zoradene prednasky

Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv, Alžbety / Fakulta sociálnej práce / Etika

 

etika (etika2.doc)

 

Úvod  

 

Etika je súčasťou filozofie. Každý kto sa zaoberá  filozofiou ako vedou, musí sa stretnúť aj s etikou. Filozofia je láska k múdrosti, etika ako filozofická disciplína  je praktickou vedou  o uplatňovaní lásky a múdrosti v konkrétnom živote.

Etika nám dovoľuje nielen uvažovať a snívať o tom čo je šťastie, ale aj ako toto šťastie prakticky dosahovať. V rámci filozofie si trúfa odpovedať nielen na to čo je pravda, čo je šťastie , ale aj na to ako byť pravdivým, ako sa stať šťastným.

 

 

Etika – vymedzenie pojmu

 

Grécke slovo étos pôvodne  súviselo s pastvinou  a spôsobom chovania zvierat na nej. V prenesenom význame označuje  miesto,   bývania človeka , ľudského spoločenstva a tiež všetko čo je zvykom a obyčajom v rámci tohto bývania.  Viacvýznamový výraz étos sa postupne stáva termínom pre vyjadrenie celku zaužívaných a dohodnutých pravidiel  spoločnosti ktoré sú záväzné pre každého jej člena

Latinské mos, moris, najprv označovalo vôľu uloženú bohmi, alebo panovníkmi, teda tradičné mravy a obyčaje, predpisy a zákony – mores. Marcus Tulius Cicero odvodil od slova mos  adjektívum moralis z neho neskôr vzniká pojem moralitas – morálka , ktoré sa postupne dostalo do aj do ostatných jazykov. V priebehu týchto významných zmien slovo mos, tak ako aj étos začalo označovať aj osobný spôsob života , zmýšľanie, charakter a mravné chovanie jednotlivca.

Slovenský a český výraz mrav má svoj pôvod v praslovanskom slove nrav, čo súvisí s ruským nráviťsja, páčiť sa. Slovo nrav, mrav vyjadruje teda niečo , čo je dobré, pekné, vhodné. Mravnosť a morálka je zameranie na dobro , poznávané a prakticky prežívané  v prijatom étose. Je to súhrn zmýšľania a konania zviditeľňovaný v konkrétnom životnom štýle a v danej kultúre.

Etika nadväzuje na múdrosť praveku  vyjadrenú vo výrokoch  a najstarších pravidlách usporiadania poriadku  v danej societe. Spoločné dedičstvo praveku vyjadruje napríklad  Zlaté pravidlo vo svojej pozitívnej aj negatívnej forme : Čo chceš aby ľudia robili tebe rob aj ty im. Čo nechceš aby ľudia nerobili tebe nerob ani ty im . Jeho základný zmysel môžeme nájsť vo všetkých náboženských systémoch. ( Mahabharáta, Táles, Konfúcius )  Kristus predstavuje Zlaté pravidlo ako najstručnejšie zhrnutie celej tradície a morálky ako najzákladnejšie a neustále platné univerzálne pravidlo: „ Všetko čo chcete , aby ľudia robili Vám robte aj vy im . ! Lebo to je  Zákon i Proroci . Staroveké pravidlo Oko za oko , zub za zub, stanovuje imperatív potrestania  zla a zločinu   ako nevyhnutnú nastolenia spravodlivosti Z týchto pravidiel sa neskoršie rozvíjali zákony a právo. Etika je potom „ Náuka o mravnosti „ . Malý encyklopedický slovník ( Akademia, Praha 1972)

Etici sa neuspokojujú s popisom ľudského správania , ale ich cieľom je hodnotiť a pretvárať ho.

 

Dejiny etiky stačí vedieť z prezentácie

 

 

Etika, ktorej vznik sa spája s menom Aristotela /384-322 pr.n.l./ nemá v oblasti mravnosti dominantné postavenie, predchádzali ju prvé tabu, ktoré sú známe už u prírodných národov, predovšetkým náboženstvá predstavujú v pravom zmysle slova systémy morálnych hodnôt,ktoré sú dokonca posvätné a ich porušenie je hriechom, za ktorý sa trestá. Tým, že náboženstvá predchádzali etiku a aj v súčastnosti sú akceptovanými ochrancami mravnosti nesporne ovplyvnili a ovplyvňujú hodnoty etiky a nachádzajú svoj výraz ajv profesiovej etike, aj keď tu strácajú svoju posvätnosť.

Tak napríklad v európskom duchovnom priestore, ktorý sa hlási k judaisticko-kresťanskému náboženskému dedičstvu je všeobecne akceptované Desatoro, prinesené z hory Sinaj Mojžišom a majúce božský pôvod je vyznávané tak veriacimi ako aj neveriaci a zároveň predstavuje v európskom kontexte jeho najstarší morálny kódex. Aj keď niektoré z jeho prikázaní sa neberú s plnou vážnosťou a skôr sa chápu veľnejšie, ťažkosi na druhej strane predstaviť, že napríklad „nezabiješ“, či „nepokradneš“, sa môžu v étose ako takom prestať akceptovať.

 

Aj keď súvislosť etiky s náboženstvami  nemožno poprieť, na strane druhej nemožno ich ztotožňovať. Už gréci filozofi vypracovali morálne systémy, ktoré saneodvolávali na žiadnuinúautoritu, než rozumalebo prírodu. Avšak už v 17. Storočí začal proces sekularizácie etiky a zbavuje morálku od náboženských prejavov a chápe juako nezávislý a univerzálny poriadok, ktorý odkazuje iba k ľudskému údelu a má prednosť pred ostatnými, predovšetkým náboženskými oblasťami a tento proces patrí k najtypickejším znakom modernej demokratickej kltúry /18, s.28/

 

 

Zároveň aj v etike nachádzame určitú analógiu Desatora, keď sa formulujú určité základné morálne „maximy“, ktoré by mali byť záväzné. Snáď najznámejší je Kantov „kategorický imperatív“, ktorý hovorí „konaj vždy tak, aby sa maxima tvojho konania mala na základe tvojej vôle stať obecným prírodným zákonom“ /23, s.54/. Máme teda konať tak, aby maximy nášho konania mohli fungovať ako zákony v prírode /tamtiež/.

Jednoduchým a pritom účinným etickým princípom mravnosti je zlaté pravidlo mravnosti = nerob iným to,čo sám nechceš, aby iní robili tebe=.

 

Étos, to je tiež oblasť umenia v svojich rôznych formách, kde sa otázky mravnosti tematizujú. Naviac, u známeho spisovateľa Solženicyna nachádzame zaujímavý kategorický imperatív, ktorého zmysel možno vyjadriť =i keď zlo zdá sa byť nevyhnutné, konaj vždy tak, aby sa nepresadilo skrz teba a s tvojou pomocou=/5/.

 

Etiku možno tiež spresniť z viacerých hľadísk. Tak napríklad rozlišuje sa heteronómia a autonómna etika. Heteronómna etika chápe etické hodnoty ako odvodené od vyššej inštancie, kým v autonómnej etike je tvorcom étosu človek sám. Etika sa tiež zvyčajne chápe ako

 

2. Normatívna etika.

 

Do filoofickej etiky uviedol dôležitosť mravnej normy Kant. Etika sa tiež chápe aj ako nenormatívna, keď sa odmieta tvrdý termín „ty musíš“ a etika sa vidí v úplnej slobode individuálneho rozhodovania.

 

 

Svedomie je transcendentné, je prekračovaním seba samého a hovorí akoby v mene kohosi iného než sme my, je akoby mimo nás.

Svedomie je nám zároveň imanentné je nám vlastné, patrí k našej individualite aj keď zároven predstavuje jednotu ja a my, jednotu človeka a ľudí. Zaujíma sa o to, ako si počíname vo vzťahu k druhým ľudom, čo potvrdzujú napríklad jeho výčitky.

 

Svedomie reguluje naše činy tak, aby neprestali byťľudské, je strážcom ich ľudskosti a tým aj zárukou morálnej čistoty. Svedomie prenika všetkým čo človek prežíva, aj zbabelosťou, aj odvahou, aj spôsobom dívania sa na svet, zušľachťuje, čo človek prežíva. Zároveň aj s tým najprísnejším svedomím robíme kompromisy, tak napríklad niekto má natoľko široké svedomie, že dokáže odpustiť čokoľvek. Svedomie je možné tiež umlčať, avšak spravidla iba na určitý čas, vtedy sa rozchádza človek sám so sebou, svedomie sa však zvyčajne opäť ohlási.

 

Svedomie však nie je neomylné, pretože je ľudské /ú6/ a preto ho treba podrobovať neustálej sebakritike, pretože sa môže stať hlasom indiviuálneho záujmu a nie dobra.

Svedomie sa tiež môže zmeniť na sebaklam, sebaočisťuje sa a tým aj étos v pravom zmysle slova, to sú „hovory k sebe“. Možno povedať, že na istote nášho osobného svedomia sa zakladá etika, naša mravnosť ako taká.

 

Norma je určitý predpis, ktorý musí byť splnený, aby sa dosiahol cieľ,ktorým môže byť určitý účel alebo hodnota. Niektoré disciplíny, sa zvyčajne pokladajú za normatívne, ako logika, estetika a etika /2/ a je to tiež oblasť práva, právne normy, ktoré sú však odlišujú od predchádzajúcich svojou záväznosťou. Ak sa porušia, tak nasledujú sankcie,až trestného rázu. Pokiaľ ide o etiku, etické normy sú v konečnom dôsledku vecou rozhodnutia tých, ktorým sú určené. Ak chápeme etiku normatívne, potom morálne hodnoty a morálne normy – prostredníctvom ktorých sa hodnoty upevňujú, pokladáme za ťažisko etiky.

 

3. Etiketa a etika

 

Etiketou sa označujú bežné normy nášho správania, bez ktorých si nemôžeme vôbec predstaviť náš každodenný život. Pokladáme ich nielen za vstupnú bránu k etike ale tiež ako jej prejav. Etiketa, to je elementárna slušnosť, ktorá je univerzálne platná pre príslušníkov určitej kultúry. Ide o také normy správania, ako je pozdrav,predstavovanie,podávanie rúk, ale aj stolovanie. Etiketa sa vzťahuje aj na spôsob obliekania.

Etiketa je univerzálneplatná v určitej kultúre vrátane rôznych profesií, tak pre profesionálov ako aj klientov. V niektorých inštitúciach je tomu však diametrálne inak, napr. Vo väzniciach, kým v ďalších sa upiera etiketa klientom svojvoľne a tým sú ľudsky degradovaní, čo sa zastiera pod rúškom profesionálneho prístupu, ako je tomu napr. v niektorých psychiatrických liečebniach /bliežšie 3/,pravdaže príklady by sa našli aj v iných inštitúciách.

 

Niektoré  profesie prehlbujú, resp. si vytvárajú vlastné etikety a naviac ich ritualizujú, t.j. každému úkonu prislúcha striktná postupovosť, následnosť jednotlivých úkonov. Ako príklad môže poslúžiť armáda, kde sa pozdrav stal rituálom a spôsob obliekania uniformou. Uniformu však nachádzame aj u ďalších profesií a je zároveň etiketou tak významnou, že sa chápe ako profesionality. Ritualizované formy etikety možno vidieť v diplomacii.

 

V sociálnej práci je etiketa „voľnejšia“ predpokkladá sa však, že sociálny pracovník ovláda pravidlá slušnosti, či už ide o pozdrav, predstavovanie sa a pod. Je tu však funkčná ešte ďalšia podoba etikety, ako podrobnejšie prepracované bežné normy správania a je vytvorená v pravom zmysle slova profesiová etiketa. Ako príklad môže poslúžiť práca Křivohlavého/4/, ktorý podľa nás vypracoval profesiovú etiketu v práci s klientom, ktorá môže byť podnetná, ak nie záväzná pre viaceré profesie,vrátane sociálnej práce.

 

Etiketa sa často zbytočne a nezdôvodnene znevažuje a chápe sa predovšetkým ako formálna záležitosť hraničiaca s pretvárkou, pokrytectvom. Každopádne, etiketa kultivuje našu každodennosť, či je úprimná alebo iba pózou. Nachádzame v nej prejav takých hodnôt ako je úcta k tým druhým, rešpekt k ich ľudskej dôstojnosti a pod.

 

4. Úloha strachu vmarvnosti.

 

Eukópsky človek zažíva ľahkosť noriem, normy nemajú žiadnu váhu a tisícročné tradície sa relativizujú, normy sú ľahké, dajú sa prekročiť a nič sa nedeje /5/. Vyvstáva otázka či sa treba báť, aby sme boli mravní? Mnohým ľudom sa skutočne zdá, že bez strachu nie je možná nijaká morálka, keď saľudia báli, či boja, boli lepší. Tam kde nie sú sankcie a strach pred nimi, každí si robí, čo chce a teda nemôže byť morálny. V týchto bežných názoroch sa ticho predpokladá,že ľudia sú v svojej podstate amorálni, a preto je strach v ich étose nevyhnutný a možno povedať, že väčšine ľudí boli morálne normy vštepované práve prostredníctvom strachu /6/ a dodnes tento mechanizmus funguje, možno práve v slovenskej spoločnosti vo väčšej miere, než je tomu v západnej Európe. Výchova, ktorá vštupuje morálne hodnoty a normy často s najlepším úmyslom používa rôzne podoby strachu, zastrašovania,dokonca fyzické tresty = tak ť azbije, až budeš dobý =.

Pokiaľ ide o profesionálnu oblasť, tak sú inštitúcie, kde sa klienti mechanizmom strachu prevychovávajú, a to úspešne, avšak riziko že po návrate ztýchto inštitúcii /väznice, diagnostickéústavy../ keď je mechanizmus strachu oslabený nastáva nežiadúci obrat. Zrejme sa treba snažiť zbavovať morláky strachu a snažiť sa prostredníctvom nekončiaceho dialogu, hľadaním, upevňovať morálne hodnoty a normy.

Morálne normy by malibyť predmetom voľby a voľba je konflikt a v týchto konfliktoch sa étos vyvíja a vjej bolestiach a ťažkostiach savyvíja aj osobnosť /2/.

 

5. Siritualita človeka a étos

 

Z hľadiska chápania človeka pokladáme étos za súčasť spirituality človeka, ktorá je však v odbornej literatúre viac menej prehliadaná a človek sa predovšetkým chápe ako bio-psycho-sociálna bytosť, kým jeho spirituálny rozmer sa spája najmä s náboženstvom a pritom sa práve spiritualitou, duchom odlišujeme od zvieraťa /1, s.215/

 

Zodpovedať otázku, čo je to vlastne spiritualita nie je jednoduché. Zvyčajne sa všaj jej podstatou chápe transcendentno, čo možno preložiť ako prekračovanie, či presahovanie. Tak je tomu aj v oblasti étosu, ktorý prekračuje rovinu našej konkrétnej zakotvenosti a posúva nás akoby „ďalej“. Zároveň však k špecifickej vlastnosti ľudského ducha patrí,že je odkázané na bytie mimo seba,pretože sám od seba je prázdna tabuľa, na ktorej nie je napísané, preto je odkázaný na zmyslovosť. Môžeme teda hovoriť o dvojakom charaktere ducha, na jednej strane je to forma tela a na strane druhej transcendetalita /1, ss.218-219/. Uvedenú „dvojakosť“ spirituality nachádzame aj v étose, ktorý je až fyzicky „hmatateľný“a zároveň transcendentný.

 

 

 

 

6. Svedomie ako centrum étosu

 

Aj keď morálne hodnoty či normy nie sú záväzné tak ako napríklad právne normy, predsa len je tu inštitúcia, ktorá“dohliada“ nad ich dodržiavaním a ňou je svedomie.

Podone ako ostatné etické kategórie aj svedomie je možné explikovať skôr približne než exaktne, metaforicky. Potom môžeme svedomie prirovnať k vnútornému hlasu vnás, ktorý nám hovorí čo môžeme a čo nesmieme, je to neutíchajúci dialóg.

 

7. Omyly svedomia a moderné /banálne/ zlo

 

Na svedomie môžeme tiež zabudnúť, či vytesniť ho z nášho života. Bělohradský používa v tomto kontexte metaforu =škurpulí=, ktoré vyjadrujú morálne limity nášho správania a stratou škrupulí, človek odmýšľa od svojich citov, svedomia, minulosti, od seba. Ide o ľudí, ktorí napríklad presadzujú nejakú zásadu bezohladne, až do konca. Podľa uvedeného autora práve človek, ktorý vládne 20. storočiu je človekom bez škrupulí a tým je všetkého schopný. Zároveň európska tradícia znamená, že nikde nemôže žiť mimo svojho svedomia a previesť ho napríklad na nejakú anonymnú organizáciu, akoje zákon alebo štát /5/. Ohrozenie svedomia v tomto zmysle je však každodennou záložitosťou. Je to predovšetkým moderný štát, ktorý organizuje náš živoť v takej miere, že naše svedomie podriaďujeme „vyššiemu“ hľadisku, takže rôzne príkazy sa plnia v priestore mimo svedomia, keď rozkaz je rozkaz. Sú to všedné dní prežité neosobne, teda mimo priestor svedomia, v ktorom zároveň expanduje banálne /Arendt/, či moderné zlo.

Ide o zlo, ktoré konáme s tým najlepším svedomím, pretože príkaz či zákon je viac než naše osobné svedomie a zároveň sme nevinní, pretože sme sa tým zbavili svojej zodpovednosti. Tento svet neosobnosti sa tiahnecelým dvadsiatm štoročím a platí zvlášte zlo, tak povediadz bez nenávisti a jeho symbolmi sú rady židovských obetí holakaustu a gulagy, kde ľudia stojaci v nekonečných radoch sbatožinou sú zaškrtávaní na zoznamoch, ktoré pripravili štátni zamestnanci.

 

Gulagy nie sú výsledkom démonickej sily, ale produktom každodennej úradníckej práce, je to obživa štátnych zamestnancov, ktorí „iba“ aplikujú predpisy. Gulagy, to sú zoznamy, evidencie osôb, kontrola, systematická výchova, morganizácia, transporty...

 

Bělohradský používa v tomto kontexte výraz funkcionárska etika, v ktorej je neosobnosť základnou normou,mimopriestor ľudského svedomia /5/.

Funkcionárska etika, to je svedomie ako plnenie povinností a je príznačné pre byrokratov, ktorí nepociťujú konflikt medzi svedomím apovinnosťou /5/. Podľa uvedeného autora je byrokrat nebezpečnejší než sadista, pretože dokáže zachádzať s človekom s krutosťou nie preto, že by ho k tomu nútila vlastná krutosť, ale pretože necíti k obetiam puto /5/.

 

Ak sa presunienme do rámca profesionálnej etiky, potom môžeme vidieť rôzne podoby tohoto moderného zlapredovšetkým v štátnych insštitúciach a môžeme ho pomenovať ako šikanovanie klienta, necitlivosť k jeho problémom. Nezriedka sú totiež rady čakajúcich nasvoju peňažnú dávku v nevľúdnych chodbách naviac bez stoličky, je to tiež byrokratický jazyk, ktorému sa často nedá rozumieť, či redukovanie klienta na číslo spisu, stratil meno a dodnes je na mnohých úradoch pomenovaný ako „stránka“...

 

Ide o vysoké riziko ohrozenia profesionálov vrátane sociálnych pracovníkov pôsobiacich v štátnych inštitúciách týmto banálnym, či moderným zlom, ktoré sa koná s pocitom dobre vykonanej práce, takpovediac s dobrým svedomím.

 

8. Morálna vina

 

Zohráva významnú úlohu v našej mravnosti, keďže celú ľudský život kolíše medzi dobrom a zlom a niet človeka, ktorý by neporušil etické normy a neprevinil sa tým voči svojmu svedomiu. Cesta k náprave vedie doznaním viny.

 

Snáď najpregnantnejšie sa problematike viny venuje Jaspers. Podľa tohoto autora treba diferencovať vinu a rozlišuje jej štyri podoby, ktoré by sa nemali zamieňať. Je to kriminálna vina, ktorá sa vzťahuje k zločinom, ktoré poručili zákon a inštanciou, ktorá o nej rozhoduje je súd, ktorý na ňu aplikuje zákony. Dôsledkom je trest

Ďalšou je politická vina, ktorá spočíva v činoch štátnikov a v príslušnosti k určitému štátu. Jej dôsledkom  sú následky činov tohoto štátu. Tak napríklad všetci  občania  spoločne zodpovedajú za to, akú majú vládu. V modernom štáte nie je žiadne mimo, a to už tým, že odovzdám svoj hlas vo voľbách alebo nevolím. Inštanciou, ktorá rozhoduje o politickej vine je moc a vôľa víťaza, tak vo vnútornej politike ako aj v zahraničí. Z politickej viny je nevyhnutné zodpovedať sa a dôsledkom je náprava a tiež strata alebo obmedzenie poltickej moci apolitických práv /7/.

Centrom naších úvah je to predovšetkým morálna vina, ktorá aj keď sa nedá striktne oddeliť od predchádzajúcich, pretože morálny aspekt je takpovediac všade prítomný a má svoje špecifiká.

Morálna vina zohráva v našej mravnosti významnú úlohu, je začiatkom očisty našej mravnosti. Začiny, ktorých sa dopúšťam vždy ako určitý jedinec, som zodpovedný morálne. Inštanciou, ktorá rozhodujeo morálnej vine je naše svedomie a tiež komunikácie s priateľom, s človekom, ktorý má záujem o našu dušu /(7/.

Morálna vina je individuálna, vzťahuje sa iba k jednotlvicovi a rohodne nemôže byť kolektívna. Nemali by sme tiež podsúvať morálne vlastnosti určitým skupinám, či ide o národ, alebo iné skupiny ľudí, morálni či amorálni sú iba jednotlivý ľudia. Národ nemôže byť mravný alebo nemravný, vinný alebo nevinný /7/.

 

Ako už bolo povedané vina má v mravnosti význam ako začiatok jej očisty a po nej by malo nasledovať pokánie a náprava, vnútorná obroda a premena. Zároveň tento vnútorný proces má skotočné dôsledky aj vo svete.

 

Ako štvrtú podobu viny vyčleňuje uvedený autor metafizickú vinu, ktorá je viazaná na solidaritu medzi ľuďmi ako ľuďmi, čím sme spoluzodpovední za tých druhých, za všetko bezprávie a nespravodlivosť vo svete, keď sme nespravili všetko, čo sme mohli, aby smez abránili napríklad vraždenie druhých ale iba sme sa prizerali. Cítime sa vinní spôsobom, ktorý nemožno právne, politicky ani morálne postihnúť. Keď je žijem a iní boli,či sú vraždení, to spočíva na mne ako nezmazateľná vina. Inštanciou metafyzickej viny je Boh. Z metafyzickej viny vyplýva premena vlastného vedomia pred Bohom, naša pýcha je zlomená, sme na kolenách /7/.

Uvedené rozlíšnierôznych podôb viny mánás uchrániť tárania ovine, ktoré kladie všetko na jednu rovinu. Zároveň každý pojem morálnej viny má dôsledky aj pre ostatnépodoby viny /7/, pretože etický rozmer je všadeprítomný.

 

Význam viny z hľadiska mravnosti je univerzálny. Prepracovaný a stáročia fungujúci mechanizmu viny, pokánia a tým očisty má katolická cirkej vo forme spovede. S problematikou viny sa môžeme v profesionálnej oblasti,dokona Foucalt nazýva niektoré vedy, ako psychológiu či psychiatriu ako spovedné vedy, keďže tu prebieha podobný proces ako v rámci katolíckej spovede.

K uvedeným vedám môžeme priradiť aj Sociálnu prácu, kde sa sociálnemu pracovníkovi v niektorých oblastiach klienti zdôverujú aj so svojou vinou, či nevinou. Je tu však predsa len jedna zásadná odlišnoť od kňažskejspovede a tou je povinnosť.

 

Neskôr to pokračuje


 

Všeobecná axiológia – sa zaoberá hodnotami vôbe, etická axifológia – hodnotami mravnými.

„Humanistická axiológia vychádza vychádza z predpokladu, že prvou a najvlastnejšou hodnou je život človeka.“ Život nie iba konzum, život však nie je ani tvorba.. V rytme života sa strieda práca a konzum, tvorba a spotreba..

 

Pojem hodnoty

 

Termín hodnota patrí k etike ku kľúčovým pojmom. V etike sapoužíva hodnota pre vyjadrenie súcna akotakého. Tento termín nie jemožné presne definovať, je však možné vymedziť jeho chápanie:

  1. Hodnoty súvisiace s ľudskými záujmamia potrebami
  2. Hodnoty súviasiace s rozhodovaním ako konať
  3. Hodnoty súvisiace s etickými normami a hodnotením.

Termín hodnota sa v bežnom jazyku používa iba málo. Je akosi samozrejmé, že aj veci nevyhnutné pre život prijímame ako hodnoty bez toho, že by sme to v bežných situáciách museli vyjadrovať /vzdychu,voda, chlieb) sú hodnoty, dôležitosť ktorých si uvedomujeme najmä vtedy, ak chýbajú, ak pociťujem ich nedostatok.

V odbornomjazyku hodnota je súčasťou odborného vyjadrovania. Je neodmysliteľnou súčasťou hodnotových súdov a hodnotiacich postojov, v ktorých ide o rozlíšnie hodnotovej veci (konania) a samotnej hodnoty.

Hodnotumožno definovať z rôznych hľadísk a preto existuje mnoho definúcii. Znich uvedieme iba niektoré: „Hodnota je bytie, po ktorom sa túži“. V konkrétnom zmysle sú to veci, ktoré stoja zato, aby sa po nich túžilo“ (Joseph de Finance).V tomto sa súčasníci zhodjú s antickými filozofmi, najmä s Aristotelom,, ktorý definoval dobro ako „to, k čomu smerujú všetky veci....

 

Delenie hodnôt

 

Hodnoty je možné deliť podľa rozličných hľadísk. Materiálne a vitálne hodnoty slúžia k uspokojovaniu základných potreb bytia, biologického a psychofizyckého rozvoja. Do značnej miery sú spoločné všetkým živým bytostiam.

Etické hodnoty – majú svoj základ v dobre, ktoré predstavujú. Etické hodnoty sú poznateľné a uskutočniteľné iba v priestore slobody a teda sú vlastné iba človekovi. Ich uskutočňovanie zabezpečuje morálny, kultúrny, náboženský, umelecký, vedecký a spoločenský rozvoj ako napr. spravodlivosť, pokoj, šťastie, obetavosť, zodpovednosť a pod.

Náboženské hodnoty – sú charakterizované ako snaha o spoznanie Najvyššieho dobra, dosahovania plnosti života, hľadania zmyslu života.

Absolútne hodnoty –sú tie hodnoty, ktoré nevzťahujeme k žiadnemu cieľu ani účelu –sú hodnotami samy o sebe, užívajúsa vabsolútnom, mravnom zmysle, napr. byť dobrý ako človek.

Relatívne, inštrumentálne hodnoty – sa vzťahujú k nejakému cieľu alebo účelu: napr. byťdobrý odborník.

Hodnoty – alebo aspoň ich väčšia časť – vytvárajú dvojice, v ktorých každá zaujíma jeden pozitívny a jeden negatívny pól. Takto máme: dobro a zlo, príjemnosť a nepríjemnosť, krása a škaredosť, pravda a lož.

Dvojice sú orientované tak, že v každej z nich prevažuje pozitívny pól nad negatívnym.

 

Základné princípy

 

Hľadanie prírodných zákonov a potvrdzovanie ich všeobecnej platnosti je doménou prírodných vied, hľadanie zákonov – vyplývajúcich z ľudskej prirodzenosti je v kompetencii filozofických vied, najmä etiky.

Tieto zákony, podobne ako prírodné, majú tiež všeobecnú platnosť, ale na rozdiel od prírodných, ich uskutočňovanie je podmienené ľudskou slobodou, ktorá vymedzuje aj oblasť mravnosti. Etika je tam, kde je sloboda.

V oblasti poznávania a praktického konania je najdôležitejšie poznanie a osvojenie si prvých princípov ako zásad konania. Je to schopnosť – poznania a zachovávania príkazov zákonov prírody, toho, čo môže poznať každý človek, pretože tento prirodzený zákon je človeku vlastný, čiže patrí k jeho bytostnej štruktúre.

Princíp – principium –znamená pôvod, počiatok, východisko, predpoklad.

V etickej reflexii predstavuje počiatočné východisko, základnú líniu uvažovania, inšpiratívnu bázu pre usporiadania života.

V etike sú princípy zásadami konania (individuálna etika) aj zásadami pre vytvorenie a usporiadanie poriadku a sociálna etika).

Mravný princíp – vyjadruje a umožňuje regulatívnu sociálnu funkciu morálky vo vzťahu človeka k človeku.

Morálne vedomie – sa vždy pýta ponejakom zdôvodnení atosa deje na viacerých rovinách. Užíva špecifický jazyk a vyslovuje odôvodnené výroky o tom, ako sa máme chovať a čo máme robiť. Morálne normy sú pre nás záväzné iba dotej miery, doakej sme presvedčení o ich odôvodniteľnosti. Bežné morálne vedomie predpokladá vždyaj odôvodniteľnosť morálnych noriem.

Zodpovedné morálne konanie sa vždy usiluje o reflexiu svojich vlastných základov a je možné do tej miery, do akej človek rešpektuje princípy a hľadiská, ktoré riadia jeho konanie.

Jestvuje veľa teoretických prístupov k problematike princípov, noriem a ich deleniu.

Poznáme princípy a normy, ktoré majú univerzálny charakter,iné sú typické pre danú kultúru. Univerzálne princípy majú všeľudský charakter a vychádzajú z pravidiel, ktoré nadväzujú na múdrosť praveku –výroky antických mudrcov.

Je to najmú už spomínané Zlaté pravidlo: „Čo chceš, aby ľudia robili tebe, rob aj ty im!“

Najjednoduchším vyjadrením etického minima je pravidlo: „Nikomu neškodiť!“

Etické maximum najlepšie vyjadruje zásada: „Každému rob dobre!“

Obyčaje – ako normy obsahujú obvyklé, habituálne spôsoby, akými daná societa usporadúva konanie jednotlivcov v nej. Niektoré pravidlá daného étosu sa stávajú obyčajami vtedy, keď ich význam pre danú societu sa nepovažuje za život nedôležitý a preto aj ich vyžadovanie nie je presne určené. Napríklad v našom étose je vecou slušnosti pozdraviť staršieho človeka alebo mu uvoľniť miesto vo verejnom dopravnom prostriedku, nie je to však nariadené zákonom.

Zákony – sú pravidlá presadzované a sankcionované autoritou moci. Veľmi často sa zákonmi stávajú dôležité pravidlá danej spoločnosti, čiže majú prirodzenú povahu. Iné zákony sú ustanované inštitucionálne ako prostriedky pre dosiahnutie rozličných politických, ekonomikých a iných cieľov.

Takéto zákony môžu ale nemusia byťnormami v závislostinapraxiich dodržiavania, pretože svedomie jednotlivca má jednoznačnú prednosť pred akýmkoľvek legislatívne a teda aj demokraticky stanoveným zákonom. Čisto legalisticky motivované správanie sa „podľa zákona“ môže byť neľudské. Mnohérasistické zákony aj zákon umožňujúci eutanáziu, boli prijaté legálnymi vládami, teda demokraticky, pretoževšak odporujú základným morálnym princípom, nielenže nikoho nemôžu zaväzovať, ale vo svedomí je každý občan povinný takéto zákony nerešpektovať,brániť sa pred nimi.

Niektoré univerzálne princípy majú svoje východisko v ľudskej pudovosti, ktorá na jednej strane človeka determinuje, na druhej strane ju však človek môže v priestore slobody humanizovať a spiritualizovať.

K základným pudom, ktoré je človek schopný podriadiť svojim slobodným rozhodnutiam a konaniu je napr. pud sebazáchovy a sexuálny pud.

Človek je jediným živým tvorom, ktorý dokáže za určitých okolností dať prednosť napríklad spirituálnej hodnote cti pred hodnotou fyzického života, takisto je schopný obetovať svoj život pre dobro druhého, pre záchranu iného, často neznámeho človeka.

Univerzálne princípy a normy sa vzťahujú na rešpektovanie a ochranu najvyšších hodnôt a na život ako taký a preto majú aj všeobecnú záväznosť.

V priebehu dejinného vývoja dostali podobu morálnych kódexov, ktoré poznáme už v starovekom Egypte, Číne, Babylóne a inde. Judaistický kódex Dekalógu sa stal základným východiskom pre vytváranie celej kresťanskej a tým aj euroatlantickej civilizácie. Vzhľadom nasvoj univerzálny charakter i platnosť pôsobí i v súčastnosti na formulovanie základných ľudský práv v globálnom chápaní.

Morálny kódex (kódex  - lat.kniha – starodávna knižná forma papyrusových alebo pergamenových rukopisov, ktorá nahradila staršie zvitky) je formulovaný presne, jednoznačne a je zrozumiteľný a ľahko zapamätateľný aj pre menej vzdelaných ľudí.

Umožňuje rýchlu orientáciu v mnohých situáciách a je dostatočne odlíšiteľný od iných morálnych prístupov.

Jestvujú aj kultúrne podmienené princípy a normy, ktoré sú špecifické predanú kultúru určitého etnika. Sem by sme mohli zaradiť aj niektoré náboženské princípy a normy, hlavne tie, ktoré nemajú univerzálny dosah a sú špecifické pre určitý náboženský systém (príkaz obriezky v judaizme a islame, cirkevné prikázania..Definne a kultúrne podmienené princípy anormy,sa môžu v priebehu časovzmeniť alebo zaniknúť.

Aj v tejto oblasti jestvuje snaha o ich kodifikovanie. Pre dnešnú postmodernú dobu je priam typická záplava rozličných straníckych, profesných, podnikových morálnych kódexov, v ktorých subjektom morálky prestáva byť jedinec a jeho činy, ale organizácia či podnik.

Ako deskriptívne normy sa označujú tie, čo opisujú, čo sa skutočne robí, čo je obvyklé a pre daný étos typickéa normálne. Ukazujú a učia tomu, čoje správne, vhodné, optimálne a efektívne. Predstavujú informačné zázemie a návody na riešenie rozličných situácií cestou prijatia, napodobňovanie (imitácie)a adaptácie a prijímajú to ako samozrejmú skutočnosť.

Človek nie je ani nemôže byť chápaný ako suverénny vládca nad stvoreným svetom, ale ako subjekt, prostredníctvom ktorého je možné svet a život v ňom poznávaťa pretvárať v jednote poznania a lásky.

V tomto ponímaní, vďaka ľudskej kreativite pokračuje proces stvorenia sveta ako „nepretržité stvorenie“, zviditeľňované ako humanizácia človeka a sveta, v ktorom je každý živoť chápaný vo svojej hodnote a jedinečnosti (DOPLNIŤ o ČLOVEKU-Š.!!)

Sú témy, o ktorých síce každodenne neuvažujeme, ale náš postoj k nim podstatne určuje našu orientáciu vo svete. Jednou z nich je aj téma “úcty k životu ako takému“. Skúsme sa na okamih zastaviť, zabudnúť na každedennémyšlienky a zamyslieťsa nadtýmito základnýmiotázkamibytia.

Čo je to život a čo je život človeka?

Každý zrod nového života je zázrak, zasluhujúci si úctu a rešpekt.

 

2. Princíp dôstojnosti a jedinečnostikaždej ľudskej osoby

 

        Život určite predstavuje základnú a východiskovú hodnotu, podstatu našej subjektivity a základný prejav bytia. V hierarchii hodnôt patrí životu (vlastnému i životu ako takému) popredné miesto.

        Poznáme veľa prístupov k ľudskému životu. Východiskom môžu byťrozličné roviny – biologická,k genetická,úzko medicínska,sociálna, ekonomická apod.

        Všetky tieto prístupy musia však rešpektovať v medziľudskej komunikácii, v živote v spoločenstve najdôležitejšie východisko – princíp dôstojnosti ľudskej osoby, podľa ktorej cieľom mravného a eticky oprávneného konania má byť rešpektovanie a zveľadenie ľudskej dôstojnosti ako osobnej, neodňateľnej hodnoty.

        Podľa tohto princípu každý ľudský život má jedinečnú, neopakovateľnú a neodňateľnú hodnotu a dôstojnosť, ktorá vypláva zo samej podstaty „byť človekom“.

        Táto bytostná dôstojnosť človeka ako osoby si vyžaduje rešpektovať jej status i potreby, bez ohľadu nastupe kvality alebo „faktoru užitočnosti“.Každá osoba vo svojej telesnosti predstavuje nedeliteľnú jednotu,predstavuje indivíduum, avšak súčasne je zviazaná s inými osobami.

        „Človek je totiž vo svojej najhlbšej podstate spoločenským tvorom, a bez stykov s inými osobami nemôže žiť, ani rozvíjaťsvoje vlohy“.

        Etická zásada dôstojnosti ľudskej osoby chráni každý ľudský život bez ohľadu na jeho užitočnosť, kvalitu, krehkosť či slabosť. Preto etickej zásade dôstojnosti ľudskej osoby odporuje každé konanie, ktoré ohrazuje život, zdravie a bytostnú integritu konkrétneho človeka.

 

3. Princíp zodpovednosti

 

        Podľa Frankla byť človekom znamená byť si vedomým svojej zodpovednosti, ale zodpovednosť je nerozlučne spojená so slobodou a miera zodpovednosti ukazuje ako veľmi si vážime určité hodnoty.

        Každý čin je „naším pomníkom“.  Človek je tvor, ktorému sa dostalo maximum vedomostí, alečo mu najviac chýba, to je povedomie o tom, aká je jeho ľudská zodpovednosť. A.M.Scheller dodáva, že človek je bytosť zodpovedá. Za čo? Za uskutočňovanie hodnôt, nie len tých všeobecných a vecných, ale i tých situačných, veľmi konkrétnych.

        Zodpovednosť – človek je nielen schopný sa slobodne rozhodnúť napr. pre dobro v situácii, keď sa mu ponúka opačná výhodná možnosť a tým prekročiť svoje egoistické záujmy, ale je schopný i zodpovedne riadiť svoje chovanie a konanie podmienené týmto rozhodnutím. V tejto súvislosti hovoríme o svedomí, ktoré pomáha človeku voliť správnu zmysluplnú cestu a túto sledovať a jednať zmysluplne – je tonáš  vnútorný hlas.

Dobrý alebo zlý? Aký je človek, je dobrý alebo zlý, Odpoveď je komplikovaná. Byť človekom znamená mať možnosť byť dobrým alebo zlým, priblížiť sa k jednému či druhému pólu. Ku ktorému sa priblíži, to záleží na ňom, na jeho osobnosti.

Akým budem je, to závisí do značnej miery na mne samom, ako na sebe pracujem a prečo sa rozhodujem. Ale zmeniť môže človek seba samého vždy. S týmto princípom veľmi úzko súvisí aj princíp zodpovednosti za život a zdravie. Človek je teda zodpovedný aj za svoj život i zdravie a túto zodpovednosť navonok prejavuje v prijatom a uskutočňovanom životnom štýle!

 

4. Princíp solidarity

 

Slovo „solidarita“ pochádza zlatinského slova solidum, ktoré označuje to, čo je silne zviazané, zahustené,solidare- znamenázahusťovať, spájať. Vyjadruje úroveň bezprostredného vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnými členmi spoločnosti, mierusociálnejkvality jednotlivca.

Jednotlivec ako sociálna bytosť má v sebe „zakódovanú“ koliktívnu spolupatričnosť. Náš úspech je závislý od úspechu iných, náš osud je časťou osudu celej skupiny. Jednotlivec vedome akceptuje, užíva spoločensky zabezpečovanú solidaritu,ako napríklad poistenie. Jeho existencia vyjadruje solidaritu medzi zdravými a chorými, podpora v nezamestnanosti je solidaritou medzi tými, ktorý prácu majú a tými, ktorí ju hľadajú alebo sa rekvalifikujú.  

 

4. Princíp spoločného dobra

 

Základná idea obsiahnutá v princípe spoločného dobra, je zahrnutá v postuláte bytia osobou v individuálnom a sociálnom rozmere. Prítomnosť druhých je podmienkou nášho úspechu.

Väčšina hodnôt, rozhodujúcich o rozvoji našej ľudskosti, sme schopní vytvoriť iba spoločne. Preto sa spoločenské vzťahy neohraničujú iba na konflikty záujmov, ale určujú aj základ pre spoločné konanie.

Spoločné dobro – je spojené so zdĺhavou úlohou formovania vôle všetkých občanov a ich reprezentantov.

Spoločné dobro – v úzkom slova zmysle vyjadruje poriadok nejakého spoločenstva, pravidlá, inštitúcie i orgány, ktoré sú nevyhnutné, aby toto spoločné dobro –mohlo povstať.

Vo svojom plnom význame predstavuje skôr základ tých hodnôt, ktoré sa dajú uskutočňovať iba spoločne, pričom sa berú do úvahy podmienky a predpoklady, ktoré musia byť, aby ľudia v spoločnosti žiť zmysluplne.

 

5. Princíp subsidiarity

 

Princíp subsidiarity – je pravidlom, ktoré má určovať kompetencie pri uskutočňovaní spoločného dobra- je to kompetenčné pravidlo.

Princíp predstavuje – ochranu slobodnej iniciatívy v spoločnosti, zasadzuje sa za právo na realizáciu určitých hodnôt v užšej oblasti spoločenského života. Predstavuje – pomoc na ceste osobného rozvoja v spolužití s druhými.

Subsidiárnosť – znamená aj povinnosť náhrady, zastúpenia v prípade deficitu. Je metódou rešpektovania nižieho, menšieho, zabezpečujúca primát ľudskej osoby človeka – jednotlivca.

Princíp, pravidlo – ktoré ochraňuje jednotlivca, jeho slobodu, práva pri rozvíjaní života. Možno ju charakterizovať ako „pomoc k svojpomoci“. Spočíva v poskytovaní pomoci tam, kde je to nevyhnutné.

 


 

Základné etické princípy:

  1. Úcty k životu ako takému,
  2. Dôstojnosti a jedinečnosti každej ľudskej bytosti,
  3. Zodpovednosti,
  4. Solidarity,
  5. Spoločného dobra,
  6. Subsidiarity

 


 

 

Pokračovanie prvej časti

 

Profesionála oznámiť doznanie kriminálnej viny, pretože bol porušený zákon, ktorého dodržiavanie je súčasťou profesionality. Kňaz má však vyšší zákon, či sudcu, ktorým je v končnom dôsledku boh, ako inštancia ktorá rozhodne o vine človeka, pričom čas tu nezohrá významnú úlohy. Možno usudzovať, že etická rovina je tu nadradená právnej.

 

9. Etické hodnoty

 

Najdôležitejšou oblasťou našej mravnosti sú mravné hodnoty, ktoré vyznávame. Hodnoty chápeme ako čokoľvek, čo má pre nás význam. Pokiaľ ide o morálne hodnoty, ich presný počet sa nedá vyčísliť. Niektoré z nich sú však takpovediac tradičné, či známe a nachádzame ich aj v náboženstvách, majú univerzálnu platnosť, kým ďaľšie vystupujú do popredia skôr v súčastnosti. Etické hodnoty sa zároveň prelínajú, nemožno ich striktno oddeliť, a tak jedna vymedzuje ďaľšiu a opačne. Ich nasledujúci výber má slúžiť ako určitá „ponuka“,z ktorej sa dá čerpať v profesionálnej práci.

 

9.1. Láska, ako etická hodnota

 

Predstavuje snáď najuniverzálnejšiu hodnotu, či už v bežnom alebo tiež náboženskom význame. Ako už bolo povedaná, etické pojmy sa požívajú v bežnom jazyku a láska tu vyjadruje emóciu, kým v etickej rovine je to duchovný fenomén, ktorého význam nám vyjadruje kresťanské ponímanie lásky, tak ako je tomu v Pavlovej veľpiesni lásky. Podľa nej je láska zhovievavá a dobrotivá, nezávidí, nechváli a nevyvyšuje sa, nieje ctižiadostivá, nehľadá svoj prospech, neroztrpčuje sa, nepremýšľa o zle, neraduje sa z bezprávia, ale sa raduje s pravdou – všetko znáša, všetkému verí, vo všetko dúfa a všetko pretrpí /8/. Zároveň láska nie je statická, je permanentným dianím, ktorého zmyslom je transcendencia k dokonalejšiemu bytiu. Láska je normou vzťahu medzi ľuďmi, je pravým ľudským spoločenstvom /8/.

 

Na kresťanskú hodnotu lásky nadviazal Scheler, podľa ktorého je láska viac než súkromný emocionálny stav, je princípom dochovnej komunikácie. Je najvyššou hodnotou, intencionálnym vznášaním, umožňuje prekročenie hraníc, je „zjavovaním Boha v prúde života“. Láska otvára priestor, v ktorom bytosť a všetkočok nej prísluší sa môže naplno rozvinúť.

Láska, to je otvorenosť človeka človeku, keď sa nepýtame čo za to, nie je kalkulom s tým druhým, ale ho berieme takého takého, aký je.

 

Láska v uvedenom zmysle je univerzálna a môže sa stať aj akceptovanou hodnotou aj v profesionálnej oblasti. Napokon na kresťanským hodnotách vôbec zú založené katolické a evanjelické školy sociálnej práce v zahraničí, kresťanstvo má so sociálnou prácou viacero styčných plôch.

 

9.2. Nádej

 

Predstavuje ďaľšiu etickú hodnotu, ktorá je významná taktiež v kresťanstve ako aj v etike všeobecne. Z filozofického hľadiska to bol predovšetkým G.Marcel, ktorý je známy svojím prístupom k tejto hodnote. V našom kontexte pokladáme za inšpirujúce úvahy Haškovcovej, ktorá jednak akceptuje chápanie nádeje uvedeného autora a na druhej strane posúva jej význam do profesionálnej roviny.  

 

Podobne ako láska aj nádej je transcendenciou, presahovaním, prienikom času, je v pravom zmysle slova spirituálnym fenoménom. Nádej je vždy individuálna, je osobným tajomstvom, do ktorého je niekedy dovolené nazrieťdruhému, ale ktorú si nesmieme privlastniť, nepatrí nám, iba tomu kto ju vystaval /9/.

Nádej sa nedá skúmaťexaktne, je nadracionálna, javí sa ako tajomstvo, preto je ťažké predstaviť si nádej, skutočná nádej je pokorná, nesmelá a cudná, je protipólom pýchy.

 

Nádej môžeme metaforicky priblížiť v zmysle dať si čas, je to vlastne pokračovanie života, či život sám, bez nádeje sa nedá žiť. Ak sa stratí nádej, nastupuje beznádej ako uzavreté bytie, či finále života.

 

Podľa Marcela nádej treba odlíšiť od optimizmu v zmysle, že sa nám niečo podarí. Nádej je skôr očakávanie v zmysle dávania než dostávania. Keď dúfam, dovolávam sa určitej tvorivej stránky sveta /10/. Haškovcová posúva nádej do profesionálnej roviny, konkrétne ku klientom s nevyliečiteľnou diagnózou, metaforicky pomenovaných ako spýtané životy. Autorka formuluje určité záväzné princípy, ktoré by mali byť platné prepersonál, ktorý poskytuje pomoc týmto pacientom, kde môžu maťzastúpenie prirodzene aj sociálni pracovníci.  

 

Podľa uvedenej autorky, nádej vzniká aj v beznádeji, aj úplným zrútením možno paradoxne získať nádej a jej podstatou je udržať si ďalšie pokračovanie života. Beznádej, to je uzavretie času, alebo čas ako väzenie avšak aj nevyliečiteľne chorý sa nemusí vzdať, ale vydržať a nádej je tu v pravom slova zmysle transcendenciou, prekročením daného stavu. Dúfam, je tu marcelovsky chápaná v plnej sile,teda nádej vo svete spútaných životov nevystupuje ako dúfanie v priaznivý stav a množstvo zdravoníkov konštatuje, že mnoho chorých moblilizuje svoje sily práve tam, kde reálna nádej na uzdravenie nejestvuje /9/. Zaujímavé je, že nevyliečiteľne chorí a zomierajúci sa nepýtajú, ako dlho budú žiť, ale žijú nemocne, spútane. Z pozície vonkajšieho sveta sú odsúdení k zániku, kým z pozície sveta vnútorného hľadajú a nachádzajú záchranu vo svete abstarkcií, ideí, predstáv, imaginácie. Uvedená autorka formuluje dôležitú zásadu, a to že pacientovi nesmie byť odňatá nádej nech je akákoľvek, dokonca aj v tej podobe, že môže cez všetky nepriaznivé prognózy nastať obrať aj k lepšiemu. Na jednej strane sa nesmie búrať /stačí nevhodná poznámka personálu/ a na strane druhej sa nemá ani podporovať.

Nádej v zmysle dôverovať znamená, že sa nesnažíme vnucovať náš rytmus, ale prijať a nezasahovať, nadviazať určitý kontakt, dôvorný vzťah ako miesto otvárania sa človeka človeku ../bližšie 9/

 

 

9.3. Zmysel ľudského života

 

Pokladáme za ďaľšiu významnú mravnú hodnotu a podobne ako predchádzajúce, jej explikácie je iba približná. Zmysel ľudského živogta je odpoveďou na otázku prečo žiť, ktorá je typická pre človeka,ktorému nestačí iba žiť, ale chce vedieť aj dôvod. Autorom, u ktorého predstavuje zmysel ľudského života centrálnu hodnotu a na jej základe dokonca vytvoril svoju slávnu terapiu, logoterapiu, ktorá je hľadním zmyslu ľudského života, je Frankl.

 

Na vytvorenie logoterapie mala nesporný vplyv osobná skúsenosť autora, ktorý prežil hrôzy koncentračného tábora a bola to silná vôľa a vedomie, že aj utrpenie má zmysel, ktoré mu pomohli prežiť a nestratiť vieru v život.

 

Podľa tohoto autora každý ľudský život má zmysel, je však dôležité jeho hľadanie a nájsť ho môže len každý sám vsebe nezávisle od veku, pohlavia, vierovyznania, či od IQ.. Zmysel života nemožno dať, zmysel sa musí nájsť. Pri hľadaní zmyslu vedie človeka svedomie, ktoré je orgánom zmyslu.

 

Zmysel života umožňuje človeku, že všetko sa dá vydržať,obetovať, pretrpieť, zrieknuť sa, ale iba vtedy, ak to má zmysel. Je to práve vôľa k zmyslu, čo umožní človeku čeliť všetkým situáciám v živote.

 

Zmyslom ľudského života môže byť čokoľvek a Frankl vyčleňuje tri najčastejšie oblasti, kde ho nachádzame. Je to oblasť tvorenia, predovšetkým práca, ďalej je to oblasť vzťahov, či už v rodine, priateľstve, keď milujeme tých druhých. Zmysel je možno nájsť aj v utrpení, ktoré má zmysel vtedy “ak sa staneš sám iným“.

 

Na rozdiel od Freuda, ktorý hľadal príčiny problémov človeka v nevedomí, najmä v jeho sexuálnej oblasti, podľa Frankla dnešný moderný človek západnej spoločnosti má za sebou sexuálnu revolúciu, taktiež nestráda materiálne, avšak má problémy s drogami, kriminalitou, samovraždami. Za ich spoločnú príčinu Frankl pokladá, že život západného človeka trpí absenciou zmyslu, zmysluprázdnotou, ktorá sa hlási nudou, apatiou a potom človek siahne po droge, či spácha samovraždu.

 

Podľa uvedného autora, naťažším problémom mladých ľudí v celosvetovom meradle je samovražda negatívnou odpoveďou na otázku, či život človeka má zmysel /podľa 11/. K absencii zmyslu života prispieva masový fenomén „me generation, či v psychoanalytickom žargóne „vek narcizmu“, ktorého akcent spočíva na sebapozorovaní, sebareflektovaní, exibicionizme vlastných psychických komplexov.

 

9.4. Tolerancia

 

Je nesporne významnou etickou hodnotou a aj keď nepatrí medzi tradičné hodnoty, je takpovediac súčasnejšia, má významné mieto tak v rámci univerzálnej ako aj profesiovej etike. Jej význam môžeme vyjadriť ako vzájomné rešpektovanie, či znášanlivosť vočiodlišným názorom, postojom.

 

Tolerancia, to je rešpekt k názorom druhých, ktorý vypláva z ich svedomia. Stručne sa dá tolerancia chápať ako zmysel pre inakosť, rôznorodosť v tom najvšeobecnejšom ponímaní.

 

Toleranciu však nemôžeme chápať ako bezbrehú, má svoje limity a tie vytvára intolerancia, či už v podobe jediného správneho názoru, polarizácie názorov buď-alebo, tolerancia končí ak nastupuje násilie ../12/.

 

9.5. Mravná zodpovednosť

 

Sa v súčasnej etickej problematike posúva do popredia a je zdôraznením našej zodpovednosti za našu mravnosť. Akcent na zodpovednosť súvisí s celkovým chápaním étosu, ktorý chápeme ako autonómny, a tým nezastupiteľný, čoho dôsledok znamená, že sa nemôžeme odvolávať na tých druhých, na príkazy. Zároveň sa oblúkom vraciame k svedomiu, ktoré je centrálnou „inštitúciou“našej mravnosti a tým aj jej zodpovednosti.

 

9.6. Smiech,úsmev

 

Pokladáme za neprávom prehliadanú mravnú hodnotu. Je v pravom zmysle slova transcendenciou, prekračovaním nášho konkrétneho jestvovania, ktoré je často poznačené negatívnymi stránkamia keď sa dokážeme nad vecou aj nepríjemnou zasmiať, ideme ďalej. Úsmev by sa mohol akceptovať ako norma nášho správania aj v profesiovej etike a jednoduché „keep smiling“, ako spôsob komunikácie môže byť inšpiratívny.

 

10. Bioetika

 

Ako už bolo povedané, terén etiky má viaceré oblasti, a jednu z tých novších predstavuje bioetika. Ako vyplýva zo samotného názvu, centrom etickej problematike je tu život a otázky s ním súvisiace vrátane jeho ukončenia, smrti, čo možno vyjadriť zaujímavým sylogizmom „tráva zomiera, človek zomiera = človek je tráva“, teda je to smrteľnosť, ktorá nás spája so všetkým živým a zaväzuje nás / podľa 5/. Možno povedať, že terén bioetiky sa odohráva medzi dvoma pólmi – životom a smrťou.

 

Striktnejšia definícia bioetiky hovorí, že ide o etickú disciplínu, ktorá sa zaoberá otázkami biológie, medicíny a psychológie, ktoré sa vzťahujú k etike. Zároveň ide o známe témy, ako sú interupcie, testovanie liečiv či eutanázia. Sú to však predovšetkým etické otázky, ktoré vznikajú ako dôsledok vedecko.-technického rozvoja, ako sú génové manipulácie, ktoré môže meniť život v jeho doteraz neobvyklých formách, a tým nastoľujú otázky, ktoré su z hľadiska tradičnej etiky bezprecedentné.

 

10.1. Tanatológia

 

Pochopiť život nemožno bez jeho ukončenia, smrti a zároveň chápanie smrti je podmienené vymedzením života. Možno povedať, že aj keď sa so smrťou bežno stretávame, dokonca takpovediac na ulici, kým profesionálne v niektorých inštitúciách, naše vedomosti o smrti sú fragmentárne.

 

Tanatológia /z gr.thanatos=smrť/, ako interdisciplinárne posúdenie a zhrnutie poznatkov o smrti, lekármi, biológmi, filozofmi chýba vo vzdelaní vôbec. Termín tanatológia sa často používa v zmysle náuky o ošetrovaní umierajúcich, pričom sa nejedná iba o lekársku, ale o celkovú duchovnú starostlivosť /20/.

Možno tiež povedať, že na jednej strane sú otázky súviasiace so smrťou záležitosťou profesionálov, vrátane sociálnych pracovníkov, predovšetkých tých, ktorí pracujú so starými ľuďmi, nevyliečiteľne chorými a napokon tiež drogovo závislými kým na strane druhej ide o problém všeobecne ľudský, ktorý sa dotýka každého človek. Napriek tomu všetky dôležité veci, ktoré sa vzťahujú ku koncu života sú potláčané a je potrebné začať a odtabuizovaní smrti, umierania astrachu z nich /9/.

 

Explikovať smrť je však náročnou a zložitou úlohou. Za prekvapujúce pokladáme, že jej definícia je predovšetkým konvenciou, záležitosťou dohody odborníkov. Používa sa definícia, ktorá pokladá smrťza trvalé a nenapraviteľné zastavenie života. Ak však definujeme smrť ako opak života, potom vzniká otázka, čo je život. Ak sa život prejavuje v jednoduchom ponímaní ako integrovaný prejav organizmu, pričom túto integráciu realizuje mozog, potomm srť môžeme z biologického hľadiska definovaťako dezintegráciu funkií živého organizmu.  

 

Zásadná je otázka, ako postupuje dezintegrácia funkcií orgánov počas smrti. Zistilo sa, že ak nastane odumretie mozgu, žijú niektoré orgány dlhšie. Pracujú však nekoordinovane, izolovane, pretože poškodením mozgu zanikol ústredný činiteľ, ktorý spája činnosť jednotlivých orgánov v jednotný celok a nastáva bezvládie. Nekoordinované orgány sú akoby zbytky života na mŕtvom tele, ktoré však nemôžu oživiť mozog. Na základe poznatkov, že úloha mozgu v živom organizme je nezastupiteľná, viedla k záveru,že smrť človeka /tiežstavovcov/ je v podstate smrťou mozgu /13/. Túto definíciu smrti prijala v r. 1968 WHO. Smrť organizmu sa teda chápe ako smrť mozgu, ako okamih, keď ešte nedošlo k ireverzibilnému poškodeniu jednotlivých orgánov /20, s.126/.

 

Pre úplnosť treba dodať, že pred uvedeným chápaním smrti sa vychádzalo z iných kritérií, napríklad určitú dobu sa za najdôležitejší znak smrti pokladalo zastavenie dýchania, postupne sa však zistilo, že i po zastavení dýchania je možné zachytiť tep srdca, či tepien a pri určovaní smrti sa začalo vychádzať zo zastavenie krvného obehu, prejavujúceho sa nehmatateľným tepom k čomu sa priradila strata pupilárneho reflexu. Zastavenie činností srdca so stratou pupilárneho reflexu sa stalo uznávaným a tiež uzákoneným kritériom smrti. Jeho sproblematizovanie bolo spôsobné výskytom „zdanlivej“ smrti, v súčasnosti sa používa výraz klinická smrť, ktorou je pomenované odbodie, keď je smrť ešte vratná. Boli totiž známe prípady keď nemocní boli na základe predchádzajúceho chápania smrti ako „smrti srdca“ boli mŕtvi, avšak bolo možné ich resuscituovať a navrátiť do života /13/.

 

Predefinovanie smrti na smrť mozgu je pokladané za významný humánny počin, pretože umožnil tisícom nemocných návrat do života a ďaľším nevyliečiteľne chorým dáva šancu na uzdravenie formou transplantácií keď z trosiek života z mŕtveho tela sa môže rozvíjať život, aj keď v tele iného. Z týchto hľadísk, aj keď spočiatku budiacich nedôveru, definovanie smrti ako smrti mozgu, sa javí ako vysoko etický /13/.

 

10.2. Etický kontext transplantácii.

 

Prijatím definície smrti ako smrti mozgu je umožnená ľuďom, ktorí majú nezvratne poškodený niektorý životný orgán, fakticky prežiť neodvratnú smrť. Smrť ako smrť mozgu znamená, že orgány môžu byť živé, apráve preto sa môžu transplantovať. Zároveň transplantácie tkanív, ale predovšetkým orgánov sa vo svojich etických, sociálnych a tiež ekonomických dôsledkoch dotýkajú každého z nás /20/.

 

Aj keď transplantácie nesporne predstavujú záchranu života, sú navýsosť humánne, na strane druhej otvárajú priestor pre zneužitie. Tak napríklad ako eticky otázny samôže chápať už samotný fakt, že z mŕtveho tela sa odoberajú živé orgány na transplantáciu. Totiž smrť ako smrť mozgu neznamená, že mŕtvy vlastne „nie je úplne mŕtvy“ rozhodne nie v tom zmysle, že v uvedenom okamžiku sú skutočne všetky bunky mŕtve, niektoré orgány zomierajú skôr a niektoré neskôr. Problém etickej roviny znamená, že cerebrálna definícia smrti v sebe zahŕňa možnosť, že by teoreticky vzaté „mohlo byť spálené telo ľudí,ktorých srdce ešte bije“ /podľa 22/. S tým súvisia obavy ľudí zo zneužitia, keďže na jednej strane savyžaduje rýchlosť odobratia orgánu, čo predpokladá rýchle určenie smrti, keďže do hry vstupuje naliehavosť čakateľa na orgán, a tým je daný priestor pre etické prešľapy..

 

Transplantácie si vyžadujú napríklad aj zmenu pohľadu namŕtve telo, ktoré už nie jeiba mŕtvou schránkou, alestáva sa potenciálnym zdrojom náhradných orgánov. Vyvstávajú tu zábrany pri predstave, žesa po smrti bude manipulovať s jeho telom alebo telom príbuzného. Je potrebné preto akceptovať verejnosťou, že život, ktorý v tele zosnulého skončil, môže v určitom zmysle pokračovať v inom jedincovi aumožniť zachovaniejeho života /20/.

 

10.3. Problematika eutanázie.

 

Uvedený pojem pochádza z gréčtiny a v doslovnom preklade je to krásna smrť /gr.eu=krásny, thanatos=smrť/, kým v prenesenom význame znamená príjemnú, ľahkú smrť, bez bolesti, bez utrpenia /20/. Eutanázia, to je vedomé ukončenie života trpiaceho pacienta, možno povedať usmrtenie z milosti nevyliečiteľne chorých, ktorí trpia neznesiteľnými bolesťami.

 

Eutanázia sa zvyčajne rozlišuje na pasívnu a aktívnu a keď sa uvažuje o eutanzácii, myslí sa tým zvyčajne jej pasívna forma, ktorá znamená, že sa preruší lekárska starostlivosť napríklad odpojením prístrojov, resp. nezačína sa nová terapia a v podstate sa organizmus ponecháva na svoje vlastné vitálne zdroje, ktoré však odumierajú. Liečba je neefektívna a pacient sa v pravom slova zmysle nelieči, iba sa podporujú jeho životne dôležité orgány. Pasívna eutanázia znamená usmrtenie nečinnosťou.

 

Problematika pasívnej eutanázie je zložitá a jej samotná myšlientka nie je príliš stará a je témou diskusií v lekárskej aj mimolekárskej obci. Medzi diskutujúcimi sa nachádzajú tak zástancovia ako aj odporcovia a tiež nerozhodnutí. Problém, ktorý kladie pasívna eutanázia možno formulovať nesledovne= za akých podmienok možno nepredlžovať beznádejný život = Problematický je však výraz, „beznádejný“, ktorý možno interpretovať antihumánne, ako to predviedol fašizmus i ďalšie doktríny /20/.

 

Aktívnou eutanáziou sa myslí priame podanie určitej látky ktorej následkom pacient zomiera. Ide o usmrtenie spôsobené činnosťou, čo je eticky väčšinou neakceptovateľné.

 

Eutanázia nastoľuje etické dilemy, či má človek právo siahnuť na život, ktorý je nevyliečiteľne chorý, či má právo  rozhodovať o svojom  živote a v neposlednom rade je to otázka, či mu život patrí.

 

V literatúre sa objavuje aj výraz sociálna eutanázia, ktorá je dôsledkom nepriaznivej sociálnej situácie určitej krajiny, zápasiacej s nedostatkom financií v zdravotníctve, keď štát nie je schopný poskytnúť tie formy pomoci pacientom, ktoré sú dostupné vo vyspelých krajinách a pacient je touto formou vlastne usmrtený.

 

V slovenskej spoločnosti začala problematika eutanázie rezonovať iba nedávno, a to pod vplyvom zahraničia, predovšetkým Holandska, krajiny, ktorá akoby programovo kládla a riešila otázky, ktoré sa v iných krajinách odsúvajú do úzadia, resp. tabuizujú. V Holandsku legislatíva umožňuje praktizovať eutanáziu, aksú splnené určené kritéria. S eutanáziou sa spája obava z jej zneužitia, preto je nevyhnutné striktne a legislatívne vymedziť prncípy jej možného použitia.

 

Pokiaľ ide o Slovensko, tak slovenská legislatíva výraz eutanázia nepozná, takže de jure problém priamo nie je riešený. Na eutanáziu sa však vzťahuje §219 TZ, v zmysle trestného činu vraždy, ako úmyselné usmrtenie iného /15/. Domievame sa však, že je priodvážne a tiež zjednodušené spájať eutanáziu s vraždou. Aj keď v oboch prípadoch ide o úmyselné usmrtenie človeka, pri eutanázii predsa o ukončení svojho života rozhoduje dobrovoľne človek sám, resp. jeho príbuzní, kým vraždy je predsa nedobrovoľné usmrtenie človeka.

 

Eutanázia sa sprofanovala počas vojny, najmä v Nemecku, keď sa stala bežným zabíjaním ľudí, čím vyprchal z tohoto pojmu pôvodný, kladný obsah zmierňovania bolesti umierajúceho a eutanázia sa stala synonymom pre zabíjanieľudí /20, s.17/.

 

Ak chceme hľadať analógiu s eutanáziou, tak potom za adekvátnejšiu pokladáme samovraždu, ktorá však nie je právne postihnuteľná a tým sa podobný postoj ponúka aj vo vzťahu k eutanázii. Zároveň však, sú to určité odlišnosti, totiž eutanázia v zmysle samovraždy prepokladá ďalších aktérov, čo adekvátnejšie vyjadruje názov asistovaná samovražda. Napriek tomu, že eutanázia nie je legislatívne na Slovensku riešená a diskusia na túto tému bola viac-menej odsunutá na vedľajšiu koľaj, zároveň nemožno prehliadnuť neoficiálne informácie o tom, že de facto sa eutanáziana na Slovensku praktizuje.

 

K danej problematike je potrebné nahliadať aj z hľadiska náboženstva, konkrétne kresťanstva, ku ktorému sa na Slovensku hlási väčšina obyvateľstva a konkrétne postoj katolíckej cirkvi je jednoznačný keď v Deklarácii o eutanázii z r. 1980 sa hovorí, že ľudská bytosť má osobitné miesto v pláne Božej spásy, najmä v posledných okamihoch života, ak sa však blíži smrť, ktorú použitými prostriedkami nemožno odvrátiť, je dovolené s liečením prestať. Nesmie savšak prerušiť obvyklé ošetrovanie, ktoré sa v podobných prípadoch poskytuje chorému.

 

Problematika eutanázie nastoľuje, či otvára množstvo otázok predovšetkým etických, ktoré zároveň predstavujú východisko legislatívneho vymedzenia. Ako príklad možno uviesť Chartu práv pacientov, kde je zakotvené právo človeka nadôstojnú smrť. Ľudská dôstojnosť je tou hodnotou, ktorú je potrebné rešpektovať univerzálne. Otázkou ostáva, či spĺňa eutanázia túto požiadavku.

 

Otázky, ktoré nastoľuje eutanázia prirodzene nekončia. Je to napríklad problém, kto by mal praktizovať eutanáziu, predpokladá sa totiž, želekár, ktorý je však povinný životu napomáhať. Kým na strane druhej chýba objektívne kritérium pre začiatok umierania ako bodu, keď lekár uzatvára aktívnu terapiu, teda keď lekár ešte napomáha životu a keď už nastalo umieranie. Ukazuje sa ako omyl, že človek, ktorý stojí bezprostredne pred smrťou, chce bezpodmienečne žiť ďalej /9/.

 

10.4. Hospic, ako dôstojné zomieranie?

 

Eutanázia sa spája tiež Listinou základnýchpráv a slobôd, kde v čl.10 je zakotvené právo každého človeka na zachovanie jeho ľudskej dôstojnosti, čo sa širšie interpretuje tiež v zmylse práva aj nadôstojnú smrť. Za inštitúciu, ktorej poslaním je práve splnenietejto navýsosť morálnej požiadavky možno pokladať hospic, ktorý však na rozdiel od eutanázie neskracuje život človeka, aj keď ide o nevyliečiteľne chorých, ale zmierňuje jeho prirodzené zomieranie.

 

Hospic vychádza z úcty k životu a úcty k človeku ako k jedinečnej a neopakovateľnej bytosti a z poznatkov biologických, psychologických, sociálnych a duchovných. Akcentovaný je duchovný rozmer starostlivosti, ktorý zvyčajne v bežných nemocniciach chýba, preto sú bežnou súčasťou profesionálnych tímov naviac prítomní sociálny procovník, psychológ, teológ. K tímu možno priradiť tiež dobrovoľníkov. Napríklad v anglicky hovoriaich krajinách sa hovorí dobrovoľníkom „listeners“, teda „počívajúci“, čo spĺňa jeden z viacerých aspektov duchovných potrieb chorého, potrebu byť počúvaný /21/. Dobrovoľníci – laici tiež odstraňujú separáciu inštitúcie a infiltrujú do nej okolitý svet, jeho ľudskú tvrá /20/.

 

Dôraz sa kladie na kvalitu života nemocného, a to až do jeho posledných chvíľ. Pomáhať a slúžiť, tak by sa mohlo chápať motto hospicu, ktorý si nedáva za cieľ odstrániť utrpenie, ale rešpektuje sa tu smrť ako neoddeliteľná a prirodzená súčasť života. Presnejšie povedané, v hospice sa končí kuratívna –/liečebná/ medicína a začína paliatívna medzicína, ktorá nelieči,ale uspokojuje potreby pacientov-zomierajúcich, ktoré kuratívna medzicína nemôže uspokojiť.

 

Paratívna medicína, ktorej hospic je súčasťou, je zmeraná na zmierňovanie bolesti, tak medikamentóznou ako aj nemedikamentóznou liečbou. Pozornosť sa nesústreďuje na smrť, ale na kvalitu života zomierajúceho/21/. Ide tu o sprevádzanie človeka na jeho poslednej ceste, vytvorenia pre zomierajúceho dôstojného ľudského prostredia a starostlivosť po fyzickej, psychickej,duchovnej a sociálnejstránke /20,s.131/.

 

Paliatívna medicína je odvodená z latinského výrazu paliu, čo v preklade znamená plášť, prikrývku, čo môžeme tiež použiť ako metaforu hospicu. Ak sa nemôže rana vyliečiť, tak ju prikryjeme, aby trpiacemu bolo teplo, netrápili ho bolesti a mal pocit našej účasti /21/.

 

Ambíciou hospicu je nielen zmierňovanie bolesti, ale zomierajúci má priestor rozhodovať o tom ako chce stráviť svoju poslednú životnú fázu a personál mu pritom pomáha. Hospic vyžaduje hlboko ľudský a súčasne profesionálny prístup, okrem vysokej odbornej úrovne by mal personál spĺňať vysoké morálne požiadavky ako je láska k ľuďom /21/. Ide o jednu z najťažších činností, kde sa vyžaduje dokázať čeliť strachu chorých, ich bolestiam smútku, nervozite blízkych, ľudskej agresivite /20/.

 

Zaujímavý je poznatok o permanentnej práci s verejnosťou, kde ide o snahu, aby bola verejnosťcitlivá k problémom zomierajúcich. To predpokladá zmeny vo filozofickom chápaní života, je potrebné integrovať do života i zomierania smrť, čo pregnančne vyjadruje jednoduchá múdrosť napísaná na bránach jednéh oeurópskeho cintorína = i my sme boli medzi živými, i vybudete medzi mŕtvymi= /20, s.133/.

 

Hospic pokladáme za étos par exelance, kde sa otvárajú a napĺňajú duchovné potreby človeka, tak u veriaich ako najneveriacich. Za významné sa pokladá vysporiadanie sa zo zmyslom ľudského života a rešpekt ľudskej dôstojnosti, na ktorom je hospic založený .../21/.

 

Hospicové hnutie sa datuje najmä od osemdesiatych rokov minulého stroročia vo Švajčiarsku a Nemecku ako riešenie tej skutočnosti, že väčšina ľudí zomiera  v nemocniciach v atmosfére, ktorá nie je najvhodnejšia, keď sú zomierajúci často na obtiaž. Aj keď tento problém jestvuje aj na Slovensku, hospic zatiaľ nebol založený, kým paliatívna medicína sa predsa len rozvíja.

 

 

10.5. Interrupcie ako etická dilema

 

Do okruhu problematiky eutanázie patrí aj problém interrupcií, umelého prerušenia tehotenstva, ktorým sa podrobuje značný počet žien /20/. Ide o problém, ktorý má za sebou dlhodobú históriu a v súčastnosti sa prístupy k jeho riešeniu vydiferencovali do dvoch podôb, ktoré sa v literatúre označujú ako pro life a pro choice, vychádzajúce z odlišných východísk a argumentov.

 

Zásadným problémom v  riešní tejto problematiky je otázka ako kvalifikovať interrupciu,či ako zničenie života. Ak áno, potom akého života, odkedy možno hovoriť o ľudskom plode ako reprezentantovi ľudského života/20/, ide teda predovšetkým o riešenie otázky, kedy možno pokladať plod za ľudský život.

 

Podľa zástancov pro life o ľudskom živote možno hovoriť už pri počatía tým následne interrupciu možno pokladať za vraždu. Hnutiu pro life ide o ochranu života a interrupcie sú neprípustné. Do tohto tábora patria tiež veriaci, ktorí život pokladajú za dar Boží, a preto iba Ten, kto ho daroval, má právo si ho vziať.

 

Druhým prístupom k interrupciám je pro choice zastávajúci právo voľby, ktorá patrí žene, keďže nenarodený život je na nej závislý a je to v konečnom dôsledku záležitosťou jej svedomia ako rozhodne. Ľudský život sa v tomto prístupe nespája s počatím ale s určitým stupňom vývoja plodu, konkrétne s vytváraním mozgu a pre interrupciu je daná možnosť rozhodnutia do dvanásteho týždňa tehotenstva.

 

K argumentom pre choce patrí tiež ten, že príchod dieťaťa na svet treba posudzovať komplexne, aj vzťahom na to,či je želané, aká budúcnosť ho čaká,či bude odložené do inštitúcie. Taktiež sú to skúsenosti z krajín, kde sú interupcie zakázané a následne sa realiujú pokútnou formou, ohrozujú živoť ženy, naviac vzniká svojrázna turistika, keď za interupciami sa vycestováva dokrajín, kde sú legalizované /14/.

 

Možno povedať, že uvedené dva prístupy k interupciám budú naďalej predstavovať nezmieriteľné tábory a je vecou svedomia každého, ako sa rozhodne. Pokiaľ ide o slovenskú spoločnosť, tak legislatívne je zakotvené stanovisko pro choice. Potešiteľné však je, že počet interupcií sa rapídne znížil na rozdiel od obdobia pred rokom 1989.

 

Možno povedať, že spoločnosť rozlišuje medzi medzi “podmienečne chráneným“ a „absolútne chráneným“ ľudským životom. Absolútne chránený ľudský život je:

  1. Život človeka od narodenia do smrti
  2. Matkou chcené tehotenstvo
  3. Nechcený plod, ktorý na základe zákonom stanovených indikácii,nemožno prerušiť po dvanástom týždni tehotenstva.

 

Podmienečne chránený ľudský život je:

  1. Nechcený plod, ktorý z rozhodnutia matky a lekárov možno prerušiť do dvanásteho týždňa tehotenstva
  2. Matkou chcený plod, ktorý na základe prísnej materskej a detskej indikácie a so súhlasom matky treba prerušiť
  3. Chcený plod, ktorý krátko pred pôrodom alebo počas neho treba prerušiť, aby sa zachránil život matky /20, s.123/.

 

Problematika interrupcií posúva dopopredia prevenciu, či už formou antikoncepcie, sexuálnej výchovy, plánovaného rodičovstva, čo je však taktiež vecou voľby. Pre úplnosť treba dodať, že sa pojmovo odlišuje interupcia a potrat, ktorým sa chápe spontánne odídenie plodu.

 

10.6. Génová etika

 

Predstavuje významnú súčasť bioetiky a možno povedať, že v súčastnosti generuje snáď najzávažnejšie etické otázky. Genetika a etika si nemali dlho čo povedať, kým nebolo vyriešené jedno z centrálnych tajomstiev prírody, štruktúra DNA a o niekoľko rokov neskôr dešifrovanie genetického kódu. Tým bolo umožnené človeku zasahovať, ovplyvňovať, meniť život, otvoril sa priestor pre génové manipulácie. „Dokážeme gény jedného organizmu vziať a rekombinovať ich s génmi iných organizmov, ako chceme. Je to úspech, ktorá má rovnaký význam ako šiepenie atomu“ /16,s.60/. Zároveň možnosti širokej aplikácie nových biotechník nadväzujúcich na uvedenéobjavy otvárajú množstvo etických a právnych problémov.

 

V etických diskusiách sa rozlišujú dva typy génových manipulácií, zelená a červená. Zelená označuje manipulácie na mikro organizmoch a rastlinách, od ktorej sa očakáva na jednej strane humánne prínosy pre ľudstvo, a to v medicíne, ako výroba liečiv, napr. ľudského inzulínu, rastové hormóny, dokonca jedným z očakávaní je vyriešenia hladu v treťom svete. Na strane druhej vznikajú etické dilemy, akou je možnosť vytvorenia nových pôvodcov chorôb bez prirodzených nepriateľov, či genetická erózia, v zmysle zriaďovania variability prirodzeného dedičného základu rôznych úžitkových rastlinných druhov /16, s.69/.

 

Červené génové manipulácie sa praktizujú na zvieratých a ľuďoch a majú umožniť človeku odstránenie genetických chorôb, porúch reprodukcie napr. deťmi zo skúmavky, otvárajú sa možnosti pokusov s ľudskými embryami, či dokonca vytvorenia trhu s embryami. V kontexte týchto bezprecedentných možností vedy, vzniká množstvo etických otázok. Tak napríklad za etickú dilemu možno pokladať na jednej strane odstraňovanie porúch reprodukcie tým, že sa simuluje prirodzený proces počatia dieťaťa v laboratóriu, kým na strane druhej, ak ide o anonymného darcu genetického materiálu, vyvstáva etický problém, či má „dieťa zo skúmavky“ právo poznať svojich rodičov.

 

Vsúvislosti s odstraňovaním chorôb vzniká ako eticky otázne či má právo na život iba „zdravý“ život, ak je diagnostikovaný plod nevyliečiteľné chorý. Totiž ľudstvo sa od nepamäti snažilo zlepšiť zdravotný stav ľudstva aeugenika, ako výraz týchto snáh však má aj odvrátenú stránku a môže byť zneužitá, ako tomu bolo napríklad fašizmom. Ako eticky otázne vystupujú v kontexte pomoci človeku, pokusy na zvieratách, ich utrpenie v mene záchrany človeka.

 

10.6.1. Etické dilemy klonovania.

 

Génové manipulácie otvárajú až zázračné možnosti, keď vedci v takej miere ovplyvňujú život, že vylepšujú jeho genotyp, vyberajú jeho želateľné parametre a tým v podstate „opravujú“ prírodu.

 

V klonovaní sa génové manipulácie posunuli do odlišnej polohy. Kým napríklad v „deťoch zo skúmavky“ sa supluje prirodzený proces reprodukcie živého, pri klonovaní k reprodukcii nie je potrebný genetický materiál z dvoch jedincov opačného pohlavia, postačuje genetický materiál iba jedného. Technicky to znamená, že sa odoberie jadro telovej bunky a vloží sa do vajíčka,z ktorho je extrahovaný genetický materiál a tým vzniká klon, ktorý je implantovaný do maternice, aj náhradnej matky. Výsledný jedinec je genetickou kópiou darcu.

 

Klonovanie ľudí by riešilo problémy s reprodukciou, otvárajú sa možnosti génovej terapie, avšak na strane druhej vznikajú závažné etické otázky, ak bude možné manipulovať s genetickým vybavením embryí, neodštartujú sa snahy o „vylepšenie“ schopností človeka a kto bude o vylepšovaní rozhodovať. Vznikajú tiež obavy z psychických problémov klonovaného dieťaťa,ako sa bude cítiť, keď je v skutočnosti jednovaječným dvojčaťom iba jedného rodiča, naviac ide o dieťa a rodiča, či skôr medzigeneračné dvojčatá? Čo ak sa rodičia rozhodnú nahradiť klonovaním dieťa,ktoré im zomrelo. Niektorí etici zdôrazňujú právo na vlastný genetický kód, ktoré by sa klonovaním porušilo..vznikajú tiež obavy, žeklonovanie sa môže zneužiť na produkciu zotročenej triedy ľudí,ktorí budú slúžiť ako darcovia tkanín, či orgánov.../podľa 17/.

 

V súčasnosti platí dohoda vlád viacerých krajín, ktorou sa zakazuje klonovanie ľudí, taktiež katolícka cirkev zaujala odmietavé stanovisko. Podľa zainteresovaných však vedecký pokrok nemožno zakázať, a takmožno už v blízkej budúcnosti budeme privítať narodenie klonovaného dieťaťa.

 

Za menej závažné a naviac aktuálnejší sa pokladá klonovanie jednotlivých orgánov, tiež kože. Ide o terapeutické klonovanie, v ktorom sa klonované embryo vyvíja iba doštádia, keď vznikajú kmeňové bunky, ktoré sa môžu vyvinúť na ktorúkoľvek časť tela –krv,kostí, svalov, orgánov, čím by sa vyriešil problém transplantácií, ktorý spočíva v odmietaní transplantovaného orgánu, kým klonovanie určitého orgánu by bolo v podstate autotransplantáciou /ako analógia autotrasfúzie/.

 

V terapeutickom klonovaní sa klonujú embryá, nie ľudia. Embryo, ktorému sa kmeňové bunky odoberú, zomiera. Ako etická dilema vyvstáva otázka, či je embryo človekom a ak áno,potom by išlo o vraždu v mene záchrany života, alebo je skupinou živých buniek. Možno povedať, že podobne ako pri interupciách, zásadnou sa stáva otázka určenia počiatku ľudského života.

 

V slovenskej legislatíve jeveta v zákone o podmienkach liečebnej starostlivosti, ktorá klonovanie ľudí zakazuje. O klonovaní jednotlivých orgánov sa však nehovorí.

 

11. Enviromentálna etika

 

Je taktiež výrazom posunu etiky k životu, presnejšie ide o etiku životného prostredia /environmental ethics/, tento výraz bol zavedený v r. 1973 /16. S.37/. Ako synonymické výrazy sa používa ekologická etika, či ekoetika, etika zmeme,hlbinná ekológia..

 

Za najdôležitejšiu úlohu sa pokladá vytvorenie neantropocentrickej etiky. Kým tradičná etika vychádza z toho, že iba ľudia majú morálne práva a v tomto zmysle je antropocentrická, týka sa výlučne človeka. Treba prehodnotiť tie teórie morálky, ktoré pracovali s človekom ako vrcholom pyramídy, ktoré sa zaoberali problematikou dobra a zla pod zorným uhlom známej protagorovskej tézy, že mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú i nejestvujúcich, že nie sú.

 

Neantropocentrická environmentálna etika udeľuje prírodným objektom hodnotový status, a to nielen z hľadiska záujmov a cieľov človeka, ale nepodmienene. Vychádza sa tu z myšlienky biocentrickej rovnosti a rovnoprávnosti a človek sa stáva jednou zo súčastí jednotného biotického spoločenstva. Úvahy sa však predsa len zaoberajú aj otázkou, čím sa má človek odlišovať od ostatných živých bytostí a napokon sa zdôrazňuje svedomie človeka, spojené s jeho zodpovednosťou za celok bietickéhospoločenstva. /15/

 

Environmentálna etika sa rozvíja v rôznych variáciách, ktorésa vzájomne prelínajú. Známy je smer hlbinnej ekológie (deep ecology/,  v tomto kontexte sa používa tiež výraz ekologická etika,či ekoetika a rozpracováva sa.

 

11.1. Etika zeme

 

Ktorá je z uvedených smerov zrejme najstaršia, keďže ešte v 40-tych rokoch minulého storočia Aldo Leopold, americký lesník, formuloval jej princípy. Etika Zeme mení rolu človeka z dobyvateľa na obyvateľa zeme a rozširuje hranice spoločenstva tak, aby zahrňovali pôdu, vodu, rastrliny a živočíchov.

 

Etika Zeme sa riadi novým kategorickým imperatívom =správne je to,čo smeruje k ochrane integrity, stability a krásy biotickej komunity, zlé je to,čo smeruje inam=

 

Zem sa chápe ako náš domov. Na Zemi závisíme základným rytmom našich telesných potrieb, naše putá k Zemi vyjadruje fakt, že sme po-zem-šťania, nikdy ju nemôžeme prekročiť.

 

Výsledkom vzťahu človeka k Zemi je jej devastácia, ktorej najotrasnejšou podobou sú odpadky. Dominantou naších miest je zapretie Zeme, očisťovanie sveta od jeho pozemskej zakotvenosti, vylúčenie Zeme z reči a života ako „špiny“. Človek nevie byť pozemšťanom, bojí sa ním byť /5/.

 

Etický vzťah k zemi nemôže existovať bez lásky, rešpektu, obdivu a veľkej úcte k jej hodnote. Vôbec v environmentálnej etike nastáva posún tradičných etických hodnôt, ktoré sa vyznávali v medziľudských vzťahoch k všetkému živému.

 

12. Trest smrti ako etický problém

 

Tematika bioetiky posúva etické problematiku k fenoménu života, ktorý sa chápe ako centrálna morálna hodnota. Za etickú dilemu v tomto kontexte možno pokladať, či má človek právo zničiť život, ak je nenarodený, či nevyliečiteľne chorý..

 

Na  uvedenú tematiku podľa nás voľne nadväzuje trest smrti, ktorý nastoľuje podobnú dilemu,či má človek právo usmrtiťživot človeka, ak ide o zločinca.

 

Trestom smrti sa v pravom zmysle slova nemá význam zaoberať, pretože je legislatívne na Slovensku zakázaný. Napriek tomu časť populácie bytrest smrti znovu zaviedla, dokonca aj niektorí politici.

 

Možno povedať, že z etického hľadiska je trest smrti neobhájiteľný, totiž týmto aktom by sme sa dostali na úroveň zločinca, ktorý dokonca plánovane pripravuje usmrtenie človeka. Eticky neobhájiteľný je samotný akt popravy, jeho“humánnosti“.

 

Možno povedať,že najčastejším argumentom za trest smrti je však predpoklad, že bude mať exemplárny účinok, teda “odstraší“ potenciálnych zločincov, dôsledkom čoho bude tiež zníženie kriminality. Tento argument však vyvracajú skúsenosti z krajín, kde sa trest smrti vykonáva, napríklad zniektorých štátoch USA, v ktorých kriminalita neklesá, ba skôr opačne je vysoká.

 


 

10. ETIKA SOCIÁLNEJ PRÁCE

 

Etika je jednou  z najstarších filozofických disciplín. Filozofia musela prejsťdlhým historickým obdobím, kým sa predmet etiky vyčlenil ako samostatná vedná disciplína – tento proces nie je ukončený.

Je to filozofická veda o mravnosti, pravidlách mravného jednania a zásad. Je filozofiou ľudskosti a života. Názov zo slova éthos (grés.) – obyčaj, mrav, charakter či spôsob myslenia. Je spojenie najvšeobecnejšieho s najsúkromnejším.

 

DEFINÍCIA: „etika jesúhran pravidiel o spoločenskom správaní, ktoré sa týkajú vonkajšieho prejavu, vzťahu k ľuďom (celkové sa správanie k iným)“

 

Morálka vznikla z potreby spoločenstiev a organizovaných skupín ľudí reprodukovať existujúce spoločenské vzťahy, ktoré tieto zoskupenia vnútorne integrujú a z potreby dávať do súladu s týmito vzťahmi konanie jednotlivcov. Má funkciu: poznávaciu, výchovnú (humanitnú) a regulujúcu.

Vo všeobecnosti spájame s pojmom etika i pojem profesionálna etika, ktorej úlohou je u odborných pracovníkov vypestovať schopnosť sebaregulačnej etickej orientácie v správaní a konaní pri voľbe optimálnych metód a prostriedkov k dosiahnutiu stanoveného cieľa

 

DEFINÍCIA: „etika sociálnej práce je súbor noriem, požiadaviek a pravidiel správania na soc. prac. Jej základom sú humanistické hodnoty a postoje spoločnosti k človeku, ktoré sa vyvíjali v priebehu ľudského spolunažívania.“

 

Základné etické problémy, s ktorými sa soc.pracovník stretáva a musí o nich rozhodovať, sú:

  1. kedy zasahovaťdo života občana, rodiny,skupiny, komunity
  2. ktorým soc.prípadom dať prednosť a venovať čas na dlhodobé výchovné pôsobenie
  3. koľko pomoci a starostlivosti poskytnúť, aby stimulovali klienta ku zmene postojov a zodpovednému jednaniu a neviedli ku zneužitiu
  4. kedy prestaťso soc.terapiou, poskytovaním služieb a dávok soc.pomoci

 

EtikaSP hovorí o konaní dobra  pre človeka s konkrétnym zameraním tohto konania na:

  1. Vytváranie predpokladov na zdravý fyzický, psychický a sociálny vývin jedinca (prevencia sociálnej nerovnováhy)
  2. Eliminovania alebo aspoň zmierňovanie príčin a dôsledkov  vzniknutej soc. nerovnováhy medzi jednotlivcom, skupinou a spoločnosťou navzájom

 

 

ZÁKLADNÉ PRINÍPY etiky sociálnej práce:

  1. vychádzajú zo všeľudských princípov vzťahu človek – človek, skupina – spoločnosť deklarovaných vo Všeobecnejdeklarácii ľudských práv.

Sú to:

Autonómnosť, beneficencia, diskrétnosť, náklonnosť,úcta, slušnosť, zdvorilosť , takt, ohľaduplnosť, zodpovednosť.

 

 

Soc.práca je praktická činnosť, každý kto prijme jej normy, princípy a hodnoty ktoré tvoria základnú časť tohto povolania, má jdnať vzhodne s nimi nielen vo svojom profesionálnom ale i súkromnom živote. Otázkami etiky sociálnej práce sa zaoberajú odborníci, cieľom bolo uznanie platných etických zásad soc.práce.

 

ZÁSADY soc.práce:

  1. obsiahnuté sú v Deklarácii etických princípov soc.práce, ktorej cieľom bolo formulovať všeobecne platné hodnoty, identifikovať praktické oblasti, kde dochádza k etickým problémom.

Zásad je 9:

  1. zásada nezávislosti
  2. zásada oslobodenia o drepresie a podradných životných podmienok
  3. zásada proti diskriminačných prístupov
  4. zásada demokracie a ľudských práv
  5. zásada ochrany integrity klientov
  6. zásada spolu účasti klientov
  7. zásada sebaurčenia
  8. zásada odporu proti násiliu
  9. zásada osobnej zodpovednosti

 

Angl. Asociácia soc.pracovníkov zhrnula PRINCÍPY zameraná na soc.prácu v praxi, v ktorých je vyjadrený vzťah soc.pracovníka ku klientovi:

  1. vedomosti, zručnosti a skúsenosti kladné používané na prospech všetkých častí obce a komunity
  2. vážiť si klientov ako individuálne osobnosti a ochrániť ich dôstojnosť a práva
  3. meniť predsudky a netolerovať predsudky ostatných pre pôvod, rasu, spoločenské postavenie, status, pohlavie,sexuálnu orientáciu
  4. ponechať plnú moc klientom,aby sa zúčastňovali na rozhodovaní a stanovení potrebných služieb
  5. prejavovať trvalý záujem o klientov, ktorý im môže byť oporou, i keď nie je možné im pomôcť alebo kde je nutné, aby sa bránili sami
  6. profesionálna zodpovednosť má prednosť pred osobným záujmom
  7. zodpovednosť za štandardnú úroveň služieb a za ďalšie vzdelávanie a  výcvik
  8. spolupracovať s ostatnými v záujme klientov
  9. podporovať potrebné etické a kultúrne odlišnosti v službách
  10. dodržiavať dôvernosť informácií a zverejniť ich len so súhlasom klienta alebo výnimočne ako dôkaz vážneho nebezpečenstva
  11. snažiť sa o také podmienky v zamestnaní, ktoré by umožnili dodržiavať tieto princípy

 

ETICKÝ KÓDEX je systematicky usporiadaný súbor noriem, zbierka predpísaných spoločenských noriem, má slúžiť ako sprievodca každodenného správania sa soc.pracovníka v profesionálnych vzťahoch s tými, ktorým slúži – kolegami, zamestnávateľmi, s inými osobami, s ľudmi z iných profesií, s komunitou a so spoločnosťou.

 

Etický kódex sociálnych pracovníkov je postavený na  základných hodnotých soc.práce , ktoré vyzdvihujú hodnotu, určenie a jedinečnosť všetkých ľudí, ako aj ich práva a možnosti. Etický kódex  soc. pracovníkov v SR, prijatý Valným zhromaždením Asociácie soc.pracovníkovna Slovensku 31.05.1997,  rozdelený je do 6 kapitola preambuly:

 

Preambula

  1. správanie sa soc.pracovníka
  2. morálna alebo etická zodpovednosť soc.pracovníka voči klientovi
  3. morálna zodpovednosť soci.pracovníka voči spolupracovníkom
  4. morálna zodpovednosť soc.pracovníka voči zamestnávateľovi
  5. morálna zodpovednosť soci.pracovníka k soc.práci ako profesii
  6. morálna zodpovednosť soc.pracovníka voči spoločnosti

 

Profesionálna etika SP

        Profesionálna etika sa zaoberá etickými dilemami, problémami hodnôt, ktoré sa vyskytnú pri práci odborníkov, ale  aj špecifickými otázkami, akými sú organizácia a disciplína v rámci profesií. Pracuje s poznatkami politickej, sociálnej, právnej filozofie a individuálnej etiky. Je to odvetvie etiky, ktorej predmetom je systém noriem.

        Profesia odbornou prípravou získané povolanie alebo sociálna skupina diferencovaná podľa obsahu pracovnej činnosti. SP je zaradená medzi pomáhajúce profesie.

 

ZÁKLADNÉ POJMY V ETIKE:

 

Morálka- vznikla z potreby spoločenstiev, v ich živote má funkciu poznávaciu, regulujúcu, výchovnú. Súhrn morálnych princípov, noriem, mravných hodnôt, cieľov, ideí, mravného správania a konania jednotlivcov alebo skupín, ktoré sú v konkrétnej spoločností uznávané a od členov spoločnosti vyžadované ich dodržiavanie (nedodrž. sa sankcionizuje).

 

Morálne správanie, konanie- je také správanie, konanie jednotlivcov, skupín, celého spoločenstva, kt. Je od nich očakávané a tieto očakávania sú spoločensky stanovené, uznávané.

 

Morálne vedomie –principiálna schopnosť duševného života chápať objektívny svet a vlastnú existenciu a reflektovať toto chápanie vo vzťahu k sebe a k okolitému svetu na  princípoch konkrétnou spoločnosťou uznávanej morálky. Je  to vlastne ideál, ako by sme sa mali chovať. Vyslovuje odpovede na otázky: Ako sa máme chovať a čo máme robiť?

 

Etiketa – franc. Pôvod,nálepka – označenie vonkajšej kvality. Používa sa na označenie vonkajšieho prejavu správania ľudí. Je to súbor pravidiel zdvorilého, slušného správania sa voči iným ľuďom v rôznych situáciách a podmienkach, noriem komunikácie, obliekania. Je súčasťou nášho každodenného života, týka sa medziľudských vzťahov.Je to súhrn pravidiel správania a požiadaviek na vonkajší prejav.

 

Princíp-principium: pôvod,začiatok, východisko

 

Mravný princíp – vyjadruje a umožňuje regulatívnu sociálnu funkciu morálky vo vzťahu človeka k človeku.


  1. Profesiová etika a etický kontext.

 

Profesie zaoberajúce sa človekom si zvyčajne formulujú svoje vlastné profesiové etické kódexy, keďže dodržiavanie určitých etických pravidiel je podstatnou súčasťou ich profesionality. Tak je tomu aj v Sociálnej práci, keď Asociácia sociálnych pracovníkov na Slovensku prijala na svojom Valnom zhromaždení 31.mája 1997 Etický kódex sociálnych pracovníkov SR, ktorý zároveň vychádza z Medzinárodného etického kódexu sociálnych pracovníkov. Etické princípy sú vňom rozdelené na 6 častí, ktoré sú zamerané na vystupovanie a správanie sa sociálneho pracovníka, jeho zodpovednosť voči svojej profesií, nasledujú normy vo vzťahu ku klientom, kolegom, zamestnávateľom a zamestnávateľským organizáciám a voči spoločnosti /príloha 1/.

 

Možno konštatovať, že aj keď Etický kódex prijatý slovenskými sociálnymi pracovníkmi vychádza z Medzinárodného etického kódexu, má však viacero odlišností. Predovšetkým je stručnejšía zároveň v ňom absentujú niektoré zásadné princípy. Tak je tomu vo vzťahu ku klientovi, kde postrádam nasledovný princíp = sociálny pracovník nesmie používať, prehliadať, podporovať alebo spolupracovať s akýmkoľvek prejavom diskriminácie na základe rasy, pohlavia, sexuálnej orientácie, veku, náboženstva, pôvodu, manželského stavu, politického názoru, mentálneho či fyzického postihnutia=. Podobne by nemal absentovať princíp = sociálny pracovník nemsie využívať vzťah sklientom na osobné zvýhodňovanie = keďže ide v podstate o zákaz korupcie, ktorá predstavuje v súčasnej slovenskej spoločnosti jeden zo závažných sociálnych problémov.

V slovenskej verzií Etického kódexu absentuje ďaľší významný princíp, podľa ktorého =sociálny pracovník nesmie za žiadnych okolností nesmie s klientom nadviazať sexuálny vzťah =.

 

Vo vzťahu k spoločnosti pokladám za významný a opäť v slovenskej verzii absentujúci princíp = sociálny pracovník by sa mal zúčastňovať pri tvorbe sociálnej politiky a zákonov = podobne je tomu s princípom= o podpore sociálnej spravodlivosti =

 

Do rámca Etických princípoch Sociálnej práce je potrebné pripojiť taktiež Listinu základných práv a slobôd, ktorá má v Sociálnej práci fundamentálny význam.

 

Ľudské práva sú „prevzaté“ z univerzálnej etiky. Hlavnou mierou a základom modernej demokratickej doby je laická alebo univerzalistická etika, etika ľudských práv. Aj keď vyhlásenie ľudských práv sa neobmedzuje iba na čistú etiku, ich funkciou bolo vytvorenie regulatívnej bázy novej sociálnej zmluvy, čo im zároveň neuberá na etickom význame /18,s.28/.

 

Profesiová etika aj keď sa vzťahuje k danej profesii zároveň súvisí, resp. vychádza takpovediac zo všeobecnej etiky a tak sa v rámci profesiových etických kódexov uplatňujú viaceré obecne platné normy a hodnoty a v profesiách zaoberajúcich sa človekom by mali byťzáväzné, resp.záväznejšie, než u ostatnej populácie, aj keď nejestvuje inštancia, ktorá by ich dodržiavanie sankcionovala a tak sú v konečnom dôsledku záležitosťou slobodnej voľby  profesionála.

 

Terén etiky je rozsiahly a nemožno ho jednoznačne vymedziť, čo možno vyjadriť otázkou,kde etika nie je? Taktiež je potrebné možno konštatovať, že jestvuje množstvo etík, čo je napríklad adekvátne vyjadrené a angličtine kde je etika vpluráli ako etics.

 

Profesijové etiky pokladám za súčasť etickej problematiky a ich odlíšenie je iba približné. Taktiež Etika v sociálnej práci vyjadruje a môže sa tiež inšpirovať viacerými otázkami etiky všeobecne, k čomu smeruje aj nasledovný text. Inými slovami povedané, Etický kódex sociálnych pracovníkov nepokladám za vyčerpávajúce vyjadrenie etického rozmeru Sociálnej práce.

 

Explikovanie etickej problematiky nie je jednoduchou úlohou aj keď sa tak na prvý pohľad môže zdať, keďže ide oproblematiku s ktorou sa každý určitým spôsobom stretáva snáď aj každodenne a naviac etika používa pojmy z bežného jazyka a tým by mala byťzrozumiteľná. Napriek tomu je potrebná značná dávka odvahy k jej vymedzeniu, keďže ide ooblasť, ktorú nemožno“rukolapne“ uchopiť,je to v pravom zmyslo slova niečo „medzi nebom a zemou“.

 

Možno povedať, že najbežnejšie chápanie predmetu etiky je v spojitosti smorálkou. „Predmetom etiky je étos /gr. Éthos/, mravnosť, alebo mravné vzťahy, čo zároveň vyjadruje hodnotovú –axiologickú podstatu predmetu etiky. Axiológia /gr.axia-hodnota/ sa zaoberá hodnotami vôbec, kým etika hodnotami mravnými ako je napr. mravné dobro a mravn ézlo. Špecifickým rysom etiky je teda mravná hodnota, vzhľadom ku ktorej sú nazerané ľudské vlastnosti a ľudské vzťahy /2,s.11/. V uvedenom význame sa etika tiež pokladá tradičnú etiku, ktorá sa vymedzujev zhľadom k medziľudským vzťahom /18.s.239/

 

Najvýznamnešou oblasťou etiky sú morálne hodnoty, ktoré sa prejavujú v mravných ideách, normách, princípoch, koncepciách, ako aj v povahových vlastnostiach ľudí, v ich charaktere, aj v ľudskom konaní, tak v individuálnom zmysle, ale tiež v rôznych inštitúciách, ktoré uskutočňujú etické skutky /18/.