Sociálna psychológia

1. Problematika socializácie osobnosti /obsah, ciele, mechanizmy, fázy a činitele socializácie/

predmet soc. psychológie – psychika z hľadiska sociálneho, t.j. ako jedinec pôsobí na iného jedinca alebo skupinu a naopak, zákonitosti sociálnych skupín.

metódy - psycholog. metódy – pozorovanie, experiment, test ..., prispôsobuje vlastne - sociometria, obsahová analýza

cieľ – poznávať sociálno-psychologické zákonitosti a tieto aspekty zlepšovať v rôznych oblastiach ľudskej činnosti – výrobe, školstve, kultúre a v bežnom živote

sociálny styk – ps. spojenie jedinca s jedincom, skupinou v rámci  ktorých ľudia uspokojujú potreby

zložky – 1. soc. komunikácia

             2. soc. percepcia

                 3. soc. interakcia

socializácia – zospoločenšťovanie, človek biologická bytosť, pod spoločenským vplyvom sa stáva osobnosťou  približne okolo 2-3 roku, kedy si sám seba uvedomí a hovorí v 1. osobe.

 

obsah – človek si musí osvojiť chôdzu, reč, hyg. návyky, ale aj vedomosti, zručnosti, spôsobilosti návykov, postojov, hodnôt, záujmov, ideálov, určitým spôsobom myslieť, cítiť a konať.

cieľ – vytvoriť zrelú osobnosť, ktorá má vysoko rozvinuté ľudské potencionály

 

Kritériá zrelej osobnosti

1. racionálne – vie a chce sa učiť, poznávať, rieši problémy, poznáva iných aj seba pri zachovaní zdravého sebavedomia, ktoré má byť založené na vedomí svojich nedostatkov, ale aj kladov
2. emocionálne – citovo vyrovnaná osobnosť, dokáže prejaviť city, ale aj regulovať, má prevahu pozitívnych citov (radosť, láska ...) a nie negatívnych (hnev, smútok, strach ...)
3. životnej orientácie (filozofie) – nie je orientovaný iba na konzum (brať), potreba dávať, byť užitočný pre druhých

 

Mechanizmy:

1. napodobňovanie – vonk. prejavov aj bez kladného citového vzťahu
2. identifikácia – hlbšie stotožnenie s danou osobou, čo predpokladá kladný citový vzťah
3. sugescia – pôsobenie na niekoho pri zníženej kontrole jeho vedomia
4. soc. posilňovanie – pomocou odmien posilňujeme správanie
5. sebavýchova

 

Fázy socializácie

1. bazálnej dôvery a istoty- trvá od narodenia do pol roka súvisí s uspokojovaním základných potrieb – získa pocit dôvery, istoty
2. autonómie – od ½ roka do troch rokov sebauvedomenie, sebapresadenie
3. iniciatívy – od 3. do 6. roku deti veľmi iniciatívne aj motoricky a duševne neutlmiť iniciatívu, netrestať
4. pracovnej snaživosti – 6. – 14. roku upevnenie sebavedomia, poskytnúť zážitok úspechu, vytvorenie takých vlastností ako usilovnosť, cieľavedomosť, systematičnosť, zameranosť, kooperatívnosť,
5. identity – 14. – po celý život, nájdenie seba, kto som, kam smerujem, vytvorenie si vlastného životného štýlu, čo predpokladá určité osamostatnenie a odstup a vytvorenie nových vzťahov – priateľských, partnerských, pracovných ...

 

Činitele  socializácie

1. rodina – najuniverzálnejší činiteľ, učí sa tu všetko
2. škola – veľmi orientovaná na vedomosti
3. vrstovníci – efektívny činiteľ, najrizikovejší
4. pracovný kolektív – spletivo formálnych, ale aj neformálnych ľudských vzťahov

2. Sociálna komunikácia vo výchovno-vzdelávacom procese (pojem, zložky, proces, druhy komunikácie/

Sociálna  komunikácia - výmena informácií

zložky komunikácie:

        komunikátor – dáva informáciu

        komunikant – ten, ktorý prijíma informáciu

        komuniké – informácia

        komunikačný kanál – spôsob šírenia informácie – vzduchom, tel. káblom

 

proces:

1. zámer niečo oznámiť
2. zakódovanie – slovom, písmom, gestom
3. odoslanie
4. prijatie komunikantom
5. dekódovanie

 

Druhy:

1. verbálna – typicky ľudská, optimálna pre prenos abstraktných informácií
2. neverbálna – komunikácia výrazom – mimika, gestá, pohľad, prejav celého tela
3. optimálna pre prenos emocionálnych významov
4. komunikácia činom – tým, že niečo urobíme, alebo neurobíme dávame nejakú informáciu
5. metakomunikácia – neverbálnym výrazom môžeme zmeniť význam verb. významu, niekedy aj pravý opak
6. extrasenzorická – mimozmyslová – prenos informácií bez známych zmyslových orgánov, napr. telepatia

 

    Okrem monológie často dochádza k dialógu na ktorom sa zúčastňujú dvaja.

 

Hromadná komunikácia – komuniké je prijímané väčším počtom osôb – prednáška

1. je tu veľmi dôležitá zásada zpriemernenia úrovne podávanej inf., čo do náročnosti, rýchlosti ...

 

 

3. Sociálna komunikácia vo výchovno-vzdelávacom procese (poruchy, najčastejšie chyby a zásady kvalitnej komunikácie)

V procese prenosu komunikácie dochádza k tomu, že časť informácie sa stratí, alebo informácia sa deformuje – nazývame to poruchou komunikácie.

Príčiny porúch

1. na strane komunikátora (hovorí potichu, nezrozumiteľne, rýchlo, zložito, ...)
2. na strane komunikanta (poruchy zmysl. orgánov, unavený, nesústredený, chorý, v napätí)
3. v komunikačnom kanáli – zlá akustika, hluk
4. v komuniké – nejasná správa ...

 

Zásady dialógu

1. myšlienková nadväznosť
2. približne rovnaké čas. vstupy
3. neironizovať, rešpektovať iný názor ...

 

Hromadná komunikácia – komuniké je prijímané väčším počtom osôb – prednáška

1. je tu veľmi dôležitá zásada zpriemernenia úrovne podávanej inf., čo do náročnosti, rýchlosti ...
2. chytiť 40 – 60 % kapacity komunikantov
3. veľmi výhodné je realizovať skupinovú diskusiu na rôzne témy, napr. nejaká udalosť, film, seriál, o nejakej knihe, probléme, ktorý je aktuálny, nakoľko to zlepšuje atmosféru, zbližuje vzťahy za predpokladu rešpektovania nasledovných zásad:

1. jasné vymedzenie témy
2. diskusia má byť zriadená takým spôsobom, že hovoriť môže len jeden, keď dostane slovo,
3. nutné držať sa témy, nesmie dochádzať k osobným útokom, emocionálnym výlevom,
4. moderátor nemá zasahovať príliš do diskusie svojimi  názormi, ale má motivovať členov k vyjadreniu svojich názorov.

 

Najčastejšie chyby komunikácie učiteľov:

1. vedú monológ.,
2. otázky orientujú iba na vedomosti (pamäť), málo na myslenie, minimum na city, charakter
3. málo času žiakom na rozmyslenie – nepriamo ich vedú k memorovaniu
4. nevedú žiakov k tomu, aby sa pýtali

 

4. Sociálna interakcia vo výchovno-vzdelávacom procese (pojem, druhy a determinanty interakcie učiteľ – žiak)

sociálna interakcia – vzájomné pôsobenie, pri ktorom správanie sa jedného účastníka je podnetom pre správanie sa iného a naopak

DRUHY:

1. prevažne jednosmerné pôsobenie

1. interakcia potenciálnym pozorovaním (pri ktorom činný jedinec je pozorovaný, napr. učiteľ pozoruje žiaka, výkon pozorovaného jedinca v jednoduchých k osvojeným činnostiam sa zvyšuje a výkon v náročných činnostiach a ktorým sa učí sa znižuje)
2. interakcia majster žiak – ak žiak pozoruje majstra, pôsobí pozitívne
3. interakcia sugestívnym pôsobením – treba pôsobiť pozitívne
4. interakcia sociálnym posilňovaním – odmeny, tresty, majú prevažovať odmeny

 

1. objastranná interakcia

1. súperenie, súťaženie, kooperácia, pomoc, konflikt

 

Determinanty interakcie:

1. vek – vekom kooperácia stúpa (spolupráca)
2. pohlavie –muži vstupujú do interakcie súperivo, neskôr prichádzajú do kooperácie

1. ženy najprv veľká kooperácia, časom dochádza k veľkým konfliktom

1. priestor – kooperácia dokruhu, žiaci, ktorí sedia vpredu a v strede študijného poľa – lepší študijný výkon, ak presadíme dopredu – výkony sa zvýšia
2. čas – ak je učiteľ v časovom strese, tak sa interakcia stáva autoritatívnou
3. situácia – určitá situácia vyvoláva určitý štýl interakcie        

1. agresívni žiaci vyvolávajú agresivitu učiteľa
2. agresívny učiteľ zvyšuje agresivitu žiakov

1. osobnosť – najdôležitejší, každý si osvojí pre ňho  typický štýl interakcie počas života

 

5. Sociálna interakcia vo výchovno-vzdelávacom procese (základné dimenzie interakcie učiteľa so žiakmi, interakčné typy a najčastejšie chyby interakcie učiteľov)

dimenzie interakcie:

1. dimenzia socioemocionality – nakoľko sa učiteľ správa voči žiakom tak, ako chce, aby sa onis právali voči nemu, ako  voči sebe navzájom

1. výskum – ak sa učiteľ správa voči žiakom pozitívne (s láskou, úctou ...), aj žiaci majú tendenciu správať sa voči nemu a voči sebe podobne a navyše sú citovo vyrovnaní, sebavedomí, aktívni, dosahujú väčšie výkony a naopak učiteľ negatívne (chladne, neúctivo, arogantne ...), majú aj žiaci takúto tendenciu a stávajú sa emocionálne nevyrovnaní, napätí, pasívni, málo sebavedomí a ich výkony sa znižujú

1. dimenzia priameho riadenia a kontroly – nie je dobré priveľa kontroly – stresuje to, vyvoláva to napätie, neistotu

primálo kontroly – strata motivácie, pasivita

1. dimenzia nepriameho vedenia žiakov k samostatnosti

vonkajšie riadenie, aby sa stávalo vnútorným – vedie to k sebaregulácii, sebahodnoteniu

Interakčné typy učiteľov

1. Holasova typológia

1. reaktívny typ učiteľa – chýba mu vízia, cieľ, reaguje len na momentálnu ..........
2. osobnostne blokujúci typ – nerozvíja, deptá, bráni rozvoju osobnosti žiakov
3. úlohový typ – vidí len učebné osnovy
4. úlohový ale aj osobnostne rozvíjajúci typ – rozvoj celej osobnosti, optimálny typ

 

1. Učitelia, ktorí nerozvíjajú, ale bránia rozvoju osobnosti žiakov sú si toho najmenej vedomí.
2. Príčiny reál. stavu vidia len v osobnosti žiakov -  lenovisť, neschopnosť, ..., či v učebných podmienkach – zlé materiálové vybavenie, preplnenosť, ..., iba nie v sebe

 

Chyby:- podľa výskumov:

1. učitelia príliš autoritatívny
2. interakcia nerovnomerná (veľká s najlepšími a najhoršími)
3. prevláda málo emocionálny štýl (strohý), interakcie - neosobná vecná atmosféra, čo vedie k tomu, že pričasto sa žiaci netešia do školy a na stretnutie sa s učiteľmi, ale naopak

 

6. Sociálna percepcia vo výchovno-vzdelávacom procese /pojem, proces interpersonálnej percepcie, jej informačné zdroje/

Sociálna PeRCePcia

-    poznávanie ľudí

1. proces – každý človek dáva o sebe množstvo informácií, ktoré poznáva, musí tie informácie prijať a interpretovať pomocou 2 inferenčných pravidiel:

1. identifikačné pravidlo, kde vonkajšiemu prejavu priradzujeme vnútorný obal
2. asociačné pravidlo, kde k poznanej vlastnosti priradzujeme ďalšie (veľmi ambiciózny – „bezohľadný“)

 

Informačné zdroje

1. verbálne – reč, závery o verbálnej komunikácii málo o charaktere
2. neverbálne – statické – nemenia sa počas interakcie, vypovedajú o trvalejších osobnostných charakteristikách (črty tváre),   telesná stavba – určitému telesnému typu pripisujú určité duševné vlastnosti,    

malá platnosť, úprava zovňajšku – dáva tým o sebe informácie ako vidí sám seba, ako chce aby ho videli druhí

1. dynamické – menia sa počas komunikácie, vypovedajú o momentálnom prežívaní – mimika (pohyby tváre) – o kvalite citov (radosť, hnev, strach, odpor, nenávisť), gestikulácia – vypovedá o kvantite citov, pohľad, vzdialenosť a uhol natočenia pri komunikácii – čím pozitív. vzťah, tým komunikujeme bližšie a natáčame tvárou a naopak čím negat. vzťah, tým väčšia vzdialenosť, odvraciame sa.

 

7. Sociálna percepcia vo výchovno-vzdelávacom procese /najčastejšie chyby, činitele presnosti a zásady poznávania osobnosti žiakov/

Najčastejšie chyby učiteľa:

1. chyba 1. dojmu – haló efekt
2. chyba poradia – preceňovanie prvých a posledných informácií
3. chyba projekcie – pripisovanie vlastných chýb iným
4. chyba vyplýv. zo sebavedomia – čím vyššie sebavedomie, tým vyššie hodnotí iných a naopak
5. favorizmus – pestujú si obľúbencov
6. škatuľkovanie žiakov
7. chyba rigidity – neschopnosť zmeniť názor
8. chyba kauzálnej atribúcie – subjektívne pripisovanie príčin

 

Činitele presnosti poznávania iných:

1. vek – zvyšuje sa presnosť – skúsenosti
2. pohlavie – muži lepšie poznávajú schopnosti, ženy charakter
3. inteligencia – čím vyššia inteligencia, tým väčšia presnosť do 140 IQ to stúpa, potom nie
4. profesia – ľudia, ktorí pracujú s ľuďmi, sú v tomto lepší
5. normalita – čím normálnejší, tým lepšie vie posúdiť seba aj iných
6. senzitivita – citlivosť vnímať aj tie najjemnejšie signály
7. empatia – vžiť sa do toho, čo prežíva iný

 

Zásady pri poznávaní žiakov:

1. vyhnúť sa 1. dojmu, nerobiť definitívne závery
2. city, sympatie, antipatie nabok
3. spoznávať človeka v rôznych situáciách, nielen v jednej, najlepšie v záťažových, hraničných
4. hodnotiť komplexne, nie jednostranne
5. vidieť človeka nie len aký je, ale aký by mohol byť

 

8. Sociálne postoje (pojem, zložky, znaky, mechanizmy utvárania a metódy zmeny postojov žiakov)

SOCIÁLNE POSTOJE

1. je to určitá predispozícia jedinca myslieť, cítiť a konať voči predmetu postoja, ktorým môžu byť idey, myšlienky, udalosti, inštitúcie, iní ľudia ako aj samotný jedinec

Zložky postojov:

1. kognitívna – poznávacia /vedomosti, ktorá máme, týkajúce sa daného postoja/
2. emotívna zložka -/city, ktoré máme voči predmetu postoja/
3. konatívna zložka /tendencia konať určitým spôsobom voči predmetu postoja/

Znaky postojov:

1. konzistencia – súdržnosť zložiek
2. konsonancia – miera súdržnosti rôznych postojov
3. polarita – kladné a záporné postoje
4. intenzita
5. extrémnosť postojov /nie bežnosť/

Mechanizmy vzniku a utvárania postojov:

1. postoje vznikajú od útleho detstva pomocou mechanizmov:

1. napodobňovanie
2. identifikácia
3. sugescia
4. sociálne posilňovanie
5. sebaregulácia

 

Postoje majú tendenciu veľmi rýchlo sa fixovať, stavajú sa rigidnými a preto zmena postojov je vo všeobecnosti ťažká.

metódy zmeny postojov:

1. metóda dizonancie – podávanie protiargumentov proti danému postoju
2. metóda konfrontácie – porovnávanie argumentov pre a proti
3. metóda diskusie – najúčinnejšia metóda
4. metóda vynútenej zmeny správania

 

Môže dôjsť k bumerangovému  efektu – keď človek má veľmi silný postoj – my chceme ho zmeniť veľmi nasilu, tak nezmení ho, ale sa zatne /násilie vyvoláva odpor/

 

9. Dynamika sociálnej skupiny (vznik, typy a utváranie skupín, skupinové normy, konformita a deviácia)

SKUPINY  -  zoskupenie osôb majúcich spoločný cieľ v záujme uspokojovania ich potrieb.

Delenie skupín:

1. veľké (národ, závod)
2. malé (od 2-40), kde sa ľudia dobre poznajú (napr. rodina, šk. trieda)
3. formálne – určené (napr. školská trieda)
4. neformálne – vznikajú spontánne, sami sa volia (rodina)
5. primárne – veľmi blízke vzťahy, tesné (rodina)
6. sekundárne  - vzťahy už nie sú také blízke (prac.kolektív)
7. členské – jedinec je členom
8. referenčné – jedinec členom by chcel byť

 

Každá skupina si časom vytvára svoju ideológiu

ideológia – je to systém presvedčení názorov a sociálnych skupinových noriem

Skupinové normy – písané, ale aj nepísané pravidlá, ako sa má jedinec správať. Aj tu dochádza niekedy ku konfliktu medzi písanými (napr. kradnúť sa nemá, šepkať sa nemá) a nepísanými pravidlami (Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu. Šepkať treba)

 

Najvýznamnejšie normy skupiny:   podľa SJŐLUNDA :

1. nesmieš robiť oveľa viac ako ostatní
2. nesmieš robiť oveľa menej ako ostatní
3. nesmieš sa vyvyšovať, že si niečo viac, ako tí druhí
4. nesmieš škodiť skupine alebo jej členom
5. nesmieš mať  dôverné vzťahy so šéfom

 

Podľa väčšiny autorov najvýznamnejšie normy skupiny:

1. solidarita a konformita (prispôsobovanie sa tlaku skupiny, čo sa týka dodržiavania noriem)

 

DRUHY konformity:

1. pravá, t.j. keď sa jedinec prispôsobí správaním aj myslením (navonok aj vnútorne)
2. nepravá – t.j. keď jedinec iba správaním sa prispôsobí aj keď vnútorne nesúhlasí
3. opačná – keď jedinec ide proti všetkým normám (negativizmus – je prejavom agresivity, agresivita – vyplýva z frustrácie, keď nemôžem uspokojiť moju potrebu)
4. nonkonformita – jedinec sa prispôsobí len tým normám, s ktorými súhlasí (keď nesúhlasí – neprispôsobí sa aj za cenu trestov)

 

Členovia skupiny totiž sledujú dodržiavanie noriem, navzájom sa sledujú, pričom ak jedinec dodržiava normy, tak je odmeňovaný, od tých najjemnejších (pousmiatie, pochvala, materiálna odmena, povýšenie).

Porušovanie trestá od prejavu výčitky cez pokuty, odsúdenie, až po trest smrti.

 

deviácia     - odklon

 

10. Štruktúra sociálnej skupiny (pozície, statusy a roly) a jej vedenie (typy vodcov, ich osobnostné vlastnosti a funkcie)

Štruktúru skupiny tvoria:

1. sociálne statusy a roly
2. status – miesto, pozícia jedinca, ktorú zaujíma v štruktúre  skupiny, závisí od veku, povolania, pohlavia
3. rola – očakávané správanie sa jedinca s určitým statusom v určitej situácii

 

Medzi rolami dochádza niekedy k tzv. konfliktu rolí, ktorý môže byť:

1. interrolový – (medzi rolami – napr. rola matky a rola letušky)
2. intrarolový – (vrámci, konflikt vnútri role – rola učiteľa – na 1. strane má byť objektívny a na 2. strane má mať individuálny prístup)

 

VEDENIE SKUPINY:

Interakcie vnútri skupiny vedú časom k tomu, že v rámci skupiny sa vydeferencúvajú osoby, ktoré majú na skupinu väčší vplyv. Sú to tzv. vodcovia.

 

Typy vodcov:

1. formálny – ktorý je dosadený zhora
2. neformálny – taký, ktorého si skupina zvolí

 

Podľa štýlu vedenia skupiny poznáme vodcov:

- demokratický

1. autoritatívny
2. liberálny

Autoritatívny štýl riadenia - riadi silou, z titulu postavenia, sám určuje ciele, prostriedky, kontroluje, trestá, udržiava od členov skupiny odstup, riadi strachom – ja som tu šéf, je tam napätie

Demokratický štýl riadenia – spoločne sa hľadajú ciele, prostriedky na ich dosiahnutie. Takýto šéf, vodca riadi nie strachom, buduje na úcte, vážia si ho. Môže si dovoliť bližšie vzťahy, sú tam priateľskejšie vzťahy, tvorivejšia atmosféra

Liberálny štýl riadenia – podobne ako demokratický, ale je tam úplná voľnosť výberu prostriedkov a minimálna kontrola, čo predpokladá vysokú sebauvedomelosť, sebarealizáciu.

 

 

Vodcovia sa vyznačujú vo všeobecnosti niektorými osobnostnými vlastnosťami:

1. dominantnenší
2. ambicióznejší
3. sebavedomejší
4. extravertovanejší
5. inteligentnejší

 

Funkcie vodcu:- plánovanie, riadenie, kontrola, prenos informácií, upravovanie vzťahov v skupine, reprezentuje skupinu, je akýmsi otcom skupiny.

Ale keď je zle, tak sa stáva obetným baránkom.

 

Činitele efektívnosti štýlu riadenia skupiny:

1. zrelosť členov skupiny, čím sú zrelší, tým ich môžeme riadiť demokratickejšie, liberálnejšie
2. konkrétna činnosť (armáda – autoritatívny štýl, veda – liberálny)

 

11. Školská trieda ako malá sociálna skupina

Školská trieda je tiež sociálna skupina, má svoju štruktúru a dynamiku a je to akési spletivo formálnych aj neformálnych vzťahov, v ktorých veľký význam zohráva súdržnosť skupiny (kohézia), atmosféra skupiny, kde najvýznamnejší podiel na uvedených fenoménoch okrem zloženia skupiny má aj jej vedenie (učiteľ).