Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Daňovníctvo

Na základe doterajších úvah dospievame k záveru, že verejné statky alebo

lepšie povedané – verejné úžitky je možné uspokojovať prostredníctvom
verejných financií, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie štátu.

Samotná existencia verejného sektora spočíva v týchto príčinách:

a) existencia oblastí o ktoré súkromný sektor nejaví záujem (napr.

infraštruktúra ciest nižšej kategórie, ...),

b) niektoré činnosti štát nechce nemôže dať súkromnému sektoru –

súdnictvo, dane, armáda, bezpečnosť,

c) povinnosť štátu zabezpečovať niektoré činnosti – verejné zdravie,

základný výskum, kultúra a národná identita, medzinárodná
reprezentácia...)

Pojmovo môžeme verejný sektor vymedziť ako súbor činností, ktoré

využitím verejných príjmov zabezpečuje jeho hlavný reprezentant – verejná
vláda v prospech verejnosti a to v podobe správy verejných záležitostí alebo
vo forme rozhodovania o poskytovaní transferov a verejných statkov, pri
ktorých je veľmi náročné určiť konkrétneho užívateľa výhod alebo
konkrétneho nositeľa nákladov.

Verejný sektor je charakterizovaný týmito črtami:

- správa štátu a jeho riadenie na základe parlamentnej demokracie,
- zabezpečovanie služieb v oblasti zdravotníctva, kultúry, športu, vedy,

výskumu, obrany,...

Základným nástrojom verejného sektora sú verejné financie, ktoré má k

dispozícii verejná vláda zodpovedná za správu verejných záležitostí občanov
príslušného územia (štátu, regiónu, obce). Verejná vláda (teda vláda na rôznych
stupňoch štátneho celku a jeho ekonomiky - verejná správa je pojem širší –
obsahuje aj činnosť zameranú na spravovanie verejných záležitostí aj sústavu
orgánov – štátnych a samosprávnych) je hlavný reprezentant verejného sektora.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Verejná vláda uspokojuje požiadavky verejného sektora verejnými financiami
prostredníctvom fiškálnych peňažných operácií, ktoré predstavujú:

a) verejné výdavky – zabezpečovanie verejných statkov a služieb na

financovanie správy štátu, zdravotníctva, sociálnych vecí, kultúry,
školstva, vedy, športu...

b) verejné príjmy – verejné vlády jednotlivých stupňov zhromažďujú na

obligatórnom princípe finančné prostriedky od ekonomických subjektov –
fyzických a právnických osôb.

Verejné potreby financujú verejné vlády prostredníctvom verejných

rozpočtov. V rámci nich môže ísť o

1.

Priame - rozpočtové financovanie

- centrálny rozpočet (národný, štátny, federálny),
- rozpočty nižších vládnych úrovní - samosprávy,

2.

Nepriame – mimorozpočtové .financovanie

- Štátne fondy
- Verejné (štátne, verejnoprospešné)podniky

Existencia verejných výdavkov súvisí s charakterom a fungovaním

verejného sektora. Opodstatnenosť verejných výdavkov sa spája s existenciou
verejných statkov. Sú statky, ktoré trh (súkromný) neposkytuje adekvátne, resp.
Nie je schopný sám zabezpečiť. Platí to najmä o statkoch, ktoré poskytuje vláda, a
sú „zadarmo“.

Napríklad:

- používanie parkov, ihrísk, kde ide o statky, za ktoré neplatíme – napr.

dýchanie čerstvého vzduchu,

- Obrana štátu – verejný statok, ktorý vláda musí finančne zabezpečiť,
- základný výskum v zdravotníctve, matematike, fyzike, chémii, biológii,

vesmírny program,

- programy boja proti chudobe.

Pri realizácii činností vyplývajúcich z postavenia verejného sektora a v

súvislosti s poskytovaním verejných statkov má verejné vláda výdavky. Ide
o verejné výdavky, ktoré označujú reálne ekonomické procesy, ktoré sú prejavom

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

financií (tvorby, sústreďovania, rozdeľovania peňažných prostriedkov v záujme
zabezpečenia fungovania štátu.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

VEREJNÉ PRÍJMY

Charakteristika, funkcie a triedenie verejných príjmov

Ako je zrejmé z doterajšieho výkladu, verejný sektor v súvislosti

s poskytovaním verejných statkov vynakladá značný objem prostriedkov, ktoré
však musí na tento cieľ náležite zabezpečiť. Na finančné krytie verejných
výdavkov sú potrebné verejné príjmy. Okrem zabezpečenia finančných zdrojov
pre verejný sektor sa verejné príjmy pričiňujú o rozdeľovanie hrubého domáceho
produktu.

V praktickej rovine verejné príjmy sa týkajú vzťahov, ktoré vznikajú

v súvislosti s tvorbou verejných rozpočtov ako aj mimorozpočtových fondov
v príslušnej rozpočtovej sústave. Pri porovnaní skladby verejných príjmov je
jednoznačná priorita daňových príjmov.

Na funkcie verejných príjmov možno pozerať v súvislosti s funkciami

verejných financií a vymedziť im identické funkcie:

- alokačnú resp. fiškálnu, ktorá predstavuje hlavné poslanie verejných

príjmov, pretože majú za cieľ zabezpečiť dostatok finančných
prostriedkov na financovanie verejných potrieb.

- redistribučná funkcia spočíva v skutočnosti, že prerozdeľovacie procesy

fungujú aj v prípade verjných príjmov tak, že napríklad pri uplatňovaní
progresívnej daňovej sadzby sa odčerpávajú finančné prostriedky
bohatým subjektov v prospech nemajetnejších. Podobne je to aj so
spotrebnými daňami v prípade zdaňvania luxusného tovaru. V tejto
súvislosti zohráva významnú úlohu tiež rozpočtové určenie daní do
príslušných rozpočtov, čím dochádza k prerozdeľovanie príjmov medzi
štátom a jeho územnými samosprávnymi zložkami.

- stabilizačne pôsobia verejné príjmy tým spôsobom, že ovplyvňujú

ekonomické správanie sa rôznych subjektov, pretože napríklad daňami
pôsobia na výšku spotreby a investícií. Cez súkromnú ponuku a dopyt
pôsobia aj na celkovú ponuku a dopyt.

Pri uvažovaní o príjmoch verejných rozpočtov si väčšinou predstavíme

dane. Aj keď dane z väčšej miery napĺňajú rozpočty, nepredstavujú jediné
finančné zdroje verejného sektora. V teóriách verejných financií základný obsah
verejných príjmov predstavujú:

 príjmy neúverové, t.j. dane a poplatky
 príjmy úverové, úvery, emisie dlhopisov.

Daň chápeme ako povinnú, nenávratnú, neekvivalentnú platbu do verejných

rozpočtových fondov, ktorá je pravidelná, vyberaná na základe zákona s vopred
určeným termínom platnosti a vo vopred určenej výške. Dane predstavujú
mocenské odnímanie majetku štátom a preto ich vláda nemôže vyberať bez

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

zákonnej opory. Neekvivalentnosť dane spočíva v tom, že daňovník nedostáva od
vlády za svoje zaplatené dane žiadnu protihodnotu, ktorá by zodpovedala miere
podielu jeho financovania verejného sektora. Takto je potom daň jednostranným
transferom peňazí od súkromného sektora k sektoru verejnému. Pre daň je tiež
príznačná jej neúčelovosť lebo daňové výnosy nie sú určené na konkrétne
výdavky verejného sektora. Niekedy fungujú aj tzv. asignačné dane, keď sa
daňovníci môžu rozhodnúť medzi niekoľkými účelmi, na ktoré chcú venovať
čiastku svojej dane. V Slovenských podmienkach je takáto možnosť v podobe
nasmerovania 2 % z daní nadáciách a občianskym združeniam. Obyčajne ide
o rozhodnutie daňovníkov podporovať rozličné kultúrne alebo verejnoprospešné
aktivity.. V Taliansku majú daňovníci napríklad možnosť rozhodnúť sa, že
nezaplatia cirkevnú daň, ale príslušnú sumu určia na obnovu kultúrnych pamiatok.
Dane sa platia pravidelne v určitých časových intervaloch- napríklad dane
z príjmov, majetkové dane. Existujú však aj jednorazové dane, napríklad pre
prevode majetku, darovaní dedení a pod. daňový charakter môžu mať aj clá ako
dane ukladané za dovoz alebo vývoz tovarov na štátne územie. Do daňových
platieb sa zvyknú niekedy zaraďovať aj príspevky a odvody na sociálne
zabezpečenie, ktoré sa pravidelne platia či už do verejných rozpočtov alebo do
osobitných verejných fondov, ktoré sú oddelené od štátnych rozpočtov. Prakticky
sú na verejné rozpočty napojené pomerne častými dotáciami týchto fondov zo
štátnych rozpočtov.

Na rozdiel od daní je poplatok dobrovoľná, ekvivalentná a účelová platba

ako určitá cena alebo hodnota verejným sektorom poskytnutej služby alebo úkonu.
Ide tu o transakciu, pri ktorej si subjekty kupujú od vlád určitý verejný statok,
ktorý potrebujú. Výnosy z poplatkov sú určené na finančné krytie poskytovania
takýchto služieb. Poplatkami sú preto všetky platby úradom verejnej moci za
službu alebo tovar.

Pre verejné rozpočty majú najväčší význam dane, z ktorých pochádza

najrozsiahlejší objem verejných príjmov.

Štát a samospráva majú v podobe daní a poplatkov k dispozícii širokú škálu

príjmov, ktoré možno členiť podľa rôznych kritérií. V aplikačnej praxi sú verejné
príjmy členené v rámci rozpočtovej skladby. Uplatňuje sa v nej časová
klasifikácia verejných príjmov ako aj druhové triedenie, ktoré umožňuje odlíšiť
nenávratné verejné príjmy od návratných. Takže jedným z najdôležitejších
triedení verejných príjmov je ich posudzovanie podľa návratnosti na:



návratné príjmy sa posudzujú v súvislosti s chápaním rozpočtu ako
účtovnej bilancie, ktorá by sa mala v prípade potreby vyrovnať
návratnými finančnými prostriedkami, ktoré sa čerpajú v čase absencie
nenávratných prostriedkov. Po uplynutí tohto času sa musia vrátiť.
Bežne sú návratnými príjmami verejného, najmä štátneho rozpočtu
príjmy z emisie krátkodobých pokladničných poukážok, ktoré sú
používané na pokrytie časového nesúladu medzi príjmami a výdavkami.
Podobný charakter môžu mať príjmy samospráv v podobe čerpania
najmä krátkodobých úverov, ktorými možno preklenúť krátkodobý

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

finančný nedostatok obecného rozpočtu počas príslušného rozpočtového
obdobia. Verejné rozpočty si „pomáhajú“ aj strednodobými
a dlhodobými návratnými finančnými prostriedkami na investičné, resp.
kapitálové financovanie. Štátny rozpočet na takéto účely využíva emisie
štátnych dlhopisov. O návratné finančné prostriedky sa stará tzv. dlhová
služba. V súvislosti s návratnými príjmami je potrebné konštatovať, že
je potrebné splatiť pôvodnú sumu návratného príjmu, teda tzv. istinu,
ako aj cenu požičaných peňazí – úrok. Týmto sa problém nedostatku
peňažných prostriedkov presúva do ďalších období a zaťažuje budúce
bežné hospodárenie verejného sektora. Podobne aj samosprávne celky –
teda obecné samosprávy a vyššie samosprávy (napr. v slovenských
podmienkach samosprávy vyšších územných celkov) využívajú bankové
úvery alebo emisie strednodobých a dlhodobých cenných papierov ako
sú napr. komunálne obligácie.



nenávratné príjmy sú najbežnejšou formou verejných príjmov.
Sústreďujú sa vo verejnom rozpočte alebo v mimorozpočtových
fondoch od všetkých ekonomických subjektov štátu teda od
jednotlivých občanov, podnikateľských a ďalších právnických osôb, sú
nimi dotácie a subvencie zo štátnych rozpočtov do samosprávnych
rozpočtov. Najčastejšími nenávratnými verejnými príjmami sú dane,
poplatky, príjmy prenájmu majetku vo vlastníctve štátu a samospráv,
z predaja takého majetku, clá, ktoré vyberá štát v súvislosti s dovozom
a prevozom tovaru ne jeho alebo cez jeho územie a pod.

Ďalšie kritérium klasifikácie verejných príjmov podmieňuje čas, v ktorom

tieto príjmy pôsobia. Podľa toho rozoznávame príjmy:



bežné, ktoré sú zamerané na finančné pokrytie každoročne sa
opakujúcich výdavkov a väčšina z nich má charakter nárokovateľných
výdavkov. Tvoria najväčšiu skupinu verejných príjmov a to tak
v oblasti štátneho rozpočtu, ako aj rozpočtov nižších vládnych, najmä
samosprávnych úrovní.

Túto skupinu príjmov môžeme ešte rozdeliť na:

-

daňové a ako také teda nenávratné príjmy, ktoré predstavujú
najväčší objem príjmov,

-

nedaňové príjmy.



kapitálové príjmy ako jednorazové neopakujúce sa príjmy, ktoré sú
zväčša nedaňovej povahy. V rámci nich môže ísť o:

-

nenávratné príjmy ako sú napríklad príjmy z predaja štátneho
a samosprávneho nehnuteľného majetku, účelové dary na
financovanie investícií kapitálové dotácie vyššieho rozpočtu,
najmä štátneho pre rozpočty samospráv, prebytok bežného
rozpočtu.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

-

návratné verejné príjmy pochádzajú z čerpania strednodobého
a dlhodobého investičného úveru alebo z príjmov z emisie
strednodobých a dlhodobých cenných papierov na financovanie
investícií.

Pri verejných príjmoch nie je zanedbateľná miera záväznosti, ktorá

rozoznáva verejné príjmy:



obligatorné, ako nárokovateľné a povinné na základe zákona, ktorými
sú predovšetkým daňové príjmy ale napr. aj správne a súdne poplatky,
clá a pod.



fakultatívne, ktorých zavedenie a vyberanie je závislé na rozhodnutí
príslušného orgánu verejnej moci.

Podľa predvídateľnosti verejných príjmov ich môžeme členiť na:


plánovateľné, ktoré vznikajú v dôsledku cieľavedomej činnosti a je
možné časovo predvídať a očakávať



neplánovateľné a ako také skôr náhodilé , ktoré sa vyskytujú ojedinele
a teda nie je možné s nimi ani rátať, ani ich predvídať.

Na rozpočtové príjmy môžeme taktiež nazerať podľa toho do akého

peňažného fondu smerujú a teda môžu existovať verejné príjmy:



fiškálne, ktoré smerujú do verejných rozpočtov a predstavujú ich zdroje
a patria medzi ne bežné príjmy a v ich rámci najmä daňové príjmy,



parafiškálne príjmy vystupujú v podobe rôznych povinných dávok
a poplatkov, ktoré aj keď sa určujú a vyberajú v súlade so zákonom sú
určené predovšetkým do mimorozpočtovýh fondov. Medzi také patria
najmä platby do povinných fondov – sociálneho a zdravotného
poistenia. V prípade, že sa vyberajú ako povinné platby zo zákona, majú
daňový charakter, pretože aj vymeriavací základ pre určenie výšky
napríklad povinného zdravotného poistenia je totožný s vymeriavacím
základom napríklad dane z príjmu.

Verejné príjmy posudzujeme aj v závislosti od toho ktorej vládnej úrovni

sú určené“



štátne príjmy smerované do štátneho rozpočtu alebo do štátnych
mimorozpočtových fondov,



príjmy samosprávne, tečú do rozpočtov alebo do mimorozpočtových
fondov územných samospráv rôznych rovní.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

ZDAŇOVANIE

Základy daňovej teórie1

Dane sú ako sme už uviedli v súvislosti s charakteristikou verejných

príjmov, štátom určené povinné platby smerujúce do verejných fondov vo vopred
určenej výške , s vopred určeným termínom splatnosti v záujme zabezpečenia
funkcií štátu. Prostredníctvom daní sa na jednej strane obstarávajú štátne príjmy
potrebné ako zdroje na financovanie jednotlivých funkcií štátu, na strane druhej je
nástrojom ich redistribúcie do celospoločenskej sféry, i keď dane sú skutočne
nenávratnou formou sústreďovania peňažných prostriedkov od povinných
subjektov. Dane a iné peňažné dávky sa stávajú aj fundamentálnym zdrojom
príjmov orgánov miestnej samosprávy, determinantom ich optimálneho
fungovania. Samozrejme, v súčasnosti už popri finančných zdrojoch získavaných
týmito orgánmi nie prevažne „klasickým” spôsobom – štátnou dotáciou, ich
získavajú predovšetkým vlastnou podnikateľskou aktivitou. Skĺbenie týchto
foriem získavania finančných zdrojov orgánmi miestnej samosprávy do optimálnej
štruktúry sa formuje ako nástroj ich fungovania, podmieňujúci efektívnosť ich
každodennej činnosti, odzrkadľujúcej sa až v politickom akceptovaní týchto
orgánov obyvateľstvom toho-ktorého celku. Od stupňa finančnej zabezpečenosti
realizovaných úloh, plánovaných orgánmi miestnej samosprávy totiž závisí
dosiahnutý stupeň finalizácie a následne, prirodzene, aj spokojnosti obyvateľstva

1

Podrobne pozri tiaž Balko, L. Králik. J.: Finančné právo 1, 2. Bratislava VO PF UK
2005

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

určitého územia. A dane v týchto súradniciach budú napĺňať svoje čoraz
významnejšie poslanie.

Zdaňovanie obyvateľstva všeobecne ako ucelená a garantovaná sústava

špecifických procedúr, ktorá má dlhodobé historické opodstatnenie, je jedným z
trvalých, stabilizovaných a pomerne výdatných nástrojov zhromažďovania
finančných zdrojov orgánmi štátu i orgánmi miestnej samosprávy do ich
peňažných fondov. Zdaňovanie integruje súčasne priamu a nepriamu formu
realizácie takýchto daňových vzťahov, formálnoprávne kategorizuje dane na
priame a nepriame, v konečnom dôsledku však má rovnaký zámer a sleduje
totožný efekt.

Ako východisko objasnenia problematiky významu kompaktných

celospoločenských procedúr zdaňovania je nevyhnutné identifikovať a pochopiť
význam a miesto základných daňových inštitútov. Vzhľadom na skutočnosť, že
finančné hospodárstvo je vo svojom dlhodobom vývoji hlboko poznačené
vývojom ľudskej spoločnosti a v nej pulzujúcimi vzťahmi, neskôr organizovanými
štátom, menil sa v jednotlivých etapách vývoja určitej konkrétnej spoločnosti aj
obsah, rozsah, dosah i štruktúra jednotlivých daňových inštitútov. Menila sa aj ich
kompatibilita, vrátane daňových vzťahov, na základe ktorých finančné
hospodárstvo štátu vlastne vzniklo, pôsobilo a transformovalo sa v súlade s
transformačnými procesmi spoločnosti ako celku. Tento proces možno
zjednodušene dokumentovať na informačnej osi sformovanej na základe
poznatkov dejín ekonomiky, štátu a práva, ktoré potvrdzujú, že už v otrokárskom
zriadení sa pôvodne sebestačné naturálne hospodárstvo vladára ako vrcholného
vlastníka štátu postupne menilo na štátne finančné hospodárstvo, že pôvodné
dobrovoľné naturálne dary neskôr nahradilo ich násilné vynucovanie, drastické
vymáhanie. Postupne nepravidelné naturálne dávky vymáhané monarchom
nahradili peňažné dávky vymáhané povinne a pravidelne štátom, čím de facto
vznikli daňové vzťahy ako osobitný druh majetkových vzťahov, s ustáleným
okruhom ich subjektov. Ich externú aj internú systematiku a štruktúru trvalo
nekonzervovala nielen určitá spoločnosť v procese vlastnej transformácie do
spoločnosti iného historického typu, inej sociálno-ekonomickej podstaty, ale ani
spoločnosť konkrétneho historického typu, konkrétnej sociálno-ekonomickej
formácie. Daňové vzťahy sa totiž vždy vyznačovali špecifickou dynamikou svojho
rozvoja i vnútorných zmien, citlivo reagovali na akýkoľvek pohyb v
ekonomickej základni i kultúrno-sociálnej nadstavbe ktorejkoľvek štátom
organizovanej spoločnosti.

Významným ekonomicko-právnym inštitútom, radikálne zasahujúcim do

majetkovej integrity a čiastočne aj osobnej slobody subjektov vrátane občanov, je
daň. Statické vymedzenie tohto pojmu definuje daň ako peňažnú platbu vyberanú
štátom, resp. štátnymi orgánmi na základe zákona, vo vopred určenej výške, s
presne a vopred určeným termínom splatnosti, slúžiacu na úhradu štátnych, resp.
spoločenských potrieb.

Dynamické chápanie dane tento inštitút formuluje ako určitý špecifický

vertikálny spoločenský vzťah zákonom (právnou normou) predvídaných

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

subjektov, ktorý má materiálny (hodnotový, peňažný) obsah. Takéto chápanie
dane vlastne daň stotožňuje s daňovým vzťahom, i keď daň v praxi často
vystupuje ako výslednica, reálny rezultát daňovoprávneho vzťahu. V konečnom
dôsledku predstavuje i špecifický druh peňažného záväzku povinných subjektov
voči štátu ako oprávnenému subjektu, na základe platného práva ním aj
vynútiteľného. Pri splnení určitých právnych predpokladov je teda jednostranne
vynútenou peňažnou povinnosťou, povinnou peňažnou platbou chápanou ako
príspevok na úhradu štátnych potrieb. Daň v podobe právnej normy je súčasne
nástrojom zabezpečenia vnútornej previazanosti subjektov daňovoprávnych
vzťahov, nástrojom distribúcie oprávnení a povinností medzi nimi navzájom.
Vnútorne je teda vytváraná systémovo štruktúrovanými právnymi normami, čo jej
dáva podobu právneho inštitútu.

Ako každý ekonomický inštitút autochtónnosť dane vyjadrujú jej vlastné

charakteristické črty, ktoré ju individualizujú a vyčleňujú zo sústavy ostatných
inštitútov. Typický je predovšetkým peňažný obsah dane. V rozvinutom
peňažnom systéme štátu, od ktorého bezprostredne závisí aj kvalitatívna úroveň
daňového systému, totiž dane vystupujú v peňažnej, nie v naturálnej forme. To
platí aj o slovenskom daňovom systéme vrátane jeho integrálnych súčastí – daní z
príjmov obyvateľstva. Charakteristické tiež je, že daňové plnenie vyžaduje od
daňovníka iba štát, a to výlučne na základe právneho aktu najvyššej právnej
sily, spravidla zákona. Iba konkretizácia daňovoprávnej regulácie je obsahom
podzákonných, zákon vykonávajúcich právnych predpisov. Špecifické tiež je, že
nesplnenie daňovej povinnosti je štátom vynútiteľné a sankcionované, napr.
trestnoprávnou, občianskoprávnou alebo disciplinárnou pracovnoprávnou
sankciou, no aj originálnou majetkovou sankciou.

Podstatnou charakteristickou črtou dane je i presne určený daňový režim,

t.j. vymedzený okruh povinných subjektov, vopred vytýčený termín splatnosti
dane a presne určená výška daňovej povinnosti v rámci rozsahu predvídaného
daňovoprávnou normou atď. Daň je súčasne dôležitým, ba podstatným a
dostatočne výdatným zdrojom rozpočtových príjmov, používaných na úhradu
štátnych či celospoločenských potrieb, pričom je súčasne platbou nenávratnou.
Znamená to, že daňovníci nie sú spätne po splnení daňových povinností
financovaní z fondov, do ktorých sú dane systematicky akumulované. A to bez
ohľadu na to, či ide o daňovníka – právnickú osobu alebo daňovníka – fyzickú
osobu. Rozhodujúca nie je ani výška daňovej povinnosti, ani dĺžka jej trvania či
disciplinovanosť pri platení dane.

Daň ako finančno-ekonomický inštitút plní voči národohospodárskym

inštitútom a subjektom určitý okruh funkcií, ktoré sú viac-menej ustálené, i keď
nie nemenné. Aj v podmienkach súčasnej spoločenskej transformácie sa
uskutočňuje ich nová kryštalizácia, určité funkcie strácajú väčšiu či menšiu časť
svojho doterajšieho významu, ba môžu i úplne zaniknúť, iné funkcie daní
získavajú novú náplň, ich význam podstatne rastie.

Stabilnou pôvodnou funkciou dane zostáva aj v budúcom období daňovej

sústavy funkcia akumulačná, resp. fiškálna. Jej podstatou je prostredníctvom

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

striktného vyžadovania všeobecnej daňovej disciplíny akumulovať, zhromažďovať
takto získané peňažné prostriedky v podobe zdrojov do štátnych rozpočtov,
prípadne do verejných rozpočtov územných celkov a obcí. Jej význam v
súčasnosti rastie, i keď je napĺňanie tejto funkcie dane, prirodzene, tiež
limitované, napr. úmernosťou daňového zaťaženia jednotlivých povinných
subjektov, daňovníkov. Nárast významu tejto funkcie dane bezprostredne súvisí s
rozvíjaním členitosti daňových subjektov, osobitne z radov obyvateľstva
pôsobiaceho v súkromnovlastníckej podnikateľskej sfére. Donedávna
proklamovaný okrajový záujem štátneho rozpočtu o akumuláciu zdrojov z rúk
obyvateľstva do štátneho rozpočtu prostredníctvom nimi odvádzaných daní bol
prirodzený práve preto, že z tejto spoločenskej „národohospodárskej” sféry nebolo
ani možné očakávať výraznejšie príspevky na úhradu štátnych potrieb. Príčin bolo
mnoho, okrem iného členenie a reálne disponovanie vlastníctvom, absolútna
prevaha štátneho vlastníctva ako výdatného zdroja materiálnych hodnôt, ktoré
bolo možné podriadiť daňovej, resp. odvodovej povinnosti, politicky, ekonomicky
i legislatívne zviazaná potencia podnikateľskej aktivity obyvateľstva ako zdroj
možného zisku perspektívne podrobeného daňovej povinnosti atď.

Prostredníctvom akumulačnej (fiškálnej) funkcie daní sa aktivizujú

primárne zhromažďovacie vzťahy tak, aby vhodne pôsobili na centralizáciu
spoločensky potrebných peňažných zdrojov v rukách štátu, jeho orgánov, ako
aj orgánov miestnej samosprávy.

V súčasnosti sa preskupuje pôsobenie regulačnej (regulatívnej) funkcie

daní. Dosiaľ sa prejavovala v dvoch polohách, a to osobitne vo vzťahoch k
organizáciám a osobitne vo vzťahoch k zdaňovanému obyvateľstvu.

V prvom prípade realizovanie tejto daňovej funkcie zabezpečovalo

znovurozdelenie vytvorených zdrojov – v záujme ich lepšieho
národohospodárskeho využívania. Daňami právnických osôb sa mali vytvárať
podmienky na ovplyvňovanie štruktúry a obsahu výroby a spotreby. Ak je táto
funkcia zle aplikovaná, potom v mnohých smeroch pôsobí dosť ekonomicky
retardačne, podväzuje ekonomické iniciatívy a podnikateľské aktivity, nesprávnou
reguláciou a znovurozdeľovaním vytvorených zdrojov „odpisuje“ perspektívne a
prosperujúce podniky a dokonca i výrobné odvetvia a, naopak, neperspektívne a
neekonomické subjekty umelo udržiava relatívne konkurencieschopnými, de facto
„daňovými dotáciami” prežitia spôsobilými. Tieto skúsenosti s uplatňovaním
regulačnej funkcie daní súčasne potvrdzujú význam správneho proporcionálneho
uplatňovania daňových funkcií, ktorých nesprávne využívanie, ba až zneužívanie
môže deformovať nielen jednotlivú daň, či daňovú sústavu ako celok, ale aj celý
národohospodársky komplex, ak sa retardačné pôsobenie niektorej daňovej
funkcie úplne presadí v určitom výrobnom odvetví. To má zrejme priamy
negatívny následok aj na komplexný organizmus spoločnosti ako celku.

V druhom prípade táto funkcia plní úlohu regulátora výšky daňového

zaťaženia podľa žiadanosti, resp. charakteru príjmového zdroja obyvateľstva. Tak
sa ovplyvňuje i výška dosahovaných žiaducich či nežiaducich dôchodkov
obyvateľstva. V prípade spotrebných daní táto funkcia pôsobí aj na regulovanie

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

spotreby jednotlivých výrobkov, produktov, tovarov, o reguláciu spotreby alebo
výroby ktorých má štát eminentný záujem. Regulačná funkcia daní pôsobí aj v
oblasti služieb. Jej význam pre optimálne pôsobenie daní na regulovanie
dôchodkovej situácie obyvateľstva je teda jedným z prvoradých.

Kontrolná funkcia dane sa najzreteľnejšie prejavuje pri nepriamych daniach,

spomedzi ktorých priorita patrí dani z pridanej hodnoty. Umožňujú o. i. tiež
kontrolu spotreby, dodržiavanie sortimentu a kvality, včasnosti vyskladňovania a
fakturácie tovaru a pod. V trhových podmienkach kontrolná funkcia však nemá
taký význam ako v centrálne plánovanom hospodárstve, pretože žiadne dane by
nemali narúšať trhom formované rozmiestnenie zdrojov.

Pôsobiť však musí aj naďalej, napr. v procese kontroly a usmerňovania

výroby a spotreby určitých výrobkov prostredníctvom už spomínanej dane z
pridanej hodnoty či iných spotrebných, nepriamych daní.

Aj naďalej možno brať do úvahy aj kriteriálnu funkciu dane. Znamená, že

daň formuje konkrétne daňovoprávne vzťahy tak, aby jej konštrukcia spolu s inou
daňou vytvárala určité kritérium, na základe ktorého by podnikateľský subjekt
organizoval a korigoval svoje podnikateľské aktivity. Táto funkcia sa intenzívne
využívala i v procese globálneho národohospodárskeho riadenia. Kriteriálna
funkcia dane zrejme nebude oslabená ani v budúcich podmienkach rozvinutého
trhového hospodárstva, pretože daňová sieť, resp. súlad konštrukcie jednotlivých
daní a ich pôsobenie na orientáciu jednotlivých podnikateľských subjektov v
podobe určitého hospodárskeho či finančného kritéria, aj vo vzťahu k iným
finančným inštitútom, bude nevyhnutnosťou pre optimálne smerovanie
podnikateľských iniciatív. S touto funkciou sa prelína, ba vlastne splýva funkcia
stimulačná, ktorou sa dani podliehajúce subjekty stimulujú k určitému správaniu
v spoločensko-ekonomických vzťahoch, determinujúc tak v požadovanom smere
aj vznikajúce daňové vzťahy a sprostredkovanie napokon aj cirkuláciu peňažných
prostriedkov v národohospodárskom organizme štátu. Daň sa tak súčasne stáva
stimulátorom výroby a spotreby.

Donedávna typickou funkciou dane bola jej sociálna funkcia. Jej

výrazné pôsobenie na daňové vzťahy je minimálne diskutabilné, pretože daň ako
nástroj sociálnej politiky by v trhových ekonomických podmienkach
intenzívnejšie pôsobiť nemala. Pôsobenie tejto daňovej funkcie nezodpovedá ani
striktnej požiadavke daňovej spravodlivosti, pretože jej praktické uplatňovanie v
daňovej konštrukcii v minulosti umožňovalo identifikovať a uskutočňovať
presuny výšky daňového zaťaženia subjektov daňových vzťahov napr. podľa
rodinných pomerov, sociálneho zatriedenia či iných subjektívnych znakov
daňovníka. Pokiaľ ide o potrebu zachovania funkcií daní, ktorými sa limitovane
uskutočňujú prerozdeľovacie procesy v národnom hospodárstve, i keď sa
teoretické názory i skúsenosti praktikov vzácne zhodujú, nemožno súhlasiť
s názorom, že riešenie sociálnych otázok je nevyhnutné uskutočňovať aj
prostredníctvom daní. Z tohto aspektu teda treba sociálnu funkciu daní považovať
za prekonanú.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Z chápania dane ako statického a súčasne dynamického finančnoprávneho

inštitútu treba vychádzať i pri formulovaní jej základných a vedľajších
konštrukčných prvkov. V odbornej literatúre sú označované ako daňové prvky ,
ako náležitosti daňovoprávneho vzťahu, ba možno sa stretnúť aj s označením
prvky právnej konštrukcie dane, čím je zdôraznený právny základ ich existencie.
Predstavujú náležitosti daňovoprávnej normy, resp. ich sústavy koncentrovanej
v daňovoprávnom predpise, ktoré sú bezpodmienečnou podmienkou buď vzniku
určitého daňovoprávneho vzťahu, alebo podmienkou jeho právnej dokonalosti,
perfektnosti.

Daňové prvky tvoriace základné náležitosti daňového vzťahu, bez ktorých

takýto vzťah nemôže v žiadnom prípade vzniknúť a existovať a ktoré preto
označujeme ako základné, fundamentálne daňové prvky, sú:

a) podmet (subjekt) daňovoprávneho vzťahu,

b) predmet (objekt) daňovoprávneho vzťahu,

c) základ (fundament) daňovoprávneho vzťahu,

d) sadzba (limit) daňovoprávneho vzťahu.

Daňovými prvkami, ktoré bezprostredne neovplyvňujú vznik, zmenu alebo

zánik daňovoprávneho vzťahu a ktoré preto môžeme označiť za vedľajšie,
subsidiárne daňové prvky, príp. za ostatné náležitosti daňovoprávneho vzťahu,
je vytváraná sústava, do ktorej zaraďujeme zvyčajne:

a) zvýšenie dane,

b) zníženie dane,

c) daňové minimum,

d) minimálnu daň,

e) penále za nezaplatenie dane v termíne (daňovú penalizáciu).

Penále za nezaplatenie dane, resp. zálohy na daň a náklady výkonu

daňového rozhodnutia v daňovom konaní sa v odbornej literatúre označuje aj ako
príslušenstvo dane.

Všetky tieto daňové prvky sa uplatňujú aj v daňovoprávnych vzťahoch, v

rámci realizácie ktorých sa uskutočňuje zdaňovanie príjmov obyvateľstva. Ich
uplatňovanie, rozširovanie či zužovanie v rámci daňovoprávnych vzťahov má
ďalekosiahle následky na dôchodkové a následne spravidla aj majetkové
postavenie určitých vrstiev spoločnosti, na ich preferovanie či ekonomické a
potom aj politické zatlačovanie. Deformovanie jednotlivých daňových prvkov bez
ohľadu na to, či ide o základné a či o vedľajšie daňové prvky, má za následok
deformáciu spoločnosti ako celku, vznik a prehlbovanie sociálneho napätia,
diferenciáciu a následnú polarizáciu špecifických vrstiev obyvateľstva štátu.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Posunmi daňových prvkov teda možno vytvárať aj latentné či otvorené
predpoklady na uplatňovanie daňových privilégií. Zdaňovanie dôchodkov
jednotlivých vrstiev, skupín obyvateľstva a rozvrhnutie daňového zaťaženia medzi
nimi je komplikovaným a multilaterálnym procesom, v rámci ktorého sa neraz
antagonisticky konfrontujú subjektívne a objektívne prvky, transformované do
jednotlivých daňovoprávnych predpisov.

Z hľadiska prvotnej možnosti vzniku normovaného vzťahu v daňovej oblasti

priorita zrejme patrí subjektu dane. Možno povedať, že subjektom dane je
jednoducho taká právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je povinná platiť daň,
ktorá je zo zákona povinná vstúpiť do daňovoprávneho vzťahu, strpieť určenú
majetkovú ujmu, teda odviesť štátu určenú výšku dane. Subjekt dane je súčasne
taký daňovoprávny prvok, s ktorým daňovoprávna norma spája určité oprávnenia
a povinnosti, zabezpečované štátnou donucovacou mocou. Subjekt dane
disponuje na jednej strane právnymi normami predpokladanými a zabezpečenými
oprávneniami, prostredníctvom ktorých môže svoje správanie v týchto vzťahoch
vo svojom či v cudzom záujme korigovať, na druhej strane mu daňovoprávne
normy ukladajú určité presné pravidlá správania v podobe povinností niečo konať,
prípadne konania sa zdržať. Tieto aktivity daňového subjektu sú pod dohľadom
príslušného daňového orgánu, ktorý má v mene štátu oprávnenie v jeho záujme
vstúpiť do konkrétnych daňovoprávnych vzťahov, dbať na ich zákonnosť, súlad s
platným právom.

Vzhľadom na to, že na jednej strane stoja subjekty daňovoprávnych vzťahov

v postavení povinných subjektov, teda tých, ktoré sú povinné daň platiť, a na
druhej strane tie subjekty, ktoré sú oprávnené daň požadovať. Teória finančného,
resp. daňového práva diferencuje medzi týmito subjektmi a označuje ich pojmami
oprávnený subjekt a povinnostný (zaviazaný) subjekt. Pritom sa subjekt dane,
resp. daňovoprávneho vzťahu všeobecne označuje ako daňovník.

Označiť daňový subjekt ako daňovníka však možno len v prípade, ak ide o

povinnostný či zaviazaný subjekt daňovej povinnosti, čo nie je ani v odbornej
literatúre vždy dostatočne striktne špecifikované. Z postavenia subjektov daňovej
povinnosti a subjektov oprávnených z daňovej povinnosti čerpať v prospech
príslušných verejných rozpočtov zákonom predpokladaný objem peňažných
zdrojov je zrejmé aj ich nerovnoprávne, resp. nevyvážené postavenie v
daňovoprávnych vzťahoch, čo je pre tento typ finančnoprávnych vzťahov
charakteristické.

Pri identifikovaní daňových prvkov, a to konkrétne subjektu dane, zistíme,

že v rámci tohto pohybu sa okrem už spomínaných druhotných pojmov objavuje aj
pojem platiteľ dane. Platiteľ dane je špecifickým prvkom daňovoprávneho
vzťahu, daňovej konštrukcie. Je to spravidla právnická osoba, ktorá na základe
zákona a v mene daňovníka má povinnosť daň od neho vybrať a odviesť štátu.
Daňovoprávne normy však za určitých okolností ukladajú platiteľovi dane zraziť a
odviesť daň zo svojej materiálnej podstaty, teda nie od daňovníka. Spravidla ide o
prípady, keď platiteľ daň daňovníkovi nezrazil, alebo ju zrazil v nesprávnej

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

výške. Vtedy je platiteľ dane daňovým dlžníkom ako náhradný daňovník a daňové
bremeno znáša sám.

V súvislosti so správaním sa subjektov daňových povinností v

daňovoprávnych vzťahoch sa tlačí do popredia záujmu daňovej legislatívy i
daňovej praxe otázka daňového presunu. Pod daňovým presunom pritom treba
rozumieť právo, resp. možnosť daňovníka preniesť, presunúť daňové zaťaženie zo
seba na inú osobu určitým, spravidla ekonomickým opatrením. Daňové presuny
možno aplikovať na ktorúkoľvek daň, i keď obťažnosť, zložitosť tejto operácie je
individuálna a je diferencovateľná podľa jednotlivých druhov daní. Daňové
presuny možno realizovať v prípade priamych a, samozrejme, aj nepriamych daní.
Napríklad daň zo zisku ako priama daň môže byť presunutá na spotrebiteľa
zvýšením realizačných cien, nepriame dane ako daňové bremeno nesie
automaticky spotrebiteľ (konzument) tovaru alebo služby. Cieľom daňového
presunu je teda snaha zbaviť sa daňovej povinnosti presunom tejto povinnosti na
iný daňový subjekt. Jeho účelom je legálne zlepšenie si dôchodkovej situácie,
resp. jej udržanie na určitej úrovni posunom daňového bremena na iné subjekty.

Daňový únik, ako výslednica správania sa subjektu v daňovoprávnom

vzťahu, má obdobnú úlohu a poslanie ako daňový presun a rovnaký ekonomický
výsledok. Pod daňovým únikom pritom rozumieme zákonom dovolené alebo
protizákonné zníženie daňového základu, vyúsťujúce do zníženia výnosov jedného
druhu daní a do prípadného zvýšenia iného druhu daní. Daňový únik nie je
spravidla žiaduci, ba je vyslovene nežiaduci a v prípade jeho nelegálnosti,
právnej neprípustnosti2 je striktne sankcionovaný. Legálny daňový únik, teda v
medziach daňovoprávnych predpisov dovolený, plní určité, spravidla sociálne
alebo povzbudzujúce poslanie.3

Zo základných prvkov daňovoprávneho vzťahu je iný predmet (objekt)

dane. Zvyčajne sa tak označuje určitá hospodárska skutočnosť, ekonomická
realita, na základe ktorej možno daňovníkovi uložiť daňovú povinnosť. Predmet
dane je teda reálnym podkladom na zdanenie, na uloženie daňovej povinnosti
subjektu dane. Predmet dane je pritom spravidla determinujúcim faktorom pre
menovité označenie, názov tej-ktorej dane. Pretože sa jeho pojmové chápanie
ohraničuje hospodárskym aspektom a jeho náplňou môže byť majetok ako taký či
výnos z majetku, určitý príjem či dôchodok, alebo aj určitý vzťah k majetku, aj
jednotlivé dane majú od tejto skutočnosti odvodené označenie, ako napr. daň z
pozemkov, domová daň, daň zo mzdy atď.

V teórii daňového práva sa pertraktuje aj členenie predmetu dane na

formálny predmet dane a materiálny predmet dane, pričom formálnym je taký
daňový predmet, ktorý predstavuje rezultát určitej materiálnej skutočnosti alebo

2

Pozri Balko, L., Králik, J.: Nad fenoménom daňových únikov v kontexte s daňovými
rajmi. In: Daně, 4, 2001. Praha : ORAC, 2001, s. 14-19.

3

K tomu pozri Králik, J.: Daňový únik – retardačný faktor spoločenského rozvoja. In.:
Finančníctvo 2000 – 2001. Bratislava : INFOMA BT, 2000, s. 74-77; tiež Králik, J.,
Grúň, L.: Malý slovník finančného práva (pre právnikov). Citované dielo, s. 71-72.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

materiálneho vzťahu (napr. dôchodok, dosiahnutie výnosu atď.) a materiálnym je
ten predmet, ktorý je základňou vzniku formálneho predmetu dane, teda určitá
objektívne existujúca majetková podstata. V tomto prípade môže ísť napr. o
majetok, z ktorého plynie dôchodok alebo výnos.

Ak sa daňovo postihuje, považuje sa za formálny predmet dane aj právny

úkon, napr. darovanie.

Podľa predmetu rozlišujeme dane na:

 výnosové,
 dôchodkové,
 majetkové.

Osobitné postavenie v rámci daňových prvkov patrí daňovému základu. Je

označovaný ako vyrubujúci základ, pretože predstavuje tak tú daňovú
kvantitatívnu veličinu, z ktorej sa konkrétna daň vyrubuje. Daňový základ pritom
vždy vychádza z predmetu (objektu) dane. Zvyčajne sa rozdiel medzi predmetom
dane a jej základom zjednodušene vymedzuje tak, že predmetom je tá hospodárska
skutočnosť, na ktorú sa daň ukladá, a základom dane je, tá jej časť, z ktorej sa daň
vyrubuje. Základ dane tak umožňuje vyjadriť v peniazoch konkrétnu daňovú
povinnosť determinovanú jej predmetom. Je to suma, z ktorej sa daň vyrubuje.
Základ dane predstavuje číselne vyjadrený súhrn majetkových výsledkov, ktoré
vznikli tým, že v záujmovej sfére daňovníka (medzi subjektom a objektom dane)
nastalikvantitatívne vyjadriteľné relácie, ktoré zákon určuje ako predpoklad
vzniku daňovej povinnosti.

Vzhľadom na to, že daňový základ je kvantitatívnym vyjadrením daňového

predmetu, nástrojom jeho špecifikácie, môže sa s ním za určitých podmienok
prekrývať či úplne stotožňovať.

Daňový predmet sa teda môže rovnať i daňovému základu. Existencia

daňového základu v daňovoprávnom vzťahu je pritom podmienená
vyjadriteľnosťou predmetu dane v určitých objektívnych jednotkách, mierkach
umožňujúcich kvantifikáciu daňového predmetu. Z daňového základu sa tak daň
určuje na základe daňovej jednotky. Tou môže byť hmotnosť, množstvo, peňažná
jednotka atď.

Základ dane interpretuje teória daňového práva v dvoch základných formách

ako daňový základ abstraktný a konkrétny. Za abstraktný daňový základ sa pritom
považuje také povinné určenie jednotiek, ktorými možno predmet dane merať.
Konkrétny daňový základ predstavuje ucelený komplex týchto jednotiek,
vytváraný ich súčtom a ktorým je konkrétny predmet dane vyjadrený. Tu treba
spomenúť aj termín daňový kataster, bezprostredne súvisiaci s problematikou
daňového základu. Je to zoznam hodnôt rozhodujúcich pre určenie konkrétnej
výšky daňovej povinnosti jednotlivých daňovníkov. Daňový kataster sa uplatňuje
pri pravidelne sa opakujúcej daňovej povinnosti, vyplývajúcej z daňovoprávnej

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

normy regulujúcej určitú daň. V prípade takýchto daní sa nezisťuje reálny
numerický rozsah predmetu dane ku dňu rozhodujúcemu pre vznik daňovej
povinnosti, ale sa podľa vybratých kritérií prenáša do záznamov tvoriacich základ
na vyrubenie daní na viac budúcich daňových období.

Sadzbu dane zaraďujeme medzi základné daňové prvky, o ktoré býva

medzi daňovníkmi najväčší záujem. Vymedzuje rozsah daňovej povinnosti v
rámci daňovoprávnych vzťahov. Je meradlom, podľa ktorého sa vypočítava výška
dane z daňového základu, je reálnym vyvrcholením daňovoprávneho vzťahu v
jeho fáze prípravy a napĺňania daňovej povinnosti. Daňová sadzba je podielom
dane pripadajúcim na daňovú jednotku. Je akoby meradlom daňového záväzku.
Do určitej miery ju možno chápať i ako špecifickú metódu formovania
kvalitatívnej úrovne daňovoprávneho vzťahu, metódu formovania jeho peňažnej
výdatnosti. Výsledok, ktorý vznikne použitím daňovej sadzby, reprezentuje daň,
teda výšku dane či mieru daňového zaťaženia. Možno ho preto označiť aj ako
objem individuálnej daňovej povinnosti.

Daňová sadzba býva spravidla právne zakotvená v daňovom zákone. No táto

skutočnosť nemusí byť vždy akceptovaná. Právny predpis ju môže naznačiť,
ohraničiť vo forme určitého rozpätia, pričom daň aplikujúci orgán v jeho rámci ju
môže určiť pevnou sumou. Tento orgán potom môže aplikáciu daňovoprávnej
normy uskutočniť buď v individuálnej forme, alebo vo forme univerzálnej
(všeobecnej).

Daň, ako významný a originálny finančnoprávny a ekonomický inštitút,

svojím účelovým zameraním individualizuje aj vlastnú sadzbu, ktorej metodológia
vždy musí zodpovedať hlavnému cieľu, ktorý má konkrétna daň v spoločnosti
plniť. V procese jej historického vývoja sa preto postupne vyvíjali rôzne druhy
sadzieb dane tak, aby daň ako celok mohla proporcionálne plniť všetky jej zverené
funkcie. Dosiaľ sa vlastne vykryštalizovali dva druhy daňových sadzieb,
a to sadzba pevná, sadzba pohyblivá a ich kombinácie, ktoré možno označiť za
kombinovanú sadzbu dane.

V našom daňovom systéme sa pevná daňová sadzba používa v podstatne

užšom rozsahu ako sadzba pohyblivá. Jej podstata spočíva v tom, že
prostredníctvom striktne určenej peňažnej sumy na jednotku daňového základu a
bez ohľadu na jeho výšku sa určuje aj objem daňovej povinnosti, daňové bremeno.
Pevná sadzba dane teda určuje daň pevnou sumou bez ohľadu na množstvo,
kvalitu zdaňovaného základu a pod. Uplatňuje sa pri spotrebných daniach a pri
dani z pozemkov.

Pohyblivá sadzba dane vyjadruje pomer daňového zaťaženia k daňovému

základu, spravidla percentuálne, pričom sa v širokej miere môžu uplatniť viaceré
varianty. Základné varianty pohyblivej daňovej sadzby sú:

a) lineárna (proporcionálna, vyrovnaná) sadzba,

b) progresívna (vzostupná) sadzba,

c) degresívna (zostupná) sadzba.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Za lineárnu sadzbu dane sa vo všeobecnosti považuje taký typ sadzby,

ktorá je aritmeticky zhodná, rovnaká pri každej výške daňového základu, teda bez
ohľadu na jeho zmeny. V tomto prípade sa teda napr. z rôzneho základu vyberá
rovnaké percento dane.

V prípade uplatnenia progresívnej (vzostupnej) sadzby dane rastie daňové

zaťaženie súčasne s rastom daňového základu. Teda čím vyšší je daňový základ,
tým vyššia je aj sadzba dane, resp. daň. Z hľadiska daňového zaťaženia príjmov
obyvateľstva reakcia tejto sadzby v daňovoprávnom vzťahu je prirodzená a z
hľadiska daňovej spravodlivosti je často označovaná za logickú, najprijateľnejšiu.
Totiž čím vyšší je získaný príjem, tým vyššia je aj daňová sadzba. Tu ale treba
podotknúť, že ani táto, všeobecne bezproblémovo prijímaná, daňová konštrukcia
nemôže byť akceptovaná univerzálne, ale v konkrétnych ekonomicko-politických
podmienkach by sa mala uplatňovať diferencovane. V určitých situáciách totiž
môže pôsobiť národohospodársky nežiaduco, retardačne.

V rámci progresívnej sadzby dane sa identifikujú jej vnútorné konštrukčné

varianty, a to sadzba progresívno-stupňovitá a sadzba progresívno-plynulá.

V prípade progresívno-stupňovitej sadzby sa daňový základ člení podľa

výšky do určitých daňových stupňov, pričom sa v každom takomto stupni určuje
daň buď pevnou, alebo percentuálnou sadzbou, príp. ich kombináciou. Používa sa
pri dani z dedičstva, dani z darovania a pod.

Progresívno-plynulá, alebo i kĺzavá sadzba je charakteristická tým, že

zvyšovanie daňového zaťaženia prebieha plynulo, bez preklenutia akýchkoľvek
daňových stupňov, čo zamedzuje možnosti dosahovať z vyšších príjmov nižšie
čisté príjmy pri prechode z jedného daňového stupňa do druhého, ako je to
prípustné pri realizovaní progresívno-stupňovitej sadzby. Uplatňuje sa pri dani z
príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti.

Všeobecne o pohyblivom type sadzby dane platí, že spravidla býva

stanovená určitým percentom z daňového základu. Pohyblivou daňovou sadzbou
je aj určenie časti, dielu a celku, napr. jednej štvrtiny, polovice atď. Od takéhoto
uplatňovania pohyblivej sadzby sa však v našich podmienkach už upustilo.

Kombinovaný typ daňovej sadzby nie je všeobecne prijímaný ako jej

osobitný druh. Pravdou je, že pri jej aplikovaní sa kombinuje pevná sadzba so
sadzbou percentuálnou, čo však svedčí skôr o tom, že tzv. kombinovaná sadzba
dane je vlastne synonymom progresívno-stupňovitej sadzby dane.

Znižovanie daňového základu podmieňovalo znižovanie daňového zaťaženia

pri uplatňovaní degresívnej sadzby dane.

Naša teória daňového práva však pozná aj iný typ daňovej sadzby,

označovaný ako rozdielová sadzba dane. Do začiatku deväťdesiatych rokov sa
uplatňovala pri dani z obratu, a to ako rozdiel medzi štátnou veľkoobchodnou
cenou a štátnou maloobchodnou cenou zníženou o obchodné rozpätie.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

V teórii daňového práva je dnes už pomerne ustálené integrovanie ďalších

náležitostí daňovoprávneho vzťahu pod pojem vedľajšie daňové prvky.
Vedľajšími sú však v tom zmysle slova, že nejde o základné daňové prvky, teda
tie, bez ktorých by bola existencia samého daňovoprávneho vzťahu prinajmenšom
pochybná. Vedľajšie daňové prvky sú teda súčasťou konštrukcie jednotlivých
daní, avšak ich včlenenie do nej nie je nevyhnutnou podmienkou existencie dane.
Z určitého pohľadu možno o týchto daňových prvkoch hovoriť aj ako o
fakultatívnych daňových prvkoch, na rozdiel od základných daňových prvkov,
ktoré sú obligatórnymi náležitosťami daňovoprávneho vzťahu.

Podmienky, v rámci ktorých pôsobia daňovoprávne normy, vytvárajú

priestor aj na zníženie či zvýšenie dane, ak sú splnené určité, daňovoprávnou
normou predpokladané podmienky. Zvýšenie a zníženie dane ako veličiny
oscilujúce okolo príslušnej daňovej sadzby a, numericky vyjadriteľné, evidentne
patria medzi vedľajšie daňové prvky. Prakticky ide o pohyb základnej sadzby
dane smerom nahor alebo nadol, podľa individuálnych podmienok daňovníka,
resp. skupín daňovníkov, prípadne i podľa vôle oprávneného subjektu
daňovoprávneho vzťahu. Tento pohyb sadzby dane zvyčajne najradikálnejšie
ovplyvňujú sociálne dôvody, no aj ekonomické dôvody, kladúce si za cieľ napr.
získanie zahraničného kapitálu pre tuzemský kapitálový trh uplatnením nižšej
daňovej sadzby, ako je sadzba základná. Cieľom zvýšenia alebo zníženia dane je
tiež snaha oprávnených subjektov zaťažiť povinné subjekty, daňovníkov, podľa
ich daňovej únosnosti.

V daňovej konštrukcii sa ako vedľajší prvok pomerne často objavuje aj tzv.

daňové minimum. Známe je aj pod označením „daneprosté minimum“.
Predstavuje vlastne taký daňový základ, z ktorého sa daň ešte nevyrubuje. Tento
daňový prvok je pritom motivovaný sociálne a ekonomicky.

Ďalším z vedľajších daňových prvkov je minimálna daň, ktorá, na rozdiel

od predchádzajúceho nezdaniteľného minima (sumy, do výšky ktorej príjem
zdaneniu nepodlieha), je takou výškou dane, ktorá sa musí ako najnižšie prípustná
daň vybrať od daňovníka, a to bez ohľadu na výšku jeho daňového základu.
Cieľom minimálnej dane je teda čeliť daňovému úniku, úsiliu daňovníka vyhnúť
sa legálnej daňovej povinnosti.

Vedľajšími daňovými prvkami sú aj daňové sankcie, t.j. penále za dane

nezaplatené v určenom termíne, sankčné zvýšenie dane pre nepodanie alebo
oneskorené podanie daňového priznania a pod.

Z hľadiska daňového zaťaženia príjmov obyvateľstva daňovými

povinnosťami má značný význam aj klasifikácia daní. Jej prostredníctvom sa
dane zatrieďujú do určitého systému podľa hodnotiacich či triediacich kritérií.
Význam členenia a zatrieďovania daní do určitých skupín podľa ich znakov alebo
vlastností má svoje miesto v teórii daňového práva, je využiteľné aj v
spoločenskej praxi, avšak význam jednotlivých skupín, do ktorých sú dane
zatrieďované, nie je proporcionálne vyvážený. Znamená to, že jedna skupina daní
má väčší, iná menší význam z hľadiska ich teoretickej systemizácie. Formálne

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

daňové kritériá teda nie sú samoúčelné, ich aplikácia bezprostredne napomáha
praktický vznik, zmenu, ba i žiaducu požiadavku usmerňovať pôsobenie daní,
formovať ich vnútornú konštrukciu do optimálnej polohy atď.

Podľa oprávneného subjektu dane rozoznávame dane štátne a miestne,

podľa spôsobu vyberania – dane pravidelné a nepravidelné, podľa spôsobu určenia
základu – dane reálne (výnosové) a personálne (osobné), podľa určenia – dane
všeobecné a účelové atď. Z hľadiska daňovej techniky členíme dane na priame a
nepriame. Táto klasifikácia daní podľa kritéria formy daňovej techniky je
najobvyklejšia a najrozšírenejšia. Uplatňuje sa aj v tuzemských ekonomických a
právnych podmienkach.

Za daňovú techniku v tejto súvislosti treba pokladať taký súhrn procedúr a

operácií, ktoré je nevyhnutné vykonať v súvislosti s vyberaním či platením daní,
t.j. zistiť daňovníka dane a spôsob jej evidencie, určiť spôsob zistenia daňového
základu a podobne.

Klasifikácia daní má teda opodstatnenie aj z hľadiska umiestnenia

zdaňovania príjmov obyvateľstva v daňovej technike, používanej na území
konkrétneho štátneho útvaru, z hľadiska identifikovania toku príjmov do jeho
centralizovaných peňažných fondov. Takto sa dá určiť i objem daňového príjmu
štátneho rozpočtu z osobných zdrojov obyvateľstva a súčasne i jeho podiel na
odčerpanej časti národného dôchodku.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Daňové zásady

Teórie daňovníctva skúmajú existujúce daňové systémy z rôznych hľadísk,

pričom aplikujú históriu a praxou preverené a overené pravidlá, podľa ktorých
tieto systémy pôsobia v reálnej praxi. Tieto históriou a praxou preverené pravidlá
označujeme za princípy alebo zásady daní. Na základe teórie a praxe ide o tieto
zásady:

Spravodlivosť a slušnosť spočívajúca v akceptovaní schopnosti daňovníka

zaplatiť daň a rešpektovať z jeho strany úžitok zo zdanenia najmä v spojení
s očakávanou spotrebnou verejných statkov, ktoré daňovníkovi poskytne štát
alebo samospráva. Chápanie spravodlivosti môže byť dvojaké. Jednak z pohľadu
daňovníkov a na druhej strane z pozície štátu teda z pozície verejných financií.
V druhom z uvedených kontextov má význam tzv. distribučná spravodlivosť, na
ktorú sa pozeráme cez rozdeľovanie zdrojov. Dane sa totiž nevyužívajú iba na
naplnenie štátnych fondov ale sú aj nástrojom zmiernenia nerovností
v rozdeľovaní zdrojov. V súvislosti s redistribučným pôsobením daní môže ísť pri
priamych daniach o priamy dopad na rozdelenie príjmov alebo pri nepriamych
daniach tým, že k cenám tovarov a služieb pristupujú spotrebné dane sa ceny
zvyšujú a takto pôsobia na znižovanie reálnych príjmov. Skutočný dopad daní
preto záleží aj od štruktúry spotreby zdaňovaných tovarov a služieb.
Spravodlivosť v daňovej teórii má dve podoby:


prospech zo zdanenia, kde má jednotlivec platiť takú daň, ktorá je

v určitom pomere k úžitku rôznych verejných statkov, ktoré tento
jednotlivec od štátu dostáva. Táto predstava je ale veľmi zložitá, pretože
každý z ľudí má osobitné predstavy o úžitku, ktorý by mu štát alebo
samospráva mala poskytnúť. Predstavy o očakávanom úžitku sa menia
v čase, priestore, rôznym vekom a podobne. V prípade, že by malo ísť
o spravodlivosť z prospechu musela by sa často uplatňovať individuálna daň
ako nejaká platba za úžitok jednotlivcovi z verejného statku.



spôsobilosť platiť daň vychádza z reálnej finančnej situácie

konkrétneho subjektu a jeho spôsobilosti alebo schopnosti platiť dane. Tu
ale prichádza do úvahy problematika spôsobu merania takejto spôsobilosti.
Posudzujeme ju podľa majetku jednotlivcov alebo podľa výšky ich príjmov?

Daňová spravodlivosť ďalej môže pôsobiť:

- horizontálne, tým spôsobom, že daňovníci s rovnakou schopnosťou

platiť daň skutočne rovnako veľkú daň aj platili a to bez ohľadu a ich
životný status – teda vek, pohlavie, rasu. Horizontálna spravodlivosť sa
v praktickom živote prejavuje tak, že sa spočítajú všetky príjmy
a zdaňuje sa celkový príjem daňovníka.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

- vertikálne predstavy o spravodlivosti znamenajú, že schopnejší čiže

solventnejší daňovníci by mali platiť vyššie dane ako chudobnejší
daňovníci. Preto mnohé daňové systémy využívajú tzv. progresívne
dane. Dôležitý je pritom taký predpoklad, že s rastúcim príjmom klesajú
očakávania z úžitku príjmu. B prípade priamych daní dôchodkového
a majetkového typu sa často využíva konštrukcia progresívnej dane.
Aplikačným problémom pritom ale býva určenie miery progresie dane
a hraničnú sadzbu dane, pretože vysoká progresia môže demotivovať
daňovníkov a spôsobiť celkový pokles daňových výnosov.

Ďalšou významnou zásadou je efektívnosť. Táto zásada znamená , že dane:

- nebudú pre daňovníka nadmerným daňovým bremenom
- nespôsobia zvýšené náklady na výber daní a ich správu.

Faktické pôsobenie dane na ekonomickú situáciu ekonomických subjektov

teda jednotlivcov, firmy a pod. znamená, že subjektov sa zníži o výšku zaplatenej
dane ich disponibilný príjem alebo majetok. Dane by ale nemali ovplyvňovať
rozhodovanie daňovníkov o možnom umiestňovaní ich finančných prostriedkov
resp. kapitálu. Nemali by tiež vplývať na ich rozhodovanie sa o spôsobe a výške
spotreby ani by ich nemali nútiť hľadať náhradné menej zdaňované výrobky pre
svoju spotrebu. Napriek týmto konštatovaniam ale daňové systémy neraz
využívajú práve dane na ovplyvňovanie správania sa výrobcov, či spotrebiteľov.
Takým spôsobom sa niektoré daňové systémy stavajú napríklad k výrobkom
pôsobiacim negatívne na zdravie ako je tabak a tabakové výrobky, alkohol, alebo
snahy ovplyvniť správanie sa subjektov k ochrane životného prostredia
prostredníctvom zavádzania ekologických daní.

V súvislosti s nadmerným daňovým bremenom sa teba zamyslieť nad tým,

že vlastne ide o náklady efektívnosti daní, pretože nadmerné daňové bremeno
predstavuje stratu čistého blahobytu jednotlivca pretože presahuje čiastku
potrebnú na financovanie určitého množstva verejného statku.4

Zásada prehľadnosti a právnej istoty daní si, že štát musí zabezpečiť

(najčastejšie prostredníctvom právnych noriem) jasné „pravidlá hry“, na základe
ktorých je jednoznačné z čoho sa platí daň a kto ju platí. Daňovníkovi ale aj
orgánom štátu musí byť zrejmý obsah dane a jej štruktúra. Mala by byť
rešpektovaná čo najväčšia všeobecnosť zdanenia. Perfektné daňové právne normy
zamedzia ich obchádzanie a znižujú aj riziko legálnych daňových únikov
a v konečnom dôsledku aj zníženie daňovej povinnosti. Toto súčasne umožní
správcovi dane účinnejšiu daňovú kontrolu. V rámci tejto zásady si treba
uvedomiť náležitú mieru administratívneho spracovania výberu daní s čo

4

Pozri Buchanan, J.,M. Veřejné finance v demokratickém systému Brno, Computer
press, 1998, s. 44

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

najnižšími možnými daňovými únikmi ako aj mieru dobrých vzťahov medzi
daňovníkmi a správcami daní.

Spomedzi zásad je dôležitá aj daňová istota, ktorá spočíva v tom, že

daňové právne normy by mali platiť dlhšie, aby daňovníci mohli dlhodobo
plánovať svoje zdroje a spôsob ich rozdeľovania či už do investícií alebo na
spotrebu. To sa týka tak domácností, ako aj podnikateľskej sféry.

Pre každý štát, či samosprávu je relevantná zásada výnosnosti pre verejné

rozpočty, pretože sú to práve najmä dane, ktoré musia zabezpečiť dostatočný zdroj
krytia potrieb verejného sektora. Dane sú najdôležitejším príjmom verejných
financií.

Súčasne je tu aj daňová únosnosť ktorá znamená ekonomickú hranicu

spôsobilosti daňovníka platiť daň, jeho daňovú schopnosť, ktorá nepôsobí na jeho
ekonomické aktivity retardačne, brzdiaco. To je zrejme zložitý problém a v rámci
teórie daní a daňového práva aj veľmi problematický a sporný. Tieto vedľajšie
daňové prvky, vystupujúce v podobe daňových úľav či čiastočných i úplných
oslobodení, však neodporujú požiadavke rovnosti subjektov pred zákonom,
proklamovanej v ústavnoprávnych predpisoch jednotlivých štátov. Zvýšenie či
zníženie dane dokonca korešponduje s požiadavkou materiálnej rovnosti, pretože
umožňuje prostredníctvom daní zaťažovať subjekty daňovoprávnych vzťahov
rovnakou materiálnou ujmou v medziach ich únosnosti.

Okrem uvedených všeobecných princípov zdaňovania pri tvorbe daňového

systému treba zohľadniť tieto tézy:



Priame zdaňovanie príjmov má slúžiť na plnenie fiškálnych cieľov
a v zásade sa nemá používať na plnenie iných cieľov, ako je napr.
sociálna politika, štrukturálna či regionálna politika a hospodárska
politika. Zavádzanie špecifických daňových režimov, a to
z akýchkoľvek dôvodov, vedie ku zvyšovaniu zložitosti daňového
systému, k nárastu celospoločenských nákladov na jeho aplikáciu
a k zvyšovaniu rizika obchádzania daní.



Daňové princípy sa musia realizovať bez ohľadu na záujmy, zámery
a ciele rôznych parciálnych záujmových skupín.



Nevyhnutné potreby štátneho rozpočtu sa premietnu do výšky sadzieb,
ale nesmú ovplyvniť realizáciu daňových princípov.



Zmeny v rámci daňovej reformy je vhodné realizovať podľa možností
naraz a čo najskôr, aby daňovníci čím skôr pociťovali jej výhody.

Niektoré vyššie uvedené zásady nemožno v plnej miere dodržať súčasne.

Napríklad zásada jednoduchosti môže byť niekedy v protiklade so zásadou
jednoznačnosti – presné definície pojmov môžu vyžadovať zložitejšie slovné
vyjadrenie. Zásada, že potreby štátneho rozpočtu sa premietnu do výšky sadzieb,
tiež neplatí absolútne, pretože vysoké požiadavky na rozpočtové zdroje by mohli

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

viesť k neprimerane vysokým sadzbám dane, ktoré by daňové subjekty mohli
pociťovať ako nespravodlivé (so všetkými negatívnymi dôsledkami) a napokon by
ani nemuseli viesť k naplneniu zamýšľaných rozpočtových cieľov – vzhľadom na
vyššiu pravdepodobnosť obchádzania daňových povinností atď. Vysoké sadzby
daní tiež nepriaznivo ovplyvňujú celkové podnikateľské prostredie.

Súčasná slovenská daňová sústava je založená na týchto zásadách:

Spravodlivosť a proporcionalita Princíp spravodlivosti nerieši otázku, či

samotné vyberanie daní je spravodlivé, ale to, aby spôsob ukladania a vyberania
daní bol čo najspravodlivejší. Dane musia byť spravodlivé horizontálne aj
vertikálne. Horizontálna spravodlivosť v slovenských podmienkach sa prejavuje
tak, že rovnaké predmety zdanenia sú zdanené rovnako (napríklad príjmy,
majetok alebo spotreba rôznych osôb majú byť zdanené v zásade rovnako bez
ohľadu na povahu týchto osôb). Vertikálna spravodlivosť znamená, že subjekt,
ktorý má vyššie príjmy, väčší majetok alebo spotrebu, platí vyššiu daň, pričom by
však mala byť zachovaná zásada proporcionality, t.j. miera zdanenia by nemala
progresívne stúpať so zvyšujúcim sa základom dane (lineárna sadzba dane).

Neutrálnosť – uvalenie akejkoľvek dane ovplyvňuje ekonomické

správanie daňových subjektov už len preto, lebo týmto subjektom odčerpá časť ich
disponibilných zdrojov. Úplne neutrálna daň preto neexistuje. Zdanenie však musí
byť neutrálne v tom zmysle, že nemá skresľovať hospodárske procesy a má v čo
najmenšej miere ovplyvňovať ekonomické rozhodnutia subjektov. Keď subjekty
začnú svoje správanie prispôsobovať umelo a zle vytvoreným daňovým normám,
napr. preskupovať svoje príjmy, znižuje sa tým celospoločenská efektívnosť
alokácie zdrojov.

Vylúčenie duplicity zdanenia – príjmy majú byť zdanené len raz, a to pri

prechode od tvorby dôchodkov k ich spotrebe, resp. reinvestícii. Obdobne by
napr. pri majetkových daniach nemal byť viacnásobne zdaňovaný majetok.

Jednoduchosť a jednoznačnosť – pravidlá zdaňovania musia byť

jednoduché a jednoznačné. Daňový systém má obsahovať len nevyhnutné
minimum noriem, tieto normy musia byť ľahko pochopiteľné a smú mať len jeden
výklad. Čím zložitejšie sú právne predpisy, tým vyššie sú náklady a nároky na
výpočet, výber a správu dane. V porovnaní s vybratým objemom dane musia byť
náklady na jej výber minimálne. Daňové predpisy majú byť jednoduché
a zrozumiteľné aj preto, že daňové zákony nie sú určené len pre správcov dane
a odborníkov v oblasti daní, ale aj pre niekoľko miliónov daňových subjektov.

Účinnosť – daň musí byť účinná. To znamená, že nesmie poskytovať

legálne možnosti vyhnúť sa plateniu dane a nesmie uľahčovať nelegálny daňový
únik, alebo dokonca subjekty k tomu nabádať alebo ich motivovať. Tak isto
nesmie neprimeranými zásahmi a nelogickými opatreniami subjekty k daňovému
úniku nepriamo nútiť. Čím viac výnimiek zákon obsahuje, tým ľahšie sa nájdu
možnosti úniku. Účinnosť tiež znamená, že výnos z dane musí byť primerane
vysoký, aby daň plnila svoju fiškálnu funkciu, t. j. celkové náklady na aplikáciu
dane na strane daňových subjektov (napr. administratívne náklady) i štátnych

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

orgánov (náklady na správu dane) musia byť primerané vo vzťahu k výnosom
z dane.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Daňový systém

Daňové systémy sa vo všetkých krajinách vyvíjajú pod vplyvom viacerých

činiteľov. Ekonomických, politických, sociálnych, historických a pod Predstavy
o tom, čo tvorí dobrý daňový systém majú svoj význam. Ekonómovia a sociálni
filozofi neustále predkladajú návrhy na to, aké by tieto požiadavky mali byť.
Medzi najdôležitejšie patria:



mal by byť dostatočný daňový výnos,



rozdelenie daňového zaťaženia by malo byť rovnomerné, pričom každý
jednotlivec by mal platiť spravodlivý podiel daní,



dôležité je nielen miesto, kde sa daň ukladá ale aj jej konečné miesto,



dane by sa mali vyberať tak, aby minimalizovali zásah do
ekonomického rozhodovania na inak efektívnych trhoch,



daňový systém by mal umožňovať lacnú a jednotnú správu a mal by byť
pre daňovníkov zrozumiteľný,



administratívne a ďalšie náklady by mali byť čo najmenšie.

Tieto a ďalšie požiadavky môžu poslúžiť ako kritéria odhadu kvality

daňového systému. Jednotlivé ciele nemusia byť vždy v súlade ale ak sú v rozpore
musí daňový systém nájsť určitý kompromis.

Všeobecne môžeme daňové systémy klasifikovať podľa toho či 5:

a) dane možno ukladať na trh výrobkov alebo trh faktorov,

b) sa dane môžu ukladať predávajúcim alebo kupujúcim na trhu,

c) možno dane ukladať domácnostiam alebo firmám,

d) dane môžu vstupovať do účtu daňovníka na strane zdrojov alebo užitia.

Dane sa častejšie ukladajú na držbu bohatstva alebo na stav majetku ako

na prevod alebo toky vytvorené bežnou produkciou. Klasickým príkladom je daň
z majetku, ktorá môže byť ako dôchodková daň z kapitálu ( v prípade obchodného
majetku) alebo ako spotrebná daň ( v prípade bytov obývaných vlastníkmi).

Ďalšie delenie daní rozlišuje dane osobné a dane vecné. Osobné dane sú

tie, ktoré vyjadrujú schopnosť daňovníkov ich platiť. Vecné dane sa ukladajú na
činnosti alebo na objekty, ako sú napríklad nákupy, predaje, držba majetku a to
nezávisle na možnostiach tých, ktorí prevod uskutočňujú. Vecné dane sa môžu
ukladať tak domácnostiam ako aj firmám ale osobné dane iba domácnostiam.

5

Podrobne pozri: Musgrave,R.: citované dielo v pozn. 13 s. 195 a nasl.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Rozoznávanie osobných a vecných daní je rozhodujúce v súvislosti so
spravodlivosťou daňového systému. Spravodlivosť je nutné hodnotiť v zmysle
rozdelenia výsledného daňového bremena medzi ľudí. Vzhľadom na to, že daňové
zaťaženie všetkými daňami v konečnom dôsledku dopadne na človeka
spravodlivosť daňového zaťaženia musíme hodnotiť na základe rozdelenia
daňovej záťaže medzi osoby. Z tohto hľadiska sú dane vecné horšie ako tie
najlepšie osobné dane, ktoré ľudí zasahujú priamo. Vzhľadom na to, že osobné
dane sa ukladajú domácnostiam, obyčajne sa z pohľadu spravodlivosti daňového
systému považujú za lepšie ako dane ukladané firmám.

Najčastejšie delenie daní je na dane priame a nepriame. Priame dane sa

klasifikujú ako tie, ktoré sa primárne ukladajú jednotlivcom alebo domácnostiam
a tieto subjekty priamo nesú daňové zaťaženie. Nepriame dane sa ukladajú na
inom mieste a predpokladá sa, že sa prenášajú na kohokoľvek, kto je posledným
nositeľom daňového bremena. Osobné dane ako napr. dôchodkové dane sú takto
potom daňami priamymi a väčšina vecných daní ako napríklad dane zo spotreby
sú daňami nepriamymi. Napriek týmto kritériám treba pripomenúť, že už niekoľko
desaťročí sa vedie diskusia o skutočne presnom rozlišovacom kritériu na dane
priame a nepriame.

Podľa jedných názorov sú priame dane tie, ktoré sa vyberajú priamo od

osôb, ktoré ich majú znášať, a nepriame sú potom tie, ktoré zákonodarca chce
preniesť na inú osobu. Podľa iných náhľadov sú priame danie tie, ktoré
zachytávajú priamo dôchodok alebo majetok ako daňový zdroj, zatiaľ čo nepriame
dane zachytávajú dôchodok alebo majetok nepriamo, pretože nastupujú až pri jeho
použití alebo rozmnožení. Finančné zákonodarstvo a daňová prax všeobecne však
na tomto delení daní zotrváva až dosiaľ, pričom vychádza najmä z hľadiska
potrieb a skúseností získaných operáciami uskutočňovanými v oblasti finančnej
techniky.

Historicky najstaršou formou nepriamych daní boli akcízy. Táto forma

peňažnej povinnosti sa vyvinula vo feudalizme. Ich vyberanie sa prenajímalo
súkromným osobám. Neskôr sa akcízy zmenili na prvotnú formu spotrebných
daní. Ich hlavnou úlohou bolo zdanenie širokej spotreby, a tak vlastne
zabezpečenie dostatočných príjmov pre štátny rozpočet. Ich ďalší vývoj smeroval
k vytvoreniu univerzálnych spotrebných daní a popritom k vytvoreniu
samostatných spotrebných daní na vybrané druhy tovaru. Daň z obratu sa stala v
polovici 20. storočia prevládajúcou formou prvého typu nepriamej dane. Daň z
pridanej hodnoty sa ako forma dane z obratu po prvýkrát objavila v roku 1954 vo
Francúzsku. Prevládol jej model ako kaskádovej dane, ktorá sa vyberá pri každom
prechode tovaru na ceste ku konečnému spotrebiteľovi, oproti zriedkavejšie
uplatňovanému modelu jej jednorázového vyberania (napr. v USA a vo Veľkej
Británii).

V našich podmienkach sa daň z obratu zaviedla už v roku 1919, s

platnosťou na tri roky. Zákon č. 268/1923 Zb. z. a n. o dani z obratu a dani
prepychovej predstavoval už perspektívnu a konsolidovanú právnu úpravu; až do
roku 1938 bol viackrát novelizovaný. Na krátke obdobie konca 40. rokov sa daň z

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

obratu transformovala na všeobecnú nákupnú daň. S účinnosťou od 1. januára
1952 však bola daň z obratu znova zavedená – na základe zákona č. 73/1952 Zb.
Bola však vybudovaná na odlišných princípoch, na existencii dvoch určujúcich
východiskových faktorov. Prvým bolo zavedenie cenníkov štátnych
veľkoobchodných cien a štátnych maloobchodných cien. Daň sa stala súčasťou
ceny a prestala byť prirážkou k výrobným nákladom. Nešlo teda vlastne o daň v
pravom zmysle slova, ale o odvod akumulácie formou daňovej techniky. Druhým
faktorom bola ekonomizácia procesu odbytu tovaru vytváraním odbytových
základní v priemysle, pričom to znamenalo prenesenie procesu vyberania dane do
výroby, predovšetkým na odbytové základne, prípadne priamo do výrobných
podnikov.

Niektoré prvky bývalej všeobecnej nákupnej dane sa preniesli aj na daň z

výkonov zavedenej Zákonom č. 74/1952 Zb. Jej úlohou bolo odčerpávanie
akumulácie podnikov vykonávajúcich rozličné opravy, správky, zákazkové práce
a pod.

Druhou, historicky samostatnou formou nepriamych daní boli jednotlivé

spotrebné dane, ktoré sa uplatňovali aj v našich podmienkach. V období tzv.
predmníchovskej Československej republiky existovalo takmer dvadsať takýchto
daní. Ich prenesenie do novej daňovej sústavy tzv. socialistického typu začiatkom
50. rokov sa však neuskutočnilo.

Daňové systémy sa väčšinou sústreďujú na určité predmety zdanenia z čoho

potom vyplýva v podmienkach Slovenska nasledovná štruktúra daňového
systému:


Zdaňovanie príjmov

Daň z príjmov - Príjmy všetkých subjektov (fyzické osoby, zahraničné
osoby, právnické osoby a ostatné subjekty) sa zdaňujú jednou lineárnou
percentuálnou sadzbou (tzv. rovná daň) vo výške 19 %. Líšia sa pravidlá na
stanovenie základu dane pri jednotlivých typoch subjektov. Napríklad
u zamestnanca je základom dane jeho mzda znížená o odvody do poisťovní
a o nezdaniteľné minimum. U podnikateľa je základom dane upravený
hospodársky výsledok. Príjmy vo všetkých možných formách sú zdaňované
len raz, a to vtedy, keď prechádzajú od ich tvorby k ich použitiu. Zavedenie
rovnej dane z príjmov je najmä v oblasti zdaňovania z príjmov fyzických
osôb spojené s okamžitým výpadkom príjmov štátneho rozpočtu vo
veľkom rozsahu, vzhľadom na potrebu kompenzovať zvýšenie sadzby pre
nízkopríjmové skupiny súčasným zvýšením nezdaniteľného minima.
Zavedenie systému tzv. rovnej dane bolo preto podmienené vykonaním
úprav v oblasti dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní.



Zdaňovanie majetku (Daň z nehnuteľností, Daň z motorových vozidiel)

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Daň z nehnuteľností. Všetky nehnuteľnosti, t. j. pozemky, stavby a byty, sa
zdaňujú na hodnotovom princípe. To znamená, že podľa jednotných
pravidiel sa určí hodnota nehnuteľnosti a z tejto hodnoty sa percentuálne
vypočíta daň. Zavedenie tohto spôsobu zdaňovania nehnuteľností je
podmienené vypracovaním administratívne jednoduchého systému určovania
trhovej hodnoty nehnuteľností (cenová mapa).

Daň z motorových vozidiel. Upúšťa sa od zdaňovania osobných
motorových vozidiel a autobusov, t. j. predmetom dane sú len úžitkové
vozidlá používané v súvislosti s podnikateľskou činnosťou. Zdaňujú sa
všetky úžitkové vozidlá podľa ich hmotnosti a množstva vyprodukovaných
emisií, v zmysle smernice 99/62/EHS. Musia sa uplatniť úľavy na dani
(smernica 92/106/EHS) pre kombinovanú dopravu. Táto daň je tzv.
miestnou daňou a jej výnos smeruje do rozpočtu vyšších územných celkov.

Zdaňovanie spotreby (Daň z pridanej hodnoty, Spotrebné dane ) Daň
z pridanej hodnoty, ako univerzálny typ dane z konečnej spotreby, nemôže
dostatočným spôsobom postihnúť zdanenie vybraných skupín výrobkov.
Túto úlohu preberajú selektívne spotrebné dane, výnos z ktorých predstavuje
v každom štáte nezanedbateľný, relatívne stabilný príjem štátneho rozpočtu.
V podmienkach Slovenskej republiky je to približne 40 mld. Sk ročne.

Z hľadiska významu spotrebných daní bola naznačená už ich fiškálna

funkcia, ktorá sa realizuje vďaka tomu, že predmetom zdanenia sú výrobky
s nízkou cenovou a dôchodkovou pružnosťou dopytu. S tým súvisí i regulačná
funkcia týchto daní, keďže ich uplatňovaním sa reguluje spotreba vybraných
tovarov spoločensky žiaducim smerom. Vyššie daňové zaťaženie spotrebnou
daňou, ktoré pri niektorých predmetoch dane predstavuje viac ako 100 % ich
ceny, zároveň znamená, že ide o daňovo vysoko citlivé a rizikové výrobky, a preto
je nevyhnutné mať vytvorené také legislatívne rámce, ktoré v maximálnej miere
obmedzia priestor na možné daňové úniky.

Na rozdiel od dane z pridanej hodnoty, ktorá je viacstupňovou daňou, keďže

sa uplatňuje na každom stupni procesu výroby a obehu, sú spotrebné dane
jednostupňovými daňami. Vyberajú sa na jednom stupni, a to buď pri
vyskladnení vybraného výrobku od výrobcu, pretože výrobok sa stáva
zdaniteľným už v čase výroby, alebo pri jeho dovoze na daňové územie. Takýmto
mechanizmom sa zabezpečuje zníženie rizika možných daňových únikov tým, že
vyrobený alebo dovezený predmet spotrebnej dane pri pohybe od výrobcu
k spotrebiteľovi je zdanený, keďže neexistujú žiadne objektívne dôvody na to, aby
sa rizikový predmet dane pohyboval na daňovom území nezdanený.

Pri spotrebných daniach sa uplatňuje i tzv. princíp cieľa, čo v praxi

znamená, že daňová povinnosť vzniká pri uvoľnení predmetu dane na konečnú
spotrebu v krajine, kde sa konečná spotreba uskutočňuje.

Spotrebné dane sú súčasťou daňovej sústavy Slovenskej republiky od 1.

januára 1993, keď spolu s daňou z pridanej hodnoty nahradili bývalú daň z obratu.
Dovtedy sa vybrané tovary nezaťažovali osobitnou daňou, podliehali však

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

zvýšenej sadzbe univerzálnej dane z obratu. Právnym základom selektívnych daní
sa stal Zákon č. 213/1992 Zb. o spotrebných daniach, ktorý súhrnne upravoval
sadzby piatich predmetov dane, a to uhľovodíkových palív a mastív, liehu, piva,
vína, tabaku a tabakových výrobkov. Zákon bol vypracovaný ešte v podmienkach
ČSFR, ale účinnosť nadobudol až 1. januára 1993, teda dňom vzniku samostatnej
Slovenskej republiky. Spoločný zákon neprihliadal na také špecifiká jednotlivých
predmetov dane, ako sú ich rozdielne chemické a fyzikálne vlastnosti, účel ich
použitia, rozdielnosť okruhu a počtu platiteľov, podiel výnosov z jednotlivých
predmetov dane a ďalšie kľúčové problémy, ktorých riešenie jedným zákonom sa
v mnohých prípadoch stalo zdrojom nielen nezrovnalostí a konfliktných situácií,
ale i možných daňových únikov. Z toho dôvodu bolo treba vypracovať päť
samostatných právnych predpisov o spotrebných daniach pre jednotlivé predmety
dane. Táto koncepcia sa osvedčila, a preto bola premietnutá aj do aktuálnej
právnej úpravy tohto segmentu nepriamych daní.

Súčasná právna úprava spotrebných daní sa od tej skoršej odlišuje novou

koncepciou a štruktúrou. V rámci mechanizmu nepriamych daní obsahuje
pomerne veľa doposiaľ neuplatňovaných prvkov. Potreba ich zavedenia spočívala
v nevyhnutnosti zabezpečiť voľný pohyb tovarov podliehajúcich spotrebným
daniam v nadväznosti na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie. Preto bol
vytvorený systém daňových skladov, oprávnených príjemcov a s tým súvisiaci
režim pozastavenia dane. Uskutočnil sa aj presun správy spotrebných daní
z daňových na colné úrady. V ďalšom texte poukážeme na inštitúty a mechanizmy
spoločné pre všetky spotrebné dane a stručne vysvetlíme ich fungovanie. Ešte
pripomenieme, že vzhľadom na princíp cieľa, slovenským spotrebným daniam
podliehajú len tie tovary, ktoré sa v tuzemsku spotrebujú, avšak bez ohľadu na ich
pôvod. Daňovým územím je teda územie Slovenskej republiky.

V našom daňovom systéme rozlišujeme päť druhov spotrebných dani. Sú to:

 spotrebná daň z minerálneho oleja,
 spotrebná daň z vína,
 spotrebná daň z liehu,
 spotrebná daň z tabakových výrobkov,
 spotrebná daň z piva.

Zrušenie niektorých daní

Zrušili sa tieto dane:

Daň z prevodu a prechodu nehnuteľností nezdaňuje zisk, spotrebu ani

majetok. Táto daň predstavuje viacnásobné zdanenie nehnuteľného majetku
nadobudnutého zo zdanených príjmov (a ktorý sa každoročne zdaňuje daňou
z nehnuteľností) pri jeho prevode alebo prechode na iného vlastníka. Preto je
neopodstatnená.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Daň z darovania a daň z dedičstva zdaňuje majetok, ktorý už raz zdanený

bol, a preto je nespravodlivá. Skutočnosť, že pred darovaním alebo dedením mal
predmetný majetok iného vlastníka, nie je relevantná. Nič sa nevytvorilo, ani
nespotrebovalo a uplatnenie majetkových daní nie je ovplyvnené. Súčasne žiadny
dar nebude daňovým výdavkom ani nebude inak znižovať základ dane z príjmov
u darcu.

Ďalším závažným dôvodom na zrušenie týchto daní je ich obzvlášť

nízky výnos (0,9 ‰ daň z darovania, 0,6 ‰ daň z dedičstva z celkových
daňových výnosov), čiže nízka účinnosť týchto daní. Okrem nehnuteľností a
výnimočne veľkých majetkov sú daň z dedičstva a daň z darovania
nekontrolovateľné.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Dane v Slovenskej republike

Historický vývoj daní na Slovensku

Osobitosti historického vývoja v jednotlivých krajinách viedli k tomu, že

sústava daní uplatňovaných v tom-ktorom štáte sa postupne vyvíjala podľa daných
okolností. Tento vývoj nebol vždy rovnomerný a je samozrejmé, že ani v
susedných krajinách neprebiehal vždy paralelne. Koncom 19. storočia sa dane
postupne sformovali do stabilnej podoby. Napriek uvedenému zákonitosti vývoja
viedli k tomu, že daňová sústava nikdy nebola niečím nemenným, ale podliehala
priebežným zmenám a úpravám. Podľa ich rozsahu možno hovoriť predovšetkým
o zmenách čiastkových, ktoré sa dotýkali daňovej sústavy vo všeobecnosti, ale
neznamenali žiadne zásadné, principiálne zmeny. Okrem toho sa však z času na
čas ukázala potreba vykonať aj zásadné, systémové zásahy do jestvujúcej daňovej
sústavy a často aj do daňového systému. V takom prípade išlo o daňovú reformu.

Charakteristickou črtou vývoja daňových a iných štátnych príjmov na území

neskôr vzniknutého Československa bola často ich rozdielna úprava v tzv.
dedičných krajinách (rakúskych a českých) a v Uhorsku. Zatiaľ čo sa v Uhorsku
až do roku 1848 uplatňovala jediná priama daň, v Rakúsku sa uplatňovala
špecializácia a podrobnejšie členenie daňovej sústavy. Revolučný rok 1848 však
aj v tomto smere spôsobil značné zmeny. Zánik stavovských privilégií súčasne
znamenal podporu tendenciám právne a administratívne zjednotiť finančné
hospodárenie krajiny na centralistických princípoch. V roku 1848 boli zrušené
urbariálne dane, ktoré boli nahradené pozemkovou daňou. Bola zrušená aj
židovská daň, ktorú dovtedy platili Židia; v dôsledku tohto však potom boli
daňovo postavení na úroveň ostatných občanov. V roku 1849 bola zavedená daň z
príjmu ako druh výnosovej dane. V Uhorsku sa daňová sústava prebudovávala
podľa potrieb centralizovaného štátu, prihliadalo sa však na nižší stupeň
hospodárskej vyspelosti. Zavedenie modernejšieho systému výnosových daní však
bolo pre Uhorsko nesporne prínosom.

Od rakúsko-uhorského vyrovnania sa opäť prehĺbila rozdielnosť právnych

úprav jednotlivých daní v Uhorsku a na ostatnom území monarchie. Zmeny najmä
priamych daní, ktoré sa v podmienkach Uhorska uskutočnili v rokoch 1868 a
1875, znamenali oproti stavu z čias absolutizmu iba mierny pokrok. Rozdiel v
pokrokovosti prijímaných právnych úprav jednotlivých daní sa naplno prejavil v
roku 1896, keď bol v Rakúsku prijatý zákon o priamych osobných daniach.
Súčasne bol podnetom na ďalšie zdokonalenie, ktoré sa uskutočnilo v rokoch 1909
a 1912. V oblasti spotrebných daní sa rozdiely až do takej miery neprejavili
(okrem zdanenia vína a mäsa sa uplatňovali v podstate rovnaké zásady v celom
Rakúsko-Uhorsku).

Prvá svetová vojna znamenala citeľný zásah do štátnych financií. Ukázalo

sa, že vojna bude dlhšia, než sa pôvodne predpokladalo a výdavky budú vyššie.
Spoločným menovateľom všetkých zásahov do daňovej sústavy v rokoch 1914 –
1918 bola snaha zabezpečiť dostatočné príjmy štátneho rozpočtu na krytie

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

neustále sa zvyšujúcich výdavkov v podmienkach vojnového hospodárstva.
Hlavnými opatreniami boli:


zvýšenie daňových sadzieb (najmä pozemkovej dane),



zdanenie vojnových ziskov (napr. 100 % prirážka k rentovej dani),



zavedenie nových daní (dopravná daň na dopravu tovaru po dráhach, daň zo
zapaľovadiel).

V Uhorsku boli zavedené aj vojnové prirážky k niektorým daniam, zvýšila

sa sadzba dane z liehu a v roku 1917 bola zavedená nová vojnová daň zo železníc.
V tejto súvislosti pôsobí ako určitý paradox, že zatiaľ čo v Rakúsku ani v
predvojnovom období, ani počas vojny sa nevyberala daň z majetku, v Uhorsku sa
tak stalo už v roku 1916, s nadväznou zmenou v roku 1918.

V závere o tejto vývinovej etapy daňového zákonodarstva možno

konštatovať, že daňová sústava v celom Rakúsko-Uhorsku konštrukčne
predstavovala tzv. zmiešaný typ daňového systému, založený na existencii jednej
dane z príjmov a viacerých výnosových daní (reálnych aj osobných). Existencia
právnych predpisov rozličnej kvality, právnej sily a doby ich účinnosti (často
niekoľko desaťročí) však spôsobovala určitú neprehľadnosť a nezriedka aj
nezrozumiteľnosť pri orientácii jednotlivých subjektov v ich daňových
povinnostiach. Znásobovala to ešte aj skutočnosť, že často existovali odlišné
úpravy v Uhorsku a v ostatných dedičných krajinách vtedajšej monarchie.

Finančná situácia novovzniknutej Československej republiky bola v prvých

mesiacoch jej existencie dosť nepriaznivá. Ťaživým dedičstvom bol štátny dlh v
celkovej sume takmer 102 miliárd korún; z toho na Rakúsko pripadalo približne
69 miliárd korún a na Uhorsko 33 miliárd korún. K tomu treba prirátať dlhy z
obdobia pred rokom 1914. Celkové zadĺženie monarchie k 1. novembru 1918
predstavovalo približne 120 miliárd korún. Finančný kolaps bol teda zrejme iba
otázkou času.

Vtedajší minister financií – dr. Alois Rašín – však bol tým pravým mužom

na svojom mieste. Jeho finančný plán konsolidácie hospodárstva štátu popri
stabilizácii meny zahŕňal aj dôležité opatrenia na úseku štátnych financií, dane
nevynímajúc. Ako červená niť sa celým komplexom predkladaných a postupne
realizovaných opatrení vinuli tri základné myšlienky:

Po prvé: recepcia. Tak ako v iných odvetviach práva, aj na úseku daní sa

prevzalo zákonodarstvo bývalej monarchie, aby bola najmä v počiatočnom období
zachovaná kontinuita.

Po druhé: unifikácia. Nebolo možné, aby v jednotnom Československu

pokračoval právny dualizmus; iné právo platilo na území českých krajín (na jednej
strane) a iné na území Slovenska (na druhej strane). Jeho základy sa položili ešte
pred revolučným rokom 1848 a ešte viac sa rozvinul po rakúsko-uhorskom
vyrovnaní. Osobitným problémom bolo pripojenie Podkarpatskej Rusi ako územia

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

právne blízkeho podmienkam na Slovensku, no s mimoriadne nízkym stupňom
právneho vedomia obyvateľstva.

Po tretie: etapizácia. Rozhodlo sa, že v daňovej oblasti sa bude postupovať

cestou jednotlivých účelových krokov, aby sa dosiahla konsolidácia a stabilizácia
najmä štátnych financií. Pre najbližšie roky sa teda nepredpokladalo začatie prác
na daňovej reforme.

V období bezprostredne po vzniku Československej republiky vláda

pristúpila k najnevyhnutnejším úpravám recipovaného daňového zákonodarstva
podľa okamžitých potrieb nového štátu. Možno spomenúť najmä odstránenie
kontingentu všeobecnej zárobkovej dane. V roku 1920 boli zvýšené sadzby dane z
pozemkov a domovej dane a, naopak, bola zrušená daň z vyššieho slúžneho.
Zaviedli sa tiež prirážky k dôchodkovej dani a k dani z tantiém a postupne aj
niektoré ďalšie dane (napr. všeobecná nápojová daň, daň z uhlia a daň z
cestovných lístkov).

Na Slovensku a Podkarpatskej Rusi sa unifikácia prejavila najmä v zmenách

dôchodkovej dane. Okrem toho sa tu, rovnako ako v českých krajinách, v prvom
období uplatňovali niektoré vojnové prirážky k priamym daniam.

V roku 1922 hospodárstvo zaznamenalo náhly pokles konjunktúry. Na

zmiernenie tohto stavu, ktorý sa však ukázal ako dočasný, bol v roku 1924 vydaný
zákon o mimoriadnych úľavách pri platení daní. Viacerými právnymi predpismi,
najmä v rokoch 1923 a 1924, boli vytvorené podmienky na stimulovanie
podnikateľskej aktivity v oblasti stavebníctva prostredníctvom daňových úľav
(išlo najmä o oslobodenie od domovej dane).

Na zamedzenie dvojitého zdanenia boli uzavreté zmluvy s Rakúskom,

Nemeckom, Maďarskom, Talianskom a Poľskom.

Napriek nesporným pozitívnym výsledkom hospodárenia štátu sa nepodarilo

odstrániť niektoré pretrvávajúce negatívne javy, ktoré boli často dôsledkom
nedokonalej daňovej legislatívy. Hoci prebiehalo zjednocovanie daňovoprávnych
a niektorých ďalších (najmä finančnoprávnych) noriem, pretrvávala určitá
nežiaduca disparita medzi Slovenskom a ostatnou časťou štátu, čo hatilo
hospodársky rozvoj a zvyšovalo administratívnu náročnosť najmä verejných
financií. Preto sa dospelo k rozhodnutiu uskutočniť daňovú reformu – v našich
podmienkach prvú v tomto storočí.

Táto prvá daňová reforma sa v našich podmienkach v čase od vzniku

Československej republiky niesla v znamení koncepcie, ktorú presadil vtedajší
minister financií dr. K. Engliš a ktorá odzrkadľovala ním uplatňované princípy
sociálnej politiky. Napriek tomu, že nešlo o plošný systémový zásah do celej
daňovej sústavy, ale predovšetkým do oblasti priamych daní, svojím významom a
dôsledkami sa tento akt zaradil do kategórie daňových reforiem vo vtedy aj dnes

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

chápanom zmysle slova. Išlo tiež o zmenu obsahovej orientácie v nadväznosti na
postavenie Československa a jeho záujmy v najširšom kontexte.

Po dlhších prípravách a rokovaniach bol 15. júna 1927 prijatý Zákon č.

76/1927 Sb. z. a n. o priamych daniach, ktorý predstavoval ťažiskovú právnu
úpravu. Ďalšími reformnými výstupmi daňovej legislatívy boli:


Nariadenie vlády č. 97/1927 Sb. z. a n., ktorého úlohou bolo bližšie rozviesť
a konkretizovať ustanovenia prvej hlavy uvedeného zákona,



Nariadenie vlády č. 175/1927 Sb. z. a n., ktoré predstavovalo vykonávací
predpis k uvedenému zákonu.

Na tento prvý, primárny okruh prameňov nadviazalo prijatie niektorých

ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré systémovo dopĺňali
niektoré ustanovenia zákona o priamych daniach vo vymedzených oblastiach. Boli
to:


Zákon č. 77/1927 Sb. z. a n. o novej úprave finančného hospodárstva
zväzkov územnej samosprávy,



Zákon č. 78/1927 Sb. z. a n. o stabilizačných bilanciách.

Prvý z uvedených doplňujúcich zákonov limitoval prirážky samosprávnych

zväzkov a znamenal naznačenie ďalšej cesty dovtedy dostatočne nevyjasnenej
koncepcie financovania samosprávy. Druhý riešil predovšetkým materiálnu
situáciu podnikov ako dôležitý predpoklad na zistenie ich výnosov.

Predmetom úpravy zákona o priamych daniach boli tieto dane: dôchodková,

všeobecná zárobková, osobitná zárobková, pozemková, domová, rentová, daň z
tantiém a z vyššieho slúžneho. Zákonom sa uskutočnila právna unifikácia v
odbore priamych daní na celom území Československej republiky. Ďalším z
cieľov zákonodarcu bolo týmto zákonom uskutočniť potrebnú čiastkovú
kodifikáciu ako náhradu za množstvo dovtedajších, často neprehľadných a
niekedy si aj protirečiacich si právnych predpisov rozličnej právnej sily. Napokon
cieľom zákonodarcu bolo aj zníženie neúmerne vysokého daňového bremena tak,
aby sa väčšmi než dovtedy prihliadalo na reálnu hospodársku situáciu daňovníka.

Nebol však vytvorený úplne nový daňový systém, pretože daňová reforma

nepostihovala celú vtedajšiu daňovú sústavu a bolo tu reálne riziko vzniku silných
hospodárskych pohybov. Teda nebol narušený dovtedy uplatňovaný princíp, ktorý
vychádzal z kombinácie výnosových daní a dôchodkovej dane a ktorý organicky
vychádzal z tradícií a potrieb prevažnej väčšiny daňových subjektov a vcelku sa
osvedčil. Bol iba doplnený a pozmenený v nadväznosti na zmeny, v názoroch na
úlohu priamych daní.

Koncom dvadsiatych rokov a najmä v tridsiatych rokoch boli uskutočnené aj

ďalšie zmeny jednotlivých daní aj daňovej sústavy ako celku. Tieto zmeny však
neboli také rozsiahle a nezasahovali do celkového daňového systému, aby bolo

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

možné hovoriť o ďalšej daňovej reforme. K najdôležitejším daňovým predpisom
tohto vyše desaťročného obdobia patrili najmä:


Zákon č. 198/1930 Sb. z. a n. o dani z piva,



Zákon č. 77/1931 Sb. z. a n. o spotrebnej dani z minerálnych olejov,



Zákon č. 123/1932 Sb. z. a n. o spotrebnej dani z droždia,



Zákon č. 38/1933 Sb. z. a n. o dani z elektrických zdrojov žiarenia,



Zákon č. 47/1933 Sb. z. a n. o dani kupónovej a o znížení úrokov z
niektorých cenných papierov pevne zúročiteľných,



Zákon č. 40/1936 Sb. z. a n. o spotrebnej dani z prípravkov na kysnutie
cesta,



Zákon č. 41/1936 Sb. z. a n. o spotrebnej dani z kyseliny octovej,



Zákon č. 180/1936 Sb. z. a n. o dani z umelých jedlých tukov, v znení
zákona č. 251/1937 Sb. z. a n.,



Zákon č. 248/1937 Sb. z. a n. o dani z limonád, minerálnych a sódových
vôd.

V sledovanom období sa takisto uskutočnil celý rad novelizácií daňových

zákonov, najmä Zákona č. 658/1919 Sb. z. a n. o dani z obratu a dani prepychovej
a Zákona č. 76/1927 Sb. z. a n. o priamych daniach.

Začiatkom roka 1939 sa ešte uskutočnila novelizácia Zákona o dani z piva a

dani z umelých tukov. Zákonom č. 70/1939 Sb. z. a n. bola zrušená daň z vodnej
sily.

Vznik Slovenskej republiky v marci 1939 znamenal aj nástup samostatného

vývoja právneho poriadku. V mnohých oblastiach však počas nasledujúcich
šiestich rokov neboli úplne nahradené všeobecne záväzné právne predpisy z
obdobia československej štátnosti novými slovenskými právnymi predpismi.
Finančné, resp. daňové právo nebolo v tomto smere výnimkou. Neuskutočnila sa
daňová reforma a postupne prijímané daňové zákony a ostatné daňové predpisy
vyjadrovali iba trend evolučného prispôsobovania sa predošlých daňových
predpisov zmeneným podmienkam.

Obnova povojnového hospodárstva v podmienkach znovukonštituovanej

Československej republiky bola neľahkou úlohou; osobitne to platilo pre finančné
hospodárstvo štátu, výrazne poznačeného vojnovými udalosťami a
kryštalizujúcimi sa zmenami v pomere politických síl. V rokoch 1945 a 1946
nebolo inej cesty, než nadviazať na právny poriadok z obdobia pred druhou
svetovou vojnou a s čiastkovými zmenami ho používať do prijatia nových
právnych predpisov. Daňové právo v tomto smere nebolo výnimkou. V tomto
období ho však treba vnímať najmä z hľadiska širších súvislostí.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Druhá svetová vojna zanechala rozvrátené hospodárstvo, s nejednotnou

menou a s obrovským inflačným dlhom. Celkové škody a straty spôsobené
národnému hospodárstvu obnovenej Československej republiky sa odhadovali na
1 351 miliárd korún v hodnote roku 1945. Nevyhnutnou podmienkou obnovy
hospodárstva boli teda predovšetkým menové opatrenia.

Na úseku daní bolo prvoradou úlohou očistiť ekonomiku od právnych

predpisov z obdobia okupácie. V podstate bol obnovený právny stav z obdobia
predmníchovskej Československej republiky. Menšie zmeny sa vykonali iba pri
osobitnej zárobkovej dani a pri dôchodkovej dani. Pri nepriamych daniach sa
niektoré zmeny uskutočnili Zákonom č. 30/1946 Zb. a Zákonom č. 31/1946 Zb. V
prvom prípade išlo o niektoré zmeny v oblasti spotrebných daní, z ktorých
niektoré boli zrušené (napr. daň z minerálnych a sódových vôd, daň z vodnej sily
a pod.). Nanovo boli upravené aj finančné monopoly, a to monopol na výbušné
látky, tabakový monopol, monopol na umelé sladidlá, liehový monopol a monopol
soľný.

Osobitným opatrením na úseku bolo uzákonenie mimoriadnych majetkových

daní. Zákonom č. 134/1946 Zb. bola zavedená dávka z majetkového prírastku a
dávka z majetku.

Ďalšiu orientáciu pri postupnom pretváraní daňového systému naznačila

prvá celoštátna národohospodárska konferencia Komunistickej strany
Československa, ktorá sa konala v marci 1946. Závery tejto konferencie schválil
VIII. zjazd Komunistickej strany Československa a stali sa aj súčasťou vládneho
programu z roku 1946, ktorý vošiel do histórie ako Budovateľský program vlády
K. Gottwalda. Pre ďalšiu prestavbu daňovej sústavy tento program vytýčil zásadu,
aby „daňový systém bol jednoduchý, prehľadný a každému daňovníkovi
zrozumiteľný, aby sociálne spravodlivo rozdeľoval vecné bremená“. Sústavu
priamych daní mala tvoriť daň z pracovného dôchodku, podniková daň a daň z
bezprácnych dôchodkov. Rovnako sa predpokladala aj prestavba nepriamych daní.
Do februára 1948 sa však z tohto programu podarilo realizovať iba novú úpravu
zdaňovania príjmov z pracovného pomeru, a to Zákonom č. 109/1947 Zb. o dani
zo mzdy, ktorá nahradila dovtedajšiu dôchodkovú daň. V dôsledku meniaceho sa
pomeru síl na politickej scéne sa v tom čase podarilo presadiť aj Zákon č.
185/1947 Zb. o mimoriadnej jednorazovej dávke a mimoriadnej dávke z
nadmerných prírastkov na majetku a Zákon č. 200/1947 Zb. o dani z predmetov
luxusnej potreby (prepychová daň).

Po zmene politickej orientácie krajiny a následne aj spoločenského systému

a hospodárskej organizácie vo februári 1948 boli v krátkom čase uzákonené ďalšie
dve dane, zdaňujúce pracovné dôchodky občanov, a to pôdohospodárska daň
(Zákonom č. 49/1948 Zb.) a živnostenská daň (Zákonom č. 50/1948 Zb.).
Predstavovali zvýhodnenie malých a stredných roľníkov. Zákonom č. 283/1948
Zb. sa zaviedla nová daň označená ako všeobecná (nahradila dovtedajšie
spotrebné dane), po novelizácii v roku 1949 s prívlastkom nákupná. V roku 1952
však bola zrušená a nahradená daňou z obratu a daňou z výkonov.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

V roku 1950 sa uskutočnili niektoré ďalšie zmeny v daňovej sústave, a to

uzákonením dane z literárnej a umeleckej činnosti (Zákon č. 59/1950 Zb.) a dane
zo samostatnej činnosti (Zákon č. 60/1950 Zb.), ktorá však bola v roku 1952
nahradená daňou z príjmov obyvateľstva.

Napriek tomu, že uvedené daňové zákony prijaté koncom štyridsiatych a

začiatkom päťdesiatych rokov, boli už zreteľne poznačené nástupom nových
politických síl, už po krátkom čase ich existencie nevyhovovali vtedajšej vládnej
garnitúre. Dôvodov bolo viac, spomeňme aspoň niektoré z nich. Predovšetkým sa
konštatovalo, že „prudký a dynamický vývoj hospodárskeho života nášho štátu od
čias budovateľského programu, mohutný rozmach socialistického sektora
hospodárstva, vznik a vývoj poľnohospodárskeho družstevníctva, rozvoj foriem
plánovitého hospodárstva a iné zmeny spôsobili, že Budovateľský program z roku
1946 zastaral a daňovú sústavu bolo potrebné znova prebudovať“. Stalo sa
požiadavkou dňa, aby čoraz viac právnych predpisov bolo konštruovaných s
prihliadnutím na sovietske skúsenosti. Napokon, v rámci pripravovanej daňovej
reformy sa bolo treba vyrovnať s pretrvávajúcimi právnymi predpismi (v našom
prípade daňovými) z obdobia predmníchovskej Československej republiky.

Bolo zrejmé, že musí nastať skutočne systémová zmena. Stalo sa tak v roku

1952. Novú, socialistickú podobu novej daňovej sústavy tvorili tri hlavné druhy
daní:

1. dane, ktoré odčerpávali akumuláciu socialistického sektora hospodárstva,

2. dane vyberané od obyvateľstva,

3. miestne dane, ktorých výnos plynul do miestnych rozpočtov.

Daň z obratu bola upravená Zákonom č. 73/1952 Zb. a nahradila

predchádzajúcu všeobecnú daň. Vytvoril sa systém dvoch cien (štátne
veľkoobchodné ceny a štátne maloobchodné ceny); daň sa stala súčasťou ceny a
prestala byť iba prirážkou k výrobným nákladom.

Daň z výkonov (Zákon č. 74/1952 Zb.) znamenala odštiepenie akumulácie v

podnikoch vykonávajúcich rôzne zákazkové a podobné práce od dovtedajšej
všeobecnej dane. Mal sa tým vyjadriť odlišný charakter tejto činnosti, napríklad v
porovnaní s predajom tovaru.

Nová úprava zdanenia družstevného sektora sa premietla v Zákone č.

75/1952 Zb. o dôchodkovej dani družstiev a iných organizácií. Vychádzalo sa z
toho, že družstevné vlastníctvo je jedným z druhov socialistického vlastníctva.

Osobitne významným sa stalo zavedenie dane zo mzdy Zákonom č. 76/1952

Zb. Verejne sa proklamoval záujem, že táto daň je nástrojom likvidácie zvyškov
súkromného kapitalistického sektora. Na určenie výšky daňovej povinnosti preto
vplýval celý rad aj nedaňových, najmä sociálnych, osobnostných a iných faktorov.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Novú situáciu v poľnohospodárstve malo vyjadriť aj uzákonenie novej

poľnohospodárskej dane. Stalo sa tak Zákonom č. 77/1952 Zb., ktorý vyjadroval
jednoznačnú preferenciu jednotných roľníckych družstiev, pričom pri platení tejto
dane mali ich členovia úľavy.

S opačnými „preferenciami“ sa možno stretnúť v právnej úprave dane z

príjmov obyvateľstva. Zákon č. 78/1952 Zb. vyjadroval ostrú diferenciáciu medzi
jednotlivými vrstvami tzv. slobodných povolaní, remeselníckou malovýrobou a
zvyškami súkromného maloobchodu. Definitívne tiež zrušil zákon o priamych
daniach z roku 1927.

Náhradou za zrušenú všeobecnú daň bola živnostenská daň. Zákon č.

79/1952 Zb. diferencoval platenie tejto dane podľa druhu živností z pohľadu ich
očakávaného dožívania. Na rozdiel od predchádzajúcej živnostenskej dane, ktorá
bola dôchodkovou daňou, nová živnostenská daň mala registračný charakter, t. j.
plnila úlohu registračného poplatku sui generis za povolenie prevádzkovania
samostatnej živnosti.

Nová domová daň (Zákon č. 80/1952 Zb.) výrazne postihovala vlastníkov

nájomných domov; zdanenie vlastníkov rodinných domov sa v zásade nezmenilo.

Daň z predstavení zakotvená v Zákone č. 81/1952 Zb. nahradila dovtedajšiu

obecnú dávku zo zábav. Spolu s domovou daňou tvorila základ miestnych daní.

Jedinou daňou, ktorá zostala aj naďalej v platnosti, bola daň z príjmov z

literárnej a umeleckej činnosti upravená Zákonom č. 59/1950 Zb.

Daňová sústava vybudovaná v roku 1952 bola pomerne reálnym odrazom

doby. Preto ani jej ďalší vývoj z objektívnych dôvodov nemohol byť iný než aký
bol – dlhodobý, poznamenaný drobnými priebežnými zmenami, ktoré však neboli
systémového charakteru. Napríklad daň zo mzdy sa vo vyspelejších krajinách
Európy chápala ako anachronizmus už začiatkom šesťdesiatych rokov.

Obdobie nasledujúcich takmer dvadsiatich rokov po uskutočnení daňovej

reformy v roku 1952 neprinieslo žiadne zásadnejšie zmeny daňovej sústavy ani
daňového systému. Väčšina vtedy prijatých daňových predpisov sú čiastkovými
novelami daňových zákonov z roku 1952.

Začiatkom šesťdesiatych rokov sa odštartoval proces socializácie

spoločnosti v duchu ústavy z roku 1960. V daňovej oblasti v týchto rokoch nastali
iba niektoré zmeny. Bol schválený nový Zákon č. 145/1961 Zb. o dani z príjmov
obyvateľstva. Spolu s vykonávacou Vyhláškou č. 146/1961 Zb. naznačil trend
postupného uvoľňovania daňového tlaku dovtedy triedne orientovaného na
„zvyšky kapitalistických živlov“. Takisto bola prijatá nová úprava dane z
literárnej a umeleckej činnosti (Zákon č. 36/1965 Zb.). Zákonom č. 101/1964 Zb.
bola zavedená aj osobitná daň z dôchodkov. Daň z motorových vozidiel bola
zavedená zákonom č. 98/1964 Zb. Zákonom č. 143/1961 Zb. bola upravená aj
domová daň. Zákonom č. 123/1962 Zb. bol novelizovaný Zákon č. 50/1959 Zb. o
pôdohospodárskej dani.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Ukončilo sa tak obdobie profilovania daňovej sústavy v podmienkach

socialistického štátu. Daňovú sústavu v šesťdesiatych rokoch tvorili:

a)

dane platené socialistickými organizáciami (daň z obratu, dôchodková daň
družstiev a iných organizácií, pôdohospodárska daň),

b)

dane platené obyvateľstvom (daň zo mzdy, osobitná daň z dôchodkov, daň z
literárnej a umeleckej činnosti, daň z príjmov obyvateľstva, domová daň a
daň z motorových vozidiel).

Okrem uvedenej sústavy daní sa od 1. januára 1967 začal uplatňovať

jednotný systém priamych odvodov socialistických organizácií, v nadväznosti na
prijaté zásady novej sústavy plánovitého riadenia národného hospodárstva.
Zavedenie jednotných odvodov bolo spojené s uskutočnením generálnej prestavby
veľkoobchodných cien, ktorá mala pre podniky vytvoriť v zásade jednotnú
rentabilitu. Predpokladané zámery sa však, napriek čiastkovým úpravám v roku
1968, nepodarilo dosiahnuť.

Rok 1968 a nasledujúce roky boli v znamení premietnutia federatívneho

princípu aj do daňovej sústavy. V tomto období sa súčasne uskutočnili niektoré
ďalšie zmeny, vyvolané potrebami vtedajšej praxe a napokon aj v dôsledku
„poaugustovej“ normalizácie – v širšie chápanom kontexte.

Prijatý ústavný Zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii vyjadril

zmenenú situáciu v oblasti zákonodarnej právomoci vo veciach daní a poplatkov.
Podľa článku 12 tohto ústavného zákona zákony Federálneho zhromaždenia (ďalej
len „FZ“) mali odteraz upravovať podnikové dane a odvody, daň z obratu,
dôchodkovú daň, poľnohospodársku daň, daň zo mzdy, daň z príjmov z literárnej
a umeleckej činnosti, daň z motorových vozidiel, daň z príjmov obyvateľstva,
zdanenie (odvody) peňažných ústavov a poisťovní, ako aj poplatky, ktoré majú
podľa svojej povahy vzťah k zahraničiu alebo súvisia s výkonom štátnej správy
zverenej do pôsobnosti ČSSR. Ostatné dane a poplatky mali upravovať zákony
národných rád.

Podľa toho sa pripúšťa rozdielnosť v daňovej sústave v Čechách a na

Slovensku. Prvou významnou zmenou bolo zavedenie tzv. podnikových daní
Zákonom FZ č. 133/1969 Zb. a pokiaľ ide o územie Slovenska, Zákonom SNR č.
178/1969 Zb. S účinnosťou od 1. januára 1970 systém podnikového zdanenia
tvorili tieto tri podnikové dane:



daň zo zisku,



daň z majetku,



daň z objemu miezd.

Okrem uvedených daní bol zavedený aj samostatný príspevok na sociálne

zabezpečenie. Ďalej bol prijatý Zákon č. 159/1968 Zb. o dôchodkovej dani, ktorý

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

však bol onedlho nahradený Zákonom FZ č. 101/1970 Zb. o dôchodkovej dani. Na
Slovensku sa uskutočnila konkretizácia tejto dane Zákonom SNR č. 116/1970 Zb.
Nová dôchodková daň sa členila na dôchodkovú daň zo zisku a dôchodkovú daň z
objemu miezd. Jej subjektmi neboli tie organizácie, ktoré boli subjektmi
podnikových daní. Okrem toho bol prijatý Zákon č. 103/1974 Zb. o
poľnohospodárskej dani.

S menšími zmenami sa uvedená daňová sústava uplatňovala do začiatku

osemdesiatych rokov. Vtedy bola prehodnotená dovtedajšia koncepcia
podnikového zdanenia a Zákonom FZ č. 161/1982 Zb. boli zavedené tieto odvody:



odvod zo zisku,



odvod z voľného zostatku zisku,



príspevok na sociálne zabezpečenie,



odvod z odpisov základných prostriedkov,



dodatkové odvody.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Súčasná daňová sústava

November 1989 znamenal zásadný obrat aj pre finančný systém štátu. Ešte

vo federatívnych podmienkach sa uskutočnila ďalšia daňová reforma. Jej výsledky
vyjadroval syntetický Zákon č. 212/1992 Zb. o sústave daní. Daňová sústava
položená týmto zákonom bola od roku 1992 stále vo vývoji. V poslednom období
sa dovŕšila. Tieto konkrétne dane vo všeobecnosti rozdeľujeme na:



nepriame dane,



priame dane.

Nepriame dane všeobecne

Nepriame dane sú historicky mladším druhom daní než dane priame. Hlavná

odlišnosť nepriamych daní pri ich porovnaní s priamymi daňami spočíva v tom, že
priame dane:


patria do kategórie daní spotrebných (zo spotreby) a ich dopad závisí
predovšetkým od rozsahu spotreby,



nie sú vyrubované jednotlivým povinnostným daňovým subjektom, pretože
daňová povinnosť vyplýva priamo zo zákona, kde sú aj určené presné
kritériá na to, aby si ich mohol povinný daňový subjekt sám vypočítať a
odviesť, ako prirážky k cene tovaru alebo služby sui generis v konečnom
dôsledku zaťažujú konečného kupujúceho, ktorým je vo väčšine prípadov
spotrebiteľ.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

I. Spotrebné dane

Daň z pridanej hodnoty, ako univerzálny typ dane z konečnej spotreby,

nemôže dostatočným spôsobom postihnúť zdanenie vybraných skupín výrobkov.
Daň z pridanej hodnoty má totiž nenahraditeľnú schopnosť produkovať výdatné
výnosy, ktoré sú významným príjmom štátneho rozpočtu. To je dané samotnou
podstatou tejto dane a šírkou jej daňového základu. K tomu sa pripája aj
skutočnosť, že platenie dane z pridanej hodnoty obyvateľstvo nepociťuje natoľko
citlivo ako niektoré priame dane, pretože v skutočnosti iba málo ľudí pri každom
nákupe skúma, akou sumou sa na celkovej zaplatenej sume podieľa daň z pridanej
hodnoty. Toto sa, samozrejme, vníma aj ako dôležitý politický faktor.

Medzi hlavné výhody dane z pridanej hodnoty patrí nesporne ak jej

neutralita. Znamená to, že zdanenie je rovnaké bez ohľadu na to, či v danom
prípade ide o štátny podnik, družstvo, remeselníka, obchodníka, súkromného
podnikateľa. Zdanenie je rovnaké aj v prípade tuzemskej výroby a dovozu.
Neutralita dane sa týka aj organizačnej štruktúry podnikateľa. Je tu teda
markantná neutralita voči konkurencii a neutralita vo vzťahu k oblasti
zahraničného obchodu. Zdaňuje sa rovnako kapitál i práca, nepodporuje sa
vertikálna integrácia.

Ďalšou výhodou dane z pridanej hodnoty je jej transparentnosť. Vylučujú

sa náhodilosti a zdaňujú sa výrobky aj služby na všetkých stupňoch výroby a
spotreby počas ich cesty ku konečnému spotrebiteľovi. Daň z pridanej hodnoty
figuruje na faktúrach ako samostatná položka a každý platiteľ tejto dane si odráta
od svojej daňovej povinnosti daň už odvedenú v predchádzajúcich stupňoch. Tak
potom nevzniká ani dvojité zdanenie, chápané ako mimoriadne nežiaduci faktor
súčasnej reality.

Mechanizmus dane z pridanej hodnoty zabezpečuje, že nevzniká tzv.

nabaľovanie dane, teda uplatnenie dane z dane, a že ide o daň v pravom zmysle
slova čistú. To znamená, že platiteľ odvádza štátu len tú časť dane z pridanej
hodnoty, ktorá pripadá na ním pridanú hodnotu. Nezáleží teda na počte stupňov či
cyklov, ktorými tovar, resp. služba postupne prechádza, ale na celkovej pridanej
hodnote. Daňou sa teda zaťaží iba rozdiel medzi nákupnou a požadovanou
cenou výrobku či služby.

Systém dane z pridanej hodnoty, ak je dobre premyslený a dôsledne

realizovaný, do značnej miery bráni daňovým únikom a núti k daňovej disciplíne.
Platiteľ dane si môže odrátať daň, ktorú zaplatil pri nákupe tovaru alebo služby,
ak ich nepoužil výlučne pre osobnú potrebu. Tento systém odpočtov predbežne
účtovanej dane zároveň núti všetkých zainteresovaných podnikateľov starostlivo
viesť záznamy o všetkých operáciách, uschovávať potrebné doklady a účtovať
správnu cenu vrátane dane.

Daň z pridanej hodnoty je tiež spoľahlivý a výnosný fiškálny nástroj (tzv.

revenue generating). Je to dané veľkou šírkou daňového základu a vysokou
efektívnosťou tejto dane. Svoju úlohu tu nesporne zohráva aj skutočnosť, že túto

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

daň možno prakticky využívať aj ako prostriedok na „vylepšenie“ devízového
kurzu, teda aj ako nástroj obchodnej a platobnej bilancie.

Načrtnutá konštrukcia dane z pridanej hodnoty má, samozrejme, aj svoje

nevýhody. Medzi ne patrí pomerne značná zložitosť jej praktického uplatňovania,
najmä v počiatočnom období po jej zavedení, kým sa s ňou dostatočne oboznámi
štátna správa aj podnikateľská sféra.

Ďalšou nevýhodou sprevádzajúcou introdukciu dane z pridanej hodnoty do

daňovej sústavy je nevyhnutnosť realizovať značné náklady na daňovú správu, a
to či už vo sfére personálnej, alebo v materiálnej oblasti. Uplatňovanie tejto dane
si takisto vyžaduje zásadné zmeny v prístupe daňových úradov pri vykonávaní
knothole dane. Medzi možné prechodné negatíva môže patriť aj určitá miera
neistoty, najmä u obchodníkov s úzkym sortimentom, obávajúcich sa možného
vplyvu dane z pridanej hodnoty na ich hospodárenie. Pri zavedení dane sa tiež
často uskutočňuje zmena cenových relácií, pričom tento pohyb cien súčasne môže
znamenať aj významný zásah do štruktúry ponuky a dopytu.

V našom daňovom systéme rozlišujeme päť druhov spotrebných dani. Sú to:



spotrebná daň z minerálneho oleja,



spotrebná daň z vína,



spotrebná daň z liehu,



spotrebná daň z tabakových výrobkov,



spotrebná daň z piva.

Subjektom spotrebných daní nie je platiteľ, ale daňový dlžník. Ním je

každá právnická alebo fyzická osoba, ktorej podľa zákona vznikla daňová
povinnosť. Každý jednotlivý predpis potom taxatívne vymenúva okruh daňových
dlžníkov na účely konkrétnej dane.

Predmetom daní je daňovo zaťažený tovar (t.j. minerálny olej, víno, lieh,

tabakový výrobok, pivo) vyrobený na daňovom území, alebo naň dovezený, a to
tak z členského štátu Európskej únie, ako aj z tretej krajiny.

Základ dane tvorí množstvo predmetu dane vyjadrené v určitej mernej

jednotke, napríklad v kilogramoch, hektolitroch a podobne.

Sadzba dane je stanovená absolútnou čiastkou v slovenských korunách na

jednotku množstva, čiže ide o pevnú a špecifickú sadzbu. Výnimkou sú len
cigarety, pri ktorých sa uplatňuje kombinovaná sadzba.

Mechanizmus spotrebných daní je založený na režime pozastavenia dane.

Ním sa vznik daňovej povinnosti posúva na deň uvedenia výrobku zaťaženého
daňou do voľného obehu, t. j. na konečnú spotrebu. Pozastavenie dane sa používa:


na stupni výroby predmetu spotrebnej dane, prostredníctvom inštitútu tzv.
podniku na výrobu daňovo zaťaženého tovaru,

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í



pri dlhodobom skladovaní predmetu spotrebnej dane, využitím inštitútu tzv.
skladu daňovo zaťaženého tovaru; tieto dve nové právne konštrukcie sa
spoločne označujú ako daňový sklad;



pri preprave medzi daňovými skladmi, resp. z daňového skladu na vývoz
alebo pri dovoze do daňového skladu.

Pozastavenie dane tak umožňuje voľný pohyb predmetu spotrebnej dane na

území Európskej únie a zároveň zdanenie v krajine jeho konečnej spotreby. Pre
úplnosť napokon treba ešte uviesť, že tento režim sa uplatní aj pre daňovo
zaťažený tovar ktorý sa stal vlastníctvom štátu podľa osobitného predpisu.

Daňovým skladom môže byť len podnik na výrobu tovarov podliehajúcich

dani alebo sklad takýchto tovarov, nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky
alebo na území iného členského štátu Európskej únie, ak jeho prevádzkovanie je
povolené podľa právnych predpisov tohto štátu. V daňovom sklade je dovolené
umiestňovať len výrobky v pozastavení dane. Účelom pozastavenia dane je, aby
v odôvodnených prípadoch, t.j. počas výroby a dlhodobého skladovania väčších
objemov predmetu dane, tento predmet dane nebol zaťažený spotrebnou daňou
a aby tým neefektívne neviazal veľké objemy finančných prostriedkov.

Podnikom na výrobu tovarov podliehajúcich dani je priestorovo

ohraničené miesto nachádzajúce sa na daňovom území, zariadené príslušným
technologickým zariadením určeným na výrobu, v ktorom sa v rámci podnikania
tieto tovary vyrábajú, spracúvajú, skladujú, prijímajú alebo odosielajú. Sklad
daňovo zaťažených tovarov je priestorovo ohraničené miesto, nachádzajúce sa na
daňovom území, v ktorom sa v rámci podnikania takéto výrobky prijímajú,
skladujú alebo odosielajú. Právnická či fyzická osoba, ktorá chce prevádzkovať
uvedený podnik, alebo sklad a spĺňa podmienky stanovené zákonom, musí
písomne požiadať colný úrad o registráciu a o vydanie povolenia na
prevádzkovanie daňového skladu. Ak chce prevádzkovať viac daňových skladov,
ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, požiada o povolenie na prevádzkovanie
každého daňového skladu osobitne. Predmetom skúmania je predovšetkým daňová
spoľahlivosť žiadateľa, ktorá sa preukazuje dokumentmi priloženými k žiadosti.
Korektnosť uvedených údajov colný úrad overuje priamo u žiadateľa v príslušnom
daňovom sklade.

Ak pri prevádzkovaní daňového skladu zaniknú dôvody, na základe ktorých

bolo povolenie vydané, alebo vzniknú nové dôvody, na základe ktorých by
povolenie na prevádzkovanie daňového skladu nebolo vydané, colný úrad
povolenie odníme. Prihliada však na závažnosť dôvodov z pohľadu možných
daňových únikov alebo prípadného ohrozenia vymožiteľnosti dane. Colný úrad
odníme povolenie na prevádzkovanie daňového skladu, ak daňový sklad vstúpi do
likvidácie.

Vysoké daňové zaťaženie predmetov spotrebnej dane vyvoláva i vysoké

riziko možných daňových únikov. Preto v súlade so predpismi Európskej únie

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

jednou z kľúčových podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie
daňového skladu je povinnosť zložiť zábezpeku na daň za všetky daňové sklady.
V podmienkach Slovenskej republiky sa uplatňujú dva varianty zloženia
zábezpeky, a to banková záruka podľa príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka a prevod alebo vklad finančných prostriedkov na účet colného úradu.

Zábezpeka sa platí vo výške dane pripadajúcej na priemerné dvojmesačné

množstvo tabakových výrobkov uvedených do daňového voľného obehu
v predchádzajúcom kalendárnom roku. Ak nemožno výšku zábezpeky takto určiť,
žiadateľ zloží zábezpeku vo výške dane pripadajúcej na predpokladané
dvojmesačné množstvo tabakových výrobkov, ktoré bude uvedené do daňového
voľného obehu v bežnom roku. Do množstva tabakových výrobkov uvádzaných
do daňového voľného obehu sa započítava aj množstvo dodaných tabakových
výrobkov na účely oslobodenia od dane.

Podstata zavedenia inštitútu zabezpečenia dane spočíva v tom, že v čase,

keď je predmet dane vyrobený alebo prepravený na daňové územie a ešte nie je
zdanený, si štát prostredníctvom zloženej zábezpeky na daň vytvára podmienky na
pravidelný prísun finančných prostriedkov do rozpočtu i v tých prípadoch, keď
prevádzkovateľ daňového skladu neodvedie do rozpočtu splatnú daň. V takom
prípade štát použije zloženú zábezpeku na úhradu dane, čím sa však zníži.
Prevádzkovateľ daňového skladu má potom povinnosť upraviť výšku zábezpeky.
To isté platí aj vtedy, keď skutočné množstvo daňovo zaťažených výrobkov
uvádzaných do daňového voľného obehu je vyššie, a teda i daň na ne pripadajúca
je vyššia ako pôvodne ustanovená výška zábezpeky. V opačnom prípade, teda ak
zložená zábezpeka je vyššia ako daň pripadajúca na skutočne uvádzané množstvo
tabakových výrobkov do daňového voľného obehu, môže prevádzkovateľ
daňového skladu požiadať o zníženie zábezpeky na daň. Ak ide o bankovú záruku,
žiadosť o jej zníženie je podmienená súhlasom colného úradu. Colný úrad
dokonca na základe žiadosti o upustenie od zloženia zábezpeky čiastočne alebo
úplne upustí od povinnosti jej zloženia, ale len v prípade, ak nie sú žiadne
pochybnosti o daňovej spoľahlivosti žiadateľa a ak nie je ohrozená ani
vymožiteľnosť dane.

Ako sme uviedli v predchádzajúcom výklade, pozastavenie dane sa

uplatňuje na tovaroch nachádzajúcich sa v daňovom sklade, ale i na výrobky
prepravované v súlade s ustanovenými podmienkami na území Slovenskej
republiky, ako aj na území Európskej únie.

Preprava daňovo zaťažených tovarov v režime pozastavenia dane na

daňovom území je možná len z jedného daňového skladu do druhého daňového
skladu, alebo pri dovoze alebo vývoze, ktorý uskutočňuje prevádzkovateľ
takéhoto skladu. Výrobky oslobodené od dane možno prepravovať na daňovom
území len z daňového skladu do užívateľského podniku.

Tovary možno takto prepravovať len vtedy, ak je zložená zábezpeka na daň

najmenej vo výške dane pripadajúcej na množstvo prepravovaných výrobkov
a preprava sa uskutočňuje so sprievodnými dokumentmi, spĺňajúcimi náležitosti

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

stanovené zákonom. Zábezpeka sa vyžaduje kvôli vysokému riziku vzniku
možných daňových únikov. Skladá ju v zásade prevádzkovateľ daňového skladu
na území Slovenskej republiky, ktorý je odosielateľom, resp. dodávateľom a pri
dovoze príjemcom resp. dovozcom. Ak sa preprava tovaru ukončí, na požiadanie
možno vrátiť zábezpeku na daň. Zloženie zábezpeky na prepravu môže byť trvalé,
ak sa preprava uskutočňuje pravidelne, t.j. ak je ukončená jedna preprava
a nasleduje ďalšia. Zložená zábezpeka potom slúži na pokrytie nasledujúcej
prepravy.

Sprievodné dokumenty sú prvkom kontroly pohybu nezdanených výrobkov

na ceste od ich výroby až po ich konečnú spotrebu, resp. po ich vývoz z daňového
územia, ak sa neuskutočnila ich konečná spotreba na daňovom území.

Po skončení prepravy musí byť tovar v pozastavení dane bezodkladne

umiestnený v priestoroch oprávneného odberateľa, aby nemohol byť zneužitý na
daňové úniky.

Preprava daňovo zaťažených tovarov v režime pozastavenia dane na

území Európskej únie je možná z daňového skladu na daňovom území do
daňového skladu alebo k oprávnenému príjemcovi v inom členskom štáte,
z daňového skladu na daňovom území do ďalšieho daňového skladu na daňovom
území cez územie iného členského štátu, z daňového skladu v inom členskom
štáte do daňového skladu na daňovom území alebo k oprávnenému príjemcovi na
daňovom území alebo cez daňové územie. Na prepravu musí byť zložená
zábezpeka a vyžaduje sa i sprievodný dokument.

Na pokrytie dopytu po tovaroch zaťažených spotrebnou daňou, ktorý

napríklad z technických alebo ekonomických dôvodov nebudú schopné uspokojiť
daňové sklady, sa zaviedol inštitút oprávneného príjemcu. Je ním právnická
alebo fyzická osoba, ktorá nie je prevádzkovateľom daňového skladu a ktorá
v rámci podnikania opakovane alebo príležitostne na základe povolenia prijíma
z iného členského štátu Európskej únie výrobky podliehajúce dani – v režime
pozastavenia dane. Takéto tovary však nesmie v pozastavení dane skladovať
ani odosielať. Oprávneným príjemcom je aj právnická alebo fyzická osoba
nachádzajúca sa na území iného členského štátu, spĺňajúca podmienky podľa jeho
právnych predpisov.

Kto chce vykonávať činnosť oprávneného príjemcu, musí požiadať colný

úrad o registráciu a vydanie povolenia prijímať výrobky z iného členského štátu
v režime pozastavenia dane. Výrobky z iného členského štátu môže prijímať buď
opakovane alebo príležitostne. V oboch prípadoch je povinný pred vydaním
povolenia zložiť zábezpeku na daň, a to vo výške dane pripadajúcej na množstvo
výrobkov, ktoré predpokladá prijať v režime pozastavenia dane v priebehu dvoch
kalendárnych mesiacov. Pri príležitostnom vykonávaní tejto činnosti má
zábezpeka zodpovedať výške dane pripadajúcej na množstvo výrokov, ktoré má
prijať v jednotlivých prípadoch. Povolenie musí mať vydané na každý
príležitostný príjem.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Odlišný charakter má inštitút daňového splnomocnenca. Prevádzkovateľ

daňového skladu so sídlom v inom členskom štáte môže požiadať colný úrad na
území Slovenskej republiky, aby dodávky na daňovom území v jeho mene
zabezpečoval daňový splnomocnenec. Prevádzkovateľ daňového skladu v inom
členskom štáte predkladá žiadosť Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. To
určí colný úrad, ktorý vykoná registráciu daňového splnomocnenca a bude jeho
správcom dane. Žiadosť musí byť doložená písomne udeleným plnomocenstvom,
s úradne osvedčeným podpisom a vyhlásením daňového splnomocnenca, že
súhlasí so zastupovaním odosielateľa (dodávateľa). Daňový splnomocnenec
nesmie byť totožný s odberateľom.

Okrem tradičného dovozu tovarov do daňového skladu v tuzemsku a odtiaľ

ich predajom na konečnú spotrebu sa výrobky z členských štátov Európskej únie
môžu dodávať odberateľom na územie Slovenskej republiky i formou
zásielkového obchodu. Podnikateľský subjekt ho môže uskutočňovať sám alebo
prostredníctvom inej osoby – splnomocnenca pre zásielkový obchod.
Odosielateľovi pritom vzniká daňová povinnosť na území štátu, v ktorom má sídlo
odberateľ, a to dodaním tabakových výrobkov odberateľovi. Odosielateľ je však
povinný ešte pred uskutočnením zásielkového obchodu správcovi dane miestne
príslušnému pre odberateľa oznámiť príslušné údaje a zložiť zábezpeku na daň vo
výške dane pripadajúcej na množstvo tabakových výrobkov, ktorý je predmetom
dodávky.

Nová koncepcia právnej regulácie spotrebných daní priniesla i podrobnú

úpravu vedenia evidencií slúžiacich na správne určenie dane. V jednotlivých
ustanoveniach je upravené vedenie evidencií v podniku na výrobu daňovo
zaťažených výrobkov, v ich sklade, v užívateľskom podniku, oprávneným
príjemcom, daňovým

splnomocnencom,

zásielkovým

obchodníkom

a splnomocnencom pre zásielkový obchod. Zápisy v evidencii sa musia vykonávať
denne, najneskôr však nasledujúci pracovný deň po vzniku skutočností.
Z evidencie má byť zrejmý najmä druh, množstvo a dátum vyrobených,
prevzatých, spotrebovaných, vydaných, prijatých výrobkov podliehajúcich dani.

Spotrebná daň z minerálneho oleja

Prameňmi právnej úpravy tejto dane sú: Zákon č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej

dani z minerálneho oleja, Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č.
330/2004 Z. z., ktorým sa ustanovuje prevodový kľúč kódov kombinovanej
nomenklatúry na účely spotrebnej dane z minerálneho oleja, a Vyhláška
Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 233/2004 Z. z., ktorou sa ustanovuje
vzor daňového priznania, dodatočného daňového priznania, žiadosti o vrátenie
spotrebnej dane z minerálneho oleja a dodatočnej žiadosti o vrátenie spotrebnej
dane z minerálneho oleja.

Subjektom dane je daňový dlžník.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Predmetom dane sú minerálne oleje vyrobené na daňovom území, dodané

na daňové územie z iného členského štátu alebo dovezené na daňové územie z
územia tretieho štátu. Vymedzenie pojmu minerálny olej je pritom značne široké,
keď zahŕňa jednak tovary určené na použitie ako pohonná látka alebo palivo, ale
aj tie minerálne oleje, ktoré nie sú takto vyrobené, ale môžu byť na uvedený účel
použité alebo sa naň ponúkajú. Takéto širšie zadefinovanie je dôležité z pohľadu
obmedzenia priestoru možných daňových únikov. Totiž niektoré minerálne oleje,
ktoré sú predmetom dane, podliehajú daňovému dozoru, ale nemajú ustanovenú
sadzbu dane, pretože majú iné primárne určenie ako pohonná látka alebo palivo,
ale v konečnom dôsledku môžu byť použité na účely podliehajúce zdaneniu. Ide
o niektoré druhy tzv. technických benzínov, stredných olejov (petroleje) a pod.

Základom dane je množstvo minerálneho oleja vyjadrené v litroch pri

teplote 15 ° C alebo v kilogramoch.

Sadzby dane sú špecifické, pevné – od 0 Sk až po 18 000 Sk za 1000

kilogramov. Rozlišuje sa pritom základná a znížená sadzba dane, ktorá sa
uplatňuje na označené plynové oleje.

Fiškálne označovanie plynového oleja v praxi znamená primiešanie

ustanoveného farbiva a indikačnej látky do plynového oleja, pričom takáto
činnosť podlieha daňovému dozoru. Plynový olej môže byť označovaný len v
daňovom sklade, ktorý má od colného úradu príslušné povolenie. Takýto olej
môže byť použitý len ako palivo na výrobu tepla alebo ako pohonná látka
v železničnej doprave, v poľnohospodárstve a v motoroch stacionárnych zariadení
na výrobu elektrickej energie. To si vyžaduje od colných úradov dôslednú
kontrolnú činnosť v užívateľských podnikoch, ktoré majú v odbernom poukaze
uvedené používanie označeného plynového oleja.

Zákon ustanovuje sadzby dane len na tie minerálne oleje, ktoré sú

pohonnými látkami (napr. motorové benzíny, plynové oleje – motorová nafta),
alebo palivami na výrobu tepla (plynový olej – vykurovací olej), pretože zámerom
legislatívy EÚ upravujúcej zdaňovanie minerálnych olejov spotrebnou daňou je
zdaniť len minerálne oleje určené na použitie (t. j. ako také vyrobené, napr.
motorové benzíny, plynové oleje – motorové nafty), ponúkané na použitie alebo
použité ako pohonná látka alebo palivo. Ak sa však „nezdanené“ minerálne oleje
použijú ako pohonná látka alebo palivo, zdania sa sadzbou takého minerálneho
oleja, ktorému sa účelom svojho použitia najviac približujú.

Spotrebná daň z vína

Medzi pramene právnej úpravy tejto dane zaraďujeme: Zákon č. 104/2004

Z. z. o spotrebnej dani z vína a Vyhlášku Ministerstva financií Slovenskej
republiky č. 234/2004 Z. z., ktorou sa ustanovuje vzor daňového priznania,
dodatočného daňového priznania, žiadosti o vrátenie spotrebnej dane z vína a
dodatočnej žiadosti o vrátenie spotrebnej dane z vína.

Subjektom dane je daňový dlžník.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Predmetom dane je víno vyrobené na daňovom území, dodané na daňové

územie z iného členského štátu alebo dovezené na daňové územie z územia
tretieho štátu.

Základom dane je množstvo vína vyjadrené v hektolitroch. Pod vínom sa

pritom rozumie tiché i šumivé víno, ako i medziprodukt.

Sadzba dane je špecifická, pevná – od 1 700 Sk po 2 500 Sk za hektoliter.

V prípade tichého vína sa uplatňuje nulová sadzba.

Tu treba zdôrazniť, že zákonná úprava dane z vína sa z prevažnej časti

uplatňuje len na šumivé vína a medziprodukty a, ako to vyplýva už aj
z vymedzenia sadzieb, ktoré sme uviedli, tiché vína požívajú osobitný režim. Ten
sa prejavuje v tom, že na daňové subjekty, ktoré vyrábajú len tieto vína, sa
uplatňujú zjednodušené postupy, spojené s ich registráciou a so žiadosťou
o povolenie na prevádzkovanie daňového skladu. Totiž vyžadujú sa len pri
dodávkach alebo pri odbere takéhoto vína do, resp. z iných členských štátov.

Pokiaľ ide o pohyb tichého vína na daňovom území, vzhľadom na nulovú

sadzbu dane sa pre zjednodušenie považuje za víno uvedené do daňového voľného
obehu, teda pri jeho vyskladnení nebude treba predkladať daňové priznanie a
platiť daň. Povinnosti spojené s prepravou tichého vína v rámci Európskej únie,
ako je napr. použitie sprievodných dokumentov, najmä však ich potvrdzovanie
a odosielanie, ostávajú nedotknuté. Obdobne to platí aj pre jeho prepravu tichého
vína v rámci únie v pozastavení dane, v daňovom voľnom obehu, ako aj na
zásielkový obchod.

Ešte miernejší režim týkajúci sa registrácie a vedenia evidencií platí pre tzv.

malých výrobcov, ktorí ročne vyrábajú menej ako 1 000 hl tichého vína.

Spotrebná daň z liehu

Prameňmi právnej úpravy tejto dane sú: Zákon č. 105/2004 Z. z. o

spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení Zákona č. 467/2002 Zb. o výrobe a
uvádzaní liehu na trh, v znení Zákona č. 211/2003 Z. z., Vyhláška Ministerstva
financií Slovenskej republiky č. 232/2004 Z. z., ktorou sa ustanovuje vzor
daňového priznania, dodatočného daňového priznania, žiadosti o vrátenie
spotrebnej dane z liehu a dodatočnej žiadosti o vrátenie spotrebnej dane z liehu,
Vyhláška Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 231/2004 Z. z., ktorou sa
ustanovujú vzory tlačív oznámení o výrobe, príjme, výdaji, predaji liehu a o stave
zásob liehu, Vyhláška Ministerstva financií Slovenskej republiky č 226/2004 Z.
z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o požiadavkách na usporiadanie
technologických zariadení na výrobu, spracovanie, skladovanie a prepravu liehu, o
kontrole množstva liehu, zisťovaní zásob liehu a o spôsobe vedenia evidencie
liehu, Vyhláška Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 206/2004 Z. z.,
ktorou sa ustanovujú podrobnosti o vyhotovení kontrolných známok na
označovanie spotrebiteľského balenia liehu a o grafických prvkoch a údajoch na
kontrolnej známke, a napokon Vyhláška Ministerstva financií Slovenskej

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

republiky č. 202/2004 Z. z. o povolených denaturačných prostriedkoch, ich
ustanovených množstvách na denaturáciu liehu, o požiadavkách na denaturáciu
liehu a na manipuláciu s denaturovaným liehom, o požiadavkách na jeho
vlastnosti a o určenom účele použitia denaturovaného liehu.

Subjektom dane je daňový dlžník.

Predmetom dane je lieh vyrobený na daňovom území, dodaný na daňové

územie z iného členského štátu alebo dovezený na daňové územie z územia
tretieho štátu. Dani pritom podlieha lieh vo všetkých výrobkoch s obsahom
alkoholu od 1,2 objemových percent, okrem určených výnimiek, ktoré sú
predmetom dane len vtedy, ak majú obsah alkoholu vyšší ako 22 objemových
percent.

Základom dane je množstvo liehu vyjadrené v hektolitroch 100 %-ného

alkoholu pri teplote 20 ° C. Vyjadrenie základu dane v jednotkách 100 %-ného
alkoholu je dôležité aj z toho hľadiska, že lieh sa len zriedka uvádza do obehu
nezriedený. Možno sa stretnúť s jeho denaturovanou podobou, teda zriedeného
inými látkami, ktoré sa nedajú od neho oddeliť všeobecne dostupnými metódami.
Denaturačný prostriedok po premiešaní s liehom zmení jeho vlastnosti tak, že
potom už nie je vhodný na priamu ľudskú spotrebu a na výrobu potravín. Lieh
možno na území Slovenskej republiky denaturovať len v prítomnosti zamestnanca
colného úradu v daňovom sklade, ktorého prevádzkovateľovi bolo vydané
povolenie na takúto činnosť. Povoľujúcim orgánom je colný úrad.

Sadzba dane je špecifická, pevná a rozlišuje sa na základnú – vo výške

25 000 Sk na hektoliter 100 %-ného alkoholu, a zníženú – 12 500 Sk, ktorá
zaťažuje predmet dane vyrobený v liehovarníckom závode na pestovateľské
pálenie ovocia v množstve 30 l 100 %-ného alkoholu – z liehu vyrobeného pre
jedného pestovateľa a jeho domácnosť za jedno výrobné obdobie (t. j. od 1. júla
bežného roka do 30. júna nasledujúceho roka). Podľa predošlej právnej úpravy bol
od dane oslobodený lieh vyskladnený pre pestovateľa v množstve dvoch tretín z
vyrobeného objemu za jedno výrobné obdobie, najviac však 18 l. Súčasné znenie
tejto normy je už v súlade s príslušnou smernicou EÚ, ktorá neumožňuje
oslobodiť lieh vyrobený pre drobných pestovateľov. Dovoľuje len použiť
zredukovanú sadzbu vo výške najmenej 50 % zo základnej sadzby pre „malých
výrobcov“. Pestovatelia však nespĺňajú definičné kritérium malých výrobcov.
V rámci predvstupových rokovaní bola teda Slovenskej republike povolená
výnimka.

Spotrebiteľské balenie liehov určených na priamu ľudskú spotrebu môže

byť na území Slovenskej republiky uvedené do daňového voľného obehu len
vtedy, ak je označené kontrolnou známkou. Predaj takto neoznačených balení je
zakázaný.

Kontrolná známka obsahuje identifikačné číslo spotrebiteľského balenia,

ktoré vyjadruje registračné odberné číslo na odber kontrolných známok, objem
liehu a objemovú koncentráciu liehu v spotrebiteľskom balení. Nalepuje sa na
spotrebiteľské balenie cez miesto určené na otvorenie tak, aby pri jeho otvorení

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

bola pretrhnutá. Bez pretrhnutia alebo iného viditeľného poškodenia sa nesmie
dať odlepiť. Kontrolné známky môže tlačiť len tlačiareň cenín so sídlom na
daňovom území, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky a bolo jej vydané
povolenie na takúto činnosť Colným riaditeľstvom Slovenskej republiky, prípadne
aj osoba so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ak je na to oprávnená
podľa právneho poriadku štátu svojho sídla. Odberateľ kontrolnej známky požiada
Colné riaditeľstvo o vydanie registračného odberného čísla, ktoré ho oprávňuje
na uzatvorenie zmluvy s tlačiarňou a na podanie žiadosti colnému úradu o vydanie
odberného poukazu na odber kontrolných známok. Colný úrad po splnení
podmienok vydá odberateľovi kontrolných známok poukaz, ktorý je vyhotovený
v troch dieloch. Diel A je určený tlačiarni, diel B si ponechá odberateľ a diel C si
ponechá colný úrad. Tlačiareň vyznačí na diele B skutočne prevzatý počet
kontrolných známok. Nepoužiteľné alebo poškodené kontrolné známky odberateľ
odovzdá colnému úradu, ktorý ich zničí, o čom vyhotoví úradný záznam.
Kontrolné známky môže použiť len odberateľ kontrolných známok, pričom ich
nesmie predať alebo iným spôsobom odovzdať inej osobe, s výnimkou výrobcu,
na účely ich nalepenia na spotrebiteľské balenie.

Dovozca spotrebiteľského balenia liehu je povinný dať si potvrdiť vyvezené

kontrolné známky, späť dovezené kontrolné známky a dovezené spotrebiteľské
balenie liehu, na ktorých sú známky nalepené.

Spotrebná daň z tabakových výrobkov

Právna úprava tejto dane je obsiahnutá najmä v Zákone č. 106/2004 Z. z. o

spotrebnej dani z tabakových výrobkov, vo Vyhláške Ministerstva financií
Slovenskej republiky č. 182/2004 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o
vyhotovení kontrolnej známky na označovanie spotrebiteľského balenia cigariet a
o jej grafických prvkoch a údajoch, ako i vo Vyhláške Ministerstva financií
Slovenskej republiky č. 236/2004 Z. z., ktorou sa ustanovuje vzor daňového
priznania, dodatočného daňového priznania, žiadosti o vrátenie spotrebnej dane z
tabakových výrobkov a dodatočnej žiadosti o vrátenie spotrebnej dane z
tabakových výrobkov.

Subjektom dane je daňový dlžník.

Predmetom dane sú tabakové výrobky vyrobené na daňovom území,

dodané na daňové územie z iného členského štátu alebo dovezené na daňové
územie z územia tretieho štátu.

Základom dane pri tabakových výrobkoch je množstvo tabakových

výrobkov vyjadrené v kusoch alebo v kilogramoch, s výnimkou cigariet. Pri nich
je základom počet kusov cigariet a cena cigariet za spotrebiteľské balenie,
uvedená na kontrolnej známke, ktorou je balenie označené. Na účely výpočtu dane
sa za jeden kus cigarety považuje tabakový povrazec dĺžky 90 mm. Každých
ďalších 90 mm a menej je na účely výpočtu dane ďalším kusom cigarety. Teda

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

napr. 91 – 180 mm dlhý tabakový povrazec sa považuje za dva kusy cigarety, 181
mm – 270 mm sa považuje za tri kusy.

Sadzba dane z tabakových výrobkov s výnimkou cigariet je špecifická,

pevná – vo výške 1,40 Sk za kus cigary alebo cigarky a 1 350 Sk za kilogram
tabaku. V prípade cigariet sa uplatňuje (ako jediná v celej našej daňovej sústave)
kombinovaná sadzba dane, ktorá pozostáva z dvoch špecifických sadzieb, a to
pevnej – vo výške 0,91 Sk za 1 kus cigarety (zákon používa pojem špecifická
časť) a pohyblivej lineárnej, ktorá činí 20 % z ceny spotrebiteľského balenia (v
terminológii zákonodarcu percentuálna časť). Cena za spotrebiteľské balenie teda
zahŕňa už i daň z pridanej hodnoty a spotrebnú daň! Zvolená formulácia sadzby
dane je preto dosť problematická, keďže sa tým uplatňuje dvojité zdanenie toho
istého predmetu tou istou daňou. Navyše vzniká i neštandardný vzťah medzi
spotrebnou daňou a daňou z pridanej hodnoty. Tradične je súčasťou daňového
základu DPH je i spotrebná daň. V tomto prípade je to tiež tak, keďže cena
spotrebiteľského balenia je tvorená cenou cigariet navŕšenou o špecifickú časť
spotrebnej dane, ktoré tvoria základ pre výpočet dane z pridanej hodnoty. Všetky
tieto tri zložky sú potom základom pre určenie spotrebnej dane percentuálnou
sadbou. Prípadný argument, že percentuálnou časťou kombinovanej sadzby dane
je zaťažený okrem tabakového povrazca aj filter, obal a iné zložky tvoriace cenu
pre konečného spotrebiteľa, nie je postačujúci na ospravedlnenie takéhoto
nesystémového zásahu do daňovej sústavy.

Zavedením kombinovanej sadzby bolo zároveň treba ustanoviť aj jej

minimálnu výšku z dôvodu zamedzenia možného poklesu výnosu z tejto dane.
Percentuálna časť sadzby je totiž závislá od ceny, ktorú prevádzkovateľ daňového
skladu (výrobca), oprávnený príjemca, daňový splnomocnenec a dovozca cigariet
budú určovať a uvádzať na kontrolnej známke. Sadzba dane teda predstavuje
minimálne 1,40 Sk za l kus cigarety.

Tabakové výrobky a cigarety osobitne sú v Európskej únii v porovnaní

s praxou u nás zaťažené pomerne vysokou sadzbou dane. Slovenská republika sa
pri negociačných rokovaniach zaviazala v rámci 5-ročného prechodného obdobia
zabezpečiť rovnomerné zvyšovanie daňového zaťaženia cigariet tak, že k 1. 1.
2009 dosiahne minimálne daňové zaťaženie podľa príslušných európskych
smerníc, teda 57 % z predajnej ceny, resp. 64 Eur za 1000 kusov.

Podobne ako je to v prípade liehu, aj spotrebiteľské balenie cigariet možno

do daňového voľného obehu uviesť len vtedy, ak je označené kontrolnou
známkou. Takéto označovanie možno vykonávať len v podniku, ktorý cigarety
vyrába. Na kontrolnej známke sa povinne uvádza cena cigariet a ich
spotrebiteľské balenie možno predať na konečnú spotrebu len za túto cenu. Práva
a povinnosti spojené s označovaním sú v zásade totožné s režimom uplatňovaným
pri spotrebnej dane z liehu.

Okrem predaja cigariet neoznačených kontrolnou známkou a ich uvádzania

do obehu za cenu inú, ako je cena uvedená na kontrolnej známke, sa zakazuje i
predaj podmienený kúpou iného tabakového výrobku alebo iného tovaru za cenu

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

odlišnú od tej, ktorá je uvedená na kontrolnej známke, a predaj z otvoreného
spotrebiteľského balenia alebo mimo neho po kusoch.

Spotrebná daň z piva

Právny režim tejto dane upravuje predovšetkým Zákon č. 107/2004 Z .z. o

spotrebnej dani z piva a Vyhláška Ministerstva financií Slovenskej republiky č.
235/2004 Z. z., ktorou sa ustanovuje vzor daňového priznania, dodatočného
daňového priznania, žiadosti o vrátenie spotrebnej dane z piva a dodatočnej
žiadosti o vrátenie spotrebnej dane z piva.

Subjektom dane je daňový dlžník.

Predmetom dane je pivo vyrobené na daňovom území, dodané na daňové

územie z iného členského štátu alebo dovezené na daňové územie z územia
tretieho štátu.

Základom dane je množstvo piva vyjadrené v hektolitroch.

Sadzby dane sú dve, základná a znížená, obe špecifické a pevné.

Ustanovujú sa za hektoliter a stupeň Plato. Stupeň Plato je tradičnou jednotkou na
meranie koncentrácie piva vo väčšine štátov s tradíciou jeho výroby. Predstavuje
obsah pôvodnej mladiny, vypočítaný podľa tzv. veľkého Ballingovho vzorca,
ktorý je uvedený v príslušnej slovenskej technickej norme a vyjadruje sa
v hmotnostných percentách.

Znížená sadzba dane sa uplatňuje na pivo vyrobené malým samostatným

pivovarom. Ním je pivovar s ročnou výrobou do 200 000 hektolitrov, ktorý nie je
majetkovo, personálne ani technologicky prepojený s inou osobou s rovnakým
predmetom činnosti. Pivo vyrábané v licencii sa vždy zdaní základnou sadzbou
dane.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

II. Priame dane

V slovenských podmienkach predstavujú predovšetkým zdaňovanie príjmov

a zdaňovanie majetku. Príjmy sú zdaňované daňou z príjmu, v rámci ktorej sa zdaňujú
tak jednotlivci – fyzické osoby, ako aj podnikateľské subjekty – právnické osoby.
Zdanenie majetku sa stalo súčasťou zákona o miestnych daniach. V rámci týchto
daní sa zdaňujú nehnuteľnosti a to konkrétne pozemky, stavby a byty, ďalej motorové
vozidlá využívané na podnikateľské účely a skupina miestnych daní, ktoré pred
reformou predstavovali tzv. miestne poplatky, ako je daň za psa, za vjazd do
historických častí miest a pod.

DAŇ Z PRÍJMOV NA SLOVENSKU A V ČECHÁCH

Daň z príjmov patrí do skupiny priamych daní, ktorými sa zdaňujú príjmy

fyzických osôb a právnických osôb. Jej terajšia právna úprava je na Slovensku
obsiahnutá v zákone č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov6 a v Čechách v zákone č.
586/1992 Sb. o daniach z príjmov7.

6 Zákon č. 595/2003 Z. z.

7 Zákon č. 586/1992 Sb., o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Zákon o dani z príjmov platná na Slovensku predstavuje jeden z kľúčových
zákonov v slovenskej daňovej sústave. Tento zákon je v porovnaní so svojím
predchodcom8 významný z viacerých aspektov. Napríklad zaviedol tzv. rovnú
daň, t. j. zdaňovanie všetkých druhov príjmov fyzických osôb i právnických
osôb jednou lineárnou sadzbou dane vo výške 19 %, zjednodušil spôsob
zdanenia príjmov tým, že zrušil doteraz uplatňovanú osobitnú sadzbu dane z
príjmov, z ktorých sa daň vyberala zrážkou (sadzby dane od 5 % do 25 %),
obmedzil uplatňovanie zrážkovej dane, ktorou je zároveň splnená daňová
povinnosť, a to najmä uplatnením systému zápočtov zrazenej dane, odstránil
široký okruh výnimiek a oslobodení, zrušil inštitút paušálnej dane, ktorý sa
prezentoval ako nesystémový prvok v zdaňovaní príjmov, atď.
Právna úprava zdaňovania príjmov v Čechách pochádza ešte z obdobia
prípravy a začiatku realizácie daňovej reformy, pravda, s celým radom
novelizácií tohto zákona.

Zákony o daniach z príjmov vytvárajú relatívne rovnaké podmienky

zdaňovania fyzických osôb i právnických osôb. Toto platí napriek tomu, že daň
fyzických osôb a daň právnických osôb sú upravené v osobitných častiach.
Zákon obsahuje aj časť spoločnú pre obe zložky dane z príjmov. V tomto
právnom predpise je regulovaný aj spôsob platenia a vyberania dane z príjmov,
tzn., že zákon vyjadruje komplexnosť právnej úpravy zdaňovania príjmov.
Daň z príjmov tvoria daň z príjmov fyzickej osoby a daň z príjmov
právnickej osoby.

DAŇ Z PRÍJMOV FYZICKEJ OSOBY
Všeobecná charakteristika dane

Právna úprava dane z príjmov fyzickej osoby vytvára nevyhnutné

predpoklady pre to, aby príjmy fyzickej osoby boli zdanené jednou, univerzálnou
daňou. Pre túto daň je charakteristické to, že pokiaľ ide o úroveň zdanenia,
nerozlišuje medzi jednotlivými druhmi príjmov (zo závislej činnosti, z podnikania
a pod.).

Daňovníkom dane je fyzická osoba. Zákony o daniach z príjmov v tejto

súvislosti rozlišujú medzi daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou
a daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou (i keď český zákon
nepoužíva expressis verbis toto označenie).

Daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou (daňový rezident) je

fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky alebo Českej republiky

8

Zákon č. 366/1999 Z. z o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

trvalý pobyt alebo sa tam obvykle zdržiava. Fyzická osoba sa obvykle zdržiava
na území Slovenskej republiky alebo Českej republiky, ak na konkrétnom území
nemá trvalý pobyt, ale sa tam zdržiava aspoň 183 dní v príslušnom kalendárnom
roku, a to súvislo alebo v niekoľkých obdobiach. Neobmedzená daňová
povinnosť sa vzťahuje nielen na príjmy plynúce zo zdrojov na území SR alebo
ČR, ale aj voči príjmom plynúcim zo zahraničia. Aj napriek zdržiavaniu sa na
našom území po dobu aspoň 183 dni v kalendárnom roku však neobmedzenú
daňovú povinnosť nebude mať osoba, ktorá sa na našom území zdržuje len za
účelom liečenia alebo štúdia alebo ktorá hranice do Slovenskej republiky
prekračuje denne alebo v dohodnutých časových obdobiach len na účely výkonu
závislej činnosti, ktorej zdroj je na území Slovenskej republiky. V Čechách
nebude mať neobmedzenú daňovú povinnosť osoba, ktorá sa na území Českej
republiky síce zdržiava aspoň 183 dní v kalendárnom roku, ale len za účelom
liečenia alebo štúdia. Na uvedené osoby sa hľadí ako na daňovníkov
s obmedzenou daňovou povinnosťou. Do obdobia aspoň 183 dní sa započítava
každý začatý deň pobytu.
Daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou (daňový nerezident) je
teda na Slovensku:
a) fyzická osoba, ktorá nemá trvalý pobyt na štátnom území, ani sa tu obvykle

nezdržiava;

b) fyzická osoba, ktorá nemá trvalý pobyt na štátnom území, ale sa tu obvykle

zdržiava len na účely štúdia alebo liečenia alebo ktorá hranice do Slovenskej
republiky prekračuje denne alebo v dohodnutých časových obdobiach len na
účely výkonu závislej činnosti, ktorej zdroj je na našom území.

Daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou (daňový nerezident) je
teda v Čechách:
a) fyzická osoba, ktorá nemá bydlisko (bydliskom je miesto, kde má daňovník

stály byt za okolností, z ktorých možno usudzovať na jeho úmysel trvale sa v
tomto byte zdržiavať) na štátnom území, ani sa tu obvykle nezdržiava;

b) fyzická osoba, ktorá nemá bydlisko na štátnom území, ale sa tu obvykle

zdržiava len na účely štúdia alebo liečenia.

Obmedzená daňová povinnosť sa vzťahuje iba na tie príjmy, ktoré plynú zo

zdrojov nachádzajúcich sa na príslušnom štátnom území. Medzi takéto zdroje
príjmov patria najmä príjmy (peňažné i nepeňažné) z činností vykonávaných
prostredníctvom stálej prevádzkarne, príjmy zo závislej činnosti, ktorá sa
vykonáva na štátnom území alebo na palubách lietadiel alebo lodí, ktoré sú
prevádzkované daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou, ďalej zo
služieb vrátane obchodného, technického a iného poradenstva, z riadiacej
a sprostredkovateľskej činnosti a podobných aktivít poskytovaných na štátnom

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

území, ako aj príjem z činnosti umelca, športovca, artistu alebo
spoluúčinkujúcich osôb a z podobnej činnosti osobne vykonávanej alebo
zhodnocovanej na našom území. Medzi príjmy zo zdrojov na našom území patrí
aj rad príjmov vo forme úhrad od daňovníkov s neobmedzenou daňovou
povinnosťou a od stálych prevádzkarní daňovníkov s obmedzenou daňovou
povinnosťou [pôjde najmä o odplaty za poskytnutie práva na použitie alebo za
použitie predmetu priemyselného vlastníctva, počítačových programov, návrhov,
modelov, plánov, výrobno-technických a iných hospodársky využiteľných
poznatkov (know-how), ďalej o odplaty za poskytnutie práva na použitie alebo
za použitie autorského alebo jemu príbuzného práva a pod. Medzi tieto príjmy
patria aj úroky a iné výnosy z poskytnutých úverov a pôžičiek a z vkladov na
vkladných knižkách, z vkladov na bežných účtoch a vkladových účtoch,
z výnosov z podielových listov, z dlhopisov, z vkladových certifikátov,
depozitných certifikátov, pokladničných poukážok, vkladových listov a pod.,
ďalej nájomné alebo príjmy plynúce z iného využitia nehnuteľností alebo
hnuteľných vecí umiestnených na našom území a z ich predaja, odmeny členov
štatutárnych orgánov a ďalších orgánov právnických osôb za výkon funkcie,
ďalej výhry v lotériách a iných podobných hrách, výhry z reklamných súťaží a
zo žrebovania, ceny z verejných súťaží a zo športových súťaží, výživné a pod.].

Slovenský zákon o dani z príjmov vymedzuje aj osobu daňovníka členského

štátu EÚ. Je ním fyzická osoba, ktorá podlieha zdaneniu na území tohto
členského štátu EÚ z príjmov plynúcich zo zdrojov na území tohto členského
štátu EÚ, ako aj zo zdrojov mimo územia tohto členského štátu EÚ a ktorá na
území Slovenskej republiky nie je daňovníkom s neobmedzenou daňovou
povinnosťou.

Predmetom dane je príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s

majetkom daňovníka. Príjmom sa rozumie peňažné i nepeňažné plnenie
dosiahnuté aj zámenou. V prípade, že predmetom dane je nepeňažné plnenie,
musí sa pre účely výpočtu daňovej povinnosti oceniť cenami bežne
používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to podľa druhu, kvality,
prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia. Okrem príjmu definuje
slovenský zákon o dani z príjmov aj pojem „zdaniteľný príjem“, ktorým je
príjem tvoriaci predmet dane a ktorý nie je oslobodený od dane podľa zákona
alebo medzinárodnej zmluvy.
Zákony o daniach z príjmov rozlišujú medzi predmetom dane:
a) daňovníka s neobmedzenou daňovou povinnosťou (príjem, resp. výnos

plynúci zo zdrojov na štátnom území a zo zdrojov v zahraničí) a

b) daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou (príjem, resp. výnos plynúci

zo zdrojov na štátnom území).

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Najmä z dôvodov prehľadnosti a účelnosti, ako aj potreby rešpektovať
diferencie pri stanovovaní daňového základu a pri vyberaní dane, člení
slovenský zákon o dani z príjmov príjmy podliehajúce dani do 4 a český zákon
o dani z príjmov do 5 základných skupín (podľa hlavných prameňov):
 príjmy zo závislej činnosti (v Čechách aj funkčné požitky),
 príjmy z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti a z prenájmu

(v Čechách príjmy z prenájmu tvoria samostatnú skupinu príjmov),

 príjmy z kapitálového majetku,
 ostatné príjmy.

Na Slovensku predmetom dane nie je:

a) prijatá náhrada oprávnenej osoby podľa osobitných predpisov, príjem

získaný vydaním, darovaním alebo dedením nehnuteľnosti, bytu, nebytového
priestoru (ich častí) alebo hnuteľnej veci, práva alebo inej majetkovej
hodnoty (s výnimkou príjmu z neho plynúceho a s výnimkou darov
poskytnutých v súvislosti s výkonom činnosti);

b) úver a pôžička;
c) podiel na zisku (dividenda) vyplácaný zo zisku obchodnej spoločnosti alebo

družstva, alebo obdobnej právnickej osoby v zahraničí určeného na rozdelenie
osobám, ktoré sa podieľajú na ich základnom imaní alebo členom štatutárneho
a dozorného orgánu tejto obchodnej spoločnosti alebo družstva, aj keď sú
zamestnancami tejto obchodnej spoločnosti alebo družstva, vyrovnací podiel,
podiel na likvidačnom zostatku obchodnej spoločnosti alebo družstva a podiel
na výsledku podnikania vyplácaný tichému spoločníkovi, [okrem podielu na
zisku, podielu na likvidačnom zostatku a vyrovnacieho podielu spoločníka
verejnej obchodnej spoločnosti (ďalej len „VOS“) a komplementára
komanditnej spoločnosti];

d) podiel člena pozemkového spoločenstva na výnosoch a na majetku určenom

na rozdelenie medzi členov pozemkového spoločenstva;

e) DPH uplatnená na výstupe u platiteľov tejto dane;
f) príjem plynúci z dôvodu nadobudnutia nových akcií a podielov, ako aj príjem

plynúci z dôvodu ich výmeny pri zrušení daňovníka bez likvidácie.

V Čechách predmetom dane nie sú:

a) príjmy získané nadobudnutím akcií alebo podielových listov podľa osobitného

právneho predpisu, ktorý upravuje podmienky prevodu majetku štátu na iné
osoby, zdedením, vydaním alebo darovaním nehnuteľností alebo hnuteľnej
veci alebo majetkového práva, s výnimkou príjmov z nich plynúcich a s
výnimkou darov prijatých v súvislosti s výkonom činnosti alebo s podnikaním
alebo s inou samostatnou zárobkovou činnosťou;

b) úvery a pôžičky (s výnimkou príjmu, ktorý veriteľ nadobudol z vrátenej

pôžičky alebo úveru odplatným postúpením pohľadávky vzniknutej na

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

základe tejto pôžičky alebo úveru, a to vo výške rovnajúcej sa rozdielu medzi
príjmom plynúcim z vrátenia pôžičky alebo úveru a cenou, za ktorú bola
pohľadávka postúpená a príjmu plynúceho daňovníkovi, ktorý vedie daňovú
evidenciu, z eskontného úveru zo zmenky, ktorou je hradená pohľadávka;

c) príjmy z rozšírenia alebo zúženia spoločného majetku manželov;
d) príjem plynúci z titulu spravodlivého zadosťučinenia priznaného Európskym

súdom pre ľudské práva vo výške, ktorú je Česká republika povinná uhradiť,
alebo z titulu zmierovacieho urovnania veci pred Európskym súdom pre
ľudské práva vo výške, ktorú sa Česká republika zaviazala uhradiť;

e) príjem plynúci daňovníkovi s neobmedzenou daňovou povinnosťou, ktorý

vypomáha s domácimi prácami v zahraničí, alebo daňovníkovi s obmedzenou
daňovou povinnosťou, ktorý vypomáha s domácimi prácami v Českej
republike, a to za stravu a ubytovanie, ak ide o príjem za účelom
uspokojovania základných sociálnych, kultúrnych alebo vzdelávacích potrieb
(au pair).

Z príjmov, ktoré tvoria predmet dane, zákon z rôznych dôvodov (napr.

sociálnych, rešpektovania medzinárodných zvyklostí a zmlúv a pod.) oslobodil od
zdanenia viaceré druhy príjmov. Oslobodenie sa vzťahuje najmä na tieto skupiny
príjmov:

 príjmy, ktoré vyjadrujú vlastnícky vzťah daňovníka k nehnuteľnostiam alebo

hnuteľným veciam alebo majetkovým právam. Sem možno zaradiť najmä
tieto príjmy:



z predaja bytu alebo obytného domu najviac s dvoma bytmi vrátane
súvisiacich pozemkov, ak v ňom mal predávajúci trvalý pobyt najmenej
počas dvoch rokov bezprostredne pred jeho predajom (v Čechách ide o
príjmy z predaja rodinného domu, bytu, vrátane podielu na spoločných
častiach domu alebo spoluvlastníckeho podielu vrátane súvisiaceho
pozemku). Oslobodenie sa však nebude vzťahovať na príjmy z predaja
týchto nehnuteľností, ktoré boli zahrnuté do obchodného majetku, a to
do piatich rokov odo dňa ich vyradenia z obchodného majetku (v
Čechách činí táto lehota 2 roky) a na príjmy, ktoré plynú daňovníkovi
podľa zmluvy o budúcom predaji týchto nehnuteľností uzavretej do
dvoch rokov od začiatku trvalého pobytu v nich alebo do piatich rokov
(na Slovensku), resp. do dvoch rokov (v Čechách) odo dňa ich vyradenia
z obchodného majetku, aj keď kúpna zmluva bude uzatvorená až po
dvoch rokoch od začiatku trvalého pobytu alebo po piatich rokoch, resp.
dvoch rokoch odo dňa ich vyradenia z obchodného majetku;



z predaja nehnuteľnosti, a to po uplynutí piatich rokov odo dňa jej
nadobudnutia alebo jej vyradenia z obchodného majetku;



z predaja nehnuteľnosti nadobudnutej dedením (postupným dedením)
v priamom rade alebo niektorým z manželov okrem nehnuteľnosti, na
ktorú sa vzťahuje oslobodenie od dane podľa prvej odrážky, ak uplynie
aspoň päť rokov odo dňa nadobudnutia tejto nehnuteľnosti preukázateľne

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

do vlastníctva alebo spoluvlastníctva poručiteľa (poručiteľov) alebo
vyradenia z obchodného majetku;



z predaja hnuteľnej veci (okrem príjmov z predaja hnuteľnej veci, ktorá
bola zahrnutá do obchodného majetku, a to do piatich rokov od jej
vyradenia z obchodného majetku). Za hnuteľnú vec sa nepovažuje cenný
papier. V Čechách sa oslobodenie nevzťahuje na príjmy z predaja
motorových vozidiel, lietadiel a lodí, ak nepresahuje doba medzi
nadobudnutím a predajom dobu jedného roka, ani na príjmy z predaja
hnuteľných vecí, pokiaľ sú alebo boli zahrnuté do obchodného majetku, a
to do piatich rokov od ich vyradenia z obchodného majetku;



z predaja nehnuteľnosti alebo hnuteľnej veci vydanej oprávnenej osobe
podľa osobitných predpisov9;



na Slovensku z predaja majetku zahrnutého do konkurznej podstaty a z
odpisu záväzkov pri konkurze a vyrovnaní vrátane odpisu záväzkov voči
veriteľom, ktorí v konkurze alebo vyrovnaní neuplatnili svoje pohľadávky
voči daňovníkovi;



v Čechách z prevodu členských práv družstva, z prevodu majetkových
podielov na transformovanom družstve alebo z prevodu účasti v
obchodných spoločnostiach (ak neide o predaj cenných papierov), a ak
presahuje doba medzi nadobudnutím a prevodom päť rokov.. Oslobodenie
sa nevzťahuje na príjmy pokiaľ boli nadobudnuté z obchodného majetku
daňovníka, a to do piatich rokov po ukončení jeho podnikateľskej alebo
inej samostatnej zárobkovej činnosti, ani na príjmy, ktoré plynou
daňovníkovi z budúceho prevodu členských práv družstva, z prevodu
ďalšieho podielu na transformovanom družstve alebo z prevodu účasti v
obchodných spoločnostiach v dobe do piatich rokov od nadobudnutia a z
budúceho prevodu členských práv družstva alebo z prevodu účasti v
obchodných spoločnostiach nadobudnutých z jeho obchodného majetku,
pokiaľ príjmy z tohto prevodu plynú v dobe do piatich rokov od ukončenia
podnikateľskej alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti daňovníka, i
keď zmluva o prevode bude uzavretá až po piatich rokoch od
nadobudnutia alebo od ukončenia podnikateľskej alebo inej samostatnej
zárobkovej činnosti;



výnosy zo štátnych dlhopisov Slovenskej republiky vydaných a
registrovaných v zahraničí;



v Čechách úrokové príjmy daňovníkov s obmedzenou daňovou
povinnosťou, ktoré im plynú z dlhopisov vydávaných v zahraničí
daňovníkmi so sídlom v Českej republike alebo Českou republikou,

 príjmy vyjadrujúce sociálne aspekty na strane daňovníka. Sem možno

zaradiť napríklad:



príjmy prijaté v rámci plnenia vyživovacej povinnosti;

9 Napríklad zákon o súdnej rehabilitácii, zákon o mimosúdnych rehabilitáciách

a pod.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í



dávky, podpory a služby z verejného zdravotného poistenia,
individuálneho zdravotného poistenia, sociálneho poistenia,
nemocenského zabezpečenia a úrazového zabezpečenia, dôchodky zo
starobného dôchodkového sporenia vrátane plnenia z tohto sporenia a
plnenia z povinného zahraničného poistenia rovnakého druhu.
V Čechách ak ide o príjmy vo forme pravidelne vyplácaných dôchodkov
(penzií), je od dane oslobodená z úhrnu týchto príjmov iba čiastka vo
výške 198 tis. Kč ročne, do ktorej sa však nezahrňuje výška príplatku
(príspevku) k dôchodku podľa osobitných právnych predpisov;



dávka a príspevky na zabezpečenie základných životných podmienok
a riešenie hmotnej núdze, sociálne služby, štátne dávky a štátne sociálne
dávky a ďalšie sociálne dávky;



príplatok k náhrade príjmu, príplatok k nemocenskému, príplatok k
podpore pri ošetrovaní člena rodiny, príplatok k peňažnej pomoci v
materstve a príplatok k dôchodku vrátane príplatku za výkon funkcie
sudcu, sudcu ústavného súdu a prokurátora;



plnenia z poistenia osôb, okrem plnenia z poistenia pre prípad dožitia
určitého veku alebo starobného dôchodkového sporenia alebo
doplnkového dôchodkového sporenia;



prijaté náhrady škôd a nemajetkovej ujmy, plnenia z poistenia majetku
a plnenia z poistenia zodpovednosti za škodu;



štipendiá poskytované z prostriedkov štátneho rozpočtu alebo
poskytované vysokými školami a zo zahraničia, podpory a príspevky z
prostriedkov nadácií a občianskych združení, neziskových organizácií a
neinvestičných fondov, podpory a príspevky poskytované z prostriedkov
štátneho rozpočtu, rozpočtov územnej samosprávy,



suma daňového zvýhodnenia na vyživované dieťa žijúce s daňovníkom
v domácnosti (daňový bonus), atď.;

 príjmy, ktorých oslobodenie je založené na zásade dodržiavania

medzinárodných zvyklostí. Sem možno zaradiť:


úroky a iné výnosy z vkladov, z úverov a pôžičiek, z výnosov podielových
listov, dlhopisov, vkladových certifikátov, depozitných certifikátov,
pokladničných poukážok, vkladových listov a iných cenných papierov
a vkladov postavených im na roveň plynúce zo zdroja na štátnom území
fyzickej osobe, ktorá je daňovníkom iného členského štátu EÚ a ktorá je
konečným príjemcom takýchto príjmov;



finančné prostriedky plynúce z grantov poskytovaných na základe
medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná atď.

 príjmy vyjadrujúce aktívny vzťah daňovníkov k rôznym súťažiam a hrám. Sem

možno zaradiť:

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í



výhry v lotériách a iných podobných hrách prevádzkovaných na základe
povolenia;



prijaté ceny alebo výhry v hodnote neprevyšujúcej 5 tis. Sk za cenu alebo
výhru, resp. v Čechách 10 tis. Kč, s výnimkou ceny zo športovej súťaže u
daňovníkov, u ktorých je športová činnosť podnikaním;



úroky z preplatku na dani zapríčineného správcom dane (v Čechách aj
orgánom správy sociálneho zabezpečenia a príjmy z penále z preplatkov
poistného,

ktoré

príslušná zdravotná poisťovňa vrátila po uplynutí lehoty stanovenej pre
rozhodnutie o preplatku poistného);

 príjmy ekologického charakteru, napríklad v Čechách príjmy z prevádzky

malých vodných elektrárni do výkonu 1 MW, veterných elektrárni, tepelných
čerpadiel, solárnych zariadení, zariadení na výrobu a energetické využitie
bioplynu a drevoplynu, zariadení na výrobu elektriny alebo tepla z biomasy,
atď., a to v kalendárnom roku, v ktorom boli po prvýkrát uvedené do
prevádzky, a v bezprostredne nasledujúcich piatich rokoch.

Základom dane je rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové
výdavky pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov
a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období. Obdobne vymedzuje
základ dane aj česká právna úprava, podľa ktorej je základom dane čiastka, o
ktorú príjmy plynúce daňovníkovi v zdaňovacom období, za ktoré sa pre účely
dane z príjmov fyzických osôb považuje kalendárny rok, presahujú výdavky
preukázateľne vynaložené na ich dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie.
V zákonom stanovených prípadoch je základ dane stanovený inak. V tejto
súvislosti treba upozorniť na to, že univerzálnosť zdanenia bude čiastočne
narušená v týchto prípadoch:


do základu dane sa nezaradia príjmy, ktoré sú oslobodené od dane,



do základu dane sa nezahrnú nezdaniteľné časti daňového základu,



do základu dane sa nezahŕňa ani príjem, pre ktorý je ustanovené, že sa daň
vybraná zrážkou považuje za splnenie daňovej povinnosti (netýka sa to
príjmu, z ktorého sa daň vyberá zrážkou, ak vybraním zrážky nie je splnená
daňová povinnosť alebo ak daňovník, ktorý nie je povinný tieto príjmy
účtovať, využil možnosť odpočítať daň vybranú zrážkou ako preddavok na
daň),



v Čechách sa navyše do základu dane nezahrnú príjmy, pre ktoré je
stanovené, že sa z nich daň vyberá osobitnou sadzbou dane zo samostatného
základu dane (súčasná slovenská právna úprava už nepozná tento daňový
nástroj).

Základ dane tvorí súčet čiastkových daňových základov, ktoré sa zisťujú

podľa základných skupín príjmov. Bude sa to týkať daňovníkov, ktorým plynú
príjmy v zdaňovacom období súbežne z dvoch alebo viacerých základných

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

skupín. Pokiaľ podľa účtovníctva alebo (daňovej) evidencie presiahnu výdavky
príjmy z podnikania (z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z prenájmu)
pôjde u daňovníka o daňovú stratu.

Zákon vymedzuje daňovú stratu ako rozdiel, o ktorý daňové výdavky

prevyšujú zdaniteľné príjmy pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti
zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období.
Ustanovenia o daňovej strate sú spoločné pre daň z príjmov fyzickej osoby, ako
aj pre daň z príjmov právnickej osoby.

Ak nemôže daňovník uplatniť odpočet daňovej straty (jej časti) pri zdanení

príjmov v zdaňovacom období, v ktorom vznikla, môže odpočítať daňovú stratu
od úhrnu čiastkových základov dane podľa jednotlivých druhov príjmov (s
výnimkou príjmov zo závislej činnosti) v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach.
Daňovú stratu možno odpočítať počas najviac piatich bezprostredne po sebe
nasledujúcich zdaňovacích období.

V odpočítavaní daňovej straty môže pokračovať právny nástupca, ak

daňovník, ktorý začal odpočítavať daňovú stratu alebo mu vznikol nárok na
odpočítavanie daňovej straty, zanikol v dôsledku zrušenia bez likvidácie. Ak je
právnych nástupcov viac, daňová strata sa odpočítava u každého z nich
pomerne, a to podľa výšky vlastného imania zaniknutého daňovníka, v akej
prešlo na jednotlivých právnych nástupcov.

V praxi dochádza pomerne často k prípadom, že:

 dvaja, príp. viacerí daňovníci spoločne dosahujú príjmy z titulu

spoluvlastníctva k veci alebo zo spoločných práv. V tomto prípade sa
spoločne dosiahnuté príjmy a spoločné výdavky vynaložené na ich
dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zahŕňajú do základu dane jednotlivých
daňovníkov podľa ich spoluvlastníckych podielov. Ak plynú príjmy z
užívania veci v spoluvlastníctve na základe písomnej zmluvy uzavretej
všetkými spoluvlastníkmi len určitým spoluvlastníkom alebo inak než
odpovedá ich spoluvlastníckym podielom, rozdeľujú sa príjmy a výdavky
podľa tejto zmluvy. Pritom platí, že výdavky musia byť rozdeľované v
rovnakom pomere ako príjmy;

 viacerí daňovníci spoločne podnikajú, príp. vykonávajú spoločne inú

samostatnú zárobkovú činnosť, podnikajú na základe písomnej zmluvy o
združení alebo písomného vyhlásenia o združení sa. V týchto prípadoch
príjmy dosiahnuté daňovníkmi a daňové výdavky sa zahŕňajú do základu
dane jednotlivých daňovníkov rovným dielom, ak nie je v zmluve o združení
určené inak. To platí aj pre príjmy a daňové výdavky pri spoločnom
podnikaní na základe písomnej zmluvy o združení medzi fyzickými osobami
a právnickými osobami;

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

 manželia vykazujú príjmy v rámci svojho bezpodielového spoluvlastníctva

(ďalej len „BSM“). Pokiaľ majú príjmy z prenájmu nehnuteľností,
z kapitálového majetku a ostatné príjmy, ktoré im plynú z BSM, tieto sa
zahŕňajú do základu dane v rovnakom pomere u každého z nich (môžu sa
však dohodnúť inak). V rovnakom pomere sa zahŕňajú do základu dane aj
výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie týchto
príjmov. Hnuteľné veci a nehnuteľnosti v BSM, ktoré využívajú na
dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov z podnikania, z inej
samostatnej zárobkovej činnosti alebo z prenájmu obaja manželia, zahrnie do
obchodného majetku jeden z manželov. Výdavky súvisiace s využívaním
týchto hnuteľných vecí a nehnuteľností sa rozdelia medzi oboch manželov v
pomere, v akom ich využívajú pri svojej činnosti; v takomto pomere sa
rozdelí aj príjem z ich predaja.

Okrem týchto spoločných prípadov osobitného spôsobu výpočtu príjmu
zakotvuje česká právna úprava aj:
 výpočet príjmu spolupracujúcich osôb. Tento inštitút vychádza z toho, že

príjmy dosiahnuté pri podnikaní alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti
realizované za spolupráce druhého z manželov a výdavky sa rozdeľujú tak,
aby podiel pripadajúci na spolupracujúceho manžela (manželku) nečinil viac
než 50 %. Pritom čiastka pripadajúca na spolupracujúceho manžela
(manželku), o ktorú príjmy presahujú výdavky, môže činiť najviac 540 tis. Kč
pri spolupráci po celé zdaňovacie obdobie alebo 45 tis. Kč za každý i začatý
mesiac tejto spolupráce. V ostatných prípadoch spolupráce manžela
(manželky) a ostatných osôb žijúcich v domácnosti s daňovníkom, príp. za
spolupráce len ostatných osôb žijúcich v domácnosti s daňovníkom, sa príjmy
rozdeľujú na spolupracujúce osoby tak, aby ich podiel na spoločných príjmoch
a výdavkoch činil v úhrne najviac 30 %. Čiastka pripadajúca v úhrne na
spolupracujúce osoby, o ktorú príjmy presahujú výdavky, môže činiť najviac
180 tis. Kč pri spolupráci po celé zdaňovacie obdobie alebo 15 tis. Kč za
každý i začatý mesiac spolupráce;

 výpočet dane zo spoločného základu dane manželov. Právna

úprava vychádza z toho, že manželia, ktorí sú daňovníkmi a vyživujú aspoň
jedno dieťa žijúce s nimi v domácnosti, môžu uplatniť výpočet dane zo
spoločného základu dane (ide teda o spoločné zdanenie), ak tieto podmienky
splnia najneskôr v posledný deň zdaňovacieho obdobia, za ktoré uplatňujú
spoločné zdanenie. Spoločné zdanenie môžu manželia uplatniť i v prípade,
že jeden z nich nemal príjmy, ktoré sú predmetom dane. V niektorých
prípadoch však uplatnenie spoločného zdanenia zákon nepripúšťa (napríklad
ak aspoň jeden z manželov má stanovenú daň paušálnou čiastkou, má
povinnosť stanoviť minimálny základ dane a pod.);

 výpočet dane z príjmov dosiahnutých za viac zdaňovacích období. Tento

nástroj sa uplatňuje jedine vo vzťahu k príjmom z poľnohospodárskej

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

výroby, lesného a vodného hospodárstva, príjmom z využitia alebo
poskytnutia práv z priemyslového alebo iného duševného vlastníctva,
autorských práv vrátane práv príbuzných právu autorskému (vrátane príjmov
z vydávania, rozmnožovania a rozširovania literárnych a iných diel vlastným
nákladom), príjmom z činnosti reštaurátorov kultúrnych pamiatok a
zbierkových predmetov, ako aj príjmom z činnosti správcu konkurznej
podstaty, vrátane príjmov z činnosti predbežného správcu, osobitného
správcu, zástupcu správcu a vyrovnacieho správcu, ktoré nie sú živnosťou
ani podnikaním podľa osobitného právneho predpisu. Uvedené príjmy však
musia byť výsledkom niekoľkoročnej činnosti daňovníka alebo plynúť z
využitia veci a práv naraz za viac rokov. V tomto prípade ich možno rozdeliť
rovnomerne na zdaňovacie obdobie, v ktorom boli dosiahnuté, a na
predchádzajúce zdaňovacie obdobia, v ktorých bola činnosť uskutočňovaná,
najviac však na tri pomerné časti (pri príjmoch z lesného hospodárstva
dosiahnuté ťažbou dreva najviac na desať pomerných častí a pri príjmoch z
činnosti jednotlivých správcov najviac na päť pomerných častí). K
výdavkom vzťahujúcim sa na tieto príjmy, ktoré už boli uplatnené pri
zdanení príjmov v minulých zdaňovacích obdobiach, sa neprihliada. Ďalší
postup výpočtu dane spočíva v tom, že jedna pomerná časť sa zahrnie do
základu dane v zdaňovacom období dosiahnutia príjmu a zistí sa percento
dane zo základu dane. Týmto percentom sa vypočíta daň zo zostávajúcej
časti, príp. zostávajúcich častí príjmu dosiahnutého za viac zdaňovacích
období. Ak takto zistené percento je menšie než 15, použije sa pre výpočet
dane zo zostávajúcich častí sadzba dane vo výške 15 %.

Pred samotným výpočtom dane z daňového základu za celý rok sa od tohto

základu odpočítavajú zákonom stanovené peňažné čiastky. Tieto peňažné
čiastky predstavujú nezdaniteľné časti základu dane.
Základ dane sa podľa slovenskej právnej úpravy znižuje o nezdaniteľné časti,
ktorými sú:
a) suma zodpovedajúca 19,2 násobku sumy životného minima, platného k 1.

januáru príslušného zdaňovacieho obdobia, ročne na daňovníka;

b) suma zodpovedajúca 19,2 násobku sumy životného minima, platného k 1.

januáru príslušného zdaňovacieho obdobia, ročne na manželku (manžela)
žijúcu s daňovníkom v domácnosti, ak nemá vlastný príjem v príslušnom
zdaňovacom období. Pokiaľ má vlastný príjem nepresahujúci túto sumu
ročne, nezdaniteľná časť základu dane predstavuje rozdiel medzi touto
sumou a vlastným príjmom manželky (manžela). Do vlastného príjmu sa
nezahŕňa daňový bonus, zvýšenie dôchodku pre bezvládnosť, štátne sociálne
dávky a štipendium poskytované študujúcim sústavne sa pripravujúcim na
budúce povolanie. Táto možnosť zníženia základu dane sa vzťahuje len na

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

daňovníka s neobmedzenou daňovou povinnosťou s trvalým pobytom na
našom území;

c) príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie;
d) účelové sporenie. Účelovým sporením rozumie zákon10 vkladanie

finančných prostriedkov do banky, alebo investovanie finančných
prostriedkov prostredníctvom spoločnosti poskytujúcej investičné služby
alebo služby v oblasti kolektívneho investovania, ktorá je podľa osobitných
predpisov oprávnená takúto službu poskytovať, na zabezpečenie príjmu
plynúceho daňovníkovi po dovŕšení 55 rokov života;

e) poistné na životné poistenie. Životné poistenie vymedzuje zákon11 ako

poistenie, z ktorého daňovníkovi bude plynúť príjem po dovŕšení 55 rokov
života.

Príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, finančné prostriedky na
účelové sporenie a poistné vynaložené daňovníkom na životné poistenie je
možné odpočítať vo výške preukázateľne zaplatenej v zdaňovacom období, v
úhrne najviac do výšky 12 tis. Sk.
Na uplatnenie nezdaniteľnej časti základu dane v prípade príspevkov na
doplnkové dôchodkové sporenie a poistného na životné poistenie musia byť
splnené stanovené podmienky.
Základ dane sa podľa českej právnej úpravy znižuje, resp. môže znížiť
o nezdaniteľné časti. K ním patrí:
a) hodnota darov poskytnutých obciam, krajom, organizačným zložkám štátu,

právnickým osobám so sídlom na území Českej republiky, ako aj
právnickým osobám, ktoré sú organizátormi verejných zbierok, a to na
financovanie vedy a vzdelania, výskumných a vývojových účelov, kultúry,
školstva, ďalej na políciu, na požiarnu ochranu, na podporu a ochranu
mládeže, na ochranu zvierat a ich zdravie, na účely sociálne, zdravotnícke a
ekologické, humanitárne, charitatívne, náboženské pre registrované cirkvi a
náboženské spoločnosti, telovýchovné a športové, ako aj politickým stranám
a politickým hnutiam na ich činnosť, atď. Od základu dane možno odpočítať
hodnotu darov, pokiaľ ich úhrnná hodnota v zdaňovacom období presiahne 2
% zo základu dane alebo činí aspoň 1 tis. Kč. V úhrne možno odpočítať
najviac 10 % zo základu dane. Ako dar na zdravotnícke účely sa hodnota
jedného odberu krvi bezpríspevkového darcu oceňuje čiastkou 2 tis. Kč;

10 Pozri § 2 písm. u) zákona č. 595/2003 Z. z.

11 Pozri § 2 písm. v) zákona č. 595/2003 Z. z.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

b) úroky zaplatené z úveru zo stavebného sporenia, úroky z hypotekárneho

úveru znížené o poskytnutý štátny príspevok, ako aj z úveru poskytnutého
stavebnou sporiteľňou, bankou alebo pobočkou zahraničnej banky v
súvislosti s úverom zo stavebného sporenia alebo s hypotekárnym úverom;

c) príspevok zaplatený daňovníkom na jeho dôchodkové pripoistenie so

štátnym príspevkom. Čiastka, ktorú možno takto odpočítať, sa rovná úhrnu
príspevkov zaplatených daňovníkom na jeho dôchodkové pripoistenie so
štátnym príspevkom zníženému o 6 tis. Kč. Maximálna čiastka, ktorú možno
takto odpočítať, činí 12 tis. Kč;

d) poistné zaplatené daňovníkom na jeho súkromné životné poistenie za

stanovených podmienok. Maximálna čiastka, ktorú možno odpočítať, činí v
úhrne 12 tis. Kč;

e) zaplatené členské príspevky členom odborovej organizácie odborovej

organizácií, ktorá obhajuje hospodárske a sociálne záujmy zamestnancov.
Takto možno odpočítať čiastku do výšky 1,5 % zdaniteľných príjmov, s
výnimkou príjmov zdanených zrážkou podľa osobitnej sadzby dane,
maximálne však do výšky 3 tis. Kč za zdaňovacie obdobie.

Pri dani fyzickej osoby sa na Slovensku uplatňuje 19 % – ná lineárna
daňová sadzba zo základu dane zníženého o daňovú stratu a o nezdaniteľné
časti základu dane. V Čechách sa uplatňuje daňová sadzba zo základu dane
zníženého o nezdaniteľnú časť základu dane a o odpočítateľné položky od
základu dane (napríklad daňová strata za predchádzajúce zdaňovacie obdobie,
30 % výdavkov (nákladov) vynaložených na výučbu žiakov v študijných a
učebných odboroch stredných odborných učilíšť, 100 % výdavkov (nákladov),
ktoré daňovník vynaložil pri realizácii projektov výskumu a vývoja, ktoré majú
podobu experimentálnych či teoretických prác, projekčných či konštrukčných
prác, atď.). Táto sadzba je pri základe dane do 121 200 Kč lineárnou vo výške
12 % a v závislosti od výšky základu dane nad uvedenú čiastku ide o sadzbu
progresívnu, ktorá je vlastne kombináciou pevnej daňovej sadzby a určeného
percenta dane. Z niektorých príjmov (napríklad podiely na zisku) plynúcich zo
zdrojov v zahraničí, ak sú zahrnuté v samostatnom základe dane, činí sadzba 15
%, príp. i 20 %.

Vypočítaná daň sa znižuje daňovníkovi o daňový bonus.
Na Slovensku daňový bonus predstavuje sumu 6 480 Sk ročne na každé

vyživované dieťa žijúce v domácnosti s daňovníkom (prechodný pobyt dieťaťa
mimo domácnosti nemá vplyv na uplatnenie daňového bonusu). O sumu
daňového bonusu sa znižuje daň. Možnosť uplatniť daňový bonus má daňovník,
ktorý v zdaňovacom období mal zdaniteľné príjmy zo závislej činnosti aspoň vo
výške 6 násobku minimálnej mzdy, alebo ktorý mal zdaniteľné príjmy

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z prenájmu aspoň vo
výške 6 násobku minimálnej mzdy a vykázal z týchto príjmov základ dane
(čiastkový základ dane). Túto možnosť má len daňovník s neobmedzenou
daňovou povinnosťou s trvalým pobytom na našom území.

Ak dieťa vyživujú v domácnosti viacerí daňovníci, môže daňový bonus

uplatniť len jeden z nich. Právna úprava umožňuje, aby pomernú časť daňového
bonusu aplikoval po časť zdaňovacieho obdobia jeden z daňovníkov a po
zostávajúcu časť druhý z daňovníkov.

V Čechách je daňový bonus stanovený vo výške 6 tis. Kč ročne. Daňovník

má nárok na daňové zvýhodnenie na vyživované dieťa žijúce s ním
v domácnosti, pokiaľ neuplatňuje zľavu na dani z titulu toho, že mu bol
poskytnutý prísľub investičného stimulu. Daňové zvýhodnenie môže daňovník
uplatniť formou zľavy na dani, daňového bonusu alebo zľavy na dani a
daňového bonusu. Daňovník môže daňový bonus uplatniť maximálne do výšky
30 tis. Kč ročne. Podmienkou však je, že daňovník mal v zdaňovacom období
príjem (s výnimkou skupiny ostatných príjmov) aspoň vo výške šesť násobku
minimálnej mzdy. Do týchto príjmov sa nezahrňujú príjmy od dane oslobodené,
príjmy, z ktorých je daň vyberaná zrážkou podľa osobitnej sadzby dane alebo
príjmy, u ktorých je uplatnená sadzba dane vo výške 15 %, resp. 20 %.

Právna úprava platná v Čechách umožňuje správcovi dane niektorým

daňovníkom stanoviť daň paušálnou čiastkou. Pôjde o daňovníkov, ktorým
okrem príjmov oslobodených od dane a príjmov zdaňovaných osobitnou
sadzbou dane, plynú príjmy z poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného
hospodárstva, príjmy zo živností alebo príjmy z iného podnikania podľa
osobitných predpisov (vrátane úrokov z vkladov na bežnom účte, ktorý je
určený na podnikanie daňovníka). Podmienkou je, že uvedení daňovníci
uskutočňujú podnikateľskú činnosť bez zamestnancov alebo spolupracujúcich
osôb a že ročná výška týchto príjmov v bezprostredne predchádzajúcich 3
zdaňovacích obdobiach nepresiahla 5 mil. Kč a nie sú účastníkmi združenia,
ktoré nie je právnickou osobou. Stanovenie dane paušálnou čiastkou správca
dane môže realizovať na žiadosť daňovníka podanú najneskôr do 31. januára
bežného zdaňovacieho obdobia.

Výška dane paušálnou čiastkou sa určí v závislosti na výške

predpokladaných príjmov, ktoré sú predmetom dane, okrem príjmov oslobodených
od dane a príjmov, z ktorých sa daň vyberá osobitnou sadzbou dane, a na výške
predpokladaných výdavkov.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Daňový základ pri príjmoch zo závislej činnosti
Príjmami zo závislej činnosti sú:
a) príjmy zo súčasného (z predchádzajúceho) pracovno-právneho vzťahu,

služobného pomeru, štátno-zamestnaneckého pomeru alebo členského
pomeru, príp. obdobného vzťahu, v ktorom daňovník pri výkone práce je
povinný dbať na pokyny alebo príkazy platiteľa príjmu, ako aj príjmy za
prácu žiakov a študentov v rámci praktického vyučovania a príjmy plynúce
doktorandom z doktorandského štúdia;

b) príjmy za prácu členov družstiev, spoločníkov a konateľov spoločnosti

s ručením obmedzeným a komanditistov komanditných spoločností (vrátane
prípadov, kedy nie sú povinní pri výkone práce pre družstvo alebo pre
spoločnosť dodržiavať príkazy inej osoby);

c) platy a funkčné príplatky ústavných činiteľov, verejného ochrancu práv,

prokurátorov a vedúcich ostatných ústredných orgánov štátnej správy.
V Čechách je tento druh príjmu, rovnako ako odmeny uvedené pod písm. d)
súčasťou kategórie „funkčné požitky“;

d) odmeny za výkon funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej

samosprávy a v orgánoch iných právnických osôb alebo spoločenstiev;

e) odmeny obvinených vo väzbe a odmeny odsúdených vo výkone trestu

odňatia slobody;

f) príjmy z prostriedkov sociálneho fondu;
g) príjmy plynúce v súvislosti s minulým, súčasným alebo budúcim výkonom

závislej činnosti alebo funkcie, bez ohľadu na to, či daňovník pre platiteľa
príjmu skutočne vykonával, vykonáva alebo bude vykonávať túto závislú
činnosť alebo funkciu;

h) obslužné.

Česká právna úprava nepozná ako osobitné druhy príjmov zo závislej

činnosti príjmy pod písm. e), f) a h). Na strane druhej sú v Čechách príjmami zo
závislej činnosti aj odmeny členov štatutárnych orgánov a ďalších orgánov
právnických osôb,

Príjmami zo závislej činnosti sú bez ohľadu na ich právny dôvod pravidelné,

nepravidelné, ale aj jednorazové príjmy. Nie je podstatné to, či sa vyplácajú,
poukazujú alebo pripisujú k dobru alebo spočívajú v inej forme plnenia
zamestnancovi od zamestnávateľa alebo v súvislosti s výkonom závislej
činnosti. Za príjem zahrňovaný do základu dane sa bude považovať na strane
zamestnanca aj suma vo výške 1 % zo vstupnej ceny vozidla za každý aj začatý
kalendárny mesiac poskytnutia motorového vozidla zamestnávateľa na

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

používanie na služobné a súkromné účely. Ak ide o prenajaté vozidlo, vychádza
sa z obstarávacej ceny vozidla u pôvodného vlastníka, a to aj v prípade, ak dôjde
k následnej kúpe prenajatého vozidla. Ak v obstarávacej cene vozidla nie je
zahrnutá DPH, na účely tohto ustanovenia sa o túto daň cena zvýši,

Zákon vypočítava tie príjmy, ktoré sa nepovažujú za príjmy zo závislej

činnosti a teda nie sú ani predmetom zdanenia. Patria k nim najmä cestovná
náhrada do výšky nároku stanovenej zákonom o cestovných náhradách,
nepeňažné plnenie vo výške hodnoty poskytovaných osobných ochranných
pracovných prostriedkov, osobných hygienických prostriedkov a pracovného
oblečenia, sumy prijaté od zamestnávateľa preddavkovo, hodnota
poskytovaných rekondičných a rehabilitačných pobytov atď., ďalej náhrada za
používanie vlastného náradia, zariadenia a predmetov potrebných na výkon
práce, ale i náhrada výdavkov a plnenie poskytované v súvislosti s výkonom
funkcie, na ktoré vzniká nárok podľa osobitných predpisov.

Zákon vymedzuje niektoré druhy príjmov tejto skupiny, ktoré sú oslobodené

od dane. Patria k nim predovšetkým sumy vynaložené zamestnávateľom na
doškoľovanie zamestnancov (musia však súvisieť s jeho činnosťou alebo
podnikaním), ďalej hodnota stravy a nealkoholických nápojov poskytovaných
na spotrebu na pracovisku, použitie rekreačného, zdravotníckeho,
vzdelávacieho, športového zariadenia, ďalej poistné na verejné zdravotné
poistenie, poistné na sociálne poistenie, poistné na sociálne zabezpečenie a
príspevky na starobné dôchodkové sporenie, ktoré je zamestnávateľ povinný
platiť za zamestnanca, atď.

Základom dane (čiastkovým základom dane) sú zdaniteľné príjmy zo závislej

činnosti znížené o poistné a príspevky, ktoré je povinný platiť zamestnanec.

Príjmy zo závislej činnosti plynúce daňovníkovi najdlhšie do 31. januára po

skončení zdaňovacieho obdobia, za ktoré sa dosiahli, sú súčasťou základu dane
za toto zdaňovacie obdobie.

Funkčnými požitkami podľa českej právnej úpravy sú:

a) funkčné platy členov vlády, poslancov a senátorov Parlamentu Českej

republiky a poslancov Európskeho parlamentu, zvolených na území Českej
republiky a platy vedúcích ústredných úradov štátnej správy,

b) odmeny za výkon funkcie v orgánoch obcí, v iných orgánoch územnej

samosprávy, štátnych orgánoch, občianskych a záujmových združeniach,
komorách a v iných orgánoch a inštitúciách.

Za funkčný požitok sa nepovažujú a predmetom dane nie sú náhrady

výdavkov poskytované v súvislosti s výkonom funkcie, na ktoré vzniká nárok
podle osobitných predpisov, s výnimkou náhrady ušlého príjmu, ani príjmy
znalcov a tlmočníkov, sprostredkovateľov kolektívnych sporov a rozhodcov za
činnosť vykonávanú podľa osobitných predpisov.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Daňový základ pri príjmoch z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej
činnosti a z prenájmu
Príjmami z podnikania sú:
a) príjmy z poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva,
b) príjmy zo živností,
c) príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov (napríklad

príjmy advokátov, daňových poradcov, audítorov a pod.),

d) príjmy (v Čechách podiely) spoločníkov VOS a komplementárov

komanditnej spoločnosti (t. j. príjmy osobne ručiacich spoločníkov v
obchodných spoločnostiach).

Medzi príjmy z inej samostatnej zárobkovej činnosti môžeme zaradiť
(pokiaľ však nejde o príjmy zo závislej činnosti na základe pracovnoprávneho
alebo obdobného pomeru):
a) príjmy z použitia alebo z poskytnutia práv z priemyselného alebo z iného

duševného vlastníctva, vrátane autorských práv a práv súvisiacich
s autorským právom (sem patria aj príjmy z vydávania, rozmnožovania
a rozširovania literárnych a iných diel vlastným nákladom);

b) príjmy z činností, ktoré nie sú živnosťou ani podnikaním (napríklad príjmy

burzových dohodcov a maklérov, zodpovedných geodetov, profesionálnych
športovcov mimo závislú činnosť, príjmy správcov konkurznej podstaty a
pod.);

c) príjmy znalcov a tlmočníkov za činnosť podľa osobitného predpisu.

V Čechách patria pod túto kategóriu napríklad aj príjmy sprostredkovateľov
kolektívnych sporov, sprostredkovateľov kolektívnych a hromadných zmlúv
podľa autorského zákona.,

d) v Čechách sú to aj príjmy z činnosti správcu konkurznej podstaty, vrátane

príjmov z činnosti predbežného správcu, osobitného správcu, zástupcu
správcu a vyrovnacieho správcu, ktoré nie sú živnosťou ani podnikaním
podľa osobitného právneho predpisu.

Príjmami z prenájmu podľa slovenskej právnej úpravy (ak nejde o príjmy

z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti) sú príjmy z prenájmu
nehnuteľností. Pod tieto príjmy patria aj príjmy z prenájmu hnuteľných vecí,
ktoré sa prenajímajú ako príslušenstvo nehnuteľnosti. Obdobne podľa českej
právnej úpravy sú príjmami z prenájmu (v rámci samostatnej skupiny príjmov)
príjmy z prenájmu nehnuteľností (ich častí) alebo bytov (ich častí) a príjmy z

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

prenájmu hnuteľných vecí, okrem príležitostného prenájmu. Príjmy z prenájmu,
plynúce manželom z BSM, sa zdaňujú len u jedného z nich.

Výpočet (čiastkového) základu dane pri tejto skupine príjmov vychádza zo

spoločných ustanovení platných pre fyzickú osobu i právnickú osobu.

Daňový základ tvorí čiastka, o ktorú príjmy z podnikania, z inej samostatnej

zárobkovej činnosti a z prenájmu prevyšujú daňové výdavky vynaložené na ich
dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie.

Čo sa týka uznávania daňových výdavkov, daňovník môže postupovať

dvojakým spôsobom:
1. uplatní výdavky preukázateľne vynaložené na základe predložených

dokladov o platení, resp. úhrade (paragony, faktúry a pod.) alebo

2. uplatní výdavky v stanovenej paušálnej sume. Podľa slovenskej právnej

úpravy túto možnosť nemá daňovník, ktorý je platiteľom DPH po celé
zdaňovacie obdobie. Paušálna suma, v ktorej môže uplatniť výdavky je
stanovená vo výške 40 % z úhrnu príjmov. Táto možnosť sa týka aj daňovníka
s príjmami z prenájmu, ktorý nie je platiteľom DPH alebo je platiteľom DPH
len časť zdaňovacieho obdobia. Pokiaľ však daňovník dosahuje len príjmy z
vykonávania remeselných živností, môže uplatniť výdavky paušálne vo výške
60 %. Podľa českej právnej úpravy môže daňovník paušálne uplatniť vo výške
80 % z príjmov z poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva,
60 % z príjmov zo živností remeselných, 50 % z príjmov zo živností (s
výnimkou príjmov zo živností remeselných) a 40 % z príjmov znalcov,
tlmočníkov, atď. alebo z príjmov z použitia alebo z poskytnutia práv z
priemyselného alebo z iného duševného vlastníctva, vrátane autorských práv
a práv súvisiacich s autorským právom alebo z ďalších príjmov z inej
samostatnej zárobkovej činnosti.

Ak daňovník uplatní výdavky v stanovenej paušálnej sume, v sumách
výdavkov sú zahrnuté všetky daňové výdavky daňovníka okrem
zaplateného poistného a príspevkov, ktoré je daňovník povinný platiť, ak
toto poistné a príspevky neboli zahrnuté do základu dane v
predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach; toto poistné a príspevky si môže
daňovník uplatniť vo výdavkoch v preukázanej výške.
Daňovník počas uplatňovania výdavkov týmto spôsobom je povinný
viesť evidenciu o príjmoch v časovom slede, o zásobách a o pohľadávkach.

Českí daňovníci s príjmami z podnikania alebo z inej samostatnej

zárobkovej činnosti, ktorí nevedú účtovníctvo a neuplatňujú výdavky paušálnym
spôsobom, postupujú podľa ustanovení o daňovej evidencii. Daňová evidencia
zabezpečuje zistenie základu dane z príjmov a obsahuje údaje o príjmoch a
výdavkoch, v členení potrebnom pre zistenie základu dane, ako aj o majetku a
záväzkoch.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Ak daňovník uplatňuje pri príjmoch z prenájmu preukázateľne vynaložené
daňové výdavky, vedie počas celého zdaňovacieho obdobia evidenciu o
príjmoch a daňových výdavkoch v časovom slede, o hmotnom majetku a
nehmotnom majetku, ktorý možno odpisovať a o zásobách, pohľadávkach
a záväzkoch. Obdobnú evidenciu pri týchto príjmoch vedú aj daňovníci
v Čechách. V Čechách daňovník môže u týchto príjmov uplatniť výdavky
paušálnym spôsobom vo výške 30 % z príjmov.

Uvedené dva možné postupy uplatňovania výdavkov nemožno v praxi

vzájomne kombinovať. Daňovník teda nemá možnosť u časti podnikateľských
príjmov uplatňovať výdavky stanoveným paušálom a vo vzťahu k zostávajúcej
časti podľa skutočne vynaložených finančných prostriedkov.

V Čechách sú príjmy autorov za príspevky do novín, časopisov, rozhlasu

alebo televízie plynúce zo zdrojov na území Českej republiky samostatným
základom dane pre zdanenie osobitnou sadzbou dane za predpokladu, že úhrn
týchto príjmov od toho istého platiteľa príjmu nepresiahne v kalendárnom
mesiaci 3 tis. Kč.

U skupiny príjmov z podnikania budú osobitným spôsobom určovať daňový

základ osobne ručiaci spoločníci v obchodných spoločnostiach.

Základom dane (čiastkovým základom dane) spoločníka VOS je časť základu

dane VOS. Táto časť základu dane sa určí v rovnakom pomere, v akom sa
rozdeľuje zisk podľa spoločenskej zmluvy. Pokiaľ spoločenská zmluva neurčuje
rozdeľovanie zisku, základ dane sa člení rovným dielom. Ak vykáže VOS
daňovú stratu, rozdeľuje sa na spoločníka časť tejto straty rovnako ako základ
dane. Daňová strata u daňovníka, ktorý je spoločníkom VOS sa teda zvýši o
časť daňovej straty VOS pripadajúcej na tohto daňovníka alebo sa zníži o časť
základu dane VOS pripadajúceho na tohto daňovníka. Do základu dane sa
zahrnie aj podiel spoločníka VOS na likvidačnom zostatku pri likvidácii
spoločnosti a vyrovnací podiel pri zániku účasti spoločníka v obchodnej
spoločnosti.

Základom dane (čiastkovým základom dane) komplementára komanditnej

spoločnosti je časť základu dane komanditnej spoločnosti pripadajúca na
komplementára. Táto časť základu dane sa určí v rovnakom pomere, v akom sa
rozdeľuje časť zisku pripadajúca na komplementára podľa spoločenskej zmluvy.
Pokiaľ spoločenská zmluva neurčuje rozdeľovanie zisku, základ dane sa člení
rovným dielom. Ak vykáže komanditná spoločnosť daňovú stratu, rozdeľuje sa
na komplementára časť tejto straty rovnako ako základ dane. U tohto daňovníka
sa teda zvýši jeho daňová strata o časť daňovej straty komanditnej spoločnosti
pripadajúcej na tohto daňovníka alebo sa zníži o časť základu dane komanditnej
spoločnosti pripadajúceho na tohto daňovníka. Do základu dane sa zahrnie aj
podiel komplementára komanditnej spoločnosti na likvidačnom zostatku pri

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

likvidácii spoločnosti a vyrovnací podiel pri zániku účasti komplementára v
komanditnej spoločnosti.

Príjmy spoločníka VOS a komplementára komanditnej spoločnosti sa na

účely zistenia základu dane znižujú o poistné a príspevky, ktoré je povinný
platiť spoločník VOS alebo komplementár komanditnej spoločnosti, za
predpokladu, že toto poistné a príspevky nie sú nákladom VOS alebo
komanditnej spoločnosti.
Daňový základ pri príjmoch z kapitálového majetku
Príjmami z kapitálového majetku sú príjmy, ktoré sú najmä výsledkom
investovania peňažných prostriedkov do produktov finančného trhu.
K príjmom z kapitálového majetku na Slovensku patria (pokiaľ nejde o
príjmy zo závislej činnosti, príp. o podiely spoločníkov VOS a komplementárov
komanditnej spoločnosti na zisku):
a) úroky a ostatné výnosy z cenných papierov;
b) úroky, výhry a iné výnosy z vkladov na vkladných knižkách vrátane úrokov

z peňažných prostriedkov na vkladovom účte a na účte stavebného sporiteľa
a z bežného účtu (s výnimkou úrokov z vkladov na bežných účtoch, ktoré sú
používané v súvislosti s dosahovaním príjmov z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti);

c) úroky a iné výnosy z poskytnutých úverov a pôžičiek a úroky z hodnoty

splateného vkladu v dohodnutej výške spoločníkov VOS;

d) dávky z doplnkového dôchodkového sporenia a zo starobného

dôchodkového sporenia. Rovnako sa posudzuje aj odstupné;

e) plnenia z poistenia pre prípad dožitia určitého veku (rovnako sa posudzuje aj

jednorazové vyrovnanie alebo odbytné, vyplácané v prípade poistenia osôb
pri predčasnom ukončení poistenia);

f) výnosy zo zmeniek okrem príjmov z ich predaja.

Príjmom z kapitálového majetku je aj výnos, ktorý vzniká pri splatnosti

cenného papiera z rozdielu medzi menovitou hodnotou cenného papiera
a emisným kurzom pri jeho vydaní. V prípade predčasného splatenia cenného
papiera sa namiesto menovitej hodnoty použije cena, za ktorú sa cenný papier
kúpi späť.
Na Slovensku sa základ dane u tejto skupiny príjmov stanovuje podľa týchto
pravidiel:
 z príjmov uvedených pod písm. a), b), d) a e) (vrátane výnosu, ktorý vzniká

pri splatnosti cenného papiera) plynúcich zo zdrojov na našom území sa daň

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

vyberá zrážkou. Toto sa však netýka príjmov plynúcich zo zdrojov
v zahraničí, ktoré sa zahŕňajú do základu dane (čiastkového základu dane);

 v prípade dlhopisov a pokladničných poukážok predávaných pod ich

menovitú hodnotu sa príjem vo výške rozdielu medzi ich menovitou
hodnotou a nižšou obstarávacou cenou u majiteľa zahrnie do základu dane
pri ich splatnosti;

 do základu dane (čiastkového základu dane) sa zahŕňajú príjmy neznížené

o výdavky. Týka sa to úrokov a iných výnosov z poskytnutých úverov a
pôžičiek a úrokov z hodnoty splateného vkladu v dohodnutej výške
spoločníkov VOS a výnosov zo zmeniek (okrem príjmov z ich predaja).

K príjmom z kapitálového majetku v Čechách patria:
a) podiely na zisku (dividendy) z majetkového podielu na akciovej spoločnosti,

na spoločnosti s ručením obmedzeným a komanditnej spoločnosti, podiely na
zisku z členstva v družstve a dalej úroky a iné výnosy z držby cenných
papierov, príjmy z vyrovnania spoločníkovi, ktorý nie je účastníkom zmluvy,
dosiahnuté na základe zmluvy o prevode zisku podľa osobitného právneho
predpisu alebo ovládacej zmluvy podľa osobitného právneho predpisu;

b) podiely na zisku tichého spoločníka z účasti na podnikaní, pokiaľ sa nepoužijú

k doplneniu vkladu zníženého o podiely na stratách do pôvodnej výšky;

c) úroky, výhry a iné výnosy z vkladov na vkladných knižkách, úroky z

peňažných prostriedkov na vkladovom účte, s výnimkou úrokov a iných
výnosov z vkladov prijímaných zamestnávateľom od jeho zamestnancov, ak
nie je zamestnávateľ na prijímanie vkladov od verejnosti alebo od
zamestnancov oprávnený;

d) výnosy z vkladových listov a z vkladov im na roveň postavených;

e) dávky penzijného pripoistenia so štátnym príspevkom po znížení o zaplatené

príspevky a o štátne príspevky na penzijné pripoistenie;

f) plnenia zo súkromného životného poistenia alebo iný príjem z poistenia osôb,

ktorý nie je poistným plnením a nezakladá zánik poistnej zmluvy, po znížení
o zaplatené poistné

g) úroky a iné výnosy z poskytnutých úverov a pôžčiek, úroky z omeškania,

poplatok z omeškania, úroky z vkladov na bežných účtoch, úroky z hodnoty
splateného vkladu v dohodnutej výške spoločníkov obchodných spoločností.
Úroky z vkladov na bežných účtoch, ktoré podľa podmienok banky nie sú
určené k podnikaniu (sporožírové účty, devízové účty a pod. ), sa posudzujú
podľa písm. c);

h) úrokové a iné výnosy z držby zmeniek (napríklad diskont z čiastky zmenky,

úrok zo zmenkovej sumy).

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Za príjem z kapitálového majetku sa v Čechách ďalej považuje rozdiel

medzi vyplatenou menovitou (nominálnou) hodnotou dlhopisu vrátane vkladného
listu alebo vkladu jemu na roveň postaveného a emisným kurzom pri ich vydaní a
príjmy z predaja predkupného práva na cenné papiere.

V Čechách sa základ dane u tejto skupiny príjmov stanovuje podľa týchto
pravidiel:
 príjmy uvedené pod písm. a) až f) a rozdiel medzi vyplatenou menovitou

(nominálnou) hodnotou dlhopisu vrátane vkladného listu alebo vkladu jemu na
roveň postaveného a emisným kurzom pri ich vydaní, ako aj úrokové príjmy a
iné výnosy z držby zmenky vystavenej bankou na zabezpečenie pohľadávky
vzniknutej z vkladu veriteľa, plynúce zo zdrojov na území Českej republiky,
sú samostatným základom dane pre zdanenie osobitnou sadzbou dane;

 ak plynú príjmy uvedené pod písm. a) až f) a rozdiel medzi vyplatenou

menovitou (nominálnou) hodnotou dlhopisu vrátane vkladného listu alebo
vkladu jemu na roveň postaveného a emisným kurzom pri ich vydaní zo
zdrojov v zahraničí, sú neznížené o výdavky základom dane (čiastkovým
základom dane), pokiaľ daňovník nevyužije možnosť zahrnúť ich do
samostatného základu dane pri uplatnení sadzby dane vo výške 15 % alebo 20
%. Do samostatného základu dane sa príjmy zahrňujú vo výške vrátane dane
zrazenej v zahraničí;

 úrokové príjmy z dlhopisov vydaných v zahraničí daňovníkom so sídlom v

Českej republike alebo Českou republikou plynúce daňovníkom
s neobmedzenou daňovou povinnosťou a úroky a iné výnosy z poskytnutých
úverov a pôžičiek, atď., ako aj úrokové a iné výnosy z držby zmeniek
neznížené o výdavky sú základom dane (čiastkovým základom dane).

 dávka penzijného pripoistenia so štátnym príspevkom sa považuje za základ

dane po znížení o zaplatené príspevky a o štátne príspevky na penzijné
pripoistenie.

2. Daňový základ pri ostatných príjmoch
Medzi ostatné príjmy, pri ktorých dochádza k zvýšeniu majetku daňovníka,
zaraďujeme na Slovensku najmä:
 príjmy z príležitostných činností (aj príjmy z príležitostnej

poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva
a z príležitostného prenájmu hnuteľných vecí);

 príjmy z prevodu vlastníctva nehnuteľností a z predaja hnuteľných vecí;
 príjmy z prevodu opcií, z prevodu cenných papierov a z prevodu účasti

(podielu) na spoločnosti s ručením obmedzeným, komanditnej spoločnosti
alebo z prevodu členských práv družstva;

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

 príjmy zo zdedených práv z priemyselného a iného duševného vlastníctva

vrátane autorských práv (práv príbuzných autorskému právu);

 dôchodky a podobné opakujúce sa požitky;
 výhry v lotériách a iných podobných hrách a výhry z reklamných súťaží

a žrebovaní;

 ceny z verejných súťaží, ceny zo súťaží, v ktorých je okruh súťažiacich

obmedzený podmienkami súťaže, alebo ak ide o súťažiacich vybratých
usporiadateľom súťaže a ceny zo športových súťaží, ak nejde o daňovníka,
ktorého športová činnosť je vykonávaná v rámci inej samostatnej zárobkovej
činnosti;

 vrátené poistné na zdravotné poistenie zaplatené bez právneho dôvodu a

vrátené poistné na sociálne poistenie zaplatené bez právneho dôvodu alebo
vrátená časť poistného presahujúca správnu výšku poistného, o ktoré si
daňovník znížil v predchádzajúcom zdaňovacom období alebo
predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach príjmy zo závislej činnosti,
z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z prenájmu;

 príjmy z derivátových operácií. Pri týchto príjmoch sa za výdavky považujú

poplatky a iné podobné platby súvisiace s realizáciou derivátových operácií a
výdavky súvisiace s vysporiadaním týchto derivátových operácií.

Medzi ostatné príjmy, pri ktorých dochádza k zvýšeniu majetku daňovníka,
zaraďujeme v Čechách najmä:
a) príjmy z príležitostných činností alebo z príležitostného prenájmu hnuteľných

vecí, vrátane príjmov z poľnohospodárskej výroby, ktorá nie je
prevádzkovaná podnikateľom (samostatne hospodáriacim roľníkom). Pokiaľ
však ich úhrn u daňovníka nepresiahne v zdaňovacom období 20 tis. Kč, sú
tieto príjmy od dane oslobodené;

b) príjmy z prevodu vlastnej nehnuteľností, bytu alebo nebytového priestoru

alebo spoluvlastníckeho podielu na nich, hnuteľnej veci, cenného papieru a
príjmy plynúce ako protihodnota menšinovým akcionárom pri uplatnení práva
hlavného akcionára na výkup účastníckych cenných papierov podľa
osobitného právneho predpisu (pokiaľ nie sú oslobodené od dane);

c) príjmy z prevodu účasti na spoločnosti s ručením obmedzeným, komanditistu

na komanditnej spoločnosti alebo z prevodu členských práv a povinností k
družstvu a majetkových podielov na transformovanom družstve (pokiaľ nie sú
oslobodené od dane);

d) príjmy zo zdedených práv z priemyselného a iného duševného vlastníctva,

vrátane práv autorských a práv príbuzných právu autorskému;

e) prijaté výživné, dôchodky a obdobné opakujúce sa požitky (pokiaľ nie sú

oslobodené od dane);

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

f)

podiel spoločníka obchodnej spoločnosti s výnimkou spoločníka VOS,
komplementára komanditnej spoločnosti alebo podiel člena družstva na
likvidačnom zostatku pri likvidácii spoločnosti alebo družstva alebo podiel
majiteľa podielového listu z podielu pripadajúceho na podielový list pri
zrušení podielového fondu;

g) vyrovnací podiel pri zániku účasti spoločníka obchodnej spoločnosti, s

výnimkou spoločníka VOS a komplementára komanditnej spoločnosti, alebo
pri zániku členstva v družstve a ďalší podiel na majetku družstva;

h) výhry v lotériách, stávkach a iných podobných hrách a výhry z reklamných

súťaží a zlosovaní (pokiaľ nie sú oslobodené od dane). Ak sú tieto hry
prevádzkované na základe povolenia vydaného podľa osobitných predpisov
alebo na základe obdobných predpisov vydaných v členských štátoch EÚ
alebo ďalších štátoch, ktoré tvoria Európsky hospodársky priestor, sú výhry
z nich od dane oslobodené;

i)

ceny z verejných súťaží, zo športových súťaží a ceny zo súťaží, v ktorých je
okruh súťažiacich obmedzený podmienkami súťaže (pokiaľ nie sú oslobodené
od dane), atď.

DAŇ Z PRÍJMOV PRÁVNICKEJ OSOBY
Všeobecná charakteristika dane

Slovenská právna úprava vymedzuje daňovníka dane ako právnickú osobu.

Česká právna úprava hovorí, že daňovníkom dane sú osoby, ktoré nie sú
fyzickými osobami, ako aj organizačné zložky štátu. Aj v tomto prípade právna
úprava platná na Slovensku výslovne rozlišuje medzi daňovníkom
s neobmedzenou daňovou povinnosťou a daňovníkom s obmedzenou daňovou
povinnosťou; česká právna úprava tak robí iba nepriamo.

Daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou je právnická

osoba, ktorá má na štátnom území sídlo alebo miesto skutočného vedenia (v
Čechách svojho vedenia). Miestom skutočného vedenia je miesto, kde sa prijímajú
riadiace a obchodné rozhodnutia štatutárnych orgánov a dozorných orgánov
právnickej osoby, a to aj vtedy, ak adresa tohto miesta nie je zapísaná v
obchodnom registri. Miestom svojho vedenia sa rozumie adresa miesta, z ktorého
je daňovník riadený.

Daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou je každá právnická

osoba, ktorá nie je daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou.

Dani takto podliehajú štátne podniky, obchodné spoločnosti, družstvá atď.,

ale i daňovníci, ktorí nie sú založení alebo zriadení na podnikanie (medzi
daňovníkov, ktorí nie sú založení alebo zriadení na podnikanie zaraďujeme
napríklad záujmové združenia právnických osôb, profesijné komory, občianske

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

združenia vrátane odborových organizácií, politické strany a politické hnutia,
štátom uznané cirkvi a náboženské spoločnosti, obce, vyššie územné celky,
rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie, štátne účelové fondy, vysoké
školy, zdravotné poisťovne, neinvestičné fondy, nadácie, neziskové organizácie
poskytujúce všeobecne prospešné služby, atď.), avšak iba za stanovených
podmienok, tzn., že nie zo všetkých príjmov.

Zákon platný na Slovensku vymedzuje aj osobu daňovníka členského štátu

EÚ. Je ním právnická osoba, ktorá podlieha zdaneniu na území tohto členského
štátu EÚ z príjmov plynúcich zo zdrojov na území tohto členského štátu EÚ,
ako aj zo zdrojov mimo územia tohto členského štátu EÚ a ktorá na území
Slovenskej republiky nie je daňovníkom s neobmedzenou daňovou
povinnosťou. Český zákon od dane oslobodzuje Českú národnú banku.

Predmet zdanenia vymedzuje zákon veľmi široko, čo má vyjadriť

univerzálnosť tejto dane. Predmetom dane sú príjmy (výnosy) z činnosti a z
nakladania so všetkým majetkom. Rozlišuje pritom medzi predmetom dane
daňovníka s neobmedzenou daňovou povinnosťou a predmetom dane daňovníka
s obmedzenou daňovou povinnosťou.

Predmetom dane daňovníka s neobmedzenou daňovou povinnosťou je

príjem plynúci zo zdrojov na našom území a zo zdrojov v zahraničí.

Predmetom dane daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou je príjem

plynúci zo zdrojov na našom území

V zákonom stanovených prípadoch je predmet dane vymedzený iným

spôsobom. Napríklad na Slovensku u daňovníkov, ktorí nie sú založení alebo
zriadení na podnikanie, sú to príjmy z činností, ktorými dosahujú zisk alebo
ktorými sa dá zisk dosiahnuť, a to vrátane príjmov z predaja majetku, príjmov z
nájomného, príjmov z reklám, príjmov z členských príspevkov a príjmov, z
ktorých sa daň vyberá zrážkou. Česká právna úprava vo vzťahu k uvedeným
daňovníkom obdobne zdôrazňuje, že predmetom dane sú vždy príjmy z reklám,
z členských príspevkov a príjmy z nájomného, ale súčasne podrobne vymedzuje,
čo nie je predmetom dane. U týchto subjektov nie sú predmetom dane príjmy z
činností vyplývajúcich z ich poslania (za podmienky, že náklady, resp. výdavky
vynaložené v súvislosti s uskutočňovaním týchto činností sú vyššie, ďalej
príjmy z dotácií, príspevkov na prevádzku a iných podpôr zo štátneho rozpočtu,
rozpočtu kraja a rozpočtu obce poskytnutých podľa osobitných právnych
predpisov, z prostriedkov poskytnutých z rozpočtu EÚ alebo verejných
rozpočtov cudzích štátov a pod. Predmetom dane nie sú ani príjmy z úrokov z
vkladov na bežnom účte, z odplatných prevodov a odplatného využívania
štátneho majetku medzi organizačnými zložkami štátu a štátnymi organizáciami
a z prenájmov a predaja štátneho majetku, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu.
Česká právna úprava navyše zakotvuje, že u daňovníkov, ktorí sú verejnou

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

vysokou školou alebo verejnou výskumnou inštitúciou, sú predmetom dane
všetky príjmy s výnimkou príjmov z investičných transferov a z úrokov z
vkladov na bežnom účte. Títo daňovníci sú povinní viesť účtovníctvo tak, aby
najneskôr ku dňu účtovnej závierky boli vedené oddelene príjmy, ktoré sú
predmetom dane, od príjmov, ktoré predmetom dane nie sú alebo predmetom
dane sú, ale sú od dane oslobodené. Obdobne to platí i pre vykazovanie
nákladov (výdavkov). V Čechách u zdravotných poisťovní zriadených
osobitným právnym predpisom alebo podľa osobitného právneho predpisu nie
sú predmetom dane ani príjmy plynúce z poistného na verejné zdravotné
poistenie, z pokút uložených za neplnenie povinností poistencov a platiteľov
poistného, z penále od platiteľov poistného, z prirážok k poistnému vymeraných
zamestnávateľom, z náhrad škôd, z kaucie, z návratnej finančnej výpomoci zo
štátneho rozpočtu, z účelové dotácie zo štátneho rozpočtu a pod.

V Čechách je osobitným spôsobom stanovený predmet dane aj u:

 VOS. Predmetom dane u VOS sú iba príjmy, z ktorých je daň vyberaná

osobitnou sadzbou;

 Pozemkového fondu České republiky, u ktorého sú predmetom zdanenia iba

príjmy uvedené v osobitnom predpise;

 daňovníkov zriadených na poskytovanie verejnej služby v televíznom alebo

rozhlasovom vysielaní, u ktorých sú predmetom dane všetky príjmy s
výnimkou príjmov z investičných dotácií, ako aj z úrokov z vkladov na
bežnom účte.

Na Slovensku sú predmetom dane VOS, Národnej banky Slovenska a Fondu

národného majetku SR iba príjmy, z ktorých sa daň vyberá zrážkou.
Predmetom dane daňovníka, ktorý je:
 správcovskou spoločnosťou a vytvára podielové fondy, sú len príjmy

správcovskej spoločnosti;

 doplnkovou dôchodkovou spoločnosťou a vytvára doplnkové dôchodkové

fondy, sú len príjmy doplnkovej dôchodkovej spoločnosti;

 dôchodkovou správcovskou spoločnosťou a vytvára a spravuje dôchodkové

fondy, sú len príjmy dôchodkovej správcovskej spoločnosti.

Predmetom dane podľa slovenskej právnej úpravy nie je:



príjem v podobe podielu zaplatenej dane;



príjem získaný darovaním alebo dedením;



podiel na zisku (dividenda) vyplácaný zo zisku obchodnej spoločnosti alebo
družstva, alebo obdobnej právnickej osoby v zahraničí určeného na
rozdelenie osobám, ktoré sa podieľajú na ich základnom imaní;

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í



príjem plynúci z dôvodu nadobudnutia nových akcií a podielov, ako aj
príjem plynúci z dôvodu ich výmeny pri zrušení daňovníka bez likvidácie.

Predmetom dane podľa českej právnej úpravy nie sú:


príjmy získané nadobudnutím akcií podľa osobitného zákona, zdedením alebo

darovaním nehnuteľnosti alebo hnuteľnej veci alebo majetkového práva s
výnimkou z nich plynúcich príjmov;



u daňovníkov, ktorí majú postavenie oprávnenej osoby na základe osobitného

zákona, príjmy získané s vydaním pohľadávky, a to do výšky náhrad podľa
osobitných zákonov, do výšky nárokov na vydanie základného podielu, a ďalej
príjmy z vydania ďalšieho podielu v nepeňažnej forme;



príjmy z vlastnej činnosti Správy úložísk rádioaktívnych odpadov s výnimkou

príjmov podliehajúcich osobitnej sadzbe dane vyberanej zrážkou;



príjmy plynúce z titulu spravodlivého zadosťučinenia priznaného Európskym

súdom pre ľudské práva.

V zákonoch o daniach z príjmov je obsiahnutý aj taxatívny výpočet príjmov,
ktoré sú oslobodené od dane. Od dane sú na Slovensku oslobodené najmä:
 príjmy daňovníkov, ktorí nie sú založení alebo zriadení na podnikanie

plynúce z činnosti, za účelom ktorej títo daňovníci vznikli alebo ktorá je ich
základnou činnosťou vymedzenou osobitným predpisom (okrem príjmov
z činností, ktoré sú podnikaním a príjmov, z ktorých sa daň vyberá zrážkou).
V rozpočtových a príspevkových organizáciách sú od dane oslobodené aj
príjmy z činnosti, ktorá je vymedzená zriaďovateľom v zriaďovacej listine
na plnenie jej základného účelu a príjmy z prenájmu a z predaja majetku
zahrnuté v rozpočte zriaďovateľa (s výnimkou príjmov, z ktorých sa daň
vyberá zrážkou);

 príjmy obcí a vyšších územných celkov z prenájmu a predaja ich majetku;
 príjmy štátnych účelových fondov, príjmy Úradu pre finančný trh a príjmy

Fondu ochrany vkladov, okrem príjmov, z ktorých sa daň vyberá zrážkou;

 príjmy plynúce z predaja majetku zahrnutého do konkurznej podstaty a z

odpisu záväzkov pri konkurze a vyrovnaní vrátane odpisu záväzkov voči
veriteľom, ktorí v konkurze alebo vyrovnaní neuplatnili svoje pohľadávky
voči daňovníkovi;

 príjmy daňovníkov, ktorí nie sú založení alebo zriadení na podnikanie, ak

nepresiahli za zdaňovacie obdobie 300 tis. Sk, okrem príjmov, z ktorých sa
daň vyberá zrážkou a príjmov oslobodených od dane;

 výnosy z kostolných zbierok, cirkevných úkonov a príspevky plynúce

registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam;

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

 členské príspevky podľa stanov, štatútu, zriaďovacích listín alebo

zakladateľských listín prijaté záujmovými združeniami právnických osôb,
profesijnými komorami, občianskymi združeniami vrátane odborových
organizácií, politickými stranami a politickými hnutiami;

 úroky z preplatku na dani zapríčineného správcom dane;
 úroky z účtov vyplácané Štátnej pokladnici, príjmy z finančných operácií

vykonávané Agentúrou pre riadenie dlhu a likvidity;

 výnosy zo štátnych dlhopisov Slovenskej republiky vydaných a

registrovaných v zahraničí;

 úroky a iné výnosy z poskytnutých úverov a pôžičiek, z výnosov

podielových listov, dlhopisov, vkladových certifikátov, depozitných
certifikátov, pokladničných poukážok, vkladových listov a iných cenných
papierov a vkladov postavených im na roveň plynúce zo zdroja na území
Slovenskej republiky právnickej osobe, ktorá je daňovníkom členského štátu
EÚ za stanovených podmienok;

 finančné prostriedky plynúce z grantov poskytovaných na základe

medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná atď.

Od dane sú v Čechách oslobodené najmä:
 členské príspevky podľa stanov, štatútu, zriaďovacích listín alebo

zakladateľských listín prijaté záujmovými združeniami právnických osôb,
profesijnými komorami, občianskymi združeniami vrátane odborových
organizácií, politickými stranami a politickými hnutiami;

 výnosy z kostolných zbierok, cirkevných úkonov a príspevky plynúce

registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam;

 príjmy z cenovo regulovaného nájomného z bytov, z nájomného z garáží a z

úhrad za plnenia poskytované s užívaním týchto bytov a garáží v domoch vo
vlastníctve a spoluvlastníctve bytových družstiev, zriadených po roku 1958,
ako aj z nájomného z bytov a garáží v domoch vo vlastníctve a
spoluvlastníctve bytových družstiev, označovaných skôr ako ľudové bytové
družstvá a pod.;

 príjmy z prevádzky malých vodných elektrární do výkonu 1 MW, veterných

elektrární, tepelných čerpadiel, solárnych zariadení, zariadení na výrobu a
energetické využitie bioplynu a drevoplynu, zariadení na výrobu elektriny
alebo tepla z biomasy, atď., a to v kalendárnom roku, v ktorom boli po
prvýkrát uvedené do prevádzky, a v bezprostredne nasledujúcich piatich
rokoch;

 príjmy štátnych fondov, ako aj príjmy Fondu detí a mládeže;

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

 príjmy z lotérií a iných podobných hier, na základe povolenia na ich

prevádzkovanie;

 príjmy plynúce z odpisu záväzkov pri vyrovnaní alebo pri nútenom

vyrovnaní, pokiaľ sú podľa osobitného právneho predpisu zaúčtované v
prospech výnosov;

 príjmy daňovníkov, ktorí nie sú založení alebo zriadení za účelom

podnikania, ktoré im plynú ako odvod časti výťažku povolených lotérií a
iných podobných hier;

 úrokové príjmy daňovníkov s obmedzenou daňovou povinnosťou, ktoré im

plynú z dlhopisov vydávaných v zahraničí daňovníkmi so sídlom v Českej
republike alebo Českou republikou;

 podiely na zisku tichého spoločníka z účasti na podnikaní, pokiaľ sú použité

na doplnenie vkladu zníženého o podiely na stratách do pôvodnej výšky,

 príjmy úverových družstiev z úrokov a iných výnosov z vkladov v bankách;
 príjmy z úrokov z preplatkov zavinených správcom dane a z úrokov z

preplatkov zavinených orgánom správy sociálneho zabezpečenia;

 príjmy Fondu poistenia vkladov, Garančného fondu obchodníkov s cennými

papiermi a pod.;

 príjmy plynúce z prenájmu nehnuteľností, ktoré sú súčasťou nadačného

majetku a sú zapísané v nadačnom registri, príjmy plynúce z prenájmu
umeleckých diel, ktoré sú súčasťou nadačného majetku a sú zapísané v
nadačnom registri, úrokové príjmy a iné výnosy plynúce z cenných papierov,
ktoré sú súčasťou nadačného majetku a sú zapísané v nadačnom registri, a
príjmy z ich predaja;

 príjmy Úradu pre dohľad nad družstevnými záložňami;
 príjmy z prenájmu vlastných nehnuteľností, príjmy z účasti v akciovej

spoločnosti a príjmy z podielu na zisku z podielového listu a úrokové príjmy
z vkladov v bankách plynúce odborovým organizáciám, a to len do výšky, v
akej budú v zdaňovacom období ich dosiahnutia a 3 bezprostredne
nasledujúcich zdaňovacích obdobiach preukázateľne použité na úhradu
výdavkov nevyhnutných na uskutočňovanie činností spočívajúcich v
obhajobe hospodárskych a sociálnych záujmov zamestnancov;

 úrokové príjmy Česko-nemeckého fondu budúcnosti;
 úrokové príjmy plynúce orgánu štátnej správy, samosprávy a subjektu

poverenému ministerstvom financií zabezpečovaním realizácie programov
pomoci ES, a to z vkladu na vkladovom účte zriadenom pre uloženie
prostriedkov poskytnutých Českej republike ES, a ďalej úrokové príjmy

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

plynúce orgánu štátnej správy a samosprávy z vkladu na vkladovom účte
zriadenom pre uloženie prostriedkov poskytnutých Českej republike
Svetovou bankou, Európskou bankou pre obnovu a rozvoj a Európskou
investičnou bankou,

 úrokové príjmy plynúce z prostriedkov verejnej zbierky;
 príjmy Českej konsolidačnej agentúry;
 príjmy z dividend a iných podielov na zisku, vyplácané dcérskou

spoločnosťou, ktorá je daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou,
materskej spoločnosti;

 príjmy z dividend a iných podielov na zisku, plynúce od dcérskej

spoločnosti, ktorá je daňovým rezidentom iného členského štátu EÚ,
materskej spoločnosti, ktorá je daňovníkom s neobmedzenou daňovou
povinnosťou, a stálej prevádzkarne materskej spoločnosti, ktorá je
daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou a je umiestnená na území
Českej republiky. Toto sa nevzťahuje na podiely na likvidačnom zostatku,
vyrovnávacie podiely a podiely na zisku vyplácané dcérskou spoločnosťou,
ktorá je v likvidácii;

 licenčné poplatky plynúce spoločnosti, ktorá je daňovým rezidentom iného

členského štátu EÚ, od obchodnej spoločnosti alebo družstva, ako je
daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou, alebo od stálej
prevádzkarne spoločnosti, ktorá je daňovým rezidentom iného členského
štátu EÚ na území Českej republiky;

 úroky z úverov, pôžičiek, dlhopisov, vkladových listov, vkladových

certifikátov a vkladov im na roveň postavených a zo zmeniek, ktorých
vydaním získava zmenkový dlžník peňažné prostriedky, a z obdobných
právnych vzťahov vzniknutých v zahraničí plynúce spoločnosti, ktorá je
daňovým rezidentom iného členského štátu EÚ, od obchodnej spoločnosti
alebo družstva, ak je daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou,
alebo od stálej prevádzkarne spoločnosti, ktorá je daňovým rezidentom iného
členského štátu EÚ na území Českej republiky;

 príjmy plynúce ako náhrada za vecné bremeno vzniknuté zo zákona alebo

rozhodnutím štátneho orgánu podľa osobitného právneho predpisu a príjmy
plynúce ako náhrada za vyvlastnenie na základe osobitného právneho
predpisu, atď.

Základ dane sa zisťuje podľa príslušných ustanovení zákonov o daniach z

príjmov. Tieto ustanovenia sú spoločné pre daň fyzickej osoby i daň právnickej
osoby.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Základ dane je definovaný ako rozdiel medzi príjmami a daňovými

výdavkami. Pritom je potrebné rešpektovať ich vecnú a časovú súvislosť
v danom zdaňovacom období. Súčasťou základu dane je aj nepeňažný príjem.
Ak daňové výdavky presahujú príjmy, rozdiel tvorí daňovú stratu.
Na Slovensku sa pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty vychádza:
 u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo

u daňovníka, ktorý vedie evidenciu, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami;

 u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku

hospodárenia (zisk alebo strata);

 u daňovníka, ktorý na základe povinnosti podľa zákona o účtovníctve

vykazuje výsledok hospodárenia v individuálnej účtovnej závierke podľa
medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo, z tohto výsledku
hospodárenia.
V Čechách sa pri zisťovaní základu dane vychádza:

 u daňovníkov, ktorí vedú účtovníctvo z výsledku hospodárenia (zisk alebo

strata), a to vždy bez vplyvu Medzinárodných účtovných štandardov;
Daňovník, ktorý zostavuje účtovnú závierku podľa Medzinárodných
účtovných štandardov, použije na zistenie výsledku hospodárenia osobitný
právny predpis;

 u daňovníkov, ktorí nevedú účtovníctvo, z rozdielu medzi príjmami

a výdavkami.

Výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami pri
zisťovaní základu dane sa upravuje o niektoré, v zákone uvedené sumy:
 na Slovensku:



zvýši sa o sumy, ktoré nemožno zahrnúť do daňových výdavkov alebo
ktoré do daňových výdavkov boli zahrnuté v nesprávnej výške;



zvýši sa o sumy, ktoré nie sú súčasťou výsledku hospodárenia, ale podľa
zákona sú zahrnované do základu dane;



zníži sa o sumy, ktoré sú súčasťou výsledku hospodárenia, ale podľa
zákona sa nezahrnú do základu dane;



upraví sa o položky, ktoré ustanoví všeobecne záväzný právny predpis
vydaný ministerstvom financií, ak ide o daňovníka, ktorý vykazuje
výsledok hospodárenia v individuálnej účtovnej závierke podľa
medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo;

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

 v Čechách:



sa zvyšuje o niektoré čiastky (napríklad čiastky neoprávnene skracujúce
príjmy, čiastky, ktoré nemožno zahrnúť do výdavkov, resp. nákladov,
čiastky, o ktoré bol znížený hospodársky výsledok za predchádzajúce
zdaňovacie obdobie a pod.;



sa zvyšuje o čiastky poistného na sociálne zabezpečenie, príspevku na
štátnu politiku zamestnanosti a poistného na verejné zdravotné poistenie,
ktoré je povinný platiť zamestnanec a boli zamestnávateľom, ktorý vedie
účtovníctvo, zrazené, avšak neodvedené do konce mesiaca nasledujúceho
po uplynutí zdaňovacieho obdobia alebo jeho časti;



sa zvyšuje o prijaté úhrady zmluvných pokút, úrokov z omeškania,
poplatkov z omeškania, penále a iných sankcií zo záväzkových vzťahov u
veriteľa, ktorý vedie účtovníctvo, pokiaľ boli položkou znižujúcou
výsledok hospodárenia v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach;



sa zvyšuje o rozdiel medzi ocenením nepeňažného vkladu a výškou vkladu
vyplácaný obchodnou spoločnosťou spoločníkovi alebo družstvom členovi
družstva alebo časť tohto rozdielu, o ktorý nebola znížená obstarávacia
cena podielu, a to ku dňu vzniku obchodnej spoločnosti alebo družstva pri
založení novej obchodnej spoločnosti alebo družstva, v ostatných
prípadoch ku dňu splatenia vkladu;



sa znižuje o rozdiel, o ktorý zmluvné pokuty a úroky z omeškania,
poplatky z omeškania, penále a iné sankcie zo záväzkových vzťahov
zúčtované v prospech výnosov u daňovníka, ktorý vedie účtovníctvo,
prevyšujú prijaté čiastky v tomto zdaňovacom období;



sa znižuje o čiastky ďalších výdavkov (nákladov), ktoré možno uplatniť
ako výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
zdaniteľných príjmov, len pokiaľ boli zaplatené, ak dôjde k ich zaplatení v
inom zdaňovacom období, než v ktorom tieto náklady ovplyvnili výsledok
hospodárenia;



sa môže znížiť o čiastky, o ktoré boli nesprávne zvýšené príjmy,



sa môže znížiť o čiastky nezahrnuté do výdavkov (nákladov), ktoré možno
do výdavkov (nákladov) zahrnúť, atď.

Do základu dane sa nezahŕňajú:
 na Slovensku:



príjmy, pre ktoré je ustanovené, že sa daň vybraná zrážkou považuje za
splnenie daňovej povinnosti, alebo pri ktorých daňovník, ktorý je
fyzickou osobou a ktorý nie je povinný tieto príjmy účtovať, nevyužil
možnosť odpočítať daň vybranú zrážkou ako preddavok na daň;

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í



príjmy z nákupu vlastných akcií za hodnotu nižšiu, ako je ich menovitá
hodnota, pri následnom znížení základného imania;



sumy, ktoré už boli u toho istého daňovníka zdanené;



DPH vzťahujúca sa na hmotný majetok (ďalej len „HM“) a nehmotný
majetok (ďalej len „NM“), na ktorú si platiteľ DPH uplatnil nárok na
odpočet pri registrácii, pričom o túto daň je daňovník povinný znížiť
vstupnú cenu HM a NM alebo ktorú je platiteľ DPH povinný odviesť pri
zrušení registrácie, o ktorú upraví vstupnú cenu HM a NM;



výnosy z odpísaného záväzku, ktorých plnenie prevzal nový dlžník;



príjem prislúchajúci k výdavku (nákladu), ktorý nebol uznaný za daňový
výdavok, ktorý bol daňovník povinný účtovať;



dotácia, podpora a príspevok u daňovníka, ktorý účtuje v sústave
jednoduchého účtovníctva v zdaňovacom období, v ktorom ich prijal, ak
neboli použité na úhradu daňových výdavkov;

 v Čechách:



u daňovníkov s neobmedzenou daňovou povinnosťou a u stálej
prevádzkarne príjmy, z ktorých je daň vyberaná osobitnou sadzbou;



príjmy, ktoré sú zdaňované sadzbou dane vo výške 15 % alebo 20 %;



príjmy z nákupu vlastných akcií pod menovitú hodnotu pri následnom
znížení základného kapitálu;



čiastky, ktoré už boli zdanené u toho istého daňovníka alebo u daňovníka,
ktorý zanikol bez likvidácie v prípade, keď sú príjmom u jeho právneho
nástupcu;



čiastky zaúčtované do príjmov (výnosov), pokiaľ súvisia s výdavkami
(nákladmi) neuznanými v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach ako
výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, a to
maximálne do výšky týchto neuznaných výdavkov (nákladov) v
predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. Obdobne postupujú daňovníci,
ktorí nevedú účtovníctvo;



podiel na likvidačnom zostatku alebo vyrovnací podiel spoločníka VOS a
komplementára komanditnej spoločnosti;



čiastka vyplatená spoločníkovi obchodnej spoločnosti alebo členovi
družstva z titulu účasti v obchodnej spoločnosti alebo družstve pri znížení
základného kapitálu, ktorá znižuje obstarávaciu cenu podielu;



čiastka príjmu z predaja osobného automobilu, ktorého vstupná cena je
podľa zákona limitovaná, do výšky súčtu jeho zostatkovej ceny a rozdielu,
o ktorý obstarávacia cena vrátane technického zhodnotenia prevyšuje
vstupnú cenu tohto automobilu, atď.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Súčasťou základu dane je na Slovensku:

1. aj príjem, z ktorého sa daň vyberá zrážkou, ak vybraním zrážky nie je

splnená daňová povinnosť alebo ak daňovník, ktorý je fyzickou osobou a
nie je povinný tieto príjmy účtovať, využil možnosť odpočítať daň
vybranú zrážkou ako preddavok na daň;

2. aj DPH, na ktorú si platiteľ dane uplatnil nárok na odpočítanie pri

registrácii a ktorá je dodatočne odpočítateľná alebo dodatočne
neodpočítateľná, ak platiteľ dane zmenil účel použitia HM;

3. u daňovníka s neobmedzenou daňovou povinnosťou aj výnos z

dlhopisov a pokladničných poukážok.

Súčasťou základu dane však nie sú kurzové rozdiely z ocenenia majetku

a záväzkov a rozdiely z precenenia derivátov a cenných papierov pri ich
oceňovaní reálnou hodnotou, účtované do nákladov alebo výnosov.

Zmluvné pokuty, poplatky z omeškania a úroky z omeškania, okrem úrokov z

omeškania z úverov platených bankám a prijatých bankami, sa zahrnú do
základu dane u veriteľa po prijatí úhrady alebo u dlžníka po ich zaplatení.

Základ dane daňovníka, ktorý je správcovskou spoločnosťou vytvárajúcou

podielové fondy sa zisťuje len za správcovskú spoločnosť. Základ dane
daňovníka, ktorý je doplnkovou dôchodkovou spoločnosťou vytvárajúcou
doplnkové dôchodkové fondy, sa zisťuje len za doplnkovú dôchodkovú
spoločnosť. Základ dane daňovníka, ktorý je dôchodkovou správcovskou
spoločnosťou vytvárajúcou a spravujúcou dôchodkové fondy, sa zisťuje len za
dôchodkovú správcovskú spoločnosť.

V Čechách je súčasťou základu dane aj rozdiel medzi ocenením podniku

alebo jeho časti, nadobudnutého kúpou a súhrnom ocenenia jeho jednotlivých
zložiek majetku v účtovníctve predávajúceho zníženým o prevzaté záväzky.

V Čechách daňovníci, ktorí nie sú založení alebo zriadení za účelom

podnikania, môžu zistený základ dane a znížený o odpočítateľné položky ďalej
znížiť až o 30 %, maximálne však o 1 mil. Kč, ak použijú prostriedky získané
takto dosiahnutou úsporou daňovej povinnosti na krytie nákladov (výdavkov)
súvisiacich s činnosťami, z ktorých získané príjmy nie sú predmetom dane, a to
najneskôr v 3 bezprostredne nasledujúcich zdaňovacích obdobiach. V prípade,
že 30 % zníženie činí menej než 300 tis. Kč, možno odpočítať čiastku vo výške
300 tis. Kč, maximálne však do výšky základu dane. Verejné vysoké školy a
verejné výskumné inštitúcie môžu zistený základ dane a znížený o odpočítateľné
položky ďalej znížiť až o 30 %, maximálne však o 3 mil. Kč, ak použijú
prostriedky získané takto dosiahnutou úsporou daňovej povinnosti v
nasledujúcom zdaňovacom období na krytie nákladov (výdavkov) na

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

vzdelávanie, vedecké, výskumné, vývojové alebo umelecké činnosti a v prípade,
že 30 % zníženie činí menej než 1 mil. Kč, môžu odpočítať čiastku vo výške 1
mil. Kč, maximálne však do výšky základu dane.

Od základu dane zníženého o odpočítateľné položky možno v Čechách

odpočítať hodnotu darov poskytnutých obciam, krajom, organizačným zložkám
štátu, právnickým osobám so sídlom na území Českej republiky, ako aj
právnickým osobám, ktoré sú usporiadateľmi verejných zbierok podľa
osobitného zákona, a to na financovanie vedy a vzdelania, výskumných a
vývojových účelov, kultúry, školstva, na políciu, na požiarnu ochranu, na
podporu a ochranu mládeže, na ochranu zvierat a ich zdravia, na účely sociálne,
zdravotnícke, ekologické, humanitárne, charitatívne, náboženské pre
registrované cirkvi a náboženské spoločnosti, telovýchovné a športové, a
politickým stranám a politickým hnutiam na ich činnosť, ďalej fyzickým
osobám s bydliskom na území Českej republiky prevádzkujúcim školské a
zdravotnícke zariadenia a zariadenia na ochranu opustených zvierat alebo
ohrozených druhov zvierat, na financovanie týchto zariadení, atď., pokiaľ
hodnota daru činí aspoň 2 tis. Kč. V úhrne možno odpočítať najviac 5 % zo
základu dane zníženého o odpočítateľné položky. V prípade poskytnutia darov
vysokým školám a verejným výskumným inštitúciám možno základ dane znížiť
najviac o ďalších 5 %. Tento odpočet však môžu uplatniť iba daňovníci, ktorí
nie sú založení alebo zriadení za účelom podnikania.

U investičnej spoločnosti vytvárajúcej podielové fondy sa základ dane

stanoví samostatne za investičnú spoločnosť a oddelene za jednotlivé podielové
fondy.

Podľa českej právnej úpravy sa do samostatného základu dane zahrňujú

všetké príjmy z dividend, podielov na zisku, vyrovnacích podielov, podielov na
likvidačnom zostatku alebo im obdobné plnenia, a to vo výške vrátane dane
zrazenej v zahraničí, plynúce daňovníkom s neobmedzenou daňovou
povinnosťou zo zdrojov v zahraničí v príslušnom zdaňovacom období. Obdobne
sa postupuje i u daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou, pokiaľ príjmy
z dividend, podielov na zisku, vyrovnacích podielov, podielov na likvidačnom
zostatku alebo im obdobné plnenia plynúce zo zahraničia sa pripočítajú jeho
stálej prevádzkarni umiestnenej na území Českej republiky.

Tak na Slovensku, ako aj v Čechách platia v podstate obdobné ustanovenia

o zisťovaní základu v prípade komanditnej spoločnosti a VOS.

Základ dane daňovníka, ktorý je komanditnou spoločnosťou sa zisťuje za

spoločnosť ako celok. Od takto zisteného základu dane sa odpočíta podiel
pripadajúci na komplementárov, ktorý sa určí v rovnakom pomere, v akom sa
delí zisk pred zdanením medzi komanditistov a komplementárov. Zostávajúci

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

základ dane je základom dane komanditnej spoločnosti. Daňová strata sa delí
rovnako ako vypočítaný základ dane.

Súčasťou základu dane daňovníka, ktorý je komplementárom komanditnej

spoločnosti, je aj časť základu dane alebo daňovej straty komanditnej
spoločnosti pripadajúcej na jednotlivého komplementára. Táto časť základu
dane sa určí v rovnakom pomere, v akom sa rozdeľuje časť zisku pred zdanením
pripadajúca na komplementárov medzi jednotlivých komplementárov.

VOS zisťuje základ dane za spoločnosť ako celok, pričom tento základ sa

delí medzi jednotlivých spoločníkov tak, ako sa rozdeľuje zisk podľa
spoločenskej zmluvy, inak rovným dielom. Pokiaľ ide o daňovú stratu VOS, táto
sa delí rovnako ako základ dane. Časť tejto straty sa teda rozdeľuje na
spoločníka rovnako ako základ dane. Súčasťou základu dane daňovníka, ktorý je
spoločníkom VOS, je aj časť základu dane alebo časť daňovej straty VOS
pripadajúca na spoločníka. Táto časť základu dane alebo časť daňovej straty sa
zahrnuje do základu dane v tom zdaňovacom období, za ktoré verejná obchodná
spoločnosť podala daňové priznanie.

Daňové výdavky, resp. výdavky na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
príjmov
Pokiaľ ide o kategóriu výdavkov ovplyvňujúcich daňový základ12, treba v prvom
rade zdôrazniť, že právna úprava platná na Slovensku, tieto výdavky
vymedzuje:
 pozitívne a

 negatívne.

Pozitívne vymedzenie uvedených výdavkov vychádza z vymedzenia

výdavkov (nákladov), ktoré možno považovať a označovať v súlade so zákonom
ako daňové výdavky.
Daňovými výdavkami sú iba výdavky (náklady) preukázateľne vynaložené
daňovníkom na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, zaúčtovanými v
účtovníctve daňovníka alebo evidované v evidencii daňovníka, ak zákon
neustanovuje inak. Pritom platí, že:



ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, možno preukázaný
výdavok (náklad) zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto
limitu;

12 Právna úprava na Slovensku v tejto súvislosti používa nie celkom vhodný termín

„daňové výdavky“.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í



ak výšku výdavku (nákladu) limituje zákon č. 595/2003 Z. z., alebo jeho
zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento zákon v inej výške ako
osobitný predpis, možno preukázaný výdavok (náklad) zahrnúť do
daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok v ňom stanovených;



ak výšku výdavku (nákladu) limituje zákon výškou dosiahnutého príjmu
alebo výškou príjmu z prijatej úhrady, uplatní sa výdavok (náklad) alebo
jeho časť do daňových výdavkov v tom zdaňovacom období, v ktorom bol
dosiahnutý príjem alebo prijatá úhrada.

Zákon vychádza z toho, že k daňovým výdavkom, ktoré možno uplatniť len
v rozsahu a za podmienok stanovených v zákone možno zaradiť najmä:
 výdavky (náklady), ktoré je daňovník povinný uhradiť podľa osobitných

predpisov;

 výdavky (náklady) na prevádzku vlastného zariadenia na ochranu životného

prostredia;

 výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť

o zdravie;

 výdavky (náklady) na pracovné cesty, na ktoré vzniká nárok podľa

osobitných predpisov;

 výdavky (náklady) vo výške obstarávacej ceny obchodného podielu na

obchodnej spoločnosti alebo družstve, pri jeho predaji len do výšky príjmov
z predaja;

 výdavky (náklady) na reklamu vynaložené za účelom prezentácie

podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností,
obchodného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov
a pod. so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia
príjmov daňovníka;

 výdavky (náklady) na spotrebované pohonné látky podľa cien platných

v čase ich nákupu, prepočítané podľa spotreby uvedenej v technickom
preukaze, alebo podľa spotreby preukázanej iným preukázateľným
dokladom;

 výdavky, na ktorých úhradu boli poskytnuté dotácie, podpory a príspevky

poskytnuté z prostriedkov štátneho rozpočtu, rozpočtov územnej
samosprávy, štátnych účelových fondov a Ústredia práce, sociálnych vecí a
rodiny zahrnované do príjmov atď.

Zákon medzi daňové výdavky zaraďuje napríklad aj odpisy HM a NM,

zostatkovú cenu HM a NM pri jeho vyradení predajom alebo likvidáciou,
zostatkovú cenu HM a NM vyradeného z dôvodu škody do výšky príjmov

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

z náhrad zahrnovaných do základu dane vrátane prijatých úhrad z predaja
vyradeného majetku, vstupnú cenu pri predaji HM vylúčeného z odpisovania,
tvorbu rezerv a opravných položiek13. Medzi daňové výdavky patria aj škody
nezavinené daňovníkom vzniknuté v dôsledku živelnej pohromy, daň z
nehnuteľností, poplatky vzťahujúce sa na činnosti, z ktorých príjmy podliehajú
dani, ďalej DPH, ktorú je platiteľ dane povinný odviesť pri zrušení registrácie,
DPH, ak na jej odpočítanie platiteľ dane z pridanej hodnoty nemá nárok, alebo
pomerná časť dane z pridanej hodnoty, ak platiteľ dane uplatňuje nárok na
odpočítanie dane koeficientom podľa osobitného predpisu. Daňovými
výdavkami sú aj príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré platí
zamestnávateľ za zamestnancov a príspevky na účelové sporenie a životné
poistenie, ktoré platí zamestnávateľ za zamestnancov14, provízie za vymáhanie
pohľadávky, úrok pri finančnom prenájme zahrnovaný do základu dane počas
celej doby trvania finančného prenájmu podľa osobitného predpisu atď.

Negatívne vymedzenie výdavkov ovplyvňujúcich daňový základ spočíva

v tom, že zákon č. 595/2003 Z. z. vymedzuje okruh tých výdavkov, ktoré
nemožno považovať za daňové výdavky. Zákon aj o týchto výdavkoch hovorí
ako o daňových výdavkoch, čo je však v rozpore s podstatou daňových
výdavkov. Zákon tieto výdavky všeobecne charakterizuje a súčasne aj
vymenúva.
Pokiaľ ide o všeobecnú charakteristiku týchto výdavkov, ide o výdavky:



ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady)
daňovník účtoval a



ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

13 Rezervami, ktorých tvorba je daňovým výdavkom sú rezervy v poisťovníctve

a rezervy účtované ako náklad na nevyčerpané dovolenky (vrátane poistného
a príspevkov, ktoré je povinný platiť zamestnávateľ za zamestnanca), ďalej
nevyfakturované dodávky a služby a pod. Opravnými položkami sú opravné položky k
nadobudnutému majetku, k nepremlčaným pohľadávkam, k pohľadávkam, ktoré tvoria
banky a pobočky zahraničných bánk a Exportno-importná banka Slovenskej republiky
a pod.

14 Tieto príspevky je možné uznať v úhrne najviac do výšky 6 % zo zúčtovanej

mzdy a náhrady mzdy zamestnanca, ktorý je účastníkom týchto sporení. Pozri § 19 ods. 3
písm. l) zákona č. 595/2003 Z. z.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Okrem týchto výdavkov patria ku konkrétnym výdavkom, ktoré nie sú
daňovými výdavkami aj tieto výdavky:
a) (náklady) na obstaranie HM a NM a na obstaranie HM a NM vylúčeného

z odpisovania;

b) výdavky na zvýšenie základného imania vrátane splácania pôžičiek;
c) úplatky alebo iné neoprávnené výhody poskytnuté inej osobe priamo alebo

sprostredkovane aj vtedy, ak v príslušnom štáte je poskytnutie takéhoto
úplatku alebo inej neoprávnenej výhody obvykle tolerované;

d) výdavky na vyplácané podiely na zisku vrátane podielov na zisku (tantiém)

členov štatutárnych orgánov a ďalších orgánov právnických osôb;

e) výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené právnymi predpismi alebo

vynaložené v rozpore s právnymi predpismi;

f) výdavky na technické zhodnotenie;
g) výdavky na reprezentáciu (okrem výdavkov na reklamné predmety

označené obchodným menom alebo ochrannou známkou poskytovateľa
v hodnote neprevyšujúcej 500 Sk za jeden predmet);

h) výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na

ochranu osoby daňovníka a blízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku
daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku daňovníka a majetku
blízkych osôb daňovníka.

Za daňové výdavky nemožno uznať ani zvýšenie dane, prirážky k poistnému

platenému na zdravotné poistenie, úroky platené za obdobie odkladu platenia
dane a cla, penále a pokuty s výnimkou zaplatených zmluvných pokút, prirážky
k základným sadzbám poplatkov za znečisťovanie ovzdušia a za ukladanie
odpadov, prirážky k základným odplatám za vypúšťanie odpadových vôd,
tvorbu rezervného fondu a ostatných účelových fondov (okrem povinného
prídelu do sociálneho fondu), ďalej manká a škody presahujúce prijaté náhrady
(s výnimkou náhrady škody nezavinenej daňovníkom, stratného v
maloobchodnom predaji na základe ekonomicky odôvodnených noriem úbytkov
tovaru určených daňovníkom a s výnimkou nezavinených úhynov zvierat, ktoré
nie sú na účely tohto zákona hmotným majetkom), zostatkovú cenu trvale
vyradeného HM a NM, daň fyzickej osoby a daň právnickej osoby, dane
zaplatené za iného daňovníka, DPH u platiteľov tejto dane, atď.

Právna úprava platná v Čechách nehovorí o daňových výdavkoch, ale o

výdavkoch (nákladoch) vynaložených na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
príjmov. V tejto súvislosti však rozlišuje medzi výdavkami, ktoré možno uznať
za výdavky takejto povahy a tými, ktoré nemožno uznať za výdavky vynaložené
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmu.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Výdavky (náklady) vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie

zdaniteľných príjmov sa pre zistenie základu dane odpočítajú vo výške
preukázanej daňovníkom a vo výške stanovenej zákonom o daniach z príjmov
a osobitnými predpismi. Vo výdavkoch na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
príjmov nemožno uplatniť výdavky, ktoré už boli v predchádzajúcich
zdaňovacích obdobiach vo výdavkoch uplatnené.

Medzi výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov

patria aj:
a) odpisy HM;
b) zostatková cena HM, a to u pestovateľských celkov, trvalých porastov a

zvierat podľa prílohy č. 1 k zákonu, pri ich vyradení, ďalej zostatková cena
predaného alebo zlikvidovaného HM, ktorý možno odpisovať, atď.;

c) zostatková cena HM vyradeného v dôsledku škody len do výšky náhrad;
d) príspevky právnickým osobám, pokiaľ povinnosť členstva vyplýva z

osobitného právneho predpisu, alebo členstvo je nutnou podmienkou k
prevádzkovaniu predmetu podnikania (činnosti);

e) poistné hradené daňovníkom, pokiaľ súvisí s príjmom, ktorý je predmetom

dane a nie je od dane oslobodený;

f) poistné na sociálne zabezpečenie a príspevok na štátnu politiku zamestnanosti

a poistné na všeobecné zdravotné poistenie hradené VOS za spoločníkov tejto
spoločnosti, komanditnej spoločností za komplementárov, daňovníkom
majúcim príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti,
daňovníkom majúcim príjmy z prenájmu, atď.;

g) výdavky (náklady) na prevádzku vlastného zariadenia na ochranu životného

prostredia;

h) nájomné;
i) daň z prevodu nehnuteľností, ostatné dane a poplatky s výnimkami,

stanovenými v zákone;

j) rezervy a opravné položky, ktorých spôsob tvorby a výšku pre daňové účely

stanovuje osobitný zákon;

k) výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky, starostlivosť o zdravie

a zvýšený rozsah doby odpočinku zamestnancov;

l) výdavky (náklady) na pracovné cesty;
m) škody vzniknuté v dôsledku živelných pohrôm alebo škody spôsobené

neznámym páchateľom alebo ako zvýšené výdavky v dôsledku opatrení
stanovených osobitnými predpismi;

n) výdavky (náklady) na zabezpečenie požiarnej ochrany,

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

o) výdavky (náklady), ku ktorých úhrade je daňovník povinný podľa osobitných

zákonov;

p) vstupná cena HM vylúčeného z odpisovania, vstupná cena HM využívaného

na dosahovanie príjmov oslobodených od dane, atď.;

q) paušálne čiastky hradené zamestnávateľom zamestnancovi;
r) výdavky (náklady) na dopravu zamestnancov do zamestnania a zo

zamestnania zabezpečovanou zamestnávateľom vlastnými alebo ním
prenajatými dopravnými prostriedkami;

s) zmluvné pokuty, úroky z omeškania, poplatky z omeškania, penále a iné

sankcie zo záväzkových vzťahov, len pokiaľ boli zaplatené;

t) odvod do štátneho rozpočtu z titulu plnenia povinného podielu zamestnávania

osôb so zdravotným postihnutím, atď.

V Čechách za výdavky (náklady) vynaložené na dosiahnutie,

zabezpečenie a udržanie príjmov pre daňové účely nemožno uznať najmä:

a) výdaje (náklady) na obstaranie HM a NM, vrátane splátok a úrokov z úverov a

pôžičiek spojených s ich obstaraním, ak sú súčasťou ich ocenenia;

b) výdavky na zvýšenie základného kapitálu vrátane splácania pôžičiek,
c) obstarávaciu cenu cenného papieru s istými výnimkami;
d) odmeny členov štatutárnych orgánov a ďalších orgánov právnických osôb,

poistné hradené za člena štatutárneho orgánu a ďalšieho orgánu právnickej
osoby a za konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným z titulu
zodpovednosti za škodu spôsobenú spoločnosťou pri výkone funkcie, a ďalej
peňažné plnenia poskytované zamestnancovi popri mzde;

e) vyplácané podiely na zisku,
f) penále, úroky z omeškania a pokuty, prirážky k poistnému na sociálne

zabezpečenie a príspevok na štátnu politiku zamestnanosti a k poistnému na
všeobecné zdravotné poistenie, atď.;

g) prirážky k základným sadzbám poplatkov za znečisťovanie ovzdušia a

prirážky k základným odplatám za vypúšťanie odpadových vôd;

h) výdavky (náklady) vynaložené na príjmy od dane oslobodené alebo

nezahrňované do základu dane;

i) výdavky nad limity stanovené právnymi predpismi;
j) výdavky na tvorbu rezervných a ostatných účelových fondov;
k) manka a škody presahujúce náhrady;

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

l) zostatková cena HM a NM vyradeného v dôsledku darovania alebo

bezodplatného prevodu, ku ktorému nie je daňovník povinný podľa osobitného
právneho predpisu;

m) technické zhodnotenie;
n) dane zaplatené za iného daňovníka;
o) daň dedičská, daň darovacia, daň z príjmov fyzických osôb a daň z príjmov

právnických osôb a obdobné dane zaplatené v zahraničí;

p) výdavky na reprezentáciu, ktorými sú najmä výdavky na pohostenie,

občerstvenie a dary;

q) výdavky na osobnú potrebu daňovníka, atď.
Daňová sadzba je stanovená:
 na Slovensku vo výške 19 % z daňového základu, zníženého o daňovú stratu

a

 v Čechách vo výške 24 % s výnimkami vyplývajúcimi zo zákona. K týmto

výnimkám možno zaradiť:


u investičného fondu, podielového fondu a u penzijného fondu činí sadzba
dane 5 %;



sadzba dane vo výške 15 % a vzťahuje na samostatný základ dane, do
ktorého sa zahrňajú príjmy z dividend, podielov na zisku, vyrovnacích
podielov, atď.

Odpisovanie HM a NM

Zákony o daniach z príjmov komplexne upravujú problematiku odpisovania

HM i NM, pričom ustanovenia o odpisovaní platia pre fyzické osoby i právnické
osoby.

Odpisovaním podľa slovenskej právnej úpravy rozumieme postupné

zahrnovanie odpisov z HM a NM do daňových výdavkov, ktorý je účtovaný
alebo evidovaný a je používaný na zabezpečenie zdaniteľných príjmov. Česká
právna úprava vychádza z toho, že odpisovaním je zahrňovanie odpisov z HM
evidovaného u daňovníka, ktorý sa vzťahuje na zabezpečenie zdaniteľného
príjmu, do výdavkov (nákladov) na zabezpečenie tohto príjmu.

U daňovníka sa odpisovanie HM a NM chápe ako jeho právo o tento náklad

znížiť zdaniteľný príjem.



HM sú:



samostatné hnuteľné veci, príp. súbory hnuteľných vecí, ktoré majú
samostatné technicko-ekonomické určenie, ich vstupná cena je vyššia ako

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

30 tis. Sk (na Slovensku), resp. 40 tis. Kč (v Čechách) a majú prevádzkovo-
technické funkcie dlhšie ako 1 rok;



budovy a stavby (s výnimkou prevádzkových banských diel a drobných
stavieb na lesnej pôde slúžiacej na zabezpečovanie lesnej výroby
a poľovníctva a pod.);



pestovateľské celky trvalých porastov s dobou plodnosti dlhšou ako 3 roky
(ovocné stromy vysádzané na súvislom pozemku s výmerou nad 0,25 ha v
hustote najmenej 90 stromov na 1 ha, ovocné kríky vysádzané na súvislom
pozemku s výmerou nad 0,25 ha v hustote najmenej 1000 kríkov na 1 ha a
chmeľnice a vinice);



zvieratá (na Slovensku), resp. základné stádo a ťažné zvieratá (v Čechách);



iný majetok, t. j. otvárky nových lomov, pieskovní, hlinísk, skládok
odpadov, technické rekultivácie, technické zhodnotenie nehnuteľnej
kultúrnej pamiatky vyššie ako 30 tis. Sk, resp. 40 tis. Kč, technické
zhodnotenie prenajatého majetku vyššie ako 30 tis. Sk, resp. 40 tis. Kč
vykonané a odpisované nájomcom, technické zhodnotenie plne odpísaného
HM vyššie ako 30 tis. Sk a pod.

Zásoby nie sú HM.
NM sú podľa slovenskej právnej úpravy práva priemyselného vlastníctva,

autorské práva vrátane počítačových programov a databáz, projekty, výrobné a
technologické postupy, utajované informácie, marketingové štúdie, lesné
hospodárske plány, technické a hospodársky využiteľné znalosti (software a
pod.), ktorých vstupná cena je vyššia ako 50 tis. Sk a majú prevádzkovo-
technické funkcie alebo použiteľnosť dlhšiu ako jeden rok a sú obstarané
odplatne alebo vytvorené vlastnou činnosťou s cieľom obchodovať s nimi, a
ďalej aktivované náklady na vývoj, zriaďovacie výdavky vyššie ako 50 tis. Sk a
technické zhodnotenie plne odpísaného NM vyššie ako 30 tis.

Podľa českej právnej úpravy sú NM, ktorý sa odpisuje, zriaďovacie výdavky,

nehmotné výsledky výskumu a vývoja, software, oceniteľné práva a iný
majetok, ktorý je vedený v účtovníctve ako nehmotný majetok vymedzený
osobitným právnym predpisom, pokiaľ
a) bol nadobudnutý odplatne, vkladom spoločníka alebo tichého spoločníka

alebo člena družstva, premenou, darovaním alebo zdedením, alebo
vytvorený vlastnou činnosťou za účelom obchodovania s ním alebo na jeho
opakované poskytovanie,

b) vstupná cena je vyššia než 60 tis. Kč, a
c) doba použiteľnosti je dlhšia než jeden rok.

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

NM môže okrem vlastníka odpisovať daňovník, ktorý k nemu nadobudol
právo užívania za odplatu.

NM sa odpíše v súlade s účtovnými predpismi najviac do výšky vstupnej

ceny.

Na Slovensku sa vstupnou cenou HM i NM rozumie najmä obstarávacia

cena (obstarávacou cenou majetku nadobudnutého od fyzickej osoby darom
alebo vkladom je obstarávacia cena zistená u darcu alebo vkladateľa, len ak ide
o majetok, ktorý u darcu alebo vkladateľa nebol zahrnutý do obchodného
majetku, pričom pri jeho predaji uskutočnenom v deň darovania alebo vkladu by
sa naň nevzťahovalo oslobodenie od dane), suma vo výške vlastných nákladov,
reprodukčná obstarávacia cena, suma vo výške pohľadávky, ktorá je
zabezpečená prevodom vlastníckeho práva k hmotnému hnuteľnému majetku,
ktorý prechádza do vlastníctva veriteľa (znížená o čiastku splateného úveru
alebo pôžičky) atď.

Súčasťou vstupnej ceny je technické zhodnotenie v tom zdaňovacom období,

v ktorom bolo dokončené a zaradené do užívania, pričom pri zrýchlenom
odpisovaní technické zhodnotenie zvyšuje aj zostatkovú cenu. Súčasťou
vstupnej ceny je aj DPH u daňovníka, ktorý nie je platiteľom dane, DPH u
daňovníka, ktorý je platiteľom dane, a nemôže ju odpočítať.

Zostatkovou cenou je rozdiel medzi vstupnou cenou HM a NM a celkovou

výškou odpisov z tohto majetku, ktoré boli zahrnuté do daňových výdavkov.

V Čechách sa vstupnou cenou HM rozumie najmä obstarávacia cena, ak je

HM obstaraný odplatne, vlastné náklady, ak je HM obstaraný alebo vyrobený vo
vlastnej réžii (toto platí i pre daňovníkov, ktorí nevedú účtovníctvo), hodnota
nesplatenej pohľadávky zabezpečenej prevodom práva, a to u HM hnuteľného,
ktorý zostáva vo vlastníctve veriteľa, reprodukčná obstarávacia cena v ostatných
prípadoch zistená podľa osobitného právneho predpisu, pri nadobudnutí majetku
dedením alebo darovaním cena stanovená pre účely dane dedičskej, alebo dane
darovacej, pokiaľ neuplynula od nadobudnutia doba dlhšia než 5 rokov, zvýšená
u nehnuteľnosti o náklady vynaložené na opravy a technické zhodnotenie a pod.

Za zostatkovú cenu HM sa považuje rozdiel medzi vstupnou cenou HM a

celkovou výškou odpisov z tohto majetku, a to i vtedy, keď do výdavkov na
zabezpečenie zdaniteľných príjmov zahrnul daňovník iba pomernú časť odpisov
alebo uplatňoval v niektorých zdaňovacích obdobiach výdavky percentom z
príjmov.

Nie všetok HM a NM podlieha na Slovensku odpisovaniu. Z odpisovania

sú vylúčené najmä pozemky, pestovateľské celky trvalých porastov s dobu
plodnosti viac ako 3 roky, ktoré nedosiahli plodonosnú starobu, ďalej ochranné
hrádze, umelecké diela, ktoré nie sú súčasťou stavieb a budov, ďalej hnuteľné
národné kultúrne pamiatky, povrchové a podzemné vody, lesy, jaskyne, meračské

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

značky, signály a iné zariadenia vybraných geodetických bodov a tlačové
podklady štátnych mapových diel, ako aj predmety múzejnej hodnoty a galerijnej
hodnoty. Neodpisuje sa ani NM vložený ako vklad do obchodnej spoločnosti
alebo členský vklad do základného imania družstva, ak ho vkladateľ nadobudol
bezodplatne (napríklad know-how, obchodná značka), HM u veriteľa, ktorý
nadobudol vlastnícke právo v dôsledku zabezpečenia záväzku prevodom práva
počas zabezpečenia záväzku, HM bezodplatne nadobudnutý organizáciou, ktorá
zabezpečuje jeho ďalšie využitie a pod.

V Čechách je z odpisovania vylúčený najmä HM bezodplatne prevedený

podľa zmluvy o finančnom prenájme s následnou kúpou prenajatej veci, pokiaľ
výdavky (náklady) súvisiace s jeho obstaraním neprevýšia 40 tis. Kč,
pestovateľský celok trvalých porastov s dobou plodnosti dlhšou než 3 roky,
ktorý nedosiahol plodonosnú starobu, hydromeliorácie do 2 rokov po ich
dokončení, ďalej umelecké dielo, ktoré je HM a nie je súčasťou stavby a
budovy, predmety múzejnej a galerijnej hodnoty, stále výstavné súbory a
knižničné fondy knižnice, hnuteľné kultúrne pamiatky a ich súbory, HM
povinne prevzatý bezodplatne podľa osobitných právnych predpisov, ale aj
technické zhodnotenie realizované nájomcom na osobnom automobile kategórie
M1, prenajatom podľa zmluvy o finančnom prenájmu s následnou kúpou.

Daňovník môže uplatňovanie odpisov prerušiť, a to len na jedno alebo viac

celých zdaňovacích období. V ďalšom zdaňovacom období daňovník pokračuje
v odpisovaní tak, ako by nebolo prerušené, pričom celková doba odpisovania sa
predlžuje o dobu prerušenia odpisovania. Prerušenie odpisovania nemôže
realizovať daňovník, ak uplatňuje výdavky paušálnym spôsobom.

Podľa slovenskej právnej úpravy v zásade odpisuje HM a NM daňovník,

ktorý má k tomuto majetku vlastnícke právo. V niektorých, v zákone
stanovených prípadoch, však odpisuje tento majetok aj daňovník, ktorý nemá
vlastnícke právo k tomuto majetku, ak účtuje alebo vedie evidenciu o
 HM pri prevode vlastníckeho práva z dôvodu zabezpečenia záväzku

prevodom práva na veriteľa, ak sa pôvodný vlastník (dlžník) písomne
dohodne s veriteľom na výpožičke tohto majetku počas trvania zabezpečenia
záväzku,

 dlhodobom hmotnom hnuteľnom majetku, ku ktorému vlastnícke právo

prechádza na kupujúceho až úplným zaplatením kúpnej ceny a do
nadobudnutia vlastníckeho práva majetok kupujúci užíva,

 nehnuteľnej veci obstaranej na základe zmluvy, pri ktorej sa vlastnícke právo

nadobúda povolením vkladu do katastra nehnuteľností, ak do nadobudnutia
vlastníckeho práva nehnuteľnosť užíva,

 HM prenajatom formou finančného prenájmu.

100

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

 HM a NH štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ktorý bol zverený do

správy rozpočtovej organizácie, príspevkovej organizácie alebo inej
právnickej osobe.

Nájomca môže odpisovať prenajatý HM, ak ide o technické zhodnotenie

prenajatého HM uhradené nájomcom na základe písomnej zmluvy s vlastníkom
(za podmienky, že vlastník nezvýšil vstupnú cenu HM o tieto výdavky). Pri
odpisovaní technického zhodnotenia postupuje nájomca spôsobom ustanoveným
pre HM. Rovnakým spôsobom sa odpisuje technické zhodnotenie plne
odpísaného HM vyššie ako 30 tis. Sk.

NM okrem vlastníka môže odpisovať aj daňovník, ktorý k nemu nadobudol

právo na jeho užívanie za odplatu.

Podľa českej právnej úpravy HM odpisuje daňovník, ktorý má k tomuto

majetku vlastnícke právo, organizačná zložka štátu príslušná hospodáriť s
majetkom štátu a štátna organizácia príslušná hospodáriť s majetkom štátu.
Technickú rekultiváciu, pokiaľ nezvyšuje vstupnú a zostatkovú cenu HM,
prevádzanou na pozemku inou osobou než vlastníkom, môže odpisovať iba
daňovník, ktorý je zaviazaný k realizácii rekultivácie. Technické zhodnotenie
prenajatého HM môže na základe písomnej zmluvy odpisovať nájomca, pokiaľ
nie je vstupná cena u vlastníka HM zvýšená o tieto výdavky.

Pri odpisovaní HM a NM, ktorý sa iba sčasti používa na zabezpečenie

zdaniteľného príjmu, sa do výdavkov na zabezpečenie zdaniteľného príjmu
zahŕňa pomerná časť odpisov.

Zákon platný na Slovensku stanovuje 4 odpisové skupiny s dobou

odpisovania 4, 6, 12 a 20 rokov. HM sa odpisuje najviac do výšky vstupnej ceny
alebo do výšky zvýšenej vstupnej ceny (technické zhodnotenie je faktorom
zvyšujúcim vstupnú cenu) alebo pri zrýchlenom odpisovaní do výšky zvýšenej
zostatkovej ceny. Toto pravidlo platí na Slovensku i v Čechách.

HM a NM, ktorý nemožno zaradiť do odpisových skupín, pričom doba jeho

použiteľnosti nevyplýva z iných predpisov, sa na účely odpisovania zaradí do 2.
odpisovej skupiny. Súbor hnuteľných vecí sa zaraďuje do odpisovej skupiny
podľa hlavného funkčného celku.

V Čechách existuje 6 odpisových skupín (+ odpisová skupina 1a) s dobou

odpisovania 3, 4, 5, 10, 20, 30 a 50 rokov. Ide o minimálnu dobu odpisovania
vyjadrenú v rokoch. V prvom roku odpisovania zatriedí daňovník HM do
príslušnej odpisovej skupiny.

Stanovená doba odpisovania sa nevzťahuje na HM, u ktorého došlo v

priebehu odpisovania k predĺženiu doby odpisovania. HM, ktorý nemožno

101

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

zaradiť do odpisových skupín, sa zaradí do odpisovej skupiny 5, resp. do
odpisovej skupiny 2.

Zákony o daniach z príjmov poznajú 2 spôsoby (metódy) odpisovania:

 rovnomerné (lineárne) odpisovanie,
 zrýchlené (degresívne) odpisovanie.

Spôsob odpisovania určuje pre každý novo obstaraný HM daňovník, pričom

tento spôsob nemožno zmeniť po celú dobu odpisovania. Aj právny nástupca
daňovníka pokračuje v odpisovaní začatom pôvodným vlastníkom.

102

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

MIESTNE DANE NA SLOVENSKU

Miestne dane sú novým nástrojom v našej daňovej sústave, a to aj napriek

tomu, že ich zavedenie predvídal už zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení15,
ale najmä už spomínaný článok 59 ods. 1 Ústavy SR.

Systém miestnych daní upravuje zákon č. 582/2004 Z. z. V súlade so
zákonom treba rozlišovať:
a) miestne dane, o ukladaní ktorých rozhoduje obec a
b) miestne dane, o ukladaní ktorých rozhoduje vyšší územný celok.
Medzi miestne dane, ktoré môže obec ukladať zaraďujeme:
 daň z nehnuteľností,

 daň za psa,

 daň za užívanie verejného priestranstva,

 daň za ubytovanie,

 daň za predajné automaty,

 daň za nevýherné hracie prístroje,

 daň za vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti mesta,

 daň za jadrové zariadenie.

Tieto miestne dane nahradili dovtedy ukladané miestne poplatky, s istými

zmenami v ich právnej konštrukcii.

Medzi miestne dane, ktoré môže ukladať vyšší územný celok zaraďujeme

daň z motorových vozidiel.
Právna úprava miestnych daní sa vyznačuje najmä týmito charakteristickými
znakmi:
a) zaviedla fakultatívnosť ukladania a vyberania miestnych daní zo strany obcí

(v jednom prípade vyššieho územného celku), čo v praxi znamená, že obce
ich môžu na základe zákona ukladať a vyberať, zákon im však obligatórnosť
ich ukladania nestanovuje;

b) došlo k posilneniu právomoci a samostatnosti obcí (v jednom prípade

vyššieho územného celku) pri rozhodovaní o zavedení a vyberaní miestnych
daní. Okrem už spomínanej fakultatívnosti ukladania týchto platieb, čo je
najvýznamnejší faktor posilnenia postavenia orgánov územnej samosprávy

15 Pozri § 11 ods. 4 písm. d) zákona č. 369/1990 Zb.

103

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

vo vzťahu k daňovým povinnostiam, sa toto konštatovanie vzťahuje aj na
určovanie niektorých základných náležitostí daní, najmä sadzby, stanovenia
podmienok pre oslobodenie, resp. zníženie dane a pod.;

c) sadzby miestnych daní nemajú stanovenú hornú hranicu (s výnimkou pri

dani z nehnuteľností, ako to vidieť aj v ďalšom texte) s tým, že obce samé
rozhodnú o konkrétnej sadzbe daní na svojom území. Vytvára sa tým
priestor na zvýšenie a stabilizáciu vlastných finančných zdrojov
nevyhnutných na zabezpečenie úloh, ktoré plnia orgány územnej
samosprávy;

d) okrem uvedených miestnych daní, ktoré v súčasnosti tvoria sústavu týchto

platieb, nemôžu obce, resp. vyššie územné celky ukladať a vyberať iné
platby charakteru miestnych daní;

e) zdaňovacím obdobím u väčšiny miestnych daní je kalendárny rok. Netýka

sa to dane za užívanie verejného priestranstva, dane za ubytovanie a dane za
vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti mesta, u ktorých
zdaňovacie obdobie určí správca dane;

f) zdôrazňuje sa význam všeobecne záväzného nariadenia obce, ktoré má byť

určujúce pri uplatňovaní miestnych daní v praxi.

DAŇ Z NEHNUTEĽNOSTÍ

Daň z nehnuteľností patrí medzi majetkové dane. Ide zároveň o daň reálnu,

tzn. povinnosť ju platiť vzniká na základe vlastníckeho, nájomného alebo
správcovského vzťahu bez ohľadu na to, či vlastník, príp. nájomca (správca)
nehnuteľností má dostatočný príjem na jej úhradu.



Daň z nehnuteľností sa člení na:



daň z pozemkov,



daň zo stavieb,



daň z bytov a z nebytových priestorov v bytovom dome („daň z bytov“ ako
legislatívna skratka).

1. Daň z pozemkov

Daňovníkom dane z pozemkov je vlastník pozemku zapísaný v katastri

nehnuteľností a správca pozemku vo vlastníctve štátu, správca pozemku vo
vlastníctve obce, alebo správca pozemku vo vlastníctve vyššieho územného celku
zapísaný v katastri.

104

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Daňovníkom dane z pozemkov je aj:
 fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej boli pridelené na

obhospodarovanie náhradné pozemky vyčlenené z pôdneho fondu užívaného
právnickou osobou až do vykonania pozemkových úprav,

 nájomca ak:



nájomný vzťah k pozemku trvá alebo má trvať najmenej päť rokov
a nájomca je zapísaný v katastri,



má v nájme pozemky spravované Slovenským pozemkovým fondom,



má v nájme náhradné pozemky daňovníka, ktorým je fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorej boli pridelené na obhospodarovanie
náhradné pozemky vyčlenené z pôdneho fondu užívaného právnickou
osobou až do vykonania pozemkových úprav.

V konečnom dôsledku je daňovníkom dane osoba, ktorá skutočne užíva

pozemok.

Takáto precízna právna úprava daňovníka tejto dane je dôležitá najmä

z pohľadu toho, že na Slovensku ešte stále existujú nejasnosti v katastri
nehnuteľností súvisiace s vlastníckymi vzťahmi k pozemkom.

Pokiaľ je pozemok v spoluvlastníctve viacerých daňovníkov, je daňovníkom

každý z nich podľa výšky svojho spoluvlastníckeho podielu. Pritom platí, že ak
sa spoluvlastníci dohodnú, daňovníkom dane z pozemkov je jeden z nich a
ostatní spoluvlastníci za daň ručia do výšky svojho spoluvlastníckeho podielu.
Predmetom zdanenia sú všetky pozemky na našom území, ktoré sa členia
na:



ornú pôdu, chmeľnice, vinice, ovocné sady;



trvalé trávne porasty;



záhrady;



lesné pozemky s hospodárskymi lesmi;



rybníky s chovom rýb a ďalšie hospodársky využívané vodné plochy
(napríklad na produkciu vodných živočíchov, chov hydiny, pestovanie
rastlinných produktov a pod.);



zastavané plochy a nádvoria;



stavebné pozemky (ide o pozemok uvedený v právoplatnom stavebnom
povolení až do právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia na stavbu. Celkovú
výmeru stavebného pozemku tvoria parcely, ktorých parcelné čísla sú
uvedené v právoplatnom stavebnom povolení. Stavebným pozemkom však

105

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

na účely zákona č. 582/2004 Z. z. nie je pozemok uvedený v právoplatnom
stavebnom povolení na zmenu stavby, najmä ak ide o prístavbu, nadstavbu a
stavebnú úpravu;



ostatné plochy (s výnimkou stavebných pozemkov).

Na zaradenie pozemku do príslušnej skupiny je určujúce zaradenie pozemku

podľa katastra, ak zákon neustanovuje inak. Pre zaradenie lesného pozemku do
kategórie lesa je určujúci lesný hospodársky plán.
Predmetom dane však nie sú:
 časti zastavaných plôch a nádvorí, ktoré sú zastavané stavbami

podliehajúcimi dani zo stavieb alebo dani z bytov,

 pozemky alebo ich časti, na ktorých sú postavené pozemné komunikácie (s

výnimkou verejných účelových komunikácií) a železničné dráhy,

 pozemky alebo ich časti zastavané stavbami, ktoré nie sú predmetom dane

zo stavieb.

Základom dane je:



pri ornej pôde, chmeľniciach, viniciach, ovocných sadoch a trvalých
trávnych porastoch hodnota pozemku bez porastov určená vynásobením
výmery pozemkov v m2 a hodnoty pôdy zistenej za 1 m2 uvedenej v prílohe
č. 1 zákona;



pri lesných pozemkoch, na ktorých sú hospodárske lesy a pri rybníkoch s
chovom rýb a ostatných hospodársky využívaných vodných plochách
hodnota pozemku určená vynásobením výmery pozemkov v m2 a hodnoty
pozemku zistenej za 1 m2 podľa platných predpisov o stanovení všeobecnej
hodnoty majetku;



pri ostatných pozemkoch (záhrady, zastavané plochy a nádvoria, stavebné
pozemky, ostatné plochy) hodnota pozemku určená vynásobením výmery
pozemkov v m2 a hodnoty pozemkov za 1 m2 uvedenej v prílohe č. 2 zákona.

Správca dane však môže všeobecne záväzným nariadením ustanoviť, že

namiesto takto určenej hodnoty stavebného pozemku sa použije hodnota
stavebného pozemku uvedená vo všeobecne záväznom nariadení.

Sadzba dane (ročná) je 0,25 % zo základu dane.
Ročnú sadzbu dane z pozemkov môže správca dane všeobecne záväzným

nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti znížiť
alebo zvýšiť s účinnosťou od 1. januára príslušného zdaňovacieho obdobia.
Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok
v obci alebo jej jednotlivej časti určiť sadzby dane rôzne pre jednotlivé druhy
pozemkov. alebo pre jednotlivé katastrálne územia. Takto určená ročná sadzba

106

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

dane z pozemkov však nesmie presiahnuť 20-násobok najnižšej ročnej sadzby
dane z pozemkov určenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení.
Ročná sadzba dane za pozemky funkčne spojené so stavbou jadrového zariadenia
nesmie presiahnuť 100-násobok ročnej sadzby dane.

2. Daň zo stavieb

Daňovníkom dane zo stavieb je vlastník stavby alebo správca stavby vo

vlastníctve štátu, obce alebo vyššieho územného celku. Pri prenajatých stavbách
spravovaných Slovenským pozemkovým fondom, je daňovníkom dane nájomca.
Ak nemožno určiť daňovníka, daňovníkom je fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá stavbu skutočne užíva.

V prípade spoluvlastníctva stavby, je daňovníkom dane zo stavieb každý

spoluvlastník podľa výšky svojho spoluvlastníckeho podielu. Ak sa spoluvlastníci
dohodnú, daňovníkom dane zo stavieb je jeden z nich a ostatní spoluvlastníci za
daň ručia do výšky svojho spoluvlastníckeho podielu.

Predmetom zdanenia sú stavby na našom území, ktoré majú jedno alebo

viac nadzemných podlaží alebo podzemných podlaží alebo ich časti spojené so
zemou pevným základom. Na daňovú povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že sa
stavba prestala užívať. Účelovo tieto stavby zákon člení na:

a) stavby na bývanie a ostatné stavby tvoriace príslušenstvo hlavnej stavby,
b) stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné

hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej
produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu,

c) stavby rekreačných a záhradkárskych chát a domčekov na individuálnu

rekreáciu,

d) samostatne stojace garáže a samostatné stavby hromadných garáží a stavby

určené alebo používané na tieto účely, postavené mimo bytových domov,

e) priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike, stavby slúžiace stavebníctvu,

stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na
vlastnú administratívu,

f) stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a

administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou,

g) ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f).
Predmetom dane zo stavieb nie sú stavby:



s bytmi alebo nebytovými priestormi, ktoré sú predmetom dane z bytov,



priehrad, vodovodov, kanalizácií, zariadení na ochranu pred povodňami a
rozvodov tepelnej energie.

107

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Základom dane je výmera zastavaných plôch v m2. Zastavanou plochou

sa rozumie pôdorys stavby na úrovni najrozsiahlejšej nadzemnej časti stavby,
pričom sa do zastavanej plochy nezapočítava prečnievajúca časť strešnej
konštrukcie stavby.

Sadzba dane (ročná) zo stavieb je 1 Sk za každý aj začatý m 2 zastavanej

plochy. Túto sadzbu môže správca dane všeobecne záväzným nariadením podľa
miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom
katastrálnom území znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 1. januára príslušného
zdaňovacieho obdobia. určiť rôzne sadzby dane pre jednotlivé druhy stavieb.
Takto určená ročná sadzba dane zo stavieb nesmie presiahnuť 40-násobok
najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb určenej správcom dane vo všeobecne
záväznom nariadení.

Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych
podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti určiť rôzne sadzby dane pre
jednotlivé druhy stavieb, a to pre:



stavby na bývanie,



ostatné stavby.

Okrem toho môže správca dane všeobecne záväzným nariadením podľa

miestnych podmienok v obci alebo v jej jednotlivej časti určiť príplatok za
podlažie v sume najviac 10 Sk za každé ďalšie podlažie okrem prvého
nadzemného podlažia.
Zákon v súvislosti s možnosťou správcu dane určiť príplatok za
nadpodlažnosť pojmovo vymedzuje:
 podlažie stavby. Podlažím stavby sa chápe časť vnútorného priestoru stavby

vymedzená podlahou a stropnou konštrukciou. V prípade, že stavba nemá
stropnú konštrukciu, za podlažie sa považuje časť stavby vymedzená
podlahou a strešnou konštrukciou;

 nadzemné podlažie. Nadzemné podlažie je každé podlažie, ktoré nemá

úroveň podlahy alebo jej časť nižšie než 0,80 m pod najvyšším bodom
priľahlého terénu v pásme širokom 5,00 m po obvode stavby.

Ak stavba slúži na viaceré účely, na ktoré sú určené rôzne sadzby dane a

príplatok za podlažie, daň sa vypočíta ako súčet pomerných častí dane. Pomerná
časť dane sa vypočíta ako súčin zastavanej plochy stavby, pomernej časti základu
dane a sadzby dane na príslušný účel využitia stavby. Pomerná časť základu dane
sa zistí ako pomer podlahovej plochy časti stavby využívanej na jednotlivý účel
využitia k celkovej podlahovej ploche stavby.

108

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

3. Daň z bytov

Daňovníkom dane z bytov je vlastník bytu alebo nebytového priestoru

alebo správca bytu alebo nebytového priestoru vo vlastníctve štátu (vo vlastníctve
obce alebo vyššieho územného celku).

Ak sú byty alebo nebytové priestory v spoluvlastníctve viacerých

daňovníkov, daňovníkom dane z bytov je každý spoluvlastník podľa výšky
svojho spoluvlastníckeho podielu. Spoluvlastníci sa však môžu dohodnúť, že
daňovníkom dane z bytov bude jeden z nich a ostatní spoluvlastníci za daň ručia
do výšky svojho spoluvlastníckeho podielu.

Predmetom dane v bytovom dome, v ktorom aspoň jeden byt alebo

nebytový priestor nadobudli do vlastníctva fyzické osoby alebo právnické
osoby, sú byty a nebytové priestory.

Základom dane je výmera podlahovej plochy v m2 bytu alebo nebytového

priestoru v m2.

Sadzba dane (ročná) je 1 Sk za každý aj začatý m2 podlahovej plochy bytu a

nebytového priestoru. Túto sadzbu dane môže správca dane všeobecne
záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej
časti znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 1. januára príslušného zdaňovacieho
obdobia.
4. Spoločné ustanovenia

Zákon v rámci spoločných ustanovení upravuje predovšetkým oslobodenie

od dane a zníženie dane.

Od dane z pozemkov a dane zo stavieb sú oslobodené pozemky a stavby vo

vlastníctve obce, ktorá je správcom dane, ako aj pozemky a stavby vo vlastníctve
iného štátu užívané diplomatickými zástupcami poverenými v Slovenskej
republike a inými osobami, ktoré požívajú výsady a imunitu podľa
medzinárodného práva a nie sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky (ak je
zaručená vzájomnosť). Okrem toho sú od dane z pozemkov a dane zo stavieb
oslobodené aj pozemky a stavby, alebo ich časti slúžiace na vzdelávanie, alebo na
vedeckovýskumné účely, na vykonávanie náboženských obradov, vo vlastníctve
verejných vysokých škôl, alebo vo vlastníctve štátu, v užívaní štátnych vysokých
škôl, vo vlastníctve štátu v správe SAV, alebo vo vlastníctve cirkví a
náboženských spoločností registrovaných štátom, ako aj pozemky a stavby alebo
ich časti slúžiace stredným školám, učilištiam, strediskám praktického vyučovania
a školským zariadeniam v zriaďovateľskej pôsobnosti samosprávnych krajov
alebo školám a školským zariadeniam v zriaďovateľskej pôsobnosti krajských
školských úradov.

Okrem zákonného oslobodenia môže správca dane všeobecne záväzným

nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti

109

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

ustanoviť zníženie dane z pozemkov, dane zo stavieb a dane z bytov alebo
oslobodiť od dane z pozemkov, dane zo stavieb a dane z bytov.

Pokiaľ ide o pozemky, takáto možnosť sa vzťahuje najmä na pozemky vo

vlastníctve právnických osôb, ktoré nie sú založené alebo zriadené na
podnikanie, pozemky, na ktorých sú cintoríny, kolumbáriá, urnové háje
a rozptylové lúky, ďalej močiare, plochy slatín a slancov, rašeliniská, remízky,
háje, vetrolamy a pásma hygienickej ochrany vodných zdrojov I. stupňa,
pozemky verejne prístupných parkov, priestorov a športovísk, pozemky
v národných parkoch, chránených areáloch, prírodných rezerváciách, prírodných
pamiatok a vo vyhlásených ochranných pásmach s tretím a štvrtým stupňom
ochrany, pozemky funkčne spojené so stavbami slúžiacimi verejnej doprave,
pozemky užívané školami a školskými zariadeniami, pozemky, ktorých
hospodárske využívanie je obmedzené vzhľadom na podkopanie, ich
umiestnenie v oblasti dobývacích priestorov alebo pásiem hygienickej ochrany
vody II. a III. stupňa, ochranu a tvorbu životného prostredia, ich postihnutie
ekologickými katastrofami, nadmerným imisným zaťažením, na pozemky
rekultivované investičným zúrodňovaním, pozemky, ktorých vlastníkmi sú
občania v hmotnej núdzi, alebo občania starší ako 70 rokov, ak tieto pozemky
slúžia výhradne na ich osobnú potrebu atď.

Čo sa týka stavieb alebo bytov, takáto možnosť sa vzťahuje na stavby alebo

byty vo vlastníctve právnických osôb, ktoré nie sú založené alebo zriadené na
podnikanie, stavby alebo byty slúžiace školám, školským zariadeniam a
zdravotníckym zariadeniam, zariadeniam na pracovnú rehabilitáciu
a rekvalifikáciu občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou, stavby užívané
na účely sociálnej pomoci a múzeá, galérie, knižnice, divadlá, kiná, amfiteátre,
výstavné siene, osvetové zariadenia, stavby alebo byty, ktorých využitie je
obmedzené z dôvodu rozsiahlej rekonštrukcie, stavebnej uzávery alebo
umiestnenia na podkopanom pozemku, stavby na bývanie a byty vo vlastníctve
občanov v hmotnej núdzi, občanov starších ako 70 rokov alebo občanov
s ťažkým zdravotným postihnutím alebo držiteľov preukazu občana s ťažkým
zdravotným postihnutím alebo držiteľov preukazu občana s ťažkým zdravotným
postihnutím s potrebou sprievodcu, ako aj prevažne alebo úplne bezvládnych
občanov, ktoré slúžia na ich trvalé bývanie, na garáže vo vlastníctve občanov
starších ako 70 rokov, alebo občanov s ťažkým zdravotným postihnutím alebo
držiteľov preukazu občana s ťažkým zdravotným postihnutím alebo držiteľov
preukazu občana s ťažkým zdravotným postihnutím s potrebou sprievodcu,
ktoré slúžia pre motorové vozidlo používané na ich dopravu, na stavby na
pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby využívané na skladovanie vlastnej
pôdohospodárskej produkcie, stavby pre vodné hospodárstvo a pod.

Daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po

zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom,

110

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká
31. decembra zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo,
správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa daňovník stane vlastníkom,
správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného
zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.

Na vyrubenie dane z nehnuteľností je rozhodujúci stav k l. januáru

zdaňovacieho obdobia. Na zmeny skutočností rozhodujúcich pre daňovú
povinnosť, ktoré nastanú v priebehu zdaňovacieho obdobia, sa neprihliada.

DAŇ ZA PSA
Daňovníkom dane za psa je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je:
 vlastníkom psa alebo
 držiteľom psa, ak sa nedá preukázať, kto psa vlastní.

Predmetom dane je pes starší ako 6 mesiacov chovaný fyzickou osobou

alebo právnickou osobou.
Daňová povinnosť sa však nevzťahuje na psa:



ktorý je chovaný na vedecké účely a výskumné účely,



ktorý je umiestnený v útulku zvierat,



ktorý má špeciálny výcvik, ktorého vlastní alebo používa občan s ťažkým
zdravotným postihnutím.

Základom dane je počet psov.
Sadzba dane sa určí v slovenských korunách za jedného psa a kalendárny

rok.

Daňová povinnosť pri tejto dani vzniká prvým dňom kalendárneho mesiaca

nasledujúceho po mesiaci, v ktorom sa pes stal predmetom dane a zaniká prvým
dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom daňovník už nie je
vlastníkom alebo držiteľom psa.

Obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením podrobnosti k dani za psa,

najmä sadzbu dane, prípadne rôzne sadzby dane podľa určených kritérií,
spôsoby preukazovania vzniku a zániku daňovej povinnosti, podrobnosti a
náležitosti oznamovacej povinnosti, prípadné oslobodenia od dane alebo
zníženia dane a spôsob vyberania dane.
DAŇ ZA UŽÍVANIE VEREJNÉHO PRIESTRANSTVA

Daňovníkom dane za užívanie verejného priestranstva je fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá verejné priestranstvo užíva.

111

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Predmetom dane je osobitné užívanie verejného priestranstva a dočasné

parkovanie motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného
priestranstva. Osobitným užívaním verejného priestranstva zákon rozumie
umiestnenie zariadenia slúžiaceho na poskytovanie služieb, umiestnenie
stavebného zariadenia, predajného zariadenia, zariadenia cirkusu, zariadenia
lunaparku a iných atrakcií, umiestnenie skládky, trvalé parkovanie vozidla mimo
stráženého parkoviska a pod. Verejným priestranstvom pritom zákon rozumie
verejnosti prístupné pozemky vo vlastníctve obce.

Základom dane je výmera užívaného verejného priestranstva v m2 alebo

parkovacie miesto.

Sadzbu dane za užívanie verejného priestranstva určí obec v slovenských

korunách za každý aj začatý m2 osobitne užívaného verejného priestranstva
a každý aj začatý deň a za dočasné parkovanie motorového vozidla za každú aj
začatú hodinu a jedno parkovacie miesto.

Daňová povinnosť pri tejto dani vzniká začatím užívania verejného

priestranstva a zaniká ukončením užívania verejného priestranstva.

Obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením podrobnosti k dani za užívanie

verejného priestranstva, najmä sadzbu dane, prípadne rôzne sadzby dane podľa
určených kritérií, ďalej miesta, ktoré sú verejnými priestranstvami, osobitné
spôsoby ich užívania, podrobnosti a náležitosti oznamovacej povinnosti, spôsoby
vyberania dane (so zreteľom na rozdielnu dobu vyberania tejto dane, napr. pri
dočasnom parkovaní), prípadné oslobodenia od tejto dane alebo zníženia dane.
Súčasne vyhradí priestory na dočasné parkovanie motorového vozidla.

DAŇ ZA UBYTOVANIE

Daňovníkom dane za ubytovanie je fyzická osoba, ktorá sa v ubytovacom

zariadení odplatne prechodne ubytuje. Okrem osoby daňovníka pri tejto dani treba
rozlišovať aj osobu platiteľa dane. Platiteľom dane je prevádzkovateľ zariadenia,
ktorý odplatné prechodné ubytovanie poskytuje.

Predmetom dane je odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby

v takomto zariadení.

Základom dane je počet prenocovaní.
Sadzba dane sa určí v slovenských korunách na osobu a prenocovanie.
Obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením podrobnosti k dani za

ubytovanie, najmä sadzbu dane, rozsah a spôsob vedenia preukaznej evidencie
na účely dane, spôsob vyberania dane, náležitosti potvrdenia o zaplatení dane,
lehoty a spôsoby jej odvodu obci, prípadné oslobodenia od tejto dane alebo
zníženia dane.

112

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

2. DAŇ ZA PREDAJNÉ AUTOMATY

Daňovníkom dane za predajné automaty je fyzická osoba alebo právnická

osoba, ktorá predajné automaty prevádzkuje.

Predmetom dane sú prístroje a automaty, ktoré vydávajú tovar za odplatu.
Základom dane je počet predajných automatov.
Sadzba dane sa určí v slovenských korunách za jeden predajný automat

a kalendárny rok.

Daňová povinnosť vzniká dňom začatia prevádzkovania predajných

automatov a zaniká dňom ukončenia ich prevádzkovania.

Obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením podrobnosti k dani za

predajné automaty, najmä sadzbu dane, prípadne rôzne sadzby dane podľa
určených kritérií, spôsob vyberania dane, rozsah a spôsob vedenia preukaznej
evidencie na účely dane, jej náležitosti a spôsob identifikácie predajných
automatov, podrobnosti a náležitosti oznamovacej povinnosti, prípadné
oslobodenia od tejto dane alebo zníženia dane.

DAŇ ZA NEVÝHERNÉ HRACIE PRÍSTROJE

Daňovníkom dane za nevýherné hracie prístroje je fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá nevýherné hracie prístroje prevádzkuje.

Predmetom dane sú hracie prístroje, ktoré sa spúšťajú alebo prevádzkujú za
odplatu, pričom tieto hracie prístroje nevydávajú peňažnú výhru a sú
prevádzkované v priestoroch prístupných verejnosti. Medzi tieto prístroje
zaraďujeme:
 elektronické prístroje na počítačové hry,
 mechanické prístroje, elektronické prístroje, automaty a iné zariadenia na

zábavné hry.

Základom dane je počet nevýherných hracích prístrojov.
Sadzba dane sa určí v slovenských korunách za jeden nevýherný hrací

prístroj a kalendárny rok.

Daňová povinnosť vzniká dňom začatia prevádzkovania nevýherných hracích

prístrojov a zaniká dňom ukončenia ich prevádzkovania.

113

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením podrobnosti k dani za

nevýherné hracie prístroje, najmä sadzbu dane, prípadne rôzne sadzby dane
podľa určených kritérií, spôsob vyberania dane, rozsah a spôsob vedenia
preukaznej evidencie na účely dane, jej náležitosti, podrobnosti a náležitosti
oznamovacej povinnosti, spôsob identifikácie nevýherných hracích prístrojov,
prípadné oslobodenia od dane alebo zníženia dane.

DAŇ ZA VJAZD A ZOTRVANIE MOTOROVÉHO VOZIDLA V HISTORICKEJ
ČASTI

MESTA

Daňovníkom dane za vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej

časti mesta je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je držiteľom
motorového vozidla. Aj pri tejto dani právna úprava rozlišuje medzi daňovníkom
a platiteľom dane. Platiteľom dane je vodič motorového vozidla, ktoré vojde a
zdržuje sa v historickej časti mesta.

Predmetom dane je vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti

mesta. Predmetom dane však nie je vjazd a zotrvanie motorového vozidla
v historickej časti mesta pri činnostiach spojených s ochranou zdravia, majetku
a verejného poriadku.

Základom dane je počet dní vjazdu a zotrvania v historickej časti mesta.
Sadzba dane sa určí v slovenských korunách za motorové vozidlo a každý aj

začatý deň vjazdu a zotrvania v historickej časti mesta. Sadzba dane sa môže
určiť aj paušálnou sumou za vjazd motorovým vozidlom do historickej časti
mesta bez ohľadu na počet dní zotrvania v tejto časti mesta.

Daňová povinnosť vzniká dňom vjazdu motorového vozidla do historickej

časti mesta a zotrvania motorového vozidla v historickej časti mesta.

Obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením podrobnosti k dani za vjazd

a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti mesta, najmä vymedzenie
historickej časti, sadzbu dane, prípadne rôzne sadzby dane podľa určených
kritérií a spôsob vyberania dane alebo určí paušálnu sumu dane a podmienky
vyberania paušálnej dane (napr. pri pravidelnom alebo veľmi častom vstupe do
historickej časti mesta), oznamovaciu povinnosť, prípadné oslobodenia od dane
alebo zníženia dane.

114

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

DAŇ ZA JADROVÉ ZARIADENIE

Daňovníkom dane za jadrové zariadenie je prevádzkovateľ jadrového

zariadenia.

Predmetom dane je umiestnenie jadrového zariadenia, v ktorom prebieha

štiepna reakcia a vyrába sa elektrická energia, a to aj časť kalendárneho roka.

Základom dane je výmera zastavaného územia obce v m2, ktoré sa nachádza

v oblasti ohrozenia jadrovým zariadením.

Sadzba dane je diferencovaná v závislosti od vzdialenosti obce od zdroja

jadrového ohrozenia a je čiastočne rozdielna pre Mochovce a Jaslovské
Bohunice.

Daňová povinnosť vzniká dňom začatia skúšobnej prevádzky jadrového

zariadenia a zaniká dňom vyvezenia jadrového paliva z posledného reaktora
jadrového zariadenia.

Obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením podrobnosti k dani za

jadrové zariadenie, najmä sadzbu dane, začlenenie obce do pásma
rozhodujúceho pre určenie sadzby dane, podrobnosti a náležitosti oznamovacej
povinnosti, prípadné oslobodenia od dane a podmienky uplatnenia oslobodenia
od tejto dane.

DAŇ Z MOTOROVÝCH VOZIDIEL

Daňovníkom dane z motorových vozidiel je fyzická osoba alebo právnická

osoba alebo jej organizačná zložka zapísaná do obchodného registra, ktorá
používa vozidlo na podnikanie.

Predmetom dane je motorové vozidlo a prípojné vozidlo, ktoré možno

zaradiť do kategórie vozidiel M, N a O38) a používa sa na podnikanie a
 má pridelené v Slovenskej republike evidenčné číslo, osobitné evidenčné číslo

alebo zvláštne evidenčné číslo alebo

 nie je evidované v Slovenskej republike.
Zákon od dane oslobodzuje:



vozidlo používané vyšším územným celkom, do rozpočtu ktorého plynie
daň z motorových vozidiel,



vozidlo diplomatických misií a konzulárnych úradov, ak je zaručená
vzájomnosť.

115

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Okrem zákonného oslobodenia môže aj vyšší územný celok vo všeobecne
záväznom nariadení podľa miestnych podmienok znížiť daň na vozidlo
používané ako:



vozidlo záchrannej zdravotnej služby, vozidlo banskej, horskej a leteckej
záchrannej služby, vozidlo požiarnej ochrany,



vozidlo pravidelnej autobusovej dopravy v rozsahu výkonu vo verejnom
záujme,



vozidlo evidované v Slovenskej republike, ktoré sa zdržiava počas celého
zdaňovacieho obdobia mimo územia Slovenskej republiky,



vozidlo, ktoré nevyužíva počas celého zdaňovacieho obdobia diaľnice, cesty
I., II. a III. triedy a miestne komunikácie,



vozidlo používané výhradne v poľnohospodárskej a lesnej výrobe, ktoré
využíva pozemné komunikácie len na prejazd z jedného miesta mimo
pozemných komunikácií na druhé miesto v rámci obhospodarovaného
územia,



vozidlo slúžiace na skúšobné alebo iné jazdy, ktoré má pridelené zvláštne
evidenčné číslo,



špeciálne vozidlo, ktoré je určené na vykonávanie špeciálnych činností a nie
je určené na prepravu, u tohto vozidla sa môže sadzba dane znížiť o 30 %
ročnej sadzby dane.

Takto používané vozidlá môže vyšší územný celok vo všeobecne

záväznom nariadení podľa miestnych podmienok aj oslobodiť od dane. Pokiaľ
však vyšší územný celok oslobodí vozidlo pravidelnej autobusovej dopravy v
rozsahu výkonu vo verejnom záujme od dane a ak sa takéto vozidlo použije
v priebehu zdaňovacieho obdobia aj na podnikanie, daňovník zaplatí pomernú
časť dane za dni používania vozidla na podnikanie na základe písomnej evidencie
dní, v ktorých používal vozidlo na podnikanie. Pomernú časť dane musí zaplatiť
najneskôr do 31. januára nasledujúceho zdaňovacieho obdobia.

Základom dane pri osobnom automobile je zdvihový objem motora v cm3 a

pri úžitkovom vozidle a autobuse ich celková hmotnosť v tonách a počet náprav.
Celková hmotnosť vozidla je súčet pohotovostnej a užitočnej hmotnosti.
V návesových jazdných súpravách sa celkovou hmotnosťou jednotlivého
vozidla rozumie numerický súčet hmotností pripadajúcich na jednotlivé nápravy.

Vyšší územný celok môže na svojom území zaviesť daň z motorových

vozidiel všeobecne záväzným nariadením, v ktorom určí sadzby dane. Tieto
daňové sadzby nesmú byť nižšie ako minimálne sadzby dane uvedené v prílohe
č. 4 zákona. Sadzba dane sa určí pre:

116

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

 osobný automobil podľa zdvihového objemu motora v cm3 uvedeného

v dokladoch vozidla,

 úžitkové vozidlo a autobus podľa celkovej hmotnosti a počtu náprav

uvedených v dokladoch vozidla osobitne pre motorové vozidlo a osobitne
pre prípojné vozidlo,

 vozidlo používané v rámci návesovej jazdnej súpravy (ťahač a náves) podľa

celkovej hmotnosti a počtu náprav uvedených v dokladoch vozidla osobitne pre
ťahač a osobitne pre náves. Daňová povinnosť vzniká dňom začatia používania
vozidla na podnikanie, a to aj vtedy, ak ide o vozidlo, ktoré nie je evidované v
Slovenskej republike, ale je v Slovenskej republike používané na podnikanie.

Daňová povinnosť zaniká dňom ukončenia používania vozidla na
podnikanie.

117

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Daňové konanie

PODSTATA A ÚČEL DAŇOVÉHO KONANIA

Zo sémantického hľadiska možno pojmom konanie chápať určitý postup

(proces) smerujúci k dosiahnutiu sledovaného cieľa. V prípade, že objektívne
právo spája s uvedeným postupom právne dôsledky, hovoríme o právne
relevantnom konaní. Takéto konanie má vyjadrovať postup príslušných orgánov
štátu alebo územnej samosprávy, ktorého cieľom je vydávanie, preskúmavanie
a prípadne aj nútený výkon individuálnych právnych aktov upravený procesno-
právnymi normami.

Konkrétne druhy právne relevantného konania považujeme za integrálnu

súčasť významného spoločenského fenoménu, ktorý nazývame právny proces.
V podobe právneho procesu ide o východiskový, zastrešujúci, zovšeobecňujúci
a nadradený procesno-právny inštitút, ktorého súčasťou sú rôzne druhy právne
relevantného konania príslušného orgánu štátu alebo územnej samosprávy.

Právny proces vo všeobecnosti charakterizujú tieto znaky:

 nerealizuje sa náhodilo, ale podľa vopred, právnymi normami určených

pravidiel,

 je špecifickým spôsobom realizácie štátnej, resp. verejnej moci,

 treba ho skúmať vždy ako činnosť, ktorá prináša určitý právne relevantný

výsledok,

 jeho právne relevantným výsledkom je určitá konkrétna forma rozhodnutia,

 pri jeho realizácii vznikajú právne vzťahy procesného charakteru,

 k vzniku procesných vzťahov dochádza vždy v spojení s realizáciou

materiálnych právnych noriem a vzťahov.

Význam konkrétneho druhu právneho procesu je determinovaný

spoločenským záujmom na úprave určitého okruhu procesných vzťahov,
predmetom konania a rozhodovania a kompetenciou príslušných orgánov.

Tieto všeobecné charakteristické poznatky o právnom procese treba

vzťahovať aj na jeho jednotlivé druhy, nevynímajúc z toho ani daňové konanie.

118

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Daňové konanie predstavuje osobitný právny inštitút daňového práva,

ktorý bol zavedený v prvom rade v záujme realizácie materiálnych daňovo-
právnych vzťahov. Toto konanie, rovnako v Čechách aj vymáhanie daňových
nedoplatkov, resp. na Slovensku daňové exekučné konanie a ďalšie otázky
týkajúce sa výkonu správy daní regulujú procesné normy daňového práva.
Procesné daňovo-právne normy zakotvujú postup správcu dane alebo iného
príslušného orgánu, daňových subjektov a ďalších osôb, ktorý smeruje ku
vyrubeniu alebo určeniu dane (teda k vydaniu rozhodnutia) a k zaplateniu dane
(toto vo všeobecnosti vystihuje podstatu daňového konania) a k jej prípadnému
vymáhaniu formou daňovej exekúcie, pokiaľ daňový subjekt svoju daňovú
povinnosť nesplnil riadne a včas (čo už na Slovensku súvisí s problematikou
daňového exekučného konania ako samostatného druhu právneho procesu, resp. v
Čechách s vymáhaním daňových nedoplatkov, ktoré sa považuje za súčasť
daňového konania).

Procesno-právne normy upravujú daňové konanie z hľadiska jeho

podstaty16, základných zásad, procesných inštitútov atď. Uvedené právne normy
platné na Slovensku však priamo nedefinujú účel daňového konania tak, ako to
robí v Čechách základný procesný daňový predpis17. V súvislosti so zakotvením
zásady úzkej súčinnosti správcu dane a účastníkov daňového konania vymedzuje
cieľ tohto konania ako stanovenie a vybratie dane tak, aby neboli skrátené daňové
príjmy.

Zastávame názor, že účel daňového konania možno vymedziť v

dvojakom zmysle:

1. ako určenie, resp. vyrubenie dane na základe rozhodnutia správcu dane alebo

iného príslušného orgánu;

2. ako vybratie dane tak, aby nedošlo ku zníženiu daňových príjmov verejných

rozpočtov. Vybratie dane je podľa nášho názoru súčasne aj konečným cieľom
daňového konania.

Na daňové konanie môžeme nazerať ako na zákonom určený procesný

postup príslušných orgánov (v prvom rade správcov dane) a účastníkov konania,
ktorý sa vo vzťahu k iným druhom právneho procesu vyznačuje istými
charakteristickými znakmi. Tieto znaky sú natoľko jedinečné, že umožňujú
zdôvodnenie jeho samostatnej existencie popri iných druhoch právneho procesu.
Daňové konanie je takto relatívne samostatným, osobitným a rovnocenným
druhom právneho procesu. Daňové konanie v tomto smere predstavuje všeobecné
označenie pre konanie, v ktorom sa v súlade s platným právnym stavom na
Slovensku rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. V uvedenom
význame sme akcentovali podstatu daňového konania navonok, vo vzťahu k iným
druhom právneho procesu.

16 Na Slovensku aj pojmu daňové konanie.

17 Pozri § 2 ods. 2 zákona č.337/1992 Sb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších
predpisov.

119

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Podstata daňového konania sa však môže skúmať aj v opačnom smere.

Daňové konanie je vnútorne zložitejším druhom právneho procesu, než sa na prvý
pohľad môže zdať. V tejto orientácii možno skúmať daňové konanie:
 ako konanie, ktoré prebieha v určitej časovej a obsahovej postupnosti od

svojho začatia až po zánik daňovej povinnosti. V tomto zmysle daňové
konanie prechádza presne vymedzenou časovou a obsahovou postupnosťou.
V rámci daňového konania možno z tohto pohľadu rozlišovať väčšie, relatívne
samostatné časové a obsahové úseky, ktoré označujeme ako etapy daňového
konania. Vo vzťahu k etapám daňového konania existuje ďalej možnosť
vnútorne ich diferencovať na kratšie časové a obsahové intervaly. Pre tieto
intervaly používame názov štádia daňového konania.

Daňové konanie sa dá rozčleniť na tieto etapy:

-

prípravné konanie,

-

vyrubovacie konanie,

-

preskúmavacie konanie (pozri v ďalšej kapitole),

-

vyberacie (inkasné) konanie.

Niektorí autori členia daňové konanie iba na štádia daňového

konania. Napríklad M. Bakeš v súčasnosti rozlišuje konanie prípravné,
konanie vymeriavacie, konanie o opravných prostriedkoch, konanie inkasné a
konanie vymáhacie18.

Etapa daňového konania predstavuje procesný časový a obsahový

úsek daňového konania, ktorý je prostredníctvom procesných úkonov
ohraničený právne relevantnými skutočnosťami, ako je začiatok etapy a jej
koniec. Etapa daňového konania vyjadruje súhrn činností a procesných úkonov
správcu dane alebo iného príslušného orgánu v istom vymedzenom úseku
daňového konania a v istej časovej a obsahovej postupnosti, pričom tieto
činnosti a úkony majú relatívne rovnakú, príp. obdobnú podstatu a cieľ.

Etapa tvorí relatívne samostatnú časť daňového konania. Zavŕšením

jednej etapy daňové konanie nekončí, ale toto konanie prechádza do ďalšej
etapy, príp. v konkrétnej daňovej veci sa niektorá z etáp ani nemusí
uskutočniť. Napríklad po etape vyrubovacieho konania nenasleduje
automaticky etapa preskúmavacieho konania, ale táto môže prerásť priamo do
etapy vyberacieho konania. Obdobne etapa prípravného konania, pokiaľ
daňový subjekt plní svoje povinnosti hmotno-právnej i procesno-právnej
povahy, nie je nevyhnutnou súčasťou každého daňového konania.

Spravidla až po skončení jednej etapy začína etapa ďalšia. Napríklad

až po ukončení etapy vyrubovacieho konania nasleduje etapa vyberacieho
konania, príp. v menšom množstve prípadov aj etapa preskúmavacieho

18 Pozri: BAKEŠ, M. a kol.: Finanční právo, 2. vydání, C.H. Beck, Praha, 1999, s.

205.

120

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

konania, čo však nie je conditio sine qua non. Etapa preskúmacieho konania
môže zasahovať do etapy vyberacieho konania. Toto platí pre prípad, že
podanie opravného prostriedku nevyvoláva odkladné účinky. Pokiaľ by však
podanému opravnému prostriedku priznával zákon odkladný účinok, potom by
v skutočnosti etapa vyberacieho konania nasledovala až po ukončení etapy
preskúmavacieho konania.

Štádium daňového konania tvorí konkrétny časový interval etapy

daňového konania, ktorý možno obsahovo charakterizovať, avšak nemusí byť
nevyhnutne ohraničený určitými procesnými úkonmi s logickou a obsahovou
nadväznosťou. Napríklad v rámci etapy prípravného konania môžu v
konkrétnom daňovo-právnom vzťahu vystupovať viaceré štádia prípravného
konania, napríklad plnenie registračnej povinnosti daňového subjektu,
uloženie pokuty, pozastavenie činnosti, alt. splnenie registračnej povinnosti -
vydanie osvedčenia o registrácií a pod. V etape vyrubovacieho konania pôjde
napríklad o tieto štádia daňového konania, ako je podanie daňového priznania,
vytýkacie konanie, vyrubenie dane a pod.

Rôzne etapy daňového konania sú, pokiaľ ide o ich začatie, ovládané

rôznymi zásadami konania. Ak je napríklad vyrubovacie konanie začaté tým,
že daňovník podá daňové priznanie, to ešte neznamená, že jeho podanie má
právne účinky pre začatie vyberacieho konania alebo pre začatie etapy
preskúmavacieho konania. Možno to však aj významovo obrátiť. Skutočnosť,
že daňový subjekt podal žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty, čím sa vlastne
začalo relatívne samostatné, autonómne, osobitné konanie v konkrétnej
daňovej veci, o ktorej už začalo daňové konanie na základe iného, skoršieho
podania daňového subjektu má právne účinky výlučne vo vzťahu ku konaniu o
odpustenie zmeškania lehoty. V tomto konaní správca dane vydáva procesné
rozhodnutie, proti ktorému už nie je prípustný opravný prostriedok;
rozhodnutie správcu dane je teda konečné. To však ešte neznamená ukončenie
daňového konania v konkrétnej daňovej veci, ale iba ukončenie konania o
odpustenie zmeškania lehoty. Dokonca sa ešte nemusela ukončiť ani žiadna
etapa daňového konania19.

PRÍPRAVNÉ KONANIE

Prvou etapou daňového konania je prípravné konanie. Táto etapa

začína plnením registračnej a oznamovacej povinnosti daňového subjektu
a končí spravidla vydaním osvedčenia správcu dane o registrácii.

V prípravnom konaní sa plnia predpoklady pre etapu vyrubovacieho

konania. Tomu je prispôsobená aj skladba procesných úkonov a činností, ktoré
správca dane v tejto etape uskutočňuje, ako sú registračná a oznamovacia
povinnosť daňových subjektov, súčinnosť tretích osôb, vyhľadávacia činnosť,
ukladanie pokút, uloženie záznamovej povinnosti, pozastavenie činnosti a pod.

19 K etapám a štádiám daňového konania bližšie pozri: BABČÁK, V.: Daňové

(exekučné) konanie, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 2005, s. 141–195.

121

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Niektoré z nich svojou podstatou a charakterom prerastajú do osobitných
druhov daňového konania (napríklad konanie o uloženie pokuty, konanie o
pozastavenie činnosti, konanie o uloženie záznamovej povinnosti a pod.).
Okrem toho tieto osobitné druhy daňového konania môžu svojim funkčným
mechanizmom zasahovať, resp. sa týkať aj iných etáp daňového konania, než
je samotná etapa prípravného konania.

VYRUBOVACIE (VYMERIAVACIE) KONANIE

Vyrubovacie (vymeriavacie) konanie predstavuje vlastnú podstatu

daňového konania. Táto etapa daňového konania začína momentom vzniku
daňovej povinnosti. Procesnou formou, ktorou sa vyrubovacie konanie iniciuje
je buď podanie daňového priznania alebo hlásenia alebo - v prípade uplatnenia
zásady oficiality – najčastejšie výzva správcu dane alebo iného príslušného
orgánu na takéto podanie.

Podstatnou okolnosťou, ktorá ovplyvňuje vyrubovacie konanie je

vznik daňovej povinnosti. Ide o hmotno-právnu skutočnosť, ktorá však
vyvoláva účinky procesno-právneho charakteru.

Etapa vyrubovacieho konania končí vydaním rozhodnutia, ktorým sa

určuje daňová povinnosť.

Súčasťou vyrubovacieho konania je aj štádium vytýkacieho konania,

ktoré sa uskutočňuje vtedy, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti
a úplnosti daňového priznania alebo hlásenia a dokladov predložených
daňovníkom. V uvedenom význame treba ponímať vytýkacie konanie ako
súčasť procesného postupu správcu dane v rámci vyrubovacieho konania,
ktorý môže, ale nemusí mať nevyhnutne svoje uplatnenie v konkrétnom
daňovom konaní.

Okrem vytýkacieho konania patria medzi základné štádia

vyrubovacieho konania aj:



podanie daňového priznania alebo hlásenia,



podanie opravného a dodatočného daňového priznania alebo hlásenia,



určenie dane v prípade nepodania daňového priznania alebo hlásenia,



určenie dane v prípade podania opravného a dodatočného daňového
priznania alebo hlásenia,



vyrubenie dane a rozdielu dane.

VYBERACIE (INKASNÉ) KONANIE

Zmyslom, resp. účelom vyberacieho (inkasného) konania je riadne a

včasné vybratie daní. V tejto etape dochádza teda v prvom rade k realizácii
daňových povinností. S platením daní je však spojený celý rad procesných
inštitútov a úkonov správcu dane, z ktorých viaceré prerastajú do osobitných
druhov daňového konania.

Do tejto etapy daňového konania možno zaradiť najmä také štádia

daňového konania, ako je platenie daní a daňových sankcií, evidencia

122

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

a zaúčtovanie daní, vyzývacie konanie, odklad platenia dane a povolenie
splátok, vrátenie daňového preplatku, odpustenie, príp. odpísanie daňového
nedoplatku, zabezpečenie dane a pod.

Daňová povinnosť v zmysle zákona vzniká okamihom, kedy nastali

skutočnosti zakladajúce daňovú povinnosť podľa zákona alebo osobitných
predpisov. Tým sú určené časové a materiálne predpoklady pre jej hmotno-
právne i procesno-právne uplatňovanie, vzhľadom na právne účinky, ktoré sú
spojené so vznikom daňovej povinnosti (napríklad začiatok plynutia lehôt).

Ak cieľom a účelom daňového konania je správne určenie a

vyrubenie dane, potom je riadne a včasné vybratie dane zavŕšením tohto úsilia
správcu dane.

V súvislosti s problematikou platenia daní treba rozlišovať:

- formu platenia daní (bezhotovostné platenie, platenie v hotovosti, platenie

kolkovými známkami atď.),

- spôsob platenia daní (jednorázové vyrovnanie daňovej povinnosti,

preddavky na daň a pod.),

- spôsob vyberania daní (zrážkou u zdroja príjmu alebo platenie dane

niektorou formou),

- moment realizácie platby (deň platby).

 ako konanie, ktoré sa môže prezentovať vo forme viacerých osobitných

druhov. V tomto chápaní za základ jeho diferenciácie treba brať najmä
osobitosť predmetu daňového konania. Bez ohľadu na počet týchto osobitných
druhov však nepôjde o prielom, resp. zásah do chápania daňového konania ako
jednotného konania; stále sa bude jednať o daňové konanie týkajúce sa jednej
a tej istej daňovej veci. Daňovou vecou pritom chápeme jednu daňovú
povinnosť týkajúcu sa jedného daňového subjektu, pri jednej dani a za jedno
zdaňovacie obdobie. Možno konštatovať, že v uvedenom ponímaní sa daňové
konanie navonok prezentuje ako jednotný celok.

Daňové konanie, ktoré sa vzťahuje na konkrétnu daňovú vec môže

pozostávať z viacerých osobitných druhov, ktoré sa môžu uskutočňovať aj
paralelne v tom istom čase. Napríklad v rámci etapy vyberacieho konania
môžu ako osobitné druhy prebiehať súbežne konanie o odklad platenia dane,
konanie o odpustenie daňového nedoplatku a pod.

Osobitné druhy daňového konania pozostávajú a súčasne sú

vytvárané zo súhrnu konkrétnych procesných úkonov správcu dane v rámci
jeho rozhodovacej činnosti, ktoré vedú k vydaniu rozhodnutia v určitej
daňovej veci.

K tomu, aby sme o súhrne určitých procesných úkonov a postupe

správcu dane pri ich realizácii mohli konštatovať, že vytvárajú osobitný druh
daňového konania musia byť splnené tieto podmienky:

123

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

1. v osobitnom druhu daňového konania sa rozhoduje o právach

a povinnostiach daňových subjektov;

2. osobitný druh daňového konania je špecifikovaný osobitným predmetom

konania;

3. existencia príslušnej formy iniciatívy správcu dane alebo daňového

subjektu, ktorá spôsobuje procesno-právne účinky začatia konania;

4. musí byť o nich vydané rozhodnutie.

Podľa slovenských daňových predpisov možno rozlišovať viacero

osobitných druhov daňového konania, je ako konanie


o predĺženie lehoty a o odpustenie zmeškania lehoty,



o zabezpečenie a prepadnutie tovaru a veci,



o uloženie pokuty,



o vyrubenie sankčného úroku,



o pozastavenie činnosti,



o uloženie záznamovej povinnosti,



o odklad platenia dane a o povolenie splátok,



o vrátenie daňového preplatku,



o odpustenie daňového nedoplatku,



o odpísanie daňového nedoplatku,



o zabezpečenie úhrady na nesplatnú alebo nevyrubenú daň,



o zabezpečenie daňového nedoplatku, resp. daňovej pohľadávky20.

Okrem toho, čo bolo uvedené doposiaľ, možno daňové konanie

charakterizovať aj ďalšími znakmi:

- okruh subjektov, ktoré sú oprávnené uskutočňovať daňové konanie je pomerne

úzky. Podľa súčasného právneho stavu tak môže konať iba správca dane
a ďalej iné príslušné orgány (napríklad na Slovensku daňové riaditeľstvo,
v Čechách napríklad finančné riaditeľstvá);

- príslušný orgán rozhoduje v konaní o konkrétnych právnych pomeroch

účastníkov konania alebo o právach a povinnostiach daňových subjektov, ktoré
vyplývajú z hmotno-právnych ustanovení daňových predpisov, príp. aj
z procesno-právnych noriem;

- daňové subjekty majú na základe daňovo-právnych noriem určité oprávnenia,

ktoré sú zamerané na ochranu ich práv a právom chránených záujmov
(napríklad môžu nazerať do tzv. daňových spisov, dať sa v konaní zastupovať,
žiadať o vrátenie dane a pod.);

- konanie prebieha v určitých, normami daňového práva procesného

vymedzených procesných formách, ako je napríklad začatie konania, podanie
daňového priznania, hlásenia, vyúčtovania alebo prehľadu na predpísaných

20 K osobitným druhom daňového konania pozri: BABČÁK, V.: Daňové (exekučné)

konanie, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 2005, s.196-231.

124

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

tlačivách, splnenie registračnej a oznamovacej povinnosti na predpísanom
tlačive a pod.;

- výsledkom konania je daňové rozhodnutie ako individuálny daňovo-právny

akt. Týmto rozhodnutím sa zakladajú, menia alebo rušia konkrétne právne
pomery daňových subjektov alebo deklaruje existencia určitého práva alebo
určitej povinnosti týchto subjektov;

- daňové konanie treba prezentovať a chápať ako jednoliaty a jednotný celok;

stále ide o jedno a to isté daňové konanie, a to aj napriek existencii viacerých
osobitných druhov a členenia daňového konania na etapy a štádia. V tomto
zmysle možno hovoriť o uplatňovaní princípu jednotnosti daňového konania.
Princíp jednotnosti nie je v právnej úprave expressis verbis vyjadrený. To však
nebráni tomu, aby sme ho považovali za určujúci princíp charakterizujúci
celkovú právnu povahu daňového konania.

Daňové konanie možno vymedziť ako postup správcu dane alebo iného

príslušného orgánu, daňových subjektov a tretích osôb zúčastnených na konaní
pri vydávaní, preskúmavaní a realizácii individuálnych daňovo-právnych aktov,
ktorý upravujú procesné daňovo-právne normy. Uvedená charakteristika
daňového konania je determinovaná pravidlami procedurálneho postupu, ktorého
konečným zmyslom a cieľom je riadne a včasné vybratie daní.

Základný procesný daňový predpis platný na Slovensku okrem daňového

konania upravuje ako samostatný procesný inštitút aj daňové exekučné konanie.
Zákon jasne a jednoznačne rozlišuje medzi daňovým konaním a daňovým
exekučným konaním, čoho dôkazom je aj ich samostatné legálne vymedzenie21.
V tejto súvislosti treba povedať, že právna úprava daňového konania platná v
Čechách takéto rozdiely nerobí a ako súčasť daňového konania pozná inštitút
vymáhania daňových nedoplatkov, t.j. vymáhacie konanie.

Daňové konanie a daňové exekučné konanie sú dva relatívne samostatné

a rovnocenné druhy právneho procesu. Daňové konanie a daňové exekučné
konanie sú súčasne dve relatívne samostatné časti výkonu správy daní. Ich
vzájomný pomer vyplýva najmä z rôznosti cieľov, ktoré sa v nich majú dosiahnuť.
Kým v daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových
subjektov, v daňovom exekučnom konaní ide o to, aby konkrétna daňová, príp. iná
povinnosť bola vynútená v prípade, že nebola splnená dobrovoľne.

Daňové exekučné konanie chápe zákon ako konanie, v ktorom správca

dane z úradnej moci vymáha daňový nedoplatok, peňažné plnenie uložené
rozhodnutím, exekučné náklady a hotové výdavky.

21 Porovnaj § 1a písm. d) a § 1a písm. h) zákona č.511/1992 Zb. o správe daní

a poplatkov a ozmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov.

125

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Daňové exekučné konanie môže vykonávať iba správca dane a vždy sa

vykonáva z úradnej moci.

Daňové konanie bolo až do roku 1993, vzhľadom na vtedajší právny

stav, ponímané ako osobitný druh správneho konania. Od 1. januára 1993 sa však
na daňové konanie už nevzťahujú predpisy správneho práva22.

V každodennej daňovej praxi však treba odlišovať nemožnosť použiť pre

daňové konanie ustanovenia zákonov upravujúcich správne konanie od aplikácie
ustanovení týchto zákonov správcom dane v súvislosti s rozhodovaním
o konkrétnej daňovej veci. V tomto smere chceme zvýrazniť, že v rámci práve
prebiehajúceho daňového konania týkajúceho sa konkrétnej daňovej veci môže
správca dane pôsobiť súčasne ako správny orgán a konať podľa ustanovení
zákonov upravujúcich správne konanie, príp. iných administratívno-právnych
noriem. Znamená to, že správca dane môže súbežne vykonávať daňové konanie
i správne konanie, ktoré má vzťah ku konkrétnej daňovej veci.

PRINCÍPY A ZÁSADY DAŇOVÉHO KONANIA

Tvorba a realizácia práva sa realizuje na základe určitých princípov, resp.

zásad, ktoré charakterizujú základ práva, jeho obsah, premietajú sa nielen do
právotvornej činnosti štátu, ale i do roviny realizačnej a právno-aplikačnej. V
právnej vede sú považované za abstraktné právne pravidlá, ktoré majú rozdielny
charakter23.

Všeobecne sa uznáva, že termíny princíp a zásada nie sú synonymné

pojmy. Medzi týmito pojmami existujú dosť výrazné rozdiely. Rozdiely sa týkajú
podstaty týchto pojmov, ich vonkajších prejavov, právneho zakotvenia,
používania v jednotlivých disciplínach právnej vedy a pod. Pokiaľ ide o chápanie
pojmu princíp, v literatúre sa objavujú názory, že princíp je vedúca idea, ktorá
platí bezo zvyšku, nepripúšťa výnimku, a má preto absolútne určenie24. V tomto
význame autor nepriamo zdôrazňuje najmä abstraktnosť ponímania princípov.

Pokiaľ ide o poňatie zásady, jednotlivé zásady sú skôr viazané na

konkrétnosť určitých spoločenských javov, ich poznateľnosť, relatívnu stabilitu v

22 Pozri § 101 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého na daňové konanie sa nevzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní alebo § 99 zákona č. 337/1992 Sb., podľa ktorého pri
správe daní sa zákon č. 500/2004 Sb. správny poriadok nepoužije (s výnimkou postupu podle §
175 pri vybavovaní sťažností).

23 Pozri: HARVÁNEK, J. a kol.: Právní teorie, Iuridica Brunensia, Brno, 1995, s.

234.

24 Pozri: GAŠPAR, M. a kol.: Československé správne právo, Obzor, Bratislava,

1973, s. 122.

126

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

uplatňovaní, pripúšťanie výnimiek zo svojej aplikácie a pod. Zásady majú podľa
našej mienky priamu väzbu na procesno-právne uplatňovanie.

Daňové konanie sa uskutočňuje na podklade istých ideí, ktoré

zákonodarca priamym zakotvením do textu príslušnej daňovo-právnej normy
povýšil na úroveň zásad daňového konania. Týmto spôsobom získavajú uvedené
idey právnu záväznosť a všetky subjekty daňového konania sú povinné ich v
konaní dodržiavať. To však nevylučuje, aby charakter zásad daňového konania
nemali aj také vedúce myšlienky, ktoré síce pod týmto označením nie sú priamo v
zákone uvedené, avšak na ich existenciu a nutnosť uplatňovania nepriamo
poukazuje text príslušnej daňovo-právnej normy.

Zásady daňového konania možno považovať za určité interpretačné

pravidlá, z ktorých je nutné vychádzať pri realizácii a aplikácii jednotlivých
ustanovení právnych predpisov z oblasti daňového práva. Tieto zásady označuje
zákonodarca ako základné zásady daňového konania. Z toho nepriamo vyplýva,
že zákon súčasne pripúšťa existenciu ďalších zásad, ktoré nie sú v zákone
formulované v rámci základných zásad.

Zásady daňového konania môžeme charakterizovať ako pravidlá,

podľa ktorých sú v daňovom konaní povinní postupovať správca dane alebo iné
príslušné orgány, daňové subjekty a tretie osoby a ktoré majú podstatný vplyv na
začatie a priebeh daňového konania a na rozhodnutie príslušného orgánu . Sú to
vedúce myšlienky, ktoré sú pre daňové konanie záväzné, určujúce a
nezastupiteľné.


Vychádzajúc z toho, že princíp chápeme ako vedúcu ideu, ktorá má

absolútne určenie a nepripúšťa výnimku, súčasná konštrukcia daňového konania
umožňuje konštatovať, že poznáme tieto dva princípy daňového konania:



princíp zákonnosti (legality) a



princíp jednotnosti.

1. PRINCÍP ZÁKONNOSTI (LEGALITY)

Princíp zákonnosti (legality) je imanentnou súčasťou celého daňového

konania a jeho jednotlivých etáp a štádií.

Legalita v najširšom zmysle slova vyjadruje, že existujú určité pravidlá

správania, ktoré sú implementované v právnych normách, a že konanie všetkých
subjektov v danom štáte je v súlade s týmito pravidlami. Vychádzajúc z odlíšenia
pojmov „princíp“ a „zásada“ je potrebné legalitu ako všeobecné pravidlo, ktoré sa
v právnom štáte bezvýhradne uplatňuje vo všetkých jeho sférach a oblastiach,
pojmovo označovať a chápať ako princíp. Zo zákonnosti neexistuje v činnosti
štátnych orgánov, ani orgánov verejnej správy výnimka, teda tieto orgány sú vždy
povinné konať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, a ak tak
nekonajú, existuje mechanizmus nápravy tohto konania.

127

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Princíp zákonnosti svojou podstatou, významom i dosahom presahuje

rámec základných zásad daňového konania. Zákonnosť treba ponímať ako
imanentnú súčasť ústavnosti a ako jeden z najvýznamnejších princípov právneho
štátu a záruku rozvoja demokracie. Od uplatňovania tohto princípu závisí celkový
procesný profil daňového konania.

V daňovom konaní sa princíp zákonnosti prezentuje v prvom rade tým,

že v konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú. Týmito predpismi nie sú len
procesno-právne úpravy regulujúce daňové konanie, ale aj tie právne predpisy,
ktoré obsahujú ustanovenia hmotno-právnej povahy.

Súčasťou princípu zákonnosti je však i povinnosť ochrany záujmov štátu

a obcí a dbanie na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a ostatných osôb, ktoré sa na daňovom konaní zúčastňujú.

V uplatňovaní princípu zákonnosti je možné vidieť jednu zo záruk

dodržiavania zákonnosti v oblasti štátnej daňovej správy i územnej samosprávy.

Skutočnosť, že správca dane má zo zákona povinnosť dbať na

zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších
osôb zúčastnených na daňovom konaní nie je v žiadnom rozpore s jeho
povinnosťou chrániť záujmy štátu alebo obcí. Je prirodzené, že záujmy štátu
v prvom rade, ale aj záujmy územnej samosprávy sú nadradené právam a záujmom
daňových subjektov, a to i keď sú chránené právom. Je to dané spoločenským
charakterom vzťahov, ktoré normy daňového práva upravujú, a do ktorých sa
premietajú predovšetkým fiskálne hľadiská. Povinnosť chrániť záujmy štátu a obcí
je potrebné vnímať v kontexte ekonomických súvislostí. Daňové subjekty majú
v daňovom konaní presne opačný ekonomický záujem ako správca dane. Štát sa
bude vždy snažiť, aby vybraná daň, predstavujúca jeho príjem, bola čo najvyššia,
zatiaľ čo daňové subjekty budú mať vždy snahu, aby odvedená daň, ktorá je ich
výdavkom v ekonomickom slova zmysle, bola čo najnižšia. Ak sa má podľa
zákona poskytovať ochrana dvom na prvý pohľad protichodným záujmom, jej
obsah nemôže byť zhodný, najmä vzhľadom na skutočnosť, že záujmy štátu sú
v zásade nadradené záujmom fyzických osôb a právnických osôb.

Vo všeobecnosti platí, že právny poriadok okrem zakotvenia

subjektívnych práv poskytuje príslušným daňovým subjektom aj ochranu pre ich
niektoré záujmy. Musí však ísť o právom chránené záujmy, ktorými treba
rozumieť iba také záujmy, ktorým daňovo-právne normy poskytujú osobitnú
ochranu. Ako príklad nech poslúži ustanovenie týkajúce sa delegovania miestnej
príslušnosti na správu dane na iného správcu dane (aj na návrh daňového
subjektu), ďalej možnosť svedka odoprieť výpoveď, ustanovenie týkajúce sa
vylúčenia zástupcu zo zastupovania v prípade stretu so záujmami iných daňových
subjektov atď. Právom chránené záujmy však treba odlišovať od skutočných
(faktických) záujmov daňového subjektu, ktorému právo takúto ochranu
neposkytuje. Pokiaľ teda určitý záujem daňového subjektu nie je právom
chránený, správca dane nemôže v daňovom konaní o ňom rozhodnúť. Ako príklad

128

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

faktického záujmu, ktorý nie je chránený právom nech poslúži záujem daňového
subjektu zaplatiť čo najnižšiu daň.

2. Princíp jednotnosti

Daňové konanie týkajúce sa jednej daňovej veci môže pozostávať z

viacerých druhov, ktoré môžu prebiehať v tom istom čase aj paralelne vedľa seba.
Napríklad to platí v prípade, že podanie odvolania nemá odkladný účinok. To
znamená, že daňový subjekt, ktorému rozhodnutie v určitej daňovej veci ukladá
realizovať istú povinnosť, musí túto povinnosť aj splniť. Takto vedľa seba a
nezávisle na sebe môže prebiehať napríklad odvolacie konanie (ako druh
preskúmavacieho konania) a vyberacie konanie. Navyše v rámci vyberacieho
konania sa môžu ako osobitné druhy daňového konania uskutočňovať súbežne
konanie o odklad platenia dane, konanie o odpustenie daňového nedoplatku a pod.
Uvedené platí aj pre iné etapy daňového konania. Čo je však dôležité, stále ide o
jedno a to isté daňové konanie týkajúce sa jednej daňovej veci. Pre daňové
konanie je takto príznačné uplatňovanie princípu jednotnosti daňového konania.

Zmyslom uvedeného princípu je vyjadriť skutočnosť, že daňové

konanie je potrebné považovať za jeden celok. To znamená, že jednotlivé
jeho etapy a štádiá na seba plynulo nadväzujú a spájajú sa v jedno spoločné
konanie. Jednotnosť daňového konania teda nenarušuje ani existencia
viacerých osobitných druhov daňového konania.


Pokiaľ ide o problematiku zásad daňového konania, už sme konštatovali, že

právna úprava priamo zakotvuje základné zásady daňového konania a okrem toho
možno z textu daňového zákonodarstva vyvodiť existenciu ďalších zásad
daňového konania.

Základné zásady daňového konania sú v zákone vymedzené veľmi

všeobecne. Týmto konštatovaním im však nechceme uprieť konkrétny obsah,
zmysel a účel, pretože právna úprava daňového konania prostredníctvom ďalších
ustanovení tieto zásady podrobne špecifikuje.

Medzi základné zásady daňového konania patrí:



zásada úzkej súčinnosti správcu dane a účastníkov konania,



zásada voľného hodnotenia dôkazov,



zásada neverejnosti,



zásada oficiality a dispozičná zásada,



zásada neformálnosti,



zásada rovnosti procesného postavenia daňových subjektov.

Pokiaľ ide o ďalšie zásady daňového konania, k ním patrí najmä:



zásada dvojinštančnosti (dvojstupňového konania),



zásada písomnosti,

129

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í



zásada zachovania daňového tajomstva (táto zásada pod názvom zásada
zachovania mlčanlivosti je v Čechách zaradená medzi základné zásady
daňového konania),



zásada presného a úplného zistenia skutkového stavu.

3. Zásada úzkej súčinnosti správcu dane a účastníkov konania

V zásade úzkej súčinnosti správcu dane a účastníkov konania je vyjadrená

predovšetkým povinnosť správcu dane alebo iného príslušného orgánu postupovať
v konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Okrem toho zahrňuje aj taký
významný atribút daňového konania, ako je predchádzať nadmernému
zaťažovaniu daňových subjektov, s čím súvisí i rýchlosť a hospodárnosť konania.

Súčasťou uvedenej zásady je aj procesné právo daňového subjektu a tiež

jeho procesná povinnosť úzko spolupracovať so správcom dane, a to pri zisťovaní
podkladov pre rozhodnutie. Do rámca zásady úzkej súčinnosti správcu dane a
účastníkov konania zapadá aj dobrovoľnosť účasti daňových subjektov na
spolupráci so správcom dane. Z tejto zásady však nevyplýva pre správcu dane
povinnosť poskytovať daňovému subjektu poučenie, ktoré je nad rozsah účelu
zákona.

Uplatňovanie uvedenej zásady v daňovom konaní je v daňových

predpisoch konkretizované na viacerých miestach, v prvom rade pri povinnosti
úzkej súčinnosti tretích osôb v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, ďalej
pri nevyhnutnej účasti zastúpeného daňového subjektu v konaní na návrh správcu
dane, pri súčinnosti pri daňovej kontrole a pod.

4. Zásada voľného hodnotenia dôkazov

Zásada voľného hodnotenia dôkazov znamená, že správca dane hodnotí

dôkazy podľa svojej úvahy. Nejde však o žiadnu ľubovôľu správcu dane pri
rozhodovaní. Hodnotenie dôkazov, aj keď je vecou úvahy správcu dane, musí
zabezpečiť pravdivé, presné a úplné zistenie skutkového stavu veci. Správca dane
pritom hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo
vzájomnej súvislosti. Pri svojom rozhodovaní musí prihliadať na všetko, čo v
daňovom konaní vyšlo najavo.

Dôvody uplatňovania tejto zásady v daňovom konaní spočívajú

v rozmanitosti daňového konania a dôkazov v ňom uplatnených. V daňovom
konaní môže vzniknúť nekonečné množstvo procesných situácii, vyskytovať sa
kvantum rôznych dôkazov, pričom zákon dáva správcovi dane plnú možnosť
zohľadniť všetky okolnosti, ktoré boli zistené v konkrétnom konaní.

Hodnotenie dôkazov je zložitá myšlienková činnosť správcu dane.

Správcovi dane vyplýva povinnosť hodnotiť každý dôkaz. Je neprípustné
neprihliadnuť a priori na určitý vykonaný dôkaz bez toho, aby bol tento
vyhodnotený. Výsledkom takéhoto vyhodnotenia pritom samozrejme môže byť aj
skutočnosť, že pre konkrétne daňové konanie je vykonaný dôkaz irelevantný
a preto nebol správcom dane braný do úvahy.

130

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Voľné zhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré má vplyv

na presné a úplné zistenie skutkového stavu správca dane realizuje spravidla na
záver daňového konania. Vykonané dôkazy hodnotí predovšetkým z hľadiska ich
pravdivosti a preukaznej hodnoty. Vzhľadom na to, že zákon neurčuje správcovi
dane, ako má jednotlivé dôkazy hodnotiť z hľadiska ich pravdivosti, ich
hodnotenie a s tým súvisiaci postup sa označuje ako „voľné“. Táto tzv. voľnosť zo
strany správcu dane však nie je neobmedzená. Obmedzuje ju v prvom rade vo
všeobecnej rovine samotný zákon, a okrem toho sú v právnych normách zakotvené
prípady, kedy voľné hodnotenie dôkazov zo strany správcu dane nie je možné,
napríklad v prípade hodnotenia verejných listín, všeobecne známych skutočností
alebo skutočností známych správcovi dane z jeho činnosti (úradné notoriety).
Tieto skutočnosti sa ani nedokazujú.

5. Zásada neverejnosti

Zásada neverejnosti konania má vyjadriť skutočnosť, že daňové konanie je

vždy neverejné. Na Slovensku však zákon pripúšťa, aby v niektorých prípadoch
mohla byť zabezpečená jeho verejnosť vo vzťahu k úkonom, ktorých povaha
neverejnosť neumožňuje, resp. je tu verejný záujem o publicitu. V tomto smere je
zásada neverejnosti daňového konania narušená najmä v týchto prípadoch:
 zverejňovaním zoznamu daňových dlžníkov,

 zverejňovaním zoznamov daňových subjektov, ktorým bol povolený odklad

platenia dane alebo povolené platenie dane v splátkach,

 zverejňovaním zoznamu daňových subjektov, ktorým boli povolené daňové

úľavy,

 zverejňovaním zoznamu daňových dlžníkov, ktorým bol daňový nedoplatok

celkom alebo sčasti odpustený,

 zverejňovaním zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň

z pridanej hodnoty a pre spotrebné dane,

 zverejňovaním údajov o spáchaní daňového trestného činu, o ktorom bolo

právoplatne rozhodnuté a odsúdenie nebolo zahladené,

 oznámením v zákone uvedených údajov o inom daňovom subjekte (napríklad

či iný daňový subjekt je registrovaný a pod.).

Uvedené zoznamy sa zverejňujú na internetovej stránke daňového

riaditeľstva, na internetovej stránke colného riaditeľstva obvyklým spôsobom
alebo na mieste obvyklom pre oznamovanie informácií daňovým subjektom
týmito orgánmi a správcom dane.

Aj v Čechách zákon do istej miery obsahuje ustanovenia, ktoré sú

výnimkou zo zásady neverejnosti daňového konania. Napríklad zamestnanci
správcu dane sú oprávnení uverejniť zoznam platiteľov dane z pridanej hodnoty
a spotrebných daní, prevádzkovateľov daňových skladov, oprávnených príjemcov
a užívateľov.

Neverejnosť daňového konania vyplýva predovšetkým z toho, že sa ňou

zaručuje nezneužitie informácií o majetkových pomeroch, obchodných aktivitách
a pod. daňových subjektov zo strany nepovolaných osôb, resp. sa tým predchádza

131

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

možnosti takéhoto zneužitia. Neverejnosť treba teda chápať ako jeden z
prostriedkov právnej ochrany daňových subjektov. V tomto smere uvedená zásada
veľmi úzko súvisí so zásadou zachovania daňového tajomstva.

6. Zásada oficiality a dispozičná zásada

Podstata zásady oficiality spočíva v tom, že správca dane alebo iný

príslušný orgán začne konanie aj z vlastného podnetu, a to vtedy, ak sú splnené
zákonné podmienky na vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky. Toto platí aj
za predpokladu, že daňový subjekt buď nesplnil vôbec alebo riadne svoju daňovú
alebo inú povinnosť.

Zmyslom uvedenej zásady je vymedziť spôsob a mieru vplyvu správcu

dane na začatie, priebeh a výsledok daňového konania. Jej uplatnenie v daňovom
konaní sa zvykne zužovať iba na okamih začatia konania zo strany správcu dane.
Tento skreslený pohľad má svoje korene v tom, že oficialita vyjadruje aktivitu
správcu dane smerujúcu k daňovému subjektu, príp. vo výnimočných, avšak
reálnych prípadoch, aj voči inému správcovi dane.

Oficialita ako jedna zo zásad daňového konania však platí pre celé

daňové konanie, nielen pre jeho začatie. Jedným z najvýznamnejších procesno-
právnych účinkov začatia daňového konania je povinnosť správcu dane uskutočniť
daňové konanie, teda vykonať z vlastného podnetu jednotlivé úkony v daňovom
konaní priamo zo zákona, alebo ak sú splnené zákonné podmienky. V tejto
povinnosti správcu dane nachádza zásada oficiality svoje zákonné vyjadrenie
v priebehu daňového konania.

Prejavy uplatnenia zásady oficiality v priebehu daňového konania sú

rôzne. Všeobecne platí, že pokiaľ je daňový subjekt nečinný, nekoná, resp.
nespráva sa podľa jednotlivých ustanovení zákona, ktoré mu stanovujú splnenie
určitej povinnosti, potom má správca dane povinnosť z vlastného podnetu robiť
úkony smerujúce k vyrubeniu dane, jej účtovaniu, vymáhaniu a pod.
V konkrétnych procesno-právnych situáciách sa oficialita prejaví v zákonom
predvídaných prípadoch. Napríklad z úradnej moci, a to neodkladne, koná správca
dane, ak daňový subjekt nesplní svoju registračnú alebo oznamovaciu povinnosť;
urobí tak po zistení skutočností odôvodňujúcich takýto postup. Zásada oficiality
v spojení so zásadou presného a úplného zistenia skutkového stavu je významná aj
vo vzťahu k dokazovaniu v daňovom konaní, kedy je správca dane povinný bez
ohľadu na návrhy daňových subjektov zabezpečiť a vykonať dôkazy v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane má ďalej možnosť určiť
daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii, ak nebolo podané daňové priznanie
alebo hlásenie včas alebo vôbec, atď.

Vo vzťahu k výsledku daňového konania sa zásada oficiality prejavuje

v povinnosti správcu dane vydať meritórne rozhodnutie vo veci alebo konanie
zastaviť. Nesplnenie ani jednej z týchto možností znamená, že daňové konanie
stále pokračuje. Práve povinnosť správcu dane zastaviť daňové konanie

132

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

v prípadoch stanovených zákonom je jedným z najvýraznejších prejavov
uplatnenia zásady oficiality.

Na oficialitu ako jednu zo zásad daňového konania však možno nazerať

aj z iného uhla pohľadu. Oficialita sa v daňovej praxi prejavuje aj v prospech
daňových subjektov, nielen ako nástroj, ktorý správca dane využíva na presadenie
a ochranu svojich záujmov. Napríklad správca dane môže i z vlastného podnetu
predĺžiť daňovníkovi lehotu na podanie daňového priznania alebo hlásenia, a to
najviac o 3 mesiace. Správca dane tak má možnosť zo zákona predchádzať
potenciálnym i skutočným tvrdostiam zákona voči daňovému subjektu.

Zásada oficiality má svoje uplatnenie i voči samotným zamestnancom

správcu dane. Napríklad priamo nadriadený vedúci zamestnanec správcu dane
rozhodne aj z vlastného podnetu o vylúčení zamestnanca správcu dane z konania,
ak má pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Z toho, čo bolo uvedené rezonuje, že oficialita ako jedna z dominantných

zásad daňového konania sa uplatňuje alternatívne:



priamo zo zákona (napríklad pri zastavení daňového konania),



po splnení určitých, v zákone stanovených podmienok (napríklad pri vylúčení
zamestnanca správcu dane v prípade existencie pochybností o jeho
nezaujatosti).

Právna úprava pozná aj niektoré procesné inštitúty založené na

fakultatívnej povahe ich využitia správcom dane, ktoré však vo svojej vlastnej
podstate smerujú, resp. vedú k uplatneniu zásady oficiality. Zákon v tejto
súvislosti dáva správcovi dane možnosť konať určitým spôsobom a je na úvahe
správcu dane, či túto možnosť využije. Táto fakultatívnosť je buď koncipovaná
veľmi všeobecne (napríklad správca dane môže počas daňovej kontroly v rozsahu
nevyhnutne potrebnom na zabezpečenie jej účelu uložiť daňovému subjektu, aby
niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo strpel) alebo konkrétne (napríklad
pri miestnom zisťovaní, pri daňovej kontrole a pod.). Aj napriek fakultatívnej
povahe týchto procesných inštitútov sú správcovia dane nútení ich využívať
v záujme naplnenia základného účelu daňového konania, ktorým je v konečnom
dôsledku riadne a včasné vybratie daní. Ich fakultatívnosť spolu s prirodzenou
nutnosťou využívania týchto nástrojov tvorí podľa nášho názoru jeden zo
základných predpokladov aplikácie zásady oficiality v daňovom konaní.

Opakom zásady oficiality je zásada dispozičná. Väčšinou sa pôsobenie

tejto zásady nesprávne zužuje iba na začatie daňového konania. Dispozičná zásada
vyjadruje vo všeobecnosti možnosť účastníkov konania realizovať v daňovom
konaní procesno-právne úkony na základe vlastnej úvahy, ktoré pre tieto subjekty
zakotvujú právne predpisy za účelom ochrany ich práv a oprávnených záujmov.
Pokiaľ ide o hranice pôsobenia uvedenej zásady, tieto sú určené rozmanitosťou
procesno-právnych prostriedkov a možnosťou nakladať s vlastnými hmotno-
právnymi nárokmi.

133

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Význam dispozičnej zásady spočíva v tom, že je procesnou

konkretizáciou a prejavom ústavne garantovaného práva na inú právnu ochranu
daňového subjektu. Rovnako ako zásada oficiality, aj dispozičná zásada sa
uplatňuje vo vzťahu k začatiu daňového konania, k jeho priebehu a vo väzbe
na jeho výsledok.

Vo vzťahu k začatiu daňového konania dispozičná zásada vo

všeobecnosti vyjadruje, že konanie začne dňom, kedy podanie daňového subjektu
dôjde správcovi dane alebo inému príslušnému orgánu. To však ale neznamená, že
dispozičná zásada je v tomto smere v rozpore so zásadou oficiality. Začatie
daňového konania je sprevádzané možnosťou uplatnenia obidvoch týchto zásad.

Dispozičná zásada sa však výrazne uplatňuje aj vo vzťahu k priebehu

a výsledku daňového konania. Jej uplatnenie sa prejavuje tak pri dispozícii
hmotno-právnymi ustanoveniami, ako aj pri dispozícií procesným právom.

Dispozíciu hmotno-právnymi ustanoveniami môžu daňové subjekty

realizovať napríklad uzavretím dohody so správcom dane pri určení výšky dane.

Dispozícia procesným právom sa uskutočňuje v podstatne širšom rámci,

pričom uplatnenie dispozičnej zásady je možné rozlišovať tak na strane správcu
dane, ako aj u daňového subjektu.

Prejavom uplatnenia dispozičnej zásady na strane správcu dane je

napríklad podľa na Slovensku možnosť prerušiť daňové konanie, ak prerušenie
konania navrhnú účastníci konania. V tomto prípade ide tiež o realizáciu
dispozičného oprávnenia správcu dane prerušiť konanie (na strane účastníka
konania prejav dispozičného oprávnenia navrhnúť prerušenie konania). Podstata
dispozície v uvedenom význame spočíva v možnosti správcu dane rozhodnúť sa
pre jednu z dvoch alternatív – buď konanie preruší (čím uzná opodstatnenosť
dôvodov na prerušenie) alebo v konaní pokračuje (aj napriek existencii dôvodov
demonštratívne uvedených v zákone).

Na strane daňového subjektu, resp. účastníkov daňového konania má

uplatnenie dispozičnej zásady veľmi široký priestor. Táto zásada sa prejavuje vo
vzťahu:
 k začatiu daňového konania – na Slovensku sa daňové konanie začína dňom,

keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci,
alebo dňom, keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil
doplnené podanie a v Čechách dňom, keď podanie daňového subjektu alebo
inej osoby zúčastnenej na konaní došlo príslušnému správcovi dane;



k priebehu daňového konania - právna úprava poskytuje celý rad príkladov

uplatnenia dispozičnej zásady na strane daňových subjektov, ktoré sa vzťahujú
na už začaté daňové konanie. Napríklad daňový subjekt môže dať návrh na
delegovanie miestnej príslušnosti na správu dane na iného správcu dane, môže
nazerať do daňových spisov týkajúcich sa jeho daňových povinností a
požadovať vyhotovenie doslovných odpisov, daňový subjekt má možnosť
vziať späť svoj návrh, atď.;

134

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í



k výsledku daňového konania - uplatnenie dispozičnej zásady na strane

daňového subjektu možno vidieť v prvom rade v možnosti podať opravné
prostriedky voči rozhodnutiu správcu dane (ak to zákon umožňuje). Súčasťou
tejto dispozície daňového subjektu je aj jeho možnosť vzdať sa odvolania,
doplňovať a pozmeňovať údaje obsiahnuté v odvolaní, príp. vziať podané
odvolanie späť, atď.

7. Zásada neformálnosti

V daňovom konaní vykonáva správca dane, daňové subjekty a iné osoby

zúčastnené na konaní množstvo právnych úkonov, s ktorými spájajú právne normy
rôzne právne následky. Tieto právne úkony majú svoju konkrétnu formu a obsah,
ktoré sú predvídané alebo požadované právnymi normami. Miera záväznosti
formy a obsahu pre jednotlivé subjekty je významná z hľadiska uplatňovania
zásady neformálnosti v daňovom konaní. Aplikácia uvedenej zásady zároveň rieši
v praxi sa často vyskytujúcu otázku, ako postupovať v prípade, keď nie sú splnené
všetky formálne a obsahové náležitosti právnych úkonov.

Všeobecne platí, že požiadavky na formu a obsah úkonov, ktoré

vykonáva správca dane sú prísnejšie, ako požiadavky na obsah a formu právnych
úkonov, ktoré vykonávajú daňové subjekty a iné osoby zúčastnené na konaní.
Typickým príkladom toho sú náležitosti rozhodnutia správcu dane.

Ak sa správca dane dopustí procesného pochybenia tým, že niektorý

z jeho úkonov nemá predpísané formálne alebo obsahové náležitosti, spravidla to
má za následok neplatnosť takéhoto právneho úkonu (napríklad výrok rozhodnutia
neobsahuje označenie daňového subjektu), jeho nepreskúmateľnosť (napríklad
v rozpore so zákonom rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie, je nepreskúmateľné,
teda je automaticky potrebné ho v odvolacom konaní zrušiť), alebo iné závažné
procesné dôsledky (napríklad v rozhodnutí chýba poučenie o opravných
prostriedkoch alebo v poučení bolo nesprávne uvedené poučenie, že proti
rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok, príp. bola skrátená lehota na
podanie opravného prostriedku alebo nie je v poučení určená lehota vôbec, uzná
správca dane opravný prostriedok podaný do šiestich mesiacov po doručení
rozhodnutia, za včas podaný).

Na daňový subjekt, ktorý spravidla nemá právnické alebo ekonomické

vzdelanie a ani potrebné skúsenosti s daňovým konaním, nie je možné klásť také
prísne požiadavky, ako na správcu dane, u ktorého sa predpokladá, že normy
daňového práva ovláda, a ktorý je navyše zodpovedný za zachovávanie zákonnosti
v daňovom konaní. Preto ani právne dôsledky nedodržania stanovených
formálnych a obsahových požiadaviek daňovým subjektom nemôžu byť z tohto
dôvodu príliš prísne.

Vo vzťahu k právnym úkonom daňových subjektov a tretích osôb

zúčastnených na konaní sa uplatňuje zásada neformálnosti daňového konania.
Táto zásada spočíva v tom, že správca dane pri uplatňovaní daňových predpisov
v daňovom konaní berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Rozdiel medzi

135

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

formálnou úpravou dokladov (napr. pomenovaním) a skutkovým stavom sa teda
posudzuje podľa skutočného obsahu právneho úkonu alebo inej podstatnej
skutočnosti. Charakteristické je to najmä pri podaniach, ktoré robí daňový subjekt.
Okrem v zákone uvedených druhov podaní (napr. daňové priznanie a hlásenie),
ktoré sa musia robiť spôsobom predpísaným zákonom (čím odpadá problém
posúdenia konkrétneho procesného úkonu v prípade nezhody formy a obsahu), sa
všetky iné podania môžu robiť viacerými spôsobmi (písomne, ústne do zápisnice,
príp. iným vhodným spôsobom, napríklad telefaxom, elektronickými
prostriedkami a pod.). Práve pri týchto podaniach prichádza do úvahy uplatnenie
zásady neformálnosti daňového konania.

Správca dane je teda povinný skúmať každú právnu skutočnosť

z hľadiska jej obsahu. Pritom nie je dôležité, či touto skutočnosťou je právny úkon
alebo udalosť, ani to, či je táto skutočnosť rozhodujúca z hľadiska daňového práva
hmotného alebo procesného. Uvedená povinnosť úzko súvisí so zásadou presného
a úplného zistenia skutkového stavu a so zásadou voľného hodnotenia dôkazov,
pretože determinuje smer a rozsah preskúmania niektorých dôkazov; správca dane
má zo zákona uloženú povinnosť v prípade rozporu medzi formou a obsahom
uprednostniť skutočný obsah právneho úkonu.

Zásadu neformálnosti daňového konania zvýrazňuje zákon tým, že pri

ich uplatňovaní v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah
právneho úkonu alebo inej skutočnosti, rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie
dane.

Inou skutočnosťou, na ktorú poukazuje zákon bude udalosť, s ktorou

daňové právo spája vznik, zmenu alebo zánik daňovo-právneho vzťahu. Môže to
byť daňovo-právna udalosť (napríklad smrť daňovníka), protiprávny daňový úkon
(nezaplatenie dane v stanovenom termíne) alebo existencia daňového rozhodnutia
(konštitutívnej alebo deklaratórnej povahy, napríklad konštitutívny charakter má
platobný výmer).

8. Zásada rovnosti procesného postavenia daňových subjektov

Zásada rovnosti procesného postavenia daňových subjektov má všeobecnú

platnosť, pričom sa čiastočne opiera o ústavnú rovnosť všetkých občanov pred
zákonom. Jej praktický význam v konaní je zreteľný vtedy, ak sa na konaní
zúčastňuje viac daňových subjektov a ak sa predpokladá súhlasný prejav vôle
všetkých účastníkov konania pri ich spoločnom postupe (napríklad zvolenie si
spoločného zástupcu v tých prípadoch, ak urobilo niekoľko daňových subjektov
spoločné podanie alebo ak vystupujú spoločne v rovnakej daňovej veci, príp. sú
spoluvlastníkmi veci, ktorá je predmetom zdanenia).

Podľa tejto zásady majú všetky daňové subjekty v daňovom konaní

rovnaké procesné práva a rovnaké procesné povinnosti. Rovnosť sa môže týkať
len vzájomného vzťahu medzi daňovými subjektmi, nie aj ich vzťahu ku správcovi
dane, ktorého nadriadené postavenie vyplýva zo všeobecnej nadradenosti záujmu
štátu alebo obce vybrať daň nad inými záujmami iných subjektov daňového
konania. Naopak, povinnosť postupovať v daňovom konaní tak, aby nebola

136

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

narušená rovnosť účastníkov daňového konania, vyplýva pre správcu dane, ktorý
je za jej zachovanie zodpovedný.

Obsahom zásady rovnosti procesného postavenia daňových subjektov

v daňovom konaní nie je zabezpečenie toho, aby každý daňový subjekt uplatňoval
v konkrétnom daňovom konaní presne tie isté práva a aby mu boli ukladané
presne tie isté povinnosti. Obsah práv a povinností daňového subjektu je totiž
daný aj faktickou procesnou situáciou, ktorá v konaní v určitom procesnom štádiu
nastane. V daňovom konaní vzniká množstvo rozmanitých procesných situácii,
napríklad každý subjekt má povinnosť zaplatiť daň v rôznej výške, ktorá vyplýva
z rôznych skutočností a ktorú je možné preukázať rôznymi dôkazmi.

Podstata zásady rovnosti procesných práv a povinností daňových

subjektov spočíva v tom, že za rovnakých zákonných podmienok je správca dane
povinný aplikovať zákon v zásade rovnako, a to bez ohľadu na osobu daňového
subjektu. V tomto smere možno uplatňovanie tejto zásady ponímať v užšom a v
širšom zmysle.

V užšom zmysle sa zásada procesnej rovnosti daňových subjektov

prejavuje tam, kde sa na konaní zúčastňuje viac daňových subjektov, ak sa
predpokladá súhlasný prejav vôle všetkých účastníkov konania pri ich spoločnom
postupe. Napríklad ak urobilo niekoľko daňových subjektov spoločné podanie
alebo ak vystupujú spoločne v rovnakej daňovej veci, prípadne sú spoluvlastníkmi
veci, ktorá je predmetom zdanenia, sú povinní zvoliť si spoločného zástupcu pre
účely daňového konania. Ak tak neurobia ani na výzvu, určí spoločného zástupcu
správca dane sám a vyrozumie o tom všetky príslušné daňové subjekty. Konkrétna
osoba, ktorú určí správca dane, je vecou jeho voľnej úvahy, mal by to však byť
jeden z daňových subjektov zúčastnených v konaní, čo súvisí najmä so zásadou
neverejnosti a zásadou zachovávania daňového tajomstva. Správca dane sa teda
spravidla musí prikloniť na stranu jedného z daňových subjektov, čím
prinajmenšom môžu vzniknúť pochybnosti o zachovaní rovnosti procesného
postavenia ostatných daňových subjektov.

Zásadu rovnosti procesného postavenia daňových subjektov v daňovom

konaní je možné chápať aj v širšom zmysle, a to ako požiadavku na rovnakú
interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení zákona všetkými správcami dane
aj v konaniach, ktoré spolu skutkovo nesúvisia. Je totiž v záujme právnej istoty
daňových subjektov, aby nedochádzalo napríklad k regionálnym odlišnostiam
v postupe správcov dane.

9. Zásada dvojinštančnosti

Zásada dvojinštančnosti (dvojstupňového konania) je klasickou zásadou

uplatňujúcou sa v sporových i nesporových druhoch právneho procesu. Jej
podstata spočíva v možnosti nápravy rozhodnutia príslušného orgánu verejnej
správy (napr. daňového úradu, obce a pod.), štátneho orgánu (napr. súdu) a pod.,
ak sa účastník konania domnieva, že prvostupňový orgán rozhodol vecne
nesprávne, že porušil ustanovenia príslušného právneho predpisu, atď. K tomu mu
slúžia viaceré právne nástroje inštitútu riadnych opravných prostriedkov, príp.

137

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

ak ide o rozhodnutie už právoplatné, inštitútu mimoriadnych opravných
prostriedkov. Uvedenú zásadu však charakterizuje predovšetkým inštitút
riadnych opravných prostriedkov.

Uplatnenie tejto zásady na podmienky daňového konania znamená

právny nárok účastníka daňového konania, aby na jeho podnet rozhodnutie
správcu dane alebo iného príslušného orgánu vydané v prvom stupni (rozhodnutie
prvostupňového orgánu) preskúmal odvolací orgán bez ohľadu na to, či skutočne
existuje právny alebo vecný dôvod pre takýto podnet.

Zásada dvojinštantnosti daňového konania (zásada dvojstupňového

konania) predstavuje významný prostriedok na presadenie princípu zákonnosti. Jej
podstata spočíva v tom, že existuje možnosť preskúmať každé rozhodnutie, ktoré
sa dotýka práv a povinností daňového subjektu. Ak by rozhodnutie vydané
v daňovom konaní nemohlo byť následne preskúmané, jeho zákonnosť by bola
dostatočne zabezpečená len v prípade vylúčenia možnosti akéhokoľvek omylu
v činnosti správcu dane. V konkrétnom daňovom konaní však rozhoduje
konkrétny zamestnanec správcu dane na základe ním zistených skutočností a po
ním vykonanom posúdení zistených skutočností.

Zásada dvojinštantnosti sa v daňovom konaní uplatňuje, pokiaľ ide o

riadne opravné prostriedky, pri odvolaní a v istom slova zmysle aj v konaní o
sťažnosti. Pokiaľ ide o mimoriadne opravné prostriedky, dvojinštantnosť sa
prejavuje v konaní o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania (v
Čechách pri preskúmavaní daňových rozhodnutí) a v konaní o odvolaní proti
rozhodnutiam správcu dane pri oprave zrejmých omylov a nesprávnosti.

Zásada dvojstupňového konania nemôže byť teda automaticky

stotožňovaná s existenciou a uplatňovaním riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Nie všetky opravné prostriedky znamenajú súčasne
prechod preskúmavacej (rozhodovacej) právomoci na orgán vyššieho stupňa.
Navyše zákon pozná aj také opravné prostriedky, ktoré nesmerujú voči
rozhodnutiu správcu dane (napríklad sťažnosť), aj keď o týchto prostriedkoch
rozhoduje správca dane.

Pertraktovanú zásadu treba teda chápať aj tak, že o rozhodnutí orgánu,

ktorého výroková, príp. iná obligatórna časť bola napadnutá podaním opravného
prostriedku v určenej lehote rozhoduje orgán jemu najbližšie nadriadený (s
určitým prielomom do tejto zásady pri uplatnení práva tzv. autoremedúry).

Inštitút tzv. autoremedúry umožňuje prvostupňovému orgánu opravu

vlastného rozhodnutia, čím v podstate znamená narušenie zásady dvojstupňového
konania. S týmto inštitútom sa možno stretnúť v odvolacom konaní, kedy
prvostupňový orgán môže rozhodnúť i v tom prípade, že odvolaniu vyhovie aspoň
čiastočne. Obdobu tohto inštitútu, ktorý obmedzuje dvojinštančnosť, nachádzame
pri preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania, kedy podnetu účastníka
konania na preskúmanie rozhodnutia môže v plnom rozsahu vyhovieť aj orgán,
ktorý rozhodnutie vydal, ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka alebo ak s tým
súhlasia ostatní účastníci.

138

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Uplatnenie tejto zásady je vylúčené v prípadoch delegovania a

atrahovania. Ich zmyslom totiž nie je zakotvenie právomoci preskúmavať
rozhodnutia správcu dane vydané v prvom stupni, ale reagovať na situácie,
vyskytujúce sa v daňovej praxi, ktoré by viedli k zbytočným prieťahom v konaní,
k nehospodárnosti konania a pod.

10. Zásada písomnosti

Zásada písomnosti daňového konania má mimoriadny význam pre

správnosť, vecnosť a zákonnosť rozhodovania správcu dane. Takto je zároveň
významná aj z hľadiska právnej istoty tých osôb, voči ktorým rozhodnutie správcu
dane alebo iného príslušného orgánu smeruje, t.j. predovšetkým voči daňovým
subjektom.

Daňové konanie je vybudované na uplatňovaní všetkých úkonov v

písomnej forme. Aj tam, kde zákon umožňuje urobenie úkonu ústne, príp. iným
spôsobom súčasne vyžaduje, aby sa takýto úkon zaznamenal v písomnej podobe
(napr. formou zápisnice, resp. protokolu o ústnom pojednávaní, vo forme
úradného záznamu a pod.). Zákon v tejto súvislosti stanovuje túto povinnosť
napríklad pri miestnom zisťovaní, pri nazeraní do daňových spisov a pod., ale
písomná forma je predpísaná aj vtedy, ak ide napríklad o súhlas daňového
subjektu s oznámením alebo sprístupnením daňového tajomstva.

Zásada písomnosti daňového konania sa síce týka formy procesných

úkonov v daňovom konaní, jej význam je však dôležitý najmä pre zákonnosť
daňového konania. Ak má byť rozhodnutie vydané v daňovom konaní zákonné,
základným predpokladom pre to je dodržanie všetkých pravidiel, vzťahujúcich sa
na postup správcu dane. Preukázanie zákonnosti postupu v daňovom konaní je
povinnosťou správcu dane. Skutočnosť, že vydané rozhodnutie nie je zákonné, je
totiž dôvodom pre jeho zrušenie v konaní o opravnom prostriedku.

V niektorých, v zákone výslovne uvedených prípadoch, je predpísaná

tzv. sprísnená písomná forma. V tomto zmysle má daňový subjekt povinnosť
podať daňové priznanie, hlásenie, vyúčtovanie a prehľad podľa predpísaného
vzoru, ktorý vydáva príslušné ministerstvo financií. Obdobné konštatovanie platí
aj pre predpísané tlačivá pre splnenie registračnej a oznamovacej povinnosti
daňového subjektu, atď. Do rámca predpísanej tzv. sprísnenej písomnej formy
možno zaradiť aj formálne a obsahové náležitosti, ktoré musí obsahovať určité
podanie, príp. rozhodnutie.

Z toho, čo bolo uvedené doposiaľ vyplýva, že zásada písomnosti má

svoje stabilné miesto v daňovom konaní, avšak na strane druhej nemožno hovoriť,
že v daňovom konaní sa uplatňuje aj zásada ústnosti, ktorá spravidla sprevádza
zásadu písomnosti v iných druhoch právneho procesu. Prejavy vôle daňových
subjektov a ďalších osôb zúčastnených na konaní urobené ústne, ako aj ich
následné zachytenie v písomnej forme iba dotvárajú celkovú profiláciu daňového
konania.

139

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

11. Zásada zachovania daňového tajomstva

Pôvodne bola zásada zachovania daňového tajomstva známa pod

označením povinnosť zachovávať mlčanlivosť (podľa právneho stavu platného v
Čechách je tomu tak doposiaľ). Uvedená zásada veľmi úzko súvisí so zásadou
neverejnosti konania.

Daňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa v

daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním. V tejto spojitosti sa môže
jednať o osobné pomery daňových subjektov, ako aj o iné veci súvisiace s
podnikaním (napríklad o terajších a dohodnutých budúcich zákazkách a
objednávkach, o prosperite daňového subjektu, o bankových úveroch a celkovej
zadĺženosti daňového subjektu, o zárukách za bankové úvery a pod.), ďalej o
využitie poznatkov získaných v daňovom konaní alebo v súvislosti s nim pre
konanie prinášajúce prospech osobe zaviazanej povinnosťou zachovávať daňové
tajomstvo alebo iným osobám, príp. aj konanie, ktoré by spôsobilo niekomu
akúkoľvek ujmu (morálnu, finančnú, materiálnu) a pod.

K porušeniu daňového tajomstva dochádza oznámením alebo

sprístupnením daňového tajomstva osobe, ktorá nemá oprávnenie oboznamovať sa
s daňovým tajomstvom. Porušením daňového tajomstva však nie je oznámenie
alebo sprístupnenie daňového tajomstva s písomným súhlasom toho daňového
subjektu, ktorého sa daňové tajomstvo týka, ale napríklad aj zverejnenie zoznamu
daňových dlžníkov, zverejnenie zoznamu daňových subjektov, ktorým bol
povolený odklad platenia dane alebo povolené platenie dane v splátkach, atď.

Správca dane zodpovedá za vytvorenie podmienok na zachovávanie

daňového tajomstva, čo sa vzťahuje aj na využívanie a prístup k údajom
evidovaným pomocou výpočtovej techniky. V tejto súvislosti je treba zdôrazniť,
že správca dane má povinnosť poučiť daňové subjekty a tretie osoby prizvané na
konanie o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch
porušenia tejto povinnosti.

Zákon vymedzuje aj okruh osôb, ktoré sú oprávnené oboznamovať sa

s daňovým tajomstvom (napríklad iný správca dane alebo iný zamestnanec toho
istého správcu dane na účely správy daní, orgány príslušné rozhodovať
o opravných prostriedkoch na účely rozhodovania o opravných prostriedkoch,
nadriadené orgány, prokuratúra, orgány činné v trestnom konaní, ministerstvo
financií na účely plnenia jeho úloh v oblasti daní podľa daňových zákonov, atď.).

Od povinnosti zachovávať daňové tajomstvo môže osobu, ktorá je

oprávnená oboznamovať sa s daňovým tajomstvom oslobodiť iba daňový subjekt,
ktorého sa daňové tajomstvo týka, a to v písomnej forme.

Daňové subjekty o svojich daňových povinnostiach nemajú zákonom

stanovenú povinnosť mlčanlivosti. Bolo by nad rámec ustanovení zákona, aby
zákonodarca takúto povinnosť stanovoval priamo týmto daňovým subjektom. Je v
ich vlastnom záujme neposkytovať iným údaje o svojich daňových povinnostiach,
pokiaľ im túto povinnosť nestanovuje samotný zákon.

140

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

12. Zásada presného a úplného zistenia skutkového stavu

Zásada presného a úplného zistenia skutkového stavu vyjadruje

povinnosť správcu dane presne a úplne zistiť skutočný stav prejednávanej
daňovej veci a až následne rozhodnúť. Najmä v minulosti, sa táto zásada
zvykla označovať ako zásada materiálnej alebo objektívnej pravdy.

K naplneniu podstaty tejto zásady slúžia viaceré inštitúty daňového

konania a v širšom rámci správy daní, najmä inštitút miestneho zisťovania,
inštitút daňovej kontroly, vyhľadávacia činnosť a pod. Do rámca týchto
právnych prostriedkov však určite patria aj dokazovanie, svedecká
výpoveď, a niektoré iné inštitúty (napríklad na Slovensku inštitút
zabezpečenia a prepadnutia tovaru a veci). Všetky tieto prostriedky možno
považovať za prostriedky zisťovania skutkového stavu.

Základným predpokladom pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie

v daňovom konaní je poznanie všetkých v konkrétnom prípade relevantných
právnych skutočností. Pre presné a úplné zistenie skutkového stavu je
najvýznamnejší inštitút dokazovania. Správca dane zisťuje potrebné procesné a
hmotno-právne skutočnosti počas dokazovania ich bezprostredným vnímaním
(napr. zisťuje a zaoberá sa dispozičnými procesno-právnymi úkonmi daňových
subjektov) alebo na základe nepriamych poznatkov o ním poznávanej skutočnosti
získaných v procese myslenia. Pravdivé poznávanie skutočností (ich vnímaním
alebo myslením) tvorí predpoklad zistenia skutkového stavu veci a následne jeho
správneho priradenia pod konkrétnu hmotno-právnu normu, čo v konečnom
dôsledku by malo vyvrcholiť vydaním zákonného rozhodnutia. Ako dôkaz možno
použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (napríklad priznania,
hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane, svedecké výpovede, znalecké
posudky, verejné listiny, protokoly, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke,
povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim a pod.).

Po splnení zákonných podmienok, najmä ak daňový subjekt pri

dokazovaní ním uvádzaných skutočností nesplní niektorú zo svojich zákonných
povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť, je správca
dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má
k dispozícii alebo ktoré si zaobstará aj bez súčinnosti s daňovým subjektom
(najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových
subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových veciach,
správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových
združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového
subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov).

Okrem vymedzenia prostriedkov zisťovania skutkového stavu je veľmi

dôležitou súčasťou tejto zásady aj rozsah zisťovania skutkového stavu.

141

Z á k l a d y v e r e j n ý c h f i n a n c i í

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba
návrhmi daňových subjektov. V akom rozsahu bude správca dane zisťovať
skutkový stav, aby toto zistenie bolo presné a úplné, to závisí od konkrétnej
daňovej veci, ktorá je predmetom daňového konania. V zásade je potrebné zistiť
všetky skutočnosti rozhodujúce podľa príslušnej normy daňového práva
hmotného.

Niektoré skutočnosti dôležité pre rozhodnutie sú správcovi dane známe

z jeho činnosti, alebo všeobecne známe. Tieto skutočnosti v daňovom konaní
netreba dokazovať. Skutočnosti známe správcovi dane z jeho činnosti môžu byť
rôzneho charakteru, napríklad poloha nehnuteľnosti, ktorá môže mať význam pre
určenie miestnej príslušnosti. Netreba dokazovať ani všeobecne záväzné právne
predpisy vyhlásené ich uverejnením v zbierke zákonov, o ktorých platí
nevyvrátiteľná právna domnienka ich znalosti všetkými osobami, ktorých sa
týkajú.

Uplatneniu zásady presného a úplného zistenia skutkového stavu v

daňovom konaní napomáha aj inštitút vylúčenia zamestnancov správcu. Jeho
zmyslom je zamedziť, aby sa v daňovom konaní presadzovali osobné záujmy
zamestnancov správcu dane. Tým sa súčasne zabezpečuje objektívnosť všetkých
procesných úkonov správcu dane v konaní, vrátane objektívnosti rozhodnutia,
ktoré bude vychádzať z úplného, presného a pravdivého zistenia skutkového stavu
daňovej veci.

Určitý prielom do zásady úplného s presného zistenia skutkového stavu

predstavuje možnosť správcu dane uzavrieť s daňovým subjektom dohodu o výške
dane. V tomto prípade by bolo ťažko hovoriť o uplatnení tejto zásady. Táto
výnimka však iba potvrdzuje existenciu uplatňovania predmetnej zásady
v daňovom konaní.

142