Evanjelická bohoslovecká fakulta

Univerzity Komenského

Dejiny filozofie

Prof. ThDr. Dušan Ondrejovič

1996

Predhovor

Filozofia je nepostrádateľná pre štúdium teológie. Mnohé teologické problémy vystupujú do

popredia až na filozofickom pozadí, a stávajú sa tak významnými pre celé myslenie. Napr. kresťanské
učenie o stvorení si ťažko možno vysvetliť bez kategórií, ako o nich hovoril Platón v dialógu
“Timaios” a zas napr. poznanie aristotelovských kategórií nám umožňuje pochopiť učenie o Trojici
Gregora z Nyssy, ktoré vyrastalo nad filozofickú pojmovosť svojej doby. Dôležitú úlohu zohráva
učenie o Trojici aj u Hegla, kým Kierkegaard sa zaoberá myšlienkami učenia o hriechu. Mohli by sme
tu spomenúť I. Kanta, ktorého podnety pre evanjelickú teológiu nemôžu zostať nepovšimnuté. Podľa
neho filozofia nie je žiadnou slúžkou teológie a vo svojom spise “Streit der Fakultäten” zlomyseľne
poznamenal a ak by bola je treba sa pýtať, či táto slúžka “nesie milostivej panej pred ňou horiacu
fakľu, aby videla a či kráča za ňou, aby jej držala príves šiat.”

Myslíme, že spory medzi teológiou a filozofiou prestali. To boli nie dobré doby, keď začali

spory medzi teológiou a filozofiou, ako spory medzi Abrahámovými a Lótovými pastiermi, ktoré
skončili známou biblickou vetou: ”Keď ty pôjdeš napravo, ja pôjdem naľavo a keď ty pôjdeš naľavo,
ja pôjdem napravo.” A tak si každý tábor pásol svoje stádo oddelene. Je tu čas, povedané s Tillichom,
aby teológia počúvala otázky, ktoré kladie filozofia a aby na tieto filozofické otázky, dávala teológia
teologickú odpoveď.

Je treba všímať si viac živý hraničný styk medzi filozofiou a teológiou bez toho, aby to

poškodilo dobrej povesti teologickým otázkam a teologickým problémom.

Kompendium chce dodať odvahu študentkám a študentom na našej fakulte, ale aj ďalším jeho

čitateľom vážne sa zamýšľať nad tým, čo nás s tou - ktorou filozofiou, či filozofickým myslením spája,
v čom nám toto myslenie dáva podnety, aby sme si dnešný život uvážlivo koncipovali aspoň tak, ako
to robili naše predchádzajúce generácie.

Kompendium ponúka veľmi stručný výťah z toho, čo som prednášal na fakulte obšírnejšie.

Napr. existencializmus som prednášal celý semester a tu je zhrnutý v dvoch hodinách. Kompendium
nechce nahradiť staršie i novšie dejiny filozofie, chce študentom a študentkám fakulty nájsť vecne
rýchlo to, čo pre svoj rozhľad potrebujú.

Nakoniec ďakujem tým, ktorí sa o vydanie tohto kompendia zaslúžili: p. docentovi ThDr.

Petrovi Gažíkovi, p. asistentovi Mgr. Jánovi Štekláčovi, za recenzovanie práce a korektúry pri
preklepávaní. Ďalej ďakujem aj študentom a študentkám menovite: Jarmile Lukačíkovej, Lenke
Tomčíkovej a Júliusovi Petercovi.

Oni to boli, ktorí sa chytili do práce s chuťou a videli v nej potrebu dňa i pomôcku medzi inými

pomôckami pre štúdium dejín filozofie na našej fakulte.

V Bratislave, dňa 17. decembra 1996.
Prof. Dr. Dušan Ondrejovič

2.

Úvod

Filozofia vzniká z túžby po poznaní, po pravde. Už dieťa, len čo sa mu otvára rozum, sa začína

spytovať: “Čo je to? Prečo je to ? Načo je to ?” Táto túžba, i keď nie je u všetkých ľudí rovnaká, stále
rastie a sprevádza človeka cez celý život.

Nielen veci zaujímajú človeka. Človek hľadá aj zmysel svojho života, uvažuje nad tým, čo je

jeho zmyslom ne tomto svete, pýta sa: “Prečo žijem” a “ Kde končí môj život?” Otázka hľadania
poslednej príčiny ľudskej jestvoty patrí tiež do filozofie.

Tak môžeme povedať, že filozofia vzniká z potreby, z túžby, ktorú má človek po poznaní vecí a

po zmysle svojho života. Tento dvojitý predmet filozofie prejavuje sa aj v jej chápaní v minulosti. Už
samo slovo filozofia, zložené z dvoch gréckych slov a síce zo slova filein - znamená milovať a zo
slova sofia - znamená múdrosť, znamenajúce milovať múdrosť, alebo láska k múdrosti, nám
naznačuje čiastočne cesty, ktorými sa uberali počiatky filozofie ľudstva, avšak dnes mu už
nemôžeme pripisovať a prisudzovať iný než obrazný zmysel. Láska k múdrosti je citová záležitosť,
filozofia je však veda a iba takto môže byť správne interpretovaná: keď ju vysvetlíme vecne, z jej
vlastného predmetu a z jej špecifických úloh.

Slovo filozofia znamenalo pre niektorých starých gréckych filozofov snahu o dobrý život a

pravú blaženosť. Platón chápe múdrosť v zmysle vševedúcnosti, teda chce vedieť a poznať všetko.
Ale už on spoznal a konštatoval, že vševedúci je len Boh a človek hoci sa snaží všetko vedieť,
nemôže byť vševedúci; no i tak chce vedieť všetko a to je podľa Platóna jadrom filozofie.

Lactantius (rektor z Afriky, žil v rokoch 250 - 326 a prezývali ho kresťanským Cicerom)

povedal: “Philosophia quaerit sapientiam, non ipsa sapientia est” - filozofia hľadá múdrosť, avšak
sama nie je múdrosťou. Nemecký filozof Leibniz prekladá slovo filozofia ako “štúdium múdrosti”.
Podľa Osuského (Prvé slovenské dejiny filozofie, str. 10) je filozofia v myšlienkovej sústave snaha
byť múdrym, t. j. zodpovedať si základné otázky zmyslu života a sveta, nie spôsobom viery, ako
náboženstvo a teológia, ale rozumom, ako veda.

V každom prípade filozofia je základnou vedou, ktorá sa usiluje odhaliť posledné a najvyššie

príčiny celého bytia: ľudského života a vesmíru. Preto jej predmetom je stvorenstvo z hľadiska
všeobecného a vzťah ľudského života k vesmíru.

Z tohto hľadiska je filozofia poslednou hranicou ľudského poznania, lebo zhŕňa všetko, čo nás

učí rozum o svete a živote človeka. Tieto najvyššie myšlienky o vesmíre, hoci sú v sebe teoretické,
nútia človeka do činnosti, lebo len činnosťou môže človek riešiť problém svojho života. Preto
správny filozof nezostáva iba pri teoretickom poznaní, ale usiluje sa uskutočňovať poznanú pravdu.
Filozofia, hoci je najteoretickejšou vedou, je súčasne vedou najpraktickejšou, je skutočnou syntézou
teórie a praxe. Z toho vyplýva aj fakt, že filozofia za svojho vývinu bola spätá na jednej strane s
odborným vedeckým skúmaním, na druhej strane s náboženstvom a umením. Filozofia je tiež
kvasom pre kultúrny, spoločenský, politický, sociálny a hospodársky život. Filozofické myšlienky
prenikajú do života a utvárajú nové skutočnosti mravné, hospodárske, politické a kultúrne. Každý
historický jav má svoju príčinu v nejakom filozofickom systéme.

Slovo filozofia neoznačuje len jednu vedu, ale viac filozofických disciplín.

Filozofické disciplíny

Pri vstupe do každého vedného odboru sa musíme najskôr oboznámiť s jeho odbornou rečou,

musíme sa naučiť používať jeho termíny. Terminológia filozofie však ešte nie je filozofiou
samotnou. Až keď pochopíme ducha filozofie, stane sa z predmetu metóda, nástroj myslenia a
orientácie, nevyhnutná súčasť života. Ako odborné známosti delíme do jednotlivých odborov vied,
tak aj problémy filozofie zoskupujeme do jednotlivých filozofických náuk a tieto menujeme
filozofickými disciplínami.

Filozofiu delíme na teoretickú a praktickú. Prvá podáva názor na svet, druhá názor na život a je

vlastne etikou.

Okrem tohto jednoduchého podelenia filozofie už Platón podelil filozofiu na tri disciplíny:

3.

dialektiku, fyziku a etiku. Pod dialektikou rozumel disciplínu pojmového poznania a
myslenia vôbec, ktoré sa vyvíja podľa vtedajšieho spôsobu v rozhovore s niekým o patričnom
probléme. Pod fyzikou rozumel náuku o zmyslovom poznaní. Obe tvoria teoretickú filozofiu. Tretia
je etika, náuka o mravnom konaní, čiže praktická filozofia.
Aristoteles každú z týchto Platónových disciplín rozdvojil a tak dostal šesť disciplín. Dialektiku
rozdelil na analytik a metafyziku. Analytika pochádza od slova analýza a znamená rozbor foriem
myslenia a tak dnešnú logiku. Metafyzika pôvodne znamenala náuku spisov, ktoré boli umiestnené
po fyzike, v prenesenom zmysle náuku o princípoch nadprirodzeného, nadzmyslového sveta. Slovo
metafyzika pre označenie vedy o najvyšších princípoch vecí vzniklo tak, že zostavovateľ
Aristotelových spisov Andronikos z Rhodu (1. stor.) umiestnil spisy, v ktorých sa hovorilo o
príčinách vecí v poradí za prírodovednými knihami ( za fyzikou - náukou o prírode) ta meta ta fyzika
- metafyzika. Fyziku tiež rozdelil na fyziku v užšom zmysle slova, čiže náuku o prírode, o svete
javovo mimo človeka a na antropológiu, čiže náuku o človeku a do tejto zahrnul aj psychológiu, čiže
náuku o duševnom živote človeka. Etiku tiež rozdelil na etiku v užšom zmysle slova, čiže náuku o
mravnom konaní jedinca a na politiku, čiže náuku o politickom a spoločenskom živote. Toto
Aristotelovo podelenie bolo dlho platné a len v novších dobách bolo doplnené novými potrebnými
disciplínami.

Najnovšie rozdeľujeme filozofické disciplíny na disciplíny čistej filozofie a na disciplíny

upotrebenej filozofie.
Disciplíny čistej filozofie sú: 1.) Psychológia. 2.) Teória poznania. 3.) Logika a dialektika. 4.)
Ontológia a metafyzika. 5.) Etika. 6.) Estetika.
Disciplíny aplikovanej filozofie sú: 1.) Filozofia matematiky. 2.) Filozofia prírody. 3.) Filozofia
kultúry. 4.) Filozofia dejín. 5.) Filozofia práva. 6.) Filozofia náboženstva. 7.) Filozofická
antropológia a existencialistická filozofia. 8.) Sociológia. 9.) Filozofia reči.

Filozofia a náboženstvo

Prv ako sa budeme zaoberať výlučne dejinami filozofie všimneme si problému a vzťahu filozofie

a náboženstva. Filozofia a náboženstvo - obe pramenia z túžby človeka po pravde, po poznaní
podstaty vecí a zmyslu nášho života, nášho bytia, v tomto zmysluplnom svete. Zatiaľ čo filozofujúci
človek sa vždy nachádza na ceste, ktorá vedie celým jeho spytovaním sa na absolútne, nepodmienené
a večné, náboženský človek je tým absolútnym, ktoré nazýva Bohom, už naplnený a najvnútornejšie
uchopený. Zatiaľ čo filozofujúci bádateľ sa pokúša objasniť tajomstvo sveta a doviesť to vedecky až
po hranicu všetkého poznania, je podstata náboženstva v tom, že sa začína tam, kde nedosiahne
žiadna veda, prejavuje sa teda v mystériu, v tajomstve, ktoré sa ako neprebádateľné a nepochopiteľné
prelína do nášho života. Tu teda začína pôsobnosť náboženstva. Zatiaľ, čo filozofia pozná to, čo je
pekné a vznešené, čo je udivujúce a desiace a najmä to, čo je nad nami, okolo nás, v nás a medzi
nami, to isté pozná aj náboženstvo; avšak filozofii chýba to, čo náboženstvo vyjadruje pojmom
“svätý”, chýba jej to, čo možno nazvať bázňou pred nebeskými a démonickými mocnosťami a jeho
zjavením: Božia bázeň a smrteľná úzkosť, Božia láska a Božia blaženosť, viera, divy, mágia,
modlitba a kult.

Ku každému náboženskému patrí mýtus, ktorý je s ním najužšie spojený. Mýtus hovorí o

začiatku a konci sveta, o jeho podstate, o existujúcich tajuplných božských a démonských silách, o
stvorení človeka, jeho pomere k Bohu a duchom, o prapôvodnom stave ľudstva, o jeho dejinách, ako
aj o osude, ku ktorému bohovia určili ľudí. Náboženstvo sa teda zaoberá tými istými predmetmi, s
ktorými má dočinenia aj filozofia. To platí pre všetky náboženstvá, v ktorých vystupujú tieto motívy
či už v primitívnej, alebo aj v kultivovanej forme. Keď chceme dnes viac vedieť o pomere filozofie k
náboženstvu, tak nemyslíme na všetky tie nespočetné náboženstvá, ktoré boli, alebo ešte aj dnes sú
na zemi, ale myslíme pritom na určité náboženstvo, ktoré poznáme, alebo máme poznať, a to na
kresťanstvo, bez ktorého by sme si dnes nevedeli predstaviť našu kultúru. Kresťanskí teológovia sa
zaoberajú pomerom filozofie k náboženstvu, čo vplýva aj na postoj kresťanov k filozofii. Tento
postoj v oboch významných konfesiách, katolíckej a protestantskej je však rozdielny.

Podľa ortodoxného katolíckeho učenia neprotirečia vedomosti prirodzeného rozumu, ktorým

4.

Boh vybavil ľudí, názorom, ku ktorým človek dospieva na základe Božieho zjavenia. Čo je
nedostupné ľudskému poznaniu a vedomiu, to nie je protirozumové, ale nadrozumové. Vo filozofii je
svet a všetko v ňom, skúmané a pozorované vo svojej prirodzenosti. Viera však svet dáva do vzťahu
k Bohu, ktorý ho stvoril, takže Božie pôsobenie vo svete možno poznať z Jeho diela. Tak ľudským
rozumom získané poznatky, ako aj poznatky viery darované z Božej milosti, nestoja navzájom v
protiklade, ale sa dopĺňajú. Čo príroda začala, je dokončené milosťou. Úlohou kresťanskej filozofie
náboženstva je, aby na toto poukazovala a snažila sa zmieriť vieru s vedou.

V ortodoxnej protestantskej teológii však tento pomer náboženstva k filozofii, viery k vede, nie

je uznaný ako pomer zodpovedajúci evanjeliu. Oboje je postavené do nezrovnateľného protikladu.
Ľudský rozum je pádom prvého človeka zatemnený, skazený a prevrátený. Všetko, čo môže rozum
povedať človeku, stojí v protiklade k tomu, čo mu Boh hovorí vo svojom zjavení. Samoľúbosť, na
ktorej si človek zakladá v prílišnej dôvere na svojej filozofii, etike a svetonázore a podľa toho aj žije,
je najdokonalejším dielom jeho hriešnosti, ktorá spočíva v nadradenosti a podriadenosti Božej vôli a
Jeho milosti.

Tu môžeme hovoriť aj o teodícey. Filozofická škola pozitivistická vylučovala z filozofie

prirodzené poznanie Boha, t. j. poznanie Boha rozumom. Odmietala a priori jestvovanie Boha. Tento
smer predstavuje v dejinách filozofie len nepatrný zlomok. Všetci veľkí filozofi počnúc Skratom,
Platónom a Aristotelom, pokračujúc Kantom až po Jaspersa, zaoberali sa myšlienkou Boha a
vyslovovali o Ňom poučky, ku ktorým dospeli na základe čistého rozumu, bez vzťahu k
náboženským tradíciám, ba i proti nim. Tak Sokrates, Platón a Aristoteles bez pomoci náboženstva,
ba i proti nemu (lebo vtedy náboženstvo - okrem židovského - uznávalo veľa bohov) dospeli svojím
prirodzeným rozumom k uznaniu jedného Boha. Prirodzené poznanie Boha patrí do filozofie, lebo
človek sa nevyhnutne, i bez náboženstva, zahĺbi nad jestvovaním Najvyššieho ako nad poslednou
príčinou všetkého bytia.

Pre toto prirodzené poznanie Boha dlhé storočia sa používal výraz “prirodzená teológia”. Až po

vydaní Leibnitzovho spisu “Essais de théodicée sur la bonté de Dieu” (1710) začal sa na jej
označenie používať výraz “teodicea”, čo znamená odôvodnenie Boha. Tento názov je veľmi
priliehavý, lebo teodicea prináša z rozumu dôvody pre jestvovanie Boha, jeho prirodzenosti a diela
vo vesmíre, čím zdôvodňujeme ideu Boha aj takýmto spôsobom.

Preto teodicea znamená vedu o Bohu, získanú prirodzeným svetlom rozumu. Ako jasne vyplýva

z definície, predmetom teodícey je Boh, nakoľko je poznateľný prirodzeným rozumom. Teda
predmetom teodícey sú predovšetkým cesty, ktorými dospievame k jestvovaniu Božej súcnosti. Boha
bezprostredne nevidíme a nepoznáme: jeho jestvovanie dedukujeme z faktov, daných skutočnosťou,
t. j. zo sveta a človeka. Aj Božie vlastnosti sa vyvodzujú z daností vo vesmíre. Z toho vidno, že
predmet teodícey je z filozof. disciplín najvyšší. Tým sú podmienené i veľké ťažkosti pri určovaní
pravej Božej prirodzenosti. Ľudský rozum pri hĺbaní o nej ľahko zblúdi a často sa dopúšťa ťažkých
omylov, ako nám to ukazujú veľmi jasne dejiny filozofie.

Definíciou je naznačený aj rozdiel teodícey od teológie, vlastnej, pozitívnej. Kým teodicea

určuje o Bohu len to, čo poznáva prirodzený rozum, pozitívna teológia má za hlavný prameň pre
poznanie Boha zjavenie, teda prameň nadprirodzený. Tým sa stáva (a to je ďalší rozdiel), že obsah
teodícey je omnoho užší, lebo v pozitívnej teológii zjavenie dodáva veľa poznatkov o Bohu, ktoré
ľudský rozum ponechaný na seba, je podstatne neschopný objaviť.

Podstata a význam dejín filozofie.

Ako získavame úplnejšiu znalosť vedy, tým že poznávame jej dejiny, tak je nevyhnutné poznať

aj dejiny filozofie, aby sme vedeli lepšie pochopiť filozofiu. dnešný stav filozofie si totiž možno
vysvetliť iba na základe mnohých iných filozofických prúdov, ktoré pôsobili na ľudstvo v minulosti.
Na dejiny filozofie možno pozerať okom filozofa a okom dejepisca. Filozof si všíma riešenie
rozličných problémov, podaných v minulosti filozofmi a upotrebuje ich pre svoje výskumy. Historik
sa zas zaujíma o filozofické systémy ako o udalosti, t. j. ako o fakty, ktoré boli a nikdy sa už nevrátia.
Preto určuje ich miesto v myšlienkovom vývoji ľudstva, určuje ich predchádzajúci podnety a ich
vplyv na ďalší vývin. Správne hľadisko pri štúdiu dejín filozofie je to, ktoré spája obidva tieto

5.

spôsoby nazerania na filozofické systémy.

Dejiny filozofie sú takto vlastne dejinami ľudského myslenia od najstarších čias až podnes a

pomáhajú nám k tomu, aby sme podľa cesty myslenia, ktorou ľudstvo od najstarších čias až podnes
prešlo, nachádzali a našli aj my dnes z tohto vývoja to správne pre dnešok, pre situáciu, v ktorej sa
máme rozhodovať, nie neuvedomele a nerozumne, ale dôkladne a rozumne sa stavať zoči-voči
problémom, ktoré nás v našom živote stretávajú.

Pole dejín filozofie je veľmi široké a tak ak chceme vymedziť a upresniť náš záujem, musíme

povedať, že nám tu pôjde predovšetkým o filozofickú teológiu. Meno “filozofická teológia” obsahuje
dve slová, pričom slovo “filozofia” tu nie je podstatné, ale iba prídavné meno. Ide tu teda nie o
teologickú filozofiu, ale o filozofickú teológiu. To znamená: skrze hlavné slovo “teológia” je
označený predmet tejto disciplíny. Pripojenie prídavného mena “filozofická”, naproti tomu
označujeme týmto spôsobom o čo v tomto predmete ide. Filozofická teológia je teda také hovorenie o
Bohu, ktoré sa deje filozofickým spôsobom. “Filozofickým spôsobom” povedané - to znamená na
spôsob filozofovania. Tento znak filozofického charakteru filozofickej teológie sa neobmedzuje tu
alebo onú časť filozofie, ale zodpovedá podstate filozofie vôbec. Je to jej samotná prirodzenosť na
ničom inom nespočívajúca iba na filozofovaní. Pri tomto filozofovaní ide o otázky, o radikálne
otázky, o dialektiku otázok a odpovedí.

Rozdelenie dejín filozofie.

Dejiny filozofie delíme na tieto časti:
1. časť: Staroveká filozofia
2. časť: Stredoveká filozofia
3. časť: Novoveká filozofia
4. časť: Súčasná filozofia

6.

I. časť: Staroveká filozofia

1.

Orientálna filozofia

1.1

Indická filozofia.

Ak je filozofia rozmýšľaním o jestvujúcom, jeho pôvode a zmysle, teda premýšľaním o pravde

v najširšom zmysle slova, tak máme prvé stopy filozofie, ako aj vzdelanosti v Ázii a to najskôr u
Indov. U nich nachádzame od najstarších dôb vyvinutú aj náboženskú náuku, teológiu, lebo ich
filozofické systémy vždy súviseli aj s náboženskými náukami. Charakteristickým znakom indickej
filozofie je tiež sklon ku hĺbavej meditácii, k ponoru do seba a sklon k mysleniu v abstraktných
pojmoch.

Spoločným základom indických filozofických smerov je náuka rta o univerzalite kozmického

poriadku, ktorý vládne nad všetkým, čo jestvuje, ďalej je to náuka o karma, o dobrých a zlých činoch
človeka a o ich sile určovať osudy ľudského života a napokon je to aj náuka o dharma o mravných
zásadách, určujúcich nemeniteľný poriadok sveta.

Najstarším prameňom indickej filozofie sú štyri knihy véd. V podstate je táto védická literatúra

literatúrou teologickou. Sú to tieto zbierky (sanhita) kníh:
1. Rigvéda, najstaršia a najcennejšia pamiatka indickej literatúry, obsahuje hymny a chválospevy

na bohov.

2. Samavéda, kniha kňazských piesní
3. Jadžurvéda, zbierka obetných rituálov brahmanov
4. Atarvavéda s obsahom piesní magického rázu.

Védy sa zamýšľajú nad tým, čo je a čo nie je, čo existuje a jeho opakom, nad príčinou existencie,

ďalej nad vzťahom medzi dňom a nocou, medzi smrteľnosťou a nesmrteľnosťou. Védy považujú za
princíp bytia a sveta brahmu. Brahma je neosobná, večná prasila, ktorá preniká svet. Je jediné pravé
bytie (sat), pravá inteligencia (cit). Popri slove brahma pozná brahmanská teozofia ešte výraz
“atman”, ktorý je príbuzný nášmu slovu dych. Týmto výrazom označujú dušu, pre ktorú sa používal
aj starší výraz “ prana”. Atman je to, čo oživuje všetky jednotlivé bytosti, je najjemnejším prvkom
nášho “ja”, akási prasila. Duša je nesmrteľná, ako je nesmrteľná brahma. Jej určením je pokoj v
brahma. Avšak kým je v ľudskom tele nemá pokoja a preto sa usiluje zbaviť ťarchy tela. Toto svoje
oslobodenie a vykúpenie môže dosiahnuť len svojím úplným očistením. Vyvrcholením očisťovacieho
procesu je stav hlbokého ponorenie sa do seba, v ktorom sa rozžiari svetlo videnia a realizuje sa
úplné odovzdanie sa brahmovi a splynutie s ním. Takto sa duša dostáva do blaženosti a do absolútnej
pasivity - aktívny je tu len brahma. Avšak nie všetky duše dospejú k potrebnému stavu očistenia sa
pred smrťou. Tie sa musia potom po smrti znova vrátiť do života a pokračovať v očisťovacom
procese. Kolobeh putovania duše po smrti sa nazýva “samzara”. Doktrína o sťahovaní duší
(metempsychósis, reinkarnácia) prešla do budhizmu, hinduizmu, ale aj do náuk niektorých gréckych
mysliteľov a v rôznych teozofických a antropozofických smeroch sa zachovala až podnes. Aj v
hinduizme je teda cieľ človeka spojený so splynutím s brahmom. Uskutočňuje sa v nirváne (nirvána,
ničota, vyhasnutie napr. ohňa). Nirvána je stav absolútneho pokoja, avšak nie je zánikom, alebo
rozpadom bytia. Zaujímavé je aj hinduistické učenie o bhakti. Toto zdôrazňuje odovzdanie sa do rúk
najvyššej bytosti, jediného osobného Boha, ktorého menujú Bhagavát, čo znamená blažený, alebo aj
Išvara, čo znamená pán. Najslávnejším dielom, ktoré hovorí o zbožnosti bhakti je pieseň o
vznešenom Bhagávatgíta. Podľa tohto je treba hľadať cestu “odovzdania sa Bohu v láske, zvanej
bhakti-marga.”

Okrem iných škôl a smerov menšieho významu veľký vplyv na život Indov mal Budha, rodným

menom Gautamah (557 - 455 pr. Kr.) Budha vyšiel z učenia samkya filozofie. Jeho učenie je známe
pod menom dharma. Podľa neho je všetko na svete pominuteľné. Život je samá zmena. Niet Boha,
niet duše, nie som ani ja, všetko je len klam a mam. A čo je v živote stále, to je bieda a utrpenie. To

7.

je prvá veľká pravda. Druhá veľká pravda hovorí o príčinách biedy, utrpenia. Tretia pravda znie,
ako odstrániť biedu. Štvrtá hovorí o osemdielnej ceste, vedúcej k odstráneniu utrpenia. Pôvodný
budhizmus je etická náuka o spasení a vykúpení z utrpenia vlastnou silou. K dosiahnutiu tohto cieľa
je dôležité, aby sa zachovávalo 5 prikázaní. Budhistické pätoro (panta sila) znie: 1. Nezabíjať živé
tvory 2. Nekradnúť 3. Necudzoložiť 4. Neklamať 5. Nepiť opojné nápoje.

Ďalším filozofickým smerom a náboženskou indickou sektou je džajnizmus (meno od džajna -

víťaz). Pôvodcom tohto smeru je Mahavíra Vardhamáda (zomr. asi 527 pr. Kr.). Podľa neho človek
má dva princípy: dušu a telo. To znamená, že človek nie je dokonalý a je potrebné, aby sa
zdokonaľoval. Má sa zbaviť hmoty. Oslobodenie duše od hmoty, tela, je spásou duše.

Chceme sa ďalej zmieniť aj o staroindickom filozofickom smere, ktorý dostal meno “čarvak”.

Podľa niektorých od mena starovekého mysliteľa Čarvaka, podľa iných sa slovo “čarvak” skladá z
dvoch slov “čaru” - znamenajúc: ľahko pochopiteľný a “vak” - slovo. Druhý názov tohto
filozofického smeru materialistického je “laukajatija”, čo znamená asi toľko , ako “názory
obyčajných ľudí”. Podľa tejto filozofie tak človek ako aj všetky telesá v prírode skladajú zo štyroch
materiálnych prvkov a to: zo zeme, vody, ohňa a vzduchu. Na materiálnom základe si vysvetľujú aj
ľudské poznávanie, ktoré umožňujú výlučne len zmyslové orgány a schopnosti. Po smrti človeka už
niet posmrtného života. Táto filozofia sa veľmi ostro stavala proti brahmanskému náboženstvu.

Indická filozofia ešte raz upozornila na seba v tomto storočí dvoma významnými mysliteľmi.

Prvým bol Rabíndranáth Thákur (R. Tagore, 1861-1941).

Bol básnikom, spisovateľom, filozofom, hudobným skladateľom a maliarom. Písal po bengálsky

i anglicky. Veľa cestoval po udelení mu Nobelovej ceny r. 1913 a hlásal výmenu kultúrnych hodnôt
medzi Východom a Západom. Je pod vplyvom európskej kresťanskej kultúry, ale aj tak badať u neho
vplyvy brahmanizmu, aj keď sa s ním v mnohom rozchádza. Dobro je spojenie duše s jestvotou.
Oddelenie sa od jestvoty znamená umieranie, usmrtenie. V tomto zmysle hovorí: ”Len vo smrti sme
samotní.” Dobrý život znamená stále spájať sa so všeduchom (Joga), naproti tomu odlučovanie sa od
jestvoty je mam (maja). V smere Joga - spojenia s jestvotou je pravá sloboda, lebo pojem slobody
spadá s pojmom nekonečného a nie smerom konečného (maja).

Druhým významným indickým mysliteľom bol Mahatma Gandhi (1869-1948, meno znamená

“veľká duša”). Bol politický, sociálny a kultúrny vodca Indov. Jeho základné idey sa líšia od ideí
predchádzajúceho mysliteľa. Na indickej zbožnosti, v európskej kultúre vychovaný, veľký
organizátor svojou heroickou pasivitou proti anglickej nadvláde, získal si obdiv sveta. Veľký vplyv
mali na neho Kristove reči na vrchu a to hlavne stať prostredníctvom Tolstého interpretovanou ideou
Ježišových slov: neodporovať zlému zlým. Gandhi však šiel ďalej ako Tolstoj, jeho pasivita má v
sebe silu, je to aktívny bojkot zla na každom poli silnou vôľou. Hlavný spis Neethi Dharma (Etická
zbožnosť) obsahuje jeho základné myšlienky. Okrem toho treba spomenúť aj spis Môj život. V
týchto dvoch spisoch rozvíja svoju praktickú filozofiu. Gandhi veril v náuku nenásilnosti a ju v
celom svojom živote uplatňoval. Avšak aj tento apoštol nenásilnosti bol zavraždený.

1.2

Filozofia starých Peržanov.

Filozofia Peržanov je uložená v knihe Avesta (avesta - poznanie, zákon), ktorej autorom bol

pravdepodobne Zoroaster. Pred ním je veľmi pravdepodobné, že Peržania vyznávali monoteizmus.
Avesta bola predovšetkým náboženskou knihou, ale v nej sa nachádza mnoho miest, kde sa priamo
hovorí o filozofických otázkach. Sú to najmä otázky, ktoré sa dotýkajú problémov odmeny a trestu,
ako aj otázok večného života. Základom celej Zoroastrovej náuky je dualizmus, ktorý rozdeľuje
všetko na svet dobra a svet zla. Pôvodcom všetkého zla je Ahriman. Do centra tohto stáleho boja síl
dobra a síl zla sa dostal človek, ktorý má dušu a telo. Duša pochádza od Ormuzda a na počiatku bola
s ním v dokonalej blaženosti v nebi. Tým, že sa duša spojila s telom dostala sa do osudného
postavenia, lebo telo je pre ňu väzením. Človek na svete musí bojovať proti zlu, proti Ahrimanovi a
proti zlým duchom. Tento zápas a potom služba Ormazdovi je poslaním a zmyslom ľudského života.
Napokon však natrvalo zvíťazí dobro nad zlom, svetlo nad tmou. Ahriman sa poddá Ormazdovi a
potom bude tu večná blaženosť pre všetkých.

8.

1.3

Čínska filozofia

Z bohatej škály filozofických smerov, ktoré vznikli a pôsobili v priebehu dvetisícpäťstoročného

obdobia dejín čínskej filozofie, najvýznamnejšie a najtrvácnejšie boli dva: konfucianizmus a
taoizmus, pričom v miere pôsobenia na život čínskej spoločnosti patrí prvenstvo konfucianizmu.
Hlboká a všestranná spätosť filozofie so životom spoločnosti bola v Číne obzvlášť výrazná. Filozofia
bezprostredne ovplyvňovala praktickú politiku, morálku celého národa, ako aj umenie, každodenný
život jednotlivca a tvorila základ vzdelania, ktoré bolo podmienkou účasti na vedení štátu. Čínsku
filozofiu ako celok, napriek jej dobovej a vnútornej diferencovanosti, odlišujú od ostatných
filozofických systémov dve osobitnosti. Vždy úzko súvisela s politickou praxou, filozofi sa
zúčastňovali na politickom živote a druhá osobitosť bola v tom, že filozofia tradične nedoceňovala
prírodné vedy.

Poznáme dvoch veľkých čínskych mysliteľov, ktorí pôsobili takmer súčasne.
Prvým bol Lao Tše, lat. Laotius (nar. 604 pr. Kr.). Napísal knihu Tao-te-king. Podľa neho,

základom všetkého je tao. Tao je prapríčinou všetkého a vzorom pre všetko tvorstvo. Do ľudského
života vstupuje tao ako mravný zákon v podobe cnosti te. Preto nazýva svoju knihu Tao-te-king.
Podľa neho neosobné tao existovalo už pred najvyšším Pánom prvotného čínskeho náboženstva, lebo
“všetko pláva v oceáne tao.” Podľa Lao-tšeho mravouky sa má človek prísne starať o hygienu tela a
duše, aby vášňami nevyčerpal svoje sily a dožil sa jemu vymeraného počtu rokov. Takýto človek
môže potom kľudne očakávať koniec svojho života a nemá strach pred smrťou. Zomrieť pre neho
znamená len odložiť staré používané šaty a zameniť ich za lepšie. Taoisti odsudzujú a zavrhujú
vojnu. Podľa nich spočíva múdrosť života očakávať v pokoji trvalý odpočinok za hrobom, kde všetko
snaženie v živote za niečím sa javí ako vrcholná pochabosť. Uctievanie nebies a potom aj uctievanie
taoistického boha Najvyššieho čistého poskytovalo mandát panovníkovi, ako božiemu zástupcovi na
Zemi.

Druhým významným vzdelancom bol Kchung - C´, majster Kchung, z čoho vznikla latizovaná

podoba Konfucius (551-471). Študoval klasické knihy, ktoré obsahovali myšlienky starej čínskej
filozofie a svojskou interpretáciou z nich vytvoril svoje vlastné filozofické učenie. Konfucius uznával
existenciu Nebies ako nepersonifikovanej , hoci antropomorfnej sily, v niektorých aspektoch
totožnej s prírodou. Nebesia stvorili človeka, ktorý má pevne stanovené nemenné majetkové a
spoločenské zaradenie, ale v tomto rámci môže vlastným úsilím a činnosťou dotvárať svoj osud.
Konfucius venoval malú pozornosť nadprirodzeným náboženským otázkam a sústredil sa na ľudské
a spoločenské problémy. V hľadaní nápravy stavu súčasnej spoločnosti kládol hlavný dôraz na
tradičné pravidlá Li, ktoré sa v jeho poňatí stali normami spoločenského správania sa a vzájomných
ľudských vzťahov. Porušenie Li podľa neho spôsobovalo spoločenský chaos a vojny. Konfucius
uviedol do čínskej filozofie pojem Žen (ľudskosť, humánnosť, láska k blížnemu). Človek sa má
podľa Konfucia správať voči iným tak, ako si želá, aby sa oni správali voči nemu. Má sa mravne
zdokonaľovať. S pojmom Zen súvisí aj Konfuciov odpor proti násiliu, ktoré sa má nahradiť
nenásilným privádzaním ľudí k dobrovoľnému dodržiavaniu noriem Li.

Konfuciovo učenie šírili a rozvíjali mnohí čínski filozofi. Najvýznamnejší z nich boli majster

Meng, Mensius a majster Sün, Sün Kchuang.

Meng Kche, lat. Mencius (372-289 pr. Kr.), Bol významným propagátorom konfucianizmu a

jeho vzdelaným obhájcom proti ostatným filozofickým školám. Doplnil Konfucia o nové myšlienky
predovšetkým o idealistické. Rozpracoval vlastnú teóriu ľudskej prirodzenosti hovoriac, že ľudská
prirodzenosť je svojou podstatou dobrá. Mencius rozšíril ponímanie Nebies a prisúdil im aj etické
princípy. Ľudská prirodzenosť je preto dobrá, lebo tieto princípy sú človeku dané ako produkty a
súčasti Nebies. Keď človek spozná a rozvinie svoju prirodzenosť do dokonalosti dostáva sa do
mystickej jednoty s Nebom.

Od názorov pôvodného konfucianizmu sa značne odklonil materialistický filozof Sün Kchuang,

čiže majster Sün (313- 238 pr. Kr.). Bol veľmi vzdelaný a všestranný. Odmietol kozmologický
panteizmus Konfuciov a nahradil ho materialistickým a ateistickým ponímaním sveta. Nebesá
nemyslia, ani necítia, nič neriadia a do ničoho nezasahujú, existujú objektívne ako súčasť hmotnej
prírody a riadia sa svojimi nemennými zákonitosťami. Nebesá sú podľa neho označením všetkého, čo
je mimo Zeme a súčasne každého bytia. Všetko, čo sa javí ako nadprirodzený vesmírny úkaz a

9.

vzbudzuje v človeku mystický strach, dá sa vysvetliť prirodzene, pretože v prírode niet nič
nadprirodzené. Aj človek je súčasť prírody a v tejto hierarchii je najvyvinutejšou bytosťou , pretože
pozostáva z hmoty (rovnako ako neživé veci), navyše má život (ako rastliny), vedomie (ako zvieratá)
a ako jediný má aj morálne vedomie. Rovnako ako každá súčasť prírody bojuje o zachovanie svojej
existencie. Svoj osud tvorí vlastným úsilím, akékoľvek uctievanie Nebies či strach pred nimi sú
zbytočné.

Konfuciánska filozofia, ako sme videli, prešla zložitým vývinom, v niektorých obdobiach v nej

vystupovali do popredia idealistické prvky, v iných zas materialistické a aj keď sa tu i tam zachovala
až doteraz, predsa len pomaly ale isto zaniká.

2.

Grécka filozofia.

Zostane historickou zásluhou Grékov, že prví vytvorili samostatnú filozofiu. Táto sa začína

okrúhle v 6. stor. pr. Kr. a trvá do 6. stor. po Kr. takže môžeme povedať, že dejiny starej gréckej
predkresťanskej filozofie majú tisícročné trvanie. Týchto 1000 rokov delíme na tri obdobia:
1. predklasické obdobie r. 600-450
2. klasické obdobie r. 450-322
3. poklasické obdobie r. 322 pr. Kr. - 529 po Kr.

2.1

Predklasické obdobie

A.

Prírodná filozofia

Prvou predklasickou filozofiou bola filozofia ionská. Jej kolískou nie je Grécko, ale kolónie,

Ionsko v Malej Ázii, menovite v mestách Miletos a Efezus. Za otca tejto filozofie považujeme
Thalesa (624-547 pr. Kr.) Podľa Aristotelovho výkladu sa Thales prvý zaoberal otázkou, aký je
počiatok a princíp (arché), prvok všetkých vecí, ktorá je pôvodná látka, z ktorej sú všetky veci. O
jeho odpovedi vieme len toľko, že bol povedal: “Z vody je všetko a vodou bude zas všetko.” Učil, že
svet, ktorý poznáme, je akýmsi druhom pologuľatej bubliny na vode a že zem je plochý valec alebo
kotúč, ktorý pláva plochou stranou vnútri pologule. Bol to názor, ktorý dávno predtým vyjadrovala
stará Pieseň o stvorení v Mezopotámii a názor, zachovaný v Genesis, že vody boli nad oblohou a pod
zemou a že boli skôr ako Hospodin začal svoje dielo stvorenia. Bol to i názor gréckej kozmogónie,
ale Thales ako fyzik a astronóm mu dal racionalistickejšiu a empirickejšiu formu.

Thales poznal za svojho pobytu v Egypte vtedajšiu múdrosť zvlášť matematiku, ďalej poznal

babylonskú astronómiu a formuloval niektoré základné vety planimetrické, vynašiel taktiež vedeckú
geometriu, predpovedal zatmenie slnka r. 585 pr. Kr. a mal aj veľa vedomostí z roľníctva.

Jeho žiakom bol Anaximander (611-545). Bol prvým filozofickým spisovateľom a gréckym

prozaikom. Napísal dielo Peri fyzeós (O prírode), kde túto pralátku označuje ako neobmedzené,
neurčené (aoriston) nekonečno (apeiron). Apeiron znamená teda neohraničenú látku, aoriston
akostne neurčitú látku. Od vekov bola táto pralátka v pohybe, čím sa z nej oddeľovalo teplé a
studené, z teplého sa vyvinul vzduch a oheň, zo studeného zem a voda. Apeiron je plné božskej sily,
takže mu patria epitetá, ako božský, nesmrteľný, atď.

Podstatná otázka prvých filozofov Thálesa a Anaximandra sa týka pojmu arché. V týchto

slovách Anaximandra, ktoré on ako prvý podľa Simplikiosa použil, tento výraz, ktorý znamená arché
ako to, z ktorého je daný jestvujúcemu vznik a zánik, lebo z čoho “ jestvujúce veci vznikajú, z toho
oni aj zanikajú.” Arché je teda mierou pre “Ursprung, Urgrund a Abgrund - pôvod, prazáklad a
zánik. “Práve v tomto trojakom význame je arché jestvoty mocné. Toto ako pôvod, prazáklad a zánik
vo všetkom vládnúcom riadení menujú títo filozofovia ton theion "to božské”. Tým našli prvý
filozoficko - teologický základný pojem: božské ako to vo všetkom skutočnom mocne riadiace,
spravujúce. V tomto zmysle označuje Anaximander to božské aj ako “nekonečné” (apeiron).

10.

Anaximandrovým žiakom bol Anaximenes (588-504). Súhlasil s predchodcom, čo sa týka

kvantity pralátky, ale nesúhlasil s tým, že by nebolo možné určiť akosť látky. Táto akosť u Thálesa
voda, je nekonečný, neohraničiteľný vzduch - aer. Ako v človeku drží duša všetko pohromade, tak
vo svete je to vzduch, z ktorého je všetko. Človek je malý svet - mikrokozmos, svet je veľký svet -
makrokozmos. Svet povstal zo vzduchu tak, že vzduch následkom stáleho pohybu redne a hustne -
manosis a pyknosis. Rednutím vzduchu povstal oheň a teplo, hustnutím zem a voda. Čo je riedke,
ľahké stúpa hore, čo je husté, padá dolu. Boh filozofujúcej teológie je teda v začiatkoch filozofovania
vo vyslovenom zmysle chápaný ako boh sveta (Weltgott), a viac alebo menej si zachováva tento
charakter takmer v celých dejinách filozoficko-teologického myslenia.

Sem priraďujeme aj Diogenesa z Apollónie (žil okolo r. 430). Bol pokračovateľom

Anaximenovej teórie, avšak vzduch chápal v zmysle ducha. Vzduch ako duch má vlastnosti
rozumnosti a múdrosti a takýto vzduch je základom všetkého.

K iónskej škole i svojím základným stanoviskom i svojím bydliskom - Efezom počítame

Herakleita z Efezu (535-470). Za princíp jestvoty a života považoval teplo - oheň. Bohovia
nevytvorili svet, lebo svet a život je večný, a to je oheň. Všetko je obmenou ohňa. Z ohňa nadol
povstalo všetko a v oheň nahor sa zas vráti všetko (ekpyrosis). Z ohňa nadol povstali živly: vzduch,
zem a voda. Čím ďalej od ohňa, tým je menej života v patričnom prvku. Oheň však nie je tak látkou,
ako skôr princípom svojou premenlivosťou, plameňom a horením. Je symbolom toho, čo je podstatou
jestvoty. - K tomuto ho viedol asi názor, že oheň je ešte pohyblivejší ako vzduch, alebo možno aj
význam, ktorý mal oheň vo východných náboženstvách.

-V živote niet stálosti je len tok, prúdenie, premenlivé bytie a to je podstatou všetkého:

panta rei - panta chorei
všetko tečie, všetko skáče, je v pohybe. Život je ako prúd rieky, keď vložíš prst do jej prúdu a
vytiahneš už v tej chvíli nie je tam tá voda, ktorá bola, keď si si omočil prst. Teda nemožno ani
zostúpiť dvakrát do tej istej rieky. Toto prúdenie, tieto zmeny sa dejú v protivách, Boj je otcom
všetkého
polemos patér panton.
Keby nebolo protív, nebolo by pohybu, nebolo by života. Protivy sú však len zdanlivé. Niet tepla ani
studena, niet života a ani smrti, nieto dobro a nieto zlo, nieto šťastia a nieto nešťastia, to všetko je
jedno, protivy sú identické - totožné. Studené je len málo teplé, tma je len málo svetla. Keby nebolo
života, nebolo by smrti. Tak je aj človek a boh. Človek je boh a boh je človek . - Prúdenie,
premieňanie sa deje usporiadane, pravidelne. Podstatou prúdenia je večný poriadok, ktorý nazýva
Logos. Logos je svetový životný zákon, princíp, svetová duša, rozum. Tento princíp vládne všade.
Duša človeka je iskra z božieho ohňa, princípu. A keďže ten je večný aj život je večný. Život a smrť
sú len prechodné fázy. Boli sme, sme a budeme i po smrti. A tak to ide do nekonečna z protivy na
protivu: zo života do smrti a zo smrti do života. Človek je nesmrteľný, keď zomrie znovu sa zrodí
(palingenézia). Z toho plynú aj názory pre život. Keďže naša duša je božského princípu, ktorého
symbolom je oheň, je úlohou človeka podrobiť sa tomuto princípu. Ako povstal, vznikol, cestou
nadol, tak má kráčať cestou nahor, približovať sa svetovému poriadku - Logos.-

Táto v jadre hlboká filozofia mala veľký význam pre ďalšie dejiny filozofie. Herakleitov žiak

Kratylos veľmi vplýval na filozofiu Platona a jeho školy Akadémie, ktorá potom pôsobila na
kresťanskú filozofiu, ba aj v novom veku na Hegla, tak ako aj na filozofické smery protiidealistické.
Najmä pojem Logos prostredníctvom stoicizmu a filonizmu sa stal veľmi dôležitým. Patrí medzi
navýznamnejšie pojmy nielen filozofie, ale aj kresťanskej teológie. Jánovo evanjelium začína: VEn
avrch/| h=n o` lo,goj (Na počiatku bolo Slovo). Nie div, že Justin Martýr počítal Herkleita medzi
kresťanských filozofov. Herakleitos teda hlásal hylozoický panteizmus (s Herakleitovými názormi
mal mnoho spoločné aj Fridrich Nietzsche). Jeho životná filozofia sa nesie pesimistickým tónom a
preto ho nazývali “plačlivým filozofom” oproti “ smejúcemu sa” Demokritovi. Jeho obrazná reč
znela často vešteckým tónom a jej stručnosť dávala vznik paradoxom a preto bol tiež nazývaný “
temným” filozofom. Hovorí napr.: “Boh je prítomný a zároveň prítomný”. Z jednej strany je sám
protikladnosťou, to hovorí Herakleitos najmä tam, kde stavia tvrdo protiklady “boh je deň, noc, zima,
leto, vojna, pokoj, sýtosť, hlad. A predsa protikladnosť sa nemôže dotknúť boha. V jej strede je on

11.

ako Jedno, do ktoré sa protiklady zhromažďujú, je “skrytou harmóniou v zmysle onej paradoxnej
vety, že “všetko je jedno”.

Kým ionská filozofická škola videla počiatok jestvoty v látke, pytagorejci ju nachádzali v čísle.
Pythagoras (584-496 pr. Kr. nar. na ostrove Sam) založil filozofickú školu v Krotone v južnom

Taliansku, chcel umožniť mravno-náboženskú reformu hlavne usilovným štúdiom, hĺbaním a
sebazapieraním. Nenapísal nič. O jeho názoroch sa dozvedáme od iných filozofov (Platón,
Aristoteles a i.) Keďže nevieme, čo pochádza od neho samého a čo od jeho žiakov, hovoríme o tzv.
pythagorejskej škole.
Pythagoras rozmýšľal o prvých princípoch bytia, poznania a konania. Hlavne meditoval o
prvej a poslednej príčine. Jeho filozofia má mravný a náboženský ráz, ako to vidieť aj z nábožensko -
mravnej spoločnosti, ktorú asi r. 530 založil v Krotone na spôsob orfických spoločností a zaviedol v
nej “pytagorovský spôsob života.” (spočívala na dennom sebaspytovaní sa, mlčanlivosť, podriadenie
sa autorite majstra, nepožívali mäso, aspoň nie každé, ani víno ... atď.).
Ako u Herakleita podstatou všetkého symbolicky je oheň, tak je tomu aj u Pythagora. Ale
tento jeden látkový princíp podľa neho nestačí. Druhým Pythagorovým princípom je hranica: tento
akoby sa zrodil z Anaximandrovej myšlienky, ktorý sa domnieval, že oná pralátka je neohraničená.
Oproti tomu Pythagorova škola postavila za druhý princíp: peras - hranicu, formu, tvar. Dve veci sú
teda, ktoré tvoria podstatu: k látke musí pristúpiť voľačo, čo tvorí vec a to je ohraničenie látky.
Týmto vniesli pythagorejci do gréckej filozofie dva princípy. Je to teda názor dualistický oproti
monistickému ionskému. Tento názor je predtušením Aristotelovho názoru, ktorý stredoveká
filozofia vyjadrila vetou: forma dat esse rei. Látka je pasívny princíp, hranica aktívny, látka je
princíp zemský - hranica, forma princíp božský, tvorivý. Tento božský aktívny princíp sformoval
svet tak, že vnikol do stredu pasívneho predmetu látky, odkiaľ ho preniká a formuje.
Tieto dva princípy ako matematik vyjadril číslami a vyslovil, že podstatou všetkého je číslo. Preto
filozofiu tejto školy menujeme filozofiou čísel. Všetko sa dá vyjadriť v číslach. Čísla ako princípy sú
dvojaké: nepárne - princíp ohraničenia, sú božské a dokonalé, párne - sú nedokonalé, zemské. Zo
zloženia protív čísel párnych a nepárnych povstal svet. Základné božské nepárne číslo je hen,
poťažne monas - jedno. Základné pasívne číslo, ako prvok látky, sú dyo, dyas - dve.
Keď vec má formu, každá forma je geometrický útvar a tak geometrický útvar možno vyjadriť
číslom. Geometrickým výrazom je bod, dvoch je čiara, troch je geometrický tvar plochy, štyroch je
teleso. Súčet týchto prvých štyroch čísel dáva posvätné číslo desať - dekas. Najdokonalejší
geometrický tvar je guľa a guli zodpovedá číslo desať, preto má svet formu gule.
Z tohoto vyplýva aj filozoficko-astronautický názor pythagorejcov: stredom jestvoty nie je zem,
ale nebeský princíp - a to je oheň, ktorý preniká jestvotu. Stredobod drží všetko pohromade a okolo
neho v kruhu sa pohybujú: naša zem a naproti nej protizem, potom jednotlivé planéty a až na konci
sveta je svet stálic, svet nebeský. Toto všetko, celá jestvota sa pohybuje, točí okolo ústredného
ohníčka a vydáva krásny zvuk telies, tzv. harmóniu nebeských sfér. My túto harmóniu nepočujeme,
lebo sme sa v nej narodili, tak ako necítime tlak vzduchu. Ako je to v makrokozme, tak je to aj v
mikrokozme v človeku. V človeku pasívny princíp, látka, je tele a aktívny duša. Duša je sídlom
božského rozumu, ktorý ako dar pochádza od Boha. Z trestu je však duša spojená s pasívnym
princípom - telom, je v ňom pochovaná ako v hrobe. Tieto myšlienky prešli zo spomenutej sekty
orfikov podľa známej povesti o zabití titanov a Dionýza Zagrea. Úlohou človeka je, aby sa duša v
tele očisťovala (katarsis), čo sa deje zvláštnymi očisťovacími prostriedkami: askézou a umývaním,
zvláštnym zariadením života, atď. Na tomto základe založil Pythagoras, ako sme na začiatku
spomenuli, zvláštnu náboženskú spoločnosť, mohli by sme povedať sektu. Podľa toho, ako sa človek
očisťuje, tak sa potom bude vyvíjať jeho osud. Duša po smrti podľa zásluhy vandruje. V súvise s tým
verili v množstvo duchov, démonov a prísne zachovávali očisťovací predpis.
Pythagorova škola okolo r. 480 pr. Kr. zanikla, keď vznikli politické nepokoje a nastal prechod
z doby kráľovskej do doby republiky, keďže pythagorejci stáli na strane monarchie a republikáni
zvíťazili. Jej žiaci sa rozptýlili, ale myšlienky školy rozširovali ďalej. Pôsobili na filozofiu
Empedokla, Platona a v kresťanskej dobe v tzv. novopythagoreizme znovu ožila. Pythagorejci verili v
bohov, ale značne sa klonili k nejasnému a panteisticky zafarbenému monoteizmu. Ich zásadou bolo,

12.

že počiatkom všetkých vecí je jednotka. Boh je číslo par excellence, t. j. zjednocujúce všetky
dokonalosti.

Okrem filozofie čísel pythagorejskej školy vznikla a pôsobila v južnom Taliansku filozofia,
centrom ktorej sa stalo mestečko Elea /Valeia/. Zástupcami tejto filozofie sú: Xenofanes,
Parmenides a Zenon.
Xenofanes (580-490) pochádzal z Kolofónu v Malej Ázii. Bol básnikom, zložil elégie,
filozofické satiry a básne o prírode, ktoré sám prednášal a tak sa vlastne živil. Proti viere a proti
názoru o mnohých bohoch, postavil názor, že je len jeden Boh, ktorý panuje nad svetom, nad ľuďmi
a nepodobá sa im ani telom a ani rozumom. Je večný a nepremenný. A jednako účinkuje všade. Je
všetko a všetko je Boh: Hen kai pan - jedno je všetko a všetko je jedno.

Týmto Xenofanes zakladá náboženský panteistický svetonázor, v ktorom zbožstvil jestvotu ako

celok. Medzi ľudovým polyteizmom a jeho panteizmom je len ten rozdiel, že ľud zbožstvil jednotlivé
prírodné javy, kým Xenofanes zbožstvil jestvotu.
Vlastným filozofom elejskej školy však bol až Xenofanov žiak Parmenides (540-465, alebo
440) z Eley. V jeho filozofii sa stretávajú dva prvky filozofických protív Herakleita a Xenofana. Je
prvým filozofom, po ktorom zostali väčšie zlomky kníh. Známe sú od neho dve čiastky diela Peri
fyseos (O prírode). Prvá čiastka má básnickú formu a obsahuje podľa neho pravdu, kým druhá,
napísaná v próze obsahuje domnienku (doxa). V prvej pokračoval v myšlienkach Xenofanových a
tak vybudoval filozofiu stálosti, stáleho, nemeniaceho sa. Základom všetkého je jedno. Jedno je a nie
je mnoho. To jedno je večné a nepremenlivé, lebo, čo je, je a nemôže nebyť. Čo nie je - nie je a
nemôže byť. Podstatou všetkého nie je premenlivosť, prúdenie, tok, bytie, ale stála, nepremenná,
večná nehybnosť. Preto “je” nie je ani bolo, ani bude, ale len “je”. “Je” je všetko, večná je
prítomnosť, niet minulosti a niet budúcnosti. To je proti Herakleitovej náuke, ktorý zas tvrdí, že niet
prítomnosti, je len minulosť a budúcnosť.
Že je život premenlivé bytie, k tomu prichádza človek zmyslami, ale rozumom, mysľou -
logosom prichádza k inej podstate jestvoty. Myseľ vedie k tomu, že podstatou všetkého je večné,
nepremenné “je”, teda je absolútna nehybnosť, nepremennosť. Zmysly klamú, keď ukazujú, že
podstatou všetkého je Herakleitov tok. Čo je, o tom môžem len myslieť, čo nie je, o tom nemôžem
myslieť a to nemôže mať ani začiatok a ani koniec. Nepremennosť a myseľ sa zhodujú tak, ako bytie
a zmysly. Látkovým symbolom premenlivého bytia sú známe živly: voda, oheň, vzduch, atď.,
látkovým symbolom nepremennosti je éterický oheň.
Druhá časť spisu O prírode hovorí o tom, ako povstalo množstvo, z tohoto jedna - z prabytia.
Táto čiastka neobsahuje však už pravdu, ale domnienku. Keď je symbolom božského jedna oheň,
jeho negáciou je chlad, tma. Tamto je princípom prabytia, tma je princípom nebytia. Svet povstal zo
zmiešaniny týchto dvoch. Keď “je” zmiešame s “nie je”, čiže bytie s nebytím, dostaneme to, čo
Herakleitos nazýva bytím, tokom, premenou. Bytie teda je premenlivé trvanie medzi vznikom a
zánikom. Obyčajne to nazývame “dianím”. Zo zmiešaniny bytia a nebytia, ohňa a tepla a studena,
vznikol vzduch a voda. Ako podľa rozumu (kata logon) je len jedno bytie a podľa zmyslov
množstva bytia, tak podľa rozumu je len jeden Boh, ale podľa domnienky (kata doxan) je množstvo
bohov. Ľud uctieval týchto bohov mytologicky. Parmenides jeho mýty racionalizoval.

Zenon (490-430). Narodil sa v Eley. Zdôvodňoval a obraňoval elejskú filozofiu nepremennosti.

Jeho úsilie smerovalo dokázať, že Parmenides má pravdu. Dokazoval to tak, že dokazoval
nepravdivosť Herakleitovho názoru. Keď Parmenides tvrdil, že podstatou je nepremenné jedno a
Herakleitos proti tomu postavil tézu, že je premenlivé bytie a množstvo, Zenon dokazoval, že niet
množstva, niet premeny, niet pohybu. Robil to klamnými úsudkami, závermi, sofizmami. Napr.:
“rýchlonohý Achiles nikdy nedohoní korytnačku, ak má pred ním nejaký náskok, lebo zatiaľ, čo
dobehne na jej miesto A, ona príde na C, atď. alebo vystrelený šíp nedopadne na zem. Letiaci šíp je v
kľude, lebo je v každom okamihu v tom istom priestore, je v kľude a v každom okamihu svojho letu,
teda i v celom čase”. Zenon tu zamieňa nekonečnú deliteľnosť času a priestoru vôbec s konečnou
deliteľnosťou skutočného priestoru. Zenon je zakladateľom dialektiky. V diele tohto mysliteľa
pokračoval Melissos zo Samu, ktorý vyvádza z nepominuteľného bytia taktiež jeho priestorovú

13.

neobmedzenosť a dokazuje ju tým, že popiera prázdnosť priestoru.
Takto elejská škola prvá formulovala panteizmus, pretvárajúc ho vo svojich jednotlivostiach z
osobného na neosobný, v noetike rozlišovala poznanie zmyslové a rozumové a prijala racionalizmus
a svojou dialektikou, ktorú vytvorila, ukazovala cestu myslenia k problémom nekonečnosti priestoru,
času a veličín vôbec.

Na predošlých mysliteľov nadväzovali a ionskú filozofiu vo svojich filozofických úvahách

obnovovali ďalší významní myslitelia, ako boli: Empedoklés, Anaxagoras a Demokritos. Nesídlili na
jednom mieste, sídlom jednej filozofie bola Sicília, druhej grécka Atika.

Empedokles (490-430) žil v Akrakande (Agrigentum) na Sicílii ako fyzik, lekár, polyhistor,

prívržencami prezývaný tiež “divotvorca”. Napísal básnické dielo Peri fyseos (O prírode) a
Katharmoi (Očistenie). Podľa neho základom jestvoty sú štyri praživly: oheň, vzduch, zem a voda
(odtiaľto pomenovanie pluralisti). Tieto praživly boli od večnosti v zhode, v pokoji a v nekonečnom
priestore (sfairos). Boli v zhode, lebo vládla medzi nimi sila lásky (eros). Keď však prišla medzi ne
iná sila (eris), nastalo rozlučovanie. Láska spájala, nenávisť rozdeľovala. Jestvota je zmiešaním sa
praživlov a podľa toho, keď pôsobí láska, praživly sa spájajú, a zas keď pôsobí nenávisť, praživly sa
rozlučujú, rozpájajú. Nie elejská nepremennosť, ani Herakleitove premeny, ale miešanie, zlučovanie
a rozlučovanie praživlov, pôsobením týchto dvoch síl, je podstatou bytia. Človek tiež pozostáva zo
štyroch praživlov. Jeho duša je ohnivá a je spojená s ríšou duchov. Sídlom duše je krv a preto medzi
jeho prívržencami bola zakázané zabíjať a vylievať krv. Človek po smrti podľa spôsobu života berie
na sebe podobu ľudí, vyšších alebo nižších tvorov.

V náboženskom ohľade bol polyteistom, štyri praživly zbožstvil pod menami: Zeus, Hera, Nestis

(sicil. vod. božstvo) a Aidoneus. Zbožstvil aj priestor (sfairos) a dve pôsobiace sily eros a eris.
Uznával aj moc démonov.

Anaxagoras (500-428) pochádzal z Malej Ázie z mesta Klasomené. Roku 463 prišiel do Atén a

položil tak základy atickej filozofie v hlavnom meste Aténach. Súhlasil s Empedoklom, že nie jeden,
ale viac praživlov je podstatou jestvoty. Základom jestvoty je množstvo malých semiačok (sperma),
líšiacich sa látkou a farbou. Aj Anaxagoras prijíma zvlášneho činiteľa, ktorý tieto čiastky usporadúva
a všetkým otáča, je to mysliaci duch, rozum /nús/, ktorý má o všetkom , všetko poznanie.

Demokritos (460-370). Filozofovia po Anaxagorovi opustili jeho náuku, vyhýbali sa dualizmu

a snažili sa vyrovnať protichodné názor z filozofie elejskej a herakleitovej. Založili a upevnili smer
materialistický.

Zakladateľmi atomizmu (materializmu) sú Leukippos a Demokritos. O prvom vieme veľmi

málo.

Demokritos pochádzal z Abdéry v Trácii. Bol veľkým učencom, vrstovníkom sofistov a Sokrata.

Z jeho diel sa nám zachovali väčšie zlomky z fyziky a etiky. Bol považovaný za najväčšieho učenca
svojej doby a bol znamenitým rečníkom. Spracoval atomizmus do uceleného systému. So svojimi
predchodcami súhlasil v tom, že nič nového nevzniká a ani nezaniká, každá zmena je vyvolaná iba
mechanickým spojovaním a rozlučovaním najmenších častíc. V ďalšom však postupoval podľa
Leukippa: za princíp jestvoty považoval protiklady plnosti a prázdnoty, ktoré identifikoval s pojmami
jestvoty a nejestvoty. Plnosť - to sú atomoi, nedeliteľné čiastočky, v pohybe bez zvláštnych síl,
počtom nekonečné. Medzi nimi je prázdny priestor. Atómy sú čo do akosti rovnaké, líšia sa len
veľkosťou, tvarom, zložením a polohou. Tento filozofický systém voláme mechanický atomizmus.
Na ňom sa zakladá dnešná moderná prírodná veda.

Vesmír a poriadok v ňom vznikol pohybom, ktorý rovnako ako atómy - je od večnosti a úplne

bez príčiny. Atomy narážajú na seba, pôsobia vírenie, ktorým vznikajú rôzne skupiny, svet i veci v
ňom. Rovnaké čiastočky sa zblížili nie pôsobením vnútorných príčin, ale prírodnej nutnosti. Panta
eklogoutekai up anagkes - všetko z dôvodov nutnosti. Teda nie náhodou, ale z dôvodu a pod tlakom
nutnosti.

Demokritov systém je iste mechanický, ale predsa nie v modernom zmysle slova. Demokritos

nevylučuje vedome a úmyselne teológiu, totiž vysvetlenie sveta zo síl pôsobiacich účelne. Ek logu - z
dôvodu - teda nie čiste mechanicky pohybom, ale z pudu k činnosti a k životu a tento pud je daný s
atómami a v atómoch. Ak hovoríme, že Demokritos je materialista, je to treba brať opäť s rezervou -

14.

cum grano solis, s obmedzením. Nepozná hmoty v modernom zmysle, ako látky neoživenej,
neoduševnenej, čiste trpnej z vonka pohybovanej. Je totiž ešte pod vplyvom ionského hyloizmu.
Atomy sú nositeľmi taktiež duševných stavov, zvlášť atómy malé, guľaté a hladké. Oheň zostáva v
nich. Dýchaním vchádzajú do nás a pôsobia duševnú činnosť, vydychovaním odchádzajú, smrťou sa
rozptyľujú. Niet teda nesmrteľnosti duše. Mozog je sídlom myslenia - srdce sídlom zlosti, pečeň
náruživosti. Zmyslové poznanie vzniká výronom atómov z telies, tým sa vytvárajú obrazy /eidóla/,
ktoré pôsobia na naše zmysly. Veci nemôžeme poznať aké sú sami v sebe, niet ničoho, je len to, čo
poznáva rozum, totiž atómy a prázdny priestor. Myslenie chápe ako pohyb atómov. O božstve toho
veľa nevie. Ak je všetko len pohyb od večnosti, pohyb bez príčiny, potom je tu len prírodná nutnosť,
a nie je treba Nus, ducha vyššieho rozumu. Popieral preto existenciu bohov, učiac, že aj oni sú
zložení len z atomov, ťažko síce zanikajú, ale predsa zanikajú.

V etike podľa Demokrita cieľom človeka je predsa len rozkoš, blaho, radosť, spokojnosť.

Najlepšie je pre človeka, aby sa čo najviac radoval a čo najmenej smútil. V etike pripomína
pozdejších epikurejcov a ešte viac stoikov.

Ako sme mohli vidieť, grécka filozofia hlásala rôzne systémy a názory na svet a jeho podstatu.

Potom sa ľahko dostavila otázka: je možné, aby človek podal konečné a všetkým ľuďom jasné
vysvetlenie o svete? Je človek schopný poznať pravdu? Výsledky myslenia nikdy nebývajú tak
presvedčivé pre druhých ako vedecky overené pokusy. Človek verí zmyslom viac ako rozumu,
experimentom viac ako logike.
Po veľkom myšlienkovom napätí sa dostavuje únava, ktorá má záľubu v pohodlnom pochybovaní, v
skepse a v popieraní. Pochybovať a popierať je oveľa ľahšie ako budovať, stavať, dokazovať.
Tak i po prvom období značného filozofického rozmachu v Grécku prichádza obdobie skepsy,
pochybovania. Tak prišla doba tzv. sofistov.

B.

Antropologická filozofia

Protagoras (481-411) z Abdéry. Elejskí tvrdili, že zmysly klamú a nimi nadobudnuté poznanie

je neisté. Z toho vztiahol Protagoras konzekvencie. Veci nie sú také, aké ich vidíme. Jednému je svet
pekný, inému škaredý. Poznanie je neisté. Každý človek súdi podľa svojho zdania. Vyslovil to vetou:
“Panton chrématon metron anthropos” - mierou všetkých vecí je človek. Naše poznanie nie je
bezpečné, je len relatívne, a preto jeho názor menuje noetickým relativizmom. Tento relativizmus
preniesol i na náboženské pole, kde sa javí ako náboženský skeptik. Napísal dielo O bohoch, kde
hneď na začiatku píše: “O bohoch nemôžem ani vedieť, že sú, ani že nie sú. Mnohé mi prekáža, aby
som to poznal, zvlášť nejasnosť vecí a krátkosť ľudského života.”

Gorgias z Leontín na Sicílii (480-380) napísal knihu O nejestvote, čiže o prírode. Proti

Protagorovi, ktorý tvrdil, že každá mienka je pravdivá dokazuje, že každá je nepravdivá. Gorgias
dokazuje polovážne, polohrave zenónskou dialiktikou, že nič neexistuje, keby niečo existovalo, že by
to človek nemohol poznať a keby to aj poznal, že by to nemohol povedať iným. Prvý určil pojem
prirodzeného práva, ktoré však stotožňoval s právom silnejšieho. Jeho náuka je nihilistická. Bola
nebezpečná, keď sa jej zásady preniesli na náboženské, etické a právne pole.

Jeho mladším vrstovníkom bol Prodikos z Keu. U neho sa tiež prejavuje silne pesimistická

nálada, čo sa týka života, lebo smrť považuje za žiadúcu, aby sa uniklo strastiam života. Od
ostatných sofistov sa líšil svojím moralizovaním.

Taktiež Antifon z Atén (okolo r. 430) v spise Peri aletheias (O pravde), vystupuje veľmi ostro,

snáď najostrejšie zo sofistov, proti zákonom a právnemu poriadku ako umelým a prírode často
odporujúcim a taktiež aj normám prírody odporujúcim, rovnosti všetkých ľudí.

V popredí filozofického uvažovania sa ocitol človek (anthropos) a v gréckej filozofii tak nadišlo

antropologické obdobie. Bolo treba sa postaviť proti skepse a dať človeku pevnú oporu, čiže premôcť
čistý relativizmus v myslení a v maravoch. To sa stalo Sokratovov úlohou, ktorý zahájil novú dobu
gréckej filozofie, ktorá sa stala vrcholom tejto filozofie vôbec a znamená pre filozofické myslenie
všetkých vekov a národov stále útočište. Platon a Aristoteles sa stali tvorcami vrcholu gréckej

15.

filozofie, ktorá ako philosophia perennis je až podnes základom myslenia o zmysle sveta a
života. Myslitelia všetkých čias sa k ním vracajú.

V tomto prostredí a za tých istých podmienok ako sofisti vyvíjala sa jednak v smere ich

filozofovania, ale jednak aj proti nemu, filozofia jednej z najväčších osobností ľudstva, Sokrata.

Sokrates, narodil sa v Aténach, kde bol jeho otec rezbárom - sochárom a matka pôrodnou

babicou. Po vojenčine sa oženil so Xantipou, s ktorou mal synov. Písomne sám nič nezanechal, ale
jeho žiaci Xenofón a menovite Platón, zachovali nám o ňom mnoho. Svoju múdrosť prejavoval v
rozhovoroch, v ktorých užíval metódu irónie a maieutiké a dialektickú formu povzniesol na vlastný
nástroj filozofického poučovania.

Sokrates dal filozofii nové základy dialektické, t. j. logické, noetické a etické. Pozornosť venoval

otázkam správneho poznania a mravného konania. Proti sofistickej skepse a proti subjektivizmu
hlásal možnosť poznať objektívnu pravdu. Merítkom pravdy nie je človek, ktorý podlieha vášňam,
ale človek, ktorý pozoruje seba a iných, ktorý pozná svoje slabosti a nedostatky a napravuje ich
poznaním pravdy. Sokrates uznáva so sofistami, že pravdu nemožno poznať zmyslami, pretože
zmysly nám dodávajú len jednotlivé zmeniteľné vnemy, preto sa nezastavuje pri zmysloch, ktoré len
referujú, ale postupuje k rozumu, ktorým poznávame predmety v ich nemennosti, stálosti, takže
predmety sa nezdajú jednému tak a druhému inak, ale javia sa všetkým rovnako. To stále nemenné je
podstata veci, ktorá sa vyjadruje všeobecnými pojmami.

Podľa Sokrata sa dajú rozumom poznať pravda a dobro, zákony mravnosti a cnosti. Je to

stanovisko intelektualisticko-racionalistické. Najvyšším pojmom je mu dobro. Dobré nie je to, čo
považuje jednotlivec za mravne dobré, ale čo uznáva celé ľudstvo (kolektívne poznanie). Cnosť je
podľa neho smer vôle, určovaný poznaním dobra. Ten, kto pozná dobro, ho aj koná. Cnosť je teda
pre Sokrata poznanie. Poznanie cnosti vedie k jej konaniu.

Ako v etike, tak aj v dialektike kládol Sokrates najväčšiu váhu na jasné poznanie a pevné

stanovenie mravných pojmov, obsah ktorých sa dá určiť induktívnym rozborom empirického konania
človeka. Hoci sa Sokrates mýlil v náuke o podstate etiky, musíme konštatovať, že má pre etiku
neobyčajný význam a že ho plným právom môžeme nazývať zakladateľom vedeckej etiky.

Sokrates venoval veľkú pozornosť aj kozmológii. Pozorovaním vecí a sveta dospel k výsledkom,

že celá príroda slúži dobru človeka, že jej zariadenie je rozumné a účelné a že je teda nutne dielom
nadsvetskej bytosti, nekonečne rozumnej a mocnej. Z poriadku vo svete usudzoval na toho, kto tento
poriadok dal tomuto svetu. A tak sa Sokratova teleológia stala podkladom Platónovi a Aristotelovi
pre dôkaz Božej jestvoty.

Sokrates predovšetkým obrátil pozornosť od vonkajšieho sveta k ľudskému vnútru, k duši

človeka, ako to o ňom neskôr povedal Cicero, že Sokrates “prvý zviedol filozofiu z neba a usadil ju v
mestách a zaviedol ju taktiež do domov a prinútil ju rozmýšľať o živote a o mravoch, o dobre a zle.”
Duševné schopnosti a prednosti človeka sú pre Sokrata dôkazom toho, že ľudská duša je dielom
vyššej moci, časťou božskej prirodzenosti a že pochádza od Boha. Podobne ako sa ľudské telo skladá
z častí vesmíru, tak ľudská duša vychádza z Rozumu, ktorý prebýva vo svete. Tým položil základ
pozdejšiemu dôkazu Boha z duše, čiže psychologickému dôkazu.

Celý smer Sokratovej náuky mal ráz etický, t. j. smeroval k mravným úlohám človeka, odkiaľ

tiež dospieval Sokrates k viere vo vyššiu moc. Sokrates poukazuje tiež na všeobecné rozšírenie viery
v bohov, náboženskej viery. Myslíš - opytuje sa - že by ľudstvo nikdy nebolo poznalo, že klamne
verí v existenciu božstva, keby táto viera nebola pravdivá? (neskôr tzv. historický dôkaz)

Božstvo si Sokrates predstavoval podľa Anaxagorovho Nús: ako duchovný svetový princíp,

ktorý všetko ovláda, preniká a pozná. Pojem tohto svetového princípu prepracoval dokonalejšie a
dával mu prívlastky ako Bohu: vševedúcnosť, všadeprítomnosť, neviditeľnosť, prozreteľnosť.

Učil dualizmu Boha a sveta. Boh mu bol odlišný od sveta. Sokrates bol náboženským

mysliteľom, Boha si uctieval modlitbou, obeťami doma i verejne, občanov nabádal k bázni a úcte
pred bohmi. Či veril v jedného alebo viac bohov, nemožno určite povedať. Medzi bohmi uznáva
jediného ako Pána a vládcu, ako najdokonalejšieho zo všetkých. Z ducha a celého rázu Sokratovej

16.

filozofie plynula viera v jedného Boha. Pôsobenie Boha vo svete si predstavoval asi ako
obdobu pôsobenia ľudskej duše v tele. Nepovzniesol sa k tomu, aby rozlišoval božstvo, či Boha
celkom a úplne od sveta, čomu sa na tú dobu však nemôžeme ani diviť. Stvoriteľom Boha nenazýva
nikde. Ostro bojoval proti bájam, ktoré bohom pripisovali zmyselnosť a nespravodlivosť, mal odpor
proti znázorňovaniu boha v ľudskej alebo hmotnej podobe. Taktiež hovoril, že slnko, mesiac nie sú
bohovia, atď. Nemôžeme sa podľa toho diviť, že Sokrates svojimi predstavami o božstve mal pre
kresťanskú teológiu tak veľký význam. Či je duša nesmrteľná, t. j. či trvá individuálne po smrti, sa
mu zdalo pochybné. Od bohov očakával len dobro. Čo je dobro v jednotlivých prípadoch, to najlepšie
vidia sami bohovia. Za čosi božské vyhlasoval aj vnútorný hlas, ktorý ho varoval pred rokovaním,
ktoré sa neskoršie ukázalo škodlivým, zlým, nie však pred rokovaním, ktoré sa osvedčilo, ako ho
nevaroval pred tým, aby šiel na súd. Daimonion býva zväčša vykladané ako vnútorný hlas, svedomie,
hlas rozumu. Alebo niektorí podržujú výklad Sokratov alebo ho vykladali ako halucináciu alebo ako
poruchu vnímania.

To bolo taktiež jednou zo zámienok k žalobe, ktorú podali proti nemu boháč Anytos,

nevýznamný básnik Meletos a demagóg Lykon: “Sokrates je vinný tým, že neverí v bohov, v ktorých
verí štát a zavádza iné nové božstvá. Je vinný i tým, že kazí mládež.”

Táto žaloba ho zaraďovala medzi sofistov, prehliadnúc jeho úsilie o pevné odôvodnenie pravdy a

mravnosti. A tak bol odsúdený muž, ktorého Platón prehlásil za “najvznešenejšieho v smrti,
najmúdrejšieho a najspravodlivejšieho v živote” z ľudí tej doby a Xenofón za najlepšieho a
najšťastnejšieho muža vzácnej čistoty mravov, zbožnosti a ľudomilnosti, sebaovládania v pôžitku i
strádania, ktorého život plynul na očiach celému mestu. Sokrates, ktorý ako občan plnil vždy poctivo
svoje povinnosti, nevyužil príležitosť k úteku, ktorú mu chcel zadovážiť Kriton, ale volil radšej trpieť
krivdu a podrobil sa zákonom vlasti a vypil v kľude opravdu filozofickom čašu smrtiaceho jedu, lebo
tak bol na smrť odsúdený.

Sokrates mal žiakov. Tí, ako to už býva, rôzne chápali Sokratovu náuku. Delíme ich na dve

skupiny: jedna skupina - to sú tí, ktorým viac imponoval život a tak sa usilovali ho nasledovať. Druhá
skupina bola tá, ktorej imponovali viac jeho náuky, hlboké filozofovanie. Z prvej skupiny treba
spomenúť Xenofóna (440-355), ktorý napísal Rozpomienky na Sokrata. Táto skupina mala pre
filozofiu len historický význam.

Druhá skupina pokračovala v jeho filozofii, pravdaže mnohí jednostranne a tak sa medzi nimi

vyvinuli tri smery, tri školy:

a) megarská, alebo megaro-elido-eretrijská
b) cynická
c) cyrenejská

a) Prvý smer tejto školy založil Euklides z Megary, druhý Stilpon z Elidy a tretí Faidon s

Menedemom z Eretrie. Škola spojila Sokratove etické myšlienky s náukou elejských filozofov o
jestvote tak, že elejské nezmenené stále “jedno” , čiže “bytie” spojila so sokratovským dobrom. Tak
sa stali panteistami a svoje náuky ako Zenon dokazovali dialekticky až krajným spôsobom. Význam
tejto školy spočíva v tom, že ideove vplývala na vývin Platónovho idealizmu a metodicky tvorila
prechod k poklasickému skepticizmu (Pyrrhon).

b) Názov má od miesta, kde sa schádzali (kynosarges). Založil ju Antisthenes (444-365),

spočiatku bol žiakom sofistu Gorgia, neskôr šiel za Sokratom. Antisthénes kládol dôraz na Sokratovu
náuku o cnosti a tvrdil, že vedenie, ktoré neprispieva k mravnému zlepšeniu človeka, je bezcenné.
Vrchol jeho etiky bol: jedine cnosť je dobro, jedine špatnosť je zlo, všetko ostatné je ľahostajné.
Cnosť sa musí prejavovať v skutkoch. Antisthénes pripúšťal vieru v jedného Boha, ktorý spravuje
svet, ktorému nie je nikto podobný a ktorého máme uctievať nie modlitbou a obeťou, ale cnosťou.
Antisthénes žil v ústraní, jednoducho sa obliekal a chválil chudobu a biedu. Hlásal autarkiu, t. j.
sebestačnosť indivídua. Jeho žiakom bol Diogenes zo Sinopé (404-323), známy z povesti o sude. Bol
krajným cynykom. Podľa neho život má byť úplné zrieknutie sa všetkého. Jeho zásady boli: žiť
chudobne, o nič sa nestarať, vykonávať nad sebou kázeň a ničím sa nedať vyrušovať. Dokazoval to i
v praxi. Patria sem ešte filozofka Hipparchia a jej manžel Krates, učiteľ Zenona, ktorý založil

17.

stoicizmus. (340-265).

c) Zakladateľom je Aristippos z Cyrené (435-355). Vychádzal zo Sokratovej etiky a považuje

jeho dobro za duševnú spokojnosť, ale túto nechápe v cynickom zmysle, ale v zmysle rozkoše.
Najvyšší princíp etiky: “Konaj všetko, aby si dosiahol rozkoš. “ Tento smer v etike nazývame
Hedonizmom (gr. hedoné - rozkoš). Aristippos uznával za najvyššie dobro rozkoš duchovnú. Iní
chápali rozkoš, slasť v zmysle telesnom, ako sa s tým neskôr stretneme u epikurejcov. Sem patrí aj
Euheremos, hľadajúci prameň náboženstva v zbožňovaní hrdinov (euheremizmus).

2.2

Klasické obdobie

Platon sa narodil v Aténach. Pôvodne sa volal Aristokles. Po otcovi pochádzal z rodu kráľa

Kodra a po matke z rodu Solónovho. Bol príkladne vychovaný vo všetkých vtedajších vedách a
umeniach, menovite v básnictve, hudbe a matematike. Vyučoval ho aj Herakleitov žiak Kratylos.
Ako dvadsaťročný sa roku 407 pripojil k Sokratovým žiakom. Ťažko niesol to, že bol Sokrates
odsúdený a pre nepriateľov opustil roku 399 Atény a šiel na juh do Megary, kde sa zoznámil so
školou megarsko-elido-eretrijskou a jej prostredníctvom aj s náukami elejských filozofov. Odtiaľ
odišiel do Veľkého Grécka, kde sa dostal pod vplyv pythagorovskej školy. Na Sicílii zas študoval
najmä politiku a odtiaľ prešiel do Afriky, kde sa zaoberal matematikou a geometriou. Ako 40 - ročný
(389) sa vrátil do Atén, zhromaždil okolo seba mladých ľudí, ktorým prednášal bohaté vedomosti a
skúsenosti. Keďže tieto prednášky sa konali v Akadémii, nazvanej podľa Akademovho hája,
nazývame jeho školu Akadémiou. Prednášky sa konali nie vo forme suchej vedeckej prózy, ale vo
forme básnických rozhovorov. Platón je aj prvý filozof, ktorého diela sa nám zachovali a je aj prvý
filozof, ktorý vytvoril ucelený filozofický svetonázor. Počet jeho spisov nemožno presne určiť.
Niektorí hovoria, že ich je 35, Aristoteles ich spomína 9. Hlavnú úlohu má v nich Sokrates, lebo v
prvých spisoch je Platón závislý na ňom, v posledných spisoch je už samostatný.

Uveďme niektoré z jeho diel: Lachés - o statočnosti; Charmidés - o sebaovládaní; Prótagoras -

o cnosti; Gorgias - o rečníctve; Etyfrón - o zbožnosti; Menón - o poznaní ako o rozpamätávaní sa;
Sympósion (1. knižne: hostina s duchaplným rozhovorom, 2. vedecká konferencia užšieho
špeciálneho odboru) - o láske; Phaidros - o ideách; Phaidon -

nesmrteľnosti duše; Politeia - o štáte; Parmenides - vyvracia námietky proti svojej teórii

ídeí; Kratylos - mená neodhaľujú podstatu vecí; Philebos - navyššie dobro; Timaios -
historický román, ideálny štát v boji s Atlantídou. Tu uvádza aj svoju prírodnú filozofiu.

Teraz si všimneme niektoré filozofické disciplíny, ktoré Platon rozpracoval.

Etika

Pre etiku sú hlavné jeho ďalšie spisy: Apologia - Obrana Sokrata pred súdom, Kriton o úsilí

žiaka Kritona vyslobodiť Sokrata z väzenia Sokratova námietka, že zákony je treba ctiť a tým vlastne
doržiavať, Protagoras: o naučiteľnosti a jednote cnosti, Laches o cnosti, ktorou je zmužilosť,
Charmides - o miernosti pri sebaovládaní sa, Eutyhron - o zbožnosti, Gorgias - o spravodlivosti,
podľa ktorého spisu je lepšie krivdu trpieť, ako krivdu páchať. Podľa týchto a ďalších spisov Platón
uznáva 4 cnosti :
sofia - múdrosť
andreia - zmužilosť
sofrosyné - miernosť
dikaiosyné - spravodlivosť

K týmto štyrom základným cnostiam spočiatku pripojil aj piatu: hosiotés - zbožnosť. Neskôr ich

všetky zoskupil do trojice cností: múdrosť - zmužilosť - miernosť. Tieto spolu tvoria spravodlivosť.
V spravodlivosti je zahrnutá aj zbožnosť, lebo spravodlivosť znamená dať každému, čo mu patrí.
Zbožnosť teda znamená dať bohom, čo im patrí. Ako Sokrates aj Platon prehlbuje ľudové
náboženstvo.

Psychológia

18.

Podľa troch cností sú aj tri zvláštne (duševné, duchovné) schopnosti: rozum v hlave

(nous), myslenie, čomu zodpovedá cnosť múdrosti; žiadosť v útrobách (epitymia), ktorej cnosťou je
miernosť a vášnivosť, citovať v srdci (tymos), jej cnosť je zmužilosť, hrdinskosť. Pred budovaním
tejto psychológie, ohľadom osudu duše po smrti, stál Platon na Sokratovom stanovisku. Neskôr pod
vplyvom pythagorejcov zmenil toto stanovisko v zmysle prevteľovania (palingenézia,
metempsychosa), podľa ktorého duša po smrti bude žiť práve tak, ako žila pred narodením. Ako
dospel k tomuto názoru o tom hovorí dialóg Menon. Duša má teda preexistenciu a postexistenciu, je
nesmrteľná, bola, je a bude. V diele Faidon ide ešte ďalej a dokazuje jej nesmrteľnosť. Má na to
niekoľko dôvodov. (Ja ich tu nespomínam, ale uvádza ich S. Š. Osuský : Prvé slovenské dejiny
filozofie, str. 47).

Noetika

Podľa trojdielnosti duše je aj jej poznanie trojaké. Ak poznávame mysľou (nous), výsledkom je

cnosť múdrosti a tej výsledkom je pravda, pravé poznanie (epistémé); ak poznávame žiadostivosťou
(epitymia), ktorej orgánmi sú telesné zmysly, ich výsledkom je klam. A ak poznávame citovosťou
(tymos), výsledkom je domnienka (doxa). Predpokladom prvého totiž pravého poznania je, že duša
sa rozpomína. Duša, podľa názorov Platona, prv ako jestvovala v tomto svete, jestvovala vo svete
nadzemskom, v ríši ideí, tam poznala idey vecí a v tomto bytí, rozpomínajúc sa na idey vecí,
spoznáva ich odlesk (anemnésis). Poznanie je teda rozpomínanie sa. Príkladne to znázorňuje takto:
Keby duša prv nebola poznala veci, nebola by ich mohla poznať ani v tomto svete, ako človek, keď
nepozná vec, keby ju stratil, nemôže ju nájsť. Teda aj z noetiky nasleduje, že duša žila už pred
narodením tak, ako žije po smrti.

Metafyzika - dialektika

V súvise s psychológiou a noetikou je potrebné hovoriť aj o vrcholnej disciplíne o korune

Platónovej sústavy a tá je v jeho dialektike - metafyzike. Z dialógov obsahujú metafyziku tieto:
Parmenides, Theaitetos, Sofistes, Politikos, Filebos, Politeia, atď. Už pythagorejci postavili oproti
hmote aktívny božský princíp, peras. Elejskí postavili oproti svetu bytia a nebytia svet
nepremennosti. Sokrates oproti subjektivizmu sofistov postavil objektívny svet logických pojmov.
Tieto náuky a básnická intuícia Platona spôsobili, že nad tento svet postavil svet iný, metafyzický.
Idey sú nielen pojmy a myšlienky, ale sú reálne bytosti v metafyzickom, nadzmyselnom svete, mimo
vecí, sú vzormi vecí, boli totiž prv ako ony. Idey v nadzemskom bytí poznáva dialektika tak, ako
zemské veci poznávajú zmysly. Ríša ideí je ríšou absolútnej nepremennosti, ríša večná. Sú teda
podľa Platona dva svety: tento svet premien, ako myslel Herakleitos a tamten nepremenný svet, ako
mysleli elejskí, Tento náš svet je len odrazom, pominuteľným odleskom sveta ideí, je svetom javov,
nestálosti, vzniku a zániku, svetom bytia. Proti tomuto setu stojí svet ideí, ideálny svet, ríša svetla v
nadnebeskej sfére. Duša ľudská prišla z nadnebeskej ríše ideí, vtelila sa do sveta javov a vo veciach
poznáva odrazy ideí, tiene. Človek je akoby v jaskyni prikovaný chrbtom k otvoru. Idey predstupujú
a predchádzajú pred jaskyňou, človek ich nevidí, ale vidí len ich tiene, ktoré sa odrážajú na zadnej
stene jaskyne. Tieto tiene sú zemské veci.

V čom spočíva idea vecí ? V láske ! Krása je odleskom idey dobra. Krásne je zmyslová forma

dobrého. Človek má v kráse vystihnúť dobré a výrazom tejto snahy a túžby je láska ku krásnemu. To
je chýrna a známa platonická láska. Človek má milovať krásne a cez krásne má túžiť po božskom,
dobrom. Tento ideál postavil Platón pred výchovu mládeže v známom hesle: kalokagatia, čiže byť
kalos kai agatos: v krásnom tele - krásny duch. Nad všetkými ideami vládne najvyššia idea dobra.
Svet ideí na čele s ideou dobra je náboženský svet pre filozofov. Stojí nad svetom bohov ľudového
náboženstva. Náboženstvo je pripodobnenie sa človeka bohu - idea dobra.

Kozmogónia

(Kozmogónia je filozofická náuka o vzniku a vývoji vesmíru, najmä slnečnej sústavy). Platon

vysvetľuje proti dvoch svetov, sveta ideí a sveta javov v dialógu Filebos, pythagorejským spôsobom
tak, že svet ideí je svetom Božích foriem, čísel, aktivity, zatiaľ čo tento svet javov je z druhého
princípu, princípu tmy, pasivity, neohraničenej hmoty. Tento názor rozvinul Platon v predposlednom
svojom diele Timaios, ktoré obsahuje jeho kozmogóniu. Svet podľa neho sformoval tvorca sveta,

19.

Demiurgos, z pasívneho princípu. Tvorenie sa dialo tak, že hľadel na vzory, idey a podľa nich
vytvoril svet, zvaný vesmír, kozmos. Kozmos znamená zriadený svet. Keďže Demiurgos mal vzor
najdokonalejší a cieľ jeho je dobro, teda aj svet je najdokonalejší a najlepší. Tvorenie spočívalo v
tom, že Demiurgos vzal prahmotu, ktoré bola v chaose a sformoval z nej štyri živly: oheň, vzduch,
zem i vodu a z nich utvoril jestvotu vcelku, ako živú bytosť. Ako človek pozostáva z tela a z duše, zo
zemského, hmotného a božského princípu, tak aj svet je z týchto dvoch princípov. Podoba sveta je
najdokonalejšia forma - guľa a má najdokonalejší pohyb - kruhovitý. Nielen zem je guľatá a živá, ale
aj nebeské telesá. Oni sú v Platonovej predstave živými rozumnými bytosťami, ktoré tiež pozostávajú
z duše a z tela. Nebeské telesá nazýva aj viditeľnými bohmi. Ako Demiurgos sformoval vesmír
vcelku, tak viditeľní bohovia vytvorili jednotlivé bytosti vo vzduchu, na zemi a vo vode. Platón teda
rozoznával tri druhy pri tvorbe: ríšu ideí ako večnej nepremennosti, ríšu prahmoty, ako nemennosti
(to mé on) a zo zmiešania týchto dvoch povstal svet bytia, svet javov.

Význam Platonovej filozofie

Platon vystihol v noetike význam pojmov pre ľudské poznanie. Avšak jeho objav nebol celkom

dokonalý a konečný. Len veľmi málo zdôraznil význam zmyslových vnemov a tak podcenil pojmové
myslenie a skúsenosť. Ale ani pojmové myslenie nie je u Platona logicky vždy bezchybné. Chybu
urobil v tom, že hypostazoval (osamostatnil) pojmy - idey. Metafyziku staval na logicko-noetických
poznatkoch. Nevšímal si skúsenosť. Často sa dával viesť ani nie presným filozofickým myslením, ale
mystickou vierou (stvorenie sveta, preexistencia duší, pád duší). V prírodnej filozofii znamená Platon
krok späť. Nenadväzuje na atomistov, ale na orfikov a pythagorejcov, nie je induktívny (indukcia -
spôsob stanovenia všeobecných téz a zákonov na základe všeobecných poznatkov), prírodovedec, ale
deduktívny matematik. Matematizuje prírodu. Učil geocentrizmu, oproti mladším pythagorejcom. V
etike príliš podceňuje svet a empirický život, I keď je tu jeho chyba zmiernená gréckym zmyslom pre
krásu. Musíme však nakoniec povedať, že Platón je veľký filozof, básnik, umelec a človek. Mal
veľký vplyv, ktorý sa prejavil a uplatnil v novoplatonizme, v kresťanskej patristike a v askéze. Jeho
hlavné cnosti (4) boli prebrané do kresťanskej etiky. Jeho vplyv trvá dosiaľ. Problém pojmov, spôsob
ich získania a pomer ku skutočnosti, ku jednotlivinám, zamestnával filozofov stredoveku, ale i nová
doba, napr. Lock a Berkeley a najnovšie aj kritický idealizmus sa zaoberá Platonom.

Akadémie

Po Platónovej smrti sa jeho myšlienky šírili zásluhou Akadémie. Najprv to bola stará akadémia,

ktorá trvala asi 100 rokov a bola hneď od začiatku vedená čistým Platonovým duchom. Po smrti
Platonovej sa na jej čelo dostal Platonov synovec Speusippos a bol jej správcom 8 rokov. Po ňom
prišiel Xenokrates, ktorý hovoril, že sú dva princípy jestvoty: prajedno (monas) a pradve (dyas).
Pradve nepošlo z prajedna, ako myslí Platon a Speusippos, ale ona je večné. Hmota a svet, tak ako aj
prajedno sú večné. Xenokrates rozoznával tri regie božstiev: démoni, nebeské filozofické božstvá a
ľudové božstvá. Takouto náukou upadla akadémia z Platonových ideálnych výšin do
démonologického mysticizmu. Nakoniec po správcovstve Polemonovom a Krantorovom sa dospieva
ku kultu hviezd, k pestovaniu astrológie a k podobným pohanským zvyklostiam. Až po 100 rokoch
sa zdvihla reakcia, čím nastala doba strednej akadémie, ktorá tiež trvala asi 100 rokov, potom prišla
doba novej akadémie, ktorá taktiež trvala 100 rokov, teda vcelku trvala 300 rokov.

Aristoteles sa narodil v Stageire v Trácii, ako syn Nikomacha, lekára macedónského kráľa. Ako

sedemnásťročný stratil rodičov. Roku 367 vstúpil do Akadémie a zotrval v nej až do Platonovej
smrti. Platon ho nazýval “rozumom” svojej školy. Po Platonovej smrti odišiel z Akadémie, lebo s jej
náukami v mnohom nesúhlasil a šiel do Malej Ázie, kde sa oženil, narodil sa mu syn, ktorého nazval
podľa starého otca Nikomachom a podľa neho pomenoval aj svoje slávne etické dielo Nikomachova
etika. Roku 343 ho pozval macedónsky panovník Filip, aby sa stal vychovávateľom jeho syna
Alexandra Veľkého. Tu bol 8 rokov. Keď sa Alexander stal panovníkom, vrátil sa do Atén a prenášal
v Lyceu. Jeho prednášky sa diali zvláštnym spôsobom, totiž prechádzal sa a tak vyučoval
(peripatein) a tak jeho školu nazývame aj “peripatetickou”, alebo lýceom - od Lykeion - gymnázium
Apollona Lykeia. Veľká zmena nastala po Alexandrovej smrti r. 323. Heléni sa totiž vzbúrili proti
macedónskej nadvláde a keďže Aristoteles bol Alexandrovým vychovávateľom vzbúrili sa aj proti

20.

nemu a chceli ho usmrtiť, ale on ušiel na svoj statok do Chalkidy na Euboi, kde pomerne skoro
na žalúdočnú nemoc zomrel (322) takmer súčasne s Alexandrom a Demosténom.

Od Aristotela pochádza veľa kníh. Údajne má byť asi 400 jeho spisov. Niektorí ich udávajú aj

viac až 1.000 (Ptolemaios). Ich sloh je presný, stručný a jasný. Prvé spisy pochádzajú z jeho
platónskeho obdobia, ako Eudemos, čiže o duši, dialóg o nesmrteľnosti duše a Protreptikos o
filozofickej blaženosti, ktorý nebol napísaný asi vo forme dialógu a z doby prechodnej spis O
filozofii, čiže o dobre, ktorý obsahuje kritiku platonských ideí a astrálnu teológiu, v ktorej sa
objavuje predstava o nepohnutom hýbateľovi vesmíru a i. Akroamatické spisy pochádzajú z jeho
aténskej školy (časti i zo skoršej doby) a delia sa na logické, fyzické, metafyzické, etické a politické.

Logika

Logické spisy, zhrnuté až v byzantskej dobe podľa jeho náznaku ako Organon, sú. katégoriai,

Peri herméneiás (De interpretatione-O vete), Analytika protera (A. priora), Analytika hystera,
Analytika posteriora, Topica, Peri sofistikon elenchon (O sofistických dôkazoch). Aristoteles, ako
sme to mohli vidieť zo spomenutých diel, menuje logiku analytikou, lebo obsahuje rozbor foriem
ľudského myslenia. Aristoteles je zakladateľom logiky a to tak významným, že sa na jeho názoroch
len veľmi málo odvtedy až podnes zmenilo. Rozoberá v nej pojmy, ktoré radí do kategórií, z nich sú
štyri významné dodnes: substancia, relácia, kvalita a kvantita. Po náuke o kategóriách ako
všeobecných formách, nasleduje stať o vete a o súde (peri hermeneias, lat. de interpretatione), potom
náuka o usudzovaní (analytika protera), náuka o demonštrácii (dôkaze), definícii a klasifikácii
(analytika hystera), o dialektickom usudzovaní z pravdepodobného (topika), o falošnom usudzovaní
sofistickom (sofistica elenchi).

Metafyzika

Pôvodne znamenala náuku spisov, umiestnených po spisoch fyziky. Aristoteles v tejto náuke

vychádzal zo základnej myšlienky Platonovej o ideách a o veciach. Kritizujúc Platonov názor,
neprijal, že by idey, ako podstata vecí mohli byť mimo vecí, ani pred vecami. Podľa Aristotela sú vo
veciach imanentné a nie transcendentné. Stredovek to heslovite vyjadril takto: Platon učil
“universalia ante res”, Aristoteles učil “universalia in rebus”. Tým Aristoteles odstránil Platonov
dualizmus sveta metafyzického a sveta fyzického a spojil ich v jedno.

Ako v celku, tak aj každá vec má dva princípy: látku, z ktorej je a ideu, podľa ktorej je utvorená.

Ideu menuje Aristoteles formou - eidos (ozvena pythagorejského pojmu peras). Pri každej veci sa
môžeme pýtať: z čoho je a na čo je. Na prvú otázku dpovedá princíp, látka, na druhú forma. Prvý
princíp o sebe znamená len možnosť voľačoho (potencia), až keď pristúpi k nemu druhý, stane sa z
možnosti skutočnosť, vec sa uskutoční (akt). Stredovek to vyjadril nakrátko takto: “Forma dat esse
rei”. Napr. drevo je len látka, až mu dáme formu, stane sa stolom, lavicou atď. Staviteľ potrebuje i
látku i formu. Tak je so všetkými vecami. Prechod látky, možnosti do stavu skutočnosti deje sa
pohybom (kinesis) a sila energia, ktorá pôsobí prechod z možnosti do skutočnosti sa menuje
entelecheia. Dva základné princípy má aj celok, jestvota: látku a formu. Bytie sa pohybuje medzi
týmito dvoma princípmi. Na začiatku je prvolátka, púha možnosť, na druhom konci bytia je čistá
forma, čistá skutočnosť, a to je Boh. Medzi týmito dvoma pólami beží život, v ktorom látka a forma
sú stupňovite zmiešané. Čím vyššie ideme k cieľu, tým viac je formy, čím nižšie, tým viac látky.
Hlavné stupne sú : ríša anorganická, organická a ríša človeka.. Jednotlivé stupne stoja v takom
pomere, že vyšší je formou nižšiemu a nižší látkou vyššiemu. Takto tvorí vesmír krásny celok, je
cieľuprimeraný.

Náboženská filozofia

Keď pri celku vesmíru pozorujeme cieľuprimeranosť, uzavierame na múdreho staviteľa - boha.

Zriadenosť sveta budí v nás obdiv a ten je prameňom nielen filozofovania, ale aj náboženského citu a
túžby po bohu. Okrem praktického a teologického dôvodu má Aristoteles aj logický dôvod pre
existenciu boha. Povedali sme v metafyzike, že jestvota je zriadená krásne, stupňovite, má rozličné
stupne dokonalosti. Z toho logicky nasleduje, že medzi stupňami musí byť aj najvyšší stupeň
dokonalosti, naproti relatívnej dokonalosti musí byť absolútna, a to je - boh.

Z Aristotelovej metafyziky nasledujú aj vlastnosti boha. Keďže sú dva metafyzické princípy,

21.

látka a forma, čistou formou, t. j. bez látky, bez hmoty, bez tela je boh. Keď je bez látky, tak je
nepremenlivý, lebo len látka sa mení. Boh je formou všetkého, teda cieľom, ale aj príčinou všetkého.

Boh je teda prvým pohybujúcim jestvoty (arché kineseos). boh však je nielen prvou príčinou, ale

aj stále účinkujúcou, pohybujúcou príčinou jestvoty, a tak jestvota je vlastne realizáciou boha.

Z povedaného vyplýva podstata božej činnosti. Je to nous. Jeho činnosťou je myslenie. V

myslení sa spája subjekt i objekt. Čo myslí boh ? Myslí seba. Keď však on je cieľom jestvoty, tak
myslí jestvotu, plán jestvoty, ako staviteľ plán domu. Boh nie je stvoriteľom sveta, ako počujeme v
kresťanskej filozofii, ale tvorcom sveta, ako myslel Platon. Boh je mysliteľom sveta. Jeho pomer k
svetu je vedecký, chladný, premyslený.

Svet, poťažne vesmír, sa delí na dve sféry: supralunárnu, čiže sféru stálic. V tejto prebýva boh.

Je vyplnená zvláštnou, od štyroch praživlov oddelenou a odlišnou látkou: “kvinta essencia” - piata
podstata.

Sublunárna sféra pozostáva zo známych štyroch praživlov: oheň, vzduch, voda.

Vznik sveta z večnej pralátky sa stalo tak, že boh zo sféry supralunárnej dal náraz pohybu na

sféru sublunárnu. Sféra supranaturálna je nepremenlivá, stála, kým sublunárna je ríša premien. - Je
to ozvena dvojakého sveta Platonovho. V strede sublunárnej sféry stojí zem. Aristotelov názor je
teda geocentrický, čím, ako veľká autorita na dlhé časy potlačil názor pytagorejský, smerujúci k
názoru heliocentrickému.

Aristoteles v náboženstve rozoznával dve zložky, božskú a ľudskú. Ľudský rozum a duch sú

čiastkou božského, hľadajú boha, túžia po ňom a z tejto túžby sa rodí zbožnosť. To je jadro každého
náboženstva. Zlá je jeho forma, do ktorej je jadro oblečené. Je v odeve ľudskom. Ľud boha
antropomorfizuje a tým na pravé jadro zabúda.

Fyzika
Predmetom fyziky je sublunárna sféra. Zo stavu prvolátky pôsobením formy. pohybom,

uskutočňujú sa veci. Úlohou fyziky je oboznámiť s pohybmi, ktorými sa všetko uskutočňuje. Pohyby
znamenajú premeny a tie sú trojaké: miestne, kvalitatívne (látkové) a kvantitatívne (stupňové). Podľa
týchto troch sa delí

fyzika na troje: na fyziku miestnych premien, mechaniku; látkových premien,

chémiu; a koľkostných premien, to sú jednotlivé ríše v prírode, anorganizmov, organizmov a
človeka. Ríša anorganizmov sa skladá zo známych štyroch praživlov, ríša organizmov z rastlín a
živočíchov a potom nasleduje ríša človeka. Tieto ríše podľa metafyziky stoja v takom pomere, že
nižšia tvorí látku vyššej a vyššia formu nižšej. Formujúcim princípom tela je duša.

Podľa troch stupňov organizmov je duša trojaká. Nielen človek aj živočíchy a rastliny majú

dušu. Rastlinná duša je vegetatívna (psyché treptiké), živočíchovia majú animálnu dušu (aistetiké) a
človek má rozumnú dušu (noetiké), nakrátko nous. Latinsky to pomenovali takto: duša vegetatívna,
animálna a racionálna. Vegetatívna sa prejavuje v tom, že rastlina berie potravu a rozmnožuje sa;
živočíšna sa prejavuje v pohybe a pociťovaní; rozumová v myslení.

Etika
Etika obsahuje nielen v užšom zmysle slova etiku, ale aj politiku a estetiku. Ako u Sokrata a

Platona, tak aj u Aristotela v etike najvyššie stojí dobro. Dobro je pojem relatívny, každému je iné
dobré. Cieľom však musí byť absolútne dobro, a to je blaho (eudaimonia). Otázka je, čo je to blaho.
Podľa Aristotela blaho záleží v rozumovej a teoretickej činnosti ducha, lebo podstatnou čiastkou nás
je božský duch. Každá vec je vtedy dobrá, keď slúži svojmu cieľu, svojej podstate, tak aj človek.
Úlohou človeka je vypestovať v sebe ducha, nous poétikos.

Nestačí len poznať dobro, ale ho treba chcieť aj uskutočniť. Mravnosť nie je v rozume a

múdrosti, ako myslí Sokrates, ale aj v odhodlaní vôle uskutočniť ho a v navykaní dobra. Tak
Aristoteles popri rozume vyzdvihuje aj význam vôle pri mravnej činnosti. Popri nous poétikos,
vyzdvihuje nous praktikos. Vôľa, keď má chcieť a má sa rozhodnúť, musí byť slobodná. Aristoteles
je prívržencom indeterminizmu, slobody vôle.

Úlohou a zmyslom človeka na svete je, v tomto živote uskutočňovať dobro. Je to rozdiel od

chápania Pythagorovho a Platonovho. Pythagorovi bolo telo žalárom duše. Platon to prehĺbil a žiadal

22.

očisťovanie duše od tohoto zemského, svetského nazeraním sveta ideí: Aristoteles, keďže spojil
metafyzický svet Platonov s fyzickým, aj zmysel života človeka odvrátil od nadzemského a obrátil k
zemskému, od tamtoho sveta k tomuto. Cieľom života je rozvinúť v sebe teoretického ducha a podľa
toho prakticky žiť. V tom záleží pravá blaženosť človeka, dokonalý život, blíženie sa k čistej forme,
Bohu.

Z toho vyplýva, že ho problém nesmrteľnosti nezaujímal tak, ako Platona. Platonov ideál bol v

tomto živote ponoriť sa do tamto, do sveta ideí, naproti tomu ideál Aristotelov bol
uskutočňovať tamten svet v tomto živote.

Politika
Časť etiky tvorí aj politika, v ktorej rozoberá náuku o rodine, obci a štáte. Štát totiž vznikol z

obcí a obce z rodín. Človek je tvor spoločenský (dzóon politikon). Pod rodinou rozumie len krvné,
ale aj nekrvné zoskupenie. Pomer manželov v rodine má byť založený na priateľstve. Pomer detí k
rodičom má byť založený na priateľstve. Pomer detí k rodičom má byť založený na úcte, autorite.
Nedostatkom jeho myslenia je, že schvaľoval otroctvo, lebo podľa neho otrok je majetok, je látka pre
formu.

V estetike sa zaoberá podstatou umenia. Cieľ umenia je mravná očista (katarsis). V umení

rozlišuje poetiku a rétoriku.

Filozofický význam Aristotelov

Je pravda, že Aristoteles vynikal nad svojich predchodcov veľkými vedomosťami a zmyslom pre

systematiku myslenia. Ale musíme povedať, že v mnohom znamenal - oproti nim - krok späť. To
platí predovšetkým o prírodných vedách, v ktorých až neskoršie, až začiatkom novej doby, začali sa
uplatňovať proti Aristotelovým názorom názory predaristotelovských atomistov, čím bol umožnený
moderný rozvoj prírodných vied. Ale až do renesancie bol jeho vplyv na ľudské myslenie veľký,
nesmierny. Bol to vplyv najmä jeho logických spisov. Prejavil sa u filozofov arabských, židovských
a potom - v stredoveku - hlavne v cirkevnej kresťanskej teológii, najmä v scholastike (Tomáš
Akvinský). Jeho vplyvu sa nevyhla ani prvá teológia protestantská prostredníctvom Melanchtona. Až
v 18. stor. bola hlavne Kantovou filozofiou zatlačená do pozadia, takže sa dnes stavia Aristoteles do
protivy s Kantom. Aristoteles alebo Kant?

2.3

Poklasické obdobie (helenisticko - rímske)

Všeobecná charakteristika

Charakteristickou známkou konca staroveku je rozšírenie gréckej kultúry a tým aj filozofie na

východ a na západ za hranice Grécka. Napomáhali tomu už výboje Alexandra Veľkého na východ a
do Egypta a potom hlavne rozšírenie rímskeho panstva okolo Stredozemného mora.

Filozofia sa osamostatňovala tým, že sa od nej odlučovali odborné vedy. Sídlo vedeckého života

bolo v Alexandrii v Egypte. Tam bola veľká knihovňa. Boli tam vedecké ústavy astronomické,
botanické, zoologické, pre matematické vedy, pre filozofiu, pre literárnu históriu. Iné strediská boli v
Pergame na Rhode, v Syrakúzach a v Ríme.

Účasť na politickom živote bola prenechávaná viac iba tým, ktorí vládli. Ostatní občania sa cítili

viac súkromnými osobami. Človek bol cenený viac ako jednotlivec, po stránke ľudskej ako človek.
Sociálna etika je zatlačovaná etikou individuálnou. Boli premáhané hranice národnostné, nastáva
doba kozmopolitizmu, svetového občianstva.

Záujem pre etiku bol následkom upadania náboženského života. Filozofia nadobúdala viac ráz

praktický. Stávala sa náhradou za náboženstvo a majetkom najširších vrstiev.

Najvyšším dobrom bola buď sebestačnosť a presné plnenie povinností, ako to hlásal stoicizmus,

alebo v ušľachtilom pôžitku, ako učil epikureizmus. Voči metafyzike zavládla skepsa.

Po Kristu však nastáva oživenie náboženstva a metafyziky, ako to dosvedčuje židovsko-grécka

filozofia Filonova a novoplatonizmu.

23.

A.

Poaristotelovská filozofia

S Aristotelom odišiel gréckej filozofii zlatý vek. Síce boli aj po Aristotelovi nové filozofické

školy, ale nebolo v nich originality. Kvitlo epigonstvo. Metafyzika bola opustená.

Že záhada Boha nenašla v tejto dobe hlbších mysliteľov, je pochopiteľné. Nebolo ani sily ani

hĺbky myšlienkovej, akú vyžadujú otázky metafyziky a teológie.

Najvýznamnejším a najvplyvnejším filozofickým smerom po Aristotelovi bol tak zvaný

stoicizmus.

Zakladateľom stoickej filozofie bol Zenon (340 - 265 pr. Kr. ) z Kyttia na Cypre. Najprv bol

kupcom, potom filozofom. V Aténach začal prednáša v pestrom stĺporadí na severnej strane
aténskeho námestia, ozdobeného obrazmi maliara Polygnota, odtiaľ pomenovanie stoikovia, stoická
filozofia, stoicizmus, stoa (pestré stĺporadie - stoa poikilé).

Keď ostarel, odišiel dobrovoľne zo života.
Stoické učenie systematicky spracoval Chrysippos (281-208). Bol to spisovateľ veľmi plodný,

zanechal vyše 700 spisov. Hovorí sa: Bez Chrysippa by nebolo stoy.

Stoa mala tri obdobia.
Druhé obdobie stoy (stredná stoa) sa začalo Panaitiosom , Grékom z ostrova Rhodu (180-110),

ktorý ju doviedol do Ríma. Cicero (106-43) v prvých dvoch knihách De officiis je od Panataitiosa
závislý. Ráz tohto obdobia stoy je eklektický.

Tretie (novšia stoa) našla rozkvet v rímskom cisárstve. Ráz tohto obdobia je etizujúci.

Zástupcom tejto stoy je Riman Seneca z Cordoby ( 5 - 65 po Kr.), známy učiteľ cisára Nera. Vážili
si ho i cirkevní otcovia a domnieva sa, že sa mal vraj poznať aj s apoštolom Pavlom. Jeho morálka
má mnoho styčných bodov s kresťanstvom a preto sa kedysi myslelo, že Seneca bol tajným
kresťanom. (Správne Erazmus Rotterdamský: “Ak ho /Senecu/ čítaš ako pohana, písal po kresťansky,
ak ho však ako kresťana, písal pohansky.”)

Sem ďalej patrí Epiklet (50 - 130) a Mark Aurel (121 - 180 ), rímsky cisár so spisom Ta eis

heauton (Zápisky pre seba). Zaujímavé je konštatovať, že tieto zápisky údajne písal na Slovensku,
v tábore Kvádov na Pohroní, keď mal vojnu v 2. stor. po Kr. V “Zápiskoch” sa javil tiež duch
zhodný s kresťanstvom.

Stoická logika a noetika

Logika stoikov obsahovala rétoriku a dialektiku. Rétorika bola gramatika, poetika a náuka o

hudbe. Dialektika obsahovala noetiku a formálnu logiku.

Noetika, alebo náuka o poznaní mal ráz senzualistický, t. j. kládla dôraz na činnosť zmyslov pri

poznaní. Duša je podľa stoikov ako nepopísaná vosková tabuľa. Pôsobením vecí sa do nej vtláčajú
predstavy (fantasiae). Tie sa odnášajú predovšetkým len na jednotlivé veci a stavy. Inštinktívnym
spojovaním a zrovnávaním vznikajú už od detstva “sami sebou” (!) všetkým ľuďom spoločné
pojmy. Tie sa rovnajú tomu, čomu hovoríme skúsenosť, súhrn rovnakých jednotlivých predstáv. Od
týchto pôvodných prírod vytvorených pojmov treba rozlišovať pojmy vytvorené vedeckým a
filozofickým premýšľaním, obsah ktorých pochádza tiež zo zmyslových dojmov. Oba druhy pojmov
sú však subjektívnym výtvorom a nezodpovedá im nič skutočného.

Najvšeobecnejšie pojmy čiže kategórie podľa stoikov sú:

1. substancia (podstata)
2. vlastnosť, t. j. kvalita a kvantita podľa Aristotela
3. akosť (akcidencia) totiž všetky určenia predmetu, ktoré sú náhodné
4. vzťah ( relácia podľa Aristotela)

Ku kategorickým súdom Aristotelovým pridali stoikovia súdy hypotetické a disjunktívne

(rozlučovacie). Ak podľa Aristotela je veta pravdivá, keď spája slová tak, ako sú v skutočnosti
spojené predmety mienené týmito slovami, stoikovia, aby stanovili kritérium pravdy , poukazovali
na “zreteľnosť čiže evidenciu”, ako sa nám vnucujú predstavy.

Súd nie je teoretickým spojovaním, ale praktickým úkonom súhlasu či schválenia, ktoré

pochádza zo slobodného rozhodnutia vôle.

24.

Pôvodné pojmy (prirodzené) boli stoikom nepopierateľné. Dovolávali sa súhlasu všetkých.
Cicero a neskorší stoikovia považovali však všeobecne prijaté pojmy za vrodené. Tie sa týkajú

práva, mravnosti, viery v Boha a nesmrteľnosti. Vrodené a všeobecné rozšírené pojmy boli stoikov
neklamne pravdivé. Ale takto senzualistická a empirická noetika prvých stoikov prechádzala do
racionalistickej.

Nie naše zmysly, ale ľudský rozum je prameňom poznania, poznatkov.

Stoická kozmológia a teológia

Vo fyzike (náuke o skutočnom) boli stoikovia vlastne materialistami. Podľa nich je všetko

hmotné i Boh i duša i duševné vlastnosti a cnosti. Spravodlivý nosí v sebe látku “spravodlivosti”.
Nehmotný je len čas a priestor. Ale pritom ich materializmus nie je stoický svetový názor
mechanický, ako bol napr. u atomistov, je teologický a účelný. Božský, všetko prenikajúci princíp
sveta (pneuma) je jednak hmotný, ako teplý vánok, ako oheň, jednak ako logos, t. j. svetový rozum,
ktorý všetko ovláda a všetko účelne vytvára. Tvorí neúprosne nutne a predsa nanajvýš múdro.

Stoický boh je osud a prozreteľnosť.
Stoický svetový názor možno nazvať preto materialistickým panteizmom. Hoci tento názor bol

iný ako ľudové predstavy o bohoch, predsa i filozofovia stotožňovali bohov s božskými silami
pôsobiacimi vo svete.

Tak sa vyvíjala stoická sprostredkujúca teológia, ktorá nielen bohov, hrdinov ľudového

náboženstva, ale aj obete a vieru premenovala filozoficky v znamenia a veštenia, vykladala a
ospravedlňovala a robila tak i mýty alegorickým výkladom prijateľné filozofickému duchu.

Z božského pneuma (ohňa, svetového duchu), vychádzajú ako u Herakleita prvky: oheň, vzduch,

voda a zem. Čím sú tieto prvky ďalej od pneuma, tým sú pasívnejšie. Svet v ohni zaniká a znova z
neho povstáva (kolobeh sveta).

Psychológia stoikov

Duša je tiež hmotná. Je odrazom, obrazom pneuma, svetovej to božskej duše. Vedúcou silou

duše je rozum a svoje sídlo má v srdci. Rozumu sú podriadené zmysly, reč a plodiaca sila. O
nesmrteľnosti duše mali stoikovia nejednotné názory. Pri svetovom požiari sú božským ohňom
pohlcované aj ľudské duše.

Náuka o večnom kolobehu mala vzápätí životný fatalizmus: osud nad nami predurčil naše

konanie do podrobna. Človek môže len nečinne čakať, čo príde. Bol to teda výslovný determinizmus,
ktorému učili stoikovia. Tento determinizmus však bol tiež oslabovaný. Vôľa je síce tak zvonka ako
aj zvnútra determinovaná, ale hlavnou vecou je predsa súhlas rozumu, teda poznanie. Ľudský rozum
pochádza z božského princípu, ale má v každom jednotlivcovi svoj zvláštny charakter. Mravný súd
vzťahuje sa len na vlastnosť, na akosť toho zvláštneho charakteru a na činy, ktoré z neho pochádzajú.
Tak sa napokon obraňuje determinizmus doposiaľ.

Stoická etika

Podľa stoikov (podobne ako podľa Sokrata) je najvyššie dobro rovné všeobecnému blahu, s ním

je totožné. Jediným prostriedkom k dosiahnutiu blaha je cnosť. Cnosť je blaženosť. Stoikovia videli
podstatu človeka v aktivite, v snahe, teda nie v cite, ktorý je pasívny.

Cnosť, ako správnu akosť vôle stavali do protikladu s rozkošou. Rozkoš pristupuje k cnosti

pristupuje ako “prírastok”, “prídavok”. Cnosť stačí sama k blaženosti.

Epikureizmus neznamená zhýralosť, používanie zmyslových rozkoší, hoci mnohí epikurejci sa

im oddávali.

Fyzika je Epikurovi zároveň teológiou. Súhlasí v nej celkom s Demokritom.
Konštruktívne princípy vesmíru sú teleso a prázdnota.
Teleso je zmes kvalít: veľkosť, podoba, odpor (hutnosť a neprestupnosť, váha a hmatateľnosť).

Prázdnota je protiva telesa, teda netelesnosť, nehmotnosť. Vesmír je zložený z telesa a z prázdnoty, t.
j. z priestoru. Je nekonečný. V ňom existuje božstvo. Bohovia bývajú v medzisvete a sú dokonalejší
ako ľudia, sú blažení a počtom nekoneční.
O svet a ľudí sa nestarajú. Bohov sa netreba báť, človeku nemôžu urobiť nič zlého. Treba ich

25.

ctiť ako ideálne vzory.

Svet je založený čiste mechanicky. Pri delení telies prichádzame na atómy, nedeliteľné a

nemenné to častice. Atómy a priestor sú večné. Svetových systémov je veľmi mnoho.

Duša je hmotná. Sloboda vôle nie je ničím determinovaná, ani príčinou.

Skepsu sofistov, hlavne relatívnosť celého ľudského poznania , prevzal a šíril Pyrrhon z Elidy (360
- 270). Stal sa zakladateľom tzv. pyrrhonizmu, totiž dôsledného systematického skepticizmu.
Zásady Pyrrhonovho skepticizmu boli 1. aké sú veci - nemožno poznať ani zmyslami, ani rozumom
2. preto je treba, aby sme sa nepýtali aké sú veci vo svojej podstate 3. tým sa nám stanú veci
ľahostajnými a my si uchováme duševný kľud (ataraksiu). Taká bola Pyrrhonova skepsa. Ale
dôsledná skepsa je vlastne nemožná. Naozajstný a dôsledný skeptik musí totiž pochybovať i o
svojej skepse. Preto Arkesilaos (315-242) a Karneades (214-329), hlavní reprezentanti tzv.
“strednej akadémie” , hoci boli tiež skeptikmi, predsa nepochybovali o všetkom, ale obracali sa len
proti dogmatizmu a uznávali rôzne stupne pravdepodobnosti. Hlásali, že je potrebné sa uspokojiť v
praxi s väčšou alebo menšou pravdepodobnosťou. Pyrrhonskú skepsu sa snažil zasa obnoviť:

1.Aenesidemos z Knossu (1. stor. pred Kr.)
2.Sextus Empiricus ( okolo r. 200 po Kr)

Podľa prvého je poznanie len relatívne, súc závislé na rôznosti ľudí, zariadenia ich poznávacích

ústrojov, na subjektívnych náladách, výchova a rôznych názoroch náboženských a filozofických.

Podobne usudzoval i druhý, ktorý sa venoval radšej pestovaniu prírodných vied, čiže empirizmu,

starovekému to pozitivizmu. Uznával teda možnosť aspoň empirického poznania a empírie.

Obaja totiž popierali dokázateľnosť Božej súcnosti a duše, pretože neuznávali poznanie príčiny

vôbec.

Myšlienková neplodnosť a rezignácia skepticizmu mala za následok, že zo starých sústav bolo

vyberané to, čo sa hodilo a páčilo. Tak sa uplatňoval filozofický smer zvaný eklekticizmus, ktorý sa
objavuje vždy, kedykoľvek nastane v myslení a v nazeraní na svet a na život určité sploštenie.

Zástupcom tohto smeru bol v rímskom písomníctve Marcus Tullius Cicero (106-43). Cicero

nebol vôbec pôvodným. Žil z gréckej filozofie. Pre Rimanov mal však ten význam, že im dal
filozofickú terminológiu. V noetike bol prívržencom náuky o pravdepodobnosti poznania , ako ju
hlásala stredná akadémia, v etike a teológii bol stoikom.

B.

Nábožensko-mystická filozofia

S úpadkom kultúry gréckej a rímskej dostavil sa aj úpadok domácich náboženstiev národných. U

vzdelancov nadišla doba ľahostajnosti a náboženskej nevery u ľudu povery. Ani nevera a ani povera
nevedela uspokojiť ľudské vnútro: hľadala sa preto nová náplň a to vo filozofii, ale keďže filozofia,
základ vedy končila v noetickom nihilizme, v skepse a v relativizme, teda bola hľadaná nová náplň i v
náboženstve. Keďže sa staré náboženstvá domáce vyžili a prežili hľadalo s náboženstvo nové a našlo
sa vo východných náboženstvách. Nastalo zlučovanie vedeckého ducha s duchom náboženským,
filozofie s náboženstvom. Ohlasovala sa túžba po novom zjavení, po nadprirodzenom, po milosti a
odpustení, po večnom živote. To sa prejavovalo vo filozofií tejto doby. Keďže však doba posledných
rokov pre Kristom nemala veľkých originálnych duchov, bol v obľube zmienený eklekticizmus a v
súhlase s náboženskou náladou tej doby dávala sa prednosť filozofii pytagorejskej a platónskej,
pretože oba tieto smery mali ráz tiež náboženský (Dualizmus ducha a hmoty, askéza).

Najdôležitejším tohto myšlienkového prúdu (zlučovanie teológie s filozofiou, vedy s

náboženstvom) je Žid Filon z Alexandrie (asi 25. pr. Kr. až po 50 po Kr.). Náboženstvom a
pôvodom bol Žid, ale vzdelaním bol Grékom. Potieral epikureizmus, materializmus. Nedôveroval
mnoho ľudskému rozumu, hľadal múdrosť vyššiu, ktorou mu je Boh. S Bohom sa filozof spojuje v
náboženskej extáze. V strede Filonovho filozofického myslenia stála otázka Boha. Aby zbavil pojem
Boha antropomorfizmu, upieral Bohu vôbec akúkoľvek vlastnosť. Podľa Filóna vieme len, že Boh je.
Boh mu je absolútne transcendentný. Je povznesený nad všetko bytie vôbec. Je prvou príčinou, ale

26.

inak nepochopiteľný vôbec.

V hmote je pôvod všetkej nedokonalosti a nízkosti. Je podrobená vzniku a zániku. Pre tú

odlišnosť oboch nemôže Boh pôsobiť priamo na hmotu. Boh existuje nad svetom, ako jediný,
nekonečne dokonalý. Je samé súcno, bez určenia a bez kvalít. Svet nepotrebuje a aj po stvorení sveta
je povznesený nad svet. Je povznesený i nad Platonovu ideu dobra. Je od sveta odlúčený, a predsa
naplňuje a obsahuje celý svet.

V Bohu niet nedokonalosti, ale len dokonalosť. Keďže sa ako absolútne dokonalý, nemohol

stýkať s nedokonalou hmotou, slúžil k vytváraniu sveta nehmotných síl a ideí. Tieto sily sú bytosti
sprostredkujúce, nie iba vlastnosti. Ich počet je nekonečný. Všetky však majú svoju jednotu v logos.

Logos je najvyššia z tých síl, ale je nižšia ako BOH. Je bytosť medzi svetom a Bohom. Je u Boha

ako jeho múdrosť a je miestom ideí. Vo svete javov je rozšírený ako v ňom sa zjavujúci božský
rozum. Je idea ideí, veľkňaz bez hriechu, zástupca a prvorodený Boží syn, nie je nestvorený ako Boh,
ale nie je ani stvorený ako ľudia.

Filon nechápe logos jednoznačne. Niekde ho chápe ako silu a znova hneď inde ako bytosť, ba aj

osobnosť. Smerom k Bohu je považovaný za niečo nižšie ako Boh, len “ako Boh”, nie plný Boh,
smerom k svetu je však Bohom, Boží Syn.

Účelom ľudského života je poznanie Boha. Duša sa má snažiť, aby sa stala sídlom Boha, jeho

chrámom. Tým sa stane silnou a cnostnou. Splynúť s Bohom môže človek jedine oddialením každej
zmyselnosti. Najvyššou slasťou je trvanie v Bohu, bezprostredné nazeranie na Boha, čo sa
uskutočňuje len v extáze. Človek sa musí múdro zbaviť sám seba, vystúpiť zo svojho konečného
sebavedomia a oddať sa bez odporu, božskému pôsobeniu. Človek sa skladá z ducha a z tela. Duch
smeruje a túži po Bohu, telo po hmote, ktorá je zlá a hriešna. Preto je potrebné človeku vykúpenie.
Mesiáš - Vykupiteľ - je logos. Dôsledok vykúpenia je splynutie s Bohom.

Tieto Filonove názory, hlavne dva jeho základné názory: mystické poňatie (chápanie) božstva a

sprostredkujúci logos medzi Bohom a svetom, prevzatá a pestovaná potom novopytagorejci.

Najdôležitejší z pytagorejcov bol Apolonius z Tyany (1. stor. po Kr.). Ako filozof bol nazvaný

prorokom a služobníkom Božím. Jeho životný názor bol nábožensko-asketický. Účelom života bolo
podľa neho: povznášať sa zo zmyselnosti a telesnosti k životu v Bohu. Zakazoval požívanie vína,
mäsa, požadoval panictvo, nedovoľoval prísahu a krvavé obeti. Žiadal spoločný majetok. Bol
nazývaný pohanským Kristom a dokonca vraj činil divy a prorokoval. Bol chválený ako vzor
múdrosti a cnosti.

Predchodcovia novoplatonizmu boli platonskí eklektikovia, ktorí vyvíjali, alebo miešali

platonské myšlienky s aristotelizmom a stoicizmom.
Hlavní boli: Plutarch z Chaironeje a Numejus z Apameje v Sýrii.

Podľa Plutarcha (1. stor. po Kr.) bola úloha filozofie v tomto: urobiť človeka cnostným.

Preberal orientálne prvky do názorov platónsky-aristotelovských. Uznával dva princípy: Boh je
princíp dobra, hmota je podmienkou zla. A k tomu ešte priberal svetovú dušu, ktorá je zlá a preto
odporuje svetovému poriadku. Jedna jej časť je naklonená vždy k zlému, je príčinou zmyselnosti a
zla.

Podstatu Boha nepoznáme. Vieme len, že je jediný, nemenný. Ľudská duša je Božím orgánom.

Je tým čistejšia a slobodnejšia, čím viac myšlienok jej ponúka Boh.

Ďalej od Platona ako Plutarch šiel Numeius z Apameje ( 2. stor. po Kr.). Vedľa najvyššieho

Boha uznával stvoriteľa sveta (demiurgos). Prvý Boh je dobro samo, sama myšlienka (nús), princíp
sucha, existencie (onsiasarché). Druhý je Boh Demiurg je dobrý účasťou na prvom (métonsia tú
proton), pôsobí na hmotu tvorí svet, je teda princípom diania vo svete (neneseo archá). Svet je podľa
Numeia tretí Boh.

Zakladateľom novoplatonizmu je Ammonios Sakkas v Alexandrii (koniec 2. stor. po Kr.). Jeho

názory však poznáme od jeho žiaka Plotina, ktorý je hlavný tvorca novoplatonizmu. Narodil sa v
egyptskom meste Lykopoli v r. 205 po Kr. Jeho životopis napísal jeho žiak Porfyrios a vydal spolu s
chýrnymi Enneadami v 6. zv. po 9. kapitolách a preto sa volajú Enneady. Zomrel v Kampanii r. 268.

V noetike rozlišoval zmysly, intelekt a najvyšší rozum. Zmysly nám sprostredkúvajú počiatky,

nie sú pasívne, ale aktívne časti duše, ktoré umožňujú myšlienkové úsudky. Ale pravej vnútornej

27.

pravdy nepodávajú, ale jej dokonca prekážajú. Intelektom si zjednávame vedomie o svojich
myšlienkach.

K poznaniu najvyššieho dochádza sa bezprostredne nazeraním na božstvo, čo sa deje v stave

extázy. Extáza je Plotinovi skutočným prameňom poznania Boha a sveta.

Boh, prabytnosť, pôvodná jednota, to hen, ktorá je zároveň to agatón, je absolútne jednoduchý,

nie je ani nus a ani osobnosť. Ako prabytnosť je Boh vyššie ako všetko bytie a myslenie. Nie je
príčinou, z nej je všetko, ale skrze ktorú je všetko.

Hoci je Boh prameňom všetkých vecí, predsa sa nerozdeľuje, ako logos stoikov na všetky veci, a

taktiež nestvoril Plotinov Boh svet, ako Boh kresťanov, slobodným tvorivým úkonom. Boh všetko
vyžiaril zo seba (emanácia), podobne ako slnko vyžaruje lúče, samo však nestráca zo svojho svetla.

Emanácia, vyvierajúca z Boha, stráca tým viac zo svojej dokonalosti, čím viac sa vzďaľujú od

Boha. Najbližšie je rozumný duch (Nus), t. j. bezprostredné myslenie. V Nus je dvojitosť: poznanie a
poznané. Obrazom a výtvorom Nus je prvá duša. Prvá duša vyroňuje druhú, menej dokonalú, ktorá je
zlúčená so svetom ako ľudská duša s telom. Posledným výronom (emanáciou) je hmota, látka, iba
možnosť, beztvárnosť, temnota. Hmota je tiež prazlo. Svet sa v určitých obdobiach obnovuje.

Plotinovo učenie o bohu je teozofia, veda o Bohu, získaná bezprostredným mystickým

pohľadom. Plotin teda pozná Jedno (alebo Nadsúcno - čo mu je výrazom pre Boha), ďalej Nús a
Demiurga. Jedno nie je osobné a Plotin uctieva oné Jedno ako kresťan svojho Boha.

V etike Plotin učil: Svet zmyslový je (mravne) zlý. Ale pre tú dušu svetovú, ktorá je vo svete a v

nej je svet, je zmyslový svet predsa krásny a harmonický. (Zmysel pre krásno ako u Platóna).

Človek je spojením duše a hmoty. Vyššia duša, rozumná duša ľudská existovala pred svojím

spojením s telom a bude i po smrti tela existovať. Duša nižšia, ktorá pôsobí zmyslový život zaniká s
telom.

Duša ľudská sa vteľuje pre svoje predchádzajúce previnenia. Po smrti sa vteľuje podľa stupňa,

ako premohla svoj sklon k zmyselnému, opäť do nového tela, nebeského, ľudského, zvieracieho,
alebo rastlinného. V tomto novom vtelení, musí trpieť to samé zlo, ktoré spáchala v predchádzajúcom
vtelení. Rozkošnícky život, zmyselný odvracia od Boha; cnosť totiž potlačenie zmyselnosti a
telesnosti, vedie k spojeniu s Bohom. Časný život nemá ceny. Treba sa starať o spásu duše.

Extázou nadobúda človek poznanie Nadsúcna, Boha. V extáze sa zbavuje telesnosti a

zmyselnosti a vidí Boha priamo v Jeho vznešenosti a velebnosti. Stráca svoje osobné vedomie.
Pociťuje najvyššiu slasť, večnú blaženosť, pravé šťastie.

Plotinom prišla doba odvratu od sveta časného, ktorý bol Grékom taký blízky, doba cirkevného

supranaturalizmu, popretia prírody. Tento supranaturalizmus neplynul z Ježišovho učenia, ale z
prameňov pohanských, hoci náboženských (východných) , alebo z filozofie gréckej (Pytagoras,
Platon, Plotin).

Gréckej filozofii nadišiel koniec v r. 529 po Kr. , kedy cisár Justinián dal zavrieť poslednú

školu gréckej filozofie v Aténach. Tým bol spečatený osud filozofie, ktorá od 7. stor. pr. Kr.
zaoberala sa riešením záhad sveta. Škola sa zavrela. Ale myšlienky sa stali majetkom európskej
kultúry a pôsobia až podnes.

Zatiaľ čo celý grécky život možno charakterizovať naturalizmom, myslenie a filozofiu

racionalizmom, je treba povedať, že stredovek, ako životom, tak aj myslením je supranaturalistický a
supraracionalistický.

Ježiš Kristus nepriniesol ľudstvu filozofiu, ale náboženstvo, ktoré sa stalo podmetom i nového

filozofického nazerania na otázky života a smrti, časnosti i večnosti.

Ježišovo kresťanstvo však neznamená supranaturalizmus a supraracionalizmus v zmysle popretia

života prirodzeného a ľuského rozumu v zmysle východnej filozofie a východných náboženstiev, ale
v zmysle naplnenia života prirodzeného myšlienkou na Boha ako činiteľa transcendentného i
imanentného, ako účinnej príčiny, aby bol svet a život mal zmysel a cieľ. Supranaturalizmus v tomto
zmysle, že základ života je duchovný, nie hmotný, cieľom je pravda, dobro a krása, ktorú sú
uskutočnené absolútne v Bohu, ako v prameni a pôvode svojom i všetkého ostatného.

Presvietenie života ľudského pravdou, dobrom a krásou, ktoré sú obsahom i výsledkom myslenia

a chcenia absolútneho ducha a podnetom a cieľom ľudského života.

Kresťanský supranaturalizmus v Ježišovom zmysle neznamená roztrhnutie a rozdelenie súcna na

dve protikladné, alebo dokonca nepriateľské oblasti (dualizmus prírody a nadprírody, sveta a Boha),

28.

ale v zmysle najužšieho spojenia, vzájomného presvietenia a preniknutia alebo prelínania sa
oboch pri zachovaní podstaty odlišnosti. Svet je nie nič samostatného voči Bohu (to by bol
dualizmus), ale je Božím dielom, dielom myšlienky a vôle Božej, ktorá nie je v Bohu, nie v jeho
podstate ale v jeho myslení a chcení, v jeho rozume a vôli, v jeho múdrosti a moci.

Preto je nie správny Drtinov názor (Úvod do filozofie I. - František Drtina) stavajúci antický

naturalizmus a kresťanský supranaturalizmus do rozporu. Možno to pripustiť pod podmienkou, že ide
o cirkevný supranaturalizmus a supraracionalizmus, ktorý sa vyvinul jednostranne v cirkvi
kresťanskej v staroveku a v stredoveku, síce v spojení s Ježišovým evanjeliom, ale chápaným podľa
supranaturalizmu gréckeho, jednostranného, vnikajúceho do cirkvi z neskorej gréckej filozofie a ešte
viac z východných náboženstiev.

K pochopeniu počiatkov kresťanskej filozofie a nielen počiatkov filozofie, ale celej filozofie

kresťanstva je potrebné skúmať a poznať grécku filozofiu. Je to dokonca podmienkou pre pochopenie
stredovekej filozofie. Druhou podmienkou je znalosť Ježišovho evanjelia.

29.

II. časť: Stredoveká filozofia

1.

Patristika

1.1

Gnosticizmus a spisovatelia antignostickí.

Zo snahy uviesť kresťanstvo do súladu s filozofiou gréckou a s pohanstvom vôbec - vyvinul sa v

kresťanskej cirkvi smer, ktorý znamenal obetovať kresťanstvo pohanskej filozofii.

Gnosticizmus je zmiešanina fantázie, mýtov, orientalizmu a židovstva, filozofie a kresťanstva.

Bol rozšírený v Sýrii, v Alexandrii, v Taliansku a v Gálii.

Z gnostikov poznáme:Šimon Magus, Cernthos, Basilides, Marcion, Valentinus a iní.
Z kresťanských spisovateľov, ktorí potierali gnosticizmus je najznámejší Ireneus.
Ireneus (140 - 202), bol žiakom mučeníka Polykarpa. Prešiel do Ríma a od roku 177 bol

biskupom v Lyone. Napísal dielo Elenchos kai anatropae tés pseudonymu gnoseos, ktorý sa
zachoval v latinskom preklade. Napomína ku skromnosti v hĺbaní. Nemožno o Bohu všetko vedieť.
Ľudský rozum je obmedzený a slabý. Preto niet žiadnych emanácií z Boha. Boh stvoril tento svet. Je
jeden Boh, niet demiurga. Duša človeka je len jedna. Je stvorená, nehmotná, nesmrteľná. Nie je
preexistenčná a niet sťahovania duší. Človek má slobodnú vôľu. Pôvod zla je v zneužití ľudskej vôle.
Jeho žiak bol Hyppolitos (zomrel 225).

1.2

Grécki apologéti kresťanstva (150-230)

Boli obhájcovia kesťanskej viery. Bola ich celá rada, napr. Aristides z Atén (150). Tatianus z

Asyrie, Athenagoras z Atén, ktorý podal Markovi Aureliovi apológiu pod názvom Presbeia peri
Christianon, v ktorej obraňuje kresťanov. Je ich najhlbší grécky obranca.

Najdôležitejší z apologetov bol Justin mučeník(105-165) zo Sichemu. Pôvodne pohan, študoval

filozofiu stoicku, peripatetickú, pythagorejskú a platónsku. Čítaním Písma sa vraj obrátil na
kresťanskú vieru. Z Justinových spisov sa zachovali dve apológie (obrany) a rozhovor (dialóg) so
Židom Tryfonom.

Boh sa zjavuje skrze Logos. Logos je splodený od večnosti, asi tak ako sa rodia slová v našej

mysli. Logos je jedno s Bohom. Je preto len jeden Boh. Svet je od Boha stvorený z neurčitej látky.
Človek je telo i duša, ale duša je nesmrteľná; ale Boh sám môže určiť zánik duše (podľa Platona).
Smrťou tela prechádza duša do iného života, kde ju očakáva buď večná odmena,alebo večný test.
Naposledy Justín obraňoval kresťanstvo v Ríme proti cynikovi Crescentiovi, ktorý mu zapríčinil
mučenícku smrť.

Sem patrí aj Ireneus, o ktorom sme hovorili už v súvise s gnostikmi.
V Alexandrii vznikla prvá kresťanská katechetická škola, ktorá sa neskôr vyvinula v akúsi školu

teologickú. Patria k nej Klemens Alexandrijský a Origenes.

Klemens je známy svojimi trojdielnymi spismi:

1. Logos proptetikos pros Hellenas
2. Paidagogos
3. Strómateis

Prvý diel odvádza od pohanstva a vedie ku Kristu; druhý pod vplyvom filozofa Musonia,

vychováva k cnosti; tretí, ako pestré koberce podáva obsah kresťanskej viery. Cieľom života je
povzniesť sa k Bohu. K tomu je potrebná viera, poznanie a láska. Treba sa zbaviť vášní a mať dušený
kľud. V meditácii vidí a chápe človek Boha. Stáva sa theumenos, zbožstveným.

A.

Origenes (185-254)

napísal Peri ardhón (okolo 225) a polemický spis Kata Kelsu (z r. 248) proti Celsovi. Origenes

učil: Božská múdrosť sa zosobnila v Logu. Logos je večný ako Otec, Boh je bytosť čisto duchovná.
Je Monas. Poznávame ho len v jeho diele. Boh stvoril svet z ničoho, t. j. stvoril i hmotu, z nej je svet.

30.

Hmota nie je samostatným princípom.

Ľudská duša je preexistenčná. Všetci duchovia boli stvorení rovnako dokonalí. Anjeli si svoju

dokonalosť udržali, iní duchovia, leniví, sa od Boha, vzdialili. Najhorší sú démoni. Menej zlé sú
ľudské duše. Za trest sú zavrené v hmote. Hmota bol pôvodne lepšia; to bola v stave nadzmyseľnom.
Po hriechu však dostala ráz hrubo zmyselný, Boh však vedie ľudí zase k dobru. Kristus - vtelený
Logos - privedie všetkých po dlhej očiste zasa k Bohu. Nastane apokatastatis pantón (návrat
všetkých).

Najvýznamnejším apologétom III. stor. bol Tertulián. Narodil sa asi r. 160 z pohanských

rodičov, nadobudol si filozofické a právnické vzdelanie. Z jeho spisov treba spomenúť: Ad nationes,
Apologeticus, De testimonio animae, z doby montanistickej: Contra gnosticos, De anima, atď.

Tertulián je proti filozofii. Dôraz dáva jednostranne na zjavenie. Obsah zjavenia presahuje

rozum, ba je v rozpore s ním.

Ale práve to protirozumné, iracionálne, charakterizuje zjavenie ako božské. Rozum sa musí

zjaveniu pokoriť. Jeho zásada:Credo quia absurdum - verím, lebo je to nezmysel.

(V 4. stor. sa už Augustín vyslovil takto: Fides praecedit intellectu - viera predchádza rozum, t. j.

vieraje prvotnejšia než rozum, ale ani rozum nie je na zahodenie. V 11. stor. Anselmus zasa razil
cestu heslu: Credo ut intelligam - verím, aby som rozumel. Tu je viera už prostriedkom k
porozumeniu. Konečne v 13. stor. Tomáš Akvinský vyjadruje pomer takto: Intellectus subservit fidei
- intelekt - rozum slúži viere.)

Kresťanské učenie mu je novým zákonom. Zaujímavé je, že Turtulián si všetko myslel telesne,

hmotne, Boha i dušu. I Boh i duša majú telo. Boh je najvyššia dokonalosť, je jediný, večný,
nepremenný a slobodný. Logos je časťou božskej podstaty.

B.

Augustín (354-430)

Starokresťanská patristická filozofia dosiahla svojho vrcholu v Augustínovi, biskupovi v Hippo.

Narodil sa v Tagaste v Numidii z r. 354. Otec bol pohan, matka Monika kresťanka. Bol najprv
učiteľom rečníctva v Kartágu v Ríme a v Miláne. V mladosti viedol svetácky život. Vo svojom 32.
roku bol pokrstený, stal s kňazom a biskupom v meste Hippo. Zomrel r. 430. Niektoré začiatočné
jeho spisy sú čisto filozofické, neskoršie filozoficko-teologické.

Filozofické spisy sú napr.: Contra academicos, kde zastáva istotu ľudského poznania. De vita

beata, kde ukazuje najvyššie dobro. Deo ordine - z poriadku vonkajších vecí, telesných a v
nútorných, duševných vyvodzuje pojem Boha a Jeho prozreteľnosť. De immortalitate animae: o
nesmrteľnosti duše, Confessiones: Vyznania, opisujúce Augustínovu cestu od bludu k pravde. De
civitate Dei: O Božom meste: zasahovanie božskej prozreteľnosti.

V noetike bol Augustín pod Platonovým vplyvnom. Zmyslové poznanie má akýsi význam, ale

hlavným prameňom poznania je rozum. Zmysly nás ubezpečujú, že existuje vonkajší svet. Akže nás
klamú, na vine je naše prenáhlené usudzovanie. Rozum skúma príčiny zmyslového, vnímateľného.
Zo sveta viditeľného môžeme postúpiť k najvyššej príčine sveta - k Bohu. Rýchlejšie postúpime k
poznaniu Boha - cestou sebapoznania.

O všetkom možno pochybovať, len o jednom nie: že existujeme.
Preto Augustín (ako Sokrates) začína od sebapoznania. V poznaní seba hľadá cestu k poznaniu

Boha. Pri poznaní rozoznáva dvojaký predmet zmyslový a nadzmyslový - rozumový. Zmyslové
predmety postrehujeme skúsenosťou, nadzmyslové - rozumom.

Aby sme niečo poznali ako pravdivé, alebo falošné, musí byť v našom duchu istá, nezmeniteľná

norma. Táto norma pravdivosti nemôže byť výplodom ducha, pretože stojí ako zákon nad ním a je
nemenná. Tou normou je Boh - absolútna pravda. Boh je taktiež normou našich etických a
estetických hodnotiacich súdov.

Podivným spôsobom pôsobí Boh v ľudskom duchu. Ako slnko nám dáva cez svoje svetlo vidieť

veci, tak nám umožňuje Boh poznať bytosti (podstaty). Pravzory (idey) vecí sú totiž v duchu Božom
(v Logu). Preto Augustín túžil popísať Boha a dušu. Nič viac. “Čo chceme poznávať? Boha a dušu. A
nič viac? Úplne nič viac.”

Boh je príčinou jestvoty, poznania a konania. Je jednoduchý, niet v ňom mnohosti, v ňom je

31.

všetko, čo možno o ňom povedať, ba i všetko, čo o ňom môžeme myslieť.

V psychológii je Augustín voluntaristom: v chcení, vo vôli vidí základnú duševnú silu. Všetky

bytosti nie sú mu nič iba vôľa. Nenásytná túžba po sebazáchove a po šťastí naplňuje všetky živé
bytosti a udržuje ich pri živote hoci i v najväčšej biede. Pretože tu nemožno ukojiť túžbu po šťastí,
dáva nám to istotu, že za týmto svetom bôľu a zla je až pravá skutočnosť. Tu je doba prípravy pre
onen svet, pravý svet. Táto príprava sa deje mravným konaním.

Duša je podstatou jedinečná, duchovná a rozumová. V tele je len jedna duša, ktorá je princípom

života. Rozum je duchovný zmysel, ktorým si duša uvedomuje pravdu, krásu a dobro.

Svet sa skladá z častí konečných a menlivých, preto je podrobený zmene a nemôže byť večným -

je stvorený. Boh stvoril svet zo slobodnej vôle, pretože chcel. Svet je dobrý a krásny, lebo Boh ho
stvoril z dobroty.

Augustínova etika má ráz asketický. Bezženstvo sa mu javí mravne vyššie ako manželstvo.
O sile ľuskej vôle zmýšľa Augustín príliš pesimisticky, ona nie je schopná uskutočniť

Augustínov asketický ideál. Preto Augustín kladie veľkú váhu na milosť Božiu.

Najvyššia blaženosť je láska k Bohu. Z nej plynie láska k sebe i láska k ľuďom. Z lásky plynie:

opatrnosť, miernosť a spravodlivosť.

Mravné zlo - ako zlo fyzické - nie je niečím vecným, pozitívnym, ale len nedostatkom, zbavením

(privatio) dobra.

Že je vôbec zlo, keď svet od Boha, ktorý je dobrý, Augustín si myslí, že zlo je nutné, ako temné

pozadie, na ktorom sa odráža mravná dokonalosť. Táto dokonalosť sa javí vzhľadom k zlu buď ako
spravodlivosť, ktorou Boh necháva zlých ľudí večným pekelným trestom, alebo sa javí ako dobrota,
že Boh vedie časť ľudstva svojou milosťou, bez zásluh ľudí k blaženosti. Je to istý druh Božej
ľubovôle. V názore predestinácie nie je však Augustín dôsledný a jednotný. V jeho spisoch sú i
miesta, kde sa hovorí, že večný osud človeka závisí na jeho slobodnom rozhodnutí.

Pozoruhodná je Augustínova filozofia dejín, nadväzuje na myšlienky starších cirkevných otcov.

Až kresťanskí myslitelia nadhodili otázku o zmysle a vnútornej súvislosti (logike) dejín. Tým založili
skutočnú filozofiu dejín.

Kresťanovi je podľa Augustína stvorenie sveta slobodný, takpovediac dejinný akt Boží, úplne

odlišný od nutného prírodného vychádzania sveta z akéhosi božského princípu, základu, (napr.
pomocou emanácie). V súhlase s týmto sú dejiny ľudstva centrom svetového pochodu anie - ako
antickému človekovi - akousi vedľajšou epizódou, viac menej bezvýznamnou. Podľa kresťanskej
viery je človek cieľom a korunou stvorenia, dejiny však centrom Božieho záujmu.

Hlavné body dejín podľa Augustína sú tieto : Adamov pád, vykúpenie ľudstva, druhý príchod

Kristov a posledný súd. Dejiny sú bojom Božieho kráľovstva s kráľovstvom zla, diabla. Nekončia
ako u Origena spásou všetkých,ale definitívnym rozdelením ľudstva na vyvolených a zatratených.

Svetský štát je výplod hriechu: slúži pozemským, ziskuchtivým účelom. Oprávnenosti a hodnoty

nadobúda štát tým, že sa podriaďuje cirkvi a pokresťančuje sa. Stará sa o svetské záležitosti, o pokoj
a mier. Má teda účel právny a kultúrny. Výchova človeka patrí cirkvi. Štát a národnosť sa týkajú
kresťana len vonkajškom; jeho skutočná vlasť je v cirkvi.

Augustín bol plodným a originálnym mysliteľským duchom. Duchom tvorivým. Neprijímal

jednoducho,ale pretváral a tvoril. Je najväčším z cirkevných otcov, čo do hĺbky a sily ducha. Mal a
má vplyv doteraz. Luther, predtým Hus a iní boli ním ovplyvňovaní v jeho voluntarizme.

2.

Scholastika

Názov scholastika je odvodený z názvu doctores scholastici.Toto označenie dávali kláštorným i

dvorným učiteľom, neskôr učiteľom katedrálnych vysokých škôl.

Filozoficky pod scholastikou rozumieme flozofiu,ktorá sa usilovala spracovať hotové dogmy v

učebnú sústavu a brániť ich proti arabským, mohamedánskym, židovským a neskôr aj heretickým
názorom.

Svoje názory ukladali scholastikovia v tzv. “Summách”, súhrnoch, čím bola naznačovaná

32.

syntéza vedy a viery, harmonický svetový názor. Vrcholom teológie bola náuka o Bohu.
Scholastikovia mali dôveru v objektivitu poznania. Používali analyticko - syntetickej metódy.

Náuka o Boha sa v scholastike zakladala na dvoch tézach: Boh je osobnosť odlišná od sveta a

svet je stvorený od Boha.

Scholastická metafyzika sa zakladala na Aristotelových tézach o akte a možnosti (actus,

potentia), o podstate a následku (essentia a accidentia), o príčine a účinku (causa a effectus). Hmotný
svet bol vysvetľovaný teóriou o látke a forme.

Psychológia je spiritualistická, je založená na teóri substanciálneho spojenia duše a tela. Telo a

duša tvorí jednu podstatu v človeku. Poznanie ideí je sprostredkované zmyslami a rozumovou
abstrakciou. Vôľa sa považuje za slobodnú vôľu a smeruje k blaženosti.

Príroda je vysvetľovaná teleologicky (účelove). Etika dáva človeku cieľ v stálom zdokonaľovaní

života.

Pod scholastikou rozumieme školské vyučovanie filozofie (schola - škola). Scholastikus bol

učiteľ, ktorý riadil školu. V širšom zmysle učenec - profesor filozofie, alebo teológie.
1. stupeň štúdia: štúdium gramatiky, rétoriky, dialektiky, tzv. trivium
2. stupeň štúdia: aritmetika, geometria, astronómia a hudba, tzv. kvadrivium

Spolu tvorili obidva stupne sedmoro slobodných umení. Ďalším stupňom štúdia bola filozofia,

ktorá viedla k poznaniu božských vecí, tými sa zaoberala teológia, vrchol to vzdelania a vedenia.
Doctrina sacra.

V centre scholastickej filozofie stál problém všeobecný, lebo spor realizmu a nominalizmu.
Otázkou bolo: čo sú to všeobecné pojmy (universalia) a ako treba chápať ichpomer k

jednotlivým veciam. Táto otázka tu bola od Platóna a Aristotela a bola rôzne zodpovedaná. V 11.
stor. bola pod vplyvom parížskej vysokej školy obnovená.

Spor o univerzálie bol riešený trojakým základným spôsobom:

A/ všeobecnosti (universalia) majú samostatnú existenciu, oddelenú od jednotlivých predmetov;
extistujú pred jednotlivosťami časove aj príčinne. To bol extrémny realizmus: Universalia sunt ante
res. (Názor Platonov).
B/ univerzálie existujú reálne,ale nie samostatne, ale v jednotlivých veciach. To bol umiernený
realizmus: Universalia sunt in rebus (Aristoteles).
C/ všeobecnosti sú iba výtvorom iba nášho myslenia, subjektívne súhrny jednotlivých vecí, ktoré
zahrňujeme buď v pojem (conceptus), alebo v slovo (nomen).

To bol nominalizmus,ktorý sa delili na tzv. konceptualizmus a nominalizmus v užšom zmysle

slova: Universalia non sunt realia sed nominalia et sunt post res.

Prvým významným zástancom nominalizmu bol kanonik Roscelin (? - 1120)
Dával prednosť rozumu prd vierou, filozofii pred teológiou. Existuje reálne len čo je

individuálne, jednotlivé. Všeobecniny sú iba abstakcie - voces, flatus voci. Svoje nominalistické
učeie uplatňoval na článok viery o Trojici. Učil: “Nemožno veriť, že by Boh bol v troch osobách, ale
bolo by treba veriť v troch bohov;lebo všeobecnosti sú iba mená, výtvory ľudského rozumu.

Najznámenší a najvýznamnejší medzi realistami bol Anselmus (1033 - 1109) arcibiskup z

Canterbury. Z jeho spisov spomenieme: De libero arbitriio ( O slobodnej vôli), De veritate (O
Bohu) a Cur Deus homo (Prečo sa stal Boh človekom). Vyslovil závislosť scholastickej filozofie na
náboženskej viere takmer programaticky. Hovoril: Non quaero intelliger, ut credam: sed credo, ut
intelligam. ...ale verím, aby som rozumel. Bol toho názoru, že človek môže prirodzenou silou svojho
rozumu poznať mnohé pravdy; zvlášť jestvotu Božiu. Stal sa pôvodcom

ontologického dôkazu

Božej

existencie. Podľa neho, z predstavy dokonalosti,ako najvyššej bytosti, nasleduje , že Boh je, lebo
keby realiter Boh ako najvyššia bytosť nejestvoval, tak by to nebola dokonalosť. V pojme
dokonalosti je obsiahnutá aj existencia Boha. (Mýlne považoval existenciu za vlastnosť vecí. Kant
proti tomuto dôkazu!).

Boh stvoril všetko, ako umelec, skôr než vytvorí dielo, má ho ideove v hlave, aj Boh pred

stvorením mal všetko v hlave idealiter. Súhrn všetkých ideií, plánu sveta, vecí je Logos-Kristus. Svet
bol stvorený skrze Krista. Svet idealiter je večný,ale realiter má začiatok. Ohľadne Krista, ktorý sa
musel stať človekom, aby priniesol nekonečnú obeť za človeka (teória satisfakcie).

Medzi nominalizmom a realizmom sprostredkoval Peter Abelard (1079 - 1142).

Univerzalia nie sú iba nomina, skutočne existujú a to pred jednotlivosťami (ante res - pred vecami)

33.

totiž v Bohu, ako v jeho tvorivej myšlienke; potom in rebus (vo veciach) ako rovnakosť, alebo
podobnosť ich základných vlastností. Ale i post res - po veciach, ako všeobecné pojmy (conceptus),
ktoré vytvárame myslením zrovnávacím a abstrahujúcim. Tým sa klonil na stranau realizmu a dával
mu sčasti za pravdu.S nominalizmom tiež pripúšťal, že i jednotlivosti sú skutočné bytosti,
individuálne substancie.

Tento spôsob riešenia sporu o univerzalie je nazvaný konceptualizmus. K tomuto názoru sa

pridali veľkí scholastici Tomáš a Duns Scotus. Pomer rozumu a viery určoval Abelard inak ako
Anselm. Podľa Anselma má rozum ozrejmovať obsah zjavenej viery a približovať ho ľudskému
poznaniu. Podľa Abelarda nemožno veriť bez skúmania. Vyjadruje to slovami: “Intellectus praecedit
fidei” - rozum predchádza viere. Treba skúmať rozumom, či sa smie veriť,alebo nie.

Na znázornenie Trojice používa podobenstvá: Boh je kov, z ktorého je pečať, Kristus je forma a

odtlačok kovu je Duch Svätý. Tieto tri osoby sú tri módy - stavy jednotného Božieho bytia a preto
jeho smer nazývame aj modalizmom, ktorý bol cirkvou 1142 zavrhnutý.

V etike je známy spisom Scitio te ipsum.
Podľa neho pri etickom hodnotení nejde tak o čin, ako o úmysel. Zlo má trojakú formu: vitium -

náklonnosť k zlému; peccatum - súhlas so zlým, ale nevykonanie zlého; actio mala - úmyselne
vykonaný zlý čin.

Vážnym Abelardovým odporcom bol mních Bernard z Clairvaux (1091-1153). K poznaniu

pravdy miesto rozumu ukázal inú cestu, cestu mystického nazerania a splynutia s Bohom. Spisy: De
contemplu mundi (O opovrhnutí sveta), De diligendo Deo (O milovaní Boha), De gradibus
humilitatis (O stupňoch nízkosti). Rozumom sa nedá priblížiť k Bohu. Ak chceme dosiahnuť
splynutia s Bohom, musíme sa odtiahnuť od sveta, v skromnosti, nízkosti pokoriť sa pred Bohom,
ponoriť sa do seba a tak meditovaním a na najvyššom stupni extázou - vytržením splynúť s Bohom.

Mystika viedla k štúdiu psychologických otázok. Najväčší význam pre rozvoj mystiky mali

Hugo a Richard, augustínski mnísi zo Sväto - Viktorského kláštora pri Paríži. Predpokladom
mystického poznania bolo im očistenie srdca a návrat duše do seba samej. Duša je obraz Boží a preto
je zrkadlom k nazeraniu na Boha.

Neskôr svätoviktorské mystické školy pohŕdali už úplne filozofiou.

2.1

Mohamedánsko - arabská filozofia 9. - 12. storočia.

Strediskom tejto na východe bolo mesto Bagdad, na západe španielska Cordoba.
Na východe vynikol predovšetkým Avicenna - Ibn Sinna (980 - 1037). Lekár, profesor

medicíny a filozofie. Napísal 100 kníh. Hlavný spis Kniha uzdravenia je akousi encyklopédiou
vied. Dotkol sa i sporu realistov a nominalistov. Jeho riešenie znie takto: u Boha sú všeobecniny pred
vecami, ako to hlásal Platon (universalia sunt ante res); vo svete sú všeobecniny vo veciach, podľa
Aristotela (universalia sunt in rebus); u človeka sú všeobecniny po veciach, podľa nominalistov
(universalia sunt post res). Boh je podstatou všetkého, je základom všeobecnín, je prajedno, hmota je
princípom mnohosti. Avicenna je čistý aristotelik.

Na západe bol známy Averroes Ibn Rošd (1126 - 1198). O Bohu myslel viac naturalisticky a

videl v Bohu len akýsi druh svetového rozumu, na ktorom majú všetci ľudia za svojho života podiel.
Tým poprel nesmrteľnosť duše.

2.2

Židovská filozofia 9. - 12. storočia.

Popri arabskej filozofii sa treba zmieniť aj o židovskej. V 12. storočí bol najznámejší židovský

filozof Mojžiš Maimonides (1135 - 1204). V diele Doctor perplexorum (Doktor blúdiacich) sa
pokúša zrovnať Aristotela so Starým zákonom. Boha chápal ako bytosť povznesenú nad prírodu a
nad naše rozumové poznanie.

34.

2.3

Vrchol

scholastickej filozofie.

Scholastická filozofia dosiahla svoj vrchol a rozkvet v Tomášovi Akvinskom, a Dunsovi

Scotovi. Reprezentantom scholastiky je však pre rím. kat. cirkev Tomáš, ktorý dal scholastike
dokonca i názov “tomizmus”.
Tomášovým predchodcom bol Petrus Lombardus, zomrel 1164. Jeho spis Sententiarum libri IV.
stal sa dogmatickou učebnicou na všetkých vtedajších univerzitách. Bol nazývaný magister
sententiarum. Vo svojej knihe predkladá podľa vzoru Abelarda sústavné učenie cirkevných otcov o
jednotlivých sporných otázkach.
Okrem Tomáša Akvinského vynikol Alexander z Hales (zomrel 1280), františkánsky mních, ktorý
podal prvú veľkú syntézu celej teologie a filozofie pod názvom Summa theologica. Alexander
využil ako prvý zo scholastikov celého Aristotela a jeho arabských komentárom k teologickým
výkladom. Jeho suma je zaujímavým pokusom o zdôvodnenie kresťanskej náuky sylogistickou
metódou.

Významom sa najviac približuje k Tomášovi jeho učiteľ Albert Veľký, dominikán (zomr. 1280),

zvaný doctor universalis. Má 21 foliových zväzkov spisov. Podal výklady Aristotelových diel, tieto
výklady boli prípravou pre Albertove neskoršie systematické práce, totiž: Summa de creaturis a
Summa theologiae. Albert to bol, ktorý uviedol do scholastiky Aristotela. Vysvetľoval tiež
Aristotelove fyzické spisy: prvý z kresťanských filozofov, ktorý sústavne učil zoologii, botanike,
nerastopisu a prírodnej vede vôbec.

Hlbším a všestrannejším ako Albert bol ešte Roger Bacon, františkán (1210-1292), zvaný doctor

mirabilis. Bol to najväčší prírodopisec stredoveku. Mal už na mysli mnohé prírodovedecké
výskumy.Intuitívne hovorí o lietadlách, ponorkách, atď. Svojimi zemepisnými traktátmi prispel k
objaveniu Ameriky a dávno pred Koperníkom naznačil heliocentrickú teóriu.

A.

Tomáš Akvinský (1225-1274)

Zlúčil aristotelovský systém s kresťanskou filozofiou. Rodom bol Talian, študoval v Neapoli
(univerzitu), vstúpil do dominikánskej rehole a pokračoval v štúdiu teologie a filozofie v Kolíne nad
Rýnom a v Paríži. Prednášal v Kolíne, v Paríži, v Bologni a v Neapoli.
Hlavné jeho filozofické dielo je Summa contra gentiles (Systematické vyvrátenie pohanov. 1261-
1264). Dokazuje tu pravdivosť kresťanského názoru filozofickými dôvodmi a vyvracia systémy
nezlučiteľné s názorom kresťanským (Demokritov atomizmus, naturalizmus Averroesov a iné.)
Obsah kresťanskej viery systematicky vyložil v (nedokončenom) diele Summa theologiae 1271 a
iných.

Podarilo sa mu včleniť Aristotelov systém do kresťanského myslenia. Tomáš bol učený, bystrý

mysliteľ, pritom však bol veriacim kresťanom, zbožným a rozjímavým. Zo začiatku bol jeho smer v
cirkvi dokonca potieraný; bol príliš moderným na tú dobu. Ale potom bol od cirkvi prijatý a s
malými opravami a zmenami je v platnosti až posiaľ. Tomášovi bol daný názov doctor angelicus.

Rozlíšenie rozumu od viery, filozofie a teologie vykonal podľa svojho učiteľa Alberta Veľkého.

Rozumové pravdy a nadrozumové učenie viery si nemôžu odporovať. Oboje pochádza z toho istého
prameňa,t.j. z Božej múdrosti. Tajomstvá (pravdy idúce nad rozum) nemôžu byť dokázané rozumom,
ale môžu byť prirovnaniami rozumu a chápaniu ľudskému priblížené a zrozumiteľnými urobené. V
zjavení sú obsiahnuté aj mnohé rozumové pravdy.

Rozum má dokázať praembula fidei, t.j. rozumové predpoklady, napr. existenciu Božej

osobnosti, stvorenia sveta, zjavenia, atď. Rozum musí skúmať aj dôkazy pre božský pôvod zjavenia
(divy a proroctvá). Avšak všetky tieto “dôkazy” si nemôžu vynútiť vieru, môžu len vieru zdôvodniť,
ako čosi čo je rozumné, čo neodporuje rozumu.K viere je treba vedľa Božej milosti aj úkon
vôľe.Rozumová viera, zdôvodnená neznásilňuje nijako poznanie rozumové, ale ho povznáša a
zdokonaľuje.

Tomistická noetika. Tomáš Akvinský je objektivistom.Uznáva jestvotu v skutočnosti

existujúcej nezávisle na poznávajúcom podmete. Poznanie je pripodobnenie poznávajúceho podmetu
a poznávaného objektu. Podmet, ktorý poznáva, prijíma do seba predmet (objekt) podľa jeho formy.

35.

Obsah vedomia nazýva Tomáš species - obraz. Species je zmyslová (sensibilis), pokiaľ spočíva
na zmyslových dojmoch, ale je aj intelligibilis (rozumová), pokiaľ myslenie vystihuje všeobecnosť
objektu (universale in re). Pretože táto všeobecnosť (všeobecná bytnosť, podstata predmetu), nie je
zmyslovo- názorná, nemožno ju nazvať “obraz”. Species je nie to, čo sa poznáva, totiž ten predmet,
ktorý poznávame, ale je pojednávací prostriedok, je intertio, t.j. smer vedomia k predmetu, teda jeho
predstava, toho predmetu. To, čo je mienené v predstave a čo sa poznáva, je predmet sám.

Poznaný predmet nevchádza do poznávacieho podmetu,ale má dvojakú existenciu: existuje “o

sebe” (reálna existencia), mimo poznávací podmet a existuje tiež ideálne v duchu toho, čo poznáva
(ktorý poznáva). Tým Tomáš pripúšťa určitú subjektívnu stránku poznania.

Mimo podmetu existujú predmety idividuálne (ako individuá) vo svojej konkrétnej určitosti, ale

len tá species sensibilis, t.j. čiste počiatkový obsah vnemu, ktorý (ten obsah) ešte nie je žiadným
poznaním, má ráz individuálny.
Naproti tomu species intelligibilis (t.j. pojem rozumový) vystihuje všeobecnosť vecí.
Okrem schopností tvoriť abstraktné pojmy (species intelligibilis) z názorných predstáv (zo species
sensibiles), má rozum ešte schopnosť “súdiť” prednášať o veciach súd. Súd spočíva v spojovaní a
rozdeľovaní, súhlasením a popieraním. Touto reflexiou (úvahou) poznáva rozum taktiež to, čo je
individuálne.Rozum usudzuje o jednotlivom, to potom podriaďuje pod všeobecné pojmy a dokazuje,
že všeobecné - povedali by sme: Zákon vládne v jednotlivostiach.

Zmysly sú pri poznávacom akte pasívne, rozum je aktívny. Zmysly dostávajú dojmy, rozum ich

abstrahuje, podriaďuje, spojuje a rozlučuje. Ale rozumové poznanie začína, vychádza zo zmyslových
dojmov. Omnis nostra cognitio intellectualis incipit a senzu. Zmyslové dojmy sú stavebným
materiálom pre rozum, staviteľa. Niet vrodených predstáv. Sám o sebe je rozum nepopísaná tabuľa,
tabula rasa. Rozum má schopnosť tvoriť všeobecné pojmy, napr. ens (bytie), res (vec, predmet),
aliquid (niečo), jedno, kategórie: podstata, kvantita, kvalita. Tvorí taktiež princípie, hlavné zásady
poznania: napr. celok je väčší ako jeho časť, princíp dostatočného dôvodu, princíp identity. Túto
schopnosť spracovávať rozumové poznanie na základe týchto princípii, ktoré sú samo sebou
evidentné,získavať pomocou uzáverou nové poznatky, zvlášť prenikať, postupovať od zmyslového
poznania k nadzmyselnu, nazýva Tomáš - ratio (vyšší rozum).

Okrem ratio pozná Tomáš ešte intellectus, nižší rozum. Ratio a intellectus nie sú v podstate

rôzne schopnosti: majú sa k sebe ako pohyb a kľud.

Intellect, robiac uzávery si počína diskurzívne, ratio, ktoré má svoje pojmy, vníma kľudne,

intuitívne. Diskurzívne poznanie- z rôznych predstáv a dôvodov. Poznanie intuitívne- nazeranie.
Keby rozum poznával všetko intuitívne, nebolo by potrebné diskurzívne myslenie. Anjeli a Boh
myslia podľa Tomáša intuitívne.

Tomistická metafyzika. Aristotelove pojmy forma a matéria majú zásadný význam tiež pre

Tomášovu metafyziku. Tomáš rozoznáva inherentné a substinentné formy. Veci telesné, hmotné (i
rastliny a zvieratá) sú vo svojej podstate hmota a inherentná forma. Ľudia sú jediný rod, kde je hmota
(matéria) spojená s formou substantnou, totiž s takou, ktorá môže trvať i bez tela. Ľudské duše sú
najnižším druhom substinentných foriem. Nad nimi, ako čisté inteligencie sú anjeli a najvyššie je
Boh ako absolútna forma.

Skutočné bytosti (primae substantiae) sú len jednotliviny. Hmotné bytosti dostávajú svoju

individualitu určitou veľkostne obmedzenou matériou (materia individualis alebo signata), ktoré im
prináležia. Čisté bytosti, duchovia sú už v sebe individualitami: každá bytosť tvorí svoj vlastný druh.

Všeobecné (universale) vo svojej podstate je čosi myslené, čo existuje iba v duchu: ako

predobraz (ante rem) v božskom duchu: post rem však i v ľudskom duchu. In re (vo veciach) existuje
všeobecné ako ich zhodná podstata, ktorá nie je nič odlišná od individuálneho a ktorú myslí ľudský
duch ako abstrakciu z individuálnych rozdielností.

Božia jestvota môže byť s istotou odvodená rozumom z viditeľného sveta.Tomáš uvádza päť

dôkazov Božej existencie: z pohybu usudzoval na najvyššiu hýbajúcu príčinu; z kontigencie
(náhodilosti) sa príčinou sebou existujúcu; z náhodilosti vecí na nutnú bytosť; zo stupňa dokonalosti
na bytosť absolútne dokonalú; z účelnosti v prírode na najvyššiu bytosť účelne pôsobiacu a teda
inteligentnú, ako príčinu.

Všetky tieto dôkazy sú aposteriórne (čerpané z empírie). Anselmov ontologický dôkaz zamieta.

36.

Boh je podľa Tomáša actus purus - čistá činnosť, aktualita. To znamená všetko, čo je Boh
a čo môže byť je tiež skutočné. Akákoľvek “možnosť” (potencialita) je mu cudzia. Existuje svojou
podstatou, ale nie je causa sui (svojou príčinou), pretože by musel byť skutočným prv, ako bol. Boh
je substinujúce, zo seba a skrze seba. Obsahuje dokonalosť jestvoty a je nekonečne dokonalá bytosť.
Je absolútne jednodruhý. Božie vlastnosti sú dokonalosti pripisované Bohu a značia, že si Božiu
podstatu predstavujeme z rôznych hľadisiek. Boh je absolútna intaligencia. Iedy sú praobrazy vecí v
Bohu.

Boh je tiež absolútna vôľa. Seba chce nutne, stvorené veci chce slobodne.Nepotrebuje ich.

Trojicu nepochopíme rozumom. Tomáš ju chce urobiť pochopiteľnejšou takto: Boh myslí sám seba;
tým z neho vychádza (alebo snáď v ňom je) adekvátna myšlienka Jeho samého (a tou je Logos,
Slovo, Syn). Boh seba chce a tak vychádza z Otca a Syna láska (Duch Svätý).

Boh stvoril svet z ničoho. To dokazuje Tomáš z rozumu. Nemožno však dokázať stvorenie sveta

v čase, to vieme už zo zjavenia. Účelom stvorenia sveta je zjavenie Božej dokonalosti a dobroty.
Božia prozreteľnosť riadi beh sveta nielen všeobecne, ale i v jednotlivostiach. Existencia zla tomu
neodporuje. Zlo je čosi nejestvujúce; je to nedostatok, ktorý je v častiach a je nutný kvôli dokonalosti
celku.

Duša ľudská je nehmotná a nesmrteľná. Je entelechiou, životným princípom ľudského tela. Pri

prírodných bytostiach (rastlinách a zvieratách) je duša inherentnou formou, vzniká a zaniká s
organizmom a je materiálna.

Ľudská duša je substinentnou a duchovnou formou. Tomáš to dokazuje poukazom, že intelekt

nie je hmotný, pretože nijaká hmotná činnosť nemôže seba urobiť predmetom svojej činnosti.
Intelekt nie je viazaný na nijaký telesný orgán, pretože by inak nebolo možné duchovné poznanie.
Uznáva však vzájomnú závislosť tela a duše. Vysvetľuje to tým, že duša potrebuje pri myslení
obrazov či názorových predstáv (species sensibiles) a tie duši dodávajú zmyslové orgány.

Duša je nezničiteľná, lebo je duchovná. Zánik pozostáva oddelením formy od matérie. Duša je

však čistá forma. Poznanie po smrti je čiste duchovné. Duša je nie preexistenčná. Boh dáva vzniknúť
duši, keď ľudské embryo (zárodok) dosiahne určitého štádia svojho vývoja. Za života je duša formou
či entelechiou tela, t. j. tým princípom, ktorý robí ľudské telo ľudským telom. Je hýbajúcim pricípom
a tak nositeľom vegetatívnych a senzitívnych funkcií, t. j. životných a zmyslových, zmyslového života
a zmyslového poznania; ale taktiež je princípom vlastného myslenia a chcenia. Človek má len jednu
dušu.

Sú však dve sily či mohutnosti duše: poznanie a chcenie. Vôľa, chcenie, snaha predpokladá

poznanie. V každom úkone vôle sa niečo chce. Predstaava tohoto “niečoho” tvorí intelektuálnu
zložku každého chcenia.

Vôľa sa snaží dosiahnuť dobro a tým blaženosť. Slobodná je pri voľbe toho alebo onoho dobra.

Vždy však chce dobro, hoci i niečo, čo iní nenazývajú dobrom.

Tomistická etika. Hoci je podľa Tomáša blaženosť nutným a najvyšším cieľom vôle, predsa nie

je jeho etika eudaimonistická alebo hedonistická. S Aristotelom súhlasí v základe, že ľudská
prirodzenosť je nie pasívna, ale aktívna. A táto aktívnosť tým viac oblažuje človeka, čím je
dokonalejšia. Najvyšším cieľom človeka je tedy dosiahnuť dokonalosti, t. j. pripodobnenie sa Bohu.
Touto dokonalosťou je zároveň podmienená blaženosť.

Zľudskej činnosti hodnotí Tomáš najviac - zhodne s Aristotelom - intelekt. Je preto

intelektualistom. Poznanie a nie chcenie (ktoré predsa predpokladá poznanie a je na ňom závislé), je
podľa Tomáša najušľachtilejšou činnosťou človeka.

Najcennejším predmetom poznania je Boh. Preto je najvyššia blaženosť v poznaní Boha. S

poznaním Boha sa bezprostredne spája láska k Bohu. Poznanie Boha je tu na zemi nedokonalé
(vierou i rozumom). Dokonalé poznanie nastáva až po smrti. Po nej začína i najvyššia blaženosť.
Normou cnostného konania je Boží zákon, ktorý poznávame “prirodzeným svetlom” rozumu.
Vedomie tohto zákona v jednotlivých prípadoch je svedomie (synteresis). Konanie je dobré, ak sa
zhoduje, čo do obsahu, úmyslu (účelu) a okolností so zákonom mravným. Zlé je konanie vtedy, keď
sa javí nedostatok tejto zhody. Vtedy je zlo nie nič pozitívne, ale niečo negatívne (defekt). Cnosť je
habitus - trvalý sklon k dobru.

Sú štyri základné (kardinálne) cnosti: múdrosť (opatrnosť), miernosť, statočnosť a

37.

spravodlivosť. To sú cnosti prirodzené.

Nad ne stavia Tomáš cnosti nadprirodzené, vliate: Viera, nádej a láska. Prvým hriechom bola

ľudská prirodzenosť skazená, porušená. Človek potrebuje ku konaniu dobra Božej pomoci, t. j.
milosť. Tej sa mu dostáva sviatosťami, prisluhovanými cirkvou. Sú to viditeľné a pôsobivé
znamenia. Tomáš je zajedno s Aristotelom, že človek animal sociale - je určený prírodou žiť v štáte.
Hodnotenie Tomášovej filozofie.

Filozofia Tomáša Akvinského je doposiaľ filozofiou rímsko-katolíckej cirkvi. Za takú a jedine

pravú ju prehlásil pápež Lev XIII dňa 4. augusta 1879 encyklikou “Aeterni Patris”. Podľa tejto
encykliky je táto filozofia jedine pravá, ako je pravá jedine rímsko-katolícka cirkev.
Samozrejme s Tomášom nemožno so všetkým súhlasiť. Dôkazy Božej jestvoty podané Tomášom
Akvinským nie sú dôkazy vedecké, ale rozumovým zdôvodnením viery v Boha.

B.

Duns Scotus a Vilém Occam

I Tomáš mal svojich kritikov. Najvýznamnejší z nich boli Roger Bacon (1214-1294), slávny

učiteľ oxfordskej univerzity a františkán Duns Scotus (1270-1308).

Roger Bacon predchodca svojho menovca Francisa Bacona, žiadal odklon od autorít k veciam,

od rozkladania pojmov (dialektiky) ku skúsenosti, od kníh k prírode a stal sa tak predchodcom
novodobej filozofie. Rozoznával dvojakú skúsenosť: zmyslovú (?) a vnútornú duševnú. Túto druhú
odvodzuje z Božského osvietenia.

Duns Scotus pre svoju dôvtipnosť v rozonávaní pojmov bol nazývaný: doctor subtilis. Založil

skotistickú školu, ktorá je vedľa scholastickej v posledných storočiach stredoveku zvlášť významnou.

Scotov žiak Vilém z Occamu (zomrel 1347) obnovil nominalizmus. Occam traduje ponajviac len

filozofické myšlienky Dunsove.

Duns i Occam myslia a usudzujú o dosahu rozumového poznania veľmi kriticky, zatiaľ čo

Tomáš, obor rozumového poznania posunuje ho ďaleko do metafyziky a do oboru náboženstva.
Podľa Dunsa rozum nemôže poznať Božiu všemohúcnosť, ako i to, že v pohľade na Boha je najvyšší
cieľ nášho bytia a duša je nesmrteľná. Occam popieral preukázateľnosť takzvaných Božích dôkazov.

Viera v Boha a v nesmrteľnosť duše musí byť založená na viere, je to predmet viery. Viera u

oboch (Dunsa a Occama) má viac nadrozumový ráz. Obaja dávajú rozumu samostatnejšie postavenie
voči viere. Vieru zbavujú poznávacieho charakteru a zdôrazňujú pri nej viac cítenie a chcenie.
Teológia sa im stáva viac praktickou disciplínou, filozofia zostáva viac teoretickou disciplínou.

V spore u univerzálie a v otázke noetiky sa Duns neodchyľuje od Tomáša. Zato Occam považuje

dvojaké species (obrazy) senzibilné a inteligibilné za zbytočné. Je to vraj zbytočné zdvojovanie
skutočnosti.

K vysvetleniu poznávacieho pochodu stačí poznávacia schopnosť a predmet. Pojem nie je nič

iné, ako akt poznania, pokiaľ sa vzťahuje na predmet. Má sa k predmetu nie ako obraz k originálu,
ale ako znamenie (terminus) k označenému. Nijaké ľubovoľné znamenie, ale prirodzené. Occam
uznáva, že pojmami vnímame zároveň aj predmety, ale že i pojmy robíme predmetom nášho
myslenia. Podľa toho rozdeľuje vedy na reálne a ideálne (racionálne).

Takto v spore o univerzálie je Occam stúpencom mierneho nominalizmu. Univerzálne je iba

výplodom (produktom) rozumu. Z názorov získavame abstraktné všeobecné pojmy, ktoré môžu byť
“znamemiami” mnohých vecí, hoci ako znamenia sami o sebe sú len niečo individuálne.

V Bohu sú idey jednotlivých predmetov. Len jednotlivosti sú skutočné. V chápaní duševného

života bol Duns i Occam voluntaristom. Vôľa je nie determinovaná poznaným predmetom zo strany
rozumu, ale determinuje sa sama. Je namierená vždy k dobru. V čom je dobro, v každom jednotlivom
prípade nám ukazuje rozum. Ten slúži vôli. Ak je však vôľa prednejšia pred rozumom, ani najvyššie
dobro nie je v poznaní Boha, ale v chcení Boha (v láske k Bohu).

Scotov a Occamov voluntarizmus je vidieť i v chápaní dobra a Boha. Podľa Tomáša je vôľa

Božia viazaná na Boží intelekt, poznanie (na Božiu múdrosť a je na ne vnútorne viazaná). Podľa
Dunsa a Occama je vôľa v Boha najvyšší princíp, ničím neobmedzený, ani rozumom, ani poznaním.

Podľa tohto stvoril Boh svet z absolútnej ľubovôle: mohol ho tiež nestvoriť, alebo mohol

stvoriť iný svet. Podľa Tomáša rozkazuje Boh ako mravné dobro to, čo jeho múdrosť poznáva ako

38.

dobro. Podľa Dunsa je niečo mravné dobré preto, že to Boh jednoducho rozkazuje.

Occam bol toho názoru, že Boh mohol rozkázať i to ao dobré, čo sa nám javí ako zlé a

zločinné. Mravné doboro nemôže poznať praktický rozum, možno ho poznať iba zo zjavenia.
Occam vystupoval proti cirkevnej autorite.

3.

Kresťanská stredoveká mystika

Vedľa scholastiky dosiahla v stredoveku veľkého rozvoja aj kresťanská mystika.
Predmetom mystiky je nazeranie na Boh, láska k Bohu, bezprostredné spojenie s Bohom,

sústredenie všetkých síl v snahe za absolútnym.

Boha, ako nekonečnú bytosť nevieme pochopiť iba čistým rozumom, ale preto nezúfame, ale

sa snažíme ho preniknúť citom. Citom sa duša ponoruje do Božej nekonečnosti.

Podstata a život duše prechádzajú v mystike v podstatu a život Boha; človek sa vidí v Bohu

synom Božím. Boh sa sám vidí v človeku. Tak sa dostáva človek k pravej slobode, zbavuje sa
hriechu a dospieva k najvyššej blaženosti.

Mystika má mnoho podobného s umením. Mystikovia i umelci hľadajú obraz, formu, alegóriu,

symbol pre nevýslovné, nedostihnuteľné, pre ideálne. Metafyzika a či filozofia mystika majú rovnaký
cieľ; líšia sa však prostriedkami, ktoré vedú k cieľu.

Významní mystikovia v stredoveku sú:
A/ Bonaventúra (13. stor.) .Najvyšším cieľom všetkého vedenia mu je mystické spojenie s Bohom.
B/ Jan Gerson (1362-1429), nazývaný doctor christianissimus.
C/ Jan Ruysbroek (1293-1380) líči nádhernými obrazmi povznesenie duše k Bohu.
D/ Tomáš z Kempis(1380-1471). Známy svojím spisom De imitatione Christi, doteraz veľmi

používaným.

Tvorcom nemeckej mystiky bol Ján Eckhardt (1260-1327). Bol profesorom vParíži, v Ríme,

potom bol provinciálom dominikánskeho rádu v Kolíne nad Rýnom, odkiaľ chodil po celom
Nemecku a kázal na rozličných miestach. Bol obvinený z bludu a prinútený odvolať. Bulla
odsudzujúca 28 jeho bludných viet ho však už nezastihla pri živote.

Vo svojom duševnom živote vychádza z Tomáša Akvinského, z Alberta Veľkého, z Augustína a

hlavne z Dionýza - Pseudo - Areopagitu.

Cieľom Eckhardtovej mystiky je zánik duše v Bohu. Duša je jednodruhá forma tela, má však

dvojakú mohutnosť: nižšiu, vonkajšiu (vonakajšie zmysly) a vyššiu, pamäť, rozum a vôľu.

Má dvojakú stránku: jednu pre tento svet a druhú pre Boha. Duša je stredným členom

medziBohom a tvormi. Najvyššou činnosťou duše je poznanie, t. j. stupňovité abstrahovanie od
mnohosti a hmotnosti. K úplnej pravde však dospieva duša až poznaním nadrozumovým. Poznanie je
tu nadzmyselné, slovami nevyjadriteľné, nadprirodzené, preniknuté časom a priestorom, nespôsobené
človekom, ale samým Bohom. Preto je ono zároveň aj nepoznávaním, slepotou a nevedomosťou.

Nadempirické poznanie nazýva Eckhart vierou. Keď rozum dospel k hraniciam svojho poznania,

ostáva ešte nadzmyselné a vôľa, ožiarená božským svetlom, vrhá sa k Bohu.
Eckhart chváli utrpenie. Pravé utrpenie je “matkou všetkých cností”. Utrpenie učí pokore. Pokory je
treba, nutne treba k splynutiu s Bohom.
Jadro náboženstva hľadá Eckhart v mravnosti.
Z Eckhartovej školy vyšli Henrich Suso a Jan Tauler.

4.

Úpadok scholastiky

V 14. a 15. storočí nastal úpadok scholastiky. Nebolo veľkých duchov a mysliteľov. Filozofiu

zastupovali a pestovali filozofické školy: scotisti a tomisti, terministi a nominalisti.

Žiaci veľkých majstrov nazhromaždili toľko subtilností a distinkcií, že základné veľké tézy,

ktoré tvorili jadro scholastickej syntézy, sa pomaly strácali zo zreteľa. Renesancia, reformácia a
vedecké vynálezy urýchľovali úpadok. Scholastika sa strácala v subtilnostiach a tým sa odľučovala

39.

od živého myšlienkového prúdenia novej doby.

Zlá situácia, do ktorej sa dostala rímsko-katolícka cirkev v 16. storočí vspružila katolíkov a

spôsobila obnovu scholastickej filozofie a tomistickej teológie.

O toto obnovenie sa zaslúžil zvlášť František Suarez (1548-1617). V 19. storočí bol obnovený

vplyv stredovekej scholastiky v tzv. novoscholastike, o nej bude reč na inom mieste, neskôr.

40.

III. časť: Novoveká filozofia

1.

Filozofia prechodného obdobia

Filozofia prechodného obdobia znamená dobu kvasu, rodenia sa nových názorov. Je v nej hodne

zo stredoveku, ale ukazujú sa už aj nové myšlienky. Človek sa postupne začína oslobodzovať od
stredovekej dogmatickej viazanosti, žiada voľnosť, slobodu a namiesto teocentrizmu buduje
antropocentrizmus, obracia pozornosť k zemi,späť k prírode. Ráz tohto obdobia je mnohotvárny.

Typickým predstaviteľom tohto obdobia bol Mikuláš Kuzánsky. Narodil sa v r. 1401 v Cues pri

Trevíri a zomrel r. 1464. Študoval právo, avšak prešiel na teológiu,kde vynikol a stal sa biskupom v
Brixene. Zomrel v Taliansku. Jeden z jeho najzaujímavejších spisov má titul : O učenej nevedomosti
- De docta ignorantia. Kuzánsky tvrdí, že kľúčom k nájdeniu nového výkladu starých tém je
interpretácia vzťahu konečným... Kuzánsky začína svoju filozofickú dráhu skúmaním týchto dvoch
pojmov. Už v prvom filozoficko - teologickom diele je vzťah konečného a nekonečného kľúčovým
problémom a... jeho riešenie determinuje Kuzánskeho myslenie, formujúc obsah a zmysel
základných termínov (coincidentia oppositorum, unum, contractio, evolutio a i.). Jeho úvahy sa v
tomto spisy rozvíjajú dvojakým smerom: a. čo je nekonečno b. aký je vzťah medzi konečným a
nekonečným.

Mikuláš Kuzánsky uznával tieto stupne poznania:

a/ zmysly - vedľa fantázie dodávajú len neurčité a nejasné obrazy
b/ rozum (ratio) - poznáva, že tieto obrazy sú rôzne
c/ um (intellectus) - privádza rozumom spôsobené rozpory na vyššiu jednotu
d/ Táto snaha po jednote dosahuje najvyšší stupeň v mystickom nazeraní,ktoré sa zmocňuje všetkých
protív intuitívne. Pretože bez rozlišovania a protikladu niet žiadneho pojmového poznania, je
najvyšší stupeň nadpojmové nazeranie, je to vedomá nejednota protikladov (coincidentia
oppositorum).

Kuzánsky sa nepokúšal odôvodniť skutočnosť nás obklopujúcu z Boha. V neskorších spisoch sa

snažil preklenúť priepasť medzi Bohom a svetom a tým medzi absolútnom a individuálnou
rozličnosťou skutočnosti myšlienkou, že stvorený svet je sebazjavením Boha.

Ku kozmológii zastával Kuzánsky moderné názory. Poprel protiklad hodnoty hviezdnatého sveta

a sublunárneho sveta, ktoré prijímala scholastika od Aristotela. Nehlásal ešte pohyb zeme okolo
slnka, ale učil, že zem sa otáča. Zem je nie absolútnym stredom sveta. Takého stredu vôbec niet. Keď
človek stojí,kde stojí, vždy si bude myslieť, že je uprostred. Každé určenie miesta a pohybu je
relatívne.

Sem patrí aj Girolamo Savonarola (1452-1498), známy náboženský reformátor, bol aj

filozofom. Jeho hlavným spisom je tu Compendium totius philosophiae.

Do tejto skupiny patrí aj Theofrastus Bombastus Paracelsus (1493-1541) nemeckého pôvodu,

dobrodružný lekár, ktorý sa postavil proti Aristotelovi a proti autoritám a hlásal, že prírodu treba
skúmať, pozorovať. Sám však upadol do mystiky, teozofie a magie.

V prírodnej filozofii musíme spomenúť veľkého maliara a anatóma Leonarda da Vinciho

(1459-1519), ďalej Mikuláša Koperníka (1473-1543), Tycha de Brahe (1546-1601) a potom je tu
Keppler (1571-1630), Giordano Bruno(1548-1600), Galileo Galiliei (1564 - 1642), a napokon
Tomáš Campanella (1568 - 1639), nazvaný filozofom lásky. Medzi svojimi dielami má spis Civitas
solis , 1627. Tu vykresľuje univerzálny štát farbami socialisticko-komunistickými, akoby ozvenou
Platnovho ideálneho štátu.

Tu sa musíme ďalej zmieniť o reformácii. Táto spočiatku zaujala k filozofii negatívne

stanovisko, ale neskoršie spoznala, že negácia filozofie nestačí.

Martin Luther (nar. 10. 11. 1483 v Eisleben, zomr. 18. 2. 1546 tamtiež). V rannom veku stál

pod vplyvom nominalistov. Ostro sa postavil proti Aristotelovnämu vplyvu a jeho etiku považoval za
najväčšieho nepriateľa Božej milosti. U Luthera je badať vplyv najmä nominalistu Viliama z Occam.
U nominalistov oproti prirodzeného rozumu zaberá miesto viera. Tak napr. čo sa týka Božej

41.

všemohúcnosti,píše Occam výslovne: “Nemôže byť dokázané, že Boh je všemohúci,ale to sami vo
viere pevne sa toho držíme.”

Vývoj šiel ďalej v tomto smere,lebo Luther dal dobrý predpoklad pre to, aby si ľudí získavala

viera a nie filozofia (predovšetkým stredoveká). Luther vo svojej teológii sa dosť rôznym spôsobom
snažil objasniť podstaty ratio, to znamená ľudskej možnosti poznania. Zatiaľ čo na jednej strane vidí
ratio a aj považuje ratio vo veciach viery za slepý a teda nemožno sa mu dať viesť, na druhej strane
hovorí o ratio, rozume aj veľmi pochvalne, že je to totiž najväčší dar, ktorý prepožičal Boh človeku.
Luther sa rozhodne staval proti falošnej syntéze rozumu a zjavenia, filozofie a teológie. Tam, kde
musel vydávať sám počet z noriem, ktoré Luther uznáva za príslušné k hodnoteniu svojho diela,
povedal: “Nech je teda tak, nech som presvedčovaný (convictus fuero) svedectvom Písma, alebo
jasného rozumového dôvodu (ratio evidente)...” K Augustínovmu hodnoteniu filozofov, kde
Augustím píše, že “filozofovia nevynašli všetko”, Luther pripísal poznámku:” To je dobrá definícia
filozofov.” Aristoteles je pre Luthera táraj, klamár (ein Schwätzer), áno rancidus philosophus. Viac
sympatií prejavuje P.Lombardusovi, viac kritiky venuje Duns Scotovi,ktorého skoro nazýva
heretikom.

Filip Melanchton (vlastným menom Schwarzer) nar. 16.2.1497 v Brettene v Bádensku, zomr.

19. 4. 1560 vo Wittenbergu. Bol klasicky vzdelaný a nazývali ho praeceptor Germaniae. Priatelil sa
s humanistami najmä s Erasmom (Dezider Erasmus Rotterdamský nar. 27/28.10 1466 v Rotterdame
a zomr. 12. 7. 1536 v Bazileji) a s Reuchlinom (Johannes Reuchlin nar. 22. 2. 1455 v Pforzheime a
zomr. 30.6. 1522 v Liebenzell). Vo filozofii sa zaoberal Aristotelom. Jeho spis Compendia
dialectices z r. 1520 je spracovaním Aristotelovej logiky. Dialektika je umením a prostriedkom
vyučovania v Aristotelovom duchu. Napísal tiež dielo Philosophia moralis epitome - Nástin
mravnej filozofie a jeho Liber de anima - Kniha o duši, mala veľký vplyv v protestanskom svete.
Pôsobila blahodárne údajne svojím miernym chápaním ľudskej prirodzenosti, ktorej učil Melanchton
na rozdiel od Luthera a ďaľších luteránov. Prejavuje sa to zvlášť v Melanchtonovom učení o
“prirodzenom svetle” : sú isté Bohom do duše vštepené a preto vrodené predstavy (notitiae nobiscum
nascentes),ktoré tvoria základ všetkého myslenia a hodnotenia. Toto prirodzené svetlo bolo
prvotným hriechom zatemnené, preto bolo treba Desať Božích prikázaní zo Sinaia. Desať Božích
prikázaní má však ten istý obsah ako prirodzené svetlo a preto existuje čisto ľudská etika, aj keď
nemôže vzbudiť a uspokojiť najvnútornejší duchovný život.

Melanchtona po včasnej smrti jeho otca (bol 10-ročný, keď mu otec zomrel) vychovával jeho

strýko Reuchlin a ten ho dal na humanistickú výchovu. Na univerzitu sa dostal ani nie 13-ročný a to
do Heidelbergu, kde aj v 14. roku promoval na bacalaureusa artium a roku 1512 odišiel do Tübingen
nahnevaný, pretože mu pre jeho prílišnú mladosť nechceli udeliť hodnosť magistra.

Magister

artium sa stal v Tüningen r. 1516 a po obsiahlych filozofických štúdiách na tamojšej nominalistickej
škole, po dôkladnom štúdiu, ktoré sa sústreďovalo na právne vedy, matematiku, fyziku a astronómiu,
predovšetkým ale na staré reči a teológiu, bol r. 1518 povolaný za profesora gréčtiny na
novozaloženú univerzitu do Wittenbergu. Tu mu bol r. 1519 udelený teologický bakaloreát a bol
preložený na teologickú fakultu. Dňa 18. 8. 1519 sa oženil s dcérou wittenbergského mešťanostu
Katarínou Krappovou. K duchovnému stavu nepatril, nikdy nekázal a cez celý život odmietal
teologickú hodnosť doktora.

42.

2.

Novoveká filozofia

Pod novovekou filozofiou rozumieme filozofiu od vystúpenia Františka Bacona Verulamského

1620, alebo vystúpenie René Descarta 1644 až po najnovšiu dobu. Toto veľké obdobie dejín
filozofie delíme na tri časti:
od Descarta po Kanta - filozofia reforiem
od Kanta po Brentana - filozofia národov
od Brentana až podnes - súčasná filozofia

A.

Filozofia racionalizmu

Za otca modernej filozofie všeobecne sa pokladá René Descartes (lat. zvaný Cartesius, v

poslovenčenej forme Kartézius). Študoval u jezuitov. Od mala mal náklonnosť k matematike a
fyzike, čo sa prejavilo na jeho systéme.

Bol telesne chorľavý, preto nepokračoval vo vojenskej dráhe, podľa priania rodičov. V 30-ročnej

vojne bol v bitke pri Prahe - potom sa oddal štúdiu filozofie. Napísal tieto diela:

Discours de

la méthode 1637, Mediatetiones de proma philosophia - Úvahy o prvej filozofii 1641, Principia
philosopiae - Základy filozofie 1644. René Descartes našiel rozdiel medzi geometriou a filozofiou v
tom, že geometria vyvodzuje dôsledky z nesporných princípov, kým spor vo filozofii zasahuje
princípy samotné. Aby sme našli a odôvodnili princípy, musíme užiť analytickej metódy, t. j. musíme
sa vracať od daných vecí k ich predpokladom. Analýza vedie k názorom celkom jednoduchým (k
intuíciám), ktoré sú bezprostredne zrejmé. Z týchto v jeho očiach jednoduchých “intuícií” položil
neskôr za základ, že musím byť, ak myslím. O každom obsahu možno pochybovať, alebo aj
predmete možno pochybovať, všetko vnímanie a každá domnienka môže byť iluzórna. Je však určitá
hranica pochybovania. Aj najradikálnejšie pochybovaanie predpokladá myslenie. Myslenie je
skutočnosť, i keby boli všetky jeho dôsledky iluzórne. Slovu “myslenie” dáva Descartes širší zmysel:
myslenie je všetko, čo sa v nás deje uvedomele. Ak znie jeho slávna veta: Je pense, donc je suis!
(Cogito ergo sum! Myslím teda som!) mohla by rovnako znieť: Je sens, je veux, donc je suis! Cítim,
chcem, teda som! Nepresné je slovo “teda” (donc, ergo), lebo Descartes nevidí vo vete záver, ale
bezprostrednú intuííciu, prostý myšlienkový pochod, ktorým si uvedomujeme, že sme si vedomí
seba. Jasnosť a zreteľnosť, s ktorou sa táto intuícia prejavuje, Descartes merítko, podľa ktorého
môžeme skúmať ostatné súdy. Dve intuície sú mu však jasné a samozrejmé, ako táto prvá, totiž veta,
že všetko má príčinu a veta, že v účinku nie je obsiahnuté viac ako v príčine.

Zo zásady sogitans sum (čo dokazuje i to, že môžem pochybovať) by nasledovalo, že človek je

jedinou bytosťou na svete. Avšak tomu tak nie je. Druhá bytosť, o ktorej mám tiež neodvratnú istotu,
je Boh. Ak skúmame svoje rôzne predstavy, vidíme, že niektoré z nich môžu byť vysvetlené
vonkajšími a konečnými predstavami, a že iné pochádzajú od nás samých, ale že jedna predstava,
ktorá predpokladá nekonečnú príčinu - predstava Boha. Sám som konečná, nedokonalá bytosť a preto
som si sám nemohol utvoriť predstavu nekonečnej bytosti. Táto predstava má iste svoju príčinu v
nekonečnej bytosti.

Táto predstava je “vrodená”, nie že by vznikla hneď na počiatku života, ale v tom istom zmysle,

že je v povahe našej myšlienkovej mohutnosti schopnosť tvoriť ju. Descartes má ešte iný dôkaz
Božej jestvoty: Boh - najdokonalejšia bytosť, musí byť, lebo jestvota je dokonalosť a my by sme si
sami odporovali, keby sme chceli popierať Božiu jestvotu. To je tzv. ontologický dôkaz, ktorý
nachádza Božiu jestvotu obsiahnutú v pojme Boha. Až doteraz, keď Descartes dokázal platnosť
predstavy Boha (avšak pomocou vety o príčine), je mu zaistená platnosť nášho poznania, lebo
dokonalá bytosť nemôže klamať. Ako Keppler odôvodnil teologicky svoje presvedčenie o
matematickej zákonitosti sveta, tak Descartes v pojme Boha dáva základ celému poznaniu
skutočnosti. Boh však tu vlastne nie je špecificky náboženský pojem, ale výraz celej spojitosti
prírodných javov. V šiestej Meditácii sa hovorí: ”Prírodou vôbec (natura generaliter spectata)

43.

nemyslím nič iného, ako Boha samého alebo tiež spojitosť (coordinatio) všetkých stvorených
vecí, ktorá má pôvod v Bohu”. Boh je absolútna substancia, t. j. bytosť, ktorá trvá sama sebou (per
se) a nepotrebuje inú bytosť, aby existovala. Pojem substancia používa Descartes i vtedy, keď hovorí
o konečných bytostiach (napr. o hmote a o duši), vykladá však, že sa tento pojem nemôže používať
jednoznačne (univoce) o bytosti nekonečnej a konečnej, lebo konečné bytosti sú vždy závislé a preto
sa nazývajú substanciami len v nevlastnom zmysle slova. V širšom zmysle, nevlastnom, znamená
substancia vec alebo bytosť, subjekt, alebo nositeľa istých vlastností.

Kozmológia. Telesá sú určené rozlohou a pretože aj priestor je určený rozlohou, priestor je to

isté ako hmota, čiže vákuum nejestvuje. Hmota sama a od seba je inertná (neschopná reagovať,
ľahostajná, nečinná) no Boh na začiatku vložil do hmoty akýsi pohyb, ktorý sa ani nezväčšuje a ani
nezmenšuje.

Psychológia. Telesá sú podstaty rozložité. Duch je podstata mysliaca. Rastliny a zvieratá nemajú

duše sú iba stroje, mimoriadne zostrojené (mechanizmus). Descartes otvoril cestu modernému
racionalizmu a subjektivizmu. “Ja” sa stáva stredobodom celej filozofie a súčasne východiskom pre
vytvorenie systému, ktorý by všetko vysvetlil v zmysle subjektu. Kartezianizmus sa rýchlo šíril po
celej Európe. Vo Francúzsku pod jeho dojmom vznikol Melabrancheov ontologizmus a
okazionalizmus. Melabranche (1638 - 1715) dal takéto vysvetlenie vrodených ideí Descarta. My
svojou mysľou vidíme priamo ideu poznávaného predmetu v jej nezmeniteľnom pratype, ktorý je v
Bohu. Duch ľudský má priamu intuíciu božskej prirodzenosti, nakoľko je navonok napodobiteľná,
číže nakoľko je ideou. Problím aktivity stvorených bytostí rozriešil Melabranche okazionalizom. Len
Boh je podľa neho činný. Keď sa zdá, že tvor koná, to je len príležitosťou (ocasio) pre Boha, aby
konal. Descartes silno pôsobil na Blaise Pascala (1623-1662). Blíži sa Descartovi svojím chápaním
vedeckej metódy a schvaľuje aj ostré rozlíšenie ducha a hmoty. Vo svojich Pensées (Myšlienkách
1669) sa vracia často k týmto ideám. Ale filozofia mu nemohla byť všetkým. Jeho srdce túžilo po
živom Bohu, dokonca po Bohu z mäsa a krvi, hoci viera v takéhoto Boha je pohoršením pre rozum.
Len v tejto viere mohol prekonať úžkosť, ktorá v jeho vnútri budila myšlienku na nekonečnosť sveta.
Nevedel sa ukľudniť myšlienkami, ktorých sa pridŕžali Bruno a Böhme. Vedenie je neisté.
Dogmatických filozofov vyvracia rozum a skeptických filozofov vyvracia príroda. Nakoniec však
majú pravdu skeptikovia, inak by nebolo zjavenie. Sme nespokojní, naša prirodzenosť je skazená, ale
v tejto biede a skazenosti si uvedomujeme svoje poslanie ako kresťania. Hlásal, aby sme sa pokorili v
nešťastí a túžili po pravom šťastí, ktoré nemáme hľadať mimo seba. Práve preto, že hľadáme sťastie
mimo seba a nie v nás, sme nešťastní. Šťastie je v nás, alebo ho niet! Boh je láska - to je najväčšie
šťastie, preto Ho prijmi a budeš šťastný i ty. Pascal týmito myšlienkami citu a srdca je predchodcom
Rousseaua a Jacobiho.

Benedikt Baruch Spinoza

Narodil sa v Amsterdame v Holandsku v židovskej rodine, ktorá pochádzala z Portugalska a

ušla pred náboženským prenasledovaním do Holandska. Spinoza prišile do styku s kartezianizmom,
keď už predtým poznal židovskú tradíciu filozofickú i teologickú. Pre svoje názory bol vyobcovaný
zo židovskej náboženskej obce. Za jeho života vyšli dva spisy: Principia philosophiae, 1633 a
Tractatus theologico - politicus, 1670. Po smrti vyšla jeho Etika.

Metafyzika. Podľa Spinozu môže byť substancia len jedna a nie tri substancie, ako to vyplýva z

definície substancie: Substancia est, quod in se est et per se concipitur - Substancia je, čo je samo v
sebe a chápe sa samo sebou. Substancia je podľa toho nekonečná a z toho nasleduje aj jej jedinosť.
Substancia je bytosť, ktorá nezávisí od ničoho, ale od nej všetko. Ona je bez príčiny, ale je príčinou
všetkého, aj seba - causa sui. A keď je príčinou, tak je aj výsledkom. Keď je jediná, tak je v nej
všetko a ona vo všetkom. Substancia nie je mimo vecí, ale je v nich - rerum imanens. Substanciou
všetkého je Boh, pravda nie kresťanský, osobný, nadprirodzený Boh, ale podstata všetkých vecí -
deus sive substancia. Jednotlivé veci i svet nepovstal stvorením ani emanáciou, ale všetko je v bohu a

44.

boh je vo všetkom - deus sive natura. Boh je príroda. Avšak Spinoza rozlišoval medzi natura
naturata - to sú jednotlivosti prírody, tvorené z prírody a medzi natura naturans - tvoriaca príroda,
ktorou je Boh. Boha však nemožno určiť, lebo určovanie je zapieranie, obmedzenie - determinatio est
negatio, ale Boh je neurčiteľný - ens absolute indeterminantum. Boh je vo všetkom a všetko je v
ňom. Spinozov svetonázor nazývame panteistickým. Boh, substancia pôsobí v nás nie svojou
existenciou, ale svojimi vlastnosťami, prívlastkami, atribútmi. Boh má mnoho atribútov, ale ľudský
rozum vníma len dva a to atribút rozľahlosti, priestorovosti (extensionis) a myslenia (cognitationis).
Prvému zodpovedá telo - hmota, druhému rozum. Nie sú tri substancie, ako si myslel Descartes, ale
jedna a tou je Boh. Je to nekonečná substancia (infinita), telo a duch, o ktorých si Descartes myslel,
že sú stvorenými substanciami, že sú len atribútmi nekonečnej substancie. Tým, že ich degradoval na
atribúty, odstránil spor, ktorý poznáme u Descarta medzi nestvorenou a stvorenými substanciami.
Odstránil však aj druhý spor. A síce, keď telo a duch nie sú substanciami, možno riešiť otázku
vzájomného pôsobenia. Keď telo a duša sú len prívlastkami jednej a tej istej substancie, tak ich dvom
triedam zodpovedajú aj dve triedy módov (affectiones), číže nepodstatných náhodných vlastností.
Svet je súhrn všetkých módov. Každý módus je vyvolaný iným módom, ako príčinou. Ak sú dva
atribúty, tak aj dva rady príčinnosti, rad príčin rozľahlosti a myslenia a oboch poslednou príčinou je
Boh. Tieto dve reťaze rozľahlosti a myslenia bežia rovnobežne, čiže medzi psychickým a
psychickým je paralelizmus. Duša je len idea tela, telo je predmetom duše. Každé telo je aj duch a
každý duch je aj telo. Všetko je aj telesné aj duševné. Niet ducha bez tela a niet tela bez ducha. V
tejto myšlienke pokračoval ďalej filozof Leibnitz. Z paralelizmu vyplýva, že čím je telo zložitejšie,
tým je výbornejší duch. Ľudský duch myslí, poznáva a toto má tri stupne. Najnižšie poznanie je
imaginárne (imaginatio) zmyslové predstavovanie, je neisté a keď ho považujeme za isté, vzniká
omyl. Hlavné omyly sú: idea cieľuprimeranosti a idea slobody vôle. Cieľuprimeranosti niet, lebo
všetko je v Bohu a Boh je vo všetkom. Všetko musí byť tak, ako je. A keď to tak je, potom niet
slobodnej vôle. Druhým stupňom poznania je racionálne poznanie, ktoré získavame usudzovaním
(rationatio). Rozum hľadá poriadok, súvis medzi jednotlivosťami. Keď správne usudzujeme
poznanie je síce pravdivé, ale nie najdokonalejšie. Najdokonalejším poznávacím stupňom je intuícia,
t. j. duchovné, vnútorné nazeranie, ktorým prenikáme cez atribút k substancii. Intuícia, prenikajúc k
substancii, chápe veci pod zorným uhlom večnosti - subspeciae aeternatis. Spinozova praktická
filozofia obsahuje etiku a náboženskú filozofiu. Stretávame sa tu so sokratovskou a stoickou
intelektualistickou etikou, v ktorej sú pravda a dobro totožné, čo je pravda teoreticky, to je dobro
prakticky. Najvyššie dobro je pravda. Keďže najvyššia pravda je boh, najvyššie dobro je poslúchať
boha, božie zákony v prírode. Odkiaľ pochádza zlo? Z nedokonalosti. Nedokonalosť však nie je
niečo zvlášť skutočné, ale je fikcia, vzniklá porovnávaním vecí s inou dokonalejšou vecou.
Absolútneho zla niet, je len menej dobra. Jedna a tá istá vec je aj dobrá aj zlá. Každá vec sama o sebe
je dokonalá, zlou sa stáva len vtedy, keď sa porovnáva s lepšou. Otázkou je, prečo nie je všetko
dobré a dokonalé. Nedokonalosť jednotlivca je obmedzením absolútneho. Spinoza neuznáva ani
slobodnú vôľu, ani individuálnu nesmrteľnosť. Podľa neho nesmrteľnosť nezáleží v pokračovaní
individuálneho života, ale v trvaní božského, neindividuálneho v nás.

Druhá časť je náboženská filozofia. Pre náboženstvo nie je hlavné to, čo je pravdivé, ale to, čo

pôsobí zbožný život. U jedného to, u druhého ono. Hodnota dogmy nezáleží v jej obsahu, či je
pravdivý, ale či vzbudí v človeku zbožnosť. Podstata náboženstva je v milovaní Boha, v poslušnosti
Božiemu prirodzenému zákonu a následkom toho v milovaní blížneho. Spinoza hlásal náboženstvo
humanity bez divinity, ľudskosti bez božskosti. Popri tom kritizoval jednotlivé vieroučné články
pozitívnych náboženstiev, kresťanstva, židovstva a hlavne kritizuje Starú a Novú zmluvu. Tak
vzniklo jeho dielo Traktát, v ktorom podáva biblickú kritiku. Následkom tohto Traktátu bol Spinoza
dlhší čas zaznávaný. Až koncom 18. storočia ho objavil nemecký filozof Fridrich Jacobi (1743-
1819) dielom: ber die Lehre Spinozas, 1785. Odvtedy pôsobil Spinoza na nemeckú filozofiu
idealizmu a panteizmu.

45.

Wilhelm Leibnitz

Narodil sa v Lipsku. Mnoho študoval. Stal sa zakladateľom akadémie vied v Berlíne. Posledný

polyhistor, geniálny matematik, významný filozof . Písal francúzky a žil dlho mimo Nemecka.
Nevieme, ani kde je pochovaný. Kollár svojom cestopise udáva, že bol pôvodom Slovan a volal sa
Libenický. Berweg tiež spomína jeho slovanské meno Lubenieč. Jeho najznámejšie spisy sú:
Theodicea 1710 a Monadologia 1713.

Metafyzika. Jeho filozofia je eklektická a syntetická. Spája v nej protichodné myšlienky zo

staroveku Demokrita a Platóna, z nového Descartesa, Spinozu a okazionalistov. Často ho nazývame
aj novovekým Platónom. Vychádza z pojmu substancie, ale je proti Spinozovi, žeby substancia bolo
to, čo je samo o sebe. Podstatou substancie nie je existencia, že je, ale to, čo sama od seba koná.
Substancia je činná sila - vis activa est, quod agit - substancia je to, čo koná. Koľko je substancií?
Nie jedna, ako si myslel Spinoza, ale mnoho. Preto jeho metafyziku nazývame pluralistickou.
Staroveký Demokritos mal pravdu, keď tvrdil, že príčinou jestvovania je mnoho atómov, avšak mýlil
sa, keď tvrdil, že sú hmotné, nedeliteľné praprincípy jestvovania. Mnohosť, nie hmotnosť je známkou
substancie. Lebo to, čo je hmotné, je deliteľné do nekonečna. Substancia nie je množstvo hmotných,
ale duchovných atómov. Duchovné atómy Leibnitz menuje monádami a jeho spis sa volá
Monadológia, čiže náuka o monádach. Monády sú duchovné atómy, ich podstatou je činnosť. Každá
sa líši od druhej jasnosťou predstavovania. Rozdielov jasnosti je toľko, koľko je monád, sú však tri
hlavné triedy: 1. trieda má temné predstavy, preto ich menujeme spiacimi monádami, to je hmota. 2.
trieda má priesvitné, ale nie priehľadné monády, to je duša.
3. trieda má priezračné, uvedomelé predstavy, to je duch. Čím je monáda činnejšia, tým jasnejšie je
jej predstava. Najvyššia monáda, ktorá má najjasnejšie predstavy a ktorú nazývame monádou monád
je Boh. Medzi monádami je tzv. predurčená harmónia (harmonia praestabilita). Svet, vesmír sú
krásne Božie hodiny. Svet je najlepší, aký len môže byť. Každá z monád sa vyvíja podľa zákona a
tak prispieva k podivnému poriadku, ktorý je na svete. Tento svet je najlepší, aký Boh mohol stvoriť
(optimizmus). Boh sa tu riadil tzv. zákonom najlepšieho (lex melioris). Boh to, čo uznal za najlepšie,
vôľa uskutočnila. Nie Božia vôľa panuje nad rozumom, ale rozum nad Božou vôľou. Zo zákona
melioris vyplýva ďalší zákon - zákon kontinuity - lex continui. Podľa neho panuje vo svete
nepretržitosť, súvislosť. Nejestvujú druhové, ale len stupňové rozdiely. Teda hmota, nerasty, rastliny,
zver, človek nie sú kvalitatívne rozdielne, ale kvantitatívne stupňove.

Antropológia. Monády tvoria skupiny. Z nich sú najvýznamnejšie hmotné, duševné a duchovné

monády. Človek sa líši od nižších tvorov v tom, že nemá len telo so spiacimi, dušu s driemajúcimi
monádami, ale má duch, rozum, ktorý má jasné a zreteľné predstavy. Človek nemá len skúsenosť,
emprirické poznanie, ako má zviera, ale má aj apriórne, predskúsenostné, čisté, prv ako začne
skusovať. Podľa Leibnitza sú všetky idey vrodené. Keď sme sa narodili, mali sme v sebe potenciálne
všetky predstavy. Tým sa stal Leibnitz zakladadateľom smeru, ktorý vybudoval Kant vo svojom
kriticizme.

Praktická filozofia: obsahuje etiku a teológiu. Keď prenesieme zásady jeho metafyziky a

antropológie na pole praktickej filozofie dostávame pravý osvietenecký svetonázor. Zo zákona
kontinuity vyplýva, že Leibnitz sa stavia proti indeterminizmu. Niet ľubovôle, niet náhody, všetko má
dostatočnú príčinu. Boh stvoril najlepší svet. Otázka je, odkiaľ je zlo. Zlo dopustil Boh, aby sa
umožnilo dobro. Boh stvoril svet najlepší, v ktorom aj zlo slúži k dobru. Bez kontrastu - zla si dobro
nemožno predstaviť. Leibnitz rozoznáva tri triedy zla: 1. metafyzické, 2. fyzické, 3. etické.

1. znamená obmedzenosť. Dokonalá bytosť môže byť len jedna - Boh. Ostatné sú viac, alebo

menej obmedzené, lebo závisia od dokonalej bytosti. Metafyzický pôvod zla je práve v
obmedzenosti, že závisí od iného.

2. K fyzickému zlu patria: biedy, nemoci, útrapy, smrť. Toto zlo je ospravedlnené tým, že slúži k

dobru. Mnohé zlo je preto, aby odvrátilo ešte väčšie zlo. Zo zákona kontinuity nasleduje odpoveď aj
na otázku najväčšieho zla, smrti. Skutočná smrť a skutočné narodenie nejestvuje. Smrť a narodenie

46.

sú len predchodmi z jedného stavu do druhého. Narodenie zo stavu, v ktorom sme boli pred
narodením, smrť, v ktorom budeme po smrti. Narodenie je rozvinutie - evolúcia, smrť je zavinutie -
involúcia. Zo zákona kontinuity súvisí aj myšlienka vývinu, ktorú nastolil Leibnitz do života
filozofie. Na konci vývinu stojí veľký cieľ - dokonalosť - Boh. Všetko speje k Nemu. Podľa
Leibnitza možno dokázať, že Boh je. Prijíma dôkazy: ontologicky, kozmologicky a teologicky.

3. Ako bytosť nemôže byť metafyzicky neobmedzená, dokonalá, tak nemôže byť ani v mravnej

ríši absolútne dokonalá. Niet úplne zlého a úlne dobrého človeka. Sú len ľudia rozličných stupňov
mravnosti.

Najväčším Leibnitzovým žiakom bol Kristian Wolff (1669-1754), profesor v Halle. On

systematizoval a spopularizoval Leibnitzovu filozofiu. Dával tiež podnet k osvietenectvu. Zvlášť
treba pripomenúť Gottholda Lessinga (1729-1781), veľký básnik a estetik (Nathan der Weise).
Diela: O dôkaze ducha a sily, Výchova ľudského pokolenia, atď. Lessing tiež vidí v náboženstve
vývin. Ľudstvo vyšlo z prirodzeného náboženstva a speje k rozumovému. Pozitívne náboženstvá sú
prechodné, ktorými ľudstvo kráča vo svojom vývine. Boh je dobrým vychovávateľom ľudstva. Ako
sa vyvíjajú náboženstvá, tak sa vývíja aj mravnosť. Známe je to, že Lessing povýšil večné úsilie o
pravdu nad nečinné vlastnenie pravdy (Duplik). Blaženosť nezáleží vo vlastníctve pravdy
dokonalosti, ale vo večnom hľadaní pravdy, v kráčaní k dokonalosti. “Keby mi niekto sľúbil
dokonalosť v jednej ruke a v druhej cestu k dokonalosti, volil by som druhú.”

B.

Filozofia empirizmu

Súčasne s racionalistickou tendenciou vyvíja sa protichodný prúd a to empirizmus, ktorý hlása,

že rozum sa nelíši od zmyslov, a že zmyslová skúsenosť je jediným prameňom poznania.
Empirizmus má svoje začiatky v Anglicku odkiaľ sa preniesol do Francúzska. Otcom moderného
emipirizmu je František Bacon Verulamský (1561-1628). Povolaním právnik, politik, diplomat,
lord, kancelár. Bacon vystupuje proti výtvorom čisto racionálnym a hľadá nevyhnutnosť
experimentálnej metódy, ktorá je induktívna. Preceňuje ju, kým metódu deduktívnu úplne zavrhuje.
Prameňmi našich omylov sú idoly. Rozdeľuje ich na štyri skupiny: 1. idola tribus, pochádzajúce z
ľudskej prirodzenosti, 2. idola specus, pochádzajúce z povahy jednotlivcov, 3. idola fori,
pochádzajúce zo spoločnosti, 4. idola theatri, majúce pôvod v škole. Diela: Novum organon
scientiarum, 1620 chce byť protivou Aristotelových logických spisov, známych pod menom
Organom. V politike poznáme od neho utopistický spis Nova Atlantis, 1625.

Empirickú noetiku sa pokúsil podať Locke. U Descartesa sa dočítal, že treba začať vo filozofii s

platnosťou poznania a preto sa usiluje vysvetliť, že naše idey majú svoj pôvod v zmyslových
vnemoch. Idey sú vrodené. Známa je jeho zásada: “Nihil est in intellectu, quod non prius fuerit in
sensu”- nič nie je v rozume, čo predtým nebolo v zmysle. Rozum, duch je tabula rasa- prázdna
tabuľa, biely papier, keď sa rodíme len skúsenosť na ňu píše. Skúsenosť je dvojaká: zmyslami
získavaná, vonkajšia, jej výsledkami sú pocity (sensation), druhá je vnútorná, totiž uvedomenie si
psychických javov a jej výsledok je reflexia (reflexion). Z týchto dvoch skúseností vzniká a buduje sa
duševný život. Prirovnáva ich k dvom oknám, ktorými jedno za druhým vnikajú elementy skúseností
do tmavej komory života. Výsledkom reflexií sú predstavy, idey. Sú dvojaké - jednoduché - simpla a
zložité - komplex. Učenie Locka sa nazýva aj senzismus.

Trochu ďalej v empirizme pokročil Berkeley. Nachádza v duchu iba idey konkrétne a preto tvrdí,

že skutočnosť sveta spočíva v tom, že je poznávaný a preto je vlastne ideou ducha. Berkeley je už
idealista. V dôsledku toho popiera že by svet bol hmotný, nič nie je okrem myslí a ideí, v nich
jestvujúcich. Z idealizmu dospel k imaterializmu. Keď mu namietali, že hmotný svet je vlastne
potom halucináciou, odpovedal, že svet jestvuje, lenže v mysli človeka a je vždy niekto,kto na vec
myslí. Hovorí, že sme bytosti kvôli predstave iných, sme možnostipre predstavu iných, a tak celý

47.

svetje možnosť pre predstavu Boha. Jediným prameňom je teda reflexia, ktorá v nás pôsobí a tú
vštepuje Boh.

Ako v 17. st. najväčším angl. národným filozofom John Locke, tak v 18. st. bol Hume,

pôvodom Škót z Edinburgu. Bol tichej povahy, najprv bol knihovníkom, neskôr štátnym tajomníkom.
Významné filozofické diela sú: Traktát o ľudskej prirodzenosti, (1749), obsahujúci skeptickú
noetiku a etiku. Prirodzené dejiny náboženstva, 1755, obsahujú aj filozofiu náboženstva. Jeho
filozofickú sústavu delíme na tri časti : noetiku, filozofiu náboženstva a etiku.

Noetika - ako Berkeley aj Hume vychádzal z Lockovej psychológie a noetiky. Berkeley však z

dvoch Lockových skúsenostných prameňov prijal leln vnútorný, redukujúc pociťovanie na vnútorný
prameň. Hume šiel iným smerom. Redukoval vnútornú skúsenosť na zovnútornú, čiže za základ
duševného života považoval pocit. Jemu predstava povstáva z poctu. Niet ani vrodených predstáv,
ani obecných pojmov. Avšak treba robiť rozdiel medzi dojmom - vnemom - pocitom (impresia) a ich
predstavou. Predstava je správna vtedy, keď obsahuje to, čo sme vnímali a pokiaľ ju vťahujeme k
pocitu, naktorý sa skutočne vzťahuje. Ak obsahuje viac, alebo ak ju vzťahujeme na inú impresiu,
pocit, povstane omyl. Existuje viac takých omylov. Hume poukázal na dva: pojem príčinnosti -
kauzality a pojem podstaty - substancie. Príčinnosť ponímaná ako subjektívna je omylom. Už Jozef
Glanville (1636-1680) upozornil, že vnímame len účinok a príčinu predpokladáme. V zákone
príčinnosti rozum nachádza dva pojmy: príčinu - účinok, ale to čo príčinu a účinok spája,
nenachádza. Napr. o daždi - blate vieme len to, že po sebe nasledujú, to je fakt, len ten dážď a to
blato my spájame spolu. Čo nás oprávňuje aby sme spojili, že dážď je príčina a blato účinok? To, že
tisíckrát nasledovali za sebou, z toho vyvodíme, že aj tisícprvýkrát budú zasa nasledovať. Je to však
len subjektívny predpoklad. Objektívneho základu nemá. Tieto dve veci spájame my a za nás
prekladáme pojítko do vonkajšieho sveta. Toto prekladanie, transponovanie zo sveta subjektívneho
do objektívneho, má základ nie v rozume, ale v cite a zvyku. Má význam len subjektívny a nie
objektívny. Hume prišiel rozborom substancie k jej popieraniu. Kauzalitou spájame, čo ide časove
po sebe, substanciou spájame. čo je priestorove vedľa seba. Berkeley povedal, že matérie vo veci
niet, ale substanciou je Boh. Hume povedal, že vôbec niet substancie. Keď niet substancie,tak pre
teoretický rozum niet duše, niet nesmrteľnosti. To znamená, že Boha a nesmrteľnosť vedecky
dokázať nemožno.

Filozofia náboženstva - Náboženstvo treba skúmať historicky a psychologicky. Hume

nepopiera existenciu Boha, ale tvrdí, že ho nemožno dokázať. V tom je podstata jeho skepticizmu.
Dokázať existenciu Boha nežiada teoretický rozum, ako mysleli deisti, ale praktický život. Touto
myšlienkou sa stal predchodcom Kanta, ktorý sa o ňom vyjadril, že ho zobudil z dogmatického
myslenia. V diele Essay podvracia aj dôkazy nesmrteľnosti duše.

Etika - Základom mravného konania nie je rozum, ale cit. Sú štyri triedy cnostných vlastností:

a/ čo je mne príjemné
b/ čo je iným príjemné
c/ čo je mne prospešné
d/ čo je iným prospešné

48.

C.

Výsledky

novovekej filozofie do Kanta

V novovekej filozofii sme sledovali dva filozofické smery: nemecký racionalizmus s metódou

dedukcie a anglický empirizmus s metódou indukcie. Racionalizmus skončil v plytkom osvietenstve
Wolffovej školy a empirizmus skončil Humovým skepticizmom. Spor sa týkal dvoch otázok: 1. či sú
naše predstavy vrodené, totiž, či pochádzajú z čistého myslenia, ako to nastolili racionalisti, a či 2.
sú výsledkami skúseností, ako to tvrdili empiristi. Ak má pravdu racionalizmus, nie je možné
rozšírenie poznatkov, ale len dedukovanie z jasných a zreteľných predstáv, ich objasňovanie a
popularizovanie. Preto musel racionalizmus skončiť v plytkej filozofii osvietenstva. Ak má pravdu
empirizmus, niet všeobecne platného poznania a tak empirizmus skončiť v skepticizme. Racionalisti
dôverovali príliš rozumu a preto vyústili v skepticizme. Tu musel začať Kant a síce skúmať
poznávaciu schopnosť človeka, kritizovať ju a tak jeho smer, ktorým začína filozofia najnovšieho
veku, nazvali kriticizmom

IV. časť: Najnovší vek - Filozofia národov

1.

Kritická filozofia Emanuela Kanta

Emanuel Kant sa narodil dňa 22. apríla 1724 v Kráľovci (Königsbergu), ako syn chudobného

remeselníka. Jeho rodičia boli oddaní miernemu pietizmu a zvlášť matka mala nemalý vplyv na
svojho syna. Na kráľoveckej univerzite študoval Wollfovu filozofiu a Nextonovu fyziku: v prvej
poznal dogmatickú filozofiu, v druhej našiel príklad exaktnej vedy skúseností.

Po skončení univerzity pôsobil ako učiteľ v rôznych šľachtických rodinách. Habilitoval sa ako

súkromný docent na univerzite a v tejto hodnosti pôsobil veľmi úspešne mnoho rokov. Až roku 1770
bol menovaný riadnym profesorom filozofie.

Zomrel dňa 12. februára 1804.
Filozofický vývin Kanta sa delí na dve obdobia. V prvom období do začiatku 70. rokov sa Kant

snažil riešiť filozofické problémy - otázky o bytí, otázky filozofie prírody, filozofie náboženstva,
etiky, logikcy, vychádzajúc z názoru, že filozofiu možno rozpracovať a zdôvodňovať ako
špekulatívnu vedu, t. j. bez opierania sa na skúsenostné fakty.

V druhom období (od začiatku 70. rokov) sa Kant snažil prísne oddeliť “javy” od “vecí” o sebe.

Podľa Kantovho názoru “veci o sebe” nemôžu byť dané v skúsenosti. Kant sa snažil dokázať, že veci
sami o sesbe sú nepoznateľné, že údajne poznávame iba javy, čiže spôsob,ako tieto “veci o sebe”
pôsobia na nás. Učenie, ktoré sa v tomto období sformovalo, sám nazval “kritikou rozumu” a bolo
vlastne učením agnosticizmu (agnosticizmus je grécky smer idealistickej filozofie, ktorý popiera
možnosť vedeckého poznania podstaty sveta a jeho zákonitostí).

Podľa Kanta začali v období 70. rokoch jeho filozofiu nazývať kritickou a toto Kantovo obdobie

“kritickým” obdobím. Pre rozlíšenie obdobia do 70. rokov, kedy jeho kritika ešte tak nedominovala,
začali prvéobdobie Kantovho filozofického vývinu nazývať “predkritickým”.

A/ Predkritické obdobie

V prácach tohtoobdobia zaujímajú významné miesto diela, venované otázkam prírodných vied.

V týchto prácach Kant vytýčil otázku o vývine v prírode. Na rozdiel od Newtona, snaží sa Kant na
základe tedajších výsledkov prírodných vied objasniť nielen stavbu slnečnej sústavy, aleaj jej vznik a
vývin. V knihe Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels (Všeobecný prírodopis a
teória neba), 1775, Kant rozpracoval hypotézu, podľa ktorej slnečná sústava vznikla z ohromného
oblaku v priestore rozptýlených častíc hmoty a až po terajšiu svoju podobou sa vyvíjala podľa
Newtonových zákonov vo fyzike.

Kant sa neuspokojoval so všeobecnou teóriou vzniku,slnečnej sústavy, ale sa snažili riešiť aj

špecifickejšie otázky, týkajúce sa dejín Zeme. Postavil otázku o úlohe prílivov a odlivov v dejinách

49.

Zeme a dokázal, že v dôsledku týchto javov rýchlosť denného otáčania Zeme sa spomaľuje.

Vo fyzike rozpracovával učenie o relatívnosti pohybu a kľudu a rozvíjal Descartove a Galileiho

myšlienky. V biológii načrtol myšlienku genealogickej klasifikácie živočíchov, t. j. rozdelenie podľa
pravdepodobného pôvodu na rozličné triedy. V antropologických výskumoch vyslovil myšlienku o
prirodzených dejinách ľudských rás.

Kant poukázal na to, že je mýlny predpoklad, že príroda nemôže vytvoriť poriadok a účelnosť

podľa svojich vlastných zákonov. Práve v zákonnej súsvislosti nachádza Kant dôkaz božstva. Tieto
myšlienky rozviedol Kant ďalej v spise Einzig m.glicher Beweisgrund einer Demostration Gottes
(Jedine možný dôvod dôkazu Boha), 1763.

B/ Kritické obdobie v Kantovej filozofii

V “predkritickom” období stál Kant pod vplyvom racionalistickej filozofie Leibnitza - Wolffa.

Kantovi racionalistickí učitelia mysleli, že reálne spojenie medzi príčinou a jej účinkom sa nelíši od
logického spojenia medzi dôvodom a dôsledkom. Pod Humovým vplyvom sa Kant vzdal tohoto
názoru. Spojenie medzi príčinou a účinkom jeiba faktické, empirické a nemožno ho vyvodzovať
logickou cestou, v dôsledku čoho sama logika nestačí na to, aby dala základy teoretickej prírodovede.

Z predchádzajúceho racionalistického obdobia si Kant ponechal presvedčenie, že zdrojom vied,

ktoré pozostávajú zo všeobecných a nevyhnutných súdov (matematika, prírodné vedy) nemôže byť
skúsenosť, ktorá nikdy nieje úplná, zakončená a teda nedáva základ pre zovšeobecnenia podobného
druhu. Podľa Kanta však nemôže byť takým zdrojom ani rozum. Avšak poznatky, ktoré majú
všeobecný a nevyhnutný význam, čiže hodnoverné poznatky, jestvujú. Ich zdrojom sú podľa Kanta
od skúsenosti nezávisle a pred ňou jestvujúce apriorne zmyslové a rozmyslové formy. Kantova
“kritická filozofia” zavŕšila svoje formovanie začiatkom osemdesiatych rokov. Svoje učenie podal v
nasledovných dielach: Kritik der reinen Vernuft,1781( Kritika čistého rozumu), Kritik er
praktischen Vernunft, 1787 (Kritika praktického rozumu) a Kritik der Urtelskraft, 1790 ( Kritika
súdnosti). V prvej vysvetlil svoje učenie o poznaní, v druhej etiku, v tretej estetiku a učenie o
účelnosti v prírode.

Základ všetkých troch Kritík tvorí Kantovo učenie o “javoch” a “veciach o sebe”. Podľa Kanta

existuje svet vecí nezávisle od nášho vedomia (pocitov, myslenia). Svet vecí nazval vecami o sebe
(Ding an sich).

Poznanie podľa neho začína tam, kde “veci o sebe” pôsobia na zmyslové orgány a vyvolávajú

pocity. V tejto časti svojho učenia o “veciach o sebe” je materialistom. Prvotné pre neh nieje naše
vedomie, ale veci materiálneho sveta. Avšak, len čo prechádza ku skúmaniu problému poznania, jeho
foriem a hraníc, opúšťa materialistické hľadisko a rozvíja idealistické učenie o poznaní.

Tento idealizmus je v tvrdení, podľa ktorého ani naše zmyslové pocity, ani rozmyslové pojmy a

súdy, ani rozumové pojmy (alebo “idey”) nám nedávajú a nemôžu dať teoretické poznatky o
“veciach o sebe”. Pravda, hodnoverné poznatky podľa Kana jestvujú. Je to matematika a
prírodoveda. Pravdy týchto vied sú všeobecné a nevyhnutné. Nech by však boli pravdy akokoľvek
hodnoverné, ich poznatky nie sú poznatkami o “veciach o sebe”. Sú poznatky o tých stsránkach,
vlastnostiach, vzťahoch vecí, pri ktorých možno použiť formy nášho vedomia: pocity, pojmy
(kategórie) a súdy. Na čo však možno tieto formy použiť, nevieme: “veci o sebe” sú nepoznateľné.
Poznateľné sú iba javy. Nepoznateľnosť “veci o sebe” je podľa Kanta principálna. Pokrok
empirického poznania nás nijako nepribližuje k poznaniu “veci o sebe”, keďže vždy boli a vždy budú
za hranicami nášho poznania. Veci o sebe sú podľa Kanta v konečnom dôsledku
transcendentné,jestvujúce mimo času a priestoru. Čas, priestor, kvantita, kvalita, príčinnosť a všetky
iné objektívne jestvujúcse spojenia a vzťahy pokladá za subjektívne jestvujúce vďaka vedomiu.

Kantovo učenie o poznaní sa opiera o jeho teóriu súdov. Pounanie sa vždy vyjadruje vo forme

súdu, v ktorom ide o určitý vzťah,alebo o spojenie medzi dvoma pojmami - subjektom a predikátom
súdu. Existujú dva druhy spojení. V jedných súdoch predikát nedáva neové poznatky o predmete v
porovnaní s týmito poznatkami, ktoré sú už dané v subjekte. Také súdy volá Kant analytickými.

Príklad analytického súdu: “všetky telesá majú rozmery”. V tomto súde predikát - pojem “majú

rozmery” - nedáva nijaké poznatky v porovnaní s tými, ktoré sú obsiahnuté v subjekte súdu, v pojme
“telesá”. Pri skúmaní pojmu “teleso” nachádzame medzi jeho ostatnými znakmi, znak “majú
rozmery”, ktorý logicky vyplýva zo subjektu - z pojmu telesa.

50.

Jestvujú však súdy, v ktorých spojenie medzi subjektom a predikátom nemožno

dosiahnuť prostredníctvom jednoduchej analýzy pojmu subjekt. Predikát sa v nich neodvodzuje zo
subjektu, ale sa s ním spája. Také súdy nazýva syntetickými.

Príklad na syntetický súd: “niektoré telesá sú ťažké”. Pojem telesá neobsahuje nevyhnutne znak

váhy, lebo sa spája s pojmami telesá v myslení, a toto spojenie je syntézou.

Syntetické súdy delí na dve triedy. V jednej sa spojenie medzi predikátom a subjektom myslí

preto, že toto spojenie nachádzame v skúsenosti. Taký je napr. súd: “2 niektoré labute sú čierne”.
Syntetické súdy tohto druhu sú aposteriórne (podľa Kanta).

Druhú triedu tvoria syntetické súdy, v ktorých spojenie medzi predikátom a subjektom sa vraj

môže zakladať na skúsenosti. Toto spojenie sa myslí ako spojenie, ktoré
predchádza skúsenosť a nezávisí od nej. To sú podľa neho apriórne súdy, napr.: “všetko, čo sa deje,
má príčinu”. Podľa Kanta je to apriórny súd, lebo myslené spojenie medzi subjektom a predikátom sa
nemôže zakladať na skúsenosti: v súde sa hovorí o všetkom, čo sa deje, no zo skúsenosti môžeme
poznať z toho len časť.

Podľa významu, aký Kant pripisuje apriórnym syntetickým súdom, hlavnú otázku formuluje ako

otázku o možnosti apriórnych syntetických súdov v každom druhu poznania. Kanta zaujímajú tri
druhy poznania - matematika, teoretická prírodoveda a metafyzika, a tak aj otázku o apriórnych
syntetických súdoch stavia v trojakej forme: po prvé,ako sú možné také súdy v matematike, po druhé,
ako sú možné, v teoretickej prírodovede a po tretie, či sú možné v “metafyzike”.

Riešenie týchto troch otázok spája Kant s výskumom troch hlavných schopností poznania: 1.

zmyslovosti, 2. rozmyslu, 3. rozumu.

Zmyslovosť je schopnosť pociťovať, rozmysel je schopnosť tvoriť pojmy a súdy, rozum je

schopnosť tvoriť úsudky blížiace sa “ideám”. “Idey” sú pojmy o bezpodmienečnej jednote všetkých
podmienených javov.

Učenie o formách zmyslového poznania
Otázku o možnosti apriórnych syntetických súdov v matematike Kant skúma v učení o formách

zmyslového poznania. Prvky matematického poznania nie sú podľa Kanta pojmy, ale názorné
predstavy, čiže zmyslové vnemy (zmyslové “intuície”). V matematických súdoch syntéza subjektu a
predikátu sa zakladá buď na zmyslovom vnímaní priestoru (geometrii), alebo v zmyslovom vnímaní
času (v aritmetike). Priestor je apriórnou formou vonkajšieho zmyslového vnímania. Práve
apriórnosť dáva podľa Kanta priestorovým vnemom ich bezpodmienečnú všeobecnosť za
nevyhnutnosť.

Rovnako je podľa Kanta aj čas apriórnou formou vnútorného zmyslového vnímania. Apriórnosť

dáva aj vnemom času ich bezpodmienečnú všeobecnosť a nevyhnutnosť.

Toto učenie o priestore a čase, ako o apriórnych formách zmyslového vnímania je subjektívno -

idealistické. U Kanta priestor a čas prestávajú byť formami existencie samotných vecí. Stávajú sa
apriórnymi formami našich zmyslov.

Kantovo učenie o apriórnych formách rozmyslu.

Kategórie. Podmienku možnosti apriorných súdov v teoretickej prírodovede sú podľa Kanta

kategórie. Sú to rozmyslové pojmy, akoby nezávislé od obsahu poskytovaného skúsenosťou,
ktorým rozmysel podriaďuje každý obsah, získané z nášho vnímania.

Kantovo učenie o kategóriách rozmyslu je rovnako idealistické, ako aj jeho učenia o zmyslových

formách. Kantove kategórie nie sú formami bytia, ale pojmami nášho rozmyslu. Tieto pojmy nie sú
odrazom obsahu, nájdeného mv zmyslovej skúsenosti, ale len formami, ktorým rozmysel podriaďuje
zmyslami získaný materiál. Pretože sú takými pojmami, kategórie sú apriórne. Nevyvíjajú sa, medzi
nimi takmer niet prechodov.

Otázka a možnosti “metafyziky”.

Trancendentálna dialektika. Základnou otázkou “Kantovej kritiky” je otázka o možnosti

apriórnych syntetických súdov v “metafyzike”, t.j. v teoretickej filozofii. Skúmanie tejto otázky

51.

zaraďuje Kant k výskumu schopnosti rozumu.

K obyčajnej logike sa pod rozumom rozumie schopnosť usudzovať. Kant sa díva na rozum, ako

na schopnosť úsudku, ktorý vedie k vzniku “ideí”. Idey podľa Kanta sú pojmy o bezpodmienečnom, a
nakoľko všetko, čo nám je dané v skúsenosti, je podmienené predmetom ideí je to, čo nikdy nemôže
byť vnímané zmyslami v skúsenosti.

Rozum tvorí podľa Kanta tri idey. Sú to, po prvé, idea o duší ako o bezpodmienečnej celistvosti

všetkých podmienených psychických javov, po druhé, idea o svete ako o bezpodmienečnej celistvosti
nekonečného radu príčinne podmienených javov (príčin a účinkov) a po tretie, idea o Bohu, ako o
bezpodmienečnej príčine všetkých podmienených javov.

Podľa Kantovho názoru je možná jednie veda o psychických javoch vždy podmienených, no nie

je možná filozofická veda o duši ako nepodmienenej jednote týchto javov. Práve tak sú možné iba
prírodné vedy o tých alebo iných vždy podmienených javoch, ktoré prebiehajú vo svete. Nieje však
možná filozofická veda o tom, čo je svet ako nepodmienený celok. A napokon, principiálne nie je
možná filozofická veda o Bohu ako o nepomienenej príčine všetkého jestvujúceho, čiže všetkých
javov.

Kant vyvracia všetky “teoretické” dôkazy jestvovania Boha. Ukazuje, že sa zakladajú na logickej

chybe: jestvovanie Boha sa v nich odvodzuje zo samotného pojmu Boha. No z nijakého pojmu
existencie toho, čo sa myslí, v tomto pojme, nemôže byť toto jestvovanie odôvodnené. Existeciu
možno nachádzať len v skúsenosti. Avšak podľa Kanta predsa treba veriť v existenciu Boha, lebo
túto vieru vyžaduje náš “praktický” rozum, t.j. naše mravné vedomie. Bez viery v Boha nie je možná
nijaká istota o tom, či vo svete existuje mravný poriadok.

Z Kantových výskumov, venovaných kritike “ideí” rozumu, malo veľký vplyv na ďalší vývin

filozofie nemeckého klasickéhoidealizmu. Jeho učenie o protirečeniach (“antinomiách”) čistého
rozumu. Snaha rozumu dať teoretickú odpoveď na otázku, čo je svet ako nepodmienený celok, vedie
podľa Kanta k protirečivým odpovediam na túto otázku. A najmä: možno neuveriteľne dokázať, že
svet nemá začiatok v čase, že svet začal existovať v niektorom momente času a že je ohraničený v
priestore.

Nakoľko Kant zdôrazňoval, že tieto protirečenia vznikajú v rozume, vyplýva z toho záver, že

rozum má protirečivú povahu.

Kantova etika.
Ako myslenie a poznanie predpokladá rozum, tak konanie predpokladá vôľu, ktorú Kant nazýva

praktickým rozumom, čiže činným rozumom. Akými zákonmi sa tento spravuje? Keby sme boli
bytosti len rozumové, mysliace, tak by všetky zákony zneli vo forme prirodzeného zákona kauzality:
ty musíš. Ale sme aj bytosti chtiac mravne konajúce a preto zákony praktického rozumu znejú: ty
máš. Tento praktický zákon nazývame kategorickým imperatívom. Čo to je? Praktické zásady
konania sú platné buď subjektívne a vtedy ich voláme maximami, alebo sú platné objektívne pre
všetkých a vtedy ich voláme imperatívmi. Imperatívy sú zasa dvojaké: bezpodmienečne a
nepodmienečne platné. Posledné nazývame kategorickými imperatívmi. Kategorický imperatív
nesmie závisieť od ničoho, od nijakej podmienky, ani pôvodcu, ani skúsenosti, ani od výsledku.
Obsah kategorického imperatívu nemožno určiť ani cieľom, nemožno povedať: toto rob alebo nerob.

Keď kategorický imperatív nepochádza ani od Boha, ani zo skúsenosti, pochádza z praktického

rozumu, ktorý mu určuje nie obsah, ale formu. Ako dostaneme túto formu? Keď vynecháme z
mravného zákona všetok obsah, zostane táto forma: “Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy
platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva.” Postuláty kategorického imperatívu sú tri: sloboda,
nesmrteľnosť, Boh.

Kategorický mperatív je možný len ak predpokladáme slobodu človeka. Sloboda je dôvodom

mravného zákona, mravný zákon dôvodom slobody. Bez slobody niet mravnosti. To nie je teoretická
poučka ale postulát praktického rozumu.

Teda, čo Kant zrútil v transcendeltálnej dialektike, ktorá chcela slobodu dokázať ako teoretickú

poučku, postavil v Kritike praktického rozumu, ako postulát mravnej vôle.

Druhým postulátom praktického rozumu, ktorý teoretický rozum ani nemôže dokázať, ani

podvrátiť, je postulát nesmrteľnosti. Ako slobodnu možnos dedukovať z mravného zákona priamo,
nesmrteľnosť možno dedukovať nepriamo prostredníctvom zvrchovaného dobra. Kant okrem

52.

najvyššieho dobra - bonum supremum - rozoznával aj zbrchované dobro- bonum
sonsumatum. Zvrchované dobro obsahuje najvyššie dobro a určité plus, totiž odmenu, primeranú
najvyššiemu dobru. Podľa zbrchovaného dobra každému by sa na svete malo vodiť tak, ako si
zasluhuje: zlému zle, dobrému dobre. Avšak v skutočnosti tak tomu nie je a preto praktický rozum
žiada, aby bol život aj okrem pozemského života, žiada nesmrteľnosť.

Tretím postulátom kategorického imperatívu je BOH. Spravodlivé rozdelenie trestu a odmeny v

záhrobnom živote nemožno očakávať od náhody. Znovu žiada praktický rozum, že to musí vykonať
vyššia moc, dobrota a múdrosť a síce BOH. Toto je najlepší dôkaz existencie Boha, dôkaz etický.
Záver praktického rozumu znie: “Dve veci ma naplňujú úctou a obdivom, hviezdnaté nebo nado
mnou a mravný zákon vo mne, tento ma ponižuje, toto povyšuje.” Mravný zákon vedie človeka k
Bohu. Viera sa tak zakladá na mravnosti a nie mravnosť na viere. Mravnosť je základom
náboženstva, ktoré záleží práve v tom, že mravné zákony považujeme za Božie. Mravné zákony sú
platné nie preto, že ich dal Boh, ako vyhlasujú zjavené náboženstvá, ale preto, že môžu byť
ponímané ako Božie. Súhrn náboženského zmášľania pred Kantom možno zhrnúť takto: Je Boh,
preto máš byť mravný. Kant to obrátil takto: Si bytosť mravná, preto je Boh.

Filozofia náboženstva
V kritike čistého rozumu sa Kant javí ako skeptik, v Kritike praktického rozumu zase ako

moralistický deista. V mravnej potrebe je dané vedomie nedokonalosti, a rodí sa z nej túžba zbaviť sa
jej. Zbaviť sa nedokonalosti znamená vykúpiť sa z nej. Vykúpenie je centrom náboženského života.
Ono je len inej formy ako mravnosť. Náboženstvo od mravnosti sa nelíši obsahom, ale formou. Kant
nie z náboženstva odvodzuje mravnosť, ale z mravnosti náboženstvo.

Podobne pracuje aj na detailných otázkach. Zo skúsenosti vieme, že človek je od prírody zlý.

Prvý, kto zlo vykonal bol Adam. Je typom prvého zlého človeka. Mravnosť záleží obrátiť
prevrátenosť, odstrániť radikálne zlo. Musí nastať metanoia, čiže obrátenie, znovuzrodenie
prevráteného zmýšľania vôle. K tomuto obráteniu človek sám od seba nemá moci, ani sily. Musí mať
vzor a tým je Kristus. Kristus je prvý človek, prvý Adam, druhého radu ľudí, znovuzrodených, ktorí
obrátili maximy. Je typom nového dokonalého človeka. Veriť v Krista znamená odhodlať sa,
uskutočniť v sebe tento ideál. Odhodlanie je práve tak výsledkom slobodného rozhodnutia, ako
hriech. Človek je v zlom i dokbrom odkázaný na seba. Má pred sebou ideál Krista, treba sa odhodlať
Ho nasledovať.

Jeho rozumová viera v ideál Krista je spasiteľná. Jej údovia sú údami tzv. neviditeľnej cirkvi. Čo

je cirkev? Cirkev je spoločnosť pod zákonom mravnosti. Členovia cirkvi sa navzájom posilňujú v
konaní povinnosti príkladom a vyznávaním spoločného mravného presvedčenia. Podľa idey je to
cirkev.

Pravá služba Božia záleží v mravnom zmýšľaní a jeho uskutočňovaní. Ciľom náboženského

vývinu je Božie kráľovstvo na zemi. Človek sa musí stať jeho občanom, má sa stať “človekom”.
Kantova estetika

Kantova estetika je rozpracovaná v Kritike súdnej schopnosti (Urtteilskraft). Súdna schopnosť

nepoznáva predmety, aké sú, ako teoretický rozum, ani aké by mali byť, ako praktický, ale ich
posudzuje svojím citom podľa princípu cieľa a cieľuprimeranosti.

Kritika súdnej schopnosti, ako filozofie citu je náukou a cieľuprimeranom v prírode a o krásnom.

Cieľuprimeranosť je dvojaká: objektívna a subjektívna. Objektívne je predmet cieľuprimeraný, keď
obsahove, materiálne súhlasí so svojou podstatou. Táto cieľuprimeranosť sa nazýva dokonalosťou.
Subjektívne je predmet cieľuprimeraný, keď súhlasí formálne a nášmu vnímaniu zodpovedá
subjektívne. Vtedy hovoríme o krásnom. Vnímanie cieľuprimeranosti v nás budí voľný cit, záľubu a
síce pri objektívnom záľubu logickú, pri subjektívnom záľubu estetickú, predmetmi tejto podlednej
sú krásno a vznešené. Pre toto si získal veľké sympatie veľkých umelcov, najmä básnikov Goetheho
a Schillera.

Odporcovia a prívrženci Kantovej filozofie.

A/ Odporcovia Kanta kládli proti Kantovmu “rozumu” dôraz na cit a vieru a preto ich nazývame
filozofmi citu a fideistami. Ján Hamann (1730- 1788), veľký luterán, zvaný magus severu. Bol
osobný priateľ Kantov. Hovorí, že základ náboženstva spočíva v celej našej existencii a je

53.

rozsiahlejší ako oblasť, na ktorej sa pohybuje naše poznanie. Život čírej myšlienky je
najabstraktnejšia forma bytia. Bytie je, ako učil Giorano Bruno, súhra protív (coincidentia
oppositorum), ktoré sa v živote znášajú, ale v myslení sa stávajú vždy a vždy neznášanlivými a na
tom spočíva bezmocnosť analýzy. Polemizuje zvlášť s Kantovým rozlišovaním látky a formy,
nazerania a myslenia. Človek nesmie rozdeľovať, čo príroda spojila.

Ján Gottfried Herder (1744-1804), superintendent vo Veimare. Kladie dôraz na závislosť

rozumu: rozum je produkt, nič pôvodného. Proti Kantovi, ktorého nadšeným prívržencom bol v
šesťdesiatych rokoch, vystúpil vo svojom hlavnom spise, diele Ideen zur Philosophie der
Geschichte der Menschheit (Idey k filozofii dejín ľudstva), skôr nepriamo, vo svojich neskorších,
sôr menej významných spisoch (napr. Metakritik) priamo. Nechce hlásať ako Kant, rozpor medzi
jednotlivcom a spoločnosťou. Rovnako nechcel Herder odlučovať ducha a prírodu, Boha a svet. Boh
nemôže byť mimo sveta, rovnako ako ani svet mimo Boha, a ako jeho priateľ Goethe, aj on
obdivoval Spinozu a bránil ho. Jeho postavenie superintendenta mu nebránilo, aby prenášal voľné a
smelé myšlienky (Gott, Boh, 1787).

Friedrich Heinrich Jacobi (1743-1819) vytkol rozpor, ktorý v Kantovej filozofii zavinilo učenie

o “veci o sebe”. (David Hume 4ber en Glauben, oder Idealizmus und Realismus, David Hume o
viere, alebo idealizmus a realizmus, 1787). I on postráda, ako dvaja predošlí v Kantovej filozofii,
plnosť, celistvosť, čo možno nájsť v živote a bezprostredne vo viere.
B) Prívrženci objasňovali, rozširovali a čiastočne doplňovali Kantove náuky. Centrom tejto práce

bol Kráľovec ako Kantovo mesto a Jena. Sem patria:

Ján Schulz, kazateľ v Kráľovci
Karol Reinhold (1758-1823), profesor v Jene, utiekol z jezuitského kláštora
Šalamún Mamon, litovský žid, ktorý prišiel z Nemecka
Žigmund Beck (1761-1840), profesor v Kráľovci
Friedrich Schiller (1759-1805), keď napísal svoje prvé vášnivé diela, ponoril sa do Kantových
spisov. Obdivoval Kantovo neúnavné bádanie a vysoký ideálny ráz jeho etiky. Ale ho kritizoval, že
príliš ostro zdôraznil rozpory v ľudskej prirodzenosti a mravnosť umiestnil do príliš veľkej
vzdialenosti od bezprostredného rozvoja a oddanosti. Schiller hlása, že harmónia nie len v umení, ale
aj v živote je najvyšší ideál. Všetky prvky v bytosti ľudskej sa majú zúčastniť v ľudskom konaní.

2.

Subjektívny idealizmus Jána Bohumila Fichteho (1762 -
1814)

Fichte sa narodil roku 1762 v rodine roľníka. Už vo svojom školskom veku sledoval so živým

záujmom Lessingov duševný boj a neskoršie, keď vo svojich študentských rokoch prežil zápas s
najťažšou chudobou, bol Kantovými spisami privedený k filozofii. Už roku 1792 napísal Versuch
einer Kritik aller Offeanbarung. Roku 1794 mu ponúkli katedru filozofie na Jenskej univerzite po
Karolovi Reinholdov a tam ešte roku 1794 vydal prvé veľké dielo Grundlage der gesammten
Wissenschaftdes Naturrechtes a roku 1798 Das System der Sittenlehre. Bol obžalovaný pre
ateizmus v spise Abhandlung über den Grund unseres Glaubens, 1798.

Musel opustiť roku 1800 Jenu, keď predtým napísal obranu Apellation an das Publikum gegen

die Anklage des Atheismus a prešiel do Berlína. Tu začína druhé obdobie jeho života, už nie je tak
teoretické, viac praktické. Zomrel roku 1814, keď ako dobrovoľník v armáde sa nakazil týfom v
jednej vojenskej nemocnici.

Fichte postavil na prvé miesto vo svojom učení otázky “praktickej” filozofie, výskum morálky a

štátneho zriadenia. Vychádza z témy, že vo vzájomnom vzťahu medzi teoretickým a “praktickým”
rozumom má praktický rozum prvenstvo.

Predpokladom Fichteho “praktickej” filozofie bolo presvedčenie, že morálne princípy sa musia

opierať o pevné teoretické základy spojené do prísne vedeckého systému. Na to je potrebné si
vyjasniť, čo je filozofia ako veda - alebo ešte vo všeobecnejšom určení - čo robí vedu vedou. V
súlade s tým vysvetľoval Fichte svoje filozofické učenie, ako “učenie o vede” (Wissenschaftslehre)

54.

alebo “vedoslovie”. Úlohou filozofie, ako “vedy o vede” je ukázať základ každého poznania.
Tento základ je to najvyššie a bezpodmienečné pre všetky vedy. Vedy nevychádzajú z neho
bezprostredne, ale je obsiahnuté v ich základe. Z neho možno vyvodiť základy všetkých špeciálnych
vied.

“Vedoslovie” to nie je traktár o bytí, ale o vede. Fichte na rozdiel od Kanta bol pevne

presvedčený o poznateľnosti sveta, v jeho “vedosloví”, bola teória poznania založená na určitej a to
na subjektívno-idealistickej teórií bytia.

Fichte odmieta kantovskú nepoznateľnú “vec o sebe” a kritizuje Kanta z hľadiska dôslednejšieho

subjektívneho idealizmu, ako bol kantovský.

Podľa Fichteho sú vo filozofii možné iba dve základné hľadiská: materializmus alebo

idealizmus. Prívržencom jedného, alebo druhého hľadiska robí filozofa nie teoretický výskum otázky,
ale praktická náklonnosť.

Materialista postupuje od bytia k vedomiu. Idealista naproti tomu postupuje od vedomia k bytiu.

Tento prechod je podľa Fichteho plne uskutosčniteľný, lebo ja môžem zamerať svoje vedomie na
činnosť môjho myslenia. V tomto prípade sa myslenie stáva bytím vo vzťahu k môjmu vedomiu.
Fichte vychádza vo svojom učení z bezprostredne daného faktu - z intuície aktívneho subjektu, čiže z
“Ja”, ktoré zahrňuje v sebe všetko, čo možno myslieť. Rozvíjajúcu činnosť “Ja” musí byť podľa
Fichteho nejaké “ne-Ja”, inak povedané : okrem “vedomia” musí byť “príroda”, okrem “subjektu”
aj “objekt”. Fichte tvrdil, že toto “ne-Ja”, túto “prírodu”, “objekt” treba uznávať nielen akojestvujúce
ale aj ako pôsobiace na “ja” pociťovalo na sebe nejaký “impulz”. Zo strany protiľahkého “ne-Ja”.
Pod činnosťou “Ja” rozumie Fichte predovšetkým mravné konanie subjektu.

V rámci subjektívneho idealizmu rozvíja Fichte dialektické ponímanie procesu konania.

Konajúce “Ja” sa podľa jeho názorov dostáva do pohybu a podnecuje sa ku konaniu čímsi
protikladným. Bezpodmienečná činnosť “Ja” je proces nepretržitého vytvárania protirečení medzi
činnosťou a jej úlohou: ledvaže sa odstránila a prekonala jedna prekážka, v tom momente vzniká
druhá, a prekonávanie a presúvanie hraníc v podstate nikdy nemôže byť ukončené. Svoju metódu
nenazýva Fichte “dialektickou”, ale “analytickou” a uplatňuje ju v celom svojom diele. (Fichteho
metóda sa líši od Heglovej dialektickej metódy. U Fichteho antitéza saneodvodzuje z tézy, ale stavia
sa vedľa nej akojej protiklad. Práve preto Fichteho metóda dostala názov “antitetická”).

Vysvetlenie a formulovania základných téz teoretickej filozofie sa u Fichteho spája so

sentetickým vyvodzovaním logických kategórii. Pridržiavajúc sa svojej “antitetickej” metódy, Fichte
postupne prechádza od základných teoretických téz cez skúmanie pocitov, vnímania a predstavovania
a tiež myslenia (rozmyslu, schopnosti súdu a rozumu) k základným tézam praktického rozumu s jeho
schopnosťami a snahami.

V “praktickej filozofii” t.j. v etike, v učení o práve a štáte, vučení o výchove ústredným pojmom

mu je sloboda. Na to sme na svete, aby sme konali. Všetko poznanie má slúžiť tomuto cieľu.
Praktické činné ja sa uplatňuje v mravnosti a v práve. Mravnosť je slobodný čin vôle kvôli činnosti.
Zlo je lenivosť, nečinnosť. Konať podľa najlepšieho vedomia a svedomia je základný mravný príkaz.
Každý človek má slobodu, ale aj povinnosť konať.

Čo sa týka náboženských názorov sa Fichte veľmi menil. V prvom období v Kritike zjavenia

stotožňoval Boha s mravným svetovým poriadkom a tak náboženstvo mu bolo mravnosťou. Príkaz,
buď mravný, konaj si svoju povinnosť vyhlasoval za pravnú vieru. V tejto perióde života však
mravný svetový poriadok sa mu stal zjavením, prejavom Boha a za najvyšie blaho považoval
mystické myslenie Večného. Príkaz, konaj svoju povinnosť, vyplň svoje určenie, platil aj národu.
Tak vplýval na individualistu Stirnera, na Euckena, na nášho Jozefa Miloslava Hurbana a najviac
na Schellingera, na básnika Novalisa (1772 - 1801) a na básnika a filozofa Fridricha Schlegela
(1772 - 1829 ).

3.

Objektívny idealizmus Fridricha Schellinga (1775 - 1854)

Fridrich Wilhem Jozef Schelling sa narodil v Loonbergu ako syn evanjelického farára. Študoval

teológiu, filozofiu, matematiku a prírodovedu. Na štúdiu v Tubingen sa zoznámil s básnikom

55.

Holderlinom a s filozofom Heglom. V Jene zasa počúval Fichteho a tam roku 1798 sa stal
(pomerne mladý) docentom a o niekoľko rokov obsadil katedru, ktorú opustil Fichte. Od roku 1803
prednášal na univerzite vo Wurzburgu, kde sa zaoberal najmä estetickou a náboženskou
problematikou. Roku 1806 ho vymenovali za tajomníka Akadémie krásnych umení v Mníchove, kde
zostal až do roku 1820. Od roku 1820 - 1826 prednášal v Erlangene a od roku 1827 v Mníchove,
odkiaľ ho roku 1841 Fridrich Wiliam IV. povolal do Berlína. Tu niekoľko rokov prednášal na tému
mytológie a zjavenia, keď mu vydali tieto prednášky bez jeho povolenia, utiahol sa z univerzitného
života. Zomrel v Ragaze vo Švajčiarsku.

V jeho filozofickom vývine rozoznávame štyri stupne. Najprv, prvý, bol nadšeným prívržencom

Fichteho, od roku 1797 do 1800 tvoril prírodnú filozofiu, druhý: od roku 1800 - 1809 tvoril
transcendentálnu filozofiu ,tretí: filozofiu identity, štvrtý: od roku 1809 sa stal mystikom.

1.

Filozofia prírody

Podal ju v spise Etwurf einos Systems der Naturphilosophie, 1799. Svoju filozofiu sám

označuje ako dynamický atomizmus, lebo za producenta všetkého považuje čisté sily - dynameis.
Vychádza z Fichteho, že svet “neja”, čiže príroda, je tu na to, aby sa stalo ja. Avšak zatiaľ Fichte svet
ho ja, prírodu, zbavuje reality, nakoľko ju chápe ako predstavu sveta ja, Schelling jej vrátil
predmetnosť, preto sa jeho filozofia nazýva objektívnym idealizmom.

Vo Fichteho filozofii je svet neja predstavou sveta ja, tak aj ja je s predstavou vyššieho, tretieho.

Tak vzniká Fichtetriada: tezis, antitézis a syntézis. Na tetickom stupni vo vývine je tvorčia príroda -
natura naturans, na druhom stupni je tvorená príroda - natura naturata. Táto sa rozkladá na dve
organickú a neorganickú. Príroda podľa Schellinga teda nie je iba predstavou, ako myslel Fichte je
stupnicou, po ktorej sa vyvíja duch, vystupujúci sám k sebe. Duchovný svet je pokračovaním vyšších
stupňov fyzického sveta. Všetko čo je spojené spoločným životom, ktorú Schelling nazýva - svetovou
dušou (Von der Weltseele - 1798).

2.

Transcendentálna filozofia

K prírodnej filozofii pripojil roku 1800 filozofiu ľudského ducha a nazval ju

transcendentálnym idealizmom v spise System das Transcendentalen Idealizmus. Ľudské
duchovné potencie sa prejavujú v trojakej činnosti: v poznaní, v chcení a v umeleckom tvorení.
Vzhľadom k týmto trom prejavom: k intelektuálnym, týkajúcich sa poznania, morálnym, týkajúcich
sa transcendentálna filozofia na tri časti, na teoretickú, praktickú a estetickú.

3.

Filozofia identity

Roku 1801 vyšlo jeho dielo Darstellun meines Systems der Philosophie. Už v prírodnej

filozofii tvrdil, že svet ja i svet neja je produktom jedného vyššieho, tretieho. Toto vyššie, tretie
chápe ako absolútno, ako predmet filozofie, totožnosti. Základom tejto filozofie je, že aj duch, aj
príroda, majú príčinu v absolútne. Absolútno je totožnosť reálneho a ideálneho, je povznesené nad
protivu prírody a ducha, predmetu a podmetu, konečného a neonečného, časného a večného. Príčinou
a počiatkom všetkého je absolútno. V prírodných vedách prevažuje reálny moment absolútna, kým v
duchovných je ideálny. Ako absolútno je príčinou všetkého, tak vraj aj filozofia a absolútno, čiže
filozofia identity, je základom všetkého.

4.

Náboženská filozofia

V náboženskej filozofii stál pod vplyvom mystike Bohmeho. Zaoberal sa otázkou: odiaľ je to, že

z večného, nekonečného, nepremenlivého, jedného, absolútneho povstalo konečné, premenlivé,
mnohé, relatívne. Alebo inak vyjadrené: keď bola dokonalosť, kde sa vzala nedokonalosť, kde sa
zvalo zlo? Mnohosť, zlo, atď nemôže byť vývinom, z jedna, ale len odpadnutím, odtrhnutím od
jedna, od absolútna. A ďalej: prečo sa nekonečné odtrhlo od nekonečného? Od prapríčiny od
večného? To má svoj poôvod vo vôli konečného. Duša si v sebe podriaďuje nekonečné konečnému a
tak konečné vystúpi z nekonečného. Vystúpenie je teda prejavom slobodnej vôle. Tieto myšlienky
Schelling rozvádza vo svojom spise Philosophische Untersuchungen uber das Wesen der
menschlichen Freiheit, 1809.

Svet a život je vývinom,ktorý absolútno, Boh, potrebuje, aby sa stal Bohom. Na začiatku vývinu

56.

bolo absolútno, ale bolo indiferentnou bezodnosťou - Ungrund - Ens implicitus, čiže
absolútno, v ktorom ešte nieto protív, proti tomuto, na konci vývinu, je tiež absolútno, ale také, v
ktorm už niet protív. Protivy sú už prekonané Ens explicitus. Tam je Boh alfa, tu je Boh omega. Z
počiatočného absolútna sa rozdvojuje príroda a duch, aby sa oboje vývinom zjednotilo, vyvinulo v
osobného Boha. Tento vývin znamená aj Svätá Trojica. Táto predstavuje v kresťanstve troch
následných vládcov sveta: Otec je to večné pred časom, Syn je večné v čase. Vývin sveta je teda
podľa Schellinga teogóniou - rodením sa Boha. A odrazom tohto rodenia, tejto teogónie v ľudskom
vedomí je náboženstvo. Teogonický odraz v náboženskom myslení má dva vývojové stupne. Prvý
vyvrcholil v mytológii, druhý v zjavení, tamten je svet pohanský, tento kresťanský. Pohanstvo
znamená Boha v prírode, kresťanstvo v dejinách. Pohanstvo stiahlo nekonečné do konečnej prírody,
kresťanstvo v Kristu dvíha konečné, prirodzené k nekonečnému, k Božskému. V samostatnom
kresťanstve vidí Schelling tri vývojové periódy, reprezentujúca svätú Trojicu a symbolizované troma
apoštolmi. Peter apoštol je cirkev rímsko-katolícka, symbolizuje Otca, Pavel apoštol je cirkev
protestantská, symbolizuje Syna Božieho, príde tretia perióda, ktorú prinenie cirkev budúcnosti,
cirkev Ducha Svätého, ktorú symbolizuje Ján. Na prvom stupni bola nádej v dobré skutky, na
druhom viera v Krista a na treťom príde láska apoštola Jána. Všetky tieto myšlienky o teológii
rozviedol Schelling vo Svojom spise: Philosophie der Mythologie und der Offenbarung, 1856.

Schellingovi spolupracovníci
Schellingove názory sa v Nemecku stretli s mimoriadnym umením a začas silne ovplyvňovali

vtedajšie myslenie. Boli to na poli prírodnej filozofie: Heinrich Steffens, potom Vavrinec Ok..,
Karol G. Carus. V humanistických vedách vplýval Schelling na Wilhema von Humboldta ale najmä
na Fridricha Daniela Schleiermachera (1768 - 1834).

4.

Fridrich Daniel Ernest Schleiermacher (1768 - 1834)

Študoval najprv na ochranovskom učiteľskom ústave a už tu bol daný základ k jeho zvláštnemu

životnému názoru. Úsilie o univerzálnejšie a kritickejšie vzdelanie ho priviedlo na univerzitu v Halle,
kde sa neskoršie, po mnohoročnej činnosti kazateľa, stal profesorom teológie. Po bitke pri Jene sa
odobral do Berlína, kde ako profesor a kazateľ pracoval nielen v prospech vedy a cikrvi, ale aj
vlastenectva a slobodného verejného života.

Skoro v ňom vzniklo presvedčenie, že najvnútornejší a najvlastnejší život človeka pozostáva v

cite a že človek len tu môže poznať život v celej celistvosti. K tomu pristúpil, ako z vlastného
myslenia, tak zo štúdia Kantových diel, jasný názor o omedzenosti ľudského poznania. Neskoršie
vstúpil do kruhu romantikov...

Naozaj Schleiermacharove miesto v dejinách filozofie je označené tým, že v romantickej sfére

udržuje na žive ducha kritickej filozofie. Spojenie romantizmu a riticizmu bolo umožnené jeho
Sokratovskou osobnosťou, v ktorej bola vo zvláštnej miere zjednotená schopnosť plného a vrúcneho
oddania sa s jasnou rozvážnosťou. Čo kritika rozriešila a o čom rozhodla, že tomu nepatrí platnosť
objektívnej pravdy, to podľa jeho názoru ešte nestsráca náboženské hodnoty, ak obstojí ako
symbolický výraz osobnej citovej skúsenosti. Romantikom sa Schleiermacher javí zvlášť v tom, že
nerozlišuje prísne symbol a dogmu. Nevidel, že náboženstvo dal na iné miesto v duševnom živote,
ako mohla dovoliť cirkev.

Vo svojich Reden über die Religion an die Gebildeten unter ihren Verächtern (Reči o

náboženstve k vzdelancom medzi jeho opovrhovateľmi, 1799) označil intuíciu a cit, ktorými človek
žije v nekonečnosti a večnosti, za psychologické žriedlo náboženstva. Tu niet protikladov, hoci
poznanie musí postupovať od myšlienok k myšlienkam a vôľa od úloh k úlohám. Intelektuálna,
estetická a morálna výchova, dosiahnu dokonalosť len vtedy, keď spočívajú na vnútornej
koncentrácií, ktorú môže dať len cit. Tak posudzuje Schl. náboženstvo zo stanoviska ľudského života
a nie ľudský život zo stanoviska náboženského. Chce ukázať životnú hodnotu náboženstva.

Ako filozof pracoval Schleiermacher v oblasti teórie poznania, etiky a náboženskej filozofie.

57.

a/ Vo svojej Dialektike, ktorá vyšla až po jeho smrti skúma podmienky vedenia.

b/ Etika je podľa Schleiermachera náuka o vývoji, v ktorom rozum a chcenie stále viac a viac
spracovávajú a ovládajú prírodu. Tento vývoj by bol nemožný, keby už v prírode nebolo rozumu a
vôle. Príroda je etika na nižších stupňoch, zmenšená etika. Stupňovite - v neorganických formách, v
živote rastlín a zvierat, konečne v ľudskom živote - sa prejavuje vôľa. Niet absolútneho počiatku
etického vývoja. Tu sa Schleiermacher dostáva do rozporu s Kantom a Fichtem a stavia etiku do
úplnej súvislosti s prírodou a dejinami. Uznáva však vlastný reálny vývoj len v ľudskom svete.

Etická schopnosť je jednak organizačná, t.j. tvoriaca a formujúca a jednak symbolizujúca, t.j.

vyjadrujúca a označujúca. Organizujúca činnosť sa prejavuje v materiálnej kultúre a v obchodnom a
právnom styku. V symbolizujúcej činnosti dáva človek svojmu vnútornému životu vnútorný tvar v
umení, vo vede a náboženstve. Zatiaľ čoSchleiermacher v mladosti (Monologe - 1800) neznáša
prevahy hmotnej kultúry a za etickú činnosť vlastne uznával len činnosť “symbolizujúcu” , pokúša sa
neskoršie, aby poznal obidva spôsoby činnosti v ich zvláštnom význame.

Od Kanta a Fichteho ho odlúčil asi len tesný vzťah etiky k prírode, ale aj silný dôraz, ktorý

kládol na individualitu. Univerzálnym, všeobecným nie je vyčerpaná podstata jednotlivca. Človeku
sa dostáva mravnej hodnoty len tým, že vyjadruje úplne osobitne spoločnú ľudskú povahu. Bude teda
v jeho jednaní niečo, čo by nemohlo platiť pre druhé individuum. Jednotlivec nemôže byť vo svojom
počínaní celkom aktívnym, ak nie je jeho počínanie odlíšené jeho osobnou zvláštnosťou.

c/ Náboženská filozofia

Vo svojom chápaní náboženstva sa Schleiermacher obracia i proti intelektualizmu a proti

moralizmu. Miesto náboženstva vidí tam, kde ešte nebolo vykonané rozštiepenie duševných
mohutností a kde sa individuálne právo začína odlučovať od univerzálna bez toho, aby sa subjekt a
objekt dostávali do protikladu. Toto miesto je dané v bezprostrednom cite, ktorý je spočiatku
popisovaný (Reči o náboženstve), ako cit jednoty, neskoršie ( v spise Der christiliche Glaube -
Kresťanská viera, 1821), skôr ako cit závislosti. Je to rodisko osobnosti. V tomto cite sme zároveň
osobitní a závislí: tu prijímame základy svojej osobnosti. Cit závislosti sa stáva vedomím Boha, ak
precitá reflexiou: slovo “BOH” znamená totiž “žriedlo nášho vnímavého a samostatného bytia”.

Náboženské predstavy a pojmy sú všetky druhotné, zdôvodnené sú reflexiou o bezprostredných

citových stavoch, v ktorých spočíva podstata náboženstva. Potreba výrazu a zdeľovania vedie k
oddievaniu vnútorných zážitkov do slov a obrazov. Takéto slová a obrazy sú dogmy, t.j. symbolické
výrazy náboženských stavov mysle. Každú jednotlivú dogmu musíme bezprostredne spojiť s citom a
preto nesmieme v dogmatike jednu dogmu čistologicky odvodzovať z dogmy druhej.Ak chápeme
dogmatické výrazy doslovne, stáva sa dogmatika mytológiou. To platí napr. o predstavách osobnosti
Božej a osobnej nesmrteľnosti, o stvorení , o prvom človeku, atď. Platí to aj o predstave zázraku.
Náboženský záujem nemôže nikdy viesť k tomu, aby sa Boh a svet kládol proti sebe. Kresťansko-
náboženský cit sa vyznačuje tým, že kresťania nadobudli skúsenosť, tak že sa ich tiesenený cit
prejasňuje a oslobodzuje vzorom žijúcim v zbore: tak prežívajú Krista ako Vykupiteľa.

Náboženská filozofia Schleiermachera znamená veľký pokrok, zvlášť z hľadiska

psychologického. Ako Schl. stotožňuje dogmu a symbol, tak sa tiež prikláňa k tomu, aby stotožňoval
symbolický výraz a príčinné vysvetlenie. V týchto bodoch idú v psychológii náboženstva ďalej
Strauss a Feuerbach.

5.

Juraj Viliam Fridrich HEGEL ( 1770 - 1831 )

Hegel sa narodil 1770 v Stuttgarte v konzervatívnej protestantskej rodine. Od roku 1708 do roku

1793 študoval filozofiu a teológiu na Tubinskej univerzite. Počas štúdií mal na neho osobitný vplyv
Kant, Jacobi a Schiller, ako aj Francúzska revolúcia. Po univerzitných štúdiách pracoval ako učiteľ v
Berne a vo Frankfurte nad Mohanom.Roku 1801 obhájil doktorskú dizertáciu a čoskoro sa stal

58.

profesorom na Jenskej univerzite. Svojimi filozofickými názormi sa v tomto čase prikláňa k
Schellingerovej “filozofii totožnosti” a spolu s ním vydáva Kritický filozofický časopis. Prvou
vynikajúcou a už celkom samostatnou Heglovou prácou je Fenomenológia ducha (1806), ktorá je
východiskom Heglovej filozofie.V dôsledku zastavenia vyučovania v Jenskej univerzite v období
okupovania Jeny napoleonskou armádou Hegel presídlil do Bambergu (r. 1808), kde pracoval ako
redaktor miestneho denníka, v rokoch 1808-1816 pôsobil ak riaditeľ gymnázia v Norinbergu a potom
sa znovu vrátil k univerzitnej činnosti, najskôr v Neidolbergu a potom od roku 1818 prešiel do
Berlína, kde pracoval ako profesor (určitý čas aj ako rektor univerzity) až do svojej smrti 1831
(zomrel na choleru).

Z Heglových najdôležitejších diel treba uviesť Phänomenologie des Geistes 1806,

Wissenschaft der Logik (1812-16), Enzyklopedie der philosophischen Wissenschaften im
Grundrisse (1817), Grundlinien der Philosophie des Rechtes 1821, okrem toho prednášky z
filozofie dejín a náboženstva. Posmrtné vydanie Heglových diel má 19 zväzkov.

Hegel si vytýčil za úlohu, že myšlienky, ktoré podľa jeho názoru vystihujú podstatu rôznych

oblastí jestvoty, rozvinie v rade, v ktorom bude postupovať s logickou nutnosťou. Čo nazýval
dialektickou metódou, to bolo odhaľovanie vnútornej nutnosti, s ňou jeden pojem prechádza k pojmu
druhému až konečne všetky pojmy utvoria veľký systém. Tento čisto logický charakter, ktorý pre
prísne systematickú formu Heglových spisov bije najviac do očí, nie je však najhlbším rysom
heglovského myslenia. Hegel bol realistická povaha. Usiloval sa o to, aby sa zahĺbil do reálnych
mocí jestvoty a abstraktné myšlienky mali k tomuto obsahu dať len formy. Avšak bol presvedčený,
že prvky reálneho bytia vo všetkých odboroch súvisia rovnako vnútorne ak myšlienky v duchu. Tak
je dvojitý ráz jeho filozofie,jeho realistické prehĺbenie a logický systém, zrozumiteľný. Noeticky
môžeme to vyjadriť tak, že znovu odstránil rozdiel medzi dôvodom a príčinou (ratio a causa), ktorý
vyostrili Hume a Kant. Potiaľ sa vrátil k predkritickému dogmatizmu.

V Heglových ranných spisoch, ktoré poznáme a jeho rukopisov, prevažuje ešte realistický

charakter. V mladosti sa predovšetkým zaoberal historickými a obzvlášť nábožensko-historickými
štúdiami a úvahami. Obdivoval v nich doby, keď ľudia žili vo vrúcnom spoločenstve, lebo
jednotlivec bol skutočnou časťou celku a ešte nevystupoval, ako v novej dobe, so subjektívnou
reflexiou a kritikou. Kresťanstvo mu bolo už zjavom rozkladným, pretože bolo vecou jednotlivcovou,
zatiaľ čo klasický starovek bola doby šťastná, lebo jednotlivci žili a pôsobili plne vo vnútri celku.

Ako Fichte (v Základoch prítomného storočia), tak aj Hegel sa videl v príkrom odpore k

osvietenskému obdobiu, hoci sám tiež patril do tohto obdobia. To však nebolo Heglovou vecou, aby
blúznil o ideáloch minulosti. Ideál a realita, rozum a skutočnosť netvorili mu skutočné protiklady.

V jednej dobe bol blízky Schellingovi, vydávali spoločne časopis. Pomaly sa však medzi nimi

začali objavovať rozpory a v úvode k svojmu prvému dielu Fenomenológia ducha (Fenomenoligie
des Geistes, 1807) polemizuje Hegel so svojím druhom. Schelling tak usudzoval, rozoznal síce, že je
úlohou nájsť harmóniu protikladov. Pracuje však so schémou (subjekt-objekt), ktorú všade používa
mechanicky, a ani neukáže ako jeden člen protikladu prechádza s vnútornou nutnosťou do druhého a
ako sa z oboch tvorí vyššia hodnota. Absolútno nemôže byť odpočívajúcou indiferentnosťou, je to
proces, život, duch. V samotnej knihe ukazuje, ako sa obyčajné vedomie (praktické) vyvíja do
špekulatívneho vedomia radom stupňov, z nich vedie k ďalšiemu cez rozpory, ktorými sa cíti
postihnutý. Tak je čitateľ privádzaný k stanovisku, na ktorom možno pochopiť čistý systém
myšlienok. Tento vývoj sa deje, ako u jedinca, tak aj v celom rode fenomenológia je zároveň
psychológia a kultúrna história. V oboch týchto oblastiach platí ten istý zákon, tá istá ku predu
ženúca dialektika.

Dialektika je podľa Hegla nielen vlastnosť myslenia, ale aj základný zákon bytia, lebo jedna

existenčná forma vždy ukazuje na druhú a veci sú členmi jednej veľkej celistvosti.
Jednotlivá myšlienka nemôže vyjadriť celistvosť bytia. Každá myšlienka prechádza svojou vlastnou
negáciou, je sama v sebe obmedzená a potiaľ nepravdivá. S negáciou sa však uplatňuje nový pojem.
Pretože aj tento pojem je určený pojmom prvým, javí sa nutnosť vyššej jednoty, v nej sa obom
pojmom zadosťučiní, lebo sú v dvojakom význame zrušené (aufgehoben), t. j. sú zároveň vo svojom
osamotení popierané a ako články vyššej jednoty obhájené. Myslenie sa teda uskutočňuje podľa
dialektickej metódy v triádach a systém všetkých týchto triád je pravda. Pravda nemôže byť nikdy
jednotlivosť, ale vždy celistvosť.

59.

Ako proces bytia sa javí dialektika v tom, že každý jav v prírode a v dejinách poukazuje

sám nad seba a môže obstáť len ako prvok celkovosti. Hegel tu zrejme chápe celé bytie obdobne ako
vedomie; ako myšlienky v nás, tak aj veci vo svete majú byť navzájom vo vnútorných vzťahoch.
Používa však aj iných analógií. Pôsobenie kontrastov ukazuje, ako sa protiklady navzájom v sebe
prevažujú. Organický vzrast ukazuje, ako skoršie štádiá určujú neskoršie obdobia a v nich trvajú.
Akoby si toho nebol ani vedomý, buduje Hegel na týchto analógiách svoju teóriu svetovej dialektiky.
Nič sa nestráca a predsa všetko zaniká. Pamäť svetového ducha uschová všetko. A vďaka svojej
vnútornej jednote so svetovým duchom, mohlo ľudské myslenie vyvinúť čisté formy svetovej
dialektiky. Kantova náuka o kategóriách sa stáva svetovou systematikou (Wissenschaft der Logik,
Vedecká logika, 1812-1816).

Čistá logika je však len prvou časťou systému. Lebo tieto čisté formy tvoria protiklad k reálnej

prírode. Dialektická nutnosť (čo je jeden z najťažších bodov z Heglovho systému) vedie od logiky k
prírodnej filozofii, t.j. náuke o javoch v priestore a v čase. Vlastne tu máme Schellingovo
“odpadnutie”.

Heglovo vypracovanie prírodnej filozofie je v jednotlivostiach rovnako ľubovoľné a fantastické

ako Schellingovo. Aj on chápe prírodu ako rad stupňov: mechanikou prídeme k fyzike a odtiaľ k
organike, vždy s vnútornou nutnosťou. Reálny vývoj v čase Hegel rovnako neuznáva ako Schelling.

Od prírodnej filozofie prídeme k filozofii ducha, k “vyššej jednote” oboch prvých častí systému.

Abstraktná myšlienka bojom s vonkajším rozptýlením sa rozvinula v priestore a čase a vracia sa teraz
sama do seba. Dialektika vedie i tu radou stupňov. Subjektívny duch ( v stupnici: duša, vedomie,
rozum), duševný život jednotlivých indivíduí, prechádza do objektívneho ducha, ktorý sa prejavuje v
triade: právo, moralita (svedomie) a mravnosť (sociálny a štátny život). Vyššia jednota
subjektívneho a objektívneho ducha je absolútny duch, celkovosť duševného života, v ktorej je
zrušený protiklad subjektu a objektu. V umení, v náboženstve a v špekulácii sa prejavuje absolútny
duch (Encyklopedie der philosophischen Wissenschafte, Encyklopédia filozofických vied, 1817).

Všimnime si teraz dvoch častí filozofie ducha podrobnejšie: učenie o objektívnom duchu, ktorý

Hegel vyložil v diele Philosophie des Rechts (Filozofia práva, 1821) a náboženskej filozofie, o
ktorej hovorí v diele vydanom po jeho smrti Vorlesungen uber die Philosophie der Religion
(prednášky o filozofii náboženstva). Hoci sa Hegel už neobhliada na antické štáty, s romantickou
túžbou, ako to robil v rannej mladosti, predsa jeho chápanie štátu má stále antický ráz. Vlastná
mravnosť sa prejavuje v živote rodinnom, v občianskej spoločnosti a v štáte a tvorí protiklad nielen k
abstraktnému a vonkajšiemu právu, ale i k moralite, k subjektívnemu svedomiu, oddelenému od
dejinných útvarov spoločenských. Dobro trvá v mravnej spoločnosti a nezávisí na individuálnej
ľubovôli a náhodnosti. V mravnom svete pôsobí čosi, čo siaha nad vedomie jednotlivca. Svoje
najvyššie vývojové formy dosahuje indivídum len tým, že žije v spoločnosti a pre ňu. “Mravná
substancia” je duch, ktorý vládne v rodine, v občianskej spoločnosti a predovšetkým v štáte. Štát je
plná skutočnosť mravnej idey, že štát existuje je prejav Boha vo svete. Štátna ústava je tu rovnako
neoprávnená ako individuálna kritika.

Na poli náboženstva sa asi javí protiklad formalizmu a realizmu v heglovskej filozofii

najostrejšie. Hegel sa chce i tu ponoriť do veci samej, filozofia má i tu porozumieť len tomu, čo je
skutočne dané. A bol presvedčený, že filozofia rozvitá do plnej jasnosti má ten istý obsah ako
náboženstvo. Filozofia hľadá jednotu bytia všetkými protikladmi a na všetkých stupňoch - a
náboženstvo učí, že všetko vzniká z jedného Boha. Rozdiel je tu len vo forme predstavy, fantázie. Čo
hovorí náboženstvo veľkými obrazmi konkrétne a energicky, to je filozoficky povedané v reči
abstraktných pojmov, ktoré nie sú obmedzené časom.

Pomer oboho (Hegel používa zrovnanie, ktoré si vypožičal u Hamanna) je taký ako pomer

zaťatej päste a plochej ruky. V náboženstve sa napr. hovorí o stvorení sveta ako o jedinom, časovom
akte, avšak filozofia chápe pomer medzi Bohom a svetom ako večný, časovo neurčený pomer (ako
pomer dôvodu a následku). V náboženskej náuke o vykúpení sa Boh vteľuje, žije ako človek, trpí,
umiera na kríži, vo filozofii je i toto večný pomer: nezmieriteľnosť nekonečna a konečna, vinou
ktorého musí byť konečná forma vždy znovu zrušená, ak má značiť niečo nekonečné.

Vo svojej horlivosti Hegel prehliadol, že tento formový rozdiel môže mať základný význam.

Označuje rozdiel dvoch svetových názorov - monistického alebo imanentného a dualistického, alebo
transcendentného. Hegel sa nám javí ako romantik vo svojom naivnom presvedčení, že žiadna

60.

hodnota nezaniká, ak je priodená novými formami. Problém, ktorý tu prehliadol, bol v jeho
škole, ako neskoršie uvidíme, veľmi ostro vyhrotený.

V Heglovej filozofii štátu a práva sa druží ako tretia, podľa niektorých, najspôsobivejšia časť:

filozofia dejín, vydaná podľa prednášok po jeho smrti ako Vorlesungen uber die Philosophie der
gescgichte (Prednášky o filozofii dejín, 1837). Svetové dejiny vyjadrujú proces božského,
absolútneho ducha v jeho najvyšších útvaroch. Riadiacou mocou tohto vývoja je svetový duch,
ktorého nástrojom sú národní a svetodejní duchovia, veľkí muži. Všeobecné dejiny sú svetový súd,
ktorý sa koná nad národmi.

Český výber z Hegla usporiadal Fr. Fajfr: Hegel, filosofie, umení a náboženství a jejich vztah k

mravnosti a státu, 1943
Fr. Krejčí: Heglova filosofie dejín, 1933

A.

Polokantovci

Proti konštruktívnemu idealizmu Fichteho, Schellinga a Hegla sa v Nemecku postavila trojaká

opozícia:
I.psychologizmus Friesa a Benekeho, vzťahujúci sa na metódu
II. realizmus Herbarta, vzťahujúci sa na metafyziku
III. pesimizmus Schopenhauera, vzťahujúci sa na hodnotenie jestvoty

Fries a Beneke založili filozofiu na metóde empirickej psychológie, Herbart proti monizmu

idealistov postavil pluralizmus a Schopenhauer proti optimizmu hlásal pesimizmus. Všetci
vychádzajú z Kanta, ale ku Kantovmu živlu pridávajú nový moment (preto polokantovci): Friesova
filozofia je Kant plus Jacobi, Herbartova Kant plus Leibnitz a Schopenhauerova Kant plus indická
filozofia.

a/ Jakub Fridrich Fries (1773-1843)

Profesor v Heidelbergu a v Jane. Napísal viaceré spisy napr. Neue Kritik der Vernunft 1807,

Handbuch der Religionsphilosophie, 1832, Geschichte der Philosophie, 1837-1840 a i. Podľa
neho nie transcendentálna metóda, ale empirická psychológia tvorí základ psychológie. Ináč Kantove
výsledky estetiky a analytiky prijíma, rozchádza sa s jeho dialektikou. Pod vplyvom Jacobiho hlásal,
že svet ideí nie je poznateľný rozumom, ale vierou. Viera v poznávaní vecí o sebe a ideí je práve
taká, ako rozum v poznávaní sveta javov. Ideí je toľko, koľko kategórií, teda 12. Z nich sú
najhlavnejšie tri idey relácie, a síce večnosť duše, sloboda vôle a existencia Boha. K týmto vedie
viera a nie rozum.

Nad Kantovu filozofiu pokročil aj tým, že pod vplyvom Jacobiho sa usiloval preklenúť

dualizmus teoretickej a praktickej filozofie, vedenia a viery, vyšším tretím. Preklenul to tušením,
intuíciou. Medzi vedenie a vieru kladie tušenie: Wissen - Ahnung - Glauben. Vcelku možno jeho
názor zhrnúť takto: o zmyslovom svet javov viery. lebo je predmetom vedenia, v Boha veríme, lebo
je predmetom viery, Boha vo svet tušíme.

Fries mal mnoho prívržencov, menovite z radov evanj. teológov: De Wette, Haase, z katol.

Hermes, z našich Karol Kuzmány.

b/ Fridrich Beneke (1798-1854)

Dôsledne spracoval Friesovu psychológiu (Lehrbuch der Psychologie, 1833). Východiskom

vedenia je sebapozorovanie. Základnou vedou je psychológia. Úlohou psychológie je rozobrať
schopnosti a sily duševného života. Duša nie je voľačo jednoduché, je prejavom mnohých síl. Každý
akt duše je súčinom dvoch činiteľov, popudzovania a vnímavosti.

61.

Náboženstvo má dva pramene, teoretický a praktický. Teoretický znamená, že je v nás túžba

po ucelení kusého vedenia a táto vedie k Bohu. Praktický prameň je mravná potreba.

Druhým odporcom idealizmu bol realizmus. Jeho zakladateľom bol Ján Fridrich Herbart

(1776-1841), profesor v Kráľovci - od r. 1802 v Gottingen. Spisy a diela: Allgemeine Pädagogik
1806, Allgemeine praktische Philosophie 1808 atď. V pedagogike bol zakladateľom vedeckého
pedagogického realizmu.

Náboženstvo sa zakladá na cite pokory, ktorá sa opiera o teológiu. Na druhej strane je

odôvodnené aj mravnou potrebou, lebo ono utešuje, povzbudzuje, napráva, pomáha v ťažkom živote
a to je jeho veľká hodnota. Teoreticky náboženstvo je nevyhnutné pre doplnenie vedenia, prakticky
pre mravnú nedokonalosť (Beneke). Viera je staršia ako veda.

Arthur Schopenhauer

bol synom bohatého kupca z Danzingu, dnešnom Poľsku. Sám bol obchodníkom. Potom sa stal

súkromným docentom vo Frankfurte nad Mohanom. Diela: Die Welt als Wille und Vorstellung,
1818, Die Wille in der Natur, 1836, Metaphysik der Liebe. Schopenhauer vychádza z Kantovej
kritiky čistého rozumu, ale stojí pod vplyvom budhizmu, Berkeleyho immateralizmu a filozofie
Fichteho. Vonkajší svet je podľa neho súhrn predstáv a tak je podľa neho všetko mam a klam. Aj ja
ako objekt som pre iného klamom. Popri tom, že som objektom, som aj subjektom a ako subjekt
poznávam v sebe podstatu. Čo je podstatou a čo v sebe môžeme poznať je voľa. Že sme, je
vonkajším prejavom vôle. Vôľa je jadrom života, bytia. Je, čo chce byť. Čo je vôľa pozitívne určiť
nemožno. V človeku sa prejavuje ako rodový pud k udržaniu rodu, pohlavná láska. Chceme byť, to je
teda bezvedomý pud k existencii, pud bez konca. Kde je chcenie, tam je nedostatok, tam je bôľ,
smútok a tak aj život je bôľ, smútok.
Ako sa zbaviť bôľu?
Trojakým spôsobom:
a/ umeleckým požívaním - kontempeláciou, zapiera seba a tak sa zbavuje bôľu
b/ intelektuálny názor je vyšším stupňom, znamená umom vniknúť k podstate jestvoty a tak sa
presvedčiť, že svet je len predstava, život utrpenie...
c/ najvyššie stojí ten,kto sa úplne odvráti od života, stane sa bezcitným, zaprie v sebe vôľu, stane sa
askétom. Rezignácia je pravá cnosť, pravé vykúpenie. Smrť je vykúpením, nie preto, že po nej príde
lepší, vyšší život, ale že nás zbaví života, bôľu. Smrť nie je hrozná, je jediné blaho. To je jeho
povestný pesimizmus. Už vo svojej prvej práci Über die vierfache Wurzel des Satzes vom
zureichenden Grunde. O štvorakom koreni vety o dostatočnom dôvode, r. 1813 vybudoval
Schopenhauer svoj kriticizmus. Veta o dostatočnom dôvode nadobúda svojich štvorakých foriem
tým, že naše predstavy môžu navzájom na sebe závisieť štvorakým rozdielným spôsobom: ako dôvod
a následok, ako príčina a účinok, v priestore a čase a ako motív a konanie. Zatiaľ, čo Hegel chcel
odstrániť rozdiel dôvodu a príčiny, súčasne vyhrotený Humom a Kantom, ukazuje Schoppenhauer
veľmi jasne na význam tohto rozdielu. V prvej knihe svojho hlavného diela Die Welt als Wile und
Vorstelung, Svet ako vôľa a predstava, 1819, podáva obšírne vysvetlenie svojej náuky a poznania.
Od Kanta sa líši zvlášť dokonalým spojením, ktoré vidí medzi nazeraním a myslením. Priamo je nám
daný len počiatok, ktorý zodpovedá zmene nášho tela. Zároveň však rozum a nazerajúca mohutnosť
inštinktívne pôsobia navzájom: príčina počiatku je vec vnútorná (vonkajšia), od nášho tela odlišná,
chápaná aktom. V ňom sa prejavuje kategória príčinnosti. V tomto premietnutí pôsobí zároveň
priestor, čas a príčinnosť. Skúsenosť nemá vplyv na tento akt, ktorý práve teraz umožňuje skúsenosť.
Poznanie (počiatok, rozum, nazeranie) je produktom našej materiálnej organizácie. Čiste
prírodovedecky sa nedostaneme nad materializmus. Ak nachádzame príčinu počiatku, v tele od nášho
tela sa líšiacom, tak nachádzame znovu príčinu tohto tela a jeho stavu v nejakom treťom tele atď.
Zákony zotrvačnosti a trvania hmoty vyplývajú priamo z kauzálneho zákona. Materializmus je však
znemožnený poznaním, že veta o dôvode platí len pre predstavové predmety: hmota, ktorá je
príčinou počiatku a predstavy, je sama daná len ako predstavovaný objekt. Svet je pre poznanie len

62.

predstava, nie vec o sebe. Máme do činenia jedine so vzťahmi predstáv medzi sebou, za tento
kruh sa teoreticky nedostaneme. Čo je však bytie, súhrn predstavovaných objektov sám o sebe?
Schopenhauer sa domnieva, že našiel cestu, ako sa zbaviť závoja “veci o sebe”. Veta o dôvode platí
len pre nás pod všetkými predstavami vzniká v nás dychtenie a túžba, pud sebazáchovy, ktorý sa
prejavuje v ľúbosti a v neľúbosti, nádeji a bázni, láske a nenávisti vôle, ktorá vytvára našu
najvnútornejšiu podstatu,prejav v nás. Všetky predstavy k dosiahnutiu chceného. Čo je teda prejav v
nás, to musí byť podľa Schopenhauera i prejavom vo svete. Pomocou najvnútornejšieho v sebe
chápeme najvnútornejšie vo svete. Tak prechádza Schopenhauer od teórie poznania k metafyzike
pomocou analógie, analógie o ktorej oprávnenosti nepochybuje vo svojom romantickom naladení.
Bola tu ťažkosť v tom, že všetko chcenie je časový proces a nám známy iba ako jav. V druhom
zväzku svojho hlavného diela, ktorý vyšiel pripúšťa Schopenhauer túto ťažkosť, mieni však, že
chcenie je jav, v ňom sme si celkom za jedno. Ale potom platí veta o dôvode, ktorá platí o všetkých
javoch - aj o chcení - a my sme nenašli veci o sebe. Proti heglovskému intelektualizmu bolo to veľmi
významné pre vývoj psychológie, že Schopenhauer zdôrazňoval voľný život tak energicky ba v
jednotlivostiach často geniálne. Ostatne Fichte pôsobil pravdepodobne na Schopenhauera nielen v
jeho náuke o premietaní, ktoré tvorí podstatnú časť jeho náuky o poznaní. Vôľu poznáme nielen z
priameho pozorovania, ale vôľa má aj vonkajší prejav, lebo naše celé telo je hmotný výraz vôle. Telo
a vôľa sú jedno. Preto môže Schopenhausen nazývať poznanie (predstavovanie a jeho objekty) i
produktom vôle i produktom tela. Čo je vôľa hľadené na ňu zvnútra (metafyzicky), to je telo nazerané
zvonka (fyzicky). V celej fyzickej prírode - v organickom raste, v činnosti svalov a nervov, dokonca
vo všetkých prírodných silách - pôsobí vôľa.

B.

Heglova škola

Heglova škola sa držala do jeho smrti (1831) spolu, hoci bola rôznorodosť názorov a výkladov.

Po jeho smrti sa začala škola rozpadať a síce na dve krídla na tzv. ľavé krídlo Heglovej školy -
mladohegelovci- , ktorá hovorila, že náboženstvo je nižším stupňom a filozofia vyšším stupňom, a
tak náboženstvo je prekonané.

Oproti tomu, druhá strana si vysvetľovala vec tak, že nižší stupeň je vo vyššom zdokonalený, to

znamená, že nižšiemu treba dať dokonalejšiu formu, náboženstvo treba urobiť filozofickejším. Toto
tvrdilo pravé krídlo hegelovcov.

Rozdielne názory najmä pravica hlásala, že Boh je osoba aj pred stvorením sveta, ľavica, že Boh

len stvorením, vývinom sveta dospieva k osobnosti. Pravica hlásala: Kristus je bohočlovek, ľavica:
ľudstvo, ktoré sa vyvíja, teda idea ľudstva je bohoľudská. Pravica hlásala individuálnu nesmrteľnosť,
ľavica nesmrteľnosť ľudského rodu vcelku.

K cirkevnému učeniu stála bližšie pravica, kým ľavica sa ďalej vzďaľovala a radikalizovala.

Keď z ľavice, od Straussa vyšiel Život Ježiša, 1835-36, škola sa rozpadla na dve časti. Pravé krídlo
starchegelovcov tvorili: Marheinecke, Goshel, Gabler, Schaller, Daub a menovite Ján Erdmann
(1805-1892) historik filozofie. Pravé krídlo má pre nás Slovákov ten význam, že z neho vyšli
štúrovci, ktorí práve vtedy študovali v Nemecku.
V centre stáli: Rosenkrantz, Fridrich Vischer, Albert Schwegler, Karol Prantl, Eduard Zeller a
Kuno Fischer.

Na ďalší vývoj filozofie malo väčší vplyv ľavé krídlo so svojimi dvoma významnými

reprezentantmi. Boli to: David Fridrich Strauss a Ludvik Feuerbach.

David Fridrich Strauss

Diela: Život Ježiša (1835-1836), Christliche Glaubenslehre (1840-41), Der Alte der neue

Glaube, 1872.

V Živote Ježiša sa púšťa do historickej kritiky Biblie, najmä evanjelií. V Glaubenslehre

kritizuje dogmatiku. Biblické histórie chápe ako mýthos, t. j. že nadprirodzené fakty sú prednesené
formou historickou, rečou symbolickou. Je to vraj nevedomé básnenie veriacich ľudí. Evanjelia

63.

podávajú obraz nie historického,ale uvereného Ježiša. t. j. ako sa javil pisateľom v ich veriacej
duši. Sú to teda mýty pravdivé, hodnoverné zo stanoviska ich viery, ale historicky nie sú skutočné.
Rovnako kritizoval aj vierouku. Boh mu prestáva byť transcendentálnym Bohom, Kristovo božstvo
chápe ako zbožstvenie ľudského rodu, zamieta individuálnu nesmrteľnosť. V diele Der alte und der
neue Glaube sa dopracoval k panteizmu. Hovorí, že potrebujeme nie starú, ale novú vieru, ktorá
pestuje ľudskosť a miesto posmrtného života verí v tento život. Nepotrebujeme cirkev, ani cirkevný
kult, ale kult géniov, ako vzory ľudskosti. Jeho diela veľmi silno pôsobili, u nás bola ich ozvena
negatívna, Hurban sa veľmi ostro postavil proti takémuto chápaniu kresťanstva. Ešte radikálnejšie
stanovisko zaujal Ludvik Feuerbach.

Ludwig Feuerbach

Diela: Das Wesen des Christentum 1841, Grundsätze der Philosophie der Zukunft 1843,

Das Wesen der Religion 1845. Predmetom jeho filozofie je človek a tak aj filozofia je vlastne
antropológia. Aj teológia je antropológia, lebo podľa Feuerbacha Boha niet, ako to teológovia
predstavujú. Nie Boh stvoril človeka k svojmu obrazu, ale človek si ho tvorí podľa svojho.
Náboženstvo je teda zbožstvenie človeka. Tak človek človeku je bohom - homo homini deus est. Boh
je teda, čím nie je človek, ale čím si praje byť. To znamená aj Kristus. Že sa Boh stal človekom v
Kristu, je vlastne zjav zbožstveného človeka - teogonia. Podľa Feuerbacha jestvuje len to, čo je v
priestore a čase. Človek je, čo je - Der Mensch ist, was er ist. Podľa toho je jeho etika
eudaimonistická a jeho názor materialistický. Feuerbach vytvoril v teológii radikálnu kritickú školu,
tzv. tübingenskú na čele s Ferdinandom Bauerom a ďalšími radikalistami, Brunom a Edgarom
Bauerom. Posledný napísal Kritiku synoptikov v 3. zv. 1841-42, kde na rozdiel od Straussa tvrdí,
že evanjeliá sú nie vierou diktované mýty, ale že sú tendenčné výmysly. Tieto na kritický rozum
rozoberať a hodnotiť. Kritický rozum ich však vyhlasuje za výmysly a za pravdu prijíma len
absolútnu kritiku človeka, lebo nad všetkým stojí jedine oprávnené “ja”.

6.

P o z i t i v i z m u s.

Je to druhý veľký smer 19. stor. vedľa romantizmu. Ako romantizmus vznikol v Nemecku, tak

pozitivizmus má svoj domov a svoje korene vo Francii a Anglicku. Má svojich predchodcov, ale jeho
vlastným zakladateľom a budovateľom je:

A.

A u g u s t C o m t e (1798-1857)

Comtova filozofia vychádza z rozlišovania, ktoré už vykonal utopistický socialista Saint Simon,

že moderná kultúra postráda jednotného duchovného základu, ktorý jej prv dala teológia. K odpovedi
na otázku, čo môže byť týmto základom v novej dobe, dospieva Comte skúmaním duchovného
vývoja ľudstva. Vo svojom hlavnom diele Cours de philosophie positive (1830-1842) ustanovuje a
vykladá zákon troch štádií vývoja. Prvé štádium bolo teologické. Ľudské poznanie na tomto stupni
pracuje s úzkym okruhom skúseností a je ovládané obrazotvornosťou. Všetko je vykladané pomocou
predstavy bohov, alebo boha. Teológia ako primitívna veda je duchovným telom ľudského života. Aj
mravnosť je postavená na tento základ. Najčistejším a najtypickejším náboženstvom je fetišizmus.
Prechod od neho polyteizmu znamená odtrhnuté predstavy bohov od konkrétnych prírodných javov,
čím je ich vedeckejšie, nenáboženské skúmanie. Druhé štádium bolo a je metafyzické a siaha až k
veľkej francúzskej revolúcii. Na tomto stupni sú prírodné javy vysvetľované obecnými
metafyzickými princípmi. Vzniká idea chemickej, alebo životnej sily a obecná idea prírody, ktorá
nahradzuje predstavu božstva. Náboženská fantázia je vystriedaná metafyzickou špekuláciou.
Charakter tohto myslenia je prevažne kritický a negatívny. Svojím individualizmom nie je toto

64.

myslenie schopné stmeliť spoločnosť. Pravé a realistické poznanie začína podľa Comta až
pozitívnou vedou. To je tretie a posledné štádium ľudského ducha - pozitívne. Vládne v ňom
skúsenosť, nie náboženstvo a metafyzika. Ide o skúmanie skutočných javov, o zisťovanie
jednotlivých zákonov, čiže stálych relácií medzi javmi a o hľadanie zákonov stále obecnejších.
Vedenie je základom predvídania. Kritérium pravdy je zhoda poznania s faktami. Toto myslenie je
schopné zjednotiť všetkých duchov ako spoločný základ a vytvoriť novú duchovnú jednotu, ktorá sa
pominula stredovekom. V súlade s učením o troch štádiách buduje Comte svoju klasifikáciu vied.
Poradie v stupnici vied stanovuje podľa toho, ako ktorá veda dospela k pozitívnemu štádiu. Na
prvom mieste je matematika, potom astronómia, fyzika, chémia, biológia a sociológia. Neskôr
pripojil ako poslednú vedu etiku. Logika, psychológia a noetika sa v jeho klasifikácii nevyskytuje.
Pokiaľ ide o neotiku, musíme konštatovať, že Comte má určitú noetiku. Je to noetika biologická.
Poznanie je podľa neho záležitosť biologická. Je určovaná vzájomným pôsobením nášho organizmu
a vonkajšieho sveta, rozumu a prostredia (mi lieu). Teoreticko - kritického rozboru poznania však u
Comta nenájdeme ani po stránke psychologickej. Jednotlivým štádiám ducha odpovedajú určité
stupne vývoja sociálneho a politického. Teologickému štádiu zodpovedá militarizmus a vláda
duchovných a politických autorít. Metafyzickému štádiu zodpovedá vláda právnikov. S pozitívnym
štádiom ide ruka v ruke industrializmus. Pozitívne vedecké štádium sa vyznačuje celkom
objektívnym skúmaním faktov. Comte cíti, že to človeku nestačí, že k jeho celkovému uspokojeniu je
treba taktiež subjektívny názor. Tak po kritike teologického štádia dospieva k potrebe nového
náboženstva, ktorého predmetom je podľa neho ľudstvo chápané ako živá bytosť. Táto Comtova
Grand Etre je zosobnením a zbožstvením spoločnosti. Comte sa na konci svojho života dokonca
pokúsil organizovať cirkev s týmto náboženstvom. Základy náboženstva ľudskosti chce vo svojom
spise Politique positive ou traite de sociologie instituant la religion de l´ humanite (1851-1854).
Svojim náboženstvom chce rehabilitovať fetišizmus. Ako plné a pravé náboženstvo. Jeho význam
vidí v tom, že uspokojuje cit a obraznosť. Miesto pojmov pozitívnej vedy tu nastupuje “poetická
fikcia”, miesto dôkazov fantázia, na najvyššom stupni duchovného vývoja sa ľudstvo vracia k
fetišizmu, z ktorého vyšlo, ale k fetišizmu oprávnenému, na vyššom stupni. Toto Comtove
náboženské stanovisko rozdelilo jeho školu na dva tábory. Jední v ňom videli vrchol pozitívnej
filozofie (Lfite a Robinet), druhí ho zase odmietali (Litté).

Z Comtovej školy vyšiel rad vedcov, ktorí kriticky a historicky skúmali náboženstvo ako jav.

Patrí sem Emil Durkheim a Lucie Levy Bruhl. Za duchovného otca pozitivizmu býva označovaný
Dávid Hume. Má mnoho stúpencov v Anglii, ktorí vykazujú znaky pozitivizmu. Na zač. 19. stor. sa
jeho vplyv prejavil v utilistaristickom smere, jeho vodcom bol Jeremy B e n t h a m.

B.

Jeremy B e n t h a m (1748-1832)

Jeho hlavným filozofickým heslom bolo: Čo najväčší úžitok a šťastie pre čo najväčší počet ľudí.

Bol to filozof začínajúceho liberalizmu a hlásal ako heslo: “Laissez faire, laissez passer, la nature va
d´elle méme”. Jeho liberalizmus sa taktiež prejavoval v náboženskom názore. Bol pre náboženstvo
bez dogiem a bez obradov. Významným anglickým filozofom bol John Stuart Mill.

C.

John S t u a r t M i l l (1806-1873),

ktorý vedľa Herberta Spencera môže byť považovaný za najväčšieho angl. filozofa 19. stor.

Naväzuje na Bacona. Stal sa slávnym svojou Sústavou logiky (1843), zdôrazňujúcou indukciu.
Zastával ušľachtilý utilitarizmus a empirizmus a bojoval proti romantizmu. Za základ neotiky
považuje asociačnú psychológiu, podľa ktorej sú prameňom poznania stavy vedomia podnieteného
prírodnými javmi. Obsahom vedomia nie je nič iba zväzky vnemov. Poznanie je chápané čisto
pasívne. Aktivita rozumu, tvorčí význam ducha a pojmov sú neznáme. S Humom popiera platnosť
pojmu príčinnosti, ktorý nahradzuje iba pravidelnou následnosťou javov v čase. Tak stavia svoju
logiku na prírodnícky asociačný základ. Nejde mu o otázku správnosti, platnosti či neplatnosti
logických súdov, ale len o psychológiu asociácie. Tým položil základ k tzv. psychologizmu, ktorým

65.

nahradzuje otázkou pravdy popisovaním duševných stavov. Aj matematické súdy považuje
Mill za induktívne súdy logické, odvodené z pozorovania prírody. To znamená, že mimo našu
prírodu matematika neplatí, alebo je celkom iná. Mill veril v pokrok a vo vplyv výchovy na konanie.
V spise Poddanstvo žien, hlása rovnosť medzi mužom a ženou.

Mill prijíma Comtovu myšlienku o poslednom vedeckom štádiu, ale proti Comtovi je pre

tolerovanie teológie a metafyziky, ak nie sú v rozpore s vedeckými poznatkami. Základom teológie a
metafyziky sú podľa neho otázky, na ktoré nemáme vedecké odpovede. Vo svojich Essays on
Religion (1874) popiera prirodzenú teológiu a jej usudzovanie na všemohúceho a najviac dobrého a
múdreho Boha z prírody. V Boha je možno veriť len tak, že Ho chápeme v neustálom zápase s
odporujúcou hmotou. V tomto zápase môže byť človek Božím spolupracovníkom. Cit, ktorý túto
spoluprácu sprevádza, môže byť podľa Milla nazývaný náboženstvom. Do rámca pozitivizmu patrí
taktiež filozofia vývoja. Má svojich predchodcov, ale jej hlavným pôvodcom je Charles Darwin.

D.

Charles D a r w i n (1809-1881)

Jeho hlavným problémom je vznik druhov organického života. Skúsenostný a pozorovací

materiál k jeho riešeniu nazhromaždil na svojej ceste okolo sveta. Vlastný pokus otázku riešiť je
celkom v duchu pozitivizmu. Hlavným znakom živej prírody je podľa neho boj o život. Všetky
vlastnosti a schopnosti živých bytostí sú určené k zachovaniu života. Druhy života na zemi nie sú
rovnaké od jeho počiatku. Je tu vývoj. Len druhy a individuá s najlepšími vlastnosťami pre život
prežívajú (Origin of species, 1854). To platí taktiež o vzniku a trvaní človeka. Človek je bytosť
telesno-duchovná, ktorá sa vyvinula z nižších živočíšnych druhov. Tým nie je podľa Darwina nijako
ohrozená hodnota človeka, ako vykladá v spise The Descent of Man (1871). V tomto diele vykladá
Darwin aj morálny cit, ako výsledok boja o zachovanie života. Rovnako vysvetľuje schopnosť
spomienky a zrovnávania, reči a usudzovania. Ešte po návrate z trojročnej cesty okolo sveta veril
Darwin v zjavenie. Pomaly sa však jeho názory menili v agnosticizmus, podľa neho niet merítok k
rozhodnutiu otázky, či svet je dielom inteligentného zámeru, alebo náhody a hrubej sily. Najťažší
boj, ktorý viedla cirkev s modernou vedou, sa týkal práve vývojovej teórie. Cirkev sa mýlila
teologicky v názore na zjavenie a na Písmo, ako prameň zjavenia. Nerozlišovala v Písme zjavenie a
svetonázorové prvky. Nerozlišovala taktiež otázku fyzického pôvodu človeka ako species homo, od
otázky jedinečnosti toho, čomu hovoríme Humanum. Agnostické stanovisko zastával taktiež Herbert
Spencer.

E.

Herbert S p e n c e r (1820-1903)

Z jeho Autobiografii (1904) plynie, že bol filozofickým samoukom. Nikdy neštudoval na

univerzite a nikdy sa nepodrobil žiadnej skúške. Mal neobyčajnú schopnosť postrehnúť v javoch
zákonitosť a princíp. Spencer aplikuje myšlienku života na život sociálny, ako to vidíme zo spisov
Social Statics a Essays. Úlohou filozofie je podľa Spencera z vedecky zistených zákonitostí stanoviť
všeobecnú zákonitosť. Metódou pre toto bádanie je porovnávanie. Výsledkom je syntetická filozofia,
jeho 36-ročná práca, ktorú podal v 10 veľkých zväzkoch (1860-1896).

Kritérium pravdy je

podľa neho obsiahnuté vo svete o protiklade a je dané apriórne, nie skúsenostne. Logický spor
nemôže byť pravdou. Pravda je dokonalý súhlas predstáv a vnemov. Predstavu nazýva representation
of things, vnem nazýva presentation of things. O apriorite kritéria pravdy je však možno podľa neho
hovoriť len z hľadiska jedinca. Z hľadiska celého rodu ide o skúsenosť, ktorá sa v každom
jednotlivcovi dedí a zdeľuje. Všetko, čo nemožno vyložiť zo skúseností individua, dá sa vyložiť zo
skúsenosti rodu. Vývojove sa pozerá Spencer taktiež na náboženstvo. Jeho podstatu vidí v
antropomorfizme. Na rozdiel od Huma a Comta nepovažuje pôvodný náboženský antropomorfizmus
a silné a pravé náboženstvo. Vznik primitívneho náboženstva a jeho vieru v duchov sa snaží vyložiť
za snov, z prípadu paducnice, z pozorovania tieňa a pod. Je to podľa neho animizmus. Z vymietania a
vzývania duchov vzniká kult. Celá viera v božstvá vznikla z kultu predkov, ktorého zárodkom je
pohrebný obrad. Pozitívny duch a boh sú pojmy totožné. Proti náboženstvu stavia Spencer filozofiu.

66.

Nielen náboženstvo, ale aj veda sa podľa neho vyvíja a bude sa vyvíjať aj v budúcnosti. Týmto
vývojom mizne pradávne napätie medzi nimi. Zmierenie vedy a náboženstva je úlohou filozofie.
Veda neničí náboženstvo, ktorého podstatou je obdiv tajomstva. Posledné tajomstvo nemožno
poznať, ale náboženstvo je týmto agnosticizmom posilňované. Jedno je podľa Spencera isté: Človek
stojí ustavične pred nekonečnou a večnou energiou, ktorá je pôvodom a základom všetkých vecí.
Spencer však nesmeruje k teizmu, ale k vývojovému monizmu. Veda ide stále viac k
deantropomorfizácii, zatiaľ čo teizmus je antopomorfný. Podľa Spencera veľkého významu v
náboženstve dosiahne hudba. Duchovní budú mať prevažne úlohu etickú.

V Nemecku je predstaviteľom pozitivizmu Eugen Dühring (1833-1910). V Taliansku sa k

pozitivizmu dostáva Robert Ardigo (1828-1920), jeho myšlienka o človeku ako psychofyzickej
jednote je zaujímavá. Psychológia a fyziológia sú podľa neho len dva rôzne aspekty na jednu a tú istú
skutočnosť človeka. Zástancami pozitivizmu v Čechách boli František Drtina a František Krejší a
mal vplyv aj na T. G. Masaryka. Sociológii pod jeho vplyvom stáli Emanuel Chalupny a i.

7.

Materializmus a novoidealizmus

Rozkvet prírodných vied viedol k materialistickému chápaniu skutočností, ktoré šlo ruka v ruke

s mravným idealizmom a so záujmom o ľudský pokrok. Predstaviteľom tohto materializmu je
predovšetkým Jacob Moleschott (1822-1893), narodený v Holandsku, docent v Heidelbergu. Po
svojom zosadení pôsobil ako učiteľ filozofie v Zürichu a Itálii. Chémiu považuje za najvyššiu vedu,
ktorá ukazuje, že život je spojený s látkou a myšlienka je spojená so životom. Jeho hlavný spis je Der
Kreislauf des Lebens (1852). Je presvedčený, že jeho chápanie môže byť nazvané rovnako
materializmom, ako aj idealizmom. Podobne sa snaží dostať nad materializmus lekár Louis Büchner
(1824-1899) svojou knihou Kraft und Stoff (1855). Tretím zástupcom tejto filozofie je
Ernst Haeckel (1834-1918), ktorý smeruje k monizmu. Všetky atómy sú podľa neho oduševnelé.
Napísal diela: Generale Morphologie (1866), Natürliche Schopfungsgeschichte (1868),
Welträtsel (1899), Gott, Natur, Ewigkeit (1916). Súčasne s týmto materializmom vznikajú pokusy
vybudovať znovu na vedeckom realistickom základe metafyzický idealizmus. Herman Lotze (1817-
1871) bol prírodovedec, ktorý chápal medicínu a fyziológiu čisto prírodovedecky bez ohľadu na
vtedajší predpoklad zvláštnej “životnej sily”. Vysvetľuje organické javy fyzikálne a chemicky
(Allgemeine Physiologie, 1851). Svoje filozofické myšlienky vyložil v spise Metaphysik (1840),
Medizinische Psychologie (1852), Mikrokosmos (1864-68) a Drei Bücher der Metaphysik
(1879). Mechanický výklad prírody hovorí o vzájomnom pôsobení atómov. Lotze usudzuje, že atómy
musia mať priestrannosť, i keď sebe nepatrnejšie. To znamená, že aj atómy sú zložené z menších
elementov, ktoré nemajú rozlohy, ale sú to ohniská síl, vzájomným pôsobením ktorých vzniká jav
priestrannosti. Toto pôsobenie by nebolo možné, keby rozmanitými elementami, čiže strediskami síl
nebola spoločná substancia, prahmota. Ale vlastným pôvodom všetkej hmoty je duchovno. Hmotu
poznáme len ako objekt, zatiaľ čo duchovno poznáme zo svojej vlastnej subjektivity, ktorá je s nami
totožná. Ak chceme skutočnosti, musíme ju chápať analogicky, podľa svojho subjektívneho ja. Ako
elementy, tak prasubstanciu je treba chápať ako duchovné bytosti. Prasubstancia je nekonečná
osobnosť, elementy predstavujú duchovné bytosti na rozdielnych vývojových stupňoch. Hmotný svet
nie je svet jediný. Existuje taktiež svet ducha, ktorým je podmienený svet hodnôt.

A.

Eduard von H a r t m a n n (1842-1906)

chápe realitu ako nevedomé, pôsobiace v jednotlivých atómoch. Atómy sledujú nevedome svoj

cieľ, o ktorom majú nevedomú predstavu. Všetko je riadené nevedomou vôľou. Hmota je v podstate
predstava a vôľa. Taktiež živý organizmus je riadený nevedomou vôľou rastu. Nevedomou vôľou sú
riadené i zákony nášho duševného života. Výsledkom nevedomej vôľe sú dejiny i jednotlivé osudy
ľudí. Nevedomá vôľa ovláda a ženie všetko vpred. Nie je to princíp osobnosti, ale nadosobnosti.
Hlavným Hartmanovým dielom je Die Phylosophie des Unbewussten (1868). Vo svete, v ktorom

67.

vládne nevedome, je viac nešťastia ako šťastia, ako zisťujeme podľa Hartmana deduktívnou
metódou. Poznanie biedy sveta nie je ešte plne uvedomelé, ale rastie. Koreňom zla podľa Hartmana
je to, že v nevedomom sa odlúčil element pudu, slepej vôle a odtrhol sa od elementu
predstavovaného. Bezprostredným dôsledkom tejto tragiky v Boha je vôľa k životu, ako slepá sila. Je
to zdroj všetkého zla a nešťastia vo svete. Hartmann doporučuje potlačovanie kultúry a ilúzii o
nešťastí. Kultúra a šťastie sú podľa neho protiklady. Je treba v sebe potlačiť vôľu k životu a
rezignovať v pesimizme. Tým môže človek prispieť k ukončeniu svetového vývoja, v ktorom vôľa k
životu zápasí s predstavou. Tak môže človek vykúpiť aj Boha z jeho vnútornej tragiky. Nejde teda o
vykúpenie človeka, ale skôr o vykúpenie Boha, ktorý je nevedomou vôľou.

B.

Gustav Theodor F e c h n e r (1801-1887)

začal ako fyzik, ale dostal sa k niektorým romantickým fylizofickým záverom. Podľa nich je

treba vidieť svet ako duševný celok s rozmanitými stupňami duševného života. Existuje duša
nebeských telies, rastlín, zvierat a konečne ľudská duša. O tom hovorí Fechner vo fantastickom spise
Zendavesta (1851), neskôr v Seelenfrage (1861). Hlavným jeho dielom však je Elemente der
Psychophysik (1860), v ktorom uvažuje o pomere telesna a duševna podľa zákona o zachovaní
fyzickej energie. Fechner prvý aplikoval tento zákon na pomer duše a tela.Zastáva názor,že tento
vzťah nie je vonkajší,ale vnútorný. Nejde o dve rôzne substancie, ale o identitu,ktorá sa javí ako
dvojaká substancia len zo stanoviska pozorujúceho. Ako materializmus, tak idealizmus má pravdu,
ale len z jednej strany pohľadu.Fechner je zakladateľom

experimentálnej psychológie

.

C.

Wilhem Wundt (1832-1920)

sa venoval najskôr fyziológii, potom filozofii. Šlo mu o vytvorenie svetového názoru,ktorým by

bol uspokojení nielen rozum, ale aj cit. Dospieva k romanticko - idealistickému názoru na základe
reálneho bádania.

Napísal Grundzüge der physiologischen Psychologie (1874), kde vysvetľuje psychologické

otázky, na ktoré stačí fyziológia a experiment. Rozhodujúcim elementom v pomere duše a tela je
duševno. Rozdiel medzi oboma je len z hľadisiek. Duševný život je podľa neho čistá aktivita.
Zavádzanie pojmu substancie do psychológie je podľa neho materializmus. Hlavným princípom je
podľa neho vôľa. V noetike vychádza z naivného realizmu bezprostredného nazerania a ukazuje ako
ho treba nahradiť na Verstand a Vernunft. V oblasti Verstandu nahradzuje kritický realizmus
bezprostredne dané kvality pojmom hmoty a duševné procesy uvádza na základnú duševnú aktivitu.
V oblasti Vernunftu ide o ideu totality, podobne ako u Kanta. Je treba voliť medzi materializmom a
idealizmom. Oboje je možné. Wundt volí idealizmus. (System der Philosophie 1887, Logik 1880-
1883). Vo svojej Ethik (1886) v Heglovom duchu chápe individuálnu vôľu, ako súčasť obecnej vôľe.
Individuum podľa neho fakticky neexistuje. Každý tzv. jednotlivec svojou osobnou vôľou
nevedomky uskutočňuje všeobecnú vôľu, ktorá ženie historický vývoj. Wundt napísal taktiež
Eineitung in die Phylosophie (1901) a pokúšal sa o Völkerpsychologie na základe štúdia mýtu, rečí,
mravov a práv. Wundtova etika prechádza do náboženstva svojou myšlienkou absolútnej vôle, ktorá
vládne dejinami. Náboženstvo sa podľa Wundta líši od filozofie konkrétnymi symbolmi oproti
všeobecnej filozofickej idey.

V Anglicku predstavovali novoidealistické tendencie Francis Herbert Bradlez (1846-1924) a

James Ward (zomr.1925),ktorý hlásal monistický teizmus.

Vo Francúzsku bol novoidealistom Alfred Fouillé (1838-1912). Nové spracovanie problému

poznania (noetiky) a problému hodnoty. 1. Problém poznania a nemecké novokantovstvo. Keď sa
zlomila špekulácia a keď sa prejavilo úsilie o vedecký svetový názor, jednak v pozitivizme, jednak v
materializme, jednak v novom idealizme, vystúpil opäť do popredia problém poznania rovnako, ako
v storočí Humovom a Kantovom. Spoznalo sa, že reakcia proti Kantovi, či už pozitivistická, alebo
romantická, zašla priďaleko, aby sa mohla znova správnejšie orientovať, začalo sa znova so štúdiom

68.

Kanta. Ako sme videli v prvej polovici 19. stor. vždy prenikal spodný kritický prúd (Fries,
Benekea tiež aj Herbart, Schleiermacher a Schoppenhauer). Tento prúd sa teraz na istú dobu
zmocnil nadvlády, súc podporovaný novým filozoficky a historicky prenikavým štúdiom Kanta.

Sem patrí predovšetkým Fridrich Albert Lange (1828-1875). Pôsobil ako profesor filozofie v

Zürichu a v Marburgu. Napísal: Geschichte des Materializmus, 1865 a Die Arbeiterfrage, 1865. V
prvom diele postavil noetické skúmanie, tak proti romantickej špekulácii, ako aj proti
materialistickému chápaniu prírody. Ako Fechner, domnieva sa aj on, že celú hmotnú prírodu, k nej
patrí i ľudský (ale aj zvierací) mozog možno vysvetliť súvisle pôsobiacimi hmotnými energiami.
Nástupcom Langého v Marburgu bol Hermann Cohen (1845-1918). Vo svojich štúdiách o Kantovej
filozofii (Kants Theorie der Erfahrung, 1871) dospel k názoru, že Kantov vlastný čin tkvie v tzv.
“transcendentálnej” metóde, ktorá vychádza z existencie vedy a hľadá predpoklady tejto skutočnosti.
Čo v spisoch Kantových nesúhlasí s týmto vytýčením problému, musíme odsunúť stranou, ak chceme
Kanta správne porozumieť a postupovať ďalej z neho. V jeho vlastnom diele z odboru teórie
poznania (Logik der reiner Erkentnis, Logika čistého poznania, 1902) je princíp identity
prehlásený za základ každej vedy. Je to polárna hviezda myslenia. Preto sa začína každá vedecká
filozofia Parmenidom z Eley. Princíp identity povyšuje výrok na súd a tým umožňuje duchovné
vytváranie, pomocou ktorého predmety, alebo veci sú vôbec tu pre nás. Cohen hovorí, že niet
metafyziky okrem vedeckej teórie poznania. To nám ukazuje, že všetky riešenia môžu byť len
pokusy o riešenie. Zároveň nám to ukazuje, že pojmy ako “hmota” a “duch” sú výtvormi našej
poznávacej činnosti. Ako materializmus, tak aj spiritualizmus spočíva na ilúziách a tak oba tieto
smery sú ovocím mytologického myslenia. Človek je oslobodzovaný od všetkej pojmovej mytológie
metodickým poznaním, že všetky pojmy sú výtvormi vedeckého myslenia.

Cohenova činnosť dala základ ku vzniku filozofickej školy, zvanej marburská škola, ktorá

združovala veľké množstvo bádateľov, snažiacich sa v rôznych oblastiach pokračovať v zásadách
Cohenových. Najvýznamnejší z týchto bol Paul Natorp (1854-1924), Cohenov kolega v Marburgu,
autor mnohých historických prác a orientačných náčrtov rôznych filozofických disciplín. Jeho
činnosť má skôr ráz encyklopedický. K tejto škole patrí tiež Ernst Cassirer (1874-1945). Prvé svoje
práce venoval rozborom vývinu filozofického a vedeckého myslenia. Napísal diela: Problém
poznania v novovekej filozofii a vede. Na tomto diele pracoval vyše 30 rokov. Prvý diel vyšiel roku
1906, druhý 1907, tretí 1920, štvrtý diel napísal r. 1940, avšak vyšiel až r.1950. I ďalšie Cassirerove
práce sa zaoberajú dejinami vedy a filozofie: Kantov život a jeho učenie,1918, Indivíduum a
kozmos v renesančnej filozofii,1927, Filozofia osvietenstva,1932. Po prevzatí moci nacistami v
Nemecku odchádza r. 1933 z Nemecka a do r. 1935 žije v Anglicku, neskôr vo Švédsku a roku 1941
odchádza do USA a tam prednáša na univerzitách v Iale a v Columbii.

Cassirerova filozofia symbolických foriem sa usiluje vyjsť v ústrety práve protipozitivistickým,

protiempirickým tendenciám v prírodných a spoločenských vedách. Usiluje sa filozoficky podložiť
obrat faktov k teoretickej interpretácii, od genézy k významu, od histórie k štruktúre. V tomto úsilí sa
jeho filozofia prelína s Huserlovou fenomenológiou. Centrálnou témou jeho filozofie je analýza
totality foriem duchovného zjednocovania zmyslovej rozmanitosti. Cassier hovorí:”Vo všetkých
ľudských aktivitách a vo všetkých formách ľudskej kultúry nachádzame, jednotu v rozmanitom.”
Umenie nám poskytuje jednotu nazerania, veda nám dáva jednotu myslenia, náboženstvo a mýtus
nám dávajú jednotu cítenia. The Myth of State, New York, 1945, str. 37.

Iný smer vychádzajúci z Kanta si postavil za základ názor, že filozofia musí byť predovšetkým

náuka o hodnote. tento smer sa nazýva aj badenský, pretože jeho hlavní predstavitelia pôsobili v
Heidelbergu a vo Freiburgu. Tu treba spomenúť aj Wilhema Windelbanda (1847-1915). Svoj názor
vybudoval na svojich významných historických prácach, čiastočne v knihe Präludien (1883) a v
Einleitung in die Philospophie, 1914. V týchto dielach hlásal Windelband protiklad vied, ktoré
hľadajú všeobecné zákony a vied, vychádzajúce z prvých charakterizujú udalosti a osobnosti.

Bližšie určil tento protiklad ešte Henrich Rickert (1863-1936) v diele Die Grencen der

naturwissenschaflichen Begriffsbildung, 1913. Prírodnej vede sú jednotlivé javy príklady
všeobecných zákonov, zatiaľ čo úlohou kultúrnej vedy je byť u toho “jedinečného”, u toho, čo sa
neopakuje, a čo nemožno zaradiť pod žiadne všeobecné pravidlo. Rozdiel týchto dvoch vied netkvie
v rozdieloch metodických. Vedecká metóda je všade rovnaká. Prírodná veda však dosiahne svojho
cieľa, ak sú nájdené všeobecné zákony, zatiaľ, čo v kultúrnej vede sú všeobecné zákony len

69.

pomôckou k vylíčeniu individuálnych zjavov. Rozdiel je rozdielom účelov, nie prostriedkov.

8.

Francúzsky kriticizmus a filozofia diskontinuity

Vo Francúzsku bol predstaviteľom kritizmu Charles Renouvier (1815-1903). V mene logiky a

morálky bojoval proti všetkým idealistickým a realistickým pokusom, aby sa v bytí videl súvislý
celok. Zvlášť mierila jeho polemika proti pojmu aktuálneho nekonečna, v ňom videl rozpor a
empirickú nepravdu. Lebo nekonečno, ktoré má zároveň tvoriť uzavretý celok, jeho rozpor a
skúsenosť nás učí, že zákon určitého čísla (la loi du nombre) platí vkaždej oblasti. S aktuálnou
nekonečnosťou padá i kontinuita, ktorá by predpokladala nekonečné množstvo prechodov a
kontinuitovu nutnosť. Proti Kantovmu pokusu, ako dokázať platnosť kauzálneho zákona, vracia sa
Renouvier k Humovi a dochádza k rozhodnej filozofii diskontinuity.

Kontinuitu a zákon kauzality kritizuje tiež Emile Boutroux (1845-1921). Zdôrazňuje konkrétnu

a kvantitatívne rozrôznenú skutočnosť, v ktorej niet identity, alebo plynulej súvislosti. Dynamické
stavia nad mechanické, kvalitatívne nadkvantitatívne. Prírodné zákony sú iba metódami k
porozumeniu veciam. Nie sú zákony skutočnej kontinuity v prírode. Henri Bergson (1859-1941),
profesor na College de France. Jeho hlavné diela: Introduction a la Metaphysique,1903, L
´Evolution Creatrice (Tvorivý vývoj, 1907), Materie et Memoire (Látka a pamäť, 1897) atď.
Bergson kritizuje statočnosť anedostatočnosť nášho pojmového sveta. Podstatou reality podľa neho
je elan vital - životný elán.

Životný elán je duch, ako protiva hmoty, ktorý dostupuje vrcholu vo vedomí človeka.

Adekvátnym poznaním skutočnosti je intuícia, nie pojem. Podstatou jestvoty je teda nie to, čo je
statické, ale to, čo je dynamické. Ako voľakedy tvrdil Heralkleitos: všetko tečie, ak to zopakoval v
novšom čase Hegel: všetko je bytie, tak podľa Borgsona podstatou všetkého je “duré” - trvanie.
Výraz nemožno dobre preložiť. Je opakom nemeckého dauern - teda nie trvanie nepremenlivé, ale
premenlivé a pritom súvislé. Dure je bezpriestorový a bezčasový substrát. Duša mu je syntézou
spomienok. Spomínanie nepotrebuje zmyslových orgánov.

8.1

Ekonomicko - biologická teória poznania

Už kritická filozofia sa dívala na poznanie tak trochu z hľadiska ekonomicko-biologického. Ak

vychádzame zo stanoviska a analytickej metódy, ktorú Kant sám sa používal vo svojich
“Prolegoménach”, môžeme úlohu Kantovej kritiky rozmyslu formulovať takto: Aké predpoklady
musím vytýčiť, ak chcem mať exaktnú skúsenostnú vedu? Ako dômyselne sa to dá urobiť ukazuje
Hans Vaihinger (1852-1933) vo svojom spise Die Philogophie des Als Ob, 1911. Vybudoval tu
zvláštnu fikcionalistickú filozofiu, ktorú podľa spomenutého diela menujem aj filozofiou “ako by”.
Podľa neho je filozofia sústava slov, pojmov, fikcií. Menujeme pravdou je tiež akoby pravda. Pravda
je fikcia, ktorá je užitočná, lebo ňou môžeme ovládnuť svet. Čo sa v živote dokáže je pravda. Na
otázku, čo je pravda V. odpovedá: pravda je účelný omyl.

Prechodným filozofickým smerom bol aj tzv. empiriokriticizmus Machov a avenariov, ktorý

podrobil kritike V. I. Lenin v diele Empririo-kriticizmus.

Ernst Mach (1838-1916) bol národnosti nemeckej, ale pochádzal z Turian pri Brne. Najprv bol

profesorom fyziky v Prahe a potom profesorom filozofie vo Viedni. Všetku skutočnosť chápe ako
komplex pocitova škrtá z nej zvláštnu realitu subjektu. Človek je čírym prechodom svetových
pocitov. Skúsenosť je prúdom pocitov prebiehajúcich v mysli. Reflexia ničí túto skúsenosť. Pojem
pôsobenia a príčinnosti vo svete je podľa neho plodom falošnej metafyziky. Všetko sú len pocity.
Diela: Die Mechanik in ihrer Entwixlung 1889, Analysa der Empfindungen, 1886, (Rozbor
pocitov) a Erkenntnies und Irrtun 1905 (Poznanie a omyl).

70.

V. časť: SÚČASNÁ FILOZOFIA

1.

NOVOPOZITIVIZMUS

1.1

Vznik a rozšírenie novopozitivistickej filozofie

Väčšina ľudí si spravidla vybaví pri termíne “pozitivizmus” mená A. Comta, J. S. Milla a H.
Spencera. Zvlášť August Comte sa sám prehlasoval za zakladateľa “pozitívnej filozofie”. V
skutočnosti sú filozofické počiatky pozitivizmu oveľa zložitejšie. Termínom pozitivizmus bolo
taktiež označované mnoho znače odlišných koncepcií, takže je veľmi obtiažne nájsť nejakého
spoločného menovateľa, pre názory a stanoviská všetkých tých mysliteľov ktorí boli označovaní za
“pozitivistov”. Po filozofickej stránke je pre väčšinu “pozitivistov” charakteristcký odpor k
“metafyzike” (v pozitivistickom zmysle t. j. k tej zložke filozofie, ktorá sa zaoberala otázkami o
podstate sveta) a snaha pestovať filozofiu v tesnom kontakte s vedami. Za skutočné vedy pokladali
pozitivisti predovšetkýn vedy prírodné. (Táto okolnosť je spätá s tým, že pokiaľ sa pozitivisti
usilovali o vytvorenie spoločenských vied, robili tak podľa vzorov, ktoré poskytovali prírodné vedy).
Pozitivistický odpor k “metafyzike” a snaha o prísne vedecký ráz filozofického myslenia, odpor proti
veľkým špekulatívnym systémom, to všetko obvykle zakrývalo agnosticizmus a často i subjektívny
idealizmus i keď sa skôr snažili o akúsi “strednú” či “neurtrálnu” pozíciu medzi materializmom a
idealizmom. Tieto niektoré všeobecné rysy rôznych filozofických smerov, ktoré boli zhrnuté pod
názvom “pozitivizmus”, ukazujú, že pozitivisti značne čerpali z tradícií empirizmu, zvlášť však z
anglosaského empirizmu, reprezentovaným menami J. Locka, D. Huma a G. Berkelyho. V mnohých
prípadoch pôsobila aj Kantova filozofia a ako aj iné filozofické tradície.

Všeobecná charakteristika pozitivizmu ako “filozofie stredu” je taktiež spätá so spoločenskými

nositeľmi pozitivizmu. Boli to zvlášť tie vrstvy a tie kruhy inteligencie, ktoré už stratili záujem na
radikálnych spoločenských zmenách, ktoré nahradili revolučný optimizmus síl evolucionizmom a
reformizmom. Je však obtiažne podať nejakú paušálnu charakteristiku spoločenských koreňov
pozitivizmu. Medzi pozitivistami rôznych smerov možno taktiež nájsť predstaviteľov najrôznejších
spoločenských síl, od úprimných demokratov a antifašistov až ku krajným konzervatívcom a
spiatočníkom.

Poukázali sme na to, že s termínom “pozitivizmus” bývajú obvykle spojované mená A. Comta,

J. S. Milla, H. Spencera. Títo filozofi však predstavujú pozitivizmus 19. storočia, ktorý dnes patrí
bezosporu minulosti. Dnešní pozitivisti a zvlášť ztv. nevopozitivisti sa len zriedka odvolávajú na
týchto tradičných predstaviteľov starého pozitivizmu spravidla sa k nim nehlásia ako ku svojim
predchodcom. S mnohou väčšou úctou a rešpektom sa vyjadrujú o ďalšej etape pozitivizmu, ktorý je
typický pre koniec 19. stor. a začiatok 20. storočia. Táto ďalšia etapa je charakterizovaná menami R.
Avenaria, E. Macha, K. Pearsona a i. V tejto dobe sa pozitivizmus, ako sa zdá na prvý pohľad a ako
tiež vyplýva z vlastných prehlásení jeho predstaviteľov, sa stáva v mnohom “vedeckejším” spojuje sa
tesnejšie s prírodovedou, vyjadruje sa v novej terminológii. Pod rúškom novej terminológie sú
vyslovované staré zásady subjektívneho idealizmu, ktoré bol kedysi z najnovšej revolúcie vo vývoji
prírodovedy ale jej výsledky vykladajú idealisticky.

Názov novopozitivizmus nebýval prijímaný všeobecne. Niektorí vyznavači tohto smeru dávajú

prednosť označeniu “logický pozitivizmus”, alebo “logický empirizmus”, alebo “vedecký empirizmus”,
alebo sa vyhýbajú akémukoľvek označeniu či pomenovaniu zdôrazňujúc svoju “filozofickú
neutralitu”. Novopozitivizmus vznikal zvlášť v 20. a 30. rokoch a čerpal z tradícií predchádzajúceho

71.

pozitivistického obdobia. Tieto tradície boli zvlášť silné v Nemecku a Rakúsku, ako aj v
anglosaských zemiach. Nie je iste náhodné, že jednýmz najaktívnejších ohnisiek nevopozitivzmu bol
tzv. “viedenský kruh”, členovia ktorého založili v roku 1928 k popularizácií a rozširovaniu svojich
názorov “Združenie Ernsta Macha”. Vedľa tejto skupiny sa vytvorila rada ďalších skupín

Pre všetky tieto skupiny novopozitivistov bola charakteristická veľmi čulá medzinárodne

spolupráca, vzájomná výmera názorov, živá a často bojovná diskusia.
“Viedenský kruh”, jedno z najagilnejších centier novopozitivizmu, vznikol v 20. rokoch zo seminára
Mórica Schlicka, ktorý bol profesorom filozofie induktívnych vied na viedenskej univerzite.
(Katedra filozofie induktívnych vied bola v 90. rokoch zriadená pre E. Macha. Schlick bol vtedy
nielen ideovým pokračovateľom,ale aj nástupcom Machovým).
Okolo Schlicka sa sústredila skupina filozofov a prírodovedcov, zaujímajúcich sa o filozofiu. Schlick
sám vyštudoval fyziku a svoju doktorskú dizertáciu napísal u Maxa Planca, teda u jediného za
zakladateľov modernej fyziky. Schôdzok “kruhu” sa zúčastnil lmedzi iným matematikovia Hans
Hahn a K. Godel, sociológ Meurath, historik V. Kraft, fyzik Ph. Frank, ktorý dochádzal z Prahy,
kde bol profesorom fyziky na pražskej nemeckej univerzite a celý rad iných prírodovedcov. Avšak i
“filozofovia” R. Carnap, F. Waismann, E. Zilsel a niektorí ďaľší boli školenými matematikmi alebo
mali značné prírodovedecké znalosti. Z ďaľších členov,alebo účastníkov “kruhu” je potrebné
menovať T. Radakoviča, G. Bergmanna, H. Feilga. K “viedenskému kruhu” sa rýchlo pridružil rad
ďaľších skupín a jednotlivcov. Z nich mala ku “kruhu” najbližšie početná berlínka skupina, združená
v “Spoločnosti pre empirickú filozofiu” (neskoršie premenovaná na “Spoločnosť prevedeckú
filozofiu”). Vedúcimi predstaviteľmi tejto skupiny boli H. Reichenbach, W. Dubislav a ďalej K.
Grelling, C.G. Hempel, K. Lewin, W. Kohler a i. Viedenské “Združenie Ernsta Macha” spolu s
berlínskou “Spoločnosťou” vydávalo spoločný časopis “Erkenntnis” (Poznanie), ktorý vychádzal z
30. rokoch a ktorý bol vlastne oficiálnym orgánom logických pozitivistov.

K rakúskym a nemeckým novopozitivistom mali veľmi blízko stúpenci tzv. Ivovsko - varšavskej

školy v Poľsku. Títo poľskí filozofi mali však samostatné tradície a vyvíjali sa celkom na
“viedenskom kruhu”, prispeli naopak značne svojimi ideami k vývoju niektorých rakúskych a
nemeckých novopozitivistov. Boli to zvlášť niektoré princípy Ivovsko - varšavskej školy, ktorá
značne podnietili neskoršiu “sématickú orientáciu” novopozitivizmu. Väčšinou to boli žiaci K.
Twardowského. Vynikajúcimi predstaviteľmi tejto školy boli logici a filozofovia J. Lukasiewicz, T.
Kotarbinski, S. Lesniewski, K. Ajdukiewicz, A. Tarski, M. Kokoszynska, S. Jaskowski, H. Mehlberg
a i.

Vedľa týchto väčších skupín novopozitivistov bol v iných zemiach rad skupín menších, Z nich

mali väčší vplyv zvlášť skupiny v anglosaských a škandinávskych zemiach. Diskusií “viedenského
kruhu” sa napr. zúčastňoval anglický filozof A. J. Ayer, fínsky filozof a psychológ E. Kaila. Z
ďaľších významných filozofov severských zemí mali veľmi blízko k logickému pozitivizmu Dán J.
Joergensen, Švéd A. Petzäll a i. Je treba dodať, že aj u nás v Československu mali logickí pozitivisti
stúpencov.

Jeden z najaktívnejších členov “viedenského kruhu” Rudolf Carnap bol od r. 1931

profesorom na prírodovedeckej fakulte pražskej nemeckej univerzity, kde taktiež pôsobil fyzik a
pozitivista Philip Frank.

Novopozitivizmus bol značne populárny v širokých kruhoch inteligencie pre svoj laický

charakter, pre svoj radikálny antimetafyzický postoj. Určité sympatie pre novopozitivizmus priniesla
aj tá okolnosť, že väčšina jeho stúpencov v stredoerópskych zemiach bola orientovaná protifašisticky
alebo prenasledovaná nemeckým nacizmom. Už Hitlerov nástup k moci v Nemecku v r. 1933
spôsobil určité ochromenie berlínskej “Spoločnosti”. Okupácia Rakúska, Československa a Poľska v
r. 1938 - 1939 viedla k faktickej likvidácií najsilnejších centier novopozitivizmu. Najvýznamnejší
predstavitelia novopozitivizmu, napr. Carnap, Reichanbach, Frank, von Mises, Popper, Feigl a
veľký rad iných, emigrovali do Ameriky a do Anglicka. Niektorí zomreli v nacistických
koncentračných táboroch.

Je treba ešte pripomenúť, že mnohí z rakúskych a nemeckých novopozitivistov, napr. Schlick,

Feigl a i. odchádzali už pred r. 1938 a prijímali katedry filozofie na amerických univerzitách.
Časopis “Erkenntnis” (Poznanie), ktorý bol spoločným orgánom viedenskej a berlínskej skupiny,
presídlil v r. 1938 do Holandska a krátko potom do Ameriky. V Chicagu, ktoré sa stalo novým

72.

centrom novopozitivizmu, začala vychádzať Medzinárodná encyklopédia zjednotenej vedy
(International Encyklopedia of United Science) a neskoršie bol rad ďaľších časopisov a spisov.

Dnes sa k novopozitivizmu hlási celý rad filozofických časopisov v rôznych západoeurópskych

krajinách aj v Amerike, sú vydávané stovky spisov a publikácií. Novopozitivisti užívali pri označení
svojho filozofického stanoviska najčastejšie pojem logicky empirizmus. Tým vyjadrovali, že sa
usilujú o spojenie dvoch základných princípov: princípu empirizmu a princípu logickej analýzy.
Práve princíp logickej analýzy považovali novopozitivisti za najpodstatnejší porostriedok, s ktorým
po prvé vstupujú na filozofickú arénu. To napr. zdôrazňuje programová publikácia “viedenského
kruhu” nazvaná “vedecké chápanie sveta” , vyjadrená vo Viedni v r. 1929 (Wissenschaftliche
Weltauffassung: Der Wiener Kreis.) V tomto spise vydanom “Združením Ernsta Macha”, sa
novopozitivisti hlásia k tradícií Machovho empirizmu, ktorý však chcú obohatiť logickou metódou
analýzy. Podobne prahlasuje Moritz Schlick v štúdií Obrat vo filozofií (vydanej v 1. ročníku
časopisu Erkenntnis), že už dozrel čas k odstráneniu neplodných sporov filozofických systémov, k
vyhnaniu pseudoproblémov z filozofie. Prostriedkom, ktorý je v stave uskutočniť obrat vo filozofii,
je aparát, ktorý poskytuje moderná matematická logika, ak aj nové chápanie logiky, značne odlišné
od starej, tradičnej aristotelovskej logiky. Rudolf Carnap vyhlasuje logiku za metódu filozofovania.
Je však treba pripomenúť, že metóda logickej analýzy nie je výtvorom novopozitivistov. A taktiež je
treba v tejto súvislosti pripomenúť, že moderná logika vznikla celkom nezávisle na snahách
novopozitivistov. Nedá sa však poprieť, že niektorí významní logikovia, mali blízko k
novopozitivizmu a že naopak, niektorí logickí pozitivisti prispeli k pokroku modernej logiky.

Novopozitivisti sa usilovali použiť logickú analýzu ako prostriedok k “očisteniu filozofie” od

metafyzických pseudoproblémov”. Taký pokus však urobil dávno pred vznikom “Viedenského
kruhu”, Rakúšan Ludwig Wittgenstein, ktorý žil dlhé roky v Anglii a ktorý vyložil výsledky svojho
uvažovania v neveľkom avšak myšlienkove obsažnom spise “Tractatus logico - philosophicus”.
(Wittgesteinov “Logicko-filozofický traktát” vyšiel po prvé v r.1921; je písaní ako séria číslovaných
a deklaratívne uvádzaných téz, vyjadrovaných spravidla veľmi lakonicky. Je to jediné filozofické
dielo, ktoré Wittgenstein sám vydal. Až po jeho smrti boli z jeho pozostalosti vydané v roku 1953
filozofické úvahy, ktoré sa zachovali v rukopise). Najvýznamnejšie princípy, ktoré neskôr začali
rozširovať novopozitivisti, sú vlastne už obsiahnuté vo Wittgensteinovom “Traktáte”. Wittegenstein:
1) redukoval úlohu filozofie na logickú analýzu jazyka
2) považoval filozofiu nie za vedu, teóriu, ale za činnosť vedúcu k logickému objasneniu zmyslu

vedeckého myslenia

3) formuloval princíp verifikácie, ktorý pozdejšie zohral značnú úlohu pri rozpracovaní stanoviska

logického pozitivizmu

4) predviedol striktné rozlíšenie analytických viet od syntetických viet, atď.. Wittgensteinov

“Traktát” mal mimoriadne silný vplyv na ustanovenie základných princípov logického pozitivizmu,
bol považovaný za základné a klasické dielo, a preto taktiež horlivo študovaný. Zvlášť vo
“viedenskom kruhu” bol “Traktát” propagovaný. Bol predmetom mnohých diskusií a mnohí
členovia kruhu rozvádzali Wittgensteinove myšlienky iba v novom terminologickom šate.

Wittgensteinov “Traktát” je preniknutý zjavom subjektívne idealistickou tendenciou, ktorá sa

do značnej miery približuje solipsizmu.Túto tendenciu ešte viac podčiarkoval v ďalšej etape zvlášť
Rudolf Carnap.

A.

Rudolf Carnap

Aj Carnap vychádza z chápania filozofie ako logickej analýzy jazyka, predovšetkým vo

svojej knihe “Der logische Aufbau der Welt”, Berlin 1928 ( “Logická výstavba sveta”)

V nej Carnap nadväzuje na subjektívne idealistický empirizmus Ernsta Macha a iných

73.

pozitivistov a rozvádza tzv. konštitučnú teóriu. Konštituovať určitý objekt znamená podľa
Carnapa, redukovať ho na iné objekty, t.j. formulovať všeobecné pravidlá ukazujúce na metódy,
ktorými môžu byť výroky obsahujúce meno prvého objektu nahradené ekvivalentnými výrokmi,
ktoré ich neobsahujú. Konštituovanie pojmov je veľmi dôležitá operácia, ktorá nám môže prispieť k
objasneniu niektorých vzťahov medzi pojmami v medziach určitého pojmového systému vedy. Tak
napr. je možné konštituovať pojem “zrýchlenie” pomocou pojmov “prírastok rýchlosti” a “čas”,
“rýchlosť” je možné definovať pomocou pojmov “dráha” a “čas” atď. Opačnou operáciou vzhľadom
ku konštitúcii je redukcia. Carnap sa pokúša o zdôvodnenie celého “konštitučného systému”, ktorým
chce dokázať “logickú výstavbu skutočnosti”.

Základom tohto konštitučného systému sú pre Carnapa zážitky vlastnej psychiky. Na tejto

základni buduje potom pojmy fyzikálnych objektov,pojmy o cudzej psychike a pojmy o kultúrnych
objektoch.Sám Carnap označuje toto svoje gnozeologické východisko ako “metodický solipsizmus”.
Zdôrazňuje však, že tento metodický solipsizmus nesmie byť chápaný v metafyzickom zmysle a
dodáva, že jeho “konštitučná teória” zostáva v spore materializmu a idealizmu neutrálnou.
Stanovisko Carpanovo v mnohom pripomína starší pozitivizmus Machov, Averiánov, ich rozklad
sveta na “elementy”, t. j. pôžitky a výstavbu objektívneho sveta z týchto subjektívnych elementov.
Mach a jeho vstúpenci vychádzali z diskrétnych kvalitatívnych elementov, pôžitkov, chápaných v
psychologickom zmysle. Carnap tento obraz ešte trochu mení svojim zdôraznením, že tieto
“elementy” sú vlastné výsledkom rozvinutej abstrakcie, nie sú teda “prvotné” v gnozeologickom
zmysle. Za prvotné považuje určité totality zážitkov, ktoré nemožno ďalej rozložiť a ktoré nazývame
“elementárne zážitky”. Na podklade týchto elementárnych zážitkov Carnap “konštituuje” pojmy
vlastnej psychiky a vedie túto konštitúciu k Vyšším stupňom”, t. j. ku konštrukcii fyzikálneho sveta,
a ďalej sveta “cudzej psychiky”. Ani pri rekonštrukcii zážitkov iných ľudí, ako hovorí Carnap,
neopúšťame nikdy “bázu vlastnej psychiky”.

Toto stručné vykreslenie obsahu Carnapovej “konštrukčnej” teórie je iste dostatočným

svedectvom, že pod novou terminológiou vystupujú s určitým väčšími či menšími modifikáciami
starej koncepcie subjektívneho idealizmu.Niektorí logickí pozitivisti sa preto snažili toto zjavné
príbuzenstvo novopozitivizmu s tradičnými princípmi subjektívneho idealizmu poprieť alebo aspoň
zamaskovať. Vo “viedenskom kruhu” to bol zvlášť Moritz Schlick, ktorý niekoľkokrát vystúpil proti
“radikálnejšiemu” t. j. otvorené subjektivistickému stanovisku Carnapovmu a Neurathovmu. Snažil
sa napr. dokázať (zvlášť vo svojej stati “Pozitivizmus a realizmus”, publikovanej v 3.ročníku
časopisu “Poznanie”), že pozitivizmus “viedenského kruhu”, ktorý sám označoval ako
“konzekventný empirizmus” nemá nič spoločné so subjektivisticky a idealisticky chápaným
pozitivizmom, dajme tomu so známou “Filozofickom akoby” Hansa Vaihingera (Die Philosophie
des Als Ob) “Pozitivizmus a realizmus nie sú žiadne protiklady” prehlasoval Schlick, “kto uzná náš
základný princíp, musí byť dokonca empirickým realistom”. Avšak Schlickovo uznanie “vnútorného
sveta” , alebo “reality”, nie je poznaním k materialistickému stanovisku, je len pozitivistickým
uznaním “reality”. Pre Schlicka je tvrdenie o existencii transcendetného (t. j. koniec koncov na
poznávajúcom subjekte nezávislého) vnútorného sveta “tvrdením metafyzickým a preto
nezmyselným” (sinnleer), rovnako ako opačné tvrdenie, t. j. popieranie existencie vnútorného sveta.
Tvrdenie o existencii objektívneho sveta, ako zdôrazňuje Schlick, nie je ani pravdivé ani nepravdivé,
ale jednoducho nemá zmysel. Nedorozumenie bolo spôsobené tým, že protivníci pozitivizmu
prehliadli rozdiel medzi nepravdivosťou a bezmyselnosťou určitých výrokov.Pozitivista, uzatvára
Schlick, nehovorí metafyzikom: “Vaše slová sú nepravdivé”, ale tvrdí “Vaše slová o ničom
nehovoria”. Neodporuje im (a neodporuje ani materialistickej ani idealistickej metafyzike “,ktorej
spor považuje za nezmyselný a zbytočný), ale im hovorí iba: “Ja vám nerozumiem.”

Ďalší vývoj novopozitivizmu obrátil pozornosť, predovšetkým Carnapovým pričinením, k

problémom skladby vedeckého jazyka. Preto taktiež býva táto etapa vov vývoji logického
pozitivizmu označovaná ako “etapa logickej syntaxe”, kým ďalšia etapa, rozvinutá vlastne až po
rozpad “viedenského kruhu”, býva nazývaná “sémantickým obdobím”.
Obe etapy však spolu súvisia, v popredí pozornosti stojí stále logická analýza jazyka, i keď sa
niektoré aspekty tejto analýzy menia.

Logická analýza je pre Carnapa a ostatných novopozitivistov základným prostriedkom k

prekonaniu metafyziky. Určitý jazyk je charakterizovaný jednak slovným fondom, jednak syntaxou,

74.

t. j. súborom pravidiel tvorenia viet. Vedy môžu byť pravdivé alebo nepravdivé. Takúto hodnotu
možno pripísať iba tým vetám, ktoré majú zmysel. Určitý rad slov môže zdanlivo vyzerať ako veta,
ktorá má zmysel, v skutočnosti však zmysel nemá. Carnap hovorí takým radom slov, “zdanlivé vety”
alebo “pseudovety”. Jeho základnou tézou je, že vety metafyziky sú iba takými “zdanlivými vetami”.
“Zdanlivé vety” môžu obsahovať buď “metafyzické slová” bez významu, napr. termíny : “idea”,
“absolutno”, “vec o sebe”, “podstata”, “Boh” a pod., alebo môžu vzniknúť porušením pravidiel
syntaxe. Carnap uvádza často citovaný príklad: “Caesar je a”. Tento rad slov je porušením pravidiel
syntaxe. Inokedy sú utvárané vety zdanlive v plnom súlade s pravidlami syntaxe, avšak aj napriek
tomu nemajú zmysel. Sem patrí často uvádzaný príklad. “Caesar je prvočíslo.” Prvočíslo je však
vlastnosťou čísel a nemôže byť teda vzťahované na človeka, už či v kladnom alebo zápornom
zmysle. Preto je uvedený rad slov len “zdanlivou vetou”. Carnap sa snaží dokázať, že “podobnými
zdanlivými vetami” sú aj vety metafyziky i keď ich nezmyselnosť nie je úplne tak nápadná ako v
uvedených príkladoch. “Zdanlivé vety” metafyziky neslúžia k zobrazeniu večných obsahov, či už
jestvujúcich (a tak sú to vety pravdivé), či už nejestvujúcich (tak sú to vety nepravdivé), ale k výrazu
“životného citu”. Metafyzika je, ako tvrdí Carnap, výrazom životných pocitov ako je ním napr.
hudba.

Základným spisom “syntaktickej” etapy vo vývoji logického pozitivizmu je Logická syntax

jazyka (Logische Syntax der Sprache), vydaná v roku 1934. Carnap tu využíva niektorých myšlienok
“matematiky” nemeckého matematika a logika Hilberta, v nich sa neprihliada k významu
matematických symbolov a formulí a v nich sú tieto symboly a formuly čisto formalistickým
spôsobom, sú to vety pravdivé) či už nejestvujúcich (tak sú to vety nepravdivé), ale k výrazu
“životného citu”. Metafyzika je, ako tvrdí Carnap, výrazom životných pocitov ako je ním napr.
hudba.

Základným spisom “syntaktickej” etapy vo vývoji logického pozitivizmu je Logická syntax

jazyka (Logische Syntax der Sprache), vydaná v roku 1934. Carnap tu využíva niektorých myšlienok
“matematiky” nemeckého matematika a logika Hilberta, v nich sa neprihliada k významu
matematických symbolov a formulí a v nich sú tieto symboly a formuly, t. j. ako napísané figúry,
ktoré možno transformovať podľa istých pravidiel. V podobných intenciách rozvíjali niektorí poľskí
logikovia, zvlášť Lukasiewicz, Lesniewski a Tarski a i. svoju “metalogiku”. V zhode s tým chápe
syntax ako čiste formálnu teóriu jazykových značiek a hlavne teóriu kompozície týchto značiek na
vety, teórie, dôkazy a pod.

Carnap zavádza čisto formalistické chápanie filozofie. Je v tomto zmysle omnoho

radikálnejší, ako bol Wittgenstein, ktorý ešte vo svojom “Traktáte” uvažoval o objektoch, o faktoch,
o zmysle viet a ktorý dokonca uvažoval o vetách ako o obraze reality. Carnapova “logická syntax” sa
zaoberá výhradne symbolmi a formálnymi pravidlami ich kompozície bez zreteľa k zmyslu
symbolov. Pritom možno tieto symboly konštruovať ľubovoľne a ľubovoľne voliť určitý systém
pravidiel. To je zmysel Carnapovho princípu tolerancie, ktorý jasne ukazuje nielen formalistický, ale
taktiež konvencionalistický charakter jeho úvah. Princíp tolerancie znamená, že máme úplnú slobodu
pri voľbe jazykových prostriedkov (symbolov), ako aj pravidiel pre konštrukciu viet a pravidiel pre
transformáciu (“pravidiel enferencie”). Carnap sa zrieka tradičného postupu, podľa ktorého sa najprv
uvažovalo o význame základných symbolov a až potom sa skúmalo, aké pravidlá, aké vety a
inferencie sú logicky korektné v súlade s daným významom. Navrhuje opačný postup: “V logike
nieto morálky. Každý človek má svoju slobodu pri výstavbe svojej vlastnej logiky, t. j. svojej vlastnej
forme jazyka, ako si sám praje. Všetko, čo je na ňom požadované, ak si praje o tom, diskutovať, je to,
že musí jasne vytýčiť svoje metódy a podať syntaktické pravidlá miesto filozofických
argumentov”(Carnap, Logical Syntax of Language, London 1937, p. 52). Carnap taktiež sám
demonštruje tento postup tak, že uvažuje o syntaxi dvoch umele zostrojených symbolických rečí,
ktoré užívajú miesto slov symbolov. Tento postup Rudolfa Carnapa vedie koniec koncov k tomu, že
logika myslenie je prehlásená za ľubovoľnú konštrukciu ľudského rozumu.

V ďalšom vývoji bol Carnap nútený od tohto krajne subjektivistického a

konvencionalistického stanoviska ustúpiť. Táto zmena stanoviska sa uskutočnila pri prechode k
“sémantickej etape” logického pozitivizmu. Sémanatické metódy sú v istom zmysle protikladné
metódam syntaktickým. Ak že pri syntaktickej metóde bolo možno ľubovoľne voliť jazykové
prostriedky a pravidlá inferencie a až potom stanoviť význam jednotlivých symbolov, tak pri

75.

sémentickej metóde je nutné najskôr stanoviť symboly a pravidlá pravdivosti viet a až potom z
toho odvodiť syntaktické pravidlá pravdivosti viet a až potom z toho odvodiť syntaktické pravidlá.

Ktejto zmene orientácie na sémantickú problematiku priviedli Carnapa a iných

novopozitivistov zvlášť práce poľských logikov, zvlášť na Tarského štúdiu Pojem pravdy v jazykoch
deduktívnych vied, v ktorej podáva tzv. sémantickú definíciu pravdy, ako aj pokus o riešenie tzv.
sémantických antimónií.

Kurčitým znenám orientácie novopozitivizmu taktiež prispelo isté zblíženie s “logickým

pragmatizmom”, predstavovaným hlavne americkým filozofom Ch. Morrisom. Morrisove práce o
sémantike boli založené na stanovisku, že syntax nevyčerpáva celok vtťahov chrakteristických pre
jazyk. morrisova práca “Základy teórie znakov” (Foundations of the Theory of Signs) bola taktiež
pojatá do reprezentatívneho súboru prác logických pozitivistov, vydávaných od roku 1938 v Amerike
pod názvom “Medzinárodná encyklopédia zjednotenej vedy”. Názory obsiahnuté v tejto štúdii
rozviedol Morris pozdejšie v knihe “Znaky, jazyk a chovanie” (Signs, Language and Behavior,
1946.)

2. NOVOTOMIZMUS

Novotomizmus je dnes pestovaný všade tam, kde existuje katolícky uvedomelá inteligencia,

predovšetkým na teologických fakultách a učilištiach, v centrách mníšskych radov, najviac však v
zemiach s tradične silným a vplyvným katolicizmom.
1. Hlavným ohniskom samozrejme že je Vatikán, so svojimi početnými inštitúciami a učilišťami.

Tu je ortodoxný novotomizmus a nie je to lepšie ani v Miláne a ani inde.

2. Druhým ohniskom je najbližšie Vatikánu ohnisko stredoeurópske (Mníchov, oba Freiburgy,

Köln a Wien a i.) Tu na klasickej pôde europského intelektualizmu a zmyslu pre špekuláciu a
systém - sa ortodoxia spája s horlivou pracovitosťou, systemátorstvom, veľkou učenosťou. Obvyklý
minimálny myšlienkový základ je tu zahalene podávaný do niekoľkozväzkových diel. Mníchovský
profesor Martin Grabmann (nar. 1875) najväčší zjav medzi nemeckými novotomistami, musel
svoje jedinečné schopnosti koncentrovať do dejín minulosti.

3. Tretím ohniskom, vybudovaným hlavne úsilím Desiré Merciera (1851-1926) pri univerzite v

belgickom meste, Leuwen, je tamojší filozofický inštitút a vydavateľstvo. (nemecky sa toto mesto
volá Loewen, franc. Louvain, česky Lovaň, v našom atlase je Leuwen. Loewen obstaráva spojenie
katolíckej ortodoxie skôr s európskym severom, svetom anglosaským a Amerikou, kde je väčšinou
katolicizmus v menšine, musí už preto používať pružnejších metód. Po vonkajšej stránke je činnosť
tohto ohniska najmä v zrovnaní s Vatikánskym omnoho pestrejšia. Ak prihliadneme však k
vlastnému obsahu spisov vydaných v poslednej dobe, vidíme, že novotomizmus sa v podstate
nemení.

4. V posledných rokoch pochopiteľne sa novotomizmus šíri aj v Amerike.
5. Z ľudovodemokratických krajín má dosiaľ najsilnejšie pozície jedine v Poľsku. V iných

krajinách nie je tak veerejný a nachádza sa väčšinou v posluchárňach teologických katolíckych
fakúlt.

6. Navonok “najmodernejším a najpružnejším ohniskom sa javí francúzske ohnisko, ktorému vtisol

pečať jeho vedúci predstaviteľ Jacques Maritain (nar. 1882), parížsky profesor filozofie. Nie
náhodou Maritain, najoriginálnejší a najvšestrannejší zo všetkých novotomistov, je laik a dokonca
konvertita. Vychovaný nekatolícky v prostredí subtilnej kutivovanosti francúzskeho “konca
storočia” a v oparoch médneho bergsonizmu skoro pocítil a hlboko prežil silný odpor k relativizmu
filozofie a vôbec k anarchii kultúry, ktorý prestupuje ako červená niť celým jeho rozsiahlym
dielom. Bol z generáciu, ktorej podľa jeho vlastných slov ubližoval neodčiniteľne intelektuálny
anarchizmus učiteľov, ktorí neveria v pravdu, jeho príklon ku katolicizmu a tomizmu takpovediac
personifikuje gnozeologické korene novotomizmu ako reakcie proti relativizmu a skepsi vtedajšej
filozofickej mysle. Maritain sa vo svojich štyridsiatich rokoch stal katolíkom a skoro hlavným
hlásateľom “moderného” katolíctva a tomizmu v intelektuálnych kruhoch Francie. Sám nepozoruje,
ako formálna kutivovanosť jeho chápania tradičnej katolíckej látky je podmienená okrem iného

76.

nekatolíckou jeho mladosťou. Jeho myšlienkový obzor je široký: pozná veľmi dobre
modernú filozofiu od Descartesa až po Bergsona. Ľahkým perom a skvelou literárnou formou
spracuváva kompendiá novotomistickej filozofie ak rovnako ľahko píše aj polemiky proti iným
smerom, píše eseje o aktuálnych otázkach všetkých druhov umenia. Keď ho roku 1945 de Gaulle
vymenoval za vyslanca Francie do Vatikánu bolo to takmer symbolické: lebo Maritain bol vždy
vyslancom, síce zjemnelého francúzskeho ducha, v intelektuálnom vatikáne Európy, v radách
konzervatívnych obhajcov katolicizmu. jeho metódy sú len medernistickou formou tradičnej
tomistickej strnulosti.

Základný prínos Maritainovej zjemnelosti do arzenálu tomistickej apologetiky je relativizácia

omylov protivníkov, pripúšťajúca vyberať z diel nekatolíkov podnety a dielčie myšlienky pre väčšiu
slávu katolicizmu. Zatiaľ čo väčšina katolíkov pozná iba chválu lpre katolicizmu a hanu pre omyly
ostatných, Maritain vie, že priznať protivníkovi pravdu včasti, umožňuje tým účinnejšie napadnúť
vcelku, rovnako ako priznať vlastný nedostatok v detaile môže byť skvelým prostriedkom sebachvály
daného systému. A tak u Maritaine čítame, že aj Luther je človek dobrý, veľkodušný, nežný, smelý,
citový, protestantizmus má “obdivuhodný žhavý a bolestný zmysel pre ľudskú biedu”, ale nakoniec
je každý nekatolícky smer v jadre pochybný, je poznamenaný tragickým omylom antropocentrizmu,
vzbury človeka proti Bohu a poriadku, ktorou je všetko od Luthera až po dnes (po marxizmus). A tak
vysvitá, že zdanlivé prvšie epitetá prepožičiava Maritain postavám len preto, aby ukázal príčiny ich
vplyvu na ľudí. A tak mu je hneď Luther neskrotne pyšný individualista, atď.

Druhým základným znakom Maritainovej práce je úsilie o novátorstvo a aktuálnosť tomizmu.

Maritain si zrejme čiastočne uvedomuje dogmatickú strnulosť tomizmu a snaží sa jej čeliť úsilím o
riešenie nových otázok. Nechce nejaký novotomizmus, ale naopak dôslednú vernosť sv. Tomášovi,
tú však vidí nie v kopírovaní všetkých Tomášových poučiek, ale v napodobení jeho múdrosti v
riešení práve aktuálnych otázok, pod ktorým rozumie osvietenie dobových problémov jedinou
večnou múdrosťou. Každý “návrat do minulosti” je podľa neho rúhaním proti Bohu: Tomáš je filozof
moderný a cesta k nemu je cesta vpred. A práve v tomto smere sa najlepšie ukazuje neschopnosť
tomizmu dokázať urobiť naozaj niečo podobné, lebo i sám Maritain nedokáže ono riešenie
aktuálnych otázok, prevádzať inak ako kritizovaním súčasných prúdov od bergsonizmu až po
marxizmus; t. j. že klasicky uplatňuje exploatovanie iných smerov , čo je príznačné pre celý
novotomizmus. Časť inteligencie sa však dá zviesť onými výzvami k “tvorivosti” a inými novými
heslami, ktoré Maritain vymýšľa. Napr. heslo “integrálneho humanizmu” na kresťanských základoch,
ktorý je vraj schopný nahradiť nedostatky starého antropocentrického, individualistického
humanizmu; ďalším jeho heslom je “pluralizmus”, a potom “personalizmus”.

Aj napriek tomuto úsiliu možno jeho snaženie nazvať tradičným novotomistickým fideizmom.

Základnou myšlienkou je celkom ortodoxná zásada: “optimistický” teocentrizmus katolicizmu má
byť zbraňou proti pesimistickému (manichejskému) antropocentrizmu celej novovekej kultúry.
Jedine svätý Tomáš vraj zachráni ľudstvo pred agnosticizmom, naturalizmom, skepsou,
individualizmom a smútkom.

U nás sa prihlásil k tomizmu vo svojej štúdii v tridsiatych rokoch Ferdinand Pujman

“Tomizmus a dnešné umenie” (Olomouc, 1933).

B.

EMIL BRUNNER (1899-1966)

Brunner patrí k tým teológom, ktorým na prelome tohto storočia pripadol dôležitý úsek

teologickej fronty: Konfrontácia s otázkami, ktoré vyvolávajú vzájomný rozhovor medzi teológiou a
filozofiou. Nie nadarmo to bol on, ktorý bol vyzvaný, aby napísal protestanský proťajšok k
Przywarovej “Filozofii náboženstva” v Bäumlerovom “Handbuchu”. Jeho myslenie bolo vždy
strhávané smerom konfrontácie myslenia viery s myslením sveta.

Otázky vzťahu teológie a filozofie sa dotýkajú snáď všetky početné Brunnerove prejavy

(napr. Erlebniss, Erkenntniss und Glaube, 1921, Philosophie und Offenbarung, 1925,
Religionsphilosophie, 1927, Gott und Mensch 1930, Der Mensch in Widerspruch, 1937,
Wahrheit als Begegnung, 1938.) Základom nášho prehľadu je predovšetkým dielo Offenbarung un
Vernunft (1941). Tu zvlášť kruhý diel knihy “Pravda zjavenia” sa dotýka našej otázky.

77.

Všimnime si rámec, v ktorom prebiehajú Brunnerove úvahy. Uprostred sveta, ktorého

jediným axiomom je relativita všetkého poznania pravdy, stojí cirkev, spoločenstvo ľudí spojených
vierou v Ježiša Krista so svojou zvesťou o prvých a posledných veciach, o oznámenom tajomstve
Božom i ľudskom. Vie, že je založena na základe apoštolov a prorokov a tí ukazujú cez seba k
zjaveniu, ktoré sa stalo a ktoré sa deje, ktorého sú svedkami a hlásateľmi. V tom je pravá pokora a
pravá hrdosť pravdivého kresťanstva. Čo zbor kresťanov je a má, to nie je a nemá nikdy ako
vlastníctvo, ale ako to, čo prijal... To je absolútna závislosť a žitie v nej znamená pokoru. Pravé
kresťanstvo je však taktiež vyznačené hrdosťou toho, kto vie, že mu bolo darované to, čo márne
hľadal svet v stáročiach dejín. Cirkev vie, že žije z Božieho zjavenia, ktoré je pravdou.(6) Tieto
vstupné Brunnerove slová sú veľmi dôležité, niet iného východiska pre kresťanské myslenie ako
práve zjavenie.

Tak treba brať poradie Brunnerovho titulu vážne: Zjavenie a rozum a nie obrátene. Avšak

tento titul vzápätí vyjadruje aj to druhé: zjavenie a rozum. Akokoľvek to prvé a normatívne je pre
kresťanovo poznanie jednoznačne zjavenie, je predsa zrejmé, že v každom akte teologického
poznania angažovaný aj ľudský poznávací orgán, ľudský rozum. Je práve charakteristickou známkou
biblického zjavenia, že tam, kde pripisuje všetko spasenie čírej milosti Božej, nerobí z človeka, ako z
príjemcu tohto spasiteľného poznania, číry objekt, ale že s ním vždy jedná, ako so zodpovedným
subjektom, že teda neruší ľudský rozum, ale že ho celkom angažuje pre toto prijatie.(16)

Emil Brunner sa narodil 23. decembra 1889 v rodine učiteľa vo Winterthur vo Švajčiarsku.

Už v mladosti vplýval na neho biograf Christofa Blumhardta, jeho krstný otec, ktorý ho aj
konfirmoval, významný náboženský socialista Hermann Kutter. V kruhu Kutterovom našiel aj svoju
manželku Margrit Lautenburg, ktorá pochádzala z bernského ochranovského cirkevného zboru.
Teológiu až na jeden semester stále študoval na univerzite v Zürichu a jeho učiteľom bol významný
teológ Leonhard Ragaz.

Po svojich teologických štúdiách odišiel na dlhší čas na štúdium do anglosaských zemí, čo

mu neskôr umožnilo rozvíjať mnohé ekumenické styky. Potom sa vrátil do Švajčiarska a stal sa
farárom v malom cirkevnom zbore v Obstalden. Stal sa prvým a najbližším priteľom Karla Bartha, s
ktorým sa spoločne podieľal na vytvorení tzv. dialektickej teológie vo Švajčiarsku. Neskôr sa s ním
rozišiel a šiel vlastnou cestou. Roku 1922 sa stal súkromným docentom a od roku 1924 profesorom
systematickej a praktickej teológie na univerzite v Zürichu. Roku 1953 opustil Zürich a pôsobil isžý
čas ako profesor teológiu v Japonsku. Po návrate z Japonska zomrel 6. apríla 1966 v Zürichu.

Brunnerova teologická a filozofická činnosť je bohatá. Napísal mnoho diel, z nich

spomenieme len niektoré, napr. Das symbolische in der religiösen Erkenntiss, 1914 - Symbolické v
náboženskom poznaní, Die Grenzen der Humanität, 1922, Hranice humanity, Die Mystik und das
Wort, 1924, Mystika a slovo, Philosophie und Offenbarung, 1925, Filozofia a zjavenie,
Religionsphilosophie evangelischer Theologie, 1926, Náboženská filozofia evanjelickej teológie,
Der Mittler 1930, Sprostredkovateľ, Das Gebot und Ordnungen, 1932, Prikázanie a poriadky,
Offenbarung und Vernunft, 1941, Zjavenie a rozum, Dogmatika, tri zväzky, 1. zv.:Kresťanské
učenie o Bohu, Dogmatika I., 1946, 2. zv.: Kresťanské učenie o stvorení a vykúpení. Dogmatika II.,
1950,3. zv.: Učenie o cirkvi, o viere a o zavŕšení sveta, Dogmatika III., 1960.

Brunner sa vo veľkej miere venoval vzťahu medzi teológiou a filozofiou. Venoval sa tomuto

vzťahu v diele Zjavenie a rozum. Brunner tu uvažuje takto: uprostred sveta, ktorého jediným
axiomom je relativita všetkého poznanie, stojí cirkev, založená na poštolskom a prorockom základe,
ktorá poukazuje ponad seba na zjavenie, ktoré sa stalo a ktoré sa deje a ktorého je dvedkami a
hlásateľmi. Brunnera musíme chápať podľa titulu tohto diela. Na prvom mieste stojí zjavenie a
potom až rozum a nie obrátene.

Brunner zdôrazňuje vec ľudského myslenia. Idey dobra, pravdy, spravodlivosti má každý

človek, aspoň zásadne. Patrí k charaktieristickým známkam ľudskosti rozlišovať medzi pravým a
nepravým, dobrým a zlým, spravodlivým a nespravodlivým. Tým nie je povedané, že by boli
vrodené, ale patria k ľudstvu, že s vývojom ľudstva nadobúdajú tieto idey účinnosti ako hnacie sily
myslenia a chcenia a ako súdne inštancie. V týchto ideách a skrze ne pôsobí Boh v každom človeku.
To patrí k všeobecnému zjaveniu, ktoré určuje zároveň podstatnú štruktúru ľudstva. Bez týchto ideí
nie je človek človekom a tieto idey sú z Boha: Ďalej hovorí: “Ľudský rozum je vždy, či to človek vie,
alebo nevie, orientovaný na božský rozum, čerpá z neho schopnosť poznania, svoj zákon a svoj

78.

zmysel. Idea pravdy je nemysliteľná bez Boha.

Sú dve vety, ktoré znejú rovnako presne a ktoré sú predsa vzájomne tak vzdialené, ako svet

platónskej náuky o ideách a svet biblického zjavenia. Zneju: Boh je (to isté ako) pravda, a druhá
veta: Boh je pravda. V prvom prípade, v prípade platonizmu, je pojem Boha naplnený obsahom:
pravda. Nemyslíme teda nič viac, keď myslíme na “Boha”, ako keď myslíme na “pravdu”. V druhom
prípade, v prípade biblickej viery, hovoríme: to, čomu hovoríme abstraktne “pravda”, je v
skutočnosti Boh. Abstraktná pravda je len odleskom pravdy, ktorá sa menuje Boh.

Brunner sa zaoberá problémom kresťanskej filozofie. Na tejto pôde, ktorá je sporná,

počujeme námietky z dvoch strán. Najprv je to zo strany filozofie: “Nemôžeme hovoriť o kresťanskej
filozofiii o nič viac, ako o kresťanskej matematike, alebo o kresťanskej fyzike” (Bréhier). Rozum je
rozum, je len jeden rozum, ako je jedna násobilka, pytagorova veta, logika pre všetkých ľudí. Potom
zo strany teológie: výlučnou formou myslenia kresťana má byť teológia: “Cirkev vie, že je jej v
Božom slove povedané všetko.” A predsa sa Brunner domnieva, že medzi týmito dvoma krajnosťami
treba obraňovať vec kresťanskej filozofie, lebo vie, že krajné pozície racionalizmu ani fideizmu,
neriešia otázku kresťanskej filozofie.

Dualizmus rozumu a zjavenia nemožno odstrániť zjednodušujúcimi monizmami oboch krídiel.

(Medzi oboma pólmi, formálnou logikou a matematikou na jednej strane a problémami teológie na
druhej strane, je celá stupnica problémov, ktorých sa zúčastňujú tak viera ako aj rozum (375). Aj taký
veľký bojovník proti všetkému unáhlenému syntetizovaniu, akým bol Luther, odmietol odvolať, ak
nebude usvedčený “svedectvom Písma alebo evidentnými rozumovými dôvodmi (ratione evedente)
(375).

A tu sa podľa Brunnera otvára cesta pre “kresťanskú filozofiu”: Medzi oboma krídlami, t. j.

medzi odbornými náukami, v ktorých je rozum na jednej strane a medzi odbornou teologiou, v ktorej
je zjavenie na strane druhej je miesto pre kresťanskú filozofiu.”Problém kresťanskej filozofie je
problémom vzájomného zasahovania oboch oblastí: svetsky-poznateľnej a nadsvetsky zjavenej.”
(376)

To je oblasť kresťanskej filozofie: otázky, ktoré k zdarnému riešeniu vyžadujú súhru oboch

zložiek, rozumu i zjavenia.

Brunner vysoko hodnotí kresťanskú filozofiu, v istom ohľade vyššie ako v katolíckom

chápaní. Filozofia nehrá, ako je tomu v tomizme len pomocnú rolu “služobnice teológie”, ale
plnoprávnej sestry, ako to Brunner odvodzuje z aplikácie reformačnej zásady všeobecného
kňažstva:”Tak ako podľa reformačného poznania nestojí farár nad laikom (pojem laik je predsa
naskrze katolíckeho pôvodu) tak nestojí ani teologia nad filozofiou. Obe stoja pod Kristom, jedna vo
vnútornom, druhá vo vonkajšom okruhu, jedna s úlohou porozumieť zvesti o Ježiši Kristu v jej
najvlastnejšom zmysle a tak prečisťovať zvestovanie evanjelia a vždy znova ho zakladať na zjavení,
druhá s úlohou získavať a zúžitkovávať poznanie viery pre pochopenie problémov kresťana vo svete”
(391).

Brunner však chápe “kresťanskú filozofiu” ako “myslenie viery” v iných oblastiach nášho

sveta. A tu ide ďalej ako tomizmus. Tým všetkým chce Brunner vyjadriť základnú solidaritu medzi
teologiou a ostatným intelektuálnym úsilím v cirkvi a to, že i kresťan-filozof myslí a má myslieť z
viera Podľa Brunnera sa otvára cesta pre “kresťanskú filozofiu” v súhrne oboch zložiek, rozumu i
zjavenia.

3. EXISTENCIALIZMUS

Tieto pojmy sa používajú na označenie filozofického učenia 20. storočia a stala sa v nich

centrálnym problémom existencie človeka. Pre veľké rozdiely medzi jednotlivými smermi najlepšie
porozumieme existencionalizmu, keď si všimneme samotných najvýznamnejších filozofov, diela
ktorých počítame k existencionalizmu.

Sú to: M. Heidegger (1887 – 1976)
K. Jaspers (1883 – 1969)

79.

J. P. Sartre (1905 – 1980)
G. Marcel (1889 – 1973)

Latinské podstatné meno „existentia“ až 4. st. po Kr., sa stalo slovesom „existere“ („vystúpiť –

zjaviť sa - povstať – vzniknúť - byť; v logickom zmysle: „nasledovať“. Rôznosť významu slovesa
doznieva ešte aj v substantíve, ktoré cez celý stredovek až do novej doby nemalo nijaký celkom
jednoznačne určitý význam, zmysel. Prevládajúci bol slovný zmysel:“ Skutočný, t. j. nie iba
vymyslený, „bytie (život) „ alebo „hotovosť“ (pohotovosť) a síce bolo toto bytie, alebo táto hotovosť
vzťahované na predmety a osoby a len v nevlastnom zmysle aj na vlastnosti a vzťahy.

Existencionalizmus je pokusom o prekonanie relativizmu. (relativizmus popiera možnosť

objektívneho poznania skutočnosti). Práve preto sa v ňom stretávame s absolutizáciou pojmov
„človek“, „ničota“, „bytie“, „existencia“ a iných pojmov. Svojimi koreňmi siaha až do filozofie Sőrena
Kiekeggarda (1813 – 1855) a fenomenológie (náuka, skúmajúca prírodné a duševné javy a považujúca
javy vedomia za jedinú realitu), E. Husserlka. Preto ho stíha osud jeho predchocov: rozplýva sa v
relativizme.
Kiekeggard redukuje pojem existencia na chaotické striedanie zážitkov, nálad, činov, vydeľujúcich sa
v časovom prúde existencie, v ktorom človek vystupuje raz ako estetická, raz ako etická a inokedy ako
náboženská bytosť.

„Estetický človek“ žije podľa Kierkeggardovej definície v okamihu, dychtivo sa ho zmocňuje a

ukája sa ním úchytkom. Pôžitok mu nedovolí zastaviť sa a to mu umožňuje uvoľnene sa oddávať
každému ďalšiemu okamihu.

„Etický človek“ naopak žije v samom časovom prúde. Vytvára vnútorné vzťahy medzi

jednotlivými mementami bytia. To vyžaduje od neho napätie, prácam, vôľu a boj.

„Náboženský človek“ sa usiluje o večnosť. Žije v časovom prúde, ktorý neustále vstupuje do

konfliktu s jeho skutočným „ja“, odhaľujúcim sa iba na druhej strane existencie, v smrti.

Cieľ ľudského života je vpredu, v budúcnosti, ale človek, aby pochopil život, musí sa obzerať

späť - do minulosti. Vzhľadom na toto protirečenie je samé poznanie je nie len nezmyselné, ale aj
nemožné. ( Ako poznať to, čo už nie je? Ako zhrnúť poznané do budúcej skúsenosti, ak ešte nie je?).
Pesimistický záver sa vysvetľuje tým, že človek ako „absurdná bytosť“ musí hľadať obsah svojho
života, úplnosť svojho vedomia, svoju skutočnú podstatu, nie v sebe, ale mimo seba. Svoje nešťastie
vidí človek zvyčajne v samom fakte existencie objektívneho sveta. Preto je jeho nešťastie večné. Ak
človeku nie je dané poznávanie pravdy, ak je zajatcom objektívneho sveta, tak mu zostáva iba „voliť
seba samého“, byť osamelým, existovať osamote so svojou pravdou: estetickou, etickou, alebo
náboženskou. Práve tieto tézy spolu s fenomenologickou koncepciou pravdy „aktuálny zážitok“,
spočívajú v základe existencionalistickej estetiky.
Existencionalizmus neskúma zákony fyzickej reality, zaujíma ho dramatická stránka skúsenosti,
realizovanej indivíduom o sebe a pre seba, ktoré sa snaží urobiť svoju „subjektívnu pravdu“
absolútnou. Tento dramatizmus je mimochodom najvýraznejšie a najintenzívnejšie vyjadrený vo
francúzskom existencionalizme (J. P. Sartre, Simone de Beauvoir, a Camos); estetika nemeckého
existencionalizmu (K. Jaspers, M. Heidegger) ja viac formalizovaná.

Spoločné znaky existencionalizmu :

a/ predmetom filozofovania existencionalistov je „existencia“ (existenc da sein pour – soi), konkrétne
ľudské bytie neobjektivované ľudské vedomie. Rôznym formám výkladu existencie je spoločné
„aktualistické“ pochopenie, ktoré vyjadril Satre v téze o prvotnosti existencie pred esenciou. Znamená
to, že existencia vraj nemá podstatu, ktorá by predznamenávala jej rast, ktorá by určovala chovanie
človeka. Existencia nie je ničím podmienená a ničím určená. Tento názov je organicky spojený s
metódou existencionálnej filozofie a privádza nás k otázke, aký spôsobom a akými otázkami
pristupujú existencionalisti ku skúmaniu svojho predmetu.
b/ základné rysy filozofickej metódy existencionalizmu možno vyjadriť takto: akže základom každej
racionálnej filozofie je východzie oddelenie subjektu od objektu filozofického skúmania, prvým rysom
existencionálnej metódy poprenie vzťahu subjekt – objekt, ako filozofického východiska
prostredníctvom identity v oboch „existenciách“. Podľa existencionalistov niet objektu filozofického

80.

skúmania, lebo skutočným bytím je len človek a všetka ostatná jestvota („bytie veci“) je len pre
subjektivitu a vo vzťahu k subjektivite, len „pre mňa“. Subjekt a objekt filozofického skúmania je teda
v existencionalizme stotožnený… Existencionalizmus hovorí: pravé poznanie skutočnosti nie je
získané racionálnymi prostriedkami a metódami vedy, ale prežitých skutočností. Zdôrazňovaním
existencionálnych skúseností obsažených v diele všetkých predstaviteľov, je východzím znakom
metódy existencionalizmu, ako metódy iracionálnej.
C/ Ďalší spoločný rys sa týka odpovede na základnú otázku filozofie. Existencionalizmus je nie
materialistickou filozofiou, popieranie nezávislosť bytia na subjekte poznania, na vedomí jednotlivca,
na ľudskom vedomí vôbec. Ale existencionalizmus nechce byť ani filozofiou idealistickou. Je za akúsi
tretiu cestu. Zvláštnosťou „tretej cesty“ existencionálnej filozofie je, že uznáva ontologickú prvotnosť
bytia existenciu pred objektívnym bytím. Tento spôsob je zvlášť zreteľne vyjadrený u Heideggera,
ktorý uznáva svet (objektívne bytie) za podmienku existencie (vedomia) a jej predpoklad, čo je
vyjadrené v charakteristike existencie ako – In der Welt sein. Heidegger však ihneď pripojuje, že
objektívne bytie je len vo vedomí môjho bytia, je len pre existenciu, ktorá mu dáva zmysel. Vytvára
všetko, čo nie je existenciou a vytvára i sama seba. Subjektívny idealizmus existencionálnej filozofie
je teda vyjadrený prvotnou existenciou voči bytiu.
d/ ďalším spoločným znakom všetkých smerom existencionalizmu je zvýšený záujem o etické otázky.
e/ charakteristickým rysom existencionalizmu je vytýčenie problému slobody ako ústrednej otázky
celej filozofie. Zdôraznenie problému slobody je organicky späté so základným charakterom
existencionalizmu avšak je typické najmä pre satreovský existencionalizmus. Táto filozofia
intelektuálov sa vytvorila v dobe d2. Svet. Vojny, keď otázka slobody (ale u existencionalistov
slobody celkom abstraktne chápanej) bola naliehavá v boji proti fašistickému mysleniu. Mnohí z
intelektuálov prijímaní Sartrovu filozofiou ako teoretické stanovisko. Filozofický problém slobody je
zrejme sublimovaný obrazom spoločenskej skutočnosti. Jeho riešenie súvisí priamo s východzími
témami existencionalizmu – existencia nemá podstatu, nie je ničím určená, nemá obmedzenie,
existencia sa vytvára slobodne a v absolútnej slobode, sama tvorí svet, svoje zákony a svoju
skutočnosť. Sloboda existencionalistov nie je chápaná vo vzťahu k objektívnym zákonom, ale v ich
negácii. Vzťah slobody k existencii, sloboda „pre mňa, je jediným vzťahom, ktorý vystupuje v
existencionalizme a privádza nás opäť k charakteristickej filozofii, ako filozofii subjektívny
idealistickej.

K týmto vyššie spomenutým znakom sa druží celý rad ďalších a menej podstatných, avšak

taktiež množstvo takých, ktoré zhŕňajú hlboké odlišnosti jednotlivých prúdov vo vnútri
existencionalizmu. Náš výpočet teda nevyčerpáva podstatu celého filozofického prúdu, ani nepodáva
jednotlivé detailné hodnotenie. Vytýčil iba základné rysy problematiky existencionalizmu, rysy
spoločné jeho rôznym smerom. Toto odlíšenie, hoci neúplné, nám umožňuje diferencovať
predstaviteľov filozofického existencionalizmu od tých, ktorí sú len pod jeho vplyvom a bývajú
považovaný za existencionalistov len omylom.
Filozofia existencionalizmu chce popísať ontologickú štruktúru ľudského bytia na fenomenologických
základoch. Existencionálna filozofia nahrádza analýzu vedomia analýzou existencionálnych skúseností
a kladie tento problém ako ústredný problém filozoficky a ontologicky, hoci rozbor citových vzťahov
nemôže byť filozofickým problémom a tým menej ústrednou otázkou ontológie. Svoje
„existencionálne skúsenosti“ existencionalizmus nevyšpekuloval; existujú, sú prežívané aspoň istým
okruhom ľudí a v niektorých životných situáciách. Je preto veľmi dôležité vedieť, v čom sú oné pocity
mystifikované.

Martin Heidegger (1889 – 1976)

Podľa Heideggera je cieľom filozofie bytie, súcno. Existencionalisti využívajú skutočnosť, že pojem
„bytie“ je veľmi široký, že ho nemožno definovať obvyklým formálno logickým spôsobom, t. j. tým,
že ho podriadime širšiemu rodovému pojmu a ukážeme druhú odlišnosť, tvrdenia, že je pojem „bytie“
nedefinovateľný (Sein und Zeit, erste Helfte, 2. Vyd. 1929, 4) a že ho nemožno nijako logicky
analyzovať.

81.

Hoci bytie vecí je celkom nepotopiteľné, jestvuje podľa existencionalistov jeden druh

bytia, ktorý dostatočne poznáme: Je to naše vlastné jestvovanie. Človek sa od všetkých iných vecí
odlišuje tým, že aj vtedy keď nevie, čo znamená byť, môže povedať, že „som“. A to tvrdia
existencionalisti, sa práve otvára prístup k bytiu ako takému, cez našu „existenciu“. Jestvovanie je
však podľa nich niečo vnútorné a v pojmoch nevyjadriteľné: „jestvovanie“ je to, čo sa nikdy nestáva
objektom, pretože nie sme v stave pozrieť na seba so strany. Jestvovanie nemožno ani racionálne
poznávať a jediný spôsob, ako ho postihnúť je prežiť ho a popísať tak, ako sa odhaľuje v
bezprostrednom zážitku vnútorného zmyslu.

Hoci Heidegger vraví, že vysvetľovanie ľudskej existencie je iba začiatkom onologického

skúmania, nedostal sa ani on, ani jeho nasledovníci ďalej od tohoto začiatku. Existencionalizmus je
filozofia, ktorej jediným predmetom je ľudská existencia, presnejšie povedané: zážitok existencie.

Existencionalisti hľadajú medzi rôznymi „spôsobmi bytia“ existencie ten, v ktorom by sa

prejavil najplnšie. Ukazuje sa, že týmto spôsobom je strach. Existencionalisti nasledujú Kiekeggarda a
strach označujú za východiskový „prazážitok“, ktorý je základom celej existencie. Strach nemá nejaký
určitý podnet, človek ho pociťuje tvárou tvár vonkajšiemu, cudziemu a nepriateľskému svetu, sile,
ktorá ženie existenciu k jej koncu, v konečných dôsledkoch je to strach z ničoho, zo smrti. Strach
stavia existenciu zoči – voči jej konečnosti, konfrontuje ju s jej protikladom, neexistenciou alebo
ničím. „Strach odhaľuje niečo“, hovorí Heidegger.
M. Heidegger študoval filozofiu u Rickerta, keď predtým opustil jezuitský rád. Zaoberal sa
scholastikou, habilitoval sa u Husserla spisom o Dunscotovi (L 916). Stal sa spoluvydavateľom
ročenky „Jahrbuch für filozofie und Phänomenologische Forschung„. Od r. 1923 bol profesorom v
Marburgu a tu vydal aj svoje hlavné dielo Sein und Zeit („bytie a čas“, 1927). Roku 1928 bol
Heidegger povolaný do Freiburgu „Badenského“, aby sa ujal Husserlovej katedry. Podporoval
prípravu fašizmu v Nemecku, a r. 1933 sa stal rektorom univerzity vo Freiburgu. Tam pôsobil až do
svojej smrti r. 1976.

Okrem hlavnej práce napísal Heidegger aj celý rad drobných štúdií, z ktorých sú dve venované

filozofom minulosti: Kant a problém metafyziky ( Kant und das der Problem Metaphysik, 1929) a
„Platonovo učenie o pravde„ (Platons Lehre fon der Wahrheit, 1947). Ďalšia je venovaná básnikovi –
„Hőrderlin a podstata básnictva“ (Hőrderlin und das Wessen der dichtung,1936).

Habilitačná práca nesie titul „Die Kategorie und Bedeutungsleehre das Kuns Scotus“, Tübingen

1916. Ďalej napísal: Von Wesen des Grundes, v. Ergänzungsband zum 70. Geburstag gewidnet, Halle
1929. Was ist Metaphysik , Bonn 1929. Antrittsvorlesung, Freiburg i. B. von 24. 7. 1929. Von Wesen
der Wahrheit, 1949. Was heist Denken? V: Metkur, München 1952 (6), Vorträge und Suddätze, 1955.

Z literatúry o Heideggerovi:
J. Kraft. Von Husserl zu Heidegger. Kritik der Phänomenologischcen Philosophie, Leipzig 1932, 2.
Vyd. Frankfurt/M 1957. A. Sterneberger: Der verstandene Tod. Eine Untersung zu M. Heidegger
Existencialontologie, Leipzig 1934. M. Müller: Existenzphilozofie im geistiegen Leben der
Begenwart, Heidelberg, 1964.
Heidegger vychádza z fenomenológie, z Nietzscheho, Diltheya, Kiekegarta, Aristotela a Kanta. Sama
táto skutočnosť neurčuje rast Heideggerovho diela, ktoré je svojim spôsobom originálne, svojim
spôsobom škandálne a v každom prípade vzbudili rozruch v kruhoch inteligencie už onedlho potom,
čo Heidegger vydal svoj hlavný spis. Prvé učenie Heideggerovej filozofie je stručné: je revoltou proti
tradičnej filozofii, revoltou búrlivou a úplnou. Filozof sa stavia celkom vedome proti všetkému
filozofickému mysleniu minulému i prítomnému, proti mysleniu doterajších dejín filozofie. Revoltuje
proti všetkým filozofom, proti každej ontológii, lebo sa vraj vzťahovala k objektu a preto bola
subjektívna (!), „subjektivizovala“ bytie ako číri objekt. Ďalším dôvodom Heideggerovej nevôle k
celej filozofii je skutočnosť, že vraj filozofia urobila predmetom svojho skúmania bytie, zatiaľ čo ním
mala byť ničota. Heidegger sa stavia ďalej veľmi nepriateľsky proti logike. A nie len proti niektorým
smerom: zamieta všetky jej smery, pretože sa vraj vzťahujú k jestvujúcemu a nevidia práve bytie.
Zavrhuje aj filozofiu hodnôt ako pseudofilozofiu a odmieta každú snahu o hodnotenie. Heidegger
odmieta filozofiu ako sústavu výpovedí o svete, jeho poriadku a zákonitostiach, odmieta
materialistickú filozofiu i filozofiu idealistickú a nakoniec odmieta aj filozofiu existencionálnu a
nazýva svoj systém originálnym názvom ek – sistencia.

82.

Cieľom Heideggerovho filozofického úsilia je akási nová ontológia, ktorá však nemá

byť systémom objektívneho poznania. Heidegger sa sám označuje za filozofa subjektivizmu, avšak
protestuje, keď je k nemu počítaný. Zamieta akékoľvek hodnoty, avšak odmieta, aby ho radili k
modernému relativizmu, používa fenomenologické metódy, avšak nechce byť počítaný k
fenomenológii, vytvára existencionálnu ontológiu, avšak nechce mať nič spoločné so Sartrom. Vo
svojej snahe o samostatnosť a originalitu ide tak ďaleko, že nechce byť ani epigónom seba samého,
stále mení interpretáciu svojho hlavného diela a uvádza tým do zúfalstva jeho vykladačov.
Dejiny filozofie nie sú jediným územím, ktoré Heidegger zavrhuje. V diele „Was heist Denken“ („Čo
je myslenie“,1954) zavrhuje Heidegger vedecké myslenie a poznanie ako celkom nepoužiteľné pre
filozofiu. V závere tohoto diela môžeme vyjadriť asi takto: myslenie vraj nevedie k vedeniu, neprináša
človeku nutnú životnú múdrosť a nerieši žiadny skutočne ľudský problém, neprepožičiava silu ku
konaniu.
Základom Heideggerovej revolty je teda nevera v myslenie a vedomé pretrhnutie spolupráce filozofie
s vedou. Na týchto základoch je vybudovaná existenciálna ontológia. Jej závery sú vôbec zdeliteľné
len sčasti. Heidegger patrí medzi mysliteľov, ktorých dielam je veľmi ťažko porozumieť. Čiastočne má
na tom vinu nedostatočná logická výstavba diela, čiastočne veľmi ťažkopádna, neobvyklá a zložitá
terminológia. Zatiaľ, čo filozofická reč používa obvykle pre označenie určitých vzťahov entít
termínov, ktoré majú stanovený a väčšinou ustálený zmysel, Heidegger používa termíny v takpovediac
kurióznych svojou nejastnosťou, nepresných, neurčených a mnohokrát vôbec nepreložiteľných, ktoré
majú nakoniec len jedinú funkciu – aby boli originálne.
Základným problémom Heideggerovej ontológie je skúmanie bytia, ktoré nie je bytím v bežnom
zmysle slova. Heideggerova filozofia sa chce zaoberať človekom, ako nositeľom bytia. Hedidegger
obvinil predchádzajúcich mysliteľov, že chceli definovať bytie a určovať, že má také alebo iné
vlastnosti. Tým vraj pokladali bytie za niečo jestvujúce, avšak bytie je to, čo určuje jestvotu ako
jestvotu. Sama otázka o podstate bytia je módom oného jestvujúceho, ktoré chce a môže pochcopiť
bytie, môže rozumieť sebe samému, je módom ľudského bytia. Ak chceme teda poznať bytie, muisíme
sa podľa Hediggera obrátiť k sebe samým, k ľudskému bytiu, ktoré Heidegger nazýva existenciou.
Analýza existencie ukazuje jedinú cestu k pochopeniu bytia. Ak je predmetom Heideggerovej
ontológie existencia, aký je vzťah medzi existenciou a ostatnou jestvotou? Ak je ľudské bytie (da –
sein, Existenz) vlastne vedomie, aký je jeho vzťah k svetu? Heidegger uznáva prvotnosť bytia pred
vedomím, ale nijako nie jeho nezávislosť na vedomí. „Len tak dlho je bytie, pokiaľ je bytie ľudské“,
hovorí a znova akcentuje subjektivitu, ktorá dáva všetkému zmysel a na nej je závislé všetko bytie
mimosubjektívne. Heidegger teda popiera existenciu nezávislej reality. Nie je potrebné zdôrazňovať,
že Heideggerov postup obsahuje subjektívny idealizmus už vo svojich východiskách.
Určenie podstaty existencie pokladá Heidegger za nemožné vo formách, ktoré používajú ostatné
disciplíny. Človek ako jediné pravé bytie musí byť označované kategóriami celkom zvláštnymi,
vzťahujúcimi sa len k nemu samému. Heideggerova ontológia konštruuje teda zložitú sieť spletitých
existenciálnych ketegórií, do ktorých vtesnáva podľa hľadísk celkom ľubovoľných rozličné tzv.
existenciálne skúsenosti. Cieľom tejto ontológie je oslobodiť človeka od intelektuálneho a činného
postoja k svetu, volať a burcovať ho k skutočnému prežitiu života a učiť ho umierať. Výsledkom
Heideggerovej filozofie nie je ontologiký, ale antropologický popis pocitov ľudského vnútra, naskrze
pesimistických a morbidných.

Karl Jaspers (1883 – 1969)

Predstaviteľom náboženskej vetvy existenciálnej filozofie je Karl Jaspers. Je jedným z prvých, ktorí
začali toto hnutie. Študoval právo a medicínu, habilitoval sa pre psychológiu a stal sa psychiatrom.
Roku 1921 bol povolaný ako profesor filozofie do Heidelbergu, r. 1938 bol fašistami prepustený, po
vojne bol znovu dosadený na univerzitu. Potom odišiel do Bazileje, kde r. 1969 zomrel. Jaspersov
prechod od psychiatrie k psychológii zachytáva dielo „Psychológia svetových názorov“ (1919), pokus
o typológiu svetových názorov, kde prezrádza zrejmý vplyv Diltheyov, avšak so stupňovaním
relativistických tendencií. Po niekoľkých drobných prácach vydal Jaspers r. 1932 svoj hlavný spis pod
názvom Philosofie, systém existenciálnej filozofie, ktorý vyšiel r. 1938 už pod názvom

83.

„Existenzphilosophie“. Filozofia je podľa Jaspersa metafyzikou: chce vedieť, čo je bytie,
avšak „polo by oneskorené domnievať sa, žeby tie bolo možné poznať“. Popieranie objektivity
poznania je určené k zániku. Niet objektu bez subjektu, všetko, čo sa nám javí ako objektívne, je
podmienené našim vedomím. Filozofia teda nemôže byť systémom poznatkov. O čo ide vo filozofii?
Nadovšetko jasnú odpoveď podáva 700 stranová kniha, trochu paradoxne nazvaná „O pravde“ (1948).
Zaoberať sa pravdou podľa Jaspersa, neznamená skúmať obsahovú pravdu, ale spôsoby, ako sa k nej
priblížiť. Filozof nemá na zreteli pravdu v zmysle byť pravdou, osobnú pravdou. Podľa zmyslu
Kierkegaarda Jaspersova pravda „nikdy nie je v obsahu, ale v tom, čo sa mi prihodilo“, viera „v
absolútne platnú pravdu je pochybná“.
Jaspersova filozofia sa chce zaoberať bytím, ktoré je vraj trojaké: bytie predmetné, bytie pre „seba
samého“, odlišné od bytia predmetného a zvané existenciou, a konečne „bytie o sebe jestvujúce“,
transcendencia, Boh. Spôsob, ktorým Jaspers chápe existenciu odchyľuje rozpory, v ktorých sa
pohybuje jeho myslenie. Jaspers nepokladá existenciu ani za subjekt, ani za objekt filozofického
poznania, je prelomením „ja bytia“ i objektívneho bytia a filozofia ju nechce poznávať. Chce ju len
„odhaľovať“. V tomto odhaľovaní existencie (Existenzerhelung) majú prvoradý význam tzv. medzné,
alebo lepšie povedané hraničné situácie, ako je boj, smrť, vina, utrpenie, atď… Bez boja je existencia
nemožná. A bojom je nemožná jej totalita a celistvosť. Podobne taktiež v utrpení, v smrti stojíme pred
rovnakým rozporným odhalením, ktoré nás udivuje. Narážajúc na hranice svojho bytia, nenachádzame
na svete nič pevného, nič absolútneho, nič nepochybného – avšak zjavuje sa nám aj naša vlastná
ohraničenosť, konečnosť. Prežívame tieto situácie a ony nás vedú k otraseniu našej existencie.
Prinášajú buď zúfanie a premáhajú nás, alebo nás prebúdzajú k slobodnej voľbe seba samých.
Pripomínajú nám, že musí byť niečo, čo prekračuje náš konečný svet a orientujú náš pohľad
k transcendencii, k Bohu. Náboženské momenty Jaspersových kníh, ktoré vyjadrujú jeho filozofické
krédo „Filozofická viera“, 1947 oznamuje návrat ku Kierkegaardovi, a to nie len k jeho subjektivizmu,
ale aj k jeho náboženskosti, „Biblia a biblické náboženstvo sú základmi nášho filozofovania, stálou
orientáciou a prameňom našich názorov“, hovorí Jaspers a zdôvodňuje pravú úlohu existencie ako
hľadanie cesty k Bohu. Netreba sa preto diviť, že Jaspers mal ohlas aj medzi teológmi. Nie len, že sa
mu dostalo sústredenej kritickej pozornosti zo strany pozitívnej teológie (Barth, v. Camponhausen,
Flückiger), ale stal sa priamo filozofickou záštitou mnohých zo súčasných liberálov – napr.
Švajčiarskej školy okolo Martina Wernera a Fritza Buriho.
Avšak aj pred Jaspersom sa musíme mať tak trochu na pozore, lebo má generálnu námietku proti
náboženstvu. Je to námietka proti nelegitímnej lokalizácii a materializácii pravdy transcendencie. Táto
pravda, ktorá z povahy veci prevyšuje každý ľudský rozum je v náboženstve spravidla pritrhnutá na
tento svet, že je nerozlíšiteľne priviazaná k určitým nábož. Osobám, inštitúciám, miestam, formulám.
Je to však „strašlivá zvrátenosť“, ktorá sprevádza historické náboženstvá v ich nároku byť
náboženstvom absolútneho zjavenia vôbec: Jeho učenie o hraničných situáciách, v ktorých je človeku
v stretnutí sa s transcendenciou jed poznanie a sloboda, je variáciou pojmu zjavenie. Avšak celkom
jasne ohraničuje svoj pojem proti tradičnému náboženskému chápaniu zjavenia v jeho notorickej
tendencii, lokalizovať zjavenie v určitom jave tohoto sveta, ktorému by sa potom priznala „absolútna“
hodnota. V čom je omyl takéhoto chápania zjavenia? Jaspers ho hľadá v noetickej deformácii, ktorej sa
vraj toto náboženské chápanie dopúšťa. Dvojaký dôraz totiž znovu vyznačuje jeho výklady a možnosti
nášho poznávania transcendentna. 1/ zdôrazňuje vždy znovu, že transcendencia (Boh) nevstupuje
nikdy priamo do tohoto sveta, že nemožno určiť žiadne miesto a žiadny čas, o ktorých by bolo možné
povedať, že je v ňom zjavený Boh jednoznačne a definitívnym spôsobom. Boh hovorí vo svete len v
„šifrách“ t. j. v podobenstvách javov a udalostí zo sveta prírody, dejín, ľudskej existencie, zvlášť
výrazne práve v hraničných situáciách, skúsenostiach. Avšak z povahy týchto „šifier“ plynie, že sú
dvojznačné, že v nich teda žiadnym spôsobom nemožno Boha objektívne zachytiť a dokázať. Vždy je
transcendencia slobodná od svojich šifier, vždy ich nekonečne presahuje. A tu je 2/ dôraz Jaspersovej
noetiky: Pri tejto povahe reči transcendencie je zrejmé, že sa ani z našej strany, zo strany existencie
nemožno s Bohom stretnúť inak, iba v celkom osobnom, nezastupiteľnom akte existenciálnej viery.
Avšak toto dedičné stretnutie nemožno nikdy uspokojivo zachytiť do všeobecných pojmov, objektívne
vyjadriť. : vyslovené sa na svete všetko stáva skôr dvojznačným“ (Wahr, str. 692). Preto triezva
filozofická viera nemôže pre svoju výpoveď, pre svoje svedectvo o onom predmete nezachytiteľnom a
objektívne nevysvetliteľnom stretnutí, nikdy vynášať nárok na všeobecné prijatia a uznania.

84.

A tu sme u koreňa onej nebezpečnej náboženskej deformácia: z oboch strán tiahne tradičné
náboženstvo k narušeniu tejto prísnej povahy života viery. Predovšetkým je v neustálom pokušení
zamieňať šifru za vec samotnú, teda prehliadnuť, že v šifrách transcendencie ide vždy len o obrazy a
podobenstvá, ktoré však nutné, pretože na tomto svete nie je transcendencia hmatateľná priamo, ale len
sú a navždy ostanú len dvojznačnou šifrou, teda poukazom k tomu, čo koniec koncov presahuje všetok
obraz a všetku podobu. Tak náboženské inštitúcie petrifikujú obrazy a podobenstvá na pravdu
samotnú. „Kňazi zamieňajú poslušnosť voči Bohu s poslušnosťou voči vnútrosvetským inštitúciám“.
Chápeme silu tohoto pokúšania vyhlasovať na tomto svete spredmetnenú Božiu prítomnosť a zbožstviť
napr. Človeka, pretože je „tvrdou požiadavkou zniesť v prázdnote sveta, že Boh nie je ako čosi vo
svete“ (str. 102). Avšak predsa je to pokúšanie – a to pokúšanie modlárstva a všetka úcta vzdávaná
komukoľvek v týchto dejinách ako božskému je typický príklad – nevery a „nefilozofie“. A rovnako je
tomu aj s druhým pokušením. Zabúdať na základnú nedeliteľnosť najvnútornejšieho aktu viery a
formulovať jej poznanie ako všeobecnú a všeobecne záväznú pravdu, teda pestovať robustnú pozitívnu
teológiu. I to možno pochopiť: je v nás, hovorí Jaspers, pernamentná snaha vzoprieť sa zdržanlivosti
filozofickej viery. „chceme vždy niečo hmatateľné, berieme teda falošné filozofické myšlienky ako
predmetné poznanie. Padáme vždy ako mačka na svoje štyri nohy, do predmetného spôsobu
pokúšania„ (str. 21). Ale zasa je to pokúšanie, a to pokúšanie povery, ktoré je práve charakterizované
snahou „fixovať ako objekt a tým materializovať to, čo je nad všetkým rozlomom subjekt – objekt
bytie samo“.
Tak z dvoch závažných dôvodov - z protestu proti modlárstvu a povere – čelí filozofická viera
náboženskému pokušeniu. Pretože je toto pokúšanie priamo charakteristickým znakom náboženského
postupu, dostáva sa niekedy u Jaspersa pojem náboženstva s pojmom viery do priameho protikladu:
„Filozofujúcemu ako takému je možná viera, nie však náboženstvo“.“
A predsa nemožno pojem náboženstva vyradiť šablonovite s poukazom na jeho materializujúce
nebezpečenstvo. Nemožno totiž poprieť, že vo vnútri náboženstva sú snahy čeliť tomuto pokúšaniu a
brániť sa proti svojvoľnému vulgarizovaniu veci transcendencie. Niet pochýb, že tu čestné miesto patrí
kresťanstvu, alebo ako hovorí Jaspers: biblickému náboženstvu. V tomto náboženstve – v ktorom
najväčšiu pozornosť Jaspers venuje prorokom je totiž nápadná polarita, ktorá ním po celej dĺžke
prebieha: napätie medzi „materializujúcimi“, tradične náboženskými prvkami a medzi vášnivým
protestom proti všetkej materializácii v mene vlastnej, nepochopiteľnej, úplne transcendentnej božej
pravdy, tak ako boli jeho klasickými predstaviteľmi práve SZ proroci. Je teda možné pri biblickom
náboženstve rozlišovať akoby dvojitú tvár: čisté pravdy živej náboženskej viery na jednej strane a ich
vulgarizujúce znetvorenie na strane druhej.
Z tejto dvojakej tváre biblického náboženstva vyplýva Jaspersovi: posilňovať stranu kladu a oslňovať
opačnú stranu. V tomto úsilí sme nie sami práve oná prorocká vrcholná tradícia ukazuje cestu. V jej
uplatnení a dotiahnutí bude podľa Jaspersovej mienky nutné dištancovať sa od trojakej slepej uličky:
1/ je treba vzdať sa nacionálneho náboženstva, ako charakterizovalo ranné štádium biblického
náboženstva v Izraeli a ako k nemu v cirkevných dejinách smerovali napr. Niektoré protestantské,
zvlášť kalvínske smery, opierajúce sa o určité časti SZ a nie o celok biblickej zvesti.
2/ je treba vzdať sa náboženstva zákona, ako sa utváralo u Ezdráša, Nehemiáša a v kňazských
redakciách SZ a potom zvlášť v židovstve. S tým je treba opustiť aj hierokraciu (kňazskú vládu), tak
ako ju zo židovstva v mnohom prebralo kresťanstvo.
3/ je treba vzdať sa Kristovho náboženstva, ktoré vidí v Ježišovi Boha a na myšlienke druhého Izaiáša
o obeti ( Iz 52) zakladá dianie spásy.
Je zrejmé, že z týchto troch požiadaviek je najzávažnejšia požiadavka tretia – smerujúca proti
christológii, ktorá mu je príkladom „zbožstvenia človeka“, v ktorej býva transcendencia falošne
stotožnená s telesným človekom, od božských kráľov, orientálnych ríš, inkarnácií indických
náboženstiev až ku Kristu (824). Avšak práve takéto zbožstvenie človeka je jedným zo základných
príkladov nevery a nefilozofie (str. 100 nn). A ďalej hovorí: „vo svete niet žiadneho človeka, ktorý by
nám mohol byť Bohom, to nám ukazuje, čo je možné ľuďom a to nás povzbudzuje. Nemôže telesne
uchopiť Božiu ruku, možné (ľuďom a to nás povzbudzuje) sa však chopiť ruky druha v osude“ (103).
V týchto slovách je neklamne naznačená cesta krevízii Kristológii. Avšak táto Jaspersova kritika,
týkajúca sa Kristológie neobstojí, ani jeho pokus o revíznu rekonštrukciu. Samozrejme, že kresťanská

85.

teológia nemôže byť Jaspersovou kritikou odvolaná od svojej veci, ale naopak musí pri nej
stáť tým pevnejšie.
Jasperovo myslenie pri všetkom úprimnom rešpekte k biblickému posolstvu odmietlo vziať vážne
udalosť konkrétneho zjavenie, vidiac v ňom neprístojnú petrifikáciu. Odkladaním v možnostiach
Božích a ľudských si uzavrelo cestu k vecnému pochopeniu Božej skutočnosti. Odkiaľ potom
nepochopený pre základné reality viery: evanjelium o Ježišovi Kristovi ukrižovanom zmŕtvychvstalom
a zvesť o výlučne Božej milosti. To nie je náhoda: lebo práve túto dvojakú zvesť nemožno zachytiť do
schém ľudských predurčených možností - presahuje ich radikálne.

Jean Paul Sartre (1905 – 1980)

J. P. Sartre stojí na čele existencionálnej filozofie vo Francúzsku. Študoval filozofiu v Paríži a v
Berlíne a pôsobil ako stredoškolský profesor. Vývoj jeho myslenia vedie od fingovaného denníka
„Hnus“ (La Nauseé, 1938), cez početné novelistické a beletristické diela k hlavnému filozofickému
spisu „Bytie a ničota“ (L Etre et le Néant, 1939), v ktorom podáva ontologicko – fenomenologickú
analýzu bytia. V povojnovej dobe píše Sartre opäť v prvom rade beletriu, drámy a romány. Z
filozofických štúdií je treba spomenúť spis „Existencializmus je humanizmus“ (Le existencialisme est
un humanisamu. 1945), ktorý vysvetľuje populárnou formou zásady exstistencializmu. Iné štúdie sú
venované Baudelairovi (1947) Descartovi (1947), problému materializmu, revolúcie a pod. Svoju
filozofiu vyjadruje Sartre nie len filozoficky, ale aj beletristicky. Niektoré z jeho majstrovsky písaných
románov a drám boli preložené do mnohých jazykov sveta.
Pre vývoj Sartrovho myslenia má veľký význam vojnové obdobie. Roku 1939 bol Sartre povolaný na
front a bol zajatý, roku 1941 oslobodený a stal sa opäť profesorom filozofie. Sartre sa stal antifašistom
a po vojne sympatizoval s pokrokovým hnutím, no neskôr sa od neho odklonil.
Sartre vychádza z Descarta, Hegela, Kierkegarda. Od Hegela preberá formálnu stránku dialektického
usudzovania, od Husserla fenomenologickú metódu, od Freuda niektoré rysy psychoanalýzy. Jeho
bezprostredným učiteľom je Heidegger, avšak na rozdiel od Heideggerovej filozofie vystupujú u Sartra
do popredia taktiež psychologické, sociologické a morálne hľadiská. Jedným z najzávažnejších
problémov jeho filozofie je problém slobody.
„Naše východisko je subjektivita indivídua“, hovorí Sartre a rozumie pod tým neprekročiteľnom
ľudského vedenia ako prvý a základný princíp svojej filozofie. Niet žiadneho iného sveta, ako svet
ľudských vzťahov, všetko je závislé na človeku a na jeho slobode. Aj cez tieto výrazné východiská
Sartre verí, že sa vyhne subjektivizmu, v subjekte vraj jeho filozofia odkrýva iné subjekty, neobchádza
závislosť individuálnej subjektivity na iných, ako podmienkach ich existencie a na svete ako
podmienke existencie, čo je zvané intersubjektivitou. Zavedením „intersubjektivity“, ktorá v
Sartreovej filozofii figuruje viac ako prázdny pojem, zostáva úzko spojenie medzi „ja“ a svetom. „Ja“
(existencia ľudskej subjektivity) sa robí merítkom samého seba a všetkého ostatného sveta a diania,
objektivitu ktorého takto popiera.
Subjektivizmus, ktorý je prvou charakteristikou Sartrovej filozofie sa prejavuje celkom zreteľne v jeho
etike. Sartrova etika “ambiguity“ neuznáva žiadnu objektívnu zákonitosť a žiadne hodnoty, ktoré by
mohli byť odtiaľ odvodené. Hodnota nie je nič iné, iba zmysel, ktorý si volí subjektivita celkom
slobodne. Táto tvorba a voľba hodnôt teda plynie z absolútnej ľudskej slobody ako základu. Kantovská
téza o človeku ako svojom vlastnom zákonodarcovi sa u Sartra zmenila len potiaľ, že sa zbavila
vzťahu k rozumu ako tvorcovi zákonov a spojila sa so subjektívnym vedomí jednotlivca.
Taktiež bytie, ktoré skúma Sartrova ontológia je bytie ľudské. Ak Heidegger ontologizoval pocit
strachu, starosti apod., u Sartra vystupujú v obdobnej úlohe pesimistické pocity absurdnosti,
presýtenosti a hnusu. Pre Sartrovu ontológiu, ako je vyjadrená v diele: „Bytie a ničota“, platí to isté, čo
pre Heideggerovu: pokus o hľadanie tretej cesty končí v subjektívnom idealizme.
Bytie je v sebe uzavretým celkom a vylučuje možnosť k vzťahu k oným bytiam. Okrem bytia
uzavretého „o sebe“ (en soi), existuje na svete bytie vedomé seba a „pre seba“ (pour soi). Toto druhé
bytie existuje len preto, že popiera existenciu bytia „o sebe a zároveň je „nebytím“, čiže obsahuje
schopnosť sebazničenia. V človeku sú aj určité negatívne hodnoty, ktoré v ňom ničia bytie „o sebe“ a

86.

spôsobujú, že človek stále speje k „ničote“. Ničota nemá miesta v bytí „o sebe“, ale v
ľudskom konaní a správaní sa. Toto „zničovanie sa“ človeka v konaní sa uskutočňuje troma smermi:
smerom slobody, spojenia sa s vecami sveta a predovšetkým s inými ľuďmi a smerom bytia. „Byť o
sebe“ i „pre seba“ svojim začiatkom a konečným cieľom, to je zmysel ľudského života. Ale vtedy by
človek bol bohom, boha však podľa Sartra niet a tak človek okrem seba nič iného nenachádza, je
opustený (délaissé) a osamotený vo svojej ničote a topí sa v absurdnosti svojej vlastnej existencie.
Sartrovu filozofiu, ktorá k nám prichádza v rôznych literárnych formách si máme kriticky všímať,
avšak nemôžeme z nej ako evanjelickí teológovia prijať a v stretaní sa s ňou, ju musíme odmietať a
poukazovať na jej omyly.

Gabriel Marcel (1889 – 1973)

Patrí k nábožensky orientovaným filozofom vo vnútri existenciálnej filozofie. Ale tak isto sa stavia
proti Heideggerovi a Sartrovi, hoci jeho filozofia má rovnaké základné východiská. Jeho filozofia na
rozdiel od predchádzajúcich existencialistov netvorí ucelený systém, ale je vyjadrená v pojednaniach,
ktoré na seba naväzujú len z čiastky a sú viac menej príležitostné. Jeho základným dielam, nazvaným
„Metafyzické žurnaly“ (Juornaux Métaphysiques, 1917 a 1935) chýba akákoľvek logická výstavba.
Táto vlastnosť Marcelovej filozofie, k nej pristupuje mnohoznačnosť pojmov, akým je písaná, ale aj
vnútorným vývojom. Akže sa Kierdegaard zoznámil o objektívnym idealizmom Heglovho systému a
neskôr ostro protestoval proti jeho snahe o objektívne poznanie, Marcel sa podobne zoznamuje s
anglickými novohegelianmi (Royce) a zavrhuje objektívny idealizmus a prechádza k subjektívnej
filozofii existencie. Marcelova filozofia chce byť filozofiou „osobnej účasti“, filozofiou prezonálnou,
dramatickou, áno, tragickou, pravým opakom systematického výrazu akéhokoľvek svetového názoru.
Túto dosť jednoduchú a starú požiadavku vyjadruje Marcel zložitou terminológiou, rozlíšením
„problémov“ a „mystérií“ vo filozofii. „Problém“ je čosi, čo vraj je dané transsubjektívne, čo sa
nepredkladá nezúčastnenému, čo môžeme objektívne pozorovať. Naproti tomu „mystérium“, nie je
mimo mňa, v mystériu som angažovaný, zúčastnený. Jedine mystériá majú význam pre filozofiu a
majú byť základom budovania metafyziky. Marcel ako antisystematik metafyziku nevypracoval, ale
načrtol jej metodické predpoklady. Metafyzika sa nezakladá ani na racionálnom poznaní, ani na
intuitívnom poznaní, ale na akejsi „druhej reflexii“, ktorá je bližšie neurčená okrem toho, to má
iracionálny charakter. Predmetom Marcelovej metafiziky je človek, ľudská realita, neustále vznikajúci
a nepretržite sa vytvárajúci zo svojej vlastnej slobody. Ľudská realita je jediná, ktorá existuje: zárukou
jej existencie je tajomná istota „som“, ktorá ruší protiklad subjektu a objektu. O ľudskej realite hovorí
Marcel výhradne v druhej osobe, domnievajúc sa, že touto verbálnou operáciou zbaví ľudskú realitu
jej objektivity.
Súdy v druhej osobe „ty – vzťahy“ odrážajú najlepšie nepredmetnú skutočnosť ľudských vzťahov. Sú
zakončené poznaním absolútneho „ty“, Boha, o ktorom rovnako nie je možné hovoriť v tretej osobe a
pripisovať mu funkciu objektu. Nepoznateľný, necharakterizovateľný a racionálnymi prostriedkami
nedokázateľný Boh je istotou druhej reflexie a naprostým predpokladom každej pravej metafyziky.
Vidíme teda, že Marcelov existencializmus sa pohybuje v rovnakom kruhu ako filozofia ateistických
predstaviteľov existencializmu: v popieraní objektívneho poriadku sveta, v odmietaní objektívnosti
filozofického poznania, v koncentrácii na subjektivitu ľudského ja a v snahe o obnovenie
transcendencie v novovekej filozofii. Po stránke filozofickej jej aj jeho existencializmus
iracionalizmom extrémneho typu a vyhraneným subjektívnym idealizmom.
Je potrebné, aby sme si ako evanjelický teológovia jeho filozofiu všímali, avšak táto filozofia, ako aj
všetky predchádzajúce filozofie filozofov existencializmu musíme zásadne kriticky hodnotiť a na
základe pravdy zjavenia, ktorého sa nám dostáva v Božom slove, ich odmietnuť.

87.

Obsah
PREDHOVOR..............................................................................................................................................................................2

ÚVOD............................................................................................................................................................................................3

FILOZOFICKÉ DISCIPLÍNY..................................................................................................................................................3

FILOZOFIA A NÁBOŽENSTVO.............................................................................................................................................4

PODSTATA A VÝZNAM DEJÍN FILOZOFIE......................................................................................................................5

ROZDELENIE DEJÍN FILOZOFIE........................................................................................................................................6

........................................................................................................................................................................................................6

I. ČASŤ: STAROVEKÁ FILOZOFIA......................................................................................................................................7

1. ORIENTÁLNA FILOZOFIA........................................................................................................................................................7

1.1 Indická filozofia...............................................................................................................................................................7
1.2 Filozofia starých Peržanov..............................................................................................................................................8
1.3 Čínska filozofia................................................................................................................................................................9

2. GRÉCKA FILOZOFIA..............................................................................................................................................................10

2.1 Predklasické obdobie.....................................................................................................................................................10

A. Prírodná filozofia......................................................................................................................................................................... 10
B. Antropologická filozofia.............................................................................................................................................................. 15

2.2 Klasické obdobie............................................................................................................................................................18
2.3 Poklasické obdobie (helenisticko - rímske)...................................................................................................................23

A. Poaristotelovská filozofia.............................................................................................................................................................24
B. Nábožensko-mystická filozofia....................................................................................................................................................26

II. ČASŤ: STREDOVEKÁ FILOZOFIA...............................................................................................................................30

1. PATRISTIKA..........................................................................................................................................................................30

1.1 Gnosticizmus a spisovatelia antignostickí....................................................................................................................30
1.2 Grécki apologéti kresťanstva (150-230).......................................................................................................................30

A. Origenes (185-254)...................................................................................................................................................................... 30
B. Augustín (354-430)...................................................................................................................................................................... 31

2. SCHOLASTIKA.......................................................................................................................................................................32

2.1 Mohamedánsko - arabská filozofia 9. - 12. storočia....................................................................................................34
2.2 Židovská filozofia 9. - 12. storočia................................................................................................................................34
2.3 Vrchol scholastickej filozofie........................................................................................................................................35

A. Tomáš Akvinský (1225-1274)..................................................................................................................................................... 35
B. Duns Scotus a Vilém Occam........................................................................................................................................................38

3. KRESŤANSKÁ STREDOVEKÁ MYSTIKA.................................................................................................................................39
4. ÚPADOK SCHOLASTIKY........................................................................................................................................................39

III. ČASŤ: NOVOVEKÁ FILOZOFIA..................................................................................................................................41

1. FILOZOFIA PRECHODNÉHO OBDOBIA..................................................................................................................................41
2. NOVOVEKÁ FILOZOFIA.........................................................................................................................................................43

A. Filozofia racionalizmu................................................................................................................................................................. 43
B. Filozofia empirizmu..................................................................................................................................................................... 47
C. Výsledky novovekej filozofie do Kanta.......................................................................................................................................49

IV. ČASŤ: NAJNOVŠÍ VEK - FILOZOFIA NÁRODOV..................................................................................................49

1. KRITICKÁ FILOZOFIA EMANUELA KANTA...........................................................................................................................49
2. SUBJEKTÍVNY IDEALIZMUS JÁNA BOHUMILA FICHTEHO (1762 - 1814)............................................................................54
3. OBJEKTÍVNY IDEALIZMUS FRIDRICHA SCHELLINGA (1775 - 1854)...................................................................................55
4. FRIDRICH DANIEL ERNEST SCHLEIERMACHER (1768 - 1834)............................................................................................57
5. JURAJ VILIAM FRIDRICH HEGEL ( 1770 - 1831 )..............................................................................................................58

A. Polokantovci.................................................................................................................................................................................61
B. Heglova škola............................................................................................................................................................................... 63

6. P O Z I T I V I Z M U S...........................................................................................................................................................64

A. A u g u s t C o m t e (1798-1857).................................................................................................................................................64
B. Jeremy B e n t h a m (1748-1832)................................................................................................................................................ 65
C. John S t u a r t M i l l (1806-1873),.............................................................................................................................................. 65

88.

D. Charles D a r w i n (1809-1881)..................................66
E. Herbert S p e n c e r (1820-1903)................................................................................................................................................. 66

7. MATERIALIZMUS A NOVOIDEALIZMUS................................................................................................................................67

A. Eduard von H a r t m a n n (1842-1906)...................................................................................................................................... 67
B. Gustav Theodor F e c h n e r (1801-1887)................................................................................................................................... 68
C. Wilhem Wundt (1832-1920)........................................................................................................................................................ 68

8. FRANCÚZSKY KRITICIZMUS A FILOZOFIA DISKONTINUITY.................................................................................................70

8.1 Ekonomicko - biologická teória poznania....................................................................................................................70

V. ČASŤ: SÚČASNÁ FILOZOFIA.........................................................................................................................................71

1. NOVOPOZITIVIZMUS......................................................................................................................................................71

1.1 Vznik a rozšírenie novopozitivistickej filozofie............................................................................................................71

A. Rudolf Carnap.............................................................................................................................................................................. 73

2. NOVOTOMIZMUS..........................................................................................................................................................76

B. EMIL BRUNNER (1899-1966)................................................................................................................................................... 77

3. EXISTENCIALIZMUS......................................................................................................................................................79

OBSAH........................................................................................................................................................................................88

89.