teória literatúry

Teória literatúry

 

 

Úvod do štúdia literatúry

 

Umenie ako jazyk, umenie a iné semiotické systémy

 

SEMIOTIKA: náuka o umeleckom znaku

 

Umenie je prostriedkom komunikácie. Uskutočňuje sa v ňom komunikačný vzťah medzi autorom a príjemcom.

Každý systém znakov, ktorý používame na komunikáciu je JAZYK.

Bežne používame prirodzený jazyk  - materinský. Jazyk závisí od hovoriaceho aj od príjemcu.

Umenie = jazyk, ktorý je organizovaný zvláštnym, špeciálnym spôsobom. Vychádza z prirodzeného jazyka. Aj umenie má svoj „slovník“ či „abecedu“, má vlastné pravidlá na spájanie týchto znakov, je samo osebe určitou hierarchickou štruktúrou.

 

Jazyk a iné systémy

Jazyk je každý komunikačný systém, ktorý používa zvláštnym spôsobom usporiadané znaky.

Odlišuje sa:

1. Od systémov, kt. neslúžia ako prostriedky komunikácie
2. Od systémov, kt. slúžia ako prostriedky komunikácie, ale nepoužívajú znaky (impulzy)
3. Od systémov, kt. slúžia ako prostriedky  komunikácie, ale používajú znaky celkom neusporiadané alebo len čiastočne (gestá, grimasy)

 

Umenie ako druhotne modelujúci systém (jazyk)

Jazykom sa vytvárajú predstavy o svete – prvotný systém

Široké chápanie jazyka v sebe zahŕňa:

1. Prirodzený jazyk – slovenský, český ...

Jazyk vyvoláva aj predstavy. Vety môžu byť vyjadrené aj obrazne(keď kohút 3x zakikiríka). Tieto obrazné prostriedky tvoria druhotný systém.

1. Umelé jazyky – jazyk vedy, metajazyky vedeckých spisov, jazyk dohovorených signálov = dopr. značky
2. Druhotné jazyky= druhotne modelujúci systém – komunikatívne systémy tvoriace sa nad rovinou prirodzeného jazyka – mýty, náboženstvo, frazeologizmy. Takýmto systémom je aj umenie. Umenie je druhotným jazykom, má svoje skladobné, syntagmické a štruktúrne pravidlá a umelecké diela sú textami umeleckého jazyka.

 

Pojem znaku

ZNAK – základná komunikačná jednotka, ktorá umožňuje prenos informácie a skladá sa z 3 komponentov: 1. označujúce – materiálny komponent: slovo stolička

                       2. označované – abstr. pojem predmetu, javu

                       3. používatelia – tí, kt. znak používajú na základe  dohovoru

Znak sa skladá z jedného označujúceho a jedného označovaného.

Plán označujúcich je plánom výrazu, plán označovaných je plánom obsahu.

 

 

Denotácia, konotácia

Denotácia – proces označovania   ( stolička – predmet na sedenie)

1. doslovné označenie
2. je to základný vzťah označovania(pomenovania) k označenému predmetu

 

Konotácia – navrstvovanie iných významov nad základný význam slov, viet a textov

1. jeseň = nostalgia, smútok
2. keď slnko zapadne, potom sa zídeme = zídeme sa večer

Zubár mi vytrhol stoličku

 

Sémantický trojuholník

 

        Význam – obsah nášho vedomia, my to máme dohodnuté

 

 

 

 

Forma – slová, vety                                                           Vec - obsahy

              Stoličky                                                                vec na sedenie

 

 

Literárna veda a výskum umeleckej literatúry

Lit. veda: výskum podstaty, vzniku, vývinu, hodnôt a pôsobenia literatúry

Disciplíny:  → Teória literatúry – základné inf.

                  → Dejiny literatúry – výskum konkrétnych lit. diel začlenených                              do literárnohistorických súvislostí

                  → Literárna kritika – je orientovaná na aktuálnu lit. tvorbu, je sprostredkovateľom čitateľ. Zážitku medzi dielom a čitateľom

 

Teória literatúry

Teória: skúma všeobecné znaky a vlastnosti umeleckej slovesnej tvorby v nasledovnom členení:

 

1. podstata um. lit. komunikácie
2. teória lit. textu
3. teória lit. procesu

 

Pojem textu

Literatúra sa javí v podobe textu. Vlastnosti textu:

1. vyjadrenosť – text vnímame ako jazyk, odkazuje na materiál(jazyk)
2. ohraničenosť
3. štruktúrnosť

Umelecký znak je znak (superznak), kt. je výsledkom špecifického životného sveta a určujú ho vyššie definované vlastnosti.

 

 

Štruktúra textu

A) povrchová – lineárna, horizontálna

- vnímame ju ako prvú: slová sa spájajú do viet

- úroveň gramatických pravidiel

B) vertikálna – hĺbková

- hodnotová

 

Kontext: pojem sa používa v 2 zákl. významoch:

1. vnútrotextový – porozumenie textu
2. mimotextový – uvažujeme, o čom text je

 

Funkcie textu

- Jednotlivé texty vznikajú s určitým špecifickým zámerom.

- Zákl. otázka – aké úlohy má text plniť v komunikač. procese a v jednotlivých kom. situáciách

- pre konkrétne funkčné určenie textov sa používajú primerané tematické, jazykovo – štylistické a kompozičné prostriedky

- ak tieto vlastnosti množstva textov zovšeobecníme, získame spoločné (invariantné) vlastnosti textov pre jednotlivé komunik. situácie. Tieto vlastnosti označujeme ako funkčné štýly.

 

Štýl

- konfigurácia výrazových vlastností v jazyk. prejave

 

Štylistická analýza textu

- orientácia na triedy, skupiny jazyk. prostriedkov

 

Výrazové kategórie

- skupiny jazyk. prostriedkov, kt. majú spoločné výrazové vlastnosti, kvality

 

Základné výrazové kategórie

OPERATÍVNOSŤ

1. orientuje ľud. výpoveď na rýchle odovzdanie inf.
2. Základná funkcia jazyka

IKONICKOSŤ

1. obraznosť
2. obrazné kvality jazyka – vytvára fantazijné predstavy

 

Estetická komunikácie

- prenos est. inf medzi autorom a príjemcom prostredníctvom um. textu

Model lit. kom.

                                                     Kultúrna pamäť

                         

                            Autor                      text                      čitateľ

                                                   

                                                       Aktuálny svet

Kultúrna pamäť

1. typ kolektívnej pamäti, kt. sa orientuje na stabilné body minulosti
2. faktická história sa v nej mení na históriu spomínanú – komunikovanú
3. ide o fungovanie minulosti v ľud. kom
4. znaky rozprávky vieme z čitateľ. skúseností

Do sféry kult. pamäti patria mýty, tradície, obrady a rituály, spomienkové akty, významné um. diela ...

 

Funkcie um. textu a cieľ estet. kom.

Funkcia: aktívny vzťah medzi predmetom a cieľom, na dosiahnutie ktorého sa predmet používa

 

Cieľ um. komunikácie: vyvolať estet. zážitok u príjemcu

 

Estetický zážitok: aktivizácia fantázie, citu, obrazotvornosti, ale aj racionálnych zložiek psychiky príjemcu. Integruje zmyslové, citové, racionálne zložky  a aj morálnu a vôľovú sféru ľud. osobnosti.

 

Problém hodnoty v estet. kom.

Hodnota

1. zdôrazňuje subjektívny rozmer vzťahu predmetu a človeka
2. platí pre niekoho, bez subjektu nemožno hovoriť o hodnote
3. nie je fyzikálnou vlastnosťou veci, vec však musí mať takú štruktúru, také vlastnosti, aby bola schopná produkovať hodnotu – teda uspokojiť dajakú ľud. potrebu

systémom, v kt. sa ukladajú  inf. o hodnotovej štruktúre predmetov je JAZYK.

Živý jazyk = používatelia, ľud. vedomie je jazykové vedomie.

Priestorom, v kt. sa hodnoty uchovávajú je skupinové vedomie, kultúrna pamäť.

 

Estet. hodnota: schopnosť diela plniť svoju zákl. funkciu – produkovať estet. zážitok u príjemcu. Vzniká ako výsledok interakcie medzi štruktúrou um. diela, ľud. životným svetom ( s jeho aktuáln. podobou a podobou uchovávanou vo forme tradície) a príjemcom diela (emocionál. a racionál. zložkou jeho psychiky).

 

Estet. norma: záväznosť určitých estet. hodnôt pre spoločenstvo, miera ich zospoločenštenia

 

                                           Est. hodnota

 

                             Est. funkcia   +       Est. norma

 

Estet. inf.: je to tematizácia ľud. životného sveta v podobe textu, kt. je štruktúrovaný s dôrazom na výrazovú ikonickosť, s cieľom vyvolať estet. reakciu príjemcu

 

 

 

 

 

 

Teória verša – verzológia

 

Máme dve základné výrazové formy um. lit.

1. neviazaná reč
2. viazaná reč – poézia

 

Próza a poézia

Základnou jednotkou prozaického textu je veta. Podstata „neviazanosti“ proz. textu je nepravidelnosť, nízky stupeň opakovania jazyk. prvkov.

 

Podstata viazanosti

Popri logicko – syntaktickej organizácii jazyk. prostriedkov sa vo viazanej reči v určitej podobe pravidelnosti, kt. má špecifickú štruktúru, uplatňujú a obmieňajú jazyk. prvky.

 

RYTMUS: systematické opakovanie rovnakých alebo podobných javov v časovej alebo priestorovej následnosti

 

Veršované texty: texty, v kt. je rytmus rozhodujúcim organizač. prvkom

 

VERŠ: zákl. jednotka bás. Rytmu, ide spravidla o jeden riadok bás. textu, v kt. dominuje pravidelné rozloženie a opakovanie určitých jazyk. javov.

 

Základné pojmy:

 

Metrický impulz – čitateľské očakávanie rytmu vo verš. Reči

Rytmicko – syntaktický paralelizmus: verš = veta

Enjabement – veršový presah, veta ≠ verš

Metrum – schéma, podľa ktorej sa jazykový prvok vo verši opakuje

Metrické jednotky verša – polverš, stopa, slabiky

1. polverš – časti verša oddelené od seba intonačnou prestávkou (‖)
2. stopa – úsek verša menší ako polverš a väčší ako slabika

               - skladá sa zväčša z 2 – 3 slabík

               - prízvučná slabika stopy = ťažká doba – téza

               - neprízvučná slabiky stopy = ľahká doba – arza

Dieréza – intonačná prestávka v rozhraní dvoch stôp

Cezúra – intonačná prestávka, kt. rozdeľuje stopu

 

 

 

Prozodické systémy

 

Verše buď sú, alebo nie sú stopovo organizované.

PROZODICKÝ SYSTÉM: systém pravidiel, kt. platia pre rytmus určitého druhu poézie

 

1. ČASOMERNÝ – zakladajúci prvok rytmu je kvantita slabiky, rytmus vzniká striedaním dlhých a krátkych slabík. Jeho verš je stopovo organizovaný.

Stopy: daktyl, trochej, jamb a spondej

1. SYLABICKÝ – na vytváraní rytmu sa zúčastňujú:

1. rovnaký počet slabík vo verši – izosylabizmus
2. intonačná prestávka, rozdeľujúca verš na 2 časti
3. spájanie veršov do dvojverší, dvojveršov do štvorverší
4. združená rým
5. rytmicko – syntaktický paralelizmus

Nemá stopovo organizovaný verš.

1. SYLABOTONICKÝ – organizujúcim prvkom rytmu je slovný prízvuk, rytmus vzniká vtedy, keď sa v určitých veršoch pravidelne opakuje v rovnakom poradí rovnaký počet stôp.
2. TONICKÝ – pohyblivosť prízvuku

 

Časomerný prozodický systém

 

Názov: dĺžka slabiky sa dá časovo merať.

Je charakteristický najmä pre starú gr. a lat. poéziu. V našich európ. lit.  bol v obdobiach, kt. programovo nadväzovali na antickú tradíciu. Preto sa často označuje aj ako antická metrika.

Využíval sa napr. v klasicizme.

 

Pojmy:

 

Móra – jednotka, ktorou sa meria trvanie slabiky (lat. chronos prótos)

Arza – ľahká doba – jedna móra = krátka slabika

Téza – ťažká doba – dve móry = dlhá slabika

Prirodzená dĺžka – slabika je dlhá svojou pozíciou, polohou vo verši (Předzpěv)

1. slabika je dlhá svojou polohou vtedy, keď za krátkou slabikou nasleduje po                                                    sebe skupina najmenej dvoch spoluhlások.

 

Pravidlá vzniku polohovej dĺžky podľa Jána Hollého

 

Polohová dĺžka vzniká vtedy, keď:

1. za samohláskou nasleduje skupina najmenej 2 spoluhlások, avšak len vo vnútri slova
2. pri medislovných predeloch, ale len vtedy, keď sa koncová slabika uzatvára aspoň jednou spoluhláskou, teda vtedy, keď je spoluhlásková skupina rozdelená medzi dve susedné slová. Keď je slovo ukončené samohláskou (otvorená slabika) a nasledujúce slovo sa začína skupinou spoluhlások, polohová dĺžka spravidla nevzniká.

 

Výnimky:

1. ak sa slovo končí na otvorenú slabiku, a je to slovo jedno alebo troj – slabičné a za ním v nasledujúcom slove je spoluhlásková skupina, polohová dĺžka môže, ale nemusí vzniknúť. Ak vznikne, 2 predchádzajúce slabiky musia byť bezpodmienečne krátke.
2. Vtedy, ak je v spoluhláskovej skupine na druhom mieste spoluhláska l, r. Vtedy podľa potreby predchádzajúca samohláska môžem ale nemusí dať polohovú dĺžku.

 

Technický charakter polohovej dĺžky:

- základným rytmickým činiteľom je prirodzená dĺžka. Polohová dĺžka je systémový (technický) prvok. V jazykovom vedomí sa ako dĺžka nepociťuje.

 

HEXAMETER

Verš, v kt. sa pravidelne opakuje 6 stôp, prevažne daktylských, v niektorých polohách sú spondejské.

Piata stopa vo verši musí byť záväzne daktylská a šiesta záväzne spondejská. Spolu tvoria hrdinskú klauzulu verša.

Obsahuje 24 mór ( obsahuje 6 stôp a každá stopa trvá 4 móry). Počet slabík je pohyblivý. Najmenej 13 ( všetky stopy sú spondejské, okrem piatej daktylskej) a najviac 17 ( všetky stopy sú daktylské, okrem šiestej spondejskej). Posledná stopa vo verši býva 2 – slabičná a tvorí spondej alebo trochej.

Neúplný (katalektický) verš ˄: verš je ukončený trochejom, má na konci neúplnú stopu, chýba v ňom jedna móra.

PENTAMETER

5 – stopový daktylský verš, rozčlenený dierézou na 2 časti. Obe časti verša sa skladajú z 2 úplných stôp a jednej polstopy, ktorej chýba ľahká doba. Tá je nahradená prestávkou.

 

Elegické distichon

Pentameter sa vyskytuje len v kombinácii s hexametrom. Spolu tvoria žalospevné dvojveršie (ED).

Hexameter a pentameter sa vyskytujú len v poézii, ktorá sa označuje ako STICHICKÁ, teda nie je členená na strofy.

 

 

Sylabický prozodický systém

 

12- slabičný verš

- stredná dieréza 6+6 slabík

- dominanta neprízvučnosti na 6. slabike a prízvučnosti na 7.

- pociťuje sa intonačná vzostupnosť prvého polverša a zostupnosť druhého

- združený rým

- eufonické kvality

- Samo Chalupka, Janko Kráľ, Ján Botto, menej Sládkovič = romantizmus (inšpirácia folklórom)

 

13 – slabičný

- podobný 12 – sl.

- stredná dieréza ho však člení na dve nerovnaké plovice: 7+6

 

8 – slabičný – oktosylab

- strednú dierézu mal po 4. sl.

- nachádzame ho v niektorých hist. piesňach , v duchovnej poézii Jána Silvána a u Štefana Pilárika

- navyhýbali sa  mu ani romantickí básnici: Branko

 

 

Andrej Sládkovič a odchýlky od sylabickej pravidelnosti

 

Jeho verš zachováva rovnoslabičnosť a ostatné zásady narúša.

1. spája verše do väčších celkov
2. kombinuje 10+8 slabičníky
3. jeho strofa má zložitú schému rozloženia rýmov
4. Pr:  Ja sladké túžby, túžby po kráse                               10 a

            Spievam peknotou nadšený,                                      8 b

             A v tomto duše mojej ohlase                                   10 a

             Svet môj je zavrený;                                                  8 b

              Z výsosti Tatier ona mi svieti                                   10 c

               Ona mi z ohňov nebeských letí                                10 c

             Ona mi svety pohýna                                                  8 d

             Ona mi kýva zo sto životov...                                     10 e

1. verše sú bez pravidiel stredovej dierézy
2. narúša RSP
3. konštantná je len rovnoslabičnosť veršov a ich uzavretosť rýmom
4. rým je dôležitý – signalizuje ukončenie verša

 

Záver:

V sylabickej prozódii sú zdôraznené dve kľúčové miesta verša: stredná dieréza a intonačná pauza na konci verša. Zdôraznené sú teda oba polverše, čo potvrdzuje kľúčovú metrickú úlohu polverša.

 

 

Sylabotonický veršový systém

 

1. organizujúcim princípom tohto systému je slovný prízvuk
2. predpokladá stopovú organizáciu verša
3. prízvučné slabiky tvoria ťažkú dobu verša a neprízvučné zase dobu ľahkú
4. jamb: U –

 

 

Prízvuk v slovenčine

1. ustálené, pevné miesto
2. signalizuje začiatok slova ako samostatnej sémantickej jednotky
3. je na 1. slabike, čo v spojení s medzislovným predelom ako fonologickým činiteľom  alebo činiteľom reči tvorí základ slovenského veršovania

Ustálené miesto prízvuku spôsobuje, že v slovenčine sa kombinácia prízvučných a neprízvučných slabík obmedzila na 3 možnosti: daktyl – UU: 3 slabiky

                                                                               trochej    –U: 2 slabiky

                                                                               jamb      U-  : 2 slabiky

 

Zostupnosť a vzostupnosť stopy

1. ak stopa začína ťažkou dobou, ide o stopu zostupnú: t, d
2. ak stopa začína ľahkou dobou, ide o stopu vzostupnú: j

 

Prízvuk ako prozodický prvok

Pre prozódiu je dôležité postavenie prízvuku v slove a v slovných celkoch.

1. 2- sl. slová: prízvuk je na 1. slabike a tvoria trochejské stopy(mesiac, lásky)
2. 3 – sl. slová: prízvuk je na 1. slabike, zostávajúce slabiky sú neprízvučné a tvoria daktylské stopy.

 

Predložky, jednoslabičné slová a prízvuk

Ak pred slovom stojí slabičná predložka prechádza prízvuk  na ňu: do poľa. Vzniká slovný celok s daktyl. organizáciou. Ak tvoria celok dve jednoslabičné, prízvuk je spravidla na prvej z nich: môj dom, a vzniká trochejská stopa.

 

Jednoslabičné spojky a príklonky

V našom jazyku jestvuje skupina jednoslabičných slov, ktoré bývajú neprízvučné.

1. jednoslabičné spojky: a, i, aj, no, že, keď, veď
2. príklonky: ma, ťa, sa, mi ti, si, mu, ho, nás, vás, sme, ste, sú, bol, by

Tieto slová vytvárajú slovné celky so susednými slovami: neboj sa, vedel som

 

 

Štvorslabičné slová a prízvuk

4- sl. slová a slová s väčším počtom slabík a slovné celky majú aj vedľajší prízvuk. Oproti hlavnému je aj slabší, neplní nijaké gramatické funkcie a je sprievodným príznakom činnosti rečových orgánov (ide o fonetický jav).

V 4-sl. slovách je na 3. slabike

V 5-sl. slovách a slovných celkoch na 4. slabike → takéto slová a slovné celky tvoria 2 stopy

-U-U: 2x trochej – bronchitída

 

Základným veršom slovenského sylabotonického  prozodického systému je OSEMSLABIČNÝ verš zostupný, teda ŠTVORSTOPOVÝ TROCHEJ. Ostatné verše akoby boli jeho modifikáciou. Voči stereotypu, ktorý by mohol z takto normovaného veršovania vzniknúť sa básnici stavali používaním veršov s odlišnými rozmermi: POTROJNÉ DAKTYLSKÉ METRUM: situácia, kedy básnik použil rytmickú aktualizáciu verša a medzi 2-sl. a 4-sl. slová vložil 3-slabičné.

Prirodzenými stopami v našej poézii sú trochej a daktyl.

 

Jamb v slovenskej poézii

Aby básnik dosiahol jambické, teda vzostupné metrum, musí na začiatku verša klásť neprízvučné 1-sl. slová. Ťažká doba potom pripadá na párne slabiky veršov:

Pr. Keď zima na perutiach vetra vletí

    V náš Turiec, srdce moje divoko splesá...

DRUHY JAMB. VERŠOV:

Blankvers: -  tzv. biely nerýmovaný verš

1. 10-slabičný s jambickou tendenciou
2. mužské zakončenie
3. 11-slabičný + ženské zakončenie

Alexandrín: - 12-sl. mužský

1. 13-sl. ženský
2. rýmovaný
3. záväzná dieréza

 

 

 

Rým, druhy rýmov, strofa a strofické útvary

 

Rým: zvuková zhoda na konci rytmického radu( verša, polverša, skupiny veršov) alebo syntaktického celku (sporadicky sa vyskytujúci rým v prozaických textoch).

Funkcie: 1. eufonická – zvukové opakovanie

              2. sémantická – tvorby významu textu

              3. rytmická – je zložkou metra

              4. stavebná – verše na základe rýmu sa združujú do vyšších celkov

 

Typy zvukových zhôd

1. asonancia: zhoda koncových samohlások bez ohľadu na spoluhlásky
2. vlastný rým: zvuková zhoda koncových slov, začínajúca prízvučná samohláska(čiastočná homonymia): celá – mela

 

 

 

Rýmovka

- tá časť rýmujúcich sa slov, ktorú charakterizuje úplná zhoda.

Je to eufonický(zvukovo zhodný) komponent rýmu. Od metrickej organizácie verša potom závisí, či je 1-sl. alebo viacslabičná.

V sylabotonickom verši sa začiatok vždy musí kryť s prízvukom.

Do rýmového systému, teda do hodnotenia, či ide o rým alebo nie, nevstupujú rozdiely v kvantite slabík, protiklad mäkkosti a tvrdosti, znelosti a neznelosti spoluhlások. Podľa toho, či sa rýmovka kryje s prízvučnou alebo neprízvučnou slabikou, delíme rýmy na:

1. mužské – prízvuk je na poslednej slabike a má 2 podtypy

  a) s 1-sl. rýmovkou: sú v ňom nepárnoslabičné slová a aspoň jedno z nich je 1.sl. (sám – nebesám)

  b) s 2-sl. rýmovkou a v 3-sl. slovách. Začiatok rýmovky sa nekryje s prízvučnou slabikou a prevláda tendencia zakončenia rýmu samhláskou.

 

2. ženské- metrický dôraz je na 2. slabike od konca verša, od ktorého sa začína záväzná 2-sl. rýmovka. V rýmových pozíciách sú slová párnoslabičné a ich vzájomné kombinácie.