RÍMSKY PRÁVNY PORIADOK

Právny poriadok = súbor právnych noriem daných v rôznych formách SILOU ovládajúcou spoločnosť, ktorými sa členom
spoločnosti PRIKAZUJE ako sa majú správať v danej spoločnosti, čo je im dovolené a čo pod hrozbou zakázané

-

právny poriadok je teda niečím vonkajším, objektívnym vzhľadom na členom spoločnosti, v dôsledku čoho tiež hovoríme
o objektívnom práve

Vývoj rímskeho právneho poriadku

Predklasické obdobie

od počiatkov Ríma až do punských vojen

Predklasické obdobie

obdobie troch punských vojen (264 – 146 pred Kr.)

Klasické obdobie

koniec 1.stor.pred Kr. – polovica 3.stor.po Kr.

Poklasické obdobie

polovice 3.stor.po Kr. – do rozpadu Západorímskej ríše r. 476 po Kr.

Justiniánske obdobie

526 – 565 po Kr.

-

rímske právo spočívalo:



v komplexných zákonoch a kodifikáciách



v súboroch právnych noriem



v právnych rozhodnutiach

= malo KAUZISTICKÝ CHARAKTER

-

rímske súkromné právo = pojmy, reguly, definície

-

pojmy = v y t v á r a l i sa pomocou dialektiky a to rozdeľovaním na právne podstatné a právne nepodstatné a spájaním
podstatného

RÍMSKY PRÁVNY PORIADOK /právo rímskej starovekej spoločnosti/

PRÁVO

a) VEREJNÉ / IUS PUBLICUM
b) SÚKROMNÉ / IUS PRIVATUM

-

v ý z n a m – presadzovať vôľu a

záujmy

rímskych otrokárov proti otrokom, drobným slobodným chudákom

-

rímske právo je právo, ktoré upravovalo vzťahy medzi slobodnými občanmi

VEREJNÉ PRÁVO / IUS PUBLICUM

-

právo, ktoré vychádzalo od ŠTÁTU, bolo ním uznané a malo zaväzovať všetkých príslušníkov spoločnosti (tzv. ius
cogens)

-

právo, ktoré slúži záujmu VEREJNÉMU

-

za verejné právo sa považovali oblasti: ústavného, administratívneho a

trestného práva

-

nachádzame aj zmienky, že VP sa vzťahovalo na otázky súkromného práva (napr. spôsobilosť urobiť závet)

SÚKROMNÉ PRÁVO / IUS PRIVATUM

-

právo, ktoré slúži záujmu JEDNOTLIVCA

-

zahŕňalo viaceré relatívne samostatné zložky, ktoré sa v niečom dopĺňali, v niečom rozchádzali a niečom si protirečili

-

týmito zložkami bolo:

҉ občianske právo (civilné právo)
҉ úradnícke právo (prétorské právo)
҉ prirodzené právo
҉ cudzinecké právo
҉ domáce právo provinčného obyvateľstva

Ius Civile / Občianske Právo

-

pôvodne platilo len pre rímskych občanov

-

spočiatku bolo formálne a nebolo praktické pre život

-

regulovalo vzťahy medzi rímskymi občanmi navzájom a medzi občanmi a štátom

-

bolo obsiahnuté v: uzneseniach plebsu a senátu a v cisárskych nariadeniach

-

tzv. princíp personality = právne úpravy platili výlučne pre občanov príslušného štátu

-

tzv. princíp teritoriality = platili pre všetkých, ktorí sa nachádzali na území štátu

Strana 1 z 17

-

ZMLUVA O SPOJENECTVE = Latínom sa priznalo právo obchodovať /ius commercii/ a právo uzavrieť
manželstvá /ius conubii/ s rímskymi občanmi

-

r. 212 po Kr. bolo priznané rímske občianstvo všetkým obyvateľom Rímskej ríše /constitutio Antonianiana/

IUS HONORARIUM / ÚRADNÍCKE PRÁVO (ius praetorium / prétorské právo)

-

princíp personality

a formálnosť rímskeho práva b r z d i l styky Rimanov s ostatným obyvateľstvom

-

RÍMSKI MAGISTRÁTI boli viazaní civilným zákonom, mali nariaďovacie právo /ius edicendi/ - mohli ho vyjadriť
ústne /coram/ alebo písomne /edictum/

-

písomné súdne edikty

= výkon súdnej právomoci, riešenie sporov

-

takúto právomoc mali: mestský, cudzinecký prétor, kurulský edil, miestodržiteľ, finančný kvestor

P R É T O R = praetor – úradník; úradník, ktorý dotváral právo, modernizoval ho, no nesmel rušiť civilné právo, mohol ho len korigovať

-

nemohol TVORIŤ civilné (občianske) právo, jeho právomoc bola obmedzená len na výkon súdnictva

-

pri nástupe publikoval svoje pomocné prostriedky v EDIKTE

-

hovoríme tu úradníckom, prétorskom alebo magistrálnom práve

-

vykonával súdnictvo

-

významne prispieval k tvorbe práva

-

jeho funkcia bola bezplatná, nemusel byť právnikom, funkčné obdobie bolo 1 rok

IUS GENTIUM / CUDZINECKÉ PRÁVO (právo medzi národmi)

-

rozhodovalo právne spory medzi Rimanmi a nerímskym obyvateľstvom /peregrini/, pokiaľ v Ríme bývali alebo sa v ňom
zdržovali

-

v dôsledku zásady princípu personality nebolo naň možné aplikovať ani civilné právo, ani cudzie peregrínske právo

-

jeho tvorcom bol prétor

-

cudzinecký prétor nebol viazaný civilným právom, ani civilným procesom

-

bral do úvahy domáce právo cudzincov, opierajúc sa o svoje impérium, rozhodoval celkom voľne

-

okrem mestského prétora bol v roku 242 pred Kr. vytvorený úrad cudzineckého prétora /praetor peregrinus/:
rozhodoval spory medzi Rimanmi a cudzincami

-

ius gentium prispelo k pokrokovému vývoju rímskeho práva súkromného, najmä v oblasti obchodného a peňažného styku

IUS NATURALE / PRIRODZENÉ PRÁVO

-

Ulpianus: „právo, ktoré príroda naučila všetky tvorí“

-

spočiatku malo rečnícky význam, neskôr aj sociálny a pod vplyvom kresťanstva aj náboženský

-

zákonodarná a administratívna činnosť i súdna prax sa mali uberať v duchu dobrého a

spravodlivého

-

prirodzené právo stotožňovali s ius gentium alebo bonum et aeguum

-

bolo viac nadpozitívnym, nadskutočným, než pozitívnym, skutočným právom

CUDZIE NÁRODNÉ PRÁVA

-

Rimania podriadenému obyvateľstvu nechávali pôvodnú samosprávu, vrátane právneho poriadku alebo im ju natrvalo
vrátili

-

provinčný poriadok = rozhodoval o ponechaní/odňatí právneho poriadku obyvateľom obcí, ktorí boli donútení vzdať sa

-

tzv. vulgárne právo = pomiešané civilné právo s domácim právom obyvateľstva (po r. 212 keď bolo priznané
občianstvo všetkým obyvateľom Ríma)

-

osobitné provinčné právo = spory medzi rímskymi občanmi bývajúcimi v provincii alebo medzi občanmi a cudzincami,
alebo len medzi cudzincami ak provinčný orgán rozhodol ich riešiť

PRAMENE PRÁVA

Pramene vzniku rímskeho práva súkromného

Materiálne pramene: všetky sociálne javy a potreby, ktoré formujú a

podmieňujú

podstatu právneho poriadku ako celku alebo

jeho jednotlivých noriem

Strana 2 z 17

1. Pramene POZNANIA práva

2. Pramene VZNIKU práva

materiálne pramene

formálne pramene

Formálne pramene: formy, ktorými vládnuca spoločenská sila prejavuje svoju vôľu; forma prejavu je bezprostredným dôvodom

vzniku práva

-

rozdiel medzi nepísaným právom /ius non scriptum/ a písaným právom / ius scriptum/ je podľa toho, či na jeho vznik
bolo potrebné písomné vypracovanie alebo nie

-

druhom nepísaného práva boli napr.: obyčajové právo, mravy predkov

IUS PAPIRANUM – zbierka kráľovských zákonov

/nejde o zákony !!!/

-

pontifex maximus Papirus skompiloval zbierku kráľovských zákonov /leges regiae/

-

úpravy sa vzťahovali na:



primitívnu organizáciu spoločnosti: na rodinu, moc hlavy rodiny



na primitívne trestanie



náboženskú a obradnú oblasť

-

nejde o zákony ale o kňazské komentáre a záznamy dávnych náboženských zásad

OBYČAJOVÉ PRÁVO / CONSUETUDO

/len popri zákone/

-

najstarší prameň rímskeho práva súkromného

-

v Ríme ho do úzadia zatlačili zákony a nariadenia magistrátov

-

bolo pripustené len vtedy, keď nebolo v tej veci zákonného ustanovenia, teda len popri zákone /praeter legem/, ale nie
proti výslovnému nariadeniu zákona

ZÁKONY / LEGES A

PLEBISCITA

-

zákon = všeobecný rozkaz zhromaždenia národa /lex/ alebo ľudu – plebsu – prijatý na návrh magistráta /plebiscitum/

-

navrhujúci magistrát – len úradníci s impériom (konzuli, prétori, plebejský tribún; neskôr aj cisár) len týmto úradníkom
bolo vyhradené právo ROKOVAŤ S NÁRODOM

-

mohli ho len schváliť alebo zamietnuť

-

nemohli však na ňom nič meniť, ani nemohli predložiť vlastný návrh

-

mohli splnomocniť magistráta na jednostranné vydanie zákona /zákon daný – lex data/

-

návrh zákona sa musel aspoň 24 hodín pred hlasovaním zverejniť /tzv. vyhlásenie zákona – promulgatio legis/

-

zachovali sa správy o množstve zákonov a plebiscitov; najvýznamnejší z nich je Zákon XII tabúľ

UZNESENIA SENÁTU / SENATUS CONSULTA

/moc zákona !!!/

-

s e n á t = poradný orgán kráľa

-

cenzori ho dopĺňali z radov zaslúžilých a bezúhonných občanov

-

senát sa vyjadroval k návrhu zákona

-

postupom času mal politický význam a napokon aj prevahu nad magistrátmi

-

v takom období malo uznesenie senátu malo moc zákona

-

senát mohol robiť zmeny na predložených návrhoch

-

platnosť uznesenia senátu vyžadovala jeho verejné vyhlásenie

-

senát sa vyjadroval k návrhom a podnetom cisára

-

uznesenie senátu bolo vlastne stanoviskom cisára a malo záväznú moc

NARIADENIA ÚRADNÍKOV / EDICTA MAGISTRATUUM

-

týmito úradníkmi boli: mestský prétor, cudzinecký prétor, kurulský edil, miestodržiteľ a finančný kvestor
Edikty súdnych magistrátov:

-

prostriedok výkonu súdnej starostlivosti

-

e d i

k t =

vyhláška, oznámenie úradníka národu

(na bielej tabuľke vyvesenej na verejne prístupnom mieste, fóre, kde sa súdilo)

-

edikt nebol zbierkou predpisov hmotného práva

-

jeho obsah sa vzťahoval na správu a súdnictvo

-

bol v ňom uverejnený aj ročný program úradníckej činnosti, ktorý bol pre magistráta záväzný

-

ak magistrát prevzal od svojho predchodcu niektoré jeho ustanovenia, hovoríme o prenosnom edikte /edictum
tralatitium/

-

ak bola potreba zmeniť alebo doplniť edikt počas úradníckeho roka mohol vydať novú edikt, tzv. náhly edikt /edictum
repentinum/ - možnosť zneužitia právomoci

-

edikt z

obsahovej stránky zahŕňal:

҉ súdnictvo všeobecne
҉ riadnu právnu pomoc

Strana 3 z 17

҉ urýchlenú právnu pomoc

҉ výkon rozhodnutí a prostriedky mimosúdnej ochrany

҉ nároky civilného práva (prétor v edikte oznámil vzor žalobnej formuly)

҉ nároky prétorského práva

-

Kornéliov zákon

/Lex Cornelia/ prikázal magistrátom pridržiavať sa pôvodného ediktu, ktorý sa tak stal trvalý, večným

ediktom /edictum perpetuum/

-

Hadrián poveril právnika S. Juliána, aby všetky edikty spracoval do jednotného a stáleho ediktu, ktorý bude záväzný pre
nastupujúcich magistrátov, tzv. edictum perpetuum Salvi Iuliani, Juliánov večný edikt

-

mal tieto oddiely:

˃

edikt mestského prétora

˃

edikt cudzineckého prétora

˃

edikt kurulského edila

˃

provinčný edikt

-

akékoľvek zmeny alebo doplnky sa mohli robiť len so súhlasom c i

s á r a

PRÁVNA VEDA / IURISPRUDENTIA

-

v rozvoji rímskej právnej vedy rozoznávame dve obdobia:

1. Pontifikálna (kňazská) jurisprudencia

-

náboženské zameranie rímskej spoločnosti

-

pontifikovia viedli kalendár, evidenciu dní, v ktorých sa podľa vôle bohov mohli robiť zmluvy alebo viesť spory (tzv.
dies fasti) a dni kedy to bohovia nedovoľovali (tzv. dies nefasti)

-

kňazi viedli archív formulárov právnych úkonov a žalôb

-

pontifikmi mohli byť len patricijovia

-

pontifikálny monopol narušili:



odcudzenie a zverejnenie kalendára a zbierky formulárov



plebejský pontifex M. T. Coruncanius začal dávať právne dobrozdania verejne na fóre



začiatky vyučovania práva, ale zároveň aj začiatok laickej právnej vedy

2. Laická jurisprudencia

-

činnosť laických právnikov: žalovať /agere/, ochraňovať /cavere/, odpovedať /respondere/ písať /scribere/

-

právna interpretácia - tá rozumová činnosť právnika, ktorou sa usiluje dopátrať pravdivého zmyslu použitého slova
v zákone, nariadení, zmluve ...

-

analógia – náuka o interpretácii slova

-

deklaratórny výklad slova – zmysel slova podľa bežného užívania

-

extenzívny výklad slova – z priestoru medzi bežným zmyslom a užším zmyslom

-

reštriktívny výklad slova – z priestoru medzi bežným zmyslom a širším zmyslom

CISÁRSKE NARIADENIA / constitutiones principum

-

edikty – mali všeobecnú platnosť v celej ríši

-

reskripty – záväzné dobrozdania

-

dekréty – cisárske rozsudky v prvej alebo odvolacej inštancii

-

mandáty – cisárske smernice úradníkom a správcom

-

výhradným

prameňom práva sa stali cisárske edikty s platnosťou pre obe časti ríše

PREDJUSTINIÁNSKE ZBIERKY RÍMSKEHO PRÁVA

-

Codex Gregorianus – Gregoriánsky kódex – obsahoval cisárske reskripty

-

Codex Hermogenianus – obsahoval cisárske konštitúcie

-

Codex Theodosianus – obsahuje cisárske edikty, má skôr verejnoprávny charakter

-

Fragmenta Vaticana – zbierka výňatkov z Papiána, Ulpiána a Paula

-

Collati legum Mosaicatum et Romanorum – židovské a rímske trestné a dedičské právo

-

Lex Romana Burgundiorum – pre germánskych vládcov východného Francúzska

-

Lex Romana Visigothorum – pre germánskych vládcov zo západného Francúzska

Strana 4 z 17

JUSTINIÁNSKA KODIFIKÁCIA

Ciele:

-

obnoviť slávu a veľkosť Rímskej ríše

-

obnoviť jednotu práva

Kodifikačné práce
-

Justinián chcel zhrnúť celé rímske právo

-

za ústredného koordinátora zvolil prednostu cisárskych ústredných úradníkov /magister officiorum/ právnika Triboriána

-

kodifikačné úlohy zveril osobitným komíciám

CODEX IUSTINIANUS
-

zbierka cisárskych nariadení

/constitutiones principum/

-

Justinián poveril 10-člennú komisiu nariadením Haec quae necessario, aby zbierku spracovala z Gregoriánskeho,
Hhermogeniánskeho a Teodoziánskeho kódexu

-

do zbierky mal prevziať iba aktuálne nariadenia a prípadné rozpory v nich mala odstrániť

DIGESTA
-

ucelené systematické spracovanie práva

-

16-členná komisia

-

o niektorých zmenách rozhodol cisár

-

digesta sa delia na 50 kníh, tie sa delia na 3 tituly (okrem kníh 30, 31 a 32)

-

tituly sa delia na fragmenty a tie sa delia na paragrafy, ktorých číslovanie sa začína tzv. nultým paragrafom, tzv.
principum

-

každý fragment je výňatkom jedného diela

-

v Digestách sa zachovalo dedičstvo klasickej jurisprudencie

INSTITUTIONES
-

učebnica práva

-

učebnica platila ako zákon

-

delí sa na 4 knihy, tie na tituly a tie na paragrafy

CODEX IUSTINIANUS REPETITAE PRAELECTIONIS
-

všetky tri zbierky: Codex, Digesta a Institutiones platili ako jedno dielo a od 16. storočia nesú názov CODEX IURIS
CIVILIS alebo aj CORPUS IURIS IUSTINIANI

NOVELLAE
-

dodatky

ku CORPUS IURIS

-

mnohé z nich sa týkali súkromného práva, najmä rodinného a dedičského

-

v zmysle zásady „neskorší zákon ruší prvší zákon“ mali tieto novely prednosť pred zbierkami Corpus iuris

OBČIANSKE PRÁVO PROCESNÉ

SUBJEKTÍVNE PRÁVO

-

právnym poriadkom priznaná PREDNOSŤ, využívať určité možnosti poskytované vonkajším svetom na uspokojovanie
ľudských potrieb

-

takého právnym poriadkom p r i

z n a

n é z

v ý h o

d n e n i e

sa nazýva SUBJEKTÍVNYM PRÁVOM

-

postavenie tých, ktorí sú zaviazaní znášať a rešpektovať výhodu druhého nazývame SUBJEKTÍVNOU
POVINNOSŤOU

SUBJEKTÍVNE PRÁVA: obsah subjektívneho práva + zabezpečenie jeho ochrany

SUBJEKTÍVNE POVINNOSTI: obsah subjektívnej povinnosti + prostriedky vynútenia jej dodržiavania

V prípade spornej situácie:

dnešný právnik: Mám v tejto situácii právo? Ak áno, aký je jeho obsah?
rímsky právnik: Mám v tejto situácii žalobu? A akú žalobu?

Strana 5 z 17

DRUHY SUBJEKTÍVNYCH PRÁV:

ABSOLÚTNE SUBJEKTÍVNE PRÁVO

-

oprávnenému zabezpečuje právnu výhodu „erga omnes“

-

oprávnený nemá byť nikým rušený vo využívaní vonkajšieho sveta v rámci priznanej výhody

-

určitá mocenská pozícia
príklady absolútnych subjektívnych práv:
vlastnícke právo, obmedzené právo k cudzej veci /iura in re aliena/, dedičské právo, osobné právo, rodinné právo

RELATÍVNE SUBJEKTÍVNE PRÁVO

-

oprávnenému zabezpečuje výhodu v tom zmysle, že jeden alebo viacerí sú v jeho záujme povinní kladným alebo
záporným správaním alebo plnením

-

je vždy namierené len proti určitej osobe, osobám

-

jeho obsahom je právo na plnenie

-

právo mať pohľadávku

-

toto právo patrí veriteľovi voči dlžníkovi, je to právo relatívne

-

relatívne subjektívne práva sa kryli so záväzkami /obligationes/

RODINNÉ SUBJEKTÍVNE PRÁVO

-

v popredí sú sociálne, mravné výhody (záujmy)

MAJETKOVÉ SUBJEKTÍVNE PRÁVO

-

v popredí sú záujmy hospodárske (t.j. záujmy vyjadrené v peniazoch)

ŽALOBA A

NÁMIETKA

Žaloba / ACTIO
-

je abstraktným prostriedkom a jej náležitosti určuje PROCESNÉ PRÁVO

-

možno ju použiť na ochranu akéhokoľvek subjektívneho práva

-

novodobá žaloba je j e d n o

s t r a

n n ý m aktom

-

rímska žaloba bola skôr d o

h o

d o u

a nerozhodoval o nej štátny orgán

-

subjektívne právo je právnym základom OCHRANY a ochrana sa sama USKUTOČŇUJE formálnym prostriedkom →
Ž A L O B O U

-

žalobca nemusí klasifikovať svoje subjektívne právo ako základ žaloby, to je vecou súdu

-

rímsky právnici výrazom žaloba označovali:



materiálne subjektívne právo



jeho procesnú ochranu

(keď sa ten kto sa uchádzal o ochranu, mohol oprieť o žalobu danú na jeho situáciu)

-

v poklasickej a justinánskej dobe → rozhodovanie súkromných sporov prevzal š t á t n y úradník → žaloba tak s t r a

t i

l

a zmluvný charakter litiskontestácie → stala sa jednostranným právnym

-

aktom na ochranu SP → nadobudla dvojaký význam

 ako procesný prostriedok

 ako súdne vymáhateľný nárok

-

procesné sporové konanie má 2 strany: žalobca /actor/ a žalovaný /reus/

-

c i e ľ o m súdneho sporu je aby začal civilný spor, ktorý skončí rozsudkom /sententio/

-

sententio mohol byť:

a) ABSOLUTIO (oslobodzujúci)
b) CONDEMATIO (odsudzujúci)

Strana 6 z 17

Absolútne subjektívne právo

Relatívne subjektívne právo

Rodinné subjektívne právo

Majetkové subjektívne právo

-

každý takýto rozsudok musel znieť na peniaze

-

ak žalovaný nesplní svoju povinnosť → e x e k ú c i a

-

žaloba má procesno – právny význam, čiže žaloba je PROCESNÝ PROSTRIEDOK

-

rímske právo pre každú typickú situáciu vytvorilo žalobu

-

prétor na začiatku svojho funkčného obdobia zverejnil svoj edikt

-

v Ríme si každý musel klásť otázku, či má žalobu a ak áno, akú

Žaloba na daný prípad / ACTIO IN FACTUM
-

udeľoval ju prétor, ak sa udial nejaký skutok a prétor nemal takúto žalobu vo svojom edikte

-

bola to žaloba na konkrétny prípad

-

ďalší prétor ju mohol tiež použiť vo svojom edikte

→ žaloba v skratke: je prostriedok právnej ochrany (procesný prostriedok), náležitosti určuje procesné právo, slúži na ochranu
subjektívnych práv ←

DRUHY ŽALOB

:

(kniha strana 108 – 111)

A) Podľa materiálne funkcie:

• Vecná žaloba (actiones in rem alebo vindicationes)
•

Osobná žaloba (actiones in personam)

B) Podľa právneho základu nárokov:

•

Civilné žaloby (actiones civiles)

•

Prétorské žaloby: (actiones honoraire)

» Fiktívne žaloby (actiones ficticiae)

» Žaloby so zámenou subjektov

» Žaloby osnované na faktickú situáciu (actiones

in factum conceptae)

C) • Žaloby prísneho práva (actiones stricti iuris)

• Žaloby spočívajúce na dobromyseľnosti (actiones bonae fidei)
• Arbitrárne žaloby (actiones arbitrariae)

D) • Priame žaloby (actiones diractate)

• Obdobné žaloby (actiones utiles)

E) Podľa sledovaného cieľa:

• Žaloby meritórne

• Žaloby exekučné

• Žaloby určovacie

F) Podľa predmetu žalobnej žiadosti:

• Vymáhajúce žaloby (actiones rei persecutoriaire)
• Trestné žaloby (actiones poenales)
• Zmiešané žaloby (actiones mixtae)

G) • Zákonné spory (iuridicia legitima)

• Spory spočívajúce na impériu (iuridica imperio continentia)

H) Podľa trvania:

• Trvalé žaloby (actiones perpetiuae)
• Dočasné žaloby (actiones temporales)

Námietka / EXCEPTIO
-

bola procesným prostriedkom a pomohla urobiť rozhodovanie pružnejším a spravodlivejším

-

ňou sa v podstate NEPOPIERALO žalobcovo právo, ale NAMIETALO sa, že je neopodstatnené, alebo že ho iné
okolnosti paralyzovali

-

námietky boli výtvormi prétorského práva, ale opierali sa o civilné alebo prétorské právo

-

na námietku žalovaného sa mohli prihliadnuť len ak bola zahrnutá v žalobnej formuly !!!

-

v poklasickej dobe námietku nahrádzali tzv. PRAESCRIPTIO

-

bola umiestnená priamo v žalobe p r e d žalobnou žiadosťou, intenciou

Námietky:

 zrušujúce /PEREMPTORIAE/ - vylučovala žalobu navždy

Strana 7 z 17

 odkladacie /DILATORIAE/ - vylučovala účinnosť žaloby len v čase jej uplatnenia

RÍMSKY OBČIANSKY PROCES

-

podanie žaloby je podnetom, aby súd doviedol celý spor do konca

-

SÚD: predvoláva žalovaného (pod hroznou)

vyhovie žalobe v jeho neprítomnosti – KONTUMAČNÝ ROZSUDOK

SPOR SA ODOHRÁVAL:

a) pred magistrátom – konanie IN IURE – nemohol sa uskutočniť v dňoch dies nefasti
b) pred súdom – konanie IN IUDICIO

-

poslaním magistráta nebolo osobne rozhodovať spory, ale skôr predsedať sporu

Procesné systémy:

a) Legisakčný

RIADNY PROCES

b) Formulový
c) Kogničný - MIMORIADNY PROCES

ORGÁNY SÚDNEJ OCHRANY

a) ORGÁNY SÚKROMNÉHO SÚDNICTVA
b) ORGÁNY ŠTÁTNEJ MOCI (kto bol OŠM určovala forma

štátneho zriadenia

– konzuli, prétori, neskôr princeps ...)

Orgány súkromného súdnictva

-

SAMOSUDCA /index unus/ = súkromná osoba, ktorú magistrát v spolupráci so sporovými stranami poveril rozhodnúť
určitý spor (nemusel mať právnické vzdelanie)

-

Zoznam občanov /album iudicum selectorum/ - ktorí mohli byť sudcami v spore

-

výber sudcu bol žrebom alebo dohodou sporových strán

҉ KOLEGIÁLNY SÚD = za republiky tzv. centumvirátny

-

skladal sa zo 100 členného zboru

-

kompetencie: dedičské veci, veci týkajúce sa pozemkového vlastníctva a právneho statusu človeka/

҉ DECEMVIRÁTNY SÚD = spory týkajúce sa osobnej slobody
҉ SÚD REKUPERÁTOROV = rozhodoval niektoré urgentné spory

-

právna ochrana legisakčným a formulovým procesom bola za republiky BEZPLATNÁ

-

latinčina = rokovacia reč pred všetkými súdnymi orgánmi

-

gréčtina = používa sa najmä vo východných provinciách



forum domicilii = miestne príslušný súd v mieste bydliska žalovaného



forum rei sitae = súd, v okruhu ktorého sa nachádzala sporná vec



forum delicti commissi = súd kde došlo k deliktu



forum prorogatum = súd, na ktorom sa strany dohodli

súdne trovy = udržanie vhodných priestorov na výkon súdnictva (kogničný proces) išlo na ťarchu cisára

SPOROVÉ STRANY

platila zásada: keď niet žalobcu, niet ani sudcu
sporové strany: žalobca /ACTOR/ a žalovaný /REUS/

-

sporovou stranou bol spravidla jednotlivec ale mohli ňou byť aj viacerí jednotlivci spoločne (napr. spoluvlastníci)

-

sporové strany mohli proces uviesť do pohybu, usmerniť ale mohli aj kedykoľvek skončiť späťvzatím podanej žaloby
alebo jej uznaním alebo zmierom

-

sporové strany disponovali celým procesom – d i

s p o

z i č n á zásada

-

ako procesná strana mohol vystupovať len ten kto bol PROCESNE SPÔSOBILÝ

Strana 8 z 17

DRUHY procesnej spôsobilosti:

1. Spôsobilosť byť účastníkom civilného sporu

- otroci, ženy podriadené otcovskej alebo manželovej moci

2. Spôsobilosť na procesné úkony

– nemali ju nedospelí, duševne chorí (ženy až koncom 3.stor.po Kr.; deťom v otcovskej

moci až za Justiniána), v legisakčnom procese – len rímsky občania, vo formulovom aj Latínovia

3. Spôsobilosť robiť návrhy pred súdom

– nemali ju niektoré maloleté osoby, hluchonemí; ako zástupcovia ju nemali

vôbec ženy, slepí a niektorí nečestní

Dve formy procesného zastúpenia – COGNITOR a PROCURATOR

Prokurátor = dosadzovaný neformálnym, jednostranným prejavom zastúpeného
Kognitor = dosadzovaný formálne, predstavený v prítomnosti druhej strany, na slávnostnom prednesení formuly

-

okrem prokurátora a kognitora ako procesní zástupcovia vystupovali: tútori, kurátori, oprávnené orgány korporácií
a obcií

-

za procesných zástupcov nemožno pokladať procesných pomocníkov a poradcov (oratores, advocati, patroni)

JEDNOTLIVÉ DRUHY OBČIANSKEHO PROCESU

LEGISAKČNÝ PROCES

-

najstaršia forma súdnej ochrany

-

prebiehal v

2 fázach:

1. pred štátnym súdnym predstaviteľom – IN IURE
2. pres súkromným sudcom – APUD IUDICEM
-

výnimkou bola iba legis actio per pignoris capionem

IN IURE

-

nastolenie procesu presne podľa formálnych schém

-

vyžadovala sa prítomnosť oboch strán

-

legisakčný proces bol nepružný, prísne viazaný na civilný zákon, formálny, obmedzoval sa len na rímskych občanov

-

ak žalovaný odopieral poslúchnuť žalobcovu výzvu dostaviť sa pred súd → žalobca si overí toto odmietnutie → možnosť
priviesť ho pred súd násilím

-

žalobca v slávnostnej schéme vyhlásil svoje právo, opierajúce sa presne o slová zákona

-

potom sa:

a) v takej istej forme vyslovil aj žalovaný
b) sa nevyslovil, lebo si nebol istý svojim právom

v prípade A) došlo k dohode /litis contestatio/ - magistrát priznal žalobu a sporové strany odkázal na sudcu

v prípade B) keďže nebolo treba vec preskúmať (žalovaný neprotestoval, nemal nijaké argumenty), magistrát neodkazoval vec
na sudcu, ale SÁM autoritatívne potvrdil žalobcovo vyhlásenie v jeho práve /ak nebolo v súlade so zákonom žalobu odoprel/

Systém legisakčného procesu zahŕňal 5 LEGISAKCIÍ: (3 rozhodujúce a

2 exekučné)

strana 124

LEGIS ACTIO SACRAMENTO

-

táto žaloba mala všeobecný charakter

-

žalobca ju mohol použiť v každom prípade, pre ktorý nemal k dispozícii špeciálnu žalobu alebo špeciálny spôsob
ochrany

-

jeden z účastníkov v konaní in iure vyzval pred svedkami odporcu, aby každý z nich sľúbil určitú obeť /sacramentum/
bohom ak sa jeho tvrdenie v spore ukáže ako nepravdivé

-

výška sacramenta vychádzala z hodnoty predmetu sporu

LEGIS ACTIO PER IUDICIS ARBITRIVE POSTULATIONEM

-

nevyžadovala sacrementum

Strana 9 z 17

-

mohla sa použiť len na ochranu určitých práv, najmä zo slávnostného sľubu, na rozdelenie spoluvlastníctva a na
určenie hraníc medzi pozemkami

LEGIS ACTIO PER CONDICTIONEM

-

najmladšia z legisakcií, tiež sa nevyžadovalo sacramentum

-

znela vždy na určité plnenie

-

názov sa odvodzuje od výrazu výzvy (dohovoriť sa – condico)

-

po prednesení nároku a jeho odmietnutí žalovaným žalobca hneď vyzval žalovaného, aby sa dostavil na konanie (in iure)
o 30 dní, aby sa spolu dohovorili o sudcovi

LEGIS ACTIO PER MANUS INIECTIONEM

-

cieľom bolo zabezpečiť veriteľovi exekúciu na osobu, na telo neplatiaceho dlžníka

-

veriteľ pred prétorom formálne prednesúc neplnenie rozsudku, položil ruku na dlžníka a tým sa ujímal moci nad jeho
osobou

LEGIS ACTIO PER PIGNORIS CAPIONEM

-

zabezpečenie zálohu pre veriteľa zmocnením sa nejakej nehnuteľnej veci, ktorá patrila dlžníkovi

-

prítomnosť dlžníka sa nevyžadovala

-

uchopenie veci muselo sprevádzať prednesenie určitých slov

FORMULOVÝ PROCES

-

vznikol sa súde cudzineckého prétora, popri legisakčnom procese

-

postupne ho používal aj mestský prétor v sporoch medzi rímskymi občanmi

-

zásada

: „nie dvakrát o tej istej veci“

-

sprístupnil sa aj cudzincom v sporoch medzi nimi navzájom alebo s rímskymi občanmi

-

v konaní in iure ustúpila formálnosť

-

poslaním magistráta, spravidla prétora bolo vypočuť formálne schémy sporových strán, voľne prediskutovať predmet
sporu so stranami

-

žalobca prečítal

spoločne formulované stanovisko žalovanému a ten sa vyjadril, že ho prijíma

Konanie pred magistrátom (in iure)

a) určiť sudcu a vymedziť ma rámec pôsobnosti
b) formulovať / vymedziť žalobcovu požiadavku
c) vymedziť argumentácia žalovaného

-

v posledných dvoch častiach procesu sa kryštalizovalo, čo je vlastne medzi stranami sporné, tzv. MERITUM SPORU

-

konanie in iure sa začínalo dostavením sporných strán pred magistráta a končilo litiskontestáciou

-

žalobca žalovanému oznámil, že ho chce žalovať (a v akej veci)

-

ak žalovaný výzvu neposlúchol, mohol žalobca použiť násilie a prétor mu mohol priznať zmocnenie sa majetku
zdráhajúceho sa odporcu

-

žalovaný mohol dať garanciu, že príde v určitý deň /vadimonium/, alebo sa zaňho niekto mohol zaručiť /vindex/

-

ak sa žalovaný dostavil, žalobca formálne predniesol žalobnú žiadosť a požiadal prétora, aby mu povolil spor a priznal
žiadanú žalobu /postulatio actionis/

-

ak žalovaný nesúhlasil, rozvinul diskusiu → na jej základe a svojich dojmov magistrát rozhodol
a) či žalobu odoprie
b) či žalobu povolí a v akom rámci /actionem dare/

-

spor bolo možné odstrániť pred magistrátom aj prísahou /iusiurandum in iure/

-

s dovolením magistráta žalobca vyzval žalovaného, aby odprisahal, že žalobcovi nič nedlhuje

-

žalovaný alebo odprisahal spor a sa skončil; alebo prísahu odoprel alebo mohol prísahu vrátiť žalobcovi

(pokračovanie na strane 130)

ŽALOBNÁ FORMULA

-

bola SMERNICOU pre sudcu

Strana 10 z 17

-

musela sa starostlivo pripraviť, písomne skoncipovať a stručne vyjadriť v jedinej vete

-

bolo v nej treba vystihnúť celý komplex otázok týkajúcich sa skutkového i právneho stavu, ktoré boli rozhodujúce pre
rozsudok

-

prétor nevytváral pre každý konkrétny prípad novú formulu, ale preberal osvedčené formuly

Formula pozostávala z:

 hlavných častí / vymenovanie sudcu, intentio, codemnatio

 vedľajších častí / demostratio, adiudicatio, taxatio, praescriptio, exceptio vrátane rôznych klauzúl

INTENTIO / ŽALOBNÁ ŽIADOSŤ

-

vymedzovala podstatu žaloby tým, že o b j a

s ň o

v a l a

sporové strany, skutkový stav právneho vzťahu medzi

nimi /causa petendi/ a žiadosť žalobcu /petitum/ - teda základ a predmet žaloby

-

obsahovala: kto, koho, prečo a

o čo žaluje

-

podľa vymedzenia predmetu žaloby bola: intentio in ius concepta určitá /certa/ alebo neurčitá /incerta/

CONDEMNATIO / ZMOCNENIE NA ROZSÚDENIE, ODSÚDENIE

-

prikazovala sudcovi, žalovaného odsúdiť alebo oslobodiť

žalobná žiadosť vo formulovom procese znela vždy na peňažnú sumu /condemnatio pecuniara/, ktorá sa mala určiť až
v rozsudku
v prípade

condemnatio incerta

rozhodca mal kondemnačnú sumu určiť podľa:

a) aká je (bola, bude) cena predmetu sporu
b) aký je (bol, bude) žalobcov záujem
c) čokoľvek, čo sa má dať, urobiť, prípadne podľa dobromyseľnosti
d) koľko sa (sudcovi) bude zdať slušné a spravodlivé

DEMOSTRATIO / OPIS SKUTKOVÉHO STAVU

-

uvádza sa pred intenciou

-

spresňuje a rozvádza skutkovú podstatu

-

uvádzala sa slovom „pretože ...“

ADIUDICATIO / PRISÚDENIE

-

sudca sa ním splnomocňuje prisúdiť do kviritského vlastníctva jednotlivým účastníkom časti spoločnej veci

TAXATIO /

-

maximalizoval výšku peňažného odsúdenia

Príklady formúl:
Žaloba o vymáhanie určitej dlhovanej sumy peňazí
Žaloba z úschovy
Žaloba o vymáhanie určitej dlhovanej sumy s námietkou
Vlastnícka žaloba o vydanie veci

KONANIE PRED SUDCOM / APUD IUDICEM

-

zmyslom konania pred sudcom bolo preskúmať skutkový a právny stav vo formule a vyniesť rozsudok

-

celé konanie bolo takmer neformálne a bezprostrednejšie

-

jedna zo sporových strán prišli k súkromnému sudcovi a požiadali ho, aby na základe formuly uskutočnil svoje poslanie

-

mohlo sa tak stať na jednom alebo viacerých stretnutiach

-

stačilo ak bola prítomná jedna zo strán

-

ak druhá neprišla sudca pojednával na základe toho čo mu predostrela prítomná sporová strana

-

konanie sa uskutočnilo ústne /strany si ho však zaznamenávali aj písomne/

-

sudca dal slovo obom stranám, aby sa vyjadrili a predložili dôkazy /zásada prejednacia a zásada rovnosti strán/

-

sudca mal právo obmedzovať ich prednesy, poradie a udržiavať poriadok

-

nemal však právo založiť svoj rozsudok len na prieskume

-

bol viazaný rozhodovať na základe dôkazov a dokladov strán

-

dôkazné bremeno

= zaťažovalo toho kto nejakú okolnosť tvrdil a nie toho, kto ju popieral

-

žalobca preto dokazoval tvrdenia

Strana 11 z 17

-

rozhodcovo oprávnenie rozhodnúť spor bolo časovo obmedzené – časové rozpätie 18 mesiacov pri zákonných sporoch
a pri všetkých ostatných sporoch funkčné obdobie magistráta

-

pri hodnotení mal sudca úplnú voľnosť tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov

-

dôkazné prostriedky:



výpoveď sporových strán



svedkovia /testes/



listiny rozmanitého druhu



znalci

-

sudca sa mohol vzdať rozhodovanie pod prísahou ak mu vec nebola jasná

-

spor sa potom mohol zveriť inému sudcovi

-

sudca mohol odsúdiť len na výšku určenú v kondemnácii

-

po skončení dokazovania sudca vyniesol ROZSUDOK za prítomnosti oboch strán /bol viazaný formulou/

-

rozsudok musel zodpovedať žalobnej formule, musel odsudzovať na určitú peňažnú sumu, alebo oslobodzovať alebo
prisudzovať alebo konštatovať určitú skutočnosť

-

sudca nebol povinný rozsudok odôvodniť

-

po vynesení sa stal rozsudok právoplatným

VÝKON (EXEKÚCIA) ROZSUDKU

-

ak odsúdený nevyhovie súdnemu výroku, súd prikročí k výkonu rozsudku pomocou štátneho donútenia (exekúcia
prostredníctvom exekučného súdu)

-

žalobca bol povinným poskytnúť odsúdenému 30 dňovú lehotu ba dobrovoľné zaplatenie kondemnačnej sumy

-

ak odsúdený nezaplatil, žalobca mal k dispozícii EXEKUČNÚ ŽALOBU

-

pri exekučnej žalobe, žalobca so súhlasom magistráta odviedol odsúdeného a držal ho v súkromnej väzbe až kým zaňho
niekto nezaplatil, alebo kým dlh neodpracoval

-

MAJETKOVÁ EXEKÚCIA = prétor na návrh veriteľa skonfiškoval všetok majetok dlžníka

-

bol to teda konkurz (bankrot) dlžníka

-

SINGULÁRNA EXEKÚCIA = exekúcia len na jednotlivé veci dlžníka (nie na celý majetok)

KOGNIČNÝ PROCES

-

prekúmavací proces; mimoriadny súdny proces /extraordinaria cognitio/

-

štátny orgán rozhodoval súkromný spor bez ohľadu na formy formulovaho procesu

-

bol pružnejší a prístupný všetkým obyvateľom ríše

ZÁSADY

kogničného procesu:



zásady administratívneho konania



na miesto sudcu nastúpili úradníci štátneho aparátu



spory sa vybavovali neverejne, pri vyhlásení rozsudku sa mohli zúčastniť len sporové strany a niektoré
privilegované osoby



strany museli trovy za písomnosti uhradiť pomocnému personálu vo forme poplatkov



kogničný proces sa nedelil na dve štádiá /iu iure a in iudicio/ ale sa uskutočňoval ako jednotné konanie pred
úradníkom – sudcom

ETAPY kogničného procesu:
1. predvolanie žalovaného

– vytvorili sa 3 formy

1. litis denuntiatio – vyžadovalo sa úradné oznámenie sporu
2. prísomným úradním predvolávacím rozkazom a verejnou výzvou na úradnej tabuli
3. žaloba sa doručovala prostredníctvom úradníka

-

ak sa žalovaný nedostavil – sankcia pre vzdorovitosť

-

zmenil sa zmysle litiskontestácie: žalobca predniesol svoju žalovanú žiadosť a obžalovaný ju odmietol

2. začatie kogničného procesu nepredpokladalo procesnú smernicu konkretizovanú formulou – žaloba sa spravovala

len pravidlami materiálneho práva

-

každý ochranný prostriedok sa nazýval praescriptio

3. celý proces sa uskutočňoval pred sudcom

– preňho neplatili obmedzenia vyplývajúce zo žalobnej formuly

-

v tomto procese bolo prípustné aj ODVOLANIE /appelatio/ proti rozsudku

-

výsledkom odvolania bolo:



potvrdenie rozsudku



jeho zrušenie

Strana 12 z 17



nahradenie napadnutého rozsudku novým rozsudkom

-

exekúcia rozsudku – odpadla exekučná žaloba a exekúciu povoľoval sudca, ktorý vyniesol rozsudok

-

exekúcia smerovala na osobu alebo na vec (majetok)

osobná exekúcia = používala sa u nemajetných
majetková exekúcia = realizovala sa vo forme zmocnenia určitých vecí
univerzálna majetková exekúcia = používala sa v prípad dlžníkovej insolvencie

OSOBITNÉ DRUHY PROCESU V

POKLASICKEJ DOBE

Reskriptový proces /per rescriptum/

-

žalobca skôr než sa pustil do sporu, poslal žalobný spis cisárovi s prosbou aby reskriptom vydal dobrozdanie o jeho
spornom prípade → s týmto dobrozdaním sa potom obrátil na sudcu

Sumárny proces /summaria cognitio/

-

krátené a uchýlené konanie

-

nežiadal sa plný dôkaz, stačilo spravdepodobnenie, skúmala sa len vedľajšia otázka

Episcopalis audientia

-

spory rozhodoval biskup

-

rozhodovanie biskupa však nebolo možné vymáhať pomocou štátneho donútenia

MIMOŽALOBNÁ PRÉTORSKÁ OCHRANA

INTERDIKTY /INTERDICTA

-

chránil súkromné, verejné a náboženské záujmy

-

boli to akési nariadenia z núdze

-

prétor musel preto konať rýchlene → v prítomnosti oboch strán rýchlo a zbežne overil opodstatnenosť žiadosti →
vyniesol autoritatívne rozhodnutie alebo opatrenie

-

rozhodnutím sa ukladalo alebo rozkazovalo alebo zakazovalo niečo robiť



interdikty PERITÓRNE = týkali sa vlastníctva



interdikty POSESÓRNE = týkali sa držby

Podľa formálneho kritéria sa delili na:

1. podľa formulácie použitej prétorom: exhibitórne, reštitutórne a prohibitórne
2. simplicia a duplicia

-

v období kogničného procesu sa z interdiktov stali žaloby

NAVRÁTENIE DO PREDOŠLÉHO STAVU / RESTITUTIO IN INTEGRUM

-

právny prostriedok, ktorým prétor po preskúmaní veci odstraňoval s určitou udalosťou spojené škodlivé účinky civilného
práva, ako keby vôbec nenastali

-

nemal pritom úplnú voľnosť

-

dôvody navrátenia do predošlého stavu prétor uznal najmä:

neplnoletosť, ospravedlniteľnú neprítomnosť, donútenie, podvod, omyl, obmedzenie právnej spôsobilosti, scudzenie na
škodu veriteľov ...

-

v kogničnom procese sa restitutio in integrum priblížilo žalobe

PRÉTORSKÉ STIPULÁCIE

-

prétor ich na žiadosť zainteresovaného nariadil uzavrieť niekomu pod hrozbou odopretia žaloby /denegatio actionis/
alebo uvedenia do držby /missio in possessionem/

-

podľa účelu sa delili na:



garančné



mimoprocesné – mali zabezpečiť žalovateľnosť určitých nárokov



procesné – slúžiace procesným cieľom



všeobecné – mohol ich nariaďovať magistrát i sudca

UVEDENIE DO DRŽBY / MISSIO IN POSSESSIONEM

Strana 13 z 17

-

uvedením do držby poskytoval prétor osobe ako zábezpeku na splnenie jej nárokov → uviedol ju do detencie (neskôr
držby) odporcových vecí → prétor odporcovi odoprel žalobu, ak by chceli nimi opäť disponovať

-

osoba uvedená do držby odporcovho majetku, mala od prétora ochranu proti odporcovi a tretím osobám prostredníctvom
interdiktu a žaloby in factum

OSOBY

PRIRODZENÉ OSOBY

Právna spôsobilosť prirodzených osôb

PRÁVNA SPÔSOBILOSŤ

-

o s o b a v právnom zmysle = je bytosť, ktorá je podľa právneho poriadku spôsobilá byť nositeľom subjektívnych práv
a povinností, ktorá je spôsobilá mať práva a povinnosti → spôsobilosť na práva a povinnosti alebo právna
spôsobilosť, právna subjektivita

-

spôsobilosť na práva a povinnosti zabezpečuje IBA MOŽNOSŤ mať práva a povinnosti

-

nemusí byť priznaná všetkým ľuďom

-

môže sa však priznať umelým útvarom, skupinám ľudí (právnické osoby)

-

v rímskom práve sa nestretávame s výrazom „osoba v právnom zmysle“ ani s výrazom „právna spôsobilosť“ – len z časti
sa im približuje výraz STATUS a CAPUT

-

s t a

t u s

= vyjadroval právne postavenie človeka ako slobodného /status libertatis/ alebo rímskeho /status civitatis/

občana, alebo jeho postavenie v rodine /status familiae/ alebo ako bezúhonného človeka /status illaesae existimationis/

VZNIK A

ZÁNIK PRÁVNEJ SPÔSOBILOSTI PRIRODZENÝCH OSÔB

V

Z

N I

K Á

NARODENÍM – t. j. úplným oddelením od tela matky

-

dieťa sa muselo narodiť živé a muselo mať ľudskú podobu

-

nasciturus = mal rezervované určité práva (napr. dedičské)

Z

A

N I

K

Á

SMRŤOU

-

Rimania nepoznali domnienku smrti, vyhlásenie za mŕtveho, nevedú evidenciu zomretých

-

spôsobilosť bola podmienená:

-

celkovým právnym postavením, a to:

҉@ slobodou
҉@ rímskym občianstvom
҉@ čelným postavením v rodine

-

strata niektorého tohto stavu mala za následok úplnú stratu alebo obmedzenie právnej spôsobilosti

-

strata slobody = úplná strata práv a povinností

-

strata rímskeho občianstva a strata čelného postavenia v rodine = len spôsobilosť na tie práva, ktoré boli viazané na
rímske občianstvo alebo príslušnosť k rodine

Strana 14 z 17

PRIRODZENÉ OSOBY

Právne spôsobilé

Právne nespôsobilé

úplne spôsobilé

obmedzene spôsobilé

OBMEDZENIE PRÁVNEJ SPÔSOBILOSTI

-

prirodzené osoby pokiaľ boli slobodné, štátni občania a hlavy rodín mali úplnú právnu spôsobilosť, mohli byť
nositeľmi všetkých práv a povinností, ktoré vyplývali z rímskeho právneho poriadku

-

obmedzenie právnej spôsobilosti

= okolnosti, ktoré dočasne alebo trvale obmedzovali právnu spôsobilosť

-

takého okolnosti boli napr.:



podriadenosť moci hlavy rodiny



príslušnosť k plebejcom ich vylučovala z možnosti uzavrieť manželstvo s patricijmi a z niektorých majetkových
práv



ženy pre svoju „ľahkomyseľnú povahu“ – materská, rodinná moc nad deťmi, poručníctvo nad nimi; nemohli
prevziať garanciu /intercessio/



nedospelé osoby – nemali ius conubii pre nedostatok veku



skutočnosti, ktoré znižovali občiansku česť

STAV SLOBODY / status libertatis

VZNIK OTROCTVA

-

rímska spoločnosť sa delila na:

- z hľadiska práva bol otrok vecou, predmetom práv a povinnosti – NIE ICH NOSITEĽOM !
- otrokyňa rodila len otrokov, ak však bola krátko pred pôrodom slobodná porodila slobodné dieťa

OTROK NEMOHOL:

-

nemohol nič vlastniť

-

nemohol vo svoj prospech uzavrieť zmluvu

-

nemohol sa oženiť

-

nemohol mať nárok na rodinný život

OTROK MOHOL:

-

právne nadobúdať pre pána čo už zmluvou alebo dedením

-

otrok samostatne viedol pánovo hospodárstvo alebo podnik tzv. P E C U

L I

U

M

-

podľa ius gentium slobodný človek sa stal otrokom ak:

 upadol do zajatia vo vojne → právo návratu /ius postliminii/ → obnova práv zajatého občana

 fictio legis Corneliae podľa ktorého sa smrť zajatého v otroctve považovala za smrť v okamihu upadnutia do

otroctva – tým sa umožňovalo po ňom dediť

 podľa civilného práva sa otrokom stal napr. insolventný dlžník ak ho veriteľ predal za rieku Tiber

 ten kto sa dal za otroka predať podvodom

 ak slobodná žena napriek upozorneniu neprerušila trvalé spolužitie s otrokom

 ten koho odsúdili na trest smrti alebo nútené práce

 nevďačný prepustenec

ZÁNIK OTROCTVA

-

otrok, keďže bol rozumová bytosť mohol do istej miery regulovať svoj výkon

-

otroctvo právne zaniklo

:

A) prepustením na slobodu

Strana 15 z 17

SLOBODNÝCH

/liberti/

OTROKOV

/servi/

tí čo sa narodili slobodní /ingenui

tí čo boli na slobodu prepustení / libertini

buď sa ním narodil

alebo sa ním stal

B) zo zákona

PREPUSTENÍM NA SLOBODU / MANUMISSIO

a) zápisom medzi rímskych občanov /censu/
b) vo forme súdneho procesu /vindicta/
c) závetom /testamento/
d) vyhlásením v chráme pre biskupom /in ecclesia/

-

otrok, ktorý bol v civilnom vlastníctve → stal sa slobodným a rímskym občanom

-

otrok, ktorý bol v bonitárnom vlastníctve → stal sa len slobodným tzv. latinias

Spôsoby prepustenia na slobodu:

a) listom /per epistulam/
b) vyhlásením pred priateľmi /inter amicos/
c) prizvaním k stolu /per convii adhibitionem/

-

otrok, ktorý sa dostal na slobodu prétorským spôsobom bol podľa civilného práva stále otrokom

-

prétor mu zabezpečoval faktické užívanie slobody pomocou odmietnutia vlastníckej žaloby civilného vlastníka

-

neskôr Lex Iunia → priznala otrokom obmedzenú spôsobilosť, nie však právo obchodovať a uzavierať manželstvá

-

boli prípady keď otrok:
otrok sa stal slobodným priamo na základe ustanovenia civilného práva → takto sa stal slobodným otrok, ktorý:
a) odhalil vraha svojho pána
b) ak ho pán pustil
c) ak ho predal s doložkou, že ho má kupujúci do určitého času prepustiť na slobodu

PREPUSTENCI / LIBERTINI

-

prepustením na slobodu sa zmenil vzťah medzi pánom a otrokom na tzv. patronátny vzťah /medzi prepustencom
a patrónom/

-

prepustený sa stal členom agnátskej rodiny patróna

-

každému patrónovi patrilo voči prepustencovi PRÁVO:

a) úctu (prepustenec nemohol patróna žalovať)
b) menšie bezplatné práce
c) zákonné dedenie
d) poručníctvo
e) alimenty v prípade núdze

-

patrón bol povinný voči prepustencovi:

a) chrániť ho na súde
b) v núdzi ho vyživovať

KOLÓNI / COLONI

-

tzv. kolonát = forma osobnej závislosti (nevoľníctva)

-

k

o l ó n i

= (drobní roľníci) boli zásadne in genui ale bez politických práv

-

nesmeli opustiť pôdu, boli k pôde pripútaní a znášali jej osud

-

kolonát nahrádzal nerentabilnú otrockú prácu → prechod od otrokárstva k feudalizmu

OBČIANSTVO /STATUS CIVITATIS

RÍMSKY OBČANIA /CIVES ROMANI

-

základné práva rímskeho občana

:



aktívne a pasívne volebné právo



právo účasti na náboženských výkonoch



právo odvolať sa k celej rímskej obci proti rozsudku smrti



v oblasti súkromných práv – právo uzavrieť manželstvo



právo obchodovať v najširšom zmysle

Strana 16 z 17

Rímske občianstvo sa nadobúdalo:

NARODENÍM

-

z rímskeho civilného manželstva

-

dieťa nadobúdalo občianstvo sploditeľa

-

inak pre dieťa platil status matky

UDELENÍM

-

udeľovali ho komície, magistrát, cisár

PREPUSTENÍM NA SLOBODU CIVILNÝM SPÔSOBOM

Občianstvo sa strácalo:



upadnutím do neslobody



odsúdením do vyhnanstva



vstupom do zväzku inej obce



dezertovaním z vojska

Strana 17 z 17