Rímske právo

Rímske právo I._ Rímsky právny poriadok – všeobecný pohľad

RÍMSKY PRÁVNY PORIADOK – všeobecný pohľad

SYSTÉM RÍMSKEHO SÚKROMNÉHO PRÁVA

(kniha strana 57)

Právnym poriadkom sa rozumie súhrn právnych noriem (príkazov) daných v rôznych formách SILOU ovládajúcou spoločnosť,

ktorými sa členom spoločnosti prikazuje, ako sa majú správať, čo im je dovolené a čo pod hrozbou zakázané. Právny poriadok je

teda niečím vonkajším, objektívnym vzhľadom na členov spoločnosti, v dôsledku čoho sa tiež hovorí o objektívnom práve.

Vývoj rímskeho právneho poriadku:

a) Starorímske obdobie

/od počiatkov Ríma až do púnskych vojen/

b) Predklasické obdobie

/r. 264 – r. 146 pred Kr./ v podstate obdobie troch púnskych vojen

c) Klasické obdobie

/koniec 1. stor. pred Kr. do polovice 3. stor. po Kr./

d) Poklasické obdobie

/od polovice 3. stor. po Kr. do rozpadu Západorímskej ríše r. 476)

e) Justiniánske obdobie

/r. 527 – r. 564 po Kr./

STARORÍMSKE OBDOBIE:

-

trvalo od počiatkov Ríma až do púnskych vojen

-

typický je preň poľnohospodársky charakter spoločnosti a výroby

-

v podstate aj primitívne právne úpravy

PREDKLASICKÉ OBDOBIE:

-

je to obdobie troch púnskych vojen

-

položili sa základy Rímskej ríše

-

nastal rozvoj výroby a obchodu

-

kládli sa základy svetskej (laickej) právnej vedy

KLASICKÉ OBDOBIE:

-

vrcholí územná expanzia Ríma

-

nastáva úpadok štátneho zriadenia

-

vrcholí rozkvet právnej vedy (juriprudencie)

POKLASICKÉ OBDOBIE:

-

nastal rozklad hospodársko – spoločenského zriadenia

-

rozdelenie ríše na západnú a východnú časť

-

nastúpil absolutizmus (dominát) i úpadok štátneho zriadenia

-

výroba a obchod upadli

-

nastupovala vulgarizácia práva a právnej kultúry

JUSTINIÁNSKE OBDOBIE:

-

kodifikačné podujatie východorímskeho cisára Justiniána I.

-

feudálne prvky prenikajú predovšetkým do súkromného práva

IUS

= právo

DIGESTA

= systém

ACTIO

= žaloba

PERSONA

= osoba

(osobné právo)

FAMILIA

= rodina

(rodinné právo)

NEGOTIUM

= konať

(právny úkon)

CONTRACTUS

= zmluva

(záväzkové právo)

DOMINIUM

= panstvo

(vecné právo)

TESTAMENTUM

= testament

(dedičské právo)

DELICTUM

= protiprávny čin (záväzkové právo)

Celsus

: „Právo je umenie dobrého a spravodlivého.“ (Ius est ars boni et aequi.“)

Ulpianus

: „Kto chce študovať právo, musí poznať právo.“

Ulpianus:

„Právne pravidlá sú tieto: čestne žiť, druhému neubližovať, každému dať, čo je jeho“ (Honeste vivere,

alterum non laedere, suum cuique tribuere – iuris praecepta sunt.“)

1

Rímske právo I._ Rímsky právny poriadok – všeobecný pohľad

RÍMSKE PRÁVO

-

rímske právo oveľa menej než právo moderné spočívalo v:



komplexných zákonoch a kodifikáciách



v súboroch právnych noriem



v právnych rozhodnutiach jednotlivých prípadov → teda malo kauzistický charakter

-

je právo, ktoré je slušné a spravodlivé

-

netvorilo jednotlivý celok, ale pozostávalo z viacerých vrstiev

-

bol zložitejší v tom zmysle, že zahŕňal viaceré relatívne samostatné zložky, ktoré sa v niečom doplňovali, v niečom si
protirečili alebo sa rozchádzali

-

v rímskom právnom poriadku sa stretávame s delením práva na verejné a súkromné

-

toto delenie je pre rímsky právny poriadok charakteristické

-

stavebnými kameňmi najmä rímskeho práva súkromného boli predovšetkým pojmy, pravidlá (reguly) a

definície

POJMY:

-

a pomocou dialektiky vytvárali rozdeľovaním (analýzou) na právne podstatné a nepodstatné a spájaním (syntézou)
podstatného.

REGULY:

-

právnici ich konštruovali z pojmov. K regulám zachovávali zdržanlivosť. Naznačuje to aj Paulov výrok: „ Nech sa z reguly
nevyvodzuje právo, ale z práva, ktoré je nech sa robí regula.“

DEFINÍCIE:

-

Iavolenus: „Každá definícia v civilnom práve je nebezpečná, lebo len zriedka ju nemožno vyvrátiť.“ Ľahko totiž možno
uviesť príklad, ktorý nie je krytý definíciou.

IUS PUBLICUM / Verejné právo

(kniha strana 60)

-

verejným právom je právo, ktoré slúži záujmu verejnému

-

za verejné právo sa v rímskom právnom poriadku považovali oblasti ústavného, administratívneho a trestného práva

-

verejné právo je právo, ktoré vychádzalo

od štátu

alebo ním bolo UZNANÉ a malo ZAVÄZOVAŤ všetkých príslušníkov

spoločnosti (tzv. ius cogens)

-

nachádzame aj zmienky, podľa ktorých sa verejné právo vzťahuje aj na súkromné veci, napríklad na otázku spôsobilosti
urobiť závet

-

Papinianus napísal „Spôsobilosť urobiť závet je vecou nie súkromnou, ale verejného práva.“

IUS PRIVATUM / Súkromné právo

(kniha strana 61)

-

súkromným právom, je to právo, ktoré slúži záujmu jednotlivca

-

zahŕňal viaceré relatívne samostatné zložky, ktoré sa v niečom dopĺňali, v niečom si protirečili alebo sa rozchádzali

-

takýmito zložkami bolo:



CIVILNÉ právo (občianske právo)



ÚRADNÍCKE právo (honorárne, prétorské právo)



PRIRODZENÉ právo



CUDZINECKÉ právo



DOMÁCE PRÁVO PROVINČNÉHO OBYVATEĽSTVA

-

podľa Ulpiána je súkromné právo trojdielne: skladá sa totiž z prirodzených pravidiel alebo z pravidiel národov alebo
pravidiel občianskych

IUS CIVILE / Občianske právo, civilné právo

-

spočiatku bolo formálne a nebolo praktické pre život

-

regulovalo vzťahy medzi rímskymi občanmi navzájom, ako aj medzi občanmi a štátom

-

civilné právo bolo obsiahnuté v uzneseniach plebsu a senátu, v cisárskych nariadeniach ...

2

Rímske právo I._ Rímsky právny poriadok – všeobecný pohľad

-

tzv. princíp PERSONALITY: právne úpravy platili výlučne pre občanov príslušného štátu

-

tzv. princíp TERITORIALITY: právne úpravy platili pre všetkých, ktorí sa nachádzali na štátnom území

-

v modernej dobe platia v zosúladenej forme oba tieto princípy, teda právo platí pre občanov, prípadne aj pre cudzincov,

pokiaľ a nachádzajú na území cudzieho štátu

-

ZMLUVOU O

SPOJENECTVE

sa Latínom en bloc alebo aj jednotlivo priznalo právo obchodovať a uzavierať manželstvá

s rímskymi občanmi, teda podľa rímskeho občianskeho práva.

-

r. 212 po Kr. – občianstvo priznané všetkému obyvateľstvu Rímskej ríše (constitutio Antoniniana).

-

VÝCHODNÉ provincie podliehali gréckemu vplyvu, helenizácii

-

veľkú zásluhu na rozvoji rímskeho občianskeho práva mali právnici a prétori

IUS PRAETORIUM / Prétorské právo

(IUS HONORARIUM / Úradnícke právo)

-

princíp personality a formálnosť rímskeho ius civile brzdil styky Rimanov s ostatným obyvateľstvom, najprv len
s italským a neskôr aj s provinčným

-

rímsky magistráti boli viazaný civilným zákonom, ale v rámci vládnej a správnej právomoci im patrili významné
nariaďovacie právo, ktoré mohli vyjadriť ústne alebo písomne

-

PÍSOMNÉ SÚDNE (JUSTIČNÉ) EDIKTY, ktoré sa týkali výkonu súdnej právomoci (jurisdikcie), teda riešenia právnych
sporov medzi občanmi

-

takúto súdnu právomoc mali len: mestský prétor, cudzinecký prétor, kurulský edil, v provinciách miestodržiteľ
a finančný kvestor

-

prétor nemohol tvoriť občianske právo (preator ius facere non potest), lebo jeho právomoc sa obmedzovala len na
výkon súdnictva (jurisdikcie)

-

svoje pomocné prostriedky nastupujúci prétor ročne publikoval vo svojom edikte

-

hovorí sa tu o prétorskom práve, alebo všeobecnejšie o úradníckom práve alebo aj o magistrálnom práve

-

PRÉTOR

(praetor = úradník): úradník, ktorý dotváral právo, modernizoval ho, ale nesmel rušiť civilné právo, mohol ho

korigovať

-

bol volený len na jeden rok

-

jeho funkcia bola bezplatná a nemusel byť právnikom

IUS GENTIUM / Cudzinecké právo

Právo medzi národmi

-

je to právo rímske, tvorcom bol prétor

-

rozhodovalo právne spory medzi Rimanmi a

cudzincami

a medzi cudzincami rozličnej národnosti, pokiaľ v Ríme bývali

alebo sa v ňom prechodne zdržiavali

-

cudzinecký prétor nebol pri rozhodovaní viazaný ius civile ani civilným procesom

-

bral do úvahy domáce právo cudzincov, opierajúc sa o svoje impérium

-

okrem mestského prétora bol v r. 242 pred Kr. uvedený do života úrad cudzineckého prétora

PRÁVO OBJEKTÍVNE:

súhrn právnych noriem (záväzných pre všetkých)

-

je nezávislé od svojho tvorcu

PRÁVO SUBJEKTÍVNE:

je to určité oprávnenie, určitá výhoda

-

objektívne právo ho priznáva jednotlivej osobe

-

kvalita a rozsah tohto práva nie je rovnaká

ABSOLÚTNE SUBJEKTÍVNE PRÁVO

RELATÍVNE SUBJEKTÍVNE PRÁVO

:

určitá bezprostredná mocenská pozícia

je vždy namierené len voči určitej osobe, osobám

pôsobilo absolútne „erga omnes“ proti všetkým

jeho obsahom je právo na plnenie

napríklad: vlastnícke, dedičské, osobné právo, obmedzené

toto právo patrí veriteľovi voči dlžníkovi

práva k cudzej veci /in iura re aliena/

relatívne subjektívne práva sa kryli so záväzkami

ACTIO (žaloba) – Procesné právo

(kniha strana 106)

3

Rímske právo I._ Rímsky právny poriadok – všeobecný pohľad

-

aj rímske právo vymyslelo sankčný mechanizmus, ktorý pôsobí motivačne a represívne

-

prostriedkom právnej ochrany bola ŽALOBA / actio

-

žaloba v modernom chápaní je pritom abstraktným prostriedkom a jej náležitosti určuje PROCESNÉ PRÁVO

-

keďže žaloba je abstraktnou formou, možno ju použiť NA OCHRANU AKÉHOKOĽVEK SUBJEKTÍVNEHO PRÁVA

-

žalobca nemusí kvalifikovať svoje subjektívne právo ako základ žaloby; to je vecou súdu

-

rímsky právnici výrazom žaloba označovali rovnako materiálne subjektívne právo, ako aj jeho procesnú ochranu

-

materiálne subjektívne právo videli len cez jeho uplatňovanie a ochranu žalobou

-

žaloba nadobudla

dvojaký význam

: jednak ako procesný prostriedok a jednak ako súdne vymáhateľný nárok

-

v tomto zmysle platí pre justinánske právo zrejme prispôsobený výrok Celsa „Žaloba nie je ničím iným, než právom
vymáhať na súde to čo komu patrí.“

-

procesné sporové konanie má dve strany



žalobca



žalovaný

-

cieľom súdneho sporu je aby začal civilný spor, ktorý skončí rozsudkom (sententio)

CONDEMATIO (odsudzujúci)

SENTENTIO

ABSOLUTIO (oslobodzujúci)

-

každý takýto rozsudok musel znieť na peniaze

-

ak žalovaný nesplní svoju povinnosť – exekúcia

-

žaloba má procesno - právny význam; čiže žaloba je procesný prostriedok

-

rímske právo pre každú typickú situáciu vytvorilo žalobu

-

prétor na začiatku svojho funkčného obdobia zverejnil svoj edikt

-

v Ríme si každý musel klásť otázku či má žalobu a ak áno, akú

Žaloba na daný prípad – ACTIO IN FACTUM

-

udeľoval ju prétor, ak sa udial nejaký skutok a prétor takúto žalobu nemal vo svojom edikte. Bola to žaloba na
konkrétny prípad. Ďalší prétor ju mohol tiež využiť vo svojom edikte.

Žalobná formula

(kniha strana 132)

-

bola SMERNICOU pre sudcu

-

táto smernica sa musela starostlivo pripraviť, písomne skoncipovať a stručne vyjadriť v jednej jedinej vete

-

bola to práca náročná a preto sa spravidla prétor i procesné strany radili o veci s právnikmi

-

vo formule bolo treba vystihnúť celý komplex otázok týkajúcich sa skutkového i právneho stavu, ktoré boli rozhodujúce
pre rozsudok sudcu

-

pozostávala z

dvoch častí

:

a) z hlavnej: ak bude chýbať v žalobe, tak žaloba nemôže byť
b) z vedľajšej: môže ale nemusí byť obsiahnutá v žalobnej formuly

Hlavnými časťami okrem vymenovania sudcu (datio iudicis) boli intentio a codemnatio. Vedľajšími časťami (ktoré
mohli v konkrétnom prípade chýbať) boli najmä demonstratio, adiudicatio, taxatio, praescriptio a exceptio,
vrátane rôznych klauzúl.

-

medzi hlavnými časťami na prvom mieste bývalo dosadenie sudcu alebo porotcov (napríklad: „C. Octavius, buď
sudcom!“ – „C. Octavius, iudex esto.“)

-

základnou súčasťou, ktorá nemohla chýbať v žiadnej formule, bola INTENTIO, žalobná žiadosť

-

žalobná žiadosť vo formulovom procese znela vždy na peňažnú sumu (condemnatio pecuniaria)

-

mohla byť určitá alebo neurčitá

DRUHY ŽALOB

:

(kniha strana 108 – 111)

A) Podľa materiálne funkcie:

4

Rímske právo I._ Rímsky právny poriadok – všeobecný pohľad

• Vecná žaloba (actiones in rem alebo vindicationes)

•

Osobná žaloba (actiones in personam)

B) Podľa právneho základu nárokov:

•

Civilné žaloby (actiones civiles)

•

Prétorské žaloby: (actiones honoraire)

» Fiktívne žaloby (actiones ficticiae)

» Žaloby so zámenou subjektov

» Žaloby osnované na faktickú situáciu (actiones

in factum conceptae)

C) • Žaloby prísneho práva (actiones stricti iuris)

• Žaloby spočívajúce na dobromyseľnosti (actiones bonae fidei)
• Arbitrárne žaloby (actiones arbitrariae)

D) • Priame žaloby (actiones diractate)

• Obdobné žaloby (actiones utiles)

E) Podľa sledovaného cieľa:

• Žaloby meritórne

• Žaloby exekučné

• Žaloby určovacie

F) Podľa predmetu žalobnej žiadosti:

• Vymáhajúce žaloby (actiones rei persecutoriaire)
• Trestné žaloby (actiones poenales)
• Zmiešané žaloby (actiones mixtae)

G) • Zákonné spory (iuridicia legitima)

• Spory spočívajúce na impériu (iuridica imperio continentia)

H) Podľa trvania:

• Trvalé žaloby (actiones perpetiuae)
• Dočasné žaloby (actiones temporales)

PERSONA (osoba) – Osobné právo

(kniha strana 156)

-

osobné právo, právo osôb

-

rímske právo upravuje za akých predpokladov sa môže niekto stať nositeľom svojho práva (právna spôsobilosť na práva)



SPÔSOBILOSŤ PRÁVNA



SPÔSOBILOSŤ PRÁVNE KONAŤ

SPÔSOBILOSŤ PRÁVNA:

-

je spôsobilosť byť podľa právneho poriadku nositeľom práv a právnych povinností vyplývajúcich pre jednotlivca
z právneho poriadku

-

ten komu právny poriadok priznáva právnu spôsobilosť sa nazýva OSOBA

-

osoba je bytosť

-

právna spôsobilosť prirodzených osôb vzniká narodením, t.j. úplným oddelením plodu od tela matky

-

okrem toho dieťa sa musí narodiť živé

-

právna spôsobilosť prirodzených osôb zaniká smrťou

NASCITURUS: ten kto sa má narodiť

-

nemá právnu spôsobilosť

-

rezervujú sa však pre neho určité práva, pre prípad, že sa narodí živý

SPÔSOBILOSŤ PRÁVNE KONAŤ:

-

je spôsobilosť vlastným konaním vyvolávať pre seba alebo pre iného právne následky, t.j. vznik, zánik, zmenu
subjektívneho práva, povinnosti

5

Rímske právo I._ Rímsky právny poriadok – všeobecný pohľad

-

určitá možnosť, ktorú niekto má

-

nemôže predstavovať pasivitu ale aktivitu

-

deje sa tak len na základe chovania; spôsobuje právne následky

-

kto chce konať s právnymi následkami, musí mať spôsobilosť právne konať !!!!

-

otrok nemal právnu spôsobilosť ale mal spôsobilosť právne konať

-

mnohí otroci boli vzdelaní ľudia

PRÁVNY PORIADOK V

RÍME

(kniha str. 176)

-

rímske právo kládlo spôsobilosti právne konať určité prekážky

-

v zásade spôsobilosť právne konať v Ríme mal každý !!!

-

otrok mohol byť spôsobilý právne konať
• Na akom princípe je postavená spôsobilosť právne konať?

-

keďže s konaním človeka právo je ochota spájať právne následky musí byť určitá fyzická a duševná zrelosť, potrebná na
to aby si konajúci aspoň v hrubých rysoch uvedomoval aká právne následky môžu z jeho konania nastať

Prekážky: (v Ríme)

deti (infantes)

nedospelosť

1. Určitý fyzický vek

nedospelí blízky veku dospelosti (impubertes infantia maiores)

2. Duševná choroba

dospelosť

neplnoletý

3. Ženské pohlavie

plnoletý

4. Márnotratnosť

URČITÝ FYZICKÝ VEK:

-

rímske právo rozlišovalo niekoľko stupňov

-

kto dosiahol vek dospelosti mohol právne konať

(dievčatá - 12 rokov; chlapci – 14 rokov)

-

ak niekto dosiahol vek 7 rokov začal sa blížiť veku dospelosti

-

deti nemali v rímskom práve spôsobilosť právne konať žiadnu

-

do 25 rokov – neplnoletý; od 25 rokov – plnoletý

deti nedospelí blízky neplnoletí

plnoletí

veku dospelosti

0 r.

7 r. 12/14 r. 25 r.

nedospelosť

dospelosť

DUŠEVNÁ CHOROBA: (furor)

-

ten kto má mať spôsobilosť právne konať musí byť duševne zdravý

-

nestačí byť dospelý

-

hľadí sa na neho ako keby fyzicky dospelý nebol

-

duševná choroba celkom vylučovala postihnutého zo spôsobilosti právne konať. Za neho robil právne úkony kurátor,
opatrovník

/cura/

.

-

bral sa však zreteľ na právne úkony vykonané v jasných chvíľach (dilucida intervalla)

-

podobne boli posudzovaní blázni (dementes) a telesne postihnutí, ako nemí, hluchí, slepí, pokiaľ išlo o úkony, pri ktorých
tento ich nedostatok mal význam

ŽENSKÉ POHLAVIE:

-

ženy neboli ani u Rimanov rovnoprávne s mužmi

-

Rimania ženy považovali za ľ a

h k

o m y s

e ľ n é

-

preto nemohli právne konať

-

boli však plne zodpovedné za spáchané delikty

MÁRNOTRATNÍCTVO: (prodigentia)

-

márnotratnosť bránila spôsobilosti právne konať

-

podľa prétorského ediktu márnotratník strácal čiastočne spôsobilosť disponovať vymedzeným majetkom , kým
v justiniánskom práve s celým svojím majetkom

6

Rímske právo I._ Rímsky právny poriadok – všeobecný pohľad

-

márnotratník bol však spôsobilý na úkony, ktorými nezhoršoval svoju situáciu a bol zaviazaný z deliktov

-

podliehal opatrovníkovi

-

ten kto bol ľahkomyseľný k svojmu majetku

-

ten kto míňal, nezveľaďoval svoj majetok

-

oberal dedičov o dedičstvo v oblasti majetkového práva

RODINNÉ PRÁVO – NEGOTIUM

(kniha str. 163)

-

blízko súvisí s osobným právom

-

ústredným pojmom rodinného práva je rodina (familia)

-

R O

D I

N A

= je osobný, personálny a majetkový celok

-

personálne, majetkovo a kultovo organizovaná jednotka, na ktorej čele stojí PATER FAMILIAS

-

pater familias, čiže hlava rodiny – najstarší mužský agnát, ktorý JEDINÝ z celej rodiny je osobou sui iuris !!!!

-

stojí na čele rodiny

-

aj iné osoby v Ríme boli osobami sui iuris, hoci neboli hlavami rodiny



Musel byť ten kto je hlavou rodiny aj dospelý?

-

Na fyzickom veku nezáleží. Nemusel byť ani ženatý ani splodiť dieťa.

-

napr. aj 2-ročný chlapec ak bol svojmu pater familias v čase jeho smrti bezprostredne podrobený

PATRIA POTESTAS – právna moc nad deťmi
MANUS - manželská moc nad manželkou (manus = ruka)

-

vzťahy medzi členmi rodiny a hlavou rodiny; príbuzní, tí ktorí v určitom vzťahu voči sebe

-

z hľadiska práva sú v príbuzenskom vzťahu

-

rímske právo rozlišovalo dve skupiny príbuzných:

AGNÁTI: právny príbuzný

KOGNÁTI: pokrvný príbuzný

KOGNÁT:

-

je pomer osôb založený tak, že jedna osoba pochádza rodom od druhej osoby alebo dve osoby pochádzajú rodom od
tej istej tretej osoby (rodičia – deti, súrodenci ...)

-

pokrvní príbuzní v rovnej línii; rovná línia pozostáva z dvoch pokolení

҉c Vzostupná línia

҉cZostupná línia

Rovná línia pokrvného príbuzenstva

□

dedo

Vzostupná línia

ASCENDENTES - predkovia

□

otec

(pokolenie)

■

ja

□

syn

Zostupná línia

DESCENDENTES - potomkovia

□

vnuk

(pokolenie)

-

sprostredkovanie rodom

Bočná línia pokrvného príbuzenstva

□

dedo

□

otec

□

strýko

■

ja

□

bratranec

-

musíme skúmať stupeň príbuzenského vzťahu

-

platí tu zásada: Koľko generácií, toľko stupňov

-

každá generácia znamená pôrod (koľko generácií, koľko pôrodov)

-

■

ja voči □ strýkovi – 3. stupeň príbuzenského vzťahu

7

Rímske právo I._ Rímsky právny poriadok – všeobecný pohľad

-

Koľko generácií, toľko stupňov, neráta sa pôrod toho o koho príbuzenský vzťah ide

AGNÁTI:

-

bol to pomer medzi osobami, ktoré boli medzi sebou príbuznými v dôsledku toho, že boli podrobení otcovskej alebo

manželskej moci toho istého PF (hlavy rodiny)

-

alebo by boli medzi sebou keby ich spoločný PF ešte žil

-

nevyjadruje pokrvný ale právny vzťah

-

mohol ho sprostredkovať (vytvoriť) iba muž, nie žena

-

je špecifickým príbuzenským vzťahom v Ríme

RÍMSKE ZÁKONNÉ DEDENIE

-

zákon povolával dedičov zo zákona na základe agnátskeho príbuzenského vzťahu

-

ak bol niekto len KOGNÁT NEBOL POVOLANÝ čiže k zákonnému dedeniu nestačí

-

kognátsky a agnátsky vzťah sa nemusel kryť, čiže agnát nebol kognát a naopak

-

napr. adoptívny syn

MATRIMONIUM – MANŽELSTVO

-

základným inštitútom rodinného práva – MATRIMONIUM čiže manželstvo

-

právnik Modestinus definoval rímske manželstvo ako „zväzok muža a ženy a celoživotné spoločenstvo, spoločenstvo
podľa božského i ľudského práva.“ „ Nuptiae sunt coniunctio maris et feminae et consortium omnis vitae, divini et
humani iuris communicatio.“

-

rímske právo sa naň dívalo ako na faktickú situáciu

-

nebolo právnym inštitútom, bolo faktickou situáciou

-

muž a žena sa rozhodovali k trvalému spolunažívaniu

-

nebolo povýšené na právny vzťah, ale právny poriadok s tým vzťahom spájalo právne následky, lebo v ňom videlo
významný spoločenský akt

-

manželstvo v tomto chápaní bolo záležitosťou celkom SÚKROMNOU a NEFORMÁLNOU

-

túto koncepciu dlho prijímalo aj kresťanstvo (až do Tridentského koncilu v rokoch 1545 – 1563)

-

navonok sa toto manželské povedomie prejavovalo vstupom manželky do manželovho domu, ďalej tým, že manžel
manželke v rodinnom i spoločenskom živote prejavoval manželskú náklonnosť a úctu ako matke svojich detí (honor
matrimonii)

-

v rímskom práve bolo prísne monogamickým

-

civilné právo za manželstvo pokladalo len manželstvo medzi rímskymi občanmi alebo osobami s rímskym ius conubii

-

deti z tohto manželstva sa stávali rímskymi občanmi, patrili pod otcovskú moc a boli po otcovi zákonnými dedičmi

Predpoklady uzavretia manželstva:
-

dospelosť

-

duševné zdravie

-

súhlas hlavy rodiny, ak išlo o osobu pod otcovskou mocou

-

monogamický charakter manželského zväzku

Prekážky uzavretia manželstva:
-

manželia nemali byť pokrvní príbuzní do určitého stupňa

-

zakázané bolo manželstvo medzi poručníkom a poručenkou

-

taktiež manželstvo vdovy počas 10-mesačného smútku

V snahe zabrániť úplnému uvoľneniu manželského života, cisár Augustus priniesol významné zákonné obmedzenia i výhody. Boli
to najmä dva zákony o manželstve (lex Iulia de maritandis ordinibus) z 18. roku pred Kr. a (lex Papia Poppaea) z roku 9. po Kr.
a zákon o cudzoložstve z 9. roku po Kr.

CONCUBINATUS: vzťah medzi slobodnými (druh / družka); len faktické spolunažívanie muža a ženy (napr. zakázané

manželstvá boli s prostitútkami, hercami ...)

CONTUBERNIUM: vzťah medzi neslobodnými (otrok / otrokyňa) – ak by mali deti, z právneho hľadiska by to neboli ich deti;

netvoria rodinu

8

Rímske právo I._ Rímsky právny poriadok – všeobecný pohľad

MOC MANŽELA NAD MANŽELKOU

-

v Ríme sa rozlišovali dve situácie:

_____________MATRIMONIUM CUM MANU

MATRIMONIUM SINE MANU_____________

• manželstvo S manželovou mocou

• manželstvo BEZ manželovej moci

• manželka sa podrobila manželskej moci svojho

• manželka sa nepodrobila manželovej moci

• manžela, alebo toho komu bol jej manžel podrobený

• manželka mohla byť sui iuris alebo alieni iuris

manželka je osobou alieni iuris

• zostávala agnátskou príbuznou vo svojej rodine

• stala sa agnátskou príbuznou manžela

a povolávali ju k dedičskej postupnosti

-

posudzujeme to podľa postavenia v rodine, ktoré v tom čase mala

-

je to bez zmeny, v prípade cum manu je zmena

-

aj keď je alieni iuris zmenila sa osoba, ktorej je podriadená

-

ak uzavrela manželka manželstvo cum manu stala sa agnátskou príbuznou manžela a prestala byť agnátskou príbuznou
vo svojej rodine

-

ak uzavrela manželstvo sine manu zostávala agnátskou príbuznou vo svojej rodine

-

MCM: stala sa agnátskou príbuznou – povolávali ju k dedičskej postupnosti

-

dali jej postavenie dcéry FILIA LOCO

-

prétor reformoval toto dedenie (manželka dedí iba po svojom manželovi a naopak)

-

v najstaršom práve existovalo len manželstvo cum manu

manžel uzavrie manželstvo

=

ožení sa

manželka uzavrie manželstvo =

vydá sa

Zánik manželstva

-

REPUDIUM = zapudiť

→

DIVORTIUM = rozvod

-

zapudenie má za následok rozvod

-

zapudenie: muselo sa uskutočniť rituálnym spôsobom
Dôvody na rozvod: manželská nevera a neplodnosť

PRÁVNY ÚKON – NEGOTIUM

-

je to dôležitá právna kategória

-

je prejav súkromnej vôle konajúceho, s ktorou právny poriadok spája právne následky viac či menej v zhode
s prejavenou vôľou konajúceho

-

právny úkon je prejav vôle, prejav súkromnej vôle

-

s vôľou sa spája právny poriadok a právne následky

-

právne následky:

a) tie, ktoré konajúci chcel dosiahnuť
b) v rozpore s vôľou konajúceho

Protiprávny čin: napr. krádež
Protiprávny úkon: napr. každá zmluva (contractus), testament ...

-

rímske právo prepisuje náležitosti platnosti právneho úkonu

Náležitosti platnosti právneho úkonu:

1. Spôsobilosť právne konať
2. Prejav vôle a zhoda vôle s prejavom
3. Obsah právneho úkonu (dovolený, možný, uznaný)

9

Rímske právo I._ Rímsky právny poriadok – všeobecný pohľad

-

právny poriadok typizoval obsah právneho úkonu

10