ŠTÁT A PRÁVO U AZTÉKOV A INKOV

(NÁČRT VYBRANÝCH PROBLÉMOV)

Úvodom:

1. Pred príchodom Európanov prebehol na americkom kontinente pozoruhodný samostatný civilizačný vývoj, vyznačujúci sa

značnou nerovnomernosťou. Produkty tohto vývoja – spoločnosti na nerovnakom stupni vývinu spadajú do širokého rámca

dejín svetových archaických (predmoderných, predindustriálnych, predkapitalistických) civilizácií, ktorými sa – z hľadiska

dejín štátu a práva – zaoberáme v tomto semestri.

2. Ďalej si priblížime štátnu organizáciu a právo dvoch vyspelých spoločností predkolumbovskej Ameriky – aztéckej a inkskej.

Výber práve týchto spoločností spomedzi množstva iných spoločností predkolumbovskej Ameriky nie je náhodný: ide o

pomerne podrobne preskúmané, komplexné spoločnosti, ktorých poznanie obohacuje naše vedomosti o archaických podobách

štátu a práva.

Vymedzenie životného priestoru aztéckej a inkskej civilizácie:

Aztécka civilizácia sa vyvíjala v strednom Mexiku, resp. v Mexickom údolí (Valle de México).

Civilizácia Inkov sa rozvíjala v oblasti Stredných Ánd, t.j. v oblasti zahŕňajúcej približne dnešné Peru (okrem nížin na

východe krajiny) a sčasti aj Kolumbiu, Ecuador, Bolíviu, Chile a Argentinu.

ŠTÁT A PRÁVO U AZTÉKOV

Výraz „Aztékovia“ sa zvyčajne používa na označenie obyvateľov mestského štátu Tenochtitlan, metropoly aztéckej ríše,

ktorého niekdajšie územie je dnes súčasťou hlavného mesta Spojených štátov mexických (t.j. Ciudad de México, D.F.).

Prvým významnejším medzníkom aztéckych dejín bolo založenie mesta Tenochtitlan cca. r. 1325 po Kr. Ďalším prelomovým

obdobím aztéckej histórie bol záver 20. rr. 15. st., kedy sa Tenochtitlan oslobodil spod nadvlády Tepanecov a mohol tak začať

s realizáciou nezávislej vnútornej i vonkajšej politiky. Aztékovia najskôr uzavreli spojenectvo s mestskými štátmi Tezcoco

a Tlacopan a s ich pomocou potom začali uskutočňovať rozsiahle výboje. Koalícia Tenochtitlanu, Tezcoca a Tlacopanu,

v literatúre nazývaná trojaliancia, ovládla do konca 15. st. približne stredné a južné Mexiko. Pri tom vytvorila ríšu, ktorá bola

- s výnimkou jej centrálnej zóny (Mexického údolia) - výrazne decentralizovaná: v podstate bola voľným zväzom viac či

menej autonómnych mestských štátov (azt. altepetl), ktoré boli trojaliancii povinné poskytovať tribút (dávky v rozmanitých

naturáliach) a (alebo) vojenskú výpomoc. V aztéckej ríši nebola vybudovaná (všeobecná) miestna štátna správa. Hoci v

mnohých podmanených oblastiach pôsobili výbercovia tribútu calpixque menovaní trojalianciou, títo sa nezaoberali správou

záležitostí miestneho obyvateľstva, iba dozerali na to, aby toto obyvateľstvo riadne a včas odovzdávalo predpísaný tribút.

Panstvo trojaliancie ukončila invázia španielskych dobyvateľov (špan. conquistadores), ktorí si v rr. 1519 až 1521 aztécku

ríšu podmanili (tzv. conquista).

Skôr ako začneme hovoriť o aztéckom štáte a práve, zmienime sa o svojráznej náboženskej ideológii, ktorá ovládala myslenie

a konanie Aztékov a premietala sa aj do oblasti politiky a práva.

Aztékovia sa považovali za príslušníkov „vyvoleného národa“ s jedinečným poslaním byť pomocníkom bohov pri udržiavaní

existencie sveta: podľa aztéckych predstáv bohovia svojimi periodicky vykonávanými aktivitami zabezpečovali pretrvanie

vesmíru i pozemského sveta ľudí (napr. slnečný boh musel každý deň nanovo bojovať s mocnosťami temnoty a poraziť ich =

alegória na striedanie sa dňa a noci), pri čom však museli byť pravidelne „posiľňovaní“ ľudskými obeťami. Aztékovia totiž

verili, že rituálnou popravou možno z telesných schránok ľudí uvoľniť isté nadprirodzené sily a tieto poskytnúť bohom ako

akúsi „výživu“ či „energiu“.

1

Obetovaní bývali bohom zväčša vojnoví zajatci. Z tejto skutočnosti vyplývali výrazne militaristický charakter aztéckeho štátu

a vysoká frekvencia ním podnikaných vojenských ťažení.

Táto tu len zjednodušene predstavená náboženská doktrína sa v praktickom živote Aztékov prejavovala napr. ako:

- povinnosť novozvoleného panovníka podniknúť vojenské ťaženie a osvedčiť ním svoje kvality vodcu spôsobilého plniť

základné poslanie aztéckeho štátu, t.j. vyhrávať vojny a obstarávať zajatcov na obetovanie bohom;

- povinná školská dochádzka pre deti – chlapcov, no čiastočne i dievčatá - zo všetkých sociálnych vrstiev, ktorej účelom bolo

zabezpečiť, aby dospievajúci Aztékovia boli oboznámení s ideológiou aztéckeho štátu a plne sa s ňou stotožnili; súčasťou

vzdelávania bol napr. aj vojenský výcvik, t.j. príprava na zajímanie nepriateľov – budúcich obetí;

- ustanovenie trestu smrti pre každého, kto by umožnil utiecť vojnovému zajatcovi, prípadne by ho niekam ukryl;

- trestanie osôb, ktoré neodovzdali tribút (predpísané naturálne dávky), keďže z tribútu sa pokrývali o.i. aj náklady vznikajúce

v súvislosti s podnikaním vojenských ťažení a uskutočňovaním náboženských obradov spojených s ľudskými obeťami, atď.

Štátna organizácia Tenochtitlanu

Štátny aparát sa v Tenochtitlane konsolidoval približne v polovici 15. st.

Ústredná štátna správa. Orgány ústrednej štátnej správy plnili dvojakú úlohu: jednak zastrešovali správu mestského štátu

Tenochtitlan, jednak bola prostredníctvom nich vykonávaná vrcholná správa aztéckej ríše. (Napriek tomu, že Tenochtilan sa

postupom času stal najsilnejším článkom trojaliancie, vrcholnú správu aztéckej ríše nevykonával samostatne, ale v určitom

rozsahu pri tom spolupracoval s ostatnými dvoma členmi trojaliancie.) Tieto orgány sídlili v paláci aztéckeho panovníka, ktorý

bol nositeľom titulu „hovorca“ = tlatoani (pl. tlatoque).

Tlatoani bol najvyšším výkonným orgánom v civilnej i vojenskej sfére, jeho moc však bola až do začiatklu 16. st. limitovaná.

Aztékovia verili, že moc ich panovníkov má nadprirodzený pôvod (že pochádza od bohov) a že ich panovníci sú obdarovaní

nadprirodzenými silami či schopnosťami, za bohov žijúcich na Zemi ich však nepovažovali. Funkcia tlatoaniho sa obsadzovala

výberom (resp. voľbou) spomedzi členov panovníckeho rodu Tenochtitlanu, ktorý uskutočňovali vysokí vojenskí a civilní

hodnostári.

Tlatoani svoje vládne právomoci vykonával v súčinnosti s hodnostárom nazývaným „hadia žena“ = cihuacoatl, a ďalšími

štyrmi hodnostármi súhrnne nazývanými tecutlatoque, ktorí boli rovnako ako cihuacoatl blízkymi príbuznými tlatoaniho.

V paláci tlatoaniho ďalej pôsobili určité správne, súdne a vojenské orgány.

Miestna správa. Tenochtitlan sa rozdeľoval na polosamosprávne obvody (občiny) nazývané calpultin (sg. calpulli).

Zastávanie funkcií v štátnom aparáte:

Úrady sa v zásade nededili. Zastávanie časti úradov nebolo striktne viazané na príslušnosť k elite (k pipiltinom).

Na zastávanie štátnej funkcie sa vyžadovalo mať za sebou určitú vojenskú kariéru, t.j. dosiahnuť určité vojenské hodnosti na

základe vlastných bojových zásluh. Nie je bez zaujímavosti, že veľkosť bojových zásluh bolo možné „odmerať“, a to najmä

počtom nepriateľov, ktorých bojovník zajal a odovzdal kňazom na rituálnu popravu. Pritom ak mal byť počet zajatcov

objektívnym meradlom veľkosti zásluh bojovníka, bolo potrebné zabezpečiť, aby sa každému bojovníkovi započítavali iba tí

zajatci, ktorých vlastnoručne (či už osobne, alebo pomocou spolubojovníkov) zajal. To sa dosiahlo stanovením trestu smrti pre

každého, kto by sa zmocnil zajatca iného bojovníka, kto by od iného bojovníka kúpil zajatca, alebo kto by inému predal či

daroval svojho zajatca.

Zastávanie štátnych funkcií v niektorých prípadoch predpokladalo aj splnenie ďalších podmienok. Napr. od adeptov na funkciu

sudcu sa okrem vojenských skúsenosti, resp. zásluh vyžadovali príslušnosť k pipiltinom (elite), majetnosť, vzdelanie vyššieho

stupňa a pozitívne osobnostné vlastnosti ako čestnosť, schopnosť rozhodovať bez zaujatosti, elokvencia (= „výrečnosť“, t.j

rétorické schopnosti) či abstinencia (nepitie alkoholu); od adeptov na kňažské funkcie sa zas žiadala sexuálna zdržanlivosť.

Zastávanie funkcií v štátnom aparáte vrátane vojenských a kňažských funkcií sa spájalo so značnou mierou zodpovednosti:

úradník, sudca, vojenský veliteľ či kňaz, ktorý sa dopustil nejakého závažnejšieho pochybenia, bol popravený.

2

Obyvateľstvo Tenochtitlanu

Možno rozlíšiť dve hlavné, navzájom značne nerovnoprávne spoločenské vrstvy:

1. pipiltin (sg. pilli) = elita (asi 1 / 10 obyvateľstva aztéckeho štátu)

2. macehualtin (sg. macehualli) = prostý ľud (roľníci)

a niekoľko menších sociálnych, resp. profesijných skupín (obchodníci, remeselníci, vojenskí hodnostári, úradníci, kňazi,

otroci a znevoľnení roľníci).

V aztéckej spoločnosti sa určité hodnosti (tituly), zaručujúce ich nositeľom prestíž a autoritu, štátne funkcie a niektoré dôležité

práva nadobúdali podľa zásluhového princípu, t.j. ako odmena za vykonanie činov prospešných pre celú aztécku pospolitosť,

predovšetkým za aktívne zúčastňovanie sa bojov v častých vojnách vedených aztéckym štátom. Možnosť určitého vzostupu v

aztéckej spoločenskej hierarchii na báze zásluhového princípu bola daná nielen pipiltinom, ale aj macehualtinom. (Macehualtin

mohli byť na základe svojich bojových zásluh napr. oslobodení od povinnosti poskytovať tribút.). Treba však zdôrazniť, že

macehualtin, ktorým sa podarilo „vyšvihnúť“ na aztéckom spoločenskom rebríčku, nikdy nedosiahli postavenie, ktoré

by bolo v plnom rozsahu zodpovedalo postaveniu pipiltinov.

Vonkajším výrazom privilegovaného sociálneho postavenia pipiltinov bol luxusný spôsob života, na ktorý macehualtin v

zmysle aztéckych zákonov obmedzujúcich (súkromný) prepych nemali právo. Tieto zákony upravovali najmä nadobúdanie

a držbu tzv. prestížnych predmetov, t.j. vzácnych vecí, ktoré boli považované za fyzické symboly nadradeného spoločenského

postavenia osôb, ktoré ich (legitímne) vlastnili.

Zákony obmedzujúce prepych macehualtinom zakazovali napr.:

1. Nosiť odev siahajúci pod kolená, ktorý nosili pipiltin. (Dlhší ako po kolená siahajúci odev smeli macehualtin nosiť iba

vtedy, ak si ním zakrývali stopy po zraneniach, ktoré utŕžili v bojoch.)

2. Nosiť odevy (plášte) z bavlny.

3. Nosiť presne vymedzené druhy šperkov z presne vymedzených vzácnych materiálov (zlato, drahé kamene, perá papagájov,

mušle a.i.), ktoré boli vyhradené pipiltinom.

4. Nosiť (akúkoľvek) obuv pri chodení po meste, nakoľko obutí mohli po Tenochtitlane chodiť len pipiltin (po vstupe do

tlatoaniho paláca sa však museli vyzuť).

5. Stavať si také príbytky, v akých bývali pipiltin, napr. poschodové domy.

Porušenie týchto zákazov sa trestalo smrťou !

Macehualtin boli z účasti na politickom živote prevažne vylúčení, pravda, na základe zásluhového princípu mohli zastávať

nižšie vojenské i civilné funkcie. Macehualtin mali pod hrozbou kapitálnej sankcie zakázané vstupovať do priestorov

tlatoaniho paláca, v ktorých sídlili ústredné správne, súdne a vojenské orgány, obsadené pipiltinmi, čím bolo macehualtinom

znemožnené podieľať sa na vrcholnom rozhodovaní o štátnych záležitostiach (t.j. na ústrednom vykonávaní štátnej moci).

Macehualtin boli povinní tlatoanimu, určitým štátnym inštitúciam alebo individuálnym štátnym funkcionárom periodicky

poskytovať určitý tribút a preukazovať osobitné služby a tiež zúčastňovať sa verejných prác. Naproti tomu pipiltin boli od

povinnosti poskytovať tribút i od pracovnej povinnosti oslobodení.

Pokiaľ ide o menšie skupiny aztéckeho obyvateľstva (obchodníci, remeselníci atď.), z právnohistorického hľadiska si osobitnú

pozornosť zasluhujú najmä otroci - tlatlacohtin (sg. tlacohtli), ktorých právne postavenie sa dosť líší od nepriaznivého

právneho postavenia otrokov v krajinách antického, no do určitej miery i orientálneho staroveku.

Otroci tvorili asi 5 % aztéckeho obyvateľstva, z čoho je zrejmé, že ich práca nemohla byť základom hospodárstva aztéckeho

štátu. Otroci pracovali ako sluhovia v domácnostiach ich vlastníkov, ako nosiči nákladov, na stavbách, v poľnohospodárstve

a pod.

Aztécky otrok nebol vecou, resp. objektom práva, ale osobou s obmedzenou právnou subjektivitou, resp. v niektorých

právnych vzťahoch vystupoval ako ich subjekt i objekt súčasne.

3

Otroctvo sa vyznačovalo istým humanizmom. Dieťa, ktoré sa narodilo za trvania otrockého postavenia jeho jedného rodiča,

alebo oboch rodičov, bolo slobodné. Otrocké postavenie bolo dočasné, pravda, v prípade zotročených páchateľov trestných

činov trvalo dlhodobo, ba až doživotne. Vlastník otroka mal právo na jeho pracovnú silu, nie však aj na jeho život, zdravie,

rodinných príslušníkov alebo majetok vrátane toho, ktorý otrok eventuálne nadobudol za trvania otroctva. Aztécki otroci mali

viacero reálnych možností vymaniť sa z otrockého stavu. Jednou z týchto možností bol útek otroka z trhoviska, na ktorom mal

mal byť predaný. Otrok mohol v tomto prípade získať slobodu buď tak, že sa mu podarilo dobehnúť k palácu tlatoaniho, ktorý

slúžil ako miesto azylu, alebo tak, že sa utekajúc dostal mimo vyhradený priestor trhoviska, tam niekde stupil do ľudského

exkrementu a takto „označkovaný“ sa dostavil pred istých úradníkov, ktorí ho umyli od hlavy po päty a zaodeli do čistých šiat;

táto očista bola symbolicko-právnym vyjadrením skutočnosti, že z niekdajšieho otroka ako niekoho neplnohodnotného, resp.

poškvrneného zotročením, sa stal „očistený“ a tým pádom „nový“, slobodný človek. Nie je bez zaujímavosti, že utekajúceho

otroka mohol prenasledovať iba jeho vlastník, alebo vlastníkov syn; ktokoľvek iný by sa utekajúcemu otrokovi postavil do

cesty, sám by bol upadol do otroctva.

Aztécke právo (vybrané časti)

Aztécke právo bolo sčasti nepísané, sčasti zaznamenané aztéckym piktograficko-ideografickým písmom.

Rodinné právo

V aztéckej spoločnosti najrozšírenejšou a súčasne podľa aztéckeho chápania optimálnou formou partnerského spolužitia

mužov a žien bolo monogamné manželstvo. Jeho uzavretie v určitom veku predstavovalo zásadnú morálnu povinnosť

každého Aztéka voči spoločnosti (výnimku v tomto smere predstavovali len kňazi a kňažky povinne žijúci v celibáte).

Uzavretím manželstva sa muž aj žena stávali dospelými v právnom zmysle, t.j. ich rodičia nad nimi prestali vykonávať svoju

rodičovskú moc. V tejto súvislosti treba osobitne zdôrazniť, že žena, ktorá sa vydajom vymanila z moci svojich rodičov,

neprechádzala do moci svojho manžela, ale nadobudla určitú svojprávnosť, ktorej dôsledkom bola pomerná rovnoprávnosť

manželov, prejavujúca sa jednak v ich vzájomných vzťahoch, osobných aj majetkových, jednak pri výchove ich spoločných

detí.

Manželstvá sa neuzatvárali pred štátnou alebo náboženskou autoritou - úradníkom či kňazom, ale vznikali výlučne

určitými obradnými úkonmi, ktoré uskutočňovali rodičia budúcich manželov v súčinnosti s budúcimi manželmi. Na platné

uzavretie manželstva sa vyžadoval súhlas ženícha i nevesty, ako aj súhlas rodičov, resp. otcov ženícha aj nevesty.

Manželstvá zanikali predovšetkým smrťou niektorého z manželov. Mohli ale zaniknúť aj neprirodzene, k čomu možno zhrnúť,

že rodinné právo síce dovoľovalo rozvod manželstva, zároveň však jeho uskutočnenie komplikovalo, pretože táto inštitúcia

bola v rozpore s kolektívnou morálkou Aztékov. Sudcovia tak boli povinní podľa výpovedí manželov dôkladne posúdiť, či sa v

ich spolužití skutočne vyskytuje niektorý z právom ustanovených dôvodov rozvodu, a tiež pokúsiť sa manželov zmieriť a tým

zabrániť ich rozvodu.

Za dôvod rozvodu sa považovali najmä tieto skutočnosti: zásadná rozdielnosť charakterov manželov, agresívne správanie sa

manžela voči manželke, zanedbávanie starostlivosti o hmotné potreby rodiny zo strany jedného alebo druhého manžela,

neplodnosť manželky, „zlá, výbušná či hašterivá“ povaha manželky alebo jej „lenivosť“ a pod.

Rozvedení manželia mali pod trestom smrti zakázané obnoviť svoj manželský zväzok a svoje spolužitie, príp. sa nezáväzne

sexuálne stýkať.

Aztékovia, ktorí najmä z ekonomických dôvodov nemohli uzavrieť normálne manželstvo, ale chceli mať potomkov, vstupovali

za týmto účelom do tzv. dočasných manželstiev, ktoré zanikli narodením sa prvého dieťaťa, okrem ak sa dočasní manželia

rozhodli, že spolu budú žiť aj po tejto radostnej udalosti.

Aztécke rodinné právo dovoľovalo aj uzavretie polygýnneho manželstva. Založenie polygýnneho manželského zväzku

predpokladalo dostatočné hmotné zabezpečenie muža (muž mal rovnakú vyživovaciu povinnosť voči všetkým svojim

4

manželkám a ich deťom), v dôsledku čoho sa polygýnne manželstvá vyskytovali zväčša len v prostredí pipiltinov. Zdá sa, že

v polygýnnom manželstve existovala medzi manželkami a ich deťmi určitá hierarchia.

Moc aztéckych rodičov nad ich potomkami pripomína rímsku patria potestas. Aztéckym rodičom však nepatrila potestas

vitae necisque (t.j. právo usmrtiť svoje dieťa). Rodičia mohli svojho syna predať do otroctva, ak ho neboli schopní uživiť,

alebo ak bol „nepolepšiteľný“, na čo však potrebovali povolenie súdu. Rodičia mohli pri výchove svojich detí používať tvrdé

fyzické tresty: dieťaťu, ktoré vyslovilo lož, mohli prepichnúť peru kaktusovým tŕňom; neposlušnému „puberťákovi“ zas mohli

fúknuť pomletú štipľavú papriku do nosa, atď.

Trestné právo

Skôr ako sa začneme zaoberať trestným právom, zmienime sa o jeho určitých ideových východiskách súvisiacich s aztéckym

chápaním bazálnych etických kategórií - dobra a zla, resp. morálneho a nemorálneho.

Prvé ideové východisko: pozoruhodný imperatív aztéckej etiky vyjadrený difrazismom * in qualli, in yectli (in qualli = to, čo

je [pre človeka; pozn. P.V.] vhodné alebo to, čo [človeku; pozn. P.V.] vyhovuje; in yectli = to, čo je správne), ktorý každému

jednotlivcovi dával možnosť konať to, čo mu subjektívne vyhovovalo, avšak súčasne mu prikazoval, aby jeho konanie bolo

vždy aj objektívne správne, čo v praktickej rovine znamenalo, že malo rešpektovať rovnakú možnosť slobodného konania

ostatných jednotlivcov, ako aj aztécky spoločenský poriadok a štát. Podľa Aztékov bolo teda dobré či morálne všetko to, čo

človeku prinášalo určitý prospech, ak jeho dosahovanie či využívanie nebolo na ujmu práv či oprávnených záujmov iných ľudí

alebo spoločnosti (resp. štátu), a naopak, zlé či nemorálne bolo všetko to, čo neprinášalo človeku žiadny prospech a (alebo)

spôsobovalo iným ľuďom či spoločnosti (štátu) nejakú ujmu. Možno povedať, že tento imperatív Aztékom vlastne „dával

návod“, ako najvšeobecnejšie rozlíšiť správanie sa v súlade s právom od protiprávneho správania sa, resp. rozpoznať, či určité

správanie sa je, alebo nie je zločinom.

Druhé ideové východisko: aztécke ponímanie osoby. Aztékovia rozlišovali pojmy „človek“ a „osoba“. Podľa ich chápania

mohol byť osobou, čiže plnohodnotným príslušníkom aztéckej spoločnosti požívajúcim určitú právnu subjektivitu (konkrétne

práva), ktokoľvek za predpokladu, že sa správal v súlade s pravidlami správania sa zavedenými v aztéckej spoločnosti a že si

riadne plnil svoje povinnosti a záväzky voči rodine i štátu. Nazdávali sa, že možnosť stať sa takto definovanou osobou má

každý Azték. Verili totiž, že oba prvky, ktoré podľa nich konštituovali ľudskú osobnosť - „tvár“ (ixtli) = charakter človeka

a „srdce“ (yollotl) = rozhodovanie sa človeka a jeho konanie – sa môžu trvale vyznačovať určitými pozitívnymi vlastnosťami

(„byť dobré“), ak sa o to človek úprimne každodenne usiluje, k čomu by mu mala pomáhať aj prísna sebadisciplína, ktorej sa

naučil vďaka rodinnej a školskej výchove. Ak si však človek prestal plniť svoje povinnosti či záväzky, alebo ak sa dopustil

protiprávneho skutku, pre Aztékov viac nebol osobou, ale delikventom nazývaným „človek bez tváre“, niekým menejcenným a

opovrhnutiahodným, či jednoducho „zlým“ človekom, ktorého už sotva možno „polepšiť“, ktorého sa treba strániť a ktorého

nemôže minúť zaslúžený trest. Pokiaľ by sme chceli vyjadriť toto nepriaznivé postavenie aztéckych delikventov v kategóriach

západnej civilizácie, mohli by sme azda použiť rímskoprávne termíny infamia alebo turpitudo vyjadrujúce tzv. zníženie cti

(rímskeho) občana (deminutio existimationis).

Právna úprava trestných činov mala kazuistický charakter.

Zdá sa, že sa uplatňovala progresívna zásada nullum crimen et nulla poena sine lege, čo znamená, že za trestný čin sa

považovalo iba také správanie sa, ktoré za trestný čin vyhlásil zákon, a že súd mohol páchateľovi daného trestného činu uložiť

iba taký trest, ktorý pre prípad spáchania tohto trestného činu ustanovoval zákon.

Trestané boli zvyčajne iba osoby, ktoré spáchali trestný čin, v niekoľkých prípadoch však aj ich (nevinní) príbuzní.

* Termín „difrazismus“ označuje v aztéckom jazyku náhuatl bežný jav vyjadrovať tú istú myšlienku súčasne dvoma
synonymnými, resp. sémanticky komplementárnymi výrazmi.

5

Druhy trestu: trest smrti (vykonával sa brutálnymi spôsobmi), telesné a zmrzačujúce tresty, trest odňatia slobody,

zneucťujúce tresty, trest prepadnutia majetku (v prospech štátu, t.j. tlatoaniho), pokuta, trest spočívajúci v strate príslušnosti k

pipiltinom, trest zbavenia štátnej funkcie, trest zotročenia a trest vyhnanstva.

Existovala kategória trestných činov, ktoré sa považovali za obzvlášť závažné. K týmto patrili predovšetkým rôzne formy

útokov proti spoločenskému usporiadaniu, vládnemu systému a záujmom aztéckeho štátu, napr. neplnenie si úradných či

vojenských povinností, ale aj nosenie odevu či telesných ozdôb, ktoré neboli dovolené príslušníkom sociálnej skupiny, do

ktorej patril páchateľ, ďalej vražda, krádež, resp. lúpež, cudzoložstvo, smilstvo, krvismilstvo, mužská aj ženská homosexualita

a v neposlednom rade tiež požívanie alkoholických nápojov (!).

Je nanajvýš pozoruhodné, že za jednu z tzv. priťažujúcich okolností (= okolnosti umožňujúce sprísniť ukladaný trest) sa

považovalo spáchanie trestného činu osobou patriacou k pipiltinom (!). Delikventi spomedzi pipiltinov boli trestaní

v niektorých prípadoch prísnejšie ako macehualtin, v iných prípadoch rovnako prísne ako macehualtin, nikdy však nie menej

prísne ako macehualtin ! Príklad: trestný čin opilstvo. Macehualli pristihnutý v stave opitosti prvýkrát, bol potrestaný zbúraním

domu a ostrihaním vlasov dohola, príp. ich spálením na verejnosti. Ak bol v tomto stave prichytený druhýkrát, bol popravený.

Naproti tomu pilli bol popravený už po prvom prichytení v stave opitosti (je síce možné, že poprave sa mohol vyhnúť prijatím

trestu straty príslušnosti k pipiltinom a odchodom do vyhnanstva, avšak aj toto potrestanie bolo prísnejšie ako potrestanie

macehualliho za spáchanie rovnakého trestného činu.)

Za poľahčujúcu okolnosť (= okolnosť umožňujúca zmierniť ukladaný trest) sa považovalo napr. odpustenie vrahovi: ak

vdova po zavraždenom mužovi odpustila jeho vrahovi, tento sa stal jej otrokom a bol povinný obstarávať jej svojou prácou

živobytie.

Trestné právo dovoľovalo upustiť od potrestania páchateľov trestných činov napr. vtedy, ak páchateľ trestného činu vykonal

nejaký udatný či ušľachtilý čin. Páchateľ tiež mohol dostať milosť. Páchatelia sexuálnych trestných činov zas mali možnosť

raz za život „vyspovedať sa“ (azt. neyolmelahualiztli = „umenie pravdivého predkladania srdca“) v chráme pred kňazom

bohyne Tlazoltéotl - jej meno sa dá preložiť asi ako Bohyňa, ktorá pojedá nečistotu, pričom nečistotou možno rozumieť ľudské

hriechy - a tým sa očistiť a azda aj zbaviť trestnej zodpovednosti. Na druhej strane, pokiaľ „spovedajúci sa“ uviedol, že

spáchal nejaký ťažký prehrešok, mohol byť kňazmi obetovaný, takže v konečnom dôsledku „spoveďou“ nemusel uniknúť

trestu, ktorý by mu za spáchanie sexuálneho trestného činu bol uložil svetský súd, t.j. trestu smrti.

Vybrané trestné činy:

Velezrada (zrada aztéckeho štátu, zrada tlatoaniho). Kto sa dopustil vlastizrady, bol odsúdený na trest smrti rozštvrtením. Dom,

v ktorom býval, bol vyplienený a zrovnaný zo zemou, miesto na ktorom stál, sa posypalo soľou. Jeho deti i ďalší príbuzní boli

uvrhnutí do otrockého postavenia, ktoré prechádzalo aj na ich potomkov, a to až do štvrtého pokolenia.

Povstanie. Ak vládca mestského štátu podriadeného trojaliancii vojensky povstal proti jej nadvláde, bol (ak sa ho podarilo

zajať živého) odsúdený na trest smrti, ktorý sa vykonal tak, že sa mu údermi kyjakom rozmliaždila hlava.

Vyzvedačstvo. Zadržaní vyzvedači sa trestali stiahnutím z kože za živa.

Korupcia. Sudcovia a úradníci, ktorí prijali nejakú vec ako úplatok, boli, ak sa tohto trestného činu dopustili v určitom menšom

rozsahu, potrestaní ostrihaním vlasov dohola na verejnom mieste a zbavením sudcovskej alebo úradnej funkcie, ak sa ho však

dopustili v určitom väčšom rozsahu, boli popravení.

Ak sudcovia vyniesli zjavne nespravodlivé rozsudky, alebo v priebehu súdneho konania zvýhodňovali jednu z procesných

strán, boli popravení.

Na trest smrti podrezaním hrdla, resp. zahrdúsením boli odsúdení napr.:

- bojovník či strážnik, ktorý nechal utiecť vojnového zajatca

- kto oslobodil vojnového zajatca

- kto predal vojnového zajatca atď.

6

Bojovník - pilli, ktorý sa vrátil - živý – z nepriateľského zajatia, bol odsúdený na smrť (!): Trest smrti mu bol uložený preto,

že sa nechal potupne zajať (namiesto toho, aby bojoval „až do posledného dychu“), ale aj preto, že sa zo zajatia neoslobodil

spôsobom uznávaným „medzinárodným právom vojnovým“ predkolumbovského stredného Mexika, ktorý spočíval v tom, že

vojnový zajatec - pilli získal slobodu, ak v osobitnom súboji porazil niekoľkých (spravidla štyroch) bojovníkov nepriateľského

štátu, ktorý ho zajal. V tejto súvislosti je zaiste zaujímavé, že ak sa z nepriateľského zajatia podarilo utiecť neurodzenému

bojovníkovi (macehuallimu), nielenže ho doma nečakal žiadny trestný postih, ale tlatoani ho ešte aj odmenil.

Kto poskytol nejakú pomoc nepriateľskému bojovníkovi, niekam ho ukryl, ubytoval ho vo svojom dome, neudal ho úradom

a pod., bol odsúdený na trest smrti, ktorý sa vykonal rozštvrtením na verejnosti.

Nadmerné požívanie alkoholických nápojov (opíjanie sa) na verejnosti bolo zakázané. Beztrestne sa mohla osoba priviesť do

stavu opitosti iba na svadbách či iných oslavách, ktoré sa konali na neverejných miestach - v súkromných domoch.

Predaj alkoholického nápoja octli (tiež: pulque) bol zakázaný. Octli sa smel podávať len s povolením súdu (!), len

v obmedzených množstvách a len vybraným skupinám osôb, konkrétne:

a) mužom a ženám, ktorí dosiahli vek 70 rokov (najviac tri šálky denne),

b) chorým (najviac tri šálky denne),

c) šestonedieľkam (najviac dve šálky denne),

d) osobám, ktoré vykonávali namáhavé fyzické práce (najviac dve šálky denne) a

e) na verejných slávnostiach mužom, ktorí dosiahli vek 30 rokov (najviac dve šálky).

Opíjajúci sa mladí (nedospelí) ľudia (oboch pohlaví) boli ubití kyjakom na smrť.

Macehualtin i pipiltin, ktorí dovŕšili vek 70 rokov, a súčasne nepatrili ku kňazom, sa mohli opíjať beztrestne.

Kňazi pristihnutí v stave opitosti boli utlčení kyjakom na smrť.

Prostitúcia vykonávaná neurodzenými ženami (t.j. ženami patriacimi k macehualtinom) nebola trestným činom, považovala sa

však za amorálnu „živnosť“, pričom prostitútky si museli na znak hanebnosti svojho „povolania“ nechať spáliť vlasy alebo si

ich natierať smolou. Naproti tomu, ak vykonávali prostitúciu urodzené ženy (t.j. ženy patriace k pipiltinom), boli odsúdené na

trest smrti obesením.

Verejné ohováranie nejakej osoby, t.j. vedomé rozširovanie nepravdivých informácií o nejakej osobe, ktoré vo väčšom rozsahu

znižovalo spoločenskú vážnosť ohováraného, sa trestalo smrťou.

Kto pred súdom iného krivo obvinil zo spáchania nejakého trestného činu alebo krivo vypovedal ako svedok, bol odsúdený na

trest, ktorý sa ukladal za spáchanie skutku, z ktorého iného krivo obvinil alebo o ktorom krivo vypovedal.

Trest smrti sa ukladal:

a) kňazom, ktorí (podľa aztéckych kritérií) neviedli morálny život, najmä porušili povinnosť sexuálnej zdržanlivosti, ako aj

b) kňazom, ktorí žili s nejakou ženou v konkubináte.

Kňaz, ktorý bol pristihnutý s nejakou ženou „v chúlostivej situácii“ (resp. o ktorom vyšlo najavo, že udržiava sexuálny pomer),

bol na neverejnom mieste (v tajnosti) ubitý kyjakom na smrť a jeho mŕtvola bola spálená. Dom, v ktorom býval, bol zrovnaný

so zemou, a jeho majetok skonfiškoval aztécky štát.

Osoby, ktoré vedeli o sexuálnych „dobrodružstvách“ kňazov, a neudali ich, boli popravené.

Muž, ktorý sa potajomky vkradol do priestorov, v ktorých sa zdržiavali resp. boli vychovávané dievčatá urodzeného pôvodu,

bol odsúdený na trest smrti. Rovnaký trest čakal na dievčinu, ktorá do týchto priestorov vpustila nejakého muža.

Kňažkám, ženám zasväteným bohu, ako aj urodzeným dievčatám, ktorých výchova sa ešte neskončila, bolo zakázané zhovárať

sa osamote s mužmi; porušenie tohto zákazu sa trestalo smrťou.

Homosexuálni muži boli brutálne popravovaní. Muž, ktorý mal pri homosexuálnom styku „aktívnu úlohu“, bol napichnutý na

kôl a zasypaný (udusený) popolom, mužovi „s pasívnou úlohou“ sa vytrhli vnútornosti cez análny otvor.

Ak muž alebo žena nosili šaty opačného pohlavia, boli popravení obesením.

Kňaz, ktorý udržiaval sexuálny vzťah s osobou rovnakého pohlavia, bol odsúdený na trest smrti upálením za živa.

7

Kto sa vážne vyhrážal svojmu otcovi alebo matke, kto svojich rodičov urazil (resp. na nich svojím správaním uvrhol potupu),

alebo kto na svojich rodičov vztiahol ruku, bol odsúdený na trest smrti. Zároveň bol aj vydedený, aby jeho potomkovia

nemohli zdediť majetok jeho rodičov.

Syn, ktorý predal nejaký hnuteľný alebo nehnuteľný majetok, ktorý vlastnili jeho rodičia, bez ich súhlasu, bol, pokiaľ išlo

o macehualliho, potrestaný zotročením, ak však išlo o pilliho, bol odsúdený na trest smrti obesením, ktorý sa vykonal na

neverejnom mieste (v utajení).

Kto predal do otroctva cudzie dieťa, ktoré sa „zatúlalo“ či stratilo (t.j. dieťa, ktoré sa práve nenachádzalo pod dozorom svojich

rodičov), bol zotročený. Navyše, ak mal nejaký majetok, súd mu ho zhabal a následne rozdelil medzi dieťa (zastúpené

matkou), osobu, ktorá dieťa kúpila v dobrej viere (t.j. nazdávajúc sa, že bola splnená podmienka legálneho predaja dieťaťa do

otroctva, ktorou bol súhlas rodičov a v prípade, že dieťa bolo predávané pre svoju „nepolepšiteľnosť“, aj súhlas súdu), a osobu,

ktorá odhalila (oznámila) nezákonný predaj dieťaťa do otroctva (ak predaj odhalilo viacero osôb, príslušný podiel z majetku

odsúdenca sa rozdelil medzi všetky tieto osoby). Ak však páchateľ tohto trestného činu nemal majetok, súd rozdelil medzi

práve uvedené subjekty sumu, za ktorú ho predal do otroctva.

Ruvačka. Účasť na ruvačke sa trestala uväznením na určitý čas. Účastník ruvačky, ktorý zranil iného jej účastníka, bol povinný

uhradiť náklady spojené s jeho liečením; ak mu pri ruvačke zničil odev, bol povinný obstarať mu nový. V prípade, že sa

ruvačka odohrala na trhovisku (či inom verejnom mieste), jej účastníkom bol uložený prísnejší trest; takýmto prísnejším

trestom mohla byť aj kapitálna sankcia, ak bol v dôsledku ruvačky nejakým závažnejším spôsobom narušený verejný poriadok.

Ublíženie na zdraví. Kto inému ublížil na zdraví, bol potrestaný uväznením na určitý čas. Musel tiež uhradiť náklady spojené

s liečbou osoby, ktorej ublížil na zdraví.

Vražda. Kto iného úmyselne usmrtil, bol odsúdený na trest smrti, ktorý sa vykonával viacerými spôsobmi. V jednom prípade

mohol byť trest smrti zmiernený na trest zotročenia: ak vdova po zavraždenom mužovi odpustila jeho vrahovi, stal sa tento jej

otrokom a bol povinný obstarávať jej svojou prácou živobytie.

Aztécke trestné právo hmotné upravovalo niekoľké kvalifikované skutkové podstaty trestného činu vraždy:

a) Kto iného zavraždil podaním otráveného nápoja, bol odsúdený na trest smrti obesením.

b) Kto iného zavraždil „čarodejníckymi úkonmi“, bol odsúdený na trest smrti a na trest prepadnutia majetku.

c) Kto iného zavraždil podaním jedu, bol odsúdený na trest smrti, ktorý sa vykonal údermi kyjakom. Ak však niekto otrávil

cudzieho otroka, sám sa stal otrokom osoby, ktorá bola vlastníkom otráveného otroka. Možno konštatovať, že v tomto prípade

slúžilo zotročenie páchateľa ako prostriedok náhrady škody.

Usmrtenie z nedbanlivosti. Aztéckemu zákonodarcovi nebol cudzí pojem usmrtenia z nedbanlivosti, ako možno usúdiť napr. z

nasledovnej právnej úpravy: ak tehotná otrokyňa zomrela pri pôrode, muž, ktorý ju priviedol do druhého stavu, sa stal otrokom

jej vlastníka a nahradil tak škodu, ktorá mu vznikla smrťou otrokyne.

Interrupcia. Budúca matka, ktorá si zámerne vyvolala potrat, bola popravená. Popravená bola aj osoba, ktorá tehotnej žene

obstarala prostriedok na vyvolanie potratu alebo na nej uskutočnila interrupčný zákrok.

Znásilnenie. Kto znásilnil ženu alebo muža, bol odsúdený na trest smrti. Skutková podstata trestného činu znásilnenia sa však

nepovažovala za naplnenú, ak obeť násilníka mala povesť „ľahkej ženy“, resp. ak bola prostitútkou.

Ak sa kňažky alebo mladé nevydaté ženy urodzeného pôvodu dopustili smilstva (a prišli tak o svoje panenstvo), boli

nabodnuté na kôl a upálené; rovnakým brutálnym spôsobom boli popravení aj muži, s ktorými súložili.

Osoby, ktoré sa dopustili incestu, boli popravené, a to obesením alebo ubitím kyjakom na smrť.

Cudzoložstvo. Aztécky štát mal eminentný záujem na tom, aby jeho obyvatelia (okrem kňazov) žili v usporiadaných, vnútorne

súdržných rodinách, založených na monogamnom, príp. polygýnnom manželstve, a preto veľmi prísne (zväčša smrťou) trestal

cudzoložníkov, ktorí svojím správaním rozvracali vlastné alebo cudzie manželské zväzky.

8

Cudzoložstvo bolo chápané ako sexuálne stýkanie sa vydatej ženy so slobodným alebo ženatým mužom. V štáte Tezcoco

bolo cudzoložstvo, ktorého sa dopustil pilli s vydatou ženou patriacou k macehualtinom trestané menej prísne ako

cudzoložstvo, ktorého sa dopustil macehualli s vydatou ženou patriacou k pipiltinom.

Manžel, ktorý pristihol svoju manželku a jej milenca „v chúlostivej situácii“, nemal právo „vziať spravodlivosť do vlastných

rúk“ a oboch nejakým spôsobom potrestať, prípadne usmrtiť, nakoľko ukladanie a výkon trestov boli (takmer úplne) v

kompetencii príslušných orgánov aztéckeho štátu. Cudzoložnica a jej milenec boli privedení na trhovisko, kde boli bez

ďalšieho popravení, a to rozmačkaním hlavy medzi dvoma veľkými kameňmi.

Ak manžel síce nepristihol svoju manželku s milencom in flagranti, avšak na základe rečí, ktoré sa šírili v jeho okolí, pojal

podozrenie, že mu manželka nie je verná, ktoré sa neskôr (v osobitnom konaní pred súdom) ukázalo ako opodstatnené, neverná

manželka a jej milenec boli popravení obesením.

Ak manželka, ktorá sa dopustila resp. dopúšťala cudzoložstva, zavraždila svojho manžela, bola odsúdená na trest smrti

obesením. Ak manžela zavraždil jej milenec, bol odsúdený na trest smrti, ktorý sa vykonal upálením za živa na verejnom

mieste (na námestí); aby sa utrpenie odsúdenca ešte zvýšilo, pri tom, ako ho pohlcovali plamene, striekala sa naňho voda a

sypala soľ.

Ak cudzoložníci patrili k pipiltinom, boli najskôr kyjakom ubití na smrť a potom spálení.

Jedným z dokladov určitej vyspelosti aztéckeho trestného práva je aj skutočnosť, že na to, aby neverná manželka a jej amant

mohli byť pred súdom uznaní za vinných z trestného činu cudzoložstva (a následne potrestaní), nepostačovalo obvinenie

vznesené podvedeným manželom, ale bolo nevyhnutne potrebné, aby sa manželka a jej milenec k cudzoložstvu priznali a aby

sa aj výpoveďami svedkov preukázalo, že spolu mali pomer.

Podvedený manžel, ktorý zavraždil svoju nevernú manželku, či už po tom, ako ju pristihol s milencom, alebo preto, že ju

podozrieval z nevery na základe rečí, ktoré sa šírili v jeho okolí, bol popravený.

Krádež. Páchateľ krádeže, ktorá mala určitý závažnejší charakter, bol popravený, páchateľ krádeže určitého menej závažného

charakteru sa stal otrokom osoby, ktorú okradol; v prípade, že táto osoba nemala záujem vlastniť ho ako svojho otroka, bol

predaný do otroctva tretej osobe, pričom okradnutá osoba si ponechala výťažok z jeho predaja. K zotročeniu páchateľa však

prišlo len vtedy, ak odcudzenú vec ešte nespotreboval alebo nepredal, alebo ak ju vrátil, príp. vyplatil. Ak sa tak nestalo, bol

popravený.

Pokiaľ sa niekto dopustil krádeže na trhovisku, trest smrti na ňom vykonali spoločne osoby, ktoré na tomto trhovisku

predávali, a to tak, že zlodeja ukameňovali alebo utĺkli palicami na smrť. Tu ide najskôr o jeden z mála prípadov aztéckym

štátom dovoleného, svojpomocného vykonávania spravodlivosti súkromnými osobami.

Procesné právo

Vykonávanie súdnictva nebolo úplne oddelené od vykonávania všeobecnej správy štátu.

Kým pipiltinov súdili orgány zložené z im spoločensky rovných osôb, macehualtinov súdili orgány zložené z osôb, ktoré im

boli spoločensky nadradené.

Pred súdmi sa viedli civilné aj trestné procesy. Oba druhy procesu mali charakter sumárneho procesu, t.j. prebiehali rýchlo

(nesmeli trvať dlhšie ako 80 dní). Trestný proces mal tiež charakter tzv. inkvizičného procesu.

Ako dôkazné prostriedky sa pripúšťali svedecké výpovede, piktografické „listiny“, napr. záznamy o držbe pôdy, ako aj iné

skutočnosti. Ak malo mať priznanie obvineného váhu, muselo byť dobrovoľné. Priznanie vynútené tortúrou sa pripúšťalo iba

v jednom prípade: osoba vážne podozrivá z cudzoložstva mohla byť podrobená mučeniu s cieľom získať jej priznanie. Ordálie

sa nepraktizovali.

Zaujímavosťou je prítomnosť akýchsi „advokátov“ pri súdnych pojednávaniach, ktorých si platili sporové strany.

Pri výkone trestu smrti sa prejavovala nerovnoprávnosť obyvateľov aztéckeho štátu: kým odsúdených pipiltinov popravoval

štát neverejne (v utajení), odsúdení macehualtin bývali popravovaní verejne.

9

ŠTÁT A PRÁVO U INKOV

Centrom inkskej civilizácie bolo mesto Cusco a údolie, v ktorom toto mesto ležalo. Inkovia sa v tomto priestore usadili

okolo r. 1250. Historická tradícia hovorí o trinástich inkských vládcoch od usídlenia sa Inkov v údolí Cusca po dobytie ich ríše

Španielmi. Významným medzníkom inkských dejín bol r. 1438, kedy sa začala rozsiahla imperiálna expanzia Inkov, vedúca

k vzniku najväčšej ríše predkolumbovskej Ameriky. Hoci Španieli ovládli centrum inkskej ríše už v r. 1533, k definitívnemu

zániku celej inkskej ríše, resp. k jej úplnému ovládnutiu Španielmi prišlo až v r. 1572.

Obyvateľstvo inkského štátu

Základom inkskej spoločenskej organizácie bol klan ayllu, ktorý mal charakter pozemkovej občiny.

Elitu spoločnosti tvorili zboštený absolutistický panovník inka a vnútorne hierarchizovaná vládnuca vrstva, ktorá sa delila na

dve hlavné skupiny: vyššie postavenú dedičnú (rodovú) „šľachtu“ a nižšie postavenú zásluhovú „šľachtu“, ktorej

príslušníci boli do „šľachtického“ stavu povýšení (menovaní) na základe svojich zásluh (takto mohol byť povýšený napr.

nešľachtic, ktorý sa vyznamenal chrabrosťou na bojovom poli, alebo nešľachtic, ktorý objavil ložisko nerastných surovín).

Vládnuca vrstva ako celok, pravda, nie všetci jej príslušníci v rovnakej miere, mala rozsiahle práva a výhody:

- „šľachtici sa od „nešľachtického“ obyvateľstva odlišovali osobitným odevom a ozdobami (napr. príslušníci vyššej šľachty

nosili v ušných lalôčikoch veľké ozdoby, v dôsledku čoho ich Španieli začali nazývať orejones = „ucháči“);

- jedine „šľachtici“ mali právo na vzdelanie;

- „šľachtici“ mohli žiť v polygýnnych manželstvách;

- „šľachtici“ vo svojich rukách držali politickú moc (zastávali všetky štátne funkcie s výnimkou najnižších úradov);

- „šľachtici“ neboli zaťažení pracovnou povinnosťou;

- „šľachtici“ mali právo cestovať na nosidlách a právo presúvať sa po hlavných cestách impéria;

- „šľachtici“ mali právo na posmrtné služby vyššej kategórie (právo nechať sa mumifikovať a pod.), atď.

Za súčasť vládnucej vrstvy možno považovať aj organizované štátne kňažstvo s rozsiahlym pozemkovým majetkom. Ku

kňažstvu nepatrili len kňazi vo vlastnom zmysle, ale aj ich služobníctvo a tiež mamacuna = panny Slnka. Pochádzali

spomedzi dievčat vyberaných inkskými inšpektormi v rôznych oblastiach už vo veku desiatich rokov. Tieto dievčatá neplnili

len náboženské úlohy, ale aj museli pracovať pre inku a kňažstvo, napr. tkať látky. Pannám Slnka bol zakázaný sexuálny styk

s mužmi pod hrozbou trestu smrti ukameňovaním (tento trest postihol aj muža, s ktorým sa panna Slnka „spustila“). Existovala

tu však jedna výnimka, ktorú predstavoval prípad, ak bol „páchateľom“ inka. V jednom prameni (Bernabé Cobo: Historia del

Nuevo Mundo) sa uvádza, že keď inka strávil noc s nejakou pannou Slnka, priblížil sa k nim strážca chrámu a tichým hlasom

inkovi povedal: „Strávili ste túto noc s pannou Slnka“, na čo inka odpovedal: „Áno, hrešil som“, a záležitosť bola vybavená

(cit. podľa Katz, F.: Staré americké civilizace. Praha: Odeon 1989, s. 373.)

Väčšinu obyvateľov tvorili príslušníci prostého ľudu - llactaruna, ktorí sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom. Každý

ženatý roľník mal nárok určitý pôdny prídel (tupu) v rozsahu zodpovedajúcom životným potrebám jeho rodiny.

Unikátnou črtou bol systém sociálneho zabezpečenia príslušníkov ľudu. Pôda vdov, sirôt a práceneschopných bola spoločne

obrábaná príslušníkmi ich ayllu, pričom podľa niektorých prameňov uvedené osoby tiež dostávali potraviny z inkových

zásobární. V dobách hladu inka rozdeľoval obyvateľstvu zo svojich rezerv toľko potravín, koľko bolo treba.

Príslušníci ľudu mali pracovnú povinnosť (povinnosť pracovať na pôde ayllu, na poliach kňažstva, na pozemkoch inku,

starať sa o stáda lám inku a náboženských inštitúcií, zúčastňovať sa verejných stavebných prác, pracovať v bani a pod.; každá

rodina bola povinná spracovať pre štát vlnu, ktorú dostala od inku.). Museli aj poskytovať sluhov do domácností

„šľachticov“ a dodávať panny (acllas). (Išlo o panny vyberané spomedzi príslušníčok ľudu. Inkovi úradníci navštevovali

v pravidelných intervaloch dediny a vyhľadávali najkrajšie mladé dievčatá. Tie boli potom posielané do zvláštneho chrámu na

10

výchovu. Časť z nich sa stala vedľajšími ženami inku, prípadne manželkami alebo vedľajšími ženami príslušníkov

„šľachty“ alebo aj manželkami služobníkov inkov a „šľachticov“. Z ďalších sa stali už spomínané mamacuna - panny Slnka.)

K osobitným kategóriam obyvateľstva patrili napr. služobníci inku a „šľachticov“ či umelci a remeselníci pracujúci pre inku

a jeho „dvor“, alebo „šľachticov“.

Štátny aparát ríše Inkov

Štátny aparát ríše Inkov bol centralizovaný, tvoril pomyselnú pyramídu, ktorej vrcholom bol absolutistický panovník a

základňou najnižší úradníci.

Ústredné štátne orgány:

Panovník – sapay inka / inka

Výraz sapay inka (jediný inka) bol hlavným titulom panovníka. Jeho zjednodušenou formou bol titul inka, ktorý

pravdepodobne vznikol z kečuánskeho slova Inti = Slnko. Ďalšími titulmi inku boli syn Slnka (intip churin; tento titul nosili aj

iní príslušníci panovníckeho rodu mužského pohlavia), ten, kto miluje chudobných (waccha cuyac) a ochranca chubobných

(runa yanapac).

Politické postavenie a právomoci inku sa v priebehu imperiálnej fázy inkských dejín vyvíjali smerom k čoraz väčšej osobnej

moci inku. V tomto období sa presadilo aj zbožštenie inku. Inka bol považovaný za neobmedzeného vládcu nad všetkými

živými bytosťami. Patrila mu všetka pôda, všetky lamy a všetky prírodné bohatstvá. Inka bol jediným zákonodarcom, stál nad

zákonmi, ba dokonca bol považovaný takmer za personifikáciu práva. Bol tiež najvyšším výkonným orgánom, najvyšším

veliteľom armády a najvyšším sudcom s právom udeľovať milosti. (Inka často vykonával cesty po svojej ríši, počas ktorých sa

venoval aj vykonávaniu súdnictva.)

Obradnosť, ktorou bol inka obklopený, mala náboženský charakter. V prítomnosti inku nesmel byť nikto obutý. Príslušník

ľudu sa nemohol s inkom stretnúť osobne, ale iba prostredníctvom osobitného sprostredkovateľa. Len výnimočne bolo možné

dívať sa inkovi do tváre; obvykle bol krytý zástenou. Inkovi patrili paláce, záhrady, sady plné vtáctva a kvetov. Bol obklopený

množstvom služobníkov a dvoranov. Po smrti bolo inkovo mumifikované telo ponechané v jeho dome a zaobchádzalo sa s ním

ako so živým. Paláce, pôdu, služobníctvo ani osobný majetok zomrelého inku nededil jeho nástupca vo funkcii inku, ale všetko

toto slúžilo kultu mŕtveho inku.

Inkova hlavná manželka - coya musela byť jeho vlastná sestra a len z tohto manželstva mohol pochádzať následník trónu.

Okrem coye mal inka aj vedľajšie manželky.

Presný nástupnícky poriadok nebol zavedený, resp. v priebehu inkských dejín sa uplatnili viaceré druhy nástupníctva.

Štátna rada – poradný orgán inku zložený predovšetkým z jeho blízkych príbuzných.

Inšpektori (tucuyricoc)

Inka vysielal na inšpekčné cesty po krajine osobitných kontrolných úradníkov s priliehavým názvom tucuyricoc, čo v preklade

znamená „ten, ktorý všetko vidí“.

Miestna správa:

Inkovia nazývali svoju ríšu Tahuantinsuyu=Krajina štyroch častí, čo súviselo s jej administratívno-teritoriálnym rozdelením

na štyri časti označované termínom suyu. Hlavným mestom ríše bolo Cusco považované za „pupok sveta“. Sídlili tu všetky

centrálne inštitúcie ríše. Každé suyu sa delilo na provincie (huamani). Územné obvody mnohých provincií zodpovedali

teritóriám pôvodných štátov a kmeňových zoskupení, ktoré si Inkovia podmanili. Každá provincia mala hlavné mesto, ktoré

slúžilo ako jej administratívne a náboženské centrum.

Na čele každého suyu stál správca (apo, apu). Do tejto funkcie boli zvyčajne menovaní blízki príbuzní vládnuceho inku.

Ďalšie stupne inkského štátneho aparátu na oblastnej a miestnej úrovni predstavovali v každom suyu početní úradníci,

zaradení do určitej hierarchie (boli organizovaní podľa desiatkového systému). Každý úradník bol zodpovedný za určitý počet

11

rodín; čím vyššie bol postavený, tým viacej rodín mal na starosti. Každý úradník sa zodpovedal úradníkovi postavenému od

neho o stupeň vyššie.

Úradníci najnižších stupňov, vyberaní z príslušníkov ľudu, sa vo funkciách pravidelne obmieňali. Ich funkčné obdobie netrvalo

viac ako jeden rok, a tak sa postupne v úrade vystriedali všetky hlavy rodín spadajúcich pod právomoc týchto úradníkov. Na

úrovni komunít príslušníkov ľudu (pozostávajúcich z približne sto rodín a označovaných termínom pachaca) okrem toho

pôsobili zhromaždenia všetkých členov týchto spoločenstiev (nazývané camachico), na ktorých sa zúčastňovali muži aj ženy,

aby rokovali o záležitostiach svojej komunity.

Právomoci a úlohy úradníctva:

Právomoci úradníkov boli rozmanité. Charakteristickou črtou bola absencia profesionálnej špecializácie úradníkov. Iba na

najvyšších stupňoch administratívnej hierarchie pôsobili špecialisti, napr. pre vojenské, daňové (tribútne) a právne záležitosti.

Úradníci miestnej správy mali správnu aj súdnu právomoc.

Úradnícky aparát usmerňoval a v niektorých sférach priamo riadil ekonomiku ríše. V kompetencii štátu bolo prerozdeľovanie

pozemkov a dobytka. Štát sa staral o zvyšovanie produktivity pôdy a nárast produkcie plánovaním a organizáciou výstavby

zavlažovacích zariadení, terasovitých polí a inými prostriedkami, vykonával aktivity, ktoré by sme dnes nazvali ekologickými

(zákaz nekontrolovaného lovu, zákaz zabíjania samíc zvierat), staral sa o budovanie a údržbu sídiel a cestnej siete vrátane

mostov. Byrokracia riadila práce vykonávané príslušníkmi ľudu. Zároveň určovala ako majú byť využité výsledky týchto prác.

Z veľkej časti tiež zabezpečovala obchod a riadila remeselnú výrobu.

Administratívne funkcie úradníkov mali sčasti charakter pomoci obyvateľstvu: niektorí úradníci boli povinní poskytnúť pomoc

skupine obyvateľstva, za ktorú boli zodpovední, najmä rozdeliť jej príslušníkom osivo, potraviny a vlnu na výrobu odevov, či

poskytnúť pomoc pri stavbe domu. Úradníci mali na starosti poskytovanie sociálnej pomoci všetkým, ktorí ju potrebovali.

Úradníctvo vykonávalo aj manželskú a populačnú politiku vrátane výberu manželského partnera tým dospelým obyvateľom,

ktorí si žiadneho nenašli.

Štát a jeho úradníci mali na starosti tiež udržiavanie verejného poriadku. V tomto smere možno spomenúť potláčanie povstaní

a rebélií či kontrolovanie požívania chiche (kukuričné pivo) a koky.

Vedenie vojny a mobilizácia boli tiež záležitosťou byrokracie.

Inkské právo

Prameňom inkského práva boli obyčaje a právne akty jednotlivých inkov. Dôležitosť právnych aktov inkov rástla súbežne

s posilňovaním moci panovníka v imperiálnej etape inkských dejín. Vtedy bol už inka pokladaný za jediného zákonodarcu

a zákony boli považované za vyjadrenie jeho vôle.

Spoločenstvá, ktoré sa včlenili do impéria, si smeli zachovať svoje právo v rozsahu, v akom nebolo v rozpore s právom Inkov.

Jednou z foriem vyjadrenia inkského práva boli právne refrény. Pripomína to pomery v starovekých orientálnych štátoch, kde

k typickým znakom práva v najstaršom období patrila aj veršovaná podoba príkazu resp. zákazu daného právnou normou.

Umožnilo to ľahšie a trvalo si zapamätať normu. Túto funkciu plnili aj inkské právne refrény. Žiadny verejný akt nedokázal

oznámiť tak jednoducho a jasne práva a povinnosti ako typický právny refrén. Nanešťastie sa na väčšinu právnych refrénov

zabudlo. Do dnešných čias sa ako najznámejší z nich zachoval pozdrav: Ama llulla, ama sua, ama ccella, ama sipix, ama

mappa o maclla = Nebuď zlodej, ani klamár, ani leňoch, ani vrah, ani vyvrheľ, ani zženštilec.

Zaujímavosťou je existencia osobitnej skupiny znalcov práva, ktorí využívali špeciálne mnemotechnické pomôcky quipus –

záznamy v uzlovom „písme“ na šnúrkach.

Pokiaľ ide o otázku právotvorby, inkské právo malo teoreticky pôvod v inkovi samotnom. Inkova legislatívna činnosť však

de facto bola pod vplyvom rôznych vysokých hodnostárov vrátane kňazov, ktorými bol obklopený.

Rodinné právo

Rodina bola u Inkov veľmi rešpektovanou spoločenskou jednotkou.

12

Príslušníci ľudu – najpočetnejšej vrstvy obyvateľstva – začínali štátu poskytovať tribút (vo forme vykonávania osobitných

prác v prospech štátu) až po uzavretí manželstva, čo prispelo k tomu, že štát podporoval zakladanie nových rodín, ba dokonca

zaviedol povinné manželstvo pre takmer všetkých obyvateľov ríše.

Inkská spoločnosť bola patriarchálna. Prednostné postavenie mužov si môžeme všimnúť už pri ochrane života nenarodených

detí. Ak bol plod, ktorého sa matka zbavila, ženského pohlavia, bola potrestaná dvesto údermi bičom a vyhnanstvom. Ak však

bol týmto plodom nenarodený chlapec, matku popravili. Zo strany štátu sa teda chlapcom očividne prikladala vyššia hodnota.

Nadradené postavenie mužov sa prejavovalo v rôznych ďalších prípadoch.

Patriarchálny charakter spoločnosti sa odrážal aj v inkskej koncepcii manželstva, ktorá vyjadrovala mužské videnie tejto

inštitúcie. Počet manželiek sa považoval za ukazovateľ mužovho bohatstva a prestíže. Aj preto bola polygýnia rozšírená

v prostredí „šľachticov“ a naopak len výnimočne sa vyskytovala medzi „nešľachticmi“: jedným zo spôsobov, ktorým inka

mohol odmeniť „nešľachticov“ so zásluhami, bolo dovolenie žiť v polygýnii a súčasne pridelenie žien.

Uzatvorením manželstva sa mladomanželia stávali dospelými v právnom zmysle.

Ďalšou charakteristickou črtou inkského manželstva bolo dodržiavanie princípu (miestnej) endogamie, t.j. výberu manželského

partnera v rámci vlastného spoločenstva, t.j. ayllu.

Manželstvo muža s jeho vlastnou sestrou bolo výsadou inku. Ktokoľvek iný uzavrel takéto manželstvo, bol popravený.

Príslušníci „šľachty“ sa mohli ženiť so svojimi polosestrami, * čo v istom zmysle odrážalo spoločenskú hierarchiu:

Panovník ako najvyššie postavená osoba v štáte mal právo oženiť sa svojou vlastnou sestrou, „šľachtici“ ako oproti nemu

nižšie postavené osoby mali právo oženiť sa len so svojimi polosestrami, čím sa ukázala ich podriadenosť inkovi, avšak aj ich

nadradenosť nad príslušníkmi ľudu, keďže títo nemohli uzatvárať manželstvá medzi súrodencami vôbec.

Zvláštnosťou boli štátom podporované manželstvá medzi telesne postihnutými a rovnako hendikepovanými (napr. slepá so

slepým).

Manželstvá vznikali buď z iniciatívy mladého páru so súhlasom ich rodičov, alebo ich dohodli rodičia. Boli tu však aj iné

dôvody pre uzavretie manželstva. Muž mohol získať ženu ako dar od inku alebo tým, že ju zajal vo vojne. Manželku bolo

možné aj „zdediť“ (obdoba levirátu).

Uzavretiu manželstva predchádzali verejné zásnuby. V deň zásnub príslušný úradník zhromaždil chlapcov spôsobilých

uzavrieť manželstvo do jedného radu a dievčatá do druhého. Každý chlapec si, keď prišiel na rad, vybral dievča a postavil ho

za seba. Ak dvaja chlapci súperili o jedno dievča, ten zo súperov, ktorý si mal vyberať dievča ako druhý v poradí, si nevybral

žiadne dievča a spor následne rozhodol úradník. Ten, ktorý neuspel, si potom vybral iné dievča. Keď boli vytvorené všetky

páry, úradník obradne odovzdal každú dievčinu jej budúcemu manželovi, dávajúc pri tom inkovo požehnanie ich manželstvu.

Po tomto verejnom zasnúbení usporiadali rodiny snúbencov svadbu spojenú s rôznymi obradmi.

Dominantné postavenie v inkskom manželstve mal muž, postavenie manželiek však nebolo vo všetkých oblastiach ríše

v rovnakej miere podriadené. Práca manželiek tiež predstavovala pre ich manželov významný ekonomický prínos.

Zásadným cieľom inkského manželstva bolo splodenie a výchova detí. Keď sa niekto stal rodičom, spôsobilo to zmeny

v jeho postavení, najmä mal právo na určité sociálne zvýhodnenia, napr. na pridelenie ďalšej pôdy či na určité úľavy od

pracovnej povinnosti.

Základným dôvodom zániku manželstva bola smrť niektorého z manželov. Ak zomrela hlavná manželka, žiadna z vedľajších

žien nemohla zaujať jej miesto, pričom muž mal v takom prípade právo vziať si ďalšiu hlavnú manželku. Inkovia to

vysvetľovali ako preventívny prostriedok proti intrigám medzi vedľajšími ženami. Vdova sa už nikdy nesmela znovu vydať ani

spoločne žiť s nejakým mužom, a to nezávisle od jej sociálneho postavenia. Výnimkou z tohto pravidla bol prípad, keď vdovu

zdedil brat jej muža (obdoba levirátu). Syn zase zdedil vedľajšie manželky svojho otca, ak neporodili deti.

Ďalším dôvodom zániku manželstva bol rozvod. Rozvod s hlavnou manželkou bol po súhlase štátu s uzavretím manželstva

(t.j. po verejnom zasnúbení pred štátnym úradníkom) nemožný, ale s vedľajšími ženami sa muž mohol rozviesť ľahko.

* Polosestra = sestra, ktorá má so svojím bratom spoločného jedného rodiča.

13

Zaujímavosťou inkského rodinného práva bolo manželstvo na skúšku, ktoré medzi andskými Indiánmi pretrvávalo ešte aj

v 20. st.

Trestné právo

Inkské trestné právo bolo spočiatku obyčajovým právom. To sa neskôr zmenilo, keď Inkovia v čase najväčšieho rozkvetu

svojho impéria začali pociťovali potrebu vytvorenia trestnoprávneho zákonníka. Tejto úlohy sa ujal inka Pachacuti Yupanqui

(1438-1471). Pachacutiho zákonník vymenúval trestné činy a pre každý z nich určoval trest.

Zločin bol vnímaný ako neposlušnosť voči inkovi, od ktorého všetky zákony pochádzali, a vzhľadom na apoteózu

panovníka bol pre Inkov aj náboženským deliktom.

Zdá sa, že aspoň v prípade spáchania niektorých trestných činov boli páchatelia z radov „šľachty“ trestaní prísnejšie (!)

ako páchatelia tých istých trestných činov patriaci k prostému ľudu. Napr. cudzoložstvo sa trestalo smrťou, ale iba medzi

urodzenými, zatiaľ čo u príslušníkov ľudu sa za dokázanú neveru vynášal trest mučenia pre oboch páchateľov.

Osoby nedospelé v právnom zmysle neboli trestne zodpovedné: za trestný čin nedospelého delikventa bol potrestaný jeho otec.

Sudca posudzoval schopnosť posúdiť závažnosť vlastného činu. Ak dal podnet k trestnému činu niekto iný ako páchateľ,

potrestali iniciátora porušenia zákona a nie toho, kto čin vykonal (!). Ak sa dokázalo, že príslušník ľudu kradol z hladu, pretože

mu jeho bezprostredný predstavený (miestny úradník) nevedel zabezpečiť základné životné prostriedky, nepotrestali páchateľa

ale úradníka, pretože spôsobil krádež zlým výkonom svojej funkcie (!)

Pri protištátnych trestných činoch sa uplatňovala kolektívna trestná zodpovednosť osôb nachádzajúcich sa v určitom vzťahu

k páchateľovi, a to bez ohľadu na to, či sa na spáchaní trestného činu podieľali, alebo nie

.

Druhy trestov: Tresty boli zvyčajne veľmi tvrdé. Často používaný bol trest smrti, vykonávaný napr. ukameňovaním,

obesením či zvrhnutím zo skaly. Kameňovanie nemuselo mať vždy za následok smrť: funkcionárovi, ktorý zle vykonával svoj

úrad, sa z výšky jedného metra hodil na chrbát obrovský balvan. Ak mal odsúdený „šťastie“ a výkon tohto trestu prežil, ostal

doživotným invalidom. Okrem trestu smrti poznalo inkské právo ako trest aj nútené práce v baniach, v pralese, či na kokových

plantážach, vyhnanstvo, telesné tresty (napr. bičovanie), tresty dehonestujúce (napr. verejné pokarhanie) a majetkové (napr.

konfiškácie), trest odňatia slobody.

Vybrané trestné činy:

- Zradcu ríše, každého, čo konšpiroval proti moci inkov, stihol trest smrti. Z jeho tela vyrobili „ľudský bubon“, z kostí

flautičky, jeho dom zrovnali so zemou, jeho polia zasypali soľou, aby nerodili. Rovnako krutý trest stihol aj toho, kto vstúpil

do „kláštora“ panien Slnka a ohrozoval ich panenskú čistotu (samozrejme okrem inku).

- Kto pochyboval o bohoch Inkov, tomu hrozil trest smrti.

- Krádež štátneho majetku sa trestala smrťou.

- Vrahovia sa trestali smrťou. Ak bol vrahom hodnostár ríše, bol rozštvrtený.

Procesné právo

O vine či nevine obžalovaných a o výmere trestu rozhodovali sudcovia.

Súdnu právomoc vykonávali administratívne orgány.

Platila zásada, že jednotlivca súdi osoba, ktorá je vyššie postavená ako on.

Výkon súdnictva bol bezplatný. Advokáti neexistovali.

Trestné konanie malo rýchly priebeh. Podnetom na jeho začatie bolo oznámenie o spáchaní trestného činu, ktoré podal alebo

sám postihnutý, alebo ktokoľvek iný príslušnému funkcionárovi ríše. Páchateľa potom zaistili a do začatia vlastného súdneho

pojednávania ho držali vo väzbe. Hlavné pojednávanie sa muselo uskutočniť najneskôr do piatich dní.

Súdne konanie bývalo takmer vždy verejné. Svedkovia pred svojou výpoveďou museli prisahať a v prípade krivej prísahy

ich čakal krutý trest. Za svedkov povolávali inkské súdy mužov, nikdy nie ženy. (Príslušné nariadenie inku Tupaca

14

Yupanquiho znelo: „Nariaďujeme, že žiadna žena nemôže vystupovať ako svedok, pretože je podvodnícka a klamárska

a zbabelá.“) V prípade, že sa obvinení bránili veľmi vehementne, namiesto obvyklého procesu ich podrobili „božiemu súdu“,

ktorý spočíval v tom, že ich zatvorili do cely so šelmami a jedovatými živočíchmi. Ak tam prežili určený čas, považovali sa za

nevinných a neboli súdení. Ale v prípade ak umreli, znamenalo to, že božská prozreteľnosť ich potrestala.

Na záver pojednávania vyniesol súd rozsudok. Pri určení trestu bol sudca striktne viazaný zákonom, čo malo za cieľ

zabrániť podplácaniu sudcov. Taktiež sa uplatňoval názor, že ak by niekto iný ako inka mohol rozhodovať o tom, aký trest sa

bude aplikovať, znamenalo by to zníženie majestátu inku a jeho radcov, ktorí boli tvorcami zákonov. Proti rozsudku

nejestvovalo v inkskom práve odvolanie.

Pri vykonávaní rozsudkov sa bral ohľad na spoločenské postavenie vinníkov. Znamenalo to napr., že trest smrti sa vykonával,

ak išlo o vinníka z ľudu, verejne, ak išlo príslušníka šľachty, bez účasti verejnosti.

15