Teória poznania, 14.2.2008

Stvrtok 14.2.2008 Teória poznania



Minule som hovoril o význame alebo zmysle teórie poznania alebo inak epistemológie,
hovoril som o tom, že novovekí filozofi počnúc hlavne od Descartesa hľadali istotu
poznania a hľadali také tvrdenie alebo tvrdenia, o ktorých nie je možné pochybovať.
Domnievali sa totiž, že poznanie môže mať len základ v takých výrokoch alebo v takých
tvrdeniach, ktoré sú mimo akejkoľvek pochybnosti. To, čo je isté, o tom nemôžeme
pochybovať a len to môže byť základom poznania, všetko ostatné poznanie je potom
odvodené od týchto základných právd, o ktorých nie je možné pochybovať. Minule som to
len načrtol, teda hovoril som o tom, že je potrebné nájsť určitý archimedovský bod, ktorý
bude východiskom poznania, bod, ktorý leží mimo akúkoľvek pochybnosť a od ktorého sa
ďalšie poznanie môže odvíjať. Načrtol som už, môžeme povedať, TRADIČNÉ
ODPOVEDE NA SKEPTICIZMUS, ktoré už teda filozofi rozvinuli na začiatku novovekej
filozofie. Tieto tradičné odpovede na skepticizmus môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín,
ide o odpoveď racionalizmu a empirizmu a potom ešte odpoveď prostého rozumu
(common sense).
Odpoveď racionalizmu na výzvu skepticizmu



tiež som minule spomenul, že títo novovekí filozofi povedzme Descartes, pre nich
pochybovanie nebolo cieľom samým o sebe, bolo len prostriedkom nájdenia pravdy, o ktorej
nie je možné pochybovať, pochybovanie u Descartesa nebolo samoúčelné. On vpodstate
pochyboval preto, aby v konečnom dôsledku našiel také tvrdenie, o ktorom nie je možné
pochybovať. Čiže teraz sa bližšie chcem venovať tej jeho odpovedi na výzvu skepticizmu,
lebo ako som tiež minule povedal skepticizmus je filozofická pozícia alebo filozofické
stanovisko, podľa ktorého nemáme žiadne poznanie, máme len domnienky, pri ktorých
nemáme istotu, že sú pravdivé. Skepticizmus som už minule takto vymedzil, ako filozofické
stanovisko, podľa ktorého nemôžeme mať istotu o žiadnom tvrdení, teda žiadne tvrdenie
nespĺňa nárok poznania, to len teraz opakujem, aby sme sa dostali do súvislosti tých
problémov, ktoré teraz budem rozoberať hlbšie, teda tých dvoch odpovedí skepticizmu, teda
tou prvou odpoveďou je racionalizmus. Racionalisti a empirici, opakujem ešte raz, hľadali
tvrdenia, o ktorých nie je možné pochybovať, lebo len také sú isté, prijali teda tú výzvu
skepticizmu. René Descartes použil teda metódu pochybovania, určitý vzruch
systematického skepticizmu, odoprel súhlasiť s tým, o čom nemáme jasnú a zreteľnú ideu.
To, čo nemá jasnú a zreteľnú ideu, o tom všetkom môžeme pochybovať a nemôže to byť
základom poznania. Čiže, inými slovami, Descartes navrhol pochybovať o všetkom, dokiaľ
sa to rozumovo nedokázalo ako isté a nespochybniteľné, to však bolo len prípravne
opatrenie, nebol to cieľ jeho filozofie ako som už povedal, bolo to len prípravné opatrenie na
potvrdenie základov poznania. Tento skepticizmus, teda toto Descartesove pochybovanie, tá
jeho metodická skepsa, nebol nekompromisný, kedže predpokladal, že sa napokon nájde
nejaká nespochybniteľna pravda-racionálna intuícia, že sa musí nájsť nejaké východisko z
pochybovania a že poznanie bude zaručené práve vo vzťahu k nej. Cieľom pre Descartesa
nebolo dokázať, že v skutočnosti poznáme tú alebo onú jednotlivú vec ale skôr ukázať, že
môžeme mať, ba naozaj máme určité všeobecné druhy poznania napríklad poznanie
nezávislého sveta, poznanie existencie sveta mimo môjho vedomia. Descartesov zámer bolo
dokázať, že všeobecná platnosť matematiky a toho, čo nám zmysly potvrdzujú sa dá ubrániť
proti skeptickym argumentom, či to alebo ono jednotlivé tvrdenie poznania je skutočne
pravdivé, to sa už musí nechať patričnému odvetviu na posúdenie, najskôr, ale musí byť
podľa Descartesa zaručená možnosť týchto samotných odvetvií, možnost matematiky a
prírodnych vied. Možnost týchto vied možno zaručiť len vtedy, ak samozrejme existuje svet
mimo môjho vedomia, nezávisle od môjho vedomia, čiže táto jeho metóda je racionálna vo
všeobecnom zmysle, jestvuje základné presvedčenie, že iba rozum môže dokázať základy
poznania, ba dokonca že aj zmysly vyžadujú záruku, ktorú môže zabezpečiť iba rozum. Ja
zachvíľku vysvetlím v akom zmysle podľa Descartesa rozum zabezpečuje poznanie, ktoré

získavame vďaka zmyslovému vnímaniu. Descartes ako matematik obdivoval výsledky
matematiky vo všeobecnosti a geometrie zvlášť a pokúsil sa túto geometrickú metódu
poznania využiť aj vo filozofii, resp.dospieť k istému poznaniu, mimo akúkoľvek
pochybnosť geometrickou metódou. Podľa Descartesa, keby bolo možné zistiť určité
nespochybniteľné pravdy, ktoré by sa dali použiť ako axiómy deduktívneho systému, čiže
ako východiskové tvrdenia ďalšieho dokazovania, bolo by možné vyvodiť z nich iné pravdy,
podobne ako v geometrii; ďalším filozofom, ktorý výslovne ešte intenzívnejšie využíval
geometrickú metódu bol Benediktus Baruch Spinoza, ktorý svoju hlavnú pracu pod názvom
Etika napísal práve touto geometrickou metódou, ale to len na okraj. Chcem sa vrátiť k
Descartesovi a ukázať konkrétne ako využil geometrickú metódu, resp.ako vďaka nej
najskôr dospel k tvrdeniu a následne k tvrdeniam, mohli by sme povedať axiómam, od
ktorých sa potom odvíja alebo môže odvíjať ďalšie poznanie. Opakujem ešte raz, čo je teda
podstatné v tejto veci,v tomto boji proti skepticizmu je podstatné to,že racionalisti ako aj
empirici boli zameraní na také poznanie alebo na nájdenie takého poznania, ktoré malo byť
isté, preto lebo teda je mimo akúkoľvek pochybnosť alebo teda je nutné alebo teda je
nespochybniteľné. Čiže to bola doležitá otázka, či existuje vôbec takéto poznanie mimo
akúkoľvek pochybnosť, ak existuje tak to potom nemôže byť len psychologický fakt, že o
tomto poznaní nemôžeme pochybovať. Musí byť toto poznanie nespochybniteľné v užšom
slova zmysle, to znamená, že musí prevyšovať možnosť pochybovania vôbec a to je možné
iba vtedy, keď je nevyhnutne pravdivé. Avšak, treba si ďalej uvedomiť, že nie všetko, čo je
istotne pravdivé je zároveň nutné. Je napríklad istotne pravdivé, že papier, na ktorý píšete je
biely, ale nie je to vôbec druh poznania, ktorý by bol nutný, teda na druhej strane vôbec to
nie je nutné, aby tomu tak bolo, pretože môžeme písať aj na papier inej farby. Čiže toto
poznanie, ktoré je istotne pravdivé, avšak nie je nutné, nemôže byť potom základom
poznania, nemôže byť tým druhom pravdy, ktorá by mohla byť základom poznania. Je
potrebné si všimnúť, že tieto tradičné odpovede na problém skepticizmu predpokladali, že
fakt, že niečo môže byť nepravdivé otvára možnosť skepticizmu a preto potom či už
racionalisti alebo empirici sa sústredili na hľadanie právd, o ktorých nie je možné
pochybovať.
Vrátim sa ale k Descartesovým meditáciam o prvej filozofii, k tomu myšlienkovitému
postupu, ktorý ho doviedol k istej ale zároveň nevyhnutnej pravdy, čiže Descartes
prechadzajúc pochybovaním napokon dospel k základom poznania, najskôr ale v prvej
úvahe alebo v prvej meditácii pochybuje nielen o tých zmyslových vnemoch, ktoré sú
spojené s možnosťou klamu, ale aj o schopnosti zmyslov ako takej, teda o tom, či zmyslové
poznanie má vôbec nejaký vzťah k skutočnosti. Je totiž možné, tvrdí Descartes, že je tu
akýsi zlomyselny démon, ktorý nás neustále klame a ktorý nam predstiera existenciu
reálneho sveta, podobne ako sa nám to stáva vo sne. V druhej meditácii však Descartes
nachádza ten archimedovský pevný bod, o ktorom nemožno pochybovať, aj ked totiž
pochybujem, i keby ma klamársky boh podvádzal, isté je,že som to ja, ktorý pochybujem a
som podvadzaný, to znamená,že veta “Ja som, ja existujem”, kedykoľvek ju vyslovím alebo
myslou chápem, je nevyhnutne pravdivá, nie je len istá, ale aj zároveň nevyhnutne pravdivá.
Čiže Descartes to potom vyjadruje nasledovne :”Ego cogito, ergo ego sum”-”Mýslím, teda
som”. Existencia môjho ja je nutnou a nepochybnou pravdou, na ktorej spočívajú dalšie
dôkazy,je to intuitívna bezprostredne istá/poznaná pravda,ktorá je východiskom
pochybovania, je základom poznania.
Ked už teda Descartes dokazal jestvovanie seba ako veci myslacej-res cogitans,lebo on sa
potom ďalej pýta, ale to nás veľmi ani nezaujíma,že čo je to to 'Ego',ktoré existuje. Je to vec
mysliaca-res cogitans, pretože myslenie-cogitare je atribút tohto ega, vpodstate pod to
myslenie zaraďuje aj pochybovanie,vnímanie,cítenie a všetky ostatné aktivity tohto ega.
Čiže ďalej potom toto 'Ego' určuje ako vlastne res cogitans-vec mysliaca,no a potom teda
keď dokázal jestvovanie seba ako veci mysliacej, tak potom následne poukazuje na fakt, že
medzi našimi ideami je idea boha a tiež idea vonkajšieho sveta pozostávajuceho z

rozpriestranených čiže nemysliacich veci. Následne potom Descartes dokazuje, že tieto idey,
teda idea Boha a idea vonkajších vecí sú pravdivé v tom zmysle, že zodpovedajú niečomu
čo je skutočné,nielen v našom vedomí ako idee, najskôr teda o tom pochyboval, ale už ked
našiel to prvotné východisko z pochybovania- vlastné ego, tak potom následne objavil,že vo
vlastnom vedomí máme idee a tieto idee musia byť pravdivé. najskôr pokiaľ ide o ideu
boha, tak Descartes argumentuje zhruba nasledovne: tvrdí,že keď mám v sebe ideu boha, tak
to musí mať nejakú príčinu a jediná možná príčina idey nekonečnej bytosti alebo idey
nekonečného boha vo mne ako v konečnom stvorení je skutočná existencia takejto
nekonečnej bytosti. Čiže práve preto,že ide o ideu nekonečnej bytosti, táto idea nemôže byť
len myslená,teda boh musí existovať. Inak by to už nebola idea nekonečnej bytosti,ale idea,
ktorú si človek sám vytvoril. Ak je to teda idea nekonečnej bytosti, tak boh existuje. To je do
istej miery Anzelmov modifikovaný dôkaz božej existencie. Čiže môžeme si pomôcť aj
takou analógiou, že podobne ako keď človek navrhuje nejaký komplikovaný stroj,tak sám
musí tento stroj prevysovat. Čiže z tohto potom plynie,že boh je jediná možná pričina,teda
idey boha v našom vedomí,lebo on sám nám dal ideu seba do nášho vedomia,sám je
príčinou tejto idey v našom vedomí. My samy od seba by sme k takejto idey nemohli
dospieť. Pretože sme konečné bytosti a tu ide o ideu nekonečnej bytosti. Boh nie je len
príčinou idey seba samého v našom vedomí, ale je aj príčinou mojej vlastnej
existencie,keďže som kontingentný-náhodný,som tu,ale mohol by som aj nebyť,musí mať
moja existencia nejaké odôvodnenie,čiže Boh ma v minulosti nielen stvoril,ale v každom
okamihu ma udržiava v jestvovaní alebo v bytí. Čiže Descartes napokon tvrdí,že nakoľko
boh nie je klamárom,pretože najskôr ho prirovnával k tomu zlomyselnému démonovi, ale
napokon vlastne zistil,že boh nie je klamárom a teda v tom prípade tak potom aj idey
vonkajšich predmetov musia byť pravdivé,teda musí im v skutočnosti niečo zodpovedať. To
je deduktívny postup. Východiskom je to, že existujem a potom ešte spätne dôvodom môjho
bytia je boh a potom ďalšie tvrdenia aj existencia sveta mimo môjho vedomia je napokon v
konečnom dôsledku zaručená. Čiže tieto idee vonkajších vecí sa musia zhodovať s niečim
čo jestvuje, vobec nepravda a omyl sú potom pre Descartesa len výtvormi vôle, nie
intelektu. Celkovo môžeme povedať,že je zrejmé,že dôsledný racionalista by mal v
konečnom dôsledku podporovať názor,že všetky pravdy sú nutné
G. W. Leibniz-ďalší predstaviteľ novovekého racionalizmu práve dospel výslovne k tomuto
záveru, podľa Leibniza všetky pravdivé výroky sú nutne pravdivé,ak sú teda pravdivé,sú
nutne pravdivé. V každej pravdivej výpovedi totiž predikát alebo z hľadiska syntaxe
prísudok je obsiahnutý v subjekte-podmete,napríklad taká výpoveď 'človek je rozumný
živočích',čiže už v rozsahu toho pojmu 'človek' je implicitne zahrnuté rozumný živočích,
čiže práve preto je to nevyhnutne pravdivé. Čiže hlavný bod Leibnizovej filozofie je
racionalistický v najvyššej miere.To,čo je pravdivé o pravej substancii musí sa dať vyvodiť z
povahy tejto substancie. Zatiaľčo sa Leibniz snažil rozlišovať pravdy rozumu,čiže logické
pravdy, na druhej strane pravdy faktu, došiel napokon k záveru, že aj pravdové fakty sú
rovnako nutné ako logické pravdy. Je totiž predsa zrejmé že zhľadiska božej mysle sú všetky
pravdivé výroky nutne pravdivé a boli by také aj pre nás, ibaže narozdiel od Boha, my
nemôžeme isto vedieť, ktore súdy, ktoré vypovedajú o nejakej faktickej skutočnosti sú
pravdivé. Boh, ktorý to vie,tak pre neho ,ak je niečo pravdou,tak je to nevyhnutnou
pravdou. My môžeme isto tvrdiť len to že keď je nejaky výrok skutočne pravdivý,tak je
nutne pravdivý. Avšak na zistenie, či je skutočne pravdivý, musíme sa odvolať na princíp
dostatočného dôvodu čiže de facto musíme sa uspokojiť s pravdepodobnosťou a hladať teda
dôvody na tvrdenie jednej alebo druhej veci. Božia myseľ ktorá vie čo je pravdivé,môže dať
odpoveď skeptikovi, lebo vie čo je pravdivé, avšak my si nikdy nemôžeme byť absolútne
isti, čo je pravdivé, ale to sa vzťahuje len na faktové súdy, v prípade tých logických
rozumových právd,teda matematických právd,tam máme istotu,ale vpripade faktových
súdov nemáme, čiže nikdy si nemôžeme byť v tomto prípade absolutne istí,čo je
pravdivé,môžeme si byť ale istí len v takej miere, v akej máme dôvody na svoje mienky.

Čiže to bola odpoveď racionalizmu na výzvu skepticizmu.
Ďalej Odpoveď empirizmu – empirici tiež hľadali určité pravdy, o ktorých nie je možné
pochybovať, ale tieto pravdy našli v iných tvrdeniach ako racionalisti. Klasik empirizmu
John Locke vo svoje práci 'Eseje o ľudskom poznaní' vyhlasuje, že jeho cieľom je skúmať
pôvod,istotu a rozsah ľudského poznania. V poslednej knihe tejto svojej eseje sa snaží
opodstatniť nároky na poznanie vo všeobecnosti spôsobom, ktorý v istom zmysle pripomína
Descartesa, tvrdí, že máme intuitívne poznanie vlastnej existencie a tiež máme dôkazové
alebo demonštratívne poznanie Boha, avšak už narozdiel od Descartesa nepoužíva toto
poznanie teda poznanie Boha na potvrdenie tretieho druhu poznania a mám teraz na mysli
teda zmysloveho poznania jednotlivých partikulárnych existencii. Čiže u Descartesa
existencia Boha zaručuje to,že svet mimo nášho vedomia existuje, pretože Boh nás neklame,
ak máme idey veci. U Locka už ale Boh aj ked existuje, nezaručuje aspoň teda nie priamo v
tom Lockovom myšlienkovom postupe existenciu sveta mimo vedomia. Čiže už ten spôsob
dokazovania toho zmyslového poznania jednotlivých partikulárnych existencii je u Locka
iný ako u Descartesa, no čiže ak prostredníctvom idey respektíve existencie Boha Lock
nedokazuje existenciu sveta mimo môjho vedomia, treba sa spýtať ako ju dokazuje alebo
teda ako ju odôvodňuje, no a toto poznanie sveta mimo môjho vedomia podľa Locka
spočíva koniec-koncov na tom, čo volá jednoduché idey vecí. Totiž tieto jednoduché idey
vecí, ktoré máme vo vedomí sú zapríčinené samotnými vecami a práve preto nemôžu byť
mylné, to je dôkaz ktorý nás vedie k istote poznania v empirizme, máme jednoduché idey
vecí, napríklad idea tvaru alebo veľkosti nejakého predmetu, ak sa mi predmet javí v
určitom tvare, tak vlastne táto idea,lebo je zapríčinená vlastnou vecou, nemôže byť mylná.
Tieto jednoduché idey veci sú zapríčinené samotnými vecami a preto nemôžu byť mylné a
zložené idey podľa Locka nemusia zodpovedať ničomu, keďže je to ľudský rozum, čo
zlučuje jednoduché idey do zložitých a takto sa môže do nich dostať omyl. Hlavná časť
Lockovej 'Eseje o ľudskom rozume' má však na programe iný problém, Locke sa totiž
predovšetkým pokúša dokázať, že všetky naše idey,ktorými vyjadrujeme poznanie v
konečnom dôsledku pochádzajú zo skúsenosti, buď teda priamo zo zmyslového vnímania
alebo z reflexie rozumu, to nás nebude bližšie zaujímať,pretože nám ide zhľadiska toho
problému odpovede na skepticizmus hlavne o to, že tá možnosť istoty poznania je
zabezpečená tými jednoduchými ideami, pretože tie sú zapríčinené samotnými vecami. Čiže
aj empirizmus dáva určitú odpoveď na výzvu skepticizmu, ďalší predstaviteľ empirizmu
George Barkeley. Napríklad tvrdil, že jeho názory boli obranou proti skepticizmu a dali
istotu poznaniu, čiastočne preto, že keď všetky naše idey sú odvodené zo skúsenosti, nie je
možné špekulovať o tom, čo je za skúsenosťou, teda nemohli by sme pochopiť takú vec.
Čiže pre náš problém je dôležitý ten názor, že vnem je nespochybniteľný, je bez možnosti
omylu, pretože omyl nemá miesto v tom čo je dané. Omyl potom zapríčinuje buď
predstavivosť alebo slabosť ľudského rozumu, keďže ale určité pravdy sú dané v skúsenosti,
teda pravdy o tom ako sa nám veci javia, nemôžu byt mylné. Čo sa týka poznania právd,
empirizmus sa môže jednoducho považovať za názor, že poznanie sa v konečnom dôsledku
zakladá na skúsenosti. Je však potrebné upozorniť na to, že sú pravdy, ktoré nie je možné
poznať na základe skúsenosti alebo nie priamou cestou, existujú pravdy a to matematické a
logické, ktoré sa teda nepoznávajú na základe skúsenosti alebo nie aspoň priamou cestou.
Vpodstate len málo empirikov doslova bralo to tvrdenie, že všetky pravdy sa zakladajú na
skúsenosti, aj keď boli aj takí, ktorí všetky pravdy vyvodzovali zo skúsenosti, napríklad
John Stuart Mill, podľa ktorého teda aj matematické a logické pravdy sa zakladajú na
skúsenosti, sú to podľa neho zovšeobecnené údaje skúsenosti. My kriticky môžeme
povedať, že aspoň teda ten moderný empirizmus a poviem zachviľku, kto patrí do toho
súčasného moderného empirizmu, moderný empirizmus je tézou, že všetky výroky alebo
propozície okrem teda matematických a logických sú overitelné skúsenosťou. Empirizmus
teda vo svojom najstriktnejšom chápaní je téza, že nepochybne výroky, ktoré majú byť
základmi obrany poznania voči skeptikom pochádzajú zo skúsenosti. Iné pravdy sú potom

rozličným spôsobom z nich odvodené. Otázka, ktorej sa chcem ďalej venovať a ktorá je
dôležitá už pre ten moderný empirizmus,nie klasický empirizmus znie, či jestvujú nejaké
výroky, ktoré sú priamymi vyjadreniami skúsenosti a ktoré sú teda zároveň nepochybne
pravdivé. To, že jestvujú je zrejme odpoveď moderného empirizmu. Avšak otázka ako ich
určiť, teda tieto výroky je už predmetom ďalšej debaty, teda výroky ktoré sú pramymi
vyjadreniami skúsenosti a ktoré sú nepochybne pravdivé. Čiže moderní empirici, keď
odpovedali na otázku, že takéto výroky existujú, tak potom hneď museli aj odpovedať na
otázku, že ako ich určiť. Moderní empirici, konkrétne Otto Neurath a Rudolf Carnap
zároveň teda predstavitelia logického pozitivizmu, čiže tretej fázy vo vývine pozitivizmu
tieto základne výroky, ktoré teda ako som povedal sú priamymi vyjadreniami skúsenosti,
nazývajú protokorálne vyroky, ktoré teda bezpostredne vypovedajú o tom, ako sa teda veci
majú. Táto otázka, čo sa teda má považovať za protokorálny výrok prešla mnohými
premenami a to predovšetkým v spisoch Alfreda Ayera, ktorý začína teda celkovo svoju
úvahu názorom, že nič nemôže byť ani len pravdepodobné, pokiaľ nejestvuje niečo isté.
Ayer ďalej potom dospieva k tvrdeniu, že sa pochybovanie neda úplne vylúčit ale napokon
príde chvíľa ked sa stáva neurotickým,pretože je bez konca, v tomto momente samozrejme
stráca akúkoľvek teoretickú dôležitosť. No potom, čo Ayer prerokoval,tieto predbežné úvahy
alebo otázky, poukazuje na názor, že tvrdenie ktoré sa vzťahuje iba na obsah prítomnej
skúsenosti je také, že je nemožné, aby sme sa v ňom mýlili. Ďalej si Ayer kladie otazku 'Čo
je to opis danej veci?' a odpovedá na otázku nasledovne: “Opisujem niečo, nie vzťahujúc to
k niečomu inému (a myslí sa tým k inému výrazu alebo slovu), ale označiac, že určité slovo
sa na to aplikuje a to podľa pravidla zmyslu jazyka. Pravidlá zmyslu jazyka sú podľa Ayera
tie pravidlá, podľa ktorých sa prisudzujú označenia jazyka teda výrazy skutočným daným
stavom, čiže tieto pravidlá sa určujú ostenzívne čiže ukázanim, teda aby sme poznali ako sa
jazyk vzťahuje na svet, musia jestvovať nejaké výrazy, ktorých aplikáciu sa naučíme nie
pomocou definicie teda pomocou iných výrazov ale jednoduchou koreláciou medzi nimi a
ich aplikáciami. Hneď to vysvetlím aj na príklade, lebo vec je vcelku jednoduchá. Nemusím
hladať definíciu, genus proxima, teda najbližší nadradený pojem, ale len ostenzívne ukážem
“Toto je fixka”, je to pravidlo zmyslu jazyka, ktorým pridelím tomuto výrazu fixka zmysel,
s tým, že ukažem na túto fixku, ide o tzv. ostenzívnu definíciu. Zapíšte si to takto: poznanie
teda týchto pravidiel na použitie vhodnych vyjadrení je ostenzívne, teda poukážem na danú
vec, slovo alebo výraz získava význam ostenzívne, teda poukázaním. Poznanie týchto
pravidiel na použitie vhodných vyjadreni je ostenzívne a to preto že stačí, aby niekto ukázal
vec spolu s vyslovením výrazu, ostenzívne, nie pomocou definície, nie že poviem, že fixka
je nejaký prostriedok na písanie,teda pomocou iných slov, ale ostenzívne. To tvrdí Ayer.
Samozrejme táto ostenzívna definícia alebo význam získaný ostenzívne neplatí ani podľa
Ayera pre všetky výrazy, na pochopenie väčšiny slov budem musieť chápať iné veci, aby
som vedel, čo sa naznačuje užitím tohto slova, napríklad keď poviem výraz stolička,vyznam
tohto slova mi môže byť jasny len vtedy, keď viem čo je to nábytok. To je už výraz, ktorého
význam nemôžem pochopiť ostenzivne. Ale napríklad pojem zelený môžem pochopiť podľa
Ayera ostenzívne, teda mám nejakú paletu farieb, kde je zelená farba a ukážem na tú farbu.
Avšak vec sa nemá celkom tak ako si to myslí Ayer, pretože ako na to upozorňuje Ludwig
Wittgenstein vo svojej druhej významnej práci 'Filozofické skúmania', vpodstate nepriamo
v týchto svojich filozofických skúmaniach ukázal, že idea ostenzívnej definície a vôbec teda
Ayerovo chápanie pravidla významu je chybné. Teda prečo? Wittgenstein v týchto
filozofických skúmaniach vyvracia názor, že význam slova sa zakladá na jeho vzťahu ku
skutočnosti, teda vlastne vyvracia názor, ktorý predtým v logicko-filozofickom traktáte sám
zastával, čiže nemôžem si jednoducho iluzórne myslieť, že keď poviem “Toto je fixka”,
takže teda význam toho slova fixka sa zakladá na vzťahu k tejto skutočnosti, ktorou je teda
táto vec, potom samozrejme ostenzívna definícia a Ayerovo pravidlo zmyslu jazyka sú teda
chybné. Bližšie to hneď vysvetlím. Chcem najskôr povedať, že Wittgenstein v tých
filozofických skúmaniach používa pojem jazykovej hry 'language game', práve totiž pojem

jazykovej hry a teda tak ako Wittgenstein rozumie jazykovej hre nás vedie k uvedomeniu si
skutočnosti, v akej veľkej miere naše jednotlivé výrazy, teda napríklad zelený predpokladajú
širšiu súvislosť na pochopenie toho, o čo ide a zvlášť ako to, o čo ide sa vzťahuje na formy
ľudského života na spôsob ľudského jednania, čiže výrazy, ktoré používame sú súčasťou
našej činnosti, jazyk je vlastne náš svet, v ktorom žijeme. Čiže keď sa teraz vrátim k tomu
príkladu výrazu zelený, Ayer tvrdí, že význam tohto pojmu môže byť napríklad malému
dieťaťu, ktoré ešte nevie, čo je to zelená farba, tak môže pochopiť význam tohto pojmu, keď
mu ukážeme na nejakú vec, ktorá je zelená, avšak keď teraz zvážime ten pojem jazykovej
hry u Wittgensteina, tak je zrejmé, že nemôžeme pochopiť výraz zelený, teda napríklad tým
že niekto poukaže na zelenú plochu, vysloviac súčasne slovo zelený, ak teda nepochopíme
oveľa viac, nestačí len ukázať prstom na tú zelenú plochu a povedať zelený, sotva by to
malé dieťa pochopilo, o čo vlastne ide. Totiž mohlo by si myslieť, že máme na mysli tvár
alebo vôňu tej veci, čiže vôbec by nevedelo, čo máme na mysli. To pravidlo zmyslu jazyka
je veľmi nedostatočné, je po prvé potrebné vedieť to, že tá osoba nám chce niečo vysvetliť,
že nepoužíva jazyk povedzme na nejaký iný účel a tiež je teda potrebné vedieť, že má na
myslí farbu a nie niečo iné, nejakú inú vlastnosť veci. Čiže z toho všetkého potom vyplýva,
že pojem pravidla významu v Ayerovom chápaní je príliš jednoduchý a že žiaden výraz
nezískava význam takýmto spôsobom. Ayerov zámer bol teda zaručiť pravdivosť
základných výrokov, z ktorých by sa dala vyvodiť nutnosť. To len sa vraciam teraz k tomu
jeho záveru a chcem poukázať na to, že tento zámer nemohol byť úspešný a to pre tie isté
dôvody, pre ktoré aj tá odpoveď racionalizmu na výzvu skepticizmu nemohla byť úspešná.
Empririci a racionalisti sa totiž chytili do pasce skeptika, začali hrať jeho hru tým, že prijali
jeho výzvu nájsť tvrdenie, ktoré bude pravdivé v tom zmysle, že nebude možné o ňom
pochybovať. To bola výzva skeptika, že niečo môže byť možné len vtedy ak o tom nie je
možné pochybovať. Ďalej poukážem na to, že táto výzva je zavádzajúca a teda empirici a
racionalisti v novoveku, už teda Descartes potom Locke povedzme ako empirik prijali túto
jeho výzvu, tak jednoducho začali hrať jeho hru a preto nemohli byť úspešní. Dalej je tu ešte
odpoveď na výzvu skepticizmu a to Odpoveď prostého rozumu a môžeme povedať
obyčajného jazyka 'common sense'.
Hlavní predstavitelia tejto pozície Thomas Reed a George Edword Moore. Reed bol
súčastníkom Huma teda žil v 18.storočí. Moore je už predstaviteľom teda tejto pozície
prostého rozumu v 20.storočí, čiže aj títo páni sa pokúsili vytvoriť teóriu poznania a to na
základe odvolania sa na prostý prirodzený rozum 'common sense'. Títo filozofi reagovali na
to, čo pokladali za absurdný odklon, od toho, čo nam prostý rozum poskytuje. Reed
reagoval hlavne proti Humovi a Moore zas reagoval proti idealistom. Preukázateľná
odlišnost týchto dvoch pánov spočíva v tom, že Reed je otvorene znepokojený Humovým
skepticizmom, zatiaľčo Moore priznáva, že ho otázka skepticizmu až tak veľmi nezaujíma
alebo až tak veľmi neznepokojuje. Moora skôr zaujímala analýza zmyslu toho, čo tvrdíme
napríklad výrokom, že vnímame materiálne predmety existujúce nezávisle na nas, teda aký
to má zmysel, aký to má význam, keď tvrdíme, že napríklad táto stolička je v tejto učebni.
Aký význam, aký zmysel majú tvrdenia o veciach teda mimo môjho vedomia a vôbec o
svete ako takom. Moore vyvracia idealizmus a zastáva pozíciu realizmu. Mám teraz na
mysli subjektívny idealizmus, podľa ktorého teda ako napríklad Schopenhauerov
idealizmus, podľa ktorého svet je moja predstava, toto vyvracia Moore. A teda kladie si tu
otázku, aký zmysel má hovoriť o poznaní materiálneho sveta. Moorov dôkaz vonkajšieho
sveta bol vcelku jednoduchý, mohli by sme povedať málo filozofický alebo taký triviálny.
Moore totiž tvrdí, že stačí keď zdvihneme ruku a budeme mať istotu o existencii toho, o
čom sme už aj predtým vedeli, že to určite nepochybne existuje, teda tá moja ruka. To je
odpoveď prostého rozumu na výhrady skepticizmu. Samozrejme z filozofického hľadiska je
takáto argumentácia dosť naivná a na naivitu tejto argumentácie upozorňuje znova
Wittgenstein vo svojej 'Modrej knihe', to je teda názov jeho práce.