Základy pedagogoky

Dejiny PG všeobecne
- jednotné chápanie PG vo svete dnes neexistuje, líši sa podľa jednotl. autorov, podľa teoretických
smerov, kultúrnej orientácie a napr. Kaiser (Nem.) – antropol. základy výchovy, Ornstein, Levine (USA)
- pragmat. chápanie, každodenná interakcia, Morandi (Fr.) – socializácia dieťaťa, procesy učenia
v prostredí školy.
- typológia chápania PG vedy:
1. z hľadiska účelovosti

a) PG ako normatívna teória – vychovať všestranne vyvinutú osobnosť
b) PG ako exploratívna a

explančná teória

– veda, kt. vysvetľuje a skúma

2. z hľadiska predmetu

a) PG ako teória výchovy– rodinná
b) PG ako edukačná realita – učebnice, školenia, vzdelávanie
3. z hľadiska postavenia

a) PG ako veda filozofujúca
b) PG ako veda sociálna
- PG teória totiž nedospela k jednotnému, presne definovanému chápaniu svojich ústredných pojmov
- poznáme 3 roviny:

- aplikačná - vedieť použiť vedomosti
- integračná – psychol., sociol., filozofia, logika, psychohygiena, matematika
- stochastická - pravdepodobnosť

- využitie PG – sféry aplikácií

- oblasť školstva – školské inštitúcie všetkých stupňov a druhov a ich výkonné subjekty, t.j. učitelia

a riaditelia škôl, čerpajú z PG, resp. z jej súčastí, napr. PG psychol., všeob. didaktika, predmetové
didaktiky, poznatky o riadení edukácie v školskom prostredí

- o. mimoškol. vzdelávania – napr. v podnikoch, v kultúr. zariadeniach, v záujmových kluboch...,

vytvorenie špeciál. disciplín, napr. PG voľného času, PG vzdelávania dospelých...

- o. ekonom. rozhodovania – vzdelávanie predstavuje v spoločnosti pomerne vysoký podiel

vo verejných rozpočtoch z hľadiska finanč. nákladov, ale zároveň je základom rozvoja ľud. zdrojov,
no musí akceptovať aj PG aspekty

- o. sociál. politiky – berie sa do úvahy, kt. skupiny populácie podľa úrovne dosiahnutého vzdelania

– uplatnenie na trhu

- o. pomáhajúcich profesií – napr. v domovoch mládeže, nemocniciach, domovoch dôchodcov...
- o. samotnej vedy

- kritérium konštituovanosti (ustálenosti, všeobecne uznávanej stability) - rozlišovacím rysom je hlavne to,
že konštituované disciplíny sú vedecké
- významné témy PG:

- teória odborného vzdelávania, profesijné prípravy, kvalifikácia
- teória kvality a efektívnosti vzdelávania
- teória o obsahu 100% gramotnosti (Vatikán)

História – úvod do predmetu
- každá doba si od nepamäti koncipuje svoj výchovný model zodpovedajúci jej ekonom., sociál. a kultúr.
podmienkam a jej potrebám a perspektívam; pritom vždy vychádza z dedičstva predchádz. epoch, z ich
úspechov i neúspechov
- dejiny PG, výchovy a školy patria tradične k zákl. oblastiam prípravy učiteľov všetkých typov škôl,
vychovávateľov aj ďalších pedagógov; tiež v súčasnosti sa s nimi stretávame na celom svete
Prečo práve dejiny PG?
- je nutné poznať svoju vlastnú (osobnú) minulosť aj minulosť inej osoby
- dejiny PG spolu so všeob. PG vychádzajú z disciplíny vied o výchove (poskytujú komplex. obraz
o vývoji výchovy ako sociál. javu, o vývoji edukač. zariadení, o vývoji PG teórie)
- odhaľujú negat. a pozit. javy a snažia sa v histórii svet. i národ. edukač. koncepcií vystopovať ich
progresív. tendencie - humanizmus, demokratizmus…
- sú školou PG myslenia v najširšom zmysle
- dávajú veľké množstvo podnetov z hľadiska inovácie obsahu, foriem, metód PG práce
- Interdisciplinárny rozmer:

- filozofia
- politológia
- kultúr. antropológia

- sociológia

- z vedec. pohľadu je to funkcia teoretická, umožňuje podstatu edukácie a jej histor. premeny
- teoretická – umožňuje poznať podstatu
- prognostická funkcia zdôrazňuje, že dejiny PG sú zdrojom podnetov
- propedeutická funkcia slúži na prípravu a ďalší rozvoj učiteľov, vychovávateľov i ostatných kategórii PG
pracovníkov
- dejiny PG vedú k stálemu porovnávaniu, bez kt. nemôžeme získať PG nadhľad.
- komparácia (porovnávanie) intelektuálnych činností
- typy: 1. chronologická – analyzuje problém z hľadiska genézy
2. synchrónna – porovnáva problematiku k určitému dátumu
- informačné zdroje: 1. primárne – Russeau, Komenský
2. sekundárne – štúdia pedagógov alebo inštitúcií
- vznik výchovy – v našom ponímaní ju chápeme ako cieľavedomú pomoc a

zámerný rozvoj osobnosti

- s vývojom spoločnosti sa menili jej ciele, obsah, formy, metódy, a to v závislosti na ekonom., sociálno-
polit. a kultúr. podmienkach, v kt. sa uskutočňovala
- okolnosti:

- biologické – neustála starostlivosť o potomstvo je charak. mnohým živočíš. druhom a svoju

genetickú determináciu

- psychologické – významný moment napodobňovania, správania pri formovaní nového pokolenia
- sociálne – zdôraznenie najmä sociál. okolností – sociál. komunikácia, nutnosť kooperácie

- táto príprava zo začiatku prebiehala živelne, postupne sa však špecializovala a inštitucionalizovala
a vznikali školy a iné zariadenia
- prvotnopospolná spoločnosť

- predstavy o výchove v tomto období si rekonštruujeme vďaka prehistor. a etnograf.

výskumom
- rysy výchovy:

- skupinový spôsob života
- spoločná práca
- prvá diferenciácia – bola daná deľbou práce

- s rozpadom prvotnopospolnej spoločnosti súvisia počiatky diferenciácie výchovy - vládnuca vrstva –
vedomostná a telesná zdatnosť, otroci – prípravná pracovná disciplína
- diferenciácia sa prejavila v krajinách starého Východu, kde sa prvýkrát stretávame so školami, kt.
vznikali pri chrámoch a panovníckych dvoroch

- na stavebníctvo, vojenstvo…

Antika – ranné obdobie Gr., epocha klasic. Gr., Sparta, Atény, sofistika, Sokrates, Platón,
Aristoteles
- výchova v antic. Gr.

- antika a kresťanstvo sú základom vzdelanosti nášho Z sveta
- pôvod – všetky moderné európ. kultúry
- usilovali sa o vzdelanie a výchovu človeka
- jej výrazný zmysel pre formu a vieru bol zároveň silným podnetom priamo na formovanie človeka
- konanie a uvažovanie samo viedlo k paidei, k vychovávaniu človeka

- Sparta

- poľnohosp. štát s aristokrat. zariadením
- 90% otrokov
- výchova slobodných občanov bola štátna (♂ + ♀) - mala vojenský charakter, hlavná zložka bola

teles. a branná výchova
- Atény

- ekonom. oblasť - vyspelé poľnohosp., obchod a remeslá
- sociálna a polit. o. – demokrat. zriadenie
- kultúr. o. - rozkvet filozofie, vied, umenia
- výchova - cieľom bola kalokagathiá (ideál krásy a dobra), uskutočnenie syntézou rozum., teles.,

mravnej a estet. výchovy

- vznikol 3-stupňový systém škôl, boli súkromné iba pre chlapcov

- sofisti – učili rečníctvo; veľkú pozornosť venovali prírod. vedám a ich praktickej aplikácii v remeslách,
obchode, pri námornej plavbe
- vytvorili súbor zákl. študij. odborov (gramatika, rétorika, dialektika)

1

- Sokrates - nechce spôsobiť filozoficko-vedecký, ale mravno-osobnostný charakter
- najvyš. mrav. cnosť je múdrosť, kt. sa v činoch prejavuje ako statočnosť a v citoch ako
umiernenosť
- výchova sa má usilovať o rozvoj mravnej stránky osobnosti a neustále sebazdokonaľovanie
a o hľadanie pravdy
- pri vyučovaní používal dialogické metódy; sokratovská metóda mala viesť žiakov k tomu,
aby sami hľadali riešenia problémov
- Platón – nie sú potrebné zákony, ak cez vzdelávací proces prejde aj taký človek, kt. je múdry a vzdelaný
- Sokratov žiak; viedol filozof. besedy v atén. gymnáziu Akadémii
- dokonalý svet chápe ako odraz dokonalého sveta ideí
- najvyš. ideou je idea dobra
- z Platónovej filozofie vychádzala aj psychol., etika, poetika, PG
- najvyš. etickou hodnotou je dobro
- predstava optimál. štátu, kt. by mal tvoriť 3 skup. obyv.: filozofi (riadiaca konkurencia),
strážcovia a výrobcovia
- vo svojej PG vyžaduje verejnú výchovu; hlav. dôraz kladie na rozum. výchovu
- Aristoteles – založil lykeoin
- oproti Platónovému dializmu reálneho sveta a sveta ideí rozvíja integrálnu predstavu -
každý predmet je tvorený látkou a formou, forma je látkou materializovaná
- tiež telo a dušu chápe ako látku a formu jednotného celku
- 3 zložky duše:

- duša vegetatívna (výmena látok)
- duša senzitívna (cítenie, chcenie)
- duša rozumová (ako nástroj poznávania)

- týmto zložkám duše zodpovedajú 3 zložky výchovy: výchova telesná, mravná a rozumová
- cieľom výchovy je rozum. rozvoj jedinca; výchova má byť štátna, z nej vylučuje ♀

- rímska výchova

- v najstar. etape rím. štátu bolo cieľom výchovy príprava poľnohospodára a bojovníka –
- výchova sa uskutočňovala len v rodine; hlav. zložka bola pracov. výchova
- počas republiky – hospod., polit. a kultúr. premeny
- preberá školy gréckeho typu – hlav. cieľom bola príprava rečníka (aktívneho a vzdelan. polit.

činiteľa); neskôr sa školy zoštátňujú, podliehajú centrál. kontrole a ich cieľom je príprava vzdelania
úradníctva pri riadení impéria

- v tomto období vznikajú prvé vysoké školy, najznám. v Alexandrii

- významní predstavitelia:
- Marcu Tullius Cicero (106 - 47 p.n.l.)

- rečník, filozof, historik
- požaduje individuál. prístup k žiakom a humanizáciu v školských podmienkach

- Marcus Terantius Varro (116 - 29 p.n.l.)

- prináša systém do odborov - ide o 7 vied: gramat., didakt., rétor., aritmet., geomet., muziku,

astronóm.
- Lucius Annaeus Seneca

- najvyš. dôraz kládol na mrav. stránku
- vrcholom vzdelávania má byť štúdium filozofie (hľadanie pravdy)

- Marcus Fabius Quintilianus (cca 35 - 95)

- dielo o výchove rečníka (považované za prvú svetovú didaktiku)
- žiada individuál. prístup k žiakom, odmieta teles. tresty, kladie vysoké nároky na učiteľa -

musí byť vzdelaný, je vzorom, vyniká trpezlivosťou, sebadisciplínou, láskou k deťom
- kresťanstvo

- vpád barbarov, sťahovanie národov, vojny, konštituovanie nových štát. útvarov, po milán.

edikte rím. výchova získava postupne kresťan. charakter
- významní predstavitelia:
- Origenes (185 - 250)

- hľadal spôsob ako spojiť kresťan. výchovu s antic. tradíciou

- Tertullianus Hieronimus

- odmietnutie antic. kultúry

- Augustinus Aurelius (345 - 430)

- biskup, tvorca diela O štáte božom

- vychádza z novoplatonizmu - centrom filozofie je nábož. viera, bez kt. nie je poznanie ani

pravda

- proti pozem. hriešnemu svetu stavia obraz božieho sveta ako ideál, ku kt. treba smerovať -----
- neodmieta zákl. antic. cnosti (múdrosť, spravodlivosť, skutočnosť, umiernenosť a k nim
pridáva 3 cnosti nádej, viera a láska)

- výchova v stredoveku a na prahu novoveku

- 5. st. – rozpad Z-rím. ríše – konštituovanie feudál. spoločnosti v Eu. (šľachta, duchovenstvo,

mešťania, poddaní)

- sociál. zloženie spoločnosti sa odráža aj vo výchove, kt. je viazaná na stavy
- kresťanstvo tvorí ústred. článok každého výchov. pôsobenia
- prvky antic. kultúry a výchovy sú prijímané len vtedy, pokiaľ sú zlúčiteľné s vierou
- šľachtic. výchova – na hradoch

- 7-14 rokov - ♂ sa stáva pážaťom
- 14-21 - zbrojnoš
- od 21 - rytier

- obsah tejto výchovy tvorilo 7 rytier. cností (jazda na koni, plávanie, hod kopijou, šarm, šerm,

hra, spev veršov)

- táto výchova bola hlavne teles. a branná, mala pripraviť feudála na jeho sociál. funkcie
- prvé stredov. školy boli cirkev., od 6. st. školy kláštorné, v sídlach biskupov - školy

katedrálne, poučenie širších vrstiev o základoch kresťanstva – školy farské

- ťažisko vzdelávania tvorilo popri náboženstve aj 7 slobod. umení
- v neskorom stredoveku z iniciatívy mešťanov vznikajú mestské školy s praktickejším

zameraním ako spracovanie vlny, zbrojárstvo, lodná plavba, lov, lekárstvo

- 7 slobodných umení - vstupuje latinský jazyk, vyučuje sa v materinskom jazyku
- metodické hľadisko stredovekej školy, mechanické pamäť. učenie, individuál. práca

s každým žiakom, prísne tresty, nielen telesné

- 12. – 13. storočie – vznik univerzít

- Tal.: Bologna, Neapol, Ang.: Oxford, Cambridge, Fr.: Sorbona, Šp.: Salamarca,

Čes.: Karlova univerzita; Viedeň, Krakow, Lipsko
- Tomáš Akvinský (1225 - 1274)

- dominikánsky mních, žiak veľkého mysliteľa Alberta Veľkého
- vo svojej filozofii sa snažil o súlad Aristotelovej filozofie s katolíckou teológ.
- snažil sa vyhnúť ako krajnému iracionalistickému odmietnutiu rozumového poznania v prospech

viery, tak aj racionalistickému dávaniu rozumu a viery do protikladu v teórii – dvojakej pravdy

- rozlišuje poznanie ľudské sprostredkované rozumom, kt. je podriadené zjaveniu božského

poznania, z toho vyplýva harmónia viery a rozumu

- človek v tomistickej koncepcii je osobnosťou podieľajúcou sa nesmrteľnou dušou na

transcendentne, jednak fyzickou bytosťou, kt. je súčasťou dočasnej polit. spoločnosti, kt.j sa má podriadiť

- spoločnosť má usilovať o všeob. dobro
- sociál. rozpory má prekonávať kresťan. solidarita
- výchova: vychovávať celú kresťan. rodinu

- obdobie renesancie, reformácie a protireformácie
- renesančná PG

- skutočnosť, že medzi historikmi vznikla diskusia o tom, kedy dochádza k takémuto zlomu – či

okolo r. 1500 alebo okolo r. 1400 alebo už okolo r. 1300 prípadne do konca r. 1200, poukazuje na hĺbku
a čas. rozsah tohto procesu premeny - ide o ďalekosiahlu štrukturálnu zmenu celej Z kultúry v 13. st.,
neskôr v 14. a 15. st. sa síce uplatňuje v tzv. renesančnom hnutí, kt. prichádza z Tal.

- obdobie okolo r. 1500 prináša Z civilizácií nebývalé rozšírenie horizontu - v priebehu niekoľ.

desaťročí aj vďaka objaveniu Amer., námornej cesty do Indie, plavbou okolo sveta, sa na celej zemeguli
prejavuje sila ľud. ducha; priestor a s ním aj život sa rapídne rozširuje, čo sa prejavuje geograficky,
hospod., polit. i duchovne
- významní predstavitelia:

- v renesancii sa zrodil pojem národný; z veľkej národ. polit. jednoty stredoveku teraz vyrastajú

čoraz viac profilovanejšie jednotl. národy

- z celkového postoja renesan. hnutia možno pochopiť jeho vzťah k antike - v minulosti sa často

hodnotil povrchne, chápal sa ako podstata renesancie
- Vifforino da Feltre

- tal. renesan. pedagóg

2

- vybudoval za mestom uprostred prírody výchovnú inštitúciu Dom radosti
- výchovu realizoval netradične krásou prostredia a harmon. rozvíjaním tela a ducha svojich žiakov

- Francqis Rebelains

- fr. mysliteľ
- kritizuje odtrhnutie výchovy od potrieb života, preťažovanie pamäte, zanedbávanie fyzic. rozvoja

a požaduje návrat k prírode
- Sir Thomas More

- ang. humanista
- vystupuje s požiadavkou všeob. škol. dochádzky pre ♂ a ♀
- Cafinskú školu nachádza školou vyučujúcou v materinskom jazyku

- Desiderius Erasmus z Rotterdamu

- objavuje osobnú slobodu, ctiteľ antiky
- je presvedčený o rozhodujúcom význame výchovy pri vývine jedinca od útleho veku
- tvrdí, že vzdelanie môže odstrániť zlo
- základ vzdelania majú tvoriť požadované formy vyučovania, kt. majú byť zapísané

a prístupné
- Michel De Moataigne

- fr. renesan. filozof a spisovateľ
- chce prekonať pamäť. učenie a pestovať vlastný názor a samostatnosť žiakov
- citát: Vedieť naspamäť nie je vedieť, je to len udržovať to, čo zverili našej pamäti do úschovy
- všetko vzdelanie má vychádzať z pozorovania života
- varuje pred jednostran. preceňovaním vzdelania a na 1. miesto pri výchove kladie charakter – súhrn

stabil. vlastností, čŕt človeka, kt. sa nemenili

- „Snažíme sa len naplniť pamäť a svedomie nechávame prázdne.“
- na vonkajšok dbáme, ale vnútro nechávame prázdne
- vyučovanie má byť hravé, zaujímavé a nenásilné
- stal sa inšpirátorom pre Bacona, Locka, Rousseaua

- Francis Bacon

- priniesol kritiku scholast. myslenia
- namiesto Aristotelových spisov je potrebné ísť k prírode, lebo ona nás posúva ďalej, ukazuje nám

krásu, podstatu, kt. sa nachádza okolo nás a máme objavovať, čo je v nej ukryté

- deduktívny spôsob myslenia žiada nahradiť induktívnou metódou vedeckého výskumu
- má sa postupovať od neznámeho k známemu
- má sa prihliadať na žiakove vedomosti
- proti verbalizmu stavia PG realizmus
- proti dogmatickej metóde metódu induktívnu

- reformačná PG

- spočiatku prevažuje namiesto historicky-objektívneho vnútorno subjektívne, osobná

zodpovednosť, sloboda kresťana

- chýbala však všeob. povinná škol. dochádzka detí a starostlivosť o vzdelávanie učiteľov,

ľudová škola bola takto ponechaná na náhodu
- významní predstavitelia:
- Ján Hus (1371 - 1415)

- predstaviteľ čes. reform. hnutia, učiteľ Karlovej univerzity – prehlboval národ. charakter, husitský

ideál gramotnosti širokých vrstiev ľudu rozvíja aj jednota bratská

- viera je zbavená sakramentálno-inštitucionálneho a je čisto vnút. záležitosťou; človek je prijatý

do Božej milosti priamo prostredníctvom prejavenej Božej lásky, zjavenej v evanjeliu; v samostatnej viere
v Krista a v jeho slová – sám cez vieru môže človek, napriek zhrešeniu a slabosti, dostať božiu milosť;
cirkev ako sakramentálna inštitúcia spásy, ako i hierarchické zoradenie rozličných stavov pred Bohom, tu
už nič viac nemôže dať

- hlav. záujem reformácie v oblasti školstva patril vedeckému vzdelaniu
- objavením sa idey o všeobecnej výučbe v ľudových školách v období reformácie sa v podstate

myslí lepšie nábož. vyučovanie ľudu; Luther žiadal pre všetky deti nábož. vyučovanie v nedeľu popoludní
pod vedením kostolníka ako pomocníka farára (kostolnícke školy) - v 16. a 17. st. mala kostolnícka škola
všeob. význam a stala sa dôlež. predchodcom všeob. ľudovej školy

- chýbala však všeob. povin. škol. dochádzka detí a starostlivosť o vzdelávanie učiteľov; ľudová

škola bola takto ponechaná na náhodu
- Martin Luther

- otec nem. reformácie
- zaslúžil sa o rozvoj ľudového vzdelávania v materskom jazyku

- Philip Melachthon

- jeho saský škol. poriadok predpokladá 3 triedy, v kt. obsah vyučovaní tvorí osvojovanie

latin., štúdium gramatiky a čítanie rím. spisovateľov
- Protireformačná pedagogika
- Ignác z LOYOLY (1491 - 1556)

- špan. šľachtic, zakladateľ cirk. rádu – tovarišstvo Ježišovo (Societas Jesu)
- výchovu považoval za rozhodujúci činiteľ protireformačného úsilia
- jezuiti vybudovali po celej katol. Eu. sieť škôl nového typu, kt. mali systemat. internát. výchovu

a premyslený obsah i formy a metódy pôsobenia na žiaka

- obsah vyučovania tvoril škol. poriadok, do 19. st. – bola veľmi vyspelá

- predpokladal 6 triednu latin. školu (ťažisko – latinčina, teológia a 7 slobod. umení)
- materin. jazyk - použitie len v najniž. vrstvách
- veľká pozornosť jezuit. výchovy na teles. výchovu (šerm, jazda na koni, plávanie, hry)
- vyučovacím prostriedkom bola didaktická divadel. hra – zážitkové aktivity dramat. výchovy
- učivo bolo podrobne rozplánované na mesiace, dni, hodiny, pravidelne sa precvičovalo

a opakovalo

- využívali sa názorné pomôcky

- Jozef KALAZANSKÝ

- v Ríme zakladá rád bratov zbožných škôl (Ordo scholarum piarum) – piaristi
- hlav. pozornosť venovali deťom z chudob. pomerov
- piaristi pôsobili aj na Slov.

- barok

- 17. st. – fanatizmus a dogmatizmus
- prejavenie v politi., sociál. a hosp. oblasti
- konkretizácia moci, nie rozloženie
- nastupuje absolutizmus monarchistickým uskutočňovaním Božej milosti, svojou túžbou

po expanzii a svojou potrebou reprezentovať

- stabilizuje, racionalizuje a uniformuje sa štát. správa, finančníctvo, daňovníctvo, loďstvo a armáda
- kým 16. st. možno nazvať obdobím plodnosti života a veľkých osobností, 17. st. predstavuje

epochu veľkých systémov a metód
- PG tendencie

- formovanie PG myšlienok doby zodpovedá celému jej život. štýlu
- je ovládané ideou rozumového, plánovitého usmerňovania človeka a aj tu sa snaží

o rozsiahlu systematiku

- 17. st., podobne ako 18. st., je storočím výchovy; racio má pozdvihnúť – všetko vychádza

z toho, čo je dokázateľné, uchopiteľné rozumom, ale aj jednotlivca na vyšší stupeň

- okrem myšlienky všeob. metódy je toto obdobie obdobím silného útoku na humanizmus

v škole
- Wolfgang RATKE z Holštejnska

- je viac agitátorom než skutoč. znalcom, navonok i vnútorne je nestabilná povaha, s prepiatymi

ideami o zdokonalení sveta a s dôrazom na to, čo je uchopiteľné; napr. si trúfal naučiť deti 10 jazykov,
vždy po 6 mesiacoch za 5 rokov

- chce obnoviť všetky vedy, napísať rozsiahle učebnice a encyklopédie zo všetkých oblastí
- metodické princípy sú jasnejšie načrtnuté v diele DIDACTIKUS
- všetko podľa poriadku a chodu prírody - to je jeho zákl. veta, z kt. odvodzuje najdôlež. pravidlá

vyučovania

- denne možno vyučovať len 1 predmet, a to najviac 4 hodiny
- všetko má prebiehať bez nútenia; možno želanie urobiť žiakom vyučovanie čo najľahším bolo

určujúcim faktorom pre Ratkeho zákl. princíp, že žiak má počúvať a nič nevravieť a nepýtať sa

- naučiť sa všetko najskôr v rodnom jazyku
- ak má byť vyučovanie prirodzené, je potrebné celkom všeobec. pokúsiť sa získať všetko

prostredníctvom skúseností a zo skúseností dieťaťa
- Jan Amos Komenský

- je 1 z najvýznam. osobností v oblasti PG
- posledný biskup jednoty českobratskej, teológ, polyhistor a pedagóg
- najviac citovaný autor PG liter.

3

- jeho dielom sa zaoberá špeciál. vedec. disciplína komeniológia
- na rozdiel od Ratkeho, kt. sa predovšetkým zameral na didaktiku, Komenský svojím myslením

zasahuje do oblasti PG

- narodil sa v Čechách, študoval v Nem.
- po dlhoročnom prenasledovaní musel v r. 1627 so svojimi veriacimi bratmi odísť do exilu (Lešna

v Poľ.), Ang., Švéd., Maď., Sedmohrad. a nakoniec do Holan., kde našiel nové útočište a kde prežil
posledné roky svojho života

- jeho výrok: „Moje dielo bolo poľutovaním, vlasť som nemal“, poukazuje nielen na jeho osud,

ale aj na jeho zákl. postoj; Komenský chápe svet v najhlbšom zmysle ako labyrint, nie je mu vlasťou,
ale prípravou na druhý let

- ide mu o to, aby v chaotickej mnohorakosti našiel najvyš. hodnotu – Boha; cieľom jeho diela je

christianizácia života, príprava človeka na nebeský život

- jeho výchovný cieľ má 3 stupne: poznať seba a

svet

, ovládnuť seba a povzniesť sa k

Bohu

,

z toho vyplývajú 3 zákl. oblasti výchovy: vzdelanie vo vedách a

umení

, mravná výchova a nábož. výchova

- zákl. didak. zákon – učiť všetko príkladom a

praxou

, presadzuje induktívnu metódu, najprv

bezprostredná skutočnosť a na základe nej sa zovšeobecňuje záver a dôsledky vyplývajúce pre prax

- didak. princípy: názornosť, systematickosť, aktívnosť a primeranosť
- školská organizácia (4 6-ročné stupne):

- do 6 rokov – škola materská – výchova v rodine
- 6 - 12 r. – škola všeobecná v materskom jazyku
- 12 – 18 r. – škola latinská v univerzálnom svet. jazyku
- 18 – 24 r. – akadémia

- je priekopníkom celoživot. vzdelávania (súčas. moderný trend)
- diela:
- Veľká didaktika (Didakticca magna) – umenie ako dobre učiť, rieši zákl. ciele výchovy, jej

obsah, princípy, metódy, prináša návrh organizač. štruktúry školstva pre všetku mládež, výchova musí
zahrnúť 3 oblasti poučenia alebo vzdelávania (poznatky, reči): mravnosť, bohabojnosť, princíp
usporiadanosti

- tak ako robí príroda všetko v pravý čas a predvídavo sa vie o všetko potrebné postarať, tak

človek má využívať jar života a učiť sa v mladosti; škola sa má pri výchove ducha a po mravnej výchove
vzdať teles. trestov; „najlepší postup na udržanie disciplíny je nebeské Slnko, kt. poskytuje rastúcim
veciam svetlo a teplo, dažďa, vetra...“

- Informatórium školy materskej – systemat. návod pre matky ako úspešne rozvíjať výchovu

najmenších v rodine a ako pripravovať deti na škol. dochádzku

- Brána jazykov otvorená – umožňuje učiť sa veciam a slovám a neodtŕhať jazyk. výchovu

od poznávania skutočnosti

- Škola na javisku – súbor didak. hier, priblížiť pútavou formou niektoré javy v rôz. oblastiach
- Svet v obrazoch (Orbis pictus) – medzinárod. preslávená obrázková učebnica

- Stavovská výchova

- boj, kt. v 17. st. vzišiel z nového dvorného život. štýlu a bol zameraný proti humanist.

ideálom vzdelania, vrchnosť zobrala do svojich rúk ľudové školstvo a veľký význam nadobudol problém
metódy, materinského jazyka a reálií

- paralelne sa vyvíjal dvorný ideál vzdelania (17. st.)
- nemal by ani tak poznať veľa kníh, ale skôr poznať veľký svet a byť vo všetkom zbehlý
- namiesto spiatočného univerzitného vzdelania so zaprášenými starými jazykmi si váži

moderné jazyky naučené v živom kontakte, kt. sprostredkujú poznatky reálneho súčas. sveta a pomáhajú
v praktic. živote

- osobný kontakt sa má uprednostňovať pred knihami; výchova sa má realizovať veľmi osobne;

školská výchova má byť nahradená výchovou dvorných učiteľov; k veľkému domu patrí teraz dvorný
učiteľ a ak je vôbec potrebné vybrať nejakú školu pre mladého šľachtica a dvorana, tak sú to najmä
stavov. školy, kt. majú slúžiť rytiersko-dvornému spôsobu života

- zriaďujú sa rytierske akadémie a šľachtic. školy, kde sa na vedec. poznatky dbá menej

než na umenie žiť, na latin. gramatiku a rétoriku menej než na šerm a jazdu na koni; záver takéhoto
vzdelávanie nespočíva vo vysokoškol. štúdiu, ale v cestovaní
- Obdobie osvietenstva

- v 17. - 18. st. Eu. prechádza veľkými zmenami (ang., amer. a fr. revolúcia); zmena hosp.,

sociál. štruktúr, kultúry feudalistických veľmocí k demokrat. štát. útvarom; demokrat. ideál sa stáva
podstat. znakom novej kultúry aj novej koncepcie výchovy

- záujem sa prikláňa k človeku a síce k ojedinelému exempláru ľud. rodu, hľadá zdôvodnenie

jeho autonómie racionál. spôsobom a v mene rozumu dáva mu slobodu a dôstojnosť

- racional. duch 18. st. sa preto vo veľkej miere prejavuje ako kritický duch v porovnaní

so vzťahom k absolutizmu ako i k cirk. autorite

- dôvera osvietenstva voči rozumu je zároveň takmer neohraničenou dôverou voči človeku,

a preto tento vek prináša popri kritickom postoji a zdôraznení rozumného indivídua aj silné zosvedčenie
života

- v polit. oblasti to predovšetkým znamená čisto svetský charakter štátu; štát sa pokúša oddeliť

od cirkvi: osvieten. štát podporuje toleranciu v religióznych otázkach; 1 z jeho bodov programu je nábož.
sloboda a sloboda vierovyznania; presadzuje sa myšlienka všeob. ľud. dôstojnosti, kt. zachováva aj štát

- tomu zodpovedá aj úsilie o to, aby moc štátu voči danému bola aj právne určená a jeho práva

a slobody boli ústavne ukotvené vo forme všeob. ľud. práv - to znamená, že z poddaného sa pomaly stáva
občan štátu

- osvietenstvo prináša vzostup liberalizmu
- všetko, čo nie je racionálne, sa pokladá za poverčivosť al. za nepodstatné
- ústred. myšlienkou tejto epochy je myšlienka racionálneho pochopenia a

stvárnenia s

čo

najväč. rozšírením medzi ľuďmi

- hlav. požiadavkou je „osvietiť“ všetkých ľudí
- typic. dielom osvieten. literatúry je Robinson Crusoe (Daniela Defoa), kt. v Londýne

v r. 1719 so svojím námetom tiež pripomína denníky; jej námet (napísaný na základe správy
o dobrodružstve škót. námorníka) právom patrí do osvietenskej epochy; zodpovedá hlbokej túžbe
po jednoduchosti, kt. v PG oblasti našla aj pôsobivejšiu formuláciu Rousseauovom výroku: „Späť
k prírode.“
- John Lock

- ang. filozof, liberál. politik, pedagóg, študoval na Oxforde, kde sa učil gréčtinu a rétoriku
- svoje PG nároky sformuloval v r. 1693 v spise Thoughts of Education (Myšlienky o výchove)
- je stúpencom individuál. výchovy, súkromným učiteľom
- zákl. oblasť výchovy videl vo výchove telesnej, mravnej a rozumovej
- „Zdravý duch v zdravom tele - to je stručné a výstižné vyjadrenie podstaty šťastia na tomto svete.“
- teles. výchova – otužovanie, hygien. zásady, stravovanie, pohyb, spánok
- mravná výchova – výcvik sebaovládania, v mladosti má byť vychovávateľ najnáročnejší

a postupne sa má stávať priateľom dieťaťa, vychovávať sa má najmä príkladom, nikdy deti nestrašiť
a teles. tresty obmedziť na minimum, mládež je potrebné stále zamestnávať

- rozumová výchova – je typický utilitarista (zameriava sa na užitočné veci), obsah vzdelávania má

byť určovaný praktickou potrebou (napr. jazyky učiť priamou konverzáciou a nie gramatickou analýzou)

- nejde mu o jedinca všestranne vzdelaného ako skôr o úspešného a zdatného gentlemana

- Fenelon Francois de Salignac de la Nothe – Fenelon

- zdôrazňuje právo žien na vzdelanie a odmieta kláštor. výchovu, kt. nedokáže nahradiť

matkinu výchovu
- René Descartés

- jeho myslenie smeruje k objaveniu racionál. princípov, poznania, založ. na evidencii matemat.

charakteru

- 4 zákl. pravidlá poznávania:

1. intuícia - neprijímať žiadnu vec za pravdivú a prejaviť ju len vtedy, keď už nemám žiadnu

možnosť o tom pochybovať

2. analýza - rozdeliť každú z otázok, kt. skúmam, na toľko častí, koľko je len možné, aby boli

lepšie rozriešené

3. syntéza- svoje myšlienky vyvodzovať v poradí od najjednoduchších a najľahšie

poznávateľných postupov k najzložitejším

4. vymenovanie - robiť úplné výpočty a podrobné prehľady, aby som mal istotu, že som na nič

nezabudol

- v týchto 4 pravidlách je sformulovaný program racionál. vzdelávania (princíp analyt.

skúmania a skutočností, dostatočná evidencia, postupnosť, systematickosť)
- Jean Jacques Rosseau

- pochádzal zo Ženevy, pôsobí v Paríži
- je presvedčený, že civilizácia, pokrok, vedie k mravnému úpadku a východisko vidí v návrate

k prírode

- požaduje výchovu prirodzenú a slobodnú (žiadne bifľovanie, potláčanie osobnosti)

4

- požaduje, aby výchova bola zbavená stavovských rysov a aby jej konečným cieľom bol vždy

človek

- citlivý vzťah k dieťaťu (láska k dieťaťu je 1 z najsilnejších prvkov jeho PG)
- všetku výchovu opiera o osob. skúsenosť (vlastné pozorovanie, vlastné uvažovanie, vlastná

empíria)

- mravná výchova – tradičné poučovanie má byť nahradené metódou prirodz. následkov, konanie

dieťaťa majú usmerňovať následky jeho činov

- pri výchove ♀ zastáva konzervatívne hľadisko (na rozdiel od Komenského) – výchova ♀ má byť

určovaná jej vzťahom k mužovi, má myslieť myšlienkami svojho muža

- odmieta 1-stranný racionalizmus a intelektualizmus a proti rozumu zdôrazňujú bohatstvo života

s jeho širokou škálou a jeho vzťahom k prírode

- dielo: Emil alebo o výchove

- Školstvo v dobe osvietenstva

- PG snaženia a práca osvietenstva siahajú ďaleko za samotné školstvo
- ich PG entualizmus nerozvíjal len myšlienku ľudového vzdelania
- v nadväznosti na Rousseaua videli dieťa ako dieťa a snažili sa o výchovu primeranú veku
- osvietenstvo vytvorilo literatúru pre deti primeranú veku, do výchovy zaviedlo radosť

a zohľadňovalo samostatnosť dieťaťa

- 1.x od čias antiky sa pripisuje veľký význam hygiene, teles. a sex. výchove, vyžaduje sa

aj manuálna zručnosť, pričom podstat. úlohu zohráva hosp. motív

- presadzovala sa sekularizácia (vytláčanie nábož. vplyvu z ľud. činnosti) školstva, ktorá mala

za cieľ výlučne štát. školu

- osvietenstvo sa napokon ujalo problematiky vzdelávania učiteľov a rozvinulo aj prvé náznaky

PG vedy
- Klasicisticko-idealická epocha

- duchovne a svetonázorovo sa toto obdobie dostáva za racionalistický postoj osvietenstva

a pokúša sa opäť výraznejšie uplatniť iracionálne sily človeka

- nachádza úzky vzťah práve k tým oblastiam, kt. osvietenstvo zanedbávalo, najmä k umeniu
- dochádza k ďalšiemu odbúravaniu stavovských rozdielov a polit. bariér
- ľudovú poéziu, ľud. pieseň, mýtus, rozprávky osvietenstvo nebralo vážne, až teraz sa

objavujú ako rozvinuté, pravé umenie a oslavujú sa ako charakter. výraz ľudovej individuality

- klasicizmus (užší zmysel) je v rámci celého hnutia veľkolepý pokus o syntézu protichod.

tendencií

- racionál. a irac. moment sa dostáva do určitej rovnováhy a teraz rozvážne konanie,

zrozumiteľnosť

- toto klasicistické obdobie smeruje taktiež k syntéze slobody a zákona, autorom zákona je

vždy človek

- klasicizmus je toho názoru, že len zákon nám môže dať skutočnú slobodu, že len

pri prekážkach sa prejaví skutočný majster, platí to tak pre umenie ako i pre mravnosť a vzdelanie
- Novohumanizmus

- usiloval sa o využitie antic. odkazu pre rozvoj nemec. kultúry
- z tohto obdobia si humanizmus osvojuje najmä morálne, mravné hodnoty, hľadanie dobra - -
- hlbšie preniknutie do antic. sveta, najmä do antic. gréc. kultúry, malo formovať všestranne

rozvinutú osobnosť, kt. by spájala široké vzdelanie vo vedách a umení s mravnou humanizáciou
- predstavitelia:
- Wilhelm Humboldt

- 1 z prvých autorov modernej výchovnej koncepcie; pri výchove zdôrazňuje 4 aspekty:

- prednosť všeobecnej výchovy pred profesijnou prípravou
- jednotný škol. systém
- obmedzenie štát. vplyvov na výchovu
- prekonanie poddanskej mentality a rozvoj jedincovho sebaurčenia

- Emmanuel Kant

- patrí medzi PG optimistov, kt. veria, že sa človek stáva človekom jedine výchovou –
- prostredníctvom výchovy je jedinec postupne disciplinovaný, kultivovaný, civilizovaný

a moralizovaný

- morálne formovanie človeka je najvyš. a najnároč. úlohou výchovy, kt. však nie je dostatočne

docenená

- imperatív – položiť dôraz na niečo

- hľadanie morál. hodnôt má veľký význam, máme hľadať postoj toho druhého človeka k nám,

postoj k materiál. a duch. životu

- optimálnou formou výchovy je výchova školná, pretože umožňuje jedincove organické

začlenenie do spoločnosti

- v záujme optimálneho rozvoja požadoval vo svojej prednáške O pedagogike namiesto štát.

rutinnej školy zriaďovať súkrom. a experiment. školy, kt. by empiricky overovali otázku, ako ďaleko je
školská výchova – na rozdiel od domácej – schopná plniť nielen tradič. úlohy - „disciplína, kultivovanosť,
civilizovanosť“, ale umožniť každému slobodne využívať svoj rozum

- dielo: O pedagogike

- Johann Heinrich Pestalozzi

- švaj. humanistický pedagóg, zakladateľ modernej humanistickej PG - „Všetko pre iných, nič

pre seba“ (jeho epitaf)

- vo svojej PG venoval pozornosť elementárnemu vyučovaniu
- analyzoval jednotl. prvky vzdelania, kt. podľa neho tvoria SLOVO-ČÍSLO-TVAR a položil

základy metodiky elementárnej výučby

- všetko vyučovanie opiera o názornosť, všetko vyučovanie má byť výchovné
- popri cieľoch výučbových stále sleduje aj ciele mravné; mravnú zložku považoval

za najvýznam. v celom výchovnom systéme

- hlav. cieľ výchovy videl v mravnom rozvoji, v neustálom sebazdokonaľovaní a v postupnom

odhaľovaní ľudskosti v jedincovi

- dielo: LIENHART A GERTRÚDA (r. 1781)

- PG román, kde popisuje život poľnohosp. rodiny a prirodz. výchovu detí

v rodin. podmienkach

- na svojom statku zriadil ústav pre výchovu chudob. detí, kde deťom vytvoril rodin. prostredie

a poskytoval im elementárne vzdelanie

- na psychol. základe rozvíja všeob. metódy
- vzdelávanie hlavy – intelektuálne vzdelávanie
- v. srdca – mravné vzdelávanie
- v. ruky – k čomu počíta telesnú kultúru, zručnosť
- mravné vzdelávanie je najdôležitejším zo všetkých 3 kmeňov
- telesná kultúra a zručnosť sa zakladá na prirodzenom pohybe končatín
- všetko mravne náboženské vzdelanie stojí na vnút. vzťahu opatery a dôvery (matka – dieťa),

interpretácia sveta a poznanie sveta stojí na názore - na bezprostrednom oslovení dieťaťa svetom
- Johann Friedrich Herbart

- nem. filozof, psychológ, pedagóg
- jeho chápanie PG je založ. na praktickej filozofii (najmä etika), kt. pomáha určiť výchov.

ciele a na psychológii, kt. analyzuje výchov. metódy

- výchovu člení na:

1. vedenie – regulácia súčas. správania vychovávaného jedinca
2. vyučovanie – rozvoj mnohostranných záujmov, prebieha vo fázach:

a) jasnosť – názorná expozícia učiva
b) asociácia – nadviazanie na dosiahnutie vedomostí
c) systém – vyvodenie záverov
d) metóda – použitie v praxi

3. mravná výchova – vštepenie etic. cností (vnút. sloboda, právo - hľadanie pravdy,

spravodlivosť,...)

- aby prekonal priepasť medzi rodinou, výchovou a školou, odporúča sa, aby vychovávateľ

radil rodinám a pomáhal im

- Herbarta považujeme za novodobého zakladateľa PG ako vedy – novodobá moderná PG

- Adolf Diesterweg (1790-1866)

- pokrok. stredoškol. učiteľ a organizátor nemec. učiteľ. hnutia
- významne prispel k analýze vyuč. princípov a vyuč. procesu
- jeho moderné vnímanie výučby ako stáleho rozvíjania aktivity a tvorivosti sa premietlo najmä

do vnímania názornosti ako princípu, kt. stimuluje žiakovu činnosť
- Audust Comte

- napísal dielo Kurz pozitívnej filozofie
- patrí do post klasického obdobia 19.st. – pozitivizmus, maxizmus, novokantovstvo
- v centre pozornosti stojí veda ako nástroj poznania a premeny skutočnosti

5

- zakladateľ filozof. pozitivizmu a sociológie
- jeho pozitívna filozofia sa stáva východiskom pozitivistickej PG
- výchova má umožniť jedincovi dôjsť k pozitív. prístupu ku skutočnosti na základe

pochopenia a aplikácie jej zákonitostí

- sociol. sa popri biológii a psychol. stáva 1 z kľúč. vied, o kt. sa moderná PG opiera
- sociál. dimenzia výchov sa stáva dôlež. hľadiskom koncipovaní, realizácií a evalvácií edukač.

aktivít

- pri riešení otázok výchovy zdôrazňoval najmä filozof. a sociál. dimenziu

- Rus. PG 19. st., tal. PG 19. st.
- Lev Nikolajevic Tolstoj (1828-1910)

- klasik rus. a svet. liter., do dejín sa zapísal najmä ako teoretik a realizátor „voľnej školy“ –

koncepcia bez učebných plánov a osnov, úplnou voľnosťou pohybu žiakov, bez napomínania a trestov,
pobyt v prírode; autor čítaniek, šlabikárov, vydavateľ PG časopisu
- Giovanni Bosco (1815 - 1888)

- v Tal. existovala silná tradícia katol. PG myslenia, Tal. nezasiahla vlna nábož. reformácie
- ako 1 z alternatív. modelov výchovy vzniklo saleziánske hnutie
- vychádzal z charitatívnej starostlivosti o sociálne slabú a delikventnú mládež, kt. chcel

poskytnúť ľud. dôstoj. spôsob života, nábož. výchovu a celkový rozvoj osobnosti

- v r. 1841 v Turíne založil azyl pre opustenú mládež
- celý systém sa zakladá na umení získať srdce zvereného človeka; toto je možné dosiahnuť

iba láskou, vylúčením teles. a ponižujúcich trestov, zblížením sa s vychovávaným, priamou účasťou
na všetkých jeho činnostiach, zamestnaniach a práci.

- „Bez lásky nie je dôvera a bez dôvery nie je výchova. Poslušnosť má vychádzať z lásky a nie

zo strachu.“

- Heslo: „Chcete byť milovaný? Miluje. Avšak to nestačí! Urobte ďalší krok: je potrebné aby

vaši zverenci boli nielen milovaní, ale aj cítili, že sú milovaní“.

- Don Bosco netrestal, vždy sa snažil na nich milo zapôsobiť – „slovo na dobrú noc“
- salez. zariadenia na Slov. - na Miletičovej, Trnávka pri BA, BB...

- Anglosas. PG 19. - 20. st.
- Herbart Spencer

- ang. filozof, sociológ, pedagóg
- usiloval sa o prekonanie odtrhnutosti výchovy od životnej reality
- vo svojom spise “Výchova rozumová, mravná, telesná“ charakterizuje cieľ výchovy

ako prípravu pre život; kritizuje osvojovanie nepotreb. vedomostí a kladie si otázku, kt. poznatky sú dôlež.
pre človeka, čo je najpotreb. pre človeka; je zástancom reálneho vzdelávania, kt. má prispievať k rozvoju
spoločnosti

- v rozum. výchove zdôrazňuje jednotu žiakovho rozum. a teles. rozvoja a rešpektovania jeho

individuál. potrieb, hodnôt:

- od jednoduchého k zložitému
- od neurčitého k určitému, hrubé predstavy skutočnosti, kt. postupne spresňujeme
- od konkrétneho k abstraktnému
- postupovať v zhode s historic. výchovou ľudstva - výchova má byť opakovaním vývoja

civilizácie v malom

- vychádzať so skúsenosti
- podporovať max. samostatnosť - žiak má sám pozorovať, robiť pokusy...
- učenie má byť radostné

- John Dewey

- predstaviteľ pragmat. PG, amer. filozof
- cieľ výchovy chápe ako prípravu pre život, urobiť školu pre dieťa miestom pobytu, kde sa učí

priamo životom, namiesto toho, aby bola iba učebňou, v kt. sa dieťaťu zadávajú úlohy

- dielo: ŠKOLA A SPOLOČNOSŤ

- William Kilpatrick

- žiak Johna Deweyho
- vytvoril nový vyuč. systém – projektové vyučovanie – projekt ako komplexná prac. úloha, pri kt.

riešení si žiaci osvoja vedomosti a spôsobilosti. Riešenie projektu:

1. žiaci pracujú v dielni, laboratóriu, kuchyni
2. v prac. procese narážajú na kompilácie, ak ich chcú prekonať, musia sa poučiť (knižnica)
3. na základe teoret. poučenia dokončia praktic. úlohu

- oproti tradič. prístupu od teórie k praxi sú žiaci vedení od praxe k teórii, kt. im umožní

praktic. úlohy zvládnuť
- PG smery 20. st.

- storočie polit., ekonom. a kultúr. zmien
- 2 sv. vojny, studená vojna, lokál. konflikty, revolúcie...
- rozpadlo sa množstvo svet. a koloniál. krajín
- vedecko-technic. a ekonom. rozvoj: nové technológie, formy komunikácie, ale aj globalizácia svet.

hospodárstva

- nové ponímanie výchovy bolo adekvátne novým podmienkam a novým potrebám jednotlivca

aj spoločnosti

- na 1 strane kritika tradičnej výchovy a školy, na druhej strane formulácia nových požiadaviek

na modernú výchovu – argumenty filozofické, psychol., sociol., lekárske... rozvoj jedinca – intelektuálny,
emocionál., vôľový
- Tradičná výchova a

škola

:

- intelektualistické zameranie a vzdelanie, nedostatok dôrazu na komplex. rozvoj jedinca
- nedostatok pracov. činností a technic. rozvoja, malý dôraz k aspektom estetickým, telovýchovným,

zdravotným...

- 1-stranná orientácia na učenie a podceňovanie rozvoja aktivity a tvorivosti
- neprimeraná klíma, pracov. a život. režim
- izolácia školy od života, od rodiny a od kultúry
- malá citlivosť voči dieťaťu, autoritatívny prístup

- Inovačné:

- zmena celkovej orientácie výchovy a školy
- komplex. rozvoj osobnosti
- zmena školy na tvorivú
- prehĺbiť morál. aspekty výchovy a školy
- zvýšiť kontakty výchovy a školy so životom, spoločnosťou, rodinou, prírodou
- posilniť úlohu hry pre rozvoj jedinca
- zmeniť metodiku výchovy

- 21. storočie

6