VEREJNÉ FINANCIE – OTÁZKY

1. rozoberte čo je zmiešaná ekonomika, súkromný sektor, verejný sektor, tretí sektor

Základné pojmy:

-

zmiešaná ekonomika – jestvujú sektory:

1. súkromný – financuje sa zo súkromných financií, kupujúci sa sám rozhoduje či cenu zaplatí

za statok a uspokojí tak svoju potrebu, prostredníctvom trhového mechanizmu

2. verejný – financuje sa z verejných financií, (vzdelávanie, osvetlenie ulíc...), uspokojuje sa

mimo trhu, cena nie je na základe ponuky a dopytu, platí sa daňová cena

3. tretí sektor – medzi súkromným a verejným, je to neziskový sektor, zameraný na mnohé

činnosti charitatívneho a iného charakteru, nadácie, financujú sa z : dary, príspevky, zo
súkromného sektora, zo štátneho rozpočtu

Vyspelá trhová ekonomika je zmiešanou ekonomikou, ktorú tvorí:

-

súkromný sektor

-

verejný sektor

t. j. že niektoré statky (T a S) zabezpečujú verejné, t. j. uhrádzajú sa z verejných rozpočtov a tvoria
náplň verejných financií a niektoré sa uhrádzajú zo súkromných zdrojov a tvoria náplň súkromných
financií.
Od klasickej dvojsektorovej ekonomiky sa začína upúšťať, lebo bez mimovládnych organizácií,
ktoré umožňujú realizovať potreby a záujmy občanov rozmanitých oblastiach spoločenského života
(vrátane ochrany slobody a demokracie), nemôže štátna moc efektívne a demokraticky slúžiť
občanom. Tieto organizácie orientované najmä na humanitnú a charitatívnu oblasť, na ŽP,
vzdelávanie, mládež, kultúru a ľudské práva vytvárajú v spoločnosti tzv. 3 sektor.

Vzťahy medzi 3. sektorom, VS, SS:
SS – je motivovaný ziskom, ide o ziskový sektor
VS – je motivovaný verejným blahom, nie ziskom, ide o neziskový sektor
3. S – je motivovaný verejno-prospešnou, dobrovoľníckou činnosťou, ide o neziskový S, ale
mimovládny sektor

2. súkromné hospodárstvo, verejné hospodárstvo, čím sa od seba odlišujú, aké sú medzi nimi

finančné vzťahy

Pri posudzovaní VS v zmiešanej ekonomike sa vychádza z toho, že človek ako jednotlivec
a spoločnosť ako celok má svoje ciele:

-

subjektívne

– má jednotlivec, súkromná firma = subjektívne potreby

-

objektívne

– má spoločnosť = objektívne potreby

Na uspokojovanie cieľov nám slúžia prostriedky. Hľadá ich jednotlivec aj spoločnosť.
Prostriedky – sú to statky (T a S) pomocou ktorých sa tie potreby uspokojujú.
Spojenie cieľa a prostriedku vyjadruje Potreba. Je to vzťah medzi cieľom a prostriedkom.
Potreby sa sústavne menia –zväčšujú sa. Možnosti uspokojovať potreby nie sú v plnom rozsahu,
lebo prostriedky sú obmedzené, treba s nimi hospodáriť.
Hospodárenie:

-

hľadanie maxima úžitku v rámci obmedzených statkov, ktoré spoločnosť má k dispozícií

-

disponovanie so statkami, aby sa dosiahlo maximálneho úžitku

Hospodárstvo:

-

súkromné – hospodárenie jednotlivca – nie je ovládané jednotnou štátnom mocou,
predstavuje súkromný sektor

-

verejné – ovládané verejnou mocou – jednotnou štátnom mocou alebo miestnou
samosprávnou mocou = verejný sektor

Medzi VS a SS jestvujú vzájomné finančné vzťahy = trojuholník vzájomných finančných vzťahov.

napr. tanky = súkromná produkcia verejných statkov,
železnica, energia a plyn = verejná produkcia súkromných statkov

3. trhový systém alokácie a rozdeľovania. analyzujte príčiny spôsobujúce zlyhanie trhu

Systémy alokácie a rozdeľovania:

-

ekonomické systémy alokácie a rozdeľovania

-

základné otázky ekonómie

-

dvojaká koordinácia ZE

Alokácia a Rozdeľovanie – najzákladnejšia a univerzálna otázka, ktorú musí riešiť spoločnosť =
rozdeľovanie bohatstva, dôchodkov medzi jednotlivcov

Ekonomické prístupy: Samuelson: Na rozdelenie a alokáciu sa uplatňovali zvyky a tradície.
Predovšetkým v primitívnych spoločenstvách (pospoľná, otrokárska, feudálna spoločnosť)

V modernejšom období Samuelson: 2 základné ekonomické systémy:

-

trhový

-

príkazový systém

Trhový a príkazový – sleduje svoj určitý cieľ = chce dosiahnuť ekonomické optimum a blahobyt.
Ekonomická teória akceptuje Paretovo optimum:

-

individuálne optimum a blahobyt

-

spoločenské optimum a blahobyt

Trhový systém – považuje sa za optimálny ekonomický systém, mechanizmus. Predstavuje to
najlepšie čo spoločnosť dosiahla, čo dokáže využívať na zabezpečenie hospodárnosti a efektívnosti.

V súčasnej trhovej ZE existujú 2 ruky:

-

viditeľná ruka – ruka vlády

-

neviditeľná ruka – ruka trhu

Predpoklady optimálneho fungovania neviditeľnej ruky platia iba za obmedzujúcich podmienok,
lebo trh neumožňuje úspešne riešiť mnohé ekonomické problémy – trh zlyhá – sú nutné aj zásahy
vlády, štátu v obmedzenom rozsahu môžu pomôcť riešiť základné otázky ekonomiky.

Základné otázky ekonómie:

1. čo vyrábať

– aká časť statkov by mala byť súkromné statky a verejné statky.

Štát

SS

VS

Finančné

vzťahy

Krivka produkčných možností – množstvo statkov, ktoré spoločnosť môže dosiahnuť pri danej
výrobnej technológií, možnostiach

2. ako vyrábať

– kedy sa má štát zúčastňovať na výrobe VS, nakupovať VS od súkromného

sektora...

3. pre koho vyrábať

– otázka rozdeľovania, vláda rozhoduje že peniaze jedným odoberá

(dane) a druhým ich dáva (príspevky...)

4. Ako sa prijímajú rozhodnutia o

výrobe VS

– sú kolektívne rozhodnutia vo VS, sú oveľa

zložitejšie – názory

4. systém alokácie a rozdeľovania vo verejnom sektore, príčiny spôsobujúce zlyhanie vlády

Verejný sektor v kolobehu fondov

1. príjmové a výdavkové toky – funkcie verejného sektora sa odlišujú od súkromného sektora.

Oba sektory sú však súčasťou národného hospodárstva a vzájomne na seba pôsobia
a prepájajú sa.

2. toky výrobných faktorov a tovarov - reálne toky vstupov jednotlivých faktorov a toky

výstupov produktov

Dvojaká koordinácia ZE
Kompromis medzi trhovou reguláciou a štátnymi zásahmi, ako to reguluje štát a ako SS?

ZE

dvojkanálová koordinácia

Pluralita

Koordinácia trhom – významnú
- úlohu: - ponuka

- dopyt

- cena

- zlyhanie trhu

Koordinácia prostredníctvom VS –štátne zásahy

- daňové
- rozpočtové výdavky

- regulačné mechanizmy

- zlyhanie vlády

Súkromný sektor
- trhová alokácia
- súkromné

-

rozhodovanie

-

vlastníctvo

-

produkcia

-

spotrebastatkov

Verejný sektor

Produkcia verejných statkov

tvorba podmienok

- verejné rozhodovanie

pre fungovanie SS

- kolektívne vlastníctvo

(zákony...)

- verejné financovanie

- plné
- čiastočné

Príčiny zlyhania trhu:

1. mikroekonomické

– produkované statky na mikroúrovni nemajú optimálnu štruktúru,

neprodukujú sa z minimálnymi nákladmi a preto dochádza k deformácií trhovej ceny

Príčiny deformácie trhovej ceny :

-

konkurencia je nedokonalá, existencia monopolov

-

existencia verejných statkov, na ich alokáciu sa nevyužíva trhová cena ani trhový
mechanizmus

-

existencia externalít

2. makroekonomické

– súvisia so stabilitou trhového ekonomického systému, trh má

prirodzenú tendenciu k nestabilite (napr. ohľadom tempa ekonomického rastu, miery
nezamestnanosti, cenovej stabilite, inflácie.)

3. mimoekonomické

– príčiny politické a sociálne, súvisia so spravodlivým rozdeľovaním

príjmov a majetku. Pre trhový mechanizmus je typické, že dôchodky sú diferencované
a diferencuje sa aj bohatstvo. Táto diferenciácia môže viesť k sociálnej nestabilite. Tu
vzniká priestor na redistribučné aktivity štátu s cieľom zameraným na sociálnu stabilitu.

Príčiny zlyhania vlády:

-

obmedzené informácie

– nevie sa predvídať vplyv mnohých štátnych zásahov a opatrení.

Objavil sa tu problém časového oneskorenia vládnych zásahov, prijímajú sa veľmi rýchlo
zákony, tým sa oneskorujú výklady k týmto zákonom, dochádza k ich zneužívaniu

-

obmedzená kontrola reakcií súkromného sektora

– vláda má obmedzený vplyv na reálne

dôsledky svojich rozhodnutí (zvýšené SD na tabakový výrobky – nelegálny obchod)

-

obmedzená kontrola nad byrokratickým aparátom

– výkonnú moc zabezpečuje celý rad

orgánov a inštitúcií, ktoré často rozhodujú podľa celkom iných kritérií ako je verejný
záujem. (rôzne štátne príspevky v rámci sociálneho zabezpečenia, príspevky zdravotne
postihnutým občanom)

-

obmedzenia vyplývajúce z

podstaty politického procesu

- politici deklarujú že budú a mali by

slúžiť verejnosti, takže by mali rešpektovať návrhy svojich voličov. Vieme, že čo volič to
názor, je tu vlastný názor volených zástupcov, názor koalície, opozície.)

5. statky, voľné statky, ekonomické statky, súkromné, verejné statky, verejná produkcia

súkromných statkov, súkromná produkcia verejných statkov

Rozdiely medzi prvkami trhového a demokratického systému

TRHOVÝ SYSTÉM

DEMOKRATICKÝ SYSTÉM

výmena statkov

politické rozhodovanie

súkromné statky a služby

verejné statky a služby

ekonomický hodnotový systém

diverzifikovaný pluralistický hodnotový
systém

individuálny záujem

verejný záujem

neviditeľná ruka

viditeľná ruka

ekonomické úlohy (výrobcovia, spotrebitelia,
investori – zamestnanci)

politické úlohy (politik – občan – verejné
záujmové skupiny)

suverenita spotrebiteľa

vláda občanov

zisk ako odmena

moc ako odmena

obchod ako hlavná inštitúcia

vláda ako hlavná inštitúcia

princípy obchodovania: efektivita,
produktivita, rast

princípy riadenia: právo, rovnosť,
prehľadnosť

verejné statky
Niektoré statky (vojenský materiál) napr. produkuje súkromný sektor, ale rozdeľuje, t.j.
zabezpečuje (alokuje) vláda tým, že ich nakupuje v súkromnom sektore a financuje ich
z rozpočtových prostriedkov ako verejné statky. Iné statky (energia, železnice) zasa produkuje
verejný sektor.

Teória verejných statkov sa spája s P. A. Samuelsonom, ktorý položil základy tzv. čistej
ekonomickej teórie kolektívnych statkov.

Statky – tovary a služby, ktoré uspokojujú ľudské potreby
Podľa ich ekonomickej vzácnosti sa delia na dve skupiny:

-

voľné statky

(dostatkové) – je dostatok pre všetkých a každý ich má k dispozícií (vzduch)

-

ekonomické

(nedostatkové) – vzácne, nedostatkové, t. j. potreby sú tu väčšie ako možnosti

ich uspokojovania. Vedie to k nevyhnutnosti používať určitý alokačný mechanizmus, ktorý
slúži na rozdeľovanie ekonomických statkov.

Verejné statky:

-

výroba (produkcia) – súkromná produkcia verejných statkov, alebo verejná produkcia
súkromných statkov

-

rozdeľovanie – financovanie (alokácia)

6. statky v ekonomickej teórií, čo je ich rivalitná a nerivalitná spotreba, vylučiteľnosť

a nevylučiteľnosť zo spotreby, problém čirneho pasažiera

Ekonomické statky:

-

rivalitná spotreba – je možná len na trhu. Tu spotreba statku osobou A vylučuje zo
spotreby osobu B, ktorá neplatí a ani nemôžu spotrebúvať tento statok – výmena statku na
trhu vyžaduje princíp vylúčiteľnosti

-

nerivalitná spotreba – nevylúčiteľnosť zo spotreby – spotreba verejných statkov, spotreba
statku osobou A neznižuje úžitok zo spotreby daného statku súčasne pre osobu B a ostatné
osoby.

Čierny pasažier – neochota dobrovoľne platiť za poskytované verejné statky.
Občania sú preto donútení platiť za takéto statky v podobe daní, a to aj vtedy, keď je možná
vylúčiteľnosť zo spotreby verejných statkov napr. v prípade očkovania proti epidémiám,
požiarnických zborov...)

Základné skupiny statkov

Spotreba statkov

Vylúčenie statkov zo spotreby

Vylučiteľné zo spotreby

Nevylučiteľné

Rivalitné

A

B

Nerivalitné

C

D

Statky:
A – čisté súkromné statky s rivalitnou spotrebou a s možnosťou vylúčenia
B – statky, pri ktorých sa zlyhanie trhu objavuje ako dôsledok nemožnosti vylúčenia (národná
obrana...)
C – statky, keď dôvodom zlyhania trhu je nerivalitná spotreba
D – statky, pri ktorých existujú obe prekážky, pre ktoré zlyhá trh.
Verejný statok sa používa iba v prípade nerivalitnej spotreby (C,D)

7. statky podľa ekonomických kritérií, t. j. podľa spôsobu spotreby a rozoberte ich jednotlivé

skupiny

Podľa ekonomických kritérií sa ekonomické statky rozdeľujú na:

-

privátne (súkromné) statky – ktorých spotreba podľa princípu vylúčiteľnosti je plne
deliteľná medzi jednotlivých spotrebiteľov. Spotreba statku ďalším jednotlivcom znamená
prírastok nákladov na spotrebu každého ďalšieho statku

-

čisto kolektívne (verejné) statky – ktorých spotreba podľa princípu vylúčiteľnosti nie je
deliteľná medzi jednotlivých spotrebiteľov. Prírastok nákladov spojených so spotrebou
týchto statkov pre ďalšieho jednotlivca je nulový. Kolektívne statky nemožno rozdeliť na
parciálne jednotky, ale každý spotrebiteľ ich spotrebúva vcelku. Poznáme 2 skupiny
z hľadiska spotreby:

o čisto kolektívne statky s automatickou spotrebou – spotrebiteľ je zbavený možnosti

rozhodnúť sa, či statky bude alebo nebude spotrebúvať (obrana, osvetlenie...)

o čisto kolektívne statky s fakultatívnou spotrebou – spotrebiteľ sa sám môže

rozhodnúť, či statok bude alebo nebude spotrebúvať. (TV)

2 obmedzenia spotreby verejných statkov:

o miestna obmedzenosť spotreby kolekt. statkov – podmienkou účasti na spotrebe

kol. statkov je členstvo v spotrebiteľskom spoločenstve, ktoré statkom disponuje.
Miestnu obmedzenosť spôsobujú aj právne alebo iné technické ustanovenia, ktoré
umožňujú spotrebu kol. statkov iba pre určitý okruh spotrebiteľov

o statky pod ochranou – ktorých spotrebu štát obmedzuje alebo podporuje. Nazývajú

sa aj poručnícke statky (drogy, tabak, alkohol, základné vzdelanie, zdravotnícke
služby)

-

zmiešané kolektívne statky – ktorých spotreba je síce deliteľná z hľadiska množstva,
kvantity, ale nie je deliteľná z hľadiska kvality.

8. statky podľa inštitucionálnych kritérií, t. j. podľa spôsobu alokácie a rozoberte ich

jednotlivé skupiny

-

trhové – ktorých produkcia a rozdeľovanie sa plne uskutočňujú a podliehajú trhovému
mechanizmu. Cena vznikaná na základe konfrontácie Ponuky a Dopytu.

-

polotrhové – síce sú predmetom trhovej konfrontácie a ich cena sa dohoduje na trhu, ale
zároveň sú objektom určitých zásahov štátu.

-

netrhové – nealokujú sa prostredníctvom trhu, nemajú trhovú cenu. Rozhodnutie o ich
produkcii a rozdeľovaní sú v plnej kompetencií štátu.

o neprebieha pri nich voľná výmena medzi výrobcom a spotrebiteľom
o ich produkcia obyčajne neprináša zisk
o ich cena nie je trhovou cenou, vytvorenou podľa ponuky a dopytu

Statky

trhová alokácia

(trhový mechanizmus a trhová

cena)

štátna alokácia

(štátne zásahy do ekonomiky)

trhové statky
polotrhové statky
netrhové statky

áno
áno

nie

nie

áno
áno

9. miestna obmedzenosť spotreby kolektívnych statkov, čo sú statky pod ochranou, tzv.

poručnícke statky, ako štát ovplyvňuje ich spotrebu

- kukni otázka č. 7

10. efektívnosť a spravodlivosť rozdeľovania, čo je ekonómia blahobytu, teória faktorov,

paretovská efektívnosť

Spravodlivosť nie je otázkou ekonómie. Posudzuje sa mimo oblasti ekonómie.

2 základné poučky ekonómie blahobytu:

1. Paretovsky efektívna

(paretovsky optimálna) alokácia zdrojov – taká alokácia zdrojov, pri

ktorej nemožno nájsť žiadnu inú alokáciu, ktorá by niekomu prospela bez toho, aby zároveň
nepoškodila niekoho iného. Paretovské optimum však nič nehovorí o tom, aké „správne“ či
spravodlivé je takéto rozdelenia

2. na krivke úžitkových možností môžu účastníci trhu dosiahnuť ktorýkoľvek bod

jednoduchým znovurozdelením zdrojov medzi účastníkov trhu a následným fungovaním
trhového mechanizmu.

Efektívnosť rozdeľovania je prvou podmienkou využitia zdrojov. Má zabezpečiť efektívne
uspokojovanie potrieb, ktoré vyplýva z daného stavu rozdelenia dôchodkov.

Spravodlivosť rozdeľovania je druhou podmienkou. Ústredným bodom spravodlivého
rozdeľovania je rozdeľovanie medzi jednotlivcov či domácnosti, a nie medzi skupiny faktorov.
Problém spočíva v zhodnotení zmeny, pri ktorej niekto získa, zatiaľ čo druhý stratí.
Spravodlivé riešenie sa nachádza v zavedení „funkcie spoločenského blahobytu“.

skupina ľudí

rozdeľovanie podľa faktorov,
peňažné príjmy, dôchodky

podľa bohatstva, vlastníctva
kapitálu

I. = 20 % ľudí

menej ako 5 % peňažných

dôchodkov

II.

11

III.

17

IV.

24

V.

43

80

Prvý kvantil sú rodiny s najnižšími príjmami, získava menej ako 5% peňažných dôchodkov, zatiaľ
čo podiely ostatných po sebe idúcich vyšších kvantilov sú 11,17,24,43.
V rámci jednotlivých foriem dôchodkov je ešte menej spravodlivé rozdeľovanie dôchodkov
z kapitálu ako rozdeľovanie dôchodkov z miezd a platov. Podobne nespravodlivo je rozdelené
bohatstvo. Odhaduje sa, že posledný kvantil domácností vlastní 80% spoločenského bohatstva
a okolo dvoch tretín bohatstva zahŕňajúceho nárok na penzie.

11. charakterizujte spravodlivosť rozdeľovania, jej vzťah k politickému rozhodovaniu

a spoločenskému blahobytu

Rozdeľovanie sa stáva záležitosťou politického rozhodovania. Rozdeľovanie, bolo, je a bude
otázkou politiky a politického rozhodovania. Sú to otázky daní, transferov, opatrení v oblasti
ponuky a dopytu, cla, verejných investícií... Rozdeľovanie sa uskutočňuje trhovým mechanizmom
prostredníctvom výrobných faktorov, t. j. oceňovaním pôdy, kapitálu a práce. Problém
rozdeľovania je však výsledkom nielen rozhodovania na trhu, ale aj politického rozhodovania.

12. názory na spravodlivé rozdeľovanie a možné kritériá spravodlivého rozdeľovania
-

kritériá založené na schopnostiach

o nech má každý to, čo si môže na trhu zarobiť
o nech má každý to, čo si môže zarobiť na konkurenčnom trhu
o nech má každý iba dôchodok (pracovný)
o nech má každý to, čo si môže zarobiť na konkurenčnom trhu pri rovnosti

východiskových podmienok

-

utilitárne kritériá – v protiklade s predchádzajúcimi, nesúhlas s tým, aby vrodené
nerovnosti v schopnostiach rozhodovali o rozdeľovaní a považovali sa za oprávnený zdroj,
schopnosť nemá byť dôvodom na diferenciáciu dôchodkov. Treba vziať do úvahy najmä:

o maximalizácia celkového blahobytu
o maximalizácia priemerného blahobytu

-

rovnostárske (egalitárske) kritériá – vyžaduje rovnaké rozdeľovanie dôchodkov. Treba sa
starať o blahobyt jednotlivca osobne. Sú to kritériá:

o rovnosť blahobytu
o maximalizácia blahobytu najnižšej skupiny
o kategorická spravodlivosť na základe vecných dotácií

-

zmiešané - nie je vyriešená ani základná otázka, či systém dobrej spoločnosti možno
vytvoriť na základe rozumu alebo na základe otázky.

13. teória verejnej voľby a mechanizmus rozhodovania o verejných statkov

TVV – zaoberá sa rozhodovaním o verejných statkov vo verejnom sektore, v ktorom je trh
vyradený z rozhodovania a preto namiesto trhu sa rozhoduje na základe verejnej voľby - Verejná
ruka štátu – politické rozhodovanie namiesto trhového mechanizmu.

Politický proces – ústredný bod rozhodovania o rozpočte – o všetkých príjmoch a výdavkoch vo
verejnom sektore

TVV sa zaoberá:

-

ako vlády robia rozhodnutia o všetkých opatreniach vo VS (daniach, Výdavkoch,
regulovanie HP)

-

proces v ktorom sa individuálne preferencie každého voliča spájajú do kolektívneho
rozhodovania

rozhodovanie o alokácií zdrojov vo verejnom sektore

1. volebný proces
2. pravidlá hlasovania

V kolektívnom rozhodovaní ide najmä o:

-

ako sa prejavujú a aké sú názory jednotlivcov na fiskálne otázky

-

ako sa individuálne názory jednotlivcov transformujú do kolektívneho rozhodovania

-

ako rozhodujú parlamenty a vlády o záležitostiach verejnej spotreby

14. volebný proces a hlasovací mechanizmus podľa TVV

Volebný proces – sú známe viaceré hlasovacie mechanizmy. Poznáme:

-

priama voľba – v ktorej sa prejavuje tzv. priama demokracia, na rozhodovaní sa podieľajú
všetci členovia, t. j. všetci voliči.

-

poslanecká voľba – tzv. reprezentatívna či zastupiteľská demokracia - na rozhodovaní
o verejnej spotrebe a fiskálnych záležitostiach sa podieľajú iba reprezentanti (poslanci),
ktorí sa vyberajú demokratickými prostriedkami – volia sa vo voľbách.

15. pravidlá hlasovania vo volebnom procese, egalitárny štandard, väčšinové pravidlo,

mediánovy volič

Pravidlá hlasovania vo volebnom procese – pravidlá, podľa ktorých sa rozhoduje vo volebnom
mechanizme.

-

pravidlo o rozdelení hlasov – presadzuje sa požiadavka, aby každý občan mal jeden hlas.

-

pravidlo rozhodovania o víťaznom hlase – nazýva sa tiež väčšinové pravidlo alebo
väčšinové hlasovanie. Dôležitý je volič medián (stredný volič) a jeho postavenie. Je to
volič, ktorý rozhoduje pri verejnom výbere medzi navrhovanými alternatívami vtedy, keď
počet voličov preferujúcich jednu alternatívu alebo druhú je rovnaký. V takomto prípade
rozhoduje mediánový volič, ktorý stačí na to, aby návrh získal absolútnu väčšinu. Volič
medián sa nazýva aj pozičný diktátor.

V modernej demokracií sa pri hlasovaní uplatňuje tzv. väčšinové pravidlo a môže tu ísť:

-

jednoduchá väčšina – absolútna väčšina a postačuje čo i len 1 hlas naviac

-

kvalifikovaná väčšina = 2/3 alebo 3/5 z celkového počtu hlasov

Pravidlo jednomyseľnosti – každý musí súhlasiť s návrhom kolektívneho rozhodnutia
(konsenzus). Bez súhlasu všetkých voličov nemožno urobiť kolektívne rozhodnutie. Ide o veto, t. j.
politické právo každého voliča nesúhlasiť s navrhovaným opatrením a urobiť ho neplatným
(vetovať).

16. cyklické hlasovanie, hlasovací paradox, Arrowova poučka

Cyklické hlasovanie a hlasovací paradox
Nedostatkom väčšinového hlasovacieho systému je keď neexistuje iba dvojica možnosti (návrhov)
ale voliči sa majú rozhodnúť medzi 3 a viac návrhmi.
Kenneth Arrow analyzoval chyby a nedostatky tohto systému hlasovania a:

1. nedostatkom je hlasovací paradox – ak je viac návrhov ako tri a žiadny nemôže získať

väčšinu oproti ostatným návrhom, potom sa rozhoduje v tzv. cyklickom hlasovaní tak že sa
porovnávajú viaceré možnosti dvojíc za sebou. Dôležité sú procedurálne výbory,
predsedovia a hlasovací poriadok. Ide tu o využívanie preferenčného poradia, v ktorom
jednotliví voliči dávajú prednosť určitej alternatíve. Je veľmi dôležité, kto rozhoduje
o poradí volieb v cyklickom hlasovaní. Víťazný variant určuje len poradie vo voľbách.

2. nedostatkom je cyklické hlasovanie.

Arrowova poučka vychádza z uvedeného hlasovacieho paradoxu, keď žiaden návrh nemôže získať
väčšinu a preto sa výsledok dosahuje v cyklickom hlasovaní a závisí od poradia hlasovania. Skúmal
otázku, či vôbec existuje nejaký dobrý hlasovací systém, ktorý by zabránil tzv. cyklickému
výsledku. Arrow dokázal že nemožno vymyslieť taký hlasovací systém ktorý by mohol zaručiť že
väčšinové hlasovanie bude priechodné a privedie spoločnosť k najviac želanému výsledku.

17. Leviathanova hypotéza a dôvody, ktoré podľa nej spôsobujú expanziu verejných statkov

Leviathanova hypotéza
Verejnou voľbou v politickom procese (hlasovaním) sa rozhoduje o verejných statkoch.
Zabezpečuje ich verejný sektor a financujú sa z verejných financií, predovšetkým z rozpočtových
prostriedkov. Jednou zo základných otázok je pritom rozsah verejne zabezpečovaných statkov, resp.
súlad ponúkaných verejných statkov s požiadavkami spotrebiteľov.
LH vychádza z názoru, že väčšinové pravidlo vo verejnej voľbe spôsobuje expanziu verejných
statkov. Považuje sa to za dôsledok fiskálnej demokracie.

Vzniká domnienka – hypotéza, že v nedokonalom fiskálnom systéme existuje systematická
odchýlka, ktorá spôsobuje nadmernú expanziu a nadmerný rast verejných statkov. Táto hypotéza sa
opiera o dôvody:

-

vyplývajúce z procesu hlasovania – zapríčiňujú ich nedostatky väčšinového pravidla pri
hlasovaní. Myslí sa tu či rozsah verejných statkov je skutočne v súlade s požiadavkami
spotrebiteľov alebo či je nadmerný. Základom tejto hypotézy sú tzv. náklady menšiny.
(napr. nejaký program sa príjme 51= hlasov, bude platiť pre všetkých, pričom 49= voličov
o to nemajú záujem. Výsledkom je nadmerná ponuka statkov). nadmernú ponuku a rast VS
spôsobuje aj ďalšia príčina – podcenenie daňového bremena – fiskálna ilúzia.

-

vyplývajúce zo záujmov byrokracie a politikov – presadzovanie vlastných záujmov
byrokracie a politikov do verejných záujmov – štátny aparát má záujem a chce
maximalizovať veľkosť svojich úradov, aby mohli rásť ich platy a mohli rozširovať svoju
moc. Výsledkom je predkladanie rozpočtu, v ktorom sa žiada viac rozpočtových
prostriedkov, ako je nevyhnutné. Opatreniami v rozpočtovom procese pri predkladaní
návrhu a schvaľovaní rozpočtu sa takéto snahy do určitej miery obmedzujú. Politik funguje

ako podnikateľ, ktorý sa snaží maximalizovať hlasy, aby ostal pri moci. V období volieb
politici uplatňujú obyčajne expanzívnu rozpočtovú politiku stimulujúcu zamestnanosť,
štruktúrne zmeny a ďalšie makroekonomické veličiny s cieľom pôsobiť na voličov vo
voľbách.

18. verejné financie, na čo slúžia, kritériá ich definovania či vymedzenia

Verejné financie sa spájajú s existenciou verejného sektora a potrebou jeho financovania. V nich
ako jeden zo subjektov vždy vystupuje štát alebo miestne samosprávne orgány. Základné funkcie
VF:

-

rozdeľovacia

-

alokačná

-

stabilizačná

Verejné financie zabezpečujú úlohy štátu.

Verejné financie

1. Vzťahové poňatie VF

verejné financie – peňažné vzťahy, ktorými sa rozumejú finančné vzťahy medzi prvkami
ekonomického systému, v ktorom figuruje ako jeden zo subjektov v interakcii štát.
VF: peňažné vzťahy vznikajúce v súvislosti s tvorbou, rozdeľovaním a použitím peňažných

fondov spojených s činnosťou verejných inštitúcií. Jedným zo subjektov vzťahov vznikajúcich
v rámci verejných financií je vždy štát (prípadne mesto, obec).
Peňažné vzťahy:

-

nenávratné

– rozpočtové príjmy alebo výdavky sa zásade nemusia vrátiť. Dochádza

k prevodu vlastníctva rozpočtových prostriedkov.

-

jednostranné

– VF rozdeľujú tak, že subjekt, ktorý dostáva peňažné rozpočtové prostriedky,

nemusí za získané peňažné prostriedky poskytnúť žiadnu finančnú ani inú protihodnotu. –
princíp neekvivalentnosti – napr. zaplatíme daň, kde nie je stanovený konkrétny účel platby,
ani nemôžeme očakávať, že dostaneme ekvivalent zaplatenej dane naspäť

-

vynútené

– štát si môže vynútiť ich plnenie a na to má aj potrebný donucovací aparát. –

princíp nedobrovoľnosti – potreba vynútenia takejto platby.

2. fondové poňatie VF

VF = rozpočtové peňažné fondy – suma peňažných prostriedkov v príslušnom rozpočte za celé
jedno rozpočtové obdobie, jeden rozpočtový rok.
Rozpočtové fondy:
-

centralizované – napr. štátny alebo federálny centralizovaný rozpočtový fond, ktorý
sa vytvára prostredníctvom štátneho alebo federálneho rozpočtu

-

decentralizovaný – obecný alebo mestský, vytváraný prostredníctvom obecného alebo
mestského rozpočtu

3. podľa sústavy rozpočtov, resp. podľa fiskálnych inštitúcií či fiskálneho systému

VF = sústava verejných rozpočtov, pozostávajúca z viacerých druhov rozpočtov, tvoria ju:

a) ústredný rozpočet – napr. federálny rozpočet alebo štátny rozpočet.
b) miestne rozpočty – rozpočty veľkých územných celkov či regiónov až po

samosprávne orgány jednotlivých miest a obcí s vlastnými rozpočtami.

c) rozpočty štátnych účelových fondov – na financovanie verejnej spotreby iba vo

vymedzenej oblasti a predstavujú tzv. fondové hospodárstvo. (Št. fond cestného
hospodárstva, ŽP, rozvoja bývania...). Fondy môžu byť:

i. účelové – mimorozpočtové peňažné fondy a používajú sa mimo schválených

rozpočtov na financovanie úloh vo vymedzenej oblasti. Sú finančnými
vzťahmi spojené s príslušným rozpočtom.

ii. poistné

Význam štátnych účel. fondov a účelov. fondov je v tom, že vo finančnom hospodárení sa
presadzuje väčšia účelovosť, adresnosť a tým aj väčšia zodpovednosť a kontrola využívania
peňažných prostriedkov.

d) rozpočty štátnych podnikov a organizácií = rozpočty verejných alebo

verejnoprospešných podnikov a organizácií. Sú napojené na rozpočet, t. j. štátny
rozpočet alebo miestne rozpočty a ich financovanie sa zabezpečuje rozpočtovými
zdrojmi. Okrem štátnych podnikov sa do VS zahŕňajú aj štátne a komunálne banky,
poisťovne a burzy.

V užšom zmysle VF tvoria tieto rozpočty:

-

ústredný

-

miestne

-

rozpočty štátnych účelových fondov

V širšom zmysle VF zahŕňajú aj štátne podniky a organizácie, ako aj štátne banky a štátne
poisťovne.

4. podľa ich vzťahu k

rozdeľovaniu HDP

VF – nástroj, a to s prídavkom, o aký nástroj ide. Sú nástrojom rozdeľovania
a znovurozdeľovania.
Základné koncepcie podľa ktorých sa VF považujú za:

-

nástroj rozdeľovania a znovurozdeľovania (fiskálny nástroj) – VF svojim rozpočtami
nič iné nerobia, iba rozdeľujú a znovurozdeľujú to čo bolo novovytvorené. Na to sa
využívajú peňažné vzťahy, pomocou ktorých sa tvoria, rozdeľujú a používajú rozpočtové
peňažné fondy.

Peňažné vzťahy:

-

tvorby – na utváranie rozpočtových fondov peňažných prostriedkov

-

rozdeľovania – jeden rozpočtový fond sa znižuje, ale zároveň sa zvyšuje alebo utvára iný
rozpočtový fond. (dotácie zo ŠR do obecného rozpočtu)

-

použitia rozpočtového peňažného fondu – finančné vzťahy pri nákupe služieb, tovarov,
investícií... Dochádza ku konečnej spotrebe rozpočtových peňažných prostriedkov
v každom rozpočte rozpočtovej sústavy.

-

nástroj riadenia či zasahovania do ekonomiky – vychádza z toho, že v zmiešanej
ekonomike vedľa seba existujú súkromný sektora a verejný.

-

sociálny nástroj – na odstránenie či zmenšenie sociálnej nerovnosti spôsobenej v procese
rozdeľovania HDP či národného dôchodku. VF by mali zmenšovať sociálnu nerovnosť
a zabezpečovať dobré podmienky pre všetky sociálne skupiny a triedy v spoločnosti.

-

technický nástroj – zameriava sa na technickú stránku rozpočtu, jeho formu, technické
používanie.

5. podľa učebnice Americké VF

VF – princípy , metódy a operácie, ktorými vládne orgány získavajú peňažné fondy
a obhospodarujú štátny dlh.

19. vzťahové poňatie VF a peňažné vzťahy vo VF
20. fondové poňatie VF a peňažné fondy vo VF

21. normatívna ekonómia, na čo sa zameriava a čo rieši. vysvetlite prečo je politickou otázkou

Pri analýze problémov VS a VF treba poznať nielen následky vládnych programov, ale aj pochopiť
ciele vládnej politiky a potom zistiť, do akej miery navrhované opatrenia napĺňajú tieto ciele. Na
tento účel sa rozlišuje:

-

normatívna ekonómia

-

pozitívna ekonómia

Normatívna

-

ekonómia blahobytu, znamená posudzovanie vhodnosti vládnej politiky. Riešia otázky aký
rozsah majú mať verejné statky v danom štáte, ako by sa mali produkovať, aká je
spravodlivá daňová sústava. Jednoducho treba jasne definovať kriteriálny systém. –
mnohé otázky VF a ich normatívne riešenie sa nemôžu považovať iba za odborný problém
ale aj za politickú otázku.

-

skúma do akej miery vládne opatrenia napĺňajú rôzne ciele.

-

zaujíma sa o zhodnotenie prospešnosti navrhovaných programov, napr. či na ochranu ŽP je
výhodnejšie uvaliť poplatky firmám za znečisťovanie ovzdušia alebo im poskytnúť dotáciu
na inštaláciu čistiacich zariadení

22. pozitívna ekonómia, na čo sa zameriava a čo analyzuje. Vysvetlite, prečo je ekonomickou

otázkou

Pozitívna

-

zaoberá sa analýzou toho, aké sú reakcie subjektov súkromného sektora na rôzne fiskálne
opatrenia na zmeny v daňovej štruktúre, v sadzbách, v rozpočtových výdavkoch, aké sú
rozdiely v efektívnosti štátnych a súkromných podnikov.

-

je analýzou následkov. Zaujíma sa o následky konkrétnych vládnych opatrení,
o ekonomické a politické mechanizmy uplatňovania vládnych programov, o správanie
verejného sektora

-

ako sa obmedzí znečisťovanie pri oboch spôsoboch (poplatkoch, dotáciách), ako sa zvýši
cena ocele, ako to ovplyvní dopyt po nej, aké zmeny nastanú v zamestnanosti firmy, aký
bude vplyv na zisk

23. rozpočtová sústava, čo sa ňou rozumie, názory na jej vymedzenie

RS a FS sú dva pojmy, treba ich odlišovať, lebo FS je širší pojem ako RS.

Čo je rozpočtová sústava

1. podľa orgánov – RS je sústava rozpočtových orgánov a inštitúcií, ktoré obhospodarujú

rozpočtové peňažné fondy. Sú to MF, daňové úrady či finančné správy, finančné odbory,
vláda, parlament.... Toto vymedzenie je veľmi úzke, lebo zahŕňa len sústavu uvedených
orgánov a inštitúcií, ale nezahŕňajú sa do nej rozpočtové peňažné vzťahy

2. podľa peňažných vzťahov – RS – sústava rozpočtových orgánov a inštitúcií, ale aj sústava

rozpočtových peňažných vzťahov.

3. podľa vzťahu k rozpočtom – RS – sústava všetkých verejných rozpočtov štátu. Je to

zložitá sústava, do ktorej patrí štátny rozpočet, miestne rozpočty, ako aj rozpočty
rozpočtových a príspevkových organizácií. Patria tu aj štátne účelové fondy.

Niekedy sa namiesto pojmu RS používa pojem rozpočtový systém. Je to to isté.

4. RS – sústava rozpočtovo-finančných vzťahov, sústava rozpočtovo-finančných orgánov

a inštitúcií a sústava všetkých verejných rozpočtov štátu – ktoré sa využívajú a pôsobia
pri tvorbe, rozdeľovaní a používaní peňažných fondov podľa princípu nenávratnosti.

Zložky RS:

1. Sústava rozpočtovo-finančných vzťahov – objektívna zložka RS. Podľa charakteru

peňažných fondov, ktoré sa tvoria v RS sa rozlišujú rozpočtovo-finančné vzťahy, ktoré sa
využívajú na:

-

na ústrednej

-

na strednej

-

na miestnej úrovni riadenia

-

na úrovni rozpočtových organizácií

2. sústava rozpočtovo-finančných orgánov – subjektívna zložka RS. Takýmito orgánmi sú

napr.: -

MF na ústrednej úrovni

-

daňové riaditeľstvá na strednej úrovni

-

finančné útvary miestnych samosprávnych orgánov a orgánov štátnej správy

-

finančné útvary v rozpočtových organizáciách

3. sústava všetkých verejných rozpočtov štátu – javová stránka RS. Prejavuje sa ako štátny

rozpočet a ostatné verejné rozpočty. Všetky tieto rozpočty sú prejavom využívania
rozpočtovo-finančných vzťahov príslušnými rozpočtovo-finančnými orgánmi.

24. objektívna zložka rozpočtovej sústavy, t. j. rozpočtové peňažné vzťahy
25. subjektívna zložka rozpočtovej sústavy, t. j. rozpočtové orgány
26. javová zložka rozpočtovej sústavy, t. j. sústavu jednotlivých rozpočtov

27. finančná sústava, čo sa ňou rozumie a postavenie RS vo FS

FS: využíva vo financiách všetky peňažné vzťahy, ktoré financie využívajú – sú trojaké:

 rozpočtové peňažné vzťahy – nenávratné, neekvivalentné, nedobrovoľné

 úverové peňažné vzťahy – princíp návratnosti

 poisťovacie peňažné vzťahy – poistný princíp

Postavenie RS vo FS

Finančná sústava
Peňažné fondy (vzťahy)

1. verejné rozpočty

1. úverové peňažné fondy

- centralizované VR

-jednotlivé články bank. sústavy

-

federálny štátny rozpočet

-

štátny rozpočet unitárny

2. Poistné peňažné fondy

- decentralizované VR

-jednotlivé články poisťov. sústavy

-

regionálne

-

miestne

3. Podnikové peňažné fondy

-fondy jednotlivých podnikov a organiz.

2. Mimorozpočtové peňažné fondy

4. Fondy domácnosti

účelové fondy na úrovni štátu

- centralizované

- štátne účelové fondy

- poistné fondy

-

nemocenské

-

dôchodkové

-

zdravotné

-

zamestnanosti

- decentralizované

- mimorozpočtové peňažné fondy územnej samosprávy

Vláda využíva na zásahy do ekonomiky prostredníctvom fiskálnej politiky všetky články FS. V nej
má rozpočtová politika a RS významné a dôležité postavenie.

Financie

Rozpočtová sústava

Ostatné články FS

28. mimorozpočtové peňažné fondy ako súčasť RS

29. tretí sektor, jeho postavenie a význam a jeho vzťah k verejnému sektoru

Tretí sektor
Vyspelá trhová ekonomika je zmiešanou ekonomikou, kde existuje súkromný sektor(SS) a verejný
sektor(VS).
Od klasickej dvojsektorovej ekonomiky sa však upúšťa a popri VS a SS sa sformoval ešte tretí
sektor.

tretí sektor (TS)
- sektor, ktorý sa utvoril pri rozmachu a zvyšovaní počtu občianskych združení, nadácií,
spoločností, fondov a podobných inštitúcií. Nazýva sa aj dobrovoľnícky, mimovládny, neziskový.

Bez organizácií TS, ktoré umožňujú realizovať potreby a záujmy občanov v rozmanitých oblastiach
spoločenského života vrátane ochrany slobody a demokracie, nemôže štátna moc efektívne
a demokraticky slúžiť občanom.

SS – vyhradený ekonomike
VS – reprezentuje štátna moc (vláda), sústava štátnych orgánov a inštitúcií
TS – neštátne (mimovládne) organizácie neziskového charakteru – humanitná a charitatívna
činnosť, vzdelanie, mládež, kultúra, ľudské práva, životné prostredie, rozvoj slobodných
a nezávislých médií. Pôsobí v priestore medzi vládou a trhom.

TS sa nazýva aj ako:

-

neziskový sektor – jeho cieľom nie je vytvárať zisk a rozdeľovať ho medzi vlastníkov,

ak by sa aj nejaký zisk vytvoril tak sa vracia späť na zabezpečenie verejnoprospešnej činnosti

-

súkromný neziskový sektor – v USA, organizácie síce vznikli ako súkromné, ale slúžia

na verejné ciele a nie na dosahovanie zisku

-

sektor oslobodený od daní – v USA, Z Európa – organizácie v tomto sektore sú

oslobodené od daní a majú určité úľavy

-

nezávislý sektor – nezávislý od vlády, aj trhu.

-

dobrovoľnícky sektor – pracujú dobrovoľní pracovníci ale aj platení zamestnanci

-

mimovládne organizácie – ich založenie a činnosť sa neviaže na rozhodnutie štátneho

orgánu a ani mu nepodliehajú

-

charitatívne organizácie – verejnoprospešný charakter, tradície dobročinnosti, lásky

k blížnemu, milosrdenstvo

-

svojpomocné organizácie – spoliehajú sa na vlastné sily, schopnosti, vzájomnú pomoc

30. v treťom sektore občianske združenia, neziskové organizácie, nadácie. Rozoberte ich

spoločné znaky

Postavenie a význam TS

-

pôsobí v tých oblastiach, kde VS nemá sily a prostriedky

-

aktivizuje občanov na spoluzodpovednosť za spoločné veci a riešenie spoločných

problémov

Organizačná štruktúra TS - tvorí ju viacero právnych foriem:

-

občianske združenia – rozšírená právna forma. Upravuje ich zákon o združovaní

občanov – občania sa môžu slobodne združovať na určitý účel v rôznych spolkoch, kluboch,
zväzoch, spoločnostiach... Takéto združovanie občanov sa však nevzťahuje na:

-

združovanie občanov v politických stranách a hnutiach

-

zárobkovú činnosť alebo na riadny výkon určitých povolaní

-

združovanie občanov v cirkvách a náboženských spoločnostiach

-

neziskové organizácie – rozšírená právna forma, upravuje ich zákon o neziskových

organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby a to sú zamerané na:

-

poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

-

humanitná starostlivosť

-

rozvoj a ochrana duchovných a kultúrnych hodnôt

-

doplnkové vzdelávanie detí a mládeže vrátane telesnej výchovy a športu

-

tvorbu a ochranu ŽP

-

poskytovanie sociálnych služieb

-

nadácie – rozšírená právna forma, zákon o nadáciách. Majú dlhú tradíciu, obnovili sa

v procese transformácie začiatkom 90-tych rokov. Nadácia je účelové združenie vecí,
peňažných prostriedkov, CP a iných hodnôt oceniteľných peniazmi, ktoré zriaďovateľ určil
na plnenie všeobecne prospešného účelu.

Spoločné znaky organizácií TS:

-

sú verejnoprospešné a neziskové – zameriavajú sa na činnosti v oblasti charity,

humanity, sociálnej starostlivosti, vzdelávania, starostlivosť o deti, mládež, starých ľudí...
orientuje sa aj na VS. To spája TS s VS. Lenže v TS sa do tejto činnosti zapájajú občania
dobrovoľnícky, t. j. neplatenou prácou.

-

sú inštitucionalizované – majú charakter právnickej osoby a sú povinné sa registrovať

v súlade s požiadavkami legislatívy. Môžu vstupovať do zmluvných vzťahov, zaväzovať sa
a vykonávať činnosť podľa štatútu

-

súkromné a samosprávne – toto odlišuje organizácie TS od VS. Sú inštitucionálne

oddelené od vlády, nie sú súčasťou štátnej správy, nerozhodujú o nich vládni úradníci.

31. alokačná funkcia VF, v čom spočíva, ako sa využíva v štruktúre verejných rozpočtov

Funkcie VF
Podstata VF (peňažné vzťahy) sa prejavuje v ich funkciách. VF sa fiskálne prejavujú v jednotlivých
rozpočtových príjmoch a výdavkoch, ovplyvňujú ekonomiku a slúžia rôznym cieľom.
Funkcie:

-

alokačná funkcia – VF sa využívajú na zabezpečenie verejných statkov, rozdeľuje sa

použitie zdrojov medzi produkciu súkromných a verejných statkov a volí sa skladba
verejných statkov.

-

rozdeľovania (distribučná) – VF rozdeľujú a znovurozdeľujú dôchodky a menia ich

pri jednotlivých subjektoch, rozdeľujú HDP, tak že jedným sa berie a druhým dáva

-

stabilizačná funkcia – VF používajú rozpočtové príjmy a výdavky ako prostriedok na

zabezpečenie vysokej zamestnanosti, rozumnej miery stability cenovej hladiny a rozumnej
miery ekonomického rastu. Ovplyvňujú makroekonomické veličiny.

Alokačná funkcia
Jej cieľom je zabezpečovať verejné statky. Na to sa vynakladajú rozpočtové príjmy a výdavky vo
verejných rozpočtoch, najmä v ŠR a každoročne sa zvyšujú.
Spočíva v rozhodovaní o produkcií verejných statkov, resp. v hľadaní pomeru medzi produkciou
verejných statkov a súkromných statkov v rámci daného rozpočtového obmedzenia.
Vychádza z toho, že verejné statky sa nemôžu poskytovať prostredníctvom trhového mechanizmu.
Alokačná funkcia verejných financií sa využíva preto, lebo trh nikdy a nikde nie je dokonalý.
Rieši sa ňou problém spočívajúci v tom, že spotrebu verejných statkov neuhrádzajú občania, ktorí
dané statky spotrebúvajú. Verejné statky sa uhrádzajú z verejných rozpočtov. Je potrebné zistiť
výšku spotrebiteľského hodnotenia úžitku, ktorý má individuálny spotrebiteľ zo spotreby verejných
statkov.
Štátne a

miestne verejné statky

– verejné statky sú síce dostupné všetkým bez rozdielu, ale úžitok

z nich plynúci môže byť územne obmedzený. (pouličné obyvateľstvo v obci)

Verejné zabezpečovanie verzus verejná produkcia – je potrebné rozlišovať medzi verejným
zabezpečovaním a verejnou produkciou. Sú to dva rozdielne a nesúvisiace pojmy.
Verejné zabezpečovanie – že sa verejné statky zabezpečujú verejne, uhrádzajú sa z rozpočtu a pre
jednotlivých spotrebiteľov sú dostupné bez toho, aby za ne zaplatili.
Verejná produkcia – verejné statky môžu produkovať verejné podniky alebo ich môžu produkovať
súkromné firmy a predávať štátu, aj keď bežne súkromné firmy vyrábajú súkromné statky
a predávajú ich súkromným zákazníkom.
Štátne podniky môžu produkovať statky, ktoré nakupuje súkromný sektor – ide o verejnú produkciu
súkromných statkov. (energia, MHD...)

32. rozdeľovacia funkcia VF, v čom spočíta, prejavy, nástroje rozdeľovania, miera

rozdeľovania. Ako sa využíva rozdeľovacia funkcia v štruktúre verejných rozpočtov

Rozdeľovacia funkcia

-

zaoberá sa rozdeľovaním a znovurozdeľovaním dôchodkov (národného dôchodku,

resp. HDP).

-

kľúčovú úlohu zohráva verejný sektor, daňová a transferová politika.

Problémy verejných financií:

-

čím sa určuje rozdeľovanie – pri absencií zásahov štátu závisí rozdeľovanie

predovšetkým od rozloženia vlastníctva, výrobných faktorov ako aj od rozloženia
naakumulovaného a zdedeného bohatstva. Je to rozdeľovanie, ktoré spravidla obsahuje
značnú mieru nerovnosti a nespravodlivosti

-

prejavy rozdeľovacej funkcie – finančné zdroje odoberajú ekonomickým subjektom

a používajú sa na úhradu verejných potrieb. Rozdeľ. funkcia VF spočíva v tom, že:

-

prostredníctvom rozpočtových príjmov sa časť fin. prostriedkov sústreďuje
v prospech spoločnosti

-

prostredníctvom rozpočtových výdavkov sa financujú verejné statky.

Rozdeľovanie dôchodkov pomáha ovplyvňovať základné fin. proporcie, najmä medzi:

-

súkromným sektorom a VS

-

spotrebou a akumuláciou

-

jednotlivými odvetviami národného hospodárstva

-

územnými celkami štátu

-

vnútornou ekonomikou a zahraničím

-

nástroje rozdeľovania – napr. daňové sadzba a progresívne zdanenie, rôzne formy

podpôr malého a stredného podnikania a nižších príjmových skupín obyvateľstva, dotácie
rôzneho druhu, nepriame zdaňovanie...

-

miera rozdeľovania – ukazuje dôležitosť a význam verejných financií. Vyjadruje sa

ako:

-

suma peňažných prostriedkov, ktoré rozdeľujú verejné rozpočty

-

podiel národného dôchodku rozdeľovaného prostredníctvom verejných
rozpočtov

-

dynamika vývoja tohto podielu

33. stabilizačná funkcia VF, ej nástroje v ŠR – stabilizátory, ako sa uplatňuje v štruktúre

verejných rozpočtov

Stabilizačná funkcia

-

riešenie stabilizačných problémov, ktoré verejné financie sledujú svojou stabilizačnou

funkciou.

-

nástroje na stabilizáciu ekonomiku sú viaceré, používajú sa nástroje fiskálnej

a monetárnej politiky.

-

Monetárna politika – vychádza z predpokladu funkčnej závislosti cenovej hladiny od

množstva peňazí v obehu. Nástroje menovej politiky, ktoré sa využívajú na stabilizáciu, sú
povinné rezervy, diskontné sadzby, operácie na voľnom trhu...

-

fiskálna politika – vplyv verejných príjmov a výdavkov na agregátny dopyt v dôsledku

vzniku tzv. multiplikačných efektov.

Stabilizačná funkcia VF sa uplatňuje predovšetkým prostredníctvom rozpočtov, a najmä
prostredníctvom štátneho rozpočtu. ŠR sa využíva na ovplyvňovanie národného hospodárstva
a zasahovanie do ekonomiky.
Pri stabilizačnej funkcií sa vyžaduje synchronizovať fiskálnu politiku s ostatnými časťami
hospodárskej politiky, najmä s menovou politikou.
V rámci stab. funkcie štátneho rozpočtu sa používajú stabilizátory:

-

automatické stabilizátory – ovplyvňujú správanie a rozhodovanie ekonomických

subjektov podľa konkrétnych ekonomických podmienok. (progresívna daňová sadzba,
príspevky v nezamestnanosti...)

-

riadené – ich využitie závisí od rozhodnutia príslušných orgánov v podobe opatrení

v príjmovej alebo vo výdavkovej oblasti štátneho rozpočtu a nepôsobia automaticky.
(rozhodnutie o vypísaní štátnej pôžičky, rozpočtových výdavkoch na investície zo štátneho
rozpočtu, zvýšenie alebo zníženie daňovej sadzby.

34. multiplikačné modely na stabilizáciu ekonomiky, čo majú zabezpečovať, ich význam

Multiplikačné modely
Vo vyspelej trhovej ekonomike má štátny rozpočet dôležitú úlohu pri stabilizácií ekonomiky.
Fiskálna politika sa využíva na ekonomickú stabilizáciu v každom štáte vo väčšej alebo menšej
miere. Zásady takejto stabilizačnej politike vyplývajú z modelu makroekonomickej teórie.

Využívanie fiskálnej politiky na ekonomickú stabilizáciu ukazujú multiplikačné modely.
Najjednoduchšie modely vplyvu fiskálnej politiky na úroveň agregátneho dopytu sú:

-

multiplikačné modely s fixnými investíciami

-

multiplikačné modely s premennými investíciami.

multiplikačné modely s fixnými investíciami

1. určenie dôchodkov pri neexistencii rozpočtových výdavkov

-

je fixne daná úroveň investícií a úspory obyvateľstva sa rovnajú úrovni investícií

a nejestvujú vládne výdavky (rozpočet)

-

je uzatvorená ekonomika, aby sa mohlo abstrahovať od vplyvu zahraničného obchodu

2. určenie dôchodkov pri existencii rozpočtových výdavkov

-

systém, v ktorom už jestvujú vládne výdavky (rozpočet). Preto rôzne opatrenia

rozpočtovej politiky ovplyvnia úroveň dôchodkov

multiplikačné modely s premennými investíciami.
Podľa štandardného keynesovského modelu v takomto prípade určovanie dôchodku ovplyvňujú tri
vzťahy správania:

-

spotrebné funkcie

-

investičné funkcie

-

funkcie preferencie likvidity

Modely boli zjednodušené a boli z pohľadu uzatvorenej ekonomike. Išlo o:

-

multiplikačné modely s fixnými investíciami

-

multiplikačné modely s premennými investíciami.

Väčšina ekonomík nie je uzatvorená, naopak je úzko napojená prostredníctvom toku produktov
a kapitálu na ostatné krajiny sveta. Rozhodujúca je aj analýza v otvorenej ekonomike. Využitie
stabilizačnej politiky v otvorenej ekonomike je ťažšie, najmä v štátoch s veľkým zahraničným
obchodom. Ide najmä o tieto problémy fiskálnej politiky:

-

stabilizácia v otvorenej ekonomike

-

inflácia

-

racionálne očakávanie

-

zabudovaná flexibilita

-

načasovanie fiskálnych účinkov

-

zmeny v daniach verzus zmeny vo výdavkoch

-

tvorba kapitálu vo verejnom sektore, kapitálový a bežný rozpočet, sklon k investovaniu

vo verejnom a v súkromnom sektore, efekty prelievania.

35. fiskálny federalizmus, aké sú jeho závery pre financovanie verejných statkov v štruktúre

verejnej vlády a verejných rozpočtov

Fiskálne inštitúcie
Fiskálne inštitúcie či fiskálny systém sa spájajú s vládnou mocou a obyčajne sa zhodujú aj
jednotlivé úrovne vládnej moci a fiskálnych inštitúcií

Samuelson uvádza tri úrovne vládnej moci:

-

federálna, štátna a miestna.

Z týchto troch boli do začiatku 20. storočia najdôležitejšie orgány miestnej správy. Federálna vláda
v podstate financovala len národnú obranu, vyplácala dôchodky a úroky, financovala verejné
práce...

Štruktúra verejnej vlády – členenie vládnej moci
Fiskálne inštitúcie sa spájajú s jednotlivými úrovňami vládnej moci.
Verejná vláda – všetky vládne jednotky, t. j. orgány, úrady, inštitúcie. V celej štruktúre sa rozlišujú
štyri úrovne, ale nie všetky sa musia vzťahovať na každý štát. Závisí to od veľkosti štátu, ale aj
iných podmienok najmä od:

-

štátoprávneho usporiadania – či je štát federálny alebo unitárny

-

členstva a príslušnosti k nadnárodnému zväzku – či je štát súčasťou nadnárodného

ekonomického zoskupenia (EÚ)

Úrovne vládnej moci (verejnej vlády):

-

nadnárodné vládne autority (orgány, úrady, inštitúcie) – plnia predovšetkým

koordinačnú funkciu v rámci nadnárodného zoskupenia (napr. koordinácia zdaňovania,
harmonizácia daní...) na základe dohôd všetkých zainteresovaných krajín

-

ústredná vláda (orgány, úrady, inštitúcie) – je vládou unitárneho alebo federálneho

štátu so všetkými ministerstvami a ďalšími orgánmi. Súčasťou ÚV sú aj regionálne
administratívne jednotky (agentúry) vykonávajúce štátnu správu. Predstavujú akúsi
predĺženú ruku ústrednej vlády, napr. riadenie školstva, zdravotníctva, ...

-

stredná vláda (orgány, úrady, inštitúcie) – medzistupeň medzi Ú a M vládou. Sú to vo:

-

federálnych štátoch: štátne, republikové, krajinské, provinciálne či regionálne
vlády

-

unitárnych štátoch – ťažké stanoviť, často sa stredná vláda zahŕňa do územnej
samosprávy. Môžu to byť župy, neskôr krajiny, kraje.

-

miestna vláda (orgány, úrady, inštitúcie) = municipálna vláda je na úrovni miest

a obcí. Predstavuje základný stupeň miestnej samosprávy. Miestna vláda je väčšinou
viacstupňová, málokedy jednostupňová. Obyčajne dvoj alebo trojstupňová.

Fiskálny federalizmus (FF)
- veda, ktorá sa zameriava na otázky rozdelenia právomoci a zodpovednosti jednotlivých úrovní
verejnej vlády pri zabezpečovaní verejných statkov, a to najmä z finančného hľadiska =
financovania zo svojich rozpočtov na jednotlivých úrovniach.

Vo FF ide o rozdelenie právomocí, ale aj zodpovednosti medzi jednotlivé úrovne rozpočtovej
sústavy.
FF – viacstupňové usporiadania rozpočtovej sústavy štátu a postavenie jednotlivých stupňov,
predovšetkým miestnych rozpočtov, pri zabezpečovaní, a najmä financovaní verejných statkov.
Výsledkom FF, jeho výskumu a analýzy je, že nižšie vládne úrovne, najmä miestne, majú najširšie
a najdokonalejšie informácie.
Je potreba väčšej decentralizácie verejného sektora na miestne orgány. Dochádza k fiskálnej
decentralizácií, keď sa štát delí o verejnú správu s nižšími článkami rozpočtovej sústavy a VPK.
Fiskálna decentralizácia nie je ľubovoľná, ale je ekonomickou nevyhnutnosťou.

Fiskálne funkcie v štruktúre verejnej vlády.

-

alokačnú funkciu možno využívať na všetkých úrovniach v štruktúre verejnej vlády, t.j.

prostredníctvom ústredného, stredného i miestneho rozpočtu

-

rozdeľovaniu a stabilizačnú funkciu možno využívať na ústrednej úrovni

prostredníctvom federálneho alebo štátneho rozpočtu. Na nižších úrovniach verejnej vlády je
využívanie rozdeľovacej a stabilizačnej funkcie obmedzené.

Decentralizácia v rámci FF využíva predovšetkým rozdeľovaniu funkciu – rozdeľovanie
prostredníctvom daní. Využívanie rozdeľovacej funkcie predpokladá najmä daňovú právomoc.
Daňová právomoc – právo rozhodovať o daniach – čo sa má zdaňovať, sadzby...
Rozhodujúce postavenie má ústredná vláda, pokiaľ ide o daňovú právomoc. Keby mali aj miestne
stupne dochádzalo by k daňovej konkurencii = nerovnaké daňové zaťaženie. Daňová právomoc sa
prejavuje v daňových kompetenciách.
Pri snahe zabraňovať daňovej konkurencii vzniká problém, ako pomáhať pri odstraňovaní rozdielov
v daňovej kapacite a spravodlivejšie rozdeľovať dane medzi jednotlivé rozpočty. Rieši sa to
rozpočtovým určením daní.

36. vertikálny model FF

MODELY FF
Poznáme dva modely

-

vertikálny

-

horizontálny

VERTIKÁLNY

-

Medzi jednotlivými úrovňami RS sú finančné vzťahy. Môžu byť jednostranné, alebo

obojstranné.

Poznáme 3 základné varianty:

-

plne centralizovaný model verejných rozpočtov – v čistej podobe sa nevyužíva

-

plne decentralizovaný model verejných rozpočtov – v čistej podobe sa nevyužíva

-

kombinovaný model verejných rozpočtov – využíva sa vo väčšine štátov

plne centralizovaný model verejných rozpočtov

-

všetky rozpočtové príjmy sa koncentrujú do ústredného rozpočtu a z neho sa časť

príjmov znovurozdeľuje do rozpočtov na nižších úrovniach, ktoré nemajú postačujúce
vlastné príjmy.

dotácie

dotácie

Výdavky

Výdavky

Príjmy

Výdavky

- dane
- ostatné príjmy

Výhody:

-

jednotná rozpočtová politika príjmov na celom území štátu

-

vylučuje sa daňová konkurencia

-

miestne rozpočty nemajú starosti so zabezpečovaním rozpočtových príjmov

Nevýhody:

-

subjektivizmus v rozdeľovaní prostriedkov do rozpočtov na nižšej úrovni

-

nepodporuje sa iniciatíva a záujem nižších úrovní o získavanie príjmov a na druhej

strane rastú ich požiadavky na výšku rozpočtových výdavkov

Tento model sa vo vyspelej trhovej ekonomike nevyskytuje. krátky čas (1951-51) sa používal
v centrálnom plánovitom direktívnom riadení ekonomiky.

Plne decentralizovaný model verejných rozpočtov
opak predchádzajúceho. Každá úroveň rozpočtovej sústavy má svoje príjmy, ktoré sa stávajú
limitom financovania potrieb.

Príjmy

Výdavky

- dane
- ostatné príjmy

Príjmy

Výdavky

- dane
- ostatné príjmy

Príjmy

Výdavky

- dane
- ostatné príjmy

Výhody:

-

priama väzby medzi príjmami a výdavkami

-

posilňuje sa zodpovednosť jednotlivých úrovní za svoj rozvoj

Nevýhody:

-

vysoká miera nezávislosti často vedie k problému bohatých a chudobných obcí, oblastí

alebo regiónov

-

môže viesť k nežiaducej daňovej konkurencii

-

administratívna náročnosť, zložitosť, malá prehľadnosť daňových vzťahov

ústredný rozpočet

stredný rozpočet

miestny rozpočet

miestny rozpočet

miestny rozpočet

stredný rozpočet

stredný rozpočet

ústredný rozpočet

stredný rozpočet

miestny rozpočet

dotácie

dotácie

Kombinovaný model
- kombinujú sa prvky predchádzajúcich dvoch modelov, z ktorých sa preberajú výhody a tlmia
nevýhody.

Príjmy

Výdavky

- dane
- ostatné príjmy

Príjmy

vlastné

- dane

výdavky

- ostatné príjmy

Príjmy

Výdavky

- dane
- ostatné príjmy

Výhody:

-

realizácia jednotnej politiky centra v základných otázkach a dáva určitú mieru

právomoci nižším zložkám.

-

garantuje sa a zabezpečuje minimálna úroveň verejných statkov každého úz. celku

Nevýhody:

-

problém, ako stanoviť kompetencie pre centralizované a decentralizované zložky

riadenia

-

stanoviť vlastnú príjmovú základňu

Tento model využíva väčšina štátov. Uplatňuje sa v ňom určitá miera centrálneho rozhodovania
a určitá miera decentralizovaného riadenia.

37. horizontálny model FF

-

využíva sa princíp solidarity a zásady spolupráce, keď centrálne rozhodovanie

sprevádza decentralizovaný výkon funkcií. Využíva sa v Nemecku

-

zakladá sa na spoločnom zákonodarstve a to aj vo finančno-rozpočtovej oblasti.

Uplatňuje sa jednotná daňová politika. Zabezpečuje sa určitá štandardná úroveň verejných
statkov bez ohľadu na daňovú kapacitu. Vyrovnávanie sa zabezpečuje dohodnutým
spôsobom (transfermi). V súhrne a potom platby silnejších rovnajú príjmom finančne
slabších.

Rozhoduje sa na základe centrálnych zákon na poskytovanie verejných statkov.

38. rozpočtové určenie daní, jeho systém, požiadavky na neho

Rozpočtové určenie daní

-

nástroj na rozdeľovanie daňového výnosu pre jednotlivé druhy rozpočtov. Stanovuje sa

celoštátne platnými daňovými zákonmi. Poznáme tri hlavné formy RUD:

-

celostný systém – celý daňový výnos plynie do vymedzeného rozpočtu. Podľa toho

možno rozlišovať napr. federálne, štáte či republikové alebo miestne dane. Rozpočtovými
pravidlami sa presne stanovuje, ktorá daň je príjmom ktorého rozpočtu.

-

podielový systém – daň sa rozdeľuje v stanovenom podiele do ŠR a miestnych

rozpočtov

-

... dopísať

ústredný rozpočet

stredný rozpočet

miestny rozpočet

stredný rozpočet

miestny rozpočet

kombinovaný systém – v čistej podobe sa nevyužíva ani jeden z predchádzajúcich systémov, ale sa
kombinujú. Na SR sa využíva celostný systém kombinovaný s podielovým systémom.

Požiadavky na rozpočtové určenie daní – jednoduchšie je vymedziť dane pre ústredný rozpočet
a ťažšie pre nižšie stupne. Požiadavky:

-

progresívne daňové sadzby

– skôr uplatňovať pre dane s rozpočtovým ručením na ŠR,

prípadne aj stredný rozpočet. Na miestnej úrovni by sa nemali využívať, lebo môžu
vyvolávať nežiaducu migráciu pracovných síl a kapitálu

-

dane s

RU na miestne rozpočty

– viazať na imobilný základ (nehnuteľnosť), ktoré

nepodliehajú častým zmenám. Dane viazané na mobilný základ – menej vhodné lebo sú
menej stabilné

-

nepriame dane, DPH a

spotrebné dane, majú väčšinou RU na ústredný rozpočet

39. znovurozdeľovacie procesy vnútri verejných rozpočtov, príčiny takého znovurozdeľovania

Príčiny znovurozdeľovacích procesov vnútri verejných rozpočtov – viaceré. Niektoré rozpočty
nie sú a zrejmé ani nebudú sebestačné, hoci sa zvyšuje ich vlastná príjmová základňa = miestne
rozpočty.
Príčiny pre ktoré nie sú miestne rozpočty sebestačné:

-

daňová výnosnosť – rozdielna vnútri verejných rozpočtov. Dane s väčším výnosom

plynú do ústredného rozpočtu a miestne dane sú menej výnosné

-

pružnosť miestnych daní – nerovnaká vnútri verejných rozpočtov. Daň

z nehnuteľností – málo pružná.

-

nerovnomerné rozloženie miestnej príjmovej základne – možnosti jednotlivých

miest a obcí získať vlastné rozpočtové príjmy sú diferencované a nerovnomerné rozložené

-

spravodlivejšie rozdeľovanie príjmov verejných rozpočtov - aby mali zabezpečené

finančné prostriedky na financovanie tzv. minimálnych funkcií, t. j. na to, čo sú povinné
a musia podľa zákona zabezpečovať

-

externality – ďalšia príčina znovurozdeľovania, výhody z využívania verejných

statkov na určitom území majú aj občania, ktorí tam nebývajú a neprispievajú na daný
verejný statok.

-

ingerencia ústrednej vlády – ústredná vláda má záujem a chce do istej miery

ovplyvňovať hospodárenie a financovanie z hľadiska celospoločenských potrieb a záujmov.

40. transfery v štruktúre verejných rozpočtov vo forme dotácií. Účelové a neúčelové dotácie

a kritériá ich poskytovania

Transfery v štruktúre verejných rozpočtov
Transfery medzi jednotlivými stupňami rozpočtovej sústavy sú samozrejmosťou vo všetkých
štátoch, najmä vo vzťahu k miestnym rozpočtom.

-

dotácie – transfery ktoré majú neúčelový charakter

-

subvencie – na vopred stanovený účel. Ak sa na tento účel nepoužijú, musia sa vrátiť.

Dotácie a subvencie sú peňažné transfery na doplnenie chýbajúcich príjmových zdrojov.

Peňažné transfery sú dvojaké:

-

účelové dotácie – na vopred stanovenú potrebu. Podľa charakteru sa rozlišujú osobitne

na bežné výdavky a osobitne na kapitálové výdavky, t. j. osobitne do bežného rozpočtu
a osobitne do kapitálového rozpočtu.

Podmienené účelové dotácie – umožňujú vyššej vládnej úrovni zasahovať do rozhodovania nižšej
vládnej úrovne pri zabezpečovaní verejnej spotreby obyvateľstva. Spočívajú v účelovom určení
dotácií a v ich viazaní na podmienku použitia vlastných príjmov nižšieho rozpočtu. Môžu byť:

-

podmienené rovnocenné

– rovnaký podiel vládnych úrovní na financovaní verejnej

spotreby

-

podmienené nerovnocenné

– pevná suma, bez ohľadu na to, koľko vlastných príjmov

z rozpočtu nižšej úrovne sa použije na financovanie verejnej spotreby

-

neúčelové dotácie – nestanovuje sa účel ich použitia ani iné podmienky. Poskytujú sa

na doplnenie chýbajúcich príjmových zdrojov.

Kritéria rozdeľovania dotácií

-

majú zabezpečovať požadované a spravodlivé rozdeľovanie dotácií. Sú to napr.:

-

počet obyvateľov žijúcich v danom územnom celku

-

priemerný príjem na obyvateľa v porovnaní s celoštátnym priemerom

-

vybrané technické jednotky (dĺžka cestnej siete, počet domov, rozloha, počet

domácností)

-

zadĺženosť miestnych rozpočtov

Okrem dotácií a subvencií sa používajú aj podiely (podielové dane).
Môžu to byť aj prirážky k štátnorozpočtovým daniam.

41. fiskálna politiku a jej vzťah k funkciám VF

FP a RP sú súčasťou celkovej politiky štátu, v ktorej rámci sa vo vzájomnej interakcii ovplyvňujú
a jedna z druhej vyplývajú.

Politika: vnútorná, zahraničná, národnostná, EKONOMICKÁ, sociálna, vojenská, náboženská...
ekonomická: cenová, mzdová, expanzívna, FINANČNÁ, reštriktívna, dovozná, vývozná...
Finančná: colná, monetárna, kurzová, FISKÁLNA, ROZPOČTOVÁ, podnikateľských
subjektov...

Fiskálna i rozpočtová politika sú súčasťou finančnej politiky, ktorá je súčasťou hospodárskej
politiky, ktorá je zasa súčasťou celkovej politiky štátu.

FP a RP
V ekonomicko-finančnej teórií a praxi sa používajú pojmy finančná politika, fiskálna, rozpočtová
politika. Je určitá voľnosť i v používaní pojmov Fin. politika, FP, RP.
Fin. politika je široký pojem – štát pri zásahoch do ekonomiky využíva nielen fiskálne, rozpočtové
ale aj iné nástroje, napr. menové...

Na Slovensku sa začali rozlišovať pojmy štátny rozpočet a fiskálny rozpočet.
Fiskálny rozpočet sa charakterizuje ako súhrn všetkých súčastí verejných rozpočtov, ktorý má
zásadný význam pri posudzovaní skutočného stavu rozpočtového hospodárenia.
Štruktúra zdrojov fisk. rozpočtu: FNM, ŠR, Zdravotné poistenie, Sociálne poistenie (dôchodkové
a nemocenské), Miestne rozpočty, štátne fondy, fond zamestnanosti.

FP – využívanie verejných financií na makroekonomickú stabilizáciu. teda využíva peňažné vzťahy
vo verejných financiách s jasným zameraním na stabilizačnú funkciu verejných financií = peňažné
vzťahy sa prostredníctvom štátneho rozpočtu využívajú na ovplyvňovanie činnosti ekonomických
subjektov tak, aby sa dosahovali makroekonomické zámery a stabilizovala sa ekonomika.
Fiskálnu politiku uskutočňuje vláda, je subjektom tejto politiky. Preto sa FP definuje ako také
vládou vyvolané aktívne zmeny v štruktúre a objeme verejných príjmov a výdavkov, ktorých
zmyslom je dosiahnuť konkrétne makroekonomické ciele a to stabilizačné ciele v optimálnom tepe
rastu ekonomického rozvoja, prirodzenú mieru nezamestnanosti, stabilitu cenovej hladiny,
potláčanie inflácie...

Uplatňovanie FP
Aktívne poňatie verejných financií vychádzajúce z keynesovskej filozofie založilo fiskálnu politiku,
ktorá sa úspešne uplatňovala v hospodárstve v 40-tych až 60-tych rokoch.
Základné axiómy pri formulovaní FP:

-

nevyhnutnosť a potreba štátnych zásahov do ekonomiky (lebo trh zlyháva), tým sa

zaktivizuje štátna stabilizačná politika

-

dosahovanie optimálnej miery využitia kapacít a zamestnanosti. Na makroekonomickej

úrovni to patrí medzi základné ekonomické ciele FP

-

význam dopytovej stránky v stabilizačnej hospodárskej politike. Preto sa nazýva FP aj

dopytová politika.

Základná predstava o pôsobení fiskálnej politiky:

verejné financie → agregátny dopyt → reálny dopyt → zamestnanosť

42. rozpočtová politika a jej vzťah k funkciám VF

RP – využíva peňažné vzťahy s jasným zameraním na alokačnú funkciu verejných financií
a prípadne aj na rozdeľovaciu. RP vyjadruje logiku verejných financií v ich tradičnom chápaní.
Podľa neho štátny rozpočet sústreďuje rozpočtové zdroje na financovanie produkcie verejných
statkov.
Podľa tradičného poňatia RP:

-

klasické poňatie – priorizuje sa alokačná funkcia verejných financií

-

kolektivistické poňatie – typická je preferencia rozdeľovacej funkcie VF

Potreba a účelnosť rozpočtovej politiky sa nespochybňuje. Prebiehajú však diskusie o FP. jej
účelnosť je predmetom teoretických sporov.

43. nástroje fiskálnej politiky na príjmovej a výdavkovej strane ŠR, ako ovplyvňujú agregátny

dopyt

Nástroje FP:
FP robí vláda, pomocou nej vláda ovplyvňuje agregátny dopyt.
V keynesovskom chápaní sa agregátny dopyt (y) skladá zo spotreby súkromného sektora (c),
súkromných investícií (i), vládnych výdavkov a to spotrebných a j investičných (g) a čistého
exportu (nx). Potom agregátny dopyt možno vyjadriť:
y = c + i + g + nx

Na ovplyvňovanie agregátneho dopytu môže vláda pôsobiť svojou FP dvoma základnými
fiskálnymi nástrojmi. Sú to:

-

vládny výdavky – g

-

dane – t

Rozhodovanie o vládnych výdavkoch a to o objeme a štruktúre výdavkov a ich zmenách, je
v kompetencií vlády. Túto zložku agregátneho dopytu vláda bezprostredne ovplyvňuje.
Rozhodovaním o daniach ako o zložke agregátneho dopytu vláda fiskálnou politikou nepôsobí
priamo. Zmena objemu a štruktúra zdanenia nepôsobí priamo na úroveň súkromnej spotreby
a investícií. Vplyv fiskálnej politiku je tu modifikovaný predovšetkým hraničným sklonom
k spotrebe súkromného sektora.

Príjmová strana (t) a výdavková strana (g) štátneho rozpočtu sa odlišujú vo svojom:

-

rozpočtovom vyjadrení

-

fiskálnom vyjadrení.

Na strane výdavkov štátneho rozpočtu pri uskutočňovaní fiskálnej politiky treba odlíšiť výdavky na
verejnú spotrebu a investície od tzv. transferových platieb voči obyvateľstvu.

Typy (druhy) fiskálnej politiky

-

expanzívna (zvyšovanie agregátneho dopytu)

-

priamo = zvýšenie rozpočtových výdavkov

-

nepriamo = znížením daní

-

kombináciou obidvoch = zvýšenie výdavkov a zníženie daní

-

neutrálna

-

reštriktívna (znižovanie agregátneho dopytu)

-

priamo = znižovanie výdavkov

-

nepriamo = zvyšovanie daní

-

kombinovane = znižovanie výdavkov a zvyšovanie daní

Dôsledok fiskálnej politiky je finančná (resp) rozpočtová nerovnováha
Pri expanzívnej politike

pri reštriktívnej politike

deficit ŠR

prebytok ŠR

44. v čom a prečo sa vo fiskálnej politike odlišuje rozpočtové a fiskálne vyjadrenie

rozpočtových príjmov a výdavkov ŠR, uveďte príklad

Rozpočtové vyjadrenie:
Rozpočtové výdavky:

-

výdavky na verejnú spotrebu = vládna spotreba = gc

-

výdavky na investície = vládne investície = gi

-

transferové platby = transfery = tr

Z hľadiska rozpočtovej politiky sú aj transfery ako nenávratné a neekvivalentné platby obyvateľstvu
súčasťou verejných výdavkov.

Fiskálne vyjadrenie
Význam transferov sa odlišuje, pretože transfery zvyšujú reálny disponibilný dôchodok
súkromného sektora, tým aj jeho spotrebu.
Z hľadiska fiskálnej politiky charakter transferov je iný, berú sa ako záporné dane. Potom čisté
dane sa znižujú o transfery.

Aká časť zvýšenia reálneho disponibilného dôchodku súkromného sektora sa v dôsledku transferov
premietne do zvýšenia agregátneho dopytu, závisí od hraničného sklonu k spotrebe.

45. čo sú, ktoré sú a ako pôsobia fiskálne multiplikátory a demultiplikátory

Fiskálne multiplikátory a demultiplikátory

Zvýšenie verejných výdavkov, resp. zníženie rozpočtových príjmov ako prvotný fiskálny impulz pri
uskutočňovaní fiskálnej politiky vlády pôsobí tak, že tento účinok znásobuje. Pri zvýšení verejných
výdavkov o jednotku, resp. pri znížení daňových príjmov o jednotku sa multiplikuje účinok týchto
fiskálnych opatrení na reálny produkt tak, že agregátny dopyt sa zvýši viac ako o jednotku.

Existujú tri základné typy fiskálnych multiplikátorov:

-

výdavkový multiplikátor

-

daňový demultiplikátor

-

multiplikátor vyrovnaného štátneho rozpočtu

Výdavkový multiplikátor

-

ako prvotný impulz, ktorým zmena verejných výdavkov pri danom hraničnom sklone

k spotrebe, znásobuje agregátny dopyt. Uvádza sa v podmienkach uzavretej ekonomiky.

Agregátny dopyt (y) je daný súkromnou aktivitou, t. j. spotrebou (c), investičnou aktivitou (i)
a vládnou spotrebou (g).
y = c + i + g

Hraničný sklon k spotrebe = b

c = a + by

dy = 1/(1-b) x dg

1/(1-b) = výdavkový multiplikátor

Prírastok reálneho produktu (dy) sa rovná nielen prírastku verejných výdavkov (dg), ale je vyšší,
lebo sa multiplikuje výdavkovým multiplikátorom.

Daňový demultiplikátor – ako prvotný impulz, ktorým je zvýšenie daní (t) znižuje agregátny
dopyt a reálny produkt. Ide tu o znižovanie = demultiplikátor.

b

dy = -

x dt

1 - b

kde –b/(1-b) = daňový demultiplikátor, je záporný, lebo zvýšenie dane znižuje agregátny dopyt.

Multiplikátor vyrovnaného rozpočtu
- aký bude účinok na agregovaný dopyt vtedy, keď sa zvýšia verejné výdavky, ale zároveň sa zvýšia
dane tak, aby pokryli zvýšené verejné výdavky.
Z rozpočtového hľadiska výsledný efekt bude neutrálny, lebo oba vplyvy sa vzájomne rušia. Štátny
rozpočet ostane vyrovnaný a nevzniká rozpočtové saldo.
Z fiskálneho hľadiska výsledný fiskálny efekt nie je neutrálny, ale má expanzívny charakter, lebo
výdavkový multiplikátor je vyšší ako daňový multiplikátor. (výdavkový m. = 4, daňový = -3, =
výdavkový je vyšší ako daňový)

46. fiskálna expanzia a rozoberte nástroje ŠR na jej uskutočňovanie na príjmovej

a výdavkovej strane ŠR

Vláda môže fiskálnymi opatreniami prostredníctvom štátneho rozpočtu pôsobiť na zvyšovanie
agregátneho dopytu, vtedy hovoríme o fiskálnej expanzii, alebo môže pôsobiť na znižovanie
agregátneho dopytu a vtedy hovoríme o fiskálnej reštrikcii.

Fiskálna expanzia – vláda prostredníctvom ŠR napomáha k zvyšovaniu agregátneho dopytu
dvojako:

-

priamo – zvyšovanie rozpočtových výdavkov – vládnych spotrebných a investičných

-

nepriamo – zvyšovanie súkromnej spotreby, ktorá sa dosahuje znižovaním daní

Jednoduchšie a rýchlejšie z týchto opatrení sú opatrenia na výdavkovej strane štátneho rozpočtu.
Ale aj tieto majú určité obmedzenia. Oveľa významnejšie sú fiskálne opatrenia zamerané na
zvyšovanie súkromnej spotreby, t. j. nepriamy spôsob fiskálnej expanzie, ktorým sa operuje na
príjmovej strane štátneho rozpočtu. tento spôsob sa využíva častejšie. Nepriamy spôsob má určité
obmedzenia a problémy – spotrebná aktivita súkromného sektora závisí nielen od rastu
disponibilného dôchodku, ale aj od iných činiteľov.

Fiskálne expanzívne opatrenia spôsobujú zvýšenie agregátneho dopytu, čo podľa keynesovského
prístupu znamená tiež zvýšenie reálneho produktu a zamestnanosti.
Opatrenia fiskálnej expanzie na príjmovej i výdavkovej strane štátneho rozpočtu sa prejavia v ŠR
ako jeho schodok t. j. treba tu odlišovať fiskálne dôsledky a rozpočtové dôsledky.
Fiskálna expanzia spôsobuje rozpočtovú nerovnováhu, t. j. vznik rozpočtového deficitu.

47. fiskálna reštrikcia a rozoberte nástroje ŠR na jej uskutočňovanie na príjmovej

a výdavkovej strane ŠR

Fiskálna reštrikcia – vláda na pomáha k znižovaniu agregátneho dopytu. Robí to napr. v prípade
potreby utlmiť prehriatu ekonomiku. Môže vtedy využívať opatrenia:

-

zníženie objemu verejných výdavkov (g)

-

zvýšenie objemu verejných príjmov (t)

-

kombináciu oboch uvedených opatrení.

Reštrikčné opatrenia FP v rozpočtovom vyjadrení pri rovnakých ostatných podmienkach spôsobujú
rozpočtový prebytok.

48. verejné príjmy ako nástroj rozdeľovania, čo rozdeľujú, koľko rozdeľujú, akým spôsobom

Verejné príjmy

-

sú rozpočtové príjmy štátneho rozpočtu, miestnych rozpočtov a štátnych účelových

fondov.

Majú tieto základné formy:

-

dane, odvody, poplatky, clo, príspevky, dávky, prirážky, ostatné príjmy ako sú pokuty,

dary.., pôžičky a úvery na úhradu verejných výdavkov.

Prevažná časť verejných príjmov slúži priamo na financovanie verejných statkov. Menšia časť sa
transfermi presúva medzi rozpočtami jednotlivých stupňov rozpočtovej sústavy.

charakteristika verejných príjmov
Verejné príjmy – príjmy, ktoré slúžia na úhradu verejných výdavkov. Majú charakter bežných
potrieb alebo kapitálových potrieb.
Rozlišujeme preto:

-

bežné príjmy

-

kapitálové príjmy

Obidva príjmy môžu byť návratné aj nenávratné.

Bežné príjmy – na financovanie bežných výdavkov. Obsahuje ich tzv. bežný rozpočet.

-

nenávratný charakter – dane, ale sú to aj nedaňové príjmy, napr. z predaja majetku,

z prenajímania majetku, dary...

-

návratný – niektoré nedaňové príjmy, predovšetkým bankové úvery.

Kapitálové príjmy – na financovanie investičných výdavkov. Na ich úhradu obyčajne nepostačujú
bežné príjmy. Obsahuje ich tzv. kapitálový rozpočet.

-

nenávratné – napr. z predaja štátneho alebo obecného majetku, dotácie zo ŠR do

miestnych rozpočtov

-

návratné – strednodobé a dlhodobé úvery.

Rozdeľovacia funkcia verejných príjmov
Príjmy verejných rozpočtov rozdeľujú národný dôchodok či HDP. Preto sú dôležité 3 otázky:

-

čo sú a čo rozdeľujú verejné príjmy

-

koľko rozdeľujú

-

akým spôsobom rozdeľujú

Čo sú a čo rozdeľujú verejné príjmy
VP rozdeľujú a znovurozdeľujú HDP, ale predovšetkým národný dôchodok. Rozpočtové príjmy sa
tvoria v procese rozdeľovania či prvotného delenia, ako aj v procese znovurozdeľovania či
druhotného delenia. V procese prvotného delenia sa do rozpočtu dostáva menšia časť rozpočtových

príjmov. Prevažná časť sa doň dostáva v procese druhotného delenia, napr. pri znovurozdeľovaní
zisku, platov, miezd.

Koľko rozdeľujú = akú časť nár. dôchodku alebo HDP.
Na takéto vyjadrenie a používajú absolútne a relatívne ukazovatele a to:

-

absolútna suma rozpočtových príjmov – poskytuje prvotné údaje o výške rozpočtových

príjmov v jednotlivých obdobiach či štátoch. Dopĺňajú sa relatívnymi ukazovateľmi.

-

percentný podiel rozpočtových príjmov z národného dôchodku alebo HDP – relatívny

ukazovateľ, lepšie sa porovnáva. Tento podiel je vo všetkých štátoch veľký. Pohybuje sa od
1/3 do 2/5 národ. dôchodku, niekde aj viac. Na SR v minulom systéme = od 2/3 do ¾.

-

dynamika vývoja uvedeného percentného podielu – ukazuje dynamiku, teda či sa

percentný podiel zvyšuje alebo znižuje.

Akým spôsobom rozdeľujú – rozdeľujú nenávratným spôsobom. Využívajú sa na to rôzne formy
rozpočtových príjmov.

Rozpočtové príjmy ovplyvňuje

-

rozsah verejného sektora – čím je väčší, tým viac rozpočtových príjmov je treba na

jeho zabezpečenie

-

rozsah fondového hospodárstva – výška príjmov sa znižuje pri zvyšovaní fondového

hospodárstva

-

rozsah využívania štátneho rozpočtu na zasahovanie do ekonomiky

-

úroveň ekonomiky a veľkosť národného dôchodku – čím vyššia úroveň ekonomiky

a národný dôchodok, tým väčšie finančné zdroje sa môžu rozdeľovať prostredníctvom
rozpočtových príjmov

úroveň cien – odzrkadľuje sa v sume národného dôchodku a aj vo výške rozpočtových príjmov.

49. štruktúra verejných príjmov, čo sú fiskálne a parafiskálne príjmy

Fiskálne a parafiskálne platby
ŠR mal fiskálny charakter – iba zabezpečiť dostatok peňažných prostriedkov pre Štát, nie pre
zásahy do ekonomiky ale pre potreby štátu (prezident, parlament...)

Fiskálna platba – erárna – štátna – sú to všetky dane, daňové platby, financuje nimi potreby štátu
Parafiskálne platby – nedaňové platby, existujú v každom štáte

-

para = vedľa, mimo, okrem,

-

okrem daní sa vyberajú, určuje ich zákon – rovnako ako aj daňové

-

nemajú formu dane = príspevky, poistné, clo, neplynú do rozpočtu ale do

mimorozpočtových fondov (zdravotné fondy...)

-

majú účelové určenie, nemôžu sa používať na nič iné len na to na čo sú určené

Schéma príjmov verejných rozpočtov:

rozpočtové príjmy

nenávratné

návratné

daňové

nedaňové

bankový úver

emisia dlhopisov...

kapitálový rozpočet

bežný rozpočet

Štruktúra rozpočtových príjmov

1. podľa rozpočtových práv – podľa toho, kto má právo disponovať príjmami

-

príjmy ústredného (štátneho) rozpočtu, ktorými sú určené dane a iné príjmy

-

príjmy rozpočtov stredného článku , ktorými disponujú republiky, štáty, krajiny...

-

príjmy miestnych rozpočtov, ktorými disponujú miestne samosprávne orgány

2. podľa zdrojov či prameňov

-

príjmy z podnikov, spoločností a organizácií

-

príjmy od obyvateľstva

-

ostatné príjmy

3. podľa charakteru či formy platieb

-

daňové

-

nedaňové

-

ostatné

4. podľa viazanosti

-

neúčelové príjmy = „spoločné vrece“, ktoré slúži na financovanie všetkých

schválených rozpočtových výdavkov

-

účelové príjmy – len na stanovené účely

5. podľa možnosti plánovania

-

plánované či rozpočtované príjmy – plánujú sa a dosiahnutie sa predpokladá na

príslušný rok

-

doplnkové príjmy – možné získať v priebehu rozpočtového roka pri plnení rozpočtu

6. podľa odvetví – jednotlivé odvetia NH
7. podľa rozpočtovej skladby – príjmy sa členia už pri zostavovaní rozpočtov, ich plnení

a kontrole plnenia.

8. podľa objektu

-

príjmy dôchodkového charakteru – zdaňovanie sa viaže na dosahované dôchodky,

príjmy, zisk

-

príjmy kriteriálneho charakteru – zdaňovanie sa viaže na zvolené kritériá – majetok,

výmera pozemku, mzdový fond...

-

obratové príjmy – zdaňovanie sa viaže na obrat

9. podľa príjmovej základe

-

vlastné príjmy = daňové, nedaňové, ostatné

-

cudzie príjmy = zo ŠR (dotácie, subvencie), úver a úverové zdroje (pôžičky)

50. spojitosť rozpočtových príjmov a výdavkov, globálny a ekvivalentný prístup

Spojitosť rozpočtových príjmov a výdavkov
Rozpočtové príjmy majú svoj zmysel iba v spojení s rozpočtovými výdavkami.
Uplatňujú sa 2 základné prístupy:

-

globálny prístup – všetky rozpočtové príjmy sú spoločným, globálnym rozpočtovým

zdrojom na úhradu všetkých rozpočtových výdavkov.

-

ekvivalentný – vytvára sa spojitosť medzi niektorými príjmami na jednej strane

a výdavkami na druhej strane. Napr. určité príjmy slúžia iba na úhradu výdavkov vo
vymedzenej oblasti.

Najčastejšie sa súvzťažnosť daní alebo príspevkov a výdavkov požaduje pre tieto oblasti:

-

oblasť miestnych rozpočtov – miestne samosprávne orgány majú vlastné rozpočty

-

oblasť hospodárskej (podnikateľskej) sféry – finančné zdroje na uskutočňovanie

zásahov do ekonomiky

-

oblasť verejných statkov – oblasť sociálneho, nemocenského, zdravotného

a dôchodkového zabezpečenia

-

oblasť fondového hospodárstva – stanovené príjmové zdroje sa používajú len na

financovanie potrieb vo vymedzenej oblasti

-

oblasť bežných a investičných výdavkov – rozpočet sa člení na bežný a kapitálový,

pričom každý ma samostatne riešenú aj svoju príjmovú stránku

51. verejné výdavky, ich kvantitatívne (pasívne) a kvalitatívne (aktívne) poňatie

Vzťah verejných príjmov a verejných výdavkov
Z VVd sa v NH financuje netrhová činnosť štátu (potreby, ktoré sa uspokojujú mimo trhového
mechanizmu) a územnej samosprávy.
Posudzovanie vzťahu medzi verejnými príjmami a výdavkami sa líši:

-

v minulosti – vo vzájomnom vzťahu prioritne sa venovala pozornosť viac verejným

príjmom – analyzovali sa a menej pozornosti sa venovalo verejným výdavkom, dosahoval sa
vyrovnaný rozpočet
Príčiny:

-

na strane príjmov

 mali daňový charakter – dane, mohli sa vyberať len na základe daňových

zákonov

 museli sa vybrať v takej sume aby sa uhradili všetky výdavky

-

na strane výdavkov – prevažovali výdavky na zabezpečovanie funkcií štátu , o ktorých

sa hlasovalo v parlamente, (soc. výdavky – z legislatívy o soc. zabezpečení, ...)

-

v súčasnosti – veľa pozornosti sa venuje nielen príjmom ale aj výdavkom,

Príčiny:

-

výdavky sa sústavne zvyšujú, na rozdiel od minulosti verejné výdavky využívajú

rozdeľovaciu funkciu ŠR a v rámci zvyšovania výdavkov rastie podiel ŠR na rozdeľovaní
HDP

-

rastie podiel výdavkov na ekonomickej činnosti – výdavky nie iba na zabezpečovanie

existencie štátu ale aj na zásahy do ekonomiky – rastie aktívny charakter výdavkov = štát
využíva rozpočet aj na zásahy do ekonomiky

-

hospodárnosť a efektívnosť

-

rozpočtových výdavkov – základná otázka je veľkosť = suma výdavkov ale aj stabilita

NH

-

s rozpočtovými výdavkami rastie deficit ŠR = zvyšuje sa zadĺženosť verejných

rozpočtov

Výdavky nemôžu mať ľubovoľnú výšku – vzťah k daniam – výdavky sa uhrádzajú z daní
Štruktúra výdavkov nie je ľubovoľná. (nielen na funkcie štátu ale aj zásahy do ekonomiky)
Dôležité je aby že celkové verejné výdavky (g) + tr (transfery)
g – na zabezpečenie štátu, tr – na zásahy do ekonomiky, na stabilitu

Kvantitatívne a kvalitatívne chápanie verejných výdavkov vo FP a RP spočíva v rozdielnom
prístupe k nim. V koncepcii FP prevládalo kvantitatívne poňatie, ale so vznikom teórií o potrebe
využívať štátny rozpočet ako nástroj štátu na zasahovanie a ovplyvňovanie ekonomiky prevláda
kvalitatívne poňatie.
Kvantitatívne chápanie verejných výdavkov = klasická koncepcia finančnej politiky. V nej
mali rozpočtové výdavky pasívny charakter. Podľa tejto koncepcie sa za prioritné považujú
rozpočtové výdavky, sú rozhodujúce, im sa „prispôsobujú" rozpočtové príjmy.
Kvalitatívne chápanie verejných výdavkov sa presadzuje od začiatku tridsiatych rokov v
nadväznosti, na teóriu regulovanej trhovej ekonomiky. Tu sa pozornosť zameriava nie na objemovú

stránku verejných výdavkov,. ale na ich ekonomický obsah. Výdavky tak strácajú svoje
„nadradené" postavenie voči príjmom. Naopak, príjmy začínajú byť limitujúce pre výšku
rozpočtových výdavkov.
V tejto zmenenej situácii výdavky zohrávajú aktívnu úlohu v ekonomickom rozvoji a nemajú iba
pasívny charakter, keď sa štát chápal len ako konzument. Teraz výdavky zasahujú do ekonomiky.

Verejné výdavky
Predstavujú druhú stránku rozdeľovacej funkcie verejných rozpočtov a to použitie získaných
rozpočtových príjmov či proces ich vynakladania alebo proces financovania verejných statkov.
Uvádza sa, že použiť získané peniaze je príjemnejšia úloha, ale rovnako , ak nie ťažšia, ako získavať
peniaze.

Hlavné prvky verejných výdavkov.
Vo VF jedným zo základných pojmov sú verejné výdavky. Slúžia štátu na zabezpečenie jeho
základných funkcií v oblasti štátnej správy, obrany, bezpečnosti, verejnej spotreby pre obyvateľstvo
a pod., ako aj na zabezpečenie ekonomických cieľov vlády.
Na konci 20. storočia sú verejné výdavky jedným z hlavných činiteľov (argumentov) pre
rozpočtové deficity, privatizáciu, dereguláciu a decentralizáciu. Vo vyspelých štátoch sa sústavne
zvyšuje záujem o verejné výdavky.

Hlavné prvky verejných výdavkov sú:

 verejné výdavky na nákup tovarov a služieb (G), ktoré predstavujú vládnu spotrebu

(Gc) alebo vládne investície (Gi),

 transfery (Tr).

Celkové verejné výdavky sa rovnajú: vládne výdavky na nákup tovarov a služieb (G) + transfery
(Tr). Takéto rozlíšenie celkových verejných výdavkov na (G) a (Tr) je dôležité, lebo transfery
neslúžia priamo na nákup verejných statkov(tovarov a služieb), ale zvyšujú dôchodok obyvateľstva
a umožňujú mu viac nakupovať (a tým aj spotrebovať).

Z hľadiska agregátneho dopytu (Y) sa preto transfery (Tr) a vládne výdavky (G) podstatne líšia.
Transfery neslúžia na nákup bežných statkov, ale sa prejavia v položkách súkromná spotreba (C) a
súkromné investície (I). V agregovanom dopyte sa prejaví aj saldo zahraničného obchodu (NX).

Agregovaný dopyt možno vyjadriť touto rovnicou:

Y- C + I + G + NX

Vzťah výdavkov a príjmov. Verejné rozpočty sú vždy vzťahom dvoch veličín, a to rozpočtových
príjmov a výdavkov. V ich rámci pôsobia dve protichodné tendencie, a to:

 tlak na rast verejných výdavkov, lebo občania chcú väčšiu rovnosť v príjmoch či viac

verejných služieb

 tlak na zníženie daní (zníženie daňového zaťaženia) s cieľom získať viac prostriedkov na

vlastnú spotrebu.

Možnosti postavenia štátu v oblasti kontroly rozpočtových príjmov a výdavkov:

 Vláda nie je schopná kontrolovať výdavky ani príjmy. To vytvára nestabilnú situáciu pre

rozpočet.

 Vláda kontroluje výdavky, ale nie príjmy. Znamená to, že príjmové zdroje: sú nestabilné.

 Vláda kontroluje príjmy, ale nie výdavky. Vtedy, a najmä v prípade neočakávaných

situácií, vznikajú ťažkosti na strane výdavkových položiek.

 Vláda kontroluje príjmy aj výdavky. Je to tak v stabilizovaných politických a

ekonomických podmienkach.

Podľa vzťahu medzi verejnými príjmami a verejnými výdavkami môžu vzniknúť tri situácie:

 Príjmy sa rovnajú výdavkom (rozpočet je vyrovnaný).

 Príjmy prevyšujú výdavky (vzniká rozpočtový prebytok).

 Príjmy nepokrývajú výdavky (vzniká rozpočtový schodok).

52. rast verejných výdavkov a ukazovatele ich rastu. vysvetlite ukazovateľ elasticity, čo

vyjadruje, jeho výpočet

Ukazovatele rastu verejných výdavkov.
Na vyjadrenie rastu či dynamiky verejných výdavkov sa často používa tzv. elasticita verejných
výdavkov k HPD (E). Vyjadruje vzťah percentnej zmeny verejných výdavkov (VV) a percentnej
zmeny HDP. Možno to vyjadriť vzorcom:

VVt+1 - VVt
VVt
HDPt+1 - HDPt
HDPt

kde VV sú celkové verejné výdavky v období t + 1 a v období t,
HDP — hrubý domáci produkt v období t + 1 a v období t

Okrem ukazovateľov celkových verejných výdavkov sa pre potreby podrobnejšej analýzy môžu
použiť ukazovatele vývoja jednotlivých druhov výdavkov, napr. na obranu, školstvo,
zdravotníctvo a pod. Elasticitu možno pri nich sledovať:

- vo vzťahu k hrubému domácemu produktu,
- vo vzťahu k celkovým verejným výdavkom, napr. výdavky na školstvo vo vzťahu k

celkovým verejným výdavkom. Možno to vyjadriť vzorcom:

VVŠt+1 - VVŠt
VVŠt
VVt+1 - VVt
VVt

kde VVŠ sú verejné výdavky na školstvo (obranu /VVO/, zdravotníctvo /VVZ/, sociálne
zabezpečenie /VVSZ/ a pod.) v období t a v období t + 1,
VV — celkové verejné výdavky v období t a v období t + 1.

Väčší význam má zisťovanie elasticity jednotlivých druhov verejných výdavkov než
zisťovanie celkových výdavkov k HDP. Podiel verejných výdavkov na hrubom domácom produkte
je základným ukazovateľom ich hodnotenia. Rast verejných výdavkov svedčí o zmenách v
rozsahu a veľkosti vládnych aktivít.

V 20. storočí sa úloha štátu v ekonomike sústavne zväčšovala. Vzniká však otázka, či v súčasnosti
nie sme na prahu zmien, ktoré by viedli k znižovaniu úlohy štátu v ekonomike.

53. teória rastu verejných výdavkov a príčiny spôsobujúce rast VV

Teórie rastu verejných výdavkov
Podľa názoru mnohých ekonómov rast verejných výdavkov zapríčiňujú politické a sociálne vplyvy,
t. j. zmeny v sociálnej filozofii štátu, posilňovanie fiskálnych funkcií, a najmä rozdeľovacej
funkcie, ako aj sama podstata kolektívneho rozhodovania.

Wagnerov zákon predstavuje jednu z najvýznamnejších teórií. Vychádza z urbanizačného a
industrializačného procesu v 20. storočí. Podľa Wagnera hustota osídlenia môže vyvolávať
sociálne napätie. Môže to byť príčinou rýchlejšieho rastu verejných výdavkov vo vzťahu k i
reálnych príjmov. Elasticita verejných výdavkov by mala byť väčšia ako 1.

E =

E =

Peacockova-Wisemanoya teória prahových efektov vychádza zo skúmania výšky daní vo
Veľkej Británii pred svetovými vojnami a po nich. Peacock a Wiseman konštatujú, že v krízovom
období je zvýšená tolerancia verejnosti voči zvýšeniu daňového zaťaženia. Po skončení
nepriaznivého stavu sa však objem verejných výdavkov už nezníži na pôvodnú úroveň.

Upozornili na dve základné činnosti štátu: Inšpekčný proces znamená, že štátna administratíva v
krízových situáciách preberá do svojej správy kľúčové odvetvia. Koncentračný proces znamená,
že ústredná vláda vo vypätých situáciách preberá na seba aktivity, ktoré predtým vykonávali
regionálne (miestne) vlády.

Wilenského teória o štáte blahobytu súvisí s ideou štátu blahobytu. Počas ekonomického rastu je
vláda pod politickým tlakom, aby vyrovnávala individuálne blahobyty. Je to najmä tlak tých, ktorí
pociťujú, že by nedostali rovnaké ekonomické príležitosti a prostredníctvom politických procesov
šíria ideológiu, že štát musí zabezpečovať rovnaký objem služieb pre všetkých.

Peltzmanova teória rovnosti bohatstva a dôchodkov- vychádza z toho, že nerovnosť bohatstva
dlhodobo podporujú tí, ktorí už majú bohatstvo a politický vplyv na udržanie nerovnosti. Bohatá
elita si neželá zvyšovanie verejných výdavkov, lebo vy to znamenalo redistribúciu od bohatých k
chudobným

Fiskálna ilúzia - spôsobuje, že daňovníci si neuvedomujú vplyv daňového bremena na ich
dôchodok alebo bohatstvo. V prípade zdanenia si skôr uvedomujú len čistý plat, a nie všetky
zrážky. Platí to najmä pri menej viditeľných daniach, ako je daň z pridanej hodnoty, spotrebné dane,
daň zo mzdy. Občan veľmi nerozumie princípom rozhodovania o verejných výdavkoch.

Objem a činitele ovplyvňujúce verejné výdavky
Objem verejných výdavkov predstavuje súhrn všetkých verejných rozpočtov. Z nich dominujúce
postavenie má štátny rozpočet. Hlavné činitele:

 populačné zmeny

 technologické zmeny

 inflačný vývoj

 politické činitele

 sociálne činitele

Populačné zmeny ovplyvňujú objem rozpočtových výdavkom pre dve príčiny

-

absolútny rast obyvateľstva - zapríčiňuje ho i pôrodnosť, ale aj migrácia

obyvateľstva = prírastok (a pokles) obyvateľstva vedie k zvyšovaniu výdavkov na
spoločenské služby a činnosti pre obyvateľstvo

-

zmena demografickej štruktúry a rast obyvateľstva v postproduktívnom veku.

Technologické zmeny ovplyvňujú rast verejných výdavkov, lebo dokonalejšie výrobky a
zariadenia sú aj výrazne drahšie. Prejavuje všade, počnúc kancelárskou technikou a končiac
vojenskou technikou, a spôsobuje rast rozpočtových výdavkov.

Inflačný vývoj - zvyšuje cenovú hladinu = zvyšovanie nárokov na sumu rozpočtových
výdavkov.

Politické činitele ovplyvňujú objem rozpočtových výdavkov z hľadiska:

-

vnútropolitického - pôsobia politické strany pri svojho volebného programu na

objem výdavkov

-

medzinárodná politická situácia - úroveň vzťahov so susednými a s ostatnými

štátmi, ako aj s prípadným začlenením príslušného štátu do medzištátnych
zoskupení. To sa odzrkadľuje napr. vo výške rozpočtových výdavkov na obranu.

Sociálne činitele - tlak na ich zvyšovanie je v období poklesu alebo stagnácie ekonomiky.
Vtedy sa rozširuje okruh občanov odkázaných na zabezpečenie základných životných potrieb z
rozpočtových výdavkov.

54. problém efektívnosti a hospodárnosti vo využívaní verejných výdavkov. nástroje

hospodárnosti

1. Efektívnosť verejných výdavkov je komplikovaný proces na rozdiel od súkromného
sektora, kde efektívnosť zabezpečuje mechanizmus. Verejný sektor naráža na problém
neefektívnosti a to z dôvodu:

o možného neoprávneného zaradenia určitého projektu do verejného sektora.

Súvisí to so snahou byrokracie alebo politikov maximalizovať svoj vplyv a silu,

o alokačnej neefektívnosti spôsobenej použitím nevhodných alebo nedostatočných

metód výdavkových analýz,

o produkčnej neefektívnosti zakladajúcej sa na nevhodnom rozhodnutí, či je pre

zabezpečenie príslušných statkov lepší verejný alebo súkromný sektor.

2. Hospodárnosť - dosahovanie plánovaných výkonov (služieb) v požadovanej kvalite pri čo
najmenšej spotrebe rozpočtových prostriedkov. Hospodárnosť vo verejnom sektore nieje menej
významná, ako je efektívnosť v súkromnom sektore. V tomto zmysle možno hospodárnosť chápať
ako jednu stránku efektívnosti v národnom hospodárstve.

3. Účelnosť verejných statkov - nevyhnutnosť poskytovať niektoré verejné služby všetkým
obyvateľom, aj keď sú na to potrebné väčšie rozpočtové výdavky. Z hľadiska účelnosti sa v
takomto prípade preferuje verejné zabezpečovanie služieb pred súkromným.

Nástroje hospodárnosti v Slovenskej republike
Cieľ hospodárnosti verejných výdavkov sa v súčasnosti chce dosahovať vytváraním prvkov
konkurenčného prostredia aj pre verejné výdavky. Tento spôsob sa nazýva verejné obstarávanie
tovarov, služieb
Verejné obstarávanie sa vzťahuje na široký okruh verejných výdavkov a to:

o tovar
o služby
o verejné práce

Na verejné obstarávanie sa môžu použiť viaceré formy:

a) obchodná verejná súťaž - základný spôsob verejného obstarávania. Na získanie predmetu

verejného záujmu sa prihlasuje ľubovoľný počet záujemcov, ale musia byť najmenej traja. Z
nich sa vyberie najvhodnejší dodávateľ. Záujemcovia chcú získať predmet záujmu, a preto
by mali vo svojich návrhoch predkladať čo najnižšie ceny.

b) užšia súťaž
c) rokovacie konanie
d) cenová ponuka
e) priame zadanie – môže sa použiť len vo výnimočných prípadoch

Okrem verejného obstarávania sú známe aj iné nástroje na zabezpečovanie hospodárnosti
verejných výdavkov.

o Metóda merania úžitkov a nákladov sa začala používať v niektorých európskych štátoch

už v tridsiatych rokoch. Je to systém PPB (plánovanie - prognózovanie - rozpočtovanie)

o V rozpočtovej praxi na Slovensku v minulosti boli známe a používali sa viaceré nástroje:

o systemizácia osobných stavov pracovníkov - na vyčíslenie potreby osobných

rozpočtových výdavkov.

Na stanovenie vecných rozpočtových výdavkov sa používali:

o výdavkové normy,
o finančný normatív,
o finančný limit
o finančný ukazovateľ,
o štatisticko-matematické metódy, najmä metóda regresnej a korelačnej analýzy

55. rozpočtový spôsob financovania VV (rozpočtové organizácie), brutto a netto financovanie

(príspevkové organizácie)

Financovanie verejných statkov:

-

rozpočtové financovanie verejných statkov

-

alternatívne spôsoby financovania

Rozpočtové financovanie verejných statkov
2 hlavné spôsoby:

-

brutto financovanie – rozpočtové organizácie

-

netto financovanie – príspevkové organizácie

Brutto financovanie – rozpočtové prostriedky možno použiť iba podľa schváleného rozpočtu,
nemožno presúvať do ďalšieho roku, všetky prostriedky sa poskytnú rozpočtovej organizácií, ak
RO má príjmy zo svojej činností, tak je povinná ich odviesť do rozpočtu.

Netto financovanie – príspevkové organizácie sú napojené na príslušný rozpočet iba tým
príspevkom.

Okrem Brutto a netto sú aj neziskové organizácie – rozmanité, môžu tiež dostávať peňažné
prostriedky z rozpočtu.
Napr. vysoké školy ako verejné organizácie – nedostávajú plnú sumu na úhradu svojich výdavkov,
okrem toho čo dostanú zo ŠR sú povinné ostatné prostriedky si zaobstarať svojou činnosťou.

Poukážka na služby – najmä na západe, poukážka ktorú dostáva užívateľ služby (napr. v školstve,
dá žiak poukážku škole a tá ich vyinkasuje do rozpočtu)

56. alternatívne spôsoby financovania verejných statkov na základe partnerstva medzi

verejným (obecným) a súkromný sektorom

Alternatívne spôsoby financovania – čoraz častejšie spôsoby financovania, ide o financovanie na
základe spolupráce medzi súkromným sektorom a verejným na základe partnerstva.
Typické pre všetky je že ide o zmluvný vzťah – písomne zmluvou medzi SS a VS. (napr. obec
a podnik). V zmluve sa stanovujú podmienky na základe ktorých verejný sektor bude poskytovať
peňažné prostriedky a súkromný sektor bude poskytovať verejné statky.
Varianty vzťahov:

-

prenájom podniku – prenájom podniku obce, SS zabezpečí údržbu

-

stavba „na kľúč“ – SS postaví podnik na zabezpečovanie verejných statkov, potom

podnik dostane obec, obec ho prenájme tej firme, ktorá ho postavila

-

predaj alebo dlhodobý prenájom – obec predá obecný podnik alebo ho dlhodobo

prenájme súkromnej firme, prevádzkovateľ nemusí byť kupujúci

-

joint-venture

-

Výhody partnerských vzťahov:

-

vyššia účinnosť a hospodárnosť (poskytovanie zabezpečuje súkromná firma –
minimalizuje náklady..., ocenenie – stanovenie poplatkov)

-

prístupnosť finančných zdrojov

-

prenesenie rizika alebo časti rizika

-

úroveň verejných služieb

57. užívateľské poplatky za spotrebu verejných statkov a spôsob ich určovania a používania

Stanovenie užívateľských poplatkov za poskytované služby - plynú do:

-

obecného rozpočtu – príjem obecného rozpočtu – potom uhrádza výdavky na

zaplatenie faktúr na tieto služby

-

poskytujúcemu podniku – sú zdrojom podniku na zaplatenie faktúr za služby

Výška poplatku v:

-

ekonomickej výške – aby uhradila všetky náklady, obec nedopláca

-

ak nebude v ekonomickej výške – tak chýbajúce zdroje sa poskytnú z rozpočtu:

 plošné dotácie – pre všetkých rovnako – neefektívne – subvencujú aj skupiny,

ktoré si to môžu dovoliť

 adresné sociálne výpomoci – len tím s nižšími príjmami

58. ŠR ako súčasť VF, teórie ŠR (merkantilizmus, fyziokratizmus, klasická rozpoč. politika)

ŠR - najdôležitejšou súčasťou VF. Jeho základné poslanie je financovať verejné statky.
Teórie ŠR:

-

merkantilizmus

-

fyziokratizmus

-

klasická rozpočtová politika

-

rozpočtová politika v zmiešanej trhovej ekonomike

 teória kolektívnych potrieb

-

teória psychologickej školy

-

sociálna teória

-

sociálno-právna teória

 teória morfologická

 teória regulovanej trhovej ekonomiky

 teória deficitnosti štátneho rozpočtu

-

teória sústavného deficitu ŠR

-

teória cyklickej vyrovnanosti

-

nástroje – automatické a riadené

Teórie začínajú keď začína trhová ekonomika. vtedy niektorí ekonómovia sa pokúšajú spracovať
začínajúci systém = teória merkantilizmu a fyziokratizmu. Vtedy nie sú ešte ustálené názory, ktoré
by súviseli so ŠR tak ako je to po Merkantilizme a Fyziokratizme. Ale už tu sú určité názory.

Merkantilizmus:

-

najstaršia ekonomická teória, 16-18. st.

-

za jediný zdroj bohatstva považoval neekvivalentnú výmenu pri
zahraničnom obchode

-

vznikla v Anglicku, kde prekvital zahraničný obchod

-

došlo tu k preceňovaniu úlohy peňazí

Fyziokratizmus:

-

odmieta to čo hovorili merkantilisti

-

stotožňovanie peňazí s bohatstvom nie je dobré, lebo za bohatstvo
považujú nie bilanciu v zahraničnom obchode ale úžitkové hodnoty,
úžitkové hodnoty = jediný zdroj bohatstva

-

tieto úžitkové hodnoty vytvára sféra pôdohospodárstva

Mer. a Fyz.: - rozpad a vzniká trhová ekonomika, poznáme 2 obdobia trhovej ekonomiky:

1. obdobie voľnej konkurencie
2. obdobie zmiešanej trhovej ekonomiky – vyspelá trhová ekonomika

Názory na ŠR sa odlišujú v obidvoch obdobiach. Sú to teórie v prvom období = klasická rozpočtová
politika a v druhom období = Rozpočtová politika v ZTE.

Klasická rozpočtová politika:

-

klasikovia Smith, Ricardo

-

vychádza sa zo základných poučiek ekonómie (axiómy):

-

voľná konkurencia – všetko vyrieši konkurencia

-

štát nemá čo zasahovať do NH

-

prevláda názor, že by sa nemali zdaňovať kapitál a mzda, lebo bude menej peňazí
a bude to pôsobiť proti budúcemu blahobytu

-

výdavky ŠR majú neproduktívny charakter

Rozpočtová politika podľa základných poučiek Smitha a Ricarda:

-

výdavky ŠR majú neproduktívny charakter – výdavky by mali byť čo možno najmenšie,
známe je heslo lacnej vlády

-

nemajú byť zásahy do NH – ŠR by mal byť čo najnižší, rozdeľovať čo najmenej, vtedy
rozdeľoval asi 10% z HDP, lebo vysoký ŠR znižuje zdroje súkromnému sektoru = zníži sa
budúci blahobyt

-

v rozpočtovej politike sa presadzuje vyrovnaný ŠR

59. rozpočtová politika v zmiešanej trhovej ekonomike (teória kolektívnych potrieb, teória

Keynesa, monetarizmus)

Rozpočtová politika v ZTE – súčasné obdobie
Podstatné zmeny – obrat naruby predchádzajúcich poučiek, opačné prístupy, axiómy = výdavky ŠR
by mali byť čo najväčšie, môže byť aj deficitný ŠR, mal by rozdeľovať čo najviac z HDP...

Teórie kolektívnych potrieb – také teórie, ktoré majú za cieľ zdôvodniť čo možno najvyššie
výdavky zo štátu na financovanie takých potrieb, ktorí si ich občan nemôže uspokojiť sám (obrana,
vzdelanie...) = čím väčšie výdavky, tým sa lepšie uspokojujú potreby obyvateľstva
Táto teória zahŕňa mnohé teórie:

-

teória psychologickej školy – Zacks (alebo tak nejako sa píše) – neguje triedy
spoločnosti, považuje štát za taký orgán, ktorý má zabezpečovať kolektívne potreby.

Hlavné závery:

-

rast výdavkov ŠR je nevyhnutný

-

výdavky štátneho rozpočtu dokazujú plnšie uspokojovanie potrieb obyvateľstva

-

výdavky ŠR majú produktívny charakter

-

sociálna teória – tiež zdôvodňuje výdavky ŠR, v kapitalistickej spoločnosti je
nerovnomerné rozdeľovanie, cieľom ŠR je korigovať prvotné rozdeľovanie najmä podľa
sociálneho hľadiska = bohatým brať (dane), chudobným dávať

-

sociálno-právna teória – Wagner – rozdeľovanie je nespravodlivé, a to sa dá pozmeniť
rozumnou finančnou politikou prostredníctvom ŠR

Teória morfologická – zameriava sa na javovú stránku rozpočtových príjmov a výdavkov =
zameriava sa na jednotlivé formy príjmov a výdavkov

Teória regulovania trhovej ekonomiky – teória regulovaného kapitalizmu

predstaviteľ: Keynes – postavil sa proti Pracovnej teórií hodnoty Smitha a Ricarda (hodnota sa
stanoví množstvom práce...) a hovorí že trhovú ekonomiku možno regulovať hlavne
prostredníctvom ŠR, lebo trhová ekonomika mala vtedy krízový vývoj a chcel ich odstrániť:

1. požaduje aby ŠR investíciami napomáhal riešeniu kríz (teória kruhu) = keď bude financovať

investície zo ŠR, tým sa zvýši kúpyschopný dopyt = zvýši sa dopyt po spotrebe tovarov =
zvýši sa výroba spotrebných predmetov = to si vyžaduje ďalšie investície

2. regulácia náklonnosti k spotrebe – človek je tvor sporivý, čo je z ekonomického hľadiska

zlé, lebo sa nenakupuje. Je treba regulovať náklonnosť k spotrebe a donútiť ho aj míňať =
plazivá inflácia = mierne sa zvyšujú ceny

Odporcovia Keynesa sú Monetaristi = vláda keď robí opatrenia prostredníctvom ŠR tiež zlyhá
a preto deficitnosť nie je dobrá, lebo dlh narastá a tú vznikajú problémy vo fiškálnej a monetárnej
politike.
Keynesová teória – dopad na ŠR: naruby postavila základné poučky klasickej ekonomickej teórie.

60. teórie deficitnosti ŠR

Teória deficitnosti ŠR – patrí pod štátny intervencionalizmus = štátny dirigizmus

-

sú súčasťou proticyklickej politiky, patria tu:

1. teória sústavného deficitu ŠR – Beweridge, Keynesov žiak, v období krízy treba investície

zo ŠR a vznikne deficit a ten by sa mal vyrovnať v období rozmachu. Táto teória sa
aplikovala na podmienky Anglicka a závery sú: sú potrebné investície a deficit ŠR v období
krízy, ale v období rozmachu sa tento deficit nevyrovnal.

2. teória cyklickej vyrovnanosti – Švédski ekonómovia = Švédska teória – vychádzajú

z toho, aby ŠR bol vyrovnaný, ale netreba ho sledovať v rámci jednotlivých rokov ale
posudzovať za určitý cyklus

Nástroje na stabilitu ekonomiky prostredníctvom ŠR:

1. automatické (zabudované) – napr. progresívne daňové sadzby..., automaticky pôsobia,

v období rozmachu tlmia rozvoj a v kríze podporujú rozvoj

2. riadené – treba osobitné vládne rozhodnutie (dotácie...)

61. rozpočtový proces a jeho etapy

Rozpočtový proces

-

proces (práce) súvisiaci s prípravou, zostavovaním, prerokúvaním a schvaľovaním

rozpočtov, ich plnením, kontrolou a schvaľovaním výsledkov rozpočtového hospodárenia.
Ide tu o ročné rozpočty, zostavované na rozpočtový rok. V SR sa zhoduje s kalendárnym
rokom.

-

poznáme aj finančné plány či fin. prognózy (rozpočtový výhľad) na viac rokov (3-5

rokov) – v SR sa nezostavujú

Rozpočtový proces má 4 štádia (etapy):

-

zostavovanie a schvaľovanie rozpočtov (rozpočtové plánovanie)

-

plnenie rozpočtov (rozpočtové plnenie)

-

kontrola rozpočtov (rozpočtová kontrola)

-

uzatváranie výsledkov rozpočtového hospodárenia (fin. vysporiadanie)

Tieto štádia sa vzájomne prelínajú tak, že súbežne v každom roku sa uskutočňuje rozpočtová
plánovanie, plnenie a tiež vysporiadanie. V každom rozpočte prebieha rozpočtový proces
minimálne v troch rokoch, ale nemusí trvať celé tri roky.(schváli sa na konci minulého roka, plní sa
počas bežného roka, vyhodnocuje sa nasledujúci rok)

ROZPOČTOVÉ PLÁNOVANIE – zahŕňa práce súvisiace so zostavovaním návrhu ŠR, jeho
prerokúvaním a schvaľovaním. Vyvrchoľuje schválením zákona o ŠR, o jeho príjmoch
a výdavkoch.

Základné úlohy rozpočtového plánovania:

-

v podobe rozpočtových príjmov zabezpečiť potrebné sumy peňažných prostriedkov

-

v podobe rozpočtových výdavkov stanoviť sumu peňažných prostriedkov na jednotlivé

účely a jednotlivé druhy výdavkov

-

vybilancovať rozpočtové zdroje a finančnými vzťahmi medzi rozpočtami zabezpečiť

spojenie a jednotu rozpočtov

-

vytvoriť rozpočtové rezervy

-

zabezpečiť rozpočtovú kontrolu

Metodika zostavovania štátneho rozpočtu: (RPaV – rozpočtové príjmy a výdavky)

-

prípravné práce – analyzuje sa doterajšie a očakávané plnenie RPaV za celý rozpočtový

rok. Najintenzívnejšie prípravné práce sú v druhom polroku.

-

vypracovanie návrhu rozpočtu – výsledkom prípravných prác

-

schválenie návrhu ŠR – návrh vypracovaný MF prerokuje vláda, potom parlament a ten

ho aj schváli. Je platný až vtedy, keď je schválený ako zákon o ŠR.

Metódy zostavovania rozpočtov:

-

automatická metóda – návrh ŠR preberá skutočnosť minulého roka

-

indexové metódy – využívajú skutočnosť minulého roka, ktorá sa upravuje stanoveným

indexom s prihliadnutím na očakávaný vývoj

-

majoračná indexová metóda – skutočnosť min. roka sa upravuje smerom hore

-

minoračná indexová metóda – upravuje sa smerom dolu

-

metóda priameho výpočtu (oceňovania) – vychádza z analýzy jednotlivých položiek

ŠR. Zvyčajne sa kombinuje s inými metódami

-

metóda ubudnutých a pribudnutých úloh – v návrhu sa prihliada na predpokladané

skutočnosti v nárokoch na ŠR

-

metóda vedeckého odhadu

-

metóda pravdepodobnosti

-

bilančná metóda – v SR v minulosti

ROZPOČTOVÉ PLNENIE

-

trvá celý rozpočtový rok, pozornosť sa sústreďuje na:

 plnenie RPaV podľa mesiacov a štvrťrokov s cieľom zabezpečiť súlad v časovom

plnení

 plnenie jednotlivých príjmov, najmä daní

 plnenie jednotlivých výdavkových položiek

 evidenciu o plnení a kontrolu plnenia príjmov a výdavkov

 dodržiavanie fin. a rozp. disciplíny

ROZPOČTOVÁ KONTROLA

-

počas celého rozpočtového procesu vo všetkých štádiách. Uskutočňuje sa ako:

 predbežná – už v rozpočtovom plánovaní s cieľom preskúmať reálnosť

a správnosť navrhovaného ŠR

 bežná – najmä počas plnenia ŠR, má charakter operatívnej ale aj preventívnej

rozpočtovej kontroly

 následná – po určitom časovom odstupe od plnenia RPaV. Môže byť formou

rozboru s revíziou.

Orgány, ktoré uskutočňuje rozpočtovú kontrolu:

-

orgány štátnej moci a správy – kontrolujú ŠR už tým, že ho prerokúvajú a schvaľujú

vrátane záverečných účtov. Sú to vláda, NR SR, miestne výkonné a volené orgány

-

kontrolné vonkajšie orgány – hlavným poslaním je kontrolná činnosť

-

vlastné kontrolné orgány – v rámci rozpočtových orgánov, robia aj kontrolnú činnosť.

(MF, daňové úrady, fin. odbory či oddelenia na ministerstvách(

FINANČNÉ VYSPORIADANIE

-

uzatváranie výsledkov finančného hospodárenia a zostavovanie štátneho záverečného

účtu . Uskutočňuje sa po uplynutí rozpočtového roka.

Štátny záverečný účet – správa o plnení ŠR. Obsahuje:

-

číselné údaje záverečného účtu

-

správu o plnení ŠR

-

záverečné účty jednotlivých kapitol

62. rozpočtová klasifikácia, jej užívatelia, organizačná, funkčná, ekonomická

Rozpočtová klasifikácia:

-

vychádza a je v súlade s rozpočtovou klasifikáciou iných vyspelých štátov – je v súlade

a podľa MMF

-

stanovili sa užívatelia RK = všetci tí, ktorí narábajú s rozpočtovými prostriedkami.

Užívatelia:

-

ŠR a Rozpočtové a príspevkové organizácie vytvorené zo ŠR

-

rozpočet obce a Rozpočtové a príspevkové organizácie obce

-

rozpočet VÚC

-

zdravotné poisťovne

-

NÚP

-

sociálna poisťovňa

-

Slovenský pozemkový fond

-

FNM SR

RK – jednotné triedenie príjmov a výdavkov verejných rozpočtov vo všetkých etapách
rozpočtového procesu a jednotný spôsob evidencie o ich plnení

Spôsob používania = povinný spôsob používania užívateľmi
Obsah RK:

-

druh verejného rozpočtu (súčasť organizačnej klasifikácie)

-

organizačná klasifikácia

-

funkčná klasifikácia

-

ekonomická klasifikácia

Druh verejného rozpočtu (súčasť org. klas.)
xxx – má 3 čísla, označujú sa nimi jednotlivé druhy rozpočtu

napr. 10 – VÚC, 101 – VÚC Rozp. organizácie, 102 – VÚC príspevk. organizácie...

ORGANIZAČNÁ KLASIFIKÁCIA
Ukazuje o aké rozpočtové kapitoly ide, kto organizačne zabezpečuje RPaV. Identifikuje sa
pôsobnosť a zodpovednosť rozpočtových kapitol a štátnych fondov za rozpočtové operácie.
Obsahuje:

-

schéma organizačného kódovania ŠR

-

schéma programového kódovania ŠR

-

schéma kódovania zdrojov ŠR

Schéma organizačného kódovania ŠR

kapitola (štátny fond)

xxxxxxxx

organizácia

(8)

napr.

-

rozpočtová kapitoly = 01-69

-

štátny fond = 86

-

kódy zdravotných poisťovní = 401 – 405

-

kódy VÚC = 101 – 108

Schéma programového kódovania ŠR

program
podprogram
projekt (prvok)

xxx

xx

xx

Schéma kódovania zdrojov v ŠR

zdroj
napr. 10 – ŠR, 70 – iné zdroje, 112 – vládne úvery

xxx

FUNKČNÁ KLASIFIKÁCIA – člení RPaV podľa toho akú funkciu vykonávajú príjmy a výdavky

- oddiel
- skupina
- trieda
- podtrieda

xx

x x x

EKONOMICKÁ KLASIFIKÁCIA

- hlavná kategória
- kategória
- položka
- podpoložka

x x x

xxx

63. miestne verejné statky, ich jednotlivé druhy a spôsob financovania

Verejné statky

-

štátne

-

miestne

Miestne verejné statky – štát nevyhradil pre seba
Miestne samosprávne zväzky zabezpečujú 4 druhy verejných statkov:

-

uprednostnené – spotreba má povinný charakter, nezávisí od ľubovôle obyvateľov,

štát ich legislatívne upravuje, napr. statky, ktorých uspokojovanie je v celospoločenskom
záujme = základné školstvo..., štát ich nezabezpečuje ale prenáša ich zabezpečovanie na
miestne orgány = majú vecnú právomoc. Nezabezpečujú ich po finančnej stránke = nemajú
úplnú finančnú zodpovednosť za ich uspokojovanie, uspokojujú sa zo štátno-rozpočtových
zdrojov. Štát presúva prostriedky do obcí, lebo miestne orgány ich môžu zabezpečovať lepšie
a hospodárnejšie

-

národné – čisté verejné statky = môžu spotrebúvať všetci jednotlivci, spotreba jednými

spotrebiteľmi nebráni iným k ich spotrebe (miestne komunikácie, osvetlenie...). Na
financovanie slúžia nielen vlastné fin. zdroje miestnych orgánov ale aj zdroje z iných najmä
účelových fondov (prípadne dotácie).

-

lokálne – miestne ohraničené, môžu sa spotrebúvať iba na určitom území = miestne

verejné statky. Slúžia miestnemu obyvateľstvu. Môžu to byť čisté verejné statky (parky,
polícia) ale aj zmiešané verejné statky, kde už nemožno kvalitu deliť. Je tu možnosť vzniku
návalu = preťaženia = jav, pri ktorom dochádza k zmene kvality spotrebovaných verejných
statkov (špička v doprave)

-

poplatkové služby pri používaní sa stanovuje užívateľský poplatok = platí

spotrebiteľ = jednotlivec ktorých ich spotrebuje. Možno merať spotrebu pre každého
jednotlivca (vstupné. likvidácia odpadu..). Spotrebu verejných statkov zabezpečujú miestne
orgány sami (utvoria podnik) alebo zabezpečujú ju prostredníctvom súkromného sektora ale
financuje sa to z prostriedkov užívateľov (poplatky).

Môžu byť aj štátne a ten ich poručníckym spôsobom prenáša na miestne orgány.

Na financovanie verejných statkov (4 druhy) slúžia fin. zdroje:

-

vlastné príjmové zdroje

-

cudzie (dotácie, subvencie zo ŠR) = transfery = sú možné 2 spôsobmi:

- v podobe tzv. podielových daní = % stanovené

- dotácie – transfery ktoré majú neúčelový charakter

-

účelové dotácie – na vopred stanovenú potrebu. Podľa charakteru sa

rozlišujú osobitne na bežné výdavky a osobitne na kapitálové výdavky.
Podmienené účelové dotácie môžu byť:

-

podmienené rovnocenné

– rovnaký podiel vládnych úrovní na

financovaní verejnej spotreby

-

podmienené nerovnocenné

– pevná suma, bez ohľadu na to, koľko

vlastných príjmov z rozpočtu nižšej úrovne sa použije na financovanie
verejnej spotreby

-

neúčelové dotácie – nestanovuje sa účel ich použitia ani iné podmienky.

Poskytujú sa na doplnenie chýbajúcich príjmových zdrojov.

- subvencie – na vopred stanovený účel.

64. jednotlivé faktory miestnej samosprávy, čo sa nimi vymedzuje

Faktory:

-

inštitucionálny – zakladá sa právo zvoliť si orgány samosprávy

-

personálny – vymedzuje sa komunita, t. j. obyvateľstvo tvoriace územnú samosprávu

= ktorí majú trvalý pobyt na území

-

územný – vymedzuje sa katastrálne územie

-

ekonomický – zakladá sa samostatnosť hospodárenia so svojim majetkom a fin.

zdrojmi.

Kompetencie a princípy miestnych rozpočtov

-

čo si štát nevyhradil

-

zabezpečenie verejných statkov na nižšie stupne hierarchie miestnych samospráv

prenášajú sa také kompetencie, ktoré majú výslovne miestny charakter – polícia, čistenie
ulíc... – pri ktorých jestvujú úspory z rozsahu alebo veľkovýroby – kanalizácia.

-

Neexistuje model financovania miestnych samospráv, ktorý by zabezpečil financovanie

vo všetkých štátoch.

Princípy miestnych rozpočtov – EU charta:

-

Obce majú právo na vlastné finančné zdroje, ktoré majú zodpovedať výške

kompetencií.

-

rast vlastných zdrojov má podobu miestnych daní

-

miestne rozpočty musia byť kompenzované tak, aby dostávali zo ŠR finančné

vyrovnávanie

-

Miestne financie by nemali byť účelovo viazané.

65. neinvestičné výdavky MR na normatívne potreby obcí

Výdavky – stále rastú, neustále stúpa ich výška

Členenie výdavkov miestnych rozpočtov podľa:

-

ekonomického hľadiska – bežné a kapitálové

-

rozpočtovej klasifikácie

-

infraštruktúry

-

funkcií verejných financií – na alokačné, redistribučné a stabilizačné činnosti

-

spôsobu rozpočtovania

Výdavky podľa rozpočtovej klasifikácie:

-

podľa organizačnej klasifikácie – ukazuje, kto je zodpovedný za rozpočtové príjmy
a výdavky

-

funkčná klasifikácia – jednotlivé príjmy a výdavky podľa ich účelu (ochrana ŽP, verejný
poriadok, bývanie...)

-

ekonomická klasifikácia – na aké druhy rozpočtových príjmov a výdavkov sa sústreďujú
a vynakladajú

o daňové a nedaňové
o bežné a kapitálové

Podľa infraštruktúry:

-

ekonomická infraštruktúra – výdavky na výrobu, na zabezpečenie služieb, pôžičky
súkromnému sektoru, podpora podnikania v obci, na miestne komunikácie, parky,
osvetlenie, ekológia, výdavky na zabezpečenie sociálnych bytov

-

sociálna infraštruktúra – sociálne zabezpečenie, vzdelanie, zdravie, podpora na Vianoce
dôchodcom, podpora pri narodení dieťaťa

Výdavky obcí v SR
Výdavky obecných rozpočtov u nás v súčasnosti sa zameriavajú na širokú a rôznorodú činnosť,
ktorá vyplýva zo samosprávneho finančného hospodárenia obcí podľa zákona o obecnom zriadení.
V nich sa odzrkadľuje rozsah kompetencií obcí a rozsah verejných statkov, ktoré obce zabezpečujú
a financujú pri svojich daných rozpočtových príjmoch.

Všetky výdavky obcí sa rozdeľujú na dve veľké časti, a to na neinvestičné (bežné) a kapitálové
výdavky.

Neinvestičné výdavky:
Sú to výdavky, ktorými sa zabezpečuje činnosť miestnej samosprávy vo všetkých jej oblastiach
podľa zákona o obecnom zriadení. Sú to výdavky rôzneho druhu.
Tieto výdavky môžeme rozdeliť do troch skupín. Sú to:

-

výdavky na normatívne potreby obcí

-

výdavky pre rozpočtové a

príspevkové organizácie v

obciach

-

výdavky na zaplatenie úrokov a

splátky pôžičiek.

1. výdavky na normatívne potreby obcí slúžia na úhradu potrieb samosprávnych funkcií

obcí. vyplývajú zo zákona o obecnom zriadení a obce ich musia zabezpečovať.

V prípade, že niektoré obce majú nedostatok vlastných rozpočtových príjmov na financovanie

všetkých tzv. normatívnych potrieb samosprávnych funkcií, poskytujú sa im chýbajúce peňažné
prostriedky transfermi zo zdrojov štátneho rozpočtu.

Normatívne potreby samosprávnych funkcií obcí sú rôzneho druhu a predstavujú akési

minimálne potreby, ktoré obce musia zabezpečovať, bez ohľadu na veľkosť obcí a počet
obyvateľstva. Podľa toho, na čo sa orientujú normatívne potreby, rozlišujú sa nasledujúce štyri
skupiny týchto výdavkov.

a) Výdavky na samosprávnu činnosť obcí, ktoré sa spájajú priamo s obecnými orgánmi

a ich samosprávnou činnosťou. Sú to predovšetkým výdavky na:

-

činnosť volených a výkonných orgánov obce,

-

zriaďovanie a prevádzku zariadení obce, ako sú obradné siene, domovy
starostlivosti o občanov, kronika, miestny rozhlas, pamätné knihy, činnosť zborov
pre občianske záležitosti a podobne,

-

mimoriadne sociálne výpomoci,

-

činnosť obecnej polície a verejného poriadku,

-

zriadenie a prevádzka rekreačných zariadení slúžiacich pre potreby obce.

b) Výdavky na spoločenskú činnosť obcí

, ktoré sa zameriavajú na kultúrnu, sociálnu

a športovú a podobnú činnosť. Sú to predovšetkým výdavky na:

-

zriaďovanie a prevádzku kultúrnych zariadení a spoločenských stredísk,

-

zriaďovanie a prevádzku klubov dôchodcov, jedální, opatrovateľská služba, strediská
sociálnej starostlivosti,

-

zriaďovanie a prevádzku jaslí,

-

zriaďovanie a prevádzku telovýchovných a športových zariadení a mnohé ďalšie.

c) Výdavky na technickú činnosť obcí

, ktoré sa orientujú na technické podmienky pre

fungovanie normálneho života v obci. Sú to predovšetkým výdavky na:

-

opravy a údržbu miestnych komunikácií, mostov, verejných priestranstiev,
chodníkov,

-

zriaďovanie a prevádzku verejného osvetlenia,

-

zriaďovanie a prevádzku objektov požiarnej ochrany, činnosť dobrovoľných
požiarnych zborov,

-

zriaďovanie, prevádzku a udržiavanie cintorínov, domovov smútku,

-

správu trhovísk, obchodných výstav, propagáciu cestovného ruchu a ďalšie,

-

starostlivosť o turistické značenie, orientáciu a bezpečnosť na teritóriu obce

d) Výdavky na tvorbu a

ochranu životného prostredia

sú na činnosť súvisiacu so

starostlivosťou o životné prostredie. Sú to výdavky na:

-

odvoz a likvidáciu odpadov, zriaďovanie a prevádzku skládok alebo iných foriem
likvidácie odpadov,

-

čistenie a udržiavanie zelene, parkov, sadov, lesoparkov,

-

organizovanie uzávery obce, karanténnych opatrení, kontumácie psov pri
hromadnom ochorení zvierat a podobne.

2. Výdavky na rozpočtové a príspevkové organizácie zriadené obcou. Tieto výdavky tvoria

časť neinvestičných výdavkov obecných rozpočtov. Nimi obce zabezpečujú svoje úlohy vo
vymedzenej oblasti verejných služieb.

Vzhľadom na to, že rozpočtové a príspevkové organizácie nemajú dostatok vlastných

príjmov, transferujú sa im potrebné sumy peňažných prostriedkov z obecných rozpočtov.

3. Výdavky na zaplatenie úrokov a splátky pôžičiek sa vyskytujú len vtedy, keď obce

využívajú pôžičky na financovanie svojich úloh, t. j. v prípade, keď na úhradu všetkých úloh

obecnej samosprávy nepostačujú rozpočtové zdroje, ktoré sú k dispozícií v danom
rozpočtovom roku.

Kapitálové výdavky
Kapitálové výdavky v obecných rozpočtoch do značnej miery ovplyvňujú rozvoj obce a rozvoj
hospodárstva, ktoré obec riadi. V tom je ich veľký význam.

V súčasnosti sa kapitálové výdavky zameriavajú predovšetkým na:

-

rozvojové programy,

-

mestskú hromadnú dopravu

-

komplexnú bytovú výstavbu

1. Rozvojové programy cez kapitálové výdavky zabezpečujú rozvoj obcí a budovanie

zodpovedajúcej technickej a občianskej infraštruktúry. cieľom je zlepšiť obecnú vybavenosť
a životné prostredie.

Rozvojové programy sa ako samostatná položka neobjavujú v obecných rozpočtoch, ale ide
o položky:

-

výstavba miest a obcí,

-

výstavba a opravy miestnych komunikácií.

2. Mestská hromadná doprava potrebuje kapitálové výdavky z rozpočtov tých obcí, ktoré

spravujú mestskú hromadnú dopravu. Tieto výdavky vyplývajú zo skutočnosti
a ekonomických pravidiel hospodárenia mestskej hromadnej dopravy, keď cena za tieto
poskytované služby neumožňuje uhradiť všetky náklady takýchto podnikov.

3. Komplexná bytová výstavba a jej financovanie prostredníctvom miestnych rozpočtov

v podmienkach samosprávneho finančného hospodárenia obcí od roku 1991 sa menila
v procese transformácie našej ekonomiky. V podmienkach trhového mechanizmu
a v nadväznosti na zmeny v štátnej podpore bytovej výstavby sa obmedzilo jej financovanie
prostredníctvom miestnych rozpočtov.

66. príjmová základňa miestnych rozpočtov

Príjmová základňa – súhrn všetkých príjmových zdrojov, ktoré sa uhrádzajú do miestnych
rozpočtov a miestne samosprávy ich používajú. Utvárajú sa z vlastných príjmových zdrojov
(vlastná príjmová základňa) a z cudzích príjmových zdrojov (cudzia príjmová základňa).

Požiadavky na príjmovú základňu:

-

výnosné, aby umožňovali zvyšovať ekonomickú sebestačnosť miestnych samospráv

-

územne rovnomerne rozložené – aby nespôsobovali diferenciáciu v možnostiach príjmov

-

závislé na aktivite samosprávy

-

plánovateľné a nie náhodilé, aby ich mohli zahrnúť do rozpočtu už pri jeho zostavovaní

Ukazovatele zdrojov rozpočtových príjmov

-

miera sebestačnosti = vlastné príjmy / celkové príjmy = % do akej výšky sú rozpočty
sebestačné

-

miera odkázanosti – do akej miery sú rozpočty odkázané na cudzie príjmy (ŠR,...) =

príjmy z cudzích zdrojov / celkové príjmy

Obce majú mnohoraké príjmy, ktoré spolu tvoria ich príjmovú základňu. Pozostáva z vlastných
príjmových zdrojov a z cudzích príjmových zdrojov.

Príjmová základňa miestnych rozpočtov (obcí):

A. Vlastná príjmová základňa zahŕňa príjmy, ktoré priamo plynú do rozpočtov obcí. Sú to

daňové, nedaňové a ostatné príjmy.

1. Dane a poplatky. Tvoria ich:

a) miestne dane

, ktoré sú v celosti príjmom miestnych rozpočtov.

V slovenskej republike v súčasnosti sú to:

 daň z pozemkov

 daň zo stavieb

 daň z bytov

b) podielové dane

, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, ale časť z nich podľa

stanoveného percentného podielu je príjmom miestnych rozpočtov.

V slovenskej republike v súčasnosti sú to:

-

daň z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov

-

daň z príjmov právnických osôb

-

cestná daň

c) miestne poplatky

, ktoré sa stanovujú zákonom a miestne orgány rozhodujú o ich

vyberaní. V slovenskej republike v súčasnosti môžu vyberať správne poplatky
a 11 miestnych poplatkov. Sú to:
-

poplatok za užívanie verejného priestranstva,

-

poplatok za užívanie bytu alebo časti bytu na iné účely ako na bývanie,

-

poplatok za ubytovaciu kapacitu v rekreačných alebo školiacich zariadeniach,

-

poplatok za kúpeľný a rekreačný pobyt

-

poplatok za psa

-

poplatok zo vstupného,

-

poplatok z predaja alkoholických nápojov a tabakových výrobkov,

-

poplatok za vjazd motorových vozidiel do historických častí miest,

-

poplatok z reklamy

-

poplatok za zábavné hracie prístroje,

-

poplatok za predajné automaty.

2. Nedaňové príjmy. Tvoria druhú skupinu vlastných príjmov. Majú nedaňový

charakter a prevažne sú to výnosy z majetku, a preto sa nazývajú tiež príjmy
(výnosy) z obecného majetku. Sú to napr:

-

výnosy z majetku obce,

-

výnosy z činnosti obce a z majetkovej účasti obce na podnikaní právnických
osôb

-

príjmy z činnosti rozpočtových organizácií a odvody príspevkových
organizácií zriadených obcou,

-

nájomné z obecného majetku,

-

tržby z predaja obecného majetku a ďalšie.

3. Ostatné príjmy. Zahŕňajú rôznorodé menej významné príjmy:

-

pokuty za priestupky,

-

dobrovoľné zbierky, príspevky, dary a pod.

B. Cudzia príjmová základňa (zdroje). Ide o dve skupiny cudzích rozpočtových zdrojov.

1. nenávratné cudzie zdroje sa poskytujú obciam zo štátneho rozpočtu a tvoria ich:

-

dotácie

-

subvencie

2. návratné cudzie zdroje získavajú obce najmä od peňažných ústavov. Tvoria ich:

-

úvery a pôžičky. Musia sa vrátiť a spôsobujú zadĺženosť miestnych
rozpočtov.

67. finančné hospodárenie obcí, na čo sa zameriava, požiadavky na fin. hospodárenie obcí

Finančné hospodárenie obcí – sú určité požiadavky na finančný systém v obci:

-

konzistencia finančného systému územnej samosprávy – v súlade s celkovým systémom
verejných financií

-

požadovaný stupeň územnej autonómie – aby mohli rozhodovať o financiách

-

prehľadnosť, jasnosť, zrozumiteľnosť

-

stabilita finančného systému – v dlhšom časovom období – aby nedochádzalo k častým
zmenám v určovaní príjmov miestnych samospráv

Finančné hospodárenie obcí zabezpečuje optimálne fungovanie rozsiahlych činností jednotlivých
územných samospráv vo všetkých oblastiach v podobe vlastných a prenesených kompetencií.
Obsahom fin. hospodárenia územnej samosprávy sú mnohé činnosti:

-

hospodárenie s majetkom obce

-

rozpočtovanie či rozpočtové hospodárenie

-

účtovanie o rozpočte a audit

-

fin. a účtovné výkazníctvo a kontrola

-

investičné a rozvojové financovanie

-

plánovanie a prognózovanie

-

daňová politika obce

-

riadenie dlhov a hotovosti.

Základnou otázkou FHÚS sú jej rozpočtovo-finančné zdroje a rozsah verejných statkov, ktoré
zabezpečujú. Na územnú samosprávu sa decentralizujú nielen kompetencie, ale aj finančno-
rozpočtové zdroje.

Fin. hospodárenie obcí je nedeliteľnou súčasťou celkového finančného systému každého štátu.
Pritom nejestvuje ideálny systém financovania obcí a regiónov. Každý štát má svoje problémy
a špecifiká vo financovanie VS a rozdeľovaní kompetencií.

68. ozdravný režim obce, nútená správa nad obcou

Zásady hospodárenia s majetkom

-

môže sa stať, že obec môže mať finančné ťažkosti

-

osobitosti hospodárenia obcí (VÚC)

-

ozdravný režim – v prípade keď obec neuhrádza záväzky – keď celková výška
záväzkov obce, ktorú neuhradila do 60 dní presiahne 15% skutočných (bežných)
príjmov, mesačne starosta podáva správu o plnení ozdravného režimu

-

nútená správa obce – ak nepomáha ozdravný režim.

o zavádza sa ak uplynulo 120 dní od ozdravného režimu
o stanovuje sa nútený správca zo zamestnancov krajského úradu
o osobitný účet v banke – možno používať peniaze len so súhlasom správcu
o po zavedení nútenej správy musí obec zaviesť krízový rozpočet
o o zrušení nútenej správy rozhodne MF ak sa stav zlepšil

69. štátne účelové fondy, spôsoby ich utvárania, na čo sa zameriavajú

Účelové fondy – fondové hospodárstvo
Fondy:

-

účelové

o štátne účelové fondy
o miestne účelové fondy

-

poistné

Účelové fondy

-

dôležitá časť verejných financií. Utvárajú sa na ústrednej úrovni (ŠÚF) a utvárajú ich aj
orgány miestnej samosprávy (MÚF).

-

zriaďujú sa na rôzny účel, podľa potrieb na osobitné účelové financovanie verejných
statkov vo vymedzenej oblasti.

Účelové fondy tvora fondové hospodárstvo.

ŠÚF sa utvárajú ako:

-

fondy ako súčasť štátneho rozpočtu – utvárajú a schvaľujú sa spolu so ŠR ako jeho
súčasť, je to ojedinelý spôsob

-

právne samostatné fondy – majú oddelené finančné hospodárenie od ŠR. za záväzky
fondu neručí ŠR a naopak.

-

fondy bez kontroly parlamentu – na realizáciu vládnych programov a podliehajú tým
ministerstvám, ktoré realizujú takéto programy.

Zdroje financovania:

-

základné zdroje – vlastné príjmy a príjmy z jeho aktivít

-

doplnkové zdroje – rozpočtové dotácie.

-

ostatné zdroje – dary, pôžičky, pokuty...

ŠÚF
Majú dlhodobú tradíciu. Uplatňovali sa v minulosti a obnovili sa v 90-tych rokoch
v transformačnom období.
Sú to PO. Utvárajú sa na základe zákona. Štát neručí za ich záväzky a naopak. Spravujú ich
ministerstvá alebo ústredné orgány. Vytvára sa rada fondu, ktorá ako poradný orgán ministerstva
zabezpečuje správu fondu. Každý ŠÚF je napojený na ŠR.
Činnosť ŠÚF upravuje štatút fondu. v ňom sa stanovujú ciele fondu, jeho činnosť, organizačná
štruktúra, hospodárenie, rokovací poriadok, spôsob rozhodovania o poskytovaní prostriedkov
a ďalšie podrobnosti. Orientujú sa na podporu hospodárskeho rozvoja, verejnoprospešnú činnosť,
privatizáciu.

štruktúra ŠÚF:

-

ŠÚF na podporu hospodárskeho rozvoja

o ŠF na likvidáciu jadrovo-energetických zariadení (JEZ) a nakladania

z vyhoretým jadrovým palivom a rádioaktívnymi odpadmi

-

štátne účelové verejnoprospešné fondy: - ŠF životného prostredia, zdrav, telesnej
kultúry, rozvoja bývania...

-

Privatizačné fondy – FNM, Pozemkový fond

-

Iné fondy v sociálnej oblasti:

o poistné – zdravotné, sociálne, nemocenské poistenie, dôchodkové zabezpečenie
o Fond zamestnanosti
o sociálny fond

-

účelové fondy na úrovni miestnych samosprávnych orgánov (mimorozpočtové peňažné
fondy):

o rezervný fond
o ďalšie fondy podľa rozhodnutia obecného zastupiteľstva

70. daň ako finančná kategória, vznik daní, názory na podstatu daní

Dane predstavujú rozhodujúcu časť príjmov verejných rozpočtov. Sú finančnou kategóriu, ktorá
existovala skôr ako štátny rozpočet a spájajú sa so vznikom štátu. Štát sústreďuje pomocou daní
prostriedky na úhradu svojich potrieb.

Čo je daň:
Názory na daň sa menili v závislosti od úrovne teoretických názorov, od myslenia v danom období,
od prevládajúcich daňových teórií, ...

71. teórie a definície dane v minulosti (teória ekvivalentnosti, poisťovacia teória, teória obete)

V minulosti:

-

Tomáš Akvinský – D = dovolená lúpež, ktorá sa stáva hriechom, ak neúmerne zaťažuje
daňovníka.

-

16. a 17. st. – teória ekvivalentnosti = D ako cena za vykúpenie mieru a cena za
ochranu života.

-

19. st. – D – ako výmena, pri ktorej štát dodáva služby a daňovník za ne platí

-

Mirabeau – poisťovacia teória - 18. st. – D ako poistná prémia na dosiahnutie ochrany
sociálneho programu, neskôr McCulloch – poistná prémia za ochranu života a majetku

Daň – ako vynútený pomerný príspevok osôb alebo majetku vyberaný štátnou mocou na
vydržiavanie vlády – majetok sa v tejto definícií chápe ako subjekt zdanenia

-

teória obete – Karel Engliš – D ako príspevok na subsidiárnu úhradu verejnej správy
financovanej podľa osobnej a vecnej únosnosti daňovníka.

72. vymedzenie dane v súčasnosti podľa právneho hľadiska a finančno-ekonomického

hľadiska

V súčasnosti:
Právne hľadisko: D – povinná platba stanovená zákonom podľa vopred stanovenej daňovej sadzby
nenávratným spôsobom ako forma príjmov verejných rozpočtov, t.j.

-

daň sa môže stanoviť zákonom – iné dane sa vyberať nemôžu

-

je to povinná platba pre štát – ten má mocenské nástroje na donútenie platiteľov zaplatiť

-

má nenávratný charakter

-

znamená odstúpenie – t. j. zmenu vlastníctva peňažných prostriedkov v prospech štátu

-

je to zníženie príjmov pre daňovníka

-

daň musí mať stanovenú daňovú sadzbu

Finančno-ekonomické hľadisko: daň je finančný vzťah medzi daňovým subjektom a štátom, ktorý
štát využíva na zabezpečenie svojich cieľov. Daň iba rozdeľuje dôchodky, ktoré už boli vytvorené
na dve časti: jedna sa odvedie štátu, druhá zostáva daňovníkovi na úhradu jeho potrieb

73. vývoj daní a daňových teórií v otrokárskej spoločnosti

Vývoj daní a daňových teórií
Delenie v historických etapách:

-

otrokárska spoločnosť

-

feudálna spoločnosť

-

liberalizmus

-

monopolizmus

-

obdobie medzi 2 svetovými vojnami

-

obdobie po 2. sv. vojne

otrokárska spoločnosť (4 000 pr. n. l. – 5 až 8. st. n. l.)
charakteristické črty daní:

-

príležitostné nepravidelné platby – na financovanie vojen a potrieb kráľa

-

mali naturálnu podobu

-

dobrovoľnosť pre slobodných občanov

Vyberali ich štátne orgány alebo daňoví nájomcovia, ktorí získali licenciu od panovníka na právo
vyberať dane po zaplatení príslušnej finančnej sumy.
Domény – výnos z panovníkovho majetku, napr. z lesov
Reály – poplatky za prepožičané práva patriace panovníkovi – právo ťažby, lovu v lesoch, variť
čokoládu, pivo...

74. vývoj daní a daňových teórií vo feudalizme

feudálna spoločnosť – (8. – 18. st.) zahŕňa 3 etapy:

-

raný feudalizmus – základné črty daní sa nemenia a sú rovnaké ako v predchádzajúcej
etape. vyberajú sa vojnové dane, daň z hlavy, majetkové dane, akcízy, obratové dane,
cirkevné desiatky...

-

vyspelý feudalizmus – mnohé zmeny v daniach. Charakteristické črty:

o nadobúdali vo väčšej miere aj peňažnú formu
o stávajú sa postupne povinnosťou pre všetkých
o výnimky zo zdanenia pre cirkev a šľachtu
o nepriame dane spravuje panovník a priame dane sa vyberajú so súhlasom šľachty

Mestám sa ukladali dane tzv. repartičnou metódou – pri ktorej sa vopred určí daňový výnos a od
neho sa potom odvodzuje výška daňovej povinnosti pre jednotlivých daňovníkov.
Významné osobnosti:
T. Akvinský – nadmerná daň = hriech
J. Klock – názor o verejnej užitočnosti vyberaných daní
J. Bodin - zo zdanenia sa nemá oslobodiť žiadna trieda a má sa vymeriavať vo vzťahu
k majetkovým pomerom

-

neskorý feudalizmus – začala sa formovať ucelená daňová teória a politika

o dane sa stali pravidelným zdrojom príjmov štátnej pokladnice na úhradu

správnych výdavkov a ďalších potrieb

o zaviedli sa zoznamy nehnuteľností, tzv. katastre, ktoré zachytávali jednotlivé

pozemky, ich výmeru, bonitu, vlastníkov...

T. Hobbs – formuloval podstatu teórie výmeny – daň ako protihodnota za poskytované služby
občanom
F. Quesnay – navrhol zaviesť iba jednu daň, tzv. daňový monizmus a to daň z pozemkového výnosu
A. Smith – prvá ucelená sústava daňových princípov:

-

všeobecnosť zdanenia

-

daňová schopnosť

-

určitosť

-

vhodnosť výberu

-

minimálne náklady spojené s vyberaním dane...

75. vývoj daní a daňových teórií v období liberalizmu. Aké sú hlavné vývojové trendy daní

Liberalizmus – (1789 – 80. roky 19. st.)
Presadila sa požiadavky minimálnej angažovanosti štátu v ekonomike. – „laissez faire“ –
ponechajme veciam voľný priebeh.
Ústrednou teóriou sa stala teória abstinencie – dane nemali zasahovať do ekonomiky.
Tzv. Edinburgské pravidlo – zdanenie by malo nechať FO a PO v takých pomeroch, v akých ich
našlo pred zdanením – preferujú sa týmto proporcionálne daňové sadzby.
Teória obete – daň ako povinná obeť bez nároku na priame protiplnenie a to obeť na
uspokojovanie kolektívnych potrieb.
Kapacitná teória – objektívnou jednotkou je kapacita, tá je daná veľkosťou majetku a dôchodku
daňovníka, výškou spotreby

Princíp platobnej neschopnosti – podľa svojej platobnej kapacity každý prináša aj svoju obeť.
Poisťovacia teória – štát je ako jedna veľká poisťovňa, cenou poistenia je daň.

Hlavné smery v daňovej oblasti v období liberalizmu:

-

dane sú povinným, pravidelným a hlavným zdrojom príjmov verejných rozpočtov

-

vznikajú prvé ucelené daňové systémy priamych a nepriamych daní

-

princíp všeobecnosti zdanenia

-

vzniká sústava priamych daní – zdaňovanie zisku, mzdy, renty

76. vývoj daní a daňových teórií v období moderného daňovníctva (monopolizmus, obdobie

medzi svetovými vojnami a po druhej svetovej vojne)

monopolizmus- (90. roky 19. st. – 1914)
Začiatok moderného daňovníctva. Hlavná charakteristika:

-

prvé osobné dôchodkové dane reagujúce na sociálne a rodinné pomery daňovníka

-

opúšťa sa zdaňovanie spočívajúce na vonkajších znakoch – počet okien, dverí, komínov

-

progresivita zdanenia pri osobných daniach

-

daňové bremeno a jeho rozdelenie na jednotlivé triedy spoločnosti

-

uplatňovanie nepriamych daní a to zo strany robotníckych spolkov

-

požiadavka na ústup od daňovej neutrality – daň nemôže byť neutrálna, ale má
prispievať k vyrovnávaniu majetkových protikladov, využívať progresívne dane
a daňové minimum. Teória daňového presunu a dopadu – Seligman.

Proti progresivite sa stavia tzv. reformistické daňové učenie – progresívna sadzba by zničila triedu
kapitalistov.

obdobie medzi dvoma svetovými vojnami – zdaňovanie ovplyvnilo:

-

treba získať prostriedky na obnovu vojnou zničeného hospodárstva a na splácanie
vojnových dlhov

-

v dôsledku veľkej hospodárskej krízy sa znižovanie daňového výnosu kompenzuje
najmä zavádzaním prirážok k daniam a znižuje sa nezdaniteľné minimum

-

príprava na novú vojnu núti vlády zvyšovať daňové sadzby a zavádzať nové dane

Hlavné vývojové trendy daní:

-

naturálne dane sa transformovali na peňažné dane

-

dobrovoľné dane k povinným

-

nepravidelné vyberanie na pravidelné

-

od účelového určenia daní k neúčelovému

-

od doplnkových rozpočtových zdrojov k rozhodujúcim

-

priame dane prevažne majetkových a výnosových daní a dane z hlavy na osobné
dôchodkové dane

-

nepriame dane od akcízov a obratových a kaskádovitých daní k nepriamym v podobe
DPH

Po druhej svetovej vojne – zmena v názoroch a vo využívaní daní podľa dopytovo a ponukovo
orientovanej teórie.

Dopytovo orientovaná teória – zvyšoval sa podiel verejných rozpočtov v procese
znovurozdeľovania. Zvyšujú sa dane a zväčšujú sa schodky verejných rozpočtov, najmä ŠR.

Ponukovo orientovaná teória – požiadavky znížiť daňové zaťaženie a presunúť a vo väčšej miere
využívať nepriame dane. Má sa tak podnecovať utlmená ekonomická aktivita.
Známa je Laferová krivka – od určitého bodu so zvyšovaní sadzby dane klesá daňový výnos.

77. redistribučné účinky daní, daňové bremeno, mŕtva strata, dôchodkový a substitučný efekt

daní

Redistribučné účinky daní
Daňové bremeno – platby súkromného sektora v prospech verejného sektora. je to zníženie
reálneho disponibilného dôchodku súkromného sektora, ktorý zaplatením daní utrpí škodu. Proti nej
stojí celkový prospech verejného sektora, a to vo forme čistých vybratých daní.
Celková škola súkromného sektora (ŠSS) je vyššia ako je suma čistých vybraných daní a teda aj
celkový prospech verejného sektora (SČD), lebo s vyberaním daní sa spájajú náklady zdanenia
(NZ).

ŠSS = SČD + NZ

NZ členíme na:

-

administratívne náklady – všetky náklady, ktoré sa spájajú s fungovaním daňového
systému. Uhrádzajú sa z rozpočtových zdrojov vo verejných inštitúciách (priame
náklady) a zo zdrojom súkromného sektora (nepriame náklady)

-

mŕtvu stratu = nadmerné daňové bremeno alebo absolútna strata = je pojem, ktorý
daňová teória prevzala zo železničiarskej terminológie. (nevyťažené kapacity
prepravovaných vagónov). Zavedenie novej dane spôsobuje nadmerné daňové bremeno
tým, že sa zvyšuje cena zdaneného tovaru. Spotrebiteľ má snahu vyhnúť sa zdaneniu
a preto po zdanení urobí substitúciu, keď zdanený tovar nekupuje a nahradí ho iným.
Preto sa mŕtva strata nazýva absolútna strata alebo strata mŕtvej hmotnosti alebo
nadmerné daňové bremeno. Súvisí so substitučným efektom dane.

Dôchodkový efekt dane – daň znižuje dôchodok = daňovník sa má horšie a pracuje viac.
Substitučný efekt – uvalená daň na zdaňovaný tovar spôsobuje zvýšenie jeho ceny vo vzťahu
k nezdanenému tovaru. Distorzia vedie jednotlivcov k nahrádzaniu zdanených a teda drahších
tovarov nezdanenými a teda lacnejšími.

78. daňový dopad a daňový presun, formálny a efektívny dopad dane, daňový presun dopredu

a dozadu

Daňový dopad (daňová incidencia) – rozdelenie daňového bremena medzi jednotlivých
daňovníkov. Predstavuje výsledok, konečný stav presunu dane, ktorý zodpovedá na otázku kto je
daňou zaťažený. Daňový dopad je dvojaký:

-

zákonný DD (štruktúrny, formálny) – vychádza z toho, kto je povinný daň odviesť

podľa zákona, kto musí niesť DB

-

skutočný DD (efektívny) – ktorý subjekt znáša DB v skutočnosti, na koho bola daň

v daňovom presune presunutá. (spotrebná daň – Zák. dopad – tabaková fabrika, skut. dopad –
kupca, znáša daň)

Skutočný dopad – základný teoretický poznatok – skutočný daňový dopad sa vždy týka
jednotlivcov (domácnosti)

Daň presun – proces, v ktorom daň sa pohybuje od jedného subjektu ku druhému. v ktorom sa daň
presúva od miesta zákonného DD na miesto skutočného DD.

Daňový presun:

-

dopredu – presun na kupujúceho – odberateľa

-

dozadu – presun na dodávateľa, výrobcu

%
disponibilného
dôchodku

% obyvateľstva

O

U

Dopredu:

-

čiastočný – daň sa presúva na odberateľa tak, že nepresúva sa celá suma zvýšenej ceny

(napr. 100 je pôvodná cena, zvýši sa na 110 a na odberateľa sa presunie časť len napr. 6.(

-

plný – celá suma zvýšenej ceny sa presunie na odberateľa

-

viac ako 100% - bude faktúrovať napr. 112,115, dodávateľ zvýši cenu nielen o výšku

zavedenej dane ale o viac (používal sa od 1.1.93, od zavedenia DPH)

Dozadu – na dodávateľa, zamestnancov tak že sa znižujú fakturované ceny, príjmy vo vzťahu
k zamestnancom, napr. daň na oceľ

Meranie daňového dopadu – meria sa pomocou Lorenzovej krivky

Nová daň resp. zmena jestvujúcej dane mení pôvodné daňové bremeno v spoločnosti a zasahuje do
disponibilných dôchodkov subjektov. Uhlopriečka OU – absolútna rovnosť, t. j. 40 % obyvateľstva
sa podieľa 40% na celkovom hrubom dôchodku spoločnosti. Čím viac je krivka vzdialená od si OU
smerom dolu doprava, tým nerovnomernejšie je rozdeľovanie dôchodkov. (napr. 80% obyvateľstva
má iba 60% z dôchodkov...)

Lorenzova krivka ukazuje rozdelenie dôchodkov z hľadiska spravodlivosti, a to ako dane zaťažujú
jednotlivé skupiny obyvateľstva. ukazuje, ktoré skupiny sú najviac zaťažené daňami a a ký je
skutočný dopad dane.

Ukazovatele merania daní a ich účinkov:

-

daňová kvóta

-

daňový multiplikátor

-

výdavkový multiplikátor

-

rozpočtový multiplikátor

Daň. kvóta

-

makroekonomický ukazovateľ, sleduje za určité časové obdobie, zvyčajne 1 rok

Dáva sa do vzťahu dane (D) a príspevky na sociálne zabezpečenie (SZ) ku HDP:

-

ukazuje nám mieru znovurozdeľovania

-

používa sa v 2 vyjadreniach:

-

daňová kvóta s indexom 1 DK1 = daň / HDP vypovedacia schopnosť – koľko z DHP

nám daň rozdeľuje – malá vypovedacia schopnosť

-

daňová kvóta s indexom 2 DK2 = vzťah nielen ku zaplatenej dani ale aj k iným

platbám = sociálne zabezpečenie DK2 = (dane + sociálne zabezpečenie) / HDP

-

DK2 = má objektívnejšiu vypovedaciu schopnosť = reálnejšie ukazuje ako sa

prerozdeľujú prostriedky

Daňový multiplikátor – do vzťahu sa dáva hraničný sklon k spotrebe (MPC), hraničný sklon
k úsporám (MPS) a výdavkový multiplikátor (MV).
Je to číslo ktoré vyjadruje o koľko vzrastie (poklesne) HDP keď sa zníži (vzrastie) daňové
zaťaženie o jednotku

Najjednoduchšia forma daňového multiplikátora = ak sa berie uzavretá ekonomika, bez vstupu
zahraničia a ak sa nemenia verejné výdavky:

MD =

kde MPC je hraničný sklon k spotrebe (koľko peňažných prostriedkov vyplývajúcich zo zníženia
daní je ochotný spotrebovať a koľko je ochotný investovať).
Daňový multiplikátor má vždy zápornú hodnotu, pretože zvýšenie daní má za následok zníženie
národného dôchodku.

Výdavkový multiplikátor – do vzťahu sa dávajú tie isté veličiny ako v daňovom multiplikátore

-

je číslo, ktoré udáva, o koľko vzrastie HDP keď vzrastú výdavky vlády na tovary

a služby o jednotku

MV =

-

je kladný preto, lebo zvýšenie rozpočtových výdavkov zákonite vyvolá dopyt a tlačí

HDP smerom hore.

-

MD + MV = 1

Rozpočtový multiplikátor = multiplikátor vyrovnaného ŠR

-

závislosť, že ak sa zvýšia (znížia) dane i rozpočtové výdavky na tovar a služby

o rovnakú sumu, zvýši sa o tú istú sumu aj HDP (agregátny dopyt).

MD + MV = MR = 1

79. rozpočtový deficit, verejný dlh a štátny dlh, pasívny a aktívny deficit, primárny a celkový

rozpočtový deficit

Rozpočtový deficit a verejný dlh
Rozpočtový deficit sa vyskytoval dokonca skôr ako vznikol ŠR – vojny, hospodársky úpadok...
Už v dávnej minulosti sú známe veľké štátne dlhy v mnohých krajinách. (Anglicko)
Od polovice sedemdesiatych rokov sa verejný dlh stal trvalým javom vo väčšine štátov a trvalo
rastie, aj keď nie sú uvedené mimoriadne príčiny, ktoré spôsobovali rozpočtový deficit v minulosti.

Rozpočtový deficit a verejný dlh
Sa úzko spájajú s rozpočtovými príjmami a výdavkami vo VF.
Verejný dlh je výsledkom nesúladu, keď rozpočtové výdavky prevyšujú a sú väčšie ako rozpočtové
príjmy. Vzniká tým rozpočtový deficit, ktorý treba kryť.
Verejný dlh:

-

dlh štátu, ktorý vznikol v dôsledku deficitu ŠR = štátny dlh – na úrovni ústred. vlády

-

dlh miestnych samosprávnych orgánov, ktorý vznikol v dôsledku deficitu miestnych

rozpočtov – miestny (obecný dlh) – na úrovne miestnych orgánov

-

dlh štátnych fondov, verejnoprospešných inštitúcií, organizácií – úroveň fondového

hospodárstva

-

dlh štátnych podnikov

Verejný dlh je širší pojem ako štátny dlh.

Rozpočtový deficit – nesúlad medzi rozpočtovými príjmami a výdavkami, keď výdavky sú väčšie
ako príjmy.

Rozpočtový deficit z časového hľadiska:

-

RD pred začatím rozpočtového roka – vyjadruje predstavu vlády o zámeroch a vývoji

rozpočtového hospodárenia. Je tu plánovaný, predpokladaný

-

RD v priebehu rozpočtového roka – je skutočný ako výsledok plnenia rozpočtových

príjmov a výdavkov. Dochádza k nemu aj vplyvom sezónnych nepravidelností rozpočtových
príjmov a výdavkov, keď na prechodný čas vzniká nedostatok alebo prebytok zdrojov v ŠR

-

RD po skončení rozpočtového roka – v rozpočtovom roku štát vynaložil viac

rozpočtových výdavkov, ako získal rozpočtových príjmov. Zapríčiňuje vznik štátneho dlhu.

Deficit sa po skončení roka posudzuje podľa dvoch hľadísk:

-

rozpočtové – formálne a považuje sa za dôkaz zlého rozpočtového hospodárenia. Štát

utrácal viac ako mal príjmov. Nazýva sa pasívny (cyklický) deficit. Vzniká pôsobením
automatických stabilizátorov ekonomiky najmä vo fáze ekonomického cyklu, keď je recesia.

-

fiskálne – posudzuje RD vo vzťahu k fiskálnej politike vlády, keď deficit je výsledkom

expanzívnej politiky vlády a jeho cieľom je napr. oživiť ekonomiku. Takýto deficit sa nazýva
aktívny (štrukturálny) deficit.

Aj keď z rozpočtového hľadiska je deficit nepriaznivým javom, z fiskálneho hľadiska to môže byť
„cena“ za riešenie niektorých prioritných makroekonomický zámerov.

Verejný dlh vzniká akumuláciou rozpočtových deficitov, ktoré boli v predchádzajúcich rokoch.

Rozpočtový deficit:

-

primárny – rozdiel medzi rozpočtovými príjmami a výdavkami po skončení

rozpočtového roku. PRD nezahŕňa úroky z verejného dlhu.

-

celkový – zvyšuje primárny rozpočtový deficit o úroky platené z verejného dlhu.

Má to pozoruhodné následky – ak štátny dlh dosiahne určitú sumu, môže zapríčiniť jeho vlastný
rast = aj v prípade, keď nie je primárny rozpočtový deficit môže štátny dlh rásť v dôsledku úrokov
zo štátneho dlhu.

80. dôsledky verejného dlhu (rozpočtové a fiskálne), požiadavky na štátny dlh v konvergencii

Dôsledky verejného dlhu:

1. rozpočtové

-

krátkodobo sú pozitívne – deficit môže pomáhať pri eliminácii negatívnych
následkov tzv. šokových zmien, v prípade recesie, daňovej reformy, živelnej
pohromy .. ktoré nastanú počas rozpočtového roka a negatívne ovplyvňujú
rozpočtové výdavky, prípadne aj príjmy. Alebo keď výnos z výdavkových
programov financovaných z rozpočtu je vyšší, ako je úroková miera z verejného dlhu

-

dlhodobo sú negatívne – deficit sa musí uhradiť v budúcom období + povinnosť
úhrady úrokov, ktoré sú súčasťou splácania verejného dlhu. Preto v mnohých
krajinách sú úroky zo štátneho dlhu najdynamickejšou súčasťou rozpočtových
výdavkov.

2. fiskálne dôsledky

-

dlhodobo sú negatívne – verejný dlh treba nejakým spôsobom uhradiť. Preto dlh
zužuje priestor na aktívnu fiskálnu politiku vlády. Na jednej strane sa znižuje podiel
primárneho deficitu, t.j. aktívna zložka celkového deficitu a na druhej strane sa
zvyšuje podiel tzv. pasívnej zložky celkového deficitu, lebo ustavične rastie podiel
úrokov z verejného dlhu.

Hrubý dlh – celkový objem záväzkov štátu (štátneho dlhu) bez ohľadu na štátne pohľadávky.
Čistý dlh – celkový objem záväzkov štátu znížený o objem pohľadávok štátu. Obyčajne sa
nepoužíva.

Požiadavky na štátny dlh v konvergencii
Dôležité je že nerastie iba absolútne, ale sa zvyšuje aj relatívne, a to ako pomer štátneho dlhu
k makroekonomickým veličinám, najmä k HDP.
Medzi konvergenčné kritéria vstupu do EMÚ v Maastrichte sa zaradili dve fiskálne kritériá:

-

objem štátneho dlhu nesmie prekročiť 60% z HDP

-

rozpočtový deficit nesmie prekročiť 3% z HDP

Ďalšie podmienky sú menové kritériá:

-

nominálna úroková miera dlhodobo nesmie prekročiť o viac ako 2% priemernú
úroveň troch štátov s najnižšou infláciou

-

inflácia nesmie prekročiť o viac ako 1,5% priemernú infláciu troch štátov s najnižšou
mierou inflácie.

81. možnosti financovania rozpočtového deficitu (dlhové, monetárne, majetkové)

3 možnosti:

-

dlhové financovanie – využíva na krytie pôžičky alebo úver. Potom rozlišujeme:

-

pôžičkové financovanie – na krytie deficitu využíva štátne CP, nakupujú
ich jednotlivci aj firmy a komerčné banky

-

úverové financovanie – využíva na krytie deficitu úver. ten získava
prostredníctvom domáceho úveru alebo zahraničného. Pri úverom
financovaní sú obmedzené domáce úverové zdroje. Preto banky úvery
poskytnuté verejnému sektoru na krytie rozpočtového deficitu znižujú
možnosti financovania pre súkromný sektor. Ak nepostačujú domáce zdroje
môžu sa využiť zahraničné zdroje. Má to za následok vznik a zvýšenie
zahraničného verejného dlhu, čo sa prejavuje v raste pasívneho salda
platobnej bilancie.

-

monetárne – nazývajú sa emisné financovania rozpočtového deficitu, keď takýto
úver poskytuje centrálna banka. CB môže poskytnúť úver priamo alebo môže
nakúpiť štátne CP. V takomto prípade sa kryje deficit peňažnou emisiou čo môže
mať negatívne dôsledky, lebo sa zvyšuje množstvo peňazí v obehu – tlak na infláciu.
Keď nakúpi štátne CP ide o monetarizáciu dlhu, ktorá zvyšuje množstvo peňazí
v obehu. Monetárne financovanie sa obmedzuje vo väčšine štátov.

-

majetkové – keď štát na krytie deficitu používa peňažné prostriedky zo štátnych
finančných aktív, výnosy z privatizácie, predaj štátneho majetku.

U nás sa na krytie deficitu používajú štátne CP:

-

štátne pokladničné poukážky – na krátkodobé krytie, splatnosť do 1 roka. Sú
bezrizikové a likvidné, majú schopnosť rýchlo sa premeniť na peniaze.

-

štátne dlhopisy – na dlhodobejšie krytie, splatnosť od 1-15 rokov. Sú bezrizikové
a majú vysokú bonitu.

82. kritériá pre klasifikáciu verejného dlhu

Klasifikácia verejného dlhu

1. podľa zdroja krytia

-

vnútorný dlh – vzniká mobilizáciou peňažných prostriedkov v domácej mene a na
domácom trhu

-

zahraničný dlh – pôžičky obyčajne v zahraničnej mene. od zahraničných
súkromných inštitúcií – banky, konzorciá .. alebo od vlády cudzieho kapitálu.

2. podľa doby splatnosti

-

krátkodobý dlh – do jedného roka, najmä na vyrovnávanie časového nesúladu medzi
rozpočtovými P a Vd. Najčastejšie má formu pokladničných poukážok alebo
zmeniek.

-

strednodobý – do 5 rokov – štátne obligácie alebo zmenky. Označujú sa aj ako
založené pôžičky, krátkodobé sa označujú nezaložené.

-

dlhodobý – nad 5 rokov, bol významný po druhej svetovej vojne, krátkodobé sa
používali menej. Osobitným druhom sú tzv. rentové dlhy (večné renty) – rozšírené
až do 1. sv. vojny. Ide o dlh, pri ktorom nebola povinnosť vrátiť upísanú sumu.
Povinnosťou bolo iba vyplácať úrok.

3. podľa formy realizácie

-

knižné dlhy – evidujú sa na účtoch štátnej pokladnice. Obyčajne sa nemôžu predávať
tak, ako sa predávajú CP, knižné dlhy sú neprenosné

-

cenné papiere – sú obyčajne trhové CP. Sú predmetom kúpy a predaja na finančnom
trhu

83. správa verejného dlhu, konverzia a konsolidácia štátneho dlhu

Správa verejného dlhu

-

činnosť príslušného orgánu súvisiaca predovšetkým:

-

s obstaraním verejných pôžičiek – najmä emisia CP a ich umiestnenie na
kapitálovom trhu

-

úročenie a umorovanie verejného dlhu

Pri správe verejného dlhu vystupuje štát ako jeden z dôležitých ekonomických subjektov na
finančnom trhu so svojím dopytom po pôžičkách.

Obstaranie verejných pôžičiek – emisia a umiestnenie CP, rozlišujeme dva základné spôsoby:

1. emisiu a umiestnenie Cp obstarával priamo štát prostredníctvom svojich agentov – skôr

v minulosti, štátna pokladnica hľadá zdroje úveru priamo na finančnom trhu u jednotlivých
subjektov

2. prostredníctvom centrálnej banky – výhodný spôsob pre štátnu pokladnicu ako aj pre banku.

Pre štátnu pokladnicu je výhodný, lebo peňažné prostriedky dostáva ihneď podľa
dohodnutých podmienok a nemusí čakať až na predaj štátnych dlhopisov na finančnom trhu.
Pre emisnú banku – sama rozhodne, kedy umiestni štátne dlhopisy na finančnom trhu, t. j.
vtedy keď je výhodná situácia

Mimoriadne operácie verejného dlhu – menia sa nimi pôvodné podmienky poskytnutej pôžičky:

-

konverzia štátneho dlhu – mení sa úroková sadzba. Štát ju využíva ako vynútenú
operáciu keď je vysoká ponuka pôžičkového kapitálu a spôsobuje nízke trhové
úrokové sadzby v porovnaní s dohodnutými úrokovými sadzbami pri poskytnutí
štátnych pôžičiek, stratu zo zníženia úrokovej sadzby znáša veriteľ.

-

konsolidácia štátneho dlhu – zmena krátkodobých pôžičiek na strednodobé
a dlhodobé. Zlučujú sa viaceré pôžičky do jednej pôžičky – zjednodušuje sa správa
štátneho dlhu

84. úročenie a umorovanie verejného dlhu

Úročenie a umorovanie verejného dlhu
Úročenie – z úrokovateľných verejných pôžičiek. Využívajú sa najčastejšie a poskytujú sa za
dohodnutú úrokovú sadzbu. Môžu to byť aj iné verejné pôžičky – málo sa využívajú.

G

E

I

N

Výplata úrokov z verejných pôžičiek sa uskutočňuje prostredníctvom kupónov CP. Inou formou je
emisná prémia, keď sa CP nepredávajú za nominálnu hodnotu ale za nižšiu cenu. Plácajú sa však
podľa nominálnej hodnoty. Úrok je potom rozdiel medzi nominálnou a stanovenou nižšou cenou.

Umorovanie – dvojako:

-

jednorazovým splatením verejného dlhu – pri krátkodobých pôžičkách, keď sa
v stanovenom termíne splatnosti CP vykupujú

-

postupným splácaním – v prípade strednodobých a dlhodobých CP, jednotlivé
splátky sa môžu stanoviť v rovnakej výške počas celého obdobia alebo aj
v rozdielnej výške a to degresívnym alebo progresívnym spôsobom.

85. graficky znázornite a vysvetlite vzájomné finančné vzťahy medzi štátom, súkromným

sektorom a verejným sektorom

Medzi VS a SS jestvujú vzájomné finančné vzťahy = trojuholník vzájomných finančných vzťahov.

napr. tanky = súkromná produkcia verejných statkov,
železnica, energia a plyn = verejná produkcia súkromných statkov
Keďže na financovanie verejného sektora slúžia VF na rozdiel od súkromného sektora, ktorý sa
financuje zo súkromných financií.

86. graficky znázornite a vysvetlite spoločenskú krivku výrobných možnosti

krivky produkčných možností.

Súkr.
Statky

nedosiahnuteľné

Ver. statky

neefektívne

Udáva rôzne množstvo dvoch statkov, ktoré sa môžu vyrobiť pri danej výrobnej technológií
a danom množswtve výrobných zdrojov.
Ukazuje maximálnu úroveň spotreby súkromných statkov dosiahnuteľných pri danej spotrebe
verejných statkov. Ak sa zvýši spotreba verejnýchs tatkov, musí sa znížiť spotreba súkromných
statkov. Pri posune z G do E klesá spotreba súk. statkov a zvyšuje sa spotreba ver. statkov.
Bod I – pod krivkou produkčných možností – neefektívny
Bod N – nad krivkou - nedosiahnuteľný

87. graficky znázornite a rozoberte tempo rastu HDP, výdavkov ŠR a výdavkov MR

Štát

SS

VS

Finančné

vzťahy

88. v rozpočtovom vyjadrení uveďte rozpočtové príjmy a výdavky, ak z príjmov ŠR 100 sa

použije 30 na transfery

Rozpočtvé príjmy, t. j. dane (t)

= 100

Rozpočtové výdavky

= 100

Z toho:

-

vládna spotreba (gc) = 50

-

vládne investície (gi) = 20

-

transfery (tr)

= 30

89. vo fiskálnom vyjadrení uveďte rozpočtové príjmy a výdavky, ak z príjmov ŠR 100 sa

použije 30 na transfery

rozpočtové príjmy (t) = 100
čisté dane: tn = (t – tr) , t. j. tn = 100 – 30 = 70
rozpočtové výdavky: g = (gc + gi), t. j. g = 50 + 20 = 70

90. vypočítajte výdavkový multiplikátor, ak hraničný sklon k spotrebe je 0,75

b = sklon k spotrebe = 0,75
multiplikátor = 1/(1-b) = 1/0,25 = 4
zmena verejných výdavkov zvyšuje agregátny dopyt o štvronásobok pôvodného výdavkového
impulzu

91. vypočítajte daňový multiplikátor (demultiplikátor), ak hraničný sklon k spotrebe je 0,75

b = 0,75
multiplikátor = -0,75/(1-0,75) = -0,75/0,25 = -3
Daňový demultiplikátor je 3 = jednotkové zvýšenie paušálnej dane vedie k zníženiu agregátneho
dopytu o trojnásobok

92. vypočítajte prírastok reálneho produktu, ak sa zvýšia výdavky ŠR o 3 mld a hraničný sklon

k spotrebe je 0,75

dy = 1/(1-b) x dg

1/(1-b) = výdavkový multiplikátor

Prírastok reálneho produktu (dy) sa rovná nielen prírastku verejných výdavkov (dg), ale je vyšší,
lebo sa multiplikuje výdavkovým multiplikátorom.

dy = 1/(1-0,75) x 3 = 4 x 3 = 12
prírastok reálneho produktu o 12 mld.

93. zníženie agregátneho dopytu, ak sa zvýšia dane o 3 mld a hraničný sklon k spotrebe je

0,75

b

dy = -

x dt

1 - b

kde –b/(1-b) = daňový demultiplikátor, je záporný, lebo zvýšenie dane znižuje agregátny dopyt.

dy = (-b / 1-b) x dt = (- 0,75/0,25) x 3 = -3 x 3 = -9
zníženie agregátneho dopytu o 9 mld.

94. vypočítajte ukazovateľa elasticity verejných výdavkov, ktoré boli 180 v roku 2002 a 195

v roku 2003, keď HDP bol 760 v r. 2002 a 790 v r. 2003

VV 02 = 180

HDP 02 = 760

VV 03 = 195

HDP 03 = 790

8,3 %

3,9 %

Elasticita =

výdavky rastú rýchlejšie ako HDP
Záver: % zmeny VVd = 8,3%, % zmena HDP = 3,9 %
8,3 : 3,9 = 2,1 krát rastie rýchlejšie VVd ako HDP
Tendencia vzťahu elasticity pre jednotlivé druhy VVD a to vo vzťahu: k HDP a k celkovým VVd
(ŠR)

Ak rastú rýchlejšie VVd ako HDP:

-

bude sa zvyšovať deficit ŠR

-

alebo sa zvýšia dane

-

iné opatrenia (použijú sa štátne aktíva, rezervy na úhradu schodku)

95. vypočítajte fiskálny účinok rozpočtového deficitu 100, keď príjmy ŠR sa nezmenili

a výdavky ŠR vzrástli o 100, ak výdavkový multiplikátor je 3 a príjmový je 2

Výdavkový rozpočtový deficit – vznikne na strane výdavkov , príjmy sú nezmenené a výdavky
rastú.
Príjmový rozpočtový deficit – poklesnú rozpočtové príjmy
kombinovaný – rast výdavkov a pokles príjmov.

Ak je výdavkový multiplikátor 3 a na strane príjmov (daňový) je 2. Daňový je vždy záporný = -2.
Fiskálny účinok rozpočtového deficitu

druh deficitu

rozpočtové

deficit

zmena

fiskálny účinok

príjmy

výdavky

príjmy výdavky

príjmy

výdavky

spolu

výdavkový
rozpočtový
deficit 1

1000

1100

100

-

100

-

300

300

nezmenené

rast

VRD 2

1100

1200

100

100

200

-200

600

400

rast

rast

príjmový RD
1

900

1000

100

-100

-

200

-

200

pokles

nezmenené

PRD 2

800

900

100

-200

-100

400

-300

100

pokles

pokles

Kombinovaný
RD

950

1050

100

-50

50

100

150

250

pokles

rast

96. vypočítajte fiskálny účinok rozpočtového deficitu 100, keď príjmy ŠR vzrástli o 100

a výdavky ŠR vzrástli o 200, ak výdavkový multiplikátor je 3 a príjmový je 2

97. vypočítajte fiskálny účinok rozpočtového deficitu 100, keď príjmy ŠR poklesli o 100

a výdavky ŠR sa nezmenili, ak výdavkový multiplikátor je 3 a príjmový je 2

98. vypočítajte fiskálny účinok rozpočtového deficitu 100, keď príjmy ŠR poklesli o 200

a výdavky ŠR poklesli o 100, ak výdavkový multiplikátor je 3 a príjmový je 2

99. vypočítajte fiskálny účinok rozpočtového deficitu 100, keď príjmy ŠR poklesli o 50

a výdavky ŠR vzrástli o 50, ak výdavkový multiplikátor je 3 a príjmový je 2