RTF

Práv.komparatistika - učebnica

Dobre vypracovaná učebnica vo worde

Formát: RTF
Veľkosť: 1,3 MB
Pridané: 2010
Stiahnutí: 1 501
Hodnotenie: 2,0/5

Preber si túto poznámku so svojou AI

Skopíruj pripravený podklad a vlož ho do ChatGPT, Claude alebo inej AI — bude ťa učiť alebo skúšať len z tejto poznámky.

Nauč ma to Vyskúšaj ma

Otvoriť AI: ChatGPT · Claude · Gemini

Náhľad poznámky

- 1 -

P R Á V N A K O M P A R A T I S T I K A

VEĽKÉ PRÁVNE SYSTÉMY

- -

.......................................................................................................................................1

P R Á V N A K O M P A R A T I S T I K A....................................................................1

VEĽKÉ PRÁVNE SYSTÉMY........................................................................................1

ÚVOD............................................................................................................................1

I. VŠEOBECNÁ ČASŤ..................................................................................................3

1. Porovnávacia právna veda........................................................................................................3

1.1 Úvod do právnej komparatistiky...................................................................3
1.2 Členenie právnej komparatistiky..................................................................4

2. História právnej komparatistiky..............................................................................................5

2. 1 Dejiny porovnávania práva...........................................................................5
2.2 Dejiny porovnávacej právnej vedy................................................................7

3. Porovnávanie práva.................................................................................................................11

4. Ciele a úlohy porovnávacej právnej vedy.............................................................................25

4.1 Vedecké a pedagogické ciele.........................................................................25
4.2 Praktické ciele a úlohy právnej komparatistiky........................................25
4.3 Význam právnej komparatistiky.................................................................26

5. Triedenie práva........................................................................................................................28

5.1 Triediace kritériá..........................................................................................28
5.2 Vnútorné a vonkajšie členenie práva.........................................................31

6. Divergencia a konvergencia v práve......................................................................................33

6. 1 Variabilita a divergencia v práve...............................................................33
6.2 Konvergencia v práve...................................................................................34

II. OSOBITNÁ ČASŤ...................................................................................................41

A. POROVNÁVANIE V OBLASTI VEREJNÉHO PRÁVA..........................................41

1. Ústavnoprávna komparatistika..............................................................................................41

1.1 Základné pojmy ústavnej komparatistiky..................................................41
1.2 Triedenie ústav..............................................................................................42
1.3 Základné prototypy ústav.............................................................................43

- -

2. Komparatistika správneho práva...........................................................................................47

2.1 Kontinentálna verejná správa.....................................................................47
2.2 Anglická verejná správa...............................................................................49
2.3 Verejná správa v USA....................................................................................51

3. Trestnoprávna komparatistika..............................................................................................52

3.1 Základné pojmy.............................................................................................52
3.2 Kontinentálne trestné právo........................................................................52
3.3 Anglo-americké trestné právo.....................................................................55
3.4 Islamské trestné právo.................................................................................58

B. SÚKROMNOPRÁVNA KOMPARATISTIKA..........................................................60

1. Kontinentálny právny systém.................................................................................................60

1.1 Základná charakteristika kontinentálneho právneho systému..............60
1.2 Vývoj kontinentálneho právneho systému.................................................61

BARBARSKÉ PRÁVO V EURÓPE...........................................................................61

OBDOBIE FORMOVANIA RANOFEUDÁLNYCH ŠTÁTOV A RENESANCIA IDEY
PRÁVA........................................................................................................................63

RECEPCIA RÍMSKEHO PRÁVA................................................................................63

PO UKONČENÍ PROCESU RECEPCIE RÍMSKEHO PRÁVA SA V 17. STOROČÍ
ZAČÍNA VENOVAŤ POZORNOSŤ NÁRODNÝM PRÁVAM A ICH ROZVOJU (AJ
KEĎ AŽ DO 19. STOROČIA MALI VZNIKAJÚCE NÁRODNÉ PRÁVA LEN
DRUHORADÝ VÝZNAM) A NA UNIVERZITÁCH SA ZAČÍNA POSTUPNE
VYUČOVAŤ AJ NÁRODNÉ PRÁVO (V UPSALE ŠVÉDSKE PRÁVO OD R. 1620,
VO WITTENBERGU NEMECKÉ PRÁVO, NA SORBONE DOMÁCE PRÁVO NA
KATEDRE FRANCÚZSKEHO PRÁVA, ZALOŽENEJ V R. 1679, ATĎ.)..................65

UNIVERZITNÉ PRÁVO...............................................................................................65

VPLYV FILOZOFICKÝCH ŠKÔL NA VÝVOJ KONTINENTÁLNEHO PRÁVA........65

MODERNÁ KODIFIKÁCIA PRÁVA...........................................................................66

1.3 Podsystémy (členenie) kontinentálneho práva.........................................67
1.4 Pramene kontinentálneho práva.................................................................74
1.5 Štruktúra kontinentálneho právneho systému.........................................76

CHARAKTERISTICKÉ SÚKROMNOPRÁVNE INŠTITÚTY.....................................77

C) ĎALŠIE ODVETVIA SÚKROMNÉHO PRÁVA.....................................................83

1.6 Miesto slovenského práva v kontinentálnom práve.................................86

2. Anglo-americký právny systém..............................................................................................88

2.1 Základná charakteristika.............................................................................88

- -

2.2 Okruhy anglo-amerického práva.................................................................89
2.2.1 Anglické právo............................................................................................89

A) ANGLOSASKÉ OBDOBIE – DO ROKU 1066.....................................................90

B) OBDOBIE VZNIKU A ROZŠÍRENIA COMMON LAW (1066 – 1485)..................91

C) VYTVORENIE DUALIZMU COMMON LAW A EQUITY (1485 – 1832)...............93

D) SÚČASNÉ OBDOBIE...........................................................................................94

VLASTNÍCTVO...........................................................................................................98

TRUST.........................................................................................................................99

ZMLUVY....................................................................................................................100

TORT.........................................................................................................................102

DEDENIE...................................................................................................................103

2.2.2 Právo USA..................................................................................................111

2.2.2.1 HISTORICKÝ VÝVOJ PRÁVA USA..............................................................111

2.2.2.2 ŠTRUKTÚRA PRÁVA USA..........................................................................112

2.2.2.3 PRAMENE AMERICKÉHO PRÁVA..............................................................115

2.2.2.4 SÚDNE KONANIE........................................................................................119

2.2.3 Právo Kanady a Austrálie........................................................................121
2.2.4 Právo Indie................................................................................................124

3. Islamský právny systém........................................................................................................128

4. Tradičné a náboženské právne kultúry...............................................................................141

4.1 Právo Ďalekého východu............................................................................142
4.2 Africké právo...............................................................................................149

5. Zmiešané právne poriadky...................................................................................................153

5.1 Právo Juhoafrickej republiky.....................................................................153
5.2 Právo Izraela................................................................................................153

- -

6. Právo Európskej únie.............................................................................................................155

Použitá literatúra.......................................................................................................................157

BLACKŮV PRÁVNICKÝ SLOVNÍK, PRAHA 1993..................................................157

BOGDAN, M.: COMPARATIVE LAW, GÖTEBORG 1994.......................................157

BOGDAN, M.: NORDICKÁ LEGISLATÍVNA SPOLUPRÁCA – PRÍKLAD
HARMONIZÁCIE PRÁVNYCH PORIADKOV, PRÁVNY OBZOR 1993, S. 58 - 65 157

BRÖSTL, A.: ARIEL BIN – NUN, THE LAW OF THE STATE OF ISRAEL, PRÁVNY
OBZOR Č. 6/1995.....................................................................................................157

- -

Úvod

Druhé vydanie učebných textov z predmetu Právna komparatistika

vychádza po niekoľkoročných skúsenostiach s výučbou tohoto predmetu,

ktorý bol ako nový zaradený do učebného programu Právnickej fakulty UPJŠ

v Košiciach v roku 1999. Napriek pomerne krátkemu obdobiu medzi dvoma

vydaniami tejto učebnej pomôcky možno zaznamenať rozsiahle zmeny

v jednotlivých právnych systémoch súčasného sveta. To bol jeden z dôvodov,

ktorý nabádal vykonať určité zmeny v predkladanom texte. Samozrejme nemá

zmysel úsilie (a bola by to márna snaha dopredu odsúdená na neúspech)

doplniť text po všetkých stránkach a zaznamenať všetky skutočnosti, ku

ktorým v systéme práva došlo. V konečnom dôsledku, napriek hektickému

vývoju na prelome storočí a nepretržitému globálnemu pohybu v systéme

práva, o výrazných fundamentálnych zmenách, meniacich podstatu

uvádzaných javov, až na niektoré výnimky (najmä v oblastiach, kde padli

totalitárne orientované režimy a v oblastiach so “zvýšenou integračnou

aktivitou”) ani nemožno uvažovať. Preto ani zmeny z tohto dôvodu nebudú

fundamentálne. Druhou skutočnosťou, ktorá nabádala ku zmenám bola snaha

zúročiť skúsenosti z výučby predmetu, ktoré viedli k akcentovaniu, alebo

naopak k vypusteniu niektorých faktov.

Cieľom tejto učebnej pomôcky (tak ako je to uvedené aj v úvode prvého

vydania) je poskytnúť študentom právnickej fakulty základné poznatky

z oblasti porovnávacej právnej vedy, opierajúc sa o osvedčené autority,

predovšetkým práce akademika Knappa, kolektívu autorov z bývalej Katedry

porovnávacej právnej vedy Právnickej Fakulty UK v Bratislave (Štefanovič,

Kálesná, Hruškovič), J. Drgonca a ďalších komparatistov.

Učebné texty sú členené do dvoch častí – na všeobecnú a osobitnú časť.

Prvá, subtílnejšia časť je viac teoretická a je venovaná všeobecnému úvodu do

teórie porovnávania práva. Druhá časť obsahuje kapitolu o porovnávaní

v niektorých vybraných odvetviach verejného práva a podstatná časť

- -

učebných textov je venovaná súkromnoprávnej komparatistike a v rámci nej -

systematickému usporiadaniu rôznych právnych systémov vo svete. Táto časť

sa nevyhne deskriptívnemu prístupu, nakoľko nevyhnutným predpokladom

pre použitie porovnávania je poznanie toho, čo bude predmetom

porovnávania. Preto popri poskytnutí poznatkov z teórie právnej

komparatistiky poskytne táto publikácia najmä základné poznatky o cudzích

právnych poriadkoch. Osvojenie si týchto poznatkov sa v súčasnej dobe stáva

už nevyhnutnou požiadavkou profilu absolventa právnického štúdia, nakoľko

predpoklad, že sa bude pohybovať v oblastiach, kde sa aplikujú normy iných

právnych poriadkov je v súčasnosti veľmi reálny. Zároveň takéto poznanie

poskytuje aj nový pohľad na domáce právo, respektíve určitý nadhľad pri jeho

vnímaní a posudzovaní a nabáda k systémovému uvažovaniu. Zostáva len

dúfať, že poznatky ktoré táto učebná pomôcka poskytuje zostanú

vyhľadávanou súčasťou právnického vzdelávania.

- -

I. VŠEOBECNÁ ČASŤ

1. Porovnávacia právna veda

1.1 Úvod do právnej komparatistiky
Porovnávacia právna veda, alebo právna komparatistika je jednou

z najmladších odvetví právnej vedy. Vznikla na prelome 19. a 20. storočia a

vďaka zvýšenému záujmu v polovici minulého storočia, keď prerástla

v skutočné hnutie sa etablovala ako jedna z mnohých právovedných disciplín.

Bola to najmä subjektívna tvorivá činnosť vedcov, ktorá spôsobila uznanie

komparatistiky za osobitný právovedný odbor. Právna komparatistika

predstavuje určitú špecializáciu v právnej vede, charakterizovanú tým, že jej

hlavnou metódou je metóda porovnávacia. Okrem používania porovnávacej

metódy je pre komparatistov príznačná aj určitá zhoda nazerania na problémy,

postoj k minulým a súčasným právnym systémom, ich zoskupovaniu,

charakteru podstatných inštitútov a pod.

Dnes môžeme porovnávaciu právnu vedu vymedziť ako vedu, podstatou

ktorej je skúmanie práva za účelom získavania nových poznatkov

porovnávaním. Výsledkom tohto procesu pritom nie je jednoduché

konštatovanie zhody a rozdielu medzi porovnávanými objektmi, ale ich

vysvetlenie a zhodnotenie. Je to komplexný proces, zohľadňujúci množstvo

faktorov, o. i. historický vývoj, národné tradície a determinujúce spoločenské

procesy, atď.. Je nástrojom na poznávanie práva ako javu celospoločenského a

celosvetového. M. Bogdan pod pojem právna komparatistika zaraďuje –

porovnávanie rôznych právnych systémov s cieľom zistiť ich podobné a

rozdielne črty, prácu s už zistenými faktami (výklad, hodnotenie zoskupovanie

apod.) a riešenie metodologických problémov, ktoré vznikajú v súvislosti

s týmito úlohami, vrátane problémov vznikajúcich pri štúdiu cudzieho práva.

- -

Ďalším problémom, ktorý bol spätý s právnou komparatistikou bola

terminologická nepresnosť pri jej označovaní. Často sa totiž používal termín

porovnávacie právo, čo bolo ovplyvnené francúzskou a anglickou

terminológiou, konkrétne doslovným prekladom výrazov droit comparé a

comparative law . Tento výraz je nesprávny, nakoľko žiadne porovnávacie

právo nejestvuje. Správny je názov porovnávacia právna veda alebo právna

komparatistika.

Právna komparatistika sa môže realizovať jednak vo všeobecnej teórii

práva, keď poskytuje právnej vede poznatky poukazujúce na všeobecné

zákonitosti a tým jej pomáha dostať sa poza hranice národného pozitívneho

práva. Skutočné výsledky však dosahuje najmä ako odvetvová komparatistika.

V minulosti bola nepomerne väčšia pozornosť venovaná komparatistike

v oblasti práva občianskeho, keď táto často bola a snáď ešte aj v súčasnosti je

s právnou komparatistikou de facto stotožňovaná a väčšina komparatistických

štúdií sa výslovne obmedzovala na súkromné právo (napr. dielo Zweigerta a

Kötza, René Davida a p.). Ku koncu 20. storočia však vzrástol význam

porovnávania v oblasti verejného práva, najmä ústavného, ale čoraz viac

pozornosti sa venuje aj právu trestnému, procesnému, správnemu a

v dôsledku výrazného presadzovania sa hospodárskych integračných

zoskupení aj finančnému a pracovnému právu.

1.2 Členenie právnej komparatistiky
Porovnávacia právna veda zahŕňa popri dôslednom používaní porovnávacej

metódy širokú oblasť rôznych činností, najčastejšie spojených s používaním

prvkov cudzích právnych systémov. Tieto rozmanité činnosti môžeme

pomocou niekoľkých kritérií klasifikovať a vyčleniť tak niekoľko oblastí

právnej komparatistiky. Z jednotlivých klasifikácií má význam členenie podľa

spôsobu porovnávania a z hľadiska funkcií porovnávania.

A. Podľa spôsobu porovnávania členíme právnu komparatistiku na:

a) deskriptívnu (opisnú), ktorej cieľom je poskytnúť informácie a oboznámiť

s jednotlivými porovnávanými objektmi,

- -

b) abstraktnú (dogmatickú, čistú, resp. špekulatívnu), ktorá získava poznatky

pre čisto vedecké ciele, predovšetkým pre právnu filozofiu, dejiny práva,

teóriu práva alebo pozitívne odvetvia práva,

c) aplikovanú, ktorá slúži praktickým cieľom, predovšetkým v podobe

legislatívneho porovnávania práva, ktoré smeruje k zdokonaleniu domáceho

práva,

d) kontrastnú (vyhľadávajúcu protiklady), usilujúcu o prehĺbenie porozumenia

povahy a podstaty cudzieho aj domáceho práva

B. Podľa funkcií rozlišujeme právnu komparatistiku na:

a) teoretickú (všeobecnú), zameranú na získanie poznatkov, rozvíjajúcich

teóriu,

b) pedagogickú, ktorá preberá výsledky teoretickej komparatistiky a ďalej ich

dopĺňa a rozvíja v závislosti od sledovaných didaktických cieľov,

c) praktickú, ktorá pomáha pri riešení rôznych spoločensko-politických cieľov

a úloh.

V súvislosti s opisnou právnou komparatistikou je potrebné spomenúť

poznávanie cudzieho práva, ktoré je blízke opisnej komparatistike. Je časť

komparatistov, ktorá výskum cudzieho práva do porovnávacej právnej vedy

nezaraďuje, aj keď uznáva, že sa pestuje predovšetkým v súvislosti s ňou.

Všeobecne však prevláda názor, že výskum cudzieho práva je súčasťou

právnej komparatistiky, poukazujúc na fakt, že tento výskum komparáciu

priamo obsahuje.

2. História právnej komparatistiky

2. 1 Dejiny porovnávania práva
V historickom poohliadnutí sa za počiatkami právnej komparatistiky je

potrebné rozlišovať dve línie. Prvou sú samotné dejiny porovnávania práva,

ktoré je snáď rovnako staré ako právo samo. Realizovalo sa spočiatku

spontánne, pričom porovnávanie tu vystupovalo ako jeden

z najelementárnejších poznávacích postupov. Zárodky porovnávacích rozborov

nachádzame už v antike. Pozornosť si zasluhujú predovšetkým diela Grékov

- -

Platóna, Aristotela a Theophrastosa. Nimi realizované skúmanie práva

jednotlivých polisov má porovnávací charakter. Tak Platón v diele Nomoi,

opierajúc sa o pozitívne právo svojej doby porovnáva práva a právne inštitúty

v rámci Grécka ale berie do úvahy aj právo cudzích národov. Aristoteles v diele

Politeia spracúva ústavy 158 štátov a v diele Politika venuje pozornosť právu

viacerých polisov, pričom postupuje metódou opisu až porovnávania. Jeho

žiak Theophrastos vo fragmente Peri symbolaion sa pokúša o vedecké

nazeranie a používa elementy právnej kritiky a aj porovnávania.

Rímski právnici sa tiež často zaoberajú cudzím právom, porovnávajú najmä

rímske právo s helénskym (napr. Cicero v diele De re publica sa pri vymedzení

pojmu ius naturae odvoláva na “lex Athenis”, v ďalších dielach kritizuje

solónske zákony). Ich prístup k cudzím právam je však veľmi kritický. Štúdium

cudzieho práva nie je totiž pre Rimanov zaujímavé a slúži im len na

vyzdvihnutie rímskeho práva, ktoré považujú za nadradené, nadčasové a

ideálne.

Príkladom porovnávania práva slúžiaceho praktickým cieľom je zbierka

Collatio legum mosaicarum et romanorum, objavujúca sa v 5. storočí.

V stredoveku sa s porovnávaním (najmä rímskeho, germánskeho a

kanonického) práva môžeme stretnúť v dielach glosátorov a komentátorov.

V období rozvoja národných práv sa tieto porovnávajú v prvom rade s rímskym

právom. Humanistická a renesančná škola v 16. a 17. st. spolu

s prirodzenoprávnymi teóriami naznačuje tendencie hľadania od pozitívneho

práva nezávislého spoločného práva a takpovediac implikuje porovnávacie

výskumy, ktoré vo svojich dielach používajú viacerí významní myslitelia

novoveku. Napriek tomu, nemôžeme v ich prípade hovoriť o konštituovaní

porovnávacej právnej vedy, nakoľko v ich dielach je porovnávanie len

prostriedkom, ktorý slúži rôznym cieľom. Predovšetkým sa porovnávajú

právne inštitúty rozličných národov, za účelom legitimácie prirodzenoprávnej

teórie. Je to badateľné najmä v diele klasika novodobého prirodzeného práva

Huga Grotia, ktorý sa v rámci svojich rozborov, v ktorých zdôvodňuje význam

prirodzeného práva odvoláva na právo rozličných národov. Porovnávací

- -

výskum je spojený aj s menom G. W. Leibnitza, porovnávajúceho rímske

právo s tézami ius naturae. Na základe porovnávania práva vytvoril svoje

významné dielo O duchu zákonov aj Ch. Montesquieu. Odvoláva sa v ňom na

porovnávanie práva ako na spôsob zdokonaľovania zákonodarstva. Na význam

používania porovnávacej metódy poukazovali aj F. Bacon, G. F. Hegel a ďalší.

Protichodné nazeranie ako prirodzenoprávna škola, ktorá žičila porovnávacím

postupom mala historickoprávna škola. Tá naopak, proti nim brojila a snažila

sa ich brzdiť. Savigny a jeho stúpenci sa nijako netajili svojou averziou a

nepriateľským postojom k porovnávaniu práva a svoju pozornosť venovali

jedine štúdiu rímskeho a germánskeho práva. Porovnávaciu metódu napokon

príslušníci tejto školy zneužívali na podporu teórií spontánneho vývoja práva,

na potvrdenie toho, že vývoj práva jednotlivých národov je rozdielny. V ich

prípade preto môžeme skôr uvažovať o konfrontácii ako o porovnávaní. V

prirodzenoprávnych teoretických názoroch odobrujúcich a propagujúcich

porovnávanie práva pramenilo začiatkom 19. storočia aj kodifikačné hnutie

v západnej Európe výsledkom, ktorého boli prvé občianske zákonníky –

francúzsky Code Civil a rakúsky Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch. Ich

tvorcovia využili popri domácich písaných aj nepísaných prameňoch aj

prístupné cudzie právne predpisy. Éra kodifikácií priniesla aj nové chápanie

porovnávania práva, v ktorom sa po (a popri) predchádzajúcom vedecko–

teoretickom porovnávaní objavuje a presadzuje porovnávanie legislatívne.

V našich podmienkach stojí za zmienku osvietensky zameraný právny

historik Adam František Kollár, ktorý patril medzi najvzdelanejších ľudí vo

svojej dobe. V jeho prácach, z ktorých najznámejšie je dielo O pôvode a stálom

používaní zákonodarnej moci má významné miesto aj porovnávanie, ktorého je

Kollár šíriteľom a propagátorom.

2.2 Dejiny porovnávacej právnej vedy
Druhou líniou historického poohliadnutia sú dejiny samotnej porovnávacej

právnej vedy, ktoré sú spojené s uvedomelou a cieľavedomou komparáciou

- -

práva, prejavujúcou sa ako špecializácia v rámci právnej vedy. Jej začiatky

môžeme umiestniť do 19. storočia a položenie jej vedeckých základov na

prelom 19. a 20. storočia. Zrod tejto vednej disciplíny súvisí na jednej strane so

všeobecným vývojom vied (a teda aj vnútorným vývojom právnej vedy) a

rozsiahlym používaním porovnávania prakticky vo všetkých oblastiach vedy,

na druhej strane súvisí so snahou prirodzenoprávnej línie nájsť ideálny právny

poriadok, t.j. model najlepšieho právneho systému. Tu sa vynorila idea

porovnávania práva ako metódy, ktorá je schopná z jednotlivých právnych

systémov abstrahovať prvky ideálneho právneho systému. Tak napr. Rudolf

von Ihering vidí poslanie právnej komparatistiky v tom, aby zaplnila úlohu

ktorú v minulosti plnilo rímske právo, ktoré stálo nad národnými právami a

slúžilo ako príklad, resp. ako vzor a priznáva jej univerzálny aspekt. Objavujú

sa aj argumenty podporujúce právnu komparatistiku ako pomocnú vedu tvorby

práva. Napokon otázka zlepšenia vlastného zákonodarstva poznávaním

cudzích právnych poriadkov bolo významným impulzom pre rozvoj právnej

komparatistiky, pričom sa v tejto súvislosti do popredia dostáva praktický

význam a užitočnosť porovnávania. Zároveň sa v právnej vede vynára potreba

dostať právnu vedu poza hranice práva jednotlivých štátov – t. j. za národné

obmedzenia pozitívneho práva. V tomto, pre vznik a vývoj novej vednej

disciplíny priaznivom prostredí sa objavujú prvé publikácie, zakladajú sa

katedry a ústavy porovnávacej právnej vedy na vysokých školách a vznikajú

prvé komparatistické spoločnosti. Právna komparatistika sa stáva aktuálnou a

veľmi príťažlivou oblasťou právnej vedy.

V súvislosti so vznikom porovnávacej právnej vedy sa uvádzajú dva dátumy.

Prvým je rok 1869, keď bola v Paríži založená Sociéte de législation comparé,

druhým rok 1900, rok konania prvého kongresu porovnávacej právnej vedy

v Paríži, ktorý sa spravidla akceptuje ako rok vzniku právnej komparatistiky. Po

ňom dochádza k rozkvetu právnej komparatistiky, ktorá sa stáva populárnym

odvetvím právnej vedy, získava vedecké sebavedomie a prerastá v skutočné

hnutie. V jej ďalšom vývoji môžeme rozlíšiť niekoľko etáp. Prvá etapa trvá od

jej vzniku do obdobia II. svetovej vojny. V tomto období sa o jej rozvoj zaslúžili

- -

najmä francúzski a nemeckí komparatisti (preto bola až do obdobia po II.

svetovej vojne označovaná ako francúzska a nemecká veda) – konkrétne

Francúzi Francois Raymond Saleilles a Edoard Lambert, ktorí sú označovaní

ako zakladatelia modernej porovnávacej právnej vedy a Nemci W. Mittermaier a

Ernest Rabel. V období do I. svetovej vojny predmetom záujmu komparatistov

je len európske kontinentálne právo, po vojne sa štúdium práva rozširuje o

angloamerickú právnu oblasť. K rozmachu právnej komparatistiky dochádza

v období medzi dvoma svetovými vojnami, o čo sa zaslúžili najmä spomínaný

Nemec Rabel, ďalej Francúz Henri Lévy-Ullmann, Angličan Harold C.

Gutteridge, Američan Hessel Yntema a ďalší. V tomto období svojej existencie

bola právna komparatistika presiaknutá vierou v univerzalizmus a ako cieľ si

vytyčuje zjednocovanie práva a vytvorenie jednotného svetového práva.

V duchu hesla francúzskej Société de Législation Comparé “lex multiplex – ius

unum” usiluje o zjednotenie európskeho práva. Táto idea “svetového práva”

inšpirovaná rozvíjajúcim sa svetovým obchodom bola utópiou už od svojho

zrodu a tento utopický charakter potvrdil aj ďalší vývoj.

V právnej komparatistike eufória v súvislosti s vytvorením “svetového

práva” opadla po II. svetovej vojne, keď sa vzhľadom na spoločenské reálie od

zjednocovania práva ako cieľa upúšťa. Po II. svetovej vojne začína nová etapa

vývoja právnej komparatistiky a prichádza nová generácia komparatistov -

René David, M. Ancel, J. Constantinesco, Gy. Eörsi, R. Sacco, K. Zweigert a

ďalší. Tí už pôsobia v novej realite, v realite ideovo rozdeleného sveta, ktorý

prináša nové problémy právneho styku medzi krajinami z oboch táborov.

Novou realitou je aj rozpad koloniálnych systémov a vznik nových štátov so

špecifickou právnou problematikou. Západná komparatistika zameriava svoju

pozornosť na právne systémy rozdeleného sveta, okrem európskeho

kontinentálneho a anglo-amerického práva sa študujú už aj náboženské a

tradičné právne systémy, právne systémy Ďalekého východu, právo Indie a

samozrejme právo socialistické. V tejto etape svojho vývoja sa teda právna

komparatistika zaoberá najmä otázkami štúdia tzv. veľkých právnych

systémov, ktoré prvýkrát rozpracoval René David vo svojom diele Veľké právne

- -

systémy súčasného sveta. Porovnávajú sa pritom nielen celé právne systémy,

ale aj jednotlivé odvetvia práva a predovšetkým jednotlivé charakteristické

právne inštitúty.

Vývoj komparatistiky v tomto období však nebol rovnomerný. Kým

v právnej vede západného sveta sa rozvíja vo veľkej miere, sovietska právna

veda zaujala k nej jednoznačne odmietavý postoj. Prvoradým dôvodom bol

predovšetkým pocit nadradenosti sovietskej právnej vedy nad právnou vedou

“buržoáznou” ale tiež strach z teórií konvergencie socialistického a

buržoázneho práva, objavujúcich sa v hojnej miere v západnej literatúre a

napokon aj strach z nakazenia “buržoáznou” ideológiou. Tento sovietsky

prístup silne brzdil rozvoj právnej komparatistiky v ostatných socialistických

krajinách. Napriek tomu bola porovnávacia veda najmä v Maďarsku (Gy. Eörsi,

I. Szabó), v Poľsku (S. Rozmaryn, W. Czachórski) a v Československu úspešne

rozvíjaná a získala svetové uznanie. V československej právnej vede sa právna

komparatistika rozvíja najmä na pôde Ústavu štátu a práva ČSAV v Prahe a na

Právnickej fakulte UK v Bratislave a je spojená predovšetkým s menami

akademika Viktora Knappa, akademika Štefana Lubyho, Leonarda Bianchi,

Milana Štefanoviča a ďalších.

O ďalšej etape vývoja právnej komparatistiky môžeme uvažovať od konca

80-tych rokov 20. storočia. Spoločensko-politické zmeny odohrávajúce sa

v tom období priniesli reformu právnych poriadkov krajín strednej a východnej

Európy. V oblasti práva sa vynárajú nové problémy a otázky, ktoré kladú nové

nároky na právnu vedu, porovnávaciu právnu vedu nevynímajúc. Sú to najmä

otázky zjednocovania, približovania a harmonizácie práva, ktoré na rozdiel od

pôvodných predstáv prvých komparatistov sa realizujú v iných súvislostiach,

rozsahu a kvalite. Približovanie dnes prebieha predovšetkým v regionálnych a

odvetvových podmienkach (nie v zmysle vytvárania ius unum), pričom v centre

záujmu zostáva aj celková globalizácia a s ňou súvisiace otázky. Na druhej

strane neopadá záujem ani o veľké právne kultúry v rámci rozdielnych

civilizácií a o pochopenie sledovaných rozdielov a poznávanie tých základných

hodnôt, ktoré ich právo vyjadruje.

- -

3. Porovnávanie práva

3.1 Predmet porovnávania
Základným predmetom porovnávania je objektívne právo. Predmetom

porovnávania je pritom nielen právo obsiahnuté v právnych predpisoch, t.j. law

in books, ale aj právo v spoločnosti skutočne pôsobiace, teda law in action,

porovnávanie ktorého vedie často k veľmi zaujímavým výsledkom. Okrem

objektívneho práva sa komparatistika zaoberá aj normatívnymi súbormi

pravidiel, ktoré nemôžeme jednoznačne považovať za právo, nakoľko ich

pôvodcom nie je štát a nie sú štátnou mocou ani vynutiteľné. Sú to pravidlá

správania sa obsiahnuté v tradičných a náboženských právnych systémoch,

napr. v rôznych afrických normatívnych systémoch a do istej miery aj v islame.

Samotným objektom porovnávania sú jednotlivé zložky v štruktúre systému

práva, voľba ktorých závisí vždy od cieľa, ktorý v porovnávacom výskume

sledujeme. Predmetom porovnávania sú vždy súčasne najmenej dva objekty

právnej reality. Nemusí pritom ísť o objekty dvoch rôznych právnych systémov,

môžu byť súčasťou aj toho istého právneho systému.

Základnou zložkou právneho systému je právna norma, ktorá je vždy vtelená

do formálneho prameňa práva. Porovnávanie právnych noriem sa uskutočňuje

z pohľadu ich obsahu a foriem, v ktorých sú vyjadrené, ako aj ďalších

skutočností (štruktúra, funkcie, pôsobenie, interpretácia a pod.). Forma

právnych noriem nie je vždy rovnaká. Z hľadiska komparatistiky rozlišujeme

predovšetkým pramene písané (ius scriptum, lex scripta) a pramene nepísané

(ius non scripta, lex non scripta). Túto rôznosť foriem musíme mať pri

porovnávaní vždy na zreteli a porovnávať vecne rovnocenné normy, obsahovo

podobné, a to aj keď je forma rôzna. Ďalej je potrebné aby sme ju skúmali

v kontexte a zmysle celého právneho poriadku, teda v súvislostiach a napokon

je potrebné dbať na význam porovnávaných noriem

Komparatistický výskum sa veľmi často orientuje na právne inštitúty.

Pod právnym inštitútom spravidla rozumieme ucelené súbory právnych

noriem, ktoré upravujú spoločenské vzťahy, chápané ako celok. V súvislosti

- -

s inštitútmi práva je potrebné poukázať na rozdielny charakter inštitútov práva

verejného a práva súkromného. V oblasti práva verejného, vyjadrujú

postavenie človeka ako občana štátu. Toto postavenie sa v dejinách viackrát

menilo, až v období buržoáznych revolúcií sa zmenilo úplne radikálne. Táto

zmena spôsobila aj radikálnu zmenu inštitútov práva verejného. Inak je to

v oblasti práva súkromného. Súkromnoprávne inštitúty sú konštantné,

univerzálne a nevyhnutné, nakoľko súvisia s uspokojovaním materiálnych

potrieb človeka. Tieto potreby sa v základných rysoch menia veľmi málo, resp.

niektoré sa vôbec nemenia a nemenia sa ani základné formy ich

uspokojovania. Možno ich uspokojovať buď vlastnou silou, z vlastnej vôle a

moci, čomu zodpovedá inštitút vlastníctva, alebo v súčinnosti s inými,

výmenou hodnôt, čomu zodpovedá inštitút záväzku (najmä zmluvy). Práve tieto

dva inštitúty sú univerzálne, nachádzajú sa vo všetkých právnych kultúrach, aj

keď ich konkrétna forma vyjadrenia môže byť v rôznych právnych kultúrach

rôzna. Materiálnym zdrojom uspokojovania hmotných potrieb je príroda,

základný význam tu má pôda, ktorá je z hľadiska práva nehnuteľnosťou. Právo

preto univerzálne rozlišuje veci na hnuteľné a nehnuteľné. Ich právny režim je

rôzny, predovšetkým pri nehnuteľnostiach a v rôznych právnych kultúrach je

ich úprava rozdielna a závisí predovšetkým od chápania a úpravy inštitútu

vlastníctva. Univerzálnym problémom je aj poškodenie majetku, pričom sa

rozlišuje spravidla medzi škodou záväzkovou (vzniká porušením zmluvnej

povinnosti) a škodou mimozáväzkovou (vzniká porušením mimozmluvnej

povinnosti). Vlastníctvo so sebou prináša aj ďalší univerzálny inštitút – inštitút

dedenia a jeho dve formy – dedenie zo závetu a zo zákona. Objektívne

podmienená je aj úprava subjektov práva, ako adresátov práva, v súvislosti

s ktorými najväčšie rozdiely badať v úprave inštitútu právnickej osoby.

Napokon je potrebné spomenúť inštitúty v oblasti rodinného práva,

podmienené potrebou reprodukcie spoločnosti. Inštitúty rodinného práva

nemajú charakter vyššie spomenutých inštitútov, ktoré súvisia

s uspokojovaním materiálnych potrieb človeka. V minulosti spočívali na

nerovnosti v rodine (manželov aj detí), pretrvávajúcej v niektorých častiach

- -

sveta aj v súčasnosti. Najvýznamnejším prostriedkom na postupné

odstraňovanie tejto nerovnosti je právo.

Okrem týchto inštitútov existuje rad ďalších, tiež objektívne existujúcich.

Vyššie uvedené sa však vyskytujú vo väčšine právnych kultúr, pričom tá, ktorá

kultúra podmieňuje konkrétne rozdielnosti, pri existencii spoločného základu.

Tieto rozdiely, ako aj pre rôzne právne kultúry svojské, originálne právne

inštitúty sú častým, významným a vzrušujúcim predmetom porovnávania.

Ďalším objektom porovnávania sú právne odvetvia, predstavujúce skupinu

právnych noriem, upravujúcich určitý ucelený, relatívne samostatný druh

spoločenských vzťahov. Do odvetví sa právo člení predovšetkým z praktických

ale aj teoretických dôvodov, resp. môžu byť aj výsledkom tradičného triedenia.

Takéto vnútorné členenie systému práva nie je všade rovnaké a líši sa podľa

jednotlivých právnych kultúr. Kontinentálne právo sa triedi predovšetkým na

dva veľké podsystémy – právo verejné a súkromné. Toto členenie má

historické korene v rímskom práve u Ulpiana. Základom verejného práva je

právo ústavné, ďalej sa sem spravidla zaraďuje právo správne, finančno-

daňové, trestné, právo sociálneho zabezpečenia a procesné právo. Základom

súkromného práva je právo občianske, ďalej sem patrí právo obchodné,

živnostenské, medzinárodné právo súkromné, rodinné a pracovné právo, aj

keď mnohé z týchto právnych odvetví obsahujú aj verejnoprávne prvky (najmä

pracovné právo, rodinné právo atď.). Niektoré právne odvetvia sú hybridné,

resp. komplexné, ktoré v sebe zahŕňajú prvky rôznych právnych odvetví (napr.

právo ochrany životného prostredia). Existujú aj subsystémy subsystémov,

napr. právo autorské, patentové a pod. Pojem verejné a súkromné právo

v kontinentálnom zmysle nepozná anglo-americké právo a už vôbec nie

tradičné, náboženské právne systémy. Triedenie anglického práva je

pragmatickejšie, pričom sa môže stať, že jeho odvetvia zodpovedajú názvom a

niekedy aj obsahom právnym odvetviam kontinentálneho práva. V anglickom

práve môžeme skôr vyčleniť odvetvia tradičné (predovšetkým vlastnícke právo,

zmluvné právo, právo civilných deliktov, trestné právo, pozemkové právo) a

mladšie, pragmaticky vyčlenené odvetvia (právo pracovné, daňové, bankové,

- -

zamestnanecké a pod.) Tradičné a náboženské právne systémy rozlišujú

jednotlivé podsystémy svojich právnych systémov najčastejšie podľa

jednotlivých náboženských smerov a škôl.

V porovnávacom výskume ako objekty porovnávania môžu ďalej

vystupovať právne poriadky jednotlivých krajín, vystupujúce ako samostatné,

relatívne uzatvorené a ohraničené celky (napr. slovenský a český právny

poriadok). Ako predmet porovnávania sa však prakticky neobjavujú. Jestvuje

totiž približne dvesto národných právnych poriadkov, ktoré sú v neustálom

vývoji a preto sa komparatistika musí sústreďovať skôr na určité typy práva a

odhliadnuť od nepodstatných zvláštností práva jednotlivých krajín. Pre teóriu i

prax má preto väčší význam komparácia veľkých právnych systémov

(makrokomparácia), resp. porovnávanie prameňov práva, právnych inštitútov

(mikrokomparácia).

Predmetom porovnávania napokon môže byť porovnávanie celostných

systémov, resp. veľkých právnych systémov. Pod veľkým právnym systémom

(alebo aj právnou rodinou) rozumieme zoskupenie blízkych, resp. podobných

národných právnych systémov, ktoré majú spoločné základné charakteristické

črty. Veľké skupiny podobných právnych poriadkov sa vytvorili v dôsledku

rovnakých historických základov, podobného politického a kultúrneho

prostredia, podobných ideologických vplyvov, ako aj na základe toho, že

vyspelejšie právne poriadky pôsobili ako vzor, podľa ktorého sa vytváralo

právo ostatných krajín v určitej geografickej oblasti. V tomto procese zohrala

rozhodujúci význam aj novodobá kolonizácia. Veľkými sa tieto systémy

označujú preto, že predstavujú systémy charakteristické pre väčší počet krajín

(v literatúre sa však používa aj označenie svetové právne systémy). Okrem

nich a vedľa nich však existujú aj atypické a zmiešané právne poriadky.

Akademik Knapp uvádza, že veľké právne systémy sú determinované

geograficky, t. j. každé právo niekde platí. Tak sa vytvára právny zemepis. Veľké

právne systémy však netvoria homogénne veľké a súvislé zoskupenia

v priestore. Tak napr. kontinentálne právo, platí na európskom kontinente, ale

aj v časti Južnej Ameriky a v určitých častiach Afriky a Ázie, teda v rôznych

- -

častiach sveta. Podobne je to s ostatnými veľkými právnymi systémami.

Vytváranie veľkých právnych systémov je založené na rôznosti a zároveň

podobnosti právnych poriadkov jednotlivých krajín. Práve vzhľadom na

rôznosť a špecifickosť práva jednotlivých krajín stúpa význam zoskupovania

práva do veľkých právnych poriadkov, nakoľko právna veda nemôže prihliadať

k nepodstatným zvláštnostiam práva jednotlivých krajín. Preto sa právna

komparatistika sústreďuje na určité typy práva, právne systémy, resp. rodiny,

čo má v konečnom dôsledku význam pre pochopenie každého jednotlivého

právneho poriadku.

3.2 Predpoklad porovnávania
Základným predpokladom porovnávania objektov je ich porovnateľnosť.

Podmienkou porovnateľnosti objektov sú vlastnosti podobnosti a rozdielnosti.

Podobnosť je najjednoduchší a najnevyhnutnejší vzťah, ktorý je vari prvou

nevyhnutnou podmienkou poznania. Je to vzťah medzi minimálne dvoma

javmi, ktoré majú nejaké spoločné prvky. Znamená zhodnosť určitých

porovnávaných prvkov, a to tak, že aspoň jeden z prvkov porovnávaných

celkov je zhodný a aspoň jeden z prvkov nie je zhodný. Existuje vďaka

rôznosti, pretože aby objekty boli podobné (nie totožné) musia obsahovať aj

odlišnosti.

Rôznosť je negáciou totožnosti, prejavuje sa v odlišnostiach, v tom, že

v obsahu porovnávaného objektu je taký prvok, ktorý sa nenachádza v druhom

objekte. Porovnávanie vychádza z toho, že porovnávané javy majú na určitej

úrovni spoločného menovateľa. Porovnateľnosť objektov je totiž daná vtedy,

ak porovnávané objekty sú podsystémami (resp. sú podriadené) objektu

všeobecnejšieho (nadriadeného) a tento vzťah nadriadenosti a podriadenosti

má rozumný zmysel.

Ďalšou nevyhnutnou podmienkou porovnávania objektov je ich stálosť,

t.j. podobnosť konkrétneho objektu v rôznom čase.

V našom prípade je predmetom porovnávania právo (v širšom slova

zmysle), teda uvažujeme o predpokladoch jeho porovnateľnosti. Podobné pre

- -

všetky právne systémy sú podstatné znaky práva ako takého. Rôznosť práva,

ako predpoklad jeho komparácie sa prejavuje ako rôznosť prameňov práva,

právnych inštitútov, právnych odvetví, právnych poriadkov, veľkých právnych

systémov, resp. iných právnych javov. Pri porovnávaní uvažujeme aj o rôznosti

právnych štýlov a právnych kultúr.

O rôznosti uvažujeme ako o rôznosti v priestore, v čase a v systéme práva.

Rôznosť v priestore znamená, že právo je viazané na určitý priestor, určité

štátne územie, resp. jeho časť. Aj v rámci jedného štátneho územia sa môže

vyskytovať rôznosť, jav, keď pre členov určitej pospolitosti platia iné pravidlá,

ako pre ostatné osoby nachádzajúce sa na území daného štátu. Týka sa to

predovšetkým náboženských skupín. V ich prípade právo nepôsobí

teritoriálne, ale osobne ( t. j. in personam). V súvislosti s takýmto pôsobením

práva môžu v jednom štáte platiť rôzne právne systémy, chápané ako osobné

práva príslušníkov jednotlivých náboženstiev. Rôznosť v čase je jadrom a

podmienkou historickej komparácie. Rôznosť práva v systéme znamená

rôznosť jednotlivých zložiek systému práva, ako usporiadanej množiny

právnych noriem (rôznosť všetkých podsystémov práva).

Ako už bolo vyššie spomenuté, predpokladom porovnávania je aj určitá

stálosť porovnávaných objektov. Stálosť, resp. stabilita právneho systému je

daná relatívne, v relácii k dynamike právneho systému. Právo je systémom

dynamickým, nevyhnutne sa mení a vyvíja spolu so spoločnosťou, v ktorej

pôsobí. Aby však mohlo v spoločnosti efektívne pôsobiť je nevyhnuté aby vo

vývoji práva boli intervaly stability, aby právo mohlo byť poznané. Je potrebné

aby medzi dynamikou a stabilitou právneho systému zavládla rovnováha.

Extrémnym prejavom stability je snaha o nemennosť práva. Deklarovanie

nemennosti, charakteristické pre náboženské právne systémy, najmä pre islam,

izoluje právo od spoločnosti a konzervuje ho. V konečnom dôsledku sa však

takéto úsilie ukazuje ako márne a nezmyslené, nakoľko v praxi takýto

normatívny systém efektívne nedokáže pôsobiť a preto sa hľadajú rôzne

možnosti ako zásadu nemennosti obchádzať.

- -

3.3 Porovnávacia metóda
Medzi predmetom každej vedy a teda aj porovnávacej právnej vedy (tým, čo

porovnávame) a metódou poznávania predmetu (spôsobom ako poznávame)

existuje vzájomná vnútorná súvislosť. Metóda je spôsobom štúdia predmetu,

je určitým plánovaným postupom od nevedenia k poznaniu, ktorý obvykle

obsahuje celý komplex rôznorodých čiastkových poznávacích postupov a

praktických operácií. Výber metód je podmienený predmetom poznávania,

ktorý vždy určuje metódu aj charakter výskumu. Podľa povahy predmetu

volíme zodpovedajúcu metódu výskumu. V prípade právnej komparatistiky sú

predmetom vždy súčasne najmenej dva objekty právnej reality. Takto

stanovený predmet porovnávacej právnej vedy nevyhnutne determinuje výber

metódy. Hlavnou a pre toto vedecké odvetvie charakteristickou, špecifickou

metódou je metóda porovnávacia (alebo komparatívna). Podstatou tejto

metódy je porovnávanie, myšlienková operácia, ktorá sa zameriava na zistenie

podobných alebo rozdielnych znakov porovnávaných objektov, je nástrojom

hľadania podobného a rozdielneho. Je vždy záležitosťou aspoň dvoch

objektov, ktoré sa označujú ako prvky komparácie – comparatum (to čo sa

porovnáva) a comparandum (to, čo má byť s prvým prvkom porovnávané).

Nevyhnutným prvkom komparácie je tertium comparationis, ktorý je

zjednocujúcim prvkom porovnávania, pre oba prvky spoločný nadradený

všeobecný pojem. Je oblasťou, časťou právnej reality, v ktorej sa

porovnávanie uskutočňuje. Nakoľko prakticky porovnávať môžeme všetko so

všetkým, úspešnosť porovnávacieho výskumu predpokladá zvolenie vhodného

tertium comparationis, tak, aby umožnil rozumnú komparáciu. Čím

všeobecnejším pojmom je tertium comparationis, tým sú závery porovnávania

všeobecnejšie a ich praktický význam je zanedbateľný. Kým stanovíme

spoločný všeobecný pojem, teda tertium comparationis, objasníme a

analyzujeme najprv porovnávané pojmy, pričom postupujeme cestou

prenikania od javovej stránky k podstate vybraných objektov. Znamená to, že

vychádzame z javovej formy porovnávaného objektu (teda právneho predpisu,

právnej obyčaje, precedentu apod.) a postupujeme k pôsobeniu daného

- -

objektu v spoločnosti až sa dostaneme k spoločenským vzťahom, ktoré

upravuje. Po tejto trojúrovňovej analýze (teda od formy, jej fungovania,

k prapodstate práva t.j. ním upravovaným spoločenským vzťahom) môžeme

stanoviť spoločné prvky v podstate porovnávaných javov a určiť spoločný

všeobecný pojem – tertium comparationis, ako spoločný porovnávací základ.

Len takýmto postupom môžeme stanoviť správny stupeň všeobecnosti a

ukázať medze a možnosti porovnávania. Na tomto základe potom

porovnávame už vopred určené skúmané objekty (predmet porovnávania).

Napr. ako comparatum si v porovnávacom výskume zvolíme testament

v kontinentálnom práve a ako comparandum si zvolíme testament v islamskom

práve. Aby sme zistili v akom rozsahu máme porovnávať a či vôbec má význam

porovnávať oba právne skutočnosti stanovíme pre ne tertium comparationis.

K tomu ale stanovíme podstatu porovnávaných objektov, pričom postupujeme

od formy – príslušných právnych noriem, cez analýzu pôsobenia tejto úpravy

až k samotným spoločenským vzťahom, ktoré táto právna úprava chráni, t.j.

k hodnote vlastníctva a jeho prechodu v prípade smrti. Ľahko nájdeme

spoločný pojem – dedenie, ktorý je však na pomerne širokom stupni

abstrakcie, na tomto stupni by sme museli skúmať aj ďalšie prvky, ktoré pod

pojem dedenie patria. Užším pojmom je testament, ktorý je na takom stupni

abstrakcie, pri ktorom má porovnávanie rozumný zmysel. Opačným príkladom

je, keď si za comparatum zvolíme nájomnú zmluvu a za comparandum napr.

kúpnu zmluvu. Po analýze oboch prvkov totiž zistíme, že najbližším spoločným

pojmom je zmluva, čo pomerne všeobecné tertium comparationis, v ktorom

porovnávanie prinesie len veľmi všeobecné poznatky a má zanedbateľný

význam.

3.4 Ďalšie metódy používané v právnej komparatistike
Porovnávanie je síce základnou, ale len jednou z metód, ktoré právna

komparatistika používa. Popri tejto, pre toto vedné odvetvie špecifickej

metóde, sa používajú pri komparatistických štúdiách aj ďalšie metódy právnej

- -

vedy, predovšetkým teoretické metódy poznania, založené na

sprostredkovanom odraze reality, akými sú metódy logické, metódy exaktné a

metódy systémové. Môžeme ich označiť za pomocné komparatistické metódy.

K logickým metódam radíme abstrakciu, indukciu a dedukciu a analýzu a

syntézu.

Abstrakcia je metódou umožňujúcou zovšeobecnenie a predstavuje

myšlienkové odlučovanie nepodstatných znakov a usporiadanie podstatných

znakov. Obmedzuje sa na podstatné spoločné znaky objektov a zanedbáva

znaky špecifické, ktorými sa odlišujú.

Indukcia a dedukcia tvoria súčasť abstrakcie. V prípade indukcie ide o postup

od jednotlivého k všeobecnému. Dedukcia predstavuje vyvodzovanie nových

poznatkov z pravdivých premís. V prípade metódy induktívno-deduktívnej sa

oba postupy spájajú.

Myšlienkové operácie analýza (rozkladanie celkov na jednotlivé časti) a syntéza

(skladanie častí v celok) tvoria súvislý prúd myslenia a môžu byť zároveň

použité aj s inými metódami (indukciou, dedukciou, abstrakciou, systémovými

metódami apod.)

Z exaktných metód sa v právnej komparatistike využívajú predovšetkým

metódy formalizácie a modelovania. Prostredníctvom nich formalizujeme, resp.

modelujeme určité vzťahy, štruktúry, inštitúcie apod. (teda vytvárame umelo

konštruované objekty) a ďalšie myšlienkové operácie prevádzame s takto

utvorenými modelmi (analógmi).

Metódy systémové sa uplatňujú pri systémovom prístupe v poznávaní

spoločenských javov. Pomocou nich si utvárame teoretický obraz objektov ako

objektov celostných. Ústredným pojmom systémovej metódy je systém. Je

pomerne ťažké podať jeho vyčerpávajúcu definíciu. Väčšina definícií tohto

pojmu sa zhoduje v chápaní systému ako jednotného celku, objektu, ktorý má

určitú kvalitu, ktorou sa líši od iných systémov. Je to množina prvkov

usporiadaných z určitého hľadiska do vzájomných vzťahov vytvárajúcich

celistvú jednotu. Systém definujeme tým, že stanovíme jeho prvky, prvky okolia

systému (ktoré napriek tomu, že s nimi systém súvisí, predstavujú inú kvalitu),

- -

podstatné vzťahy medzi prvkami systému (vytvárajúcimi štruktúru systému) a

napokon podstatné vzťahy systému k okoliu (na základe ktorých môžeme zistiť

funkciu systému). Význam systémového prístupu spočíva v tom, že umožňuje

skúmať a chápať objekty komplexne, ako viacrozmerné celky, vidieť ich

z rôznych aspektov a pochopiť ich vzťahy s okolím. Systémovosť je jednou

z kľúčových kvalitatívnych charakteristík sociálnych objektov, vrátane práva.

Právo vymedzujeme ako špecifický sociálny systém, jednotný, celostný objekt

určitej kvality, ktorého funkciou je pôsobiť voči svojmu okoliu ako regulátor.

V rámci systému práva z teoretických ale aj praktických dôvodov stanovujeme

ďalšie systémy, resp. podsystémy. Ich vymedzovanie súvisí s problematikou

členenia a triedenia práva podľa rôznych kritérií. V rámci pozitívnych právnych

poriadkov jednotlivých štátov sa právo člení na rôzne právne odvetvia, resp.

rôzne subsystémy, ktoré sa výrazne líšia podľa jednotlivých veľkých právnych

systémov. Právny systém sa používa aj na označenie medzinárodného práva a

ako osobitný právny systém odlišný od medzinárodného práva aj

vnútroštátneho práva sa vymedzuje právo EÚ. Napokon blízke právne systémy

zoskupuje právna komparatistika do veľkých právnych systémov, ktorým je

venovaná druhá časť tejto učebnej pomôcky.

Postupy, ktorými usporadúvame poznatky do systému označujeme ako

systematizácia. Spočívajú vo vylučovaní triviálnych a irelevantných vecí a

usporiadaní preverených poznatkov do logicky štruktúrovaného celku.

3.5 Osobitné hľadiská porovnávania práva
Vzhľadom na rôznosť a rozmanitosť systémov a subsystémov práva je pri

komparácii práva potrebné brať ohľad na množstvo rôznych činiteľov.

Predovšetkým treba mať na zreteli javovú a sémantickú stránku

porovnávaných objektov.

Vzťah podstaty a javovej stránky (t.j. formálneho vyjadrenia) porovnávaných

objektov patrí k dôležitým metodologickým problémom. Základnou otázkou je,

či sa porovnáva javová stránka alebo podstata. Vychádzame síce z javovej

stránky, ale musíme brať do úvahy, že veľmi často ide o porovnávanie odlišne

- -

sa javiacich elementov práva. Z toho dôvodu potrebujeme najprv preniknúť

k podstate porovnávaných objektov. Ďalej je potrebné vziať do úvahy aj

skutočnosť, že právna norma môže byť vyjadrená nedostatočne, nejasne, príp.

neúplne. Takáto norma sa dotvára interpretáciou, čo spôsobuje, že sa líši

právna norma skutočne pôsobiaca od svojho formálneho vyjadrenia.

Nakoľko jedným z porovnávaných objektov býva spravidla prvok cudzieho

právneho poriadku, ktoré je vyjadrené v štátnom jazyku daného štátu, má pri

porovnávaní veľký význam aj jazyková stránka. Okrem prípadu, že právo

daného štátu je vyjadrené jedným štátnym jazykom, môžu nastať aj prípady,

keď právo toho istého štátu je vyjadrené rôznymi jazykmi (napr. vo Švajčiarsku,

Belgicku, Kanade a pod.). Opačným príkladom je, keď právo viacerých štátov je

vyjadrené tým istým jazykom (najčastejšie v anglicky, francúzsky, španielsky

hovoriacich krajinách), pričom sa často stáva, že v rôznych krajinách

používajúcich ten istý jazyk je rôzne pojmoslovie a v právnom jazyku sa

objavujú aj štýlové, syntaktické a lexikálne rozdiely. Väčšie problémy však

spôsobuje, keď porovnávame objekty, ktoré sú označené rôznymi jazykmi.

Vzájomný vzťah rôznojazyčných právnych objektov môže mať rôzne varianty,

z ktorých si najväčšiu pozornosť zasluhujú nasledovné:

a) právne výrazy, ktoré sú adekvátne preložiteľné a označujúce tie isté

pramene, resp. inštitúty (napr. zmluva – contract – contrat – Vertrag –

dogovor),

b) právne výrazy, ktoré majú adekvátne jazykové označenie ale vyjadrujú

v jednotlivých právnych systémoch rôzne podstaty, spravidla rozličné a

nezrovnateľné, príp. za určitých okolností aj zrovnateľné objekty (napr.

právne inštitúty bývalých socialistických právnych systémov a

západoeurópskych právnych systémov),

c) právne výrazy, ktoré majú v rôznych jazykoch rovnakú, alebo analogickú

podobu, tj. znejú podobne, ale označujú niečo iného (napr. slovensky štatút

a anglicky statute, slovensky ústava a poľsky ustawa, znamenajúca zákon ),

- -

d) právne výrazy, ktoré nie sú adekvátne preložiteľné, spravidla z dôvodu, že

sa právnom systéme daného štátu vôbec nenachádzajú objekty, ktoré

pomenúvajú (napr. anglický trust, trespass, torts a mnohé ďalšie).

V literatúre sa v poslednej dobe objavil názor, ktorý preferuje potrebu

vytvorenia spoločného právneho jazyka, ako predpokladu európskej právnej

unifikácie. Na úrovni právnej teórie sa uvažuje o vypracovaní vedeckého

metajazyka, ako nástroja porovnávania práva. Pojmový aparát tohto jazyka by

mohol presiaknuť do národných právnych systémov a stať sa bežným

právnym jazykom, nakoľko sa potreba spoločného právneho jazyka objavuje

nielen na úrovni teórie ale aj na úrovni praxe. Ide predovšetkým o legislatívnu

prax v rámci európskej integrácie, nakoľko orgány tvoriace nadnárodné

európske právo potrebujú pojmový aparát, ktorý by bol prijateľný vo všetkých

členských štátoch. Zdá sa, že zárodky takéhoto spoločného jazyka sa už

vytvárajú a legislatívci sa pri jeho vypracovávaní opierajú najmä o

rímskoprávnu terminológiu, ako aj o pojmy jednotlivých národných právnych

poriadkov (predovšetkým francúzskeho, nemeckého, anglického). Popritom

vytvárajú aj úplne nové pojmy, označujúce nové zatiaľ nepoznané právne

inštitúty (najmä v komunitárnom a únijnom práve).

3.6 Druhy porovnávania
Právo ako systém, je systémom veľmi rozmanitým a rôzne vnútorne

členeným. Táto rozmanitosť umožňuje skúmať právo, ako predmet výskumu

z rôznych aspektov. V prípade právnej komparatistiky na základe rôznych

hľadísk posudzovania predmetu výskumu dochádza k modifikácii tejto metódy

na jednotlivé špecifické komparatistické prístupy. Najčastejšie sa v literatúre

uvádzajú tieto druhy (typy) komparácie:

a) makrokomparácia a mikrokomparácia,

b) regionálna komparácia,

c) vonkajšia a vnútorná komparácia,

d) komparácia historická a logická,

e) etnografické porovnávanie,

- -

f) bilaterálna a multilaterálna komparácia,

g) komparácia podľa systematiky právneho poriadku a ďalšie.

Makrokomparácia a mikrokomparácia. Makrokomparáciou označujeme

porovnávanie väčších celkov, spravidla právnych poriadkov jednotlivých

štátov, príp. ich jednotlivých väčších subsystémov (teda jednotlivých odvetví

práva) a systémov väčších ako právne poriadky jednotlivých štátov, tzn.

veľkých právnych systémov. V tomto prípade ide o systémové porovnávanie,

v ktorom sa najväčšej pozornosti teší práve porovnávanie veľkých právnych

systémov.

Mikrokomparácia je porovnávaním menších celkov, spravidla právnych

inštitútov a právnych noriem, príp. subsystémov právnych odvetví (napr.

dedičské právo, autorské právo a pod.)

Regionálna komparácia.

Je špecifickým druhom makrokomparácie.

Predstavuje porovnávanie právnych poriadkov rôznych geografických

regiónov, právo ktorých vykazuje podstatné spoločné znaky. Za regionálnu

komparatistiku považujeme predovšetkým právnu afrikanistiku, ďalej

škandinávsku regionálnu komparatistiku, islamskú komparatistiku. V minulosti

k nim patrila aj tzv. právna sovietológia, prevádzaná najmä v USA, ktorá sa

v súčasnosti orientuje na skúmanie prechodu právnych poriadkov bývalých

socialistických krajín na právne poriadky krajín s politickým pluralizmom a

trhovou ekonomikou.

Komparácia vonkajšia (s cudzím prvkom) a vnútorná. Keď sa porovnávajú

objekty práva rôznych štátov hovoríme o komparácii vonkajšej, resp.

komparácii s cudzím prvkom. Ako však už bolo vyššie spomenuté je možné

porovnávanie aj v rámci toho istého právneho poriadku. V tomto prípade

hovoríme o vnútornej komparácii, ktorá môže mať rôzne podoby. Prvou je

vnútorná komparácia v rámci zložených štátov, keď v jednotlivých štátoch platí

rozdielne právo (napr. v USA). Ďalšou je vnútorná inštitucionálna komparácia,

ktorá sa môže prevádzať v unitárnych aj zložených štátoch a pri ktorej sa

porovnávajú právne inštitúty v rámci toho istého právneho poriadku (napr.

zmluvy podľa občianskeho práva a zmluvy podľa práva obchodného). Napokon

- -

môžeme ešte uvažovať o porovnávaní práva rôznych geografických právnych

oblastí niektorých štátov (napr. škótske a anglické právo), resp. rôzne varianty

v rámci veľkého právneho systému (napr. právo USA a Kanady).

Historická a logická komparácia. Logickým porovnávaním chápeme

porovnávanie v tej istej dobe. Označujeme ho tiež pojmom synchronické, alebo

horizontálne porovnávanie. Historickým porovnávaním zväčša označujeme

porovnávanie určitého objektu s minulým prejavom toho istého objektu.

Takéto porovnávanie sa uplatňuje najviac pri legislatívnej činnosti. Zaujímavým

javom je porovnávanie toho istého objektu, ktorý sa mení len v dôsledku

interpretácie, pri zachovaní pôvodnej formy (napr. ústava USA, francúzsky

občiansky zákonník a pod.) Okrem týchto prípadov je možné porovnávať určitý

právny objekt s právnym objektom minulým pôsobiacim v rámci iného štátu.

Napokon historickým porovnávaním je aj porovnávanie rôznych historických

právnych poriadkov navzájom. Historické porovnávanie sa nazýva aj

diachronickým a vertikálnym porovnávaním.

Etnografické porovnávanie. Uplatňuje sa v prípade právnych poriadkov, ktoré

nepôsobia teritoriálne, ale personálne a to iba pre určité etnikum. Obsahujú

spravidla obyčajové právne normy. Tento fakt spôsobuje, že v rámci jedného

štátu môže existovať niekoľko právnych systémov, keď niektoré etnické

skupiny majú svoje vlastné právo. Právom, ktoré je normatívnym systémom

len určitého etnika sa zaoberá právna etnografia.

Bilaterálna a multilaterálna komparácia. Bilaterálna komparácia je

porovnávanie a skúmanie dvoch právnych objektov. Multilaterálna komparácia

sa zaoberá naraz viac ako dvoma prvkami a uplatňuje sa predovšetkým pri

porovnávaní veľkých právnych systémov.

Komparácia podľa systematiky právneho poriadku. Ide o porovnávanie

právnych poriadkov podľa ich vnútorného členenia na jednotlivé právne

odvetvia, v rámci ktorého sa uplatňuje odvetvová právna komparatistika a

ďalšieho členenia v rámci štruktúry toho ktorého právneho poriadku.

- -

Uvedené druhy komparácie sa môžu realizovať vo všetkých oblastiach

komparatistiky (abstraktnej, deskriptívnej, atď.), vždy v závislosti od

sledovaného cieľa.

4. Ciele a úlohy porovnávacej právnej vedy
Ciele porovnávacej právnej vedy a z nich vyplývajúce úlohy môžeme

rozdeliť na ciele a úlohy vedecké, pedagogické a praktické.

4.1 Vedecké a pedagogické ciele

Základným vedeckým cieľom je získavanie nových poznatkov.

Predovšetkým poznatkov o podstate práva ako takého, čím právna

komparatistika prispieva k objektívnemu a správnemu pochopeniu práva ako

spoločenského fenoménu. Na základe týchto poznatkov vytvára právna veda

v procese zovšeobecňovania nadnárodné a univerzálne pojmy, ktoré slúžia

k jej ďalšiemu formovaniu.

Vedeckým cieľom je tiež ďalší metodologický výskum a zdokonaľovanie metód

komparatívneho výskumu.

Plnením týchto základných a čiastkových cieľov sa v konečnom

dôsledku rozvíja a formuje vlastná porovnávacia právna veda.

K vedeckým cieľom patrí aj teoretický výskum možností zbližovania, resp.

unifikácie podobných a blízkych právnych poriadkov.

Pedagogickým cieľom je predovšetkým zlepšenie prípravy a výchovy

právnikov, zvýšenie ich právnej aj politickej kultúry a rozšírenie ich obzoru

poznania za hranice domáceho práva, rozvoj ich intelektu a v konečnom

dôsledku lepšie spoznanie práva vôbec (domáceho aj zahraničného,

základných zákonitostí, vzťahov a javov zložitého sveta práva).

4.2 Praktické ciele a úlohy právnej komparatistiky

Už na prelome storočí, v období svojho vzniku poukazovala právna

komparatistika na jeden zo svojich cieľov, ktorým bolo zdokonaľovanie

zákonodarstva na základe porovnávania práva. Medzi jej cieľmi aj v súčasnosti

dominujú ciele legislatívne a snaha o vedomé ovplyvňovanie zmien a hľadanie

- -

najvhodnejších riešení. Významní nemeckí komparatisti Zweigert a Kötz z toho

dôvodu označili právnu komparatistiku ako “zásobáreň riešení”, ktorá

poskytuje modely na lepšie riešenia.

Významnou funkciou právnej komparatistike je aj pomoc pri lepšom

spoznávaní vlastného domáceho práva. Na základe lepšieho poznania

vlastného práva prebieha proces jeho ďalšieho zdokonaľovania, ktorý využíva

tie cudzie vzory a modely, ktoré sa už osvedčili pri regulácii konkrétnych

spoločenských procesov demokratických a právnych štátov. Legislatívna

činnosť sa zároveň opiera aj o zovšeobecnené poznatky porovnávania

sprostredkované právnou vedou.

Popri týchto cieľoch môžeme sledovať aj ciele politické, ktoré sa dnes

prejavujú predovšetkým ako ciele hospodárskopolitické a právnopolitické.

4.3 Význam právnej komparatistiky

Plniac svoje vyššie načrtnuté úlohy a ciele je právna komparatistika

významným prínosom pre právnu teóriu i prax.

V prvom rade je významné jej pôsobenie na samotnú právnu teóriu,

ktorú formuje tak aby nebola uzavretá do národného rámca, nakoľko je

absurdné budovať teóriu práva len na poznaní vlastného práva. Nové poznatky

získané porovnávaním obohacujú v konečnom dôsledku aj ďalšie disciplíny

právnej vedy – právnu filozofiu (poznatkami o podstate práva a metodológii

jeho poznania), teóriu tvorby práva, právnu sémantiku, právnu etnografiu a

ďalšie.

Každý poznatok o cudzom právnom poriadku, jeho konfrontácia s už

poznanými právnymi skutočnosťami napokon zdokonaľuje aj poznanie

vlastného domáceho práva, vlastnej právnej reality a znamená hlbšie

prenikanie do významu jednotlivých pojmov a kategórií. Znamená tiež

pochopenie jeho miesta v okolitom priestore, jeho zákonitostí, podstaty

viacerých vzťahov, ich fungovania a regulácie. Poznanie vlastného práva je

tým hlbšie, čím viac právnych realít iných krajín poznáme, s ktorými

porovnávame naše poznatky, myslenie a chápanie právnej skutočnosti.

- -

Význam pre prax je zdôrazňovaný z rozličných uhlov pohľadu. Z hľadiska

de lege lata sa právna komparatistika uplatňuje pri aplikácii cudzieho práva

v oblasti medzinárodného práva súkromného, z hľadiska de lege ferenda

pôsobí, ako už bolo vyššie uvedené pri zdokonaľovaní vlastnej právnej úpravy.

Umožňuje a uľahčuje reformy právneho poriadku najmä v transformujúcich sa

štátoch. Vyzdvihuje sa aj jej pôsobenie z hľadiska vytvárania zábran pred

nacionalizmom a právnym šovinizmom a prínos k lepšiemu porozumeniu

medzi národmi. V súčasnej dobe sa akcentuje najmä jej pôsobenie na poli

právneho zjednocovania a harmonizácie. Slúži zbližovaniu (konvergencii)

práva v novej podobe. Zbližovanie predstavuje proces, ktorý existuje

v niekoľkých modifikáciách – ale má vždy spoločný cieľ – preklenutie rozdielov

medzi právnymi poriadkami jednotlivých krajín. Pôvodný cieľ komparatistov –

“ius unum” sa obnovil v novej podobe na základe hospodárskej integrácie a

následnom politickom zbližovaní a zjednocovaní. Právna komparatistika sa

stáva v tomto procese tým činiteľom, ktorý svojimi poznatkami pomáha

stanovovať smer a spôsob približovania a zjednocovania. Napriek

zaznamenávanej unifikácii je zrejmé, že úplné zjednotenie práva zostáva

naďalej utópiou a to aj v oblasti súkromného práva. V oblastiach kde však už

prebieha právna komparatistika výrazne napomáha konvergencii, pričom berie

do úvahy aj rozdiely, tj. divergenciu. Jej úlohou je rozumné potlačovanie

rozdielov, tak, aby sa sledovali základné tendencie vývoja a rozširovali

spoločné znaky.

Právna komparatistika môže byť prínosom aj pre aplikáciu a

interpretáciu práva. Spôsob interpretácie určitých pojmov cudzou judikatúrou

alebo právnou vedou môže byť vhodnou pomôckou pre interpretáciu

niektorých všeobecných, nevymedzených, resp. vágnych pojmov, napr.

“verejný záujem”, “dobromyseľnosť” a ďalších. Vysvetľuje tiež javy, keď

podobné normy pôsobia v rôznych krajinách rozdielne.

Každopádne význam právnej komparatistiky neustále stúpa. Poskytuje

totiž efektívne a presné metódy pri skúmaní úrovne, stavu a vývojových

trendov právnych systémov a nástroje ich zlepšovania.

- -

5. Triedenie práva

5.1 Triediace kritériá

Porovnávanie právnych prvkov nám odhaľuje súbor znakov a vlastností

porovnávaných objektov, pričom z pohľadu právnej komparatistiky v centre

záujmu sú predovšetkým vlastnosti – podobnosť (similita), totožnosť

(uniformita) a rozdielnosť (variabilita) jednotlivých objektov. Komparácia však

nekončí jednoduchým zisťovaním nových informácií, ale získané poznatky

následne vyhodnocuje a triedi. Proces triedenia v sebe zahŕňa zhodnotenie,

klasifikovanie a systematizáciu získaných poznatkov. V procese triedenia sa

podobné objekty klasifikujú ako rovnocenné, ekvivalentné a tvoria určitú

skupinu – triedu. Nakoľko podobnosť môže byť stanovená na rôznej úrovni, je

potrebné pre príslušnosť k triede stanoviť určitú požiadavku podobnosti -

určitú kvalitu, ktorú označujeme ako klasifikačnú vlastnosť. Tvoria ju

stanovené konkrétne spoločné znaky, predstavujúce v konečnom dôsledku

kritériá triedenia.

V právnej komparatistike býva konečným cieľom triedenia zaradenie

nových poznatkov získaných porovnávaním práva do existujúcich systémov a

subsystémov celkovej štruktúry práva. Kritériá pre triedenie poznatkov môžu

byť rôzne, v dôsledku toho jednotliví komparatisti uskutočňujú rozmanitú

klasifikáciu. Význam správnej klasifikácie spočíva vo vytvorení účelného

systému poznatkov a v zavádzaní poriadku do porovnávania práva.

V komparatistickej literatúre možno sledovať dvojaký prístup ku kritériám

triedenia:

a) jednoúrovňový – na základe jedného prevažujúceho kritéria,

b) viacúrovňový – triedenie sa prevádza podľa niekoľkých kritérií zároveň.

Jednoúrovňové triedenie sa najčastejšie uskutočňuje na základe prameňa

práva, ako najvýznamnejšieho klasifikačného kritéria. Z hľadiska právnej

komparatistiky rozlišujeme pramene práva písané (lex scripta) a pramene

práva nepísané (lex non scripta). K písaným prameňom práva zaraďujeme:

právny predpis, predovšetkým vo forme zákona,

- -

právo zmluvné, ktoré je základom práva medzinárodného, ale vystupuje aj

ako prameň práva vnútroštátneho,

učené knihy a expertízy.

Prameňmi nepísaného práva sú predovšetkým:

súdne rozhodnutia (precedenty), ktoré sú v systéme sudcovského práva

právnymi normami,

právna obyčaj, platnosť ktorej je podmienená dvoma požiadavkami,

požiadavkou usus longaevus, t.j. aby bolo všeobecne zachovávané

odpradávna a opinio neccessitatis, t.j. aby bolo všeobecne považované za

záväzné,

analógia, pri ktorej sa rozlišuje medzi analogiou legis a analogiou iuris,

ekvita a rozum, t.j. zásady spravodlivosti, ktoré patria do práva

sudcovského, uznávajú sa tiež ako pramene práva v medzinárodnom práve

ale aj v niektorých okruhoch kontinentálneho práva (podľa švajčiarskeho a

rakúskeho OZ),

všeobecné právne zásady, ktoré pôsobia ako regulatívne idey, dotvárajúce

právo interpretáciou.

Vo viacerých krajinách však platí paralelne viac právnych prameňov: Preto

musíme stanoviť, ktoré sú pre právo danej krajiny určujúce, resp. štýlotvorné a

ktoré sa uplatňujú ako druhotné pramene. V oblasti písaného práva je

určujúcim (štýlotvorným) prameňom právny predpis. V tejto oblasti (t.j. lex

scripta) sú druhotnými prameňmi práva právne obyčaje, všeobecné právne

zásady, analógia a zmluvné právo. V oblasti nepísaného práva sa za určujúce

pramene považujú v anglo-americkej právnej oblasti súdne precedenty. Ako

sekundárny prameň práva v tejto právnej oblasti vystupuje právny predpis

(postupne však nadobúda na význame, najmä v USA – tu ťažko uvažovať o

zákone ako o druhotnom prameni práva), právna obyčaj, ekvita, rozum,

všeobecné právne zásady, analógia a učené knihy a expertízy. V oblasti islamu

sú základnými prameňmi práva náboženské knihy. Obyčajové právo už dnes

nikde nie je štýlotvorné. V minulosti ako určujúce pôsobilo obyčajové právo

v Uhorsku a po roku 1918 v Maďarsku a na Slovensku. V súčasnosti obyčajové

- -

právo platí buď ako právo sekundárne, ktoré sa uplatňuje iba secundum et

intra legem, alebo sa v danej krajine nevyskytuje vôbec.

Viacúrovňové triedenie sa prevádza podľa viacerých kritérií zároveň. Popri

charaktere prameňov práva sa ako ďalšie kritériá triedenia používajú:

- historický pôvod a vývoj právneho poriadku,

- špecifický spôsob právneho myslenia,

jednotlivé charakteristické právne inštitúty,

ideologické faktory,

hierarchia právnych noriem,

vnútorné členenie právneho poriadku,

forma vydávania právnych predpisov,

miera zvrchovanosti zákona a mnohé ďalšie.

Tieto znaky spolu vytvárajú určitý právny štýl, ktorý v prípade

viacúrovňového triedenia môže vystupovať ako rozlišovacie kritérium.

Pojem právny štýl zaviedli do právnej komparatistiky nemeckí autori Zweigert a

Kötz, podľa ktorých predstavuje súbor znakov odlišujúcich rôzne právne

systémy. Pre definíciu právneho štýlu títo autori stanovujú niekoľko určujúcich

faktorov, resp. štýlotvorných prvkov (sú to najmä vyššie uvedené znaky).

Každopádne, napriek tomu že jeho používanie je pomerne frekventované, je

pojem právny štýl málo teoreticky prepracovaný a vágny. Podobne vágnym

pojmom je pojem právna kultúra. Rozumieme pod ním kultúru aplikácie práva,

kultúru formy práva, kultúru práva ako normatívneho systému. V tomto zmysle

je právna kultúra súčasťou kultúry národa. Je to viacznačný pojem (o. i. sa

používa aj ako synonymum pojmu veľký právny systém), ktorý je širší ako

pojem právny štýl. Oba pojmy navzájom súvisia, stretávajú sa a sčasti sa aj

prekrývajú, nakoľko to, čo dáva určitému právnemu poriadku jeho vlastný štýl

vyplýva z kultúry národa, ktorej súčasťou je aj právna kultúra a naopak štýl,

ako súhrn určitých charakteristických znakov dáva tej, ktorej kultúre typický

príznačný ráz, charakter a povahu. Popri právnom štýle je právna kultúra

určovaná aj rozsahom a efektívnosťou právnej ochrany ľudských práv, mierou

a efektívnosťou právnej ochrany životného prostredia, rozsahom dispozičnej

- -

voľnosti v oblasti súkromného práva, primeranosťou trestných sadzieb,

spôsobom a rozsahom preskúmavania súdnych rozhodnutí, atď.

5.2 Vnútorné a vonkajšie členenie práva
Vnútorné členenie práva sa týka pozitívneho práva daného štátu a

predstavuje členenie do rôznych právnych odvetví, do ktorých sa právo triedi

z praktických ale aj teoretických dôvodov. Toto vnútorné členenie práva nie je

v jednotlivých krajinách rovnaké a to ako sa vnútorne člení môže byť tiež

jedným z kritérií jeho ďalšieho triedenia. Právne normy určitého štátu možno

členiť do rôznych subsystémov. Jedným zo spôsobov je triedenie na

hmotnoprávne a procesnoprávne normy. V prípade kontinentálneho práva je

základom jeho triedenia dualizmus práva verejného (jeho základom je právo

ústavné) a súkromného (jeho základom je právo občianske). Základné členenie

anglo-amerického právneho systému spočíva na dualizme common law a

equity. Ďalšie triedenie je pragmatickejšie ako v prípade kontinentálneho práva

a možno v ňom badať tradičné odvetvia a mladšie pragmaticky vyčlenené

odvetvia práva. V prípade islamského práva sa toto rozlišuje predovšetkým

podľa základných smerov islamu.

Odhliadnuc od tejto rôznorodosti vnútorného členenia práva mohli by sme

stanoviť určité univerzálne, základné právne odvetvia, ktoré sa viac – menej

vyskytujú vo väčšine právnych systémov. Ide o ústavné právo, správne právo,

súkromné právo, trestné právo a procesné právo.

Vonkajšie triedenie práva smeruje v konečnom dôsledku k vytváraniu

veľkých právnych systémov. Vytvorili sa logickou abstrakciou, zoskupovaním

jednotlivých národných právnych poriadkov do veľkých skupín, keď podobné

právne poriadky vytvorili relatívne samostatný celok označený ako veľký

právny systém (ale ako synonymá sa používajú aj pojmy svetový právny

systém, právna rodina, právna kultúra, právny okruh). Jednotlivý autori

uvádzajú rozličnú klasifikáciu veľkých právnych systémov, podľa toho aké a

koľko kritérií triedenia používajú. Najznámejšie je členenie, ktoré previedol

René David, u ktorého je prevažujúcim kritériom triedenia charakter prameňov

- -

práva (v jeho triedení sa však objavujú aj ideologické a kultúrne kritériá). David

previedol triedenie práva nasledovne:

1. rodina romanogermánska

2. právo socialistické

3. common law – a) anglické právo

b) právo USA

4. práva náboženské a tradičné – a) právo islamské

b) právo indické

c) práva Ďalekého východu

d) africké práva a právo Magadaskaru

Nemeckí komparatisti Zweigert a Kötz triedia právne systémy podľa právneho

štýlu (ide o viacúrovňové triedenie) na nasledovné okruhy:

1. románsky právny okruh

2. nemecký právny okruh – a) právo nemecké

b) právo rakúske

c) právo švajčiarske

3. angloamerický právny okruh – a) právo anglické

b) právo USA

4. škandinávsky právny okruh

5. socialistický právny okruh

6. ostatné právne okruhy – a) ďalekovýchodný právny okruh

b) islamské právo

c) hinduistické právo

Svojské klasifikácie podávajú aj ďalší renomovaní komparatisti. Na tomto

mieste je potrebné uviesť ešte klasifikáciu V. Knappa, ktorý rozoznáva tri veľké

právne systémy:

1. systém kontinentálny,

2. systém angloamerický,

3. systém islamský.

Za základné právne systémy, ktoré majú zvláštne postavenie medzi

ostatnými považuje systém kontinentálny a angloamerický, ktoré sú

- -

v súčasnosti rozhodujúcimi dvoma právnymi systémami vo svete. Ich zvláštne

postavenie spočíva v tom, že aj v krajinách, kde existujú a prevažujú iné práva

(a to aj v krajinách islamského práva), zároveň s nimi existuje a platí buď právo

kontinentálneho, či angloamerického typu.

V. Knapp ďalej poznamenáva, že popri troch uvedených veľkých právnych

systémoch existujú vo svete ešte svojrázne, zemepisne i kultúrne izolované

práva, ktoré však nevytvárajú veľké právne systémy, ako napr. právo

hinduistické, právo židovské, právo adat v Indonézii, rôzne tradičné práva

Afriky a pod.

6. Divergencia a konvergencia v práve
Vlastnosti podobnosti a rôznosti ako základné predpoklady porovnávania sa

v prípade právnych poriadkov prejavujú v podobe variability (rozmanitosti)

právnych poriadkov, ktorá je výsledkom divergentných (rozbiehavých)

procesov a v podobe konvergencie, zbližovania na základe spoločných znakov,

ktorá je výrazom zjednocovacích tendencií.

6. 1 Variabilita a divergencia v práve
Napriek podobnosti a spoločným základným atribútom v súčasnosti v práve

prevláda rôznosť. Každé právo sa vyvíjalo z určitých historických zdrojov, v

inom kultúrnom a politickom prostredí a pod vplyvom ďalších faktorov, čo

bolo príčinou určitého špecifického vývoja. Väčšina komparatistov za

najdôležitejšie činitele, ktoré spôsobujú divergenciu považuje prírodné a

ekonomické faktory.

Na pôsobenie geografických podmienok na vytváranie špecifického

charakteru právneho poriadku toho, ktorého štátu poukazoval už Montesquieu,

keď tvrdil, že zákony musia zodpovedať fyzickej povahe krajiny, jej podnebiu,

kvalite pôdy, polohe a rozlohe. Sú to v podstate tie činitele, ktoré môžu

ovplyvniť svojský ráz právneho poriadku danej krajiny, či už tým, že spôsobujú

jej izolovaný vývoj (najmä v prípade ostrovných krajín a krajín s veľmi členitým

povrchom) alebo v dôsledku rôznej úrodnosti pôdy zabezpečujú jej

- -

sebestačnosť v zásobovaní potravinami, resp. nútia kooperovať s inými

krajinami. Rôzny režim vodného hospodárstva tiež môže spôsobovať vznik

špecifických predpisov regulujúcich hospodárenie s vodami. Napokon možno

ešte spomenúť dostatok, resp. nedostatok nerastných surovín a prírodných

zdrojov a odkázanosť na dovoz cudzích zdrojov.

K dôležitým faktorom ovplyvňujúcim rozdielnosti v právnych systémoch

patria ekonomické aktivity (mnohé z nich sú priamo alebo nepriamo

ovplyvnené vyššie uvedenými prírodnými činiteľmi). Pôsobia na vytváranie

osobitej právnej regulácie, ktorá sleduje preferovanie ekonomických záujmov

danej krajiny.

Ekonomické faktory sú úzko prepojené s politickými faktormi (resp. mnohé

z nich v nich pramenia a zároveň ich ovplyvňujú). Spôsob učlenenia štátu

(unitárny alebo zložený štát), veľkosť štátu, politický režim, politický systém a

ďalšie skutočnosti priamo aj nepriamo ovplyvňujú charakter právneho systému

a vtláčajú mu špecifické vlastnosti.

Na tomto mieste je vhodné zmieniť sa aj o demografických faktoroch,

z ktorých najmä hustota obyvateľstva, rasové a národnostné zloženie síce

v menšom rozsahu, ale predsa nepriamo pridávajú na osobitnom charaktere

právneho systému.

Významnú úlohu zohrávajú faktory ideologické, predovšetkým náboženstvo

a jeho vplyv na každodenný život obyvateľstva, resp. počet a vzťah rôznych

náboženstiev, ku ktorým sa obyvateľstvo daného štátu hlási.

Napokon je potrebné uviesť v širšom slova zmysle chápané faktory kultúrne

a z nich najmä tradície, stopy autochtónnych kultúr, morálku, históriu a v rámci

nej významné osobnosti, ktoré ovplyvňovali dejiny krajiny. Pôsobí tu aj

množstvo ďalších faktorov, ktorých význam však už nie je rozhodujúci..

6.2 Konvergencia v práve

Napriek skutočnosti, že v práve prevláda rôznosť, nachádzame

v jednotlivých právnych systémoch podobné aj zhodné znaky a to na rôznej

úrovni. Na všeobecnej úrovni môžeme pri porovnávaní akéhokoľvek práva

- -

nájsť v ňom podstatné znaky práva ako takého, ktoré sú v každom práve

rovnaké a ktoré charakterizujú systém práva a odlišujú ho od ostatných

normatívnych systémov. Popri týchto podstatných znakoch spoločných pre

právo každého štátu (napr. ochrana života a zdravia, ochrana majetku,

požiadavka plniť záväzky, nahradiť spôsobenú škodu atď.), existujú znaky

spoločné len pre určitú skupinu národných právnych systémov. V tejto sfére

uskutočňujú komparatisti zoskupovanie do veľkých právnych systémov. V

celých dejinách práva, rôznym spôsobom a z rôznych príčin - najmä

v dôsledku rozvoja medzinárodného obchodu (t. j. z ekonomických príčin),

politických príčin, zabezpečovania spoločnej obrany, resp. z iných príčin,

prebieha vzájomná konvergencia, t.j. proces zmien, pre ktoré je

charakteristické zbližovanie a nárast podobnosti právnych poriadkov, pôvodne

odlišných. Sú výsledkom interakcie právnych systémov. Tento proces môže

prebiehať v rôznych modifikáciách, ktoré závisia najmä od zámeru, spôsobu a

rozsahu zbližovania. Rozmanité formy konvergencie sa často líšia len

nebadane. Problémom je pritom terminologická nepresnosť a voľné používanie

termínov ako aj zamieňanie jednotlivých foriem zbližovania. Spája ich

spoločný výsledok tohto procesu – preklenutie rozdielov medzi právnymi

poriadkami jednotlivých štátov a dosiahnutie podobnosti (simility – určitej

zhode právnych poriadkov na základe zhody niektorých prvkov a vlastností),

prípadne až totožnosti. Procesy, ktoré vedú k podobnosti sa v širšom slova

zmysle označujú aj pojmom asimilácia, ktorá znamená prispôsobovanie a

postupné splývanie právnych poriadkov, v užšom slova zmysle sa používajú

termíny harmonizácia (zosúlaďovanie), aproximácia (približovanie), ale aj

koordinácia, adaptácia, akulturácia a ďalšie, a pre, v rámci nich realizované

dielčie procesy – transformácia, transpozícia, transmisia, atď.. Osobitným a

snáď aj krajným spôsobom konvergencie je unifikácia - stotožňovanie

(spravidla len častí) právnych poriadkov zúčastnených štátov. Ide o zámernú

aktivitu dvoch alebo viacerých subjektov, ktorá vedie k vytvoreniu rovnakej

právnej normy, resp. k jej jednotnej aplikácii. Výsledkom tohto procesu je

vytvorenie jednotného práva, ktoré však ešte stále vystupuje najskôr ako ideál,

- -

nakoľko sa s ním spája množstvo problémov a nevýhod. Hneď prvou je

skutočnosť že najdôležitejším nástrojom unifikácie sú spravidla unifikačné

zmluvy, ktorých dojednanie a ratifikácia je vecou zdĺhavou a pri potrebe ich

zmeny tieto dokumenty nemôžu byť jednostranne menené a z toho dôvodu sa

môžu stať brzdou ďalšieho vývoja. Okrem toho vyžadujú značné kompromisy,

ktoré nie sú vždy najlepšou konečnou alternatívou. Z toho dôvodu sú

pružnejšími a výhodnejšími spôsobmi zbližovania práva, tie, ktoré vedú

k podobnosti.

Konvergencia môže prebiehať ako proces:

bilaterálny alebo multilaterálny (medzi dvoma krajinami, alebo proces

prebiehajúci medzi viacerými krajinami navzájom),

univerzálny alebo parciálny (týkajúci sa celého právneho poriadku, alebo

len jeho jednej, príp. viacerých častí),

spontánny alebo zámerný (mimovoľný, alebo cieľavedomý, ako výsledok

politického rozhodnutia).

Spontánna konvergencia je predovšetkým procesom historickým, k jej

podstatným formám môžeme zaradiť spontánnu recepciu, adaptáciu a

akulturáciu práva.

Dobrovoľná recepcia práva je ponímaná ako mimovoľné prevzatie práva

jedného štátu iným štátom. Najrozsiahlejším a najvýznamnejším dobrovoľným

procesom recepcie bola historická recepcia rímskeho práva na európskom

kontinente, prebiehajúca približne v 12. až 16. storočí, ktorá mala v konečnom

dôsledku rozhodujúci vplyv na vznik kontinentálneho právneho systému.

Európsku právnu kultúru významne ovplyvnila aj recepcia francúzskeho

ústavného a súkromného práva v 19. storočí a napokon celá jedna epocha bola

poznamenaná preberaním sovietskeho práva v bývalých socialistických

krajinách. Recepcia však môže mať aj iné podoby – v prvom rade je to zámerné

preberanie právneho systému platného práva na určitom území

z predchádzajúceho historického obdobia. K takejto recepcii práva dochádza

najmä pri rozdelení štátov, keď nástupnícke krajiny preberajú dočasne právo

bývalého spoločného štátu, tak ako bolo po rozpade Rakúsko-Uhorska

- -

recipované v ČSR rakúske a uhorské právo a v prípade rozdelenia ČSFR v ČR

aj SR federálne československé právo. Napokon jej ďalšou podobou je

nedobrovoľná recepcia – nútené zavádzanie cudzieho vzoru pomocou sily.

Nedobrovoľná recepcia práva sa v dejinách práva spája najmä s rozvojom

koloniálneho systému, ktorého upevňovanie v kolóniách bolo realizované aj

importovaním a autoritatívnym zavádzaním metropolitného práva. Osudy takto

vnúteného práva boli rôzne. V niektorých krajinách došlo k jeho úplnému

prevzatiu, tak, že sa stalo jediným právom (napr. anglické právo v USA) a

v súčasnosti sa chápe ako základ vlastného práva. V krajinách Ázie a Afriky

spravidla metropolitné právo nevytlačilo úplne domáce právo a vytvoril sa tzv.

koloniálny dualizmus, ktorý je po rozpade koloniálnej sústavy postupne

nahrádzaný novým právom mladých štátov. Toto právo je však v konečnom

dôsledku vytvárané najmä cestou dobrovoľnej asimilácie práva, najčastejšie

s právom bývalej metropole, s ktorou danú krajinu spájajú úzke kultúrne a

politické zväzky.

Pojmy adaptácia a akulturácia sa vyskytujú v literatúre v rôznom zmysle a

sú dosť nejednoznačné. Pod adaptáciou chápeme historickú prispôsobivosť

práva spoločenskému vývoju. Akulturácia, resp. adkulturácia (bližšie ju

analyzuje Jean Carbonier) je spôsobom asimilácie práva jedného právneho

poriadku pôsobením iného, najčastejšie susedného a zemepisne blízkeho

právneho poriadku. Toto susedstvo nemusí byť len zemepisné ale aj historické,

pri ktorom akulturácia súvisí s recepciou práva. A. Bröstl charakterizuje

adkulturáciu ako prienik, vštiepenie jedného právneho systému do druhého.

Carbonnier uvažuje o inštitucionálnej a spontánnej právnej adkulturácii,

z pohľadu jej pôvodu a z titulu rozsahu o adkulturácii globálnej, parciálnej a

totálnej.

Zvláštnym prípadom akulturácie sú právne enklávy, územia kde platí právo

patriace k určitému právnemu systému, ktoré sú obklopené územím, kde platí

právo patriace k inému právnemu systému. Typickým príkladom je kanadská

provincia Quebec, v ktorej platí francúzsky typ práva, ktorý je obklopený

systémom common law, podobne Škótsko s osobitným právnym systémom

- -

vytvoreným vzájomným pôsobením rímskeho a anglického práva a obklopené

anglickým právom, ďalej štát Louisiana v USA, v ktorom však už postupne

dochádza k amerikanizovaniu pôvodne francúzskeho práva

Zámerná asimilácia sa uskutočňuje v súčasnosti predovšetkým v rámci

rôznych svetových hospodárskych integrácií a v oblasti základných ľudských

práv a slobôd. Najväčšia perspektíva sa dáva nie zbližovaniu právnych

systémov, ako veľkých celkov ale zbližovaniu určitých právnych odvetví,

predovšetkým tých, ktoré majú vplyv na hospodársky život jednotlivých krajín.

K zámernej asimilácii dochádza naďalej v krajinách, ktoré sú si vzájomne

blízke, a to najmä spoločnou históriou, podobnou kultúrou a jazykom a pod.

(napr. škandinávske krajiny, latinskoamerické štáty, krajiny Beneluxu, atď.). Pri

tomto type asimilácie ako jej jednotlivé formy vystupujú najmä už vyššie

spomínaná zámerná recepcia, ďalej unifikácia, harmonizácia a aproximácia.

M. Štefanovič uvažuje o unifikácii ako o vedomej, plánovanej aktivite dvoch

alebo niekoľkých zákonodarcov rôznych štátov za účelom vydania predpisu

s rovnakým obsahom a zmyslom. Súvisí so snahou priblížiť svoj právny režim

režimom susedným a blízkym. V súvislosti s unifikáciu je potrebné ešte

poznamenať, že tento termín sa v literatúre používa pomerne voľne, t.j.

v širšom význame a používa sa aj tam, kde by bolo vhodnejšie používať

termíny presnejšie (napr. harmonizácia, aproximácia, recepcia apod.).

V európskych podmienkach sa najvýznamnejšie procesy unifikácie realizujú

v rámci Európskej únie. Jej prostriedkom sú ustanovenia jednotlivých zmlúv,

ale najmä nariadenia (regulations), ktoré sú všeobecným a priamo

aplikovateľným prameňom v krajinách spoločenstva. Vytvárajú systém

rovnakých právnych noriem, tj jednotnú právnu úpravu. Unifikácia však

nenadobudla až taký rozsah ako procesy harmonizácie.

Nakoľko komplexná unifikácia v súčasnosti a ani v blízkej budúcnosti nie

je možná je vhodnejšie uvažovať o harmonizácii a jej spôsoboch. Vzhľadom na

význam týchto pojmov uvažujú niektorí autori o harmonizácii ako o

zosúlaďovaní právneho režimu daného štátu, s právom cudzích štátov, resp.

zosúlaďovaní práva v rámci integračných zoskupení (teda vnútri už

- -

existujúcich zoskupení - napr. v rámci EÚ). Ide pritom o pôsobenie jednotlivých

nástrojov harmonizácie na domáce, vnútroštátne právo jednotlivých štátov

s cieľom dosiahnuť istý želateľný stupeň súladu, podobnosti medzi nimi.

V rámci Európskej únie sa realizuje prostredníctvom primárneho

komunitárneho práva, ale najmä v dôsledku pôsobenia sekundárnych

komunitárnych prameňov, pričom jednotlivé pramene pôsobia v rámci

zbližovacích procesov odlišne. Popri zakladajúcich zmluvách dôležitý nástroj

harmonizácie predstavujú predovšetkým smernice, ktoré svojou povahou

prispievajú k zosúlaďovaniu práva. Význam majú aj odporúčania a stanoviská,

najmä v oblasti výkladu komunitárneho práva. Ďalším nástrojom harmonizácie

sa postupne stala judikatúra Európskeho súdneho dvora.

Aproximácia, napriek tomu že ju niektorí autori zamieňajú, resp.

nerozlišujú medzi aproximáciou a harmonizáciou (a často aj unifikáciou) býva

často charakterizovaná ako približovanie, resp. postupné prispôsobovanie

cieľovému právnemu poriadku, tak aby sa harmonizovalo, tj. zosúladilo s

právom ostatných krajín. Aproximácia (t. j. také približovanie sa zvonka, ktoré

vytvorí harmonizované právne prostredie) je v súčasnosti predovšetkým

záležitosťou krajín snažiacich sa o vstup do jednotlivých ekonomických, príp.

vojenskopolitických a iných zoskupení. V Európe prebiehajú najvýznamnejšie

procesy približovania najmä medzi pridruženými štátmi a EÚ. Ich podstatou je

transformácia právneho poriadku pridruženého štátu, tak, že dochádza k jeho

zlučiteľnosti s komunitárnym právom v tých oblastiach, v ktorých právo EÚ

vecne pôsobí. Právnym základom aproximácie, ktorá vedie k harmonizácii

v rámci pridruženia k EÚ sú asociačné dohody, ktoré zakladajú vzťah

pridruženia. Obsah týchto dohôd je cieľavedome zameraný na postupné

začleňovanie pridružených štátov do EÚ, ktoré ho dosiahnu na základe

postupného napĺňania záväzkov, ktoré im zo vzťahu pridruženia vyplývajú.

Asociačné dohody pritom nie sú jediným nástrojom približovania práva.

Významným nástrojom sú aj právne akty prijímané na základe asociačnej

zmluvy, ktoré sa označujú ako sekundárne asociačné právo. Významne

ovplyvňujú aplikáciu asociačných dohôd. Týkajú sa najmä určenia priorít

- -

aproximácie, základných predpokladov približovania práva, systémov

monitorovania dosiahnutého stavu, odstraňovania jazykových bariér a

využívania technickej a expertnej podpory zo strany EÚ. Samozrejme

aproximácii okrem vyššie uvedených napomáhajú aj ďalšie nástroje

(hodnotenia, posudky, metodické usmernenia apod.) prijímané zo strany

subjektov, ktoré rozhodujú o prijatí do integračných zoskupení.

S vyššie uvedenými procesmi súvisia procesy označované v literatúre

ako europeizácia a westernizácia. V prípade europeizácie ide o proces, ktorého

podstatou je vývoz alebo dovoz niektorých vyspelých európskych právnych

poriadkov, príp. ich častí do národných právnych systémov iných štátov.

V dejinách práva to bol predovšetkým francúzsky Code civil, ktorý ovplyvnil

súkromné právo mnohých európskych ale aj mimoeurópskych krajín.

V krajinách strednej a východnej Európy predstavuje europeizácia návrat k

tradíciám európskej právnej kultúry.

Pojem westernizácia sa spája predovšetkým s kolonizáciou krajín tretieho

sveta (najmä islamských) a chápe sa ako orientácia právneho poriadku týchto

krajín na právo západných krajín a jeho modernizácia preberaním prvkov najmä

kontinentálneho právneho systému, príp. prvkov práva USA.

- -

II. OSOBITNÁ ČASŤ

A. Porovnávanie v oblasti verejného práva.

V rámci verejnoprávnej komparatistiky sa výraznejšie uplatňuje

komparatistika v oblasti práva ústavného, trestného a do istej miery aj práva

správneho.

1. Ústavnoprávna komparatistika

1.1 Základné pojmy ústavnej komparatistiky
Podstatou ústavnej komparatistiky je skúmanie spoločných a rozdielnych

znakov ústav rôznych štátov, ústavných systémov a jednotlivých ústavných

inštitútov. Zakladateľom ústavnej komparatistiky je Georg Jellinek,

ktorý sa jej venoval vo svojom diele Všeobecná štátoveda. Ústredným pojmom

tohto odvetvia právnej vedy je ústava, ktorá je spravidla chápaná ako základný

zákon, ktorý konštituuje štát. Jellinek rozlišuje ústavu materiálnu a formálnu.

Pod ústavou v materiálnom zmysle chápe určitý poriadok, nevyhnutný pre

akékoľvek trvalé spoločenstvo ľudí. Z hľadiska komparatistiky je významnejší

formálny pojem ústavy, v zmysle ktorého je ústava zákonom najvyššej právnej

sily, základný zákon, ktorý je nadradený ostatným právnym predpisom a

vyžaduje si zvláštnu legislatívnu procedúru. Napriek odlišnosti ústav

jednotlivých štátov sa vo vývoji ústav vytvorili určité štandardy, v rámci

ktorých ústavy jednotlivých štátov obsahujú ustanovenia:

o organizácii štátnej moci, najčastejšie na základe jej trojdelenia,

o základných ľudských právach a slobodách (v niektorých prípadoch aj o

povinnostiach občanov),

o štruktúre zložených štátov,

o politickom a hospodárskom systéme štátov,

o základných vonkajších vzťahoch štátov,

o kontrole ústavnosti a pod.

- -

Ako jednotiace prvky, ktoré sú príčinou skutočnosti, že väčšina moderných

ústav spočíva na rovnakých všeobecných základoch, pôsobili aj základné

princípy moderného konštitucionalizmu, najmä

a) princíp deľby (resp. trojdelenia) štátnej moci, ktorý bol postupne dotvorený

ďalším princípom - princípom checks and balances.

b) princíp suverenity ľudu – vyjadruje myšlienku, že zdrojom štátnej moci je

všeobecná vôľa ľudu, ktorá sa najvýznamnejším spôsobom prejavuje vo

voľbách. Medzi jednotlivými štátmi sú rozdiely v tom, ktoré štátne orgány sú

ustanovované voľbou, v spôsobe volieb, ako aj v požadovanom pomere

hlasov potrebných na zvolenie. Rozdiely sú aj v úprave foriem priamej

demokracie, v možnosti ich využívania, ako aj v praktickej využiteľnosti jej

inštitútov.

c) ľudské a občianske práva, ktorých vznik v dnešnom chápaní datujeme od

konca 18. storočia, keď sa objavili v amerických bill of rights a vo

francúzskej Deklarácii ľudských a občianskych práv. V priebehu rokov sa

ich rozsah rozširoval a došlo aj k medzinárodnej kodifikácii, čo prispelo

k unifikácii ich úpravy v ústavách jednotlivých štátov. Napriek tejto

unifikácii nachádzame v ústavnom zakotvení ľudských práv a slobôd

rozdiely (rozsah práv a slobôd, vzťah práv a povinností, právna ochrana

apod.), ktoré sú zaujímavým predmetom komparácie.

1.2 Triedenie ústav
Popri rozlišovaní ústav materiálnych a formálnych sa ústavy triedia podľa

ďalších kritérií.

a) Z historického aspektu posudzujeme okolnosti, za ktorých vznikali a

triedime ich

na:

ústavy oktrojované (nanútené panovníkom),

revolučné ústavy,

ústavy dohodnuté (na základe konsenzu v spoločnosti).

- -

b) Podľa formálnych znakov rozdeľujeme ústavy na písané a nepísané (tie sú

veľmi zriedkavé – ich prototypom je ústava anglická).

c) Podľa vyžadovaného spôsobu zmeny sa rozlišujú ústavy rigidné (tuhé),

vyžadujúce k zmene zvláštnu legislatívnu procedúru a pružné (flexibilné), ktoré

možno meniť spôsobom ako bežný zákon.

d) Podľa spôsobu zmeny a doplňovania rozlišujeme ešte medzi štátmi kde

existuje jediná ústava, ktorá sa mení dodatkami (v USA), alebo novelami (napr.

SRN, Francúzsko apod.), druhou možnosťou je, že ústavný systém je tvorený

ústavou a ústavnými zákonmi, ktoré sú na rovnakej úrovni ako ústava (napr.

SR).

e) Podľa spôsobu učlenenia štátu rozdeľujeme ústavy federatívne a unitárne.

f) Podľa súladu so spoločenskou realitou ich členíme na právne (reálne – pri

ktorých je ústavná realita v súlade s ústavou) a faktické (ak sa ústavná realita

dostala do rozporu s textom ústavy).

g) Podľa foriem štátu delíme ústavy na republikánske a monarchistické.

h) V. Knapp uvádza ešte v sociologickom duchu uskutočnené rozlíšenie

písaných ústav na ústavy in books, ktoré niečo dovoľujú, prikazujú, či zakazujú

a ústavy in action, t.j. ústavy ako v spoločnosti skutočne pôsobia.

V literatúre sa uvádzajú aj ďalšie spôsoby členenia, vyššie uvedené sú však

z komparatistického pohľadu najvýznamnejšie.

1.3 Základné prototypy ústav

Základnými triediacimi kritériami pre zaradenie do jednotlivých

prototypov sú forma ústavy, koncepcia ústavy a ústavné inštitúty, z ktorých

mnohé sú štýlotvorné. Pre ústavnú komparatistiku najdôležitejšími inštitútmi

sú hlava štátu, legislatíva, exekutíva, samospráva, justícia a kontrola

ústavnosti. Vychádzajúc z Jellineka sa v súčasnej literatúre rozlišujú tri

prototypy: americký, anglický a francúzsky, samozrejme uvádzajú sa aj ďalšie,

príp. zmiešané typy ústav.

Americký prototyp. Ústava USA bola prijatá v r. 1789, a jej prvých desať

doplnkov (Bill of Rights) v r. 1791. Americká ústava obsahuje všeobecné

- -

princípy deľby moci a princíp ľudu ako zdroja štátnej moci. Zvláštnym

spôsobom zakotvuje úpravu výkonnej moci, čo je jej dominantným

štýlotvorným prvkom. Táto moc, podľa ústavy prináleží prezidentovi USA. Táto

úprava odráža snahu o zakotvenie princípu deľby moci v jeho klasickej podobe

(tak ako ju prezentoval jej tvorca – Montesquieu). Ďalšími špecifickými črtami

tohto ústavného modelu sú – vnútorná štruktúra a vzájomné vzťahy oboch

komôr Kongresu; špecifické postavenie Najvyššieho súdu USA a tiež samotný

americký federalizmus, ktorý je založený na priorite práva jednotlivých štátov

pred federálnym právom.

Tento prototyp bol vzorom pre niektoré juhoamerické štáty, niektoré jeho prvky

sa spolu s prvkami francúzskeho prototypu objavili aj v iných ústavách.

Francúzsky prototyp. Základné myšlienky, na ktorých sú vybudované

novodobé ústavy majú svoj pôvod vo Francúzsku. Boli zakotvené už v prvej

francúzskej ústave z r. 1793, skutočným prototypom ústav vznikajúcich

v Európe sa však stala až ústava Tretej republiky z roku 1875, v ktorej sa

Francúzsko vrátilo k republikánskym princípom. Táto ústava je ústavným

prototypom aj napriek skutočnosti, že súčasná francúzska ústava, ústava

Piatej republiky z r. 1958 sa od neho odklonila a predstavuje model

poloprezidentský, resp. semiprezidentský. Štýlotvornými prvkami

francúzskeho prototypu sú predovšetkým inštitút slabého prezidenta

s nepatrnými právomocami, zaradený do moci výkonnej, ktorého slabé

postavenie odráža najmä požiadavka kontrasignácie jeho aktov. Ďalším

štýlotvorným prvkom je postavenie vlády a jej predsedu a dvojkomorový

parlament v unitárnom štáte. Veľmi špecifickým prvkom je Štátna rada, so

súdnou aj správnou právomocou a Ústavná rada, ako špecifický orgán

kontroly ústavnosti.

Ústava Tretej republiky ovplyvnila ústavy mnohých európskych krajín, vrátane

ústavy ČSR z r. 1920 a bola vzorom pre vytvorenie parlamentných modelov

vlády.

Anglický prototyp. Ústava Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného

Írska je tvorená súborom prameňov zákonného práva, sudcovského práva a

- -

ústavnými zvyklosťami. Jej nepísaná časť sa skladá z noriem common law,

zachovávaných a rozvíjaných súdnou praxou. Významnejšiu časť nepísanej

ústavy tvoria ústavné konvencie, predstavujúce nenormované pravidlá

správania sa, ktoré nie sú žalovateľné. Považujú sa však za záväzné, nakoľko

ich nedodržiavanie by závažne porušilo fungovanie britskej “živej ústavy”.

Písaná časť ústavy je tvorená zákonmi a historickými dokumentmi. Z

formálnoprávneho hľadiska nejestvuje vo Veľkej Británii rozdiel medzi zákonmi

ústavnými a obyčajnými, preto je ťažké rozhodnúť, ktoré zákony patria do

ústavy. Panuje však konsenzus, že ide o zákony, ktoré upravujú základné

práva, vzťahy medzi časťami spojeného kráľovstva, kompetencie štátnych

orgánov a vzťahy medzi nimi (napr. Parliament Acts, 1911, 1949)) a volebné

zákony. Príležitostne sa za ústavu počítajú aj relevantné časti niektorých

z book of authority.

Z historických dokumentov, ktoré tvoria britskú ústavu treba na prvom

mieste spomenúť Magnu chartu libertatum (1215), ktorá predstavuje východzí

prameň anglickej ústavnosti. Jej prijatie bolo dôsledkom snahy o obmedzenie

silnej kráľovskej moci. Bola prínosom predovšetkým v oblasti základných práv.

Práva zakotvené v Charte boli v ďalšom vývoji deklarované a rozširované

ďalšími dokumentmi. Takými boli najmä Petition of Rights (1628), Habeas

Corpus Act (1679), Bill of Rights (1689), Statut of Westminster II. (1285), Act of

Settlement (1701), a ďalšie (rôznych zákonov a dokumentov je viac ako 4

tisíc).

Napriek tomu že ide o veľmi heterogénnu ústavu, obsahuje v sebe všetky

základné prvky moderného konštitucionalizmu. Už Magna Charta zakotvuje

princíp panstva práva a spoločne s ďalšími dokumentmi požiadavku realizácie

verejnej moci len v súlade s právom. Princíp suverenity ľudu je v britskej

ústave vyjadrený ako princíp suverenity parlamentu. Táto ústava uznáva

trojdelenie štátnej moci (ďalší významný princíp konštitucionalizmu), aj keď

donedávna obsahovala výrazné odchýlky od tejto zásady v podobe Snemovne

lordov, ktorá pôsobila ako legislatívny a zároveň súdny orgán a tiež v podobe

Lorda kancelára, ktorý bol predsedom legislatívneho orgánu (Snemovne

- -

lordov) a jej predsedom aj ako najvyššieho súdu (justičného orgánu) a zároveň

bol členom Kabinetu, ako orgánu výkonnej moci. Významná štátoprávna

zmena bola realizovaná podľa The Constitutional Refrom Act 2005. Tento zákon

zriadil nový najvyšší súd, ktorý nahradil súdnu komisiu Snemovne lordov,

ktorá donedávna zastávala funkciu najvyššieho súdu Anglicka a Walesu, odňal

Lordovi kancelárovi funkciu Speakera Snemovne lordov a funkciu hlavy

justície Anglicka a Walesu a stanovil ho na čelo ministerstva spravodlivosti

(Secretary of State for Justice

V neposlednom rade patrí k základným princípom konštitucionalizmu

povinnosť verejnej moci rešpektovať a zabezpečovať zachovávanie

základných práv a slobôd. Britská ústava donedávna neobsahovala

vyčerpávajúci katalóg základných práv, v duchu tradície common law však

obsahovala dostatočné množstvo opatrení a prostriedkov (právnych aj

mimoprávnych), ktoré boli garanciou dodržiavania ľudských práv a slobôd.

Zákonom Human Rights Act 1998 prevzala Veľká Británia do svojho ústavného

systému európsky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ktorým sa súčasťou ústavy stala aj písaná listina základných práv a slobôd.

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska je unitárnym

štátom, ktorý zjednocuje osoba panovníka - dedičného monarchu, ktorého

postavenie určujú v prvom rade ústavné tradície. Parlament je dvojkomorový,

ale len jeho dolná snemovňa je volená (objavujú sa však tendencie zmeniť

tento stav). Orgánom exekutívy je vláda, ktorá si zo svojich členov vytvára užší

Kabinet ako operatívny orgán výkonnej moci.

K vyššie uvedeným ústavným prototypom podľa Jellineka môže pridať

vzor ďalší. Francúzska ústava Piatej republiky z

r. 1958

vytvorila zmiešaný

parlamentno-prezidentský model, ktorý sa rozšíril a ujal vo viacerých štátoch

východnej Európy, južnej Ameriky a frankofónnych krajinách Afriky. Základom

tohto modelu je parlamentná forma vlády, významnými právomocami priamo

voleného prezidenta sa však významne približuje prezidentskému systému.

- -

Charakteristickou črtou tejto ústavy je dvojitá exekutíva a posilnenie

prezidentského inštitútu.

V oblasti klasického islamského práva niet ústavného práva. Islamské štáty

však postupne prijímali ústavy, ktoré sú spravidla inšpirované európskymi

vzormi, okrem niekoľko málo krajín, ktoré nemajú písanú ústavu, nakoľko

považujú za najvyšší zákon Korán (Saudská Arábia, Omán, Líbya).

2. Komparatistika správneho práva
Ústredným pojmom v oblasti správneho práva je pojem správa, ako

zámerná činnosť sledujúca dosiahnutie určitého cieľa a od nej odvodený

pojem verejná správa, ktorá je chápaná vo význame činnosti vykonávanej vo

verejnom záujme, alebo vo význame orgánov, ktoré túto činnosť vykonávajú.

V centre pozornosti komparatistiky správneho práva je predovšetkým

porovnávanie chápania, organizácie, činnosti verejnej správy a preskúmavania

rozhodnutí správnych orgánov. V rámci právnych poriadkov jednotlivých krajín

najväčšie rozdiely sa vyskytujú v organizácii verejnej správy na miestnej

úrovni, najmä vzájomný vzťah (predovšetkým rozsah) ústrednej správy a

samosprávy a riešenie súdnej kontroly verejnej správy. Z toho pohľadu sa

rozlišuje najmä medzi európskym (kontinentálnym) chápaním správy a

anglickým a americkým ponímaním.

2.1 Kontinentálna verejná správa
Západoeurópska koncepcia verejnej správy vykazuje väčšiu podobnosť na

úrovni ústrednej správy a rozdiely narastajú keď postupujeme od centra

smerom k nižším článkom štátnej správy i samosprávy. Na čele sústavy

orgánov štátnej správy stoja vlády jednotlivých štátov, ústrednými orgánmi sú

ministerstvá a ostatné ústredné orgány. Charakteristickým znakom systému

verejnej moci na miestnej úrovni v kontinentálnej Európe je dvojkoľajnosť, o

ktorej hovoríme v prípade keď vedľa seba na rovnakej úrovni pracujú orgány

miestnej samosprávy a štátnej správy a dokonca dochádza aj k určitej

- -

kumulácii ich úloh u jednotlivých úradníkov. Na nižších úrovniach je (podľa P.

Kresáka) verejná správa organizovaná v jednotlivých štátoch kontinentálnej

Európy nasledovne:

Francúzsko bolo až do 80-tych rokov nášho storočia pomerne silno

centralizovaným štátom so slabým postavením samosprávy, so systémom

dvojkoľajnej miestnej správy s akcentom na rozhodovanie na ústrednej úrovni.

V r. 1982 začala reforma verejnej správy, ktorej základným rysom bolo

obmedzovanie centralizmu, posilňovanie samosprávy a konštituovanie nových

samosprávnych celkov. Najnižšou samosprávnou jednotkou aj vo Francúzsku

je obec, ktorej volenými orgánmi sú obecná rada a starosta. Starosta je nielen

samosprávnym orgánom ale zároveň je aj reprezentantom vlády. Vyššou

samosprávnou a správnopolitickou jednotkou je departement, jeho volenými

samosprávnymi orgánmi sú generálna rada a jej predseda ako výkonný orgán.

Záujmy vlády na tejto úrovni zastupuje komisár vlády, označovaný aj ako

prefekt. Departementy sa združujú do 22 regiónov, ktorých samosprávnymi

volenými orgánmi sú regionálna rada a jej predseda. Štátnu správu

reprezentuje regionálny komisár republiky.

Do organizácie verejnej správy následne zasiahli zákony z r. 1988 a 1992, ktoré

v niektorých oblastiach opätovne posilnili kompetencie ústredných štátnych

orgánov.

Kontrola rozhodnutí vo verejnej správe je vo Francúzsku zverená

špecializovaným jurisdikčným orgánom, najvyššiu jurisdikciu vykonáva Štátna

rada. Postupnou reformou základných článkov správneho súdnictva bola

v priebehu 20. storočia vo Francúzsku vytvorená rozvetvená sústava

správnych súdov, ktoré nielen preskúmavajú zákonnosť správnych aktov, ale

sú schopné diferencovaným a voči súkromnému právu konkurenčným

spôsobom vyriešiť širokú škálu sporov v oblasti správy.

Nemeckú sústavu miestnych správnych orgánov tvoria obce a zväzy obcí so

zachovanou vlastnou samosprávou. Volenými orgánmi obce sú zastupiteľstvá

a starosta alebo magistrát. Zväzy obcí na úrovni okresu reprezentuje

samosprávny volený orgán – okresný snem a okresný výbor ako výkonný

- -

orgán. Na úrovni kraja sú zväzy obcí reprezentované krajským snemom, ako

samosprávnym voleným orgánom. Štátnu správu tu reprezentujú krajinskí

radcovia, resp. vrchní krajinskí riaditelia.

Správne súdnictvo v Nemecku predstavuje sústava všeobecných správnych

súdov a špecializované správne súdy. Celá sústava, ktorá je

trojstupňová je v správe ministerstva spravodlivosti.

Vysoký stupeň samosprávy na miestnej úrovni z európskych štátov je

uplatňovaný vo Švajčiarsku a pomerne vysoký stupeň samosprávy má aj

Španielsko, Taliansko a

škandinávske krajiny.

2.2 Anglická verejná správa

Moderné správne právo sa vo Veľkej Británii stabilizovalo až v 20.

storočí, predovšetkým v podobe zákonného práva. Vytvorila sa zároveň celá

sústava kvazisúdnych (správnych) tribunálov so špecializovanou jurisdikciou

(rozhodujú napr. dôchodkové a disciplinárne veci, spory o určenie nájomného,

pozemkovoprávne spory apod). Vyššie súdy si pritom ponechali rozhodujúcu

úlohu pri rozhodovaní sporov z verejnej sféry a možnosť preskúmavať

zákonnosť, resp. legálnosť rozhodnutí týchto administratívnych tribunálov

(prostredníctvom judicial review). Zárodkom doktríny judicial review bola kauza

označovaná ako Dr. Bonham case (1610). Vo Veľkej Británii sa však nepodarilo

presadiť aj súdne preskúmavanie ústavnosti aktov parlamentu (na rozdiel od

USA, kde sa presadila vďaka rozhodnutiu Marbury v. Madison, 1803). Vo Veľkej

Británii možno prostredníctvom neho napadnúť iba postup orgánu verejnej

správy. Obsahovú stránku predmetného rozhodnutia je možné napadnúť

prostredníctvom inštitútu odvolania.

Súdna kontrola činnosti verejnej správy sa v minulosti uplatňovala len voči

samospráve. Ústredná (tj. štátna) správa nemohla byť v dôsledku zásady “The

King can do no wrong” (tj. panovník nemôže konať protiprávne) braná na

zodpovednosť a preto nebolo možné žalovať Korunu vôbec. Tento princíp bol

zrušený zákonom z r. 1947. V súčasnosti upravujú zodpovednosť štátnych

úradníkov normy verejného práva, ktoré zaviedli pojem štátnej služby (civil

- -

service). Oprávnenosť prešetrovať činnosť správnych orgánov prináleží aj

nezávislému ombudsmanovi.

Verejná správa je aj vo Veľkej Británii organizovaná podľa učlenenia

štátu. Veľká Británia je unitárnym štátom, ktorý pozostáva zo štyroch

historických zemí (Anglicka, Walesu, Škótska a Severného Írska) a z dvoch

autonómnych častí (Normanské ostrovy a ostrov Man).

Ústredná moc sa vo Veľkej Británii označuje pojmom the Crown (Koruna –

pričom sa nestotožňuje s panovníkom ale s ústrednou mocou), nakoľko výrazy

štát a štátna správa anglické právo vôbec nepoužíva. Ústredný správny orgán

predstavuje veľmi široko koncipovaná vláda, ktorá pozostáva z užšieho

kabinetu a vlády v širšom slova zmysle.

Miestna správa (local government) v jednotlivých územiach je organizovaná

výlučne ako samospráva (selfgovernment). Jej dnešná podoba je výsledkom

dlhého historického vývoja a reforiem po druhej svetovej vojne. Významná

reforma bola prevedená v r. 1974, keď bolo územie Anglicka a Walesu

rozdelené na správne grófstva (counties) a dištrikty (obvody - districts).

Nižšími samosprávnymi jednotkami v rámci dištriktov zostali obce - farnosti

(parishes). V rámci veľkých miest bolo touto reformou vytvorených šesť

metropolitných aglomerácií (metropolitan counties). Osobitný systém správy

mal od r. 1963 Londýn. Samosprávu v týchto celkoch zabezpečovali priamo

volené rady s volenými predsedami a na najnižšej úrovni príp. aj zhromaždenia

alebo rady farností. K modifikácii tohto systému správy došlo v ďalšej reforme

po r. 1986, keď boli zrušené metropolitné aglomerácie. Ich funkcie prebrali

nevolené špeciálne koordinačné orgány alebo metropolitné dištrikty. Po tejto

reforme môžeme v rámci Anglicka a Walesu rozlišovať samosprávu:

trojstupňovú – grófstva, dištrikty (obvody) a farnosti,

dvojstupňovú - grófstva a dištrikty (v miestach, kde nie je zriadená

samospráva farností),

jednostupňovú v prípade Veľkého Londýna a metropolitných dištriktov (ak

ovšem v rámci nich nie je zriadená správa farností).

- -

V Škótsku sa významná správna reforma uskutočnila v r. 1975. Na pevninskom

území Škótska bolo zriadených deväť samosprávnych oblastí (regions),

ktorých nižšími časťami sú dištrikty (obvody). Popri nich sú zriadené tri

ostrovné oblasti (Islands Areas).

2.3 Verejná správa v USA

Systém verejnej správy v tejto krajine je značne nejednotný, čo je

ovplyvnené rôznymi historickými tradíciami a federalizmom, nakoľko

organizácia miestnej správy je v právomoci vlád štátov. Samospráva sa

realizuje v rámci jednotlivých územných jednotiek, na ktoré sa štáty únie

členia. Najrozšírenejšou územnou jednotkou v USA je mestská korporácia

(municipial corporation). Jej samospráva sa realizuje formou jedného z týchto

troch systémov:

- systém rada – starosta (Mayor – Council). Vzťah rada – starosta má dvojakú

podobu. Prvou je model uprednostňujúci silné postavenie starostu voči rade,

druhým prevládajúcim je model so slabým postavením starostu.

- manažérsky, resp správcovský systém (City Managerial Systém), v ktorom

mestská rada menuje pre výkon svojich rozhodnutí manažéra (t.j.

profesionálneho úradníka)

- komisionársky systém, v ktorom sa nevolí mestská rada, ale zbor 3 – 5

komisionárov, z ktorých každý zodpovedá za konkrétny úsek správy a jeden

z nich zastáva funkciu starostu.

Menšie územné jednotky tvoria mestá a obce (towns, townships), ktoré

pôvodne vykonávali správu prostredníctvom mestských zhromaždení (town

meetings) a zhromaždení delegátov. Neskôr ich funkcie prebrali volené

samosprávne orgány.

Vyššie samosprávne celky predstavujú okresy (Counties) s vlastnými

orgánmi (County Goverments), ktoré zabezpečujú popri samosprávnych

funkciách aj rozsiahly výkon štátnej správy. Úlohy v oblasti správy vykonávajú

volení úradníci (šerif, súdny úradník, hlavný kontrolór a ďalší). Postupne sa na

miestnej úrovni vytvorili aj osobitné samosprávne obvody (napr. nezávislé

- -

samosprávne školské obvody), ktoré riešia tie úlohy vyňaté z kompetencie

všeobecných orgánov štátnej správy i samosprávy, ktorým je potrebné

venovať osobitnú pozornosť.

Preskúmavanie rozhodnutí samosprávnych orgánov sa môže uskutočňovať

všeobecnými súdmi, ktoré môžu rozhodovať aj o administratívnych veciach, ak

správa porušila právo alebo niektorú z občianskych slobôd ale spravidla len

v prípadoch, keď boli vyčerpané všetky administratívne opravné prostriedky.

Okrem toho existuje aj niekoľko špecializovaných súdov a správne orgány

s rozsudzovacou právomocou.

3. Trestnoprávna komparatistika

3.1 Základné pojmy
Predmetom porovnávania v oblasti trestného práva sú základné pojmy

trestného práva hmotného - trestný čin (jeho chápanie, vymedzenie, znaky,

klasifikácia), trestná zodpovednosť (a okolnosti zbavujúce trestnej

zodpovednosti), trest (druhy trestov, primeranosť trestov, spôsob ukladania

trestov) a základné pojmy trestného práva procesného, predovšetkým samotný

trestný proces a jeho jednotlivé inštitúty. Zaujímavé rozdiely v rámci trestného

práva sú najmä v ponímaní trestného procesu medzi kontinentálnym právom a

anglo-americkým právom ako aj v úprave a chápaní islamského trestného

práva.

3.2 Kontinentálne trestné právo
Základom trestného práva boli dlhé obdobie právne obyčaje, ktoré sa

postupne začali uplatňovať na súdoch, v snahe obmedzovať svojpomoc.

Rastom kráľovskej moci rástla i právotvorná činnosť panovníkov a od 15.

storočia štát prestáva tolerovať svojpomoc a trestanie trestných činov sa

stáva vecou rozhodovania súdov. Od 16. do 18. storočia sa kodifikačný záujem

z oblasti súkromnoprávnej preniesol aj do oblasti trestnoprávnej, výsledkom

- -

čoho boli prvé kriminálne konštitúcie. Ďalší pokrok prinieslo osvietenstvo

svojimi zákonníkmi (napr. Constitutio criminalis Thereziana - 1768), ktoré ešte

síce neodstránili všetky feudálne prvky ale snažili sa rozumne upraviť najmä

procesné dôkazné prostriedky. Postupne sa začala uplatňovať zásada Nullum

crimen sine lege, nullum poena sine lege a niektoré činy sa prestali považovať

za trestné. V období buržoáznych revolúcií sa objavili prvé ústavy a požiadavka

súladu všetkých zákonov s ústavou. Do ústav sa včleňovali základné zásady

trestného práva a trestného súdnictva. Deklarácia práv človeka a občana z r.

1789 obsahuje 5 trestnoprávnych zásad:

zákon je rovnaký pre všetkých,

zákon stíha len činy nebezpečné pre spoločnosť,

trestné právo musí spočívať na zásade “nullum crimen sine lege”,

nikto nemôže byť obžalovaný ani potrestaný inak ako podľa zákona,

dôkazné konanie musí spočívať na prezumpcii neviny – táto zásada, t.j. že

povinnosť dokázať vinu má žalobca bola oproti predchádzajúcemu obdobiu

významnou zmenou.

Všetky tieto zásady spolu so zásadou verejnosti súdneho konania sa

objavili v prvom francúzskom trestnom zákonníku z. r. 1791 a v Code penal z r.

1810 (tento zákonník mal vplyv aj za hranicami Francúzska a ovplyvnil

formovanie trestného práva v Európe). Bol platný do r. 1994 a bol tak

najstarším platným trestným zákonníkom na svete. Nový trestný kódex je

členený do 5 častí a ponecháva tradičnú klasifikáciu trestných činov podľa

Code penal (zločiny, prečiny a policajné priestupky). Významnými trestnými

zákonníkmi, ktoré boli prijaté v 19. st. boli aj rakúsky trestný zákon z r. 1852 a

nemecký Strafgesetzbuch z r. 1871. K zmene došlo aj v systéme trestov, kde

sa presadila požiadavka rozumnosti, primeranosti a preventívneho chápania

trestu a vytlačilo sa chápanie trestu ako pomsty a odplaty. V systéme trestov

sa ako hlavné tresty postupne vytvorili trest odňatia slobody a peňažné tresty

(rozširujú sa), resp. ich kombinácia a popri nich sa vytvorila sústava trestov

vedľajších (zákaz výkonu určitej činnosti, zhabanie veci, atď.). Krajiny

- -

kontinentálneho právneho systému spravidla zrušili trest smrti de iure alebo ho

de facto nevykonávajú.

Jednotu kontinentálneho trestného práva najlepšie vyjadrujú zhodné pojmy a

ich rovnaké chápanie v jeho základných oblastiach.

Trestné konanie pred súdom v kontinentálnom práve začína spravidla na

základe vznesenia obžaloby prokurátorom. V senátoch trestných súdov môžu

popri sudcoch z povolania zasadať aj laickí sudcovia. Charakteristické pre

kontinentálny systém bolo prevládajúce tzv. inkvizičné konanie, ktoré v štádiu

súdneho konania bolo v rukách sudcu z povolania, ktorý ho riadil a vykonával

dôkazy. Napokon sudca, resp. senát rozhodol o vine a treste. V súčasnom

období je bežné posilňovanie adverzatívneho charakteru a kontradiktórnosti

trestného konania. V konaní pred súdom sa vo väčšine krajín kontinentálnej

Európy neuplatňuje porota (výnimku tvorí napr. Francúzsko, Belgicko,

Španielsko

Literatúra súčasného obdobia poukazuje na určitú krízu v oblasti trestnej

justície, spôsobenej enormným nárastom kriminality. Preto sa v oblasti

trestného práva objavujú rôzne reformné aktivity, zamerané najmä na väčšiu

účinnosť trestného konania (predovšetkým na zrýchlenie trestného konania) a

kvalitnejšiu ochranu ľudských práv, najmä obvineného o.i. aj v dôsledku snáh

o zrýchlenie trestného konania. V záujme zrýchlenia trestného konania sa

presadzujú rôzne čiastkové reformy – ako napr. zrýchlenie prípravného

konania (vykonanie len závažných dôkazov, ostatné len v hlavnom

pojednávaní, možnosť zastavenie trestného konania štátnym zástupcom ak ide

o nepatrnú vinu páchateľa a verejnosť nemá záujem na jeho stíhaní, atď.),

zavedenie nových druhov konania (trestný príkaz, rozkazné konanie, ďalej

skrátený proces, urýchlené konanie, bezprostredné predvedenie – pri

dostatočnom množstve dôkazov v prípade prečinov predvedenie pred súd

v deň zatknutia, atď.), zmenšovanie senátov, snahy o neformálnosť hlavného

pojednávania zredukovaním formálnych pravidiel a pripustenie aktívneho

vplyvu obžalovaného na proces dokazovania.

- -

3.3 Anglo-americké trestné právo
V odvetví trestného práva jednoznačne dominuje proces, s presne

vypracovanými pravidlami. Procesné právo je vôbec jedným z popredných

odvetví práva, čo do rozsahu a dôležitosti. Hmotné právo bolo až do 19.

storočia pomerne neformálne a nejasné a až v priebehu 20 st. dochádzalo

k jeho obohacovaniu. Ide o právo, ktoré nie je tvorené právnou vedou na

základe abstraktných princípov ale naopak je právom procesualistov a

praktikov.

Anglické trestné právo. Hmotné právo je odvetvie práva, ktoré s cieľom chrániť

spoločnosť stanovuje, ktoré správanie je trestné, všeobecné zásady

zodpovednosti a stanovuje tresty za správanie označené ako trestné. V tomto

zmysle je trestný čin (crime) chápaný ako pozitívny či negatívny čin, ktorý je

porušením trestného práva a jeho základné znaky definuje právo. Trestné činy

sú rôznym spôsobom klasifikované. Základná klasifikácia člení trestné činy

podľa Common Law na “treasons” – vlastizrada (porušenie lojality voči

Korune), “felonies” – ťažké, hrdelné trestné činy a “misdemeanours” – ľahšie

trestné činy a priestupky. Trestné činy podľa zákona upravuje The Criminal

Law Act z roku 1967. Základnými elementmi trestného činu sú “the actus reus”

– zavinené konanie, protiprávny skutok, ktorý predstavujúce fyzický aspekt

trestného činu, “the mens rea” – trestný úmysel a kauzálna súvislosť medzi

konaním a následkom. K vzniku trestnej zodpovednosti (criminal capacity) sa

vyžaduje dobrovoľnosť, príčetnosť a požadovaný vek (10 rokov).

V systéme trestov najvyšším trestom je trest odňatia slobody na

doživotie. Pri uložení trestu odňatia slobody sa väčšine uväznených

nepodmienečne odpúšťa jedna tretina trestu. Okrem toho páchatelia môžu byť

prepustení aj na podmienku po odpykaní jednej tretiny trestu (v prípade

odsúdenia na doživotie najskôr po odpykaní 20 rokov trestu). Páchatelia

majetkových deliktov alebo menej závažných foriem násilia sú spravidla

trestaní formou pokút, náhrad škôd obetiam, podmienečných trestov, služby

- -

pre verejnosť alebo kombináciou podmienečných trestov a služieb pre

verejnosť. Mladiství páchatelia dostávajú za menšie trestné činy a priestupky

policajnú výstrahu.

Základom procesného práva je právo na spravodlivý proces (fair trial),

ktorého zásady vyjadruje už Magna Charta v článku, podľa ktorého nemožno

slobodného človeka odsúdiť bez súdneho pojednávania. Trestný proces je

značne poznamenaný tradíciou. V Anglicku až 19. storočia absentoval úrad

prokurátora a teoreticky ako obžalobca mohol v procese pred nižšími súdmi,

ktorými sú v trestných veciach magistrátne súdy (nesmú uložiť vyšší trest ako

6 mesiacov odňatia slobody, resp. 2 tisíc libier) vystupovať ktorýkoľvek občan.

V praxi však obžalobcom býva polícia (a to aj po vzniku prokuratúry),

príslušník polície pritom nekoná v mene štátu ale vystupuje na úrovni občana

ako súkromná osoba. V trestnom konaní sú procesné strany označené

osobnými menami a proces sa odohráva ako spor medzi dvoma súkromnými

osobami, v ktorom aj polícia si berie na pomoc právneho poradcu a advokáta.

Na nižších súdoch konanie prebieha bez poroty.

Súkromná obžaloba (private prosecution

) a policajná obžaloba sa

realizuje len v obmedzenom počte prípadov. Prejednávanie ťažších trestných

činov na vyšších súdoch začína na základe obžaloby (indicment) predkladanej

prokurátorom (public prosecution

). Ak nie je zamietnutá obžaloba nasleduje

hlavné pojednávanie, v úvode ktorého sa položí otázka obžalovanému, či sa

cíti vinný. Ak odpovedá záporne súd určí 12 člennú porotu (zostavenú

náhodným výberom zo zoznamu voličov), ktorej úlohou je vyniesť výrok o

vine. V súčasnosti sa už nevyžaduje jednomyseľné rozhodnutie poroty, od r.

1967 sa pripúšťa aj väčšinový verdikt. Konanie pred súdom má adverzatívny

charakter, v priebehu ktorého sudca svedkov nevypočúva, len v postavení

nestranného arbitra dozerá na riadny priebeh konania a prípustnosť vykonania

dôkazov. Jeho úlohou je doviesť proces do konca a v prípade že je obžalovaný

uznaný vinným, rozhodnúť o treste. Dôkazné právo je významnou súčasťou

procesného práva. Obsahuje pravidlá o tom, aké dôkazy môžu byť predložené,

- -

aké dôkazy sa pre určitú vec vyžadujú, akým spôsobom možno klásť otázky,

atď.. Nepriame svedectvá ako aj výpovede osôb, ktoré neboli pozvané za

svedkov, sú neprípustné. Vylúčené je aj priznanie obvineného, ak nemôže byť

dokázané, že sa priznal dobrovoľne. Získavanie a vylúčenie nespoľahlivých a

protiprávne získaných dôkazov je od r. 1984 upravené aj zákonom.

Nedodržiavanie zákazu istých dôkazných prostriedkov sa prísne sankcionuje a

dôsledkom je aj zákaz použitia dôkazu.

Tendencie skracovať a urýchľovať proces (príp. ho aj vynechať ak je to

prípustné) viedli k zákonnému uznaniu dohôd v trestnom konaní. Uzatvárajú sa

na základe “guilty plea”, alebo “plea bargaining”. Podstatou týchto dohôd je

priznanie viny obžalovaným v menej závažnom trestnom čine, alebo len

v jednom alebo niekoľkých bodoch viacbodovej obžaloby za nižší trest, ako

hrozil pri pôvodnej obžalobe.

Americké trestné právo spočíva na báze anglického práva, preto jeho základy

vykazujú značné podobnosti. Jestvujúce rozdiely sú najmä dôsledkom

federatívneho usporiadania štátu, z ktorého pramení veľká členitosť

amerického práva, nakoľko každý štát Únie má svoje vlastné trestné právo.

Hmotné trestné právo zahŕňa definície jednotlivých trestných činov a

všeobecné zásady trestnej zodpovednosti. Trestný čin je chápaný ako konanie

alebo opomenutie porušujúce právo a je s ním spojený na základe odsúdenia

niektorý z nasledujúcich trestov alebo ich kombinácia: smrť, trest odňatia

slobody, pokuta, prepustenie z úradu alebo nespôsobilosť zastávať čestný, či

výnosný úrad alebo trust. Trestné činy sa členia na trestné činy podľa common

law a podľa zákona, pričom existujú federálne trestné činy (podľa United

States Code Annotated, Title 18), napr. vyhýbanie sa plateniu daní, únosy cez

hranice štátov, problémy národnej bezpečnosti, drogy apod. (sú to trestné činy

podľa federálneho zákona, nakoľko neexistujú federálne trestné činy podľa

common law) a kodifikované trestné činy jednotlivých štátov. Základné

členenie trestných činov spočíva v rozlišovaní “felonies” – ťažkých trestných

činov a “misdemeanors” – ľahšie trestné činy.

- -

Trestné konanie spočíva na ústavnej zásade práva na riadny proces (due

process of law), ktorá ukladá štátnym orgánom povinnosť dodržiavať

stanovené pravidlá, ktoré chránia jednotlivcov pred jednostrannými zásahmi zo

strany štátnej moci. Patrí k nim riadne upovedomenie občana o konaní, ktoré

sa proti nemu začalo, záruka, že bude vypočutý a bude mať možnosť obhajoby.

Súdne konanie je založené na princípe odporovania a rovnosti strán, ktoré

aktívne ovplyvňujú priebeh konania. Sudca riadi konanie a do súboja strán

zasahuje len v takej miere, v akej to vyžadujú procesné pravidlá. Od

európskych pravidiel sa líšia najmä pravidlá dokazovania – evidence rules,

predovšetkým výpoveď svedkov. Svedkovia môžu len odpovedať na otázky

právnych zástupcov strán a nedovoľuje sa im spontánne líčiť vnímané

udalosti, vyvodzovať závery a vyslovovať domnienky. Výpoveď musí byť

založená na skutočných poznatkoch z prvej ruky. O vine obžalovaného

rozhoduje dvanásťčlenná porota. Vo veľkej väčšine trestných prípadov sa

konanie realizuje na základe dohody medzi obžalobou a obhajobou – plea

bargaining, guilty plea. Procesné právo je väčšinou kodifikované na federálnej

úrovni a aj jednotlivé štáty majú vlastné súdne poriadky.

3.4 Islamské trestné právo
Podstatnou zásadou islamského trestného práva je princíp, podľa ktorého

možno človeka stíhať len za čin, ktorý bol označený ako trestný skôr, ako sa ho

páchateľ dopustil. Táto zásada sa v oblasti islamu dodržiavala skôr ako ju

poznalo moderné európske právo. Základom trestu je odplata. Trestné činy sa

delia do troch kategórií - hadd, qisás a ta´zir. Do kategórie hadd patria trestné

činy porušujúce božie práva (krádež, lúpež, cudzoložstvo, krivé obvinenie

z cudzoložstva, vzbura, zrada islamu, a požívanie alkoholu). Za tieto trestné

činy sa ukladal niektorý z kategórie presne určených trestov – hudúd (trest

smrti, ukrižovanie, zmrzačenie, vyhnanstvo a telesné tresty). Kategóriu qisás

predstavujú trestné činy proti ľudským právam (k základným patrili zabitie a

nenapraviteľné ublíženie na zdraví). Trest závisel od vôle poškodeného alebo

jeho príbuzných a riadil sa ustanoveniami koránu o krvnej pomste, ktorá mohla

- -

byť vykonaná len na skutočnom páchateľovi a nie aj na príslušníkoch jeho

rodiny, či kmeňa, ako predtým. Snahy obmedziť aplikáciu krvnej pomsty

vyjadruje aj doporučenie prijímať namiesto nej výkupné (dija – za zabitie aj za

ublíženie na zdraví). Poškodený sa teda mohol uspokojiť aj s výkupným alebo

dokonca mohol páchateľa úplne oslobodiť.

Do poslednej skupiny patrili tie formy spoločensky nebezpečného

správania, ktoré sa neradili ani do jednej z dvoch vyššie uvedených skupín

(napr. krivá výpoveď, svojvôľa voči podriadeným, špionáž atď.). Trest sa

ukladal podľa uváženia sudcu (najčastejšie to boli infamujúce, t. zn.

zhanobujúce tresty – napr. oholenie hlavy).

Konanie prebiehalo pred samosudcom, bolo verejné a neexistovala

špecializácia súdov a sudcov. Z dôkazných prostriedkov najväčší význam mala

výpoveď svedkov a prísaha. Za výnimočných okolností sa pripúšťala aj

výpoveď z druhej ruky, musela však byť potvrdená dvoma svedkami.

Sudcom (kádím) sa mohol stať iba mudžtahíd, právny expert s požadovaným

vzdelaním a stanovenými fyzickými a morálnymi predpokladmi.

Do islamského trestného práva prenikli vplyvy západného, najmä

európskeho práva a na začiatku 20. storočia začalo islamské právo v oblasti

trestného práva ustupovať. Všeobecne uznávaným prameňom práva sa stal

zákon (napr. v r. 1840 bol prijatý trestný kódex Osmanskej ríše čiastočne

ovplyvnený francúzskym Code penal). Podľa západných vzorov sa vytvárali aj

normy procesného práva. Tento ústup šaríe sa v súčasnosti v mnohých

islamských štátoch javí ako dočasný. S rastom fundamentalizmu sa

zaznamenáva aj návrat princípov šaríe do súčasného trestného práva – napr. v

iránskom Trestnom zákone z r. 1981 (tresty šarie postihujú cudzoložstvo,

požívanie alkoholických nápojov, uznáva sa právo na krvnú pomstu, apod.),

v pakistanskom trestnom práve vo viacerých zákonoch prijatých v r. 1979

(napr. amputácia končatiny za krádež apod.), v Saudskej Arábii a v menšom

rozsahu v Líbyi.

- -

B. Súkromnoprávna komparatistika
Súkromnoprávna komparatistika je zameraná predovšetkým na občianske

právo ako na ius generale a považuje sa za základnú komparatistiku. Vytvára

si veľké právne systémy a v tejto sfére podrobuje súkromné právo detailnému

štúdiu.

Nakoľko nie je vždy možné úplne presne rozlíšiť sféru verejnoprávnu a

súkromnoprávnu, najmä v prípade právnych systémov, ktoré toto členenie

nepoznajú a neuplatňujú, môžu sa v rámci súkromnoprávnej komparatistiky

objaviť verejnoprávne súvislosti a prvky.

1. Kontinentálny právny systém

1.1 Základná charakteristika kontinentálneho právneho systému
Charakteristické pre systém kontinentálneho európskeho práva je to, že je

to systém práva písaného – lex scripta, vo vzťahu ku ktorému sú eventuálne

iné pramene práva iba prameňmi subsidiárnymi. Právo vytvárajú najvyššie

štátne orgány a je vylúčená iná tvorba práva. Sudca právo netvorí iba ho

nachádza. Platí “iudex ius dicit inter partes” (sudca vyhlasuje právo medzi

stranami sporu). Toto pravidlo platilo už v antickom Ríme a na kontinente ho

opäť upevnila recepcia rímskeho práva.

Kontinentálne právo bolo sformované na európskom kontinente, odkiaľ sa

potom rôznymi cestami (najmä kolonizáciou) rozšírilo aj mimo Európy. Dnes na

svetovej mape netvorí homogénnu a súvislú oblasť (relatívne homogénnu

právnu oblasť predstavuje len Európa), nakoľko toto právo platí aj v Latinskej

Amerike a v niektorých častiach Ázie a Afriky.

Korene tohto právneho systému spočívajú predovšetkým v rímskom práve,

ale aj v práve kanonickom a románskom a germánskom barbarskom práve.

Jeho zdokonaľovanie bolo evolučným procesom. V anglickej právnej oblasti sa

tento systém označuje ako “civil law”.

Základnými charakteristickými znakmi tohto systému teda sú, že je to právo:

a) písané,

- -

b) legislatívne (vzniká legislatívnou činnosťou kompetentných štátnych

ústavných orgánov),

c) výlučné voči ostatným systémom (väčšina krajín kontinentálneho systému

vylučuje sudcovskú tvorbu práva, resp. akékoľvek iné právo, niekedy

s výnimkou obyčajového práva, ktoré je kompatibilné s akýmkoľvek iným

právom),

d) jeho podstatou je systém občianskeho práva v kódexovej forme.

1.2 Vývoj kontinentálneho právneho systému
Centrom formovania tohto systému bola západná Európa, v ktorej vývoj

prebiehal v týchto základných etapách:

a) obdobie formovania tzv. barbarského práva a obyčajového kmeňového

práva v Európe,

b) obdobie formovania feudálnych štátov a renesancie idey práva,

c) renesancia rímskeho práva (ako jeden z rozhodujúcich momentov),

d) vznik spoločného práva univerzít,

e) rozvoj a vplyv filozofických škôl na vývoj práva,

f) obdobie novodobých kodifikácií, keď vznikali legislatívne základy

novodobých právnych poriadkov (ako ďalší rozhodujúci moment).

Barbarské právo v

Európe.

Jedným z východísk, na ktorých spočívala stredoveká Európa boli vlastné

tradície barbarských, predovšetkým germánskych kmeňov.

V Európe sa v 5. storočí postupne prestalo uplatňovať rímske právo a

postupne ho začali nahrádzať právne obyčaje barbarských kmeňov, ktoré

v tomto období vtrhli do Európy. Medzi nimi dominovalo právo germánskych

kmeňov. Na základe ich obyčajového práva, zmiešaného s obyčajovým

právom pôvodného obyvateľstva a zvyškami predjustiniánskeho rímskeho

práva sa začína formovať kontinentálny systém práva. Germánske obyčajové

právo bolo základom rozhodovania na ľudových zhromaždeniach.

Predstavovalo normatívny systém poznačený pohanskými kultovými

- -

elementmi, charakterizovaný očakávaním božského zásahu, ktoré sa zachovalo

v stredoveku v podobe božieho súdu. Germánske právo sa okrem toho

vyznačovalo vecným nazeraním a silným spoločenským duchom. Základom

spoločnosti boli veľké rodiny spojené pokrvným príbuzenstvom, v rámci

ktorého sa uplatňoval princíp personality, postupne, po trvalom usadení na

istom území a nadobudnutí vzťahu k nemu sa začal uplatňovať aj princíp

teritoriality. Tieto oba princípy v tomto období splývali, nakoľko ešte

nedochádzalo k zmiešavaniu medzi jednotlivými kmeňmi (právo teda pôsobilo

len pre príslušníkov určitého kmeňa a zároveň pôsobilo na určitom území).

Stretnutie Germánov s rímskou právnou kultúrou sa neudialo naraz a rovnako:

a) antickú tradíciu v najväčšom rozsahu prevzali kmene, ktoré prenikli na

územie rímskej ríše a usadili sa tam (najmä Góti, Burgundi a Longobardi),

b) rímsky vplyv sa prejavil aj na kmeňoch, ktoré boli v bezprostrednom

susedstve s rímskou ríšou (najmä Frankovia),

c) rímska kultúra priamo neovplyvnila tie germánske kmene, ktoré sa

nedostali na územie rímskej ríše a do jej bezprostredného vplyvu (Sasi,

Frízi, severní Germáni).

Podľa toho môžeme v západnej Európe sledovať dve základné línie vývoja

barbarského práva:

barbarské právo románske (rímskou právnou kultúrou silne ovplyvnené

germánske právo) a

barbarské právo nemecké.

Románske právo sa rozvíjalo najvýraznejšie na území dnešného Francúzska,

Talianska, Španielska, atď.. Vo Francúzsku sa aj po zániku Rímskej ríše naďalej

sa uplatňovalo rímske právo v južnej časti u Vizigótov a Burgundov. Po vpáde

Frankov do severných regiónov sa začala formovať franská štátnosť a začína

rozvoj franského obyčajového práva, ktoré postupne vytlačilo rímske právo.

V 9. storočí po rozdelení Franskej ríše prichádza k zlomu vo formovaní

barbarského práva, formuje sa nemecká štátnosť a rozvíjajú sa aj počiatky

nemeckého práva. Toto právo však nikdy nevytvorilo jednotný ucelený právny

systém, právo jedného štátu. Bolo rozmanité podľa jednotlivých kmeňov -

- -

Sasov, Alamanov, Gótov, Frankov, Vandalov, atď., ktoré netvorili jednotný

národ. Okolité národy však označovali nimi vytvorené a používané právo ako

“germánske právo”. Silný vplyv zaznamenalo v ďalšom období na rozvoj

mestských práv stredovekých miest. V obd. od 5.- 6. st. do 9.-10. st. sa písané

právo objavovalo v dvoch základných podobách:

zbierkach práva, nazývaných lex – boli to najmä zbierky ovplyvnené

rímskym právom, t.j. kmeňov, ktoré boli silno romanizované a zbierky

germánskeho obyčajového práva,

zákonoch tvorených panovníkmi, nazývanými pactus, alebo capitulare.

Obdobie formovania ranofeudálnych štátov a renesancia idey práva.

Panovníci ranofeudálnych štátov sa snažili o centralizáciu moci, významným

prostriedkom tohto procesu malo byť nimi tvorené právo, ktoré sa spravidla

vzťahovalo na územie celej krajiny, jeho presadenie však záviselo od reálnej

panovníkovej moci. Snaha o podriadenie obyvateľstva pod jurisdikciu

panovníka sa prejavovala v pokusoch o zriaďovanie vyšších súdov a

panovníckych úradov. Novým prvkom stredovekého spôsobu spolunažívania

boli mestá. Ich rozvoj priniesol aj rozvoj hospodárskeho života a obchodu,

v dôsledku čoho sa vynorila potreba modernej právnej regulácie týchto

vzťahov. V prostredí talianskych miest sa vytvára moderné medzinárodné

súkromné právo, ktoré prináša nový súdny proces, nový spôsob riešenia

kolízie mestských práv a úpravu obchodného styku. Vytvára sa všeobecné

právo talianskych miest – ius commune.

Recepcia rímskeho práva.

Podľa mnohých autorov začínajú dejiny novodobého súkromného práva

znovuobjavením justiniánskeho Corpus Iuris Civilis koncom 11. storočia, keď

sa začína kvalitatívne nová etapa vývoja práva. Rímske právo prežilo starovek

a potom, čo boli v Alexandrii znovunájdené Digesta, začína na prelome 11. a

12. storočia jeho nové pôsobenie. Záujem oň prejavili najskôr v talianskej

Bologni a skoro sa ukázalo, že rímske právo je dobre fungujúcim a dobre

premysleným právnym poriadkom, právom rozvinutých trhových vzťahov

starovekého sveta, ktorý zodpovedá aj potrebám vtedajšieho obdobia. Bolo

- -

akceptovateľné svojou praktickosťou, vecnosťou a reálnosťou. V podobe,

v ktorej sa zachovalo sa však nehodilo pre bezprostrednú aplikáciu, nakoľko

Digesta boli len výberom častí z diel najvýznamnejších rímskych právnikov.

Rímske právo s praxou spájali glosátori a postglosátori, ktorí preň vytvorili

svojou činnosťou predpoklady, aby mohlo reálne ovplyvňovať právny život.

Nimi prepracované rímske právo sa stalo základom všeobecného európskeho

práva – ius communne (popri ňom tvorilo významnú zložku tohto systému aj

kanonické právo). Preberanie ius commune do práva formujúcich sa

feudálnych štátov sa označuje ako recepcia rímskeho práva. Bol to zložitý

historický proces, ktorý prebiehal v Európe medzi 12. až 16. storočím. Bol to

prvý a najrozsiahlejší prípad akulturácie v histórii, ktorá akoby odsúvala

domáce obyčajové práva na vedľajšiu koľaj. Vzťah rímskeho práva a

domáceho práva bol rôzny, podľa toho či daná oblasť bola zasiahnutá

recepciou priamo alebo len sprostredkovane. V krajinách, kde prebehla plná

recepcia (najmä Nemecko, ale aj Španielsko, Taliansko, Portugalsko, juh

Francúzska, Rakúsko, Holandsko) domáce právo nezaniklo, ale sa prejavovalo

ako miestna odchýlka a modifikácia rímskeho práva. V Nemecku sa takéto

používanie rímskeho práva označovalo ako “usus modernus pandectarum”

(moderné používanie pandekt, t.j. použitie s prihliadnutím na lokálne odchýlky)

a tento prístup sa postupne rozšíril aj za hranice Nemecka. V krajinách, ktorých

sa recepcia dotkla len nepriamo sa rímske právo využívalo najmä na vypĺňanie

medzier domáceho práva (napr. Uhorsko).

Právo tohto obdobia bolo charakteristické svojou viacvrstevnatosťou, tj.

v tvoriacich sa novovekých štátoch existovalo súčasne viac systémov práva: -

univerzálne rímske právo, kanonické právo, domáce obyčajové právo, ktoré

mohlo byť rozmanité podľa jednotlivých skupín obyvateľstva. Pre lepšiu

orientáciu v takýchto zložitých normatívnych systémoch sa postupne

v spoločnosti vytvorili pravidlá, ako napr. lex specialis derogat legi generali,

mestské právo má prednosť pred právom oblasti, lex posterior derogat legi

priori, atď. Dôležitým faktorom v priebehu tohto procesu bola skutočnosť, že

cirkev postupne zaujala k rímskemu právu kladný postoj a to napriek tomu, že

- -

bolo právom pohanov a vznikalo mimo kresťanskej cirkvi. Cirkev rozvíjala

svoje vlastné, kanonické právo, silne vplývajúce aj na mimocirkevný život

(predovšetkým v oblasti manželských vzťahov, dedičských sporov a všetkých

vzťahov, kde jedným zo subjektov boli duchovní). Napriek počiatočnému

zákazu vyučovať rímske právo, cirkev skoro rozpoznala jeho užitočnosť a to aj

pre rozvoj kanonického práva. Vytvorila sa medzi nimi akási praktická

subsidiarita, v rámci ktorej sa vzájomne doplňovali.

Po ukončení procesu recepcie rímskeho práva sa v 17. storočí začína

venovať pozornosť národným právam a ich rozvoju (aj keď až do 19. storočia

mali vznikajúce národné práva len druhoradý význam) a na univerzitách sa

začína postupne vyučovať aj národné právo (v Upsale švédske právo od r.

1620, vo Wittenbergu nemecké právo, na Sorbone domáce právo na katedre

francúzskeho práva, založenej v r. 1679, atď.).

Univerzitné právo.

V prostredí prvých stredovekých univerzít (Bologna, Perugia, Paríž, Avignon,

Padova atď.) sa formuje právo, vyznačujúce sa abstraktnosťou a

univerzalizmom. Vyučovalo sa svetské aj cirkevné právo, svetské právo však

nebolo právom pozitívnym, praktickým, nebolo to právo konkrétneho štátu,

naopak bolo to právo vzorové, vytvorené teoretickým zovšeobecnením.

Nevyučovalo sa ani obyčajové právo, nakoľko toto “nevystihovalo

spravodlivosť”.

Významným prínosom stredovekých univerzít bolo rozvíjanie právnej vedy.

Najmä v Bologni pôsobiaca škola glosátorov a po nej nastupujúca škola

postglosátorov spustili jej nebývalý rozvoj, tak, že právna veda sa stávala

skutočne živou silou, ktorá aktívne utvárala právny život.

Vplyv filozofických škôl na vývoj kontinentálneho práva.

Nové rozmery vo vývoji práva priniesli filozofické školy novoveku. Najprv to

bol právny humanizmus, rozvíjajúci sa najmä vo Francúzsku a Taliansku,

charakterizovaný historicko – kritickým prístupom k justiniánskej kodifikácii.

Je nápadný svojou uhladenou formou, kvôli ktorej sa označuje ako “elegantná

jurisprudencia”. V neskoršom vývoji však nad elegantnou kultúrou víťazí

- -

v humanizme praktická orientácia, smerujúca k systematizácii právneho

myslenia a k pokusom usporiadať právo.

V 17. storočí v európskych právnych dejinách nastupuje epocha

prirodzeného práva, začiatky ktorej sa spájajú s menom Huga Grotiusa.

Uplatňuje sa najprv na univerzitách a prejavuje sa vyzdvihovaním rozumu,

slobody a rešpektovaním ľudskej osobnosti. Vek prirodzeného práva je vekom

prvých kodifikácií, ovplyvnených osvietenským absolutizmom. Prvé kódexy

vznikali v oblasti verejného (trestného) práva a objavujú sa aj súkromnoprávne

diela. Prvé kodifikačné snahy boli zaznamenané v Bavorsku, Prusku a Rakúsku

(výsledkom týchto snáh boli napr. tereziánske kodifikačné zákony a zákony

Jozefa II. ).

Ako opozícia voči prirodzenoprávnemu racionalizmu sa v Nemecku rozvíja

historická škola, presadzujúca čisté rímske právo (oproti ius communne

presadzovanému prirodzenoprávnou školou). V rámci historickej školy vznikla

v Nemecku samostatná veda pandektného práva (od slova pandektá – t. zn.

digesta), t. j. nemecká pandektistika (označovaná aj ako “pojmová právna

veda”), ktorej základom bola päť členná schéma súkromného práva (rozlišuje

právo vecné, obligačné, rodinné a dedičské a ako nóvum prináša všeobecnú

časť). Rozvíja sa najmä pod vplyvom Georga Heiseho a Rudolfa Iheringa.

Moderná kodifikácia práva.

Od prirodzenoprávnych kodifikácií smeroval vývoj súkromného práva na

rozhraní 18. a 19. storočia k modernej kodifikácii. Na začiatku 19. storočia sa

uskutočnila prvá etapa modernej kodifikácie vydaním francúzskeho Code civil

v r. 1804 a rakúskeho ABGB v r. 1811. Tieto dodnes živé, vynikajúce kodifikačné

diela vyjadrujú ducha svojej doby – sú to diela osvietenecké a

prirodzenoprávne. V druhej vlne kodifikácií sa koncom 19. storočia zrodili

nemecký BGB a švajčiarsky ZGB, ktoré oproti prvým, “klasickým” občianskym

zákonníkom boli viac pragmatické a už neobsahovali osvietenecké a

prirodzenoprávne prvky, čo bolo tiež odrazom doby ich vzniku – teda prelomu

storočí.

- -

Kodifikácie znamenali veľký pokrok a úspech a predstavujú druhý podstatný

moment pri formovaní kontinentálneho práva.

1.3 Podsystémy (členenie) kontinentálneho práva
Kontinentálne právo nie je úplne homogénnym systémom, môžeme ho

členiť do niekoľkých okruhov. V komparatistickej literatúre nachádzame rôzne

triedenia a vymedzenie rôzneho počtu podsystémov. V. Knapp vymedzuje šesť,

resp. sedem podsystémov, pričom základom tohto členenia sú dominujúce

občianske kódexy.

a) francúzsky okruh

Je prototypom kontinentálneho právneho systému a zo všetkých jeho

okruhov je jeho vplyv za hranice vlastnej zeme najrozsiahlejší. Tento vplyv

zasiahol vo väčšej či menšej miere väčšinu západoeurópskych krajín, krajiny

Latinskej Ameriky, početné krajiny Blízkeho i Ďalekého východu a

juhovýchodnej Ázie a tie africké štáty, ktoré vznikli na území bývalých

francúzskych a belgických kolónií. Francúzske právo sa šírilo najmä v období

francúzskej hegemónie a expanzie v Európe, keď Napoleon priamo ovládol

časť Európy a budoval systém štátov závislých od Francúzska. Ďalšou cestou

bolo rozširovanie koloniálnej sústavy od konca 19. storočia, pri ktorom sa

Francúzsko sústredilo predovšetkým na ovládnutie “čiernej Afriky” a Indočíny.

Napokon cestou bolo aj vedomé preberanie francúzskeho práva (Code Civil),

najmä na základe etnického príbuzenstva, v dôsledku hospodárskych stykov,

atď.

Základom tohto subsystému je Code Civil z r. 1804, platný s početnými

zmenami a doplnkami už 200 rokov. Preberá a rozvíja tradičné inštitúty

dovtedajšieho obyčajového a aj rímskeho práva (o. i. najmä zmluvy, rodinné

vzťahy, dedičské právo, susedské, manželské a rodičovské vzťahy) a tiež

akceptuje a rozvíja inštitúty, ktoré priniesla revolúcia (záruka osobných slobôd,

sloboda podnikania, zmluvná voľnosť, úprava vlastníctva, atď.), výsledkom

ktorej boli hlavné zásady tohto diela – formálna rovnoprávnosť, posvätnosť

súkromného vlastníctva a zmluvná sloboda. Jeho vznik je spojený s troma

- -

významnými mužmi – Jeanom Portalisom, stúpencom prirodzenoprávnej školy

a J. J. Rousseaua a predstaviteľom rímskeho (teda písaného) práva,

Francoisom Trochetom, parížskym advokátom, odborníkom na francúzske

obyčajové právo a napokon so samotným Napoleonom, ktorý napriek tomu že

nebol právnikom sa zúčastňoval jeho tvorby a v niektorých prípadoch ju aj

priaznivo ovplyvnil (CC mu vďačí za svoju jednoduchosť a zrozumiteľnosť aj

pre laikov) a v konečnom dôsledku má rozhodujúcu zásluhu na jeho prijatí a

rozšírení po Európe.

Štruktúra - CC má 2281 článkov, rozdelených do úvodného titulu a troch kníh.

Nakoľko súčasné členenie občianskeho práva je dielom nemeckej

pandektistiky, ktoré v dobe vzniku CC ešte neexistovalo, člení tento svoj obsah

na práva osobné a práva k veciam.

V úvodnom titule v 6 článkoch pojednáva o vyhlasovaní zákonov, v čl. 2 o

neprípustnosti retroaktivity, osobnej a vecnej pôsobnosti zákonov, v čl. 4 o

zákaze odmietnutia spravodlivosti (rozhodovanie sporov už nezáviselo od

ľubovôle vrchnosti ale stalo sa povinnosťou štátu voči občanovi), v čl. 5

vylučuje precedentné pôsobenie súdneho rozhodnutia (iudex ius dicit inter

partes) a stanovuje tiež, že právne normy významné z hľadiska verejného

poriadku a dobrých mravov sú kogentné.

Prvá kniha pojednáva o osobných právach – t. j o spôsobilosti k právnym

úkonom a osobnom štatúte a rodinnom práve. CC zaraďuje osobné práva

k rodinnému právu, nakoľko v tej dobe neexistovali ešte všeobecné časti

zákonníkov a subjektmi práva boli len fyzické osoby (inštitút právnickej osoby

ešte právo nepoznalo), takéto riešenie sa preto zdalo najlogickejšie Základným

princípom prvej knihy je princíp rovnosti pred zákonom. Zakotvuje tiež princípy

osobnej slobody a sekularizácie manželstva a rodiny.

Druhá kniha upravuje vlastníctvo a vecné práva k cudzej veci. Čl. 544

definuje vlastníctvo ako právo užívať veci a disponovať nimi najabsolútnejším

spôsobom, okrem spôsobov právom zakázaným. Je ohlasom na čl. 17

Deklarácie práv človeka a občana. Táto koncepcia vlastníctva bola zakotvená

aj v ďalších kodifikáciách. Základným princípom tejto knihy je princíp slobody

- -

vlastníctva. Neobsahuje však ustanovenia o pozemkovej, resp. katastrálnej

knihe, ktoré nahrádza registračným princípom.

Tretia kniha pod názvom “O rôznych spôsoboch nadobúdania vlastníctva”,

pojednáva o dedičskom a záväzkovom práve. Zakotvuje zásadu zmluvnej

voľnosti, ako aj neformálnosť zmluvných záväzkov, pri hodnotách nad 150

frankov však vyžaduje písomnú formu.

b) okruh rakúsky

Opiera sa o Všeobecný občiansky zákonník – Allgemeines bürgerliches

gesetzbuch (ABGB), ktorý okrem bývalého Rakúska zaznamenal istý vplyv

v Srbsku, Rumunsku a Grécku a rakúske pramene tvrdia že aj v Chile a Brazílii.

Je to vynikajúce právnické dielo, jasné, prehľadné, napriek tomu však

nedosahuje úrovne CC. Prejavuje sa na ňom vplyv rímskeho práva a

prirodzeného práva, najmä vďaka jeho poslednému hlavnému redaktorovi

Franzovi von Zeillerovi. Okrem toho badať na ňom vplyv právnej praxe

tradičných rakúskych zemí ale aj zemí česko-moravských (napr. inštitút

pozemkovej knihy).

Vo svojom triedení je ABGB o niečo logickejší ako CC, Heiseho

systematika síce v období jeho vzniku v Rakúsku bola už známa ale Rakúšania

ju neprijali.

ABGB pozostáva z 1502 paragrafov, člení sa na úvod a 3 diely. Úvod obsahuje

niekoľko významných ustanovení. Najmä ustanovenie o pôsobnosti a výklade

zákonov, o prameňoch práva, zákaze retroaktivity, vylúčenie normatívneho

pôsobenia sudcovského rozhodnutia, zásadu monopolu štátnej ochrany práv,

v ktorom dáva občanovi právo domáhať sa ochrany svojich práv ale aj

povinnosť štátnych orgánov poskytnúť ochranu a zároveň pre občana

povinnosť upustiť od svojpomoci. V poslednom, 14 paragrafe úvodu stanovuje

hlavné roztriedenie občianskeho práva a v súlade s touto klasifikáciou člení

právo na 3 diely:

1. diel obsahuje rodinné a osobné právo (podobne ako CC),

- -

2. diel pojednáva o práve k veciam a člení sa na dve časti – prvý oddiel

upravuje vecné práva, vrátane dedičského práva, a druhý oddiel osobné

práva k veciam – obligácie.

3. diel obsahuje spoločné predpisy práv osobných a vecných.

c) okruh nemecký

Základom tohoto okruhu je Nemecký občiansky zákonník – Bürgerliches

gesetzbuch (BGB) –1896/1900. Mal vplyv aj za hranicami Nemecka, v Európe vo

Švajčiarsku, Turecku, Maďarsku, v predrevolučnej Číne a Japonsku, a tiež aj v

Brazílii.

BGB nemá zjednocujúci filozofický základ. Je výsledkom kompromisu

medzi tendenciami presadzujúcimi francúzsky vplyv a tendenciami

opierajúcimi sa o staré nemecké právo. BGB je ťažko zrozumiteľný a

nejednoznačný. Jeho neurčitosť je spôsobená aj jedným z jeho štýlotvorných

prvkov - špecifickou právnou zásadou ”Treu und glauben” (znamená doslova

“vernosť a viera”, prekladá sa väčšinou ako princíp dobrej viery, resp.

vzájomnej dôvery). Je vyjadrená v §242 a považuje sa obligačnú zásadu.

Ukladá dlžníkovi plniť tak, ako vyžaduje dobrá viera.

BGB pozostáva z 2385 paragrafov a člení sa na 5 kníh. Jeho členenie je

už dielom nemeckej pandektistiky. Obsahuje novú systematiku, keď člení

občianske právo na všeobecnú časť, vecné právo, záväzkové právo, rodinné

právo a dedičské právo. Táto systematika sa uplatnila v kodifikácii

občianskeho práva v tých krajinách, ktoré tvorili svoje kódexy po prijatí BGB.

Prvá kniha obsahuje všeobecnú časť, vytvorenú abstrakciou

z jednotlivých inštitútov rímskeho práva a zaradenú na čelo občianskeho

zákonníka. Je rozdelená do siedmych oddielov, ktoré pojednávajú o osobách,

veciach, právnych úkonoch, lehotách a počítaní času, premlčaní a výkone práv.

Takéto vytvorenie všeobecnej časti bolo značným prínosom, nakoľko

zakotvovala zvlášť inštitúty, ktorých zaradenie do ostatných častí zákonníka by

nebolo jednoznačné. Predovšetkým sa to týkalo ustanovení o osobách,

nakoľko vznikli už osoby právnické, zaradenie ktorých k rodinnému právu by

bolo už problematické.

- -

Druhá kniha obsahuje záväzkové právo, tretia vecné právo, štvrtá rodinné

právo a piata dedičské právo.

d) švajčiarsky okruh

Jeho hlavným prameňom je švajčiarsky občiansky zákonník –

Zivilgesetzbuch (ZGB), skladajúci sa z dvoch zákonov – občianskeho

zákonníka z r. 1907 a obligačného zákona z r. 1911. ZGB je charakterizovaný

tým, že v svojej záväzkovej časti je výrazne komercializovaný, občianske právo

tu splýva s obchodným právom, ktoré v tejto časti prevažuje. Je ovplyvnený

najmä nemeckým BGB, chýba mu však všeobecná časť. Charakterizuje ho

jednoduchá a z toho dôvodu nie úplne presná štylizácia. ZGB má 2163 článkov,

rozdelených do úvodného titulu a piatich kníh. Úvodný titul má 10 článkov,

z ktorých prvé štyri vyjadrujú všeobecné zásady. Štýlotvorným prvkom ZGB je

ustanovenie ukladajúce sudcovi v prípade medzery v práve, rozhodnúť podľa

právnej obyčaje, ak jej niet, v tom prípade rozhodnúť tak, akoby bol sám

zákonodarcom. ZGB obsahuje tiež zásadu “treu und glauben”, ktorá sa

považuje za zásadu všeobecnú pre celé civilné právo a ukladá každému aby ju

zachovával pri plnení povinností ale aj výkone svojich práv. V súvislosti s touto

zásadou zakotvuje zákaz zneužitia práva. V ďalších piatich knihách je

občianskoprávna matéria podelená nasledovne: 1. kniha obsahuje právo osôb,

2. -právo rodinné, 3. - dedičské právo, 4. - vecné práva a piatou knihou je

záväzkový kódex.

ZGB mal tiež istý vplyv za hranicami svojej krajiny – napr. v Turecku (v r.

1926 ho prebrali takmer doslova) a pôsobil tiež ako vzor pri kodifikácii vecného

práva v niektorých krajinách Blízkeho a Stredného východu.

e) okruh škandinávsky, resp. nordický

Zahŕňa právo Nórska, Dánska, Islandu (západné škandinávske krajiny),

Švédska a Fínska (východné krajiny).

Právo škandinávskych vykazuje isté osobitosti, v dôsledku ktorých sa

odlišuje od vyššie uvedených podsystémov kontinentálneho právneho

systému. Sú to - spoločné korene v starogermánskom práve a nevýrazný

(nepriamy) vplyv rímskeho práva. Právo nordických krajín sa vyvíjalo relatívne

- -

samostatne, síce ako právo písané, napriek niektorým kodifikáciám bez

veľkých civilných kódexov, regulované najmä množstvom menších zákonov.

Historickým základom súkromného práva vo Švédsku a Fínsku bol Švédsky

ríšsky zákonník (Sveriges rikes lag) z r. 1734, ktorý upravoval oblasť

občianskoprávnu, ale tiež trestnoprávnu a procesnú. Postupne boli jednotlivé

hlavy tohto zákonníka novelizované a boli vydané aj ďalšie zákony upravujúce

nové oblasti – najmä obchodnoprávne vzťahy.

V Nórsku a Dánsku sa súkromné právo vyvíjalo pod vplyvom dánskym,

najväčší vplyv zaznamenal zákonník nazvaný “Dánske právo kráľa Kristiána V.”

z r. 1683. Ani v tomto prípade nešlo o občiansky zákonník v dnešnom zmysle,

nakoľko vykračovalo z medzí súkromného práva na jednej strane a na druhej

strane celé občianske právo ani nevyčerpalo. Preto vedľa neho vznikali

početné špeciálne zákony. Oba tieto rozsiahle kódexy formálne platia

v škandinávskych krajinách dodnes, ich obsah bol však v značnej miere

menený alebo zrušený a z veľkej sčasti sa stal obsolétnym. O vyčerpávajúcu

úpravu látky sa občianske zákonodarstvo neusiluje ani dnes. Ponecháva

značný priestor obyčajovému právu a tiež sudcovskému dotváraniu písaného

práva, aj keď nie v podobe záväzných precedentov ako v anglo-americkej

právnej kultúre. Takéto chápanie práva je pragmatickejšie ako kontinentálne

právo vo svojej klasickej podobe s vytvoreným systémom všeobecných

abstraktných pojmov.

V rámci nordických krajín sa uskutočňuje spontánna aj cieľavedomá

harmonizácia práva, podmienená etnickou, historickou, kultúrnou,

náboženskou i geografickou príbuznosťou. Harmonizácia a unifikácia je

úspešná aj bez formálnych dohôd a inštitúcií, predovšetkým vďaka podobným

spoločenským podmienkam.

f) okruh latinskoamerický - tento okruh sa síce geograficky nachádza ďaleko

od Európy, môžeme ho však zaradiť do kontinentálneho práva, nakoľko ide o

právo písané, ktoré vznikalo prevažne pod vplyvom francúzskym. Priamo

z neho však bolo odvodené len sčasti, nakoľko kontinentálne právo preniklo do

Latinskej Ameriky nepriamo, predovšetkým cez chilský občiansky zákonník,

- -

ktorý ovplyvnil občianske zákonníky Argentíny, Ekvádoru, Nikaraguy, atď.. Na

argentínske občianske právo vplývalo aj právo španielske, brazílsky občiansky

kódex zas vznikal prevažne pod nemeckým vplyvom. Právo Latinskej Ameriky

vznikalo v rôznej dobe a vo veľmi špecifickom kultúrnom prostredí. Vytvára

špecifický, zvláštny podsystém kontinentálneho právneho systému.

g) ako ďalší podsystém bol v minulosti uvádzaný systém socialistický. Jeho

samostatné vyčlenenie však už v súčasnosti nie je na mieste.

h) namiesto neho je aktuálne v súčasnosti uvažovať o okruhu stredoeuróskom,

ktorý sa vytvára na pôde bývalého socialistického okruhu v strednej a

východnej Európe. Tieto krajiny prešli významnou reformou v oblasti

súkromného práva, pričom v rámci tohto procesu nenasledovali len jeden

vzorový kódex, ale vytvárali svoje právo podľa základných princípov a zásad,

ktoré klasické európske kódexy odrážali vo všeobecnosti a zároveň boli už

silno ovplyvňované právom EÚ, ktoré sa v nich odráža často výraznejšie ako

v súkromnom práve krajín EÚ. Na druhej strane sú niektoré riešenia

poznamenané aj minulosťou, najmä v tých súkromnoprávnych vzťahoch,

ktorých úprava sa osvedčila (niektoré rodinnoprávne vzťahy, pracovnoprávne

vzťahy apod.).

i) Mimo týchto okruhov kontinentálneho práva stojí európske nadštátne

právo, ktoré je zvláštne svojim charakterom noriem, tvorbou práva, pôsobením

noriem atď., ktoré nemajú obdobu v existujúcich právnych systémoch. V rámci

Európskej únie vytváraný systém súkromného práva sa označuje ako európske

civilné právo. Toto právne odvetvie sa v rámci európskych spoločenstiev

formovalo najprv veľmi opatrne, neskôr po podpise Maastrichtskej zmluvy,

došlo k radikálnemu obratu. V súčasnosti sa už bežne hovorí o existencii

európskeho civilného práva, v ktorom došlo postupne od účelovej až

chaotickej úpravy k jeho premyslenej tvorbe. Európske civilné právo

súčasnosti tvorí systém najmä sekundárnych prameňov európskeho práva,

ktoré môžeme rozčleniť na tieto odvetvia: 1. Občianske právo, 2. Autorské

právo, 3. Právo priemyselného vlastníctva, 4. Medzinárodné právo súkromné, 5.

Medzinárodné právo procesné a 6. Právo medzinárodného konkurzu. Právo

- -

obchodných spoločnosti, poistné právo a právo bankových a finančných

služieb je v rámci únie regulované prevažne kogentnými normami a metódami

verejného práva. V rámci občianskeho práva je úprava zameraná na právo

zmluvné (reguluje najmä úpravu podomových obchodov, spotrebiteľského

úveru, cestovného ruchu a ubytovacej turistiky, neprimerané ustanovenia

v zmluvách, distančného predaja – tj. predaja na diaľku zásielkovými službami,

elektronického obchodu) a deliktné právo – tj. úpravu škody spôsobenej

vadným tovarom. Objavujú sa aj tendencie vytvoriť jednotný modelový civilný

kódex, odvážnejší autori sa vyslovujú aj za vytvorenie spoločného európskeho

občianskeho zákonníka. Okrem tendencií k unifikácii môžeme sledovať

evidentnú harmonizáciu v jednotlivých oblastiach súkromného práva, najmä

však v oblasti ochrany spotrebiteľa, (úprava ktorej zaznamenáva významný

pokrok) ktorá je usmerňovaná najmä prostredníctvom smerníc EÚ, ktoré sú

dominujúcim prostriedkom harmonizácie, ako aj rozhodnutí Európskeho

súdneho dvora.

1.4 Pramene kontinentálneho práva
Základným prameňom práva je právna norma, záväzné pravidlo správania

sa v širokom slova zmysle, nakoľko právnou normou je nielen záväzné pravidlo

výslovne stanovujúce ako sa má subjekt správať, ale aj záväzné pravidlo

stanovujúce kto je subjektom práva, pravidlo vymedzujúce právne skutočnosti,

záväzné pravidlo definujúce vec v právnom zmysle, definujúce právny stav,

pôsobnosť právnej normy, atď.. Je to nehmotný základ právneho poriadku

zložený (v chápaní záväzného pravidla) z príkazov, zákazov (nedovolení) a

dovolení, ktoré musia mať na jednej strane svojho adresáta a na druhej strane

svojho tvorcu. Adresátovi musí byť norma oznamovaná všeobecným

spôsobom, k tomu však musí byť vtelená do hmotného komunikačného média,

teda musí mať určitú formu. Pod prameňom práva teda môžeme rozumieť

nehmotnú právnu normu, alebo jej formálne vyjadrenie, ktoré ako to bolo už

viackrát uvedené môže byť rôzne. Určujúcim, štýlotvorným prameňom

kontinentálneho práva je právny predpis, teda právo písané. V kontinentálnom

- -

právnom systéme nie je možné vytvoriť, meniť alebo rušiť právnu normu inak

ako prostredníctvom právneho predpisu. Pôvodnou, primárnou normou je

zákon, ktorý sa ako základný prameň práva formoval v 19. storočí. Potreby

praxe si pritom vyžiadali formovanie rôznych foriem právnych predpisov. Sú to

predovšetkým:

ústavné zákony a ústavy, ako základné zákony štátov. Kontinentálne štáty

majú písané ústavy, s ktorými musia byť všetky ostatné právne predpisy

v súlade;

kódexy, ktoré sú charakteristickým znakom kontinentálneho práva.

Predstavujú legislatívne zhromaždenie právnych noriem určitého právneho

odvetvia v jednom veľkom zákone. O kódexoch (zákonníkoch) hovoríme

najmä v súvislosti s občianskym právom, bežne však aj s právom trestným,

obchodným, pracovným a niekedy aj s rodinným (v oblasti procesného

práva sa veľké zákonníky označujú ako poriadky). Jestvujú však aj zákony,

ktoré nesústreďujú látky celých odvetví a napriek tomu sa nazývajú

kódexmi, najmä vo Francúzsku, kde sa pojem Code používa veľmi voľne

k označeniu každého významnejšieho zákona. Zákonníky ako rozsiahle

legislatívne diela sa vnútorne členia na časti, knihy, diely, oddiely, atď. Ich

základnými časťami sú paragrafy, príp. články. Tento vnútorný systém

v podstate spôsobili kódexy, ktoré boli vzorom – najmä CC.

zákony – sú základným prameňom práva v kontinentálnom právnom

systéme, prostredníctvom nich sa realizuje potreba čo najúplnejšie upraviť

právom všetky zásadné spoločenské vzťahy. Uplatňuje sa zásada

zvrchovanosti zákona, teda prejavuje sa tendencia aby právna regulácia

v závažných veciach bola možná len zákonom.

podzákonné normy – napriek skutočnosti, že základom právneho poriadku

sú zákony, v kontinentálnom systéme sa okolo malého počtu zákonov

nachádza množstvo podzákonných aktov.

V prípade kontinentálneho práva sú všetky ostatné pramene práva

sekundárnymi prameňmi, ktoré sú uznávané a používané v rôznom rozsahu.

- -

Súdne rozhodnutia sa v krajinách kontinentálneho práva ako prameň práva

nepripúšťajú, aj keď ich faktický význam nepochybne rastie.

Obyčajové právo platí buď ako sekundárne právo a použije sa vtedy ak

existuje medzera v zákone, pričom je právom slabším, teda nemožno ho použiť

contra legem, alebo druhou možnosťou je, že v danej zemi sa obyčajové právo

vôbec nevyskytuje.

Ďalšími možnými sekundárnymi prameňmi práva sú analógia, ekvita a rozum

(uplatňujú sa najmä vo švajčiarskom a rakúskom práve) a všeobecné zásady

právne (najvýraznejšie uplatňované v Rakúsku, kde najmä v dôsledku

prirodzenoprávnej koncepcie, uvádza AGBG pri výpočte prameňov práva

výslovne prirodzené zásady právne).

1.5 Štruktúra kontinentálneho právneho systému.
Spoločným znakom pre všetky právne poriadky kontinentálneho právneho

systému je, že vykazujú rovnakú štruktúru.

Základným spoločným znakom tejto štruktúry je dualizmus práva verejného

a práva súkromného. Toto členenie, ktoré má korene v rímskom práve u

Ulpiana sa v iných právnych kultúrach nevyskytuje, resp. ak sa aj vyskytuje nie

je podstatné. Tieto základné oblasti sa rozlišujú svojimi elementmi a

charakterom a ako samostatné skupiny sa sformovali počas historického

vývoja práva na kontinente, pričom sa dlhé storočia ako právo uznávalo len

právo súkromné, nakoľko verejné právo sa výraznejšie začalo formovať až o

niekoľko storočí neskôr.

V kontinentálnom práve sa vyskytuje veľa podobných až totožných

právnych odvetví a to v oblasti súkromného aj verejného práva. Do oblasti

verejného práva sa spravidla počíta právo ústavné, správne, daňové, trestné a

procesné právo. K súkromnému právu patria právo občianske, rodinné,

obchodné a živnostenské, ďalej právo pracovné a medzinárodné právo

súkromné. Jeho základom je právo občianske, ako ius generale. Ťažiskom a

- -

jadrom súkromného práva je obligačné právo, v ktorom jednotlivé národné

práva vykazujú najviac podobností.

V rámci jednotlivých právnych odvetví sa v kontinentálnom práve vyskytuje

veľa právnych inštitútov, ktoré majú spoločný základ, spočívajúci v

dlhodobom spoločnom vývoji a spoločnom pôvode v rímskom práve (najmä

inštitúty obligačného práva), ale aj v práve kanonickom (inštitúty rodinného

práva).

Charakteristické súkromnoprávne inštitúty

Súkromnoprávne inštitúty majú konštantný spoločenský základ a sú

univerzálne. Základnými inštitútmi občianskeho práva sú inštitúty osobného

práva a rodinného práva, veci, vlastníctvo, obligácie a dedenie.

1. Osobné právo je upravované vo všeobecnej časti občianskeho práva.

V jeho centre sú subjekty práva, ktoré sa označujú ako osoby. Pôvodne

osobami v práve boli len jednotlivci, označovaní ako “prirodzené osoby” (u nás

je zaužívané označenie fyzické osoby). Právo upravuje právnu subjektivitu

osôb – t.j. ich spôsobilosť mať práva a povinnosti, spôsobilosť k právnym

úkonom a deliktuálnu spôsobilosť. V súčasnosti platí, že spôsobilosť

fyzických osôb na práva je neobmedzená a neobmedziteľná. Toto pravidlo sa

zakotvilo v dôsledku všeobecného rozšírenia a uznania základných ľudských a

občianskych práv. Nadobúda sa narodením a končí sa smrťou.

Neobmedziteľnosť spôsobilosti na práva nebola však v období vzniku prvých

civilných kódexov všeobecným pravidlom. CC si ponechal svojský inštitút,

ktorý má pôvod v stredoveku – občiansku smrť (mors civilis - zrušenú až v r.

1854), ktorá mohla nastať dobrovoľne (odchodom do kláštora), alebo

v dôsledku odsúdenia za niektoré ťažké trestné činy. Podobné obmedzenia

obsahoval aj ABGB. Až prostredníctvom BGB sa rozšíril názor, že každému

človeku náleží počnúc jeho narodením a končiac smrťou úplná spôsobilosť

mať práva, dokonca bola z rímskeho práva znovu prebratá možnosť priznať

subjektivitu aj nasciturovi v súvislosti s realizáciou práva dediť.

- -

Korene úpravy spôsobilosti k právnym úkonom siahajú tiež do rímskeho

práva, napriek tomu, že tento inštitút nebol v antike dostatočne rozvinutý.

V stredoveku, v období pred recepciou mala schopnosť starať sa o svoje

záležitosti v podstate dva stupne – subjekt bol zrelý alebo nezrelý k niečomu.

Spočiatku sa zrelosť stanovovala u mužov ich bojaschopnosťou, neskôr

vekom (u väčšiny germánskych kmeňov od 12 rokov). Plnoletosť sa v

stredoveku postupne zvyšovala na 18 – 24 rokov (niekde pod vplyvom

rímskeho práva aj na 25 rokov), pričom sa dlho zachovávali rozdiely medzi

pohlaviami, nakoľko u žien znamenala plnoletosť v podstate len možnosť

uzavrieť manželstvo a veková hranica bola podstatne nižšia. V novoveku sa

úplná plnoletosť a tým aj dosiahnutie spôsobilosti na právne úkony spravidla

ustálila na hranici 18 – 19 rokov.

Inštitút právnickej osoby občianske zákonníky prvej generácie (CC, ABGB)

nepoznajú, aj keď ich nepriamo v niektorých vzťahoch predpokladajú (napr.

CC, keď hovorí o daroch a odkazoch útulkom pre starých, chorých a siroty). Vo

francúzskom práve v podobe spoločností ich nepriamo upravoval obchodný

zákonník. Podobne do rakúskeho práva sa dostali až prostredníctvom

obchodného zákonníka v r. 1863. BGB aj ZGB už tento inštitút poznajú a

upravujú vo svojich všeobecných častiach.

2. Rodinné právo rozvíjalo svoje inštitúty pod silným vplyvom kanonického

práva. Základným inštitútom rodinného práva je manželstvo. V minulosti malo

rôzne formy, podľa spôsobu jeho uzavretia - na základe zmluvy medzi

rodinami, na základe únosu nevesty, ďalej na základe jednostranného

rozhodnutia muža, na základe jednoduchej dohody medzi manželmi a pod.

Hlavnou formou sa stalo manželstvo utvárajúce sa na základe dohody rodín.

Pod vplyvom kanonického práva sa manželstvo považovalo za svätosť.

Postupne sa vyvíjala podstata manželstva ako zväzku spočívajúceho na

konsenze, ktorého vznik je založený na súhlasnom vyjadrení tejto dohody.

Počiatky jeho novodobej úpravy siahajú do 16. storočia, keď platné manželstvo

bolo možné uzavrieť len na miestach určených verejnou mocou, v prítomnosti

kňaza, príp. inak určenej osoby a zaviedla sa požiadavka prítomnosti 2 – 3

- -

svedkov. Presadila sa tiež požiadavka povinného vedenia manželskej matriky,

pričom zásahy štátu v širšej miere prinieslo aj obdobie reformácie, ktoré

posilnilo scivilnenie manželského zväzku. Vyvinuli sa dve formy uzatvárania

manželstva – fakultatívny civilný alebo cirkevný sobáš s rovnakými právnymi

účinkami, alebo druhou formou bol obligatórny civilný sobáš (vo Francúzsku

najprv na základe zákona z r. 1792 a neskôr podľa CC), keď po uzavretí

manželstva pred štátnym orgánom sa môžu snúbenci bez právnych účinkov

zosobášiť aj cirkevne.

Ešte stále pretrváva rozdiel v chápaní podstaty manželstva. Je otázka, či

ho chápať ako občianskoprávnu zmluvu uzavretú pred príslušným orgánom,

alebo za špecifickú formu konsenzu a rozdielna je aj odpoveď na otázku, či

vzniká konsenzom snúbencov, alebo rozhodnutím príslušného orgánu

vydaným na základe tohto konsenzu. Rozdiely medzi právnymi poriadkami

sa prejavujú aj v otázke zániku manželstva a týkajú sa predovšetkým dôvodov

neplatnosti, prípustnosti a dôvodov rozvodu manželstva. Dlho bolo

manželstvo pod vplyvom kanonického práva a z toho dôvodu sa presadzovala

dogma nezrušiteľnosti manželstva. Pod vplyvom osvietenstva a prirodzeného

práva sa v 18. storočí aj v otázke manželstva uskutočňovala emancipácia od

“božieho práva” a v dôsledku toho sa posilnili tendencie zrušiteľnosti

manželstva. Ťažšie sa presadzovala v katolíckych krajinách (napr. ABGB ho

pôvodne povolil len pre protestantov). Rovnaké podmienky pre rozvod

manželstva, nezávislé od vierovyznania zaviedol až BGB.

Vzťah medzi manželmi bol po dlhé storočia nerovnocenný, charakterizovaný

predovšetkým mocou manžela nad manželkou a deťmi. Od 18. storočia

prebiehajúce snahy o zrovnoprávnenie manželky, zaznamenali úspech až

v druhej polovici 20. storočia.

S manželstvom súvisí riešenie majetkových pomerov manželov. Moderné

kodifikácie uplatňujú aj princípy oddeleného majetku aj režim majetkového

spoločenstva s početnými variantmi a možnosťami zmluvne upraviť majetkové

vzťahy počas manželstva a aj pre prípad zániku manželstva.

- -

3. Ústredným pojmom vecného práva sú veci, ktoré sa v právnom zmysle rôzne

definujú a rôzne triedia. CC nehovorí všeobecne o veciach ale hovorí o

statkoch, BGB ich zas definuje ako hmotné predmety. Najširšiu definíciu

podáva ABGB, ktorý za veci označuje všetko, čo je odlišné od osoby a slúži

potrebám ľudí. Pre kontinentálne právo je dôležité triedenie vecí na hmotné a

nehmotné, ale najmä na hnuteľné a nehnuteľné. CC člení statky na hnuteľné a

nehnuteľné a rozlišuje až tri kategórie nehnuteľností – prirodzené (nehnuteľné

svojou povahou – hmotné nehnuteľné veci), po druhé nehnuteľné svojim

určením a napokon trvalo spojené s nehnuteľnosťou (teda nehnuteľné tým, že

ich s ňou spojil majiteľ nehnuteľnosti). Podobne ABGB za nehnuteľnosti

považuje aj hnuteľné veci, ktoré sú spojené s nehnuteľnými, ak tak stanoví

zákon. ZGB definuje nehnuteľnosti taxatívnym výpočtom – sú nimi

nehnuteľnosti, samostatné trvalé práva zapísané v pozemkovej knihe a bane.

4. Koncepcia vlastníctva je síce prevzatá z rímskeho práva, ale veľmi silne je

ovplyvnená osvietenstvom, prirodzeným právom a hospodárskym

liberalizmom. Z týchto zdrojov pochádza definícia vlastníctva, ktorá ho koncom

19. storočia chápe ako právo, ktoré poskytuje vlastníkovi absolútne právne

panstvo nad vecou. V tomto chápaní sa dostala úprava vlastníctva do článku

544 CC a odtiaľ do ďalších občianskych kódexov. AGBG ho definuje v § 354

ako oprávnenie nakladať podľa ľubovôle s podstatou a úžitkami veci a každého

iného z toho vylúčiť a v § 362, v ktorom upravuje voľné nakladanie

s predmetom vlastníctva. BGB a ZBG vymedzujú vlastníctvo nepriamo,

prostredníctvom definície vlastníka, ktorý môže s predmetom vlastníctva

ľubovoľne nakladať a iných z akéhokoľvek pôsobenia na vec vylúčiť (to všetko

v medziach práva a nezasahujúc do práv tretích osôb). Vlastníctvo

v kontinentálnom chápaní je jednotné a nedeliteľné a je chápané ako:

absolútne právo,

výlučné právo, nakoľko z užívania svojho vlastníctva môže vlastník vylúčiť

kohokoľvek iného,

možnosť s predmetom vlastníctva ľubovoľne nakladať, pričom túto

ľubovôľu obmedzuje len zákon a práva iných osôb. Právo nakladať s vecou

- -

v širšom slova zmysle zahŕňa právo vec užívať, brať z nej úžitky, nakladať

s ňou v užšom slova zmysle, opustiť ju a zničiť ju.

právo požadovať vydanie veci od každého, kto ju neoprávnene zadržuje a

vzoprieť sa akémukoľvek neoprávnenému rušeniu svojho vlastníckeho

práva.

5. Kontinentálna úprava záväzkového – obligačného práva vychádza

z uznania všeobecného pojmu záväzkového práva a z uznania dvoch hlavných

dôvodov vzniku záväzku - právnych úkonov (najmä zmlúv) a protiprávnych

úkonov (najmä spôsobenia škody). Podľa toho delí obligácie na kontraktné a

deliktné. Najvýraznejšie upravuje záväzkové právo švajčiarsky ZGB vo svojej

piatej časti (nazvanej “Obligačné právo”) a právo nemecké v druhej knihe. CC

radí obligácie do tretej knihy, rakúsky občiansky zákonník používa výraz

obligácie veľmi sporadicky a svoju záväzkovú časť nazýva “O osobných

právach k veciam”.

Chápanie zmluvy v kontinentálnom práve je čisto konsenzuálne, pričom toto

konsenzuálne chápanie sa stalo podstatou zmluvy vďaka prirodzenoprávnemu

prístupu. Ďalšia prirodzenoprávna zásada kontinentálneho zmluvného práva je

zásada zmluvnej voľnosti.

Zmluva vzniká prejavom vôle, spravidla úplným a bezpodmienečným

prijatím ponuky. Konsenzuálny princíp uzavretia zmluvy najvýraznejšie

upravuje švajčiarske právo, podľa ktorého je zmluva uzavretá akonáhle strany

navzájom prejavili zhodnú vôľu. CC definuje zmluvu v čl. 1101 ako dohodu,

ktorou sa jedna, alebo viac strán zaväzuje niečo dať, vykonať alebo nevykonať

voči inej osobe alebo iným osobám. V čl. 1108 stanovuje štyri základné

podmienky platnosti zmluvy – súhlas strany, ktorá sa zaväzuje, spôsobilosť

strán k uzatvoreniu zmluvy, určitý predmet dohody a dovolenú kauzu záväzku.

Deliktné, mimozmluvné obligácie vyplývajú zo spôsobenej škody, ktorá má

za následok vznik deliktuálnej zodpovednosti, podstatou ktorej je

zodpovednosť za spôsobenú škodu. Do kontinentálneho práva sa úprava

zodpovednosti za škodu dostala z rímskeho práva, cez glosátorov

preformovaná prirodzenoprávnou školou. Jej základnou zásadou je - za

- -

zavinenú (úmyselne aj neúmyselne) a protiprávne spôsobenú škodu náleží

odškodnenie. Okrem zavinenej škody občianske právo pripúšťa aj škodu

objektívnu (CC ju označuje ako zodpovednosť za riziko), ktorá je spravidla

založená na zásade, že kto má prospech z určitej činnosti, nesie i riziko

eventuálnych škodlivých následkov tejto činnosti. Aj keď sa objektívna

zodpovednosť v minulosti pripúšťala skôr výnimočne, možno konštatovať, že

celkový trend vývoja zodpovednosti za spôsobenú škodu postupuje od

pôvodnej koncepcie zodpovednosti za zavinenie s dôkazným bremenom na

strane poškodeného k presunutiu dôkazného bremena na škodcu a ďalej

k zodpovednosti objektívnej.

6. Dedičské právo zaraďujú občianske zákonníky novšej generácie, na

rozdiel od CC a ABGB do samostatnej kapitoly. Jadrom tejto časti občianskeho

práva je jeden zo spôsobov prechodu vlastníctva - nadobúdanie vlastníctva

z dôvodu smrti. V kontinentálnom práve sa uplatnil rímskoprávny model

dedenia (s určitými modifikáciami), so zhodnými predpokladmi dedenia (smrť

poručiteľa, pozostalý majetok, osoby oprávnené dediť) a právnymi dôvodmi

dedenia (zákon a závet, pričom okrem prípadu povinného podielu

neopomenuteľných dedičov je dedenie zo závetu silnejšie). Všeobecný je aj

princíp, že odúmrť pripadne štátu. Rozdiely sa vyskytujú v riešení otázky, kedy

a ako dedič nadobúda pozostalosť (či smrťou poručiteľa, alebo v okamihu

prijatia dedičstva). CC prijal rímskoprávnu koncepciu dedičstva, do ktorej

vnáša niektoré tradičné francúzske prvky (napr. viacvýznamový a vágny pojem

“saisine”, s ktorým sa spájajú dosť významné následky). Deduktívne možno

z CC vyvodiť, že pozostalosť sa nadobúda prijatím dedičstva a to spätne

k okamihu poručiteľovej smrti.

ABGB prevzal z rímskeho práva inštitút ležiacej pozostalosti (ako jediná

krajina z významných podsystémov kontinentálneho práva), pričom ho ďalej

upravil. Ležiaca pozostalosť je dedičstvo v medziobdobí, keď bolo už

ponúknuté a ešte nebolo prijaté. Zároveň v ABGB k nadobudnutiu dedičstva

nestačí dedičstvo prijať, ale vyžaduje sa následný úradný akt – odovzdanie

- -

odovzdacou listinou (t. j. úradné prikázanie). Dedičstvo sa teda nadobúda

súdnym prikázaním spätne od smrti poručiteľa.

Najjasnejšie rieši tento problém BGB a ZGB – smrťou poručiteľa nadobúdajú

dedičia pozostalosť ako celok s následnou možnosťou jej odmietnutia (na

rozdiel od CC a ABGB, kde ide o ponúknutie a prijatie dedičstva).

c) Ďalšie odvetvia súkromného práva

Základom súkromného práva je právo občianske, ktoré má charakter ius

generale. V dejinách práva postupne dochádzalo k atomizácii súkromného

práva, ako výsledku určitého právno-teoretického rozkladu a rozčleňovaniu na

jednotlivé odvetvia. Atomizácia súkromného práva prebiehala tak, že niektoré

jeho časti sa teoreticky, legislatívne a v praktickom právnom myslení

osamostatňovali (hovoríme o secesii jednotlivých častí občianskeho práva ),

ďalšie časti ako nové vznikali, a vytvárali sa tak nové odvetvia, resp.

pododvetvia. Osud niektorých bol taký, že po čase samostatného pôsobenia sa

do občianskeho práva vracali.

1. Obchodné právo – jeho vytváranie predstavovalo najvýznamnejšiu

secesiu z občianskeho práva. Obchodné právo sa nevyvíjalo paralelne

s občianskym (teda v ňom a oba súčasne), nakoľko obchodnoprávne vzťahy sa

začali búrlivo rozvíjať až v 19. storočí a v období prvých veľkých kodifikácií

ešte obchodnoprávne vzťahy neboli vyvinuté v takom rozsahu, aby vyžadovali

samostatnú právnu úpravu. Rýchlo sa však vyvíjali a čoskoro sa ukázala

potreba ich úpravy. Preto už skoro začala kodifikácia obchodného práva (vo

Francúzsku v r. 1807). Na rozdiel od občianskeho práva, ktoré malo korene

v rímskom práve sa obchodné právo vytváralo empiricky a až prax ukázala, čo

to vlastne obchod je. Ani dnes nie je úplne teoreticky vyjasnený predmet

úpravy obchodného práva. Spravidla sa k nemu počíta:

vymedzenie pojmov obchod, obchodník, ustanovenia o obchodnom registri

a obchodných knihách,

všeobecné ustanovenia o obchodných spoločnostiach a družstvách,

obchodné záväzky (v rôznej miere),

- -

úprava cenných papierov,

niektoré práva k nehmotným statkom (najmä firemné právo, právo

k ochrannej známke, vynálezecké právo, know how, atď.),

konkurzné a vyrovnávacie právo,

právo námorného obchodu a prípadne ďalšie oblasti.

S vydávaním obchodných zákonníkov sa začalo už začiatkom 19. storočia.

Francúzsky Code de commerce (1807) bol prvým obchodným zákonníkom

v krajinách reprezentujúcich kontinentálne právo. Má 4 knihy:

1. O obchode všeobecne

2. Právna úprava námorného obchodu

3. O konkurze (vrátane bankrotu)

4. Obchodné súdnictvo a pravidlá osobitného súdneho konania.

Tento zákonník platí s početnými novelizáciami dodnes, aj keď sa všeobecne

nepovažuje za vydarené legislatívne dielo. Popri ňom upravuje obchodné právo

množstvo špeciálnych zákonov. Po jeho vydaní nasledovala dlhá pauza

v kodifikácii obchodného práva. Až v roku 1856 Bavorsko, ako členská krajina

nemeckého spolku navrhlo vydanie obchodného zákonníka. Spolkový snem

nato ustanovil kodifikačnú komisiu (známu ako “Norimberská komisia”), ktorá

vypracovala osnovu obchodného zákonníka a spolkový snem ju doporučil

členským krajinám prijať ako obchodný zákonník. Tento Všeobecný obchodný

zákonník neprijali len nemecké krajiny, ale aj Rakúsko. Táto jednota

nemeckého a rakúskeho obchodného práva trvala len do r. 1897/1900, keď

Nemecko prijalo nový obchodný zákon –Handelgesetzbuch (HGB). Rakúsko ho

prijalo v r. 1938 v súvislosti s anexiou Rakúska. Postupne sa tieto obchodné

zákonníky cestou novelizácie od seba odďaľujú. Od týchto prístupov sa líši

švajčiarske obchodné právo a to v tom, že tu nedochádza akoby k zdvojeniu

súkromného práva. Obligačný kódex, ktorý je súčasťou občianskeho

zákonníka obsahuje komplexnú obchodnoprávnu úpravu. V tomto prípade

akoby sa obchodné právo vrátilo do občianskeho, ale v skutočnosti nejde o

návrat, ale o snahu zachovať jednotu kodifikácie občianskeho a obchodného

práva. V tomto jednotnom diele, dominuje právo obchodné a to najmä v piatej

- -

časti ZGB, ktorá je silne komercionalizovaná. Okrem Švajčiarska v jednom

zákonníku kodifikované občianske a obchodné právo má aj Quebec (Kanada).

K skutočnému návratu obchodného práva do občianskeho došlo v Taliansku,

kde po období samostatnej existencie oboch kódexov, bol v r. 1942 vydaný

nový občiansky zákonník – Codice civile, ktorý zjednotil kodifikáciu občiansku

aj obchodnú. Podobná situácia je aj v Holandsku, kde pôvodne prevzali oba

kódexy podľa francúzskeho vzoru. V r. 1992 však bola dokončená nová

kodifikácia občianskeho práva. Nový občiansky zákonník je silne

komercializovaný a obchodné právo je v ňom včlenené do knihy druhej,

siedmej a ôsmej.

2. Pracovné právo – separácia tohto odvetvia súkromného práva

z občianskeho práva bola ďalším zaujímavým právnoteoretickým a

právnohistorickým procesom, prebiehajúcim od začiatku 20. storočia.

Občianske zákonníky sa tvorili v dobe, keď pracovnoprávne vzťahy

v súčasnom modernom ponímaní len vznikali a tieto vzťahy upravovali len

v rozsahu, ktorý prevzali z rímskeho práva (nájom práce, zmluva o dielo a

pracovná zmluva). Takáto úprava sa skoro stala neaktuálnou a obmedzenou.

Popri občianskoprávnej úprave preto vznikali špeciálne zákony upravujúce

pracovné vzťahy a vzťahy s nimi súvisiace mimo občiansky zákonník. V teórii

sa vytváral odbor – pracovné právo, ktorý sa postupne osamostatňoval,

popritom však zachovával základnú úpravu pracovného vzťahu v občianskom

práve. Napriek osamostatňovaniu sa naďalej považovalo

za súčasť súkromného práva, aj keď verejnoprávne prvky pracovného práva

nemožno prehliadať. K úplnej secesii pracovného práva došlo v bývalom

socialistickom bloku, kde bola právna úprava pracovnoprávnych vzťahov

vyňatá z občianskych zákonníkov a boli vydané samostatné zákonníky práce.

Hlavným dôvodom bola skutočnosť, že sa pracovnoprávne vzťahy dostávali

do centra politickej pozornosti a nakoľko v týchto krajinách dochádzalo

k odklonu od tradičného občianskeho práva pracovné právo s občianskym v

tejto oblasti neviazala ani tradícia. Napriek tomu sa toto osamostatnenie vcelku

osvedčilo a ľudia si naň zvykli. Z toho dôvodu prípadné úvahy o jeho

- -

znovuzačlenení do občianskeho práva v období transformácie právnych

poriadkov nemali veľký úspech.

3. Rodinné právo prešlo takisto významnými zmenami, pričom podobne ako

pracovné právo tiež najmä v bývalých socialistických krajinách, kde bolo

vyňaté z občianskeho práva a uzákonené osobitne. Hlavným dôvodom bola

dogmatická námietka, že občianske právo upravuje predovšetkým majetkové

vzťahy, čo sa pre rodinné právo nehodí. Táto secesia sa v praxi tiež osvedčila

aj keď v niektorých krajinách sa v súčasnosti uplatňujú úvahy o návrate do

občianskeho práva .

K reforme rodinného práva a jeho čiastočnému vyňatiu z občianskych

zákonníkov došlo aj v Nemecku a Rakúsku, samostatne sa upravili najmä

otázky uzatvárania a rozvodu manželstva. Väčšina noriem však zostala v rámci

občianskeho práva.

4. Medzinárodné právo súkromné už v čase začiatkov európskej kodifikácie

existovalo a pre svoju príbuznosť a súvislosť s občianskym právom bolo

zaraďované do niektorých vznikajúcich kódexov. Postupným rozširovaním

medzinárodného práva súkromného dochádzalo k jeho vyčleňovaniu

z občianskeho práva a formovalo sa ako samostatné odvetvie, ktoré sa

osamostatňovalo aj legislatívne (Rakúsko -1978, Švajčiarsko – 1988, Nemecko

– 1986, ČSSR – 1963). V kontinentálnom práve bez samostatnej kodifikácie

medzinárodného práva súkromného zostalo jedine Francúzsko.

1.6 Miesto slovenského práva v kontinentálnom práve
Slovensko tvorilo po storočia súčasť Uhorského kráľovstva, v ktorom

platilo v oblasti občianskeho práva uhorské obyčajové právo (aj v rámci

Rakúsko-Uhorskej monarchie). Obyčajové právo sa opieralo o Tripartitum

Štefana Verbőczyho (1514), predstavujúce zbierku obyčajového práva, ktorá

napriek tomu, že sa nestala zákonom bola od r. 1517 všeobecne používaná ako

prameň práva. Rozsah používania nekodifikovaného obyčajového práva

stanovila potom v r. 1861 Judexkuriálna konferencia. V tomto rozsahu bolo v r.

- -

1918 recepčnou normou prevzaté právo Uhorska do slovenského právneho

poriadku. Napriek tomu, že sa jednalo o právo obyčajové, teda o nepísané

právo pôsobiace ako primárne (okrem Maďarska a Slovenska obyčajové právo

ako primárne právo nepôsobilo nikde v Európe), náležalo svojim charakterom

do práva kontinentálneho, nakoľko sa formovalo aj pod vplyvom rímskeho

práva (nepriamo) a práva kanonického a vytváralo a preberalo právne pojmy a

inštitúty práva kontinentálneho. To znamená, že aj keď svojou formou sa od

kontinentálneho práva líšilo, patrilo doň svojim obsahom. Po vzniku

Československej republiky bol v Čechách recepčnou normou prevzatý ABGB,

čo vytvorilo dualizmus československého práva. Tento dualizmus spôsoboval

problémy najmä na Slovensku, nakoľko rakúske právo bolo vyspelejšie ako

právo uhorské. Ukazovala sa naliehavá požiadavka unifikácie občianskeho

práva a prvé neúspešné unifikačné pokusy sa uskutočnili v r. 1931 a 1937.

V tomto období sa riešila aj dilema, či vypracovať nový, vlastný občiansky

zákonník, alebo adaptovať modernizovaný ABGB (toto riešenie sa ukazovalo

ako schodnejšie).

Dualizmus občianskeho práva trval do r. 1950, keď vstúpil do platnosti

jednotný občiansky zákonník, ovplyvnený sovietskym občianskym právom,

ktorý unifikoval československé občianske právo. Tento zákonník bol v r. 1964

nahradený novým, ktorý naše súkromné právo ešte tesnejšie primkol

k sovietskemu. Táto zmena degradovala občianske právo na úpravu menej

významných vzťahov v oblasti uspokojovania tzv. hmotných a kultúrnych

potrieb občanov. Napriek tejto skutočnosti toto právo tvorilo súčasť

kontinentálneho práva (ako jeho zvláštny podsystém), nakoľko väčšinu

vzťahov ktoré zachovalo (okrem odchýliek najmä v oblasti vlastníckeho,

neskôr aj obligačného práva) upravovalo podľa francúzskych a nemeckých

vzorov (nepriamo cez sovietske právo). V tomto období bolo naše právo bližšie

klasickému kontinentálnemu právu svojou formou ako obsahom.

V roku 1992 sa uskutočnila významná a výrazná novela občianskeho

zákonníka, na základe ktorej občianske právo nadobudlo v právnom systéme

znova charakter všeobecného práva a stalo sa základom súkromného práva.

- -

Slovenské právo sa vrátilo do rámca kontinentálneho práva svojou formou aj

obsahom.

2. Anglo-americký právny systém

2.1 Základná charakteristika
Anglo-americký právny systém tvorí spolu s kontinentálnym právnym

systémom dva rozhodujúce právne systémy súčasného sveta. Často je

nazývaný aj systémom common law, resp. anglosaským právnym systémom.

Z uvedených názvov je najsprávnejšie používať označenie anglo-americký

(tento názov je zaužívaný z aspektu najvýznamnejších štátov, v ktorých tento

systém pôsobí), oproti tomu označenie common law nie je celkom presné,

nakoľko common law predstavuje len časť (aj keď určujúcu) tohto systému.

Názov anglosaský poukazuje na historické korene tohto systému. Nie je však

presný ani dostatočne výstižný, preto sa neodporúča používať ho. Ako aj

preferovaný názov anglo-americký naznačuje, základnými zložkami tohto

systému sú právo anglické a právo USA, ako dva rozhodujúce podsystémy. Pri

podrobnejšom skúmaní vzhľadom na podobnosti a rozdiely môžeme však

v tomto systéme vyčleniť až osem podsystémov, resp. okruhov. Ide o

nasledovné okruhy:

anglické právo (ako základ a rozhodujúca časť celého systému),

právo USA (zachovávajúce síce historické základy prevzaté z anglického

práva, v dôsledku samostatného vývoja od r. 1776 sa však od pôvodného

systému značne odchýlilo),

kanadské právo (ktorého osamostatňovanie od anglického prebiehalo

postupne a menej radikálne ako v USA),

austrálske právo (ktoré sa podobne ako v USA vzhľadom na federatívne

usporiadanie Austrálie, rozvíja značne aj pomocou písaného práva),

novozélandské právo,

- -

právo Indie, ktoré sa osamostatnilo najviac a spolu s právom USA vykazujú

s pôvodným anglickým právom najmenej podobností,

právo Írskej republiky, priradzované tiež do tohoto systému, aj keď sa

značne emancipovalo a vzrástol v ňom podstatne význam písaného práva,

právo ostatných krajín Britského spoločenstva národov.

Základnou charakteristickou črtou tohto právneho systému je, že je to

systém sudcovského práva (judge made law, case law), v ktorom má sudca

zvláštny status, prejavujúci sa v tom, že sudca právo nielen nachádza ako

v práve kontinentálnom ale ho aj tvorí (neplatí tu zásada “iudex ius dicit inter

partes”, podľa ktorej sú súdne rozhodnutia záväzné len pre strany konania, ale

práve opačná zásada, podľa ktorej rozhodnutia určitých súdov sú záväzné

všeobecne). Sudcovské právo predstavuje systém významných súdnych

rozhodnutí, záväzných precedentov, ktoré sú primárnymi prameňmi práva.

Okrem týchto prameňov práva však v tomto systéme pôsobia aj ďalšie

pramene, z ktorých najvýraznejšie sa presadzuje právo zákonné (písané).

Ďalšou podstatnou črtou je výrazný procesno-sporový charakter anglo-

amerického právneho systému, ktorého základy ovláda súdne konanie.

Z týchto čŕt sa odvíja aj charakteristické právne myslenie v tomto právnom

systéme a podobná organizácia súdnictva. Pre anglo-americké právo sú

príznačné aj podobné právne inštitúty vyplývajúce najmä zo zhodných tradícií

a histórie.

2.2 Okruhy anglo-amerického práva

2.2.1 Anglické právo
V užšom slova zmysle sa za anglické právo považuje systém sudcovského a

z prevažnej časti súkromného práva, ktorý sa uplatňuje v Anglicku a Walese

(od roku 1830), teda nevzťahuje sa na celú Veľkú Britániu. Najbližšie k nemu

má právo Severného Írska a ostrova Man, naopak právo Škótska a

normandských ostrovov (najmä Jersey, Guernsey a niekoľkých ďalších

ostrovov kanálu La Manche) je od anglického práva odlišné, nakoľko bolo (a to

- -

najmä škótske právo) od 16. storočia do istej miery ovplyvnené aj rímskym

právom. Tieto oblasti môžeme označiť za právne enklávy, ktoré sa vyvíjali

historicky samostatne. Majú zvláštny status vo vzťahu k právu Veľkej Británie a

veľmi silne sú ovplyvnené právom anglickým, ktorému sa podobajú aj formou,

keďže ide tiež o právo precedenčné. Rozdiely spočívajú predovšetkým

v rozdielnej koncepcii, vplyve rímskeho práva, inom členení, iných inštitútoch

apod.

2.2.1.1 Zrod a vývoj anglického práva

Anglické právo sa približne do 11. – 13. storočia vyvíjalo zhruba na

podobných základoch ako právo kontinentálne. V spomenutom období sa však

vývoj oboch začal uberať smerom, ktorý ich od seba výrazne oddialil. Kým

kontinentálne právo bolo ovplyvnené na rímskom práve založenom ius

commune vyučovanom na univerzitách, anglické právo sa uberalo svojou

vlastnou cestou a vyvíjalo sa z domácich zdrojov s minimálnymi vonkajšími

vplyvmi. Dodnes sa vedú spory o tom, aký vplyv malo rímskeho právo

v Anglicku. Väčšinou sa rešpektuje názor, že domáce právo mu neprenechalo

žiaden priestor a istý vplyv zaznamenalo len právo kanonické. Dokonca

stredovekí panovníci zakazovali výuku rímskeho práva v Anglicku a prípadné

neskoršie pokusy o jeho propagovanie stroskotali na už vytvorených

tradíciách. Základom anglického práva sa stalo Normanmi dovezené

germánsko- franské právo, ktoré sa po roku 1066 vydalo cestou rozsiahleho

autonómneho vývoja. V histórii anglického práva môžeme vyčleniť štyri

základné obdobia:

a) anglosaské obdobie – do roku 1066

Posledné rímske légie odtiahli z provincie Británia začiatkom piateho storočia.

Rímska nadvláda však v Anglicku nezanechala pozoruhodnejšie stopy,

podobne ako nezostali stopy a právne pamiatky po keltských Britoch. Prvé

významnejšie právne pamiatky sa spájajú s germánskymi kmeňmi Anglov,

Sasov a Jutov a s dobyvateľskými Dánmi. Základným fórom pre nachádzanie a

- -

aplikovanie práva boli anglosaské ľudové zhromaždenia, ktoré boli postupne

nahradené grófskymi súdmi – tzv. County Courts a stotinovým súdnym dvorom

– Court of the Hundred, ktorý riešil súdne spory stovky roľníckych gazdovstiev

v príslušnej cirkevnej diecéze. Kráľa na tomto súdnom dvore zastupoval

sheriff. Súdy v tomto období rozhodovali na základe obyčajového práva, ktoré

bolo charakterizované značným partikularizmom. Súdne dokazovanie sa riešilo

pomocou božieho súdu (skúška ohňom alebo vodou, po vpáde Normanov aj

prostredníctvom súboja). V tomto období začína kristianizácia Anglicka a so

snahou panovníka upevňovať svoju moc sa objavujú aj prvé zákony písané

v anglosaskom jazyku, ktoré sa týkali len regulácie určitých (najmä

verejnoprávnych) stránok spoločenského života. K najstarším právnym

pamiatkam patrí Domas (okolo r. 600), právna kniha v ktorej sa obyčajové

právo prelína s prvkami zákonodarstva. Veľkými zákonodarcami tohto obdobia

boli Aelfred (871 - 900) a Knut (1027 – 1034).

b) obdobie vzniku a rozšírenia Common law (1066 – 1485)

Po vpáde Normanov v r. 1066 dochádza v Anglicku k rýchlej feudalizácii a

budovaniu silného centralizovaného štátu. Tieto tendencie postupne

nachádzajú svoj odraz aj v práve. Ranofeudálne anglosaské právo bolo totiž

silne partikularizované a spočiatku sa na jednoduchom ale účinnom systéme

tohto zvykového práva v zásade nič nezmenilo. Uplatňovalo sa

prostredníctvom miestnych súdov anglosaského pôvodu a feudálnych

súdnych dvorov, popritom sa však zachovala aj kráľova úloha najvyššieho

sudcu. Normanská tradícia sa prejavila najprv v modifikácii súdnej praxe, keď

sa spolu so sťahovavým spôsobom života kráľovského dvora sťahoval aj

kráľovský súdny dvor. Od 13. storočia sa v prípade najvyšších kráľovských

súdov upustilo od tradície sťahovania súdu a stanovilo sa pre ne sídlo vo

Westminsteri. Najvyššie súdy sa z toho dôvodu nazývali súdmi

westminsterskými. Okrem tejto inštancie sa postupne vytváral aj nižší stupeň

súdnictva v podobe cestujúcich kráľovských sudcov. Kráľovskí sudcovia

v mene svojho panovníka cestovali po krajine a povzbudzovaní panovníkom

zasahovali do sporov prebiehajúcich na dvoroch feudálov, s cieľom zlomiť

- -

autoritu súdnych tribunálov lordov. Výjazdné kráľovské súdy, ktoré dvakrát do

roka mali veľkolepé zasadnutie v každom okrese sa ustálili za vlády Henricha I.

(1100 – 1135). Najnižší stupeň predstavovali zmierovací sudcovia (justice of

piece), ktorí rozhodovali vo veciach, ktoré cestujúci sudcovia označili ako

menšie priestupky a nevybavili ich. Právomoc kráľovských súdov sa postupne

rozširovala. Spočiatku nemali univerzálnu právomoc a rozhodovali len o

mimoriadnych prípadoch, ktoré sa týkali predovšetkým záujmov Koruny.

Zároveň si kráľovské súdy vypracovali nové právo, prostredníctvom ktorého

riešili všetky spory a postupne do ich pôsobnosti prešli aj súkromnoprávne

vzťahy. Nové právo, ktoré kráľovské súdy vypracovali sa označovalo ako

všeobecné, spoločné právo – t. j. common law. K jeho upevneniu a rozšíreniu

došlo najmä v období vlády Henricha II. (1154 – 1189) a skoro sa stalo

všeobecným právnym systémom obsahujúcim pravidlá pre riešenie všetkých

sporov z oblasti verejného i súkromného práva. Podľa neskorších historikov sa

systém common law vykryštalizoval za Henrichovej vlády natoľko, že aj

v súčasnosti sa môže obyčaj ako prameň práva uplatniť len keď sa dokáže, že

existovala už pred rokom 1189. V tomto vývoji anglického práva zohral

pozitívnu rolu aj vtedajší právny poradca panovníka Glanvil. Vývoj common law

umožňovala aj skutočnosť, že už od 13. storočia existovala Zbierka súdnych

rozhodnutí a sudcovia pri svojom rozhodovaní príliš brali do úvahy

predchádzajúce rozhodnutia.

Spočiatku nepatrilo k právam súkromných osôb obrátiť sa na súd v spore o

právo, naopak bolo to privilégium, ktoré sa poskytovalo individuálne na

základe žiadosti adresovanej lordovi kancelárovi. Až na základe ním

poskytnutého súdneho príkazu na preskúmanie daného prípadu, ktorý zároveň

predstavoval oprávnenie k žalobe, nazvaného writ sa vo veci začalo konať

pred súdom. Teda týmto príkazom bola podmienená žaloba. Neskôr sa vyvinul

systém všeobecných writov, pre stanovené prípady, tak že existoval systém

súdnych príkazov a žalôb a každý konkrétny prípad bolo nevyhnutné podriadiť

pod jeden z nich. Právo, pre ktoré neexistoval writ nemohlo byť kráľovskými

súdmi uplatňované. Už v tejto dobe zohrával prvotnú úlohu proces. Každej

- -

žalobe zodpovedal určitý druh procesu a v prípade, že sa daný prípad

nesubsumoval pod zodpovedajúci druh žaloby súd spravidla žalobu zamietol.

Najčastejšou žalobou bola žaloba trespass – porušenie práva držby, postupne

sa vyvinuli ďalšie druhy: trover – náhrada škody za nezákonné odcudzenie,

ejecment – žaloba o vypudenie z držby , t.j. o vysťahovanie, detinue –

protiprávne zadržiavanie cudzej veci (vlastnícka žaloba), replevin – navrátenie

neoprávnene zabavených vecí, debt – vo veci neplatenia dlhu, covenant –

žaloba o neplnení zmluvy, account – povinné predloženie účtu, assumpsit –

náhrada škody za neplnenie čestného slova alebo neformálnej zmluvy. Rast

moci a obľúbenosti kráľovských súdov predstavoval obmedzovanie právomocí

veľkých feudálov, ktorí sa postavili proti ich rozširovaniu. Konflikt ukončil tzv.

Druhý westminsterský štatút z r. 1285, ktorý ustálil status quo a fixoval počet

existujúcich writov a tým znemožnil rozšírenie pôsobnosti kráľovských súdov.

Tento štatút síce úplne nezastavil rozvoj common law (obchádzal sa najmä

vydávaním analogických writov k existujúcim writom) ale urobil tento systém

ešte rigidnejším a bol vlastne historickým podnetom postupného vzniku

druhého systému anglického práva – equity.

c) vytvorenie dualizmu common law a equity (1485 – 1832)

Miestne súdy prestali mať význam v 15. storočí a kráľovské súdy boli

obmedzované westminsterským štatútom. Za tejto situácie sa žalobcovia

s prípadmi, ktoré nebolo možné riešiť obracali priamo na panovníka, ktorý

mohol vo výnimočných prípadoch zakročiť v mene svedomia a spravodlivosti.

Až do vojny ruží sa však panovník na výkone súdnictva zúčastňoval

zriedkakedy. Široký priestor pre využívanie kráľovských výsad v oblasti

súdnictva vytvoril tudorovský absolutizmus. Keď sa počet žiadostí značne

znásobil panovník ich postúpil lordovi kancelárovi a delegoval naňho

sudcovské právomoci. Lord kancelár riešil spory na základe spravodlivosti a

postupne vytvoril systém noriem nazvaný pravidlá spravodlivosti (rules of

equity). Postupne si aj právo equity vytvorilo svoj vlastný systém precedentov.

S rozvojom equity sa objavili zvláštne, kancelárske súdy rozhodujúce spory

podľa nového typu procesu, normy ktorého boli recipované aj z noriem

- -

rímskeho práva a najmä kanonického práva. Nový druh konania vyhovoval aj

občanom, nakoľko predstavoval viac citu pre spravodlivosť ako systém

common law. Zároveň bol podporovaný aj absolutistickým panovníkom, po

zásahu ktorého v r. 1615 nadobudla equity prevahu. Tieto skutočnosti

spôsobili, že jurisdikcia kancelárskych súdov sa rozšírila viac, ako to bolo

únosné z pohľadu kráľovských súdov a odporcov absolutizmu vôbec.

Parlament sa vzbúril proti zásahom kráľovskej moci do tvorby práva. Kríza bola

vyriešená kompromisom (1621), na základe ktorého sa jurisdikcia

kancelárskych súdov nesmela ďalej rozširovať na úkor common law. Presadila

sa zásada “Equity follows the law” – tj. ekvita sleduje právo (je voči common

law subsidiárna). Ekvita pri prejednávaní prípadov spadajúcich do jej

pôsobnosti preberá a nasleduje analogické prípady upravené normami

všeobecného práva.

d) súčasné obdobie

V 18. storočí je vývoj anglického práva harmonický a bezkonfliktný. V 19. a 20.

storočí dochádza k jeho významnej transformácii. Prvou dôležitou reformou je

zrušenie systému writov a žalôb v rámci ktorých sa rozvíjalo common law

(1832, 1833, 1852). Väčšia pozornosť sa začína venovať hmotnému právu,

nakoľko do tých čias jednoznačne dominoval proces. Uskutočnila sa aj

systematizácia common law a zjednodušilo a zmodernizovalo sa súdne

konanie. Ďalšia dôležitá reforma bola uskutočnená v r. 1873/1875 na základe

The judicature acts, v dôsledku ktorej došlo k podstatnej modifikácii a

zjednoteniu súdnictva. Predovšetkým sa odstránil rozdiel medzi súdmi

common law a equity (čo však neznamenalo zjednotenie týchto dvoch

systémov práva) a všetky súdy boli rovnako oprávnené podľa potreby

aplikovať normy ktoréhokoľvek systému (pričom pretrvali dva typy konania a

špecializácia anglických právnikov). Zároveň sa zrušili neúčinné, archaické

normy a došlo k očisteniu, konsolidácii a ďalšej systematizácii anglického

práva.

Typickým javom 20. storočia je rozvoj zákonodarstva – statute law. Napriek

tomu sú zásahy zákonodarcu v anglickom práve skromnejšie. Zároveň môžeme

- -

sledovať určité tendencie zbližovania anglického práva a kontinentálneho

práva, čo je podmienené potrebami medzinárodného obchodu a členstvom

Veľkej Británie v hospodárskych integráciách.

2.2.1.2 Štruktúra anglického práva

Vnútorné členenie anglického práva vytvára jeho charakteristickú štruktúru,

odlišnú od ostatných veľkých právnych systémov. V porovnaní s nimi členenie

anglického práva nie je také výrazné, nakoľko jurisdikcia vyšších anglických

súdov je jednotná (v tom zmysle, že sa môžu zaoberať všetkými žalovateľnými

prípadmi). Okrem toho sa anglické právo vytváralo ad hoc a preto nemá

racionálne a logicky premyslenú formu a symetriu. Základom členenia

anglického práva je dualizmus medzi common law a equity.

a) common law a equity

Počas vývoja anglického práva sa vyvinuli dva základné subsystémy tohto

právneho systému common law a equity a toto členenie pretrvalo dodnes.

Common law predstavuje systém anglického sudcovského práva, obsahujúci

súbor zásad a pravidiel správania sa, vzťahujúcich sa k správe a ochrane osôb

a majetku. Vytváral sa na základe starobylých právnych obyčají a formoval sa

prostredníctvom rozhodnutí a výnosov kráľovských súdov. Jeho procesné aj

hmotnoprávne normy počas vývoja silne ovplyvňoval systém writov, v ktorých

boli obsiahnuté práva žalobcu a ako ich zrkadlový odraz povinnosti

žalovaného. Obsahovali teda hmotné právo, avšak vždy v závislosti od druhu

procesu. Ďalej ho rozvíjali westmisterské súdy svojou judikatúrou. Nimi

vyrieknuté rozhodnutia sa uplatňovali ako precedenty, ktorých záväznosť sa

upevňovala spolu s upevňovaním moci kráľovských súdov. Najčastejšie sa

chápe ako systém sudcovského práva, opierajúci sa o precedenčné pravidlo.

Common law je základom aj pre systém statutary law (zákonné právo) a pre

celé case law (sudcovské právo) Anglicka. V širšom zmysle môže označovať

všeobecne používané pozitívne právo.

Systém equity vznikol v období, keď sa common law ukázalo ako

nepostačujúce. Predstavuje systém noriem a princípov, vytvorených ako

- -

alternatíva k tvrdým normám všeobecného práva. Jeho normy boli založené na

tom, čo bolo v konkrétnej situácii spravodlivé a primerané. Equity je systém,

ktorý sa pomerne ťažko definuje, nakoľko ho nemožno vnímať ako autonómny

a kompaktný systém, pretože nemôže jestvovať samostatne. Lord kancelár,

keď vytváral normy spravodlivosti správal sa podľa zásady “Equity follows the

law” a svoje výsady používal najmä proti zneužívaniu common law a na

zmierňovanie jeho tvrdosti. Tento systém predpokladá existenciu práva

(common law), je vybudovaný okolo neho a na ňom. Jeho účelom je umožniť

výkon spravodlivosti tak, že poskytne pomoc tým subjektom, ktorí sa ich

nemôžu dovolať na súdoch všeobecného práva, resp. vtedy, ak tieto súdy nie

sú schopné zabezpečiť výkon svojich rozhodnutí.

Eguity bola prínosom najmä v oblasti:

rodinného práva, najmä úpravou vlastníckych práv manželov a v otázkach

ochrany detí,

majetkových práv, predovšetkým ohľadom právneho režimu pôdy a

nehnuteľností

zmluvného práva, kde pozitívne pôsobila najmä v oblasti ochrany zmlúv.

Naopak v oblasti verejného práva (vrátane trestného práva) bol jej vplyv

zanedbateľný.

Odlišnosti medzi oboma systémami spočívali v minulosti najmä:

v odlišnej terminológii,

v iných inštitútoch,

v charaktere noriem equity, ktoré vznikli ako doplňujúce normy k systému

common law,

v iných žalobách, pričom v konaní pred kancelárskymi súdmi neexistovali

prísne formalizované žaloby,

v predmete sporu – v prípade equity boli predmetom sporu záujmy

(interests) a v prípade common law práva (rights),

v uplatňovaných právnych nárokoch a dôvodoch, keď sa rozlišuje medzi

právnymi nárokmi uplatňovanými na základe equity (equitable title) a

nárokmi uplatňovanými na základe common law (legal title),

- -

vo forme rozhodnutí, nakoľko kancelárske súdy nevydávali rozhodnutia, ale

príkazy, ktoré boli diskrecionárnej povahy (t.j. vyplývali z voľnej úvahy),

v prípustnosti konania, keď konania podľa equity sa mohol domáhať iba

žalobca, ktorý bol bezúhonný a pred súd predstupoval s “čistými rukami”

(clean hands),

v priebehu procesu, kde odlišnosti boli podmienené aj tým, že proces na

kancelárskych súdoch bol značne ovplyvnený kanonickým právom (napr.

konanie pred súdom je bez poroty, v systéme dôkazov sa hlavný dôraz

kládol na písomné dokumenty), atď.

Rozdiely boli spôsobené odlišným historickým pôvodom, aj odlišnou úlohou a

funkciou oboch systémov v systéme spravodlivosti. Po reforme v r. 1873/75

došlo k významnému zblíženiu oboch systémov, väčšina rozdielov však

pretrváva naďalej.

b) verejné a súkromné právo

Ako bolo vyššie spomenuté, anglické právo nepozná členenie na privat law a

public law v kontinentálnom chápaní. Používa síce pojem public law, nie však

ako jeden z dvoch základných súčastí anglického práva, ale skôr ako spoločný

názov pre ústavné a správne právo.

c) odvetvia anglického práva

Členenie na právne odvetvia sa v anglickom práve vyvinulo do inej podoby ako

je to obvyklé v kontinentálnom práve. Predovšetkým je pragmatickejšie a

možno v ňom nájsť tradičné odvetvia práva a mladšie, pragmaticky vyčlenené

odvetvia.

Tradičné odvetvia anglického práva predstavujú law of property (majetkové,

resp. vlastnícke právo), land law (pozemkové právo), law of contract (zmluvné

právo), law of tort (právo občianskoprávnych deliktov), criminal law (trestné

právo). K mladším odvetviam patria labour law (pracovné právo), mercantile,

ale aj trade, comercial, business law (obchodné právo), tax law (daňové právo),

international privat law (medzinárodné právo súkromné), company law (právo

- -

obchodných spoločností), law of banking (bankové právo), employment law

(zamestnanecké právo), family law (rodinné právo), atď. Constitutional law

(ústavné právo) a administrative law predstavujú public law.

d) inštitúty anglického práva

Nakoľko anglické právo nebolo ovplyvnené rímskym právom, sú preň niektoré

inštitúty obsiahnuté v kontinentálnom práve neznáme a naopak vytvorilo si

niekoľko inštitútov vlastných, od kontinentálneho práva veľmi odlišných, ktoré

boli vo väčšej či menšej miere prevzaté do ostatných krajín anglo-amerického

právneho systému.

Ide predovšetkým o tieto inštitúty:

Vlastníctvo

Koncepcia vlastníctva v anglickom práve sa značne odlišuje od jeho

kontinentálneho poňatia. Je súčasťou law of property (prekladaného ako vecné

právo, príp. právo majetkové). Kontinentálny pojem vlastníctva je do angličtiny

ťažko preložiteľný a najčastejšie sa prekladá ako property alebo ownership, ale

adekvátne mu nezodpovedá ani jeden z týchto výrazov.

Law of property sa v Anglicku vyvíjalo stáročia v rámci common law aj

v rámci equity a vytvorilo neobyčajne zložitý a neprehľadný systém.

Angličtina síce tiež prevzala latinské označenie vlastníctva (proprietas), ale

v odlišnom význame ako v iných kultúrach. Tento pojem je v angličtine

viacznačný a znamená v prvom rade majetok (členený na real property a

personal property) a po druhé právny vzťah - majetkové právo týkajúce sa len

nehnuteľností (pôdy).

Predmetom vlastníctva nie sú len veci ale aj (v prípade pôdy) práva

k veciam. Anglické právo totiž nepozná pojem vlastníctva pôdy súkromnými

osobami. Vlastníkom pôdy je podľa dávnej tradície pochádzajúcej

z normandských čias len panovník (od r. 1066, keď si Viliam Dobyvateľ právom

okupácie prisvojil všetku pôdu) a ten ju natrvalo prepožičiava svojim

poddaným. Je to už len fikcia, ale má vplyv na obsah pojmu property.

Súkromné osoby nie sú vlastníkmi pôdy ale sú vlastníkmi právneho titulu

- -

k pôde (t.j. právnych nárokov) nazývaných estate. Dochádza teda, podobne ako

v rímskom práve k deleniu vlastníctva pôdy, kde teoretickým vlastníkom je

Koruna a v skutočnosti reálnym “vlastníkom” je držiteľ pôdy nazývaný tenant.

Property (teda majetkové práva) môžeme zhruba rozdeliť na tieto základné

kategórie:

1. real property (reálne majetkové práva)

2. personal property (osobné majetkové práva)

Toto rozlíšenie má procesný pôvod spočívajúci v delení žalôb, ktorými boli

v minulosti jednotlivé skupiny práv chránené. V skutočnosti je porovnateľné

s kontinentálnym členením na hnuteľné a nehnuteľné veci, resp. na majetkové

práva k nehnuteľnostiam (real property) a majetkové práva k hnuteľným

veciam (personal property).

Real property sa ďalej člení na:

corporeal hereditaments – t.j. hmotné nehnuteľné veci, ktoré môžu byť

predmetom fyzickej držby - pôda a jej superficies,

incorporeal hereditaments – nehmotný nehnuteľný majetok, najmä

eastments, zodpovedajúci kontinentálnemu pojmu vecných bremien.

Personal property triedime tiež do dvoch základných skupín:

chattels real – predstavujú zmiešané majetkové práva, označované ako

leases (sú to síce majetkové práva k pôde, ale zaraďujú sa k osobným

majetkovým právam a majú v podstate charakter nájmu pôdy),

chattels personal, členiace sa na choses in action (práva k nehmotným

statkom – patentné, autorské právo a pod. ) a na choses in possession –

práva k hmotným hnuteľným veciam.

Trust

Je špecifickým inštitútom anglického práva, ktorý nemá obdobu

v kontinentálnom práve. Je inštitútom Equity. Predstavuje delené vlastníctvo.

Jeho základom je dohoda, ktorou zakladateľ trustu – Settlor (aj Donor, Grantor,

- -

Trust creator) prevedie majetok na vykonávateľa trustu – Trustee (jedného

alebo viacerých) aby ho ten spravoval v záujme tretej strany – jedného alebo

viacerých beneficiárov (Beneficiary). Predstavuje teda záväzok trusteeho voči

tretej osobe – beneficiárovi, ktorý má voči nemu konkrétne práva. Spravidla

posledný v rade beneficiárov (remeinderman) má právo aby sa mu vec

odovzdala do úplného vlastníctva. Trust má rôzne využitie. Najčastejšie je

zriaďovaný

pri prevode dedičstva, v tomto prípade sa zriaďuje v závete,

v rodinnom práve, na založenie spoločného majetku pre oboch manželov

(nakoľko v anglickom rodinnom práve neexistuje majetkové spoločenstvo),

uložením majetku v banke, ktorá beneficiárovi poskytuje z neho pravidelné

sumy až do splnenia určitej podmienky, po ktorej sa mu vyplatí celá čiastka,

na zabezpečenie ochrany peňažných záujmov osôb neschopných na právne

úkony a pod..

Trust sa spravidla zriaďuje zriaďovacou listinou. Môže však vzniknúť aj

konkludentne alebo ex lege. Trustee môže byť fyzická osoba ale aj právnická

osoba (napr. banka, či tzv. Trust companies). Zriaďovateľom trustu môže byť i

beneficiár (v prospech seba samého), resp. settlor môže ako trusteeho určiť

seba samého.

Trust môže byť buď súkromný (privat trust), zriaďovaný v prospech konkrétnej

osoby alebo účelový (purpose trust), zriaďovaný za určitým cieľom (často ako

dobročinný – charitable trust).

Zmluvy

Sú podstatou zmluvného práva – law of contract. Všeobecne sa ku vzniku

zmluvy vyžaduje:

ponuka (oferta)

consideration

prijatie (akceptácia)

obojstranný úmysel vytvoriť právny vzťah

100

- -

Špecifickým anglickým prvkom zmluvy je consideration, ktorý sa považuje za

cenu sľubu (resp. protiplnenie, protihodnotu). Akceptant pri prijatí ponuky na

zmluvu musí sľúbiť protihodnotu k ponúkanému predmetu dohody.

Consideration musí reálne existovať a musí mať určitú hodnotu (nemusí byť

zhodná ani primeraná hodnote ponúkaného). Ak sa neposkytne, zmluva vôbec

nevznikne. V anglickom práve preto niektoré bezodplatné vzťahy (darovanie,

trust, atď.) nepatria medzi zmluvy, nakoľko v nich chýba prvok reciprocity,

ktorý mení dohodu na zmluvu.

Ďalšími nevyhnutnými náležitosťami zmluvy sú:

spôsobilosť zmluvných strán,

splnenie formálnych náležitostí, ak ich právo predpisuje,

legálnosť zmluvy,

jasné a určité podmienky zmluvy – v anglickom práve sa vyžaduje, aby

zmluva mala čo najmenej nejasností. V prípade nejasností sa pri výklade

zmlúv používajú interpretačné pravidlá nazývané Implied terms (mlčky, teda

zo zmluvy vyplývajúce zmluvné ustanovenia), ktoré pôsobia zároveň

normatívne (napr. zásada caveat emptor – nejasnosť v kúpnej zmluve ide na

úkor kupujúceho).

Zmluva zaniká splnením, dohodou strán, porušením zmluvy a následnou

nezavinenou nemožnosťou plnenia alebo frustráciou (zmarením plnenia

v dôsledku odpadnutia základu zmluvy).

Neplnenie zmluvy sa v anglickom práve považovalo za delikt. Pôvodne

ochranu zmluvám poskytovala deliktná žaloba writ of trespass, z ktorej sa

postupne vyvinula žaloba zmluvnej povahy – assumpsit. Poskytovala však len

jeden prostriedok nápravy v podobe náhrady škody. Ďalšie prostriedky

nápravy poskytla až Equity, a to konkrétne:

príkaz na reálne plnenie zmluvy,

príkaz, aby sa žalovaný zdržal protiprávneho konania,

právo odstúpiť od zmluvy ,

prípadné písomné opravy, ak sa písomné vyhotovenie nezhodovalo

s pôvodnou dohodou strán.

101

- -

Tort

V anglickom práve môže mať protiprávne konanie podobu trestného činu

(crime) alebo civilného deliktu – nazývaného tort. V kontinentálnom práve

nemá tort zhodný ekvivalent. Znamená zavinené (úmyselné a v prípade

negligence aj nedbanlivostné) porušenie určitých osobných alebo majetkových

práv. Dôsledky tortu môžu byť rôzne, najčastejšie spôsobuje:

vznik nároku na škodu, pričom existujú torts, ktoré spôsobujú vznik nároku

len vtedy, ak sa dokáže, že protiprávnym zásahom bola spôsobená škoda a

také, ktoré dávajú vznik nároku sami osebe, bez toho aby sa dokazovala

alebo zisťovala škoda,

vznik nároku na zdržovaciu žalobu

nárok na satisfakciu,

nárok na vrátenie veci, a pod.

Jeden z najstarších prípadov torts je trespass, ktorý znamená priame a násilné

porušenie práva. Člení sa na:

trespass to the person - ohrozenie zdravia a života inej osoby, použitie

násilia voči inej osobe a zbavenie alebo obmedzenie osobnej slobody,

trespass to goods – rušenie držby hnuteľnej veci,

trespass to land – neoprávnené rušenie držby nehnuteľnosti.

Najmladším tortom je negligence, ktorého podstatou je spôsobenie škody

z nedbanlivosti. Odvodzuje sa od kauzy Donogue vs. Stevenson (1932,

Snemovňa Lordov).

K ďalším druhom torts patria:

detinue – neoprávnené prisvojenie a zadržiavanie cudzej veci,

defamation – urážka na cti a ohováranie,

nekalá súťaž – unfair competition,

nuisance, člení sa na privat nuisance (najmä rušenie susedských práv) a

public nuisance (najmä dopravné priestupky),

krivé obvinenia, atď.

102

- -

Dedenie

Predpoklady dedenia sú zhodné ako v kontinentálnom práve a podobne

existuje aj dvojaké dedenie – zo závetu a intestátne, zo zákona. Vakantná

pozostalosť pripadne Korune. Pozostalosť zostáva majetkom poručiteľa aj po

jeho smrti, až do okamihu, keď vykonávateľ jeho poslednej vôle (executor),

alebo v prípade dedenia zo zákona správca pozostalosti (administrator)

neodovzdá pozostalosť dedičom.

V anglickom práve neexistuje povinný podiel a neopomenuteľní dedičia.

Niektorí blízki pozostalí však môžu (ak nededia ani z jedného titulu) požiadať o

príspevok na výživné z pozostalosti.

2.2.1.3 Pramene anglického práva

a) určujúce – štýlotvorné pramene práva

Anglicko je krajinou nepísaného práva, kde štýlotvorným prameňom je

súdny precedent. Precedent nie je výlučným prameňom práva, ale je

prameňom, ktorý je pre anglické právne myslenie charakteristickým. Jeho

podstatou je to, že rozhodnutie vyššieho súdu, ktorý je oprávnený vydávať

precedenty sa stáva záväzným v prípade analogických prípadov, blízkych

v skutkových okolnostiach a právnych princípoch aj pre budúcnosť. Tým sa

vlastne stáva prameňom práva. Táto skutočnosť sa odráža v povahe právnej

normy v anglickom práve, ktorá je kazuistická. Ako uvádza Z. Kühn právna

záväznosť sa spravidla netýka celého rozsudku. Rozsudok ako taký viaže len

strany sporu a zodpovedá kontinentálnemu pojmu res judicata. Záväzné

v zmysle zásady stare decisis sú precedenčne pôsobiace dôvody rozhodnutia,

nazvané ratio decidendi, v ktorých je formulované vlastné pravidlo správania

sa. Je pravidlom, že súdy vytvárajúce precedenty právne zdôvodňujú svoje

rozhodnutia prostredníctvom ratio decidendi (zdôvodňujúc v nich prečo vo

veci rozhodli tak, ako rozhodli). Popri týchto zaväzujúcich, nosných dôvodoch

rozhodnutia môže rozhodnutie obsahovať aj nezáväzné úvahy sudcu,

nazývané obiter dicta, ktoré sú pre rozhodnutie veci irelevantné. Anglické

103

- -

právo bolo vytvorené súdmi postupne od precedentu k precedentu, tak, že

v každom novom prípade sa vyhľadávalo staré riešenie, ktoré bolo rozumné

zachovať. Tento spôsob tvorby práva bol možný preto, lebo existoval princíp

panstva precedentu – rule of precedent, ktorý mu priznával platnosť a autoritu

a princíp zotrvávania pri rozhodnutom – stare decisis, podľa ktorého precedent

ako právna norma zaväzuje súd, ktorý ho vydal aby zotrval pri svojom právnom

názore aj v budúcnosti (okrem Snemovne lordov, ktorá sa od r. 1966 vo veľmi

výnimočných prípadoch môže odchýliť od svojho vlastného rozhodnutia) a

zároveň zaväzuje všetky nižšie súdy. Súd môže odmietnuť nasledovať

precedent len z kvalifikovaných dôvodov. Menšinové nesúhlasné názory

sudcov sa formulujú v tzv. dissentoch, ktoré sa často využívajú ako pomocné

argumenty pre zrušenie precedentu.

Dôležitým princípom sudcovského práva je princíp hľadania rozdielov.

Umožňuje ho inštitút distinctions, ktorý dovoľuje sudcovi, aby po preskúmaní

okolností prípadu rozhodol, či určitý konkrétny prípad, o ktorom rozhoduje

spadá pod konkrétny precedent, alebo nie. V prípade, že objaví rozdiel

(distinguish), spôsobujúci, že skutková podstata, ktorá sa zdala podobná, je

predsa len iná, rozhodne vec nezávisle od pôvodne uvažovaného precedentu

tak, aby rozhodnutie sporu bolo “rozumné”. Tento princíp predstavuje značné

oslabenie zásady záväznosti precedentu.

Precedenty sú evidované v rôznych zbierkach, oficiálnych i neoficiálnych,

z nich najznámejšie sú Law reports, Law of England. Citujú sa menami strán

spojenými skratkou v. (versus), ďalej sa uvedie skratka súdu, rok a číslo

konania. Častejšie sa objavujúce precedenty vytvárajú tzv. leading cases

(hlavné prípady pre určitú vec).

b) ďalšie pramene anglického práva

Zákonné právo (statute law) v dejinách Anglicka predstavujú do obdobia

vytvorenia parlamentu kráľovské zákony, neskôr, približne od 14. – 15.

storočia, zákonodarnú činnosť realizoval panovník spolu s parlamentom. Boli

to najmä verejnoprávne akty, ale objavili sa aj zákony súkromnoprávnej

povahy, predovšetkým v období tudorovského absolutizmu, napr. zákon o

104

- -

vynálezoch (1623), zákon regulujúci autorské práva (1709). Napriek tomu

zostalo anglické súkromné právo právom sudcovským a zásahy zákonodarcu

do tejto sféry boli a sú sporadické. V období priemyselnej revolúcie a rozvoja

moderných občianskych vzťahov sa ukázala potreba reformovania anglického

práva. Pomalá reforma začala v r. 1820. V tom období sa zároveň objavili úvahy

kodifikovať anglické právo (Jeremy Bentham), ktoré však nenašli odozvu.

Čiastočná kodifikácia sa realizovala až po roku 1860 v tzv. consolidation acts,

ktoré boli kompiláciami množstva zákonov v jednom dokumente, príp. spájali

písané a nepísané sudcovské právo v jedno dielo (napr. Property acts, 1922 –

1925 pozostávajúce z deviatich častí). Po roku 1914 sa zintenzívnila

zákonodarná činnosť anglického parlamentu, čo súvisí so snahami vytvoriť

spoločnosť s väčším zmyslom pre sociálnu spravodlivosť. Napriek rozvoju

zákonodarstva zostáva pre Angličanov ťažké prejsť od kazuistického práva

judikátov, k právu, ktoré rieši problémy všeobecne. Zákon sa nepovažuje za

normálnu formu vyjadrenia práva, predpokladom jeho integrácie je až jeho

výklad súdom a chápe sa často len za základ sudcovskej normotvorby,

nakoľko prenecháva značný priestor sudcovskej tvorbe práva. Je dotváraný

sudcovským rozhodnutím, ktoré má aj v prípade statute law v praxi väčšiu

relevantnosť ako právo písané.

Obyčajové právo (custom law) má dnes v Anglicku len druhoradý a veľmi

obmedzený význam. Vyskytuje sa v dvoch formách:

general custom of the realm – predstavujú všeobecné obyčaje ríše, ktoré sa

dnes uplatňujú väčšinou už v len sfére ústavného práva (pre úplnosť však

je potrebné dodať, že striktne vzato majú skôr povahu politickú než povahu

prameňov práva),

local customs – miestne obyčaje. Tieto sú prameňom práva za podmienky,

že sa síce odchyľujú od commom law, ale neodporujú jeho duchu, a

súčasne, že boli zachovávané už v r. 1189 (dokázať túto skutočnosť je dnes

prakticky nemožné a preto sa prezumuje, že príslušná obyčaj existovala už

pred rokom 1189, okrem prípadov, keď je zrejmé, že tak nemohlo byť, alebo

je dokázaný opak). Význam miestnej obyčaje ako prameňa práva je

105

- -

nepatrný a to tým skôr, že akonáhle obyčaj využije pre svoje rozhodnutie

vyšší súd, prestane jestvovať ako právna obyčaj a

stáva sa súčasťou common law, ktorým akoby bola konzumovaná a pôsobí

ďalej ako súdny precedent.

Právna literatúra sa síce uvádza na niektorých miestach ako prameň práva,

nedá sa však o nej jednoznačne povedať, že by mala povahu prameňa práva.

Ak sa aj uzná za prameň práva, je to prameň podružnejšieho významu. Jedná

sa len o niekoľko málo významných historických právnických diel,

predovšetkým Glanvilla (12. st.), Branctona (13. st.), Littletona (15. st.), Sira

Edwarda Cokea (17. st.) a Blackstona (18. st.), označovaných ako book of

authority. Súčasná právna literatúra nemá charakter prameňa práva.

Všeobecné právne zásady pôsobia sčasti aj priamo normatívne (majú svoj

význam najmä pri formulovaní precedenčných rozhodnutí) ale predovšetkým

sa uplatňujú ako interpretačné pravidlá.

2.2.1.4

Súdna organizácia v Anglicku

S problematikou prameňov práva súvisí organizácia súdnictva,

predovšetkým vyšších súdov, ktoré predstavujú súčasne justičné, právotvorné

a kontrolné subjekty. Súdy možno deliť podľa niekoľkých spôsobov (trestné,

civilné, apelačné, so všeobecnou a obmedzenou jurisdikciou, centrálne a

vidiecke súdy, atď.), základné členenie však predstavuje delenie na dva

základné typy – vyššie súdy a nižšie súdy. Kým nižšie súdy majú iba jedinú

funkciu – rozhodovať spory, súdy vyššie reprezentujú anglickú súdnu moc –

rozhodujú spory a odvolania, vytvárajú precedenty a kontrolujú zákonnosť

rozhodovania verejnoprávnych orgánov. Rozhodnutia súdov nadobúdajú

autoritu prostredníctvom inštitútu contempt of court (urážka súdu), na základe

ktorého úmyselné bránenie a marenie výkonu spravodlivosti a nepodrobenie

sa súdnemu rozhodnutiu je trestné a hrozí zaň trest odňatia slobody.

V Anglicku sa zachováva, aj keď nie vždy dôsledne, inštitucionálne

odlíšenie civilných a trestných súdov.

Zjednodušenie by sme mohli sústavu civilných súdov načrtnúť nasledovne:

106

- -

I. Vyššie súdy - Judicature acts z r. 1873-1875 zjednotili všetky bývalé vyššie

súdy a ponechali jediný vyšší súd Najvyšší súdny dvor – Supreme Court of

Judicature. Jeho jurisdikciu a zloženie upravuje Zákon o Najvyššom súde z r.

1981. Podľa Constitutional Reform Act 2005 bol tento súd premenovaný na

Senior Courts of England and Wales. Sídli v Londýne a skladá sa z dvoch

inštancií:

a) High Court of Justice (Vysoký súdny dvor), ktorý pôsobí ako prvoinštančný

súd a zároveň vo vzťahu k nižším súdom ako súd apelačný,

b) Court of Appeal (Odvolací súdny dvor), rozhoduje o odvolaniach voči

rozhodnutiam Vysokého súdneho dvora, ale aj nižších súdov. Má dve

oddelenia. O odvolaniach voči rozhodnutiam civilných súdov, rozhoduje

civilné oddelenie.

Vysoký súdny dvor je vnútorne členený do troch divízií, resp. oddelení, a to

Queen`s (or King`s) Bench Division – Oddelenie lavice kráľovnej (alebo

kráľovej lavice). Toto oddelenie je v podstate nasledovníkom bývalých

kráľovských westminsterských súdov a je príslušné najmä pre

rozhodovanie sporov, ktoré vzišli zo záväzkov (zmluvných, alebo z torts).

Spravidla o nich rozhoduje samosudca, výnimočne porota (defamácie,

odvolania). K oddeleniu lavice kráľovnej sú pričlenené dva špecializované

súdy, predstavujúce jej časti, a to Court of Admirality (Súd admirality) a

Commercial Court (Obchodný súd), pre spory a otázky uvedené

v obchodnom zozname. Oddelenie lavice kráľovnej rozhoduje prevažne

podľa common law (môže však použiť i equity).

Chancery division (kancelárske oddelenie) predstavuje následníka

kancelárskych súdov. Je príslušné najmä pre veci pozemkového

vlastníctva, obchodných spoločností, trustov, bankrotov, apod. Aj k tomuto

oddeleniu boli priradené špecializované súdy – Companies Court (Súd pre

obchodné spoločnosti) a Patentový súd. Ako nástupca kancelárskych

súdov, rozhoduje kancelárske oddelenie prevažne podľa noriem equity, nie

je však vylúčená ani aplikácia systému common law.

107

- -

Family division – (Oddelenie pre veci rodiny), pôvodne nazývané Probate,

Divorce and Admirality Division, rozhoduje o veciach, ktoré sa opierajú

predovšetkým o Zákon o konaní vo veciach manželstva a rodiny z r. 1984.

V minulosti vo veciach, ktoré spadajú pod toto oddelenie dominovalo najmä

kanonické právo.

II. Najvyšší súd Anglicka predstavovala do 30. septembra 2009 Snemovňa

lordov (House of Lords), resp. jej súdna komisia. Od 1. októbra 2009 je podľa

Constitutional Reform Act 2005 najvyšším súdom Supreme Court of the United

Kingdom, ktorý je konečným odvolacím súdom a do jeho jurisdikcie spadá aj

rozhodovanie vo veciach vlastizrady. Konanie o odvolaní pred Najvyšším

súdom je podmienené povolením na odvolanie udeleným Odvolacím súdnym

dvorom alebo samotným Najvyšším súdom. Toto povolenie sa vydáva

spravidla v prípade dôležitých otázok všeobecného významu (napr. výklad

zákona, viazanosť precedentom apod.).

III. Nižšie civilné súdy predstavujú predovšetkým grófske súdy – County

Courts, upravené zákonom – County Courts Act z r. 1971. Sú príslušné

rozhodovať spory podľa common law do výšky 5 tisíc libier a podľa equity do

výšky 30 tisíc libier a rodinné veci. Konanie sa uskutočňuje pred samosudcom.

Obmedzené právomoci v civilných veciach majú aj magistrátne súdy (najmä vo

veciach vyživovacej povinnosti medzi manželmi a voči nemanželským deťom

apod.).

Najvyšší súd je najvyšším súdom aj vo veciach trestných. Jediným

vyšším súdom aj v trestných veciach je Senior Courts. Jeho dvoma inštanciami

sú

a) Crown Court – Korunný súd, ktorý nahradil po reorganizácii súdnictva v r.

1971 a 1981 všetky predchádzajúce vyššie súdy v trestných veciach. Pôsobí

ako apelačný súd pri odvolaniach voči rozhodnutiam nižších súdov a ako

súd prvej inštancie vo veci všetkých závažných trestných činov.

b) Court of Appeal – Odvolací súdny dvor, konkrétne jeho trestné oddelenie,

ktoré rozhoduje o odvolaniach voči rozhodnutiam Korunného súdu, ale aj

nižších súdov.

108

- -

Okrem toho si obmedzené kompetencie v trestných veciach zachovalo aj

Oddelenie lavice kráľovnej a tiež Coroner`s Court (Koronerov súd), tribunál,

ktorý uskutočňuje vyšetrovanie, v niektorých prípadoch aj pred porotou.

Koronerov súd je súdom obžalúvacím a nie rozhodujúcim.

Nižšie trestné súdy sa nazývajú Magistrate`s courts (magistrátne, resp.

policajné súdy – ich jurisdikcia je upravená v zákone Criminal Law Act 1977),

s jurisdikciou obmedzenou na prejednávanie menších trestných činov a

priestupkov, pri ktorých nie je priznané právo na proces pred porotou. Súd

nesmie uložiť trest vyšší ako 6 mesiacov odňatia slobody, resp. pokutu vyššiu

ako 2 tisíc libier. V prípade, že sa v priebehu vyšetrovania ukáže, že ide o

závažnejší trestný čin, kauza sa postúpi korunnému súdu. Magistrátne súdy

môžu do určitej miery konať aj v prípadoch presahujúcich ich právomoci a

vykonávať predbežné konanie s cieľom zabezpečiť dôkazy a rozhodnúť, či je

odôvodnené pokračovať v konaní – ak sa rozhodnú kladne, postúpia vec

korunnému súdu. Zaujímavosťou je, že tieto súdy sú väčšinou laické, t. j.

osoby, ktoré na nich rozhodujú nemajú úplné právnické vzdelanie. Mimo tejto

sústavy civilných aj trestných súdov pôsobia ešte ďalšie súdy a tribunály:

postavenie vyšších súdov majú Protimonopolný súd a Odvolací

pracovnoprávny tribunál,

administratívne súdy, ktorých rozvoj súvisí s ideou “štátu sociálnej

spravodlivosti” a s rozvojom zákonodarstva. Ich činnosť podlieha kontrole

vyšších súdov,

historickými prežitkami môžeme nazvať rôzne tradičné vojenské súdy,

cirkevné súdy apod.,

arbitráže.

2.2.1.5

Procesné právo

Civilné konanie

Je určené typom žaloby. Klasické žaloby podľa Common Law sa sústreďujú

predovšetkým na oddelení Lavice kráľovnej na Vysokom súdnom dvore.

109

- -

Civilné konanie má niekoľko fáz. Samotnému konaniu na súde predchádza

konanie o pokonávke, t.j. ako urovnať spor. Napriek vysokému počtu sporov sa

verejným pojednávaním končí len ich veľmi malý počet, vysoké percento

sporov sa urovná pokonávkou.

Samotné konanie začína prvým formálnym úkonom žalobcu (claimant) –

podaním žaloby súčasne s uplatnením nároku. (V praxi sa to realizuje

vyplnením tlačiva, zaplatením poplatku a odovzdaním tlačiva na súde). Súd

prijme žalobu – claim form a vydá rozkaz aby sa žalovaný dostavil v určitej

lehote (8 – 14 dní) a prejavil svoj úmysel odporovať, alebo aby splnil

požiadavku. Ak sa nedostaví a nepredloží súdu svoje vysvetlenie predpokladá

sa, že uznal oprávnenosť žaloby a žalobca dostane exekučný titul proti

žalovanému. Väčšina sporov končí týmto spôsobom. Súdny rozkaz je dovolené

doručiť len do vlastných rúk. Ak sa žalovaný dostaví pred súd, nasleduje

súdne konanie, spravidla po uzavretí výmeny podaní. Konanie na Vysokom

súdnom dvore upravuje tzv. Biela kniha –White book, konanie na grófskych

súdoch tzv. Zelená kniha – Green Book (County Court Practice). V prípade, že

sa žalovaný dostaví len s úmyslom uplatňovať odďaľovací manéver a nemá

serióznu obranu, postupuje sa voči nemu akoby sa nebol dostavil na súd.

Spor sa po výmene všetkých spisov a rozhodnutí o pojednávaní dostane do

konečného štádia – deň verejného pojednávania sa označuje ako Day in Court.

V konaní, ktoré je verejné a ústne, sú strany zastúpené právnymi zástupcami.

Sudca sa o spore dozvedá až z ústnych referátov strán. Najprv vystúpi právny

zástupca žalobcu a prednesie úvodnú reč – opening speech, po ktorej žiada

vypočuť svedkov žaloby. Svedkovia sú podrobení krížovému výsluchu oboch

strán. Potom vystúpi právny zástupca žalovaného s hlavnými argumentmi

druhej strany a žiada predvolať svedkov. Po ich výsluchu prednesie záverečnú

reč – closing speech, ktorú následne prednesie aj advokát žalobcu. Sudca len

dozerá na priebeh konania a zasahuje doň len na základe námietok

jednotlivých strán. Na záver sudca rozhodne spor na základe poznania, ktoré

nadobudol v priebehu konania. V prípade, že je v konaní porota (v anglickom

110

- -

civilnom konaní len zriedkavo, predovšetkým v prípade defamácií) sudca

zhrnie okolnosti prípadu, usmerní porotu a formuluje pre ňu otázku.

Opravným prostriedkom proti rozsudkom vyšších súdov je odvolanie

(odlišuje sa podľa common law a equity).

2.2.2 Právo USA
2.2.2.1 Historický vývoj práva USA

Prvé anglické osady vznikali na území USA v 17. storočí. Súčasne so

zakladaním týchto osád začalo na americké územie spontánne prenikať

anglické common law. Uplatňovalo sa v takej miere, v akej jeho normy

zodpovedali podmienkam kolónií. Voči klasickému common law totiž

existovalo množstvo výhrad (najzávažnejšia bola, že neposkytovalo pre

kolonistov dostatočné garancie slobody osobnosti, čo bol v podstate

najdôležitejší dôvod emigrácie z Anglicka). Preto sa v niektorých kolóniách

uplatňovalo aj primitívne právo, ktoré sa vytváralo na základe Biblie. Formálne

bolo common law inštalované po vzniku koloniálnej správy, keď ho prijalo

všetkých 13 kolónií, ktoré neskôr vytvorili USA. Jeho vplyv sa rozširoval

územnou expanziou na západ. Výnimky tvorili územia, kde anglickí kolonisti

netvorili väčšinu a obyvatelia si zachovávali odlišnú právnu tradíciu – najmä

Louisiana, s francúzskou právnou tradíciou, ale aj Arizona a Nové Mexiko,

ktoré si sčasti zachovávali španielsku právnu tradíciu.

Po vyhlásení nezávislosti v r. 1776 sa rozpútal zápas o charakter

amerického práva. Proti sebe stáli blok populistov, presadzujúci ľudové právo,

založené na prirodzenom právnom vedomí radových občanov a neformálnom

riešení sporov a na druhej strane stáli profesionálni právnici, presadzujúci

common law a inštitucionalizované súdnictvo, poukazujúc pritom na zložitosť

spoločenských vzťahov, vyžadujúcu si existenciu presných právnych pravidiel

a procesných formalít. Tento prúd napokon vyšiel z tohto zápasu víťazne, aj

keď za cenu niekoľkých kompromisov (napr. upustenie od niektorých vysoko

formalizovaných procesných inštitútov, zavedenie voliteľnosti sudcov,

existencia poroty aj v civilných sporoch apod.). Okrem toho sa po r. 1776

111

- -

objavilo aj hnutie za kodifikáciu práva, ktoré sa však výraznejšie nepresadilo.

V konečnom dôsledku triumfovalo common law. Zvíťazili tradície, pričom

rozhodujúcu úlohu tu zohral anglický jazyk a anglický pôvod väčšiny

obyvateľstva.

Po vyhlásení nezávislosti bola pretrhnutá väzba na anglické common law,

s tým že záväznými boli len tie anglické súdne precedenty, ktoré vznikli pred

rokom 1776 a záväznými sa stali len americké súdne rozhodnutia. Formálnu

ucelenosť a vlastnú hodnotovú bázu získalo americké právo po prijatí Ústavy

USA v r. 1787. Všetky tieto skutočnosti, ako aj odlišná forma štátu prispeli

k tomu, že americké právo sa vyvíjalo odlišnou cestou, v dôsledku čoho sa

postupne vzďaľovalo od pôvodného anglického vzoru. V rodine common law

však právo USA zostalo. Patrí doň svojou povahou, koncepciou, prístupmi,

názvoslovím, základnými inštitútmi apod. Základným predpokladom takéhoto

právneho systému je existencia silnej súdnej moci, ktorej výroky nadobúdajú

normatívny charakter. Táto sila právo dotvára, mení, upresňuje a v pomalom

evolučnom tempe kontinuálne vyvíja, tak aby sa čo najviac približovalo

spoločenským podmienkam a požiadavkám.

2.2.2.2 Štruktúra práva USA

Aj keď v podstatných rysoch sa štruktúra anglického práva a práva USA

podobajú, nachádzame medzi nimi aj značné odlišnosti. Ako uvádza J. Pěchota

základný rozdiel vyplýva zo skutočnosti, že USA sú federáciou, v dôsledku

čoho sa právo tvorí na dvoch úrovniach – na centrálnej úrovni a na úrovni

jednotlivých štátov.

a) federálne právo a právo štátov

Nakoľko USA sú federáciou, ktorá pozostáva z 50 štátov a niekoľkých území

so zvláštnym statusom, je pre jeho právny poriadok príznačný pluralizmus.

Vedľa seba existujú – právny poriadok federácie a právne poriadky viac ako 50

štátov. Rozdelenie právomocí medzi štátmi a federáciou rieši Ústava USA,

ktorá v desiatom dodatku uvádza: “Právomoci, ktoré Ústava neprenáša na

Spojené štáty či ktoré neodníma štátom, zostávajú vyhradené štátom či priamo

112

- -

ľudu.” Z toho vyplýva, že aj keď prax inklinuje k rozširovaniu federálnych

právomocí, primárne je zákonodarstvo jednotlivých štátov (primárne, nie však

silnejšie). Právomoc federácie je stanovená v prípadoch, v ktorých to stanovuje

ústava – sú to otázky medzinárodných vzťahov, vojenstva, meny, daní (pričom

právomoc ukladať dane majú aj štáty a mestá), colných taríf, otázok štátneho

občianstva a imigrácie. Okrem týchto okruhov nepriamo dáva možnosť

rozširovať federálnu právomoc tzv. “obchodná doložka” ústavy, najmä

prostredníctvom súdneho výkladu, vďaka čomu sa vo sfére federálnej

právomoci ocitlo aj pracovné právo, otázky konkurzu a vyrovnania, námorné

právo a úprava duševného vlastníctva. Do federálneho práva patrí aj

medzinárodné právo v tej miere, v akej je inkorporované do vnútroštátneho

práva.

V sfére právomoci jednotlivých štátov je právo vlastnícke, záväzkové,

trestné, rodinné, dedičské právo, procesné normy konania pred súdmi

jednotlivých štátov a právo kolízne (t.j. základné právne odvetvia).

V prípade, že dochádza k prekrývaniu federálnej legislatívnej právomoci

s právomocou štátu, prednosť má zákon federálny. Štáty sú oprávnené prijímať

právne normy aj v otázkach, ktoré sú vyhradené zákonodarnej kompetencii

Kongresu USA, nesmú ale odporovať normám federálneho práva. Zároveň

môžu vypĺňať medzery federálneho práva, tieto normy však nesmú odporovať

duchu ústavy a v prípade obchodných zákonov, hatiť obchod medzi štátmi.

Právne poriadky jednotlivých štátov sú rovnocenné. V prípade, že dochádza

k stretu práva dvoch, alebo viacerých štátov únie, príp. cudzích krajín (conflict

of laws), rieši sa tento na základe noriem amerického kolízneho práva, ktoré

plní obdobnú funkciu ako v našich podmienkach normy medzinárodného práva

súkromného.

Rozlíšenie federálneho práva a práva štátov je jednoduché v prípade práva

písaného. Podstatne zložitejšia je situácia v prípade common law. Otázka znie,

či common law existuje len na federálnej úrovni, alebo len na úrovni štátov,

prípadne na oboch úrovniach. Riešenie tejto otázky sa v dejinách práva USA

menilo. V tejto súvislosti majú význam dve precedenčné rozhodnutia

113

- -

Najvyššieho súdu USA. Prvé, z roku 1842 vo veci Swift v. Tyson uznalo že

existuje federálne common law, keď určilo, že federálne súdy pri absencii

písaného práva nie sú povinné zisťovať case law príslušného štátu ale môžu

sa riadiť všeobecným spoločným právom. Toto rozhodnutie bolo revidované

rozhodnutím vo veci Erie Railroad Company v. Tomkins z roku 1938, podľa

ktorého, až na prípady upravené ústavou, zmluvami, v ktorých sú stranou

Spojené štáty a kongresovými zákonmi, musia federálne súdy aplikovať právo

toho štátu, ktoré je pre danú vec rozhodné a uznalo tak existenciu common law

jednotlivých štátov. Úplne jednoznačne toto rozhodnutie síce nevylúčilo

existenciu federálneho common law (nájdu sa autori, ktorí pripúšťajú jeho

veľmi obmedzenú existenciu, predovšetkým v oblasti “majetkových” záujmov,

admirality a zahraničných vzťahov), podľa väčšiny však toto rozhodnutie

svedčí o tom, že niet federálneho common law. V praxi to znamená, že

federálne orgány nie sú oprávnené vytvárať systém federálneho common law a

pri absencii federálneho práva sú povinné uplatňovať právo štátu, ktoré je

podľa kolíznych noriem príslušné. Na základe tejto doktríny sa vynára hrozba

rozpadu práva USA na 50 rôznych právnych poriadkov. Prax tomu čelí tak, že

sa snaží vymedziť inštitúty common law jednotlivých štátov rovnako, čím

dochádza k postupnej unifikácii práva jednotlivých štátov. K tejto unifikácii

prispievajú aj zbierky sudcovského práva, predovšetkým Restatement of the

law. Ide o súkromnú zbierku vydávanú American law Institute (síce nezáväznú,

ale veľmi autoritatívnu), do ktorej sú systematicky radené normy common law.

Podľa tejto zbierky je výsledkom spontánnej unifikácie až približne 95-98%-ný

súlad medzi common law jednotlivých štátov.

b) common law a equity

Odlišnosť anglického a amerického práva sa prejavuje aj v tom, že v USA

stratilo svoj význam členenie sudcovského práva na common law a equity.

Väčšina štátov upustila postupne od rozlišovania medzi týmito dvoma

systémami a zlúčila ich do jedného rámca. Iba štát Delaware má ešte aj

v súčasnosti zvláštne kancelárske súdy, ktoré rozhodujú na základe equity.

c) hmotné a procesné právo

114

- -

Takéto členenie práva má význam z hľadiska jeho praktického používania na

súdoch. Všetky súdy totiž aplikujú svoje vlastné procesné normy, kým

v prípade hmotnoprávnych noriem sa pripúšťa použitie aj cudzieho práva.

Napr. ak federálny súd je povinný aplikovať právo niektorého štátu únie, táto

povinnosť sa vzťahuje len na právo hmotné, súd vždy použije federálne

procesné právo.

d) odvetvia práva USA

Podobne ako pre anglické právo, ani pre právo USA nie je príznačný

kontinentálny dualizmus – členenie práva na verejné a súkromné. Toto členenie

má pre právo USA veľmi malý význam, nakoľko americkí právnici a právna

veda odmietajú všetky snahy vytvárať kategórie a koncepcie, ktoré nie sú

vynútené praktickými potrebami. Pre účely neoficiálnej kodifikácie, výuky a

vedy sa zachováva členenie na odvetvia podľa predmetu úpravy. Toto členenie

je podrobnejšie ako v kontinentálnom práve, zahŕňa napr. právo zmlúv,

vlastnícke právo, právo zodpovednosti za škodu, rodinné právo, právo

obchodných spoločností, právo obchodných transakcií apod.. V literatúre sa

odkazuje na veľké množstvo odvetví, ktoré majú tendenciu ďalej sa členiť.

2.2.2.3 Pramene amerického práva

Základné pramene amerického práva sú vytvárané sudcovským právom a

právom písaným. Okrem nich sa za druhotné pramene považujú neoficiálne

kodifikácie súdneho práva (predovšetkým tzv. Restatements vypracovávané

Americkým inštitútom práva) a názory právnej vedy.

a) súdne rozhodnutia, sú prameňom práva, ktoré sa vytvárajú na báze doktríny

stare decisis (t.j. zotrvania pri rozhodnutom), podľa ktorej sú sudcovia

viazaní predchádzajúcimi rozhodnutiami vyšších súdov až kým nevzniknú

nové, celkom presvedčivé dôvody pre vytvorenie nového precedentu.

Väčšina precedentov je vytváraná na úrovni apelačnej. Podstatné časti

rozhodnutí apelačných súdov sú nasledovné:

- názov prípadu (tvoria ho mená strán, oddelené skratkou v.), názov súdu,

dátum rozhodnutia, zhrnutie dovtedajšieho konania vo veci, rozhodnutie vo

115

- -

veci, odôvodnenie obsahujúce opis základných skutočností prípadu a právny

názor súdu, ktorý zahrňuje ratio decidendi a môže obsahovať aj obiter dicta.

Je potrebné poznamenať, že pravidlo precedentu pôsobí v USA trocha inak ako

v Anglicku. Precedent tu totiž nemá až takú právnu silu. Najvyšší súd USA ani

najvyššie súdy jednotlivých štátov nie sú povinné rešpektovať vlastné

rozhodnutia a súčasne pravidlo precedentu pôsobí len v rámci súdneho

systému jednotlivých štátov. Samozrejme kvôli stabilite práva a právnej istote

sa zmeny súdnej praxe pripúšťajú len s veľkou obozretnosťou.

V súvislosti s problémom precedentu a jeho pochopením je potrebné

načrtnúť systém amerického súdnictva. Patrí k najzložitejším a

najrozvetvenejším na svete, čoho základnou príčinou je najmä federatívne

usporiadanie krajiny a teda existencia dvoch oddelených systémov súdnictva –

systému federálnych súdov, ktorý je pomerne prehľadný a jednotne

pomenovaný a viac ako 50 značne rozmanitých súdnych sústav, ktoré nie sú

podriadené federálnej sústave.

Federálny súdny systém - sústava všeobecných súdov je trojinštančná. Na

najnižšej úrovni sú obvodné federálne súdy (federal district courts), ktorých je

v celej únii 94 (v každom obvode 1-4). Sú rozmiestnené podľa zásady, že

v každom štáte má byť aspoň jeden obvod. Druhou inštanciou sú odvolacie

súdy (federal circuit of appeal), ktorých je 11 a každý z nich je súdom pre určitý

okruh, do ktorého spadá niekoľko obvodných súdov. Na vrchole súdnej

hierarchie je Najvyšší súd USA (Supreme Court of the United States). Tvorí ho

9 sudcov, ktorí prejednávajú vybrané prípady (z podaných žiadostí len veľmi

malé percento) rozhodnuté federálnymi odvolacími súdmi alebo najvyššími

súdmi jednotlivých štátov a podávajú pri ich preskúmavaní jednotný výklad

ústavy a zákonov.

Plní v podstate trojakú úlohu:

a) je strážcom ústavnosti, podáva jednotný výklad ústavy a zákonov, pričom o

ústavnosti vždy rozhoduje v súvislosti s konkrétnym prípadom (najčastejšie

ide o ústavné záruky občianskych práv a slobôd). Je zaujímavé, že táto

právomoc nebola najvyššiemu súdu zverená ústavou, ale si ju v podstate

116

- -

vydobyl v roku 1803 rozhodnutím vo veci Marbury v. Madison, keď zasiahol

do politického sporu a označil zákon schválený Kongresom USA za

neústavný. Toto rozhodnutie zdôvodnil tým, že ústava je najvyšším právom,

ktoré nemôže byť menené zákonodarnou mocou a preto je zákon, ktorý sa

jej prieči neplatný. Toto rozhodnutie (a aj nová právomoc) bolo čoskoro

všeobecne prijaté a uznané.

b) zjednocuje judikatúru federálnych odvolacích súdov,

c) má svoju originálnu jurisdikciu, nakoľko je príslušný riešiť spory medzi

členskými štátmi únie.

Súčasťou federálneho súdneho systému je aj niekoľko špeciálnych súdov

(vojenský odvolací súd, daňový súd, súd medzinárodného obchodu a niekoľko

správnych orgánov s rozsudzovacou právomocou).

Súdne systémy jednotlivých štátov nemajú jednotnú organizáciu. Sú

výsledkom dlhšieho historického vývoja, ovplyvneného rôznorodými

tradíciami. Možno z nich však vyabstrahovať niektoré spoločné, všeobecné

rysy. Všeobecné súdy štátov sú spravidla trojstupňové. Súdy prvého stupňa sú

zriadené v jednom alebo viacerých okresoch a väčšinou sa nazývajú vyššími

súdmi (superior courts). Pre niekoľko obvodov je zriadený odvolací súd (court

of appeal). Poslednú inštanciu predstavujú najvyššie súdy štátov (supreme

courts).

Súdna právomoc sa riadi zložitými pravidlami rozdelenia jurisdikcie medzi

federálne a štátne súdy. Federálnym súdom prináleží riešiť:

a) spory vznikajúce na základe federálneho práva,

b) civilné spory, v ktorých strany sú občanmi rôznych štátov únie ak hodnota

predmetu sporu presahuje 50 tisíc dolárov,

c) prípady podľa námorného práva,

d) všetky federálne trestné činy,

e) prípady ak je daná paralelná právomoc federálnych aj štátnych súdov a

rozsudok najvyššieho súdu štátu je preskúmavaný Najvyšším súdom USA,

pretože sa vec dotýka určitej otázky federálneho práva.

117

- -

V ostatných veciach sú príslušné súdy štátov. V niektorých osobitných

prípadoch prináležiacich federálnym súdom je daná možnosť stranám aby si

zvolili súd štátny. V prípade neistoty platí, že príslušný je súd štátny.

b) pramene lex scripta

Podiel a význam písaného (predovšetkým zákonného) práva je v Spojených

štátoch podstatne väčší než v Anglicku. Podľa stupňa ich právnej sily ich

môžeme zoradiť nasledovne:

Ústava Spojených štátov

Predstavuje najvyšší zákon únie, s ktorým musia byť v súlade všetky

ostatné právne akty (federálne aj štátne) a tiež normy case law. Má prednosť aj

pred medzinárodnými zmluvami. Bola prijatá v roku 1787 a je najstaršou

platnou ústavou na svete. Je pozoruhodná aj tým, že jej jazyk je čisto

právnický, neobsahuje žiadne filozofické, mimoprávne a teoretické

zdôvodnenia, v dôsledku čoho je veľmi málo poplatná dobe a jej politike. Za

viac ako dvesto rokov v nej bolo vykonaných len 22 zmien, príčinou tejto

stálosti je obtiažnosť meniť ústavu, nakoľko v článku V. vyžaduje na zmenu

2/3 rozhodnutie Kongresu USA a následnú ratifikáciu 3/4 štátov únie. Napriek

tejto skutočnosti ústava USA nie je statická, prispôsobuje sa spoločenským

premenám čiastočne dodatkami, ale predovšetkým výkladom najvyššieho

súdu.

Ústava v siedmich základných článkoch definuje právomoci nositeľov

zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci a vymedzuje kompetencie federácie.

Demokratický vládny systém vytvorený ústavou spočíva na princípe rozdelenia

moci medzi kongres, prezidenta a súdy, na princípe federatívneho usporiadania

rešpektujúceho suverenitu štátov a poskytujúceho federácii právomoc nad

spoločnými záležitosťami a napokon na zakotvení občianskych práv a slobôd,

ktoré zaväzujú federáciu aj štáty.

Každý štát únie má svoju vlastnú ústavu, ktoré sa zhodujú v tom, že všetky

obsahujú listinu občianskych práv. Inak nie sú kópiami federálnej ústavy, sú

rozmanité, niektoré stabilné (napr. Wisconsinská), iné sú často menené, resp.

nahrádzané novými (napr. štát Louisiana mal od r. 1812 desať ústav).

118

- -

Zákony

Predstavujú prameň práva, ktorý sa do popredia dostáva najmä v 20.

storočí. Predmetom úpravy prostredníctvom zákonov sú predovšetkým

verejnoprávne otázky – funkcie a právomoci orgánov verejnej moci, otázky

hospodárskej a sociálnej politiky, daňové a fiskálne veci. V poslednej dobe

zasahuje zákonodarstvo aj do oblasti súkromnoprávnej (najmä do obchodného

práva). V USA sa v niektorých odvetviach v rade štátov ujala aj skutočná

kodifikácia práva – v prípade občianskych zákonov, občianskych súdnych

poriadkov a trestných súdnych poriadkov. Snahy o zámernú unifikáciu práva

vyjadrujú rozmanité typové zákony, napr. Jednotný obchodný zákonník

(Uniform Comercial Code), vypracovaný Americkým inštitútom práva

(American Law Institut), ktorý v pôvodnom znení alebo so zmenami prijali

okrem Louisiany všetky štáty únie. Zákonné právo je uplatňované v podobe, do

akej ho pretvoria súdy svojim výkladom a vypĺňaním jeho medzier. Súdy sú

však povinné uplatňovať zákony v súlade s vôľou zákonodarcu.

Akty výkonnej moci predstavujú vyhlásenia a vykonávacie nariadenia,

resp. dekréty prezidenta USA vo veciach, ktoré spadajú do jeho právomoci,

ďalej sú to všeobecné záväzné predpisy federálnej administratívy, na úrovni

štátov nariadenia guvernérov a všeobecne záväzné predpisy štátnej

administratívy.

2.2.2.4 Súdne konanie

Jedným z popredných odvetví práva je právo procesné. V USA je jeho

základom ústavná doktrína náležitého súdneho konania (due process of law),

vyžadujúca realizáciu stanovených pravidiel, ktoré chránia jednotlivca pred

jednostrannými zásahmi verejnej moci. Podrobne je táto doktrína vypracovaná

množstvom precedentov a normami zákonného práva.

Civilný proces začína písomným podaním (peading). Žalovaný je o začatí

konania upovedomený súdom, príp. iným na to stanoveným orgánom, priamo

žalobcom, alebo prostredníctvom súkromného doručovateľa žalôb. Vlastnému

súdnemu konaniu (trial) predchádza prípravné konanie (pretrial proceeding),

119

- -

v ktorom sa výrazne uplatňuje charakteristický inštitút amerického procesného

práva - discovery, označujúci spôsob vyhľadávania dôkazov. Obsahuje

procesné nástroje, ktoré môžu používať obe strany k tomu aby boli odhalené

všetky fakty prejednávaného prípadu, čo o.i. vedie aj k skráteniu vlastného

konania a veľmi často je jednoznačné odhalenie všetkých faktov príčinou

dohody strán, bez ďalšieho konania. V prípade discovery ide o tieto nástroje –

povinnosť protistrany, resp. svedkov pod prísahou odpovedať na predložené

ústne aj písomné otázky (záznam môže slúžiť ako dôkaz na vlastnom konaní),

písomné dotazníky (interrogatories), povinnosť predložiť na vyzvanie

protistrany veci alebo dokumenty, povinnosť povoliť vstup na určitý pozemok

a vykonať prehliadku na mieste, fyzické a mentálne skúšky, potvrdenie alebo

popretie autenticity dôkazov pod prísahou, žiadosti o priznanie. Je to veľmi

razantný (ľahko zneužiteľný) inštitút využívaný vo veľkom rozsahu, pričom

americkí právnici sa snažia využívať ho aj za hranicami USA, čo sa nemusí

stretnúť s pochopením (najmä v Európe).

Typickým americkým procesným inštitútom sú aj predbežné konferencie

(pretrial conferences), resp. porady zvolávané pred vlastným konaním za

účelom dohodnutia ďalšieho postupu konania.

Už v prípravnej fáze konania môže ktorákoľvek zo strán požiadať o vynesenie

rozsudku bez ďalšieho konania. Úspech takéhoto návrhu záleží od

presvedčivosti predložených dôkazov a od úvahy sudcu.

Vlastné konanie je založené na princípe odporovania a aktívneho

ovplyvňovania priebehu konania stranami. Sudca vedie konanie tak, aby

zabezpečil každej zo strán prezentáciu skutočností, ktoré považuje za

rozhodné vo veci. Jeho povinnosťou je doviesť kauzu k rozsúdeniu alebo

k zmiereniu. V početných prípadoch sa civilné konanie uskutočňuje pred

porotou (spravidla 12 člennou), nakoľko americká ústava zaručuje právo na

konanie pred porotou nielen v trestných ale aj v civilných veciach. Vzdať sa

konania pred porotou možno dohodou strán. V poslednej dobe sa niektoré

rozhodnutia poroty (najmä o náhradách škody v príp. lekárskych zásahov,

resp. nekvalitných výrobkov, či neodborných služieb dosahujúce často

120

- -

neúmerne vysoké finančné čiastky) stávajú predmetom kritiky a vyvolávajú

úvahy o potrebe obmedzenia právomoci porôt stanovovať neprimerané

náhrady v civilnom konaní.

Procesné právo je väčšinou kodifikované na federálnej úrovni ako aj na úrovni

štátov.

2.2.3 Právo Kanady a Austrálie
Právne systémy týchto krajín spolu s niektorými ďalšími, z britského

impéria vyčlenenými a osamostatnenými krajinami (z nich najmä Nový

Zéland), vytvárajú zvláštny model, založený najmä na podobnom štátoprávnom

usporiadaní a podobných vzťahoch s Veľkou Britániou. Vytvárajú špecifické

ústavné modely, v ktorých sa zvláštnym spôsobom spájajú prvky anglického a

amerického ústavného systému. Ide o parlamentné monarchie s federatívnym

usporiadaním, v ktorých hlavu štátu (anglického monarchu) zastupuje

generálny guvernér, disponujúci prevažnou väčšinou práv hlavy štátu. Britský

panovník sa na výkone tejto funkcie zúčastňuje len výnimočne. V týchto

krajinách pôsobia vlády zodpovedné dvojkomorovému parlamentu, ktoré

najdôležitejšie problémy riešia operatívne prostredníctvom užšieho telesa –

kabinetu.

Základom právneho poriadku oboch krajín sú písané ústavy. Prvá kanadská

ústava pochádza z roku 1867, keď ju prijal parlament Veľkej Británie ako

Britisch North America Act (ďalej len BNAA). V tomto období ešte Kanada

nedosiahla úplnú suverenitu a práve jednou z úloh tohto dokumentu bolo na

ústavnoprávnej úrovni regulovať vzťahy medzi materskou krajinou a

domíniom. Až na základe Westminsterského štatútu z roku 1931 sa britské

domíniá stali rovnoprávne s materskou krajinou a bola zrušená zákonodarná

právomoc britského parlamentu voči nim. Výnimkou zostala práve Kanada, kde

až modifikácia ústavy (BNAA), prostredníctvom Constitution Act z roku 1982

(ešte prijatá anglickým parlamentom) zrušila ústavodarnú právomoc

anglického parlamentu. Dnes je kanadská ústava tvorená skupinou

121

- -

dokumentov, základom ktorých je Canada Act a jeho príloha Constitution Act,

1982, ďalej ústavné zákony, zákony a nariadenia vymenované v prílohe

Constiution Act (vrátane Westminsterského štatútu 1931) a ich zmeny a

doplnky. Obsahuje aj 19 anglických zákonov a 4 anglické podzákonné akty.

Austrália dostala svoju prvú ústavu od Veľkej Británie v roku 1900, v období,

keď sa už dominantné postavenie materskej krajiny vo svete narušilo, čo sa

odzrkadlilo aj na obsahu tohto dokumentu, ktorý zaručoval Austrálii väčšiu

samostatnosť ako to bolo v prípade Kanady. Úplnú nezávislosť poskytol

Austrálii Westmisterský štatút, 1931. Austrálska ústava je kompaktnejšia ako

kanadská a vďaka svojej rigidnosti je aj veľmi stabilná. (Na zmenu ústavy je

potrebný súhlas absolútnej väčšiny oboch komôr parlamentu a následný

súhlas obyvateľstva v ratifikačnom referende).

Nakoľko oba štáty majú federatívne usporiadanie, ich systém prameňov

práva je podobný americkému. V prípade písaného práva sú prameňmi

predovšetkým zákony (statutes, acts, laws). Písané právo je tvorené na úrovni

federálnej aj na úrovni štátov, resp. provincií. Vzťah medzi právom únie a

právom štátov (provincií) je riešený vo federálnych ústavách. V prípade Kanady

majú federálne zákony vyššiu právnu silu ako zákony kanadských provincií.

Právomoc federácie je daná vo všetkých veciach, ktoré nie sú výslovne

zverené provinciám. V prípade konkurencie federálneho práva a práva

provincie platí právo únie. Naopak, austrálsky systém má bližšie k americkému

v tom, že primárne je právo štátov. Ústava v čl. 51 vymenúva oblasti, v ktorých

priznáva právomoc federácii, mimo týchto vecí federálny parlament nie je

príslušný prijímať zákony a regulácia príslušných vzťahov je záležitosťou

členských štátov. Dokonca aj v prípade právomocí vymedzených v čl. 51 môžu

štáty prijímať zákony, nakoľko ústava nikde nestanovuje, že členské štáty

v týchto oblastiach nemôžu tvoriť právo, v prípade kolízie však prednosť

v týchto veciach majú federálne zákony.

Teda v prípade Kanady je dominantná federálna úroveň, v prípade Austrálie

úroveň členských štátov.

122

- -

V súlade s právomocou a pôsobnosťou priznanou jednotlivým orgánom

verejnej správy vznikajú podzákonné právne akty (executive legislation).

Druhú skupinu základných prameňov práva tvoria súdne precedenty,

historickým zdrojom ktorých je anglické sudcovské právo (case law),

spočívajúce na doktríne stare decisis. Súdy v podstatnej miere tvoria právo,

s čím počíta aj legislatíva. Stáva sa, že zákony sú akoby neúplné, neidentifikujú

úplne presne pojmy (napr. povinnosti, lehoty apod.), nakoľko s bližšou

identifikáciou sa počíta v precedenčnej sfére. Aj v týchto krajinách prevláda

tendencia opierať sa v právnej praxi skôr o precedenty ako o politicky tvorené

právne predpisy. V sústave súdnych precedentov majú najvyššiu právnu silu

ústavné precedenty, ktoré je možné meniť iba výnimočne. Subjektmi

oprávnenými vytvárať precedenty sú vyššie súdy. Na vrchole súdnej hierarchie

sú najvyššie súdy federácií – Supreme Court of Canada a The High Court of

Australia, ktoré nie sú viazané svojimi rozhodnutiami, podobne ako väčšina

najvyšších súdov členských štátov, resp. provincií (výnimkou je napr. provincia

Ontario). Napriek tejto skutočnosti je autorita precedentu a sila zásady stare

decisis veľká a sudcovia najvyšších súdov sa od predchádzajúcich rozhodnutí

odchyľujú (resp. rušia ich) len po veľmi starostlivej analýze a s prihliadnutím

na všetky okolnosti prípadu, tak, aby sa rozumne dodržiavala požiadavka

rovnováhy medzi stabilitou právneho systému a potrebou zmeny.

Po druhej svetovej vojne bola zrušená súdna právomoc Privy Council of

England. Napriek tomu anglické koloniálne precedenčné a doktrinálne zázemie

si zachováva v týchto krajinách dôležitú rolu.

Subsidiárnymi prameňmi práva sú výsady, obyčaj, právna literatúra a ekvita

(spravodlivosť).

Zvláštne postavenie v rámci tohto právneho systému má právo frankofónnej

provincie Quebec. V prípade tejto provincie ide o právnu enklávu, t.j. oblasť

kontinentálneho práva, ktorá je obklopená územím, ktoré má právo patriace do

iného právneho systému. Quebec má právo písané, ovplyvnené francúzskym

Code civil. Nakoľko však ide o oblasť obklopenú nepísaným právom

123

- -

angloamerického typu podlieha procesu akulturácie a postupne sa od

európskeho modelu vzďaľuje.

2.2.4 Právo Indie
Väčšina právnych komparatistov zaraďuje medzi veľké právne systémy

právny systém hindský, (alebo hinduistický). Iné (najmä novšie) názory

poukazujú na to, že toto zaradenie odporuje logike triedenia, nakoľko sa tu

porovnáva systém historický so skupinou platných právnych systémov.

Hindské právo dnes, ako poznamenáva akademik Knapp dožíva ako určitá

etnografická rarita na indickom polostrove a jeho pozostatky sa objavujú už len

sporadicky. Súčasná India je krajinou dovezeného common law a preto niektorí

autori jej právny systém zaraďujú ako jeden okruh angloamerického právneho

systému, s tým, že podobnosť s ostatnými okruhmi tejto právnej oblasti je

podstatne menšia ako medzi ostatnými okruhmi navzájom. Okrem toho

v islamskej časti Indie sa v obmedzenej miere uplatňuje islamské právo

(hanafiovská škola).

2.2.4.1 Vývoj práva v Indii

a) pôvodné, hindské právo

Historické, hindské právo je viazané na náboženstvo, na hinduizmus (a jeho

pôvodnú formu brahmanizmus), ku ktorému sa ešte aj dnes hlási vyše 80 %

obyvateľstva Indie a predstavuje nielen náboženstvo ale aj istý spôsob života.

Regulujú ho normy, ktoré sa nazývajú sástry, členené do troch skupín –

dharmy, arthy a kamy. Prioritu má dharma (z pohľadu Európana ju

zjednodušene môžeme nazvať etikou), ktorá predstavuje súhrn pravidiel,

ktorým sa má človek podriadiť ak má byť dobrý a spravodlivý. Jednotlivcova

dharma vyplýva z kasty, do ktorej sa narodil. Každý musí plniť svoju dharmu

aby bol v spoločnosti poriadok.

Okrem dhariem majú význam aj arthy, ktoré sa pokladajú za súbor noriem

svetského pôvodu, vytvorených hinduistickými monarchami a preto majú

124

- -

v porovnaní s dharmami len dočasný charakter. Právny význam kamy je

zanedbateľný.

Prameňom hindského práva je množstvo rôznych literárnych diel, medzi

ktorými najprednejšími a najstaršími prameňmi sú védy, náboženské knihy

písané v sanskrite. Védy z právnej stránky obsahujú iba nepatrné množstvo

ustanovení a preto rozhodujúcim prameňom hindského práva boli na základe

véd vznikajúce dharmasústry (asi1000 rokov p.n.l.) a dharmasastry (1 st. p.n.l.

– 3 st. n.l.). Najmä dharmasastry, hoci sú iba tretím najvýznamnejším

prameňom hinduizmu predstavujú základný pilier hinduistického práva,

nakoľko obsahujú najviac právnych noriem. Komentáre k nim, najmä

nibandházy vysvetľovali ich nejasné pasáže a podrobnejšie riešili mnohé

čiastkové právne problémy.

Spojenie náboženstva a práva je evidentné najmä pri tradičných

inštitútoch (hindskému právu neodporovali ani rituálne vraždy, upaľovanie

vdov - sati, vraždenie neželaných detí apod.). Najväčší vplyv malo hindské

právo podobne ako ostatné právne systémy spojené s náboženstvom v oblasti

rodinného a dedičského práva. Z inštitútov hindského práva je potrebné

spomenúť manželstvo, ako jeden z inštitútov, ktorého pozostatky sa udržali

najdlhšie. Hinduistické manželstvo predstavovalo posvätný zväzok, ktorý sa

uzavieral v podobe darovania dcéry (mohol vzniknúť aj proti jej vôli) a dával

manželovi špecifické vlastnícke oprávnenie voči nej. Postavenie manželov bolo

nerovnoprávne, pričom postavenie manželky vo veľkej miere záviselo od toho,

či porodila syna alebo nie. Ak neporodila syna po určitej dobe (8 až 12 rokov)

ju manžel mohol zavrhnúť, pričom manželstvo nezaniklo, nakoľko ako

posvätný zväzok bolo nezrušiteľné. Zo zásady nezrušiteľnosti existovali

výnimky, ktoré záviseli od formy v akej bolo manželstvo uzavreté.

V hindskom práve sa plne vyvinulo aj vlastnícke a zmluvné právo, kde sa

objavuje niekoľko zaujímavých inštitútov, ako napr. zásada dámdúpat, slúžiaca

na ochranu dlžníka, nakoľko podľa nej úroky nesmeli byť vyššie než sama

pôžička, alebo inštitút benámí, ktorého podstatou bol prevod majetku na

vlastníka treťou osobou.

125

- -

Právne texty sa však najviac venovali trestnému právu, ktoré najviac

odrážalo prepojenosť kastového systému so spoločnosťou. Trestné činy sa

členili do troch skupín, podľa stupňa spoločenskej nebezpečnosti a trest

závisel od kategórie trestného činu, zároveň sa pri ukladaní trestov výrazne

prejavovali kastové rozdiely. K najzávažnejším trestným činom patrili vražda,

lúpež, útok proti životu človeka, veľmi široko chápaná nevera, ako aj korupcia,

zrada a pohlavný styk medzi príbuznými. Najvyšším trestom bol trest smrti,

ďalej sa ukladali často veľmi drakonické telesné tresty, peňažné pokuty,

prepadnutie majetku, vyhnanstvo a symbolické tresty (napr. oholenie hlavy,

postriekanie výkalmi, nútené práce apod.).

Postupne začali do hindského práva prenikať vplyvy iných právnych

kultúr. Od 10. storočia to bolo islamské právo a od 17. storočia európske

vplyvy. S anglickou kolonizáciou Indie napokon preniklo na indický polostrov

anglické právo.

b) vplyv anglickej nadvlády na hindské právo

Prostredníctvom Východoindickej spoločnosti začali Angličania prenikať do

Indie a začiatkom 18. storočia v dôsledku jej činnosti a výbojov sa začala

rozširovať britská nadvláda. Definitívne bola India začlenená do britského

impéria v r. 1858. Angličtina sa stala úradným jazykom, zaviedol sa britský

vzdelávací systém a postupne sa začalo presadzovať anglické právo.

Spočiatku malo prenikanie anglického práva do hindskej právnej kultúry,

vzhľadom na obrovské kultúrne rozdiely, aj negatívne stránky. Preto Angličania

zvolili opatrný prístup ak zasahovali do sféry tradičného hindského práva.

Postupne sa však prejavil kladný vplyv západnej právnej kultúry, keď boli

vypracované právne predpisy, ktoré mali priblížiť právo platné v Indii

európskym predstavám o práve. Pozitívnym javom bolo zrušenie niektorých

tradičných inštitútov – kultových vrážd, vraždenie neželaných detí a

upaľovanie vdov. Hindské právo sa aplikovalo súdmi v týchto ohraničených

sférach – dedičské právo, rodinné vzťahy, náboženské inštitúty a kasty. Popri

ňom však existoval a rozvíjal sa už nový systém. Právo sa rozvíjalo v dvoch

oblastiach, na ktoré Angličania rozdelili územie Indie – v prezidenciách (oblasť

126

- -

Bombaja, Kalkaty a Madrasu) a na ostatnom území (mofusil). V prezidenciách

pôsobili kráľovské súdy, ktoré sa pokúšali aplikovať anglické právo. Aplikovali

sa však len ak neexistovali právne normy vytvorené miestnou mocou a

samozrejme s prihliadnutím na miestne podmienky a len v takej miere, ktorá

bola únosná, pričom často aplikovali aj právo hindské, resp. islamské. V tejto

oblasti používané anglické právo sa stalo základom pre anglicko-indické právo.

Na ostatnom území pôsobili súdy Východoindickej spoločnosti. V týchto

oblastiach bolo veľmi ťažké aplikovať anglické právo a preto sa väčšinou

aplikovalo hindské, resp. moslimské právo a v prípade, že to bolo možné aj

právo anglické, čo bolo spočiatku veľmi ťažké. Postupne sa podmienky

spoločenského života v Indii menili a v 19. storočí sa vytvorili predpoklady pre

vznik právnych predpisov podľa európskeho vzoru. V r. 1859 bol prijatý

Občiansky súdny poriadok , r. 1860 Trestný zákon, r. 1861 Trestný poriadok, r.

1865 Zákon o dedení, r. 1872 Zmluvný zákon, a ďalšie. Tieto zákony rušili a

zakazovali viaceré tradičné inštitúty. V 20. storočí boli potom prijaté ďalšie

zákony prinášajúce závažné zmeny aj v takých tradičných oblastiach ako

otázky osobného štatútu, dedičského práva apod., čo spôsobilo ďalšie výrazné

zúženie okruhu spoločenských vzťahov, ktoré boli regulované hindským

právom.

c) právo súčasnej Indie

V r. 1885 vznikol Indický národný kongres, ktorý sa postupne stal vedúcou

politickou silou Indie v boji za jej nezávislosť. Jeho význam vzrástol po I.

svetovej vojne, keď sa jeho vedúcou osobnosťou stal Mohandás Karamčanda

Gándhi, zvaný Máhátmá (veľký duch). Územie Indie bolo po druhej svetovej

vojne a náboženskej občianskej vojne medzi moslimami a hinduistami

rozdelené na Indiu a Pakistan a obidva štáty získali 15.8.1947 nezávislosť. V r.

1948 bola prijatá prvá ústava Indie, ktorá zmenila krajinu na parlamentnú

republiku so spolkovým usporiadaním (ďalšia ústava bola prijatá v r. 1950).

Postupne sa odstránili prežitky hindského práva. V oblasti rodinného práva

zákon o manželstve z r. 1955 zakázal mnohoženstvo, povolil rozvod, stanovil

minimálnu vekovú hranicu pre uzavretie manželstva, vyžadoval súhlas oboch

127

- -

snúbencov na uzavretie manželstva, zákon o dedičských právach z r. 1956

zrovnoprávnil ženy v dedičských vzťahoch, zákon o maloletosti z toho istého

roku upravil zákonné zastúpenie maloletých hindov a opatrovníctvo, apod.

Zákon sa teda v Indii postupne stal významným prameňom práva. Popri

ňom ako základný prameň práva pôsobí súdny precedent, pričom samotné

pravidlo precedentu, jeho záväznosti má v Indii významnejšie postavenie ako

v Anglicku. Už od roku 1845 sa publikujú zbierky súdnych rozhodnutí. Takáto

tvorba práva predpokladá rozvinutý systém súdnictva. Až na malé výnimky sa

na území Indie vyvinul jednotný a centralizovaný systém nezávislých súdov,

ktorého najvyšším stupňom je Najvyšší súdny dvor, ktorý má pomerne širokú

jurisdikciu, pričom parlament má možnosti ďalej rozširovať jeho právomoci.

Ako súdy druhej inštancie pôsobia vyššie súdy, ktoré sú odvolacími tribunálmi

a nachádzajú sa v každom zväzovom štáte. Im podriadené sú obvodné súdy,

pričom ústava stanovuje aj nižšie súdy ako obvodné – spory urovnávajúce

súdne pančajáty zriadené v niektorých zväzových štátoch.

Indické právo teda patrí do rodiny commom law, s ktorým je spojené

technikou, spôsobom aplikácie a koncepciou právnych noriem. Napriek týmto

skutočnostiam si však indické právo, vďaka svojim historickým koreňom a

v povedomí a občas aj v praxi prežívajúcim právnym tradíciám zachovalo svoju

vlastnú tvár a originalitu.

3. Islamský právny systém

3.1 Charakteristika islamského právneho systému
Islamský právny systém patrí historicky k najmladším právnym systémom,

napriek tomu je najťažšie adaptabilný modernej spoločnosti, nakoľko je veľmi

silne naviazaný na islamské náboženstvo. Silná viazanosť na náboženstvo je

základným charakteristickým znakom tohto právneho systému. Navzájom sa

v ňom prelínajú normy právne s náboženskými a etickými pravidlami,

nemôžeme však hovoriť o ich splývaní, či stotožňovaní. Náboženské normy sa

totiž spravidla nespájajú s právnou sankciou, teda hriešnosť (ako následok

128

- -

porušenia náboženských noriem) a právna záväznosť môžu vedľa seba

existovať v jednom skutku (J. Drgonec uvádza ako príklad zmluvu uzavretú

v piatok - jej uzatvorenie je síce hriechom, nakoľko piatok je podľa Koránu

dňom pracovného pokoja, nemá to však v konečnom dôsledku vplyv na

platnosť zmluvy). Druhým charakteristickým znakom islamského práva je

právny pluralizmus, nakoľko existuje niekoľko právnych škôl, ktoré sa líšia

rôznym výkladom islamského práva. Islamské právo sa vnútorne výrazne člení

a samotný pojem islamského práva je viac-menej abstrakciou, nakoľko

neexistuje všeobecné islamské právo. Napokon k charakteristikám islamského

práva patrí, že je prevažne právom osôb – príslušníkov náboženského

spoločenstva (pôsobí in personam) a nie právom určitého štátu, aj keď sa

v prípade štátov, ktoré deklarujú, že šaría je ich štátnym náboženstvo javí ako

právo štátu (napr. Sudán). Nakoľko však ide o právny systém, ktorý zo svojej

vlastnej povahy pôsobí pre špecificky definované subjekty (t.j. moslimov),

uvažujeme o ňom ako o systéme pôsobiacom in personam (V. Knapp).

Islamské právo v súčasnosti upravuje najmä oblasť rodinného práva,

osobného štatútu a dedenia.

Ako uvádza J. Drgonec, vo vývoji tohto právneho systému môžeme rozlíšiť

tri rozhodujúce fázy:

a) obdobie vytvárania a rozkvetu klasického islamského práva,

b) obdobie prenikania cudzích prvkov do islamského práva,

c) obdobie modernizácie islamského práva.

Islamské náboženstvo, ktorého obsahom je aj islamské božie právo vytvoril

prorok Mohamed (570 – 632), ktorému bola zjavená najvyššia vôľa a text tohto

zjavenia je obsiahnutý v Koráne, nazývanom aj al-kitáb (kniha). Islam je

monoteistické náboženstvo, ktoré má päť pilierov:

a) vyznanie viery – šaháda,

b) modlitba – salát, ktorá je pri splnení predpísaných podmienok pre moslima

povinná 5 krát denne,

c) almužna – zakát a sadaka, chápaná ako navrátenie majetku, ktorý boh

umožnil človeku získať,

129

- -

d) pôst – saum, dodržiavaný v celom ôsmom mesiaci islamského lunárneho

kalendára (ramadán),

e) púť do Mekky – hadždz, ku svätyni Kába, v ktorej je umiestnený posvätný

čierny kameň.

K týmto pilierom sa niekedy priraďuje aj džihád – svätá vojna, moslimami

vnímaná nielen ako násilné šírenie islamu, ale aj v prenesenom význame

vnútorného boja v srdci veriaceho, charitatívnej činnosti, resp. nenásilného

šírenia viery osvetou.

3.2 Pluralizmus islamského práva
Tak ako samotný islam, aj islamské právo sa člení na dve základné vetvy –

na ortodoxnú sunnitskú vetvu a na heterodoxnú šiítsku vetvu. K rozčleneniu

došlo na základe sporu o politickú moc po Mohamedovej smrti. Sunniti

požadovali voliteľnosť najvyšších politických predstaviteľov islamského

spoločenstva, kým šiíti uznávali za svojich náboženských a politických vodcov

len potomkov Mohameda. Tento spor sa premietol aj do náboženskej

dogmatiky a postihol aj oblasť práva.

V islamskom svete úplne prevažuje vetva sunnitská (a teda aj sunnitské právo),

kým šiítska vetva sa presadila obmedzene a platí len v Iraku, Iráne a Bahrajne a

stúpencov má aj u libanonských moslimov, v Kuvajte, Juhoafrickej republike,

Indii, Pakistane a Indonézii. Šiíti na rozdiel od sunnitov namiesto idžmy ako

prameňa práva uznávajú rozum (akl –uplatňujú zásadu všetko zákonné je aj

rozumné a všetko čo je rozumné je aj zákonné). Niektoré skupiny šiítov

pripúšťajú idžmu za prameň práva, všetci šiíti však jednoznačne odmietajú

kijás (bližšie o prameňoch práva pojednáva nasledujúca časť). Rozdiel je aj

v prístupe ku zásade taqlíd, ktorá medzi šiítmi nie je rozšírená. Šiítske právne

školy aplikovali právo podľa zásady idžtihád, pripúšťajúcej voľnú úvahu

sudcu.

V sunnitskej právnej oblasti sa v 9. storočí objavili rôzne právne školy, ktoré

medzi sebou súperili. Výsledkom tohto súperenia bol zánik množstva menších

škôl a posilnenie štyroch najväčších, ktoré v ďalšom období determinovali

130

- -

vývoj právneho systému. Tieto školy (mazhaby) sa nazývajú podľa mien

svojich zakladateľov. Sú to:

a) škola málikovcov, ktorú založil imám Málik v Medine. Táto škola

zdôrazňovala význam idžmy ako prameňa práva a z tradícií (hadísov)

vyhlasovala za zdravé len tie, ktoré usporiadal Málik vo svojej zbierke

“Vyšliapaná cesta” (asi 300). Táto škola bola rozšírená najmä v severnej a

západnej Afrike.

b) škola hanafiovcov, založená Abú Hanífom na území dnešného Iraku (v Kúfe)

je najrozšírenejšou náboženskou a právnou školou. Hlásia sa k nej

moslimovia v Egypte, Sudáne, Sýrii, Turecku, Afganistane, Pakistane, Indii,

Číne a na Balkáne. Jej zakladateľ uznával autentickosť hadísov len vo veľmi

obmedzenom množstve a tvrdo presadzoval kritériá, ktoré uplatňoval pri ich

výbere. Neuznával ich viac ako 50. V konečnom dôsledku to znamenalo, že

v jeho škole sa prikladá väčší význam voľnej úvahe a analógii.

c) škola šáfijovcov pochádza z Egypta a stúpencov má aj v južnej Arábii,

východnej Afrike a juhovýchodnej Ázii. Jej zakladateľom bol aš- Šáfií, ktorý

je pôvodcom delenia prameňov práva na korán, sunnu, idžmu a kijás. Aš-

Šafií sa orientoval aj na problémy tradícií, ktoré rušia platnosť iných tradícií

a na tradície zrušené. Kolíziu dvoch tradícií riešil podľa zásady, že neskoršia

ruší skoršiu. Podľa neho základným prameňom práva bola sunna

(predovšetkým tie jej tradície, ktoré jasne pripomínali proroka Mohameda),

nakoľko korán pokladal za náznakový.

d) škola hanbálovcov, ktorá je medzi nimi najmenej významná vznikla

v Bagdade a vplyv zaznamenala len v Saudskej Arábii, Spojených

arabských emirátoch, Dubaji apod. Založil ju ibn Hanbal, ktorý kategoricky

popieral význam idžmy a kijásu, čo neskôr jeho nasledovníci trochu

zmiernili. Napriek tomu však ide o učenie ktoré nie je dostatočne tolerantné

k názorom iných.

Základné rozdiely medzi jednotlivými školami sa týkali predovšetkým

problémov priority jednotlivých prameňov práva, ako aj chápania niektorých

základných inštitútov (napr. v otázke platnosti manželstva málikovci, šáfiovci a

131

- -

hanbálovci zastávali názor, že ak ho žena uzatvára bez súhlasu svojho

zákonného zástupcu je neplatné, podľa hanafiovcov je platné ak je žena

pohlavne dospelá).

Aj šiítsky smer sa vnútorne člení na niekoľko škôl, z ktorých najväčší

význam mali školy imamitov, kejsanidov, zaiditov a ismailitov.

3.3 Klasické islamské právo
Obdobie vytvárania a rozkvetu klasického islamského práva je obdobím

jeho najoriginálnejšej podoby. V rámci tohto obdobia sa rozlišujú dve fázy. Pre

prvú je príznačná voľnosť sudcovskej tvorby práva (idžtihád), v druhej sa

voľnosť tvorby práva nahradila zásadou nemennosti božského islamského

práva – taqlíd.

Klasické islamské právo sa vytvorilo síce z obyčají ale pre jeho ďalší rozvoj

bol rozhodujúci vznik islamského náboženstva, podľa ktorého pravidlá

správania sa v spoločnosti stanovil boh (t. zn. aj právne pravidlá), ktorý je

v islamskom chápaní jediným zákonodarcom. Štát nemá oprávnenie vytvárať

pravidlá a jestvuje len preto aby chránil a aplikoval tie normy, ktoré stanovil

boh a ktoré sú obsiahnuté v náboženských predpisoch. Toto islamské, božie

právo sa označuje ako šaría a predstavuje univerzálny systém záväzných

pravidiel správania sa, ktoré sa opiera o vieru. Šaría z európskeho pohľadu je

veľmi širokým poňatím práva a preto je našej predstave práva bližší pojem

fikh, sústava záväzných pravidiel ľudského správania sa vypracovaná

islamskou právnou vedou, ktorá sa opiera o rozum a predstavuje formuláciu a

výklad šaríe. Zároveň sa fikh chápe aj ako islamská právna veda. Fikh je

procesom nachádzania a výkladu božieho práva, v ktorom sa uplatňujú najmä

tri základné princípy – “Všetko je legálne a teda aj platné, kým sa nedokáže

opak”, “Všetko čo nie je zakázané je dovolené” a “Nikto nie je dlžníkom iného,

kým sa nedokáže opak.”

Fikh tvoria kultové pravidlá, rodinné a spoločenské právo a trestné právo.

Podľa A. Bröstla rozlišujú sa v ňom štyri druhy predpisov, ktoré obsahujú:

132

- -

1. záväzné povinnosti, členené na povinnosti individuálne a kolektívne,

ktorých plnenie resp. neplnenie odmeňuje a tresce Alah,

2. zásluhy, napĺňanie ktorých je dobrovoľné, pričom ich zanedbávanie nie je

trestné,

3. adiaforné dovolenia bez odmeny a trestu,

4. zákazy, ktorých porušovanie je trestné.

Rozvoju klasického islamského práva dlho bránila zásada nemennosti –

taqlíd, v dôsledku ktorej predstavovalo klasické islamské právo rigidný,

uzavretý právny systém nezodpovedajúci potrebám rozvíjajúcej sa

spoločnosti. Napriek zákazu zasahovať do božieho práva sa v islamskej

spoločnosti zastrene uskutočňovalo prispôsobovanie práva spoločenským

potrebám. Realizovalo sa jednak legislatívnou činnosťou tvoriacich sa

národných moslimských štátov (ako uvádza J. Drgonec, táto právotvorná

činnosť bola predstaviteľmi štátu označovaná ako administratívna, čo malo

vzbudiť zdanie, že ide o procesné predpisy vydávané v záujme podpory a

vykonania šaríe), najmä však výkladom právnych noriem, pri ktorom

náboženskí vykladači a znalci praktického práva (fukahá, resp. ulamá)

v podstate veľmi pružne menili nemenné právo interpretáciou. Používali pri

tom rôzne okľuky, ľsti a fikcie, resp. disimulácie – napr. realizácia islamom

nepovoleného nájmu pôdy prostredníctvom zmluvy o združení, na základe

ktorej sa združili vlastník a skutočný užívateľ pôdy. Ďalšou možnosťou bolo

preberanie prvkov jednej právnej školy do druhej a napokon sa používala aj

procedurálna okľuka, prostredníctvom procesných pravidiel, ktorých zmenu,

resp. úpravu štátnou mocou islam nezakazoval.

3.3.1 Pramene islamského práva

Formálnymi prameňmi islamského práva sú korán, sunna, idžma a kijás,

pričom korán a sunnu môžeme považovať za primárne pramene, ktoré sú

všeobecne uznané rôznymi školami a smermi islamského práva. Idžmu a kijás

môžeme považovať za pramene sekundárne (uznanie ktorých nie je

jednoznačné všetkými smermi islamského práva), de facto vytvárané

133

- -

jurisprudenciou na základe koránu a sunny. Ojedinele sa v literatúre uvádzajú

ako pramene islamského práva aj fatva (predstavuje rozhodnutia vedúcich

predstaviteľov náboženskej obce, oprávnených riešiť sporné náboženské a

právne otázky) a idžtihád (tvorivá činnosť sudcov), resp. tie tradície a obyčaje

arabských kmeňov, ktoré nepohltil islam a ktoré neprotirečia základným

princípom islamského práva.

a) korán (z arabského al-korán, t.j. čítanie) je svätým písmom moslimov,

bezprostredným slovom božím a hlavným prameňom islamského práva.

Obsahuje súbor zjavení, ktoré Alah tlmočil veriacim prostredníctvom

proroka Mohameda. K jeho usporiadaniu do knižnej a písanej podoby došlo

až po smrti Mohamedovej. Pozostáva z vyjadrení politickej, sociálnej,

morálnej, náboženskej a právnej povahy, ktoré sú usporiadané do 114 súr

(kapitol). Súry sú rôzne dlhé a členia sa ďalej na ajáty (verše), ktorých je

viac ako 5 tisíc a len asi 200 z nich má právny charakter. Sú to právne

normy najvyššej právnej sily. Týkajú sa najmä úpravy rodinných vzťahov

(asi 70 veršov), občianskoprávnych vecí (asi 70 veršov) a trestnoprávnych

vzťahov (asi 30 veršov). Celkovo je to však veľmi málo pravidiel právneho

charakteru, reglementujúcich len časť vzťahov vznikajúcich v moslimskej

spoločnosti. (Okrem vyššie uvedených aj asi 25 veršov

medzinárodnoprávneho charakteru a sporadicky je upravený vzťah

k verejnej moci – finančnoprávny charakter má 11 veršov a štátoprávny len

10 veršov.) Striktné a podrobné verše regulujú dedičské právo a vzťahy

medzi manželmi. Jednoznačné a konkrétne sú aj verše trestnoprávneho

charakteru, uvádzajúce jednotlivé trestné činy a sankcie.

b) sunna (“to čo povedal”) je súborom výrokov a rozprávaní o činoch

Mohameda, obsahuje jeho príkazy, zákazy a dovolenia. Bola vytvorená

zhromažďovaním správ a svedectiev o Mohamedovom živote, ktoré boli

systematicky zozbierané a podrobené kritike pravosti, utriedené, zapísané a

okomentované. Základom sunny sú hadísy, krátke príbehy, pre ktoré sa vžil

preklad – tradícia. Majú za úlohu objasňovať, vysvetľovať ustanovenia

koránu a vypĺňať medzery v ňom. Tradície boli zhromažďované v rôznych

134

- -

zbierkach, v súčasnosti má najväčšiu cenu tzv. “šesť kníh”, ktoré obsahujú

spoľahlivé a vytriedené hadísy. Sunna dopĺňa korán a ako významný

prameň práva je cenná predovšetkým svojou praktickosťou a

jednoduchšou použiteľnosťou pri riešení konkrétnych problémov.

Prostredníctvom nej bol islam zrozumiteľnejší a menej abstraktný.

Podľa stupňa konkrétnosti možno právne normy koránu a sunny rozdeliť na

dve skupiny. Na jednoznačne formulované pravidlá a na nejasné

ustanovenia, ktoré si vyžadujú ďalší výklad a spresnenie, v prípade ktorých

podľa moslimov dal Alah ľuďom možnosť aby si sami upravili svoje vzťahy.

c) idžmá, t.j. consensus omnium znamená dohodu islamského spoločenstva o

pravidle správania v tých otázkach, na ktoré korán ani sunna nedávajú

odpoveď. Z právneho hľadiska je tento prameň dôležitý z dôvodu možnosti

pružne reagovať na meniace sa podmienky a potreby moslimskej

spoločnosti. V otázke rozsahu tejto dohody sa vyskytujú rozdielne názory –

či je potrebný súhlas všetkých veriacich, alebo len učencov, príp.

náboženských centier. Spravidla sa považuje za potrebný jednomyseľný

konsenzus kompetentných osôb – znalcov islamu a zároveň prijatie

ostatnými moslimami.

d) kijás (dedukcia podľa analógie), doslova znamená “rozumové uvažovanie”,

t.j. uvažovanie právnikov opierajúce sa o určité premisy dané základnými

prameňmi práva. Predstavuje spôsob výkladu a realizácie práva. Je starším

prameňom ako idžmá, ale má menší význam.

3.3.2 Inštitúty klasického islamského (sunnitského) práva

a) zmluva

Podľa J. Drgonca je zmluva podľa islamského práva uzavretá na základe

dvoch vyhlásení, urobených každou zo zmluvných strán. Zmluve dáva

záväznosť splnenie podmienok, ktoré sú predpísané, v prípade ich splnenia

právne účinky uzavretia zmluvy nevyhnutne nastávajú. Dokonca nastávajú aj

v prípadoch, v ktorých sa uzavretie zmluvy zakazovalo, pričom sa ale

rozlišovalo niekoľko možností:

135

- -

1. v prípade že zmluva porušuje všeobecný, bližšie nešpecifikovaný príkaz,

previnenie je síce hriechom, nemá to však vplyv na platnosť zmluvy (napr.

uzavretie zmluvy v piatok),

2. v prípade zmluvy, ktorá sleduje nežiadúci, resp. zakázaný cieľ (napr. predaj

zbraní nepriateľom islamu), je jej platnosť predmetom diskusií (riešenie

rozporu medzi verejným záujmom a príkazom koránu – “plň svoje sľuby”),

niektoré školy mohli takúto zmluvu uznať za platnú,

3. zmluva, ktorej predmet je zakázaný (napr. predaj ošípaných) je neplatná,

4. jednoznačne je neplatná zmluva, ktorá je zakázaná a priamo v koráne

sankcionovaná neplatnosťou (napr. zmluva obsahujúca úžernícke úroky)

Platnosť zmluvy súvisela aj s typovou prepracovanosťou zmlúv. Zmluva

ktorá nepatrila medzi známe typy bola ničotná. Tiež dodatky k zmluve, ktoré

mohli meniť jej typ spôsobovali neplatnosť celej zmluvy. V prípade sústavy

zmluvných typov sa vyskytujú rozdiely medzi sunnitským a šiítskym zmluvným

právom.

b) zodpovednosť za škodu

V islamskom práve nepatrilo k predpokladom zodpovednosti za škodu

zavinenie. Zodpovednosť vznikla v dôsledku protiprávnosti konania škodcu

(teda na základe zakázaného konania). Zakázaný čin, ktorým bola spôsobená

škoda stanovuje škodcovi povinnosť nahradiť škodu. Dôsledkom tejto zásady

je, že zodpovedná môže byť aj osoba, ktorá nemá spôsobilosť na právne

úkony, nakoľko aj ona sa môže dopustiť zakázaného činu. Ďalšou požiadavkou

je príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a škodlivým činom. Úmysel

škodcu sa spravidla neskúma. Zaujímavosťou islamského práva je, že

subjektom zodpovednosti za škodu mohol byť aj kolektív osôb – napr. rodina

škodcu (na rozdiel od trestnoprávnej zodpovednosti, subjektom ktorej mohol

byť len jednotlivec).

c) manželstvo

Uzavretie manželstva je považované za zmluvu, nie však zmluvu osobitnú

ale všeobecnú, ktorá je bežným právnym úkonom, podobne ako napr. kúpa

ťavy. Pozoruhodné je, že napriek značnému spojeniu práva s náboženstvom

136

- -

v islame, nemá táto zmluva náboženský charakter (nepovažuje sa za sviatosť

ako je to v prípade kresťanského manželstva) ale chápe sa výlučne ako

ekonomická zmluva medzi rodinami snúbencov. Manželstvo je postavené na

písomnej manželskej zmluve, ktorú vo väčšine krajín uzatvárajú manželia

osobne. Uzavretie manželstva si vyžaduje splnenie základných podmienok –

návrh a akceptácia manželskej zmluvy sa musí reálne uskutočniť pred

svedkami a nesmú existovať prekážky, ktoré bránia uzatvoreniu právoplatného

manželstva: - vek (stanovený rôzne od 15 do 18 rokov), niektoré krajiny za

prekážku považujú aj príliš veľký rozdiel vo veku, religiózne rozdiely (islam

však povoľuje manželstvo moslima so ženami “osvieteného” náboženstva – t.j.

kresťankami a židovkami), priame príbuzenstvo po vzostupnej a zostupnej línii

a napokon v prípade žien existujúce manželstvo. Muž si môže brať maximálne

4 ženy (obmedzená polygamia - tetragamia), za predpokladu že ich dokáže

uživiť. Islamské právo pripúšťalo v minulosti skončenie manželstva aj

jednostrannou repudiáciou (t.j. zapudením) manželky manželom. V prípade

takéhoto zrušenia manželstva mala význam lehota idda, počas ktorej sa žena

nesmela znova vydať, nakoľko manžel mohol svoje rozhodnutie zrušiť a

požiadať ju aby sa k nemu znova vrátila. Táto lehota bola rôzne dlhá

(najčastejšie 3 mesiace, v prípade tehotnej ženy, končila pôrodom). Lehota idda

je prekážkou vydaja nielen rozvedenej ale aj ovdovenej ženy. V súčasnom

období je repudiácia potláčaná zo stany štátov a ako forma ukončenia

manželstva sa presadzuje najmä rozvod prostredníctvom súdu. Na rozdiel od

sunnitskej koncepcie manželstva šiíti poznajú aj manželstvo uzavreté na určitú

dobu (muta manželstvo) ktoré automaticky zaniká uplynutím času, na ktoré

bolo uzavreté.

S inštitútom manželstva súviseli inštitúty zasnúbenia a obvenenia.

d) zasnúbenie

Zasnúbenie sa chápalo ako formálna ponuka (oferta) sobáša, ktorá síce bola

právnym úkonom, nemala však za následok povinnosť uzavrieť manželstvo.

Akceptácia ponuky mala za následok vznik priority na uzavretie manželstva a

137

- -

vznik niektorých ďalších práv (napr. právo snúbenca uvidieť tvár snúbenky,

atď.)

e) obvenenie

Obvenenie v predislamskom období znamenalo kúpnu cenu nevesty, ktorú

dával ženích jej príbuzným. Na základe tejto ceny ňou mohol disponovať ako

so svojim majetkom. Po prijatí islamu sa tento inštitút zmenil a nepovažoval sa

za kúpnu cenu nevesty, ale za majetkové právo, ktoré ponúkal manžel neveste

pri zakladaní manželstva ako prejav svojej náklonnosti. Korán obsahuje rôzne

ustanovenia, ktoré svedčia o tom, že obvenenie má patriť len žene (nie jej

príbuzným). Týmto v podstate dával korán ženám isté majetkové práva a

upravoval ich sociálno-ekonomické postavenie v spoločnosti. Klasické

islamské právo nehovorí o výške obvenenia, odporúča však aby ho pokladali

za symbolický dar, čo propagoval aj sám prorok Mohamed. Kým sunniti

uznávali obvenenie iba v hmotnej podobe, šiítska koncepcia pripúšťala aj

v podobe nehmotného statku (napr. sám Mohamed, keď nemal čím zaplatiť

obvenenie po manželstve s jednou zo svojich spoluveriacich musel ju učiť

korán).

3.3.3 Civilný proces

Súdne konanie, ktoré bolo verejné prebiehalo pred samosudcom, pričom

neexistovala špecializácia súdov, dokonca ani sudcov. Z dôkazných

prostriedkov sa najviac cenili svedecká výpoveď a prísaha. Svedok mohol

kedykoľvek svoju výpoveď odvolať, a to aj po vynesení rozsudku. Za škodu,

ktorú takto mohol spôsobiť samozrejme znášal následky. Súdne konanie

mohlo prebiehať aj za neprítomnosti niektorej zo strán, neprítomný však mal

právo opätovne požiadať o konanie za jeho prítomnosti, a to aj keď už vec bola

rozhodnutá s konečnou platnosťou. V islamskom práve takmer vôbec

neexistovalo odvolanie. Rozhodnutie sa mohlo zrušiť, len ak sudca aplikoval

nesprávnu právnu normu, alebo jeho rozhodnutie bolo v rozpore

s nepochybným dôkazom.

138

- -

3.4 Prenikanie cudzích prvkov do islamského práva
Zásada nemennosti šarie a z nej vyplývajúca neprípustnosť normotvorby

štátu spôsobovala nesúlad nemenného právneho systému a rozvíjajúcich sa

spoločenských vzťahov, ktoré malo právo upravovať. Objavila sa požiadavka

právnych úprav, pričom boli možné dva spôsoby tejto úpravy – buď sa bude

zasahovať do nemenného islamského práva a šaria sa doplní a to najmä o

úpravu obchodných vzťahov, alebo sa zvolí cesta zachovania nemennosti

šarie a popri nej sa vytvorí ďalšie právo. Napokon sa zvolila táto druhá

alternatíva, v dôsledku ktorej sa islamské právo vlastne zdvojilo.

Ospravedlňovalo sa to tým, že je lepšie umožniť cudziemu právu aby sa

dočasne uplatňovalo vedľa šarie ako pripustiť jej poškodenie, či zničenie.

Prenikaniu cudzích právnych prvkov do islamského práva napomohla najmä

normotvorná činnosť kalifov, ktorá sa napriek zákazu začala rozmáhať v 15.-16.

storočí. Vytváralo sa pritom zdanie, že ide o činnosť, ktorá má podporovať

šariu. Výsledkom bol však opak – šaria sa oslabovala a do islamského práva

prenikalo čoraz viac cudzích vplyvov. Tieto vplyvy zosilneli najmä v období

rozširovania koloniálnych impérií. V ich dôsledku napokon došlo k prijímaniu

prvých kódexov vo formujúcich sa islamských štátoch, medzi ktorými prvý bol

prijatý v r. 1840 pod názvom Trestný kódex Osmanskej ríše (bol ovplyvnený

francúzskym právom). Po prijatí tohto kódexu začal proces kodifikácie

islamského práva, ktorý pokračoval v r. 1859 úpravou tureckého pozemkového

práva. V r. 1869-1876 bola prijatá Medžella, predstavujúca prvý naozajstný

civilný kódex v moslimskom svete. Bolo v ňom systematicky usporiadané

zmluvné právo hanafiovskej školy, zároveň sa v nej objavuje aj vplyv

Napoleonovho Code Civil (v Turecku platila do roku 1926, keď bola nahradená

občianskym zákonníkom podľa švajčiarskeho vzoru). Code civil ovplyvnil

egyptské občianske (1876) a obchodné právo. Po Turecku a Egypte začali

postupne aj ostatné arabské štáty prijímať občianske zákonníky podľa

139

- -

európskeho vzoru. Mimo rámca týchto kódexov zostali rodinné vzťahy a

dedičské právo, regulované naďalej normami klasického islamského práva.

3.5 Modernizácia islamského práva
V 20. storočí, predovšetkým v jeho druhej polovici politicko-spoločenský

vývoj smeroval aj vo väčšine moslimského sveta k zmene pôvodne

teokratických štátov na moderné štáty, ktoré sa postupne (vo väčšej či menšej

miere) emancipovali od islamu. Sekularizovalo sa i právo, pričom prevládala

zhoda, že treba vytvoriť moderné právo. Všeobecne uznávaným prameňom

práva sa stal zákon. Vo väčšine moslimských krajín sa islamské právo prestalo

úplne aplikovať v oblasti trestného práva, postupne aj v oblasti občianskeho,

obchodného a aj procesného práva. Menilo sa aj ponímanie štátu a jeho

funkcií, čo dospelo až k prijímaniu písaných ústav podľa európskeho modelu.

Vzorom modernizácie bolo právo západného typu, pričom časť štátov,

predovšetkým tie, ktoré boli súčasťou francúzskej koloniálnej sféry bola pod

vplyvom kontinentálneho, najmä francúzskeho práva – najmä Sýria, Libanon,

Tunisko, Alžírsko, Maroko a Mauretánia. Modernizovalo sa aj právo krajín,

ktoré boli pod britským vplyvom a v ktorých sa postupne presadzovalo aj

anglické sudcovské právo – najmä Sudán, Irak, Jordánsko, sčasti Somálsko a

niektoré krajiny arabského polostrova.

Existujú však oblasti, ktoré sa bránia vplyvu cudzieho práva a snažia sa

zachovať islamské právo (napr. Saudská Arábia). V poslednom období môžeme

sledovať vzrast islamského fundamentalizmu a tendencie volania návratu

klasického islamského práva (zasahujú najmä Irán, Sudán, Pakistan).

Fundamentalisti totiž považujú šariu za jeden z inštitucionálnych pilierov

islamského štátu.

Napriek rozsiahlej modernizácii islamské právo celkom nezaniklo. Popri

štátoch, ktoré úplne modernizovali svoj právny systém (napr. Turecko),

existujú aj štáty zachovávajúce zvláštnosti islamského práva v zmenených

podmienkach. Vplyv si islamské právo ponechalo najmä v oblasti rodinného a

140

- -

dedičského práva. Aj v týchto oblastiach sa však zmenšuje rozsah tohto

vplyvu. Tak napr. v prípade inštitútu manželstva sa zaviedla povinná registrácia

uzatváraných manželstiev, stanovila sa minimálna veková hranica pre vstup do

manželstva, pre uzavretie manželstva sa vyžaduje súhlas oboch manželov a

všemožne sa presadzuje aj obmedzovanie mnohoženstva. Obmedzila sa aj

repudiacia, aj keď sa ju v arabskom svete ešte úplne odstrániť nepodarilo.

Manželstvo môže zaniknúť aj rozvodom, o ktorý môže požiadať aj manželka.

Dedenie je aj v tejto oblasti testamentárne a intestátne, s tou zvláštnosťou, že

prednosť má dedenie intestátne. Pripúšťa sa síce dedenie zo závetu, avšak

okruh zákonných dedičov je spravidla veľmi široký a zároveň mužskí dedičia

dedia spravidla väčšie podiely ako ženskí

4. Tradičné a náboženské právne kultúry
V klasifikácii mnohých komparatistov sa jednotlivé tradičné a náboženské

práva vyskytujú ako samostatné veľké právne systémy. Iní autori poukazujú na

ich ústup a preniknutie európskym kontinentálnym, či angloamerickým

141

- -

právom a tiež na ich nevýrazné geografické rozšírenie a preto o nich uvažujú

spravidla ako o menších periférnych právnych systémoch, ktoré by mali byť

súčasťou právnej etnografie (napr. V. Knapp). Ani na tomto mieste o nich

nebude zmienka ako o ďalších veľkých právnych systémoch, ale ako o

kultúrach, ktoré sú zaujímavé tým, že v ich moderných právnych poriadkoch sa

objavujú prvky, ktoré majú korene v tradíciách, príp. v náboženstve.

4.1 Právo Ďalekého východu
Súčasné právo Číny a Japonska bolo vytvorené podľa európskych vzorov

(najmä francúzskeho a nemeckého a v Číne aj sovietskeho), preto ich súčasná

podoba nedáva dôvod radiť ich do samostatného ďalekovýchodného právneho

systému. Sú to právne oblasti, ktoré sú zaujímavé predovšetkým svojou

právnou históriou.

4.1.1 Čínske právo

a) Charakteristika a vývoj čínskeho práva

Do 19. storočia sa Čína vyvíjala prakticky bez cudzieho vplyvu. Prešla

pestrým kultúrnym vývojom, ktorý ovplyvnili najmä filozofie taoizmu a

konfucionizmu. Konfuciovo učenie vzniklo asi v 5. storočí p.n.l. a

predstavovalo filozofický systém poznačený pragmatizmom a sociálnym

cítením, ktoré kládlo veľký dôraz na morálku. Preferovalo vládu na základe

mravného poriadku pred vládou podľa zákona, v dôsledku čoho právo ustúpilo

do pozadia ako druhoradý a odvodený poriadok. Zákony nepredstavovali

normálny prostriedok regulácie vzťahov medzi ľuďmi a podľa Číňanov boli

vzormi správania sa pre tých, ktorí sa nechovali v súlade so spoločenským

poriadkom, pre nenapraviteľných páchateľov trestných činov a pre cudzincov.

Ako uvádza A. Bröstl právo sa v čínskej právnej kultúre označovalo výrazmi fa,

sing a lü. Pojem fa je termínom pre pozitívne právo ako abstrakciu. Jeho

základným významom je “model, vzor, štandard” správania stanovený zhora.

Širší pojem predstavuje li, zahŕňajúci aj etické predpisy a pravidlá. Pre

142

- -

spravodlivosť sa používa pojem ji. Sing znamená trest a lü by sme mohli

preložiť ako zákon, resp. štatút.

Tradičnú čínsku spoločnosť aktívne utváralo a udržiavalo predovšetkým

učenie konfucionizmu, preferujúce morálku, snahu o konsenzus pred právom

(ktoré je podľa neho len druhoradým a odvodeným poriadkom) a podporujúce

moc a autoritu. Opozíciou ku konfucionizmu (aj keď sa výraznejšie

nepresadila) sa v dejinách čínskeho spoločensko-politického myslenia stal

legizmus. Najstaršími legistami boli Šang Jang a Šen Pu-chaj (4.-3.st. p.n.l.).

Šang Jang sa zaoberal otázkami organizácie štátu, administratívnymi

reformami, rozvojom vlastníckych vzťahov, rodinnými a trestnými vzťahmi.

Vláda sa má podľa neho opierať o zákony, pričom presadzoval rovnosť pred

zákonom. Konfuciánske koncepcie a hodnoty vyhlasoval za parazitné. Jeho

súčasník Šen Pu-chaj zameral svoju pozornosť na problémy administratívy a

metódy vládnutia. Vláda sa má podľa neho opierať predovšetkým o štátnické

umenie panovníka. Hlavným predstaviteľom legistov je Chan Fej-c, podľa

ktorého autoritatívna moc, správne aplikované štátnické umenie a zákonnosť

sú spojené nádoby, zviazanosť ktorých zaručí stabilitu štátu. Bol presvedčený,

že požiadavky jednotlivca a štátu sú v protiklade a panovník by mal mať

absolútnu slobodu v používaní dvoch pák (odmeňujúcej a trestajúcej), čím by

zabezpečil prevahu záujmov štátu. Rozvoj legistickej školy ovplyvnili aj Sün-c a

Jin Wen-c. Učenie legistov však malo v čínskej histórii len dočasný úspech,

nakoľko bolo svojou podstatou veľmi vzdialené zakorenenému tradičnému

spôsobu myslenia. Nepodarilo sa mu presadiť nové chápanie práva a zákona a

neotriaslo dominujúcou doktrínou konfuciánstva, ktoré si zachovalo prevahu.

Napriek skutočnosti, že Číňanov právo nezaujímalo a svoje správanie (resp.

súkromné vzťahy, ktoré sa chápali ako mimoprávne) regulovali na základe

tradícií a etických pravidiel, trestná oblasť a verejné vzťahy vôbec boli prísne

sledované a reglementované (t j. právo zahŕňalo predovšetkým verejnoprávnu

oblasť), čo dokumentujú aj niektoré právne pamiatky. K najznámejším

právnym pamiatkam v Číne patria predovšetkým:

143

- -

kódex “Výklad a komentár k tchangským zákonom”, objavujúci sa vlády

dynastie Tchang (618-906), za ktorej prežívala Čína kultúrny rozkvet. Ide o

zbierku pozostávajúcu z Tchangského zákonník a jeho komentára.

Obsahovo sa člení na dve hlavné časti: Trestné právo a trestné konanie a

pravidlá administratívnej organizácie. Súkromným právom sa zaoberá len

v prípade, ak porušenie jeho noriem malo trestno-právne dôsledky. Hlavným

odvetvím práva tohto obdobia bolo trestné právo.

zákonník dynastie Ming (1368 – 1644), ktorý mal vplyv na japonský a

kórejský právny systém

posledná veľká zbierka tradičného čínskeho práva z r. 1646 “Zákony a

doplnky veľkej dynastie Čching”, ktorá sa člení na tieto časti – súkromné

právo, obrady (ríty), finančná správa, trestné právo a verejné práce.

b) Právny vývoj v 20. storočí

Začiatkom 20. storočia sa Čína nachádza v kríze. R. 1912 abdikuje posledný

čínsky cisár a v Číne je vyhlásená republika a v tom istom roku je prijatá

dočasná Ústava Čínskej republiky. Jasne sa v nej prejavuje vplyv amerických a

európskych ideí, ktorý je badateľný aj v oblasti súkromného práva. V rokoch

1929-1931 vzniká občiansky zákonník, upravujúci občianskoprávne a

obchodnoprávne vzťahy, vypracovaný podľa vzoru nemeckého BGB. Veľmi

ťažko sa však presadzuje, najmä na vidieku, kde pretrváva tradičné myslenie

(najmä v oblasti rodinných vzťahov). V r. 1930 je prijatý pozemkový zákon a v r.

1932 občiansko-procesný zákon. Právo síce nadobúda v tomto období

európsky charakter, viaceré tradičné právne inštitúty si však zachovávajú

pôvodnú podobu a ani vzťah Číňanov k právu sa veľmi nezmenil. Na súdy sa

obracali len výnimočne, pričom právo sa presadzovalo len do tej miery, v akej

zodpovedalo cíteniu spravodlivosti a slušnosti.

V r. 1949 sa v Číne ujíma moci komunistická strana. Podľa sovietskeho

vzoru bola v r. 1954 prijatá nová ústava, ktorá však neznamená oporu právneho

systému, nakoľko sa v tomto období výstavbe právneho poriadku nevenuje

pozornosť – právo nahrádzajú ideologické a politické opatrenia, resp. prijímajú

sa zákony podľa sovietskeho vzoru. Jednalo sa predovšetkým o tieto právne

144

- -

normy prijaté v rokoch 1950-1951 – Zákon o rodine a manželstve, Zákon o

agrárnej reforme, Zákon o súdnej organizácii, Zákon o odboroch. Napriek

ideologickým deformáciám obsahovali niektoré z týchto zákonov aj isté

progresívne prvky. Napr. Zákon o rodine a manželstve zrušil manželstvo

založené na feudálnych základoch, stanovil monogamné manželstvo, zrušil

konkubinát, stanovil minimálnu vekovú hranicu pre vstup do manželstva,

vyžadoval slobodný prejav vôle pre uzavretie manželstva a upravoval aj otázky

registrácie manželstva a rozvodu. Katastrofálne dôsledky pre oblasť práva

malo obdobie kultúrnej revolúcie (1966-1976), v ktorom sa právo ďalej

minimalizuje a ideologizuje. Po jej prekonaní sa v r. 1978 pod heslom novej

modernizácie dostáva na rad aj reforma právneho poriadku. Odráža sa to

v novej čínskej ústave z r. 1978, ale predovšetkým v ústave z roku 1982

(novelizovaná dodatkami v r. 1988, 1993, 1999 a 2004), ktorá je považovaná za

najliberálnejší a najdemokratickejší právny akt v dejinách Číny. Odráža rast

významu práva a jej druhá hlava sa zaoberá základnými právami a

povinnosťami Číňanov. Chápanie týchto práv je však svojské, nakoľko nie sú

vnímané ako výraz ľudskej prirodzenosti, ale ako štátom zaručené privilégiá,

ktoré sú viazané na povinnosti. Nová ústava ruší zároveň niektoré ustanovenia

predchádzajúcej ústavy (predovšetkým ustanovenie o prejednávaní

kontrarevolučných zločinov pred masami) a odráža snahy o sociálne a

ekonomické reformy, najmä v ustanoveniach o mnohosektorovosti čínskej

ekonomiky, o spoločných podnikoch so zahraničným kapitálom, o plánovanom

rodičovstve. Výrazne ovplyvnila ďalší vývoj čínskeho práva. Bolo prijatých

množstvo zákonov predstavujúcich výraznú modernizáciu čínskeho práva, aj

keď sa ďalej preferovala snaha tvoriť právo, ktoré by bolo naozaj čínske,

s čínskym charakterom a odrazom domácich tradícií. Ešte v r. 1979 bol prijatý

nový trestný zákonník a trestný poriadok (novelizované v r. 1982,1983). Trestný

zákon bol výrazne revidovaný v r. 1997. Okrem pozitívnych prvkov, ako napr.

odstránenie analógie v trestnom práve, zavedenie princípu prezumpcie neviny,

zavedenie nových skutkových podstát (odrážajúcich najmä orientáciu na

trhovú ekonomiku), nahradenie kontrarevolučných trestných činov

145

- -

(používaných na umlčanie kritikov režimu) trestnými činmi proti štátnej

bezpečnosti apod., pretrvávajú v trestnom práve aj prvky vyvolávajúce kritiku

(napr. tzv. administratívna väzba, široko aplikovaný trest smrti, zákon o

výnimočnom stave apod.).

Základom súkromného práva je právna norma z r. 1987, prijatá pod názvom

“Všeobecné zásady občianskeho práva”. Upravuje mnohé klasické občiansko-

právne inštitúty (práva a povinnosti občanov, osoby, právne úkony, premlčanie,

a p.), napriek tomu však oblasť občianskeho práva neupravuje úplne. Odráža

sa v nej vplyv nemeckého BGB, ale aj sovietskeho a japonského práva.

Z ďalších právnych noriem prijatých po roku 1978 je potrebné spomenúť

predovšetkým – Zákon o rodine (1981), Občiansky súdny poriadok (1982),

Zákon o spoločných podnikoch a zahraničných investíciách, Zákon o

hospodárskych zmluvách (1982), obsahujúci zmluvné právo, ktoré v minulosti

predstavovalo najmenej rozpracovanú oblasť čínskeho práva, ďalej Zákon o

voľbách, Zákon o ochranných známkach a Dedičský zákon (1987).

Súdna organizácia v Číne pozostáva z miestnych ľudových súdov (prvého a

druhého stupňa a vyšších ľudových súdov), zo zvláštnych ľudových súdov

(vojenské, železničné apod.) a Najvyššieho ľudového súdu, ktorý je na čele

hierarchie súdnictva. Čína je však známa tým, že až 90 percent

súkromnoprávnych sporov sa rieši prostredníctvom inštitútov zmierovania a

sprostredkovania pred zmierovacími výbormi, komisiami a administratívnymi

orgánmi (napr. administratívny rozvod). Tento prístup je finančne menej

náročný, časovo úspornejší a má bližšie k tradíciám. Sprostredkovanie a

zmierovanie má svoje pravidlá a je upravené zákonom.

4.1.2 Japonské právo

a) Charakteristika a vývoj japonského práva

Japonská kultúra sa veľmi dlho vyvíjala bez kontaktov s okolitým svetom.

Prvé správy o Japonsku sa objavujú v Číne a sú z roku 297. Čína bola až do

roku 1853 jedinou a veľmi dôležitou krajinou s ktorou malo Japonsko kontakty.

Spoločenský život bol podriadený kultu predkov a kultu rodov, z ktorých sa

146

- -

vyvinulo najstaršie japonské náboženstvo – šintoizmus, vyžadujúci iba

príležitostné púte a uctievanie predkov a minulosti. V roku 538 do Japonska

prenikol budhizmus, ktorý sa koncom 6. storočia stal štátnym náboženstvom.

Popri ňom však zostali zachované aj šintoizmus a presadilo sa aj

konfuciánstvo. V 9. storočí sa po dlhšom období politického zápasu o moc

ujala vlády v krajine rodina Fudžiwarovcov, ktorá zaviedla reformu Taika.

S touto érou súvisia aj prvé zmienky o japonskom práve. V roku 645 boli

cisárskymi výnosmi nariadené súpisy všetkých poddaných a všetkej obrábanej

pôdy, následne v r. 646 výnosom o reforme bolo zrušené vlastníctvo pôdy,

pôda sa stala vlastníctvom cisára a pôvodným majiteľom sa poskytli len léna

na výživu. Vytváral sa centralizovaný štát, v ktorom sa pravidelne

prerozdeľovala pôda a zaviedla sa štátna daň. Povinnosti jednotlivcov boli

spresnené v právnych zbierkach – tzv. Ricurjó. Tieto zbierky sa členili do dvoch

súborov – na tresty (ricu) a príkazy (rjó), nakoľko v japonskom chápaní bol štát

založený na trestoch a príkazoch, pričom jeho základom bolo štátne vlastníctvo

pôdy a jej prideľovanie roľníkom. V roku 668 boli zoradené cisárske výnosy a

nariadenia do uceleného súboru, nazvaného ako kódex Ómi, časti z ktorého sa

preberali aj do neskorších zbierok. V dôsledku krízy tradičnej japonskej

spoločnosti sa neustále oslabovala moc cisára (tennó). Ku koncu 11. storočia

z politického zápasu o moc napokon víťazne vyšla rodina Minamotovcov, ktorá

si dala dedične udeliť úrad šogúna. Začína obdobie šogunátu, ktoré je

obdobím vojenskej diktatúry. Trvalo od roku 1192 do roku 1868, v ktorom

víťazné povstanie mladých samurajov navrátilo moc cisárovi a zrušilo úrad

šogúna.

Miesto a funkcia práva v japonskej spoločnosti bola veľmi podobná ako

v Číne. Japonci mali odmietavý vzťah k právu, vzájomné vzťahy regulovali na

základe noriem správania sa nazvaných giri, ktoré nahradzovali právo.

b) moderné japonské právo

Začiatky modernizácie japonského práva sú spojené s obdobím Mejdži,

začínajúcom v r. 1868. Je to éra radikálnych politických a sociálnych reforiem,

v ktorej z množstva zmien najvýznamnejšími boli zrušenie feudálneho

147

- -

systému, zabezpečenie účasti ľudu na vláde, uvoľnenie vnútorného aj

zahraničného obchodu, umožnenie voľného predaja pôdy, vznik akciových

spoločnosti a systému bankovníctva a tiež reformy v oblasti kultúry a školstva.

V oblasti teórie štátu sa uplatňuje angloamerický vplyv, čo sa ukazuje

predovšetkým v snahách o deľbu moci. V r. 1869 začínajú v Japonsku práce na

preklade francúzskych kódexov, ktoré mali tvoriť základ domáceho moderného

práva. Jeho spracovávanie sa uskutočnilo za pomoci renomovaného

francúzskeho právnika Boissonadu. Postupne boli prijaté tieto právne akty –

Trestný kódex (1882), Trestný poriadok (1890), Zákon o súdnej organizácii a

Občiansko-procesný kódex. V roku 1891 bol prijatý aj nový Občiansky

zákonník, voči ktorému sa objavilo množstvo výhrad a protiargumentov, medzi

ktorými dominovalo tvrdenie, že ignoruje staré japonské tradície a že je

nemorálny. Vedecký spor sa čoskoro zmenil na spor politický, ktorý vyriešil

japonský parlament, keď rozhodol o posunutí termínu účinnosti tohto zákona a

zároveň objednal vypracovanie nového. Nový občiansky zákonník bol

vypracovaný v Japonsku podľa vzoru nemeckého BGB, ale boli v ňom

badateľné aj vplyvy francúzske, anglické a zároveň zachovával niektoré

japonské tradície. Bol prijatý v r. 1898 a derogoval starý občiansky zákonník,

ktorý bol platný od roku 1891 ale nikdy nenadobudol účinnosť, čo sa považuje

za istú kuriozitu. Pozostáva z piatich častí – všeobecná časť, vecné právo a

záväzkové právo (boli schválené v r. 1896) sa podobajú svojim západným

vzorom, kým rodinné právo a dedičské právo (1898) obsahujú aj tradičné

japonské konštrukcie napr. inštitút “pán domu” a “dedičské nástupníctvo pána

domu”. Tento zákonník, výrazne zmenený v r. 1947 je dodnes súčasťou

platného japonského práva. K významným právnym normám tohto obdobia

patrí v roku 1898 prijatá Ústava Mejdži, odrážajúca pruské a belgické vzory a

Hospodársky zákon (1899) upravujúci aj obchodné vzťahy, vypracovaný podľa

nemeckého vzoru.

Rozkvet Japonska pokračoval až do obdobia hospodárskej krízy v 30-tych

rokoch nášho storočia. Dôsledkom porážky v II. svetovej vojne bola americká

okupácia Japonska, počas ktorej začal v Japonsku demokratizačný proces.

148

- -

Nová demokratická ústava vstúpila do platnosti v r. 1947. Výrazne sa v nej

prejavujú princípy suverenity ľudu, zrieknutia sa vojny a záruk základných práv

občanov. V roku 1956 bola nahradená novou ústavou.

Súčasné japonské právo odráža predovšetkým snahy o rozvíjanie

ekonomiky krajiny a zároveň snahy o zachovanie tradičných japonských

mravov.

4.2 Africké právo
V súvislosti s právnou kultúrou afrického kontinentu je namieste úvaha, či

môžeme hovoriť o všeobecnom africkom práve, alebo existuje len veľa

afrických náboženských, kmeňových, resp. tradičných práv. Väčšina autorov

sa prikláňa k tomu že je možná abstrakcia, na základe ktorej môžeme hovoriť o

africkom práve ako o práve ústnom (t.j. nepísanom práve, zachovávajúcom

ústnu tradíciu), skupinovom (nakoľko je právom malých etnických skupín) a

roľníckom (pretože je právom ľudí, ktorí obrábali pôdu), v ktorom sa značná

pozornosť venovala dedeniu. Toto právo však nepredstavuje právo celého

afrického kontinentu, nakoľko arabské štáty na pobreží stredozemného mora

sa orientovali pôvodne na islamské právo. Vylúčiť treba aj právo Juhoafrickej

republiky, ktoré sa rozvíjalo podľa západného vzoru. Zjednodušene možno

vymedziť oblasť afrického práva na rovníkovú Afriku, Etiópiu, Sudán,

Somálsko a Madagaskar, pričom aj tu existujú oblasti, kde sa uplatňovalo iné

ako africké právo.

Ako uvádza J. Drgonec právo jednotlivých oblastí Afriky je dostatočne

podobné v postupoch, princípoch a inštitútoch. Podľa neho základnými

charakteristickými znakmi afrického práva sú:

právo slúži na udržiavanie spoločenstiev v stave, a akom sa nachádzali za

čias ich predkov,

je právom skupín, pričom privilegovaným subjektom práva sú skupiny a

subjektívne práva jednotlivcov sa spravidla odvodzujú od oprávnení

skupiny, t. j. jednotlivec bol iba užívateľom práv skupiny,

149

- -

subjektom afrického práva sú popri skupinách, príp. jednotlivcoch aj

bohovia, duchovia a mŕtvi, pričom vôľa mŕtvych bola dominantná voči

živým,

je nepísaným, obyčajovým právom, zachovávaným najmä tradíciou,

jeho základné inštitúty majú spoločný základ.

a) Vývoj afrického práva v jeho klasickej podobe

Keďže sa väčšina obyvateľstva afrického kontinentu živila a živí

poľnohospodárstvom veľká časť afrického práva obsahovala pravidlá

súvisiace so vzťahom k

pôde

. Vlastníctvo pôdy jednotlivcom sa v tejto právnej

kultúre nepripúšťalo, vlastníkom bola veľká rodina a jednotlivec mal právo

pôdu obrábať a brať z nej úrodu. Rodinné vlastníctvo pôdy sa realizovalo

rôznymi spôsobmi – buď sa pôda dočasne rozdeľovala a prerozdeľovala medzi

jednotlivými členmi spoločenstva, alebo sa rozdelila len časť a časť zostala

v spoločnom užívaní a plody z nej sa mohli voľne zbierať, alebo sa po

spoločnom zbere rozdelili, príp. sa vyskytovali aj iné spôsoby úpravy režimu

vzťahov k pôde. Hnuteľné veci spravidla neboli objektom spoločného

vlastníctva a nespadali do dispozičných práv spoločenstva.

Klasické africké rodinné právo upravuje otázky manželstva na základe

dominantného postavenie muža. Práva manželky sú veľmi obmedzené.

Manželstvo je polygamné bez obmedzenia počtu manželiek. Dominantné je aj

postavenie príbuzných oboch manželov, manželstvo sa pritom chápe

predovšetkým ako zväzok dvoch rodov a mienka príbuzných je rozhodujúca

ako pri uzatváraní, tak pri zrušení manželstva. Manželstvo bolo v podstate

záležitosťou kolektívu, čo odrážajú aj dve formy manželstva, ktoré sa vyvinuli

v prípade smrti jedného z manželov - levirátne manželstvo (muž si k sebe

zobral vdovu po svojom bratovi, príp. blízkom príbuznom) a sororátne

manželstvo (vdovec dostal namiesto zosnulej manželky jej slobodnú sestru

alebo inú blízku príbuznú). Pri oboch týchto formách sa neuvažovalo o novom

zväzku ale považovali sa za “pokračovanie” predchádzajúceho manželstva.

Nevyhnutnou náležitosťou manželstva je zaplatenie obvenenia, ktoré sa platí

150

- -

rodine nevesty. Zrušenie manželstva za života manželov bolo veľmi ťažké,

prípustné bolo len vo výnimočných prípadoch a záležalo od dohody rodín.

Značná pozornosť je venovaná dedeniu. Dedí sa nielen majetok, ale

v podstate všetko, t.j. aj osobné práva a aj povinnosti mŕtveho (najmä voči

vdove a deťom a iným osobám závislým na zosnulom). V rôznych etnických

skupinách môže byť dedenie buď v mužskej alebo v ženskej línii, automatické,

podľa vopred určenej postupnosti alebo voľbou, s univerzálnym dedičom

alebo spoločným dedičstvom.

Zvláštnosťou afrického procesného práva bolo že nepoznalo zásadu res

iudicata. V prípade objavenia nových dôležitých skutočností sa okolnosti sporu

mohli opakovane preskúmavať. Konanie je neformálne a priznávajú sa v ňom

určité oprávnenia aj nadprirodzeným postavám. Tieto sa premietajú do prísah,

ordálií a ďalších procesných prostriedkov. Spor rozhoduje samosudca, u

ktorého sa nevyžaduje nezainteresovanosť.

b) Vplyv cudzích právnych kultúr v africkom práve

Prenikanie cudzích právnych kultúr na africký kontinent začalo v 4. storočí,

keď sem prichádzali šíritelia kresťanstva. Ich pôsobenie nespôsobilo

výraznejší zásah do domáceho práva, v podstate sa zameriavali len na

obmedzovanie polygamie. Ďalší stret s cudzou právnou kultúrou sa uskutočnil

v 11. storočí, keď sa do Afriky dostáva islam. Africké tradičné prístupy sú

v oblastiach vplyvu islamu nahrádzané islamskými právnymi prvkami –

písaným právom, obmedzenou polygamiou, zavedením sudcu z povolania

apod. .

Rozhodujúcim obdobím prenikania cudzích vplyvov do afrického práva je v

19. storočí začínajúca kolonizácia Afriky. Kolonizátori so sebou doviezli svoje

metropolitné právo, ktoré zavádzali autoritatívne z pozície koloniálnej moci.

Presadzuje sa najmä vplyv francúzskeho práva (vo francúzskych aj belgických

kolóniách), španielskeho a portugalského práva (značne ovplyvnených

francúzskym právom), anglického práva a na juhu Afriky románsko-holandské

právo. Ako uvádza I. Hruškovič spravidla existoval dvojaký prístup

kolonizátorov k vytváraniu koloniálnej správy a k presadzovaniu

151

- -

metropolitného práva. Francúzi, Španieli a Portugalci realizovali politiku

asimilácie a prevahy európskej civilizácie. Angličania volili liberálnejší prístup

a opatrnejšie presadzovanie koncepcií a preferovali nepriamu správu. Pri

prenikaní európskeho práva na africký kontinent spôsobovali o. i. problémy

niektoré typické európske konštrukcie, ktoré nezodpovedali predstave

domnelej spravodlivosti Afričanov (napr. premlčanie), ktorí sa bránili prijať

takéto právne riešenia. Prístup kolonizátorov bol preto opatrnejší, nesnažili sa

za každú cenu vnútiť svoje chápanie práva a spravodlivosti a vytlačiť úplne

domorodé právo a tak vytvorili koloniálny dualizmus, v ktorom vedľa práva

preneseného z metropolí (najmä oblasť trestného, obchodného a

administratívneho práva) existovalo aj právo pre domorodcov (zasahovalo

sféru rodinnoprávnych vzťahov, dedičského práva, režim vzťahov k pôde a

príp. aj ďalšie súkromnoprávne oblasti). Právo metropolitné však bolo silnejšie

a slúžilo aj k prípadnému korigovaniu tradičného domorodého práva (napr.

anglické pravidlá natural justice). Takejto koncepcii práva zodpovedala aj

dvojkoľajná organizácia súdnictva.

c) Moderné právo afrických štátov

Po rozpade koloniálnej sústavy začínajú štáty vzniknuté na africkom

kontinente budovať moderné právne poriadky a reformujú svoje právo,

vytvárajúc jednotné štátne (často kodifikované) právo. Odstraňujú pritom

dualizmus metropolitného a tradičného práva aj justície. Vzorom modernizácie

práva je pritom najčastejšie právo bývalej materskej krajiny, úplne však nie je

vylúčenie ani využitie pôvodných tradičných prvkov a inštitútov. Postoje

k domorodému právu sa v jednotlivých krajinách rôznia. Normám obyčajového

práva priznali v niektorých národných právnych poriadkoch charakter

prameňov práva, v prípade, že neodporujú zákonom a verejnému záujmu a to

buď v ústave (napr. Ghana), alebo obyčajných zákonoch, spravidla tých, ktoré

upravujú aplikáciu práva súdmi (napr. Niger). V tradičných súkromnoprávnych

oblastiach sa normy obyčajového práva objavili aj v moderných kódexoch.

Opačnou tendenciou je odstraňovanie obyčajového práva z moderného

právneho poriadku a to buď priamo radikálnym zrušením (napr. zrušenie

152

- -

polygamie v Guinei, znárodnenie pôdy v Senegale) alebo nepriamo rôznymi

okľukami (napr. pod zámienkou unifikácie práva Tanzánia takmer úplne zrušila

normy obyčajového práva). Odstraňovanie tradičného práva sa väčšinou

dotýka len niektorých jeho častí a nie obyčajového práva ako celku. Aj dnes

môžeme v africkom práve nájsť dostatočné množstvo prežívajúcich inštitútov

(dotýkajúcich sa najmä manželstva, dedičského práva, pozemkového práva),

ktoré dodávajú africkej právnej kultúre osobitný charakter, odlišujúci ho od

iných právnych kultúr.

5. Zmiešané právne poriadky
O zmiešaných právnych poriadkoch uvažujeme v prípade krajín, kde sa

v právnom poriadku nachádzajú prvky viacerých právnych systémov. Môžeme

sem priradiť napr. niektoré štáty pôvodného islamského práva, právo

Singapúru, Juhoafrickej republiky, Izraela, ďalej štáty, kde sa ešte udržiava

socialistický typ práva, príp. v niektorých ďalších oblastiach.

5.1 Právo Juhoafrickej republiky
Právo v tejto krajine sa vyvíjalo podľa západných vzorov. V 17. storočí sa

JAR stala holandskou provinciou a zaviedlo sa v nej rímsko-holandské právo

(roman-dutch law). V roku 1795 sa územia juhoafrickej republiky zmocnila

Veľká Británia, ktorá presadzovala vplyv anglického common law. Popri

anglickom práve sa zachovalo aj predchádzajúce a výsledkom je zmiešané

právo, predstavujúce zmiešanie kontinentálneho a angloamerického typu

práva. Prameňom juhoafrického práva sú aj zákony (lex scripta) aj súdne

precedenty.

5.2 Právo Izraela
Izrael je ďalšou typickou krajinou zmiešaného práva, na území ktorej

dochádza k interakcii rôznych právnych kultúr. Popri židovskom náboženskom

153

- -

práve sa tu presadil aj vplyv islamského a anglického práva. Do konca prvej

svetovej vojny bol Izrael súčasťou Osmanskej ríše. V oblasti súkromného

práva bola základnou právnou normou kodifikácia Medželle, týkajúca sa

záväzkového práva, civilných deliktov, vlastníctva, niektorých oblastí

obchodného práva a procesného práva. Tureckú nadvládu vystriedalo

poručníctvo Veľkej Británie, ktoré trvalo od roku 1918 do vzniku samostatného

izraelského štátu. V tomto období sa presadzuje anglické právo, aj keď si

Medžella zachovávala stále svoj vplyv. Postupne však začína aj vlastný právny

vývoj, v ktorom sa uplatňovali ako prvky kontinentálneho práva, tak prvky

židovského náboženského práva. V roku 1980 bol prijatý dokument Základy

práva, ktorý znamenal zrovnoprávnenie izraelského práva a anglickému právu

priznal platnosť subsidiárneho prameňa práva. Tento dokument za pramene

izraelského práva stanovuje:

zákonné právo (statute law),

sudcovské právo (case law),

analógiu,

princípy slobody, spravodlivosti, ekvity a mieru, tak ako ich obsahuje

židovská tradícia.

Do istej miery sa pripúšťa aj platnosť obyčajového práva, platnosť ktorého

zakotvovala ešte Medžella, samozrejme nesmie odporovať vyššie stanoveným

prameňom práva.

V Izraeli sa uplatňuje aj náboženské právo a to v pôsobnosti rabínskych

súdov. Tie majú jurisdikciu vo veciach týkajúcich sa uzatvárania manželstva a

rozvodu Židov usadených v Izraeli. Na základe dohody strán môžu rozhodovať

aj v niektorých veciach osobného štatútu.

Pozostatky cudzieho práva v právnom systéme štátu Izrael sa považujú za

prechodný jav. Počíta sa s tým, že vlastné izraelské právo sa bude ďalej

rozvíjať a vytlačí cudzie právne prvky.

154

- -

6. Právo Európskej únie
Európska únia predstavuje zvláštny, svojrázny medzinárodný organizmus,

vytvárajúci ojedinelý a úplne nový právny poriadok., ktorý stojí mimo doteraz

známych veľkých právnych systémov. Právo Únie výrazne prestupuje a sčasti

aj prekrýva právne poriadky jednotlivých členských štátov, s ktorými vytvára

zvláštnu konštrukciu. Ide o právo, ktoré má z hľadiska svojej formy bližšie

k právu medzinárodnému, z hľadiska svojho obsahu je však skôr spoločným

vnútorným právom členských štátov Únie. Obsahuje množstvo nových prvkov,

ktoré sa nevyskytujú v žiadnom inom právnom systéme. Preto by sa malo

podľa akademika Knappa do tradičnej bipartície práva medzinárodného a

vnútroštátneho včleniť právo európske, supranacionálne, ktoré sa síce opiera

o medzinárodné základy, ale prekračuje jeho medze.

Osobitý je aj systém prameňov práva Únie. Tvoria ho:

právne normy obsiahnuté v základných zmluvách predstavujúce primárne

komunitárne právo. Ide o zakladajúce zmluvy a ich modifikácie, ktoré majú

funkciu ústavy Únie.

právne normy obsiahnuté v ostatných prameňoch práva, predstavujúce

sekundárne komunitárne právo. Tvoria ho akty orgánov Únie, vydávané na

základe zakladajúcich zmlúv, vo forme:

a) nariadení (regulation), ktoré sú záväzné pre všetky členské štáty naraz a

rovnako. Sú priamo aplikovateľné a zakladajú práva a povinnosti

členským štátom ale aj jednotlivcom.

b) smerníc (directive), záväzné len určeným štátom, pričom sú záväzné len

v nich vytýčené ciele a výsledky, splnenie ktorých je vecou jednotlivých

štátov. Nie sú teda priamo aplikovateľné a sú adresované jedine

členským štátom. Ak však štát nerealizuje v smernici obsiahnuté

opatrenia v stanovenej lehote, môžu jeho občania regulovať príslušné

vzťahy tak, ako keby bola prevedená do vnútorného práva a uplatňovať

z nej vyplývajúce práva voči štátu.

c) rozhodnutí (decision), zaväzujúcich tie subjekty, ktorým sú adresované,

155

- -

d) odporúčaní (recommendation) a názorov (opinion), ktoré nepredstavujú

záväzné pramene práva, majú však veľkú autoritu a Súdny dvor ich pri

svojom rozhodovaní často berie do úvahy.

de facto precedenčne pôsobiace rozhodnutia Súdneho dvora a doktríny,

vytvorené na ich základe. Sú dôležitým zdrojom a súčasťou komunitárneho

práva. Súd nielen aplikuje a vykladá, ale aj rozvíja a dopĺňa právo Únie. Jeho

rozhodnutia napokon nemajú povahu precedentov, nakoľko sám nie je

viazaný vlastnými rozhodnutiami a zatiaľ v Únii neexistuje hierarchicky

usporiadaný súdny systém (na základe Jednotného európskeho aktu z r.

1986 bol síce zriadený Súd 1. inštancie, ten je však súčasťou Súdneho

dvora).

156

- -

Použitá literatúra
Blackův právnický slovník, Praha 1993

Bogdan, M.: Comparative Law, Göteborg 1994

Bogdan, M.: Nordická legislatívna spolupráca – príklad harmonizácie právnych

poriadkov, Právny obzor 1993, s. 58 - 65

Bröstl, A.: Ariel Bin – Nun, The Law of the State of Israel, Právny obzor č.

6/1995

Bröstl, A.: Dejiny politického a právneho myslenia, Košice 1999

Bröstl,A.: Problémy interakcie právnych kultúr, Acta Iur. Cas., č. 19/1993

David, R.: Anglické právo, Bratislava 1972

Drgonec, J.: Právne kultúry Ázie a Afriky, Bratislava 1991

Eőrsi, Gy.: Comparative Private Law, Budapest 1979

Filkorn, V.: Úvod do metodológie vied, Bratislava 1960

Hamza, Gy.: Jogöszehasonlítás és antikvitás, Budapest 1985

Hoecke, M. : Unifikácia práva v Európe, Právny obzor 1998, s. 127 an.

Hruškovič – Kálesná – Štefanovič: Svetové právne systémy, Bratislava 1994

Hruškovič, I.: Islamský právny systém a proces jeho formovania, Bratislava

1997

Kirstová, K. – Vojčík, P.: Občianske právo hmotné, Košice 1994

Klíma, K.: Ústavní právo, Praha 1999

Knapp, V.: Vědecká propedeutika, Bratislava 1993

Knapp, V.: Velké právní systémy. Úvod do srovnávací právní vědy, Praha 1996

Knapp,V.: Základy srovnávací právní vědy, Praha 1991

Kresák, P.: Porovnávacie štátne právo, Bratislava 1993

Kühn, Z.: Doktrína stare decisis v zemích common law, Právnik 1999 s. 689 an.

Montesquieu, Ch.: Duch zákonov, Bratislava 1989

Pěchota,V.: Systém a metoda amerického práva, Právnik 1996 s. 511 an.

Petruľáková, J.: K pojmu porovnávacia právoveda, Právny obzor 1972 s. 700

an.

Ruszoly, J.: Európa jogtörténete, Budapest 1996

Szabó,I.: Az összehasonlító jogtudomány, Budapest 1963

157

- -

Szántó,Gy.: Dejiny Anglicka, Bratislava 1996

Šmid,M.: Tvorba a interpretácia práva v Kanade, Bratislava 1996

Štefanovič, M.: Porovnávacia právoveda, Bratislava 1987

Štefanovič,M. a kol.: Svetové právne systémy, Bratislava 1991

Štefanovič,M.: Základy porovnávacej právovedy, Bratislava 1996

Tóthová,M.: Právna povaha EÚ a jej právneho poriadku, Acta Iur. Cas., č.

21/1998

Tunc, A.: Právo Spojených štátov amerických, Bratislava 1968

Urfus,V.: Historické základy novodobého práva soukromého, Praha 1994

Zagriadskij, G.V.: Pravovyje sistemy sovremennosti, Moskva 1995

158

Document Outline

P R Á V N A K O M P A R A T I S T I K A
VEĽKÉ PRÁVNE SYSTÉMY
Úvod
I. VŠEOBECNÁ ČASŤ
- 1. Porovnávacia právna veda
  - 1.1 Úvod do právnej komparatistiky
  - 1.2 Členenie právnej komparatistiky
- 2. História právnej komparatistiky
  - 2. 1 Dejiny porovnávania práva
  - 2.2 Dejiny porovnávacej právnej vedy
- 3. Porovnávanie práva
- 4. Ciele a úlohy porovnávacej právnej vedy
- 5. Triedenie práva
  - 5.1 Triediace kritériá
  - 5.2 Vnútorné a vonkajšie členenie práva
- 6. Divergencia a konvergencia v práve
  - 6. 1 Variabilita a divergencia v práve
  - 6.2 Konvergencia v práve
II. OSOBITNÁ ČASŤ
A. Porovnávanie v oblasti verejného práva.
- 1. Ústavnoprávna komparatistika
- 2. Komparatistika správneho práva
- 3. Trestnoprávna komparatistika
B. Súkromnoprávna komparatistika
- 1. Kontinentálny právny systém
  - 1.1 Základná charakteristika kontinentálneho právneho systému
  - 1.2 Vývoj kontinentálneho právneho systému
Barbarské právo v Európe.
Obdobie formovania ranofeudálnych štátov a renesancia idey práva.
Recepcia rímskeho práva.
Po ukončení procesu recepcie rímskeho práva sa v 17. storočí začína venovať pozornosť národným právam a ich rozvoju (aj keď až do 19. storočia mali vznikajúce národné práva len druhoradý význam) a na univerzitách sa začína postupne vyučovať aj národné právo (v Upsale švédske právo od r. 1620, vo Wittenbergu nemecké právo, na Sorbone domáce právo na katedre francúzskeho práva, založenej v r. 1679, atď.).
Univerzitné právo.
Vplyv filozofických škôl na vývoj kontinentálneho práva.
Moderná kodifikácia práva.
- 1.3 Podsystémy (členenie) kontinentálneho práva
- 1.4 Pramene kontinentálneho práva
- 1.5 Štruktúra kontinentálneho právneho systému.
Charakteristické súkromnoprávne inštitúty
c) Ďalšie odvetvia súkromného práva
- 1.6 Miesto slovenského práva v kontinentálnom práve
- 2. Anglo-americký právny systém
a) anglosaské obdobie – do roku 1066
b) obdobie vzniku a rozšírenia Common law (1066 – 1485)
c) vytvorenie dualizmu common law a equity (1485 – 1832)
d) súčasné obdobie
Vlastníctvo
Trust
Zmluvy
Tort
Dedenie
- 2.2.2 Právo USA
2.2.2.1 Historický vývoj práva USA
2.2.2.2 Štruktúra práva USA
2.2.2.3 Pramene amerického práva
2.2.2.4 Súdne konanie
- 2.2.3 Právo Kanady a Austrálie
- 2.2.4 Právo Indie
- 3. Islamský právny systém
- 4. Tradičné a náboženské právne kultúry
  - 4.1 Právo Ďalekého východu
  - 4.2 Africké právo
- 5. Zmiešané právne poriadky
  - 5.1 Právo Juhoafrickej republiky
  - 5.2 Právo Izraela
- 6. Právo Európskej únie
- Použitá literatúra
Blackův právnický slovník, Praha 1993
Bogdan, M.: Comparative Law, Göteborg 1994
Bogdan, M.: Nordická legislatívna spolupráca – príklad harmonizácie právnych poriadkov, Právny obzor 1993, s. 58 - 65
Bröstl, A.: Ariel Bin – Nun, The Law of the State of Israel, Právny obzor č. 6/1995

Automaticky vygenerovaný textový náhľad. Pre plné formátovanie si stiahnite súbor.

Práv.komparatistika - učebnica

Preber si túto poznámku so svojou AI

Náhľad poznámky

Document Outline

Ďalšie poznámky z predmetu Právna komparatistika