Charakteristika pojmov ako pamäť, motivácia, stres, konflikt, skupina.

Pedagogická fakulta Univerzity Komenského

Bratislava

Charakteristika pojmov

(Školská psychológia)

J. Čáp : Psychologie pro učitele

 Pamäť

Pamäť sa niekedy zaraďuje medzi poznávacie procesy, ale presnejšie vyjadrené, je skôr
psychická vlastnosť ako proces. Prejavuje sa vštepením, podržaním a vybavením(
reprodukovaním) alebo aspoň znovupoznaním toho, čo sme prežívali. Pamäť uchováva naše
minulé skúsenosti, , to však neznamená, že jej úloha je len v zameraní človeka na minulosť.
Pamäť nám predovšetkým umožňuje využiť predchádzajúce skúsenosti k prítomnému
správaniu a k príprave na budúce činnosti. Elementárne prejavy pamäte zvierat aj ľudí sa
vysvetľujú asociáciami, dočasnými spojmi.
Osvojovanie vedomostí sa niekedy nazývalo „ pamäťové učenie“ a v tom bolo nežiadúce
zjednodušenie. Nejde len o jednu izolovanú psychickú schopnosť alebo funkciu – pamäť, ale
zároveň ide aj o problematiku vnímania a názorných predstáv, myšlienkových procesov
a operácii, formovanie pojmov a ich sústav, využívanie vedomosti pri riešení problémov
a úloh.
V psychológii sa rozlišovali dva druhy pamäti: mechanická, ktorá sa riadi podľa zákonov
asociácii, prípadne podmienených reflexov a logická, ktorá tieto mechanizmy prekračuje.
Prísne rozlišovanie týchto 2 druhov pamäti historicky súviselo s dualistickou, teda
idealistickou tradíciou, podľa ktorej človek má jednak nižšiu, telesnú pamäť a jednak vyššiu,
duchovnú pamäť.
V súčasnej dobe je považované takého rozdeľovanie dvoch zásadne odlišných foriem
ľudskej pamäti za prekonané a nezdôvodnené. Celý proces učenia má za svoj elementárny
mechanizmus asociácie, dočasné spoje, ktoré pritom vystihujú nie len náhodné, nedôležité, ale
tiež zákonité a podstatné vzťahy medzi javmi.
Z mnohých výskumov vyplýva, že logické zapamätávanie, učenie s pochopením je na
rozdiel od mechanického časovo úspornejšie a má trvalejšie výsledky, predchádza sa ním
zabúdaniu. Z rozlišovaním logickej a mechanickej pamäti súvisí aj rozlišovanie pamäti
zámernej a spontánnej. Pri zámernej pamäti ide o zapamätanie(vštepenie) so zámerom naučiť
sa, pri spontánnej tento zámer nie je.

 Motivácia

Motivácia ( z latinského movere – hýbať, pohybovať) znamená súhrn hybných činiteľov
v činnostiach, v učení a v osobnosti. Pritom hybnými činiteľmi sú myslené také skutočnosti,
ktoré jedinca podnecujú, podporujú, alebo naopak tlmia, aby niečo konal respektíve nekonal.
Motivácia zahŕňa jednak vonkajšie podnety a ciele a jednak vnútorné motívy. Vnútorné
motívy sú vzájomne späté s vonkajšími podnetmi a cieľmi. Človeka môže viesť k určitému
konaniu niekoľko motívov, ale rovnaké konanie človeka môže byť výsledkom inej
kombinácie motívov ako u druhého človeka. Tiež u jedného človeka v priebehu života sa
môže zmeniť motivácia k určitej činnosti.
Motivácia, záujem patrí k najdôležitejším činiteľom v učení. V motivácii k učeniu môžu
u žiaka pôsobiť rozmanité dielčie potreby. Nie len poznávacie a estetické, ale tiež potreba
činnosti, potreba spoločenského styku, p. výkonu a spoločenského uznania atď. Motivácia
k učeniu môže byť posilnená kompenzáciou: usilovné štúdium sa môže stať východiskom
z neúspechu a zo zložitej osobnej situácie.
V motivácii k učeniu sa niekedy rozlišujú vonkajšia a vnútorná motivácia. Vnútornou
motiváciou sa rozumejú čiastkové motívy späté priamo s príslušným predmetom, alebo
zvedavosť. Vonkajšia motivácia zahŕňa čiastkové motívy, ktoré sú späté s predmetom
a príslušnou učebnou činnosťou až sprostredkovane. Je to napr. odmena pochvala, prestíž,

trest, donútenie, ale aj vzťah učenia k profesionálnej alebo inej životnej perspektíve. Vnútornú
motiváciu považuje väčšina autorov aj učiteľov za dôležitejšiu v procese učenia.
Poznáme veľa činiteľov pôsobiacich na motiváciu k učeniu a môžeme ich rozdeliť:

1. Novosť situácie, predmetu alebo činnosti.
2. Žiakova činnosť a uspokojenie z nej.
3. Úspech v činnosti.
4. Sociálne momenty sa kombinujú so všetkými uvedenými momentmi pri formovaní

motivácie k učeniu. Silno pôsobí najmä pozitívne sociálne hodnotenie predmetov
a činnosti, sociálne hodnotenie žiakovho úspechu v učebných činnostiach, spoločná
činnosť a súťaženie.

5. Súvislosť nového predmetu (novej činnosti) s predchádzajúcimi žiakovými činnosťami,

skúsenosťami a záujmami.

6. Súvislosť predmetu (činnosti) so životnými perspektívami.

Na motiváciu v učení pôsobí rušivo nasýtenie – nadmerné zaoberanie sa rovnakou učebnou
činnosťou, jedným predmetom, bez prestávok a bez vystriedania s inými predmetmi
a činnosťami. Ďalej sú to veľké a opakované neúspechy , neúspechy v

osobných vzťahoch

a v emočnej atmosfére, nedostatky v

metódach vyučovania a

v spôsobe výchovy

atď.

 Stres (záťaž)

Situácie, kedy sa zvyšujú požiadavky na jedinca sa označujú termínom záťaž alebo stres.
Môže to byť teplo a chlad, hluk, jedy, úraz, infekcie, fyzická námaha alebo „duševná“ práca,
na ktorej veľmi záleží alebo sa má splniť v krátkom termíne, jednotlivá situácia aj dlhodobý
životný zhon.

 Konflikt

Konflikt je stretnutie protichodných síl na ceste k uspokojeniu potreby, k dosiahnutiu cieľa.
Konflikty majú rôznu podobu. Delia sa napríklad na vonkajšie a vnútorné. Z iného hľadiska sa
delia takto:

1. Konflikt dvoch kladných síl – jedinca lákajú dva ciele, ale nemôže dosiahnuť

obidva súčasne, nejaký čas medzi nimi váha, kým si jeden z nich zvolí.

2. Konflikt dvoch negatívnych síl – jedinec musí buď splniť nepríjemnú úlohu,

alebo prijať trest za jej nesplnenie a to je situácia zložitejšia ako
predchádzajúca.

3. Konflikt medzi kladnou a negatívnou silou (napr. dieťa chce pohladkať psa, ale

bojí sa ho, prianie sa stretáva so strachom).

4. Dvojitý konflikt kladných a negatívnych síl (napr. dieťa chce vyliezť na strom,

ale bojí sa, pritom ho sledujú kamarátia s ohľadom na nich chce naviac získať
ich obdiv, ale pritom sa však bojí, že sa mu môžu smiať, ak sa mu na ten strom
nepodarí vyliezť).

Žiadne vývinové štádium nie je bez problémov, konfliktov. Konflikty a problémy riešia
mladí aj starí, aj keď každý si vždy myslí, že ten druhý nikdy nebude mať také problémy
a konflikty vo svojom živote ako má on. Ale to nie je pravda. Ľudia majú problémy v každom
období života a od ich vyriešenie závisí často ich ďalší osud, zdravie, vzťahy a vlastne aj
všetko ostatné.

 Skupina

V sociálnej psychológii a príbuzných odboroch sa rozlišujú sociálne skupiny rôzneho druhu
a z rôznych hľadísk. Pri rozbore výchovných otázok sa stretávame najčastejšie s termínmi:
veľké a malé skupiny, formálne a neformálne skupiny. Referenčné skupiny, kolektívy.

1. delenie: veľké a malé sociálne skupiny

K veľkým skupinám patria spoločenské triedy a vrstvy, profesionálne skupiny, národy,
demografické skupiny(napr. mládež, dôchodcovia). Malou skupinou je rodina, skupina
detí, ktoré sa spolu pravidelne hrávajú, školská trieda, športový oddiel, pracovná
skupina atď. Rozdiel nie je len v množstve ľudí, ale aj v tom, že vo veľkej skupine sa
nepoznajú všetci ľudia, nie sú v priamom styku. Aj napriek tomu sú však veľké
skupiny veľmi dôležité, silne ovplyvňujú napr. to, aké hodnoty si mladý človek osvojí
a pod.

2. delenie :formálna a neformálna sociálna skupina

Formálne skupiny sú spravidla organizované „zhora“, nejakou sociálnou inštitúciou.
Nebýva v nich vyhranený citový vzťah medzi členmi (novovytvorená školská trieda
alebo pracovný kolektív, ktorých členovia sa doteraz nepoznali).
Neformálne skupiny vznikajú spontánne, na základe spoločných cieľov, potrieb
a činností a vyznačujú sa výrazným citovým vzťahom medzi členmi (partia, pracovný
kolektív).
Z formálnej skupiny sa môže vyvinúť skupina neformálna.

3. Referenčná skupina je taká, ku ktorej sa jedinec hlási, zahrňuje sa do nej, identifikuje

sa s ňou, veľmi mu záleží na členstve v nej, buď už je jej členom, alebo túži stať sa jej
členom( športový oddiel, orchester...).

4. Kolektív je zvláštny druh sociálnych skupín. Má znaky referenčnej skupiny, ktorá

pritom má pozitívne aspekty morálne a výchovné.

5. Skupina vrstovníkov je skupina detí alebo mládeže približne rovnakého veku. Táto

skupina je spravidla malá, neformálna, často referenčná. Môže to byť dobrý kolektív,
ale tiež skupina spoločensky a výchovne menej hodnotná, alebo dokonca antisociálna.

Nežiadúce účinky na formovanie osobnosti máva skupina s neprimeranými hodnotami
a normami, ale aj skupina s neprimeranou štruktúrou, s trvalou dominanciou jedných nad
druhými, bez striedania rolí vedúcich a vedených.
Odolnosť mladého človeka k nepriaznivému pôsobeniu skupiny zameranej protispoločensky
závisí do značnej miery na postoji rodičov k deťom. Keď dieťa pociťuje kladný postoj
rodičov k sebe, potom sa s nimi ľahko identifikuje, prijíma ich spôsob života, hodnoty,
normy, vytvára si odolnosť proti opačným vplyvom partie, brakovej literatúry a pod. Naproti
tomu zavrhované dieťa sa ľahšie prikloní k partii a k nežiadúcim vzorom.