DOC

Teória literatúry 2 (letný semester)

Ján Zambor - prednášky Teoria literatury 2

Formát: DOC
Veľkosť: 180 kB
Pridané: 2015
Stiahnutí: 7 973

Preber si túto poznámku so svojou AI

Skopíruj pripravený podklad a vlož ho do ChatGPT, Claude alebo inej AI — bude ťa učiť alebo skúšať len z tejto poznámky.

Nauč ma to Vyskúšaj ma

Otvoriť AI: ChatGPT · Claude · Gemini

Náhľad poznámky

TEÓRIA LITERATÚRY

LITERÁRNA VEDA A JEJ SÚČASTI

LITERÁRNA VEDA – samostatná humanitná vedná disciplína, ktorej výskumným

predmetom je umelecká literatúra

– formovala sa už v antickom Grécku v rámci rétoriky a poetiky spojenými

s menom Aristotela

– sám termín sa však utvoril až v 40. rokoch 19. storočia v Nemecku
– nemeckí bádatelia hovorili o LITERATUR VIŠENŠAV
– v anglosaskom svete i vo Francúzsku sa na označenie výskumu literatúry

používa pojem kritika – CRITISISM

– hoci literárna veda pri analýze využíva kvantitatívne exaktné metódy napr.

pri výskume verša nie je exaktnou vedou v tom zmysle ako niektoré vedy

– vyplýva to z povahy literatúry a jej reflexie, ktorá vychádza

z individuálneho zážitku a nesie črty subjektívnosti skúmateľovej recepčnej
vnímateľskej koncepcie

– José Ángel Valente – „Poézia zachytáva jedinečnú skúsenosť.“ tým sa

odlišuje od vedy, ktorá skúma javy opakujúce sa

– predsa len skúma zobrazenie jedinečného, takže v porovnaní s inými

vedami má predsa len jedinečný charakter

literárna veda má tri základné súčasti:

a) literárna kritika
b) literárna história
c) teória literatúry

- podľa pražských štrukturalistov, konkrétne Felixa Vodičku:

- literárna kritika – skúma aktuálnu literárnu hmotu
- literárna história – skúma vývinovú literárnu hmotu
- teória literatúry – skúma všeobecnú literárnu hmotu

- napriek tomu, že literárna kritika sa pokladá za súčasť literárnej vedy, predsa len niektorí
teoretici (pr. Jozef Félix) ju svojim spôsobom vyčleňovali z literárnej vedy lebo na jednej
strane hovorili o literárnej kritike na druhej o literárnej vede

literárna kritika – zaoberá sa súčasnou literárnou tvorbou

– literárne dielo hodnotí z hľadiska aktuálnych spoločenských a estetických

aspektov

– obracia sa k prijímateľovi a autorovi

- základný model literárnej komunikácie:

AUTOR – DIELO – PRÍJEMCA

v prípade literárnej kritiky – kritik, a teda sa stáva
novým autorom a vytvorí ďalšiu literárnu
komunikáciu: autor – dielo – príjemca

metakomunikácia
- literárny kritik – účastník aktuálnej komunikácie vo väčšej miere ako historik a teoretik
- Janusz Sławiński – literárny vedec

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
J. Zambor – Teória literatúry, spísané poznámky pre 1.ročník - letný semester, FiF UK, 2014

- 4 funkcie literárnej kritiky:
1. OPERATÍVNA
- vstupuje do priestoru medzi dielo a príjemcu
- operatívnosť – zameranosť na sprostredkovanie, komunikáciu
- najvyšší stupeň operatívnosti v kritike je reklama
2. POZNÁVACO-HODNOTIACA
- kritik zasahuje do vnútorného diela, sústreďuje sa na dielo, poznáva ho a hodnotí
- uplatňujú sa: deskriptívne (opisné)
interpretačné postupy
hodnotiace
- interpretácia – pochopenie výklad
- seriózna kritika saa zakladá na tejto funkcii
3. POSTULATÍVNA
- postulovať – požadovať
- uplatňuje sa požadovačnosť voči dielu i autorovi
a) ideologická – 1. polovica 50. rokov 20. stor.
Milan Hamada

4. METAKRITICKÁ
- zakladá sa na reflexii vlastnej metódy praxe vyrovnávanie sa s inými kritikami a pod.
- patrí sem aj polemika
-kritika o kritike, kritika kritiky

- osobitnú dôležitosť z hľadiska serióznosti:
POZNÁVACIA FUNKCIA
- zakladá sa na relevantnosti interpretácií diela
- hodnotenie kritika má vyplynúť z interpretácie
- Albín Bagín – bol kritikom sympatie, zdôrazňoval, že kritik má ku každému dielu
pristupovať s očakávaním
- kritik má byť so zmyslom pre pluralitu literatúry, dôležitá je jeho vzdelanosť, vedie
k hĺbke a šírke, k tolerancii rozličných možností v literatúre

- dnes je v kritike aktuálne aby neslúžila komerčným a partikulárnym záujmom, ale literatúre

Predstavitelia literárnej kritiky:
- v romantizme: Ľ. Štúr, J. Kalinčiak, Mikuláš Dohnány
- realizmus: S. H. Vajanský
- moderna: František Votruba
- medzivojnové obdobie: Š. Krčméry, Andrej Mráz, Michal Považan, Alexander Matuška
(národný umelec), František Xavel Šaleda (ČR)
- 60. roky: M. Hamada, Vladimír Petrík, Stano Šmatlák, Ján Števček, Albín Bagín, Július
Noge

- základné žánre literárnej kritiky:

 GLOSA alebo POZNÁMKA – zvyčajne venovaná jednému problému

 RECENZIA – venované jednej knihe, prináša interpretáciu a hodnotenie diela,

štandardne 3-4 strany

 LITERÁRNOKRITICKÝ ČLÁNOK – väčší rozsah; tematické zameranie rozličné pr.

skúma javy v súčasnej próze/poézii; za druh článku sa pokladá BILANČNÝ
ČLÁNOK – pr. literárnokritické zmapovanie slov poézie, prózy a iných žánrov za
jeden rok

 LITERÁRNOKRITICKÁ ŠTÚDIA – vyššia miera odbornosti, ale má aktuálny

rozmer

 LITERÁRNOKRITICKÁ KNIŽNÁ MONOGRAFIA – súbor kritík

 otázna je ANOTÁCIA – záleží od jej úrovne; má operatívnu funkciu, je zameraná na

človeka; operatívnosť má až reklamný charakter; krátke informácie o knihe

ŽURNALISTICKÁ KRITIKA a KRITIKA S ODBORNEJŠÍM CHARAKTEROM

- dobrý kritik má ambíciu aby jeho prejavy vytrvali a aby z nich mohol zostaviť knihu
- väčšina dnešných recenzií túto úroveň nemá

literárna história – dejiny literatúry

– zaoberajú sa výskumom historického vývoja literatúry
– dejiny jednotlivých národných literatúr – kráľovský žáner

Pavel Jozef Šafárik

Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí (1826) – písané po nemecky

slovenčine a slovenskej literatúre tam venoval takmer 30 strán

načrtáva vývin slovenského jazyka a literatúry od staroslovienskych čias po dnešok

slovenčinu chápe ako osobitý jazyk a slovenskú kultúru tiež ako osobitú

Jozef Miloslav Hurban

autor syntetickej práce – Slovensko a jeho život literárny

vychádzala na pokračovanie v Slovenských pohľadoch (1846-1851)

ide o prehľad našej literatúry od najstarších čias po romantizmus

nezaujímali ho tak literárne javy sami o sebe ako ich národný rozmer

Jaroslav Vlček

Dejiny literatúry slovenskej

v dvoch zväzkoch (1889-1890)

sú to pozitivistické dejiny

vývin ideí – dôležitosť prvenstva

Štefan Krčméry

medzivojnové obdobie

Dejiny slovenskej literatúry (vyšli až v roku 1976)

pričinil sa o to Ján Števček

sú to dejiny esejistu, zaznamenajúce popretie pozitivizmu

problému sa Krčméry zmocňuje najmä intuíciou a víziou

Andrej Mráz

1948 – Dejiny slovenskej literatúry

Stanislav Šmatlák

vydal Dejiny slovenskej literatúry (1988)

2. zväzok neskôr prepracoval – konkrétne, svoj pohľad na literatúru v rokoch 1918-1945

od redukcionistického marxisticko leninistického vydania prešiel k univerzalistickému

pohľad na literatúru po roku 1945 nerevidoval a neprepracoval – o to sa pokúsil až
Viliam Marčok

Viliam Marčok

jeho dielo sa neprijíma jednoznačne

vznikali aj akademické kolektívne syntézy

5 zväzkové dejiny slovenskej literatúry – pracovníci SAV

- pokusy o dejiny inonárodných literatúr:
Milan Pišút – Dejiny svetovej literatúry (dnes už nestačia)
Katarína Bednárová (spolupracovníčka) – Dejiny francúzskej literatúry

- ako produktívny sa ukázal výskum z hľadiska historickej poetiky, z hľadiska vývinu istých
poetických prvkov a žánrov:
Mikuláš Bakoš – Vývin slovenského verša od školy Štúrovej (1949)

- dielo literárno-vedného štrukturalizmu
- vedeckosť, scientizmus
Viliam Turčány – Rým v slovenskej poézii
Nora Krausová – Vývin slovenského sonetu
Ján Števček – Vývin slovenského románu
Cyril Kraus a Jozef Hvišč – Vývin slovenskej balady
Zlatko Klátik – Vývin slovenského cestopisu
Oskar Čepan – Stimuly realizmu
– Kontúry naturizmu
Michal Gáfrik – Poézia slovenskej moderny

– Prózy slovenskej moderny

- slovníky slovenských spisovateľov:
Karol Rozembau – Encyklopédia slovenských spisovateľov (1984)
Valér Mikula
August Maťovčík
Ondrej Sliacky – pre deti a mlídež
Ján Zambor – Portréty slovenských spisovateľov (4 zväzky)

teória literatúry – skúma všeobecné a špecifické znaky a zákonitosti umeleckej literatúry
- delí sa na 3 skupiny:
a) podstata umeleckej literatúry
b) problematika umeleckej štruktúry
c) otázky literárneho procesu
- do okruhu teórie literatúry sa zvyčajne zahŕňa aj problematika estetickej funkcie literatúry
a problematika iných funkcií
- niekedy sa sem zaradzuje metodológia literárnej vedy – štúdium princípov literárnej vedy,
súčasti princípov
- súvisí s:

 LITERÁRNOU KOMPARATISTIKOU (porovnávacia literárna veda)

 TRANSLATOLÓGIOU (veda o preklad)

 neliterárnovednými disciplínami: ESTETIKOU, JAZYKOVEDOU, SEMIOTIKOU

(teória znaku), TEÓRIOU KOMUNIKÁCIE, FILOZOFIOU, PSYCHOLÓGIOU,
TEOLÓGIOU a pod.

- termín teória literatúry sa presadil zásluhou ruských formalistov, konkrétne Borisa
Tomaševského, ktorí ho však stotožňovali s poetikou
- v Nemecku prevláda termín VŠEOBECNÁ LITERÁRNA VEDA, no začína sa uplatňovať
termín teória literatúry aj na západe

Hlavné literárno-teoretické príručky u nás:

René Wellek a Austin Waren – Teória literatúry
Josef Hrabák – Poetika
Michal Harpáň – Teória literatúry
Jurij M. Lotman – Štruktúra umeleckého textu (1990)

- poetika – zaoberá sa štruktúrou literárneho diela
– zahŕňa všetku vnútornú teóriu literatúry
– sumarizuje do systému iniciátori tvarovanie literárneho diela
– ak sa v súvislosti s poetikou hovorí o tvare morfologickom, to neznamená, že
nezohľadňuje významový rozdiel; Lotman: „Zmenená štruktúa prináša čitateľovi alebo
divákovi inú ideu
– v básni niet formálnych prvkov v tom zmysle aký sa doň vkladá
– umelecký text je zložito vybudovaný prvok
– všetky jeho prvky sú významové
– významovým prvkom je aj rým, rytmus a eufónia
– z významov dotovaných všetkými štruktúrnymi prvkami diela a ich vzťahmi sa
utvára GLOBÁLNY INTEGRÁLNY CELKOVÝ ZMYSEL

- Hrabákova definícia poetiky domýšľa niektoré Lotmanove výskumy, vychádza z jeho
členenia jazykov
- Lotman rozlišuje:

1. prirodzené jazyky – slovenčina, ukrajinčina, maďarčina, čeština...
2. umelé jazyky

a) jazyky vedy
b) jazyky dohovorených signálov – pr. dopravné značky

3. druhotné jazyky – druhotné modelujúce systémy; tvoria nadstavbu nad prirodzenými

jazykmi – mýty, náboženstvá i umelecká literatúra; v literárnom diele je ustrojený podľa
prirodzeného, ale má ešte pravidlá stojace nad pravidlami prirodzeného jazyka alebo aj proti
nim

- poetika – je akousi gramatikou tých pravidiel, ktorými sa líši jazyk literárneho diela od
prirodzeného jazyka
pr. sonet – básnická forma
– odkazuje na istú tradíciu – petrarcovskú (viaže sa na 2x kvartetá), shakespearovskú
(viaže sa na 2x tercetá), spencerovskú
– téza, antitéza, syntéza – klasická kompozícia sonetu
– má istý stabilný rytmus (obyčajne 11 slabičný verš)
– u nás je obyčajný jambický
– má istý poriadok rýmov – vzorec, ktorý sa opakuje často

- poetika – je najstaršia vedná disciplína o literatúre
– vznikla v Grécku
– zakladateľom je polyhistor Aristoteles – autor spisu Poetika
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
J. Zambor – Teória literatúry, spísané poznámky pre 1.ročník - letný semester, FiF UK, 2014

– 2. kniha sa nezachovala (vo vieme z knihy Umerta Eca – Meno ruže)

– 1. podáva všeobecnú teóriu umenia jednak všeobecnú teóriu drámy a jazyka

minézis – napodobňovanie, stvírňovanie

katarzia – očista, očistenie vášní prostredníctvom súcitu a strachu vyjadrujúce podstatu
tragédie; vzniká pod vplyvom poznania – anagnorízy – ktorá vyplynie z tragického deja

Horácius – rímsky básnik, teoretik napísal básnický list – Ad Pisones (Pisonovcom)
otcovi a dvom synom, známejši ako Ars Poetica (Básnické umenie

týmto dielom sa otvára obdobie normatívnej poetiky – trvá do konca 18. storočia

poetika sa chápala ako súbor pravidiel

známa je francúzska poetika Art Poetique (Básnické umenie) autorom je Nicolas
Boileaux [nikola boaló]

1. preklad u nás spravil Tablic, potom Ján Švantner

poetika pristupovala k literárnym otázkam staticky

ako protiklad normatívnej poetiky sformoval ruský vedec Alexander Nikolajevič
Veselovskij – Historickú poetiku – ako skúmanie podstaty literatúry z jej vlastných
vývinových zákonitostí

orientuje sa na výskum literárnych premien slohov a žánrov

smer je produktívny aj dnes

v protiklade k historickej (diachrónnej) poetike sa sformulovala všeobecná (synchrónna)
poetika, ktorá skúma literárnu štruktúru bez zreteľa k jej vývinovému hľadisku; tento
termín – všeobecná poetika – používa Boris Tomaševski (ruský formalista), ktorý hovorí,
že sa neskúma pôvod, ale umelecká funkcia

na Slovensku v rámci nitrianskej teoretickej školy vznikol koncept tzv. komunikačnej
resp. komunikačno-semiotickej poetiky

zaslúžili sa o to František Miko a Anton Popovič

literárne dielo sa chápe v systéme literárnej komunikácie

zdôrazňuje sa jeho semiotický charakter

generatívna poetika – vychádza z jazykovedy modelujúcej generovanie (utváranie) textu

v slovenskej literárnej vede impulzy využil Miko – teória štýlu bola súčasťou teórie textu
generovania

semiopoetika – ozrejmovanie tvarovania literárneho diela, čiže jeho poetiky, ktorá sa
neuspokojuje s technologickým opisom prvkov, ale miery k postihnutiu významov
a funkcie zúčastňujúcich sa na zmysle diela

Tzvetan Todorrov – Poetika prózy – vymedzuje poetiku vo vzťahu k interpretácii a iným
vedám

cieľom interpretácie je pomenovanie zmyslu jednotlivého diela v poetike ide o poznanie
všeobecných zákonov, ktoré riadia zrod každého diela

poetika literatúry sa pýta na vlastnosti onoho špecifického diskurzu, ktorým je literárny
diskurz

zaujíma ho tá abstraktná vlastnosť, ktorá vytvára jeho literárnosť

medzi poetikou a interpretáciou existuje komplementárny vzťah

teoretická reflexia poetiky, ktorá nie je živená, ostáva neplodná a neefektívna

naopak vzťah medzi poetikou a ostatnými vedami je nekompatibilný pr. Freudove
analýzy literárnych diel nepatria vede o literatúre, ale psychoanalýze

literárna komunikácia – u nás ju najviac rozpracovala Nitrianska škola (Miko, Popovič)

– inonárodný vedci: R. Jacobson (rus)

U. Eco

– Jacobsonovo chápanie nájdeme v jeho štúdii Lingvistika a poetika in:

Lingvistická poetika (1991)

– pojem literárna komunikácia je prenesený to literatúry z teórie informácie
– je to zvláštny druh jazykovej komunikácie –> jazykovou správou je

literárne dielo

– elementárnu schému literárnej komunikácie možno znázorniť ako reťaz

AUTOR ------ DIELO -------- PRÍJEMCA

expedient komunikát percipient
vysielateľ percipient (vyššia forma vnímania)
kódovateľ kód prijímateľ
básnik čitateľ
prozaik poslucháč
spisovateľ dekódovateľ

komunikanti

– každý typ komunikácie má svoj špecifický kód – ten je ich diferenciačným

činiteľom

– v umeleckej komunikácii – umelecký kód
– na prenos literárnej správy (literárnej informácie) sa zúčastňuje literárna

komunikácia

– proces kódovania zaobstaráva autor
– proces dekódovania zaobstaráva príjemca

základný model literárnej komunikácie:

tradícia

autor text príjemca

realita

model vyjadruje to, že autor je vysielateľom estetickej informácie, ktorá sa
prostredníctvom textu prenáša k príjemcovi. Literárne dielo, teda text, je obrazom
skutočnosti (nie odrazom) a má vzťah k literárnej tradícii národnej literatúry
a inonárodných literatúr

os smerujúca od autora cez text k príjemcovi sa nazýva OPERATÍVNO-
PRAGMATICKÁ OS, vyjadruje operatívny zreteľ komunikácie, teda to, že autor chce
predovšetkým čitateľovi niečo oznámiť

os spájajúca text s realitou a tradíciou vyjadruje obrazovú a ikonickú podstatu literárnej
komunikácie

to, že literárne dielo podáva správu o skutočnosti, ale špecifickým obrazným spôsobom

operatívnosť je zameranosť na komunikáciu

ikonickosť je zameranosť na zobrazenie, vyjadrenie

literárne dielo je obraz, znak, predstava, model skutočnosť. Nemožno ho stotožňovať. Je
to fikcia. Aj autobiografické dielo v sebe nesie veľkú dávku fikcie, je to iné bytie ako
realita

ZNAK – Umberto Eco (teoretik) definuje znak: znak je všetko, čo môže byť pochopené
ako označujúci substitút (náhrada) niečoho iného – vyslovil to v štúdii Rozprava
o všeobecnej semiotike

tvorbou textu, ktorý zaobstaráva autor, jeho generovaním, vzniká semiotická štruktúra,
nastáva semiotické modelovanie –> štruktúra o znakoch

semiotika – veda o znakoch

jazyk má znakovú povahu –> podmienka komunikačného procesu založená na kódovaní
– zaobstaráva autor, dekódovaní – čitateľ

literatúra nastoľuje vzťah literatúry a skutočnosti

intertextualita – zaoberá sa tým P. Zajac – Tvorivosť literatúry –> hovorí, že popieranie
vzťahu literatúry ku skutočnosti vedie len k strate dynamickosti a tvorivosti literatúry

nitrianska teoretická škola (Miko, Popovič) pracuje s pojmami: ○ skúsenostný komplex
○ literárne vzdelanie

autor píše na základe skúsenostného komplexu a literárneho vzdelania, a čitateľ na
základe toho dekóduje

dobrý čitateľ má talent

literárna vzdelanosť pomáha hlbšie preniknúť do textu

SKÚSENOSTNÝ KOMPLEX – autorské zázemie, ktoré sa funkcionalizuje tvorbou;
súbor poznatkov, skúseností, názorov, ktorými disponuje autor a premietajú sa v diele

v dobrej básni je zážitok aj skúsenosť – zážitkový impulz

LITERÁRNE VZDELANIE – vzťah textu a tradície, ktorý sa premieta do textu
prostredníctvom autora; prejavuje sa variabilitou textových vzťahov

literárne vzdelanie = INTERTEXTUALITA = medzitextové nadväzovanie

skúsenostný komplex a literárne vzdelanie sa v univerzálnej poetike nazývajú
KOMPETENCIA –> zahŕňa vedomosti a skúsenosti autora, schopnosť vysielateľa alebo
prijímateľa kódovať a dekódovať správu, teda vytvoriť ju i porozumieť jej
a) kompetencia autora
b) kompetencia príjemcu (čitateľa)

od kompetencie čitateľa, od schopnosti dešifrovať text (vnímať) závisí porozumenie
a výklad diela

interpretácia – pochopenie a výklad diela

súčasná produktívna literárna veda sa sústreďuje na text, ale berie ohľad na kontextové
zložky komunikácie, skúma dielo v súradniciach literárnej komunikácie

INTERTEXTUALITA – medzitextové nadväzovanie

– nadväzovanie textu na text
– príbuznými otázkami sa zaoberal Dionýz Ďuriš – Teória literatúry – kniha

komparatistiky

– autora zaujímali medziliterárne vzťahy a v rámci nich načrtáva formy

recepcie = vzťahu; možno to však preniesť aj na nedzitextové vzťahy

– Ďurišin odmieta pojem pôsobenie alebo vplyv lebo uprednostňuje zložku

prijímanú a zatláča kreativitu prijímajúceho

– vplyvológia – obdobie, keď sa vplyvy v literatúre preceňovali
– Ďurišin rozoznáva:

a) integračnú formu recepcie (príjem) – prevláda moment stotožnenia sa;
autor uvádza alúziu – chápe sa ako dovolávanie sa istého postupu myšlienky
a pod. pričom nejde o hlbší vzťah len o jednorazové navodenie asociácie
s určitou zložkou prírody; za alúziu považuje aj motto
- ďalej vyčleňuje – variáciu (parafrázu)
– adaptáciu
– literárnu výpožičku
– ponášku
– plagiát – pasívna poklesnutá forma vzťahu
– preklad – pokus o dynamickú ekvivalenciu
– imitáciu – legitímna v stredoveku a renesancii
b) diferenciačnú formu recepcie – prevláda záporné znamienko vzťahu
- ďalej vyčleňuje: – paródiu – imituje a karikuje isté literárne dielo alebo typ
istých literárnych diel zvýraznením istých typologických čŕt a ich
konfrontáciou s prvkami, ktoré poetika parodovaného diela nepripúšťa
– travestia – karikovanie tém ( tradične vznešených, najmä
s humoristickým chápaním)

– rozčleňuje recepciu na:

a) aktívnu (tvorivú)
b) pasívnu (netvorivú)

– vzťahmi medzi textami sa zaoberal aj Andrej Popovič – Teória medzitextov
– medzitextové nadväzovanie môže byť:

1. A) afirmatívne (súhlasné) – zodpovedá integračnej recepcii
B) kontroverzné (nesúhlasné) – zodpovedá diferenciačnej recepcii
2. C) explicitné (zjavné)
D) implicitné (skryté)

– túto teóriu podrobil kritike Pavol Winczer

– Popovičov metatext a chápanie pojmu je široké a v rozpore

s medzinárodným úzom, za metatext považuje každý text, ktorý nadväzuje
na iný

– Popovič rozlišuje: - metatext
- protext
– podľa Winczera sa termín metatex viaže na jazyk vedeckej a kritickej

reflexie, teda na pojmový diskurzívny jazyk

– metatext je podľa Winczera iba literárnovedný text
– fr. Genett – Palimpsesty

- rozlišuje: a) hypotext
b) hypertext

– Tibor Žilka – člen nitrianskeho tímu: - pretext
- posttext
– španielska genetika (skúma pôvod textov) používa v inom význame pretext

ako Žilka; chápe ho ako text predchádzajúci komplexnému vyhotoveniu
diela

– varianty diela, ktoré predchádzajú kanonickej verzii
– v umenovede – pretext – možno nimi naznačiť sériu obrazov Picassa, ktoré

predchádzali vzniku obrazu GUERNICA

– aj po dokončení vytváral skice a tie sú posttexty

– ani Žilkova terminológia sa neujala

Problémy intertextuality v súčasnej slovenskej literatúry

Žilka – Intertextualita v súčasnej slovenskej literatúry SAS, 28, 1999

v postmoderne – princíp alternatívnosti, ktorý stotožňuje s princípom subverzie
(podvracania) čo je nepresné

princíp alternatívnosti – rozvádza ďalej Válek – nevyjadruje sa úplne presne, len
naznačuje čo poézia je

Válek: Óda na večnosť – téma pominuteľnosti – subverzná óda – tento pojem zaviedol
Paul de Man

Žilka rozlišuje komplexné (celkové) a marginálne (čiastkové) metatextové nadväzovanie

intertextualita – pôvod u Michaila Bachtina (formalista) – vykresľuje Dostojevského
román ako HETEROGLOSIU = RÔZNOJAZYČNOSŤ zmes rozličných jazykov
(diskurzov)

Júlia Kristeva píše: „Každý text sa konštruuje ako mozaika citátov. Každý text je
absorbciou a transformáciou iného textu.“

Rolan Barthes: „Každý text je intertext“

J. F. Lyotard hovorí o devalvácii licencie o neschopnosti literatúry zobraziť skutočnosť

literatúra hovorí o literatúre, jej referentom je literatúra – metareferent

spochybňuje sa tým pojem originalita, zdôrazňovaný avantgardami

avantgarda bola posadnutá objavovaním nového

intertextualita - označuje prítomnosť obrazov a tém a štylistických i žánrových prvkov
v texte pochádzajúcich z iných textov majúcich formu: citácie, alúzie, imitácie, paródie

medzi typmi intertextuálnych vzťahov sa vyčleňuje:
1) GENERÁLNA (VŠEOBECNÁ) INTERTEXTUALITA
- utvára sa medzi textami rozličných autorov
2) RESTRINGOVANÁ (OBMEDZENÁ) INTERTEXTUALITA
- medzi textami toho istého autora
3) INTERNÁ (VNÚTORNÁ) INTERTEXTUALITA
- autointertextualita
- vzťah textu k sebe samému

INTERTEXTUALITA – vzťah textov autora k textom iného autora
INTRATEXTUALITA – vzťah autora k svojim iným textom

jednou z foriem intertextuality je PASTIŠ – presná prozodická alebo satirická
napodobenina predchádzajúcich diel

intertextualita – je starý prostriedok; Aristoteles, James Joyce – Ulises 1922 –> Kót,
T.S.Eliot – Pustatina 1922 –> preložil Buzáši

Joyce využíva paralely medzi súčasným a antickým (Odysea), ale aj množstvo iných
odkazov a alúzií

markantnosť môže mať podobu tragického i komického, groteskného, absurdného
a iracionálneho

grotesknosť – prekrútenosť, deformácia, znetvorenosť vyvolávajúca zmes smiešnosti
a strachu, spája protikladné prvky, reálne aj fantastické až absurdné

SUBKATEGÓRIE POJMOVOSTI

- patria sem: ○ TRAGICKOSŤ
○ ODBORNOSŤ
○ ABSTRAKTNOSŤ
○ DEDUKTÍVNOSŤ
○ FORMALIZÁCIA VÝRAZU (pr. grafy)

pre komunikačnú hodnotu textu je dôležitá informatívnosť

tradične sa myslí na novátorstvo či inováciu

tieto pojmy sú širšie

v teórii literatúry je opakovaná informácia redundantná (nadbytočná)

iné je to s opakovaním výrazu v symbiotickej lyrike (pr. Krasko – Monotónnosť)

novosť výraz má rozličné pomenovania:
OZVLÁŠTNENIE – zaviedla ho ruská formálna metóda
AKTUALIZÁCIA – československý štrukturalizmus
REVITALIZÁCIA – španielski literárny vedci

zveličenie princípu novosti môže vyústiť do hermetickosti – uzavretosti, neprístupnosti
textu (niekedy je to zámer – totalita)

každá informácia sa musí pripnúť na niečo známe

text nemôže byť absolútnou variabilitou, musí obsahovať aj iný variant, ktorý ho spája
s doterajšími poznatkami

dôležitá je miera intonácie

ŠTÝL A LITERÁRNY DRUH

Miko – Od epiky k lyrike 1973

skúma štylistický základ literárnych druhov a žánrov

s literárnym druhom, žánrom a subžánrom sa spája istá invariantnosť

kategória druhu a žánru sa vypracúva na základe empirickej skúsenosti textov danej
literatúry

existujú v tomto smere isté národné špecifiká NARATÍVNA ROZPRÁVAČSKÁ
BÁSEŇ sa u nás vykryštalizovala ako balada, ale v Španielsku ako romanca, na druhej
strane medziliterárne porovnávanie zisťuje, že existujú druhové univerzálie, tie sa
vysvetľujú dvojako:
1. dôsledok prirodzenej literatúry homoformnej – má pôvod v jednote druhu homo spiens
a jeho estetických potrieb; korešponduje s koncepciou žánrov M. Bachtina, hovorí
o žánroch ako o formách videnia a chápania určitých stránok sveta, podľa neho ľudské
vedomie disponuje mnohými vnútornými žánrami na videnie a chápanie skutočnosti
2. dôsledok kontaktu literatúr a tendencie k ich konvergencii

zdá sa, že obe hľadiská majú svoj význam

pri psychosociálnych zázemiach literárnych druhov pracuje Miko s pojmami:
TENZIA – napätie
DETENZIA – uvoľnenie napätia

tenzia a detenzia sa realizujú v literárnom druhu v dvojakej podobe:
a) v epike ako konflikt a jeho riešenie
b) b) v lyrike ako zvuková varieta a jej rytmické zvládnutie

v epike tenzia a detenzia sú analógiou životnej problémovej situácie a jej riešenia

špecifická je lyrizovaná próza (Števček); termín naturizmus (Čepan)

Miko zisťuje, že v lyrizovanej próze objektívna detenzia chýba a nahrádza ju subjektívna
detenzia, neriešený konflikt sa stáva neriešeným výrazom

lyrika – rytmus sa podľa jeho názoru spája s detenziou, je to vyrovnávajúci prvok –
prvok subjektívnej detenzie

protiklad epiky a lyriky vidí ako protiklad dejovosti a subjektívnosti –> manifestuje sa
v sujetovom oblúku, ktorý má tenzívno-detenzívny charakter

Roman Jacobson – vymedzil protiklad lyriky a epiky ako protiklad metonymie
a metaforického princípu pričom na metonymiu sa viaže priľahlosť a na metaforu
podobnosť

Miko uvádza schematické znázornenie protikladu lyriky a epiky

LYRIKA EPIKA
metaforickosť metonymickosť
(podobnosť) (priľahlosť)
subjektívnosť (hatenie sujetu) dejovosť (sujet)
simultánnosť (súčasnosť, združenosť) sukcesívnosť (podobnosť)
(pragmatickosť) (temporálnosť)

*simultánnosť – stavia sa súčasnej konfrontácii zvukových a tematických prvkov; zjavným je
verš; zakladá sa naekvivalencii

tenzívnu zložku lyriky môže saturovať najmä tvarovanie témy, motívu

indikátorom tenzie môže byť aj obraznosť TENZÍVNA METAFORA – oxymoronická
(obrazné vyjadrenie, paradox)

zdrojom tenzie môže byť zvukové tvarovanie básne – báseň sa môže rytmicky meniť –
KAKOFÓNIE

naopak detenzívne zvuky sú lahodné, uvoľňujúce, rovnomerné

báseň je hra tenzie a detenzie

v poézii Kraska je ako tenzívny prvok čiastočne využitá aj interpunkcia (... - - - !!!)

Krasko pozná aj - - - verše, po tejto sérii sa často objaví „!“

miesta kde básnik pracuje s pauzou vyjadrenou interpunkčne sú miesta najväčšej tenzie,
keď slovo už neunesie ťarchu prežívaného a tak to naznačí graficky

SÚRADNICE PROZAICKÉHO TEXTU

základná literatúra od teórie prózy:

Jurij Lotman: Štruktúra umeleckého textu (1990
fr. Cvetan Todorov: Poetika prózy ( Praha
René Belek, Austin Warent: Teória literatúry
Josef Hrabák: Poetika
Michal Harpáň: Teória literatúry
Milan Šturovec: Štruktúra prozaického textu in: O interpretácii prozaického textu 11
Stanislav Rakús: Poetika prozaického textu in: Slovo, význam, dielo.
Nora Krausová: Rozprávač a románové kategórie

PRÓZA

myslí sa umelecká próza, epická próza, teda novší názov pre epiku, ktorá je jedným zo
základných literárnych druhov

je realizovaná prozodickou grafickou formou

pôvodná forma bola veršovaná

epika bola spätá s eposom, išlo o veršovanú epiku, epickú poéziu

veršované epické diela vznikali ešte aj v realizme (Hviezdoslav), postupne prevládla
epika písaná prozodickou formou

v slovenskej poézii veršovanú epiku nahradila báseň pásmo

spoločné znaky epickej poézie a epickej prózy:

○ sujetová organizácia
○ epické rozprávanie (naratio)

verš sa chápe ako lyrický prvok

zvláštny útvar je lyrizovaná próza (Števček) čiže naturizmus (Čepan)

využitie postupov lyrickej poézie, tie sa však nevyčerpávajú jazykovým zreteľom

podhubím lyriky je aj rozprávkový kontext

v literatúre existujú aj iné podoby kontaminácie lyriky epikou

I. Horvázh – Laco a Bratislava – kde využil apolinerovskú asociatívnosť

iným typom je román A. Belého – rus. Peterbúrg – využíva sa eufonická výstavba –
hlásková inštrumentácia, príznakovo sa kumuluje „u“

konštitutívne kategórie epiky: fabula

sujet
* niektoré tieto pojmy chápu synonymne

kategória deja = kategória sujetu

pri definovaní fabuly a sujetu vychádzame z Tomaševského

FABULA – je súhrn udalostí o ktorých sa hovorí v diele, v chronologickej a kauzálnej
následnosti nezávisle od toho v akom poriadku sú stvárňované

SUJET – tie isté udalosti, no v takom poriadku, v akom sú v diele skutočne stvárnené

z hľadiska fabuly nie je dôležité v akom poradí sa čitateľ dozvedá informácie

v sujete je dôležitý konkrétny sled motívov (udalostí)

sujet – naratívna štruktúra

fabula – suma všetkých motívov

sujet – umelecky usporiadanou prezentáciou motívov

medzi evidentné odlišnosti patrí časový posun

sujet – príbeh sprostredkovaný hľadiskom

rozlišujeme čas fabuly a naratívny čas (čas rozprávača)

čas fabuly – je celkovým obdobím, ktoré príbeh predpokrýva

naratívny čas – zodpovedá sujetu – čas čítania ovládaný románopiscom, ktorý celé roky
preklenie niekoľkými vetami a jednej epizóde venuje celú kapitolu

sujet – špecificky rozprávaná fabula literárneho diela, zahŕňa 4 tematické kontexty:

1. dejový
2. kontext postáv
3. kontext prostredia
4. kontext rozprávača

sujet – je systém týchto tematický zložiek vyplývajúci z celkového diela

dej – súhrn akcií v sujete „odpojených“ od postáv, teda prejav alebo dôsledok konania
postáv

sujet ako naratívna štruktúra sa skladá z menších štruktúr – epizód, príhod

pri rozličných typoch sujetovej výstavby môže byť hlavná váha položená na dej,
postavy, prostredie, konflikt medzi postavami...

fabula – priamy prvotný nesymbolický plán

sujet – potenciálne poskytuje niekoľko alternatív čítaní; spätý so symbolickým čítaním

fabula – sama o sebe nemá umelecký rozmer; chronologický opis udalostí v diele

MODELUJÚCE OKOLNOSTI EPICKÉHO ROZPRÁVANIA

1. GRAMATICKÉ FORMY – uskutočňuje sa v nich rozprávanie
– 3. os. sg. – „ON“ rozprávanie (ER)
– zriedkavejšia 1. os. sg. „JA“ rozprávanie (ICH)
– podľa toho sa stretávame s celou škálou rozprávačov, ktorí
nezaujato rozprávajú, až po zaangažovaného účastníka
udalostí
2. NARAČNÁ PERSPEKTÍVA – rozprávač môže byť blízky alebo vzdialený v priestore
alebo čase
3. NOETICKÝ (POZNÁVACÍ) HORIZONT – škála od vševediaceho rozprávača s veľkou
šírkou záberu po krajne úzkeho spolupozo-
rujúcejho, ktorý rozpráva iba o svojich
vnútorných stavoch

významná je typológia rozprávača podľa Nory Krausovej:

1) autorský – vševediaci
- nezainteresovaný pozorovateľ diania, pozná vnútro postáv, spoločenské a historické
súvislosti príbehu, udalosti odohrávajúce sa v odlišnom priestore a čase
- rozpráva sa v 3. os. sg.
- je príznačný pre klasický román (Balzac, Stendal, Tolstoj)
2) personálny
- jeho vševedečnosť je obmedzená jednou postavou, ostatné vidí z jej zorného uhla
- rozprávanie prebieha v 3. os
- pr. Rolland Krištof
3) priamy
- obyčajne sa stotožňuje s jednou z postáva
- rozpráva v 1. os. sg
- JA rozprávajúce je totožné s IN PERSONA (s JA prežívajúcim)
- M. Figuli – Tri gaštanové kone; F. Švantner – Malka; Sloboda – Rozum
4) neutrálny – „oko kamery“
- zameriava sa na vonkajšie znaky postáv, opis správania, deskripcia, má poukazovať na
vnútro postáv
- frekventovaný vo fr. antirománe
- Grellet, Butor

POSTAVA v próze je fiktívna, je to semiotický objekt, znak, preto ju nemôžeme
zamieňať pojmom človek (môže ísť o zviera, vec)

v súvislosti s postavou hovoríme o charaktere skôr v dráme –> stvárnenie z etického
a psychologického

dávnejšie: HRDINA

termín postava je najmenej príznakový

CHARAKTER – vlastnosť niektorej postavy

HLAVNÁ POSTAVA – PROTAGONISTA

problematiku hlavnej postavy reflektoval Hegel, hovorí o nemožnosti hrdinských celých
indivíduí v poriadku celej buržoázie

predvídal cestu nového románu ako zosubjektívneného

hrdina sa musí vyznačovať totalitou a jednoznačnosťou, celistvosťou –> Hegelova
postava epiky

postava môže byť v popredí alebo v pozadí rozprávania

tie v pozadí sú – figúry – nie sú dejatelia a agensovia

postavy môžu byť hlavné a vedľajšie, aktívne a pasívne, epizodické, prvo a druho
plánové

rozlišujeme pásmo postáv – priama reč v úvodzovkách, a pásmo rozprávača – autorská
reč

v kontexte postáv môžeme hovoriť o motivickej línii hlavnej postavy

s tým súvisí spotreba naratívneho času

SÚRADNICE DRAMATICKÉHO TEXTU

J. Mistrík: Dramatický text

Miroslav Procházka: Literárny charakter dramatického textu in: O interpretácii
dramatického textu 11

J. Hrabák: Poetika

J. Harpáň: Teória literatúry

DRÁMA – jeden z troch literárnych druhov

–

hoci niektorí teoretici pr. Miko ju za osobitný literárny druh nepokladajú,

chápu ju ako literatúru v iných systémoch umenia

–

ide o žáner činohry

–

dramatický text je oproti iným špecifický lebo prvotne sa viaže na
komunikáciu, inscenáciu nie na čítanie

–

neraz sa stáva aj súčasťou literárnej komunikácie, teda čitateľskej recenzie lebo
drámy vychádzajú aj knižne – niektoré vychádzajú ako KNIŽNÉ DRÁMY (pr.
Faust od Goeteho)

–

literárna veda si všíma iba tie dramatické texty, ktoré sú významné

–

teatrológia – skúma všetky texty bez ohľadu na literárnu hodnotu

–

literárne významné texty sú spravidla dvojdomé – patria divadlu al literatúre

–

činiteľmi divadelnej komunikácie sú režisér, herci, scénograf, kostymér, šepkár

–

dráma rovnako ako epika je sujetová

–

dramatické texty charakterizuje torzovitosť

–

počíta sa s tým, že dialógy doplní hra herca

–

hybridnosť – využitie verbálnych i náznakových, neverbálnych prostriedkov
a dramatických (scénické a režijné) poznámok

–

dráma nepozná narátora

–

podstatné sú prehovory postáv, priama reč, dialóg

–

prostredníctvom dialógu sa dráma predvádza divákovi:

–

1. dramatický dialóg a dramatický čas (predvádzaný) – sa kryje s časom deja

–

2. dialóg naratívnej, rozprávačskej povahy – zoznamujeme sa s okolnosťami,
situáciou vytvorenou dialógom

–

dialóg je agensom (hýbateľom) dramatického diania

–

v dráme sa uplatňuje aj monológ – patrí hlavnej postave a objavuje sa pred
vyvrcholením dramatického napätia; v dráme je úvahový a reflexívny

–

repliky vytvárajú napätie medzi výstavbovými kontextami, ktoré sa väčšinou
vzťahujú na postavy –> vyústenie do konfliktu

–

vývoj sporu smeruje k zrušeniu napätia a tvorí základ sujetu

–

postavy v dráme možno hierarchizovať

–

hlavná postava = protagonista (náprotivok antragonista)

–

epizodické postavy („kusovky“

–

rezonér – komentujúca postava, môže sa však zúčastniť na deji

–

chór – zbor

–

ploché postavy – smerujú k jednoduchosti, jednoznačnosti a stabilite

–

plastické charaktery – v celej zložitosti sa utvárajú v priebehu drámy a nie sú
jednoznačne predpovedateľné

–

drámu charakterizuje aktuálny prítomný čas deja; aj historickú tematiku
a fantazijnú budúcnosť pokladá za prítomnosť

–

kompozične sa člení na dejstvá (časti oddelené spúšťaním a dvíhaním opony),
scény (zmena osôb), a výstupy ( zmena počtu osôb)

–

najdôležitejšie je dejstvo, tvorí uzavretý sujetový celok

–

v každom dejstve sa rieši istá situácia, vyriešenie sa pripúšťa prostrednému
dejstvu

–

klasickým modelom kompozície drámy je tzv. FRITAGOV MODEL –
vychádza z Aristotela, ide o 5-stupňovú ideálnu schému

kríza
(vyvrcholenie)

kolízia peripetia
(zauzlenie) (nečakaný zvrat)

expozícia katastrofa
(úvod) (záver)

–

Hrabák vyčleňuje expozíciu, zápletku, rozuzlenie

–

požiadavka trojjednoty: - miesta

- času
- deja
–

za záväznú požiadavku pokladal Aristoteles dej (vyvýjajúcí sa okolo jedného
hrdinu, jednej zápletky)

–

keď sa konflikt rieši nemotivovaným zásahom, hovoríme, že zasiahol DEUS
EX MACHINA

–

v antickej dráme sa to bralo doslova „zasiahol herec boh“

–

násilný šťastný koniec sa nazýva happyend podľa zakončenia amerických
filmov v povojnovom období

–

v začiatkoch bola dráma veršovaná

–

v súčasnosti ide prevažne o prózu

–

žánre: - komédia

- tragédia

OBRAZNÁ VÝSTAVBA LITERÁRNEHO DIELA

– TRÓPIKA, TROPOLÓGIA = teória obraznosti
– TRÓP (gr. tropos) = obrat; obrazné vyjadrenie
– figuratívnosť
– obraznosť je exponentom lyrického zobrazenia
– súvisí s konotačným pretváraním denotácie
– konotácia a denotácia sú dva stupne označovania
– DENOTÁCIA – výstižne označuje
– bezprostredné, priame vztiahnutie pomenovania
– KONOTÁCIA – iba naznačuje
– je sprostredkovanie, nepriame obrazné vyjadrenie
– denotát – objekt na ktorý sa vzťahuje denotcia
– denotačný vzťah – medzi jazykovým znakom (slovo) a jeho referentom (denotát); na

tomto vzťahu sa zakladá objektívny, ustálený, slovníkový denotát – zodpovedá
referenčnej funkcii jazyka

– pr veverička - zvieratko
- živá veselá žena
– konotačný vzťah – je obrazný a subjektívny – zodpovedá poetickej funkcii
– konotát – utvára druhý významový systém, zahŕňa možné nové významy, ktoré sa môžu

pripojiť k referenčnému (denotatívnemu) znaku

– konotácia – charakteristická dvojznačnosťou, polysémiou, viacznačnosťou, a novými

významami

– na využití konotácii sa zakladajú trópy
– moderná poézia sa orientuje na konotačnosť
– existujú aj dobré básne bez obrazov (výpovedné)
– existuje poézia faktu
– obrazy zvyknú tvoriť systém, paradigmatickú štruktúru

METAFORA

– ako druh obrazného vyjadrenia (trópu) vzniká usúvzťažnením dvoch odlišných javov na

ktoré sa viažu slovné výrazy na základe podobnosti (analógie)

– pojmom usúvzťažnenie sa chce vyjadriť, že pri metafore nejde iba o aplikáciu na

metaforizovanú, ale o ich interakciu, také chápanie znamená odklon od tradičnej metafory
– a to SUBSTITUTÍVNEJ TEÓRIE – metaforický výraz je náhradou

KOMPARATÍVNEJ TEÓRIE – metaforický výraz je porovnanie
TEÓRIE AKO PRENOSU – metafora sa chápe ako skrátené prirovnanie
– metafora – prenesené pomenovanie – VEHIKULUM
– my dávame prednosť INTERAKTÍVNEJ TEÓRII METAFORY
– pracuje s pojmom usúvzťažnenie
– medzi metaforickým a metaforizovaným výrazom nastáva interakcia „ich-im“

základné prvky významovej štruktúry metafory:
– bežne sa metafora chápe ako dvojzložková
– v týchto súvislostiach sa používajú pomenovania:
TENOR VEHIKULUM
metaforizovaný výraz metaforický výraz
metaforizovaný člen metaforický člen
vlastná zložka metaforická zložka
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
J. Zambor – Teória literatúry, spísané poznámky pre 1.ročník - letný semester, FiF UK, 2014

referent metareferent
označované označujúce
denotačný výraz konotačný výraz

– metaforizovaný výraz – je hybným činiteľom a reprezentátor metaforizácie
– v rámci metaforického výrazu sa uplatňujú kompatibilné výrazy

Druhy metafory:
○ podľa toho, či je metaforický výraz vyjadrený alebo nevyjadrený rozlišujeme:
- explicitnú metaforu – zjavná; metafora in praesentia
– verbalizované obidve zložky
– Ján Ondruš: Báseň okolo pohrebu: „Prikryli všetko aby
nesadal hmyz pohľadov“ – metaforický aj metaforizovaný
výraz
- implicitná metafora – skrytá, čistá (Španielsko); metafora in absentia
– iba metaforický výraz
– Ján Stacho: „Preto ti chcem dnes oči sfúknuť [ako sviečku]do
tvaru metličky na ospalých lícach.“ metaforický výraz,
metaforizovaný výraz – sú mihalnice
– absolútna metafora – bez referenta resp. s nejasným alebo netradičným referentom, tento

referent je verbalizovaný
pr. Válek: Sentimentálne Vianoce: „Boli biele Vianoce/ padal čierny sneh.“
- týmto prívlastkom sa vyjadruje emócia
- súčasne je paradoxná a absurdná
- známa z poézie Paula Celana
- báseň Fúga smrti: „Väzni v koncentračnom tábore pijú čierne mlieko rána“

REVITALIZÁCIA LEXIKALIZOVANEJ METAFORY

– od básnickej literárnej metafory, ktorá sa vníma ako prekvapivá odlišujeme lexikalizovanú

metaforu, ktorú voláme aj slovníková alebo mŕtva

– už je ošúchaná, trivializovaná
– básnik ju však môže revitalizovať, potom hovoríme o revitalizovanej lexikálnej metafore
– Rúfus vyjadril situáciu súčasného človeka a sveta revitalizovaným biblickým obrazom

potopy – „Ešte nie, ešte nevidno brehov z vôd potopy.“

VZŤAH AUTOR-TEXT

– autor môže v texte vystupovať aj ako postava, rozprávač (najmä próza, trochu dráma)

a ako lyrický subjekt (lyrická aktérka)

– všeobecne je autor prítomný v celom texte je koordinujúcim, zjednocujúcim činiteľom
– text zosúlaďuje jeho prvky rozhoduje o výbere témy, usporadúva postavy a pod.
– súhrn jednotlivých komunikačných subjektov vyjadruje autorská stratégia textov
– zámer sa v priebehu tvorby autora mení
– autorom slovenskej teórie autora je Pavol Plutko, ktorý napísal autor umeleckého diela
– tvorba textu je proces, smeruje k utváraniu zmyslu, ten sa tvorí výstavbou diela

z jednotlivých významov

– každý prvok v štruktúre diela je významový, z významov sa generuje globálny zmysel

diela

– termín zmysel – použil už Konštantín Filozof, keď uvažoval o preklade Svätého Písma:

„neprekladáme slová, ale zmysel“

– prekonáva sa dichotomické (dvojité) členenie diela na obsah a formu
– význam a výraz tvoria jednotu
– v súvislosti s literárnym dielom sa nehovorí o formálnych a obsahových prvkoch
– zmysel odkrýva prijímateľ z totality diela

VZŤAH TEXT-PRÍJEMCA

– označuje fázu príjmu – recepcie diela
– existuje aj prúd v estetike: RECEPČNÁ ESTETIKA – u nás F. Miko hovoril o recepčnom

bytí diela

– má tendenciu popierať bytie diela a smeruje k tomu, že existuje len ako recepcia – príjem

v podvedomí

– súvisia s tým typológie čítania
– Ján Števček vypracoval typológiu čítania, ktorú nazval – Pokus o čítanie, a vyšla in:

Estetika a literatúra 1977

– rozlišuje 3 kultúrne stupne čítania:

1) naivné čítanie – je prekonaním ustáleného psychického stavu vyvolaného všedným
životom, iluzívnym premietaním individuálneho bytia do sféry vyznačujúcej sa
zvláštnosťou a jedinečnosťou
2) sentimentálne čítanie – predstavuje istú redukciu textu aby dielo vv zjednodušenej
podobe zodpovedalo citovej podobe čitateľa, charakterizuje ho sentimentálne
stotožňovanie s hrdinami diela alebo odpor k nim
3) diskurzívne čítanie – najvyšší typ, rešpektuje text ako obraz univerza, umožňuje
najplnšie rozvinúť citové, mravné, intelektuálne ambície čitateľa, odhaliť skryté a tajomné
prvky, čítanie je poznaním; hlboký čitateľský zážitok – ponor do diela = odpútanie sa od
čítaného

– typológia čitateľa:

1. reálny (empirický) čitateľ – ten, kto sa v skutku približuje k istému textu
2. predpokladaný (virtuálny) čitateľ – ten, ktorého si spisovateľ predstavuje, že bude
čitateľom jeho textu; predpokladá jeho vkus, názory...
a) explicitný – zjavný, priamo autorom oslovovaný
b) implicitný – skrytý čitateľ
3. ideálny čitateľ – utopický, ktorému jeho kompetencia umožňuje pochopiť všetky
možnosti zmyslu textu; je talentovaný, tvorivý –> rozvíja

– recepciu môžu sprevádzať aj druhotné texty čitateľa ako verbalizovaný spôsob recepcie

diela

– ak sa literárne dielo stane predmetom iného, hovoríme o druhotnej komunikácii

Autor1 – Text1 – Príjemca1 => Autor2 – Text2 – Príjemca2

– autor2 si na základe čítania diela vytvorí nový druhotný text (metetext [Popovič])
– metaliteratúra – literatúra, v ktorej sú odkazy na rozličné iné literárne diela
– nadväzovanie je buď skryté alebo zjavné

ELEKTRONICKÁ KOMUNIKÁCIA

– Jaroslav Šušol: Elektronická komunikácia vo vede 2003
– elektronické prostredie má potenciál zvýšenej interaktivity
– textualita ako forma tradičného písomníctva sa modifikuje – stráca charakter stability

a nemennosti – približuje sa k orálnej komunikácii

– v elektronickej komunikácii sa tiež u Genetta (fr.) objavuje pojem hypertext – pri

charakteristike možno vychádzať z tradičného (stále, statické, literárne) a hypertextového
(nestabilné, fragmentujú sa a atomizujú do minimálnych častí – môžu sa prepájať na iné
texty) diela

– elektronické texty strácajú individualitu, vytvárajú siete textov súčasne atomizované

a integrované a vymieňajú nezávislosť za postmodernistickú prepojenosť

– medzi elektronickými textami a postmodernistickými textami nachádzame značnú

podobnosť, tá je predovšetkým v eklektickosti (poskladané z iných textov, strata
individuality)

– problém priestoru – priestor funguje ako metafora
– strešným pojmom je kybernetický priestor – globálne prepojenie počítačov
– elektronická komunikácia sa používajú ďalšie pojmy
– domovská schránka, surfovanie, adresa, server
– komunikujúci má pocit, že musí, metaforicky, vstúpiť na server kde stretne partnerov
– hovoríme o virtuálnej realite
– internet – nový komunikačný priestor (prostredie)
– elektronická komunikácia sa stáva aj mocenským nástrojom, nástrojom integrácie

záujmových skupín roztrúsených po svete

VÝRAZOVÁ KONCEPCIA ŠTÝLU

– štylistiku chápeme ako súčasť poetiky
– v chápaní F. Mika je však poetika skôr súčasťou generálne chápanej štylistiky a patrí do

nej aj rétorika

– J. Mistrík – Štylistika
– vývin štylistiky došiel ku komunikačnej štylistike, ktorá sa neuspokojuje so statickým

pozitivistickým opisom vlastnosti štýlu alebo s výpočtom tzv. štylistických prostriedkov

– komunikačná štylistika zachytáva štýlotvorný proces v celej jeho dynamickosti
– štýl je podľa Mika pojem, ktorý zjednocuje všetky prvky literárnej komunikácie v rámci

textu zahŕňa autora, príjemcu, realitu a tradíciu v štruktúre diela

– štýl sa chápe ako špecifická výstavba textu realizovaná štylistickými prostriedkami
– svoju teóriu vyložil Miko v štúdii Text a štýl (1970)
– je tvorcom výrazovej koncepcie štýlu – ucelená teória textu, jednotkou literárneho štýlu je

výrazová vlastnosť, či výrazová kategória

– Mika systematizoval kategórie v Sústave výrazových kategórií, štúdia: Pojem štýlu

[Romboid 1987 č.9]

– základné výrazové kategórie zvýrazňuje taktom

sociatívnosť pojmovosť
/ /
výzva – hodnotenie – oznam – OPERATÍVNOSŤ – IKONICKOSŤ – tematizácia
/ /
subjektívnosť zážitkovosť
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
J. Zambor – Teória literatúry, spísané poznámky pre 1.ročník - letný semester, FiF UK, 2014

– základnými výrazovými kategóriami sú OPERATÍVNOSŤ a IKONICKOSŤ, tie sú

v konkurenčnom vzťahu

– OPERATÍVNOSŤ – bezprostredný kontakt, zameranosť na komunikáciu
– IKONICKOSŤ – zameranosť na zobrazenie, vyjadrenie, referenciu zahŕňa aj ikonickú

zameranosť na text, kontextualitu

– 3 stupne operatívneho pôsobenia:

OZNAM – prosté podanie informácií
HODNOTENIE – zaujatie postoja k obsahu oznamu
VÝZVA – najvyšší stupeň operatívnosti (najvyšší je povel), pobáda príjemcu
k zaväzovaniu činnosti

– znakom operatívnosti textu je uprednostňovanie prvej a druhej zámennej osoby

a slovesnej osoby

– a uplatňovanie kontaktového vzťahu JA (MY) <=> TY (VY)
– operatívnosť – príznačná pre ústnu formu reči
– je charakteristickým znakom hovorového, rečníckeho a administratívneho štýlu
– vysoký stupeň operatívnosti má rečnícky prejav, obhajoba a pod.
– podľa preferencie zreteľa JA alebo TY sa operatívnosť rozčleňuje na:

- sociatívnosť – prihliadnutie n príjemcu a jeho chápavosť, vek, záujmy a pod
- subjektívnosť – zohľadnenie autorovej reči, je prítomnosťou – ja – vo vlastnom prejave

– subjektívnosť – nadobúda podobu – emocionálnosti
– expresionálnosti
– pátosu v publicistickom štýle
– sociatívnosť – nadobúda podobu – konformnosti
– prístupnosti (zreteľnosti)
– afirmatívnosti (kladného vzťahu)
– distingvovanosti
– úctivosti
– étosu (mravný rozmer)
– priaznivosti
– detského aspektu
– sú to podkategórie obrazových vlastností, ktoré ich špecifikujú
– v operatívnom štýle sa môže operatívnosť ikonizovať
– môže medzi operatívnosťou a ikonickosťou dôjsť k personálnej únii
– rozprávač sa stotožní s niektorou z epických postáv – v prípade priameho JA rozprávača
– pravidelné je to v lyrike kde lyrický subjekt je subjektom operatívnym a súčasne hrdinom

– obsahom výpovede

– v lyrike sa niekedy operatívnosť zámerne potláča napr. metonymickým vyjadrením alebo

rozličnými druhmi objektivizácie za ktorou stojí lyrický subjekt

– T. Hughés: Vrán
– M. Haugová: Alfa
– tým sa vlastne lyrický subjekt ikonizuje
– ikonickosť textu sa orientuje na 3. zámennú a slovesnú osobu čím sa dosahuje väčšie

rozvinutie témy

– tým je v protiklade s operatívnosťou (obmedzovanie témy, redukovanie obsahu)
– pri ikonickosti ide o plnú aktivizáciu referenčnosti
– produktom ikonickosti je obraz skutočnosti, látka sa mení na tému
– ikonickosť sa člení na zážitkovosť a pojmovosť, im zodpovedajú štýly
– IKONICKOSŤ + ZÁŽITKOVOSŤ = umelecký štýl
– IKONICKOSŤ + POJMOVOSŤ = vedecký štýl
– OPERATÍVNOSŤ + ZÁŽITKOVOSŤ = hovorový štýl
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
J. Zambor – Teória literatúry, spísané poznámky pre 1.ročník - letný semester, FiF UK, 2014

– OPERARÍVNOSŤ + POJMOVOSŤ = administratívny (rokovací) štýl
– vedecký štýl – podáva pojmové obrazy skutočnosti vyznačujúce sa rozumovým

pôsobením na čitateľa

– literárna tvorba podáva zážitkové obrazy tematizovaných situácií, preniká celú osobnosť

čitateľa a má na ňu bytostný vplyv

– zážitkovosť sa špecifikuje kategóriami dej, dejovosť, aktuálnosť (bezprostrednosť),

markantnosť (výraznosť) –> a) drastickosť, brutalita, vznešenosť, zvláštnosť (kolorit –
osobitosť prostredia), bizarnosť (neobyčajnosť, čudesnosť, excentrickosť – typické
v surrealizme), hovorovosť; b) typickosť

Automaticky vygenerovaný textový náhľad. Pre plné formátovanie si stiahnite súbor.

Ďalšie poznámky z predmetu Slovenské dejiny