1, ZAČIATKY VÝCHOVY A VZDELÁVANIA V STAROVEKU / ANALÝZA ŠKOLSKÝCH SYSTÉMOV A NÁZOROV FILOZOFOV NA VÝCHOVU

A

VZDELÁVANIE V STAROVEKOM GRÉCKU A STAROVEKOM RÍME A ICH PRÍNOS PRE ROZVOJ PEDAGOGICKEJ TEÓRIE/.

Výchova v starovekom Grécku

Už v 17.-15. storočí pred n. l. si zámožní občania na Kréte v meste Knósos stavali paláce a vyzdobovali ich
figurálnou nástennou maľbou. Ženy mali na Kréte významnejšie postavenie ako v iných orientálnych krajinách.
Grécki bohovia sídlili na Olympe a vládol im Zeus. Správali sa podľa ľudských vlastností. E. N. Medynskij píše, že v 8.
storočí pred n. l. bolo v Sparte okolo 9000 slobodných rodín, kým počet zotročených ľudí dosahoval okolo 250 000,
no v Aténach nebolo oveľa lepšie.
Grécky obchod, peňažníctvo a remeslá umožňovali rozvoj umenia, architektúry, literatúry.
V Starom Grécku – mestské štáty. Lykurgove zákony (okolo roku 800 pred n. l.) zaviedli v Sparte vládu staršinov
(gerontov). Rada staršinov mala rovnaké právo ako kráľ. Obec staršinov sa priklonila raz na stranu kráľov
samovládcov, inokedy na stranu ľudu, k ľudovláde. Tým sa zabezpečila rovnováha medzi nimi. Dvadsaťosem
staršinov dbalo na poriadok a spravodlivosť. Táto ústava bez zmeny trvala do doby, keď Atény za čias Perikla (499-
429) nadobudli moc nad celým Gréckom.
Podľa Lykurga deti nepatrili otcovi, ale stali sa majetkom obce. Narodené dieťa posúdila komisia, ak bolo slabé,
telesne chybné, vrhla ho do priepasti v pohorí Taygot.
Výchova v Sparte mala vojenský charakter, kde vládla vojenská disciplína. Zdraví chlapci ostali v rodine do
siedmeho roku. Dievčatá nemali verejnú výchovu. Do 18. roku chlapci boli v štátnom ústave. Chodili chatrne
oblečení, bosí, spávali na tvrdom lôžku, priúčali sa surovosti na nočnom útoku na obydlia otrokov. Telesné tresty,
hlad, smäd bol súčasťou výchovy. Mohli kradnúť, ak ich pri krádeži prichytili, zbili ich na smrť. Ak zomreli bez plaču,
postavili im pomník. So starším občanom mohli prehovoriť, ale ak sa ich opýtal, odpoveď mala byť stručná,
výstižná.
Čítať a písať sa učili len povrchne. Recitovali Homéra.
Od 18. do 20. roku boli efébi, vykonávali výcvik, prípravu na vojenskú službu. Od 20. do 30. roku boli vojaci. Po 30.
roku sa z nich stali plnoprávni občania.
Otrokári museli vychovávať svoje deti tvrdo a disciplinovane.
Ukážka výchovy z Atén: Dieťa do 7. roku žilo v rodine, potom navštevovalo školu podľa voľby rodičov. V gramatickej
škole sa učili čítať, písať, počítať, kresliť, oboznamovali sa s niektorými literárnymi dielami. Mohli navštevovať školu
gitaristov do 14. roku. Gymnazióny navštevovali len chlapci z bohatších rodín. Rozšírili si znalosti z rétoriky,
filozofie, politiky, literatúry. Aténske školy pripravovali chlapcov na verejný život. Vyžadovala si to telesná
i duchovná vyrovnaná výchova „kalokagathia“.
Kleisthenes r. 510 pred n. l. dáva Aténam konečnú úpravu štátnej ústavy – a to demokratickú republiku.
Najpočetnejšia vrstva – remeselníci, obchodníci, roľníci mali práva slobodných občanov, volebné právo. Najvyššia
ustanovizeň bola Rada päťsto členov. Súdnictvo – vinu a trest určoval ľud, okrem hrdelného trestu.
Za Perikla – Atény najväčší rozkvet.

Základy pedagogiky v starom Grécku

Otvárajú sa širšie obzory na prehĺbenie výchovy mládeže. Zmenšujú sa nároky na telesnú a vojenskú prípravu.
Sofisti – „milovníci múdrosti“ – putovali od mesta k mestu a za plat vyučovali deti, mládež bohatých občanov.
Rozvíja sa geometria, rozširuje sa literárny repertoár, zjemňuje sa hudba a preberajú sa nové hudobné nástroje.
Zvyšuje sa náročnosť na rétoriku, logiku, pripravujú mládež na verejné účinkovanie.

Sokrates (asi 469-399), učiteľ Platóna. Poznaj sám seba! Poznanie a konanie, činy sú u Sokrata úzko späté. Podľa
neho, kto pozná pravidlo, zákon, normu, aj ju realizuje. Nesprávne činy, skutky vyplývajú z nevedomosti. Vo
výchove zdôrazňoval, že treba poznať podstatu spravodlivosti, statočnosti, zbožnosti a umiernenosti. V mládeži sa
usiloval vychovať dokonalú mravnosť.
Sokrata obvinili, že sa rúha bohom a kazí mládež. Odsúdili ho na trest smrti, ktorú podstúpil a odmietol priateľský
príhovor na svoju záchranu.
Sokrates bol humanista, ktorý hlásal dobro, cnostný život. Rozumová výchova je v službe morálky, svedomia
človeka. Využíval dialóg s poslucháčmi.
Predmetom jeho úvah bol vždy človek. Skúmal, čo je zbožnosť, čo hriech, šľachetnosť, spravodlivosť,
nespravodlivosť...

Platón (427-347) patril medzi popredných filozofov a bol prvým systematikom v pedagogike v antickom Grécku.
Platón bol idealista. Podľa neho skutočný svet je len svet ideí. Tvoria podstatu nášho bytia, sú odrazom ich vzoru
medzi ľuďmi. Reálny svet nemožno hodnotiť ako gnozeologický a neotický základ, teda ani ako normu svojho
konania. Len idey, nadzmyselné vzory môžu zabezpečiť u človeka mravné činy.. Je to vláda ideokracie, ktorú Platón
vyzdvihol a v nej dominuje idea dobra.

Úlohou štátu je starať sa o výchovu detí. Deti otrokov mali vychovávať rodičia pri práci. Podľa Platóna v duchovnej
sfére človeka najnižšie postavenie má žiadostivosť, vášeň. Po nej vyššie stojí statočnosť, udatnosť, ale najvyššie je
rozumová zložka. Podľa týchto kritérií možno začleniť človeka do občianskej skladby. Hlása, že filozofa, ako
najvyššie vzdelaného občana, nezláka ani zisk, ani sláva, lebo rozumnou analýzou spravodlivo a pravdivo bude
rozhodovať o verejných záležitostiach.
Vojaci sú telesne zdatní, poslušní, útoční a nebojácni proti cudzincom. Žijú vo vojenskom tábore a štát sa stará o ich
hmotné potreby. Ba i ženy a deti, ktoré žijú vo vojenskom tábore, sú pre všetkých.
Najnižšie vzdelaná vrstva obyvateľstva má sa venovať telesnej práci, výrobe a Platón sa neveľmi zaujímal o ich
výchovu. Podľa spoločenských kategórií zaradí sa občan podľa toho, aké ma vzdelanie, aké sú jeho schopnosti.
Platón odmietol rodové privilégiá.
Do 3. roku žije dieťa v rodine. Od 3. do 6. navštevuje predškolské zariadenie pri chráme, kde sa hrá, ale učí sa už
základy matematiky a geometrie. Od 7. po 18. rok je povinná školská dochádzka, učí sa čítať, písať, gymnastiku,
hudbu a základy astronómie.
18. – 20. rok je eféb, podlieha vojenskému výcviku. Od 20. do 30. absolvuje vyššie vzdelávanie. Od 35. po 50. rok
môže vykonávať verejnú činnosť a v nej aj vedúce postavenie.

Platón vyzdvihol význam zážitkov v detskom veku.
Filozofi majú najvyššie vzdelanie v matematike, geometrii, v logickom myslení, majú preniknúť od javovej stránky
k jej podstate. Dialektika – vyvodzovanie pojmov z ideí – tvorila vyvrcholenie filozofického vzdelania. Po päťročnom
štúdiu filozof päť rokov pracoval v životnej , spoločenskej praxi.
Platón zrovnoprávnil mužov a ženy vo výchove aj občianskych povinnostiach a funkciách v štátnej správe. Prírodné
vedy sú zastúpené len povrchne. Platón založil v Aténach Akadémiu, kde učitelia a poslucháči spoločne rozvíjali
filozofiu ako vedu.

Aristoteles (384 - 322) študoval na Akadémii v Aténach. Bol lekárom syna Filipa Macedónskeho – kráľa Alexandra
Veľkého. Patril medzi najvýznamnejších filozofov a pedagógov v Antike. Napísal spis Politika, O duši.
Ako lekár mal blízko k prírodným vedám, najmä k biológii, medicíne, aj botanike. Nezaostával vo filozofii,
metafyzike, dialektike, etike, literatúre, histórii, rétorike, ekonomike a o štáte. Založil v Aténach Lýceum v r. 343.
Mal široký záber v poznávaní reality sveta. Základom poznania sú podľa neho zmysly, zmyslové podnety a vnemy.
Vyzdvihol, že svet je jednotný a možno v ňom zistiť obsah aj formu. Čistý a nehmotný je iba boh. V spise O duši
bystro vystihol pozoruhodné názory na psychiku človeka. Telo je nositeľom duše. Uznáva vývoj, činnosť, aktivitu
človeka. Rozumnosť je závislá od pravdivého úsudku a činy sú potom dobré. Človek má konať mravne
a disciplinovane.
Aristoteles uznáva, že rozum majú všetci ľudia. – Platón len u aristokratov a filozofov.
Pripúšťa, že rozum otrokov je obmedzený na minimum, ale príroda ho kompenzuje väčšou fyzickou silou.
Aristoteles uznáva: telesnú, mravnú a rozumovú výchovu. Navrhol školský systém, ktorý sa skladá z troch
sedemročných stupňov. Do 7. roku je dieťa v rodine. Hrá sa, počúva rozprávky a mytologickí, mravné ponaučenia.
Od 7. roku je dieťa v rodine. Hrá sa, počúva rozprávky a mytologické, mravné ponaučenia. Od 7. do 14. roku
navštevuje školu, kde okrem gymnastiky je aj mravná výchova a návyky spoločenského správania. Od 14. do 21.
roku sústreďuje sa výchova na rozumové operácie, filozofiu, hudbu, rétoriku, gramatiku, literatúru umeleckú
výchovu.
Aristoteles uprednostňuje vo výchove mravné návyky. Chápe rozdiely v myslení a konaní človeka. Človek je
společenská bytosť. Zo spoločnosti sú vyradení otroci – hovoriaci nástroj.
Štát sa stará o výchovu. Výchova má rozvíjať žiakove schopnosti, estetické a umelecké zážitky, individuálnu
blaženosť založenú na rozumovom dôvode. Vo výchove je systém: poznať prírodu, osvojiť si návyky a logické
myslenie. Výchovou sa zdokonaľuje človek až dosiahne harmonický rozvoj tela a duše – kalokatathiu. Žena sa
odlišuje od muža, nemá dosiahnuť vyššie vzdelanie.
Aristoteles svojimi dielami z filozofie, prírodných a spoločenskovedných disciplín vytvoril empirickú metodológiu
logicky myšlienkovo spätú a usporiadanú do vedeckého systému. Aristotelovo pôsobenie ovplyvnilo rozvoj
európskej filozofie a vedy. Aristotelove požiadavky na predškolskú výchovu, rozumové schopnosti žiakov využívať
vo verejných školách, spájať pedagogiku so psychológiou, rozvoj detskej aktivity, morálky a estetiky.

Výchova v starovekom Ríme

Cisár Markus Aurelius podporoval rozvoj filozofie a rozširoval aténsku školu. Rím bol založený v roku 753 pred n. l.
V roku 146 zmocnil sa Grécka a ďalej výbojmi obsadil oblasť Stredomoria, Hispániu, bojoval s Germánmi, Keltmi
a vybudoval veľríšu. Patricijské rody tvorili šľachtu. Plebejci boli slobodní občania, ale bez politických práv.
Najväčšiu skupinu tvorili otroci.
Pôvodná výchova bola v rodine. Otec sa staral o telesnú zdatnosť syna, matka učila deti čítať, písať, počítať.
Vychovávali pracovitých roľníkov a odvážnych bojovníkov. Základnú školu navštevovali deti od 7. do 12. roku.

Zámožnejší rodičia posielali deti do vyššej školy, kde sa učilo dvojjazyčne po latinsky a grécky. Zdôrazňovalo sa
rečníctvo a učili sa memorovať zákony.
V školách bola dodržiavaná tvrdá disciplína a zaužívané telesné tresty. Učitelia boli vyslúžilí vojaci a niekedy aj
otroci. Názov školy bol ludi. Za čias Marka Aurélia vznikali zo stredných škôl vyššie odborné školy: právnické,
medicínske, staviteľské a ústavy na výchovu dievčat.
Rimania založili aj niekoľko nových štátnych univerzít a iných vysokých škôl.

Marcus Tullius Cicero (1066-43) považoval za cieľ výchovy cnosť, ktorú treba rozumovo poznať a dodržiavať.
Zdôraznil význam rečníctva. Rečník má byť dobrým a statočným človekom. Poukázal na individuálne osobitosti
dieťaťa a na jeho prostredie, v ktorom vyrastá. Rečník si má cvičiť pamäť a radí používať vo výchove mierne tresty.

Medzi popredných pedagógov patrí Marcus Fabius Quintilianus (asi 38 až asi 96 n. l.) Je zástancom školskej výchovy
proti domácej výchove. V škole si žiak zvyká na sociálne prostredie, na spoločenský takt. Zdôrazňuje individualitu
žiaka a od učiteľa náročnosť, najmä metodický postup vo vyučovaní. Učenie má byť hravé, nie násilné. Zavrhuje
telesné tresty. Odporúča súťaž v škole medzi žiakmi. Žiak sa má súčasne učiť čítať a písať. Vysoko vyzdvihol výcvik
v rečníckom umení. Vo svojom diele Dvanásť kníh o výchove rečníka spísal pedagogické názory gréckych
mysliteľov a svoje vlastné skúsenosti. Predovšetkým si budúci rečník, ktorý bude musieť žiť medzi veľkým
množstvom ľudí a byť pred očami všetkých, zvykne od mladosti (v škole) nemať strach u ľudí a nebude samotársky
žiť. Myseľ potrebuje stále podnety a pozdvíhanie. V odlúčenosti tohto druhu alebo chradne alebo sa nafukuje
planou vierou. Nevyhnutne sa preceňuje ten, kto nemá možnosti sa porovnávať s niekým.

V rímskej výchove a pedagogike vynikalo rečníctvo, štátny patriotizmus, ale prenikali aj ostatné filozofické názory
z Grécka. Napätie medzi patricijmi a plebejcami vyvolávali sociálne konflikty. V roku 73 pred n. l. povstali otroci
vedení Spartakom. Po rozklade ríše upadlo vzdelávanie, stalo sa módne: Žiadame chlieb a hry!
Do rímskej ríše prenikajú nové kresťanské myšlienky. Rozpory medzi názormi ľudí vzdelaných v antickej filozofii
a kresťanstvom sú hlboké.

2, VZDELÁVANIE A VÝCHOVA V STREDOVEKU (ANALÝZA JEDNOTLIVÝCH TYPOV ŠKÔL – OD ŠKÔL FARSKÝCH PO STREDOVEKÉ
UNIVERZITY

A ICH PRÍNOS PRI ŠÍRENÍ GRAMOTNOSTI A VZDELANOSTI).

Stredoveká výchova a škola
Stredoveké školstvo vzniklo a vyvíjalo sa pod zorným uhlom potrieb cirkvi a kresťanského svetonáhľadu, ktorý je
v úplnom protiklade s antickým svetonázorom. Odpor kresťanstva voči antickej kultúre a antickému školstvu rástol
postupne, takže istý čas existovali súčasne i školy pohanské i kresťanské. Cirkev sa ľahko a postupne zmocnila
monopolu výchovy aj bývalých chýrnych antických pohanských škôl.
Prvé cirkevné školy vznikli už vtedy, keď pohanské školstvo bolo ešte v plnom rozkvete. Boli tzv. katechumenické
a katechetické školy, v ktorých sa pohanské deti i dospelí pripravovali na krst, a tí, čo už boli pokrstení, utužovali sa
v kresťanských náukách, resp. vzdelávali sa v nich budúci učitelia katechumenických škôl.

Školy kláštorné, katedrálne a farské
Prenasledovanie prvých kresťanov Nerom a Diokleciánom nezastavilo vzrast kresťanstva. Stalo sa masovým hnutím
utláčaných a vykorisťovaných. Koncom tretieho storočia Konštantín uznal za vhodné rozkladajúce sa impériu
podoprieť o rastúcu moc cirkvi, najmä keď táto prestala už vystupovať proti otrokárstvu a vykorisťovaniu
chudobných. R. 313 ediktom milánskym uznal kresťanstvo za štátne. Vznikla požiadavka vychovať dostatočný počet
duchovenstva. Túto úlohu mali splniť školy zakladané pri kláštoroch a kostoloch.
Kláštorné školy – tvorili súčasť kláštorov. Pri zrode kláštorného školstva stál rímsky patricij Benedikt z Nursie.
Založil na hore Mnote Cassino pri Neapoli kláštor a pri ňom školu. Uskutočňoval kláštorné pravidlá v zmysle
príkazu Modli sa a pracuj
Spočiatku vychovávali len chlapcov, ktorí sa mali stať kňazmi. Časom sa kláštorná škola rozdelila na školu vnútornú
pre chlapcov žijúcich v kláštoroch, a na školu vonkajšiu pre chlapcov dochádzajúcich, ktorí sa pripravovali na inú
dráhu.
Katedrálne školy zakladali biskupi vo svojich sídlach pre výchovu svetských kňazov. Organizácia bolo podobná
kláštorným, ale tieto viedol magister principalis, kým katedrálne na to určený magister scholarum. Učitelia sa
nazývali nagistri secundi alebo rectores chlolarum.
Zriaďovali sa len pre výchovu budúcich kňazov, ale nakoniec i tu povolili externé triedy pre svetské povolania.
Kapitulné a farské školy sa organizovali podobne ako katedrálne, spočiatku sa zriaďovali z čisto náboženských
pohnútok pre zefektívnenie účasti detí na bohoslužbách. Len na niektorých farských školách sa vyučovala
gramatika, rétorika a dialektika.

Sedem slobodných umení sa podľa alexandrijského spôsobu delilo na trívium (gramatika, rétorika, dialektika) a na
štúdium reálne, čiže kvadrívium (aritmetika, geometria, astronómia a muzika). V gramatike memorovali latinské
texty, učili sa modlitby, žalmy, čítať, písať a gramatiku latinského jazyka. V rétorike spisovať listiny, zápisnice,
dokumenty.., v dialektike – formálnu logiku a základy rečníctva, v aritmetike sa učili rátať na prstoch a na počítacích
tabuľkách, v geometrii lekárske, prírodopisné, zemepisné ponaučenia, astronómii cirkevné sviatky a v muzike
poznať liturgiu a cirkevný spev.
Disciplína bola veľmi krutá. Vyučovanie bolo mechanické, málo účinné. Osnova bola postupná, metódy veľmi
primitívne. Učiteľ diktoval, žiaci po ňom opakovali a zapisovali.
Na Slovensku prvú kláštornú školu založili benediktíni koncom 10. storočia pod Zoborom. Podobné školy mali aj
kláštory v Beňadiku nad Hronom a v Bzovíku, v Krásne nad Hornádom. Katedrálne i kapitulné školy boli už za
panovania Štefana.

Výchova svetských feudálov
Cirkevné školstvo nemohlo vyhovovať svetskej mládeži, nedávalo prípravu pre praktický život. Rozvoj remesiel
a život feudálov na hradoch vyžadovali odbornú zručnosť pri práci, podloženú teoretickými poznatkami. Preto si
šľachta a po nej aj mešťania zakladali vlastné školy.
Rytierstvo vzniklo v dobe križiackych vojen, vedených pôvodne za oslobodenie Svätej zeme z rúk Turkov. U nás
získala šľachta dedičné vlastníctvo pôdy v 11.-12. storočí, keď vznikol rytiersky stav.
Chlapec z urodzenej rodiny vstupoval spravidla vo veku siedmich rokov ako páža do služieb niektorého vladári či
rytiera, kde sa do štrnástich rokov učil u hradnej panej posluhovať a spoločensky správať. V štrnástich rokoch
obdržal právo nosiť meč a stal sa zbrojnoš. Bol v službách rytiera, nosil zbraň, staral sa o koňa. Potom ho
slávnostne pasovali za rytiera. Obsahom ich vzdelania nebolo sedem slobodných umení, ale sedem rytierskych
cností: jazda na koni, plávanie, streľba, zápasy, lov, šachová hra, písanie veršov. Neskôr pribudli aj cudzie jazyky.
Šľachtické dievčatá vychovávali v kláštoroch alebo na hradoch duchovní, kde sa okrem ručných prác, hudbe
a spevu učili aj predmety siedmich slobodných umení.

Scholastika
Scholastika sa stala závislá od teológie. Neučila žiakov vnikať do spoločenskej praxe, ale na základe citátov z biblie
a Aristotelovej filozofie určovala pravidlá konania človeka. Učili žiakov slovičkárskemu mudrovaniu, narábať
všeobecnými pojmami, úsudkami vyňatými z biblie a antického filozofického základu prispôsobenému cirkevným
potrebám.
Vrcholná scholastika (12.-14. storočie) sa opierala o autoritu Písma, o učenie cirkevných otcov a o Aristotelovu
filozofiu, upravenú pre potreby cirkvi. V tomto období sa učenci nesmeli snažiť hľadať nové pravdy, ale mali zbierať
dôkazy preto, čo je v biblii a v Aristotelovi. Vrchol dosiahla v učení Tomáša Akvinského (1225-1274), ktorý dokázal
prispieť k „rozriešeniu“ rozporu medzi rozumom a vierou vo svojom vieroučnom systéme, ktorý cirkev uplatnila pri
svojom ideologickom pôsobení v utvárajúcej sa mestskej spoločnosti. V období neskorej scholastiky (14.-16.
storočie) vrcholí zápas medzi konzervatívnymi realistami a progresívnymi nominalistami, ktorí sa snažia o to, aby
cirkev uznala rozumove poznanie.

STREDOVEKÉ UNIVERZITY A ICH PRÍNOS PRE ROZVOJ EURÓPSKEJ VZDELANOSTI

12. stor. prináša veľký rozmach vied. Západný duchovný svet je obohatený Aristotelovou filozofiou1

a arabskými poznatkami2. Rozvíja sa špekulatívna teológia, rímske svetské právo. Staré školy už neuspokojujú
narastajúcu snahu po poznaní a začínajú vznikať súkromné spoločenstvá pre vedeckú výučbu. Rozširujú sa do
všetkých odborov a stávajú sa voľným slobodným združením učencov a študentov, získavajú rôzne privilégiá
a neskôr ich uznáva duchovná i svetská moc. V 12. – 14. stor. nastáva doba vzniku a rozvoja vlastných európskych

1 Predstaviteľ materialistického svetonázoru. Základom poznania sú zmysly, zmyslové podnety, vnemy. Výchova (telesná, mravná,

rozumová) sa má realizovať v súlade s prírodou, spočíva na 3 základoch: príroda, návyk, rozum. Žiada štátnu výchovu (spoločnú, nie

súkromnú). Uznáva, že rozum majú všetci ľudia, aj keď u otrokov je obmedzený na minimum, pričom je kompenzovaný prírodou

väčšou fyzickou silou. V pedagogike využíval psychologické poznatky, zdôrazňoval mravné návyky vo výchove = areté: dobro,

cnostný život, dokonalosť a zdatnosť, odmietal vzdelanie dievčat. Jeho filozofia sa stala hlavným zdrojom informácií v období

stredoveku. Diela: Nikomachova etika, Politika, O duši

2 Arabi ovládli Alexandriu (centrum vzdelanosti s obrovskou knižnicou, štúdium mravnej výchovy, mechaniky – pyramídy, anatómie

– liečivé byliny, rétoriky, filozofie, histórie a geometrie) a zaviedli islam → jednobožstvo Jehovah. Deti sa učili čítať, písať,

náboženstvo, matematiku, astronómiu, prírodovedu.

univerzít, ktoré mali plniť náročnejšie úlohy, než boli schopné zaistiť kláštorné a katedrálne školy. Vznik univerzít
bol podmienený rozvojom hospodárskeho a politického života v Európe.

Prvé európske univerzity (nazývané aj študium generale na rozdiel od škôl nižších, ktoré poskytovali

vzdelanie čiastočné, partikulárne) vznikajú ako samostatné korporácie s vlastnou správou, majetkom a súdnictvom.

Univerzity vznikali splynutím cirkevných kláštorných a katedrálnych škôl so svetskými odbornými školami so

súhlasom alebo dokonca priamo z podnetu cirkvi. Zameriavali sa najmä na gramatiku a právo. V priebehu vývoja
sa však snažili vymaniť zo závislosti od cirkevnej i svetskej vrchnosti a nakoniec sa stali autonómnymi inštitúciami,
v ktorých mala cirkev len formálny vplyv (úrad kancelára univerzity obsadzovala svojím vysokým hodnostárom =
biskup alebo arcibiskup).
Taliansko:

univerzity v Bologni (1119), Salerme, Padue

Anglicko:

univerzity v Oxforde (1249) a Cambridge (1933)

Francúzsko: univerzita v Paríži (1200)
Čechy: univerzita v Prahe (1348) – 4 fakulty: prípravná artistická (2 kurzy po poldruha alebo po dvoch rokoch,
predmety siedmich slobodných umení3, absolventi mohli potom študovať na odborných fakultách alebo pracovať
ako učitelia či úradníci, po prvom kurze hodnosť bakalára, po druhom hodnosť magister artium) teologická,
právnická a lekárska.

Na čele univerzity stál rektor, mohol ním byť aj študent. Na čele fakulty bol dekan. Profesormi boli zväčša

slobodní kňazi (bývali spolu so študentmi na „kolejách“), vydržiavaní zo študentských poplatkov a z rozličných
nadácií. Základom vyučovania bola dialektika, vychádzalo sa z čítania spojeného s výkladom textu, riešenia
sporných problémov formou otázok a odpovedí, verejných dišputácií.

Václav IV. zmenil na podnet českých magistrov hlasovací poriadok tak, že príslušníci českého národa mali 3

hlasy, ostatní len 1 → 6000 nemcov (učitelia, študenti) odišlo na protest do Lipska. Potom sa rektorom univerzity
stal Ján Hus, ktorý bojoval proti cirkevným dogmám, zreformoval univerzitu, český pravopis, ľudu kázal v českom
jazyku (1416 upálený). Jeho spisy Dcérka a Výklad desatora hovoria o tom, ako vychovávať. Ako profesori pôsobili aj
slovenskí učitelia Vavrinec Benedikti z Nedožier, Martin Bacháček, Mikuláš Troil, Ján Jesenius, Daniel Basilius
a Peter Fradelius.
Nemecko:

univerzita v Lipsku (1049).

Slovensko:

Bratislavská univerzita, neskôr Academia Istropolitana (1465 – 1488/1492) vznikla na podnet

uhorského kráľa Mateja Korvína vydaním pápežskej buly, výučba sa začala 1467. Mala 4 fakulty: artistická,
právnická, lekárska a teologická. Prostredníctvom nej sa spájalo slovenské kultúrne dianie s kultúrnym životom
vtedajšej Európy.

Vznik a rozvoj mestských škôl

Približne v 13. storočí vznikali vedľa cirkevných škôl úsilím remeselníkov školy cechové a z iniciatívy kupeckých
družstiev školy kupecké. Uvedené typy škôl splynuli v mestské školy alebo magistrálne, ktoré na rozdiel od
univerzít dostali názov školy partikulárne, pretože poskytovali len čiastočné vzdelanie.
Podľa toho, koľko predmetov sa vyučovalo, rozoznávame a, scholu minor (menšiu školu), b, scholu nediocris
(strednú školu) c, scholu superior (vyššiu školu) alebo neskoršie gymnázium. Na konci stredoveku existovali
v mestách tri typy škôl
1, Najnižšie boli mestské školy, malé, nízke, na ktorých sa v materskom jazyku učilo abecede, čítaniu kníh a písaniu
listov. Boli spočiatku súkromné. Pretože ani tieto školy neboli určené pre nižšie vrstvy obyvateľstva, vznikali i ďalšie
súkromné školy, pokutné školy.
2, Latinské partikulárne školy preberali od cirkevných škôl sedem slobodných umení a mnohokrát i začiatky
feudálnej scholastickej filozofie. Mestské školy sa delili na nižšie (menšie) školy s dvomi až tromi triedami (čítanie,
písanie, počty, náboženstvo, latinská gramatika) a na vyššie (väčšie) školy so šiestimi triedach, kde sa povrchne
vyučovalo 7 slobodných umení. Vyučovanie zabezpečovali bakalári a majstri artistickej fakulty.
3, Deti zámožných rodičov dochádzajúci do školy sa nazývali školníci, deti chudobných rodičov sa nazývali mendíci
a škola im poskytovala ubytovanie a stravovanie.

3, PEDAGOGICKÉ MYSLENIE V OBDOBÍ RENESANCE A HUMANIZMU / ANALÝZA SVETOVEJ A SLOVENSKEJ PEDAGOGIKY RENESANČNÉHO
HUMANIZMU

– E. ROTERDAMSKÝ, F. RABELAIS, T. MOORE, T. CAMPANELLA, V. B. Z NEDOŽIER/.

3

Predstavitelia humanistickej pedagogiky – medzi najvýznamnejších predstaviteľov humanistickej pedagogiky
patria:
DESIDERIUS ERASMUS ROTERDAMSKÝ, FRANCOIS RABELAIS,
MICHAIL MONTAIGNE, THOMAS MOORE a THOMASO CAMPANELLA.

Desiderius Erasmus Roterdamský (1467-1536) Tento dôsledný racionalista sa snažil slobodne vykladať Písmo,
obhajoval osobnú slobodu a bol nadšeným ctiteľom antiky. Bol presvedčený o rozhodujúcom význame výchovy na
vývoj jedinca, no zdôrazňoval, že sa s ňou musí začať už v útlom detstve. Bol tiež presvedčený, že vzdelanie môže
odstrániť ľudské zlo. Základ vzdelania podľa neho majú tvoriť klasické jazyky, škola sa má venovať pestovaniu
latinského štýlu, náukovým predmetom rovnako ako telesnej výchove.
Vyučovanie má byť podľa neho zábavné, hravé a prístupné. Najvýznamnejší spis: CHVÁLA POCHABOSTI –
humanistická, sociálna satira – autor v nej označuje hlúposť za charakteristickú črtu ľudí vtedajšej spoločnosti,
kritizuje scholastickú učenosť a teológiu. Prvý raz vyšla tlačou r. 1511 v Paríži – cirkvou zaradená do zoznamu
zakázaných kníh.

Francois Rabelais (1494-1553) - francúzsky mysliteľ- kritizuje odtrhnutosť výchovy od potrieb života, preťažovanie
pamäti a zanedbávanie fyzického rozvoja a požaduje návrat k prírode. Preslávil sa románom GARGANTUA a
PANTAGRUEL v ktorom formou satiry podrobil kritike vtedajšiu feudálnu spoločnosť.

Thomas Moore (1478-1535) - anglický humanista – podobne ako jeho súčasníci vo Francúzsku – aj on kritizoval
vtedajšiu spoločnosť, no zároveň vo svojom diele UTÓPIA naznačuje, ako vybudovať sociálne spravodlivejšiu
spoločnosť. V tejto práci vyslovil názor, aby výroba mala spoločenský charakter a výsledky spoločnej práce sa
rozdeľovali medzi členov spoločnosti. V ideálnom štáte sa podľa neho všetci občania zúčastňujú na vytváraní
materiálnych i kultúrnych hodnôt. Od účasti na výrobnej práci sú oslobodení len vedecky pracujúci ľudia. Pracovný
čas stanovil na 6 hodín denne, v ostatnom čase by sa mali členovia takejto spoločnosti venovať vzdelávaniu
v knižniciach, čitárňach a oddychu. Moore vystúpil s požiadavkou všeobecnej školskej dochádzky pre chlapcov aj
dievčatá a vedľa prírodovedného vzdelania a telesného rozvoja vyzdvihuje tiež výchovu pracovnú. Dovtedajšiu
latinskú školu navrhuje nahradiť školou vyučujúcou v materinskom jazyku.

Thomaso Campanella (1568-1639) taliansky filozof a pedagóg. Obraz jednotnej výchovy mladej generácie načrtol
vo svojom utopistickom diele SLNEČNÝ ŠTÁT, inšpirovaný Platónovou ÚSTAVOU i Augustínovou víziou Božieho
štátu. Obsah vzdelávania podľa neho majú tvoriť všetky disciplíny, predovšetkým však vedy prírodné. Všetkému sa
má mládež učiť názorne, na základe vlastného pozorovania skutočných predmetov a javov, ale tiež pozorovaním
ich obrazov, namaľovaných na stenách domov. Všetci sa bez rozdielu zároveň majú rozvíjať vo všetkých umeniach
i v telocviku. Zanedbaná nemá byť ani pracovná výchova, žiaci majú navštevovať dielne a zúčastňovať sa na
poľnohospodárskych prácach. V jeho návrhoch na výchovu a vzdelávanie je už načrtnutý komplexný obraz
výchovy, ktorú o niekoľko rokov neskôr vo svojom diele predstavil J. A. Komenský.

Humanizmus na Slovensku – humanizmus na území Slovenska sa tradoval od druhej polovice 15.storočia.
Centrami humanizmu sa stali najmä mestá – na východnom Slovensku to boli najmä tie, ktoré zaznamenali rast
obchodu najmä s Poľskom – Levoča, Bardejov, Košice, Prešov. Zo stredoslovenských miest to boli najmä banské
mestá B. Štiavnica, B. Bystrica, Kremnica. Na Západnom Slovensku to bola predovšetkým Bratislava, ktorá sa
vzhľadom na blízkosť Viedne stala nielen na území Slovenska, ale i v celom Uhorsku strediskom politického a
kultúrneho života. Aj mocné šľachtické rody (Thurzovci, Fugerovci) svojimi stykmi s kráľovským uhorským dvorom
boli štedrými podporovateľmi humanizmu. Humanistické myšlienky na Slovensku pomáhali šíriť tiež domáci
študenti odchádzajúci za štúdiom do zahraničia. Humanistická pedagogika ovplyvnila školstvo na Slovensku –
najmä mestské školy zaznamenali veľký rozvoj. Mení sa organizačná štruktúra škôl, obsah i metodika vyučovania.
V obsahu vzdelávania sú v popredí klasické jazyky – najmú latinčina a literatúra. Zvýšený záujem je o prírodné vedy
a matematiku. V literatúre sa popri latinčine používa čeština.

Slovenskí humanistickí pedagógovia z humanistických pedagógov je najvýznamnejšou postavou VAVRINEC
BENEDIKTI Z NEDOŽIER.

Vavrinec Benedikti z Nedožier (1555-1615) - narodil sa v Nedožeroch pri Prievidzi. Študoval v Prievidzi a v Jihlave,
neskôr študoval na pražskej univerzite, kde získal hodnosť bakalára a magistra. Po štúdiách pôsobil ako učiteľ
a neskôr ako rektor na viacerých partikulárnych školách v Čechách.
V roku 1611 bol zvolený za dekana artistickej fakulty a neskôr za prorektora.Jeho pedagogické dielo, ako aj bohatá
praktická činnosť sa vyznačujú úsilím o reformu vyučovania na patrikulárnych školách a štúdia na vtedajšej
artistickej fakulte Karlovej univerzity. Tieto reformné myšlienky vyjadril v práci

VNÚTORNÁ ŠKOLSKÁ SÚSTAVA (1607). Tu sa snažil vylepšiť učebné osnovy a vyučovací proces na mestských
školách uplatňovaním zásady názornosti, systematickosti, uvedomelosti, spájaní teórie s praxou.Namiesto
päťtriednych partikulárnych škôl žiada šesťročnú školskú dochádzku a vyučovanie v materinskom jazyku. Najväčšie
nedostatky videl v dedinských školách, kde bola nízka organizovanosť škôl, radil učiteľom ako majú organizovať
prácu s viacerými skupinami a ako pristupovať k žiakom s rozdielnymi schopnosťami. Vyčíta rodičom, že sa
nestarajú o dochádzku detí do škôl. Do obsahu vzdelávania zaraďoval matematiku a prírodné vedy. Správne
predpokladá, že zvýšenie úrovne vyučovania partikulárnych škôl je základnou podmienkou skvalitnenia
univerzitného štúdia.V diele REČ NÁPRAVNÁ (1612) naznačil reformu štúdia na pražskej univerzite. Reforma
univerzity mala vyvolať väčší záujem o štúdium študentov zo zahraničia. Benedikti je tvorcom ucelenej českej
gramatiky (16O3), ktorú spracoval pod názvom DVE KNIHY ČESKEJ GRAMATIKY. Toto vedecké dielo je prvou českou
gramatikou. Autor sa v tomto spise otvorene hlási
k slovenskému národu.

4. ROZVOJ PEDAGOGICKÉHO MYSLENIA V 17.-19. STOR. V ANGLICKU, FRANCÚZSKU, NEMECKU: J. LOCKE, J. J. ROUSSEAU, J. F.
HERBART

(ANALÝZA PEDAGOGICKÝCH DIEL A NÁZOROV).

JOHN LOCKE (1632 – 1704)

Reprezentuje osvietenstvo a humanizmus v Anglicku, ktoré zasiahli aj do výchovy a pedagogiky, je

reformátorom individuálnej výchovy. Jeho pedagogické myslenie ovplyvnil filozof Descartes – zapôsobili na neho
jeho spisy a Bacone. Vyštudoval oxfordskú univerzitu, venoval sa štúdiu medicíny i prírodných vied. Ako lekár
zdôrazňoval zdravú telesnú kultúru.
Odporúča pripraviť dieťa pre život tak, aby sa v ňom uplatnilo svojimi rozumovými schopnosťami, úsudkom
a rozvojom myslenia.

Vyzdvihuje autoritu vychovávateľa. Výchova sa má realizovať v materinskom jazyku. Pre chudobné deti

odporúča riadiť pracovné školy. Vysoko vyzdvihuje:



formovanie charakteru človeka



mravnú výchovu

Zdôrazňuje názornosť vo vyučovaní a príklad vo výchove, odsudzuje mechanické scholastické učenie4.
Dielo: Rozprava o ľudskom rozume

Niekoľko myšlienok o výchove

Je tvorcom systému výchovy: a) + b) + c) majú vychovať gentlemana
a)

rozumová – kládol dôraz na reálne vzdelanie, ktoré by malo smerovať

k praktickej užitočnosti

b)

mravná – kládol dôraz na výchovu charakteru

c)

telesná – ide hlavne o posilnenie zdravia (zdravie a dobrá telesná konštrukcia

schopná znášať ťažkosti a námahu sú veľmi dôležité pre našu prácu a šťastie)

Vychádzal zo senzualizmu – zmysly sú jediným zdrojom poznania: „Nič nie je v rozume, čo nebolo skôr v zmysloch.“
Vychovávateľ má byť ku každému dieťaťu pozorný a ohľaduplný na jeho individuálne osobitosti.
Diela: Rozprava o ľudskom rozume, Niekoľko myšlienok o výchove

JEAN JACQUES ROUSSEAU (1712-1778)

Narodil sa v Ženeve. Učil sa rytcom a vyskúšal rôzne povolania (učiteľ hudby). Samovzdelával sa, študoval

latinčinu, filozofiu, prírodné vedy. Navštívil mnohé krajiny a mestá. Jeho priateľom bol aj Diderot. Je zakladateľom
prirodzenej naturalistickej slobodnej výchovy. Vychádzal z toho, že vyučovanie bolo odtrhnuté od života, málo sa
vychádzalo z potrieb a záujmov detí. Bojoval proti feudálnemu spôsobu spoločenskej praxe a proti katolíckej cirkvi.
(vstúpil, ale opäť prešiel k protestantom) Staval sa proti dogmatizmu a scholastickej feudálnej škole. Za svoje
názory bol prenasledovaný, opustil rodné Švajčiarsko, žil vo Francúzsku, Taliansku, Anglicku. V jeho diele je veľa
rozporov a nedôslednosti (ponechať dieťa do 12 roku bez systematickej výchovy je neprirodzená požiadavka).
Vo výchove dieťaťa zdôrazňuje vo výchoved. prirodzené právo slobodne sa rozvíjať medzi ľuďmi.

4 Ide o snahu dosiahnuť pomocou rozumu súlad medzi vedou a vierou. V scholastike učili žiakov slovičkárskemu mudrovaniu,

narábať všeobecnými pojmami, úsudkami vyňatými z Biblie a antického filozofického základu, prispôsobenému cirkevným potrebám.

Scholastika dosiahla svoj vrchol v učení Tomáša Akvinského.

Dielo: O pôvode nerovnosti medzi ľuďmi, Reforma vedy a umenia prispela k zlepšeniu či zhoršeniu mravov?

Spoločenská zmluva
Emil alebo o výchove – obsahuje 5 kníh, z ktorej každá je venovaná istej fáze života a výchovy
dieťaťa. Rozpracoval tu teóriu prirodzenej výchovy a myšlienku slobodnej výchovy. Dieťa sa rodí ako
„tabula rasa“ ničím nepopísaná, čistá, nezaťažená. Radí vychovávať Emila ako zdravého, slobodného
človeka, indivíduum, spôsobilého založiť spoločnosť, kde má človek prirodzené ľudské práva –
sloboda, rovnosť, bratstvo. Z Emila vychováva individuálneho elitára bez spoločenských kontaktov.
V 20. storočí čerpá z tohto diela alternatívna škola.

Názory / požiadavky:


pedagogika má venovať pozornosť aktivite žiakov



vychovávať k práci



spájanie vyučovania so životom



urobil periodizáciu detského veku: 4 obdobia

a)

0-2 roky dieťa je v opatere matky, ktorá ho dojčí, stará sa o jeho zdravie a hygienu,

dôraz kladie na rozvoj telesného vývinu dieťaťa

b)

2-12 rokov obdobie určené na rozvoj zmyslov, dieťa má mať krásne, radostné detstvo.

Emil pozoruje zmeny v prírode neskazenej kultúrou a civilizáciou, žije osamote. Rousseau toto obdobie
nazval „spánkom rozumu“

c)

12-15 rokov toto obdobie je sústredené na rozum a pracovnú výchovu, ma sa vyučovať

nejakému remeslu. Emil sa má učiť stolárstvu.

d)

po 15 roku rozvoj mravnej výchovy, prebúdzanie (treba prebúdzať) a formovanie citov,

túžob, vôle, správnych úsudkov, ale aj usmerňovať a ovládať. V tomto období má Emil poznať spoločenské
usporiadanie, sociálne pomery a dodržiavať individuálnu slobodu.

Mínusom je preceňovanie prirodzenej výchovy, posunutie rozvoja pracovnej a rozumovej výchovy až po 12 roku,
nesprávne charakterizovanie periodizácie detského vývinu.
Kladom je slobodná výchova.

Tromi hlavnými vychovávateľmi dieťaťa sú : príroda, veci a ľudia.
EDUCATION NATURELLE . Podľa Rousseaua vychovať človeka znamená vychovať jeho srdce- to jest jeho dobré city,
dobrý úsudok, dobrú vôľu.
Názory na výchovu žien : vychovávať pre domácnosť, aby rodila deti, starala sa o rodinné hospodárstvo, budovala
šťastný rodinný život, má sa starať o muža a stále sa mu páčiť.

JOHAN FRIEDRICH HERBART (1776 – 1841)

- filozof, ktorý v dejinách pedagogiky vytýčil pedag. samostatné vedecké postavenie, ktoré síce vychádza

z cieľa filozofie, ale jeho realizácia je v praktickej výchove.

Študoval v Jene, pôsobil v Berne, kde sa stretol s Pestralozzim, v Göttingene prednášal pedagogiku ako

vedecký odbor, v Königsbergu na univerzite prednášal pedagogiku a popri univerzite tu vybudoval aj pedagogický
seminár a cvičnú školu s internátom.

Vytýčil pedagogike samostatné vedecké postavenie, vypracoval pedagogický systém.

Dielo: Všeobecná pedagogika, odvodená z cieľov výchovy

Náčrt prednášok z pedagogiky - najvýznamnejšia práca z pedagogiky
Učebnica psychológie
Psychológia ako veda, založená na skúsenosti, metafyzike a matematike

Herbart rieši problémy výchovy, vonkajšie a vnútorné vplyvy, ktoré determinujú spôsob výchovy. Spracúva

metodické otázky, problémy individuálnej výchovy. Zaujíma ho školská organizácia.
Všeobecná praktická filozofia
Vychovávateľ má usmerňovať vývin dieťaťa podľa svojho svedomia. Odporúča využívať dokonalosť vo výchove, teda
má sa ona spájať s etikou a estetikou. Treba rozvíjať zdravie duševné a telesné a dieťa má mať ohľad na iných ľudí,
na ich práva v spoločnosti. Je za trest vo výchove, ba i za trest telesný.
Názory:



pedagogiku spracúval na psychologickom podklade – vo výchove zdôrazňuje význam predstáv. City

a potreby redukuje na asociáciu predstáv. Predstava mu určuje chcenie, uplatnenie svojho „ja“ – ak sa u žiaka
usilujeme dosiahnuť to, ako má konať, máme v ňom vyvolať, podporovať, zhromažďovať adekvátne
predstavy.



jeho poňatie pedagogiky je založené na praktickej filozofii, predovšetkým na etike, ktorá pomáha určiť

výchovné ciele:

a) pevný charakter a mravnosť
b) rozvoj aktivity
c) rozvoj mnohostranných záujmov
Zaviedol pojem výchovného vyučovania a celý proces výchovy člení do 3 oblastí:

1.

vyučovanie – je najdôležitejšia výchovná činnosť, je jadrom výchovy. Musí byť jasne orientované na

formovanie charakteru a nielen na sprostredkovanie vedomostí a zručností. Vyučovanie má byť jasné,
zrozumiteľné, ktoré zabezpečuje učiteľ názornosťou, presnosťou, primeranosťou veku žiaka. Je zamerané na
rozvoj všestranných záujmov jedinca, ktoré má prebiehať v 4 fázach, tzv. formálnych stupňoch:
a)

jasnosť: názorná expozícia látky, vyučovanie má byť zrozumiteľné, učiteľ zabezpečuje, aby

vyučovanie bolo názorné, presné a primerané veku žiaka

b)

asociácia: nadväznosť na predchádzajúce vedomosti, predstavy nadobudnuté v skoršom vyučovaní

spája žiak s tými, ktoré si osvojuje teraz

Asoc. žiak vnikne do predstavy učiva. Predstavujú nadobudnuté v skoršom vyučovaní spája s tými, ktoré si žiak
teraz osvojuje.
c)

systém: vyvodzovanie záverov, žiak chápe, čo je v učive podstatné, čo sekundárne, tým nadobúda

nové, rozsiahle a trvalé vedomosti

d)

metóda: použitie v praxi, praktické využitie vedomostí, pri cvič. a rieš. problémov

Vyučovanie má rozvíjať záujem žiaka, rozširovať jeho pozornosť. Každý vyučovací predmet má vzdelávať

a vychovávať.
2.

ovládanie – týka sa len vonkajšieho poriadku, bez ktorého výchova a vzdelávanie nie sú možné.

Patrí sem dozor, vonkajšia autorita učiteľa. Ide o reguláciu súčasného chovania vychovávaného jedinca.

3.

mravná výchova – zameriava sa na vnútro. Apeluje na svedomie dieťaťa a orientuje jeho myseľ

na mravné zásady. Žiak má byť poslušný, treba ovládať jeho impulzívne správanie, má sa učiť mravné pravidlá
a konať podľa nich. Učiteľ ho pochváli a napráva poklesky.

Herbart kritizuje nedostatky škôl, pedagogickej slobody, veľký počet žiakov v triede, didaktickú závislosť...
Herbartovi sa vyčíta, že zaviedol v pedagogike formalizmus. Všetko zaškatuľkoval do nepohnuteľného

systému.

Systém – je pre Herbarta záruka úspechu vo vyuč., lebo žiak chápe, čo je v učive podstatné, čo sekundárne.

Žiak nadobúda nové, rozsiahle a trvalé vedomosti.



Herbart rieši problémy výchovy, vonkajšie a vnútorné vplyvy, ktoré determinujú spôsob výchovy.



Spracúva metodické otázky, problémy individuálnej výchovy.



Pedagogiku spracúval na psychologickom základe.



Zaujíma ho školská organizácia.



Vychovávať podľa svojho svedomia, ohľaduplnosť



cieľ výchovy: cnosť, na dosiahnutie cnosti je potrebné osvojiť si mravné idey



Herbart kritizuje nedostatky škôl, pedagogickej slobody, veľký počet žiakov v triede, didaktickú
závislosť...



Herbartovi sa vyčíta, že zaviedol v pedagogike formalizmus. Všetko zaškatuľkoval do nepohnuteľného
systému.

5. RUSKÁ PEDAGOGIKA 19. STOROČIA (ANALÝZA PEDAGOGICKÉHO DIELA A PEDAGOGICKÝCH NÁZOROV L. N. TOLSTÉHO A K. D.
UŠINSKÉHO)

KONSTANTIN DIMITRIEJEVIČ UŠINSKIJ

Študoval právo na univerzite v Moskve a iné vedné odbory, najväčší úspech dosiahol v pedagogickej vede.

Vysoko vyzdvihol výchovu a vzdelávanie ľudu v Rusku.
Dielo: Človek ako objekt výchovy – vychádza z humánneho vzťahu k osobnosti dieťaťa. Dieťa sa nielen pripravuje
na život, no dieťa už žije, má svoje práva a svoje potreby. Ušinského pedagogika je naplno zacielená na ušľachtilú
lásku, úctu k osobnosti a ľudskosti.

Materinská reč – venoval pozornosť národnej výchove
Detský svet – čítanka: učí dieťa čítať a súčasne písať, rozumieť tomu, čo sa učí, ako využiť poznatky
vo svojom národe

Určil metodický postup vo vyučovaní materinského jazyka:

1.

rozvinúť v deťoch vrodenú duševnú schopnosť = dar slova

2.

naučiť deti ovládať poklady jazyka

3.

naučiť deti logiku tohto jazyka

Vedúcu úlohu vo výchove človeka má podľa Ušinského škola, v nej učiteľ a jeho osobnosť. Učiteľ má mať rád

svoje povolanie, má mať zodpovednosť za formovanie dieťaťa, má dôkladne poznať dieťa, má mať vysokoškolské
vzdelanie, má byť všeobecne vzdelaný. Riaditeľ je hlavne pedagóg, má poznať žiakov na škole – hlavne nadaných,
má sa starať o dielne a školskú záhradku aj cez prázdniny.
Učiteľ má študovať psychológiu, zapojiť sa do spoloč. diania, zvyšovať kultúru.

Človek ako objekt výchovy cieľ: výchova človeka, ktorý vie bojovať za ideály dobra a pravdy a svoje osobné záujmy
dať do služieb národa
-

pokroková myšlienka – aj ženy majú právo na vzdelanie

LEV NIKOLAJEVIČ TOLSTOJ (1828 – 1910)

Bol spisovateľom, ktorý vyslovoval nespokojnosť s poddanstvom, nevoľníctvom mužíkov a sedliakov. Naliehal

na guberniálne snemy aby bolo postarané o ich vzdelávanie a kultúrne povznesenie. Tolstoj ako filozof sa hlásil
k učeniu Ježiša, neodporovať zlu. Označovali ho aj za apoštola, ale kritizoval cirkev. Navštívil západ, kde študoval
školský systém, metódy výchovy, organizačnú štruktúru. Kritizoval nemeckú a pruskú strohosť vo výchove. Tolstoj
založil v Jasnej Poľane školu pre deti z dediny.

Uskutočnil experiment pedagogického významu: rešpektovať osobnosť žiaka, no nemožno so všetkými jeho

nápadmi súhlasiť, rozvoj samostatnosti myslenia detí, uvedomené osvojovanie si učiva, škola radostná a príťažlivá
pre deti.
Dielo: šlabikár Nová azbuka

čítanky
pedagogický spis O ľudovom vzdelávaní
časopis Jasnopoljanska škola

-

idea voľnej výchovy – hlavnou pedagogickou zásadou je sloboda

-

reformátor školy – zreorganizoval jasnopoliansku školu:

o

predmety sa striedali podľa záujmu žiakov

o

žiaci môžu voľne prichádzať a odchádzať

o

telovýchovné náradie, stolárska dielňa...

o

odstránil skúšanie, známky, telesné tresty, príkazy

-

úcta a láska voči dieťaťu a voči učiteľskému povolaniu

-

proti bifľovaniu a memorovaniu

-

uvedomelé a tvorivé osvojovanie učiva

-

názornosť

-

učebnice majú zodpovedať veku a vychádzať zo života národa

-

mravná výchova

Šlabikár nech sa používajú učebnice už v mladom veku

6, PEDAGOGICKÉ DIELO A PEDAGOGICKÉ NÁZORY J. A. KOMENSKÉHO A VÝZNAM JEHO DIELA PRE SÚČASNOSŤ

Jan Amos5 Komenský (28.03.1592 Nivnia – 15.11.1670 Amsterdam) je jednou z najvýraznejších osobností

v oblasti pedagogiky. V dôležitých pedagogických a metodických myšlienkach sa zhoduje s Ratkem, u neho však
cítiť solídnu osobnosť s náboženskými koreňmi. Na rozdiel od Ratkeho, ktorý sa predovšetkým zameral na
didaktiku, Komenský svojim myslením zasahuje celú oblasť pedagogiky. Svojimi učebnicami spisovateľsky
a s tvorivým nadšením veľmi výrazne ovplyvnil školstvo vtedajšej doby.

Prežil búrlivý život. Žil v období renesancie, reformácie (rozvoj remesiel, obchodu, objavenie Ameriky 100

rokov pred jeho narodením), šírila sa nová filozofia reprezentovaná Koperníkom, Descartom, Leibnitzom,
Newtonom a ďalšími.

5 Odvodené od učiteľa = miláčik

Komenský mladý osirel – vyrastal u tety v Strážnici, zažil požiar Uherského Brodu a vypálenú Strážnicu, nemal

ľahké a radostné detstvo. Ako 16–ročný študoval v Prešove. Karol Starší zo Žerotína ho poslal študovať do Nemecka
v Herbone, kde napísal dielo „Poklad jazyka českého“ (1612, najúplnejší slovník, presná gramatika, obzvlášť
ozdobné a výrazné slová a príslovia) a na VŠ v Heidelbergu. Po návrate učil a stal sa kazateľom, a neskôr biskup
a správcom školstva v službách jednoty českobratskej v Prešove (1614-1618), kde napísal „Listy do neba“ (rieši
vzťah medzi chudobnými a bohatými, kritika nespravodlivosti). V rokoch 1618-1622 pôsobil vo Fulneku, kde
prežíval šťastné roky, no postihla ho rodinná tragédia – manželka a 2 deti zomreli na mor. V roku 1620, po bitke na
Bielej hore, nastalo prenasledovanie českých bratov a v roku 1623 bola spálená vo Fulneku na námestí jeho
knižnica. Pod vplyvom týchto zážitkov napísal v úkryte v Brandýse nad Orlici satiricko-alegorické dielo „Labyrint
světa a raj srdce“ (filozofická práca – z neba sa pozerá na svet, na prácu ľudí), ktoré venoval Karlovi Staršiemu zo
Žerotína. V roku 1628 opúšťa ako exulant opúšťa národ, žije až do smrti v emigrácii (Poľsko, Anglicko, Švédsko,
Uhorsko, Holandsko, navštívil aj Slovensko – Skalica, Trnava, Lednice, Púchov) a myslí na Všeobecnú nápravu vecí
ľudských. Východisko vidí vo výchove a vzdelávaní mládeže. Škola je dielnou ľudskosti. Všade zdôrazňoval
humanitu a demokraciu pre všetkých ľudí na svete.

Vedecké diela: Komenský chápe svet v najhlbšom zmysle ako labyrint, nie je mu vlasťou, ale prípravou na druhý
svet. Cieľom jeho celého diela je christianizácia života, príprava človeka na nebeský život.

VEĽKÁ DIDAKTIKA – DIDAKTIKA MAGMA (1628 – 1632)


vrcholné a najvýznamnejšie dielo, patrí medzi pedagogické skvosty, 38 kapitol



všeobecné umenie ako naučiť všetkých všetkému



východiskom jeho didaktiky bola senzualistická Baconova filozofia: dôraz zmyslové

orgány, všeobecná a detská psychológia a Aristotelova filozofia



podáva veľmi rozsiahly návod na vyučovanie a výchovu – „Z každého kúska dreva síce

nemožno vyrezať Merkúra, ale z každého človeka sa stane človeka, ak ho budeme chrániť od skazenosti
a vychovávať správnou metódou.“



vzdelanosť si ctí veľmi vysoko, dôraz kladie na dobrotu, láskavosť



vedúca idea = paralelizmus – spočíva v tom, že harmonický svet je vybudovaný

v paralelných vrstvách: Boh, príroda a ľudia, na základe čoho vysvetlil v 5. kapitole svoju synkretickú metódu
(porovnávanie javov v prírode s vyučovaním), ktorú používal na aplikáciu vo výchove. Vychádzal z toho, že
v prírode sa zákonite dejú zmeny. Človek ju poznáva a zušľachťuje. V prírode vládne poriadok a ten sa má
realizovať i vo výchove. Všetko je založené na princípe prirodzenosti → výchovu i poriadok prispôsobiť
prírode.



v duchu pedagogického realizmu určuje zásadu prirodzených výchovných zásad



vychádza zo senzualizmu – základom poznania je zmyslové vnímanie, na základe toho sa

uplatňuje zásada názornosti a primeranosti



Didaktika je:

1. teória výchovy – ciele výchovy:

poznať seba a svet (vzdelanie)
ovládať seba
povzniesť sa k Bohu (zbožnosť)

2.

teória vyučovania – základný princíp = pansofický, vševedný (pansofia = veda, ktorá všetko

obsahuje), žiada dodržiavanie zásad:
A) slovo nasleduje až za vecami
B) vo vzdelávaní vládne paralelizmus jazyka, mysle a ruky
C) učenie musí vychádzať od veci, nie od slov
→

Žiakovi je poskytnuté:

vecné porozumie = rozumové schopnosti,
vzdelanie mysle = reč,
cvičenie jazyka a ruky

3. školská organizácia – základom je jednotná škola, rozčlenil stupne škôl – celú výchovu člení na 4 stupne

vždy po 6. rokoch života, každému obdobiu zodpovedá určitá škola:
A) Detstvo (1.- 6. r.) – priraďuje mu materskú školu, čím myslí vedomú, plánovitú materskú výchovu,
o ktorú je potrebné sa snažiť v každej rodine. Ide tu predovšetkým o cvičenie vonkajších zmyslov.
Predškolská výchova i prenatálne obdobie majú veľký význam.

B) Obecná škola (6.–12. r.) – určená pre všetkú mládež oboch pohlaví (nediferencovať deti –
bohaté/chudobné, vzdelávať i postihnuté deti), cvičia sa tu vnútorné zmysly, obrazotvornosť a pamäť. Nik
nemôže navštevovať C), kým neprešiel základnou nemeckou školou a nezískal v nej predstavu
o skutočnom živote.

C) Latinská škola (12.-18. r.) – má byť ako centrálna škola v každom okresnom meste. Vyučovanie sa
zameriava na hlbšie pochopenie toho, čo vnímame zmyslami, uprednostňuje sa vyučovanie dejepisu.
D) Kráľovská škola (18.-24. r.) – slúži k príprave na vyššie povolanie, má byť v každej provincii, má sa
prednostne pestovať vôľa a úsudok.



Model obsahu vzdelania:

1. materská škola – obohatenie predstáv z najbližšieho okolia + rozvoj zmyslového vnímania
2. 1. stupeň – elementárne vzdelanie (čítanie, písanie, počítanie)
3. 2. stupeň – abstraktné predmety (rétorika, dialektika, história, filozofia, aritmetika)
Ako prvý zaviedol školský rok, školské prázdniny, školský týždeň s počtom vyučovacích hodín i hromadné
vyučovanie.

ANALYTICKÁ DIDAKTIKA



spresnil pojem didaktika:
1. teória správneho vyučovania
2. vyučovať znamená uspôsobovať, aby sa žiaci učili s chuťou a dôkladne
3. teória výchovy – ovládať isté metódy vyučovania



v X. kapitole „Najnovšia metóda jazyka“ formuluje 187 zásad vyučovania, zdôrazňoval 3 zásady:
názornosti

primeranosti
aktivity

ďalšie zásady:

radšej málo, než mnoho

radšej stručnejšie, ako obšírnejšie
radšej jednoducho, než zložitejšie vysvetľovať
používať pomôcky, príklady
disciplína
zapájanie zmyslov !!!

INFOMATÓRIUM ŠKOLY MATEŘSKÉ


1. dielo v dejinách pedagogiky, ktoré rieši problematiku predškolskej výchovy (cieľ, obsah, formy)



určené pre rodičov a žiada od nich, aby sa starali o zdravie svojich detí a pripravovali ich na vstup do školy,

dieťa si má osvojiť striedmosť, čistotnosť, úpravnosť, šetrnosť, poslušnosť, úctivosť, ochotne pomôcť starším,
byť voči ním zdvorilý, pravdovravnosť, pracovitosť, naučiť sa hovoriť, ale aj mlčať, od mladosti treba dieťa
oboznamovať s vecami, ktoré ho obklopujú, vedieť o nich hovoriť. Rodičia majú poúčať dieťa krátko, ale
výstižne, vyžadovať disciplínu. Príklad je vo výchove najúčinnejší.



Dieťa – najdrahší poklad, rado sa niečím zaoberá – nebrániť mu v tom, detí sú ako mravce - znášajú,

prenášajú, budujú. Deti neslobodno strašiť školou, treba ich pripravovať na vzdelávanie, naučiť ich vážiť a ctiť
si učiteľa. Dieťa má prostredníctvom hry rozvíjať svoje zmysly a psychické procesy.

VŠEOBECNÝ PORADCA O NÁPRAVE VECÍ ĽUDSKÝCH


návod ako zmeniť celý svet k lepšiemu, hlavnou príčinou tejto zmeny je vzdelanie národov (spôsob zmeny

sveta)



má 7 častí, pričom v každej je uplatnený iný prístup:

1. panegersia (všebudenie) – všeobecné prebudenie ľudstva, nápravu vidí v reformovaní filozofie, politiky,

náboženstva

2. panaugia (všeožiarenie) – podmienky osvietenia rozumu, ktoré by viedli k náprave súčasnej i budúcej

spoločnosti

3. pansofia (vševeda) – ľudské poznanie je založené na 3 princípoch: vedieť, chcieť, môcť
4. panpédia (vševýchova) – riešenie problémov výchovných pôsobením od narodenia až po smrť
5. panglotia (všemluva) – zjednotenie ľudstva prostredníctvom umelého jazyka
6. panortosia (všenáprava) – návrh na nápravu jednotlivca spoločnosti, skupín, rodín, škôl, cirkvi, štátu
7. panuthesia (vševýzva) – výzva k dobrovoľnej účasti všetkých ľudí na náprave sveta

Učebnice:

BRÁNA JAZYKOV OTVORENA – JANUA LINGUARUM RESERATA


detská encyklopédia o prírode, človeku a Bohu, najvýznamnejšia učebnica latinčiny a reálií preložená do 22

jazykov, náročná pre žiakov, ku ktorej bola vypracovaná aj metodická príručka



vychádzal zo základných prvkov prírody – od nerastov cez rastliny a živočíchy až k človeku, bránou smrti

prichádza človek k Bohu



postupne zobrazuje všetky druhy ľudskej činnosti, popisuje vedu a umenie



zostavenie učebnice – novým spôsobom spájala vyučovanie jazykov s reálnym vyučovaním. V 100

kapitolách chcel 1000 vetami a 8000 slovami komplexne opísať základné otázky sveta, čiže spojenie medzi
slovom a vecným výkladom. Žiaci sa teda učili slovám = získavali vedomosti z latinského jazyka, ale aj veciam.



skrátil ju, prepracoval, napísal k nej „Predsieň“ (Vestibulum) – obsahovala ca. 1000 latinských výrazov

zhrnutých do 427 krátkych viet



spracoval ju aj v didaktickej podobe – „Schola ludus“ (Škola hrou) – obsahovala 8 divadelných hier, v ktorých

sprístupňuje učivo – poučné obrazy o svete, človeku a správnom vyučovaní v dramatickej forme

ORBIS PICTUS – SVET V OBRAZOCH


spracoval ho na základe zásady: „Nič nie je v rozume, čo predtým nebolo v zmysloch.“



podstatou sú 3 časti: obrazy vecí

ich názvy
ich stručný opis



zásady o orbise:

2. aby poznanie vecí a ich pomenovanie prebiehalo súbežne a využívalo sa súbežne všetkými zmyslami
3. aby sa vychádzalo pri vyučovaní od ľahšieho k ťažšiemu, od jednoduchšieho k zložitejšiemu, od názoru

k pamäti a odtiaľ k úsudku

4. aby vybraná látka učiva bola užitočná pre život, aby všetko prebiehalo s radosťou a bez prinútenia
5. aby vyučovanie slúžilo k vyučovaniu latinčiny, ale aby bol pripojený preklad v materinskej reči



spojil tu množstvo materiálu, hĺbku a jednoduchosť, kde pri vyučovaní systematicky využíval

obrázky, pod ktorými stálo v latinčine, čo je na obrázku a napokon ešte v nemčine.

J. A. KOMENSKÝ A UČITEĽSKÁ PROFESIA



nadviazal na predchádzajúce osobnosti zaoberajúce sa problémom učiteľstva



človek je najtvárnejší zo všetkých tvorov



základná výchovná požiadavka – ľudskosť = základný cieľ výchovy a vzdelávania, začínajú

ju v deťoch pestovať rodičia, učitelia



požiadavky na učiteľa (Vševýchova):

1. každý učiteľ má byť taký, akými má spraviť iných
2. má poznať spôsoby, ako urobiť takými iných
3. má byť horlivý vo svojom diele
4. má byť dobrým psychológom = dobre poznať žiakov – vypracoval 6 typov nadania:

a)

bystrí, dychtiví, povoľní

b)

vtipní ale váhaví (treba ich povzbudiť)

c)

vtipní a učenliví, ale spurní (treba ich usmerniť)

d)

povoľní a zároveň dychtiví po učení

e)

tupí a ešte k tomu mdlí a leniví (ťažko vychovať)

f)

tupí, zvrátení a spurní



učiteľ je podľa Komenského didaktikom a pedagógom – východiskom pre učiteľskú

prácu bola univerzálna požiadavka pansofistického vzdelávania a výchovy, t.j. získať poznatky o celku sveta =
poznať prírodu + ľudský svet + duchovnú, božiu oblasť → výchova a vzdelávanie mali obsahovať výber z toho,
čo je pre ľudský život podstatné = omnia a tomuto jeho krédu slúžia: Brána jazykov, Orbis a Panpédia (→
nielen konkrétne veci, ale aj základy, príčiny, ciele, všetko najdôležitejšie, čo sa deje)– malo sa dôjsť
k všestrannosti, ktorú nazýval univerzálny kult, ktorého základom je vzťah tela a mysle. Pozornosť venoval
i konaniu (nielen poznaniu) ako praktickému výsledku univerzálneho kultu.



Komenský je zakladateľom vedy o výchove = pedagogika. Dôraz kládol na žiakovu

aktivitu a vzťah učiteľa a žiaka. Vo vyučovaní odporúčal pansofickú metódu



ústny prejav učiteľa má byť: jasný, zrozumiteľný, pochopiteľný, reč má byť formálne

pekná, má slúžiť obsahovej náplni, účinok slov má byť estetický, dialóg považuje za najdôležitejší v rámci
vyučovania



neoddeliteľnou súčasťou je skúšanie a opakovanie, slúži k tomu, aby učiteľ zistil, či sa

žiaci niečo naučili, či tomu rozumejú a vedia to využiť v praxi



význam školy:

prehlbovanie vedomostí

príprava na život
celý život sa stáva školou



bol zásadne proti telesným trestom, vzdelávanie nemá byť sprevádzané trestom



náročnosť učiteľského povolania:



učiteľská práca utvára živého človeka



pomáha uchovávať hodnoty minulej kultúry



utvára budúcnosť



nie každý sa hodí na toto povolanie, je to boží dar, poslanie



zastávať myšlienky celoživotného vzdelávania



všetko záleží na dobrom začiatku – najmladších žiakov by mali učiť najlepší

a najskúsenejší učitelia, aby získali od začiatku čo najlepšie vedomosti

J. A. KOMENSKÝ - SLOVENSKÁ ŠKOLA A PEDAGOGIKA



3 spôsoby šírenia jeho myšlienok:

1.vydávanie učebníc
2.Komenského študenti prichádzajú na Slovensko a šíria jeho myšlienky
3.jeho pokračovatelia na Prešovskom lýceu, v Levoči a v Banskej Bystrici



vplyv Komenského: propagovali a napodobňovali ho:

17. stor.: Eliáš Ladiver

Ján Bayer
Izák Caban

18. stor.: Matej Bel – zastával vzdelanie pre všetkých

Samuel Tešedík – spájanie teórie a praxe

Daniel Lehocký – uplatňoval myšlienku „škola – dielňa ľudskosti“

19. stor.: Ján Kollár – uviesť do života plán školskej reformy

Ľudovít Štúr – vzdelávanie v materinskom jazyku a ideál všeľudskosti

August Horislav Škultéty, Samuel Ormis, Ján Kadavy – profesori na patronátnych
gymnáziách

propagátormi myšlienok Komenského boli i slovenské pedagogické časopisy: Domácnosť

a škola, Dom a škola

20. stor.:

osobnosti píšuce rozsiahle diela o Komenskom: Ján Kvačala, Ľ. Rízner, Jozef Hendrich, Jozef
Mátej, F. Karšay

5. 11. 1919 bola založená UK.

VÝZNAM KOMENSKÉHO PRE DNEŠNÚ DOBU



položil základy pedagogiky ako vedy



v duchu demokracie požaduje vzdelanie všetkých vo všetkom



sústavné (celoživotné) vzdelávanie



učenie má byť radostné, učiteľ si má budovať kladný vzťah k žiakom



Komenský = učiteľ národov, vychovávateľ k mieru



pretváranie človeka a sveta výchovou



nahradenie stredovekej verbálnej metódy metódou názornou založenou na zmyslovom vnímaní

7, ČESKÁ PEDAGOGIKA 19. STOROČIA /ANALÝZA PEDAGOGICKÉHO DIELA A PEDAGOGICKÝCH NÁZOROV G. A. LINDNERA A K. S.
AMERLINGA/.

Česká pedagogika 19. storočia – G.A. Lindner, K.S. Amerling
Novodobá česká pedagogická teória má svoje začiatky v národnom obrodení na prelome 18. a 19. storočia. V dobe
neutešeného stavu základného školstva sa na českom vidieku objavuje pokrokový typ vlasteneckých učiteľov, ktorí
sa snažili pomáhať širokým ľudovým vrstvám osvetovou prácou a súčasne čeliť silnejúcej germanizácii. Títo učitelia
neskôr vystupujú nielen s požiadavkou školskej reformy ale aj lepšieho sociálneho zabezpečenia učiteľov.
K takýmto učiteľom patrili okrem mnohých iných aj G.A. Lindner a K.S. Amerling.

GUSTAV ADOLF LINDNER 1828 – 1887 zakladateľ systému českej pedagogiky ako vedy a prvý profesor filozofie
a pedagogiky na obnovenej českej univerzite, mnohými historikmi pedagogiky považovaný za najväčšieho českého
pedagóga po Komenskom na ktorého svojim dielom kontinuálne nadviazal.
Narodil sa v ROŽĎALOCIACH pri Jičíne a po prechodnom pobyte v katolíckom seminári študoval na filozofickej
fakulte vtedajšej Karlovej – Ferdinandovej univerzity v Prahe. Po vysokoškolských štúdiách učil ako stredoškolský
profesor postupne na gymnáziách v Prahe, v Rychově a napokon na gymnáziu v Jičíne, kde bol v roku 1855 z čisto
osobných dôvodov

katechétom Kotrbelcom udaný pre svoj liberlizmus a údajnú neúctu k cirkvi. Po vyšetrovaní bol za trest preložený
na nemecké gymnázium v slovinskej CEJLI, kde vo vyhnanstve strávil 16 rokov. Aj keď Lindner spočiatku písal
takmer výhradne po nemecky prejavoval otvorene svoje české národné zmýšľanie. Ako liberálny demokrat bol
otvoreným odporcom rímskokatolíckej cirkvi, dedičského šlachtictva a habsburgskej monarchie. Vystupoval
rozhodne proti rasovej nenávisti, národnostnému útlaku a nerovnoprávnym vzťahom medzi národmi i ľuďmi.
V Cejli okrem iných spisov napísal v roku 1868 svoju najvýznamnejšiu filozofickú prácu ZÁHRADA ŠTĚSTÍ – ako
polemiku namierenú proti cirkevným dogmám a pápežskej neomylnosti.
Po návrate do Čiech v roku 1871 sa Lindner stal riaditeľom nemeckého gymnázia v PRACHATICIACH. O rok neskôr
bol vymenovaný za riaditeľa českého učiteľského ústavu v KUTNEJ HORE – tu sám prednášal psychológiu
a pedagogiku.
Pri ústave zriadil seminár pre učiteľov v činnej službe. Zriadil tu i dielne, kde žiaci pod vedením remeselníkov
zhotovovali rozmanité pomôcky na vyučovanie. Pracovali tiež v školskej záhrade a ústav mal tiež veľmi dobre
vybavenú knižnicu.
Za vzornú prácu bol čoskoro poverený funkciou okresného školského inšpektora. Už v sedemdesiatich rokoch 19.
storočia sa dvakrát pokúšal učiť na univerzite. Toto jeho prianie sa naplnilo až v roku 1882, kedy sa stal prvým
profesorom pedagogiky a filozofie na obnovenej českej univerzite v Prahe. Po krátkej dobe svojho vysokoškolského
pôsobenia sa Lindner stal všeobecne uznávaným a rešpektovaným kultúrnym a vedeckým pracovníkom v Čechách.
Pedagogické názory – Po svojom nástupe na univerzitu sa Lindner odkláňa od herbartizmu, ktorého bol spočiatku
veľkým stúpencom a prechádza k výchovnému evolucionizmu, ktorý ho viedol k snahe vybudovať pedagogiku
prirodzenú a sociálnu.
Pod vplyvom COMTA a SPENCERA Lindner zdôrazňuje význam vzťahu výchovy a spoločnosti, jej spoločenskú
funkciu a potrebu spoločenského zamerania výchovy. V duchu názorov DARWINA a jeho evolučnej náuky uznáva
veľkú výchovnú moc prírody i dedičnosti a zaujíma sa o otázky ontogenézy a fylogenézy. Cieľ výchovy chápal
sociálne, proti jednostrannému intelektualizmu zdôrazňoval tiež estetickú, telesnú a pracovnú výchovu.
Lindner zo zásady odmieta telesné tresty. V škole zamýšľa vychovať občana síce sebavedomého, ale zároveň
altruisticky založeného. Hovorí, že škola je miesto vážnej práce nie detskej hry. Žiada zriadenie školských dielní aj
na stredných školách. Vo vyučovaní kladie na prvé miesto národný moment, s odvolaním sa na Komenského
ukladá elementárnej výchove dôkladné ovládanie materinského jazyka.
Lindner vychádza z názoru, že človek je vychovávaný i spoločnosťou podľa zákona asimilácie. Na rozdiel od
individualistu Rousseaua Lindner hovorí „ člověk jednotík jest toliko jedinou buňkou v organismu společnosti“.
Preto sa úmyselná a vedomá, skutočne ľudská výchova musí spoliehať na dva činitele – na prírodu a spoločnosť.
V rámci dodržiavania predpisov z roku 1888 o povinnosti používať v obecnej škole učebné pomôcky, Lindner
odporúčal učiteľom prácu s diagramami.
V počiatočnom vyučovaní čítania zvádzal metódu analyticko-syntetickú. Okrem pedagogiky a estetiky sa Lindner
venoval aj psychológii a sociológii. Z hľadiska sociológie usudzoval, že zlepšenie hospodárskych
pomerov bude možné dosiahnuť iba výchovou. Sociálnym chápaním výchovy položil Lindner základy českej
sociálnej pedagogiky.
Lindner bol známy aj ako autor učebníc. Preslávila ho najmä učebnica empirickej psychológie , ale aj učebnice pre
učiteľské ústavy VŠEOBECNÉ VYCHOVATELSTVÍ – 1878 a VŠEOBECNÉ VYUČOVATELSTVÍ – 1878, či ÚVOD DO STUDIA
FILOSOFIE.
Mimoriadne zásluhy v oblasti dejín pedagogiky si získal Lindner ako redaktor a čiastočne aj ako vydavateľ
významnej zbierky KLASICI PEDAGOGIKY vychádzajúcej vo Viedni od roku 1876. V rámci nej vydal nemecký preklad
Komenského Veľkej didaktiky a Helvétiovho spisu O človeku. Vydal tiež diela Diesterwega u ktorého podobne ako
u Pestalozziho oceňoval jeho pokrokovosť spočívajúcu v odpore proti všetkému spiatočníckemu v oblasti národnej
výchovy a vzdelania. V rokoch 1879 – 1881 bol Lindner redaktorom časopisu PEDAGOGIUM, ktorý sa jeho zásluhou
stal prvou českou pedagogickou revue. Lindner vychádzal z nutnosti duchovného a mravného povznesenia
českého učiteľstva, oslobodeného od cirkvi a útlaku školských úradov. Vyžadoval, aby každý „ riadny, svojich
povinností dbalý učiteľ mal možnosť stúpať od učiteľstva na školách najnižších až po školy vysoké“.
Dôrazne požadoval vysokoškolské vzdelávanie učiteľov základných škôl. Zároveň navrhol, základnú koncepciu
tohto vzdelávania. Podľa neho sa na učiteľských ústavoch v prvom ročníku mali učiť dejiny pedagogiky, v druhom –
všeobecné vyučovateľstvo, v treťom všeobecné vychovávateľstvo a vo štvrtom ročníku školské zákonodarstvo.
Svoje názory na nevyhnutnosť vysokoškolského vzdelávania učiteľov odôvodnil v spise VYSOKÁ ŠKOLA
PEDAGOGICKÁ (1874).
Lindner napísal celý rad štúdií a článkov ZÁKLADNÍ OTÁZKA ŠKOLNÍ PEDAGOGIKY (1875), DIDAKTICKÝ
MATERIALISMUS (1885) v ktorých je badať jeho odklon od Herbarta. Významné dielo ENCYKLOPEDICKÁ PŘÍRUČKA
VYCHOVAVATELSTVÍ (1882) obsahuje sústavu pojmov nielen zo všeobecnej pedagogiky a didaktiky usporiadaných
podľa abecedy, ale tiež z metodiky všeobecnej a špeciálnej, dejín školstva a pedagogiky, kultúrnych dejín,
prehľadov zákonodarstva a štatistiky, psychológie, etiky a logiky.

Rozhodujúca Lindnerova zásluha je v jeho snahe preorientovať českú pedagogiku od herbartizmu na moderné
európske smery pedagogického myslenia v spojení s domácimi tradíciami školskými, učiteľskými, pedagogickými.
Význam Lindnera ako pedagogického teoretika je najmä:
1. v snahe poskytnúť pedagogike vedecké základy
2. v úsilí o vytvorenie začiatkov sociálnej pedagogiky
3. v prepracovaní hlavných didaktických problémov školy základnej i strednej
4. v úsilí o skvalitnenie úrovne učiteľského vzdelania.

KAREL SLAVOJ (SLAVOMÍR) AMERLING 1807 – 1884
V duchu národných tradícií prichádza s premysleným plánom reformy základnej školy v polovici 19. storočia Karel
Slavomír Amerling.
Pôvodným povolaním lekár, neskôr pedagóg, národný buditeľ, budovateľ „BUDČE“ ako „národného výchovného
ústavu“, riaditeľ prvej českej hlavnej školy v Prahe zriadenej v roku 1848.
Amerling už v mladosti cestoval po Európe a na týchto cestách spoznával školstvo jednotlivých krajín. Vytýčil si plán
osvetovej práce medzi českým ľudom v ktorom zdôraznil najmä nevyhnutnosť vzdelávania národných učiteľov.
O svojom pláne informoval na prednáškach v Klementíne v nedeľných pokračovacích školách. Zároveň sa rozhodol
zriadiť veľkolepý vychovávateľský ústav pre vedecké bádanie a šírenie vedomostí medzi ľudom. V roku 1839 zahájil
výstavbu ústavu BUDEČ, ktorý sa mal stať akousi ľudovou univerzitou (akadémiou) a vzorným štvorročným
seminárom. Ústav mal vzdelávať učiteľov národných škôl, vzorných priemyselníkov ale aj
vychovávateľky, matky a gazdiné. V budove ústavu boli chemické laboratóriá, dielne, posluchárne, knižnica
a nemocnica. V Budči Amerling vykonával známe pražské vychovávateľské porady na ktorých propagoval zásady
Komenského Didaktiky. Ústav však z nedostatku finančných prostriedkov zakrátko zanikol. V júli 1848 uverejnil
Amerling v časopise POSEL Z BUDČE svoj NÁVRH PRO NÁRODNÍ ŠKOLY, VYPRACOVANÝ PRO ČTVRTOU, TOTIŽ
ŠKOLSKOU SEKCI NÁRODNÍHO VÝBORU. Návrh dáva pred formálnou stránkou prednosť obsahovej. Je zameraný
na rozvíjanie všetkých vlôh dieťaťa
prostredníctvom vecného vzdelania.
V prvej časti Návrhu je vymedzený výchovný cieľ na národných školách spolu s prostriedkami pomocou ktorých
mal byť dosiahnutý. V druhej časti sú špecifikované jednotlivé druhy národných škôl, pod ktoré zahŕňal školy pre
deti od 2 do 14 rokov.
Cieľom takejto školy mala byť príprava človeka, ktorý bude tvorivo rozvíjať vedu, umenie i priemysel a pritom
rešpektovať morálne princípy svojej spoločnosti. V Amerlingovom Návrhu vystupuje do popredia požiadavka, aby
žiaci boli vychovávaní v súlade s duchom doby, a sústavne všestranne vzdelávaní.
Národné školstvo Amerling vo svojom Návrhu delí na: škôlky, prípravovne a vecnice.
Škôlky mali mať dve triedy. a) školu materskú pre deti 2 až 3 ročné
b) opatrovňu pre deti 4 až 5 ročné
Prípravovne sa mali skladať z : a) názorne pre deti 6 ročné
b) odlukovne pre deti 8 ročné
c) putovne pre deti 9 ročné
d) náukovne pre deti 10 ročné
e) priemyslovne pre deti 11 ročné
f) účtovne pre deti 12 ročné
g) vedomne pre deti 13 – 14 ročné
Po prvý raz v histórii sa materské školy tak dostávajú do systému českej školskej sústavy a začína sa používať
názov „materská škola“.
V Návrhu boli tiež uvedené učebnice pre žiakov – vrátane Komenského Orbis pictus. Uvádzajú sa tiež učebné
pomôcky a knihy pre učiteľa.
Nedostatkom Návrhu bolo veľké množstvo predmetov a neúmernosť rozsahu učebnej látky, často zachádzajúcej
do detailov. Ďalším nedostatkom bola tiež terminologická neujasnenosť a vyumelkovanosť pôsobiaca až
nezrozumiteľne.
V novembri 1848 bol Amerling vládou menovaný riaditeľom prvej českej hlavnej školy , na ktorú bol prenesený
názov BUDEČ. Tu Amerling až do svojho penzionovania v roku 1868 prednášal pedagogiku, fyziológiu, psychológiu
a antropológiu. Ako spolupracovník Priemyselnej jednoty vydával spisy populárneho charakteru určené českému
učiteľstvu aj najširšej verejnosti.
Oboznamoval tak českú verejnosť s prírodnými vedami, najmä s chémiou a technológiou.
Amerlinga možno považovať za zakladateľa vecného vyučovania – prvouky. Podobne ako Pestalozzi súcitil
s utrpením chudobných a veril, že hospodársky blahobyt povedie k zdokonaleniu výroby. Veril, tiež že zmenšením
fyzickej biedy ľudu sa zmenší i počet postihnutých detí . Týmto názorom bol vedený aj pri zakladaní prvého ústavu

pre postihnuté deti, ktorý bol vďaka nemu otvorený v Prahe na Hradčanoch v roku 1871 a ktorý dostal názov
ERNESTÍNUM.
V ňom chovancov vychovával remeselnou prácou, aby im umožnil viesť plnohodnotnejší život.
Amerling sa zaslúžil aj o rozvoj dievčenského školstva – dovtedy zanedbávaného. Jeho žiačka BOHUSLAVA RAJSKÁ
najskôr učila súkromne v Litomyšli dievčatá variť a domáce práce. Neskôr založila vzdelávací krúžok meštianskych
žien a dievčat žien a dievčat – ten sa stal základom prvej vyššej dievčenskej školy s českým vyučovacím jazykom
v Amerlingovej BUDČI.
Amerlingove snahy o zavádzanie reálií a názornosti do vyučovania v rokoch 1858 – 1865 vyústili do vydávania
školských obrazov zachytávajúcich v 5 oddieloch so 16O listami názorný materiál o zvieratách, rastlinách, i o živote
v prírode podľa jednotlivých mesiacov a tiež o ľudskej práci v remeselníckych dielňach a na poliach.
Zatiaľ čo Amerlingové prednášky sa stretávali s veľkým ohlasom, jeho literárne práce najmä prírodovedné čitateľov
odrádzali pre svoju nezrozumiteľnosť. Na sklonku života prešiel od prírodnej filozofie k mysticizmu až poverčivosti.

8. ŠKOLSTVO NA SLOVENSKU V OBDOBÍ NÁRODNÉHO OBRODENIA. ŠKOLSKÉ REFORMY MÁRIE TERÉZIE A JOZEFA II.

Z BRŤKOVEJ

Národné obrodenie bolo u nás oneskorené a malo špecifické podmienky.
Školstvo v Uhorsku sa vyvíjalo v oveľa zložitejších hospodárskych a politických pomeroch ako v ostatných častiach
monarchie.
Najhoršia situácia bola najmú v oblasti výchovy dedinskej mládeže a mestskej chudoby. Počet škôl sa na dedinách
po vyhnaní Turkov postupne zväčšoval, ale všetky boli v žalostnom stave.
Mária Terézia po zreformovaní rakúskeho školstva sa pokúsila aj o reformu škôl v Uhorsku, o ich zjednotenie
a poštátnenie.
Avšak centralizačné a germanizačné tendencie jej zámeru boli priezračné, odpor však s premyslenou taktikou
i s nemalým kompromisom postupne zdolala a siahla najprv na tie články školskej sústavy, kde čakala menší odpor.
Začala s reformou trnavskej univerzity a so zakladaním odborných škôl.
Univerzity mali plniť nielen konfesionálne poslanie, ale mali sa stať aj strediskami nových myšlienkových prúdov
a vedeckej činnosti. K podstatnejším zmenám došlo r. 1762 konštituovaním učiteľského štúdia, a to aj pre potreby
protestantov a v r. 1769 zriadením lekárskej fakulty.

Novým študijným poriadkom, podpísaným 4. novembra 1770 sa trnavská univerzita stala štátnou kráľovskou
univerzitou. V dôsledku tejto zmeny došlo aj k ďalším organizačným zmenám: filologická fakulta sa premenila na
akademické (univerzitné) gymnáziu, právnická fakulta prešla úplne pod právomoc rektora, lekárska fakulta sa
organizovala podľa viedenskej, štúdium na nej trvalo päť rokov, kým na iných fakultách zväčša tri.
I napriek tomu, že panovníčka zreformovanú univerzitu vybavila novými dotáciami, zabezpečila finančné
prostriedky aj pre platy civilných profesorov, v roku 1777 ju preložila do Budína.

Druhú jezuitskú univerzitu v Košiciach tereziánska reforma nepostihla v takej miere, pretvorila sa na kráľovskú
akadémiu.
V Banskej Štiavnici sa už v 1. polovici 18. storočia vyvinula prechodná inštitúcia výchovy banských odborníkov,
z ktorej vznikla v roku 1737 banská škola. V decembri 1762 M. Terézia rozhodla zriadiť v B. Štiavnici vysoké banské
učilište, predbežne s praktickým zameraním, na ktoré sa mohli prijímať len absolventi filozofických fakúlt.
Dekrétom zo 14. apríla 1770 M. Terézia povýšila túto školu, po zriadení ďalších katedier teoretických predmetov, na
Banskú akadémiu. Štúdium sa predĺžilo na tri roky a prednášalo sa na nej aj lesníctvo a podvojné účtovníctvo.
V Senci na podnet kancelára grófa F. Eszterházyho založila M. Terézia v r. 1763 Collegium oeconomicum.
Collegium malo pripravovať vedúcich úradníkov v štátnej správe, zememeračov, ekonómov a správcov
veľkostatkov.
Vyučovanie zverila piaristom. Štúdium bolo trojročné a prijímali naň absolventov filozofie. Škola nemala dlhého
trvania, v júni 1776 zhorela a už sa neobnovila.

RATIO EDUCATIONIS

Mária Terézia na odporúčanie uhorskej kancelárie schválila 2. augusta 1777 predložený elaborát ako osobitnú
štátnu normu pre Uhorsko, ktorá potom bola publikovaná pod názvom Ratio educationis .. (Sústava verejnej
výchovy a všetkého školstva v uhorskom kráľovstve a k nemu pripojených provinciách, zv. I., Viedeň 1777).
Ratio obsahuje jednotnú školskú sústavu od národných škôl po univerzitu. Časť o ľudových školách je najmenej
prepracovaná (len 29 strán, o gymnáziách je 113 strán a o akadémiách 91 strán).

Ratio obsahuje okrem organizácie školstva študijný a disciplinárny poriadok, normy pre telesnú, rozumovú
a mravnú výchovu a administratívne predpisy. Ratio je na svoju dobu vynikajúce dielo. Nadväzuje na pokrokové
tendencie, uplatňujú sa v ňom už vtedajšie vládnuce pedagogické zásady, má interkonfesionálne znaky
a mimoriadnu pozornosť venuje telesnej výchove. Podľa neho má byť cieľom výchovy občan, prakticky a primerane
vzdelaný svojmu spoločenskému postaveniu. Celé dielo sa člení podľa jednotlivých stupňov a typov škôl podľa
vtedajšej spoločenskej štruktúry.
Ratio educationis nevymedzilo školopovinnosť. Až Jozef II. prvý uzákonil (1788) obdobie školopovinnosti od 6. do
12. roku a vytýčil aj sankcie.
Ratio educationis vytyčuje vyučovacie ciele a obsah vzdelávania utilitaristicky, so zreteľom na potreby zamestnania
jednotlivých spoločenských tried.
Ration educationis rozdeľuje školy na ľudové a latinské.
Ľudové školy sa delia podľa množstva vyučovacích predmetov, ktoré určuje zamestnanie a osídlenie obyvateľov
a podľa počtu učiteľov na štyri typy:
1, ľudové školy na dedinách pre potreby roľníkov s jedným učiteľom
2, ľudové školy v mestečkách pre potreby remeselníkov s dvoma učiteľmi
3, ľudové školy v mestách pre remeselníkov a obchodníkov s tromi učiteľmi
4, ľudové školy vzorné alebo normálky v sídlach dištriktov, na ktorých sa vzdelávali aj učitelia ľudových škôl.

Ratio educationis rozdeľuje latinské školy do troch stupňov:
1, Gramatické školy (I. – III. triedy). V nich sa mala mládež pripravovať na ďalšie vzdelávanie, alebo aj na životné
povolanie, na remeslo, obchod, poľnohospodárstvo, na nižších úradníkov, na vojenskú dráhu.
2, Druhým stupňom boli dve humanitné triedy, ktoré s gramatickými tvorili gymnázium. Na týchto sa rozširovalo
všeobecné vzdelanie a mladíci sa pripravovali buď na vyššie školy, alebo do praktického života, za kňazov, učiteľov
gramatických škôl, za tajomníkov magnátov, knihovníkov alebo správcov rodinných majetkov.
3, Tretí stupeň latinskej školy tvorili akadémie, na ktorých sa gymnaziálne štúdiá dopĺňali dvojročným kurzom
filozofie a dvojročným kurzom práva. Podľa Ratio educationis úlohou akadémií bolo poskytovať dokonalejšie
vzdelanie a šľachtickí mladíci si na nich mali dokončievať svoje štúdiá.

OD INAKADE

ŠKOLSKÉ REFORMY V UHORSKU
Školské pomery v Uhorsku v období tereziánskych reforiem – Školstvo v Uhorsku sa vyvíjalo za oveľa zložitejších
hospodárskych i politických pomerov ako v iných častiach monarchie. Najhoršia situácia bola vo výchove dedinskej
mládeže a mládeže mestskej chudoby.
Po vyhnaní Turkov sa počet škôl na dedinách postupne zväčšoval, no všetky boli v žalostnom stave a ani poddaní
o ne nestáli. Negramotný ľud však nežil celkom nekultúrne – vytváral si vlastnú duchovnú i materiálnu folkloristickú
kultúru.
Koncom 16. storočia bolo v Uhorsku len 173 škôl, z toho bolo 127 latinských a 46 dedinských. Na území Slovenska
z tohto počtu bolo 78 latinských a 29 dedinských – čo bolo menej ako polovica stavu pred vpádom Turkov do
Uhorska.
Podobne na tom boli stredné a vyššie školy – kolégiá a univerzity. Preto sa Mária Terézia – po zreformovaní
rakúskeho školstva (Felbigerom) pokúsila o reformu škôl v Uhorsku – o ich zjednotenie a poštátnenie.
Školská reforma však narazila na odpor uhorských stavov – vyššej šľachty a cirkevných predstaviteľov. Premyslenou
taktikou však Mária Terézia siahla najskôr na tie články školskej sústavy, kde predpokladala najmenší odpor –
začala s reformou Trnavskej univerzity a výstavbou odborných škôl.
Reforma Trnavskej univerzity – (založená v roku 1635 Petrom Pazmánym).
Doba žiadala, aby sa univerzity stali strediskami nových myšlienkových prúdov a vedeckej činnosti. Prvé zmeny
nastali už v roku 1753 –no týkali sa len metodických otázok. K podstatnejším zmenám došlo v roku 1762 – kedy sa
konštituovalo učiteľské štúdium – a to pre potreby protestantov.
Ďalšia zmena nastala v roku 1769 – keď sa na Trnavskej univerzite zriadila lekárska fakulta a na filozofickej fakulte
pribudli nové študijné odbory – rečníctvo, svetové dejiny, kameralistická náuka (náuka o financiách), šerm, tanec,
geometria, prírodné vedy, civilné a vojenské staviteľstvo a kreslenie.
Novým študijným poriadkom z roku 1770 (NORMA STUDIORUM) sa Trnavská univerzita stala štátnou kráľovskou
univerzitou. Potom došlo k ďalším organizačným zmenám.
Filozofická fakulta sa premenila na akademické /univerzitné/ gymnázium, kde sa okrem bežných predmetov mali
vyučovať aj národné jazyky – nemčina, slovenčina, maďarčina.
Právnická fakulta – dovtedy spadajúca pod ostrihomského arcibiskupa prešla úplne pod právomoc rektora
a pribudli jej ďalšie študijné odbory. Niektoré zmeny v študijných odboroch nastali aj na teologickej fakulte.
Lekárska fakulta sa organizovala podľa viedenského vzoru – štúdium na nej trvalo 5 rokov, kým na iných 3 roky.

Miesta sa začali obsadzovať konkurzom, pričom na filozofickej fakulte mohli až do zrušenia jezuitského rádu učiť aj
jezuiti.
Panovníčka takto zreformovanú univerzitu vybavila novými dotáciami získanými z majetkov zrušenej jezuitskej
rehole, zabezpečila finančné prostriedky aj platy civilným profesorom, no v roku 1777 ju preložila do Budína.
Druhú jezuitskú univerzitu v Košiciach tereziánska reforma natoľko nepostihla, pretvorila sa však na Kráľovskú
akadémiu.

Vznik nových stredných odborných a vysokých škôl – tereziánske reformy boli dôslednejšie uplatňované v prípade
týchto typov škôl.
Na území Slovenska v tomto čase vznikli dve štátne vysoké školy – technicko-ekonomickej školy v Senci a banskej
akadémie v Banskej Štiavnici.
COLLEGIUM OECONOMICUM v SENCI – založila Mária Terézia dekrétom zo 14. septembra 1763, na podnet
kancelára Eszterházyho. Ten dal k dispozícii budovu, pozemok a 20 tisíc zlatých. Collegium Oeconomicum malo
pripravovať vedúcich úradníkov štátnej správy, zememeračov, ekonómov a správcov veľkostatkov. Vyučovanie
panovníčka zverila osvedčeným piaristom.
Učebný plán mal 6 hlavných odborov. Štúdium bolo 3 ročné a prijímali naň absolventov filozofie. Táto vysoká škola
mala krátke trvanie – v roku 1776 budova zhorela a už ju nikto neobnovil. Jej funkciu prevzali sčasti filozofické
a právnické fakulty.
BANSKÁ AKADÉMIA V BANSKEJ ŠTIAVNICI – v tomto banskom meste sa už v prvej polovici 18. storočia vyvinula
prechodná inštitúcia na výchovu banských odborníkov. Z tejto inštitúcie dekrétom zo 6. augusta 1737 vznikla
banská škola s pravidelnou teoretickou i praktickou výučbou a s pevným študijným plánom.
V decembri 1762 Mária Terézia na návrh Dvorskej kancelárie rozhodla zriadiť v Banskej Štiavnici vysoké banské
učilište – predbežne s praktickým zameraním, na ktoré mohli prijímať len absolventov filozofickej fakulty.Teoretické
predmety a banské právo sa dočasne prednášali na pražskej jezuitskej univerzite. Dekrétom zo dňa 14. apríla 1770
Mária Terézia povýšila túto školu – po zriadení katedier teoretických predmetov na Banskú akadémiu. Štúdium sa
predĺžilo na tri roky a prednášalo sa na nej aj lesníctvo a podvojné účtovníctvo.
Stav stredných a elementárnych škôl pred reformou – Obraz o stave školstva mal ukázať súpis škôl, ich budov,
fondov, školských poriadkov, žiakov a učiteľov a ich hmotného zabezpečenia. Dvorná študijná komora na čele
s arcibiskupom Barkóczym na základe tohto súpisu mala pripraviť návrh na reformu katolíckeho školstva.
Barkóczymu sa súpis nepodarilo urobiť – po jeho smrti (1765) ho dokončila študijná komisia a presadila, aby do jej
kompetencie prešli aj školské veci protestantov.
I keď súpis nebol úplný a definitívny, predsa poskytol podklad na prípravu reformy. Podľa tohto súpisu z roku 1766
bolo v celom Uhorsku 143 latinských škôl – z toho na Slovensku 76 a to 49 katolíckych a 27 protestantských.
Dôvodom pre reformu latinských škôl bola ich upadajúca úroveň – mládež nepripravovali dostatočne ani pre život
ani na univerzitné štúdiá. Súpis tiež ukázal, že sieť latinských škôl mala veľké disproporcie – v niektorých župách ich
bolo zriadených veľa, v iných bola sotva jedna.
Ešte v horšom stave boli dedinské elementárne školy. V celom Uhorsku bolo v roku 1766 v 8744 obciach len 2845
ľudových škôl. Z toho bolo na Slovensku 872 – s veľkými rozdielmi v jednotlivých župách. Podľa toho aj vyzerala
vzdelanostná úroveň obyvateľstva. Len malá časť týchto škôl skutočne fungovala – pre zlý stav budov,
nedostatočný počet učiteľov, nezáujem roľníckych rodičov o vzdelanie detí. Preto asi v polovici počtu fungujúcich
škôl bol počet zapísaných žiakov menší ako 10. Platy učiteľov boli ponižujúco nízke 20 až 30 forintov ročne, k tomu
nejaké naturálie (pár pecňov chleba, niekde isté množstvo mäsa, pár čižiem, kabát alebo klobúk).
Na dedinských školách, o ktoré sa starali rehole alebo protestantské kolégiá, bolo vyučovanie na lepšej úrovni, lebo
ich obsadzovali aj učiteľmi pedagogicky vzdelanými na filozofických kurzoch alebo gymnáziách.
Reforma školstva podľa Ratio educationis z roku 1777 - Keďže uhorská študijná komisia sa s vypracovaním návrhu
na reformu neponáhľala, panovníčka 2. augusta 1777 schválila návrh vypracovaný dvornou študijnou komisiou pod
vedením Jozefa Urményiho a vydala ho pod názvom Ratio educationis publicae totiusque litterariae per regnum
Hungariae et provincias eidem.
adnexas. Tomus I. Vindobonae 1777 – Sústava verejnej výchovy a všetkého školstva v uhorskom kráľovstve
a provinciách k nemu pripojených. Zv. I. Viedeň 1777. Jeho spoluautorom bol Daniel Tersťanský a neoficiálne aj
ADAM FRANTIŠEK KOLLÁR.
Touto reformou sa v Uhorsku utvorila relatívne jednotná školská sústava, lebo sa týkala všetkých stupňov škôl –
i keď nie úplne a definitívne. Neúplné a nedôsledné boli smernice o ľudových školách. O dva roky neskôr vyšla
„Krátka inštrukcia“, v ktorej bol schválený rozvrh hodín pre ľudové školy a učiteľské kurzy a zoznam predmetov.
Podľa Ratia vznikli tieto typy ľudových škôl: triviálne, hlavné a normálne.
1.Najnižším typom škôl boli ľudové – triviálne školy na dedinách s jedným učiteľom pre potreby detí roľníkov.
2.Ľudové - triviálne školy v malých mestách s dvomi učiteľmi boli zriaďované pre potreby remeselníkov.
3.Hlavné ľudové školy v krajoch – s tromi učiteľmi boli zriaďované pre potreby remeselníkov a obchodníkov.

4.Vzorné ľudové školy – normálky – zriaďované v sídlach dištriktov so štyrmi a viac učiteľmi. pri nich boli aj ročné
kurzy v ktorých sa pripravovali učitelia triviálnych škôl. (prvá normálka v Uhorsku bola zriadená v Bratislave už pred
schválením Ratia). Neskôr sa učiteľské kurzy = preparandie zriaďovali aj pri niektorých hlavných školách a vo
väčších mestách.
Latinské školy delí Ratio na 3 stupne:
1. gramatické školy (1-3 trieda) - v prvom stupni sa mali žiaci pripravovať na ďalšie štúdium alebo aj na životné

povolanie – remeslo, obchod, nižší úradníci. Hlavným predmetom bol latinský jazyk , vzdelávanie nebolo
odborne zamerané – bol to skôr súhrn základov všeobecného vzdelania.

2. humanitné triedy (4-5 trieda) , ktoré s gramatickými triedami tvorili gymnázium. Gymnáziá v miestach dištriktov

sa nazývali archigymnáziá.

Všeobecné vzdelanie bolo rozšírené, tieto triedy pripravovali buď na vyššie školy, alebo do praktického života –
učiteľ, kňaz, úradník, knihovník, správca rodinného majetku.
3. filozofické triedy (akadémie) - na ktorých sa gymnaziálne štúdiá dopĺňali dvojročným kurzom filozofie

a dvojročným kurzom práva. Boli určené pre šľachtických synov. Na filozofickom kurze sa predmety gymnáziá
rozširovali a aplikovali na hospodársky život. Ako nové predmety sa vyučovali filozofia a poľnohospodárstvo,
geodézia, hydrotechnika.

Na právnický kurz sa mohli prihlásiť len absolventi filozofie.
Ratio nerieši jasne pomer medzi akadémiou a filozofickou fakultou. Líšili sa organizačne, ale obidve pripravovali na
štúdium na odborných fakultách.
Podľa Ratia sa akadémiou končí najvyšší stupeň ľudového vzdelania.
Univerzity Ratio síce zahŕňa, ale už nereformuje, lebo reforma vysokého školstva sa uskutočnila ako prvá.
Spresňuje len štúdium profesorov latinských škôl. Ratio okrem reforiem všetkých stupňov škôl obsahuje aj
disciplinárny poriadok, pokyny pre výchovu telesnú, rozumovú a mravnú ako aj administratívne predpisy. Toto na
svoju dobu vynikajúce dielo má významné znaky náboženskej znášanlivosti a je súčasne zamerané na podporu
telesnej výchovy na školách.
Vychovávaný nemá byť len dobrý kresťan, ale prakticky a na svoje povolanie primerane pripravený občan.
Ratio sprístupňuje všetkým spoločenským vrstvám v rôznom rozsahu základy vzdelania. Deti majú navštevovať
školu až do doby, keď budú schopné vykonávať poľnohospodárske práce. Po prvý raz Ratio zavádza povinnú
školskú dochádzku aj keď ju nekontroluje a nesankcionuje (učinil tak až Jozef II v roku 1788).
Vyučovacím jazykom na národných /ľudových/ školách bola reč ľudu v príslušnom kraji prevládajúca. Nemčina bola
odporúčaná, latinčina bola vyučovacím jazykom na latinských a vyšších typoch škôl.
Ratio sa týkalo predovšetkým katolíckeho školstva, ale podľa neho si organizačne prispôsobili školy aj protestanti
a iné konfesie. Nedôsledne bola v ňom riešená otázka financovania škôl – kým normálky, latinské školy
a univerzity boli finančne hradené zo štátneho študijného fondu, triviálne školy mali byť finančne hradené
obcami.
Zamýšľaná jednota školskej sústavy bola narušená faktom, že školy mohli byť zriaďované aj cirkvami a zemepánmi.

Školská reforma Jozefa II.
V školskej politike bol tento osvietenský panovník v mnohých veciach dôslednejší a pokrokovejší, v iných
spiatočnícky a unáhlený.
Za pokrokové možno považovať tieto ustanovenia obsiahnuté v INŠTRUKCII PRE VIZITÁROV ŠKOL z roku 1788:
-

jednoznačne určil školopovinnosť deti od 6 do 12 rokov

-

nariadil každoročný súpis detí

-

vyučovanie vyhlásil za bezplatné a absencie žiakov trestal

-

v každej obci kde bola fara, nariadil zriadiť aj školu do ktorej museli chodiť aj deti zo susedných obcí vzdialených
menej ako 5 kilometrov a mohli ju navštevovať aj deti iných vierovyznaní, ak nemali vlastnú školu ľudovú školu
podľa neho bolo treba založiť aj v obciach bez farára, kde je v okolí najmenej 100 školopovinných detí, alebo ak
obce neboli vzdialené viac ako na polhodinu cesty od seba a dochádzka do inej školy by bola pre prírodné
prekážky nemožná vlastnú konfesionálnu školu si mohli zriadiť aj židia o počte učiteľov rozhodoval počet
žiakov, na 100 žiakov bol jeden učiteľ, na 160 žiakov bol jeden učiteľ a jeden pomocník, na 200 žiakov boli dvaja
učitelia zrušil povinné bohoslužby a účasť študentov na náboženských obradoch povolil návštevu divadiel
i zábavných podnikov zrušil všetky rehole okrem piaristickej spiatočnícke bolo zavedenie poplatkov a tiež to, že
na stredných školách mohli študovať len deti bohatých rodičov nemčina sa stala povinným predmetom na
všetkých stredných školách– niekde ako vyučovací jazyk.

Nespokojnosť s reformami Jozefa II. viedla k úprave Ratia z roku 1777. Nové RATIO schválené panovníkom v roku
1805 – tlačou vyšlo v roku 1806, zjednodušuje predpisy Ratia z roku 1777. V jazykovej otázke realizuje nové Ratio
ustanovenie článku XVI/1792 – podľa ktorého sa maďarčina na stredných a vyšších školách stáva nielen povinným
predmetom, ale odporúčalo sa aby sa používala aj pri výklade iných predmetov. Na národných školách zostala
vyučovacím jazykom materinská reč, ale aj tu sa odporúčalo

venovať starostlivosť maďarskému jazyku.
V organizácii školstva nastávajú podľa nového Ratia menšie zmeny. V národnom školstve platila stará organizácia,
iba na dedinských školách, kde bol len jeden učiteľ bolo možné zriadiť dve oddelenia, aby sa starší žiaci vyučovali
predpoludním a mladší popoludní.
Povinná školská dochádzka zostala 6 ročná (od 6 do 12 rokov). Novým nariadením sa zavádzajú tzv. nedeľné školy
pre mládež odrastenú (pre žiakov, ktorí absolvovali povinnú školskú dochádzku aby si mohli zopakovať učivo
ľudovej školy).
Väčšia zmena sa uskutočnila na mestských a gramatických školách. Tretia trieda mestských škôl na ktorej sa
vyučovali základy latinčiny sa pripojila ku gramatickej škole. Takto sa gramatická škola stala štvortriednou.
Samostatné filozofické kurzy dostali názov lýcea.
Filozofické kurzy na ktorých sa obšírnejšie vyučovala literatúra a bol k nim pričlenený aj trojročný právnicky kurz sa
nazývali akadémie. Filozofický kurz musel absolvovať každý, kto chcel študovať medicínu, právo a teológiu. Ratio II.
má osobitné ustanovenie o vzdelávaní dievčat v osobitných triedach alebo ústavoch. Dievčenské školy triedi podľa
spoločenského postavenia dievčat a podľa toho určuje aj rozsah vzdelávania.
Vo vyučovacích predmetoch nové Ratio nerozlišuje medzi predmetmi povinnými a predmetmi užitočnými alebo
potrebnými pre ďalšie vzdelávanie.
Sprísňuje však disciplínu a znovu obsahuje predpisy o povinnej účasti mládeže na náboženských úkonoch.
Ustanovenia nového Ratia sa uskutočnili iba na latinských školách, v národnom školstve sa nemohli v plnej miere
realizovať pre nedostatok finančných prostriedkov, nezáujem nižších výkonných orgánov ale aj ľudu.

9, SLOVENSKÁ PEDAGOGIKA 18. A ZAČIATKOM 19. STOROČIA /ANALÝZA PEDAGOGICKÉHO DIELA A PEDAGOGICKÝCH NÁZOROV A. F.
KOLLÁRA, M. BELLA, S. TEŠEDÍKA A D. LEHOCKÉHO/.

ADAM FRANTIŠEK KOLLÁR 1718 – 1783 – rodák z Terchovej, riaditeľ dvorskej bibliotéky, člen dvorskej komisie
a inšpektor rakúskych gymnázií, školský reformátor a pedagóg.Študoval v B. Bystrici, B. Štiavnici, v Trenčíne,
Trnave a na univerzite vo Viedni.Vynikal v histórii, v práve a písal jazykové učebnice. Krátky čas pôsobil ako profesor
na gymnáziu, od roku 1749 pracoval v službách dvorskej knižnice vo Viedni, v roku 1774 ho vymenovali za jej
riaditeľa. Okrem členstva v študijnej
dvorskej komisii (1774 –1775) bol poverený vykonávaním dozoru nad gymnáziami. Už V roku 1774 Mária Terézia
prijala Kolárov plán na reformu škôl vypracovaný pod názvom „PLÁN PRE NIŽŠIE LATINSKÉ ŠKOLY „- alebo tzv.
HUMANIORA, v ktorom Kollár na základe myšlienok Locka, Rousseaua, Pestalozziho a iných načrtol organizáciu 5
triedneho gymnázia. Nepriateľská zaujatosť šľachty spôsobila, že Mária Terézia poverila vypracovaním reformy
stredných škôl v Rakúsku Gratiana Marxa. No Kollár sa napokon zúčastnil sa na reforme gymnaziálneho štúdia.
Jeho meno, i keď nie oficiálne, je spojené s reformou školstva v Uhorsku, uskutočnenej podľa Ratia educationis
z r.1777. Tretia časť Ratia – zaoberajúca sa gymnáziami a akadémiami, je spracovaná podľa návrhu
A.F.Kollára.Okrem toho bol A.F.Kollár poverený vypracovať poriadok pre knižnice a vedeckú akadémiu.K jeho
významným spisom patrí spis DE ORIGIBINUS – O ZAČIATKOCH v ktorom sa postavil proti útlaku chudobných
a proti privilégiám uhorskej šľachty.Kollár bol prívržencom pedagogického realizmu – vyzdvihoval dôležitosť
reálnych predmetov vo vzdelávacom obsahu gymnázií. Neskôr sa venoval písaniu učebníc latinčiny a výchove
gymnaziálnych učiteľov. Hlásil sa k slovenskému národu.

MATEJ BEL (1684-1749)

Študoval v Halle, po návrate pôsobil ako rektor na Mestskej škole v Banskej Bystrici a na Lýceu v Bratislave.

Pre bratislavskú školu vypracoval nový školský poriadok. Lýceum sa za jeho rektorovania premenilo na 6-triedny
ústav, štúdium trvalo 8-10 rokov. V najvyššej triede sa študovala filozofia, filológia a teológia. Ako 1. v Uhorsku
zaviedol vyučovanie cudzieho živého jazyka (francúzština).

Bol zástancom pedagogického realizmu. Zdôrazňoval význam materinského jazyka a vysoko hodnotil

výchovný a vzdelávací význam vlastivedy a geografie. Rozpracoval zásadu názornosti, nadviazal na Komenského
myšlienku vzdelávania pre všetkých, odporúčal brať ohľad na vek žiakov.

Napísal učebnicu latinskej gramatiky, podľa ktorej sa vyučovalo na lýceu.

SAMUEL TEŠEDÍK (1742-1820)

Bol najvýznamnejšou osobnosťou pedagogiky v období osvietenstva. Žil v Bratislave, po skončení strednej

školy učil v zámožných rodinách, kde si zarábal na štúdiá. Vzdelával sa v práve, lekárstve, poľnohospodárstve
a pedagogike. Študoval v Halle a Erlangene, v Nemecku si zvoli kňažskú dráhu.

Pôsobil v Sarvaši ako evanjelický farár, kde vrcholí jeho pedagogická práca. Pozornosť venuje roľníkom, chce

zvýšiť produktivitu remesiel a rozvíjať priemyselnú výrobu. Vytýčil sa povzniesť uhorské školstvo, za čo bol
vymenovaný za školského inšpektora v Békešskej župe. Venoval sa aj vzdelávaniu dospelých.

V Sarvaši vznikol ústav, ktorý sa mal stať vzorom pre uhorské školstvo. Mal 2 stupne: základná všeobecno-

vzdelávacia škola a praktická stredná škola. Základný princíp jeho školskej reformy = spojenie vyučovania
s výrobnou prácou. Obohatil vyučovanie o praktickú metódu. Vyučovanie organizoval ako cyklické striedanie
teoretického a praktického zamestnania. Prebral Komenskú zásadu nadväznosti teórie a praxe. Ústav zanikol pre
nedostatok hmotných prostriedkov.

Tešedíkove názory:


Učiteľ je soľou zeme, má sa aktívne podieľať na osvetovej činnosti na vidieku a v mestách. Očakával od neho

efektívnosť vyučovania.



Škola je výchovná inštitúcia, ktorá má byť spojená svojím obsahom so životom.

Dielo:

Roľník v Uhorsku, čím je a čím má byť – obraz ideálnej obce so spoločenskými vzťahmi, vyspelým
kultúrnym a sociálnym zriadením a moderným poľnohospodárstvom
12 paragrafov o uhorskom školstve – rieši tu problémy situácie v školstve a zmien v školskom
systéme v Uhorsku. Uplatňuje tu myšlienku: „Kým mladých ľudí trápime v škole vecami
nepotrebnými, mali by sme sa venovať skôr príprave žiakov pre život.“

DANIEL LEHOCKÝ (1759-1840)

Študoval na Univerzite v Jene, je zakladateľom pedagogickej teórie na Slovensku. Uskutočňoval Komenského

pedagogické zásady, najmä tú, že škola má byť dielňou ľudskosti.

Vyučovanie má podľa neho poskytovať nielen vedomosti, ale má aj rozvíjať mravnosť a má sa uskutočňovať

v materinskom jazyku. Zdôrazňoval význam telesnej výchovy a hier, popri rozumovej výchove, a pozornosť venoval
i voľbe povolania. Je zástancom prirodzenej výchovy a žiadal, aby sa vo výchove prihliadalo na vývinové etapy
rozvoja ľudskej osobnosti už od narodenia dieťaťa. Vo výchove dieťaťa rozlišuje obdobie zmyslové a rozumové.
Úlohou výchovy je rozvíjať zmyslovú bytosť dieťaťa na rozumovú bytosť, aby napokon prevládal rozum nad
zmyslami. Rozum ovplyvňuje mravné konanie. Presadzoval vzdelávanie dievčat. Je presvedčený o spoločenskom
význame učiteľa, kde kladie veľké požiadavky na:


odbornú úroveň – plánoval zriadenie zvláštneho vyššieho ústavu pre prípravu učiteľov



morálny profil



sociálne zabezpečenie a ocenenie učiteľa

Ako nové zaviedol záznamy na základe pozorovania žiakov, ktoré môžu poslúžiť k zostaveniu charakteristiky

žiakov (schopnosti, správanie) a zisteniu predpokladov pre budúce povolanie. Žiadal, aby výchova vychádzala
z kresťansko-osvietenských humanitných ideálov, bola sústavná, všeobecná a harmonická.
Dielo:

Kniha o moudrém a křesťanském vychovávaní dítek – vytvoril program povinnej dochádzky do
jednotnej všeobecno-vzdelávacej školy pre chlapcov i dievčatá od 7-15 rokov. Žiadal, aby školu
navštevovali všetky deti, bez ohľadu na sociálny pôvod.

10, ŠKOLSTVO NA SLOVENSKU V ROKOCH 1848-1867 /PEDAGOGICKÉ NÁZORY J. KOLLÁRA A Ľ. ŠTÚRA, MATIČNÉ GYMNÁZIÁ A ICH
PRÍNOS

PRE ROZVOJ NÁRODNÉHO ŠKOLSTVA/.

Revolučné požiadavky slovenského národného hnutia boli najvýraznejšie vyslovené v Žiadostiach

slovenského národa z 10. 5. 1848 = požiadavky na zriaďovanie národných, reálnych a dievčenských škôl, ústavov
pre výchovu učiteľov, gymnázií, lýceí, akadémií, polytechnických ústavov a univerzity s vyučovacím jazykom
slovenským. Po neúspechu maďarskej revolúcie v roku 1849 predstavitelia slovenskej inteligencie očakávali, že
viedenská vláda sa im za vernosť odmení a poskytne im právo na samostatný národný život, ale viedenský
absolutizmus sledoval svoje ciele.

JÁN KOLLÁR (1793-1852)

Viedeň, ktorá videla nespokojnosť Slovákov ho poverila vypracovaním návrhu na riešenie školských otázok.

Vo svojom návrhu Gedanken und Plan, ktorý však nebol v tejto dobe zverejnený ani realizovaný delí školy na:
1.

ľudové - materské

- obecné - na vidieku nazývané dedinské a v mestách nižšie meštianske školy

- žiaci do nich prichádzajú od 6. roku a vyučovanie trvá 4 roky, pričom podľa vyučovacej
metódy sa delia na triedy: názorovú, odkresľovaciu, pojmovú a putovnú

2.

vedecké – gymnáziá s oddelením gramatickým a humanitným

-

lýceá s oddelením filozofickým a teologickým

-

VŠ, univerzity, technické ústavy

Hlavný cieľ výchovy = zbožnosť

Kollár sa venoval i vzdelávaniu dospelých - mali by sa pre nich zakladať knižnice, čitárne, nedeľné školy,

spolky.
Dielo: Nedeľné sviatočné, príležitostné kázne a reči – rozoberá tu Komenského pohľad na výchovu a vyučovanie
a aplikuje ich na pomery v Uhorsku v 3 oblastiach:

-

zásluhy o školy a vzdelávanie

-

zásluhy o cirkev a náboženstvo

-

zásluhy o reč a národnosť

Svoje pedagogické názory vyslovil v knihe Pamäti, básne a kázne a pre školské potreby napísal Čítanku a Šlabikár.

ĽUDOVÍT ŠTÚR (1815-1856)

Bol vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia v 40. a 50. rokoch 19. stor. Vysoko oceňoval

vzdelávanie ako podmienku politickej slobody a sociálnej spravodlivosti. Zaostalosť a biedu videl v odbornej
nevzdelanosti, ktorej príčinou je dlhodobá urbárska služobnosť (žiadal ju zrušiť a zaviesť všeobecnú
školopovinnosť).

Cieľ výchovnej práce:



národné uvedomovanie mládeže



vzbudiť lásku k materinskému jazyku, národu a Slovanstvo → propagoval ideál všeľudskosti

Úlohy, ktoré si vytýčil:



vzdelávanie národa



výchova národne uvedomelej inteligencie



povzniesť vážnosť učiteľského stavu, zabezpečiť učiteľom primeranú odmenu a stály plat

Formy realizácie:


študentské spoločnosti



zakladanie knižníc, spolkov striezlivosti (proti alkoholizmu)



vydávanie novín (Slovenské národnie noviny) a časopisov (Žiadosť o vydaj)



navrhol zriadiť slovenskú priemyslovú školu v Banskej Štiavnici s cieľom vzdelávania v remeslách

a oboznámenia sa s výrobou



navrhol zriadenie nedeľných škôl pre dospelých, ktoré boli organizované v nedeľu so zámerom vzdelávania

národov. Najznámejšie boli v Hornej Súči (najstaršia), Brezovej, Liptovskom Mikuláši, Sobotišti, Tisovci
a Zemianskom Podhradí. Delil ich na:

1. nižšie – pre nevedomých → čítanie, písanie, počítanie, náboženstvo
2. vyššie – pre podučených → cvičenie v materinskej reči, vyššie počtovanie, fyzika, prírodopis, zemepis,

hospodárske veci

V tomto období sa v Rakúsku uskutočnila reforma stredného školstva podľa Bonitz – Exnerovho návrhu

Entwurf der Organistion der Gymnasien und Realschulen in Ősterreich, ktorý platil aj v Uhorsku. Ním sa utvorili
organizačné základy novovekej strednej školy. Bola zavedená povinná príprava stredoškolských profesorov na
filozofickej fakulte. Slováci si veľa sľubovali od tejto thunovskej školskej reformy (vzťahovala sa len na štátne
a katolícke školstvo, netýkala sa evanjelickej cirkvi) – dúfali v poslovenčenie škôl. Na krátky čas bola síce na školách
zavedená Kollárova staroslovienčina, no potom ju opäť porazila nemčina.

Z katolíckych gymnázií zaujalo významné miesto banskobystrické gymnázium, kde vyučovacím jazykom bola

slovenčina a pomocným nemčina. Hlavné zásluhy na to mali Jozef Kozáček a Štefan Moyzes. Po vydaní
Októbrového diplomu (1861) však na žiadosť maďarskej šľachty museli českí profesori z gymnázia odísť a ako
vyučovací jazyk bola nastolená maďarčina.

Predrevolučný život v Uhorsku vyvrcholil požiadavkami slovenského národného hnutia, ktoré boli

formulované a prijaté na zhromaždení v Martine 6. a 7. júna 1861 ako Memorandum národa slovenského. Toto
žiadalo, aby slovenčina bola uznaná ako orgán verejného školského a cirkevného života, aby bola zriadená
slovenská právnická akadémia a katedra slovenského jazyka a literatúry na peštianskej univerzite. Po neúspechu
memorandových akcií aktivita slovenskej inteligencie vyústila do založenia Matice slovenskej (1863), ktorá sa stala

národným kultúrnym centrom a otvorenia troch slovenských patronátnych gymnázií: evanjelického v Revúcej
(1862), nižšieho evanjelického v Martine (1867) a nižšieho katolíckeho v Kláštore pod Znievom (1869).

SLOVENSKÉ PATRONÁTNE GYMNÁZIÁ

VYŠŠIE EVANJELICKÉ AUGSBURSKÉHO VYZNANIA GYMNÁZIUM VO VEĽKEJ REVÚCEJ (1862-1874)

Otvorené 16. 9. 1862. Bolo zriadené a neskôr vydržiavané zo základných finančných fondov a zbierok

organizovaných po celom Slovensku
Hlavný cieľ: zabrániť odnárodňovaniu slovenskej mládeže odkázanej pri nedostatku slovenských stredných škôl
študovať na školách s vyučovacím jazykom maďarským, príp. nemeckým.
1. riadny profesor a správca školy: August Horislav Škultéty – zdôrazňoval vzdelávanie v slovenskom jazyku, vieru
v schopných slovenských učiteľov a rozširovanie osvety a vzdelávania

Úlohy gymnázia:



vzdelávať národnú inteligenciu vo všetkých učebných predmetoch v materinskom jazyku



pripravovať skutočných vzdelancov, ktorí svoje vzdelanie mali šíriť medzi slovenským ľudom

Na gymnáziu študovali najmä chlapci roľníkov, remeselníkov a drobnej slovenskej buržoázie. Škola ich

finančne odmeňovala a poskytovala im rôzne štipendiá (usilovní mali čiastočnú alebo celkovú úľavu na stravnom).

Organizácia gymnázia:
1. šk. rok:

otvorené 2 triedy

2. šk. rok:

otvorená 3. a 4. trieda → ráz nižšieho gymnázia

10. 8. 1864

rozhodnutie o otvorení 5. triedy a dobudovaní vyššieho gymnázia

šk. rok 1867/68

otvorená 8. trieda, prvé maturity → veľgymnázium

Učitelia:

August Horislav Škultéty, Rudolf Homola, Samuel Ormis, Pavel Krman, Ivan Branislav Zoch, Gustáv
Hostivít Lojko, Jozef Kvetoslav Holub, Mieroslav Kovalevský, Gustáv Schmidt a Ján Kordoš –
povolaním zväčša kňazi. Veľmi dobre ovládali slovenčinu. Za svoj veľký nedostatok považovali, že
nemali pre ten-ktorý špeciálne vzdelanie. K špecializácii ich viedol vlastný záujem i povinné tzv.
učbárske skúšky, ktoré sa konali komisionálne a pozostávali z písomnej domácej úlohy, ústnej
skúšky z odborného predmetu, pedagogiky, didaktiky a praktického výstupu. Učbársky zbor
zostavoval učebný plán.

Povinné predmety:

náboženstvo, latinčina, gréčtina, slovenčina, maďarčina, nemčina, zemepis-dojepis,
počty a merba, prírodné vedy a filozofia

Nepovinné predmety: kreslenie, krasopis, spev a telocvik
Gymnázium malo charakter klasického gymnázia, kde ťažiskom vyučovanie boli humanitné predmety, najmä
jazyky. V dôsledku nedostatku profesorov sa spočiatku niektoré predmety učili vo viacerých triedach spoločne.
Slovenské učebnice pre väčšinu predmetov neboli, a preto sa zo začiatku nahradzovali vhodnými príručkami.
Používali sa učebnice české, maďarské, nemecké, ruské a inoslovanské, alebo učitelia učili podľa vlastných
rukopisov, z ktorých sa neskôr zrodili učebnice.

V písaní učebníc vynikli:
S. Ormis6

– Výchovoveda pre seminaristov a rodičov7

I. B. Zoch

– Krátky návod k telocviku so 140 obrazcami, Fyzika čili silozpyt pre slovenské gymnásiá, reálky

a domáce poučenie dľa najnovšieho stavu vedy a Názorná merba pre nižšie gymnásia

F. Mráz – Slovenská mluvnica
E. Černý

– Slovenská čítanka, Latinská mluvnica

J. Loos – Mluvnica nemeckého jazyka
M. Čulen

- Počtoveda

G. Kordoš

- Zemepis

D. Lichard

- Malý gazda

6 Samuel Ormis (1824-1875) – zaoberal sa najmä pedagogickou problematikou. Výchovu považoval za činiteľa, ktorý môže prispieť
k národnej a politickej slobode a sociálnej rovnoprávnosti. Žiadal, aby sa základné, ale aj vyššie vzdelanie sprístupnilo všetkým. Podľa
neho má žena rovnaké právo na vzdelanie ako muž. Jeho literárna tvorba zahŕňa učebnice Zemepis malý pro žáky a žáčky, Stručný
prírodopis pro

žáky a žáčky, Slabikár evanjelický, články v dennej tlačí a časopisoch a práce zanechané v rukopisoch.

7 Delí sa na 2 časti: Výchovoveda - má povahu všeobecnej pedagogiky (cieľ, úlohy, potreby a obsah výchovy, výchovné prostriedky)

a Učboveda – problematika teórie vyučovania. Nedokončený 3. diel Spôsobeda sa venuje teórii vyučovania jednotlivých učebných

predmetov, zameraný je len na vyučovacie metódy.

Penzl - Ovocinár na Slovensku

Študenti gymnázia vyvíjali bohatú, obsažnú a zaujímavú mimotriednu a mimoškolskú činnosť:



zábavno-poučné kolo, neskôr vzdelávací spolok – zvyšovanie literárneho vzdelanie vypracovaním

literárnych prác, následným prednesom a diskusiou



spolok rečnícky – príprava v rečníctve pre tých, ktorí plánovali študovať na právnickej, teologickej alebo

filozofickej fakulte



spevácky zbor – účinkovanie na besedách



„hudbokol“ – hudobný súbor



divadelno-ochotnícky krúžok – nacvičovanie hier, divadelné predstavenia na verejnosti



študentské časopisy – Svit, Zore, Bubon, Včela, Slovák a Lancuško

Otázkou vzdelávania slovenských žien sa zaoberali Štefan Homola a S. Ormis na stránkach Národných novín.

Praktické riešenie videli v založení výchovného dievčenského ústavu vo Veľkej Revúcej, ktorý bol založený na čele
s riaditeľom Júliusom Bottom v roku 1871. Cieľom bolo zabezpečiť pre dievčatá po ukončení elementárnej školy
mravnú a rozumovú výchovu, aby z nich neboli len vzdelané hospodárky v domácnosti, ale aby si v prípade potreby
dokázali zarobiť aj na každodenný chlieb samostatnou prácou. Vyučovanie bolo zamerané na ovládanie reálnych
predmetov a živých jazykov na základe materinského jazyka. Dievčenský vzdelávací ústav trval 3 roky a zanikol
spolu so zrušením gymnázia v roku 1874.

V šk. roku 1868/69 bol otvorený tiež učiteľský ústav. Jeho správa bola zverená A. H. Škultétymu. Cieľom bolo

poskytnúť budúcim učiteľom prípravu v materinskej reči. Štúdium trvalo 3 roky a za kandidátov učiteľstva sa
prijímali tí žiaci, ktorí s dobrým prospechom ukončili 4 triedy nižšieho gymnázia. Absolventi 3. ročníka skladali
osobitnú skúšku (len malý počet žiakov skočil úplné 3 roky). Po zrušení učiteľského ústavu vláda vyhlásila získané
vysvedčenia za neplatné.

NIŽŠIE EVANJELICKÉ AUGSBURSKÉHO VYZNANIA GYMNÁZIUM V TURČIANSKOM SV. MARTINE (1867-1875)

Bolo založené ako nová slovenská stredná škola, pričom nadväzovalo na tradíciu známej necpalskej latinskej

školy preloženej do Martina v roku 1834. Pre nedostatok financií a žiakov zanikla. Jej pokračovateľom najmä
zásluhou Karola Kuzmányho sa stalo patentálne gymnázium. Po jeho smrti sa Martinská evanjelická cirkev
11.8.1867 uzniesla udržiavať ho ako patronátne gymnázium a za správcu zvolila Viliama Paulínyho-Tótha. Získalo
všetky privilégiá poskytované cirkevnými a krajinskými úradmi.

Vyučovacou rečou bola slovenčina a súčasťou povinných predmetov maďarčina a nemčina. Medzi

vyučovacími predmetmi patrilo prvé miesto náboženstvu. Veľký význam sa pripisoval i latinčine.
Riadne predmety:

jazyky, zemepis-dejepis, počty-merba, prírodopis, fyzika, chémia

Mimoriadne predmety:

krasopis, kreslenie, spev

Malo humanitný charakter. Učebné osnovy boli stručné, vyhovovali požiadavkám jednotlivých učebných
predmetov. Súčasťou školy bola knižnica, ktorá mala veľký význam. Úspešné napredovanie pri získavaní nových
vedomostí žiakov značne brzdil nedostatok pôvodných slovenských učebníc pre gymnáziá. Okrem českých,
maďarských a nemeckých učebníc sa používali tieto:
E. Černý – Slovenská čítanka
F. Mráz – Slovenská mluvnica
M. Čulen – Počtovnica
I. B. Zoch - Fyzika
Učitelia:

Martin Kramár, Jozef Nedobrý, Jozef Horváth, Ferdinand Rizner, Jozef Kohút, Gustáv Dérer8, Ján
Dérer, Ján Kadavý – zaslúžili sa o dobrú povesť gymnázia z hľadiska odborno-pedagogického
i národného a cirkevného. Na začiatku každého šk. roka museli predložiť učebný plán.

8 Gustáv Dérer (1845-1924) – zastával funkciu riaditeľa na martinskom gymnáziu. Vyučoval najmä matematiku, geometriu,

prírodopis, kreslenie a krasopis. Podal viaceré návrhy na zlepšenie výchovno-vzdelávacej práce: vyberanie poplatku na zbierky a iné

potreby od žiakov na začiatku šk. roka, katedry alebo primerané stolíky do tried, záhrada na botanické a hospodárske ciele, učenie

reálnych predmetov pre žiakov, ktorí nebude v budúcom zamestnaní potrebovať latinčinu, začiatok šk. roka v októbri a koniec v júli.

Vypracoval Návrh o sriadení reálnych tried na ev.a. v. gymnasiume v Turč. Sv. Martine. Odôvodňuje tu potrebu výučby reálnych

premetov, keďže len asi šestina žiakov odchádza na ďalšie štúdií, t.j. škola by sa mala prispôsobiť väčšine žiakov a čo najlepšie

pripraviť ich do života Žiakov rozdelil na gymnaziálnych a reálnych, pre všetkých platili rovnaké pravidlá a učili sa spolu s výnimkou

latinčiny nahradenej u reálnych žiakov reálnymi predmetmi. Tento pokrokový a racionálne zdôvodnený návrh však nebol schválený.

Gymnázium navštevovali aj žiaci rímsko-katolíckeho a izraelitského náboženstva. Žiaci boli vychovávaní

v duchu náboženskej tolerancie. Pochádzali z celého Slovenska, najmä z rodín slovenskej buržoáznej inteligencie,
maloburžoáznych, roľníckych i chudobných rodín, ktorým boli poskytované úľavy pri platení školného a udeľované
štipendiá. Škola mala celoslovenský význam. Žiaci sa delili na riadnych (zúčastňovali sa na vyučovaní všetkých
predmetov) a mimoriadnych (tí, ktorí neboli podľa klasifikácie prepustení do vyššej triedy, no na žiadosť rodičov ich
tam prepustili). Po ukončení 4 tried gymnázia časť žiakov pokračovala v štúdiu na revúckom gymnáziu.

Organizácia gymnázia:
šk. rok 1867/68

otvorená 1. a 2. trieda + prípravná trieda + alumneum

šk. rok 1868/69

otvorená 3. trieda

šk. rok 1869/70

otvorená 4. trieda → nižšie gymnázium

Žiaci sa venovali aj mimotriednej a mimoškolskej činnosti:



samovzdelávací krúžok – Rečnícka spoločnosť Zora → časopis Zora



majáles na konci šk. roku

NIŽŠIE RÍMSKO-KATOLÍCKE GYMNÁZIUM V KLÁŠTORE POD ZNIEVOM (1869-1874)

Vzniklo v ťažších a zložitejších podmienkach ako predchádzajúce 2 gymnáziá. Po rakúsko-maďarskom

vyrovnaní maďarské vládnuce triedy začali potláčať nemaďarské národnosti. Martin Čulen bol poverený
organizáciou príprav na založenie katolíckeho gymnázia. 1.10.1869 bolo gymnázium otvorené, Martin Čulen sa stal
riaditeľom. Gymnázium bolo financované zbierkami, ktoré sa organizovali pri rôznych príležitostiach.

Študenti pochádzali z najchudobnejších rodín Oravy, Kysúc, Turca a Hontu a bývali v rodinách kláštorských

a lazianskych rodín. Gymnázium malo najprogresívnejší a najlepší učebný plán. Patrilo k najlepším stredným
školám v Uhorsku a zároveň bolo jediným a 1. reálnym gymnáziom v Uhorsku. Okrem všeobecnovzdelávacích
predmetov sa v učebnom pláne nachádzali aj poľnohospodárske a lesnícke meračstvo, staviteľstvo, ovocinárstvo,
včelárstvo a národné hospodárstvo.

Používali sa zväčša slovenské učebnice:

E. Černý – Slovenská čítanka
F. Mráz – Slovenská mluvnica
M. Čulen – Počtovnica
C. G. Zaymus – Čítanka (1. trieda), Náučná čítanka (2. trieda)
Cebecauer – Biblický dejepis
J. Štepán – Zemepis
Bellinger - Zmepis
M. Korauš prednášal zo svojho rukopisu prírodopis, fyziku, chémiu, C. G. Zaymus francúzštinu a C. J. Zachej
dejepis.

Organizácia gymnázia:
šk. rok 1869/70

otvorená 1. a 2. trieda + alumneum

šk. rok 1870/71

otvorená 3. trieda

šk. rok 1871/72

otvorená 4. trieda → nižšie gymnázium

šk. rok 1972/73

získané právo verejnosti, t. j. aj povolenie na organizovanie zbierok aj v zahraničí (významné,
lebo ako jediné gymnázium nemalo finančnú podporu cirkvi)

21.9.1884 bolo z ministerského príkazu zatvorené.
Učitelia:

Martin Čulen9, Cyril Gabriel Zaymus, Samuel Jaroslav Zachej, Matej Korauš, Henrich Náhlik, Ján
Kudlička, Štefan Kankovský, Karol Cenner, Ignác Hummel, Alexander Pric

Mimotriedna a mimoškolská činnosť:

9 Martin Čulen – bol národovec, pedagóg, teoretik a praktik, jeho názory vychádzali z učenia J. A. Komenského. Učiteľ je podľa

neho rozhodujúci činiteľ pri výchove žiakov, je to 1 z najdôležitejších povolaní. Mal náročné požiadavky na morálno-spoločenský,

odborný profil učiteľ, intelektuálnu a etickú vyspelosť. Učiteľ mal byť všestranne pripravený na svoje povolanie, priateľom žiaka.

Výchova a vzdelávanie sú podľa neho prostriedkom, ako sa vymaniť z duchovnej, sociálnej zaostalosti i z národného útlaku. Žiadal

vzdelanie pre všetkých ľudí bez rozdielu sociálneho stavu. Veľký význam pripisoval psychológii. Dielo: 2 učebnice matematiky,

Nákres učebného návrhu a rozvrhu pre samostatné kresť. kat. reálne gymnázium v Kláštore pod Znievom na 1869-1870-ty

školský rok.



sebavzdelávací krúžok – záujmové aktivity žiakov, vedúci M. Čulen, prednášky a diskusie na určitú tému,

knihu alebo problém, literárne a vedecké súťaže a divadelné predstavenia



divadlo



exkurzie, výlety, majálesy, slávnosti, športové akcie

Prvou významnou akciou bolo založenie Slovenského mestského kasína pre verejnosť s cieľom dvíhania

hmotného, duševného blahobytu. Konali sa tu besedy, prednášky, diskusie, ľuďom bola poskytovaná slovenská tlač
Slovenské noviny, Národné noviny. Znievski profesori založili Ženskú besedu – 1 z prvých ženských organizácií na
Slovensku, Miestny odbor Matice Slovenskej, Ochotnícky krúžok a iné spolky. Kláštor pod Znievom sa tak stal 2.
významným národno-buditeľským a kultúrnym strediskom Turca.

Slovenské pedagogické časopisy: Konfesionálna škola, Katolícka škola, Obrazy elementárneho školstva, Evanjelická
škola, Dom a škola, Rodina a škola, Domácnosť a škola

11, ŠKOLSTVO NA SLOVENSKU V ROKOCH 1867-1918 / ANALÝZA ZÁKONNÉHO ČLÁNKU 38/1868 – OD ŠKÔL ĽUDOVÝCH PO VYSOKÉ
ŠKOLY

/

Po porážke Rakúska vo vojne s Pruskom a Talianskom v roku 1866 uzákonila nová ústava z roku 1867 v rakúskej
ríši dualizmus. Monarchia sa zmenila na Rakúsko-Uhorsko.
Rakúsko-Uhorsko bolo spoločným štátom, ktorého obe časti mali vlastnú vládu a zákonodarné zbory – poslanecké
a panské snemovne. Spoločné boli iba osoba panovníka, ministerstvo zahraničných vecí, vojenstvo a financie.
Rakúsko-maďarským vyrovnaním roku 1867 sa Uhorsko vymanilo spod nadvlády Rakúska.
Vydaním XXXVIII. zákonného článku uhorského snemu v roku 1868 nastal v Rakúsko-Uhorsku dualizmus
i v školských otázkach.
Tento školský zákon priniesol radikálnejší zásah v základnom školstve z organizačnej a obsahovej stránky.
V Uhorsku sa utvárali tieto školy:

Prvým stupňom elementárnych škôl boli šesťtriedne ľudové školy, povinné pre mládež od 6. do 12. roku.
Školopovinnosť mohli zdravé deti splniť domácim vyučovaním alebo vo verejných súkromných školách. Prvenstvo
v zakladaní škôl mali aj naďalej cirkvi. Obe zriaďovali školy len tam, kde ich nezriadila cirkev. Štát mohol zriadiť
školy kdekoľvek.
Z obsahovej stránky pôvodne dobre koncipované osnovy sa zúžili v praxi natoľko, že súhrn poznatkov neprevýšil
úroveň škôl z tereziánskych čias. Zanedbali sa najmä prírodovedné poznatky.

Opakovaciu školu povinne navštevovali všetci žiaci po ukončení 6. triedy až do 15. roku veku, ak nenavštevovali inú
školu. V opakovacej škole sa v zime učilo týždenne 5 hodín, v lete 2 hodiny – okrem náboženstva, ktorému sa
pridávala ďalšia hodina. Opakovacie školy zriaďovala obec. Bývali dvojaké: všeobecnovzdelávacie – ak počet
zapísaných nedosiahol 20, hospodárske, ak počet žiakov prekročil toto číslo. Vo väčších obciach sa z opakovacích
hospodárskych škôl vyvinuli dvojaké:
nižšie, v ktorých odborné predmety učil odborný učiteľ, ak počet žiakov dosiahol 40. Druhým typom boli
samostatné ľudové hospodárske školy, ak počet žiakov dosiahlo 120. Dievčatá tvorili osobitné oddelenie.
V opakovacích školách sa malo vyučovať výhradne v maďarskej reči.

Vyššie ľudové školy mali povinne zriaďovať obce, ktoré mali nad 5000 obyvateľov, alebo viac obcí jednu školu, ak
neboli vzdialené viac ako pol míle. Žiaci sa prijímali na základe vysvedčenia zo 6. triedy ľudovej školy alebo na
základe prijímacej skúšky. Chlapci ju navštevovali 3 roky, dievčatá len dva, čím sa narušila demokratická zásada
jednotného vzdelávania.
Vyššie ľudové školy mali pôvodne spĺňať úlohu meštianskych škôl. Vyššie ľudové školy sa v živote neujali.
Lákavejšími sa stali šesťtriedne meštianske školy.
Do meštianskej školy mohli byť prijatí žiaci po skončení 4. triedy elementárnej školy alebo po zložení prijímacej
skúšky. Aj tu sa zaviedlo diferencované vzdelávanie – pre chlapcov trvalo šesť rokov a pre dievčatá štyri.
Po roku 1883 sa posledné dve triedy postupne rušili a nahrádzali odbornými školami. Zakladali ich obce, cirkvi
i štát.

Učiteľské ústavy pre učiteľov ľudových škôl sa mali zriadiť na rôznych miestach Uhorska (20 trojročných mužských
a 10 ženských učiteľských prípraviek). Na Slovensku vznikol prvý štátny učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi, po ňom
nasledovali učiteľské ústavy v Modre, v Kláštore pod Znievom.

Štátne učiteľské ústavy budovali hneď aj s jednotriednou cvičnou školou, školskou záhradou, internátom
a dielňami. Prijímali do nich najmenej 15-ročných žiakov, do dievčenskej prijímali už 14-ročné dievčatá.

Ústavy pre vzdelávanie učiteľov meštianskych a vyšších ľudových škôl školský zákon z roku 1868 nerieši dôsledne.
Preto spočiatku za učiteľov týchto škôl sú vyberaní vynikajúci učitelia ľudových škôl, poslucháči univerzít i jednotlivci
bez pedagogickej prípravy, ak preukázali hlbší záujem o niektoré vedné odbory. Od roku 1874 sa zriaďovali na
niektorých štátnych i katolíckych učiteľských ústavoch odborné kurzy pre prípravu učiteľov meštianskych škôl a po
ich absolvovaní, ale aj po súkromnej príprave, skladali odborné skúšky. Od roku 1877 pripúšťali na skúšky už len
absolventov kurzov. týchto kurzov sa po čase vyvinuli v Budapešti jeden cirkevný a dva štátne samostatné
učiteľské ústavy pre učiteľov meštianskych škôl.

K stredným všeobecnovzdelávacím školám patrili gymnáziá, reálky a lýceá.

Stredné školy dostali definitívnu podobu až podľa zákonného článku XXX/1883. Gymnáziá a reálky boli osemtriedne
s postupným osnovaním učiva v ročníkoch.
Udržiavateľ mal právo určiť sám vyučovací jazyk na konfesionálnch školách s tým, že sa maďarčina mala vyučovať
ako predmet a maďarská literatúra v VII. a VIII. triede sa mala vyučovať po maďarsky. Na Slovensku sa táto úprava
neuviedla, na cirkevných gymnáziách a reálkach sa vyučovalo len po maďarsky.
Maďarské úrady vyvíjali prudké útoky proti slovenským gymnáziám a postupne sa znižoval počet slovenských
žiakov. Slovenská inteligencia mala 2 možnosti:
alebo ísť študovať za hranice, alebo pokračovať v štúdiu na maďarských školách a za cenu postupnej asimilácie.

Roku 1893 vyšla novela zákona, podľa ktorej sa zreformovala štvorročná vyššia dievčenská škola (zriadená 1875),
rozšírením štúdia na šesť rokov. Mala ľudovýchovný charakter.

Odborných škôl na Slovensku nebolo veľa.
Z odborných obchodných kurzov pri meštianskych školách sa niektoré po roku 1895 stali samostatnými vyššími
obchodnými školami.
Uhorské obchodné školstvo nadobudlo výraznejšiu podobu až na sklonku 19. storočia. Vo väčšom počte sa
zakladali po roku 1875 už aj školy s uceleným vzdelaním stredného stupňa.
Z odborných škôl v Uhorsku sa najlepsie vyvinuli priemyslené školy. Vynútil si ich vzrastajúci priemysel. Prvá
priemyselná škola na Slovensku a zároveň aj na území celého Uhorska vznikla v Košiciahc v roku 1872 ako
súkromná inštitúcia.
V Bratislave bola založená 14. novembra 1903 Štátna kovorobná škola, bola štvorročná a mala charakter
remeselníckej školy.
Osobitnou kapitolou v uhorskej školskej sústave boli učňovské školy. V Uhorsku neboli pevným článkom školskej
sústavy, nemali vyhranený a odborne zameraný učebný plán.

Vysoké školy sa sústreďovali v BA, KE, BŠ. Od roku 1784 bola v BA kráľovská akadémia, ktorá mala dve oddelenia:
právnické a filozofické. Na území Slovenska bola podobná právnická akadémia v Košiciach. V roku 1912 sa
zákonným článkom XXXVI. zriadila v BA nová univerzita, ktorú nazvali podľa kráľovnej Alžbety. Univerzitu otvorili
13.10.1914, ale prednášky sa začali až v roku 1915.

Školským zákonom z roku 1879 bola maďarčina vyhlásená za vyučovací predmet i v ľudových školách. Učiteľom sa
mohol stať len ten, kto perfektne ovládal maďarčinu slovom i písmom.
Zákonný článok XXVII. z roku 1907, tzv. Apponyiho zákon, stanovil, že maďarčinu treba nielen učiť, ale ju treba aj
naučiť. Už po skončení štvrtej triedy ľudovej školy mali deti rozprávať a písať pod maďarsky. Učitelia, ktorí
nedosiahli pri výučbe maďarčiny požadované výsledky, podliehali disciplinárnemu vyšetrovaniu. Tí, ktorí mali dobré
výsledky, dostali príplatok k platu.

12, SLOVENSKÁ PEDAGOGIKA V DRUHEJ POLOVICI 19. STOROČIA /PEDAGOGICKÉ DIELO A NÁZORY S. ORMISA, I. B. ZOCHA, A. H.
ŠKULTÉTYHO, M. ČULENA/

SAMUEL ORMIS (1824 – 1875) - narodil sa 1. júla 1824 v Revúcej v rodine remeselníka. Študoval na lýceu v Banskej
Štiavnici, po absolvovaní stredoškolského štúdia pokračoval v štúdiu na bratislavskom lýceu, kde absolvoval
dvojročný teologický kurz. Tu začal navštevovať aj prednášky z pedagogiky a už vtedy sa mu dostali do rúk diela
Komenského, Rousseaua, Pestalozziho.
Vlastnú pedagogickú činnosť začal ako vychovávateľ. Po jednoročnej vychovávateľskej praxi pôsobil v rokoch 1850
– 1853 na lýceu v Banskej Štiavnici. Potom nastúpil na miesto stredoškolského profesora v Rožňave, kde vyučoval

matematiku a fyziku. Po dvojročnom pôsobení odišiel za evanjelického farára do Nižnej Slanej. Napokon v roku
1863 odchádza na gymnázium do Revúcej, kde vrcholí jeho pedagogická činnosť. Z jeho iniciatívy vznikol pri
slovenskom patronátnom gymnáziu v Revúcej učiteľský seminár. Popri pedagogickej práci v škole sa venoval aj
výchove dospelých. Bol nielen organizátorom prednášok pre obyvateľov mesta, ale sám patril k najaktívnejším
prednášateľom.
Pedagogické názory – pedagogické myslenie Ormisa vychádza zo základných princípov – národnosť, humanizmus,
demokracia. Jeho názory úzko súvisia so slovenským národným hnutím v 50. – 70. rokoch 19. storočia. Vo výchove
videl činiteľa, ktorý môže prispieť k národnej, politickej slobode a sociálnej rovnosti. Žiadal, aby sa vzdelanie
sprístupnilo všetkým – nielen základné, ale aj vyššie. pokrokové sú jeho názory na vzdelávanie dievčat a žien –
požadoval pre ne také vzdelanie, ktoré im umožní vykonávať v spoločnosti dôležité profesie – ako je povolanie
učiteľské, lekárske a pod.
Priekopnícky je tiež jeho návrh na zavedenie všeobecnej telesnej výchovy odstupňovanej podľa veku.
Ormisova literárna pedagogická tvorba zahŕňa učebnice, knižné publikácie a články uverejnené v dennej tlači,
v časopisoch a práce zanechané v rukopisoch.
Z učebníc sú to najmä tieto: ZEMEPIS MALÝ PRO ŽÁKY A ŽÁČKY, STRUČNÝ PRÍRODOPIS PRO ŽÁKY A ŽÁČKY,
ŠLABIKÁR EVANJELICKÝ, SLOVENSKÝ POZORNÍK, VÝCHOVOVEDA PRE SEMINARISTOV A RODIČOV I. diel -
CHOVOVEDA, II. diel - UČBOVEDA. Do tlače pripravil aj tretí diel SPOSOBOVEDA, ktorý nedokončil.
Výchovoveda... slúžila ako pedagogická príručka seminaristom a pre potreby rodičov. V prvom diele, ktorý má
povahu všeobecnej pedagogiky sa zaoberá cieľom, úlohami, potrebami a obsahom výchovy, výchovnými
prostriedkami, disciplínou. Druhý diel obsahuje problematiku teórie vyučovania – ním sa Ormis verejne hlásil
k pedagogickému odkazu Komenského. Pedagogika ako veda o výchove sa podľa neho môže úspešne rozvíjať len
vtedy, keď bude využívať poznatky z iných vedných disciplín, najmä z psychológie.
Písal články s pedagogickou problematikou do slovenských pedagogických časopisov. Napísal a vydal činohru
MATEJ a ZPRÁVU O SLOVENSKOM EVANJELICKOM A.V. GYMNÁZIU VEĽKO-REVÚCKOM.
Ormis vykonal ako učiteľ záslužnú prácu aj mimoškolskej osvetovej a organizačnej činnosti. V Revúcej jeho
zásluhou vznikli ekonomicko-sociálne spolky Vzájomná pomocnica, Potravný spolok, Nakladateľský spolok, ktoré
úspešne rozvíjali kultúrno-osvetovú činnosť.

IVAN BRANISLAV ZOCH (1843 – 1921) – pochádzal z Jasenovej na Orave, stredoškolské štúdium absolvoval na
viacerých školách v B. Bystrici, Tešíne, v Šoporni a v Levoči. Na univerzite vo Viedni a v Erlangene študoval
matematiku a fyziku. Po ukončení vysokoškolského štúdia nastúpil na miesto stredoškolského profesora na
gymnáziu v Revúcej (1866- 1874). Po zatvorení gymnázia pracoval v malom priemyselnom závode (sudodielni)
v Krupine. Keďže na Slovensku nemohol po zatvorení slovenských patronátnych gymnázií pôsobiť ako učiteľ, prijal
pozvanie a odišiel učiť na reálku do Chorvátska (Osijek). Po troch rokoch z Osijeku odišiel do Sarajeva – poverený
zriadiť tam srbské reálne gymnázium. Pre nezhody s rakúskym školským úradom sa zo Sarajeva vrátil späť do
Osijeku, kde pôsobil do roku 1889. Napokon odišiel do Petriniji (Petrovca), kde ho vymenovali za riaditeľa.
Po penzionovaní v roku 1908 sa vrátil na Slovensko – do Modry, kde strávil zvyšok života. Zomrel v roku 1921.
Pedagogické názory – Ivan Branislav Zoch bol nielen vynikajúcim praktikom, ale aj teoretikom. Napísal niekoľko
vynikajúcich učebníc, metodických pokynov a vedeckých štúdií a veľa článkov v slovenskom, srbskochorvátskom,
nemeckom a latinskom jazyku zväčša z oblasti prírodných vied. Z obdobia pôsobenia na revúckom gymnáziu
pochádza jeho učebnica PHYSIKA ČILI SILOSPYT PRE SLOVENSKÉ GYMNÁZIA A REÁLKY A DOMÁCE POUČENIE
PODĽA NAJNOVŠIEHO STAVU VEDY Z R. 1869. Bola to vlastne prvá slovenská učebnica fyziky.
Zoch bol autorom aj ďalších učebníc: POČIATKY NÁZORNEJ MERBY PRE NIŽŠIE GYMNÁZIA A SEMENISKÁ,
metodickej príručky KRÁTKY NÁVOD K VYUČOVANIU TELOCVIKU HLAVNE PRE NÁRODNIE ŠKOLY, v rukopise zostala
PSYCHOLÓGIA.
V Osijeku napísal pedagogiku pre stredné školy – ZÁSADY NAEGELSBACHOVEJ PEDAGOGIKY PRE STREDNÉ ŠKOLY,
v Sarajeve – METODIKU VYUČOVANIA KRASOPISU.
Zaoberal sa nielen dejinami školstva a pedagogiky – POHĽAD NA ŠKOLSTVO V BOSNE, ale aj dejinami niektorých
vedných odborov – KRÁTKY NÁČRT DEJÍN MATEMATIKY A FYZIKY.
Prispieval a redigoval I. diel encyklopédie Chorvátska.
Ako uznávaný odborník bol členom viacerých spoločností : Spoločnosť českých matematikov, Meteorologickej
spoločnosti vo Viedni, Spoločnosti pre Pasigrafiu v Mníchove a Chemicko- technickej spoločnosti v Erlangene.
I.B.Zoch svojou praktickou i teoretickou pedagogickou prácou prispel k rozvoju pedagogického myslenia
a prírodných vied na Slovensku v druhej polovici 19. storočia.

AUGUST HORISLAV ŠKULTÉTY (1819 – 1892) – narodil sa o Veľkom Krtíši. Štúdium teológie na lýceu v Bratislave
absolvoval v roku 1841. Tu zároveň v rokoch 1839 – 1840 pôsobil ako námestník J. Palkoviča. V období rokov 1841 –
1847 pôsobil ako kaplán v Tisovci, neskôr v Dolnej Vsi ( 1847 – 1850) a 12 rokov (1850 –1862) ako farár v Rozložnej.

Bol profesorom a prvým riaditeľom gymnázia v Revúcej, kde pôsobil nepretržite od jeho založenia (1862) do jeho
zrušenia (1875).
Pedagogické názory - s pedagogickou činnosťou začal už na lýceu v Bratislave, jednak ako študent – aktívne sa
zapájal do práce v Slovenskom ústave, jednak ako námestník profesora Palkoviča.
Škultéty bol príkladom vlasteneckého učiteľa. Jeho pedagogické majstrovstvo sa zakladalo na spájaní vyučovania
s výchovnou prácou, na láske k mládeži a k učiteľskému povolaniu. Podporoval spoluprácu slovenského a českého
národa, považoval ju za prospešnú pre obidva národy.
Jeho odborom bola jazykoveda a literárna tvorba pre deti a mládež. Vydal ZORNIČKU – v dvoch zväzkoch,
obsahujúcu prozaické i veršované poviedky a REČŇOVANKY PRE SLOVENSKÉ ŠKOLY.
Pre dejiny školstva a pedagogiky sú významné jeho PAMATI SLOVENKÉHO EVANJELICKÉHO A. V. GYMNÁZIA
A S NÍM SPOJENÉHO UČITEĽSKÉHO SEMENISKA VO VEĽKEJ REVÚCEJ.
V rukopise zostala NÁUKA O VÝMLUVNOSTI a VŠEOBECNÝ DEJEPIS STARÉHO VEKU, ktoré mali byť učebnicami na
revúckom gymnáziu.
Po zatvorení gymnázia odišiel Škultéty do Kraskova, kde pôsobil až do konca svojho života (1892) ako farár. Tu sa
venoval ľudovýchovnej práci a písaniu článkov s hospodárskou tematikou, ktoré publikoval v časopise Obzor.
August Horislav Škultéty patril k významným organizátorom slovenského školstva, národného života a kultúry 19.
storočia, ktorý sa snažil o česko -slovenskú vzájomnosť.

MATRIN ČULEN (1823 – 1894) – národný buditeľ, pedagóg a organizátor národnopolitických a kultúrnych podujatí,
zakladateľ slovenského stredného školstva.
Narodil sa v Brodskom. Študoval v Skalici, Trnave, v Bratislave a teológiu vo Viedni, kde v roku 1845 založil
Slovenskú knižnicu a Slovenský spolok. V revolučnom roku 1848 sa v Prahe zúčastnil na Slovanskom zjazde ako
riadny člen slovenskej delegácie. V rokoch 1849 – 1851 pôsobil ako kňaz v Majcichove a vo Veľkých Levároch.
Pedagogickú prax začal ako stredoškolský profesor matematiky na gymnáziu v Banskej Bystrici, kde pôsobil až do
roku 1856. Od roku 1856 pôsobil tri roky v Bratislave, odkiaľ bol proti svojej vôli preložený za riaditeľa gymnázia
do Sat Maru (Rumunsko).
Na začiatku 6O. rokov (1862) sa vrátil do Banskej Bystrice a nastúpil do funkcie riaditeľa gymnázia. Jeho zásluhou
dostala škola opäť slovenský charakter, lebo väčšina predmetov sa vyučovala v slovenčine. V Bystrici pôsobil do
roku 1867, kedy bol obvinený z panslavizmu a následne preložený do Levoče.
Z iniciatívy Martina Čulena vniklo v roku 1869 tretie slovenské patronátne gymnázium v Kláštore pod Znievom.
Čulen sa stal jeho riaditeľom a vypracoval preň učebný plán, do ktorého okrem humanitných predmetov zaradil aj
poľnohospodárstvo, lesníctvo a staviteľstvo, čím sledoval prípravu žiakov na praktický život. Týmto originálnym
projektom chcel Čulen odstrániť nedostatok odborných škôl na Slovensku.
Po zatvorení gymnázia v roku 1874 pôsobil ako farár v Čake.
Písal predovšetkým učebnice: ARITHMETIKA PRO 1. a 2. TŘÍDU NIŽŠÍHO GYMNASIA, POČTOVEDA, ČILI
ARITHMETIKA PRE I., II. a III: TRIEDU NIŽŠIEHO GYMNÁZIA, PRE NIŽŠIE REÁLKY A OBECNÝ ŽIVOT.
Martin Čulen bol nielen úspešný organizátor slovenského stredného školstva ale aj aktívny účastník slovenského
národného hnutia.

Slovenská pedagogika v období rokov 1918 – 1939 – sa rozvíjala v porovnaní s českou pedagogikou veľmi
skromne. Významní slovenskí pedagógovia, ktorí dosiahli vrchol koncom minulého storočia sa pre pokročilý vek
odmlčali, alebo zomierali. Slovenská pedagogika v tomto období nemala výrazné osobnosti – pedagógov –
teoretikov.
Určitý pedagogický ruch sa rozprúdil v učiteľských spolkoch – napr. Zemský učiteľský spolok, Zväz slovenských
učiteľov, Spolok profesorov Slovákov, Spolok evanjelických učiteľov a iné.
Pedagogické otázky sa rozoberali aj v učiteľských a pedagogických časopisoch – Slovenská škola ( založený
v r.1919), Vestník učiteľstva na Slovensku ( založ. v r.1919), Slovenský učiteľ (1920), Zborník Spolku profesorov
Slovákov (1921), Národná škola slovenská (1923), Naša škola (1926), Naše slovo (1932), Učiteľský pedagogický
časopis (1933), Pedagogický sborník (1934), Za novú pedagogiku a výchovu (1935), Slovenská škola (1937),
Evanjelický učiteľ (1937) a iné.
O školských, výchovných a vzdelávacích problémoch písali zväčša školskí inšpektori, riaditelia škôl, učitelia
národných škôl a stredoškolskí profesori.
K najvýznamnejším pedagógom tohto obdobia patrili Ján Kvačala, Juraj Hronec, Juraj Čečetka.

13, SLOVENSKÉ PEDAGOGICKÉ ČASOPISY DRUHEJ POLOVICE 19. STOROČIA

Po páde Bachovho absolutizmu (vydaním Októbrového diplomu v r. 1860 ako základného rakúskeho ústavného
zákona cisárom Františkom Jozefom sa zrušil absolutizmus a zaviedol administratívny federalizmus) sa utvorili aj na
Slovensku priaznivejšie podmienky pre rozvoj pedagogického myslenia.

V tomto období vzniklo nielen niekoľko slovenských učebníc, ale rastúce národné povedomie slovenských učiteľov
sa prejavilo nielen vznikom učiteľských spolkov ale aj vznikom viacerých pedagogických časopisov.
Prvý pedagogický časopis, ktorý v tomto období vznikol bol PRIATEĽ ŠKOLY A LITERARÚRY. Zakladateľom tohto
časopisu bol Andrej Radlinský.
Časopis bol vlastne literárnou prílohou časopisu CYRIL A METHOD, ktorý Radlinský založil v roku 1859.
Priateľ školy a literatúry mal na svoju dobu veľmi vysokú úroveň najmä vďaka vynikajúcim prispievateľom akými
boli Ján Nemessányi, J. D. Makovický, P. Dobšinský, F. Hečko, F. Sasinek a mnohí ďalší. Na jeho stránkach sa riešili
aktuálne spoločenské problémy, školské i mimoškolské otázky, propagoval zakladanie škôl, spoluprácu medzi
národnosťami a konfesiami, bojoval za vyššiu úroveň vzdelávania učiteľov, o ich lepšie spoločenské postavenie
a dôstojnejšie honorovanie. Okrem školskej práce sa venoval aj osvete – vyzýval učiteľov aby vzdelávali ľud
v nedeľných školách.
V časopise bol priestor nielen pre teoretické štúdie určené učiteľom, ale aj
pre články venované rodičom – o ich povinnostiach k deťom počas ich školskej dochádzky, o učiteľských poradách,
o výstavbe škôl, o školstve vo svete.
Časopis vychádzal v rokoch 1859 – 1861. Po troch rokoch zanikol.

Po ňom vznikol v roku 1861 v Banskej Bystrici časopis SLOVENSKÝ
NÁRODNÝ UČITEĽ. Jeho zakladateľom bol Juraj Slota. Prvý ročník vychádzal v češtine a prispievateľmi boli zväčša
Česi. Druhý ročník vychádzal v Trenčíne už po slovensky – spoluredaktorom bol J. Kráľ.
Slovenský národný učiteľ mal dve prílohy:
ŠKOLA DOMÁCA (prinášala najmä mravoučné rady pre rodičov) ZRKADLO MALIČKÝCH (bol venovaný výlučne
školskej mládeži).
Časopis zanikol v roku 1863.

KONFESIONÁLNA ŠKOLA – bol ďalší slovenský pedagogický časopis, ktorý vznikol až v roku 1871. Časopis vychádzal
v Pešti a jeho zakladateľom bol F.O. Metzenauer. Konfesionálna škola bola určená najmä pre potreby katolíckej
konfesionálnej školy, no napokon sa stala príkladom interkonfesionálnej tolerancie. Jeho prispievateľmi sa
postupne stali vynikajúci pedagógovia z radov evanjelických učiteľov. Časopis uverejňoval nielen metodické články,
ale oboznamoval učiteľov aj s prácami zahraničných pedagógov.
Ako prvý slovenský pedagogický časopis vyzval slovenských učiteľov k usporiadaniu zjazdu. Hoci sa o výzve živo
diskutovalo, k realizácii nedošlo.
Po troch rokoch existencie aj tento časopis zanikol – v roku 1866.
Nahradiť ho mal ďalší časopis redigovaný Metzenauerom – KATOLÍCKA ŠKOLA , no tá po ôsmom čísle zanikla.
Bezprostrednou príčinou skorého zániku slovenských pedagogických časopisov bol malý počet predplatiteľov
a odberateľov. Prevažná časť učiteľov sa uspokojila so slovenským prekladom maďarského časopisu NÉPTANÍTÓK
LAPTA, ktorý pod slovenským názvom LISTY NÁRODNÝCH UČITEĽOV dostávali od roku 1868 na každú školu
zdarma. Časopis vychádzal v slovenčine do roku 1873, potom už vychádzala iba jeho maďarská verzia.

Ďalší slovenský pedagogický časopis OBRAZY ELEMENTÁRNEHO ŠKOLSTVA sa pokúsil založiť v roku 1876
trenčiansky učiteľ Ferdinand Viliam Jesenský. Vyšlo však len päť čísiel.

O rok neskôr - 1877 sa spolok evanjelických učiteľov vo Zvolene rozhodol vydávať časopis EVANJELICKÁ ŠKOLA.
Hlavný redaktor časopisu A.P. Záturecký načrtol dosť sľubný program tohto časopisu – v smere vlastivednej
výchovy, histórie slovenského jazyka i prehlbovanie znalostí z prírodných vied, domácej výchovy, zvyšovania
sebavedomia učiteľského stavu, oboznamovania učiteľov s pedagogickou literatúrou a pod. Nedostatok autorov
viedol redakciu k uverejňovaniu prekladov z nemeckej pedagogickej literatúry. Evanjelickú školu stihol podobný
osud ako časopisy pred ňou – po troch rokoch existencie zanikla.

Po jej zániku sa Záturecký rozhodol vydávať ďalší časopis – PRIATEĽ ŠKOLY EVANJELICKEJ – no vyšlo iba jedno číslo
a časopis pre nedostatok odberateľov zanikol.
Po zániku tohto časopisu bolo slovenské učiteľstvo ďalších päť rokov bez slovenského pedagogického časopisu. Až
v roku 1885 začal Karol Salva v Ružomberku vydávať nový časopis DOM A ŠKOLA. Zásluhou okruhu prispievateľov
tento časopis úrovňou i dĺžkou vydávania – trinásť rokov prevýšil všetky predchádzajúce pedagogické periodiká.
Dom a škola prinášal veľa cenných článkov zo všetkých oblastí pedagogiky. Jeho úlohou bolo pomáhať nielen škole,
ale aj domácej výchove. Na jeho stránkach sa riešili aktuálne problémy a poznatky z metodiky učebných
predmetov, ale aj otázky rodinnej a ženskej výchovy, hodnotila sa v ňom ľudová spisba, literatúra pre deti
a mládež, lekári prinášali články zamerané na zvyšovanie telesnej a zdravotnej zdatnosti, boj proti alkoholizmu a
pod.
Časopis v roku 1898 zanikol.

V roku 19OO začal vychádzať časopis redigovaný Svetozárom Hurbanom Vajanským RODINA A ŠKOLA. Dosiahol
dobrú úroveň - prinášal výchovné články z problematiky školy a rodiny, metodické články a veľa správ zo školského
života. Vychádzal do roku 1905.
O šesť rokov neskôr – v roku 1911 začal Jozef Maliak vydávať a redigovať časopis DOMÁCNOSŤ A ŠKOLA – úroveň
Vajanského časopisu nedosiahol. Vychádzal do roku 1914.
Hoci slovenské pedagogické časopisy boli väčšinou obsahovo orientované na učiteľov, prípadne rodičov, spolu
s nimi vychádzali – buď ako príloha, alebo samostatne aj časopisy výlučne venované detskému a mládežníckemu
čitateľovi.
K takým patrili napr. ZORNIČKA s prílohou SLÁVIK (1864), VČELKA (1879), PRIATEĽ DIETOK (1887). Aj tieto však
z rovnakých dôvodov – nedostatok odberateľov, mali vždy krátke trvanie.

14, SLOVENSKÁ ŠKOLA V ROKOCH 1918-1939 /ANALÝZA ŠKOLSKÉHO ZÁKONA 220/1922/.

1918 – 1939
Národnostné hnutie po prvej svetovej vojne v rakúsko-uhorskej monarchii zosilnelo. Už začiatkom roku 1918 na
kongrese národností zástupcov národov Rakúsko-Uhorska v Ríme (10.4.1918) požadovali Česi, Slováci, južní
Slovania, Rumuni a Poliaci právo na sebaurčenie.
Po akciách v Čechách (národná prísaha, vzbury v armáde) sa predstavitelia slovenského politického života stretli na
tajnej porade v Turčianskom Sv. Martine 24.5.1918. Tu sa rozhodlo o orientácii Slovákov na zriadenie spoločného
štátu s Čechmi. 12. septembra v Budapešti predstavitelia slovenského politického života rozhodli vytvoriť Slovenskú
národnú radu a 1í. októbra slovenský poslanec Ferdinand Juriga oznámil rozchod Slovenska s Uhorskom.
18. októbra vydal T.G.Masaryk v USA Deklaráciu nezávislosti, v ktorej proklamoval samostatný česko-slovenský štát.
Nový štátny útvar na mape Európy sa stal demokratickou republikou 28. októbra 1918.
Vznik spoločného štátu bol významným medzníkom pre obidva národy. Budovanie nového štátu znamenalo
budovať všetky jeho zložky – vrátane vlastného školstva. Dvojnásobne to platilo najmä pre územie Slovenska, ktoré
prakticky nemalo vlastné školy (4000 ľudových škôl, všetky stredné a vysoké školy boli maďarské) a nemalo ani
vlastných učiteľov (v novembri 1918 bolo na Slovensku 3OO učiteľov pre ľudové školy, asi 20 stredoškolských
učiteľov).
Vybudovať slovenské školstvo znamenalo slovenské školy obsadzovať slovenskými učiteľmi. Pre ich absolútny
nedostatok požiadali predstavitelia štátnej moci o pomoc českých učiteľov a profesorov.
Podľa zákona č. 64/1918 sa zriadil na Slovensku Referát Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave.
Neskôr sa Referát v Bratislave stal súčasťou Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe. Prvým vládnym
referentom pre školstvo na Slovensku bol Anton Štefánek.
Organizáciu národných, meštianskych a stredných škôl riešil tzv. MALÝ ŠKOLSKÝ ZÁKON z 13. júla 1922/22O Zb.
Do školského systému patrili:
1. Detské opatrovne (materské školy) boli organizované podľa ustanovení uhorského školského zákona z roku

1891. Ich úlohou bolo starať sa o výchovu detí vo veku od 3 do 6 rokov. Boli po dozorom štátu a školská správa
do nich ustanovovala vychovávateľky.

2. Ľudové školy – malý školský zákon určil osemročnú povinnú školskú dochádzku, ktorá sa začínala ukončením

šiesteho roku veku. Na Slovensku sa zaviedla osemročná povinná školská dochádzka až začiatkom šk. roka
1927/28, pre veľký nedostatok učiteľov.

3. Meštianske školy – dovtedy organizované podľa uhorského šk. zákona z roku 1868, na základe ktorého sa tzv.

vyššie ľudové školy vo väčších obciach premieňali na meštianske školy. Ich organizácia bola rozdielna –
existoval tzv. rakúsky a uhorský vzor. Malý školský zákon zrušil tzv. vyššie ľudové školy. Organizácia
meštianskych škôl sa zjednotila vládnym nariadením č. 137/1925 Zb. Podľa neho sa zrušili na Slovensku
štvortriedne meštianske školy – uhorský vzor a zriadili sa trojtriedne meštianske školy ako v Čechách – rakúsky
vzor.

4. Gymnáziá – zostali až do roku 1939 roztrieštené. Existovali štyri typy gymnázií: 1. gymnázia, 2. reálne gymnáziá,

3. reformné reálne gymnáziá, 4. reálky. Delili sa na nižší stupeň: I. – IV. trieda a vyšší stupeň: V. – VIII. trieda.
Najvyhľadávanejším typom bolo reálne gymnázium, lebo jeho absolventi mohli pokračovať vo vysokoškolskom
štúdiu aj na univerzite aj na technike. Absolventi gymnázia či reálky mohli ísť študovať len na univerzitu, alebo
len na techniku.

5. Učiteľské ústavy – patrili do roku 1918 do kategórie národných škôl. Po roku 1918 boli zaradené do kategórie

stredných škôl. Názov učiteľský ústav sa zaviedol v roku 1919. Boli koedukačné, mužské a ženské. Štúdium na
nich trvalo štyri roky a končilo sa maturitou. Kandidát dostal po maturite vysvedčenie dospelosti s klauzulou,
že je spôsobilý, aby ho dočasne ustanovili za učiteľa vo verejných ľudových školách. Učiteľský ústav sa spájal
s cvičnou školou alebo aspoň ľudovou školou, v ktorej žiaci 3. a 4. ročníka prakticky pripravovali pod vedením
cvičného učiteľa. Po 20 – mesačnej praktickej školskej službe v niektorej verejnej alebo súkromnej ľudovej škole

s právo verejnosti mohol sa dočasný učiteľ prihlásiť na skúšku učiteľskej spôsobilosti pre ľudové školy a stal sa
definitívnym učiteľom.

6. Odborné učiteľské ústavy – boli školami pre vzdelávanie učiteliek domácich náuk a pre vzdelávanie učiteliek

detských opatrovní. Po roku 1936 sa zriaďovali pri učiteľských ústavoch. Do ústavov pre vzdelávanie učiteliek
domácich náuk sa prijímali dievčatá najmenej 17 – ročné, telesne a duševne zdravé, mravne bezúhonné, ktoré
úspešne ukončili štvrtú triedu strednej alebo meštianskej školy. Žiačky, ktoré úspešne ukončili dvojročné
štúdium, skladali komisionálne skúšky. potom dostali vysvedčenie učiteľskej spôsobilosti vyučovať domáce
náuky (ručné práce) na ľudových školách. po dvojročnej praxi v ľudovej škole mohli robiť odborné skúšky pre
meštianske školy.

Do učiteľských ústavov pre vzdelávanie učiteliek materských škôl sa

prijímali dievčatá, ktoré ukončili 16. rok mali predbežné školské vzdelanie, hudobný sluch a dobrý hlas, telesnú

spôsobilosť, zručnosť v kreslení a ženských ručných prácach. po úspešnom ukončení druhého ročníka dostali
vysvedčenie spôsobilosti, ktoré ich oprávňovalo pracovať v detskej opatrovni.

7. Odborné školy – na Slovensku vznikli po roku 1918 tieto odborné školy: hospodárske, obchodné, priemyselné

a odborné školy pre jednotlivé odvetvia, odborné školy pre ženské povolania a učňovské školy.

8. Osobitným druhom bola hudobná škola – na Slovensku bola založená prvá hudobná škola v Bratislave v roku

1919 ako súkromná škola. Krátko po jej zriadení vznikol pre jej udržiavanie osobitný spolok s názvom Hudobný
a dramatický spolok pre Slovensko. Ministerstvo školstva a národnej osvety v Prahe udelilo Hudobne
a dramatickej škole pre Slovensko právo verejnosti s podmienkou, že zmení názov školy na Hudobnú
a dramatickú akadémiu pre Slovensko v Bratislave. Pod týmto názvom vystupovala škola do 1. 9. 1941, keď bola
premenovaná na Štátne konzervatórium v Bratislave.

9. Vysoké školy – po vzniku Československa sa podľa zákona č. 375/1919 Zb. z. zriadila v Bratislave – hlavnom

meste Slovenska, namiesto bývalej Alžbetinej univerzity Československá štátna univerzita. Podľa zákona mala
štyri fakulty: právnickú, lekársku, filozofickú a prírodovedeckú. Vyučovacou rečou mala byť čeština a slovenčina.
Podľa vládneho nariadenia zo dňa 11. novembra 1919 dostala bratislavská univerzita názov UNIVERZITA
KOMENSKÉHO. Postupne sa začalo prednášať na lekárskej, právnickej i filozofickej fakulte. Štúdium na
prírodovedeckej fakulte sa neotvorilo. Štúdium na lekárskej fakulte trvalo 10 semestrov, na právnickej
a filozofickej fakulte 8 semestrov.

Do roku 1938 bolo Slovensko bez vysokej školy technického zamerania. Vysoká škola technická dr. Milana

Rastislava Štefánika v Košiciach bola síce zriadená zákonom č. 170/1937, ale s prednáškami sa malo začať až
v školskom roku 1938/39, no podľa viedenského rozsudku pripadlo jej sídlo Maďarsku a tak techniku
presťahovali do Martina.

15, SLOVENSKÁ PEDAGOGIKA 1918-1939 /PEDAGOGICKÉ DIELO A PEDAGOGICKÉ NÁZORY J. KVAČALU A J. HRONCA/.

JÁN RODOMIL KVAČALA (1862 – 1934) – významný slovenský pedagóg, zakladateľ modernej komeniológie,
ľudovýchovný pracovník. Narodil sa v bývalej Juhoslávii v Petrovci – kde navštevoval aj ľudovú školu. Významnou
udalosťou, ktorá ho ovplyvnila na celý život boli oslavy 2OO. výročia narodenia J. A .Komenského, ktoré usporiadali
báčski učitelia a hoci mal len deväť rokov, táto udalosť bola tou pohnútkou, ktorá neskôr určila smer jeho
vedeckého bádania. V rokoch 1872 – 1880 študoval na gymnáziu v Sarvaši, po jeho absolvovaní odišiel študovať na
evanjelicko-teologicko-filozoficko-právnickú akadémiu do Bratislavy. Po trojročnom štúdiu na akadémii odchádza
študovať teológiu na univerzite v Lipsku. Po ukončení vysokoškolského štúdia prijal miesto evanjelického farára
v Novom Sade. Ešte v tom istom roku odchádza do Bratislavy, kde až do roku 1893 pôsobí ako profesor na lýceu.
V roku 1893 odchádza na evanjelicko-teologickú fakultu do Jurjeva, kde zostal až do roku 1918. Hoci pôsobil
v Rusku, v tomto období precestoval celú Európu a časť Ameriky. Cieľom jeho ciest boli miesta a dokumenty
viažuce sa k osobnosti – ktorá ho očarila ako deväťročného – osobnosť Jana Amosa Komenského.
V roku 1920 sa vracia späť do Československa a svoj pobyt tu začína ako pracovník Muzeálnej spoločnosti J.
Škultétyho v Martine. Peripetie okolo jeho profesorského miesta na Komenského univerzite v Bratislave sa skončili
napokon tým, že prijal pozvanie na Teologickú vysokú školu v Bratislave.
V poslednom období svojho života sa Kvačala začína zaujímať o práce Jana Husa a zhromažďuje materiál pre Dejiny
reformácie na Slovensku. Za týmto účelom odchádza na študijnú cestu do Viedne, z ktorej sa však už nevrátil živý.
Ján Rodomil Kvačala – Slovák, ktorý sa na Slovensku nenarodil zomrel 9. júna 1934 v nemocnici u Milosrdných
bratov vo Viedni. Pochovaný je v Bratislave.
Ťažiskom jeho vedecko-publikačnej činnosti sú najmä komeniologické práce.
Komenskému je venovaná nielen jeho dizertačná práca O KOMENSKĚHO FILOZOFII, NAJMA JEHO FYZIKE z roku
1886, ale väčšina jeho práca. K najvýznamnejším patria:
JAN AMOS KOMENSKÝ, ŽIVOT A DIELO (1892),
KORRESPONDENCE JANA AMOSA KOMENSKÉHO. LISTY KOMENSKÉHO A VRSTOVNÍKU JEHO I. (1898),

KORRESPONDENCE JANA AMOSA KOMENSKÉHO. LISTY KOMENSKÉHO A VRSTOVNÍKU II. ZPRÁVY O ŽIVOTE JEHO ZE
SOUČASNÝCH PRAMENU. MENŠÍ LATINSKÉ SPISY NEKTERÉ (1902)
Tieto zväzky doplnil a vydal pod názvom PEDAGOGICKÁ REFORMA KOMENSKÉHO V NEMECKU DO KONCA 17.
STOROČIA (1903, 1904),
KOMENSKÝ. JEHO OSOBNOSŤ A JEHO SÚSTAVA VEDY PEDAGOGICKEJ (1913),
V roku 1905 sa Ústredný učiteľský spolok jednôt českých na Morave podujal vydávať VEŠKERÉ SPISY JANA AMOSA
KOMENSKÉHO a časopis ARCHIV PRO BÁDÁNÍ O ŽIVOTE A SPISECH J.A.KOMENSKÉHO, na ktorého podujatí sa Ján
Kvačala podieľal a od roku 1910 sa stal hlavným redaktorom Veškerých spisu...
Kvačala bol nielen zakladateľ časopisu Archiv pro bádaní, ale aj jedným z najvýznamnejší prispievateľov.
Z dvanástich zoštitov Archivu pro bádání...ktoré majú spolu 622 strán, napísal až 420.
Okrem dominantného záujmu o diela Komenského sa Kvačala venoval tiež talianskemu renesančnému mysliteľovi
T. Campanellovi. Spisy o Campanellovi ho urobili vo svete rovnako známym ako jeho komeniologické diela.
V poslednom období života sa zaujímal o osobnosť Jana Husa. DEJINY REFORMÁCIE NA SLOVENSKU- ktoré boli
venované J.Husovi, vyšli až po jeho smrti.
Kvačala sa venoval tiež ľudovýchovnej a prednáškovej činnosti. Prispieval svojimi článkami do viacerých novín,
časopisov, kalendárov.
Ján Horislav Kvačala dosiahol svetový ohlas. Patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského školstva
a pedagogiky, najmä svojimi komeniologickými a pedagogicko-historickými prácami.

JURAJ HRONEC (1881 – 1959) – vynikajúci slovenský matematik a významný pedagóg sa narodil v Gočove (okres
Rožňava). Po stredoškolskom štúdiu odchádza študovať prírodné vedy – matematiku a fyziku na univerzitu do
Kluže. Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1906 a v tom istom roku nastúpil ako stredoškolský profesor na
gymnáziu v Kežmarku, kde učil matematiku a fyziku. Vzdelanie si ďalej dopĺňal študijnými pobytmi na univerzite
v Gottingene, v Brelíne, Giessene, vo Švajčiarsku, v Paríži a v Prahe.
Hronec bol jedným z mála slovenských profesorov ktorí pôsobili na českých vysokých školách. Najskôr prednášal
matematiku na Karlovej univerzite v Prahe a neskôr v rokoch 1924 – 1938 na Českej vysokej škole technickej v Brne.
Nedostatok slovenských vysokých škôl ho viedol k tomu, že začal vyvíjať aktivitu na ich založenie. V rokoch 1935 až
1938 bol vedúcou osobnosťou skupiny ľudí, ktorá sa usilovala zriadiť vysokú školu technickú a prírodovedeckú
fakultu. O potrebe slovenských vysokých škôl uverejnil niekoľko článkov v slovenských novinách a časopisoch
z ktorých najdôležitejší bol príspevok v Slovenských pohľadoch VYSOKOŠKOLSKÉ POŽIADAVKY SLOVENSKA (1936).
Týmto sa začal nový a úspešný boj za vybudovanie slovenskej techniky. Hronec sa stal hybnou silou tohto hnutia.
V roku 1937 bola v Košiciach založená Vysoká škola technická dr. Milana Rastislava Štefánika. Za profesora tejto
školy vymenovali J. Hronca v júli 1938. Od augusta toho istého roku sa Hronec stáva jej prvým rektorom.
Juraj Hronec sa zaslúžil tiež o založenie Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave, ktorá bola
otvorená na jeseň 1940.
Vďaka jeho snaženiu bola v tom istom období otvorená aj Vysoká škola obchodná v Bratislave.
Po skončení druhej svetovej vojny jeho úsilie o rozvoj vysokého školstva na Slovensku pokračovalo. Juraj Hronec sa
pričinil o založenie ďalších dvoch vysokých škôl: Pedagogickej fakulty v Bratislave (1946) – bol jej prvým dekanom
(1946 – 1948) a Vysokej školy poľnohospodárskej a lesníckej v Košiciach (1946).
Od roku 1950 až do konca svojho života pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Zomrel v decembri 1959.
Juraja Hronca označujú historici právom za nestora slovenských matematikov. Bol autorom prvých vedeckých prác
a vysokoškolských učebníc z matematiky (spolu 34). Okrem učebníc a vedeckých prác z matematiky sa centrom
jeho záujmu stala osobnosť učiteľa. Ako prvý na Slovensku sa pokúsil formulovať pojem osobnosť učiteľa a žiaka
a na základe prírodovedeckých zákonov a matematických metód poukázal na ich vzájomné vzťahy. Značnú
pozornosť venoval tiež metodike vyučovania matematiky na stredných a vysokých školách. V čase budovania
slovenského školstva prejavoval živý záujem o reformu stredných škôl a žiadal jednotný typ týchto škôl
a prístupnosť pre všetkých.
Zaslúžil sa tiež o vybudovanie Slovenskej akadémie vied, kde bol až do roku 1956 podpredsedom sekcie
matematiky a prírodných vied a redaktor časopisu SAV pre matematiku a fyziku.
Ako pedagóg vychoval mnoho vynikajúcich vedeckých pracovníkov v oblasti matematiky a prírodných vied
a učiteľov matematiky.
K jeho najvýznamnejším prácam patria:
VYUČOVANIE A VYUČOVACIA OSOBNOSŤ (1923)
UČITEĽOVA OSOBNOSŤ (1926)
ALGEBRICKÉ ROVNICE A ICH POUŽITIE PRE ANLYTICKÚ GEOMETRIU (1932, 1949)
LINEÁRNE A DIFERENCIÁLNE ROVNICE OBYČAJNÉ (1938)
DIFERENCIÁLNY A INTEGRÁLNY OBVOD (1941, 1944).

16, SLOVENSKÁ PEDAGOGIKA V DRUHEJ POLOVICI 20. STOROČIA /PEDAGOGICKÉ DIEL A PEDAGOGICKÉ NÁZORY J. ČEČETKU, V.
GAŇA, V. PREDMERSKÉHO/.

JURAJ ČEČETKA (1907 – 1983) – zakladateľ, priekopník a budovateľ slovenskej pedagogiky 20. storočia, prvý
slovenský profesor pedagogiky sa na rodil v Polichne (okr. Lučenec). Po skočení štvrtej triedy ľudovej školy (1917)
odchádza študovať na maďarské klasické gymnázium do Lučenca. Maturuje v júni 1925 a odchádza študovať na
Karlovu univerzitu do Prahy, kde sa zapisuje na štúdium francúzštiny a filozofie s cieľom stať sa stredoškolským
profesorom. No postupne sa začína zaujímať o psychológiu s cieľom venovať sa pedagogickej psychológii. Záujem
o túto disciplínu ho vedie k dobrovoľnej praxi v pražskom pedologickom ústave. Štúdium na Karlovej univerzite
v Prahe absolvoval v roku 1929 a ako asistent – psychológ v poradni pre voľbu povolania začal pracovať
v Psychotechnickom ústave v Bratislave. Tu pracoval až do roku 1938 - jeho pracovnou náplňou bol výskum
problémov voľby povolania učňovskej mládeže. Výsledky vedecko-výskumnej činnosti z tejto oblasti publikoval vo
viacerých periodikách. Spočiatku v nich dominuje psychologická problematika, postupne sa v nej uplatňujú prvky
pedagogicko-psychologické. To ho vedie k spolupráci s významnými pedagógmi vo vtedajšej Bratislave .
Zoznamuje sa s profesorom Josefom Hendrichom – komeniológom a historikom slovenskej pedagogiky. Pod jeho
vplyvom sa začína J. Čečetka bližšie venovať otázkam pedagogiky a konkrétne sa zapájať do pedagogickej praxe.
V roku 1934 zásluhou Juraja Čečetku vzniká PEDAGOGICKÝ SBORNÍK – časopis pedagogického odboru Matice
slovenskej. Tento časopis – vysokej úrovne Čečetka redigoval celých desať rokov (1934 – 1944), bol nielen jeho
hlavný redaktorom, ale aj častým prispievateľom.
Záujem o pedagogiku ho vedie ďalej - už v roku 1936 začína externe prednášať najskôr didaktiku a neskôr aj úvod
do pedagogiky na bratislavskej Pedagogickej akadémii.
Pod vplyvom prof. Hendricha píše Čečetka aj svoju habilitačnú prácu PEDAGOGIKA A ADLEROVSKÁ INDIVIDUÁLNA
PSYCHOLÓGIA (1937), stáva sa súkromným docentom a od jesene roku 1937 začína externe prednášať
v Pedagogickom seminári Filozofickej fakulty UK v Bratislave.
V marci 1938 odchádza z Psychotechnického ústavu a ako referent Pedagogického odboru Matice slovenskej
začína pracovať v Martine – s cieľom rozvíjať pedagogickú teóriu i prax (1938 – 1939). Po ročnom pôsobení
v Martine sa vracia späť do Bratislavy a nastupuje na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity ako mimoriadny
profesor, kde prednášal všeobecnú didaktiku a dejiny pedagogiky. Z poverenia MŠANO sa v tomto období -
zúčastňuje na reforme učiteľského vzdelávania – zasadzoval sa najmä za kvalitné vysokoškolské vzdelávanie
stredoškolských profesorov.
Podieľal sa tiež na reforme prípravy budúcich učiteľov telesnej výchovy – stal sa prednostom Telovýchovného
ústavu Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity, ktorý bol otvorený v októbri 1939.
V októbri 1940 je menovaný za riadneho profesora FFSU, okrem toho externe prenáša pedagogiku na
novovzniknutej Vysokej škole obchodnej v Bratislave.
V roku 1945 bola vtedajšou vládnou mocou viacerým profesorom zakázaná prednášková činnosť – medzi nimi bol
aj J. Čečetka. V tomto období spolupracuje na organizovaní pedagogického ústavu. V roku 1947 sa stáva riaditeľom
Pedagogického ústavu – seminára na FFSU. Po prijatí zákona o vysokých školách v roku 1950 je pedagogický
seminár zrušený a pedagogika začlenená do Katedry dejín filozofie. Vedením tejto katedry je poverený J. Čečetka.
Ako vedúci katedry a mimoriadny profesor pedagogiky tu pôsobí až do roku 1958, kedy po personálnych
previerkach je nútený z filozofickej fakulty odísť.
Ďalším pracoviskom na obdobie rokov 1959 – 1963 sa stáva bibliografické oddelenie Slovenskej pedagogickej
knižnice v Bratislave a od roku 1964 do roku 1969 pôsobí vo Výskumnom ústave pedagogickom, aby sa po zmene
politickej situácie (1969) opäť vrátil naspäť na filozofickú fakultu UK. Tu pôsobil až do roku 1971, kedy bol v procese
„normalizácie“ predčasne penzionovaný. Zomrel v Bratislave v roku 1983, in memoriam bol rehabilitovaný v roku
1990.
Vedecko pedagogickú činnosť J. Čečetku možno rozdeliť do niekoľkých oblasti:
psychologicko-pedagogická, všeobecná pedagogika, dejiny pedagogiky, sociológia výchovy a kultúrno – osvetová.
Najvýznamnejšie diela psychologicko-pedagogické: TESTOVANIE NA ŠKOLÁCH A JEHO ŠTATISTICKÉ PRAKTIKUM
(1933)
PEDAGOGIKA A ADLEROVSKÁ INDIVIDUÁLNA PSYCHOLÓGIA (1936)
MEDZIĽUDSKÉ VZŤAHY A ZOSKUPOVANIE MLÁDEŽE (1967)
PSYCHOLÓGIA DANIELA LEHOCKÉHO (1953)
Z dejín pedagogiky: SLOVENSKÉ EVANJELICKÉ PATRONÁTNE GYMNÁZIUM V TURČIANSKOM SVATOM MARTINE
(1939)
ZO SLOVENSKEJ PEDAGOGIKY (1940)
UČITEĽ ĽUDU SAMUEL TEŠEDÍK (1952)
VAVRINCA BENEDIKTIHO Z NEDOŽIER VNÚTORNÁ SÚSTAVA ŠKOLSKÁ A REČ NÁPRAVNÁ (1955)
PEDAGOGICKÉ DIELO JÁNA SEBERÍNIHO (1957)

DEJINY ŠKOLSTVA A PEDAGOGIKY NA SLOVENSKU DO PRVEJ SVETOVEJ VOJNY (spoluautor P. Vajcik, 1958)
Zo všeobecnej pedagogiky:
PRÍRUČNÝ PEDAGOGICKÝ LEXIKÓN I. II. zv. (1943)
ÚVOD DO VŠEOBECNEJ PEDAGOGIKY (1944)
PEDAGOGIKA I. (1947)
PEDAGOGIKA II. (1948)
Zo sociológie výchovy:
SOCIOLÓGIA V PEDAGOGIKE (1965)
Osvetová a populárno-vedecká práca : zakladateľ časopisu DIEŤA a autor množstva populárno-náučných článkov
a prednášok.

VILIAM GAŇO (1893 – 1966) – pedagóg, defektológ, narodil sa v Trnave, štúdium na Učiteľskom ústave v Blatnom
Potoku absolvoval v roku 1912, potom odišiel študovať liečebnú pedagogiku na Vysokú školu liečebnej pedagogiky
do Budapešti. Štúdium absolvoval v roku 1915. V rokoch 1915 – 1919 pôsobil ako liečebný pedagóg v Rumunsku
a v ústavoch pre postihnutú mládež v Maďarsku. V rokoch 1921 – 1945 sa jeho pôsobiskom stávajú viaceré
slovenské ústavy pre hluchonemých (Komárno, Dubnica nad Váhom, Kremnica). Po skončení druhej svetovej vojny
sa na dva roky (1945 – 1947) stáva pracovníkom Povereníctva školstva a osvety. V tomto období sa venuje
budovaniu organizačného systému slovenskej liečebnej pedagogiky a odbornému formovaniu špeciálnych
pedagógov – najmä v rámci vysokoškolského štúdia.
Od roku 1947 bol vedúcim Odboru defektológie v štátnom pedagogickom ústave v Bratislave.
Viliam Gaňo sa zaoberal otázkami výchovy na školách pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť a otázkami
špeciálnej pedagogiky – jej predmetom, systémom, zásadami, metódami, prostriedkami a formami. Jeho úsilie
smerovalo k tomu, aby slovenskí špeciálni pedagógovia poznali moderné smery a prúdy liečebnej pedagogiky
a vedeli ich aplikovať na naše pomery.
Nemalú zásluhu mal aj na rozvoji osvety a popularizácii výchovy postihnutej mládeže, ktorú vyvíjal v rôznych
spolkoch, v defektologickej poradni, pri redigovaní prvého slovenského časopisu ŠPECIÁLNA ŠKOLA.
Zaslúžil sa tiež o rozvoj česko-slovenskej spolupráce v jednotlivých odboroch špeciálnej pedagogiky – najmä
v logopédii.
Bol spoluzakladateľom Slovenskej pedagogickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied v Bratislave (1962) a do
konca svojho života predsedom sekcie špeciálnej pedagogiky.
Najvýznamnejšie diela:
ÚVOD DO ŠPECIÁLNEJ PEDAGOGIKY (1940)
MALÁ NÁUKA O HLUCHONEMÝCH (1943)
DEFEKTNÉ DETI A NÁČRT ZÁKLADNÝCH PROBLÉMOV ICH VÝCHOVY (1960)
DEFEKTNÉ DĚTI A CO MÁ VĚDET UČITEL ZDŠ O MLÁDEŽI VYŽADUJÍCÍ ZVLÁŠTNÍ PÉČE (1962)
Z TEÓRIE A PRAXE VYUČOVANIA NEPOČUJÚCICH (1965).

VLADIMÍR PREDMERSKÝ (1902 – 19??) – učiteľ, špeciálny pedagóg, narodil sa v Lubine. Svoju pedagogickú činnosť
začal ako učiteľ ľudových škôl – už ako 19 – ročný. Jeho pôsobiskom v období rokov 1921 - 1930 boli ľudové školy
v Drietome, Moravskom Lieskovom, v Hámroch a v Trenčíne.
V roku 1930 začal pracovať ako riaditeľ Osobitnej školy a Ústavu pre deti mentálne retardované v Trenčíne. V tomto
období spolu s ďalšími kolegami zakladá Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku (1932). V
Trenčíne pôsobil až do roku 1954. Potom z postu riaditeľa odchádza na sedem rokov (1961) na miesto ústredného
školského inšpektora. Medzitým úspešne absolvuje štúdium na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1959).
V rokoch 1961 až 1967 pracuje ako vedecký pracovník vo Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave. Od roku
1967do roku 1975 zastával niekoľko vedúcich funkcií - najskôr sa stáva vedúcim Inštitútu špeciálnej a liečebnej
pedagogiky a napokon vedúcim katedry špeciálnej pedagogiky na Filozofickej fakulty UK v Bratislave
a Pedagogickej fakulty v Trnave.
Vladimír Predmerský sa zaoberal výchovou a výskumom mentálne retardovaných detí. Významne prispel k rozvoju
moderného špeciálneho školstva a špeciálnej pedagogiky na Slovensku.
Najvýznamnejšie diela:
VYUŽITIE PATOLOGICKÝCH ZJAVOV PSYCHOLOGICKÝCH PRE POSÚDENIE NORMÁLNYCH ŽIAKOV (1942)
NÁPRAVY CHYBNEJ VÝSLOVNOSTI (1944)
ŠKOLY PRE MLÁDEŽ VYŽADUJÚCU OSOBITNÚ STAROSTLIVOSŤ (1961)
RASTÚ NÁM NOVÍ ĽUDIA (1961)
KAPITOLY Z DEJÍN ŠPECIÁLNEJ PEDAGOGIKY (1978)
spoluautor DEFEKTOLOGICKÉHO SLOVNÍKA (1978).

17, ŠKOLSTVO NA SLOVENSKU V ROKOCH 1939-1989

ŠKOLSTVO A PEDAGOGIKA NA SLOVENSKU V ROKOCH
1939 – 1945
Druhá svetová vojna a s ňou spojené politické udalosti poznačili aj Slovensko, ktoré na nátlak Nemecka vyhlásilo
nezávislosť od Česko-Slovenska a stalo sa samostatným štátom. Nový právny poriadok určovala Ústava prijatá 21.
júla 1939, ktorá už v preambule uvádza kresťanský, národný a sociálne spravodlivý charakter štátu. V príslušných
ustanoveniach Ústavy pokladá duševnú, či telesnú prácu za občiansku povinnosť, zakazuje vykorisťovanie sociálne
slabých, rodičom ukladá povinnosť starať sa o výchovu svojich detí a na základných a stredných školách stanovuje
povinné vyučovanie náboženstva. Národnostným skupinám priznáva právo používať svoj jazyk v školách a vo
verejnom živote, avšak len natoľko, nakoľko môžu slovenčinu využívať zahraniční Slováci v príslušných krajinách.
Po viedenskej arbitráži bolo územie Slovenska rozčlenené na 6 žúp (Bratislavská, Nitrianska, Trenčianska,
Tatranská, Pohronská a Šarišsko-zemplínska).
ŠKOLSTVO – bolo v tomto období organizované podľa nového školského zákona č. 308/1940.
Školský systém samostatného Slovenského štátu tvorili tieto články:
Detské opatrovne – materské školy boli organizované tak ako v predchádzajúcom období, zabezpečovali výchovu
detí vo veku od 3. do 6. rokov. V tomto období podľa historických prameňov stúpol počet nemeckých opatrovní
(1O5), slovenských bolo 102, ukrajinské, rusínske a maďarské opatrovne mali rovnaký počet –2.
Ľudové školy – v roku 1940 vyšiel zákon o ľudových školách č. 308/1940, ktorý priniesol zásadnejšie zmeny v ich
riadení a organizácii. Podľa tohto zákona sa ľudové školy rozdeľovali na cirkevné a obecné. Cirkevné školy sa
zriaďovali v obciach (obvodoch) v ktorých boli školopovinné deti od 6. do 14. roku rozličného vierovyznania v takom
číselnom pomere, že príslušníci niektorej konfesie prekročili štyri pätiny z celkového počtu školopovinných detí.
Obecné školy – sa zriaďovali v obci (obvode) v ktorej boli školopovinné deti dvoch alebo viacerých konfesií v takom
číselnom pomere, že príslušníci ani jednej konfesie nepresahovali štyri pätiny z celkového počtu školopovinných
detí.
Ľudové školy zriaďovalo MŠANO so súhlasom príslušnej cirkevnej vrchnosti. Vyučovanie na školách síce zostalo
bezplatné, no mohlo sa na nich vyberať školné. Povinná školská dochádzka zostala 8- ročná, jej zanedbanie sa
mohlo trestať pokutou 50 až 1OOO korún, alebo väzením až do 14 dní.
Meštianske školy – nová vládna garnitúra sa usilovala reformovať meštianske školy na školy výberové – do ktorej
sa mali žiaci prijímať tak ako na gymnázium – na základe prijímacej skúšky, no reforma sa napokon neuskutočnila.
Gymnázia – boli vládnym nariadením z 11. júla 1939 z viacerých typov z predchádzajúceho obdobia zjednotené na
tzv. jednotnú strednú školu s názvom gymnázium. Gymnázium sa delilo na dva stupne: nižšie gymnázium I. – IV.
trieda – bolo jednotné v tom zmysle, že sa vo všetkých triedach vyučovalo podľa toho istého učebného plánu, kým
na vyššom stupni V. – VIII. trieda mala popri základom type (gymnaziálnu vetvu) aj vetvu klasickú a reálnu. Zrušila
sa koedukácia a umožnilo sa zriaďovať aj cirkevné gymnáziá.
Učiteľské akadémie – reforma učiteľského vzdelávania sa uskutočnila podľa zákona č. 288/1940. Školy pre
vzdelávanie učiteľov ľudových škôl dostali nielen novú organizačnú základňu a nový obsah, ale aj nové
pomenovanie. Starý názov „učiteľský ústav“ bol nahradený názvom „učiteľská akadémia“. Vzdelávanie sa predĺžilo
o jeden rok – na päť rokov. Učiteľské akadémie boli štátne a neštátne. Zásadne sa v nich nepripúšťala koedukácia.
Päťročné štúdium na učiteľskej akadémii končilo maturitou. Podľa zákona mala byť pri učiteľskej akadémii aj cvičná
škola a podľa možností aj internát a vzorné hospodárstvo pre praktický výcvik kandidátov. Taktiež sa pri nej mohli
zriaďovať odborné učiteľské ústavy pre vzdelávanie učiteliek domácich náuk a ústavy pre vzdelávanie učiteliek
detských opatrovní. Odborných učiteľských ústavov sa reforma z organizačnej stránky nedotkla, ostali dvojročné,
obsahovo pribudlo v učebnom pláne pre učiteľky domácich náuk v každom ročníku náboženstvo – ako nový
predmet.
Odborné školy – zostali organizované tak ako v predchádzajúcom období (1918 - 1939) – reforma sa ich nedotkla.
Konzervatórium – v roku 1941 prešla pôvodná hudobná a dramatická akadémia v Bratislave do správy štátu pod
novým názvom Štátne konzervatórium. Konzervatórium bolo strednou umeleckou školou s týmito odbormi:
inštrumentálny, klavírny, cirkevno-hudobný, kompozičný a dirigentský, spevácky a operný, dramatický
a pedagogický.
Na štúdium sa prijímali žiaci, ktorí mali predbežné vzdelanie aspoň štyri triedy strednej školy, boli nadaní, zložili
prijímaciu skúšku a ktorých ústavný lekár uznal za schopných venovať sa hudobnému štúdiu.
Vysoké školy – do roku 1938 bola na Slovensku len jedna vysoká škola – Univerzita Komenského v Bratislave. 23.
októbra 1939 sa pri Filozofickej fakulte zriadil Telovýchovný ústav, ktorý mal vzdelávať stredoškolských profesorov
telesnej výchovy.
8. júla 1940 bol prijatý zákon o SLOVENSKEJ UNIVERZITE V BRATISLAVE ( UNIVERSITAS SLOVACA ISTROPOLITANA),
podľa ktorého sa popri existujúcim fakultám (filozofická, lekárska, právnická) otvorila aj prírodovedecká fakulta. Do
univerzity sa včlenili aj katolícka a evanjelická teologická fakulta.

Technika - zákonom č. 188/1939 Zb. z. vznikla v Bratislave Slovenská vysoká škola technická, kde sa postupne
zriadilo osem študijných odborov (inžinierske staviteľstvo, strojné inžinierstvo, elektrotechnické inžinierstvo,
chemicko-technologické inžinierstvo, banské a hutné inžinierstvo, zememeračské inžinierstvo, poľnohospodárske
inžinierstvo a lesné inžinierstvo).
Vysoká škola obchodná – vznikla na základe zákona v roku 1940 v Bratislave.
Počas Slovenského národného povstania nariadením Slovenskej národnej rady zo dňa 1. septembra 1944 sa
zriadilo Povereníctvo SNR pre školstvo a národnú osvetu v Banskej Bystrici. Slovenská národná rada prijala medzi
prvými opatreniami 6. septembra 1944 nariadenie o poštátnení školstva na Slovensku. Ním sa všetky školy –
počnúc materskými, končiac vysokými stali štátnymi inštitúciami. SNR prijala tiež 7. septembra 1944 nariadenie
o zrušení zákazu koedukácie v školách na Slovensku.

ŠKOLSTVO NA SLOVENSKU V ROKOCH 1945 – 1989
Obdobie rokov 1945 až 1989 charakterizuje niekoľko spoločensko-politických zmien, ktoré ovplyvnili aj školstvo.
Tieto zmeny sa uskutočnili vo viacerých etapách, z toho pohľadu aj treba školstvo istým spôsobom rozdeliť na
niekoľko etáp.
-

Prvou etapou bolo obdobie od roku 1945 do roku 1948. Už vydanie nariadenia Slovenskej národnej rady zo 6.
septembra 1944 o poštátnení školstva na Slovensku bolo úvodom školskej reformy v znovu obnovenom štáte
Čechov a Slovákov. V tejto etape išlo predovšetkým o obnovenie vyučovania na školách, keďže množstvo škôl
bolo zničených alebo značne poškodených. Okrem rekonštrukcie a obnovy školských budov sa reforma
orientovala na čiastkové zmeny obsahu vyučovania a snahy zjednotiť školy na strednom stupni.

V obsahu vyučovania sa tieto zmeny premietli najmä vo vyučovaní cudzích jazykov – odstránilo sa vyučovanie

nemčiny a zaviedlo sa vyučovanie ruštiny.
Snahy zjednotiť rôzne typy strednej školy sa vytvorili rámcové učebné osnovy, ktorými sa priblížil obsah
vzdelávania vo vyšších ročníkoch ľudovej školy s obsahom vzdelávania v nižších ročníkoch meštianskej školy.
Školský systém sa v tomto období nezmenil – tvorili ho tie isté články ako v predchádzajúcom období.
Rôzne návrhy na reformu školstva vyvrcholili v apríli 1948.

-

Druhá etapa predstavuje obdobie rokov 1948 – 1953. Prijatím zákona 95/ 1948 Zb.z. o základnej úprave
jednotného školstva. Tento školský zákon sa vzťahoval na všetky stupne a druhy škôl okrem škôl vysokých,
vojenských a teologických na celom území Československej republiky. Zákon včlenil školy do jednotnej školskej
sústavy a určil všetkým spoločný výchovný cieľ a každému osobitne vzdelávaciu úlohu. Podľa toho zákona sa
mládež v celej republike mala vychovávať a vyučovať spoločne, bez rozdielu pôvodu, spoločenského postavenia
a náboženského vierovyznania. Zákon organizačne zjednotil školstvo na celom území. Povinná školská
dochádzka sa predĺžila z osem na deväť rokov.

Školy sa rozdelili na III. stupne:

I. stupeň – národná škola (1–5.ročník)- poskytovali všeobecné základné vzdelanie.

II. stupeň – stredná škola (6. – 9. ročník) – nadväzovala na národnú školu ako tzv. nižšia stredná škola, ktorá

dopĺňala povinnú školskú dochádzku.

Škola I. a II. stupňa mala rovnaké učebné plány a učebné osnovy.
III. stupeň – povinné odborné, odborné, vyššie odborné školy a gymnáziá, v nich bola školská dochádzka

povinná a vzťahovala sa na tú 15 – 18 ročnú mládež. Výberové školy III. stupňa sa podľa dĺžky štúdia delili na
odborné školy (štúdium kratšie ako 4. roky) na vyššie stredné školy (štúdium najmenej 4 –ročné).

Okrem organizačnej prestavby sa uskutočnila výrazná obsahová prestavba . Školstvo sa začalo prikláňať
k sovietskemu modelu školstva a pedagogického myslenia vôbec. Do učebníc sa premietala ideológia komunizmu,
základom všetkého sa stal marxizmus-leninizmus.
-

Tretia etapa spadá do obdobia rokov 1953 – 1959 – ďalší vývin základného vzdelania ovplyvnil zákon č. 31/1953
Zb.z.( Zákon o školskej sústave ). V snahe zabezpečiť postupnosť výchovy a jej skvalitnenie, zaviedol spoločnú
výchovu žiakov všetkých ôsmych školopovinných postupných ročníkov jednotne organizovanú povinnú
všeobecnovzdelávaciu školu. Povinná školská dochádzka sa skrátila z deväť na osem rokov – vznikla osemročná
stredná škola a jedenásťročná stredná škola. V dôsledku skrátenia povinnej školskej dochádzky o jeden rok sa
museli učebné plány a učebné osnovy upraviť tak, aby bolo možné požadovaný obsah prebrať a osvojiť v počas
ôsmych rokov – to viedlo k ich zhusteniu a tým k preťažovaniu žiakov. Zákon z roku 1953 upravoval aj
vzdelávanie učiteľov – vznikli pedagogické školy na vzdelávanie učiteliek materských škôl (trojročné),
pedagogické školy na vzdelávanie učiteľov národných škôl (štvorročné), vyššie pedagogické školy na
vzdelávanie učiteľov 6. až 8. ročníka (dvojročné) a vysoké školy pedagogické na vzdelávanie učiteľov í. až 11.
ročníka (štvorročné).

-

Štvrtá etapa spadá do obdobia rokov 1960 – 1976 – prax ukázala, že skrátenie povinnej školskej dochádzky na
osem rokov nebolo šťastným riešením. Preto bol decembri 1960 prijatý ďalší školský zákon č.186/1960 Zb. z.
(Zákon o sústave výchovy a vzdelávania), podľa ktorého sa povinná školská dochádzka predĺžila na deväťročnú

a výchovné zariadenia (školské družiny a kluby) tvorili so školami jednotný systém, v ktorom jednotlivé stupne
na seba nadväzovali.

Školský systém v tomto období tvorili: predškolské zariadenia – jasle (spadali pod ministerstvo zdravotníctva,

materské školy pre deti od 3. do 6. rokov. Základné povinné vzdelanie poskytovali základné internátne školy
pre deti a mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť, osobitné školy, základné deväťročné školy. Tieto
zariadenia zabezpečovali povinnú školskú dochádzku pre mládež vo veku od 6. do 15. rokov.

Stredné a vyššie vzdelanie poskytovali stredné odborné učilištia, učňovské školy, stredné odborné školy, stredné

všeobecnovzdelávacie školy, stredné školy pre pracujúcich, konzervatóriá, stredné školy pre vzdelávanie
mládeže vyžadujúcu osobitnú starostlivosť, internátne stredné školy. Predpokladom štúdia v týchto školách
bolo ukončené základné vzdelanie.

Do školského systému patrili aj vysoké školy (univerzity, technika, odborné vysoké školy), kde bolo možné

študovať po ukončení stredoškolského štúdia končiaceho maturitnou skúškou a po absolvovaní prijímacích
skúšok.

Zákon obsahoval aj ustanovenia o ľudových školách umenia a ľudových jazykových školách, o školách

s celodennou starostlivosťou, o internátnych školách, určil aj starostlivosť o mimoškolskú výchovu a zriadil
združenie rodičov a priateľov školy (ZRPŠ).

-

Etapa zachytáva obdobie rokov 1976 – 1984 – počas ktorého sa uskutočnili ďalšie zmeny v organizácii
i v obsahu výchovno-vzdelávacej sústavy. Prvou významnou zmenou bolo prijatie dokumentu Ďalší rozvoj
československej výchovno-vzdelávacej sústavy 4. júna 1976. Tento projekt vytyčoval perspektívy systému
výchovy a vzdelávania mládeže i dospelých, v ktorom by sa postupne zaviedlo úplné stredné vzdelávanie pre
všetku mládež a umožnilo jej tak získať vysokoškolské vzdelanie. V projekte sa tiež zdôrazňovalo uplatňovať vo
výchove a vzdelávaní najnovšie poznatky vied a techniky a prispôsobiť obsah vzdelávania zmeneným
potrebám spoločnosti. Týmto perspektívam mal zodpovedať obsah, rozsah a organizácia všetkých stupňov
a druhov škôl. Obsah mal zabezpečiť všeobecnovzdelávací polytechnický charakter vzdelávania. Absolventi
stredných a vysokých škôl mali dostať vzdelanie so širokým odborným profilom, tak aby boli schopní adaptovať
sa rýchlo na meniace sa podmienky spoločenského života a výroby. Na základe týchto požiadaviek sa
vypracovali nové učebné plány, učebné osnovy, učebnice pre všetky stupne a typy škôl. Vytvorili sa nové
študijné a učebné odbory.
Projekt bol legalizovaný novými školskými zákonmi z ktorých najvýraznejšie zasiahol štruktúru školského
systému školský zákon o základných a stredných školách a o štátnej správe v školstve a v školských
zariadeniach z 21. a 22. marca 1984. Podľa tohto zákona sa u nás zaviedla povinná desaťročná povinná školská
dochádzka pre všetku mládež od 6. do 16. rokov. Základná škola sa skrátila opäť na 8 rokov. I. stupeň tvorili
žiaci 1. až 4.ročníka, II. stupeň –žiaci 5. až 8. ročníka.
Stredné vzdelanie bolo možné dosiahnuť na dvoj a trojročných učilištiach, stredných odborných učilištiach
štvorročných s maturitou, stredných odborných školách a gymnáziách.
Vysokoškolské vzdelanie bolo možné dosiahnuť na niektorom type vysokých škôl.

-

Etapa – obdobie rokov 1985 –1990 – spoločensko-politické zmeny priniesli opäť zmeny aj v systéme výchovy
a vzdelávania. Okrem obsahových zmien sa štrukturálne zmeny dotkli takmer všetkých typov a druhov škôl.

18, SLOVENSKÁ PEDAGOGIKA V OBDOBÍ ROKOV 1945-1989 /ANALÝZA PEDAGOGICKÉHO DIELA P. VAJCÍKA, Ľ. BAKOŠA, J. MÁTEJA/

BRŤKOVÁ ALEBO :

PETER VAJCIK (1902 – 1985) – učiteľ, historik slovenského školstva a pedagogiky. Narodil sa v Španej Doline. Po
štúdiu teológie v Prahe (1925) pôsobil osem rokov ako kaplán vo Vrútkach, popritom začal študovať filozofiu
a históriu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe – štúdium ukončil v roku 1931. V rokoch 1933 až 1944
učil na stredných školách v Bratislave, Martine a opäť v Bratislave. Počas SNP pracoval na Povereníctve SNR pre
školstvo a národnú osvetu v Banskej Bystrici. Po skončení vojny (1945 – 1947) bol prednostom pedagogického
oddelenia a ústredným školským inšpektorom na Povereníctve školstva a národnej osvety. Záujem o pedagogiku
ho v roku 1947 privádza na Pedagogickú fakultu UK v Bratislave, kde pôsobí ako vysokoškolský pedagóg do roku
1952. V rokoch 1953 až 1959 učí na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave odkiaľ napokon odchádza na
Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde pôsobí do roku 1976.
Peter Vajcik sa zaslúžil najmä o budovanie Pedagogickej fakulty UK a Vysokej školy pedagogickej v Bratislave. Jeho
vedecko-pedagogická práca bola zameraná na štúdium dejín slovenského školstva a pedagogiky a pedagogickej
metodológii.
Najvýznamnejšie diela:
ŠKOLSVO, ŠTUDIJNÉ A ŠKOLSKÉ PORIADKY NA SLOVENSKU V XVI. STOROČÍ (1955)
PEDAGOGICKÉ SKÚMANIE A PEDAGOGICKÝ DENNÍK (1963)

spoluautor učebníc: DEJINY PEDAGOGIKY (1955, 1956)
DEJINY ČESKEJ A SLOVENSKEJ PEDAGOGIKY(1976)
DEJINY ŠKOLSTVA A PEDAGOGIKY NA SLOVENSKU DO PRVEJ SVETOVEJ VOJNY (1956, 1958)
VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN ŠKOLSTVA A PEDAGOGIKY NA SLOVENSKU (1971).

ĽUDOVÍT BAKOŠ (1919 – 1974) – učiteľ, historik, autor desiatok vedeckých štúdií a článkov o Ľudovítovi Štúrovi
a o štúrovcoch. Narodil sa v Pukanci. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, potom pôsobil ako učiteľ na
stredných školách v Žiline a v Banskej Štiavnici. V rokoch 1944 až 1947 prichádza na Filozofickú fakultu UK
v Bratislave ako odborný asistent. Ďalšie dva roky (1948 – 1950) pôsobí ako vedecký pracovník vo Výskumnom
ústave pedagogickom v Bratislave. V rokoch 1950 až 1953 zastáva viaceré vedúce funkcie na Povereníctve školstva,
na ÚV KSS a Slovenskom výbore pre umenie.
Za vysokoškolskú katedru sa vracia v roku 1953 – ako vysokoškolský pedagóg učí na Vysokej škole pedagogickej
v Bratislave, kde zároveň zastáva funkciu prorektora - až do roku 1959. V tomto období súčasne externe pôsobí
ako riaditeľ výskumného ústavu pedagogického.
V roku 1959 odchádza učiť na Filozofickú fakultu UK v Bratislave, kde je v rokoch 1965 – 1969 poverený ako dekan
jej vedením a súčasne zastáva funkciu riaditeľa Ústavu pre vzdelávanie učiteľov. Na FFUK pôsobí až do konca
svojho života (1974).
Peter Vajcik sa zaoberal najmä dejinami školstva a pedagogiky, problematikou rodinnej výchovy, učiteľského
vzdelávania a teóriou výchovy. Popri prioritnému záujmu o Ľudovíta Štúra a štúrovcov sa venoval tiež dielam
Komenského a v Pedagogickej encyklopédii Slovenska z roku 1984 je označovaný za popredného slovenského
komeniológa.
Najvýznamnejšie diela:
ĽUDOVÍT ŠTÚR AKO VYCHOVÁVATEĽ A BOJOVNÍK ZA SLOVENSKÚ ŠKOLU (1957)
ŠTÚROVCI A SLOVENSKÁ ŠKOLA V PRVEJ POLOVICI 19. STOROČIA
(1960)
spoluautor: ROZHOVORY S RODIČMI (1964)
TEÓRIA VÝCHOVY (1968, 1972, 1977)
PROBLÉMY RODINNEJ VÝCHOVY (1968)

VYBRANÉ PEDAGOGICKÉ DIELA (1976)

JOZEF MÁTEJ (1923 – 1987) – učiteľ, historik slovenského i svetového školstva a pedagogiky, komeniológ a autor
viacerých štúdií venovaných slovenskému učiteľstvu, narodil sa v Lupoči (okres Lučenec).
Štúdium na učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici ukončil v roku 1943 pôsobil ako učiteľ na viacerých ľudových
školách ( Trebichava, Kotmanovské Lazy, Lovinobaňa, Divín), na meštianskej škole v Lučenci, kde začína
spolupracovať s redakciou časopisu Novohradský hlas a publikovať svoje prvé články venované spočiatku
spomienkam na druhú svetovú vojnu a SNP – ktorého sa aktívne zúčastnil, neskôr zamerané na osvetu
a pedagogiku. Už v tomto období sa zaujíma o dielo J.A. Komenského.
Popritom začína študovať ako riadny poslucháč pedagogiku a históriu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity
v Bratislave (1946 – 1950). Po krátkom pôsobení v Sološnici (ako výpomocný učiteľ) odchádza učiť na I. Gymnázium
v Bratislave. Zo zdravotných je potom preložený na II. Strednú školu a napokon v roku 1950 nastupuje na miesto
riaditeľa Gymnázia v Jure pri Bratislave. Po roku (1951) je poverený vedením novootvoreného Pionierskeho paláca
v Bratislave, no na vlastnú žiadosť je z tejto funkcie uvoľnený a stáva sa ústredným školským inšpektorom škôl III.
stupňa. Ani táto viac-menej administratívno-kontrolná činnosť ho neuspokojuje, opäť sa vracia za učiteľskú katedru
a stáva sa odborným asistentom na Katedre pedagogiky a psychológie na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave
(1953). Po jej zrušení a včlenení do FF UK sa Jozef Mátej na celých 33 rokov stáva jej zamestnancom – ako vede,
pedagóg, vedúci katedry.
Jozef Mátej sa venoval nielen aktuálnym pedagogickým a školským problémov svojej doby, ale rozsiahlu časť jeho
tvorby predstavujú články a štúdie venované obdobiu SNP a vlasteneckým učiteľom.
Hlavnou oblasťou záujmu J. Máteja boli slovenské i svetové dejiny školstva a pedagogiky. Od začiatku svojej
publikačnej činnosti sústreďoval pozornosť na dielo Komenského a popredného slovenského komeniológa J.
Kvačalu.
Popri viacerým prácam venovaným povstaleckým učiteľom ho zo svetových dejín školstva a pedagogiky zaujala
najmä pedagogika z obdobia osvietenstva, ruské školstvo a pedagogika, nemecké a poľské školstvo a pedagogika.
Najvýznamnejšie diela:
ŠKOLSKÁ VÝCHOVA ZA TZV. SLOVENSKÉHO ŠTÁTU (1958)
SLOVENSKÉ UČITEĽSTVO V BOJI PROTI FAŠIZMU (1960)
PORTRÉTY SLOVENSKÝCH PEDAGÓGOV A VLASTENECKÝCH UČITEĽOV (1963, 1973, 1977)
UČITELIA V PROTIFAŠISTICKOM ODBOJI A SNP (1974)
ŠKOLA, VÝCHOVA A UČITEĽ V KLÉROFAŠISTICKEJ SLOVENSKEJ REPUBLIKE (1978)

JÁN KVAČALA (1962)
MARTINSKÉ GYMNÁZIUM (1967)
spoluautor: DEJINY ČESKEJ A SLOVENSKEJ PEDAGOGIKY (1976)
DEJINY ŠKOLSTVA A PEDAGOGIKY (1981)

19, HISTORICKÝ NÁČRT VZDELÁVANIA UČITEĽOV NA SLOVENSKU – DO ROKU 1918 - OD ROKU 1918 PO SÚČASNOSŤ

VZDELÁVANIE UČITEĽOV V OBDOBÍ DO ROKU 1918

Obdobie 1848-1867

Výraznejšie črty v dejinách slovenského učiteľstva súvisia s procesom formovania slovenského národa, ktorý

vyvrcholil v predrevolučnom období a ktorého národný program nadobudol konkrétnu podobu v Žiadostiach
slovenského národa, ktoré boli prijaté 10.5.1848 v Liptovskom Mikuláši.

V tomto období slovenské učiteľstvo vystupuje ako početná spoločenská skupina, ktorá zohráva významnú

úlohu v politicko-národnom hnutí. Podieľa sa na ľudovýchovnej činnosti a napomáha zlepšovať hospodárske
a sociálne pomery širokých spoločenských vrstiev. Národne uvedomelí učitelia podporovali svojou účasťou
celonárodné akcie, memorandové zhromaždenie (1861) a zúčastňovali sa na činnosti Matice slovenskej (1863).

Do vydania zákona o ľudových a meštianskych školách a učiteľských ústavoch z roku 1868 sa učitelia ľudových

škôl vzdelávali len v niekoľkomesačných kurzoch. Neskôr vzniklo niekoľko dvojročných cirkevných učiteľských
prípraviek, do 1868 boli 4: Spišská Kapitula, Banská Bystrica, Trnava, Košice (ani jedna nebola slovenská)

Školské výnosy a nariadenia vydávané ministerstvom vyučovania boli záväzné len pre katolícke školstvo,

evanjelická cirkev si v oblasti školstva udržovala od r. 1791 autonómiu.

Obdobie 1867-1918

Jedným z dôsledkov rakúsko-uhorského vyrovnania (1867) bolo i vydanie školského zákona o ľudových a

meštianskych školách a učiteľských ústavoch. Zriaďovateľmi učiteľských ústavov mohli byť: štát, udržiavatelia
neštátnych škôl, cirkev, obce, súkromné osoby.

1. štátny učiteľský ústav bol založený v Spiškej Novej Vsi, ďalšie v Modre, Kláštore pod Znievom a Leviciach

(tieto boli mužské), ženský bol založený v Bratislave. Jednotlivé cirkvi vychovávali učiteľský dorast vo vlastných
učiteľských ústavoch: Košice, Bratislava, Prešov, Banská Štiavnica, Spišská Kapitula, Trnava. Na všetkých učiteľských
ústavoch bola vyučovacou rečou maďarčina. Jediný učiteľský ústav s vyučovacím jazykom slovenským bol vo Veľkej
Revúcej. Na učiteľských ústavoch sa každoročne konali verejné skúšky zo všetkých predmetov, v poslednom
ročníku aj z vyučovacej praxe, bez ktorej absolvent nemohol dostať diplom.

Od 1874 sa na niektorých učiteľských ústavoch zriaďovali odborné kurzy, po ktorých absolventi skladali

odborné skúšky. Od 1877 boli tieto kurzy povinné. Na Slovensku nebol ani jeden učiteľský ústav pre prípravu
učiteľov meštianskych škôl. Prvým zákonným ustanovením o predškolskej výchove bol zákonný článok 15 z r.1891.
Podľa neho sa rozoznávali tri typy predškolskej výchovy: detské opatrovne, stále detské útulky, letné detské útulky.
Učiteľky MŠ sa vzdelávali na dvojročných osobitných ústavoch. Na území Slovenska zriadil štát dva ústavy pre
vzdelávanie učiteliek detských opatrovní.

VZDELÁVANIE UČITEĽOV V OBDOBÍ I. ČSR (1918-1939)

Vznik ČSR (28.10.1918) vytvoril nové podmienky na formovanie štátneho a národného života Čechov

a Slovákov. Pre vybudovanie slovenského školstva bol nevyhnutný proces odmaďarčenia slovenského učiteľstva
a obsadenie prázdnych miest po maďarských učiteľoch. V povojnovom období na Slovensku platili uhorské školské
zákony, na základe ktorých mal učiteľ značne nižšie príjmy ako učiteľ v českých zemiach, kde platili rakúske školské
zákony.

Po vzniku ČSR sa učitelia ľudových škôl pripravovali v štvorročných učiteľských ústavoch, patrili od 1868 do

1918 do kategórie národných škôl. Po 1918 sa zaraďovali do kategórie stredných škôl.

V roku 1919 sa zaviedol názov Učiteľský ústav. Obsah vzdelania určovali učebné plány, učebné osnovy

a učebnice. K učiteľskému ústavu patrila cvičná škola, štvorročné štúdium sa končilo maturitou. Definitívnym
učiteľom sa stal až po zložení skúšky spôsobilosti pre ľudové školy, na ktorú sa mohol prihlásiť po absolvovaní 20
mesačnej školskej praxe.

V období ČSR sa do popredia dostáva snaha o reformu učiteľského vzdelania. Priaznivci reformy žiadali

zrušenie učiteľských ústavov a presadzovali požiadavku na vysokoškolské vzdelanie. V šk. roku 1930/31 bola
zriadená Štátna pedagogická akadémia.

Podľa zákona z 27. júna 1919 bola namiesto Alžbetinej univerzity zriadená Československá štátna univerzita.

Mala mať 4 fakulty: právnickú, lekársku, filozofickú a prírodovedeckú a vyučovacou rečou mala byť slovenčina
a čeština. Názov Univerzita Komenského dostala podľa vládneho nariadenia z 11.11.1919. Prírodovedecká fakulta
nebola počas 1.ČSR zriadená, učitelia prírodovedného smeru študovali na českých a zahraničných univerzitách.

VZDELÁVANIE UČITEĽOV V OBDOBÍ SLOVENSKÉHO ŠTÁTU (1939-1945)

Vyhlásenie Slovenského štátu 14.3.1939 a Protektorátu Čechy a Morava 15.3.1939 znamenalo zánik 1. ČSR.

Situácia v slovenskom školstve sa zmenila, začalo prepúšťanie českých učiteľov a stredoškolských profesorov. Aj
mnohí slovenskí učitelia zostali nezamestnaní v dôsledku obsadenia východného Slovenska a Zakarpatskej Rusi
Maďarmi.

Úlohou Štátnej školskej správy bolo zreformovať všetky typy škôl tak, aby výchova nadobudla kresťanský

a národný charakter. Školská reforma sa vzťahovala aj na vzdelávanie učiteľov ľudových škôl a uskutočnila sa na
základe zákona o učiteľských akadémiách nahradil názov „učiteľský ústav“ názov „učiteľská akadémia“. Učiteľské
akadémie sa delili na štátne a neštátne. Zaviedol sa školský plat, prijímacie a skúšobné taxy a iné školské poplatky.
Zákon zrušil koedukáciu, pre dievčatá sa zriaďovali osobitné učiteľské akadémie. Päťročné štúdium na učiteľskej
akadémii sa končilo maturitou.

V šk. r. 1942/43 bolo na Slovensku 15 učiteľských akadémií - 8 cirkevných a 7 štátnych. Počas Slovenského

štátu existovali 4 ústavy pre vzdelávanie učiteliek domácich náuk a 1 ústav pre vzdelávanie učiteľov detských
opatrovní.

Pred schválením univerzitného zákona sa uskutočnili 2 zmeny týkajúce sa univerzitného štúdia na Slovensku.

Podľa vládneho nariadenia z 25.júla 1939 bolo možné študovať prírodné vedy v Bratislave na Filozofickej fakulte
a na Slovenskej vysokej škole technickej. Zákonom č.168/1940 Zb. sa zriadila Prírodovecká fakulta, kodifikovaná ako
fakulta Slovenskej univerzity. 2. zmena sa týkala štúdia stredoškolských profesorov telesnej výchovy (tí do roku 1938
študovali na českých univerzitách). V roku 1939 MŠ zriadilo pri Filozofickej fakulte Telovýchovný ústav, ktorý
pripravoval kandidátov a kandidátky profesúry telocviku pre stredné školy a učiteľské akadémie.

3. júla 1940 schválil Snem SR zákon o Slovenskej univerzite, podľa ktorého sa zriadila Slovenská univerzita

v Bratislave. V zmysle zákona o Slovenskej univerzite sa do zväzku univerzity včlenila aj katolícka a evanjelická
teologická fakulta.

Hudobní pedagógovia a umelci sa do roku 1941 vzdelávali v Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave.

Zákonom zo 7.5.1941 ju štát prevzal do svojej správy a nazval ju: Štátne konzervatórium v Bratislave.

Počas SNP sa na základe nariadenia SNR zo 6.9.1944 poštátnilo školstvo na Slovensku. Všetky školy sa stali

štátnymi inštitúciami. SNR prijala 7.9.1944 nariadenie o zrušení zákazu koedukácie v školách na SR.

VZDELÁVANIE UČITEĽOV V OBDOBÍ 1945-1989

Obdobie 1956-1953

4.4.1945 bol prijatý „Program novej československej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov“, známy ako Košický
vládny program. Nariadil obnovu českých a slovenských škôl všetkých kategórií a umožnil mládeži postihnutej
zatvorením škôl absolvovať príslušné skúšky.

Podľa zákona z 27.10.1945 a doplneného 9.5.1946 sa mali na všetkých univerzitách v ČSR zriadiť pedagogické

fakulty, na ktorých bolo možné študovať aj na diaľkovom, doplnkovom, externom, večernom a postgraduálnom
štúdiu. V roku 1946 vznikla Pedagogická fakulta Slovenskej univerzity s pobočkami v Banskej Bystrici a v Košiciach.
Úlohou tejto fakulty bolo:


slobodne skúmať a rozvíjať pedagogické vedy



vzdelávať v pedagogických vedách kandidátov učiteľstva



poskytovať im vzdelanie v iných odboroch



prakticky ich pripravovať na toto povolanie

Podľa vládneho nariadenia sa mali kandidátky učiteľstva pre materské školy pôvodne vzdelávať 4 semestre,

kandidáti učiteľstva ľudových a meštianskych škôl 6 semestrov a budúci učitelia stredných a odborných škôl 8 až 10
semestrov.

Nedostatok učiteľov viedol v roku 1950 k návratu k stredoškolskej príprave učiteľov. Najvážnejšou príčinou

nedostatku učiteľov bolo platové rovnostárstvo kvalifikovaných a nekvalifikovaných učiteľov.

Obdobie 1953-1959

Reorganizácia učiteľského vzdelávania od 1953/54 súvisela s celkovou prestavbou školského systému a uskutočnila
sa podľa zákona schváleného Národným zhromaždením 24.4.1953.

Išlo o nasledujúce zmeny:



príprava učiteliek pre materské školy sa realizovala v trojročných pedagogických školách

pre vzdelávanie učiteliek materských škôl, ktoré po ukončení štúdia museli vykonať povinnú jednoročnú prax
v materskej škole



pre učiteľov 1.- 5. ročníka strednej školy a škôl národných zákon určil 4-ročné

pedagogické školy



učitelia 6.- 8.ročníka OSŠ a JSŠ sa vzdelávali na 2-ročných vyšších pedagogických školách



učitelia pre 9.- 11. ročník JSŠ a učitelia pre pedagogické školy a výberové odborné školy sa

vzdelávali na vysokých školách pedagogických

V Bratislave sa zriadila VŠ pedagogická s jedno- a dvojodborovým štúdiom – trvalo 4 roky, končilo sa štátnou
záverečnou skúškou

Obdobie 1959-1964

Uznesenie ÚV KSČ z 23.4.1959 obsahovalo zásady organizácie školskej sústavy, v ktorej sa presadzovala

potreba predĺžiť povinnú školskú dochádzku z 8 na 9 rokov a smernice pre novú úpravu vzdelávania učiteľov. Pre
učiteľky materských škôl ostalo v platnosti stredné odborné vzdelanie, ktoré získavala na stredných pedagogických
školách. Vyššie pedagogické školy a vysoké školy pedagogické zanikli. Prípravu pre učiteľov stredných a odborných
škôl zabezpečovali univerzity, učitelia pre 1. a 2. stupeň ZDŠ sa pripravovali v pedagogických inštitútoch, mali štatút
VŠ.

Učebné plány pedagogických inštitútov sa často menili. Štúdium pre 1.stupeň sa považovalo za jeden

aprobačný predmet, k štúdiu ktorého si študent volil ešte 1 predmetovo-odbornú aprobáciu. Štúdiom 2.
aprobačného predmetu získal kvalifikáciu vyučovať tento predmet na 2. stupni ZDŠ. Zaviedla sa tzv. riadená prax,
počas nej mali študenti absolvovať 5 konzultácií k učebným disciplínam, mali zároveň pracovať na diplomovej práci.
Po absolvovaní ročnej praxe a po vykonaní predpísaných skúšok mohol študent zložiť druhú časť záverečných
štátnych skúšok, t.j. obhájiť diplomovú prácu.

Obdobie 1964-1989

Na základe Zákonného opatrenia Predsedníctva Národného zhromaždenia z 12.8.1964 sa niektoré

pedagogické inštitúty v ČSSR pretvorili na pedagogické fakulty, ostatné boli zrušené. Vzniklo 12 pedagogických
fakúlt, z toho 4 na Slovensku: PF UK v Trnave, PF P. J. Šafárika v Košiciach so sídlom v Prešove, PF v Nitre a PF
v Banskej Bystrici. Zrušilo sa nariadenie o jednoročnej riadenej praxi a reformovalo sa štúdium pre 1. stupeň, ktoré
dostalo vysokoškolský charakter.

Od 1.9.1986 sa stala sídlom PF UK opäť Bratislava. Učebné osnovy a učebné plány pre jednotlivé stupne škôl

boli pre celú ČSSR jednotné.

VZDELÁVANIE UČITEĽOV OD 1989 PO ROK 2000

Presadzujú sa snahy a zásadné kvalitatívne zmeny, t.j. snahy o decentralizáciu školského systému a jeho riadenia.
Pre transformáciu školy sú ďalšími kľúčovými pojmami humanizácia a demokratizácia vzdelávania. Poskytla sa
možnosť zriaďovania neštátnych škôl - súkromných a cirkevných škôl. Vzdelanie nadobudnuté v týchto školách je
rovnocenné so vzdelaním v štátnych školách.

Po roku 1989 sa kandidátky učiteľstva pre materské školy vzdelávali podobne ako v predchádzajúcom období,

t. j. v 4-ročnom štúdiu na stredných pedagogických školách. Od 1. júla 1996 názov „stredná pedagogická škola“
nahradil názov „pedagogická a sociálna akadémia“.

Učitelia pre 1. a 2. stupeň ZŠ a učitelia pre gymnáziá a SŠ sú povinní naďalej absolvovať vysokoškolské štúdium
Zákon o VŠ zrušil centrálne riadenie VŠ. VŠ sa stali samosprávnymi subjektami, o ich organizácii a činnosti

rozhodujú v súlade so zákonom a v jeho medziach orgány akademickej samosprávy.

Pri rešpektovaní zákonom vymedzených podmienok je možné zriadiť aj neštátnu vysokú školu. V súčasnosti

má právo študovať vo zvolenom študijnom odbore na VŠ každý, kto má úplné stredoškolské vzdelanie a preukáže

potrebnú spôsobilosť pre toto štúdium. Kandidát učiteľstva ukončí štúdium trvajúce najmenej 4 roky štátnou
skúškou a obhajobou diplomovej práce, po ktorej mu je udelený titul magister.

Budúci učitelia základných škôl, gymnázií a stredných škôl majú v súčasnosti možnosť študovať učiteľský odbor

na fakultách UK v Bratislave, Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici,
Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Univerzite. P. J. Šafárika v Košiciach, Prešovskej univerzite alebo na Vysokej
škole pedagogickej v Nitre.