UNIVERZITA KOMENSKÉHO

PEDAGOGICKÁ FAKULTA

Grécka mytológia

(seminárna práca)

Predmet: Predsystematické náboženstvá
Vyučujúca: PhDr. Darina Čuchranová, CSc.
Školský rok: 2008/2009
Semester: zimný

Obsah

1. Úvod..........................................................................................................................2

2. Mytológia všeobecne.................................................................................................3

3. Grécka mytológia.......................................................................................................5

4. Grécki prabohovia - niekoľko stručných výkladov......................................................6

5. Kozmogónia - vznik sveta a pôvod bohov podľa gréckej mytológie …………………7

5.1 Prvá generácia bohov …………………………………………………………..7

5.2 Druhá generácia bohov………………………………………………………….8

6. Niektoré známe grécke mýty...................................................................................10

7. Nezvyčajné bytosti a obludy…………………………………………………………….12

8. Hrdinovia……………………………………………………………………………….....13

9. Posmrtný život.........................................................................................................14

10. Frazeologizmy vzniknuté na základe gréckej mytológie........................................15

11. Záver......................................................................................................................16

Prílohy:

 Olympskí bohovia
 Múzy
 Obrazové prílohy

1. Úvod

Na samom okraji našich vedomostí o svete a o vesmíre sa rozprestiera hmlistá ríša mýtov a legiend. Do nej
patria príbehy o bohoch a ľuďoch zaradené do dávnej minulosti, o hrdinoch, ktorých dobrodružstvá uchvátili
ľudskú fantáziu. V každej kultúre je táto ríša svetom ľudskej obrazotvornosti, ktorá si vybájila čudesné príbehy
a z hlbín duše vyvolala symboly vyjadrujúce základné životné pravdy a mystériá.

Všetko sa mení, vzniká, dosahuje vrchol a prekonané novým, dokonalejším ustupuje, upadá a často i zaniká.
Či už ide o umenie, náboženstvo alebo mýty. Aj bohovia sa vyvíjajú. Rodia sa v hlave človeka, ktorý si inak
nevie vysvetliť prírodné javy, menia sa, podliehajú pochybám a kritike vyspelejších potomkov svojho tvorcu,
miešajú sa prípadne s inými bohmi.

Od počiatku sveta fantáziu ľudstva vzrušujú títo tajomní bohovia, zázračné bytosti a ľudský hrdinovia. Každá
oblasť sveta má svojich špecifických bohov, ktorých uctievali, obetovali pre nich ľudí, konali na ich počesť
rôzne obrady a podobne. Niektorí bohovia boli zlí a krutí, iní dobrí, láskaví, tí ktorí pomáhali ľuďom. Vzťahy
medzi nimi boli veľmi zložité a spletité. To sa týka aj gréckych bohov a mýtov okolo nich. Starogrécka kultúra
si vytvorila svoje mýty a rozsiahle vlastné náboženstvo, ktoré je dodnes preslávené svojimi bohmi a hrdinami.
V mojej práce budem pre lepšiu prehľadnosť uvádzať iba ich grécke názvy.

2. Mytológia všeobecne

Mytológia je podľa Slovníka cudzích slov „súbor mýtov vytvorených určitým etnickým celkom; bájoslovie“.
Mýtus zasa „rozprávanie vyjadrujúce predstavy starovekých ľudí o prírodných silách, o bohoch a nadľudských
hrdinoch“.1 Mýtus je teda rozprávanie o pôvode bohov, ich vlastnostiach a činoch, ako aj rozprávanie o činoch
hrdinov. Takisto je to jedna z najstarších foriem ľudskej ideológie a predstavuje prvý pokus ľudskej mysle
zmocniť sa skutočnosti, vysvetliť ju, usporiadať a ovládnuť. Avšak nízka úroveň vývoja výrobných síl
nedovoľuje rozvinúť človeku poznatky o príčinách vecí, nedovoľuje dostatočne rozvinúť sa abstrakcii
a následkom toho je, že sa výmysel mieša so skutočnosťou. Človek sa snaží nachádzať nejaké súvislosti
medzi týmito úkazmi, aby sa ich nemuseli báť. A to človeka nútilo k čoraz častejšiemu bádaniu.

Prvé základné formy mýtu, aké v tej či onej súvislosti môžeme nájsť u najrôznejších národov, vznikli na
počiatočnom stupni vývoja ľudského vedomia, keď sa ešte viera, fantázia a poznanie navzájom splietali
v nerozlučnej jednote. Mýtus je odrazom skutočných životných podmienok človeka, a pretože sa životné
podmienky utvárali podľa všeobecne platných zákonitostí, ich mytologický odraz na rovnakom stupni
spoločenského vývoja nevyhnutne nesie zhruba podobné črty.

Najstaršia forma ľudskej ideológie mágia, súbor úkonov založených na predstave, že napodobňovaním zvukov
alebo pohybov prírodných a spoločenských dejov môžeme ovplyvniť ich priebeh v skutočnosti, nie je spojená
s mýtom, ten vzniká až s rozvojom totemizmu. Od presvedčenia, že osoby vykonávajúce magický úkon sú
rastlinou alebo zvieraťom, ktoré predstavujú, sa totiž prichádza k názoru, že dotyčná rastlina alebo zviera je
nielen živiteľom rodu, ale i jeho predkom – totemom. Svojimi zvieracími predkami, ktoré sa v reči indiánskeho
kmeňa Odšibvov nazývali „totem“2 dokazovali dokonca niektoré kmene svoju vznešenosť.

Rozlíšením predka, nepremožiteľného veľkého čarodeja, od osoby, ktorá úkon vykonáva a do ktorej sa duch
predka iba vtelil, vzniká prvá predstava boha mimo človeka. A to je práve okamih zrodenia mýtu.
Najprirodzenejším výkladom o pôvode mýtu je tvrdenie, že mýtus je vlastne dodatočným zdôvodnením
a opisom náboženského rituálu, alebo udalosti, ktorá vraj dala rituálu vzniknúť.3

Bohov a bohyne vytvorila ľudská fantázia v tých pradávnych dobách, keď ešte ovládali len celkom primitívne
prostriedky a cítili sa proti neznámym prírodným silám bezradní a bezmocní. O tom, že ľudské vedomie sa
rozvíjalo stupňovite, svedčí skutočnosť, že pred bohmi v ľudskej podobe (antropomorfizmus) boli väčšinou
bohovia v podobe zvieracej (theriomorfizmus). V takýchto božských postavách človek ako by nad seba
vyzdvihol zviera, v ktorom priamo spoznával moc nepriateľských prírodných síl.
Na tomto počiatočnom stupni bolo náboženstvo napriek všetkým svojim fantastickým črtám zamerané
vyslovene prakticky, ovplyvňovala ho totiž vyhranená predstava určitého cieľa. Divoch chcel predovšetkým
ovplyvniť záhadné mocnosti prírody tak, aby mu boli priaznivé, a k magickým úkonom, ktoré mu k tomu mali
dopomôcť, patrilo aj to, keď na steny svojej jaskyne už vopred nakreslil šťastný priebeh poľovačky, alebo keď
mimickým tancom, vyslovovaním kúzelných zaklínadiel alebo recitovaním stále bohatšie sa rozvíjajúcich
rozprávaní sprítomnil činnosť, ktoré takémuto šťastnému priebehu nasvedčovala.4

Tak sa v prvotnopospolnej spoločnosti rozvíjal mýtus v úzkej súvislosti s ostatnými atribútmi náboženstva -
s obetnými ceremóniami, magickými obradmi, modlitebnými formulami. Pri prechode od beztriednej
prvotnopospolnej spoločnosti k spoločnosti triednej sa mýtus spoločne s umením oddelil od náboženstva ako
činnosť ľudského ducha, v ktorej umelecká obraznosť, stále viac sa vzďaľujúca od náboženstva, získavala
svoje prvé triumfy. Tak sa stala mytológa oblasťou slobody pokrokovej obraznosti, na ktorej potom mohlo
ľudské pokolenie vyrukovať do boja proti obmedzeniam náboženstva.

1 Slovník cudzích slov. S.599
2 Mytológia. S.23
3 Atlas 2008: Grécka mytológia, vznik sveta, bohov
4 Mytológia. S.23

Naproti tomu náboženstvo - usilujúce sa pristrihnúť krídla mytologickej fantázii - živilo pocity ľudskej
bezmocnosti, závislosti od nadpozemských síl. Z magických úkonov sa formúl náboženstvo vybudovalo na
uzmierenie týchto vyšších mocností sústavu prísne regulovaných zvykov a obradov, ktoré spútavali ľudské
vedomie.5

O vzťahu mýtu k náboženským obradom (rítus), reprodukujúcim z času na čas v prísne vymedzenom rámci
dej mýtu, ponúkajú dejiny náboženstiev množstvo príkladom, počínajúc aténskymi slávnosťami Prométheia až
po pašie oživujúce rok čo rok na Veľký piatok Kristovo utrpenie. Tento vzťah z jednej strany a z druhej strany
vzťah mýtu k jeho básnickému spracovaniu, ktoré býva v častom rozpore s tradičnou interpretáciou, stavia
vedu zaoberajúcu sa mytológiou pred dvojakú úlohu.

Mytológia musí jednak pátrať - v rámci dejín náboženstiev - po pôvode a vývoji mýtov a po premenách ich
významu v priebehu historicko-náboženského vývoja, v ktorom sa väčšinou mimovoľne odrážajú spoločenské
zmeny, jednak skúmať - ako nevyhnutný doplnok dejín umenia i literatúry - mýty ako symboly a motívy, ktoré
vznikli za určitých historicko-náboženských podmienok v básnickom ústnom podaní ľudu, postupom času sa
však od náboženstva viac či menej osamostatnili a sú k dispozícií pre ďalšie vedomé básnické rozvíjanie
a umelecké stvárnenie.

Aj preto treba u každého jednotlivého básnika skúmať, „...ktorý z nich a do akej miery berie mýtus
v náboženskom zmysle „vážne“ a kedy po ňom siaha preto, aby burleskným spracovaním náboženstvo priamo
napadol, kedy ho jednoducho pokladá ... za poetický symbol alebo aj ozdobu, resp. za zásobáreň, z ktorej
môže čerpať.“6

Po rozšírení monoteistických náboženstiev však mýtus žije ďalej nielen ako klasická mytologická tradícia
v kultúre. Aj v samom rámci monoteistických náboženstiev možno do istej miery sledovať prežívanie
mytológie, pretože rozšírenie monoteistických náboženstiev bolo spočiatku len relatívne a z hľadiska dejín
náboženstva viera v jedného boha prichádza do úvahy nanajvýš ako požiadavka realizovaná len v pomerne
úzkom okruhu. Poukazuje na to aj samotná biblická tradícia (napr. klaňanie sa zlatému teľaťu). Bádania
histórie náboženstva dokázali, že sám Jahve - rovnako ako bohovia iných národov Prednej Ázie - bol pôvodne
uctievaný v podobe býka, a ľud sa len ťažko mohol zbaviť tejto svojej mytologickej predstavy.7

Mytológia svojím spôsobom ukazuje aj vývojové štádiá či pokrok v ľudskej spoločnosti. Rozborom
konkrétneho mýtu ukazuje Engels, ako chápať pokrokový charakter mytológie. „Prenasledovanie Oresta, ktorý
sa pomstil vlastnej matke za otcovu smrť, starými božstvami Erínyami a jeho oslobodenie novými božstvami,
Foibom Apollónom a Pallas Athénou, pokrokovo odráža spoločenský vývoj prvotnopospolného rodového
spoločenstva tým, že proti matriarchátu...stavia vyspelejšiu formu rodového zriadenia, patriarchát.“8

Mytológii teda ani úzke súvislosti s náboženstvom nevnucujú funkciu javov brzdiacich rozvoj ľudského
sebavedomia, ktoré živia vieru v zázraky, v silu magických rítov a vo všemohúcnosť bohov. Napriek tomu, že
vznikla vo sfére náboženskej, po prvý raz tvorivým spôsobom formulovala a pokrokovo chápala prírodné
a spoločenské javy, vymyslené triumfy mýtických hrdinov a povzbudzovali svojím príkladom do boja proti
slepým silám prírody a spoločnosti.

Nielen grécke mýty, ale aj mýty iných národov, len čo prekročili rámec náboženskej viazanosti, stali sa do tej
miery, v akej prestali byť ospravedlňujúcimi motívmi náboženských alebo magických úkonov, príkladmi
potvrdzujúcimi neobmedzené možnosti ľudského pokroku, svetlými symbolmi vzdialených cieľov, najvyššími
métami v boji človeka o ovládnutie prírody, o svoje vlastné oslobodenie. Náboženstvo vzbudzuje v človeku
pocit, že je vydaný napospas tajomným silám.9 Mytológia pridáva krídla ľudskému sebavedomiu tým, že
vytvára svojich pozitívnych hrdinov či svoje skvelé postavy bohov na vysokom stupni ľudskej sebaúcty.

5 Mytológia. S.24
6 Mytológia. S.10
7 Mytológia. S.17
8 Mytológia. S.20
9 Mytológia. S.22

3. Grécka mytológia

Grécka mytológia je súbor gréckych mýtov. Grécka mytológia je radostná, svet gréckych bohov, zosobňujúcich
prírodné a spoločenské sily, ktoré ovládajú život ľudí, je vskutku fantastický. Gréci si tento svet vytvorili „...k
podobe svojho sveta a bohov k podobe svojich vládcov; všetko...zveličili, ale len do tej miery, aby sa nestali
neľudsky dokonalými. Bohovia boli nesmierne mocní, ale nie všemocní - vládol nad nimi ešte Osud. Boli
nesmrteľní...nie však veční.“10 Podobne ako ľudia mali „túhy a vášne i ľudské chyby a nedostatky; na rozdiel
od bohov iných náboženstiev sa netvárili vždy prísne a vedeli sa smiať. K ľuďom boli vľúdni i nevľúdni, často
nevypočítateľní, ochraňovali ich aj prenasledovali, odmeňovali aj trestali, dali sa ovplyvniť ich prosbami
a darmi.“11 Bohovia gréckej mytológie majú rovnaké silné, ale aj slabé stránky ako ľudia, preto nedoliehajú
tiesnivo na ľudskú myseľ.

Grécka veda, ktorá sa pozerala na mýtus už s patričným kritickým odstupom, pripisovala pôvod mytológie
Homérovi a Hésiodovi. „Mýty a báje starých Grékov tvorí niekoľko cyklov, z ktorých najstaršie sa zabývajú
udalosťami zo 16.-14. storočia pred n.l. Spracované boli ale v dobe podstatnej mladšej, najmladšie
pochádzajú zo 6.-5. storočia pred n.l. Poznáme ich v celej rade verzií, ktoré sa navzájom preplietajú
a doplňujú, často si ale tiež odporujú.“12 Všetkým je ale spoločný svet dávnych bohov, ako ich zobrazili Homér
a Hésiodos. V ústnom podaní, z ktorého čerpali Homér a Hésiodos v 8.-7. storočí pre n.l., boli pôvodné
postavy mýtu, teda tie primitívne základné formy - aké za rovnakých podmienok vývoja majú viac-menej
rovnaké motívy v tradíciách najrôznejších národov - obohatené o historickú skúsenosť gréckych kmeňov
a čiastočne tiež oplodnené vyspelejšími tradíciami pokročilejších národov.13

U Grékov prebieha vývoj náboženských predstáv podobne ako aj u iných národov od mágie a totemizmu
spojeného s uctievaním prírodných síl i neživých predmetov – fetišizmus, cez uctievanie bohov v podobe
zvierat – teriomorfizmus, až k oživeniu prírody množstvom bohov, ktorí už nadobúdajú osobnú podobu –
animizmus, a k viere v bohov, ktorí už majú ľudskú podobu – antropomorfizmus. Antropomorfické náboženstvo
sa vyvíjalo spolu so spoločnosťou. Rodoví bohovia sa menia na kmeňových a tí zas na celonárodných.

Grécka mytológia bola schopná vyjadriť hlboký ľudský obsah predovšetkým práve pre plastický
antropomorfizmus svojich bohov, pre ich ľudskú podobu a v podstate vlastne aj pre ich ľudský rozmer. Grécka
mytológia sa najrýchlejšie vymanila z teriomorfizmu14. Volooká Héra, sovooká Aténa, spomienka na býčiu
podobu Dia, alebo aj trvalé prežívanie prvkov zvieracieho výzoru (Pan) v jednotlivých mýtoch a iné podobné
pozostatky pripomínajúce teriomorfný pôvod antropomorfných bohov už ani v najstarších pamiatkach
gréckeho písomníctva nebráni, aby sa aj v konaní bohov nestretávali skutočné ľudské vášne a v konajúcich
postavách bohov neodrážali sa skutočné ľudské možnosti.

Starogrécka mytológia sa teda vyznačuje veľmi výraznou evolúciou od disharmonicko-monštruóznych
hmlistých obrazov, ktorými sa vyznačovala v staršom období, cez harmonickejšie, prevažne teriomorfné
obrazy k úplne harmonickým antropomorfným obrazom. Človek tu získal väčšiu moc nad prírodou a začína sa
tu formovať osobnostný princíp. V mytologických obrazoch sa začínajú objavovať hrdinovia, ktorí často
vyzývajú do boja vládcov Olympu, svedčí o tom, že v človeku stále viac rástlo presvedčenie o jeho silách.
Plastické obrazy sa nepodrobovali tak prísne nábožensko-dogmatickým systémom ako vo východných
mytológiách; ich vzťahy boli dosť voľné. Tak ako sa zmenšoval nábožensko-kultovný obsah starogréckych
mýtov, rástol význam umelecko-estetických prvkov, ktoré v nich boli veľmi bohato zastúpené.15

10 Řecký zázrak. S. 48
11 Řecký zázrak. S. 48
12 Řecký zázrak. S. 48
13 Mytológia. S.11
14 Mytológia. S.27
15 Wikipedia: Grécka mytológia

4. Grécki prabohovia - niekoľko stručných výkladov

Ako prabohov (najstarších bohov) starovekí Gréci spomínajú viacero rôznych bohov. Každá teogónia gréckych
básnikov, (z gréckeho theos - boh, goneia - narodenie, sústava náboženských mýtov o pôvode a rodokmeni)
spomína iných bohov ako prvých, ale vždy ide o polyteistický výklad náboženských mocností, t.j.
mnohobožstvo..

Vrchol gréckej epiky predstavuje Homér svojím národným a hrdinským eposom a Hésiodos s bájoslovnou
a roľnícko-náučnou epickou tvorbou. V Homérových eposoch prevládajú „...náboženské predstavy a mýty
a stali sa hlavným prameňom poznania gréckych dejín herojského obdobia. Ich vplyv sa prejavil u Grékov
v náboženstve, výchove, literatúre a výtvarnom umení.“16 Homér hovorí, že otcom všetkého je odveké more
obklopujúce celý svet, Okeanos, a matkou jeho žena, bohyňa Tethys.

Samozrejme sú tu ešte aj ďalšie výklady:



Tháles učil, že všetko povstalo z vody ako praživla



Hésiodos napísal v hexametri báseň Theogonia (O pôvode bohov). Uňho je na počiatku všetkého Chaos
a po ňom nasleduje Gaia, Eros, Nyx (Noc), Uranos a Aither



Nyx (Noc) je prvé božstvo v Aristofanových Vtákoch (Ornithes), ktoré stvorilo Erosa z vajca.



Ferekydés označil Krona (Chronos=čas) vo svojom diele Heptamychia za prvého boha.



Afrodita a Ares boli prvými božstvami u Empedokla, ktorí vytvorili svet zo štyroch živlov pomocou svojich
síl láska a svár.



V Platónovom Timaeu Stvoriteľ vymodeluje svet podľa Ideí.

Už z toho je jasné, že v Gréckom náboženstve nebolo dlho jednoty. „Predstavy jednotlivých bohov, i keď sa
prekrývali, neboli nijako usporiadané. S postupnou premenou rodového zriadenia Achájcov, tvorcov prvej
kultúry gréckeho pôvodu na Peloponéze, na aristokratické upevňuje sa síce moc Olympanov, ale až Homér
Iliadou a Odysseou a Hesiodos básňou O pôvode bohov zostavili rodokmeň bohov, dali im ich tituly, vymedzili
ich výsady a remeslá a pevne určili ich podobu.“17 Homér a Hesiodos dávajú gréckym mýtom základ ich
klasickej podoby, ktorý nadobudol na dlhé stáročia ráz oficiálneho náboženstva.

V mojej práci sa budem pridŕžať práve tejto homérovskej a najmä hésiodovskej tradície stvorenia sveta
a bohov a jej bájoslovia.

16 Malá encyklopédia gréckej a rímskej literatúry. S.58
17 Atlas 2008: Grécka mytológia, vznik sveta, bohov

5. Kozmogónia - vznik sveta a pôvod bohov podľa gréckej mytológie

Grécka filozofia, najmä kozmogónia (náuka o vzniku sveta), spočiatku celkom nepopretŕhala putá, ktoré ju
zväzovali s mýtom ako pradávnou formou poznania a výkladu sveta. Čo teda hovorí legenda o vzniku života a
o najvyššom bohovi? Ako je známe väčšine ľudí, najvýznamnejší boh je Zeus. Je však bohom druhej
generácie božstva. Prvá generácia vzniká až párením bohov, ktorý patria do pôvodných božstiev. Zaslúžili sa
aj o vytvorenie prvej skupiny bohov. Do prvej generácie patria Uranovci, ktorý vznikli spojením Gaie s Uranom,
teda spojením neba a zeme. V druhej generácii vznikajú Kronovci v spojení Kronosa s Rheou.

5.1 Prvá generácia bohov

Podľa gréckej mytológie bol na počiatku všetkého nekončený priestor, bezodná prázdnota, spleť prvkov
beztvarej prahmoty, večný, nekonečný, temný Chaos. On obsahoval v sebe prameň života sveta. Všetko
vzniklo z nekonečného Chaosu – celý svet i nesmrteľní bohovia. Z Chaosu sa zrodila večná tma - temno
Erebos a tmavá noc - Nyx. Z ich spojenia sa zrodilo večné svetlo - Aithér a jasný deň - Hémerá. Svetlo sa
rozlialo po svete a noc a deň sa začali striedať navzájom. Z prameňa života vznikla aj mocná, všetko
oživujúca sila - Eros, životodarná láska (neskôr označovaná ako syn bohyne Afrodíty).

Z Chaosu vznikla aj ďalšia všeoživujúca sila Gaia - prabohyňa Zeme a Zem sama. Široko a mohutne sa
rozložila, dajúc život všetkému, čo žije a rastie na nej. Uctievaná ako matka, z ktorej všetko vychádza a do
ktorej sa všetko vracia. Niekde vo veľkej hĺbke Zeme sa zrodil chmúrny Tartaros – strašná priepasť, plná
večnej tmy. Mocná a blahodarná Zem zrodila nesmierne jasnomodré Nebo – Urana a more - Ponta. Uranus -
nebo sa rozostrelo nad Zemou. Nebo – Uranos, sa stal vládcom sveta, tým prvým, najvyšším.

Nasledovali potomkovia Gaie a Urana, z ich objatia vznikli nové božské bytosti. Boli to obri:
• Traja jednooký KYKLOPI a (guľatookí obri) - (Brontes, Steropes a Arges)
• Traja päťdesiat hlaví a sto rukí HEKATONCHEIRI (storukí obri) - (Briareos, Kottos a Gyes)
• Dvanásti TITÁNI

Uranos a Gaia mali teda okrem troch Kyklopov a troch Hekatncheirov aj šesť synov, mocných a hrozných
Titanov - Okeanos, Koios, Hyperion, Krios, Iapetos a Kronos, a šesť dcér - to sú Titanky Tethys, Rhea,
Themis, Mnemosyne, Foibe, Dione a Theia. Za najstaršieho Titana bol považovaný Okeanos - boh vôd,
mohutný veľtok obtekajúci celú Zem ako rieka bez brehov, odtiaľ pochádza aj názov „oceá“. Okeanos
s bohyňou Tethys splodili všetky rieky valiace svoje vlny k moru a morské bohyne, Okeanidy. Titani Hyperion
a Theia priviedli na svet deti: Helia (slnko), Selenu (mesiac) a ružovoprstú Eos (zornica).

Uranos znenávidel svoje príšerné deti; spútal ich a zvrhol do Tartaru, do hlbokej priepasti v útrobách podsvetia
a nedovolil im vychádzať na svetlo, aby sa nemusel na nich pozerať. Matka Zem pod týmto bremenom trpela,
a preto zavolala svoje deti, Titanov, a nahovárala ich postaviť sa mu. Len najmladší z nich, ľstivý Kronos,
našiel v sebe toľko odvahy a odňal otcovi vládu. Kronos Urana vykastroval kosákom od svojej matky, tým
oddelil Nebo od Zeme a oslobodil seba a súrodencov. Keď pri tomto čine vystrekla na zem Uranova krv, zrodili
sa z nej Erínye (Fúrie), tri odpudzujúce okrídlené ženské bohyne pomsty a výčitiek svedomia. Sú to Tisifone
(pomstiteľka vraždy) , Allekto (neustávajúca) a Megaira (nežičlivá). Prenasledujú vrahov a ich úlohou je trestať
tých, ktorí vztiahnu ruku na vlastných príbuzných.

Bohyňa Noc zrodila na Kronov rozkaz celý zástup strašných božstiev: Thanata (smrť), Eridu (svár), Apatu
(ošiaľ), Keru (ničenie), Hypna (spánok s rojom temných ťažkých vidín), ďalej zamilovanie nepoznajúcu
Nemesis (pomstu za previnenie) a mnoho iných. Hrôzu, svár, ošiaľ, zápas a nešťastie priniesli títo bohovia na
svet, v ktorom Kronos zasadol na trón svojho otca.18

18 Ťaháky-referáty: Grécka mytológia

5.2 Druhá generácia bohov

Kronos si teda podmanil ostatných Titanov, a tak sa stalo, že Svetu zavládol manželský pár Kronos a jeho
sestra Rhea, s ktorou mal šesť detí:
• Tri dcéry: Hesiu, Demeter, Héru
• Troch synov: Háda, Poseidóna, Dia.

Ich synom bol teda aj Zeus, neskorší vládca gréckych bohov, ktorému sa podarilo prežiť len vďaka ľsti svojej
matky. Kronos totiž všetky svoje deti hneď po narodení pohltil, lebo sa bál, že si vezmú z neho príklad
a pripravia ho o moc, ako on svojho otca. No Rheia posledného syna Dia narodila v tajnosti na ostrove Kréta a
Krónovi namiesto neho dala kameň zabelený do plienok. Zeus za pomoci nýmf, ktoré ho kŕmili mliekom
posvätnej kozy Amalteii, dospel a Kronove obavy sa potvrdili. Keď Zeus dospel, povstal proti nemu, vyhral
a prinútil ho vyvrhnúť všetkých jeho súrodencov, ktorí ako božské bytosti aj naďalej žili v jeho útrobách.

Pomáhala mu Okeanova dcéra Métis (Múdrosť). Podala Kronovi jed, na čo postupne vyvrátil všetky svoje deti.
Tak sa stalo, že v opačnom poradí uzreli po druhý raz svetlo sveta. Potom začal Zeus vojnu proti Kronovi a
Titanom. Táto vojna trvala už desať rokov, keď Gaia predpovedala, že zvíťazí ten, kto si zavolá na pomoc
zajatcov Tartaru. Zeus vyslobodil Kyklopov a storukých obrov Hekatoncheirov. Kyklopi zhotovili pre Dia blesk,
pre Háda prilbu, ktorá ho robila neviditeľným, a pre Poseidóna trojzubec. V strašnom desaťročnom boji, ktorý
sprevádzalo hromobitie otriasajúce nebom a zemou a príšerné burácanie mora, Zeus premohol Krona a
ostatných Titanov, zvrhol ich do Tartaru a ustanovil storukých obrov za ich strážcov.19

V boji Titanov postihol Diov hnev z mladších Titanov len Menoitia: Zeus ho zároveň s Kronovými bratmi zvrhol
do Tartaru. Styx, ktorá so svojimi štyrmi deťmi Víťazstvom, Silou, Násilím a Žiarlivosťou pomáhala Diovi,
dostala za odmenu tú česť, že najposvätnejšou sa stala prísaha, ktorú niekto vysloví pri vodách jej rieky, čo sa
rútia zo skaly v podsvetí.20

Zeus bol teda vyhlásený za najvyššieho boha (hypsistos), otca ľudí a bohov, stal sa pánom sveta a vládcom
Olympu. On si však neponechal všetku moc ale si ju rozdelil so svojimi bratmi. On si zanechal vládu nad
nebom a zemou, Poseidónovi pripadla morská ríša a Hádovi podsvetie. S počiatku vládol ako tyran, a dva
razy sa dokonca pokúsil vyhubiť ľudský rod, ale keď si moc upevnil popustil uzdu svojej vlády, bývalých
odporcov amnestoval a a svoju moc nezneužíval. Chránil božské a ľudské poriadky, staral sa o právo a
spravodlivosť, bol záštitou všetkých čo sa k nemu obrátili s prosbou o pomoc. Zeus je „jediná bytosť dokonale
slobodná (eleutherios), ale prírodný a mravný poriadok sveta ani on nemôže meniť. Moiry, bohyne osudu, sa
pokladali za jeho dcéry práve tak ako Hóry, otktorých sa verilo, že sú ochrankyňami úzko na seba
nadväzujúceho poriadku sveta prírody a morálky ... Zeus ako vládca nebeských síl je zároveň aj najvyšším
stražcom spravodlivosti a osiela ničivú búrku na tých, čo neuctievajú Themidu (Zákon) a zavrhujú Diké
(Spravodlivosť)...je najvšším strážcom dohody a prísahy...od neho pochádza aj žobrák a každý milodar je
bohumilý.“21 Táto črta uctievania Dia dokazuje, že sila univerzality nebeskej moci, prejavujúca sa aj v ľudských
vzťahoch, do istej miery nahrádza aj „medzinárodné právo“.

Diovou manželkou bola krásna a vznešená Héra, jeho staršia sestra. Bola bohyňou manželstva, plodnosti a
ochrankyňou žien, v tejto súvislosti má prívlastok Gamélia (gr. gamos=manželstvo) alebo zygia (gr.
zygon=dvojica). Bola známa svojou žiarlivosťou a nepriateľstvom k smrteľníčkam, do ktorých sa jej božský
manžel zaľúbil. Zeus si ju vážil a mal s ňou tri deti: boha vojny Area, božského kováča a zbrojára Hefaista a
bohyňu večnej mladosti Hébu. Zeus bol veľmi prelietavý, mal veľa lások, zvádzal bohyne aj smrteľníčky. Bol to
neúnavný zvodca, čím si Héru často pohneval a na Olympe bolo nejedenkrát hromobitie, v prenesenom
význame aj doslova. Héra bola jedinou bohyňou, ktorá sa odvážila Diovi odporovať, čo asi súviselo s tým že
bola jeho manželkou. Nakoniec jej takmer vždy ustúpil, aby bol na nebi i na zemi pokoj. Ostatný bohovia sa k
Diovi správali podľa zásady, že s najvyšším bohom je dobré byť zadobre.

19 Encyclopedia Esoterica: Grécka mytológia
20 Mytológia. S.77
21 Mytológia. S.93, 94

Poseidón bol zvrchovaným pánom nad všetkým, čo sa dialo na mori a v mori. Boli mu podriadení všetci
morskí bohovia a živočíchy, v jeho rukách boli aj všetci ľudia na mori. Mal mocní trojzubec, ktorým búril i krotil
vlny, a keď ním udrel o zem, vyvolal zemetrasenie. Moc mal iba nad vnútorným morom, ktoré bolo prístupné
ľuďom. Nad nekonečným morským, prúdom ktorí obtekal zem a bol prístupný len bohom, vládu si ponechal
Okeanos. Za manželku si Poseidón vybral bohyňu Amfitrídu a s ňou mal syna Tritóna ktorý bol napolo človek
a napolo ryba.

Hádes bol rovnako vznešeného pôvodu ako Zeus a Poseidón, ale medzi olympských bohov sa zvyčajne
nerátal. To preto, že málokedy opúšťal svoju podsvetnú ríšu a na schôdzky bohov nechodil. Nestaral sa ani o
ľudí, veď „každý musel skôr či neskôr vojsť do Hádovho domu , keď sa už narodil na svet“.22

Ostatný bohovia ne vládli ríšam, mali len viac-menej presne určené funkcie. Diova a Hérina sestra Demeter
bola bohyňou plodnosti, zeme a roľníctva. podľa legendy naučila ľudí pestovať obilie. Mala dcéru Persefonu,
ktorú jej uniesol Hádes do podsvetia. Posledná Diova a Hérina sestra Hestia bola bohyňou domáceho krbu a
ochrankyňou rodín, chránila aj obce. Božský kováč a zbrojár Hefaistos, syn Dia a Héry, bol jediným bohom, čo
pracoval v pote tváre. Áres bol bohom vojny, či skôr bohom bitiek a bojov. Na výsledku vojny mu nezáležalo,
mal rád jej hurhaj. Afrodita, bohyňa lásky a krásy, bola jednou z najmocnejších bohýň. Sama v láske nemala
šťastie, hoci ju hľadala v u mnohých milencov spomedzi bohov a smrteľných mužov. Bohom svetla a slnka bol
Apollón. Bol aj ochrancom života, medicíny a poriadku, neomylným veštcom a strelcom a najkrajším z bohov.
Jeho sestrou bola Artemis, bohyňa lovu a mesiaca, ochrankyňa prírody a zvierat. Diovím synom bol aj boh
obchodu, posol bohov Hermés. Bohyňa Aténa bola najmilšou Diovou dcérou. Vyskočila mu v plnej zborji z
čela a stala sa bohyňou múdrosti a umenia, ochrankyňou práva a spravodlivosti. Na Olympe vetšinu svojho
času trávili aj Múzy, ochranné bohyne deviatich umení; ďalej Haritky, bohyne pôvabu a krásy; a Hóry, bohyne
poriadku v prírode a spoločnosti. Všetky boli Diove dcéry. Tu sa zdržoval aj Diov syn Dionýsos, boh vína a
vinohradníctva, ktorý svojimi darmi zaháňal starosti, podporoval zábavu, povzbudzoval lásku a vôbec prinášal
radosť zo života. Bohovia sídliaci na Olympe viedli blažený život bez akýchkoľvek starostí, strastí či smútku
pod vždy jasnou modrou oblohou. Zabávali sa, pili a jedli lahodný pokrm nesmrteľnosti ambróziu.

22 Referáty-seminárky: Grécka a rímska mytológia

6. Niektoré známe grécke mýty

 Perseus a Medúza

Prečo má Perseus za úlohu ísť zabiť strašnú Medúzu, tvora podobného žene, ktorá má namiesto vlasov
hadov? Ako sa mu to nakoniec podarí, keď cieľom cesty je vlastne smrť Persea a nie smrť Medúzy?
Všetko sa to začalo tým, že sa Akrisios, kráľ z Argu, z veštby dozvie, že ho zabije vlastný vnuk. Preto
zatvorí svoju dcéru Danaé do veže, kde k nej nemá prístup žiadny muž. Príde však za ňou Zeus vo forme
zlatého dažďa a splodí s ňou dieťa. Akrisios teda dá dcéru aj s dieťaťom zavrieť do debny a hodiť do mora.
Dvojica sa však zachráni, lebo debna dopláva až na ostrov Serifos, kde ich zachráni kráľ Polydektes. Ten
začne robiť Danaé návrhy, tá ho však odmietne. Kráľ z nej teda urobí svoju otrokyňu. Perseus vyrastie a
kráľ začne mať obavy, či sa nepokúsi svoju matku vyslobodiť. Ako opatrenie ho pošle na nebezpečnú
výpravu, v ktorej má za úlohu zabiť hroznú Medúzu, ktorá svojim pohľadom premení každého živého tvora
na kameň. Kráľ si zrejme myslel, že sa z výpravy už živý nevráti a bude mať od neho pokoj. Opak je však
pravdou. Perseovi Hermes a Aténa, ktorý mu poradia, nech najprv premôže tri obludné sestry Graie, ktoré
majú spolu iba jedno oko a jeden zub. Perseus im ich zoberie, čím ich úplne odrovnal. Onedlho sa s nimi
dohodne, on im vráti oko a zub a ona mu povie, ako sa dostane k nymfám, ktoré mu dajú mnohé čarovné
veci, ako sú prilba, ktorá zneviditeľňuje, črievice s krídlami a čarovnú kapsu. Aténa mu dá aj lesklý štít,
ktorý mu pomôže premôcť Aténu. S týmito vzácnymi darmi Perseus odsekne medúze hlavu. Hovorí sa, že
z mŕtveho trupu Medúzy sa vynoril okrídlený kôň Pegasos.

 Narkissos a Echó

Echó bola horská nymfa z družiny bohyne Artemis. Bola veľmi urozprávaná a raz zdržala svojimi rečami
bohyňu Héru a tá nestihla pristihnúť svojho manžela pri podvádzaní. Héra ju za to potrestala tak, že Echó
odvtedy nikdy nemohla prehovoriť ako prvá a mohla len opakovať to, čo povedal niekto iný. Ušla od
svojich družiek do opusteného lesa, kde stretla krásneho mladíka Narkissa a zaľúbila sa doňho, kvôli
svojmu trestu mu však nemohla vyznať lásku. Narkissos bol príliš plachý a zahľadený sám do seba a tak
si Echó vôbec nevšímal. Echó sa zo smútku nad nenaplnenou láskou utrápila a ostal po nej len hlas, ktorý
blúdi po horách. Nymfy poprosili bohyňu Afroditu aby potrestala Narkissa za to, že opovrhuje jej darmi
lásky. Afrodita spôsobila, že keď sa smädný Narkiss nahol nad lesné jazierko, aby sa napil, zaľúbil sa do
vlastného obrazu. Dlho nad hladinou obdivoval svoj obraz, až nakoniec do jazierka spadol a utopil sa v
ňom. Keď sa nymfy dozvedeli o jeho smrti, bolo im ich ho ľúto a išli Narkissa hľadať, aby ho mohli
slávnostne pochovať. Jeho telo ale nenašli, pretože sa zmenilo na kvet - narcis.

 Arachné

Arachné bola dcérou farbiara Idmona z Kolofónu a pracovala ako tkáčka umeleckých obrazov. V tkaní bola
taká dobrá, že jej obrazy prišli obdivovať aj nymfy z celého okolia. Arachné pýcha stúpla do hlavy a
vyzvala na súboj v tkaní bohyňu Aténu- patrónku vyšívačiek a priadok. Aténa na svojom obraze zobrazila
dvanásť olympských bohov, vlastný spor s bohom Poseidónom o to, aký názov má niesť mesto Atény a v
štyroch rohoch boli porážky smrteľníkov, ktorý sa odvážili merať s bohmi. Arachné zobrazila premeny
bohov a ich hriešne milostné vzplanutia. Arachné sa bohyni v tkáčskom umení vyrovnala, ale Aténa jej
výtvor v hneve roztrhala. Arachné sa od žiaľu obesila, no Athéna jej vrátila život a premenila ju na pavúka,
ktorý môže tkať len siete.

 Orfeus

Orfeus bol synom boha Apollóna a múzy Kalliopé. Hral na harfe a spieval tak krásne, že jeho hudbe nik
neodolal. Vtáci zmĺkli aby ho mohli počúvať, zvery vyšli z lesov a šli za ním. Kamene mu uhýbali z cesty,
aby sa o ne nepotkol. ľudia, ktorý ho počúvali plakali alebo sa smiali, podľa toho, akú pieseň spieval. Aj
vodné víly najady vystupovali z riek, keď počuli jeho spev. Do jednej z nich, Eurydiky, sa Orfeus zaľúbil,
odviedol si ju domov a oženil sa s ňou. Ich šťastie však netrvalo dlho. Jedného dňa na lúke poštípal
Eurydiku jedovatý had a ona umrela. Orfeus ju pochoval a odvtedy spieval len smutné piesne. Dlho sa
trápil smútkom za svojou láskou, až sa nakoniec rozhodol zostúpiť do podsvetia a chcel poprosiť Háda a
Persefonu, aby mu dovolili odviesť Eurydiku späť do sveta živých. Jeho pieseň obmäkčila prievozníka
Chárona a ten ho vzal na druhý breh rieky Styx. Orfeus cestou podsvetím spieval a kde ho počuli, tam

utíchali útrapy duší pykajúcich za zlé skutky. Keď sa dostal pred vládcov podsvetia, zaspieval im o svojej
láske, Eurydikynej smrti a svojom smútku. Prosil ich, aby ju pustili do späť do sveta živých, veď aj tak by sa
neskôr vrátila späť do podsvetia aj s Orfeom.

Hádes mu dovolil vziať Eurydiku späť pod podmienkou, že pri ceste z podsvetia sa na ňu ani raz neobzrie,
inak sa vráti späť medzi tiene a on ju viac neuvidí. Pomaly k nim prišiel Eurydikyn tieň a spolu s Orfeom sa
vydali na cestu z podsvetia. Orfeus však po ceste počul iba svoje kroky a bál sa, že Eurydike sa mohlo
stať niečo zlé. V strachu zabudol na Hádov príkaz a obzrel sa. Eurydikyn obraz sa rozplynul a Orfeus ju
stratil po druhý krát. Rozbehol sa späť a volal Euridyku, až dobehol k Cháronovi, ten ho ale tentoraz
odmietol previezť. Sedem dní sa Orfeus pokúšal dostať na druhý breh, ale márne. Nakoniec sa vrátil späť
na zem. Trvalo štyri roky, kým sa znovu stretol s Euridykou. Skupinu bakchantiek, ctiteliek boha vína,
rozdráždili jeho smutné piesne a začali po ňom hádzať kamene. Kamene však v lete zastavilo dojatie nad
jeho spevom a tak sa naňho opité ženy vrhli a roztrhali ho. Jeho hlavu a lýru odhodili do rieky. Celý svet
oplakával jeho smrť, hladiny riek sa zdvihli lebo do nich stekal plač celej zeme. Boh Bakchuds premenil za
trest zdivené ženy na stromy. Orfeovo telo pochovali múzy, ale jeho hlava doplávala spolu s lýrou do mora
a napokon až na ostrov Lesbos, kde sa odvtedy rodili znamenitý speváci a básnici.

 Ľudský rod, Prometeus, pandorina skrinka

V dávnych časoch, pokým na zemi žili jediní nesmrteľní bohovia, rozhodli, že stvoria bytosti, ktoré obývajú
svet. Zeus prikázal Iapetovím synom, Prometeovi a Epimeteovi aby rozdelili moc a vlastnosti bytostiam na
zemi. Epimeteus svojho brata požiadal, aby tá deľba pripadla jemu. A tak novo stvoreným bytostiam boli
udelené jednej krása, druhej sila, tretia bola mala, ale tuhá, nasledovná bola veľká atd., pokým Epimeteus
nepodelil všetky schopnosti zvieratám a človeka nechal nahého a bez ochrany alebo zbrani. Keď to zbadal
Prometeus, ktorý mal rád ľudí, ukradol múdrosť od Atény, podaroval ju človeku, aby tým napravil krivdu,
ktorú na ľuďoch spáchal Epimeteus a ľudstvo vzal pod svoju ochranu. Keď sa malo rozhodnúť, čím sa
majú živiť ľudia a čím bohovia, Prometeus obetoval veľkého býka a rozdelil ho na dve časti. Na jednu
stranu dal mäso, prekryté kožou, na oko nie príliš lákaví a na druhú stranu holé kosti, prekryté lojom.
Požiadal Dia, aby si vybral svoju časť a druhá mala patriť ľudom. Zeus sa dal oklamať lákavému loju, a
keď pod ním zbadal kosti, strašne sa na Prometea nahneval. Aby smrteľníkov potrestal, ukryl oheň, aby si
mäso nemohli upiecť. No Prometeus znovu oklamal Dia a ukradol od Hefaista oheň, ktorý priniesol na
zem. Dia to rozzúrilo a uvrhol na Prometea strašlivý trest. Pripútal ho na vrch Kaukazu, kde mu po celé
stáročia každý deň prichádzal orol vyďobávať pečeň, ktorá mu neprestajne dorastala.

Po potrestaní Prometea Zeus prichystal trest aj pre ľudí. Prikázal Hefaistovi stvoriť pre nich ženu, prameň
nešťastia. Všetkým bohom prikázal, aby ju niečím obdarili. Tak dostala do vienka krásu, múdrosť, pôvab,
schopnosť vyvolať neodolateľnú túžbu. Hermes jej daroval jazyk pretvárky a klamlivosť a od Héry dostala
zvedavosť, ktorá jej nikdy nedala pokoja. Nazvali ju Pandora, dar všetkých bohov. Zverili jej zavretú
skrinku a zaviedli ju k Epimeteovi, ktorý bol sice upozornený, aby neprijímal žiadne dary od Dia, ale nikto
nemohol odolať Pandorinmu pôvabu. Jedného dňa Pandora obdržala skinku s upozornením, že ak chce
mať sťasný život, nikdy ju nesmie otvoriť. No Pandorina zvedavosť premohla rozum a skrinku predsa
otvorila. Tým z nej vypustila všetky zhubné strasti, ktoré odvtedy putujú po svete ľudí. Námaha, únava,
choroby a utrpenia sa rozleteli po zemi a prinášali smrť. Na dne skrinky zostala iba nádej.

7. Nezvyčajné bytosti a obludy

V gréckej mytológii sa vyskytujú hrôzostrašné obludy, ktoré naháňajú hrôzu a hrdinovia sa ich nespočetne
veľa krát snažia zabiť. Väčšinu z nich poznáme už z dávnych dôb, keď za príčinu všetkých záhadných javov
ľudia považovali bohov.

Známa je napríklad Chiméra, ktorá má hlavu a telo leva, chvost zmije a na chrbte jej vyrastá ešte jedna hlava
kozy, ktorú premohol Bellerofontes, či napr. Minotaurus, hrozivý mutant človeka a býka, čo žil v labyrinte.
Často sa vyskytovali aj Kentaury. Telo mali konské, ale od trupu hore mali ľudskú podobu. Boli považovaní za
múdre bytosti, boli majstrami v lukostreľbe, a niekedy aj pomáhali ľuďom (napríklad keď kentaur Cheirón
vychoval Achillesa), ale zväčša sa ich ľudia obávali a oni sa ľudí stránili. Ďalšími bájnymi bytosťami sú Sirény,
napol ženy-napol vtáky. pôvodne pyšné a neprístupné dievčatá, premenené za trest buď Múzami alebo
Afrodítou, ktoré lákajú kúzelným spevom moreplavcov na plytčinu. Z mýtických hrdinov sa k nim ako prví
dostali Argonauti pri návrate z Kolchidy. Pred záhubou ich zachránil svojou hrou Orfeus. Priplával k nim aj
Odysseus, ktorý uchvátil svojich druhov tak, že im upchal uši voskom a seba nechal pripútať k sťažňu. Sirény
sú symbolom vábivej, neodolateľnej sily.

Satyrovia, bôžikovia hôr a lesov, boli neurčitého pôvodu, najčastejšie považovaní za syna boha Herma. Boli
známi svojou roztopašnosťou, hrali na rozmanité nástroje. Pred ľuďmi utekali alebo ich strašili. Najčastejšie sa
združovali okolo boha Dionýza. Pôvodne boli zobrazovaní v polo zvieracej podobe, neskôr získali takmer
ľudskú podobu s capími nohami a rožkami.

Nymfy, dcéra boha Dia, zosobňovali prírodné sily - v stromoch (Dryády), v prameňoch (Najády), v horách
(Oreády) a v mori (Nereovny a Okeanovny). Často sú zobrazované ako tancujú v družine boha Dionýza spolu
so Satyrmi.

Medúze a jej sestrám Steno a Euryalé sa hovorilo Gorgony. Táto odporná trojica mala planúce oči, obrovské
zuby, kovové päste a hadov namiesto vlasov. Každý kto im pohľadel do tváre, skamenel. Z krvi vytekajúcej z
Medúzinej hlavy sa vraj zrodil bájny okrídlený kôň Pegas. Skrotil ho mladý hrdina Bellerofontes.23

23 Ťaháky-referáty: Mytológia Grécka

8. Hrdinovia

Grécke slovo héros, hrdina, znamenalo pôvodne silný, mocný. Grécky hrdinovia boli prostredníkmi medzi
bohmi a ľuďmi. Ich život dal podnet na najbohatšie príbehy mytológie. Ich narodenie bývalo často zahalené
tajomstvom, alebo ho sprevádzali nepriaznivé veštby. Preto museli dokázať svoju udatnosť vykonaním
hrdinských činov, ktoré ich zaviedli do ďalekých končín, niekedy až na koniec sveta, ba i do podsvetia. V tejto
patriarchálnej spoločnosti neboli takmer nijaké hrdinky. Od 7.storočia pred Kŕ. sa rozvíja kult hrdinov
eponymov, po ktorých sa pomenúvali mestá. Význační mužovia boli po svojej smrti heroizovaní, vyhlásení za
hrdinov, a to najmä zakladatelia kolónii v 7. až 5. storočí pred Kristom. Miestni hrdinovia boli duchovia poľnej
úrody, ktorí chránili ľudí pri všetkej činnosti.24

HÉRAKLES - jeho meno je synonymom moci, hrdinstva a veličenstva. On ako poloboh predstavoval
symbol všetkého nadľudského a veľkého. Bol známym hrdinom obdarený z nadprirodzenými schopnosťami
ale, zdedil aj ľudské slabosti. Jeho matkou bola smrtelníčka Alkména, otcom boh Zeus. Už v ranom detstve
preukazoval svoje schopnosti keď Héra v návale žiarlivosti a zlosti poslala dva obrovské hady aby zabili
Héraklea v jeho kolíske, ale on ich zaškrtil, každého v jednej ruke. Neskôr naňho Héra poslala Trelu
( šialenstvo) ktoré s nim manipulovalo a naviedlo ho sovju rodinu, čo mal neskôr odčiniť vykonaním 12 prác a
hrdinských skutkov.

TESEUS - aténsky kráľ, syn kráľa Aigeusa a Aitre. Keď sa narodil, bol obdarený zázračnou silou. S pomocou
Mínoovej dcéry Ariadny a jej klbku nití zabil v labyrinte jej nevlastného brata Minotaura. Ako Aténsky kráľ
vládol múdro a spravodlivo. Opevnil miesto hradbami, okrášlil ho stavbami, dal ľudu zákony a Atenčania v
ňom videli zakladateľa svojej politickej moci. S hrdinom Iásonom sa vypravil za zlatým rúnom do Kolchidy, z
hrdinom Meleagrom sa zúčastnil na love nebezpečného Kalydonského diviaka.
S Héraklom odišiel do vojny proti Amazonkám. Zo všetkých týchto výprav sa vrátil zo slávou a s poslednej aj
manželkou s krásnou a statočnou Amazónkou Antiopou.25

Najväčším gréckym bojovníkom v trójskej vojne bol Achilles, ďalšími známymi hrdinami sú napr. už vyššie
spomínaní Odysseus či Iáson.

24 Atlas 2008: Grécka a rímska mytológia
25 Ťaháky-referáty: Starogrécka mytológia

9. Posmrtný život

Podľa gréckej mytológie po smrti putovala duše zosnulého k bránam podsvetia. V podsvetí prievozník Cháron
za úplatok v podobe mince zvanej obolus (mŕtvemu bola pred uložením do hrobu vložená do úst minca ako
poplatok)preváža duše mŕtvych cez rieku Styx, oddeľujúcu svet živých od sveta mŕtvych, ktorého vchod stráži
trojhlavý pes Kerberos (Cerberus).

Hádes, boh podsvetia a vládca smrti, bol Kronovým synom. Uniesol Persefonu, dcéru bohyne Demeter, do
podsvetia ako svoju nevestu. V jeden deň Persefona s niekoľkými ďalšími priateľkami trhá na lúke kvety, keď
sa zrazu zo zeme vynorí boh podsvetia, Hádes a unesie ju do svojho kráľovstva. Jej matka je zúfalá, lebo
nevie, čo sa stalo s jej dcérou. Hélios však zistí, kde je Persefona a prezradí to Demeter, ktorá poprosí Dia,
aby je dcéru vrátil. Ten jej to sľúbil, ale iba pod podmienkou, že sa Persefona v Hádovom podsvetí nedotkla
žiadneho jedla. Tá však už medzitým zjedla pár zrniečok granátového jablka a teda sa nemôže vrátiť k matke.
Hádes sa s Persefonou ožení a odmietne ju vydať. Zeus teda rozhodne tak, že polovicu roka bude Persefona
v Hádovom podsvetí. Vtedy nastáva na Zemi obdobie zimy. Druhú polovicu roka môže tráviť so svojou
matkou.

Hádova ríša bola „…hrozná, kto do nej vstúpil, stratil všetko, i nádej. Jej hranice tvorila rieka nárekov Acherón,
potom rieka zármutku Kókítos, všetko zmrazujúca rieka Styx, ohnivá rieka Pyriflegethón a temná rieka
zabudnutia Léthé. Medzi nimi sa tiahla bezútešná pláň porastená bledými kvetmi asfodelov, po ktorej sa
potulovali zomrelí v podobe duchov bez tieňov.“26 Na západ od nej bol Élysion, na poliach ktorého prebývali
duše spravodlivých a obľúbencov bohov. V hlbinách pod ním sa nachádzal Tartataros, kde si odpykávali tresty
hriešnici. Uprostred tejto ríše, v tmavom Erebe, mal Hádes svoj palác, z ktorého vládol spolu s manželkou
Persefonou podsvetným bohom a duchom mŕtvych. Podsvetných bohov nebolo mnoho, ale o to väčšiu hrôzu
nanášali ľuďom. Patril medzi nich boh smrti Thanatos, ktorý mŕtvym uchvacoval dušu, boh spánku Hypnos,
ktorý zasiela ľuďom omamné sny, ohavné bohyne Kéry, ktoré vyciciavali krv padlým v boji, jednonohá
Empúsa, ktorá vraždila ľudí na križovatkách, jednonohá bohyňa čarodejníctva Hekata a okrem iných
nemilosrdné bohyne pomsty Erínye. V podsvetí tiež sídlili tzv. sudičky (Moiry), tri grécke bohyne vládnuce nad
ľudským osudom, stelesňujúce aj nevyhnutnosť. Prvou z nich je Klóthó, priadka nite života, druhou je
Lachesis, prideľuje osudy, a treťou je Atropos (Neodvratná), ktorá niť života prestriháva v okamihu smrti.
Osudu sa musia podriadiť aj samotní bohovia.

26 M3Net: Bohovia starovekého Grécka

10. Frazeologizmy vzniknuté na základe gréckej mytológie

Má grécka mytológia vplyv na príslovia a porekadlá? Aké sú najznámejšie a ako vznikli?
Známa je hlavne „Achillova päta“ . Označuje najslabšie miesto na ľudskom tele, miesto, citová oblasť, kde
môžme človeka najviac zraniť, poraziť. Achilles sa narodil ako syn Thetidy a Peleusa. Po narodení ho zoberie
matka k rieke podsvetia Styx, chytí ho za pätu a ponorí ho do rieky, čím sa stane nezraniteľným. Keďže ho ale
držala za pätu, jeho jediné zraniteľné miesto na tele je práve päta.

Ako ďalší príklad uvediem „jablko sváru“ . Znamená kameň úrazu, príčinu svárov a problémov. Jablko sváru
v konečnom dôsledku viedlo k Trójskej vojne a k rozvráteniu trójskej civilizácie. Podľa legendy, keď sa konala
svadba Peleusa a Thetis, boli na ňu pozvaní všetci bohovia okrem Eris, bohyne sváru. Tak ale príde aj tak
a hodí na stôl jablko s nápisom „Pre najkrajšiu“, čo spôsobí vážny spor medzi Hérou, Afrodítou a Aténou.
Neskôr mal mladý trójsky princ Paris rozhodnúť, ktorá z bohýň je najkrajšia. Všetky sa pokúsili Parida
podplatiť: Aténa vojenskou mocou, Héra politickou silou a Afrodita najkrajšou ženou sveta. Prvenstvo pridelil
Afrodite, ktorá ho za odmenu doviedla k Helene, prezývanej Helena trójska. Helena bola manželkou
spartského kráľa Menelaa a Paris ju musel uniesť. Gréci, ktorým pomáhali urazené bohyne Héra a Aténa
vyhlásili Tróji vojnu.

Iné známe frazeologizmy sú napr. „Amorov šíp“, vyjadrujúci stav zamilovanosti (človek zasiahnutý Amorovým
šípom sa zamiloval); „byť silný ako Herkules“ (fyzicky veľmi silný človek tak ako bájny hrdina) či „syzifovská
práca“ ako synonymum namáhavej, nekonečnej práce bez výsledku (Sizyfos musel donekonečna tlačiť balvan
na vrchol hory).

Tiež zaujímavý je možný etymologický pôvod slova „panika“. Boh lovcov, pastierov a divej zveri Pan patril
medzi najčudnejších gréckych bohov. Mal dva neveľké rohy ako koza, zarastené nohy a kozie kopýtka.
Zdržoval sa na opustených miestach a vyhrával na píšťalách zo šachoriny. Zhotovoval si ich preto, lebo nymfa
Syrinx, do ktorej sa zaľúbil, mu ušla tak, že presvedčila bohov, aby ju premenili na šachorinu. Tých, čo zacítili
jeho prítomnosť, sa často zmocnil nesmierny strach a utekali, ako sa dnes vraví v panike. Podľa niektorých sa
ešte nájdu odľahlé kúty, kde cítiť jeho prítomnosť a kde ľudí prepadá úzkosť (napr. tmavý les).

11. Záver

Staroveké mýty a báje sa rozšírili z Grécka, kolísky európskej vzdelanosti, do celej Európy a potom do
všetkých civilizovaných končín sveta a stali sa spoločným majetkom stámiliónov ľudí. Grécke mýty a báje
odzrkadľujú „bohatiersky vek...vek bohov, ktorí zostúpili na zem, vek hrdinov, ktorí dokázali nadľudské činy,
vek bájnych zakladateľov miest. Vábia nás svojou fantastickosťou, hravosťou aj popismi udalostí s historickým
jadrom, svojím poetickým kúzlom. A tiež tým, že tu nachádzame záznam najstarších skúseností ľudí, zdroj
a živnú pôdu neskorších umení, predávnu múdrosť, ktoré je múdrosťou dodnes. Aj keď tieto mýty a báje
vznikli v dobe, kedy ľudstvo nepoznalo železný pluh, dožili sa atómového veku: s ich hrdinami sa stretávame
v prísloviach a v názvoch kozmických rakiet, v dielach umelcov zo všetkých oborov, v spisoch filozofov
a v prejavoch štátnikov...“27 a dodnes patria, či už v preklade alebo v nových spracovaniach, medzi najviac
vydávané a najviac čítané diela všetkých čias.

27 Řecký zázrak. S.47. 48

Použitá literatúra:

Hrabovský, J.: Malá encyklopédia gréckej a rímskej literatúry. Bratislava: VEDA, 2003. S.58

Ivanová-Šalingová, M.; Maníková, Z.: Slovník cudzích slov. Bratislava: SPN, 1983. S.599

Petiška, E.: Staré grécke povesti a báje. Bratislava: BUVIK, 2004.

Trencsényi Waldapfel, I.: Mytológia. Bratislava: Obzor, 1973. S.10-94

Zamarovský, V.: Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava: Mladé letá, 1980.

Zamarovský,V.: Řecký zázrak. Praha: Mladá fronta, 1972. S. 41-48

Web:

http://referaty.atlas.sk/odborne-humanitne/filozofia/24591/grecka-mytologia-vznik-sveta-bohov
In: Atlas 2008: Grécka mytológia, vznik sveta, bohov
log in: 30.11.2008

http://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/nabozenstvo/9969/?print=1
In: Atlas 2008: Grécka a rímska mytológia
log in: 30.11.2008

http://referaty-seminarky.sk/grecka-a-rimska-mytologia/
In: Referáty-seminárky: Grécka a rímska mytológia
log in: 30.11.2008

http://sirver.neutral.cz/EE/print.php?id=484
In: Encyclopedia Esoterica: Grécka mytológia
log in: 30.11.2008

http://sk.wikipedia.org/wiki/Gr%C3%A9cka_mytol%C3%B3gia
In: Wikipedia: Grécka mytológia
log in: 30.11.2008

http://www.fodor.sk/Spectrum/boh_gre.htm
In: M3Net: Bohovia starovekého Grécka
log in: 30.11.2008

http://www.tahaky-referaty.sk/Grecka-mytologia/17928/
In: Ťaháky-referáty: Grécka mytológia
log in: 30.11.2008

http://www.tahaky-referaty.sk/Mytologia-Grecka/2986/&i9=
In: Ťaháky-referáty: Mytológia Grécka
log in: 30.11.2008

http://www.tahaky-referaty.sk/Starogrecka-mytologia/803/&i9=
In: Ťaháky-referáty: Starogrécka mytológia
log in: 30.11.2008

Dionýzos a Satyr

Herakles a Telefos

Prometeus by Gustave Moreau

Homér