MEDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ – 2 ĆASŤ

1., Pojem obyvateľstva štátu a jeho kategórie
Obyvateľstvo štátu podľa medzinárodného práva - tvoria
všetci ľudia, ktorí žijú na jeho území a podliehajú jeho
jurisdikcii.

Podľa právneho vzťahu k

štátu pobytu sa obyvateľstvo

rozdeľuje na:
1) štátnych občanov, tj. na osoby, ktoré majú štátne
občianstvo štýtu pobytu. Prevažnú väčšinu obyvateľstva
každého štátu tvoria jeho štátni občania.
2) cudzincov, tj. na osoby, ktoré nemajú štátne občianstvo
štátu pobytu, ale majú občianstvo iného štátu,
3) bipolitov, tj. na osoby, ktoré majú občianstvo dvoch alebo
viacerých štátov ( vyskytujú sa iba výnimočne)
4) apolitov, tj. na osoby bez štátneho občianstva –
bezdomovci (apoliti, apatridovia)

Zástupcovia cudzích štátov a medzinárodných organizácií,
ktorí používajú právo diplomatických výsad a imunít, nepatria
k obyvateľstvu štátu práve pre ich imunitu, v ktorej dôsledku
nepodliehajú trestnej ani inej jurisdikcii štátu pobytu.

Zo zásady suverenity vyplýva, že štátna moc sa vzťahuje na
všetko obyvateľstvo.

2., Ako možno deliť právnu bázu upravujúcu postavenie
obyvateľstva?
Výkon štátnej moci nad obyvateľmi štátu - sa považuje za
jednu zo záležitostí, ktoré svojou podstatou patria do
vnútornej právomoci štátu. Preto právna úprava všetkých
záležitosti, ktoré sa týkajú právneho postavenia obyvateľstva,
patrí zásadane do oblasti vnútroštátneho práva.

Voľnosť správania sa štátu voči svojmu obyvateľstvu - je
obmedzená záväzkom, ktorý štát na seba prevzal
všeobecným alebo partikulárnym medzinárodným právom.
Spolupráca štátov v oblasti politickej, hospodárskej, kultúrnej
a v iných oblastiach a z nej vyplývajúcich stykov viedli
k uzavieraniu medzinárodných zmnlúv týkajúcich sa
právneho postavenia cudzincov, otázok občianstva,
ochrany ľudských práv, atď.

Všetky otázky týkajúce sa postavenia obyvateľstva,
jednotlivcov či skupín, ktoré sú upravené pravidlami
medzinárodného práva všeobecného alebo partikulárneho,
prestávajú byť výlučnou vnútornou vecou štátov a v miere
upravenej medzinárodným právom sa stávajú predmetom
úpravy medzinárodného práva.

3., Inštitút štátneho občianstva
Štátne občianstvo - je trvalý politicko-právny zväzok fyzických
osôb s určitým štátom, z ktorého z nich vyplýva určitý okruh
práv a povinností verejného charakteru, najmä právo účasti
na politickej moci.

Občianstvo – je právny záväzok, pretože sa na občana
vzťahujú zákony štátu, na ktorých tvorbe sa sám či už priamo
alebo nepriamo zúčastňuje. Týmto zákonom podlieha občan
nielen vnútri štátu, ale aj v cudzine a na širom mori. Je trvalý
zväzok, lebo spravidla trvá od narodenia až do smrti občana.
Tento trvalý záväzok umožňuje štátu určiť niektoré práva a
povinnosti podľa medzinárodného práva.

Štátne občianstvo sprostredkováva účasť jednotlivca na
výhodách, ktoré pre neho vyplývajú z medzinárodného práva.
Len ten jednotlivec, ktorý je občanom niektorého štátu, má
zabezpečenú plnú účasť na týchto výhodách.

Každý štát si vlastnými zákonmi určuje - obsah štátneho
občianstva, podmienky jeho nadobudnutia, zmeny a
zániku, koho možno pokladať za občana a pod. Tieto

vnútroštrátne zákony však majú byť - v súlade so
všeobecnými normami medzinárodného práva a
medzinárodnej obyčaje a so všeobecnými zásadami
medzinárodného práva o štátnom občianstve. Na základe
medzinárodného práva

- vykonáva štát jurisdikciu,

v obmedzenej miere nad svojimi občanmi, vojenskými
jednotkami, ľodami aj mimo svojho štátneho územia.

4., Kedy je oprávnený štát prikázať jednotlivcovi svoje
štátne občianstvo
Nadobúdanie, zmenu a

stratu štátneho občianstva

- upravuje

vnútroštátne právo, takáto úprava nesmie byť v rozpore
s analogickým právom iných štátov, ktoré vyplýva z istej
zásady štátnej suverenity. Štát je oprávnený bez ohľadu na
vôľu jednotlivca prikázať mu svojim zákonodárstvom štátne
občianstvo len vtedy, keď medzi jednotlivcom a štátom
existuje určitý užší politický vzťah.

Za taký vzťah sa všeobecne uznáva:
a) narodenie z rodičov ktorí majú štátne občianstvo
príslušného štátu, alebo narodenie na štátom území, ako
aj kombinácia oboch skutočností,
b) sobáš cudzinky so štátnym občanom,
c) legitimácia alebo osvojenie neplnoletých osôb
štátnym občanom,
d) prijatie verejného úradu cudzincom,
e) trvalý pobyt cudzinca na štátnom území

Za potrebný úzky vzťah medzi jednotlivcom a

štátom

nemožno pokladať skutočnosť, že cudzinec má na štátnom
území majetok, hoci aj nehnuteľný, alebo má na štátnom
území prechodný pobyt.

5., Čo sa považuje za faktický vzťah na základe kt. sa
jednotlivec môže stať štátnym občanom
a) narodenie z rodičov ktorí majú štátne občianstvo
príslušného štátu, alebo narodenie na štátom území, ako
aj kombinácia oboch skutočností,
b) sobáš cudzinky so štátnym občanom,
c) legitimácia alebo osvojenie neplnoletých osôb
štátnym občanom,
d) prijatie verejného úradu cudzincom,
e) trvalý pobyt cudzinca na štátnom území

6., Princípy nadobúdania štátneho občianstva narodením
Princípy nadobúdania štátneho občianstva n a r o d e n í m
delíme na:

a) princíp práva krvi (ius sangvinis)

– rozhodujúcim

činiteľom je štátne občiansvo rodičov, a to aj vtedy, keď sa
dieťa narodilo v cudzine. Nemanželské deti nadobúdajú
štátne občianstvo svojej matky. Tento princíp platí vo
viacerých štátoch, s určitou výnimkou aj v SR.

b) princíp práva teritória (ius soli)

- rozhodujúcim

činiteľom je miesto narodenia. Deti nadobúdajú štátne
občianstvo štátu, na ktorého území sa narodili, bez ohľadu
na štátne občianstvo. Ak sa dieťa narodí na lodi, nadobudne
štátne občianstvo štátu, ktorého vlajku nesie. Tento princíp
platí najmä v juhoamerických štátoch, ale aj v iných štátoch,
napr. Francúzku a Španielsku,

c) princíp zmiešaný ( kombinovaný)

- znamená, že

niektoré štáty nepokladajú ani princíp práva krvi, ani princíp
teritória za vyhovujúci, a preto prijali zmiesšaný princíp, ktorý
je kombináciou oboch uvedených princípov

V mnohých štátoch ( napr. VB, Taliansku, Rakúsku) - sa
v podobných prípadoch dáva prednosť občianstvu otca,
čím sa zdôrazňuje nerovnoprávnosť muža a ženy. To
znamená, že dieťa narodené rodičom, z ktorých iba jeden má
štátne občianstvo pobytu, nadobúda občianstvo toho štátu
iba vtedy, keď otec je jeho občanom.

1

7., Spôsoby nadobúdania štátneho občianstva
1) Narodenie - filiácia, je základný a najčastejší spôsob
nadobúdania štátneho občianstva určitého štátu, ktorý nezávi
od vôle nadobúdateľa. Právnu úpravu tohoto spôsobu
nadobúdania štátneho občianstva však štáty neriešia
jednotne. (ostané viď otázku č.6)

2) Naturalizácia – zahŕňa dva spôsoby nadobudnutia
štátneho občianstva :

Naturalizácia v

užšom zmysle

– znamená udelenie štátneho

občianstva osobe - cudzincovi alebo apolitiovi, ktorá o
občianstvo požiada spôsobom predpísaným právnym
poriadkom príslušného štátu. Podmienky naturalizácie i každý
štát určuje sám, slobodne, pokiaľ nemá v tomto smere
osobitné záväky podľa medzinárodného práva.

V

SR upravuje podmienky na udelenie štátneho občianstva

-

Zákon NR SR č.40/1993 Z.z.. Nadobudnutie slovenského
štátneho občianstva sa stáva pre osoby staršie ako 15 rokov
účinným až po vykonaní sľubu vernosti SR.

Naturalizácia v

širšom zmysle

– zahŕňa ostatné spôsoby

nadobúdania štátneho občianstva, ktoré tiež upravuje
vnútroštátne právo. Patrí sem najmä nadobúdanie štátneho
občianstva sobášom a osvojením.

Osobitným druhom nadobúdania štátneho občianstva je
nadobudnutie

-

za zásluhy a

reintegráciou, tj.

znovunadobudnutie zmenou štátneho územia na základe
medzinárodnej zmluvy. Ak sa jednotlivec v štáte zaslúži o
výsledky vo vede, nové technologie, v umení t.j. ak má na tom
štát záujem. Nemusia byť splnené podmienky ako pri
naturalizácii t.j. ide o v ý n i m k u.

4) O p c i o u - rozumieme právo fyzických osôb voliť
spravidla medzi občianstvom dvoch alebo viacerých štátov.
Ide o zánik doterajšieho a zároveň o nadobudnutie nového
štátneho občianstva. Najčastejšie a vyskytuje pri zmene
štátnych hraníc, pri cesii územia, keď sa určitým kategóriam
osôb (najmä príslušníkom určitej národnosti), žijúcich na
určitom území, ktoré prechádza pod suverénu moc iného
štátu na základe medzinárodnej zmluvy, umožňuje voliť medzi
občianstvom doterajším a novým. Ak niet medzinárodnej
zmluvy o

opcii a

nadobudajúci štát napriek tomu povolí

obyvateľom novozískaného územia optovať doterajšie štátne
občianstvo, takáto opcia je otázkou vnútroštátneho práva.

S

opciou

- je prevažne spätá požiadavka vysťahovať sa na

územie štátu, ktorého občianstvo si osoba zvolí. Optant môže
vziať so sebou svoj hnuteľný majetok, osud nehnuteľného
majetku riešia ustanovenia zmluvy o opcii. Opcia môže byť
predmetom špeciálnej alebo súčasťou inej medzinárodnej
zmluvy.

V

súčasnom medzinárodnom práve sa pri opcii vyžaduje

opčné vyhlásenie, pričom vysťahovanie, ktoré býva vo
väčšine prípadov späté s opciou, je už iba dôsledkom
opčného vyhlásenia.

V

praxi sa vyskytuje trojaký spôsob uskutočňovania opcie

:

a) optant nadobúda nové štátne občianstvo okamihom,
keď zmluva o cesii nadobudne účinnosť a opcia ho znova
stráca ex nunc ( t.j. od okamihu opcie),
b) obyvatelia cedovaného územia nadobúdajú štátne
občianstvo až vtedy, keď si štátáne občianstvo nezvolia,
c) optant síce nadobudne nové štátne občianstvo ihneď,
keď oň požiada, opcia, ktorá potom nasleduje, však
pôsobí ex tunc, t.j. respektívne, takže štátne občianstvo
sa napokon nemení.

Výmena obyvateľstva - sa v podstate neodlišuje od opcie.

Takisto sa uskutočňuje na základe medzinárodnej zmluvy
a na základe dobrovoľnosti. Na rozdieľ od opcie, ktorá
nemusí byť vždy spojená s vysťahovaním ( napr. v súvislosti
s manželstvom), výmena je vždy spojená s vysťahovaním.
Kategórie osôb, ktorým sa umožňuje výmena, určujú sa na
národnostnom, náboženskom, prípadne inom princípe.

Presídlenie obyvateľstva, na rozdieľ od opcie a výmeny,
znamená nútenú zmenu občianstva na základe
medzinárodnej zmluvy.

8., Opcia
Opciou – rozumieme právo fyzických osôb voliť spravidla
medzi občianstvom dvoch alebo viacerých štátov. Ide
o zánik doterajšieho a zároveň o nadobudnutie nového
štátneho občianstva. Najčastejšie sa vyskytuje pri zmene
štátnych hraníc, pri cesii územia, keď sa určitým kategóriam
osôb (najmä príslušníkom určitej národnosti), žijúcich na
určitom území, ktoré prechádza pod suverénu moc iného
štátu na základe medzinárodnej zmluvy, umožňuje voliť
medzi občianstvom doterajším a novým.

Ak niet

medzinárodnej zmluvy o

opcii a

nadobudajúci štát napriek

tomu povolí obyvateľom novozískaného územia optovať
doterajšie štátne občianstvo, takáto opcia je otázkou
vnútroštátneho práva.

S

opciou

- je prevažne spätá požiadavka vysťahovať sa na

územie štátu, ktorého občianstvo si osoba zvolí. Optant
môže vziať so sebou svoj hnuteľný majetok, osud
nehnuteľného majetku riešia ustanovenia zmluvy o opcii.
Opcia môže byť predmetom špeciálnej alebo súčasťou inej
medzinárodnej zmluvy.

V

súčasnom medzinárodnom práve sa pri opcii vyžaduje

opčné vyhlásenie, pričom vysťahovanie, ktoré býva vo
väčšine prípadov späté s opciou, je už iba dôsledkom
opčného vyhlásenia.

V

praxi sa vyskytuje trojaký spôsob uskutočňovania opcie

:

a) optant nadobúda nové štátne občianstvo okamihom,
keď zmluva o cesii nadobudne účinnosť a opcia ho
znova stráca ex nunc ( t.j. od okamihu opcie),
b) obyvatelia cedovaného územia nadobúdajú štátne
občianstvo až vtedy, keď si štátáne občianstvo nezvolia,
c) optant síce nadobudne nové štátne občianstvo ihneď,
keď oň požiada, opcia, ktorá potom nasleduje, však
pôsobí ex tunc, t.j. respektívne, takže štátáne občianstvo
sa napokon nemení.

Výmena obyvateľstva - sa v podstate neodlišuje od opcie.
Takisto sa uskutočňuje na základe medzinárodnej zmluvy
a na základe dobrovoľnosti. Na rozdieľ od opcie, ktorá
nemusí byť vždy spojená s vysťahovaním (napr. v súvislosti
s manželstvom), výmena je vždy spojená s vysťahovaním.
Kategórie osôb, ktorým sa umožňuje výmena, určujú sa na
národnostnom, náboženskom, prípadne inom princípe.

Presídlenie obyvateľstva, na rozdieľ od opcie a výmeny,
znamená nútenú zmenu občianstva na základe
medzinárodnej zmluvy.

9., Strata a zánik štátneho občianstva
Rovnako ako vznik a

zmenu, aj zánik a

stratu štátneho

občianstva - upravuje vnútroštátny právny poriadok každého
štátu. Štáty však môžu aj tieto otázky upraviť dojstrannými
alebo mnohostrannými zmluvami.

1) smrťou občana,
2) prepustením zo štátnoobčianskeho zväzku na žiadosť
občana, obvykle s podmnienkou že už má alebo súčasne
nadobudol iné štátne občianstvo,

2

3) vystúpením zo štátnoobčianskeho zväzku daného štátu
v dôsledku zákonných zmien štátnych hraníc alebo zmien
v rodinných zväzkoch (sobáš,opcia),
4) odňatím na základe súdneho alebo administratívneho
rozhodnutia
5) zrušením naturalizácie

V

súčasnej praxi štátov sa presadzuje zásada

, že

nadobudnutie nového štátneho občianstva má za následok
stratu predchádzajúceho štátneho občianstva a že žena
uzavretím manželstva stráca svoje doterajšie občianstvo, ak
súčasne nenadobudne nové štátne občianstvo podľa
manžela.

Podľa Ústavy SR však nemôže byť nikdo - zbavený štátneho
občianstva proti svojej vôle. Občan SR nemôže byť nútený
k opusteniu svojej vlasti, a podobne, ak sa vracia z cudziny,
má právo na slobodný vstup na jej územie.

10., Aké povinnosti voči štátu a aké práva voči štátu má
štátny občan v zahraničí
Občan zostáva i včase svojho pobytu na území cudzieho

štátu viazamý k

svojmu domovskému štátu právnym

záväzkom štátneho občianstva, hlavne však záväzkom
vernosti, je povinný platiť domovskému štátu dane, vrátiť
sa na jeho výzvu do vlasti, zdržať sa akejkoľvek činnosti
namierenej proti domovskému štátu, zachovávať štátne
tajomstvo a vykonávať doma vojenskú službu.

V

prípade, že štát vo vzťahu k

cudzincovi poruší

medzinárodné právo, druhý štát, ktorého je daná osoba
príslušníkom, môže prevziať jeho nárok a uplatňovať ho voči
povinnému štátu, ako svoj vlastný, tj. vykonať diplomatickú
ochranu. V takomto prípade prechádza spor medzi FO alebo
PO a štátom z oblastí vnútroštátneho práva do oblasti
medzinárodného práva. Subjektívny nárok na diplomatickú
ochranu vyplýva osobe nie z medzinárodného práva ale
z vnútroštátneho práva, z jej právneho vzťahu k vlastnému
štátu.

K

diplomatickej ochrane dochádza až potom

, keď sa

poškodená osoba nemôže dovolávať svojich práv obvyklými
prostriedkami, ktoré má k dispozícií vnútroštátne právo.
Právny vzťah medzi poškodeným cudzincom alebo štátom
príslušným na vykonanie diplomatickej ochrany je však
vzťahom vyplývajúcim z vnútroštátneho práva. V

dôsledku

toho domovský štát nemá podľa medzinárodného práva
povinnosť, ale iba právo poskytovať diplomatickú ochranu.

11., Extradícia v medzinárodnom práve, jej zásady
Extradíciiu – rozumieme vydanie osoby štátom pobytu štátu,
v ktorom bola táto osoba obvinená alebo odsúdená za
spáchaný trestný čin nepolilickej povahy, za účelom trestného
stíhania alebo výkonu trestu.

Vo všeobecnom medzinárodnom práve niet normy, ktorá by
ukladala štátom povinnosť extradície. Preto štáty sú povinné
vydať páchateľa nepolitického trestného činu iba vtedy, keď
sa na to zmluvne zaviazali, a to v prípadoch a za podmienok
určených zmluvou. Mnohé štáty však uskutočňujú extradíciu
aj bez osobitných zmluvných záväzkov na základe
medzinárodnej zdvorilosti, vlastného zákonodarstva alebo na
základe požiadania iného štátu, obvykle na princípe
vzájomnosti.

Pravidlá v

extradičnej praxi štátov

:

a) štát je povinný vydať páchateľa TČ iba vtedy, keď čin
ktorý osoba spáchala, je trestný aj v štáte ktorý požaduje
jeho vydanie, alebo je uvedený v zmluve. Štát môže
vydávať osobu aj za spáchanie TČ, o ktorom sa zmluva
nezmieňuje,
b) štáty vydávajú previnilcov len za určitý spáchaný
trestný čin ( zásada špeciality). Vydaná osoba nesmie byť

stíhaná za iné trestné činy, než za ktoré bola vydaná.
(vážnejšie trestné činy, preahujúce sadzbu 1 roka)
c) štáty spravidla nevydávajú politických previnilcov.
Za politické trestné činy sa považujú činy namierené
proti existencii alebo nezávislosti štátu, jeho
spoločenskému zriadeniu, ústavnej forme, národnej
obrane, atď.

Spôsob vydávania páchateľov - sa spravidla dohodne
diplomatickou cestou. O vydanie môže žiadať štát, ktorého
páchateľom príslušníkom, štát, na ktorého území bol trestný
čin spáchaný, alebo štát poškodený trestným činom.
V prípade, že sa osoba vydá inému šátu, než ktorého je
príslušníkom, vlastný štát páchateľa o tom upovedemí.
Vydanie však možno uskutočniť, len keď sa dokázalo, že
trestný čin skutočne spáchala príslušná osoba a za
podmienok uvedených v zmluve.

12., Postavenie cudzincov podľa medzinárodného práva,
ich pripustenie na územie štátu
Cudzincom – je fyzická osoba, ktorá nie je štátnym občanom
štátu pobytu, ale má štátoobčianský vzťah k inému štátu.
Právne postavenie cuzincov v súčasnom období, tj. právo
vstupu na územie štátu, právo pobytu, rozsa práv a
povinnosti cudzincov v štáte pobytu, zásadne upravuje
vnútroštátne právo každého štátu. Každý štát je pritom
povinný rešpektovať všeobecné platné medzinárodné
právo týkajúce sa cudzincov, ako aj medzinárodné zmluvy,
ktoré v tejto oblasti uzavrel s inými štátmi. Pri úprave
právneho režimu cudzincov sa uplatňujú všeobecné zásady
medzinárodného práva – vzájomnosť a rovnoprávnosť.

VZ OSN schválilo v

roku 1985

Deklaráciu o ľudských

právach jednotlivcov

, ktorí nie sú štátnymi občanmi štátu,

v ktorom žijú

. Tento dokument treba považovať za súbor

cudzineckých práv a povinnosti, ktoré by mali štáty poskytnúť
na svojom území. Táto deklarácia má, iba odporúčajúcu
povahu, i keď morálne značnú.

Každý štát zásadne rozhoduje - o pripustení cudzincov na
svoje územie. Táto voľnosť je obmedzená iba všeobecnou
povinnosťou štátov vzájomne spolupracovať. Štát nesmie
obmedzovať styky s ostatnými štátmi a s ich občanmi v tejto
oblasti.

V

súčastnosti väčšina štátov uplatňuje zásadu

- predbežného

individuálneho schvaľovania vstupu cudzincov na štátne
územie. Štáty sú vzhľadom na svoje záujmy a bezpečnosť
oprávnené odmietnúť prístupna svoje uzemie ktorémukoľvek
jednotlivcoci alebo ktorejkoľvek kategórii osôb.

Na vstup na územie štátu alebo precestovanie - potrebujú
cudzinci vstupné, resp. tranzitné víza, tj. povolenie
príslušného zastupiteľského úradu. Toto povolenie sa
udeľuje vo forme poznámok do cestovného pasu. Vízum - je
prostriedok, ktorý reguľuje pripustenie cudzincov na územie
štátu, ich pobytu na tomto úizemí a ich vycestovanie. O
podmienkach vstupu cudzincov na územie iného štátu sa
uzatvárajú dvojstranné alebo mnohostranné zmluvy, ktoré sa
základe reciprocity často obmedzujú alebo rušia vízovú
povinnosť. SR má uzavreté zmluvy o bezvízovom styku
s viacerými štátmi.

13., Práva a povinnosti cudzincov
Cudzinec - je na území cudzieho štátu zásadne podriadený
jeho suverennej moci. Je podrobený teritoriálnej moci vo
všetkých veciach denného života. Je povinný rešpektovať
právne predpisy štátu pobytu, hlavne jeho vnútroštátne
cudzinecké právo.

Štát pobytu je povinný podľa všeobecného medzinárodného
práva

poskytnúť cudzincom minimálny

cudzinecký

štandard, tzn. rešpektovať cudzinca ako ľudskú bytosť.

3

Preto chráni a uspokujuje jeho všeobecné a základné ľudské
potreby tým, že mu poskytuje isté osobné a majetkové práva.

Štát pobytu je povinný chrániť preventívne i represívne
cudzinca - pred útokmi na život, zdravie, slobodu, majetok a
česť. Robí to tak, že mu zaisťuje normálnu ochranu pomocou
bezpečnostných orgánov. Útoky na jeho osobu a práva
primerané trestá, chráni ho obvyklým spôsobom a v rovnakej
miere ako svojich občanov.

Štát je ďalej povinný - uznávať cudzinca za spôsobilý subjekt
všetkých obvyklých práv a záväzkov. Cudzinec napr. môže
nadobudnúť majetok, uzatvárať manželstvo, občianskoprávne
zmluvy, nadobúdať dedictvo a zadovažovať poslednú vôlu.
Štát ale nemusí uznávať cudzincov za spôsobilých nadobúdať
vlastníctvo k nehnuteľnostiam, podnikom, bankám apod.

Štát je povinný - umožniť cudzincovi prístup k súdom a
úradom tým, že mu poskytuje právo vystupovať pred súdom
ako strana, právo na obvyklé právne zastúpenie a právo na
obhajobu. Má aplikovať na cudzincov vnútroštátny právny
poriadok bez diskriminácie. Štát nemá preťahovať súdne
alebo iné pojednávanie, na ktorom má cudzinec oprávnený
záujem, je povinný tiež uskutočňovať efektívne príslušné
rohodnutia.

To však nevylučuje, aby vnútroštátne

zákonodarstvo požadovalo od cudzinca procesnú kauciu,
alebo aby mu odmietlo poskytovať bezplatnú právnu pomoc.
Cudzinec nesmie byť v štáte pobytu svojvoľne zatknutý a
držaný vo väzbe.

Z

personálnej jurisdikcie domovského štátu vyplýva

, že štát

počas pobytu nesmie od cudzinca požadovať výkon vojenskej
služby, vrátane platenej vojenskej taxy náhradou za
oslobodenie od tejto služby. Nesmie ho nútiť k akejkoľvek
činnosti smerujúcej proti jeho domovskému štátu. Štát počas
pobytu však môže vyžadovať od cudzinca služby vo
vetrejnom záujme, napr. pomoc pri požiari alebo iných
živelých pohromách. Cudzinec naopak, nemá právo - na
politické práva v štate pobytu, nemôže sa zúčastniť na tvorbe
štátnej vôle a na výkone verejnej moci, nemá ani právo
zhromažďovacie a združovacie.

Zvláštny režim – je taký, keď štá upravuje práva a povinnosti
cudzinca, na rozdieľ od svojich občanov, zvláštnými
vnútroštátnymi predpismy. Tieto normy musia síce
rešpektovať minimálne požiadavky všeobecného
medzinárodného práva jako postavenie cudzinva, ale inak
môžu cudzincov oproti štátnym občanom, alebo naopka,
poskytovať príslušníkomjednotlivých cudzích štátov isté
výhody (napr. v oblasti investícii)sice poskytujú

Režim najvyšších výhod – viď otázka č.14

Národný režim - je taký, keď vnútroštátny právny poriadok
zaisťuje cudzincom rovnaké právne postavenie, aké majú
vlastní štátni občania. Cudzinci tu však bývajú vylúčený
z výkonu istých povolaní, napr. lekárskeho alebo
úradníckeho. Nemajú možnosť nadobúdať niektoré druhy
majetku, ako nehnuteľnosti, lode alebo lietadlá. SR poskytuje
cudzincom národný režim.

14., Cudzinecký režim najvyšších výhod
Režim najvyšších výhod - je taký typ cudzineckého režimu, pri
ktorom sú zmluvné strany povinné poskytovať návzájom
svojim príslušníkom najvyššiu mieru práv, ktoré súčasne
poskytujú alebo v období platnosti zmluvy poskytnú na
svojom území príslušníkom ktoréhokoľvek tretieho štátu.

15., Dohovor o právnom postavení utečencov 1951
Utečenci sú osoby, ktoré opustili územie svojho štátu za
mimoriadných okolností a nemôžu alebo sa nechcú vrátiť
späť. Mimoriadne okolnosti - bývajú vyvolané hlavne
vojnovými udalosťami alebo občianskym konfliktom v štáte.

Postavenie utečencov upravuje - Dohovor o postavení
utečencov z roku 1951 a Protokol týkajúci sa právneho
postavenia utečencov z roku 1967.

Jej zmluvné strany sa zaviazali, že budú poskytovať
utečencom rovnaké zaobchádzanie ako svojim občanom
v otázkach

- náboženstva, umeleckých práv, priemyselného

vlastníctva, prístupu k súdom, prídelu potravín, základného
vzdelania, verejnej podpory, pracovných podmienok,
sociálneho zabezpečenia a daní. Pri vykonávaní
zhromažďovacieho práva a práva na zamestanie majú mať
rovnaké postaveniue ako cudzí štátny príslušníci podľa
doložky najvyšších výhod. Nie horšie postavenie ako
cudzinci majú mať utečenci, pokiaľ ide o právo nadobúdať
hmotný a nehmotný majetok, vykonávať slobodné povolanie,
ubytovanie, vzdelanie a slobodu pobytu.

Zmluvné strany sa zaväzujú - dodržiavať ustanovenia tohoto
dohovoru voči utečencom bez rozdielu rasy, náboženstva
alebo krajiny pôvodu. Každý utečenec má povinnosti voči
štátu, v ktorom sa nachádza

, čo znamená že sa musí

podrobiť zákonom a iným predpisom, najmä opatreniam
týkajúcim sa dodržiavania verejkného poriadku.

Podľa zákona SR o utečencoch sa postavenie utečenca
prizná cudzincovi, ktorý má v

štáte, ktorého je štátnym

občanom - odôvodnený strach z prenasledovania z dôvodu
rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej skupine
alebo pre politické presvedčenie, ako i z dôvodu ochrany
ľudských práv alebo z humanitárnych dôvodov.

V

SR má utečenec rovnaké postavenie ako slovenský

občan, s týmito výnimkami :
- nedodlieha brannej povinnosti,
- môže vykonávať zárobkovú činnosť, len za
podmienok stanovených zvláštnou úpravou pre
cudzincov,
- môže nadobúdať hmotný majetok len za
podmienok stanovených zvláštnou úpravou
pre cudzincov.

16., Protokol o právnom postavení utečencov 1967
Zmluvné strany tohto protokolu :
- berúc na vedomie, že Dohovor o právnom postavení
utečencov z roku 1951, zahŕňa iba tie osoby, ktoré sa stali
utečencami v dôsledku udalostí pred 01.januárom 1951,
- berúc na vedomie, že od prijatia dohovoru sa vyskytli nové
kategórie utečencov a že takíto utečenci nemuseli patriť do
pôsobnosti tohto dohovoru,
- považujú za žiaduce, aby všetci utečenci mohli využívať
rovnaké postavenie, ako je obsiahnuté v definícií dohovoru,
bez vzťahu k časovému obmedzeniu 1. januárom 1951.

Na účely tohto protokolu pojem utečenec - znamená
akúkoľvek osobu zodpovedajúcu definíci uvedenej v článku 1
dohovoru, akoby slová v dôsledku udalostí pred 1. januárom
1951 a v dôsledku týchto udalostí boli vynechané.

Zmluvné strany tohto protokolu sa zaviazali - spolupracovať
s Úradom Vysokého komisára OSN pre utečencov alebo
ktoroukoľvek inou odbornou organizáciou OSN, poskytovať
im informácie a štatistické údaje týkajúce sa situácie
utečencov, uplatňovania tohto protokolu, zákonov a
nariadení vzťahujúcich sa na utečencov, ktoré sú platné
alebo nadobudnú platnosť.

Zmluvné strany tohto protokolu budú informovať -
generálneho tajomníka OSN o zákonoch a predpisoch, ktoré
môžu prijať na zabezpečenie vykonávania tohto protokolu.
Ďalej sa dohodli, že akýkoľvek spor medzi zmluvnými
stranami tohto protokolu, ktorý sa týka jeho výkladu alebo
jeho vykonávania a ktorý sa neda vyriešiť iným spôsobom,

4

bude na žiadosť ktorejkoľvek strany predložený
Medzinárodnému súdnemu dvoru.

17., Zásada non-refoulement v medzinárodnom
utečeneckom práve
Ide o zákaz vyhostenia alebo vrátenia. Podľa čl.33 ods.1
Dohovoru o

právnom postavení cudzincov z

roku 1951 :

Žiadny zmluvný štát nevyhostí cudzinca akýmkoľvek
spôsobom alebo ho vráti na hranice územia, na ktorých
by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené
z dôvodov rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti
k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých
politických názorov.

Výhody tohto ustanovenia - však nemôže požadovať
utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať sa
nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza,
alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný
za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje
nebezpečenstvo pre spoločnosť a štát.

Medzinárodné právo nevymedzuje dôvody, pre ktoré možno
cudzinca vyhostiť a ani spôsoby, akými sa to má stať, ani
povinnosť oznámiť dôvody, pre ktoré došlo k vyhosteniu.
Úprava týchto otázok patrí do vnútornej právomoci štátu.
Cudzinec z

územia SR

- môže byť vyhostený iba v súlade so

zákonom o pobyte cudzincov na území SR a tiež i s jej
medzinárodne právnymi záväzkami.

18., Dohovor o štátnom občianstve vydatých žien
Do konca 1. svetovej vojny platilo ( v

niektorých štátoch ešte

platí) všeobecné pravidlo, že manželka automaticky
nadobúda štátne občianstvo manžela. Je to dôsledok
nerovnoprávneho postavenia ženy v štátoch, v ktorých sa
právne postavenie ženy vo veciach majetku, bydliska
a občianstva určuje podľa manžela.

Otázka štátneho občianstva vydatých žien bola
v medzinárodnom meradle upravená

Dohovorom o štátnom

občianstve vydatých žien, ktorý bol uzavretý v roku 1957
v New Yorku. SR je jeho zmluvnou stranou. Slovenský
právny poriadok v súlade s týmto dohovorom stanovuje, že
slovenská štátna občianka uzavretím manželstva
s cudzincom alebo bezdomovcom nestráca svoje doterajšie
štátne občianstvo.

Podľa tohto dohovoru, každý zmluvný štát súhlásí s

tým, že :

- ani uzavretie ani rozvedenie manželstva medzi jeho
príslušníkom a cudzincom, ani zmena štátneho občianstva
manžela v priebehu manželstva nemôžu mať sami o sebe
vplyv na štátne občianstvo ženy,
- ani dobrovoľné prijatie štátneho občianstva iného štátu
jednýn z jeho príslušníkov, ani zrieknutie sa štátneho
občianstva jedným z jej príslušníkov nebráni manželke tohto
príslušníka v tom, aby si uchovala svoje štátne občianstvo,
- cudzinka vydatá za jeho štátneho príslušníka môže, na
vlastnú žiadosť, získať štátne občianstvo svojho manžela na
základe osobitného naturalizovaného postupu. Udelenie tohto
štátneho občianstva sa môže obmedziť v záujme štátnej
bezpečnosti alebo verejného poriadku.

19., Apolitizmus
Bezdomovci (apoliti) – sú fyzické osobym ktoré nemajú
občianstvo nijakého štátu alebo ktoré stratili svoje štáttne
občianstvo a nenadobudli nové alebo ktoré nemali vôbec
štátne občianstvo (napr. deti bezdomovcov, narodené
v štátoch, v ktorých platí princíp ius sanguinis).

K

apolitizmu dochádza

- jednak v dôsledku nejednotnej

vnútroštátnej úpravy nadobúdania a zániku občianstva,
a jednak v dôsledku vojny, i sobášom ženy s cudzincom, ak
právny poriadok štátu, ktorého žena je štátnou príslušníčkou,
určuje, že sobášom žena stráca doterajšie občianstvo

a právny poriadok štátu, ktorého je manžel príslušníkom
neposkytuje štátne občianstvo žene – cudzinke sobášom
s jeho príslušníkom.

Bezdomovectvo môže vzniknúť - odňatím štátneho
občianstva na základe rozsudku alebo správneho aktu
naturalizovaným osobám alebo občanom žijúcim v cudzine,
ktorí nenadobudli štátne občianstvo iného štátu.

Bezdomovci podliehajú jurisdikcii štátu, na ktorého území
žijú, no nemajú politické práva, ani nárok na právnu ochranu,
ani nárok na ochranu niektorým iným štátom. Štát ich nemusí
na svoje územie prijať. Ak ich prijme, môže im poskytnbúť
obdobné právo ako majú cudzinci, môže im na ich žiadosť
udeliť štátne občianstvo, no môže ich aj vypovedať, prikázať
im určité miesto pobytu.

Nepriaznivé postavenie bezdomovcov sčasti odstraňuje
Dohovor o postavení osôb bez štátneho občianstva
z roku 1954. V ňom sa zmluvné strany zaviazali poskytovať
bezdomovcom podobný režim ako utečencom, s výnimkou
združovacieho práva a práva na zamestnania. U týchto práv
im má byť zaistený iba minimálny cudzinecký štandard.

20., Bipolitizmus
Dvojité štátne občianstvo alebo viaceré štátne občianstva -
znamenajú, že fyzická osoba je občanom dvoch alebo
viacerých štátov. Tento stav vzniká z rôznosti vnútroštátnej
upravy nadobúdania a zániku štátneho občianstva
v jednotlivých štátov i z nedostatku všeobecných noriem
medzinárodného práva v tomto smere.

K

vzniku dvojitého štátneho občianstva (bipolitizmnu)

najčastejčie dochádza narodením dieťaťa občanom štátu
uznávajúceho princíp ius sanguiunis na území štátu, ktorý
uznáva princíp ius soli. Napríklad ak sa dieťa narodí
slovenským štátnym občanom vo Francúzku, nadobudne
zároveň občianstvo slovenské i francúzke.

K vzniku dvojitého štátneho občianstva dochádza aj
v prípade, keď manželstvo s cudzincom uzavrie žena, ktorej
právny poriadok jej štátu ponecháva jej občianstvo aj po
sobáši, a právny poriadok štátu, ktorého je jej manžel
príslušníkom, jej poskytuje nové občianstvo ( napr. Brazília).
Dvojité štátne občianstvo môže vzniknúť - aj pri vstupe osoby
do služieb cudzej armády, v čoho dôsledku nadobúda nové
občianstvo, doterajšie však nestráca.

Dvojité štátne občianstvo - môže spôsobovať značné
ťažkosti a komplikácie. Štáty, ktorých občianstvo má takáto
osoba, právom od nej vyžadujú plnenie občianských
povinností. Osoba s dvojakým štátnym občianstvom, žijúca
na území štátu, ktorého je občanom, nemôže sa odvolať na
svoje iné štátne občianstvo proti štátu, ktorého je tiež
občanom. Osobitné komplikácie môže nastať v prípade
vojny, keď všetky štáty, korých je osoba príslušníkom,
žiadajú planenie vojenskách povinností. Výkon vojenskej
služby v jednom štáte pokladá iný štát, ktorého je osoba
taktiež príslušníkom, za zradu.

Podľa slovenského práva v

prípade kolízie viacerých

štátnych občianstiev - je rozhodujúce slovenské štátne
občianstvo, ak má osoba slovenské a iné štátne občianstvo.
Ak má osoba dve alebo viaceré občianstvá považuje sa za
občana štátu, ktorého má občianstvo a zároveň ma v ňom
trvalý pobyt, a ak takýto prípad nie je, tak za občana tohto
štátu, ktorého občianstvo nadobudol naposledy.

21., Bipolitizmus a tretie štáty
Vo vzťahu k

tretím štátom sú biopoliti v

nevýhodnom

postavení, lebo tieto štáty, ich môžu považovať za občanov
ktoréhokoľvek iného štátu. Bipolita žijúci na území tretieho

5

štátu môže byť napríklad vykázaný do ktoréhokoľvek štátu,
ktorého má občianstvo.

22., Európsky dohovor o štátnom občianstve z r. 1997
Tento dohovor, ktorý bol uverejnený v

Oznámení Ministerstva

zahraničných vecí SR pod č. 418/200 Z.z., - ustanovuje
princípy a pravidlá týkajúce sa občianstva fyzických a
právncikých osôb a pravidlá upravujúce vojenské
záväzky v prípadoch viacnásobného občianstva,
s ktorými musí byť vnútroštátna právna norma
zmluvných štátov v súlade.

Tento dohovor členské štáty Rady Európy a ostatné členské
štáty podpísali - v súlade s cieľom Rady Európy a to
dosiahnúť väčšiu jednotu jej členov.

Jeho cieľmi sú :
- pamätať na mnohé medzinárodné listiny vzťahujúce sa na
občianstvo, viacnásobné občianstvo a stav bez štátnej
príslušnosti,
- aby sa v záležitostiach o občianstve brali do úvahy
legitímne záujmy štátov i legitímne záujmy jednotlivcov,
- predchádzať diskriminácií v zálkežitostiach týkajúcich sa
občianstva,
- rešpektovať právo na ochranu rodinného života
obsiahnutého v čl.8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd,
- z dôvodu rôzneho prístupu štátov k otázke viacnásobného
občianstva, uznať, že každý štát sa slobodne rozhoduje, aké
dôsledky vo svojej vnútornej právnej norme pripisuje
skutočnosti, že občan nadobúda alebo má ďalšie občianstvo,
- podporiť progresívny vývoj právnych príncípov o občianstve,
ako aj ich prijatie vo vnútroštátnom poriadku a v najväčšej
možnej miere predchádzať prípadom bez štátnej príslušnosti,
- nevyhnutnosť hľadať primerané riešenia v dôsledku
viacnásobného občianstva, najmä pokiaľ ide o práva a
povinnosti občanov s viacnásobným občianstvom
- aby sa od osôb majúcich občianstvo 2 alebo viacerých
mluvných štátov vyžadovalo splnenie ich vojenských
záväzkov iba k jednému z týchto štátov,
- potrebu podporovať medzinárodnú spoluprácu medzi
štátmi orgánmi zodpovednými za záležitosti týkajúce sa
občianstva.

23., Aký je ciel Európskeho dohovoru o občianstve?
Článok 1 Cieľ dohovoru :
Tento dohovor ustanovuje princípy a pravidlá týkajúce sa
občianstva fyzických a právncikých osôb a pravidlá
upravujúce vojenské záväzky v prípadoch viacnásobného
občianstva, s ktorými musí byť vnútroštátna právna
norma zmluvných štátov v súlade.

24., Na akých princípoch by mali byť založené normy
týkajúce sa štátneho občianstva zmluvných štátov podľa
Európskeho dohovoru o občianstve?
Článok č.4 Princípy :
- každý má právo na občianstvo,
- musí sa predchádzať stavu bez štátnej príslušnosti,
- nikto nebude svojvoľne zbavený svojho občianstva,
- ani manželstvo, ani zrušenie manželstva medzi
občanom zmluvného štátu a cudzincom,
ani zmena občianstva jedného z manželov počas
manželstva neovplyvní automaticky
občianstvo druhého z manželov

Princíp nediskriminácie ( článok 5) - t.j. normy zmluvného
štátu týkajúce sa občianstva nebudú obsahovať rozdiely ani
zahŕňať prax, ktoré predstavujú diskrimináciu na základe
pohlavia, náboženstva rasy, farby alebo národného, alebo
etnického pôvodu.

Každý zmluvný štát sa

bude riadiť princípom

nediskriminácie svojich občanov, či sa stali jeho občanmi
narodením alebo nadobudli občianstvo skôr.

25., Inštitút obnovenia občianstva na základe
Európskeho dohovoru o občianstve?
Článok 9 Obnovenie občianstva - každý zmluvný štát
v prípadoch a za podmienok ustanovených vo svojej
vnútroštátnej právnej norme uľahčí opätovné nadobudnutie
občianstva bývalým občanom, ktorí majú zákonný a obvyklý
pobyt na jeho území.

Ďalej každý zmluvný štát :
- zabezpečí, aby sa žiadosti týkajuce sa opätovného
nadobudnutia alebo osvedčenia jej občianstva vybavili
v primeranom čase,
- zabezpečí, aby rozhodnutia týkajúce sa opätovného
nadobudnutia alebo osvedčenia jej občianstva obsahovali
písomné odôvodnenie,
- zabezpečí, aby rozhodnutia týkajúce sa opätovného nadobudnutia alebo osvedčenia
jej občianstva boli preskúmavateľné v správnom alebo
súdnom konaní v súlade s jeho vnútroštátnou právnou
normou,
- zabezpečí, aby poplatky za opätovného nadobudnutia
alebo osvedčenia jej občianstva boli primerané a neboli
- zabezpečí, aby poplatky za správne alebo súdne
preskúmanie neboli prekážkou pre žiadateľov.

26., Bipolitizmus a úprava vojenskej služby v Európskom
dohovore o občianstve
Podľa čl.21 ods.1 – od osôb majúcich občianstvo dvoch
alebo viacerých zmluvných štátov sa vyžaduje splnenie ich
vojenských záväzkov iba vo vzťahu k jednému z týchto
zmluvných štátov. Spôsoby aplikácie odseku 1 môžu
ustanovovať osobitné dohody medzi zmluvnými stranami.

27., Inštitút občianstva EÚ
Podľa Európskeho dohovoru o

občianstve z

roku 1997,

vymedzenie pojmov :

Občianstvo – znamená právnu väzbu medzi osobou a
štátom a neoznačuje etnický pôvod osoby.

Viacnásobné občianstvo – znamená súčasne vlastnenie 2
alebo viacerých občianstiev tou istou osobou.

Podľa článku 17 Zmluvy O

ES občanom EÚ

- je každá

osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu.
Občianstvo únie dopĺňa občianstvo členského štátu, ale ho
nenahrádza.

Pozri si otázku č.3 Inštitút štátneho občianstva, ako je
vypracovaná podľa knihy, tam sa vôbec nepíše o
právach a povinnostiach štátnych občanov. Podľa mňa
to, čo je už nižšie uvedené, je asi zbytočné,
neviem ?????

Práva a povinnosti euroobčana z

Charty EU

???????

Nevidel som ju, ostatné dole je vypracované podľa Zmluvy o
ES.

- každý občan únie - má petičné právo, môže sa

obracať

na verejného ochrancu práv
- každý občan únie - sa môže obracať na ktorúkoľvek
inštitúciu alebo ogán (EP, Rada, Komisia, Súdny dvor,
Účtovný dvor)
- každý občan únie s

bydliskom v

členskom štáte, ktorého

nie je štátnym príslušníkom, má právo - voliť byť vo voľbách
do EP v členskom štáte, v ktorom má bydlisko, za rovnakých
podmienok, ako štátni príslušníci tohoto štátu.
- každý občan únie s

bydliskom v

členskom štáte, ktorého

nie je štátnym príslušníkom, má právo voliť byť
v komunálnych voľbách v členskom štáte, v ktorom má

6

bydlisko, za rovnakých podmienok, ako štátni príslušníci
tohoto štátu
- každý občan únie má právo - voľne sa pohybovať a mať
pobyt na území členských štátov,

28., Na základe akých kritérií sa poskytuje konzulárna
ochrana a pomoc diplomatickou misiou alebo
konzulárnym úradom členského štátu EU na území
tretieho štátu štátnemu občanovi SR
Podľa článku 20 Zmluvy o založení ES - každý občan EÚ má
na území tretej krajiny, v ktorej členský štát, ktorého je
štátnym občanom, nemá zastúpenie, právo na ochranu zo
strany diplomatických alebo konzulárnych orgánov
ktoréhokoľvek členského štátu za rovnakých podmienok ako
štátni príslušníci tohoto štátu.

Na základe akých kritérií som nikde nenašiel !!!!!!!

29., Medzinárodnoprávna ochrana ľudských práv na pôde
OSN
K

medzinárodnoprávnemu zakotveniu nového pojmu

základných ľudských práv, i keď len vo všeobecnej polohe,
došlo vo svetovom meradle v roku 1945 v Charte OSN. Táto
mnohostranná zmluva urobila zo všeobecnej povinnosti štátu
zachovávať základné ľudské práva a spolupracovať pri ich
ochranení, jeden z hlavných cieľov novej organizácie a jej
členov.

Ustanovenia charty OSN o ľudských právach - boli však
priveľmi všeobecné. Preto sa OSN a členské štáty snažili
tento nedostatok postupne odstrániť tým, že rámcové
ustanovenia charty o ochrane ľudských práv rozvíjali,
konkretizovali a kodifikovali v deklaráciach VZ a
v medzinárodných dohovoroch. Najdôležitejšími z

nich sú

:

1., Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948
2., Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a
kultúrnych právach z roku 1966
3., Medzinárodný pakt o občianských a politických
právach z roku 1966

30., Všeobecná deklarácia ľudských práv - miesto v
systéme medzinárodného práva
Všeobecná deklarácia ľudských práv, prijatá VZ OSN
v roku 1948, je podľa svojej preambuly spoločným cieľom pre
všetky národy a štáty. Táto deklaráci má 30 článkov.

V

prvých dvoch článkov je stanovené

, že všetci ľudia sa rodia

slobodný a rovní v dôstojnosti i právach a že každý človek je
oprávnený ku všetkých právam a slobodám, ktoré deklarácia
vyhlasuje, bez rozdielu rasy, farby, pleti, pohlavia,
náboženstva, politického myslenia, národnostného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodiny alebo iného postavenia.

Medzi najvýznamnejšie ľudské práva a základné slobody,
ktoré deklarácia vypočítava patrí : právo na život, slobodu a
osobnú bezpečnost, zákaz otroctva alebo nevoľníctva, zákaz
mučenia alebo krutého, neľudského alebo poňižujúceho
zaobchádzania alebo trestania, právo na štátnu príslušnost,
právo vlastniť majetek, slobodu myšlienok, svedomia,
náboženstva, presvedčenia a prejavu, slobodu
zhromažďovania a spolčovania, rovnaké práva mužov a žien
v manželstve, atď…..

Výkon týchto práv môže byť obmezený iba takými zákonmi,
ktoré majú zaistiť uznanie a zachovanie práv a slobôd
ostatných a ktoré majú vyhovieť spravodlivým požiadavkám
morálky, verejného poriadku a všeobecného blaha
v dekomkratickej spoločnosti.

Táto deklarácia - mála odporúčajúcu povahu, preto jej
ustanovenia neboli závazné, mali však charakter deklarácie.
Neskôr však s

ohľadom na jej správny obsah a zameranie

,

mnohé štáty prijímali do dvojích ústav ľudské práva a
základné slobody z týchto ustanovení a prijali ich aj do
univerzálnych a partikulárnych medzinárodných zmlúv o
ľudských právach, hlavne do oboch medzinárodných paktov
o ľudských právech. Tieto pravidlá sa tak postupne premenili
na záväzné, zmluvné a obyčajové pravidlá.

31., Medzinárodný pakt o občianskych a politických
právach - charakteristika a medzinárodná povaha
Tento pakt bol schválený - VZ OSN v roku 1966 a do
platnosti vstúpil v roku 1977. Patrí medzi prvé medzinárodné
zmluvy, ktoré obsahovali ľudské práva prevzaté zo
Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN. V

prvom článku

potvrdzuje - zásadu sebaurčenia národov a zákazuje
akúkoľvek diskrimináciu pri realizácii občianských
a politických práv.

Tento pakt zakotvuje hlavne právo každého jednotlivca na -
život, zákaz mučenia, krutého, neľudského a poňižujúceho
zaobchádzania alebo trestnania, zákaz otroctva a obchodu
s otrokmi, právo na slobodu a osobnú bezpečnost, slobodu
pohybu, požiadaviek rovnosti pred zákonom a právnych
záruk objektívneho súdneho riadenia, právo na ochranu
súkromia, rodiny, domovej slobody a listového tajomstva,
slobody myslenia, svedomia a náboženstva, slobodu prejavu,
zákaz vojnovej propagandy, slobodu zhromažďovania a
spolčovania, práva detí, ochrany etnických, náboženských
alebo jazykových menšín.

Spôsob zaistenia realizácie záväzkov, ktoré vyplývajú
z tohoto paktu

, je prísnejší ako v Medzinárodnom pakte

o hospodárskych, kultúrnych a sociálnych právach. Je to
spôsobené tým, že skupinu občianských a politických práv
môže zaistiť každý štát vnútroštátnymi prostriedkami, kým
realizovanie hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv
závisí od stupňa rozvoja daného štátu a jeho možnosti tieto
práva uskutočniť.

32., Medzinárodný pakt o hospodárskych, kultúrnych a
sociálnych právach – charakteristika a medzinárodná
povaha
Tento pakt bol schválený - VZ OSN v roku 1966 a do
platnosti vstúpil v roku 1977. Patrí medzi prvé medzinárodné
zmluvy, ktoré obsahovali čudské práva prevzaté zo
Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN. V

tomto pakte sa

zmluvné strany zaviazali - usilovať o rozvoj a dodržiavanie
práv, ktoré sú v tomto pakte uznané. Taktiež uznali svoju
zodpovednosť za zlepšenie životných podmienok ľudu na
svojom území. Nejde tu o strohy medzinárodný právny
záväzok, ale skôr o mäkké právo, ktoré zmluvné strany
realizujú postupne podľa svojich materiálnych finančných a
ľudských zdrojov.

V

prvom článku je zakotvená

- zásada sebaurčovania

národov a z nej vyplývajúce právo každého národa slobodne
si určiť svoj politický status a uskutočňovať svoj
hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj.
Pokiaľ ide o právo jednolivcov, štáty sa zaviazali, že zaručia
ich realizáciu bez akéhokoľvek rozlišovania rasy, farby pleti,
pohlavky, jazyka, náboženstva, politického zmýšlania,
národnostného a sociálního pôvodu, majetku, rodu
alebo iného postavenia.

Medzi práva obsiahnuté v

tomto pakte patrí hlavne

:

1/ právo na prácu, spravodlivú mzdu a sociálne
zabezpečenie,
2/ právo na zakladanie odborových organizácií a účasť
v nich,
3/ právo na primeraný životný štandard,
4/ právo na zabezpečenie pred hladom,
5/ právo na zdravie a vzdelanie.

7

33., Medzinárodnoprávna ochrana ľudských práv na pôde
Rady Európy
Európska úprava ochrany základných ľudských práv a

slobôd

,

vypracovaná v rámci Rady Európy, predstavuje podrobnejšiu
a pokrokovejšiu regionálnu úpravu ochrany ľudských práv,
než predstavujú univerzálne štandardy prijaté v rámci OSN,
hlavne pokiaľ ide o medzinárodnú kontrolu ich dodržiavania.

Európsky systém ochrany ľudských práv tvorí v

súčastnosti

:

1., Európsky dohovor o ochrane ľudských právach
a 12 protokolov postupne k nemu pripojených,
2., Európska sociálna charta z roku 1961 – s dvoma
protokolní z rokov 1988 a 1991
3., Inštrumenty týkajúce sa ochrany menšín

Európsky dohovor o ľudských právach a protokoly k nemu
obsahujú tieto ľudské práva a základné slobody : právo na
život, zákaz mučenia, neľudskosť alebo ponižujúce
zaobchádzanie alebo trestanie, zákaz otroctva a
nevoľníctva a nútené alebo povinné práce, právo na
slobodu a osobnú bezpečnost, právo na riadne súdne
konanie, spravodlivé, verejné a v primeranej lehote,
vedené nezávislým a nestranným súdom, zákaz trestania
za konanie, ktoré nebolo v čase spáchania trestným
činom podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného
práva, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného
života, bývanie a korešpondencie, slobodu myslenia,
svedomia a náboženského myslenia, slobodu prejavu,
slobodu pokojného zhromažďovania a slobodu
združovania, vrátane slobody zakladať odbory a
vstupovať do nich, právo na uzatvorenie manželstva a
založenia rodiny.

Jednotlivé protokoly: - ochrana majetku, právo na
vzdelanie, právo na slobodné voľby, zákaz uväznenia za
dlhy, sloboda pohybu, zákaz vyhostenia občanov, zákaz
kolektívneho vyhostenia cudzincov, zrušenie trestu smrti,
procesné záruky pri vyhostení cudzincov, právo na
odvolanie v trestných veciach, odškodnenie za
protiprávne odsúdenie, právo nebyť 2 krát súdený alebo
potrestaný za tú istú vec, rovnosť partnerov
v manželstve.

Európsky dohovor na zabezpečenie ochrany týchto práv a
k prerokúvaniu sťažností na ich porušenie ustanovil

-

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý sídli v Štrasburku a
pôsobí funguje permanentne. Počet sudcov sa rovná počtu
zmluvných strán, volebné obdobie trvá 6 rokov, sudca môže
byť zvolený znovu. Súd zasadá v pléne, vo veľkom senáte
zloženom zo 17 sudcov, v senátech zložených zo 7 sudcov a
3 členných výboroch.

Súd je oprávnený prerokovať a rozhodovať spory - jednak
medzi zmluvnými stranami, a jednak medzi jednotlivcami,
nevládnou organizáciou alebo skupinou osob na jednej strane
a zmluvnou stranou na druhej. Súd sa môže dať sporným
stranám k dispozícií na zmierovacie urovnanie záležitosti, ak
sa dosiahne, súd vyčiarkne spor zo svojho zoznamu
prípadov. Rozhodnutie obsahuje stručné objasnenie
skutočností o dosiahnutom riešení. Rozsudok v

spornej veci

je spravidla konený, zmluvné strany sa dohodli, že sa ním
budú riadiť. Na výkon konečného rozsudku dozerá výbor
ministrov.

Európska sociálna charta z

roku 1961

– je katalógom

európských hospodárských a sociálnych práv, na ktorej
príprave sa podieľala Medzinárodná organizácia práce.
Vychádza z existencie hospodárského a sociálneho systému
trhovej ekonomiky európských štátov. Jej ustanovenia majú
rôznu povahu, niektoré iba programovo vyhlasujú určité
práva, iné obsahujú právne záväzky s obmezenými účinkami.

V I.časti charty - zmluvné strany prijali ako ciele svojej
politiky vytvárať všetkými vhodnými národnými alebo
medzinárodnými prostriedkami podmienky na účinné
realizovanie hospodárských a sociálnych práv. Vypočítává
sa tu 19 takýchto zásad. Tieto práva a zásady, ktoré sú
konkretizované v

II. časti charty, ide o

: právo na prácu,

právo na spravodlivé právo na pracovné podmienky,
právo na bezpečné a zdravé pracovné podmienky, právo
na spravodlivú odmenu, právo na odbory, právo
kolektívne sa vyjadrovat, právo detí a mladých osôb na
ochranu, právo zamestnaných žien na ochranu, právo na
poradenstvo pre voľbu povolania, právo na odborný
výcvik, právo na ochranu zdravia, právo na sociálne
zabezpečeni, právo na sociálnu a zdravotnú pomoc,
právo využívať služby sociálnej starostlivosti, právo
fyzicky alebo duševne postihnutých osob na odborný
výcvik, rehabilitáciu a sociálne znovuzačlenenie do
společnosti, právo rodiny na sociálnu, právnu a
hospodársku ochranu, právo matiek a detí na sociálnu a
hospodársku ochranu, právo vykonávať zárobkové
zamestnanie na území iných zmluvných strán a právo
prisťahovaleckých pravovníkov a ich rodín na ochranu a
pomoc.

III. časť charty - stanovuje závazky pre zmluvné strany
vyplývajúce z I. a II časti. Každá znluvná strana sa vopred
zaviazala považovať I. časť za vyhlásenie cieľov, o ktorých
dosiahnutie sa bude usilovať všetkými možnými
prostriedkami.

Kontrolu nad dodržiavaním Európskej sociálnej charty -
upravuje jej IV. časť. Zmluvné strany sú podľa nej povinné
predkladať generálnemu tajomníkovi Rady Európy každé 2
roky správu o tom, ako splnili tieto ustanovenia II. časti
charty, ktoré prijali.

Európska ochrana menšín

1., Charta regionálních alebo menšinových jazykov roku
1992
Charta definuje tieto tri pojmy, ktorými sa v

texte operuje

:

Regionálne alebo menšinové jazyky – jazyky, ktoré sa
tradične používajú na území štátu jeho občanmi, ktoré tvoria
skupinu početne menšiu, ako je zvyšok obyvatelstva, odlišný
od úradného jazyka, nezahrňujúci dialekty úradných jazykov
štátu ani jazyk migrantov.
Územie, na ktorom sa používa regionálny alebo
menšinový jazyk - je geografická oblast, v ktorej rečový
jazyk je spôsob vyjadrovania určitého počtu ľudí.
Neúzemné jazyky - sú jazyky používané občanmi štátu,
ktoré sa líšia od jazykov užívaných zvyškom obavyteľstva
štátu.

2., Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín
z roku 1994
Zmluvné strany sa zaviazali, že budú osobám, ktoré patria
k národnostným menšinám, garantovať právo a rovnost pred
zákonom a rovnakú ochranu zákonom. Je preto zakázaná
akákoľvek diskriminácia, založená na príslušnosti
k národnostnej menšine. Ďalej sa

zaviazali

, že príjmu

v prípad potreby primerané opatrenia s cieľom podporovať vo
všetkých oblastiach ekonomického, sociálného, politického a
kultúrneho života plnú a účinnú rovnost medzi osobami
patriacie k národnostnej menšine a osobami patriacimi
k väčšine. Taktiež sa zaviazali, že prijmú zodpovedajúce
opatrenia na ochranu osôb, ktoré by boli vystavené hrozbe
diskriminácie, diskriminačným aktom, nepriateľstvu alebo
násiliu pre svoju etnickú, kultúrnu alebo jazykovú identitu.

Výbor ministrov Rady Európy - je povinný monitorovať
plnenie tohoto dohovoru zmluvnými stranami na základe ich
správ.

8

3., Protokol o individuálných ľudských právach osôb
patriacích k národnostným menšinám, ktoré doplnil
Európsky dohovor o ľudských právach
Tento protokol definoval - pojem národnostnej menšiny,
podrobne stanovil práva príslušníkov národnostných menšín a
možnosť priameho dovolania sa nápravy pred nezávislými
orgánmi pre príslušníka národnostnej menšiny v prípade
porušenia jeho práv teritoriálnym štátím, pričom poslednou
inštitúciou by bol Európsky súd pre ľudské práva.

Podľa definície sa za národnostnú menšinu považovali – tie
skupiny osôb v štáte, ktoré sa zdržiavajú na jeho území a sú
jeho občanmi: udržujú dávne, pevné a trvalé putá s týmto
štátom, majú odlišné etnické, kulturne alebo jazykové znaky,
sú dostatočne reprezentatívne, i keď sú početne menšie ako
zvyšok obyvatelstva tohto štátu alebo jeho oblasť, a sú
motivovaní záujmom uchovať intaktné to, čo zakladá ich
spoločnú identitu, ich kultúru, tradicie, jazyk.

Práva národnostných menšín - právo slobodne sa vyjadriť,
uchovať a rozvíjať svoju kultúrnu identitu, právo používať
materinský jazyk v súkromí i na verejnosti, ústne aj písomne,
vykonávať svoje práva individuálne alebo v združení s inými,
právo na voľné a nerušené kontakty s občanmi druhej krajiny,
pri rešpektovaní uzemnej celistvosti štátu.

V

oblastiach, kde je usídlené podstatné množsto členov

národnostnej menšiny, majú tieto osoby právo používať
materinský jazyk pri konaní so správnymi úradmi, pred súdmi
a právnymi inštitúciami, právo na názvy ulíc, informačných
tabul a nápisov vo svojom materinskom jazyku. Ďalej právo
učiť sa materinský jazyk a vzdelávať sa v ňom.

34., Európsky dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd
Európsky dohovor o

ochrane ľudských práv a

základných

slobôd z

roku 1950

– jeho text je uverejnený v Zbierke

zákonov pod č.209/1992 Zb.

Európsky dohovor o ľudských právach a protokoly k nemu
obsahujú tieto ľudské práva a základné slobody : právo na
život, zákaz mučenia, neľudskosť alebo ponižujúce
zaobchádzanie alebo trestanie, zákaz otroctva a
nevoľníctva a nútené alebo povinné práce, právo na
slobodu a osobnú bezpečnost, právo na riadne súdne
konanie, spravodlivé, verejné a v primeranej lehote,
vedené nezávislým a nestranným súdom, zákaz trestania
za konanie, ktoré nebolo v čase spáchania trestným
činom podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného
práva, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného
života, bývanie a korešpondencie, slobodu myslenia,
svedomia a náboženského myslenia, slobodu prejavu,
slobodu pokojného zhromažďovania a slobodu
združovania, vrátane slobody zakladať odbory a
vstupovať do nich, právo na uzatvorenie manželstva a
založenia rodiny.

Jednotlivé protokoly: - ochrana majetku, právo na
vzdelanie, právo na slobodné voľby, zákaz uväznenia za
dlhy, sloboda pohybu, zákaz vyhostenia občanov, zákaz
kolektívneho vyhostenia cudzincov, zrušenie trestu smrti,
procesné záruky pri vyhostení cudzincov, právo na
odvolanie v trestných veciach, odškodnenie za
protiprávne odsúdenie, právo nebyť 2 krát súdený alebo
potrestaný za tú istú vec, rovnosť partnerov
v manželstve.

Protokol č.12 – všeobecný zákaz diskriminácie (článok 1) –
zatiaľ nie je v platnosti.

35., Podmienky prijatia individuálnej sťažnosti pred
Európskym súdom pre ľudské práva

Sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva môže podať -
ktorýkoľvek jednotlivec ( bez ohľadu na štátne občianstvo,
vek, sociálny pôvod a trvalé bydlisko) mimovládne
organizácie ( napr. náboženské, odborové alebo obchodné
spoločnosti) alebo skupiny osôb ( napr. skupina voličov,
väzňov a pod.), ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku
porušenia ich práv, priznaných týmto dohovorm alebo jeho
protokolmi jednou zo zmluvných strán tohto dohovoru.

Sťažnosť - možno podať proti štátu (SR alebo iný členský
štát Dohovoru), ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho ľudské
práva priznané týmto dohovorom alebo jeho protokolmi. SR
je zodpovedná len za porušenie týchto práv podľa Dohovoru,
ku ktorému došlo od 18.03.1992.

Sťažnosť sa podáva na osobitnom tlačive, ktoré
sťažovateľovi zašle Európsky súd pre ľudské práva
v odpovedi na prvé písomné podanie sťažovateľa, Prvé
písomne podanie (napr. vo forme obyčajného doporučeného
listu) môže byť v slovenskom jazyku. V podaní musí byť
dostatočne jasne uvedené, čo je predmetom sťažnosti. Nie je
nutné ( hoci je to vhodné), aby sa sťažovateľ dovolával
konktrétneho ustanovenia Dohovoru.

Po prijatí rozhodnutia súdu o

prijatí sťažnosti na preskúmanie

jej podstaty - je vhodné, aby si sťažovateľ zabezpečil právne
zastúpenie ( najlepšie advokáta, ktorý ovláda anglický jazyk,
ktorý sa používa v styku súdu s kanceláriou zástupcu SR
v konaní pre súdom). V niektorých prípadoch môže súd
sťažovateľovi prikázať, aby bol zastúpený právnikom alebo
nariadiť aby stažovateľovi zmenu ním určeného advokáta.

36., Proces prerokúvania individuálnej sťažnosti pred
Európskym súdom pre ľudské práva
O

sťažnostiach rozhoduje

- súd v 3 členných výboroch, 7

členných komorách a 17 člennej Veľkej komore.

Každou sťažnosťou sa zaoberá - najprv Kancelária súdu,
ktorá kontaktuje sťažovateľa a je ním v spojení, ak je
potrebné objasniť niektoré otázky. Zaregistrované sú len tie
sťažnosti, ktoré splnili náležitosti podania. Po zaregistrovaní
sťažnosti je vec pridelená niektorej sekcii súdu a predseda
sekcie pridelí vec príslušnej komore. V rámci komnory vec
najprv skúma sudca spravodajca. Jeho úlohou je vypracovať
návrh ďalšieho postupu – či prijať alebo neprijať sťažnosť.

Ak sťažnosť nie je ihneď vyhlásená za neprijateľnú - v 3
člennom výbore kam ju postúpi sudca spravodajca, začne
podmienky prijateľnosti sťažnosti skúmať komora. Toto
skúmanie sa končí prijatím rozhodnutia o

prijateľnosti

sťažnosti. Po prijatí sťažnosti komora alebo na jej žiadosť
Veľká komora začne skúmať jej podstatu. Súčasne s tým súd
ponukne stranám k dispozíciií s cieľom dosiahnúť urovnanie
sporu zmierom. Konanie o zmiery je dôverné. Výsledkom
skúmania podstaty sťažnosti je rozsudok súdu vo vlastnej
veci – či boli alebo neboli porušené práva sťažovateľa podľa
Dohovoru.

Rozsudok komory a

Veľkej komory

- je pre žalovaný štát

konečný a záväzný, je povinný ho vykonať, vrátane prijatia
všeobecných a konkrétných opatrení na prechádzanie vzniku
obdobných porušení Dohovoru. Vykonanie rozsudku sleduje
Výbor ministrov rady Európy. Súčasťou rozsudku je aj
vyplatenie spravodlivého zadosťučinenia sťažovateľovi vo
výške, ktorú určí súd na základe návrhu sťažovateľa po
vyjadrení žalovaného štátu.

37., Čo a ako zmenil protokol č.11 k Európskemu
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Tento protokol z

roku 1994 (zákon č.102/1999 Z.z.)

–

namiesto Európskej komisie pre ľudské práva a Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktoré boli ustanovené (pred prijatím
tohto protokolu) k prerokúvaniu sťažnosti v prípade

9

porušenia ľudských práv a základných slôbod, ustanovil
nový, jediný súd, ktorý vykonáva funkciu oboch predošlých.
Jeho cieľom bolo podporiť a zdokonaliť efektívnu ochranu
ľudských práv a základných slobôd, najmä vzhľadom na
zvyšujúci sa počet sťažností a vzrastajúci počet členov Rady
Európy.

Európsky súd pre ľudské práva, sídli v Štrasburgu a pôsobí
funguje permanentne. Počet sudcov sa rovná počtu
zmluvných strán, volebné obdobie trvá 6 rokov, sudca môže
byť zvolený znovu. Súd zasadá v pléne, vo veľkom senáte
zloženom zo 17 sudcov, v senátech zložených zo 7 sudcov a
3 členných výboroch.

Súd je oprávnený - prerokovať a rozhodovať spory, jednak
medzi zmluvnými stranami, a jednak medzi jednotlivcami,
nevládnou organizáciou alebo skupinou osob na jednej strane
a zmluvnou stranou na druhej. Súd sa môže dať sporným
stranám k

dispozícií

- na zmierovacie urovnanie záležitosti

( predtým túto úlohu plnila komisia). Súd na žiadosť výboru
ministrov môže vydať poradné posudky a oprávnych
otázkach, ktoré sa týkajú výkladu priloženého dohovoru a
protokolov.

38., Aké sú kritériá prijateľnosti návrhu na Európskom
súde pre ľudské práva
Sťažnosť :
- musí byť podaná v lehote 6 mesiacov odo dňa, keď bolo
prijaté konečné rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom
sťažnosti.
- nesmie byť anonymná,
- v podstate rovnaká ako iná sťažnosť o ktorej už predtým
rozhodli Európska komisia
pre ľudské práva alebo Európsky súd pre ľudské práva.
- súd sa tiež nezaoberá sťažnosťou ak je predmetom
iného medzinárodného vyšetrovacieho alebo zmierovacieho
konania, ak neobsahuje žiadne nové relevantné skutočnosti.
- nesmie byť zjavne nepodložená alebo nesmie znamenať
zneužitie práva na podanie sťažnosti.

39., Medzinárodné zmluvné právo – pojem a predmet
Zmluvné právo – je odvetvie všeobecného medzinárodného
práva, ktoré obsahuje zásady a normy reguľujúce uzatváranie
medzinárodných zmlúv, medzi štátmi alebo medzinárodnými
organizáciami, ich vstup do platnosti, zmeny, dôvody a
spôsoby prerušenia ich plnenia alebo zániku a ich výklad.

Medzinárodná zmluva - je typickou a najviac rozšírenou
právnou formou spolupráce medzi štátmi v oblasti politickej,
bezpečnostnej, ekonomickej, obchodnej, technickej, sociálnej,
kultúrnej, humanitárnej a právnej. Tento predmet - nie je daný
raz a navždy s rozvojom spoločnosti sa rozširuje aj oblast
medzinárodnej spolupráce na nové oblasti, ktoré predtým
upravené neboli.

40., Medzinárodná zmluva podľa Viedenského dohovoru
o zmluvnom práve
Podľa čl.2 medzinárodná zmluva – je medzinárodná
dohoda uzavretá medzi štátmi písomnou formou, spravujúca
sa medzinárodným právom, spísaná v jedinej alebo vo dvoch
viacerých súvisiacich listinách nech je jej názov akýkoľvek.

Na označenie jednotlivých medzinárodných zmlúv - sa
používajú rôzne názvy. Pre označenie dvojstranných zmlúv
sa používajú najčastejšie názvy - zmluvy dohody, zmluva,
protokol, dohovor alebo dojednanie. Pre mnohostranné
zmluvy sa používajú názvy - dohovor, zmluva, dohoda,
protokol, dojednanie, deklarácia, ústava alebo štatút.

Medzinárodnými zmluvami – nie sú dohody, v ktorých
niektorá zo zmluvných stránn nie je zvrchovaním štátom
alebo medzinárodnou vládnou organizáciou, napr. dohoda
medzi vládou štátu a cudzou súkromnou spoločnosťou.

Vzťahujú sa na ne zásadne vnútroštátne predpisy
(občianské alebo obchodné právo).

41., Predmet úpravy Viedenského dohovoru o zmluvnom
práve
Viedenský dohovor o zmluvnom práve z

roku 1969

( Vyhláška č.15/1998 Z.z.) upravuje podrobne tieto otázky :
- uzatváranie medzinárodných zmlúv,
- vstup zmlúv do platnosti,
- výhrady k zmluvám,
- dodržiavanie platných zmlúv a ich realizáciu,
- spätnú pôsobnosť zmlúv,
- výklad zmlúv,
- vzťah tretích štátov a medzinárodných organizácií
k zmluvám,
- zmeny zmlúv a ich neplatnosť,
- ukopnčenie platnosti zmlúv výpoveďou, odstúpením
a inými spôsobmi,
- prerušením uskutočňovania zmluvy,
- dôsledky porušenia zmluvy,
- funkcie depozitárov zmlúv,
- otázky registrácie zmlúv a ich publikácie.

42., Zásada pacta sunt servanta
Sťažujúcou zásadou medzinárodného zmluvného práva - je
zásada poctivého dodržiavania medzinárodných zmlúv (
pacta sunt servanda).

Viedenský dohovor o zmluvnom práve v

tomto zmysle

jednoznačne stanovil, že každá platná zmluva zaväzuje jej
strany a tie ju musia plniť v dobre viere. Pritom k
opravedleneniu svojho prípadného neplnenia zmluvy sa
nemôžu dovolávať ustanovenia svojho vnútroštátneho práva.

Povinnosť poctivého plnenia medzinárodných zmlúv - sa
však týka iba platných zmlúv. Takými sú tie, ktoré platne
vznikli popdľa medzinárodného práva a ktorých platnosť
nebola riadne skončená spôsobom predvídaným v zmluve
samotnej alebo podľa všeobecného medzinárodného práva.
Neplnenie medzinárodnej zmluvy - má za následok
medzinárodnoprávnu zodpovednosť štátu, príp. môže byť i
dôvodom zániku medzinárodnej zmluvy.

43., Klauzula rebus sic stantibus a jej vplyv na platnosť
medzinárodnej zmluvy
Ak po uzavretí medzinárodnej zmluvy - dôjde k takej
radikálnej zmene vnútorných okolností, že od jednej alebo
všetkých strán nemožno rozumne a v dobrej viere požadovať
plnenie svojich záväzkov, ktoré v nových podmienkach
nadobudli celkom inú povahu, môžu zmluvné strany podľa
čl.62 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve uplatniť
klauzulu rebus sic stanibus, ako dôvod neplatnosti zmluvy
pre podstatnú zmenu okolností. Z predmetu a účelu
príslušnej zmluvy je isté, že strany nepredpokladali ani
nemohli predpokladať také radikálne zmeny okolností.

Klauzula

rebus sic stanibus

- sa aplikuje vtedy, keď zmluva

sama nemá pre tento prípad žiadne, alebo aspoň dostatočne
jasné ustanovenie. Možno sa jej dovolávať voči akéjkoľvek
medzinárodnej zmluve s výnimkou dohôd, ktoré stanovili
štátne hranice.

Viedenský dohovor o

zmluvnom práve

- doložku rebus sic

stantibus potvrdil. Obmedzil však jej použitie iba na prípady,
kedy je zmena podstatná, má za následok radikálnu zmenu
rozsahu záväzkov, ktoré podľa zmluvy majú byť ešte plnené
a trvalosť pôvodných pomerov tvorí podstatný základ súhlasu
strán k zmluve. Na doložky o

zmenených pomeroch

- sa

nemôže dovolávať tá strana, ktorá sama zmenu pôvodných
okolností sposôbila tým, že porušila zmluvu alebo nedodržala
záväzky, ktoré jej z nej vyplývajú.

44., Obsah pojmov "štát, ktorý sa zúčastnil rokovania,

10

zmluvný štát, strana" podľa Viedenského dohovoru o
zmluvnom práve
Śtát, ktorý sa zúčastnil na rokovaní - je štát, ktorý sa
podielal na prijatí textu zmluvy.
Štát, ktorý sa zúčastnil na rokovaní - je štát, ktorý sa
podielal na vypracovaní a prijatí textu zmluvy.
Zmluvný štát - je štát, ktorý prejavil súhlas tým, že bude
viazaný zmluvou, či nadobudla platnosť, alebo nie.
Zmluvná strana - je štát, ktorý prejavil súhlas s tým, že bude
viazaný zmluvou, a voči ktorému je zmluva v platnosti.

45., Dôvody relatívnej neplatnosti medzinárodnej zmluvy
1., OMYL - môže byť faktický alebo vo formulácii textu
zmluvy.

Faktický omyl, tzn. omyl o skutočnosti v tom, že niektorý zo
štátov zúčastnených na uzatváraní zmluvy, predpokladá
existenciu určitej skutočnosti alebo okolnosti, ktorá však
v čase rokovania zmluvy vôbec neexistuje, napr. predpokladá
existenciu rieky určitého názvu, ktorá má tvoriť hranicu medzi
susednými štátmi, pričom nijaká s takým názvom neexistuje.

Omyl vo formulácii textu - sa týka napríklad chybného
označenia veci či miesta alebo nesprávneho výrazu alebo
obratu pri stanovení vzájomných práv a povinností. Takýto
omyl nemá vplyv na platnosť zmluvy, pretože tu nepochybne
existoval vzájomný súhlas strán a omyl sa týka iba výrazu
alebo obratu, ktorý nevystihol ich vôlu. Takáto zmluva musí
byť splnená podľa skutočnej vôle strán v čase uzatvorenia
zmluvy.

Omyl môže byť - jednostranný alebo dvojstarnný či
spoločný.

Jednostranný omyl – keď je iba jedna strana v omyle.
O

obojstatnom či spoločnom

hovoríme vtedy, keď obe strany

alebo všetky strany, ak ide o viacstrannú zmluvu, sú v omyle.
Právne účinky budú však v oboch prípadoch rovnaké.
Zmluva, pri ktorej konaniu došlo k omylu, bude napadnuteľná
postihnutým štátom. Pri obojstrannom či spoločnom omyle
môže byť zmluva napadnutá ktorýmkoľvek účastníkom.
V oboch prípadoch zmluva stratí platnosť ex tunc.

Viedenský dohovor o

zmluvnom práve

– stanovuje, že štát sa

môže dovolávať omylu ako dôvodu na zrušenie svojho
súhlasu byť zmluvou viazaný, ak sa omyl týka skutočností
alebo okolností, ktorých existenciu tento štát predpokladal
a ktorá bola neodkladným základom súhlasu tohto štátu byť
zmluvou viazaný. Právo domáhať sa neplatnosti zmluvy však
stráca tá strana, ktorá svojím konaním k vlastnému omylu
prispela alebo tá strana, ktorá bola okolnosťami pri uzatváraní
zmluvy upozornená na možnosť omylu.

2., PODVOD – podvod pri uzatvorení zmluvy sa zakladá
v tom, či konajúci štát prinúti druhý štát k uzatvoreniu zmluvy
podvodným konaním. Cieľom takéhoto postupu je vyvolať
u protistrany dolózny omyl, bez ktorého by nebola ochotná
dať súhlas k zmluve. Vykoná, napr. falošné predsteranie
neexistujúcej skutočnosti, nepravdivé prehlásenie alebo
predloží sfalšované mapy alebo dokumenty. Strana, ktorá sa
stala obeťou podvodu, sa môže domáhať neplatnosti zmluvy
ab innito. Podvod sa pri uzatváraní medzinárodných zmlúv
vyskytuje zriedka. Napr. Mníchovská dohoda z roku 1938, kde
sa nemecká strana dopustila podvodu tým, že pri uzatvorení
tejto dohody nemala v úmyle túto zmluvu splniť, pretože
súčasne s jej podpísaním činila konkrétne kroky smerujúce
k skorej násilnej vojenskej okupácie zostatku
Ceskoslovenskej republiky.

3., KORUPCIA - vadou vôle trpí i taký prejav súhlasu
k zmluve, ktorý bol dosiahnutý korupciou predstaviteľov iným
štátom zúčastnených na zmluve. Korupciou sa rozumie -
poskytnutie neoprávnených osobných výhod predstaviteľovi

štátu, s cieľom ovplyvniť ho tak, aby zneužil svoje plné moci
v prospech druhej strany. Takýto súhlas býva označovaný
ako ,, kúpený hlas“. Korumpujúcim musí byť štát, to
znamená, že dolózne konanie možno pričítať štátu
zúčastnenom na zmluve, nie iba osobe, ktorá jeho menom
vystupuje. Korupciu predstaviteľov štátu možno pokladať za
zváštny prípad podvodu. Preto sú i rovnaké dôsledky.
Strana, ktorá sa stala obeťou korupcie, sa môže domáhať
neplatnosti zmluvy ab innito.

46., Dôvody absolútnej neplatnosti medzinárodnej
zmluvy
Súhlas druhej zmluvnej strany, vynútený silou alebo hrozbou
sily, nemôže byť základom platnej zmluvy, pretože neprišlo
k slobodnému prejavu ich vôle. Protiprávne násilie pritom
môže smerovať buď proti osobe zástupcu štátu alebo priamo
proti štátu samotnému.

Použitie sily alebo hrozby sily proti osobe predstaviteľa iného
štátu - vylučuje skutočný prejav vôle tak na strane zástupcu,
ako aj na strane zastúpeného štátu. Donútenie môže byť
fyzické (smeruje proti životu, zdraviu, majetku zástupcu
a osôb jemu blízkých, nie však priamo proti štátu) alebo
duševné ( smeruje proti postaveniu alebo cti zástupcu
štátu).

Vynútený súhlas zástupcu štátu - bude bez akýchkoľvek
právnych účinkov. Takáto zmluva je ipso iure nulitná, tzn.
ničotná a neplatná ab innito. Takúto chybu nebude preto
možno odstrániť ani dodatočným riadnym súhlasom,
ratifikáciou.

Ak by sa stál predmetom použitia sily alebo hrozby silou sám
štát, nemôže dôjsť k vysloveniu jeho slobodného súhlasu. A
to aj v prípade, že by bol prejav jeho zástupcu formálne
bezchybný, pretože konal v rámci svojej ústavnej právomoci
alebo na základe riadnych plných mocí a nenastal sa sám
objektom násilia.

Zmluva vynútená na štáte hrozbou sily alebo použitým sily -
je podľa Viedenského dohovoru o zmluvnom práve nulitná,
tzn.absolútne neplatná a ničotná, teda nie je napadnuteľná
donútenou stranou. ( napr. Mníchovká dohoda z roku 1938).

Viedenská konferencia o zmluvnom práve z

roku 1969

-

schválila Deklaráciu o zákaze vojenského, politického alebo
hospodársheho donútenia pri uzatváraní zmlúv.

47., Registrácia a výklad medzinárodných zmlúv
OSN - registruje a publikuje medzinárodné zmluvy a dohody
členských štátov, ktoré podľa Charty OSN majú povinnosť
ich registrovať na sekretariáte OSN. Podrobnosti tejto
povinnosti sú upravenée v smerniciach pre registráciu zmlúv,
ktorú VZ OSN schválilo v roku 1946. Na rozdieľ od Paktu
Spoločnosti národov - nie je za nesplnenie registračnej
povinnosti stanovená jako sankcia neplatnosť zmluvy alebo
dohody. V prípade sporu, týkajúceho sa zmluv alebo dohôd,
môžu sa členské štáty odvolávať na orgány OSN iba
v prípade, že zmluvy boli zaregistrované na sekretariáte
OSN.

Sekretariát OSN - zverejňuje registrované zmluvy v Zbierke
zmlúv OSN. Zmluvy sa v zbierke publikujú v orgininálnom
znení a okrem toho vždy v anglickom a francúzkom
preklade, pokiaľ nebol jeden alebo oba jazyky použité ako
pôvodné.

Výkladom, či interpretáciou medzinárodnej zmluvy -
nazývame myšlienkové postupy, ktorými podľa pravidiel
poznania, hlavne logických a jazykových, zisťujeme skutočný
zmysel ustanovenia zmluvy a jej právne učinky, zamýšlané
stranami zmluvy.

11

K

výkladu medzinárodnej zmluvy

- je oprávnený každý, koho

sa zmluva oprávne týka. Je to predovšetkým každá zmluvná
strana, pokiaľ by bola spolutvorcom dosiahnutej obsahovej
dohody. Môžu to však byť aj tretie štáty, pre ktoré zmluva
počíta s právami a povinnosťami. V neposlednom sú to
orgány medzinárodnej organizácie, hlavne pokiaľ ide o tie
ustanovenia, ktoré ustanovujú jej úlohy a právomoci.

Autentická interpretácia však prináleží iba zmluvným stranám
spoločne, pretože len oni kolektívne uzatvorili zmnluvu a
založili právne pomery, ktoré z nej vyplývajú. Strany zmluvy
sú pri autentickom výjklade medzinárodnej zmluvy
zvrchované a rovné. V prípade ak by došlo k rôznemu
výkladu medzi zmluvnými stranami a vznikol by spor môžu si
ho sami vyriešiť sami. Ak sa spor nepodarí urovnať - môžu
ho postúpiť rozhodcovi alebo súdnemu orgánu, ktorý ho
rozhodne. Výklad uskutočnený arbitrážnym alebo súdnym
orgánom je pre sporné zmluvné strany záväzný.

Viedenský dohovor o zmluvnom práve z

roku 1969

-

vypracoval ucelený a praktický systém interpretačných
postupov pre výklad akejkoľvek medzinárodnej zmluvy,
dvojstrannej, viacstrannej alebo univerzálnej, napísanej
v jednom alebo vo viacerých autentických zneniach.

Základné interpretačné postupy
Viedenský dohovor o zmluvnom práve – formuluje najprv
základné interpretačné postupy, ktoré je interpret povinný pri
výklade zmluvy dodržať. Stanovuje, že zmluva musí byť
vykladaná v dobrej viere, v súlade s obvyklým významom
vyjadrovaným v zmluve a s prihliadnutím na predmet a účel
zmluvy. Podľa tohoto dohovoru - sú kodifikované vykladacie
pravidlá normatívnej povahy a interpret je povinný sa nimi
riadiť.

Subjektívna metóda – u jej stúpencov bola najdôležitejšia
skutočná vôla strán v čase schválenia zmluvy.
Objektívna metóda – u jej stúpencov bol dôležitýntext zmluvy,
bez ohľadu na prípadnú odlišnosť vôle strán
Teologická metóda – u jej stúpencov boli najdôležitejšie účel
a cieľ zmluvy.

Viedenský dohovor vyriešil spory o prednosti danej metódy
tým, že zaviedol jedno interpretačné pravidlo, ktoré organicky
všetky tieto metódy zlučuje do jednej komplexnej metódy.
Podľa nej text zmluvy je verným vyjadrením skutočného
úmyslu strán. Preto prvoradou úlohou interpreta je poctivo
zisťovať obvyklý význam použitých výrazov. Tento gramatický
výklad nasleduje výklad systematický, podľa ktorého
vykladané termíny treba posudzovať v kontexte s inými
príslušnými výrazmi a časťami zmluvy. Pritom treba prihliadať
k neskorším dohodám a praxi zmluvných strán pri plnení
zmluvy a treba mať na zreteli aj predmet a účel zmluvy.

Ak by pri týchto inerpretačných úkonoch zostal text nejasný
alebo nezrozumiteľný, alebo by bolo potrebné potvrdiť
správnosť výkladu, je možné siahnuť k doplnkovým výkladom,
ako sú prípravné práce pri schvaľovaní zmluvy a okolnosti, za
ktorých bola zmluva uzatvorená.

Všeobecné interpretačné pravidlo – viď otázka č. 48

Doplnkové interpretačné prostriedky
Za doplnkové prostriedky považuje Viedenský dohovor –
prípravné práce a okolnosti uzavretia zmluvy.

Prípravné práce - sú všetky materiály, ktoré sú v nejakej
miere potrebné pre priebeh vzniku konečného znenia zmluvy
(napr.diplomatická korešpondencia účastníkov konania,
zápisy z konania alebo zasadania konferencie, prijaté
alebo odmietnuté návrhy účastníkov, memorandá,
prehlásenia predložené konferencii a uznesenia
konferencie).

Okolnosti uzavretia zmluvy – sú akékoľvek faktické okolnosti,
ktoré môžu byť preukázané pre úmysel strán v čase ich
uzatvorenia ( panujúca polirická na hospodárska situácia
v samotných krajinách zmluvných partnerov, v regióne
v ktorom sa nachádzajú, alebo na celom svete v čase
uzatvorenia zmluvy.

Výklad zmlúv spísaných vo viacerých jazykoch

Pre interpretačné účely u takýchto zmlúv platí, že všetky
autentické znenia majú zásadne rovnakú platnosť v každom
s týchto jazykoch, pokiaľ zmluva neustanovuje alebo sa
strany nedoholi, že v prípade rozdieľnosti je rozhodujúci len
jeden určitý text. Autentickým textom sa rozumie text, který
strany autentifikovali ( nie sú nimi ani úradné texty alebo
preklady do iných jazykov).

Pri výklade rozporných jazykových znení je podľa
viedenského dohovoru treba vychádzať z

domnienky

, že

podľa súhlasnej vôle strán majú všetky autentické texty
rovnaký zmysel. Cieľom výkladu je preto nájdenie zmyslu
zodpovedajúcemu úmyslu strá. Dosahuje sa to jednak
porovnávaním jednotlivých textov, použitým všetkých
prípustných interpretačných postupov, základných i
doplnkových.

Ak rozpor medzi textami nebol odstránený žiadnym
základným ani doplnkovým interpretačným postupom, možno
prijať taký výklad, ktorý najlepšie zbližuje všetky texty so
zreteľom k predmetu a účelu zmluvy. Pri takomto postupe
však môže dôjsť k

tomu

, že získaný výklad sa bude javiť voči

jednému alebo viacerým rozporným zneniam ako reštriktívny
a voči iným ako extenzívny výklad.

48., Všeobecné pravidlá pre výklad medzinárodných
zmlúv
Všeobecné interpretačné pravidlo, obsiahnuté v

článku

31 Viedenského dohovoru o

zmluvnom práve z

roku

1969, ustanovuje niekoľko interpretačných postupov, ktorých
postupné uskutočňovanie a aplikovanie je nutné, ak sa má
dosiahnúť správny výklad mezinárodných zmlúv. základ

Interpret musí najprv pri zisťovaní zmyslu zmluvy -
postupovať v dobrej viere. Táto povinnosť vyplýva priamo
z nadriadenej zásady pacta sunt servanda, ktorá ukladá
zmluvným stranám nielen povinnosť poctivo plniť platné
medzinárodné zmluvy, ale aj predtým interpretovať.

Ďalšou úlohou interpreta - je prikladať výrazom obsiahnutým
v zmluve obvyklý význam. Je potrebné vychádzať
z predpokladu, že zmluvné strany vyjadrili svoj úmysel
pomocou slov v ich obvykolom zmysle. Zvlášty, teda nie
obvyklý význam, možno priznať určitým výrazom v zmluve
iba vtedy, ak zistíme, že to tak zmluvné strany zamýšlajú.

Treťou povinnosťou interpreta - je zisťovať obvyklý význam
použitých výrazov, nie však izolovane, ale v súvislosti
v kontexte. Takýto systematický výklad vychádza z premisy,
že zmluva tvorí jeden celok. Použité slová a výrazy treba
preto vykladať v ich vetnej súvislosti, jednotlivé vety ako
súčasť viacerých článkov a vety potom ako súčasť oddielov
alebo kapitol, ktoré tvorí nedeliteľný celok zmluvy.

Poslednou povinnosťou interpreta - je zisťovať obvyklý
význam vykladaných termínov i vo svetle predmetu a účelu
zmluvy. Príklon k teologickej metóde má pomôcť pri
zisťovaní skutočného úmyslu zmluvných strán spolu
s predchádzajúcimi

metódami

gramatickou

a systematickou. Nemožno však pomocou tejto metódy
nedovolene rozširovať význam vykladaných termínov alebo,
naopak, zužovať ich obsah. Teologická metóda - sa hodí viac
pre výklad mnohostranných zmlúv, hlavne zakladajúcich
listín medzinárodnýxch organizácií.

Gramatické

12

a

systematické rozbory

- sa používajú oveľa viac u zmlúv

dvojstranných alebo viacstranných.

49., Výhrady k medzinárodným zmluvám
Podľa Viedenského dohovoru sa

výhradou

rozumie

-

jedostranné prehlásenie, akokoľvek formovalované alebo
označené, že bolo vykonané štátom pri podpise, ratifikácii,
prijatí, schválení zmluvy alebo pri pristupení k nej, čím sa
zamýšla vylúčiť alebo zmeniť právne účinky určitých
ustanovení zmluvy pri jej aplikácii voči tomuto štátu.

O výhrade môžeme hovoriť iba vtedy, keď text zmluvy bol už
autentifikáciou definitívne zafixovaný. Námietky, vznesené
konajúcim štátom proti určitému konkrétnemu navrhovanému
ustanoveniou v priebehu konania o texte, nie sú výhradou,
ale súčasťou dohodovania zmluvných strán.

Výhradu nemožno uplatniť - u dvojstranných zmlúv. Strana,
ktorá by v tomto prípade urobila ,,výhradu“ by odmietla prijať
dohodnutý text, pretože by vlastne predložila ponuku, ofertu,
na uzatvorenie inej zmluvy. Ak by bola takáto ponuká
odmietnutá, potom by zrejme nebol dosiahnutý nedokladný
zmluvný súhlas. Ak by bola ponuka prijatá, potom požiadavka
,,vyhradzujúceho štátu “ by bola zapracovaná do zmluvy a
nebolo by preto možné hovoriť o výhrade k nej.

Výhrady sú preto možne len u zmlúv mnohostranných, ktoré
vytvárajú viacero samostatných právnych vzťahov medzi
jednolivými zmluvnými stranami. Aj keď je možné u týchto
zmlúv robiť výhrady, nie sú prípustné hociaké výhrady. Podľa
Viedenského dohovoru nie je prípustná taká výhrada, ktorá je
nezlučiteľná s predmetom a účelom zmluvy. Okrem toho
môžu same zmluvné strany v zmluve zakázať akékoľvek
výhrady, alebo iba určité výhrady.

Pokiaľ je výhrada prípustná, právo urobiť výhradu
k mnohostrannej zmluve vyplýva pre každý zmluvný štát zo
zásady suverenity, taktiež aj právo každého zmluvného štátu
odmietnúť vykonanú výhradu. Zmluvný štát mnohostrannej
zmluvy - ako rovnaký suverén nie je povinný prijať
jednnostrannú zmenu zmluvných záväzkov, ktoré boli už
predtým zafixované autentifikáciou zmluvy.

Z

možnosti prijať výhradu k

mnohostrannej zmluje alebo

s možnosťou ju odmietnuť, či podať proti nej námietky,

vyplývajú pre platnosť zmluvy tieto dôsledky :
a) štát prijatím zmluvy s výhradou sa stáva stranou
zmluvy vo vzťahu k tým zmluvným štátom, ktoré jeho
výhradu prijali, a to vznení, ako ňou boli pozmenené,
b) pre štát ktorý prijal výhradu iného štátu, platí zmluva
v znení pozmenenom výhradou,
c) medzi štátom, ktorý urobil výhradu a štátom, ktorý
výhradu odmietol, právny pomer zo zmluvy nevzniká
a zmluva medzi nimi nenadobudne platnosť,
d) ak výhrada bola odmietnutá všetkými zmluvnými
stranami, nemá prijatie zmluvy s výhradou žiadne právne
účinky a vyhradzujúci štát sa vôbec nestáva zmluvnou
stranou zmluvy.

50., Časová platnosť medzinárodných zmlúv
Doba platnosti medzinárodnej zmluvy - má zásadnú dôležitosť
pre jej účinné vykonávanie. Preto má väčšina súčasne
uzatváraných zmlúv výslovné ustanovenie o dobe jej trvania,
prípadne spôsobe ukončenia jej platnosti.

Zo zmlúv, ktoré takéto ustanovenia o dobe platnosti nemajú,
obvykle alebo nepriamo vyplýva, že zmluvné strany
predpokladali právo každej zmluvnej strany ukončiť platnosť
zmluvy výpoveďou, ktorá nadobudne účinnosť po rozumnej
dohode.

U niektorých typov zmlúv vyplýva doba platnosti - zo
samotného predmetu zmluvy, napr. zo zmluvy o cesii časti

štátneho územia, ktoré sa má uskutočniť do 3 mesiacov
alebo dohody o zaplatení určitej sumy k určitému dňu.

Iné zmluvy nemajú žiadne ustanovenia o dobe platnosti,
pretože úmyslom strán bolo založiť trvalý právny pomer.
Strany tu zrejme predpokladali, že v prípade väčších zmien a
nových potrieb bude revidovaná, nahradená novou zmluvou
alebo zrušená, napr, univerzálne dohody, Charta OSN.

Niekedy pristupujú zmluvné strany - pred ukončením
platnosti zmluvy k jej predlženiu, k prerogácií zmluvy. Koná
sa obvykle novou zmluvou, môže byť to však byť i výmena
nót. Od prerogácie - treba odlišovať automatické
predlžovanie zmluvy, na základe vôle strán, prejavenej
v zvlášnej doložke, sa samočinne predlžuje platnosť zmluvy,
uzavretej na určité obdobie, pokiaľ nebola koncom tohto
obdobia vypovedaná, o ďalšiu lehotu.

V

dôsledku vojny alebo zmeny okolností, ktoré nastali po

uzatvorení zmluvy, jej dlhotrvajúcim nevykonávaním, môžu
vzniknuť medzi zmluvnými stranami pochybnosti o tom, či
zmluva alebo jej časť je ešte v platnosti, alebo už zaniklla.
V takých to prípadoch štáty niekedy pristupujú k potvrdeniu
platnosti zmluvy, alebo k jej zániku.

51., Uzatváranie medzinárodných zmlúv
K

vzniku platných medzinárodných zmlúv je potrebné

, aby

zmluvné strany boli spôsobilé na uzatvorenie zmluvy, aby
predmet zmluvy bol možný a dovolený, a aby strany
prejavili riadne svoju vôlu byť viazané zmluvou.

Plnú právnu spôsobilosť uzatvárať medzinárodné
zmluvy - majú štáty, ktoré sú plnoprávnymi subjektmi
medzinárodného práva. Viedenský dohovor v tomto smere
konštatuje, že každý štát má spôsobilosť uzatvárať zmluvy.
Spôsobilosť prijímať prejavom svojej vôle medzinárodné
záväzky je atribútom štátnej suverenity. Štát je spôsobilý
uzatvárať akékoľvek zmluvy, ktoré všeobecné medzinárodné
právo pripúšťa.

V

štátoch federálneho typu

- má zmluvnú spôsobilosť

ústredný štát, teda sama federácia.
Vo federácii mezinárodnej povahy - môžu mať i jednotlivé
členské štáty určitú odvodenú a obmedzenú spôsobilosť, ak
to pripúšťa federálna ústava.
Vo federácii vnútorštátneho typu - členské štáty nemajú
žiadnu zmluvnú spôsobilosť.

Čiastočnú zmluvnú spôsobilosť – má napr. Svätá stolica,
ktorá sa za výslovného alebo tichého súhlasu štátov
zúčastňuje na diplomatických konferenciách, na ktorých sa
rokuje o mnohostranných dohovoroch, hlavne v oblasti
zmluvného, diplomatického a humanitárneho práva.
Obmedzenie zmluvnej spôsobilosti – používa tiež
povstalecká strana alebo niektoré politické územne útvary,
napr. po vojnových rokoch Západný Berlín. Žiadnu zmluvnú
spôsobilosť nemali - nesamosprávne územia, kolónie.

Predmet zmluvy – všeobecné medzinárodné právo
ponecháva zmluvným stranám širokú voľnosť vôle. Zásadne
preto predmetom medzinárodnej zmluvy môže byť právna
úprava akejkoľvek otázky, ktorá sa týka záujmu zmluvných
strán a ktorá sa dá právne reguľovať. Exisistujú tu však
určité hranice zmluvnej voľnosti, tvorí ju fyzická nemožnosť
plnenia zmluvy a neodkladný súlad zmluvy so základnými
záujmami medzinárdného spoločenstva ako celku. Tieto
zásady sú vyjadrené jednak v imperatívnych normách
všeobecného medzinárodného práva a jednak v cieľoch a
zásadach OSN.

Ak predmetom zmluvy je záväzok, ktorého plnenie bolo už
v čase uzatvorenia zmluvy materiálne, tj. fyzicky nemožné,
nevznikne platná zmluva. Išlo by o akt od počiatku neplatný,

13

a to žiadny alebo nulitný. Nemožnosť plnenia musí byť
absolutná. Viedenský dohovor v

čl.53 stanovuje

, že nulitná je

každá zmluva, ktorá v čase uzatvorenia je v rozpore
s kogentnou normou všeobecného medzinárodného
práva.

Riadny prejav vôle zmluvných strán

Viedenská konferencia o zmluvnom práve z

roku 1969

vyjadrila v

Deklarácií o zákaze, vojenského, plitického alebo

hospodárskeho donútenia, že štáty musia mať úplnú
slobodu pri uskutočňovaní všetkých úkonov týkajúcich
sa uzatvárania zmlúv.

Štáty, ako právnické osoby, a obdobne iné subjekty
medzinárodného práva, používajú zmluvnú spôsobilosť,
pôsobia prostredníctvom svojich orgánov. Ku vzniku platnej
medzinárodnej zmluvy, je preto potrebné, aby všetky právne
relevantné akty, týkajúce sa zmluvy, boli uskutočnené na to
riadne oprávnenými orgánmi alebo ich riadnými
splnomocnenými zástupcami.

Pri uzatváraní zmluvy má preto každá zúčastnená strana -
právo preveriť zmluvnú spôsobilosť druhej strany, ale i to, či
osoba prezentujúca sa ako oprávnený predstaviteľ druhej
strany, má skutočne právomoc alebo splnomocnenie vykonať
menom druhej strany ktorýkoľvej z aktov, ktoré sú potrebné
na vznik platnej zmluvy, tj. či je oprávnená rokovať o zmluve,
schváliť a overiť jej text, podpísať zmluvu alebo vysloviť
definitívny súhlas byť zmluvou viazaný.

Otázky právomoci uzatvárať medzinárodné zmluvy - upravuje
vnútorštátne právo a tiež medzinárodné právo. Vnútroštátne
právo obvykle určuje, ktoré štátne orgány majú právomoc
rokovať o medzinárodných zmluvách a definitívne sa nimi
zaväzovať, a to buď samostatne, alebo v súčinnosti s inými
orgánmi.

Podľa slovenskej ústavy - je oprávnený rokovať
v medzinárodných zmluvách vlastným menom len prezident
republiky, ktorá však sama rokuje a uzatvára medzinárodné
zmluvy výnimočne. Obvykle deleguje túto právomoc, vrátane
definitívneho schvaľovania u niektorých druhov zmlúv,
generálne na vládu, špeciálne na rezortných ministrov
alebo v jednotlivých prípadoch na základe zvláštnej plnej
moci na ďalšie osoby.

Plnou mocou - sa nazýva dokumnet vydaný štátnym orgánom
reprezentatívnej povahy, oprávňujúci uskutočniť jednotlivé
alebo všetky právne akty, smerujúce k uzavtorenie
medzinárodnej zmluvy. Plné moci môžu byť všeobecné /
týkajú sa viacerých zmlôúv), alebo zvláštne ( iba určitej
zmluvy).

Plné moci musia byť riadne, tzn. že musia byť vydané
orgánom, ktorý má sam právomoc príslušný akt usutočniť (
hlava štátu, vláda alebo minister zahraničných vecí)

Štáty uzatvárajúce zmluvy môžu po vzájomnom súhlase
ustúpiť od požiadavky plných mocí, a to nielen výslovne ale i
mlčky. Keď však takýto úmysel zmluvných strán nemožno
preukázať, bude neplatný každý akt uskutočnený osobou,
ktorá nemá reprezentatívny chrakter alebo nie je vybavená
riadnymi plnými mocami. V takomto prípade pôjde o
absolútnu neplatnosť takejto zmluvy od samého počiatku.
Rovnaké účinky nastanú i vtedy, keď splnomocnenec
prekročil plné moci, teda konal navyše. Nedostatok plných
mocí môže byť zahojený ratifikáciou.

Zmluva sa stane záväznou pre štát - až po skončení
viacerých právnych aktov, navzájom na seba nadväzujúcich.
Takýto postup ukladá štátom jednak medzinárodné, a jednak
vnútroštátne právo. Až po ich uskutočnení sa štát stane

zmluvnou stranou a zmluva sa pre neho stane
medzinárodnoprávne záväznou. K

takýmto predpísaným

právnym aktom patrí : schválenie textu zmluvy, otvorenie
(autentifikácia) textu, ratifikácia (prijatie), schválenie
(aprobácia) zmluvy alebo prístup k nej, a výmena
ratifikačných listín alebo ich uloženie u depozitára,
vzájomné informovanie o schválení zmluvy (konfirmácia)
alebo výmena nót identického zmluvného obsahu.

Vnútroštátne právo - obvykle rozlišuje medzi právomocami
rokovať o zmluve, schvaľovať zmluvu pred definitívnym
prijatím a ratifikovaným zmluvy.

Právomoc rokovať o zmluve – zahrňuje oprávnenie viesť
konanie o uzatvorení zmluvy, formulovať obsah zmluvy,
overiť text zmluvy, parafovať alebo podpísať zmluvu. Pritom
podpis zmluvy môže mať právny význam iba overenia
dohodnutého textu zmluvy, môže však byť súčasne i
prejavom definitívneho súhlasu s platnosťou zmluvy.

Schválenie zmluvy pred definitívnym prijatím - je z hľadiska
vnútroštátneho práva potrebné na to, aby mohla byť
uskutočnená ratifikácia alebo iný právny akt rovnakého
významu. Ratifikovať zmluvu znamená - dávať v plnej a
slávnostnej forme definitívny súhlas na platnosť zmluvy skôr
dohodnutej a podpísanej.

52., Účinky platnej medzinárodnej zmluvy pre zmluvné
strany
Medzinárodne zmluvy - môžu účinne plniť svoje poslanie
účinného nástroja medzinárodnej spolupráce iba vtedy, ak
ich budú zmluvné strany dodržiavať, dôsledne a poctivo plniť.
Zásada pacta sunt servanda – viď otázka č. otázku č.42

Teória a

niekedy prax rozlišujú medzi

- platnosťou

a účinnosťou medzinárodnej zmluvy.

Za platnú sa zmluva považuje od času, keď medzi
stranami vznikne právny pomer predpokladaný zmluvou.
Tento právny pomer vzniká okamihom, keď obe zmluvné
strany u dvojstranných zlúv, alebo mnohostrannou zmluvou
stanovený minimálny počet zmluvných štátov, zmnluvu
ratifiovali alebo k nej pristúpili.

Za účinnú sa považuje zmluva okamihom, keď sú zmluvné
strany povinné zmluvu vykonávať. Okamihy vstupu zmluvy
do platnosti a do účinnosti spravidla splývajú. Môžu sa však
líšiť v

prípade,

keď definitívny súhlas bol už daný, pretože

zmluva bola zmluvnými stranami ratifikovaná, ale jej
vykonávanie sa má podľa vôle strán začať až neskôr, napr. 6
mesiacov po výmene ratifikačných listín alebo k určitému
pevnému dátumu.

Účinnosť platnej zmluvy – býva odkladaná spravidla preto,
aby zmluvným strannám bola daná možnosť uskutočniť
potrebné prípravy na vykonanie zmluvy, napr. upraviť alebo
vydať nový zákon, uskotočniť potrebné inštitucionálne zmeny
alebo zaistiť finančné pokrytie nákladov, vzniknutých
z nového medzinárodného záväzku.

V

prípade suspendovania medzinárodnej zmluvy

- zostáva

zmluva v platnosti, je však v čase prerušenia neúčinná.
V čase ozbrojeného konfliktu sa taktiež suspenduje plnenie
mnohostranných zmlúv, regulujúcich mierové vzťahy medzi
vojnovými stranami.

Rozsah územnej aplikovateľnosti zmluvy závisy zásadne od
vôle strán, vyjadrenej v zmluve aleb iným spôsobom. Strany
môžu z rôznych dôvodov, napr, bezpečnostných,
hospodárských, zdravotných, vymedziť územie, kde nemá
byť uskutočnená. Ak takéto dôvody nie sú vzťahuje sa
zmluva na celé územie, ktoré podlieha suverénnej moci
zmluvných strán, vrátane vzdušného priestoru.

14

Vo federáciach medzinárodnej povahy, kde
medzinárodnoprávnu spôsobilosť na uzatváranie
medzinárodných zmlúv používajú ústrený štát, ako aj štáty
čiastkové, sa medzinárodná zmluva zťahuje na celé územie
tohto subjektu, ktorý ju uzarvoril. Ak schválila mezinárodnú
zmluvu federácia, bude sa zmluva vzťahovať na celé
federálne teritórium. Ak uzavrie medzinárodnú zmluvu
čiastkový štát, potom sa vzťahuje len na jeho územie.

Vo federáciach vnútroštátnej povahy, kde zmluvnú
spôsobilosť používa sama federácia, vzťahuje sa federáciou
dohodnutá zmluva na celé územie federácie, ibaže by bola
niektorá časť tohto územia vylúčená zvláštnou dohodou.
Napríklad USA mávajú v niektorých zmluvách, ktorých sú
stranou,

federálnu klauzulu. Podľa tejto doložky

aplikovateľnosť takýchto zmlúv na územie jednotlivých
amerických štátov bude závisieť od zváštného súhlasu
príslušného štátu.

V

predchádzajúcej praxi koloniálnych mocností

sa púoužívalo

zvláštne zmluvné ustanovenie,, tzv. koloniálna klauzula.
Touto doložkou sa v rozsahu aplikácie zmluvy vylučovali
všetky alebo niektoré koloniálne územia z dôvodu odlišnosti
a nízkeho stupňa hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho
rozvoja v porovnaní s územím rozvinutej metropoly.

53., Účinky platnej medzinárodnej zmluvy pre tretie štáty
Zmluva vytvára zmluvný pomer, práva a

povinnosti zásadne

-

iba medzi stranami zmluvy. Zmluva uzavretá medzi určitými
subjektami nemôže preto ovplyvniť právne postavenie tretích
štátov a vytvoriť pre ne práva alebo povinnosti. Pre tretie štáty
zostáva medzinárodná zmluva zásadne záležitosťou
dohodnutou medzi inými. Viedenský dohovor formuloval toto
pravidlo medzinárodného práva týmto spôsobom : „zmluva
nevytvára ani závúzky, ani práva pre tretie štáty bez ich
súhlasu “. Táto dikcia však pripúšťa, že so súhlasom tretieho
štátu môžu pre neho práva alebo závúzky vzniknúť

Právo pre tretí štát zo zmluvy medzi inými štátmi, môže
vzniknúť za dvoch predpokladov :
- ak to bolo úmyslom zmluvných strán a ak s tým tretí
štát súhlasil. Stačí na to i jeho konkludentne konanie,
pretože s ohľadom na získanie určitých oprávnení a
výhod sa dá u tretieho štátu takýto súhlas predpokladať.
- právo založené zmluvou pre tretí štát nemôže byť
zrušené alebo zmenené bez súhlasu tretieho štátu, ak
toto právo bolo zamýšľané ako neodvolateľné alebo
nezmeniteľné.

Záväzok pre tretí štát môže vzniknúť iba po splnení dvoch
podmienok :
- ak bolo úmyslom zmluvných strán takýto závôzok
tretiemu štátu uložiť
- ak ju tretí štát výslovne prijal písomnou formou.

Záväzok vzniknutý zo zmluvy pre tretí štát na základe jeho
súhlasu, môže byť zmenený alebo zrušený vždy iba so
súhlasom zmluvných strán a tretieho štátu.

V

prípade kolektívnych právotvorných zmlúv

- nemožno

tvrdiť, že nemajú právne účinky i na štáty v nich
nezúčastnené. Objektívne medzinárodné právo, formulované
v kodifikačných dohovoroch, ako je diplomatické, morské
alebo zmluvné právo, ktoré boli prijaté prevažnou väčšinou
štátov, je aplikovateľné i na tretie štát, ktoré nie sú zatiaľ
stranami dohovorov. Takéto zmluvy sa svojimi účinkami
neobmedzujú len na zmluvné strany, ale pôsobia voči
všetkým štátom. Viedenský dohovor našiel riešenie tohto
zložitého problému odkazom na obyčajové právo. Podľa
neho nič nebráni tomu, aby pravidlo obsiahnuté v nejakej
zmluve sa stalo pre tretí štát záväzným ako novovzniknuté
obyčajové pravidlo, uznané ako také.

54., Štruktúra medzinárodných zmlúv
Preambula (úvod) – uvádza sa tu počet zmluvných strán,
účel zmluvy, mená splnomocnencov, a konštatuje sa
preverenie ich plných mocí ( u 2 stranných zmlúv), na čom sa
zmluvné strany dohodli. Posledná veta úvodu znie ,, a
dohodli sa na tomto. Úvod zmluvy - je formálne rovnako
platnou súčasťou zmluvy, ako jej ostatné časti. Dôvody
konania zmluvy a jej cieľ, určený v preambule, môže mať
veľký vplyv pri interpretácii a aplikácií zmluvy, hlavne zmlúv
politických alebo zmlúv, ktorými sa zakladajú medzinárodné
vládne organziácie, napr. OSN.

Vlastný text – je tu formulovaný meritórny obsah zmluvy, tj.
práva a povinnosti strán. Vlastný text býva podľa rozsahu
zmluvy a počtu ich ustanovení rozdelený na jednotlivé
články, ich odstatvce a pododstavce, oddeiely, kapitoly a
lebo časti.

V

záverečnej časťi

– nazývanej tiež protokolárne články, sú

sústredené tie ustanovenia zmluvy, ktoré majú formálnu
právnu povahu. Upravujú podmienky právneh života zmluvy.
Stanovuje sa v nich obdobie, na ktorú je zmluva uzatvorená,
možnosť a spôsob predĺženia jej platnosti, podmienky
výpovede, požiadavky ratifikácie alebo aprobácie, okamih
vstupu zmluvy do platnosti, označenie autentického textu,
právna povaha príloh a eventuálne i hohodnutý spôsob
urovnania sporov, ktoré by mohli vzniknúť medzi zmluvnými
stranami pri jej výklade a aplikácií.

Na konci záverečnej časti zmluvy - býva uvedený dátum a
miesto uzavretia zmluvy a podpisy splnomocnencov. Zmluva
sa spravidla podpisuje na jednom mieste, a to tam, kde sa
dohodla.

Dvojstranná zmluva – sa vyhotovuje vo 2 exemplároch.
Každá strana dostane ten exemplár, na ktorom sa sama
podpísala ako prvá. Pokiaľ je zmluva napísaná v národných
jazykoch oboch strán, strieda sa rovnakým spôsobom a
umiestnením zvolených textov. Každá strana podpisuje na
prvom mieste ten exemplár zmluvy, kde znenie jej jazyku je
na prvom mieste.

Mnohostranné zmluvy - pokiaľ by nedošlo k inej k dohode
zmluvných strán, sa spravidla podpisujú podľa abecedného
poriadku oficiálnych názvov štátov. Na začiatku je však nutné
sa dohodnúť, ktorý z jazykov použitych v zmluve sa bude
poverovať na základ, pretože názvy i poradia štátov
v rôzných jazykov sa bude značne líšiť.

Prílohy zmluvy – bývajú označené rôzne : príloha,
záverečný protokol, dodatočné články, atď. Tieto prílohy
sa spravidla nepodpisujú, a neparafujú. Ich právna povaha
záleží od dohody zmluvných strán.Môžu tvoriť integrálnu
súčasť zmluvy, zachytávať dohodnutý výklad niektorých
ustanovení zmuly, môže to však byť iba zoznam predmetov,
u ktorých bola predtým dosiahnutá dohoda vo vlastnom texte
zmluvy.

55., Proces prijímania medzinárodných zmlúv
1. Príprava textu zmluvy – ak má dôjsť k uzatvoreniu
zmluvy, je podľa povahy veci nutné, aby strany dospeli
k dohode o tom, že chcú uzavrieť zmluvu, a by sformulovali
text, ktorý by sa mohol stať predmetom zmluvného súhlasu.
Text vzniká v priebehu rokovania medzi zmluvnými stranami.

U

dvojstarnných zmlúv, ako i

zmlúv s

malým počtom strán

,

sa konanie začína obvykle tým, že vláda jedného štátu
infomuje vládu druhého, evenmtuálne vlády druhých štátov,
o svojom úmysle uzavrieť s nimi zmluvu určitého obsahu.
Zisťuje pri tom jej (ich) všeobecné stanovisko. To sa
uskutočňuje v písomnom alebo ústnom styku ministrov
zahraničných vecí, diplomatických zástupcov alebo iných
štátnych orgánov reprezentatívneho chrakteru.

15

Spolu s

iniciatívou alebo v

neskoršom štátdiu konania

predkladá štát, ktorý dal ku konaniu podnet, druhému štátu
viac-menej podrobný návrh textu zmluvy. Podnet na začatie
konania, prípadne na prvú osnovu zmluvy, môže takisto vzísť
od tretieho nezainteresovaného štátu, na obsahu zmluvy
nezainteresovaných štátu, ktorý tým poskytuje stranám dobré
služby alebo vystupuje medzi nimi ako sprostredkovateľ.

Ak vláda iného štátu ponuku v

zásade prijme

, dôjde

k vlastnému konaniu o definitívnom obsahu a formulácie
zmluvy. V jej priebehu si strany vymieňajú návrhy
a protinávrhy tak dlho, až je zistené, že buď je obsah zmluvy
aspoň v hrubých rysoch dohodnutý, alebo že dohoda
o obsahu zmluvy nie je zatiaľ alebo vôbec možná.

V

záverečnom štádiu rokovania zmluvy

- dochádza spravidla

k osobnému stretnutiu kompetentných orgánov alebo
splnomocnencov, pri ktorých je text definitívne dohodnutý.

Mnohostranné zmluvy, tzn. zmluvy s

väčším počtom strán

,

bývajú prerokúvané na medzinárodných konferenciách.

2. Schválenie textu zmluvy – je technickou fázov úspešného
konania o uzatvorení textu zmluvy. Tento akt fixuje formu
a obsah zmluvy, bez akýchkoľvek právnych dôsledkov pre
právnu záväznosť zmluvy. Hlasovanie predstaviteľov štátov
na medzinárodnej konferencii pre schválenie ( prijatie ) textu
nie je ešte prejavom súhlasu štátu byť viazaný schváleným
textom.

U dvojstranných i

viactranných zmnlúv sa uskutočňuje

-

jednomyseľným súhlasom všetkých účastníkov konania.
U zmlúv mnohostranných, prerokúvaných na medzinárodnej
konferencii, sa text schvaľuje spravidla hlasmi 2/3 štátov
prítomných na konferencii a hlasujúcich. Možno však použiť aj
iný spôsob prijatia textu, napr. jednomyselný súhlas
účastníkov, konzenz, 3/5 väčšina, pokiaľ by sa takto vylovila
2/3 väčšina prítomných na konferencii a hlasujúcich
delegátov.

Dôležitosť jednomyseľnosti u

dvojstranných zmlúv vyplýva

z toho

, že odmietnutie textu, hoci len jedným účastníkom,

znamená nedostatok dohody a obsahu zmluvy.

3. Overenie textu zmluvy (autentifikácia

) – je akt konajúcich

zmlúv, ktorým sa text zmluvy stáva definitívnym a pôvodným.
Overením uznali konajúce strany text zmluvy za správny
a nemeniteľný, s výhradou opravy vecných alebo jazykových
chýb, a oficiálny, pretože iba tento overený text bude
považovaný za pôvodný.

Rozdieľ medzi autentifikáciou a

obyčajným schválením je

v tom

, že iba text schválený môže byť pred autentifikáciou

ešte menený, a hlavne atentifikované môže byť tiež znenie,
než to, ktoré bolo predtým schválené.

K

autentifikácii textu dochádza obyvkle podpisom

, podpisom

ad referendum alebo parafovaním textu zmluvy alebo
záverečného aktu medzinárodnej konferencie, ktorého
súčasťou je text zmluvy, napr. rezolúcia VZ OSN. V procese
vzniku medzinárodnej zmluvy môže byť podpis prejavom vôle
štátov definitívne prijať záväznosť zmluvy.

Podpis

ad referndum

- je podpis podmienený neskorším

schválením príslušným orgánom konajúceho štátu, po
takomto schválení nadobudne význam plného podpisu, a to
ex tunc.

Parafovanie - je predbežný podpis zmluvy, uskutočnený iba
iniciálami splnomocnenca. Parafovať nemožno celú zmluvu
ale iba dohodnuté časti, ktoré boli formulované písomne.
Parafovanie sa obvykle používa, ak je treba konanie
z nejakého dôvodu prerušiť.

4. Súhlas konajúcich strán byť viazaný zmluvou –
definitívny súhlas štátu byť viazaný zmluvou môže byť podľa
viedenského dohovoru o zmluvnom práve vyjadrený
v rôzných formých : podpisom, výmenou dokumentov
tvoriacich zmluvu, ratifikáciou zmluvy, jej prijatím,
schválením, prístupom k zmluve, alebo iným, zmluvnými
stranami dohodnutým spôsobom.

Samotným prejavom definitívneho súhlasu - nastáva
významný právny účinok, zakladajúci sa na tom, že štát až
do vstúpenia zmluvy do platnosti je povinný zdržať sa
akýchkoľvek činov, ktoré by smerovali k zmareniu predmetu
a účelu zmluvy.

a) Podpis - plní vždy funkciu autentifikačného aktu. Môže
však navyše vyjadrovať i vôľu štátu byť zmluvou viazaný, ak
to stanoví zmluva sama, ak to vyplýva z plnej moci
predstaviteľa, alebo ak sa o tom strany inak dohodli.
Obdobne i parafovanie zmluvy a podpis ad referendum, ak
neboli potvrdené povahy plného podpisu, môže slúžiť na
vyjadrenie definitívneho súhlasu byť zmluvou viazaný.

b) Ratifikácia - je formálne, slávnostné potvrdenie
medzinárodnej zmluvy, schválenej a podpísanej oprávneným
štátnym orgánom. Spravidla to býva hlavou štátu. Podľa
Viedenského dohovoru sa súhlas štátu byť viazaný zmluvou
vyjadruje ratifikáciou iba vtedy, ak to ustanovuje zmluva
sama, ak sa na tom strany inak dohodli.

V

SR podľa ústavy prezident ratifikuje medzinárodné zmluvy

,

o ľudských právach a základných slobodách, politické zmlúvy
a hospodárske zmluvy všeobecnej povyhy, ako i zmluvy, ku
ktorých uskutočneniu je potrebný zákon, však vyžaduje
predchádzajúci súhlas NR SR.

c) Pristúpenie – akcesiou, či adhéziou sa nazýva definitívne
prijatie záväznosti zmluvy štátom, ktorý sa na vypracovaní
zmluvy nezúčastnil a ani zmluvu nepodpísal. Rozdiel medzi
akcesiou a adhéziou spočíva v tom, že pri akcesii prijíma
nový účastník všetky práva a povinnosti pôvodných
signatárov podľa zmluvy, pri adhézii iba niektoré časti
zmluvy alebo iba právne zásady obsiahnuté v zmluve.
Pristúpenie k zmluve je možné len pri otvorených zmluvách.
Môže nastať spravidla potom, čo zmluva vstúpila do platnosti
medzi pôvodnými účastníkmi.

d) Prijatie, akceptácia – je zjednodušenou formou
ratifikácie alebo pristúpenia k zmluve. Prijatie závisí od toho,
či definitívny súhlas na záväznnosť zmluvy dal štát, ktorý je
pôvodným signatárom zmluvy, alebo štát, pre ktorý je zmluva
otvorená.

e) Schválenie – podpísaná zmluva niekedy vyžaduje
k platnosti neskoršie schválenie, alebo sa podpisuje
s výhradou schválenia. Schválenie, aprobácia či konfirmácia
zmluvy je zjednodušnou formou ratifikácie. inštitút
schválenia sa obvykle používa na vyjadrenie súhlasu byť
viazaný medzinárodnými zmluvami a dohodami
uzatváranými vládnymi alebo rezortnými ministrami.

f) Medzinárodný akt vstupu zmluvy do platnosti –
medzinárodný akt ratifikácie, pristúpenie, prijatie alebo
schválenie sa uskutočňuje tým spôsobom, že príslušné
ratifikačné listiny alebo listiny o pristúpení, prijatí alebo
schválení sa vzájomne vymenia medzi zmluvnými štátmi,
alebo sa uložia u depozitára, alebo sa to oznámi zmluvným
štátom a depozitárovi.

O

výmene ratifikačných listín sa obvykle spisuje zvláštny

protokol, ktorý podpisujú obe strany. Konštatuje sa v ňom, že
splnomocnenci oboch strán za zišli na určitom mieste za
účelom výmeny ratifikačných inštrumentov a že tieto boli
predložené, preskúmané a vymenené.

16

Depozitár je ten, kto je zmluvnými stranami poverený chrániť
pôvodný text, originál zmluvy, a konať rôzne úkony, dôležité
pre právny život zmluvy. Postavenie a funkciu depozitára
upravuje Viedenský dohovor u zmluvnom práve. Depozitárom
môže byť jeden alebo viac štátov, medzinárodné organizácie
alebo jej hlavný výkonný funkcionár.

5., Suhlas štátu byť viazaný časťou zmluvy – sa týka
zásadne celej zmluvy tak, ako bola autentifikovaná. Zmluva
sama, alebo inak prejavený súhlas zmluvných štátov, môže
však pripustiť, že bude možné prijať iba určitú časť zmluvy,
alebo zvoliť iba určité jej ustanovenia, ak sú dané v zmluve vo
dvoch alebo viacerých variantoch. V

prvom prípade

možné

prijať buď celú zmluvu, alebo iba časť zmluva. V

druhom

prípade je nutné jasné prehlásiť, ktorý z možných variantov sa
prijíma. Súhlas so zmluvou bez určenia variantu by bol
neplatný.

6., Výhrady k zmluve – viď otázku č.49

56., Delenie medzinárodných zmlúv
PODĽA FORMY MOŽNO MEDZINÁRODNÉ ZMLUVY DELIŤ
NA :

1., ZMLUVY PÍSOMNÉ A ÚSTNE

Štáty spravidla uzatvárajú medzinárodné zmluvy v písomnej
podobe. Týmto spôsobom môžu zachytiť verne, presne a
jasne svoju súhlasnú vôlu byť viazaný dohodnutým
prerokovaním. Medzinárodné právo však nebráni štátom
uzatvárať zmluvy i formou ústnej

dohody

( gentlemanská

dohoda). Ich nevýhodou je väčšia možnosť budúcich sporov o
skutočnom dohodnutom obsahu. Obsah ústnej dohody je totiž
zachovaný iba v pamäti zúčastnených osôb alebo v ich
zápisoch, ktoré sa ale nemusia vecne zhodovať.

2., ZMLUVY VEREJNÉ A TAJNÉ

Zmluvy verejné - sú podľa úmyslu zmluvných strán určené
na publikovanie. Tajné zmluvy sú tie, o ktorých prerokovaní
nemá byť verejnosť ani štáty informované. Niekedy je verejná
sama hlavná zmluva, ale tajné sú prílohy a dodatky k zmluve.
Uzatváranie tajných zmlúv - nie je v rozpore s medzinárodným
právom, pokiaľ ich obsah je v súlade so základnými zásadami
všeobecného medzinárodného práva (napr. tajné dodatky k
verejným zmluvám z bezpečnostných, vojenských alebo
ekonomických dôvodov), rozhodujúce je aby neboli
namierené proti právom chráneným záujmom tretích štátov.
Možnosť uzatvárania tajných zmlúv obmedzuje Charta OSN,
povinnosť členských štátov registrovať všetky dohodnuté
zmluvy a dohody v sekretariáte OSN.

3., ZMLUVY UZATVORENÉ V ÚPLNEJ A
ZJEDNODUŠENEJ FORME

Zmluvy v

úplnej forme

- sú tie dohody, ktoré boli uzavreté

menom štátnych orgánov zmocnených na to ústavou, tj.
hlavou štátu alebo vládou. V procese ich uzavretia možno
rozlišovať dva právne akty. Autentifikácia textu zmluvy, čo je
akt, ktorým štát uznáva určitý text ako autentický výsledok
konania.

Ďalej potom ratifikáciou

(alebo prijatím,

s pristúpením), čo je akt, ktorým štát prejavuje svoju vôlu byť
skorším autentifikovaným textom právne viazný. Právna
záväznosť takejto zmluvy je založená na jedinom právnom
dokumente.

Zmluvy v

zjednodušenej forme

– sú tie medzinárodné

dohody, ktoré uzatvárajú obvykle iné orgány ako minister
zahraničných vecí, vedúci diplomarickej misie, stálej
misie alebo iný rezortní ministri. Ich právna záväznosť je
založená na niekoľkých oddelených právnych dokumnetoch,
napr. výmene nót, listov alebo na seba naväzujúcich
deklarácií zmluvných strán.

4., ZMLUVY PREZIDENTSKÉ, VLÁDNE A REZORTNÉ

Prezidentské zmluvy - sú tie zmluvy, ktoré si vyžadujú
súhlas parlamentu. Týka sa to medzinárodných zmlúv o
ľudských právach, politických zmlúv, hodpodárských
zmlúv všeobecnej povahy a zmlúv, ku ktorých plneniu je
potrebný zákon. Rokuje v nich prezident o najzávaznejších
politických otázkach a obvykle vyžadujú na svoju platnosť
ratifikáciu prezidentom a niekedy ešte prechádzajúci súhlas
parmamentu

Vládne zmluvy – sú tie dohody, ktoré si nevyžadujú súhlas
parlamentu a ich rokovanie o nich preniesol na vládu
prezident republiky. Ide o zmluvy, ktoré svojim významom
presahujú rámec pôsobnosti jedného ministerstva alebo
iného ústredného orgánu štátnej správy, v ktorého čele stojí
člen vlády. Na ich vstup do platnosti stačí, aby druhá strana
bola informovaná o tom, že vláda vyslovila definitívny súhlas
byť viazaná zmluvou (konformácia)

Rezortné zmluvy – sú tie dohody, ktoré si nevyžadujú
súhlas parlamentu a rokovanie o nich preniesol prezident
republiky so súhlasom vlády na ich jednotlivých členov. Tieto
dohody

nesmú presahovať pôsobnosti jednotlivých

ministertiev alebo ústredných orgánov štátnej správy.
Upravujú riešenie konkrétnych administratívnych otázok.
Vstupujú do platnosti spravidla po infomovaní jednej strany
druhou, že príslušný minister vyslovil definitívny súhlas byť
viazaný zmluvou.

PODĽA POČTU ZMLUVNÝCH STRÁN ROZLIŠUJEME
ZMLUVY :
- dvojstranné (bilaterálne), viacstranné
( multilaterálne), ostatné ( regionálne). Dvojstranné zmluvy
vysoko prevyšujé svojím počtom ostatné druhy zmlúv.

PODĽA TOHO, ČI K

ZMLUVE MOŽU PRISTÚPIŤ ĎALŠIE

ŠTÁTY, ROZLIŠUJEME :

1., Zmluvy otvorené – sú zmluvy ku ktorým
podľa vôle zmluvných strán, vyjadrenej v texte zmluvy môžu
pristúpiť i tretie štáty. Otvorenými bývajú spravidla zmluvy
univerzálne. V prípade niektorých medzinárodných zmlúv,
hlavne zakladajúce medzinárodné organizácie, sa prístup
k zmluve viaže na rôzne podmienky a súhlas ostatných
členov – ide o polootvorené alebo polozatvorené zmluvy.
( napr. byť členom OSN a odporúčanie BR OSN)

2., Zmluvy zatvorené - sú tie dvojstranné
alebo viacstranné zmluvy, ktoré sa týkajú iba sukjektívnych
práv a záväzkov, ku ktorým ďalšie štáty nemôžu pristúpiť,
napr. zmluva o obchode a plavbe, konzulárne zmluvy alebo
zmluvy o pohraničnom režime.

PODĽA OBSAHU ZMLUVY :

1., ZMLUVY POLITICKÉ A HOSPODÁRSKE

Politické zmluvy – upravujú otázky bezpečnosti zmluvných
strán, ich mierovú spoluprácu, rozvoj ich priateľských stykov,
dobrých susedských vzťahov atď. Patria k

nim zmluvy

o

kolektívnej bezpečnosti, spoločnej obrane, zmluvy o
priateľstve, neutralite, nenapádani, o obchode, spojenectve.

Hospodárske zmluvy

- upravujú medzinárodnú,

hospodársku, obchodnú, vedeckú, technickú, sociálnu,
humanitárnu a kultúrnu spoluprácu medzi štátmi. Patria sem
zmluvy o ustanovení univerzálnych alebo regionálnych
odborných organizácií, zmluvy o obchode a plavbe, colné
dohody, zmluvy o sociálnych a kultúrnych otázkach.
2., ZMLUVY ROVNÉ A NEROVNÉ

17

Zmluvy rovné alebo rovnoprávne - sú také medzinárodné
dohody, v ktorých právam a povinnostiam jednej zmluvnej
strany zodpovedajú rovnocenné, čo neznamená nutne
totožné, povinnosti a práva druhej strany.

Zmluvy nerovné alebo nerovnoprávne – sú tie, v ktorých je
značný nepomer medzi právami a povinnosťami uloženými
jednotlivým zmluvným stranám. Nerovnosť pritom môže byť
právna, politická alebo hospodárska. Takéto zmluvy bývajú
v rozpore so zásadou zvrchovanej rovnosti štátov.

3., ZMLUVY PRÁVOTVORNÉ A KONTRAKTUÁLNE

Právotvorné zmluvy - sú tie dohovory, ktoré obsahujú
všeobecné právne normy, tj. abstraktné pravidlá, podľa
ktorých majú byť v budúcnosti upravené konkrétne vzťahy
medzi zmluvnými stranami. Sú dlhodobé, prípadne večné,
mnohostranné a otvorené všetkým členom medzinárodného
spoločenstva bez rozdieľu. Mnohostranné právotvorné
zmluvy tvoria objektívne právo ( Viedenský dohovor o
diplomatických stykoch stanovuje zásady a normy
diplomatického práva). Právotvornú povahu majú aj niektoré
dvojstranné zmluvy, napr. zmluva o štátnych hraniciach.

Kontraktuálne zmluvy – sú tie medzinárodné dohody,
v ktorých si zmluvné strany doholi zvláštne vzájomné
subjektívne práva a povinnosti, ku ktorým plneniu sa zmluvné
strany zaviazali. Bývajú najviac dvojstranné alebo viacstranné
a uzavreté, napr. colná dohoda medzi troma štátmi. Medzi
kontraktuálne zmluvy patria napr. zmluvy o vzájomnej pomoci,
neutralite.

Mnohé medzinárodné zmluvy - majú zmniešanú povahu.
Obsahujú tak všeobecné pravidlá, ako aj konkrétne normy,
napr. dvojstranné obchodné zmluvy, atď.

4., ZMLUVY S JEDNORAZOVÝM A OPAKUJÚCIM SA
PLNENÍM

Zmluvy s

jednorazovým plnením

– sú také dohody, kde

záväzok zmluvných strán je splnený jednorázovým aktom,
napr. vytýčením štátnych hraníc, dodaním tovaru alebo
vydaním žiadanej osoby.

Zmluvy s

opakujúcim sa plnením

- dochádza tu

k niekoľkonásobnému plneniu obsiahnutých záväzkov, napr.
dohody o platobnom styku, o doprave, alebo clách.

5., ZMLUVY MIEROVÉ ALEBO VOJNOVÉ

Mierové zmluvy - tvoria väčšinu zmlúv, reguľujú politické,
hospodárske, sociálne, kultúrne alebo iné vzťahy v čase
mieru. Za ozbrojeného konfliktu medzi zmluvnými stranami
bývajú suspendované, alebo zaniká ich platnosť.

Vojnové zmluvy - sú to mnohostranné alebo dvojstranné
zmluvy, ktoré platia počas ozbrojeného konfliktu, obsahujú
pravidlá vedenia vojny, ochrany obetí vojny, postavenia
neutrálnych štátov, uzatvárania prímeria alebo mierových
zmlúv.

PODĽA DOBY TRVANIA ZMLUVY :

Zmluvy krátkodobé – upravujú vzťahy medzi štátmi na
kratšie obdobie, na 5, 3 alebo iba 1 rok.

Zmluvy na dlhšie obdobie – väčšinou sa uzatvárajú medzi
štátmi dohody na dlhšie obdobie 10, 15 alebo 20 rokov, napr.
o priateľských vzťahoch alebo dobrom susedstve.
tveprevažujú
Zmluvy na neobmedzené obdobie – dôležité politické
a bezpečnostné zmluvy, štatúty medzinárodnýcxh organizácií,

mierové alebo právotvorné dohovory. Takáto neobmedzená
platnosť ss vyjadruje v texte zmluvy výslovne alebo vyplýva
z celkového kontextu zmluvy.

Preliminárna zmluva - upravuje vzťahy medzi zmluvnými
stranami iba predbežne a priebežne, býva obvykle neskôr
nahradená definitívnou zmluvou.

57., Podmienky pre výpoveď alebo odstúpenie od
medzinárodnej zmluvy
Výpoveďou či vystúpením zo zmluvy - sa rozumie ukončenie
platnosti zmluvy na základe prejavu vôle jednej strany nebyť
ďalej viazaná zmluvou. V prípade výpovede dvojstrannej
zmluvy prestáva táto zmluva platiť pre obe strany. V prípade
vystúpenia z mnohostrannej zmluvy prestáva zmluva
zaväzovať vystupujúcu stranu, avšak platí ďalej pre ostatné
zmluvné strany.

Výpoveďou možno zmluvu ukončiť zásadne len v

prípade

, že

to sama zmluva predopoladá, alebo ak s tým strany súhlasia.
Ide teda spravidla o ukončenie zmluvy na základe zvláštnej
dohody strán. Výpoveď či vystúpenie sa notofikuje druhej
zmluvnej strane, u viacstranných zmlúv zmluvným stranám
alebo depozitárovi. Právo vypovedať zmluvu, podmienky
a právne účinky takejto výpovede, hlavne čas alebo
okolnosti, kedy je možné podať výpoveď, lehota, ktorú je
pritom nutné zachovať, a okamih, kedy mluva prestane pre
vypovedajúcu stranu platiť, sú spravidlá obsiahnuté
v príslušnom článku zmluvy alebo v inej dohode medzi
stranami.

Výnimočne možno ukončiť výpoveďou i

medzinárodnú

zmluvu, ktorá o tom nemá žiadne ustanovenia. Mohlo by
k tomu dôjsť vtedy, ak by sa zistilo, že bolo úmyslom strán
pripustiť možnosť výpovede alebo vystúpenia alebo právo
vypovedať zmluvu by bolo možné vyvodiť z jej povahy.
V

takýchto prípadoch Viedenský dohovor

- prepisuje dotyčnej

zmluvnej strane povinnosť notofikovať svoj úmysel
vypovedať zmluvu ostatným zmluvným stranám najmenej 12
mesiacov dopredu.

58., Vnútroštátne právo a dodržiavanie medzinárodných
zmlúv
Podľa čl.26 Viedenského dohovoru o

zmluvnom práve z

roku

1969 (zásada pacta sunt servanda) - každá platná zmluva
zaväzuje zmluvne strany a musí byť nimi plnená
dobromyseľne.

Podľa čl. 27 Viedenského dohovoru - strana sa nemôže
dovolávať ustanovení svojho vnútroštátneho práva ako
dôvodu pre neplnenie zmluvy. Toto pravidlo nie je na ujmu
čl.46.

Podľa čl. 46 Viedenského dohovoru – skutočností, že pri
vyjadrení súhlasu štátu s tým, že bude viazaný zmluvou,
došlo k porušeniu niektorého z ustanovení jeho
vnútroštátneho práva týkajúceho sa oprávnenia uzavierať
zmluvy, sa štát nemôže dovolávať ako dôvodu pre zrušenie
svojho súhlasu, ibaže toto porušenie bolo zjavné a týka sa
osobitne dôležitého pravidla jeho vnútroštátneho práva.

59., Pojem a štruktúra štátnych orgánov pre
medzinárodné styky
Súhrn

orgánov pôsobiacich v

zahraničnopolitickej oblasti,

najmä v

medzištátnych stykoch

- sú štátne orgány pre

medzinárodné styky.

Štátnymi orgánmi pre medzinároné styky – rozumieme aj
osoby alebo zbory osôb, ktoré určil štát svojimi
zákonodarnými aktami, najmä ústavou. Tieto osoby konajú
v mene štátu a oprávňujú alebo zaväzujú štát vo vzťahoch
s inými štátmi alebo s medzinárodnými organizáciami.

18

Slovenská veda medzinárodného práva delí štátne orgány pre
medzinárodné styky :
1.) Podľa miesta ich pôsobenia
2.) Podľa trvania plných mocí

Podľa miesta ich pôsobenia sa delia štátne orgány pre
medzinárodné styky na :

A) VNÚTROŠTÁTNE

Vnútroštátne orgány pre medzinárodné styky sa podľa povahy
a významu delia na : ústavné a ostatné.

Ústavné orgány pre medzinárodné styky – sú najvyššie
orgány štátnej moci a správy, napr. Hlavy štátu, vláda,
zákonodarné zbory, ministerstvo zahraničných vecí. Popri
týchto štátnych orgánov pre medzinárodné styky vykonávajú
iné štátne orgány, pokiaľ im je zverená vnútroštátnymi
normami určitá osobitná právomoc, funkcie v oblasti
medzinárodných stykov (napr. niektoré ministerstvá, v oblasti
kultúrnej, školskej, hospodárskej, technickej a pod.).
Medzinárodnoprávne postavenie týchto štátnych orgánov sa
zakladá na osobitných medzinárodných dohodách.

B) ZAHRANIČNÉ

Zahraničné orgány pre medzinárodné styky sa delia :
1.) podľa povahy ich práce a rozsahu splnomocnenia,
2.) podľa povahy trvania plných mocí.

Podľa povahy prác, ktoré zahraničné orgány pre
medzinárodné styky vykonávajú a podľa rozsahu ich
splnomocnení ich delíme na :
a) orgány diplomatické
b) orgány nediplomatické - majú obmedzenejšie imunity a
výsady, lebo nevykonávajú zásadne politické funkcie, resp.
nemali by vykonávať žiadne politické funkcie.

Podľa času trvania plných mocí sa zahraničné orgány pre
medzinárodné styky delia na :

a) stále diplomatické orgány - sú poverené trvalo
zastupovať štát alebo vykonávať iné zverené funkcie. Za
stále diplomatické orgány považujeme zastupiteľské úrady,
misie při medzinárodných organizáciach. Konzulárne úrady
považujeme za stále nediplomatické orgány štátu pre
medzinárodné styky.
b) dočasné diplomatické orgány - zaraďujeme sem orgány,
ktoré sú poverené len len určitými, spravidla časovo
obmedzenými právomocami (najmä orgány pôsobiace ad
hoc). Za dočasné diplomatické orgány považujeme napr.
zástupcov štátu pri rôznych slávnostných obradoch, ako sú
vyhlásenie nezávislosti štátu, výročie štátneho sviatku,
korunovácia, pohreb hlavy štátu a pod. Medzi dočasné
nediplomatické orgány zaraďujeme delegáciu štátu v oblasti
správnych, technických a kultúrnych obradoch.

60., Hlava štátu
Hlava štátu je najvyšším ústavným orgánom, ktorému
všeobecné medzinárodné právo (v zmysle č.7 Viedenského
dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969) priznáva
repezentatívnu povahu. Má právomoc bez osobitného
plnomocenstva zastupovať štát navonok.

Za hlavné právomoci hlavy štátu v

oblasti medzinárodných

stykov - považujeme právo zastupovať štát navonok,
dohodovať a ratifikovať medzinárodné zmluvy, vysielať a
prijímať diplomatických zástupcov, vyhlasovať vojnový stav a
uzatvárať mierové zmluvy. Hlave štátu prislúcha konať
osobne, ústne i písomne s orgánmi iných štátov pre
medzinárodné styky.

Za pobytu hlavy štátu na území iného štátu - jej patria výsady
a imunity, a to vo väčšom rozsahu jako majú diplomatický
zástupcovia podľa

Viedenského dohovoru o

diplomatických stykoch z roku 1961.

Hlave štátu patria tieto výsady a imunity :
- právo na pocty, vrátane vojenských,
- právo na slávnostné prijatie najvyššími štátnymi orgánmi,
- právo používať vlajku a štátny znak na rezidencii a
dopravných prostriedkoch,
- právo na zvláštnu ochranu osobnej nedotknuteľnosti,
bezpečnosti,
- právo vykonávať vládne funkcie počas pobytu na území
cudzieho štátu, napr. podpisovať zákony a menovať
štátnych funkcionárov,
- slobodu styku s orgánmi vlastného štátu a iných štátov bez
akejkoľvek cenzúry s právom používania kuriérov,
- nedotknuteľnosť obylia, domu, rodiny, lietadla alebo
automobilu, ktorý používa hlava štátu za pobytu v cudzine,
- vyňatie z trestnej a civilnej juridikcie štátu pobytu,
- oslobodenie od daní a poplatkov, vrátane colných poplatkov
za predmety osobnej spotreby.

Rovnaké výsady a imunity používajú i tí, ktorí cestujú
spoločne s hlavou štátu (manželka alebo iní členovia
rodiny). Ostatným osobám, ktoré sprevádzajú hlavu štátu na
cudzom území, sa poskytujú plné diplomatické výsady a
imunity.

Podľa článku 102 Ústavy SR, prezident SR okrem iného :
- zastupuje SR navonok, dojednáva a ratifikuje
medzinárodné zmluvy,
- môže podať na Ústavný súd SR návrh na rozhodnutie o
súlade dojednanej medzinárodnej zmluvy, na ktorú je
potrebný súhlas NR SR, s ústavou alebo ústavnými zákonmi,
- prijíma, poveruje a odvoláva vedúcich diplomaticklých misií,
- vypovedá vojnu na základe rozhodnutia NR SR, ak je SR
napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov
z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti
napadnutiu, a uzatvára mier.

61., Vláda ako vnútroštátny orgán pre medzinárodné
styky
Vláda - je obyčajne najvyšším orgánom výkonnej moci, riadi
spravidla popri vnútorných záležitostiach i zahraničné styky
štátu. V zahraničných stykoch má zastupiteľskú povahu,
preto jej vyhlásenia a opatrenia zaväzujú štát a jeho orgány.
Do tejto kompetencie patrí aj rokovanie s oficiálnymi
predstaviteľmi iných štátov.

Na čele vlády stojí predseda (nazýva sa premiér, ministerský
predseda, prezident, kancelár a pod.) Má právo dojednávať
medzinárodné zmluvy s cudzími vládami, prijímať a pozývať
delegátov iných štátov do svojho štátu a viesť s nimi bez
osobitných splnomocnení rozhovory a rokovania, prípadne aj
bez prítomnosti ministra zahraničných vecí. Predseda vlády -
môže zároveň vykonávať funkciu ministra zahraničných vecí.

Vláda SR na základe čl. 119 Ústavy SR rozhoduje v

zbore o

- medzinárodných zmluvách SR
- zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky.

62., Minister zahraničných vecí
Vnútroštátne vymedzuje právomoc ministra zahraničných
vecí - ústava alebo iné zákony a nariadenia. Zásadne do
jeho právomoci patrí vykonávanie zahraničnej politiky podľa
všeobecných direktív, ktoré dostáva od hlavy štátu, vlády,
prípadne i parlamentu. Udržiava

bežné styky

s diplomatickými zástupcami a predstaviteľmi iných štátov a
medzinárodných organizácií. Riadi zastupiteľské orgány
v zahraničí, ako aj zvláštne misie a delegácie na
medzinárodných konferenciách a konzulárne úrady.

19

Zabezpečuje ochranu záujmov štátu a jeho občanov
v zahraničí

, tzv. konzulárnu alebo diplomatickú ochranu.

Zabezpečuje činnosť všetkých aktov iných ústavných orgánov
a ministerstiev v oblasti medzinárodných stykov, menovanie a
prijímanie diplomatických zástupcov, uzatváranie
medzinárodných zmlúv apod.

Pri oficiálnom pobyte na území cudzieho štátu - používa
minister zahraničných vecí diplomatické výsady a imunity.

Podľa čl.102 ods.1 písm.a) Ústavy SR, môže prezident SR -
preniesť dojednávanie tých medzinárodných zmlúv, na ktoré
nie je potrebný súhlas NR SR, na vládu SR alebo so
súhlasom vlády na jej jednotlivých členov.

63., Čo je to zahraničná služba štátu ????????
Zahraničnými orgánmi pre medzimárodné styky sú -
diplomatická misia, stála misia pri medzinárodných
organizáciach, delegácia na medzinárodnej konferencii,
konzulárny úrad. Za zahraničný orgán štátu sui generis sa
považuje aj vojenská jednotka v zahraničí.

64., Diplomatické a služobné pasy
Diplomatický pas vydáva MZ SR - prezidentovi SR a jeho
manželke, poslancovi NR SR, členovi vlády SR, štátnemu
tajomníkovi ministerstva, riaditeľovi NBÚ, predsedovi Úradu
pre štátnu službu, verejnému ochrancovi práv, členovi
Európskej komisie, poslancovi EP, sudcovi Súdneho dvora
Európskych spoločenstiev a sudcovi Súdu 1.stupňa
Európskych spoločenstiev, sudcovi Európskeho súdu pre
ľudské práva, zástupcovi SR v konaní pred Súdnym dvorom
Európskych spoločenstiev a Súdom 1.stupňa Európskych
spoločenstiev, zástupcovi SR v konaní pred Európskym
súdom pre ľudské práva, predsedovi, podpredsedovi a
sudcovi Ústavného súdu SR, predsedovi a podpredsedovi NS
SR, generálnemu prokurátorovi SR, predsedovi a
podpredsedovi NKÚ SR, riaditeľovi SIS, guvernérovi a
viceguvernérovi NBS, bývalému prezidentovi SR a jeho
manželke, generálnemu tajomníkovi, zástupcovi generálneho
tajomníka a zamestnancovi medzinárodnej organizácie, ktorej
je SR členom, diplomatickému zamestnancovi MZV,
diplomatickému kuriérovi,

Diplomatický pas možno vydať na nevyhnutne potrebný čas aj
inému občanovi, ktorý bude zahraničí plniť úlohy na
diplomatickej úrovni v záujme SR. O vydaní diplomatického
pasu rozhoduje minister zahraničných vecí SR na základe
žiadosti vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý
rozhodol o vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu alebo o
dočasnom vyslaní.

Služobný pas vydáva MZV SR - predsedovi a
podpredsedovi ústredného orgánu štátnej správy SR, na
ktorého čele nie je člen vlády SR, prokurátorovi
Generálnej prokuratúry SR, predsedovi VÚC, prednostovi
krajského úradu, primátorovi hlavného mesta SR
Bratislavy, príslušníkovi ozbrojených síl a ozbrojených
zborov vyslanému do osobitnej misie.

MZV môže - vo výnimočnom prípade na základe žiadosti
vedúceho príslušného ústredného orgánu štátnej správy
alebo vedúceho vedeckej inštitúcie rozhodnúť o vydaní
služobného pasu aj inému občanovi, ktorý bude v zahraničí
plniť úlohy v záujme SR. Vydáva sa na obdobie výkonu
funkcie alebo na čas nevyhnutný na splnenie určených úloh.

65., Pojem diplomatických funkcií ?????????
Sú funkcie ktoré vykonávajú :
- diplomatické misie
- stála misia pri medzinárodných organizáciách
- delegácia na medzinárodnej konferencii

Úlohou diplomatickej činnosti je
- uskutočňovanie zahranično-politických úsilí štátu
- uatváranie čo najvýhodnejších medzinárodných stykov

66., Funkcie diplomatickej misie
1., Zastupovať vysieľajúci štát v štáte prijímajúcom
štáte,
2., Chrániť záujmy vysielajúceho štátu a jeho
príslušníkov v štáte prijímajúcom v rozsahu dovolenom
medzinárodným právom, e
3., Viesť rokovania s vládou prijímajúceho štátu,
4., Zisťovať všetkými zákonnými prostriedkami
podmienky a vývoj v prijímajúcom štáte podávať o nich
správy vláde vysielajúceho štátu,
5., Podporovať priateľské vzťahy medzi vysielajúcim
štátom a prijímajúcim štátom a rozvíjať ich hospodárske,
kultúrne a vedecké styky.

67., Poverovacie listiny
Vysielajúci štát sa musí ubezpečiť, že prijímajúci štát udelil
agrément osobe, ktorú zamýšľa poveriť ako šéfa misie
v tomto štáte. Prijímajúci štát nie je povinný oznámiť
vysielajúcemu štátu dôvody, pre ktoré neudelil pre ktoré
agrément odmietol udeliť.

Podľa čl. 13 Viedenského dohovoru o diplomatických
stykoch z

roku 1964

- má sa za to, že šéf misie prevzal svoje

funkcie v prijímajúcom štáte buď len čo odovzdal svoje
poverovacie listiny, alebo len čo notifikoval svoj príchod MZV
prijímajúceho štátu alebo inému ministerstvu, na ktorom sa
možno dohodnúť, bola odovzdaná overená kopia jeho
poverovacích listín v zhodne s praxou platnou v prijímajúcom
štáte. Poradie pri odovzdávaní poverovacích listín alebo ich
overejnej kopie - je určované dátumom a časom príchodu
šéfa misie.

68., Proces vymenovania a prijatia šéfa diplomatickej
misie
Diplomatická misia, prípadne ministerstvo zahraničných vecí
vysielajúceho štátu, je povinná upovedomiť ministerstvo
zahraničných vecí prijímajúceho štátu o menovaní členov
misie, ich príchode, konečnom odchode alebo o ukončení ich
funkcie.

Podľa čl. 13 Viedenského dohovoru o diplomatických
stykoch z

roku 1964

- má sa za to, že šéf misie prevzal svoje

funkcie v prijímajúcom štáte buď len čo odovzdal svoje
poverovacie listiny, alebo len čo notifikoval svoj príchod MZV
prijímajúceho štátu alebo inému ministerstvu, na ktorom sa
možno dohodnúť, bola odovzdaná overená kopia jeho
poverovacích listín v zhodne s praxou platnou v prijímajúcom
štáte. Poradie pri odovzdávaní poverovacích listín alebo ich
overejnej kopie - je určované dátumom a časom príchodu
šéfa misie.

69., Čo je to žiadosť agrément
Je to súhlas ktorý musí udeliť prijímajúci štát osobe, ktorú
vysielajúci štát zamýšľa poveriť ako šéfa misie v tomto štáte.
Vysielajúci štát sa musí ubezpečiť, že prijímajúci štát udelil
agrément osobe, ktorú zamýšľa poveriť ako šéfa misie
v tomto štáte. Prijímajúci štát nie je povinný oznámiť
vysielajúcemu štátu dôvody, pre ktoré neudelil pre ktoré
agrément odmietol udeliť.

70., Doyen diplomatického zboru
Doylen

(staršina spomedzi šéfov cudzích diplomatických

zastupitelstiev) - je v súlade s obyčajom služobne najstarší

20

diplomatický zástupca najvyššej triedy. O dĺžke služobného
pobytu rozhoduje deň odovzdania poverovacích listín

71., Diplomatický zbor v užšom zmysle
Je zbor vedúcich diplomatických misií, akreditovaných
v danom štáte.

72., Diplomatický zbor v širšom zmysle
Zbor členov diplomatického personálu cudzích diplomatických
misií v danom štáte a členov ich rodín.

73., Persona non grata
P

rijímajúci štát môže kedykoľvek, bez zdôvodnenia svojho

rozhodnutia, oznámiť vysielajucému štátu, že vedúci misie
alebo člen diplomatického personálu misie je považovaný
z nežiadúcu osobu - persona non grata, alebo že
ktorýkoľvek iný člen misie je neprijateľný. K takémuto
vážnemu opatreniu však štáty siahajú len vtedy, keď keď
pracovník misie vykonáva voči prijímaciemu štátu
nepriateľskú alebo špionážnu činnosť, porušuje jeho
zákonyalebo sa chová nevhodným zákonom, ktorý vyvoláva
všeobecné pohoršenie. V takomto prípade vysielajúci štát
podľa okolností buď túto osobu odvolá, alebo ukončí jej
funkciu.

74., Šéf diplomatickej misie
Podľa článku 1 Viedenského dohovoru o

diplomatických

stykoch z

roku 1961 šéf diplomatickej misie je

: osoba

poverená vysielajúcim štátom, aby vykonávala povinnosti
spojené s touto funkciou.

Šéfovia misií sú rozdelení do troch tried :
1., veľvyslanci alebo nunciovia, poverení u hláv štátov
a iní šéfovia musií
rovnocennej hodnosti,
2., vyslanci, ministri a internunciovia, poverení u hláv
štátov,
3., chargé d´ affaires, poverení u ministrov zahraničných
vecí.

Štáty sa dohodnú o triede, ku ktorej budú patriť šéfovia ich
misií. Ak je miesto šéfa misie uvoľnené alebo ak šéf misie
nemôže vykonávať svoje funkcie, bude ako šéf misie dočasne
vystupovať charge d´affaires ad interim. V

prípadoch,

v ktorých v

prijímajúcom štáte nie je prítomný žiaden člen

diplomatického personálu misie, môže vysielajúci štát so
súhlasom prijímajúceho štátu určiť člena administratívneho a
technického personálu, ktorý bude poverený vedením
bežných administratívnych vecí misie.

75., Členovia administratívno-technického personálu
diplomatickej misie
Podľa článku 1 Viedenského dohovoru o

diplomatických

stykoch z

roku 1961 sa členmi administratívno-technického

personálu diplomatickej misie, rozumejú : členovia
personálu misie, ktorí sú zamestnaní v administratívnych
alebo v technických službách misie.

Členovia administratívno-technického personálu, ak nie sú
štátnymi občanmi štátu pobytu alebo ak v

ňom nemajú trvalý

pobyt, používajú s

členmi rodín, žijúcimi s

nimi :

- nedotknuteľnosť osoby, bydliska,
- majú fiškálnu imunitu,
- imunitu z trestnej jurisdikcie používajú len vtedy, ak
ide o plnenie služobných povinností.

76., Diplomatické imunity a výsady
Vo Viedenskom dohovore z

roku 1961

– sú diplomatické

imunity a výsady rozdelené na imunity a výsady diplomatickej
misie a osobné imunity a výsady členov diplomatického
personálu a ich rodín.

Výsady a

imunity diplomatickej misie

– nedotknuteľnosť

miestností, diplomatickej misie,

imunita majetku

a dopravných prostriedkov, písomností a archívov, fiškálna
imunita, právo na slobodné spojenie misie so svojim
ústredím a inými zastupiteľstvami svojho štátu, colné výsady.

Diplomatický zástupca - nie je povinný vypovedať ako
svedok. Vyňatie diplomatického zástupcu z jurisdikcie
prijímajúceho štátu neznamená jeho vyňatie z jurisdikcie
štátu vysielajúceho.

Nedotknuteľnosť majetku diplomatickej misie - sa
zabezpečuje dvoma povinnosťami štátu pobytu a to
zabezpečiť náležitú a efektívnu vonkajšiu ochranu tohto
majetku (budovy i pozemku) a nedopustiť vstup orgánov
moci do budovy i na pozemok bez súhlasu šéfa misie.

Nedotknuteľnosť osoby diplomata a členov jeho rodiny -
predpokladá zvýšenú zodpovednosť štátu pobytu a na jej
zabezpečenie, VZ OSN v roku 1973 prijalo Dohovor
o predchádzaní a trestaní zločinov proti osobám
pouzívajúcim medzinárodnú ochranu, vrátane
diplomatických zástupcov. Podľa tohto dohovoru majú
uvedené osoby právo na osobitnú ochranu a naopak za
konanie týchto osôb nesie zodpovednosť vysieľajúci štát.

Diplomatická pošta – je jedným z najrozšírenejších typov
spojenia diplomatickej misie so svojim ústredím a inými
misiami. Diplomatická pošta - sa nesmie otvoriť ani zadržať.
Zásielky predstavujúce diplomatickú poštu sa musia opatriť
vonkajším ozančením, že ide o diplomatickú poštu a môžu
obsahovať iba diplomatické písomnosti alebo predmety
určené na úradné použitie.

Osobná batožina diplomatov alebo členov jeho rodiny - je
nedotknuteľná. V prípade ak je seriózny predpoklad, že
obsahuje predmety, ktoré je zakázané dovážať alebo
vyvážať môže byť prehliadnutá za prítomnosti
zainteresovanej osoby alebo jeho zástupcu. V prípade ak sa
nič nenašlo, resp. keď orgány kontroly nemohli dokázať
dôvod tejto kontroly, u diplomata je dôvod na prednesenie
protestu o narušení nedotknuteľnosti jeho osobnej batožiny.

Colné výsady spočívajú v

tom

, že sa neuvaľujú colné

poplatky, s výnimkou poplatkov za skladovanie,ktoré možno
chápať ako poplatok za konkrétne služby.

Výsady a

imunity členov diplomatického personálu a

ich

rodín – nedotknuteľnbosť osoby, obydlia, plná imunita
z trestnej jurisdikcie štátu pobytu a tiež vyňatie z civilnej
a správnej jurisdikcie ( okrem určitých výnimiek).

Diplomatický personál – má právo slobodne sa pohybovať po
úemí štátu pobytu, s výnimkou uzatváraných zóin, ak sú
takto stanovené.

Členovia administratívno-technického personálu, ak nie sú
štátnymi občanmi štátu pobytu alebo ak v ňom nemajú trvalý
pobyt, používajú s členmi rodín, žijúcimi s nimi -
nedotknuteľnosť osoby, bydliska, majú fiškálnu imunitu,
imunitu z trestnej jurisdikcie používajú len vtedy, ak ide
o plnenie služobných povinností.

Členovia služobného personálu - používajú imunitu pri
výkone služobných povinností a oslobodzujú sa od daní
a poplatkov zo zárobku za službu. Tieto imunity sa im
poskytujú, ak nie sú občania štátu pobytu alebo nemajú
v ňom trvalý pobyt.

77., Imunity a výsady diplomatickej misie
Vo Viedenskom dohovore z

roku 1961

– sú diplomatické

imunity a výsady rozdelené na imunity a výsady diplomatickej

21

misie a osobné imunity a výsady členov diplomatického
personálu a ich rodín.

Výsady a

imunity diplomatickej misie

– nedotknuteľnosť

miestností, diplomatickej misie,

imunita majetku

a dopravných prostriedkov, písomností a archívov, fiškálna
imunita, právo na slobodné spojenie misie so svojim ústredím
a inými zastupiteľstvami svojho štátu, colné výsady.

Diplomatický zástupca - nie je povinný vypovedať ako svedok.
Vyňatie diplomatického zástupcu z jurisdikcie prijímajúceho
štátu neznamená jeho vyňatie z jurisdikcie štátu
vysielajúceho.

Nedotknuteľnosť majetku diplomatickej misie

- sa

zabezpečuje dvoma povinnosťami štátu pobytu a to
zabezpečiť náležitú a efektívnu vonkajšiu ochranu tohto
majetku (budovy i pozemku) a nedopustiť vstup orgánov moci
do budovy i na pozemok bez súhlasu šéfa misie.

Nedotknuteľnosť osoby diplomata a členov jeho rodiny -
predpokladá zvýšenú zodpovednosť štátu pobytu a na jej
zabezpečenie, VZ OSN v roku 1973 prijalo Dohovor
o predchádzaní a trestaní

zločinov proti osobám

pouzívajúcim medzinárodnú ochranu, vrátane
diplomatických zástupcov. Podľa tohto dohovoru majú
uvedené osoby právo na osobitnú ochranu a naopak za
konanie týchto osôb nesie zodpovednosť vysieľajúci štát.

Diplomatická pošta – je jedným z najrozšírenejších typov
spojenia diplomatickej misie so svojim ústredím a inými
misiami. Diplomatická pošta - sa nesmie otvoriť ani zadržať.
Zásielky predstavujúce diplomatickú poštu sa musia opatriť
vonkajším ozančením, že ide o diplomatickú poštu a môžu
obsahovať iba diplomatické písomnosti alebo predmety
určené na úradné použitie.

Osobná batožina diplomatov alebo členov jeho rodiny - je
nedotknuteľná. V prípade ak je seriózny predpoklad, že
obsahuje predmety, ktoré je zakázané dovážať alebo vyvážať
môže byť prehliadnutá za prítomnosti zainteresovanej osoby
alebo jeho zástupcu. V prípade ak sa nič nenašlo, resp. keď
orgány kontroly nemohli dokázať dôvod tejto kontroly,
u diplomata je dôvod na prednesenie protestu o narušení
nedotknuteľnosti jeho osobnej batožiny.

Colné výsady spočívajú v

tom

, že sa neuvaľujú colné

poplatky, s výnimkou poplatkov za skladovanie,ktoré možno
chápať ako poplatok za konkrétne služby.

78., Imunity a výsady členov diplomatického personálu
Diplomatický personál – sa skladá z členov personálu misie,
ktorí majú diplomatické hodnosti. Členmi personálnej misie sa
rozumejú

- členovia diplomatického personálu,

administratívneho a technického personálu, ako aj
služobného personálu.

Diplomatický personál – má právo slobodne sa pohybovať po
území štátu pobytu, s výnimkou uzatváraných zón, ak su takto
stanovené ( z dôvodu bezpečnosti štátu).

Členovia administratívno-technického personálu, ak nie sú
štátnymi občanmi štátu pobytu alebo ak v ňom nemajú trvalý
pobyt, používajú s členmi rodín, žijúcimi s nimi -
nedotknuteľnosť osoby, bydliska, majú fiškálnu imunitu,
imunitu z trestnej jurisdikcie používajú len vtedy, ak ide o
plnenie služobných povinností.

Členovia služobného personálu - používajú imunitu pri výkone
služobných povinností a oslobodzujú sa od daní a poplatkov
zo zárobku za službu. Tieto imunity sa im poskytujú, ak nie sú
občania štátu pobytu alebo nemajú v ňom trvalý pobyt.

79., Inštitút diplomatického kuriéra, diplomatická pošta
Diplomatická pošta – je jedným z najrozšírenejších typov
spojenia diplomatickej misie so svojim ústredím a inými
misiami. Diplomatická pošta - sa nesmie otvoriť ani zadržať.
Zásielky predstavujúce diplomatickú poštu sa musia opatriť
vonkajším ozančením, že ide o diplomatickú poštu a môžu
obsahovať iba diplomatické písomnosti alebo predmety
určené na úradné použitie.

Viedenský dohovor z

roku 1961 predpokladá doručovanie

diplomatickej pošty - diplomatickými kuriérmi (stálymi),
kuriérmi ad hoc (prostredníctvom kapitána civilného lietadla
alebo lode), ktorý nedisponuje právami diplomatického
kuriéra, jeho imunity prestanú platiť len, čo odovzdá zverenú
diplomatickú poštu na miesto určenia.

Diplomatický kuriér – musí byť vybavený úradným
dokumentom označujúcim jeho postavenie a počet zásielok
predstavujúcich poštu. Bude prijímajúcim štátom chránený
pri výkone svojich funkcii. Používa osobitnú nedotknuteľnosť
a nesmie byť žiadnym spôsobom zatknutý ani zadržaný.

80., Pojem diplomatického práva medzinárodných
organizácií

81., Pramene diplomatického práva medzinárodných
organizácií
- jej hlavnými prameňmi sú medzinárodné zmluvy
- Dohovor o výsadách a imunitách OSN z roku 1946
- Viedenský dohovor o diplomatických stykoch z roku 1964
- Viedenský dohovor o zmluvnom práve z roku 1987
- Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch z roku 1969
- Viedenský dohovor o zmluvnom práve medzinbárodných
organizácií z roku 1986
+ záverečné akty, odporúčania konferencií týkajúce sa
diplomatické práva ??????

82., Hostiteľský štát ???????
- je štát v ktorom sídli stála misia pri medzinárodnej
organizácii
- je povinný rešpektovať nedotknuteľnosť budovy misie, jeho
orgány môžu vstúpiť do budovy misie len so súhlasom
vedúceho misie

83., Osobitné misie
Osobitné misie - sú súčasťou diplomacie, ide o formu
realizácie základného práva na styky, na realizáciu
vonkajších vzťahov, ktorá prináleží každému suverénnemu
štátu.

Úlohy osobitnej misie – spočívajú v ceremoniálnych
funkciách, a hlavne v plnení zvlášť závažných diplomatických
úloh, vyňatých z rozličných dôvodov z kompetencie bežných
diplmomatických misií.

Podľa dohovoru o osobitných misiách – sa za osobitnú misiu
považuje dočasná misia zastupujúca štát, ktorú vysiela jeden
štát k druhému s jeho súhlasom na prerokovanie určitých
otázok alebo na splnenie určitej úlohy.

Štát môže vysielať osobitnú misiu - nielen do štátu, s ktorým
udržuje diplomatické a konzulárne styky, ale i do štátu,
s ktorým žiadne styky nemá a ani ho prípadne ešte neuznáva
( čl.7).
Pre menovanie šéfa osobitnej misie - nie je nevyhnutné
prijatie agrémentu. V tom je podstatný rozdieľ od noriem i
praxe uparvujúcich činnosť stálych diplomatických misií.

22

Pokiaľ ide o členov osobitných misií, voľne sa menujú
vysielajúcim štátom , ich mená a funkcie sa predbežne
oznamujú. Prijímajúci štát môže odmietnúť - prijatie
ktorejkoľvek osoby jako člena osobitnej misie a nie je povinný
uvádzať dôvody svojho rozhodnutia.

Funkcie osobitnej misie - sa začínajú okamihom, kedy misia
vstúpi do úradného styku s ministerstvom zahraničných vecí
alebo s inými dohodnutými štátnymi orgánmi prijímajúceho
štátu. Funkcie osobitnej misie sa končia – dohodou
zúčastnených strán, dokončením úlohy osobitnej misie,
uplynutím lehoty určenej pre osobitnú misiu, odvolávaním
osobitnej misie vysielajúcim štátom alebo oznámením
prijímajúceho štátu, že považuje osobitnú misiu za skončenú.

Dohovor nerozlišuje medzi poverovacími listinami a plnými
mocami, lebo táto otázka patrí do kompetencie vysielajúceho
štátu. Vo väčšine prípadov sú osobitné misie vybavené plnými
mocami od hláv štátov, šéfov vlád a ministrov zahraničných
vecí, niekedy aj od vedúcich jednotlivých rezortov štátu.

Dohovor tiež upravuje otázku, kto je splnomocnený konať
v mene osobitnej misie ako nositeľ plnej moci. V súlade
s článkom 14 hlava osobitnej misie, alebo, ak vysielajúci štát
takúto nemenoval, jeden z predstaviteľov vysieľajúceho štátu,
je splnomocnený konať v mene osobitnej misie a viesť
korešpondenciu s prijímajúcim štátom. Prijímajúci štát
adresuje korešpondenciu týkajúcu sa sa osobitnej misie
hlavne misie, v prípade, že hlava misie nie je menovaná,
spomínanému predstaviteľovi alebo prostredníctvom stáleho
diplmomatického zastupiteľstva.

Prijímajúci štát môže - označiť ktoréhokoľvek člena misie za
nežiaducu osobu (persona non grata) alebo iného člena
misie za neprijateľnú osobu a nie je povinný uviesť dôvody
svojho rozhodnutia. Vysielajúci štát v takomto prípade túto
osobu odvolá alebo ukončí jej funkciu.

84., Stále misie pri medzinárodných organizáciách
Postavenie stálych misií - pri medzinárodných organizáciach
a i ich výsady a imunity upravuje Viedenský dohovor o
zastúpení štátov v ich stytok s medzinárodnými organizáciami
univerzálnej povahy z roku 1975 ( dokument OSN ACONF,
67/16).

Stála misia – je misia trvalej povahy, ktorá zastupuje členský
štát v medzinárodnej organizácií a bola k tejto organizácií pre
tento účel vytvorená. Má podobnú štruktúru jako diplomatické
zastupiteľstvo. Na jej čele je vedúci misie a tvorí ju
diplomatický, administratívny, technický a služobný personál.
Vysielajúci štát hlavu stálej misie poveruje, ostatných členov
stálej misie vymenúva. Pripúšťa sa aby jedna osoba stálej
misie bola akreditovaná aj pri viacerých medzinárodných
organizáciach.

SR má v

súčastnosti stále misie

- v Bruseli ( NATO a EÚ),

v New Yorku (OSN), Štrasburgu (RADA EURÓPY), Viedni
(OBSE) a Ženeve (OSN).

Stála misia plní najmä tieto funkcie :
- zastupuje vysielajúci štát v medzinárodnej organizácii,
ktorej je členom,
- rokuje s medzinárodnou organizáciou,
- informuje vládu svojho štátu o činnosti medzinárodnej
organizácie,
- spolupracuje s ostatnými štátmi na plnení cieľov a
zásad medzinárodnej organizácie.

Výsady a imunity úradu stálej misie a jej členov - sú
koncipované podobne ako výsady a imunity diplomatických
misií a ich personálu podľa Viedenského dohovoru o
diplomatických stykoch z roku 1961. Hostiteľský štát je
povinný rešpektovať nedotknuteľnosť budovy misie. Jeho

orgány môžu vstípiť do budovy len so súhlasom vedúceho
misie. Ak by bolo potrebné, má medzinárodná organizácia
povinnosť pomáhať vysielajúcemu štátu a jeho stálej misi při
zaisťovaní jej výsad a imunít.

Diplomatický pracovníci stálej misie - používajú trestné,
civilnú i správnu imunitu, s výnimkou sporov týkajúcich sa
súkromných nehnuteľností, dedictva alebo obchodnej
činnosti diplomatov.

Členovia administratívneho a technického personálu stálej
misie – používajú plnú imunitu z trestnej jurisdikcie
hostiteľského štátu, z jeho civilnej a správnej jurisdikcie sú
vyňatí pokiaľ ide o ich služobnú činnosť.

Vysielajúci štát sa môže - zriecť imunity pre vedúceho misie
alebo jej členov. Takéto zrieknutie však musí byť výslovné.

85., Výsady a imunity členov osobitných misií
Členovia osobitnej misie v podstate používajú výsady a
imunity, aké poskytuje

Viedenský dohovor o

diplomatických stykoch - členom diplomatických
zastupiteľstiev. Napríklad imunita miestností, v ktorých sa
osobitná misia zdržuje, môže byť, na rozdiel od od imunity
miestností stálych

doplomatických zastupiteľstiev,

obmedzená. Ak hrozí živelná pohroma alebo ak je inak
ohrozený verejný poriadok, predpokladá sa súhlas osobitnej
misie na zásah miestnych orgánov. Podobne ako u
diplomatických zástupcov, členovia osobitnej misie používajú
pri prechode územia tretieho štátu nedotknuteľnosť a imunity,
potrebné na zaistenie ich prechodu a návatu.

86., Pojem konzulárneho práva
Konzulárne právo - možno charakterizovať ako súhr
právnych noriem, regulujúcich činnosť konzulárnych úradov
a členov ich personálu a vymedzujúcich ich status, funkcie,
práva a povinnosti.

Historicky sa konzulárne styky rozvíjali ako vzťahy, späté
predovšetkým s medzinárodným obchodom a obchodnou
moreplavbou. Vymedzenie práv medzi miestnymi úradmi
a konzulmi sa určovalo zmluvami. V rukách konzuloch sa
obyčajne sústreďovala občianska a hlavne obchodná
jurisdikcia. Konzuli sa dlhý čas považovali za zvolených
alebo menovaných radcov štátu. Ich poslaním bolo
poskytovať pomoc a podporu obchodníkom a iným
súkromným osobám a organizáciam

87., Konzulárny úrad, konzulárny obvod
Konzulárny úrad – je zahraničný orgán štátu, zriadený na
území druhého štátu na ochranu záujmov vysielajúceho
štátu a jeho občanov ako i právnických osôb a na plnenie
určitých správnych, hospodárskych a občiansko-právnych
záležitostí. Konzulárne úrady - sú štátne orgány pre
zahraničné styky v cudzich štátoch, určené na udržiavanie
konzulárnych stykoch.

Viedenský dohovor o

konzulárnych stykoch z

roku 1963

– upravil postavenie konzulárnych úradov a úradníkov, ako aj
ich výsady a imunity.

Rozlišujeme rôzne triedy konzulárnych úradov : generálny
konzul,

konzulát,

vicekonzulát

a konzulárne

zastupiteľstvo. Sídlo konzulárneho úradu, jeho zatriedenie
a konzulárny obvod síce určuje vysielajúci štát, no schvaľuje
ho prijímajúci štát.

Konzulárny obvod - je územie určené konzulárnemu úradu
na výkon konzulárnych funkcií.

Konzulárnym zborom – rozumieme všetkých konzulárnych
úradníkov všetkých štátov, nachádzajúcich sa na jednom

23

mieste na čele s doyenom. Konzulárny zbor plní najmä
ceremoniálne a protokolárne úlohy.

88., Funkcie konzulárneho úradu
Podľa Viedenského dohovoru o

konzulárnych stykoch z

roku

1963 plní tieto funkcie :
- chráni záumy vysielajúceho štátu a jeho občanov
( fyzických a právnických osôb), v prijímajúcom v rozsahu
dovolenom medzinárodným právom,
- podporuje rozvoj obchodných, hospodárskych, kultúrnych a
vedeckých stykov medzi vysielajúcim a prijímajúcim štátom,
- zisťuje zákonnými prostriedkami stav a vývoj obchodného,
hospodárskeho, kultúrneho a vedeckého života
v prijímajúcom štáte, podáva o tom správy vláde
vysielajúceho štátu a poskytuje potrebné informácie
zainteresovaným osobám a podnikom zahraničného obchodu
a dopravy v cudzine.
- vydáva cestovné pasy občanom vysielajúceho štátu a víza
cudzím osobám, ktoré chcú cestovať do vysielajúceho štátu,
- poskytuje pomoc a podporu občanom vysielajúceho štátu
( FO a PO )
- plní funkcie notára a civilného matrikára,
- chráni záujmy občanov vysielajúceho štátu, ako
i právnických osôb v prípade dedenia z dôvodu úmrtia na
území prijímajúceho štátu,
- chráni záujmy mladistvých a iných osôb nemajúcich plnú
spôsobilosť, ktorí sú občanmi vysielajúceho štátu,
- zastupuje občanov vysielajúceho štátu i jeho právnické
osoby alebo zaisťuje ich patričné zastúpenie pred súdmi
a inými orgánmi prijímajúceho štátu v prípadoch, kedy
vzhľadom na neprítomnosť alebo z iných dôvodov nie sú
schopný sami sa ujať obhajoby svojich práv a záujmov,
- doručuje súdne i mimosúdne dokumenty alebo vybavuje
dožiadania alebo poverenie na uskutočnenie výsluchu pre
súdy vysielajúceho štátu,
- vykonáva dozor a inšpekciu nad lietadlami a loďami
registrovanými vo vysielajúcom štáte, ako i nad ich
posádkami,
- poskytuje pomoc zmieneným lodiam a lietadlám, ako aj ich
posádkam, prijíma od nich hlásenia o plavbe lodí, kontrole
a evidovaniu lodných dokumentov, o vyšetrovaní nehôd, ku
ktorým došlo v priebehu plavby a o riešení sporov medzi
kapitánom, dôstojníkmi a námorníkmi.

Konzulárny úrad - môže byť tiež poverený výkonom
diplomatických úkonov v prijímajúcom štáte, v ktorom
vysielajúci štát nemá stálu diplomatickú misiu a nie je ani
zastúpený diplomatickou misiou tretieho štátu. Tým sa ale
nemení jeho konzulárne postavenie a nemôže sa domáhať
diplomatických výsad a imunít.

89., Exeqatur
J e vyjadrenie prijímajúceho štátu

- vo forme súhlasu k osobe

vedúceho konzulárneho úradu. Vedúci konzulárneho úradu
dostáva dokument, ktorý je právnym titulom na vykonývanie
funkcie a nyzýva sa konzulský patent. Exequatur - sa
spravidla zapisuje do konzulského patentu, v ktorom sa
zaznamenáva meno vedúceho konzulárneho úradu, druh a
trieda konzulárneho úradu, konzulárny obvod a sídlo
konzulárneho úradu. Prijímajúci štát nemusí uviesť dôvody,
keď odmietne exequatur osobe vysielajúceho štátu

90., Konzulárne oddelenie diplomatických misií
Konzuli môžu byť zaradení - aj na konzulárne oddelenia
diplomatických misií, na ich čele stojí vedúci v hodnosti
konzula, ktorý nepotrebuje konzulský patent ani exequatur
a v styku s orgámi prijímajúceho štátu vystupuje ako
pracovník diplomatického zastupiteľstva

91., Výsady a imunity konzulárneho úradu

1. právo používať štátnu vlajku na budovách a dopravných
prostriedkoch, keď sa používajú na služobné účely,
2. Nedotknuteľnosť konzulárnych miestností, konzulárnych
archívov a dokumentov.

Na rozdiel od diplomatickej misie - však nie je
nedotknuteľnosť konzulárnych miestností absolútna. Orgány
prijímajúceho štátu majú zakázané vstúpiť len do tej časti
konzulárnych miestností, ktoré sa využívajú výlučne na
pracovné účely. V prípade požiaru alebo inej pohromy
vyžadujúcej okamžitú záchrannú akciu sa predpokladá
súhlas vedúceho misie na vstup a zásah v miestnostiach.

3. Sloboda komunikácie s domovským štátom, daňové
oslobodenie konzulárnych miestností a oslobodenie od
colných poplatkov za predmety potrebné pre konzulárny
úrad.

92., Výsady a imunity konzulárneho personálu
Personál konzulárneho úradu sa podľa Viedesnkého
dohovoru o

konzulárnych stykoch z

roku 1969 člení na

:

konzulárnych úradníkov, konzulárnych zamestnancov
a služobný personál.

Konzulárny úradníci sú – vedúci konzulárneho úradu alebo
tajomníci,
Konzulárny zamestnanci sú - sekretárky, prekladateľia a
účtovníci.
Služobný personál je - domovník, záhradník a upratovačky
a pod.

Na konzulárny personál sa vzťahujú tieto výsady a

imunity

:

- osobná nedotknuteľnosť konzulárnych úradníkov a
zamestnancov
- vyňatie z trestnej, civilnej a správne jurisdikcie
prijímajúceho štátu, pokaľ ide o úkony, vrátane
svedeckej výpovede, uskutočňované pri výkone
konzulárnych funkcií.
Táto imunita sa nevzťahuje - na civilno-právne konanie
vyplývajuce zo zmluvy, ktorú dohodli konzulárni úradníci
alebo konzulárni zamestnanci jako súkromné osoby, a na
svedeckú výpoveď v súdnom a správnom konaní orgánov
prijímajúceho štátu, ak výpoved nesúvisy s výkonom ich
úradnej funkcie.

93., Honorárny konzul
Viedenský dohovor o

konzulárnych stykoch

- kodifikoval

i starší inštitút honorárnych konzulov alebo tiež obchodných
konzulov. Títo konzuli bývajú menovaní vysielajúcim štátom
z radov miestneho obyvateľstva, obvykle sú nimi občania
prijímajúceho štátu. Nie sú štátnymi úradníkmi vysielajúceho
štátu a vykonávajú funkciu konzula ako čestný úrad. Funkcie
honorárnych konzulov bývajú obvykle užšie ako u konzulov
z povolania takisto výsady a imunity , ktoré sú im
poskytované, bývajú obmedzenejšie, hlavne ako ide
o konzula z radov občanov prijímajúceho štátu.

94., Medzinárodné konferencie
Medzinárodnou konferenciou - sa rozumie zhromaždenie
zástupcov jednotlivých štátov, splnomocnených prerokovať a
vyriešiť určité otázky spoločného zájmu. Sú najdôležitejšími
medzinárodnými orgánizáciami s ohľadom na svoje
nezastupiteľné miesto v mnohostrannej diplomacií a při
schvaľovaní mnohostranných zmlúv.

Majú rôzne pomenovania, obvykle podľa - miesta konania,
predmetu konania a roku konania (napr. Viedenská
konferencia o zmluvnom práve z rokov 1968-69, Ženevská
konferencia o ochrane obetí vojny z roku 1977)

Podľa predmetu konania možno medzinárodné konferencie
rozlišovať na :

24

Politické - zvolávajú sa na prerokovanie rôznych politických a
bezpečnostných otázok, schválenie rôznych príslušných
medzinárodných dohôd, jako spojeneckých zmlúv, paktov o
nenapadnutí alebo o neutralite za ozbrojeného konfliktu.
Hospodárske - konajú o rôznych hospodárskych otázkach a
schvaľujú sa na nich prípadne rôzne dohody spolupráce a
pomoci, o zriadení medzinárodných hospodárkych orgánov a
organizácií, o ustanovení colných únií atď..
Diplomatické - zvolávajú sa s cieľom schválenie
medzinárodných zmlúv a dohovorov o rôzných špeciálnych
otázkach.
Mierové - zvolávajú sa po skončení vojny za účelom
schválenia mierových zmlúv s porazenými štátmi

Všeobecné medzinárodné právo - nemá žiadne špeciálne
pravidlá na zvolávanie medzinárodných konferencií. Preto sa
vytvorila do značnej miery ustálená prax, ktoré štáty obvykle
dodrujú. Zvolávajú sa obvykle z iniciatívy jedného alebo
niekoľkých štátov. V poslednom čase ju stále častejšie
zvolávajú na to oprávnené medzinárodné orgány
a organizácie.

Zvolaniu predchádza spravidla - diplomatické konanie medzi
eventuálnymi účastníkmi chystanej konferencie alebo ich
zvolávateľmi o vhodnosti ich konania, predmete, čase a
mieste konferencie. Čas konferencie býva stanovený podľa
naliehavosti a zrelosti prerokovaných otázok, podľa
vnútroštátnych a zahraničných potrieb jednotlivých
účastníkov. Voľba miesta sa riadi dôvodmi politickými,
technickými i organizačnými.

Právo účasti na medzinárodných konferenciach - patrí
každému štátu, ktorý má na predmete konania konferencie
oprávnený záujem. Toto právo patrí aj štátom, ktoré nie sú
ešte uznané ostatnými štátmi.

95., Pojem medzinárodné organizácie
Medzinárodné organizácie - sa považujú za združenie štátov,
ktoré vzniklo na základe medzinárodnej zmluvy, uzavretej
najmenej 3 štátmi, má trvalú povahu, má svoje vlastné
orgány, usiluje sa o dosiahnutie cieľov, ktoré si vytýčili
členské štáty v zakladajúcej listine a používa niektoré atribúty
medzinárodnoprávnej subjektivity. Udržuje vzťahy nielen
s členskými štátmi

, ale aj s nečlenskými štátmi, ako aj s inými

príbuznými medzinárodnými organizáciami. Aby sa odlíšili od
organizácií neštátnych, nevládnej povahy označujú sa
niekedy navyše ako - medzivládne.

Medzinárodná zmluva, ktorou členské štáty zriaďujú
medzinárodné organizácie, má povahu zakladajúceho štatútu.
Ten má rôzne názvy : charta, pakt, zmluva, dohoda alebo
dohovor. V štatúte sa vytyčujú ciele, ktoré má organizácia vo
svojej činnosti sledovať, stanovujú sa zásady, podľa ktorých
majú členovia organizácie i jej orgány postupovať, konať,
postup pri prijímaní nových členov, štruktúra organizácie,
funkcie a právomoc ich jednotlivých orgánov, sídiel
organizácií, spôsob uskutočňovania zmien a doplnkov štatútu.

96., Štruktúra medzinárodných organizácií
Medzinárodné organizácie majú spravidla túto základnú
štruktúru :
Zhromaždenie alebo výbor, zložené buď z neobmedzeného
počtu volených členov v prípade univerzálnych organizácií,
alebo zo všetkých členov v prípade organizácií regionálnych
alebo partikulárnych.
Sekretariát - je výkonný a technický orgán na čele
s generálnym tajomníkom alebo riaditeľom, ktorý zastupujú
organizáciu vo vzťahoch s členskými štátmi a inými
medzinárodnými organizáciami. Vybavuje bežnú
administratívnu agendu. Ďalej zbiera a triedi informácie
z oblasti činnosti organizácie, ktoré dostáva od členských
štátov alebo si ich sám zaisťuje. Okrem toho plní viacero

špeciálnych úloh, ktoré mu zadáva zhromaždenie alebo
výkonný orgán.

Podľa potreby sa zriaďujú ďalšie hlavné orgány, ako rady,
výbory, či komisie ( napr. Hospodárska a sociálna rada).

Vrcholným orgánom medzinárodnej organizácie - býva
zhromaždenie zástupcov všetkých štátov. Nesie názov
zhromaždenie,

valné zhromaždenie,

generálna

konferencia, konferencia, alebo kongres. Tento orgán
stanovuje hlavný smer činností organizácie a rozhoduje o
najzávažnejších otázkach spadajúcich do právomoci
organizácie. Prijíma nových členov, ktoré spĺňajú podmienky
pre členstvo, volia členov orgánov, v ktorých sú zastúpený
len niektorí členovia, menujú vedúceho sekretariátu,
schvaľujú rozpočet a menia štatút. Schádzajú sa spravidla
raz za rok alebo v dlhších intervaloch, podľa povahy a
intenzity činnosti organizácie. Každý členský štát má na
zasadaní vrcholného orgánu jeden hlas, výnimku tvorí
Medzinárodná organizácia práce.

Valné zhromaždenie - schvaľuje svoje uznesenia kladnými
hlasmi väčšiny členov. O závažných otázkach sa rozhoduje
obvykle 2/3 vačšinou hlasov, o ostatných otázkach hlavne
procedurálnych prostou väčšinou hlasov. Kvórum spravidla
tvorí nadpolovičnú väčšinu členov organizácie.

Rada alebo výbor - pôsobia v období medzi pravidelnými
zasadaniami zhromaždenia. Ich hlavnou úlohou je realizovať
rozhodnutia zhromaždenia a plniť bežné aktuálne otázky.

97., Povaha uznesení medzinárodných organizácií
Uznesenia medzinárodných organizácií, adresované
členským štátom, označované ako rezolúcie, deklarácie,
rozhodnutia alebo odporúčania - majú spravidla povahu
nezáväzných dokumentov pre členov organizácie.

S výnimkou :
- uznesení integračných organizácií ( napr. EÚ).
- ak členské štáty preniesli na organizácie i právomoc
prijímať uznesenia, ktoré sú členovia povinný plniť.
K záväznosti takýchto aktov sa však spravidla vyžaduje
ešte ďalší súhlas člena, obvykle formou oznámení, že
prijaté predpisy bude plniť,
- uznesení týkajúcich sa vnútorného života organizácie.
Rozhodnutie o schválení programu, rozpočtu, určenie
výšky členských príspevkou, voľba a menovanie
funkcionárov do rôznych orgánov alebo prijatie nových
členov sú, naopak, pre všetkých členov záväzné, i keď
boli prijaté 2/3 väčšinou.

98., Výsady a imunity medzinárodných organizácií a ich
zamestnancov
Výsady a imunity medzinárodných organizácií a ich
zamestnancov - bývajú zakotvené v zakladajúcich štatútoch
medzinárodných organizácií. Podrobnejšie sú potom
upravené jednak v mnohostranných dohodách o výsadach a
imunitách konkrétnej organizácie alebo skupiny organizácií
na území členských štátov, a jednak v dvojstranných
dohodách o sídle medzinárodnej organizácie. Rokuje o nich
štát, na ktorého území sa organizácia nachádza. Vzorom
právnej úpravy v tejto obalsti je Dohovor o výsadach a
imunitách OSN z roku 1946 (zákon č.52/1956 Zb.)

Medzinárodným organizáciam sa podľa dôležitosti a rozsahu
ich činnosti v

týchto dohodách priznávajú

- niektoré atribúty

medzinárodnoprávnej subjektivity, potrebné na plnenie ich
funkcií. Sú spravidla oprávnené uzatvárať určité druhy zmlúv
s členskými i nečlenskými štátmi, jako i s inými
medzinárodsnými organizáciami, nadobúdať hmitný a
nehmotný majetok a vystupovať před súdmi členských
štátov.

25

Budovy, miestnosti, archívy a písomnosti medzinárodných
organizácií sa považujú - za nedotknuteľné. Majetok, fondy a
pohľadávky organizácie používajú súdnu imunitu, iba ak by sa
jej organizácia v konkrétnom prípade zriekla. Organizácie
používajú i daňové a colné imunity pre veci určené na ich
spotrebu. Pri úradnom spojení v poštovom a telegrafnom
styku používajú výhody podobné diplomatickým misiám
cudzích štátov.

Zamestnancom sekretariátu medzinárodných organizácií - sú
priznávané rôzne výsady a imunity v závislosti od ich funkcie
a pracovného zaradenia.
Generálni tajomníci a riaditelia, ako aj ich námestníci -
používajú plné diplomatické imunity.
Zamestnanci vyšších kategórií - používajú súdnu imunitu pre
všetky svoje úradne akty, a inak len obmedzenú daňovú,
colnú a správnu imunitu.
Ostatní pracovníci - používajú imunitu iba za činy súvisiace
s výkonom ich funkcie.

99., Organizácia spojených národov
Prvou svetovu organizáciou kolektívnej bezpečnosti - bola
Spoločnosť národov, sídlila v Ženeve. Svoju činnosť začala
v roku 1920. Jej zakladajúca listina (štatút), pakt, bol súčasťou
Versaillskej mierovej zmluvy. Nestala sa však univerzálnou
organizáciou a nepodarilo sa jej zabrániť vzniku 2. svetovej
vojny. Skončila svoje pôsobenie v roku 1946, jej budovy a
majetok prešli na OSN.

OSN - bola založená v roku 1945 na jej ustanovujúcej
konferencii v San Franciscu za účasti 50 štátov. Prerokovala
návrhy veľmocí z Dumbarton Oaks a Jaltskej konferencie a po
ich podstatnom doplnení prijala text charty. Táto zakladajúca
listina charta, vstúpila do platnosti 24.10. 1945. K tomuto
dátumu sa splnila podmienka jej vstupu do platnosti, a to
uloženie ratifikačných listín všetkými 5 veľmocami a vačšinou
ostatných signatárských štátov. Faktickú činnosť však začala
OSN - až 20.01.1946 na prvom zasadnutí VZ OSN, ktoré
ustanovilo ostatné orgány, hlavne BR a vyriešilo základné
otázky vnútorného života organizácie.

Sídlo OSN - je New Yorku, časť sekretariátu sídli v euróských
úradoch OSN, v Ženeve a vo Viedni. Má svoju zástavu.

OSN mala v

prvých rokoch len 60 členov

, dnes ich je 191.

Členom OSN môže byť štát zvrchovaný, mierumilovný,
ochotný a spôsobilý plniť záväzky vyplývajúce z charty OSN.
Nových členov prijíma VZ OSN na odporučenie BR OSN.

Hlavnými orgánmi OSN sú - valné zhromaždenie,
Hospodárska a sociálna rada, do roku 1995 ním bola
Poručenská rada, Medzinárodný súdny dvor a sekretariát.

100., Ciele a zásady OSN
Cieľom činnosti OSN, ktoré sú uvedené v

preambule a čl.1

charty, je :
- uchrániť budúce pokolenia pred svetovou vojnou
- pestovať znášanlivosť a žiť v mieri ako dobrí susedia
- zjednotiť sily za účelom udržiania medzinárodného
mieru a bezpečnosti
- uskutočniť účinné kolektívne opatrenia zaisťujúce
svetový mier
- prijať zásady a zaviesť netódy zaiťujúce, že ozborojené
sily nebudú používané inak ako v spoločnom záujme
- rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy založené na
úcte k zásade rovnoprávnosti a sebaurčenia národov,
- uskutočňovať medzinárodnú spoluprácu, hospodársku,
sociálnu, kultúrnu a humanitárnu,
- podporovať sociálny pokrok a zlepšovať životnú úroveň
vo väčšej slobode
- vytvoriť pomery na zachovanie spravodlivosti a úcty
k záväzkom vyplývajúcich k zmluvám a iným prameňom
medzinárodného práva,

- byť strediskom, ktoré zosúlaďuje činnosť štátov při
dosiahnutí uvedených cieľov.

Zásady, ktorými sa má OSN a jej členovia riadiť pri usilovaní
o dosiahnutie uvedených cieľov, sú uvedené v

čl.2 charty, sú

nimi :
- zvrchovanosti a rovnosti
- poctivé plnenie členov OSN záväzkov prevzatých
podľa Charty
- mierové urovnanie sporov a vystríhanie sa hrozby
silou a použitia sily proti inému štátu
- povinná účasť na akciách OSN podľa kapitoly VII
charty
- nezasahovanie OSN do vnútorných právomocí
ktoréhokoľvek štátu
- záruka organizácií, že štáty, ktoré nie sú jej členmi
budú konať podľa týchto zásad ak to bude nutné na
udržanie mieru a bezpečnosti.

101., Valné zhromaždenie OSN ( VZ OSN )
VZ OSN - tvoria všetky členské štáty, každý z nich má 1 hlas,
schádzajú sa na pravidelných zasadnutiach 1x ročne, na
zváštnych alebo na naliehavých zvláštnych zasadnutiach.

Právomoc VZ OSN - je široká môže konať vo všetkých
otázkach alebo záležitostiach ktoré paria do rámca charty
alebo sa týkajú právomoci a funkcií iných orgánov OSN,
s výnimkou prípadov, ktorými sa zaoberá BR OSN.

Koná o otázkach - týkajúcich sa udržania medzinárodného
mieru a bezpečnosti, regulácie ozbrojenia a odzbrojenia,
odstránenia kolonializmu, rozvoja medzinárodnej
hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráce, technickej
pomoci rozvojovým štátom, ochranou ľudských práv a slobôd
a pokrokovým rozvojom a kodifikáciou medzinárodného
práva. Ak však prerokúva konkrétny spor alebo situáciu,
ktorá by mohla vyžadovať neozbrojenú alebo ozbrojenú
akciu, je povinná záležitosť postúpiť BR OSN.

Ku všetkým, týmto otázkam prijíma VZ OSN odporúčania,
ktoré nie sú pre členov právne záväzné, v prípade podpory
celej členskej základne však majú značnú morálnu a politickú
váhu. K

ich schváleniu stačí podľa charty

2/3 väčšina

prítomných a hlasujúcich členov, v posledných rokoch sa
schvaľujú formou konzensu, vyhlasovaného predsedom, bez
hlasovania.

VZ OSN - má vyznamné funkcie aj vo vnútornom živote
organizácie. Prerokúva, schvaľuje a robí odporúčania
k výročným správam jednotlivých orgánov OSN. Volí
nestálych členov BR OSN a členov Hospodárskej a socialnej
rady. Spolu s BR OSN volí sudcov MSD. Na odporúčanie BR
OSN - menuje generálneho tajomníka. Schvaľuje rozpočet
organizácie, stanovuje príspevkové kvóty jednotlivým členom
a kontroluje finančné hospodárenie. Na odporúčanie BR
OSN môže zbaviť výkonu členských práv člena, proti
ktorému organizácia podnikla preventívnu alebo donucovaciu
akciu. Člena, ktorý sústavne porušuje zásady charty, môže
z organizácie vylúčiť. Rozhodnutia VZ OSN o týchto
otázkach sú právne záväzné pre všetký členské štáty i pre
príslušné orgány OSN.

VZ OSN – sa uznáša 2/3 alebo prostou väčšinou prítomných
a hlasujúcich členov, za hlasujúcich sa považujú tí členovia,
ktorí odovzdali kladný alebo záporný hlas. Dvojtretinová
väčšina - sa vyžaduje pri rozhodovaní o dôležitých otázkach
(otázka udržania medzinárodného mieru a bezpečnosti,
prijímanie nových členov, voľba členov BR OSN a
hospodárkej a sociálnej rady alebo rozpočtové otázky). Pri
rozhodovaní o iných otázkach, hlavne procedurálnych, stačí
prosta väčšina. Na uznášanie musí byť prítomná najmenej
polovoca všetkých členov organizácie.

26

VZ OSN si zriaďuje - niekoľko pomocných orgánovm výborov,
komisií, inštitúcií a programov. Hlavné výbory pôsobia v čase
pravidelných zasadnutí VZ : politických a bezpečnostných,
hospodárskych a finančných, sociálnych, humanitárnych
a kultúrnych, administratívnych a rozpočtových a
právnych. V nich sú zastúpení všetci členovia.

Schôdze VZ OSN a jeho pomocných výborov – sú verejné,
ibaže by príslušný orgán rozhodol zo zvláštnych dôvodov o
uzavretí zasadania. Tajne sa hlasuje iba pri voľbe členov
alebo osôb do orgánov alebo funkcií. Pracovnými jazykmi VZ
OSN - sú angličtina, arabčina, čínština, francuzština,
ruština a španielčina.

102., Bezpečnostná rada OSN
BR OSN – je ďalším hlavným orgánom OSN. Podľa charty má
prvotnú zodpovednosť sa udržanie medzinárodného mieru a
bezpečnosti. Je vybavená rozsiahlou zvláštnou právomocou,
ktorá má zabezpečiť rýchlu a účinnú akiu OSN, ak to bude
vyžadovať udržanie alebo obnovenie medzinárodného mieru
a bezpečnosti. Pri výkone svojich funkcií koná menom
všetkých členov organizácie.

BR OSN - je zložená z 15 členov. Stálymi členmi sú Čína,
Francúzko, Ruská federácia, USA a VB. Ostatných 10
nestálych členov je volených na 2 ročné funkčné obdobie
( každý rok po piatich), s ohľadom na príspevok dotyčného
kandidáta na udržanie medzinárodného mieru a na zásadu
spravodlivého zemepisného zastúpenia.

Základným poslaním BR OSN – je prerokúvať medzinárodné
spory a situácie, ktorých ďalšie trvanie by mohlo ohroziť
medzinárodný mier a bezpečnosť. V takýchto prípadoch im
odporúča vhodný postup alebo prostriedky mierového
urovnania. Ak dôjde k

ohrozeniu mieru alebo útočnému činu

,

môže rozhodnúť o nevojenských alebo vojenských akciách
proti rušiteľovi. Nevojenské akcie sú - úplné alebo čiastočné
prerušenie

hospodárskych stykov,

železničných,

námorných,

leteckých,

poštovných,

rádiových,

diplomatických, demonštráciu vojnových síl alebo
blokádu. Rozhodnutia o takýchto akciách sú pre členské
štáty záväzné.

BR OSN – vykonáva svoje funkcie neptretržite, každý jej člen
je preto povinný byť trvalo zastúpený v sídle OSN. Schôdze
zvoláva predseda, na požiadanie člena rady, generálneho
tajomníka alebo VZ. Schôdze riadi predseda, ktorým sú
postupne členovia, striedajúci sa po mesiaci podľa členských
štátov v angličtine v abecednom poriadku. Zasadania BR
OSN - sú verejné, pokiaľ rada nerozhodla z vážných dôvodov
opačne.

Uznesenie BR OSN – sa schvaľuje 9 kladnými hlasmi. O
procedurálnych otázkach sa rozhoduje kladnými hlasmi,
ktorýchkoľvek členov. O podstatných otázkach tiež rovnakým
počtom hlasov, avšak medzi odovzdanými hlasmi musia byť
kladné hlasystálych členov ( zásada jednomyseľnosti stálych
členov).

Pracovnými jazykmi BR OSN – sú angličtina, arabčina,
čínština, francuzština, ruština a španielčina.

103., Hospodárska a sociálna rada OSN
Hospodárska a sociálna rada – je ďalším hlavným orgánom
OSN. Má veľmi širokú odbornú pôsobnosť. Pod vedením VZ
OSN koordinuje hospodársku, sociálnu, humanitárnu a
kultúrnu činnosť členských štátov OSN a ich orgánov a
odborných organizácií.

Podľa charty OSN - je povolaná na to, aby vypracovala štúdia
a správy, robila odporúčania uvedeným subjektom,
podporovala úctu k ľudským právam a napomáhala jej
dodržiavanie. Je oprávnená zvolávať medzinárodné

konferencie a pripravovať pre VZ návrhy dokumentov
v záležitostiach patriacich do ich pôsobnosti. Uzatvára
dohody o pridružení s medzinárodnými odbornými
organizáciami.

Hospodárska a sociálna rada – sa skladá z 54 členských
štátov, zasadá 2 krát do roka. Jej členovia sú volení VZ na 3
ročné funkčné obdobie, každý rok sa volí jedna tretina. Pri
volbe sa dodržiava zásada spravodlivého zemepisného
zastúpenia. Všetky svoje uznesenia schvaľuje - väčšinou
prítomných a hlasujúcich členov, každý člen má jeden
hlas. Uznesenie o vútorných a organizačných otázkach
členské štáty zaväzuje. Iné uznesenia majú povahu
nezáväzných odporúčaní. Návrhy rezolúcií o dôležitých
hospodárskych, sociálnych, humanitárnych a kultúrnych
otázkach sa predkladajú na prerokovanie a schválenie VZ
OSN.

Zasadanie Hospodárskej a sociálnej rady - riadi predseda
alebo niektorý z jeho zástupcov, ktorí sú volení na obdobie 1
roka. Tvorí jú 6 funkčných komisií ( štatistická komisia,
komisia pre sociálny rozvoj, pre ľudské práva, pre práva žien
a narkotiká), 5 regionálnych hospodárských komisií
(hospodárka komisia pre Latinskú Ameriku, pre Západnú
Áziu a Áziu a Pacifik), 4 stále výbory a 2 komisie.

104., Medzinárodný súdny dvor ( viď otázku č.118)
Medzinárodný súdny dvor – je hlavným súdnym orgánom
OSN. Rozhoduje spory medzi členskými štátmi a podáva VZ
OSN a BR OSN právne posudky o otázkach súvisiacich
s ich činnosťou.

105., Sekretariát OSN
Sekretariát OSN sa skladá - z generálneho tajomníka a
potrebného počtu zamestnancov. Generálneho tajomníka
menuje VZ na doporučenie BR OSN, jeho funkčné obdobie
trvá 5 rokov. Generálny tajomík - je hlavným správnym
úraníkom, je tiež oprávnený upozorniť BR OSN na
záležitosti, ktoré by mohli podľa jeho názoru ohroziť udržanie
medzinárodného mieru a bezpečnosti. Na zasadnutiach
hlavných orgánov môže vykonať ústne alebo písomné
prehlásenie k prerokúvaným otázkam.

Generálny tajomník – podáva pravidelným zasadaniam VZ
výročnú správu o činnosti organizácie, ktorá obsahuje i
návrhy ďalšieho postupu a rôzne odporúčania pre VZ, a iné
orgány OSN a členské štáty. Zostavuje priebežný program
pravidelného VZ. Dozerá na plnenie ropočtu a spravuje
financie organizácie. Registruje a publikuje medzinárodné
zmluvy a dohody, ktoré utzavreli členské štáty. Ako zástupca
OSN sa zúčastňuje na rôznych medzinárodných
konferenciách usporadúvaných pod patronátom OSN.

Generálny tajomník a ostatní zamestnanci sekretariátu -
nesmú prijímať pokyny zvonka, od žiadnych vlád. Sú
zodpovední iba OSN. Členské štáty sú povinné zdržať sa
akéhokoľvek ich ovplyvňovania.

106., Medzinárodné odborné organizácie
Medzinárodné odborné organizácie - sú ustanovené
medzivládnymi dohodami a majú širokú medzinárodnú
zodpovednosť v oblasti hospodárskej, sociálnej, kultúrnej
výchovnej, zdravotníckej apod. Sú pridružené k OSN.
V súčastnosti existuje 18 takýchto odborných organizácií,
pridružených k OSN.

Možno ich rozdeliť na :
Ekonomicko – finančné ( napr.Medzinárodná banka pre
obnovu a rozvoj)
Vedecko- technické ( napr. Svetová poštová únia)
Sociálne, zdravotné a kultúrne ( napr. Medzinárodná
organizácia práce, Svetová zdravotnícka organizácia,

27

organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru –
UNESCO)

Zostávajú naďalej samostatnými medzinárodnými
organizáciami. Dobrovoľne prijali status odborných
organizácií OSN, ktorá má právo koordinovať ich činnosť
v súlade s dohodami o pridružení, ktoré s nimi uzatvára
menom OSN Hospodárska a sociálna rada. Hospodárska a
sociálna rada – všeobecne kordinuje ich činnosť tým, že sa
s nimi radí a dáva im odporúčania, oni jej podávajú pravidlené
správy o činnnosti vykonaných opatreniania koré podnikli na
realizáciu jej odporúčaní a odporúčaní VZ OSN.

Organizačnú štruktúru medzinárodných odborných organizácií
- určujú jej zakladajúce listiny.

Medzinárodné odborné organizácie a ich zamestannci -
používajú funkčné výsady a imunity stanovené v Dohovore o
výsadach a imunitách odborných organizácií z roku 1947.

Medzinárodné odborné organizácie pripravujú a schvaľujú:

Mnohostranné dohovory – o otázkach ekonomických.,
technických, sociálnych, kultúrnych a humanitných.
Medzinárodné technické pravidlá ( štandardy) - schválené
medzinárodnými odbornými organizáciami sa obvykle stávajú
záväznými pre členské štáty, s výnimkou tých, ktoré
prehlásia, že nimi nebudú dočasne alebo vôbec viazané.
Odporúcania odborových organizácií – majú rôznorodý
obsah, môžu to byť nezáväzné odporúčania členským štátom,
návrhy na úpravu určitých otázok zmluvami.

O otázkach vnútorného života organizácie (rozpočet, financie,
prijímanie nových členov), prijímajú hlavné orgány
rozhodnutia, ktoré sú právne záväzné pre členské štáty a pre
im podriadené orgány a sekretariát.

107., Rada Európy
Rada Europy – je regionálnou eupróskou organizáciou, ktorá
mala na začiatku iba subregionálny charakter ( združovala iba
niektoré štáty Európy). Bola založená v Londýne v roku 1949
západoeurópskymi štátmi. Sídlo má v Štasburgu. Oficiálnymi
jazykmi sú anglický a francúzky jazyk.

Jej členom môže byť len štát, ktorý uznáva zásadu právneho
štátu a zaručuje všetkým osobám pod jej jurisdikciou
dodržiavanie ľudských práv a zakladných slobôd. Má povinosť
úprimne a efetívne napomáhať ukutočňovaniu cieľov rady.
Člena, ktorý porušuje cieľ organizácie, hlavne ak prestane byť
demokratickým štátom, možno vylúčiť.

Cieľom Rady - je dosiahnúť väčšiu jednotu medzi členmi na
zabezpečenie a realizáciu ideálov a zásad, ktoré sú ich
spoločným dedictvom,
- uľahčiť ekonomický a sociálny pokrok,
- pracovať pre väčšiu európsku jednotu,
- zlepšiť životné podmienoky, rozvíjať ľudské hodnoty,
- úsilovať o bohatší a plnší život Europanov

Rad má dva orgány :
Výbor ministrov – je klasickým orgánom mnohostrannej
diplomacie. Skladá sa z ministrov zahraničia, ktorí sa
schádzajú 2 krát do roka, ich zástupcovia raz za mesiac. O
dôležitých otázkach sa výbor uznáša jednomyselne, o
otázkach vnútorného života, konajúceho poriadku alebo
finančných a správnych pravidiel rozhoduje väčšina hlasov
predstaviteľov, oprávnených zasadať vo výbore. Jeho
odporúčanie, s výnimkou o výkone rozsudku sudcov pre
ľudské práva, sú právne nezáväzné. Mávajú však značnú
morálnu a politickú silu.
Parlamentné hromaždenie Rady Európy – je zložené
z predstaviteľov zvolených alebo menovanýách národnými
parlamentami členských štátov, nie z osôb, o ktorých rozhodli

priame voľby občanov jednotlivých členských štátov. Nie je
zákonodarným, ale iba poradným orgánom, ako i pre otázky
dodržiavania ľudských práv. Dôležité uznesenia prijíma 2/3
väčšinou hlasov predstaviteľov, zúčastňujúcich sa
hlasovania.

Medzinárodný sekretariát – vedený generálnym tajomníkom,
slúži výboru ministrov a parlamentnému zhromaždeniu.

Rad Európy - sa zaoberá politickými a technickými otázkami,
ako i problematikou ochrany ľudských práv. Jej štátut platí
bez obmedzenia. Schválením Európskeho dohovoru
ľudských práv a prijatím 12 dodatkových protokolov značne
prispela k účinnej medzinárodnej ochrane ľudských práv a
základných slobôd.

108., NATO
NATO - je organizácia kolektívnej sebaobrany a
subregionálnej organizácia (združuje len časť európskych
štátov). Bola ustanovená na základe zmluvy, uzavretej v roku
1949 vo Washingtone. Jej prvými zmluvnými stranami bolo
12 štátov západnej Európy a severnej Ameriky (Belgicko,
Francúzko, Island, Taliansko, Kanada, Luxembursko,
Holansko, Nórsko, Portugalsko, USA a VB). Zmluva bola
uzavretá bez časového obmedzenia. Po 20 rokoch jej
platnosti, však môže ktorýkoľvek jej člen z nej vystúpiť
výpovedou, ktorá nadobudne platnosť po uplynutí 1 roka od
oznámenia depozitárovi, vláde USA.

Zakladatelia tejto organizácie odôvodňovali jej ustanovenia -
potencionálnou hrozbou komunistickej expanzie do západnej
Európy. V zmluve sa vopred zaviazali, že v súlade s Chartou
OSN budú mierovými prostriedkami urovnávať akékoľvek
medzinárodné spory, v ktorých budú účastníkmi tak, aby
nedoško k ohrozeniu medzinárodného mieru. Ďalej prehlásili,
že vo svojich medzinárodných vzťahoch sa budú vystríhať
hrozbe sily alebo použitia sily akýmkoľvek spôsobom, ktorý
by bol nezlučiteľný s cieľmi OSN.

Kedykoľvek príde podľa názoru ktoréhokoľvek člena –k
ohrozeniu územnej celistvosti, politickej nezávislosti alebo
bezpečnosti, ktorejkoľvek zmluvnej strany, budú sa spoločne
radiť a útok proti nemu pobudú považovať za útok proti
všetkým. V takomto prípade každý člen, vykonávajúci právo
individuálnej alebo kolektívnej sebaobrany (uznané v čl.52
charty OSN), prispeje na pomoc zmluvnej strane alebo
zmluvným stranám takto napadnutým tým, že ihneď
podnikne sám, alebo po dohode s ostatnými takú akciu, akú
bude považovať ua nutnú, vrátane použitia ozbrojenej sily.

Každý ozborený útok a všetky opatrenia členských štátov,
učinené v

jeho dôsledku

oznámi organizácia neodkladne BR

OSN. Tieto opatrenia sa skončia, keď BR OSN vykoná
potrebné opatrenia na obnovenie a udržanie
medzinárodného mieru a bezpečnosti.

Vrcholné orgány NATO :
Rada pre plánovanie obrany - zasadá na úrovni stálych
zástupcov, ministrov, alebo šéfov vlád.
Výbor pre plánovanie obrany – sa zaoberá vojenksými
otázkami.
Ich rozhodnutie vyžaduje jednomyselný súhlas všetkých
členov organizácie
Generálny tajomník organizácie – predsedá schôdzam
rady a zodpovedá za prípravu a organizovanie jej práce.
Riadi činnosť sektetariátu. V prípade sporov medzi členmi
pôsobí ako sprostredkovateľ pri ich urovnaní.

Úradnými jazykmi organizácie sú jazyk - anglický
a francúzky.

28

109., Európska únia
EÚ - je partikulárna subregionálna hospodárska a politická
organizácia s tendenciou postupného rozširovania na ostatné
európske štáty a premena na celoeuropsku regionálnu
organizáciu. V

Maastrichte bola v

roku 1992 podpísaná

Zmluva o EÚ, Zmluva o založení Európskeho spoločenstva,
tým sa začala ďalšia, dôležitá etapa nielen európskej, ale i
začínajúcej politickej integrácie.

Maastrichtská zmluva – je mimoriadne rozsiahli dokument,
ktorý má 150 strán a 110 strán príloh.Podstatne sa ním menia
a dopĺňajú tri zriaďovacie zmluvy jednotlivých Európských
spoločenstviev ( EHS, ESUO, EUROATOM). EÚ zatiaľ nemá
zvláštnu medzinárodnoprávnu subjektivitu, tú si ponechali tri
uvedené spoločenstvá.

Ciele EÚ :
- podpora hospodárskeho a sociálneho pokroku
- vytvorenie hospodárskej a menovej únie so spoločnou
menou = zavedená
v r.1999
- formovanie identity únie v medzinárodných vzťahoch
- uskutočňovanie spoločnej zahraničnej,bezpečnostnej
politiky a neskôr aj
obrany
- zavedenie občianstva únie
- rozvínanie spolupráce v oblasti justície a vnútra,
- rešpektovanie národnej identity členských štátov
- udržanie všetkého, čo bolo doposiaľ v oblasti práva
spoločenstva dosihnuté

Orgány EÚ :
Europska rada – rozhodujúci orgán, hybná sila EÚ, zložená
z hláv štátov a vlád.
EP – má poradnô a kontrolnú právomoc, nemá vlastnú
legislatívnu právomoc, spolurozhodovanie pri prijímatí akto
sekundárneho práva a zúčastňuje sa na menovaní členov
komisie
EK – menovaná na 5 rokov, je nadštátnym orgánom, ktorý má
chrániť záujmy ES, má významné výkonné, kontrolné a
iniciatívne právomoci. Zaisťuje plnenie rozsudkov Súdneho
dvora jednotlivými členskými štátmi. Hospodári
s rozpočtovými prostriedkami a predkladá ročné vyúčtovanie.
Rada – dôležitý orgán ES, zastupuje záujmy jednotlivých
členov, je hlavným orgánom pre tvorbu sekundárneho práva
ES, je závislá vo svojom rozhodovaní na návrhoch komisie.
Uzatvára zmluvy s tretími štátmi a inými medzinárodnými
organizáciami.
Súdny dvor – tvorí 13 sudcov, menovaných na obdobie 6
rokov spoločnou dohodou vlád členských štátov, sudcom
pomáha 6 verejných zástupcov. Rozhodnutia súdu sú
konečné. Zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade
a aplikácii zmlúv ES. Kontroluje tiež zákonnosť aktorv rady
a komisie. Je oprávnený riešiť spory medzi ES a jeho
zamestnancami. Sídlo má v Luxembursku.

110., OBSE
OBSE – je regionálnou európskou organizácou. Vznikla
v roku 1975 ako Konferencia o bezpečnosti a spolupráci
v Európe (KBSE). Táto konferencia slúžila ako mnostranné
fórum pre dialog medzi Východom a Západom. Na vrcholej
schôdzke v Budapešti bola premenovaná na OBSE. Má 55
štátov popri európských i USA a Kanade. Jej sídlo je vo
Viedni a Prahe.

Cieľmi OBSE je :
- konsolidácia spoločných hodnôť,
- budovanie občianskych spoločenstiev,
- predchádzanie miestnym konfliktom a obnovenie
stability,
- navrátenie mieru vojnovým oblastiam,
- zabránenie nového rozdelenia euroskych štátov,

- podpora kooperatívneho systému bezpečnosti.

Orgány a inštitúcie OBSE :
Vrcholné schôdzky - vlád alebo hláv štátov, prerokúva
priority činnosti organizácie a jej budúcu orientáciu na
najvyššej politickej úrovni.
Rada ministrov – skladá sa z ministrov zahraničia členských
štátov, je ústredným, rozhodujúcim a riadiacim orgánom,
schádza sa najmenej 1x za rok, prerokúva otázky týkajúce sa
orgabizácie a prijíma patričné rozhodnutia.
Rada vysokých úradníkov – je zložená z námestníkov
ministra zahraničia alebo riaditeľov odborov pre záležitosti
organizácie, prerokuváva a stanovuje smery politiky a
rozpočtové záležitosti
Stála rada – schádza sa 1x týždenne, miesto politických
konzulácií a rozhodnutí o všetkých otázkach týkajúcich sa
orhanizácie.
Fórum pre bezpečnostnú spoluprácu, 1x týždenne, -
kontrola zbrojenia, odzbrojenia, obmedzenia rizika vzniku
nových konfliktov
Ekonomické fórum – zložené z vysokých úradníkov, sa
schádza v Prahe raz za rok.
Úradujúci predseda – má všestrannú zodpovednosť za
uskutočnené akcie, je ním minister zahraničia štátu, ktorý bol
hostiteľom posledného zasaania rady ministrov.
Generálny tajomník – je menovaný radou ministrou na 3
roky, sídlo má vo Viedni, pomáha úradujúcemu predsedovi
pri všetkých aktivitách zameraných na dosiahnutie cieľov
organizácie.
Sekretariát – sídlo vo Viedni, pracuje pod vedení
generálenho tajomníka, má 4 sekcie.
Parlamentné zhromaždenie - sú v ňom zastúpení poslanci
členských štátov, schádzajú sa raz za 1 rok.
Zmierujúci a rozhodcovský súd - urovnáva spory medzi
členskými stranami (hlavne právne spory), sídlo je v Ženeve
Spoločná konzultatívna skupina - sleduje plnenie zmluvy o
konvenčných ozbrojených silách v Európe.
Konzultatívna skupina pre otvorené nebo – stanoviť
právny režim postupovania pozorovacích lietadiel zmluvných
strán nad územím iných strán, prerokúvať spory medzi
členmi, ktoré vzniknú pri uskutočňovaní zmluvy, riešenie
technických problémov.
Úrad pre demokratické inštitúcie a ľudské práva –
zodpovedá za rozvíjanie ľudských práv, demokracie a vlády
práva v členských štátoch, sídlo má vo Varšave.
Vysoký komisár pre národnostné menšiny - má za úlohu
identifikovať a napomáhať skoré riešenie tých etnickýchh
konfliktov, ktoré by mohli ohrozovať mier, stabilitu alebo
vzťahy medzi členskými štátmi, sídlo v Haagu.
Misie OBSE v Európe – slúžia na predchádzanie konfliktov
a zvládnutie kríz
Sankčná misia – dozerala na uskutočňovanie sankcií proti
Srbsku a Čiernej Hore.

Základnou metodou uznášania - je metoda konsenzu t.j.
neprítomnosť akejkoľvek námietky vyjadrenej členským
štátom proti prijatiu uznesenia o prerokúvanej otázke,
navrhnutého predsedom. Na pražskom zasadaní Rady
ministrov v

roku 1992 rozhodnuté

, že patričná akcia môže

byť uznaná bez súhlasu štátov, ktoré jasne a vo veľkom
porušili záväzky KBSE vEurope. Takéto uznášanie sa
uskutočnilo 2 krát.

111., Prostriedky urovnávania medzinárodných sporov –
pojem a druhy
Základnými mierovými prostriedkami urovnávania sporov
v súčastnosti sú

:

-

rokovanie,

-

dobré služby,

-

sprostredkovanie,

-

vyšetrovanie, zmierovacie, rozhodcovské alebo

súdne konanie.

29

Možno ich používať - individuálne alebo v rôznych
kombináciach (napr.vyšetrovanie a zmierovacie konanie).

Sporové strany si slobodne vyberajú - prostriedok na
urovnanie ich sporu. Môžu sa na ňom dohodnúť pre určitý už
existujúci spor alebo pre prípad budúci spor. Ak nedosiahnu
urovnanie sporu pomocou tohto prostriedku, majú povinnosť
pokračovať v jeho mierovom urovnávaní inými prostriedkami,
na ktorom sa dohodnú.

112., Druhy prostriedkov urovnávania medzinárodných
sporov
Prostriedky medzinárodného urovnávania sporov - sa vyvinuli
v dlhodobej praxi štátov, ktoré boli potom v rôzných
obmenách formulované v dvojstraných alebo mnohostranných
zmluvách.

Možno medzi nimi rozlišovať :

Diplomatické rokovania – možno deliť na priame rokovanie
medzi sporovými stranami samostatným alebo nepriame na
rokovanie sporových strán za účasti tretích štátov, osôb alebo
medzinárodných orgánov a organizácií. Tieto môžu
poskytovať po dohode so sporovými starnami obom dobré
služby , sprostredkovania, účasť na vyšetrovaní alebo
zmierovacie konanie.

Medzinárodné súdne konanie v

širšom zmysle

-zahrňuje

medzinárodné rozhodcovské konanie (arbitráž) a
medzinárodné súdy, v užšom zmysle potom iba
medzinárodné súdy.

Pre všetky spôsoby urovnávania sporov diplomtickými
rokovaniami-je charakteristické to, že sporové strany samy
stanovujú obsah urovnania sporu vzájomnou dohodou. Účasť
tretích činiteľov spočíva v tom, že uľahčujú sporovým stranám
nadviazanie styku, podávajú im objektívnu správu o
okolnostiach sporu alebo im odporúčajú istý obsah
urovnávania, ktorý nie je pre sporové strany záväzný.

Výsledok medzinárodného rozhodcovského alebo súdneho
konania v

podobe rozhodcovského nálezu alebo rozsudku

súdu - je pre sporové strany právne záväzný, pretože
slobodnou a dohodnutou voľbou týchto prostriedkov sporové
strany vopred dali súhlas, že rozhodnutie týchto orgánov
budú považovať pre seba za záväzné a že ich vykonajú. Tieto
rozhodnutia sú pre sporové strany - navyše spravidla konečné
a nebýva proti nim možnosť uplatnenia opravného
prostriedku. To však nevylučuje, aby sporové strany jako
suverénne a rovné jednotky nemohli svoj spor i po rozhodnutí
týchto orgánov dohodou urovnať inak.

Voľba vhodného prostriedku na urovnanie sporu - patrí
sporovým stranám. Štáty uskutočňujú túto voľbu po vzájomnej
dohode buď pre jednotlivý konkrétny spor medzi nimi už
existujúci, alebo všeobecne pre určitý druh sporov, ktorých
vlastným účelom je stanoviť spôsob mierového urovnania
sporov istej kategórie, napr. uzavrú zmluvu o zmierovacom
konaní alebo arbitráži na vyriešenie takýchto sporov.

113., Priame diplomatické rokovanie
Všeobecné medzinárodné právo nemá žiadne pravidlá -
o forme priamych rokovaní. Zainteresované štáty si môžu
vybrať akýkoľvek spôsob, ktorý pokladajú za vhodný.
Rokovanie obyčajne vedú orgány štátov pre medzinárodné
styky, t.j. diplomatický zástupcovia, ministri zahraničných vecí,
predsedovia vlád a výnimočne i samé hlavy štátov. Rokovania
sa vedú ústne i

písomne

, fomou diplomatickej

korešpondencie. Ak ide o spor, týkajúci sa viacerých štátov,
schádzajú sa ich zástupcovia na ústne rokovanie na
medzinárodnej konferencii alebo na pôde medzinárodnej
organizácií ktorej sú členmi.

Priame diplomatické rokovanie – spočíva v tom, že sporové
strany si priamo navzájom predkladajú svoje požiadavky
a vyslovujú názory na sporné otázky. Snažia sa v tomto
procese nájsť elementy vzájomne prijateľné na urovnania
sporu.

Z

určitý druh priameho rokovania

- možno považovať

konzultácie medzi štátmi. Konzultácie môžu poslúžiť nielen
na výmenu názorov na určitý medzinárodný problém, ale
i vyjasnenie príčin vznikajúceho sporu a predchádzanie jeho
vyostreniu. Môže to viesť k dohode o vhodnom prostriedku
urovnania sporu alebo dokonca i k vecnému urovnaniu
sporu.

Konzultácia - je v porovnaní s priamym diplomatickým
rokovaním pružnejšia a menej formálna. Niekedy je povinnou
prvou fázou styku medzi sporovými stranami pred prípadným
neskorším priamym rokovaním alebo pred predložením
sporu medzinárodnému orgánu (napr. Dohovor OSN
o morskom práve z roku 1982).

Prevažná väčšina medzištátnych sporov - sa urovnáva
priamym rokovaním, ktoré je dôležitým prostriedkom
mierového urovnania sporov v tom zmysle, že použitie
koréhokoľvek iného prostriedku na urovnanie sporu vyžaduje
predchádzajúcu konzultáciu alebo priame rokovanie, počas
ktorého sporové strany vymedzia spor a dohodnú sa
o vhodnom prostriedku.

Priame rokovanie ako prostriedok mierového urovnávania
sporov, má zvláštny význam pri riešení politických sporov
medzi štátmi ( napr. ukončenie vojny v Kórei v roku 1953).

Spor je urovnaný a

vyriešný

, ak konanie viedlo k uznaniu

požiadaviek protistrany, pôvodne odmietaných, k ustúpeniu
od požiadaviek uplatňovaných na začiatku alebo
k dosiahnutiu kompromisu, t.j. čiastočného vzdania sa
vlastných nárokov a čiastočnom uznaní nároku protistrany.

114., Dobré služby a sprostredkovanie
Kodifikácia pravidiel o dobrých službách a sprostredkovanie -
je obsiahnuté v prvom haagskom dohovore z roku 1907. Pre
SR platí od roku 1922. Zmluvné strany tohto dohovoru sa
zaviazali, že v prípade vážnej roztržky alebo sporu medzi
niektorými z nich skôr jako ziahnu po zbrani, požiadajú o
dobré služby alebo sprostredkovanie jednu albo viaceré
spriatelené mocnosti, pokiaľ to dovolia okolnosti.

Dobré služby a sprostredkovanie – sú spôsoby urovnávania
sporov, pri ktorých tretie štáty alebo iní tretí činitelia na spore
priamo nezúčastnení ( napr. Medzinárodné organizácie alebo
jednotlivci) napomáhajú so súhlasom sporových strán začatie
a kladný priebeh rokovania medzi nimi o sporné veci.

Pri dobrých službách sa jeho funkcia obmedzuje na to, že sa
snaží priviesť rozvadené strany k rokovaniu. Predkladá im
vzájomné stanoviská, poskytuje im vecné i osobné služby,
potrebné na vedenie rokovania a koná vôbec zásadne len to,
o čo ho strany požiadali. Nezúčastňuje sa na samom konaní
medzi sporovými stranami.

Pri sprostredkovaní sa, naopak, sprostredkovateľ (mediátor)
- zúčastňuje na samom rokovaní. Sprostredkovateľ je tu
účastníkom rokovania, akoby bol stranou v spore.

Podnet na použitie dobrých služieb alebo sprostredkovania -
môže vzísť tak od sporových strán, ako aj od tretích štátov
alebo medzinárodných organizácií, ktoré svoje dobré služby
alebo sprostredkovania sporovým stranám ponúkajú.
Medzinárodné zmluvy niekedy zaväzujú štáty, aby
v prípadoch, kedy ich spor nemôže byť vyriešený priamym
rokovaním, požiadali o dobré služby alebo sprostredkovanie
iné štáty, medzinárodné organizácie alebo tretie osoby.

30

Dobré služby alebo sprostredkovania – začínajú v okamihu,
kedy ich sporové strany prijali. Končia sa urovnaním sporu
alebo zistením sporových strán, poskytovateľa dobrých
služieb alebo sprostredkovateľa, že tieto prostriedky
pokojného urovnávania nevieli k vyriešeniu sporu.

Dobré služby alebo sprostredkovania -môžu však viesť iba k
vysloveniu nezáväzného odporúčania alebo rady,
adresovanej sporným stranám.

115., Vyšetrovacie a zmierovacie komisie
Pravidlá o

zriaďovaní a

fungovaní vyšetrovacích komisií

obsahuje haagsky dohovor z roku 1907. Podľa tohto
dohovoru je povinnosťou vyšetrovacích komisií uľahčiť
urovnanie medzinárodných sporov tým, že nestranným
a svedomitým preskúmaním osvetlia skutokovú podstatu.
Zloženie komisie, predmet jej vyšetrovania, rozsah právomoci
komisie, zásady jej riadenia a lehoty na podanie správy
komisie sa určujú dohodou sporových strán. Správa komisie
sa má obmedziť na zistené skutočnosti. Komisia nemá
v žiadnom prípade hrať úlohu rozhodcovského tribunálu.

Vyšetrovacie komisie – ich úlohou je zistiť skutočný stav veci.
Bývajú zložené paritne z rovnakého počtu členov,
menovaných každou zmluvnou stranou, a z ďalších
objektívnych tretích členov z iných štátov, zástupcov
medzinárodných organizácií alebo z iných tretích činiteľov, na
ktorých sa sporové strany dohodli.

Vyšetrovacia komisia – sa obmedzuje na vyšetrenie
skutkových okolností prípadu a na podanie správy
o výsledkoch prešetrovania. Výsledky prešetrovania nie sú
pre strany sporu právne záväzné.

Zmierovacia komisia na rozdieľ od vyšetrovacej konisie, je pre
prejednávanie veci, vypočutie sporných strán a po vlastnom
posúdení je oprávnená predložiť sporným stranám návrhy na
meritórne vyriešenie sporu. Tým vlastne plní i funkciu
kolektívneho mediátora. Návrhy zmierovacej komisie nie sú
pre sporové strany záväzné a môžu ich odmietnúť.

Ako pri použití vyšetrovacej alebo zmierovacej komisie, ktoré
podávajú návrhy na urovnanie sporu, je nakoniec rozhodujúce
to, či strany návrhy prijmú. Spor sa teda pri použití týchto
prostriedkov nakoniec uzatvára iba dohodou sporových strán.

S

väčším uplatnením zmierovacieho konania

- sa počíta pri

urovnávaní sporov medzi štátmi, týchajúcich výkladu alebo
aplikácie niektorých univezálnych dohovorov z posledných
rokov napr. Dohovor o odstránení rasizmu z roku 1966,
Viedenský dohovor o zmluvnom práve z roku 1969.

116., Medzinárodné rozhodcovské konanie
Hlavné zásady medzinárodnej arbitráže boli kodifikované
v Haagskom dohovore o pokojnom urovnávaní
medzinárodných sporov z roku 1907. Tento dohovor
definuje arbitráž – ako urovnávanie sporov medzi štátmi
prostredníctvom rozhodcov, ktorých si strany zvolia, a podľa
práva.

Všeobecné medzinárodné právo neukladá štátom, aby riešili
svoje spory arbitrážov. Príslušnosť akéhokoľvek arbitražného
pre konkrétny spor vzniká výlučne súhlasom sporových strán
riešiť spor touto cestou. Takýto súhlas môže mať formu
dohody

ad hoc,

špeciálnej arbitrážnej dohody,

kompromisnej doložky obsiahnutej v inej zmluve alebo
súhlas daného mlčky.

Štáty sa môžu vopred uzniesť na dohode

ad hoc

o tom

, že

konkrétny, už existujúci spor, sa odovzdá na riešenie
rozhodcom. Takáto zmluva sa nazýva dohoda o rozhodcoch -
kompromis. Vymedzuje spor, stanovuje spôsob menovania

rozhodcov a stanovuje procesné zásady , ktorými sa majú
rozhodcovia riadiť.

Štáty môžu ďalej uzatvoriť

špecifickú dohodu

, ktorej

jediným obsahom je práve záväzok zmluvných strán riešiť
svoje budúce spory, bližšie určené v zmluve,
prostredníctvom arbitráže. Táto zmluva sa označuje ako
rozhodcovská či arbitrážna zmluva. Dohoda môže byť
dvojstranná i mnohostranná.

Niekedy štáty začleňujú do zmlúv rôzneho obsahu, napríklad
obchodných alebo dopravných, kompromisnú doložku.
V takomto článku zmluvy sa štáty zaväzujú predkladať
arbitrom spory, ktoré by medzi nimi vznikli buď z celej
zmluvy, alebo z jej niektorých ustanovení.

Súhlas s

riešením konkrétneho sporu arbitrážou môže dať

štát v

spore i

konkludentne

, napr. tým, že sa pred

arbitrážnym tribunálom pustí do prerokúvania sporu, pričom
neuplatní námietku jeho príslušnosti.

Podľa všeobecného medzinárodného práva - je arbitrážny
výrok konečný. Neexistuje odvolanie na vyššiu inštanciu ani
iný opravný prostriedok. To však nevylučuje, aby sa sporové
strany v kompromise alebo v arbitrážnej zmluve dohodli
opačne. Môžu si tiež vyhradiť právo žiadať revíziu vžroku
v prípade, že by sa objavila nová skutočnosť, ktorá by mohla
mať rozhodný vplyv na rozsudok a ktorá nebola známa do
skončenia konania tribunálu ani strane žiadajúcej o revíziu.

Stály rozhodcovský súd - jeho vytvorenie predvídal
Haagským dohovorom o pokojnom riešení
medzinárodných sporov z roku 1907, ktorý určil zásady
jeho konania. V rozpore so svojim názvom však nie je
stálym orgánom, pokiaľ ide o zloženie arbitrov, konanie
a judikatúru. Stála je iba kancelária súdu a zoznam arbitrov,
z ktorých si sporové strany môžu vyberať rozhodcu pre
konkrétny spor.

V

zozname sú uvedený znalci medzinárodného práva

,

ktorých menovali zmluvné mocnosti. Každá môže zapísať do
zoznamu najviac 4 znalcov z radov svojich občanov.
Kancelária ˇalej obstaráva potrebné administratívne práce,
pod dohľadom správnej rady, zloženej z diplomatických
zástupcov zmluvných štátov, poverených v Holansku.

Stály rozhodcovský súd - je príslušný pre spory, ktoré mu
štáty predložia. Rozhodcovský tribunál pre konkrétny spor
sa potom zostavuje tak, že každá sporová strana menuje
dvoch rozhodcov zo stáleho zoznamu arbitrov,. Iba jeden
z nich môže byť jeho štátnym príslušníkom. Takto menovaní
štyria rozhodcovia zvolia ďalšieho, vrchného rozhodcu. Ak
sa však nedohodnú na jeho osobe , menuje vrchného
rozhodcu tretí štát, určený stranami sporu. Ak sa nedohodnú
sporové strany na takomto treťom štáte, menujú vrchného
rozhodcu dva ďalšie štáty, ktoré po jednom určí každá
sporová strana. Sporové strany sa však môžu dohodnúť i na
inom spôsobe ustanovenia súdu.

Dohovor o

morskom práve z

roku 1982

- predpokladá

zriaďovanie dvoch typov rozhodcovkých tribunálov pre spory
o výklad a aplikáciu morského práva všobecne a pre
špeciálne otázky morského práva.

K

zriadeniu tribunálu pre morské práva všobecne

– dôjde na

žiadosť ktorejkoľvek strany, ak sporové strany dohovoru svoj
spor, týkajúci sa morského práva, neurovnali priamym
vyjednávaním alebo zmierovacím konaním. V takomto
prípade dôjde k ustaveniu tohto tribunálu, zloženého z 5
sudcov, vybraných zo zoznamu arbitrov, vedeného
u generálneho tajomníka OSN. Každá zmluvná strana -
môže do tohto zoznamu navrhnúť najviac 4 odborníkov
z radov svojich občanov.

31

Zostavuje sa tak, že najprv menuje každá sporová strana
jedného rozhodcu z uvedeného zoznamu, ktorý môže byť jej
občanom. Ostatných rozhodcov menujú sporové strany zo
zoznamu rozhodcov po dohode, ale z občanov iných štátov.
O jednom z nich sa dohodnú ako o predsedovi tribunálu.
Pokiaľ by sa do 60 dní nedohodli o jednom alebo viacerých
členov, alebo o predsedovi, predseda Medzinárodného
tribunálu pre morské právo vykoná menovanie týchto troch
členov a jedného z nich na predsedu.

Rozhodcovský tribunál – je oprávnený nariadiť predbežné
opatrenie na ochranu práv sporových strán a na predvídanie
vážnym škodám na morskom prostredí dovtedy, kým bude
vynesený rozsudok. Prijíma rozhodnutia väčšinou hlasou.
Neprítomnosť alebo zdržanie sa hlasovania menej než
polovice rozhodcov nie je prekážkou na uznesenie tribunálu.
Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedu. Výrok tribunálu
je konečný, nie je možné proti nemu odvolanie, ibaže by sa
strany dopredu dohodli na možnosti odvolania.

Druhým typom sú - zvláštne rozhodcovské tribunály. Môžu
byť ustanovené pre špeciálne spory, ktorých sa týkajú
( rybolovu, ochrany a uchovania morského prostredia,
vedeckého výskumu mora alebo plavby, vrátane
znečisťovania z lodí). Tieto zvláštne arbitrážne konania sa
začínajú písomným oznámením jednej sporovej strany druhej
strane. V oznámení musí byť špecifikovaný uplatňovaný nárok
a dôvody, na ktorých sa zakladá.

Zvláštne rozhodcovské tribunály – sú zložené z 5 rozhodcov,
ktorí sú menovaní zo zoznamu odborníkov. Každá sporová
strana navrhne niektorého z týchto zoznamov podľa predmetu
sporu 2 rozhodcov, pričom jeden môže byť jej občanom. Po
dohode menujú obidve sporové strany piateho člena ,
predsedu, ktorý má byť občanom tretieho štátu. Pokiaľ by sa
na osobe predsedu nedohodli, menuje ho generálny tajomník
OSN.

Konanie pred zvláštnym rozhodcovským tribunálom - je
rovnaké ako u rozhodcovského tribunálu pre morské právo.
Jeho výrok je pre sporové strany záväzný a konečný.
Zvláštny rozhodcovský tribunál však môže navyše vykonávať
vyšetrovanie skutočností, ktoré sú predmetom sporu, ak by ho
o to sporové strany požiadali. V takomto prípade má jeho
nález pre sporové strany povahu nezáväzného odporúčania.

117., Medzinárodné súdne konanie ( viď otázku č.118)
Je rozhodovanie medzinárodných sporov právnej povahy
zborom stálych sudcov z povolania na základe
medzinárodného práva a v pevných procesných formách.

118., Zloženie medzinárodného súdneho dvora a jeho
činnosť
Medzinárodný súdny dvor - tvorí 15 sudcov, ktorí sa vyberajú
z osôb vysokej mravnej úrovne, odborne spôsobilých,
schopných zastávať funkciu najvyšších sudcov vo svojich
krajinách alebo uzanných za znalcov medzinárodného práva.
V zbore sudcov môže byť zúčastnený len jeden príslušník
toho istého štátu. Sídlom dvora je Haag, môže však podľa
potreby zasadať aj inde.

Sudcovia sa volia zo zoznamu osôb, navrhnutých národnými
skupinami Stáleho rozhodcovského súdu. Ak nie je štát
účastníkom Stáleho rozhodcovského súdu, menuje národnú
skupinu za rovnakých podmienok jeho vláda. Štatút odporúča
národným skupinám, aby sa pred navrhnutím vhodného
kandidáta poradili s najvyšším súdom, právnickými školami a
akadémie svojej krajiny

Voľbu sudcov uskutočňuje VZ OSN a BR OSN v

oddelenom

hlasovaní. Zvolení sú tí kandidáti, ktorí dosiahli úplnú vačšinu
hlasov všetkých členov oboch orgánov. Funkčné obdobie
sudcov trvá 9 rokov. Každé 3 roky sa volí 5 sudcov, tým je

zaistená kontinuita dvora. Sudcovia sú poskončení svojho
funkčného obdobia zvoliteľní znova.

Sudcovia musia byť - nezávislí. Nesmú pri výkone svojej
funkcie prijímať príkazy z vonka, hlavne nie od štátov,
ktorých sú štátnymi príslušníkmi. Sú povinný vykonávať svoju
sudcovskú funkciu svedomito a nestranne. Po dobu svojho
sudcovského pôsobenia nesmú zastávať žiadne politické
alebo správne funkcie ani vykonávať žiadne povolanie.

Sudca sa zúčastňuje na konaní aj v

prípade

, že stranou

sporu v spore je jeho domovský štát. Ak však druhá strana
v spore, alebo obidve, nemajú v zbore sudcov sudcu vlastnej
štátnej príslušnosti, môžu menovať sudcov ad hoc, ktorí sa
potom zúčastnia na prerokúvaní vo veci ako plnoprávny člen
dvora. Pri výkone svojej funkcie používajú sudcovia
diplomatické výsady a imunity. Podľa dohody s holanskou
vládov z roku 1946 majú sudcovia v sídle dvora rovnaké
postavenie ako šéfovia diplomatických misií.

Dvor zasadá spravidla v

pléne

. Kvórum tvorí 9 sudcov. Volí

na 3 roky predsedu a podpredsedu, ktorí sú voliteľný znova.
Dvor môže pre určité druhy sporov zostaviť i mnenj početné
senáty, najmenej 3 členné ( napr. pre spory vo veciach
dopravných).

So súhlasom sporových strán - môže dvor vytvoriť senáty i
s iným počtom členov. Okrem toho súd zriaďuje každým
rokom 5 členný senát, ktorý na žiadosť sporových strán
rozhoduje spory v skrátenom konaní. Rozhodnutie takýchto
senátov, platí rovnako, ako keby išlo o rozhodnutie celého
dvora.

Medzinárodný súdny dvor – je príslušný rozhodovať spory
medzi štátmi a podávať určitým medzinárodným
organizáciam posudky o právnych otázkach, ktoré súvisia
s ich činnosťou. Príslušnosť dvora sa teda predovšetkým
vzťahuje na všetky spory, ktoré na ňu vznesú štáty, ako i na
všetky otázky, ktoré zvlášť predkladá Charta OSN alebo
platné medzinárodné zmluvy a dohovory.

Príslušnosť dvora je teda zásadne fakultatívna, tzn. že súd
koná iba na podnet oprávnených strán. BR OSN nie je sama
oprávnená predložiť dvoru spor medzi štátmi a rovnako
nemôže prikázať sporovým stranám, aby svoj spor predložili
dvoru. Môže im odporučiť konanie před súdom jako vhodný
prostriedok na urovnanie ich konkrétneho sporu.

Iba štáty môžu byť stranami sporu v

sporoch

, predložených

na riešenie dvora. Stranami sporového konania však nemôžu
byť medzinárodné organizácie ani vnútroštátne osoby fyzické
či právnické. Nárok jednotlivca proti cudzím štátom,
vzniknutý porušením medzinárodného práva sa môže stať
predmetom prerokúvania dvoru iba v tom prípade , že
domovský štát prevezme nárok jednotlivca a uplatňuje ho
voči inému štátu vlastný menom v rámci diplomatickej
ochrany.

Dvor je zásadne príslušný - iba pre spory o otázkach právnej
povahy. Účastníci štatútu zakladajú príslušnosť dvora pre
právny spor obvykle dohodou o predložení tohoto
konkrétneho sporu k jeho rozhodnutiu (kompromisom) alebo
už skôr uzavretou zmluvou, resp. doložkou, v ktorej prijímajú
jurisdikciu dvora pre určitú kategóriu prípadných budúcich
sporov, alebo jednostranným opčným prehlásením.

Opčné prehlásenie - je záväzné za podmienky reciprocity, tj.
voči tým štátom, ktoré učinili rovnaké prehlásenie. Platnosť
takéhoto opčného prehlásenia možno obmedziť na určitú
dobu, spravidla na 5 alebo 10 rokov, alebo ho viazať na istú
podmienku, napr. že rovnaké prehlásenie učiní určitý počet
štátov alebo určité vymenované štáty.

32

Za právne spory, o ktorých možno vydať takéto jednostranné
opčné prehlásenie, považuje štatút spory o výklad niektorých
medzinárodných zmlúv, o ktorúkoľvek otázku
medzinárodného práva, o existenciu skutočnosti, ktorá keby
bola preukázané, by zakladala porušenie medzinárodného
záväzku, a spory o povahu alebo rozsah náhrady škody za
takéto porušenie.

Okrem rozhodovania sporov medzi štátmi - je dvor oprávnený
vydávať na žiadosť niektorých medzinárodných organizácií
poradné posudky o právnych otázkach, súvisiacich s jej
činnosťou. Takéto oprávnenie má VZ OSN, BR OSN a
medzinárodné odborné organizácie pridružené k OSNm ktoré
na to splnomocnilo VZ OSN.

119., Pojem a pramene vojnového práva
Vojnovým právom v

širokom slova zmysle

- sa podľa

tradičného medzinárodného práva vysvetlovalo celé zvláštne
odvetvie medzinárodného práva, obsahujúce všetky pravidlá
týkajúce sa vojny. Toto odvetvie zahŕňalo - jednak právo na
vojnu a právo platné v priebehu vojny. Dnes sa toto odvetvie
skôr označeuje presnejšie ako právo ozbrojených konfliktov.

Právo na vojnu tvorili pravidlá, upravujúce spôsoby realizácie
subjektívneho práva štátu použiť vojnu. Až do 1.svetovej
vojny v medzinárodnom práve platilo, že každý štát mohol
kedykoľvek siahnúť po zbrani pri vymáhaní svojich nárokov
voči inému štátu, pri riešení sporov s inými štátmi alebo pri
vykonávaní svojej zahraničnej politiky. Toto subjektívne právo
štátu iniciatívne konať bolo po 1. svetovej vojne - postupne
obmedzované a nakoniec zrušené zákazom útočnej vojny,
obsiahnuté v Briand - Kelloggovom pakte z roku 1928 a
v čl.2 ods.4 Charty OSN.

Štáty sú odvtedy oprávnené siahnúť po vojenskej sile proti
druhému len v

3 prípadoch

:

- ak sa zúčasnia na ozbrojenej proti útočníkovi na základe
rozhodnutia BR OSN podľa kapitoly VII Charaty OSN,
- ak sa zúčastnia na vojenskej akcii proti útočníkovi
v rámci regionálnej organizácie, keď na to boli BR OSN
splnomocnené.
- pri výkone práva individuálnej alebo kolktívnej
sebaobrany proti ozbrojenému útoku druhého štátu
podľa čl.51 Charty OSN.

Právo za vojny nebolo vojnovým právom v

užšom zmysle

,

bolo len súhrnom pravidiel, stanovujúcich práva a povinnosti
bojujúcich štátov v priebehu ozbrojeného konfliktu.

Pramene medzinárodného vojnového práva
Do polovice 19. storočia bola výlučným prameňom vojnového
práva medzinárodnoprávna obyčaj. Jej pravidla vznikali a
menili sa v priebehu vojen. Základom pravidiel bolo viac-
menej zachovanie vojnových obyčají, ktoré postupne
nadobúdali všeobecnú záväznosť. K rozsiahlejšej kodofikácii
vojnového práva došlo na haagských mierových
konferenciach v rokoch 1899 a 1907 a nekôr na
konferenciach Medzinárodného Červeného kríža.

Pramene pred 1 svetovou vojnou, napr.:
1.) Parížška deklarácia o námornom práve z roku1865
2/ Ženevský dohovor o zlepšení osudu chor.ranených
v poľných armádach z roku 1864, 1906
3/ Dohovor o začťatí nepriateľstva z roku 1907
4/ Dohovor o premene obchodných lodí na vojenské
z roku 1907

Pramene po 1.svetovej vojne, napr. :
1/ Ženevský protokol o zákaze chemických a
bakteriologických zbraní z roku 1925
2/ Zenevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými
zajatcami 1929

4/ Ženevský dohovor o zlepšení osudu chorých a
ranených v poľných armádach 1949
5/ Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny
z roku 1949
6/ Deklarácia o zákaze nukleárnych a termonuklearnych
zbraní z roku 1961
7/ Protokol o zákaze alebo obmedzení používania zápalných
zbraní z roku 1980

Tieto kolektívne právotvorne zmluvy a

dokumenty

z veľkej

časti inkorporovali už platné obyčajové pravidlá. Ich význam
spočíval v tom, že spresňovali tieto pravidlá a zaisťovali ich
jednotný výklad. Väčšina z nich zahrňovala nielen konkrétne
pravidlá vedenia vojny, ale tiež formovala obsah
všeobecných zásad vojnového práva, najmä zásady
ľudskosti. Všeobecné zásady, obsiahnuté v

týchto zmluvách

a

dokumentoch

napomáhali vyplňovaniu medzier, ktoré

v medzinárodnom práve vznili v dôsledku rozvoja vojnovej
techniky a zmien charaktere vojny.

Pretože išlo o

kodifikáciu právnych pravidiel, ktoré už platili

ako obyčajové právo, považoval sa obsah týchto zmlúv za
záväzný i pre štáty, ktoré formálne neboli ich zmluvnými
stranami. Pokiaľ obsahovali nové pravidlá, dochádzalo
obvykle k tomu, že nadobudli časom všeobecnú záväznosť
ako obyčajové právo tým, že ich tretie štáty neskôr uznali za
záväzné ako obyčajové normy.

120., Definícia agresie
Za agresiu sa považuje - použitie ozbrojených síl štátom
alebo skupinou štátov proti zvrchovanosti, územnej
nedotknuteľnosti alebo politickej nezávislosti iného štátu
(dokument OSN z roku 1974)

Za agresívny akt sa podľa definície agresie považuje
ktorýkoľvek nasledujúci čin, bez ohľadu na to, či predtým
bola vyhlásená vojna :

1.) Invázia alebo útok ozbrojených síl jedného štátu na
území druhého štátu,
2.) Vojenská okupácia, i keď len dočasná, ktorá je
dôsledkom invázie,
3.) Akékoľvek pripojenie územia iného štátu alebo jeho
časti, při ktorom bola použitá sila,
4.) Bombardovanie ozbrojenými silami jedného štátu
územia druhého štátu,
5.) Použitie akýchkoľvek zbraní jedného štátu proti
územiu druhého štátu,
6.) Blokáda prístavov alebo pobreží jedného štátu
ozbrojenými silami druhého štátu,
7.) Útok ozbrojených síl jedného štátu na pozemné,
námorné, letecké sily iného štátu štátu
8.) Použitie ozbrojených síl jedného štátu, ktoré sa
nachádzajú na území druhého s jeho súhlasom
v prípade, že sa nedodržali podmienky pobytu alebo
dlžky ich prítomnosti,
9.) Konanie štátu, ktorý povolil, druhému štátu aby
použíl jeho územie na spáchanie agresie proti tretiemu
štátu
10.) Vyslanie štátom alebo menom, ozbrojených skupín,
bánd, nepravidelných ozbrojených síl alebo žoldierov,
ktorí používajú silu, proti inému štátu v takej miere, že
sa to vyrovná predchádzájúcim činnom.

Okrem uvedených činov môže BR OSN rozhodnúť, že i iné
činy môžu vyvolať agresiu, napr. ozbrojené akcie metropoly
proti bývalému nesamosprávnemu územiu pod jeho správou
(Portugalsko proti národnooslobodzovaciemu hnutiu
v Angole)

Definícia agresie, schválená VZ OSN, nie je ujmou na
právach na sebaurčenie, slobodu a nezávislosť, ktoré patria
národom nachádzajúcim sa pod cudzou alebo koloniálnou

33

nadvládou alebo krajinách s rasistickými režimami. Tieto
národy sú oprávnené - dožadovať sa pomoci od iných štátov
v boji za uskutočňovanie práva na sebaurčenie a tiež takúto
pomoc dostávať.

121., Kodifikácia vojnového práva
Do polovice 19. storočia bola výlučným prameňom vojnového
práva - medzinárodnoprávna obyčaj. Jej pravidla vznikali a
menili sa v priebehu vojen. Základom pravidiel bolo viac-
menej zachovanie vojnových obyčají, ktoré postupne
nadobúdali všeobecnú záväznosť. K rozsiahlejšej kodofikácii
vojnového práva došlo na haagských mierových
konferenciach v rokoch 1899 a 1907 a nekôr na
konferenciach Medzinárodného Červeného kríža.

Tieto kolektívne právotvorne zmluvy a

dokumenty z

veľkej

časti inkorporovali už platné obyčajové pravidlá. Ich význam
spočíval v tom, že spresňovali tieto pravidlá a zaisťovali ich
jednotný výklad. Väčšina z nich zahrňovala nielen konkrétne
pravidlá vedenia vojny, ale tiež formovala obsah všeobecných
zásad vojnového práva, najmä zásady ľudskosti. Všeobecné
zásady, obsiahnuté v

týchto zmluvách a

dokumentoch

napomáhali vyplňovaniu medzier, ktoré v medzinárodnom
práve vznili v dôsledku rozvoja vojnovej techniky a zmien
charaktere vojny.

Pretože išlo o

kodifikáciu právnych pravidiel, ktoré už platili

ako obyčajové právo, považoval sa obsah týchto zmlúv za
záväzný i pre štáty, ktoré formálne neboli ich zmluvnými
stranami. Pokiaľ obsahovali nové pravidlá, dochádzalo
obvykle k tomu, že nadobudli časom všeobecnú záväznosť
ako obyčajové právo tým, že ich tretie štáty neskôr uznali za
záväzné ako obyčajové normy.

122., Začiatok vojny a právne dôsledky vojnového stavu
pre bojujúce strany
Haagska dohoda o mierovom vybavovaní sporov, o začiatku
nepriateľstva z

roku 1907 rozpoznáva

:

1.) Priame vypovedanie vojny – bolo vojnové prehlásenie
zabezpečené dôvodmi,
2.) Ulitimátum – bolo prehlásenie s podmieneným
vypovedaním vojny.

Vypovedanie vojny, či priame prehlásenie, alebo ultimátum,
musia byť dané písomne, diplomatickou nótou. Pritom
začiatok vojnového stavu má byť notifikovaný neutrálnym
štátom. Pravidlo o predchádzajúcom vypovedaní vojny však
bolo čiastočne porušované.

Začaté nepriateľstvo bez predchádzajúceho vypovedania
vojny – je vážnym porušením vojnového práva, a to vojnovým
zločinom v užšom slova zmysle. I napriek tomu, takéto
začatie vytvára medzi bojujúcimi stranami vojnový stav so
všetkými dôsledkami podľa vojnového práva.

Požiadavka formálneho vypovedania vojny bola kodifikovaná
skôr, ako zákaz útočnej vojny stal súčasťou všeobecného
medzinárodného práva. Po vzniku tohoto zákazu je však
nutné vykladať inštitút vypovedania vojny vždy v úzkej
súvislosti so samotným zákazom útočnej vopjny.
Vypovedanie vojny je totiž legálne len vtedy, keď je samotná
konkrétna vojna legálna. Tak by to bolo v prípadoch
ozbrojenej akcie BR OSN podľa čl.42 charty, ozbrojenej akcie
regionálnej organizácie, splnomocnennej na to
bezpečnostnou radou podľa čl.53 charty alebo vykonaním
individuálnej alebo kolektívnej sebeobrany podľa čl.51.
Vypovedanie útočnej vojny je samo osebe nelegálne, pretože
by išlo o zločin agresie.

Právne dôsledky vojnového stavu pre bojujúce strany

Začatím vojny, t.j. vypovedaním vojny alebo začatím
nepriateľstva sa medzi bojujúcimi prerušia všetky mierové

vzťahy. V čase trvania vojnového stavu neplatia medzi
bojujúcimi pravidla mierového medzinárodného práva,
pretože tieto predpokladajú existenciu mierových vzťahov
medzi súpermi. Miesto nich sa medzi nimi uplatňuje súbor
pravidiel vojnového práva (právo ozbrojených konfliktov).
Nedotknuteľné začazím konfliktu však zostávajú základné
všeobecné zásady medzinárodného práva ako celku, tak
mierového ako aj vojnového, ktorých planosť je nevyhnutným
predpokladom trvania medzinárodného práva a existencie
medzinárodného spoločenstva za každej situácie vo svete
(napr. naďalej platia zásady zvrchovanosti a rovnosti štátov,
ľudskosti, rešpektovania základných ľudských práv,
poctivého dodržiavania zmlúv, medzinárodnej zodpovednosti
štátu atď.)

Medzi bojujúcimi stranami – sa prerušujé diplomatické a
konzulárne styky. Ochranu záujmov príslušníkov
nepriateľského štátu môže vykonať len neutrálna ochranná
mocnosť. Pod ochranu neutrálneho štátu sa zverujú tiež
budovy a zabezpečené diplomatické alebo konzulárne
archívy. Nepriateľským osobám používajúcim diplomatickú
imunitu má byť poskytnutá bezpečná a dôstojná možnosť
opustiť cudzie štátne územie.

Vznikom vojnového stavu prestávajú platiť - dvojstranné
zmluvy medzi nepriateľskými štátmi, ktoré upravovali rôzne
oblasti mierových vzťahov, politické, hospodárske,
aministratívne a iné. Naopak, v platnosti zostávajú zmluvy
uzatvorené pre prípad vojny, ktoré mali regulovať vojnové
vzťahy, zmluvy zriaďujúce podľa úmyslu strán trvalý stav,
napr. zmluvy o delimitácií hraníc alebo o časti územia, ale aj
zmluvy uzatvorené medzi bojujúcimi stranami v čase vojny.

Mnohostranné kolektívne zmluvy – zostávajú v platnosti, a to
predovšetkým tie, ktoré obsahujú pravidlá vedenia vojny.
Ostatné mnohostranné zmluvy, ktoré predpokladajú na svoje
splnenie mierové vzťahy, sa v čase vojnového stavu
suspendujú.

Podľa planého cudzineckého vojnového práva - je vojnový
štát oprávnený poškodzovať svojho protivníka aj opatreniami
proti jeho príslušníkom a ich majetku. Za nepriateľských
príslušníkov sa považujú občania jedného nepriateľského
štátu, ktorí sa nachádzajú počas ozbrojeného konfliktu na
území druhého nepriateľského štátu, majú tam svoje
bydlidka alebo obchodný podnik.

Pravidlá o právnom postavení nepriateľských príslušníkov na
území vojnového štátu boli kodifikované v Ženevskom
dohovore o ochrane civilných osôb počas vojny v roku 1949.
Nepriateľským príslušníkom, ktorí sú v okamihu začatia vojny
na území bojujúcej strany, má byť poskytnutá primeraná
lehota na opustenie krajiny. Vojnový štát však môže zadržať
tých nepriateľských príslušníkov, ktorých návrat by mohol
výzbamne prispieť k posilneniu vijenskej moci protivníka.
Nepriateľský príslušníci, ktorí územie vojnového štátu
neopustili alebo boli zadržaní, môžu byť podrobení
zvláštnemu režimu, vrátane internovania, ak si to vyžaduje
bezpečnosť štátu.

V

prípade internovania majú nepriateľský príslušníci

postavenie obdobné postaveniu vojnových zajatcov.
Vzťahujú sa na nich tiež všeobecné ustanovenia dohovoru,
podľa ktorého majú za každých okolností právo na
rešpektovanie svojej osoby, cti, rodinných práv a
náboženstva. Vojnový štát s nimi musí vždy zaobchídzať
ľudsky a musí ich chrániť proti násiliu. Nesmie ukladať
kolektívne tresty a brať rukojemníkov. Nepriateľským
cudzinvom musí povoliť styk s ochrannou mocnosťou alebo
s Medzinárodným výborom Červeného kríža.

Začatie vojny má ďalej za následok porušenie obchodných
stykov medzi príslušníkmi nepriateľských štátov. Podľa

34

anglosaských štátov je takáto zásada súčasťou obyčajového
práva. Kontinentálne európske štáty chápu túto zásadu tak,
že vojnové štáty majú slobodu uplatniť ju vo vnútornom
zákonodarstve. Praktické dôvody obidvoch nariadení sa však
počas 2. svetovej vojny ukázali ako takmer rovnaké. Vojnové
štáty svojimi vnútornými predpismi - zakázali akékoľvek
transakcie, ktoré by prinášali finančné alebo hospodárske
výhody nepriateľským príslušníkom alebo osobám, ktoré sídlili
alebo obchodovali na ich území.

Občianskoprávne zmluvy, uzatvorené pred začatím vojny,
ktorých plnenie by bolo v rozpore so zákazom vydaným
vojnovým štátom, sa považujú za zrušené. To isté platí aj o
zmluvách dohodnutých za vojny. Platné pohľadávky, či zo
zmluvy alebo zo zákona, sú počas doby trvania vojnového
stavu suspendované. Tieto zásady boli potvrdené
v mierových zmluvách z roku 1947.

Za vojny dochádza i k

odmedzovaniu procesnej spôsobilosti

-

neporiateľských príslušníkov před súdom vojnového štátu.
Podľa zákonodasrtva anglosaských štátov nemajú právo
vystupovať jako žalobcovia před súdom osoby sídliace alebo
obchodujúce na území vojnového štátu. Ich žalobné právo
zostáva suspendované až do skončenia vojnového stavu.
Naopak, nie je obmedzená ich pasívna procesná spôsobilosť.

123., Ukončenie vojnového stavu
Ukončenie vojnového stavu – má za následok, že medzi
bojujúcimi stranami sa prestávajú uplatňovať normy
vojnového práva a účinnosť, naopak, nadobúdajú pravidlá
mierového práva.

K

ukončeniu vojnového stavu môže dôjsť :

Ukončením mlčky - môže dôjsť tak, že sa nepriateľstvo
fakticky zastaví, ale bojujúce strany o tom neuzavrú mierovú
zmluvu a vzápätí obnovia vzájomné mierové vzťahy. (viď
posledný významný prípad medzi Francúzkom a Mexikom
v roku 1867)

Vojnový stav vyvoláva mnohé otázky, ktorých úplné
vyriešenie je spravidla možné iba dohodou medzi bývalými
bojujúcimi stranami. Preto ukončenie vojnového stavu mlčky
vyvoláva v mnohých smeroch neistotu. Týka sa napríklad
dôležitej otázky, z akého územného stavu budú vychádzať
ďalšie mierové vzťahy medzi danými štátmi. Väčšinou sa
v takýchto prípadoch uplatňuje pravidlo stavu, ktorý nastal po
ukončení vojny. Podľa neho každá bojujúca strana nadobudla
suverénne právo na územie, ktoré mala v okamihu ukončenia
vojny vo svojej okupačnej moci. Neistota sa týkala tiež
právneho postavenia neutrálnych štátov. Aj iné otázky, ktoré
boli dôsledkom vojny, a na ich vyriešenie bola potrebná
dohoda jednotlivých strán, sa spravidla vybavovali neskôr
zvláštnými dohodami, uzatváranými však už v rámci
mierových vzťahov.

Jednostranným prehlásením - právnu neistotu, vznikajúcu
z konkludentného

(odôvodňujúceho určitý úsudok)

uklončenia vojny sa snažili po 1.svetovej vojne niektoré štáty
odstrániť tým, že vydali jednostranné prehlásenie o ukončení
vojnového stavu. To bolo obyčajne druhou, porazenou
stranou mlčky prijaté. V tomto prehlásení sa uvádzali
podmienky, nutné pre nadviazanie diplomatických stykov,
pričom ostatné otvorené otázky medzi bojujúcimi štátmi sa
mali riešiť neskôr v rámci mierových vzťahov.

Uzavretím mierovej zmluvy – obvykle sa vojnový stav
ukončuje až uzatvorením mierovej zmluvy medzi bojujúcimi
stranami. Mierová zmluva sa uzatvára medzi ústavnými
činiteľmi obidvoch strán, spravidla hlavami štátov, a vyžaduje
ratifikáciu. Ukončenie vojnového stavu nastáva okamihom,
keď mierová zmluva vstupuje do platnosti. Strany však môžu
v zmluve stanoviť aj iný okamih ukončenia vojnového stavu .

Ukončenie vojnového stavu - oživuje medzi bývalými
bojujúcimi stranami všetky základné práva a povinnosti podľa
mierového medzinárodného práva. Súčasne prestávajú byť
legálne tie akty, ktoré boli prípustné počas vojny, podľa
pravidiel vojnového práva. Pokiaľ mierová zmluva nemá
odlišné ustanovenia, pokladá sa za definitívny ten stav, ktorý
existoval v okamihu ukončenia vojny. Tak zrejme zostáva
majetok štátu ten nepriateľský majetok, ktorého sa zmocnil
právom ako vojnovej koristi. Pokiaľ neboli mierovou zmluvou
usporiadané územné otázky inak, pripadá územie obsadené
počas vojny okupujúcemu štátu. Podľa súčasného
medzinárodného práva bývajú prípadne územné zmeny
podchytené v mierovej zmluve. Tieto zmluvy tiež upravujú
otázku vojnových reparácií. V prípade Nemecka bola
uzatvorená samostatná dohoda o jeho reparáciach hneď po
skončení druhej svetovej vojny.

Ukončenie vojnového stavu

spôsobuje oživenie

medzinárodných zmlúv medzi bojujúcimi stranami, ktorých
plnenie bolo po začatí vojny suspendované. Tieto zmluvy,
ktoré stratili platnosť po začatí vojnového stavu, sa však
ukončením vojnového stavu neobnovujú.

Mierové zmluvy bývajú buď - všeobecné (generálne), ak boli
uzatvorené medzi všetkými účastníkmi vojny, alebo
separátne, ak boli uzatvorené medzi niektorými účastníkmi
obidvoch skupín. Spojenci vo vojne sa spravidla dohodnú na
tom, že neuzatvoria s nepriateľskou stranou separátnu
mierovú zmluvu.

124., Neutralita
Rozlišujeme :

Obyčajnú vojnovú neutralitu - k jej kodifikácii došlo
v dvoch haagských dohovorov z roku 1907.

Podľa nich sa neutrálnym štátom rozumie štát, ktorý sa
nezúčastňuje na konkrétnej vojne. Má základnú povinnosť
nezúčastňovať sa na vojenských akciách a správať sa voči
všetkým bojujúcim stranám rovnako. Ak poskytne jednej
bojujúcej strane určité výhody, musí ich poskytnuť aj druhej.
Keď to odoprie jednej strane, musí to odoprieť aj druhej.

Základným právom neutrálneho štátu - je nedotknuteľnosť
jeho územnia, pokiaľ ide o vojenské akcie bojujúcich štátov.
Nesmie byť obmedzovaný vo vzťahoch o ostatnými štátmi.
Má právo na obchodný styk s nimi a s výnimkou vojnového
kontrabandu, i s bojujúcimi stranami. Ak by bola porušená
nedotknuteľnosť jeho územia, má tento štát nielen právo, ale
i povinnosť odporovať tomuto porušeniu, hoci aj ozbrojenou
silou. Takýto odpor sa nepovažuje za nepriateľský čin.

Neutrálny štát nesmie bojujúcej strane - dodávať zbrane
a vojnový materiál alebo jej poskytovať finančné prostriedky
na vedenie vojny. Za porušenie neutrality sa nepovažuje,
keď takéto veci poskytujú jednotlivý občania neutrálneho
štátu, alebo ak sa zúčastnia na vojnovom konflikte na jednej
z bojujúcich strán .

O

neutralite a

o

neutrálnom postavení

- možno hovoriť len

v prípade medzinárosdného ozbrojeného konfliktu. V čase
občianskej vojny začína neutralita až okamihom, keď konflikt
nadobudne znaky ozbrojeného postavenia. Štát stojaci mimo
ozbrojeného sporu si môže zvoliť postavenie neutrálneho
štátu tým, že uzná povstalcov za bojujúcu stranu.

Neutralita – sa začína súčasne so začatím vojnového stavu.
Štáty, ktoré sa na konflikte nezúčastnia, obyčajne vydávajú,
aj keď nie dú povinné zláštne prehlásenie o neutralite. Ak si
štát zvolí postavenie neutrála, nadobúda práva a postavenie
neutrálneho štátu. Keď sa však pripojí ku konfliktu na jednej
strane, podlieha pravidlám vojnového práva.

35

K

porušeniu neutrality

- môže dôjsť tak zo strany bojujúceho

štátu, ako aj zo strany neutrálnych štátov. Keď však poruší
neutralitu bojujúca strana, neutrálny štát je povinný podniknúť
všetky opatrenia na nápravu, najmä odraziť útok tej bojujúcej
strany, ktorá by chcela použiť neutrálne územie na vedenie
vojenských akcií proti druhej strane. Keď poruší neutralitu
neutrálny štát, záleží na bojujúcich štátoch, aké dôsledky
z toho vyvodia. Môžu sa nad to povzniesť, alebo v krajom
prípade to môžu považovať za nepriateľský akt a môžu
takémuto štátu vyhlásiť vojnu.

Neutralita - zaniká ukončením vojnového stavu medzi
bojujúcimi stranami, alebo začatím vojnového stavu medzi
niektorou z bojujúcich strán a bneutrálny štátom .

Trvalá neutralita
Trvalo neutrálny štát je taký štát, ktorý sa na základe
viacstrannej medzinárodnej zmluvy alebo podobného aktu
zriekol práva učasti na akomkoľvek budúcom medzinárodnom
ozbrojenom konflikte. Takýto štát má trvalo zaistenú územnú
nedotknuteľnosť a politickú nezávislosť. Má rovnake právo
i povinnosť odraziť prípadný útok.

Status trvalej neutrality - vzniká obvykle na základe
medzinárodnej zmluvy, pretože predpokladá uznanie ďalšímí
štátmi. Podobne i ku zrušeniu trvalej neutrality môže dôjsť len
so súhlasom štátov, ktoré jú uznali, a nie jednostranným
prehlásením samostatného, trvalo neutrálneho štátu.

Trvalá neutralita sa rozlišuje na :

Uznanú neutralitu - v tomto prípade sa ostatné štáty iba
zaväzujú rešpektovať trvalú neutralitu štátu, ktorú uznali. Nie
sú však povinné vystupovať na jeho obranu v prípade, že by
bol iným štátom napadnutý.

Garantovaná neutralita - v tomto prípade sú garantujúce
štáty povinné neutralitu nielen
rešpektovať, ale aj aktívne zasiahnúť na jej obranu v prípade
jej ohrozenia alebo napadnutia.

Trvalo neutrálny štát - je oprávnený udržiavať armádu
a stavať vojenské opevnenia, ale len na obranné účely. Má
nielen právo, ale aj povinnosť brániť svoju neutralitu vlastnou
vojenskou mocou v prípade napadnutia iným štátom. Môže
uzatvárať zmluvy, ktoré mu pre tento prípad zaisťuje pomoc
iných štátov, napr. garančné zmluvy vo svoj prospech.

Trvalo neutrálnym štátom od Viedenského konfresu v

roku

1815 - je Švajčiarsko.

125., Medzinárodné humanitárne právo ?????????
Je súčasťou MPV a považované je za jednu z

jeho

samostatných zložiek, reguluje vzťahy medzi štátmi s cieľom
zabezpečiť mier, sociálny rozvoj a chrániť ľudské bytosti.
Vzťahuje sa najmä na ozborojené konflikty bez ohľadu na to
ako vznikli aj na konflitky, ktoré nemajú medzinárodný
charakter –občianske vojny, spôsoby vedenia vojny, ochrana
ľudských bytostí a ochrana obetí vojny.

Vzťahuje sa na všetky bytosti bez diskriminácie, najmä na
vojnových zajatcov, civilné obyvateľstvo a ostaných, ktorí by
mohli byť cieľom ozborojených útokov bez ohľadu na to
z akého dôvodu vznikli. Majú byť ochraňované osoby, ktorým
je venovaná najväčšia pozornosť – ranení a preto súvisí
s tým, aj trestanie zločinov proti mieru a ľudskosti

Jeho cieľom je :
- upraviť zaobchádzanie s civilným obyvateľstvom počas
ozbrojených konfliktov, ušetriť ho od útrap
- rozlišuje civilné a necivilné obyvateľstvo a civilné a
necivilné objekty

- jeho normy sú zakotvené v medzinárodných dohodách

126., Trestanie zločinov proti mieru, vojnových zločincov
a zločinov proti ľudskosti
Porušenie zákazu použitia ozbrojených síl, pravidiel vedenia
vojny a zákazu zločinov proti ľudskosti - má za následok
zodpovednosť dotyčnej bojujúcej strany. Tá je zodpovedná
za všetky činy spáchané osobami, ktoré patrili k jej
ozbrojenej moci. Nezávisle od tejto medzinárodnoprávnej
zodpovednosti štátu však ešte nesú zodpovednosť za
konkrétne trestné činy i tí jednostlivci, ktorí sa ich sami
priamo alebo nepriamo dopustili. Táto zodpovednosť má
trestnú povahu. Trestať osoby, ktoré sa ich dopustili, môže
tak bojujúca strana, ako aj protivník, proti ktorému boli
namierené.

Potrestanie zločincov proti mieru, zákonom a obyčajom
vojny a proti genocíde - urobilo krok dopredu po druhej
svetovej vojne. Zločiny obrovských rozmerov, páchané
v tomto období nacistickým Nemeckom a niektorými jeho
spojencami, pobúrili právne vedomie národov, ktoré
požadovali prísne potrestanie páchateľov.

V

roku 1945 uzavreli 4 spojenecké veľmoci v

Londýne

Dohodu o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových
zločincov európskych krajín OSI. K dohode bol pripojený
štatút Medzinárodného vojenského tribunálu.

Tento trbunál bol oprávnený súdiť a potrestať osoby, ktoré
spáchali buď ako jednotlivci alebo ako členovia organizácií,
niektoré z

týchto zločinov, za ktoré nesú osobnú trestnú

zodpovednosť :
a) zločin proti mieru - zosnovanie, prípava, podnecovanie
alebo podniknutie útočnej vojny, alebo vojny porušujúcej
medzinárodné zmluvy, dohody a záruky
b)) vojnový zločin – vražda vojnových zajatcov, zle
zaobchádzanie s nimi, vraždy civilistov, zle zaobchádzanie
s civilným obyvateľstvom, nútenie civilného obyvateľstva do
otrockých prác, deportovanie obyvateľstva, vraždenie
rukojemníkov, plienenie verejného alebo súkromného
majetku, svojvoľné ničenie miest a dedín a ich pustošenie
neodôvodnené vojnovou nevyhnuteľnosťou,
c) zločin proti ľudskosti – vraždy, vyhladzovanie,
zotročovanie, deportovanie alebo iné ukrutnosti, páchané
proti civilnému obyvateľstvu pred alebo počas vojny, atď.

Tribunál zasadal v Noribergu. Právne zásady obsiahnuté
v jeho štatúte a rozsudku z roku 1946, boli potvrdené VZ
OSN toho istého roku ako - všeobecne uznané zásady
medzinárodného práva.

V

roku 1998 bol v

Ríme prijatý Rímsky štatút -

Medzinárodného trestného súdu.
- jeho sídlo je v Haagu ( Holansko), je to stála inštitúcia.
Právomoc súdu sa obmedzuje na najzávažnejšie trestné činy
týkajúce sa medzinárodného spoločenstva ako celku. Súd
má podľa tohoto štatútu právomoc v týchto trestných činov :
trestný čin genocídy, zločiny proti ľudskosti, vojnové
zločiny, trestný čin agresie.

Podľa Dohovoru o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a
zločinov proti ľudskosti z

roku 1968 sa vojnové zločiny a

zločiny proti ľudskosti - považujú za nepremlčateľné.

36