Právnická fakulta Univerzity

Komenského v Bratislave

Katedra právnych dejín

Slovenská národná štátnosť

Druhá a Tretia pražská dohoda

(Seminárna práca)

Školský rok: 2005/2006
Semester: zimný

Obsah

Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave....1

Úvod.........................................................................................3

1 Česko-slovenské vzťahy...................................................................................................... 4

2 Druhá pražská dohoda......................................................................................................5

3 Konkrétna podoba druhej pražskej dohody.........................................................................6
4 Slovenská národná rada....................................................................................................... 8
5 Tretia pražská dohoda..........................................................................................................9
Záver.....................................................................................................................................11
Použitá literatúra...................................................................................................................12

2

Úvod

V tejto seminárnej práci sa zaoberám predovšetkým Druhou a Treťou pražskou

dohodou, ktoré ako právne akty znamenali zmenu vo vzájomných česko-slovenských

vzťahoch.

Tieto dohody zahŕňajú síce len rok 1946, no svojim významom nepopierateľne zasiahli do

štátoprávneho usporiadania spoločného štátu. Význam v mojej práci prikladám predovšetkým

tretej pražskej dohode, ktorá podľa môjho názoru mala osudový význam pre Slovensko, avšak

nemožno ju chápať v kontexte s prvou a druhou pražskou dohodou, preto už na začiatku

predkladám aj stručný opis česko- slovenských vzťahov v rokoch 1945 až 1946. Zároveň sa

dotýkam aj postavenia Slovenskej národnej rady v tomto období a jej meniaceho sa

postavenia, ktoré bolo ovplyvnené práve týmito dohodami.

Práca ma tiež slúžiť aj ako vykreslenie vtedajšej doby a vzájomných vzťahov. Snažil

som sa predovšetkým predostrieť fakty a z nich to čo je podstatné a najdôležitejšie pre

charakteristiku druhej a tretej pražskej dohode.

3

1 Česko-slovenské vzťahy

Vývoj po februári 1948 urobil definitívnu bodku za predstavami o relatívne

nezávislom postavení slovenských národných orgánov, ako to vyplývalo z Košického

vládneho programu. Aby Košický vládny program neostal iba formalitou, podpísala

československá vláda so Slovenskou národnou radou už 2. júna 1945 dohodu, ktorá je známa

ako “prvá pražská dohoda.“ Táto dohoda sa dotýkala predovšetkým pozitívneho vymedzenia

právomocí zákonodarnej moci v spoločných veciach, ktorú vykonával na návrh

československej vlády, po dohode so Slovenskou národnou radou prezident republiky

dekrétmi. Za spoločné veci sa považujú napr. celoštátne hospodárske, sociálne, kultúrne

a administratívno-politické záležitosti.

Podľa tejto dohody boli celoštátne právne normy viazané na súhlas Slovenskej

národnej rady a právne normy, ktoré sa týkali výlučne Slovenska, boli záležitosťou

Slovenskej národnej rady. Na druhej strane však mohli slovenskí členovia vlády

Československej republiky ovplyvniť prostredníctvom slovenských národných orgánov vývoj

v českých krajinách. Také delenie právomocí vlastne zvýhodňovalo slovenskú stranu1.

Túto nevyváženosť riešila preto v apríli 1946 tzv. druhá pražská dohoda, ktorá síce

obmedzovala takmer neobmedzenú právomoc Slovenskej národnej rady, poskytovala

prezidentovi republiky určité právomoci na Slovensku, atď., ale stále išlo o usporiadanie

vzťahov pre Slovensko celkom prijateľné.

Po volebnom úspechu komunistov v českých krajinách v máji 1946 sa českí aj

slovenskí komunisti odchovaní vierou v rigoróznu centralizáciu spojili s českými

nekomunistickými stranami. Pod hrozbou neprijať Demokratickú stranu do vlády ju prinútili

podpísať tzv. tretiu pražskú dohodu, ktorá zásadne obmedzila právomoc Slovenskej národnej

1 Ekvivalent Slovenskej národnej rady, tzn. Česká národná rada, ktorá vznikla v májových dňoch 1945 v Prahe,
bola rozpustená už 11.5.1945 ako nebezpečná konkurencia československej vlády.

4

rady. Tá stratila právo vydávať súhlas so zákonmi s celoštátnou pôsobnosťou. Naopak,

nariadenia, ktoré sama vydala, museli byť schválené vládou Československej republiky.

Ďalej by som sa zameral predovšetkým na druhú a tretiu pražskú dohodu, ktoré

rozpíšem v nasledujúcich kapitolách, avšak toto komplexné zhrnutie bolo potrebné najmä

z toho dôvodu, aby sa druhá a tretia pražská dohoda nechápali ako samostatný celok, ale aby

ich význam sa chápal v širších súvislostiach dobového spoločensko-politického vývoja

v Československu, ktorý smeroval k obmedzeniu právomocí Slovenskej národnej rady, až

k ich minimalizácii ústavou z 9. mája 1948. Tá síce obsahoval frázy o svojbytnosti

slovenského národa a o zvrchovanosti slovenských národných orgánov- Slovenská národná

rada a Zbor povereníkov, ale v podrobných ustanoveniach Ústavy bola právomoc Slovenskej

národnej rady obmedzená zväčša iba na kultúru, vedu, osvetu atď.

2 Druhá pražská dohoda

Po Prvej pražskej dohode, z ktorej vyplývala predovšetkým politická autonómia

a federalistická forma štátneho zriadenia prichádzajú predstavitelia Demokratickej strany

a najmä jej predseda ako i predseda vtedajšej Slovenskej národnej rady J. Lettrich s návrhom

ako upraviť ďalšie štátoprávne usporiadanie Československej republiky, ktoré podľa

demokratov malo byť symetrické. Podstata spočívala v prenesení určitých právomoci zo

Slovenskej národnej rady na prezidenta republiky. Týmto by sa upravil vzťah Slovenskej

národnej rady a Zboru povereníkov smerom ku prezidentovi. Ten by mal taký istý vzťah aj

k Dočasnému zhromaždeniu a vláde. Existovala by tu určitá rovnoprávnosť medzi

Slovenskou národnou radou a Zborom povereníkov na jednej strane a Dočasným národným

zhromaždením a vládou na strane druhej. Medzi právomoci prezidenta boli predovšetkým

právo zvolať Slovenskú národnú radu, odročovať a vyhlasovať zasadania za skončené,

podpisovať nariadenia Slovenskej národnej rady a jej posolstvá adresovať a dávať na

5

uváženie návrhy a opatrenia, ktoré pokladal za účelné a potrebné. Na návrh predsedníctva

Slovenskej národnej rady ďalej menoval predsedu Zboru povereníkov a samotných

povereníkov. Všetky tieto návrhy mali smerovať k vyváženiu slovenských orgánov

s celoštátnymi československými orgánmi. Tu však slovenský návrh narazil na kameň

v podobe českého centralizmu. Už po ukončení vojny mnohí českí predstavitelia žiadali

obnovenie predmníchovskej Československej republiky založenej na unitarizme a pražskom

centralizme. Z toho dôvodu sa uskutočnili jednania medzi vládou a predsedníctvom

Slovenskej národnej rady v dňoch od 9. do 11.4.1946, a ktoré vyústili do uzavretia dohody

verejnosti známej ako “Druhá pražská dohoda“, tá sa však nevytvárala ľahko keďže Česi boli

proti symetrickému štátoprávnemu usporiadaniu a Slováci odmietli úplný unitarizmus

v podobe jednotného československého národa.

3 Konkrétna podoba druhej pražskej dohody

Druhá pražská dohoda sa skladala z deviatich článkov a dodatku k protokolu

o rokovaní vlády Československej republiky a Slovenskej národnej rady zo dňa 11.apríla

1946. Dohoda upravovala postavenie prezidenta republiky na Slovensku v personálnych

veciach, ktorú naňho preniesla Slovenská národná rada, u ktorej dovtedy táto právomoc

spočívala. Prezident na základe toho mohol menovať vysokoškolských profesorov a štátnych

úradníkov počnúc treťou platovou stupnicou a sudcov na návrh Zboru povereníkov, ktorý bol

predkladaný prostredníctvom Predsedníctva Slovenskej národnej rady. Tento návrh však

mohol byť vrátený na prerokovanie Predsedníctvu Slovenskej národnej rady, ak bol v rozpore

s jednotnou personálnou politikou štátu, inak sa predkladal prezidentovi republiky.

Prezidentovi prináleží ešte aj právo udeľovania amnestie(milosti) a to počnúc od vecí

patriacich pod ľudové súdy a Národný súd prostredníctvom návrhu povereníka pre

pravosúdie. Tento návrh nesmel prekročovať celoštátne záujmy. Slovenskej národnej rade sa

6

tiež zachovala možnosť udeľovania ňou zriadených revolučných rádov. Zmluvou sa

upravovala tiež otázka spojená s problémom česko-slovenského právneho poriadku,

vyplývajúca z nezrovnalostí medzi právnymi normami vydanými prezidentom republiky vo

forme dekrétov, ďalej nariadeniami vlády na jednej strane a právnymi uzneseniami

Slovenskej národnej rady alebo Zborom povereníkov na strane druhej. V záujme zjednotenia

týchto právnych poriadkov bol zriadený špeciálny koordinačný orgán pri Úrade Predsedníctva

vlády. Ten sa skladal z troch Čechov a troch Slovákov. Úpravou prešla aj sústava najvyšších

súdov v Bratislave a Brne, tie sa považovali za súčiastky jednotného Najvyššieho súdu so

sídlom v Brne. Takisto sa posilňuje postavenie niektorých úradov predovšetkým celoštátnych,

ktoré spravovali ekonomickú a hospodársku oblasť.

Druhá pražská dohoda tiež upravovala činnosť Štátneho štatistického a Štátneho

plánovacieho úradu. Ústredie oboch centrálnych orgánov bolo v Prahe a svoju činnosť

vykonával na Slovensku prostredníctvom Štátneho plánovacieho a štatistického úradu

v Bratislave, čím sa v tejto oblasti presadil úplný unitarizmus, ktorý chceli zaviesť aj do

kontroly štátneho hospodárstva. Týmito zmenami druhá pražská dohoda pokročila k postupnej

centralizácii a unitarizácii spoločného štátu. Zväčšil sa predovšetkým vplyv celoštátnych

orgánov a prvky federalizmu sa postupne vytrácajú. S druhou pražskou dohodou úzko súvisí

ústavným zákonom č.65/1946 Sb. o ÚNS, ktorým sa zakotvili právomoci Slovenskej národnej

rady, tie boli potvrdené v texte zákona (čl.1 odstavec 3).V prílohe k sprevádzajúcej vyhláške

ministerstva vnútra č.66/ 1946 Sb. bol okrem toho uverejnený výťah z prvej pražskej dohody

týkajúcej sa rozdelenia kompetencií, tým bola právne podložená existencia Slovenskej

národnej rady a jej zákonodarná moc. Avšak až do prijatia tohto ústavného zákona mala

forma štátneho zriadenia formu politickej autonómie na Slovensku s prvkami federácie

v spoločnom štáte.

7

4 Slovenská národná rada

Z významového hľadiska bola tretia pražská dohoda osudová pre Slovenskú národnú

radu. O opodstatnení Slovenskej národnej rady sa začalo diskutovať najmä po výťazstve

Demokratickej strany vo voľbách v roku 1946 , v ktorých získali 62 % hlasov teda 2/3

väčšinové zastúpenie v Slovenských národných orgánoch a teda aj možnosť schvaľovať

ústavu. KSČ v snahe zabrániť uchopeniu moci Demokratickou stranou prostredníctvom

Slovenskej národnej rady vyrukovala so starou centralistickou teóriou z obdobia

1.Československej republiky teda návrhom striktného unitarizmu a centralizmu. Oponenti

z radov Demokratickej strany sa zasa opierali o Slovenské národné povstanie, z ktorého

právomoci Slovenskej národnej rady pramenili. A to predovšetkým z nariadenia č.1/1944 Sb.

n.. SNR. Tieto právomoci boli pôvodné, neobmedzené a vychádzali z legitímnej politickej

vôle Slovenského ľudu, avšak vojenská porážka povstania, skutočnosť, že SNR sa musela

vracať na Slovensko v stopách sovietskej armády, jej postavenie značne oslabila.

Demokratická strana tu ale nestála len proti KSČ ale aj proti vnútornému nepriateľovi

v podobe Komunistickej strany Slovenska, ktorá bola podriadená ústrediu v Prahe, jej činnosť

bola teda z veľkej časti ovplyvnená vôľou ústredných predstaviteľov. Ideovo odlišné názory

boli teda aj medzi samotnými Slovákmi. Niektorí zo slovenských komunistov ako Viliam

Široký a ďalší chápali Slovenskú národnú radu ako nadbytočný orgán, ktorého činnosť nemá

opodstatnenie v centralistickom, unitárnom štáte. Pritom činnosť Slovenskej národnej rady

bola bezpochyby významná nielen pri organizácii domáceho odboja, ale aj v stykoch

s londýnskou exilovou vládou Edvarda Beneša, alebo v moskovských rokovaniach

o budúcom vládnom programe. Faktom ostáva, že po konečnom víťazstve komunistov a ich

úplnom prevzatí moci v štáte sa názory na slovenských povstalcov v Slovenskom národnom

8

povstaní diametrálne zmenili. Z bojovníkov za slobodu Slovenského národa sa stávajú

pokračovatelia tisovského režimu a ľudáckeho štátu. Táto lož ale i iné vykonštruované

obvinenia sa stali neustálim opakovaním aj jedným z bodov obžaloby proti tzv. buržoáznym

nacionalistom na procesoch v roku 1954. Ostatne aj niektoré názory z českej strany chápali

Slovenskú národnú radu ako orgán, ktorý vychádzal zo Slovenského vojnového štátu a žiadali

okamžité ukončenie jeho činnosti. Našiel sa však aj oveľa rozumnejší dôvod, ktorým bola

ekonomická situácia v štáte. Tvrdenie spočívalo v tom, že z hľadiska administratívneho

a finančného nie je možné zabezpečenie úradníkov a administratívnych priestorov pre tieto

orgány. Navyše ak o to žiadajú aj na Slovensku, tak by túto požiadavku mohli predniesť aj

v českých a moravsko-sliezskych krajinách, to by znamenalo neúmerné zaťaženie štátnej

pokladnice. Samotné postavenie Slovenskej národnej rady sa definitívne upravilo treťou

pražskou dohodou, tá znamenala pre Slovenskú národnú radu a Zbor povereníkov stratu

zákonodarnej a výkonnej moci.

5 Tretia pražská dohoda

O novej úprave vzťahov na Slovensku rokoval predbežne Český národný front 12.

a 14. júna. 1946 .Otázka obmedzenia právomocí slovenských orgánov bola však zrejme už

dávno predtým predmetom diskusií českých ministrov a rôznych orgánov podriadených

vláde: len tak si možno vysvetliť, že behom veľmi krátkej doby mohla česká strana vystúpiť

menom zatiaľ ešte neustanovenej novej vlády s uceleným riešením. Českému národnému

frontu predložila plán Komunistická strana Československa, o ktorom hovoril už K. Gottwald

30. mája 1946 na zasadaní Ústredného výboru Komunistickej strany Československa.

Demokratická strana mala byť prinútená k súhlasu s politickou dohodou, podľa ktorej sa

obmedzili právomoci slovenských orgánov. Dohoda, ktorá bola uzavretá 27.júna.1946 vošla

do dejín pod názvom ,,Tretia pražská dohoda”. Jej existenciu zdôvodňovala Československá

vláda potrebou výstavby jednotného Československa, vyrovnania hospodárskych pomerov na

9

Slovensku a v českých krajinách, upevnenia stability v spoločnom štáte. Zatiaľ čo sa v prvej

pražskej dohode chápala Slovenská národná rada ako predstaviteľka svojbytného

Slovenského národa a štátnej suverenity, postupom času a predovšetkým zásahmi centrálnej

moci sa táto definícia zo znenia tretej pražskej dohody vytratila. Tretia pražská dohoda ako

právna norma bola prijatá v Národnom fronte Čechov a Slovákov, teda zmluvnými stranami

v tomto prípade neboli predstavitelia Slovenskej národnej rady a Česko-slovenská vláda, ale

aj české a slovenské politické strany, ktorým sa po voľbách v roku 1946 neušli ministerské

stoličky prípadne členstvo v predsedníctve Slovenskej národnej rady. Treťou pražskou

dohodou dochádza k zmiznutiu posledných federatívnych znakov republiky. V tretej pražskej

dohode je Slovenskej národnej rade odňatá nielen výkonná ale i vládna moc Zboru

povereníkov, ktorá sa preniesla do právomoci Zboru národných povereníkov. Formálne sa

dohoda skladala z preambuly a piatich článkov a dodatkového protokolu. Zákonodarná moc

Slovenskej národnej rady bola upravená prvým ustanovením tretej pražskej dohody. Všetky

návrhy nariadení, ktoré mali byť predmetom rokovaní na plenárnej schôdzi Slovenskej

národnej rady, museli byť dva týždne predtým predložené vláde, ktorá rozhodne , či dané

nariadenie nie je mimo právomocí Slovenskej národnej rady, alebo nerieši otázku v rozpore

s vládnym programom. Námietky Slovenskej národnej rady proti rozhodnutiu vlády

rozhodoval rozhodcovský zbor, v tom však mala väčšinové zastúpenie opäť ústredná vláda.

Špecifikom tejto dohody bola právomoc vlády posudzovať nariadenia Slovenskej národnej

rady vydaných od 1.septembra 1944, čiže právomoc ex post (tzv. retrospektívna právomoc).

Pre tento účel bola zriadená unifikačná komisia právnikov, ktorá predkladala vláde návrhy

zmien, ktoré boli potrebné pre zjednotenie právneho poriadku. Pro-futúre sa naopak týkala

kontroly návrhov nariadení Slovenskej národnej rady vydaných po tretej pražskej dohode.

Zbor povereníkov a jeho výkonná moc fakticky podliehali Pražskej vláde a jednotlivým

ministrom. Minister mohol svoje úkony na Slovensku vykonávať aj priamo, nielen nepriamo

10

cez príslušného povereníka. Museli tak konať s jeho vedomím a činnosť ministra v danej

oblasti závisela od jeho osobného uváženia. Vláda mala právo vykonávať svoju moc na

Slovensku priamo v tom prípade, keď nariadenia Slovenskej národnej rady neboli v jej

kompetencií. Spomínaná úprava jednotnej kontroly štátneho hospodárstva v druhej pražskej

dohode, ktorá sa definitívne vyriešila tým spôsobom, že najvyšší kontrolný úrad v Bratislave

sa stal len zastupiteľským orgánom na Slovensku, podliehal teda ústrednému orgánu

najvyššej kontroly štátneho hospodárstva v Prahe, teda aj oblasť hospodárstva bola definitívne

centralizovaná. Dokumentom sa však centralizácia moci v republike nekončí, čo sa ukázalo

v ďalších rokoch. Tretia pražská dohoda robila zo Slovenskej národnej rady a jej výkonného

orgánu Zboru povereníkov a ostatných štátnych orgánov do značnej miery predĺžené ruky

ústredných ministerstiev, vláda i prezident mohli konať i ponad a popri Slovenskej národnej

rade a povereníkoch. Toto sústavné odbúravanie slovenskej samosprávy sa výrazne prejavilo

a vyvrcholilo vo voľbách vo februári 1948, po ktorých všetku moc kumulovali v rukách len

komunisti..

Záver

Záverom by som chcel zhodnotiť celé obdobie rokov 1945-1946. Košický vládny

program zakotvil v podstate iba územnú autonómiu Slovenska. Z nej sa postupne ukrajovalo.

Tri pražské dohody o vymedzení kompetencií ústredných a slovenských orgánov ( jún 1945,

apríl 1946, jún 1946) postupne posilňovali postavenie vlády a prezidenta na Slovensku. Tak

sa ničila naša autonómia a Slovenská časť sa definitívne začlenila do unitárneho štátu. Po

tisícročnom nerovnom manželstve Slovákov s Maďarmi v spoločnom štáte (Uhorsko) nebolo

im ani s Čechmi dopriate, aby mali rovnaké postavenie v spoločnom štáte. Možno povedať, že

konečným rozriešením problému sa stalo vytvorenie nezávislého a samostatného Slovenska

roku 1993

11

Použitá literatúra

Benko, J.: Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti, Národné literárne centrum.

Bratislava 1997

Beňa, J.: Vývoj slovenského poriadku, Právnická fakulta Univerzita Mateja Bella. Banská

Bystrica 2001

Grígel, M., Slušný J.: Rodný list- Slovenská republika, vydal Vladimír Kovalčík a Michal

Rusznak 2003

Marsina, R., Čičaj, V., Kováč, D., Lipták, Ľ.: Slovenské dejiny, Matica Slovenska

Renner, H,. Samson, I.: Dejiny Česko-slovenska po roku 1945,Slovak Academic Press.

Bratislava 1993

Rychlík, J.: Česi a Slováci ve 20.století,Česko-slovenské vzťahy 1945-1992, Academic

Electronic Press Bratislava a Ústav T.G. Masaryka. Praha 1998

Verešš, M.: Slovensko, formovanie sa územia a národa, Univerzita Komenského v Bratislave

2005

12