UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

PRÁVNICKÁ FAKULTA

Katedra štátneho práva

P o l i t i c k é s t r a n y a v o ľ b y

(seminárna práca)

Školský rok: 2006/2007
Predmet: Politológia
Meno: .....
Ročník: .....

OBSAH

Právnická fakulta...................................................................................................................................................1

Obsah.........................................................................................................................................................................2
Úvod.......................................................................................................................................................................... 2
1 politický systém a jeho zložky...............................................................................................................................3

4 VOLBY............................................................................................................................................................ 12
4.1 Zásady volebného práva................................................................................................................................12

Všeobecnosť volebného práva........................................................................................................................13
Rovnosť volebného práva............................................................................................................................... 13
Priamosť volebného práva...............................................................................................................................13
Tajnosť hlasovania.......................................................................................................................................... 13

4.2 Volebný systém............................................................................................................................................. 13
4.3 Stanovenie termínu volieb.............................................................................................................................14
4.4 Väčšinový systém..........................................................................................................................................14

4.4.1 Relatívny väčšinový systém................................................................................................................... 15
4.4.2 Absolútny väčšinový systém.................................................................................................................. 15
4.4.2.1 Dvojkolový väčšinový systém............................................................................................................ 16
4.4.2.2 Alternatívne hlasovanie.......................................................................................................................16

4.5. Systém pomerového zastúpenia...................................................................................................................17
4.6 Zmiešaný volebný systém............................................................................................................................. 18

4.7 Uzatváracia klauzula, kvórum...................................................................................................................18
4.8 Volebný zákon Slovenskej republiky........................................................................................................19
4.9 Voľby na miestnej úrovni..........................................................................................................................19

Použitá literatúra.....................................................................................................................................................20

ÚVOD

......

2

1 POLITICKÝ SYSTÉM A JEHO ZLOŽKY

Pri istom zjednodušení možno povedať, že pojem systém znamená celok zložený

z jednotlivých elementov, ktoré v dôsledku vzájomných väzieb a závislostí vytvárajú novú

kvalitu celku. Je usporiadaný hierarchicky a elementy, ktoré ho tvoria, možno tiež posudzovať

ako systémy nižšieho poriadku, napr. politické strany, štát a pod.. Vo vzťahoch s prostredím

sa prejavuje jeho celistvosť, ale aj vnútorná diferencovanosť.

Názory na politický systém a jeho štruktúru sú rôzne. V americkej sociológii sa často

stretávame s pojmom „politický režim“. Teória politického systému sa začala formovať

v USA najmä v 50. rokoch nášho storočia (David Easton).

Rôznorodosť názorov na politický systém je spôsobená tým, že sám politický systém

je veľmi rôznorodý. Spôsobuje to skutočnosť, že do neho vchádzajú rôzne prvky (napr.

rozličné organizácie, úrady, politické strany, hnutia atď.); pritom všetky tieto prvky sú

navzájom prepojené, ovplyvňujú nielen seba, ale aj svoje okolie. K tomu samozrejme patria

3

jednotlivci (občania) s ich vlastným politickým statusom, ktorí majú svoje práva, povinnosti

a záujmy. V minulosti sa predpokladalo, že aktivita občanov v spoločenskom živote

a v politike bude skôr nízka, a potom by riešenie politických otázok zostávalo ako výsada

vzdelaných (a teda aj múdrych) občanov – politikov. V súlade s týmto vznikali spočiatku aj

hlavné inštitúcie politického systému – politické strany skôr ako kluby mocných

a urodzených. Volebné systémy boli obklopené radom cenzovných a iných obmedzení.

Dokonca aj samotný parlament sa spočiatku považoval len za akýsi „zbor notáblov“

(vznešených, vplyvných, urodzených osobností), ktorí vedia, čo a ako urobiť oveľa lepšie ako

tí, ktorí im zverili rozhodovanie do rúk.

Je zrejmé, že od tých čias, ako sa sformulovali prvé princípy politického systému sa už

mnohé zmenilo, aj keď možno prečítanie predchádzajúcich viet v niekom vyvolalo trpký

úsmev na tvári s myšlienkami na súčasnosť.

Pojmom štruktúra politického systému vyjadrujeme usporiadanie, rozmiestnenie

a organizačné väzby tvoriacich ho súčastí. Štruktúra pritom znamená také spojenie prvkov

tvoriacich systém, ktoré im umožní plniť ich funkcie v rámci fungovania systému ako celku.

Prvky politického systému vyčleňujeme predovšetkým na základe toho, akú plnia úlohu

a funkcie v politickom systéme danej spoločnosti. Takýmito prvkami sú štátne orgány,

politické strany, záujmové združenia, ľudia, jednotlivci, politické normy a politické vzťahy.

Politické strany majú rôznu veľkosť a rozličný význam v celkovom mechanizme

politického systému. Ich úloha spočíva predovšetkým v získavaní, upevňovaní alebo udržaní

politickej moci. Preto tvoria dôležitú súčasť politického systému.

2 POLITICKÉ STRANY

Politické strany podobne ako štát sú produktom dlhodobého historického vývoja.

Termín „strana“ pochádza z latinského pars – časť a partire – deliť. V tomto zmysle sa tento

termín používal aj v staroveku, hoci ešte nešlo o typické politické strany. Označovali sa ním

rivalizujúce strany vo vtedajšom politickom súperení. Počiatky existencie strán sú spájané

predovšetkým s rastom významu parlamentu a rozširovaním volebného práva, čo súvisí

s nástupom industriálneho typu spoločnosti. Vznik a rozvoj politických strán si teda

historicky vynútil rozvoj kapitalistickej spoločnosti. Spoločenská prax si vyžadovala

rovnoprávnosť súťaženia politických názorov, ideí a inštitúcií ako predpoklad samoregulácie

spoločenského systému.

Vývoj systému politických strán a hnutí v Slovenskej republike od jej vzniku po

súčasnosť možno skúmať z rôznych hľadísk; podľa politických strán, podľa osobností a ich

pôsobenia v politických stranách a pod.. Je potrebné však upozorniť na to, že konštituovanie

4

straníckeho systému či kryštalizácia slovenských politických strán nie je priamo spätá so

vznikom Slovenskej republiky 1.1.1993; nemožno teda tvrdiť, že práve tento bod bol

faktorom, ktorý ovplyvnil stranícky systém. Naopak, z dejinných súvislostí možno usúdiť, že

aktuálny stranícko-politický systém bol skôr predpokladom vzniku samostatného štátu.

2.1 Význam politických strán

Už v samotnom základnom zákone štátu – Ústave Slovenskej republiky je zaručené

právo slobodne sa združovať, kde konkrétnejšia predstava tohto práva je zakotvená

v politických právach, a to tak, že právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo

spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

Občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich.

Výkon práv možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v

demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku,

predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Politické strany a politické hnutia, ako aj spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené

od štátu.1

–––––––––––––––––––––––––
Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky

Politické strany sú organizácie združujúce ľudí so zámerom podstatne ovplyvňovať

politickú moc. Hlavným cieľom každej politickej strany je získať rozhodujúci podiel na

štátnej moci, teda právo zostaviť vládu a prostredníctvom parlamentných zákonov

usmerňovať vývoj celej spoločnosti.

Význam politických strán sa prejavuje v štyroch oblastiach:

1. umožňujú realizovať zastupiteľský princíp v politickej sfére

2. stabilizujú politickú moc

3. vyjadrujú rôznosť záujmov časti spoločnosti – t.j. prirodzenú pluralitu spoločnosti

4. umožňujú konkurenciu strán – t. j. politický pluralizmus – „

Zákonná úprava

všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia

umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej

spoločnosti.“2

2.2 Vznik politických strán

5

V súčasnosti nové politické strany vznikajú z rôznych príčin. Prvou príčinou je

nespokojnosť so starými politickými prístupmi v existujúcich stranách, čo spôsobuje odchod

časti vodcov a vytvorenie novej strany. Druhou príčinou vzniku nových strán je vznik nových

problémov, napr. ekológia, životné prostredie, etnické problémy.

2.2.1 Založenie politickej strany

Občania majú právo založiť stranu a združovať sa v nej. Strana je právnická osoba,

ktorá sa zapisuje do registra strán. Register strán vedie Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky. Do vzniku strany koná vo veciach súvisiacich s jej vznikom prípravný výbor.

Prípravný výbor musí byť najmenej trojčlenný. Register strán je verejný zoznam, do ktorého

sa zapisujú zákonom ustanovené údaje týkajúce sa vzniku strany, zmeny zapísaných údajov a

údaje týkajúce sa zrušenia a zániku strany.

Do registra strán sa zapisujú tieto údaje:

a) názov strany a jej skratka,

b) adresa sídla strany,

c) dátum a číslo registrácie strany,

–––––––––––––––––––––––––
2 Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky

d) mená, priezviská, rodné čísla a adresy trvalého pobytu všetkých členov prípravného

výboru s uvedením osoby, ktorá je splnomocnená konať v jeho mene,

e) identifikačné číslo strany,

f) meno, priezvisko, rodné číslo a adresa trvalého pobytu osoby, ktorá je štatutárnym

orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, s uvedením spôsobu, akým štatutárny
orgán koná v mene strany,

g) dátum a poradové číslo zápisu zmeny adresy sídla strany, zmeny štatutárneho orgánu

alebo zmeny stanov,

h) dátum zápisu nových stanov,

i) zrušenie strany a dôvod jej zrušenia,

6

j) vstup strany do likvidácie vrátane mena, priezviska a adresy trvalého pobytu

likvidátora a skončenie likvidácie; počas likvidácie sa používa názov strany s
dodatkom v likvidácii ,

k) vyhlásenie konkurzu vrátane mena, priezviska a adresy trvalého pobytu správcu a

ukončenie konkurzného konania alebo zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu pre
nedostatok majetku; počas konkurzného konania sa používa názov strany s dodatkom
v konkurze,

l) dátum a dôvod výmazu strany z registra strán.3

Údaje zapísané v registri strán sú účinné voči každému odo dňa vykonania zápisu.

Údaje zapísané v registri strán sú každému prístupné a ministerstvo ich zverejňuje na svojej

internetovej stránke.

2.2.2 Vznik politickej strany

Strana vzniká dňom zápisu strany do registra strán. Návrh na registráciu strany podáva

prípravný výbor ministerstvu. Návrh musí byť písomný, podpísaný každým členom

prípravného výboru a pravosť podpisov musí byť osvedčená. V návrhu musia byť uvedené

mená, priezviská, rodné čísla, adresy trvalého pobytu všetkých členov prípravného výboru a

musí byť uvedené, kto z členov prípravného výboru je splnomocnencom.

K návrhu musia byť priložené tieto doklady:

a) zoznam občanov, ktorí súhlasia, aby strana vznikla; tento zoznam musí podpísať

najmenej 10 000 občanov a každý občan musí uviesť svoje meno, priezvisko, adresu
trvalého pobytu a číslo občianskeho preukazu,

–––––––––––––––––––––––––
3 Zákon č. 85/2005 Z.z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších noviel

b) stanovy strany v dvoch vyhotoveniach,

c) doklad o zaplatení správneho poplatku,

d) vyhlásenie o adrese sídla strany s uvedením obce, názvu ulice a čísla domu podpísané

splnomocnencom; sídlo musí byť na území Slovenskej republiky.4

Konanie o registrácii strany sa začína dňom, keď bol ministerstvu doručený návrh.

Ministerstvo návrh posúdi a zisťuje, či návrh nemá nedostatky a či nie je dôvod na

odmietnutie registrácie strany. Ministerstvo stranu zaregistruje do 15 dní od začatia konania,

ak návrh nemá nedostatky alebo ak nie je dôvod na odmietnutie registrácie strany.

Ministerstvo stranu zaregistruje do piatich dní od odstránenia nedostatkov návrhu.

7

Rozhodnutie o registrácii strany sa nevydáva. Ministerstvo doručí splnomocnencovi jedno

vyhotovenie stanov s vyznačeným dátumom a číslom registrácie strany.

Vznik strany s uvedením názvu, skratky, adresy sídla a dátum registrácie oznámi

ministerstvo do siedmich dní odo dňa registrácie Štatistickému úradu Slovenskej republiky.

2.3 Zánik politických strán

2.3.1 Zánik politickej strany

Strana zaniká dňom, keď ministerstvo vykoná výmaz strany z registra strán.

Zániku strany predchádza jej zrušenie s likvidáciou alebo bez likvidácie.

Likvidácia sa nevyžaduje, ak

a) majetok a záväzky prechádzajú na už jestvujúcu stranu, ktorá je právnym nástupcom strany

zrušenej zlúčením,

b) strana nemá žiaden majetok,

c) návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok strany bol zamietnutý pre nedostatok majetku

alebo konkurz vyhlásený na majetok strany bol zrušený z dôvodu, že majetok strany

nepostačuje ani na úhradu výdavkov a odmenu správcu alebo po ukončení konkurzného

konania nezostane strane žiaden majetok.5

–––––––––––––––––––––––––
4 Zákon č. 85/2005 Z.z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších noviel
5 Zákon č. 85/2005 Z.z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších noviel

Návrh na výmaz strany z registra strán podáva ministerstvu splnomocnenec, štatutárny

orgán, likvidátor. Výmaz strany z registra strán oznámi ministerstvo tomu, kto podal návrh;

rozhodnutie sa nevydáva, iba sa vyznačí v spise. Ministerstvo vykoná výmaz strany z registra

strán aj bez návrhu, ak tak ustanovuje tento zákon.

2.3.2 Zrušenie politickej strany

Strana sa zrušuje dobrovoľným zrušením, zlúčením s inou stranou, vyhlásením

konkurzu alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku,

právoplatným rozhodnutím najvyššieho súdu o rozpustení strany alebo z iných dôvodov

8

podľa zákona. Po zrušení strany môžu jej orgány, ak ich právomoc neprešla na právneho

nástupcu alebo likvidátora, vykonávať iba pôsobnosť súvisiacu so zrušením strany.

2.4 Klasifikácia politických strán

Politické strany sa navzájom odlišujú. Odlišností je pomerne veľa, ale vo vedomí

občana sa zafixovalo predovšetkým rozlišovanie strán na pravicu a ľavicu bez toho, aby

presne vedeli, čo je pravica a čo ľavica. Existujú však aj iné spôsoby určovania rozdielov

medzi stranami. Za najdôležitejšie rozlišovacie znaky sa pokladajú spôsob výberu a členov,

stranícke priority, politický vplyv, politické správanie a vnútorná štruktúra.

Podľa spôsobu výberu a počtu členov delíme politické strany na masové a výberové

(exkluzívne). Vonkajší rozdiel je v tom, že do masovej strany môže vstúpiť ktorýkoľvek

občan (obmedzenia sú minimálne, napr. dolná veková hranica). Strany s výberovým

členstvom stanovujú presné podmienky na získavanie členstva. Princíp masovosti si strany

vyberajú vtedy, ak sa chcú stať všeľudovými stranami; nemôžu sa orientovať výlučne na

určitú ideológiu či sociálnu vrstvu. Všeľudovosť sa prejavuje preferovaním najvšeobecnejších

cieľov akými sú občianstvo, národné záujmy, spravodlivosť, mier, solidarita a pod..

Princíp výberovosti sa vždy spája s požiadavkou na nejakú špeciálnu vlastnosť či prejav

členov strany.

Významným členením je známe členenie strán na vládnuce – t. j. koaličné a opozičné,

resp. strany parlamentné a neparlamentné.

Vládnuce strany sú tie, ktoré zvíťazili vo voľbách a rozhodujúcim spôsobom sa

podieľajú na realizácii moci. Vládnuce postavenie strany môže byť jedinečné alebo delené,

podľa toho, či má strana v parlamente väčšinu alebo musela vytvoriť koalíciu, delí sa

o politický vplyv.

Opozičné strany môžu byť legálne strany, ktoré pracujú v rámci daného politického

systému a sú členmi parlamentu; v parlamente môžu pôsobiť jednotlivo, ale môžu vytvoriť aj

opozičnú koalíciu, aby ich tlak na vládnucu stranu bol účinnejší. Taktiež môže ísť aj o typ

nelegálnych opozičných strán, ktorých činnosti pôsobí disfunkčne na daný politický systém.

Podľa politického správania rozdeľujeme strany na ústavné a revolučné.

Podľa priorít (základnej politickej orientácie) delíme politické strany na konzervatívne,

liberálne a sociálne.

2.4.1 Konzervatívne strany

9

Konzervatívne strany preferujú pri tvorbe politiky politické a kultúrne tradície. Ide

o tradičné hodnoty, akými sú rodina, náboženstvo, národ, individuálne šance, tradičné

rozdelenie štátnej moci, tradičná sociálna diferenciácia spoločnosti a názor, že v záujme

zachovania tradičných hodnôt je prípustné použiť aj násilie. Základom politického programu

konzervatívnych strán je ekonomika, rozmach súkromného podnikania a definovanie

národných záujmov. Sociálne programy týchto strán vychádzajú z myšlienky prerozdeľovania

bohatstva medzi občanmi, pričom nejde o sociálnu, ale o národnú solidaritu. Filozofiou ich

politických programov je individualizmus, t.j. poskytnutie šancí podľa individuálnych

schopností a priebojnosti.

2.4.2 Liberálne strany

Liberálne strany preferujú občiansky základ spoločnosti aj celého ľudského

spoločenstva. Základom politických programov týchto strán sú občianske práva a slobody,

ochrana človeka, a teda aj pacifizmus. Liberáli odmietajú akékoľvek formy individuálneho

skupinového či štátneho násilia. Preto ich ďalším filozofickým znakom je kozmopolitizmus.

Liberálne strany pôsobia v súčasnom svete v úlohe zmierovateľa konfliktov. Skutočnosť, že

nepreferujú ekonomické záujmy, žiadnu sociálnu vrstvu ani národ, im prináša zvláštne

politické postavenie: akceptujú ich všetky demokratické strany v liberálnodemokratickom

režime. Vzhľadom na túto typickú charakteristiku liberálnych strán je samozrejmé, že

máloktorá strana ak vôbec nejaká, je čisto liberálna.

2.4.3 Sociálne strany

Sociálne strany preferujú záujmy niektorého väčšieho sociálneho celku v spoločnosti

(väčšej sociálnej vrstvy a i.). Formálne sa tieto strany nazývajú sociálnodemokratické, to je

však ich historické označenie. Obsahom ide o sociálnohumanistické strany, pretože ich základ

tvoria myšlienky o potrebe sociálneho humanizmu ako určujúceho princípu, ktorý umožňuje

spoločenský konsenzus. Orientujú sa na pracujúce vrstvy, ktoré sa neobmedzujú iba na

zamestnancov, za prácu pokladajú aj podnikateľskú aktivitu. Sociálny humanizmus znamená

zodpovednosť štátu za zachovanie dôstojného života každého svojho občana. Sociálnemu

humanizmu podriaďujú tieto strany aj svoj ekonomický program. Ekonomický rozvoj má

10

vytvoriť prostriedky na odstránenie príčin sociálnych konfliktov. Pokiaľ ide o tvorbu politiky,

presadzujú účasť veľkých a dôležitých občianskych združení.

3 SYSTÉM POLITICKÝCH STRÁN A HNUTÍ V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Politické strany a hnutia môžeme deliť na základe viacerých kritérii, a to veľkosti,

organizačnej štruktúry, charakteru členstva, charakteru základných buniek, programu,

triedneho kritéria, vzťahu k politickému systému. Pre strany a hnutia na Slovensku možno

použiť tieto kritéria:

1. z kvantitatívneho aspektu

 ĽS-HZDS, Smer-SD, SDKÚ – stredne veľké strany s otvoreným potenciálom
 SMK, SNS – stredne veľké strany s obmedzeným potenciálom
 KDH – malá strana s otvoreným potenciálom
 HZD, KSS, SDĽ – marginálne strany s otvoreným potenciálom za podmienky, že sa

integrujú

2. z kvalitatívneho aspektu

 ĽS-HZDS – konzervatívny stred
 Smer-SD – sociálny liberalizmus
 SDKÚ – liberalizmus, konzervativizmus
 SMK – liberálny konzervativizmus, regionalizmus, nacionalizmus
 KDH – konzervativizmus
 KSS – socializmus, autoritarizmus, etatizmus
 SNS – konzervativizmus, nacionalizmus, klerikalizmus
 SDĽ – sociálna demokracia, prvky liberalizmu
 HZD – konzervatívny stred, sociálne riešenia

3. z aspektu ideovej orientácie strany

 kresťanskodemokratické – SDKÚ, KDH
 sociálnodemokratické – Smer-SD, SDĽ
 ľudové – ĽS-HZDS, HZD
 liberálne – SDKÚ
 nacionalistické – SNS, SMK
 komunistické – KSS

11

Na Slovensku je samotný multipartizmus a s ním súvisiaca polarizácia spojená

s viacerými konfliktnými líniami:

 mesto – vidiek
 Slováci – národnostné menšiny (Maďari, Rómovia)
 eurooptimisti – euroskeptici
 ľavica – pravica
 katolíci – ostatní

Po uplynutí viac ako desiatich rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, pri

zvážení všetkých možností je možné konštatovať, že sa stranícky systém po úvodných

krokoch dostáva do štandardných koľají, začína si určovať smer, ktorý dlhodobejšie poznačí

charakter demokracie apolitického vývoja v Slovenskej republike.

4 VOLBY

Volebný výber je demokratický spôsob obsadzovania štátnych funkcií. Volebný výmer

je podmienený legislatívnou úpravou a volebným správaním. Politické, sociálne, ekonomické,

medzinárodné spory a krízy prinášajú potrebu častejších alebo opakovaných volieb. Volebný

výber má aj svoje psychologicko-sociologické hľadisko.

4.1 Zásady volebného práva

Základné zásady, na ktorých sa realizuje volebné právo, sú v súčasnosti vyjadrené

v prevažnej väčšine ústav demokratických štátov. Môžeme ich definovať ako medzinárodným

spoločenstvom uznané a demokratickými štátmi rešpektované procesné postupy realizácie

zastupiteľskej demokracie. Medzi všeobecne uznané zásady volebného práva patrí jeho

všeobecnosť, rovnosť a priamosť, spájaná s tajnosťou hlasovania.

12

Všeobecnosť volebného práva

Všeobecnosťou volebného práva rozumieme právo všetkých občanov daného štátu,

ktorí dosiahli ústavou stanovenú vekovú hranicu, aby:

- svojím hlasom spolurozhodovali o tvorbe jeho zastupiteľských orgánov (aktívne

volebné právo),

- mali možnosť uchádzať sa o zvolenie za člena niektorého z takto utváraných orgánov

(pasívne volebné právo)

Rovnosť volebného práva

Zásada rovnosti vyžaduje, aby mal každý občan štátu plne výkone volebného práva

rovnaké postavenie, aby mal pri rozhodovaní jeden hlas a tento jeho hlas mal rovnakú váhu

voči hlasom ostatných voličov.

Priamosť volebného práva

Priamosť volebného práva vyžaduje, aby voliči rozhodovali o tvorbe volebného orgánu

(či už voľbou jeho členov, alebo prostredníctvom straníckych kandidátnych listín) priamo, a

nie prostredníctvom voliteľov, delegátov či ďalších zástupcov.

Tajnosť hlasovania

Samotné hlasovanie prebieha v jednotlivých štátoch rozličnými spôsobmi. Podľa

jednotlivých volebných systémov môžeme konštatovať, že základným rozlišovacím kritériom

je, či sa od voliča očakáva, že :

-upraví hlasovaciu listinu pred jej vhodením do urny,

- prihlasovaní bez akejkoľvek úpravy vyberie jednu z kandidátnych listín, ktoré mu

volebná komisia predloží

V zásade možno konštatovať, že napriek existujúcim rozdielnostiam v samom procese

hlasovania, všetky demokratické štáty nielen zakotvujú tajnosť hlasovania ako podmienku

výkonu volebného práva, ale aj obligatórne vyžadujú, aby volič samostatne využil oddelený

priestor a v ňom vložil svoj hlasovací lístok do príslušnej obálky. V americkom modele sa pri

používaní “volebných strojov “ zakazuje prítomnosť druhej prítomnosť druhej osoby

v oddelenom priestore, v ktorom sa nachádzajú.

4.2 Volebný systém

Legislatívnym základom spôsobu volieb je volebný systém. Prostredníctvom ústavy

a zákonov určuje, ako voliť, akým spôsobom preniesť volebné výsledky do zastupiteľskej

sústavy. Spôsob voľby môže byť priamy alebo nepriamy. Priama voľba znamená, že volič

volí štátnych reprezentantov svojím hlasom. Tento druh voľby sa uplatňuje najmä pri voľbe

13

do zákonodarnej komory parlamentu a do miestnych orgánov štátnej správy. Obsadenie

štátnych funkcií je teda výsledkom volebného vyjadrenia občanov. Nepriame voľby

znamenajú, že občan sa priamo nezúčastňuje na volebnom výbere osoby do štátnej funkcie.

Občan-volič môže byť zastúpený dvoma spôsobmi. Buď poverí osobu, ktorá bude v jeho

mene voliť alebo ho zastupuje orgán štátnej moci, ktorý si už predtým zvolil. Nepriamym

spôsobom možno voliť aj prezidenta štátu, keď voliča zastupujú zvolení členovia parlamentu.

Starostov obcí môžu priamo voliť voliči alebo nepriamo členovia miestneho zastupiteľského

orgánu. Volebných systémov existuje v najrôznejších podobách celý rad.

Snáď najčastejšie sa stretávame s delením volebných systémov na väčšinové

a pomerové polopomerové systémy. Medzi ne okrem iného spadajú aj systémy zmiešané, teda

také, ktoré kombinujú pomerovú a väčšinovú voľbu. Každá z týchto skupín zahŕňa rad veľmi

rozdielnych mechanizmov, ktoré sa na nasledujúcich riadkoch pokúsime aspoň veľmi stručne

opísať.

4.3 Stanovenie termínu volieb

Podstatou je stanovenie termínu, v ktorom voľby prebehnú. K takémuto kroku je

väčšinou oprávnená hlava štátu svojím rozhodnutím a zároveň sa tým prakticky zahajuje

predvolebná kampaň. Najčastejším dôvodom vyhlásenia volieb je uplynutie funkčného

obdobia, ktoré býva z pravidla pevne zákonom stanovené. Vo formách vlády, ktoré nepoznajú

inštitút zodpovednosti vlády parlamentu a kde hlava štátu nemá právo rozpustiť zákonodarný

zbor, sa preto môžu voľby konať v dopredu stanovený deň. Vrcholným orgánom, do jeho

oblasti pôsobnosť uskutočnenia volieb spadá je najčastejšie ministerstvo vnútra.

4.4 Väčšinový systém

Väčšinový systém je založený na cieli zvíťaziť a poraziť protivníka. Nie je dôležité

získať istý podiel hlasov, dôležité je získať väčšinu odovzdaných hlasov. Vo volebnom

obvode sa teda určí víťaz, ktorý postúpi do zastupiteľského orgánu. Je relatívne jednoduchý

a prehľadný. Volebné obvody sú spravidla jednomandátové, kandidátov navrhujú politické

strany a možnosť kandidovať majú aj nezávislí kandidáti. K pozitívnym stránkam

väčšinového volebného systému patrí najmú možnosť vytvorenia stabilnej a pevnej vlády,

stabilita a pomerne malá politické štruktúrovanosť, možnosť bezprostrednejšieho kontaktu

poslancov s voličmi, možno kandidovať nezávislým kandidátom. Väčšinový volebný systém

však umožňuje aj existenciu viacmandátových volebných obvodov. V týchto volebných

14

obvodoch sa používa tzv. kumulatívne hlasovanie, tzv. obmedzený hlas alebo tzv. systém

jediného neprenosného hlasu.

4.4.1 Relatívny väčšinový systém

Jednoduchá alebo relatívna väčšina je najľahšie dosiahnuteľnou väčšinou. Získa ju ten

kandidát, ktorý bol v danom obvode najúspešnejší. Kandidát musí získať viac hlasov, než

ktorýkoľvek iný zo zvyšných kandidátov. To v praxi býva často menej než nadpolovičná

väčšina, postačujúcich je napr. 35% hlasov.

Pravidlo relatívnej väčšiny aplikované v jednomandátových volebných obvodoch

predstavuje tradičný systém, ktorým sa volia napr. poslanci Dolnej komory britského

parlamentu. Býva nazývaný First past the post system (FPTP). Tento volebný systém je vôbec

najčastejšie používaným na celom svete. Pre parlamentné voľby (do dolnej komory, ak je

bikameralizmus) ich aplikuje cca 68 krajín, prevažne bývalých britských kolónií, prípadne

krajín, na ktoré mala Británia dlhodobý intenzívny kultúrny a politický vplyv. Z tých

najvýznamnejších menujeme USA, Kanadu, Indiu a Nový Zéland do počiatku 90. rokov.

Na účely volieb je zem rozdelená do jednomandátových obvodov, ich počet je pochopiteľne

zhodný s počtom poslancov, ktorí majú zasadnúť vo volenom zhromaždení. V každom

volebnom obvode zvíťazí kandidát s najvyšším počtom hlasov. Ide o veľmi jednoduchý

volebný systém. V úplnej väčšine prípadov prináša značné disproporčné volebné výsledky,

keď silné strany bývajú nadreprezentované a slabé naopak. Za priaznivých podmienok vedie

k etablovaniu systému dvoch strán, ktoré sa striedajú pri moci.

Obdobou First past the post system aplikovanou do viacmandátových volebných obvodov je

tzv. Block vote (BV) - blokové hlasovanie. Skutočne jediným rozdielom oproti

predchádzajúcemu je skutočnosť, že namiesto jedného poslanca je ich v obvode volených

viacero. Počet v obvode volených poslancov spravidla nebýva príliš vysoký. Každý volič

disponuje toľkými hlasmi, koľko poslancov má byť zvolených, pričom všetky majú rovnakú

váhu. Na rozdiel od FPTP teda nevíťazí iba jeden prvý, ale prvých „x“ kandidátov,

v závislosti od veľkosti obvodu. Blokové hlasovanie nie je zďaleka tak často využívané ako

FPTP.

4.4.2 Absolútny väčšinový systém

Rovnako ako u relatívne väčšinových systémov, aj pravidlo absolútnej väčšiny

vychádza zo zhodného majoritného princípu - „víťaz berie všetko.“ Je tu však jeden podstatný

rozdiel, a to kto je považovaný za víťaza. Oproti predchádzajúcim prípadom, keď na

15

víťazstvo nepostačuje byť prvým, získať viac než ktokoľvek iný, teda väčšinou hlasov.

Absolútne väčšinové systémy vyžadujú väčšinu nadpolovičnú, teda zisk viac hlasov, než majú

všetci ostatní kandidáti dohromady. To je pochopiteľne omnoho tvrdšia požiadavka, ktorej

dosiahnutie je potrebné volebným systémom uľahčiť, alebo presnejšie vôbec umožniť.

V zásade existujú dva prístupy, ako možno pomocou volebného systému urobiť zisk väčšiny

pre víťazného kandidáta reálnym. Prvou možnosťou je dvojkolová voľba, druhou je

alternatívne hlasovanie.

4.4.2.1 Dvojkolový väčšinový systém

Dvojkolové systémy umožňujú zvolenie kandidáta už v prvom kole iba za predpokladu,

že sa mu podarí získať nadpolovičnú väčšinu hlasov. Pokiaľ sa tak nestane, nasleduje kolo

druhé, do ktorého postupuje len užší výber kandidátov z prvého kola. Tu sa však dvojkolové

systémy rozchádzajú do dvoch dosť odlišných variantov. Tzv. prezidentský dvojkolový

systém púšťa do druhého kola iba dvoch najúspešnejších kandidátov z prvého kola. Vďaka

tomu existuje úplná istota, že jeden z nich získa nadpolovičnú väčšinu hlasov. Tzv.

parlamentný, alebo otvorený dvojkolový systém nemá dopredu stanovený počet kandidátov

postupujúcich do druhého kola, ale o postupe rozhoduje podiel hlasov z prvého kola. Volebný

zákon dopredu určuje minimálnu hranicu pre postup do druhého kola. Je to podobne ako

v prípade uzavieracej klauzuly pri systéme pomerového zastúpenia. Táto percentuálne

stanovená hranica môže byť veľmi rôzna. Najznámejším príkladom je 12,5% z volieb do

francúzskeho Národného zhromaždenia. Pochopiteľne, že za týchto okolností môžu do

druhého kola postúpiť viac než dvaja kandidáti. Preto systémy s otvoreným druhým kolom

nevyžadujú po druhýkrát nadpolovičnú väčšinu hlasov. Na získanie mandátu v druhom kole

postačuje väčšina.

V oboch prípadoch musí ísť volič na voľby dvakrát, obyčajne v rozmedzí jedného až

dvoch týždňov. Interval medzi oboma kolami slúži nielen voličom pre nové rozhodovanie, ale

i politickým stranám na vyjednávanie o vzájomnej podpore, či recipročnom odstupovaní

kandidátov. Oba dvojkolové systémy - parlamentný a prezidentský - vďaka odlišnému

charakteru druhého kola, pôsobia dosť odlišným spôsobom na stranícky systém i na koaličné

väzby medzi stranami.

4.4.2.2 Alternatívne hlasovanie

Jednokolovou alternatívou princípu absolútnej väčšiny je alternatívne hlasovanie. Volič

nemusí ísť na voľby dvakrát, ale svoje ďalšie preferencie vyjadrí v jedinom prvom kole.

16

Kandidátov na hlasovacom lístku môže označiť číslicami podľa toho, v akom poradí by ich

volil. Neznamená to, že by volič mal viac hlasov. Hlas má iba jediný. Číslicou „1“ označuje

kandidáta, ktorého chce voliť. Pre prípad, že by však tento kandidát nemal absolútne žiadnu

šancu na zvolenie, môže číslicou „2“ označiť kandidáta, na ktorého by mal byť hlas

prenesený. Je teda alternatívou pre prípad neúspechu prvého. Obdobná logika potom

nasleduje u kandidátov označených trojkou, štvorkou... Hlas je teda jediný a prenáša sa

v prípade, že jeho pôvodný držiteľ stráca šancu na úspech. Obmedzuje sa tak prepadnutie

hlasov.

V praxi vyzerá rozdeľovanie mandátov tak, že sú najprv spočítané „prvé“ hlasy pre

kandidátov. Pokiaľ nikto nezískal nadpolovičnú väčšinu, je treba začať s prerozdeľovaním.

Najslabší kandidát je vyradený zo súboja. Všetky jeho hlasy sú rozdelené ostatným

kandidátom na základe druhých preferencií. Postupné vyškrtávanie najslabších kandidátov

a prerozdeľovanie ich hlasov pokračuje tak dlho, pokým niekto nezíska nadpolovičnú väčšinu

hlasov. Pochopiteľne, že dôjde rad aj na tretie, prípadne štvrté a ďalšie preferencie. Vďaka

tomu je možné, že konečným víťazom s absolútnou väčšinou hlasov nie je kandidát, ktorý bol

po sčítaní prvých preferencií na prvom mieste. Samotná procedúra obsadzovania mandátov je

dosť zložitá a pre radu voličov len veľmi ťažko pochopiteľná.

4.5. Systém pomerového zastúpenia

Základom volebného pomerného zastúpenia je vzťah počtu získaných hlasov pre

kandidačnú listinu k počtu mandátov pridelených na základe získaných hlasov. V tomto

systéme platí priama úmery, t.j. čím väčší počet získaných hlasov pre kandidačnú listinu, tým

väčší počet mandátov získa strana. Pre tento volebný systém sú typické viacmandátové

volebné obvody, stranícke kandidačné listiny, ktoré sú súčasne hlasovacími lístkami. Len

výnimočne tu môžu existovať nezávislí kandidáti mimo straníckych kandidačných listín.

Z daného dôvodu je tento systém často nazývaný straníckym volebným systémom.

Rozdeľovanie mandátov sa realizuje viacerými systémami:

 systémy volebného čísla a volebného kvocientu
 systémy využitia zostatkových hlasov
 systémy volebného deliteľa

17

 poloproporcionálne volebné techniky
 jednomenné prenosné hlasovanie.

4.6 Zmiešaný volebný systém

Termín zmiešaný volebný systém má za sebou zaujímavú evolúciu, pričom nie vždy

označoval to, čo dnes väčšina odborníkov pod týmto označením chápe. Počas 20. storočia

bolo vypracovaných veľmi mnoho teórií o volebných systémoch. Vo väčšine z nich však

pojem zmiešaný volebný systém vôbec nefiguruje a väčšina expertov tento fenomén

jednoducho ignorovala. Ak sa už objavil, potom väčšinou neodpovedal dnešnej koncepcii

zmiešaných volebných systémov. Z väčšej časti nešlo o všeobecne prijatej koncepcii, preto sa

v priebehu času objavilo hneď niekoľko paralelných definícií zmiešaného volebného systému,

ktoré prakticky znemožňovali rozvoj odbornej diskusie. Dá sa povedať, že pre toto obdobie

skôr charakteristické hľadanie akejsi všeobecnej definície, než odborná analýza dopadu

a fungovania tohto systému.

4.7 Uzatváracia klauzula, kvórum

Snáď vôbec najznámejším technickým prostriedkom, ktorý je možné v rámci

pomerových systémov využiť proti nadmernému triešteniu parlamentných síl, je uzatváracia

klauzula - legal threshold. Strany, ktoré neprekročia zákonom stanovené percento hlasov -

uzatváraciu klauzulu, nie sú vpustené do skrutínia na rozdeľovanie mandátov. Uzatváracia

klauzula má za úlohu zabrániť vstupu drobných strán do parlamentu a zároveň, aspoň

čiastočne, tlmiť separačné snahy existujúcich parlamentných strán.

Veľmi podstatné je, na akej úrovni je klauzula ustanovená. Najčastejšie býva

vyžadovaný zisk predpísaného percenta platných hlasov v rámci celého štátu. Ak celoštátny

výsledok strany prekročí predpísanú uzatváraciu klauzulu, strana sa môže zúčastniť na

rozdeľovaní mandátov vo všetkých volebných obvodoch. Samozrejme aj v tých, kde má

strana slabšiu volebnú podporu a nedosiahla celoštátne predpísané percento hlasov. Niekedy

býva celoštátna klauzula doplnená výnimkou viazanou na zisk určitého počtu mandátov

v niektorom zo základných obvodov. Druhou možnosťou je aplikovanie uzatváracej klauzuly

na úrovni každého obvodu. Pri takomto systéme sa musí strana „kvalifikovať“ do skrutínia

v každom obvode zvlášť. Vďaka tomu sa môže stať, že sa malá strana zúčastní na

rozdeľovaní mandátov len v časti obvodov, kde sa jej podarí prekonať klauzulu. Klauzula je

vždy vyjadrená percentami hlasov. Naproti tomu volebné kvórum predstavuje jasne

18

definovaný minimálny počet hlasov, ktorý strana musí získať, aby sa mohla zúčastniť na

skrutínium. Istou nevýhodou kvóra je, že premenlivá volebná účasť mení percento hlasov,

ktoré strana musí získať pre naplnenie kvóra. Čím je účasť vyššia, tým sa percento znižuje

a naopak. Inými slovami, pri vyššej volebnej účasti je pre malú stranu relatívne jednoduchšie

prekonať volebné kvórum, než pri účasti nižšej. V súčasnosti je táto metóda prekonaná.

4.8 Volebný zákon Slovenskej republiky

Voľby do NR SR sa konajú na základe všeobecného, rovného a priameho volebného

práva tajným hlasovaním podľa zásady pomerného zastúpenia. Právo voliť do NR SR majú

občania SR, ktorí v deň volieb dovŕšili 18 rokov veku a zdržiavajú sa v deň volieb na území

SR. Voliť však môže aj občan SR trvale žijúci v zahraničí. Za poslanca NR SR môže byť

zvolený občan SR, ktorý v deň volieb dovŕšil 21 rokov veku a má trvalý pobyt na území SR.

Stály zoznam voličov zostavuje a vedie obec a v Bratislave a v Košiciach mestská časť.

4.9 Voľby na miestnej úrovni

Na miestnej úrovni sa používajú špecifické spôsoby voľby. Spôsob voľby miestnej

správy vôbec nesúvisí so spôsobom voľby centrálnych štátnych orgánov. Spôsob volieb do

miestnych orgánov určuje zákon na centrálnej úrovni, to znamená, že sa v jednom štáte sa

voľby do miestnych orgánov konajú rovnakým spôsobom.

V Slovenskej republike zákon číslo 369/1990 Zb. o obecnom zriadení určil, že na čele

obcí bude stáť priamo volený starosta a v prípade miest primátor. Priamo volení sú tiež

poslanci obecných a mestských zastupiteľstiev.

Orgány miestnej a regionálnej úrovne verejnej moci sa stali neoddeliteľnou súčasťou

politického systému v Slovenskej republike. Pokračujúci proces decentralizácie verejnej

správy ešte posilní ich moc a vplyv na život slovenských občanov. Majú za sebou len krátku

históriu, ktorá bola poznamenaná neustálymi zmenami a formovaním podmienok ich činnosti.

Za toto krátke obdobie preukázali na jednej strane životaschopnosť, ale zároveň sa obnažilo aj

množstvo problémov, ktoré sprevádzali ich činnosť. Miestne aj regionálne samosprávy sú

stále na okraji záujmu politických strán aj verejnosti, dnes však možno už tvrdiť, že misky

váh sa budú postupne vyrovnávať.

19

POUŽITÁ LITERATÚRA

...........

20