Vypracované otázky Teória práva I - 2015

Vypracované otázky Teória práva I.

1. Spoločnosť a štát

Pojmy spoločnosť a štát spája spoločný základ– sú združením, spoločenstvom
ľudí, sú formami usporiadania spoločenského poriadku, sú sociálnymi
kategóriami.
V relácií k spoločnosti je štát jedným z je riadiacich systémov, jej mocensko-
politickou organizáciou, bez ktorej by prevládol chaos a anarchia, následne jej
rozpad.
Štát predstavuje právne spoločenstvo zamerané na dosiahnutie právnej
rovnosti a slobody všetkých občanov, v rámci spoločnosti má najvyššiu
mocenskú autoritu, suverénne mocenské postavenie, legitimita presadiť
mocenské rozhodnutia voči všetkým na území štátu, ak nie disponuje štátnym
donútením. Je to politická spoločnosť.
Spoločnosť je sféra nepolitická, mimovládna. Spoločnosť chápeme ako
štrukturálne zložitý mnohorozmerný sociálno-ekonomicko kultúrny systém,
ktorého štruktúru tvoria ľudia, rozmanité organizácie a inštitúcie, ktoré sú
vzájomne prepojené zložitou sústavou vzťahov a činností. Je sieťou
dobrovoľných vzťahov, pre ktoré je charakteristický určitý systém hodnôt
a normatívny poriadok.
Množstvo ľudí ešte nie spoločnosť. Až vzájomné vzťahy a činnosti (neustále sa
opakujúce vzťahy), z nich sa vytvára spoločenstvo.
Ľudská spoločnosť 3,8 mil. rokov, štát 10-4 tis pred n.l., prelom neolitická
revolúcia (zmena zo zberačsko-loveckého systému na poľnohospodársko-
pastiersky systém). Nadprodukciou vzniká súkromné vlastníctvo. Vyčleňuje sa
skupina ľudí, ktorá sa zaoberá riadením, výkonom moci. Vzniká moc, štátna
moc, štát...
So vznikom štátu sa stávajú najdôležitejšími normami normy právne, pomocou
ktorých štát riadi spoločnosť, zabezpečuje jej integritu a

poriadok.

2 koncepcie:

a) liberalisti: dôsledné oddelenie štátu od spoločnosti = zrod občianskej spol.,

integrácia štátu a spoločnosti

b) socializmus: – počas industriálnej revolúcie

Predpoklady vyváženosti vzťahu občianskej spoločnosti a

štátu:

- existencia od štátu nezávislých organizácií,
- dostatočne silný štát/ aby chránil jednotlivca

. Tri základné typy riešenia vzťahu štátu a práva

 Normatívna teória – štát = právo, právom rozumie súhrn platných

právnych noriem, ktoré môže vytvoriť výlučne štát, preto jedno nemôže
existovať bez druhého

 Sociologický smer – primát štátu pred právom. Podľa tejto teórie je to

práve štát, štátna moc, ktorá určitým spoločenským vzťahom odoberá či
dáva právny charakter, robí z nich právne vzťahy

 Prirodzeno-právne (iusnaturalistické) teórie – pertraktuje prioritu práva

nad štátom. Právo je podľa nej zdrojom, prostriedkom
i obmedzovateľom moci štátu a každé uplatnenie moci štátu musí mať
právny základ. Táto teória vyúsťuje do koncepcie právneho štátu.

2. Občianska spoločnosť

Nemožno hovoriť keď funguje paternalizmus/etatizmus/totalitarizmus, musia
byť naplnené určité špecifické kvalitatívne znaky, ktoré dem. spoločnosť
nadobúda počas dlhého historického vývoja.
Začiatok v 19. storočí/ prechod agrárneho štátu na industriálny = buržoázia vs
absolutizmus.
Uspokojovanie záujmov a potrieb spoločnosti by sa malo prenechať tým, ktorí
sú ich nositeľmi (samotnej spoločnosti) – liberalizmus.
Štát len zabezpečuje právne zabezpečenie, ochranu slobody občanov, mier
a verejný poriadok. Dôraz na dôsledné oddelenie štátu od spoločnosti .

Občianska spoločnosť – protiváha mocenskej politiky štátu, ktorá vypĺňa
vákuum medzi súkromným životom človeka a štruktúrami štátu a ktorá má
tlmiť vplyv politických a ekonomických makroštruktúr na jednotlivcov,
predovšetkým na slabé sociálne skupiny.
Občianska spoločnosť je funkčným komplexom predovšetkým nepolitických
vzťahov, ktoré spontánne a dobrovoľne vznikajú na základe partikulárnych
záujmov.
Prevládajú horizontálne vzťahy, upravené súkromným právom, korene tu majú
aj politické hnutia.
Výhody sú flexibilita, inovačnosť, dynamickosť, spontánnou iniciatívou
jednotlivcom.

Základné znaky občianskej spoločnosti:
(1) oddelenosť od štátu a jeho inštitúcií,
(2) relatívna autonómnosť,
(3) sebaregulatívnosť – mať schopnosť sama riadiť svoje štruktúry, zabezpečiť
reprodukciu záujmov a potrieb i
(4) existencia mimovládnych inštitúcií občianskej spoločnosti (neziskovky),
(5) metódy riešenia protirečení a konfliktov v jej rámci (sťažnosť, petície),
(6) rozvinutosť občianskej kultúry (sociálna zodpovednosť, tolerancia,...)

3. Štát ako právna inštitúcia

Inštitúcia (lat. instituere – zriadiť, ustanoviť, nariadiť). Inštitúcie vznikali ako
produkt určitých spoločenských vzťahov, ktoré opakovaním nadobúdali
pevnejšie formy a organizáciu = inštitucionalizovali sa. Inštitúcia zabezpečuje
existenciu a rozvoj týchto vzťahov, stabilizuje určité formy správania, dáva im
rámec.
Nežiaduci sprievodný jav môže byť priveľká formalizácia vedúca k skostnatenia
každá inštitúcia má v spoločnosti svoj účel, má špecifickú funkciu,
predpokladom je však samostatnosť.
Pretrvanie inštitúcií je podmienené existenciou určitých pravidiel,
spoločenských noriem, ktoré ju konštituujú, určujú jej organizáciu a spôsob
fungovania, určujú postavenie, role jednotlivcov v rámci inštitúcie, určujú
práva a povinnosti jej členov, regulujú aj vynucujú určité spôsoby konania.
V moderných spoločnostiach sú inštitúcie vytvárane aj účelne, pre stabilizáciu
spol. vzťahov napr. aj štát, jeho orgány a

organizácie

(sú ustanovené

prostredníctvom práva).

Celá štátna moc, všetky jej inštitúcie sú ustanovené právom – počnúc ústavou,
kto vykonáva moc v štáte, forma štátu, štátne orgány, kto ich ustanovuje,
spôsob ich tvorby, ich právomoci a kompetencie, vzájomné vzťahy,...
Štát je inštitúciou, ktorej formalizácia je založená na práve.

Teória spoločenskej zmluvy – ako kontraktualistická teória vzniku štátu. Ňou sa
najčastejšie vysvetľuje vznik štátu a legitimácia jeho moci v spoločnosti.
Ľud sa vzdáva práva samostatne rozhodovať o vlastných záležitostiach (teda
časti svojej suverenity) v prospech verejnosti, celku, reprezentovaného mocou
v štáte. Štát sa za to na oplátku zaväzuje zaistiť ich bezpečnosť, slobodu
a vlastníctvo, nastoliť v spoločnosti poriadok. Občania teda uzatvárajú so
štátom akúsi fiktívnu zmluvu, ktorá je zakotvená v ústavách demokratických
štátov.
Zo spoločenskej zmluvy je zrejmé, že zdrojom moci sú občania, ktorí sa
v prospech moci vzdávajú časti svojej slobody a

zaväzujú sa podriadiť jej

rozhodnutiam (aby sa nemuseli koncentrovať len na neustáli boj o prežitie, ale
naopak rozvíjať mravnosť, kultúru, ergo skvalitňovať svoj život).

Teória spoločenskej zmluvy sa spája s menami T. Hobbes, J. Locke, J.J.
Rousseau, I. Kant.
J. Rawls (Teória spravodlivosti), Epikuros, Biblia
Hobbes – vladár mimo zmluvy
Locke – vladár je v nej zahrnutý
Rousseau – problém začal pri súkromnom vlastníctve
Rawls – štát (všetko, čo mu zákon dovoľuje) občan (všetko, čo zákon
nezakazuje)

4. Špecifické znaky štátu

Pôvod - grécky polis, rímsky civitas, cisárstvo impérium, stredoveké land/terra/
germ. Reich. Pôvod v Taliansku (mestské štáty – stato di Firenze).

Sociologické hľadisko – štát je produkt spoločnosti organizovanej na určitom
území a zároveň jeden z jej sociálnych systémov. Je charakterizovaný ako
hierarchicky usporiadaný suverénny mocensko-riadiaci systém spoločnosti,
ktorý má riešiť konflikty medzi spoločenskými - skupinami ako aj medzi
jednotlivcami. Pozostáva z ľudí – úradníkov a inštitúcií- orgánov, ktoré
prostredníctvom práva, či politických príkazov riadia spoločnosť na určitom
území. Štát je teda súčasťou spoločnosti, jednou z jej organizačných štruktúr!

Právny zmysel – štát možno definovať ako právom inštitucionalizovanú formu
organizácie spoločenského života, ktorá ma na určitom území najvyššiu,
suverénnu moc nad štátnym územím i obyvateľstvom, ktorá riadi spoločnosť na
určitom území prostredníctvom práva či politických príkazov

Znaky štátu = špecifické znaky štátu

 Územie(teritórium) štátu

 Štátna moc

 Obyvateľstvo

Sekundárne znaky štátu – štátne symboly, dane a dávky, štátny rozpočet

5. Štátne územie

Územie je oblasť planéty teritoriálne vymedzená hranicami štátu, na ktorej sa
uskutočňuje suverénna moc štátu.

V predštátnej organizácií sa moc uplatňovala na princípe personality – pokrvnej
príslušnosti kmeňa/rodu, teda bez ohľadu na územie. V súčasnosti sa štátna
moc uplatňuje na princípe teritoriality – voči obyvateľom určitého, presne
vymedzeného územia. Žiadny štát nemôže existovať bez vymedzenia svojho
územia. Teritoriálny princíp je základom politického rozčlenenia sveta.

Územie štátu nie je prirodzene určená danosť, jeho hranice sú
určené/konštituované až prostredníctvom práva.
Hranice štátov sú určované medzinárodným právom! (Medzinárodne
potvrdené mierové zmluvy/medzištátne dohody o hraniciach)

Delimitácia – zmluvné určenie smeru a charakteru hranice, ktorého výsledkom
je hraničná čiara. Hraničná čiara, môže byť určená orograficky – prirodzene
zohľadňuje reliéf lokality (prechádza stredom riek/hôr) alebo geometricky –
nezohľadňuje prirodzené danosti miesta, alebo astronomická hranica – podľa
poludníkov, rovnobežiek (USA).

Po delimitácia sa uskutočňuje - Demarkácia – konkrétne určenie hranice
priamo v teréne pomocou hraničných znakov. Jednotnosť/ nedeliteľnosť/
nescudziteľnosť štátneho územia upravuje vnútroštátne právo.

Územie štátu je trojrozmerný priestor, ktorého základ vytvára štátnymi
hranicami vymedzený suchozemský povrch vrátane vodných hladín
(vnútorné/pobrežné/teritoriálne vody), ktoré nadväzujú na morskú hranicu
štátu (3-12 míľ)
- druhým priestorovým rozmerom je priestor pod suchozemským povrchom,
ktorého vymedzenie je dôležité najmä kvôli čerpaniu podzemného bohatstva
štátu
- tretí priestor tvorí priestor nad suchozemským povrchom

Existujú ďalšie územia či predmety, na ktorých štát vykonáva na základe
medzinárodného práva štátnu moc (diplomatické zastupiteľstvá, lode, lietadlá)

Územie štátu nemusí predstavovať súvislý geografický celok, okrem tzv.
materského územia existujú aj územne oddelené časti – enklávy (Kaliningrad,
Gibraltar, Ceuta, Mellila)

6. Obyvateľstvo štátu a štátne občianstvo

Obyvateľstvo tvoria občania štátu a cudzinci.
Občania – tá časť obyvateľstva štátu, ktorí sú v

politicko-právnom zväzku so

štátom, majú štátnu príslušnosť. Ich vzťah má charakter trvalosti. V zmysle
spoločenskej zmluvy dôsledkom tohto vzťahu je určitá množina vzájomných
práv a povinností občanov i štátu, ktoré štátna moc zabezpečuje
prostredníctvom práva.

Vymedzenie obsahu štátneho občianstva, podmienky jeho vzniku a zániku sú
záležitosťou vnútroštátneho práva = vyplýva to zo suverenity štátu. Občania
štátu majú na rozdiel od ostatných obyvateľov štátu politické práva spoluúčasti
na výkone moci – právo voliť/byť volený, ako aj právo byť vymenovaný do
rôznych verejných funkcií, zúčastňovať sa na referende, či inak na správe
verejných vecí.
Občan je politickým subjektom, od neho ako od zdroja je odvodená moc
demokratického štátu, on ju legitimuje. Občania štátu nemusia žiť na teritóriu
štátu. Štátne občianstvo nemôže byť nikomu odňaté proti jeho vôli, doba
platnosti štátneho občianstva nie je obmedzená časovo/priestorovo.

Nadobúdanie štátneho občianstva
(1) – a) narodením z

rodičov

= aspoň jeden rodič je štátnym občanom štátu

(princíp krvi/ius sanguinis), b) narodením na území štátu (princíp práva
teritória/ius soli)
(2) – naturalizáciou – uzavretie manželstva cudzinca so štátnym občanom,
alebo osvojením a udelením na základe žiadosti (trvalé bydlisko na území štátu
minimálne 5 rokov) + bezúhonnosť/ znalosť jazyka

Opcia – právo fyzických osôb voliť si spravidla medzi občianstvom dvoch,
prípadne viacerých štátov (hlavne pri zmene štátnych hraníc)
Bipoliti – občania dvoch/viacerých štátov, alebo ak nadobudne ŠO cez ius soli
alebo ak o prejav vôle, ak prijme ŠO inej krajiny, nie každý štát to však povoľuje
(SR áno)
Cudzinci – cudzí štátni občania; osoby, ktoré majú občianstvo dvoch štátov
(bipoliti), osoby bez štátneho občianstva (bezdomovci, apoliti), utečenci . Sú
podriadení suverénnej moci štátu na území, ktorého sa nachádzajú,
nedisponujú politickými právami, nemajú právo zúčastňovať sa na tvorbe
štátnej vôle, ako ani právo zhromažďovať sa či združovať, majú osobné práva.

7. Štátna moc ako forma verejnej moci

Moc je spojovníkom medzi jednotlivcom a skupinou či spoločnosťou. Na jednej
strane moc obmedzuje slobodu jednotlivca za účelom reprodukcie spoločenskej
skupiny, no na druhej strane však moc slobodu ochraňuje a zabezpečuje.

Moc je schopnosť určovať správanie ľudí či už na základe prirodzenej autority
(morálnej, náboženskej, veku) alebo aj nezávisle od vôle či proti vôli ľudí –
použitím donútenia (fyzického, psychického, či ekonomického).
Verejná moc

je riadiaci systém skupiny ľudí (spoločnosti), ktorý je relatívne

nezávislý od mocenských systémov iných mocí a

autoritatívne rozhoduje

o právach a

povinnostiach subjektov, voči ktorým pri rozhodovaní vystupuje

v pozícií nadradeného subjektu.

Verejnú moc uskutočňujú subjekty verejnej

moci vo verejnom záujme a na jeho zabezpečenie.

Na území štátu pôsobia rôzne formy verejnej moci
- verejná moc neštátnych verejnoprávnych inštitúcií (orgány územnej
samosprávy, záujmová samospráva (adv./lek./not. komora)
- verejná moc cirkvi
- vysoké školy

Výsostné (najvyššie) postavenie medzi formami verejných mocí má: Štátna
moc je právne regulovanou spoločenskou silou, spôsobilou určovať konanie
obyvateľov územia štátu prostredníctvom práva a

pomocou mimoprávnych

metód realizácie mocenských záujmov. Je schopnosťou jednotlivca alebo do

skupiny osôb organizovaných do štátnych štruktúr ovplyvňovať a

určovať

správanie ľudí za účelom zabezpečenia reprodukcie spoločnosti, jednotlivca
i štátu.

Od ostatných zložiek verejnej moci sa moc štátna odlišuje tým, že je

 Suverénna

 Legitímna

 Legálna

8. Suverenita štátnej moci

Suverenita štátu sa definuje ako nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej
moci vnútri štátu i

mimo hraníc.

Suverenita štátu ma 2 stránky – vnútornú a

vonkajšiu

Vnútorná suverenita – znamená, že štát je nezávislou, výlučnou mocenskou
inštitúciou na danom území (aspoň tak to chápal Jean Bodin v diele Šesť kníh o
štáte), podľa neho panovník nie je viazaný svojimi príkazmi – stojí nad právom
v právnom štáte vnútorná suverenita nemôže znamenať absolútnu, nad
právom stojacu moc, mocenskú svojvôľu, ale moc viazanú právom! Aj štát je
podriadený vláde práva.
Vnútorná suverenita demokratického právneho štátu je obmedzená (1)
politickou participáciou a (2) demokratickou kontrolou štátu občianskou
spoločnosťou. V nedemokratických štátoch je štátna moc prepojená s určitou
politickou stranou/armádou/cirkvou.

Vnútorná suverenita je predpokladom vnútorného verejného poriadku/mieru/
slobody jednotlivcov i spoločnosti (narušenie vnútornej suverenity = napr.
občianska vojna).
Vnútornú suverenitu reprezentuje parlament

Vonkajšia suverenita je definovaná vzťahom k iným štátom. Prejavuje sa vo
zvrchovanej rovnosti, dobrovoľnosti a reciprocite vzťahov medzi suverénnymi
štátmi.
Štátna moc daného štátu je nezávislá od štátnej moci iného štátu, čo sa
prejavuje ako právo štátu slobodne rozhodovať o svojich vnútorných
i vonkajších záležitostiach ( samozrejme bez porušenia práv iných štátov, či
medzinárodného práva).
Vonkajšia suverenita je relativizovaná nevyhnutnosťou štátu spolupracovať
s inými štátmi (integračné procesy).

Vonkajšiu suverenitu reprezentuje hlava štátu (prezident, monarcha).
Vnútornú suverenitu reprezentuje parlament.

Suverenita parlamentu je v demokraticky organizovanej spoločnosti
prostredníctvom volieb odvodená od ústavou fixovanej suverenity ľudu
(občania štátu (ľud) a nie boh sú zdrojom štátnej moci).

9. Legitimita štátnej moci

Legitimita štátnej moci znamená jej zdôvodnenie a

jej akceptáciu zo strany

spoločnosti, prípadne jej časti.
Moc môže byť zdôvodnená tak, že vyrastá z tradície(1), a je prostriedkom
vžitých a obyvateľmi uznávaných tradícií alebo môže pochádzať od Boha(2)
(teokratická legitimita).
V demokratickom štáte sa moc odvodzuje od občanov ako ústavne
zakotveného zdroja moci v štáte. Transport moci od občanov na orgány štátnej
moci sa musí uskutočňovať ústavným a zákonným postupom. V zastupiteľskej
demokracii je to prostredníctvom slobodných, pravidelne sa opakujúcich volieb,
takýto právom regulovaný prenos moci z jej zdroja na jej predstaviteľov sa
nazýva procedurálna (politická) stránka legitimity.

Legitimita má však aj občiansku (hodnotovú) stránku – čo znamená, že občania
štátnu moc rešpektujú, akceptujú a uznávajú jej autoritu. Štátna moc sa preto
v zmysle spoločenskej zmluvy, môže pohybovať len v rámci spoločnosťou
akceptovaného rámca hodnôt. Základným východiskom je zabezpečenie
ochrany a realizácie základných ľudských práv a slobôd občanov. Ak moc s takto
vymedzeného rámca vybočí, občania môžu prejaviť nedôveru formami priamej
demokracie alebo v nasledujúcich voľbách

(krajne riešenie IUS RESISTENDI čl.

32)

Max Weber rozlišuje 3 druhy legitimity moci

 Legálna – moc je kreovaná i realizovaná na základe práva (racionálny

podklad na pravidlách, ktoré majú všeobecnú záväznosť)

 Charizmatická – dôvodom vládnutia sú osobitné vlastnosti

vykonávateľov moci

 Tradičná – platnosť príkazov vyplýva s posvätnosti príkazov (to, čo tu

dlho bolo, sa vžilo, to určuje poslúchať osobu vykonávateľa moci)

10. Legalita štátnej moci

Legalita je jedným z možných základov legitimity moci. V právnom štáte by
mala byť legalita štátnej moci zabezpečená legitimitou:
Znamená to, že

 Transport moci zo zdroja moci

– od občanov k reprezentantom moci sa

musí uskutočňovať na základe práva, predovšetkým na základe ústavy
a zákonov (zabezpečenie periodicity volieb, úpravou volebného práva.
Zabezpečením realizácie volieb, proces odovzdania a prevzatia moci po
voľbách)

 Po nadobudnutí mandátu sa moc musí realizovať na základe ústavy

a zákonov

– ide o viazanosť štátnych orgánov právom

11. Sústava orgánov verejnej moci

Tento pojem je širší ako pojem orgány štátnej moci.
Verejná moc - je to moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a
povinnostiach subjektov, či už priamo, alebo sprostredkovane. Subjekt, o
právach a povinnostiach ktorého rozhoduje orgán verejnej moci nie je v
rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah tohto rozhodnutia
príslušným orgánom nezávisí od vôle subjektu (subjektom môže byť len fyzická
alebo právnická osoba).

Rozdeľujeme ich na

1.

Štátne orgány

2.

Samospráva - územná a záujmová

Orgány verejnej moci môžeme ďalej rozdeliť podľa:

1.

právomocí- moc sa delí na ústavodarnú. zákonodarnú, súdnu, výkonnú

kompetencií - kompetencie rozdeľujeme na (- personálna, - vecná, -
miestna (teritoriálna), - časová, - funkčná)

2.

zloženia

3.

ustanovenia - menované a volené

4.

vzájomných vzťahov

5.

z hľadiska suverenity k štátu - pokiaľ ide o vnútornú suverenitu,

rozoznávame orgány, ktoré nazývame najvyššie orgány štátnej moci -
(parlament, vláda, najvyšší súd, najvyšší kontrolný úrad, generálna
prokuratúra); pokiaľ ide o vonkajšiu suverenitu - hlava štátu

Štát časť verejnej správy postúpil verejnoprávnym inštitúciám, samosprávnym
územným a záujmovým inštitúciám, to znamená, že časť správy odštátnil. Dnes
sa na verejnej správe okrem štátnej správy zúčastňujú aj orgány územnej a
záujmovej samosprávy. (patria do nej aj napr. verejné podniky a verejné fondy)

12. Sústava štátnych orgánov

Základnou zložkou štátneho aparátu sú štátne orgány. Štát vykonáva moc na
danom území prostredníctvom štátnych orgánov a štátnych organizácií. Tie
spolu napĺňajú pojem štátne inštitúcie (sú ustanovené prostredníctvom práva)
súhrn týchto inštitúcií sa označuje pojmom štátny aparát/štátny mechanizmus

Pojem orgán pochádza z gréckeho organon – nástroj

Štátne orgány

sú reprezentantmi, nositeľmi a

vykonávateľmi

zákonodarnej/výkonnej/súdnej moci (konajú v mene štátu). Sú oprávnené
zaväzovať subjekty, ktoré im nie sú podriadené – môžu teda vydávať
všeobecno-záväzné pravidlá správania. Činnosť štátnych orgánov zabezpečujú
fyzické osoby, ktoré sú v

pracovnoprávnom vzťahu so štátom –

sú štátnymi

zamestnancam

i – úradné osoby

(len prostredníctvom ich môže ten ktorý štátny

orgán uskutočňovať svoje právomoci.
Štátne orgány disponujú právomocou t.j. ústavou a zákonmi danou
spôsobilosťou vydávať právne akty (normatívne(individuálne). Svoju právomoc
môžu uplatňovať len v

takom rozsahu a

takým spôsobom

, ako im to ukladá

zákon a

ústava.

Podľa právomocí sa štátne orgány členia na

 Ústavodarný a zákonodarný orgán

 Výkonné orgány

 Súdne orgány

12. Právomoc a kompetencia štátnych orgánov

Právomoc je spôsobilosť štátneho orgánu na základe ústavy, ústavných
zákonov, zákonov a ostatných právnych predpisov uskutočňovať príslušné
funkcie štátu vydávaním právnych aktov. Dôležitým aspektom právomoci je
nielen právo vydať právny akt, ale aj povinnosť vydať ho spôsobom, ktorý
ustanovuje zákon.
Kompetencia je vymedzený okruh spoločenských vzťahov, v rámci ktorých
vykonáva svoju činnosť štátny orgán (orgán verejnej moci).

13. Druhy kompetencie štátnych orgánov

Kompetencia je právom vymedzená oblasť či okruh činnosti štátnych orgánov,
v ktorých môžu vykonávať príslušnú zákonodarnú/výkonnú/súdnu právomoc
slovenský právny poriadok používa slovo príslušnosť (pôsobnosť)
Kompetencia môže byť vymedzená miestne (teritoriálne), vecne, osobne,
funkčne, časovo

 Miestna (územná) kompetencia – vymedzuje rozsah pôsobnosti

štátneho orgánu, v ktorom sa vykonáva jeho právomoc, územím.
Rozlišujú sa orgány s celoštátnou

pôsobnosťou a orgány s miestnou

(lokálnou) pôsobnosťou

 Vecná kompetencia – určuje rámec činnosti štátneho orgánu druhmi

jeho činnosti. Podľa vecnej kompetencie môže ísť o orgány so
všeobecnou vecnou kom. (parlament, vláda) alebo o orgány so
špeciálnou vecnou kompetenciou (ministerstvá, colné/daňové/... úrady)

 Osobná kompetencia – vymedzuje okruh právom stanovenej činnosti

štátneho orgánu buď voči všetkým obyvateľom štátu (erga omnes),

prípadne voči obyvateľom jeho územne vymedzenej časti, alebo voči
špeciálnemu okruhu osôb (vojenská prokuratúra)

 Funkčná kompetencia – predstavuje procesno-inštančný postup štátnych

orgánov pri prejednávaní a rozhodovaní vecí. Zákony určia, v ktorých
veciach sú príslušné rozhodovať orgány prvej inštancií (prvostupňové
orgány) a v ktorých orgány druhého stupňa

 Časová kompetencia – vymedzuje časovú obmedzenosť, trvalosť

pôsobenia štátneho orgánu alebo jej obmedzenie na určitú dobu,
dočasnosť jej pôsobenia (volebné komisie, volebné súdy)

Štátne organizácie – sú štátom zriaďované alebo zakladané inštitúcie, ktoré
pomáhajú realizovať jednotlivé funkcie štátu. Štát ich riadi a buď čiastočne
alebo úplne financuje a kontroluje. Nedisponujú však mocenskými
právomocami štátu!
štátne vedecké ústavy, štátne školy, galérie, múzeá, armáda, polícia,...

14. Delenie štátnych orgánov na základe právomoci

Podľa právomocí sa štátne orgány členia na

 Ústavodarný a zákonodarný orgán

 Výkonné orgány

 Súdne orgány

15. Ústavodarný a zákonodarný orgán

Zákonodarným a ústavodarným orgánom v systéme zastupiteľskej demokracie
je parlament (zhromaždenie, národné zhromaždenie, Bundestag, kongres,...)
Parlament je ústredným orgánom štátnej moci s

celoštátnou pôsobnosťou

je orgánom reprezentatívnym – je zhromaždením ľudu priamo volených
reprezentantov (zástupcov). Môže byť orgánom jednokomorovým alebo
dvojkomorovým (bikamerálnym).
Zákonodarný orgán je štátny orgán, ktorý má najmä právomoc prijímať, meniť,
dopĺňať ústavu i

zákony, t.j. prvotné (pôvodné, primárne), od ničoho

neodvodené všeobecno-záväzné mocenské rozhodnutia (normatívne právne
akty).
(POZN: Právna teória niekedy môže rozlišovať: moc ústavodarná a moc
zákonodarná, pričom ústavodarná moc nie je ničím obmedzená a zákonodarná
moc je limitovaná)
Okrem legislatívnej moci vykonáva parlament aj moc kontrolnú (predovšetkým
kontrolu výkonných orgánov, prostredníctvom štátneho rozpočtu, interpelácií
a otázok, vyšetrovacích výborov, podvýborov či komisií).

Postavenie parlamentu v relácií k ostatným najvyšším orgánom štátu je závislé
od formy vlády. V parlamentnom systéme sa od suverénneho mocenského

postavenia parlamentu odvíjajú postavenie a

právomoci hierarchicky nižšie

postavených výkonných orgánov štátnej moci. Aj právne akty (nariadenia vlády,
vyhlášky ministerstiev) týchto orgánov sa odvodzujú od právnych aktov
parlamentu, od zákonov.

16. Orgány výkonnej moci (orgány štátnej správy, exekutíva)

K orgánom výkonnej moci štátu patria:

 Hlava štátu

 Vláda (kabinet)

 Ministerstvá ( a im na roveň postavené ústredné orgány, - štatistický

úrad, protimonopolný úrad, úrad jadrového dozoru)

 Okrem ústredných orgánov štátnej správy patria k orgánom výkonnej

moci aj orgány miestnej štátnej správy.

Právomoci a právne akty, ktoré orgány štátnej správy vydávajú, sú odvodené od
právomoci a aktov zákonodarného orgánu – ide o tzv. činnosť podzákonnú.
Výkonné orgány vydávajú odvodené normy všeobecne záväzné obsiahnuté
v normatívnych právnych aktoch (nariadenia vlády, vyhlášky ministerstiev) a
individuálne právne akty (správne rozhodnutia). Ich funkciou je teda exekutíva
= vládnutie.

Orgány štátnej správy sú hierarchicky usporiadané (majú vzťah nadriadenosti
a podriadenosti

). Určité prelomenie týchto vertikálne organizovaných vzťahov

je v decentralizovanom modeli organizácia štátu

samospráva.

Samospráva je jedným zo základných znakov demokratického štátu. Je
dôsledkom dekoncentrácie štátnej moci, jej prenesenie zo štátu na orgány
občianskej spoločnosti, na orgány územnej a záujmovej samosprávy.
Samospráva teda nie je štátnou správou, nevykonáva ju štát. Je vyjadrením
schopnosti občanov/občianskej spoločnosti riadiť si vlastnú sféru verejných
záležitostí. Orgány samosprávy sú volené v lokálnych (komunálnych) voľbách
občania môžu realizovať svoje individuálne, skupinové, lokálne ako aj
regionálne záujmy. Samosprávne orgány vykonávajú potom takto zverenú,
odštátnenú moc relatívne samostatne na základe vlastnej iniciatívy

17. Orgány súdnej moci

Činnosť súdov nie je zameraná na výkon moci, nemá realizovať politické ciele.
Súdy majú prejednávať a rozhodovať spory o právo, v pozícií nestranného
rozhodcu odstraňovať právne konflikty. Musí byť nezávislé súdnictvo.
Pri výkone funkcie sú sudcovia viazaní len ústavou, zákonmi a inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi, prípadne medzinárodnými zmluvami.

Nezávislé súdy rozhodujú

 O právach, povinnostiach a právom chránených záujmov rozhodovaním

sporov o právo

 O ochrane spoločnosti rozhodovaním o vine a uložení trestu alebo iného

represívneho opatrenia

 Vo veciach právnej kontroly, ústavnosti, zákonnosti

 Vo veciach právnej ochrany základných ľudských práv a slobôd pred

zásahmi mocenských orgánov

 V podmienkach sudcovskej tvorby práva (Judge made law) vytvárajú

pramene práva – precedensy

Prvé dva body majú na starosti všeobecné súdy – sú to štátne orgány, ktoré
majú riešiť právom vymedzené skupiny konfliktov medzi fyzickými alebo
právnickými osobami v

civilných alebo trestných záležitostiach

. Ich

rozhodovanie má charakter aplikácie práva. Sudcovia aplikujú zákony a iné
normatívne právne akty na konkrétne prípady. Sudca = nestranný subjekt.
Výsledkom rozhodovania sú individuálne právne akty (akty aplikácie práva),
ktoré sú v európskej právnej kultúre záväzné len medzi stranami (inter partes).

Právna ochrana základných ľudských práv a

slobôd

pred zásahmi štátnych (i

neštátnych) orgánov prislúcha správnemu a

ústavnému súdnictvu.

Ochrana

ústavnosti a

zákonnosti

prislúcha ústavnému súdu.

Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavnosť je vyjadrená v najvyššom postavení a v najvyššej právnej
sile ústavy, ktorá je ako základný prameň práva nadradená všetkým ostatným
prameňom práva

Činnosť ústavného súdu

 Preskúmavať súlad zákonov, právnych predpisov, medzinárodných zmlúv

s ústavou

 Rozhodovanie o individuálnych ústavných sťažnostiach proti konaniu

orgánov verejnej moci, ktorými sa porušili základné práva a slobody

 Riešenie kompetenčných sporov medzi štátnymi, ale aj samosprávnymi

orgánmi

Právomoci ústavného súdu môžu vykonávať buď všeobecné súdy alebo
osobitne zriadené ústavné súdy. Súlad právnych predpisov/ zákonov s ústavou
možno posudzovať:

 Po nadobudnutí ich platnosti (ex post)

 Pred nadobudnutím platnosti (ex ante) ...týchto právnych aktov

Správne súdnictvo – predstavuje súdnu kontrolu verejnej správy. Jeho funkciou
je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, ide teda o brzdu
súdnej moci voči exekutíve. Taktiež vykonáva kontrolu zákonnosti
individuálnych právnych aktov správnych orgánov týkajúcich sa subjektívnych
práv fyzických a právnických osôb, ide teda o zabezpečenie práva v konkrétnej

veci. Vykonáva aj kontrolu súladu normatívnych právnik aktov, vydávanými
orgánmi štátnej správy.

Súdnictvo môže predstavovať aj viacstupňovú sústavu správnych súdov alebo
len jeden správny súd.
Volebný súd – osobitná kategória

 Kontrola zákonnosti pri voľbách

 Overovanie platnosti poslaneckých mandátov

 Riešenie sporov súvisiacich s realizáciou volieb

 Toto všetko môže vykonávať buď volebný súd alebo všeobecné súdy

18. Vzťah štátnej správy a samosprávy

Orgány štátnej správy sú hierarchicky usporiadané (majú vzťah nadriadenosti
a podriadenosti

). Určité prelomenie týchto vertikálne organizovaných vzťahov

je v decentralizovanom modeli organizácia štátu

samospráva.

Samospráva je jedným zo základných znakov demokratického štátu. Je
dôsledkom dekoncentrácie štátnej moci, jej prenesenie zo štátu na orgány
občianskej spoločnosti, na orgány územnej a záujmovej samosprávy.
Samospráva teda nie je štátnou správou, nevykonáva ju štát. Je vyjadrením
schopnosti občanov/občianskej spoločnosti riadiť si vlastnú sféru verejných
záležitostí. Orgány samosprávy sú volené v lokálnych (komunálnych) voľbách
občania môžu realizovať svoje individuálne, skupinové, lokálne ako aj
regionálne záujmy. Samosprávne orgány vykonávajú potom takto zverenú,
odštátnenú moc relatívne samostatne na základe vlastnej iniciatívy

19. Kontrolné orgány

Aby sa mocenské orgány nevzdialili od záujmov a potrieb ľudu, aby sa
zabezpečila ochrana dodržiavania ľudských práv a ich vymožiteľnosť treba
kontrolu vykonávateľov moci. Kontrolnú činnosť vykonávajú takmer všetky
štátne orgány.
Parlament – v relácií k výkonnej moci
Výkonné orgány – v rámci daného rezortu voči podriadeným zložkám
Súdne orgány – okrem už uvedených právomocí ústavného a správneho
súdnictva

Treba však aj osobitne kontrolné orgány, ktoré budú nezávislé od orgánov
iných mocí, ktorým nemajú byť podriadené

 Nezávislosť je zakotvená v ústave

 Nemôžu vydávať právne akty

 Nemôžu riešiť konflikty

 Nemôžu ukladať sankcie (tie ukladajú až na to oprávnené inštitúcie)

V súčasnosti sa preto vytvára špecifická 4. moc – kontrolná moc (vykonávaná
osobitnými kontrolnými orgánmi ako sú

 Ombudsman

 Najvyšší kontrolný úrad

 Prokuratúra

Ombudsman
Pôvod v Švédsku v 13 storočí, zástupca, splnomocnenec, hovorca iných ľudí .
Orgán bez priamej rozhodovacej právomoci, nemôže vydávať právne akty!
u nás bol ombudsman (verejný ochranca práv) zakotvený až novelou Ústavy SR
z roku 2001 (ústavný zákon č. 90/2001 Z.z.)
VB – parlamentný komisár pre administratívu
Rak. – ľudový zástupca
Fran. – sprostredkovateľ
Špan. – ochranca ľudu
Poľ. – hovorca ľudských práv
nemá oprávnenie zrušovať alebo meniť rozhodnutia orgánov verejnej správy

o môže len iniciovať, upozorňovať či kritizovať, navrhovať možné

riešenia

o podávať ročné správy
o pôsobiť na verejnú mienku
o má len neformálnu autoritu, danú silou a váhou svojej osobnosti

Ombudsman – nezávislá a nestranná osoba, ustanovená na základe ústavy,
prípadne zákona, ktorá je spravidla volená parlamentom. Má zastupovať
občanov, najmä pri kontrole štátnej správy a jej úradníkov, pokiaľ je
podozrenie, že dochádza k porušovaniu ľudských a občianskych práv.

 prešetruje nezákonnosť, nespravodlivosť, nesprávnosť, byrokratickú

aroganciu

 posilňuje zodpovednosť orgánov verejnej správy a jednotlivých úradníkov

 okrem ochrany práv a slobôd má za cieľ taktiež zlepšenie kvality

administratívy

 pôsobí ako sprostredkovateľ (mediátor či zmierovateľ) medzi občanmi

a orgánmi verejnej moci

Najvyšší kontrolný úrad
nezávislý orgán, ktorého úlohou je

 kontrola hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu

 kontrola hospodárenia so štátnym majetkom

 kontrola hospodárenia s majetkovými právami a pohľadávkami štátu

predmetom kontroly je nielen zákonnosť, ale aj vecná správnosť, účelnosť
a hospodárnosť činnosti

Prokuratúra

naša ústava prokuratúru SR vyčleňuje spolu s verejným ochrancom práv do
osobitnej ôsmej hlavy
pôvodný význam slova = opatrovník nad majetkom a

vecami

/ správca verejných

financií

 je univerzálnym orgánom ochrany zákonnosti, ktorý má v zmysle dikcie

našej ústavy chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb
a právnických osôb ako aj štátu

 v relácií k ombudsmanovi má prokurátor možnosť obrátiť sa na súd, či

použitie súdnej cesty – podanie žaloby

20. Forma štátu

Forma štátu je ústavou stanovený spôsob organizácie politického
a spoločenského života

. V moderných demokratických štátoch je právnou

kategóriou, je právne upravená v ústave a iných právnych predpisoch. Právnej
úprave však nemusí zodpovedať fakticky existujúci spôsob organizácie štátnej
moci ani metódy jej fungovania, ak sú mocenské vzťahy v

neustálom pohybe

hovoríme o forme štátu ako o politickej kategórií.
Zmeny reálnych mocenských vzťahov by však v právnom štáte mali byť
limitované ústavou.

2. definícia
Forma štátu – spôsob organizácie štátnej moci a

režim (metódy) jej fungovania

Spôsob organizácie štátnej moci možno skúmať

 horizontálne – v rovine usporiadania najvyšších štátnych orgánov

 vertikálne – z hľadiska vzťahu medzi štátom ako celkom a jeho územnými

časťami, medzi ústrednými a miestnymi orgánmi moci

Forma štátu – ovplyvňuje hospodársky, politický i sociálny život určitého štátu,
jeho stabilitu i trvalosť, vnútorné i vonkajšie funkcie, a naopak – konkrétna
forma štátu je podmienená mnohými vnútroštátnymi i vonkajšími činiteľmi. Ide
o vzájomné ovplyvňovanie formy a

obsahu.

Formy štátu určujú 3 zložky

1. forma vlády
2. územno-organizačná štruktúra štátu (štátne zriadenie)
3. štátny režim (politický režim)

prvé dve zložky formy štátu sú statické, určujú spôsob organizácie štátnej moci,
štruktúru mocenských orgánov a ich vzájomné vzťahy
tretia zložka je dynamická, určuje metódy, režim fungovania štátnej moci

21. Mnohotvárnosť foriem štátu

Podmieňujú tieto faktory

 kultúrne a civilizačné hodnoty a ústavné tradície, ktoré sú špecifické pre

určitú spoločnosť

 národnostná, sociálna, náboženská, rasová či iná štruktúra spoločnosti

a spôsob riešenia konfliktov medzi záujmovými jednotlivých skupín
(radikálnym riešením politických konfliktov je revolúcia, ktorá vedie
k zmene formy štátu)

 ideologické koncepcie (produktom liberalizmu je rozvoj samosprávy,

socialistická ideológia podmienila rozvoj totalitarizmu, fašistická
ideológia vznik fašizmu)

 spôsob riadenia ekonomiky (centrálne riadenie ekonomiky =

centralizovaný štát, voľná ekonomická súťaž podmieňuje demokratickú
pluralitu)

 medzinárodná situácia

 prírodné prostredie a demografické podmienky štátu (potreba

budovania zavlažovacích systémov štátu ovplyvnil vznik východných
despocií)

Aristoteles rozlišuje 3 formy štátov

 vládu jednotlivca

 vláda niekoľkých, nemnohých, elity

 vláda ľudu, resp. vláda väčšiny

22. Zložky formy štátu

Formy štátu určujú 3 zložky

1. forma vlády
2. územno-organizačná štruktúra štátu (štátne zriadenie)
3. štátny režim (politický režim)

prvé dve zložky formy štátu sú statické, určujú spôsob organizácie štátnej moci,
štruktúru mocenských orgánov a ich vzájomné vzťahy
tretia zložka je dynamická, určuje metódy, režim fungovania štátnej moci

23. Forma vlády

Forma vlády je najdôležitejšia, určujúca zložka formy štátu.
Pojem

forma

vlády

zahŕňa:

 sústavu najvyšších orgánov štátu a vzájomné vzťahy medzi nimi

 vzťahy obyvateľstva k štátnej moci a naopak, t.j. mieru a formy účasti

obyvateľstva na štátnej moci a mieru zodpovednosti štátnej moci voči
spoločnosti – stupeň demokratickosti štátu

Podľa

sústavy najvyšších orgánov štátu

možno formy vlády členiť na:

 monokracie (suverénna právomoc v štáte je v rukách jednotlivca)

- monarchie
- diktatúry

 republiky

24. Horizontálna a vertikálna deľba moci:

V demokratických štátoch sa štátna moc delí:



horizontálne, medzi zákonodarnú moc, výkonnú moc a súdnu moc



vertikálne medzi ústredné orgány a miestne orgány, čím sa myslí ani

nie na miestne orgány štátnej správy, ale na orgány miestnej samosprávy

Podstatou horizontálnej deľby je rozdelenie kompetencií, určenie
nadriadenosti a podriadenosti medzi štátnymi orgánmi a vymedzenie ich
pôsobnosti. Pre vertikálne delenie moci neexistuje všeobecne platný a
uznávaný model, ale existujú tri uznávané modely delenia moci - centralizovaný
model, federalizmus a konfederácia

Vertikálna deľba moci - vymedzuje kompetencie, efektívny výkon štátu a
vzájomnú kontrolu. Všetky tri zložky moci sa dopĺňajú a kontrolujú. Odlišujú sa
od seba vznikom a úlohami, ktoré plnia v systéme štátnej moci

25. Charakteristické znaky klasického parlamentarizmu

Namiesto rovnováhy mocí nastupuje prevaha najvyššie postavenie parlamentu
ako predstaviteľa suverenity a

s tým spojená zodpovednosť

výkonnej moci voči

moci zákonodarnej.
Legitimitu najvyššieho postavenia parlamentu zdôvodňuje skutočnosť, že
prostredníctvom slobodných a demokratických volieb si ľud volí svojich
reprezentantov, ktorí ho budú zastupovať pri rozhodovaní v dôležitých
celospoločenských otázkach. Tým sa suverenita ľudu transformuje na
suverenitu parlamentu.

Pre Johna Locka je parlament „dušou štátu“, pretože je zložený
z reprezentantov ľudu. Vláda je koncipovaná len ako výbor parlamentu,
neuplatňuje sa tu ani zásada inkompatibility (nezlučiteľnosti moci).

Základné vzťahy (znaky) charakterizujúce klas. parlamentnú formu vlády:

 (1) kreačná závislosť vlády od parlamentu – priamy vplyv parlamentu na

zloženie vlády

 (2) ústavno-politická zodpovednosť vlády voči parlamentu (responsible

government) spojená s možnosťou parlamentu vysloviť vláde nedôveru

 (3) špecifické postavenie hlavy štátu (hlava štátu nie je za svoju činnosť

ústavno-politicky zodpovedná)

Ad 1: vláda sa stáva najvyšším orgánom výkonnej moci až keď jej parlament
vysloví dôveru (kreačná závislosť) Charakteristický je postup kedy hlava štátu
dezignuje ministerského predsedu (vedúcu osobnosť víťaznej politickej strany),
ktorý zostaví vlády. Tú mu ale musí odsúhlasiť parlament – vyslovením dôvery.
Ad 2: aj po vyslovení dôvery parlamentu je vláda ústavno-politicky zodpovedná
parlamentu. Poslanci majú právo na informácie o činnosti vlády a taktiež jej
môžu vysloviť nedôveru. V tom prípade je vláda povinná podať demisiu do rúk
hlavy štátu. Nedôveru možno vysloviť konštruktívne/deštruktívne.
Ad 3: špecifické postavenie hlavy štátu. V parlamentnom systéme má hlava
štátu výrazne slabšiu pozície (na rozdiel od prezidentskej formy vlády). Typická
je dominancia premiéra nad monarchom/hlavou štátu. Úloha prezidenta je
reprezentovať štát vnútri i navonok (nie je ani šéfom exekutívy). Platí inštitút
nezodpovednosti hlavy štátu (prezident nie je za svoju činnosť ani za činnosť
vlády zodpovedný parlamentu. Má právo tzv. prezidentských prerogatív
(udeľovanie vyznamenaní, prijímanie a

vysielanie diplomatických

predstaviteľov)
Dve základné koncepcie postavenia hlavy štátu v parlamentnom systéme

 začlenenie hlavy štátu do rámca výkonnej moci (Ústava SR)

 chápanie hlavy štátu ako špecifického orgánu, úlohou ktorého je

sprostredkovanie medzi politickými mocami (vláda – parlament)
a napomáhaní pri krízových situáciách
Prezident môže byť volený buď parlamentom alebo volebným grémiom
alebo priamo ľudom.

26. Parlamentná republika

Klasickú parlamentnú republiku a monarchiu charakterizuje najmä:



ústavno-politická zodpovednosť vlády parlamentu



právomoc parlamentu vysloviť vláde alebo jej jednotlivým členom

nedôveru, na druhej strane právo členov vlády uchádzať sa o vyslovenie
dôvery


kreačná závislosť vlády od parlamentu



zlučiteľnosť zákonodarných a výkonných funkcií



ústavno-politická nezodpovednosť hlavy štátu za akty kabinetu a

ministrov


zodpovednosť vlády za akty hlavy štátu

V súčasnosti hovoríme o modernom parlamentarizme - má niekoľko variácií. V
modernom parlamentarizme sa dominácia parlamentu nad ostatnými zložkami
znížila, parlament sa delí o niektoré právomoci s inými zložkami moci a súčasne
mu ústava niektoré postupy zakazuje, najmä meniť niektoré princípy ústavného
systému.
Klasické parlamentné systémy sa modernizovali, najmä tým, že prebrali
niektoré prvky deľby moci, ústavné a správne súdnictvo, posilnila sa výkonná
moc oproti parlamentu (aj na strane vlády, aj na strane hlavy štátu), priama
voľby hlavy štátu obyvateľstvom, priznanie práva veta prezidentovi.

27. Teória deľby moci

Základy položili John Locke, Charles S. Montesquieu (Duch zákonov) /ako aj
Thomas Jefferson, Alexander Hamilton, James Madison, Jahn Jaye, John Adams
(Listy federalistov).
Deľba moci – personálne a

inštitucionálne oddelenie jednotlivých základných

mocí v

štáte.

John Locke delí moc na

 zákonodarnú (najvyššia – určuje pravidlá fungovania ostatných dvoch) 2

kom. parl.

 výkonnú (oddelená od zákonodarnej, pričom jej súčasťou je aj moc

súdna)

 federatívnu (obhajuje záujmy občanov voči zahraničiu)

- vykonávať ich majú rôzne orgány, ktorí sa majú navzájom

kontrolovať

Charles S. Montesquieu delí moc na

 zákonodarnú (legislatívu) – vydávať zákony

 výkonnú (exekutívu) – vykonávať právo, nastoľovať bezpečnosť,

uzatvárať mier

 súdnu (justíciu) – súdiť zločiny, rozhodovať spory jednotlivcov

Každá moc zverená rôznym orgánom a

musí byť striktne oddelená od druhej.

Zákonodarný orgán (Montesquieu)
- dve komory :
- horná komora = zastúpenie dedičnej šľachty (zasadá osobitne)
- dolná komora = reprezentant ľudu (zasadá osobitne)
- Účel dvoch komôr je vyvažovať aristokratické a demokratické zložky
(vnútorná deľba moci).

Výkonná moc (Montesquieu)
- zverená panovníkovi, ktorý je vyčlenený zo zákonodarnej moci, funkciu získava
dedične, jeho nezávislosť je daná trvalosťou funkcie, kreačná nezávislosť

Súdna moc (Montesquieu)
- úplne nezávislá/sudcovia len ústa zákona
- súdnu moc nepredstavujú stále súdy ale senáty vybrané ad hoc

Podstatou teórie deľby moci je zabezpečenie rovnováhy všetkých troch mocí

Zásady deľby moci

 oddelenosť mocí a trojdelenie mocí

 ich nezávislosť (hlavne kreačná nezávislosť)

 nezlučiteľnosť mocí (inkompatibilita) (v rukách jednotlivca)

 vzájomná nezodpovednosť a nepodriadenosť mocí

 rovnováha všetkých troch mocí, ich vzájomná kooperácia, či

konkurencieschopnosť s mechanizmom vzájomnej kontroly, bŕzd
a protiváh – vzájomné vyvažovanie mocí

( ? V parlamentnom systéme je porušenie zásady vzájomnej nezávislosti, keďže
vláda je ústavno-politicky zodpovedná parlamentu – ktorý ju kreuje). To
v prezidentskej republike neplatí.
Najdôležitejšou zásadou systému deľby moci je mechanizmus vzájomne
kontroly, bŕzd a vzájomného vyvažovania jednotlivých mocí (checks and
balances)

- najvyšší predstavitelia jednotlivých mocí (prezident,

parlament, súdna moc) ostávajú oddelenými orgánmi,
pričom každý z nich pôsobí ako brzda a vyvažujúci činiteľ
voči ďalším dvom orgánom. Žiadna moc teda nemôže prijať
konečné rozhodnutia bez súčinnosti orgánu inej moci
(aplikované hlavne v USA) (v Európe prevláda
parlamentarizmus – dominantné postavenie parlamentu)

28. Prezidentská republika

Klasická prezidentská republika predstavuje dôslednú aplikáciu deľby moci.
Platia teda všetky Montesquieuove zásady oddelenosti, nezlučiteľnosti,
nezávislosti, samostatnosti nezodpovednosti moci.
Všetky tri zložky moci sú vo vzájomne rovnováhe, pričom žiadna z nich nie je
podriadená inej moci. Medzi mocami musí taktiež fungovať celá sieť
kontrolných mechanizmov, zabezpečujúcich aby žiadna z mocí nemohla
preklopiť vážky na svoju stranu, na úkor iných mocí.

Taktiež sa predpokladá určitá prepojenosť mocí a ich vzájomná kontrola
(system of checks and balances)

- najvyšší predstavitelia jednotlivých mocí (prezident,

parlament, súdna moc) ostávajú oddelenými orgánmi,
pričom každý z nich pôsobí ako brzda a vyvažujúci činiteľ
voči ďalším dvom orgánom. Žiadna moc teda nemôže prijať
konečné rozhodnutia bez súčinnosti orgánu inej moci
(aplikované hlavne v USA) (v Európe prevláda
parlamentarizmus – dominantné postavenie parlamentu)

Prezident
Prezident je v prezidentskom systéme hlavou štátu a súčasne šéfom výkonnej
moci (exekutívy). Jediný predstaviteľ ústavných právomocí exekutívy (tzv.
uzavretá exekutíva). Vláda v tradičnom ponímaní vlastne ani neexistuje/ide

skôr o poradný a výkonný zbor prezidenta (štátny tajomníci – šéfovia
jednotlivých departmentov tvoriaci kabinet). Členov kabinetu menuje
prezident s 2/3 súhlasom členov Senátu (legislatívna brzda).
Kabinet nemá rozhodovaciu právomoc, tú ma len prezident (ostatní sú viazaný
jeho názorom) prezident však môže dať splnomocnenie! Oddelená je
zákonodarná a výkonná moc – dodržaná kreačná nezávislosť.
Prezident - volený prostredníctvom nepriamych volieb (prezident nie je
ústavno-politicky zodpovedný ani závislý od parlamentu)

- v relácií k zákonodarnej moci má výkonná moc brzdu vo

forme práva suspenzívneho veta = právo prezidenta vrátiť
zákon do komory z ktorej vyšiel na prerokovanie. Ak ho
opätovne schváli kvalifikovanou väčšinou (2/3 hlasov)
postúpi návrh druhej komore (aj tu 2/3 hlasov). Potom je
právo veta odvrátené a zákon je prijatý

prezident má právo

 zákonodarnej iniciatívy

 vykonávať a interpretovať zákony, ktoré prijal parlament

prezident nemá právo

 rozpustiť parlament

 zvolávať a odročovať zasadanie komôr kongresu

Parlament
Zákonodarný orgán (v USA = kongres, ktorý sa skladá z 2 komôr). (USA) -
Komora reprezentantov a Senát (pričom prijímaní zákon musí získať väčšinu
v oboch komorách). Medzi komorami pôsobí tzv. systém bŕzd (vnútorná deľba
moci).
Okrem toho zákonodarný orgán brzdí aj moc súdna (Najvyšší súd má právomoc
rozhodovať o ústavnosti, resp. protiústavnosti prijímaných zákonov/ môže ich
aj interpretovať.

Na rozdiel od parlamentarizmu v prezidentskej republike parlament:

 nemá právomoc priamej kontroly činnosti exekutívy

 nemá možnosť vysloviť vláde nedôveru a tým vyvolať demisiu

 vláda nie je ústavno-politicky zodpovedná parlamentu

 poslanci nemajú interpelačné právo (klásť otázky štátnym

sekretárov/prezidentovi)

Parlament však limituje výkonnú moc tým, že formou zákonov určuje obsah,
formu i

prostriedky činnosti výkonnej moci

(prijíma štátny rozpočet, daňové

právo).
Zákonodarná moc má voči výkonnej taktiež určité vyšetrovacie právomoci

 právo tzv. ústavnej žaloby – impeachmentu

Súdna moc

Súdna moc je tretia moc, ktorú na najvyššej úrovni vykonáva Najvyšší súd USA
(Supreme Court).
V zmysle koncepcie deľby moci má byť úlohou súdnej moci ústavná kontrola
oboch ďalších mocí – legislatívy a exekutívy (ich vzájomnej nezávislosti).
Najvyšší súd podáva aj záväzný výklad americkej ústavy.

Samotná súdna moc je limitovaná ďalšími dvoma mocami.

 zo strany výkonnej moci je to právo prezidenta vymenúvať všetkých

členov Najvyššieho súdu USA (avšak so súhlasom Senátu)/ no nie
odvolávať. Výkonná moc má v relácií k súdnej moci právo amnestie
a právo udeliť milosť

 od zákonodarnej moci sú kreačne závislé nižšie súdy – vytvára a zriaďuje

ich Kongres

Sudcovia Najvyššieho súdu USA vykonávajú svoj úrad časovo neobmedzene!
Súdna moc môže limitovať ostatné dve moci formou:

 voči zákonodarnej moci môže uplatniť inštitúciu ústavného a volebného

súdnictva

 moc výkonnú

môže obmedziť prostredníctvom inštitúcie správneho

súdnictva

v americkom modeli prezidentskej republiky sa uplatňuje nielen horizontálna
deľba moci (checks and balances v zmysle teórie deľby moci), ale aj vertikálna
deľba moci medzi federáciou ako celkom a

jednotlivými členskými štátmi USA

.

29. Demokracia ako právna inštitúcia

Formu vlády určuje nielen sústavu najvyšších orgánov štátu a vzťahy medzi
nimi, ale aj vzájomné vzťahy medzi obyvateľstvom a štátnou mocou.
Na základe týchto kritérií sa rozlišujú:

 demokratické formy vlády

 nedemokratické formy vlády

Význam slova: gre. Demos a krateó = vláda ľudu, pričom demos má prednosť
pred krateo, čo znamená, že štát má slúžiť ľudu.

A. Lincoln (Gettysburg 1863) „Demokracia je vláda ľudu, prostredníctvo

ľudu, pre ľud.“

B. Kleón „demokratická vláda musí pochádzať z ľudu, byť uskutočňovaná

ľudom a musí byť určená pre ľud“

Z ľudu - vodcovia ľudu boli vyberaní alebo volení z ľudu (teda nie dedením,
kúpou,...)
Uskutočňovaná ľudom - znamená, že ľud a nie aristokracia či iná forma elity
má právo prijímať základné a určujúce rozhodnutia v dôležitých otázkach štátu.
Pre ľud – malo znamenať v záujme celého ľudu a nie jednotlivca, skupiny či
triedy.

Tento pojem stále nie je vymedzený jednoznačne, jeho obsah i význam sa
menili. Chápanie demokracie je podmienené aj ideologickým smermi ako
liberalizmus, socializmus. Dnes je demokracia chápaná ako fenomén pozitívny,
ako synonymum dobrej spravodlivej vlády.
W. Churchill: demokracia síce nie je dokonalý systém, ale nič lepšie sme zatiaľ
nevymysleli.
Idealizovaná podoba aténskej demokracie : Perikles v pohrebnej reči:

- Moc je v rukách celého národa,
- Všetci občania sú si rovní pred zákonom,
- Pre politickú kariéru sú dôležité schopnosti, nie majetok,
- Politický život je otvorený a slobodný,
- Ľudia sa spontánne zaujímajú o verejné záležitosti polis,

Delenie demokracie

 Priama

 Nepriama (zastupiteľská)

Sartori, Habermas odvodzujú súčasné teórie demokracie ako vládu diskusiou.

2 myšlienkové prúdy snažiace sa o definíciu demokracie

 Proceduralisti (Jozef SCHUMPETER, Karol POPER)

 Substantivisti

Schumpeter - „Demokracia je vedľajší produkt konkurenčnej metódy náboru
do vedenia.“ (pluralita záujmových skupín = súťaž o hlasy voličov = to samo
osebe vytvára demokraciu – ten konkurenčný boj) ale ak niekto už definitívne
vyhrá, všetci ostatní musia dodržiavať tzv. demokratické sebaovládanie, teda
rešpektovať víťazov (dnes má menšina kontrolnú úlohu – aktívna účasť
menšiny)

Poper - „Demokracia je zriadenie, ktoré umožňuje falzifikáciu kvalít.“
- odstránenie zlých vládcov. Ak niekto zneužije moc tak sa nenásilným
spôsobom odstráni tým, že viac nebude zvolený.

Demokracia

 Je právna inštitúcia

 Právo upravuje jej fungovanie

 Zabezpečenie ochrany základných hodnôt

 Určuje subjekty s rozhodovacou právomocou

 Právo má funkciu ustaľovača – kladie limity

30. Priama a zastupiteľská (nepriama) demokracia

Priama demokracia
Klasickým príkladom priamej demokracie je aténska demokracia.

Na otázku ako sa v nej vykonáva vláda možno odpovedať priamou osobnou
účasťou slobodných občanov na správe a riadení záležitostí štátu. Ide o ničím
nesprostredkované rozhodnutie ľudu. V dôsledku enormného rozsahu
spoločnosti (tzv. masová spoločnosť), v dôsledku jej atomizácia, heterogénnosti
i obrovského rastu informácií, nie je táto forma demokracie plne uplatniteľná,
tak ako ju poznáme (Aténsku demokraciu).
Jediným riešením ako by sa mohla prinavrátiť jej účinnosť je vo forme tzv.
elektronickej demokracii (prepojenie domácností výpočtovou technikou).
V súčasnosti je však stále prekážkou – finančná náročnosť projektu a politická
vzdelanosť a kultúra občanov, schopnosť rozhodovať so znalosťou veci,
racionálne a nie emocionálne.

Nepriama (zastupiteľská) demokracia

Súčasná demokracia je demokraciou nepriamou = zastupiteľskou, alebo aj
reprezentatívna, pretože ľud nevládne sám, ale sa len zúčastňuje na výbere
svojich zástupcov.
Reprezentácia moci má riešiť problém neznalosti a politickej apatie verejnosti.
Rastie aj zložitosť úloh, tým klesá počet tých, ktorí im rozumejú.
MOC sa v zastupiteľskej demokracie transformuje zo zdroja moci na
reprezentantov moci – profesionálnych politikov, ktorí týmto získavajú
legitimitu vykonávať moc v štáte

Preto sa rozlišuje v zastupiteľskej demokracie pojem

 Zdroj moci

 Vykonávateľ moci

Vôľa vyjadrená zastupiteľským orgánom sa pokladá za vyjadrenie vôle ľudu (či
to tak skutočne je, netreba zisťovať).
Predstava rozšírenia demokracie na všetkých dospelých občanov bez
obmedzenia sa v teoretickej aj v ústavno-politickej rovine presadzovala dlhé
obdobie. Postupne cez buržoáznu revolúciu až po súčasnosť: napr. až do roku
1949 neexistovalo rovné hlasovacie právo!
Zavedením všeobecného a rovného hlasovacieho práva sa stal parlament
najdôležitejším predstaviteľom demokratickej legitimity.

Kto je to ľud v súčasných demokraciách?:
Všetci občania bez rozdielu, neobmedzene. Bez ohľadu na pohlavie, rasu,
farbu pleti, jazyk, vieru, náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo
sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti, etnickej skupine, majetok, rod alebo
iné postavenie.
Volebné právo je v demokratických štátoch všeobecné a

rovné

!

31. Aténska demokracia

Základné znaky

 Klasický príklad priamej demokracie – vláda sa vykonávala osobnou

účasťou slobodných občanov na správe a riadení záležitostí štátu

- 4 razy do roka sa konalo zhromaždenie – eklesia
- Zúčastňovali sa všetci slobodní občania
- O dôležitých otázkach sa rozhodovalo ľudovým hlasovaním
- Keď nedošlo k jednomyseľnej zhode pristúpilo sa k voľbe
- Do verejných funkcií sú občania vyberaní lósom
- Zastávať funkciu mohol každý
- Funkcia, kde treba osobitné znalostí = volenie hlasovaním
- Výhodou je výchova aktívnych občanov, usilujúcich sa

o blaho spol.

 Priama demokracia v Aténach bola možná vzhľadom na malé územie

štátu – polis

- Nie všetci obyvatelia boli štátnymi občanmi
- z aktívneho života vylúčení otroci, cudzinci a všetci

neslobodní, t.j. tí ktorí museli vykonávať práce nevyhnutné
na zabezpečenie života. Aby aténski občania mali čas
zúčastňovať sa politického života

- tvorili akúsi súkromnú sféru – societas domestica , väčšina

obyvateľov tak fakticky bola vylúčená z účasti na verejných
veciach

Na otázku kto je ľud? Odpovedá grécka demokracia
„ obmedzená, menšia časť obyvateľstva – aktívnych občanov“ , fakticky
dominuje vládnuca elita rečníkov, politických a vojenských vodcov
pochádzajúcich z bohatých rodín. Nebol to ideál politickej rovnoprávnosti.

32. Demokracia ako vláda limitovanej väčšiny

Ľud nie je homogénnou entitu, z toho vyplýva nereálnosť úplnej zhody vo
všetkých rozhodovaných otázkach. Preto sa v demokracii uplatňuje tzv.
kritérium kvantity – vláda väčšiny (majority rule), t.j. každé rozhodnutie vzniká
na základe hlasovania väčšiny = väčšina prijme správnejšie rozhodnutie ako
menšina.

Vláda väčšiny nie je cieľom, ale prostriedkom, nástrojom na zachovanie
slobody jednotlivca i spoločnosti. Vláda ľudu však nemôže byť vládou bez
formálnych pravidiel prijímania legitímnych rozhodnutí (nemôže byť vôľou
anonymného davu, kde prevláda afektivita, iracionálnosť). Demokracia
neurčuje slobode žiadne medze, hrozí neúmerné zväčšovanie slobody v mene
slobody obsahuje nebezpečenstvo anarchie, následne transformácia na
protipól – tyraniu.

Najúčinnejším vymedzením priestoru demokracie (jej istoty) je jej vymedzenie,
formalizácia právom, garantujúcim idey právneho štátu.
Demokracia je teda prioritne obmedzená či vymedzená právom!

Demokracia

 je právnou inštitúciou

 vyžaduje striktné vymedzenie subjektov, ktoré majú právomoc

rozhodovať

 vyžaduje striktné pravidlá prijímania legitímnych rozhodnutí

 základné pravidlá sú zakotvené v ústave/zákonoch

Demokracia (ako vláda väčšiny) musí byť vo svojom rozhodovaní obmedzená aj
práva menšiny (minority) a právami jednotlivcov

 väčšina musí rešpektovať ústavné a zákonné práva menšiny

a jednotlivcov

 menšina a jednotlivci majú v demokratickom štáte právo kontroly

štátnych inštitúcií

Treba uplatňovať formovanie konsenzu prostredníctvom spoločenského
dialógu (diskusie) = (konsenzuálna demokracia)
Menšina – akákoľvek skupina, ktorá zastáva iný názor alebo sleduje
a presadzuje iný záujem ako väčšina (náboženská, národnostná, parlamentná
opozícia).

30. Volebné právo

Voľby sú ohniskom novodobých demokracií.
Voľby = centrum demokracie - prostredníctvom volieb zástupcovia získavajú
mandát, aby v mene ľudu rozhodovali o celospoločenských záležitostiach.
Voľby sú mechanizmom, v ktorom si občania vyberajú svojich zástupcov do
parlamentu či do zastupiteľských orgánov.
Reálnym predpokladom je ústavne zakotvená existencia politickej plurality
(ako aj demokratická štruktúra politických strán a rovnosť šancí v súťaži
politických síl). Existencia politickej plurality má zamedziť monopolizácií moci
jednou politickou silou
Predpokladom slobody a demokratickosti je zavedenie všeobecného a rovného
volebného práva. Tým sa má zabezpečiť aby volený parlament vykonával
štátnu moc v zastúpení a v záujme celého ľudu a nie len jeho časti.

Voľby a ich funkcia

 Časovo ohraničený a opakovaný prostriedok vertikálnej a horizontálnej

verifikácie a kontroly realizácie politickej moci

 Prostriedok legitimácie politickej moci

 Jedna z techník výberu politickej elity (najdemokratickejšia)

 Voľby sú inštrumentom riešenia politických konfliktov

 Voľby sú nástrojom na aktivizáciu spoločnosti

 Voľby sú špecifickým prejavom verejnej mienky

Definícia :„Voľby sú právom upravený časovo a miestne zladený proces
kreácie zastupiteľských zborov ako aj kolegiátnych predstaviteľov suverenity
alebo samosprávy tých, ktorí ich kreujú.“

Volebné právo:

 Subjektívne právo občana – rozlišuje sa volebné a)

právo aktívne

(právo

voliť) a volebné b)

právo pasívne

(právo byť volený)

 Ako jedna z oblastí objektívneho práva, ktorá upravuje podmienky,

pravidlá, organizáciu, priebeh a výsledky volieb

V demokratických štátoch sú tieto pravidlá stanovené ústavou a zákonmi.
Právna regulácia volieb zakotvuje konanie zúčastnených subjektov:

 Pred konaním volieb zúčastniť sa na navrhovaní kandidátov, možnosť

prezentovať politický program, právo voličov na informácie o politických
alternatívach

 V priebehu volieb všeobecnosť, rovnosť, tajné hlasovanie, možnosť

kontroly priebehu volieb

 Po voľbách zverejnenie výsledkov volieb a ich rešpektovanie, odovzdanie

moci víťaznej politickej alternatíve, možnosť zrušenia volieb pri porušení
pravidiel

 Medzi voľbami plnenie volebných programov, politický pluralizmus,

aplikácia demokratických metód vládnutia

31. Poslanecký mandát

Na základe výsledkov volieb nadobúda zvolený zástupca ľudu mandát.
Mandát = poverenie zvolených reprezentantov ľudu zúčastniť sa na tvorbe
štátnej vôle v zastupiteľskom orgáne (mandátny vzťah bol prenesený
z verejného p. do súkromného p.).
Chápe sa ako poverenie resp. splnomocnenie zastúpeného voči zástupcovi
vykonať určitú činnosť v mene zastúpeného. Určujúca je vôľa zastúpeného.

Imperatívny (viazaný) mandát
Imperatívny (viazaný) mandát pôvodne znamenal, že poslanec je len
zástupcom voličov, je viazaný ich vôľou. Poverenie poslanca bolo časovo
vymedzené a vzťahovalo sa len na niektoré práva .
Poslanci nemôžu prijímať politické rozhodnutia bez konzultácie s voličmi, sú
len hovorcami svojich voličov a sú závislí od vôle voličov (sú im politicky
zodpovední).
V prípade nerešpektovania vôle voličov je poslanec odvolaný aj pred
ukončením volebného obdobia.

Uplatňuje sa napríklad: nepriama voľba prezidenta USA, Nemecká spolková
rade , Švajčiarsko

Reprezentatívny mandát

Má viac uplatňovaní v súčasnosti vzhľadom na fakt, že imperatívny mandát
zastupuje len čiastkové, partikulárne záujmy, teda nie záujmy celospoločenské,
pričom neustále odvolávanie poslancov môže viesť k neschopnosti parlamentu
prijímať rozhodnutia, prichádza k znemožneniu jeho plynulej akcieschopnosti
presadenie myšlienky oslobodenia poslancov od závislosti osobitného
poverenia svojich voličov.
Reprezentatívny mandát znamená, že poslanec je v priebehu funkčného
obdobia politický nezodpovedný svojim voličom.
Poslanec je reprezentantom všetkých občanov, teda nielen voličov určitej
politickej strany.
Poslanec nie je viazaný špecifickými záujmami jednotlivých voličov .
Poslanec je viazaný len svojím najlepším svedomím a vedomím.
Volič môže svoju nespokojnosť prejaviť tak, že toho ktorého poslanca
v nasledujúcich voľbách nezvolí.
Dnes je však aktuálnejšou témou zodpovednosť poslanca voči politickej strane,
resp. dodržiavať volebný program či vnútrostranícku disciplínu

32. Referendum a jeho formy

Nepriama účasť voličov na výkone moci je doplnená prvkami priamej
demokracie, ktoré by mali korigovať, vyvažovať nedostatky zastupiteľskej
demokracie a demokraticky kontrolovať mocenské štruktúry.
Prvky priamej demokracie

 Referendum

 Plebiscit

Referendum – je ľudové hlasovanie o návrhu určitého politického
rozhodnutia v dôležitých otázkach verejného záujmu (najčastejšie o návrhu
ústavy alebo iných dôležitých právnych predpisov). Referendum je
najvýznamnejšou a

najčastejšie používanou formou priamej demokracie.

Referendum predstavuje bezprostredné (nesprostredkované) vyjadrenie ľudu
vo forme vyjadrenia sa k otázke, ktorá je predmetom referenda buď súhlasnou
odpoveďou áno, alebo zamietnutím navrhovaného riešenia odpoveďou nie.

Rôzne formy referenda

 Celoštátne/miestne

 Obligatórne/fakultatívne / O = určuje ústavou zakotvenú povinnosť

v danej veci alebo F = ústava stanovuje možnosť uskutočnenia r./

 Ratifikačné/predbežné - /R = následne (Post legem) potvrdzuje alebo

zamieta zákon príp. P (ante legem) konané pred rozhodnutím o veci/

 Ľudové/vládne - Podnet vychádza od občanov, resp. štátnych orgánov

(parl., hlava štátu, vláda)

Plebiscit je hlasovanie obyvateľstva o akejkoľvek otázke. Predstavuje jeden zo
spôsobov schvaľovania ústavy.

Rozlíšenie

 Ústavný plebiscit

 Územný plebiscit (rozhodovanie o rozdelení/zotrvaní časti štátneho

územia, menšina sa podriaďuje väčšine – príklad Sársko)

Opcia – je prvkom priamej demokracia, rozhoduje sa napr. výber štátneho
občianstva
Ďalšie prvky priamej demokracie : petičné p., p. spolčovania, p.
zhromažďovania, p. podávať sťažnosti...)

33. Štátne zriadenie (územno-organizačná štruktúra štátu)

Je druhá štrukturálna zložka formy štátu. Je právnou inštitúciou, je teda
konštituovaná právom, predovšetkým ústavou a zákonmi, prípadne
medzinárodnými zmluvami. Štátne zriadenie predstavuje vertikálne
usporiadanie štátu.

Štátne zriadenie – predstavuje spôsob územnej organizácie štátu a systém
vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho územnými časťami.
Vzhľadom na veľké rozlohy štátov si štát určuje určitú vnútornú štruktúru
svojho územia a jeho správy. To vyžaduje určenie vzťahov medzi ústrednými
a miestnymi orgánmi, určenie stupňa centralizácie a decentralizácie. Určenie
rozsahu samostatnosti orgánov územných častí štátu.

Vnútorná organizácia územia štátu

 Administratívno-právne – územnými časťami sú administratívne celky,

prípadne samosprávne časti

 Štátoprávne - územné časti majú charakter štátnych celkov, dochádza

k deleniu suverenity medzi štátom ako celkom a

jeho územnými časťami

34. Unitárny a zložený štát

Pre unitárny (jednoduchý) štát je charakteristické členenie štátu len na
administratívne časti, ktoré nie sú nositeľmi suverenity. unitárny štát tvorí
jeden suverénny štátny celok. Rozhodovacia moc pramení len z jedného
vertikálne nedeleného centra.

Základné znaky unitárneho štátu

 Jednotná sústava najvyšších orgánov (najvyšší zákonodarný orgán, hlava

štátu, najvyšší výkonný orgán a najvyšší súd)

 Jedna ústava ako základnú zákon štátu upravujúci základné spoločenské

vzťahy v štáte

 Jedna sústava zákonodarstva – všetky právne normy, ktoré upravujú

základy spoločenského poriadku sú tvorené z jedného mocenského
centra a platia na celom území štátu.

 jedno štátne občianstvo

 jednotná sústava štátnych symbolov

Jednotlivé administratívno-právne časti môžu niesť názvy ako obec, okres, kraj,
župa, dištrikt, provincia, gubernia, VÚC.
Na základne systému vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho jednotlivými
územnými časťami rozdeliť unitárne štáty na:

 centralizované

 decentralizované

Zložený štát /FEDERÁCIA/
Územnými časťami zloženého štátu nie sú len administratívne či autonómne
jednotky, ale aj jednotky politické – štátne celky v podobe členských štátov.
Zložený štát je teda akýmsi štátom štátov. Predstavuje najvyšší stupeň
decentralizácie. Historicky to boli Peloponézsky spolok, Aténsky spolok.

Moderné zložené štáty sa označujú pojmom federácia. Otec federalizmu =
Althusius (dedina je federáciou rodín, mesto federáciou cechov, provincia
federáciou miest, kráľovstvo federáciou provincií). Problematike sa venovali aj
Hugo Gratia, I. Kant, Ch. L. Montesquieu, J. Madison.

Spôsob vzniku federácie:

 spojenie niekoľkých dovtedy jednoduchých (unitárnych) štátov

 dekomponovaním, rozdelením či rozpadom dovtedy jednotného štátu

na časti, ktoré získajú povahu štátnych celkov – tie s potom spoja do
federatívneho útvaru (Belgická federácia, Česko-slovenská federatívna
republika)

Federácia zvyčajne vzniká na základe vnútroštátnej zmluvy, ktorú uzatvárajú
štáty vstupujúce do federácie na neurčitý čas. Touto zmluvou sa vzdávajú časti
svojej suverenity na neurčitý čas a odovzdávajú ho federácií ako celku – tak sa
právomoc a kompetencie federácie odvodzuje zdola, od členských štátov.
Rozdelenie pôsobnosti medzi federáciu a jej členské štáty je zakotvené
v ústave, ktorá je právnym základom federácie. Podstatou federácie je deľba
suverenity medzi zložený štát a jednotlivé členské štáty.

3 druhy kompetencií

 výlučné kompetencie federácie ako celku (obrana štátu, zahraničná

politika, mena,..)

 výlučné kompetencie jednotlivých členských štátov

 spoločne kompetencie

Ústavy jednotlivých štátov zakotvujú rôzne právne konštrukcie rozdelenia
kompetencií, ústavy jednotlivé druhy kompetencií presne vypočítavajú.

Charakteristické znaky federácie (ktorými sa odlišuje najmä od unitárneho
štátu):

 územné celky, z ktorých sa federácia skladá, majú charakter štátoprávny

(nie administratívno-právny)

 existencia dvojitej sústavy ústav ( ústava federácie ako celku /ústavy

členských štátov)

 dvojitá sústava najvyšších štátnych orgánov, ktorú tvoria najvyššie

štátne orgány federácie a najvyššie štátne orgány členských štátov.
Pritom členské štáty majú mať personálne zastúpenie v zložení
najvyšších orgánov federácie.

 Dvojkomorový najvyšší zastupiteľský orgán, ktorého druhá komora sa

utvára zo zástupcov členských štátov bez ohľadu na rozdiely v počte
obyvateľov a veľkosti územia. Garancia rovnosti vytvára právny princíp
zákazu majorizácie (zákaz prehlasovania z titulu početnosti)

 Dvojaké štátne občianstvo – každý občan je zároveň občanom

členského štátu i občanom federácie.

 Vlastné štátne symboly má aj federácia a svoje má aj členský štát

(štátny znak, hymna, zástava, hlavné mesto)

Zväzky štátov – konfederácia

Ide o nadštátne spojenie štátov. Ide o voľné spojenie inak suverénnych
štátov. Právnym základom konfederácie je medzinárodná zmluva, ktorou
členovia konfederácie konštituujú orgány štátneho zväzu s presne
vymedzenými právomocami a cieľom, ktorému majú slúžiť (napr. spoločná
obrana nezávislosti). Členské štáty si zachovávajú svoju suverenitu.
Rozhodnutia spoločných orgánov konfederácie nezaväzujú priamo občanov
jednotlivých štátov, zaväzujú len členské štáty, ktoré si ich v prípade súhlasu
musia pretransformovať do svojho vnútroštátneho práva. Členské štáty si
taktiež ponechávajú aj svoju medzinárodnú suverenitu = sú samostatnými
subjektmi medzinárodného práva.
Kedysi boli konfederáciami USA, Švajčiarsko no dnes predstavujú pevnejší
zväzok – federáciu.

Medzištátne zoskupenia štátov

Predstavuje inštitucionalizovanú formu medzinárodnej spolupráce. Nevytvára
sa však nový nadštátny útvar iba určitá organizačná forma , ktorej združené
štáty postupujú zo svojej suverenity isté právomoci.

Dva typy medzištátneho spojenia štátov

 Medzištátne organizácie s celosvetovou pôsobnosťou - členom je

väčšina štátov sveta (OSN)

 Medzištátne organizácie s regionálnou pôsobnosťou (EÚ, Organizácia

africkej jednoty, Liga arabských štátov)

35. Centralizovaný a decentralizovaný štát

Centralizovaný štát
V centralizovaných formám unitárneho štátu existujú len vertikálne
podriadené územné celky. Jednotlivé štáty nemajú charakter územných
autonómií, ani samosprávnych celkov.
Charakteristické je oprávnenie vyššieho orgánu zasahovať do celej pôsobnosti
miestnych orgánov. Miestne orgány sú v plnom rozsahu hierarchicky
podriadené ústredným orgánov. Sú od nich aj kreačne závislé – ústredné
orgány vymenúvajú funkcionárov miestnych orgánov.

Rozhodnutia sú prijímané výhradne na najvyššej úrovni riadenia a ostatné
organizačné stupne riadenia len prenášajú rozhodnutia a pokyny z centra do
miesta ich realizácie, a preto nie je možné hovoriť o decentralizácií ale len
o dekoncentrácií. Príklad – Francúzsko.

Decentralizovaný štát
Táto forma vychádza z filozofie, že demokratický štát má zohľadňovať
mnohorakosť záujmov spoločnosti a umožňovať ich slobodnú konfrontáciu.
V decentralizovanej forme organizácie unitárneho štátu je časť štátnej moci
správne vyňatá z pôsobnosti ústredných orgánov a prenáša sa na orgány
samosprávnych územných častí, ktoré ju vykonávajú relatívne samostatne a na
základne vlastnej iniciatívy. Môžu sa tak realizovať rôzne individuálne,
skupinové, lokálne i

regionálne záujmy.

Samospráva je prelomením princípu

administratívnej podriadenosti.

SAMOSPRÁVA – je formou verejnej správy, ktorá je uskutočňovaná neštátnymi
verejnoprávnymi subjektmi – orgánmi občianskej spoločnosti relatívne
nezávisle od štátnych predovšetkým správnych orgánov.

Nositeľom moci je samosprávne spoločenstvo = spoločenstvo občanov), ktoré
vykonáva moc buď priamo alebo prostredníctvom svojich orgánov.
Samosprávne orgány tak nevystupujú v mene štátu, ale len v mene daného
samosprávneho spoločenstva a v jeho záujme či v záujme občanov – voličov.
Uplatňuje sa kreačná nezávislosť od ústredných orgánov výkonnej moci štátu.
Orgány miestnej samosprávy sú volené a legitimované priamo občanmi.
Samospráva je najdemokratickejší spôsob výkonu správy vecí verejných.
V zmysle princípu subsidiarity si nižšie územné celky rozhodujú o vlastných
záležitostiach sami a nadriadené orgány plnia len také úlohy, ktoré presahujú
sféru pôsobnosti, príp. sféru záujmov nižších územných celkov.

AUTONÓMIA – predstavuje výraznejší stupeň decentralizácie. Rozsah ich
právomoci je väčší ako majú ostatné územné celky. Vzniká na základe zákona či
ústavy. Obmedzená možnosť štátu zakročiť priamymi zásahmi do
autonómnych oblastí. Rozsah zákonom delegovaných právomocí
a kompetencií je rozdielny. Druhy autonómie: školská, kultúrna, politická. Silné
politické autonómie sú v Španielsku /Katalánsko, Baskicko, Andalúzia/
a v Taliansku /Sicília, Sardínia/. Priblíženie federatívnemu modelu, ale- stále
však ostáva charakteristická nedelenosť suverenity najvyšších orgánov štátu.

36. Štátny režim a politický režim

Štátny režim predstavuje metódy vládnutia, spôsoby (prostriedky) výkonu
štátnej moci, režim alebo štýl jej fungovania. Metódy fungovania štátnej moci
sú vymedzené prostredníctvom práva.
Štátny režim predstavuje právne zakotvenie možných prostriedkov výkonu
štátnej moci ako aj reálne, v praxi konkrétneho štátu používané metódy
vládnutia (práve preto je štátny režim dynamickou zložkou).

Politický a štátny režim

Štát je jedným zo subjektov politického systému spoločnosti. Metódy
uskutočňovania politiky štátom ako subjektom politického systému predstavujú
preto súčasť metód uskutočňovaných politickými subjektmi v rámci politického
režimu.
Politický režim je pojmom širším ako pojem štátny režim. Štátny režim je
súčasťou politického režimu.
Metódy používané v rámci politického i štátneho režimu môžu byť

 Demokratické

 Nedemokratické

 Hybridné /kombinované/

preto možno hovoriť o politickom a štátnom režime demokratickom,
nedemokratickom a kombinovanom

37. Demokratický a nedemokratický štátny režim

Demokratický štátny režim
Základnou metódou vládnutia v demokratickom štáte je vláda
prostredníctvom práva, ktorá sa uskutočňuje v právnom štáte. Právom
(ústavou) sa má limitovať štátna moc a zabezpečiť ochrana práv spoločnosti
a jedincov. Právo má primát pred štátom. Štátna moc môže konať len na
základe a v rámci práva.
Akt štátu sa musí opierať o

právne normy, musí byť legitimovaný platným

právom, všetky mimoprávne prostriedky sú v

súlade s

právom,

takýmto

obmedzením vlastnej moci štát garantuje autonómnu sféru slobody
jednotlivcov a spoločnosti.
R. Dahl – demokratickosť metód politických subjektov závisí od sociálneho
tréningu, kultúrnosti danej spoločnosti, politickej kultúry, používaní metód
konsenzu.

Nedemokratický štátny režim
V nedemokratických štátnych režimoch prevažujú mimoprávne metódy
vládnutia (opak riadenia prostredníctvom práva). Moc nie je viazaná vopred
určenými pravidlami (= zneužitie moci). Spôsob realizácie moci je ponechaný
na vôľu či svojvôľu jej nositeľov. Prevažujú metódy politických zákazov
a príkazov, násilia, represie, teroru a strachu.
Štátne orgány porušujú existujúce zákony (nezákonné bezprávie). Štátne
orgány vydávajú zákony porušujúce ľudské práva a slobody . Je umožnená
svojvôľa vládnucich (zákonné bezprávie). Štát nezabezpečuje slobodu občanov
a občianskej spoločnosti, štát je silnejší ako právo, nie je umožnené reálne
obmedzenie akéhokoľvek štátneho rozhodnutia.

38. Totalitný štátny režim

Patrí medzi nedemokratické a neprávne štátne režimy. Označované sú
pojmami policajný štát, autokracia, despocia, tyrania, diktatúra, absolutizmus,
či všeobecne autoritársky štát, mocenský štát, neprávny štát.
Totalitný štát = moderná odnož (pre 20. storočie). Modernosť spočíva
v modernej technike, propagande, poznatkov masovej psychológie,...
Totalitarizmus v Európe prvýkrát vkročil do povedomia voľby 1926 – vyhrali
fašisti, neohraničená totalitná moc neumožňuje rozvoj občianskej spoločnosti
ako zdravej protiváhy a kontroly jej politickej moci.

Totalitný štát nepozná rozlíšenie medzi štátom a spoločnosťou (štátneho
a verejného). Mocensky, vrchnostensky chápaný štát si nárokuje ovládať život
jednotlivca, štát pohlcuje občiansku spoločnosť.
Totalitný štát nemá záujem na ohraničení svojej moci v relácií k spoločnosti.

Nie je realizovaná ani deľba moci v rámci jej troch zložiek. Štátna moc sa
koncentruje v rukách vodcu či štátostrany, existuje len jedna ideológia, jedna
všeobecná pravda = nemožnosť politického, názorového či iného pluralizmu
likviduje sa akákoľvek forma opozície.
Sprievodnými znakmi sú duchovno-ideologický nátlak, zastrašovanie, otupenie
vôle. Typické sú široké mocenské oprávnenia polície, absencia politických
práv občanov alebo majú len formálnu podobu. Vytvára sa ovzdušie strachu,
apatie, bezmocnosti.

Formy totalitarizmu
V 20. storočí ním boli najmä

 Fašizmus

 Nacizmus

 Stalinizmus

Sprievodnými javmi totalitného režimov sú radikálny antiliberalizmus,
namiesto individualizmu sa uplatňuje kolektivizmus ,t.j. presadzuje sa
masovosť, ktorej ustupuje individuálna vôľa, nahrádza ju všeobecná vôľa ,
Etatizmus = snaha o upevnenie štátnej moci, kult silnej osobnosti, metódy,
ktoré sa využívajú sú nemorálne (masový teror, politické vraždy, koncentračné
tábory). Nacizmus – proti iným národom, stalinizmus zločiny smerovali voči
vlastnému národu.

39. Právny štát. Idea a princípy

Právny štát predstavuje ideál, v zmysle ktorého má subjektivistickú vládu ľudu
nahradiť vláda práva – neosobných racionálnych pravidiel, ktoré zaväzujú
všetkých občanov, ako aj samotných nositeľov (predstaviteľov) štátnej moci.
Právo má byť zárukou slobody a rovnosti každého pred zákonom, má
zabezpečovať ľudské práva a právne istoty. Základným cieľom právneho štátu
je zabezpečenie ochrany slobody občanov od štátu.

Základné koncepcie právneho štátu sa odvíjajú od antického Grécka, kde zákon
bol považovaný za súčasť harmónie, prirodzeného poriadku vesmíru.
V európskych krajinách za otca myšlienky právneho štátu považujeme Imanuela
Kanta. Prameňmi koncepcie (S teóriami súvisí aj) Spoločenská zmluva a Teórie
prirodzených práv .

Princípy právneho štátu - neexistuje jednoznačné vymedzenie, ale vyčleníme:

 (1) Princíp obmedzenej vlády (limited government)

 (2) Princíp ústavnosti a zákonnosti

 (3) Deľba a kontrola moci

 (4) Nezávislosť súdnictva

 (5) Garancia základných práv slobôd

 (6) Právna istota

 (7) Princíp vlády práva

 (8) Právo na spravodlivý súdny proces

 (9) Suverenita ľudu

Princíp obmedzenej vlády (limited government) - požaduje obmedzenie
a sebalimitáciu štátnej moci ako celku, všetkých jej zložiek . Právny štát si
prostredníctvom práva vymedzuje medze svojho mocenského zasahovanie do
života občanov a občianskej spoločnosti. Oblasť pôsobenia štátu musí byť
striktná, kauzistická a jednoznačná.

Princíp ústavnosti a zákonnosti - požiadavka striktného dodržiavania ústavy
ako najvyššieho zákona štátu a súlad zákonov a podzákonných právnych
predpisov, výkonu moci, ako aj práv a povinností s ústavou. Právo na ústavné
zabezpečenie základných ľudských práv a slobôd, ako právo na ústavu.
Zákonnosť je požiadavka regulácie konania všetkých subjektov právom =
princíp všeobecnej záväznosti práva

Deľba a kontrola moci - rozdelenie moci v dôsledku zabránenia koncentrácií
v rukách jednej osoby či orgánu, čím sa zabraňuje jej zneužitiu.
John Locke delí moc na

 zákonodarnú (najvyššia – určuje pravidlá fungovania ostatných dvoch) 2

kom. parl.

 výkonnú (oddelená od zákonodarnej, pričom jej súčasťou je aj moc

súdna)

 federatívnu (obhajuje záujmy občanov voči zahraničiu)

- vykonávať ich majú rôzne orgány, ktorí sa majú navzájom

kontrolovať

Charles S. Montesquieu delí moc na

 zákonodarnú (legislatívu) – vydávať zákony

 výkonnú (exekutívu) – vykonávať právo, nastoľovať bezpečnosť,

uzatvárať mier

 súdnu (justíciu) – súdiť zločiny, rozhodovať spory jednotlivcov

Nezávislosť súdnictva - nezávislosť súdov a sudcov patrí k zárukám
transformácie ľudských práv z roviny právne fixovaných hodnôt do reality ich
faktického uskutočňovania. Nezávislosť sudcov, teda ich striktné inštitucionálne
a funkčné oddelenie od politických mocí – legislatívy a exekutívy, je garanciou

neutrality sudcov, ich nestranného rozhodovania a tým zabezpečenia ľudských
práv .
Rozlišuje sa nezávislosť sudcov

 Organizačná

 Funkčná

 Osobná

Garancia základných ľudských práv a slobôd - ľudské práva sú nepremlčateľné,
neodňateľné, nescudziteľné, nezrušiteľné:

 Prvá generácia ľudských práv

(osobná sloboda, občianske a politické

práva)

- Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948)
- Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach

OSN (1966)

 Druhá generácia ľudských práv

(hospodárske, sociálne, kultúrne ľudské

práva)

- Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach (1966)

- Európska sociálna charta (1961)

 Tretia generácia ľudských práv

(solidárne, kolektívne práva)

- Africká charta ľudských práv a práv ľudí (1981)

Právna istota - vyžaduje stanovenie rovných, vopred daných a všeobecne
poznateľných pravidiel a ich dôslednú realizáciu právom, kedy bude
komukoľvek umožnené poznať, aké konanie sa od nás vyžaduje, aké môžeme
očakávať od iných, najmä od štátnych orgánov. Umožňuje taktiež predvídať
dôsledky konania, tým poskytuje právnu istotu, že bude zachované právo.
Vyžaduje sa ale kvalitná tvorba práva a kvalitná realizácia a aplikácia práva,
dôsledné zabezpečenie dodržiavania práva. Právnu istotu podmieňuje aj zásada
neretroaktivity , t.j. zákaz spätnej pôsobnosti noriem.

. Tri základné typy riešenia vzťahu štátu a práva

 Normatívna teória – štát = právo, právom rozumie súhrn platných

právnych noriem, ktoré môže vytvoriť výlučne štát, preto jedno nemôže
existovať bez druhého

 Sociologický smer – primát štátu pred právom. Podľa tejto teórie je to

práve štát, štátna moc, ktorá určitým spoločenským vzťahom odoberá či
dáva právny charakter, robí z nich právne vzťahy

 Prirodzeno-právne (iusnaturalistické) teórie – pertraktuje prioritu práva

nad štátom. Právo je podľa nej zdrojom, prostriedkom
i obmedzovateľom moci štátu a každé uplatnenie moci štátu musí mať
právny základ. Táto teória vyúsťuje do koncepcie právneho štátu.

40. Právny štát a policajný štát.

 policajný štát je štát v ktorom dominuje štátna správa, exekutíva, polícia.

Ešte pred prvou svetovou vojnou, ale aj v medzivojnovom období sa políciou
nazývali rôzne druhy či úseky štátnej správy, napr. colná polícia, finančná,
banková a iné.
 z dominantného postavenia exekutívy v policajnom štáte vyplýva, že

orgánom štátnej správy je dovolené všetko, čo im nie je zakázané, naopak
občanom je dovolené len to, čo im právo priznáva
 v súčasnosti sa termín policajný štát rozšíril aj na iné formy vlády. Ide o

autoritatívny, totalitný štát, nedemokratickú formu vlády, v ktorej sa štátna
moc opiera o represívne metódy vládnutia spojené s prezekúciou,
potlačovaním základných práv a slobôd a dominantným postavením
nelimitovanej väčšiny alebo menšiny, ako aj represívnych zložiek, najmä
tajnej polície a ostatných orgánov štátnej správy
 v policajnom štáte v minulosti aj v súčasnosti je moc sústredená v rukách

jednotlivca alebo úzkej skupiny ľudí a opiera sa o byrokratický a represívny
aparát
 bezprávie je stav, ktorý vzniká pri trvalom a hrubom porušovaní ústavy a

zákonov (ktoré formálne deklarujú ľudské práva) predstaviteľmi moci a
jednak pri rozpore právneho systému určitého štátu s ľudskými právami a
ich medzinárodným štandardom; podstata bezprávia je najmä v hlbokom
rozpore medzi slovami zákona a úradným postupom
 zákonné bezprávie je stav, pre ktorý je charakteristické podstatné

obmedzenie, pozastavenie alebo úplný zákaz ľudských práv a slobôd
 nezákonné bezprávie - formálne síce ľudské práva deklaruje, ale

vykonávateľ štátnej moci ich systematicky a celkovo porušuje
 v právnom štáte vládne právo, štát, štátne orgány môžu postupovať len

na základe práva a v medziach práva, teda spôsobom upraveným zákonom.
Zákon je tu vládcom, ktorý vládne všetkým a každému
 v despotických režimoch sa vládcovia deklarovali za bohov, a tým aj za

tvorcov zákonov, ktoré mohli kedykoľvek meniť