Morfológia rastlín učebné texty

Morfológia rastlín

1

Morfológia rastlín (učebný text, autor: RNDr. Eduard Králik, CSc.)

Všeobecné morfologické znaky

Súmernosť (symetria) – rastlinné orgány sú väčšinou vyvinuté do takých tvarov, že ich je možné rovinou

súmernosti rozdeliť na dve zrkadlovo zhodné polovice. Zriedkavejšie sa r. orgán nedá rozdeliť na zhodné
polovice

– orgán nesúmerný (asymetrický) – list brestu (Ulmus). Monosymetrické, súmerné orgány –

v priestore zaujímajú často šikmú polohu, rozdeliť sa dajú len jednou rovinou súmernosti (asimilačné listy, kvety
hluchavky – Lamium, fazule – Phaseolus);

bisymetrické orgány – v priestore zaujímajú väčšinou zvislú

polohu, dajú sa na zhodné polovice rozdeliť dvomi rovinami súmernosti – štvorhranná stonka s krížmo
protistojnými listami, kvet kapustovitých (Brassicaceae);

polysymetrické o. – dajú sa na zhodné polovice

rozdeliť tromi až viacerými rovinami súmernosti – okrúhle stonky so striedavými alebo praslenovitými listami,
plod malvica (priečny prierez). Vo vzťahu k symetrii sa niekedy používajú špeciálne termíny, napr. ak sa
monosymetrické orgány vyvinú

dorziventrálne (bifaciálne), znamená, že majú odlišne vyvinuté strany –

vrchnú (lícnu, chrbtovú, dorzálnu) a spodnú (rubovú, ventrálnu, brušnú) – väčšina listov. Ak sú obidve strany
monosymetrického orgánu rovnako vyvinuté, nedá sa rozlíšiť rub a líce, sú to

monofaciálne orgány – ihlicovité

listy smreku.

Symetria kvetu (symetria floris) – spôsob vzájomného postavenia kvetných orgánov vzhľadom

na stredovú os súmernosti alebo na rovinu súmernosti:

asymetrický kvet (flos asymetricus) – kvet, ktorý

nemožno rozdeliť žiadnou rovinou súmernosti na dve zrkadlove rovnaké polovice (napr. valeriána – Valeriana);

súmerný, zygomorfný kvet (flos zygomorphicus) – kvet, ktorý je možno rozdeliť len jednou rovinou

súmernosti, napr. bôbovité (Fabaceae);

pravidelný, aktinomorfný kvet (flos actinomorphus) – kvet

s pravidelne lúčovito rozostavenými kvetnými orgánmi, ktorými je možné položiť dve (niekedy sa označujú aj
ako bisymetrické) alebo tri až viac rovín súmernosti (napr. iskerník – Ranunculus, ruža – Rosa, silenka – Silene,
ľalia – Lilium).

Premeny (metamorphosis) – rastlinný orgán počas fylogenetického vývoja sa častokrát prispôsobil na

vykonávanie rôznych iných funkcií –

premieňa sa (metamorfuje), mení sa jeho anatomická stavba aj

morfologický tvar. Poznáme dva typy metamorfovaných orgánov:

l. analogické orgány – majú rôzny pôvod (koreň, stonka, list), ale nadobudli rovnaký alebo podobný tvar,

pretože vykonávajú takú istú alebo podobnú funkciu (tŕne stonkové, listové, prílistkové al. pokožkové).

2. homologické orgány – majú rovnaký pôvod, vykonávaním rozličnej funkcie nadobudli rôznu vnútornú stavbu

aj rôzny vonkajší tvar, ktorým sa prispôsobili vykonávanej funkcii (kvetné orgány – kvetné obaly, tyčinky,
plodolisty).

Abortácia – je typ redukcie, pri ktorej úplne vymizne rastlinný orgán. Abortácia môže byť: l. postgenitálna –

reálna, keď možno rastlinný orgán dokázať v mladšej ontogenetickej vývojovej fáze a

2. kongenitálna – ideálna,

keď rastlinný orgán u recentných typov počas fylogenetického vývoja zanikol úplne, bezo zvyšku. Napr. zánik
tyčiniek alebo piestikov v početných jednopohlavných kvetoch semenných rastlín (vŕba – Salix, ostrica – Carex,
kukurica – Zea).

Redukcia (reductio) – počas fylogenetického vývoja u mnohých druhov alebo čeľadí niektoré orgány z rôznych

príčin

zakrpatievajú – redukujú. Redukcia najčastejšie nasleduje po strate funkcie určitého orgánu, pri

výraznej metamorfóze alebo prispôsobení sa zmeneným podmienkam prírodného prostredia. Zvyšok
redukovaného orgánu nazývame

rudiment – napr. šupiny namiesto listov na podzemkoch, podzemných

poplazoch (mäta – Mentha, pýr – Elytrigia, podbeľ – Tussilago); redukovaná koreňová sústava
u poloparazitických a parazitických rastlín (imelo – Viscum, čermeľ – Melampyrum, kukučina – Cuscuta).

Atavizmus – je opak redukcie, znovuobjavenie sa pôvodného tvaru rastlinného orgánu na rastline, u ktorej už

takýto orgán svoju funkciu stratil a bol nahradený tvarove iným, odvodenejším orgánom ,

napr.

pôvodnejšie

ihlicovité listy sa objavujú občas popri odvodenejších šupinkovitých listoch u borievky kláštornej – Juniperus
sabina.

Konvergencia – zhodný vývoj geneticky rozdielnych skupín rastlín, ktoré sa vyvíjajú v geograficky

vzdialených oblastiach sveta vo veľmi podobných životných podmienkach, a tým nadobúdajú značnú
podobnosť, napr: vývoj sukulentov v aridných podmienkach v čeľadiach mliečnikovitých – Euphorbiaceae
v Afrike a kaktusovitých – Opuntiaceae, Aizoaceae v strednej Amerike.

Klíčenie (germinatio) – obdobie v živote rastliny, ktoré sa začína obnovením enzymatických procesov v semene

a končí sa pretrhnutím osemenia. Tento pochod postihuje predovšetkým embryo, nachádzajúce sa v semene.
Postupne sa vyvíja v mladú rastlinku s vyvíjajúcimi sa orgánmi. U semenných rastlín sú známe dva typy
klíčenia:

l. epigeické klíčenie (germinatio epigea) – v prvej fáze klíčenia klíčne listy (cotyledones) vyrastajú

Morfológia rastlín

2

na predĺženom hypokotyle nad zem, kde zozelenajú a prevádzajú fotosyntetickú asimiláciu. Postupne dorastajú
jednotlivé vegetatívne orgány z embryonálnych základov do typickej veľkosti a tvaru. Klíčne listy postupne
odumierajú. Klíčenie veľmi časté (Pinophyta, Magnoliopsida, Liliopsida).

2. hypogeické k. (g. hypogea) – počas klíčenia hypokotyl zostáva rudimentárny a klíčne listy zostávajú v

semene, nevyrastajú nad zem, slúžia ako zásobáreň výživných látok, ktorá sa spotrebuje klíčiacou rastlinkou.
Nad zem na prvom nadklíčnolistovom stonkovom článku (epicotyl) vyrastá rastový vrchol výhonku (plumula),
z ktorého sa postupne vyvíjajú prvé asimilačné listy. Embryonálny základ koreňa (radicula) sa vyvíja na pravú
koreňovú sústavu. Zriedkavejší typ klíčenia (bôbovité – Fabaceae, dub – Quercus).
U väčšiny jednoklíčnolistových rastlín klíčia semená epigeickým spôsobom. Zo semena je vytlačený zárodok
predlžujúcim sa klíčnym listom. Klíček zakorení, hlavný koreň postupne redukuje, zaostáva v raste, intenzívne
sa vyvíja sústava adventívnych koreňov, nepravá koreňová sústava (homorízia). Klíčny list (tzv. haustóriový kl.
l.) spája mladú klíčiacu rastlinku s výživným pletivom semena, predlžovaním vyrastá nad zem a zozelenie.
Mladá klíčiaca rastlinka prerastá prvými asimilačnými listami otvorom v klíčnom liste. Neskoršie klíčny list
odumiera (cesnak – Allium, ľalia – Lilium). Rastliny z čeľade lipnicovitých (Poaceae) klíčia hypogeickým
spôsobom. Klíčny list je spojený s výživným endospermom v podobe

štítku (scutellum), ktorým sú

odčerpávané výživné látky zo semena. Seminálny korienok prerastá cez

koleorízu (coleorrhisis), postupne v

raste ustáva, intenzívne sa tvoria adventívne korienky na báze stonkových uzlov.

Rastový vrchol (plumula)

prerastá cez koleoptylu nad zem a postupne sa vyvíjajú nadzemné orgány.

Klíčivosť (dormancia) – je schopnosť semena vyklíčiť po určitej dobe po dozretí semien a trvá u rastlín rôzne

dlho. Normálne klíčenie nastáva po splnení viacerých podmienok: l. semeno musí byť dozreté s normálne
vyvinutým a nepoškodeným embryom, 2. dostatok vody a dostatočná vlhkosť, 3. vhodná teplota, 4. dostatok
kyslíka.

Koreň (radix) – podzemný orgán vyšších rastlín upevňujúci rastlinu v pôde (mechanická funkcia), čerpajúci z

pôdy vodu a v nej rozpustené minerálne látky (fyziologická funkcia). Druhotne môže koreň fungovať ako
zásobný orgán alebo ako orgán vegetatívneho rozmnožovania. V určitej vzdialenosti od koreňového vrcholu sa
vo vnútornom pletive pericyklu (pericykel) endogénne zakladajú

bočné korene (radicis lateralis), ktoré

prerastajú pletivami primárnej kôry a pokožky.

Hlavný k. (r. primaria) býva najčastejšie najdlhší, najväčší a

najhrubší, rastie pozitívne geotropicky ako pokračovanie klíčka (radikuly) a seminálneho koreňa u
nahosemenných a dvojklíčnolistových rastlín. Bočné korene sú konármi hlavného koreňa, rastú najčastejšie
šikmo dolu alebo vodorovne, vyrastajú z nich bočné korene III. a vyšších stupňov a

korienky posledného

stupňa (radicella), dorastajúce koreňovým rastovým vrcholom. Na nich a na najmladších konároch koreňa,

tesne pod predlžovacou zónou, vyrastajú jednobunkové trichomovité vychlípeniny pokožky,

koreňové vlásie

(pili radicales). Proximálna – horná časť koreňa najčastejšie hrubne, tvorí spolu so zväčšeným trvácim

hypokotylom a zdrevnatenou bázou stonky

koreňovú hlavu (caudex). U dvojročných a trvácich rastlín sa na

koreňovej hlave vytvárajú obnovovacie – prezimujúce púčiky. Koreňová hlava vytvára rôzne tvary, napr.:

jednoduchá k. hlava – nerozkonárená, s jedinou stonkou aj listovou ružicou; celistvá k. hlava – zrastená z

niekoľkých konárov, má niekoľko listových ružíc a stoniek;

rozkonárená k. hlava – rozdelená rozkonárením

proximálnej časti koreňa na niekoľko konárov.
Súbor všetkých koreňov rastliny nazývame

koreňová sústava (systema radicum). Pravá koreňová

sústava, alorízia (allorrhizia), tvorená hlavným koreňom a bočnými koreňmi niekoľkých stupňov s koreňovým

vlásím. Poznáme niekoľko typov alorízie:

1. Dendroidná alorízia (a. dendroidalis) – predĺžený hlavný koreň, po celej dĺžke rozkonárený na bočné

korene, tie sú viacnásobne rozkonárené, kratšie ako hlavný koreň, intenzívnejšie sa tvoria v distálnej časti
hlavného koreňa (borovica – Pinus);

2. Tamnoidná alorízia (a. tamnoidalis) – hlavný koreň je skrátený v proximálnej časti, s bočnými koreňmi

husto rozkonárenými a predĺženými hlavne v distálnej časti hlavného koreňa, pripomína homoríziu (paprika
– Capsicum).

3. Subtamnoidná alorízia (a. subthamnoidalis) – hlavný koreň predĺžený, bočné korene vyrastajú po celej

dĺžke, najintenzívnejšie však v proximálnej časti (v blízkosti koreňovej hlavy).

Nepravá koreňová sústava, homorízia (homorrhizia) – koreňová sústava, tvorená súborom adventívnych,

väčšinou nerozkonárených koreňov, približne rovnakej dĺžky a hrúbky (ľaliorasty – Liliopsida). Termínom

vedľajší, adventívny k. (r. adventitia) – sa označujú všetky korene, ktoré vznikajú na stonke, listoch alebo na

ich početných metamorfózach. Za adventívne korene sa označujú aj tie, ktoré vznikajú na starších sekundárne
hrubnúcich koreňoch v pletivách vzniknutých sekundárnym hrubnutím, teda v iných pletivách ako v pericykle.
Adventívne korene sa zakladajú najčastejšie endogénne, na ich vzniku sa podieľajú rôzne pletivá – parenchým
lúčov cievnych zväzkov, interfascikulárny parenchým, nediferencovaný floém, kambium, zriedkavo pericykel
(kukurica – Zea).

Zväzkovité korene (radices fibrillosae) – početné adventívne korene, veľmi husto

vyrastajúce v blízkosti hypokotylu, vytvárajúce husté zväzky (lipnicovité – Poaceae).

Difúzna homorízia (h.

Morfológia rastlín

3

diffusa) – adventívne korene u sladičorastov (Polypodiophyta), korene vyrastajú jednotlivo po celej dĺžke

prízemnej alebo podzemnej stonky.
U dvojklíčnolistových rastlín sa homorízia vyskytuje u taxónov, ktoré majú vyvinuté rôzne podzemné stonkové
metamorfózy – poplaz podzemný a nadzemný, podzemok, stonkové a koreňové hľuzy ap. (napr. podbeľ –
Tussilago, jahoda – Fragaria, zubačka – Dentaria).

Tvar koreňa môže byť značne premenlivý, pod týmto pojmom myslíme spravidla tvar hlavného koreňa, ale

s podobnými tvarmi sa stretávame aj u bočných a adventívnych koreňov, čo súvisí hlavne u dvoj- až viacročných
rastlín s ukladaním zásobných látok.
Aj napriek značnej premenlivosti sa vyskytujú tieto najčastejšie tvary koreňov:

l. niťovitý k. (r. filiformis) – tenký, bylinný, nezhrubnutý koreň, vyskytuje sa hlavne u jednoročných bylín, 2.

kolovitý k. (r. palaris) – najväčší a najhrubší koreň, často druhotne hrubnúci a drevnatejúci po celej dĺžke, 3.

valcovitý k. (r. cylindrica) – koreň po celej dĺžke ± rovnomerne hrubý, v objeme valcovitý (chren –

Armoracia),

4. srdcovitý k. (r. cordiformis) – značne skrátený a zhrubnutý hlavný koreň u plytko

zakoreňujúcich bylín a drevín (smrek – Picea),

5. kužeľovitý k. (r. conica) – zhrubnutý hlavný koreň

v proximálnej časti, smerom distálnym sa stenčuje (mrkva – Daucus, petržlen – Petroselinum),

6. vretenovitý k.

(r. fussiformis) – v prostriedku svojej dĺžky zhrubnutý, k obidvom koncom sa rovnomerne zužujúci (georgína –

Dahlia),

7. repovitý k. (r. napiformis) – značne zhrubnutý hlavný koreň v proximánej a strednej časti, náhle

zúžený v tenký distálny koniec (repa obyčajná – Beta vulgaris),

8. hľuzovitý k. (r. tuberosa) – hľuzovito

zhrubnutý hlavný alebo aj bočný koreň,

9. povrazcovitý k. (r. funiformis) – dlhý, nezhrubnutý, pomerne tenký

a po celej dĺžke rovnako hrubý koreň.

Koreň podľa smeru rastu poznáme: zvislý – vertikálny koreň, šikmý koreň, vodorovný – horizontálny koreň,

zakrivený koreň, sprehýbaný koreň a iné zriedkavejšie typy.

Koreň podľa povrchu: hladký k., hrboľatý k., vráskovatý k., kôrnatý k., korkovitý k., tŕnitý k., ostnatý k.

Koreň podľa konzistencie poznáme: drevnatý k., mäsitý k., dužinatý k., vláknitý k., stržňovitý k., krehký k.

Koreň podľa trvania: jednoročný, dvojročný, trváci koreň.

Premeny, metamorfózy koreňa (metamorphosis radicalis) – v činnosti koreňa často popri hlavnej

vyživovacej funkcii prevládnu iné funkcie, ktorým sa početnými premenami anatomicky, morfologicky (tvarove)
a funkčne prispôsobuje. Poznáme rozličné typy premenených – metamorfovaných koreňov:

1. Zaťahovacie

korene (r. contractilis) – činnosťou kontraktilných buniek, ktoré sa za určitých podmienok prostredia zmenšujú

v parenchymatickej primárnej kôre, sa koreň skráti a zatiahne bazálnu časť rastliny hlbšie do pôdy. Zaťahovaciu
schopnosť poznáme podľa priečneho zvráskavenia koreňa (napr. ľaliovité – Liliaceae, kosatcovité – Iridaceae);

2. zásobný koreň (r. proventitia) – rôzne zhrubnutý koreň (hlavný, bočné aj adventívne), s hojne vyvinutým

parenchymatickým pletivom, obsahujúcim rôzne zásobné látky a splodiny asimilácie a látkovej premeny. Ako
zásobné pletivo najčastejšie funguje xylém, ale aj floém a primárna kôra. Popri zásobnej funkcii zabezpečuje aj
príjem vody a minerálnych látok (napr. mrkva – Daucus, georgína – Dahlia);

3. koreňová hľuza (tuber

radicale) – koreň značne zhrubnutý, funguje len ako zásobný orgán, na rastline sú ešte vyvinuté korene

vyživovacie (r. alimentariae). U rastlín s vyvinutými koreňovými hľuzami hovoríme o koreňovej dvojtvátnosti –
koreňovom dimorfizme (napr. blyskáč – Ficaria, vstavač – Orchis);

4. repovitá buľva (caulorrhiza

napiformis) – na tvorbe buľvy ako zásobného orgánu sú rôznym podielom zastúpené – hlavný koreň, koreňová

hlava, hypokotyl a bazálna časť stonky. Silne zhrubnutú koreňovú hlavu s prevažujúcou hmotou koreňa má napr.
repa cukrová – Beta vulgaris var. altissima; s prevažujúcou hmotou hypokotylu, napr. repa kŕmna – Beta
vulgaris var. rapacea. Bohato vyvinuté zásobné pletivo vzniká činnosťou niekoľkých kambií, vzniknutých
postupne za sebou v podobe sústredených kruhov, tzv. atypicky zhrubnuté korene; z koreňovej časti buľvy
vyrastajú bočné korene, zo stonkovej časti listy;

5. vzdušný koreň (r. aerea hydrophila) – adventívny koreň,

vyrastajúci z ktorejkoľvek časti stonky, má mnohovrstvovú pokožku – velamen, kde sa v intercelulárach
kondenzujú vodné pary z atmosféry, napr. Monstera;

6. priliepavý k. (r. aligans) – krátky vzdušný koreň

nerozkonárený, po celej dĺžke alebo vrcholom sa priliepajúci k podkladu (kmeň, múr), napr. brečtan – Hedera,
alebo rozkonárený, na vrcholoch bočných korienkov s okrúhlymi prísavnými terčíkmi prichytený k podkladu
(napr. viničovec – Ampelopsis);

7. asimilačný k. (r. assimilans) – adventívny koreň, často dorziventrálne

sploštený, v primárnej kôre obsahuje chloroplasty (napr. kotvica – Trapa);

8. dýchací k., pneumatofór (r.

pneumatophorum) – bočný koreň, vyrastajúci negatívne geotropicky z pôdy do ovzdušia, intercelulárami

zabezpečuje príjem kyslíka z ovzdušia do podzemných orgánov, napr. u drevín rastúcich v trvale mokrých
pôdach (tisovec – Taxodium, jelša – Alnus);

9. barlovitý k. (r. gralliformis) – obyčajne adventívny koreň,

vyrastajúci oblúkom z dolnej časti stonky šikmo dolu a upevňuje rastlinu v bahnitej pôde, napr. rastliny
mangrovových porastov; nepravé barlovité korene – ak vyrastie mladý strom na pni alebo v štrbine skaly, jeho
korene sa po odhnití pňa obnažia a tvoria nad povrchom pôdy oporu príslušnému stromu;

10. symbiotický k. (r.

symbiotica) – koreň žijúci v symbióze s hubovými hýfami, sinicami, baktériami, býva skrátený, tvorí malé

hľuzky zbujnením kôrového parenchýmu (bakteriálne hľuzky), napr. bôbovité – Fabaceae;

mykoríza

(mycorrhiza) – spolužitie koreňov niektorých rastlín s hýfami húb na báze vzájomnej výmeny látok –

Morfológia rastlín

4

ektotrofná mykoríza – hubové hýfy nevnikajú do vnútorných pletív koreňa, obaľujú ho na povrchu;

endotrofná mykoríza – hubové hýfy prenikajú do vnútorných pletív koreňa (napr. dub – Quercus, breza –

Betula, borovica – Pinus);

11. parazitický k. (r. parasitica) – silne redukovaný koreň cudzopasnej

(parazitickej) rastliny, prenikajúci do tela hostiteľskej rastliny a z lykovej časti cievnych zväzkov odoberajúci
asimiláty (napr. záraza – Orobanche, kukučina – Cuscuta);

12. rozmnožovací k. (r. propagativa) – koreň

slúžiaci na vegetatívne rozmnožovanie tým, že sa od materskej rastliny oddelí, napr. hľuzkovitý rozmnožovací
koreň u blyskáča (Ficaria).

Púčik (gemma) je najmladšie vývinové štádium výhonku so základmi budúcich orgánov. Podľa vnútorného

obsahu poznáme:

a. listové púčiky (g. foliaris) – nesú základy budúcich olistených stoniek, b. kvetné púčiky

(alabastrum) – nesú základy kvetov alebo súkvetí, c. zmiešané púčiky (g. mixta) – so základmi olistených

stoniek, kvetov alebo súkvetí. Podľa miesta, kde púčiky na rastline vyrastajú, púčiky delíme:

Pravé p. (g. vera):

vyrastajú v pazuchách listov –

púčiky bočné, pazušné (g. lateralis), alebo na vrchole stonky – púčik

vrcholový, terminálny (g. terminalis); púčiky nepravé, vedľajšie, adventívne (g. adventitia) – vyrastajú

mimo pazúch listov a vrcholov stoniek.

Odpočívajúce p. (g. otiosa) sa zakladajú počas vegetačného obdobia,

začiatkom nového veg. obd. sa rozvíjajú;

spiace p. (g. dormiens) – po založení sa rozvíjajú najčastejšie po

niekoľkých rokoch až desaťročiach. Pri zhrubnutí stonky bývajú takéto púčiky druhotne prekryté okolitými
pletivami, nazývajú sa potom

skryté púčiky (g. contecta). Terminálny p. – ukončuje stonku, obsahuje

vrcholové meristémy, ich delivou činnosťou stonka lineárne rastie a tiež sa tesne nad pazuchami listov tvoria
základy pazušných púčikov (smrek – Picea). Ak redukuje terminálny púčik, býva najčastejšie nahradený
najvyššie postaveným pazušným púčikom

– pavrcholový p. (g. pseudoterminalis), napr. lipa – Tilia, alebo

dvojicou púčikov u rastlín s protistojnými listami (orgován – Syringa). Niekedy môže byť terminálny púčik
obklopený dvojicou protistojných bočných púčikov (javor – Acer, bršlen – Euonymus), alebo je obklopený
viacerými púčikmi –

p. nakopené (g. confertae) (čerešňa – Cerasus). Postavenie pazušných púčikov zodpovedá

postaveniu listov

– striedavé, protistojné, krížmo protistojné, praslenovité púčiky. P. prídatné, akcesorické

(g. accesoria) – ak nad alebo vedľa pazušného púčika vyrastajú ďalšie púčiky. Seriálne zostupné p. (g. serialis

descendentes) – prídatné zostupné púčiky sa vyvíjajú zhora nadol k pazušnému púčiku. Najvyššie postavený

seriálny púčik sa vyvíja ako prvý v poradí (zlatovka – Forsythia),

seriálne vzostupné púčiky (g. serialis

ascendentes) – prídatné vzostupné púčiky sa vyvíjajú zdola nahor, od pazuchy listu, najväčší púčik leží tesne

nad pazuchou listu (zemolez – Lonicera),

kolaterálne p. (g. colateralis) – sú postavené po bokoch pazušného

púčika v jednej rovine (napr. cesnak siaty – Allium sativum, broskyňa – Persica).

Rastové typy rastlín – podľa konzistencie poznáme dva základné typy rastlín: byliny (herba) – žiadne

nadzemné orgány im nedrevnatejú, ostávajú bylinné, na konci vegetačného obdobia každoročne odumierajú,

dreviny (lignida) – s celou stonkou zdrevnatenou, trvácou, s obnovovacími púčikmi na nadzemných drevnatých

stonkách.
Podľa trvácnosti a plodivosti poznáme dve základné skupiny rastlín:

1. Hapaxantné rastliny (planta monocarpica) – raz plodiace rastliny počas svojho života. Po zakvitnutí

a dozretí plodov a semien celé odumierajú, nové generácie sa vyvíjajú zo semien. Podľa dĺžky života potrebného
na uzavretie vývinu od semena po semeno ich rozdeľujeme na monocyklicky, bicyklicky a polycyklicky
hapaxantné.

a. monocyklicky hapaxantné – žijú jedno vegetačné obdobie. Jednoročné byliny (planta annua) – svoj vývoj

začínajú aj ukončia v jednom vegetačnom období (hrach – Pisum). Sem patria aj

efemérne rastliny (pl.

ephemera) – ich životný cyklus trvá veľmi krátke obdobie, keď vyklíčia, vykvitnú, prinesú plody a odumrú

počas niekoľkých týždňov. Objavujú sa vždy v jarných mesiacoch (jarmilka jarná – Erophila verna);

b. bicyklicky hapaxantné r. (pl. biennis) – dvojročné rastliny, ich životný cyklus prebieha počas dvoch

vegetačných období.

Ozimná rastlina (pl. monocarpica biennis) – rastlina vyklíči na konci vegetačného

obdobia, vytvorí prvé vegetačné orgány, prezimuje a v ďalšom vegetačnom období ukončí svoj vývoj, vytvorí
semená a odumrie (ozimné obilie),

dvojročná rastlina (pl. biennis) – v prvom roku vytvorí vegetatívne orgány,

v tomto stave prezimuje, v druhom roku vytvorí kvetonosné – generatívne orgány, prinesie semená a celá
rastlina odumiera (mrkva – Daucus);

c. polycyklicky hapaxantné r. (pl. pluriennis) – viacročné rastliny, ich životný cyklus trvá niekoľko, až mnoho

rokov, v poslednom roku života kvitnú, prinesú plody so semenami a odumrú (agáva – Agave).

2. Polakantné r. (pl. polycarpica) – rastliny žijúce, kvitnúce a plodiace viac vegetačných období. Podľa

konzistencie ich delíme na byliny a dreviny.

a. trváce byliny (pl. perennis, herba perennis) – ich nadzemné bylinné orgány každoročne kvitnú a plodia, aj

každoročne odumierajú, pretrvávajú podzemnými orgánmi s obnovovacími púčikmi (šalvia lúčna – Salvia
pratensis);

efemeroid (ephemeroid) – trváca rastlina, vytvára vegetatívne aj generatívne orgány v krátkom

časovom období, spravidla na jar, čoskoro celá nadzemná časť odumiera, pretrváva každoročne podzemnými

Morfológia rastlín

5

pravými alebo adventívnymi orgánmi – zásobný koreň, kor. hľuzy, podzemky, cibule (konvalinka – Convalaria,
chochlačka – Corydalis);

b. polokry (hemixylla, suffrutex) – dolné nadzemné časti stonky drevnatejú, vytrvávajú, vytvárajú horné

bylinné kvetonosné stonky, každoročne odumierajúce (šalvia lekárska – Salvia officinalis);

c. kríčky (nanoxyla, fruticulus) – rastlina menších rozmerov, zdrevnatená, husto rozkonárená, obnovovacie

púčiky na nadzemných stonkách (vres – Calluna);

d. ker (frutex) – drevina, stonka už od bázy rozkonárená, dorastajúce do výšky 2 – 3 m (hloh – Crataegus),

prútnatý ker (frutex virgultosus) – ker s drevnatým podzemkom, z ktorého vyrastajú každoročne viaceré dlhé,

prútovité konáre, málo rozkonárené, chabé, pomerne krátkeho života ( 2 – 4 roky) (ostružina – Rubus);

e. strom (arbor) – drevina so stonkou celou zdrevnatenou, v dolnej časti nerozkonárenou, vytvára kmeň

(truncus), ktorý prechádza v bohato rozkonárenú korunu (corona) (dub – Quercus, smrek – Picea);

f. liana (liana) – drevina so stonkou dlhou, málo rozkonárenou, pružnou, ale musí rásť s oporou. Okolo opory sa

môže ovíjať, opierať, popínať (plamienok plotný – Clematis vitalba),

bylinná liana (lianella) – podobný typ ako

predchádzajúce rastliny, stonky však ostávajú bylinné, podobne sa tiež prichytávajú k opore (posed – Bryonia).

Stonka (cauloma) – jeden zo základných orgánov tela vyšších rastlín, vyvíja sa z terminálneho pletiva embrya

(rastový vrchol – plumula), najčastejšie valcovitého tvaru, dorastá negatívne geotropicky a pozitívne
fototropicky. Je článkovaná na č

lánky (internódiá) a uzly (nodus), nesie rôznym spôsobom usporiadané listy

a vystavuje ich do najvýhodnejšej polohy pre asimiláciu a transpiráciu, nesie kvety a plody v polohe čo
najvýhodnejšej pre určitý spôsob opelenia a vysemenenia plodov, rozvádza vodu s rozpustnými živinami
z koreňov do orgánov asimilácie a asimilátov do miesta spotreby alebo uskladnenia (fyziologická funkcia),
druhotne vykonáva st. aj funkcie rozmnožovacie (reproduktívne) a zásobné. Stonka býva u väčšiny rastlín
zreteľne vyvinutá, najčastejšie do rôzneho stupňa rozkonárená.

Bezbyľová, bezstonková r. (planta acaulis) –

nemá zreteľne vyvinutú nadzemnú stonku, listy a kvety vyrastajú pri povrchu pôdy na koreňovej hlave, alebo je
stonka silne skrátená, nad zemou nevyvinutá (šafran – Crocus). Rastlina s vyvinutou stonkou

(pl. caulescens) –

stonka môže vyrastať jediná, nesie listy alebo vyrastá z listovej ružice, ukončená je jediným terminálnym
kvetom

– rastliny jednostonkové (pl. haplocaulae), alebo sa môže rozkonárovať – stonka rozkonárená. Na

rozkonárenej stonke rozoznávame:

hlavnú st. (cauloma primarium), stonkové konáre (rami lateralis) –

konáre I., II., III. a vyšš. stupňov, vyrastajúce zo stoniek vyšších stupňov.

Dvojstonkové r. (pl. diplocaulae) –

so stonkami I. a II. stupňa, stonky II. stupňa nesú kvety, sú teda kvetné stopky – pedunculus

(axilárny

diplokaul); ak má rastlina monopodiálny podzemok, tento predstavuje stonku I. stupňa a z neho nad zem

vyrastajúce konáre ukončené kvetom predstavujú stonky II. stupňa

(rizomátna diplokaulia); rastliny

trojstonkové – triplokaulné (plantae triplocaulae) – nad zem vyrastajú stonky I. – III. stupňa, kvety ukončujú

stonky III. stupňa –

axilárny triplokaul, alebo ako stonka I. stupňa je vyvinutý znova monopodiálny podzemok,

nad zem vyrastajú konáre I. stupňa a na konároch II. stupňa sa vyvíjajú kvety –

rizomátna triplokaulia.

Podobne sa môžu stonky rozkonárovať až do vyššieho stupňa –

mnohostonkové (polykaulné) rastliny.

Rozkonárovanie stoniek (ramificatio) – je tvorba bočných stonkových orgánov alebo rozdelenie vrcholového

meristému na dva dcérske meristémy, ktoré pokračujú samostatne v raste. Poznáme dvojaký spôsob
rozkonárovania:

l. Hemiblastické rozkonárovanie, dichotomické r. (r. hemiblastica) – rozkonárovanie na rastovom vrchole,

terminála (iniciála) alebo viacbunkový protomeristém sa delí na dve pôvodne rovnaké primordiá, ktoré dorastajú
na dva nové konáre, ktoré sa neskoršie môžu znova rovnakým spôsobom rozkonárovať. Poznáme niekoľko
typov hem. rozkonárovania:

a. rovnoramenná – homobrachiálna dichotómia, obidva dcérske konáre sa vyvinú rovnako hrubo, v snahe

pokračovať v smere rastu materskej stonky sa o určitý uhol odkláňajú od tohto smeru, vznikne rovnoramenné
rozkonárenie;

b. nerovnoramenná – heterobrachiálna dichotómia, vytvárajú sa dcérske konáre nerovnako

hrubé, hrubší konár sa prikláňa bližšie k smeru rastu pôvodného konáru, tenší konár sa odkláňa;

c.

pseudomonopódium, dichotomické sympódium – z dvoch nových konárov jeden sa vytvorí extrémne silný,

pokračujúci v raste pôvodnej materskej stonky, z dvojice konárov tenší rastie v polohe bočného konáru.
U niektorých rastlín (plavúnka – Selaginella) sa list stojaci najbližšie k rozkonáreniu vysúva a

postaví sa bokom

od rozkonárenia tak, že jeho predĺžená os rozdeľuje uhol vytvorený dvomi novovzniknutými konármi na dve
rovnaké časti – nazýva sa angulárny list. Z pazuchy tohoto angulárneho listu vyrastá bezlistá nerozkonárená
stonka, ktorá po dotyku s pôdou zakoreňuje, nazýva sa

koreňonosič – rhisofor.

2. Bočné rozkonárovanie – založenie bočných výhonkov prebieha na bazálnej časti vegetačného vrcholu,

exogénne v pazuchách listov, vrcholový meristém a materský výhonok sa často zachovávajú pri ďalšom rozvoji
bočných výhonkov.

a. holoblastické, monopodiálne rozkonárovanie (r. holoblastica) – terminálny púčik pokračuje vo vývine,

zachováva smer rastu, hlavný výhonok je najdlhší a najhrubší, pazušné (bočné) púčiky sa súčasne vyvíjajú na
bočné výhonky – bočné konáre, ktoré sú pri

strapcovitom (racemóznom) monopódiu kratšie a tenšie ako

hlavná stonka. Princíp rozkonárenia sa zachováva aj pri bočných konároch. Postavenie konárov býva zhodné

Morfológia rastlín

6

s postavením listov – striedavé, protistojné, krížmo protistojné, praslenovité. Pri

vrcholíkovitom (cymóznom)

rozkonárovaní rastú bočné konáre intenzívnejšie ako hlavná stonka a prevyšujú ju, podobne prebieha zvyčajne aj
rozkonárovanie bočných stoniek.

b. sympodiálne rozkonárenie (sympodium) – terminálny púčik redukuje, metamorfuje alebo zaniká, najvyššie

postavený alebo niektorý z najvyšších konárov zhrubol a postavil sa do smeru rastu hlavnej – materskej stonky.
Sympodium sa skladá buď z bazálnych častí rádove za sebou nasledujúcich konárov (vinič – Vitis), alebo
z celých konárov, rádove za sebou nasledujúcich (lipa – Tilia). V prvom prípade menej intenzívne rastúca
vrcholová časť hlavnej stonky je vytlačená do smeru rastu ostatných bočných stoniek, ale môže v takomto
postavení aj metamorfovať napr. na úponku, súkvetie (vinič – Vitis). Známe sú aj iné typy sympodiálnych
rozkonárení napr.:

dichásium, pseudodichotómia (dichasium) – terminálny púčik je potlačený vo vývoji, pri

protistojnom postavení listov dva najvyššie postavené protistojné bočné púčiky pôsobia ako pavrcholové
(pseudoterminálne), vytvoria dva rovnako silné konáre, ktoré sa odtláčajú od pôvodného smeru rastu materskej
stonky o rovnaký uhol (orgován – Syringa);

dichasialne sympodium – dva pseudoterminálne protistojné púčiky

sú rôzne veľké, z väčšieho sa vyvíja silnejší konár, pokračujúci v raste hlavnej stonky, z menšieho slabší konár,
rastúci v smere bočných konárov (pagaštan – Aesculus). K tomuto rozkonáreniu dochádza aj pri dicháziu, ak
jeden z dvojice konárov rastie silnejšie ako druhý (orgován – Syringa). Všetky typy sympodiálneho aj
monopodiálneho rozkonárenia odlíšime od hemiblastických rozkonárení podľa postavenia podporných listov,
ktoré stoja vždy pod konármi rozkonárení. Za progresívnejšie rozkonárenie považujeme sympodiálne
rozkonárenie, pretože produkuje bohatšie rozkonárenie, je spojené s bohatšou produkciou kvetov, kým pri
monopodiálnom rozkonárení terminálny púčik svojou dominanciou potláča intenzívnejší rozvoj bočných
konárov.
Stonka počas fylogenetického vývoja nadobúda rozličný tvar – najbežnejšia je

valcovitá st. (c. cylindrica) –

približne rovnako hrubá po celej dĺžke, na priereze kruhovitá;

stlačená s. (c. compressum), na priereze

elipsovitá;

hranaté st. (c. angulatum) – sú ohraničené troma až viacerými plochami (troj-, štvor-, viachranná

stonka).
Smer rastu stoniek je rozličný,

priama st. (c. rectum) – rastie kolmo hore, veľmi častý typ; vzpriamená st. (c.

erectum) – zo šikmej bázy priamo rastúca; vystúpavá st. (c. ascendens) – vyrastá z plazivej bázy oblúkom

dohora;

položená st. (c. procumbens) – po celej dĺžke na povrchu pôdy položená, nezakoreňujúca na uzloch;

rozprestretá (c. prostratum) – hojne rozkonárená z bazálnych uzlov, všetky konáre na pôde položené; plazivá

st. (c. repens) – položená na pôde, v uzloch zakoreňujúca; ovíjavá st. (c. volubile) – chabá stonka, bez

prichytávacích orgánov, okolo opory sa ovíja – pravoovíjavá, otáčajúca sa v smere hodinových ručičiek,
ľavoovíjavá, proti smeru hod. ručičiek.;

popínavá st. (c. alligatum) – stonka lian, prichytávajúca sa rozličným

spôsobom o podklad, napr. úponkami, priliepavými korienkami; u vodných rastlín môže byť stonka –

vzplývavá

(c. natans) – plávajúca po hladine; plávajúca st. (c. fluitans) – ponorená pod hladinou, vznášajúca sa v prúde;

vynorená st. (c. emersum) – ponorená, horným koncom vyrastajúca nad hladinu. Podľa vlastnosti povrchu je

stonka – hladká, drsná, lesklá, matná, tŕnitá, lepkavá, podľa konzistencie –

bylinná st. (c. herbaceum),

nedrevnatejúca, na konci

vegetačného obdobia odumierajúca st.; drevnatá st. (c. lignosae), drevnatejúca,

vytrvávajúca niekoľko vegetačných období alebo po celý život rastliny. Najčastejšie typy bylinných stoniek
poznáme:

byľ (caulis) – článkovaná stonka s listami pravidelne po celej dĺžke vyvinutými, v bazálnej časti

články niekedy skrátené, listy môžu vyrastať striedavo, protistojne, praslenovite, tiež v bazálnych ružiciach (vika
– Vicia);

stvol (scapus) – bezlistá stonka, so silne skrátenými internódiami, nahromadenými listami v prízemnej

ružici (folia rosularia), posledné internódium je silne predĺžené, nesie terminálny kvet alebo súkvetie –

terminálny stvol (sc. terminalis); ak je silne predĺžené internódium bočného konára, vyrastajúceho z pazuchy

niektorého ružicového listu –

laterálny stvol (sc. lateralis) – sedmokráska (Bellis); steblo (culmus) – stonka

väčšinou s dutými článkami a plnými uzlami, z ktorých vyrastá dlhopošvovitý list. Listová pošva môže tesne –
rúrkovito obrastať okolo časti, celého alebo niekoľkých internódií, v mieste prechodu do listovej čepele môže
vyrastať blanitý jazýček – ligula (lipnicovité – Poaceae);

pasteblo (calamus) – podobne ako stvol, stonka bez

uzlov predstavuje silne predĺžené posledné internódium, vyplnené stržňom s listami rastúcimi v prízemnej ružici
(sitina – Juncus, ostrica – Carex).

Premeny, metamorfózy stoniek (metamorphosis caulinum) – počas fylogenetického vývoja sa stonka rôzne

formovala a prispôsobovala životným podmienkam. Poznáme početné metamorfované stonkové orgány, z
ktorých najvýznamnejšie sú:

výbežok (inovatio) – bočná stonka, vyskytuje sa u stoniek typu steblo a pasteblo,

zabezpečuje ich rozkonárovanie v bazálnej časti, keď vyrastá pri zemi alebo pod zemou z pazúch listov
prízemnej ružice, alebo z pazúch šupín –

vnútropošvový v. (i. intravaginalis) – tvoria sa spočiatku krátke

internódiá, vertikálne rastúce dlhé internódiá vo vnútri listových pošiev prízemných listov vytvárajú nové steblá,
celá rastlina tak vytvára husté trsy (napr. mätonoh trváci – Lolium perenne);

mimopošvový v. (i.

extravaginalis) – má dlhé internódiá horizontálne prerastajúce cez listové pošvy, neskôr dorastá vertikálne na

nové steblo (pýr plazivý – Elytrigia repens);

podzemok (rhisomus) – podzemná, vodorovne rastúca stonka, so

skrátenými a zhrubnutými článkami, nezelenými šupinami, z uzlov vyrastajú adventívne korene, v pazuchách
šupín vyrastajú púčiky, slúžiace na rozkonárovanie podzemku alebo ako prezimujúce = odpočívajúce púčiky.

Morfológia rastlín

7

Podzemok funguje aj ako zásobný orgán, tiež ako vegetatívny rozmnožovací orgán; poznáme mnoho typov
a tvarov podzemkov, veľmi často sa rozlišujú podľa spôsobu rozkonárovania na monopodiálne a sympodiálne
podzemky (napr. kostihoj – Symphytum, kosatec – Iris, sladič – Polypodium);

poplaz (stolonos) – tenké bočné

stonky s výrazne predĺženými internódiami, monopodiálne aj sympodiálne rozkonárené, má väčšinou podstatne
dlhšie internódiá ako podzemok; poznáme –

nadzemné (fotofilné) poplazy, vyrastajú z bazálnych uzlov stonky,

najčastejšie z pazúch ružicových listov, napr. zbehovec plazivý – Ajuga reptans, jahoda – Fragaria;

podzemné

(geofilné) poplazy – vyrastajú z podzemnej časti stonky (ľuľok zemiakový, zemiak – Solanum tuberosum), z

podzemku (čarovník – Circaea), z koreňovej hlavy, adventívnych koreňových púčikov (podbeľ – Tussilago,
pichliač roľný – Cirsium arvense);

stonková hľuza (tuber caulinum) – vznikajú silným zmnožením základného

pletiva celej stonky alebo niektorej časti, slúžia ako zásobný orgán, ako orgán vegetatívneho rozmnožovania, ako
orgán pretrvávajúci obdobie vegetačného kľudu. Na stonkových hľuzách môže byť viditeľná článkovanosť, listy
sa vyvíjajú buď normálne alebo redukujú na šupiny, v ich pazuchách sa vyvíjajú bočné púčiky, niekedy
nazývané očká.

Nadzemná stonková hľuza – najčastejšie vzniká zhrubnutím byle, asimilačné listy z nej

postupne opadávajú, na hľuze po nich ostávajú priečne jazvy (napr. kaleráb – Brassica oleracea var.
gongylodes);

hypokotylová hľ. – zásobné látky sa ukladajú hlavne v hypokotyle, čiastočne v bazálnych

stonkových článkoch a uzloch, z nich vyrastajú listové ružice (reďkovka – Raphanus sativus, chochlačka dutá –
Corydalis cava),

podzemková hľ. – vzniká zhrubnutím podzemku, podzemného poplazu vcelku alebo ich častí

(ľuľok zemiakový, zemiak – Solanum tuberosum, čistec močiarny – Stachys palustris),

bázová hľ. – zhrubne

niekoľko nad sebou stojacich bazálnych článkov stonky (šafran – Crocus, mečík – Gladiolus);

cibuľa (bulbus)

– veľmi skrátená bazálna časť stonky tvorí podcibulie (lecus) s obmedzeným rastom, podcibulie nesie husto

nahlučené a zdužnatené šupinovité listy alebo pošvy listov, obsahujúce zásobné látky. Poznáme niekoľko typov
cibúľ, napr.:

plná c. (b. solidus) – zdužnatie báza jediného listu (krivec – Gagea), zložená c. (b. compositus) –

tvorená niekoľkými samostatnými zdužnatenými šupinami alebo púčikmi, premenenými na cibuľky (cesnak
kuchynský – Allium sativum),

sukňovitá c. (b. tunicatus) – tvorená zdužnatenými bázami rúrkovitých listov

alebo šupín (cesnak cibuľový, cibuľa – Allium cepa),

šupinovitá c. (b. squammosus) – tvorená niekoľkými

alebo mnohými zdužnatenými šupinami, väčšinou striedavo postavenými šupinami, bez alebo so spoločnými
obalovými šupinami (ľalia – Lilium, korunka – Fritillaria);

úponka (cirrhus) – stonka s pružným mechanickým

pletivom, prispôsobeným na prichytávanie sa rastlín k podkladu, často rozkonárená, prichytáva sa ovíjaním,
vzniká buď premenou vrcholu hlavnej stonky (vinič – Vitis), alebo bočných stoniek (posed – Bryonia);

sukulentná stonka (c. suculentum) – zdužnatená stonka (chylocaula – planta chylocaulina),

v parenchymatickom pletive sú schopné zadržať značné množstvo vody a prežiť dlhšie obdobie bez prísunu
vody (kaktusovité – Aizoaceae, mliečnikovité – Euphorbiaceae), chylofyly – rastliny so sukulentnými listami
(rozchodník – Sedum, skalnica – Sempervivum);

platykládium (platycladium) – listovito sploštená stonka so

zachovaným článkovaním, v uzloch sa aj rozkonáruje, nesie aj listy (Muehlenbeckia);

fylokládium

(phyllocladium) – listovito sploštený skrátený bočný konárik (asparágus – Asparagus); brachyblast

(brachyblastus) – skrátený bočný konár, nesúci listy alebo listy a kvety (jabloň – Malus, slivka – Prunus);

pacibuľka (bulbilus) – púčik so zdužnatenými šupinami; pazušná p. (b. basalis) – vyrastá v pazuche byľových

listov (zubačka cibuľkonosná – Dentaria bulbifera),

súkvetná p. (b. inflorescentii) – vyrastá v pazuchách

listeňov súkvetia (cesnak – Allium),

p. živorodá (b. viviparus) už na materskej rastine sa v súkvetí vyvíja na

mladú rastlinku so zreteľnými listami a korienkami (lipnica cibuľkatá živorodá – Poa bulbosa ssp. vivipara).

List (folium), fylóm, listový orgán (phylloma) – list v najširšom chápaní, vyrastajúci ako bočný orgán výhonku

(frons), vzniká exogénne na stonke, v pravidelnom postavení, má obmedzený rast, nenesie pravé púčiky, teda ani
korene, stonky, listy a kvety. Pôvodná funkcia listu je asimilácia, transpirácia a výmena plynov.
Poznáme niekoľko typov fylómov:

l. mikrofyl (microphyllum) – drobný list enačného pôvodu, keď do

pôvodnej enácie prenikol cievny zväzok (vaskularizovaná enácia), šupinkovitého, kopijovitého tvaru, nedelený,
s jedinou strednou nerozkonárenou žilkou (plavúň – Lycopodium),

2. meiofyl (meiophyllum) – šupinkovitý list,

vznikol redukciou pôvodne veľkého listu (praslička – Equisetum),

3. ihlicovitý list (folium aciculare) – vznikol

morfogenetickým vývojom z mikrofylu, obyčajne tuhý, čiarkovitý al. šupinovitý, väčšinou neopadavý (ihličnany
– Pinopsida),

4. vejárovitý list (f. flabellatum) – nedelený, širokoklinovitý fylóm, na prednom okraji

zastrihovane laločnatý s vejárovito sa rozbiehajúcou žilnatinou od bázy listu (ginko – Ginkgo),

5. makrofyl

(macrophyllum) – vznikol zo sústavy mnohonásobne rozkonárených telómov redukciou, vyrovnávaním,

prevyšovaním, splošťovaním a zrastaním.
Niekoľko typov makrofylov:

a. list papradí (f. pterophyllum) – list makrofylných sladičorastov

(Polypodiophyta), s dlhodobo dorastajúcim apikálnym meristémom, s otvorenou žilnatinou, najčastejšie
vyvinutý v podobe výtrusonosného asimilačného fylómu –

trofosporofyl. Zriedkavejšie má len asimilačnú

funkciu –

trofofyl, alebo len výtrusonosnú, s potlačenou asimilačnou funkciou – sporofyl (rebrovka –

Blechnum);

b. list krytosemenných rastlín (phyloma verum) – list dorastajúci apikálnym meristémom len v mladšej

vývinovej fáze, neskoršie dorastá bazálnym a laterálnym meristémom. Lupeňovitý asimilačný orgán

Morfológia rastlín

8

krytosemenných rastlín nazývame

list (folium). Základ listu nazývame listové primordium (primordium folii),

je to

malý hrbolček v pletive pokožky a primárnej kôry na rastovom vrchole stonky. Skladá sa z akrofylu

(acrophyllum) – vrcholová časť ontogeneticky mladého listu, dorastajúca najčastejšie vrcholovým meristémom

a

bazifylu (basiphyllum) – bazálna časť ontogeneticky mladého listu, dorastajúca bazálnym meristémom.

Okrem bazálnej časti listovej stopky činnosťou bazifylu dorastá rozšírená báza listovej stopky, listová pošva
a prílistky. Úplný list tvorí:

listová stopa (cicatrix folii), listová pošva (vagina folii), listová stopka (petiolus)

a listová čepeľ (lamina). Súbor cievnych zväzkov v liste nazývame listová žilnatina (venatio folii).

Žilnatina (venatio) – súbor cievnych zväzkov v liste, zabezpečuje rozvádzanie výživných roztokov v liste a

mechanickú funkciu (pevnosť) celého listu. Najvýraznejšie je vyvinutá v listovej čepeli. Poznáme viac typov
žilnatiny:

a. Otvorená ž. (v. aperta) – žily vyšších stupňov ostávajú navzájom nespojené, končia pri okraji čepele voľne

(slepo).

l. vidlicová žilnatina (v. dichotoma) – u najstarších typov makrofylov, žilky sa smerom k okraju listu

viacnásobne vidlicovito rozkonárujú, tu končia potom v okrajovom mezofyle listu;

2. papraďová ž. (v.

pteridum) – mnoho typov u sladičorastov (sladičorasty – Polypodiophyta) – bočné žilky sú len málo tenšie ako

hlavná žila, pod rôznym uhlom sa od nej odkláňajú a prebiehajú k okraju alebo výčnelkom listu, kde sa môžu
ešte hojne rozkonárovať a končia slepo pri okraji – navzájom sa nespájajú;

3. jednožilová, dvojžilová ž. (v.

uninervium, binervium) – u nahosemenných rastlín listom prebieha jedna alebo dve žilky; 4. vejárovitá ž. (v.

flabelliformis) – žily rovnako hrubé, z bázy listu vejárovite sa rozbiehajúce k okraju (ginko – Ginkgo).

b. Uzavretá ž. (v. conjucta) – žilky vyšších stupňov sa navzájom spájajú (anastomozujú), vytvárajú drobné

políčka – sieť, preto sa aj často nazýva sieťovitá ž. Viac typov:

1. perovitá ž. (v. pinnata) – v liste vyvinutá jedna hlavná žila (v. primaria) prebiehajúca od bázy až po vrchol

list. čepele, od nej odbočujú pod rôznym uhlom

žily II. stupňa (v. secundariae) k okraju listu. Po celom

priebehu sa sekundárne žilky rozkonárujú na anastomozujúce žilky (buk – Fagus, jabloň – Malus);

2. dlaňovitá

ž. (v. palmata) – do bázy listovej čepele vstupuje viac žíl prvého stupňa, ktoré sa lúčovito rozbiehajú smerom k

okraju listovej čepele. Po celej dĺžke sa rozkonárujú na anastomozujúce žilky (javor – Acer).

3. odnožená ž. (v.

pedata) – hlavná žila sa na báze sympodiálne rozkonáruje vždy na vonkajšiu stranu, podobne sa rozkonárujú aj

následné bočné žily, čím vznikne žilnatina dosť podobná dlaňovitej žilnatine (čemerica – Heleborus).

c. Žilnatina jednoklíčnolistových rastlín – najčastejšie je považovaná za polootvorenú žilnatinu. Tvorená je

väčším počtom pozdĺžnych žíl, navzájom nepospájaných. Poznáme

primárne žily (venae primariae) –

najhrubšie pozdĺžne žily,

sekundárne ž. (v. secundariae) – tenšie pozdĺžne žily, medzi primárnymi

a sekundárnymi žilami prebiehajú

medzižily (v. intermediae) – najtenšie pozdĺžne žily. Niekedy je vytvorena aj

jedna žila, idúca stredom čepele od bázy po vrchol –

stredná ž. (v. media). Priečne, komisurálne ž. (v.

commissurales) – spojovacie žily, priečne spájajú medzi sebou susediace primárne, sekundárne žily a medzižily.

Poznáme rovnobežnú ž. (v. parallelodroma) – u jednoklíčnolistových s úzkymi a dlhšími listami (lipnicovité –

Poaceae), rovnako hrubé žily prebiehajú rovnobežne s okrajom listu husto vedľa seba až do vrcholu listu;

vrcholovo súbežná žilnatina (v. acrodroma) – súbežne oblúkom od bázy až po vrchol listu prebiehajú v širších

listoch primárne, sekundárne ž. a medzižily, spojené sú zreteľnými komisurálnymi žilami (konvalinka –
Convallaria).

Organológia listu a rozdelenie listov.

Z jednotlivých častí listu nemusí byť zastúpená stopka, pošva alebo obidve.

Prílistky (stipulae) sú vyvinuté

obojstranne pri báze listovej stopky, ale nie sú vyvinuté u všetkých rastlín. Najplastickejšou časťou listu je
listová čepeľ, na základe rôznotvarosti listovej čepele rozlišujeme listy:

l. jednoduché (f. simplicia) – a. celistvé l. (folia integra)

– b. delené l. (folia divisa)

2. zložené a viacnásobne zložené listy (folia composita)

Listy jednoduché (folia simplicia) – majú celistvú alebo výkrojkami rôzne hlboko delenú čepeľ, ktoré môžu

zasahovať až skoro k hlavnej žile alebo až k báze listovej čepele.

Listy celistvé (folia integra) – čepeľ majú nedelenú, celistvú, môžu mať vyvinutú – listovú stopku, listovú

pošvu, prílistky a listovú čepeľ.

Listová stopka (petiolus) – stopkovitá časť listu, ktorou prechádza cievny zväzok do čepele, nesie listovú čepeľ

ako asimilačný orgán a vystavuje ju do čo najvýhodnejšej polohy k prichádzajúcemu svetlu. Môže dosahovať
rôznu dĺžku.

Dlhá listová stopka (p. longum) – 2 – 3x dlhšia ako čepeľ, krátka listová stopka (p. brevis) –

nanajvýš taká dlhá ako listová čepeľ.

Listová inzercia je miesto, kde list vyrastá zo stonky. Miesto na stonke

navonok viditeľné, vyrastá z neho list, nazývame

listová stopa. Na povrchu stonky zreteľne vyznačenú plôšku,

kde sedel list alebo jeho listová stopka, nazývame

listová jazva (cicatrix). Listová jazva je pozorovateľná po

odtrhnutí alebo odpadnutí listu. Na listovej jazve môžeme pozorovať tzv. lakúny, to sú miesta, kadiaľ vstupuje

Morfológia rastlín

9

cievny zväzok zo stonky do bázy listu. Podľa počtu vstupujúcich cievnych zväzkov poznáme najčastejšie
jednolakunárnu, trojlakunárnu, päť- až mnoholakunárnu listovú jazvu. Počet lakún viac-menej závisí od šírky a
hrúbky listovej stopky alebo bázy listu. Tvar listovej jazvy býva rôzny, najčastejsie sa vyskytujú: okrúhla jazva,
srdcovitá j., polmesiacovitá j., polkruhovitá j., obličkovitá j., elipsovitá j., objímavá j., zbiehavá j. a iné. Listová
stopka sa môže k stonke rôzne pripájať často úzkou alebo rozšírenou bázou, vtedy môže byť poloobjímavá,
objímavá až pošvatá listová stopka (objímavá, pošvatá). Listová stopka na priečnom priereze môže mať rozličný
tvar (okrúhla, stlačená, ploská, krídlatá, hranatá). Listy, ktoré nemajú vyvinutú listovú stopku označujeme ako

listy sediace (f. sesille) – vyvinutá je listová čepeľ, ktorá na báze rozličným spôsobom prirastá k stonke

(kýchavica – Veratrum). Podľa tvaru bázy listovej čepele poznáme:

objímavý l. (f. amplexicaule) – vybiehajúce

bazálne laloky čepele alebo ušká v mieste inzercie objímajú stonku (mak siaty – Papaver somniferum),

poloobjímavý l. (f. semiamplexicaule) – stonku objímajúci len spolovice veľmi otvoreným bazálnym zárezom

(peniažtek roľný – Thlaspi arvense),

prerastený l. (f. perfoliatum) – bázou čepeľ obrastá okolo stonky aj na

protiľahlej strane listovej inzercie (prerastlík okrúhlolistý – Bupleurum rotundifolium),

zrastené l. (f. connata) –

protistojné listy bázami svojich čepelí spolu zrástli (zemolez kozí – Lonicera caprifolium),

pošvovito zrastené

listy (f. vaginato connato) – bázami čepelí zrastené protistojné listy spoločne tvoriace pošvovitý útvar (klinček

– Dianthus),

zbiehavý list (f. decurrens) – báza čepele okrajmi zbiehajúca ako úzke krídla pozdĺž stonky

(kostihoj lekársky – Symphytum officinale).

Listová pošva (vagina folii) – rozšírená bazálna časť listu alebo listovej stopky. Vznikla bazálnym rastom

baziplastu, tvar môže mať rôzny – nafúknutá, rúrkovitá l. pošva. Výrazne býva vyvinutá u čeľadí: iskerníkovité –
Ranunculaceae, zelerovité – Apiaceae, lipnicovité, trávy – Poaceae, tiež u mnohých jednoklíčnolistových
rastlín. U lipnicovitých listová pošva objíma rúrkovite časť, celé alebo aj niekoľko internódií, vyrastá vždy z uzla
(nodus) a mimo stebla pokračuje v listovú čepeľ. V mieste prechodu listovej pošvy do listovej čepele často
vyrastá blanitý útvar rôzneho tvaru a veľkosti –

jazýček (ligula). Jeho tvar je dôležitým systematickým znakom

rodov a druhov tráv.

Prílistky (stipulae) – najčastejšie ploský, párovitý orgán listového pôvodu vyrastajúci pri

báze listovej stopky alebo pri báze čepele sediaceho listu. Vznikli laterálnym (bočným) rastom baziplastu. Sú
vyvinuté pravidelne u niektorých rodov, druhov aj čeľadí.

Voľné prílistky (stipulae liberae) – úzkou bázou

prirastajú k l. stopke (vŕba – Salix),

prirastené k l. stopke (st. adnatae petiolae) – vnútorným okrajom zrastajú

s listovou stopkou (ruža – Rosa),

listovité p. (st. foliaceae) – tvar prílistku je zväčšený do veľkosti listu alebo

lístku (lipkavec – Galium),

tŕňovité p. (st. spiniformes) – premenené na tŕne (agát – Robinia), rúrka (ochrea) –

valcovitý, pošvovitý orgán vznikol zrastom prílistkov okolo stonky nad uzlom a tesne alebo voľnejšie obaľuje
internódium, z ktorého vyrastá spolu s listom (stavikrv – Polygonum).

Listová čepeľ (lamina) – plochá časť listu, vznikla z akroplastu činnosťou apikálneho, laterálneho a bazálneho

meristému, je celistvá, nedelená, s rôznym typom okraja, rôzna podľa celkového obrysu a tvaru, rôzny je tvar
vrcholu a bázy čepele.
Najčastejšie typy okrajov listových čepelí:

celistvookrajový l. (f. integerrimum), list s hladkým okrajom

(orgován – Syringa);

pílkovitý l. (f. serratum) – výčnelky aj výkrojky sú ostré, smerujúce k vrcholu, bočná

strana zúbku je dlhšia ako horná (gaštan – Castanea);

zúbkatý l. (f. dentatum) – výčnelky zúbkov sú ostré,

výkrojky zaokrúhlené (deväťsil – Petasites);

vrúbkovaný l. (f. crenatum) – výčnelky zúbkov sú zaokrúhlené,

výkrojky ostré (záružlie – Caltha);

vykrajovaný l. (f. repandum) – výčnelky aj výkrojky zúbkov sú

zaokrúhlené (topoľ osikový, osika – Populus tremula).

Podľa celkového obrysu listovej čepele poznáme mnoho tvarov, veľmi časté sú rôzne prechodné tvary. Listové

čepele podľa tvaru celkového obrysu delíme do niekoľkých skupín:
1. listy s čepeľou najširšou v strede, smerom k vrcholu a báze sa čepeľ rovnomerne zužuje –

podlhovastý l. (f.

oblongum), pomer dĺžky a šírky čepele = 3 až viac : 1, elipsovitý l. (f. elipticum) 2 : 1, okrúhly l. (f.

rotundum) 1 : 1.

2. listy najširšie v bazálnej tretine, s bázou a vrcholom náhle zúženými al. zaokrúhlenými –

kopijovitý l. (f.

lanceolatum) – báza klinovitá, vrchol končistý; vajcovitý l. (f. ovatum) – báza aj vrchol zaokrúhlené.

3. listy s čepeľou najširšou v hornej tretine, s bázou a vrcholom ako v sk. 2 –

obráteno kopijovitý l. (f.

oblanceolatum) – báza klinovitá, vrchol končistý; obráteno vajcovitý l. (f. obovatum) – báza aj vrchol

zaokrúhlené.
4. listy zvláštnych tvarov: č

iarkovitý l. (f. lineare), štetinovitý l. (f. setaceum), trojuholníkovitý l. (f.

triangulare), kosoštvorcový l. (f. romboideum), srdcovitý l. (f. cordatum), obráteno srdcovitý l. (f.

obcordatum), obličkovitý l. (f. reniformis), lopatkovitý l. (f. spatulatum), šípovitý l. (f. sagitatum), štítovitý

l. (f. peltatum), oštepovitý l. (f. hastatum).

Najčastejšie tvary vrcholov listových čepelí –

končistý v. (apex acuminatus), zihlený v. (a. cuspidatus),

hrotitý v. (a. mucronatus), zaokrúhlený v. (a. rotundatus), vykrojený v. (a. sinuatus), vtla čený v. (a.

retusus).

Najčastejšie tvary báz listových čepelí –

klinovitá b. (basis cuneata), zaokrúhlená b. (b. rotundata), uťatá b.

(b. truncata), zbiehavá b. (b. decurens), srdcovitá b. (b. cordata), obličkovitá b. (b. reniformis), šípovitá b.

(b. sagittata), oštepovitá b. (b. hastata).

Morfológia rastlín

10

Listy jednoduché delené (f. divisa) – listy s čepeľou delenou rôzne hlbokými výkrojkami, avšak čepeľ musí

súvisieť aspoň úzkym nedeleným prúžkom čepeľového pletiva pozdĺž hlavnej žilky alebo pri báze čepele. Hĺbka
výkrojkov je dôležitá pri určovaní typu deleného listu.

Laločnatý list (f. lobatum) – výkrojky sú plytšie a nepresahujú 1/3 šírky polovice listovej čepele – listy

perovito laločnaté (f. pinnati lobatum), alebo siahajú najviac do 1/3 hĺbky čepele – listy dlaňovito laločnaté

(f. palmati lobatum) a odnoženo laločnaté l. (f. pedati lobatum). Výčnelok laločnatého listu nazývame lalok

(lobus).

Zárezový list (f. fissum) – výkrojky zasahujú od 1/3 do 1/2 šírky čepele. Výčnelok listu nazývame úkrojok

(lacinia). Poznáme l. perovito, dlaňovito a odnoženo zárezové (f. pinnati-, palmati-, pedati fissum).

Dielny list (f. partitum) – výkrojky zasahujú od 1/2 do 2/3 šírky čepele. Výčnelok listu nazývame diel (pars).

Poznáme l. perovito, dlaňovito, odnoženo dielne (f. pinnati-, palmati-, pedati partitum).

Strihaný list (f. sectum) – výkrojky presahujú 2/3 šírky čepele, popri hlavnej žile alebo pri báze čepeľ musí

ostať celistvá – nedelená. Výčnelok listu nazývame

segment (segmentum). Poznáme l. perovito, dlaňovito,

odnoženo strihané (f. pinnati-, palmati-, pedati sectum).

U všetkých typov perovito delených listov môže dôjsť k deleniu lalokov, úkrojkov, dielov a segmentov popri
žilkách 2., 3. až vyšších stupňov. Potom poznáme listy

dvojito, trojite až viacnásobne perovito delené.

Kategórie listov – na rastlinách rozlišujeme 5 základných kategórií listov:

l. klíčne listy (cotyledones) – vyvíjajú sa ako súčasť zárodku – embrya, pri klíčení môžu zozelenieť a stať sa

dočasne asimilačným orgánom (epigeické klíčenie); alebo môžu fungovať ako zásobný orgán, z ktorého rastlina
pri klíčení čerpá výživné látky (hypogeické klíčenie). Vtedy sú klíčne listy značne zhrubnuté, vyplňujú prakticky
celý vnútorný obsah semena, pretože nahromadili všetky zásobné látky namiesto výživného endospermu.
U jednoklíčnolistových rastlín funguje klíčny list ako absorpčný orgán

(štítok – scutellum, haustóriový kl. l. –

cotyledon haustorialis) a počas klíčenia odčerpáva pre klíčiacu rastlinku výživné látky z výživného endospermu

semena. Klíčne listy väčšinou po dosiahnutí určitej vývinovej fázy klíčiacej rastliny odumierajú.

2. podlistene, šupiny (cataphylla, squammae) – vyrastajú ako najnižšie listy na výhonku, sú nedokonale

vyvinuté, často šupinovité. Ochraňujú najčastejšie obnovovacie púčiky.

3. lupeňovité listy (folia nemophyla) – patrí sem väčšina zelených asimilačných listov s typickým tvarom

a veľkosťou u každého druhu a rodu.

4. nadlistene (hypsophylla) – vyrastajú v hornej časti stoniek a mávajú jednoduchší tvar.

Patria sem:

listene (bracteae) – redukované listy, z pazúch ktorých vyrastá kvet alebo súkvetie, listene zákrovu

u úboru, listene obalu u okolíku a listene v iných súkvetiach;

listence (bracteolae), pripájajú sa ku kvetnej

stopke (fialka voňavá – Viola odorata).

5. kvetné fylómy (fyloma floralia) – veľmi metamorfované fylómy, ktoré vytvorili kvet a jeho jednotlivé časti

sa tvarom prispôsobili vykonávaným funkciám.

List zložený (f. compositum) – list s čepeľou rozdelenou na samostatné lístky (foliola), buď sediace (foliola

sessilia) na listovej

kostrnke (rhachis), alebo vyrastajú na krátkych stopôčkach (foliola petiolulata). Lístky

zložených listov

z kostrnky opadávajú vždy samostatne (jednotlivo), na konáriku zostáva vždy len kostrnka.

Dvojito zložené listy (f. decompositum) – ak sa podobným spôsobom rozdelia čepielky lístkov na lístočky

(pinnula) popri žilkách vyšších stupňov. Perovito zložené l. (f. pinnati compositum) – list odvodený od listov

s perovitou žilnatinou, kde hlavná žilka sa mení na

kostrnku (rhachis), z nej vyrastajú žilky II. stupňa, popri

nich sa čepeľ rozdelila na samostatné lístky (foliola), dva protistojne stojace lístky vytvárajú

jarmo (jugum).

Stopka zloženého listu (petiolus) siaha po najnižšie postavený lístok alebo jarmo.

Nepárno perovito zložený l.

(f. inparipinnatum) – okrem lístkov vytvárajúcich rôzny počet jariem je vyvinutý aj nepárny vrcholový lístok

(agát – Robinia),

párno perovito zložený l. (f. paripinnatum) – list bez vrcholového nepárneho lístku,

ukončený hrotom listovej kostrnky alebo úponkou (hrach – Pisum),

striedavo jarmový perovito zložený list (f.

interrupte pinnatum) – na liste sa striedajú jarmá malých a väčších lístkov (túžobník – Fillipendula).

Dlaňovito zložené listy (f. palmati compositum) – list odvodený od listov s dlaňovitou žilnatinou, ak nie je

vyvinutá listová stopka, potom sú všetky lístky sediace na listovej stope (na stonke), ak je stopka vyvinutá, lístky
sedia na konci tejto listovej stopky:

trojpočetný l. (f. ternatum) – s tromi lístkami (ďatelina – Trifolium),

štvorpočetný l. (f. quadratum) so štyrmi lístkami (marsilea – Marsilea), päťpočetný l. (f. quinnatum)

s piatimi lístkami (akébia – Akebia),

sedempočetný l. (f. septenatum) so siedmimi lístkami (pagaštan –

Aesculus),

štítovito mnohopočetný l. (f. peltate digitatum) dlaňovito mnohopočetný list s lístkami

rozostavenými dookola vrcholu listovej stopky (lupína – Lupinus).

Odnoženo zložené listy (f. compositi

pedatum) – rozdelená čepeľ s odnoženou žilnatinou na samostatné lístky. Terminológia závisí rovnako od počtu

lístkov ako u listov dlaňovito zložených.

Dvojite až viacnásobne perovito zložené listy (folium dupliciter

pinnatum) – listová čepeľ je viacnásobne zložená z lístočkov samostatne vytvorených popri žilkách III. až

vyšších stupňov (gledíčia trojtŕňová – Gleditschia triacanthos).

Morfológia rastlín

11

Vernácia (vernatio) – spôsob poskladania listov v priestore listových alebo zmiešaných púčikov. Poznáme

niekoľko typov listových vernácií:

ploská v. (v. plana) – protistojné mladé listy sú priložené k sebe lícnymi

stranami čepelí (imelo – Viscum);

zložená v. (v. conduplicata) – listy sú prehnuté pozdĺž hlavnej žily a lícne

polovice čepele sú k sebe pritlačené (čerešňa – Cerasus);

riasnatá v. (v. plicata) – listy sú poskladané pozdĺž žíl

prvého stupňa (u listov s dlaňovitou žilnatinou) alebo pozdĺž hlavnej žily a žíl druhého stupňa (listy s perovitou
žilnatinou);

nadvinutá v. (v. involuta) – okraje listov sa zvinujú na lícnu stranu čepele smerom k hlavnej žilke

(fialka – Viola, topoľ – Populus);

podvinutá v. (v. revoluta) – okraje listov sa zvinujú na rubovú stranu listu

smerom k hlavnej žilke (prvosienka – Primula, vŕba – Salix);

zvinutá v. (v. convoluta) – čepeľ je rúrkovito

zvinutá v smere od okraja po okraj (konvalinka – Convallaria, áron – Arum);

špirálovite stočená v. (v.

circinata) – listová čepeľ je zvinutá od vrcholu smerom k báze listu, list sa rozvíja opačným smerom – od bázy

k vrcholu (sladič – Polypodium, papraď – Dryopteris);

pohúžvaná v. (v. corrugativa) – medzižilové políčka sú

silne vyklenuté na lícnu stranu čepele, vyrovnávajú sa do plochy až v dospelosti listu (rebarbora – Rheum).

Premeny, metamorfózy listov – list popri základných funkciách vykonáva aj nové funkcie, ktorým sa

prispôsobuje zmeneným tvarom. Najvýraznejšie mení svoj tvar a podobu pri úplnej strate svojej pôvodnej
funkcie.

Listy mäsožravých rastlín – vyvíjajú sa veľmi rôznotvaro. Mäsožravé (karnivorné) rastliny (planta

carnivora) rastú najčastejšie na rašeliniskách a slatinách, kde je v pôde nedostatok dusíkatých látok. Tieto

získavajú rozkladom tiel drobných živočíchov zachytených na ich listoch a vstrebávaním takto získaných látok,
čo však je len veľmi malá časť prijatých živín rastlinou. Proteolytickými fermentami rozkladajú telá chyteného
hmyzu, digesčnými žliazkami získané látky vstrebávajú. Podstatnú časť živín však získavajú asimiláciou. Známa
rosička (Drosera) má prízemnú ružicu dlhostopkatých listov s červenými paličkovitými

emergenciami

(tentakuly), na vrchole s vajcovitou hlavičkou, vylučujúcou slizký lepkavý sekrét. Drobný hmyz sa prilepí na

list, uhynie a enzýmami je rozložený, digesčnými žliazkami je vstrebaný. Na

džbánkovitý útvar (ascidia) je

premenený list u viacerých rodov, napr. saracénia – Sarracenia, darlingtónia – Darlingtonia, krčiažník –
Nepenthes. Na vrchu je chránený listovitým úkrojkom tvaru viečka, vo vnútri je naplnený tekutinou
s fermentami. V tekutine sa živočích utopí, je rozložený a postupne vstrebaný rastlinou. U vodnej rastliny
bublinatky (Utricularia) sú popri jemných nitkovitých úkrojkoch vyvinuté aj drobné vajcovité

mechúriky

(ampulae), ktoré slúžia na chytanie drobných vodných živočíchov. Listové korene – vyvinuté sú zriedkavo

u vodnej paprade salvinia plávajúca (Salvinia natans). Chýbajúce korene sú nahradené spodnými listami
premenenými na zväzky vláken porastených koreňovými vláskami.

Listové tŕne – vznikajú premenou celého

listu u dráču (Berberis), egrešu (Grossularia), listy vyrastajú v pazuchách tŕňov na brachyblastoch. Na tŕň sa
môžu premeniť aj prílistky (agát – Robinia) alebo okraj listu (cezmína – Ilex, mahónia – Mahonia).

Listové

úponky – slúžia rastline na prichytenie sa k opore, vyvíjajú sa buď z posledného lístku, alebo niekoľkých jariem

perovito zložených listov, alebo celých výhonkov, napr. u tekvicovitých (Cucurbitaceae).

Fylotaxia listov (phyllotaxis) – listy a v ich pazuchách postavené púčiky sú na stonke umiestnené v

pravidelnom poriadku, v zmysle určitých pravidiel. Ich súhrn sa nazýva fylotaxia.

Listy striedavé (folia

alterna) sú najrozšírenejšie u dnešných druhov. Na stonke vznikajú v poriadku akropetálnom, keď v jednej

rovine vyrastá vždy len jeden list. Spojnica všetkých listov rastúcich na stonke v poradí vzniku (od najstaršieho
k najmladšiemu) opisuje okolo stonky závitnicu, nazývanú

genetická závitnica. Po určitom počte otáčok okolo

stonky g. závitnica príde k listu, ležiacemu nad listom východzím. Tento úsek genetickej závitnice ohraničený
dvoma nad sebou stojacimi listami nazývame

cyklus. Genetickú závitnicu môžeme opisovať smerom doľava

alebo doprava, vždy uprednostníme smer, v ktorom má počas jedného cyklu menej otáčok okolo stonky.
Spojnica listov stojacich na stonke nad sebou sa nazýva

ortostich (ortostichus), rovina položená medzi

ortostichom a stredom stonky sa nazýva

mediána. Mediány dvoch susedných listov (listov, ktoré na genetickej

závitnici nasledujú za sebou) zvierajú medzi sebou

divergenčný uhol. Podľa celkovej hustoty listov na stonke je

rozdielna aj hodnota divergenčného uhla. Hodnota divergenčného uhla, ako časti celého obvodu stonky, sa
najvhodnejšie vyjadruje zlomkom. Najčastejšie hodnoty divergenčného uhla sú: l/2, 1/3, 2/5, 3/8, 5/13, 8/21.
Čitateľ vyjadruje počet otáčok genetickej závitnice v jednom cykle, menovateľ počet ortostichov na stonke.
Zlomkové vyjadrenie hodnoty divergenčného uhla zodpovedá vyjadreniu veľkosti uhla v stupňoch, ako časti
celého obvodu stonky (360°). Pri skrátení internódií, a tým aj stlačení g. závitnice, nie sú ortostichy dostatočne
zreteľné. Výrazne vynikajú priečne spojnice listov

– parastichy, ktoré taktiež poukazujú na zákonité postavenie

listov. Parastichy môžu smerovať na stonke doprava (pravoovíjavé) alebo doľava (ľavoovíjavé). Počet
parastichov na stonke môže byť rôzny, avšak všetky pravo- aj ľavoovíjavé prechádzajú vždy všetkými listami na
stonke. Poradie listov na parastichu je dané počtom pravoovíjavých parastichov, napr. ak sú 3 pravoovíjavé p. na
stonke, poradie listov na prvom parastichu je: list č. l, 4, 7, 10, 13 atď., na druhom parastrichu: list č. 2, 5, 8, 11,
atď., na treťom parastichu: list č. 3, 6, 9, 12, atď.; rovnaké pravidlo platí aj u ľavoovíjavých parastichov, len
musíme brať do úvahy počet týchto ľavoovíjavých parastichov.

Morfológia rastlín

12

Protistojné listy (folia opposita) – sú také listy, ktoré vyrastajú na stonke oproti sebe v jednej rovine.

K nahromadeniu listov došlo skrátením vždy dvoch internódií na stonke.

Krížmoprotistojné listy (f. decussata) – po sebe nasledujúce páry protistojných listov sú orientované

v rovinách na seba kolmých (hluchavkovité – Lamiaceae).

Praslenovité listy (f. verticillata) – vyrastajú z jedného uzla stonky tri až viac listov (praslička – Equisetum,

čerkáč – Lysimachia).

Nepravý praslen (verticillus spurius) – vzniká zväčšením, niekedy aj zmnožením prílistkov do veľkosti listov

(marenovité – Rubiaceae).

Listová ružica (folia rosularia) – vzniká nahromadením listov po výraznom skrátení viacerých internódií,

načastejšie v bazálnej časti stonky. Vrcholové internódium sa výrazne predlžuje a nesie kvet alebo súkvetie
(púpava – Taraxacum, prvosienka – Primula).

Rozmnožovanie rastlín – živé organizmy sa vyznačujú schopnosťou reprodukcie, schopnosťou vytvárať

potomstvo. Vyššie rastliny sa môžu rozmnožovať:

vegetatívne, nepohlavne a pohlavne. Vegetatívne

a nepohlavné rozmnožovanie sa často spájajú do nepohlavného rozmnožovania.

Vegetatívne r. – spočíva v regeneračnej schopnosti častí rastlinného tela, ktoré sa oddelili od materskej

rastliny a sú schopné doplniť chýbajúce orgány alebo ich chýbajúce časti a dorásť na novú rastlinu. V podstate
každá bunka rastlinného tela je schopná vytvoriť nového jedinca, ak sú na to vhodné podmienky. U nižších aj
vyšších rastlín škála vegetatívneho rozmnožovania je veľmi pestrá. U vyšších rastlín vznikajú rôzne typy
podzemných a prízemných orgánov schopných vytvárať adventívne korene – podzemky, podzemné a nadzemné
poplazy, hľuzy koreňové a stonkové, cibule, plazivé stonky. Ich oddelením od materskej rastliny alebo
rozdelením napr. podzemku, poplazu a schopnosťou vytvoriť adventívne korene, vzniknú nové jedince na
nerozoznanie od rodičovských. Vegetatívne rozmnožovanie sa hojne využíva v poľnohospodárstve,
ovocinárstve, sadovnícve, kvetinárstve – pohružovanie konárikov, zakoreňovanie oddelených výhonkov,
konárikov, listov, vysádzanie hľúz, cibúľ, podzemkov, poplazov. K vegetatívnemu rozmnožovaniu zaraďujeme
aj vrúbľovanie – prenesenie konárika žiadanej odrody do podpníka (ovocné dreviny) a očkovanie – prenesenie
očka (bočného púčika) do vhodného podpníka (ruža, broskyňa). Ak sa vegetatívnym spôsobom popri materskej
rastline vytvorí viac nových jedincov, toto potomstvo nazývame klon. Každý jedinec klonu je po oddelení od
materskej rastliny schopný samostatne žiť (mäta – Mentha, cesnak – Allium, zbehovec – Ajuga). Pri dlhodobom
vegetatívnom rozmnožovaní dochádza k degeneratívnym zmenám – pokles životaschopnosti, predčasnému
fyziologickému starnutiu pletív, náchylnosť k vírusovým a mikrobiálnym ochoreniam. Vhodné je kombinovať
vegetatívne a pohlavné rozmnožovanie.

Nepohlavné r. – rozmnožovanie nepohlavnými výtrusmi a spórami. Tieto útvary nevznikli bezprostredne po

splynutí pohlavných gamét, ale vznikajú na nepohlavnej – sporofytickej generácii. U machorastov a ostatných
výtrusných cievnatých rastlín sa výtrusy tvoria vo výtrusniciach (spórangiách) zo sporogénneho pletiva po
redukčnom delení – meióze. Výtrusy sa uvoľňujú z výtrusníc pukaním steny výtrusnice, vo vlhkom prostredí
klíčia a vyrastá z nich pohlavná, gametofytická (haploidná) generácia príslušného rastlinného druhu, na ktorej sa
vyvinú samčie a samičie pohlavné orgány (gametangiá, anterídiá + archegóniá), ktorých pohlavné gaméty
splývajú a dajú vznik diploidnej zygote, z ktorej sa vyvinie nepohlavná – sporofytická generácia (sporofyt).

Pohlavné r. (generatívne) – najrozšírenejší typ rozmnožovania, podstata spočíva v splývaní (syngamii)

samčích a samičích pohlavných buniek – gamét, vzniku zygoty a vývine semien. Gaméty vznikajú v pohlavných
orgánoch – gametangiách:

samičích zárodočníkoch (archegóniách) a samčích plemeníčkoch (anterídiách).

Produktom splynutia je vždy

diploidná zygota. U vyšších rastlín je p. rozmnožovanie vždy vo forme oogamie,

keď

samičia gaméta (gynogameta) je nepohybliva, pomerne veľká vajcová bunka (oosféra), umiestnená

v archegóniu;

samčie gaméty (androgamety) sú omnoho menšie a dostávajú sa k oosfére aktívnym pohybom

bičíkmi – spermatozoidy, alebo pasívne bezbičíkaté – spermácie, spermatické bunky. P. rozmnožovanie

u vyšších rastlín je sprevádzané

antitetickou rodozmenou (metagenézou), kde sa zreteľnejšie, menej zreteľne

až zastrene strieda

stupeň pohlavný – gametofyt a stupeň nepohlavný – sporofyt, odlíšené od seba

cytologicky, fyziologicky a morfologicky. Pri antitetickej rodozmene za generáciu, či fázu považujeme vývinový
úsek začínajúci zárodočnými bunkami s určitým počtom chromozómov (n = gametofyt vzniknutý z výtrusu)
a končiaci vytvorením iných zárodočných buniek s iným počtom chromozómov (2n = diploidná zygota, vznikla
kopuláciou oosféry a spermatozoidu, spermácie – dáva vznik diploidnému sporofytu). Ak sú generácie
rovnakého tvaru, líšia sa fyziologicky a cytologicky –

izomorfná rodozmena (u nižších r.); ak sa odlišujú

tvarove, fyziologicky a cytologicky

– heteromorfná rodozmena (u vyšších r.).

Semenné rastliny sú tiež heterospórické typy, v ontogenetickom vývoji prekonávajú rodozmenu veľmi zastretú,
gametofyt je veľmi redukovaný, stratil fyziologickú samostatnosť, vyživuje ho sporofyt. U nahosemenných aj
krytosemenných rastlín je celý rastlinný jedinec diploidný sporofyt, len peľové zrnká a zárodočný miešok vo
vajíčku sú haploidné a tieto môžeme homologizovať s pohlavnou, gametofytickou generáciou. Postupná
redukcia pohlavnej – gametofytickej generácie súvisí s oslobodením vyšších rastlín od vodného prostredia
a prispôsobovaním sa rastlinstva k životu na suchej zemi. Čím sa rastlinstvo viac emancipovalo od vodného

Morfológia rastlín

13

prostredia, tým výraznejšie sa vyvíjal sporofyt. Sporofytickej generácii semenných rastlín sa vyvinula rôzne
vysoká stonka, nesúca kopulačné – pohlavné orgány v kvetoch. Pohlavná diferenciácia sa presunula do peľnice
(tvorba peľových zrniek so samčími gamétami – spermáciami, spermatozoidmi) a na plodolisty a semeník
piestika (tvorba vajíčok so zárodočným mieškom a samičou gamétou – oosférou).

Úlohou sporofytu je

u semenných rastlín umožniť prenesenie peľu – opelenie a nasledovné oplodnenie, výsledkom čoho je

vznik zložitého rozmnožovacieho telieska – semena (samen), ktorým sa pohlavne rozmnožujú semenné

rastliny.

Súkvetie (inflorescentia) – súbor kvetov umiestnených podľa určitých zákonov na spoločnej rozkonárenej

stonke

– vretene súkvetia (rhachis inflorescentiae), ktorej listy sú často redukované na listene alebo úplne

abortujú. Bočné konáre, ktoré v súkvetí nesú kvet, sa nazývajú kvetná stopka

(pedunculus). Súkvetia delíme:

1. jednoduché s. (i. pura) – na konci konárov nesie jednotlivé kvety,

2. zložené s. (i. mixta, composita) – na koncoch konárov namiesto kvetu nesie iné, čiastkové súkvetia.

Jednoduché súkvetia delíme:

1. Strapcovité, racemózne (i. racemosa) – vrchol vretena súkvetia kvetné stopky

neprevyšujú, nanajvýš dorastajú do jeho výšky. U jednotlivých typov strapcovitých súkvetí sa môžu skrátiť až
redukovať kvetné stopky, alebo sa skráti vreteno, predĺžiť sa môžu aj kvetné stopky. Rozkvitajú

akropetálne

(zdola nahor) alebo u súkvetí plochého tvaru

centripetálne (od okraja k stredu). Poznáme rôzne typy:

a. strapec (racemus, botrys) – súkvetie s pretiahnutým vretenom, v pazuchách listeňov nesie kvetné stopky

s kvetmi, rozkvitá zdola nahor, postavenie kvetov môže byť striedavé, protistojné, krížmo protistojné,
praslenovité, podľa smeru rastu – priamy, vzpriamený, sklonený, ovisnutý, previsnutý, jednostranný (modrica –
Muscari, agát – Robinia).

b. klas (spica) – vreteno súkvetia dlhé, kvetné stopky veľmi kratučké, až celkom redukované, kvety najčastejšie

drobné, sediace v pazuchách listeňov (skorocel – Plantago).

c. jahňada (amentum) – súkvetie s chabým, previsnutým vretenom a sediacimi, najčastejšie jednopohlavnými

kvetmi, po odkvitnutí opadáva v celosti. Kvety sú prispôsobené vetroopelivosti veľmi redukovanými
a zjednodušenými kvetnými obalmi. Poznáme jahňady tyčinkové – po dozretí a vypadaní peľu celé opadávajú;
piestikové – vytrvávajú na rastline až po dozretie plodov a semien (lieska – Coryllus, topoľ – Populus, breza –
Betula, vŕba – Salix).

d. klások (spicula) – skrátený a redukovaný klas s l, 2 alebo niekoľkými kvetmi, čiastkové súkvetie klasov

a metlín čeľade lipnicovitých a šachorovitých. Klások vyrastá z pazuchy listeňa – jednej alebo častejšie dvoch
pliev –

dolnej plevy (gluma inferior) a hornej plevy (gl. superior). Kvety prisadajú na vreteno klásku

v pazuche

listenca – plevice (lemma), oproti ktorej stojí šupinkovitá plievočka (palea). Z vrcholu alebo chrbátu

plevice často vyrastá končistá

osť (arista) rôznej dĺžky a tvaru. Plievočka je považovaná za rudiment

vonkajšieho okvetia u tráv, vnútorné okvetie sa u tráv zachovalo v podobe dvoch šupinkovitých

lodikúl

(lodiculae), ktoré pri rozkvitaní nadurejú a odďaľujú plevicu od plievočky. Spomedzi nich vyčnievajú z kvetu na

dlhých a chabých nitkách tri tyčinky a piestik s dvoma perovitými bliznami. Poznáme oblý, sploštený, stlačený,
čiarkovitý, podlhovastý, vajcovitý, srdcovitý a iné tvary kláskov (lipnica – Poa, mednička – Melica).

e. šúlok (spadix) – na zdužnatenom vretene súkvetia vyrastajú drobné bezobalné kvietky, v dolnej časti

piestikové, v strednej tyčinkové, vrchol vretena vybieha v podlhovastý až kyjakovitý útvar. Farebnosť
a nápadnosť súkvetia zvýrazňuje zväčšený a rôznofarebný listeň,

tulec (spatha) – (áron – Arum, diablik –

Calla).

f. šiška (conus) – súkvetie so zdrevnateným vretenom aj listeňmi, v ich pazuchách sedia kvety (jelša – Alnus,

smrek – Picea, borovica – Pinus).

g. chocholík (corymbus) – kvetné stopky sa predlžujú až na úroveň vrcholového kvetu, kvety ležia približne

v jednej rovine, rozkvitá od okraja k stredu (bledavka – Ornithogalum). Ďalšie strapcovité súkvetia majú výrazne
skrátené, až redukované vreteno súkvetia.

h. okolík (umbella) – kvety vyrastajú v jednej rovine na približne rovnako dlhých stopkách z vrcholu stonky

(prvosienka – Primula). Súbor listeňov, z pazúch ktorých vyrastajú stopky vonkajších kvetov, tvorí

obal

(involucrum).

i. hlávka (capitulum) – súkvetie s veľmi skráteným vretenom a so skrátenými kvetnými stopkami. Kvety

vyrastajú husto rozostavené okolo vretena, vytvárajú guľovitú, polguľovitú, vajcovitú, elipsoidnú alebo klasovitú
hlávku (ďatelina – Trifolium, lucerna – Medicago). Súbor sterilných listeňov vonkajších kvetov hlávky vytvára

zákrov hlávky (involucrum capituli).

j. úbor (anthodium) – lôžko úboru (thalamus) je rozšírené, vyrastajú z neho viaceré alebo mnohé kvety. Môžu

byť:

rúrkovité kvety (flosculi tubulosi) s rúrkovito zrastenou korunou a jazykovité kvety (flosculi ligulati) –

kvety s jazykovito zrastenou korunou. Pri kombinácii týchto dvoch typov jazykovité kvety vytvárajú okrajový

lúč úboru (radius), rúrkovité kvety vytvárajú stredný súbor – terč (discus). Ak je úbor tvorený iba jedným

typom kvetov, potom poznáme

jazykokvetý ú. (a. ligulati) a rúrkokvetý ú. (a. tubulosum). Vonkajšiu stranu

úboru obaľujú početné

listene zákrovu (involucrum anthodii). Na lôžku úboru môžu vyrastať drobné listene,

Morfológia rastlín

14

plievky – bracteolae, alebo je lôžko úboru nahé. Pravidelne sa úbor nachádza u čeľadí: astrovité – Asteraceae,
čakankovité – Cichoriaceae.

2. Vrcholíkové, cymózne (i. cymosa) – konáre prvého stupňa vyrastajúce z vretena súkvetia prevyšujú vrchol

vretena. Tieto konáre sa najčastejšie znova cymózne rozkonárujú a až konáre II. a vyšších stupňov nesú kvety.
Najnižšie konáre súkvetia dosahujú najväčšiu dĺžku.
Rozkvitajú

bazipetálne (zhora nadol), terminálny kvet rozkvitá najskôr, alebo centrifugálne, od stredu súkvetia

k okraju. Súkvetia môžu byť zostavené z obojpohlavných alebo jednopohlavných kvetov (iskerník – Ranunculus,
ruža – Rosa). Najznámejšie typy vrcholíkovitých súkvetí:

a. mnohoramenný vrcholík (pleiochasium) – patrí medzi tzv. metlinovité – tyrzoidné súkvetia, so striedavo

postavenými a rozkonárenými bočnými konármi, ktoré prerastajú hlavnú stonku. Vytvára rôzne tvary, napr.

chocholíkatý m. vrcholík (corymbopleiochasium) – bočné konáre výrazne predĺžené, rastúce

plagiotropicky, hojne rozkonárené s kvetmi rastúcimi takmer v jednej rovine (baza čierna – Sambucus nigra);

krážel (anthella) – vrcholík s veľmi predĺženými a vzpriamenými bočnými konármi, pripomína tvar lievika

(sitinovité – Juncaceae);

stiahnutý vrcholík (corymbus coarctatus) – bočné konáre všetkých stupňov aj kvetné

stopky výrazne skrátené, súkvetie vytvára kompaktné tvary.

b. dvojramenný vrcholík, vidlica (dichasium) – vrcholík s krížmo protistojnými konármi, často viacnásobne

rozkonárenými. Dvojica protistojných konárov sa môže vyvíjať rovnomerne (hviezdica – Stellaria), alebo
nerovnomerne s jedným konárom silnejším a dlhším (knôtovka – Melandrium) a tiež môže celá sústava
redukovať na dvojkveté súkvetie (zemolez – Lonicera).
Všetky ostatné typy vrcholíkovitých súkvetí odvodzujeme od dvojramenného vrcholíku, keď najčastejšie sa
vyskytujú:

papraslen (verticillastrum) – vytvára ho pár protistojných vidlíc sediaci v pazuchách protistojných

listov so silne skrátenými konármi aj kvetnými stopkami, súkvetie pripomína praslen (hluchavkovité –
Lamiaceae);

zväzoček (fasciculus) – stiahnutý vrcholík so skrátenými konármi a kvetnými stopkami

a vzpriamenými kvetmi (klinček kartuziánsky – Dianthus carthusianorum);

klbko (glomerulus) – veľmi silne

stiahnutý vrcholík s krátkymi chabými stopkami, až takmer sediacimi kvetmi na všetky strany rozostavenými
(mrlíkovité – Chenopodiaceae).

c. jednoramenné vrcholíky (monochasium) – vrcholíkovité súkvetie s jedným vyvinutým konárom z páru

protistojných konárov

– skrutec (bostryx) – z páru protistojných konárov sa vyvinul vždy len jeden konár na tej

istej strane rozkonárenia;

závinok (cincinnus) – z páru protistojných konárov sa vyvíja striedavo raz pravý

a nasledujúci ľavý konár rozkonárenia, mladé závinky sú špirálovito zvinuté, listene vyrastajú v dvoch radoch
odspodu, zvrchu v dvoch radoch kvety (borákovité – Boraginaceae);

kosáčik (drepanium) – kvet sa vyvinie

z obidvoch konárov vždy len na jednom na rovnakej strane a vždy len pri každom druhom páre konárov
v pazuche dvoch listeňov, vreteno súkvetia je vzpriamené, kvety vyrastajú v jednom rade, listene v druhom
(mečík – Gladiolus);

vejárik (rhipidium) – z dvoch protistojných konárov sa vyvinie vždy len jeden, kvet sa

vyvinie striedavo na každom druhom pravom a ľavom konári, vreteno súkvetia predstavuje sympódium, listene
a kvety nesie vo dvoch protiľahlých radoch (kosatec – Iris).

Súkvetie zložené (inflorescentia composita) – strapcovité alebo vrcholíkovité súkvetie, na konci konárov

nesúce namiesto jednotlivých kvetov čiastkové (základné) strapcovité alebo vrcholíkovité súkvetie. Č

iastkové

súkvetie – je tvorené priamo jednotlivými kvetmi. Tieto súkvetia skladajú alebo priamo sú nesené súkvetiami

druhotnými – sekundárnymi (inflorescentia secundaria). Delíme ich:

1. rovnakotvaré – homotaktické (i. izomorphea, i. homotactica) – a. homotaktické racemózne súkvetia –

čiastkové aj sekundárne súkvetia sú tvorené len niektorými typmi strapcovitých – racemóznych súkvetí, napr.
okolík okolíkov, strapec strapcov, klas kláskov, strapec úborov, chocholík úborov a i.;

b. homotaktické

cymózne súkvetia – čiastkové aj sekundárne súkvetia sú kombinované len typmi cymóznych súkvetí, napr.

vidlica závinkov, vrcholík vidlíc.

2. rôznotvaré – heterotaktické zložené súkvetie (i. heteromorpha, i. heterotactica) – druhotné súkvetie je

iného typu ako čiastkové, čiže kombinujú sa súkvetia strapcovité čiastkové a sekundárne vrcholíkové a naopak.

Botryocymia – botrytické, strapcovité typy tvoria súkvetia čiastkové, súkvetie sekundárne je vrcholíkové –

mnohoramenný vrcholík úborov, závinok strapcov.

Cymobotrya – cymózne, vrcholíkové súkvetia tvoria súkvetia čiastkové, sekundárne súkvetie je strapcovité –

metlina závinkov, strapec závinkov, klas papraslenov, strapec vidlíc, okolík závinkov, metlina klbiek.

Kvet (flos) – súbor metamorfovaných fylómov, usporiadaných na skrátenej stonke (brachyblaste), vykonávajúci

funkcie, ktoré umožňujú kopuláciu pohlavných buniek. Podľa umiestnenia poznáme –

kvet terminálny (flos

terminalis), sedí na vrchole hlavnej stonky, kv. bočný (fl. lateralis), sedí priamo alebo na kvetnej stopke v

pazuche listeňa, alebo podporného listu.

Kvet stopkatý (flos pedunculatus) – k stonke sa kvet najčastejšie

pripája

kvetnou stopkou (pedunculus), ktorá predstavuje stonkový článok posledného stupňa, prechádzajúci

apikálne v

kvetné lôžko (torus), nesúce samotný kvet; kvet sediaci (flos sessilis) – ak nie je vyvinutá kvetná

stopka. Kvetná stopka najčastejšie nesie jeden kvet, ale aj niekoľko kvetov, môže vytrvávať na rastline alebo

Morfológia rastlín

15

opadáva spolu s plodom, okrem kvetu môže niesť

listence (prophylla), napr. fialka (Viola). Kvetné lôžko

(torus) – apikálny koniec kvetnej stopky alebo konára súkvetia, na ktorom sedia kvety. Poznáme vypuklé

(predĺžené) kvetné lôžko (t. convexus), ploché kvetné lôžko (torus planus), stonkovú čiašku (cupula) –

predstavuje miskovite rozšírené a prehĺbené kvetné lôžko, obaľujúce čiastočne kvet (dub – Quercus), za plodu sa
často zväčšuje a obaľuje ho.

Kvetná čiaška (receptaculum) – vzniká radiálnym i tangenciálnym zrastaním

bazálnych častí kvetu do miskovitého alebo bankovitého útvaru. Na kvetnom lôžku sú postupne od bázy
k vrcholu alebo od okraju k stredu umiestnené

kvetné obaly (perianthium), súbor tyčiniek (androeceum) a

súbor plodolistov (gynoeceum), usporiadanie kvetných orgánov závisí od typu kvetného lôžka, množstva a

zastúpenia kvetných orgánov.

Kvet acyklický (flos acyclicus) – na vypuklom kvetnom lôžku sú kvetné orgány

usporiadané špirálovite a sú

mnohopočetné (flos polymericus), napr. magnólia – Magnolia; kvet hemicyklický

(fl. hemicyclicus, spirocyclicus) – na kratšom kvetnom lôžku niektoré, obyčajne vonkajšie, kvetné orgány

(kvetné obaly) vyrastajú v kruhoch, ostatné špirálovite (napr. iskerník – Ranunculus);

kvet cyklický (flos

cyclicus) – všetky kvetné orgány vyrastajú v kruhoch, ich početnosť je odvodená od nejakého čísla alebo od jeho

násobku (napr. silenka – Silene).

Súmernosť, symetria kvetu (symmetria floris) – spôsob vzájomného postavenia kvetných orgánov vo vzťahu

k stredovej rovine súmernosti kvetu –

kvet nesúmerný, asymetrický (flos asymetricus) – kvet nie je možné

rozdeliť rovinou súmernosti na dve zhodné polovice (valeriána – Valeriana);

kvet súmerný, zygomorfný (flos

zygomorphicus) – kvet monosymetrický, s jedinou rovinou súmernosti (šalvia – Salvia, hrach – Pisum), kvet

bisymetrický (flos bisymetricus) – kvet s dvoma na seba kolmými rovinami súmernosti (kapustovité –
Brassicaceae), kvet polysymetrický (flos polysymetricus)

– kvet s tromi, alebo viacerými rovinami súmernosti

(ľaliovité – Liliaceae, pakostovité – Geraniaceae);

kvet pravidelný, aktinomorfný (flos actinomorphus) –

kvet s orgánmi pravidelne, lúčovito usporiadanými, ktorými možno položiť dve až viac rovín súmernosti.
Pohlavné orgány v kvetoch môžu mať rôzne zastúpenie –

kvet obojpohlavný (fl. monoclinus) – v jednom kvete

sú zastúpené tyčinky aj piestiky (ruža – Rosa);

kvet jednopohlavný, rôznopohlavný (flos diclinicus) – v kvete

sú zastúpené pohlavné orgány len jedného pohlavia (uhorka – Cucumis);

kvet tyčinkový, samčí (fl. masculinus)

– len s tyčinkami, bez piestikov (vŕba – Salix), kv. piestikový, samičí (fl. femineus) – len s piestikmi, bez

tyčiniek (vŕba – Salix). Podľa zastúpenia oboj. alebo jednopohlavných kvetov na rastline poznáme rôzne typy
rastlín:

jednodomá rastlina (planta monoecia) – zastúpené sú len jednopohlavné kvety, na jednej rastline

tyčinkové aj piestikové kvety (breza – Betula);

dvojdomá rastlina (planta dioecia) – tyčinkové a piestikové

kvety zastúpené osobitne na dvoch rastlinách toho istého druhu (topoľ – Populus, vŕba – Salix);

polygamická

rastlina (planta polygama) – tyčinkové, piestikové aj obojpohlavné kvety zastúpené na jednej rastline (javor

mliečny – Acer platanoides). Stavba kvetu sa môže vyjadriť

číselne (kvetný vzorec) alebo schematickým

nákresom pôdorysu kvetu

(kvetný diagram), uplatňujú sa pritom zákony čísla, symetrie a alternácie. Kvetný

vzorec – používajú sa ustálené značky a číselne sa vyjadruje početnosť, pohlavnosť, symetria a usporiadanie
kvetných orgánov. Kvetný diagram – v schematickom nákrese prierezu kvetu je naznačený počet a postavenie
kvetných orgánov, každý kvetný orgán sa v kvetnom diagrame zakresľuje stanoveným znakom.
V kvetnom vzorci sa používajú tieto ustálené značky:

b = listeň (bractea), a = adosovaný listeň (bractea addita)

P = okvetie (perigonium), k = kalištek (calyculus)

K = kalich (calyx), C = koruna (corolla)

A = tyčinky (androeceum), st = patyčinka (staminodium)

G = piestiky (gynoeceum), pi = zakrpatený piestik (pistolodium)

V kvetnom diagrame sa naznačuje v schematizovanom priereze kvetom počet a postavenie kvetných orgánov
a zakresľujú sa dohodnutými schémami: Listene a listence – plný oblúčik, okvetie – prázdny oblúčik, kalich –
vyčiarkovaný oblúčik s naznačenou žilnatinou, koruna – plný oblúčik bez vyznačenej žilnatiny, tyčinky –
priečnym prierezom peľnice, piestik – priečnym prierezom semeníka, s vyznačením počtu puzdier a placentáciou
vajíčok. Zrastanie orgánov sa vyznačuje malým spojovacím oblúčikom medzi dvoma susednými zrastenými
orgánmi.

Kvetný obal (perianthium) je súbor metamorfovaných listov, obaľujúci pohlavné orgány kvetu. Poznáme rôzne

typy kvetných obalov a z hľadiska ich zastúpenia v kvetoch vyšších rastlín kvetné obaly delíme:

1. Homochlamydeický obal (perianthium homochlamydeum) – obal nerozlíšený, rovnakotvarý, skladá sa z

farebných

okvetných lístkov (tepalum) vytvárajúcich okvetie (perigonium); 2. heterochlamydeický obal

(perianthium heterochlamydeum) – kvetný obal rozlíšený na vonkajší zelený kalich (calyx) a farebnú

vnútornú

korunu (corolla); 3. monochlamydeický obal (perianthium monochlamydeum) – jednoduchý obal,

keď je vyvinutý iba kalich, koruna je zakrpatená;

achlamydeický obal (perianthium achlamydeum) – nahý

kvet bez vyvinutého kvetného obalu, zastúpené sú len tyčinky a piestik.

Okvetie (perigonium) – je rovnakotvarý kvetný obal, zložený z okvetných lístkov (tepalum), rovnakého tvaru

a funkcie.

Voľnolístkové okvetie (perigonium liberum, choritepalum), najpôvodnejší typ okvetia, každý

okvetný lístok v kvete je samostatný, nezrastá so susednými ok. lístkami, po odkvitnutí z kvetného lôžka

Morfológia rastlín

16

opadávajú lístky okvetia jednotlivo (tulipán – Tulipa);

zrastenolístkové okvetie (p. syntepalum,

gamotepalum), pozdĺžne navzájom zrastené okvetné lístky, po odkvitnutí okvetie opadáva v celosti (bleduľa –

Leucojum, snežienka – Galanthus). Okvetie môže z kvetu opadávať, vytrvávať, zväčšovať sa, ale aj dužnatieť
a stať sa aj súčasťou plodov. U niektorých čeľadí, napr. lipnicovitých (Poaceae), okvetie redukuje na dve,
zriedkavejšie tri šupinkovité

lodikuly (lodiculae), ktoré v čase rozkvitania tráv nadurejú a odtláčajú v kvete

plevicu od plievočky, čím uľahčujú vyrastenie tyčiniek a čnelky s bliznami z kvetu a môže dôjsť k opeleniu.
Okvetie sa najčastejšie vyskytuje v kvetoch jednoklíčnolistových rastlín.

Kalich (calyx) – vonkajšia časť kvetných obalov, tvorená zelenými asimilujúcimi premenenými listami, ktoré

tvoria ochranný obal kvetu v púčiku. Asimilačnou schopnosťou prispievajú k výžive kvetu. Kalich je súčasťou

rozlíšeného (heterochlamydeického) kvetného obalu. Na kvetnom lôžku je umiestnený z kvetných častí

najnižšie.

Kališné lístky (sepala) môžu byť rôznej veľkosti, tvaru, vyrastajú jednotlivo (calyx chorisepalus)

alebo pozdĺžne vzájomne

zrastajú (c. gamosepalus, synsepalus). Pri zrastaní kališných lístkov vyniká rôzne

dlhá

kališná rúrka (tubus calycis), kališný lem (limbus calycis), ktorý tvoria nezrastené časti kališných lístkov

a

kališné hrdlo (faux calycis), ktoré je vstupnou časťou do kališnej rúrky. Podľa trvácnosti poznáme: kalich

prchavý (c. caduca) – kališné lístky opadávajú počas rozkvitania kvetov (mak – Papaver), k. opadavý (c.

decidua) – kališné lístky opadávajú spolu s korunnými lupienkami (žerušnica – Cardamine), k. trváci (c.

persistentia) – kališné lístky vytrvávajú aj po opadaní korunných lupienkov až do obdobia dozrievania plodov

a semien, tvorí ich ochranu (hluchavka – Lamium).

K. korunovitý (c. corollaris) – kališné lístky sú zväčšené

a farebné, nahradzujúce lákaciu funkciu koruny, ktorá nie je dostatočne vyvinutá (horčinka – Polygala).

Chocholec (pappus) je premenený kalich u mnohých rodov čeľadí Asteraceae a Cichoriaceae, slúži pri

zozširovaní plodov (achénií) prevažne anemochorným spôsobom.

Zväčšený k. (c. fructifer auctus) – počas

dozrievania plodov sa výrazne zväčší a vyfarbí (machovka – Physalis).

Zrastený kalich vytvára početné tvary:

rúrkovitý k. (c. tubulosus), guľovitý k. (c. globosus), nafúknutý k. (c. inflatus), zvonkovitý k. (c.

campanulatus), stlačený k. (c. compressus).

Koruna (corolla) – vnútorná časť heterochlamydeického kvetného obalu, vyznačuje sa jemnejšou

konzistenciou, rôznofarebnosťou, produkciou nektáru a aromatických silíc, pôsobí ako optické, aromatické
a chuťové lákadlo pre opeľujúci hmyz. Korunu tvoria

korunné lupienky (petala), ktorých počet, usporiadanie

a tvar je typický pre jednotlivé taxóny. Korunný lupienok je na báze tvorený zúženým

nechtíkom (unguis)

a horným rozšíreným

lupeňom (laminula). Ak vzájomne korunné lupienky nezrastajú, tvoria voľnolupennú

korunu (c. choripetala), pozdĺžnym zrastaním tvoria zrastenolupennú korunu (c. sympetala, gamopetala).

Voľnolupenné koruny sú najčastejšie tvorené korunnými lupienkami rovnakej veľkosti a tvaru, ale aj
rôznotvarými korunnými lupienkami v jednom kvete, napr. koruna u čeľ. bôbovitých – Fabaceae, je tvorená:
zväčšeným horným k. lupienkom

(strieška – vexillum), dvomi menšími bočnými k. lupienkami (krídla – allae)

a dvoma čiastočne zrastenými korunnými lupienkami

(člnok – carina). Choripetálne aj sympetálne koruny

poznáme

súmerné (c. zygomorpha) – s jednou rovinou súmernosti, pravidelné (c. actinomorpha) s dvoma,

alebo viacerými rovinami súmernosti, aj

nepravidelné (c. asymetrica), bez roviny súmernosti, ktoré sa nedajú

rozdeliť na dve zrkadlovo zhodné časti. Sympetálnu korunu tvorí:

korunná rúrka (tubus corollae) – rúrkovitý

útvar, vznikol zrastením dolnej časti lupienkov,

korunný lem (limbus corollae) – najčastejšie voľné, spravidla

centrifugálne odstávajúce horné časti lupienkov zrastenolupienkovej koruny a

korunné hrdlo (faux corollae) –

horný otvor korunnej rúrky. Korunná rúrka môže byť rôznej dĺžky, hrúbky a tvaru, korunný lem rôzne hlboko
delený. Najčastejšie typy

pravidelných zrastenolupenných korún: k. rúrkovitá (c. tubulata), k. lievikovitá

(c. infundibuliformis), zvončekovitá (c. campanulata), k. guľovitá (c. globosa), k. svietnikovitá (c.

hypocrateriformis), k. kolesovitá (c. rotata) a súmerných zrastenolupenných korún: k. jazykovitá (c.

lingulata), k. pyskovitá (c. labiata), k. škľabivá (c. personata). Nektárium (nectarium) – žliazkatý výrastok

z kvetného lôžka, vylučujúci cukornaté roztoky, slúžiace ako pokrm opeľovačov.

Pakorunka (paracorolla) –

tvorená je výrastkami korunných lupienkov alebo okvetných lístkov pri ústí koruny al. okvetia v podobe
golierika, rúročky, lievika alebo šupiniek. Môže byť

jednoduchá pakorunka (p. simplex), ak vytvorí jediný

kruhovitý útvar (narcis – Narcissus),

šupinkovitá p. (p. squammata) – tvorená jednotlivými, vzájomne

nezrastenými šupinkami (silenka – Silene).

Tyčinka (stamen) – metamorfovaný mikrosporofyl, s veľmi redukovanou čepeľou, vyvinutou v podobe nitky

(filamentum), a mikrospórangiami, pôvodne zrastenými v mikrosynangiá, u tyčiniek zrastené v peľnicu

(anthera). Funkcia tyčiniek spočíva v tvorbe mikrospór, peľových zŕn (grana polinis), ktoré obsahujú základ

samčej pohlavnej bunky. Tyčinky vyrastajú na kvetnom lôžku, môžu byť umiestnené nižšie ako semeník

–

podsemeníkové t. (stamina hypogyna), vyššie – nadsemeníkové (st. epigyna), alebo okolosemeníkové (st.

perigyna). Z kvetného lôžka môžu byť tyčinky vysunuté na niektorý kvetný obal – tyčinky sediace na kalichu

(slivka – Prunus); zrastené s korunou (prvosienka – Primula); sediace v korunnej rúrke (krtičník –
Scrophularia); v korunnom hrdle (kostihoj – Symphytum); na okvetí (cesnak – Allium), tiež môžu prirastať
k piestiku – zrastať s čnelkou (vstavačovité – Orchidaceae), s bliznou (oleander – Nerium), so semeníkom (lekno
– Nymphaea). V kvete sú umiestnené buď

špirálovito – acyklické postavenie (magnólia – Magnolia, záružlie –

Morfológia rastlín

17

Caltha), pri väčšom, neurčitom počte tyčiniek, alebo

v kruhoch – cyklicky, pri presnom počte tyčiniek (v 1, 2, 3

a viac kruhoch

– stamina uni-, bi-, tri- multiserialia). Kruh tyčiniek môže byť postavený: oproti kališným

lístkom

– episepálne t. (st. episepala), ríbezľa – Ribes; oproti kor. lupienkom – epipetálne t. (st. epipetala),

silenka – Silene; oproti okvetným lístkom –

epitepálne t. (st. epitepala), sitina – Juncus; medzi kališnými

lístkami a medzi kor. lupienkami

– intersepálne, interpetálne t. (st. intersepala, interpetala).

V jednom kvete sú tyčinky:

rovnako dlhé (st. aequalia), javor – Acer; nerovnako dlhé (st. inaequalia),

iskerník – Ranunculus, hlavne u druhov s neurčitým počtom tyčiniek, kde sa nedá presne určiť počet dlhších
a kratších tyčiniek. Mocnosť tyčiniek je daná počtom dlhších tyčiniek v kvete –

dvojmocné, troj-, štvor-,

päťmocné tyčinky (stamina di-, tri-, tetra-, pentadynama) – zo súboru tyčiniek v kvete sú 2, 3, 4, 5 tyčiniek

dlhších ako ostatné (hluchavka – Lamium, narcis – Narcissus, žerucha – Lepidium, silenka – Silene). V kvete
môžu byť tyčinky kratšie, rovnako dlhé alebo dlhšie ako koruna alebo piestik, ich dĺžka výrazne ovplyvňuje
spôsob opelenia v kvete u príslušného druhu. Vyrastajú v kvete najčastejšie samostatne,

voľné tyčinky (st.

liberae), alebo zrastajú pozdĺžne nitkami – od bázy až po celej dĺžke zrastené (st. connata), môžu navzájom

zrásť všetky do jedného alebo viacerých zväzkov

– jedno-, dvoj-, troj-, viaczväzkové (st. mona-, dia-,

tridelpha), napr. slez – Malva, zemedym – Fumaria, ľubovník – Hypericum. Fertilná, plodná tyčinka (st.

fertile) – ak je peľnica u tyčinky dokonale vyvinutá, sterilná, neplodná tyčinka (st. sterile) – ak je peľnica

zakrpatená, bez peľu.

Patyčinka (staminodium) – redukovaná tyčinka obyčajne bez peľníc alebo sú p.

zakrpatené. Tyčinka s lupeňovito vyvinutou nitkou

– petalizovaná tyčinka (st. petaliforme), leknovité –

Nymphaeaceae.
Súbor tyčiniek v kvete nazývame

andreceum – androeceum, podľa počtu tyčiniek v kvete poznáme mono-, di-,

tri-, tetra-, penta-, polymérne andreceum (a. mono-, – polymerum).

Haplostemonické t. (a. haplostemoneum) – usporiadané sú v jednom kruhu (zimozeleň – Vinca),

diplostemonické t. (a. diplostemoneum) – v dvoch kruhoch, vonkajší kruh t. je oproti vonkajšiemu obalu alebo

obalnému kruhu, vnútorný oproti vnútor. obalu al. obal. kruhu (ľalia – Lilium, silenka – Silene),

obdiplostemonické t. (a. obdiplostemoneum) – vonkajší kruh tyčiniek je oproti korune, vnútorný kruh tyčiniek

oproti kalichu

(pakost – Geranium, kyslička – Oxalis).

Č

asti tyčinky: nitka (filamentum) – stopkovitá, sterilná časť t., na vrchole prechádza do spájadla

(conectivum), nesúceho peľnicu (anthera). Nitka môže byť rôznej veľkosti a tvaru – najčastejšie rovná nitka

(f. rectum), štetinovitá n. (f. subuliforme), vláskovitá n. (f. capillare), kyja čikovitá n. (f. clavatum), ploská

n. (f. planum), petaloidná n. (f. petaloideum), bez pokožkových výrastkov – holá n. (f. glabrum, nudum),

žliazkatá (f. glandulosum), huňatá n. (f. villosum) a iné.

Spájadlo, konektív (conectivum) – spojnica nitky s peľovými váčkami peľnice. Najčastejší je priamy konektív

– priamo na nitku nasadený, alebo

verzatilný k. – voľným kĺbikom nasadený na nitku, umožňuje pohyblivosť

peľnice (lipnicovité – Poaceae).

Peľnica (anthera) – skladá sa z dvoch peľových váčkov (theca), v každom sa náchádzajú dve peľové

komôrky (loculamentum), v ktorých sa tvoria peľové zrná (grana polinis).

Peľ. komôrky po dozretí peľu splývajú, priehradka medzi nimi sa rozruší a peľ. zrná sa rozsýpajú vo vnútri peľ.
váčku. Peľnica je pokrytá jednovrstevnou

pokožkou peľnice (exotecium), stena peľnice (endotecium) je

viacvrstvové pletivo s fibróznou vrstvou, ktorá napomáha pri pukaní peľníc. Vnútro peľ. komôrok je vystlané

výstelkou (tapetum) – jednovrstvové pletivo z doštičkovitých buniek, bohatých na plazmu, vyživujú materské

bunky peľových zŕn.

Sekretorické tapetum – fylogeneticky pôvodnejšie, staršie t., plazma buniek tapeta počas

tvorby peľu zostáva vo vnútri buniek;

ameboidné tapetum – odvodenejšie, fylogenet. mladšie t., počas tvorby

peľu plazma tapetových buniek vstupuje medzi bunky archespóru a tvorí s nimi tzv. periplazmódium.

Archespór (archesporium) – materské pletivo peľových zŕn, vyplňuje peľové komôrky ako parenchymatické

pletivo. Meiotické (redukčné) delenie buniek archespóru prebieha buď postupne,

sukcedánna tetradogenéza

(tetradogenesis succedane), alebo sa delia všetky bunky naraz, simultánna tetradogenéza (t. simultanea).

Zrelý peľ v peľ. púzdrach leží buď voľne, alebo je spojený do tetrád (štvoríc), alebo sa všetky peľové zrná
zlepujú – vytvárajú chumáčik (pollinarium), vybiehajúci v stopôčku (caudicula), ňou sa zachytáva na tele
opeľujúceho hmyzu a uľahčí sa tým opelenie u vstavačovitých – Orchidaceae. Tvar peľnice: č

iarkovitá peľnica

(anthera linearis), kopijovitá p. (a. lanceolata), vajcovitá p. (a. ovoidea), obli čkovitá p. (a. reniformis),

šípovitá p. (a. sagittata), rožkatá p. (a. corniculata). V kvete môžu byť všetky peľnice samostatné – voľné p.

(a. liberae), alebo navzájom v kvete zlepené – spojené p. (a. cohaerentes), ak navzájom zrastajú – zrastené p.

(a. connatae). Peľnica sa otvára pukanín stien, najčastejšie na bokoch, na vrchole alebo priečnou štrbinou. Otvor

puknutej peľnice

(stómium) môže byť pozdĺžny, priečny, bočný, vrcholový.

Peľ (pollen) – evolúciou najmenej metamorfovaná časť kvetu, zachováva si u fylogeneticky pôvodných typov

charakter mikrospór papradí. Vonkajší tvar a veľkosť peľových zŕn je veľmi rôzny, ale pre určitý rastlinný druh
sú ustálené. Štruktúra peľu: obal peľ. zrna tvoria dve blany – vonkajšia exina a vnútorná intina.

Intina je tenká

Morfológia rastlín

18

bezfarebná, pektínová blanka,

exina je hrubšia, viacvrstvová, kutinizovaná, odolná hlavne v kyslom prostredí.

Exina je tvorená tromi vrstvami:

vonkajšia – ektexina, stredná – mezexina a vnútorná – endexina.

V exine sa nachádzajú určité tenkoblanné

stenčené miesta – apertúry, prejavujúce sa v podobe hrbolčekov na

povrchu peľ. zrna a cez tieto apertúry klíčia dozreté peľ. zrná na blizne piestika. Apertúry sú rôzneho tvaru, na
peľovom zrne sú rôzne umiestnené a môže ich byť rôzny počet. Po tetradogenetickom (redukčnom) delení je peľ
jednobunečný, vo vnútri bunky sa nachádza cytoplazma a haploidné jadro. Dospelé jadro peľovej bunky
prekonáva dve ďalšie delenia, pri prvom delení vzniká

vegetatívna – protáliová bunka a rozmnožovacia –

generatívna bunka. Jadro vegetatívnej bunky sa zmenšuje, jadro generatívnej bunky vytvorí okolo seba blanku,

čím sa vytvorí šošovkovitá bunka, jej jadro sa zväčšuje a delí sa druhýkrát, vytvoria sa

dve samčie neobrvené

gaméty – spermácie. Obidve delenia sa môžu udiať už v peľovej bunke, bez predchádzajúceho klíčenia, potom

je peľové zrno trojbunkové (horcovité – Gentianaceae, hluchavkovité – Lamiaceae), častejšie sa jadro
generatívnej bunky delí až v peľovom vrecúšku pri klíčení peľového zrnka na blizne.

Piestik (pistillum), gyneceum

Gyneceum (gynoeceum) – súbor samičích plodolistov (megasporofylov, karpelov) v jednom kvete. Plodolist

(carpellum) je metamorfovaný megasporofyl, tvoriaci buď sám, alebo navzájom zrastený s inými plodolistami

v kvete jeden

piestik (pistillum). Najpôvodnejším typom plodolistu je plochý (lupeňovitý) nezrastený plodolist

(c. planum) – s voľnými, nezrastenými okrajmi, s viacerými okrajovými alebo jedným – dvomi bazálnymi

vajíčkami (borovicorasty – Pinophyta, cykasorasty – Cycadophyta).

Voľné plodolisty (carpella libera) u

nahosemenných rastlín okrajmi nezrastajú, vajíčka a neskoršie aj semená nie sú kryté, ale nahé. U
krytosemenných rastlín okraje plodolistov vzájomne zrastajú, vytvárajú jednu alebo niekoľko dutín – púzdier, vo
vnútri ktorých uzatvárajú vajíčka, a tým sa utvorí samostatný piestik. Voľné plodolisty môžu vytvoriť

jednoplodolistové gyneceum (gynoeceum monocarpicum) – tvorené jediným plodolistom v kvete (slivka –

Prunus); alebo

viacplodolistové, apokarpné g. (g. apocarpum) – tvorené z oddelených, navzájom nezrastených

jednoplodolistových piestikov (iskerník – Ranunculus, poniklec – Pulsatilla). Vzájomným zrastaním plodolistov
(carpella concrescentia) v jednom kvete vznikajú

zrastenoplodolistové, cenokarpné g. (g. coenocarpum), kde

rozlišujeme niekoľko typov.

Synkarpné g. (g. syncarpum) – typ cenokarpného g., s plodolistami zrastenými

svojimi okrajmi a súčasne s navzájom zrastnými bočnými stenami susediacich plodolistov. Podľa počtu
plodolistov tvoriacich synkarpné g. je piestik rozdelený vnútornými priehradkami na rovnaký počet puzdier
(ľalia – Lilium).

Parakarpné g. (g. paracarpum) – typ cenokarpného g. s ploskými plodolistami, zrastenými

navzájom len svojimi okrajmi do dutého orgánu, bez vnútorných priehradiek s jediným puzdrom (fialka – Viola).

Lyzikarpné g. (g. lysicarpum) – typ jednopúzdrového cenokarpného g., u ktorého z pôvodného synkarpného

gynecea redukovali vnútorné priehradky tak, že uprostred semeníka zostal stĺpik tvorený pôvodnými okrajmi
plodolistov a vonkajšie steny semeníka zostali zachované (prvosienka – Primula).

Piestik (pistillum) – metamorfovaný megasporofyl, zrastený svojimi okrajmi do fľaškovitého útvaru vnútri s

metamorfovanými megasynangiami – vajíčkami. Dolná rozšírená časť piestika, obsahujúca na semenici vajíčka,
je

semeník (ovarium), ktorý prechádza do rúrkovitej čnelky (stylus) a ukončená je bliznou (stigma). Semeník

môže byť v kvete rôzne umiestnený.

Vrchný semeník (ovarium superum), umiestený je na kvetnom lôžku najvyššie, tyčinky a kvetné obaly

vyrastajú pod ním (tulipán – Tulipa);

polospodný s. (o. semiinferum) – čiastočne ponorený v kvetnom lôžku,

nezrastá s ním, tyčinky a kvetné obaly sú umiestené okolo stien semeníka na okraji kvetného lôžka.

Spodný s. (o. inferum), jeho vznik súvisí so vznikom kvetnej čiašky (receptaculum). Kvetná čiaška vznikla

radiálnym zrastením kvetných obalov a andrecea do miskovitého útvaru, na okraji s nezrastenými časťami
kvetných obalov a tyčiniek a s piestikom sediacim na dne kvetnej čiašky. Kvetná čiaška zrastá so stenami
semeníka, tyčinky, kalich a koruna vyrastajú „nad“ semeníkom (jabloň – Malus). V semeníku vyrastajú zo

semenice (placenta) vajíčka (ovulum). Placentácia (placentatio) – je spôsob umiestenia vajíčok na semenici

v semeníku.

Stredouhlová placentácia (pl. axillaris) – typická pre synkarpné gyneceum, vajíčka sú umiestené v

strede semeníka v blízkosti komisúr semeníkových púzdier, v každom púzdre v dvoch radoch nad sebou.

Stredová pl. (pl. centralis), vajíčka vyrastajú v radoch zo stredného stĺpika u lyzikarpného gynecea., nástenná

pl. (pl. parietalis) – u parakarpného gynecea, vajíčka vyrastajú zo steny semeníka v blízkosti okrajov zrastených

plodolistov.

Bazálna pl. (pl. basalis), centrálna placentácia redukovaná na jediné vajíčko, umiestené na báze (na

dne) semeníkovej dutiny.
Č

nelka (stylus) – horná, spravidla zúžená, dutá a sterilná časť piestika, ktorou prerastá peľové vrecúško

klíčiacich peľ. zŕn z blizny do semeníka.

Blizna (stigma) – najvyššia časť piestika, na ktorej sa zachytáva peľ

a klíči v peľové vrecúško. Môže byť rôzneho tvaru a veľkosti, čo závisí od spôsobu opelenia.

Vajíčko (ovulum) – premenené megasynangium, ktoré vyrastá na plodoliste (karpellum) zo semenice

(placenta). K semenici je upevnené vajíčkovou šnúrou – stopkou, pútkom (funiculus), ktorou prerastá cievny

zväzok do vajíčka. Miesto na báze vajíčka, ktorým preniká cievny zväzok z pútka do vajíčka nazývame

chaláza.

Vajíčko je mnohobunkové diploidné pletivo, tvorené

vajíčkovým jadrom (nucellus) – je tvorený

Morfológia rastlín

19

parenchymatickým pletivom, vyplňuje vnútornú časť vajíčka, vydiferencuje sa v ňom

zárodočný miešok

(sacculus embryonalis). Nucellus je obalený jedným alebo častejšie dvoma vajíčkovými obalmi

(integumentum), čo sú pletivové vrstvy, vznikli premenou vonkajších stien megaspórangií. Obaly vajíčka na

vrchole celkom nezrástli, ostal drobný otvor –

peľový vchod (micropyle), ktorým môže peľové vrecúško

klíčiaceho peľového zrnka preniknúť do vnútra vajíčka k

vajcovej bunke – oosfére. Tento spôsob preniknutia

peľového vrecúška do

vajíčka a do zárodočného miešku nazývame porogamia. Ak peľové vrecúško prerastá cez

semenicu a do vnútra vajíčka prerastá cez pútko a chalázu –

chalazogamia, prerastenie peľového vrecúška cez

vajíčkové obaly (integumenty) do vnútra zárodočného mieška vo vajíčku nazývame

aporogamia. V nucele sa

vydiferencuje

zárodočný miešok (sacculus embryonalis) – haploidná samičia fáza – megagametofyt,

homologická samičiemu prvorastu (protáliu) papraďorastov, vzniká zväčšením

materskej bunky megaspóry

(megasporocysty) a trojnásobným mitotickým delením jej jadra na 8 jadier zárodočného mieška. Z nich tri sa

vyvíjajú na mikropylárnom póle zárodočného mieška a predstavujú redukovaný zvyšok archegónia so stredovou

vajcovou bunkou (oosféra) a dvoma pomocnými bunkami (synergidy), zúčastňujúce sa na procese

oplodnenia. Na chalazálnom póle zárodočného mieška sa nachádzajú tri protiľahlé bunky –

antipody,

predstavujúce redukovaný zvyšok archegónia, nezúčastňujú sa oplodnenia. Dve jadrá zostávajú v strede
zárodočného mieška

(nuclei centralis), spájajú sa a tvoria centrálne diploidné jadro zárodočného mieška.

Podľa vzájomnej polohy vlastného vajíčka, vaj. šnúry a semenice poznáme viac typov vajíčok, najčastejšie
z nich sú:

priame vajíčko (ovulum ortotropum) – vajíčko umiestnené priamo na vajíčkovej šnúre so spoločnou

osou v. šnúry, chalázy a mikropylu;

obrátené v. (o. anatropum) – poloha vajíčka sa zmení jeho otočením

o 180°, mikropyla leží tesne pri vajíčkovej stopke;

priečne v. (o. campylotropum) – vajíčko sa na vaj. šnúre

otočí o 90°, vajíčkova šnúra, chaláza a mikropyla sa nachádzajú v polohe pravého (90°) uhla. Vajíčko sa po
oplodnení vyvíja v

semeno (samen), ktoré sa nachádza vo vnútri plodu. Z obalov vajíčka sa vyvinie obal semena

–

osemenie (testa), z oplodnenej vajcovej bunky, oosféry, sa vyvinie diploidný zárodok (embryo), centrálne

diploidné jadro zárodočného mieška sa po splynutí s jednou spermáciou mení na

triploidný druhotný

endosperm (zásobné pletivo semena), a ak zvýši vo vajíčku časť nucella, mení sa v semene na zásobné pletivo –

diploidný druhotný perisperm. Peľový vchod (mikropyla) sa na osemení vyvíja ako klíčkový otvor

(cicatricula).

Opelenie (pollinatio) – prenesenie peľu, peľového zrnka na bliznu alebo mikropylu vajíčka. Známe sú rôzne

spôsoby prenosu peľu, rôzne faktory, mechanizmy a zábrany zabezpečujúce alebo zabraňujúce prenesenie peľu
z kvetu na kvet.

Samoopelenie (autogamia) – opelenie vlastným peľom, t.j. peľom z toho istého kvetu tej istej rastliny. Môže

byť

priama autogamia (a. spontana) – peľ sa prenesie priamym kontaktom – dotykom peľníc a blizny, alebo

nepriama autogamia (a. indirecta) – peľ je v kvete prenesený prispením iného faktoru (človek, hmyz, pohyb

vzduchu).

Kleistogamia (cleistogamia) – autogamia u obojpohlavných kvetov, prebieha priamo v uzavretých

kvetoch, ktoré sa ani v plnom vývine neotvárajú (fialka voňavá – Viola odorata);

chazmogamia (chasmogamia)

– autogamia v plne rozkvitnutom otvorenom kvete;

homogamia (homogamia) – dospievanie všetkých peľníc

a piestika, piestikov v jednom kvete súčasne (narcis – Narcissus).

Cudzoopelenie (allogamia, heterogamia) – opelenie peľom z iného kvetu tej istej alebo inej rastliny

rovnakého druhu – známe sú rôzne typy allogamie:

geitonogamia (geitonogamia), opelenie peľom z iného

kvetu tej istej rastliny;

xenogamia (xenogamia) – opelenie peľom z kvetov iného jedinca toho istého druhu. Pri

allogamických rastlinách poznáme rôzne mechanizmy, zabraňujúce samoopeleniu – napr.

dichogamia

(dichogamia), časove rozdielne dospievanie tyčiniek a piestikov jednom kvete, protandria, prvopeľnosť

(protandria) – peľnice dozrievajú skôr ako piestiky (astrovité – Asteraceae), protogýnia, prvobliznosť

(protogynia) – piestiky (blizny) dozrievajú skôr ako peľnice (skorocel – Plantago); herkogamia (hercogamia)

– spôsob umiestnenia peľníc a piestikov v kvete zabraňuje samoopeleniu;

heterostýlia, rôznočnelkovosť

(heterostylia) – rôzna dĺžka čneliek a súčasné umiestnenie tyčiniek alebo len peľníc v rôznej výške.

Spôsob prenosu peľu je veľmi rôzny, ale u jednotlivých taxónov alebo skupín je ustálený.

Hydrogamia, hydrofília, vodoopelivosť (hydrogamia, hydrophilia) – opelenie sprostredkované vodou

(červenavec – Potamogeton);

povrchová h. (epihydrogamia) – peľ je roznášaný na povrchu vodnej hladiny;

podpovrchová h. (hypohydrogamia) – peľ je prenášaný pod vodnou hladinou; anemogamia, anemofília,

vetroopelivosť (anemo -gamia, -philia) – peľ prenášaný vetrom, vetroopelivé rastliny majú obyčajne nahé

kvety (bez alebo s redukovanými kvetnými obalmi), kvety sú umiestnené v pohyblivých súkvetiach (jahňada,
šiška), alebo peľnice sú veľmi pohyblivé (trávy), s hojnosťou peľu, peľové zrnká sú malé, hladké, alebo majú
vzduchové vačky, blizny vetroopelivých rastlín sú často veľké, perovité;

zoidiogamia, zoidiofília,

zveroopelivosť (zoidiogamia, zoidiophilia) – opelenie sprostredkované živočíchmi, napr. hmyzoopelivosť

(entomo -gamia, -philia) – hmyz prenáša peľ na chĺpkoch a výrastkoch svojho tela (včela – Apis);

vtákoopelivosť (ornito -gamia, -philia) – opelenie vtákmi, peľ prenášajú na chĺpkoch alebo perí, na koreni

zobáku (kolibríky);

slimákoopelivosť (malaco -gamia, -philia ) – slimákmi, peľ prenášajú na povrchu tela

(záružlie – Caltha);

chiropterofília (chiroptero -gamia, -philia ) – opeľovanie sprostredkované netopiermi.

Morfológia rastlín

20

Plod (fructus) – orgán semenných rastlín, ktorý vznikol premenou piestika, predovšetkým jeho bazálnej časti –

semeníka (ovarium). Po oplodnení vajíčok obaľuje semená počas dozrievania až do obdobia ich zrelosti, po

dozretí sa semená obyčajne vhodným spôsobom z plodu uvoľňujú. Súčasťou alebo ochranou plodu môžu byť aj
iné časti kvetu (kvetné obaly, najčastejšie kalich), alebo iné vegetatívne orgány pridružené ku kvetu (listene).

Oplodie (pericarpium) vzniklo zo stien semeníka alebo k oplodiu sa môže pričleniť aj kvetná čiaška zrastením

so spodným semeníkom. Obaľuje a chráni semená

, delí sa obyčajne na tri vrstvy: vonkajšie oplodie

(exocarpium) – tvorí ho vonkajšia pokožka (epicarpium) a subepidermálne vrstvy gynecea; stredné oplodie

(mesocarpium) – stredná vrstva rôzne hrubá a rôznej konzistencie – suchá, dužinatá, šťavnatá; vnútorné

oplodie (endocarpium) – obsahuje vnútornú pokožku a subepidermálne pletivá vnútornej strany plodolistov, na

ktorých bezprostredne vyrastajú semená. Semená vyrastajú zo

semenice (placenta) a uložené sú v semenných

púzdrach. Oplodie podľa konzistencie poznáme:

suché oplodie (xerocarpium), kamenné (sklerocarpium),

kožovité (pericarpium coriaceum), dužinaté, mäsité (sarcocarpium).

l. suché o. (xerocarpium) – je tvorené sklerenchymatickými, kolenchymatickými alebo prozenchymatickými

vrstvami oplodia (fazuľa – Phaseolus).

2. kamenné o. (sclerocarpium) – je tvorené sklerenchymatickými vrstvami oplodia, môže byť celé oplodie

sklerenchymatické (pericarpium sclerenchymaticum) u plodu oriešok (lieska – Coryllus), alebo je z oplodia
sklerenchymatický len vnútorný endokarp (endocarpium sclerenchymaticum) –

kôstka (putamen) u plodu

kôstkovica (slivka – Prunus).

3. kožovité o. (pericarpium coriaceum) – tuhé, pevné, ale pružné a nešťavnaté vonkajšie a stredné oplodie

(mandľa – Amygdalus).

4. dužinaté o. (sarcocarpium) – parenchymatické, mäsité hrubé vrstvy stredného oplodia, v plazme obsahujú

značné množstvo vody (slivka – Prunus, hruška – Pyrus). Po dozretí plodu sa semená z plodu rôzne uvoľňujú,
najčastejšie celkovou deštrukciou dužinatej časti oplodia (vyhnitie, spráchnivenie a pod.), tiež pukaním
sklerenchymatickej časti oplodia (kôstka) na šve (sutura) – mieste zrastu plodolistu, alebo na hlavnej žilke
plodolistov počas klíčenia semien. Suché nepukavé a dužinaté plody sa najčastejšie uvoľňujú od materskej
rastliny v celosti opadávaním: buď z kvetného lôžka, od vrcholu plodovej stopky, alebo odpadnutím aj
s plodovou stopkou priamo od plodonosnej stonky (konárika).

Sústava plodov:

Pravé pl. (antocarpium)

– jednoduché pl. (fr. simplex)

– jednotlivé pl.

– dužinaté pl.

– suché pl . – pukavé pl. (fr. dehiscens)

– nepukavé pl. (fr. indehiscens)

– delené pl. (mericarpium)

– rozpadavé pl. (schisocarpium)

– plodstvo (concarpium)

– súplodie (fr. congregati)

Semenné pl. (spermatocarpium)

Pravé plody (antocarpium) vznikajú z jednotlivých kvetov s jedným alebo viacerými piestikmi, semená

majú uzavreté v plodolistoch.

Jednoduché plody – fr. simplex, vznikajú z jedného kvetu s jediným piestikom.

Jednotlivé plody – vznikajú z jedného kvetu s jediným piestikom, po dozretí sa plod nerozdeľuje, ani

nerozpadáva na čiastkové plôdiky.

Dužinaté pl. – majú buď celé, alebo vonkajšiu a strednú časť oplodia dužinatú alebo šťavnatú.

Bobuľa (bacca) – viacplodolistový plod, celá vnútorná časť oplodia je dužinatá alebo šťavnatá, vonkajšia časť

oplodia je dužinatá alebo blanitá. Poznáme rôzne typy bobúľ:

mäsitá b. (rajčiak – Lycopersicum), šťavnatá b.

(ríbezľa – Ribes, vinič – Vitis),

vysýchavá b. (paprika – Capsicum), jednopúzdrová b. (dráč – Berberis),

viacpúzdrová b. (machovka – Physalis). Kôstkovica (drupa) – je jednoplodolistový (monokarpný) plod

s tenkým bylinným exokarpom, dužinatým alebo šťavnatým mezokarpom a kamenným, sklerenchymatickým
endokarpom, tvoriacim okolo semena jedinú pevnú kôstku (putamen), ktorá u všetkých typov kôstkovíc puká
počas klíčenia semien, napr. slivka (Prunus). U vysýchavej kôstkovice exokarp a mesokarp na kôstke počas
dozrievania vysychá, stáva sa kožovitým, môže na kôstke vytrvávať alebo na šve puká (mandľa – Amygdalus),
pukavá k. – exokarp a mezokarp v dobe zrelosti čiastočne vysychá, puká a uvoľňuje celú kôstku (orech –
Juglans).

Malvica (pomum) – synkarpný plod, vznikol zo spodného semeníka, s blanitým alebo bylinným

exokarpom, dužinatým mezokarpom a pevným suchoblanitým endokarpom, tvoriaci priehradky (jaderník) okolo
semenných puzdier (jabloň – Malus, hruška – Pyrus). Súčasťou mezokarpu je zväčšená a zdužnatená

kvetná

č

iaška (receptaculum), ktorá zrástla so spodným semeníkom. K dužinatým plodom patrí aj citrusový plod

(hesperidium), napr. citrónovník (Citrus) a pepónium (peponium) – uhorka (Cucumis), tekvica (Cucurbita).

Morfológia rastlín

21

Suché pukavé plody – majú suché oplodie, obyčajne sú viacsemenné, v čase zrelosti sa oplodie

rozmanitým spôsobom otvára a uvoľňuje semená.

Mechúrik (folliculus) – jednoplodolistový plod, pukajúci

jednou štrbinou na mieste zrastu okrajov plodolistu (záružlie – Caltha).

Struk (legumen) – jednoplodolistový

plod, jedno- až viacsemenný, pukajúci v dobe zrelosti dvoma štrbinami – na brušnom šve a pozdĺž hlavnej žily
plodolistu, semená vyrastajú v dvoch radoch vždy na okrajoch plodolistu (bôbovité – Fabaceae).

Šešuľa,

šešuľka (siliqua, silicula) – dvojplodolistové plody, šešuľa je podlhovastá, viacnásobne dlhšia ako širšia,

šešuľka je skrátená, asi taká široká ako dlhá. Zo zhrubnutej parietárnej semenice vyrastá naprieč plodom nepravá
blanitá

priehradka (diaphragma). Semená vyrastajú v štyroch radoch na zhrubnutej semenici – rámiku

(replum), na ktorom určitý čas zostávajú po odlupnutí oplodia, napr. kapustovité (Brassicaceae). Tobolka

(capsula) – jedno- až viacpúzdrový plod, s oplodím blanitým, kožovitým, kamenným, papierovitým, ale aj

mäsitým, ktorý vznikol z dvoj- alebo viacplodolistového semeníka rôzneho typu. Môže byť synkarpná,
parakarpná, lyzikarpná t., otvára sa rôzne – chlopňami, zúbkami, dierkami, viečkom, štrbinami (tulipán – Tulipa,
fialka – Viola, prvosienka – Primula).

Suché nepukavé plody (fructus indehiscens) – semeno alebo semená sa z plodu v čase zrelosti

neuvoľňujú, oplodie sa rozrušuje až pri klíčení.

Nažka (camara) – jednosemenný a jednoplodolistový plod,

oplodie je tenké, blanité, kožovité, tesne objíma semeno, nezrastá s ním, obyčajne tvoria plodstvo nažiek
(iskerník – Ranunculus). Poznáme rôzne typy nažiek: krídlatá nažka (samara) – s lietacím aparátom v tvare
krídla (ľaliovník – Liriodendron), zobáčikatá, chvostíkatá n. – s premenenou čnelkou na útvar podobný
zobáčiku, chvostíku (poniklec – Pulsatilla).

Achéna (achenium) – dvoj-, troj- až päťplodolistová nažka, semeno

leží voľne v oplodí, na vrchole veľmi často nesie kalich premenený na

chocholec – pappus (astrovité –

Asteraceae, čakankovité – Cichoriaceae, štetkovité – Dipsacaceae).

Zrno (caryopsis) – plod tráv, oplodie zrastá

s osemením v blanitý obal, tesne objímajúci semeno.

Oriešok (nux) – viacplodolistový plod so sklerokarpickým

tvrdým oplodím, ktoré voľne objíma semeno (lieska – Coryllus), často je vyvinuté rozličné lietacie zariadenie
v podobe krídla, lemu či obruby.

Delené plody – suché plody, jedno- až viacplodolistové, po dozretí sa delia priečne alebo pozdĺžne na

jednosemenné časti – plôdiky, ktoré sú len časťou plodolistu. Patria sem

pastruk (lomentum), pašešuľa

(bilomentum) a tvrdka (eremus), napr. ranostaj (Coronilla), reďkev (Raphanus), hluchavka (Lamium).

Rozpadavé plody – cenokarpný plod sa rozpadne pozdĺžne na jedno- alebo viacplodolistové časti,

obsahujúce jedno semeno. Patria sem

dvojnažka (diachenium), krídlatá dvojnažka (samara duplex),

zobákovitý plod (regma), diskovitý plod (coccocarpium), napr. mrkva (Daucus), javor (Acer), pakost

(Geranium), slez (Malva).

Plodstvo (concarpium) – súbor plodov jedného kvetu s apokarpným gyneceom. Voľnoplodolistové

plodstvo (c. conjunctum) – plody sú navzájom nespojené, opadávajú a uvoľňujú sa jednotlivo, napr. plodstvo

nažiek, mechúrikov (iskerník – Ranunculus, čemerica – Helleborus),

spojené pl. (c. connatum) – jednotlivé

plody spojené buď tesným priložením k sebe, plodstvo kôstkovičiek (ostružina – Rubus), alebo spojené
zväčšeným, zdužnateným kvetným lôžkom (jahoda – Fragaria).

Súplodia (fructus congregati) – súbor plodov z jedného súkvetia, často plody jedného súkvetia súvisia

medzi sebou aj inak ako stopkami plodov, vretenom či lôžkom súkvetia. Zrastené súplodia – plody súplodia
zrastajú svojím oplodím, združené súplodia – voľné plody jednotlivých kvetov sú do jedného celku spojené inak,
než zrastením.

Semenné plody – poznáme ich u nahosemenných rastlín. Majú neuzavreté a nezrastené plodolisty, nemajú

ani oplodie, plodom je semeno, napodobujúce nažku, kôstkovicu, bobuľu.

Patrí sem šiška (conus), napr. cykas

(Cycas), smrek (Picea), jedľa (Abies);

šišková bobuľa (galbulus), napr. borievka (Juniperus), semenná bobuľa

(spermabacca), napr. tis (Taxus), semenná kôstkovica (spermodruppa), napr. ginko (Ginkgo).

Semeno (samen) – mnohobunkový rozmnožovací útvar semenných rastlín, vzniká na materskej rastline po

oplodnení vajíčka. Obalené je

osemením (testa), vyvíja sa z obalov vajíčka (integumentum ovarii). Vo vnútri

semena sa nachádza

výživné pletivo (triploidný endosperm) alebo diploidný perisperm, zastúpené v rôznom

pomere. Na osemení nachádzame

pupok (hillum) – plôšku, ktorou bolo semeno spojené s pútkom. Jazvička

(cicatriculum) predstavuje zvyšok po mikropylárnom otvore, prerastá ňou seminálny korienok v prvej fáze

klíčenia a

pútec (raphe) je stopa po vajíčkovej šnúre na osemení u semena vzniknutého z priečneho alebo

obráteného vajíčka.

Mäsko, karunkula (caruncula) je dužinatý, mäsitý výrastok na báze semena, vznikol

zbujnením pletiva vajíčkových obalov. Najdôležitejšia časť semena,

zárodok (embryo) – je tvorené na báze

základom koreňa (radicula), na vrchole základom výhonku (plumula), klíčnymi listami (cotyledones)

v rôznom počte l, 2, až viac a prvým podklíčnolistovým č

lánkom – hypokotylom, spájajúcim radikulu

s klíčnymi listami.

Mezokotyl (mesocotylus) – je inzercia (vzdialenosť) medzi klíčnymi listami, ak nevyrastajú

v jednej rovine; u lipnicovitých (Poaceae) – sa mezokotyl nachádza medzi štítkom (scutellum) a rastovým
vrcholom (plumula), po vyklíčení z neho vyrastajú početné adventívne korene, tvoriace nepravú k. sústavu –
homoríziu. U mnohých rastlín vyvíjajúci sa zárodok spotrebuje všetko vyživovacie pletivo a zásobné látky sú

Morfológia rastlín

22

potom uložené v klíčnych listoch, ktoré potom vyplňujú celý vnútorný obsah semena. Tvar a veľkosť semien
zodpovedajú typu plodov, v ktorých sa vyvinuli, spôsobu uvoľňovania semien z plodov a ich nasledovnému
spôsobu rozširovania. Na osemení môžu vyrastať rôzne výrastky typu – krídelka, lemu, obruby, ktoré môžu
semená nadľahčovať a umožnovať ich rozširovanie, napr. vetrom, vodou alebo živočíchmi.

Rozširovanie semien a plodov (dispergatio seminum et fructeum).

Spôsob rozširovania rastlinných diaspór závisí od charakteru a typu oplodia. Najpôvodnejším činiteľom pri
rozširovaní je vietor a voda.

Diaspóra (diaspora) – je rastlinný orgán alebo jeho časť, slúžiaci na

rozmnožovanie a rozširovanie rastlín (spóra, semeno, plod nepukavý, vegetatívne rozmnožovacie teliesko).
Rôzne typy rozširovania:

autochória (autochoria) – diaspóry sa rozširujú bez účasti faktorov prostredia alebo

iných organizmov. Tieto rastliny majú vyvinuté rozličné zariadenia na samorozširovanie diaspór.

Anemochória

(anemochoria) – rozširovanie diaspór vetrom, diaspóry sú vybavené rôznymi pomocnými zariadeniami

(krídelko, blanitý lem, chocholec, trichómy) zabezpečujúcimi rozšírenie diaspór často na veľkú vzdialenosť.

Hydrochória (hydrochoria) – rozširovanie diaspór vodou, oplodie ani osemenie nenasáva vodu počas

transportu, diaspóry sú často nadľahčované vnútornými prevzdušňovacími pletivami (aerenchým).

Zoochória

(zoochoria) – rozširovanie diaspór živočíchmi: epizoochória – na povrchu tela živočíchov (srsť, perie, šupiny),

diaspóry sú prispôsobené k prichyteniu rôznymi prichytávacími zariadeniami (chlpy, háčiky, ostne, lepivé
výlučky), napr. lipkavec (Galium);

endozoochória – rozširovanie po konzumácii trusom, oplodie slúži ako

potrava živočíchov, semeno je obalené nestráviteľným osemením alebo plod nestráviteľným oplodím (imelo –
Viscum);

ornitochória – rozširovanie diaspór vtákmi, synzoické rozširovanie – semená a plody rastlín ako

potravu zhromažďujú početné vtáky alebo hlodavce, neskonzumované semená potom klíčia (dub – Quercus, buk
– Fagus, obilniny);

antropochória – rozširovanie priamou (úmyselnou) alebo nepriamou (neúmyselnou)

činnosťou človeka.