Komunikácia a ošetrovateľská prax

Ošetrovanie chorého v zariadení od jeho prijatia až po jeho prepustenie sa uskutočňuje prostredníctvom

celého radu komunikačných situácií, ktoré sú podmienkou, ale aj výsledkomúčinnej komunikácie, Chorý
nepotrebuje spoluplačúceho ošetrovateľa, ale spolucítiaceho človeka, ktorý mu je oporou a pomocníkom.
Konečným cieľom odbornej komunikácie je odborná pomoc pri zdokonaľovaní osobnosti chorého. Úlohou
ošetrovateľského personálu je teda poskytnutie pomoci pri zdokonaľovaní chorého nasledovne:
· zistením prekážok, ktoré stoja v ceste sebazdokonaľovania a určiť postupy na ich odstránenie,

· mobilizovať vnútorné sily chorého, ktoré sú potrebné na uskutočňovanie uzdravenia, k sebaopatere,

vlastnému mysleniu a pomoci sebe samému

V rámci ošetrovateľského procesu sa naskytujú najčastejšie tieto príležitosti na odbornú

komunikáciu:
1. anamnestický rozhovor
2. rozhovor o problémoch
3. rozhovor za účelom poradiť

4. rozhovor o zlých správach

Anamnestický rozhovor

Samotné stretnutie s chorým, pohľad na neho, pozorovanie, vypočutie má nesmierny význam.

Anamnézu je najvýhodnejšie získavať po častiach. Chorý príde zo svojho domova často ubolený, s obavami,
neistotami. Má plno nezodpovedaných otázok, čo sa s ním bude, čo s ním budú robiť, aké východisko
z ochorenia ho očakáva, pričom nevie na koho sa obrátiť. Jeho vnútornému rozpoloženiu teda nevyhovuje, ak ho
doslova zavalíme prúdom otázok. V tejto situácii nie je vhodné s chorým viesť dlhé rozhovory o jeho minulosti,
pretože často v tomto stave odpovie „hociako“, resp. odpovie krátko - áno alebo nie. Pretože tu existujú
horeuvedené komunikačné bariery, môže odpovedať aj tak, aby nám svojou odpoveďou - podľa svojej mienky
vyhovel, teda odpovie tak, ako to podľa neho chceme počuť my.
Prvý anamnestický rozhovor má byť krátky, konkrétny a má sa zúžiť len na základné informácie, pričom
je dôležité otvorene odpovedať aj na otázky chorého. Malo by sa stať pravidlom, aby sme na konci
rozhovoru s chorým opýtali, či sa ešte chce na niečo spýtať, či je niečo o čom by sa rád dozvedel.
Pri ďalšej príležitosti už môže mať komunikácia s chorým už „dlhší dúšok“. Chorému musíme dať najavo, že
si želáme s ním dlhšie pohovoriť v záujme jeho uzdravenia. Treba mu dať príležitosť na to, aby nám sám
povedal ako sa cíti a pomôcť mu úvodnou otázkou.
Pre účinnú komunikáciu je charakteristické:
· nadviazanie zrakového kontaktu

· prikývnutie

· súhlasná reakcia áno, rozumiem; zopakovanie vyjadrení chorého, napr.: už sa bojíte všetkého, bolo to veľmi

nepríjemné...

· reprodukovať jeho pocity: cítite tlak; vyjadriť city chorého: ste veselší, ste prekvapený,

· snažiť sa spolupracovať: pomôžem vám, aby ste sa mohli postaviť, donesiem vám, skúste ....

· opakovať slová chorého podobnými výrazmi: Ak vám dobre rozumiem, máte stále obavy, Podľa toho nemáte

pocit, že.... Pri tom je možné chorému pomôcť popísať skutočnosť resp. ju doplniť. Klásť krátke otázky,
ktoré pomôžu chorémuv pokračovaní v rozhovore,

· zhrnutím zopakovať myšlienky chorého, ktoré vyslovil a tým mu naznačíme, že sme ho pochopili,

· musíme vysloviť aj otázku, ktorú sa chorý zdráha vysloviť sám, ale naznačí ju pomocou metakomunikácie

(neverbálne) Cítim, že nemáte dôveru v uzravenie, Obávate sa komplikácií.

Rozhovor o problémoch Problémy chorých nemôžeme obchádzať, vyhýbať sa im, pretože ťažkosti, resp. ich
neriešenie brzdia nielen citovo, ale aj fyzicky proces liečenia.Ponúkame otázky, ktoré sa ešte dnes málokedy
kladú chorým:
Otázky na zisťovanie príčin a súvislostí Podľa vás, čo je príčinou? Čo si myslíte, prečo je to tak? Čo si myslíte,
že by sa malo urobiť?
Otázky, ktoré vedú k premýšľaniu, fantázii Čo by sa stalo, ak by ste to museli riešiť sám? Čo by pomohlo
urýchliť túto vec? Kto by vám bol oporou?
Otázky na oddialenie problému chorého Ak by bol v tejto situácii váš známi, čo by ste mu poradili? Aké máte
skúsenosti, čo by urobili iní v tomto položení?
Použitie vlastného osobného príkladu - aplikujeme len v mimoriadnych prípadoch a vo vhodnom okamihu: Aj
ja mám skúsenosti v tejto oblasti. (Pri oznamovaní zlých správ je vyslovene nevhodné použiť vlastné skúsenosti)
Rozhovor za účelom poradiť Najdôležitejšou podmienkou a kľúčovou otázkou je, aby chorý pochopil, že musí
zmeniť doterajšíspôsob života, inak je každá rada zbytočná, pretože chorý s nami nebude spolupracovať. Musíme
si s ním vyjasniť, že zmeny v spôsobe života v záujme svojho zdravia nemôže urobiť za neho nikto iný, len on
sám. Musíme si uvedomiť, že poradiť chorému nie je identické s informačnou službou na železničnej stanici, že

vlak odchádza o 5.20 z druhej kolaje, kde informátora už nezaujíma, či cestujúci nastúpil alebo nie a ak nie, tak
prečo a ani neuvažuje o lepšom riešení v záujme nápravy.
Kroky poradenského rozhovoru
1. 1. Poskytujeme jasné, zrozumiteľné, chorému primerané vysvetlenie v súvislosti s dodržiavaním zdravej

životosprávy, pričom vychádzame z doterajších znalostí a návykov chorého

2. Zvažujeme prednosti vyplývajúce zo zdravej životosprávy v porovnaní s jej nedodržiavaním
3. U chorého podnietime potrebnú snahu urobiť zmenu

4. Mobilizujeme jeho vnútorné sily, ktoré sú potrebné k uskutočneniu zmeny, podľa krokov riešiť problémy

v zmysle sebaopatery

Rozhovor o zlých správach Oznámenie zlej správy patrí medzi najťažšie úlohy, pretože vyvolávajú nepríjemné
pocity a často sa snažíme ich obísť. Potom sa nám stáva, že sa snažíme zmierniť svoje rozpaky a obalujeme
správu do odborného žargónu, aby chorému obsah našej správy ostal nejasný. Môže sa stať aj to, že akoby
v sebaobrane oznámime chorému zlú správu v tom zmysle, že ona je vlastne následkom jeho nevhodného
správania, napr.: Nečudujte sa, keď ste celý život fajčili.... Hocijaký manéver, ktorý si zvolímena zatajenie
pravdy, strácame vieryhodnoť. Lkebo chorý obyčajne tuší, že „vedia, ale nepovedia, neboli úprimní“ a toto
hľadisko spolupráci škodí viac ako otvorený, úprimný rozhovor.
Pri oznámení zlých správ je žiaduce:
1. Po niekoľkých úvodných vetách povedať chorému zlú správu
2. Potom s ním zostaňme, najlepšie je byť ticho, pretože naša prítomnosť je oveľa dôležitejšia ako to, čo v tejto

situácii môžeme povedať alebo urobiť

3. Chorého sa opýtajme: Chcete sa teraz o tom pozhovárať?
4. V rozhovore smieme vykročiť k )dalšej pesrpektíve len vtedy, ak sa chorý spýta: Čo bude ďalej, čo mám

robiť?

5. Často sa môžu vyskytnúť aj agresívne, arogantné reakcie pri oznámení zlej správy. Aj toto musíme pochopiť

a nemali by sme zaujať obrannú pozíciu

6. Do pomoci chorému pri prežívaní oznámenia zlej správy by sme samozrejme mali zapojiť aj rodinu, aby

sa zúčastnila na úlohách sebaopatery a vlastnej pomoci.

Komunikácia do poslednej minúty Najťžším obdobím pre sestru z hľadiska citového prežívania je obdobie,
keď vyprevádza chorého na jeho poslednej ceste. S touto situáciou, s prežívaním a spracovaním skutočnosti sa
zaoberá vedný odbor tanatológia. Elisabeth Kubler Ross popisuje, že smrteľne chorý človek prechádza do smrti
rôznymi fázami. V každej z týchto fáz sa od ošetrujúceho očakáva osobitné správanie, resp. komunikácia. Ešte je
častým javom, že umierajúceho opustíme, necháme samotného, pričom umierajúci je živý človek, ktorý hlboko
prežíva svoje city, ktoré my nie sme schopní dôsledne vnímať, ale on ešte nikdy nemal takú potrebu, aby ho
niekto počúval alebo pohladil ako práve teraz. Svoje zážitky chce povedať niekomu aj zdravý človek, umierajúci
človek má tobôž potrebuporozprávať niekomu, čo sa v ňom odohráva.
Fázy cesty k smrti
Fáza diagnózy. Vážne problémy treba chorému naznačiť, ale perspektíva smrti sa v tejto fáze nemá oznamovať.
Čo sa vlastne deje v chorom? Myslí si „Toto nemôže byť pravda, to nie je možné, aby sa to stalo mne.“ Často
dúfa, že ide o zámenu. Niekedy navštívi viacerých lekárov, aby sa presvedčil o tom, čo vlastne nechce vedieť.
Doprajme chorému čas a nedokazujme mu, že sme sa nepomýlili.
Fáza hnevu, zlosti. Chorý svoju nevôľu obracia proti bohu, ale predovšetkým proti najbližším, ktorí ho liečia a
ošetrujú. Je bezmocný a konštatuje „áno, som to ja, ale prečo práve ja?“ Vykonáva racionálny krok smerom
k spracovaniu skutočnosti, ale táto je pre neho v oblasti citovej neprijateľná. Reakciu chorého je najlepšie
prijať, nechať voľný priebeh jeho citom, neprehliadajme ho, buďme s ním, rozprávajme sa s ním.
Fáza jednania. Chorý si uvedomí, že i napriek jeho hnevu sa musí pozrieť skutočnosti, pravde do očí. Utieka sa
k poslednému pokusu - zjednávaniu. Pri tom je podráždený, vzdáva sa doterajších zlozvykov „budem žiť inak, ak
si tým zachránim život“. Toto je najsenzitívnejšie životné obdobie chorého, ktoré si od nás žiada dôstojné
správanie, komunikáciu a udržanie našich negativistických citov v rozumných medziach.
Fáza depresie. Chorí si uvedomí, že je stav je ireverzibilný, čo aj dáva najavo. Po citovej stránke je veľmi
labilný, depresívny. Povrchné utešovanie je teraz zbytočné. Najúčinnejšie je tiché spoločenstvo a vypočutie
toho, čo sa deje v najhlbšom vnútri chorého.
Fáza prijatia smrti.- Chorý sa už vzdal pozemského života a v duchu sa chystá na druhý svet a v tom nás môže
požiadať o pomoc. Po poslednej sviatosti s relatívnym pokojom čaká na smrť. V tejto situácii si často želá
porozprávať sa o tom, ako si predstavuje pohreb, čo a ako sa má zariadioť, keď on už tu nebude. Je potrebné
s ním porozprávať sa o tom, čo skutočne chce vedieť.
Koniec nádeje. Chorý má nádej do konca, neočakáva ju od svojho okolia a vytvorí si nádej sám, jednak o
prítomnosti. Ale aj o tom, čo bude potom, keď on už nebude žiť. Vtedy však už dominuje u neho pocit, že už je
všetkému koniec. To sú tie okamihy, keď môže prehovoriť „srdce - srdcu“. To sú také zážitky v určitom
vzťahu, ktoré sa nedajú popísať slovami. To je hudba cti ošetrovateľstvu, ktorú čo ako nedokonale, ale
treba vypovedať aj vtedy, keď už slová nie sú schopné vyjadriť žiadne vysvetlenie.

Riešenie problému v zmysle sebaopatery
Poradie krokov
1. Vymedzenie problému - jasné a presné vymedzenie (nevie chodiť, bojí sa, že počas zákroku zomrie) Chorý

musí z vlastnej slobodnej vole prijať oporu: Skutočne to chcete, rozhodli ste sa? Hovorme o základných
potrebách. Zmapujme oblasti činnosti chorého, v ktorých je limitovaný alebo v ktorých ho treba
kompenzovať. „Aké máte problémy, čo by ste zmenili, aby ste boli zdravý“ Zistite zdravé teritória, ktoré
ešte vie chorý využiť. „Myslím, že totoešte viete urobiť“

2. Hľadanie možných riešení - „Premyslime si to ...“ Je dobré, ak pred oznámením našich návrhov

vypočujeme aj nápady chorého (ale nehodnoťme ich) „Uvažujem o tom, aké riešenie by sme našli....“
Pomáhajme a posmeľujme chorého k tomu, aby sa zúčastnil na zbieraní množstva nápadov: „Pozrime sa
koľko nápadov máme...“

3. Hodnotenie riešení -preberme ich a zistime, ktoré je pre chorého najbližšie: „Zdá sa, že vám...“ Až potom

vyjadríme vlstný názor o riešení prijateľnom pre nás: „Mne sa nepáči toto riešenie, lebo...“ Rozoberme,
odôvodnime dôkazmi prijaté alebo odmietnuté riešenie, ale v každom prípade dožičme chorému čas, aby
vyjadril svoje pocity: „Zaujímalo by ma, aké máte pocity vy v tejto súvislosti.“

4. Prijatie najlepšieho riešenie (rozhodnutie) pri viacerých dobrých riešeniach všetky preskúmajme pomocou

myšlienkovej hry: „Čo by sa stalo, keby sme prijali toto riešenie?“ Nakoniec zostane jedno riešenie, ktoré
chorý príjme, o ktorm sa s ním dohodneme. Všímame si pritom a komentujeme verbálne e neverbálne
reakcie chorého v súvislosti s prijatím riešenie: „Vidím, že toto budete môcť splniť. Zdá sa, že máte
pochybnosti.“

5. Vymedzenie (určenie) spôsobu uskutočňovania rozhodnutia -chorý často nedodrží dohodu, čoho príčinou

býva nepresné vymedzenie čo, kedy, s kým a ako má vykonať v zmysle dosiahnutia vytýčeného cieľa.
Preto navrhnime vopred kedy a aký očakávame výsledok: „Toto môžete urobiť za 2 dni.“ Určime poradie
činností, napíšeme ho na papier a umiestnime ho na viditeľné miesto. Pri uskutočňovaní činností chorému
pomáhame, zaujímame sa o jeho pocity: „Čo sa stalo? Zdá sa, že máte problémy. Je to dobrý pocit, že to
už viete urobiť? Chyba je v tom, že to veľmi rýchlo vzdávate, súste to ešte raz.“ Ak má chorý úspech,
pochválme ho, presne sa informujme, čo robí dobre a prejavme verbálne aj dotykom, že ho podporujeme
vzdokonaľovaní. Ak sa mu nedarí, používajme rovnaký postup a povedzme mu presne, čo robí zle,
neprejavujme našu nechuť, ale po krátkom mlčaní ho dotykom ubezpečme, že sme s ním a vážime si ho.

6. Hondotenie úspešného riešenia - „Už je po probléme? Ste spokojný s výsledkom?“ Najvyšším kritériom

úspešnosti je, ak chorý aj po uzdravení, keď už nemá negatívne pocity a predsa aj po prepustení
z nemocnice je schopný deň čo deň niečo pre svoje zdravie urobiť. Ak bolo rozhodnutie nesprávne, alebo
sa vyskytli pri jeho uskutočňovaní nečakané problémy, resp. osvojenie si úlohy sa ukázalo veľmi ťažké,
potom treba hľadať lepšie riešenie. Po prepustení z nemocnice dajme chorému možnosť telefonicky
informovať o dohodnutom postupe.

Potrebné základné schopnosti komunikácie
Ošetrovateľstvo je jednou z takých foriem existencie, pri ktorom sa stávame účastníkmi najintímnejšej
životnej situácie iného človeka a jeho činnosti v nej. My prežívame toto jeho položenie so silným pocitom
spolupatričnosti, čo sa odráža aj v našej komunikácii s ním. Túto zložitú procedúru dosiahneme prostredníctvom
týchto osobných vlastností:
· byť prítomný - byť v úzkom kontakte s druhou osobou za účasti rozumu, srdca a rúk, poskytovať

bezprostrednosť, otvorenosť, vedomosti, spontánnosť a niečo naviac

· zachovať úctu -umožniť vlastné rozhodovanie, dovoliť použiť vlastnú voľbu, vykonal sebaopatrovateľské

činnosti s osobnou zodpovednosťou

· schopnosť empatie „chodiť v topánkach iného, vidieť zrakom iného“

· schopnosť pozitívnej pozornosti nájsť v temnote k svetlu smerujúci výhonok pokroku, pozitívne sa

vyvíjajúce zdravé teritórium a na to stavať

· kongruencia - súzvuk slov a činov, nefalšovanosť, úprimnosť, Ak si nerozumieme, používajme pomocné

informácie: „ja to tak nevidím, ale uvažovala som, ako ste prišli k tomuto názoru.“

· tolerancia - bezpodmienečné prijatie odlišností, váženie si odlišnosti, samostatnosti a autonómie,

vyvarovanie sa predsudkov.

Komunikácia, ktorá sa uskutočňuje v interpersonálnom styku je služba stavaná na zodpovednosti, ktorej

základom je vlastné sebapoznanie.

Človek musí byť najskôr personálny, až potom môže byť interpersonálny. Najskôr musí prijať

zodpovednosť za seba, len potom môže zodpovedať za iných. Len te človek, ktorý je sám sebou, je schopný

púorozumieť a pochopiť iných.

Počuť (fyziologická úloha) - uvedomovanie si zvukov, pasívny proces, ktorý sa odohráva automaticky, keď
zvukové vlny podráždia sluchové nervy.

Načúvať (psychologická úloha)- žiada si od človeka vedomé úsilie a silnú koncentráciu na auditívnu stimuláciu,
súzvuk hodnôt, predpokladaných činov a ich percepcia
Aktívne načúvanie je : úplné, dôkladné, holistické, reagujúce, účinné, pôsobivé, funkčné - operatívne a
receptívne
Prečo je pre ošetrovateľstvo dôležité, aby sme boli dobrými poslucháčmi? Pretože interpersonálny vzťah
chorý - sestra vyžaduje schopnosť aktívneho načúvania. Môžeme od neho očakávať nasledovné:
1. Načúvanie „len tak“ môže chorému poskytovať cennú oporu
2. Načúvanie je dôležitým diagnostickým nástrojom - pri zisťovaní anamnézy, zhotovovaní ošetr. plánu
3. Priebežné pozorovanie je použitím jedného druhu holistického postupu
4. Načúvanie poskytuje „zbrane“ na účinnú komunikáciu medzi sestrou a pacientom
5. Aktívne načúvanie je základnou podmienkou vytvorenia a udržovania terapetického rozhovoru

6. Prostredníctvom načúvania sa môže sestra učiť od chorých, kolegov, učiteľov

Empatia
Schopnos, pomocou ktorej sa osobnos v rámci bezprostrednej komunikácie s druhým človekom vie
vži do jeho duševného stavu
- umožní človeku vycítiš a pochopi u druhého emócie a motívy, ktoré nevyjadruje slovami
- človek si vybaví pocity aj napätie, ktoré prežíva druhá osoba
Pri empatii: zážitok vedome spracujeme; súvislosti, ktoré sme pochopili v druhom človeku,
pomenujeme a intepretujeme
Empatia odzrkadľuje zážitky inej osoby, na prvom mieste sú emócie, na druhom mieste racionálne
hľadisko
PROJEKCIA – vysvetľovanie si správania druhého podľa vlastných zážitkov (určova ako má
bolie)
1 Utváranie empatie
- výsledky učenia v detstve vytvárajú základ schopnosti empatie
- dôležitý je úzky citový vzťah k matke, neskôr k otcovi a iným osobám
- neverbálna komunikácia je dôležitá až do školského veku (napodobňuje matku)
- vývin empatických schopností začína v detskom veku a pokračuje vývinom sociálnych vzťahov
- mladší školský vek (jediná autorita pani učiteľka)
- starší školský vek (kritika učiteľov, rodičov)
- puberta (burčiak, znížená citlivosť na neverbálne prejavy, skutočné emocionálne stavy sú menej
zaujímavé)

1.1- ďalšie obdobia viac rozvíjajú vnímanie neverbálnych prejavov a schopnos pochopi duševný stav

druhej osoby

1.2Vplyv veku na schopnos empatie
- detstvo – empatická schopnosť malá
- puberta a adoslescencia – pomerne rýchly vývin
- dospelosť – rozvoj a prirodzený vrchol v období definitívneho vývinu identity, v období zrelej
osobnosti
- staroba – egoizmus, znížená schopnosť empatie

Vplyv pohlavia na schopnosť empatie

- ženy – výraznejšia
- muži – prebieha pomalším tempom a skôr sa zastavuje
Vplyvy rozvíjajúce empatiu
- životné skúsenosti, životná orientácia a špecifické zážitky
- intenzívna účasť v intímnych vzťahoch
- životné situácie spojené s konfliktami a napätím
- častejšie zmeny spoločenského prostredia a pozícií
- kontakt s inými kultúrami
- povolanie
- prežité krízy a nebezpečenstvá
- črty rodinnej výchovy a rodinná atmosféra
- intenzívny vzťah k umeniu
Činitele znižujúce empatiu
- choroba, bolesť, funkčné poruchy

- zhoršenie nálady, intímny dlhšie trvajúci vzťah
- strach, úzkosť, napätie z neuspokojených potrieb (hlad, smäd)
- priveľké vedomie zodpovednosti, povinnosti
- veľmi živá fantázia a spoločenská nadradenosť, alkohol, drogy
„Empatizovať znamená vidieť očami druhého človeka, počuť ušami druhého človeka a cítiť jeho
srdcom.“ (Alfred Adler)

-0 silná emócia, vášeň, zložitý psychický zážitok
-1 schopnosť osobnosti, pomocou ktorej sa vie vžiť do duševného stavu druhého človeka, vie

vycítiť a pochopiť jeho emócie, emócie, motívy, snahy, ktoré tento človek nevyjadruje
v slovách

-2 osoba sa vžije, akoby premieta seba do druhého
-3 prejavenie závisí od charakteru vzťahu medzi ľuďmi, vzájomnej zameranosti a sústredenosti
-4 predpokladom je sociálna situácia a bezprostredný komunikačný kontakt
-5 je založená na intenzívnom spracovávaní signálov neverbálnej komunikácie
-6 v každodennom živote sa uplatňuje automaticky
-7 rozdiely medzi pohlaviami (vyššia je u žien)
-8 jej vývin sa začína v detstve a pokračuje v sociálnych vzťahoch, rast závisí od životných

skúseností, špecifických zážitkov, výchovy (vzor rodiča), rozvíjania osobnosti v rodine
a výchovno-vzdelávacích inštitúciách

-9 výchova a vzdelávanie sú oblasti, kde sa uplatňuje prirodzeným spôsobom
-10 sestre pomáha pri posudzovaní bolesti, pri kontakte s príbuznými
-11 empatický vzťah môže mať terapeutický účinok
-12 vyžaduje hlbšiu a intenzívnejšiu účasť v komunikačnom procese
-13 empatia humanizuje