DOC

Výcuc z právnej komparatistiky

Výcuc z knihy

Formát: DOC
Veľkosť: 374 kB
Pridané: 2008
Stiahnutí: 5 635
Hodnotenie: 3,0/5

Preber si túto poznámku so svojou AI

Skopíruj pripravený podklad a vlož ho do ChatGPT, Claude alebo inej AI — bude ťa učiť alebo skúšať len z tejto poznámky.

Nauč ma to Vyskúšaj ma

Otvoriť AI: ChatGPT · Claude · Gemini

Náhľad poznámky

speters@stonline.sk

1) Porovnávacia právna veda – charakteristika a členenie

Právna komparatistika je jedným z najmladších právnych odvetví. Donedávna prebiehal spor o jej samotnej

existencii. Bolo sporné, či ide o samostatné právne odvetvie, alebo ide len o názov pre pracovnú metódu v právnej
vede. Pre komparatistiku je príznačné používanie porovnávacej metódy.

Porovnávaciu právnu vedu možno vymedziť ako vedu, podstatou ktorej je skúmanie práva za účelom

získavania nových poznatkov porovnávaním a rozlišovaním rôznych právnych systémov alebo ich súčastí,
pričom zohľadňuje ich historický vývoj, národné tradície a determinujúce spoločenské procesy. Právnou
komparatistikou je porovnávanie rôznych právnych systémov s cieľom zistiť ich podobné a rozdielne črty.

Pre komparatistiku bola charakteristická terminologická nepresnosť pri jej označovaní, používal sa termín

porovnávacie právo (v dôsledku nesprávneho prekladu z angličtiny resp. z francúzštiny).

Právna komparatistika sa realizuje vo všeobecnej teórii práva, ale najmä ako odvetvová komparatistika

(najväčší význam má v oblasti občianskeho práva, okrem toho v ústavnou, trestnom, procesnom a správnom
práve).

Členenie komparatistiky podľa spôsobu porovnávania:

deskriptívna (opisná)

abstraktná (dogmatická, čistá - získava poznatky pre vedecké ciele)

aplikovaná (najmä za účelom zdokonalenia domáceho práva)

kontrastná (vyhľadáva protiklady)

Členenie komparatistiky podľa funkcií:

teoretická (zameraná na získanie poznatkov)

pedagogická (v závislosti od didaktických cieľov)

praktická (pomáha pri riešení právno-politických cieľov a úloh)

2) História porovnávania práva

Zárodky porovnávania práva nachádzame už v antike, predovšetkým v dielach Platóna (Nomoi), Aristotela

(Politeia, Politika) a Theophrastosa (Peri symbolaion).

Rímski právnici sa zaoberajú cudzím právom, ale veľmi kriticky, porovnávajú najmä rímske právo s právom

helénskym (napr. Cicero – De re publica – odvoláva sa na lex Athenis).

V 5. storočí vznikla pre praktické ciele zbierka Collatio legum mosaicarum et romanorum.
V stredoveku sa porovnávanie práva vyskytuje v dielach glosátorov a komentátorov.
V 16. a 17. storočí humanistická a renesančná škola používa porovnávaciu metódu, ale ešte nemožno hovoriť o

vzniku právnej komparatistiky, pretože porovnávanie je len prostriedkom na dosiahnutie rôznych cieľov.
Porovnávajú sa právne inštitúty rôznych národov za účelom legitimácie prirodzenoprávnej teórie (najmä Hugo
Grotius). Leibnitz porovnával rímske právo s tézami ius naturae. Montesquieu vytvoril na základe porovnávania
práva dielo O duchu zákonov, porovnávaním práva sa zaoberali aj Bacon, Hegel a iní. Proti porovnávacím
postupom vystupuje historickoprávna škola (Savigny).

Začiatkom 19. storočia sa porovnávanie práva uplatnilo pri tvorbe kódexov v západnej Európe – Code Civil a

Allgemeines bűrgerliches Gesetzbuch.

Porovnávanie na Slovensku je viditeľné najmä v diele osvietenského historika A. F. Kollára O pôvode a stálom

používaní zákonodarnej moci.

3) Dejiny právnej komparatistiky

Začiatky právnej komparatistiky spadajú do 19. storočia a položenie jej vedeckých základov na prelom 19. a

20. storočia. Vynorila sa idea porovnávania práva ako metódy, ktorá je schopná z jednotlivých právnych systémov
abstrahovať idey ideálneho právneho systému. (Komparatistika má plniť úlohu, ktorú v minulosti plnilo rímske
právo – Ihering.)

V roku 1869 bola v Paríži založená Sociéte de législation comparé a v roku 1900 sa konal prvý kongres

porovnávacej právnej vedy v Paríži – rok vzniku právnej komparatistiky. Komparatistika sa rozvíjala najmä vo
Francúzsku a v Nemecku (Saleilles a Lambert; v Nemecku Mittermaier a Rabel).

Do I. svetovej vojny je predmetom záujmu len európske kontinentálne právo, po vojne aj angloamerická práva

oblasť.

K rozmachu právnej komparatistiky dochádza v medzivojnovom období (Rabel, Lévy-Ullmann, Gutteridge,

Yntema...). Komparatistika si kládla za cieľ vytvorenie jednotného svetového práva – ius unum, v duchu hesla
„lex multiplex, ius unum“.

speters@stonline.sk

Po II. svetovej vojne sa od zjednocovania práva upúšťa, západná komparatistika sa zaoberá právnymi

systémami rozdeleného sveta (R. David, Ancel, Constantinesco, Eörsi, Sacco, Zweigert). Rozpadol sa koloniálny
systém a vznikli nové štáty. Na západe sa komparatistika rozvíjala, v ZSSR k nej zaujali odmietavý postoj zo
strachu pred „buržoáznou ideológiou“. Porovnávacia veda sa rozvíjala v Maďarsku, v Poľsku a v Československu
(Knapp, Luby, Bianchi, Štefanovič...)

4) Predmet porovnávania

Základným predmetom porovnávania je objektívne právo, chápané ako súbor právnych noriem stanovených a

vynucovaných štátnou mocou. Podľa Knappa predmetom porovnávania nie je len právo v právnych predpisoch
(law in books), ale aj právo skutočne pôsobiaci (law in action).
Komparatistika sa zaoberá aj normatívnymi súbormi pravidiel, ktoré nemožno jednoznačne považovať za právo –
tradičné a náboženské právne systémy.

Predmetom porovnávania sú vždy súčasne najmenej dva objekty právnej reality.
Základnou zložkou právneho systému je právna norma – pravidlo správania sa – nehmotná štruktúra

príkazov, zákazov a dovolení, vtelená do formálneho prameňa práva. Pretože je prameňom práva, je aj predmetom
porovnávania. Porovnávanie sa uskutočňuje z hľadiska ich obsahu a foriem, ale aj iných skutočností (štruktúra,
funkcie, interpretácia…). Rozlišujú sa predovšetkým pramene písané a pramene nepísané, je potrebné porovnávať
vecne rovnocenné formy, podobné obsahovo, aj keď sa forma nezhoduje. Právnu normu je potrebné skúmať
v kontexte celého právneho poriadku.

Ďalším objektom právnej komparatistiky sú právne inštitúty (ot. 5), právne odvetvia, právne poriadky

jednotlivých krajín a veľké právne systémy.

Právne odvetvia: skupina právnych noriem, upravujúcich určitý ucelený, relatívne samostatný druh

spoločenských vzťahov. Kontinentálne právo sa člení na právo verejné a súkromné (Ulpianus). Angloamerický
systém takéto delenie nepozná, odvetia sa členia na tradičné a mladšie, tradičné a náboženské systémy delia
podsystémy najmä podľa náboženských škôl a smerov.

Právne poriadky krajín: logicky usporiadaná množina právnych noriem. Vnútroštátne právne poriadky sa

porovnávajú zriedka – menia sa veľmi rýchlo.

Veľké právne systémy (celostné systémy): zoskupenie blízkych, resp. podobných národných právnych

systémov, ktoré majú spoločné základné charakteristické črty. Predstavujú systémy charakteristické pre väčší počet
krajín. Veľké právne systémy netvoria homogénne veľké a súvislé priestorové zoskupenia

5) Právne inštitúty ako predmet porovnávania

Právny inštitúty sú ucelené súbory právnych noriem, ktoré upravujú spoločenské vzťahy, chápané ako celok.
Rozdielne sú inštitúty práva verejného a inštitúty práva súkromného. V oblasti verejného práva vyjadrujú

postavenie človeka ako občana štátu. Toto postavenie sa radikálne zmenilo v období buržoáznych revolúcií.

Súkromnoprávne inštitúty sú konštantné, univerzálne a nevyhnutné – súvisia s uspokojovaním materiálnych

potrieb človeka. Tieto potreby sa menia len veľmi málo, resp. vôbec sa nemenia. Možno ich uspokojiť buď
vlastnou silou, z vlastnej vôle a moci – inštitút vlastníctva, alebo v súčinnosti s inými, výmenou hodnôt – inštitút
záväzku.

Materiálnym zdrojom uspokojenia hmotných potrieb je príroda. Základný význam má pôda – nehnuteľnosť

z právneho hľadiska => právo rozdeľujú veci n a hnuteľné a nehnuteľné.

Univerzálnym problémom je aj poškodenie majetku – rozlišuje sa medzi záväzkovou škodou (porušením

zmluvnej povinnosti) a mimozáväzkovou škodou (porušením mimozmluvnej povinnosti).

Vlastníctvo prináša aj inštitút dedenia: forma dedenia zo závetu a dedenia zo zákona.
Najväčšie rozdiely sú zreteľné v úprave inštitútu právnickej osoby.
Inštitúty rodinného práva sú podmienené potrebou reprodukcie spoločnosti, majú na práve nezávislý základ.

V minulosti spočíval na nerovnosti v rodine, táto sa postupne odstraňovala, aj keď niekde pretrváva až dodnes.

6) Základné predpoklady porovnávania – podobnosť a rôznosť v práve

Základným predpokladom porovnávania objektov je ich porovnateľnosť. Podmienkou porovnateľnosti je

podobnosť a rôznosť.

Podobnosť: je činiteľom, ktorý umožňuje porovnávanie a zároveň predpokladá rôznosť. Znamená zhodnosť

určitých porovnávaných prvkov tak, že aspoň jeden z prvkov porovnávaných celkov je zhodný a aspoň jeden
z prvkov nie je zhodný. Predstavuje formu rôznosti.

speters@stonline.sk

Rôznosť: je negáciou totožnosti, prejavuje sa v tom, že v obsahu porovnávaného objektu je taký prvok, ktorý

sa nenachádza v druhom objekte. Rôznosť sa prejavuje ako rôznosť v čase (je podmienkou historickej komparácie),
priestore (právo je viazané na určité štátne územie; aj v jednom štáte sa môže prejaviť rôznosť) a v systéme práva
(rôznosť všetkých podsystémov práva)

Porovnávané javy majú na určitom stupni spoločného menovateľa, porovnávané objekty musia byť

podsystémami všeobecnejšieho objektu, inak by porovnávanie nemalo zmysel.

Nevyhnutnou podmienkou porovnávania objektov je aj ich stálosť – podobnosť konkrétneho objektu v rôznom

čase. Stálosť je daná relatívne, vo vzťahu k dynamike právneho systému. Právo je dynamické, ale aby mohlo
v spoločnosti platiť, sú nevyhnutí intervaly stability.

7) Porovnávacia metóda ako hlavná metóda právnej komparatistiky

Metóda je spôsobom štúdia predmetu. Výber metód je podmienený predmetom poznávania. V prípade

komparatistiky sú predmetom vždy najmenej dva objekty právnej reality, preto je hlavnou metódou pre toto
odvetvie porovnávacia (komparatívna) metóda . Podstatou tejto metódy je porovnávane, myšlienková operácia,
ktorá sa zameriava na zistenie podobných alebo rozdielnych znakov porovnávaných objektov, je nástrojom
hľadania spoločného a rozdielneho. Vždy sa týka aspoň dvoch objektov, ktoré musia mať spoločný znak.

Spoločným menovateľom objektov je zjednocujúci prvok komparácie – tertium comparationis. Je oblasťou

reality, v ktorej sa porovnávanie uskutočňuje. Tertium comparationis môžeme určiť pri trojúrovňovej analýze (od
formy, jej fungovania, k prapodstate práva – upravovaným spoločenským vzťahom).

Skúmané objekty (premet porovnávania) sa označujú ako comparatum – prvok, ktorý sa porovnáva a

comparandum, prvok, s ktorým je comparatum porovnávaný. Nie je podstatné, ktorý prvok je comparatum a ktorý
je comparandum.

8) Pomocné komparatistické metódy

Pomocnými metódami pri komparatistických štúdiách sú metódy logické, exaktné a systémové.

1) logické metódy:
-

abstrakcia – metóda umožňujúca zovšeobecnenie a predstavuje myšlienkové odlučovanie nepodstatných
znakov a usporiadanie podstatných znakov. Sústredí sa na podstatné spoločné znaky a zanedbáva špecifické
znaky, ktorými sa objekty odlišujú;

indukcia a dedukcia – tvorí súčasť abstrakcie, indukcia je postup od jednotlivého k všeobecnému, dedukcia je
vyvodzovanie nových poznatkov z pravdivých premís;

analýza a syntéza: analýza je rozkladanie celkov na jednotlivé časti, syntéza je skladanie častí do celku.

2) exaktné metódy: predovšetkým metódy formalizácie a modelovania.
3) systémové metódy: sústava metodologických princípov, pomocou ktorých sa utvára teoretický obraz objektov

ako celostných objektov. Ústredným pojmom je pojem systém – jednotný celok, objekt, ktorý má určitú kvalitu,
ktorou sa líši od iných systémov – množina prvkov usporiadaných z určitého hľadiska do vzájomných vzťahov
vytvárajúcich celistvú jednotu. Systém sa definuje stanovením jeho prvkov, prvkov okolia a podstatných
vzťahov – medi prvkami (vytvárajú štruktúru systému) a k okoliu (môžeme zistiť funkciu systému). V rámci
systému práva stanovujeme ďalšie systémy resp. podsystémy.

9) Javové a sémantické hľadisko porovnávania práva

Vzťah podstaty a javovej stránky porovnávaných objektov (či sa porovnáva javová stránka alebo podstata). Je

potrebné vziať do úvahy, že právna norma môže byť vyjadrená nedostatočne, neúplne (dotvára sa interpretáciou) –
líši sa od svojho formálneho vyjadrenia. Odlišne sa môžu javiť aj pramene práva alebo právne inštitúty.

Z hľadiska porovnávania prvku cudzieho právneho poriadku má význam aj jazyková stránka:

právo toho istého štátu môže byť vyjadrené rôznymi jazykmi

právo viacerých štátov môže byť vyjadrené tým istým jazykom, môže sa používať rôzne názvoslovie, existujú
štýlové, syntaktické aj lexikálne rozdiely.

Správne porozumenie objektov je dôležitým faktorom porovnávania.
Podľa Knappa existujú možnosti, že:
-

právne výrazy ktoré sú preložené a preložiteľné označujú tie isté pramene alebo inštitúty

právne výrazy majú adekvátne označenie, ale vyjadrujú v rôznych systémoch rôzne podstaty, spravidla rozličné
(napr. právne inštitúty socialistických a západných systémov)

právne výrazy majú rovnakú alebo analogickú podobu, ale označujú niečo iné

speters@stonline.sk
-

právne výrazy sú nepreložiteľné.

V súčasnosti sa objavujú názory o potrebe vytvorenia spoločného právneho jazyka.

10) Druhy porovnávania
1) makrokomparácia a mikrokomparácia: makrokomparácia je porovnávanie väčších celkov (právnych

poriadkov), príp. ich väčších subsystémov (odvetví práva) a veľkých právnych systémov; mikrokomparácia je
porovnávaním menších celkov (právnych inštitútov, právnych noriem, subsystémov právnych odvetví);

2) regionálna komparácia: druh makrokomparácie – porovnávanie právnych poriadkom rôznych geografických

regiónov, právo ktorých vykazuje podstatné znaky (právna afrikanistika, škandinávska regionálna
komparatistika, islamská komparatistika);

3) vonkajšia a vnútorná komparácia: vonkajšia komparácia – porovnávanie objektov práva rôznych štátov

(komparácia s cudzím prvkom); vnútorná komparácia – porovnávanie v rámci toho istého právneho poriadku
(vnútorná komparácia v zložených štátoch; vnútorná inštitucionálna komparácia; porovnávanie práva rôznych
geografických právnych oblastí niektorých štátov)

4) komparácia historická a logická: logickým porovnávaním je porovnávanie v tej istej dobe (synchronické alebo

horizontálne porovnávanie); historické porovnávanie je porovnávanie objektu s minulým prejavom toho istého
objektu (diachronické, vertikálne porovnávanie);

5) etnografické porovnávanie: v prípade právnych poriadkov, ktoré nepôsobia teritoriálne, ale personálne (iba pre

určité etnikum);

6) bilaterálna a multilaterálna komparácia: bilaterálna komparácia je porovnávanie a skúmanie dvoch právnych

objektov; multilaterálna komparácia sa zaoberá viacerými ako dvoma prvkami (najmä pri porovnávaní veľkých
právnych systémov);

7) komparácia podľa systematiky právneho poriadku: porovnávanie právnych poriadkov podľa ich vnútorného

členenia na jednotlivé právne odvetvia.

11) Ciele, úlohy a význam právnej komparatistiky
Vedecké a pedagogické ciele:

Základným vedeckým cieľom je získavanie nových poznatkov (o podstate práva, právnych systémov a ich

súčastí). Z týchto poznatkov sa vytvárajú univerzálne pojmy, ktoré slúžia ako materiál pre právnu vedu. Na základe
získaných poznatkov možno dospieť k presnejšej klasifikácii právnych systémov. K vedeckým cieľom patrí aj
zdokonaľovanie porovnávacej metódy a pomocných komparatistických metód. Formuje sa pritom vlastná
porovnávacia právna veda a právna teória.
K vedeckým cieľom patrí aj teoretický výskum možností zbližovania (unifikácie) podobných a blízkych právnych
poriadkov.
Pedagogickým cieľom je najmä zlepšenie prípravy a výchovy právnikov, zvýšenie ich právnej kultúry a rozšírenie
ich obzoru poznania za hranice domáceho práva.
Praktické ciele:

Jedným z cieľov komparatistiky je zdokonaľovanie zákonodarstva na základe porovnávania práva.

Výsledky porovnávacej právnej vedy sa využívajú pre legislatívne ciel aj dnes. Materiál poskytovaný
komparatistikou môže byť aj prínosom pre interpretáciu práva. Popri tom možno sledovať aj politické ciele (najmä
hospodársko-politické a právno-politické)
Význam právnej komparatistiky:

Právna komparatistika slúži zbližovaniu práva v novej podobe. Pôvodný cieľ (ius unum) je chápaný dnes

v inej podobe. Prebieha na úrovni zjednocovania v hospodárskej a politickej oblasti. Integračné procesy sa
uskutočňujú aj v rámci regiónov.

12) Triedenie práva. Kritériá triedenia

Materiál získaný porovnávacím výskumom je podrobený ďalšiemu spracovaniu a na základe rôznorodých

prístupov sa klasifikuje a triedi a tak sa zaraďuje do už existujúceho systému poznatkov.

Konečným cieľom triedenia býva zaradenie nových poznatkov získaných porovnávaním práva do existujúcich

systémov a subsystémov celkovej štruktúry práva. K najdôležitejším systémom patria veľké právne systémy (resp.
právne rodiny).

Prístup ku kritériám triedenia (Knapp):

speters@stonline.sk

Jednoúrovňové triedenie: uskutočňuje sa najčastejšie na základe prameňa práva, ako najzávažnejšieho

klasifikačného kritéria.

Pramene rozlišujeme na písané (právny predpis, zmluvné právo, učené knihy a expertízy) a nepísané (súdne

rozhodnutia, obyčajové právo, analógia, ekvita a rozum, všeobecné právne zásady).

Vo viacerých krajinách platí viac právnych prameňov súčasne, určujeme medzi nimi pramene určujúce a

pramene druhotné. V oblasti písaného práva je určujúcim právny predpis, druhotnými prameňmi sú právne
obyčaje, všeobecné právne zásady, analógia a zmluvné právo. V anglo-americkom systéme sú určujúcim
prameňom precedenty, sekundárnymi prameňmi sú právny predpis, ekvita, právna obyčaj, rozum, všeobecné
právne zásady, analógia a učené knihy a expertízy. V oblasti islamu sú základnými prameňmi práva náboženské
knihy. Obyčajové právo už nikde nie je štýlotvorné (v minulosti platilo v Uhorsku, následne aj na Slovensku až do
50. rokov minulého storočia).

Viacúrovňové triedenie: prevádza sa podľa viacerých kritérií zároveň. (k tomu ot. č. 13)

13) Viacúrovňové triedenie práva. Právny štýl a právna kultúra

Viacúrovňové triedenie sa prevádza podľa viacerých kritérií zároveň. Popri charaktere, forme a interpretácii

prameňov práva sa ako ďalšie kritériá používajú:
1) historický pôvod a vývoj právneho poriadku
2) špecifický spôsob právneho myslenia
3) jednotlivé charakteristické právne inštitúty
4) ideologické faktory
5) hierarchia právnych noriem
6) vnútorné členenie právneho poriadku
7) forma vydávania právnych predpisov
8) miera zvrchovanosti zákona a iné
Častým porovnávacím kritériom je právny štýl (právna kultúra).

Právny štýl (Zweigert a Kötz) – súbor znakov odlišujúcich rôzne právne systémy. Pre definíciu je stanovených

päť určujúcich faktorov:
1) historický pôvod a vývoj právneho poriadku
2) špecifický spôsob právneho myslenia
3) zvlášť príznačné právne inštitúty
4) ideologické faktory
5) druh prameňov práva a ich interpretácia

Pojem právny štýl je vágnym pojmom, rovnako ako pojem právna kultúra.

Právna kultúra je širší pojem ako právny štýl, predstavuje kultúru aplikácie práva, kultúru formy práva,

kultúru práva ako normatívneho systému. Právna kultúra je súčasťou kultúry národa.

14) Vonkajšie a vnútorné členenie práva
Vonkajšie triedenie práva predstavuje členenie na veľké právne systémy. Podobné právne poriadky vytvorili
relatívne samostatnú triedu – veľký právny systém. Jednotliví autori rôzne klasifikujú veľké právne systémy:
René David – prevažujúcim kritériom je charakter prameňov práva:
1) rodina ranogermánska
2) právo socialistické
3) common law (anglické právo a právo USA)
4) práva náboženské a tradičné (právo islamu, indické, Ďalekého východu, africké a Madagaskaru)
Zweigert a Kötz triedia právne systémy podľa právneho štýlu:
1) románsky právny okruh
2) nemecký právny okruh (nemecké, rakúske a švajčiarske právo)
3) angloamerický právny okruh (anglické právo a právo USA)
4) škandinávsky právny okruh
5) socialistický právny okruh
6) ostatné právne okruhy (Ďaleký východ, islam, hinduistické právo)
Knapp rozoznáva tri veľké právne systémy:
1) kontinentálny
2) angloamerický
3) islamský

speters@stonline.sk

Vnútorné členenie práva predstavuje členenie do rôznych právnych odvetví, v jednotlivých krajinách nie je

rovnaké.

Právne normy možno členiť do rôznych podsystémov, jedným zo spôsobov je triedenie na hmotnoprávne a

procesnoprávne normy.

Základom triedenia kontinentálneho práva je dualizmus verejného a súkromného práva.
Základné členenie angloamerického systému spočíva na dualizme medzi common law a equity.
Islamské právo sa rozlišuje najmä podľa základných smerov islamu.
Viac-menej univerzálnymi právnymi odvetviami sú ústavné právo, správne právo, súkromné právo, trestné

právo a procesné právo.

15) Variabilita a divergencia v práve

Napriek spoločným základným atribútom prevláda v práve rôznosť. Každé právo sa vyvíja z iných historických

zdrojov, v inom prostredí, pod vplyvom iných faktorov. Pri skúmaní divergencie sa skúmajú najmä faktory, ktoré
rozdielnosť spôsobujú:
1) pôsobenie geografických podmienok: poukazoval na ne už Montesquieu (zákony musia zodpovedať fyzickej

povahe krajiny, podnebiu, bonite pôdy, polohe a rozlohe). Určujúci môže byť režim vodného hospodárstva,
prítomnosť nerastných surovín a zdrojov, resp. závislosť na dovoze cudzích zdrojov.

2) ekonomické aktivity: právna regulácia sleduje ekonomické záujmy krajiny
3) politické faktory: spôsob učlenenia štátu, veľkosť štátu, politický režim, politický systém
4) demografické faktory (hustota obyvateľstva, národnostné a rasové zloženie – v menšom rozsahu)
5) ideologické faktory: náboženstvo a jeho vplyv na obyvateľstvo
6) kultúrne faktory: tradícia, morálka, história...

16) Konvergencia a asimilácia v práve

Pri porovnávaní práva možno nájsť podstatné znaky, ktoré sú v každom práve rovnaké. Existujú aj spoločné

znaky len pre určitú skupinu národných právnych systémov.

Asimilácia právnych poriadkov: podobnosť, zbližovanie a čiastočná unifikácia.
Podobnosť vzniká vzájomným mimovoľným historickým vývojom.
Zbližovanie je nielen spontánna, ale aj cieľavedomá činnosť.
Unifikácia je extrémnym prípadom – ide o čiastočné stotožňovanie právnych poriadkov zúčastnených štátov.

Asimilácia môže prebiehať ako proces:
-

bilaterálny alebo multilaterálny

univerzálny alebo parciálny

spontánny alebo zámerný
K spontánnej asimilácii patria predovšetkým recepcia, adaptácia a adkulturácia práva.
Konvergenciu práva v súčasnosti možno pozorovať predovšetkým pri práve Európskej únie. Prostriedkom

unifikácie sú tu regulations.

Harmonizáciou je prispôsobovanie vnútroštátneho práva členských štátov právnym aktom Európskej únie.

Dôraz na harmonizáciu kladú články Rímskej zmluvy (100B, 99, 112, 117), Jednotný európsky akt, Maastrichtská
zmluva, Biela kniha z roku 1985 (budovanie vnútorného trhu), technické normy (zväčša nezáväzné).

Zo sekundárnych prameňov majú najväčší význam smernice – stanovujú cieľ, ktorý sa má uskutočniť a dobu,

v ktorej sa má cieľ uskutočniť. Význam majú aj odporúčania, rovnako významné sú aj judikáty Európskeho
súdneho dvora.

Druhy harmonizácie:

1) minimálna – komunitárne právo obsahuje len minimálne opatrenia
2) alternatívna – stanoví sa viac alternatív, výrobok musí spĺňať minimálne jednu z nich
3) horizontálna – prierezová úprava pre skupiny výrobkov
4) opčná – ak výrobok spĺňa podmienky len vnútroštátneho práva, môže byť pripustený na vnútorný trh (nie na

spoločný).
Z hľadiska pridružených štátov k EÚ prebieha aproximácia – podstatou je transformácia právneho poriadku

štátu tak, že dochádza k jeho zlučiteľnosti s právom EÚ v tých oblastiach, v ktorých právo EÚ pôsobí. Cieľom je
splnenie podmienok pre prijatie:
1) dosiahnutie stability inštitúcií garantujúcich demokraciu, právny štát, ľudské práva, ochranu národnostných

menším – politické kritériá

2) fungujúce trhové hospodárstvo, schopnosť vyrovnať sa s konkurenčným tlakom a s trhovými silami –

ekonomické kritériá

speters@stonline.sk
3) schopnosť prevziať na seba záväzky, ktoré vyplývajú z členstva – prevzatie Acquis communitaire vrátane

záväzku oddanosti cieľom hospodárskej, politickej a menovej únie.
Obsah približovania:

kompatibilita novoprijímaných právnych aktov (u nás existuje doložka zlučiteľnosti)

postupne sa do súladu musia dostať aj doteraz prijaté právne normy

musí byť sústavne sledovaná nová legislatíva EÚ aj judikatúra Európskeho súdneho dvora
Nástroje približovania:

asociačné dohody

právne akty, ktoré vydáva Rada priblíženia

Biela kniha prijatá v roku 1995 (týka sa pridružených krajín – zameraná na budovanie vnútorného trhu, má
povahu odporúčania)

Partnerstvo pre vstup

Agenda 2000 – posudky a podnety pre záujemcov o vstup

17) Recepcia, adaptácia a akulturácia práva

Recepcia je dobrovoľné alebo nútené prevzatie práva jedného štátu iným štátom. Najrozsiahlejšou recepciou

bola recepcia rímskeho práva v 12. – 16. storočí, ktorá mala vplyv na vznik kontinentálneho právneho systému.
Recipované bolo aj francúzske ústavné a súkromné právo v 19. storočí a v socialistických krajinách bolo preberané
sovietske právo. Nedobrovoľná recepcia bola spojená s kolonizáciou – zavádzalo sa tzv. metropolitné právo. Tam,
kde nevytlačilo pôvodné právo, vznikol koloniálny dualizmus. K recepcii dochádza aj po rozdelení štátov –
nástupnícke štáty preberajú dočasne právo pôvodného štátu.

Adaptácia je historická prispôsobivosť práva spoločenskému vývoju.
Akulturácia (adkulturácia) je spôsobom asimilácie práva jedného právneho poriadku pôsobením iného ,

najčastejšie susedného a zemepisne blízkeho právneho poriadku. Prípadom adkulturácie sú právne enklávy –
územia, kde platí právo patriace k určitému právnemu systému, ktoré sú obklopené územím, kde platí právo
patriace k inému právnemu systému (napr. Quebec).

18) Zámerná asimilácia práva

Uskutočňuje sa najmä v rámci rôznych svetových hospodárskych integrácií a v oblasti základných ľudských

práv a slobôd. Približujú sa nie právne systémy, ale určité právne odvetvia. Ako formy vystupujú najmä unifikácia,
harmonizácia a aproximácia.

Unifikácia je vedomá, plánovaná aktivita dvoch alebo niekoľkých zákonodarcov rôznych štátov za účelom

vydania predpisu s rovnakým obsahom a zmyslom. Unifikácia spočíva na zhode v:
-

chápaní pojmu právo a jeho vzťahu k iným normatívnym systémom

ponímaní prameňov práva

metodológii v oblasti tvorby a aplikácie práva

teórii argumentácie

teórii legitimácie práva (záväznosť)

spoločnej základnej ideológii.
Harmonizácia – zosúlaďovanie právneho režimu daného štátu s právom cudzích štátov, resp. zosúlaďovanie

v rámci integračných zoskupení.

Aproximácia – približovanie, resp. postupné prispôsobovanie cieľovému právnemu poriadku.

S tým súvisia aj procesy ako europeizácia a westernizácia.

Europeizácia je proces, ktorého podstatou je vývoz alebo dovoz niektorých vyspelých európskych

právnych poriadkov, príp. ich častí do národných právnych systémov iných štátov.

Westernizácia je orientácia právneho poriadku krajín tretieho sveta na právo západných krajín a jeho

modernizácia preberaním prvkov najmä kontinentálneho právneho systému, príp. prvkov práva USA.

19) Ústavnoprávna komparatistika – základné pojmy. Triedenie ústav

Podstatou ústavnej komparatistiky je skúmanie spoločných a rozdielnych znakov ústav rôznych štátov,

ústavných systémov a jednotlivých ústavných inštitútov.

Zakladateľom ústavnej komparatistiky je Georg Jellinek (Všeobecná štátoveda).
Ústredným pojmom je ústava – základný zákon, ktorý konštituuje štát. Ústava v materiálnom zmysle –

poriadok, nevyhnutný pre akékoľvek trvalé spoločenstvo ľudí. Ústava vo formálnom zmysle – zákon najvyššej

speters@stonline.sk
právnej sily, základný zákon, ktorý je nadradený ostatným právnym predpisom a vyžaduje si zvláštnu legislatívnu
procedúru.

Ústavy obsahujú ustanovenia o:

organizácii štátnej moci

základných ľudských právach a slobodách

štruktúre zložených štátov

politickom a hospodárskom systéme štátov

základných vonkajších vzťahoch štátov

kontrole ústavnosti ...

Jednotiace prvky súčasných ústav:
1) trojdelenie štátnej moci: v Anglicku systém checks and balances (zákonodarnú moc má síce parlament, ale

právo je v značnej miere tvorené súdmi; výkonnú moc má vláda a sčasti ju vykonáva Kabinet; súdnu moc majú
súdy, ale aj parlament – Horná snemovňa), v anglickom systéme je nevyjasnenosť pojmu štát (chápe sa ako
Koruna – The Crown). Otázku deľby moci nepripúšťa islamské právo (považuje sa za božie právo)

2) ľud ako zdroj štátnej moci: prejavuje sa vo voľbách (rozdiel je vo volených orgánoch, v spôsobe volieb,

v pomere hlasov pre zvolenie, vo volebných systémoch)

3) ľudské a občianske práva: objavili sa už v amerických bill of rights a vo francúzskej Deklarácii práv človeka

a občana

Triedenie ústav:
1) z historického aspektu:
-

oktrojované

revolučné

dohodnuté

2) podľa formálnych znakov:
-

písané

nepísané

3) podľa vyžadovaného spôsobu zmeny:
-

rigidné

flexibilné

4) podľa spôsobu zmeny a doplňovania:
-

jediná ústava, ktorá sa mení dodatkami alebo novelami

ústava a ústavné zákony, ktoré sú na rovnakej úrovni

5) podľa spôsobu učlenenia štátu:
-

federatívne ústavy

unitárne ústavy

6) podľa súladu so spoločenskou realitou:
-

právne

faktické

7) podľa foriem štátu:
-

republikánske

monarchistické

8) rozlíšenie podľa Knappa v sociologickom duchu:
-

in books

in action

20) Základné prototypy ústav

Základnými kritériami sú: forma ústavy, koncepcia ústavy, ústavné inštitúty. V súčasnosti sa rozlišujú tri

prototypy ústav (Jellinek): americký, anglický a francúzsky.

Americký prototyp: Ústava bola prijatá v roku 1787, prvých desať dodatkov (Bill of Rights) v roku 1791.

Ústava upravuje princípy deľby moci a princíp ľudu ako zdroja štátnej moci.

Zvláštnym spôsobom zakotvuje úpravu výkonnej moci, ktorá prináleží prezidentovi. Špecifickými sú aj

vnútorná štruktúra a vzájomné vzťahy oboch komôr Kongresu, špecifické postavenie Najvyššieho súdu USA a
americký federalizmus, založený na priorite práva jednotlivých štátov pred federálnym právom.

Francúzsky prototyp: Základné myšlienky boli zakotvené v prvej francúzskej ústave z r. 1793, skutočným

prototypom sa však stala až ústava Tretej republiky z roku 1875 – Francúzsko sa v nej vrátilo k republikánskym
princípom. Prvkami sú: inštitút slabého prezidenta, ktorý je zaradený do výkonnej moci, nevyhnutná je
kontrasignácia jeho aktov; postavenie vlády a jej predsedu; dvojkomorový parlament v unitárnom štáte.
Špecifickým prvkom je Štátna rada (súdna a správna právomoc) a Ústavná rada (kontrola ústavnosti).

speters@stonline.sk

Anglický prototyp: ústava je nepísanou ústavou, je tvorená súborom prameňov zákonného práva, sudcovského

práva a ústavnými zvyklosťami. Veľká Británia je unitárnym štátom, zjednocujúcou je osoba panovníka. Parlament
je dvojkomorový, dolná snemovňa je volená, horná komora je súčasne najvyšším súdom krajiny. Orgánom
exekutívy je vláda, ktorá vytvára užší Kabinet ako svoj operatívny orgán.

Britská ústava má aj svoju písanú časť, ktorú tvoria zákony a historické dokumenty (Magna Charta Libertatum,

Petition of Rights, Habeas Corpus Act, Bill of Rights, Statut of Westminster, Act of Settlement, Parliament Acts…)
Nepísané časti tvoria ústavné precedenty, ústavná prax (vrátane politickej praxe) a politické uzancie.

21) Ústava USA

Predstavuje najvyšší zákon únie, s ktorým musia byť v súlade všetky ostatné právne akty a tiež normy case

law. Má prednosť aj pred medzinárodnými zmluvami.

Bola prijatá v roku 1787 a je najstaršou platnou ústavou na svete. Jej jazyk je čisto právnický, preto je málo

poplatná dobe a je apolitická. Bolo v nej vykonaných len 22 zmien.

Na zmenu ústavy sa vyžaduje 2/3 rozhodnutie Kongresu USA a následná ratifikácia 3/4 štátov únie. Ústava

USA sa prispôsobuje dobe dodatkami a najmä výkladom najvyššieho súdu.

Ústava definuje právomoci nositeľov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci a vymedzuje kompetencie

federácie. Zvláštnym spôsobom zakotvuje úpravu výkonnej moci, ktorá prináleží prezidentovi. Špecifickými sú aj
vnútorná štruktúra a vzájomné vzťahy oboch komôr Kongresu, špecifické postavenie Najvyššieho súdu USA a
americký federalizmus, založený na priorite práva jednotlivých štátov pred federálnym právom.

Moc je rozdelená medzi kongres, prezidenta a súdy na princípe federatívneho usporiadania rešpektujúceho

suverenitu štátov a poskytujúceho federácii právomoc nad spoločnými záležitosťami a na zakotvení občianskych
práv a slobôd, ktoré zaväzujú federáciu aj štáty.

Každý štát únie má svoju vlastnú ústavu, ktoré sa zhodujú v obsahu listiny občianskych práv. Ústavy sa značne

líšia, niektoré sú stabilné, iné sa často menia.

22) Ústava Veľkej Británie a Severného Írska

Ústava je nepísanou ústavou, je tvorená súborom prameňov zákonného práva, sudcovského práva a ústavnými

zvyklosťami. Veľká Británia je unitárnym štátom, zjednocujúcou je osoba panovníka. Parlament je dvojkomorový,
dolná snemovňa je volená, horná komora je súčasne najvyšším súdom krajiny. Orgánom exekutívy je vláda, ktorá
vytvára užší Kabinet ako svoj operatívny orgán.

Odchýlkami od trojdelenia moci v tejto ústave je Snemovňa lordov ako legislatívny a zároveň súdny orgán a

lord kancelár, ktorý je predsedom legislatívneho orgánu, je predsedom vo funkcii najvyššieho súdu a zároveň člen
kabinetu (orgánu výkonnej moci) a vykonáva niektoré kompetencie ministra spravodlivosti.

Britská ústava má aj svoju písanú časť, ktorú tvoria zákony a historické dokumenty (Magna Charta

Libertatum, Petition of Rights, Habeas Corpus Act, Bill of Rights, Statut of Westminster, Act of Settlement,
Parliament Acts…) Nepísané časti tvoria ústavné precedenty, ústavná prax (vrátane politickej praxe) a politické
uzancie.

23) Komparatistika správneho práva. Kontinentálna verejná správa

Ústredným pojmom správneho práva je pojem správa – činnosť sledujúca dosiahnutie určitého cieľa a od nej

odvodený pojem verejná správa – činnosť vykonávaná vo verejnom záujme alebo vo význame orgánov, ktoré túto
činnosť vykonávajú. Najväčšie rozdiely sa vyskytujú v organizácii verejnej správy na miestnej úrovni, najmú
vzájomný vzťah ústrednej správy a samosprávy a súdna kontrola verejnej správy.

Kontinentálna verejná správa:
Podobnosť je najmä na úrovni ústrednej správy, rozdiely nastávajú postupne od centra k nižším článkom.

Charakteristickým znakom systému verejnej moci na miestnej úrovni je dvojkoľajnosť – vedľa seba pracujú na
rovnakej úrovni orgány štátnej správy aj orgány samosprávy a môže dochádzať aj ku kumulácii ich úloh.

Francúzsko: po reforme verejnej správy v 80. rokoch sa obmedzuje centralizmus a posilňuje sa samospráva.

Najnižšou jednotkou je obec, volenými orgánmi obce sú obecná rada a starosta. Starosta je zároveň
reprezentantom vlády. Vyššou jednotkou je department, jeho volenými orgánmi sú generálna rada a jej predseda,
záujmy vlády zastupuje komisár vlády. Departmenty tvoria 22 regiónov, volenými orgánmi v regiónoch sú
regionálna rada a jej predseda. Štátnu správu na tejto úrovni reprezentuje regionálny komisár republiky.

Kontrola je zverená Štátnej rade ako najvyššiemu orgánu a sústave správnych súdov

speters@stonline.sk

Nemecko: najnižším článkom sú obce a zväzy obcí so zachovanou vlastnou samosprávou, volenými orgánmi

sú zastupiteľstvá a starosta resp. magistrát. Zväzy obcí reprezentuje na okresnej úrovni okresný snem (volený) a
okresný výbor ako jeho výkonný orgán. Na úrovni kraja je vytvorený volený krajský snem, štátnu správu zastupujú
krajinskí radcovia, resp. vrchní krajinskí riaditelia.

Správne súdnictvo predstavuje sústava všeobecných správnych súdov a špecializované správne súdy. Celá

trojstupňová sústava je v správe ministra spravodlivosti.

Vysoký stupeň samosprávy má aj Švajčiarsko a Španielsko.

24) Anglická verejná správa

Pojmy štát a štátna správa sa nepoužívajú, používa sa pojem The Crown (Koruna) – stotožňuje sa s ústrednou

mocou, nie s panovníkom.

Anglicko sa člení na grófstva, mestá a farnosti – sú len zoskupením obyvateľstva bez predstaviteľov ústrednej

moci. Je im priznaná autonómia.

Samosprávu zabezpečujú zhromaždenia a rady farností, obvodné rady na úrovni obvodov a rady grófstiev na

úrovni grófstiev. Na čele týchto orgánov sú volení predsedovia.

Preskúmavanie rozhodnutí verejných orgánov uskutočňuje buď nadriadený orgán verejnej správy, alebo

odvolací súd prostredníctvom judicial review.

Do roku 1947 nebolo možné žalovať Korunu podľa zásady „the King cannot do any wrong“. Teraz Korunu

zastupuje generálny prokurátor a je možné ju žalovať za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil ktorýkoľvek jej
zamestnanec.

Prešetrovať činnosť správnych orgánov môže aj ombudsman (od roku 1967).

25) Verejná správa v USA

Systém je značne nejednotný, lebo organizácia miestnej správy je v právomoci vlád štátov. Samospráva sa

môže uskutočňovať na základe zhromaždení voličov (každoročné stretnutia) alebo vlastnými zastupiteľskými
orgánmi na čele so starostom.

Ďalším orgánom je obecná rada. Vzťah rada – starosta môže mať dvojakú podobu:
Silné postavenie starostu voči rade.
Silné postavenie rady voči starostovi. (prevláda)
Postupne sa v USA presadzuje tzv. manažérsky systém – mestská rada menuje pre výkon svojich rozhodnutí

manažéra a komisionársky systém – nevolí sa mestská rada, ale zbor 3 – 5 komisionárov, ktorý zodpovedajú za
určitý úsek správy a jeden z nich zastáva post starostu.

Vyššie samosprávne orgány sú okresy (Counties) a mestské komunity. Úlohy v oblasti správy v Counties

vykonávajú volení úradníci – šerif, súdny úradník, hlavný kontrolór… Na miestnej úrovni sa vytvorili aj osobitné
samosprávne obvody (napr. školské obvody)

Preskúmavanie rozhodnutí uskutočňujú všeobecné súdy, rozhodujú o administratívnych veciach len ak boli

vyčerpané všetky administratívne opravné prostriedky

26) Trestnoprávna komparatistika. Základné pojmy. Kontinentálne

trestné právo
Predmetom porovnávania sú pojmy trestného práva hmotného – trestný čin, jeho chápanie, vymedzenie,

znaky, klasifikácia, trestná zodpovednosť, trest a základné pojmy trestného procesného práva – trestný proces a
jeho jednotlivé inštitúty.

Kontinentálne trestné právo: základom boli v minulosti právne obyčaje. Od 15. storočia sa prestáva tolerovať

svojpomoc a trestanie trestných činov sa stáva vecou súdov. Od 16. do 18. storočia vznikajú prvé trestnoprávne
konštitúcie. Ďalší pokrok prinieslo osvietenstvo, začala sa uplatňovať zásada Nullum crimen sine lege, nulla poena
sine lege a niektoré špecifické činy sa prestali považovať za trestné.

V období osvietenstva sa objavovali prvé ústavy, do ústav boli včleňované aj zásady trestného práva.
Deklarácia práv človeka a občana obsahuje 5 zásad trestného práva:

1) zákon je rovnaký pre všetkých
2) zákon stíha len činy nebezpečné pre spoločnosť
3) trestné právo musí spočívať na zásade nullum crimen sine lege
4) nikto nemôže byť obžalovaný ani potrestaný inak ako podľa zákona
5) dôkazné konanie musí spočívať na prezumpcii neviny.

speters@stonline.sk

Tieto zásady a zásada verejnosti konania sa objavili v Code penal z r. 1791.
V ukladaní trestov sa presadila zásada rozumnosti, primeranosti a preventívnej funkcie trestu.
Trestné konanie začína pred súdom na základe vznesenia obžaloby prokurátorom (inkvizičné konanie).

V senátoch trestných súdov môžu zasadať aj laickí sudcovia. Konanie je v moci sudcu z povolania, ktorý ho riadi a
vykonáva dôkazy. V konaní pred súdom sa neuplatňuje porota. Trestami sú trest odňatia slobody alebo peňažné
tresty.

27) Anglické trestné právo

Trestný čin chápe ako pozitívny či negatívny čin, ktorý je porušením trestného práva a jeho základné znaky

definuje právo. Trestné činy podľa Common law sa delia na:
-

treasons (vlastizrada)

felonies (ťažké trestné činy)

misdemeanours (ľahšie trestné činy)
Trestné činy upravuje The Criminal Law Act z r. 1967. Základnými elementmi trestného činu sú actus reus

(zavinené konanie) a mens rea (trestný úmysel a kauzálna súvislosť medzi konaním a následkom).

K vzniku trestnej zodpovednosti sa vyžaduje dobrovoľnosť, príčetnosť a požadovaný vek (3 kategórie: do 10

rokov- beztrestná, 10 resp. 9 – 14 rokov – obmedzená trestná zodpovednosť, nad 14 rokov).

Základom procesného práva je právo na spravodlivý proces, ktorý vyjadruje už Magna Charta.
Obžalobcom v procese býva polícia, vystupuje na úrovni občana ako súkromná osoba. Procesné strany sú

označené osobnými menami a proces sa odohráva ako spor medzi dvoma osobami. Polícia si berie právneho
poradcu a advokáta. V prvej fáze sa konanie predloží na zmierovací súd a verejné predbežné prerokovanie, kde sa
rozhodne o prijatí alebo neprijatí obžaloby. Obžaloba musí prihlásiť všetky dôkazy a svedkov (pre obhajobu to
neplatí). Ak sudca príjme obžalobu, nasleduje hlavné pojednávanie, ak sa obžalovaný necíti vinný, určí sa 12
členná porota (zo zoznamu voličov), ktorá rozhodne o vine resp. nevine. Sudca svedkov nevypočúva, len dozerá na
priebeh konania.
V prípade ľahších trestných činov rozhodujú magistrátne súdy (trest do 6 mesiacov resp. 2000 libier)

28) Trestné právo USA
Trestné právo USA spočíva na báze anglického trestného práva. Hmotné trestné právo zahŕňa definície
jednotlivých trestných činov a všeobecné zásady trestnej zodpovednosti. Trestný čin je konanie alebo opomenutie
porušujúce právo a je s ním spojený na základe odsúdenia niektorý z trestov alebo ich kombinácia (smrť, trest
odňatia slobody, pokuta, prepustenie z úradu alebo nespôsobilosť zastávať čestný, či výnosný úrad alebo trust).
Trestné činy sa členia na trestné činy podľa common law a podľa zákona. Existujú federálne trestné činy a
kodifikované trestné činy jednotlivých štátov. Trestné činy sa rozlišujú na felonies a misdemeanors.
Konanie spočíva na zásade práva na riadny proces (due process of law) – štátne orgány musia dodržiavať
stanovené pravidlá: riadne upovedomenie občana o konaní, záruka vypočutia a možnosť obhajoby.
Konanie je založené na princípe odporovania a rovnosti strán, ktoré aktívne ovplyvňujú priebeh konania. Sudca
riadi konanie a len minimálne doň zasahuje. Svedkovia môžu iba odpovedať na otázky právnych zástupcov strán a
nemôžu vyslovovať svoje domnienky a robiť závery. Výpoveď musí byť priama, založená na skutočných
poznatkoch.
V trestnom konaní platí zásada dohody – možno dohodnúť nižší trest.
Procesné právo je zväčša kodifikované na federálnej úrovni, ale aj jednotlivé štáty majú svoje procesné poriadky.

29) Islamské trestné právo

Podstatnou zásadou je princíp, na základe ktorého možno človeka stíhať len za čin, ktorý bol trestným skôr, ako

ho páchateľ spáchal.
Základom trestu je odplata. Trestné činy sa delia do kategórií:
1)

hadd: trestné činy porušujúce božie práva (krádež, lúpež, cudzoložstvo, krivé obvinenie z cudzoložstva,
vzbura, zrada islamu, požívanie alkoholu). Trestami boli hudúd (smrť, zmrzačenie, vyhnanstvo, telesné tresty);

qisás: trestné činy proti ľudským právam (zabitie a nenapraviteľné ublíženie na zdraví). Trest závisel od vôle
poškodeného alebo príbuzných a riadil sa ustanoveniami koránu o krvnej pomste, poškodený sa mohol
uspokojiť aj s výkupným (dija) alebo mohol páchateľa oslobodiť

ta’zir: neradili sa ani do jednej z uvedených skupín (napr. krivá výpoveď, špionáž…). Trest sa ukladal podľa
uváženia sudcu (najčastejšie infamujúce tresty)

speters@stonline.sk

Konanie prebiehalo pred samosudcom, bolo verejné. Najvyšší význam mala výpoveď svedkov a prísaha. Za

výnimočných okolností sa pripúšťala aj sprostredkovaná výpoveď, musela byť však potvrdená dvoma svedkami.

Sudcom mohol byť iba mudžahíd, právny expert s požadovaným vzdelaním a fyzickými a morálnymi

predpokladmi.

Na začiatku 20. storočia sa islamské právo v oblasti trestného práva prestalo uplatňovať. Prameňom práva sa

stal zákon. V súčasnosti možno zaznamenať návrat šarie do trestného práva v niektorých krajinách.

30) Veľké právne systémy – pojem, členenie

Vonkajšie triedenie práva predstavuje členenie na veľké právne systémy. Podobné právne poriadky vytvorili

relatívne samostatnú triedu – veľký právny systém, na základe toho, čo je spoločné pre určitú skupinu národných
právnych systémov. Jednotliví autori rôzne klasifikujú veľké právne systémy:

René David – prevažujúcim kritériom je charakter prameňov práva:

1) rodina ranogermánska
2) právo socialistické
3) common law (anglické právo a právo USA)
4) práva náboženské a tradičné (právo islamu, indické, Ďalekého východu, africké a Madagaskaru)

Zweigert a Kötz triedia právne systémy podľa právneho štýlu:

1) románsky právny okruh
2) nemecký právny okruh (nemecké, rakúske a švajčiarske právo)
3) angloamerický právny okruh (anglické právo a právo USA)
4) škandinávsky právny okruh
5) socialistický právny okruh
6) ostatné právne okruhy (Ďaleký východ, islam, hinduistické právo)

Knapp rozoznáva tri veľké právne systémy:

1) kontinentálny
2) angloamerický
3) islamský

Za základné právne systémy sú považované kontinentálny a angloamerický systém. Popri uvedených

systémoch existujú izolované práva, ktoré nevytvárajú veľké právne systémy (napr. židovské právo, hinduistické
právo…)

31) Kontinentálny právny systém – základná charakteristika

Systém kontinentálneho európskeho práva je systém práva písaného – lex scripta. Iné pramene práva sú

subsidiárnymi prameňmi. Právo vytvárajú najvyššie štátne orgány. Platí zásada iudex ius dicit inter partes (sudca
vyhlasuje právo medzi stranami sporu). Napriek tomu rozhodnutia vyšších súdov požívajú veľkú autoritu a majú
vplyv na utváranie práva. Kontinentálne právo sa rozšírilo aj mimo Európy, platí aj v Latinskej Amerike a
v niektorých častiach Ázie a Afriky.

Korene spočívajú v rímskom práve, ale aj v kanonickom, románskom a germánskom barbarskom práve. Podľa

toho sa nie celkom presne nazýva aj romano-germánske právo.

Charakteristické znaky kontinentálneho právneho systému (z hľadiska súkromnoprávnej komparatistiky):

1) písané právo
2) legislatívne právo
3) výlučné voči ostatným systémom
4) podstatou je systém občianskeho práva v kódexovej forme

32) Periodizácia vývoja kontinentálneho právneho systému

Vývoj kontinentálneho právneho systému prebiehal v základných etapách:

1) obdobie formovania barbarského práva a obyčajového kmeňového práva:

v 5. storočí sa prestalo uplatňovať rímske právo a základným prvkom práva sa stávajú právne obyčaje

speters@stonline.sk

Vyššia úroveň pôvodného obyvateľstva a vplyv zvyškov rímskeho práva podnietilo objavenie prvých
kodifikácií: Lex Visigothorum, Lex Romana Burgundiorum, Breviarum Alarici. Po usadení sa germánskych
kmeňov sa rozvíja barbarské právo v dvoch líniách:
-

románske právo: rozvíjalo sa na území dnešného Francúzska. Sčasti sa tu stále uplatňovalo rímske právo
(Vizigóti a Burgundi). Po vpáde Frankov sa rozvíja franské obyčajové právo, ktoré vytlačilo rímske právo.

nemecké právo: po rozpade Franskej ríše sa začína jeho rozvoj, bolo rozmanité podľa rôznych kmeňov
(Sasi, Alamani, Burgundi, Góti, Frankovia, Vandali). Toto právo bolo postupne stabilizované a došlo aj
k jeho písomnému zakotveniu (Saské a Švábske zrkadlo)

2) obdobie formovania feudálnych štátov a renesancie idey práva:

spoločnosť bola poznačená najmä lénnymi vzťahmi, panovníci sa prostredníctvom práva snažili o

upevnenie svojej moci. Zriaďovali sa vyššie súdy a panovnícke úrady. Právo tvorené panovníkmi (konštitúcie)
sa vzťahovalo na územie celej krajiny, jeho faktické pôsobenie záviselo od panovníkovej moci. Rozvoj miest
podnietil potrebu novej regulácie najmä obchodných vzťahov. V talianskych mestách vzniká medzinárodné
súkromné právo (súdny proces, kolízia mestských práv, úprava obchodného styku) – vzniká všeobecné právo
talianskych miest – ius commune.

3) vznik spoločného práva univerzít:

formuje sa právo vyznačujúce sa abstraktnosťou a univerzalizmom. Vyučovalo sa svetské aj cirkevné

právo. Rozvíjala sa právna veda (škola glosátorov a postglosátorov v Bologni)

4) renesancia rímskeho práva:

nová etapa sa začína objavením Corpus Iuris Civilis na konci 11. storočia a po znovunájdení Digest.

Začiatok recepcie sa prejavil najmä v Bologni. Rímske právo bolo akceptované pre svoju praktickosť, vecnosť
a reálnosť. Rozvíjali sa školy glosátorská a postglosátorská – spájali obsah rímskeho práva s praxou.

Recepcia rímskeho práva prebiehala medzi 12. až 16. storočím, znamenala prevzatie všeobecného

európskeho práva – ius communne do práva formujúcich sa feudálnych štátov. Išlo o prvý a najrozsiahlejší
prípad adkulturácie v histórii. Domáce práva v skutočnosti nezanikli, ale prejavovali sa ako lokálne odchýlky
rímskeho práva. V Nemecku sa takéto používanie rímskeho práva nazývalo usus modernus pandectarum.

Najväčší rozsah recepcie rímskeho práva sa prejavil tam, kde bolo obyvateľstvo latinského pôvodu,

v Nemecku, v Rakúsku a v Holandsku. U nás sa používalo uhorské obyčajové právo

Dôležitým faktorom ovplyvňujúcim recepciu rímskeho práva bol kladný postoj cirkvi k tomuto právu.

5) rozvoj a vplyv filozofických škôl na vývoj práva:

filozofické školy priniesli najskôr právny humanizmus (označuje sa aj elegantná jurisprudencia), neskôr

nastupuje epocha prirodzeného práva (17. storočie – Hugo Grotius). Vyzdvihuje rozum, slobodu, rešpektovanie
ľudskej osobnosti. Objavujú sa prvé kodifikácie ovplyvnené osvietenským absolutizmom. V Nemecku sa
rozvíja historická škola, ktorá presadzovala čisté rímskej právo, vznikla samostatná veda pandektného práva
(Heise, Ihering)

6) obdobie novodobých kodifikácií:

na rozhraní 18. a 19. storočia smeroval vývoj k modernej kodifikácii. Prvá etapa sa uskutočnila vydaním

Code civil vo Francúzsku v roku 1804 a rakúskeho ABGB v roku 1811. Ide o osvietenecké a prirodzenoprávne
diela.

V druhej etape vznikli nemecký BGB a švajčiarsky ZGB, boli viac pragmatické a neobsahovali už

osvietenecké a prirodzenoprávne prvky.

33) Obdobie vývoja barbarského práva v Európe

V 5. storočí sa prestalo uplatňovať rímske právo a základným prvkom práva sa stávajú právne obyčaje

barbarských kmeňov. Na základe obyčajového práva týchto (germánskych) kmeňov, zmiešaného s obyčajovým
právom pôvodného obyvateľstva a stopami a zvyškami predjusiniánskeho rímskeho práva sa začal formovať
kontinentálny systém práva. Pôvodné germánske právo sa objavovalo v rozhodnutiach ľudových zhromaždení,
pramenilo v obyčajovom práve. Očakávalo božský zásah (boží súd), vyznačovalo sa obradným užívaním
niektorých vecí. Právo bolo charakterizované princípom teritoriality zmiešaným s princípom personality.
Vyššia úroveň pôvodného obyvateľstva a vplyv zvyškov rímskeho práva podnietilo objavenie prvých
kodifikácií: Lex Visigothorum, Lex Romana Burgundiorum, Breviarum Alarici. Po usadení sa germánskych
kmeňov sa rozvíja barbarské právo v dvoch líniách:
-

speters@stonline.sk
34) Recepcia rímskeho práva v Európe

Nová etapa sa začína objavením Corpus Iuris Civilis na konci 11. storočia a po znovunájdení Digest.

Recepcia rímskeho práva prebiehala medzi 12. až 16. storočím, znamenala prevzatie všeobecného

Najväčší rozsah recepcie rímskeho práva sa prejavil tam, kde bolo obyvateľstvo latinského pôvodu,

v Nemecku, v Rakúsku a v Holandsku. U nás sa používalo uhorské obyčajové právo

Dôležitým faktorom ovplyvňujúcim recepciu rímskeho práva bol kladný postoj cirkvi k tomuto právu.

35) Moderná kodifikácia práva

Na rozhraní 18. a 19. storočia smeroval vývoj k modernej kodifikácii.
Prvá etapa sa uskutočnila vydaním Code civil vo Francúzsku v roku 1804 a rakúskeho ABGB v roku 1811.

Ide o osvietenecké a prirodzenoprávne diela.

V druhej etape vznikli nemecký BGB a švajčiarsky ZGB, boli viac pragmatické a neobsahovali už

osvietenecké a prirodzenoprávne prvky.

36) Okruhy kontinentálneho právneho systému

Knapp vymedzuje šesť resp. sedem podsystémov, základom členenia sú dominujúce občianske kódexy:

1) francúzsky okruh

Je prototypom kontinentálneho právneho systému. Francúzske právo sa šírilo najmú v období francúzskej
hegemónie a expanzie v Európe (Napoleon). Ďalšou cestou bolo rozširovanie koloniálnej sústavy a aj vedomé
preberanie francúzskeho práva. Základom tohoto subsystému je Code Civil z r. 1804. Preberá a rozvíja
tradičné inštitúty dovtedajšieho obyčajového a aj rímskeho práva a akceptuje a rozvíja inštitúty, ktoré priniesla
revolúcia. Hlavnými zásadami tohto diela sú: formálna rovnoprávnosť, posvätnosť súkromného vlastníctva a
zmluvná sloboda. Za vznikom Code Civil stoja najmä Portalis, Trochet a Napoleon.
C.C. má 2281 článkov rozdelených do úvodného titulu a troch kníh.
V úvodnom titule hovorí o vyhlasovaní zákonov, o neprípustnosti retroaktivity, osobnej a vecnej pôsobnosti
zákonov, o zákaze odmietnutia spravodlivosti, vylučuje pôsobenie precedentov a stanovuje, že právne
významné normy z hľadiska verejného poriadku a dobrých mravov sú kogentné.
Prvá kniha: osobné práva a rodinné právo;
Druhá kniha: vlastníctvo a vecné práva k cudzej veci (vlastníctvo je právo užívať veci a disponovať nimi
najabsolútnejším spôsobom, okrem spôsobov právom zakázaných.
Tretia kniha: záväzkové a dedičské právo.

2) rakúsky okruh

Opiera sa o Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch. Jeho vplyv významne neprekročil hranice Rakúska. Celý
zákonník bol vydaný v roku 1811. Prejavuje sa na ňom vplyv rímskeho práva a teórií prirodzenoprávneho
racionalizmu. Pozostáva z 1502 paragrafov, člení sa na úvod a 3 diely.
Úvod: ustanovenie o pôsobnosti a výklade zákonov, o prameňoch práva, zákaze retroaktivity, vylúčenie
normatívneho pôsobenia sudcovského rozhodnutia, zásadu monopolu štátnej ochrany práv.
1. diel: rodinné a osobné právo
2. diel: právo k veciam (prvý oddiel – vecné práva vrát. dedičského práva, druhý oddiel – osobné práva

k veciam)

3. diel: spoločné predpisy osobných a vecných práv.

3) nemecký okruh

Základom je Bürgerliches Gesetzbuch (1896/1900). Jeho vplyv sa prejavil aj na Ďalekom východe v Číne a
v Japonsku. Nepovažuje sa za vydarené dielo, chýba mu jednotný filozofický základ. Je výsledkom
kompromisu medzi francúzskym občianskym právom a starým nemeckým právom ako vzormi. Nemecký
občiansky zákonník je ťažko zrozumiteľný a neurčitý. Jedným z jeho štýlotvorných prvkov je zásada Treu und
Glauben (princíp dobrej viery) – základná zásada nemeckého zmluvného práva.
BGB sa skladá z 2385 paragrafov, člení sa na 5 kníh.

speters@stonline.sk

1. kniha: všeobecná časť – oddiely o osobách, veciach, právnych úkonoch, lehotách a počítaní času,

premlčaní a výkone práv;

2. kniha: záväzkové právo;
3. kniha: vecné právo;
4. kniha: rodinné právo;
5. kniha: dedičské právo.

4) švajčiarsky okruh

Hlavným prameňom je švajčiarsky občiansky zákonník – Zivilgesetzbuch, ktorý sa skladá z dvoch zákonov –
občianskeho zákonníka (1907) a obligačného zákona (1911). ZGB rovnako ako BGB nemá jednotný
filozofický základ. Jeho inšpiráciou bol usus modernus pandectarum a nemecký BGB. Vo svojej záväzkovej
časti je výrazne komercionalizovaný, občianske právo splýva s obchodným právom.
ZGB obsahuje 2163 článkov, delia sa do úvodného titulu a piatich kníh.
Úvodný titul: 10 článkov – sudca, ak nemôže vec rozhodnúť podľa zákona, rozhodne, akoby bol sám
zákonodarcom; zásada Treu und Glauben; zákaz zneužitia práva…
1. kniha: právo osôb
2. kniha: právo rodinné
3. kniha: dedičské právo
4. kniha: vecné práva
5. kniha: záväzkový kódex
ZGB bol inšpiráciou v Turecku a v niektorých krajinách Blízkeho východu.

5) škandinávsky okruh

Nazýva sa aj nordický okruh, zahŕňa dánske, nórske, švédske a fínske právo. Rozlišuje sa medzi západnými
krajinami (Dánsko a Nórsko) a východnými krajinami (Švédsko a Fínsko). Osobitosťou škandinávskeho práva
je, že ho nezasiahla priamo recepcia rímskeho práva, jeho vplyv sa prejavil len nepriamo. Škandinávske právo
nie je kodifikované v klasickom význame, právo je rozdelené vo veľkom množstve menej rozsiahlych zákonov.
Vo Švédsku a Fínsku bol základom súkromného práva Švédsky ríšsky zákonník z r. 1734, ktorý upravoval aj
trestnoprávnu a procesnú oblasť.
V Nórsku a Dánsku bol najvýznamnejší zákonník Dánske právo kráľa Kristiána V. z r. 1683. , popri ňom
vznikalo množstvo špeciálnych zákonov.
Oba kódexy platia dodnes, hoci sú svojim obsahom obsolentné. Značný priestor sa ponecháva obyčajovému
právu a tiež sudcovskej tvorbe práva (súdne rozhodnutie je sekundárny prameň práva).
V rámci nordického práva sa uskutočňuje spontánna aj zámerná harmonizácia, ktorá vyplýva z etnickej,
historickej, kultúrnej, náboženskej a geografickej príbuznosti, najmä s ohľadom na rodinné a obchodné styky.

6) latinskoamerický okruh

Ide o právo písané, ktoré vzniklo najmä pod vplyvom francúzskeho práva. Kontinentálne právo preniklo do
latinskej Ameriky najmä cez chilský občiansky zákonník (ovplyvnil právo Argentíny, Ekvádoru,
Nikaraguy…). Na brazílske občianske právo vplývalo nemecké občianske právo a na právo Argentíny aj
Španielske právo.
Najstarší kódex bol občiansky zákonník Bolívie (1831).

7) socialistický systém

Základom bol sovietsky občiansky zákonník z roku 1922, ktorý obsahoval odchýlky v oblasti vlastníctva a aj
v obligačnom práve. V súčasnosti prebieha transformácia tohoto práva.
Mimo týchto okruhov stojí európske nadštátne právo, ktoré je zvláštne svojím charakterom noriem, tvorbou

práva, pôsobením noriem…, ktoré nemajú obdobu v existujúcich právnych systémoch, a preto jednoznačne nemôžu
byť zaradené do známych štruktúr a systémov.

37) Francúzsky okruh kontinentálneho právneho systému

Je prototypom kontinentálneho právneho systému. Francúzske právo sa šírilo najmú v období francúzskej

hegemónie a expanzie v Európe (Napoleon). Ďalšou cestou bolo rozširovanie koloniálnej sústavy a aj vedomé
preberanie francúzskeho práva. Základom tohoto subsystému je Code Civil z r. 1804. Preberá a rozvíja tradičné
inštitúty dovtedajšieho obyčajového a aj rímskeho práva a akceptuje a rozvíja inštitúty, ktoré priniesla revolúcia.
Hlavnými zásadami tohto diela sú: formálna rovnoprávnosť, posvätnosť súkromného vlastníctva a zmluvná
sloboda. Za vznikom Code Civil stoja najmä Portalis, Trochet a Napoleon.

C.C. má 2281 článkov rozdelených do úvodného titulu a troch kníh.
V úvodnom titule hovorí o vyhlasovaní zákonov, o neprípustnosti retroaktivity, osobnej a vecnej pôsobnosti

zákonov, o zákaze odmietnutia spravodlivosti, vylučuje pôsobenie precedentov a stanovuje, že právne významné
normy z hľadiska verejného poriadku a dobrých mravov sú kogentné.

Prvá kniha: osobné práva a rodinné právo;

speters@stonline.sk

Druhá kniha: vlastníctvo a vecné práva k cudzej veci (vlastníctvo je právo užívať veci a disponovať nimi

najabsolútnejším spôsobom, okrem spôsobov právom zakázaných.

Tretia kniha: záväzkové a dedičské právo.

38) Rakúsky okruh kontinentálneho právneho systému

Opiera sa o Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch. Jeho vplyv významne neprekročil hranice Rakúska. Celý

zákonník bol vydaný v roku 1811. Prejavuje sa na ňom vplyv rímskeho práva a teórií prirodzenoprávneho
racionalizmu. Pozostáva z 1502 paragrafov, člení sa na úvod a 3 diely.

Úvod: ustanovenie o pôsobnosti a výklade zákonov, o prameňoch práva, zákaze retroaktivity, vylúčenie

normatívneho pôsobenia sudcovského rozhodnutia, zásadu monopolu štátnej ochrany práv.
1. diel: rodinné a osobné právo
2. diel: právo k veciam (prvý oddiel – vecné práva vrát. dedičského práva, druhý oddiel – osobné práva k veciam)
3. diel: spoločné predpisy osobných a vecných práv.

39) Nemecký a švajčiarsky okruh kontinentálneho právneho systému
Nemecký okruh

Základom je Bürgerliches Gesetzbuch (1896/1900). Jeho vplyv sa prejavil aj na Ďalekom východe v Číne a

v Japonsku. Nepovažuje sa za vydarené dielo, chýba mu jednotný filozofický základ. Je výsledkom kompromisu
medzi francúzskym občianskym právom a starým nemeckým právom ako vzormi. Nemecký občiansky zákonník je
ťažko zrozumiteľný a neurčitý. Jedným z jeho štýlotvorných prvkov je zásada Treu und Glauben (princíp dobrej
viery) – základná zásada nemeckého zmluvného práva.

BGB sa skladá z 2385 paragrafov, člení sa na 5 kníh.
1. kniha: všeobecná časť – oddiely o osobách, veciach, právnych úkonoch, lehotách a počítaní času,

premlčaní a výkone práv;

2. kniha: záväzkové právo;
3. kniha: vecné právo;
4. kniha: rodinné právo;
5. kniha: dedičské právo.

Švajčiarsky okruh

Hlavným prameňom je švajčiarsky občiansky zákonník – Zivilgesetzbuch, ktorý sa skladá z dvoch zákonov –

občianskeho zákonníka (1907) a obligačného zákona (1911). ZGB rovnako ako BGB nemá jednotný filozofický
základ. Jeho inšpiráciou bol usus modernus pandectarum a nemecký BGB. Vo svojej záväzkovej časti je výrazne
komercionalizovaný, občianske právo splýva s obchodným právom.

ZGB obsahuje 2163 článkov, delia sa do úvodného titulu a piatich kníh.
Úvodný titul: 10 článkov – sudca, ak nemôže vec rozhodnúť podľa zákona, rozhodne, akoby bol sám

zákonodarcom; zásada Treu und Glauben; zákaz zneužitia práva…

1. kniha: právo osôb
2. kniha: právo rodinné
3. kniha: dedičské právo
4. kniha: vecné práva
5. kniha: záväzkový kódex
ZGB bol inšpiráciou v Turecku a v niektorých krajinách Blízkeho východu

40) Škandinávsky okruh kontinentálneho právneho systému

Nazýva sa aj nordický okruh, zahŕňa dánske, nórske, švédske a fínske právo. Rozlišuje sa medzi západnými

krajinami (Dánsko a Nórsko) a východnými krajinami (Švédsko a Fínsko). Osobitosťou škandinávskeho práva je,
že ho nezasiahla priamo recepcia rímskeho práva, jeho vplyv sa prejavil len nepriamo. Škandinávske právo nie je
kodifikované v klasickom význame, právo je rozdelené vo veľkom množstve menej rozsiahlych zákonov.

Vo Švédsku a Fínsku bol základom súkromného práva Švédsky ríšsky zákonník z r. 1734, ktorý upravoval aj

trestnoprávnu a procesnú oblasť.

V Nórsku a Dánsku bol najvýznamnejší zákonník Dánske právo kráľa Kristiána V. z r. 1683. , popri ňom

vznikalo množstvo špeciálnych zákonov.

Oba kódexy platia dodnes, hoci sú svojim obsahom obsolentné. Značný priestor sa ponecháva obyčajovému

právu a tiež sudcovskej tvorbe práva (súdne rozhodnutie je sekundárny prameň práva).

speters@stonline.sk

V rámci nordického práva sa uskutočňuje spontánna aj zámerná harmonizácia, ktorá vyplýva z etnickej,

historickej, kultúrnej, náboženskej a geografickej príbuznosti, najmä s ohľadom na rodinné a obchodné styky.

41) Európske civilné právo

Mimo týchto okruhov stojí európske nadštátne právo, ktoré je zvláštne svojím charakterom noriem, tvorbou

práva, pôsobením noriem…, ktoré nemajú obdobu v existujúcich právnych systémoch, a preto jednoznačne nemôžu
byť zaradené do známych štruktúr a systémov.

42) Štruktúra kontinentálneho právneho systému

Základným znakom tejto štruktúry je dualizmus práva verejného a práva súkromného. Toto členenie má

korene v rímskom práve (Ulpianus). Tieto oblasti sa rozlišujú svojimi časťami a charakterom, ako samostatné
skupiny sa začali formovať postupne počas historického vývoja. Pôvodne existovalo len súkromné právo.

V kontinentálnom práve sa vyskytuje veľa podobných (totožných) odvetví. Do oblasti verejného práva možno

počítať: ústavné, správne, daňové, trestné a procesné právo. Súkromné právo tvoria: občianske, rodinné, obchodné
a živnostenské, pracovné a medzinárodné súkromné právo. Základom je občianske právo ako ius generale. Jadrom
súkromného práva je obligačné právo, v ktorom jednotlivé práva vykazujú najviac podobností.

V kontinentálnom práve sa vyskytuje veľa inštitútov, ktoré majú spoločný základ vychádzajúci z rímskeho

práva alebo z kanonického práva.

43) Pramene kontinentálneho právneho systému

Základným prameňom práva je právna norma, záväzné pravidlo správania sa v širšom zmysle (právnou

normou je aj pravidlo, kto je subjektom práva, vymedzujúce právne skutočnosti, definujúce vec, právny stav,
pôsobnosť právnej normy…). Právna norma je nehmotný základ právneho poriadku zložený z príkazov, zákazov a
dovolení, ktoré musia mať adresáta a tvorcu. Vytvoriť, meniť alebo rušiť právnu normu je možné len
prostredníctvom právneho predpisu.

Formy právnych predpisov:

ústavné zákony a ústavy: základné zákony štátov;

kódexy: legislatívne zhromaždenie právnych noriem určitého právneho odvetvia v jednom veľkom zákone (v
procesnom práve sa označujú ako poriadky). Pojem kódex nemusí znamenať sústredenie látky celého odvetvia
(napr. vo Francúzsku sú ako code označované dôležitejšie zákony). Základnými časťami zákonníkov sú
paragrafy, príp. články, zákonníky sa členia na knihy, diely, oddiely atď.

zákony: základný prameň práva v kontinentálnom právnom systéme

podzákonné normy
Všetky ostatné pramene práva sú sekundárnymi prameňmi:

súdne rozhodnutia (nepripúšťajú sa ako prameň – s výnimkou škandinávskej oblasti a Holandska)

obyčajové právo (ak existuje medzera v zákone, použije sa, nemožno ho použiť contra legem)

analógia

ekvita a rozum

všeobecné právne zásady

44) Základné súkromnoprávne inštitúty kontinentálneho práva

Základnými inštitútmi občianskeho práva sú inštitúty osobného práva a rodinného práva, veci, vlastníctvo,

obligácie a dedenie.

Osobné právo:
Je upravované vo všeobecnej časti občianskeho práva. Jeho podstatou sú subjekty práva, ktoré sa označujú ako

osoby. Pôvodne boli osobami len „prirodzené osoby“ – fyzické osoby. Právo upravuje ich spôsobilosť mať práva a
povinnosti, spôsobilosť na právne úkony a deliktuálnu spôsobilosť. Spôsobilosť fyzických osôb na práva je
neobmedzená a neobmedziteľná. V minulosti to však neplatilo (v rímskom práve existovala strata alebo
obmedzenie právnej spôsobilosti capitis deminutio, v stredoveku mala podobné účinky exkomunikácia, v Code
civil existoval do r. 1854 inštitút občianskej smrti – mors civilis – mohla nastať dobrovoľne odchodom do kláštora
alebo v dôsledku odsúdenia za niektoré trestné činy). Obmedzenia spôsobilosti obsahoval aj ABGB. Až BGB
rozšíril názor, že každý človek má spôsobilosť na práva od narodenia až do smrti, resp. aj pred narodením
(nasciturus).

speters@stonline.sk

Spôsobilosť na právne úkony sa v stredoveku stotožňovala so zrelosťou – u mužov sa stanovovala

bojaschopnosťou, neskôr vekom. Postavenie žien bolo nerovné, bola len zakotvená možnosť uzavrieť manželstvo
po dovŕšení určitého veku.

Inštitút právnickej osoby vo francúzskom práve nepriamo upravoval obchodný zákonník, podobne aj

v Rakúsku. BGB aj ZGB tento inštitút už poznali.

Veci:
Sú ústredným pojmom vecného práva. Code civil hovorí o statkoch, BGB o hmotných predmetoch. ABGB

označuje za vec všetko, čo je odlišné od osoby a slúži potrebám ľudí.

Vec sa triedia na hmotné a nehmotné a predovšetkým na hnuteľné a nehnuteľné.
Code civil rozlišuje veci hnuteľné a nehnuteľné (nehnuteľné prirodzené, nehnuteľné svojím určením, trvalo

spojené s nehnuteľnosťou). ABGB definuje ako nehnuteľné aj veci hnuteľné, trvalo spojené s vecami
nehnuteľnými, ak tak stanoví zákon. ZGB stanovuje nehnuteľnosti taxatívnym výpočtom (nehnuteľnosti,
samostatné trvalé práva zapísané v pozemkovej knihe, bane).

Vlastníctvo:
Koncepcia je prevzatá z rímskeho práva, je silne ovplyvnená osvietenstvom, prirodzeným právom a

hospodárskym liberalizmom. Vlastníctvo je právo, ktoré poskytuje svojmu vlastníkom absolútne právne panstvo
nad vecou. Vlastníctvo je jednotné a nedeliteľné (takto vlastníctvo nechápalo socialistické právo, ktoré delilo
vlastníctvo na štátne, družstevné a osobné) Znaky vlastníctva:
-

absolútne právo

výlučné právo (vlastník môže z užívania vylúčiť kohokoľvek iného)

možnosť s predmetom ľubovoľne nakladať (nie proti zákonu a proti právu iného): právo vec užívať, brať úžitky,
disponovať s vecou, opustiť ju a zničiť ju

právo požadovať vydanie veci od každého, kto ju neoprávnene drží a vzoprieť sa rušeniu vlastníckeho práva
Obligácie:

Hlavné dôvody vzniku záväzku sú:
-

právne úkony (kontraktné obligácie)

protiprávne úkony (deliktné obligácie)
Chápanie zmluvy je konsenzuálne (vďaka prirodzenoprávnemu prístupu). Zmluva vzniká prejavom vôle

(spravidla úplným) a bezpodmienečným prijatím ponuky. Konsenzuálny princíp najvýraznejšie upravuje ZGB.
Zásada zmluvnej voľnosti odsunula do úzadia formalizmus pri uzatváraní zmlúv.

Deliktné obligácie vyplývajú zo spôsobenej škody, podstatou je zodpovednosť za spôsobenú škodu.

Základnou zásadou je – za zavinenú a protiprávne spôsobenú škodu náleží odškodnenie. Túto zásadu prevzali
všetky kódexy. Občianske právo pripúšťa aj objektívnu škodu (kto má prospech z určitej činnosti, nesie i riziko
škodlivých následkov). Súčasným trendom vo svete je prechod od subjektívnej ku objektívnej zodpovednosti.

Dedenie:
Kódexy okrem Code civil a ABGB ho zaraďujú do samostatnej kapitoly. Podstatou je prechod vlastníctva

z dôvodu smrti pôvodného vlastníka. Uplatnil sa modifikovaný rímskoprávny model s predpokladmi dedenia:
-

smrť poručiteľa,

pozostalý majetok,

osoby oprávnené dediť
Právne dôvody dedenia:

zákon

závet
Dedenie zo závetu je okrem inštitútu neopomenuteľných dedičov silnejšie.
Odúmrť pripadne štátu.
Nadobudnutie pozostalosti je riešené rôzne: Code civil – pozostalosť sa nadobúda prijatím dedičstva, a to

spätne k okamihu poručiteľovej smrti. ABGB – inštitút ležiacej pozostalosti (dedičstvo, keď bolo ponúknuté a ešte
nebolo prijaté) – vyžaduje sa následný akt – odovzdanie odovzdacou listinou – dedičstvo sa nadobúda súdnym
prikázaním spätne od smrti poručiteľa. BGB a ZGB – smrťou poručiteľa nadobúdajú dedičia pozostalosť ako celok
s následnou možnosťou jej odmietnutia.

Rodinné právo:
V starších zákonníkoch je upravené spolu s osobným právom. Vo svojom vývoji bolo silne ovplyvňované

kanonickým právom. Popri súkromnoprávnych prvkoch obsahuje aj prvky verejnoprávne.

Základným inštitútom je manželstvo. V minulosti malo formy:

manželstvo na základe zmluvy

manželstvo vzniknuté únosom nevesty

na základe jednostranného rozhodnutia muža…
Hlavnou formou sa stalo manželstvo uzatvárané na základe dohody rodín. Predchádzalo mu zasnúbenie.

Manželstvo sa pokladalo za sviatosť, postupne sa začalo chápať ako zväzok spočívajúci na konsenze, ktorého vznik

speters@stonline.sk
je spojený s vyjadrením súhlasu. Od 16. storočia bola zavedená požiadavka svedkov. Od konca 16. storočia
vstupuje do úpravy manželstva štát (vedenie matriky). Vyvinul sa inštitút povinného civilného sobáša
(Francúzsko), snúbenci sa po uzavretí takého manželstva môžu zosobášiť aj cirkevne – bez právnych účinkov. Inde
je možná voľba formy uzavretia manželstva (cirkevná alebo civilná forma). Rozdiely sa prejavujú v otázke vzniku
(konsenzom alebo rozhodnutím orgánu) a zániku manželstva (zrušenie z dôvodu neplatnosti, rozvod). Rovnaké
podmienky pre rozvod bez rozdielu vierovyznania priniesol až BGB.

Vzťah medzi manželmi bol dlho nerovnoprávny, postavenie manželky sa zrovnoprávnilo až v druhej polovici

20. storočia.

Majetkové pomery manželov: majetok môže byť spravovaný oddelene alebo môže byť spravovaný formou

majetkového spoločenstva (s možnosťou zmluvnej úpravy vzťahov).

Postavenie detí nebolo v minulosti rovnoprávne (manželské – nemanželské, synovia – dcéry, prvorodené deti

– ostatné deti), dnes sa rozdiely vyrovnali (uplatňovanie ľudských práv).

45) Úprava inštitútu osôb a vecí v kontinentálnom práve

Osobné právo:
Je upravované vo všeobecnej časti občianskeho práva. Jeho podstatou sú subjekty práva, ktoré sa označujú ako

Spôsobilosť na právne úkony sa v stredoveku stotožňovala so zrelosťou – u mužov sa stanovovala

bojaschopnosťou, neskôr vekom. Postavenie žien bolo nerovné, bola len zakotvená možnosť uzavrieť manželstvo
po dovŕšení určitého veku.

Inštitút právnickej osoby vo francúzskom práve nepriamo upravoval obchodný zákonník, podobne aj

v Rakúsku. BGB aj ZGB tento inštitút už poznali.

Veci:
Sú ústredným pojmom vecného práva. Code civil hovorí o statkoch, BGB o hmotných predmetoch. ABGB

označuje za vec všetko, čo je odlišné od osoby a slúži potrebám ľudí.

46) Vlastníctvo a obligácie v kontinentálnom práve

Vlastníctvo:
Koncepcia je prevzatá z rímskeho práva, je silne ovplyvnená osvietenstvom, prirodzeným právom a

absolútne právo

výlučné právo (vlastník môže z užívania vylúčiť kohokoľvek iného)

možnosť s predmetom ľubovoľne nakladať (nie proti zákonu a proti právu iného): právo vec užívať, brať úžitky,
disponovať s vecou, opustiť ju a zničiť ju

právo požadovať vydanie veci od každého, kto ju neoprávnene drží a vzoprieť sa rušeniu vlastníckeho práva
Obligácie:

Hlavné dôvody vzniku záväzku sú:
-

právne úkony (kontraktné obligácie)

protiprávne úkony (deliktné obligácie)
Chápanie zmluvy je konsenzuálne (vďaka prirodzenoprávnemu prístupu). Zmluva vzniká prejavom vôle

(spravidla úplným) a bezpodmienečným prijatím ponuky. Konsenzuálny princíp najvýraznejšie upravuje ZGB.
Zásada zmluvnej voľnosti odsunula do úzadia formalizmus pri uzatváraní zmlúv.

speters@stonline.sk
Deliktné obligácie vyplývajú zo spôsobenej škody, podstatou je zodpovednosť za spôsobenú škodu. Základnou
zásadou je – za zavinenú a protiprávne spôsobenú škodu náleží odškodnenie. Túto zásadu prevzali všetky kódexy.
Občianske právo pripúšťa aj objektívnu škodu (kto má prospech z určitej činnosti, nesie i riziko škodlivých
následkov). Súčasným trendom vo svete je prechod od subjektívnej ku objektívnej zodpovednosti.

47) Dedenie a manželstvo v kontinentálnom práve

Dedenie:
Kódexy okrem Code civil a ABGB ho zaraďujú do samostatnej kapitoly. Podstatou je prechod vlastníctva

z dôvodu smrti pôvodného vlastníka. Uplatnil sa modifikovaný rímskoprávny model s predpokladmi dedenia:
-

smrť poručiteľa,

pozostalý majetok,

osoby oprávnené dediť
Právne dôvody dedenia:

zákon

Manželstvo.
V minulosti malo formy:

manželstvo na základe zmluvy

manželstvo vzniknuté únosom nevesty

na základe jednostranného rozhodnutia muža…
Hlavnou formou sa stalo manželstvo uzatvárané na základe dohody rodín. Predchádzalo mu zasnúbenie.

Manželstvo sa pokladalo za sviatosť, postupne sa začalo chápať ako zväzok spočívajúci na konsenze, ktorého vznik
je spojený s vyjadrením súhlasu. Od 16. storočia bola zavedená požiadavka svedkov. Od konca 16. storočia
vstupuje do úpravy manželstva štát (vedenie matriky). Vyvinul sa inštitút povinného civilného sobáša
(Francúzsko), snúbenci sa po uzavretí takého manželstva môžu zosobášiť aj cirkevne – bez právnych účinkov. Inde
je možná voľba formy uzavretia manželstva (cirkevná alebo civilná forma). Rozdiely sa prejavujú v otázke vzniku
(konsenzom alebo rozhodnutím orgánu) a zániku manželstva (zrušenie z dôvodu neplatnosti, rozvod). Rovnaké
podmienky pre rozvod bez rozdielu vierovyznania priniesol až BGB.

Vzťah medzi manželmi bol dlho nerovnoprávny, postavenie manželky sa zrovnoprávnilo až v druhej polovici

20. storočia.

Majetkové pomery manželov: majetok môže byť spravovaný oddelene alebo môže byť spravovaný formou

majetkového spoločenstva (s možnosťou zmluvnej úpravy vzťahov).

Postavenie detí nebolo v minulosti rovnoprávne (manželské – nemanželské, synovia – dcéry, prvorodené deti

– ostatné deti), dnes sa rozdiely vyrovnali (uplatňovanie ľudských práv).

48) Vývoj ostatných odvetví súkromného práva na európskom

kontinente – obchodné, pracovné, rodinné právo a medzinárodné
právo súkromné
Obchodné právo:
Nevyvíjalo sa paralelne s občianskym právom. Kodifikácia sa začala vo Francúzsku v roku 1807. Obchodné

právo sa vytváralo v závislosti od potrieb praxe. Predmet úpravy nie je dodnes jasne teoreticky vymedzený, ide
najmä o:
-

vymedzenie pojmov obchod, obchodník, ustanovenia o obchodnom registri a obchodných knihách

všeobecné ustanovenia o obchodných spoločnostiach

obchodné záväzky

úprava cenných papierov

niektoré práva k nehmotným statkom

konkurzné a vyrovnávacie právo

speters@stonline.sk
-

právo námorného obchodu…
Prvý obchodný zákonník Code de commerce má 4 knihy:

1) O obchode všeobecne
2) Právna úprava námorného obchodu
3) O konkurze (vrát. bankrotu)
4) Obchodné súdnictvo a pravidlá osobitného súdneho konania

Tento zákonník platí s novelizáciami dodnes. Ďalší obchodný zákonník navrhlo až Bavorsko v roku 1856.

Vypracovala ho „norimberská kodifikačná komisia“ a platil aj v Rakúsku. V roku 1900 prijalo Nemecko nový
obchodný zákonník (HGB), v roku 1939 ho muselo prijať aj Rakúsko. V súčasnosti sa novelizáciami oddeľujú.

Vo Švajčiarsku je obligačný kódex súčasťou občianskeho zákonníka (rovnako má jednotnú kodifikáciu

občianskeho a obchodného zákonníka aj Quebec). V Taliansku a v Holandsku je obchodné a občianske právo
zjednotené.

Pracovné právo:
Popri občianskom práve vznikali zákony upravujúce pracovné vzťahy – vytvoril sa odbor pracovné právo.

Napriek osamostatneniu sa naďalej považovalo za súkromné právo, aj keď má verejnoprávne prvky.

Veľký význam bol pracovnému právu prikladaný najmä v bývalom socialistickom bloku.
Rodinné právo:
V socialistických krajinách bolo vyňaté z občianskeho práva, čiastočne bolo vyňaté aj v Nemecku a v Rakúsku.
Medzinárodné právo súkromné:
Bez kodifikácie MPS je jedine Francúzsko. U nás bolo legislatívne osamostatnené v roku 1963.

49) Anglo-americký právny systém – základná charakteristika a

vymedzenie okruhov
Anglo-americký právny systém býva nazývaný aj systém common law (anglosaský právny systém). Common

law však predstavuje len časť tohto systému. Základnými zložkami sú právo anglické a právo USA.

Základnou črtou je, že ide o systém sudcovského práva (case law), sudca právo nielen nachádza, ale ho aj tvorí

– rozhodnutia súdov sú všeobecne záväzné. Sudcovské právo predstavuje systém významných súdnych rozhodnutí,
záväzných precedentov, ktoré sú primárnymi prameňmi práva. Okrem toho však platia aj ďalšie právne pramene
(najvýraznejšie sa prejavuje zákonné právo)

Výrazný je procesno-sporový charakter právneho systému, jeho základ tvorí súdne konanie.

Okruhy anglo-amerického práva:
1) anglické právo
2) právo USA
3) kanadské právo
4) austrálske právo
5) novozélandské právo
6) právo Indie
7) právo Írska
8) právo ostatných krajín Commonwelthu

50) Historický vývoj anglického práva

Anglické právo nebolo ovplyvnené rímskym právom, preto jeho vývoj prebiehal odlišne od kontinentálneho

práva. Základom sa stalo germánsko-franské právo. V histórii anglického práva sú štyri obdobia:
1) anglosaské obdobie – do roku 1066

Prvé právne pamiatky sa spájajú s germánskymi Anglosasmi a s Dánmi. Ľudové zhromaždenia boli nahradené

grófskymi súdmi a stotinovým súdom, ktorý riešil spory roľníckych gazdovstiev v cirkevnej diecéze. Kráľa
zastupoval na súde sheriff. Súdy rozhodovali na základe partikulárneho obyčajového práva. Uplatňoval sa boží
súd v dokazovaní. K najstarším právnym pamiatkam patrí Domas (obyčajové právo sa prelína s prvkami
zákonodarstva). Zákonodarcami boli Aelfred a Knut
2) obdobie vzniku a rozšírenia common law (1066 - 1458)

Po vpáde Normanov dochádza k feudalizácii a k centralizácii. Modifikovala sa súdna prax, kráľovský súdny

dvor sa sťahoval (spolu s kráľovským dvorom). Kráľovskí sudcovia cestovali po krajine a zasahovali do sporov na
dvoroch feudálov, aby zlomili ich autoritu. Súdy mali dvakrát ročne zasadnutie v každom okrese. Kráľovské súdy
rozhodovali spočiatku len ak išlo o záujem Koruny. Neskôr začali riešiť všetky spory. Od 13. storočia začali sídliť
vo Westminsteri. Kráľovské súdy vypracovali nové právo – všeobecné právo – common law. K jeho upevneniu

speters@stonline.sk
došlo za vlády Henricha II. Významnou osobnosťou bol právny poradca panovníka Glanvil. Od 13. storočia
existovala Zbierka súdnych rozhodnutí a sudcovia pri rozhodovaní brali do úvahy predchádzajúce rozhodnutia.

Spočiatku súkromné osoby nemali právo obracať sa na súd, bolo to privilégium, ktoré poskytoval lord kancelár

na základe žiadosti. Konať sa začalo až na základe súdneho príkazu (writ). Neskôr bolo potrebné každý prípad
podriadiť pod niektorý writ (jeden zo systému súdnych príkazov a žalôb). Ak neexistoval writ, nemohlo byť
uplatnené právo. Každej žalobe zodpovedal druh procesu. Najčastejšou žalobou bola žaloba tresspass – porušenie
držby, trover – náhrada škody za nezákonné odcudzenie, ejectment – žaloba o vypudenie z držby, detinue –
protiprávne zadržiavanie cudzej veci, replevin – navrátenie neoprávnene zabavených vecí, debt – vo veci
neplatenia dlhu, covenent – žaloba o neplnení zmluvy, account – povinné predloženie účtu, assumpsit – náhrada
škody za neplnenie čestného slova alebo neformálnej zmluvy.

Druhý westminsterský štatút (1285) ustálil počet writov, čím znemožnil rozšírenie pôsobnosti kráľovských

súdov.
3) vytvorenie dualizmu common law a equity (1485 – 1832)

Miestne súdy stratili význam a kráľovské súdy boli obmedzené westminsterským štatútom – žalobcovia sa

preto s prípadmi, ktoré nebolo možné riešiť, obracali priamo na panovníka, ktorý mohol zakročiť v mene svedomia
a spravodlivosti. Počas tudorovského absolutizmu počet žiadostí enormne vzrástol. Panovník ich postúpil lordovi
kancelárovi, ten postupne vytvoril systém noriem nazvaný pravidlá spravodlivosti – rules of equity. Objavili sa
zvláštne kancelárske súdy, rozhodujúce podľa nového typu procesu. Normy boli recipované aj z rímskeho a
hlavne z kanonického práva. V roku 1615 po zásahu panovníka nadobudla equity prevahu. Parlament sa proti
prevahe equity vzbúril – v roku 1621 vznikla zásada „equity follows the law“
4) súčasné obdobie

V 19. storočí bol zrušený systém writov a žalôb, v rámci ktorých sa rozvíjalo common law.. Uskutočnila sa

systematizácia common law a zjednodušilo sa konanie. V roku 1873/5 na základe The judicature acts došlo
k modernizácii a zjednoteniu súdnictva. Odstránil sa rozdiel medzi súdmi common law a equity. Zrušili sa
archaické normy a systematizovalo sa právo.

V 20. storočí sa rozvíjalo zákonodarstvo – statute law. Dochádza k určitému približovaniu anglického práva

ku kontinentálnemu právu.

51) Štruktúra anglického práva

Základom členenia anglického práva je dualizmus medzi common law a equity.
Common law:
systém sudcovského práva, ktorý obsahuje súbor zásad a pravidiel správania sa, vzťahujúci sa k správe a

ochrane osôb a majetku. Formoval sa prostredníctvom rozhodnutí kráľovských súdov. Jeho normy ovplyvňoval
systém writov, ktoré obsahovali práva žalobcu a povinnosti žalovaného. Rozvíjali ho svojou judikatúrou
westminsterské súdy. Common law v širšom zmysle označuje všeobecne používané pozitívne právo.
Equity:

vznikla, keď sa common law ukázalo ako nedostačujúce. Predstavuje alternatívu k normám všeobecného

práva. Jeho normy boli založené na tom, čo je v konkrétnej situácii spravodlivé a primerané. Lord kancelár sa pri
vytváraní noriem eqiuty správal podľa zásady equity follows the law (išlo najmä o zmierňovanie tvrdosti common
law). Systém equity predpokladá existenciu common law. (existuje okolo neho a na ňom) Účelom je umožniť
výkon spravodlivosti tak, že poskytne pomoc subjektom, ktoré sa nemôžu dovolať všeobecného práva na súdoch.

Equity bola prínosom v oblastiach:

rodinného práva (vlastníctvo manželov, ochrana detí)

majetkových práv (právny režim pôdy a nehnuteľností)

zmluvného práva (oblasť ochrany zmlúv)
Odlišnosť common law a equity:

v terminológii

v charaktere noriem equity, ktoré vznikli ako doplňujúce normy k systému common law

v iných žalobách

v predmete sporu (v equity záujmy a v common law práva)

v uplatňovaných právnych nárokoch a dôvodoch (nároky uplatňované na základe equity a nároky na základe
common law)

vo forme rozhodnutí (kancelárske súdy vydávali príkazy, ktoré vyplývali z voľnej úvahy)

v prípustnosti konania (equity sa mohol domáhať len bezúhonný žalobca)

v priebehu procesu
Po reforme 1873/5 došlo k zblíženiu oboch systémov.
Delenie na verejné právo a súkromné právo:
nejde o delenie v kontinentálnom chápaní, skôr ide iba o spoločný názov pre odvetvia práva.

speters@stonline.sk

Odvetvia práva:

tradičné odvetvia: majetkové, pozemkové, zmluvné, trestné právo, právo občianskych deliktov (torts)

nové odvetvia: pracovné, obchodné, daňové právo, medzinárodné právo súkromné, právo obchodných
spoločností, bankové, zamestnanecké právo, rodinné právo…
Constitutional law a administrative law predstavujú public law.

52) Pramene anglického práva

Určujúce (štýlotvorné) pramene:
Štýlotvorným prameňom je súdny precedent. Rozhodnutie vyššieho súdu, ktorý je oprávnený vydávať

prcedenty je záväzným v analogických prípadoch. Záväzný nie je celý rozsudok, len dôvody rozhodnutia ratio
decidendi, kde je formulované pravidlo správania sa. Rozhodnutie môže popri ratio decidendi obsahovať aj úvahy
sudcu – orbiter dicta, ktoré sú ale z hľadiska záväznosti irelevantné.

Precedent ako právna norma zaväzuje súd, ktorý ho vydal, aby zotrval pri svojom názore aj v budúcnosti –

stare decisis.

Súd môže odmietnuť precedent len z kvalifikovaných dôvodov. Zotrvanie pri predchádzajúcom rozhodnutí sa

týka skutkovej podstaty, bez ohľadu na strany či rozsah veci.

Ak rozhoduje viac sudcov, vyžaduje sa majorita, nesúhlasné názory sa formulujú v dissentoch, ktoré môžu byť

súčasťou rozhodnutia.

Zásada záväznosti precedentu je oslabená inštitútom distinctions – keď sudca zistí, že skutková podstata sa líši

od precedentu, rozhodne vec nezávisle.

Precedenty sú evidované v zbierkach: Law Reports, Law of England.
Ďalšie pramene:
Zákonné právo – v dejinách išlo predovšetkým o verejnoprávne akty, akty súkromnoprávnej povahy sa

objavili počas tudorovského absolutizmu (zákon o vynálezoch, zákon regulujúci autorské práva). V roku 1820 sa
začala pomalá reforma anglického práva, objavili sa úvahy o jeho kodifikácii (Bentham). Ćiastočná kodifikácia sa
realizovala po roku 1860 v consolidation acts – boli kompiláciami množstva zákonov v jednom dokumente.

Predpokladom integrácie zákona do právneho systému je až jeho výklad súdom, je dotváraný sudcovským

rozhodnutím.

Obyčajové právo – má len druhoradý a obmedzený význam, vyskytuje sa vo forme general custom of the

realm (uplatňujú sa zväčša len vo sfére ústavného práva) a local customs – ak neodporujú duchu common law a
boli zachovávané už v roku 1189 (platí prezumpcia, že to tak je, kým sa nedokáže opak)

Právna literatúra – má charakter podporenia sudcovského názoru. Ide o málo významné diela označované

ako books of authority.

Všeobecné právne zásady – uplatňujú sa najmä ako interpretačné pravidlá.

53) Základné inštitúty anglického práva – osoby, manželstvo a dedenie

AD. osoby a manželstvo – doplniť!!!

Dedičské právo: predpoklady dedenia sú zhodné ako v kontinentálnom práve. Existuje dedenie zo závetu a

dedenie zo zákona. Pozostalosť zostáva majetkom poručiteľa do okamihu, kým ju správca pozostalosti neodovzdá
dedičom.

Neexistuje povinný podiel a neopomenuteľní dedičia, niektorí pozostalí však môžu požiadať o príspevok na

výživné z pozostalosti.

54) Veci a majetkové právo v anglickom práve

Koncepcia vlastníctva je súčasťou law of property. Kontinentálny pojem vlastníctva je do angličtiny ťažko

preložiteľný.

Law of property vytvorilo zložitý a neprehľadný systém. Výraz property znamená majetok (členený na real a

personal prop.) a právny vzťah (majetkové právo týkajúce sa nehnuteľností – pôdy).

Predmetom vlastníctva nie sú len veci, ale aj práva k veciam (v prípade pôdy). Vlastníkom pôdy je panovník

a ten ju prepožičiava svojim poddaným. Aj keď ide len o fikciu, má vplyv na význam pojmu property. Súkromné
osoby nie sú vlastníkmi pôdy, ale sú vlastníkmi právneho titulu k pôde – estate. Teoretickým vlastníkom pôdy je
Koruna a reálnym vlastníkom je držiteľ (tenant).

speters@stonline.sk

Property možno rozdeliť na:

real property

personal property
Delenie má pôvod v rozdelení žalôb. V skutočnosti je členenie porovnateľné s členením na hnuteľné a

nehnuteľné veci (resp. práva k nim).

Real property sa člení na:

corporeal hereditaments (hmotné nehnuteľné veci)

incorporeal hereditaments (nehmotný nehnuteľný majetok – najmä eastments – vecné bremeno)
Personal property sa člení na:

chattels real (zmiešané majetkové práva – leases – majú charakter nájmu pôdy)

chattels personal (choses in action– k nehmotným statkom a chosos in possession – k hmotným hnuteľným
veciam)

55) Trust, zmluva, tort v anglickom práve

Trust:
je inštitútom equity. Predstavuje delený majetok – zakladateľ trustu Settlor prevedie majetok na vykonávateľa

trustu Trustee, aby ho spravoval v záujme tretej strany Beneficiary. Predstavuje záväzok trusteeho voči tretej
osobe – beneficiárovi.

Zriaďovaný je:

pri prevode dedičstva – zriaďuje sa v závete

v rodinnom práve na založenie spoločného majetku pre oboch manželov

uložením majetku v banke, ktorá poskytuje pravidelné sumy beneficiárovi, až kým sa nevyplatí celá čiastka

na zabezpečenie ochrany peňažných záujmov osôb neschopných na právne úkony…
Zriaďuje sa zriaďovacou listinou. Trustee môže byť fyzická aj právnická osoba, zriaďovateľom môže byť i

beneficiár (vo svoj prospech).

Trust môže byť súkromný alebo účelový (najčastejšie dobročinný).

Zmluvy:

Ku vzniku zmluvy sa vyžaduje:

ponuka

consideration

prijatie

obojstranný úmysel vytvoriť vzťah
Consideration je protiplnenie, ktoré musí sľúbiť akceptant pri prijatí ponuky na zmluvu. Musí reálne existovať

a musí mať určitú hodnotu. Niektoré bezodplatné vzťahy preto nepatria medzi zmluvy.

Ďalšie náležitosti:

spôsobilosť strán

splnenie predpísaných formálnych náležitostí

legálnosť zmluvy

jasné a určité podmienky (v príp. nejasnosti sa používajú implied terms – podmienky dohodnuté mlčky)
Zmluva zaniká splnením, dohodou strán, porušením a následnou nezavinenou nemožnosťou plnenia alebo

frustráciou (odpadnutie základu zmluvy).

Nesplnenie zmluvy sa považovalo za delikt, poskytovala sa writ of trespass, neskôr assumpsit. Ďalšie

prostriedky nápravy okrem náhrady škody poskytla equity:
-

príkaz na plnenie zmluvy,

príkaz, aby sa žalovaný zdržal protiprávneho konania,

právo odstúpiť od zmluvy,

prípadné písomné opravy.
Tort:
Znamená úmyselné porušenie určitých osobných alebo majetkových práv. Dôsledky:

vznik nároku na škodu

vznik nároku na zdržovaciu žalobu

nárok na satisfakciu

nárok na vrátenie veci…
Jeden z najstarších prípadov je trespass, člení sa na:

trespass to the person

trespass to the goods

trespass to land

speters@stonline.sk

Najmladším tort je negligence (nedbanlivosť). K ďalším druhom patria: detinue (neoprávnené prisvojenie a

zadržanie cudzej veci), defamation (urážka na cti a ohováranie), unfair competition, dopravné priestupky, rušenie
susedských práv, krivé obvinenie…

56) Súdna organizácia v Anglicku

Základné členenie predstavuje členenie na vyššie a nižšie súdy. Nižšie súdy iba rozhodujú spory, vyššie súdy

reprezentujú súdnu moc (rozhodujú spory a odvolania, vytvárajú precedenty, kontrolujú zákonnosť rozhodovania
verejnoprávnych orgánov). Autorita rozhodnutí súdu je zvýraznená inštitútom contempt of court (urážka súdu) –
hrozí trest odňatia slobody.

Sústava civilných súdov:
Vyššie súdy:

Najvyšší súdny dvor (Supreme Court of Judicature) sa skladá z
-

High Court of Justice (prvoinštančný a k nižším súdom apelačný)

Queen´s Bench Division (rozhodovanie sporov zo záväzkov)

Court of Admirality

Commercial Court – dve špecializované časti

Chancery Division (pozemkové vlastníctvo, trust, bankroty)

Companies Court

Patentový súd

Family Division (koná hlavne o veciach podľa zákona o konaní veciach manželstva a rodiny)

Court of Appeal (odvolania voči rozhodnutiam HCJ)

House of Lords – Snemovňa lordov je konečným odvolacím súdom a rozhoduje aj vo veciach vlastizrady.
Konanie je podmienené povolením udeleným Odvolacím súdom alebo Snemovňou lordov.

Privy Council – je najvyšším súdnym orgánom pre niektoré krajiny Commonwelthu, jeho rozhodnutia nemajú
precedenčnú záväznosť.
Nižšie civilné súdy:

County Courts – rozhodujú podľa common law do výšky 5.000 libier a podľa equity do výšky 30.000 libier a
rodinné veci

Magistrates´ Courts – obmedzené právomoci v civilných veciach (najmä vyživovacia povinnosť)

Sústava trestných súdov:

Najvyšší súdny dvor (Supreme Court of Judicature), jeho inštanciami sú:
-

Crown Court (apelačný súd a súd prvej inštancie pri závažných trestných činoch)

Court of Appeal (rozhoduje o odvolaniach voči Crown Court aj voči nižším súdom)

Obmedzenú právomoc má aj QBD a Coroner´s Court
-

Magistrates´ Courts – prejednávajú menšie trestné činy a priestupky, pri ktorých nie je priznané právo na
konanie pred porotou. Trest môže byť najviac 6 mesiacov odňatia slobody alebo peňažný trest do 2.000 libier.
V minulosti boli tieto súdy laické, v súčasnosti sa profesionalizujú.
Mimo uvedenej sústavy súdov pôsobia aj Protimonopolný súd a Odvolací pracovnoprávny tribunál a

administratívne súdy, tradičné vojenské súdy a arbitráže.

57) Civilný proces v Anglicku

Konanie je určené typom žaloby. Klasické žaloby podľa common law sa sústreďujú najmä na QBD a na HCJ.
Konaniu na súde predchádza konanie o pokonávke (ako urovnať spor). Vysoké percento sporov sa urovná

zmierom.

Konanie sa začína podaním žaloby – writ of summons, súčasne s uplatnením nároku. Súd príjme žalobu a vydá

writ (rozkaz), aby sa žalovaný dostavil v určenej lehote a prejavil úmysel odporovať alebo splnil pohľadávku. Ak
sa nedostavil, prezumuje sa uznanie oprávnenosti žaloby – žalobca získa exekučný titul. Ak sa žalovaný dostaví,
nasleduje konanie (po uzavretí výmeny podaní).

Konanie na HCJ upravuje Biela kniha, konanie na County Courts Zelená kniha.
Ak žalovaný nemá adekvátnu obranu, postupuje sa akoby sa nebol dostavil na súd.
Deň verejného pojednávania sa označuje ako Day in Court. Strany sú zastúpené právnymi zástupcami. Sudca

sa dozvie o spore až z ústnych referátov strán.

Právny zástupca žalobcu prednesie úvodnú reč, požiada o vypočutie svedkov žaloby. Svedkovia sú podrobení

krížovému výsluchu.

speters@stonline.sk

Po ňom vystupuje právny zástupca žalovaného. Po výsluchu svedkov obhajoby prednesie záverečnú reč, ktorú

následne prednesie aj žalobcov advokát. Na záver sudca rozhodne spor, ak je v konaní porota (zriedkavo), sudca
zhrnie okolnosti prípadu, usmerní porotu a formuluje pre ňu otázku.

Opravným prostriedkom je odvolanie. V minulosti bola opravným prostriedkom revízia.

58) Právo USA – charakteristika, vývoj a štruktúra

Súčasne so zakladaním anglických osád na americkom území začalo na toto územie prenikať anglické common

law. Uplatňovalo sa podľa podmienok kolónií. V niektorých kolóniách sa uplatňovalo aj právo vytvorené na
základe Biblie. Formálne prijalo common law všetkých 13 kolónií, ktoré vytvorili USA. Územia, kde anglickí
kolonisti netvorili väčšinu, zachovala sa odlišná právna tradícia (Louisiana, Arizona, Nové Mexiko).

Po roku 1776 nastal zápas o charakter amerického práva medzi populistami (ľudové právo) a profesionálnymi

právnikmi (presadzovali common law a inštitucionálne súdnictvo). Hnutie za kodifikáciu práva sa nepresadilo.

Po roku 1776 sa stali záväznými len americké súdne rozhodnutia. Formálnu ucelenosť a vlastnú hodnotu

získalo právo USA po prijatí ústavy v roku 1787. Americké právo sa vyvíjalo odlišne ako anglické právo.

Základný rozdiel medzi právom USA a anglickým vyplýva z učlenenia USA (federácia).
Pre právny poriadok USA platí pluralizmus. Existujú vedľa seba právne poriadky federácie a členských štátov.

X. dodatok ústavy: „Právomoci, ktoré Ústava neprenáša na Spojené štáty či ktoré neodníma štátom, zostávajú
vyhradené štátom či priamo ľudu.“ Primárne je zákonodarstvo jednotlivých štátov (nie je však silnejšie). Federácia
má právomoc v oblasti medzinárodných vzťahov, v oblasti vojenskej politiky, meny, daní, colných taríf, otázok
štátneho občianstva a imigrácie. Vo sfére federálnej právomoci sa ocitlo aj pracovné právo, konkurz a vyrovnanie,
námorné právo a právo duševného vlastníctva.

Vo sfére právomoci štátov je vlastnícke, záväzkové, trestné, rodinné, dedičské právo, procesné normy konania

pred súdmi jednotlivých štátov a kolízne právo.

Ak dochádza k prekrývaniu federálnej právomoci a právomoci štátu, má prednosť federálny zákon. Štáty môžu
vypĺňať medzery federálneho práva, nie však proti duchu federálnej ústavy.
Konflikty právnych poriadkov rieši americké kolízne právo. Federálne orgány nie sú oprávnené vytvárať

federálne common law, pri absencii federálneho práva sú povinné uplatňovať právo štátu. V praxi dochádza
k postupnej unifikácii jednotlivých právnych poriadkov.

Členenie práva na common law a equity stratilo v USA význam (okrem štátu Delaware).
Členenie na hmotné a procesné právo: má význam z hľadiska faktického používania práva na súdoch.
Odvetvia práva USA: nie je príznačný dualizmus verejného a súkromného práva. Pre účely vedy sa zachováva

členenie podľa predmetu úpravy.

59) Právo USA – pramene, súdna organizácia

Základné pramene práva sú vytvárané sudcovským právom a právom písaným. Druhotnými prameňmi sú

neoficiálne kodifikácia súdneho práva (Restatements) a názory právnej vedy.

Súdne rozhodnutia:
Vytvárajú sa na základe doktríny stare decisis. Väčšina precedentov je vytváraná na apelačnej úrovni.

Podstatné časti rozhodnutí apelačných súdov sú:
-

názov prípadu

názov súdu

dátum rozhodnutia

zhrnutie dovtedajšieho konania vo veci

rozhodnutie vo veci

opis základným skutočností prípadu

právny názor súdu (ratio decidendi a môže obsahovať aj orbiter dictum)
Najvyšší súd USA ani najvyššie súdy štátov nie sú povinné rešpektovať vlastné rozhodnutia. Systém

precedentov pôsobí len na úrovni konkrétneho štátu.

Ústava USA:
Predstavuje najvyšší zákon únie, s ktorým musia byť v súlade všetky ostatné právne akty a tiež normy case

law. Má prednosť aj pred medzinárodnými zmluvami.

Bola prijatá v roku 1787 a je najstaršou platnou ústavou na svete. Jej jazyk je čisto právnický, preto je málo

poplatná dobe a je apolitická. Bolo v nej vykonaných len 22 zmien.

Na zmenu ústavy sa vyžaduje 2/3 rozhodnutie Kongresu USA a následná ratifikácia 3/4 štátov únie. Ústava

USA sa prispôsobuje dobe dodatkami a najmä výkladom najvyššieho súdu.

speters@stonline.sk

Ústava definuje právomoci nositeľov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci a vymedzuje kompetencie

Moc je rozdelená medzi kongres, prezidenta a súdy na princípe federatívneho usporiadania rešpektujúceho

suverenitu štátov a poskytujúceho federácii právomoc nad spoločnými záležitosťami a na zakotvení občianskych
práv a slobôd, ktoré zaväzujú federáciu aj štáty.

Každý štát únie má svoju vlastnú ústavu, ktoré sa zhodujú v obsahu listiny občianskych práv. Ústavy sa značne

líšia, niektoré sú stabilné, iné sa často menia.

Zákony:
Predmetom úpravy sú predovšetkým verejnoprávne otázky (funkcie a právomoci orgánov, hosopdárska a

sociálna politika, daňové a fiskálne veci). V poslednej dobe zasahuje aj do obchodného práva. V niektorých
odvetviach a v niektorých štátoch existujú aj kodifikácie (občianske zákony, procesné poriadky). Napr. Jednotný
obchodný zákonník okrem Louisiany prijali všetky štáty únie. Zákonné právo je uplatňované v podobe, do akej ho
pretvoria súdy svojím výkladom a vyplnením medzier

Akty výkonnej moci:
Vyhlásenia a yvkonávacie nariadenia (dekréty) prezidenta USA vo veciach, ktoré spadajú do jeho pôsobnosti,

všeobecne záväzné predpisy federálnej administratívy, na úrovni štátov nariadenia guvernérov a všeobecne záväzné
predpisy štátnej administratívy.

Súdna organizácia:
Je zložitá a rozvetvená, základnou príčinou je federatívne usporiadanie krajiny (existencia dvoch oddelených

systémov súdnictva).

Federálny systém zahŕňa všeobecné a špeciálne súdy (vojenský odvolací, daňový, súd medzinárodného

obchodu, správne orgány so súdnou právomocou). Všeobecné súdy sú trojinštačné.

Na najnižšej úrovni sú obvodné federálne súdy (v každom štáte je aspoň jeden obvod), je ich 94.
Druhou inštanciou sú odvolacie súdy, je ich 11, každý je súdom pre určitý okruh, do ktorého spadá niekoľko

obvodov.

Najvyššou inštanciou je Najvyšší súd USA – tvorí ho 9 sudcov, ktoré prejednávajú vybrané prípady

rozhodnuté federálnymi odvolacími súdmi alebo najvyššími súdmi štátov a podávajú pri ich preskúmavaní
jednotný výklad ústavy a zákonov. Plní trojakú úlohu:
-

strážca ústavnosti (podáva výklad ústavy a zákonov, vždy v súvislosti s konkrétnym prípadom) – túto
právomoc získal na základe rozhodnutia v prípade Marbury v. Madison

zjednocuje judikatúru federálnych odvolacích súdov

má originálnu jurisdikciu (je príslušný riešiť spory medzi členskými štátmi únie)
Súdne systémy štátov nemajú jednotnú organizáciu. Spravidla sú trojstupňové. Súdy prvého stupňa sa

nazývajú vyššími súdmi, pre niekoľko obvodov je zriadený odvolací súd. Najvyššou inštanciou sú najvyššie súdy
štátov.

Federálne súdy majú právomoc riešiť:

spory vznikajúce na základe federálneho práva

civilné spory, v ktorých sú strany občanmi rôznych štátov únie, ak hodnota predmetu sporu presahuje 50.000 $

prípady podľa námorného práva

federálne trestné činy

ak je rozsudok najvyššieho súdu štátu preskúmavaný Najvyšším súdom USA, pretože sa dotýka otázky
federálneho práva.
V ostatných veciach sú príslušné súdy štátov.

60) Súdne konanie, základné procesné inštitúty, mimosúdne riešenie

sporov
Základom konania je doktrína náležitého súdneho konania due process of law. Civilný proces začína

písomným podaním (pleading). Žalovaný je o začatí konania upovedomený súdom, priamo žalobcom alebo
prostredníctvom doručovateľa žalôb.

Súdnemu konaniu predchádza prípravné konania (pretrial proceeding), v ktorom sa uplatňuje inštitút

discovery – spôsob vyhľadávania dôkazov – predstavuje procesné nástroje, aby boli odhalené všetky fakty prípadu
– povinnosť protistrany (svedkov) pod prísahou odpovedať na predložené ústne aj písomné otázky, písomné
dotazníky, povinnosť predložiť na vyzvanie protistrany veci alebo dokumenty, povinnosť povoliť vstup na určitý
pozemok a vykonať prehliadku na mieste, fyzické a mentálne skúšky, potvrdenie alebo popretie autenticity
dôkazov pod prísahou, žiadosti o priznanie.

speters@stonline.sk

Typickým inštitútom sú aj predbežné konferencie zvolávané pred vlastným konaním za účelom dohodnutia

ďalšieho postupu konania. Už v prípravnej fáze konania môže ktorákoľvek zo strán požiadať o vynesenie rozsudku
bez ďalšieho konania. Úspech návrhu závisí od presvedčivosti predložených dôkazov a od úvahy sudcu.

Konanie je založené na princípe odporovania a aktívneho ovplyvňovania priebehu konania stranami.

Sudca musí doviesť kauzu k rozsúdeniu alebo k zmiereniu. Civilné konanie sa uskutočňuje pred porotou (americká
ústava zaručuje právo na konanie pred porotou nielen v trestných, ale aj v civilných veciach). Vzdať sa konania
pred porotou možno aj dohodou strán.

61) Ostatné okruhy ango-amerického práva, právo Kanady a Austrálie

Spájajú sa v nich prvky anglického a amerického systému. Základom právneho poriadku sú písané ústavy.

Kanadskú ústavu prijal v roku 1867 parlament Veľkej Británie ako British North America Act. Kanada vtedy ešte
nemala úplnú suverenitu. Jednou z úloh bolo regulovať vzťahy medzi materskou krajinou a domíniom.
Westminsterským štatútom z roku 1931 bola zrušená zákonodarná právomoc britského parlamentu voči domíniám.
Kanada bola výnimkou, zákonodarná právomoc britského parlamentu tu bola zrušená v roku 1982 (Constitution
Act). Kanadskú ústavu dnes tvorí Canada Act s prílohou Constitution Act, ich zmeny a doplnky, 19 anglických
zákonov a 4 anglické podzákonné akty.

Austrália získala ústavou z roku 1900 väčšiu samostatnosť. Úplnú nezávislosť získala Westminsterským

štatútom v roku 1931. Ústava je kompaktná a rigidná (preto je stabilná).

Prameňmi práva oboch štátov sú zákony (na federálnej úrovni aj na úrovni provincií resp. štátov). V Kanade

má prioritu federálne právo, v Austrálii právo štátov.

Podzákonné právne akty vznikajú v súlade s právomocou orgánov verejnej správy.
Súdne precedenty: historickým zdrojom je anglické case law spočívajúce na stare decisis. Právna prax sa

opiera viac o precedenty ako o zákony (zákony sa dotvárajú prostredníctvom precedentov).

Ústavné precedenty je možné meniť iba výnimočne. Precedenty vytvárajú vyššie súdy. Najvyššími súdmi sú

Supreme Court of Canada a High Court of Australia – nie sú viazaní svojimi rozhodnutiami.
Subsidiárnymi prameňmi práva sú výsady, obyčaj, právna literatúra a ekvita.

Zvláštne postavenie má právo frankofónnej oblasti Quebec – ide o právnu enklávu – má písané právo

ovplyvnené francúzskym Code civil. Podliaha však procesu akulturácie a postupne sa od kontinentálneho modelu
vzďaľuje.

62) Právo Indie

Súčasná India je krajinou dovezeného common law.
Hindské právo:
Viazané je na hinduizmus. Regulujú ho normy sástry, členené do skupín: dharmy, arthy a kamy. Prioritu má

dharma – etika (pravidlá dobrého a spravodlivého). Dharma jednotlivca vyplýva z kasty, do ktorej sa narodil.
Arthy sú súborom noriem svetského pôvodu. Prameňmi je množstvo literárnych diel, najstaršie sú védy.
Rozhodujúcim prameňom boli dharmasústry a dharmasastry (pilier hinduistického práva). Nejasné pasáže k nim
vysvetľovali komentáre. Vznikali právne školy (mitakšárovci a kajábhágovci), v otázke základných prameňov
práva a právnych inštitútov majú rovnaké názory.

Právo malo v spojení s náboženstvom vplyv najmú v rodinnom a dedičskom práve. Manželstvo bol posvätný

zväzok, ktorý spočíval v darovaní dcéry. Ak manželka do určitej doby neporodila syna, mohol ju manžel zavrhnúť
(nie zrušiť záväzok). Dôvodom neplatnosti uzavretia manželstva mohla byť skrytá vada nevesty.

Vo vlastníckom a zmluvnom práve sa objavujú inštitúty dámdúpat – ochrana dlžníka (úroky nesmeli byť vyššie

ako pôžička), benámí (prevod majetku na vlastníka treťou osobou).

Trestné právo: trestné činy sa delili do troch skupín podľa závažnosti. Najvyšším trestom bol trest smrti,

ukladali sa drakonické telesné tresty, peňažné pokuty, prepadnutie majetku, vyhnanstvo, symbolické tresty. Pri
ukladaní trestov sa uplatňoval kastový systém (brahmanovi nebolo možné uložiť trest smrti ani telesný trest),
vinníka bolo možné vylúčiť z kasty.

Príslušník nižšej kasty nemohol žalovať príslušníka vyššej kasty. Ako dôkazy sa používali na súdoch ordálie.
Vplyv anglickej nadvlády na hindské právo

V roku 1858 bola India začlenená do britského impéria. Anglické právo pôsobilo spočiatku negatívne,

postupne sa však prejavil jeho kladný vplyv. Zrušené boli niektoré tradičné inštitúty (kultové vraždy, vraždenie
neželaných detí, upaľovanie vdov). Hindské právo sa aplikovalo v dedičskom práve, pri rodinných vzťahoch,
v náboženských inštitútoch a v kastách.

Právo sa rozlišovalo v prezidenciách (Bombaj, Kalkata, Madras) a na ostatnom území oddelene.

V prezidenciách pôsobili kráľovské súdy, anglické právo sa aplikovalo, ak neexistovali právne normy vytvorené

speters@stonline.sk
miestnou mocou a s prihliadnutím na miestne podmienky. Na ostatnom území pôsobili súdy východoindickej
spoločnosti. Väčšinou sa tu aplikovalo hindské právo resp. moslimské a ak to bolo možné, aj anglické.

V 19. storočí sa vytvorili predpoklady pre vznik predpisov podľa európskeho vzoru (Občiansky súdny

poriadok, Trestný zákon, Trestný poriadok, Zákon o dedení, Zmluvný zákon…)

Právo súčasnej Indie:
V roku 1885 vznikol Indický národný kongres, postupne sa stal vedúcou politickou silou Indie v boji za

nezávislosť. Po prvej svetovej vojne sa stal vedúcou osobnosťou Mohandás Karamčanda Gándhi. Po rozdelení
územia na Indiu a Pakistan bola v roku 1948 prijatá ústava Indie (vznikla parlamentná republika so spolkovým
usporiadaním). Bola vytvorená komisia pre reformy v práve. Zakázané bolo mnohoženstvo, povolil sa rozvod,
stanovila sa veková hranica pre uzavretie manželstva, uzákonil sa súhlas oboch snúbencov na uzavretie manželstva.
Zrovnoprávnili sa ženy v dedičských vzťahoch, bolo stanovené zákonné zastúpenie maloletých.

Popri zákone je základným prameňom práva súdny precedent. V Indii sa vyvinul centralizovaný súdny

systém, najvyšším stupňom je Najvyšší súdny dvor (má pomerne širokú jurisdikciu). Súdmi druhej inštancie sú
vyššie súdy, ktoré sa nachádzajú v každom zväzovom štáte. Podriadené sú im obvodné súdy. Nižšie súdy sú súdne
pančajáty – urovnávajúce spory (zriadené v niektorých štátoch).

63) Islamské právo – charakteristika a pramene

Islamský právny systém je silno previazaný na náboženstvo. Prelínajú sa v ňom náboženské normy

s právnymi normami. Ďalším znakom je právny pluralizmus (existuje niekoľko právnych škôl). Neexistuje
všeobecné islamské právo. Právo islamu je hlavne právom osôb – príslušníkom náboženského spoločenstva – platí
in personam.

Fázy vo vývoji islamského práva:

obdobie klasického islamského práva

obdobie prenikania cudzích prvkov do islamského práva

obdobie modernizácie islamského práva
Islamské náboženstvo vytvoril Mohamed, text je obsiahnutý v Koráne. Náboženstvo je monoteistické a má päť

pilierov: vyznanie viery, modlitba, almužna, pôst, púť do Mekky; niekedy sa sem priraďuje aj džihád.

Formálnymi prameňmi islamského práva sú korán, sunna (primárne pramene), idžma a kijás (sekundárne

pramene)
Korán: hlavný prameň islamského práva, obsahuje súbor zjavení. Vyjadrenia sú členené do 114 súr, ktoré sa členia
na ajáty (verše) – 5.000, z nich asi 200 má právny charakter
Sunna: súbor výroky a rozprávaní o činoch Mohameda, obsahuje príkazy, zákazy a dovolenia. Základom sú hadísy
(tradície), ktoré nesmú odporovať koránu. Objasňujú a vysvetľujú ustanovenia koránu a vypĺňajú medzery v ňom.
Idžma: dohoda spoločenstva o pravidlách správania, na ktoré ani korán, ani sunna nedávajú odpoveď. Ide o
consensus omnium. Spravidla sa považuje za potrebný jednomyseľný konsenzus kompetentných osôb, znalcov
islamu a zároveň prijatie ostatnými moslimmi.
Kijás: znamená rozumové uvažovanie, predstavuje spôsob výkladu a realizácie práva.

64) Islamské náboženské a právne školy

Islamské právo sa člení na dve základné vetvy: sunnitskú a šiítsku. Sunniti požadovali voliteľnosť

predstaviteľov islamského spoločenstva, šiíti uznávali za svojich vodcov potomkov Mohameda.

V islamskom práva prevažuje sunnitská vetva. Šiiti namiesto idžmy ako prameňa uvádzajú rozum (niektorý

pripúšťajú aj idžmu), odmietajú kijás. Šiítske právne školy aplikovali právo podľa zásady idžtihád (voľnosť
sudcovskej tvorby práva), odmietli zásadu nemennosti islamského práva – taqlíd.

Sunnitské právne školy:

škola málikovcov: založil ju Málik v Medine. Zdôrazňovala význam idžmy ako prameňa práva a z tradícií
preferovala tie, ktoré usporiadal Málik v zbierke Vyšliapaná cesta. Rozšírená bola v severnej a západnej Afrike

škola hanafiovcov: založil ju Abú Hanifom na území Iraku, je najrozšírenejšou. Hlásia sa k nej moslimovia
v Egypte, Sudáne, Sýrii, v Turecku, Afganistane, Pakistane, Indii, Číne a na Balkáne. Autentickosť tradícii
uznávajú len v obmedzenom množstve, väčší význam sa prikladá voľnej úvahe a analógii

škola šáfijovcov: pochádza z Egypta, stúpencov má aj v južnej Arábii, východnej Afrike a juhovýchodnej Ázii.
Založil ju aš-Šáfií, ktorý je pôvodcom delenia prameňov práva. Kolíziu tradícií riešil na základe zásady, že
neskoršia ruží skoršiu. Základným prameňom bola sunna, lebo korán bol náznakový

škola hanbálovcov: vznikla v Bagdade, vplyv mala len v Saudskej Arábii, Spojených Arabských Emirátoch,
v Dubaji… Založil ju ibn Hanbal, popieral význam idžmy a kijásu, ide o málo tolerantné učenie.

speters@stonline.sk

Základné rozdiely medzi školami sa týkali najmä problémov priority prameňov práva, ako aj chápania

niektorých základných inštitútov.

Aj šiítsky smer sa vnútorne člení (školy imamitov, kejsanidov, zaiditov a ismailitov).

65) Súkromnoprávne inštitúty klasického islamského práva a ich

modernizácia
Zmluva:
Je uzavretá na základe dvoch vyhlásení, urobených každou zo zmluvných strán. V prípade splnenia

predpísaných podmienok nastávajú právne účinky zmluvy. Nastávajú, aj ak sa uzavretie zmluvy zakazovalo:
-

ak zmluva porušuje všeobecný príkaz, previnenie je hriechom, nemá to však vplyv na platnosť zmluvy (napr.
uzavretie zmluvy v piatok)

zmluva, ktorá sleduje zakázaný cieľ (napr. predaj zbraní nepriateľom islamu) – jej platnosť je predmetom
diskusií

zmluva, ktorej predmet je zakázaný, je neplatná (napr. predaj ošípaných)

zmluva, ktorá je zakázaná a v koráne sankcionovaná neplatnosťou je zakázaná (napr. zmluva obsahujúca
úžernícke úroky)
Zmluva, ktorá nepatrila medzi známe typy, bola ničotná.
Zodpovednosť za škodu:
K predpokladom zodpovednosti nepatrilo zavinenie, zodpovednosť vznikla v dôsledku protiprávnosti konania

škodcu. Zakázaný čin, ktorým bola spôsobená škoda, stanovuje škodcovi povinnosť nahradiť škodu. Zodpovedná
osoba môže byť aj osoba, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony. Úmysel škodcu sa neskúma. Subjektom
zodpovednosti mohol byť aj kolektív osôb (napr. rodina)

Manželstvo:
Uzavretie manželstva je chápané ako všeobecná zmluva, nemá ale náboženský charakter. Manželstvo je

budované na princípe tetragamie – moslim môže mať štyri manželky, ak ich dokáže uživiť. Manželstvo mohlo
skončiť jednostrannou repudiáciou (zapudením) manželky manželom. Existovala lehota, počas ktorej sa žena
nemohla znova vydať, lebo manžel mohol svoje rozhodnutie zrušiť (najčastejšie tri mesiace). Šiíti poznajú aj
manželstvo uzavreté na určitú dobu.

Zasnúbenie:
Chápalo sa ako formálna ponuka sobáša, nemala ale za následok povinnosť uzavrieť manželstvo. Akceptácia

mala za následok vznik priority na uzavretie manželstva a vznik niektorých ďalších práv.

Obvenenie:
Znamenalo kúpnu cenu nevesty, ktorú dával ženích jej príbuzným. Na základe tejto ceny s ňou mohol

disponovať ako so svojím majetkom. Neskôr sa tento inštitút považoval za majetkové právo, ktoré ponúkal manžel
neveste pri zakladaní manželstva ako prejav svojej náklonnosti. Podľa koránu má obvenenie patriť len žene, nie
príbuzným. Šiítska koncepcia pripúšťa aj obvenenie v podobe nehmotného statku.

Civilný proces:

Konanie bolo verejné, prebiehalo pred samosudcom. Špecializácia súdov neexistovala. Svedok mohol odvolať
výpoveď aj po vynesení rozsudku (znášal pritom zodpovednosť za škody). Konanie mohlo prebiehať aj
v neprítomnosti niektorej strany, neprítomný mohol žiadať o opätovné konanie v jeho prítomnosti. Odvolanie
neexistovalo, rozhodnutie sa mohlo zrušiť, len ak sudca aplikoval nesprávnu normu alebo rozhodnutie bolo
v rozpore s nepochybným dôkazom.

Modernizácia:
V prípade manželstva sa zviedla povinná registrácia manželstiev, stanvila sa minimálna veková hranica, súhlas

oboch manželov, obmedzuje sa polygamia. Obmedzila sa aj repudiácia. Manželstvo môže zaniknúť rozvodom,
ktorý môže navrhnúť aj manželka. Dedenie je testamentárne a intestátne, prednosť má dedenie intestátne (okruh
zákonných dedičov je veľmi široký).

66) Prenikanie cudzích vplyvov a modernizácia islamského práva,

kodifikačné pokusy
Zásada nemennosti šaríje znamenala jej nesúlad s meniacou sa spoločenskou realitou. Zvolila sa alternatíva, že

šaríja sa zachová a vytvorí sa popri nej ďalšie právo – islamské právo sa zdvojilo.

Prenikaniu cudzích prvkov napomáhala normotvorná činnosť kalifov, ktorá sa začala napriek zákazu rozvíjať v

15. – 16. storočí. Malo ísť o činnosť, ktorá by podporovala šaríju, výsledkom však bolo jej oslabovanie. Vplyvy
cudzích prvkov zosilneli v období koloniálnej expanzie. Prvým kódexom bol Trestný kódex Osmanskej ríše 1840

speters@stonline.sk
(ovplyvnený francúzskym právom), v roku 1856 bolo upravené turecké pozemkové právo. V r. 1869 – 1876 bola
prijatá Medžella – civilný kódex. Bolo v ňom usporiadané právo hanafiovskej školy (objavil sa vplyv Code civil).
Code civil ovplyvnil aj egyptské občianske a obchodné právo. Mimo rámca kódexov ostali aj v iných krajinách
rodinné vzťahy, dedičské právo.

V druhej polovici 20. storočia sa islamské štáty viac-menej odpútali od islamu, právo sa sekularizovalo.

Uznávaným prameňom práva sa stal zákon. Islamské právo sa vo väčšine krajín prestalo aplikovať v trestnom
práve, postupne aj v občianskom, obchodnom a procesnom práve. Vzorom modernizácie bolo najmä francúzske
právo a anglické sudcovské právo.

Niektoré krajiny sa bránia cudziemu vplyvu a snažia sa zachovať islamské právo (Saudská Arábia).
V poslednom období vzrastá islamský fundamentalizmus.

67) Čínske právo – charakteristika a vývoj

Do 19. storočia sa čínske právo vyvíjalo bez cudzieho vplyvu. Kultúrny vývoj Číny ovplyvnil najmä taoizmus

a konfucionizmus.

Konfucionizmus vznikol v 5. st. p.n.l. a bol systémom s pragmatizmom a sociálnym cítením, kládol veľký

dôraz na morálku. Preferoval vládu na základe mravného poriadku pred vládou zákona – právo ustúpilo do úzadia.
Zákony boli určené pre tých, ktorí sa nechovali v súlade so spoločenským poriadkom, pre nenapraviteľných
páchateľov trestných činov a pre cudzincov. Právo sa označovalo ako fa (vzor správania daný „zhora“), sing (trest)
a lü (zákon).

Opozíciou konfucionizmu, ktorý preferuje morálku, sa stal legizmus. Predstavitelia boli Šang Jang (otázky

organizácie štátu, administratívne reformy, rozvoj vlastníckych vzťahov, rodinné a trestné vzťahy; vláda sa má
opierať o zákony a vyhlasoval rovnosť pred zákonom) a Šen Pu-chaj (problémy administratívy a metódy vládnutia;
vláda sa má opierať o štátnické umenie panovníka).

Hlavným predstaviteľom legistov je Chang Fej-c – autoritatívna moc, správne aplikované štátnické umenie a

zákonnosť sú spojené nádoby, zaručujú stabilitu štátu. Požiadavky jednotlivca a štátu sú podľa neho v protiklade a
panovník by mal mať absolútnu slobodu v používaní dvoch pák (odmeňujúcej a trestajúcej). Učenie legistov sa
napokon nepresadilo.

Právne pamiatky:

kódex Výklad a komentár k tchangským zákonom – člení sa na trestné právo a trestné konanie a pravidlá
administratívnej organizácie.

zákonník dynastie Ming

Zákony a doplnky veľkej dynastie Čching – člení sa na 6 častí: súkromné právo, obrady, fiannčná správa,
trestné právo a verejné práce.

68) Čínske právo v 20. storočí

Na začiatku 20. storočia padlo v Číne cisárstvo, bola vyhlásená republika a prijatá dočasná Ústava Čínskej

republiky (1912). Prejavuje sa v nej americký a francúzsky vplyv. Európsky vplyv sa prejavuje v súkromnom
práve. Podľa vzoru BGB vzniká občiansky zákonník. Bol prijatý pozemkový zákon a občiansko-procesný zákon.

Po nástupe komunistickej moci bola v roku 1954 prijatá nová ústava podľa sovietskeho vzoru. Právo

nahrádzajú ideologické a politické opatrenia. Bol prijatý zákon o rodine a manželstve (stanovil monogamné
manželstvo, zrušil konkubinát, stanovil vekovú hranicu, vyžadoval slobodný prejav vôle pre uzavretie manželstva,
upravoval otázky registrácie manželstva a rozvodu), zákon o agrárnej reforme, zákon o súdnej organizácii, zákon o
odboroch.

V období kultúrnej revolúcie (1966 – 1976) sa právo minimalizuje a ideologizuje. Reforma právneho

poriadku sa odrazila najmä v ústave z roku 1982. Základné práva chápe ako privilégiá, ktoré sú viazané na
povinnosti. V roku 1979 bol prijatý trestný zákonník a trestný poriadok. TZ obsahuje ustanovenia o
kontrarevolučných trestných činoch – sú zneužívané proti kritikom režimu. Prípustná je aj analógia a zásada
Nullum crimen / nulla poena sine lege neplatí v úplnej mier. Zásada prezumpcie neviny bola uzákonená až v roku
1997.

Základom súkromného práva je norma Všeobecné zásady občianskeho práva (1987). Odráža sa v nej vplyv

BGB, sovietskeho a japonského práva. Po roku 1978 bol prijatý zákon o rodine, občiansky súdny poriadok, zákon o
spoločných podnikoch a zahraničných investíciách, zákon o hospodárskych zmluvách, zákon o voľbách, zákon o
ochranných známkach, dedičský zákon.

Súdna organizácia pozostáva z miestnych ľudových súdov, zvláštnych súdov a Najvyššieho ľudového súdu.

Až 90% súkromnoprávnych sporov sa rieši prostredníctvom inštitútov zmierovania a sprostredkovania pred
zmierovacími výbormi a komisiami.

speters@stonline.sk

69) Právo Japonska

Japonsko sa dlho vyvíjalo izolovane od ostatného sveta. Náboženstvom bol šintoizmus, neskôr prenikol do

Japonska budhizmus. Prvé zmienky o práve súvisia s rodinou Fudžiwarovcov, ktorí zaviedli reformu Taika. Boli
nariadené súpisy poddaných a všetkej obrábanej pôdy a následne bolo zrušené vlastníctvo pôdy (poskytovali sa
léna). Vytvoril sa centralizovaný štát, zaviedla sa štátna daň. Povinnosti jednotlivcov upravovali právne zbierky
Ricurjó. Členili sa na tresty a príkazy. Cisárske výnosy boli zaradené do uceleného súboru Ómi. Moc cisára sa
oslabovala.

Na konci 11. storočia začína obdobie šogunátu (rodina Minamoto) – vojenská diktatúra. V roku 1868 bolo

obnovené cisárstvo.

Japonci mali odmietavý vzťah k právu, vzájomné vzťahy regulovali na základe noriem správania sa

nazývaných giri.

Moderné japonské právo:
Začiatky sú spojené s obdobím Mejdži (od roku 1868) - éra radikálnych reforiem. V teoreticko-štátnej oblasti

sa uplatňuje angloamerický vplyv. Občianske právo malo byť kodifikované podľa francúzskeho vzoru, ale
občiansky zákonník sa neujal (nerešpektoval tradície, nikdy nenadobudol účinnosť). Bol vypracovaný nový
zákonník podľa vzoru BGB, rešpektujúci tradície, s vplyvom francúzskeho a anglického práva. Skladá sa z 5 častí:
všeobecná časť, vecné a záväzkové právo, rodinné právo a dedičské právo. Obsahuje aj tradičné inštitúcie ako „pán
domu“ a „dedičské nástupníctvo pána domu“. Bol prijatý aj trestný kódex, trestný poriadok a zákon o súdnej
organizácii a občiansko-procesný kódex. V roku 1898 bola prijatá ústava Mejdži (pruské a belgické vzory) a
hospodársky zákon (1899) – podľa nemeckého vzoru.

Po II. svetovej vojne bola prijatá nová ústava (1947). Prejavuje sa v nej princíp suverenity ľudu, zrieknutia sa

vojny a záruk základných práv občanov. V roku 1956 bola nahradená novou ústavou.

70) Právo Afriky – vývoj práva v jeho klasickej podobe

Africké právo je ústne, skupinové a roľnícke. Značná pozornosť sa venovala dedeniu. Arabské štáty na

severe sa orientovali na islamské právo. Právo Juhoafrickej republiky sa rozvíjalo podľa západného vzoru.

Základnými charakteristickými znakmi afrického práva sú:

právo slúži na udržiavanie spoločenstiev v stave, v akom sa nachádzali za čias ich predkov

je právom skupín, privilegovaným subjektom sú skupiny, práva jednotlivcov sa odvodzujú od práv skupiny

subjektom sú aj bohovia, duchovia a mŕtvi

je nepísaným, obyčajovým právom

jeho základné inštitúty majú spoločný základ.
Pravidlá súvisiace so vzťahom k

pôde

Vlastníctvo pôdy jednotlivcom sa nepripúšťalo, vlastníkom bola veľká rodina. Pôda sa buď dočasne

prideľovala jednotlivým členom spoločenstva alebo sa rozdelila len časť a časť ostala v spoločnom užívaní.
Hnuteľné veci neboli spravidla objektom spoločného vlastníctva.

Rodinné právo:
Otázky manželstva na základe dominantného postavenia muža. Manželstvo je polygamné. Dominantné je

postavenie príbuzných oboch manželov. Manželstvo sa chápe ako zväzok dvoch rodov. Nevyhnutné je zaplatenie
obvenenia rodine nevesty. Zrušenie manželstva bolo prípustné len veľmi výnimočne.

Dedenie:
Dedí sa všetko, aj osobné práva a povinnosti zomretého. Dedenie môže byť buď v mužskej, alebo v ženskej

línii, automatické, podľa určenej postupnosti alebo s voľbou, s univerzálnym dedičom alebo spoločným dedičstvom

Procesné právo:
Nepoznalo zásadu res iudicata. Ak sa objavili nové skutočnosti, mohli sa opakovane preskúmať. Konanie je

neformálne a určité oprávnenia majú aj nadprirodzené postavy. Využívajú sa prísahy, ordálie. Spor rozhoduje
samosudca, ktorý nemusí byť nezainteresovaný.

71) Vplyv cudzích právnych kultúr

Prenikanie cudzích právnych kultúr sa začalo už v 4. storočí (šírenie kresťanstva). Zameriavali sa najmä na

obmedzenie polygamie. V 11. storočí sa do Afriky dostáva islam.

speters@stonline.sk

Rozhodujúcim obdobím je v 19. storočí kolonizácia Afriky. Kolonizátori priniesli metropolitné právo, ktoré

zavádzali autoritatívne, z pozície moci. Presadzuje sa vplyv francúzskeho, španielskeho a portugalského,
anglického práva a na juhu románsko-holandského práva.

Francúzi, Španieli a Portugalci realizovali politiku asimilácie a prevahy európskej civilizácie.
Angličania preferovali nepriamu správu a volili liberálnejší prístup.
Afričania nechápali niektoré európske inštitúty (napr. premlčanie). Kolonizátori sa preto snažili nevylúčiť

úplne pôvodné právo, vytvorili tak koloniálny dualizmus. Metropolitné právo však bolo silnejšie a slúžilo aj na
korigovanie domorodého práva.

Po rozpade koloniálnej sústavy budujú štáty moderné právne poriadky, odstraňuje sa dualizmus tradičného a

metropolitného práva. Normy obyčajového práva sa buď stali prameňmi práva alebo boli odstraňované
z moderného právneho poriadku (priamym zrušením alebo nepriamo).

72) Zmiešané právne poriadky

V právnom poriadku sa nachádzajú prvky viacerých systémov. Zaraďujeme sem právo Singapúru,

Juhoafrickej republiky, Izraela, …

Právo Juhoafrickej republiky:
Vytvorilo sa podľa západných vzorov. V 17. storočí sa zaviedlo rímsko-holandské právo. V roku 1795

(obsadenie Veľkou Britániou) sa presadzuje vplyv common law. Zachovalo sa však aj predchádzajúce právo,
výsledkom je zmiešané právo. Prameňom sú aj zákony, aj súdne precedenty.

Právo Izraela:

Do konca 1. svetovej vojny bol súčasťou Osmanskej ríše, základnou normou súkromného práva bola Medželle

(záväzkové právo, civilné delikty, vlastníctvo, oblasti obchodného práva a procesného práva. Od roku 1918 bolo
územie britskou kolóniou. Presadzuje sa anglické právo, Medžella si ale zachovala stále svoj vplyv. Postupne sa
však začína vlastný právny vývoj (prvky kontinentálneho práva aj židovského náboženského práva). V roku 1980
bol prijatý dokument Základy práva, ktorý znamenal zrovnoprávnenie izraelského práva a anglickému právu
priznal postavenie subsidiárneho prameňa. Prameňmi izraelského práva sú:
-

zákonné právo

sudcovské právo

analógia

princíp slobody, spravodlivosti, ekvity a mieru podľa židovskej tradície
Pripúšťa sa do istej miery aj obyčajové právo.
V Izraeli sa prejavuje aj náboženské právo – v pôsobnosti rabínskych súdov. Majú výlučnú jurisdikciu vo

veciach uzatvárania manželstva a rozvodu Židov v Izraeli. Môžu rozhodovať aj v niektorých veciach osobného
štatútu – na základe dohody strán.

Vlastné Izraelské právo postupne pravdepodobne vytlačí cudzie právne prvky.

73) Právo Európskej únie – charakteristika, členenie, pramene

Právo Únie prestupuje a sčasti aj prekrýva právne poriadky jednotlivých členských štátov, s ktorými vytvára

zvláštnu konštrukciu. Má z hľadiska formy bližšie k medzinárodnému právu, z hľadiska obsahu je však spoločným
vnútorným právom členských štátov Únie.

Systém prameňov európskeho práva tvoria:

právne normy obsiahnuté v základných zmluvách – primárne komunitárne právo (zakladajúce zmluvy a ich
modifikácie) – majú funkciu ústavy Únie

právne normy obsiahnuté v ostatných prameňoch práva – sekundárne komunitárne právo (akty orgánov
Únie, vydané na základe zakladajúcich zmlúv):
-

nariadenia (záväzné naraz a rovnako pre všetky členské štáty, sú priamo aplikovateľné a zakladajú práva a
povinnosti členským štátom aj jednotlivcom)

smernice (záväzné len určeným štátom, vytyčujú ciele a výsledky, ak štát nerealizuje opatrenia
v stanovenej lehote, môžu jeho občania regulovať príslušné vzťahy tak, akoby bola prevedená do
vnútorného práva a uplatňovať z nej vyplývajúce právo voči štátu)

rozhodnutia (zaväzujú subjekty, ktorým sú adresované)

odporúčania a názory (nepredstavujú záväzné pramene, požívajú však veľkú autoritu)

precedenčne pôsobiace rozhodnutia Súdneho dvora a doktríny vytvorené na ich základe. Súd nielen
aplikuje a vykladá, ale aj rozvíja a dopĺňa právo Únie. Jeho rozhodnutia nemajú povahu precedentov, sám nie
je viazaný vlastnými rozhodnutiami.

speters@stonline.sk
74) Harmonizácia práv v rámci EÚ, aproximovanie práva asociovaných

krajín
Harmonizáciou je prispôsobovanie vnútroštátneho práva členských štátov právnym aktom Európskej únie.

Zo sekundárnych prameňov majú najväčší význam smernice – stanovujú cieľ, ktorý sa má uskutočniť a dobu,

v ktorej sa má cieľ uskutočniť. Význam majú aj odporúčania, rovnako významné sú aj judikáty Európskeho
súdneho dvora.

Druhy harmonizácie:

5) minimálna – komunitárne právo obsahuje len minimálne opatrenia
6) alternatívna – stanoví sa viac alternatív, výrobok musí spĺňať minimálne jednu z nich
7) horizontálna – prierezová úprava pre skupiny výrobkov
8) opčná – ak výrobok spĺňa podmienky len vnútroštátneho práva, môže byť pripustený na vnútorný trh (nie na

spoločný).
Z hľadiska pridružených štátov k EÚ prebieha aproximácia – podstatou je transformácia právneho poriadku

štátu tak, že dochádza k jeho zlučiteľnosti s právom EÚ v tých oblastiach, v ktorých právo EÚ pôsobí. Cieľom je
splnenie podmienok pre prijatie:
4) dosiahnutie stability inštitúcií garantujúcich demokraciu, právny štát, ľudské práva, ochranu národnostných

menším – politické kritériá

5) fungujúce trhové hospodárstvo, schopnosť vyrovnať sa s konkurenčným tlakom a s trhovými silami –

ekonomické kritériá

6) schopnosť prevziať na seba záväzky, ktoré vyplývajú z členstva – prevzatie Acquis communitaire vrátane

záväzku oddanosti cieľom hospodárskej, politickej a menovej únie.
Obsah približovania:

kompatibilita novoprijímaných právnych aktov (u nás existuje doložka zlučiteľnosti)

postupne sa do súladu musia dostať aj doteraz prijaté právne normy

musí byť sústavne sledovaná nová legislatíva EÚ aj judikatúra Európskeho súdneho dvora
Nástroje približovania:

asociačné dohody (Európska dohoda o pridružení SR k ES 158/1997 Z.z.)

právne akty, ktoré vydáva Rada priblíženia

Biela kniha prijatá v roku 1995 (týka sa pridružených krajín – zameraná na budovanie vnútorného trhu, má
povahu odporúčania)

Partnerstvo pre vstup (1998)

Agenda 2000 (1997) – posudky a podnety pre záujemcov o vstup

75) 75) Miesto a smerovanie slovenského práva v Európe

Document Outline

1) Porovnávacia právna veda – charakteristika a členenie
2) História porovnávania práva
3) Dejiny právnej komparatistiky
4) Predmet porovnávania
5) Právne inštitúty ako predmet porovnávania
6) Základné predpoklady porovnávania – podobnosť a rôznosť v práve
7) Porovnávacia metóda ako hlavná metóda právnej komparatistiky
8) Pomocné komparatistické metódy
9) Javové a sémantické hľadisko porovnávania práva
10) Druhy porovnávania
11) Ciele, úlohy a význam právnej komparatistiky
12) Triedenie práva. Kritériá triedenia
13) Viacúrovňové triedenie práva. Právny štýl a právna kultúra
14) Vonkajšie a vnútorné členenie práva
15) Variabilita a divergencia v práve
16) Konvergencia a asimilácia v práve
17) Recepcia, adaptácia a akulturácia práva
18) Zámerná asimilácia práva
19) Ústavnoprávna komparatistika – základné pojmy. Triedenie ústav
20) Základné prototypy ústav
21) Ústava USA
22) Ústava Veľkej Británie a Severného Írska
23) Komparatistika správneho práva. Kontinentálna verejná správa
24) Anglická verejná správa
25) Verejná správa v USA
26) Trestnoprávna komparatistika. Základné pojmy. Kontinentálne trestné právo
- Kontinentálne trestné právo: základom boli v minulosti právne obyčaje. Od 15. storočia sa prestáva tolerovať svojpomoc a trestanie trestných činov sa stáva vecou súdov. Od 16. do 18. storočia vznikajú prvé trestnoprávne konštitúcie. Ďalší pokrok prinieslo osvietenstvo, začala sa uplatňovať zásada Nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege a niektoré špecifické činy sa prestali považovať za trestné.
27) Anglické trestné právo
28) Trestné právo USA
29) Islamské trestné právo
30) Veľké právne systémy – pojem, členenie
31) Kontinentálny právny systém – základná charakteristika
32) Periodizácia vývoja kontinentálneho právneho systému
33) Obdobie vývoja barbarského práva v Európe
34) Recepcia rímskeho práva v Európe
35) Moderná kodifikácia práva
36) Okruhy kontinentálneho právneho systému
37) Francúzsky okruh kontinentálneho právneho systému
38) Rakúsky okruh kontinentálneho právneho systému
39) Nemecký a švajčiarsky okruh kontinentálneho právneho systému
- Nemecký okruh
40) Škandinávsky okruh kontinentálneho právneho systému
41) Európske civilné právo
42) Štruktúra kontinentálneho právneho systému
43) Pramene kontinentálneho právneho systému
44) Základné súkromnoprávne inštitúty kontinentálneho práva
45) Úprava inštitútu osôb a vecí v kontinentálnom práve
46) Vlastníctvo a obligácie v kontinentálnom práve
47) Dedenie a manželstvo v kontinentálnom práve
48) Vývoj ostatných odvetví súkromného práva na európskom kontinente – obchodné, pracovné, rodinné právo a medzinárodné právo súkromné
49) Anglo-americký právny systém – základná charakteristika a vymedzenie okruhov
50) Historický vývoj anglického práva
51) Štruktúra anglického práva
52) Pramene anglického práva
53) Základné inštitúty anglického práva – osoby, manželstvo a dedenie
54) Veci a majetkové právo v anglickom práve
55) Trust, zmluva, tort v anglickom práve
56) Súdna organizácia v Anglicku
57) Civilný proces v Anglicku
58) Právo USA – charakteristika, vývoj a štruktúra
59) Právo USA – pramene, súdna organizácia
60) Súdne konanie, základné procesné inštitúty, mimosúdne riešenie sporov
61) Ostatné okruhy ango-amerického práva, právo Kanady a Austrálie
62) Právo Indie
63) Islamské právo – charakteristika a pramene
64) Islamské náboženské a právne školy
65) Súkromnoprávne inštitúty klasického islamského práva a ich modernizácia
66) Prenikanie cudzích vplyvov a modernizácia islamského práva, kodifikačné pokusy
67) Čínske právo – charakteristika a vývoj
68) Čínske právo v 20. storočí
69) Právo Japonska
70) Právo Afriky – vývoj práva v jeho klasickej podobe
71) Vplyv cudzích právnych kultúr
72) Zmiešané právne poriadky
73) Právo Európskej únie – charakteristika, členenie, pramene
74) Harmonizácia práv v rámci EÚ, aproximovanie práva asociovaných krajín
75) 75) Miesto a smerovanie slovenského práva v Európe

Automaticky vygenerovaný textový náhľad. Pre plné formátovanie si stiahnite súbor.

Výcuc z právnej komparatistiky

Preber si túto poznámku so svojou AI

Náhľad poznámky

Document Outline

Ďalšie poznámky z predmetu Právna komparatistika