Trestné právo hmotné

skúšobné otázky

(2002/2003)

speters@stonline.sk

Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta

speters@stonline.sk

2

speters@stonline.sk

1) Pojem a funkcie trestného práva a základné zásady trestného práva

Pojem trestného práva
Vychádzajúc z delenia práva na súkromné a verejné je trestné právo ako súčasť
slovenského právneho poriadku odvetvím verejného práva, pričom jeho účelom je podľa §
1 TZ chrániť práva a oprávnené záujmy fyzických osôb, záujmy spoločnosti a ústavné
zriadenie Slovenskej republiky.
Podľa staršej literatúry opierajúcej sa predovšetkým o rakúsky trestný zákon z obdobia
Rakúsko-Uhorska bolo trestné právo súhrnne definované ako systém právnych noriem,
ktoré upravujú vznik, zmenu a zánik trestnoprávnych vzťahov medzi páchateľom trestného
činu alebo činu inak trestného a štátom, ktorými štát sleduje ochranu spoločenských a
individuálnych záujmov, ktoré sú upravené predovšetkým normami ostatných právnych
odvetví, a to pred spoločensky najnebezpečnejšími útokmi na ne. Túto definíciu je možné
aplikovať (s upresneniami) aj v dnešnej dobe.
Hoci Trestný zákon neustanovuje výslovne, pred čím majú byť v § 1 TZ uvedené záujmy
chránené, je zrejmé, že sa jedná o ochranu pred trestnými činmi, ktoré sú taxatívne
uvedené v trestnoprávnch normách. Trestnoprávna ochrana spočíva v tom, že trestné
právo určuje, ktorého spoločensky závadných konaní sú trestnými činmi a zároveň
ustanovuje i tresty za ich spáchanie, pričom je však vždy potrebné mať na pamäti, že
ochrana trestnoprávnymi normami má vždy len subsidiárnu funkciu, a to pre prípad, že
iné spôsoby ochrany nie sú dostačujúce. Prostriedkami ochrany oprávnených záujmov
(prostrediami na dosiahnutie účelu TZ) sú popri už uvedených trestoch aj hrozba trestami,
ich výkon a ochranné opatrenia – takto definuje pojem trestného práva aj novšia
literatúra.
Hoci je ochrana oprávnených záujmov, ako bola uvedená, predovšetkým ochranou
represívnou (ktorá nastupuje až po spáchaní trestného činu), má trestné právo
v spoločnosti aj funkciu preventívnu – táto sa dosahuje jednak odstrašením (rýchlym a
spravodlivým potrestaním páchateľov trestných činov a teda i pôsobením na právne
vedomie ostatných členov spoločnosti) a jednak (predovšetkým) zakotvením zákonných
definícií skutkových podstát trestných činov do TZ a tým aj definovaním zakázaných
konaní, ktorých výkon bude zo strany spoločnosti sankcionovaný.
Trestné právo je vzhľadom na zaužívané triedenie možné rozdeliť na trestné právo hmotné
(trestné právo materiálne), ktorého základným právnym predpisom je TZ a ktoré
ustanovuje, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne akú inú sankciu je zaň
možné uložiť a trestné právo procesné (trestné právo formálne), ktorého základným
právnym predpisom je Trestný poriadok, a ktoré upravuje procesný postup orgánov
činných v trestnom konaní, t.j. vyšetrovateľa, prokurátora a súdu pri zisťovaní a
objasňovaní trestných činov a ich páchateľov, ako aj pri trestaní. Náležité zistenie trestných
činov a spravodlivé potrestanie páchateľov podľa zákona je i účelom Trestného poriadku.
Po spáchaní trestného činu a po usvedčení, resp. odsúdení páchateľa nastáva i
zodpovednostný vzťah. Časť právnej teórie má názor, že je v takomto prípade možné
hovoriť aj o tzv. trestnom práve vykonávacom, ktorým sú mienené predovšetkým právne
predpisy upravujúce výkon trestu a výkon ochranných opatrení. Hmotnoprávny a
procesnoprávny aspekt trestného práva je však potrebné prísne rozlišovať, a to
predovšetkým z hľadiska použitých termínov (páchateľ – hmotnoprávny termín; podozrivý,
obvinený, obžalovaný a odsúdený – procesnoprávne termíny).

3

speters@stonline.sk
Funkcie trestného práva
Pôsobenie trestného práva v spoločnosti smeruje k zabezpečeniu určitej stability
spoločenských vzťahov a k vytvoreniu priestoru pre ich ďalší vývoj; ak však dôjde
k porušeniu, prípadne k ohrozeniu uvedeného priestoru, nastupuje ochrana týchto
vzťahov, a to aplikáciou sankcie ako právneho (zodpovednostného) následku – z toho je
zrejmé, že základnou funkciou trestného práva je predovšetkým funkcia regulatívna a
z nej plynúce ďalšie funkcie (napr. ochranná, preventívna a represívna). Regulatívna
funkcia trestného práva spočíva v zákonnom stanovení podmienok trestnej zodpovednosti
a ukladania trestov páchateľom trestných činov, v zakotvení podmienok aplikácie
ochranných opatrení na páchateľov činov inak trestných a na stanovenie podmienok
zániku trestnej zodpovednosti a trestu.
Od regulatívnej funkcie trestného práva sa odvíja funkcia ochranná, ktorá trestné právo
charakterizuje ako krajný prostriedok ochrany spoločnosti pred konaniami, ktoré majú
najvyšší stupeň spoločenskej nebezpečnosti. Úlohou preventívnej funkcie trestného práva
je ochrana spoločnosti z hľadiska prechádzania páchaniu trestných činov a činov inak
trestných, a to pôsobením trestu na konkrétneho páchateľa (individuálna prevencia) a
zároveň prostredníctvom tohto páchateľa na celú spoločnosť a na potencionálnych ďalších
páchateľov (všeobecná, generálna prevencia); pokiaľ ide o ochranné opatrenia, u týchto
prevažuje v zásade takmer bez výnimky individuálna prevencia. Poslednou z uvedených
funkcií trestného práva je jeho represívna funkcia, ktorá smeruje na ochranu chránených
záujmov (na dosiahnutie účelu trestného práva) výlučne individuálne, a to pôsobením
trestu na páchateľa trestného činu. Účelom trestu a úlohou individuálnej prevencie je
znemožniť svojím pôsobením páchateľovi páchať ďalšiu trestnú činnosť a donútením
počas výkonu trestu ho individuálne prevychovať – touto prevýchovou sa zároveň napĺňa i
ďalšia z dôležitých funkcií trestného práva, a to funkcia výchovná.
Základné zásady trestného práva
V modernom demokratickom štáte je nevyhnutné, aby sa trestné právo orientovalo
predovšetkým na ochranu človeka a jeho práv a slobôd; zároveň je v tejto súvislosti
potrebné uviesť i základné zásady trestného práva, na ktorých musí byť moderné trestné
zákonodarstvo vybudované, a ktoré musia pomáhať udržať charakter právneho štátu.
Zásady trestného práva musia byť v trestnoprávnych predpisoch jednoznačne zakotvené a
v praxi i bezpodmienečne dodržiavané – len tak je totiž možné zabezpečiť ochranu práv a
oprávnených záujmov spoločnosti, jednotlivcov a v neposlednom radi i ochranu Ústavou a
ostatnými právnymi predpismi ústredného objektu trestného konania – obvineného.
V súvislosti s delením zásad trestného práva j v novšej literatúre najčastejšie delenie na
zásady všeobecné (patria sem zásady demokratizmu a humanizmu trestného práva,
zásada jednotnosti a rovnosti záujmov spoločnosti a jednotlivca a zásada zákonnosti), a na
zásady špecifické (tieto môžu byť spoločné pre vinu i trest – zásada ekonómie trestného
práva, zásada žiadneho trestného činu bez zákonného trestu – zásada neodvratnosti
trestu, zásada žiadneho trestu bez trestného činu, zásada zákazu analógie v neprospech
páchateľa, zásada zákazu retroaktivity a zásada zákazu dvojitého potrestania – pričítania,
týkajúce sa viny – zásada žiadneho trestného činu bez zákona, zákaz analógie
v neprospech páchateľa, zásada trestnej zodpovednosti fyzických osôb, zásada trestnej
zodpovednosti výlučne za zavinené konanie, zásada nezlučiteľnosti určitých druhov
trestných činov a zásady platné pre niektoré formy trestnej činnosti; napokon i zásady
týkajúce sa trestu – zásada jednoty trestnej represie a prevencie, zásada zákonnosti
trestov, zákaz analógie v neprospech páchateľa, zásada účelnosti trestov, zásada

4

speters@stonline.sk
primeranosti trestného postihu, zásada humánnosti trestov a spoločné zásady pre
trestanie určitých foriem trestnej činnosti).
Z hľadiska koncepcie trestného práva je jednou z najdôležitejších a vývojovo najstarších
zásad zásada zodpovednosti za zavinené protiprávne konanie (zásada zodpovednosti za
vinu) a zásada trestnej zodpovednosti fyzických osôb. Páchateľom totiž podľa slovenského
TZ môže byť len príčetná fyzická osoba, ktorá bola v čase spáchania trestného činu staršia
ako 15 rokov, pričom deň jej pätnástych narodenín sa do tejto lehoty nezapočítava, a ak u
tejto osoby neexistuje niektorá z okolností vylučujúcich trestnú zodpovednosť. Fyzické
osoby (páchatelia) sú zodpovedné vždy len za svoje zavinené konanie, čo je aj jednou
z podmienok preventívneho pôsobenia trestného práva. Zásada zodpovednosti len za
zavinené protiprávne konanie znamená zavinené naplnenie všetkých znakov objektívnej
stránky, objektu a subjektu skutkovej podstaty trestného činu, pričom zavinenie ako znak
subjektívnej stránky je akýmsi zastrešujúcim prostriedkom – integruje totiž znaky všetkých
ostatných stránok, resp. prvkov trestného činu. V tejto súvislosti sa zvykne hovoriť i o
subjektívnej zodpovednosti za spáchaný trestný čin, ktorá je v protiklade k zodpovednosti
objektívnej, ktorá je typická hlavne pre oblasť občianskeho práva; v TZ je zakotvená
predovšetkým v § 3 ods. 3 v spojitosti s § 4 a 5 TZ a pokiaľ ide o zavinenie k okolnostiam
podmieňujúcim použitie vyššej trestnej sadzby (k tzv. obzvlášť priťažujúcim okolnostiam) aj
v spojení s § 6 TZ. Zásada zodpovednosti za vinu bola do roku 1990 porušovaná
predovšetkým veľmi úzkym vymedzením ustanovenia § 13 TZ o nutnej obrane, ako aj
kvalifikovaním niektorých skutkov, ktoré sú typickými priestupkami alebo
občianskoprávnymi deliktmi ako trestné činy a zakotvením trestnej zodpovednosti osôb,
ktoré spáchali trestný čin v stave nepríčetnosti, do ktorého sa priviedol, hoci aj
z nedbanlivosti, pod vplyvom návykovej látky. Rovnako v rozpore so zásadou
zodpovednosti za vinu boli do r. 1990 i ustanovenia § 41 a 42 TZ dotýkajúce sa zvlášť
nebezpečných recidivistov, kedy bola ich vina odvodzovaná predovšetkým od ich
životného štýlu a spôsobu života a im ukladané tresty neboli úmerné škode, ktorú spáchali
a teda ich nebolo v žiadnom prípade možné považovať za spravodlivé.
Trestné zákonníky niektorých krajín poznajú za určitých podmienok i trestnú
zodpovednosť právnickej osoby, ale vzhľadom na to, že právnická osoba je schopná konať
len formou tzv. odvodenej schopnosti, môže jej vina byť daná v inom než bežnom
ponímaní a spravidla teda vždy pôjde len o tzv. organizačnú vinu.
Osvietenská zásada „nullum crimen sine lege, nula ponea sine lege“ je jednou
z ťažiskových zásad trestného práva a svoje zakotvenie našla v Ústave, v Listine i v celom
rade medzinárodnoprávnych dokumentov upravujúcich otázku ľudských práv. Obsahom
tejto zásady je, že len zákonodarný zbor – NR SR môže zákonom určiť, čo je trestný čin, aké
sú podmienky trestnej zodpovednosti a aký trest a za akých podmienok je za spáchanie
trestného činu možné uložiť. Formulácie trestných činov obsiahnutých v trestnom zákone
musia byť dostatočne jasné, presné a určité a nesmú dovoľovať analógiu v neprospech
páchateľa (in malem partem); pri výpočte trestných činov v TZ však zároveň musí byť
obsiahnutý i katalóg trestov, ktorými je možné konkrétny trestný čin postihnúť a byť
určené i vodidlá pre výber druhu trestu a stanovenie jeho výmery. Význam zákonných
definícií trestných činov totiž spočíva predovšetkým v troch rovinách – prvou z nich je
skutočnosť, že štát v podobe publikovania zoznamu trestných činov ustanovuje, ktoré
konania považuje za spoločensky opovrhnutiahodné a tým aj škodlivé pre spoločnosť.
Druhou rovinou, v ktorej sa odzrkadľuje význam zákonných trestných sadzieb je

5

speters@stonline.sk
stanovenie zákonných hraníc výkonu zákonných práv a slobôd občanov a treťou je
stanovenie záruk zákonnosti trestnoprávneho postihu.
S uvedenou zásadou úzko súvisí i zákaz retroaktivity trestnoprávnych noriem (zásada
„nullum crimen, nulla poena sine lege praevia“) a zásada zákazu analógie v neprospech
páchateľa. Obsahom zákazu retroaktivity je, že podmienky trestnosti (podmienky viny
páchateľa a kritériá jeho súdneho potrestania) musia byť stanovené pred spáchaním
trestného činu, a to z dôvodu, aby bolo možné zaručiť právnu istotu občanov; prípustná je
však výnimka v prípade, že ide o zmenu, ktorá je v prospech páchateľa (napr. ak trestný čin
podľa novšieho zákona už nie je trestným činom), ako to je zakotvené v § 16 ods. 1 TZ.
Zásada retroaktivity však bola počas vývoja právneho poriadku v Československu
v neprospech páchateľa prelomená po druhej svetovej vojne prostredníctvom tzv.
retribučných dekrétov, stalo sa tak však v súlade s vôľou a s právnym vedomím prevažnej
väčšiny obyvateľstva a záujme obnovy demokratických pomerov. Analogia legis a analogia
iuris sú v našom trestnom práve neprípustné, ak by ich použitie viedlo k zhoršeniu
postavenia páchateľa trestného činu alebo inému zhoršeniu postavenia páchateľa
z trestnoprávneho hľadiska, predovšetkým z hľadiska rozširovania podmienok trestnej
zodpovednosti páchateľa a z hľadiska rozširovania podmienok pre ukladanie trestov a
ochranných opatrení. naopak, analógia v prospech páchateľa prípustnou je.
So zásadami zákazu retroaktivity a zákazu analógie v neprospech páchateľa je spätá aj
zásada „ne bis in idem“ – zásada zákazu dvojnásobného pričítania (hodnotenia), vyjadrená
v § 31 ods. 3 TZ. V tejto zásade ide o to, aby tá istá skutočnosť nebola páchateľovi na
prospech, resp. v neprospech pripočítaná dvakrát – raz ako znak skutkovej podstaty
trestného činu a raz ako poľahčujúca, prípadne priťažujúca okolnosť pri určení stupňa
spoločenskej nebezpečnosti spáchaného trestného činu a určení trestu. Samostatnou
(osobitnou) formou zásady ne bis in idem, pôsobiacou v oblasti viny, je zásada
nezlučiteľnosti určitých druhov trestných činov, resp. ich právnych kvalifikácií, a ktorá sa
v trestnoprávnej teórií prejavuje v inštitúte zdanlivého súbehu.
Materiálne chápanie trestného činu, na ktorom spočíva slovenský TZ najvýstižnejšie
charakterizuje zásada žiadneho trestného činu bez zákona a jeho (odstupňovanej)
spoločenskej nebezpečnosti – na to, aby bolo podľa platného TZ určité konanie trestným
činom nepostačuje, aby napĺňalo len formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu
alebo len aby bolo nebezpečným pre spoločnosť, ale je nevyhnutné spojenie oboch
uvedených predpokladov. V TZ táto zásada („nullum crimen sine periculo sociali et sine
lege“) vyplýva z § 3 TZ a platí i pre prípravu a pokus trestného činu, pre recidívu, ako aj pre
okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby – tzv. obzvlášť priťažujúce
okolnosti.
V rekodifikovanom TZ by malo byť upustené od deklaratórneho vymedzenia účelu TZ a
mali by byť vyjadrené nasledujúce základné zásady:
-

nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege

-

zásada trestnej zodpovednosti založenej na zavinení

-

zásada subsidiárnej pôsobnosti trestného práva ako krajného prostriedku ochrany
jednotlivcov a spoločnosti

-

zákaz retrokativitiy

-

zásada individuálnej zodpovednosti za spáchaný trestný čin

-

pripustenie trestnej zodpovednosti právnických osôb v striktne zákonom vymedzených
prípadoch

6

speters@stonline.sk

-

zásada primeranosti trestania vo vzťahu k závažnosti trestného činu a k osobe
páchateľa.

Zásady trestania:
-

zásada humanity sankcií

-

zásada individualizácie použitých sankcií

-

zásada úmernosti uloženej sankcie vo vzťahu k spáchanému trestnému činu

-

zásada nezlučiteľnosti určitých druhov sankcií u rovnakého páchateľa

-

zásada personality sankcie.

2) Vývoj trestného práva

Po vzniku Československej republiky bol tzv. recepčnou normou (z. č. 11/1918 Sb z. a n.)
v záujme zachovania právnej kontinuity prevzatý právny poriadok platný v rakúsko-
uhorskej monarchii, čoho dôsledkom bolo, že v českej časti novovzniknutej
Československej republiky platili rakúske právne predpisy (pre oblasť trestného práva
predovšetkým zákon č. 117/1852 r. z. o zločinoch, prečinoch a priestupkoch a zákon č.
119/1873 r. z. – trestný poriadok) a na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi predpisy
uhorské, a to zák. čl. XL: 1879 o priestupkoch a zák. čl. XXXIII: 1896 o súdnom trestnom
poriadku, pričom však pre osoby podliehajúce trestnej právomoci vojenských súdov platil
jednotne na celom území Československa tzv. vojenský trestný zákonník – zákon č.
19/1855 r. z. a vojenský trestný poriadok.
Všetky uvedené trestné zákony – uhorské i rakúsky, vychádzali pri delení trestných činov
z tzv. tripartície (trojdelenia) trestných činov na zločiny, prečiny a priestupky, pričom
rozdiel medzi nimi bol predovšetkým v následku jednotlivých protiprávnych konaní,
v procesných otázkach, ako aj v otázkach premlčania jednotlivých činov, atď. Uvedené
predpisy (najmä uhorský trestný zákonník), ktoré nahradili predtým v celom Rakúsko-
Uhorsku platný zákonník o zločinoch a ťažkých policajných priestupkoch z roku 1803, boli
na svoju dobu veľmi pokrokovými zákonmi, nakoľko nadväzovali na moderné,
predovšetkým nemecké, zákonodarstvo a vychádzali z ideí osvietenstva, pričom niektoré
zo zásad, ktoré v nich boli zakotvené, sú i dnes tesne späté s existenciou právneho štátu
(napr. „nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege“).
Hoci sa rekodifikačné práce – práce na príprave nového (unifikovaného) trestného zákona
začali už v roku 1920, nikdy (do r. 1950) neboli ukončené a z tohto dôvodu boli
unifikovanými zákonmi riešené aspoň čiastkové problémy v oblasti československého
trestného zákonodarstva – napr. v roku 1919 bol prijatý zákon proti falšovaniu peňazí a
cenných papierov, ako aj zákon č. 562/1919 Sb. z. a n., ktorý zaviedol inštitút
podmienečného odsúdenia a podmienečného prepustenia z výkonu trestu, ďalej v roku
1921 zákon na ochranu slobody zhromažďovania, v roku 1922 zákon č. 241/1922 Sb. z a n.
o potieraní pohlavných nemocí, ktorého súčasťou bola aj snaha o odstránenie prostitúcie,
v roku 1923 zákon č. 50/1923 Sb. z. a n. na ochranu republiky, ktorý mal chrániť
Československú republiku proti extrémistickým hnutiam a ich predstaviteľom (napr. proti
anarchistom, fašistom a komunistom), a napokon v roku 1924 zákon proti úplatkárstvu.
Ďalej boli počas trvania prvej ČSR prijaté zákony č. 111/1928 Sb. z. a n. o zahladení
odsúdenia, zák. č. 4/1931 Sb. z. a n., ktorý poskytoval osobitnú ochranu osobám
oprávneným požadovať výživu, výchovu alebo zaopatrnie, ako aj zákon č. 48/1931 Sb. z. a
n. o trestnom súdnictve nad mládežou. Uvedený zákon bol veľkým krokom k unifikácii

7

speters@stonline.sk
československého trestného práva – zrušil všetky dovtedy platné predpisy v tejto oblasti –
na Slovensku to boli zák. čl. XXXVI:1+09 a VII: 1913 a zakotvil, že osoby mladšie ako 14
rokov („nedospelí“) nie sú zodpovednými za svoje konanie, avšak ak nedospelý, ktorý bol
starší ako 12 rokov spáchal trestný čin, za ktorý trestný zákon umožňoval uloženie trestu
smrti, bol súd povinný mu uložiť ochrannú výchovu, a to buď v liečebni alebo v domove.
Trestný čin spáchaný mladistvým páchateľom bol nazývaný previnením a boli súdené
osobitnými sudcami na okresných súdoch resp. senátmi na krajských súdoch. V prípade,
že mladistvý spáchal trestný čin, ktorý by inak mali rozhodovať porotné súdy, bol takýto
čin prejednávaný pred tzv. senátom mládeže na krajskom súde (dvaja sudcovia a dvaja
prísediaci).
Ďalším významným zákonom, ktorý čiastočne unifikoval trestné právo v ČSR bol zákon č.
108/1933 Sb. z. a n. o ochrane cti, ktorý bol i napriek svojmu názvu zákonom
trestnoprávnym – chránil česť fyzických osôb, právnických osôb, ako aj kolektívnych
orgánov, akými boli zákonodarné zbory, vláda, politické organizácie a pod., ako aj česť
brannej moci, periodických tlačív a zomretých osôb. V prípade, že došlo k urážke
súkromnej osoby, bol takýto skutok deliktom, ktorého trestné stíhanie bolo možné začať
len na základe tzv. súkromnej žaloby, pričom trestnému konaniu muselo predchádzať
osobitné zmierovacie konanie; urážka bola kvalifikovaná ako priestupok, ak však bola
spáchaná tlačou, bola považovaná za prečin.
Snahy o rekodifikáciu a unifikáciu trestného práva napokon vyústili do publikovania
Osnovy trestného zákona z r. 1936, ktorá odrážala celkové úsilie o reformu trestného
práva v Československu, avšak kvôli rozporom medzi politickými stranami nebola
v Národnom zhromaždení prijatá. Osnova nekopírovala ani jeden z v ČSR platných
trestných zákonov, ale zakotvovala nový prístup k problematike rekodifikácie trestného
práva. Osnova zachovávala zásadu nullum crimen sine lege, ako aj tripartíciu
trestnoprávnych deliktov (priestupok / prečin / zločin), pričom časť priestupkov bola pojatá
do Osnovy a časť bola ponechaná na úpravu v administratívnom (správnom) práve. Na
svoju dobu obsahovala Osnova veľmi široký rozsah tzv. zabezpečovacích (ochranných)
opatrení, medzi ktoré patrilo i prikázanie do ústavu pre chorých väzňov, do ústavu pre
nebezpečných zločincov, ako aj do tzv. robotární, čo boli špecializované pracovné útvary;
dĺžka pobytu nebola pri týchto prikázaniach vopred určená a páchatelia sa do ústavou a
robotární mali zadeľovať po odpykaní si riadne určeného trestu. Vzhľadom na to, že
Osnova resp. podľa nej prijatý TZ mala nahradzovať všetky dovtedy vykonané novelizácie
trestnoprávnych noriem v oblasti trestného práva hmotného, umožňovala, rovnako ako
zákon č. 102/1929 Sb. z. a n. o donucovacích pracovniach, internovanie osôb odsúdených
pre zaháľačstvo alebo tuláctvo; rovnako do nej boli prevzaté i ustanovenia zákona na
ochranu republiky.
Počas okupácie českých krajín Nemeckom bola na ich území hneď v prvý deň ich
pripojenie k Ríši zavedená platnosť nemeckého trestného práva (nariadenie Vrchného
veliteľa brannej moci von Braunitscha, č. VRp 1/1939), a to pre všetky osoby, ktoré boli k
15. 3. 1939 nemeckými štátnymi občanmi, ako aj pre české obyvateľstvo za trestné činy
spáchané alebo namierené proti ríšskej brannej moci, jej príslušníkom, a pod., za
všeobecne nebezpečné zločiny a prečiny v zmysle § 304 – 328 StGB, podľa zákona proti
anarchistom z roku 1884 a podľa zákona proti lúpežiam na cestách z roku 1938; všetky
tieto trestné činy boli podľa uvedeného nariadenia prejednávané vojenskými súdmi a proti
ich rozhodnutiam nebolo možné odvolanie. Velitelia armádnych skupín v českých
krajinách boli okrem toho oprávnení zriadiť zvláštne súdy (nariadenia č. VRp. 1/1939 a VRp.

8

speters@stonline.sk
4/1939) alebo vec odovzdať orgánom všeobecného súdnictva. Uvedené ríšske súdy boli po
prechodnom období zrušené nariadením ríšskeho protektora č. 6/1939 dňa 16. 4. 1939 po
tom, ako bola v Protektoráte Čechy a Morava nariadením ríšskych ministrov spravodlivosti
a vnútra zo dňa 14. 4. 1939 zriadená sústava nemeckých súdov, pri ktorých boli zriadené
ríšske štátne notárstva a ustanovený zbor nemeckých obhajcov; navyše bola na územie
Protektorátu Čechy a Morava rozšírená aj pôsobnosť najvyššieho Ríšskeho súdu a
Ľudového súdneho dvora. Aplikácia nemeckých trestnoprávnych noriem na české
obyvateľstvo bola ďalej rozširovaná o celý rad prípadov a noriem, ktoré vydávali ako ríšske
orgány (nariadenie o škodcoch ľudu, nariadenie o rozhlasových opatreniach, nariadenie o
násilných zločinoch), tak aj ríšsky protektor, resp. jeho zástupcovia (napr. nariadenie
ríšskeho protektora č. VRp. 39/1939 o recepcii zákona č. 50/1923 Sb. z. a n. na ochranu
republiky, nariadenie o tzv. čiernych vysielačkách, nariadenie o zatemnení)
V Slovenskej republike sa vývoj v oblasti trestného práva uberal podobnou cestou, pričom
zásahy do občianskych práv a slobôd sa začali už prakticky 10 dní po vyhlásení
samostatnosti Slovenskej republiky, kedy bol na základe vládneho nariadenia č. 32/1939
Sl. zák. zriadený koncentračný tábor v Ilave, v ktorom mohla byť osoba, ktorá svojou
dovtedajšou činnosťou vzbudzovala obavu, že bude prekážkou pri budovaní Slovenskej
republiky, internovaná na základe rozhodnutia ministra vnútra na neurčitú dobu, pričom o
zadržaní osôb na základe tohoto nariadenia rozhodovali policajné zložky a okresné úrady.
Rozšírenie oblasti tzv. politických deliktov znamenal zákon č. 320/1940 Sl. zák. o trestných
činoch proti štátu, ktorý podstatne rozšíril okruh trestných činov, ktorých spáchanie sa
trestalo smrťou alebo doživotnou trestnicou, obmedzil možnosti výkonu trestov na
slobode a zvýšil ich horné a dolné hranice. Tento zákon bol neskôr doplnený zákonom č.
166/1941 Sl. zák. o zvýšenom trestaní podvratnej činnosti. V roku 1941 vydala vláda na
základe zmocnenia Slovenského snemu č. 189/1941 Sl. zák. tzv. „židovský kódex“, ktorý v
270 paragrafoch zakotvoval riešenie židovskej otázky na rasovom princípe a bol jedným
z najprísnejších protižidovských predpisov v Európe, pričom prvých približne 35 000 Židov
zo Slovenska bolo vysťahovaných bez akéhokoľvek zákonného podkladu a až v roku 1942
prijal Slovenský snem zákon č. 68/1942 Sl. zák., ktorý zlegalizoval deportácie a stal sa
základom pre násilné vysťahovanie ďalších 20 000 slovenských občanov. V priebehu rokov
1940 až 1944 boli v Slovenskej republike neustále zvyšované horné i dolné hranice
trestných sadzieb a došlo i k vylúčeniu možnosti podmienečného prepustenia za trestné
činy „podvratnej činnosti“ a zákon č. 50/1944 Sl. zák. dokonca umožňoval preventívne
uväzniť osoby bez konkrétneho podozrenia zo spáchania trestného činu.
Po oslobodení ČSR bol ústavným dekrétom prezidenta ČSR č. 11/1944 Úr. vest. obnovená
platnosť všetkých právnych predpisov, ktoré platili na území Československa do
Mníchovského diktátu a zároveň bola týmto dekrétom výslovne zakázaná aplikácia
akýchkoľvek trestnoprávnych noriem vydaných po 30. 9. 1938. Zároveň, podobne ako
v ostatných okolitých krajinách, bolo nutné, aby sa ČSR vysporiadala s vojnovým
dedičstvom, čo sa uskutočnilo v rámci tzv. retribučného zákonodarstva dekrétmi č.
16/1945 Sb. o potrestaní fašistických zločincov, zradcov a ich pomáhačov (kolaborantov) a
č. 17/1945 Sb. a nariadením SNR č. 33/1945 Zb. SNR. Zároveň na ochranu domáceho
odboja bol prijatý zákon č. 116/1946 Sb. o správnosti konaní súvisiacich s bojom o
znovunadobudnutie slobody Cechov a Slovákov, ako aj zákon č. 33/1945 Sb. o národnom
súde, ktorý bol zriadený na súdenie a potrestanie čelných predstaviteľov Slovenskej
republiky a Protektorátu. Zároveň bolo v povojnovom období potrebné prijať rad opatrení
na ochranu novo sa formujúcich hospodárskych pomerov, medzi ktoré patrili

9

speters@stonline.sk
predovšetkým tzv. znárodňovacie dekréty prezidenta republiky (dekréty č. 100/1945 Sb. –
103/1943 Sb.), zákon o trestnej ochrane národných podnikov, znárodnených podnikov a
podnikov pod národnou správou č. 165/1946 Sb., zák č. 5/1947 Sb. o stíhaní čierneho
obchodu a podobných machinácií a zákon č. 27/1947 Sb. o trestnej ochrane dvojročného
hospodárskeho plánu, ktoré nadväzovali na tradície predmníchovského Československa a
neznamenali narušenie princípov právneho štátu.
Po februárových udalostiach v roku 1948, ktoré vyústili do odstúpenia vtedajšej vlády a
ktoré znamenali nástup totalitného režimu, bola Ústavodarným národným zhromaždením
9. mája 1948 prijatá nová Ústava ČSR ako ústavný zákon č. 150/1948 Sb. Novoprijatá
ústava upravila otázku znárodnenia, zakotvila tri formy vlastníctva a trojsektorovú
hospodársku sústavu, ktorej rozhodujúcim článkom bol socialistický sektor, zaviedla
princíp socialistického plánovania v hospodárskom a spoločenskom živote, zároveň
zakotvila národné výbory ako orgány miestnej štátnej moci a správy, ako aj slovenské
národné orgány, ktoré podľa ústavy vykonával na Slovensku zákonodarnú, vládnu a
výkonnú moc. Zmenené politické pomery sa odrazili v urýchlenom prijatí zákona č.
231/1948 Sb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky, ktorého úlohou bolo chrániť
politické, mocenské a hospodárske základy nového zriadenia a ktorý za niektoré trestné
činy stanovoval neúmerne vysoké tresty a zákona č. 232/1948 Sb., ktorý upravoval
prejednávanie deliktov uvedených v predchádzajúcom zákone pred štátnym súdom.
Zákon č. 231/1948 Sb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky tvorí jadro I. hlavy
rekodifikovaného Trestného zákona, ktorý bol v rámci tzv. právnickej dvojročnice (1948 –
1950) prijatý ako Trestný zákon č. 86/1950 Sb. V tomto TZ boli premietnuté základné
zásady obsiahnuté v Ústave 9. mája a jeho obsah bol výrazne poznamenaný zostrením
triedneho boja. Hoci bola vo vtedajšej i neskoršej socialistickej literatúre vyzdvihovaná
zásada výchovného pôsobenia trestu na páchateľa a spoločnosť, v skutočnosti pôsobil
veľmi represívne, pričom jeho formulácie umožňovali veľmi široký výklad a neposkytovali
takmer žiadnu ochranu ľudských práv a slobôd. TZ č. 86/1950 Sb. bol prvým unifikovaným
zákonom platným pre celé územie ČSR a po prvý raz v našom zákonodarstve zakotvil
materiálne chápanie trestného činu – na to, aby bol spáchaný skutok trestným činom bolo
potrebné, aby bol zavinený, protiprávny a aby bol nebezpečný pre spoločnosť – ak chýbal
niektorý z uvedených znakov, nešlo o trestný čin. Nedostatky TZ č. 86/1950 Sb. súvisiace
predovšetkým s odmietnutím Stalinovej tézy o zostrovaní triedneho boja po XX. zjazde
KSSZ a následne aj Celoštátnou konferenciou KSČ v roku 1956 sa odrazili v novele TZ
vykonanej zákonom č. 63/1956 Sb., ktorá síce čiastočne zmierňovala nedostatky TZ č.
86/1950 (došlo napr. k spresneniu niektorých skutkových podstát, k zrušeniu trestu
odňatia slobody na doživotie, ako aj niektorých vedľajších trestov) a súvisiaci zákon č.
64/1956 Sb. zaviedol i niektoré nové procesnoprávne inštitúty do TP (napr. predbežné
prejednanie obžaloby), ktoré mali posilniť zásadu prezumpcie neviny, uvedenými zákonmi
sa však náprava vadného stavu nedosiahla.
Ako doplnok k Trestnému zákonu č. 86/1950 Sb. bol v roku 1950 na výzvu Svetového
kongresu ochrancov mieru, ktorý sa konal vo Varšave v novembri 1950 Národným
zhromaždením prijatý zákon č. 165/1950 Sb. na ochranu mieru, ktorý vo svojom prvom
paragrafe zakotvoval skutkovú podstatu trestného činu proti mieru a ktorý je dodnes
jediným trestnoprávnym ustanovením, ktoré nie je priamo zakotvené v TZ, ale v inom predpise.
V súvislosti s uvedenými zákonmi je potrebné spomenúť i zákon, ktorý okrem iných
spôsoboval v šesťdesiatych rokoch deformáciu československého právneho systému resp.
československého trestného práva – zákon č. 38/1961 Zb. o miestnych ľudových súdoch.

10

speters@stonline.sk
Miestne ľudové súdy boli vytvorené v súlade s doktrínou o zmene funkcií socialistického
štátu, boli zložené výlučne z laikov a rozhodovali o činoch spadajúcich do najľahšej
kategórie – tzv. previnenia. Vzhľadom na nekompetentnosť rozhodovania miestnych
ľudových súdov a na zlé skúsenosti s nimi pomerne skoro prestali fungovať a napokon boli
v roku 1969 pri čiastočnej demokratizácii právneho poriadku zrušené zákonom č.
150/1969 Zb.
Po prijatí Ústavy Československej socialistickej republiky z roku 1960 (úst. zák. č. 100/1960
Zb.), ktorá zakotvila víťazstvo socializmu a prechod k budovaniu „vyspelej socialistickej
spoločnosti“, bolo nutné, aby zákonodarcovia reagovali na zmenené podmienky aj
v oblasti trestného práva, a preto bol v roku 1961 prijatý TZ č. 140/1961 Zb., ktorý platí
dodnes. Počas viac ako štyridsiatich rokov bolo prijaté veľké množstvo noviel. Významnou
zmenou bolo aj prijatie zákona č. 150/1969 Zb., ktorý zrušil miestne ľudové súdy a zaviedol
novú kategóriu súdno-trestných deliktov: tzv. prečiny, ktorými boli niektoré menej
nebezpečné konania pre spoločnosť. Tento zákon bol však zrušený zákonom č. 175/1990
Zb., ktorým sa významne demokratizoval TZ.
V období rokov 1960 – 1990 boli v oblasti trestného práva prijaté i ďalšie zákony – napr.
zákon č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody, ktorý v novelizovanej podobe platí
dodnes, zákon č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii, ktorý však kvôli neskorším
novelizáciám v období normalizácie nesplnil svoj účel.
Samotný TZ bol do roku 1990 novelizovaný osemkrát. Významnou bola predovšetkým
novelizácia trestného práva z roku 1973, kedy bolo zákonom č. 44/1973 Zb. zavedené nové
ochranné opatrenie – ochranný dohľad, ktorého zmyslom bolo prehĺbiť pozitívne a
obmedziť negatívne dôsledky výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody
predovšetkým u narušených páchateľov (recidivistov). Zákon č. 45/1973 Zb. navyše do
všeobecnej časti TZ na vyplnenie rozpätia medi trestom odňatia slobody do 15 rokov a
trestom smrti zakotvil výnimočný trest odňatia slobody nad 15 rokov do 25 rokov, pričom
ho zároveň stanovil za náhradný trest vo vzťahu k trestu smrti. Okrem uvedených
novelizácií došlo ešte v roku 1989 k novelizácii TZ zákonným opatrením Predsedníctva FZ
ČSSR č. 10/1989 Zb., ktoré však len duplicitne zavádzalo alternatívu niektorých prečinov do
§ 156a TZ a neúmerne sprísňovalo niektoré tresty, a preto bol jeho dopad eliminovaný
zákonom č. 159/1989 Zb. a následne bola novelizáciou úplne vylúčená trestnosť konania
podľa dovtedy platného § 156a TZ a zrušený zákon č. 150/1969 Zb. o prečinoch.
Po udalostiach v novembri 1989 bolo potrebné demokratizovať československý právny
poriadok. Základná náprava najvýraznejších deformácií trestného práva bola dosiahnutá
zákonom č. 175/1990 Zb., ktorým sa s účinnosťou od 1. júla 1990 zrušil trest smrti a
uložené tresty smrti boli zmenené na doživotie, zrušil sa trest nápravného opatrenia, bol
zrušený ochranný dohľad, zákon č. 150/1969 o prečinoch a boli podstatne novelizované a
spresnené ustanovenia vo všeobecnej i osobitnej časti TZ. Zároveň touto novelou došlo aj
k vypusteniu niektorých trestných činov (napr. rozkrádanie majetku v socialistickom
vlastníctve), k úprave ustanovení o obzvlášť nebezpečnom recidivistovi a zrušený bol i
zákon č. 44/1973 Zb. o ochrannom dohľade.
V súvislosti s predpokladaným prijatím ČSFR do medzinárodných inštitúcií a organizácií a
v záujme jednoznačného zakotvenia princípu ochrany základných ľudských práv a slobôd
prijalo FZ ČSFR 9. januára 1991 Listinu základných práv a slobôd ako jeden
z najvýznamnejších právnych dokumentov. Listina bola uvedená ústavným zákonom č.
23/1991 Zb. Bol jej fakticky priznaný nadústavný charakter. Bola stanovená zásada

11

speters@stonline.sk
prednosti výhodnejšieho práva resp. zásada podmienečnej priority medzinárodných
zmlúv, ktorá bola po prijatí Ústavy SR premietnutá do jej textu.
Zároveň bol 21. 2. 1991 v mene ČSFR v Madride podpísaný Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a naň nadväzujúce protokoly.
Postupne dochádzalo k ďalším čiastkovým novelizáciám TZ a ostatných trestnoprávnych
noriem – predpisy o policajných zboroch, predpisy týkajúce sa výkonu trestu odňatia
slobody (novela zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody), zákon č 79/1992
Zb. o Zbore väzenskej a justičnej stráže a vyhláška MS SR č. 332/1991 Zb., ktorou sa vydáva
Poriadok výkonu trestu odňatia slobody v nápravnovýchovných ústavoch SR, zákon č.
132/1990 Zb. o advokácii atď.
1. 9. 1992 bola prijatá Ústava SR, ktorá obsahuje trestnoprávne resp. trestnoprávne
relevantné ustanovenia (zákaz trestu smrti, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia a zákaz
mučenia a krutého alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, zákaz nútených
prác alebo služieb, zaručenie osobnej slobody a zásada trestného stíhania len zo
zákonných dôvodov, nedotknuteľnosť obydlia a listového a podobného tajomstva, sloboda
pohybu a pobytu, sloboda myslenia, vedomia, svedomia a náboženskej viery ako aj
vedeckého bádania a umeleckej tvorby, právo slobodne sa zhromažďovať a združovať a
petičné právo, volebné právo, právo na súdnu a inú právnu ochranu).
V súvislosti s bojom proti organizovanému zločinu bola vykonaná novelizácia TZ i
trestného poriadku v roku 1994, v roku 1998 boli vykonané zmeny zamerané proti
hospodárskej trestnej činnosti a na ochranu poškodených a svedkov, v roku 1999 proti
korupcii, organizovanému zločinu, detskej pornografii, zneužívaniu drog a proti
hospodárskym činom.
Bol prijatý zákon č. 156/1993 Z.z. o výkone väzby a vyhláška MS SR č. 114/1994 Z.z., ktorou
sa vydáva Poriadok výkonu väzby. Bol prijatý zákon o Policajnom zbore (č. 171/1993 Z.z.),
zákon o prokuratúre (č. 153/2000 Z.z.), zákon č. 255/1998 Z.z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi, z. č. 256/1998 Z.z. o ochrane svedka, zákon č.
249/1994 Z.z. o boji proti legalizácii príjmov z najzávažnejších, najmä organizovaných
foriem trestnej činnosti, z. č. 448/2002 Z.z. o ochrannom dohľade...

3) Miesto trestného práva v právnom poriadku a veda trestného práva a

súvisiace vedné odbory

Miesto trestného práva v právnom poriadku Slovenskej republiky
Základnou funkciou trestného práva je ochrana jednotlivcov, spoločnosti a jej základných
hodnôt pred trestnými činmi, pričom však trestné právo má chrániť základné spoločenské
vzťahy a hodnoty, ktorých ochrana je už upravená inými právnymi odvetviami (napr.
občianske, správne, pracovné právo), ale prostriedky ochrany, ktorými uvedené právne
odvetvia disponujú, nepostačujú na ich ochranu, preto sa ochrana záujmov spoločnosti
trestnoprávnymi normami nazýva i ochranou subsidiárnou.
Z uvedeného dôvodu preto musí po spáchaní trestného činu vstúpiť do predmetného
vzťahu štát, ktorého právom i povinnosťou je prinútiť páchateľa niesť zodpovednosť za ním
spáchaný čin a vynútiť si jeho právne správanie sa (a prostredníctvom neho i nepriamo
správanie sa ostatných členov spoločnosti). Spojitosť trestného práva s ostatnými
právnymi odbormi teda vyplýva z uvedenej zásady subsidiarity trestného práva, na druhej

12

speters@stonline.sk
strane jeho rozdielnosť od ostatných odvetví slovenského právneho poriadku spočíva
najmä v podmienkach a v prostriedkoch ochrany spoločenských vzťahov.
Svojou podstatou je trestné právo späté predovšetkým so štátnym právom, ktoré upravuje
základné práva a slobody a samotná ústava (aj Listina) zakotvuje niektoré zásadné zásady
trestného práva (hmotného aj procesného), a to predovšetkým zásady „nullum crimen
sine lege, nulla poena sine lege“, zákaz retroaktivity trestných zákonov, zákaz krutého
alebo ponižujúceho trestania. Zároveň trestné právo tým, že svojimi zákonnými
definíciami určuje, čo je trestný čin, poskytuje ochranu základným právam a slobodám
zakotveným v Ústave a ostatných právnych predpisoch a zároveň (z procesného hľadiska)
určuje aj hranice možností zásahu štátu a jeho orgánov do týchto práv a slobôd.
Povahou blízke trestnému právu je právo správne, a to predovšetkým priestupkové,
upravené v zákone SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorý
je hmotnoprávnym i procesnoprávnym predpisom – určuje, čo je priestupkom a aký
správny postih je za jeho spáchanie možné uložiť a zároveň upravuje aj konanie o
priestupkoch a právomoci a príslušnosť jednotlivých orgánov, ktorým konanie o
priestupkoch zveruje. Ďalšími významnými normami správneho práva, ktoré sú úzko späté
s trestným právom, sú predovšetkým zákon SNR č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore a
všetky zákony, na ktoré buď blanketovo alebo výslovne odkazuje TZ v jednotlivých
ustanoveniach osobitnej časti.
Je treba spomenúť i vzájomnú spätosť trestného práva a medzinárodného práva
verejného – táto vyplýva predovšetkým zo zásady podmienečnej (alternatívnej) prednosti
medzinárodného práva, resp. medzinárodných zmlúv pred ustanoveniami práva
slovenského. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné
zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú
prednosť pred zákonmi. (čl. 7 ÚSR). Medzi také zmluvy patrí napr. Medzinárodný pakt o
občianskych a politických právach a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a naň nadväzujúce protokoly.
Veda trestného práva a súvisiace vedné odbory
Veda trestného práva sa zaoberá ako súčasným stavom trestného práva – de lege lata – a
jeho výkladom, tak aj úvahami, akým smerom by sa malo trestné právo ďalej optimálne
vyvíjať – de lege ferenda. Samotné trestné právo, ako aj súvisiace, tzv. neprávne odbory,
majú niekoľko spoločných čŕt, z ktorých hlavnou je, že svoj predmet skúmania, nástroje
skúmania a postupy a prístupy orientujú na základné kategórie trestného práva – t.j. na
trestný čin a trest (následok trestného činu), prípadne na ochranné opatrenia.
Kým trestné právo zaujíma trestný čin ako základ zodpovednostného vzťahu medzi
páchateľom trestného činu a štátom a stanovuje podmienky, za ktorých je určité konanie
trestným činom, kriminológia skúma trestnú činnosť predovšetkým z hľadiska príčin a
podmienok jej vzniku a páchania. Pre kriminológiu preto platí, že jej predmetom je trestný
čin ako individuálny jav, trestná činnosť ako hromadný spoločenský jav a prostriedky boja
proti trestnej činnosti. Trestná činnosť, ako ju skúma kriminológia, nie je obyčajným
súčtom jednotlivých trestných činov, ale je ich organickým súhrnom – pojem súčet totiž
určuje iba kvantitatívnu stránku trestnej činnosti, kým pojem súhrn vyjadruje aj
kvalitatívnu stránku trestnej činnosti. Trestnej činnosti ako súhrnu trestných činov
zodpovedá vzájomná jednota všetkých jej znakov a vlastností, medzi ktoré je možné
zaradiť trestnú činnosť ako masový jav, trestnú činnosť ako sociálny jav, trestnú činnosť

13

speters@stonline.sk
ako trestnoprávny jav a trestnú činnosť ako súhrn trestných činov. Pokiaľ ide o už vyššie
uvedený predmet skúmania kriminológie, vo svete je bežné jeho triedenie na morfológiu
zločinnosti (zaoberá sa skúmaním foriem výskytu trestnej činnosti, jej množstvom,
kvalitou, tendenciou, dynamikou a úrovňou), etiológiu zločinnosti (skúma príčiny trestnej
činnosti) a profylaxiu zločinnosti (skúma spôsoby a prostriedky znižovania trestnej
činnosti, ako aj možnosti, ktoré vedú k jej predchádzaniu.
Kriminológii je svojou podstatou veľmi blízka penológia, ktorá sa ale na rozdiel od
kriminológie zaoberá systémom trestných sankcií najmä zo sociologického hľadiska, ako aj
otázkou ako najvhodnejšie zaobchádzať s odsúdenými páchateľmi (ich pracovným
zaradením, psychoterapiou, nápravnovýchovnou činnosťou, ich diferenciáciou a pod.),
architektúrou väzenských zariadení a organizáciou ich činnosti; ďalej sa zaoberá tiež tými
trestami, ktoré nie sú spojené s výkonom trestu odňatia slobody (podmienečným
odsúdením). Rovnako skúma penológia aj zaobchádzanie s páchateľmi počas výkonu
ochranných opatrení, najmä výkonu ochranného liečenia v priebehu trestu odňatia
slobody a do jej oblasti spadá aj výskum účinkov trestu smrti, príp. aj ďalších trestov. Práve
vďaka úzkej spojitosti medzi vedou trestného práva, kriminológiou a penológiou sa
v mnohých štátoch podarilo výrazne zdokonaliť a zhumanizovať trestné právo (zrušenie
trestu smrti, osobitné ustanovenia trestných zákonov pre mladistvých páchateľov,
zavádzanie alternatívnych trestov).
Osobitnou hraničnou vedou je peniteniciaristika, ktorá skúma a sleduje výlučnej výkon a
účinky trestu odňatia slobody na páchateľa.
Keďže v rámci spravodlivého trestného procesu musí byť páchateľovi jednoznačne
preukázaná jeho vina, je potrebné trestnoprávne relevantné skutočnosti zaobstarať
zákonným spôsobom niektorým z postupov, ktoré sú upravené v Trestnom poriadku.
Orgány činné v trestnom konaní v tomto prípade využívajú špecifické metódy, na ktorých
vývoji a zdokonaľovaní sa podieľa kriminalistika. Kriminalistiku je preto možné vymedziť
ako samostatný vedný odbor, ktorý prispieva k ochrane spoločenských vzťahov pred
trestnými činmi, a to tým, že vypracúva metódy a im zodpovedajúce postupy a prostriedky
zisťovania, zaisťovania a skúmania stôp, ako aj iných kriminalisticky relevantných
skutočností.
Vzhľadom na to, že podmienky trestnej zodpovednosti, ako ich ustanovuje TZ, ako aj
predpoklady ukladania trestov alebo ochranných opatrení sú viazané často na skutočnosti
medicínskej povahy, je v záujme zachovania spravodlivosti potrebné tieto skutočnosti zistiť
kvalifikovaným spôsobom, ktorým sa zaoberajú tzv. forenzné disciplíny. Patrí medzi ne
predovšetkým súdne lekárstvo, súdna psychiatria (orientuje sa na tých ľudí s poruchami
psychiky, ktorí porušujú právne normy a u ktorých je nielen potrebné zistiť, či a nakoľko
majú duševné poruchy, ale aj ako postupovať, aby sa v ďalšom živote už prestupovania
noriem nedopúšťali) a forenzná psychológia (hodnotenie subjektívnej zložky zlyhania
ľudského súčiniteľa sociálnej interakcie s ohľadom na jeho spoločenský a trestnoprávny
dosah).
Právo z pohľadu osobnosti páchateľa, ako aj s prihliadnutím na skúmanie psychického
stavu a duševného rozpoloženia iných osôb v kritických situáciách, ktoré sú relevantné i
v oblasti trestného práva je veľmi dôležitou práve forenzná psychológia resp. jej časť
označovaná ako kriminálna psychológia, ktorá sa popri trestnom práve vyvíja už od konca
198. storočia a ku kľúčovým problémom a témam ktorej patrí problematika páchateľov,
psychologický popis a rozpor kriminálnych činov a psychologická pomoc pri vyšetrovaní a
určenie okruhu obetí.

14

speters@stonline.sk

4) Pramene trestného práva

Prameňom práva je forma, v ktorej je vyjadrené všeobecné pravidlo správania sa, ktoré je
vynútiteľné a sankcionovateľné štátnou mocou, a ktoré tomuto pravidlu správania sa dáva
vlastnosti právnej normy. Samotný obsah trestnoprávnych noriem čerpá z rôznych
zdrojov, z ktorých medzi najvýznamnejšie patria najnovšie poznatky z kriminológie a
sociológie, ako aj poznatky z psychológie, filozofie a súdneho lekárstva a súdnej
psychológie, pričom určitú úlohu zohráva i domáca zákonodarná tradícia a právna
komparatistika.
Slovenské trestné právo spočíva na zásade „nullum crimen sine lege, nulla poena sine
lege“, ktorá je obsiahnutá aj v čl. 49 Ústavy a v čl. 39 Listiny a z ktorej predovšetkým
vyplýva požiadavka, aby podmienky trestnej zodpovednosti, ako aj tresty, ochranné
opatrenia a podmienky ich ukladania a výkonu boli stanovené v zákone. V žiadnom
prípade nesmú byť uvedené okruhy riešené podzákonným právnym aktom, avšak zákon
môže obsahovať splnomocňovacie ustanovenie, ktorým splnomocní príslušný orgán, aby
tento vydal všeobecne záväzný právny akt nižšej právnej sily, ktorým vykoná príslušné
zákonné ustanovenie. Rovnako, na rozdiel od krajín s anglo-americkým právnym
systémom nemôže byť v Slovenskej republike prameňom trestného práva ani obyčaj,
zvyklosť alebo rozhodnutie súdu (ani NS SR) v inom prejednávanom prípade, hoci by sa
týkalo tej istej alebo podobnej právnej otázky. Prameňom trestného práva nie je ani
morálka, hoci je na prvý pohľad zjavné, že vzťah medzi trestným právom a morálkou a
právnym vedomím spoločnosti je oveľa užší, ako je to v ostatných odvetviach slovenského
právneho poriadku – zväčša je totiž trestným také konanie, ktoré je aj zo spoločenského
hľadiska zavrhnutiahodné; z uvedeného dôvodu sa preto predstavy verejnej mienky o tom,
čo je alebo čo by malo byť trestné, zhodujú s platnou úpravou obsiahnutou v TZ.
Základnou právnou normou v štáte je ústava, s ktorou musia byť všetky právne normy
v súlade. Ústava SR č. 460/1992 Zb. je preto jedným zo základných prameňov trestného
práva. Okrem tejto všeobecnej zásady ústava obsahuje aj niektoré trestnoprávne
ustanovenia, a to z oblasti trestného práva hmotného, aj z oblasti trestného práva
procesného. Podobné postavenie má aj Listina základných práv a slobôd (uvedená úst.
zák. č. 23/1991 Z.z.). Za prameň trestného práva možno považovať aj medzinárodné
zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ak tieto zmluvy SR ratifikovala a bol
riadne vyhlásené.
Základným prameňom trestného práva je Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov. Obsahuje väčšinu platného trestného práva. Zo systematického
hľadiska sa delí na časť všeobecnú a časť osobitnú (§§ 91 – 295) a prechodné a záverečné
ustanovenia (§§ 296 – 301). Okrem TZ sú trestnoprávne ustanovenia obsiahnuté i v rámci
niektorých ďalších právnych noriem, ktoré bývajú niekedy nazývané i vedľajšími trestnými
zákonmi, ktorými sú:
-

zákon č. 165/1950 Sb. na ochranu mieru (§ 1),

-

zákon č. 184/1964 Sb., ktorým sa vylučuje premlčanie trestného stíhania
najzávažnejších trestných činov proti mieru, vojnových trestných činov a trestných
činov proti ľudskosti, spáchaných v prospech alebo v službách okupantov,

-

zákon č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov,

15

speters@stonline.sk

-

zákon č. 249/1994 Z.z. o boji proti legalizácii príjmov z najzávažnejších, najmä
organizovaných foriem trestnej činnosti a o zmenách niektorých ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov a

-

zákon č. 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému (§ 4)

-

zákon č. 553/2002 o pamäti národa

Prameňom trestného práva sú podľa trestnoprávnej teórie aj rozhodnutia prezidenta
republiky o amnestii, vydané na základe splnomocnenia daného mu čl. 102 písm. i) Ústavy.
Ostatné normy, ktoré súvisia s TZ je možné rozdeliť do troch skupín:
1) právne normy, ktoré postihujú iné, spoločensky menej závažné konania (konania, ktoré

svojou intenzitou nebezpečnosti činu pre spoločnosť nedosahujú úroveň trestného
činu – najmä priestupky):

-

zákon SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a ďalšie zákony upravujúce priestupky:

-

zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon),

-

zákon č. 314/2001 Z.z. o ochrane pred požiarmi,

-

zákon č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu,

-

zákon č. 132/1989 o ochrane práv k novým odrodám rastlín a plemenám zvierat,

-

zákon č. 84/1990 o zhromažďovacom práve,

-

zákon č. 202/1995 Z.z. Devízový zákon,

-

zákon č. 381/1997 Z.z. o cestovných dokladoch,

-

zákon č. 488/2002 Z.z. o veterinárnej starostlivosti,

-

zákon č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov,

-

zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon),

-

zákon č. 238/2001 Z.z. Colný zákon

-

zákon č. 37/1994 Z.z. o štátnych vyznamenaniach,

-

zákon č. 100/1977 Zb. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva
v znení neskorších predpisov,

-

zákon č. 241/2001 o ochrane utajovaných skutočností

-

zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon)

-

zákon č. 168/1996 Z.z. o cestnej doprave,

-

zákon č. 76/1998 Z.z. o ochrane ozónovej vrstvy Zeme,

-

zákon č. 379/1997 Z.z. o prevádzkovaní súkromných bezpečnostných služieb a
podobných činností,

-

zákon č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách,

-

zákon č. 246/1993 Z.z. o zbraniach a strelive,

-

zákon č. 285/1995 Z.z. o rastlinnolekárskej starostlivosti,

-

zákon č. 215/1995 Z.z. o geodézii a kartografii,

-

zákon č. 152/1995 Z.z. o potravinách,

-

zákon č. 478/2002 o ovzduší,

-

zákon č. 272/1994 Z.z. o ochrane zdravia ľudí,

-

zákon č. 226/1994 Z.z. o používaní a ochrane olympijskej symboliky a o Slovenskom
olympijskom výbore,

-

zákon č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva,

-

zákon č. 315/1992 Zb. o verejných telovýchovných, športových a turistických
podujatiach,

-

zákon č. 445/1990 Z.z., ktorým sa upravujú podmienky predaja a rozširovania tlače a
iných vecí spôsobilých ohroziť mravnosť

16

speters@stonline.sk

-

zákon č. 544/2002 Z.z. o Horskej záchrannej službe,

-

zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny,

-

zákon č. 139/2002 Z.z. o rybárstve,

-

zákon č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme,

-

zákon č. 507/2001 Z.z. o poštových službách,

-

zákon č. 271/2001 Z.z. o opatreniach proti porušovaniu práv duševného vlastníctva pri
dovoze, vývoze a spätnom vývoze tovaru,

-

zákon č. 223/2001 Z.z. o odpadoch,

-

zákon č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách,

-

zákon č. 298/1999 Z.z. o správe štátnych hraníc...

2) právne normy upravujúce tie spoločenské vzťahy, ktorých porušenie stíha TZ –

v niektorých prípadoch na tieto normy TZ výslovne odkazuje (napr. predpisy o
devízovom hospodárstve), v iných používa pojmy, ktoré definujú iné predpisy (napr.
vyživovacia povinnosť, zbraň, strelná zbraň, hromadne účinná zbraň, výbušniny). Počet
týchto zákonov je značne vysoký.

3) normy trestného práva procesného a normy upravujúce organizáciu súdov a

prokuratúry a polície:

-

z. č. 141/1961 o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok),

-

zákon č. 256/1998 Z.z. o ochrane svedka

-

zákon č. 255/1998 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi,

-

zákon č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe
súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov),

-

zákon č. 328/1996 Z.z., ktorým sa ustanovujú nové sídla a obvody súdov,

-

zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre

-

zákon č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore.

5) Štruktúra trestnoprávnych noriem a ich výklad, analógia v trestnom práve

Základným obsahom trestnoprávnych noriem je výpočet znakov skutkových podstát
trestných činov a trestov, prípadne ochranných opatrení, ktoré je možné za ich spáchanie
uložiť, pričom presné a jasne formulované dispozície trestných zákonov sú dôležitou
podmienkou dodržiavania zákonnosti, sú jednou zo záruk jednotného a presného
používania zákona v praxi a dôležitou podmienkou právnej istoty občanov.
Štruktúra trestnoprávnych noriem
Platný trestný zákon sa formálne delí na tri časti:
-

všeobecnú časť: § 1 – 90

-

osobitnú časť: § 91 – 295

-

prechodné a záverečné ustanovenia: § 296 – 301

Osobitná časť sa delí na dvanásť hláv a 1., 2., 3., 8., 11. a 12. hlava sa delia na oddiely.
Výklad niektorých pojmov je obsiahnutý na konci všeobecnej časti TZ (§ 88 – 90 TZ) a
vzťahuje sa na všeobecnú aj osobitnú časť, rovnako ako prechodné a záverečné
ustanovenia.
Vnútornou formou právnej normy je jej štruktúra, ktorá sa podľa teórie práva spravidla
skladá z hypotézy, dispozície a sankcie.

17

speters@stonline.sk
Hypotéza vo všeobecnosti určuje podmienky, za ktorých sa príslušná právna norma
uplatní, dispozícia obsahuje samotné pravidlo správania sa a sankcia obsahuje následky,
ktoré nastupujú pri nesplnení toho, čo ustanovuje dispozícia právnej normy.
Trestnoprávne predpisy sa obmedzujú iba na právne následky, ktoré sú podmienené
takým porušením povinností, ktoré má znaky trestného činu, stačí pri aplikácii TZ
rozlišovať medzi dispozíciou a sankciou.
Dispozícia v trestnom práve je tou časťou právnej normy, ktorá obsahuje zákonné znaky
trestného činu a zároveň obsahuje aj zákaz konania, pokiaľ je takého konanie zákonným
znakom trestného činu alebo príkaz určitého konania, pokiaľ je zákonným znakom
trestného činu opomenutie takéhoto konania.
Podľa vyjadrenia v TZ sa rozlišujú dispozície popisné, odkazovacie a blanketové.
Popisné dispozície obsahujú popis znakov trestného činu, odkazovacie dispozície odkazujú
na určitú jedinečnú právnu normu (napr. § 181b odkazuje na § 181a) a blanketové
dispozície odkazujú buď na právnu normu vo všeobecnosti alebo na určitý súbor právnych
noriem.
Podľa staršej teórie sa dispozície trestnoprávnej normy podľa všeobecnosti svojho
vyjadrenia delia na kazuistické a syntetické a podľa toho, či určitý znak obsahujú len raz
alebo viackrát na jednoduché a zložité, pričom zložité sa ďalej delia na alternatívne a
kumulatívne. Dispozícia sa však v žiadnom prípade nezhoduje so skutkovou podstatou
trestného činu.
Povahu sankcií v trestnom práve majú tresty a ochranné opatrenia. Sankcie sa v teórii
trestného práva rozdeľujú v závislosti od toho, sa kou určitosťou je v nich trest vymedzený,
na tresty absolútne určité (zákon v tomto prípade stanoví druh aj výmeru trestu – napr.
trest odňatia slobody na doživotie), tresty relatívne určité (zákon stanoví druh trestu,
pričom výmera sa môže pohybovať v určitom rámci – napr. odňatie slobody na 5 – 12
rokov) a na tresty absolútne neurčité (napr. potresce sa primerane – takéto ustanovenie
platný TZ neobsahuje). V prípade, že je v jednej sankcii obsiahnutých viac trestov, môžu byť
tieto určené alternatívne alebo kumulatívne, pričom pri konkrétnom trestnom čine môžu
byť trestné sadzby trestu odňatia slobody aj odstupňované – v tomto prípade rozlišuje
teória trestnú sadzbu základnú a trestné sadzby zvýšené.
Výklad trestnoprávnych noriem
Každý prijatý, platný a účinný zákon je potrebné správne vynaložiť, t.j. objasniť, ktoré
konkrétne prípady spadajú pod jeho znenie -–toto zistenie pravého zmyslu zákona je
účelom a základnou úlohou jeho výkladu; jeho druhy a metódy sú odvodené od
všeobecnej teórie štátu a práva.
Pre výklad TZ platí to, čo pre výklad ostatných právnych noriem.
Podľa subjektu výkladu (podľa toho, kto zákon vykladá) sa rozlišuje výklad:
-

autentický: orgánu, ktorý normu prijal – záväzný je len v prípade, že mu právo
záväznosť priznáva; sem spadajú aj legálne definície resp. vykladacie pravidlá;

-

súdny: najčastejšie používaný výklad v praxi – výklad TZ súdmi a ostatnými orgánmi
aplikujúcimi TZ – je právne záväzný v konkrétnom prípade, nie však pre iný súd alebo
pre súd v podobnom konaní; osobitným výkladom súdneho výkladu sú stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktoré prijíma NS SR, nie sú však právne záväznými;

-

vedecký: právnická literatúra – nie je právne záväzný.

Podľa použitej metódy a prostriedkov výkladu teória rozlišuje výklad:

18

speters@stonline.sk

-

jazykový (gramatický): zisťuje sa zmysel jednotlivých ustanovení TZ podľa významu
použitých slov a podľa pravidiel gramatiky;

-

logický: na zistenie významu a zmyslu zákona používa postupy, zásady a argumenty
právnej logiky, predovšetkým dôvodenie z opaku, dokazovanie od menšieho
k väčšiemu, dokazovanie od väčšieho k menšiemu a dôkaz podľa podobného:

-

argumentum a contrario – používa sa na vyvrátenie určitého predpokladu

-

argumentum a minore ad maius – trestného činu ohrozovania obehu
tuzemských peňazí sa dopustí ten, kto poškodzuje tuzemské peniaze ==> dopustí
sa ho aj ten, kto ich ničí.

-

argumentum a maiore ad minus – opačný postup

-

argumentum a simili – vysvetľuje sa pomerne neurčitý výraz (napr. dlhší čas
trvajúca porucha zdravia).

-

systematický: umožňuje pochopiť zmysel zákonného ustanovenia v súvislosti so širším
celkom, celým zákonom alebo s časťou právneho poriadku prípadne i s celým právnym
poriadkom (napr. aj zmysel bližšie vymedzený v mimotrestnom predpise)

-

historický: vysvetľuje ustanovenia z okolností, za ktorých vznikli (prihliada k osnovám
zákona, dôvodovým správam, zákonom iných štátov, ktoré boli vzorom, k politickým
prejavom vôle...). V teórii práva existujú tri teórie:

-

subjektívna teória: je potrebné skúmať zámery historického, konkrétneho
zákonodarcu tak, ako sa nachádzajú v uvedených materiáliách zákona;

-

objektívna teória: je potrebné prísne vychádzať len z toho, čo vyjadruje samotný
text zákona, hoci predstavy jeho tvorcov pri prijímaní vykladaného zákona mohli
byť aj odlišné;

-

zmiešané teórie: kombinujú oba uvedené prístupy.

Podľa toho, aký je vzťah k doslovnému zneniu zákonného ustanovenia:
-

doslovný

-

rozširujúci

-

zužujúci

Analógia v trestnom práve
Analógia (analogia legis) je postup, pri ktorom sa prípad subsumuje pod podobné zákonné
ustanovenie, ktoré upravuje iný, podobný prípad a teda sa ňou riešia medzery v zákone a
prípady, na ktoré zákonodarca pri prijímaní zákona nepamätal; na rozdiel od extenzívneho
výkladu, kedy zmysel ustanovení ešte zahŕňa posudzovaný prípad, analógia používa
ustanovenia, ktoré sa na daný prípad podľa svojho zmyslu už nevzťahujú.
Slovenský TZ, resp. česko-slovenské trestné právo analógiu v neprospech páchateľa
(analogia in malem partem) nikdy nepripustilo. Zákaz analógie v neprospech páchateľa
vyplýva zo zásada „nullum crimen, nulla poena sine lege“. Zákaz analógie v neprospech
páchateľa pochádza z osvietenstva a opiera sa o teóriu spoločenskej zmluvy a mal by byť
zárukou proti štátnej ľubovôli. Právne bol prvýkrát vyjadrený v ústavách štátov Virginia a
Maryland z roku 1776 a vo francúzskej Deklarácii práv človeka a občana z roku 1789.
Analógia nebola prípustná ani vo francúzskom trestnom zákone z roku 1801, ani
v nemeckom trestnom zákonníku z roku 1871, ani v rakúskom trestnom zákone z roku
1852. Teoretické zdôvodnenie vychádza z Feuerbachovej teórie psychologického
donútenia, podľa ktorej, ak má trestný zákon pôsobiť hrozbou trestom na konanie ľudí,
musí im byť vopred známy. Zákaz analógie sa neuplatňuje v anglosaskom práve, ak sa
aplikuje common law.

19

speters@stonline.sk
V európskych štátoch pripustili analógiu prvé sovietske úpravy (až do roku 1958) a
nacistický trestný zákonník.
Zákaz analógie v neprospech páchateľa nie je zakotvený v TZ, ale vyplýva z ústavy – čl. 49 a
z čl. 39 Listiny.
Analógia v prospech páchateľa bola a je dovolená (§ 8 ods. 3 TZ – beztrestnosť pokusu – je
možné použiť i na účastníka, ktorý zabránil páchateľovi v spáchaní trestného činu, na ktorý
ho sám nabádal alebo ktorému pomáhal.
Analógia v procesnom práve je prípustná, nie však analogia iuris – použitie právnej úpravy
iného, príbuzného právneho odvetvia.

6) Pôsobnosť trestnoprávnych noriem a vydávanie páchateľov

Pôsobnosťou zákona označuje teória štátu a práva okruh spoločenských vzťahov, na
ktoré sa daný zákon aplikuje.
Teória trestného práva rozoznáva pôsobnosť časovú, miestnu, osobnú a vecnú.
Od časovej pôsobnosti je potrebné odlíšiť platnosť a účinnosť zákona – zákon je platný
dňom, kedy bol predpísaným spôsobom vyhlásený a účinný dňom, od ktorého sa zákon
aplikuje na okruh právnych vzťahov, ktoré upravuje.
Časová pôsobnosť
Najdôležitejšou otázkou je, či sa má spáchaný čin posudzovať podľa zákona účinného
v čase jeho spáchania alebo v čase rozhodovania o čine. V súlade so zásadou „nullum
crimen, nulla poena sine lege praevia“ sa aplikuje pravidlo, že trestnosť činu sa posudzuje
a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, kedy bol trestný čin spáchaný (zakotvené
v čl. 50 ÚSR a v čl. 40 Listiny) a v medzinárodných dokumentoch.
Výnimkou je zásada, ktorá dáva prednosť použitiu novšieho zákona, ak je pre páchateľa
priaznivejší (§ 16 ods. 1 TZ, čl. 50 ods. 6 ÚSR, čl. 40 ods. 6 Listiny) – vtedy neskorší, pre
páchateľa priaznivejší zákon, pôsobí spätne.
Princíp zákazu retroaktivity sa nevzťahuje na trestné právo procesné. Procesné úkony sa
vykonávajú vždy podľa zákona, ktorý je účinný v čase konania, resp. v čase vykonávania
úkonu a nie v čase spáchania trestného činu.
Problémom môže byť posúdenie, kedy k trestnému činu došlo. Časom spáchania činu je
čas jeho dokonania a výnimku je možné pripustiť len pri trestných činoch z nevedomej
nedbanlivosti.
Odlišnými sú trestné činy hromadné, trestné činy trvacie a trestné činy pokračovacie.
Časom činu nie je čas ich dokonania, ale čas ich dokončenia. Časom spáchania trestného
činu pri pokračovaní trestného činu a pri hromadných trestných činoch je posledné
konanie, prípadne posledný účinok, ktorý tvorí s predchádzajúcimi čiastkovými konaniami
jednotu. Pri trvacích trestných činoch je časom činu okamih ukončenia protiprávneho
stavu.
Tieto trestné činy sa vždy posudzujú podľa prísnejšieho zákona platného v čase
dokončenia trestného činu, a to aj vtedy, keď časť skutku spadá do doby účinnosti pre
páchateľa priaznivejšieho zákona.
Pri pokuse trestného činu a pri príprave trestného činu je dobou činu doba konania
páchateľa (rovnako aj organizátorstvo, návod a pomoc). Ak sa ale páchateľ o hlavný čin, na
ktorý bol navádzaný, ktorý bol organizovaný alebo ktorému bolo pomáhané, aspoň
pokúsil, posudzuje sa organizátorstvo, návod a pomoc v súlade s § 10 TZ, a teda sa

20

speters@stonline.sk
aplikujú podmienky trestnej zodpovednosti a sankcie účinné v čase spáchania hlavného
trestného činu.
Trestnosť činu: všetky podmienky, od ktorých závisí výrok o vine a treste. Časom činu sa
riadia aj otázky ukladania trestu, nie však rozhodovanie o druhu trestu – páchateľovi
možno uložiť len taký druh trestu, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, kedy sa o
trestnom čine rozhoduje.
O ochrannom opatrení sa rozhodne vždy podľa zákona účinného v čase, keď sa o
ochrannom opatrení rozhoduje (§ 16 TZ).
Novší zákon sa použije aj:
-

pri aplikácii niektorých všeobecných zásad TZ

-

pri viacčinnom súbehu

-

pre výkon trestov

-

pre zahladenie odsúdenia.

Pri posudzovaní trestnosti činu spáchaného počas účinnosti staršieho zákona sa vždy
použije zákon novší, ak je to pre páchateľa priaznivejšie – pôjde vždy o aplikáciu novšieho
zákona ako celku, nie iba v niektorom smere. Pre páchateľa je vždy priaznivejšia tá právna
úprava, podľa ktorej je skutok úplne beztrestný, alebo podľa ktorej zakladá len
mimotrestnú zodpovednosť.
Je vylúčené rozhodnutie o vine podľa zákona jedného a rozhodnutie o treste podľa zákona
iného. Neskorší, pre páchateľa priaznivejší zákon, sa však môže uplatniť len v prípade, že o
vine páchateľa ešte nebolo do nadobudnutia jeho účinnosti právoplatne rozhodnuté. Nie
je možné uplatniť z dôvodu zmeny právneho predpisu mimoriadny opravný prostriedok.
V prípade, že od času činu do času rozhodovania o ňom bolo platných a účinných viacero
zákonov, bude potrebné použiť í z nich.
Miestna pôsobnosť
Miestna pôsobnosť vymedzuje okruh činov, ktoré sa posudzujú podľa TZ so zreteľom na
miesto, kde bol trestný čin spáchaný.
Základom miestnej pôsobnosti je zásada zvrchovanosti štátnej moci, resp. princíp
teritoriality, ktorého obsahom je, že sa podľa trestného zákona určitého štátu posudzujú
všetky trestné činy spáchané na jeho území. V obmedzenom rozsahu sa slovenské trestné
právo uplatňuje aj na trestné činy spáchané v zahraničí.
Pravidlá o medzinárodnej pôsobnosti TZ sú súčasťou vnútroštátneho práva, ale obsahujú
niektoré medzinárodné prvky a sú nazývané trestným právom medzinárodným.
Medzinárodné trestné právo je súčasťou medzinárodného práva verejného a zaoberá sa
uplatňovaním trestných sankcií v tejto oblasti (napr. stíhanie vojnových zločincov).
Cudzie rozsudky a rozhodnutia sa zásadne neuznávajú a nevykonávajú. Vlastní štátni
príslušníci sa v zásade nevydávajú cudziemu štátu na potrestanie alebo na trestné
stíhanie. Iné osoby sú vydávané len po splnení určitých podmienok.
Na trest odpykaný v cudzine sa prihliada v rámci a v medziach ustanovenia § 22 TZ – doba
strávená vo väzbe a vykonaný trest sa započíta do trestu uloženého slovenským súdom,
pokiaľ je to pri takom druhu trestu možné, pokiaľ to možné nie je, prihliadne súd na túto
skutočnosť pri určovaní druhu, prípadne výmery trestu.
Trestný rozsudok cudzieho štátu nemôže byť vykonaný na území SR ani tu mať iné účinky,
ak vyhlásená medzinárodná zmluva, ktorou je SR viazaná, neustanovuje niečo iné.
Okolnosť, že o skutku už bolo rozhodnuté cudzím súdom alebo iných cudzím orgánom,
ako aj slovenským orgánom disciplinárne alebo kárne, môže byť podľa Tr. Por. dôvodom
na zastavenie trestného stíhania.

21

speters@stonline.sk
Zásada princípu zvrchovanosti je upravená v § 17 TZ.
Exteritoriálne miesta nie sú vyňaté z pôsobnosti slovenského TZ, ale slovenské orgány
činné v trestnom konaní tu nemôžu vykonávať procesné úkony bez súhlasu príslušného
orgánu cudzieho štátu.
Pôsobnosť trestného práva štátu sa vzťahuje aj na štátne neobchodné lode a lietadlá
nachádzajúce sa mimo územia štátu, pod ktorého vlajkou právajú alebo letia, bez ohľadu
na to, kde sa nachádzajú. Princíp vlajky sa uplatňuje na všetky lietadlá.
Na uplatnenie zásady teritoriality nie je potrebné, aby bol trestný čin spáchaný na území
SR vo všetkých svojich znakoch. Postačuje, aby sa páchateľ na území SR dopustil konania,
hoci účinok nastal v cudzine a naopak (dištančné delikty – prípady, kedy medzi konaním a
následkom existuje rozpätie – časové, miestne alebo kombinácia časového a miestneho).
Pri trestných činoch, ktorých skutková podstata zakotvuje opomenutie určitého konania, je
miestom konania miesto, v ktorom mal páchateľ vykonať to, čo opomenul. Pri príprave a
pokuse trestného činu je ním miesto, kde mal zamýšľaný účinok nastať, pričom účinkom je
potrebné rozumieť aj tzv. ťažší následok, ktorý podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.
Pri organizátorstve, návode a pomoci k trestnému činu je miestom činu jednak miesto,
kde došlo k týmto formám trestnej súčinnosti a jednak miesto, kde bol spáchaný samotný
trestný čin, ku ktorému smerovali.
Zásada personality: (§ 18 TZ) slovenský TZ sa vzťahuje aj na trestné činy spáchané
slovenskými občanmi a osobami bez štátnej príslušnosti, ktoré majú trvalý pobyt na území
SR, spáchané v cudzine. Zásada vyplýva zo zvrchovanosti štátnej moci.
Ak ide o konanie, ktoré je trestné len podľa práva cudzieho, je potrebné skúmať, či ide o
dôvod beztrestnosti, ktorý spočíva v miestnych zvláštnostiach, ktoré je potrebné podľa
slovenského práva rešpektovať pri hodnotení nebezpečnosti činu pre spoločnosť, alebo
v inej spoločenskej a hospodárskej sústave, v dôvode iného riešenia určitých
spoločenských problémov.
Dôvod beztrestnosti môže spočívať na zásadách, ktoré sú v rozpore so základnými
zásadami demokratickej spoločnosti.
Ak je konanie dovolené podľa slovenských predpisov a podľa cudzieho práva trestné,
páchateľa činu v krajine, kde je trestný, neospravedlňuje, že ide o konanie v SR beztrestné.
Pokiaľ ide o občianstvo, rozhodujúci je stav v čase vynášania rozsudku, nie v dobe činu.
Zásada ochrany (reálny princíp): (§ 19 TZ) vyjadruje požiadavku stíhať trestné činy
smerujúce proti osobitne dôležitým vlastným záujmom krajiny bez ohľadu na miesto činu
a osobu páchateľa a jej realizácia prichádza do úvahy predovšetkým pri odrážaní trestnej
činnosti smerujúcej proti štátu a jeho orgánom a pri útokoch voči vlastným štátnym
príslušníkom.
Zásada ochrany sa aplikuje na trestné činy proti republike, trestné činy útoku na štátny
orgán a verejného činiteľa. Uvedené ustanovenie chráni slovenský štát a slovenské orgány.
Zásada univerzality sa prejavuje pri trestných činoch falšovania a pozmeňovanie peňazí a
ich uvádzania a výroby a držby falšovateľského náčinia, založenia, zosnovania a
podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny, nedovolenej výroby a držby
omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi,
nedovolenej výroby a držby jadrových materiálov a vysokorizikových chemických látok,
trestných činov proti ľudskosti a trestného činu proti mieru, ktoré sú uvedené v § 19. Štát
podľa nej v záujme medzinárodnej spolupráce stíha trestné činy spáchané v cudzine
cudzincom, aj vtedy, ak sa priamo nedotýkajú jeho záujmov.
V § 20 TZ je zakotvená zásada subsidiárnej univerzality:

22

speters@stonline.sk

-

spáchaný čin musí byť trestný podľa slovenského TZ i podľa zákona účinného na území,
kde bol spáchaný (podmienka obojstrannej trestnosti),

-

páchateľ musel byť chytený na území SR a nebol vydaný na trestné stíhanie cudziemu
štátu,

-

páchateľovi nie je možné uložiť prísnejší trest ako stanovuje zákon štátu, na území
ktorého bol trestný čin spáchaný.

Vecná pôsobnosť
Rieši, či sa ustanovenia TZ, ktoré chránia SR, jej orgány, štátne a verejné záujmy a
individuálne záujmy vzťahujú aj na cudzí štát a jeho orgány, štátne a verejné záujmy a na
individuálne záujmy jeho občanov. Rozlišujú sa tri skupiny trestných činov:
-

individuálne záujmy človeka (život, zdravie, česť, sloboda, majetok): sú chránené bez
ohľadu na to, či ide o slovenského občana alebo o cudzinca,

-

v dôsledku medzinárodnej zmluvy môže byť trestnoprávna ochrana rozšírená aj na
ochranu cudzích záujmov (napr. ochrana cudzozemských peňazí, podplácanie cudzieho
verejného činiteľa) alebo jednostranným vyhlásením zákonodarcu,

-

vo všetkých ostatných prípadoch sa vecná pôsobnosť slovenského TZ nevzťahuje na
ochranu cudzieho štátu, jeho orgánov, hospodárstva.

Osobná pôsobnosť
Rieši otázku, voči komu TZ pôsobí a vymedzuje výnimky z jeho pôsobnosti, ktoré sú
odôvodnené osobným postavením páchateľa. TZ neobsahuje výslovnú úpravu.
U osôb, ktoré sú vyňaté z pôsobnosti TZ ide o hmotnoprávnu exempciu.
Čiastočná hmotnoprávna exempcia sa týka poslancov NR SR, ktorých nemožno stíhať za
hlasovanie v NR SR a za výroky prednesené pri výkone funkcie v NR SR alebo prezidenta
SR, ktorého možno stíhať len pre vlastizradu a pre úmyselné porušenie ústavy.
Vydávanie páchateľov
Vydávanie (extradícia) je opatrením štátu, ktorým štát vydá páchateľa, ktorý je na jeho
území, cudziemu štátu na trestné stíhanie alebo na výkon trestu. Účelom je zabrániť, aby
páchateľ unikol trestnému stíhaniu tým, že ujde do cudzieho štátu. Ak k vydaniu páchateľa
nedôjde, uplatní sa zásada v § 20 TZ a páchateľ bude potrestaný podľa slovenského TZ.
Proces vydávania páchateľov je upravený v § 21 TZ, v Tr. por., v medzinárodných zmluvách
a v medzinárodnom obyčajovom práve.
Pri extradičnom konaní je dožadujúcou stranou štát, na území ktorého bol trestný čin
spáchaný alebo proti záujmom ktorého spáchaný trestný čin smeruje alebo ktorého je
páchateľ štátnym príslušníkom a dožiadanou stranou je štát, na území ktorého sa páchateľ
zdržiava. Ak má dôjsť k vydaniu páchateľa, musia byť kumulatívne splnené nasledujúce
podmienky:
-

vydávanie sa pripúšťa len pre extradičné trestné činy, ktorých okruh bol v starších
medzinárodných zmluvách spravidla vymedzený výpočtom činnosti a v novších
spravidla podľa výšky trestnej sadzby alebo uloženého trestu (zväčša trest odňatia
slobody vyšší ako jeden rok, príp. ak je už uložený, nepodmienečný trest odňatia
slobody najmenej 6 mesiacov). V zásade sa nepripúšťa vydávanie páchateľov pre
politické trestné činy. Výnimkou je útok na hlavu štátu (belgická atentátna klauzula).
Niektoré medzinárodné zmluvy vylučujú aj vydávanie pre trestné činy fiskálne alebo
vojenské...

-

spáchaný trestný čin musí byť obojstranne trestný (Tr. por.). Na dožadujúcej strane
musí byť daná možnosť potrestať konkrétneho páchateľa a na strane dožiadanej stačí
len abstraktná možnosť (napr. aj ak by bola vyhlásená amnestia).

23

speters@stonline.sk

-

pred vydaním nesmie dôjsť k zániku trestnosti alebo k zániku možnosti výkonu trestu

-

štát nevydáva na trestné stíhanie vlastných štátnych príslušníkov (čl. 23 ods. 4 ÚSR, § 21
ods. 1 TZ, § 379 ods. 1 Tr. por.). To neplatí, ak vyhlásená medzinárodná zmluva alebo
rozhodnutie medzinárodnej organizácie, ktorými je SR viazaná, ustanovuje povinnosť
vydať vlastného občana.

-

v súlade so zásadou špeciality môže byť páchateľ v dožadujúcom štáte stíhaný len za
skutok, pre ktorý bol vydaný. Pre ďalšie trestné činy len vtedy, ak na ne bolo rozšírené
vydanie. Podľa mnohých medzinárodných zmlúv nie je rozšírenie potrbné, ak vydaná
osoba neopustí do jedného mesiaca po skončení trestného konania alebo výkonu
trestu äzemie dožadujúcej zmluvnej strany, alebo ak vydaná osoba opustila územie
dožadujúcej zmluvnej strany, ale sa naň opäť vrátila.

-

zásada reciprocity – štát, ktorému sa má páchateľ vydať, postupuje voči vydávajúcemu
štátu rovnako.

-

štát, do ktorého má byť páchateľ vydaný, musí o vydanie požiadať. Podrobnosti
obsahujú zväčša medzinárodné zmluvy. Zvyčajne sa žiada prostredníctvom
ministerstva zahraničných vecí.

-

niektoré extradičné zmluvy nedovoľujú vydanie, ak bol skutok spáchaný na území
dožiadaného štátu – uplatní sa jeho pôsobnosť.

-

podľa niektorých extradičných zmlúv nie je prípustné vydanie, ak trestné konanie proti
žiadanej osobe v dožiadanom štáte už dospelo do určitého štádia (najmä začatie
trestného stíhania, alebo skončenie právoplatným rozsudkom)

Je možné aj prevzatie trestného stíhania – jedna zmluvná strana začne trestné stíhanie
proti vlastnému občanovi, ak spáchal trestný čin, za ktorý je možné vydanie, v štáte, ktorý
je druhou zmluvnou stranou.

7) Pojem a znaky trestného činu

Základom trestnej zodpovednosti podľa platného slovenského práva je spáchanie
trestného činu. Vzniká konaním trestne zodpovedného subjektu, ktorý ohrozil alebo
porušil spoločenské záujmy chránené TZ.
Trestným činom je pre spoločnosť nebezpečný čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto
zákone. (§ 3 TZ) Čin, ktorého stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť je nepatrný, nie je
trestným činom, aj keď ináč vykazuje znaky trestného činu. Pri trestnej zodpovednosti
mladistvých vyžaduje zákon stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť vyšší ako malý, rovnako
aj taxatívne stanovené trestné činy vojenské v § 294 ods. 1 TZ.
Podľa osvietenskej vedy trestného práva je trestným činom čin útočiaci na prirodzené
práva alebo poškodzujúci spoločnosť a jej jednotlivých členov.
Obsahové prvky
Podľa Kanta je zločin porušením kategorického imperatívu ako základného zákona.
Podľa Hegla je porušením absolútnej idey.
Trestný čin je porušenie chránených statkov (slobody prejavu alebo vlastníctva) alebo čin
spoločensky škodlivý (Beccaria, Montesquieu, Feuerbach).
Garofal: zločinom je každý čin priečiaci sa základným altruistickým citom, citu ľudskosti,
dobroty a poctivosti
Spojenie formálnych a materiálnych prvkov

24

speters@stonline.sk
Nemecká a rakúska veda trestného práva začiatku 20. st.: zavinené protiprávne konanie,
za ktoré je stanovený trest.
Welzl a Jescheck: trestným činom je konanie, ktoré sa zhoduje so skutkovou podstatou, je
protiprávne a je pokryté vinou páchateľa ako prvkom zločinu.
Marauch: pričitateľné protiprávne konanie zhodné so skutkovou podstatou.
Definícia v Československu
J. Prušák: zavinený rozpor právne rozhodujúcej vôle páchateľa s vôľou právotvornou,
ktorým sa porušuje alebo ohrozuje právo prvotné a vzniká druhotné právo na potrestanie
páchateľa.
Česká literatúra 30. rokov 20. storočia: zavinené konanie, ktoré štát stíha justičným
trestom, pričom zákon ustanovuje jednotlivé typy trestných činov tým, že uvádza
jednotlivé znaky každého z nich.
A. Milota: formálna stránka – pojmové znaky trestného činu, ktorých naplnenie zákon
stanovuje ako podmienku trestnosti, sú v zákone obsiahnuté v skutkovej podstate
trestného činu, ktorej znakom je tiež protiprávnosť činu.
Západoeurópska úprava
Formálne vymedzenie – musia byť naplnené znaky stanovené v zákone.
Socialistická právna náuka
Materiálne vymedzenie trestného činu: konanie pre spoločnosť nebezpečné, protiprávne,
zavinené, trestné, zasahujúce spoločenské alebo štátne zriadenie, socialistický systém
hospodárstva, socialistické vlastníctvo, osobnosť, politické, pracovné, majetkové a iné
práva občanov alebo porušujúce socialistický právny poriadok (ZSSR).
TZ č. 86/1950 Sb.
Také pre spoločnosť nebezpečné konanie, ktorého výsledok uvedený v zákone páchateľ
zavinil.
Materiálne chápanie trestného činu je aj v súčasnom Trestnom zákone, zmenil sa však
okruh chránených záujmov.
Znaky trestného činu
Zahŕňajú predovšetkým znaky typové – obsiahnuté v skutkovej podstate trestného činu
uvedenej v osobitnej časti TZ. Znaky skutkovej podstaty však nevypočítavajú všetky znaky
trestného činu (vek, príčetnosť – sú vo všeobecnej časti).
Pojmové znaky trestného činu tvorí:
-

materiálny znak trestného činu: nebezpečnosť činu pre spoločnosť musí byť vyššia než
nepatrná, u mladistvých vyššia ako malá a rovnako aj pri vojenských trestných činoch

-

formálne znaky trestného činu: znaky uvedené v zákone –

-

znaky skutkovej podstaty (subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka)

-

protiprávnosť činu

-

stanovený vek

-

príčetnosť páchateľa

Trestným činom sa rozumie nielen dokonaný trestný čin, ale aj príprava na obzvlášť
závažný trestný čin, pokus trestného činu a účastníctvo na trestnom čine vo forme
organizátorstva, návodu a pomoci.

8) Kategorizácia protispoločenských činov

Teoretické i praktické rozlíšenie protispoločenských deliktov podľa stupňa ich závažnosti:

25

speters@stonline.sk
1) trestné činy podľa TZ a podľa zákona č. 156/1950 Sb. na ochranu mieru,
2) priestupky resp. iné správne delikty fyzických osôb, disciplinárne priestupky vojakov a

príslušníkov ozbrojených zborov a síl

3) občianskoprávne priestupky a porušenia pracovnej disciplíny podľa Zákonníka práce,

resp. podľa špeciálnych predpisov upravujúcich výkon niektorých povolaní alebo
zamestnaní

4) ostatné spoločensky nežiadúce javy so škodlivými dôsledkami, ktoré však nie je možné

kvalifikovať ako protiprávne konania.

Slovenské trestné právo pozná od roku 1990 len jedinú kategóriu súdne trestných deliktov
– trestné činy. Právne úpravy v iných krajinách spočívajú predovšetkým na bipartícii alebo
na tripartícii súdne trestných deliktov.
Tripartícia súdne trestných deliktov sa uplatňuje napr. vo francúzskom Code Pènal (1810),
ktorý trestné činy delil na zločiny, prečiny a priestupky, podľa spôsobu trestania. Za
priestupky je možné trestať len policajne, za prečiny je možné uložiť súdne (nápravné)
tresty a za zločiny odplatné tresty.
Tripartíciu prevzal aj nemecký trestný zákonník z roku 1871, rozlišuje zločiny, prečiny a
priestupky na základe trestnej sadzby. V dobe prijatia zákonníka zločiny porušovali
prirodzené práva, prečiny práva získané štátnym životom a priestupky neporušovali práva
žiadne – boli len tzv. policajným bezprávím. V súčasnosti také členenie stratilo význam.
Priestupky upravuje v Nemecku zákon o priestupkoch a trestnými činmi sú činy, pri
ktorých je možné uložiť trest odňatia slobody na jeden rok alebo vyšší a za prečiny je
možné uložiť trest odňatia slobody nižší alebo peňažný trest.
Z tripartície vychádzal aj rakúsky trestný zákonník z roku 1852, ktorý platil v Čechách, na
Morave a v Sliezsku do roku 1950. Zločiny boli úmyselnými trestnými činmi a rozhodovali o
nich krajské alebo porotné súdy a o priestupkoch rozhodovali v prvom stupni okresné a
v druhom stupni krajské súdy.
Tripartícia platila aj na Slovensku: zák. čl. V: 1878 – trestný zákon o zločinoch a prečinoch a
zák. čl. XL: 1879 o priestupkoch.
V angloamerickom práve sa protiprávne delikty delia na porotné delikty (tie sa delia na
závažné zločiny, ostatné trestné činy a priestupky) a na menej závažné delikty.
Novšie právne úpravy spočívajú spravidla na bipartícii trestných činov a priestupky zväčša
odsúvajú na riešenie správnym orgánom.
Vývoj na Slovensku
Po roku 1950 zaviedol TZ 86/1950 Sb. jednotný pojem trestného činu a odstránil dovtedy
existujúce rozlišovanie trestných činov na zločiny, prečiny a priestupky.
Zákonom č. 38/1961 Zb. bola zavedená nová kategória deliktov – tzv. previnenia, ktoré boli
protispoločenskými konaniami nedosahujúcimi stupeň spoločenskej nebezpečnosti
trestného činu, a ktoré prejednávali miestne ľudové súdy po postúpení prípadu na
prejednanie súdom alebo prokurátorom.
TZ č. 140/1961 Zb. zotrval na jednotnosti pojmu trestného činu.
Zákon č. 150/1969 Zb. o prečinoch zrušil kategóriu previnení, rovnako aj miestne ľudové
súdy a zaviedol novú kategóriu súdne trestných deliktov – prečiny – došlo k bipartícii
trestných činov až do roku 1990. Prečiny zrušil zákon č. 175/1990 Zb.
Podľa návrhu novely TZ by mala byť znovu zavedená bipartícia – delenie súdne trestných
deliktov by malo byť vyjadrené výškou ich trestnej sadzby. Prečinom by mal byť trestný čin
spáchaný z nedbanlivosti a úmyselný trestný čin, za ktorý TZ stanoví trest odňatia slobody
do troch rokov (alebo do piatich), ostatné trestné činy budú vždy zločinmi.

26

speters@stonline.sk
V súčasnosti je možné triedenie trestných činov podľa rôznych hľadísk: podľa chráneného
objektu, podľa formy zavinenia (úmyselné a nedbanlivostné), z hľadiska konania (spáchané
konaním a spáchané opomenutím), podľa stupňa závažnosti.
Podľa stupňa závažnosti TZ rozlišuje:
-

trestné činy mimoriadne vysokého stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť, za ktoré je
možné uložiť len trest odňatia slobody na doživotie

-

trestné činy veľmi vysokého stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť, za ktoré je možné
uložiť trest odňatia slobody nad pätnásť do dvadsaťpäť rokov,

-

trestné činy menšieho stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť, pri ktorých je za určitých
podmienok možné upustiť od potrestania,

-

trestné činy malého stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť, ktoré nemajú u mladistvých
a pri niektorých v TZ uvedených trestných činoch aj u osôb podliehajúcich právomoci
vojenských súdov charakter trestného činu.

Z hľadiska typovej závažnosti sa trestné činy delia na:
-

obzvlášť závažné trestné činy (uvedené v § 62 TZ a úmyselné trestné činy, pri ktorých
horná hranica trestnej sadzby činí najmenej osem rokov odňatia slobody), pri ktorých je
trestná aj ich príprava a ich páchateľ je po splnení podmienok označený za obzvlášť
nebezpečného recidivistu,

-

trestné činy, za ktoré je možné uložiť trest odňatia slobody v trvaní najviac jedného
roka – uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody je len výnimkou
odôvodnenou osobou páchateľa.

Vzťah trestných činov a priestupkov
Právnu úpravu priestupkov obsahuje zákon SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v platnom
znení. Spoločným znakom trestných činov a priestupkov je, že ide o protispoločenské činy.
Pre vyvodenie zodpovednosti za trestný čin i za priestupok sa vyžaduje zavinenie
konajúceho, jeho príčetnosť a dosiahnutie predpísaného veku.
Rozlišovacím znakom priestupku a trestného činu je stupeň ich spoločenskej
nebezpečnosti. Trestnými činom je taký čin, ktorého stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť
je vyšší než nepatrný, pričom všeobecné hľadiská na určenie stupňa nebezpečnosti činu
pre spoločnosť sú zakotvené v § 3 ods. 4 TZ – a to najmä význam chráneného záujmu,
ktorý bol činom dotknutý, spôsob vykonania činu a jeho následku, okolnosti, za ktorých
bol čin spáchaný, osoba páchateľa, miera jeho zavinenia a pohnútka (demonštratívny
výpočet).
V zákone o priestupkoch sú uvedené znaky, ktorými sa priestupok líši od trestného činu –
napr. pri krádeži, ak ide o škodu nie nepatrnú, ide o trestný čin, pri škode nepatrnej len o
priestupok.
Rozdielom je spôsob a rozsah ich zákonného vymedzenia – trestným činom je pre
spoločnosť nebezpečný čin, ktorého znaky sú uvedené v TZ; Priestupkom je zavinené
konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne
označené v zákone o priestupkoch alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt
postihnuteľný podľa osobitných predpisov alebo o trestný čin.
Za priestupok ani trestný čin nemôže byť označené konanie v podzákonnom predpise
(okrem priestupku proti verejnému poriadku – VZN).
Zákon o priestupkoch je v pomere subsidiarity k trestnému zákonu. Konanie, ktoré je
trestným činom, nemôže byť zároveň priestupkom.
Vývojové štádiá priestupku tvoria jeden celok, preto zákon o priestupkoch nezakotvuje ani
sankcionovateľnosť prípravy na priestupok, pokusu priestupku, organizátorstva, návodu a

27

speters@stonline.sk
pomoci pri spáchaní priestupku. Pokus priestupku je možný len pri priestupku proti
majetku.
Rozdielom je kvalitatívne rozdielny právny následok spojený so spáchaním deliktu.
Spáchanie trestného činu má za následok uloženie trestu alebo ochranného opatrenia, za
spáchanie priestupku je možné uložiť len pokarhanie, pokutu, zákaz činnosti alebo
prepadnutie veci alebo niektoré z ochranných opatrení (obmedzujúce opatrenie alebo
zhabanie veci), sankcie je možné i kombinovať, nie je však možné uložiť pokarhanie spolu
s pokutou a pokutu je možné uložiť len do výšky 1 000 Sk, ak zákon vo svojej osobitnej
časti alebo osobitný predpis neustanovujú inak. Ako sankciu nikdy nie je možné uložiť
odňatie slobody.
Podstatný rozdiel medzi trestným činom a priestupkom je v následkoch: právoplatné
odsúdenie vyslovené súdom za trestný čin, ako aj právoplatne podmienečne zastavené
trestné stíhanie sa zapisuje do registra trestov. Priestupky sa do registra trestov
nezapisujú.
O trestných činoch a o vine a treste môžu rozhodovať len súdy. O priestupkoch rozhodujú
správne orgány a takéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom.

9) Miesto, čas spáchania trestného činu, pokračovanie v trestnej činnosti,
trestné činy hromadné a trestné činy trvajúce

Trvanie trestného činu je potrebné vziať do úvahy pri rozhodovaní o viacerých
skutočnostiach. Napr. pri hodnotení veku páchateľa môže dôjsť k dovŕšeniu vekovej
hranice, pri rozhodovaní o časovej pôsobnosti TZ, pre posúdenie otázky premlčania
trestného stíhania. Podobne môžu byť rôzne štádiá trestného činu spáchané na rôznych
miestach..
Miesto spáchania trestného činu
Pokiaľ bol trestný čin alebo jeho jednotlivé čiastkové konania spáchané na rozličných
miestach, je každé takého miesto miestom spáchania trestného činu.
Čas spáchania trestného činu
Pri posudzovaní času spáchania trestného činu tvoria osobitné skupiny trestné činy
hromadné, trvajúce a pokračovanie v trestnom čine.
Pokračovanie v trestnej činnosti
Do roku 1994 nebolo upravené v TZ. Charakterizujú ho štyri znaky, ktoré musia byť
splnené súčasne:
1) rovnaká skutková podstata trestného činu (môže byť sčasti základná a sčasti

kvalifikovaná). Nie je však pokračovanie v trestnom čine, ak boli niektoré útoky
spáchané formou páchateľstva (spolupáchateľstva) a iné formou účastníctva. Škody
spôsobené pokračovaním v trestnom čine sa spočítajú (nie však, ak ide o páchateľstvo a
v inom prípade o účastníctvo).

2) rovnaký alebo podobný spôsob vykonania trestného činu
3) objektívna súvislosť (časová, miesta a v predmete útoku) medzi jednotlivými

čiastkovými útokmi. Rozhodujúca je časová súvislosť, súvislosť miestna a v predmete
útoku sú pravidelnými, nie však nevyhnutnými znakmi pokračovania v trestnom čine.
Časová súvislosť závisí od konkrétneho páchaného činu.

28

speters@stonline.sk
4) subjektívna súvislosť (spoločný, jednotiaci zámer páchateľa), spočíva v postupnom

uskutočňovaní rovnakého zámeru. Jednotiaci zámer musí byť u páchateľa prítomný už
pri prvom čiastkovom útoku.

Podľa § 89 ods. 19 je pokračovaním v trestnom čine také konanie, ktorého jednotlivé
čiastkové útoky vedené jednotným zámerom napĺňajú skutkovú podstatu
rovnakého trestného činu, sú spojené rovnakým alebo podobným spôsobom
vykonania a blízkou súvislosťou v čase a predmete útoku.
Trestné následky pokračovania v trestnom čine
-

aj keď nie je niektoré z jednotlivých čiastkových konaní uvedené v skutku, ktorý je
uvedený v obžalobnom návrhu, súd naň prihliada v odsudzujúcom rozsudku,

-

pokiaľ nie je páchateľovi preukázané spáchanie niektorého z čiastkových konaní
uvedených v obžalobnom návrhu, súd páchateľa spod tohto činu neoslobodí, ale takýto
čin nepojme do skutku zisteného dokazovaním a v rozsudku sa s touto skutočnosťou
vysporiada v odôvodnení,

-

jednotlivé činy, ktoré tvoria pokračovanie v trestnom čine, nemôžu byť nikdy spáchané
v súbehu, a preto na ne nie je možné použiť ustanovenie o úhrnnom treste.

-

súd musí o všetkých čiastkových konaniach tvoriacich pokračovanie v trestnom čine
rozhodnúť naraz – jediným rozhodnutím.

Od pokračovania je potrebné odlíšiť opakovanie trestného činu, keď páchateľ svoje
konanie opakuje dva alebo viackrát, ale bez toho, aby jeho konanie bolo spojené
jednotiacim zámerom, príp. chýbajú aj iné podmienky pre pokračovanie v trestnom čine.
Vždy ide o dva alebo viacero trestných činov, a teda ide o viacčinný rovnorodý súbeh
trestných činov.
Hromadné trestné činy
Podmienkou trestnosti takéhoto činu je trestnosť viacerých útokov a aj jednotiaci zámer a
mnohosť útokov. Tá je vyjadrená priamo v skutkovej podstate a je teda jej znakom.
Trvajúce trestné činy
Sú to také činy, ktorými páchateľ vyvolá protiprávny stav a tento následne zámerne
udržiava (napr. obmedzovanie osobnej slobody) alebo ktorými páchateľ udržiava
protiprávny stav bez toho, aby zákon vyžadoval, aby ho páchateľ i vyvolal. Podstatným
znakom je udržiavanie protiprávneho stavu. Trvajúce trestné činy sú posudzované vždy
ako jeden skutok. Pri trvajúcich trestných činoch sa stupeň nebezpečnosti činu pre
spoločnosť nemení, prípadne sa postupom času zväčšuje. Trvajúci trestný čin je dokonaný
okamihom, kedy páchateľ ukončí protiprávny stav.
Ak však páchateľ pokračuje v trestnej činnosti, za ktorú je stíhaný, aj po vznesení
obvinenia, hodnotí sa takéto konanie ako nový skutok.
Dokonanie a dokončenie trestného činu hromadného, trvajúceho a pri pokračovaní
v trestnom čine
Trestný čin je dokonaný momentom, kedy sú naplnené všetky jeho znaky, najmä ak došlo
k následku. Ak k dokonaniu trestného činu ešte chýbajú niektoré znaky a ak páchateľom
dosiaľ uskutočnené konanie je už pre spoločnosť nebezpečné, pôjde o prípravu, príp. o
pokus trestného činu.
Dokončenie trestného činu nemusí nastať súčasne s dokonaním trestného činu.
Ohrozovací trestný čin je dokonaný konaním, ktorým vzniklo ohrozenie chráneného
záujmu, ale dokončený až porušením chráneného záujmu (napr. pri vyzvedačstve je
dokonaný už konaním, ale dokončený až prezradením utajovanej skutočnosti cudzej moci).

29

speters@stonline.sk
Poruchový trestný čin je dokonaný a dokončený súčasne, aj keď existujú výnimky (napr.
lúpež – dokončený až okamihom zmocnenia sa veci - dokonaný už okamihom použitia
násilia).
Na pokračovanie v trestnom čine, trestné činy hromadné a trestné činy trvajúce sa
nevzťahuje rozhodnutie prezidenta SR o amnestii, ak priebeh trestnej činnosti svojím
trvaním presiahol deň vydania rozhodnutia o amnestii (deň účinnosti).
Premlčacia doba sa začína počítať od dokončenia posledného čiastkového aktu pri
pokračovaní v trestnom čine a pri hromadných trestných činoch. Pri trestných činoch
trvajúcich začína premlčacia doba plynúť od okamihu odstránenia protiprávneho stavu. Pri
trestných činoch, pri ktorých TZ vyžaduje len nastolenie protiprávneho stavu, začína
premlčacia doba plynúť okamihom nastolenia tohto stavu.

10) Pojem skutkovej podstaty trestného činu

Trestný čin je pre spoločnosť nebezpečný čin, ktorého znaky sú uvedené v TZ. Vytvorenie
zákonných znakov takýchto konaní je úlohou zákonodarcu.
Pri výbere konaní, ktoré majú byť zákonom vyhlásené za trestné, sa musia uplatniť
všeobecné požiadavky na tvorbu práva, ku ktorým patrí najmú presnosť, jasnosť a
výstižnosť právnej normy a jednoznačnosť použitých termínov. Je potrebné dbať na to, aby
zovšeobecnenie znakov konania nebezpečného pre spoločnosť nebolo príliš kazuistické
ani príliš neurčité. Zákonodarca musí rešpektovať aj zásadu subsidiarity trestnej represie,
hľadisko efektivity poja s daným javom prostriedkami trestného práva a možnosť odhaliť
tieto konania a preukázať ich v trestnom konaní. Zákonodarca musí vychádzať
z kriminologických výskumov a ich poznatkov.
Súhrn typických znakov trestného činu určitého druhu, typických pre nebezpečnosť činov
takéhoto druhu pre spoločnosť označuje teória trestného práva ako skutkovú podstatu
trestného činu.
Skutková podstata je súhrn typových znakov, ktorými sa od seba odlišujú rôzne
druhy trestných činov resp. súhrn znakov, ktoré charakterizujú ľudské konanie a
jeho následok ako trestný čin.
Skutková podstata je súhrn objektívnych a subjektívnych znakov, ktoré určujú
jednotlivé druhy trestných činov a odlišujú ich navzájom alebo materiálne a
formálne typizovaný systém obligatórnych a fakultatívnych znakov objektu,
objektívnej stránky, subjektu a subjektívnej stránky trestného činu, uvedený v TZ.
Vývoj skutkovej podstaty:
Feudálne právo nepoznalo pevne definované skutkové podstaty trestného činu. Feudál
vykonával súd podľa svojej ľubovôle. Zločinnou bola už púha myšlienka a skutok bol len jej
realizáciou. Hlavným dôkazom bol corpus delicti – procesný inštitút, ktorý bol podmienkou
začatia inkvizičného procesu.
K zvratu došlo v osvietenectve – zásada nullum crimen sine lege smerovala k tomu, aby
základom trestnej zodpovednosti boli presne formulované skutkové podstaty trestných
činov za súčasnej rovnosti všetkých ľudí pred zákonom.
Klasická škola trestného práva vychádzala z osvietenstva, ale za znaky skutkovej podstaty
pokladala len znaky jej objektívnej stránky – subjektívne znaky skutkovej podstaty nepatrili
do skutkovej podstaty.

30

speters@stonline.sk
V 19. storočí prešli predstavitelia trestného práva k chápaniu skutkovej podstaty ako
súhrnu všetkých znakov a javov prináležiacich k pojmu zločinu, ktorý zahŕňa jeho
objektívne aj subjektívne znaky, prípadne len znaky objektívne. Skutková podstata
nevypovedala o protiprávnosti konania – tú bolo možné odvodiť z jeho trestnosti.
Koncom 19 storočia nastal odklon od pevných skutkových podstát, ovplyvnený najmä
kriminologickými výskumami biologického (antropologického) smeru Lombrosa, ktorý
hľadal determinanty protispoločenskej činnosti páchateľa v jeho samotnej ľudskej
podstate a zodpovednosť za protispoločenský čin presúval výlučne na páchateľa (každý
človek sa rodí ako zločinec). Protikladom bol sociologický smer Ferriho, ktorý predniesol
zodpovednosť takmer výlučne na spoločenské prostredie a príčiny zločinnosti videl v troch
faktoroch (faktorová teória): antropologických (vek, pohlavie, psychické činitele), fyzických
(podnebie, zemepisná poloha) a spoločenských (predstavitelia ich kládli na prvé miesto).

11) Znaky skutkovej podstaty

Skutková podstata obsahuje súhrn znakov, ktoré určujú, o aký trestný čin ide. Pojem
skutková podstata zhruba splýva s pojmom dispozície pri trichotonomickej koncepcii
štruktúry právnej normy v teórii štátu a práva, nie je s ním však totožný. Skutková podstata
zahŕňa aj nebezpečnosť činu pre spoločnosť ako objekt, hoci nie je výslovne uvedený.
Samotnú skutkovú podstatu trestného činu charakterizujú štyri skupiny znakov, ktoré sú
jej obligatórnymi náležitosťami a ktoré sú obsiahnuté v každej skutkovej podstate
trestného činu, i keď v nej nie sú vyslovene uvedené:
-

objekt

-

objektívna stránka

-

subjekt

-

subjektívna stránka

Ak chýba niektorý z uvedených znakov, nedôjde k naplneniu znakov skutkovej podstaty
trestného činu, a teda nie je možné hovoriť o trestnom čine.
Skutkové podstaty môžu obsahovať aj fakultatívne znaky:
-

miesto spáchania trestného činu

-

čas spáchania trestného činu

-

motív

Sú obsiahnuté v zákonnej definícii konkrétneho trestného činu, stávajú sa jej obligatórnou
súčasťou a náležitosťou.
Osobitným znakom trestného činu je protiprávnosť. Odvodzuje sa z právneho poriadku
ako celku a zväčša vyplýva z porušenia mimotrestných noriem. Pri niektorých skutkových
podstatách je výslovne uvedené „v rozpore s predpismi“.
Každú skutkovú podstatu trestného činu charakterizujú chránené spoločenské hodnoty,
proti ktorým príslušný trestný čin, ktorý má znaky skutkovej podstaty trestného činu,
smeruje. Tieto záujmy sú objektom trestného činu. Znaky objektu trestného činu
nebývajú spravidla v skutkovej podstate trestného činu výslovne uvedené a je k nim
potrebné dospieť výkladom. Predmet útoku býva však uvedený priamo.
Znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu zahŕňajú najmä konanie
páchateľa, jeho následok a príčinný vzťah medzi nimi. Fakultatívnymi znakmi objektívnej
stránky skutkovej podstaty trestného činy zvyknú byť miesto a čas spáchania trestného
činu, prípadne aj iné skutočnosti.

31

speters@stonline.sk
Subjekt trestného činu môže byť, pokiaľ TZ neobsahuje osobitné ustanovenia (vojak,
matka novorodeného dieťaťa, verejný činiteľ) môže byť ktokoľvek trestne zodpovedný.
Obligatórnym znakom subjektívnej stránky skutkovej podstaty je aj zavinenie,
výnimočne aj motív (napr. pre národnosť, rasu, ...) Pohnútka činu má význam aj pre
určenie stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť (môže byť priťažujúcou alebo
poľahčujúcou okolnosťou).
Skutková podstata trestného činu je naplnená len v prípade, že existujú všetky znaky,
ktoré TZ vyžaduje, pričom sú všetky uvedené znaky skutkovej podstaty trestného činu
rovnako nevyhnutné a rovnocenné. Tzv. fakultatívne znaky musia existovať za súčasného
naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu. Týmito bývajú zväčša
miesto alebo čas spáchania trestného činu, ak však skutková podstata vyžaduje, aby bol
trestný čin spáchaný na určitom mieste alebo v určitom čase, musí byť splnený aj takýto
znak skutkovej podstaty.

12) Triedenie skutkových podstát

Najčastejším je triedenie skutkových podstát podľa závažnosti trestných činov
charakterizovaných skutkovými podstatami a podľa štruktúry skutkových podstát
trestného činu.
Podľa vyjadrenia skutkových podstát v TZ sa skutkové podstaty rozdeľujú na:
-

popisné

-

odkazovacie

-

blanketové

Podľa závažnosti trestných činov:
-

skutkové podstaty základné – uvádzajú znaky bežného typu daného trestného činu a
v TZ bývajú spravidla uvedené v prvých odsekoch (výnimočne nie v prvých, uvádza sa
„...rovnako sa potresce...“)

-

skutkové podstaty kvalifikované – sú tvorené znakmi základnej skutkovej podstaty
trestného činu a niektorým z ďalších znakov, ktoré charakterizujú vyšší stupeň
nebezpečnosti činu pre spoločnosť a bývajú spravidla uvedené v druhom a v ďalších
odsekoch TZ.

-

skutkové podstaty privilegované – charakterizujú trestné činy typicky menšej
závažnosti a nebezpečnosti pre spoločnosť, ako skutkové podstaty základné. Napr.
trestný čin vraždy novorodeného dieťaťa matkou je privilegovanou skutkovou
podstatou k trestnému činu vraždy.

Privilegované a kvalifikované skutkové podstaty sú v pomere špeciality k základným
skutkovým podstatám.
Podľa štruktúry je možné rozlišovať skutkové podstaty:
-

jednoduché – neobsahujú viac znakov rovnakého druhu, sú zamerané len na ochranu
jedného chráneného záujmu

-

zložité (zložené) – charakterizované sú pluralitou znakov a vznikajú spojením dvoch
alebo viacerých jednoduchých skutkových podstát. Môžu byť delené na:

-

kumulatívne – musia byť splnené všetky znaky jednoduchých skutkových podstát
súčasne (napr. objektom pri trestnom čine lúpeže je súčasne sloboda a majetok,
trestný čin nedovoleného prerušenia tehotenstva smeruje proti zdraviu ženy a
proti záujmu štátu na ochrane populácie, trestný čin znásilnenia vyžaduje násilie

32

speters@stonline.sk

a súlož, trestný čin podvodu vyžaduje uvedenie iného do omylu a obohatenie
seba alebo iného)

-

alternatívne – niektoré znaky zloženej skutkovej podstaty sú dané alternatívne,
na naplnenie znakov skutkovej podstaty postačuje, ak páchateľ spôsobom
popísaným v príslušnej skutkovej podstate trestného činu zasiahne niektorý
z chránených záujmov (napr. zanedbanie povinnej výživy – ako úmyselne, tak aj
z nedbanlivosti, trestný čin rozvracania republiky...)

Zložené skutkové podstaty sú v pomere k jednoduchým vždy v pomere špeciality.
Osobitným prípadom je nedostatok skutkovej podstaty trestného činu. Pojem skutkovej
podstaty trestného činu je potrebné konštruovať tak, aby zahŕňal aj prípravu a pokus
trestného činu alebo účastníctvo alebo tak, ako to je aj v platnom TZ, trestná
zodpovednosť prichádza do úvahy aj za prípravu, pokus a účastníctvo, aj keď tu nie sú
dané znaky skutkovej podstaty trestného činu. Trestná zodpovednosť je možná len v
prípadoch, ktoré sú zákonom osobitne stanovené.

13) Objekt trestného činu

Pojem objekt trestného činu
Objekt trestného činu je obligatórnym znakom skutkovej podstaty trestného činu. Sú to
spoločenské vzťahy a záujmy a hodnoty chránené TZ. Na označenie týchto vzťahov,
záujmov a hodnôt sa niekedy používa označenie „právny statok“.
Od čias osvietenstva sa za objekt trestného činu považovali predovšetkým prirodzené
ľudské práva. (teória spoločenskej zmluvy) Opakom teórie spoločenskej zmluvy bola teória
historickej školy, podľa ktorej bol štát a trestné právo božského pôvodu a zločin je
porušením tohto právneho poriadku.
Formálne vymedzenie objektu trestného činu sa prvýkrát objavilo v nemeckej teórii –
Hegel – Logika ako veda.
S nástupom sociologického pozitivizmu a rozmachom kriminológie začína objekt
trestného činu splývať s predmetom práva – chráneným statkom. (Binding).
Chápanie objektu trestného činu bolo v slovenskom právnom poriadku ovplyvnené
socialistickým právom. Objekt bol formulovaný prevažne ako spoločenské vzťahy
chránené trestným zákonom (vychádza sa zo Zásad trestného zákonodarstva RSFSR z roku
1919). Takéto chápanie je aj v dnešnom TZ.
Chránené spoločenské vzťahy majú osobitnú povahu – ich ohrozenie alebo porušenie
postihuje štát trestnou sankciou – najprísnejším prostriedkom štátneho donútenia.
Trestné právo subsidiárne chráni spoločenské hodnoty, záujmy a vzťahy, ktoré sú
upravené v ostatných odvetviach slovenského práva (štátnom, občianskom, rodinnom a
správnom). Táto ochrana je poskytovaná len za zvláštnych podmienok. Prostriedkom
ochrany trestného práva sú aj hrozby trestami a ukladanie a výkon trestov a ochranných
opatrení.
Triedenie objektov trestného činu
Najčastejšie je rozlišovanie objektu trestného činu podľa stupňa jeho zovšeobecnenia
(podľa stupňa všeobecnosti vyjadrujúceho chránené spoločenské záujmy. Rozlišuje sa
objekt
-

všeobecný (rodový)

-

druhový (skupinový, osobitný)

33

speters@stonline.sk

-

individuálny (jednotlivý)

Všeobecným objektom je súhrn všetkých spoločenských záujmov chránených TZ, t.j. práv
a oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavné
zriadenie SR (§ 1 TZ). Vo vzťahu k druhovému a individuálnemu objektu má postavenie lex
generalis.
Druhový objekt trestného činu predstavuje širšiu alebo užšiu skupinu príbuzných
chránených záujmov, ktoré patria do tej istej oblasti. V platnom TZ sú zoradené do
jednotlivých hláv v osobitnej časti trestného zákona, pričom niektoré hlavy sa z dôvodu
blízkej súvislosti chránených záujmov ďalej členia na oddiely. Samotný druhový objekt
trestného činu je vyjadrený v nadpise hlavy resp. oddielu v hlave. Praktický význam spočíva
najmä v uľahčení orientácie v TZ.
Individuálnym objektom skutkovej podstaty trestného činu je konkrétny, jednotlivý
záujem na ochranu ktorého je konkrétne ustanovenie TZ určené (napr. pri trestnom čine
vraždy je to život človeka, pri trestnom čine krádeže ochrana majetku). Individuálny objekt
trestného činu musí byť obligatórnym znakom skutkovej podstaty trestného činu.
Teória rozlišuje popri objekte hlavnom aj objekty vedľajšie, ktoré sú tvorené okruhom
spoločenských záujmov, ktoré sú trestným činom postihnuté len nepriamo alebo len
vzdialene (napr. pri krádeži výživa rodiny poškodeného).
Niektoré trestné činy majú viac ako jeden objekt: napr. lúpež (osobná sloboda a majetok).
Porušenie alebo ohrozenie objektu trestného činu útokom naň sa označuje ako následok.
Predmet útoku
Je nutné odlišovať predmet útoku od objektu trestného činu. Predmet útoku je
fakultatívnym znakom skutkovej podstaty pri niektorých trestných činoch a sú ním buď
ľudia alebo veci, na ktoré páchateľ bezprostredne útočí, aby tak zasiahol objekt trestného
činu.
Vlastnosti predmetu útoku (napr. hodnota) sú jedným z činiteľov určujúcich význam
následku a tým aj význam objektu trestného činu. Niektoré trestné činy predmet útoku
nemajú: komisívne trestné činy (napr. dezercia) a pravé omisívne trestné činy (napr.
neoznámenie trestného činu, neposkytnutie pomoci).
Trestné činy, pri ktorých je predmet útoku obligatórny (vražda, poškodzovanie cudzej
veci...) nemusia mať predmet priamo vyjadrený v skutkovej podstate, ale ak by
neexistoval, nemohlo by ísť o trestný čin.
Porušenie alebo ohrozenie predmetu útoku sa nazýva účinkom trestného činu (nemožno
ho zamieňať s následkom).
Tá istá vec môže byť v konkrétnej situácii predmetom útoku (ukradnutá zbraň),
prostriedkom, ktorým bol spáchaný trestný čin (zbraň použitá na usmrtenie človeka) alebo
najskôr alebo aj súčasne predmetom útoku a prostriedkom spáchania trestného činu
(páchateľ odcudzí motorové vozidlo a neopatrnou jazdou na tomto vozidle spôsobí
dopravnú nehodu, pri ktorej zraní inú osobu).
Predmet útoku je dôležitým dôkazným prostriedkom v trestnom konaní.

14) Konanie

Konanie, ktoré má znaky trestného činu, je nevyhnutnou podmienkou trestnej
zodpovednosti. Problematiku konania skúmala najmä nemecká veda trestného práva.
Názory je možné rozdeliť do štyroch skupín:

34

speters@stonline.sk

-

kauzálne učenie (dôraz na príčinnosť uplatnenia vôle vo vonkajšom svete)

-

finálne učenie (dôraz na uplatnenie vôle a na jeho zameranie na cieľ)

-

symptomatické teórie (dôraz na psychickú povahu uplatnenia vôle vo vonkajšom svete)

-

sociálne učenie (dôraz na zmysel uplatnenia vôle vo vonkajšom svete)

V anglosaskom práve pozostáva skutková podstata z troch zložiek: actus reus, mens rea a
nedostatku platnej obrany. Konaniu zodpovedá actus reus.
Pri konaní nemôže ísť o automatizmus (reflex, mimovoľný pohyb), ktorý nemôže osoba
kontrolovať v dôsledku svojho stavu alebo v dôsledku nezavinenej intoxikácie a následnej
zmenšenej príčetnosti alebo nepríčetnosti v dôsledku fyzickej neschopnosti konať
Pojem konania v našom práve: zahŕňa v sebe objektívnu aj subjektívnu zložku. Konaním
môže byť len prejav vôle navonok vo vonkajšom svete, príp. opomenutie alebo zdržanie sa
pohybu. V konaní sa spája vnútorná zložka (vôľa) so zložkou vonkajšou (prejav vôle).
Konaním nemôže byť pohyb, ktorý bol vnútený vonkajšou silou. Relevantné nie sú ani
reflexné pohyby (chýba vôľová zložka), ani ak chýba vonkajšia zložka prejavu vôle (len
myšlienka).
V slovenskou trestnom práve sa pripúšťa konanie aj u osoby nepríčetnej alebo u dieťaťa,
ak ide o prejav vôle konajúcej osoby v psychologickom zmysle, avšak vzhľadom na
nedostatok príčetnosti alebo veku nepôjde o trestný čin.
Prejav vôle (aj konanie) vylučuje len vis absoluta – neprekonateľné fyzické násilie.
Psychické donútenie (vis compulsiva) nevylučuje konanie – konajúci totiž prejavuje svoju
vôľu – pred ujmou dáva prednosť donúteniu.
Konaním sa rozumie aj opomenutie takého konania, na ktoré bol páchateľ podľa svojich
okolností a pomerov povinný. Opomenutie je možné aj pri trestných činoch úmyselných, aj
pri trestných činoch nedbanlivostných, ale nedbanlivosť nie je s opomenutím totožná.
Nie každé opomenutie je v trestnom práve postavené na roveň konaniu. Musí ísť o
opomenutie vyplývajúce z konkrétneho postavenia páchateľa v systéme spoločenských
pomerov alebo o opomenutie vyplývajúce z okolností prípadu.
Trestnosť opomenutia je nepochybná pri tzv. pravých omisívnych deliktoch (napr.
neoznámenie trestného činu, neposkytnutie pomoci). Objektívna stránka je vyjadrená
opomenutím a nie spôsobením účinku.
Trestné činy, ktoré je možné spáchať len konaním, sa označujú ako komisívne delikty. Tieto
sú spáchané už konaním zakázaným v príslušnom ustanovení trestného zákona a
nevyžaduje sa vyvolanie účinku (vyzvedačstvo, ohrozenie štátneho tajomstva, služba
v cudzom vojsku). Pomoc ku komisívnym trestným činom je však možná aj opomenutím.
Trestné činy, ktorých objektívna stránka skutkovej podstaty je charakterizovaná nielen
konaním alebo opomenutím, ale aj zmenou na hmotnom predmet útoku alebo
nebezpečenstvom takejto zmeny, môžu byť spáchané konaním aj opomenutím. Ak sú
spáchané opomenutím, označujú sa ako nepravé omisívnse delikty. V zákone spravidla
nebýva uvedená konkrétna forma konania.
Problematikou komisívnych a omisívnych trestných činov sa zaoberala najmä nemecká
právna veda. Vznikli teórie vychádzajúce zu jednotného kritéria posudzovania a
pluralistické teórie.
§ 89 ods. 2 TZ stanovuje, za akých podmienok je páchateľ trestnoprávne zodpovedný za
nepravý omisívny delikt: konaním sa rozumie aj opomenutie takého konania, na ktoré bol
páchateľ podľa okolností a svojich pomerov povinný. Túto povinnosť musel mať páchateľ
v dobe činu a musela vyplývať zo zákona, zo zmluvy alebo z predchádzajúceho konania.
Opomenutie povinnosti vyplývajúcej z morálnych pravidiel nepostačuje.

35

speters@stonline.sk
TZ v niektorých ustanoveniach zakotvuje všeobecnú povinnosť konať, tu však ide len o
zodpovednosť za porušenie príslušnej všeobecnej povinnosti, nie za následok nekonania.
Povinnosť konať pri nepravých omisívnych deliktoch môže vyplývať:
-

zo zákona (z iného právneho predpisu) – nie však z TZ – išlo by o všeobecnú povinnosť,
bolo by to v rozpore so zákazom dvojitého pričítania;

-

zo zmluvy (napr. z pracovnej zmluvy)

-

z predchádzajúceho nebezpečného konania páchateľa. (povinnosť odvrátiť
nebezpečenstvo, ktoré pôvodca svojím konaním spôsobil alebo vyvolal)

15) Následok

Následkom je porušenie alebo ohrozenie hodnôt, ktoré sú objektom trestného činu a
ktoré sú chránené TZ; toto porušenie alebo ohrozenie je spôsobené konaním
charakterizujúcim trestný čin. Páchateľovi je možné pričítať len ten následok, ktorý zavinil
a ktorý jeho zavinenie pokrýva.
TZ rozlišuje medzi poškodením objektu trestného činu a jeho ohrozením. Z tohto hľadiska
sú trestné činy rozdeľované na poruchové a ohrozovacie. Ohrozovacie trestné činy sú
dokonané už ohrozením chráneného záujmu a nevyžaduje sa poškodenie objektu.
Poškodenie chráneného záujmu býva kvalifikované ako okolnosť podmieňujúca použitie
vyššej trestnej sadzby.
Zmena na hmotnom predmete útoku je v trestnom práve označovaná ako účinok
trestného činu, pri ohrozovacích trestných činoch je účinkom aj nebezpečenstvo takejto
zmeny. Následok však nie je možné stotožňovať s účinkom. Účinok sa vzťahuje vždy na
hmotný predmet útoku (je ho možné kvantifikovať) a následok na objekt trestného činu.
Trestné činy je možné rozlišovať aj na materiálne (zodpovedajú nepravým omisívnym) a
formálne (zodpovedajú pravým omisívnym). Tam, kde sa vyžaduje účinok trestného činu,
pôjde o trestný čin materiálny, a tam, kde sa nevyžaduje účinok, o trestný čin formálny.
Druhy následku:
-

následok ako základný znak skutkovej podstaty trestného činu (porucha alebo
ohrozenie objektu)

-

ťažší následok – závažnejšia porucha alebo ohrozenie primárneho objektu trestného
činu alebo porucha alebo ohrozenie ďalšieho (sekundárneho) objektu za predpokladu,
že ho TZ považuje za priťažujúcu okolnosť alebo za okolnosť podmieňujúcu použitie
vyššej trestne sadzby

-

škodlivý následok – zamedzenie alebo napravenie je podmienkou beztrestnosti
z dôvodu účinnej ľútosti – poškodenie alebo ohrozenie objektu trestného činu, ktoré sa
zväčša prejavuje aj na hmotnom premete útoku. Je mu potrebné pričítať aj niektoré
nezavinené skutočnosti (napr. pri podpaľačstve aj škody spôsobené hasením požiaru)

-

obzvlášť ťažký a ťažko napraviteľný následok – vyskytuje sa len ako porucha a je jednou
z podmienok pre uloženie výnimočného trestu.

Závažnosť následku jej jedným z momentov určujúcich stupeň nebezpečnosti činu pre
spoločnosť, a to aj v prípade, že by nemal povahu ťažšieho následku a nebol zložkou
priťažujúcej alebo poľahčujúcej okolnosti.
Osobitný význam má následok pri majetkových trestných činoch.
-

škoda nie nepatrná: dosahujúca najmenej výšku minimálnej mesačnej mzdy

-

škoda nie malá: suma dosahujúca najmenej 6-násobok minimálnej mesačnej mzdy

36

speters@stonline.sk

-

škoda väčšia: najmenej 20-násobok minimálnej mesačnej mzdy

-

škoda značná: najmenej 100-násobok minimálnej mesačnej mzdy

-

škoda veľkého rozsahu: najmenej 500-násobok minimálnej mesačnej mzdy.

Pri určení výšky škody sa vychádza z ceny, za ktorú sa vec, ktorá bola predmetom útoku,
v čase a v mieste činu obvykle predáva. Ak takto výšku škody nemožno zistiť, vychádza sa
z účelne vynaložených nákladov na obstaranie rovnakej alebo obdobnej veci alebo
uvedenie veci do predošlého stavu. Ak ide o trestné činy uvedené v § 181a, 181b, 181c,
ujmou sa rozumie spoločenské ohodnotenie chránených rastlín, chránených živočíchov,
exemplárov drevín, ktoré vyjadruje ich biologickú, ekologickú a kultúrnu hodnotu
s prihliadnutím na ich vzácnosť a stupeň ohrozenia vyčíslené osobitným predpisom.

16) Príčinný vzťah

Obligatórnym znakom objektívnej stránky skutkovej podstaty je aj príčinný vzťah medzi
konaním a následkom. Určitá osoba môže byť potrestaná len vtedy, ak svojím konaním
následok skutočne spôsobila.
Musí existovať aj príčinný vzťah medi konaním a účinkom a aj medzi konaním a takým
následkom, ktorý podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby alebo je priťažujúcou
okolnosťou.
Pri účinnej ľútosti príčinný vzťah zodpovednosť vylučuje resp. ruší (príčinný vzťah medzi
konaním a škodlivým následkom, ktorý musí páchateľ napraviť) a pri dobrovoľnom
zamedzení alebo náprave škodlivého následku trestného činu ako podmienky zániku
trestnosti prípravy alebo pokusu trestného činu, ako aj osobitné prípady účinnej ľútosti
uvedené v osobitnej časti TZ.
Pri trestných činoch spáchaných opomenutím neboli jednoznačné názory na vzťah
kauzality. I tu však ide o príčinnú súvislosť – následok je totiž vždy spôsobený celým radom
javov, medzi ktorými sú nielen okolnosti, ktorých existencia je pozitívnou podmienkou pre
vznik následku, ale aj negatívnej podmienky a uskutočnenie následku závisí aj na tom, že
okolnosti, ktoré by mu mohli zabrániť, nenastali, alebo nenastanú. Opomenutie v sebe
zahŕňa aj potlačenie vôľového impulzu na odvrátenie následku.
Najvšeobecnejší význam má príčinný vzťah pri zisťovaní podmienok a príčin trestnej
činnosti.
Príčina – každý jav, bez ktorého by iný jav nenastal, resp. by nenastal spôsobom, akým
nastal. Do príčinnosti sa v trestnom práve zahŕňa aj podmienka – niekedy je nutné
trestnoprávne postihnúť aj konania, ktoré sú inak iba podmienkou následku (napr.
účastníctvo vo forme pomoci).
Príčinná súvislosť je daná aj vtedy, keď popri príčine, ktorá spôsobila následok, pôsobila aj
iná príčina.
Pre účely trestného konania je nutné realitu zjednodušiť a umelo z nej vyčleniť len určité
príčiny a určité následky, ktoré sú trestnoprávne relevantné - zásada umelej izolácie
javov. Trestnoprávne relevantnou príčinou je protiprávne konanie trestne zodpovedného
páchateľa popísané v skutkovej podstate trestného činu a trestnoprávnym následkom
následok popísaný v skutkovej podstate.
Stupeň následku môže byť rôzny. Je jednou z okolností, ktoré určujú stupeň nebezpečnosti
činu pre spoločnosť.

37

speters@stonline.sk
Zásada, podľa ktorej jednotlivé príčiny a podmienky nemajú pre spôsobenie následku
rovnaký význam, sa v teórii označuje ako zásada gradácie príčinného vzťahu. Opakom je
zásada ekvivalencie (Trajnin) – všetky podmienky, bez ktorých by k následku nedošlo, majú
rovnaký kauzálny význam.
Páchateľ je trestne zodpovedný za následok, ktorý spôsobil, len v prípade, že ho aj zavinil;
nezavinené následky, ťažšie následky resp. účinky nie je možné páchateľovi pričítať.

17) Pojem a význam subjektu trestného činu

Páchateľom trestného činu je osoba, ktorá svojím konaním uskutočnila všetky znaky
trestného činu. Páchateľom je aj osoba, ktorú TZ kvalifikuje ako spolupáchateľa alebo
účastníka, ako aj páchateľ prípravy alebo pokusu.
Dôležitou otázkou je otázka, či je rozhodnutie človeka vopred určené alebo nie. Pri
posudzovaní vôle stoja proti sebe smery voluntaristický a deterministický.
Platný TZ vychádza z myšlienky slobodne sa rozhodujúceho páchateľa, ktorý je spôsobilý
rozoznať, že jeho konania je pre spoločnosť nebezpečné a ktorý je zároveň schopný
ovládať svoje konanie.
Preto môže byť páchateľom len príčetná fyzická osoba, ktorá v čase spáchania skutku
dosiahla potrebný vek (15 rokov). TZ v osobitnej časti môže obmedziť spôsobilosť byť
páchateľom alebo spolupáchateľom niektorých trestných činov (špeciálny alebo konkrétny
subjekt), obmedzenie sa však nevzťahuje na spôsobilosť byť účastníkom takého činu.
Klasická škola trestného práva podceňovala význam subjektu trestného činu, pozitivistická
škola jeho význam preceňovala. Predstavitelia antropologických smerov v kriminológii sa
pokúsili o klasifikáciu zločincov podľa fyzických a psychických vlastností (Lombroso):
-

rodení zločinci

-

duševné chorí zločinci

-

osoby náchylné na zločinnosť.

Zakladateľ faktorovej teórie Ferri rozdelil zločincov na:
-

rodených

-

z vášne

-

šialených

-

zo zvyku

-

príležitostných.

Von Liszt sa snažil odvodiť príčinnosť zločinnosti od špecifík spoločenského vývoja.
Zločincov triedil podľa ich vlastností so zreteľom na povahu potrebnej sankcie na:
-

trvalých (povahových)

-

polepšiteľní trestom

-

nepolepšiteľní

-

chvíľkových (tých bolo potrebné trestom len zastrašiť)

Nemecká teória trestného práva hmotného ovplyvnená fašizmom (Wolf, Dahm) vytvoria
teóriu normatívneho typu zločinca – osoba so zníženým právnym poznaním určitého
druhu, ktorá vykoná nejaký trestný čin.
Prvý TZ z roku 1950 podceňoval význam osobnosti páchateľa. Páchateľov delil na
nepriateľov pracujúceho ľudu a na ostatných páchateľov. Recidíva nebola považovaná za
závažný problém a nebola jej venovaná osobitná pozornosť.
TZ z roku 1961 pristupuje diferencovane k jednotlivým páchateľom trestných činov.

38

speters@stonline.sk
TZ 140/1961 mimoriadne prísne postihoval kategóriu obzvlášť závažných recidivistov,
miernejšie páchateľov menej závažných trestných činov, hlavne pokiaľ boli bezúhonní.
Zakotvil všeobecné priťažujúce podmienky a všeobecné poľahčujúce podmienky,
podmienky podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby (obzvlášť priťažujúce podmienky)
a zadeľovanie páchateľov odsúdených na trest odňatia slobody do nápravno-výchovných
skupín.
Dôležitou zásadou je zásada viny – trest môže byť páchateľovi uložený len za trestný čin,
ktorého spáchanie mu bolo dokázané. Trestné právo pozná len zásadu individuálnej
zodpovednosti.
Vlastnosti páchateľa pre účely potrestania sú:
-

pojem obzvlášť nebezpečného recidivistu

-

možnosti nápravy páchateľa

-

pomery páchateľa v čase ukladania trestu

-

zmenšená príčetnosť páchateľa

-

poľahčujúce okolnosti

-

priťažujúce okolnosti

-

hľadiská pre zaraďovanie odsúdených do jednotlivých nápravno-výchovných skupín.

Znaky charakterizujúce subjekt trestného činu (fyzická osoba, vek, príčetnosť, naplnenie
podmienok pre konkrétny alebo špeciálny subjekt) sú dôležité pre posúdenie trestnej
zodpovednosti, vlastnosti charakterizujúce osobnosť páchateľa sú dôležité pre správnu
aplikáciu ustanovení o určení druhu a výmery trestu, zaradenie do príslušnej nápravno-
výchovnej skupiny, upustenie od potrestania, podmienečné odsúdenie, podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, podmienečné zastavenie trestného konania,
ako aj pre aplikáciu ostatných inštitútov trestného práva hmotného aj trestného práva
procesného.
Platný TZ nepozná ani trestnú zodpovednosť právnických osôb. Trestná zodpovednosť
právnických osôb je zakotvená v Dánsku, Holandsku, Francúzsku, Veľkej Británii,
v niektorých štátoch USA a v krajinách Commonwealth-u.
Rekodifikácia TZ počíta so zavedením zodpovednosti právnických osôb aj u nás.
Predpokladá sa akcesorická zodpovednosť – právnické osoby budú trestné, ak ich
majitelia, štatutárne orgány alebo splnomocnenci pri výkone podnikateľských funkcií
spáchajú trestný čin a tým porušia svoje povinnosti. Postih v TZ by mal nadväzovať na
postih v správnom konaní a vina právnickej osoby ba mala byť spravidla tzv. organizačnou
vinou. Sankciami by mohli byť výlučne majetkové sankcie, vylúčenie možnosti získania
verejnej zákazky, zákaz výkonu určitých podnikateľských činností a zánik spoločnosti
vrátane podmieneného zániku.

18) Historický vývoj názorov na slobodu vôle páchateľa

Pri posudzovaní otázky slobody vôle existujú dva extrémne názory: dôsledne
indeterministický (úplná sloboda vôle) a extrémne deterministický (odmieta akúkoľvek
možnosť slobody rozhodovania).
Pri prísne indeterministickom názory by trest síce mohol byť odplatou za trestný čin,
nemohol by ale výchovne pôsobiť na verejnosť a jeho pôsobenie by mohlo mať iba povahu
zneškodnenia. Trestne zodpovednými by mohli byť len osoby konajúce úplne slobodne.

39

speters@stonline.sk
Krajne deterministický názor by viedol k extrémnym dôsledkom – musela by byť vylúčená
akákoľvek odplatnosť charakteru trestných opatrení, ale tresty by postihovali nielen
príčetných páchateľov, ale aj osoby nepríčetné, pretože nekonajú z vlastnej vôle a preto
nie je dôvod postihnúť ich rozdielne. Stratilo by opodstatnenie delenie na trestné činy
úmyselné a nedbanlivostné, ale aj ohraničenie niektorých druhov sankcií pevnou hranicou
– výkon trestu by sa smel skončiť až vtedy, keby už páchateľ nebol pre spoločnosť
nebezpečný.
Deterministické stanovisko sa prejavilo v kodifikáciách ovplyvnených klasickým smerom
trestného práva. Indeterministickým názorom bola ovplyvnená Ferriho osnova talianskeho
trestného zákonníka z roku 1921, ktorá odstraňovala rozdiel medzi trestania ochrannými
opatreniami a bola orientovaná najmä na nebezpečný stav páchateľa trestného činu.
Podľa predstaviteľa indeterminizmu Birkmeyera bolo možné páchateľovi pričítať k vine a
dávať za vinu len tie činy, pre ktoré sa mohol slobodne rozhodnúť, pretože vina
predpokladá slobodu voľby a vôle. Uznáva aj motivačnú úlohu trestu – má pôsobiť na vôľu
(na toho, kto má byť potrestaný a na tretie osoby, aby nekonali zlo, ale dobro).
Z dôvodu nemožnosti presadenia krajného determinizmu a krajného indeterminizmu,
prichádza postupne k syntéze oboch názorov, najmä v talianskej (Magiiore a Bettio) a
nemeckej teórii.
Otázke slobody vôle bola venovaná pozornosť v predvojnových dielach Prušáka
(determinizmus) a Kallaba (indeterminizmus) a u Ráliša.
Prušák zdôrazňoval mnohoznačnosť pojmu slobodná vôľa. Uvádza 6 rôznych významov
pojmu slobodnej vôle:
-

úplne slobodnú vôľu, ktorá nezávisí na ničom v človeku ani mimo neho

-

slobodu v zmysle neprítomnosti vonkajšieho donútenia

-

slobodu v zmysle neprítomnosti vnútorného donútenia alebo nátlaku

-

slobodu v zmysle „statočnosti“ vôle

-

slobodu voľby (možnosť rozhodnúť sa – výsledok vnútorného zápasu)

-

slobodnú vôľu, ktorá je ovládaná etickými pohnútkami.

Kallab vychádza z indeterministických názorov – filozofický alebo náboženský pojem
slobody vôle nemá nijaký vzťah s normatívnym (právnym) pojmom príčetnosti a tam, kde
je nutnosť, nemá otázka o tom, čo má byť alebo nemá byť vôbec nijaký význam ani zmysel.
Úlohou právnej vedy nie je čerpať poznatky z náboženstva a psychológie alebo fyziológie,
tieto poznatky môžu byť len materiálom, z ktorých právo čerpá svoje postuláty.
Ráliš vychádzal z toho, že skúmanie slobody vôle nemá byť predmetom trestného práva.
Zaoberal sa skúmaním slobody vôle najmä z dôvodu, že veda trestného práva musí byť pri
posudzovaní otázky slobody vôle (príčetnosti) z nejakého stanoviska vychádzať a za
slobodu vôle pokladá schopnosť človeka nepodľahnúť popudom, ale odolať im.
Socialistická veda zastáva názor, že spôsobilosť človeka rozhodovať sa so znalosťou
zmyslu, významu a následku svojho konania za konkrétnych okolností určuje
zodpovednosť človeka za svoje konanie. Československé učebnice z obdobia socializmu
uvádzajú, že riešenie otázky slobody vôle podáva marxizmus-leninizmus, ktorý síce
vychádza z determinizmu, ale vzťah medzi slobodným a neslobodným chápe dialekticky –
každý človek koná zároveň slobodne aj neslobodne.
Z uvedených zásad vychádza aj právna úprava obsiahnutá v TZ č. 140/1961 Zb. – ľudské
vedomie nie je nepodmieneným. Táto skutočnosť odôvodňuje aj účel trestu, ktorý spočíva
okrem iného v pôsobení na páchateľov trestných činov na páchateľa a na celú spoločnosť,
resp. jej ostatných členov a tým prispievať k odvracaniu ďalších trestných činov.

40

speters@stonline.sk
Trestný čin je preto výsledkom syntézy charakterových vlastností páchateľa a jeho
aktívneho pôsobenia na vonkajší svet – z uvedeného dôvodu je preto úlohou orgánov
činných v trestnom konaní zisťovať príčiny a podmienky trestných činov a vykonávať
opatrenia na ich odstránenie.
To, že TZ rešpektuje i prípady, kedy je páchateľova možnosť slobodného rozhodovania
čiastočne obmedzená (spravidla okolnosťami vonkajšej povahy) dokumentuje aj
zakotvenie niektorých poľahčujúcich okolností.
V novom TZ by mala byť trestnosť činu založená na jeho protiprávnosti a plnej príčetnosti
páchateľa, pričom by však pri trestaní recidívy malo dôjsť k sprísneniu trestného postihu a
pri špeciálnej recidíve sa predpokladá zavedenie zásady „trikrát a dosť“.

19) Príčetnosť páchateľa a vek páchateľa

Príčetnosť je spôsobilosť byť páchateľom trestného činu, ak závisí na duševných
schopnostiach páchateľa. Príčetnosťou je podmienená schopnosť páchateľa chápať
význam a nebezpečnosť svojho činu pre spoločnosť a ovládať svoje konanie.
TZ podáva negatívnu definíciu príčetnosti (§ 12): Kto pre duševnú poruchu v čase
spáchania činu nemohol rozpoznať jeho nebezpečnosť pre spoločnosť alebo ovládať svoje
konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný.
Príčetnou je teda osoba, ktorá v čase spáchania činu mohla rozpoznať nebezpečnosť
svojho konania pre spoločnosť a ovládať svoje konanie.
V staršej literatúre sa príčetnosť označuje ako spôsobilosť na delikt alebo trestnú
spôsobilosť, spôsobilosť konať z hľadiska trestného práva príp. subjektívna spôsobilosť na
zločin (na vinu).
Podľa talianskych teoretikov nie je príčetnosť podmienkou viny, ale vina je prehĺbením a
väčším určením posúdenia príčetnosti, pričom príčetnosť je vždy prvkom rozhodnutia o
vine.
Mayerova definícia príčetnosti (nemecké trestné právo): schopnosť podmienená
duševným zdravím a vyspelosťou páchateľa správne oceniť svoje povinnosti a podľa
poznania konať.
Von Liszt: spôsobilosť sociálne konať a stanoviť cieľ, ktorý zodpovedá požiadavkám
riadneho spolužitia ľudí.
V československom trestnom práve sa používa definícia Kallaba: právna spôsobilosť byť
subjektom trestného činu, pokiaľ závisí na určitých duševných schopnostiach.
Ráliš: právna spôsobilosť byť zločincom, ktorá je daná špecifickým biopsychickým stavom
páchateľa.
Príčetnosť páchateľa v čase spáchania činu musia orgány činné v trestnom konaní skúmať
rovnako ako naplnenie ostatných podmienok trestnej zodpovednosti. Neuplatňuje sa
prezumpcia príčetnosti.
Biologickým kritériom nepríčetnosti je duševná porucha. Môže mať rôznu dobu trvania a
môže byť spôsobená rôznymi príčinami, aj použitím návykových látok.
Duševná porucha zahŕňa:
-

duševnú chorobu

-

bezvedomie alebo poruchu vedomia

-

duševnú slabosť alebo poruchu duševného vývoja.

Psychologické (právne) kritériá nepríčetnosti zahŕňajú

41

speters@stonline.sk

-

nedostatok rozumovej schopnosti

-

nedostatok schopnosti ovládacej

Postačí ich alternatívne naplnenie na to, aby bola osoba považovaná za nepríčetnú.
Existencia duševnej poruchy zbavuje osobu trestnej zodpovednosti za svoje konanie, len
ak postihnutého zbavuje možnosti ovládať svoje konanie alebo možnosti rozoznať
nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť.
Neschopnosť rozoznať nebezpečnosť konania pre spoločnosť je zo súdno-psychiatrického
hľadiska spôsobená poruchami poznávacích procesov a má byť preukázateľná v tom, že
obvinený mal tieto poruchy v čase činu a pre tieto poruchy nebol schopný rozoznať, že
jeho konanie je v rozpore so zákonom.
Nariadiť skúmanie duševného stavu osoby môže v trestnom konaní len súd. Vyšetrenie
duševného stavu vykonajú na písomný príkaz súdu vždy dvaja znalci z odboru psychiatrie,
ak je to nevyhnutné, i pozorovaním v zdravotníckom ústave alebo v osobitnom oddelení
nápravného zariadenia.
Ak vyslovia znalci u obvineného príznaky nasvedčujúce nepríčetnosti alebo zmenšenej
príčetnosti, vyslovia sa o tom, či je jeho pobyt na slobode nebezpečný. Pozorovanie
duševného stavu nemá trvať dlhšie ako dva mesiace, do tohto času musia znalci podať
posudok.
Znalecký posudok musí obsahovať úvod, nález, posudok a záver.
Záver, či je osoba nepríčetnou, musí urobiť súd (nie znalec).
Rozdelenie duševných porúch:
-

duševné choroby ako duševné poruchy dlhšieho trvania, vyznačujúce sa spravidla
typickým začiatkom, priebehom a prípadne aj koncom (progresívna paralýza, senilná
demencia, schizofrénia, maniodepresívna psychóza...)

-

chorobné duševné stavy ako chronické duševné poruchy, ktoré nemajú určitý postup,
začiatok a progresiu a zúčastňujú sa na nich vrodené faktory a vplyv vonkajšieho
prostredia a výchovy (napr. vývojové poruchy, vývojové oneskorenia, psychopatia,
slabomyseľnosť, niektoré hluchonemoty, niektoré oligofrénie...)

-

krátkodobé duševné poruchy (patologický afekt, opojenie návykovou látkou
/patologická opilosť/, patologické poruchy spánku /patologická rozospatosť/, iné ťažké
poruchy vedomia, epizodické duševné stavy v priebehu nervových chorôb /epileptické
záchvaty, narkolepsia, migréna, duševné poruchy po otrase mozgu, po zasiahnutí
bleskom, po pokuse o obesenie, po otrave oxidom uhoľnatým)

Existencia tzv. svetlých chvíľok nemá na existenciu duševnej poruchy vplyv. Pre účely
trestného konania nemá význam ani pozbavenie spôsobilosti na právne úkony alebo jej
obmedzenie podľa OZ v občianskom súdnom konaní.
Súdna psychiatria sa zaoberá opisom, etiopatogenézou, liečbou a prevenciou jednotlivých
duševných porúch a chorôb a právnym významom týchto zmien. Poruchy sa podľa WHO
zatrieďujú podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (ICD-10). Psychické poruchy obsahuje
piata skupina (duševné poruchy):
1) duševné poruchy organické, vrátane symptomatických (sú prejavom iného základného

ochorenia)

2) psychotické poruchy a poruchy správania spôsobené užívaním psychoaktívnych látok

(osobitne syndróm závislosti)

3) schizofrénia, schizotypové stavy a poruchy z bludným obsahom
4) poruchy nálady

42

speters@stonline.sk
5) neurotické poruchy vznikajúce vo vzťahu k stresu a somatoformné poruchy (najmä

neurózy)

6) psychoreaktívne poruchy (na základe významného vonkajšieho podnetu)
7) abnormity dospelej osobnosti a poruchy správania
8) psychické poruchy staroby
9) psychické poruchy detstva
10)menátlna retadrácia.
Najvýznamnejšími v oblasti práva sú psychopatické osobnosti, zneužívanie
psychoaktívnych látok a mentálna retardácia.
Jedným z faktorov ovplyvňujúcich zločinnosť je inteligencia. Binetov a neskôr
prepracovaný Stanford-Binetov test rozdeľuje nedostatočný duševný vývoj (oligofrénia) na
tri hlavné skupiny:
-

debilitu (IQ 52 – 69) – môže sa naučiť čítať a písať, môže vykonávať málo náročné
činnosti,

-

imbecilitu (IQ 36 – 51) – naučí sa čiastočne hovoriť, môže vykonávať najjednoduchšie
práce pod dozorom, nevie si osvojiť ani najjednoduchšie povolanie, neorientuje sa
v organizácii spoločenského života, v hodnote peňazí, neosvojí si príkazy etiky,
neovláda právne príkazy a zákazy,

-

idiociu (IQ do 35) – neosvojí si ani najjednoduchšiu činnosť, pri hlbokej idiocii <20
postihnuté osoby bez opatery zomierajú.

Opakom Stanford-Binetovho testu nevyspelosti bol Tarmanov test zameraný na
nadpriemerne vyspelé osoby:
-

IQ > 140 – geniálna alebo skoro geniálna osoba,

-

IQ 111 – 140 – vynikajúca inteligencia

-

IQ 91 – 110 – priemerná inteligencia

-

IQ 81 – 90 – hlúpa osoba

-

IQ 71 – 80 – osoba pohybujúca sa na hranici duševnej nevyspelosti

-

IQ < 70 – osoba duševne nevyvinutá

Podmienkou nepríčetnosti je, aby duševná porucha existovala v čase činu – pri trestných
činoch trvajúcich musí trvať po celú dobu trvania činu, rovnako aj pri pokračovaní
v trestnej činnosti (čiastkové útoky počas trvania duševnej poruchy nemôžu byť súčasťou
pokračovania).
Ak duševná porucha nastane až po spáchaní trestného činu a je tak rozsiahla, že
obvinenému nedovoľuje chápať zmysel trestného stíhania, je taká okolnosť dôvodom na
prerušenie trestného stíhania, rovnako môže byť dôvodom pre odklad výkonu trestu
odňatia slobody alebo pre prerušenie výkonu trestu.
Nedostatok rozpoznávacej alebo určovacej schopnosti je potrebné skúmať so zreteľom na
povahu spáchaného činu.
Popri absolútnom nedostatku príčetnosti je možné sa stretnúť aj so zmenšenou
príčetnosťou – líši sa od nepríčetnosti svojou intenzitou – stav, v ktorom bola v dôsledku
duševnej poruchy výraznejšie oslabená schopnosť páchateľa rozpoznať, že spáchaný čin je
nebezpečný pre spoločnosť alebo ovládať svoje konanie. Znížená príčetnosť nie je
všeobecnou poľahčujúcou okolnosťou. Sama osebe nemusí zmenšovať stupeň
nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, odôvodňuje však osobitný postup voči
páchateľovi. Má význam predovšetkým pri rozhodovaní o treste a jeho výške, ktoré musí
byť zároveň spojené s úvahou o možnosti uloženia ochranného liečenia popri treste alebo
aj namiesto trestu.

43

speters@stonline.sk
Fakultatívnym následkom trestného činu spáchaného v stave zmenšenej príčetnosti je pri
splnení zákonných podmienok buď fakultatívne uloženie ochranného liečenia, zníženie
trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu za súčasného uloženia ochranného liečenia
alebo upustenie od potrestania za súčasného uloženia ochranného liečenia.
Problémy s určovaním príčetnosti a posudzovaním trestnosti spáchaného činu vznikajú,
keď bol trestný čin spáchaný pod vplyvom alkoholu alebo inej návykovej látky. Návykovou
látkou sa rozumie alkohol, omamné látky, psychotropné látky a ostatné látky spôsobilé
nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie
schopnosti alebo sociálne správanie.
Alkoholickými nápojmi sú liehoviny, destiláty, víno, pivo a iné nápoje, ktoré obsahujú
viac ako 0,75 obj. % alkoholu. Drogou je akákoľvek látka, ktorá, ak je vpravená do živého
organizmu, môže pozmeniť jednu alebo viac jeho funkcií.
Omamné látky sú látky spôsobujúce návyk a psychickú a fyzickú závislosť ľudí
charakterizovanú zmenami správania sa so závažnými zdravotnými a psychosociálnymi
následkami. Prípravkami sú zmesi látok obsahujúce jednu alebo viac omamných látok
alebo psychotropných látok, bez ohľadu na ich fyzikálny stav. Prekurzorom sú chemické
látky, ktoré sú potrebné na výrobu niektorých omamných alebo psychotropných látok a
jedov.
Drogovou závislosťou je psychický a niekedy i fyzický stav vyplývajúci zo vzájomného
pôsobenia medzi živým organizmom a drogou, charakterizovaný zmenami správania sa a
inými reakciami, ktoré vždy zahŕňajú nutkanie brať drogu stále alebo pravidelne pre jej
psychické účinky a niekedy aj preto, aby sa zabránilo nepríjemnostiam plynúcim z jej
neprítomnosti.
Toxikománia je stav periodickej alebo chronickej intoxikácie, ktorá škodí jedincovi aj
spoločnosti a je vyvolaný opakovaným užívaním drogy, pričom je charakterizovaný
neprekonateľnou potrebou alebo nutkaním pokračovať v užívaní drogy a získať ju
akýmkoľvek spôsobom, tendenciou zvyšovať dávku a psychickou a niekedy aj fyzickou
závislosťou na účinkoch drogy. Pojmy drogová závislosť a toxikománia sú totožné a
používajú sa ako synonymá.
Pri posudzovaní trestných činoch spáchaných pod vplyvom návykovej látky je potrebné
rozlišovať, aký bol duševný stav páchateľa pred aplikáciou návykovej látky a aký mala
aplikácia návykovej látky na páchateľa vplyv.
V praxi sa vyskytujú aj zložitejšie prípady:
-

páchateľ sa úmyselne priviedol do stavu nepríčetnosti, aby v ňom spáchal trestný čin –
actio libera in causa dolosa – zodpovednosť páchateľa sa posudzuje podľa doby, kedy
bol príčetný a kedy sa úmyselne privádzal do stavu nepríčetnosti (úmyselné konanie,
ktoré je vo svojej príčine slobodné)

-

páchateľ spácha v stave nepríčetnosti trestný čin z nedbanlivosti a jeho nedbanlivosť
zahŕňa spáchanie trestného činu konaním, ktorým sa priviedol do stavu nepríčetnosti –
actio libera in causa culposa, páchateľ je zodpovedný za trestný čin spáchaný
z nedbanlivosti, pretože v tom, že sa priviedol do stavu nepríčetnosti, je možné vidieť
konanie, ktorým z nedbanlivosti spôsobil iný trestný čin (nedbanlivostné konanie
slobodné vo svojej príčine )

-

páchateľ sa úmyselne alebo z nedbanlivosti privedie do stavu nepríčetnosti a v takomto
stave spácha bez zavinenia trestný čin – jeho čin sa posúdi ako trestný čin opilstva,
exkulpácia z dôvodu nepríčetnosti by prichádzala do úvahy, ak by sa páchateľ dostal do
stavu nepríčetnosti bez vlastného zavinenia (ani z nedbanlivosti).

44

speters@stonline.sk
Osobitným prípadom je patologická opilosť: ak mohol páchateľ predpokladať, že požitie
alkoholu u neho vyvolá stav nepríčetnosti, bude zodpovedný podľa svojho vzťahu
k zavineniu buď podľa actio libera in causa dolosa alebo in causa cuposa alebo za trestný
čin opilstva. V opačnom prípade sa použije § 12 TZ.
Vek páchateľa
Páchateľom trestnej činnosti môže byť iba osoba sociálne zrelá, ktorá má náležitý stupeň
rozpoznávacej a určovacej spôsobilosti.
Zákonodarca vychádza z nevyvrátiteľnej domnienky, že osoby, ktoré nedosiahli určitý vek,
nemajú plnú rozpoznávaciu alebo určovaciu schopnosť, a preto by ich prípadný trestný
postih nebol primeraný. Dostatok zákonom predpokladaného veku, ako aj dostatok
príčetnosti je podmienkou trestnej zodpovednosti a teda aj zodpovednosti za vinu.
Sú možné dva prístupy k veku páchateľa:
-

nestanovenie zákonnej hranice a ponechanie posúdenia zrelosti páchateľa na príslušné
orgány,

-

zakotvenie vekovej hranice priamo v zákone.

V našom právnom poriadku je táto hranica určená 15. rokom veku (od roku 1950, predtým
14 rokov), s tým, že v deň pätnástych narodením osoby sa považuje osoba ešte za trestne
nezodpovednú.
Osoby, ktoré v čase spáchania trestného činu dovŕšili 15. rok veku a neprekročili 18. rok
veku, označuje TZ ako mladistvých. Mladiství podliehajú popri všeobecných
ustanoveniach aj osobitným ustanoveniam TZ (§ 74 – 87) a Tr. por. (§ 291 – 301).
Pre účely trestného konania nemá význam skoršie nadobudnutie plnoletosti podľa
občianskeho práva. Súd prihliada na osobitnú starostlivosť, ktorú spoločnosť venuje
mládeži. Pokiaľ zákon nemá osobitné ustanovenia pre mladistvého, použijú sa jeho
ostatné ustanovenia.
Dovŕšením 18. roku veku sa stáva osoba úplne trestne zodpovednou, ale vývoj takéhoto
človeka ešte nemusí byť úplne ukončený, preto obsahuje TZ všeobecnú poľahčujúcu
okolnosť (§ 33 písm. b)), ak páchateľ spáchal trestný čin vo veku blízkom veku
mladistvých. TZ nestanovuje, o koľko rokov môže vek páchateľa prekročiť 18 rokov, súdna
prax za takýto vek považuje do 19 – 21 rokov.
Ak osoba, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila 12. rok veku a je mladšia ako 15
rokov, spáchala niektorý z trestných činov, za ktorý TZ dovoľuje uloženie výnimočného
trestu, uloží jej súd v občianskoprávnom konaní ochrannú výchovu, ktorú môže predĺžiť
až do dovŕšenia 19. roku veku.
Ak nedovŕšil mladistvý, ktorý bol podmienečne odsúdený, v čase, keď dal príčinu na výkon
trestu, dvadsiaty rok svojho veku, môže súd vzhľadom na výnimočné okolnosti prípadu
podmienečné odsúdenie ponechať v platnosti. Pritom môže skúšobnú dobu primerane
predĺžiť, nie však viac ako o dva roky.

20) Zavinenie

Subjektívna stránka trestného činu zahŕňa najmä znaky vnútorné, a preto musí
subjektívna stránka trestného činu vždy obsahovať zavinenie, fakultatívne môže
obsahovať motív a cieľ (účel) trestného činu, prípadne iné skutočnosti.
Zavinenie je vnútorným, psychickým vzťahom človeka k určitým skutočnostiam, ktoré
zakladajú trestný čin, či už vytvorených páchateľom alebo objektívne existujúcim bez jeho

45

speters@stonline.sk
pričinenia resp. vnútorným psychickým vzťahom páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu
záujmu chráneného TZ, vyvolaného spôsobom uvedeným v TZ.
Zavinenie bolo počas vývoja trestného práva definované rôznym spôsobom. Najčastejšie
dochádzalo k formálnemu a materiálnemu ponímaniu a psychologickému a
normatívnemu ponímaniu zavinenia.
Formálne ponímanie zavinenia sa obmedzuje na charakteristiku zavinenia vo všeobecnej
časti trestného práva, materiálne ponímanie sa pokúša vystihnúť obsah zavinenia v jeho
význame pre trestnú zodpovednosť a teda o vysvetlenie jeho významu pre trestnosť
konajúcej osoby.
Materiálny pojem viny (von Liszt): antisociálne zmýšľanie páchateľa, ktoré je možné poznať
zo spáchaného činu a z jeho antisociálneho správania sa. Formálny pojem viny: obsahujúci
predovšetkým subjektívny vzťah páchateľa k ním spáchanému trestnému činu. Na prvé
miesto kladie pojem materiálny.
Postupne sa v trestom práve presadila formálna definícia zavinenia: súhrn trestnoprávne
významných vzťahov vnútra človeka k sociálne škodlivému výsledku jeho konania, t.j.
subjektívny vzťah páchateľa k jeho činu, ktorý tu musí byť, aby mohol byť páchateľ braný
na zodpovednosť za svoj čin (prvý raz Baumgarten).
Socialistická teória kládla dôraz najmä na triednosť vymedzenia zavinenia. Prevládali
najmä materiálne vymedzenia a zavinenie bolo zväčša vymedzené ako psychický vzťah vo
forme úmyslu alebo nedbanlivosti, vyjadrený v konaní nebezpečnom pre socialistický
právny poriadok a odsudzované socialistickou morálkou.
Psychologické ponímanie zavinenia: zdôrazňuje psychický vzťah páchateľa k výsledku.
Normatívne ponímanie zavinenia: vyzdvihuje hodnotiaci úsudok páchateľa. U niektorých
starších teoretikov obsahovalo aj zložku pričítateľnosti, ktorá však nie je nutnou zložkou
zavinenia.
Zavinenie môže prichádzať do úvahy, len ak sú splnené aj ostatné podmienky, najmä
konanie. Podstata zavinenia spočíva vo vôli – aj pri zavinení úmyselnom, aj pri zavinení
z nedbanlivosti.
Zavinenie je vybudované na zložke vedenia (intelektuálna zložka, zložka vedomia,
predstavová zložka) a na zložke vôľovej.
Pri zložke vedomia nerozhodujú len okolnosti vnímané v dobe činu, ale aj okolnosti
vnímané skôr, ktoré sú páchateľovi v dobe činu známe, ak si ich páchateľ pri čine
uvedomil. To platí aj o poznatkoch, ku ktorým páchateľ dospel na základe poznania iných
skutočností. Zložka vedomia musí zahŕňať nielen skutočnosti videné alebo inak vnímané,
ale aj skutočnosti potencionálne a pri zavinení z nedbanlivosti aj možnosť vedomosti o
takýchto skutočnostiach. Nezahŕňa však vedomie na základe vnímania, ku ktorému došlo
až po čine.
Vôľová zložka znamená činné usilovanie sa o vyvolanie rozhodujúcich skutočností
vlastným konaním. Obsahuje nielen chcenie, ale aj uzrozumenie. Ak totiž páchateľ
rozhodujúce skutočnosti nechce a nie je s nimi uzrozumený, zákonite chýba vôľový vzťah.
Na zložke vedomia a na vôľovej zložke sú v trestných zákonoch vybudované dve formy
zavinenia – úmyselné a z nedbanlivosti.
Rozlišovanie medzi úmyselným zavinením z nedbanlivosti sa deje pomocou vôľovej zložky
– úmysel totiž vždy popri zložke vedomia obsahuje aj vôľovú zložku, pričom pri zavinení
z nedbanlivosti táto vôľová zložka chýba.
O zavinení nie je možné hovoriť u osoby nepríčetnej – stav nepríčetnosti znamená, že
osobe chýba buď rozpoznávacia schopnosť, ktorá umožňuje najnižšiu formu zavinenia –

46

speters@stonline.sk
nevedomú nedbanlivosť, alebo schopnosť ovládacia, ktorá má za následok nedostatok
slobody vôle ako predpokladu zavinenia. Nepríčetnosť vo všeobecnosti vylučuje zavinenie,
výnimkou je len actio libera in causa dolosa a actio libera in acusa culposa, kedy je
vyvolanie nepríčetnosti súčasťou páchateľovho úmyslu spáchať trestný čin.
Rozsah skutočností pokrytých zavinením: zavinením nemusí byť pokrytá subjektívna
stránka trestného činu (vrátane motívu a cieľa), pretože „spôsob uvedený v zákone“
neznamená spôsob vykonania činu, ale samotný trestný čin.
Objekt musí byť podľa staršej teórie pokrytý zavinením, podľa novšej teórie musí byť
pokrytý zavinením len v prípade, že je v TZ výslovne vyjadrený – v opačnom prípade
postačuje, ak páchateľ pozná aspoň ostatné znaky všeobecne uvedené v TZ, z ktorých sa
dá objekt trestného čiu odvodiť. Ak objekt nie je uvedený, je možné mať o ňom
pochybnosti. Páchateľ však môže mať aspoň laickú predstavu.
Sporné je aj, či musí zavinenie zahŕňať aj povahu niektorých subjektov trestného činu pri
trestných činoch s obmedzeným okruhom páchateľov. Zavinenie musí zahŕňať aj
skutočnosti, ktoré podľa platného práva podmieňujú uvedené osobitné vlastnosti
páchateľa.
Pri ohrozovacích trestných činoch postačí zavinenie vo vzťahu k možnosti vzniku poruchy a
nie je potrebné, aby zahŕňalo aj samotnú poruchu. Zavinenie vo vzťahu k poruche už
v sebe obsahuje i zavinenie vo vzťahu k hrozeniu. Zavinenie vo vzťahu k ohrozeniu však
zavinenie vo vzťahu k poruche neobsahuje – vôľa páchateľa pri ohrozovacom delikte sa
totiž vzťahuje len na možnosť poruchy a so samotnou poruchou nepočíta.
Zavinenie pri trestných činoch, ktorých zákonným znakom je nedostatok dovolenia (napr.
neoprávnené podnikanie), sa musí vzťahovať aj na uvedenú okolnosť. Ak takýto znak v TZ
uvedený nie je, nemusí mať pre vyvodenie trestnej zodpovednosti páchateľ o
nedovolenosti svojho konania žiadnu predstavu – postačuje, ak jeho zavinenie pokrýva tie
znaky skutkovej podstaty trestného činu, ktoré sú v TZ uvedené a z ktorých protiprávnosť
činu vyplýva. To isté platí aj vo vzťahu k právnym pojmom v TZ, ktoré nie sú definované,
ako aj vo vzťahu k blanketovým ustanoveniam TZ.
Páchateľ nemusí vedieť o trestnosti svojho konania (neznalosť zákona neospravedlňuje).
Zavinenie musí zahŕňať protiprávnosť činu požadovanú z hľadiska právneho poriadku ako
celku.
Problém zavinenia vo vzťahu k nebezpečnosti činu pre spoločnosť je spornou otázkou.
Zavinenie je potrebné vyžadovať, pokiaľ ide o skutočnosti podmieňujúce úsudok pri
vedomí spoločenského dosahu činu, nie však pokiaľ ide o samotný úsudok o tom, že čin je
pre spoločnosť nebezpečný do tej miery, aká sa vyžaduje pri trestnom čine. Podľa
najnovších názorov sa zavinenie nemusí vzťahovať na nebezpečnosť činu pre spoločnosť –
kritériá nebezpečnosti činu pre spoločnosť sú totiž v TZ uvedené len všeobecne a neustále
sa menia.
Vedomá zložka ani vôľová zložka nemusia presne zodpovedať objektívnej realite a zároveň
sa predstava páchateľa nemusí bezo zbytku kryť s výsledkom jeho konania. Znaky uvedené
v zákone totiž určujú rámec, v rámci ktorého môžu byť okolnosti skutočne existujúce
nahradené alebo doplnené v predstave páchateľa inými skutočnosťami. Človek nemôže
vždy konať s úplnou znalosťou veci a úplne slobodne, pretože jeho konanie je určované
spojením slobody a neslobody, znalosti následkov a jeho mylných predstáv o nich.
Ak rozpor medzi skutočnosťou a páchateľovou predstavou o nej prekročí rámec zákonných
znakov trestného činu (ak sa mýli v podstatných rysoch), nemôže už takáto skutočnosť byť
pokrytá zavinením. Ak chýba zavinenie i len k jednému znaku, na ktorý sa musí vzťahovať,

47

speters@stonline.sk
nie je naplnená subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu a je vylúčená
trestná zodpovednosť.
Zavinenie musí existovať v dobe spáchania činu.
Zavinenie (vo forme úmyslu alebo z nedbanlivosti) môže byť rôznej intenzity. Samotná
miera zavinenia je určená formou a obsahom, pričom úmysel je ťažšia forma zavinenia než
nedbanlivosť. Pri oboch formách je stupeň zavinenia o to vyšší, o čo lepšie páchateľ pozná
rozhodujúce skutočnosti pre spáchanie trestného činu.
Orgány činné v trestnom konaní musia vždy zistiť presne formu zavinenia (nestačí len
alternatívne zistenie). Mali by sa zamerať najmä na:
-

povahu a nástroje použitého útoku

-

spôsob použitia nástroja a intenzitu útoku

-

miesto zásahu na tele poškodeného (ak útok smeruje proti telesnej integrite)

-

spôsob konania obvineného

-

vzťah obvineného k poškodenému

-

osobné vlastnosti obvineného.

Poznatky zistené zhodnotením týchto dôkazov by sa mali použiť ako základ pre
rozhodovanie.

21) Úmysel

Úmysel je ťažšou formou zavinenia. Je historicky starší ako zavinenie z nedbanlivosti.
Konania z nedbanlivosti sú trestne len za predpokladu, že je to v trestnom zákonníku
výslovne uvedené. Rovnaká zásada platí aj v TZ: Pre trestnosť činu treba úmyselné
zavinenie, ak neustanovuje tento zákon výslovne, že postačí zavinenie z nedbanlivosti (§ 3
ods. 3 TZ).
Podstatou úmyslu je vôľa páchateľa spôsobiť svojím konaním rozhodujúce skutočnosti.
Teória rozlišuje priamy a nepriamy úmysel.
Pri úmysle zahŕňa predstavová zložka predstavu rozhodujúcich skutočností aspoň ako
možných a vôľová zložka vôľu tieto skutočnosti vyvolať svojím konaním, pričom za vôľu je
potrebné považovať aj uzrozumenie.
Uhorské trestné právo rozlišovalo úmysel na vopred uvážený a náhle pojatý. Rakúsky
trestný zákon (platný do r. 1950 v českých krajinách) definoval a používal aj nepriamy
úmysel. Nemecká teória zakotvila aj nepriamy úmysel vo forme eventuálneho úmyslu
(zhodné s vedomou nedbanlivosťou, ale páchateľ je uzrozumený s výsledkom).
Kodifikácia v roku 1950 zakotvila rozlišovanie priameho a nepriameho úmyslu tak, ako je
obsiahnutý v § 4 TZ.
Priamy úmysel: trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom uvedeným
v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom (príp. ho aj ohrozil
alebo porušil).
Nepriamy úmysel: trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ vedel, že svojím konaním
môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ich spôsobí, bol s tým
uzrozumený.
V konkrétnom prípade môže páchateľ niektoré skutočnosti napĺňajúce skutkovú podstatu
chcieť a s inými bude len uzrozumený. Uzrozumenie znamená, že páchateľ nepočítal so
žiadnou konkrétnou okolnosťou, ktorá by mohla následku, ktorý si páchateľ predstavoval

48

speters@stonline.sk
ako možný, zabrániť, a to bez ohľadu, či by toto zabránenie malo nastať v následku
pričinenia páchateľa alebo tretej osoby.
Zavinenie vo forme priameho úmyslu je vždy vyšším (ťažším) stupňom zavinenia. Pri
niektorých skutkových podstatách (napr. vyzvedačstvo, branie rukojemníka) sa pre
naplnenie znakov skutkovej podstaty priamy úmysel vyžaduje. Pri ostatných trestných
činoch postačuje zväčša úmysel eventuálny. Výsledok musí byť chápaný ako možný a
rozlíšenie od vedomej nedbanlivosti udáva vôľová zložka (schvaľovanie výsledku pre
prípad, že nastane; uzrozumenie alebo počítanie s ním; pripustenie výsledku; prijímanie
rizika pri konaní alebo chcenie pri čine a pre prípad, že výsledok nastane).
Spoločnou pre oba druhy úmyslu v TZ je existencia vôľovej aj intelektuálnej zložky a to, že
si páchateľ predstavoval v intelektuálnej zložke porušenie alebo ohrozenie chráneného
záujmu a ostatné rozhodujúce skutočnosti aspoň ako možné.
Úmysel musí existovať pred samotným spáchaním trestného činu. Následný úmysel
trestný postih páchateľa za úmyselný trestný čin nedovoľuje.

22) Nedbanlivosť

Nedbanlivosť je druhou zákonnou formou zavinenia. Jej podstatou je, že páchateľ
zanedbaním povinnej opatrnosti spôsobí nezamýšľaný výsledok. Platný TZ rozoznáva dve
formy nedbanlivosti: (§ 5 TZ)
-

vedomú: trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ vedel, že môže spôsobom
uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale
bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí;

-

nevedomú: trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ nevedel, že svojím
konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na
okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.

Všetky trestné činy, ktoré je možné spáchať z nedbanlivosti, je možné spáchať ako
s nedbanlivosťou vedomou, tak aj s nedbanlivosťou nevedomou. Obom chýba vôľová
zložka zavinenia – páchateľ nechce spôsobiť následok a nie je s ním ani uzrozumený –
nedbanlivosť je vybudovaná na zložke vedomia.
Von Liszt: nedbanlivosť je chyba vôle, pokiaľ je nedbanlivosť charakterizovaná
nepozornosťou, resp. nesplnením povinnosti;
Binding: odmieta, že zavinenie je vadou vôle (i z nedbanlivosti)
Bettiol a Rittler: nedbanlivosť je v porušení povinností vo vzťahu k chráneným záujmom.
Súdna prax v Československu: podstata zavinenia spočíva aj v tom, že konajúci vedomý si
svojich povinností nevykonal potrebné konania, aby odvrátil nebezpečenstvo následku
hroziace z jeho nepozornosti.
Kritérium pre určenie nedbanlivosti nie je výslovne v TZ uvedené. Je ním zachovanie určitej
miery opatrnosti. TZ nestanovuje hranicu tejto miery a ponecháva na trestnoprávne teórii
a praxi, aby ju zistili. Miera opatrnosti je daná spojením jej objektívneho a subjektívneho
vymedzenia a ich vzájomných vzťahom.
Objektívne vymedzenie miery opatrnosti spravidla žiada od každého subjektu rovnakú
mieru opatrnosti, len výnimočne (napr. lekári, vodiči...) žiada mieru opatrnosti vyššiu, aj tu
však rovnakú od všetkých osôb patriacich do danej skupiny.

49

speters@stonline.sk
Miera povinnej opatrnosti je stanovená zvláštnymi predpismi a všeobecne. Povinnosť
predvídať možnosť spôsobenia poruchy alebo ohrozenia chráneného záujmu vyplýva aj
z technických noriem (pri výkone povolaní).
Medzi porušením povinnej opatrnosti a následkom musí byť príčinná súvislosť. Popri
príčinnej súvislosti medzi porušením predpisu a následkom musí existovať aj osobitný
vzťah iného druhu, ktorého obsahom je ochrana chráneného záujmu.
TZ nevyžaduje vyššiu mieru opatrnosti, ako ju stanovuje bezpečnostný predpis, ani u osôb,
ktoré vedia, že je vyššia miera potrebná.
Samotné porušenie miery opatrnosti nepostačuje na vyvodenie zodpovednosti za trestný
čin spáchaný z nedbanlivosti. Je potrebné zohľadniť aj subjektívne vymedzenie miery
opatrnosti.
Subjektívnym vymedzením miery opatrnosti je miera opatrnosti, ktorú je schopný páchateľ
vynaložiť v konkrétnom prípade a pri jej posudzovaní je potrebné brať do úvahy vlastnosti
a okamžitý stav páchateľa (vzdelanie, výchova, skúsenosti, kvalifikácia, zdravotný stav,
duševné rozpoloženie, šok...). Je potrebné prihliadať aj na okolnosti konkrétneho prípadu
(napr. miesto, čas, prostredie, mimoriadny priebeh udalostí...). Ak súd dôjde k názoru, že
páchateľ nemohol v konkrétnom prípade dodržať svoje povinnosti a zachovávať náležitú
opatrnosť, nie je možné mu pričítať zavinenie vo vzťahu k vzniknutému následku.
Spojenie objektívneho a subjektívneho hľadiska platí aj pri posudzovaní vedomej a
nevedomej nedbanlivosti. Posudzovanie dôvodov, na ktoré sa páchateľ spoliehal, že
nespôsobí porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného TZ, sa aj pri vedomej
nedbanlivosti musí diať so zreteľom na to, ako sa situácia javila páchateľovi, aké boli jeho
znalosti, skúsenosti a pod. a ich primeranosť je nutné posudzovať aj vzhľadom na
vonkajšie okolnosti prípadu.
Pri nevedomej nedbanlivosti je povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie
záujmu chráneného TZ daná súčasne a nedostatok niektorej z týchto zložiek znamená, že
čin je nezavinený. Možnosť aj povinnosť predvídania sa posudzujú vzhľadom na okolnosti
prípadu a na osobné pomery páchateľa.
Nedbanlivostné konanie môže byť uskutočnené konaním aj opomenutím.

23) Konštrukcia skutkovej podstaty trestného činu z hľadiska zavinenia

§ 3 ods. 3 TZ zakotvuje zásadu, podľa ktorej je na trestnosť činu potrebné úmyselné
zavinenie, pokiaľ zákon výslovne neustanovuje, že postačuje zavinenie z nedbanlivosti.
(napr. zákon o priestupkoch má opačnú formuláciu)
Ak v konkrétnej skutkovej podstate v osobitnej časti nie je uvedené, o akú formu zavinenia
ide, vyžaduje sa úmyselné zavinenie.
TZ v niektorých dispozíciách (najmä ak tu stojí vedľa seba úmyselné konanie a konanie
z nedbanlivosti) uvádza výslovne „úmyselne“ alebo „v úmysle“.
Pri nedbanlivostných trestných činoch musí byť v súlade s § 3 ods. 3 TZ v príslušnej
skutkovej podstate v osobitnej časti TZ uvedený znak „z nedbanlivosti“. Skutkové podstaty
formulované alternatívne („čo aj z nedbanlivosti) je možné spáchať z nedbanlivosti alebo
úmyselne. Vždy je však možná len jedna forma zavinenia. Určenie, ktorou formou
zavinenia bol trestný čin spáchaný, je potrebné uviesť vo výroku rozsudku príp.
rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní a prihliadnuť naň aj pri stanovení výšky
trestu.

50

speters@stonline.sk
Zásada úmyselného zavinenia platí len k zákonným znakom základnej skutkovej podstaty
trestného činu. Zavinenie k okolnostiam podmieňujúcim použitie vyššej trestnej sadzby a
ku všeobecným priťažujúcim okolnostiam postačuje z nedbanlivosti, ak zákon
neustanovuje inak.
Napr. trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a
prekurzora a obchodovania s nimi je prísnejšie trestaný, ak ním páchateľ spôsobí ťažkú
ujmu na zdraví. K základnej skutkovej podstate sa vyžaduje úmyselné zavinenie, zavinenie
k okolnostiam, ktoré podmieňujú použitie vyššej trestnej sadzby však postačuje aj
z nedbanlivosti.
Podľa § 6 TZ sa prihliadne na priťažujúcu okolnosť alebo na okolnosť, ktorá podmieňuje
použitie vyššej trestnej sadzby:
-

ak ide o ťažší následok, aj vtedy, keď ho páchateľ zavinil z nedbanlivosti, vyjmúc
prípady, že tento zákon vyžaduje aj tu zavinenie úmyselné,

-

ak ide o inú skutočnosť, aj vtedy, keď o nej páchateľ nevedel, hoci o nej vzhľadom na
okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol, vyjmúc prípady, v ktorých
tento zákon vyžaduje, aby o nej páchateľ vedel.

TZ rozlišuje dva základné druhy okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby –
ťažší následok a iné skutočnosti. Ťažším následkom je porušenie alebo ohrozenie vyvolané
trestným činom, hoci by inak malo len povahu priťažujúcej okolnosti. Inou skutočnosťou je
okolnosť bližšie určujúca objekt, objektívnu stránku (miesto, čas, spôsob spáchania
trestného činu), subjektívnu stránku (spáchanie trestného činu ublíženia na zdraví na
svedkovi, znalcovi, tlmočníkovi pre výkon jeho povinnosti) alebo subjekt trestného činu
(napr. verejný činiteľ).
Obzvlášť priťažujúce okolnosti tvoria so základnou skutkovou podstatou kvalifikované
skutkové podstaty trestného činu. Formu ich zavinenia TZ uvádza len tam, kde je potrebné
úmyselné zavinenie k obzvlášť priťažujúcej okolnosti.

24) Omyl

Omyl je nezhoda páchateľovho vedomia so skutočnosťou, a to buď preto, že si niektorú
skutočnosť vôbec neuvedomil alebo mal o nej nesprávnu predstavu.
Platný TZ problematiku omylu výslovne neupravuje, ale vzhľadom na to, že pri omyle ide
vlastne o obrátené zavinenie, je na potrebné aplikovať zásady platné pre zavinenie.
Nezhoda vedomia páchateľa so skutočnosťou sa môže týkať skutkových okolností (napr. či
ide o falšované peniaze...) alebo právnych okolností (či ide trestný čin, aká je trestná
sadzba...). Preto sa rozlišuje omyl skutkový a omyl právny.
Z hľadiska toho, v akom smere sa páchateľ mýli, rozlišujeme omyl negatívny (osoba
nepozná okolnosť podmieňujúcu trestnú zodpovednosť) a omyl pozitívny (osoba sa
domnieva, že existuje okolnosť podmieňujúca trestnú zodpovednosť).
O skutkový omyl pôjde, ak mal páchateľ nesprávnu predstavu o okolnostiach patriacich
k trestnému činu (o skutočnostiach podmieňujúcich jeho trestnú zodpovednosť) Ak ich
páchateľ nepoznal, pôjde o skutkový omyl negatívny. Ak ich predpokladá, pôjde o skutkový
omyl pozitívny.
Ak páchateľ nepozná niektorú rozhodujúcu skutočnosť, nemôže byť trestne zodpovedný za
úmyselný trestný čin. Aj negatívny skutkový omyl vylučuje aj zodpovednosť za trestný čin
spáchaný z vedomej nedbanlivosti – k úmyselnému zavineniu a k zavineniu z vedomej

51

speters@stonline.sk
nedbanlivosti je totiž potrebné, aby páchateľ vedel, že skutočnosti tvoriace znaky uvedené
v TZ sú aspoň možné. Negatívny skutkový omyl však nevylučuje trestnú zodpovednosť za
nadbanlivostný trestný čin vo všeobecnosti – nedbanlivostné trestné činy je možné
spáchať aj z nevedomej nedbanlivosti. Preto je potrebné skúmať, či páchateľ vzhľadom na
svoje osobné pomery o trestnoprávne relevantnej skutočnosti vedieť mal a mohol. Pre
beztrestnosť nedbanlivostného trestného činu z dôvodu negatívneho skutkového omylu je
teda vždy potrebné, aby vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery nevedel o
niektorej trestnoprávne relevantnej skutočnosti a ani o nej vedieť nemal a ani nemohol.
Uvedené zásady platia rovnako aj pri skúmaní zavinenia resp. negatívneho omylu
týkajúceho sa okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby. Ak pôjde o ťažší
následok, ktorý musí byť zavinený úmyselne alebo o inú skutočnosť, pri ktorej je potrebné,
aby o nej páchateľ vedel, nebude mu možné takého okolnosti pričítať, pokiaľ sa v nich
páchateľ mýlil, pretože omyl o nich vylučuje zavinenie. Ak postačuje zavinenie
z nedbanlivosti, bude potrebné skúmať, či omyl páchateľa nie je spôsobený samotnou jeho
nedbanlivosťou. Rovnako sa postupuje pri posudzovaní všeobecne priťažujúcich okolností.
Podstatou pozitívneho skutkového omylu je, že sa osoba domnieva, že sú splnené všetky
znaky podmieňujúce jej trestnú zodpovednosť, ale v skutočnosti bude niektorý znak
chýbať. Páchateľovo vedomie obsahuje predstavy, ktorým nezodpovedá vonkajšia
skutočnosť. Konanie v tomto prípade napĺňa znaky nespôsobilého pokusu (nespôsobilej
prípravy) a ak je pre spoločnosť nebezpečné, je trestné ako pokus podľa § 8 TZ alebo ako
príprava podľa § 7 TZ. Rovnaké zásady platia aj pre posúdenie pozitívneho omylu
v okolnostiach podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby, ktoré závisia od
úmyselného zavinenia.
Negatívny omyl o okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť má rovnaký význam ako
pozitívny omyl o skutočnostiach tvoriacich znaky skutkovej podstaty trestného činu.
Takýto prípad sa posúdi aako príprava lebo pokus trestného činu, ak konanie páchateľa
dosahuje požadovaný stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Pozitívny omyl o
okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť má rovnaké následky ako negatívny skutkový
omyl o znakoch skutkovej podstaty trestného činu. Môže byť trestne zodpovedný za
nedbanlivostný trestný čin.
Osobitný druh omylu tvorí omyl v predmete útoku, omyl v kauzálnom priebehu a osobitný
omyl v kauzálnom priebehu – všeobecný úmysel.
Omyl v predmete útoku:
Páchateľov útok je namierený na inú osobu ako na tú, na ktorú zaútočil, ktorú si
s pôvodným predmetom útoku pomýlil. Omyl páchateľa je právne bezvýznamný, pretože
zaútočil na rovnako chránený objekt. Ak by objekty neboli rovnocenné a nespadali by pod
rovnakú skutkovú podstatu, išlo by o omyl v objekte trestného činu, ktorý nie vždy musí
byť totožný s omylom v predmete útoku.
Omyl v kauzálnom priebehu:
Páchateľov útok je namierený proti jednej osobe, ale náhodne zasiahne inú osobu.
Páchateľova predstava sa nekryje so skutočnosťou ani vo všeobecných rysoch a páchateľ
bude postihnutý za nedbanlivostný trestný čin proti druhej osobe a za pokus úmyselného
trestného činu voči osobe prvej.
Osobitný omyl v kauzálnom priebehu (všeobecný úmysel):
Útok smeruje proti určitej osobe a aj ju zasiahne, avšak podstatne iným spôsobom ako si
to páchateľ predstavoval. Ak tvorí podľa okolností činu konanie páchateľa v takomto
prípade jeden celok, pôjde o dolus generalis (omyl v kauzálnom priebehu) a páchateľ bude

52

speters@stonline.sk
zodpovedný za dokonaný úmyselný trestný čin. Ak páchateľova činnosť tvorila dva
samostatné skutky, pôjde o viacčinný súbeh pokusu úmyselného trestného činu
s dokonaným trestným činom nedbanlivostným.
Právny omyl:
Spočíva v neznalosti alebo v mylnom výklade trestnoprávnych noriem alebo
mimotrestných právnych noriem relevantných pre trestnoprávne posúdené konania
(odkazovacie alebo blanketové ustanovenia TZ).
Negatívny omyl o normách trestných (páchateľ nevie, že konanie je trestné) páchateľa
neospravedlňuje.
Pozitívny omyl o trestnoprávnych normách (osoba sa domnieva, že porušuje povinnosť,
ktorú právny poriadok nepozná alebo ktorej porušenie nie je trestné) sa nazýva putatívny
delikt a nie je trestný, pretože nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu a nemá ani
materiálny znak trestného činu – nebezpečnosť pre spoločnosť.
Omyl o mimotrestných normách sa posudzuje podľa ustanovení o skutkovom omyle. Ak
však ide o normy, na ktoré odkazuje TZ, ich neznalosť sa posudzuje ako neznalosť TZ.
Niektorí teoretici trestného práva (Solnař) sa prikláňajú k názoru, že omyl treba
posudzovať v rámci posudzovania nebezpečnosti činu pre spoločnosť, a to vždy
individuálne.

25) Kritériá a stupne nebezpečnosti činu pre spoločnosť

Nevyhnutným znakom každého trestného činu je aj jeho nebezpečnosť pre spoločnosť.
Nebezpečnosť trestného činu vyplýva z toho, že ohrozuje hodnoty uvedené v § 1 TZ.
Nebezpečnosť činu pre spoločnosť sa v trestnom práve chápe ako ohrozenie alebo
poškodenie chránených spoločenských vzťahov, pričom zahŕňa nielen škodu spôsobenú
týmto vzťahom, ale aj možnosť poruchy (ohrozenia) a teda vyjadruje celkovú závažnosť
činu z hľadiska jeho objektívnych a subjektívnych znakov, vrátane páchateľa.
Aby išlo o trestný čin, musí byť stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť vyšší ako nepatrný,
pri trestných činoch spáchaných mladistvými páchateľmi a pri niektorých vojenských
trestných činoch u osôb podliehajúcich právomoci vojenských súdov vyšší než malý.
V opačnom prípade nepôjde o trestný čin.
Nebezpečnosť činu pre spoločnosť je materiálnym znakom trestného činu a musí byť daná
kumulatívne s formálnymi znakmi skutkovej podstaty trestného činu uvedenými v TZ.
Trestný zákon neobsahuje definíciu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Teoretickým
základom sú najmä názory prof. Novotného – nebezpečnosť činu pre spoločnosť má dve
zložky: škodu, ktorá bola daným činom spôsobená alebo ktorá daným činom spôsobená
mohla byť a stupeň odvrátiteľnosti spáchaného trestného činu.
Nebezpečnosť činu pre spoločnosť je spôsobilosť tohto činu privodiť škodu na objektoch
chránených trestným právom.
Nebezpečnosť činu pre spoločnosť je podmienkou, aby konanie, ktoré má formálne znaky
trestného činu, bolo trestným činom; je základným kritériom pre výmeru trestu; má vplyv
na vymedzenie štádií trestnej činnosti a zohráva významnú úlohu aj pri posudzovaní
právneho omylu, jednočinného súbehu trestných činov a v niektorých ďalších prípadoch.
Je nutné aj posudzovať materiálne okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby,
označenie páchateľa za obzvlášť nebezpečného recidivistu, nedostatok nebezpečnosti činu

53

speters@stonline.sk
pre spoločnosť sa premieta aj do dôvodov vylučujúcich protiprávnosť konania a do
dôvodov zániku trestnosti činu.
Orgány činné v trestnom konaní musia skúmať, či je daný materiálny znak skutku – stupeň
spoločenskej nebezpečnosti vyšší než nepatrný resp. vyšší než malý a či ide skutočne o
trestný čin (a nie o priestupok, iný správny delikt alebo disciplinárne previnenie, príp. o
beztrestné konanie).
Stupne nebezpečnosti činu pre spoločnosť podľa TZ:
-

nepatrný stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť

-

malý stupeň

-

menší stupeň

-

veľmi vysoký stupeň

-

mimoriadne vysoký stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť.

Nie sú v zákone definované a zákon ich hodnotí len podľa kritérií určených v § 3 ods. 4:
Stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je určovaný najmä významom chráneného
záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkami,
okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho
pohnútkou.
Základom pre určenie nebezpečnosti činu je objekt trestného činu, preto je potrebné
hodnotiť predovšetkým jeho význam. Čím dôležitejší je chránený záujem, tým
nebezpečnejšie sú útoky proti nemu. Význam všeobecného záujmu sa môže postupne
meniť a môže viesť až k vypusteniu niektorých skutkových podstát alebo zánik trestnosti
trestného činu podľa § 65 TZ.
Je nutné prihliadať aj k objektívnej stránke skutkovej podstaty (ku spôsobu konania
páchateľa a k závažnosti následku spáchaného trestného činu). Na nezavinený následok,
ktorý nie je v príčinnej súvislosti s činom, sa nemôže prihliadať. Významným je aj štádium,
do ktorého sa páchateľ pri páchaní trestného činu dostal (dokonaný trestný čin, pokus,
príprava), ako aj miera účasti páchateľa na spáchanom čine a stupeň spôsobeného
následku.
Pri hodnotení osoby páchateľa má význam najmä skutočnosť, či ide o recidivistu (obzvlášť
nebezpečného recidivistu), mladistvého páchateľa alebo o páchateľa vo veku blízkom veku
mladistvých. Dôležitý je aj prístup k činu pred jeho spáchaním, po jeho spáchaní a iné
skutočnosti.
Z hľadiska subjektívnej stránky sú závažné miera zavinenia a motív trestného činu. Pri
posudzovaní zavinenia je nutné skúmať, ktoré skutočnosti pokrýva zavinenie páchateľa,
mieru a možnosti rozhodovania páchateľa a formu zavinenia; pri zavinení z nedbanlivosti
aj primeranosť dôvodov, pre ktoré sa páchateľ spoliehal, že neporuší alebo neohrozí
záujem chránený TZ, ako aj okolnosti, pre ktoré páchateľ nevedel, že môže tento záujem
poškodiť.
Motív zákonodarca konkretizuje vo všeobecných priťažujúcich a poľahčujúcich
okolnostiach, pokiaľ nie je uvedený priamo v zákonných znakoch skutkovej podstaty
trestného činu. Miera zavinenia a motív sa ako prvky subjektívnej stránky úzko viažu na
osobu páchateľa.
Na komplexné hodnotenie slúžia aj údaje o spoločenskom vývoji a stave spoločnosti,
empirické údaje o stave, štruktúre a dynamike páchania trestných činov rovnakého alebo
podobného druhu a početnosť výskytu takýchto činov.

54

speters@stonline.sk
Uvedené kritériá nie je možné skúmať oddelene, ale len v ich vzájomnej jednote a
súvislosti. Dôraz je potrebné klásť na hodnotenie osoby páchateľa, mieru jeho zavinenia a
na motív jeho konania.

26) Krajná núdza

Podstatou krajnej núdze je, že dochádza k stretu dvoch právom chránených záujmov.
V stave krajnej núdze je možné ochrániť právny záujem chránený TZ len za cenu
obetovania iného chráneného záujmu. Na roveň sa mu kladie aj stav kolízie právnych
noriem a nimi stanovených povinností.
Teória prirodzeného práva odôvodňovala krajnú núdzu pudom sebazáchovy. Nemecká
teória odôvodňovala konanie v krajnej núdzi subjektívnymi (kladú dôraz najmä na
psychický stav konajúcej osoby a zdôrazňujú, že konajúci nesmie byť donútený
k sebaobetovaniu, resp. mu musí byť priznané právo na sebazáchovu) a objektívnymi
teóriami (odôvodňujú obetovanie menej cenného záujmu v prospech záujmu cennejšieho
a pre porovnanie ohrozeného a obetovaného statku používajú princíp menšieho zla;
kolízna teória zastáva názor, že jedno právo koliduje s iným).
Podľa platného stavu v SR je každý povinný k odvráteniu trestného činu zakročiť spôsobom
primeraným okolnostiam ohrozenia. Takýto čin je oprávnený a preto nemôže byť trestným
činom.
Na čin v krajnej núdzi je oprávnený zásadne každý, nielen ten, koho záujmy sú ohrozené.
Stav krajnej núdze je podmienený odvracaním nebezpečenstva, ktoré priamo hrozí záujmu
chránenému trestným zákonom. Nejde však o krajnú núdzu, ak bolo možné hroziace
nebezpečenstvo za daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zrejme
rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil.
Nepôjde o krajnú núdzu ani v prípade, ak hrozilo nebezpečenstvo tomu, kto mal podľa
zákona povinnosť ho znášať.
Nebezpečenstvo musí záujmu chránenému TZ hroziť priamo, jeho pôvod nie je
rozhodujúci. Nebezpečenstvo môže byť spôsobené útočníkom, samotnou osobou, ktorá je
ohrozená, ale aj dovoleným činom.
Ohrozenie môže smerovať voči záujmom vlastným aj cudzím a pomoc v núdzi je zahrnutá
už v pojme krajnej núdze.
Nebezpečenstvo musí pôsobiť priamo, preto nepôjde o krajnú núdzu, ak už
nebezpečenstvo pominulo, ani v prípade, že nebezpečenstvo bude hroziť až v budúcnosti.
Priamo hroziace nebezpečenstvo je vývoj udalostí prudko smerujúci k poruche alebo vývoj
udalostí, ktorý už k poruche nespeje, ale už sú vytvorené takmer všetky podmienky na to,
aby porucha nastala a uskutočnenie zostávajúcich podmienok je vecou náhody, ktorá
môže hocikedy a s veľkou pravdepodobnosťou nastať.
Ďalšou podmienkou je podmienka subsidiarity – nebezpečenstvo nebolo možné odvrátiť
inak. Ohrozený musí využiť všetky možnosti vyhnúť sa nebezpečenstvu. Do úvahy však
možno brať len tie možnosti, ktorými bolo možné nebezpečenstvo odvrátiť včas.
Hierarchia záujmov chránených trestným zákonom:
-

ochrana života, zdravia, slobody a ľudskej dôstojnosti

-

záujem na ochrane ústavného zriadenia a územnej celistvosti SR

-

záujem na ochrane majetku a ostatných vzťahov fyzických osôb a právnických osôb.

Problematickým môže byť stret záujmov rovnakej hodnoty.

55

speters@stonline.sk
Hoci to z TZ nevyplýva, nepôjde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo hrozilo, je
povinný hol znášať (napr. vojak, plavčík, ošetrovateľ, hasič). V takýchto prípadoch nie je
prípustná ani pomoc v núdzi.
Ak sú splnené všetky podmienky krajnej núdze, ide o konanie v súlade s právom a
poškodený nemá nárok na náhradu škody voči konajúcemu.
Hroziace nebezpečenstvo musí byť skutočné, nestačí domnelé hroziace nebezpečenstvo
(domnelá krajná núdza). Trestnosť je v takom prípade nutné posúdiť podľa ustanovení o
skutkovom omyle, ktorý nevylučuje zodpovednosť za trestný čin nedbanlivostný.
Ak dôjde k prekročeniu hraníc nutnej obrany, naplní konanie páchateľa znaky trestného
činu. Skutočnosť, že k trestnému činu došlo pri odvracaní útoku, bude poľahčujúcou
okolnosťou.
§ 14 TZ: Čin ináč trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu
chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné
toto nebezpečenstvo za daných okolností odvrátiť ináč alebo spôsobený následok je
zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil.

27) Nutná obrana

§ 13 TZ: Čin ináč trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na
záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde o nutnú obranu, ak
obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku.
Nutná obrana je osobitným, privilegovaným prípadom krajnej núdze. Ide o odvracanie
útoku na spoločenské vzťahy chránené TZ činom, ktorý by bol inak trestným činom,
namiereným proti útočníkovi.
Stav nutnej obrany je dôvodom vylučujúcim nebezpečnosť činu pre spoločnosť, ale aj jeho
nedovolenosť a protiprávnosť. Nutná obrana je vo vzťahu ku krajnej núdzi špeciálnym
prípadom. Vyžaduje priamo existenciu útoku a škoda spôsobená nutnou obranou
postihuje len útočníka, ktorý je povinný ju znášať.
Na nutnú obranu je oprávnený ktokoľvek, aj v prípade, že útok nesmeruje proti nemu
samému.
Útok je úmyselné protiprávne konanie človeka, ktoré je nebezpečné pre spoločnosť –
ohrozuje záujem chránený TZ a spravidla je vyvolaný konaním, výnimočne opomenutím.
Podmienky nutnej obrany sú v porovnaní s krajnou núdzou miernejšie.
Útok je vždy protiprávne konanie, spravidla vždy aj trestný čin. Pri niektorých trestných
činoch je nutná obrana vylúčená (napr. zanedbanie povinnej výživy, nedovolená výroba
liehu).
Za útok nie je možné považovať konanie duševne chorej osoby, nebezpečenstvo vyvolané
človekom z nedbanlivosti a útok zvieraťa (ibaže by bolo poštvané človekom – bolo by živým
nástrojom) – prichádzala by do úvahy krajná núdza. Za určitých okolností by bolo nutnou
obranou aj odvracanie útoku duševne chorej osoby alebo dieťaťa – najmä pre
nevyhnutnosť rýchleho odvrátenia útoku.
V minulosti nebola možná nutná obrana proti úkonom verejných činiteľov (s výnimkou
zneužitia výkonu úradnej moci, vykonávania nedovoleného úkonu a ak úkon nepatril do
právomoci verejného činiteľa, ibaže bol formálne správny). V súčasnosti je nutná obrana
prípustná proti takým úkonom verejných činiteľov, ktoré sú postihnuté takými závažnými

56

speters@stonline.sk
vadami, ktoré ich zbavujú povahy úkonov verejných činiteľov (nespadajú do ich právomoci
alebo zakladajú skutkovú podstatu trestného činu).
Nutná obrana nie je prípustná, ak išlo o vyprovokovaný útok s úmyslom spáchať trestný
čin „v nutnej obrane“. Nie je prípustná ani proti konaniu dovolenému alebo nariadenému
ani proti konaniu v nutnej obrane.
Nutná obrana je prípustná iba proti trvajúcemu alebo bezprostredne hroziacemu útoku.
Ak ešte nezačal, nie je potrebné čakať na začatie útoku, pretože priamo hroziacim útokom
môže byť napr. aj vyhrážanie. Proti útoku, ktorý už skončil, obrana prípustná nie je, ibaže
by útok pokračoval, aj keď bol už trestný čin formálne dokonaný (napr. páchateľ odnáša
korisť). Nutná obrana je prípustná aj proti trestným činom trvajúcim.
Podmienkou nie je subsidiarita, nesmie však byť zjavne neprimeraná útoku. Útočníkovi je
v zásade možné spôsobiť aj väčšiu škodu, nesmie však vzniknúť hrubý nepomer.
Nutná obrana môže byť aj obranou aktívnou, ak je útočníkov viac, môže smerovať proti
hociktorému útočníkovi, nielen proti hlavnému útočníkovi.
Primeranosť nutnej obrany je nutné posudzovať prísne individuálne.
Ak bola obrana celkom zjavne neprimeraná útoku, ide o intenzívny exces. Ak nebola
obrana v čase trvania útoku, ide o extenzívny exces. Obranca môže byť v takom prípade
postihnutý za úmyselný alebo nedbanlivostný trestný čin
Podľa zásad o skutkovom omyle sa posudzuje domnelá obrana (putatívna).

28) Oprávnenie použitia zbrane, výkon práv a povinností, riziková výroba a
výskum

Oprávnené použitie zbrane
§ 15 TZ: Trestný čin nespácha, kto použije zbraň v medziach splnomocnenia príslušných
zákonných predpisov.
Pojem zbrane je v tomto prípade užší ako v § 89 ods. 4 TZ. Rozumie sa ním zbraň
v technickom zmysle alebo hromadne účinná zbraň. Použitie zbrane upravujú
predovšetkým zákony:
-

zákon č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore,

-

zákon č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže,

-

zákon č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe,

-

zákon č. 57/1998 Z.z. o Železničnej polícii,

-

zákon č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii,

-

zákon č. 370/1997 Z.z. o vojenskej službe,

-

zákon č. 255/1994 Z.z. o poľnej stráži,

-

zákon č. 238/2001 Z.z. Colný zákon,

-

zákon č. 379/1997 Z.z. o prevádzkovaní súkromných bezpečnostných služieb.

Použitie zbrane je viazané na podmienky ustanovené v týchto zákonoch. Osoba, ktorá
zbraň používa, je povinná čo najviac šetriť život osoby, proti ktorej zákrok smeruje a aj inak
dbať na nutnú opatrnosť.
Výkon práv a povinností
§ 15a TZ: Čin ináč trestný nie je trestným činom, ak ide o výkon práv a povinností
vyplývajúcich zo zákona, z rozhodnutia súdu alebo iného štátneho orgánu alebo z plnenia
pracovných či iných úloh, ak spôsob výkonu práv a povinností neodporuje zákonu.

57

speters@stonline.sk
V prípade, že povinnosť konať nevyplýva priamo zo zákona, musí byť najprv
konkretizovaná, najčastejším prípadom konkretizácie je rozkaz.
Právo posudzovať oprávnenosť (právnosť) rozkazu prisudzuje zákon č. 73/1998 Z.z. o
štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície -–ukladá policajtovi
odoprieť splnenie rozkazu, nariadenia, príkazu alebo pokynov nadriadeného, ak by jeho
splnením spáchal trestný čin a túto skutočnosť bezodkladne oznámiť vyššiemu
nadriadenému. Policajt má povinnosť upozorniť nadriadeného, aj ak sa domnieva, že jeho
rozkaz, nariadenie, príkaz alebo pokyn je v rozpore so všeobecne záväzným predpisom a
ak nadriadený na splnení takéhoto rozkazu, nariadenia, príkazu alebo pokynu trvá, je
povinný ho policajtovi písomne potvrdiť – písomne potvrdený rozkaz, nariadenie, príkaz
alebo pokyn je policajt povinný splniť.
Trestnú zodpovednosť za zločinný rozkaz nesie vždy ten, kto ho vydal. Ak ide o
„nezáväzný“ rozkaz a podriadený ho vykoná, je trestne zodpovedný, ale môže sa naň
vzťahovať poľahčujúca okolnosť. Ak konal pod tlakom závislosti alebo podriadenosti, bude
zodpovedný, ale môže sa naň vzťahovať ustanovenie o krajnej núdzi.
Skutkovú podstatu nenapĺňa výkon práv vyplývajúcich zo zákona, ak sú vykonávané
spôsobom neodporujúcim zákonu. Výkonom práv je aj napr. vykonávanie exekúcie.
Výkonu práva sa blíži aj výkon dovolených činností, s ktorými je zvyčajne spojené
nebezpečenstvo najmú pre život, zdravie alebo majetok – najmä ide o výkon lekárskeho
povolania. Lekár nemôže byť trestný za lekárske úkony, ktoré riadne indikuje a vykonáva,
ani ak nesú riziko ale sú vykonávané lege artis. Pre výkon úkonu je potrebný súhlas
pacienta (aj len konkludentne). Ak ide o osobitne závažné vyšetrovacie alebo liečebné
výkony alebo o výkony závažne meniace spôsob ďalšieho života, musí si lekár vyžiadať
súhlas pacienta v písomnej alebo inak preukázateľnej forme.
Za maloletého pacienta (osoby pozbavenej spôsobilosti na právne úkony) dáva súhlas
zákonný zástupca, opatrovník alebo pestún. Maloletý starší ako 16 rokov môže súhlas dať
sám. Ak je maloletý starší ako 16 rokov alebo osoba pozbavená spôsobilosti na právne
úkony natoľko rozumovo vyspelý, že môže posúdiť úkon, vyžaduje sa aj jeho súhlas. Pri
výkonoch, kedy je potrebný pozitívny reverz, udelí zákonný zástupca súhlas po odporúčaní
najmenej troch odborníkov vopred určených vedúcim zdravotníckeho zariadenia
(konzílium).
Ak konzílium odporúčalo starostlivosť a zákonný zástupca nesúhlasí, rozhodne na návrh
zdravotníckeho zariadenia súd. Ak ide o neodkladný úkon, možno ho vykonať aj bez
súhlasu.
Vyšetrovacie a liečebné úkony je možné vykonať, aj ak od pacienta alebo zákonného
zástupcu nemožno vzhľadom na zdravotný stav pacienta súhlas vyžiadať, ale je ho možné
predpokladať.
Pacienta je možné prevziať aj do ústavu zdravotníckej starostlivosti, je to potrebné
oznámiť do 24 hodín súdu, v obvode ktorého sa zariadenie nachádza.
Ak pacient ohrozuje seba alebo svoje okolie a opustí zdravotnícke zariadenie bez súhlasu
lekára, je zariadenie povinné informovať útvar PZ. Je povinné oznamovať aj dokonané
samovraždy, samovražedné pokusy a prípady, kedy je dôvodné podozrenie, že na
poškodení zdravia alebo smrti mohla mať účasť iná osoba, prijatie chorého, ktorého
totožnosť nie je možné zistiť alebo ktorý je zranený strelnou alebo inou zbraňou, ako aj
podozrenie na týrane alebo zneužívanie dieťaťa alebo inej osoby nespôsobilej na právne
úkony alebo s obmedzenou spôsobilosťou.

58

speters@stonline.sk
Pred vyžiadaním príslušného súhlasu je lekár povinný pacienta príp. blízke osoby náležito
poučiť. Ak si to pacient výslovne želá, tak aj vtedy, ak sa má podrobiť závažnému
liečebnému výkonu alebo ak je jeho ochorenie nevyliečiteľné. Lekár nie je povinný
poskytnúť poučenie, ak si to pacient neželá. Také vyhlásenie pacienta sa musí urobiť
v preukázateľnej forme. Ak pacient odmietne úplné poučenie, spôsob poučenia sa uvedie
v zdravotníckej dokumentácii.
Zdravotnícki pracovníci a iní odborní pracovníci v zdravotníctve sú povinní poskytnúť pri
výdaji a predaji liekov a zdravotníckych pomôcok úplné poučenie o ich užívaní , o
správnom zaobchádzaní s nimi a o vedľajších účinkoch a o správnej životospráve pri
užívaní lieku.
Pri zistení pohlavných chorôb a iných prenosných ochorení je lekár povinný pozvať každú
osobu, o ktorej sa dozvie, že sa mohlo ochorenie na ňu preniesť, aby ju o tejto skutočnosti
informoval.
Pri zistení závažnej genetickej choroby alebo podozrení na jej prenos lekár informuje o
možnom ochorení pacienta a jeho pokrvných príbuzných, o ktorých predpokladá, že by
takú chorobu mohli ďalej prenášať.
Riziko vo výrobe a výskume
Táto okolnosť nie je upravená v TZ. Pri zavádzaní novej techniky, pri skúšaní nových
výrobkov, pri odvracaní nebezpečenstiev, ktoré vznikli pri výrobe a výskume je niekedy
potrebné chránené záujmy v záujme vedecko-technického pokroku vystaviť určitému
nebezpečenstvu.
Patrí sem riziko v hospodárskej sfére, ale aj experimentálne lekárske zákroky.
V niektorých prípadoch je možné riziko odôvodniť krajnou núdzou alebo z výkonu
povinností vyplývajúcich zo zamestnania.
Je potrebné skúmať, kedy je ešte možné riziko považovať za beztrestné konanie a kedy
bude nutné konajúcemu prisúdiť, že mal a mohol predvídať negatívne následky.
Cieľ, ktorý sleduje výskum, musí byť spoločensky prospešný. Prospešnosť v ekonomickej
oblasti smeruje k rozvoju výroby alebo k odstráneniu hroziacej škody, za dovolené riziko
sa považuje aj rozumné obchodné riziko.
Cieľ dovoleného rizika je užší ako pri krajnej núdzi, podmienky dovoleného rizika sú však
širšie – ide o odvrátenie akéhokoľvek nebezpečenstva (nielen bezprostredne hroziaceho).
Podmienkou beztrestnosti rizika je všestranné uváženie situácie. Platí zásada subsidiarity a
nevyhnutnosti riskantného konania. Stupeň rizika musí zodpovedať spoločensky
očakávanému prospechu.
Stupeň dovoleného rizika je obmedzovaný troma rozhodujúcimi hľadiskami:
-

ohrozeným objektom,

-

stupňom (rozsahom) ohrozenia,

-

pravdepodobnosťou (možnosťou) vzniku ohrozenia.

29) Súhlas poškodeného a plnenie úlohy agenta

Súhlas poškodeného
§ 15b TZ: Čin ináč trestný nie je trestným činom, ak bol vykonaný so súhlasom
poškodeného a nesmeruje proti jeho životu alebo zdraviu. Nejde o súhlas poškodeného,
ak súhlas nebol daný vopred, nebol vážny a dobrovoľný alebo ak v súvislosti s ním bol
spáchaný iný trestný čin.

59

speters@stonline.sk
Trestný zákon striktne vyžaduje, aby bol daný súhlas poškodeného už pred činom (nestačí
súhlas pri čine). Súhlas poškodeného daný po čine nevylučuje trestnú zodpovednosť, ale
znižuje stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť.
Úprava súhlasu poškodeného prichádza do úvahy najmú pri majetkových trestných
činoch. Súhlas môže dať poškodený len v rozsahu, v ktorom môže s predmetom útoku
disponovať. Nie je možný ani pri trestných činoch, ktoré smerujú proti skupinovým
záujmom, ani ak by súhlas dala osoba, ktorá má takéto záujmy chrániť.
S problémom súhlasu poškodeného súvisí aj problém eutanázie, ktorá podľa súčasného
znenia TZ nie je dovolená (čin smeruje proti životu).
Plnenie úlohy agenta
§ 15c TZ: (1) Čin ináč trestný nie je trestným činom, ak ním agent ustanovený na plnenie
úloh pri odhaľovaní trestných činov a pri zisťovaní ich páchateľov ohrozí alebo poruší
záujem chránený týmto zákonom len preto, že bol k tomu donútený zločineckou skupinou
alebo teroristickou skupinou, v ktorej pôsobí, alebo ako spácha taký čin v dôvodnej obave
o život alebo zdravie svoje alebo blízkej osoby.
(2) Ustanovenie odseku 1 neplatí, ak agent spácha trestný čin vlastizrady, rozvracania
republiky, teroru, záškodníctva, sabotáže, vyzvedačstva, vojnovej zrady, všeobecného
ohrozenia podľa ods. 2 alebo 3, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného
prostriedku a civilného plavidla, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny
podľa ods. 2, vraždy, znásilnenia, sexuálneho zneužívania, genocídia, perzekúcie
obyvateľstva podľa ods. 3 , trestný čin mieru podľa § 1 zákona č. 165/1950 Zb. na ochranu
mieru alebo ak spácha čin uvedený v odseku 1 na osobe mladšej ako osemnásť rokov,
alebo ak ním spôsobí ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť.
Zákonné zakotvenie trestnosti uvedených činov nevylučuje možnosť posudzovať konanie
podľa ustanovení o krajnej núdzi alebo ako konanie v nutnej obrane.

30) Príprava na trestný čin

Príprava je prvým trestnoprávne relevantným štádiom od pojatia úmyslu spáchať trestný
čin ku spáchaniu trestného činu. Príprava ešte nevykazuje povahu konania, ktoré
charakterizuje skutkovú podstatu trestného činu, ale len pripravuje podmienky pre
spáchanie trestného činu.
Niektoré formy prípravy vyžadujú trestný postih, pretože čakanie na dokonanie trestného
činu by zmarilo účel TZ a bolo by porušením zásady prevencie.
Príprava vo vzťahu k trestnému činu však ešte nie je dostatočne rozvinutá a je vzdialená
dokonaniu činu. Páchateľ, ktorý sa na čin pripravuje, ešte spravidla nenaráža na závažné
právne alebo faktické prekážky, ktoré by musel prekonávať so značným úsilím. Vonkajšie
prejavy prípravy sa nemusia líšiť od konania, ktoré škodlivým nie je. Rozdiel je len
v subjektívnej stránke, ktorá sa ťažko preukazuje.
Do roku 1950 bola príprava trestného činu beztrestná.
TZ č. 86/1950 Sb. zaviedol trestnosť pokusu ako konania nebezpečného pre spoločnosť.
Pokus definoval ako konanie nebezpečné pre spoločnosť, ktorého sa páchateľ dopustil
v úmysle spôsobiť výsledok uvedený v zákone. Pod pokus bolo možné zaradiť aj konania
majúce znaky prípravy. Niektoré konania tento zákon povýšil na dokonaný trestný čin
(napr. výroba a držanie výbušnín na spáchanie všeobecného ohrozenia).

60

speters@stonline.sk
Trestný zákon 140/1961 Zb. zaviedol všeobecnú trestnosť prípravy podľa trestnej sadzby
za samotný čin, ku ktorému smerovala. Prax aplikovala ustanovenie len pri najzávažnejších
trestných činoch.
Od roku 1990 je trestnou len príprava obzvlášť závažných trestných činov, ktorých výpočet
je v § 62 a sú nimi aj trestné činy s hornou hranicou sadzby trestu odňatia slobody
najmenej osem rokov.
Zákon vymedzuje prípravu ako úmyselné vytváranie podmienok pre spáchanie trestného
činu a demonštratívne vymenúva spôsoby prípravy.
§ 7 TZ: (1) Konanie nebezpečné pre spoločnosť, ktoré záleží v organizovaní obzvlášť
závažného (§ 41 ods. 2) trestného činu, v zadovažovaní alebo prispôsobovaní prostriedkov
alebo nástrojov na jeho spáchanie, v spolčení, zhluknutí, v návode alebo v pomoci na taký
trestný čin alebo v inom úmyselnom vytváraní podmienok pre jeho spáchanie, je
prípravou na trestný čin, ak nedošlo k pokusu ani dokonaniu trestného činu.
(2) Príprava na trestný čin je trestná podľa trestnej sadzby ustanovenej na trestný čin, ku
ktorému smerovala, ak tento zákon v osobitnej časti neustanovuje niečo iné.
(3) Trestnosť prípravy na trestný čin zaniká, ak páchateľ dobrovoľne
a) upustil od ďalšieho konania smerujúceho k spáchaniu trestného činu a odstránil

nebezpečenstvo, ktoré vzniklo záujmu chránenému týmto zákonom z podniknutej
prípravy, alebo

b) urobil o príprave na trestný čin oznámenie v čase, keď nebezpečenstvo, ktoré vzniklo

záujmu chránenému týmto zákonom z podniknutej prípravy, mohlo byť ešte
odstránené. Oznámenie treba urobiť prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému
orgánu; vojak môže namiesto toho urobiť oznámenie veliteľovi alebo náčelníkovi.

(4) Ustanovením odseku 3 však nie je dotknutá trestnosť páchateľa za iný dokonaný
trestný čin, ktorý už týmto svojím konaním spáchal.
Spolčenie: dohoda dvoch alebo viacerých osôb o budúcom úmyselnom trestnom čine bez
ohľadu na to, akým spôsobom je uzavretá. Stačí dohoda o podstatných náležitostiach
budúceho trestného činu. Spolčenie je v pomere k pokusu v pomere subsidiarity.
Osobitnou formou spolčenia je organizovaná skupina (§ 89 ods. 26): Organizovanou
skupinou sa rozumie spolčenie najmenej troch osôb na účely spáchania trestného činu,
ktoré sa vyznačuje deľbou úloh medzi jednotlivými členmi skupiny, ich plánovaním a
koordinovanosťou.
Zhluknutie: faktické zhromaždenie sa najmenej troch osôb na spáchanie individuálne
určeného trestného činu, na ktoré nie je potrebná výslovná dohoda a jeho účastníkom je
aj ten, kto s k nemu úmyselne pripojil majúc vedomosť o účele zhluknutia. Vždy ide o
okamžité a bezprostredné spáchanie trestného činu.
Formami pomoci môže byť aj odstránenie prekážok brániacich spáchaniu trestného činu,
obhliadka miesta spáchania budúceho činu, zhromažďovanie informácií o budúcej obeti,
vyhľadávanie spoločníkov.
Príprava, ktorá môže smerovať výlučne k trestnému činu vlastnému, trestnému činu inej
osoby alebo aj k trestnému činu vlastnému, aj k trestnému činu inej osoby, je vždy
úmyselným trestným činom.
Nespôsobilá príprava – platia ustanovenia o nespôsobilom pokuse.

31) Pokus trestného činu

61

speters@stonline.sk
Pokus je všeobecnou formu trestného činu a páchateľ je zaň trestne zodpovedný aj
napriek tomu, že nenaplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu.
Vymedzenie trestnosti pokusu sa pripisuje talianskej vede trestného práva. Neskôr došlo
k rozlišovaniu na objektívne a subjektívne teórie pokusu.
Objektívne teórie: liberálne názory na potrebu trestnosti pokusu – páchateľ musel prejaviť
svoj úmysel trestný čin dokonať určitým objektívne nebezpečným činom a zároveň
vyžadovali, aby páchateľ začal vykonávať činnosť, ktorá objektívne znamená začiatok
konania popísaného v príslušnej skutkovej podstate. Pokus sa obmedzoval len na zločiny
(nie na miernejšie formy deliktov) a bol požadovaný miernejší trest ako za dokonaný
trestný čin.
Subjektívne teórie: rozšírili pojem pokusu a dôraz kládli na úmysel páchateľa dokonať
trestný čin. Do pokusu boli zahŕňané aj niektoré konania, ktoré mali charakter prípravy.
Pokusom je konanie, ktorým páchateľ prejavil skutočný a rozhodný úmysel dokonať
trestný čin (konanie, ktoré podľa presvedčenia páchateľa môže viesť k dokonaniu
trestného činu).
Väčšina štátov napokon prijala kompromisné riešenia.
TZ z roku 1950 zakotvil veľmi širokú definíciu pokusu, ktorá umožnila postihovať aj
niektoré konania, ktoré boli prípravou trestného čiu. Nepriklonil sa ani k subjektívnym
teóriám, ani k objektívnym teóriám. Trestnosť pokusu sa začínala tam, kde sa začínala
nebezpčenosť činu pre spoločnosť.
TZ č. 140/1961 Zb. zakotvil zásadu, podľa ktorej je prvým pojmovým znakom pokusu
konanie nebezpečné pre spoločnosť smerujúce bezprostredne k dokonaniu trestného
činu a ktorého sa páchateľ dopustil v úmysle spáchať trestný čin, ak k spáchaniu trestného
činu nedošlo.
Znakmi pokusu sú: konanie nebezpečné pre spoločnosť, ktoré bezprostredne smeruje
k dokonaniu trestného činu; úmysel spáchať trestný čin a nedostatok dokonania.
O pokus trestného činu pôjde vždy, keď už páchateľ vykonal všetko, čo pokladá za
nevyhnutné per dokonanie trestného činu (ukončený pokus). Pri neukončenom pokuse
vykonané konanie nestačí a páchateľ musí vykonať ďalšie úkony.
Iným významným konaním je odstraňovanie prekážok, ktoré páchateľovi bránia
v dokonaní trestného činu, ktoré sa však musí uskutočniť v záverečnej fáze páchateľovho
konania.
Konanie páchateľa je v časovej súvislosti s následkom, ktorý má nastať. Tzn., že je možné
hneď alebo v najbližšej dobe očakávať dokonanie trestného činu.
Miestna určitosť pokusu znamená, že páchateľ vo vývoji dospel tak ďaleko, že sa nachádza
na mieste činu, kde má nastať následok.
Časová a miestna určitosť sú pomocnými kritériami na určenie, či je konanie pokusom
trestného činu a nemusia byť splnené kumulatívne.
Druhým pojmovým znakom je úmysel spáchať trestný čin. Úmysel musí zahŕňať všetky
skutočnosti tvoriace znaky trestného činu. V súčasnosti postačuje aj eventuálny úmysel.
Pri neurčitom úmysle si páchateľ následok síce predstavuje, ale nie s individuálnou
určitosťou – páchateľ si možný ťažší následok ani nepredstavuje, ani s ním nie je
uzrozumený. V opačnom prípade pôjde o pokus trestného činu s ťažším následkom.
Pri alternatívnom úmysle páchateľ zamýšľa svojím konaním spôsobiť jeden z dvoch alebo
viacerých následkov, ktorý si predstavuje. Alternatívny úmysel je prípadom eventuálneho
úmyslu.

62

speters@stonline.sk
Ak páchateľov úmysel smeroval k spôsobeniu ťažšieho následku porušujúceho ten istý
druhový objekt, ale kvôli okolnostiam, ktoré nezávisel od páchateľa, k nemu nedošlo,
pôjde o pokus trestného činu spáchaný za okolností podmieňujúcich použitie vyššej
trestnej sadzby.
Ak je použitie vyššej trestnej sadzby podmienené nedbanlivostným spôsobením ťažšieho
následku a ak úmyselné spôsobenie ťažšieho následku zakladá už iný úmyselný trestný
čin, je takýto pokus trestného činu nemožný.
Výnimočne – ak následok, ktorý je znakom základnej skutkovej podstaty, porušuje iný
druhový objekt ako následok uvedený v kvalifikovanej skutkovej podstate trestného činu,
môže sa k takémuto ťažšiemu následku v prípade pokusu vzťahovať nedbanlivosť. Typické
je pričítanie nedbanlivosti napr. pri znásilnení ženy mladšej ako 15 rokov, ak sa na túto
okolnosť nevzťahuje úmysel.
Tretím znakom pokusu je nedostatok následku, ktorý je znakom skutkovej podstaty
trestného činu, resp. nedostatok dokonania. Pokus vyvoláva len nebezpečenstvo takého
následku.
Pokus nie je možný pri nedbanlivostných trestných činoch. Nie je možný ani pri trestných
činoch, v ktorých skutkovej podstate je spôsob konania vymedzený tak široko, že zahŕňa
aj pokus alebo prípravu (napr. vyhýbanie sa brannej povinnosti) a u trestných činov, ktoré
sa dokonávajú v štádiu prípravy alebo pokusu.
Spravidla nie je pokus možný ani pri trestných činoch spočívajúcich na úmyselnom
opomenutí (pravé omisívne delikty), lebo páchateľ povinnosť ešte môže splniť alebo už ju
zanedbal a vtedy je trestný čin už dokonaný. Pri trestnom čine neposkytnutia pomoci je
však pokus možný, ak osoba je už mŕtva alebo nie je oprávnená, ale páchateľ ujde bez
toho, aby sa o tom presvedčil.
Nie je možný pokus ani pri verbálnych trestných činoch (výnimkou je napr. pokus
vykonaný do odpojeného mikrofónu).
Pri pokuse páchateľ nespôsobí následok.
§ 8 TZ: (1) Konanie nebezpečné pre spoločnosť, ktoré bezprostredne smeruje k dokonaniu
trestného činu a ktorého sa páchateľ dopustil v úmysle spáchať trestný čin, je pokusom
trestného činu, ak k dokonaniu trestného činu nedošlo.
(2) Pokus trestného činu je trestný podľa trestnej sadzby ustanovenej na dokonaný trestný
čin.
(3) Trestnosť pokusu trestného činu zaniká, ak páchateľ dobrovoľne
a) upustil od ďalšieho konania potrebného na dokonanie trestného činu a odstránil

nebezpečenstvo, ktoré vzniklo záujmu chránenému týmto zákonom z podniknutého
pokusu, alebo

b) urobil o pokuse trestného činu oznámenie v čase, keď nebezpečenstvo, ktoré vzniklo

záujmu chránenému týmto zákonom z podniknutého pokusu, mohlo byť ešte
odstránené. Oznámenie treba urobiť prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému
orgánu; vojak môže namiesto toho urobiť oznámenie veliteľovi alebo náčelníkovi.

(4) Ustanovením odseku 3 však nie je dotknutá trestnosť páchateľa za iný dokonaný
trestný čin, ktorý už týmto svojím konaním spáchal.
Nespôsobilý pokus (a nespôsobilá príprava)
Platný TZ sa problémom nespôsobilého pokusu nezaoberá.
Teória rozlišuje pokus na nespôsobilom predmete a pokus nespôsobilými prostriedkami.
Staršia literatúra pozná absolútne nespôsobilý pokus a relatívne nespôsobilý pokus.
-

pokus na absolútne nespôsobilom predmete útoku (pokus vraždy na mŕtvej osobe)

63

speters@stonline.sk

-

pokus na relatívne nespôsobilom predmete – za normálnych okolností môže byť
predmetom útoku, ale za daných okolností nemohol (napr. pokus krádeže z prázdnej
tašky)

-

pokus absolútne nespôsobilými prostriedkami – prostriedkami, ktoré nie sú
spôsobilé privodiť následok zamýšľaný páchateľom (napr. pokus vraždy zaklínaním)

-

pokus relatívne nespôsobilými prostriedkami – pokus prostriedkami, ktoré sú inak
spôsobilé, ale za daných okolností nemohli spôsobiť želaný následok (napr. streľba na
vzdialenosť presahujúcu dostrel)

Subjektívne teórie pokusu považovali za trestný každý pokus (aj absolútne nespôsobilý,
s výnimkou ak vyplývala z neznalosti prírodných zákonov).
Objektívne teórie považovali za nutné trestne postihnúť len pokus relatívne nespôsobilý.
Súčasná teória považuje každý pokus (aj nespôsobilý) podľa materiálneho hľadiska (podľa
stupňa jeho spoločenskej nebezpečnosti vo vzťahu ku konkrétnemu činu).
Pri posudzovaní stupňa nebezpečnosti je potrebné prihliadať na osobu páchateľa a jeho
povahové vlastnosti, na subjektívnu stránku trestného činu, na všetky okolnosti, ktoré
dokonaniu trestného činu zabránili.
Nie každý nespôsobilý pokus bude trestný, len taký, ktorého stupeň nebezpečnosti pre
spoločnosť dosahuje úroveň potrebnú pre trestnosť pokusu.

32) Zánik trestnosti prípravy a pokusu, kvalifikovaná príprava a pokus a ich
trestanie

Zánik trestnosti prípravy a pokusu, kvalifikovaná príprava a pokus
Trestnosť prípravy a pokusu zaniká v súlade s § 7 ods. 3 alebo § 8 ods. 3 dobrovoľným
upustením od ďalšieho konania smerujúceho k spáchaniu (dokonaniu) trestného činu a
odstránením nebezpečenstva, ktoré vzniklo chránenému záujmu z podniknutej prípravy
alebo pokusu alebo dobrovoľným oznámením o príprave alebo pokuse prokurátorovi,
vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu v čase, kedy ešte mohlo byť nebezpečenstvu,
ktoré vzniklo, škodlivému následku z tejto prípravy alebo pokusu, zabránené.
Dobrovoľné upustenie od prípravy alebo pokusu nie je ich negatívnym pojmovým znakom,
ale dôvodom zániku ich trestnosti (najmä preto, že sa podstatne znížila nebezpečnosť činu
pre spoločnosť).
Pri účasti viacerých osôb na príprave alebo pokuse sa zánik trestnosti posudzuje
individuálne. Trestnosť činu, ktorý páchateľ pokusom alebo prípravou už spáchal, nezaniká
(= kvalifikovaná príprava / pokus). Pričinenie sa o odstránenie škodlivých následkov a
dobrovoľná náhrada škody môžu byť poľahčujúcou okolnosťou.
Beztrestnosť páchateľa je výrazom závažnosti prikladanej neporušeniu objektu trestného
činu. Ustanovenie je konkretizáciou ustanovenia o účinnej ľútosti (§ 66), ktoré sa vzťahuje
na dokonaný trestný čin. Ak sa príprava alebo pokus považujú za osobitný trestný čin,
vzťahuje sa na ich beztrestnosť ustanovenie o účinnej ľútosti.
Pri neukončenom pokuse (páchateľ nevykonal všetko, čo považoval za potrebné
k dokonaniu trestného činu) postačuje na zánik trestnosti pokusu (prípravy) dobrovoľné
upustenie od ďalšieho konania.
Pri ukončenom pokuse (páchateľ už vykonal všetko, čo považoval za nevyhnutné
k dokonaniu trestného činu, ale k dokonaniu aj tak nedošlo) páchateľ spravidla nemá

64

speters@stonline.sk
možnosť zabrániť škodlivému následku a preto ani nemôže splniť podmienky na upustenie
od potrestania.
Pri ukončenom pokuse je dobrovoľné upustenie od dokonania trestného činu možné len
vo výnimočných prípadoch, keď medzi konaním a zamýšľaným následkom ešte ostáva
určitá doba, počas ktorej je možné škodlivému následku činu zabrániť. V tomto prípade je
potrebný aj aktívny prístup páchateľa.
Podmienkou zániku trestnosti je, že páchateľ od ďalšieho konania upustil dobrovoľne,
pričom podmienka dobrovoľnosti sa pokladá za splnenú, ak páchateľ vie, že mu nič
nebráni v dokonaní činu podľa jeho predstáv a ani mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo a aj
napriek tomu sa rozhodne od dokonania činu upustiť.
O dobrovoľné upustenie od trestného činu nejde, ak bol páchateľ pristihnutý pri čine a od
ďalšieho konania upustil z dôvodu obavy z odhalenia, z dôvodu prekážky, ktorú nebol
schopný prekonať, ak páchateľ upustil od dokonania trestného činu v dôsledku lesti
poškodeného, keď páchateľ učinil oznámenie z dôvodu, že sa bál svojho prezradenia.
Dobrovoľnosť nie je vylúčená, ak sa páchateľ nepodložene obáva zodpovednosti za svoje
konanie.
Rozhodnutie páchateľa musí byť od počiatku trvalé, konečné a musí trvať až do konečného
odvrátenia nebezpečenstva vzniku škodlivého následku (nielen napr. odloženie konania na
neskoršiu dobu alebo ak sa páchateľovi nepodaril prvý pokus a preto od ďalších pokusov
upustil).
Oznámenie alebo upustenie od konania nezbavuje páchateľa zodpovednosti za konanie,
ktoré už uskutočnil a ktorým naplnil znaky niektorej skutkovej podstaty iného dokonaného
trestného činu (kvalifikovaný pokus a kvalifikovaná príprava)
Trestanie prípravy a pokusu
Staršie právne úpravy nerozlišovali medzi trestaním pokusu a dokonaného trestného činu,
novšie právne úpravy trestali prípravu a pokus miernejšie ako dokonaný trestný čin.
Podľa TZ je príprava trestná podľa trestnej sadzby stanovenej za čin, ku ktorému
smerovala, ak TZ v osobitnej časti neustanovuje niečo iné. Pokus je bezvýnimočne trestný
podľa trestnej sadzby stanovenej za dokonaný trestný čin.
Príprava a pokus trestného činu môžu byť také závažné, že sa svojou spoločenskou
nebezpečnosťou vyrovnajú dokonanému trestnému činu.
Význam pri trestaní prípravy a pokusu má aj to, či k nedokonaniu trestného činu došlo
z objektívnych alebo subjektívnych príčin alebo aj to, či bol pokus ukončený alebo
neukončený.
Pri príprave a pokuse môže súd uložiť trest odňatia slobody pod dolnou hranicou trestnej
sadzby (§ 40 ods. 2 TZ), ak má vzhľadom na povahu a závažnosť prípravy alebo pokusu za
to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody stanovenej TZ bolo pre páchateľa
neprimerane prísne a že je účel trestu možné dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania.

33) Páchateľ, nepriamy páchateľ, spolupáchateľ

Trestná súčinnosť a účastníctvo:
Trestná súčinnosť znamená, že na trestnom čine sa podieľa viacero páchateľov alebo vedľa
páchateľa aj iné osoby, najmä tým, že trestný čin páchateľa alebo spolupáchateľov
úmyselne vyvolávajú alebo takýto čin uľahčujú alebo páchateľovi (spolupáchateľom) alebo

65

speters@stonline.sk
osobám zúčastneným na trestnom čine uľahčujú uniknutie trestnému stíhaniu alebo
trestu.
TZ označuje v 4. oddieli III. hlavy „niektoré formy trestnej súčinnosti“ trestné činy:
podnecovania, schvaľovania trestného činu, neprekazenia trestného činu a neoznámenia
trestného činu. Povahu trestnej súčinnosti majú aj spolčenie alebo zhluknutie (forma
prípravy) a trestné činy podielnictva a legalizácie prímu z trestnej činnosti a založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny.
Trestná súčinnosť vo forme účasti v organizovanej skupine alebo v zločineckej skupine
môže byť podľa okolností všeobecnou priťažujúcou okolnosťou alebo okolnosťou
podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby (vyššia miera nebezpečnosti pre
spoločnosť).
Niektoré formy súčinnosti sú tak nebezpečné pre spoločnosť, že sa približne vyrovnajú
nebezpečnosti činu spáchaného páchateľom – nazývajú sa účastníctvo.
Účastníctvo je kvalifikovanou formou súčinnosti dvoch alebo viacerých osôb a zahŕňa
v širšom zmysle spolupáchateľstvo a organizátorstvo, návod a pomoc, v užšom zmysle len
organizátorstvo, návod a pomoc. Jednotlivé formy účastníctva sa trestajú podľa tej istej
sadzby ako páchateľstvo.
Páchateľ, nepriamy páchateľ, spolupáchateľ
Páchateľom trestného činu je, kto trestný čin spáchal sám. (§ 9 TZ)
Páchateľ musí vykonať činnosť, ktorá je popísaná v skutkovej podstate trestného činu
alebo sa o takúto činnosť aspoň pokúsiť. Ak TZ v osobitnej časti vyžaduje, aby mal páchateľ
zvláštnu vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie, môže byť páchateľom len osoba, ktorá
požadovanú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie má. Iná osoba môže byť len
účastníkom.
O páchateľstvo pôjde aj vtedy, ak následok spôsobilo viacero osôb bez toho, aby boli
splnené podmienky pre spolupáchateľstvo (dvaja zlodeji sa rozhodnú nezávisle na sebe
kradnúť na tom istom mieste) – súbežné páchateľstvo – niekoľko páchateľov útočí proti
tomu istému predmetu útoku, ale každý z nich sleduje iný zámer.
Páchateľ môže na vykonanie trestného činu použiť osobu, ktorá nekoná sama alebo ktorá
koná nezavinene – tzv. živý nástroj. Páchateľ, ktorý takúto osobu použil sa nazýva
nepriamy páchateľ a je jediným páchateľom trestného činu. Nepriamym páchateľom je
podľa teórie a praxe osoba, ktorá:
-

úmyselne použila na spáchanie trestného činu nepríčetnú osobu alebo osobu trestne
nezodpovednú pre nedostatok veku,

-

použila na spáchanie trestného činu osobu, ktorá konala v skutkovom omyle a v jeho
dôsledku nemohla pochopiť význam svojho konania a preto nie je vinná,

-

donútila inú fyzickú osobu fyzickým násilím na konanie, ktoré má vonkajšie znaky
trestného činu,

-

donútila inú fyzickú osobu ku konaniu vyhrážkou (v prípade, že konajúci nie je sám
nezodpovedný v dôsledku krajnej núdze),

-

zneužila svoje oprávnenie dávať rozkazy,

-

úmyselne zneužila osobu konajúcu z nedbanlivosti alebo osobu, ktorá nekoná
v špecifickom úmysle alebo so špecifickým cieľom, ktorý vyžaduje príslušná skutková
podstata trestného činu.

Nepriame páchateľstvo je možné spáchať konaním aj opomenutím (napr. ošetrovateľ
úmyselne nezabráni nepríčetnému pacientovi napadnúť iného pacienta), je však možné
len pri úmyselných trestných činoch.

66

speters@stonline.sk
Osoba, ktorá je živým nástrojom, nie je za svoj čin trestne zodpovedná alebo je
zodpovedná len v obmedzenej miere (vzhľadom na svoje okolnosti a postavenie mala a
mohla vedieť, že pácha trestný čin). Nepriamy páchateľ bude vždy zodpovedný za
úmyselný trestný čin, ktorý spáchal prostredníctvom živého nástroja. Živý nástroj musí
konať nezavinene, nekonať sám alebo konať z nedbanlivosti.
Pri trestných činoch so zúženým okruhom páchateľov musí do tohto okruhu spadať
nepriamy páchateľ, nie však živý nástroj.
Do účastníctva v širšom zmysle zahŕňa trestnoprávna teória aj spolupáchateľstvo.
O spolupáchateľstvo pôjde vtedy, ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch
alebo viacerých osôb – každá z nich zodpovedá, akoby trestný čin spáchala sama.
O spolupáchateľstvo ide, ak sú splnené dve podmienky:
-

objektívna: spáchanie činu spoločným konaním dvoch alebo viacerých osôb

-

subjektívna: úmysel vzťahujúci sa k takémuto spoločnému konaniu.

Spoločné konanie zahŕňa niekoľko prípadov konania spolupáchateľov:
-

každý zo spolupáchateľov naplní svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty

-

každý z páchateľov uskutočnil niektorý zo znakov skutkovej podstaty trestného činu a
skutková podstata je naplnená až súhrou medzi jednotlivými čiastkovými konaniami (ak
TZ vyžaduje dvojaké konanie – napr. pri znásilnení násilie a súlož)

-

každý zo spolupáchateľov vykoná čiastkové konanie, ktoré je článkom reťaze – všetky
tieto konania smerujú spoločne k vykonaniu trestného činu a len spoločne tvoria
skutkovú podstatu.

Pri trestných činoch so zúženým okruhom páchateľov môže byť spolupáchateľom len ten,
kto môže byť páchateľom. Ak páchateľ spácha trestný čin spoločným konaním s osobou,
ktorá nie je trestne zodpovedná pre nedostatok veku, nejde o spolupáchateľstvo, ale o
spáchanie trestného činu jediným páchateľom.
Ak má z niekoľkých páchateľov trestného činu len časť úmysel spáchať trestný čin
spoločne, posudzujú sa ako spolupáchatelia len tí, ktorí spoločný úmysel mali.
O spolupáchateľstvo nepôjde, ak páchateľ len využije stav, ktorý bez spoločného úmyslu
s ním vyvolala iná osoba.
Dohoda o spolupáchateľstve nemusí byť výslovná, ale spolupáchatelia musia konať
spoločne alebo si musia byť aspoň vedomí možnosti, že konanie ostatných
spolupáchateľov smeruje spoločne s ich konaním k spáchaniu trestného činu a sú s tým
pre tento prípad uzrozumení.
Každý zo spolupáchateľov zodpovedá tak, ako keby trestný čin spáchal sám. Ak však
niektorý zo spolupáchateľov vybočí z dohodnutého rámca, bude zodpovedný za následok,
ktorý spôsobil, sám, a ostatní spolupáchatelia budú zodpovední len za trestnú činnosť,
ktorá bola obsahom dohody.
Priťažujúce okolnosti alebo okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby treba u
každého zo spolupáchateľov posudzovať individuálne.
Spolupáchateľstvo je vylúčené pri trestných činoch spáchaných z nedbanlivosti. Pri
trestných činoch, ktoré je možné spáchať z nedbanlivosti alebo úmyselne je
spolupáchateľstvo možné len pri ich úmyselnej forme.
V prípade, že sa osoba na trestnom čine podieľa aj ako organizátor, návodca alebo
pomocník, tieto formy účastníctva sa mu už osobitne nepričítajú.

67

speters@stonline.sk
34) Organizátorstvo, návod a pomoc

§ 10 TZ: (1) Účastníkom na dokonanom trestnom čine alebo jeho pokuse je, kto úmyselne
a) zosnoval alebo riadil spáchanie trestného činu (organizátor),
b) naviedol iného na spáchanie trestného činu (návodca),
c) poskytol inému pomoc na spáchanie trestného činu, najmä zadovážením prostriedkov,

odstránením prekážok, radou, utvrdzovaním v predsavzatí, sľubom prispieť po
trestnom čine (pomocník).

(2) Na trestnú zodpovednosť a trestnosť účastníka sa použijú ustanovenia o trestnej
zodpovednosti a trestnosti páchateľa, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.
Účastníctvom je taká úmyselná účasť viacerých osôb na trestnom čine, ktorá je namierená
proti tomu istému konkrétnemu chránenému záujmu a smeruje k tomu istému následku.
V užšom zmysle zahŕňa organizátorstvo, návod a pomoc, ale hlavný páchateľ sa musí o čin
aspoň pokúsiť.
Organizátorom trestného činu je osoba, ktorá trestný čin zosnovala alebo riadila jeho
spáchanie, ak nie je vzhľadom na priamu účasť na trestnom čine jeho spolupáchateľom.
Organizátorstvo je obzvlášť nebezpečnou formou trestnej činnosti a je v niektorých
prípadoch podmienkou použitia vyššej trestnej sadzby. Organizátor je zodpovedný za
všetky trestné činy, ktoré zosnoval alebo riadil, a to bez ohľadu na to, do akej miery si
osoby vykonávajúce plán uvedomujú jeho činnosť.
Návodcom je ten, kto úmyselne v inom vzbudí rozhodnutie spáchať trestný čin. Návod
môže byť spáchaný prehováraním, radou, poučením, rozkazom, hrozbou, stávkou, aj
ľubovoľným iným spôsobom, ak nezakladá konanie vo forme nepriameho páchateľstva.
Návod môže byť vykonaný ústne, písomne alebo iným spôsobom. Musí smerovať voči
konkrétnej osobe a konkrétnemu trestnému činu, ktorý musí byť určený aspoň v hrubých
rysoch, návodca však nemusí určiť všetky podrobnosti.
Z objektívnej stránky je pre trestnú zodpovednosť návodcu nevyhnutná existencia
príčinnej súvislosti medzi návodcovým konaním a trestným činom páchateľa. Z hľadiska
subjektívnej stránky sa vyžaduje priamy alebo nepriamy úmysel návodcu, ktorý musí
smerovať k vyvolaniu rozhodnutia spáchať trestný čin.
Návod k individuálne neurčenému trestnému činu alebo k činu neurčených osôb, môže
byť kvalifikovaný ako trestný čin podnecovania.
Pohnutie inej osoby k samovražde je trestným činom účasti na samovražde.
Pomocníkom na trestnom čine je ten, kto inému úmyselne poskytne pomoc na spáchanie
trestného činu, najmä tým, že zadovažuje prostriedky nevyhnutné na spáchanie trestného
činu, odstraňuje prekážky brániace spáchaniu trestného činu, utvrdzuje iného v jeho
rozhodnutí spáchať trestný čin, sľúbi páchateľovi pomoc po spáchaní trestného činu,
poskytne mu radu, a pod.
Pomoc predpokladá napomáhanie k vykonaniu konkrétneho trestného činu individuálne
určeného páchateľa. Pomoc pripadá do úvahy pred konaním, počas neho, až do jeho
dokonania.
Podpora páchateľa po spáchaní trestného činu môže byť trestná ako nadržiavanie alebo
ako neoznámenie trestného činu.
Teória rozoznáva fyzickú pomoc a psychickú pomoc. Rozdiel psychickej pomoci od návodu
spočíva v tom, že návod má vzbudiť rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin, kým
psychická pomoc ho v rozhodnutí iba utvrdzuje.
Pomoc je možné spáchať konaním aj opomenutím.

68

speters@stonline.sk
Z hľadiska skúmania objektívnej stránky sa vyžaduje príčinná súvislosť medzi činnosťou
pomocníka a trestným činom páchateľa (stačí ak spáchanie trestného činu uľahčí). Po
subjektívnej stránke sa vyžaduje priamy alebo nepriamy úmysel. Samotný páchateľ však o
pomoci vedieť nemusí.
Účastníctvo je založené na zásade akcesority (závisí od trestnosti hlavného páchateľa).
TZ z roku 1950 zakotvoval zásadu osamostatnenia účastníctva (nezáviselo od trestnosti
hlavného páchateľa).
Ak sa hlavný páchateľ o čin ani nepokúsil, môže u organizátora, návodcu a pomocníka
prichádzať do úvahy trestná zodpovednosť za prípravu, ale len v prípade, že má potrebný
stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť (ide o obzvlášť závažný úmyselný trestný čin).
Ako prípravu je nutné posúdiť aj organizátorstvo, návod a pomoc k ináč trestnému činu
osoby, ktorá nie je trestne zodpovedná pre nepríčetnosť alebo nedostatok veku, a to
z dôvodu, že osoba, ktorá nie je trestne zodpovedná, nemôže byť pre nedostatok
spôsobilosti na trestný čin páchateľom a ani sa oň pokúsiť a zásada akcesority vyučuje, aby
bol účastník posudzovaný ako páchateľ. Ak by však účastník o takejto vlastnosti osoby
vedel, pôjde o nepriame páchateľstvo.
Zánik trestnosti hlavného páchateľa účinnou ľútosťou, premlčaním trestného stíhania
alebo dobrovoľným upustením od dokonania činu pri pokuse nemení účastníctvo na
prípravu (viaže sa len na osobu páchateľa). Zánik v dôsledku zániku nebezpečnosti činu
pre spoločnosť znamená i zánik trestnosti účastníctva.
Trestné je len účastníctvo na úmyselnom trestnom čine. Účastníctvo na čine, ktorý má inak
znaky trestného činu, ale nie je trestným činom, nie je trestné.
Ak by páchateľ vykonal menej závažný trestný čin (alebo závažnejší), než k akému
organizátorstvo, návod alebo pomoc smeruje (exces páchateľa), bude forma účasti trestná
podľa trestného činu, ku ktorému smeruje (závažnejšiemu).
Pri trestných činoch s konkrétnym alebo špeciálnym subjektom môžu byť účastníkmi aj
osoby, ktoré nemajú požadované vlastnosti pre spáchanie takého činu.
Trestnosť niektorých konaní, ktoré majú inak povahu účastníctva na trestnom čine, je
zakotvená v osobitnej časti TZ: trestný čin podávania alkoholických nápojov mládeži,
podávania anabolických látok mládeži, nedovoleného prerušenia tehotenstva a účasti na
samovražde.
Ak má konanie účastníka znaky niekoľkých foriem účastníctva, posúdi sa v poradí:
-

spolupáchateľstvo

-

organizátorstvo

-

návod

-

pomoc.

Na zánik trestnosti účastníka sa použijú ustanovenia o zániku trestnosti prípravy a pokusu
– analogicky. Ak sa zúčastní viacero účastníkov na trestnom čine, posudzuje sa trestnosť
samostatne u každého účastníka.
Účastníctvo sa trestá (ak TZ neustanovuje niečo iné) rovnako ako samotné páchateľstvo,
pretože môže byť rovnako nebezpečné ako páchateľstvo (alebo aj nebezpečnejšie).
Pri posudzovaní trestnosti a výmery trestu sa vždy uplatní princíp individuálneho
posudzovania jednotlivých osôb, preto je možné posúdenie trestnosti účastníka podľa
odchylnej trestnej sadzby ako u páchateľa (napr. pri páchateľovom excese alebo pri
okolnostiach podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby, za ktoré účastník
nezodpovedá). Súd pri určovaní trestu prihliadne aj na význam a povahu účastníkov.

69

speters@stonline.sk
Ak páchateľ spácha trestný čin ako organizátor, je táto skutočnosť buď priťažujúcou
okolnosťou, alebo okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby.

35) Pojem a druhy súbehu

Súbehom (konkurenciou) sa nazýva prípad, kedy páchateľ spáchal dva alebo viacero
trestných činov skôr, ako bol za niektorý z nich odsúdený, t.j. než bol za takýto čin
vyhlásený odsudzujúci rozsudok súdom I. stupňa (avšak len ak prvostupňový rozsudok
nadobudne právoplatnosť a za splnenia podmienky, že pri takto vyhlásenom rozsudku
neplatí fikcia neodsúdenia páchateľa /ak súd upustil od potrestania/).
Účinky nemá ani oslobodzujúci rozsudok a ani uznesenie o zastavení trestného stíhania.
Súbeh sa vyznačuje jedným subjektom a dvoma alebo viacerými trestnými činmi
spáchanými skôr ako bol pre ktorýkoľvek z nich vyhlásený rozsudok súdom I. stupňa.
Súbeh je nutné rozlišovať od recidívy (keď páchateľ, ktorý už bol predtým odsúdený,
spácha ďalší trestný čin).
O súbeh ani o recidívu nepôjde, ak páchateľ spácha druhý trestný čin po vyhlásení
odsudzujúceho rozsudku súdom I. stupňa za prvý trestný čin, ale ešte pred nadobudnutím
právoplatnosti tohto rozsudku.
Druhy súbehu:
-

jednočinný súbeh (ideálna, formálna alebo súčasná konkurencia)

-

viacčinný súbeh (reálna, materiálna, postupná konkurencia alebo ako-konkurencia
trestných činov)

Jednočinný súbeh predpokladá, že jedno konanie páchateľa má znaky viacerých trestných
činov.
Viacčinný súbeh predpokladá, že páchateľ spáchal viacero trestných činov skôr, než súd
vyhlásil za tieto odsudzujúci rozsudok.
Pri súbehu je potrebné čin posúdiť podľa všetkých ustanovení TZ, ktoré sa naň vzťahujú.
Táto zásada sa však nepoužije pri ukladaní trestu.
Podľa toho, či páchateľ svojím konaním (konaniami) spáchal jeden alebo viacero trestných
činov, rozlišuje teória rovnorodý a nerovnorodý súbeh.
1) jednočinný súbeh rovnorodý: páchateľ jedným skutkom viackrát naplní skutkovú

podstatu jedného trestného činu (jedným výbuchom usmrtí viacero osôb) – časť teórie
ho nezaraďuje medzi druhy súbehu

2) jednočinný súbeh nerovnorodý: páchateľ jedným skutkom spácha viacero trestných

činov rôznych skutkových podstát (výstrelom jednu osobu usmrtí, inú zraní a ďalšej
poškodí majetok)

3) viacčinný súbeh rovnorodý: páchateľ viacerými skutkami spácha trestné činy tej istej

skutkovej podstaty (spácha krádež v pondelok, v piatok i v nedeľu) – ide vlastne o
opakovanie trestnej činnosti

4) viacčinný súbeh nerovnorodý: páchateľ viacerými konaniami spácha trestné činy

rôznych skutkových podstát (vykradne byt a pri odvážaní ukradnutých vecí zraní
chodca).

36) Jednota skutku, jednočinný a viacčinný súbeh

70

speters@stonline.sk
Viacčinný súbeh predpokladá viac skutkov a každý z týchto skutkov sa považuje za
samostatný čin. Pri jednočinnom súbehu ide vždy o jediný skutok.
Pojem skutok TZ nedefinuje.
Skutkom sa rozumie určitá udalosť vo vonkajšom svete spočívajúca v konaní človeka, ktorá
môže mať znaky jedného alebo viacerých činov alebo nemusí vykazovať znaky žiadneho
trestného činu a táto udalosť je ako skutok vymedzená v príslušnom akte orgánu činného
v trestnom konaní. Skutkom je teda vždy súhrn popísaných okolností a nie ich právne
posúdenie.
Pojem skutok nie je totožný s pojmom trestný čin. Každý trestný čin totiž musí byť
skutkom, ale nie každý skutok je trestným činom.
Jednota skutku nie je rovnakým pojmom ako totožnosť skutku.
Jednota skutku je hmotnoprávny pojem, ktorý má význam najmä pre určenie toho, či má
skutok znaky len jedného trestného činu alebo či má znaky viacerých trestných činov.
Totožnosť skutku je pojmom procesným a znamená zhodu skutku uvedeného v obžalobe
so skutkom, ktorý je uvedený vo výroku rozsudku. Ak zhoda medzi popisom skutku
v obžalobe a vo výrokovej časti rozhodnutia súdu nebude úplná, bude jednota skutku
zachovaná aj ak bude existovať zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami, ale
nesmie sa zmeniť podstata skutku.
Podstatu skutku tvorí konanie a následok. Je preto určovaná účasťou obžalovaného na
určitej udalosti popísanej v obžalobe, z ktorej vzišiel následok. Jednota skutku bude
zachovaná, ak je úplná zhoda aspoň v konaní pri rozdielnom následku, ak je úplná zhoda
aspoň v následku pri rozdielnom konaní a v prípade, keď sú konanie a/alebo následok
zhodné aspoň čiastočne, ale musí ísť o zhodu v podstatných okolnostiach (najmä skutkové
okolnosti charakterizujúce konanie a následok z hľadiska právnej kvalifikácie).
Za jeden skutok sú považované aj všetky tie prejavy vôle páchateľa navonok, ktoré sú
príčinou následku významného z hľadiska trestného práva, pokiaľ sú zahrnuté zavinením,
ako aj rôzne štádiá vývoja trestnej činnosti (príprava, pokus, dokonaný trestný čin) a aj
jednotlivé prejavy vôle navonok, ktoré tvoria pokračovanie v trestnej činnosti, trestný čin
trvajúci a trestný čin hromadný.
Podstatu skutku tvorí konanie, ktoré môže spočívať v pohybe (komisívne trestné činy)
alebo v zdržaní sa pohybu (omisívne trestné činy) a môže byť spáchané úmyselne alebo
z nedbanlivosti.
Následok musí byť znakom niektorého jednotlivého trestného činu. Pre splnenie existencie
jedného skutku je potrebné, aby akt konania bol príčinou následku, ktorý je znakom
skutkovej podstaty trestného činu a aby v čase spáchania činu páchateľ konal zavinene, a
to v tej forme zavinenia, ktorú TZ vyžaduje pre príslušný trestný čin.
Orgán činný v trestnom konaní musí preto pri súbehu riešiť, či sa v konkrétnom prípade
jedná o jediný skutok alebo o viacero skutkov. Ak ide o viaceré skutky, je potrebné zistiť,
podľa ktorých ustanovení zákona je možné a potrebné skutky posudzovať.
Páchateľ, ktorý spĺňa podmienky vyžadované TZ pre špeciálny alebo konkrétny subjekt,
môže byť subjektom jednočinného súbehu trestného činu so zúženým okruhom
páchateľov a trestného činu bez tohto obmedzenia. Všeobecný subjekt sa však nemôže
dopustiť trestného činu so zúženým okruhom páchateľov, a preto tu ani nemôže nastať
súbeh.
Základným zmyslom inštitútu jednočinného súbehu je plne vystihnúť povahu a stupeň
nebezpečnosti páchateľovho konania pre spoločnosť, ktorá bude v súlade s tým najlepšie
vystihnutá v prípade, že sa bude každý páchateľov zbiehajúci skutok posudzovať podľa

71

speters@stonline.sk
všetkých ustanovení TZ, ktoré naň dopadajú. Niekedy však stačí len posúdenie podľa
jedného ustanovenia TZ (vylúčenie jednočinného súbehu).
Je sporné, či ide v prípade jednočinného súbehu o viacero trestných činov alebo len o
jeden trestný čin, ktorý má znaky viacerých skutkových podstát. Zrejme pôjde o viacero
trestných činov – má to význam najmä z hľadiska posudzovania premlčania, keď sa bude
premlčanie posudzovať pri každom trestnom čine samostatne.
Viacčinný súbeh spočíva vždy v tom, že páchateľ viacerými skutkami opätovne porušuje to
isté ustanovenie TZ (rovnorodý) alebo postupne porušil viacero ustanovení TZ (rôznorodý),
a to za podmienky, že sa tieto porušenia udiali pred tým, než bol súdom I. stupňa
vyhlásený odsudzujúci rozsudok za niektorý z týchto trestných činov a za predpokladu, že
sa na páchateľa nehľadí, ako keby nebol potrestaný.
Pri viacčinnom súbehu ide vždy o viacero konaní, pričom zároveň musí byť splnená
podmienka, že musí ísť o činy úplne samostatné, ktorých skutkový základ nesmie byť ani
čiastočne spoločný.
Prípady vylúčenia jednočinného súbehu
1) zdanlivá konkurencia trestných činov (zdanlivý súbeh) – zahŕňa pokračovanie

v trestnom čine, trestný čin hromadný a trestný čin trvací,

2) pomer špeciality
3) pomer subsidiarity
4) faktická konzumpcia
V pomere špeciality sú tie ustanovenia TZ, ktoré sú určené na ochranu tých istých
záujmov, ak má byť jedným z týchto ustanovení osobitne postihnutý určitý druh útokov
proti tým istým individuálnym objektom z dôvodu, aby bola vystihnutá osobitná povaha a
stupeň nebezpečnosti takýchto útokov pre spoločnosť.
Existencia špeciálneho ustanovenia vylučuje použitie ustanovenia všeobecného, aj
v prípade, keď je špeciálne ustanovenie miernejším (napr. trestný čin vraždy
novonarodeného dieťaťa matkou v pomere k trestnému činu vraždy).
V pomere špeciality sú:
-

skutkové podstaty privilegované a kvalifikované vo vzťahu k základným skutkovým
podstatám

-

zložené skutkové podstaty voči skutkovým podstatám, ktoré je možné považovať za ich
časti (lúpež k vydieraniu a krádeži) – zložené skutkové podstaty musia obsahovať všetky
znaky podstát, ktoré ich zakladajú.

Vo vzájomnom pomere subsidiarity sú ustanovenia určené na ochranu tých istých
spoločenských vzťahov, ak je účelom subsidiárneho ustanovenia len doplniť ochranu,
ktorú chránenému záujmu poskytuje primárne ustanovenie, a to proti menej závažným
útokom na chránený záujem, než proti ktorým ho chráni ustanovenie primárne.
K aplikovaniu subsidiarity sa bude potrebné prikloniť najmä v prípadoch postihujúcich
menej závažné formy trestnej činnosti k ustanoveniam postihujúcim závažnejšie formy
trestnej činnosti:
-

pomer vzdialenejších vývojových štádií trestného činu k štádiu bližšiemu
k dokonaniu trestného činu (pokus zahŕňa aj prípravu, v dokonanom trestnom čine je
zahrnutá aj príprava a pokus)

-

pomer menej závažných foriem trestnej činnosti vo vzťahu k jej závažnejším
formám (zosnovanie spáchania lúpeže, pri ktorej páchateľ pomáha, bude trestný ako
organizátor, nie zároveň ako pomocník)

72

speters@stonline.sk

-

ustanovenia o ohrozovacích trestných činoch v pomere k trestným činom
poruchovým (ohrozovanie pohlavnou nemocou k ublíženiu na zdraví) – toto pravidlo
platí len pri úplnej zhode zamerania primárnej a sekundárnej normy

-

priestupky vo vzťahu k trestným činom (vychádza z § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch)

Ďalším dôvodom vylúčenia jednočinného súbehu je tzv. faktická konzumpcia – keď je
porušenie alebo ohrozenie záujmov chránených jedným ustanovením TZ len
bezvýznamným alebo podradným vedľajším produktom hlavnej, závažnejšej trestnej
činnosti, postihnutej iným ustanovením TZ. (napr. poškodenie šiat pri vražde obete).
Predpoklady faktickej konzumpcie sa vytvárajú faktickým priebehom činu a sú pri každom
čine individuálne.

37) Recidíva

O recidívu ide, ak sa páchateľ opätovne dopustí trestného činu, hoci už bol predtým pre
trestný čin právoplatne odsúdený.
Podľa kriminologického chápania je recidívou opätovné sa dopustenie akéhokoľvek
protiprávneho konania.
Podľa penologického chápania je recidívou opätovné odsúdenie resp. opätovný výkon
trestu.
Teória trestného práva rozlišuje recidívu nerovnorodú – páchateľ po predchádzajúcom
odsúdení spácha ľubovoľný trestný čin a recidívu rovnorodú – páchateľ po
predchádzajúcom odsúdení spácha trestný čin toho istého druhu a recidívu špeciálnu –
páchateľ po predchádzajúcom odsúdení spácha rovnaký trestný čin ako ten, za ktorý bol
odsúdený. Predpokladá sa, že odsudzujúci rozsudok už nadobudol právoplatnosť (inak by
nešlo o recidívu).
Ak sa na páchateľa pozerá, akoby nebol odsúdený a po zahladení odsúdenia neprichádza
recidíva do úvahy. Recidívou nie je ani predchádzajúci postih za priestupok alebo iný
správny delikt.
TZ považuje recidívu za všeobecnú priťažujúcu okolnosť. Súd je však oprávnený túto
okolnosť podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia nepokladať za priťažujúcu. TZ
nevylučuje recidívu ani pri trestných činoch spáchaných z nedbanlivosti.
Osobitný postih kvalifikovanej recidívy stanovuje TZ v ustanoveniach § 41 a 42. Obzvlášť
závažným recidivistom je páchateľ, ktorý znova spáchal obzvlášť závažný úmyselný
trestný čin, hoci bol už pre taký alebo iný obzvlášť závažný úmyselný trestný čin
potrestaný, ak táto okolnosť pre svoju závažnosť, najmä vzhľadom na dĺžku času, ktorá
uplynula od posledného odsúdenia, podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného
činu pre spoločnosť.
Pomerne veľké percento páchateľov sa dopúšťa aj po potrestaní opätovne trestnej
činnosti. Počet recidivistov na počte právoplatne odsúdených je asi 14% (žien asi 4,3% a
mladistvých asi 11%). Podiel recidivistov na počte spáchaných a zistených trestných činov
je vyšší (priemerne okolo 21%), ale má klesajúcu tendenciu.
Po rekodifikácii sa počíta so špeciálnym prístupom k recidivistom (kombinácia systému
práce a prístup sociálnych kurátorov a probačných pracovníkov) a so zavedením zásady
„trikrát a dosť“.

73

speters@stonline.sk
38) Zánik nebezpečnosti činu pre spoločnosť

Dôvody zániku trestnosti (všeobecne) – aj k otázkam č. 39) a 40)
Dôvody zániku trestnosti sú negatívnymi podmienkami trestnosti. Na rozdiel od dôvodov
vylučujúcich protiprávnosť predpokladajú existenciu všetkých podmienok trestnej
zodpovednosti a trestná zodpovednosť a s ňou aj právo na potrestanie páchateľa zanikajú
až neskôr.
Podmienky (dôvody) zániku trestnej zodpovednosti sú okolnosťami, ktoré nastanú po
spáchaní trestného činu, avšak skôr, ako je o ňom právoplatne rozhodnuté, a ktoré
spôsobujú zánik práva štátu na potrestanie páchateľa a v ich dôsledku stráca trestné
stíhanie svoje opodstatnenie.
Samotný čin však nezaniká a môže byť podkladom pre náhradu škody
v občianskoprávnom konaní.
Platný TZ upravuje ako dôvody zániku trestnosti zánik nebezpečnosti činu pre spoločnosť,
účinnú ľútosť, premlčanie trestného stíhania. Patria sem však aj zánik trestnosti pokusu a
prípravy, zánik trestnosti účastníctva a smrť páchateľa. Rovnako aj osobitné prípady
účinnej ľútosti (§ 148ba, 163, 185b a 214).
Dôvodom zániku trestnosti podľa časti teórie trestného práva je aj udelenie milosti
prezidentom republiky (v súčasnosti formou agraciácie a rehabilitácie).
Zánik nebezpečnosti činu pre spoločnosť
Má povahu najvšeobecnejšieho dôvodu zániku trestnosti a k ostatným dôvodom má
podporné postavenie. Inštitút zániku nebezpečnosti pre spoločnosť je v našom trestnom
práve od roku 1956. Súvisí so zásadou, podľa ktorej sa trestnosť činu posudzuje podľa
neskoršieho zákona, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Zahŕňa aj zmenu skutkových
podmienok povahy činu ako činu nebezpečného pre spoločnosť.
§ 65 TZ: Trestnosť činu, ktorý bol v čase spáchania pre spoločnosť nebezpečný, zaniká, ak
vzhľadom na zmenu situácie alebo vzhľadom na osobu páchateľa zanikla nebezpečnosť
trestného činu pre spoločnosť.
Zmenou situácie je potrebné rozumieť najmä zmenu sociálno-politických pomerov v čase
rozhodovania, v dôsledku ktorých sa už čin nejaví ako nebezpečný pre spoločnosť.
Ak však dôjde k zrušeniu príslušného ustanovenia v osobitnej časti TZ, uplatní sa nie § 65,
ale § 16 ods. 1 TZ, ktorý zakotvuje spätnú účinnosť miernejšieho zákona ako výnimku zo
zásady retroaktivity.
Osoba páchateľa môže prestať byť nebezpečnou pre spoločnosť, ak páchateľ svojím
správaním sa a konaním po spáchaní trestného činu preukázal, že z jeho strany už
v budúcnosti pravdepodobne nehrozí opätovné spáchanie posudzovaného trestného činu
(napr. ak páchateľ stíhaný pre neposkytnutie pomoci zachráni topiaceho sa). Dôvodom
zániku trestnosti nie je dodatočné splnenie povinnosti, ktorú páchateľ trestného činu
porušil. V konkrétnom prípade však vtedy môže prichádzať do úvahy účinná ľútosť.

39) Účinná ľútosť

TZ pod účinnou ľútosťou rozumie odvrátenie účinkov dokonaného trestného činu (§ 66
TZ). V zahraničnej teórii je to spravidla dobrovoľné odvrátenie účinkov dokonaného
pokusu.

74

speters@stonline.sk
Zmyslom účinnej ľútosti je ochrana dôležitých záujmov chránených TZ pred závažnými
škodlivými následkami niektorých trestných činov, a to aj za cenu beztrestnosti páchateľa,
ktorý je týmto motivovaný k tomu, aby škodlivý následok svojho konania napravil alebo
mu zabránil.
Trestnosť činu účinnou ľútosťou zaniká len pri taxatívne uvedených trestných činoch v § 66
TZ:
vlastizrady, rozvracania republiky, teroru, terorizmu, záškodníctva, sabotáže, vyzvedačstva,
ohrozenia utajovanej skutočnosti, ohrozenia obchodného tajomstva, bankového tajomstva
alebo daňového tajomstva, porušovania prepisov o obehu tovaru v styku s cudzinou,
porušovania predpisov o nakladaní s kontrolovaným tovarom a technológiami, ohrozenia
devízového hospodárstva, skrátenia dane a poistného , neodvedenia dane a poistného, vzbury
väzňov, ohrozenia dôvernej skutočnosti a vyhradenej skutočnosti, všeobecného ohrozenia,
ohrozenia životného prostredia, poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne
prospešného zariadenia, šírenia nákazlivej choroby, šírenia poplašenej správy, brania
rukojemníkov, legalizácie príjmu z trestnej činnosti, genocídia, zločinu proti ľudskosti a
používania zakázaného bojového prostriedku a nedovoleného vedenia boja.
Ak sa na páchaní trestnej činnosti zúčastňuje viacero osôb, posudzujú sa podmienky
účinnej ľútosti u každej z nich samostatne a ak niektorá z nich dobrovoľne odstránila alebo
napravila škodlivý následok, neprospieva to iným zúčastneným osobám, ktoré sa o
napravenie škodlivého následku nijako nepričinili.
Páchateľ môže urobiť o trestnom čine oznámenie v čase, keď škodlivému následku
trestného činu mohlo byť ešte zabránené. Oznámenie treba urobiť prokurátorovi,
vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu; vojak môže namiesto toho urobiť oznámenie
veliteľovi alebo náčelníkovi.
Páchateľ je beztrestný len v prípade, že konal dobrovoľne. Ak sa obával prezradenia,
vylučuje to dobrovoľnosť.
Účinná ľútosť predpokladá dokonaný trestný čin, ale i tento musí poskytovať možnosť
odstránenia škodlivého následku, jeho napravenie alebo možnosť jeho odstránenia.
Za škodlivý následok je potrebné považovať taký následok, ktorý vzniká dokonaným
trestným činom, zahŕňa účinok aj ťažší následok a rozumie sa ním aj páchateľom
nezavinený následok spôsobený trestným činom. Páchateľ musí tento následok pre zánik
trestnosti napraviť alebo ho zamedziť. Pri ohrozovacích deliktoch musí páchateľ odstrániť
ohrozenie ďalších objektov príslušného trestného činu a odvrátiť tak hroziacu poruchu a
zároveň musí napraviť vzniknuté poruchu.
Ak nie je možné uviesť veci aspoň v podstatných črtách do pôvodného stavu, neprichádza
účinná ľútosť do úvahy.
Osobitné prípady účinnej ľútosti upravuje TZ aj vo svojej osobitnej časti - § 148ba, 163,
185b, 214) – majú prednosť pred aplikáciou ustanovenia § 66 TZ.

40) Premlčanie trestného stíhania

Pri premlčaní trestného stíhania zaniká trestnosť činu uplynutím doby stanovenej
zákonom. Inštitút premlčania bol vytvorený ešte v stredoveku talianskymi právnikmi, bol
prevzatý i do nemeckého práva. Neskôr bol zaznávaný alebo prijímaný len obmedzene.
Svoje uplatnenie našiel vo francúzskom práve.

75

speters@stonline.sk
Odôvodnené býva zánikom záujmu na trestnom stíhaní uplynutím doby, pretože vymizol
dojem vyvolaný trestným činom a páchateľ počas premlčacej doby dostatočne trpel
výčitkami a strachom, a preto naňho nie je potrebné ďalej pôsobiť. Už nie je ani možné
splniť účel trestu, ani vykonať riadne trestné konanie (najmä dokazovanie by už bolo
spojené s neprimeranými ťažkosťami).
Trestnosť činu zaniká priamo zo zákona uplynutím doby tam uvedenej. Býva
odstupňovaná podľa závažnosti spáchaného činu. V prípade premlčania najzávažnejších
trestných činov (vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti) býva prelomená v súlade
s medzinárodným právom verejným. § 67a TZ je v súlade s Dohovorom o
nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti (1968). Premlčanie
najzávažnejších trestných činov proti mieru, vojnových trestných činov a trestných činov
proti ľudskosti, spáchaných v prospech alebo v službách okupantov, pokiaľ by premlčanie
malo nastať k 9. máju 1965, vylúčil zákon 184/1964 Zb.
Zákaz premlčania zakotvil aj zákon 82/1968 Zb. o súdnych rehabilitáciách, avšak len toho
premlčania, ktoré sa nenastalo pred účinnosťou zákona.
Osobitnú úpravu obsahuje aj zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii.
Dĺžka premlčacej doby je upravená v § 67 ods. 1 TZ a je odstupňovaná podľa závažnosti
spáchaného činu:

Trestná sadzba

Premlčacia doba

výnimočný trest

20 rokov

horná hranica > 10 rokov

10 rokov

horná hranica > 3 roky

5 rokov

ostatné trestné činy

3 roky

Ak sa posudzuje premlčanie trestného činu spáchaného mladistvým, rozhodujúca je
trestná sadzba v osobitnej časti TZ, nie znížená trestná sadzba. Ak však trestný čin spáchal
páchateľ uznaný vinným ako obzvlášť nebezpečný recidivista, je potrebné vychádzať zo
zvýšenej hornej hranice trestu podľa § 42 TZ.
TZ neurčuje začiatok plynutia premlčacej doby. Teória a prax vychádzajú z toho, že
začiatok premlčacej doby je potrebné počítať od doby konania, ale pri trestných činoch, pri
ktorých ich skutková podstata vyžaduje účinok alebo kde ťažší následok charakterizuje
skutkovú podstatu trestného činu, začína premlčacia doba plynúť až od účinku alebo
ťažšieho následku. Premlčacia doba začína plynúť nasledujúci deň po tom, čo nastala
udalosť významná pre začatie premlčania.
Ak nie je presne možné časovo určiť, kedy nastane účinok, rozhodujúcim bude, kedy
nastane následok (napr. pri trestnom čine vyzvedačstva od ukončenia vyzvedania).
Pri účastníctve začína premlčacia doba plynúť od konania hlavného páchateľa (až od tejto
chvíle sa účastníctvo stáva účastníctvom v trestnoprávnom zmysle. Účastníctvo sa
premlčuje spolu s hlavným trestným činom.
Pri príprave a pokuse začína premlčacia doba plynúť skončením konania páchateľa.
Premlčanie trestného činu zahrnutého v tzv. kvalifikovanej príprave alebo v kvalifikovanom
pokuse sa posudzuje samostatne.
Pri omisívnych deliktoch začína premlčacia doba plynúť odo dňa, kedy ešte mohla byť
povinnosť splnená.
Pri pokračovaní v trestnom čine a pri trestných činoch zložených z viacerých útokov začína
premlčacia doba plynúť od okamihu končenia posledného útoku.
Pri trestných činoch trvacích od okamihu, kedy bol odstránený protiprávny stav, ktorého
udržanie je znakom skutkovej podstaty trestného činu.

76

speters@stonline.sk
Ak je znakom len spôsobenie protiprávneho stavu bez jeho udržiavania, začína premlčacia
doba plynúť od okamihu spôsobenia tohto stavu.
Ak sa páchateľ dopustí viacerých trestných činov, prebieha premlčanie pri každom
z trestných činov samostatne.
Výnimočne je možné predĺženie premlčacej doby:
-

následkom spočívania

-

v dôsledku prerušenia premlčania trestného stíhania

Spočívanie je zakotvené v § 67 ods. 2 TZ:
a) do premlčacej doby sa nezapočítava doba, po ktorú nebolo možné páchateľa postaviť

pred súd pre zákonnú prekážku (prekážka stanovená v zákone – napr. diplomatická
imunita; prerušenie trestného stíhania pre duševnú chorobu obvineného / skutočnosť,
že o skutku už bolo právoplatne rozhodnuté – ne bis in idem – kým nebolo také
rozhodnutie zrušené mimoriadnym opravným prostriedkom)

b) doba, po ktorú sa páchateľ zdržiaval v cudzine
c) skúšobná doba podmienečného zastavenia trestného stíhania.
Pri prerušení premlčacej doby nemá uplynutá doba význam a začína sa po odpadnutí
dôvodu plynutie novej premlčacej doby. Podľa § 67 ods. 3 TZ sa premlčanie trestného
stíhania prerušuje:
a) vznesením obvinenia pre trestný čin, o premlčanie ktorého ide, ako aj po ňom

nasledujúcimi úkonmi policajného orgánu, vyšetrovateľa, prokurátora alebo súdu
smerujúcimi k trestnému stíhaniu páchateľa, alebo

b) ak páchateľ spáchal v premlčacej dobe trestný čin nový, na ktorý tento zákon

ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.

Písm. a) sa vzťahuje len na tuzemský orgán činný v trestnom konaní. V prípade, že bolo
vznesené obvinenie len voči jednému z účastníkov, neprerušuje sa premlčanie vo vzťahu
k ostatným účastníkom.
Podľa písm. b) je dôležité posúdenie trestných sadzieb v TZ, nie konkrétna výmera trestu.
Platia všeobecné zásady a u mladistvého sa vychádza z nezníženej sadzby.
Osobitné ustanovenie obsahuje z. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii: ak vyjde
v priebehu rehabilitačného konania najavo, že konanie osôb, ktoré privodili nezákonnosti
napravované týmto zákonom alebo k týmto nezákonnostiam prispeli, zakladá podozrenie
z trestného činu, ktorého trestnosť ku dňu nadobudnutia účinnosti nezanikla (1. 7. 1990)
premlčaním, neskončí sa premlčacia doba takéhoto činu pred 1 januárom 1995.

77

speters@stonline.sk

1) Systematika osobitnej časti TZ a I. hlava Osobitnej časti TZ

Systematika osobitnej časti TZ:

(PLATÍ AJ PRE OTÁZKY 2 – 12)

I.

hlava:

Trestné činy proti republike

Prvý oddiel: Trestné činy proti základom republiky
Druhý oddiel: Trestné činy proti bezpečnosti republiky
Tretí oddiel: Trestné činy proti obrane vlasti

II.

hlava:

Trestné činy hospodárske

Prvý oddiel: Trestné činy proti hospodárskej sústave
Druhý oddiel: Trestné činy proti hospodárskej disciplíne
Tretí oddiel: Trestné činy proti mene a trestné činy daňové
Štvrtý oddiel: Trestné činy proti predpisom o hospodárske súťaži,
ochranných známkach, chránených vzoroch a vynálezoch a proti
autorskému právu

III. hlava:

Trestné činy proti poriadku vo verejných veciach

Prvý oddiel: Trestné činy proti výkonu právomoci štátneho orgánu
a verejného činiteľa
Druhý oddiel: Trestné činy verejných činiteľov
Tretí oddiel: Korupcia
Štvrtý oddiel: Niektoré formy trestnej súčinnosti
Piaty oddiel: Iné rušenia činnosti štátneho orgánu

IV.

hlava:

Trestné činy všeobecne nebezpečné

V.

hlava:

Trestné činy hrubo narušujúce občianske spolužitie

VI.

hlava:

Trestné činy proti rodine a mládeži

VII. hlava:

Trestné činy proti životu a zdraviu

VIII. hlava:

Trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti

Prvý oddiel: Trestné činy proti slobode
Druhý oddiel: Trestné činy proti ľudskej dôstojnosti

IX.

hlava:

Trestné činy proti majetku

X.

hlava:

Trestné činy proti ľudskosti

XI.

hlava:

Trestné činy proti brannosti a proti civilnej službe

Prvý oddiel: Trestné činy proti brannosti
Druhý oddiel: Trestné činy proti civilnej službe

XII. hlava:

Trestné činy vojenské

Prvý oddiel: Trestné činy proti vojenskej podriadenosti a
vojenskej cti
Druhý oddiel: Trestné činy proti povinnosti konať vojenskú službu
Tretí oddiel: Trestné činy proti povinnostiam strážnej služby a
dozornej služby
Štvrtý oddiel: Trestné činy ohrozujúce bojaschopnosť
Piaty oddiel: Spoločné ustanovenia

78

speters@stonline.sk

Prvá hlava

TRESTNÉ ČINY PROTI REPUBLIKE

Prvý oddiel

Trestné činy proti základom republiky

Vlastizrada (§ 91)
Rozvracanie republiky (§ 92)
Teror (§ 93 – 93a)
Terorizmus (§ 94)
Záškodníctvo (§ 95 – 96)
Sabotáž (§ 97)

Druhý oddiel

Trestné činy proti bezpečnosti republiky

Vyzvedačstvo (§ 105)
Ohrozovanie utajovanej skutočnosti (§ 106 – 107)

Tretí oddiel

Trestné činy proti obrane vlasti

Spolupráca s nepriateľom (§ 113)
Vojnová zrada (§ 114)
Služba v cudzom vojsku (§ 115)

2) Systematika osobitnej časti TZ a II. hlava Osobitnej časti TZ

Druhá hlava

TRESTNÉ ČINY HOSPODÁRSKE

Prvý oddiel

Trestné činy proti hospodárskej sústave

Neoprávnené podnikanie (§ 118)
Neoprávnené obchodovanie s devízovými hodnotami (§ 118a)
Poškodzovanie spotrebiteľa (§ 121)

79

speters@stonline.sk
Ohrozenie obchodného tajomstva, bankového tajomstva a daňového tajomstva (§ 122)
Porušovanie predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou (§ 124)
Porušovanie predpisov o nakladaní s kontrolovaným tovarom a technológiami (§ 124a –
124c)

Druhý oddiel

Trestné činy proti hospodárskej disciplíne

Skresľovanie údajov hospodárskej a obchodnej evidencie (§ 125)
Poškodzovanie finančných záujmov Európskych spoločenstiev (§ 126 – 126b)
Porušovanie záväzných pravidiel hospodárskeho styku (§ 127)
Zneužívanie informácií v obchodnom styku (§ 128)
Machinácie pri verejnej súťaži a verejnej dražbe (§ 128a – 128c)

Tretí oddiel

Trestné činy proti mene a trestné činy daňové

Falšovanie a pozmeňovanie peňazí a cenných papierov (§ 140)
Uvádzanie falšovaných a pozmenených peňazí a cenných papierov (§ 141)
Výroba a držba falšovateľského náčinia (§ 142)
Ohrozovanie obehu tuzemských peňazí (§ 144)
Falšovanie a pozmeňovanie známok (§ 145)
Falšovanie a pozmeňovanie kontrolných technických opatrení na označenie tovaru (§
145a)
Ohrozenie devízového hospodárstva (§ 146 - 147)
Skrátenie dane a poistného (§ 148)
Neodvedenie dane a poistného (§ 148a)
Nezaplatenie dane (§ 148b)
Osobitné ustanovenia o účinnej ľútosti (§ 148ba)
Porušenie predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru (§ 148c)

Štvrtý oddiel

Trestné činy proti predpisom o hospodárskej súťaži, ochranných známkach,

chránených vzoroch a vynálezoch a proti autorskému právu

Zneužitie účasti na hospodárskej súťaži (§ 149)
Porušovanie práv k ochrannej známke, obchodnému menu a chránenému označeniu
pôvodu (§ 150)
Porušovanie priemyselných práv (§ 151)
Porušovanie autorského práva (§ 152)

3) Systematika osobitnej časti TZ a III. hlava Osobitnej časti TZ

80

speters@stonline.sk

Tretia hlava

TRESTNÉ ČINY PROTI PORIADKU VO VEREJNÝCH VECIACH

Prvý oddiel

Trestné činy proti výkonu právomoci štátneho orgánu a verejného činiteľa

Útok na štátny orgán (§ 153 – 154)
Útok na verejného činiteľa (§ 155 – 156)

Druhý oddiel

Trestné činy verejných činiteľov

Zneužívanie právomoci verejného činiteľa (§ 158)
Marenie úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti (§ 159)

Tretí oddiel

Korupcia

Prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody (§ 160 – 160c)
Podplácanie (§ 161 – 161c)
Nepriama korupcia (§ 162)
Osobitné ustanovenie o účinnej ľútosti (§ 163)
Okolnosti vylučujúce trestnosť podplácania a nepriamej korupcie (§ 163a)

Štvrtý oddiel

Niektoré formy trestnej súčinnosti

Podnecovanie (§ 164)
Schvaľovanie trestného činu (§ 165)
Nadržovanie (§ 166)
Neprekazenie trestného činu (§ 167)
Neoznámenie trestného činu (§ 168)

Piaty oddiel

Iné rušenia činnosti štátneho orgánu

Zasahovanie do nezávislosti súdu (§ 169a)
Pohŕdanie súdom (§ 169b)
Marenie výkonu úradného rozhodnutia (§ 171)
Nedovolené prekročenie štátnej hranice (§ 171a – 171c)

81

speters@stonline.sk
Vzbura väzňov (§ 172)
Ohrozenie dôvernej skutočnosti a vyhradenej skutočnosti (§ 173)
Krivé obvinenie (§ 174)
Krivá výpoveď a nepravdivý znalecký posudok (§ 175)
Falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery (§ 176)
Marenie prípravy a priebehu volieb alebo referenda (§ 177)
Neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi (§ 178)

4) Systematika osobitnej časti TZ a IV. hlava Osobitnej časti TZ

Štvrtá hlava

TRESTNÉ ČINY VŠEOBECNE NEBEZPEČNÉ

Všeobecné ohrozenie (§ 179 – 180)
Ohrozenie bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a civilného plavidla (§ 180a –
180b)
Zavlečenie vzdušného dopravného prostriedku do cudziny (§ 180c)
Porušovanie povinnosti pri hrozivej tiesni (§ 181)
Ohrozenie životného prostredia (§ 181a – 181b)
Porušovanie ochrany rastlín a živočíchov (§ 181c)
Pytliactvo (§ 181d)
Nedovolený dovoz, vývoz a preprava odpadov (§ 181e)
Neoprávnené nakladanie s odpadmi (§ 181f)
Porušovanie ochrany vôd (§ 181g)
Poškodzovanie a ohrozovanie prevádzky všeobecne prospešného zariadenia (§ 182 – 184)
Nedovolené ozbrojovanie (§ 185)
Založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny a teroristickej skupiny (§ 185a)
Osobitné ustanovenie o účinnej ľútosti (§ 185b)
Osobitné ustanovenie o účasti agenta v zločineckej skupine a teroristickej skupine (§ 185c)
Nedovolená výroba a držba omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a
obchodovanie s nimi (§ 186 – 187)
nedovolená výroba a držba jadrových materiálov a vysokorizikových chemických látok (§
187a – 188)
Šírenie toxikománie (§ 188a)
Šírenie nákazlivej choroby (§ 189 – 192)
Ohrozovanie zdravia závadnými potravinami a inými potrebami (§ 193 – 194)
Nedovolená výroba liehu (§ 194a)
Spoločné ustanovenie (§ 195)

5) Systematika osobitnej časti TZ a V. hlava Osobitnej časti TZ

82

speters@stonline.sk

Piata hlava

TRESTNÉ ČINY HRUBO NARUŠUJÚCE OBČIANSKE SPOLUŽITIE

Násilie proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi (§ 196 – 197a)
Hanobenie národa, rasy a presvedčenia (§ 198)
Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti (§ 198a)
Šírenie poplašnej správy (§ 199 – 200)
Ohrozenie pod vplyvom návykovej látky (§ 201)
Opilstvo (§ 201a)
Výtržníctvo (§ 202)
Týranie zvierat (§ 203)
Kupliarstvo (§ 204)
Ohrozovanie mravnosti (§ 205 – 205a)
Výroba detského pornografického diela (§ 205b)
Rozširovanie detského pornografického diela (§ 205c)
Prechovávanie detského pornografického diela (§ 205d)
Ohováranie (§ 206)
Neposkytnutie pomoci (§ 207 – 208)
Poškodzovanie cudzích práv (§ 209)
Neoprávnené odoberanie orgánov a tkanív (§ 209a – 209b)

6) Systematika osobitnej časti TZ a VI. hlava Osobitnej časti TZ

Šiesta hlava

TRESTNÉ ČINY PROTI RODINE A MLÁDEŽI

Dvojmanželstvo (§ 210)
Opustenie dieťaťa (§ 212)
Zanedbanie povinnej výživy (§ 213)
Týranie blízkej osoby a zverenej osoby (§ 215)
Únos (§ 216)
Obchodovanie s deťmi (§ 216a – 216b)
Ohrozovanie mravnej výchovy mládeže (§ 217)
Nezákonné zamestnávanie detí (§ 217a)
Podávanie alkoholických nápojov mládeži (§ 218)
Podávanie anabolických látok mládeži (§ 218a)

83

speters@stonline.sk
7) Systematika osobitnej časti TZ a VII. hlava Osobitnej časti TZ

Siedma hlava

TRESTNÉ ČINY PROTI ŽIVOTU A ZDRAVIU

Vražda (§ 219)
Vražda novonarodeného dieťaťa matkou (§ 220)
Ublíženie na zdraví (§ 221 – 224)
Ruvačka (§ 225)
Ohrozovanie pohlavnou chorobou alebo vírusom ľudskej imunodeficiencie (§ 226)
Nedovolené prerušenie tehotenstva (§ 227 – 229)
Účasť na samovražde (§ 230)

8) Systematika osobitnej časti TZ a VIII. hlava Osobitnej časti TZ

Ôsma hlava

TRESTNÉ ČINY PROTI SLOBODE A ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTI

Prvý oddiel

Trestné činy proti slobode

Obmedzovanie osobnej slobody (§ 231)
Pozbavenie osobnej slobody (§ 232)
Zavlečenie do cudziny (§ 233)
Lúpež (§ 234)
Branie rukojemníka (§ 234a)
Vydieranie (§ 235)
Hrubý nátlak (§ 235a – 235b)
Obmedzovanie slobody vyznania (§ 236)
Útlak (§ 237)
Porušovanie domovej slobody (§ 238)
Porušovanie slobody združovania a zhromažďovania (§ 238a)
Porušovanie tajomstva prepravovaných správ (§ 239 – 240)

Druhý oddiel

Trestné činy proti ľudskej dôstojnosti

84

speters@stonline.sk
Znásilnenie (§ 241)
Sexuálne násilie (§ 241a)
Sexuálne zneužívanie (§ 242 – 243)
Súlož medzi príbuznými (§ 245)
Obchodovanie s ľuďmi (§ 246)

9) Systematika osobitnej časti TZ a IX. hlava Osobitnej časti TZ

Deviata hlava

TRESTNÉ ČINY PROTI MAJETKU

Krádež (§ 247)
Sprenevera (§ 248)
Nevyplatenie mzdy a odstupného (§ 248a)
Neoprávnené užívanie cudzej veci (§ 249)
Neoprávnené používanie cudzieho motorového vozidla (§ 249a – 249aa)
Neoprávnený zásah do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru (§ 249b)
Neoprávnené vyrobenie a obstaranie platobnej karty (§ 249c)
Neoprávnené vyrobenie a obstaranie telefónnej karty (§ 249d)
Podvod (§ 250)
Úverový podvod (§ 250a)
Subvenčný podvod (§ 250b)
Poisťovací podvod (§ 250c)
Neoprávnené obohatenie (§ 250d)
Podvodný úpadok (§ 250e)
Zavinený úpadok (§ 250f)
Prevádzkovanie nepoctivých hier a stávok (§ 250g)
Nepovolená prevádzka lotérií a iných podobných hier (§ 250h)
Podielnictvo (§ 251 – 251a)
Legalizácia príjmu z trestnej činnosti (§ 252 – 252a)
Úžera (§ 253)
Zatajenie veci (§ 254)
Porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku (§ 255 – 255a)
Poškodzovanie veriteľa (§ 256)
Zvýhodňovanie veriteľa (§ 256a)
Machinácie v súvislosti s konkurzným a vyrovnacím konaním (§ 256b)
Marenie konkurzného alebo vyrovnacieho konania (§ 256c – 256d)
Poškodzovanie cudzej veci (§ 257)
Poškodzovanie a zneužitie záznamu na nosiči informácií (§ 257a)
Zneužívanie vlastníctva (§ 258)
Poškodzovanie a znehodnocovanie kultúrneho dedičstva (§ 258a)

85

speters@stonline.sk

10) Systematika osobitnej časti TZ a X. hlava Osobitnej časti TZ

Desiata hlava

TRESTNÉ ČINY PROTI ĽUDSKOSTI

Genodícium (§ 259)
Mučenie a iné neľudské a kruté zaobchádzanie (§ 259a)
Zločin proti ľudskosti (§ 259b)
Podpora a propagácia hnutí smerujúcich k potlačeniu práv a slobôd občanov (§ 260 – 261)
Používanie zakázaného bojového prostriedku a nedovolené vedenie boja (§ 262)
Vojnová krutosť (§ 263)
Perzekúcia obyvateľstva (§ 263a)
Plienenie v priestore vojnových operácií (§ 264)
Zneužívanie medzinárodne uznávaných a štátnych znakov (§ 265)
Spoločné ustanovenia (§ 265a)

11) Systematika osobitnej časti TZ a XI. hlava Osobitnej časti TZ

Jedenásta hlava

TRESTNÉ ČINY PROTI BRANNOSTI A PROTI CIVILNEJ SLUŽBE

Prvý oddiel

Trestné činy proti brannosti

Marenie spôsobilosti na službu (§ 266)
Neplnenie odvodnej povinnosti (§ 267)
Obchádzanie brannej povinnosti (§ 268)
Nenastúpenie služby v ozbrojených silách (§ 269 – 271)
Porušovanie osobných a vecných povinností (§ 272

Druhý oddiel

Trestné činy proti civilnej službe

Nenastúpenie civilnej služby (§ 272a – 272b)
Vyhýbanie sa výkonu civilnej služby (§ 272c – 272d)

86

speters@stonline.sk

12) Systematika osobitnej časti TZ a XII. hlava Osobitnej časti TZ

Dvanásta hlava

TRESTNÉ ČINY VOJENSKÉ

Prvý oddiel

Trestné činy proti vojenskej podriadenosti a vojenskej cti

Neposlúchnutie rozkazu (§ 273 – 274)
Sprotivenie a donútenie porušiť vojenskú povinnosť (§ 275)
Urážka medzi vojakmi (§ 277 – 278)
Násilie voči nadriadenému (§ 279)
Porušovanie práv a chránených záujmov vojakov (§ 279a – 279b)

Druhý oddiel

Trestné činy proti povinnosti konať vojenskú službu

Vyhýbanie sa služobnému úkonu a výkonu vojenskej služby (§ 280 – 281)
Dezercia (§ 282 – 284)

Tretí oddiel

Trestné činy proti povinnostiam strážnej a dozornej služby

Porušovanie povinností strážnej služby (§ 285)
Porušovanie povinnosti dozornej služby (§ 286)
Porušovanie povinnosti služby pri obrane vzdušného priestoru (§ 287)

Štvrtý oddiel

Trestné činy proti ohrozujúce bojaschopnosť

Ohrozovanie morálneho stavu jednotky (§ 288)
Porušovanie služobných povinností (§ 288a)
Zbabelosť pred nepriateľom (§ 289)
Nesplnenie bojovej úlohy (§ 290)
Opustenie bojových prostriedkov (§ 291)
Vydanie bojových prostriedkov nepriateľovi (§ 292)
Ublíženie parlamentárovi (§ 293)

87

speters@stonline.sk

Piaty oddiel

Spoločné ustanovenia

Osobitné ustanovenia o trestnej zodpovednosti osôb podliehajúcej právomoci vojenských
súdov (§ 294)
Svojmocné vzdialenie (§ 295)

88

speters@stonline.sk

1) Pojem a účel trestu

Trest je najostrejším z prostriedkov štátneho donútenia, ktoré používa štát pri plnení svojich
funkcií. Je nástrojom štátu na ochranu spoločnosti a občanov pred trestnými činmi.
Trest je popri trestnom čine druhým najzákladnejším pojmom trestného práva. Štát hrozbou
trestom, jeho ukladaním a výkonom trestov poskytuje ochranu základným právnym hodnotám.
Trest je možné uložiť len za trestný čin, je teda právnym následkom trestného činu (sankciou).
Trest je možné uložiť len fyzickej osobe, ktorá spáchala trestný čin. Nepripúšťa sa kolektívna
trestná zodpovednosť ani zodpovednosť právnických osôb.
Trestom sa pôsobí konkrétnej osobe ujma, pričom ujma obsiahnutá v treste má postihovať
výlučne páchateľa trestného činu (zásada personality trestov). Nepriamo však môže postihnúť
aj osoby iné (napr. rodinu páchateľa).
Ujma spočíva v citeľných zásahoch do občianskych práv (ujma na majetku, na slobode) a ide o
ujmu zámernú, ktorej spôsobenie bolo zámerom zákonodarcu. Trestná represia má byť
rozumná a má pôsobiť ujmu len vtedy, ak si to vyžaduje dosiahnutie účelu trestu. Ujma
spôsobená trestom nesmie prevyšovať potrebu ochrany spoločnosti. Zakázané sú kruté,
neľudské alebo ponižujúce tresty a výkonom trestu nesmie byť znížená ľudská dôstojnosť.
Tresty môžu v mene SR ukladať iba súdy – na záver trestného konania. Iné opatrenia (aj keď
majú prvok ujmy) – napr. pokuty, ukladajú v osobitných konaniach orgány určené zákonmi.
Trestami nie sú ani iné opatrenia ukladané správnymi orgánmi (zhabanie veci, zákaz činnosti).
Trest vyjadruje negatívne hodnotenie páchateľa a jeho činu. Zákon však uložením trestu
vyslovuje i prognózu, že sa páchateľ prevychová.
Ochranné opatrenie na rozdiel od trestu neobsahuje negatívne hodnotenie páchateľa a jeho
činu, nie je zamýšľané ako ujma, neodsudzuje páchateľa a malo by mať výlučne liečebnú
povahu.
Trest je teda možné definovať ako opatrenie štátneho donútenia, ukladané v mene štátu na to
určenými súdmi v trestnom konaní, ktorým sa páchateľovi pôsobí určitá ujma za spáchanie
trestného činu a zároveň sa ním vyslovuje i spoločenské odsúdenie trestného činu a jeho
páchateľa.
Účel trestu
Absolútne teórie: nespájajú s ukladaním trestu žiadne ďalšie úlohy, pretože trest je účelom
sám osebe – je spravodlivou odplatou. Patria sem najmä teórie teologické, podľa ktorých je
trest prejavom Božej vôle a teórie nemeckých idealistov (Kanta a Hegla).
Podľa Kanta je trest kategorickým imperatívom a je účelom sám osebe, a preto ho nie je možné
odôvodniť nejakými pre spoločnosť prospešnými alebo užitočnými účelmi. Účelom trestu je
uskutočňovanie spravodlivosti potrebné na to, aby štát mohol existovať. Ak by nebolo
spravodlivosti, nemalo by zmysel, aby ľudia žili na zemi, a preto keby sa ľudská spoločnosť
rozišla, musel by byť popravený posledný vrah držaný vo väzení. Kant uvádza aj istý prvok
účelnosti trestu (Metafyzika mravov v dvoch častiach) – človek musí byť najprv uznaný vinným,
kým sa bude myslieť na to, aby z trestu mohol byť pre neho alebo jeho spoluobčanov nejaký
prospech.
Hegel zastáva absolútnu teóriu o účele trestu – vyvodzuje nevyhnutnosť trestania a trestu
z požiadavky správneho vytvorenia úsudkov. Trest je negáciou negácie práva, teda jeho
obnovením. Ide o aplikáciu triády téza – antitéza – syntéza (právo *** zločin / negácia práva ***
trest / obnovenie práva).
Relatívne teórie: trestu prikladali určité praktické, pre spoločnosť dôležité úlohy. Ich autori
vychádzajú z teórie kauzality, v treste odmietali vidieť prvok odplaty.
H. Grotius (vychádzal z Platónových myšlienok o preventívnom pôsobení trestov) hlásal, že
trest nemôže byť iba odplatou, lebo príroda nedovoľuje, aby človek bytosti podobnej sebe
spôsoboval zlo za iným účelom ako za účelom dobra.
Beccaria (O zločinoch a trestoch 1764) zastával podobný názor.
Feuerbach zastával teóriu psychologického donútenia, ktorá rozlišovala medzi generálnou a
špeciálnou prevenciou. Generálnu prevenciu spájal s hrozbou trestom a staval ju do centra
svojho systému. Hrozba trestom mala vyvolať generálnu prevenciu psychologickým donútením,

89

speters@stonline.sk
pričom aplikácia trestu má každému zdôrazniť, že hrozba je skutočná a vážna. Feuerbach
vyzdvihol požiadavku spravodlivosti trestu.
Von Liszt rozpracoval v „Marburskom programe 1882“ teóriu prevencie. Myšlienka účelu je
vlastným nositeľom pokroku v trestnom práce. Aj otázku spravodlivosti trestu podriaďuje
požiadavke účelnosti trestu. Spravodlivý trest je nutný a spravodlivosť sa v trestnom práve
odráža v zachovaní miery trestu potrebnej z hľadiska myšlienky účelu. Zločincov rozdeľoval na
príležitostných (pokiaľ nepotrebujú polepšenie, je ich potrebné odstrašiť trestom) a povahových,
ktorých delil na polepšiteľných (je potrebné napraviť výchovou) a nepolepšiteľných (je potrebné
izolovať)
Lombroso a Ferri (antropologické kriminologické a sociologické teórie): zastávali podobné
názory.
Teória odstrašenia ako generálnej prevencie bola zneužitá v nacistickom Nemecku. Požadoval
verejný výkon trestov.
Zmiešané teórie: pokúsili sa prekonať rozpory medzi trestom ako odplatou a trestom účelovým
(spojiť generálnu a špeciálnu prevenciu). Spravodlivý trest zaisťuje právny poriadok – vinu a
intenzitu trestu dáva do vyrovnaného vzťahu k osobnosti páchateľa.
Ancelova sociálna teória: cieľom je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi, resocializácia
páchateľa, využitie vedeckých poznatkov a humanizácia trestnej politiky. Sankcie sú len
krajným prostriedkom presadenia práva. V centre pozornosti sa nachádza osobnosť páchateľa.
Nový systém (predovšetkým prvky z Wuppertálskeho programu 1984 – dekriminalizácia a
depenalizácia) mal vplyv na trestné právo viacerých štátov. V ucelenej forme však
Wuppertálsky program nebol akceptovaný.
Na Slovensku prešiel účel trestu vývojom. V roku 1950 bolo účelom trestu zneškodniť
nepriateľov pracujúceho ľudu, zabrániť páchateľovi v páchaní trestných činov a vychovať ho
k tomu, aby sa dodržiaval pravidlá socialistického spolužitia a pôsobiť výchovne na ostatných
členov spoločnosti.
Účelom trestu od roku 1961 bola ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov,
zabránenie odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovávanie ho k tomu, aby
viedol riadny život pracujúceho človeka a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov
spoločnosti.
Súčasný § 23 definuje účel trestu: „Účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi
trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu,
aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.“
Vrcholným účelom trestu je najmä chrániť spoločnosť. Ostatné účely sú len prostriedkom
ochrany spoločnosti.
Socializačnú a resocializačnú funkciu trestu plní požiadavka výchovy páchateľa k tomu, aby
viedol riadny život. Trestné právo využíva viacero prostriedkov (podmienečné odsúdenie,
upustenie od potrestania), ale neprinášajú želané výsledky.
Ďalšou stránkou účelu trestu je zabrániť páchateľovi v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Ak je
totiž páchateľ izolovaný od spoločnosti uloženým a vykonávaným trestom odňatia slobody, je
sťažené vykonávanie jeho ďalšej trestnej činnosti, podobne, ak je uložený trest zákazu činnosti.
Popri treste je potrebné, aby boli v páchateľovi posilňované pozitívne vlastnosti a aby bolo na
neho pôsobené výchovne. Páchateľ by mal vo svojej prevýchove spolupôsobiť.
Pri výchovnom pôsobení trestu rozlišuje teória dva druhy pôsobenia:
-

spoločenské odsúdenia páchateľa a ujma obsiahnutá v uloženom treste (odstrašenie)

-

samotné zámerné výchovné pôsobenie uloženého trestu (výchova páchateľa).

Konštrukcia trestu v slovenskom TZ je postavená na generálnej prevencii (všeobecný účel
trestu) a na špeciálnej prevencii (osobitný účel trestu).
Úlohou špeciálnej prevencie je zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a
zároveň výchovne pôsobiť na individuálneho odsúdeného. Trestami, ktoré bránia alebo sťažujú
páchanie ďalších trestných činov sú najmä trest odňatia slobody, strata vojenskej a inej
hodnosti, zákaz činnosti, prepadnutie veci, vyhostenie a do určitej miery i zákaz pobytu.
Generálna prevencia sa zameriava na osoby odlišné od páchateľa. Výchovné pôsobenie na
ostatných členov spoločnosti má už samotné vydanie a aplikácia TZ a vytvorenie predstavy o
vysokom stupni pravdepodobnosti, že trestný čin bude odhalený a páchateľ potrestaný.

90

speters@stonline.sk
Uložený trest musí byť spravodlivý a nesmie vo verejnosti vyvolávať súciť s odsúdeným, čo by
oslabovalo účel trestného práva.
Generálna prevencia sa zameriava aj na predchádzanie recidívy, špeciálna prevencia
nastupuje až po spáchaní trestného činu.
Pri mladistvých je prvoradým účelom trestu prevýchova páchateľa.

2) Systém a druhy trestov

Trest má byť úmerný stupňu nebezpečnosti pre spoločnosť, má byť individualizovaný primerane
povahe činu a osobe páchateľa, má byť spravodlivý a jeho druh a intenzita majú byť vyjadrené
priamo v zákone (zásada legality trestov).
Systémom trestov je potrebné rozumieť výpočet jednotlivých druhov trestov, ich vzájomné
usporiadanie podľa určitého hľadiska a vzťahy medzi nimi. V záujme zachovania zákonnosti
musia byť tresty vždy uvedené v zákone.
Za trestný čin je v SR možné uložiť len niektorý z trestov uvedených v § 27 TZ alebo výnimočný
trest (§ 29 TZ). Podmienky ukladania trestov stanovuje TZ vo všeobecnej časti (§ 23 a nasl.) a
pre konkrétny trestný čin v osobitnej časti.
Stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť sa priamo odráža v obsahu každého
druhu trestu, v trestných sadzbách za jednotlivé trestné činy a v podmienkach ukladania trestov.
Základnými zásadami trestného práva, ktoré majú význam pre systém trestov sú:
-

zásada subsidiárnej úlohy trestného práva a trestu

-

zásada humanizmu trestného práva

-

zásada spravodlivosti a zákonnosti

-

zásada jednoty represie a výchovy

-

zásada individualizácie použitých sankcií

-

zásada nezlučiteľnosti určitých druhov sankcií

-

zásada presonality sankcií

-

zásada úmernosti sankcií vo vzťahu k spáchanému trestnému činu.

Zásada humanizmu je vyjadrená v zákaze mučenia a krutého, neľudského alebo ponižujúceho
zaobchádzania alebo trestu. Vyjadrená je aj vo vyzdvihovaní prevýchovného účelu trestu
mladistvých páchateľov.
Systém trestov, aby zaručoval, že bude spravodlivý, musí spĺňať podmienky:
-

obsahovať určitý počet trestov rozličnej intenzity,

-

má obsahovať aj druhy trestov,

-

musí zabezpečiť ochranu jednotlivca i spoločnosti pred páchaním trestných činov,

-

každý druh trestu musí vo svojej podstate vyjadrovať vzťah k stupňu spoločenskej
nebezpečnosti trestného činu,

-

ujma obsiahnutá v treste má podľa možností postihovať každého odsúdeného,

-

ujma obsiahnutá v treste má byť čo najviac obmedzená výlučne na osobu odsúdeného,

-

trest nesmie svojou podstatou ani podmienkami jeho výkonu ponižovať ľudskú dôstojnosť,

-

výkon trestu nemá byť pre odsúdeného prekážkou, aby sa po výkone trestu včlenil do života,

-

tresty majú podľa možnosti byť reparabilné pre prípad justičného omylu.

Zákon obsahuje v § 27 tieto druhy trestov:
a) odňatie slobody,
b) stratu čestných titulov a vyznamenaní,
c) stratu vojenskej hodnosti,
d) zákaz činnosti,
e) prepadnutie majetku,
f) peňažný trest,
g) prepadnutie veci,
h) vyhostenie,
i) zákaz pobytu.
Právna teória rozlišuje tresty hlavné a vedľajšie.
Hlavné tresty môžu byť ukladané samostatne.

91

speters@stonline.sk
Vedľajšie tresty možno ukladať vždy len popri hlavnom treste. Môže byť uložený automaticky
uložením hlavného trestu (napr. trest straty práv v prípade trestu smrti – podľa TZ 86/1950 Sb.)
alebo či musí byť vedľajší trest uložený vo výroku odsudzujúceho rozsudku.
V súčasnosti platný TZ nerozlišuje medzi trestami hlavnými a vedľajšími. Toto delenie však
zostalo zachované vo formulácii trestov ukladaných samostatne alebo popri sebe. Tresty
obsiahnuté v TZ je možné uložiť samostatne alebo popri sebe, s výnimkou straty čestných
titulov a vyznamenaní a straty vojenskej hodnosti, ktoré nie je možné uložiť samostatne, a teda
majú povahu trestov vedľajších.
Podľa § 28 TZ je možné tresty, ak TZ ustanovuje pre niektorý trestný čin viac trestov,
samostatne alebo popri sebe.
Popri sebe nemožno uložiť peňažný trest a trest prepadnutia majetku, rovnako ani tresty,
ktorých účinky sa navzájom vylučujú alebo kumulujú.
Trest vyhostenia a trest zákazu pobytu je možné uložiť samostatne aj vtedy, ak nie sú uvedené
v osobitnej časti TZ, rovnako aj peňažný trest, u ktorého táto možnosť vyplýva z § 53 ods. 2 a 3
TZ.
Samostatne možno za konkrétny trestný čin uložiť len taký trest, ktorý je výslovne uvedený
v príslušnom ustanovení osobitnej časti TZ (s výnimkami) a popri treste, ktorý TZ ustanovuje
v osobitnej časti možno uložiť aj iné tresty uvedené v systéme trestov.
Pri trestaní mladistvých sa prejavuje výchovná funkcia trestného práva a účelu trestu. Zákon
vymenúva tresty, ktoré je možné mladistvému uložiť:
-

trest odňatia slobody,

-

trest prepadnutia veci a vyhostenia

Peňažný trest je možné uložiť mladistvému len vtedy, ak je zárobkovo činný a
trest zákazu činnosti len ak to nebude na prekážku pri príprave na jeho povolanie.
Iné druhy trestov nie je možné uložiť.
Slovenský TZ od 1. júla 1990 neobsahuje trest smrti (v zmysle zásady humanity). Bol
nahradený trestom odňatia slobody nad 15 až do 25 rokov alebo trestom odňatia slobody na
doživotie. Podmienky, za ktorých je možné uložiť výnimočné tresty, sú sprísnené. Je možné
podmienečné prepustenie z výkonu trestu doživotného odňatia slobody.
Po rekodifikácii trestného práva by mali byť zavedené nové tresty (verejnoprospešné práce,
probácia, systém denných pokút pri peňažnom treste, sankcie pre právnické osoby, trest
domáceho väzenia, opustenia domácnosti, komunitné sankcie).
Ukladať tresty môžu len súdy (čl. 50 ÚSR, čl. 40 Listiny). Iné orgány môžu ukladať len sankcie
podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch: pokarhanie, pokutu, zákaz činnosti, prepadnutie
veci. Na konanie o priestupkoch sa vzťahuje zákon o priestupkoch a subsidiárne správny
poriadok.
Tresty musia byť ukladané v súlade s účelom trestu – musia ochrániť spoločnosť pred
páchateľmi trestných činov a brániť im v ďalšom páchaní trestnej činnosti, ako aj výchovne
pôsobiť na páchateľa a na ostatných členov spoločnosti. Preto by u menej narušených
páchateľov nemali byť ukladané príliš prísne tresty (najmä trest odňatia slobody).

3) Trest odňatia slobody

Začiatky trestu odňatia slobody spadajú do 16. storočia – v Holandsku boli zakladané tzv.
káznice, do ktorých mali byť zatváraní najmä tuláci, žobráci, povaľači a prostitútky. Väzni mali
byť držaní osamote, ich cely mali byť zatemnené a mala im byť obmedzovaná strava. Boli
zamestnávaní ťažkými prácami. 6ivotná úroveň väzňov nesmela prevýšiť úroveň poctivo
pracujúcich živiteľov rodín.
Trest odňatia slobody vystúpil do popredia v Anglicku počas priemyselnej revolúcie. V najstaršej
dobe sa vyznačoval mimoriadnou krutosťou. V Rakúsku boli napr. väzni telesne trestaní a mali
byť zamestnávaní obzvlášť nepríjemnými prácami. Vo Francúzsku vypaľovali odsúdeným na
nútené práce do ramena znamenie a boli pripútavaní ku guli alebo k inému väzňovi. Práca bola
o to ťažšia, o čo bol prísnejší trest. Stravou bol len chlieb a voda.

92

speters@stonline.sk
Základy samoväzby boli položené v 17. storočí v Holandsku a Taliansku a uplatňovala sa najmä
v 18. storočí v Anglicku a Walese (J. Howard). Odôvodňovaná bola najmä náboženskými
dôvodmi (puritánstvom).
V 18. storočí sa realizovali ukážkové väznice v USA (v Gande a Milbanku). Vznikli dva klasické
väzenské systémy: pennsylvánsky a auburnský.
Pennsylvánsky systém bol zvedený v roku 1816 – spočíval v prísnej samoväzbe a ničil duševné
i telesné schopnosti väzňa – základom bola myšlienka, že trest je vykúpením za hriech a
väzenie je domom pokánia. Väzni nemohli pracovať.
Auburnský systém bol systémom mlčania. Väzni boli nútení mlčať a noci trávili úplne odlúčení
v samoväzbe. Väzni cez deň mohli pracovať.
Základom pre oba systémy bola klasická škola trestného práva. Podľa pennsylvánskeho
systému bol vybudovaný v 19. storočí rad väzníc (Philadelphia, Londýn, Bruchshale –
Nemecko), samoväzba sa však realizovala v menšej miere pre jej nákladnosť.
V Anglicku bol vytvorený tzv. progresívny systém trestu odňatia slobody, v ktorom bol výkon
trestu prispôsobovaný slobodnému životu. Trest bol rozdelený do fáz: prvé štádium väzeň
vykonával v samoväzbe, v druhom sa cez deň zúčastňoval práce a v noci bol izolovaný,
v treťom štádiu sa pripravoval na život na slobode a štvrté štádium znamenalo podmienečné
prepustenie na slobodu. Prechod medzi jednotlivými štádiami závisel od správania väzňa a bol
možný aj od miernejšieho štádia k prísnejšiemu.
V USA tzv. elmirský systém položil základ neurčitého odsúdenia, ktorý sa používal u predtým
netrestaných odsúdených. Súd neurčuje dĺžku trestu v rozsudku ale počas jeho výkonu. Dĺžka
trestu bola limitovaná len zákonnými hranicami.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sú tresty odňatia slobody nahradzovaný liečebnými a
výchovnými opatreniami. Boli usporadúvané väzenské kongresy a zjazdy (Comission
internationale penitentiaire) a význam má i činnosť Rady Európy.
Podmienečné odsúdenie na trest odňatia slobody
Podstata spočíva v tom, že súd síce vynesie odsudzujúci rozsudok, ale jeho výkon odloží, resp.
odpustí pod podmienkou, že sa odsúdený bude počas určenej skúšobnej doby poriadne
správať a vyhovie všetkým uloženým podmienkam.
Ak výkon podmienečne uloženého trestu nariadený nebude, bude sa naň hľadieť, ako keby
nebol odsúdený.
Podmienečné odsúdenie upravuje TZ v §§ 58 – 60. Jeho výkon upravuje Tr. por. v § 329 a v §
330.
Podľa § 58 TZ: (1) Súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody
neprevyšujúceho dva roku,
a) ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie,

v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu má dôvodne za to, že účel trestu sa dosiahne
i bez jeho výkonu, alebo

b) ak príjme záruku za nápravu páchateľa a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku

ponúkol, má dôvodne za to, že účel trestu sa dosiahne i bez jeho výkonu.

(2) Povolenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody sa netýka výkonu
ostatných trestov uložených popri tomto treste.
Ustanovenie o maximálnej dĺžke trestu odňatia slobody sa vzťahuje na všetkých páchateľov (aj
na mladistvých). Posudzuje sa skutočne uložený trest, nie trest určený podľa trestnej sadzby
v TZ.
Súd skúma všetky okolnosti. To, že páchateľ už bol trestaný, nemusí vylučovať podmienečné
odsúdenie (hoci nebude časté).
Súd stanoví pri podmienečnom odsúdení skúšobnú dobu na jeden rok až päť rokov. Skúšobná
doba nemusí byť určená na celé roky a začína plynúť od právoplatnosti odsudzujúceho
rozsudku.
Podmienečne odsúdenému môže súd uložiť primerané obmedzenia alebo povinnosti smerujúce
k tomu, aby viedol riadny život; spravidla mu má tiež uložiť, aby podľa svojich síl nahradil škodu,
ktorú trestným činom spôsobil (nie je totožná s náhradou škody v adhéznom alebo
v občianskoprávnom konaní, má len výchovnú funkciu a nie je exekučným titulom).
Príkladný výpočet primeraných obmedzení obsahuje § 89 ods. 23 TZ:

93

speters@stonline.sk
Primeraným obmedzením alebo povinnosťou je príkaz na pozitívne správanie sa k vedeniu
riadneho života, ktoré je súčasťou trestu alebo podmienečného prepustenia a je v určitom
vzťahu k spáchanému činu. Obmedzenie spočíva najmä
a) v zákaze návštev pohostinských zariadení, nadmerného požívania alkoholických nápojov a

iných návykových látok, zákaze návštev športových podujatí, zhromaždení občanov a
stretávania sa s určitými osobami,

b) v povinnosti odpracovať v prospech obce najviac 20 hodín, vysťahovať sa z neoprávnené

obsadeného bytu, nahradiť spôsobenú škodu alebo zabezpečiť opravu poškodených vecí,
verejne či osobne sa ospravedlniť poškodenému,

c) v zákaze priblížiť sa k poškodenému na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a zdržiavať sa

v blízkosti obydlia poškodeného.

Uložené obmedzenia musia byť primerané, určité a kontrolovateľné.
Ak bol podmienečne odsúdený opäť podmienečne odsúdený, je mu možné započítať dobu, po
ktorú viedol riadny život a vyhovel uloženým podmienkam, ak splní predpoklady uvedené v § 59
ods. 3 TZ: Doba, po ktorú podmienečne odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a
vyhovel uloženým podmienkam, započítava sa do skúšobnej doby novourčenej pri
podmienečnom odsúdení pre ten istý skutok alebo do skúšobnej doby určenej pri uložení
úhrnného alebo súhrnného trestu.
O započítaní rozhodne súd v rozsudku, ktorým ukladá nový podmienečný trest.
O osvedčení podmienečne odsúdeného rozhodne súd po uplynutí skúšobnej doby. § 60 ods. 1
TZ: Ak podmienečne odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a vyhovel uloženým
podmienkam, súd vysloví, že sa osvedčil; ináč rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej
doby, že sa trest vykoná.
K podmienečnému odsúdeniu mladistvých: otázka č. 16).
Nepodmienečný trest odňatia slobody
Trest odňatia slobody je najuniverzálnejším trestom a je ho možné uložiť za každý spáchaný
trestný čin. Je svojimi dôsledkami najprísnejším následkom trestného činu, a mal by sa teda
ukladať len ak nepostačuje uloženie iného druhu trestu vykonávaného na slobode.
§ 39 ods. 2 TZ stanovuje: „Za trestné činy, pri ktorých horná hranica trestnej sadzby odňatia
slobody neprevyšuje jeden rok, možno uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody len za
podmienky, že by vzhľadom na osobu páchateľa uloženie iného trestu zjavne neviedlo
k dosiahnutiu účelu trestu.“
Trest odňatia slobody sa ukladá najviac na 15 rokov (§ 39 ods. 1 TZ). Konkrétne výšky
trestných sadzieb určuje zákon pri jednotlivých trestných sadzbách v osobitnej časti. TZ
umožňuje vo výnimočných prípadoch uložiť trest nad hornou hranicou pätnástich rokov ako
výnimočný trest: 15 – 25 rokov alebo doživotie.
Horná hranica trestnej sadzby nesmie byť prekročená. Výnimkou je ukladanie trestu obzvlášť
nebezpečnému recidivistovi, kedy sa horná hranica zvyšuje o jednu tretinu, ale ani vtedy
nesmie presiahnuť 15 resp. 25 rokov. Horná hranica trestu nesmie byť prekročená ani pri
ukladaní úhrnného a súhrnného trestu.
Súčet nevykonaných trestov alebo ich častí a ukladaného trestu nesmie presiahnutá hranicu 15
resp. 25 rokov.
Dolná hranica nie je všeobecne definovaná. Ak je dolná hranica daná v osobitnej časti TZ, súd
nesmie uložiť trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby, s výnimkou mimoriadneho zníženia
trestu podľa § 40 TZ, ak by uloženie trestu na dolnej hranici bolo neprimerane prísne vzhľadom
na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, pri trestaní prípravy alebo pokusu alebo ak
páchateľ spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti pod vplyvom návykovej látky, ktorý
si sám, ani z nedbanlivosti, neprivodil.
Výkon trestu odňatia slobody upravuje osobitný zákon č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia
slobody v platnom znení. Konkretizuje ho vyhláška MS SR č. 125/1994 Z.z., ktorou sa vydáva
Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.
Trest odňatia slobody v SR vykonávajú dospelí oddelene od mladistvých a oddelene podľa
pohlaví. Zákon o výkone trestu rozdeľuje dospelých páchateľov do troch základných skupín.
Zmyslom je oddeliť viac narušených páchateľov od menej narušených a tak na nich čo
najindividuálnejšie vplývať.

94

speters@stonline.sk
Do I. nápravnovýchovnej skupiny sa spravidla zaraďujú páchatelia, ktorí neboli v posledných
desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý im bol
uložený za úmyselný trestný čin. Ústavy môžu mať charakter otvorených alebo polootvorených
oddelení a môžu byť i uzavreté (vtedy podlieha výkon trestu prísnejším obmedzeniam).
Do II. nápravnovýchovnej skupiny súd spravidla zaraďuje páchateľov, ak boli v posledných
desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý im bol
uložený za úmyselný trestný čin; na predchádzajúce odsúdenie sa neprihliadne, ak sa na
páchateľa pozerá, akoby nebol odsúdený. Trest sa vykonáva v uzavretých ústavoch príp.
v polootvorených oddeleniach týchto ústavov. Odsúdení nemajú možnosť pohybu mimo ústavu
a návštevy môžu mať v rozsahu dvoch hodín bez priameho kontaktu.
Do III. nápravnovýchovnej skupiny súd páchateľa spravidla zaradí, ak sa mu ukladá trest ako
obzvlášť nebezpečnému recidivistovi alebo trest za niektorý z trestných činov uvedených v § 62.
Rovnako sú sem zaradení páchatelia, ktorým bol uložený výnimočný trest. Ústavy sú vždy
uzavreté, odsúdení sa v nich zamykajú a mimo oddelenia sa pohybujú vždy pod dozorom.
Odsúdení na výnimočný trest sú ubytovaný v celách po jednom a v celách i pracujú.
Trest odňatia slobody u žien sa vykonáva s prihliadnutím na osobitné potreby. Na výkon trestu
u mladistvých sa vzťahujú ustanovenia o výkone trestu v I. nápravnovýchovnej skupine
s výnimkami (vnútorná diferenciácia na I. skupinu – mentálne vyspelejší mladiství s priaznivou
prognózou vychovávateľnosti alebo s nepriaznivou prognózou vychovávateľnosti a na II.
skupinu – intelektovo podpriemerní až defektní mladiství s priaznivou prognózou
vychovávateľnosti alebo s nepriaznivou prognózou vychovávateľnosti). Mladiství vykonávajú
trest odňatia slobody v osobitných ústavoch pre mladistvých.
Trest odňatia slobody neprevyšujúci jeden rok uložený vojakovi základnej vojenskej služby sa
môže vykonať vo vojenskom nápravnom útvare, ak sa súd domnieva, že tento spôsob na
nápravu postačí. Ak bol trest odňatia slobody uložený vojakovi vykonaný vo vojenskom
nápravnom útvare, hľadí sa na páchateľa, akoby nebol odsúdený.
Odsúdený je po nástupe výkonu trestu zaradený do skupinového programu. Je podrobený
dôkladnému vyšetreniu a preskúmaniu osobnosti a osobných pomerov a je mu spracovaný
individuálny program väzenského pobytu, ktorý s ním musí byť prekonzultovaný.
Odsúdení by mali byť zaraďovaní do práce v súlade s účelom trestu a s prihliadnutím na ich
zdravotný stav a pracovné schopnosti. Z pracovnej odmeny sa odsúdeným vykonávajú zrážky
na výživné, náklady na výkon trestu a ďalšie zrážky a vreckové, s ktorým môže odsúdený voľne
disponovať. Zvyšok predstavuje úložné, ktoré sa odsúdenému vyplatí po prepustení z výkonu
trestu.
Zákon o výkone trestu upravuje aj disciplinárne tresty a disciplinárne odmeny. Závažné
porušenie povinnosti zo strany odsúdeného môže byť kvalifikované ako marenie výkonu
úradného rozhodnutia. Ak sa ho zúčastní viac väzňov, môže ísť o vzburu väzňov.
Účasť súdu pri výkone trestu:
-

rozhodne o zaradení páchateľa do príslušnej nápravnovýchovnej skupiny,

-

rozhodne o preradení odsúdeného z jednej nápravnovýchovnej skupiny do inej,

-

rozhodne o prerušení výkonu trestu a o upustení od výkonu trestu,

-

rozhodne o podmienečnom prepustení.

Dozor prokurátora upravuje zákon o prokuratúre (153/2000 Z.z.). Občiansku kontrolu
vykonávajú orgány NR SR.

4) Strata čestných titulov a vyznamenaní, strata vojenskej hodnosti a zákaz

činnosti

Strata čestných titulov a vyznamenaní
Svojou povahou je trestným činom vedľajším, pretože ho nie je možné uložiť samostatne, ale
len v spojení s nepodmienečným trestom odňatia slobody. Má popri represívnej aj preventívnu
funkciu, ktorá vylučuje odsúdeného z výkonu práv a funkcií, ktorých sa stal „nehodným“.

95

speters@stonline.sk
§ 46 TZ: (1) Súd môže uložiť trest straty čestných titulov a vyznamenaní, ak odsudzuje
páchateľa za úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody najmenej na dva
roky.
(2) Súd môže uložiť tento trest aj pri kratšom nepodmienečnom treste odňatia slobody alebo pri
inom treste, ak to vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu vyžaduje ochrana povolania,
ktoré páchateľ vykonával v čase spáchania trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdený.
(3) Strata čestných titulov a vyznamenaní spočíva v tom, že odsúdený stráca vyznamenania,
čestné uznania, vedecké a umelecké hodnosti a iné čestné tituly udelené podľa vnútroštátnych
predpisov, ako aj právo nosiť cudzozemské vyznamenania a používať cudzozemské tituly.
Uloženie trestu straty čestných titulov nie je obligatórne. Podľa TZ z roku 1950 sem patrila aj
dočasná strata volebného práva, dnes však pod tento trest nespadá.
Strata čestných titulov a vyznamenaní je trvalá, ich opätovné získanie sa však nevylučuje.
Právo nosiť cudzozemské vyznamenania a používať cudzozemské tituly sa obnovuje
zahladením odsúdenia.
Prepožičiavanie vyznamenaní upravuje zákon č. 37/1994 Z.z. o štátnych vyznamenaniach.
Vedecké hodnosti a ich udeľovanie upravuje zákon o vysokých školách (131/2002 Z.z. – DrSc.,
Dr. h. c., PhD., ArtD., ThLic., docent, profesor, emeritný profesor, predtým aj CSc.)
Pod čestné tituly a vyznamenania nespadajú označenia absolventov vysokých škôl (Bc., Mgr.,
Mrg. art., Ing., Ing. arch., MUDr., MVDr., RNDr., PharmDr., PhDr., JUDr., PaedDr., ThDr.)
Inými čestnými titulmi sú tituly udeľované v kultúre, v športe a v iných oblastiach spoločenského
života.
Strata vojenskej a inej hodnosti
Fakticky je trestom vedľajším. Môže ju vysloviť súd vojenský aj všeobecný. Vojakom môže byť
aj vojak v zálohe. Uložením trestu straty vojenskej a inej hodnosti nie je možné hodnosť znížiť
čiastočne (na nižšiu hodnosť ako bola pôvodná).
Ak sú splnené podmienky, je možné v odsudzujúcom výroku súdu súčasne uložiť trest straty
čestných titulov a vyznamenaní a straty vojenskej a inej hodnosti.
Strata vojenskej a inej hodnosti je vždy trvalá, nevylučuje však jej opätovné získanie.
Udelením milosti ani zahladením odsúdenia odsúdený nenadobúda ex lege práva a vojenskú
alebo inú hodnosť, ktoré odsúdením stratil – len v prípade, ak mu boli rozhodnutím prezidenta
prípadne výrokom súdu výslovne reštituované.
§ 47 TZ: (1) Súd môže uložiť trest straty vojenskej a inej hodnosti, ak odsudzuje páchateľa,
ktorý je nositeľom takej hodnosti, za úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia
slobody najmenej na dva roky.
(2) Súd môže uložiť tento trest aj popri kratšom nepodmienečnom treste odňatia slobody alebo
popri inom treste, ak odsudzuje páchateľa, ktorý je príslušníkom ozbrojených síl alebo
príslušníkom ozbrojeného zboru, a ak to vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu
vyžaduje disciplína a poriadok v ozbrojených silách alebo ozbrojenom zbore.
(3) Strata vojenskej a inej hodnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému znižuje hodnosť vo
vojsku na hodnosť vojaka, a ak ide o príslušníka iného ozbrojeného zboru, odníma sa mu
hodnosť v tomto zbore.
Zákaz činnosti
Vždy je trestom fakultatívnym a nie je nikdy automaticky spojený s uložením iného trestu, ale
musí byť uložený súdom.
Súdy ukladajú tento trest spravidla pri trestných činoch súvisiacich s prevádzkou motorového
vozidla a pri trestných činoch majetkového a hospodárskeho charakteru. Jeho účelom je najmä
zabrániť páchateľovi v ďalšom páchaní trestných činov, ku ktorému by táto činnosť mohla
vytvárať podmienky a zároveň výchovne pôsobiť na spoločnosť. Chráni sa aj povolanie alebo
funkcia, ktorú páchateľ vykonával (jej „čistota“). Je jedným z trestov, ktoré je možné uložiť aj
v prípade prijatia záruky za nápravu páchateľa.
Činnosť, ktorú je možné zakázať, musí byť v priamej súvislosti so spáchaným trestným činom a
musí ísť o činnosť, ktorú páchateľ sám priamo vykonával. Musí ísť o činnosť, ktorá v minulosti
spáchanie trestného činu umožnila, a ktorej výkon by páchateľovi umožnil spáchanie
podobného trestného činu v budúcnosti. Býva ukladaný aj páchateľom, ktorí nie sú pre vady
svojho charakteru naďalej spôsobilí vykonávať činnosť, pri ktorej sa dopustili trestného činu,
resp. páchateľom, ktorí sa dopustili trestného činu, pretože im chýbala potrebná kvalifikácia.

96

speters@stonline.sk
Predmetom zákazu nemôže byť činnosť, na ktorú nie je potrebné osobitné povolenie a nie je ani
spáchaná v súvislosti s výkonom zamestnania.
Nie je možné ani zakázať zlozvyky alebo neduhy (nadmerná konzumácia alkoholu) alebo
činnosti ako napr. návšteva športových alebo kultúrnych podujatí. Nie je možné ani zakázať
činnosť akéhokoľvek povolania alebo prikázať určité pracovisko.
Zakázaná činnosť musí byť vždy v rozsudku presne vymedzená, aby ho bolo možné vykonať a
výkon kontrolovať. Porušenie režimu výkonu trestu zákazu činnosti napĺňa skutkovú podstatu
trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia.
Výkon trestu zákazu činnosti upravuje Tr. por. v § 350: predseda senátu rozhodne hneď po
právoplatnosti rozsudku o započítaní doby, po ktorú bolo odsúdenému pred právoplatnosťou
rozsudku oprávnenie na činnosť odňaté podľa osobitných predpisov alebo na základe opatrenia
štátneho orgánu nesmel už túto činnosť vykonávať.
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, ktorá nemá odkladný účinok.
Výkon trestu začína zásadne od právoplatnosti rozsudku. Doba, počas ktorej sa nerešpektuje,
nepredlžuje dobu výkonu trestu. Dobu predlžuje len výkon nepodmienečného trestu odňatia
slobody.
Obligatórne súd tento druh trestu neukladá nikdy. Ako samostatný trest ho môže uložiť len pri
trestných činoch, pri ktorých to TZ dovoľuje a ak vzhľadom na povahu spáchaného činu a
možnosť nápravy páchateľa nie je na dosiahnutie účelu trestu potrebný iný trest.
Je možné podmienečné upustenie od výkonu trestu zákazu činnosti. Prichádza do úvahy po
výkone polovice trestu, ak odsúdený počas doby výkonu trestu spôsobom svojho života
preukázal, že ďalší výkon trestu nie je potrebný, alebo ak súd príjme záruku za nápravu
páchateľa. Nie je možné upustiť len od zákazu niektorej z činností, na ktoré sa trest vzťahuje.
Skúšobná doba sa v takom prípade stanoví na 5 rokov, nie však na dobu kratšiu ako je zvyšok
trestu. Jej začiatok začína plynúť od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Ak bol trest vykonaný, hľadí sa na páchateľa ako keby nebol odsúdený.
Zákaz činnosti je možné uložiť aj v správnom konaní (zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch).
Zákaz činnosti je aj obsahom niektorých disciplinárnych opatrení (napr. vyčiarknutie zo
zoznamu advokátov).
§ 49 TZ: (1) Súd môže uložiť trest zákazu činnosti na jeden rok až na desať rokov, ak sa
páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.
(2) Trest zákazu činnosti ako trest samostatný môže súd uložiť len v prípade, že tento zákon
v osobitnej časti uloženie tohto trestu dovoľuje a ak vzhľadom na povahu spáchaného trestného
činu a možnosti nápravy páchateľa uloženie iného trestu na dosiahnutie účelu nie je potrebné.
(3) Do doby výkonu trestu zákazu činnosti sa nezapočítava doba výkonu trestu odňatia slobody;
započítava sa však doba, po ktorú bolo páchateľovi pred právoplatnosťou rozsudku oprávnenie
na činnosť, ktorá je predmetom zákazu, v súvislosti s trestným činom odňaté podľa osobitných
predpisov alebo na základe opatrenia štátneho orgánu nesmel už túto činnosť vykonávať.
§ 50 TZ: (1) Trest zákazu činnosti záleží v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu
zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie, alebo takej činnosti, na ktorú
treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis.
(2) Ak bol trest zákazu činnosti vykonaný, hľadí sa na páchateľa, akoby nebol odsúdený.

5) Prepadnutie majetku a peňažný trest

Prepadnutie majetku
Na území Československa je prípustný trest prepadnutia majetku od roku 1923. Podľa TZ č.
86/1950 Sb. bol výhradne trestom vedľajším, obligatórnym v prípadoch, kedy to TZ stanovoval.
Bol zároveň obsiahnutý v treste straty štátneho občianstva. Fakultatívne ho mohol súd uložiť, ak
odsudzoval páchateľa na trest smrti za úmyselný trestný čin, na doživotný trest odňatia slobody
alebo na trest odňatia slobody najmenej na tri roky. Keď páchateľ svojím trestným činom
prejavil nepriateľstvo k ľudovodemokratickému poriadku, bolo ho možné uložiť bez ohľadu na
výšku hlavného trestu.
§ 51 TZ: (1) Súd môže vzhľadom na okolnosti spáchaného trestného činu a pomery páchateľa
uložiť trest prepadnutia majetku, ak páchateľa odsudzuje na výnimočný trest alebo ak ho

97

speters@stonline.sk
odsudzuje na nepodmienečný trest odňatia slobody za závažný úmyselný trestný čin, ktorým
páchateľ získal alebo sa snažil získať majetkový prospech.
(2) Bez podmienok odseku 1 môže súd uložiť trest prepadnutia majetku iba v prípade, že tento
zákon v osobitnej časti uloženie tohto trestu dovoľuje; ako samostatný trest môže sa trest
prepadnutia majetku uložiť, ak vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu a na osobu
páchateľa uloženie iného trestu na dosiahnutie účelu trestu nie je potrebné.
§ 52 TZ: (1) Prepadnutie majetku postihuje celý majetok odsúdeného alebo tú jeho časť, ktorú
súd určí; prepadnutie sa však nevzťahuje na prostriedky alebo veci, ktoré sú nevyhnutne
potrebné na uspokojenie životných potrieb odsúdeného alebo osôb, o ktorých výživu alebo
výchovu je odsúdený podľa zákona povinný sa starať.
(2) Výrokom o prepadnutí majetku zaniká zákonné majetkové spoločenstvo.
(3) Vlastníkom prepadnutého majetku sa stáva štát.
Pri ukladaní tohto trestu je rozhodujúcim kritériom stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť.
Trestnými činmi, za ktoré je možné uložiť trest prepadnutia majetku samostatne podľa TZ sú:
trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice, trestný čin ohrozenia bezpečnosti
vzdušného dopravného prostriedku a civilného plavidla a trestný čin zavlečenia vzdušného
dopravného prostriedku do cudziny.
Prepadnutie sa vzťahuje iba na majetok, ktorý mal páchateľ v dobe rozsudku a nie na majetok
iných osôb, ani na ich spoluvlastnícky podiel, ktorý majú na veciach v podielovom
spoluvlastníctve s páchateľom.
Výkon trestu prepadnutia majetku upravuje § 345 a § 346 Tr. por. Keď sa rozsudok stane
vykonateľným, pošle predseda senátu orgánu, ktorý vykonáva trest prepadnutia majetku
(okresný úrad v mieste posledného trvalého bydliska) odpis rozsudku bez odôvodnenia na
vykonanie trestu.
Ak vzniknú pochybnosti o tom, či sa na niektoré veci vzťahuje rozsudok o prepadnutí majetku,
rozhodne o tom predseda senátu na návrh príslušného orgánu alebo na žiadosť odsúdeného
alebo osoby, o ktorej výživu alebo výchovu ide. Možno ju podať do troch mesiacov odo dňa,
keď rozsudok nadobudol právoplatnosť alebo do jedného mesiaca, kedy boli veci postihnuté
vykonávaním trestu prepadnutia majetku. Proti uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá má
odkladný účinok.
Ak si uplatňuje vlastnícke právo na jednotlivé veci tretia osoba, odkáže ju okresný úrad na
občianske súdne konanie (ak jej nevyhovie).
Súd a v prípravnom konaní prokurátor môže zaistiť majetok obvineného (ak je možné očakávať
uloženie trestu prepadnutia majetku a je obava, že jeho výkon bude zmarený alebo sťažený).
Súd zaistí majetok obvineného vždy, ak uložil trest prepadnutia majetku rozsudkom, ktorý
nenadobudol právoplatnosť, a to vždy na celý majetok obvineného. Možno ho však obmedziť aj
len na jednotlivé kusy majetku. Proti rozhodnutiu o zaistení majetku je prípustná sťažnosť, ktorá
nemá odkladný účinok.
Zaistenie postihuje celý majetok obvineného, prírastky a výťažky a aj majetok, ktorý obvinený
nadobudne po zaistení.
Každý, kto má vo svojej moci veci, ktoré patria do zaisteného majetku, má povinnosť oznámiť to
súdu alebo prokurátorovi hneď ako sa o zaistení dozvie, inak zodpovedá za škodu spôsobenú
neoznámením.
Ak zanikne dôvod, pre ktorý bol majetok zaistený, je predseda senátu a v prípravnom konaní
prokurátor povinný zaistenie zrušiť (ak bola vec postúpená inému orgánu, ak bolo trestné
stíhanie zastavené, ak bolo trestné stíhanie prerušené, ak bol obžalovaný oslobodený spod
obžaloby, ak mu nebol uložený trest prepadnutia majetku alebo ak sa stane zrejmé, že nebude
uložený trest prepadnutia majetku). Rozhodnutie o zrušení zaistenia má formu uznesenia a nie
je proti nemu prípustné odvolanie.
Premlčanie výkonu trestu je vylúčené, lebo štát nadobúda vlastnícke právo už dňom
právoplatnosti rozsudku.
Peňažný trest
Peňažný trest je jedným z najstarších druhov trestu, ktorý býval ukladaný v prospech
poškodeného. Bol hodnotený ako trest na potláčanie ziskuchtivosti. Bol často kritizovaný,
pretože nezohľadňoval majetkové pomery odsúdeného.

98

speters@stonline.sk
V jednotlivých západných trestných zákonníkoch bol zavedený tzv. systém denných pokút –
výška jednotlivých denných pokút je konkretizovaná čo najpresnejším zhodnotením
majetkových pomerov odsúdeného tak, aby závažnosť spáchaného činu bola vyjadrená výškou
jednotlivých pokút a pritom sa dosiahla rovnosť pred zákonom. V prípade nezaplatenia denných
pokút je stanovený alternatívny trest odňatia slobody.
Na našom území zakotvoval TZ 86/1950 Sb. peňažný trest ako vedľajší trest, čiastočne
obligatórny a čiastočne fakultatívny. Rozhodujúcim kritériom pri jeho ukladaní bola najmä
triedna príslušnosť (aby sa majetné vrstvy nemohli vykúpiť). Ak bol obligatórne stanovený
peňažný trest, TZ zároveň umožňoval uložiť aj nápravné opatrenie.
Peňažný trest môže súd uložiť, aj ak príjme záruku záujmového združenia občanov za nápravu
páchateľa. Ak je uložený popri inom treste, je potrebné, aby ho dopĺňal. Peňažný trest súd
neuloží, ak by bol zjavne nevymožiteľný.
Rovnako ho nie je možné uložiť popri treste prepadnutia majetku.
Súd musí prihliadať na to, aby uložením peňažného trestu neznemožnil poškodenému úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody spáchanej trestným činom.
Ak súd ustanoví náhradný trest, tento nesmie spolu s uloženým trestom odňatia slobody
presahovať zákonom dovolenú hornú hranicu trestnej sadzby. Výrok súdu o náhradnom trestne
odňatia slobody v prípade, že by mohol byť výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, je vždy
obligatórny. Ak súd ukladá trest odňatia slobody na hornej hranici trestnej sadzby alebo ak je
peňažný trest ukladaný popri výnimočnom treste, náhradný trest sa neuloží.
Výkon peňažného trestu upravuje Tr. por. (§ 341 – 344) Predseda senátu po tom, čo sa stane
rozsudok vykonateľným, vyzve odsúdeného, aby zaplatil do 15 dní a upozorní ho, že bude
zaplatenie vymáhať. Ak bol uložený trest vzhľadom na prijatie záruky záujmového združenia
občanov, požiada súd toto združenie o výchovné pôsobenie na odsúdeného vrátane toho, aby
združenie viedlo odsúdeného k zaplateniu peňažného trestu.
Predseda senátu môže na žiadosť odsúdeného z dôležitých dôvodov odložiť výkon peňažného
trestu, a to na čas najviac troch mesiacov odo dňa, kedy rozsudok nadobudol právoplatnosť
alebo povoliť splácanie peňažného trestu po čiastkach tak, aby bol celý zaplatený najneskoršie
do jedného roka odo dňa, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť.
Ak zaniknú dôvody, pre ktoré bol výkon peňažného trestu odložený alebo ak odsúdený
nedodržiava bez závažného dôvodu splátky, môže predseda senátu povolenie odkladu alebo
splátok odvolať.
Peňažný trest môže byť vymáhaný len ak sa tým nezmaria práva poškodeného na náhradu
škody (ibaže by si neuplatnil nárok na náhradu škody do troch mesiacov o právoplatnosti
rozsudku).
Súd nariadi výkon náhradného trestu alebo jeho pomernej časti, ak trest nebol zaplatený a
vymáhanie by neviedlo k výsledku. Súd rozhodne i o spôsobe výkonu náhradného trestu.
Odsúdený môže po nariadení výkonu náhradného trestu alebo jeho pomernej časti tento
odvrátiť, ak peňažný trest alebo jeho pomernú čas zaplatí. Nariadiť trest odňatia slobody nie je
možné, ak sa odsúdený stal v dôsledku okolností, ktoré nemôže ovplyvniť dlhodobo
neschopným peňažný trest zaplatiť alebo keby bola výkonom peňažného trestu vážne ohrozená
výživa alebo výchova osoby, o výživu alebo výchovu ktorej je odsúdený podľa zákona povinný
sa starať.
V konaní o výkon peňažného trestu rozhoduje súd uznesením, proti ktorému nie je prípustná
sťažnosť. Na páchateľa, ktorému bol uložený peňažný trest ako trest samostatný, sa hľadí
akoby nebol odsúdený, ak trest riadne vykoná alebo ak sa od výkonu trestu alebo jeho zvyšku
upustilo.
Náhradný trest odňatia slobody je možné uložiť len v prípade úmyselného zmarenia výkonu
peňažného trestu, nie však len v prípade pasivity páchateľa (vtedy sa bude pohľadávka
vymáhať občianskoprávnou cestou).
§ 53 TZ: (1) Peňažný trest vo výmere od 5.000 Sk do 5.000.000 Sk môže súd uložiť, ak
páchateľ úmyselnou trestnou činnosťou získal alebo sa snažil získať majetkový prospech.
(2) Bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1 môže súd uložiť peňažný trest v prípade, ak
tento zákon v osobitnej časti
a) uloženie tohto trestu dovoľuje alebo

99

speters@stonline.sk
b) ho ukladá za trestný čin, pri ktorom horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody

neprevyšuje päť rokov a vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu a možnosť
nápravy páchateľa trest odňatia slobody neukladá.

(3) Ako samostatný trest môže byť peňažný trest uložený, ak vzhľadom na povahu spáchaného
trestného činu a možnosť nápravy páchateľa uloženie iného trestu na dosiahnutie účelu trestu
nie je potrebné.
(4) Súd môže určiť, že peňažný trest sa zaplatí v primeraných mesačných splátkach.
§ 54 TZ: (1) Pri výmere peňažného trestu súd prihliadne na osobné a majetkové pomery
páchateľa; peňažný trest neuloží, ak je zrejmé, že by bol nevymožiteľný.
(2) Vymožená suma peňažného trestu pripadá štátu.
(3) Ak súd ukladá peňažný trest, ustanoví pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť
úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody až na päť rokov. Náhradný trest nesmie
však ani spolu s uloženým trestom odňatia slobody presahovať zákonom dovolenú hornú
hranicu trestnej sadzby.
(4) Ak by náhradný trest presiahol hranicu uvedenú v odseku 3 alebo ak je peňažný trest
ukladaný popri výnimočnom treste, súd náhradný trest neuloží.
(5) Na páchateľa, ktorému bol uložený peňažný trest ako trest samostatný, sa hľadí, akoby
nebol odsúdený, ak trest riadne vykoná alebo ako sa od jeho výkonu alebo jeho zvyšku
upustilo.

6) Prepadnutie veci, vyhostenie a zákaz pobytu

Prepadnutie veci
Účelom trestu prepadnutia veci je zneškodniť vec, ktorá by mohla slúžiť na ďalšie páchanie
trestných činov, predovšetkým ako prostriedok páchania ďalšej trestnej činnosti a odňať
páchateľovi z už zrealizovanej trestnej činnosti prospech.
Podľa TZ 86/1950 Sb. bol vždy trestom vedľajším a fakultatívnym.
Súčasná úprava umožňuje uloženie trestu prepadnutia veci ako samostatného trestu, ak ho TZ
v osobitnej časti dovoľuje a ak vzhľadom na povahu trestného činu a možnosti nápravy
páchateľa uloženie iného trestu na dosiahnutie účelu trestu nie je potrebné alebo popri inom
treste, ak sú splnené podmienky na jeho uloženie.
§ 55 TZ: (1) Súd môže uložiť trest prepadnutia veci,
a) ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu,
b) ktorá bola určená na spáchanie trestného činu,
c) ktorú páchateľ získal trestným činom alebo ako odmenu zaň alebo [napr. falšované peniaze]
d) ktorú páchateľ nadobudol za vec uvedenú pod písmenom c).
(2) Ak vec uvedená v odseku 1 nie je dosiahnuteľná alebo identifikovateľná, alebo je zmiešaná
s majetkom páchateľa, alebo s majetkom inej osoby získaným v súlade so zákonom, môže súd
uložiť prepadnutie hodnoty, ktorá zodpovedá hodnote tejto veci.
(3) Nedosiahnuteľnou vecou sa rozumie vec zničená, poškodená, stratená, odcudzená,
urobená neupotrebiteľnou, spotrebovaná, ukrytá, prevedená na inú osobu alebo inak
odstránená alebo ušetrené náklady.
(4) Vecou podľa odsekov 1 až 3 sa rozumejú aj príjmy z trestného činu, ako aj zisku, úroky a iné
úžitky z týchto príjmov alebo vecí.
(5) Trest prepadnutia veci môže súd uložiť, len ak ide o vec patriacu páchateľovi.
(6) Vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.
(7) Na páchateľa, ktorému bol uložený trest prepadnutia veci ako trest samostatný, sa hľadí,
akoby nebol odsúdený, ak trest riadne vykoná.
§ 56 TZ: Trest prepadnutia veci môže súd uložiť ako trest samostatný len v prípade, že tento
zákon v osobitnej časti uloženie tohto trestu dovoľuje, a ak vzhľadom na povahu spáchaného
trestného činu a možnosti nápravy páchateľa uloženie iného trestu na dosiahnutie účelu trestu
nie je potrebné.
Prepadnutie sa vždy vzťahuje len na veci patriace páchateľovi v čase vyhlásenia rozsudku. Nie
je možné vyhlásiť za prepadnuté veci, ktoré páchateľ nadobudol trestnou činnosťou – tieto
páchateľovi nepatria, hoci by bol vlastník neznámy.

100

speters@stonline.sk
Páchateľovi nepatrí ani vec, na ktorej má spoluvlastnícky podiel; ten je však možné postihnúť
prepadnutím bez toho, aby sa prepadnutie vzťahovalo na vlastnícke alebo spoluvlastnícke
práva tretích osôb.
Ak je však vec v BSM, neprichádza do úvahy prepadnutie veci ani spoluvlastníckeho podielu.
Prepadnutím nie je možné postihnúť ani vec, ktorú páchateľ platne previedol na inú osobu.
Vec musí byť dostupná a v rozsudku dostatočne individualizovaná. Postihnúť prepadnutím
možno hnuteľné veci i nehnuteľnosti.
Trest prepadnutia veci je možné uložiť spravidla pri úmyselnom trestnom čine. Zákon to síce
výslovne neuvádza, ale vyplýva to z určenia okruhu vecí, na ktoré sa trest môže vzťahovať
(najmä ak ide o vec určenú na spáchanie trestného činu).
Vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát a prechod vlastníctva nastáva rozhodnutím súdu
v deň právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku.
Trest prepadnutia veci je možné uložiť i pri prijatí záruky za nápravu páchateľa a je ho možné
uložiť aj mladistvému páchateľovi.
Výkon tohto trestu nie je možné podmienečne odložiť.
Trest prepadnutia veci nie je totožný s ochranným opatrením zhabania veci.
Vyhostenie
§ 57 TZ: Ak to vyžaduje bezpečnosť osôb alebo majetku alebo iný všeobecný záujem, súd
môže páchateľovi, ktorý nie je občanom Slovenskej republiky ani osobou, ktorej bolo priznané
postavenie utečenca, uložiť trest vyhostenia z územia republiky, a to ako trest samostatný alebo
aj popri inom treste.
Účelom trestu je zabrániť ďalším trestným činom na území SR osobám, ktoré nie sú
slovenskými štátnymi občanmi. Trest má popri represívnom aj výrazný preventívny charakter.
Trest vyhostenia je možné (hoci to zákon v osobitnej časti výslovne neustanovuje) uložiť za
ktorýkoľvek trestný čin, a to ako samostatne, tak aj popri inom treste. Jeho uloženie nie je
namieste popri treste zákazu pobytu a ani popri treste zákazu činnosti a pri podmienečnom
odsúdení na trest odňatia slobody.
Vyhostiť je možné len cudzieho štátneho príslušníka resp. osobu bez štátnej príslušnosti.
Rozhodujúca je štátna príslušnosť v dobe rozhodovania súdu, nie v dobe spáchania trestného
činu.
Občana SR nie je možné vyhostiť (ani keby mal dvojaké občianstvo) a nie je možné vyhostiť ani
osobu so štatútom utečenca.
Vyhostenie sa ukladá vždy z územia SR do cudziny; súd v odsudzujúcom rozsudku neurčuje
štát, do ktorého sa odsúdený vyhostí. Vyhostenie vykonávajú orgány MV SR spolu s orgánmi
MZV SR. Spravidla sa cudzinec vyhosťuje do štátu, ktorého je štátnym občanom, ak ide o
bezdomovca, do štátu, v ktorom má príbuzných alebo majetok alebo kam si praje byť vyhostený
(ak je ten štát ochotný ho prijať). Súd tento druh trestu vysloví aj vtedy, ak nie je nádej, že cudzí
štát vyhosteného príjme.
Je vylúčený podmienečný odklad trestu, je však možné ho uložiť popri podmienečnom odklade
iného trestu. Vyhostenie sa ukladá na doživotie, jeho zmena je možná len cestou milosti
prezidenta. Ak sa odsúdený zdržiava na území SR i napriek uloženému trestu, dopúšťa sa
trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia.
Cudzincovi, ktorý je na území SR nežiadúci, je možné v správnom konaní zakázať pobyt na
území SR a z územia SR ho aj vyhostiť. Tieto činnosti vykonáva policajný útvar.
Policajný útvar v zmysle zákona č. 73/1995 Z.z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej
republiky zakáže cudzincovi pobyt na území SR, ak sa cudzinec v zahraničí alebo na území SR
dopustil konania, ktoré je podľa zákonov SR úmyselným trestným činom, ak nedodržal
podmienky uvedené v zákone o pobyte cudzincov (mať platný cestový doklad, vízum, použiť
hraničný prechod, preukázať dostatok finančných prostriedkov), ak sa zdržiava na území SR
bez platného cestovného dokladu, ak mu uplynula doba povoleného pobytu, ak neoprávnene
podniká alebo vykonáva zárobkovú činnosť, ak porušil predpisy o omamných a psychotropných
látkach, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu života
alebo zdravia alebo pre ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme
ochrany prírody alebo ak cudzinec povolenie na pobyt získal uvedením nepravdivých alebo
neúplných údajov.
Lehota na vycestovanie nesmie byť dlhšia ako 30 dní.

101

speters@stonline.sk
Na zrušenie oprávnenia cudzinca na dlhodobý alebo trvalý pobyt je oprávnený policajný útvar,
ak pominul účel, na ktorý bol povolený pobyt, ak sa cudzinec zdržiava mimo územia SR dlhšie
ako 180 dní v jednom kalendárnom roku a vopred to neoznámil policajnému útvaru alebo ak
opätovne nesplnil povinnosť uloženú mu zákonom o pobyte cudzincov. Je povinný najneskôr do
30 dní vycestovať.
Vyhostiť možno cudzinca, ktorý neoprávnene vstúpil na územie SR, ktorý sa na území SR
neoprávnene zdržiava alebo ktorému bolo zrušené oprávnenie na dlhodobý pobyt alebo na
trvalý pobyt na území SR a je podozrenie, že dobrovoľne nevycestuje do zahraničia a cudzinca,
ktorému bol zakázaný pobyt na území SR a ktorý v určenej lehote nevycestoval.
Zákaz pobytu
§ 57a TZ: (1) Súd môže uložiť trest zákazu pobytu na jeden rok až päť rokov za úmyselný
trestný čin, ak to vyžaduje so zreteľom na doterajší spôsob života páchateľa a miesto spáchania
činu ochrana verejného poriadku, rodiny, zdravia, mravnosti alebo majetku; trest zákazu pobytu
sa nemôže vzťahovať na miesto alebo obvod, v ktorom má páchateľ trvalý pobyt.
(2) Súd môže uložiť páchateľovi na dobu výkonu tohto trestu primerané obmedzenia smerujúce
k tomu, aby viedol riadny život, ak mu tento trest neukladá popri nepodmienečnom treste
odňatia slobody.
(3) Do doby výkonu trestu zákazu pobytu sa doba výkonu trestu odňatia slobody nezapočítava.
(4) Trest zákazu pobytu záleží v tom, že sa odsúdený nesmie po dobu výkonu tohto trestu
zdržiavať na určitom mieste alebo v určitom obvode; na prechodný pobyt na takom mieste
alebo v takom obvode v nevyhnutnej osobnej veci je potrebné povolenie.
§ 57b TZ: (1) Trest zákazu pobytu sa môže uložiť ako samostatný trest za úmyselný trestný čin,
za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky, ak
vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu a možnosť nápravy páchateľa uloženie iného
trestu na dosiahnutie účelu trestu nie je potrebné.
(2) Na páchateľa, ktorému bol uložený trest zákazu pobytu ako trest samostatný, sa hľadí,
akoby nebol odsúdený, ak trest riadne vykoná a dodrží obmedzenia, ktoré mu súd uložil.
Zákaz pobytu obsahoval už TZ z roku 1950 ako obligatórny vedľajší trest.
Pôvodný zákon z roku 1961 ho nepoznal a bol zavedený až v roku 1969. Má predovšetkým
preventívnu funkciu, ktorá spočíva v tom, že vzďaľuje odsúdeného z miesta, na ktorom je jeho
pobyt nežiadúci hlavne preto, že by tam mohli byť vytvorené podmienky pre ďalšiu trestnú
činnosť.
Trest zákazu pobytu je možné uložiť len za úmyselný trestný čin a jeho uloženie musí
vyžadovať ochrana verejného poriadku, rodiny, zdravia, mravnosti alebo majetku. Trest je
možné uložiť tak, aby sa vzťahoval na viacero obvodov.
Do výkonu trestu sa nezapočítava doba výkonu trestu odňatia slobody ani doby výkonu činnej
vojenskej služby (podľa Tr. por.). Ak však odsúdený nespáchal vo výkone tejto služby žiadny
trestný čin a riadne vykonával vojenskú službu, súd od výkonu trestu zákazu pobytu alebo jeho
zvyšku upustí.
Dobu, na ktorú je možné trest uložiť, nemôže súd prekročiť a zároveň musí vo výroku rozsudku
presne vymedziť územie, na ktoré sa zákaz pobytu vzťahuje.
Za trvalý pobyt sa považuje nielen prihlásenie sa na trvalý pobyt, ale odsúdený sa musí takomto
mieste aj trvalo zdržiavať.
Ak sa páchateľ bez povolenia (bez vážneho dôvodu) zdržiava v obvode, v ktorom má zakázaný
pobyt, alebo ak nedodržiava primerané opatrenia, ktoré mu súd v súvislosti s výkonom trestu
uložil, dopúšťa sa trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia.
Výkon zvyšku trestu je možné odpustiť (ako pri zákaze činnosti), v takomto prípade sa
odpúšťajú aj primerané obmedzenia, ak ich súd uložil. Ak je trest zákazu pobytu uložený popri
inom treste, posudzujú sa podmienky osvedčenia resp. zahladenia odsúdenia pri každom
z trestov osobitne.
Trest zákazu pobytu nie je možné uložiť mladistvému, pretože nespĺňa výchovnú funkciu účelu
trestu.
Výkon trestu je upravený v § 350a Tr. por. – o uložení zákazu pobytu upovedomí predseda
senátu obecný úrad a policajný orgán, na ktorých obvod sa zákaz vzťahuje, ako aj obecný úrad
a policajný orgán, v ktorých obvode má odsúdený trvalé bydlisko a ak odsúdený v obvode, na

102

speters@stonline.sk
ktorý sa vzťahuje zákaz pobytu, pracuje, aj organizáciu, v ktorej je obvinený v pracovnom
pomere.
Z dôležitých dôvodom môže policajný orgán v mieste jeho bydliska alebo pobytu povoliť
odsúdenému návštevu miesta alebo obvodu, na ktorý sa vzťahuje zákaz pobytu.

7) Výnimočný trest

§ 29 TZ: (1) Výnimočným trestom sa rozumie jednak trest odňatia slobody na pätnásť až do
dvadsiatich piatich rokov, jednak trest odňatia slobody na doživotie. Výnimočný trest sa môže
uložiť len za trestný čin, pri ktorom to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje. Ak súd uloží takýto
trest, môže zároveň rozhodnúť, že doba výkonu disciplinárneho trestu celodenného
umiestnenia do uzavretého oddelenia a umiestnenia do samoväzby sa na účely
podmienečného prepustenia do doby výkonu trestu nezapočítava.
(2) Trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov môže súd uložiť iba vtedy,
ak stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy
páchateľa je obzvlášť sťažená; to neplatí, ak súd ukladá tento výnimočný trest podľa § 94 ods.
2 alebo § 259b ods. 2.
(3) Trest odňatia slobody na doživotie môže súd uložiť iba páchateľovi, ktorý spáchal trestný čin
vraždy podľa § 219 ods. 2 alebo ktorý pri trestnom čine vlastizrady, teroru podľa § 93 alebo §
93a ods. 3, terorizmu podľa § 94 ods. 2, všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 3, genocídia
alebo zločinu proti ľudskosti podľa § 259b ods. 2 zavinil smrť iného úmyselne, a to za
podmienok, že
a) stupeň nebezpečnosti takého trestného činu pre spoločnosť je mimoriadne vysoký vzhľadom

na obzvlášť zavrhnutiahodný spôsob vykonania činu alebo na obzvlášť zavrhnutiahodnú
pohnútku, alebo na obzvlášť ťažký alebo ťažko napraviteľný následok,

b) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a
c) nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody nad pätnásť až

do dvadsiatich piatich rokov.

Výnimočný trest je možné uložiť len vtedy, ak to TZ v osobitnej časti dovoľuje. Ide o trestné
činy: vlastizrady, rozvracania republiky podľa § 92 ods. 2, teroru podľa § 93 a 93a ods. 3,
záškodníctva podľa § 95 ods. 2 a 96 ods. 2, sabotáže podľa § 97 ods. 3, vyzvedačstva podľa §
105 ods. 4, vojnovej zrady, za najťažšie trestné činy proti ľudskosti (genocídium), používania
zakázaného bojového prostriedku a nedovoleného vedenia boja podľa § 262 ods. 3, vojnovej
krutosti podľa § 263 ods. 3, perzekúcie obyvateľstva podľa § 263a ods. 3, plienenia v priestore
vojnových operácií, zneužívania medzinárodne uznávaných a štátnych znakov podľa § 265 ods.
3, najťažšie trestné činy všeobecne nebezpečné (všeobecné ohrozenie podľa § 179 ods. 3,
ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a civilného plavidla podľa § 180a
ods. 2 a zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny, najťažšie trestné činy
vojenské (neuposlúchnutia rozkazu podľa § 273 ods. 3, sprotivenia a donútenia porušiť
vojenskú povinnosť podľa § 275 ods. 3, násilia voči nadriadenému podľa § 279 ods. 3,
vyhýbania sa služobnému úkonu a výkonu vojenskej služby podľa § 280 ods. 3, dezercie podľa
§ 282 ods. 3, porušovania povinností služby pri obrane vzdušného priestoru podľa § 287 ods. 3,
ohrozovania morálneho stavu jednotky podľa § 288 ods. 2, porušovania služobných povinností
podľa § 288a ods. 4, zbabelosti pred nepriateľom, nesplnenia bojovej úlohy podľa § 290 ods. 1
a 2, opustenia bojových prostriedkov podľa § 291 ods. 2 a vydania bojových prostriedkov
nepriateľovi a za trestný čin vraždy spáchaný za obzvlášť priťažujúcich okolností podľa § 219
ods. 2.
Výnimočný trest nie je nikdy uvedený ako trest jediný, ale vždy alternatívne vedľa kratšieho
trestu odňatia slobody.
Výnimočný trest odňatia slobody nad pätnásť rokov až do dvadsiatich piatich rokov môže súd
uložiť iba vtedy, ak stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a
možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťažená. Ešte prísnejšie sú stanovené podmienky pre
stanovenie výnimočného trestu odňatia slobody na doživotie – môže ho uložiť súd iba
páchateľovi, ktorý spáchal trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 2 alebo ktorý pri trestnom čine
vlastizrady, teroru podľa § 93 alebo 93a ods. 3, terorizmu podľa § 94 ods. 2, všeobecného

103

speters@stonline.sk
ohrozenia podľa § 179 ods. 3, genodídia alebo zločinu proti ľudskosti podľa § 259b ods. 2
zavinil smrť iného úmyselne, a to za podmienok, že stupeň nebezpečnosti takého trestného
činu per spoločnosť je mimoriadne vysoký vzhľadom na obzvlášť zavrhnutiahodný spôsob
vykonania činu alebo na obzvlášť zavrhnutiahodnú pohnútku alebo na obzvlášť ťažký alebo
ťažko napraviteľný následok, uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a nie
je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody nad pätnásť do
dvadsiatich piatich rokov. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne.
Ak súd uloží výnimočný trest odňatia slobody, môže zároveň rozhodnúť, že doba výkonu
disciplinárneho trestu celodenného umiestnenia do uzavretého oddelenia a umiestnenia do
samoväzby sa na účely podmienečného prepustenia do doby výkonu trestu nezapočítava.
Dôsledky výkonu trestu odňatia slobody na doživotie na psychiku odsúdených sa snaží TZ
eliminovať možnosťou podmienečného prepustenia z výkonu trestu po výkone najmenej 25
rokov trestu; pri ostatných výnimočných trestoch odňatia slobody po odpykaní dvoch tretín
uloženého trestu.
Výnimočný trest odňatia slobody sa vykonáva v III. nápravnovýchovnej skupine, podrobnosti
upravuje zákon č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody a vyhláška MS SR č. 125/1994
Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.
Nie je možné odsúdenému, ktorému bol uložený výnimočný trest odňatia slobody, spôsob jeho
výkonu zmeniť. Takíto odsúdení sa umiestňujú do určeného ústavu (Leopoldov a Ilava).
Odsúdení, ktorým bol uložený výnimočný trest odňatia slobody, sa vo výkone trestu zaraďujú do
kolektívov alebo skupín, v ktorých spravidla spoločne pracujú a sú ubytovaní, pričom sa toto
zaraďovanie vykonáva tak, aby boli oddelení výrazne narušení odsúdení so sklonmi
k násilnému správaniu, prípadne odsúdení s výraznými poruchami osobnosti, od ostatných
odsúdených. Mimoriadne nebezpečné osoby odsúdené na výnimočný trest sa ubytúvajú po
jednom v celách, v ktorých aj pracujú. Odsúdeným na výnimočný trest sa venuje individuálna
starostlivosť psychológa, pedagóga a psychiatra. Návštevy sa vykonávajú bez priameho
kontaktu za účasti príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže SR. V prípade, že je
odsúdenému na výnimočný trest uložený disciplinárny trest umiestnenia do uzavretého
oddelenia v mimopracovnom čase alebo disciplinárny trest samoväzby, vykonáva sa tento
podľa Poriadku výkonu trestu oddelene od ostatných odsúdených.

8) Zásady ukladania trestov

Od dôb osvietenstva sa uplatňuje požiadavka, aby bol trest primeraný vine, ktorá spolu so
zásadou individualizácie trestu je základom demokratického trestného práva.
Názor o primeranosti trestu a viny kritizoval pozitivistický smer, najmä Von Liszt, ktorý staval do
popredia osobu páchateľa a presadzoval boj proti zločinnosti prostredníctvom
individualizovaného pôsobenia na zločinca. Na základe podobných názorov boli často
zavádzané alternatívne sankcie a trestné sadzby bývali určované len rámcovo prípadne boli
zákonné sankcie uvoľňované a súdy mali oprávnenie ich prekročiť (aj zmierniť, aj sprísniť).
Zároveň bola a je zdôrazňovaná požiadavka spravodlivosti a humánnosti trestu – trest má byť
úmerný škode, ktorú páchateľ trestným činom spôsobil, nemá však vinníkovi spôsobiť zbytočné
útrapy. Požiadavku spravodlivosti a primeranosti trestu nie je možné zamieňať s jeho legalitou,
pretože požiadavka spravodlivosti je hlbšia ako požiadavka zákonnosti.
V slovenskom trestnom práve je zárukou správneho ukladania trestov dodržiavanie dvoch
hlavných princípov:
-

zákonnosti trestného práva

-

individualizácie trestu.

Druh a intenzita trestu musia byť v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali
všetkým zvláštnostiam prípadu a súčasne aby sa dôsledne riadili všetkými pravidlami pre
ukladanie trestov obsiahnutými vo všeobecnej i osobitnej časti TZ. Rozhodnutie o uloženom
druhu trestu a jeho výmere musí byť zároveň odôvodnené v dôvodovej časti rozhodnutia, aby
bolo preskúmateľné.
Základným vodidlom súdu pri ukladaní trestu je ustanovenie § 23 TZ o účele trestu. Pri ukladaní
trestu je v záujme ochrany spoločnosti využiť trest, ktorý najpravdepodobnejšie zabezpečí

104

speters@stonline.sk
dosiahnutie patričných zabraňujúcich a výchovných účinkov. Súd musí zvážiť všetky zvláštnosti
prípadu a po aplikovaní všetkých predpokladov uvedených vo všeobecnej aj v osobitnej časti
TZ vymerať a uložiť taký trest, ktorým sa s najväčšou pravdepodobnosťou dosiahnu želané
zabraňujúce a prevýchovné účinky.
Podľa súčasnej teórie a praxe existujú dve skupiny páchateľov:
1. u ktorých je trestná činnosť excesom
2. niekoľkonásobní (viacnásobní) recidivisti, u ktorých je trestná činnosť len zákonitým

pokračovaním vývoja ich deformovanej osobnosti.

Pri ukladaní trestov prvej skupine páchateľov súd väčšinou uloží trest, ktorý nie je spojený
s odňatím slobody, kým u druhej skupiny spravidla ukladá tresty a ochranné opatrenia spojené
s odňatím slobody. Ako už bolo uvedené vyššie, toto rozdelenie páchateľov na dve skupiny je
však len veľmi rámcové.
Aby trest spĺňal svoj účel a aby zodpovedal požiadavkám generálnej i špeciálnej prevencie,
musí byť najmä úmerný stupňu nebezpečnosti pre spoločnosť. Hľadiská nebezpečnosti sú
vymedzené v § 3 ods. 4 TZ, špecifické ustanovenia na posúdenie nebezpečnosti
spolupáchateľstva, účastníctva, prípravy a pokusu sú vymedzené v § 31 ods. 2 TZ. Stupeň
nebezpečnosti je vo všeobecnosti daný aj možnosťou nápravy páchateľa. Tá má obzvlášť
význam pri ukladaní trestu. Trest nesmie byť samoúčelný a nemá zbytočne odcudzovať
páchateľa od spoločnosti.
Na vystihnutie stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť je potrebné vychádzať zo zvláštností
daného trestného činu a zo zákonných sankcií stanovených za konkrétny trestný čin – zákonné
sankcie sú totiž výrazom typového stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť, ktorý je pre trestné
činy daného druhu príznačný.
Trest môže byť zákonnou sankciou určený:
-

alternatívne, pričom TZ ponecháva na úvahe súdu, ktorú z uvedených sankcií uloží. Veľký
význam má stanovenie druhu trestov, medzi ktorými môže súd vybrať, pretože druh trestu
by mal rešpektovať požiadavku individualizácie posudzovaného prípadu a zároveň by mal
odrážať všetky podstatné zvláštnosti konkrétneho činu a osoby páchateľa. Ak na nápravu
páchateľa nepostačuje jeden trest, bude musieť súd s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu uložiť trestov niekoľko (ak to dovoľuje TZ, tak popri sebe).

-

rámcovo – je určená horná i dolná hranica trestu alebo len horná hranica trestu. Trestný
zákon ponecháva na úvahe súdu, aby trest v tomto rozpätí uložil.

Základnou požiadavkou však zostáva správna kvalifikácia skutku.
Prekročenie hornej a dolnej hranice trestu je možné len výnimočne v zákonom presne
stanovených prípadoch – pri trestaní obzvlášť nebezpečného recidivistu, pri trestaní
mladistvých a pri uložení trestu pod dolnou hranicou trestnej sadzby (§ 32 ods. 2 a § 40).
O vymeriavaní trestu v rámci zákonnej sankcie nerozhodujú zákonné znaky trestného činu, ale
výhradne jeho individuálne zvláštnosti. Zvláštnosti stupňa nebezpečnosti jednotlivého trestného
činu treba vždy posúdiť z hľadiska zvláštnosti páchateľa, jeho pohnútky, miery zavinenia,
spôsobu vykonania, okolností spáchania, následku, významu objektu trestného činu a od
spoločenskej situácie v čase spáchania trestného činu. Tieto úvahy je nutné rozobrať
v odôvodnení rozhodnutia (rozsudku).
§ 31 TZ: (1) Pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne na stupeň nebezpečnosti
trestného činu pre spoločnosť (§ 3 ods. 4), na možnosť nápravy a pomery páchateľa. Ak súd
príjme záruku za nápravu páchateľa, vezme do úvahy tiež výchovný vplyv toho, kto záruku
ponúkol, a uloží trest so zreteľom na túto okolnosť.
(2) Pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne
a) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu

trestného činu,

b) u organizátora, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti na spáchaní

trestného činu,

c) pri príprave na trestný čin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie

páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré
k jeho dokonaniu nedošlo.

105

speters@stonline.sk
(3) Na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na
poľahčujúcu alebo priťažujúcu okolnosť alebo na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej
trestnej sadzby.
§ 32 TZ: (1) Ak páchateľ spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, ktorý si, a to ani
z nedbanlivosti, neprivodil vplyvom návykovej látky, prihliadne súd na túto okolnosť pri určení
druhu trestu a jeho výmery.
(2) Ak súd má za to, že by vzhľadom na zdravotný stav takého páchateľa bolo možné za
súčastného uloženia ochranného liečenia (§ 72) dosiahnuť účel trestu aj trestom kratšieho
trvania, zníži trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, nie súc viazaný
obmedzením uvedeným v § 40 ods. 4, a uloží zároveň ochranné liečenie.
Pri výbere druhu trestu a jeho výmery má osobitný význam úsudok súdu o možnosti nápravy
páchateľa, ktorý si súd vytvára na podklade hodnotenia stupňa nebezpečnosti činu pre
spoločnosť. Súd má prihliadať aj na pomery páchateľa (na iné okolnosti ako tie, ktoré
charakterizujú stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť). Rozhodujúci je stav, ktorý existuje
v čase rozhodovania o treste.
Ak súd príjme záruku za nápravu páchateľa a sú splnené všetky ostatné zákonné podmienky,
môže povoliť podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody, uložiť iný druh trestu, ktorý
nie je spojený s odňatím slobody alebo upustiť od potrestania; ak záruka poskytnutá nebola, aj
tak môže súd záujmové združenie požiadať o spolupôsobenie pri výchove.

9) Poľahčujúce a priťažujúce okolnosti pri ukladaní trestov

Poľahčujúce a priťažujúce okolnosti majú význam pre určenie stupňa nebezpečnosti činu pre
spoločnosť. Demonštratívne sú uvedené v § 33 a § 34 TZ.
§ 33 TZ: Pri výmere trestu sa ako na poľahčujúcu okolnosť prihliadne najmä na to, že
páchateľ
-

spáchal trestný čin v silnom rozrušení,

-

spáchal trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých,

-

spáchal trestný čin pod tlakom závislosti alebo podriadenosti,

-

spáchal trestný čin pod vplyvom hrozby alebo nátlaku,

-

spáchal trestný čin pod vplyvom tiesnivých osobných alebo rodinných pomerov, ktoré si sám
nespôsobil,

-

spáchal trestný čin, odvracajúc útok alebo iné nebezpečenstvo bez toho, že by boli celkom
splnené podmienky nutnej obrany alebo krajnej núdze,

-

viedol pred spáchaním trestného činu riadny život,

-

pričinil sa o odstránenie škodlivých následkov trestného činu alebo dobrovoľne nahradil
spôsobenú škodu,

-

trestný čin úprimne ľutoval,

-

svoj trestný čin sám oznámil úradom alebo

-

pri objasňovaní svojej trestnej činnosti napomáhal príslušným orgánom.

§ 34 TZ: Pri výmere trestu sa ako na priťažujúcu okolnosť prihliadne najmä na to, že páchateľ
-

spáchal trestný čin z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky,

-

spáchal trestný čin surovým spôsobom, zákerne, so zvláštnou ľsťou alebo iným obdobným
spôsobom,

-

spáchal trestný čin, využívajúc niečiu bezbrannosť, závislosť alebo podriadenosť,

-

spáchal trestný čin za živelnej pohromy alebo inej udalosti vážne ohrozujúcej život, verejný
poriadok alebo majetok,

-

trestným činom porušil osobitnú povinnosť,

-

trestným činom spôsobil vyššiu škodu,

-

spáchal trestný čin ako organizátor, ako člen organizovanej skupiny alebo člen spolčenia,

-

zviedol na trestný čin iného, najmä mladistvého,

-

trestný čin páchal alebo v ňom pokračoval po dlhší čas,

-

spáchal viac trestných činov alebo

106

speters@stonline.sk
-

bol už pre trstený čin odsúdený; súd je oprávnený podľa povahy predchádzajúceho
odsúdenia nepokladať túto okolnosť za priťažujúcu.

Za poľahčujúcu alebo priťažujúcu okolnosť je možné považovať len takú okolnosť, ktorá má
vplyv na stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť a ktorá má nepochybný význam pre
dosiahnutie významu trestu a pre jeho vymeranie. Poľahčujúce a priťažujúce okolnosti spravidla
vyjadrujú postoj subjektu k páchanému trestnému činu alebo sa spájajú s objektívnou stránkou
trestného činu a majú vplyv na výmeru trestu v rámci zákonnej trestnej sadzby.
Okrem všeobecne priťažujúcich okolností pozná TZ aj okolnosti podmieňujúce použitie vyššej
trestnej sadzby, ktoré bývajú označené ako obzvlášť priťažujúce okolnosti. Podstatne
zvyšujú stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť a ich výpočet obsahuje osobitná časť TZ pri
jednotlivých kvalifikovaných skutkových podstatách. Musia byť páchateľom vždy zavinené,
postačuje však zavinenie z nedbanlivosti.
Priťažujúcou ani poľahčujúcou okolnosťou nesmie byť skutočnosť, ktorá je zároveň zákonným
znakom skutkovej podstaty trestného činu. Zabraňuje sa tak dvojitému pričítaniu tej istej
skutočnosti.
Okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby nemôže byť všeobecne
priťažujúca okolnosť.

10) Upustenie od potrestania

§ 24 TZ: (1) Od potrestania páchateľa, ktorý spáchal trestný čin menšej nebezpečnosti pre
spoločnosť, jeho spáchanie ľutuje a prejavuje účinnú snahu po náprave, možno upustiť,
a) ak vzhľadom na povahu spáchaného činu a na doterajší život páchateľa možno dôvodne

očakávať, že už prejednanie veci pred súdom postačí na jeho nápravu, alebo

b) ak súd príjme záruku za nápravu páchateľa a má za to, že vzhľadom na výchovný vplyv

toho, kto záruku ponúkol, povahu spáchaného činu a osobu páchateľa sa uloženie trestu
nejaví nevyhnutným.

(2) Ak súd upustil od potrestania, hľadí sa na páchateľa, akoby nebol odsúdený.
§ 25 TZ: Súd môže upustiť od potrestania aj vtedy, keď páchateľ spáchal trestný čin v stave
zmenšenej príčetnosti a súd má za to, že ochranné liečenie (§ 72), ktoré zároveň ukladá,
zabezpečí nápravu páchateľa a ochranu spoločnosti lepšie ako trest. Toto ustanovenie sa však
nepoužije, ak si páchateľ stav zmenšenej príčetnosti privodil, čo aj z nedbanlivosti, vplyvom
návykovej látky.
Inštitút upustenia od potrestania bol do nášho právneho poriadku zavedený v roku 1956.
Vyzdvihuje možnosť nápravy páchateľa trestného činu už samotným trestným stíhaním,
prejednaním pred súdom a vyrieknutím viny, ktorá v sebe obsahuje spoločenské odsúdenie
činu bez toho, aby bolo potrebné uloženie a výkon trestu.
V súčasnosti platný TZ dovoľuje upustiť od potrestania v štyroch prípadoch:
-

ak odsudzuje páchateľa, ktorý spáchal čin menšej nebezpečnosti pre spoločnosť, jeho
spáchanie ľutuje a prejavuje účinnú snahu po náprave a vzhľadom na povahu spáchaného
činu a na doterajší život páchateľa možno dôvodne očakávať, že už prejednanie veci pred
súdom postačí na jeho nápravu, resp. ak súd príjme záruku za nápravu páchateľa a má za
to, že vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol, povahu spáchaného činu a
osobu páchateľa sa uloženie trestu nejaví nevyhnutným; upustenie od potrestania nie je
možné, ak páchateľ spáchanie skutku popiera,

-

ak páchateľ spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti a súd má za to, že ochranné
liečenie podľa § 72 TZ, ktoré zároveň ukladá, zabezpečí nápravu páchateľa a ochranu
spoločnosti lepšie ako trest; páchateľ si však nesmie takýto stav privodiť sám, a to ani
z nedbanlivosti, vplyvom návykovej látky,

-

ak odsudzuje mladistvého aj vtedy, keď má za to, že ochranná výchova podľa § 84 TZ, ktorú
zároveň ukladá, zaistí nápravu mladistvého lepšie ako trest;

-

ak odsudzuje páchateľa, ktorý spáchal trestný čin malej nebezpečnosti pre spoločnosť, ak
veliteľ alebo náčelník ponúkol výchovné pôsobenie na páchateľa a súd má za to, že
vzhľadom na ponuku, povahu činu a osobu páchateľa nie je potrebné uložiť trest – toto
oprávnenie má však len vojenský súd.

107

speters@stonline.sk
Základnou podmienkou upustenia od potrestania je vždy menšia nebezpečnosť činu pre
spoločnosť. Nepôjde o trestné činy obzvlášť nebezpečné, trestné činy, ktoré spáchal obzvlášť
nebezpečný recidivista a trestné činy, za ktoré nemožno uložiť trest odňatia slobody pod jeden
rok ani po mimoriadnom znížení trestu a nepôjde ani o činy spáchané za okolností
podmieňujúcich vyššiu trestnú sadzbu. Ďalšie trestné činy vymedzila súdna prax.
Upustením od potrestania sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený, nezbavuje ho to
však iných následkov vyslovenia viny - znáša trovy konania a je mu možné uložiť náhradu
škody, ktorú spôsobil.

11) Trestanie v súbehu

Svetové právne poriadky poznajú tri spôsoby trestania súbehu:
1) kumuláciu trestov (sčítacia zásada): súd uloží súčet všetkých trestov, ktoré prichádzajú do

úvahy za jednotlivé trestné činy alebo za jednotlivé porušenia;

2) absorpciu miernejších trestov trestom najprísnejším (absorpčná zásada): upúšťa sa od

potrestania ľahších trestných činov, avšak dôsledné uplatňovanie takejto zásady sa
uplatňuje len výnimočne;

3) zostrenie najprísnejšieho trestu (asperačná zásada): súd uloží trest za najťažší trestný čin

alebo najprísnejší z priebežne vymeraných trestov a tento trest zostrí (uloží nad všeobecnou
zákonnou hranicou) – ide o najbežnejší princíp.

Vo svete sa vyskytujú rôzne kombinácie týchto princípov.
Slovenský TZ obsahuje v podstate absorpčnú zásadu, obsahuje však aj prvky zvyšných dvoch
zásad.
Pravidlá pre trestanie súbehu sú dané v § 35 TZ – súd ukladá úhrnný alebo súhrnný trest. TZ
nerozlišuje medzi jednočinným a viacčinným súbehom.
Ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa
toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný; Popri
takomto treste možno uložiť aj iný druh trestu, ak by bolo jeho uloženie odôvodnené niektorým
zo súdených trestných činov; Ak sú dolné hranice trestných sadzieb odňatia slobody rôzne, je
dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. Prísnosť trestnej sadzby sa posudzuje najmä
podľa jej hornej hranice, ak sú však rovnaké, tak podľa hranice dolnej. Úprava, ktorá umožňuje
uložiť výnimočný trest, je vždy prísnejšia než úprava, ktorá to neumožňuje. Ak sú trestné
sadzby stanovené rovnako, je prísnejšia tá sadzba, ktorá nepripúšťa uloženie iného trestu. Ak
sú trestné sadzby stanovené rovnako, je potrebné prihliadnuť na dôsledky, ktoré spája
s obzvlášť závažnými trestnými činmi TZ.
Ak ustanovuje TZ za niektorý z takých trestných činov len trest odňatia slobody, nemôže byť
úhrnným trestom iný z trestov uvedených v § 27 ako trest samostatný.
U obzvlášť nebezpečných recidivistov je možné trestné sadzby porovnávať až potom, keď boli
trestné sadzby u trestných činov, z ktorých bol páchateľ uznaný za obzvlášť nebezpečného
recidivistu, zvýšené podľa § 42TZ.
Základom pre uloženie trestu je najprísnejšia zákonná trestná sadzba, ale súd berie do úvahy aj
trestné sadzby stanovené v zákone za ostatné spáchané trestné činy. Súd, ak sú dolné hranice
trestu odňatia slobody rôzne, považuje za dolnú hranicu ukladaného úrhnného trestu najvyššiu
z nich a v prípade, že TZ stanovuje za niektorý zo zbiehajúcich trestných činov iba trest odňatia
slobody, bude úhrnným trestom vždy trest odňatia slobody, príp. s ďalším trestom. Súd môže
popri treste prípustnom podľa najprísnejšieho ustanovenia uložiť aj iný trest, ak je jeho uloženie
odôvodnené ktorýmkoľvek z posudzovaných trestných činov.
Úhrnný trest ukladá súd, ak sa o všetkých spáchaných trestných činoch páchateľa rozhoduje
v tom istom konaní a v spoločnom rozsudku. Nie je rozhodujúce, či ide o jednočinný alebo
viacčinný súbeh.
Súhrnný trest sa ukladá len vtedy, ak nebolo možné previesť spoločné konanie a rozhodnúť
spoločným rozsudkom o všetkých trestných činoch spáchaných páchateľom; súhrnný trest sa
ukladá podľa rovnakých zásad ako trest úhrnný, namiesto ktorého nastupuje. Vykonaný trest
uložený skorším rozsudkom sa započíta do súhrnného trestu; ak to nie je možné, prihliadne súd
ku skoršiemu vykonanému trestu pri stanovení druhu súhrnného trestu a jeho výmery. Súhrnný

108

speters@stonline.sk
trest musí byť prísnejší, ako bol skôr uložený trest; uloženie súhrnného trestu, ktorý by bol
miernejší, TZ výslovne zakazuje. Ak by prichádzal do úvahy trest rovnaký, musí súd od uloženia
súhrnného trestu upustiť. Súd musí vysloviť trest straty čestných titulov a vyznamenaní, stratu
vojenskej hodnosti, prepadnutie veci alebo prepadnutie majetku, ak bol taký trest vyslovený
predchádzajúcim rozsudkom.
Ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije, ak je skoršie odsúdenie takej povahy, že sa na
páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.
Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším
rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ
vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Ak bol páchateľovi celkom alebo sčasti odpustený trest za niektorý z trestných činov, za ktoré
mu bol uložený úhrnný alebo súhrnný trest a tento ešte nebol vykonaný alebo ak bola po
povolení obnovy konania pre niektorý zo zbiehajúcich trestných činov vrátená vec prokurátorovi
na došetrenie, stanoví súd na verejnom zasadaní primeraný trest za ostatné zbiehajúce trestné
činy; rovnako súd postupuje, aj keď bol obvinený vydaný alebo vyžiadaný z cudziny na výkon
trestu len pre niektorý z trestných činov, za ktoré mu bol predtým uložený úhrnný alebo súhrnný
trest.
Skutočnosť, že páchateľ spáchal viac trestných činov, je priťažujúcou okolnosťou v zmysle § 34
TZ. Ak súd ukladá úhrnný trest mladistvému, musí vziať do úvahy § 80 TZ (hranice trestných
sadzieb trestných činov, ktoré spáchal pred prekročením 18 roku veku, sa znižujú na polovicu,
pričom horná hranica nesmie prevyšovať päť rokov).
Súhrnný a úhrnný trest je trestom za všetky zbiehajúce sa trestné činy.
Od úhrnného a súhrnného trestu je potrebné odlíšiť prípad, keď súd ukladá páchateľovi ďalší
trest rovnakého druhu za trestný čin, ktorý spáchal pred tým, než bol trest uložený skorším
rozsudkom vykonaný. V tomto prípade nejde o súbeh, lebo ďalší trestný čin bol spáchaný až po
vynesení skoršieho odsudzujúceho rozsudku, ale ani o recidívu, pretože skôr uložený trest ešte
nebol vykonaný. Tento trest spolu s doteraz nevykonanou časťou trestu uloženého skorším
rozsudkom nesmie prevyšovať najvyššiu výmeru dovolenú zákonom pre tento druh trestu. Ak je
jedným z trestov výnimočný trest odňatia slobody nad 15 do 25 rokov, rozumie sa najvyššou
výmerou doba 25 rokov.
Ak má súd za to, že trest uložený skorším rozsudkom je dostatočný, od uloženia ďalšieho trestu
upustí.

12) Trestanie recidívy

Recidívou sa v trestnom práve rozumie prípad, kedy sa páchateľ dopustí trestného činu po tom,
čo už predtým bol za nejaký trestný čin odsúdený. Ak dôjde k recidíve, znamená to, že zlyhala
výchovná funkcia trestu a trest bol teda neúčinný.
Recidívou nie je, ak páchateľ spáchal trestný čin po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku súdom
prvého stupňa, ale ešte pred nadobudnutím jeho právoplatnosti. Nejde o súbeh ani o recidívu a
za takýto trestný čin je potrebné uložiť samostatný trest a pri jeho ukladaní prihliadnuť na
predchádzajúcu trestnú činnosť páchateľa.
Teória trestného práva rozlišuje rovnorodú recidívu (ľubovoľný iný trestný čin), nerovnorodú
recidívu (trestný čin toho istého druhu) a špeciálnu recidívu (rovnaký trestný čin).
Platný TZ nepokladá recidívu za okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby (okrem
trestného činu poškodzovania spotrebiteľa) ani za znak základnej skutkovej podstaty
jednotlivých trestných činov (okrem ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, týrania zvierat a
kvalifikovanej skutkovej podstaty krádeže).
Podľa § 34 TZ sa za priťažujúcu okolnosť pokladá, že páchateľ trestného činu už bol za trestný
čin odsúdený (patria sem všetky tri druhy recidívy). TZ dáva súdu možnosť vzhľadom na
povahu predchádzajúceho odsúdenia, nepokladať predchádzajúce odsúdenie za priťažujúcu
okolnosť.
Obzvlášť nebezpečným recidivistom je páchateľ, ktorý znova spáchal obzvlášť závažný
úmyselný trestný čin, hoci už bol pre taký alebo iný obzvlášť závažný úmyselný trestný čin
potrestaný, ak táto okolnosť pre svoju závažnosť, najmä vzhľadom na dĺžku času, ktorá

109

speters@stonline.sk
uplynula od posledného odsúdenia, podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného činu pre
spoločnosť; Obzvlášť závažnými trestnými činmi sa rozumejú trestné činy uvedené v § 62 TZ a
tie úmyselné trestné činy, na ktoré TZ ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou
trestnej sadzby najmenej osem rokov.
Za obzvlášť závažného recidivistu vyhlasuje súd páchateľa v odsudzujúcom rozsudku. Toto
vyhlásenie má účinky:
-

je dôvodom zvýšenia trestnej sadzby odňatia slobody o jednu tretinu a uloženia trestu
v hornej polovici takto zvýšenej trestnej sadzby. Hranice ukladaného trestu odňatia slobody
sa vypočítajú tak, že tretina hornej hranice trestnej sadzby sa pripočíta k tejto hornej hranici,
a tým je daná horná hranica hornej polovice zvýšenej trestnej sadzby. K tejto hornej hranici
sa potom pripočíta dolná hranica trestnej sadzby. Polovica tohto súčtu je potom dolnou
hranicou hornej polovice zvýšenej trestnej sadzby. Ani takto zvýšená trestná sadzba nesmie
prevyšovať pätnásť resp. dvadsaťpäť rokov.

-

je dôvodom sprísnenia podmienok pre podmienečné prepustenie, ktoré je možné až po
dvoch tretinách výkonu trestu odňatia slobody.

-

je dôvodom zvláštneho režimu výkonu trestu odňatia slobody – spravidla sú také osoby
zaraďované do III. nápravnovýchovnej skupiny.

Má aj procesné dôsledky, pretože výrok o tom, že odsúdený je obzvlášť nebezpečný recidivista,
je potrebné pojať do rozsudku a je potrebné ho pokladať za súčasť výroku o vine.

13) Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody

Nie je možné každý prípad vyjadriť v trestnej sadzbe na dolnej hranici, pretože vzhľadom na
okolnosti prípadu alebo na pomery páchateľa by takto uložený trest mohol byť neprimerane
prísny. Preto TZ umožňuje znížiť trest aj pod dolnú sadzbu (§ 40 TZ).
Ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by
použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa
neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť
trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.
Rovnako môže súd znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby a vtedy, ak
odsudzuje páchateľa za prípravu na trestný čin alebo za pokus trestného činu a vzhľadom na
povahu a závažnosť prípravy alebo pokusu sa domnieva, že by použitie trestnej sadzby odňatia
slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu
možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania.
Súd môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby aj vtedy, ak odsudzuje
páchateľa, ktorý významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu spáchaného v prospech
zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny alebo napomáhal zabrániť spáchaniu trestného
činu, ktorý v prospech zločineckej skupiny iný pripravoval alebo sa o jeho spáchanie pokúsil, ak
vzhľadom na povahu a závažnosť ním spáchaného trestného činu má za to, že účel trestu
možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania.
Pri znížení trestu odňatia slobody nemožno uložiť trest:
-

pod 5 rokov, ak je dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody aspoň 12 rokov,

-

pod 3 roky, ak je dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody aspoň 8 rokov,

-

pod 1 rok, ak je dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody aspoň 5 rokov.

Pod okolnosti prípadu nemožno zaradiť skutočnosti, ktoré sú znakmi skutkovej podstaty
trestného činu. Patria sem tie skutočnosti, ktoré spoluurčujú stupeň nebezpečnosti činu pre
spoločnosť (osoba páchateľa, okolnosti za ktorých došlo k spáchaniu trestného činu, okolnosti
ovplyvňujúce možnosť nápravy páchateľa).
Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pri príprave a pokuse trestného činu je výnimkou
zo zásady rovnakej trestnosti prípravy a pokusu trestného činu, ku ktorému smerovali.
Zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu spravidla nie je možné, ak sú splnené
podmienky na použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 88 TZ.

110

speters@stonline.sk
14) Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody,

podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti alebo
zákazu pobytu

Popri podmienečnom odsúdení upravuje TZ aj možnosť podmienečného prepustenia z výkonu
trestu odňatia slobody a niektorých ďalších trestov. Odsúdený tak už v priebehu výkonu trestu
odňatia slobody môže preukázať svojou prácou, správaním sa a vzťahom ku spoločnosti, že sa
napravil.
Súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť po výkone polovice uloženého alebo
prezidentom republiky zmierneného trestu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich
povinností a správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti
povedie riadny život, pričom súd prihliadne na to, do ktorej nápravnovýchovnej skupiny je
odsúdený zaradený.
Od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti alebo zákazu pobytu môže súd upustiť rovnako po
výkone ich polovice, a to ak odsúdený v čase výkonu trestu spôsobom svojho života preukázal,
že ďalší výkon tohto trestu nie je potrebný, alebo ak súd príjme záruku za dovŕšenie nápravy
odsúdeného.
Ak však odsúdený spáchal niektorý z trestných činov taxatívne uvedených v § 62 ods. 1 TZ
(obzvlášť nebezpečné trestné činy) alebo ak je obzvlášť nebezpečný recidivista, môže byť
podmienečne prepustený až po vykonaní dvoch tretín trestu odňatia slobody; to isté platí aj pre
odsúdených, ktorým bol uložený výnimočný trest odňatia slobody. Osoba odsúdená na
výnimočný trest odňatia slobody na doživotie môže byť podmienečne prepustená najskôr po
dvadsiatich piatich rokoch výkonu tohto trestu.
Pri podmienečnom prepustení určí súd skúšobnú dobu v rozmedzí jedného roka až sedem
rokov, jej plynutie začína podmienečným prepustením odsúdeného.
Pri podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti alebo zákazu pobytu súd
určí skúšobnú dobu až na päť rokov, nie však na dobu kratšiu ako zvyšok trestu; skúšobná
doba sa začína právoplatnosťou rozhodnutia o tomto upustení.
Súd môže zároveň určiť primerané obmedzenia na to, aby podmienečne prepustený viedol
v skúšobnej dobe riadny život.
Ak podmienečne prepustený alebo odsúdený, u ktorého sa podmienečne upustilo od výkonu
zvyšku trestu viedol v skúšobnej dobe riadny život a vyhovel všetkým uloženým obmedzeniam,
súd vysloví, že sa osvedčil. V opačnom prípade rozhodne, že sa zvyšok trestu vykoná.
Rozhodnúť o vykonaní zvyšku trestu môže súd už v skúšobnej dobe. Ak sa podmienečne
prepustený osvedčil (alebo osoba, u ktorej sa podmienečne upustilo od výkonu zvyšku trestu
zákazu činnosti alebo zákazu pobytu), má sa za to, že trest vykonal dňom, kedy bol
podmienečne prepustený (keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o podmienečnom upustení
od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti alebo zákazu pobytu), ak ide o mladistvého, súd
zároveň zahladí odsúdenie. Rovnaké účinky (má sa za to, že trest bol vykonaný) nastanú aj
vtedy, ak súd bez viny podmienečne prepusteného (osoby, u ktorej sa podmienečne upustilo od
výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti alebo zákazu pobytu) neurobil do roka od uplynutia
skúšobnej doby rozhodnutie, že vyhovel podmienkam.
Opätovné podmienečné prepustenie z výkonu toho istého trestu je možné po výkone polovice
zvyšku trestu a v prípadoch uvedených v § 62 ods. 1 po výkone dvoch tretín zvyšku trestu.
Ak záruku za dovŕšenie nápravy odsúdeného odvolal ten, kto ju poskytol, súd preskúma jeho
správanie v priebehu skúšobnej doby, a ak zistí, že podmienečné prepustenie alebo
podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti alebo zákazu pobytu neplní
svoje poslanie, rozhodne, že sa zvyšok trestu vykoná; ináč podmienečné prepustenie alebo
podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti alebo zákazu pobytu ponechá
v platnosti.

15) Započítanie väzby a trestu

111

speters@stonline.sk
Ak bol páchateľ trestného činu vzatý do väzby počas trestného konania proti jeho osobe, bol
zbavený slobody už pred vynesením odsudzujúceho rozsudku. Väzba však plní len
zabezpečujúcu funkciu a nie funkciu odplaty (potrestania).
Väzba začína vzatím do väzby resp. zadržaním obvineného vyšetrovateľom (ak súd vyhovie
návrhu na vzatie do väzby).
Podobné prípady môžu nastať, ak bola povolená obnova konania v dobe, keď páchateľ už
sčasti vykonal trest (jeho časť) a nové konanie opäť skončilo odsudzujúcim rozsudkom, alebo
ak bola páchateľovi za ten istý skutok už uložená sankcia iným orgánom ako súdom (podľa
zákona o priestupkoch alebo disciplinárny trest uložený vojakovi).
Páchateľovi sa do uloženého trestu započíta doba strávená vo väzbe v tomto konaní, ako aj
vykonaný trest, pokiaľ to je vzhľadom na uložený trest možné. Podobne sa postupuje aj pri
započítaní väzby a trestu uloženými orgánmi cudzieho štátu (§ 22 TZ).
Do doby zákazu činnosti sa započítava doba odobratia oprávnenia na činnosť, ktorá je
predmetom zákazu, pred právoplatnosťou rozsudku o uložení trestu zákazu činnosti.
Do trestu odňatia slobody je možné započítať aj vojenské a podobné disciplinárne tresty
spočívajúce v odňatí slobody; do peňažného trestu je možné započítať pokuty uložené podľa
zákonníka práce a disciplinárne opatrenia podľa Zákonníka práce.
Ak sa viedlo proti páchateľovi trestné konanie vo väzbe a dôjde v tomto konaní k jeho
odsúdeniu, započíta sa mu doba strávená vo väzbe do uloženého trestu, prípadne do trestu
úhrnného alebo súhrnného, pokiaľ je vzhľadom na druh uloženého trestu započítanie možné.
Ak bol páchateľ súdom alebo iným orgánom potrestaný a došlo k jeho novému odsúdeniu pre
ten istý skutok, započíta sa mu vykonaný trest do uloženého trestu, pokiaľ je vzhľadom na druh
uloženého trestu započítanie možné. Ak bol páchateľ stíhaný za viacero skutkov, vychádza sa
z toho, že bol vo väzbe pre všetky skutky.
Ak započítanie väzby alebo trestu nie je možné, prihliadne súd na túto skutočnosť pri určení
druhu trestu prípadne jeho výmery.
O započítaní väzby a trestu rozhoduje predseda senátu uznesením, a to spravidla pri nariadení
výkonu trestu. Väzba sa započítava podľa stavu ku dňu nariadenia výkonu trestu, a to od času,
keď osobná sloboda obvineného bola obmedzená. Proti uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá
nemá odkladný účinok.
Okrem započítania väzby a trestu rozhoduje súd podľa § 334 ods. 3 Tr. por. aj o nezapočítaní
času, po ktorý sa odsúdenému prerušil výkon trestu odňatia slobody za účelom liečebnej
starostlivosti v zdravotníckom zariadení mimo nápravnovýchovného ústavu, ak sa tak stalo
preto, že si odsúdený spôsobil ujmu na zdraví úmyselne. Proti rozhodnutiu je prípustná
sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

16) Ukladanie trestov mladistvým

Trestanie mladistvých je upravené v siedmej hlave prvej časti TZ.
Mladistvým je osoba, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila pätnásty a neprekročia
osemnásty rok svojho veku.
Podľa § 33 písm. b) TZ je poľahčujúcou okolnosťou, ak páchateľ spácha čin vo veku blízkom
veku mladistvých.
Základným cieľom pri trestaní mladistvých je ich prevýchova, preto sú potrebné osobitné
ustanovenia na ich trestanie. Ak však siedma hlava neobsahuje osobitné ustanovenia, použijú
sa ostatné ustanovenia TZ.
U mladistvých je trestným činom iba konanie, ktoré má vyšší stupeň nebezpečnosti pre
spoločnosť. Ak spácha mladistvý čin, ktorý síce vykazuje znaky uvedené v TZ, ale jeho stupeň
nebezpečnosti pre spoločnosť je malý, nie je tento čin trestným činom. (U ostatných páchateľov
nie je trestným činom len konanie, ktorého nebezpečnosť pre spoločnosť je nepatrná.)
Pri definícii výkonu trestu dáva TZ do popredia jeho výchovnú funkciu: „Účelom trestu u
mladistvého je predovšetkým vychovať ho na riadneho občana, a to so zreteľom na jeho
osobné vlastnosti, na jeho rodinnú výchovu a na prostredie, z ktorého pochádza.“ Toto
ustanovenie je lex specialis voči ustanoveniu § 23 TZ.
Mladistvému je možné uložiť iba tresty:

112

speters@stonline.sk
-

odňatia slobody,

-

prepadnutia veci,

-

vyhostenia

-

ak je zárobkovo činný, peňažný trest,

-

ak to nie je na prekážku príprave na jeho povolanie, trest zákazu činnosti.

Horná hranica trestu zákazu činnosti nesmie prevýšiť päť rokov.
Trestné sadzby uvedené v osobitnej časti TZ sa znižujú na polovicu, ale horná hranica nesmie
prevýšiť päť rokov a dolná hranica jeden rok. Výnimky zakotvuje § 79 ods. 2 a 3:
-

V prípade, že mladistvý spáchal trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje
uložiť výnimočný trest, a stupeň nebezpečnosti takého trestného činu pre spoločnosť
vzhľadom na obzvlášť zavrhnutiahodnú pohnútku alebo na obzvlášť ťažký a ťažko
napraviteľný následok je mimoriadne vysoký, môže mu súd uložiť trest odňatia slobody na
päť až desať rokov, ak má za to, že by trest v rozpätí naznačenom v odseku 1 na
dosiahnutie účelu trestu nepostačoval.

-

Súd môže uložiť mladistvému trest odňatia slobody na päť až desať rokov aj vtedy, keď
spáchal ako vojak za brannej pohotovosti štátu alebo za bojovej situácie trestný čin, za ktorý
tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť výnimočný trest, a takým trestným činom boli
zmarené alebo podstatne ohrozené bojové akcie alebo zvýšenou mierou ohrozená kázeň
alebo poriadok v ozbrojených silách alebo v ozbrojenom zbore, a ak súd má za to, že by
trest v rozpätí naznačenom v odseku 1 na dosiahnutie účelu trestu nepostačoval.

Zásady pre ukladanie trestu mladistvému páchateľovi sa aplikujú aj na úhrnný a súhrnný trest.
Ak páchateľ niektoré trestné činy spáchal už po prekročení osemnásteho roku veku, u týchto
trestných činov sa trestné sadzby neznižujú. Nebude sem spadať, ak páchateľ niektoré
čiastkové útoky spácha pred dovŕšením osemnásteho roku veku a niektoré po dovŕšení
osemnásteho roku veku, ak sa hodnotia ako pokračovanie v trestnom čine alebo ako trvací
trestný čin.
Ak je uložený mladistvému páchateľovi trest odňatia slobody, ktorý je nepodmienečný, vykoná
ho v nápravnovýchovnom ústave pre mladistvých. Súd môže rozhodnúť, že sa tak vykoná trest
aj u mladistvého, ktorý už prekročil osemnásty rok veku; prihliadne najmú na dĺžku trestu a na
stupeň a povahu narušenia mladistvého.
Podmienečné prepustenie mladistvého je možné po vykonaní polovice trestu, ak súd rozhodne,
že sa podmienečne prepustený mladistvý v skúšobnej dobe osvedčil, hľadí sa naň, ako keby
nebol potrestaný.
Na podmienečné odsúdenie sa síce uplatní § 58 ods. 1 TZ, ale skúšobná doba môže byť
určená len v rozsahu jedného až troch rokov.
Súd môže vzhľadom na výnimočné okolnosti prípadu ponechať podmienečné odsúdenie
v platnosti a predĺžiť skúšobnú dobu, nie však viac ako o dva roky, ak mladistvý zadal príčinu na
výkon trestu pred dovŕšením dvadsiateho roku svojho veku.
Rozhodnutie o tom, či sa podmienečne odsúdený osvedčil alebo či sa trest vykoná, bude
závisieť od toho, ako sa podmienečne odsúdený správal v skúšobnej dobe.
Od potrestania mladistvého páchateľa môže súd upustiť nielen vtedy, keď sú splnené
podmienky pre upustenie od potrestania, ale i vtedy, keď má za to, že súčasne ukladaná
ochranná výchova zabezpečí nápravu páchateľa lepšie ako trest.
Ak súd upustí od potrestania mladistvého páchateľa, môže požiadať toho, kto je oprávnený
poskytnúť záruku za nápravu páchateľa, hoci ju neponúkol, aby vytváral také podmienky, aby
mladistvý žil riadnym životom. To môže súd urobiť aj vtedy, keď odsudzuje mladistvého na
podmienečný trest odňatia slobody, prepadnutie veci, zákaz činnosti alebo na peňažný trest.
Priamo zo zákona sa mladistvému zahladzuje odsúdenie, akonáhle bol podmienečne
prepustený a súd rozhodol, že sa mladistvý osvedčil. Okrem toho sa na mladistvého hľadí, ako
keby nebol trestaný, akonáhle bol vykonaný peňažný trest alebo sa od jeho výkonu právoplatne
upustilo. Ak bol mladistvému uložený trest prepadnutia veci, hľadí sa na neho, ako keby nebol
súdený, akonáhle tento rozsudok nadobudol právoplatnosť.
Trest odňatia slobody súd zahladí ihneď po jeho výkone s prihliadnutím na správanie sa
mladistvého vo výkone trestu; rovnako súd postupuje, aj keď bol trest podľa rozhodnutia
prezidenta republiky zmiernený a mladistvý bol po jeho výkone prepustený.

113

speters@stonline.sk
17) Smrť odsúdeného a premlčanie výkonu trestu

Smrť odsúdeného je dôvodom zániku práva na výkon právoplatne uloženého trestu
s výnimkou trestov s majetkovou ujmou (prepadnutia veci a prepadnutia majetku). Pri týchto
trestoch prechádzajú veci resp. majetok na štát už dňom nadobudnutia právoplatnosti
odsudzujúceho rozsudku.
Povinnosť zaplatiť peňažný trest prechádza na dedičov ako pasívum dedičstva.
Podľa Tr. por. nie je proti tomu, kto zomrel, možné začať trestné stíhanie, ani v ňom pokračovať
a musí byť zastavené. To sa týka aj trestov uložených rozsudkom, ktorý ešte nenadobudol
právoplatnosť (aj majetkových).
Smrť obvineného nie je prekážkou v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona, ak bol zákon
porušený v neprospech obvineného a v konaní o obnove konania.
Obnovu konania v neprospech obvineného nie je možné povoliť.
Slovenský TZ upravuje okrem premlčania trestného stíhania aj premlčanie výkonu trestu.
V praxi znamená, že uložený, ale nevykonaný trest nie je po uplynutí premlčacej doby možné
vykonať.
Materiálne dôvody sú podobné ako pri premlčaní trestného stíhania – iba včasný výkon trestu
môže naplniť jeho účel a páchateľ, ktorý nespáchal v premlčacej dobe iný trestný čin, za ktorý
zákon umožňuje uložiť rovnaký alebo prísnejší trest, svojím správaním preukázal, že sa napravil
a že nie je potrebné uložený trest vykonať.
Podľa § 68 ods. 1 TZ nemožno uložený trest vykonať po uplynutí premlčacej doby, ktorá je
a) dvadsať rokov, ak ide o odsúdenie na výnimočný trest,
b) pätnásť rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody prevyšujúci desať rokov
c) desať rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody najmenej na päť rokov,
d) päť rokov pri odsúdení na iný trest.
Premlčacia doba sa začína právoplatnosťou rozsudku a pri podmienečnom odsúdení alebo
podmienečnom prepustení právoplatnosťou rozhodnutia o tom, že sa trest vykoná. Do
premlčacej doby sa nezapočítava doba, po ktorú nebolo možné trest vykonať preto, že sa
odsúdený zdržiaval neoprávnene v cudzine alebo bol na ňom vykonávaný iný trest odňatia
slobody. Pokiaľ ide o zákaz činnosti, peňažný trest a vyhostenie, do premlčacej doby sa
nezapočítava aj doba, po ktorú bol na odsúdenom vykonávaný trest odňatia slobody.
Ak odpadne prekážka, pre ktorú premlčacia doba neplynula, plynie premlčacia doba výkonu
trestu ďalej.
Ak bolo uložených viac trestov, premlčacia doba plynie pre každý z nich samostatne.
Výkon ochranných opatrení sa nepremlčuje, ale súd môže od ich výkonu upustiť, ak už nie sú
potrebné.
Popri spočívaní premlčacej doby môže dôjsť aj k prerušeniu premlčania:
-

ak súd urobil opatrenie smerujúce k výkonu trestu, o premlčanie ktorého ide, alebo

-

ak odsúdený spáchal v premlčacej dobe nový trestný čin, na ktorý tento zákon ustanovuje
trest rovnaký alebo prísnejší.

Od prerušenia premlčania začína plynúť nová premlčacia doba.
Premlčanie výkonu trestu je vylúčené u trestných činov proti mieru, vojnových trestných činov,
trestných činov proti ľudskosti a ďalších trestných činov, ak boli spáchané od 21. 5. 1938 do 31.
12. 1946 vojnovými zločincami alebo ich pomáhačmi v prospech alebo v službách okupantov.
(zákon č. 184/1964 Zb., ktorým sa vylučuje premlčanie trestného stíhania najzávažnejších
trestných činov proti mieru, vojnových trestných činov a trestných činov proti ľudskosti,
spáchaných v prospech alebo v službách okupantov.
Výkon trestu uloženého pre trestné činy uvedené v § 67a TZ sa takisto nepremlčuje (trestné
činy, kedy je vylúčené premlčanie trestného stíhania – trestné činy v desiatej hlave s výnimkou
§ 261 (podpora, propagovanie... hnutí – ak ide o fašistické hnutie), taxatívne uvedené trestné
činy, ak boli spáchané za okolností, kedy zakladajú vojnový zločin alebo zločin proti ľudskosti
podľa predpisov medzinárodného práva a trestný čin podľa § 1 zákona č. 165 / 1950 na
ochranu mieru.
Skrátenie premlčacej doby nie je možné ani formou milosti.

114

speters@stonline.sk
18) Udelenie milosti a zahladenie odsúdenia

Milosť udeľuje na základe čl. 102 ods. 1 písm. j) prezident SR. Rozhodnutie prezidenta, ak ide
o udelenie amnestie, je platné, ak ho podpíše predseda vlády SR alebo ním poverený minister.
Prezident odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie
formou individuálnej milosti alebo amnestie.
Milosť môže byť udelená hromadne (amnestia) alebo individuálne (milosť v užšom zmysle).
Z dvoch možných spôsobom udelenia milosti (agraciácie a rehabilitácie), je dôvodom zániku
trestnosti agraciácia, ktorou môže prezident odpustiť alebo zmierniť právoplatne uložený trest
(avšak len do času, kým nie je vykonaný).
Agraciáciou môže prezident odpustiť ako celý trest, tak aj jeho časť, prípadne niektorý
z uložených trestov. Rovnako môže prezident i zmeniť trest na miernejší druh trestu, resp.
nepodmienečný trest zmierniť na podmienečný. Agraciáciou zaniká trest úplne alebo len
čiastočne.
Konanie o milosti upravuje Tr. por. (XXII. hlava)
Podklady na rozhodnutie prezidenta republiky v konaní o udelení milosti zabezpečí minister
spravodlivosti. Ak to nariadi počas konania podľa odseku 1 prezident republiky, výkon trestu sa
odloží alebo preruší. Tieto úkony podľa nariadenia prezidenta republiky zabezpečí minister
spravodlivosti.
Rozhodnutie o tom, či a do akej miery je osoba, ktorej bol právoplatne uložený trest, účastná
amnestie, urobí súd, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak si taká osoba odpykáva v čase
rozhodovania trest odňatia slobody, urobí rozhodnutie súd, v obvode ktorého sa trest vykonáva.
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
Ak bol trest alebo jeho zvyšok pri udelení milosti odpustený len pod určitými podmienkami,
plnenie podmienok a prevýchovu odsúdeného sleduje súd, ktorý vo veci rozhodoval v prvom
stupni. Ustanovenie o spolupráci so záujmovými združeniami občanov sa tu použije primerane.
O tom, či odsúdený, ktorému sa trest odpustil milosťou prezidenta republiky, splnil uložené
podmienky, rozhoduje prezident republiky.
Podklady pre rozhodnutie prezidenta republiky zabezpečuje a predkladá minister
spravodlivosti.
Ak do jedného roka od uplynutia doby, na ktorú sa vzťahujú uložené podmienky, nebolo
urobené rozhodnutie podľa odseku 2 bez zavinenia odsúdeného, má sa za to, že uložené
podmienky splnil.
Ak bol amnestiou celkom alebo sčasti odpustený trest len za niektorý z trestných činov, za ktoré
bol uložený úhrnný alebo súhrnný trest, ktorý nebol doteraz celkom vykonaný, určí súd podľa
vzájomného pomeru závažnosti primeraný trest za trestné činy amnestiou nedotknuté. Proti
tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
Rozhodnutie robí na verejnom zasadnutí súd, ktorý trest uložil v prvom stupni.
Zahladenie odsúdenia
Trestným odsúdením stráca odsúdený bezúhonnosť, čo sa negatívne prejavuje v občianskom
živote, ale aj v trestnom práve, pretože ak by bol uznaný vinným zo spáchania ďalšieho
trestného činu, bol by posudzovaný ako recidivista.
Evidencia trestov uvádza právoplatné odsúdenia v každom výpise z registra trestov.
Register trestov vedie podľa zákona č. 311/1999 Z.z. Generálna prokuratúra SR a zapisujú sa
doň všetky právoplatné odsúdenia súdmi SR a oznámenia cudzozemských súdov o
právoplatnom odsúdení občana SR alebo o právoplatnom odsúdení osoby, ktorá má trvalý
pobyt na území SR.
Okrem uvedených údajov sa v registri evidujú aj správy o osobe, proti ktorej bolo právoplatným
rozhodnutím prokurátora alebo právoplatným rozhodnutím súdu podmienečne zastavené
trestné stíhanie, rozhodnutia NS SR o uznaní rozhodnutia cudzozemského súdu na území SR a
informácie o osobách právoplatne odsúdených súdmi, ktoré sa zhromaždili podľa doterajších
predpisov a informácie, ktoré sa odovzdávajú registru trestov na základe medzištátnej zmluvy
s ČR.
Zahladenie odsúdenia podľa § 69 a § 70 TZ má taký účinok, že sa na odsúdeného hľadí, ako
keby nebol odsúdený.

115

speters@stonline.sk
Súd zahladí odsúdenie, ak odsúdený viedol po výkone alebo odpustení trestu alebo po
premlčaní jeho výkonu riadny život nepretržite najmenej
-

10 rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody prevyšujúci 5 rokov,

-

5 rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody prevyšujúci 1 rok,

-

3 roky, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody neprevyšujúci 1 rok, na trest prepadnutia
majetku alebo na trest zákazu pobytu.

Ak ide o odsúdenie na stratu čestných titulov a vyznamenaní alebo na stratu vojenskej
hodnosti, spravuje sa doba uvedená v § 69 ods. 1 podľa dĺžky trestu odňatia slobody, popri
ktorom bol uvedený trest uložený.
Ak odsúdený preukázal po výkone alebo odpustení trestu alebo premlčaní jeho výkonu svojím
vzorným správaním a poctivým pomerom k práci, že sa napravil, môže súd zahladiť odsúdenie
na žiadosť odsúdeného alebo toho, kto je oprávnený ponúknuť záruku za dovŕšenie nápravy
odsúdeného, aj pred uplynutím doby uvedenej v § 69 ods. 1.
Doba uvedená v § 69 ods. 1 sa v prípade, že sa u podmienečne prepusteného má za to, že
trest bol vykonaný dňom, keď odsúdený bol podmienečne prepustený, spravuje dĺžkou
skutočného výkonu trestu; v prípade, že trest bol zmiernený rozhodnutím prezidenta republiky,
spravuje sa dĺžkou trestu takto zmierneného.
Ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, akoby nebol odsúdený.
Ak sa páchateľovi uložilo viac trestov popri sebe, nemožno odsúdenie zahladiť, dokiaľ neuplynie
doba pre zahladenie toho trestu na zahladenie ktorého tento zákon ustanovuje najdlhšiu dobu.
Ustanovenie odseku 2 sa použije primerane aj na prípad, že páchateľovi sa uložilo popri sebe
viac trestov, ohľadne ktorých môže podľa tohto zákona nastať účinok, že sa na páchateľa hľadí,
akoby nebol odsúdený.
Východiskovou úpravou zahladenia odsúdenia bol francúzsky Bérengerov zákon z roku 1885,
ktorý ako prvý zakotvil tri formy zahladenia odsúdenia:
-

zahladenie cestou milosti,

-

zahladenie zo zákona

-

zahladenie výrokom súdu.

Táto úprava spolu s inštitútom trestného registra bola základom pre všetky ostatné úpravy
v kontinentálnej Európe. Zahladenie výrokom súdu bolo podmienené výkonom trestu a
uplynutím určitej doby, zahladenie zo zákona sa vzťahovalo na miernejšie tresty a bolo
podmienené uplynutím dvadsiatich rokov.
Na našom území bolo možné do roku 1928 len zahladenie cestou milosti (v českých krajinách
od roku 1918 bolo možné aj zahladenie cestou súdu), podmienky však boli veľmi prísne
(zahladiť bolo možné len odsúdenie na trest kratší ako jeden rok a po uplynutí pätnástich
rokov), výrokom súdu bolo možné zahladiť len odsúdenie kratšie ako jeden rok, ak bola
nahradená škoda a ak nedošlo v skúšobnej dobe k novému odsúdeniu.
TZ 86/1950 Sb. rozšíril možnosť zahladenia na všetky odsúdenia.
V súčasnosti je zahladenie odsúdenia svojimi dôsledkami postavené na roveň osvedčeniu sa
pri podmienečnom odsúdení, výkonu trestu zákazu činnosti, výkonu peňažného trestu,
vykonaniu trestu prepadnutia veci a upusteniu od potrestania.
Zahladené odsúdenia sa uvádzajú v odpise z registra trestov, ktorý sa pre účely trestného
konania vydáva súdu, prokuratúre, vyšetrovateľovi, policajnému orgánu a ministerstvu
spravodlivosti.
Po splnení podmienok má odsúdený na zahladenie nárok.
Konanie o zahladenie odsúdenia upravuje Tr. por. Na začatie je potrebná žiadosť odsúdeného,
záujmového združenia alebo osôb, ktoré by mohli v prospech odsúdeného podať odvolanie. Ak
ide o mladistvého, súd rozhodne aj bez žiadosti.
O zahladení rozhoduje predseda senátu okresného súdu, v obvode ktorého v čase podania
návrhu má alebo naposledy mal odsúdený bydlisko (aj ak ide o odsúdenie vojenským súdom)
Ak je odsúdený príslušníkom ozbrojených síl, rozhoduje o zahladení odsúdenia predseda
senátu vojenského obvodového súdu, v ktorého obvode odsúdený v čase podania návrhu konal
službu, a to aj vtedy, ak nejde o odsúdenie vojenským súdom.
O zahladení odsúdenia mladistvého rozhodne predseda senátu súdu, ktorý rozhodoval vo veci
v prvom stupni. Proti rozhodnutiu o zahladení odsúdenia je prípustná sťažnosť, ktorá má
odkladný účinok.

116

speters@stonline.sk
Keď rozhodnutie o zahladení odsúdenia nadobudlo právoplatnosť, upovedomí predseda senátu
odsúdeného, navrhovateľa a orgán, ktorý vedie register trestov.
Ak bola žiadosť o zahladenie odsúdenia zamietnutá, možno ju znovu podať až po uplynutí
jedného roka, okrem prípadu, že by bola zamietnutá len preto, že doteraz neuplynula doba
stanovená na zahladenie.
Zrušiť zahladenie odsúdenia nie je možné, ak vyjde dodatočne najavo, že na vydanie
rozhodnutia o zahladení odsúdenia neboli splnené všetky podmienky, je možné dosiahnuť
nápravu len sťažnosťou pre porušenie zákona v neprospech obvineného.

19) Pojem a účel ochranných opatrení

Vznik ochranných opatrení je kompromisom medzi klasickou školou a pozitivistickými smermi
v trestnom práve.
Podľa klasickej školy má trest ako odplata za spáchaný trestný čin byť svojou závažnosťou
priamo úmerný spáchanému trestnému činu (resp. vine), podľa pozitivistickej školy má
páchateľa postihnúť opatrenia priamo úmerné jeho nebezpečnosti.
Kompromis sa prejavil vďaka Medzinárodnému združeniu pre trestné právo v Stoosovej osnove
švajčiarskeho TZ z roku 1893 (zaviedla zabezpečovacie opatrenia) a v iných úpravách.
Zabezpečovacie opatrenia umožnili za určitých okolností nahradiť trest, pričom ich existencia
bola v právnych poriadkoch niektorých krajín odôvodnená skutočnosťou, že zmena režimu
počas výkonu trestu nie je žiadúca a tým, že v praxi je veľmi obtiažne rozlíšiť výkon trestu a
zabezpečovacieho opatrenia, najmä ak ide o opatrenia pozbavujúce páchateľa slobody.
Osnovy československého trestného zákona predložené v rokoch 1921 a 1926 navrhovali tri
druhy ochranných opatrení:
-

odkázanie do robotárne na jeden až päť rokov pre tých recidivistov, ktorí boli spôsobilí
pracovať a ktorí už boli predtým dvakrát odsúdení za čin spáchaný zo záhaľčivosti,
ničomnosti alebo hrubej zištnosti; úlohou bolo privykať väzňov sústavným odborným
výcvikom na výkon práce primeranej telesným a duševným schopnostiam a vlastnostiam,

-

odkázanie do prevychovateľne najmenej na päť rokov – opatrenie bolo určené pre
všeobecne nebezpečných recidivistov, pred ktorými mala byť chránená spoločnosť, a ktorí si
mali pod sústavným odborným výcvikom a vedením privykať na prácu primeranú ich
telesným a duševným vlastnostiam,

-

odkázanie do ústavu pre duševne chorých väzňov – bolo určené pre všeobecne
nebezpečné osoby, ktoré boli buď oslobodené spod obžaloby, proti ktorým bolo zastavené
trestné konanie pre ich nepríčetnosť alebo ktoré boli odsúdené.

K zavedeniu ochranných opatrení došlo aj v nacistickom Nemecku. Boli neúmerné trestným
činom, za spáchanie ktorých boli ukladané. Zavedená bola aj ochranná väzba, ktorá bola
vykonávaná v koncentračných táboroch a o ktorej rozhodovala tajná polícia (GESTAPO).
Trestné zákonníky niektorých štátov po vojne upúšťali od dualizmu trestov a ochranných
opatrení (ich výkon bolo ťažké rozlíšiť) a vrátili sa k monistickému systému.
Ochranné opatrenia sa líšia od trestov tým, že ujma nimi spôsobená nie je ich zámerne
vyvolaným účinkom a že neobsahujú v sebe ani morálno-politické odsúdenie činu, ktorého
spáchaním sú podmienené. Intenzita ochranných opatrení nie je určovaná stupňom
spoločenskej nebezpečnosti spáchaného činu, ale potrebou zneškodnenia, liečenia alebo
výchovy páchateľa. Ochranné opatrenia sú prostriedkami výlučne špeciálnej prevencie.
Spoločným znakom je, že sú po splnení zákonných podmienok ukladané súdmi. Medzi zákonné
znaky spadá čin, ktorý má síce vonkajšie znaky trestného činu, ale páchateľ nemusel byť pri
jeho spáchaní trestne zodpovedný.
Ochranné opatrenia sú jedným z prostriedkov dosiahnutia účelu TZ. Ide o samostatnú kategóriu
trestných sankcií, ktoré štát ukladá a ktorých účelom je najmä ochrana spoločnosti pred útokmi
na záujmy chránené TZ.
Sú špeciálnym následkom trestného činu alebo činu ináč trestného a možno ich uložiť aj
osobám, ktoré trestne zodpovedné nie sú.
Spoločné črty s trestami:

117

speters@stonline.sk
-

sú prostriedkami štátneho donútenia, ktoré môže uložiť len súd a len na základe zákona, sú
vynutiteľné štátnou mocou.

-

výkonom ochranného opatrenia vzniká osobe, ktorej bolo uložené, určitá ujma, ktorá
spočíva v obmedzení práv a slobôd.

-

konečný účel je rovnaký u trestov i ochranných opatrení – účelom je ochrana spoločnosti
pred činmi nebezpečnými pre spoločnosť. Zákon umožňuje kombinovať tresty a ochranné
opatrenia a aj ochrannými opatreniami nahrádzať tresty.

Rozdielnym je, že:
-

ochranné opatrenia pôsobia výhradne prostriedkami špeciálnej prevencie – ich úlohou nie je
pôsobiť generálne,

-

ochranné opatrenia v sebe neobsahujú morálno-politické odsúdenie činu,

-

môžu byť následkom nielen trestného činu, ale aj činu ináč trestného,

-

ujma spôsobená výkonom ochranných opatrení nie je ich funkčnou zložkou, ale len
nevyhnutným účinkom – prostriedkom nemá byť ujma, ale najmä liečenie, prevýchova alebo
zneškodnenie.

-

primárnym účelom ochranných opatrení je najmä redukcia a zdravotná rehabilitácia
odsúdeného – do popredia sa dostáva výchovná, terapeutická a zabezpečovacia stránka,

-

doba a intenzita trvania ochranného opatrenia nie sú na rozdiel od trestu zákonom
stanovené, podriaďujú sa len špeciálnemu preventívnemu zameraniu.

Ochrannými opatreniami sú:
-

ochranný dohľad

-

ochranné liečenie

-

ochranná výchova

-

zhabanie veci.

Ochranné opatrenia môžu byť uložené samostatne (ako jediný možný prostriedok ochrany
spoločnosti alebo namiesto trestu) alebo popri uloženom treste (možno ho vykonávať aj počas
výkonu trestu, v praxi dochádza najskôr k výkonu trestu a potom k výkonu ochranného liečenia).
Ochranný dohľad
Je znovu zavedený zákonom č. 448/2002 Z.z. o ochrannom dohľade.
Účelom ochranného dohľadu je vytvorenie podmienok na zabránenie páchaniu trestnej činnosti
zvlášť narušenými odsúdenými osobami a na dovŕšenie ich nápravy.
Osoba, ktorej súd uložil ochranný dohľad, je povinná
a) oznamovať orgánu vykonávajúcemu ochranný dohľad (§ 6) potrebné údaje o spôsobe a

zdrojoch svojej obživy a na jeho žiadosť tieto údaje preukazovať,

b) osobne sa hlásiť tomuto orgánu v lehotách, ktoré určí súd,
c) vopred oznamovať tomuto orgánu vzdialenie sa z miesta pobytu a
d) podriadiť sa starostlivosti pracovníka sociálnej prevencie.
Osobe, ktorej sa ukladá ochranný dohľad, môže súd uložiť ďalšie povinnosti a obmedzenia, a to
-

nenavštevovať určité miesta, miestnosti alebo zhromaždenia,

-

zdržiavať sa v prikázanom mieste alebo obvode a nevzďaľovať sa z neho bez súhlasu
orgánu vykonávajúceho ochranný dohľad.

Povinnosti a obmedzenia uložené podľa odseku 2 môže súd meniť alebo odvolávať aj počas
výkonu ochranného dohľadu.
Ochranný dohľad sa ukladá na jeden rok až tri roky.
Ak sa ochranný dohľad ukladá opätovne, a to skôr, ako bol vykonaný ochranný dohľad predtým
uložený, súd zruší predtým uložený ochranný dohľad a súčasne rozhodne o uložení nového
ochranného dohľadu. Čas, na ktorý sa ochranný dohľad opätovne ukladá, nesmie spolu s dosiaľ
nevykonaným zvyškom ochranného dohľadu predtým uloženého prevyšovať čas troch rokov.
Ochranný dohľad uloží súd páchateľovi, ktorého odsudzuje ako obzvlášť nebezpečného
recidivistu na nepodmienečný trest odňatia slobody.
Ochranný dohľad môže súd uložiť aj páchateľovi, ktorého odsudzuje za úmyselný trestný čin na
nepodmienečný trest odňatia slobody, ak sa vzhľadom na osobu páchateľa, najmä
s prihliadnutím na jeho doterajší spôsob života, na prostredie, v ktorom žije, a na povahu
spáchanej trestnej činnosti nedá očakávať, že bez ochranného dohľadu nebude pokračovať v
trestnej činnosti.

118

speters@stonline.sk
Ak súd potrebuje na rozhodnutie o ochrannom dohľade vykonať ešte ďalšie dokazovanie, ktoré
sa nemôže hneď vykonať, a z toho dôvodu neuloží ochranný dohľad na hlavnom pojednávaní,
vyhradí rozhodnutie o ňom verejnému zasadnutiu.
Ak si súd nevyhradil rozhodnutie o ochrannom dohľade, môže ho uložiť len na návrh
prokurátora, a to na verejnom zasadnutí; súd prvého stupňa musí o takom návrhu rozhodnúť
najneskôr do času, ako sa na odsúdenom výkon trestu odňatia slobody skončí.
S výkonom ochranného dohľadu sa začne po výkone trestu odňatia slobody. Ak predseda
senátu odloží výkon trestu odňatia slobody na čas dlhší ako tri mesiace, rozhodne zároveň o
tom, či sa má s výkonom ochranného dohľadu začať pred nariadením výkonu trestu odňatia
slobody.
Ochranný dohľad vykonávajú útvary Policajného zboru, v ktorých obvode je miesto pobytu
osoby, ktorej bol ochranný dohľad uložený, a to v rozsahu určenom v rozhodnutí súdu. Pritom
dbajú, aby sa do práv odsúdeného zasahovalo len v miere nevyhnutne potrebnej na
dosiahnutie účelu ochranného dohľadu.
Výkon ochranného dohľadu sa prerušuje počas výkonu väzby a trestu odňatia slobody, počas
ochranného liečenia uskutočňovaného v liečebnom ústave, ako aj počas výkonu vojenskej
služby.
Od výkonu ochranného dohľadu uloženého osobe uvedenej v § 4 ods. 2 súd upustí, ak pominú
pred jeho začatím okolnosti, pre ktoré bol uložený. Návrh na upustenie od výkonu ochranného
dohľadu môže podať prokurátor alebo riaditeľ ústavu na výkon trestu odňatia slobody, kde sa
na odsúdenom, ktorému bol uložený ochranný dohľad, naposledy vykonáva trest odňatia
slobody.
Súd prepustí osobu z výkonu ochranného dohľadu, ak sa ukáže, že sa dosiahol jeho účel.
Návrh na prepustenie z výkonu ochranného dohľadu môže podať
-

útvar Policajného zboru, ktorý ochranný dohľad vykonáva,

-

prokurátor,

-

osoba, ktorej bol uložený ochranný dohľad, po uplynutí polovice času, na ktorý bol ochranný
dohľad uložený, najskôr však po uplynutí jedného roka výkonu ochranného dohľadu; ak sa
jej návrhu nevyhovie, môže návrh opakovať až po uplynutí jedného roka.

Ochranný dohľad zaniká uplynutím času, na ktorý bol uložený, alebo dňom, keď súd prepustí
osobu z výkonu ochranného dohľadu podľa § 9 ods. 1.
Proti uzneseniu, ktorým sa rozhoduje o uložení ochranného dohľadu, o upustení od jeho výkonu
alebo o prepustení z jeho výkonu, je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

20) Ochranné liečenie

Ochranné liečenie sa ukladá predovšetkým osobám, ktoré spáchali čin nebezpečný pre
spoločnosť, ale per nepríčetnosť ich nie je možné stíhať, ako aj osobám, ktoré sa v čase
spáchania trestného činu nachádzali v stave zmenšenej príčetnosti a páchateľom, ktorí
zneužívajú návykové látky, pokiaľ spáchali trestný čin pod ich vplyvom alebo v súvislosti s ním
alebo ak páchateľ spáchal násilný trestný čin voči blízkej osobe alebo zverenej osobe, ak
možno vzhľadom na osobu páchateľa dôvodne predpokladať, že bude v násilnom konaní
pokračovať.
Z historického hľadiska bolo najskôr ukladané policajnými orgánmi. Od roku 1950 je ukladané
súdom v trestom konaní vždy len fakultatívne, podľa TZ č. 140/1961 Zb. buď obligatórne alebo
fakultatívne.
Obligatórne nariadi súd ochranné liečenie, ak:
-

ide o páchateľa činu ináč trestného a zároveň je jeho pobyt na slobode nebezpečný alebo

-

má súd za to, že ochranné liečenie zaistí nápravu páchateľa a ochranu spoločnosti lepšie
ako trest (§ 25 TZ) alebo

-

má súd za to, že by vzhľadom na zdravotný stav páchateľa so zmenšenou príčetnosťou bolo
možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť účel trestu aj trestom
kratšieho trvania – vtedy zníži trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, pričom nie je viazaný
obmedzením uvedeným v § 40 ods. 3 TZ (§ 32 ods. 2 TZ)

Fakultatívne môže súd uložiť ochranné opatrenie vtedy, ak

119

speters@stonline.sk
-

páchateľ spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti a jeho pobyt na slobode je
nebezpečný alebo

-

páchateľa, ktorý s oddáva zneužívaniu návykovej látky, spáchal trestný čin pod jej vplyvom
alebo v súvislosti s jej zneužívaním; ochranné liečenie však neuloží, ak je vzhľadom na
osobu páchateľa zrejmé, že jeho účel nemožno dosiahnuť, alebo

-

páchateľ spáchal násilný trestný čin voči blízkej osobe alebo zverenej osobe, ak možno
vzhľadom na osobu páchateľa dôvodne predpokladať, že bude v násilnom konaní
pokračovať.

Ochranné liečenie je možné uložiť samostatne (bez výroku o vine a treste), popri treste alebo
pri upustení od potrestania. Ak nie je uložené popri treste, vykonáva sa v liečebnom zariadení,
ak však možno vzhľadom na povahu choroby a liečebné možnosti očakávať, že účel splní aj
ambulantné liečenie, môže súd nariadiť aj tento spôsob liečby, prípadne ústavné liečenie
zmeniť dodatočne na ambulantné liečenie a naopak. O zmene spôsobu výkonu ochranného
liečenia rozhoduje na verejnom zasadnutí súd, v obvode ktorého je liečebné zariadenie, kde sa
ochranné liečenie vykonáva, prípustná je sťažnosť, ktorá má odkladné účinky.
Postup súdu obsahuje vyhláška MS SR č. 66/1992 Zb. o Spravovacom a rokovacom poriadku
pre okresné a krajské súdy.
Výkon ochranného liečenia nariadi predseda senátu liečebnému ústavu, v ktorom sa má
vykonať. Ak však ochranné liečenie bolo uložené popri nepodmienečnom treste odňatia slobody
a v nápravnovýchovnom ústave sú pre výkon takého liečenia dané podmienky, môže predseda
senátu nariadiť, aby sa ochranné liečenie vykonávalo v priebehu výkonu trestu odňatia slobody.
Deň nástupu osoby dohodne predseda senátu so správou zdravotníckeho zariadenia podľa
bydliska alebo pobytu osoby. Správu zároveň upozorní na zmenu ústavného liečenia na
ambulantné alebo na prepustenie z ochranného liečenia. Požiada zdravotnícke zariadenie, aby
súdu oznámilo prípadné zistenie, že účel ochranného liečenia pominul alebo že jeho účel
nemožno dosiahnuť. Predseda senátu zašle zdravotníckemu zariadeniu aj odpis znaleckého
posudku a rovnopis rozhodnutia.
Súčasne vyzve osobu, ktorej bolo ochranné liečenie uložené, aby naň nastúpila v príslušnom
zariadení a v určenom termíne (ak osoba nie je spôsobilá na právne úkony, urobí tak predseda
prostredníctvom jej zákonného zástupcu).
Ak je osoba, u ktorej bolo uložené ochranné liečenie, pri pobyte na slobode nebezpečná pre
svoje okolie, zariadi predseda senátu neodkladne jej dodanie do liečebného ústavu; ináč jej
môže poskytnúť primeranú lehotu na obstaranie jej záležitostí.
Ak ide o príslušníka ozbrojených síl alebo ozbrojeného zboru v činnej službe, požiada predseda
senátu príslušného veliteľa alebo náčelníka, aby zariadil jeho dopravenie do liečebného ústavu.
Ak osoba nenastúpi výkon ústavného ochranného liečenia, požiada predseda senátu o jej
dodanie okresné riaditeľstvo PZ podľa miesta bydliska osoby.
Predseda senátu požiada ústav, aby oznámil súdu, kedy sa začalo ochranné liečenie.
Pri ambulantnom liečení predseda senátu určí len termín, do ktorého sa má začať. Následkom,
ak osoba nedodrží termín, je najmä zmena ambulantného liečenia na ústavné.
Ak sa vykonáva ochranné liečenie v nápravnovýchovnom ústave, podá ústav tri mesiace pred
predpokladaným skončením výkonu trestu alebo bezodkladne v prípade predčasného
ukončenia trestu okresnému súdu, v obvode ktorého sa ochranné liečenie vykonáva, správu o
jeho výsledkoch. Ak ochranné liečenie ešte nedosiahlo svoj účel, rozhodne súd o jeho
pokračovaní v zdravotníckom zariadení ešte pred ukončením výkonu trestu. Dátum nástupu
ochranného liečenia bude potom totožný s dátumom ukončenia výkonu trestu odňatia slobody.
Ochranné liečenie trvá, dokiaľ to vyžaduje jeho účel. Môže byť ukončené, ak súd zistí, že nie je
možné dosiahnuť jeho účel.
Ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené, ústav podá bezodkladne správu súdu. Ten
rozhodne na základe posúdenia a zhodnotenia odbornej lekárskej správy o priebehu a
výsledkoch liečenia.
O prepustení z ochranného liečenia alebo o jeho ukončení rozhodne na návrh prokurátora,
obvineného alebo liečebného ústavu alebo aj bez návrhu okresný súd, v obvode ktorého sa
ochranné liečenie vykonáva. Je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

120

speters@stonline.sk
Ak zaniknú pred začatím ochranného liečenia okolnosti, pre ktoré bolo uložené, súd od jeho
výkonu upustí. Rozhodne súd, ktorý ochranné liečenie uložil – na návrh prokurátora,
obvineného alebo aj bez návrhu.
Dozor nad vykonávaním ochranného liečenia vykonáva prokurátor, v obvode ktorého sa
ochranné liečenie vykonáva. Správa miesta, v ktorom sa ochranné liečenie (alebo ochranná
výchova) vykonávajú, je povinná vykonať príkazy prokurátora týkajúce sa zachovávanie
predpisov platných pre výkon ochranného liečenia alebo ochrannej výchovy.
Odmietanie podrobenia sa ochranného liečenia môže znamenať naplnenie skutkovej podstaty
trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia.

21) Ochranná výchova

Účelom ochrannej výchovy je bojovať proti kriminalite mládeže a výchovou mládeže zároveň i
chrániť celú spoločnosť. Zároveň má nahradiť u niektorých mladistvých funkciu
nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Pre celé územie Československa zaviedol ochrannú výchovu zákon o trestnom súdnictve nad
mládežou z roku 1931 (zaviedol ochranný dozor a ústavnú a rodinnú ochrannú výchovu).
Inštitút ochrannej výchovy bol prevzatý aj do TZ z roku 1950. Ukladal ochrannú výchovu
obligatórne trestný súd v trestnom konaní proti mladistvému alebo obligatórne alebo
fakultatívne poručnícky alebo opatrovnícky súd v občianskoprávnom konaní osobám, ktoré ešte
nedovŕšili 15. rok veku.
Ochrannú výchovu prevzal aj TZ 140/1961 Zb., pôvodne ju však nebolo možné uložiť popri
treste.
Uloženie ochrannej výchovy predpokladalo výrok súdu, že obžalovaný je vinný z trestného činu
alebo prečinu, ale výrok o uložení ochrannej výchovy bol podmienený upustením od
potrestania. Podmienka upustenia od potrestania bola v roku 1973 vypustená.
Ochranná výchova je fakultatívnym ochranným opatrením, pokiaľ ide o mladistvého páchateľa a
fakultatívnym alebo obligatórnym opatrením, ak ide o osobu mladšiu ako 15 rokov. Ochrannú
výchovu nie je možné uložiť vojakovi, pretože to nedovoľujú podmienky služby.
Súd môže uložiť mladistvému ochrannú výchovu, ak ho odsudzuje a pokiaľ
-

o výchovu mladistvého nie je postarané,

-

doterajšia výchova mladistvého bola zanedbaná, alebo

-

vyžaduje to prostredie, v ktorom mladistvý žije.

Ak spáchala osoba, ktorá dovŕšila 12. rok svojho veku a je mladšia ako 15 rokov niektorý čin, za
ktorý zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť výnimočný trest, súd jej uloží v občianskoprávnom
konaní ochrannú výchovu aj na návrh prokurátora. Súd tak môže urobiť aj vtedy, keď je to
potrebné na zabezpečenie riadnej výchovy osoby mladšej ako 15 rokov, ktorá spáchala čin,
ktorý by ináč bol trestným činom.
Účelom ochrannej výchovy je vhodnou výchovou odstrániť alebo zamedziť možnosti vzniku
ďalších, pre spoločnosť nebezpečných následkov zanedbanej výchovy a súčasne mladistvému
páchateľovi umožniť, aby sa stal plnohodnotným členom spoločnosti.
Mladistvému páchateľovi je možné ochrannú výchovu uložiť, ak je splnená niektorá
z podmienok alternatívne uvedených v § 84 TZ – posudzujú sa podľa podmienok v dobe, kedy
sa o čine rozhoduje.
Ochranná výchova je ukladaná fakultatívne pri upustení od potrestania (kritériom je lepšie
zaistenie nápravy páchateľa ochrannou výchovou ako trestom). Súd môže uložiť ochrannú
výchovu aj popri treste, nie však, ak mladistvý nebol uznaný vinným.
Osobám mladším ako 15 rokov nemôže uložiť ochrannú výchovu trestný súd (pre nedostatok
veku). Je im ju možné uložiť v občianskom súdnom konaní. Hranica dvanástich rokov neplatí,
ak ide o uloženie ochrannej výchovy pri spáchaní činu ináč trestného na zabezpečenie riadnej
výchovy.
Ak nie sú splnené všetky podmienky pre ochrannú výchovu, môže súd v občianskoprávnom
konaní nariadiť ústavnú výchovu podľa zákona o rodine.
Podľa Tr. por. treba v konaní proti mladistvému čo najdôkladnejšie zistiť aj stupeň rozumového
a mravného vývoja mladistvého, jeho povahu, pomery a prostredie, v ktorom žil a bol

121

speters@stonline.sk
vychovávaný, jeho správanie pred spáchaním trestného činu a po ňom a iné okolnosti dôležité
pre voľbu prostriedkov vhodných na jeho nápravu, najmä na posúdenie, či má byť nariadená
ochranná výchova. Zistenie pomerov sa spravidla uloží orgánu starostlivosti o mládež.
Výkon ochrannej výchovy nariadi predseda senátu výchovnému zariadeniu, v ktorom sa má
výkon začať. Ak mladistvý nie je vo väzbe a niet obavy, že ujde, môže mu predseda senátu
poskytnúť pred nástupom primeranú lehotu na obstaranie jeho záležitostí.
Ochranná výchova sa vykonáva v špecializovaných ústavoch a výchovných zariadeniach MŠ
SR, mladiství ju vykonávajú vo výchovných ústavoch pre mládež a osoby mladšie ako 15 rokov
v špecializovaných detských výchovných ústavoch. Ak si to vyžaduje zdravotný stav chovanca,
môže sa vykonávať v liečebnom ústave.
Ochranná výchova trvá, kým si to jej účel vyžaduje, najviac do 18. roku chovanca. Ak si to jeho
záujem vyžaduje, môže ju súd predĺžiť až do 19. roku veku, nemôže však s výkonom začať po
dovŕšení 18. roku veku.
O prepustení rozhoduje okresný súd, v obvode ktorého sa ochranná výchova vykonáva, a to na
návrh prokurátora, orgánu povereného starostlivosťou o mládež, mladistvého alebo výchovného
zariadenia alebo bez návrhu. Rovnako súd postupuje aj pri rozhodovaní o predĺžení ústavnej
výchovy.
Ak náprava pokročila do tej miery, že je možné očakávať, že mladistvý sa bude riadne správať
a pracovať aj bez obmedzení, ktoré mu kladie ochranná výchova a predovšetkým pobyt
v ústave, môže súd mladistvého podmienečne umiestniť mimo výchovné zariadenie. Rozhoduje
na verejnom zasadnutí na návrh prokurátora, orgánu povereného starostlivosťou o mládež
alebo riaditeľa výchovného zariadenia, na žiadosť mladistvého alebo aj bez podnetu okresný
súd, v obvode ktorého sa ochranná výchova vykonáva.
Ak však mladistvý očakávania nesplní, zruší súd podmienečné umiestnenie mimo výchovného
zariadenia a rozhodne, že sa pokračuje vo výkone ochrannej výchovy v ústave.
Súd od ochrannej výchovy upustí, ak zaniknú pred jej začatím okolnosti, pre ktoré bola uložená.
O upustení od ochrannej výchovy rozhodne súd, ktorý ju uložil, na návrh prokurátora, orgánu
povereného starostlivosťou o mládež alebo mladistvého alebo aj bez takého návrhu.
Odmietanie podrobeniu sa ochrannej výchove môže byť stíhateľné ako trestný čin marenia
výkonu úradného rozhodnutia.
Vo výkone ochrannej výchovy treba riadnym pedagogickým vedením zabezpečiť prípravu
chovanca na jeho budúce povolanie.

22) Zhabanie veci

Zhabanie veci je druh ochranného opatrenia, ktorý postihuje vec, ktorá by mohla byť v zmysle §
55 ods. 1 TZ predmetom trestu prepadnutia veci, ale nie sú splnené všetky podmienky na
uloženie tohto trestu. § 73 je vo vzťahu k § 55 ods. 1 TZ subsidiárnym ustanovením.
Zhabanie veci je výlučne fakultatívnym opatrením a nie je nutné, aby vec patrila páchateľovi.
Rozhodujúci je len vzťah k trestnému činu.
§ 73 TZ: (1) Ak nebol uložený trest prepadnutia veci uvedenej v § 55, môže súd uložiť, že sa
taká vec zhabáva,
a) ak patrí páchateľovi, ktorého nemožno stíhať alebo odsúdiť,
b) ak patrí páchateľovi, od potrestania ktorého súd upustil, alebo páchateľovi, voči ktorému

bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodov uvedených v § 172 ods. 2 Trestného poriadku [ak
je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin
bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa očakávania postihne, alebo ak o skutku
obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne, kárne alebo cudzozemským
súdom alebo úradom a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce], alebo
páchateľovi, voči ktorému bolo trestné stíhanie podmienečne zastavené, alebo páchateľovi,
voči ktorému bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu schválenia zmieru,

c) ak okolnosti prípadu odôvodňujú predpoklad, že vec by mohla byť zdrojom financovania

terorizmu, alebo

d) ak to vyžaduje bezpečnosť ľudí alebo majetku, prípadne iný obdobný všeobecný záujem,

najmä ak okolnosti prípadu odôvodňujú predpoklad, že vec bola získaná trestným činom.

(2) Vlastníkom zhabanej veci sa stáva štát.

122