speters@stonline.sk

Obsah

Obsah......................................................................................................................................................................................... 1
Otázka č. 1: Všeobecná charakteristika krajín starovekého Východu........................................................................................3
Otázka č. 2: Štátoprávny vývoj krajín Mezopotámie – Sumer, Akkad........................................................................................ 3
Otázka č. 3: Všeobecná charakteristika Babylonskej ríše, jej štátna organizácia......................................................................3
Otázka č. 4: Sociálna štruktúra v Starobabylonskej ríši podľa Chammurapiho zákonov............................................................5
Otázka č. 5: Rodinné, dedičské a trestné právo v Starobabylonskej ríši podľa Chammurapiho zákonov..................................5
Otázka č. 6: Vznik starovekého egyptského štátu a jeho historický vývoj do konca Neskorej doby..........................................6
Otázka č. 7: Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra v starovekom Egypte................................................................................7
Otázka č. 8: Systém štátnych orgánov starovekého Egypta (ústredné štátne orgány, miestna správa)....................................7
Otázka č. 9: Rodinné, dedičské a trestné právo v starovekom Egypte......................................................................................8
Otázka č. 10: Všeobecná charakteristika, systém štátnych orgánov a sociálna štruktúra starovekej Číny v období kráľovstva
.................................................................................................................................................................................................... 8
Otázka č. 11: Čínske cisárstvo – všeobecná charakteristika, sociálna štruktúra, štátna správa................................................9
Otázka č. 12: Staroveké Grécko – mínojská civilizácia, mykénske obdobie............................................................................11
Otázka č. 13: Všeobecná charakteristika gréckej vojenskej demokracie................................................................................. 11
Otázka č. 14: Všeobecná charakteristika gréckych mestských štátov, vznik písaného práva v Grécku..................................12
Otázka č. 15: Štátoprávny vývoj Sparty a Peloponézsky spolok.............................................................................................. 12
Otázka č. 16: Sociálna štruktúra a systém štátnych orgánov v Sparte..................................................................................... 13
Otázka č. 17: Majetkové, rodinné, trestné a procesné právo Sparty........................................................................................14
Otázka č. 18: Štátoprávny vývoj Atén v období kráľovstva, sociálna štruktúra obyvateľstva...................................................14
Otázka č. 19: Solónove reformy a tyrania Peisistrata a Peisistratovcov................................................................................... 15
Otázka č. 20: Kleisthenove reformy, ich dôsledky, Kleisthenova ústava..................................................................................16
Otázka č. 21: Klasické obdobie Grécka (Sparta, Atény, Délsky námorný spolok)...................................................................16
Otázka č. 22: Zlatý vek Atén – štátne zriadenie, súdy, štruktúra obyvateľstva.........................................................................17
Otázka č. 23: Rozdelenie a spoločné znaky aténskych úradníkov...........................................................................................17
Otázka č. 24: Aténske právo..................................................................................................................................................... 18
Otázka č. 25: Všeobecná charakteristika helenistických ríš..................................................................................................... 19
Otázka č. 26: Všeobecná charakteristika, sociálna štruktúra, štátne orgány v období kráľovstva v Ríme...............................19
Otázka č. 27: Reforma Servia Tullia......................................................................................................................................... 20
Otázka č. 28: Obdobie republiky v Ríme – všeobecná charakteristika jednotlivých vývojových etáp......................................20
Otázka č. 29: Charakteristika zhromaždení ľudu a senátu v Ríme v období republiky............................................................21
Otázka č. 30: Spoločné znaky rímskych magistrátov, ich impérium a potestas.......................................................................22
Otázka č. 31: Vyšší riadni a nižší riadni republikánski magistráti v Ríme.................................................................................23
Otázka č. 32: Mimoriadni republikánski magistráti v Ríme....................................................................................................... 24
Otázka č. 33: Správa Itálie a provincií v období republiky v Ríme............................................................................................ 24
Otázka č. 34: Všeobecná charakteristika obdobia principátu................................................................................................... 25
Otázka č. 35: Princeps a ďalšie orgány za principátu............................................................................................................... 26
Otázka č. 36: Správa Itálie a provincií za principátu.................................................................................................................26
Otázka č. 37: Všeobecná charakteristika obdobia dominátu....................................................................................................27
Otázka č. 38: Ústredné štátne orgány a správa ríše za dominátu............................................................................................27
Otázka č. 39: Pád Západorímskej ríše, jeho príčiny a dôsledky...............................................................................................28
Otázka č. 40: Všeobecná charakteristika prameňov rímskeho práva....................................................................................... 28
Otázka č. 41: Taliansko v 5. – 17. storočí – všeobecná charakteristika...................................................................................30
Otázka č. 42: Všeobecná charakteristika Byzantskej ríše........................................................................................................ 32
Otázka č. 43: Sociálna štruktúra a systém štátnych orgánov v Byzantskej ríši........................................................................33
Otázka č. 44: Právo a právne pamiatky v Byzantskej ríši.........................................................................................................34
Otázka č. 45: Arabský chalifát – všeobecná charakteristika, sociálna štruktúra, štátne orgány...............................................35
Otázka č. 46: Vznik islamu a islamské právo........................................................................................................................... 36
Otázka č. 47: Všeobecná charakteristika Franskej ríše............................................................................................................ 37
Otázka č. 48: Sociálna štruktúra, systém štátnych orgánov Franského štátu..........................................................................38
Otázka č. 49: Právo a právne pamiatky Franského štátu......................................................................................................... 39
Otázka č. 50: Francúzsko za feudálnej rozdrobenosti – všeobecná charakteristika, sociálna štruktúra, štátne orgány..........40
Otázka č. 51: Stavovská monarchia vo Francúzsku – všeobecná charakteristika, sociálna štruktúra, štátne orgány.............41
Otázka č. 52: Všeobecná charakteristika, sociálna štruktúra a štátne orgány absolutistického Francúzska...........................42
Otázka č. 53: Právo a právne pamiatky stredovekého Francúzska.......................................................................................... 43
Otázka č. 54: Nemecko v období rozdrobenosti.......................................................................................................................44
Otázka č. 55: Obdobie teritoriálnych štátov s dualistickým panovníckym režimom v Nemecku...............................................45
Otázka č. 56: Obdobie kniežacieho absolutizmu v Nemecku...................................................................................................46
Otázka č. 58: Právo a právne pamiatky stredovekého Nemecka............................................................................................. 47
Otázka č. 59: Ranofeudálny anglosaský štát v Anglicku, sociálna štruktúra, štátna organizácia.............................................48
Otázka č. 60: Lénne zriadenie v Anglicku a štátna organizácia do vzniku stavovskej monarchie............................................48
Otázka č. 61: Obdobie stavovskej monarchie v Anglicku, sociálna štruktúra obyvateľstva......................................................49
Otázka č. 62: Magna Charta Libertatum a štátne orgány stavovskej monarchie v Anglicku....................................................50
Otázka č. 63: Absolutizmus v Anglicku.....................................................................................................................................51
Otázka č. 64: Historický vývoj anglického práva, pramene anglického práva..........................................................................52
Otázka č. 65: Rodinné, dedičské, trestné, vecné a procesné právo v Anglicku.......................................................................52
Otázka č. 66: Vznik Bulharska, obdobie prvého Bulharského štátu.........................................................................................53
Otázka č. 67: Druhé Bulharské cisárstvo, jeho sociálna štruktúra a štátne orgány..................................................................54

1

Otázka č. 68: Právo a právne pamiatky starovekého Bulharska..............................................................................................55
Otázka č. 69: Srbský feudálny štát a právo..............................................................................................................................56
Otázka č. 70: Vznik ruského feudálneho štátu......................................................................................................................... 58
Otázka č. 71: Boj proti tatárskej nadvláde a vytvorenie centralizovaného Ruska....................................................................59
Otázka č. 72: Budovanie centralizovaného Ruska a vznik ruského impéria............................................................................60
Otázka č. 73: Rozklad feudálneho systému v Rusku a zrušenie nevoľníctva..........................................................................61
Otázka č. 74: Právo a právne pamiatky stredovekého Ruska.................................................................................................. 61
Otázka č. 75: Všeobecná charakteristika obdobia rozdrobenosti v Poľsku a systém štátnych orgánov..................................62
Otázka č. 76: Všeobecná charakteristika obdobia stavovskej monarchie v Poľsku.................................................................63
Otázka č. 77: Sociálna štruktúra obyvateľstva stredovekého Poľska....................................................................................... 63
Otázka č. 78: Systém štátnych orgánov Poľska v období stavovskej monarchie.....................................................................64
Otázka č. 79: Obdobie šľachtickej demokracie v Poľsku..........................................................................................................65
Otázka č. 80: Právo a právne pamiatky stredovekého Poľska.................................................................................................66
Otázka č. 81: Príčiny a priebeh nizozemskej revolúcie............................................................................................................ 67
Otázka č. 82: Republika spojených nizozemských provincií (vznik, štátne orgány).................................................................68
Otázka č. 83: Štátoprávny vývoj Nizozemska po r. 1579......................................................................................................... 69
Otázka č. 84: Ideologické a politické predpoklady anglickej revolúcie.....................................................................................70
Otázka č. 85: Príčiny, priebeh anglickej revolúcie do vzniku republiky..................................................................................... 71
Otázka č. 86: Charakteristika obdobia republiky a protektorátu v Anglicku..............................................................................71
Otázka č. 87: Reštaurácia Stuartovcov a obdobie konštitučnej monarchie v Anglicku............................................................72
Otázka č. 88: Štátna organizácia konštitučnej monarchie v Anglicku....................................................................................... 73
Otázka č. 89: Vznik britskej svetovej ríše, koloniálna politika V. Británie v 17. – 19. st............................................................73
Otázka č. 90: Vývoj anglického ústavného práva..................................................................................................................... 74
Otázka č. 91: Boj severoamerických kolónií za nezávislosť..................................................................................................... 76
Otázka č. 92: Konfederácia 13 amerických štátov a ich vývoj do prijatia ústavy......................................................................77
Otázka č. 93: Ústava USA z r. 1787......................................................................................................................................... 77
Otázka č. 94: Štátoprávny vývoj USA do vypuknutia občianskej vojny.................................................................................... 78
Otázka č. 95: Príčiny, priebeh a dôsledky občianskej vojny v USA..........................................................................................78
Otázka č. 96: Systém politických strán USA a charakteristika amerického právneho systému...............................................79
Otázka č. 97: Situácia vo Francúzsku pred vypuknutím revolúcie, ciele buržoáznej revolúcie vo Francúzsku........................80
Otázka č. 98: Charakteristika činnosti Národného zhromaždenia a konštituanty.....................................................................80
Otázka č. 99: Deklarácia práv človeka a občana...................................................................................................................... 81
Otázka č. 100: Prvá francúzska ústava – štátne orgány, súdna moc.......................................................................................82
Otázka č. 101: Prvá republika vo Francúzsku, činnosť girondistického konventu....................................................................82
Otázka č. 102: Charakteristika činnosti jakobínskeho konventu............................................................................................... 83
Otázka č. 103: Thermidoriánsky konvent a obdobie direktória.................................................................................................84
Otázka č. 104: Charakteristika obdobia konzulátu a prvého cisárstva vo Francúzsku.............................................................85
Otázka č. 105: Reštaurácia Bourbonovcov a júlová monarchia vo Francúzsku.......................................................................86
Otázka č. 106: Charakteristika vývoja Francúzska v r. 1848 –1870.........................................................................................87
Otázka č. 107: Parížska komúna..............................................................................................................................................88
Otázka č. 108: Tretia francúzska republika.............................................................................................................................. 88
Otázka č. 109: Ústava Francúzska z roku 1875....................................................................................................................... 89
Otázka č. 110: Francúzsky občiansky zákonník z roku 1804................................................................................................... 90
Otázka č. 111: Vývoj občianskeho práva vo Francúzsku v r. 1789 – 1804..............................................................................91
Otázka č. 112: Občiansky súdny poriadok z r. 1806 a francúzsky obchodný zákonník z r. 1807............................................91
Otázka č. 113: Vývoj francúzskeho trestného práva v r. 1789 – 1804.....................................................................................92
Otázka č. 114: Francúzsky trestný zákonník z r. 1810............................................................................................................. 92
Otázka č. 115: Charakteristika Rýnskeho a Nemeckého spolku.............................................................................................. 92
Otázka č. 116: Severonemecký spolok.................................................................................................................................... 94
Otázka č. 117: Vznik Nemeckej ríše a jej štátoprávny vývoj do vypuknutia 1. sv. vojny..........................................................94
Otázka č. 118: Nemecký občiansky zákonník z r. 1896 a Obchodný zákonník z r. 1897........................................................95
Otázka č. 119: Proces zjednotenia Talianska v 19. storočí...................................................................................................... 96
Otázka č. 120: Štátoprávny vývoj Talianska v r. 1861 – 1914..................................................................................................97
Otázka č. 121: Vznik a úloha vojensko-politických paktov európskych mocností na prelome 19. – 20. storočia.....................98
Otázka č. 122: Príčiny a priebeh 1. svetovej vojny................................................................................................................... 98
Otázka č. 123: Úloha Dohody a USA pri vzniku nástupníckych štátov v Európe.....................................................................99
Otázka č. 124: Výsledky 1. svetovej vojny.............................................................................................................................. 100
Otázka č. 125: Vznik a činnosť Spoločnosti národov (orgány, úlohy).....................................................................................102
Otázka č. 126: Februárová a októbrová revolúcia v Rusku.................................................................................................... 102
Otázka č. 127: Charakteristika medzivojnového vývoja ZSSR...............................................................................................103
Otázka č. 128: Charakteristika medzivojnového vývoja Poľska.............................................................................................104
Otázka č. 129: Charakteristika medzivojnového vývoja Maďarska........................................................................................105
Otázka č. 130: Charakteristika medzivojnového vývoja Rumunska....................................................................................... 106
Otázka č. 131: Charakteristika medzivojnového vývoja Rakúska a Nemecka.......................................................................107
Otázka č. 132: Krajiny západnej Európy a USA v medzivojnovom období............................................................................108

2

speters@stonline.sk

Otázka č. 1: Všeobecná charakteristika krajín starovekého

Východu

Všeobecná charakteristika orientálnych despocií
Orientálne despocie sú štáty: Mezopotámie, staroveký Egypt, štáty prednej Ázie, staroveká Čína, India, štáty
strednej a južnej Afriky, indiánske civilizácie strednej a južnej Ameriky.
Spoločné znaky
Vznikli v povodí veľkých vodných tokov, ich organizácia bola nahradená štátnou, sú to spravidla štáty subtro-
pického pásma, organizovali rozsiahle zavodňovacie práce, budovali hrádze – možné len na základe ústredného
vedenia, formou štátu bola monarchia – panovník bol najvyšší vládny, zákonodarný aj výkonný orgán, ktorému
boli podriadení vojaci a úradníci – apoteóza panovníka (je boh alebo jeho zástupca na zemi). Ide o štáty teokra-
cie. Dôležité postavenie majú kňazi, sú to nositelia vedy. Vo väčšine štátov (okrem Číny) sú silné prežitky ro-
dového zriadenia (susedské občiny, súkromné vlastníctvo len vzniká, časté je kolektívne hospodárenie), existen-
cia otroctva (patriarchálne) – otroci sú štátni, súkromní a chrámoví (nie v Číne). V Číne sú vzťahy k pôde
rozvinuté.

Otázka č. 2: Štátoprávny vývoj krajín

Mezopotámie

–

Sumer

,

Akkad

Štáty Mezopotámie
Vznikali tu najmä mestské štáty. Možno ju rozdeliť na juh: sumerské štáty, Akkadská ríša, Babylonia a jej
nástupnícke ríše – usadlejšie; sever: Asýria – vojnový princíp s cieľom dobýjať.
Štáty Sumerov
Sumerská spoločnosť bola spočiatku rodová, neskôr vznikajú predštátne útvary, menia sa na štáty. Okolo r.
6000 p. n. l. – primitívna demokracia. Na čele každého mesta je ľudové zhromaždenie slobodných obyvateľov,
ktoré rozhoduje o všetkých veciach mesta, volí najvyššieho kňaza a všetkých úradníkov.
Nastupuje monarchia, ľudové zhromaždenie zaniká, na čele stojí kňaz – monarcha, menuje úradníkov, je hlavný
veliteľ armády. Má úlohu zabezpečiť úrodu náboženskou formou, zabezpečiť poriadok a v prípade vojny viesť
vojsko. Riadil kultové záležitosti, správu chrámu, údržbu kanálov, kontrolu obchodov chrámu, stavbu opevnení
a ochranu mesta. Panovník má rozsiahle právomoci, čo spôsobilo, že v rámci mestského štátu sa ako samostatná
inštitúcia vyčlenil palác. Panovník sa aj naďalej považoval za zástupcu mestského boha. Medzi jednotlivými
mestskými štátmi prebiehali obchodné styky.
Sumerské mestské štáty sa nemohli udržať. Najvýznamnejšie boli Kiš, Legaš, Ur, Uruk, Nippur, Eridu.
Spoločenský život týchto štátov, ich hospodárska činnosť a správa sa v najstarších dobách sústredili
v mestských chrámoch. Chrámom patrili veľké pastviny s dobytkom, ktoré obhospodarovali sami alebo ich
prenajímali a vyberali dávky v naturálnej podobe z výnosu úrody. Podľa sumerských predstáv bolo celé územie
štátu vlastníctvom hlavného mestského božstva. Súčasťou chrámových hospodárstiev boli aj špecializované
spracovateľské a remeselnícke dielne, chod ktorých usmerňoval početný správny aparát, ktorý viedol presnú
evidenciu o dodávkach surovín, hotových výrobkoch a o prídeloch chrámovému obyvateľstvu. Vďaka
nejednotnosti celú ríšu dobyl asi v 28. st. p. n. l. Sargon Akkadský.
Akkadská dynastia

Prvú skutočnú ríšu vytvorila v Mezopotámii akkadská dynastia. Sargon Akkadský stmelil Sumer a Akkad do
jednotnej ríše a podnikal vojenské výboje, ktoré mali chrániť okrem iného aj obchodné cesty. Na dobytých
územiach dobyvatelia obvykle ponechali moc v rukách miestnych, lojálnych vládcov – vedľa nich však postavili
akkadských úradníkov a akkadské vojenské útvary. Zmenila sa aj sociálna štruktúra obyvateľstva. Na jednej
strane vznikala majetná vrstva ľudí z okruhu vladárovho príbuzenstva a jeho služobníctva, ktorým dal panovník
do držby relatívne veľké pozemky, ktoré vykúpil od dedinských občín. Na druhej strane narastal v chrámoch a
v palácovom hospodárstve počet otrokov z radov vojnových zajatcov. Vo vnútri toto štátu však prebiehali
neustále revolty voči panovníkom. Časom začali postupne odpadať okrajové územia veľkej ríše a definitívny
koniec Sumeru a Akkadu urobili útočníci z Elamu. Po smrti Sargona Akkadského ríša zanikla, nastalo
bezvládie.
Okolo r. 2111 p. n. l. vládlo mesto Ur – zjednotiteľ Ur Nammu – tvorca jednotnej ríše pod vládou III. dynastie
z Uru, vytvoril správne okrsky, zaviedol jednotné úradníctvo na čele s veľkým vezírom, ktorému boli
podriadení úradníci štátnej správy.

Otázka č. 3: Všeobecná charakteristika

Babylonskej

ríše, jej štátna organizácia

Babylon bol jedným z viacerých miest v južnej Mezopotámii, ktoré sa po dobytí Elamom zamerali na vzájomné
súperenie s inými mestami s cieľom podrobenia si blízkych území. Časté vojnové výpravy, ku ktorým sa pridali

3

aj časté živelné pohromy, priniesli so sebou pokles poľnohospodárskych výnosov, hospodársky úpadok a
značnú chudobu obyvateľstva. Tento vývoj sa prejavil aj v opakovaných kráľovských ediktoch, ktorými sa rušili
dlhy a obmedzoval sa predaj dlžníkov (príp. členov rodiny) do otroctva.
Starobabylonská ríša – okolo 18. st. p. n. l.
Zakladateľom je Chammurapi, ktorý vytvoril centralizovaný štát s jednotnou štátnou správou. Každú oblasť
v ríši spravovali dvaja úradníci, vytvoril špecializované úrady – šandabakkum (úrad financií). Začala sa budovať
nová sústava zavlažovacích kanálov. Pozemky kráľ prenajímal alebo prideľoval vojakom, svojmu úradníctvu a
verným služobníkom. Tieto pozemky (hoci zo začiatku ostávali panovníkovým majetkom) prechádzali z otca na
syna a stali sa základom súkromného vlastníctva pôdy. Kráľ tým strácal nad časťou pôdy kontrolu, naďalej
však ostával najväčším pozemkovým vlastníkom. Jeho pozemky obrábali otroci, ktorí boli súčasťou palácového
hospodárstva. Vedľa nich existovali skupiny nepriamo závislého obyvateľstva, ktoré mohol kráľ povolať na
verejné práce alebo na vojenskú službu. V Babylone existovali pozemkové knihy i úrad vyberača daní (vedúci
palácových obchodníkov).
Stredobabylonská ríša – 1500 – 1100 p. n. l.
Vznikol predfeudálny systém. Pôdu darúval panovník úradníkom alebo chrámom. Darovací dekrét obsahoval
vyznačenie veľkosti a hraníc pozemku, práva a povinnosti vyplývajúce z držby (nebola to daňová povinnosť).
Novobabylonská ríša – 626 – 539 p. n. l.
Nastal posledný rozkvet ríše. Panovník so svojím nástupcom spravuje ríšu spolu s radou 20 úradníkov. Vytvoril
sa poradný orgán panovníka – Veľkí muži Akkadu. Tvorili ho guvernéri provincií, najvyšší kňazi významných
chrámov, správcovia miest, vazalské kniežatá. Ríša zanikla r. 539 p. n. l. dobytím Peržanmi.
Mezopotámske právo pred Chammurapiho kodifikáciou
-

najstaršie zachované nariadenie panovníka Entemena okolo roku 2430 p. n. l. – oslobodenie dlžných
otrokov – nariadenie typu MIISSARUM.

-

kódex panovníka Urukagiho

(Urukaginov zákonník) z Lagašu z 23. st. p. n. l. – odvolanie daňových

úradníkov, reštituovaný majetok chrámu, prísne tresty za krádež, ochrana majetku, prísľub na ochranu
utláčaných.

-

Urnamov kódex

z 21. st. p. n. l. – určené pevné miery a váhy, vystúpil proti úradníkom zneužívajúcim moc.

Jadro tvorili predpisy rodinného a trestného práva. Kruto boli trestané znásilnenie a manželská nevera.
V prípade obvinenia ženy z nevery sa vykonal vodný ordál. Ak sa vina nepreukázala, bol vinný ten, kto
ženu obvinil. Pred manželstvom sa uzatvárali zásnuby, snúbenec odovzdával neveste dar. Ak sa rodičia
rozhodli pre bohatšieho, museli zaplatiť dvojnásobok hodnoty daru. Riešili sa vzťahy medzi hlavnou a
vedľajšími manželkami, trestá sa ublíženie na zdraví, poškodenie cudzieho majetku, krivé svedectvo,
zbehnutie otroka. Princíp kompenzácie – páchateľ je odsúdený na peňažný trest, ktorý zhruba zodpovedá
závažnosti skutku.

-

Lipit – Ištarov kódex

z r. 1920 p. n. l. – niektoré zákony majú typ missarum, ale aj ďalšie. Vytvorila sa

kompletná sociálna štruktúra, ale zákony nehovoria nič o muškenoch. Trestá sa zbehnutie otroka, ale aj
osoba, ktorá mu pomáhala. Oslobodený mohol byť každý otrok (ak svoju prácu vykonával presne, aj otrok
za zadĺženého pána). Rodinné právo: chránený inštitút zásnub, monogamné manželstvo – muž si mohol
vziať druhú ženu, ak bola žena chorá alebo neplodná, príp. ak sa nepripúšťal rozvod. Bývalá manželka mala
právo na výživu. Ak mal muž dieťa s otrokyňou, mohol ho oslobodiť, ale takýto syn nemohol dediť. Vecné
právo: zavedený inštitút vydržania pozemku (3-ročná lehota). Užívateľ musel pozemok riadne
obhospodarovať, ak nie, musel nahradiť škodu. Trestné právo: trest smrti bol za lúpež, ak zlodej násilne
vnikol do domu, mal byť popravený na mieste činu. Za krádež bol peňažný trest.

-

zákonník mesta Ešnunna

z 18. st. p. n. l. – uznáva všetky tri sociálne skupiny (otázka č. 4). V trestnom

práve nepozná krvnú pomstu (peňažné tresty). Potrestaný mohol byť aj vysoký štátny úradník, ak nevrátil
odcudzenú vec v určenej lehote. Zákon určoval ceny, výšku nájomného, platy, úrokové sadzby. Bola
upravená výška náhrady škody a zodpovednosť za škodu spôsobenú domácim zvieraťom. Otrok mohol
slobodne opustiť mesto so súhlasom vlastníka. Zákony trestali osobu, ktorá kúpila otroka od inej osoby ako
od vlastníka. Otrokov považovali za vec. Za jeho zbitie, znásilnenie alebo zranenie bol majetkový trest.
Kúpne (záväzkové) právo: predávajúci mal právo spätnej kúpy, ak predal pozemok v čase núdze. Rodinné
právo: uznávali sa len manželstvá uzavreté formou zmluvy. Inštitút zásnub sa nemenil. V prípade nevery
bola manželka popravená. Rozvod bol povolený, nebol ale priamo upravený zákonom. Ak manžel opustil
krajinu z politických dôvodov, strácal nárok na manželku.

4

speters@stonline.sk

Otázka č. 4: Sociálna štruktúra v

Starobabylonskej ríši podľa Chammurapiho zákonov

Sociálna štruktúra Mezopotámie
Základom je rozdelenie na ľudí slobodných a neslobodných (otrokov). Presné rozdelenie podáva babylonské
právo (inštitúty sa vyvíjali už oveľa skôr).
1) Slobodní – avíli: všetci samostatní vlastníci pozemkov, nájomníci poľnohospodárskej pôdy, významní

vlastníci usadlostí, kráľovskí úradníci, kňazi, dvorania, panovníkova rodina, remeselníci, ktorí hospodárili
s vlastným majetkom (aj keď pracovali pre iného), obyvatelia privilegovaných miest (za zásluhy v boji) –
kidinnutuovia – mali zvláštne práva (procesné imunity = zákaz väzenia a pokút, oslobodenie od výkonu
verejných prác, ochranu osobnej dôstojnosti; mali ich len osoby, ktoré sa v meste narodili).

2) Poloslobodní – muškéni: čiastočne schopní samostatné hospodáriť, ale z objektívnych dôvodov tak

nečinili. Boli v službách paláca a chrámu – poľnohospodári, remeselníci, obchodníci v službách paláca
(chrámu) alebo vojaci. Vojaci nevlastnili pôdu, dostávali ju do užívania za výkon služby. Dĺžka služby sa
mohla dohodnúť na 10 dní za mesiac alebo 4 mesiace za rok. Služba bola dedičná.

3) Otroci: bolo ich málo, mali lepšie postavenie ako v Grécku alebo v Ríme. Mohli mať majetok, ale mohli

byť predmetom nájmu. Nad svojím majetkom mali obmedzené právo, mali právo vykúpiť sa z otroctva,
uzavrieť platné manželstvo aj so slobodnými, procesnú spôsobilosť. Ak sa otrok vykúpil z otroctva, bol
povinný vyživovať svojho pána až do jeho smrti. Osobitnou podskupinou otrokov boli vojnoví zajatci – celé
národy násilne presídlené. Boli pripútaní k pôde, spoločne s ňou ich mohli scudziť. Boli povinní
odovzdávať pánovi 1/3 z výnosu.

Otázka č. 5: Rodinné, dedičské a trestné právo v

Starobabylonskej ríši podľa

Chammurapiho zákonov

Chammurapiho kódex
18. st. p. n. l. – formálne najdokonalejší až do Justiniánovho kódexu. Delí sa na prológ, umelo vytvorených 282
paragrafov a epilóg.
§ 1 – § 41
Upravené rozdiely medzi tromi spoločenskými vrstvami. Základom je výška pokuty za ublíženie na zdraví alebo
zabitie. V prípade avila sa platí celá výška, v prípade muškena 1/2, v prípade otroka zlomok sumy za muškena.
Trestné právo: uznáva princíp odvety TALLIO v príp. úmyselnej vraždy. Smrť bola za krivé obvinenie z vraždy
a aj za držanie cudzieho otroka. Za násilné vniknutie do domu trest ako Lipit – Ištar (otázka 3). V príp. lúpeže,
ak bola dokázaná výška a neznámy páchateľ, škodu platilo mesto. V prípade lúpežnej vraždy mesto uhradilo
pokutu.
Osobitné postavenie mali vojaci s pozemkami:
a) V čase vojny sa museli osobne dostaviť po obdržaní povolávacieho rozkazu (hrozil trest smrti a

vyvlastnenie pozemku)

b) V prípade úteku zo zajatia dostali svoj vydržaný pozemok späť. Ak niekto zaplatil výkupné, musel ho vojak

nahradiť, ak nemohol, zaplatil palác alebo chrám. Manželka vojaka mohla opustiť dom, ak nemala dosť
prostriedkov na vyžitie. Ak sa vydala a mala synov, musela sa k vojakovi vrátiť. Ak odišla keď netrpela
núdzou, bola utopená.

c) V čase mieru vojak obhospodaroval svoj pozemok, nesmel ho scudziť ani inak zaťažiť. Právo naň dedili

synovia. Ak vojak zomrel a syn nebol dospelý, spravovala majetok žena – zdedila 1/3 účasť, užívacie právo.
Ak vojak v čase mieru opustil pozemok na viac ako rok, nesmel sa vrátiť a žena sa mohla vydať.

§42 - § 282
Oslobodenie dlžných otrokov (MISSARUM), určená výška úrokov na 20%, v prípade úrody na 33%. V prípade
hladu je úrok 50%. Peniaze mali vyššiu hodnotu ako úroda. („Ak krčmárka pýta viac peňazí za pivo, má byť
utopená.“) Záväzkové právo: vec možno založiť len formou zmluvy.
Trestné právo: existovali prísne sankcie. Ak je poškodený avil, platí TALLIO, ak mušken, určitá suma striebra,
ak otrok, 1/2 kúpnej ceny. Tresty sa často prenášali na rodinu páchateľa. Poriadkové opatrenia: „Ak krčmár vie
o sprisahaní a neoznámi ho alebo sprisahanca nedovedie do paláca, trestom je smrť.“
Významné postavenie mali kňažky: „Ak kňažka vojde do krčmy po pivo alebo sama otvorí krčmu, bude
upálená.
Rodinné právo: Manželstvo bolo zmluvou, v mene nevesty ju uzatváral otec. Je monogamné, cudzoložstvo bolo
prísne trestané. Ak sa nedokázalo, mohla žena požiadať o rozvod. Dvojica prichytená in flagranti bola utopená.
Manžel mohol manželke odpustiť – od trestu sa upustilo, ale dotyčný muž bol potrestaný. Ako dôkaz neviny
stačila prísaha – pokiaľ ženu obvinil manžel. Ak ju obvinil niekto iný, nasledoval vodný ordál (rovnako ako aj

5

pri podozrení z čarodejníctva). Znásilnenie sa trestalo smrťou. K zániku manželstva mohlo dôjsť smrťou alebo
rozvodom (u vojakov uvedenými prípadmi). Manželka mohla požiadať o rozvod, ak znenávidela manžela. Ak
bola dobrou manželkou a matkou a muž ju poškodil, ponechala si veno a mohla sa vrátiť k rodičom. Ak bol
poškodený muž, žena bola utopená. Ak manželka zavraždila manžela, bola narazená na kôl. Ak otec zneužil
dcéru, bol vyhnaný z mesta. Deti boli pod otcovskou mocou, nemal moc nad ich životom, ale mohol ich predať
do otroctva na odpracovanie svojich dlhov. Rozšírená bola adopcia. Ak avil vychoval dieťa, nemal voči nemu
nikto žiadne nároky. Remeselník mohol adoptovať svojho učňa, musel ho naučiť remeslu. Prísne boli trestané
dojky, ak im zomrelo dieťa v náruči, nepriznali sa a nahradili ho iným – boli im odrezané prsia. Postavenie žien:
mohli uzatvárať zmluvy (okrem manželskej). Veno bolo ich majetkom, manžel ho mal iba v dočasnej správe.
Dedičské právo: dedili synovia rovnakým dielom. Pripúšťa sa prednostný podiel obľúbeného syna. Ak otec
uznal syna otrokyne za svojho, dedil rovnako ako ostatní, zákonní synovia si mohli vybrať, čo zdedia. Ak ho
otec neuznal za života, v príp. smrti získal syn a jeho matka slobodu. Ak je manželka otrokyňou, môže si po
smrti manžela nechať veno a všetky dary, ktoré získala za jeho života. Ak je slobodná, po manželovej smrti jej
patrí to isté a má doživotné právo bývania v manželovom dome. Ak nemala od manžela dary, patril jej podiel
ako synovi.

Otázka č. 6: Vznik starovekého egyptského štátu a jeho historický vývoj do konca

Neskorej doby

Egyptská civilizácia je jednou z najstarších civilizácií na svete. Základné delenie na etapy je dielom Manechta –
rozdelenie na 30 dynastií, ktoré zjednotil do vývojových etáp.
Archaická doba – o. r. 3000 p. n. l. – o. r. 2635 p. n. l.
Ide o obdobie prvých dvoch dynastií, prvýkrát došlo k zjednoteniu krajiny. Pôvodne sa Egypt členil na Horný
(juh) a Dolný (sever). Zjednotiteľovo meno je sporné. V staroegyptských mýtoch sa nazýva Meni alebo je ním
Narmer (podľa nájdenej hrobky, ale je možné, že ide o tú istú osobu).
Egypt ešte nebol veľmocou, často sa rozpadal a znovu zjednocoval. K definitívnemu zjednoteniu došlo na konci
druhej dynastie a v období Starej ríše.
Stará ríša – o. r. 2635 p. n. l. – o. r. 2135 p. n. l.
Vládla tretia až šiesta dynastia, ríša dosiahla najväčšiu veľkosť. Zachovali sa najstaršie právne predpisy –
výnosy faraóna, písomné dekréty a záznamy z právneho konania. Viažu sa k zakladateľovi Starej ríše a 3.
dynastie Džoserovi. K postupnému zániku došlo na konci 6. dynastie – Pepi II. Vládol okolo 100 rokov a
spôsobil rozklad ríše (údajne sa dožil 106 rokov).
V r. 2134 p. n. l. sa začína prvé prechodné obdobie (7. – 10. dynastia), vzniklo Herakleopolské kráľovstvo
(2134 p. n. l. – 2061 p. n. l.). Egypt bol rozdrobený, nastalo bezvládie, obdobie samozvaných panovníkov a
snáh zmocniť sa trónu. Významná je 10. dynastia, Mentuhotep II. opäť zjednocuje Egypt a vytvára Strednú
ríšu.
Stredná ríša – 2061 p. n. l. – 1785 p. n. l.
Vládla 11. a 12. dynastia. Najvýznamnejšími panovníkmi boli Amenemhet I. a Senvosret III. Amenemhet I.
uskutočnil reformu štátnej správy a ustanovil úrad spoluvládcu, Senvosret III. zreformoval miestnu štátnu
správu. Ku koncu Strednej ríše dochádza k prenikaniu cudzích prvkov – „morské národy“, Stredná ríša sa
rozpadáva, vniká 2. prechodné obdobie (1785 p. n. l. – 1552 p. n. l.), vláda 13. – 17. dynastie. Počas druhého
prechodného obdobia dochádza k strate moci faraóna a k rozpadu štátu. Faraón vládne len v Hornom Egypte,
v Dolnom Egypte sa usadili Hyxósi. Hyxósky Dolný Egypt bol nepriateľský voči Hornému Egyptu (15. – 16.
dynastia). Za južnou hranicou Egypta vzniklo Núbijské kráľovstvo – uznávalo vládu Hyxósov, ale podporovalo
Horný Egypt. S núbijskou podporou začala 17. dynastia boj proti Hyxósom. Úspešný bol Ahmose I. –
zakladateľ 18. dynastie.
Nová ríša – r. 1552 p. n. l. – 1070 p. n. l.
Obdobie vlády 18. – 20. dynastie. Ahmose I. vykonal reformy štátnej správy. Významnou bola zástankyňa
mierovej politiky, kráľovná Hatšepsovet (18. dynastia.). Za vlády Tutmose III. mal Egypt najväčšiu územnú
rozlohu. Archaton zaviedol v Egypte monoteizmus. Najznámejší panovník 18. dynastie Tutanchamon bol
bezvýznamným panovníkom. Posledný panovník 18. dynastie Harenheb bol autorom Harenhebovych zákonov,
trestal korupciu v štátnej správe.
Najvýznamnejším egyptským faraónom bol Ramesse II. Veľký. Za jeho vlády bola uzavretá zmluva s Chetitmi
r. 1285 p. n. l., na ktorej základe bola zavedená extradícia (vzájomné vydávanie páchateľov trestných činov).
Išlo quasi o zmluvu o priateľstve a spolupráci v prípade mieru a napadnutia.
Ramesse III., posledný významný panovník Novej ríše, obránil krajinu, ale narastala korupcia. V roku 1156 p.
n. l. sa uskutočnil najstarší známy robotnícky štrajk v dejinách. Začal sa úpadok Novej ríše.

6

speters@stonline.sk
Neskorá doba – r. 1070 p. n. l. – 332 p. n. l.
Vládla 22. – 29. dynastia. V tomto období naposledy vládli Egyptu králi. Štát sa rozpadol na Horný a Dolný
Egypt a Dolný Egypt sa ďalej drobí. V Hornom Egypte prevzal funkciu faraóna Amónov veľkňaz – zjednotenie
funkcie faraóna a najvyššieho kňaza. Egyptu často vládli cudzinci (22. dynastia – faraóni z Líbye).
Egypt sa dostáva pod nadvládu Asýrie, ktorá je porazená 26. dynastiou z mesta Sais. Vláda v tomto období sa
nazýva saiská renesancia. Po páde saiskej renesancie Egypt ovládajú Peržania. Perzská nadvláda sa končí v roku
332 p. n. l. dobytím Egypta Alexandrom Macedónskym.
30. egyptská dynastia je dynastia Ptolemayovcov.

Otázka č. 7: Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra v

starovekom Egypte

Slobodní:
Do tejto skupiny obyvateľstva patrili:
Kňazi (najvýznamnejšia skupina) – existovalo viac kultov, na čele každého stál veľkňaz, kráľovskí kňazi riadili
kult kráľa. V období Novej ríše sa chrámy stali veľkými vlastníkmi pôdy, dobytka, kameňolomov, boli
obdarúvaní vojnovými zajatcami (štatút otrokov). Chrámy sa stali na základe osobitných kráľovských výnosov
samostatne hospodáriacimi jednotkami, osamostatnili sa od panovníka. Kňazi rozhodovali, kto bude kráľom.
V Neskorej dobe prevzali moc.
Šľachta – rodová, vojenská, členovia kráľovskej rodiny. Rodová šľachta mala význam na vidieku, kráľ jej
daroval často pôdu, ktorú mohli dediť len vtedy, ak bol v darovacom dekréte uvedený dedič. Kúpne zmluvy o
pôde sa nezachovali (určite ale existovali).
Sedliaci (roľníci) – mali v užívaní prídel štátnej pôdy a za jeho užívanie boli zdanení (daň platili do štátnej
pokladnice). Tí, ktorí mali v užívaní chrámovú pôdu (alebo pôdu hodnostára príp. vojaka), za užívanie platili
poplatky a odvádzali pánom časť úrody. Nemohli sa z pôdy odsťahovať.
Remeselníci – pracovali v štátnych baniach, dielňach, pri stavbách. Pracovali v skupinách desiatich ľudí pod
dozorom zvláštneho správcu. Boli povinní nastúpiť do práce na panovníkovo vyzvanie. Vykonávali len určitú
prácu za naturálnu odmenu.
Cudzinci, ktorí obchodovali.
Neslobodní (otroci):
Boli vo vlastníctve kráľa, chrámu alebo súkromnej osoby. Mohli pracovať v domácnostiach. Otrokmi sa stávali
následkom vojnového zajatia, nadmerného zadĺženia, narodením, odsúdením, z vlastnej vôle (ak sa nevedeli
vyživiť). Mali svoju rodinu, majetok, a ak s nimi zaobchádzal pán kruto, mohli žiadať o azyl v chráme a mohli
pána žalovať. Po prepustení otrok získaval slobodu, ale vrstva prepustencov sa nevytvorila.

Otázka č. 8: Systém štátnych orgánov starovekého Egypta (ústredné štátne orgány,

miestna správa)

Egypťania nazývali svoj štát Čiernou zemou, púšť bola Červená zem. Štát delili na 42 nonnov (22 v Hornom a
20 v Dolnom Egypte. Na čele každého kraja stál správca, monarchos.
Ústredné štátne orgány:
Na čele štátu stojí kráľ (=faraón). Bol právne a fakticky neobmedzenou hlavou štátu, bol pánom jeho prírodného
bohatstva a obyvateľov. Bol jediným žijúcim bohom na zemi, prostredníkom medzi ostatnými bohmi a ľuďmi.
Neobmedzene rozhodoval o osudoch ľudí. Okolie Egypta bolo Zemou kráľa – panovník mal právo na vládu nad
celou zemou.
Právomoci kráľa: zákonodarstvo, administratíva, súdnictvo, vojenské právomoci, náboženstvo. Bol prvým
kráľom všetkých bohov, mohol mať všetky duchovné hodnosti. Bol osobne nedotknuteľný a jeho osoba bola
posvätná. Následníctvo trónu sa určovalo v materskej línii. Právo na vládu mala tzv. veľká kráľovská dcéra.
Mohla vládnuť sama, ale spravidla legitimitu prenášala na najbližšieho mužského príbuzného. Vznikali
manželstvá medzi príbuznými i v priamej línii.
V r. 1971 p. n. l. bol Amenemhetom I. vytvorený úrad spoluvládcu. Mal zaručiť plynulý prechod právomocí
z otca na syna. Uplatňoval sa len v Strednej ríši.
V archaickej dobe sa podnikali Hórove jazdy – panovník so svojou družinou cestoval po krajine a od rodovej
šľachty vyberal stanovenú časť z produktov území, ktoré šľachta spravovala. Od 3. dynastie sú nahradené
inštitútom počítania, podľa ktorého každé dva roky vyberajú odvody daní správni úradníci určovaní kráľom.
Vezír: - prvý minister, najvyšší sudca, najvyšší pokladník, pán nad všetkými stavbami a od Novej ríše aj
najvyšší veliteľ vojska. Úradom vezíra bolo riadené vyberanie daní, získavanie nerastov, organizácia štátnych

7

prác. Za výkon funkcie zodpovedal kráľovi. Úrad vezíra vznikol v 3. dynastii. Pôvodne boli dvaja – jeden pre
Horný a jeden pre Dolný Egypt.
Úradníci v

Egypte

:

1) vedúci úradníci – odborníci, mali poznať všetkých podriadených a rozdeľovať im úlohy.
2) úradníci podriadení vedúcim – mali vypracovať plán riešenia časti úlohy, ktorá im bola zverená. Úlohu

ďalej rozdelili ďalším podriadeným (aj s pokynmi).

3) nižší úradníci – vykonávali mechanické úlohy, pri svojej práci potrebovali pisárov.
Úradníci museli 3-krát ročne skladať účty z činnosti, platení boli naturálne. Vedúci a podriadení úradníci,
správcovia miest a obcí boli podriadení vezírovi.
Za Ahmosa I. existovala v Egypte dedičnosť úradov.
Kráľovská kancelária: - najvyšší úrad, úradníci sa nazývali služobníci Hórovi. Kráľove rozkazy koncipoval
osobný tajomník, ich vydávaním bol poverený riaditeľ kancelárie.
Vrchný správca kráľovskej pokladne – spravuje štátne financie, podlieha mu množstvo úradníkov, účtovníkov,
dozorcov. Pri kráľovskej pokladni pôsobila ústredná učtáreň s archívom (súpisy príjmov a výdajov).
Na čele každého kraja stojí monarchos. Správcovia dobytých území boli osoby z tamojších kráľovských rodín
(ak nešlo o vernú krajinu, členovia faraónovej rodiny). Vládli neobmedzene až do reformy Senvosreta III.
Svojou reformou zlomil moc monarchov. Kráľ začal spravovať kraje prostredníctvom troch osobitných
kancelárií. Boli podriadené vezírovi. Zavedený bol systém účinnej ochrany. Vlastnú správu mal palác, armáda,
náboženstvo.
Na čele náboženskej správy bol Amonov veľkňaz – predstavený kňaz všetkých bohov Horného a Dolného
Egypta.
Ázijské krajiny spravoval správca severných krajín s pomocou miestnych kniežat. Na čele Núbie bol miestokráľ
– kráľovský syn z krajiny Kuš. Králi 18. dynastie vytvorili novú skupinu úradníkov; kráľ si vyberal všetkých
úradníkov. Neskôr bolo ustanovené dedenie úradov. Často bol v úrade kňaz alebo úradník získal kňazskú
hodnosť.
Štátni otroci – polícia: - stála armáda ochraňovala panovníka. V prípade vojny sa konštituuje domobrana.
V období Novej ríše sa vytvorila profesionálna armáda s vlastnou správou, vojakmi z povolania – velitelia.
V Neskorej dobe sa vytvorila žoldnierska armáda.

Otázka č. 9: Rodinné, dedičské a trestné právo v

starovekom Egypte

Rodinné a dedičské právo:
Manželstvo bolo v Egypte monogamné, neplatilo to ale o panovníkovi. Manželstvo bolo zmluvou, žena ju
podpisuje sama. Ponecháva si vlastný majetok, manžel sa zaväzuje na úhradu jej osobných potrieb. Rozvod bol
prípustný, mohli ho uskutočniť obaja. Žena dostala určitú časť majetku. Deti mali dedičské právo k majetku
otca. Ženy mohli vlastniť majetok, živnosť, uzatvárať obchodné zmluvy, vystupovať na súde. Deti disponovali
určitým stupňom samostatnosti. Dedenie sa uskutočňovalo aj prostredníctvom závetu, do 5. dynastie ho mohli
zriadiť aj ženy. Pri dedení zo zákona dedili rovnako dcéry aj synovia.
Trestné právo:
Najzávažnejšími trestnými činmi boli: proti štátnemu zriadeniu, prezradenie štátneho tajomstva, vzbura proti
kráľovskej moci, proti náboženstvu, hádzanie nečistoty do Nílu, úmyselné zabitie svätého zvieraťa, otváranie
hrobiek, odchýlenie od osvedčenej praxe lekárskeho umenia, získavanie existenčných prostriedkov
nezákonnými cestami. Tresty boli mimoriadne kruté. Trest smrti a vykonával upálením, sťatím hlavy, vysoko
postavené osoby mohli spáchať samovraždu. Existovali zmrzačujúce tresty: vyrezanie jazyka, odťatie ruky
(alebo iného orgánu). Ďalšími trestami bol pranier, telesné tresty, nútené práce, peňažné tresty.
Právo zachytávala súkromná právna kniha – Bokchorisov zákonník (nebol to panovník).

Otázka č. 10: Všeobecná charakteristika, systém štátnych orgánov a sociálna

štruktúra starovekej Číny v

období kráľovstva

Staroveká Čína bola najstarším štátom vo svojej oblasti. Mýtickým zjednotiteľom bol Žltý cisár Chuang Ti, jeho
existencia však nebola dokázaná. Najstarší štát v Číne vznikol okolo r. 1766 p. n. l. Začalo sa tým obdobie
kráľovstva (do r. 221 p. n. l.).
I.

1) Etapa klasického kráľovstva Jin (obdobie Šang – podľa vládnuceho rodu)

Boli položené základy feudálneho štátneho zriadenia – najstarší feudálny štát na svete: rozpadla sa
rodová spoločnosť, vzniklo ranofeudálne kráľovstvo.

8

speters@stonline.sk

Spoločenská štruktúra:
-

privilegovaní obyvatelia – panovník a jeho príbuzenstvo, vysokí dvorní hodnostári, údelní vládcovia
a ich rodiny

-

slobodní bez privilégií – slobodní remeselníci, radoví členovia obcí, ostatní slobodní

-

neslobodné obyvateľstvo – štátni a súkromní otroci (stávali sa otrokmi vojnovým zajatím, za trest,
štát mal patronát nad svojimi otrokmi a ich vrstva bola malá.

Znaky obdobia Jin:
-

ničím a nikým neobmedzená kráľovská moc založená na jeho božskom poslaní – nie pôvode!

-

existencia sociálnych vrstiev

-

obrovské územie ríše, množstvo úradníkov

-

teritoriálne rozdelenie ríše do administratívnych jednotiek

-

vytvorenie verejnej moci

-

vznik ozbrojených síl a iných donucovacích metód

II. 2) Obdobie Čou

2.1. Obdobie západnej Čou (1025 p. n. l. – 771 p. n. l.)

Vláda rodu Čang bola zvrhnutá, vzniká štát feudálnej rozdrobenosti. Na čele štátu je kráľ. Vzniká
koncepcia, že kráľ je synom nebies. Vzniká systém dedičných údelných kniežatstiev. Panovník
údelným kniežatám daruje pôdu spoločne s jej obyvateľmi. Obdarovaný sa stáva dedičným
(údelným) vládcom. Podľa rozlohy pôdy dostávali aj ďalšie tituly. Dedičný vládca mohol pôdu
ďalej rozdrobiť a darovať. Jeho povinnosťou bolo platenie dane. Čím vyššie mal postavenie, tým
nižšiu daň platil. Platilo sa naturálne. Plniť musel každý, kto neplatil, neuznával tým panovníkovu
moc, čo sa považovalo za vzburu. Údelné kniežatá museli panovníkovi posielať ľudí na nútené
práce a v prípade nutnosti vojnovú zložku. Pôda mohla byť vo vlastníctve obcí, mohla sa deliť
podľa toho, kto ju obrábal – celá obec alebo jednotlivé rodiny.

2.2. Obdobie Jar a jeseň (771 p. n. l. – 481 p. n. l.)

Názov obdobia vznikol podľa Konfuciovej kroniky. Kráľ ušiel na východ a v štáte nastala anarchia.
Údelné kniežatstvá sa menia na 39 samostatných štátov (súperiacich). Napokon vzniklo 11 silných
štátov.
Sociálna štruktúra:

-

veľkí vlastníci pôdy – šľachtici, veľkí a strední úradníci, bohatí statkári, kupci

-

osobne slobodní plnoprávni obyvatelia – drobní statkári, drobní kupci, nižší úradníci, vznikajúce
skupiny mešťanov

-

osobne slobodní neplnoprávni – samostatní roľníci a remeselníci (zväčša nájomníci na pôde)

-

neslobodné obyvateľstvo – otroci a nevoľníci (s malým rozdielom medzi nimi)
Štátne orgány a právo:
Nastal veľký vplyv filozofických smerov – Konfucius, taoizmus, legalizmus. Od 6. st. p. n. l.
vznikali prvé najstaršie zákony – oblasť štátnej správy. Významným bol kódex Čou Li, ktorý sa delí
na dve časti: 1) vymenúva všetky tituly dvorských úradníkov a stanovuje ich počet na 4000.
Najvýznamnejším bol kráľ a kabinet (sociálne záležitosti, spravodlivosť, vojna); 2) vymenúva
všetkých nižších úradníkov – správcov ľudu.

2.3. Obdobie bojujúcich štátov (481 p. n. l. – 221 p. n. l.)

Panovník stratil moc, stal sa duchovnou autoritou. Významných je 11 údelných vládcov, získali
postavenie hegemónov. Prisvojujú si panovnícke práva – môžu darovať údel, majú právo na vládu,
právo vyberať dane, využívať pracovnú silu obyvateľov. V 4. st. p. n. l. boli zrušené dedičné
privilégiá aristokracie – rozpadla sa dovtedajšia spoločnosť. Panovníci centralizujú moc,
obmedzujú vytváranie nových údelov, vznikajú okresy. Koncom 4. st. p. n. l. sa stáva
najvýznamnejším čínskym hegemónom vládca štátu Čchin – začína sa zjednocovanie Číny (221 p.
n. l. zjednotená).

Otázka č. 11: Čínske cisárstvo – všeobecná charakteristika, sociálna štruktúra, štátna

správa

Obdobie cisárstva začína r. 221 p. n. l. a končí v roku 1911. Najstaršou dynastiou bola dynastia Čchin a prvým
vládcom bol Čchin Š´Chuan – T´chi = Prvý čínsky cisár. Za jeho vlády sa do popredia dostáva legalizmus.
Vzniká nová štruktúra úradov, nová miestna správa, zákaz držby podvratných kníh.
Významná bola dynastia Chan – Čína sa stala absolutistickým štátom. Panovník je považovaný za najvyššieho
predstaviteľa ľudstva (v súlade s konfucionizmom).

9

Rod Tchang – najväčšia čínska kodifikácia práva (7. – 9. st.). Za vlády rodu Ülan bola Čína pod nad vládou
Mongolov. Pomery sa konsolidovali za vlády rodu Ming. Posledným rodom čínskeho cisárstva bola dynastia
Čching – pôvodom cudzinci a posledným čínskym cisárom bol Pchu-I.
Sociálna štruktúra:
Slobodní obyvatelia:
-

šľachta (20 stupňov), slobodní poľnohospodári, drobní a strední remeselníci a obchodníci.

Delili sa podľa majetku na:
1) veľké rodiny s majetkom nad 1 000 000 čchienov
2) stredné rodiny s majetkom 100 000 – 1 000 000 čchienov
3) malé rodiny s majetkom 1000 – 100 000 čchienov (drobní roľníci)
4) chudobný ľud – najchudobnejšie obyvateľstvo.
Neslobodní obyvatelia:
-

otroci – delili sa na štátnych a súkromných. Deti otrokov sa automaticky stávali otrokmi. Vojnové otroctvo
neexistovalo. Podľa zákona rodu Chan sa žena a deti popraveného stali štátnymi otrokmi, ktorí prepadli
štátu (bola im vypálená značka), ale mohli byť darovaní súkromnej osobe.
Základ tvorilo dlžné otroctvo. Najrozšírenejším spôsobom získavania otrokov bolo ich chytanie (z radov
slobodných).
Otrok patril do súkromného majetku. V kúpnej zmluve pri jeho kúpe muselo byť uvedené, na aké práce sa
kupuje. R. 9 n. l. bol dočasne obchod s otrokmi zakázaný.
V roku 31 bol vydaný prvý zo série výnosov, ktoré dávali otrokom právo rozhodnúť, či chcú ostať u pána
alebo odísť – pán mu to musel umožniť.

S príchodom Mongolov nastala zmena sociálnej štruktúry:
1) Mongoli – získavali najvyššie úrady (spravidla iba vojenské)
2) turkitské národy a Európania – získavali všetky štátne úrady, obchodovali
3) severní Číňania
4) Sungovia – bezprávni poddaní (Číňania)
Táto sociálna štruktúra platila až do pádu Mongolov.
Systém štátnych orgánov cisárstva:
Ústredné orgány: základom štátnej správy bola reforma Prvého cisára. Na čele štátu stojí cisár – syn nebies –
s absolútnou mocou. Cisár bol spravidla muž. Pomáhala mu palácová rada, na čele ktorej stáli dvaja prví
radcovia. Ich kompetencie spočívali v realizácii cisárskych výnosov a v riadení štátnej správy. V Číne vznikol
civilný a vojenský správny aparát (kancelár <-> hlavný veliteľ armády). Obaja boli zodpovední veľkému
sekretárovi, ktorý ich mal kontrolovať. Kancelár predsedal kabinetu 7 resp. 9 rezortov: vojenský úrad, súdny
úrad, finančný úrad, úrad cisárskeho dvora, úrad obradov, úrad na ochranu cisára, najvyššia prokuratúra a
v neskoršej dobe aj úrad inšpekcie (dynastia Chan) – 13 inšpekčných obvodov na čele s guvernérmi, ktorí hlásili
raz ročne výsledok svojej práce kabinetu a hospodársky úrad (dynastia Tchang).
Cisárovi podliehali 3 poradné grémiá. Najvýznamnejším bol úrad cenzora, ktorý kontroloval činnosť celej
ústrednej správy.
Za vlády dynastie Ming vzniká veľká kancelária (poradcovia panovníka), ktorá nahradila palácovú radu.
Plat dostávali úradníci formou naturálnych dávok; cisár ich mal právo z úradu odvolať. Bol zavedený systém
vzájomnej zodpovednosti a kontroly – v prípade porušenia príkazu alebo v prípade zlej práce bol s vinníkom
odvolaný aj ten, kto ho odporučil.
Miestna správa: Základná úprava bola uskutočnená Prvým cisárom – ríša bola rozdelená na 36 komandérií,
ktoré sa vnútorne delili na okresy. Na čele komandérie stál guvernér podriadený panovníkovi. Na čele okresu
stáli vojenský správca, civilný správca a cisárov dôverník.
Za vlády dynastie Chan boli komandérie a okresy iba v časti ríše, zvyšok tvorili dedičné údely, na čele
s Wangom. Vzniklo 130 údelov (dobyté územia), na území Číny ich bolo 7. V dobytých územiach bol na čele
údelu Chou.
Wangovia mohli menovať a zosadzovať podriadených úradníkov, vyberať dane, zaviesť akúkoľvek povinnosť
pre obyvateľstvo. V r. 154 p. n. l. bola ich moc zlomená, stratili svoje oprávnenia. R. 127 p. n. l. nariadil cisár
Wu – Ti, aby po smrti Wanga bol rozdelený jeho údel medzi jeho synov, moc Wangov odstránil.
K ďalším zmenám došlo za vlády dynastie Sung. Boli zriadené provincie, prefektúry a kraje.
Mongoli za dynastie Jüan zriadili 12 provincií. Konečný stav z územného hľadiska nastal za vlády rodu Ming,
kedy bolo zriadených 13 provincií na čele s provinčnými vládami.
Systém obsadzovania úradov:
V začiatkoch boli úrady obsadzované na základe dedičnosti alebo na základe odporúčaní. Zmena nastala za
vlády cisára Wen – Ti z rodu Chan, ktorý vydal r. 178 p. n. l. edikt, ktorým prikazoval úradníkom miestnej
správy, aby mu odporučili múdrych a vynikajúcich mužov, ktorí boli schopní dôsledne kritizovať svojich
10

speters@stonline.sk
nadriadených. Cisár si ich povolal a kládol im otázky a k ich odpovediam sa vyjadril. Úradníci museli byť
slobodnými mužmi, ale nesmeli byť obchodníkmi. Najctihodnejšou formou získania úradu bolo priame
povolanie cisárom. Ďalšou formou bolo privilégium „žen“ – syn alebo brat vysokého úradníka, ktorý slúžil
aspoň 3 roky, bol priamo poverený na skúšobnú dobu vykonávaním nižšieho úradu. Mohol byť odporúčaný
iným úradníkom alebo poslom. Osobitným spôsobom získania úradu bola vedecká činnosť. Spočívala
v dôkladnom poznaní Konfuciových spisov. V hlavnom meste existovala akadémia, v ktorej pôsobili znalci –
doktori. Vyučovali žiakov, ktorí po roku skladali skúšku z dejín a filozofie. Úspešní absolventi dostali nižší
úrad. O zadelení rozhodovala tabuľka úspešnosti. V 3. st. vznikol systém Čung – čeng. Úradníci s titulom
nestranní a spravodliví museli vytypovanú osobu pozorovať, hodnotiť, zaradiť do jednej z desiatich skupín
(prostredníctvom informátorov). Na záver vypracovali posudok, ktorý predložili riaditeľovi výchovy, ktorý
osobu menoval do úradu.
Za vlády dynastie Suei r. 606 existoval systém štátnych skúšok. Nevypracúvali sa posudky, ale vzniklo 18
kategórií absolventov, ktorí mali vykonať skúšky (právo, písanie, matematika...). Odpovedali na 10 otázok
(napr. citácie zo zákona a právne precedensy). Skúšané boli aj deti – ak odpovedali na 10 otázok, dostali úrad
alebo ak odpovedali na menej otázok, dostali odmenu. Za dynastie Ming mohli skúšky skladať aj ženy.
Za vlády dynastie Tchang bol používaný systém tieňa – ak predok zastával vysokú funkciu, jeho po tomok sa
tiež dostal do úradu.
Štátne skúšky boli zrušené r. 1905.
Právo:
V najstaršej dobe bola prameňom práva obyčaj, neskôr sa právo kodifikuje. V období cisárstva (filozofia
legalizmu) sa vydávajú cisárske výnosy, neskôr súdne precedensy, filozofické diela. Za vlády dynastie Tchung
dochádza k úplnej kodifikácii práva v Číne. V pol. 7. st. n. l. je vydaný trestný kódex Tchang – lü – šu. Je
vydaná kronika Nové dejiny Tchangov, ktorej časť je venovaná trestnému právu.
Vecné právo: Pôda bola pôvodne v rukách kráľa, neskôr iných osôb, štátne pozemky boli dobyté, udržiavala sa
rezerva na poskytovanie (prenájom) chudobným.
Daňové právo: Existovala daň z hlavy a daň z pôdy. Obyvateľstvo malo aj vojenskú a pracovnú povinnosť. Daň
z pôdy bola nízka, platila sa raz ročne v naturáliách. Daň z hlavy určovali nižší úradníci – správcovia.
Trestné právo: Predmetom ochrany je pozemkové vlastníctvo a privilegované obyvateľstvo. Neskôr sa
predmetom ochrany stáva náboženský kult (štátna filozofia). Tresty sú kruté, často zmrzačujúce. V trestnom
procese sa využívajú ordálie, prísaha, často tortúra.

Otázka č. 12: Staroveké Grécko – mínojská civilizácia, mykénske obdobie

Mínojská civilizácia (2000 p. n. l. – 14. st. p. n. l.):
Typická bola len pre ostrov Kréta, kde vznikali najstaršie štáty v Európe. Ťažiskom bol stred ostrova, mesto
Knosos. Centrom vývoja je vždy palác, civilné centrum je námestie – agora, na nej zasadala mestská rada –
typický orgán pre primitívnu demokraciu mínojského obdobia. Končí okolo roku 1700 p. n. l., moc získavajú
vládcovia miest – panovníci. Sú apoteizovaní, ich úmrtia sú dôsledne zatajované. Význam získala panovnícka
družina a vrstva aristokratov. Ďalší v spoločenskej hierarchii boli úradníci a pisári. Slobodní boli aj roľníci a
remeselníci. Neslobodných – otrokov, bolo len málo. Centralizovaný štát nikdy nevznikol, štáty sa orientovali
na zahraničný obchod. Koncom 15. a začiatkom 14. st. p. n. l. prenikajú na Krétu Achájci a významné množstvo
štátov zničila prírodná katastrofa.
Mykénske obdobie (okolo r. 1600 p. n. l. – okolo r. 1100 p. n. l.)
Čiastočne nadväzuje na vývoj na Kréte. Názov získalo podľa kultúrneho a náboženského centra – mestského
štátu Mykény.
Politická organizácia: - štáty ovládané vojenskou šľachtou na čele s náčelníkom vo funkcii panovníka. Často
bojujú, preto si stavajú mohutné hradby. Hospodárskym centrom je palác.
Úradníctvo: - na čele štátu stojí kráľ – wanax, popri ňom mal vysoké postavenie veliteľ jazdy – lowagetas.
Panovník menoval všetkých úradníkov, zväčša je aj veliteľom vojska, ak nie je veliteľom, je veliteľom
lowagetas. Hospodárski úradníci sú palácoví. Otroci boli chrámoví.
V 13./12. st. p. n. l. je civilizácia pomaly likvidovaná Dórmi.

Otázka č. 13: Všeobecná charakteristika gréckej vojenskej demokracie

Obdobie temna (homérske obdobie) (1100 p. n. l. – 800 p. n. l.): Štátna organizácia Achájcov zanikla,
základnou jednotkou správy je rodová obec. Štruktúru obce určujú príbuzenské vzťahy. Najvyššou štruktúrnou

11

jednotkou je kmeň alebo fília, tie sa delia na frátrie. Fíly sa často zoskupujú do zväzov. V dejinách Grécka sa
zoskupili Achájci a Dórovia s rôznym počtom fíl s rôznymi názvami.
Achájska oblasť – Atika: 4 fíly (iónske) – Aigikoreis, Argadeis, Geleontes, Hopletes
Dórske fíly: Hylleis, Dymánés, Pamfýloi.
Funkcia fíly je vždy vojenská a všeobecne organizačná (správa, náboženstvo). Frátrie sa delia na rody, z rodov
sa vyčleňovala miestna aristokracia. Z radov šľachty pochádzali vládcovia – bazileovia (králi).
Bazileus: funkcia je volená, moc sa odvodzuje najmä od veľkosti ovládaného územia. Každý dostáva od národa
časť pozemku – odmena za dobré služby v čase vojny a mieru. Vo vojne mal čestný podiel na koristi. Časťou
jeho majetku boli tzv. poklady, ktoré získaval výmenou s ostatnými spriatelenými bazilejmi.
Centrom obce je bazileov dom, kde sa zhromažďovala jeho družina v rade urodzených, ktorú tvorila šľachta a
mala poradnú funkciu. Moc nebola ani centralizovaná, ani dedičná. Na konci doby temna preberá moc šľachta.
Ľudové zhromaždenie šľachty tvoria všetci dospelí slobodní muži. Muselo dať súhlas na niektoré rozhodnutia.
Existovala vrstva otrokov, ktorí boli kupovaní od pirátov a stali sa nimi narodením alebo zajatím vo vojne.
Otroctvo bolo patriarchálne, otrok bol považovaný za člena rodiny, ale jeho pán mal moc nad jeho životom.
Ešte nižšou sociálnou vrstvou boli nádenníci. Základ obce tvorili slobodní roľníci a ich rodiny.

Otázka č. 14: Všeobecná charakteristika gréckych mestských štátov, vznik písaného

práva v

Grécku

Archaické obdobie:
Polis – mestský štát, malá územná jednotka, ktorá má jadro na úrodnej planine. Ak bolo centrom mesto, boli
ostatné osady samosprávne. Polis je suverénna, samostatná a ekonomicky sebestačná organizácia občanov, ktorí
sú jej vládnucou sociálnou skupinou, pričom tvoria len časť jej obyvateľov. Príslušnosť ku kolektívu občanov je
spravidla dedičná. Len občan mohol vlastniť nehnuteľnosti, mal politické práva, mal právo na ochranu života a
zdravia a majetku. Bol povinný bojovať vo vojsku, platiť daň a podriaďovať svoje záujmy záujmom celku. Mal
právo a povinnosť účasti na štátnom náboženstve.
Ostatné obyvateľstvo polis nemalo politické práva v takom rozsahu, príp. vôbec. Občania boli vždy
privilegovaní.
Formy vlády:
a) aristokracia – vláda šľachty do pol. 7. st. p. n. l.
b) tyrania – vzniká v celom Grécku okrem Sparty (aristokracia) – samovláda získaná inak ako podľa platnej

ústavy. Je vždy pokroková. Po zániku tyranie sa v časti polis obnovila aristokracia, väčšinou ale vzniká

c) oligarchia – vláda bohatých
d) demokracia – vláda plnoprávnych občanov – typický systém pre Atény po Pleisthénových reformách.
Vznik písaného práva v

Grécku

V archaickom období vykonávali sudcovskú funkciu aristokrati. Od 7. st. p. n. l. si jednotlivé vrstvy
obyvateľstva vynútili spísanie práva, aby bola obmedzená svojvôľa. Prvé kodifikácie upravujú procesné právo –
výška trestov, proces, prísaha, vyšetrovanie, pokuty, zrušená zásada krvnej pomsty. Prísne bola trestaná krádež
súkromného majetku.
Zákony o dedičkách stanovili, že v prípade, ak sa dievča stane sirotou a nemá brata, pričom je dedičkou
rodinného majetku, je povinná vydať sa za svojho strýka (otcovho brata) príp. bratanca. Za strýkovho syna sa
môže vydať len ak strýko nežije.
Začiatkom 5. st. p. n. l. vznikol najstarší kódex v Európe – Zákonník mesta Gortina – vplyv hlavne v práve
Sparty; rozdeľuje obyvateľstvo na 4 skupiny. Upravuje aj trestné právo: peňažné tresty odstupňované podľa
príslušnosti k sociálnej skupine. Upravoval možnosť, že znásilneným mohol byť aj muž. Za znásilnenie
otrokyne (vlastnej) bola pokuta.
Rodinné právo: bol povolený rozvod, dieťa otrokyne malo patriť pánovi. Ak sa otrok nasťahoval k slobodnej
žene a oženil sa s ňou, ich deti boli slobodné. Ak sa žena nasťahovala k otrokovi, deti boli otroci. Zákon pozná
aj adopciu a ustanovuje zákon o dedičkách.
V archaickom období vzniká v 10. st. p. n. l. Lakedaimon (Sparta) – rozlohou najväčšia grécka polis. Okolo r.
700 p. n. l. vzniká zjednotením 12 osád polis Atény. Atény mali najviac obyvateľov zo všetkých polis v Grécku.
Boli vzorom spočiatku pre oligarchiu (Solón), tyraniu (Peisistratos), demokraciu

(Kleisthénos).

Otázka č. 15: Štátoprávny vývoj Sparty a Peloponézsky spolok

Spartský štát bol založený Dórmi, ktorí si podrobili pôvodné obyvateľstvo, v 10. st. p. n. l. Boli v menšine
oproti pôvodnému obyvateľstvu, preto sa sústredili iba na zachovanie dovtedajšieho statusu quo. Sparťania žili
12

speters@stonline.sk
v trvalom vojenskom stave. Od 7. do 20. roku bola vojenská služba vojenskou prípravou, od 20. do 60. roku
pravidelný vojenský výcvik a pohotovosť (s tým súviselo spomalenie hospodárskeho vývoja Sparty). Boli
prijímané opatrenia obmedzujúce prepychový spôsob života občanov, prikazujúce viesť jednoduchý a skromný
život.
Po roku 446 p. n. l. bolo Grécko rozdelené na Aténsku symachiu a Peloponézsky spolok. V Peloponézskom
spolku mala hegemóniu Sparta, kontrolovala spolkové vojsko. Politické rozpory medzi oboma spolkami
vyvrcholili v peloponézskej vojne.
Významným zásahom do dejín Sparty bola peloponézska vojna (431 – 404), v ktorej po striedavých víťazstvách
a porážkach dosiahla Sparta konečné víťazstvo. Atény mali prevahu na mori, Sparta na pevnine. Prvá etapa
vojny – desaťročná vojna trvala od roku 431 do roku 421 p. n. l. – skončila Nikovym mierom, od roku 414 p. n.
l. do roku 404 p. n. l. prebiehala tzv. dekelejská vojna. Atény museli kapitulovať a rozpustiť aténsku symachiu.
Grécko sa dostalo pod hegemóniu Sparty.
Majetkovú diferenciáciu v Sparte prehĺbili vojenské kontribúcie.
Pokus naurcha Lysandera o odstránenie zastaralej konzervatívnej Lykurgovej ústavy sa skončil neúspechom.
Pozemkové reformy a snaha o odpustenie dlhov nemajetných občanov kráľa Agisa, tyrana Nabisa a kráľa
Kleomenesa III. sa skončili neúspechom.
V roku 192 p. n. l. vstupuje Sparta do Achájskeho zväzu a prestáva existovať ako samostatný štát. Svoju
samostatnosť úplne stratila v

roku 146 p. n. l.

dobytím Grécka Rimanmi.

Otázka č. 16: Sociálna štruktúra a systém štátnych orgánov v

Sparte

Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra:
obyvateľstvo Sparty sa delilo na tri vrstvy:
1) Sparťania (Lakedaimonci):

vládnuca vrstva – vojenská aristokracia, boli jedinými plnoprávnymi občanmi.

Pozostávali z troch kmeňov (fýl), ktoré sa delili na frátrie, rody a rodiny, neskôr boli nahradené
teritoriálnymi fýlami.
Politické práva a plnoletosť nadobúdali dovŕšením 30. roku veku. Podmienené boli zachovaním si
pozemkového prídelu, ktorý každý Sparťan dostal od štátu a prispievaním na spoločné stravovanie (feiditia),
ktorého sa museli povinne zúčastňovať. Kto nemohol prispievať alebo stratil podiel pôdy, bol preradený do
skupiny hypomeiones a stratil politické práva.

2) Perioikovia

: potomkovia dórskeho a iného obyvateľstva, ktorému sa nepridelili podiely pôdy. Osobne boli

slobodní, nemohli sa zúčastňovať na zasadaniach ľudového zhromaždenia. Pozemky mali v súkromnom
vlastníctve (ak nejaké vlastnili). Dozor nad nimi vykonávali harmostovia. Efori mohli odsúdiť perioika na
smrť bez súdneho konania. Mali daňové a vojenské povinnosti voči štátu.

3) Helóti

: príslušníci vojensky podrobeného pôvodného obyvateľstva. Vlastníkom bol štát a boli prideľovaní

Sparťanom. Nebolo možné ich predávať ani prepúšťať na slobodu bez súhlasu spartských úradov.
Zúčastňovali sa vojenských výprav ako ľahkoodenci. Prostriedkom teroru Sparťanov voči helótom boli od
messénskych vojen (5. st. p. n. l.) krypetie – masakry úradne a legálne organizované ako nočné prepady
helótov čatami mladých Sparťanov. Reakciami boli viaceré povstania helótov

Systém štátnych orgánov:
Sparta bola zdanlivo vojenskou demokraciou, v skutočnosti mala moc v rukách aristokracia. Vykonávala ju
jednotlivými orgánmi štátu, ktorými boli kráľ, geruzia, ľudové zhromaždenie a efori.
Králi boli vždy dvaja, z dvoch kráľovských rodov. Ich úrad bol doživotný a dedičný. Pôvodne mali najvyššiu
vojenskú, súdnu a kultovú právomoc, ktorá však bola neskôr obmedzovaná šľachtou, kráľom zostala iba
jurisdikcia v oblasti rodinného práva.
Úradníci – efori: vykonávali dozor nad kráľmi a fakticky sa stali najvýznamnejšími osobami v štáte. Pôvodne
boli menovaní kráľmi, neskôr ich volila apella na jeden rok. Spočiatku boli súdnym orgánom, neskôr dozorným
nad kráľmi a štátnymi orgánmi. Viedli zahraničnú politiku a mali aj určité vojenské právomoci. Medzi
najvýznamnejších eforov patrili naurchos (veliteľ loďstva), harmostovia (dozerali na perioikov a helótov) a
paidanomos (mali na starosti výchovu mládeže).
Gerúzia: rada starších sa skladala z 28 občanov, ktorí dovŕšili 60 rokov veku a dvoch kráľov. Pripravovala
návrhy, o ktorých sa malo hlasovať na ľudovom zhromaždení. Neskôr mohla vetovať uznesenia ľudového
zhromaždenia, s ktorými nesúhlasila a tak nenadobudlo takého uznesenie platnosť. Administratívnu právomoc
vykonávala spoločne s eformi. Súdila trestné činy proti štátu a niektoré hrdelné trestné činy. Jej právomoci
podliehali aj králi. Trestami boli smrť, vyhnanstvo, konfiškácia majetku a strata občianstva
Ľudové zhromaždenie (apella): skladalo sa z plnoprávnych plnoletých občanov (od 30. roku veku). Pravidelné
zasadania sa konali mesačne, zvolávali ich králi, neskôr efori, ktorí im aj predsedali. Apella sa iba mohla

13

uznášať o návrhoch zákonov, ktoré predložila gerúzia. Právomoc bola najmä volebná, rozhodovanie o
nástupníctve kráľa, o vojne a mieri, o udeľovaní občianskeho práva a o jeho pozbavovaní, o odvolaní úradníkov,
ktorí sa dopustili trestnej činnosti. Na zasadnutiach mohli vystupovať s prejavmi iba králi, efori, členovia
gerúzie, nie však členovia apelly.

Otázka č. 17: Majetkové, rodinné, trestné a procesné právo Sparty

Právo v Sparte bolo obyčajovým právom. Kodifikácia tohto práva bola pripísaná Lykurgovi, právo však ostalo
aj naďalej nepísané. Zákony sa nazývali rétra.
Majetkové právo: pozemkové vlastníctvo bolo štátne. Existovalo aj súkromné vlastníctvo k niektorým
pozemkom. Hospodárstvo bolo naturálne. Používanie železných mincí zaviedol Lykurgos. Ak bolo nutné
uzavrieť kúpnopredajné zmluvy o tovare s perioikami, obe strany plnili svoje záväzky ihneď.
Rodinné právo: uznáva monogamné manželstvo, existujú prežitky skupinového manželstva. V niektorých
prípadoch malo niekoľko bratov spoločnú ženu a naopak, žena, ktorá nemala so svojím manželom deti, mohla
mať pohlavný styk s iným mužom.
Trestné právo: chránilo najmä štát. Stíhala sa velezrada, dezercia. U jednotlivcov sa praktizovala svojpomoc.
Štát nechránil právne statky jednotlivca. Ako tresty boli ukladané usmrtenie uškrtením, zhodením zo skaly,
majetkové tresty, pozbavenie občianskych práv (atimiá).
Procesné právo: súdna právomoc bola rozdelená medzi gerúziu, eforov a kráľa. Priestupky mohli trestať
úradníci, ktorí mali na starosti príslušný odbor štátnej správy. Gerúzia súdila hrdelné trestné činy, najmä trestné
činy proti štátu.

Otázka č. 18: Štátoprávny vývoj Atén v

období kráľovstva, sociálna štruktúra

obyvateľstva

Oblasť Atiky rozdelená na štyri kmene (fýly) bola postupne zjednotená. Prvým významným krokom
k vytvoreniu aténskeho štátu boli reformy Thesea. Došlo ku splynutiu jednotlivých kmeňových osád v jeden
národ – synoikizmus. To viedlo k vytvoreniu centrálnej vlády v Aténach. Theseus rozdelil obyvateľstvo na tri
skupiny: eupatridov (urodzených), geomorov (roľníkov) a demiurgov (remeselníkov a obchodníkov). Najnižšou
jednotkou kmeňovej organizácie bol rod, súčasť frátrie. Príslušnosť ku frátrii bola nutným predpokladom
vykonávania občianskych práv. Eupatridi spájali politickú moc s vlastníctvom pôdy. Vytvorila sa skupina
roľníkov – hektémoroi – boli povinní odvádzať vlastníkom pozemkov časť úrody, mohli si ponechať len 1/6.
Najstaršou formou vlády bolo v Atike kráľovstvo. Kráľovská hodnosť sa postupne premenila na jeden
z hlavných úradov obsadzovaných každoročne. Hlavný význam nadobudol archontát. Na čele štátu stáli traja
najvyšší úradníci: archont (eponymos), kráľ (bazileos) a polemarchos.
Prvý archont sa nazýval eponymos. Bol formálnou hlavou štátu a zaručoval jeho riadnu správu. V sľube, ktorý
skladal, garantoval občanom ochranu majetku proti nezákonným zásahom. Mal súdnu právomoc v rodinných a
majetkových záležitostiach – vrátane sporov o dedičstvo a pod.
Archont bazileos vykonával náboženské funkcie.
Archont polemarchos bol najvyšším veliteľom aténskeho vojska, v 5. st. p. n. l. ho vystriedali stratégovia.
Úlohou šesťčlenného kolégia thesmothétov bolo zaznamenávať právne rozhodnutia, neskôr sa stali ochrancami
práva a predsedali porotným súdom.
Traja archonti a šiesti thesmothéti tvorili najvyšší správny a vládny orgán v Aténach.
Spočiatku sa archonti volili doživotne, neskôr na 10 rokov a od r. 683 p. n. l. sa volili na jeden rok. Po ročnej
vláde sa stali doživotnými členmi areopagu.
Areopag bol vládny orgán, ktorý vytlačil kmeňovú radu starších. Skladal sa z predstaviteľov najvznešenejších a
najbohatších rodín. Dopĺňal sa bývalými archontami, zároveň sám volil archontov. Mal dozor nad dodržiavaním
nepísaných zákonov a bol poradným orgánom archontov. Mal súdnu funkciu v trestnej oblasti a právo vynášať
rozsudky, proti ktorým sa nebolo možné odvolať.
Po zriadení loďstva na ochranu námorného obchodu sa vytvorili územné obvody – naukrárie, z ktorých každá
mala povinnosť vyzbrojiť jednu loď. Na čele každého obvodu stál prytan naukrárie.

Právo
Kodifikáciu obyčajového práva vypracoval Drakón v r. 621 p. n. l. Išlo len o spísanie obyčají. Drakón rozlišoval
medzi vraždou a neúmyselným zabitím. Za zabitie bolo možné vyhnúť sa trestu smrti odchodom do vyhnanstva
alebo vykúpením sa od príbuzných obete. Na prejednávanie zabití zriadil kolégium efétov, ktoré pozostávalo z
51 mužov z radov eupatridov (delil sa na palladion – prípady neúmyselného zabitia a navádzania na vraždu,

14

speters@stonline.sk
delfinion – prípady, keď archont bazileos rozhodol, že zabitie je ospravedlniteľné alebo zákonné a freattys –
súdil na mori vyhnancov recidivistov). Úmyselné vraždy prejednával areopag. Okrem trestu smrti boli
stanovené aj peňažné tresty a strata cti.

Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra
Základnými skupinami boli slobodní a otroci. Slobodní sa delili na plnoprávnych a právne obmedzených
(metoikov).
Plnoprávni slobodní občania: osoby, ktorých rodičia boli slobodnými občanmi Atén. Po dosiahnutí 18 rokov sa
zapisovali do zoznamu členov demu – demontov. Mali právo zúčastňovať sa na ľudovom zhromaždení a byť
volení do úradov. Súhrn občianskych práv predstavoval česť občana (timé). Vojenská služba bola povinná od 18
do 60 rokov.
Metoikovia boli cudzinci, spravidla obyvatelia iných gréckych miest, ktorí sa usadili v Aténach. Nemali
politické práva a ich manželstvá s Aténčanmi neboli legitímne. Každý cudzinec si musel zvoliť
sprostredkovateľa so štátnou mocou, prostata. Vyberala sa od nich daň – metoikon. Povolávali sa k vojenskej
službe. Ak preukázali Aténčanom osobitné zásluhy, nazývali sa proxenos.
Otroci boli štátni a súkromní. Štátni mali vlastné hospodárstvo, mali lepšie podmienky. Zdrojom otroctva bolo
vojnové zajatie, kúpa v cudzine alebo zadĺženie. Otrok nemohol samostatne vystupovať na súde.

Otázka č. 19: Solónove reformy a tyrania Peisistrata a Peisistratovcov

Keď narastalo nebezpečenstvo vzbury roľníkov proti eupatridom, poverili ich člena Solóna, aby vypracoval
reformy nevyhnutné pre záchranu štátu pred nepokojmi. Bol zvolený za archonta so zvláštnou plnou mocou ku
reformám (r. 594/3 p. n. l.).
Boli zrušené pozemkové dlhy, toto opatrenie sa nazvalo seisachteia (strasenie bremena). Navždy bolo zrušené
otroctvo pre dlhy. Aténčania, predaní do otroctva do cudziny pre dlhy, boli vykupovaní. Bola odstránená
závislosť hektémoriov.
Solónova timokratická ústava zaviedla rozdelenie obyvateľstva podľa majetkového cenzu. Obyvateľstvo sa
rozdelilo do štyroch tried:
pentakosiomedimnoi – ťažili zo svojho majetku najmenej 500 medimnov plodín ročne
triakosiomedimnoi – ťažili 300 medimnov ročne
zeugítai – 20 medimnov ročne
thétes – nádenníci
Významné úrady mohli zastávať len príslušníci prvých dvoch tried, archonti mohli byť vyberaní len z prvej
triedy. Théti mali prístup iba do ľudového zhromaždenia a na súdy, nemohli zastávať úrady. Každá trieda mala
aj povinnosti, napr. slúžiť v určitej zložke armády.
Ľudové zhromaždenie bolo zhromaždením všetkých aténskych občanov, ktorí dosiahli vek 21 rokov a mali
zachovanú občiansku česť. Prešla naň právomoc voľby úradníkov. Zasadania sa konali raz za mesiac, neskôr 40
krát za rok. Mohlo byť zvolané aj mimoriadne zasadanie. Malo zákonodarnú, volebnú, administratívnu a súdnu
právomoc najťažších trestných činov.
Rada štyroch sto bola orgánom, v ktorom boli zastúpené všetky štyri fyly.
Areopag bol ponechaný, ale jeho právomoci oklieštené. Ostal mu dozor nad zachovávaním zákonov a súdnictvo
v určitých veciach.
Bol zriadený súdny tribunál – heliaiá (500 – 6000 členov, predsedal niektorý z thesmothétov, boli do nej
vyberaní občania žrebom bez rozdielu veku a triedy) a zavedené odvolacie konanie proti výrokom archontov.

Právo za Solóna:
Bolo zavedené dedenie zo závetu. Závetca musel byť duševne zdravý a nesmel byť podrobený fyzickému ani
psychickému donúteniu. Závet mohol zriadiť iba ten, kto nemal deti mužského pohlavia, nemohli ho zriadiť
maloletí a ženy, ani osvojenec, ani osoby zastávajúce úrad, kým neboli potvrdené ich účty.
Syn bol povinný živiť svojho otca, ak ho otec dal vyučiť remeslu.
Bolo povolené uzavretie manželstva deťom od toho istého otca a zakázané uzavretie manželstva deťom od tej
istej matky. Otec nemohol predať deti do otroctva, ale mohol vyhnať syna z domu pre nedostatočnú úctu.
Zakazovalo sa vyvážať plodiny okrem olivového oleja. Bola stanovená najvyššia prípustná miera pozemkovej
výmery. Vydané boli aj zákony proti prepychu.
V trestnom práve sa usmrtenie pokladalo za vec príbuzných usmrteného. Zlodej bol povinný zaplatiť za
spôsobenú škodu pokutu v dvojnásobnej výške. Mohol byť potrestaný telesným trestom, ak tak rozhodol
porotný súd. Domová prehliadka u zlodeja bola možná.

15

Mravnostné delikty boli trestané vysokými pokutami, ak išlo o slobodnú ženu. Dievča, ktoré sa dopustilo
smilstva, mohlo byť rodinou predané.
Ten, kto verejne urazil spoluobčana, musel zaplatiť pokutu jemu aj štátu.
Stíhané boli aj trestné činy proti stabilite obce. Bol prijatý zákon o spolkovej autonómii, ktorý poskytoval
členom združení možnosť, aby sa uzniesli na akomkoľvek rozhodnutí v súlade s aténskymi zákonmi.
Peisistratos:
Po Solónovom odchode z Atén došlo k dlhodobým nepokojom. V r. 560 p. n. l. došlo k prevratu, na čele
ktorého stál tyran Peisistratos. Pokračoval v Solónovej politike – zachoval všetky inštitúcie – každoročne sa
volili archonti, schádzal sa areopag a ľudové zhromaždenie. Opieral sa o roľnícke obyvateľstvo, ktorému
poskytoval rôzne výhody. Znížil dane, poskytoval lacný úver a zaviedol pojazdné súdy.
Po jeho smrti v r. 527 p. n. l. dochádza ku vzbure, ktorá sa skončila odovzdaním moci Kleisthenovi.

Otázka č. 20: Kleisthenove reformy, ich dôsledky, Kleisthenova ústava

Najdôležitejšou Kleisthenovou reformou bolo nové rozdelenie aténskych občanov, založené na administratívno-
teritoriálnom princípe. Územie Atiky bolo rozdelené na tri pásma: prímorské, vnútrozemské a mestské (Atény a
najbližšie okolie). Každé pásmo sa delilo na desať častí – trittyí.
Kleisthenes zrušil pôvodné štyri fyly a vytvoril desať nových fýl, z ktorých bola každá zložená z jednej mestskej
trittye, jednej vnútrozemskej a jednej prímorskej. Žiadna fyla nepredstavovala geograficky kompaktné územie.
Trittye sa delili na démy (osady), ktoré boli najnižšou správnou jednotkou, hospodárskou a vojenskou
jednotkou. Na čele dému bol volený starosta – démarchos, ktorý spravoval záležitosti dému a vykonával
nariadenia démových zhromaždení. Viedol matriku členov dému, do ktorej sa zapisoval každý občan ak
dosiahol 18 rokov – stával sa efébom – plnoletým.
Rada piatich sto – z každej územnej fyly sa vyžrebovalo 50 tridsaťročných občanov. Rada sa schádzala denne,
delila sa na desať komisií. Každá komisia sa skladala z 50 zástupcov. Komisie vládli v 1/10 roku, striedali sa
v poriadku určenom žrebom. Členovia komisií v danom mesiaci sa volali prytannei, denne sa menil predseda –
epistatés úradujúcich prytanov. Každý občan sa mohol len dvakrát v živote stať členom Rady 500. Rada
pripravovala a posudzovala záležitosti predkladané na rozhodnutie ľudovému zhromaždeniu a naznačovala
predbežné riešenie, ktoré sa potom predkladalo ľudovému zhromaždeniu. Rada 500 mala rozsiahle práva
v oblasti finančnej správy – určovala zdroje štátnych príjmov, vymáhala štátne dlhy, spravovala všetky
príspevky, ktoré plynuli do štátnej pokladnice, uskutočňovala predaj skonfiškovaných pozemkov, rozdeľovala
podpory občanom; mala právo odsudzovať aténskych úradníkov na peňažité tresty do výšky 500 drachiem. Proti
rozhodnutiu Rady 500 bolo možné odvolať sa na súd. Rada dozerala na vojnové loďstvo, riadila diplomatické
styky, prijímala správy od aténskych úradníkov a dávala im pokyny. Podávala finančnú správu ľudovému
zhromaždeniu.
Úrad desiatich stratégov: stratégovia boli pôvodne veliteľmi ozbrojených síl. Zo začiatku boli volení po jednom
z každej fyly, neskôr zo všetkých fyl bez ohľadu na zastúpenie. Všetci mali rovnaké práva, ale najvyššie velenie
mal vždy len jeden určený. Ak bola stratégom udelená plná moc v neobmedzených hraniciach, nazývali sa
autokrati.
Ostrakizmus bol zavedený Kleisthenom, prostredníctvom neho posielalo ľudové zhromaždenie do vyhnanstva
nežiadúce osoby.

Otázka č. 21: Klasické obdobie Grécka (Sparta, Atény, Délsky námorný spolok)

Klasické obdobie v dejinách Grécka (499 p. n. l. – 323 p. n. l.) nastalo po grécko-perzských vojnách v prvej
polovici 5. st. V nich v r. 492 p. n. l. zničila perzské loďstvo búrka pri polostrove Athos, v r. 490 p. n. l. ich
Aténčania porazili v bitke pri Maratóne. V r. 480 p. n. l. perzský kráľ Xerxes I. porazil spartských vojakov a
vyplienil Atény, v námornej bitke pri Salamíne Gréci Peržanov premohli. V r. 479 bol zničený zvyšok
perzského vojska pri Platajách. Vojny skončili v r. 449 p. n. l. uzavretím Kalliovho mieru.
Po skončení vojen Atény založili prvý Aténsky námorný spolok, Délsku symmachiu (v roku 478 p. n. l.). (Od
roku 446 p. n. l. bolo Grécko rozdelené na Aténsku symmachiu a Peloponézsky spolok.)
Spojenci mali autonómny štatút, mali spoločných nepriateľov. Boli rovnomerne zastúpení v zhromaždení
spolku, ktoré ho riadilo. Do spoločnej pokladne odvádzali foros – spoločný poplatok podľa finančných
možností. Pokladňu spravovalo 10 aténskych pokladníkov. Vystúpenie nebolo možné, pokusy o vystúpenie zo
spolku boli vojensky potláčané.
V Peloponézskom spolku mala hegemóniu Sparta, kontrolovala spolkové vojsko. Politické rozpory medzi
oboma spolkami vyvrcholili v peloponézskej vojne.

16

speters@stonline.sk
Významným zásahom do dejín Sparty bola peloponézska vojna (431 – 404), v ktorej po striedavých víťazstvách
a porážkach dosiahla Sparta konečné víťazstvo. Atény mali prevahu na mori, Sparta na pevnine.
V roku 462 p. n. l. sa v Aténach uskutočnila ústavná reforma Ejaltesa. Ustanovil, že areopag bude zbavený
všetkých politických právomocí, súdiť mohol len vraždy a náboženské priestupky.
Obdobie hegemónie Atén: foros sa zmenil na pravidelnú daň a spojenci sa mohli odvolať k heliaii – porotnému
súdu. Aténska ríša sa pre daňové účely rozdelila na 6 obvodov. Do spojeneckých obcí dosadzujú Aténčania
vlastných správcov. Dostávali v nej pôdu.
Spory medzi cudzincami a Aténčanmi sa sústreďovali do Atén, žalobcom bol vždy Aténčan.
K aténskym úradom mal prístup plnoprávny občan, muž, ktorý nebol zbavený občianskych práv (atimia).
Občanom Atén bol každý, koho otcom bol aténsky občan.

Otázka č. 22: Zlatý vek Atén – štátne zriadenie, súdy, štruktúra obyvateľstva

Za zlatý vek Atén možno považovať Periklovu dobu. V r. 451 p. n. l. stratég Perikles určil, že občanom mohol
byť len ten, koho obaja rodičia boli aténskymi občanmi. Každý muž získaval občianske práva zapísaním do
zoznamu svojho demu. Bol povinný absolvovať dvojročnú vojenskú službu. Hranica plnoletosti bola
dosiahnutím 18. roku života, úplné politické práva však získaval až 20 ročný občan.
Najvyšším štátnym orgánom bolo ľudové zhromaždenie - ekklesia. Zasadala 40 krát ročne jeden deň. Členmi
ekklesie boli všetci občania od 20 rokov. Na čele ekklesie bol vždy prytan vyžrebovaný na konkrétny deň.
Ekklesia prijíma rozhodnutia, ktoré sa môžu stať zákonmi. Na zasadnutí sa predložil návrh občana, ak ho rada
schválila, získal povahu odporúčania, ktoré je predložené senátu heliaie – zákonodarnému senátu. Ak
s odporúčaním súhlasil, bolo prijaté ako zákon, ak nie, ostalo vo forme odporúčania ekklesie.
Najvyšším výkonným orgánom bola Rada 500, občan mohol byť členom najviac dvakrát za život. Delila sa na
10 prytanií, každá zasadala 1/10 roka. Na čele úradujúcej prytanie bol prytan epistates – osoba sa denne menila
– bol faktickou hlavou štátu na jeden deň. Bol žrebovaný a občan ním mohol byť raz za život.
Súdnictvo:
Občianske žaloby mohol podávať poškodený alebo jeho zástupca, mohol mu pomáhať synégoros – advokát.
Žaloby sa delili na ústne – dyké a písomné – grafé.
Ak išlo o spory o čin škodlivý verejnému záujmu, bol poškodený každý občan, preto mohol každý občan
žalovať. Ak bol obžalovaný odsúdený, dostal žalobca časť pokuty. Na súd musel žalobca zložiť finančnú istinu,
v civilných veciach museli istinu zložiť obe strany.
Ak porotný súd aspoň z jednej pätiny súhlasil so žalobou, rozhodovalo sa o nej, ak nie, žalobca musel zaplatiť
pokutu.
Osobitnou žalobou bola žaloba z nezákonnosti grafé paranomon, ktorú bolo možné použiť, ak ktorýkoľvek
občan zistil nezákonnosť konania úradníka alebo protiústavnosť zákona. Ak bola žaloba úspešná, zákon alebo
rozhodnutie bolo zrušené. Ak išlo o rozhodnutie, bol ten, kto ho vydal, potrestaný, v opačnom prípade bol
trestaný žalobca.
Drakón založil súd 51 efetov: palladion súdil prípady neúmyselného zabitia, delfinion prípady, keď archont
bazileos rozhodol, že zabitie je ospravedlniteľné alebo zákonné, freattys – zasadal vždy na mori a súdil
vyhnancov recidivistov.
Prytanion súdil v neprítomnosti neznámeho vraha, živočícha alebo predmet, ktorý spôsobil smrť, trestom bolo
jeho odstránenie za hranice štátu.
Ďalšími súdmi boli areopág a heliaia.
Na súdoch existovali vykladači zákona – exegéti a logografovia – pripravovali trestné spisy.
Tresty boli peňažné, vyhnanstvo, strata občianskych práv (atimia), väzenie, telesné tresty (cudzoložnice a
otroci).
Zvláštnym súdom bol ostrakizmus – ľudové zhromaždenie rozhodovalo o vyhnanstve nežiaducich osôb.
AD: štruktúra obyvateľstva – predchádzajúce otázky

Otázka č. 23: Rozdelenie a spoločné znaky aténskych úradníkov

Spoločnými znakmi aténskych úradníkov boli:
-

voliteľnosť

: všetkých úradníkov volí ekklesia. Iným spôsobom je žrebovanie – kandidátov volí ekklesia,

z nich sa žrebuje

-

dokimasia

: previerka, ktorá overovala, či uchádzač spĺňa podmienky úradu (pôvod, vek, vojenská

povinnosť, zaplatenie daní, zachovávanie povinnej úcty voči rodičom…). Dokimasie boli vykonávané
heliaiou – porotným súdom.

17

-

dočasnosť

: zásada anality – úrady boli obsadzované na jeden rok.

-

kolegiátnosť

: úrady sú najmenej dvojčlenné

-

zodpovednosť

: kontroluje ich rada piatich sto, úradník po skončení volebného obdobia skladá účty. Počas

volebného obdobia ich kontroluje ekklesia – môže úradníka odvolať.

-

inkompatibilita

: nemožnosť zastávať súčasne viac ako jeden úrad

-

zákaz iterácie

: nemožnosť zastávať ten istý úrad v krátkom časovom odstupe dvakrát po sebe

-

úrady nemajú hierarchickú štruktúru, každý úradník rozhoduje s konečnou platnosťou.

-

čestnosť

-

bezodplatnosť

do r. 443 p. n. l., Perikles zaviedol odplatnosť úradov.

Otázka č. 24: Aténske právo

Právo v

období kráľovstva:

Kodifikáciu obyčajového práva vypracoval Drakón v r. 621 p. n. l. Išlo len o spísanie obyčají. Drakón rozlišoval
medzi vraždou a neúmyselným zabitím. Za zabitie bolo možné vyhnúť sa trestu smrti odchodom do vyhnanstva
alebo vykúpením sa od príbuzných obete. Na prejednávanie zabití zriadil kolégium efétov, ktoré pozostávalo z
51 mužov z radov eupatridov (delil sa na palladion – prípady neúmyselného zabitia a navádzania na vraždu,
delfinion – prípady, keď archont bazileos rozhodol, že zabitie je ospravedlniteľné alebo zákonné a freattys –
súdil na mori vyhnancov recidivistov). Úmyselné vraždy prejednával areopag. Okrem trestu smrti boli
stanovené aj peňažné tresty a strata cti.
Právo za Solóna

:

Bolo zavedené dedenie zo závetu. Závetca musel byť duševne zdravý a nesmel byť podrobený fyzickému ani
psychickému donúteniu. Závet mohol zriadiť iba ten, kto nemal deti mužského pohlavia, nemohli ho zriadiť
maloletí a ženy, ani osvojenec, ani osoby zastávajúce úrad, kým neboli potvrdené ich účty.
Syn bol povinný živiť svojho otca, ak ho otec dal vyučiť remeslu.
Bolo povolené uzavretie manželstva deťom od toho istého otca a zakázané uzavretie manželstva deťom od tej
istej matky. Otec nemohol predať deti do otroctva, ale mohol vyhnať syna z domu pre nedostatočnú úctu.
Zakazovalo sa vyvážať plodiny okrem olivového oleja. Bola stanovená najvyššia prípustná miera pozemkovej
výmery. Vydané boli aj zákony proti prepychu.
V trestnom práve sa usmrtenie pokladalo za vec príbuzných usmrteného. Zlodej bol povinný zaplatiť za
spôsobenú škodu pokutu v dvojnásobnej výške. Mohol byť potrestaný telesným trestom, ak tak rozhodol
porotný súd. Domová prehliadka u zlodeja bola možná.
Mravnostné delikty boli trestané vysokými pokutami, ak išlo o slobodnú ženu. Dievča, ktoré sa dopustilo
smilstva, mohlo byť rodinou predané.
Ten, kto verejne urazil spoluobčana, musel zaplatiť pokutu jemu aj štátu.
Stíhané boli aj trestné činy proti stabilite obce. Bol prijatý zákon o spolkovej autonómii, ktorý poskytoval
členom združení možnosť, aby sa uzniesli na akomkoľvek rozhodnutí v súlade s aténskymi zákonmi.
Kleisthenove reformy:
Ostrakizmus bol zavedený Kleisthenom, prostredníctvom neho posielalo ľudové zhromaždenie do vyhnanstva
nežiadúce osoby.
Právo v

období Perikla:

Občianske žaloby mohol podávať poškodený alebo jeho zástupca, mohol mu pomáhať synégoros – advokát.
Žaloby sa delili na ústne – dyké a písomné – grafé.
Ak išlo o spory o čin škodlivý verejnému záujmu, bol poškodený každý občan, preto mohol každý občan
žalovať. Ak bol obžalovaný odsúdený, dostal žalobca časť pokuty. Na súd musel žalobca zložiť finančnú istinu,
v civilných veciach museli istinu zložiť obe strany.
Ak porotný súd aspoň z jednej pätiny súhlasil so žalobou, rozhodovalo sa o nej, ak nie, žalobca musel zaplatiť
pokutu.
Osobitnou žalobou bola žaloba z nezákonnosti grafé paranomon, ktorú bolo možné použiť, ak ktorýkoľvek
občan zistil nezákonnosť konania úradníka alebo protiústavnosť zákona. Ak bola žaloba úspešná, zákon alebo
rozhodnutie bolo zrušené. Ak išlo o rozhodnutie, bol ten, kto ho vydal, potrestaný, v opačnom prípade bol
trestaný žalobca.
Drakón založil súd 51 efetov: palladion súdil prípady neúmyselného zabitia, delfinion prípady, keď archont
bazileos rozhodol, že zabitie je ospravedlniteľné alebo zákonné, freattys – zasadal vždy na mori a súdil
vyhnancov recidivistov.
Prytanion súdil v neprítomnosti neznámeho vraha, živočícha alebo predmet, ktorý spôsobil smrť, trestom bolo
jeho odstránenie za hranice štátu.

18

speters@stonline.sk
Ďalšími súdmi boli areopág a heliaia.
Na súdoch existovali vykladači zákona – exegéti a logografovia – pripravovali trestné spisy.
Tresty boli peňažné, vyhnanstvo, strata občianskych práv (atimia), väzenie, telesné tresty (cudzoložnice a
otroci).
Zvláštnym súdom bol ostrakizmus – ľudové zhromaždenie rozhodovalo o vyhnanstve nežiaducich osôb.

Otázka č. 25: Všeobecná charakteristika helenistických ríš

Obdobie helenizmu (323 p. n. l. – 30 p. n. l. ) sa týka celého sveta. Po smrti Alexandra Macedónskeho sa ríša
rozdelila na:
Egypt – ovládaný dynastiou Ptolemayovcov z hlavného mesta Alexandrie. Štát sa stal za vlády Ptolemaya II.
veľmocou, po jeho smrti upadá. Dostáva sa do sporu s Rímom a v roku 30 Kleopatra VII. kapituluje.
Na čele štátu stál panovník, prvou osobou po ňom je správca dioketes, ktorý riadi všetkých úradníkov.
Alexandria je spravovaná ako grécka polis. Rozdelenie na Horný a Dolný Egypt ostáva, na čele kraja stojí
stratég, ktorému podlieha polícia a súdy.
Sýria – najväčšia helenistická nástupnícka ríša – rod Seleukovcov. Sídlom je mesto Antiochia. Územie štátu je
stále dobývané, v roku 64 p. n. l. je dobyté Rímom.
Kráľ je apoteizovaný.
Správne jednotky sú satrapie, na čele je satrapa alebo vojenský stratég. Má vojenskú, finančnú a súdnu
právomoc. Nejednotnosť správy zrušil Antiochos III., na čele satrapie stáli len satrapovia. Existuje tu úrad
dioketa – správcu financií. Sýrske mestá spočiatku nemajú grécky typ samosprávy (neskôr ho získavajú).
Suverénnym vládcom ostal vždy panovník.
Macedónia – najmenšia, ale najjednotnejšia helenistická veľmoc, ovládaná je z hlavného mesta Pula rodom
Antigonovcov. Robila si nárok na ovládanie Grécka, ale neubránila sa Rímu, v roku 168 p. n. l. mu podľahla.
Ďalšie ríše: Pergamon – zanikla r. 133, testamentom ju zdedil Rím, Rhodos, Bosporská ríša, Židovský štát,
grécke mestské štáty, ktoré sa zjednocovali do symmachií (Ajtólsky a Achájsky spolok).

Otázka č. 26: Všeobecná charakteristika, sociálna štruktúra, štátne orgány v

období

kráľovstva v

Ríme

Obdobie kráľovstva: 753 p. n. l. – 510 p. n. l.
Rím podľa tradície založil prvý rímsky kráľ Romulus. Ide o predštátne obdobie, obdobie rozpadu rodovej
spoločnosti. Rím bol malým mestským štátom, vznikol zjednotením viacerých osád na rímskych pahorkoch.
Najstarší králi boli pravdepodobne Etruskovia. Hospodárstvo malo naturálny charakter, základom spoločnosti
bola drobná poľnohospodárska usadlosť, otroctvo existovalo len v patriarchálnej podobe. Obdobie kráľovstva sa
končí vyhnaním posledného kráľa Tarquinia Superba.
Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra:
Základným delením bolo delenie na slobodných a neslobodných, slobodní sa delili na obyvateľstvo so všetkými
politickými právami a obyvateľstvo bez politických práv.
Patricijovia boli najvyššou a jedinou plnoprávnou kategóriou obyvateľstva. V období kráľovstva žili Rimania
v rodovom zriadení, základnou jednotkou bol rod. Členovia rodu mali spoločné vlastníctvo pozemkov, spoločné
meno, spoločné kulty, spoločné pohrebisko, vzájomné dedičské právo aj niektoré povinnosti.
Na čele rodu stál volený staršina, uskutočňoval uznesenie rodového zhromaždenia. S majetkovou diferenciáciou
v rodoch súvisí vznik aristokracie.
V Ríme existovalo 300 patricijských rodov, ktoré sa spájali po 10 do kúrií (náboženské, vojenské, politické a
administratívne funkcie). Na čele stál curio, na čele všetkých 30 kúrií stál curio maximus.
Zoskupením 10 kúrií vznikol kmeň; v Ríme existovali tri kmene – Titienses, Ramnenses, Lucerenses. Ich
spojením sa vytvoril kmeňový zväz.
Plebejci boli obyvateľstvom rôzneho etnického pôvodu, netvorili súčasť rímskeho ľudu. Až do reformy Servia
Tullia boli úplne vylúčení z politického života. Okrem povinnosti slúžiť vo vojsku a platiť dane mali práva
majetkového charakteru.
Klienti – v období kráľovstva, išlo o osoby rôzneho etnického pôvodu, osobne slobodné, závislé od hlavy
patricijskej rodiny bez toho, aby s ňou boli príbuzné. Vzťah medzi patrónom a klientom sa zakladal na vernosti
a zabezpečoval sa nábožensky. Povinnosťami klienta bolo odvádzať patrónovi časť hospodárskeho výťažku
svojej práce, prispievať na veno jeho dcéry, vykúpiť patróna v prípade potreby zo zajatia; patrón bol povinný
poskytovať klientovi ochranu, starať sa oňho.

19

Otroci boli neslobodní, tvorili najnižšiu kategóriu obyvateľstva. Bolo ich málo a žili v patriarchálnych
pomeroch. Pochádzali najmä z vojenských zajatcov.
Systém štátnych orgánov:
Medzi ústredné štátne orgány v období kráľovstva patrili kráľ, magistráti, senát a ľudové zhromaždenie.
Kráľ: funkcia nebola dedičná, bol volený ľudovým kuriálnym zhromaždením (comitia curiata), ktoré ho
potvrdzovalo vo funkcii. Po smrti vykonával právomoci interrex. Voľbou získaval panovník len hodnosť.
Impérium (vojenskú moc) získaval až osobitným zákonom (prijímaný kuriálnym zhromaždením). Vonkajšie
znaky úradu boli kráľovské obydlie, purpurom lemovaný plášť, berla s orlom, kurulské kreslo, sprievod 12
liktorov.
Magistráti predstavovali výkonnú moc. Boli to úradníci menovaní kráľom. Patrili sem praefectus urbi, tribunus
celerum (veliteľ jazdy), mimoriadni sudcovia pre súdenie velezrady, riadny zbor sudcov pre súdenie otcovraždy.
Senát – zhromaždenie staršinov rímskych patricijských rodov mal pôvodne 100, neskôr 300 členov. Bol
poradný orgán kráľa vo všetkých najdôležitejších oblastiach.
Ľudové zhromaždenie – zhromaždenie všetkých plnoprávnych mužov. Až do reformy Servia Tullia existovali
dva druhy ľudových zhromaždení: comitia curiata (zúčastňovali sa na ňom podľa genokratického princípu –
podľa kúrií). Zvolával ich kráľ a hlasovalo sa najprv vnútri kúrie, potom navonok, každá kúria mala jeden hlas.
Na prijatie uznesenia bolo treba 16 platných hlasov. Rozhodovali o vyhlásení vojny, uzavretí mieru, voľbe
kráľa, udeľovaní rímskeho občianstva, mali súdne právomoci. Comitia calata – na ich zasadnutiach sa
uskutočňovala inaugurácia kráľa, vyhlasovali sa sviatky, vykonávali svedectvo pri testamentoch. Nehlasovalo sa
na nich.

Otázka č. 27: Reforma Servia Tullia

Plebejci bojovali za postavenie adekvátne ich hospodárskemu postaveniu, za prístup do ľudového
zhromaždenia, do senátu, do úradov, za spravodlivé rozdelenie dobytej pôdy.
Autorom zásadných reforiem bol podľa tradície šiesty, predposledný kráľ, Servius Tullius. Vyhlásil novú
ústavu, ktorá rozdelila obyvateľstvo podľa výšky majetku a podľa miesta bydliska (timokratický a teritoriálny
princíp)
Centuriátne zriadenie
Obyvateľstvo bolo rozdelené podľa majetku do 5 majetkových tried. Podľa príslušnosti k triedam boli
odstupňované vojenské povinnosti a politické práva. V rámci tried sa sformovali centúrie, boli vojenskými,
finančnými a politickými jednotkami. Okrem základných 5 tried existovala privilegovaná skupina jazdcov,
mimo tried skupina remeselníkov, hudobníkov a proletárov. Existovalo 193 centúrií. Jazdci a I. trieda mali spolu
98 centúrií, čo znamenalo, že mali prevahu hlasov.
Tribútne zriadenie
Servius Tullius administratívno-právne rozdelili štát na 4 mestské a 17 vidieckych obvodov, okresov – tribus, do
ktorých boli zahrnutí všetci obyvatelia. Stali sa základnou jednotkou zhromaždení comitia tributa.
Reforma Servia Tullia umožnila plebejcom zúčastňovať sa na ľudovom zhromaždení. Zlikvidovala staré,
rodové zriadenie a znamenala definitívny prechod k štátnej organizácii.

Otázka č. 28: Obdobie republiky v

Ríme – všeobecná charakteristika jednotlivých

vývojových etáp

1)

Obdobie ranej republiky (509 p. n. l. – 265 p. n. l.)

V období ranej republiky sa vedú vojny s Etruskami a iným národmi. Cieľom je zabezpečiť vedúce postavenie
Ríma v oblasti Itálie.
Spoločnosť sa delí na patricijov a plebejcov, medzi ktorými je silný politický boj. Vyhnaním kráľa a vznikom
republiky politicky získali len patricijovia. Jediným politickým právom plebejcov bola účasť v ľudovom
zhromaždení comitia centuriata. Boj medzi patricijmi a plebejcami prebieha v troch oblastiach:
-

v hospodárskej oblasti išlo o zápas o novodobytú pôdu, ktorá sa prideľovala len patricijským rodinám a o
zápas o zníženie dlhov. Zrovnoprávnenie v tejto oblasti priniesli zákony Licinia a Sextia, ktorými sa zrušila
povinnosť platiť úroky z dlhov a priznalo sa im právo podieľať sa na zábore pôdy z verejných pozemkov
v rovnakom rozsahu ako patricijom (r. 367 p. n. l.)

-

v sociálnej oblasti išlo o snahu o povolenie uzavierania sobášov medzi patricijmi a plebejcami. V roku 445
p. n. l. bol prijatý zákon Lex Canuleia, ktorý zrušil zákaz uzavierania manželstiev medzi patricijmi a
plebejcami.

20

speters@stonline.sk
-

v politickej oblasti – zápas za prístup do senátu, do úradov, za úplné politické zrovnoprávnenie – za
zriadenie úradu plebejského tribúna, za spísanie obyčajového práva, za prístup k jednotlivým úradom, za
všeobecné uznanie uznesení plebejského ľudového zhromaždenia

Prostriedkom na presadenie práv boli plebejské secesie (vysťahovanie sa s vyhrážkou, že založia vlastný štát).
Po prvej z nich bol zriadený plebejský tribunát. Tribúni ľudu boli dvaja, neskôr piati, nakoniec desiati. Volilo
ich zhromaždenie plebejského obyvateľstva podľa tribuí na jeden rok. Osoba plebejského tribúna bola osobne
nedotknuteľná. Plebejský tribún chránil plebejcov. Mal právo zvolávať schôdze a ľudové zhromaždenia
plebejcov a predsedať im, mohli rokovať so senátormi, neskôr zvolávať senát a mali právo veta. Moc
plebejského tribúna bola obmedzená miestne do okruhu jednej míle od Ríma, ich veto bolo neúčinné voči
diktátorovi, cenzorovi a medzi nimi samotnými.
Spísanie obyčajového práva: na zabránenie svojvôle si plebejci vynútili spísanie zvykov a obyčají. Okolo r. 450
p. n. l. bolo na podnet tribúna C. Terentia Arsu spísané obyčajové právo do zákona XII. tabúľ.
Plebejci získali postupne prístup ku kvestúre, konzulátu, kurulskej edilite, k úradu diktátora, cenzúry, pretúry.
V roku 287 p. n. l. získali plebiscita legis vicen optinet (Lex Hortensia).
Bohatí plebejci splynuli s najvplyvnejšími patricijmi do privilegovanej vrstvy – nobility. Dochádza ku sporom
medzi nobilitou a proletariátom.

2)

Budovanie rímskeho impéria (pol. 3. st. p. n. l. – pol. 2. st. p. n. l.)

V období po púnskych vojnách vznikajú nové provincie (v r. 133 p. n. l. Rimania pripojili provinciu Ázia – 7.
provinciu). Posilnila sa hospodárska základňa štátu a vzrástol pôdny fond. Od 3. st. p. n. l. sa vytvoril
predpoklad pre vznik latifundií založených na otrockej práci. Neschopnosť drobných roľníkov konkurovať
latifundistom, vojenské povinnosti, rozšírenie obchodovania a dovoz lacného obilia znamenal zánik drobných a
stredných roľníkov. Nastala prevaha obyvateľstva bez rímskeho občianstva, začala sa rozvíjať aj nová
spoločenská skupina, finančná aristokracia – jazdci.

3)

Kríza a zánik republiky (pol. 2. st. – 27 p. n. l.)

Začali sa prejavovať sociálne a politické problémy. Nespokojnosť prejavovali najmä otroci. Počet otrokov
výrazne stúpol. Vznikali povstania, najznámejšie z nich bolo Spartakovo povstanie v rokoch 74 p. n. l. – 71 p. n.
l.
Vyostril sa rozpor medzi provinciami a metropolou, v provinciách nastáva svojvôľa aristokracie. Rozpor medzi
metropolou a italskými obcami vyústil do spojeneckej vojny, v dôsledku ktorej sa priznalo rímske občianstvo
slobodným obyvateľom Itálie.
Búrilo sa aj slobodné roľníctvo. V prospech zmeny postavenia slobodných roľníkov vystúpili bratia Gracchovci.
Tiberius Sempronius Gracchus presadil agrárny zákon, ktorý prerozdeľoval pôdu. Gaius Sempronius Gracchus
presadil obilný zákon, ktorý umožňoval nákup zlacneného obilia, navrhol zákon o spojencoch, ktorý by
priznával rímske občianstvo spojencom, ktorí bojovali na strane Ríma; na základe zákona o provincii Ázia
mohli byť vyberané dane v neobmedzenej výške.
Pozemková reforma bola dokončená r. 111 p. n. l. zákonom, ktorý povoľoval voľné scudzovanie pôdy získanej
podľa zákonov Gracchovcov.
K upokojeniu situácie došlo v r. 82 p. n. l., Lucius Cornelius Sulla sa vyhlásil za rímskeho diktátora na neurčitú
dobu. Politický odporcovia boli proskribovaní a mohli byť beztrestne zabití a ich majetok skonfiškovaný. Sulla
množstvo úradov neobsadil. Zvýšil počet senátorov, ktorých sám menoval. Plebejskí tribúni stratili svoje práva,
cenzúra bola neobsadená.
Takmer monarchistickú moc získal jeden z členov I. triumvirátu (Caesar, Pompeius, Crasus) Gaius Iulius
Caesar. Po jeho zavraždení v roku 44 p. n. l. bol v roku 43 p. n. l. vytvorený II. triumvirát (Octavianus,
Antonius, Lepidus). Republikánske vojská utrpeli porážky. Víťazstvom Octaviana nad Antoniom a udelením
mu plných moci (27 p. n. l.) sa končí obdobie republiky.

Otázka č. 29: Charakteristika zhromaždení ľudu a senátu v

Ríme v

období republiky

Ľudové zhromaždenia

Comitia centuriata
Organizovali sa podľa majetkových tried. Hlasovacou jednotkou bola centúria. Zo začiatku ich bolo 193, neskôr
373. Pre prijatie uznesenia bola potrebná nadpolovičná väčšina hlasov. Zhromaždenie zvolával konzul, prétor

21

alebo diktátor, konali sa mimo Ríma na Martovom poli. Právo účasti mali všetci dospelí plnoprávni muži. Na
zasadnutí sa nediskutovalo, len hlasovalo. Kompetencia bola zákonodarná – zo začiatku sa uznášali na všetkých
zákonoch, neskôr o najdôležitejších otázkach; volebná – volili vyšších riadnych úradníkov – konzula, prétora,
cenzora; súdna – súdili ťažké politické činy, rozhodovali o odvolaniach rímskych občanov; administratívna –
udeľovali a odnímali občianstvo.
Comitia tributa
Boli zhromaždením všetkého ľudu, organizované podľa územného hľadiska. Hlasovacou jednotkou bol okres,
ktorých bolo v Ríme 21, neskôr 35. Pre schválenie uznesenia sa vyžadovala nadpolovičná väčšina. Zvolávali ich
konzuli, prétori, výnimočne kurulskí edilovia. Zasadnutia sa konali na Fóre. Kompetencia bola zákonodarná –
schvaľovali všetky návrhy zákonov, ktoré nepatrili výhradne do právomoci centuriátneho zhromaždenia;
volebná – volili nižších úradníkov; súdna – rozhodovali o trestných činoch, za ktoré sa ukladala pokuta, o
odvolaniach proti rozhodnutiam magistrátov o uložení peňažnej pokuty.
Comitia plebis tributa
Zhromaždenia plebejského obyvateľstva. Zvolával ich plebejský tribún alebo plebejský edil, hlasovacie právo
mali len plebejci. Kompetencia bola volebná – volili plebejských úradníkov, zákonodarná – prijímali uznesenia
na ochranu plebejcov. Plebiscita sa stali záväzné r. 287 p. n. l. pre všetkých občanov (Lex Hortensia).
V Ríme existovali aj neformálne schôdze obyvateľstva bez pevného poriadku – contiones. Zvolával ich
magistrát pred zasadnutím comitií, aby občanov informoval o pripravovaných opatreniach. Mohlo sa na nich
diskutovať, ale nie hlasovať.
V poslednom období republiky význam ľudových zhromaždení upadol.

Senát

Bol reprezentatívnym orgánom patricijskej a od 4. st. p. n. l. aj plebejskej aristokracie. Bol poradným orgánom
ľudového zhromaždenia a magistrátov, stal sa ale postupne najvplyvnejším orgánom republikánskeho štátneho
aparátu. Členov senátu bolo 300, neskôr 600, 900, nakoniec 1000. Boli menovaní konzulom, neskôr cenzorom.
Členmi senátu sa nemohli stať príslušníci niektorých stavov alebo povolaní, občania zlých mravov a pod.
Členovia boli zapisovaní do zoznamov – alba, podľa hodností. Senátor na prvom mieste dostal titul princeps
senatus. Oficiálne sídlo bolo na Fóre. Zasadnutia mohli zvolávať najvyšší magistráti – konzul, prétor, od 4. st.
plebejský tribún. Po otvorení a správe nasledovala diskusia, potom sa hlasovalo a prijalo uznesenie
(senatusconsultum). Kompetencia bola - platnosť zákonov prijatých na ľudovom zhromaždení podliehala
schváleniu senátom, neskôr senát schvaľoval iba návrh zákona; financie – dozor nad správou štátneho majetku,
rozhodoval o vyberaní daní, o prideľovaní finančných prostriedkov na verejné práce, na žold, výstroj, pre prídel
potravín ľudu…; vojenské záležitosti – zasahoval do rozdeľovania vojenského velenia medzi jednotlivých
vojvodcov, do rozdeľovania provincií medzi vojvodcov, do zriaďovania nových vojenských jednotiek;
náboženské veci – bol ochrancom štátneho náboženstva, rozhodoval o zavádzaní nových kultov, dozeral na
stavbu chrámov…; zahraničná politika – mal na starosti prípravné práce v súvislosti s uzavretím mieru,
medzinárodných zmlúv, s vyhlásením vojny…; dozeral na správu Itálie a provincií, administratíva – vydával
všeobecne záväzné nariadenia, ktoré mali zabezpečiť bezpečnosť a poriadok; súdnictvo – vytváral komisie,
ktoré spolu s prétorom rozhodovali o niektorých sporoch, obsadzoval mimoriadne súdy, rozhodujúce o vážnych
deliktoch; mimoriadne opatrenia – v čase nebezpečenstva mohol udeliť magistrátom mimoriadnu plnú moc
alebo rozhodnúť, aby konzuli vymenovali diktátora.

Otázka č. 30: Spoločné znaky rímskych magistrátov, ich impérium a potestas

Magistráti predstavovali výkonnú moc, boli to politickí funkcionári, ktorí pre výkon funkcie nepotrebovali
odborné vedomosti ani vzdelanie.
Kategórie magistrátov
-

riadni a mimoriadni: podľa toho, či bol úrad obsadzovaný pravidelne alebo dočasne

-

celého ľudu a plebsu: podľa toho, či ich volili všetci občania alebo len plebejci

-

patricijskí a plebejskí: podľa toho, komu bola prístupná magistratúra, či iba patricijom alebo iba plebejcom.

-

vyšší a nižší: podľa toho, či boli volení ľudovým zhromaždením centuriátnym alebo tribútnym

-

kurulskí a nekurulskí: podľa toho, či mali medzi vonkajšími odznakmi kurulskú stoličku ako symbol súdnej
moci

-

cum potestate a cum imperio:

22

speters@stonline.sk
Potestas bola každá úradná moc, mali ju všetci magistráti. Zahrňovala v sebe právo zvolávať schôdzky občanov,
vydávať všeobecne záväzné predpisy a verejne ich vyhlasovať. Niektorí úradníci mali aj špeciálnu potestas
spojenú s výkonom funkcie.
Impérium zahrňovalo najvyššiu vojenskú, súdnu a správnu právomoc. Za republiky bolo spojené s úradom
konzula, prétora, diktátora.
Spoločné znaky magistrátov
-

voliteľnosť: volili ich ľudové zhromaždenia

-

zodpovednosť: po skončení funkčného obdobia boli zodpovední ľudovému zhromaždeniu, ktoré ich zvolilo

-

dočasnosť: boli volení na obdobie jedného roka (s výnimkou cenzúry)

-

kolegiátnosť: ten istý úrad zastávali dve alebo viaceré osoby s rovnakou právomocou

-

bezplatnosť: výkon matgistratúry bol vecou cti, náklady, vyplývajúce z výkonu funkcie hradil magistrát sám

-

inkompatibilita: nezlučiteľnosť viacerých úradov v rukách jednej osoby

-

zákaz kontinuácie: nemožnosť zastávať ten istý úrad viac funkčných období po sebe

-

zákaz iterácie: nemožnosť zastávať ten istý úrad v krátkom časovom odstupe

Otázka č. 31: Vyšší riadni a nižší riadni republikánski magistráti v

Ríme

Magistratúry cum imperio
Konzulát – konzuli boli najvyšší riadni republikánski magistráti cum imperio. Boli dvaja, volili ich comitia
centuriata na obdobie 1 roka z patricijov, od roku 367 p. n. l. aj z plebejcov. Vonkajším znakom bolo 12 liktorov
s prútmi, ktorí kráčali pred nimi. Nastúpili na miesto rímskych kráľov. Velili konzulskej armáde, vykonávali
civilnú jurisdikciu až do vzniku pretúry, mali trestnú jurisdikciu, administratívnu právomoc, právo veta, právo
zostavovať zoznam senátorov a odhad majetku občanov, správu štátnej pokladnice, právo zvolávať ľudové
zhromaždenia a senát, predsedať im a predkladať im návrhy, v čase mimoriadneho nebezpečenstva menovať na
návrh senátu diktátora.
Pretúra – vznikla v roku 367 p. n. l., bol to vyšší riadny magistrát s impériom, ktorého každoročne volilo
centuriátne zhromaždenie. Vonkajším znakom boli 6 liktori. Hlavná činnosť spočívala v súdnictve. Prétorský
edikt sa stal významným prameňom rímskeho súkromného práva. Spočiatku existoval len mestský prétor,
neskôr (v roku 242 p. n. l.) vznikol cudzinecký prétor. Prétor zastupoval konzula, mal právo zvolávať ľudové
zhromaždenie a predsedať mu a podávať návrhy.
Diktatúra – v čase vonkajšieho alebo vnútorného nebezpečenstva, keď konzuli sami nemohli zvládnuť situáciu,
menoval jeden z nich na návrh senátu mimoriadneho úradníka s impériom – diktátora. Vonkajším znakom bol
sprievod 24 liktorov. Diktátor bol považovaný za kolegu konzulov s vyššou (neobmedzenou) právomocou. Bol
najvyšším vojenským veliteľom, mal moc nad životom a smrťou občanov. Boli mu podriadení všetci ostatní
magistráti, proti jeho rozhodnutiam neexistovalo odvolanie. Funkčné obdobie bolo obmedzené na 6 mesiacov,
čo neplatilo v čase občianskych vojen

Magistratúry cum potestate
Kvestúra – bol nižší riadny magistrát bez impéria, volený každoročne na comitia tributa. Ich kompetencia bola
v oblasti financií. Spočiatku boli dvaja mestskí kvestori (archív, štátna pokladnica, preberanie daní a poplatkov,
vedenie účtov), neskôr sa ustanovili italskí a provinční kvestori a kvestor, ktorý mal na starosti mestský
vodovod
Aedilita – plebejská edilita bol úrad historicky starší, dvoch edilov volilo na jeden rok comitia plebis tributa
z plebejcov. Boli pomocníkmi plebejského tribúna, dozerali na archív, správu plebejskej pokladnice,
usporadúvali plebejské hry. V roku 367 p. n. l. sa vytvoril úrad kurulskej edility, volili ju comitia tributa na
jeden rok, dozerali na trhy a mali s tým súvisiacu civilnú jurisdikciu. Edilovia sa starali o poriadok, bezpečnosť,
čistotu, zásobovanie a hry.

Plebejské magistratúry cum potestate

Plebejský tribún
Plebejská aedilita

Cenzúra
Mala osobitnú povahu, bol to úrad bez impéria. Základom bola potestas a špeciálna potestas censoria. Cenzori
boli dvaja, volili sa každých 5 rokov, úrad zastávali 18 mesiacov. Spočiatku boli poverovaní odhadom majetku
občanov a ich zadelením do majetkových tried, neskôr dostali právo vyberať senátorov aj ich zo senátu vylúčiť

23

a právo všeobecného dozoru nad mravmi. Zadávali verejné práce, vyberali príjmy z verejného majetku.
Nevzťahovalo sa na nich veto plebejského tribúna, podliehali len vzájomnej intercesii. Úrad cenzora bol
najsvätejší a najnedotknuteľnejší. Najstarší bývalý cenzor bol princeps senatus.

Obsadzovanie úradov malo zaužívanú postupnosť – cursus honorum: nižšia vojenská hodnosť, kvestúra, edilita,
pretúra, konzulát, (cenzori volení obyčajne z bývalých konzulov).

Kolégium 26 mužov (bolo zostavené zo 6 kolégií):
-

Duoviri viis extra urbem purgandi: dvaja úradníci starajúci sa o cesty mimo Ríma

-

Tresviri capitales: traja úradníci, trestní sudcovia

-

Tresviri monetales: traja úradníci starajúci sa o financie

-

Quattuorviri viis in urbe purgandi: štyria úradníci starajúci sa o cesty v Ríme

-

Quattuorviri praefecti iuri dicundo capuam cumas: štyria úradníci s prétorskými právami na juhu Itálie

-

Decemviri stilitibus iudicandis: desať úradníkov, ktorí vykonávali kontrolu nad väzeniami, výkonom
popráv, mali súdne právomoci v najzávažnejších veciach

Otázka č. 32: Mimoriadni republikánski magistráti v

Ríme

Zriaďovali sa na riešenie niektorých problémov, po ich vyriešení zanikli.

Diktátor (otázka č. 31)

Magister equitum – bol nižším kolegom diktátora, ktorého si menoval ako svojho pomocníka. Velil jazde.
Interrex – úradník na usporiadanie volieb konzulov, funkciu zastával 5 dní, po ňom nasledoval nový interrex na
ďalších 5 dní až do volieb konzulov.
Praefectus urbis – kým neexistovala pretúra a obaja konzuli sa museli vzdialiť z mesta, ten, ktorý odišiel ako
posledný menoval jedného senátora ako ich zástupcu.
Decemviri legibus scribundis – bol orgán, ktorý v polovici 5. st. p. n. l. zvolilo comitia centuriata za účelom
spísania obyčajového práva (vznikol Lex duodecim tabularum)
Tribuni militum consulari potestate – boli volení na niektoré obdobia namiesto konzulov, mali konzulskú moc a
mohli nimi byť aj plebejci; keď získali plebejci prístup ku konzulátu, úrad zanikol.

Tresviri reipublicae constituendae consulari imperio – II. triumvirát – bol ustanovený, aby obnovil poriadok
v štáte

Zamestnanci administratívy – pomocníci magistrátov – pisári, posli, liktori, boli trvalými zamestnancami a
poberali plat. Accens bol pomocník magistráta s impériom a zastával svoje miesto len do konca volebného
obdobia.

Otázka č. 33: Správa Itálie a provincií v

období republiky v

Ríme

Základnou jednotkou v Itálii boli mestá, ktoré mali rôzne právne postavenie.

Municipia civium Romanorum – boli podrobené italské mestá, ktorým Rím udelil rímske občianstvo a ponechal
im samosprávu
Coloniae civium Romanorum – boli mestá založené za strategickým alebo hospodárskym účelom, do ktorých
Rím vyslal svojich občanov.
Civitates foederatae – nezávislé mestá bez rímskeho občianstva, s ktorými Rím uzavrel spojeneckú zmluvu.
Výnimočné postavenie mali civitates Latinae.

Správa provincií

Provincie boli územia mimo Itálie, ktoré si Rím podmanil a považoval ich za majetok rímskeho národa. Prvé
provincie (Sicíliu a Sardíniu) založil Rím po I. púnskej vojne.

24

speters@stonline.sk
Základom správy bol zákon, vypracovaný osobitne pre každú provinciu. Každá provincia mala iný štatút, podľa
toho, či jej obyvateľstvo malo rímske občianstvo, latinitu alebo nemalo ani jedno z nich. Podľa toho boli
stanovené výhody aj povinnosti voči Rímu.
Na čele provincie stál miestodržiteľ – správca, spravidla promagistrát (bývalý magistrát – prétor alebo konzul),
provincie sa nazývali proprétorskými alebo prokonzulskými. Pri jeho funkcii mu pomáhal kvestor, legáti a
administratívni pracovníci.
Provincie sa stali stálym zdrojom bohatstva. Rímsky štátny aparát a publikáni (vyberači daní) ich vykorisťovali.
Impérium správcu provincie bolo neobmedzené. V r. 149 p. n. l. bolo zriadené v Ríme Corpurniovým zákonom
osobitné súdnictvo pre prípad vydierania obyvateľstva miestodržiteľmi.

Otázka č. 34: Všeobecná charakteristika obdobia principátu

Obdobie principátu začína nástupom Octaviana k moci a končí nástupom Diokleciána na trón (27 p. n. l. – 284
n. l.)
Cisár sa opieral o vojsko, o moc sa delil sa senátom, senát bol ale najmä jeho nástrojom. V pozmenenej podobe
sa zachovali mnohé prvky republikánskeho zriadenia. V krajine sa začala konsolidácia, oficiálnym programom
zahraničnej politiky bol Pax Romana a vnútorný mier v krajine, čím sa podporila stabilita hospodárstva, rozvoj
remesiel a obchodu, poľnohospodárstva, rozvoj kultúry.
V 3. st. bolo staré otrokárske zriadenie prežité, začala sa ďalšia kríza vo všetkých oblastiach. Obmedzila sa
mestská samospráva, veľké výdaje sa poskytovali na armádu, cisársky dvor. Zvýšili sa ceny a prejavili sa
problémy so zásobovaním.
Za vlády Septima Severa došlo k novému rozdeleniu slobodného obyvateľstva na vznešených – honestiores a
nižších – humiliares. Rozdelenie sa prejavilo v štátnej organizácii aj v trestnom práve.
Príliv otrokov slabol, otrocká práca sa stala vzácnejšou. Vlastníci pôdy spravidla prenajímali pôdu na päť rokov
slobodným nájomníkom – kolónom, tí im odvádzali určitú časť výnosu. Kolonát začal prevažovať nad otrockým
spôsobom výroby.

Cisári obdobia principátu:

1) júliovsko-klaudiovská dynastia
Augustus: vydal množstvo rodinnoprávnych zákony – stíhali neveru, podporovali viacdetné rodiny, zbavovali
slobodných mužov dedičského práva a slobodné ženy museli platiť dedičskú daň. Jazdci a senátori boli povinní
uzatvárať manželstvá. Ak otrok zabil svojho pána, mali byť popravení všetci otroci v dome. Pri prepustení
otroka a prevzatí dedičstva sa platila 5% daň.
Tiberius – senát stratil vplyv, ľudové zhromaždenia sa prestali zvolávať
Caligula
Claudius – zásahy do štátnej správy
Nero

2) flaviovská dynastia

3) Obdobie adoptívnych cisárov
Nerva – zaviedol princíp, že každý princeps si svojho nástupcu musí adoptovať
Traján
Hadrián
Antonius Pius – zakladateľ antoninovskej dynastie

4) antoninovská dynastia
Marcus Aurelius – panovník menuje spoluvládcu

5) Severovci
…
Caracala – v roku 212 vydáva Constitutio Antoniniana

6) obdobie vojenských cisárov
…
Numerianus – posledný princeps

25

Otázka č. 35: Princeps a ďalšie orgány za principátu

Princeps:
- bol volený senátom na vopred časovo neobmedzené obdobie. V jeho rukách sa postupne sústredila najvyššia
vojenská a občianska moc, ktorú získal kumuláciou právomocí bývalých republikánskych magistratúr, ktoré si
ponechal bez pôvodných obmedzení. Prevzal tribuniciu potestas od plebejských tribúnov, zostavovanie
zoznamu seátorov a cenzus od cenzorov, od edilov a kvestorov starostlivosť o zásobovanie a poriadok v meste,
získal aj súdnu právomoc, navrhoval kandidátov na volené úrady, spravoval cisárske úrady a dozeral nad
správou senátnych provincií. Po zvolení za najvyššieho pontifika získal i ďalšie tituly - Otec vlasti, Imperátor,
Augustus, Syn božského Iulia.
Jeho moc sa opierala o armádu, politicky bola zabezpečená vplyvom v senáte.
Orgánmi princepsa boli:
- cisárska rada

– poradný orgán, prejednávala najdôležitejšie otázky politického a hospodárskeho života.

Zvolával ju cisár podľa potreby, od Hadriána sústavne. Jej kompetencia bola v otázkach právnych,
koncipovala cisárske nariadenia

- praefectus praetorio

– bol veliteľom cisárskej gardy, ktorá mala posádku v Ríme. Postupne sa stal

najvýznamnejším cisárskym úradníkom, od Hadriána aj formálne prvou osobou po cisárovi. Mal právo
vydávať záväzné nariadenia, dozor nad ostatnými úradníkmi a jurisdikciu.

- cisárska kancelária

– mala niekoľko oddelení, ktoré viedli vyšetrovanie v prípadoch, keď cisár osobne

rozhodoval nejakú vec, mali na starosti finančné záležitosti, koncipovali a zhromažďovali cisárske listy a
nariadenia, na čele stáli magistri (procuratores)

- cisárska pokladnica

– majetok cisára (fiscus), naďalej ostala aj štátna pokladnica (aerarium), ktorú spravoval

senát

- praefectus vigillum

– veliteľ požiarnej polície v Ríme, staral sa o nočný pokoj

- praefectus urbis

– stál na čele správy mesta Ríma

- praefectus annonae

– staral sa o zásobovanie Ríma

Bývalé republikánske orgány

Senát
Počet senátorov sa zvýšil na 600. Právo zostavovať zoznam senátorov prešlo na cisára, ktorý do senátu
dosadzoval svojich stúpencov. Senát stratil vedenie vnútornej a zahraničnej politiky, jeho právomoc prešla do
oblasti zákonodarstva, súdnictva a volieb úradníkov.
Zákonodarná právomoc: uznesenia senátu mali silu zákona, nahradili predošlé leges ľudových zhromaždení.
Princeps mal právo zvolávať senát, predsedať mu a podávať návrhy. Mal právo vyjadriť sa ako prvý. Senát vždy
odsúhlasil jeho návrh.
Volebná právomoc: senát získal právo voliť úradníkov, de facto ale schvaľoval kandidátov cisára.
Súdna právomoc: prejednával hlavne politické trestné činy.

Magistratúry
Zostali v období principátu zachované, stratili ale svoj politický význam. Ich najdôležitejšie oprávnenia prešli
na princepsa. Magistráti boli naďalej volení, ale základné republikánske zásady pri ich obsadzovaní sa prestali
rešpektovať. Zanikla cenzúra, prétorom ostala civilná jurisdikcia, vznikali špeciálne pretúry. Konzuli boli
poverovaní zvláštnymi úlohami, ostali im čestné práva. Kvestori sa zmenili na dvorských úradníkov a
pomocníkov miestodržiteľov, v právomoci edilov zostala jurisdikcia na trhoch.

Otázka č. 36: Správa Itálie a provincií za principátu

Itália:
Itália sa rozdeľovala na 11 krajov, v ktorých pôsobili cisárski kurátori pre veci verejného záujmu. Základné
jednotky správy v Itálii si dlho zachovali vlastnú samosprávu vybudovanú podľa vzoru ústredných orgánov. Od
2. storočia cisári začali obmedzovať samosprávnu organizáciu, vysielali do italských miest komisárov pre
kontrolu mestských financií a orgány pre výkon súdnictva a správy. V 3. storočí vznikol spoločný kontrolný
orgán pre celú Itáliu corrector Italiae. Hospodárske ťažisko ríše sa presunulo z Itálie na provincie.

26

speters@stonline.sk
Správa provincií:
Nastal vzostup miest, rozvíjali sa remeslá, obchod, poľnohospodárstvo. Narastal vplyv provinciálov na chod
krajiny. Mnohí sa stali senátormi alebo cisárskymi úradníkmi.
Mestá mali rôzne postavenie. Existovali mestá s rímskym občianstvom (kolónie, municípiá) a mestá bez
rímskeho občianstva (civitates). V r. 212 Constitutio Antoniana priznala občianstvo veľkej väčšine obyvateľstva
Rímskej ríše.
Provincie sa delili na:
-

senátne – boli to pacifikované provincie pod správou senátu, príjmy z nich sa odvádzali do štátnej
pokladnice. Na čele stáli bývalí konzuli alebo prétori. Pri výkone právomoci im v súdnictve pomáhali jeden
až traja legáti, finančné záležitosti spravoval kvestor, kontrolu zo strany cisára zabezpečoval procurator
Augusti.

-

cisárske – provincie, v ktorých dochádzalo k nepokojom, preto v nich Rím udržiaval svoje vojenské
jednotky. Tieto provincie prevzal do správy cisár, príjmy z nich plynuli do cisárskej pokladnice – fisku.
Miestodržiteľmi v nich boli legati Augusti pro praetore, v čase ich neprítomnosti procurator Augusti, ktorý
mal na starosti aj finančné záležitosti. Súdnym orgánom bol legatus iuridicus.

Za Augusta bolo 7 cisárskych strategicky dôležitých provincií. Výsadné postavenie mal Egypt. Rimania pre
jeho správu v ňom ponechali osvedčený správny aparát Ptolemaiovcov, miestodržiteľa vyberal princeps.

Otázka č. 37: Všeobecná charakteristika obdobia dominátu

Obdobie dominátu trvalo od roku 284 do roku 476. Začalo sa nástupom Diokleciána na trón a trvalo do zániku
Západorímskej ríše. Názov je odvodený od titulu cisára „dominus et deus“.
Od 3. st. začína úpadok Rímskej ríše. Oslabila sa hospodárska základňa, oslabili sa mestá, obchod a remeslá,
poľnohospodárstvo. Búrili sa otroci a kolóni a dochádzalo k vpádom barbarských kmeňov.
Zastaralú vládu princepsa vystriedal otvorený absolutizmus. Dominát sa podobal na despocie orientálneho typu.
Na cisárskom dvore bola zavedená proskinéza – padanie na kolená v prítomnosti cisára. Slobodní obyvatelia sa
stali poddanými cisára.
Správa ríše sa zmenila na tetrarchiu – vládli dvaja cisári s titulom Augustus a dvaja im podriadení caesari.
V roku 313 bolo Milánskym ediktom Konštantína Veľkého zrovnoprávnené kresťanstvo v Ríme. Odklon od
kresťanského náboženstva nastal za Iuliana Apostatu, ktorý do úradov menoval pohanov. Ako prvý v dejinách
Ríma sa Gratianus vzdáva titulu pontifex maximus. Za Theodosia sa kresťanstvo stáva definitívne štátnym
náboženstvom (r. 379).
Theodosius rozdelil ríšu testamentom medzi svojich dvoch duševne menej vyspelých synov Honoria a Arcadia
(r. 395). V ich mene vládli správcovia.
Po roku 395 sa významným činiteľom stávajú Germáni, ktorí sa dostávajú do úradov. Budujú si vlastné ríše na
území Ríma.
V roku 476 sa veliteľ žoldnierov Odoaker vzbúril proti vtedy šesťročnému Romulovi Augustulovi a zbavil ho
trónu – zánik Západorímskej ríše.

Otázka č. 38: Ústredné štátne orgány a správa ríše za dominátu

V systéme ústredných štátnych orgánov došlo k zásadným zmenám. Všetky ústavné právomoci vykonával sčasti
sám cisár, sčasti jeho štátny aparát. Jeho znakmi boli:

-

hierarchická štruktúra

-

byrokratický centralizmus

-

oddelenie vojenskej správy od civilnej

-

stotožňovanie osobných služieb panovníkovi so štátnymi funkciami

Cisár
-

bol zvrchovaným a neobmedzeným pánom celej ríše. Bol považovaný za stelesnený zákon. Nepodliehal
vplyvu žiadnej inej štátnej inštitúcie. Cisár spravidla navrhoval svojho nástupcu, ktorého potom formálne
potvrdil senát.

Cisárska rada
-

bola poradným orgánom cisára. Stálymi členmi boli najvyšší dvorskí úradníci, na pozvanie sa v nej
zúčastňovali aj vojenskí velitelia a nižší štátni úradníci. Ak išlo o rozhodnutie v právnej otázke, zasadnutia
sa zúčastnili aj právnici.

27

Cisárska kancelária
-

mala niekoľko oddelení ako za principátu, novou kanceláriou bola dispositionibus, ktorá bola cisárskym
archívom a plánovala činnosť dvora.

Úradníci

magister officiorum – veliteľ cisárskej gardy, riadil poštovú službu, dvorský ceremoniál, cisársku kanceláriu
questor sacri palatii – pripravoval súdne konanie, návrhy zákonov, bol poradcom cisára
comes sacrarum largitionum – stál na čele finančnej správy, dozeral na odvod daní, na štátne minciarne,
zahraničný obchod
comes rerum privatorum – spravoval časť cisárovho majetku
parepositus sacri cubiculi – cisársky komorník, dozeral nad cisárovými osobitnými služobníkmi.

Bývalé republikánske orgány boli úplne zrušené alebo ich pôvodná právomoc prešla na cisára. Úradníkom ostali
len čestné tituly a mali povinnosť z vlastných prostriedkov prispievať na organizovanie hier a výživu
chudobných.

Správa ríše

Dioklecián sa rozhodol pre spoluvládu s Maximianom a chcel rozdeliť ríšu na západnú a východnú časť. Obaja
cisári si pribrali ďalších spoluvládcov (Caesarov), vytvorila sa tetrarchia. Definitívne rozdelenie ríše sa
uskutočnilo v roku 395.
Každá z oboch častí sa rozdelila na dve prefektúry (Itália a Galia; Oriens a Illyricum). Na čele každej z nich stál
praefectus praetorio. Prefektúry sa delili na diecézy na čele s vikárom. Diecézy sa rozdeľovali na provincie. Ríša
bola rozdelená na množstvo menších provincií. Na čele provincií stál miestodržiteľ. Jeho hlavnou úlohou bol
dozor nad poriadkom v provincii a nad odvodom daní do Ríma. Provincie boli rozdelené na obce, ktoré
spravoval praefectus alebo praepositus pagi.
Osobitnú správu mali hlavné mestá Rím a Constantinopolis. Na čele stál praefectus urbi menovaný cisárom a
jemu je aj podriadený. Mal zvýšenú správnu a súdnu právomoc, najvyšší policajný dozor, v prípade útoku na
mesto velil domobrane. Pomáhali mu ďalší úradníci, ktorí mali na starosti rôzne úseky mestskej správy.

Otázka č. 39: Pád Západorímskej ríše, jeho príčiny a dôsledky

K úpadku a pádu Západorímskej ríše viedlo viacero príčin. Patrilo medzi ne najmä celkové hospodárske
oslabenia ríše, zmenilo sa aj postavenie obyvateľstva.
Otrocká práca sa stala nerentabilnou, stalo sa nevyhnutným využívať iné formy hospodárenia, kolonát, peculium
alebo precarium, ktoré mali feudálny charakter.
Postavenie pôvodných slobodných nájomcov pôdy sa zhoršilo vydaním zákonov, ktoré ich pripútali k pôde.
Kolóni sa stávali súčasťou pôdy.
Podobné postavenie ako kolóni mali aj otroci s peculiom a precaristi.
Hospodárstvo sa vrátilo k naturálnemu hospodárstvu, v naturáliách sa vyberali dane aj platili úradníci a vojaci,
čo viedlo k úpadku miest. Mestské obyvateľstvo bolo dedične pripútavané k výkonu určitého remesla. Mestá
strácali záujem na rozvoji výroby a obyvateľstvo z nich utekalo.
Zmeny nastali aj v armáde, prejavovala sa nedisciplinovanosť, žoldnieri – barbari si v boji proti vlastným
kmeňom neplnili povinnosť.
Na územie rímskej ríše prenikali barbarské kmene. Vojenské útoky a vnútorné nepokoje oslabili rímsku ríšu tak,
že nebola schopná odvrátiť svoju porážku. V roku 476 zosadil Odoaker, veliteľ vojska v službách Ríma, cisára
Romula Augustula z trónu, Západorímska ríša prestala existovať. Východorímska ríša existovala až do roku
1453.

Otázka č. 40: Všeobecná charakteristika prameňov rímskeho práva

Ius Papirianum
Podľa legendy králi vydávali kráľovské zákony, ktoré niekedy na prelome 3. a 2. st. p. n. l. zhrnul pontifex
maximus Papirius do zbierky Ius civile Papirianum.

28

speters@stonline.sk
Obyčajové právo (consuetudo)
Obyčajové právo je najstarším prameňom rímskeho práva. Rimania sa ním riadili až do polovice 5. st. p. n. l.
Veľmi skoro ho zatlačili do úzadia písané pramene práva.

Zákony (leges)
Lex est quod populus Romanus iubet atque constituit (Gai. Inst. I. , 3). Bol formálnym prejavom suverenity
rímskeho národa. Zákonodarná iniciatíva patrila magistrátom cum imperio, ktorí mali právo rokovať s národom
(ius cum populi agendi). Návrh musel byť zverejnený 24 dní pred jeho prerokovaním. Magistrát na rokovaní
prečítal návrh zákona, potom sa o návrhu bez diskusie hlasovalo. Po prijatí magistrát zákon verejne vyhlásil,
jeden odpis sa uložil do štátneho archívu.
Senát schvaľoval ľudovým zhromaždením prijatý zákon, neskôr iba návrh zákona.
Zákon prijatý ľudovým zhromaždením sa nazýval lex rogata, zákon vydaný magistrátom (po splnomocnení
ľudovým zhromaždením) lex data a zákony prijaté na plebejskom zhromaždení sa nazývali plebiscita (v r. 287
získali legis vicen optinet).
Zákon pozostával z úvodu, vlastného ustanovenia a sankcie.

Uznesenia senátu (senatus consulta)
Uznesenia senátu mali povahu dobrozdania magistrátom, ktorí ich realizovali a aktualizovali vo svojich
nariadeniach. Po získaní politickej moci senatusconsulta získali moc zákona. „Uznesenie senátu je to, čo senát
prikazuje a stanovuje. Tiež ono má silu zákona, hoci sa o tom pochybovalo“ (Gai. Inst., I., 4).

Nariadenia úradníkov (edicta magistratum)
Boli hlavným prameňom honorárneho práva za republiky. „Edikty sú príkazy tých, ktorí majú právo vydávať
vyhlášky (ius edicendi)“ (Gai. Inst., I., 6). Ius edicendi mali mestský prétor, cudzinecký prétor, miestodržitelia
v provinciách, kvestori v senátnych provinciách.
Edikty sú:
-justičný – týkal sa súdnej agendy, obsahoval podmienky právnej ochrany
-prenosný – nastupujúci magistrát prevzal osvedčené zásady a prostriedky svojho predchodcu
-náhly – ak si nová situácia vynútila doplnenie, zmenu alebo vydanie nového ediktu počas funkčného obdobia
magistrátu
-trvalý – magistrát sa ním mal riadiť počas celého funkčného obdobia bez zmien.
Prétorské edikty sa stali súhrnom noriem prétorského práva, z ediktov cudzineckého prétora sa vytvorilo ius
gentium.
Cisár Hadrián vydal v roku 129 večný edikt, ktorý sa stal nemenným a záväzným pre všetkých magistrátov.

Jurisprudencia
-

znalosť právnych noriem a ich uvedenie do praxe. Rozoznávame obdobie kňazskej jurisprudencie a laickej
jurisprudencie (od 3. st. p. n. l.) – od zverejnenia zbierky legisakcií a súdneho kalendára pisárom Flaviom.

Činnosť právnikov možno zhrnúť slovami: agere, cavere, scribere, respondere (žalovať, ochraňovať, písať,
odpovedať).
Najväčší rozmach jurisprudencie nastal v období principátu – obdobie klasickej jurisprudencie, viacerí právnici
dostali právo dávať dobrozdania (ius respondendi). Právnici klasickej jurisprudencie: Papiniánus, Paulus,
Ulpianus, Modestinus, Gaius.
V r. 426 bol vydaný citačný zákon, malo sa prihliadať len na mienku menovaných piatich právnikov,
rozhodujúca bola mienka Papiniána. Ak sa nevyjadril, rozhodoval sudca na základe bona fides.

Cisárske nariadenia
V období principátu existovali štyri formy: edikty, mandáty, dekréty, reskripty. V období dominátu sa stali
výhradným formálnym prameňom vzniku práva.

Pokusy o kodifikáciu práva
Codex Gregorianus – najstaršia súkromná zbierka reskriptov od Hadriána po Diokleciána
Codex Hermogenianus – cisárske konštitúcie od Diokleciána
Codex Theodosianus – oficiálna zbierka konštitúcií od Konštantína až po Teodoziána
Fragmenta Vaticana – súkromná zbierka, obsahujúca aj cisárske konštitúcie a výňatky zo starších spisov.
Collatio legum Mosaicarum et Romanorum – porovnávala rímske právo s biblickými predpismi.
Zmienku o rímskom práve obsahovali aj Lex Romana Visigothorum, Lex Romana Burgundiorum, Edictum
Theodorici.

29

Justiniánska kodifikácia
Cieľom bolo presadiť autokratickú moc cisára, upevniť postavenie cirkvi, odstrániť archaizmy v práve, vytvoriť
jednotný systém práva, vylúčiť rozpory medzi normami.
Kodifikačné práce realizoval Tribonián spolu s komisiou. Výsledkom boli zbierky:
Codex Iustinianum – výber cisárskych nariadení z Gregoriánskeho, Hermogeniánovho a Teodoziánovho kódexu
doplnený novšími cisárskymi nariadeniami. Cisárskym nariadením Summa rei publicae sa stal záväzným (r.
529)
Digesta – výňatky zo spisov 39 klasických rímskych právnikov. Delia sa na 50 kníh, ktoré sa delia na tituly,
fragmenty a paragrafy. Digesta sú najmä zbierkou súkromného práva. Zbierka bola uzákonená konštitúciou
Tanta r. 533.
Institutiones – učebnica práva, členila sa na 4 knihy (osoby, veci, proces, trestné právo). Konštitúciou
Imperatoriam maiestatem bola vyhlásená ako zákon (r. 533)
Codex Iustinianus repetitae praelectionis – prepracovanie Codexu Iustiniani – delil sa na 12 kníh. Konštitúciou
Cordi z r. 534 bol vyhlásený ako zákon.

Codex Iustinianus, Digesta a Institutiones platili ako jedno dielo a od 16. st. sa nazývajú Corpus iuris civilis
alebo Corpus iuris Iustiniani.

Novellae – reformovali najmä verejné právo a rodinné a dedičské právo. Vo vzťahu k skorším zbierkam mali
derogačnú funkciu (lex posterior derogat legi priori).

Otázka č. 41: Taliansko v 5. – 17. storočí – všeobecná charakteristika

Už v období dominátu, za vlády Valentiniána, prišli na územie Rímskej ríše Germáni. Na území západného
Ríma vznikali germánske mestské štáty. Západorímskí cisári nie sú schopní proti nim bojovať, získavajú
germánskych žoldnierov. Germánsky veliteľ žoldnierov Odoaker sa vzbúril proti Romulovi Augustulovi a
zvrhol ho. Jeho cieľom bolo podriadiť Západorímsku ríšu Byzancii. Túto snahu prijal cisár Zenón, Odoaker sa
stal v roku 476 miestodržiteľom. V roku 490 v dôsledku príchodu Vizigótov a neskôr Ostrogótov (Teodorich
Veľký) stráca reálnu moc. Ostrogóti vytvorili Ostrogótske kráľovstvo.
V roku 568 na severe dnešného Talianska vznikla ríša Longobardov na čele s Alboinom. Stal sa quasi rímskym
kráľom. Po jeho smrti sa ríša rozpadá na malé kniežatstvá, na severe ich zjednotil až Karol Veľký. Ním
zjednotená časť sa po jeho smrti (814) rozpadla, vznikli kniežatstvá.
Na juhu Talianska prevládal spočiatku nápor Arabov, bojoval proti nim najmä pápež. Najímal si vikingských
žoldnierov. Spočiatku bojovali v jeho vojsku, neskôr sa osamostatňujú a začínajú expandovať. Od roku 1046 sa
vodcom Normanov stáva Robert Guiskard „Prefíkaný“, vznikajú samostatné normanské vojvodstvá, z ktorých
niektoré získavajú veľký vplyv. V roku 1130 povýšil pápež vojvodstvo sicílske na kráľovstvo.
Na severe mal najväčší vplyv rímskonemecký cisár. Po smrti Fridricha I. Barbarossu získava vplyv nad
severným Talianskom pápež. Od Barbarossovej smrti vznikajú spory medzi pápežmi a cisármi.
Talianske štáty sa orientujú najmä na Francúzsko.
Vznik miest v

Taliansku

Mesto je samostatná politická, hospodárska, sociálna a právna jednotka umiestnená v priestore a čase.
Mestá po nájazdoch barbarov opätovne budujú svoje hradby – z obranného dôvodu. Často boli strediskami
obchodu, ktorý mohol za hradbami nerušene prebiehať.
Pojem mesto vznikol v roku 1007 vo Francúzsku – burjois. Pre mestá bolo dôležité, či boli duchovnými
centrami aj či mali prístup k moru.
Definícia mesta podľa magdeburského mestského práva: mesto je taká právna inštitúcia, v hraniciach ktorej
jednotlivci neobhajujú vlastné záujmy, ale obhajujú záujmy mesta.
Štefan Verböczy – mesto je množstvo domov ohraničených potrebnými múrmi a vežami, ktoré je zvýhodnené
pre dobré a čestné prežitie človeka.
Znaky mesta: úplná jurisdikcia nad vlastným územím, vlastníctvo vlastného územia, existencia osobitného
mestského práva, právo slobodne sa združovať s inými mestami (neplatí pre Taliansko).
V Talianskych mestách vykonávali moc biskupi, dali mestám prvé imunity. Imunity tvorili súbor práv miest vo
vzťahu k biskupovi a vidieku. Delia sa na právomoci na cirkevný majetok a imunity nad obyvateľstvom.
V mestách sa tvorí skupina mešťanov, ktorá mala vplyv na obchod – obchodníci, remeselníci, magistri cechov.
Od 10. st. vznikajú prvé spory medzi mešťanmi a biskupmi. Výsledkom bolo priklonenie sa na stranu cisára
alebo biskupa (uzatvárali zmluvy na boj).

30

speters@stonline.sk
Štátna organizácia
Väčšina talianskych mestských štátov boli republiky, ale existovali veľké rozdiely. Typy republikánskeho
zriadenia:
-

benátsky

-

florentský

-

typ mesta Luca

Benátky
Boli najvýznamnejšou talianskou mestskou republikou. Pôvodne boli súčasťou Byzantskej ríše, osamostatnili sa
v roku 697. Postavenie obchodnej veľmoci získali v roku 840 zmluvou s Lotharom I. Od roku 932 moc Benátok
ešte vzrástla, najmä účasťou dóžu Enrica Dandola ako veliteľa na IV. križiackej výprave a uzavretím zmluvy
s Byzanciou – uznala de facto aj de iure nezávislosť Benátok. Pádom Byzancie v roku 1454 padla aj obchodná
moc Benátok. Benátsky dóža Francesco Foscarri bol nútený uzavrieť s osmanskými Turkami dohodu, v ktorej
sa vzdal hegemónie v stredomorí.
Štátnu správu vykonával v čase byzantskej nadvlády magister militum dosadený Byzanciou. Po osamostatnení
v roku 697 vznikol úrad dux (vojvoda), z ktorého vznikol premenovaním úrad dóžu. Pôvodne bol volený klérom
a šľachtou. Časom sa Benátky vyvinuli v prísne oligarchickú republiku ovládanú 287 šľachtickými rodinami
zapísanými v zlatej knihe mesta. Tvorili tzv. Veľkú radu – výlučný mocenský zákonodarný prostriedok, ktorý
bol ale pre svoju veľkosť nepružný. Volila dóžu z najbohatších vrstiev obyvateľstva. Dóža bol volený
doživotne. Spoločne s ním z najbohatších vrstiev volí Veľká rada Malú radu – 6 dóžových radcov a senát –
Rada štyridsiatich. Malá rada sa potom premenovala na signoriu – faktickú benátsku vládu s rozsiahlymi
politickými právomocami, so súdnymi právomocami a s právomocou kontroly dóžu.

Florencia
Bola najvýznamnejším mestským štátom stredného Talianska. Význam získava v roku 1282 po prijatí
republikánskej ústavy. Ovládala ju vrstva cechov, štát sa stal quasi združením cechov. Najvyšším orgánom štátu
bola signoria – zbor 9 cechmajstrov priorov. Boli volení spomedzi občanov mesta nad 30 rokov, museli byť
členmi cechov. Cechmajstri priori boli žrebovaní na dva mesiace.
Na čele signorie stál gonfalonier – dočasný vlajkonosič republiky. Tento úrad vznikol v roku 1293 a nahradil
podestu – miestodržiteľa. Signoria mala zákonodarnú moc a zahraničnopolitickú kompetenciu, pri jej
vykonávaní jej pomáhal Zbor 12 driečnych mužov a Rada 16 vlajkonosičov.
Ďalšími orgánmi bola Vojenská rada 10, Obchodná rada 6. V nižšej administratíve kancelár, notár, pisár,
podesta – hlavný sudca mesta, nesmel byť Florenťanom, aby bol nestranný.
Moc Florencie vzrástla v roku 1434 – významnou osobou sa stáva Cossimo de Medici – bol bankár,
nevykonával úrad. Florencia sa stáva strediskom umenia.
Posledným obdobím bolo vyhlásenie teokratickej republiky v roku 1494 – Kristovo kráľovstvo – vládu
vykonával fanatický mních Girolamo Sabonaroa. Jeho vláda sa skončila upálením po štyroch rokoch svojvôle.

Mesto Luca
Na čele pravidelne stojí rada starších. Bola zložená z deviatich členov volených na dobu dvoch mesiacov.
Pre správu majetku mesta bola volená na šesť mesiacov Rada 33. Zákonodarnú moc mala Veľká rada, mala 77
členov volených na jeden rok. Úradníkov mesta menovala rada starších.

Spoločné znaky všetkých talianskych miest:
-

rovnaká štruktúra obyvateľstva

-

od 13. st. vysoký vplyv šľachty a bohatých mešťanov

-

vznikli stredné vrstvy obyvateľstva

-

vznikla mestská chudoba

-

mali podobný systém štátnej správy

Vývoj Talianska v 13. – 17. st.
Vojvoda Karol z Anjou bol v roku 1265 pod francúzskym vplyvom korunovaný za kráľa oboch Sicílií (Sicília,
Sardínia, Neapol). Kráľovstvo sa stalo jedným z najmocnejších stredomorských štátov. Anjouovci zaviedli
vysoké dane, preto v roku 1282 na Veľkonočný pondelok vypuklo povstanie – sicílske nešpory. Karol Anjou
stratil panstvo v prospech aragónskeho panovníka Petra III.
V roku 1442 vzniklo na juhu Talianska Neapolské kráľovstvo s Alfonzom V. Aragónskym na jeho čele – tým
bol dovŕšený vývoj stredovekého južného Talianska.

31

V strednom Taliansku bol významným činiteľom pápež. Snažil sa získať nadvládu nad svetom – Bonifác VIII.
vyslovil teóriu o zvrchovanosti cirkevnej moci: každý svetský panovník bol podriadený pápežovej moci.
Nový pápež Klement V. bol presídlený do Avignonu – avignonské zajatie pápežov 1303 – 1377. Pápež Gregor
XI. (1377) vydal nariadenie, podľa ktorého sa stal Rím jeho sídlom.
Sever Talianska je v 13. st. tvorený množstvom mestských štátov. Spájajú sa do obranných zväzov – napr.
Lomardská liga. Sever sa stal záujmovou sférou Francúzska a Španielska, vybojovali spolu štyri italské vojny,
v poslednej v roku 1544 stratil francúzsky panovník sever Itálie. Po nástupe Filipa II. boli konflikty obnovené,
ich koniec nastal v roku 1559 – Španieli ovládli celé dnešné Taliansko. Mestské štáty si zachovali iba formálnu
nezávislosť, do úradov boli volení kolaboranti. Nezávislými ostali Benátky, Janov a Sicília; Francúzsku ostali
Modena a Bari.
V roku 1647 bola v Neapole zavedená vysoká potravinová daň, proti ktorej vypuklo povstanie, ktoré bolo
potlačené.

Otázka č. 42: Všeobecná charakteristika Byzantskej ríše

Po rozpade Západorímskej ríše si východná časť rímskeho impéria naďalej udržala samostatnosť.
K osamostatneniu tejto časti došlo už v roku 395.
V dôsledku administratívneho rozdelenia ríše sa Východorímska ríša vyvíjala v odlišných podmienkach ako
Západ. Udržali sa silné skupiny slobodného a poloslobodného roľníctva a remeselníkov.
Východorímska ríša dokázala odolať náporu barbarských kmeňov. Východorímski cisári prejavili snahu získať
späť západné oblasti. Snahy o obnovu impéria vyvrcholili za vlády Justiniána I. (527 – 565). História Byzancie
sa začína až v pojustiniánskom období, ríša vstupuje do procesu feudalizácie.
Justinián sa pokúsil o reformu štátnej správy a vydal rozsiahlu zbierku rímskeho práva – neskoršie Corpus iuris
civilis. Potlačenie povstania Mika v roku 532 využil na upevnenie vlastnej despotickej moci. Považoval sa za
hlavu cirkvi (caesaropapizmus). Expanzívnou vojenskou politikou rozšíril územie najmä na západe. Mierovou
zmluvou s Peržanmi upevnil východné hranice (r. 532).
V dôsledku nákladnej expanzívnej politiky sa v ríši začala prejavovať kríza. Justiniánov nástupca Justinus II.
stratil väčšinu území v Itálii, Maurikios nezastavil slovanské kmene, ktoré prenikli na územie ríše.
Na Byzantskú ríšu útočili Peržania, Arabi, účastníci krížových výprav, selžuckí a osmanskí Turci.
Politickú jednotu ríše dočasne upevnil cisár Herakleios, ktorý odrazil útok Avarov na Konstantinopol, v roku
627 dobyl hlavné mesto perzskej ríše, neskôr získal územia v Malej Ázii a Egypt. Presadil sociálne a
náboženské reformy. Po reforme vo vojenskej oblasti dostávali vojaci za výkon vojenskej služby prídel pôdy,
reforma posilnila postavenie slobodných roľníkov – vojakov (stratiotov). Občinám bola za výkon vojenskej
služby pridelená pôda. Formálne boli zmenené aj symboly moci a postavenie cisára. Titul imperátor nahradil
titulom bazileos, presadil pokrvné následníctvo na trón. Usiloval sa o zosúladenie orientálneho a západného
kresťanstva a podporoval uctievanie obrazov.
Prechodná stabilita bola narušená bojmi s Arabmi, neskôr s Bulharmi.
Na konci 7. storočia došlo k rozporom medzi cisárom a pápežom. v Byzancii sa začalo šíriť obrazoborectvo
(ikonoklazmus). Cisár Lev III. Sýrsky zakázal r. 730 uctievanie obrazov svätých. Cisár oslabil aj mocenský
vplyv kláštorov – sekularizácia a násilné zásahy proti mníchom.
Skonfiškovaná pôda bola prideľovaná za vojenské služby svetským feudálom.
Konfrontácia medzi Západom a Východom sa dočasne skončila v roku 787 kompromisom. Otázka
obrazoborectva bola skončená na cirkevnom sneme v roku 843.
Snahy feudálov oslabovali centrálnu moc, odporcovia cisára boli podporovaní aj pápežom. Opätovný spor
s pápežom bol ukončený v roku 870 konštantínopolským koncilom v prospech pápeža.
Cisár Lev VI. sa pokúsil stabilizovať pomery v ríši, proces decentralizácie však pokračoval. Centrálnu moc
prechodne upevnil Bazileos II., skonfiškoval časť pozemkového vlastníctva šľachty v prospech cisárskych
domén a sčasti v prospech maloroľníkov. Vzdoroval bulharským nájazdom, r. 1018 sa Bulharsko stalo súčasťou
Byzancie.
Po jeho smrti vláda prešla postupne do rúk úradníckej a neskôr vojenskej aristokracie. Prehlbovali sa aj rozpory
v cirkvi. V roku 1054 došlo k organizačnému oddeleniu byzantsko-gréckej cirkvi – východná schizma.
V boji proti Normanom (Sicília, Grécko) a seldžuckým Turkom využívali byzantskí cisári žoldnierske vojská
benátskych a janovských kupcov. V boji proti Turkom požiadal Alexios I. o pomoc pápeža Urbana II., ktorý
v roku 1095 vyhlásil I. križiacku výpravu.
Účastníci IV. križiackej výpravy sa v roku 1204 zmocnili Konštantínopolu, ktorý sa stal hlavným mestom
Latinského cisárstva (1204 – 1261). V európskej časti sa vytvorili viaceré relatívne samostatné štátne útvary.

32

speters@stonline.sk
V ázijskej časti ríše sa sformovalo Nicaejské cisárstvo, v roku 1259 sa trónu zmocnil Michal Palaiologos, ktorý
v roku 1261 obsadil za podpory Janova Carihrad a stal sa byzantským cisárom. Jeho nástupcovia nedokázali
udržať jednotu ríše. Rozpad urýchlili nájazdy Turkov, ktorí sa v roku 1326 zmocnili Nicaeje a postupne sa
zmocnili ázijskej časti ríše. Pádu Carihradu zabránila porážka Turkov Tatármi (Tamerlán).
Posledné pokusy o konsolidáciu pomerov boli neúspešné. Vojská tureckého sultána Mohameda II. dobyli v máji
1453 Carihrad. Byzantská ríša definitívne zanikla.

Otázka č. 43: Sociálna štruktúra a systém štátnych orgánov v

Byzantskej ríši

Obyvateľstvo Byzancie sa delilo podľa rozsahu práv na privilegované a neprivilegované.

Privilegované obyvateľstvo

-

Senátori – boli veľkými pozemkovými magnátmi. Ich majetky boli vyňaté zo všeobecnej štátnej správy a
všetko obyvateľstvo sídliace na ich majetkoch bolo považované za poddaných. Používali rozsiahle
privilégiá, boli oslobodení od dávok a povinností, mohli vydržiavať vlastné vojsko a mali osobitné
postavenie aj v súkromnom práve. V oblasti trestného práva podliehali len súdu prefekta hlavného mesta.
Nemohli byť podrobení útrpnému právu. Rozsudok vynesený proti senátorovi nadobudol právoplatnosť až
po potvrdení cisárom.

-

Kuriálovia – dekurioni – patrili k nim strední statkári a nižší štátni úradníci. Mali právo vyberať od
obyvateľstva dane a poplatky, pričom však niesli osobnú zodpovednosť za ich správne odvádzanie. Časté
boli prípady korupcie.

-

Duchovenstvo – najmä vysokí hodnostári mali významný politický vplyv. Vymohli si rôzne imunity a
privilégiá pre svoju osobu i majetok. Mnohé privilégiá sa však nevzťahovali na všetkých duchovných a
nižšie kňažstvo často organizovalo ľudové hnutia.

Neprivilegované obyvateľstvo

-

Otroci – v poklasickom období bolo ich postavenie voľnejšie, pracovali v štátnych dielňach a
v domácnostiach šľachty. Mohli mať peculium alebo dielňu a mohli sa vykúpiť. Bola stanovená
zodpovednosť za zabitie otroka a uľahčenie jeho prepustenia na slobodu. Deti z manželstiev otrokov so
slobodnými boli slobodné;

-

Kolóni – boli drobní prenajímatelia pôdy, osobne slobodní, nemohli ale voľne disponovať so svojím
majetkom. Nemohli opustiť pôdu, ktorú mali prenajatú, ich stav bol dedičný, čím sa stávali nevoľníkmi.

-

Stratiotovia – bolo obyvateľstvo zväčša slovanského pôvodu, ktoré formou občín kolonizovalo časti územia
Byzancie. Cisári využívali ich vojenské služby. Po rozpade občín štát prideľoval pôdu roľníkom do
vlastníctva.

V priebehu 9. a začiatkom 10. st. upadli stratiotovia do osobnej závislosti na pozemkovej šľachte. Formou ich
znevoľňovania sa stali pronie. Išlo o veľké pozemkové komplexy, ktoré byzantskí cisári dávali do ochrany a
užívania feudálnym vlastníkom. Pronie boli poskytované za zásluhy alebo záväzok výkonu vojenskej služby
doživotne, neskôr dedične. Šľachta dostávala spolu s pôdou aj rôzne privilégiá a imunity.
-

Mestské obyvateľstvo – jeho podstatnú časť tvorili úradníci, remeselníci a kupci. Pracovali výhradne pre
potreby dvora, armády a šľachty. Boli organizovaní v zvláštnych korporáciách, činnosť ktorých kontrolovali
štátni úradníci. Remeselníci podliehali stanovám korporácií, ich zamestnanie bolo dedičné, za odchod zo
zamestnania hrozili tresty. V podobných korporáciách boli organizovaní aj kupci. Štát stanovoval ceny
tovaru, miesto a výkon práce a výšku zisku obchodníkov.

Systém štátnych orgánov

Ústredné štátne orgány
-

cisár

: stál na čele štátu ako absolútny monarcha, od 7. st. s titulom bazileus. Sústreďoval zákonodarnú,

výkonnú aj súdnu moc a bol najvyšším vojenským veliteľom. Bol aj hlavou cirkvi – caesaropapizmus. Moc
cisára bola ovplyvňovaná pomermi v ríši. Uplatňoval sa princíp dedičnosti, v niektorých prípadoch cisári už
za svojho života menovali svojho nástupcu. Spoluvládca dostával titul mikros bazileus – deutros.

-

senát

: mal predstavovať protiváhu cisára. Okrem jeho voľby (zriedkavo) prejednával návrhy zákonov,

zúčastňoval sa na organizácii zahraničnej politiky, mal právomoci pri vyšetrovaní závažných trestných
záležitostí. Cisári obmedzovali moc senátu.

33

-

štátna rada

: bola poradným zborom panovníka. Tvorili ju senátori a tzv. prví senátori – najvyšší vojenskí a

svetskí hodnostári. Prerokúvala otázky zákonodarstva, štátnej správy, rozhodovala aj v najdôležitejších
súdnych záležitostiach. De facto predstavovala protiváhu panovníka.

-

vyšší úradníci

: praefect praetorio Východu – spravoval väčšiu časť ríše a praefect hlavného mesta; neskôr

bol v Carihrade vytvorený úrad eparcha, ktorý vznikol zlúčením praefecta praetorio a praefecta urbi. Eparch
bol policajným náčelníkom hlavného mesta; ďalší úradníci: náčelník paláca, kvestor, dvaja finanční úradníci
– comiti a dvaja magistráti armády.

V priebehu 7. st. bolo úradníctvo rozdelené na 60 kategórií (hodností). Najvyšší úradníci sa nazývali logothéti.
Stáli spravidla na čele kancelárií. Riadili správu v oblasti štátnych financií, zásobovania a financovania armády,
správu cisárskych pozemkov, dielní a remeselníkov.
Od 12. st. bol vytvorený úrad veľkého logothéta, ktorý bol nadriadený všetkým logothétom a súčasne riadil
zahraničnú politiku, viedol osobnú kanceláriu cisára a spravoval spojovacie prostriedky.

Miestna správa
Do začiatku 7. st. sa udržiavala rímska správa. Ríša bola rozdelená na dve prefektúry – Východnú a Ilýrsku, na
čele každej z nich stál praefectus praetorio, ktorý mal v rukách administratívnu a súdnu moc. Prefektúry sa delili
na diecézy spravované vikármi a diecézy sa delili na provincie na čele s rektormi. Provincie sa skladali z občín,
ktoré mali určitú mieru samosprávy.
Koncom 6. st. boli vytvorené dva exarcháty – Ravenský a Kartáginský na čele s exarchami, ktorí sústreďovali
vo svojich rukách vojenské a občianske právomoci.
Za vlády Herakleia bolo územie rozdelené na thémy na čele so stratégom. Thémy boli zriaďované v záujme
zlepšenia vojenskej organizácie, pôvodne boli štyri, neskôr 30. Činnosť stratégov bola zameraná najmä na
vojenskú správu, pre civilnú správu menovali zástupcov s odborným vzdelaním.

Otázka č. 44: Právo a právne pamiatky v

Byzantskej ríši

Základnými prameňmi byzantského práva sú zákonodarné akty byzantských cisárov od konca Justiniánovej
vlády až do zániku ríše. Oblasti právnej nadstavby možno rozdeliť na dve vývojové obdobia:

-

prvé obdobie v rokoch 565 – 866

-

druhé obdobie v rokoch 866 – 1453

V

prvom období

bola oficiálnym prameňom justiniánska kodifikácia doplňovaná a rozširovaná cisárskymi

nariadeniami.
K podstatným zásahom do práva došlo až za vlády sýrskej dynastie v rokoch 717 – 775.
V roku 762 bol vydaný zborník zákonov Ekloga, ktorá dopĺňala Justiniánovu kodifikáciu zásadami byzantského
obyčajového práva. Obsahovala 17 kapitol, ustanovenia sa týkali najmä oblasti právneho postavenia osôb,
rodinného a trestného práva. Na uzavretie manželstva sa vyžadovala cirkevná forma, bol prípustný rozvod,
manželstvo bolo povolené trikrát. V trestnom práve bolo stanovené množstvo telesných trestov.

-

roľnícky zákon: vznik súvisel so slovanskou kolonizáciou ríše. Zákon upravoval vzťahy medzi
slobodnými i neslobodnými roľníkmi, dotýkal sa otázok spoločného užívania pôdy, stanovoval trestnú
zodpovednosť za spôsobenie škody

-

rhodský námorný zákon: súkromný súpis práva zostavený z cisárskych výnosov a z obyčajového práva
ostrova Rhodos. Reguloval vzťahy týkajúce sa moreplavby.

-

vojenský zákon: upravoval pomery v armáde (najmä disciplinárne otázky)

V

druhom období

sa začína prejavovať grécky vplyv. S legislatívnou činnosťou začali cisári macedónskej

dynastie.
Vydaním zbierky Procheiron zrušil Bazileos I. Eklogu. Bol rozdelený do 40 titulov, bol krátkym výkladom
zákonov zahrňujúcim rodinné, občianske, trestné a čiastočne aj cirkevné a procesné právo.
Na zbierku nadväzovala príručka pre sudcov Epanagogé.
K vydaniu najvýznamnejšej zbierky byzantského práva došlo za vlády Leva IV. Filozofa. Úlohou skupiny
právnikov bola systematizácia noriem rímskeho práva a ich doplnenie. Výsledkom bolo vydanie zbierky práva
Baziliky (Šesťdesiat kníh alebo Cisárske zákony). Obsah Bazilík poznáme z príručky Tipukeitos a Indexu zo
začiatku 12. st. Knihy zrejme obsahovali pojednania o katolíckej viere, všeobecné právne pravidlá z Digest,
cirkevné právo, organizáciu úradov, súkromné právo, verejné právo, vojenské normy, úpravu služobností a
otázok vodného hospodárstva a pochovávania; trestnoprávne otázky.

34

speters@stonline.sk
Baziliky boli poslednou kodifikačnou prácou byzantských cisárov. V nasledujúcom období boli prijímané len
čiastkové právne úpravy: novely Leva IV., Eparchova kniha, zákon Konštantína IX. Monomacha o založení
právnickej akadémie v Carihrade, novela Manuela I. Komnena o organizácii súdov a súdnom konaní.
Od 10. st. sa vydávali osobitné cisárske novely – chrystobuly, ktoré obsahovali privilégiá poskytované
duchovenstvu
Vlastné právne normy vydávala aj cirkev, nazývali sa capitula alebo canones. Najvýznamnejšou zbierkou boli
Syntagma canonum et legum z r. 1335.
Najvýznamnejšou súkromnou zbierkou je Hexabiblos solúnskeho sudcu Konštantína Harmenopula z polovice
14. st. (obsah: základné právne pojmy, právny poriadok a sloboda, zmluvy o predaji, úschove a spoločenská
zmluva, rodinné právo, dedičské právo a poručenstvo, trestné právo).

Vecné právo: dlho sa udržali základné inštitúty rímskeho práva. Ústredné miesto vo vlastníckych vzťahoch
postupne nadobúdala držba. Jej konkrétnou formou sa stala pronia – pôda poskytovaná za zásluhy alebo
záväzok vojenskej služby doživotne, neskôr dedične. Pozemková šľachta dostávala s pôdou aj roľníkov, ktorí
boli povinní odovzdávať rentu. Pronia zodpovedala západoeurópskym benefíciám.
Záväzkové právo: pre uzavretie zmlúv sa začala vyžadovať písomná forma. Rozpracované boli najmä náležitosti
kúpno-predajnej zmluvy a zmluvy o pôžičke.
Rodinné právo: pre vznik manželstva sa vyžadovala forma cirkevného obradu a súhlas ženícha, nevesty a ich
rodičov. Boli stanovené okolnosti vylučujúce manželstvo, prípustný bol rozvod. Na majetkové vzťahy medzi
manželmi a vzťahy rodičov a detí sa vzťahovali ustanovenia rímskeho práva.
Dedičské právo: delačnými dôvodmi boli testament a zákon. Pri testamentárnom dedení bol poručiteľ povinný
oddeliť z majetku veno a predmanželské dary manželky a určitú časť dať deťom a rodičom, ktorých vylúčenie
bez dôvodov malo za následok neplatnosť testamentu. Podľa zákona dedili synovia a dcéry, ak nemal zomrelý
potomkov, dedili predkovia, následne príbuzní, z 1/2 vdova.
Trestné právo: najvážnejšie boli politické trestné činy a trestné činy proti náboženstvu, druhú skupinu tvorili
trestné činy proti osobe, za ktoré boli ukladané tresty smrti a telesné tresty. Za trestné činy proti majetku boli
ukladané telesné tresty. Trestné činy proti mravnosti a rodine boli trestané vyhnanstvom, zmrzačením, prípadne
trestom smrti.
Trestne zodpovedné boli duševne zdravé osoby staršie ako 7 rokov.
Zabitie vlastného otroka, zlodeja v nočnej dobe alebo cudzoložníka in flagranti nebolo trestným činom. Osoby,
ktoré sa dopustili trestného činu v afekte, neboli trestne zodpovedné.
Príprava a pokus trestného činu boli považované za dokonaný trestný čin. Za priťažujúcu okolnosť bola
považovaná recidíva.
Byzantské právo bolo z hľadiska trestov variabilné podľa majetkových pomerov a stavovského postavenia
páchateľa. Ukladali sa tresty:

-

trest smrti – obyčajný (sťatie, obesenie) a kvalifikovaný (upálenie a narazenie na kôl)

-

tresty poškodzujúce údy a telesné tresty (odťatie ruky vyrezanie jazyka, nosa, oslepenie, kastrácia,
bičovanie)

-

ostatné druhy trestov (peňažné pokuty, konfiškácia majetku, vyhnanie, ostrihanie…)

Otázka č. 45: Arabský chalifát – všeobecná charakteristika, sociálna štruktúra, štátne

orgány

Otázka vzniku a diferenciácie spoločnosti na Arabskom polostrove do vzniku islamu nie je objasnená.
Dokázaná je existencia štátu na juhu Arabského polostrova v Jemene, do 7. st. tu trvali prvotno-pospolné
vzťahy.
V najdôležitejších strediskách, Mekke a Medine nastáva rýchly rozvoj otrokárskych vzťahov.
V arabských štátoch prebiehal ostrý boj medzi kmeňovou šľachtou a zbohatlíkmi, ktorí násilne zabrali väčšie
množstvo pôdy. Najmä roľníci boli proti prechodu pôdy do súkromného vlastníctva a proti strate istôt.
Od prvej polovice 7. st. začína Arábia masové vojenské výboje, využijúc oslabenie Byzantskej ríše a Iránu.
Získavajú Sýriu, Egypt, Palestínu, Irán, severnú Afriku a juh Španielska, Zakavkazsko a strednú Áziu.
Prenikanie do západnej Európy zastavil až Karol Martel, keď porazil moslimov v bitke pri Poitiers v roku 732.
Vytvára sa arabský štát – Arabský chalifát so sídlom v Bagdade. Od začiatku 8. st. sa Arabský chalifát začína
rozpadávať.

35

Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra
Do nových, vojensky dobytých krajín, sa presídlila značná časť arabského obyvateľstva. Uskutočňovali tu
znášanlivú náboženskú politiku. Kresťanské vierovyznanie zastupoval u kalifa nestoriánsky iracký patriarcha a
židovské vierovyznanie tzv. hlava exilu.
Arabská šľachta sa začala rýchlo feudalizovať, získavala majetky. Väčšia časť dobytej pôdy sa stala štátnym
vlastníctvom a na nej usadení roľníci boli pokladaní za dedičných nájomcov a zaťažení platbou pozemkovej
dane. Prostriedky získané z daní sa stali zdrojom príjmov príslušníkov vyššej šľachty.
Formálne podľa práva nebola žiadna sociálna vrstva zvýhodnená, privilegované bolo celé moslimské
obyvateľstvo voči inovercom.
Systém štátnych orgánov
Duchovnou a svetskou hlavou štátu bol kalif. Formálne sa nazýval námestník božieho posla. Bol duchovným
predstaveným, riadiacim modlitby v hlavnom meste, najvyšším správcom a sudcom všetkých svetských vecí
moslimskej obce. Kalif sám menoval nástupcu na trón zo svojho rodu.
Vezír mal postavenie prvého ministra kalifa. Mal najvyššie postavenie medzi štátnymi úradníkmi.
Postupne nadobúdajú význam tzv. divány – kancelárie, do ktorých právomoci patrilo vedenie archívnych kníh.
Hlavným jadrom ozbrojených síl kalifátu bolo stále vojsko, do svätej vojny proti neveriacim sa vyzýval každý,
kto mohol udržať v ruke zbraň.

Otázka č. 46: Vznik islamu a islamské právo

V dobe vzniku islamu bol Arabský polostrov v politickom a hospodárskom úpadku. Náboženstvo Arabov bolo
na primitívnej úrovni. Kňazský stav nebol vytvorený, existovali iba strážcovia svätýň a veštci. Konali sa
náboženské púte, najvýznamnejšia bola púť do Mekky. Zachovávala sa posvätnosť okrskov okolo svätýň,
nesmel v nich byť zabitý človek, zviera ani zničená rastlina. Zachovával sa „boží mier“ počas štyroch mesiacov
v roku. Existovali aj tzv. hanífovia, monoteisti, ktorí sa nehlásili k žiadnemu náboženstvu, verili v jediného
boha, v posmrtný život a posmrtnú odplatu (pod vplyvom nestorianizmu).
Zakladateľ islamu Mohamed sa narodil v Mekke asi v rokoch 570 – 580. Kresťanské učenie poznal len
povrchne. Najstaršie zjavenia Mohameda boli pomenované kur’ an (korán – to, čo sa recituje). Mohamed
vyžadoval odovzdanie sa do božej vôle, súcit s blížnymi, povinnosť udeľovať almužny chudobným a chorým,
zakázal zaživa zahrabávať novonarodené deti.
22. 9. 622 utiekol Mohamed spolu so svojimi stúpencami z Mekky do Mediny – hidžra – začiatok moslimského
letopočtu. Po podmanení si Mediny sa do popredia dostáva ozbrojený boj za svätú vieru – džihád.
Učenie Mohameda je zhrnuté do dvoch základných článkov, ktoré sú obsiahnuté vo vyznaní viery. „Niet boha
okrem Boha a Mohamed je posol boží.“
Záväznými prejavmi ľudskej poddanosti Bohu sú modlitba, pôst, náboženská daň, výročná púť do Mekky,
ozbrojený boj za vieru.
Za kalifa Uthmána sa zriadila osobitná komisia pre stanovenie autentického znenia koránu. Korán má 114 súr,
súry sa delia na ajáty (verše).
Po smrti Mohameda sa jeho nástupcom stal Abú Bakr – prvý kalif.
Okolo r. 650 sa moslimovia rozštiepili na dva smery:
-

sunitovia – voľba náčelníka z kmeňa Kurajšovcov (nástupca Mohameda), uznávajú úzus vytvorený po
prorokovej smrti

-

šiitovia – uznávajú jedine právo pokrvného príbuzenstva ku prorokovi ako spôsob nástupníctva na najvyšší
post.

Islamské právo

Za hlavného zákonodarcu islamského práva sa považuje Mohamed. Islamské právo sa označuje ako šari’ at.
K formulácii islamského práva použili fakíhovia – predstavitelia islamskej jurisprudencie, štyri pramene:
-

korán

: slovo božie, základ práva

-

sunna

: prorokova prax, o ktorej podáva poučenie hadíth (rozprávanie), považuje sa za takmer rovnocennú

koránu

-

kijás

: použitie výroku koránu týkajúceho sa určitého prípadu na podobný prípad

-

idžmá

: súhlas v názore právnických autorít ako predstaviteľov moslimskej obce

Ortodoxní moslimovia uznávajú štyri právne školy:
-

málikovská

-

hanbalovská

36

speters@stonline.sk
-

šáfijovská

-

hanífovská

Právne a náboženské normy sa v islamskom práve neoddeľujú.
Vlastníctvo pôdy patrí štátu. Kalif mal právo dávať pôdu do držby za povinnosť platiť daň. Právo uznávalo aj
držbu, ktorá sa nelíšila od vlastníctva: mulky – pozemky, ktoré bolo možné kupovať a predávať, vlastníkmi
mohli byť iba moslimovia. Pozemky patriace náboženským organizáciám sa nemohli scudzovať.
Systém záväzkového práva je prepracovaný. Záväzky zo zmlúv sa delia do dvoch skupín, rozhodujúca je
existencia alebo neexistencia povinnosti odovzdať predmetnú vec. Podmienkou platnosti zmlúv bola
dobrovoľnosť a zákonné oprávnenie.
V rodinných vzťahoch vychádza právo z prevahy muža nad ženou. Muž môže mať štyri zákonné ženy a
neobmedzený počet konkubín. Pripúšťa sa manželstvo uzavreté na dobu určitú. Vydajom vstupovala žena pod
manželovu právomoc.
V dedičskom práve mal zostavovateľ právo disponovať v testamente maximálne tretinou svojho majetku.
Nemohol ju odkázať zákonným dedičom. Pripúšťali sa aj ústne testamenty. Podmienkou platnosti testamentu
bola účasť dvoch svedkov. Na dediča prechádzajú iba práva, nie povinnosti
Trestné právo vychádzalo zo zásady neprípustnosti odporu voči zriadeniu a proti vláde, ukladal sa trest smrti.
Trestné činy sa rozdeľovali na trestné činy, za ktoré vinník musel pykať svojím telom alebo životom (krádež,
prepadnutie, cudzoložstvo) a trestné činy, pri ktorých mohol svoju vinu vykúpiť pokutou (zabitie, spôsobenie
úrazov).
Súdne funkcie plnili kádiovia. Ustanovovali sa na základe menovania kalifom z osôb spĺňajúcich podmienky.
Mali aj dozor nad rozdeľovaním pozostalosti, dozor nad vydajom žien, ktoré nemali opatrovníka, dozor nad
ustanovením poručníka.
Rozhodovali občianske aj trestné veci, neboli viazaní procesným poriadkom. Úrad prokurátora ani advokáta
islamské právo nepoznalo. Vec musel kádi rozriešiť počas jedného dňa.
Dôkazné bremeno mali procesné strany, význam mali prísaha, priznanie a svedecká výpoveď. Inoverci nemohli
svedčiť proti moslimom.

Otázka č. 47: Všeobecná charakteristika Franskej ríše

Po oslabení rímskej štátnej moci sa začína obsadzovanie rímskeho územia Germánskymi kmeňmi. Tieto kmene
dobývali provincie vojensky, alebo sa v nich usadili so súhlasom Ríma. V Akvitánii sa začína formovať
tolosánska ríša Vizigótov, v juhozápadnej Galii ríša Burgundov. Germánske štáty vystupovali ako spojenci
rímskych cisárov.
Z germánskych štátov, ktoré sa sformovali na teritóriu Západorímskej ríše dosiahol najväčší mocenský vplyv
franský štát. Frankovia sa v r. 451 zúčastnili bojov proti Húnom ako spojenci Ríma.
Za zakladateľa Franskej ríše možno považovať Chlodovika, nástupcu Childericha I., ktorý sa z pôvodne
kmeňového náčelníka stal začiatkom 6. storočia vládcom najsilnejšej germánskej ríše v západnej Európe.
Chlodovik násilím odstránil sálskych vojenských náčelníkov a po zavraždení kráľa ripuárskych Frankov
Sigiberta sa dal vyhlásiť za kráľa všetkých Frankov. V r. 486 porazil posledného rímskeho miestodržiteľa
v Galii Syargia. Prijatím kresťanstva v roku 498 posilnil svoje pozície a získal spojenca v podobe cirkvi. Na
synode v Remeši (511) presadil rozhodujúci vplyv franských kráľov na investitúru biskupov.
Po smrti Chlodovika bolo územie rozdelené na 4 časti (r. 511). V roku 561 – 567 došlo k opätovnému
prerozdeleniu ríše na germánsku východnú Austráziu (Remeš), románsku západnú Nestriu (Paríž) a románske
južné Burgundsko a Akvitániu (Orleáns).
V roku 613 bola ríša zjednotená Lotharom II.
Hlavnou oporou moci Chlodovika a jeho nástupcov bolo vojsko. Využívali aj komunikačné výhody z dôb
rímskej správy.
V dôsledku rozdeľovania ríše upadala centrálna kráľovská moc. Merovejovci prideľovali členom svojich družín
rozsiahle časti dobytých území, ktoré boli oslobodené od daní – alódy. Často boli tieto oblasti vyňaté spod
právomoci kráľa. Poslední franskí králi nemali takmer žiadnu reálnu moc. Posledným Merovejovcom bol
Dagobert I. (+639)
Politický vplyv a správnu moc preberali na seba hlavní radcovia a zástupcovia kráľov – dvorskí úradníci
majordomovia. Majordóm Karol Martel zorganizoval boj proti Arabom a v r. 732 ich porazil a obnovil tak
kráľovskú moc v Akvitánii.
Syn Karola Martela Pipin Krátky sa dal v roku 751 za pomoci pápeža zvoliť za franského kráľa. Pápež mu
pridelil titul ochranca Ríma (r. 754). Na franský trón sa dostáva dynastia Karolovcov. Právo vládnuť im dal
v roku 633 4. toledský koncil, ktorý prijal zásadu, že vládnuť má ten, kto pre krajinu niečo urobil.

37

Karol Veľký bol najvýznamnejšou postavou v dejinách Franskej ríše, považovaný súčasníkmi za legitímneho
nástupcu rímskych cisárov – v roku 800 sa dal korunovať za cisára, čím bola obnovená Svätá ríša rímska. Prijal
titul Imperator Romanorum gubernaus. Vojenskou expanziou rozšíril teritórium ríše do Itálie a do Španielska.
K ríši bolo pripojené Bavorsko a Sasko, kde sa urýchlil proces vytvárania feudálnych vzťahov. Už za jeho vlády
ale došlo k deleniu ríše a v roku 813 vyhlásil svojho syna Ľudovíta za spoluvládcu cisára.
Ľudovít Pobožný pokračoval v delení ríše, r. 817 sa na základe Nariadenia o delení ríše stal spolucisárom jeho
syn Lothar, druhý syn Pippin sa stal kráľom Akvitánie a Ľudovít dostal Bavorsko. Vzájomné rozpory medzi
bratmi vyústili do vojenského konfliktu, ktorý bol v roku 843 ukončený Verdunskou zmluvou. Franská ríša bola
rozdelená na tri časti: východofranskú (Ľudovít), západofranskú (Karol) a Itáliu s

časťou Lotrinska a

Burgundsko (Lothar).
Už v roku 843 nedokázal panovník západofranského kráľovstva čeliť Normanom a musel im platiť výkupné.
K prechodnému zjednoteniu došlo za vlády Ľudovíta III. a Karola II. Tučného, ale už v roku 887 sa definitívne
rozpadla na päť samostatných častí.
Dynastia Karolovcov vymrela v roku 987, na trón sa dostala dynastia Capetovcov.

Otázka č. 48: Sociálna štruktúra, systém štátnych orgánov Franského štátu

Frankovia sa vnútorne členili na sálsku a ripuársku skupinu s rozdielnymi tradíciami i organizáciou
hospodárskeho života. Vlastné tradície si zachovali aj podmanené kmene. Rozdiely medzi časťami ríše
odstraňoval až feudalizačný proces.
Obyvateľstvo sa delilo na slobodné a neslobodné.
Slobodné obyvateľstvo
Tvorili ho najmä Frankovia, na najvyššom stupni bola rodová šľachta. Postupne sa sformovala aj skupina
služobnej šľachty vytvorenej z členov kráľovskej družiny. Oddaných členov družiny kráľ odmeňoval pôdou.
Pôvodne im ju panovníci odovzdávali vo forme alódu: do úplného, dedičného a ničím nepodmieneného
vlastníctva. Neskôr poskytovali vlastníkom alódu rôzne imunity, ktoré oslabovali kráľovskú moc.
Od 8. storočia bolo pridelenie pôdy podmienené časovo aj účelovo. Spočiatku bola prideľovaná na určitý čas
alebo doživotne – benefícium, neskôr dedične – feudum (léno). Jej držba bola podmienená výkonom určitých
služieb v prospech kráľa. Nesplnenie týchto povinností malo za následok odňatie benefícia alebo léna.
Vazal mohol léno za určitých podmienok ďalej poskytnúť podvazalovi a senior mohol prijať léno od iného
seniora, čim sa vytvorila štruktúra lénnych vzťahov.
Forma lénnych vzťahov – komendácia sa objavila už v období rozpadu rímskeho impéria – obyvatelia sa dávali
do ochrany silnejších susedov, za čo im dávali pôdu, ktorá im bola spätne udelená vo forme prekária.
Vo Franskej ríši sa členovia iných ako merovejovských družín stávali vazalmi – sluhami. Vazali mali povinnosť
radiť seniorovi a spolu s ním súdiť, povinnosť vojenskej služby na výzvu seniora, prispieť na hostinu pri
prijímaní syna seniora do rytierskeho stavu alebo pri vydaji dcéry seniora, v prípade vojnového zajatstva musel
seniora vykúpiť; senior musel chrániť vazala, ak vazal spôsobil niekomu škodu, mal ju senior nahradiť, senior
musel vazala vyživovať.
Kombináciou oboch spôsobov sa sformoval nový lénny pomer obsahujúci osobný prvok – vazalitu a vecný
prvok – benefícium. Udeľovanie benefícia sa realizovalo investitúrou, pri ktorej vazal skladal seniorovi
homagium – holdovaciu prísahu, v ktorej sľuboval seniorovi vernosť a poslušnosť. Senior sa zaväzoval
poskytnúť vazalovi ochranu.
Súčasťou lénneho vzťahu sa stal vrchnostenský pomer – vzťah vlastníka pôdy alebo jej držiteľa k obyvateľom
usadeným na pozemkoch. Časť obyvateľstva tým bola vyňatá spod právomoci štátnych orgánov.
Začala sa formovať aj služobná provinčná šľachta z radov bývalej rímskej aristokracie alebo z galorímskeho
obyvateľstva.
Základnú skupinu spoločnosti tvorili slobodní roľníci, ktorí žili v susedských občinách.
Neslobodné obyvateľstvo bolo pôvodne na úrovni vecí, vplyvom kresťanstva sa ich postavenie zlepšilo.
Najvýhodnejšie postavenie mali, ak boli v službách kráľa alebo cirkvi. Približovali sa im tí, ktorí pracovali na
pánovej pôde, remeselníci v domácnostiach a vojaci vo vojsku. Najhoršie postavenie mali domáci otroci.
Galorománske obyvateľstvo malo odlišnú štruktúru. Najvyššou vrstvou bola senátorská aristokracia,
najpočetnejšou skupinou boli kolóni.

Systém štátnych orgánov

Kráľ – na trón nastupovali mužskí potomkovia kráľa. Ak bolo následníkov viac, vládol každý v časti ríše
(údely). Následnícky princíp bol neskôr oslabený princípom voľby.

38

speters@stonline.sk
Oficiálnym titulom kráľa bolo pôvodne Rex Francorum, po roku 800 Imperator Romanorum gubernaus. Bol aj
hlavou franskej cirkvi a dosadzoval cirkevných hodnostárov. Insígniami boli vlajka a trón, oštep, neskôr meč,
žezlo, štít, kríž a koruna.
Kráľ mal rozsiahle právomoci obsiahnuté v kráľovskom bonne, v najvyššej prikazovacej a zakazovacej
právomoci. Bol najvyšším vojenským veliteľom, sudcom a zákonodarcom, zvrchovanú moc mal v správnej
oblasti, vo finančnej oblasti, reprezentoval ríšu navonok, bol najvyšším správcom cirkevných záležitostí. jeho
nariadenia museli dodržiavať všetci slobodní obyvatelia ríše, zaväzovala ich k tomu prísaha vernosti (fidelitas),
skladaná kráľovi pri nástupe na trón. Panovníci boli postupne obmedzovaní šľachtou.
Kráľovská družina – osobná stráž panovníka, tvorili ju najspoľahlivejší ľudia viazaní prísahou vernosti. Od
začiatku 7. storočia stál na čele družiny reprezentant šľachty majordómus.
Zhromaždenie šľachty – zvolávané dvakrát do roka. Na jarných zasadnutiach sa zúčastňovali predstavitelia
svetskej a duchovnej šľachty, na jesenných len ich prominentní zástupcovia. Prijaté uznesenia mali poradný
charakter.
Ľudové zhromaždenia, marcové (májové – za Karolovcov) tábory – zhromaždenia franského vojska, ktoré
panovník zvolával každoročne, aby sa radili o závažných politických otázkach. Predkladal mu na schválenie
plány vojenských operácií, vyhlasoval zákony a pod.
Centrom politického života bol kráľovský dvor. Dvorskí úradníci boli sluhovia kráľa, žili s ním v kráľovskom
paláci.
Senešal spravoval osobné veci panovníka a dozeral na zásobovanie a prácu ďalších sluhov. Za Merovejovcov
bol správcom paláca majordóm.
Maršálek bol správcom kráľovskej koniarne
Čašník mal na starosti vinice a pivnice
Komorník spravoval kráľovský poklad a viedol finančnú agendu.
Centrálni štátni úradníci sa podieľali na správe celej ríše:
Majordóm

– pôvodne mal úlohy ako senešal, v polovici 7. storočia sa dostal do čela kráľovskej družiny. Stal sa

reprezentantom šľachty, od 8. storočia sa stal zástupcom kráľa, vychovávateľom a regentom kráľovských
princov a správcom kráľovských domén.
Palácový gróf – spravoval súdnictvo na kráľovskom dvore, bol prísediacim dvorského súdu, v neprítomnosti
kráľa sám súdil, vynášal rozsudky a dozeral na ich vykonávanie.
Referendár – strážca kráľovskej pečate, stál na čele kráľovskej kancelárie. Za Karolovcov boli nahradení
kancelárom.
Arcikancelár – najvyšší úradník po zrušení funkcie majordóma a referendára za Karolovcov.
Comes palatinus – súdna právomoc v cirkevných aj svetských veciach za Karolovcov.

Za vlády Karolovcov existovali tri typy zhromaždení:
-

májové tábory

-

tajná rada – je zvolávaná viackrát ročne, členmi sú najvyšší úradníci, má vojenské, politické a správne
kompetencie

-

placitum generale – členmi sú členovia tajnej rady a kráľovi priami vazali.

Otázka č. 49: Právo a právne pamiatky Franského štátu

Výraznou črtou práva germánskych kmeňov bol princíp personality – príslušníci kmeňa podliehali právu
vlastného kmeňa, aj keď žili na území iného kmeňa. Najdôležitejšími prameňmi práva bolo obyčajové právo a
normatívne akty franských panovníkov.
Obyčajové právo bolo pôvodne nepísaným právom, písomne bolo zachytené za panovania Chlodovika v zbierke
Pactus legis Salicae. Pôvodný text sa nezachoval.
Zmeny boli vykonané za Karola Veľkého – zbierka dostala názov Lex Salica emendata. Ripuárska vetva mala
zbierku Lex Ripuaria – obsahovala už ustanovenia kanonického práva.
Franská kodifikácia sa prejavila aj v súpisoch obyčajového práva Leges barbarorum, Lex Alamanorum
(cirkevné záležitosti, práva a povinnosti ľudu), Lex Baiuvariorum (ovplyvnený viac vizigótskym právom).
Charakter oktrojovanej kodifikácie mala Lex Saxonum, kodifikácia burgundského obyčajového práva Lex
Burgundiorum (doplnené kráľovskou legislatívou a rímskym právom). V neskoršom období platila aj zbierka
obyčajového práva Longobardov Edictus Rothari.
Normatívne akty kráľov sa za Meroveovcov označovali ako:
-

edikty

-

dekréty

39

-

predpisy

Za Karolovcov sa zaužíval názov kapitulárie. Mohli upravovať svetské i cirkevné záležitosti. Predstavovali buď
ucelenú úpravu určitých otázok alebo vypĺňali medzery v obyčajovom práve. Mohli sa vzťahovať na celé
územie alebo jednotlivé časti územia. Význam kapitulárií vzrástol za vlády Karola Veľkého. Súkromná zbierka
kapitulárií z r. 827 obsahovala len 29 kapitulárií. Druhá súkromná zbierka z r. 848 – 850 obsahovala falzifikáty.

Právne odvetvia

Vecné právo – inštitút vlastníctva bol málo rozvinutý, vlastníctvo malo skôr charakter držby a nazývalo sa
gewere. Hnuteľné veci patrili do úplného vlastníctva jednotlivcov, vlastník mohol vecou disponovať. Pri
nehnuteľnostiach sa rozlišovalo medzi ornou pôdou a stavbami, orná pôda predstavovala dedičné prídely
veľkých rodín, ktoré spravovali hlavy rodín, ktorí potrebovali súhlas všetkých členov rodiny pri dispozíciách a
pri scudzení aj súhlas občiny.
Rodinné právo – základným inštitútom bola veľká rodina s takmer neobmedzenou mocou hlavy rodiny.
Manželstvo bol trvalý zväzok jedného muža s jednou ženou, fakticky sa uznávala aj polygamia, ak ju
umožňovali pomery manžela. Manželstvo vznikalo dohodou medzi rodmi ženícha a nevesty (manželka sa
dostala pod manželovu moc) alebo únosom nevesty (manželka bola svojprávna). Neskôr únos žien stíhal štát i
cirkev a manželstvo sa uzavieralo verejne prejavením súhlasu strán. V majetkovej oblasti pretrvávala zásada
oddeleného majetku, vyvinul sa aj inštitút spoluvlastníctva, manželke pripadla tretina majetku. Manžel
zabezpečoval manželku obvenením.
Dedičské právo – uplatňovalo sa len málo a prevládalo dedenie zo zákona. Dedili len synovia, ak ich nebolo,
prechádzala pozostalosť na občinu.
Trestné právo – zachovala sa najmä trestná právomoc hlavy veľkej rodiny nad rodinnými príslušníkmi. Udržala
sa aj krvná pomsta, ktorú nahrádzala pokonávka vo forme pokuty (wergeld). Pre stanovenie jej výšky bolo
dôležité spoločenské postavenie páchateľa a poškodeného a okolnosti spáchania činu, vek, pohlavie, závažnosť
následkov činu… Otrokom boli ukladané telesné tresty, prípadne trest smrti.
Súdny proces sa spravidla začínal zo súkromnej iniciatívy. Ak sa žalovaný tretíkrát nedostavil pred súd, bol
pozbavený ochrany ako rušiteľ mieru. Dôkazné bremeno mal žalobca. Obžalovaný mohol za pomoci svedkov
vyhlásiť svoju nevinu očistnou prísahou. Ak nemal svedkov, mohli v jeho prospech vystúpiť spoluprísažníci.
Subsidiárne boli prípustné aj iracionálne dôkazné prostriedky – ordálie.

Otázka č. 50: Francúzsko za feudálnej rozdrobenosti – všeobecná charakteristika,

sociálna štruktúra, štátne orgány

Francúzske kráľovstvo vzniklo v dôsledku rozpadu Franskej ríše. Západofranská ríša sa v roku 921 začala
označovať ako Francúzsko. Na čele západnej časti boli aj naďalej Karolovci, ich moc však postupne upadala.
Po ich vymretí v roku 987 sa dostala k moci dynastia Capetovcov (Hugo I. Capet).
Koncom 10. st. bolo Francúzsko zložené z veľkého počtu feudálnych panstiev. Seniori uznávali moc
francúzskeho kráľa len formálne, fakticky boli na svojich panstvách neobmedzenými vládcami.
Prví Capetovci realizovali kráľovskú moc len na dedičných doménach v okolí Paríža. Vojvodcovia a grófi viedli
vlastnú politiku. Rozdrobenosť Francúzska zvýšili aj jazykové a právne rozdiely.
Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra
Základným kritériom sa stalo vlastníctvo pôdy. Formálne ju vlastnil kráľ, fakticky patrila feudálom, ktorí časť
pôdy získali ako léno. Medzi feudálnych vlastníkov patrila aj cirkev. Vazali postupovali pôdu svojím vazalom,
tí ju dávali na obrábanie sedliakom alebo ďalším vazalom, čím sa vytvoril zložitý systém vzťahov.
Na čele štruktúry stál kráľ.
Jeho priamymi vazalmi boli vojvodovia, grófi, markízi a časť cirkevných hodnostárov – arcibiskupi, biskupi,
opáti, prepošti. Priami vazali boli považovaní za rovných panovníkovi (pairi).
Druhú skupinu tvorili vicegrófi, baróni a vicomti. Boli vo vazalskej závislosti pairov.
Tretiu skupinu tvorili rytieri, ktorí dostávali léno od jednej z predchádzajúcich skupín.
Platila zásada „vazal môjho vazala nie je mojim vazalom“. Senior odovzdával vazalovi feudum symbolicky
investitúrou. Vazal skladal prísahu vernosti a poslušnosti. Nesplnenie sľubu znamenalo stratu léna.
Formy feudálnej závislosti bezprostredných výrobcov sa vyznačovali rozmanitosťou. V severných oblastiach
bolo ich postavenie upravené obyčajovým právom. Postupne sa vytvorili skupiny obyvateľov:
Routieri boli osobne slobodní remeselníci a obchodníci v mestách. Táto skupina sa stala základom pre
sformovanie meštianstva (burgois).

40

speters@stonline.sk
Villani boli pomerne malou časťou slobodného roľníctva, platili seniorovi dávky – cens – za užívanie pôdy,
odvádzali časť úrody – champard – a určitý počet dní pracovali na poliach seniora. Pri prevode majetku platili
seniorovi poplatok – relief, mohli mlieť obilie, lisovať hrozno a piecť chlieb len v zariadeniach feudála.
Podliehali seniorovej administratívnej a súdnej právomoci.
Servi boli neslobodní, pripútaní k pôde na ktorej hospodárili, boli majetkom pána, ktorý ich mohol scudzovať,
ľubovoľne im stanovoval počet robotných dní a výšku dane. Museli platiť daň z hlavy a sobášny poplatok.
K uzavretiu manželstva potrebovali súhlas seniora. Majetok zomrelého serva prechádzal na seniora. Podliehali
seniorovej administratívnej a súdnej právomoci.
Dvorská čeľaď vykonávala domáce a poľné práce na majetku feudála. Osobne a majetkovo bola najviac
obmedzenou vrstvou.

Systém štátnych orgánov

Ústredné štátne orgány
-

na čele štátu stál kráľ, v rokoch 887 – 987 volený na zjazdoch svetských a cirkevných feudálov. Voliteľnosť
sa formálne zachovala, ale postupne bola presadzovaná zásada dedičnosti. Výkon kráľovskej moci bol
postupne rozširovaný na ďalšie senioriá, Capetovci využívali najmä vplyv cirkvi. Významný vzostup
kráľovskej moci je spojený s Filipom II. Augustom a s Ľudovítom IX., ktorí reformovali štátny aparát.

-

kráľovský dvor

tvorili pôvodne osobní sluhovia kráľa. Neskôr sa rozšírila územná pôsobnosť dvorských

úradníkov, stávajú sa najvyššími štátnymi úradníkmi.

-

kráľovská kúria

: jej jadro tvorili pôvodne kráľovskí ministeriáli a bola len poradným orgánom kráľa.

Najvýznamnejším úradníkom bol veľký senešal ako hlava finančného úradu a veliteľ vojska. Za vlády
Filipa II. bol tento úrad zrušený a najvyšším veliteľom vojska sa stal konektabl. Na čele kráľovskej
kancelárie stál kancelár, ktorý vydával listiny, vykonával súdnu agendu, radil panovníkovi v právnych
otázkach. Správu kráľovského dvora a financií mal na starosti komorník. Kúria prejednávala všetky otázky,
ktoré jej kráľ predložil. Od 12. st. sa začala vnútorne diferencovať na odbornú a šľachtickú časť. Vytvorila
sa účtovná komora, súdny dvor – neskorší parlament, kráľovská rada.

-

parlament

– od polovice 13. st. fungoval ako samostatný súdny orgán. Členmi boli vysokí cirkevní a svetskí

hodnostári, postupne sa zvyšoval počet právnikov. Parlament bol trojkomorový, prvé dve riešili občianske
veci, tretia trestné veci.

-

kráľovská rada

– fungovala ako politický orgán, v nasledujúcich obdobiach prešla viacerými

reorganizáciami, v dôsledku ktorých sa menilo aj personálne zloženie, aj kompetencia.

Miestna správa
Úrad bol považovaný za súkromné vlastníctvo, Capetovci ich rozdeľovali ako léno. Svoje domény rozdelili na
obvody – prevôte na čele s prevótmi, ktorí mali administratívne, súdne, finančné a vojenské právomoci.
Kontroloval ich veľký senešal, neskôr kráľovská rada.
Na čele krajov stáli bailliovia – vyberaní kráľom z radov šľachty. Za Ľudovíta IX. sa stali štátnymi miestnymi
úradníkmi. Za Filipa II. boli pre novodobyté územia vytvorené úrady senešalov s policajnými, vojenskými a
súdnymi právomocami.

Otázka č. 51: Stavovská monarchia vo Francúzsku – všeobecná charakteristika,

sociálna štruktúra, štátne orgány

Priaznivé podmienky pre prekonávanie feudálnej rozdrobenosti sa vytvorili už v 12. st. a v priebehu 13. st.
využili Capetovci oslabenie veľkých feudálov a s podporou miest a cirkvi rozšírili vplyv na väčšinu
francúzskeho územia.
Do závislosti od kráľa sa dostala svetská šľachta a neskôr aj duchovenstvo. Stratila sa tým platnosť zásady
„vazal môjho vazala nie je mojím vazalom“.
Filip IV. Krásny rozšíril a upevnil moc koruny, vplyv vysokej šľachty obmedzil povolaním zástupcov miest na
zasadnutie stavovského snemu. Začala sa nová etapa – stavovská monarchia (1302 – 1461)
Filip IV. získal podporu stavov v konflikte s pápežom, čím upevnil svoje postavenie voči katolíckej cirkvi,
preniesol sídlo pápeža do Francúzska (1309-1376).
Generálne stavy boli len poradným orgánom panovníka. Niektorí panovníci zvolávali len zhromaždenia
notáblov – princov z kráľovského rodu, dvoranov, prelátov, právnikov, teológov a pod.
Kráľovská moc mala vzostupnú tendenciu. K jej upevneniu došlo po storočnej vojne s Anglickom. Za vlády
Karola VII. bola v roku 1439 vytvorená stála kráľovská armáda a na jej udržanie zavedená daň.

41

Pôsobnosť kráľovských súdov sa rozšírila na celé územie Francúzska.
Ľudovít XI. pripojil burgundské vojvodstvo k Francúzsku, jeho syn Karol VIII. získal sobášom Bretónsko.
Koncom 15. a začiatkom 16. st. sa začali vo Francúzsku rozvíjať kapitalistické snahy. Francúzsky štát prešiel do
obdobia absolutistickej monarchie.

Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra
Dovŕšil sa proces konštituovania stavov. Stavy duchovenstva a šľachty boli doplnené tretím stavom –
vytvoreným z radov mestského obyvateľstva.
Mestá sa stali významnými ekonomickými činiteľmi. Zbavovali sa nadvlády feudálov formou výkupu alebo
otvoreným bojom.
Kráľ podporoval osamostatnenie miest, pretože by tým získal spojenca proti feudálom. Predstavovali pre
panovníka aj finančnú oporu. Z hľadiska daňových povinností tretí stav nemal žiadne privilégiá.
Štruktúra vidieckeho obyvateľstva sa mení, zintenzívnil sa proces oslobodzovania servov z nevoľníckej
závislosti. Proces umožňovala ordonancia Ľudovíta X. z roku 1315 o povinnom vykúpení, ktorá však pre
vysoké ceny stanovené feudálom viedla až k ozbrojenému povstaniu jaquerie v roku 1358. Množili sa úteky
nevoľníkov – títo roľníci sa po usadení nazývali hospites a ich pôda hosties. Za užívanie pôdy boli povinní
odvádzať novému seniorovi určitú peňažnú časť a podliehali jeho jurisdikcii.
Formou slobodnej držby pôdy bola cenzíva – pôda, ktorú zemepán poskytol roľníkovi na základe zmluvy.
V zmluve sa cenzitár zaväzoval k plateniu cenzu.

Systém štátnych orgánov

Ústredné štátne orgány
Kráľ – jeho postavenie sa upevnilo, získal rozsiahle zákonodarné, vojenské a súdne právomoci na území celého
Francúzska. Jeho moc bola len čiastočne obmedzená generálnymi stavmi.
Generálne stavy boli spočiatku označované ako zhromaždenie ľudí troch stavov, zvolané boli prvýkrát v roku
1302. Skladali sa z vyššieho duchovenstva, svetskej šľachty a zástupcov miest. Členovia generálnych stavov
boli pozývaní priamo kráľom alebo volení. Voľby boli pôvodne priame, od 16. st. trojstupňové nepriame.
Úloha generálnych stavov sa zúžila na poskytovanie rád panovníkovi. Zväčša išlo o povoľovanie daní.
Každý stav tvoril samostatnú komoru, v ktorej prerokovával jednotlivé otázky. Každý stav mal len jeden hlas.
Po odsúhlasení uznesenia o práve panovníka ukladať niektoré dane bez súhlasu stavov sa ich vplyv na
panovníka podstatne zmenšil. Francúzski králi prestali generálne stavy zvolávať.
Zhromaždenie notáblov – nahradili generálne stavy, mali len nižší počet členov, stali sa pružnejším orgánom.
Miestna správa
Panovníci v snahe prekonať chaos vytvorili nové úrady:
-

guvernéri: mali udržiavať poriadok a bezpečnosť v provinciách resp. v miestodržiteľstvách. Boli vyberaní
z radov rodovej šľachty, úradmi boli poverovaní dočasne, neskôr sa stali stálymi úradníkmi.

Aj mestá tvorili súčasť miestnej správy. Na čele stál mešťanosta alebo konzuli podriadení kráľovi.
- provinčné stavy: nadobudli význam v priebehu storočnej vojny. Mali politicky podporovať kráľa a poskytovať
mu finančné prostriedky.

Otázka č. 52: Všeobecná charakteristika, sociálna štruktúra a štátne orgány

absolutistického Francúzska

Centralizačné snahy panovníkov vyústili do vytvorenia byrokratického aparátu podliehajúceho priamo
panovníkovi. Panovníci strhli na seba zákonodarnú, výkonnú, súdnu, administratívnu, vojenskú, finančnú a inú
moc. Považovali sa za zdroj všetkej moci, práva a spravodlivosti.
Samovládu kráľa striedali obdobia oslabenia moci (v období vojen medzi katolíkmi a hugenotmi) a otvorených
protikráľovských vzbúr. K prechodnému oslabeniu absolutizmu došlo aj v priebehu ľudových povstaní,
panovníci ich však vždy potlačili.
Absolutizmus dosiahol vrchol za vlády Ľudovíta XIV., kedy došlo k posilneniu polície, zostreniu
administratívneho dozoru, zavedeniu cenzúry a upevneniu kontroly nad cirkvou.
Zásahy kráľovského absolutizmu sa prejavili aj v oblasti hospodárstva. V roku 1599 bola zavedená ochranná
colná tarifa v prospech priemyslu, v roku 1601 zriadená obchodná komora, v roku 1673 došlo k zjednoteniu
mier a váh, k zostreniu štátneho dozoru nad cenami, regulácii vývozu obilia, k prechodnému zníženiu
niektorých daní…

42

speters@stonline.sk
V 18. storočí došlo k rapídnemu zhoršeniu finančnej situácie monarchie. Pokusy o uskutočnenie reforiem neboli
úspešné a vývoj vyvrcholil v období francúzskej revolúcie po roku 1789.

Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra
- šľachta

bola aj naďalej privilegovaným stavom, jej príslušníci zastávali vysoké funkcie. Výsadné postavenie

mala dvorská šľachta, žijúca na kráľovskom dvore. Zhoršilo sa postavenie rodovej šľachty mečov,
príslušníci ktorej zastávali funkcie v armáde. Ich postavenie sa priblížilo postaveniu provinčnej šľachty.
Novou bola šľachta plášteniek, ktorá a sformovala z bohatých mešťanov. Kupovali si vysoké štátne úrady
čím získavali osobné alebo dedičné šľachtictvo.

- duchovenstvo

si udržalo privilégiá, delilo sa na vyššie a nižšie. Podľa Boulongského konkordátu z roku

1516 najvyššie cirkevné úrady obsadzoval kráľ, ktorý toto právo využíval najmä v prospech šľachty. Nižšie
duchovenstvo – farári, kapláni… vzniklo z radov meštianstva a roľníctva. Svojím hmotným postavením sa
približovali postaveniu roľníkov a mestskej chudoby.

- roľníctvo

bolo po právnej stránke už osobne slobodným obyvateľstvom, mali slobodu sťahovania, právo

dediť a odkazovať majetok, spôsobilosť na právne úkony. Podstatná časť ostala závislá na držbe
zemepanskej pôdy – musela plniť určité povinnosti, postupne sa však zmenili na peňažné dávky. Hlavnou
formou držby zostala cenzíva, začala sa využívať árenda.

- mestské obyvateľstvo

netvorilo sociálne homogénny celok. Delilo sa na niekoľko skupín. Z pôvodného

mestského patriciátu sa sformovala veľká skupina buržoázie, ktorá sa diferencovala na rôzne skupiny.
Veľkú skupinu tvorila maloburžoázia – remeselníci v cechoch.

Ďalšie skupiny mestského obyvateľstva: tovariši, pomocní robotníci z manufaktúr, mestská chudoba.

Systém štátnych orgánov

Ústredné štátne orgány
Kráľ sústredil vo svojich rukách všetku moc. Pri vydávaní zákonov sa odvolával len na svoju vôľu.
Prostredníctvom takto vydávaných ordonancií posilňoval svoje právomoci na úkor stavov.
Generálne stavy boli zvolávané len sporadicky, od roku 1614 vôbec.
Kráľovská rada bola poradným orgánom kráľa, za vlády Ľudovíta XIV. bola rozdelená na Štátnu radu (politické
otázky), Spravodajskú radu (administratívne a vnútropolitické otázky), Tajnú radu (súdne právomoci), Finančnú
radu (daňové a finančné otázky).
Kráľovská rada vystupovala ako celok, kráľ po vypočutí ale rozhodoval sám. Členmi rady mohli byť aj
nešľachtici. Od roku 1672 boli poradcovia rozdelení do troch kategórií: riadni poradcovia menovaní kráľom,
poradcovia podľa práva vyberaní z kráľovských princov, pairov a vysokého úradníctva, diplomovaní
poradcovia, ktorým kráľ udelil čestný titul radcu.
Spočiatku si kráľ vyberal úradníkov, ktorí sa nazývali ministres a podliehali priamo panovníkovi. Patrili k nim:
kancelár, ministri námorníctva, zahraničných vecí, vojny, kráľovského dvora a vrchný správca financií, od roku
1661 generálny kontrolór financií.
Od 18.st. sa používal pojem prvého ministra, neskôr ministri tvorili celok – vládu.
Miestna správa
Seniorie sa od 16. st. zmenili na provincie, spravované kráľovskými úradníkmi – guvernérmi. Stali sa
najvyššími vojenskými veliteľmi na teritóriu provincie, predsedami provinčných stavovských zhromaždení a
zástupcami kráľa na najvyššom provinčnom súdnom orgáne. Guvernérom podliehali bailliovia, prevoti a
senešali.
V pol. 16. st. bol vytvorený úrad intendantov, ktorí sa stali nástrojmi moci kráľa v provinciách. Boli vyberaní
z radov drobnej šľachty alebo buržoázie a ich funkcia mala pôvodne dočasný charakter. Mali právomoci
v oblasti súdnictva, administratívy a finančných záležitostí. Činnosť vykonávali v spolupráci a pod dohľadom
jednotlivých kráľovských ministrov.

Otázka č. 53: Právo a právne pamiatky stredovekého Francúzska

Formy práva

V období feudálnej rozdrobenosti bol typický právny partikularizmus so zvyškami franského práva. Podľa
povahy práva sa Francúzsko rozdeľovalo na severnú – obyčajovú časť a južnú – krajinu písaného práva
(rímskeho).

43

V severných oblastiach sa v obyčajovom práve uplatňuje princíp teritoriality práva. Od 13. st. boli spísané
súkromné zbierky právnych obyčají. K najznámejším patrí Veľká zbierka normandských obyčají, Kniha
spravodlivosti a súdu …
V južných oblastiach sa prejavoval vplyv rímskeho predjustiniánskeho práva, neskôr justiniánskeho práva.
Právne obyčaje sa nazývali štatúty a ich prvé zbierky sa objavili v 12. st.

V období stavovskej monarchie sa začali prejavovať tendencie k unifikácii a systematizácii práva. Významnú
úlohu zohrala recepcia justiniánskeho práva. Na prelome 11. a 12. st. bola v Orleánse vydaná príručka rímskeho
práva Brachylogus iuris Romani, neskôr zohrala významnú úlohu parížska univerzita. Šíriteľmi práva sa stali
právnici, ktorí pôsobili v kráľovských administratívnych a súdnych orgánoch.
Obyčajové právo bolo postupne zatlačované normatívnymi aktmi kráľov. Tie sa delili na ordonancie (tvorené za
účasti generálnych stavov a parížskeho parlamentu), edikty (vydávané len kráľom), deklarácie (pokyny kráľa
k výkladu ordonancií a ediktov).
Vo Francúzsku sa používalo aj kanonické a partikulárne mestské právo.

V období absolutizmu sa stali prevládajúcou formou práva kráľovské ordonancie, prehlboval sa aj vplyv
rímskeho práva.
Kráľovské ordonancie vydávané v priebehu 17. st. nadobúdali už charakter kodifikácií. V roku 1667 bola
vydaná ordonancia o občianskom súdnom konaní, v roku 1673 o obchode, v roku 1681 o námornej doprave.

Odvetvia práva

-

vecné právo: právo neobmedzeného vlastníctva k pôde bolo priznané len kráľovi a pairom, ostatným
príslušníkom šľachty a nešľachtickému obyvateľstvu sa priznávala len držba, ktorá mala formu benefícia
alebo léna. V priebehu celého feudalizmu sa udržalo aj občinové vlastníctvo. Rozvoj miest podmienil vznik
mestského práva regulujúceho obchod a remeslá.

-

záväzkové právo: používalo sa rímske právo doplňované zásadami kanonického práva. Bol zavedený
inštitút mŕtvej zástavy, veriteľ mohol poberať úžitky zo zastavenia pôdy bez toho, aby ich započítal do
splácania dlhu.

-

rodinné právo: vzťahy medzi manželmi boli upravované kanonickým právom. Manželstvo bolo
nerozlučiteľné, cudzoložstvo bolo zločinom, nevera manželky umožňovala manželovi žiadať o oddelenie
bydliska. Postavenie ženy bolo nerovnoprávne. V majetkových vzťahoch sa na severe uplatňovalo
majetkové spoločenstvo a na juhu segregácia majetku.

-

dedičské právo: na juhu bolo rozšírené dedenie zo závetu, na severe bola testovacia sloboda obmedzená.
Uplatňoval sa inštitút majorátu, majetok dedil najstarší člen rodu (muž).

-

trestné právo: spočiatku sa udržal wergeld. Neskôr začína byť trestný čin chápaný ako narušenie
spoločenského poriadku. Účelom trestu bolo výhradne zastrašenie. V období stavovskej monarchie sa
základom úpravy stali kráľovské ordonancie. Trest sa chápal ako odplata od kráľa, ktorý bol ochrancom
božieho mieru. Bola zakázaná kompenzácia (vykúpenie sa vinníka). Ustálila sa skutková podstata urážky
majestátu, trest postihoval aj príbuzných. Veľká ordonancia z roku 1357 zakazovala udelenie milosti
osobám, ktoré sa dopustili trestného činu vraždy, znásilnenia, podpaľačstva, porušenia božieho mieru.

-

procesné právo: súdna sústava mala v zásade dva, od 13. st. tri stupne. Spočiatku neexistovali rozdiely
medzi trestnoprávnym a občianskoprávnym procesom. Trestné konanie sa začínalo súkromnou žalobou
postihnutej strany. Dôkaznými prostriedkami bola prísaha, ordálie, súdny súboj (Ľudovítom IX. zakázaný).
Postupne bolo verejné a ústne konanie nahradené tajným a inkvizičným, dôkaznými prostriedkami bola
svedecká výpoveď a výpoveď získaná mučením. V období absolutistickej monarchie sa používala tortúra,
rozsudky sa vyhlasovali bez odôvodnenia.

Otázka č. 54: Nemecko v

období rozdrobenosti

Nemecká ríša vznikla v roku 887, keď sa franská ríša definitívne rozpadla na päť samostatných ríš. Nemecké
kmene si zvolili v roku 887 za kráľa Arnulfa z dynastie Karolovcov.
Nemecko sa skladalo z fakticky samostatných feudálnych panstiev, vojvodstiev: Švábska, Franska, Saska a
Durínska a Bavorska. V prvej polovici 10. st. sa pripojilo Lotrinsko.
Pozdĺž Rína sa rozkladali tri arcibiskupstvá: mohučské, vormské a špýrske.
Prví nemeckí králi boli sami pred zvolením vojvodcami.

44

speters@stonline.sk
Od roku 962, keď sa dal Oto I. korunovať v Ríme za cisára a Nemecko sa začalo označovať ako Svätá ríša
rímska národa nemeckého, sa situácia mení v prospech kráľa. V boji s kniežatami sa obrátil o pomoc na cirkev.
Cirkev sa usilovala o vlastné nezávislé postavenie. V tzv. Otonských privilégiách dostala veľké donácie a plnú
imunitu, zvlášť v súdnej oblasti. Pápež nakoniec začal boj o investitúru, ktorý viedol k posilneniu kráľovskej
moci. Boj sa skončil v roku 1122 Wormským konkordátom, ktorý presne vymedzil vplyv cisára v cirkevnej
sfére.
Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra
Po etnickej stránke tvorilo Nemecko celok, po sociálnej stránke bolo určujúcim zamestnanie:
-

duchovenstvo

-

úradníci

-

veľkostatkári

-

rytieri

-

mestské obyvateľstvo

-

vidiecky ľud

Šľachtici boli politicky vplyvnými osobami, ale na prvom mieste boli tí, ktorí zastávali vysoké úrady.
Vytvorila sa lénna stupnica:
-

kráľ

-

držitelia lén so žezlom (najvyššie duchovné kniežatá)

-

držitelia lén s koruhvou (priami vazali kráľa, ale mohli byť aj vazalmi duchovných kniežat)

-

grófi (léno od kráľa alebo od kniežaťa, grófmi boli aj príslušníci rodín držiteľov grófskych úradov)

-

slobodní páni (grófi bez úradu a neúradná šľachta)

-

ministráli (boli odmeňovaní služobnými lénami, spočiatku nemali slobodu sťahovania)

-

neslobodní mani (vykonávali dedičnú vojenskú službu)

Mestské obyvateľstvo sa skladalo zo slobodných a neslobodných ľudí. Neslobodní sa stávali slobodnými, ak sa
v meste zdržiavali aspoň rok.
Slobodní sedliaci sa delili na alodistov, ktorí vlastnili pôdu a nájomníkov pôdy, ktorí platili za držbu pôdy.
Nevoľníci sa rozdeľovali na pozemkových (dostali do dedičnej držby prídel pôdy) a osobných (žili na dvoroch
vrchností).
Ústredné štátne orgány
Nemecká ríša bola volebnou monarchiou. Volený býval takmer vždy príslušník vládnucej dynastie. Zvolený
panovník sa nazýval kráľ, cisárom sa stal po korunovácii pápežom.
Dvorská rada bola poradným orgánom kráľa.
Na panovníckom dvore pôsobili hodnostári: kancelár, falcgróf (inšpektor paláca), maršálek (veliteľ vojska).
Vznikajú základy neskoršieho snemu – dvorské zjazdy – účasť bola spočiatku iba povinnosťou, neskôr
nárokom. Ich súhlas bol potrebný k vydávaniu ríšskych zákonov, k nariadeniu výprav, k ukladaniu daní,
k dôležitejším zmluvám…
Miestna správa
Mestá sú miesta vybavené tržným právom, súdnou imunitou a politickou samosprávou. Koncom 12. st. sa
miestne obyvateľstvo začalo odlučovať od pozemkovej vrchnosti. Menilo sa na korporáciu, ktorá nadobúdala
samosprávu.
Vo všetkých mestách sa orgánom správy stala mestská rada.
Súdnictvo
Najvyššou inštanciou bol kráľ, súdnu moc vykonával za spolupôsobenia kniežat, pánov a ministeriálov alebo za
pomoci ríšskych úradníkov. Existovali vrchnostenské súdy, mestské súdy, cirkevné súdy a súd kurfirstov.

Otázka č. 55: Obdobie teritoriálnych štátov s

dualistickým panovníckym režimom

v

Nemecku

Ríšske zákony z rokov 1220 a 1232 uznali práva, ktoré si zemepáni v 12. st. vydobyli. Z niekdajších
odvolateľných ríšskych úradníkov sa stali dediční zemepáni, ktorí vládli nad určitými územiami – zemská
výsosť. Právomoc zemepánov sa upevnila aj za interregna od smrti Konráda IV. v roku 1254 do nástupu
Rudolfa Habsburského v roku 1276.
Vznikom teritórií sa Nemecko ešte nerozpadlo, ale jednota bola narušená.
V období interregna sa s konečnou platnosťou vytvoril zbor kurfirstov – sedem najvyšších kniežat, ktorí si
presadili právo voliť cisára. Zlatá bula Karola IV (1356) priniesla presné vymedzenie volebných práv kurfirstov,
potvrdzujúc zároveň pápežskú korunováciu ako podmienku pre získanie cisárskej hodnosti. Zlatá bula
zaručovala kurfirstom veľké výhody.

45

Po tridsaťročnej vojne bolo vestfálskym mierom v roku 1648 uznané, že nemecká ríša prestala byť jednotným
štátom a stala sa zložitým útvarom na spôsob spolkového štátu. Centrálna moc bola minimálna, celá ostatná
moc spočívala v teritóriách ako v členských štátoch.

Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra
V 13. st. sa stavovsky uzaviera šľachta. K ríšskym stavom patrí len vysoká šľachta (ríšske kniežatá, grófi,
slobodní páni). Príslušníci nižšej šľachty (rytierstvo) stavovské práva nezískavajú a nemajú možnosť zasahovať
do politického života ríše. Stredná šľachta v 15. a 16. st. vymizla.
Ako druhý stav nastupujú mestá, o ktoré sa opierajú ríšski panovníci v bojoch s vysokou šľachtou. Mešťania sa
rozdelili na dve vrstvy:
-

mestskí patricijovia: starousadlí mešťania, väčší kupci,

-

remeselníci a obchodníci – boli pôvodne z mestskej správy vylúčení.

V sedliackom ľude splývali bezzemkovia, poloslobodní aj neslobodní do poddanského ľudu, ktorý bol
dedičným užívateľom cudzej pôdy. Bol závislý osobne, hospodársky aj verejnoprávne.

Systém štátnych orgánov

Ústredné štátne orgány
V roku 1338 bol pri voľbe kráľa zavedený princíp majority. Zlatou bulou Karola IV. v roku 1356 sa tento
princíp znova uznal, upravilo sa volebné právo a volebné konanie. Pred korunovaním prisahali králi na volebné
podmienky: volebné kapitulácie. Mali povahu zmluvy medzi kurfirstami a cisárom.
Cisár vykonával len nepriamu vládu, k vyhradeným právam prináležala najvyššia súdna moc, lénna výsosť,
právo menovať pre celú ríšu notára, udeľovať tituly, legitimovať nemanželské deti, udeľovať milosť, právo
zastupovať ríšu navonok, zvolávať ríšsky snem, právo podávať návrhy na snemoch, schvaľovať a vyhlasovať
ríšske zákony.
Ríšsky snem sa skladal z troch kolégií:
1. kolégium tvorili kurfirsti, predsedal mohučský kurfirst, nazýval sa ríšskym diktátorom
2. kolégium – kniežacie (duchovné a svetské kniežatá, grófi, slobodní páni)
3. ríšske mestá pod direktóriom mesta, v ktorom snem zasadal.
Každé kolégium zasadalo oddelene. Uznesenie kolégia bolo prijaté, ak sa na ňom uzniesla väčšina, uznesenie
snemu nadobudlo platnosť, ak sa na ňom uzniesli všetky tri kolégiá – nazývalo sa dobrozdaním ríše.
Ríšsky snem mal kompetenciu v oblasti zákonodarnej, v oblasti daní, neskôr v oblasti zahraničnej politiky.
Dvorská rada – kolegiátny správny a súdny orgán
Ríšsky komorný súd – bol zriadený v r. 1495. Na jeho čele stál komorný sudca menovaný cisárom z kniežat,
grófov alebo slobodných pánov. Súdil prípady rušenia zemského mieru, držobné spory medzi osobami
poddanými priamo ríši a poddanými rôznych zemepánov, sťažnosti pre prieťahy a odopieranie práva. Znamenal
obmedzenie cisárskej moci v prospech stavov.
Orgány jednotlivých nemeckých krajín
Zemepáni si zvolávali veľmožov, aby sa s nimi radili o záležitostiach krajiny. Vyvinuli sa zemské snemy, ktoré
predstavovali stavovské zhromaždenie krajín s právom spolupôsobnosti v dôležitejších zemských záležitostiach.
Ich kompetencia bola súdna a správna.
Mestá sa delili podľa stupňa závislosti na :
-

ríšske (bezprostredným pánom bol kráľ)

-

biskupské (dokázali sa ubrániť pred zemskou výsosťou)

-

zemepanské (mali len obmedzenú samosprávu)

-

poddanské (patrili zemským stavom, nedisponovali žiadnymi stavovskými právami)

V roku 1356 sa vytvoril spolok obchodníkov – Hansa, ktorý spája okolo 200 miest. Cieľom je zabezpečiť
ochranu proti konkurencií a zavedenie spoločných privilégií pre všetky hanzové mestá.

Otázka č. 56: Obdobie kniežacieho absolutizmu v

Nemecku

Vestfálskym mierom 1648 sa začína tretie obdobie vývoja nemeckej ríše. Posilnila sa zemepanská moc na úkor
zemských stavov. Vestfálsky mier bol prehlásený za ríšsky základný zákon, ktorému nemal v budúcnosti žiadny
zákon ani zmluva odporovať.
Všetkým ríšskym stavom boli zaručené ich staré práva a výsady a slobodný výkon zemskej výsosti ako vo
veciach politických, tak aj vo veciach náboženských.

46

speters@stonline.sk
Ríšskym stavom bolo priznané právo uzavierať medzi sebou a cudzinou zmluvy v záujme vlastnej ochrany a
bezpečnosti len s tým obmedzením, že zmluvy nesmú smerovať proti cisárovi, ríši a verejnému mieru.
Postavenie zemepána sa takmer blížilo k postaveniu suverénneho vládcu. Neúplnosť suverenity spôsoboval
lénny zväzok zemepána k ríši a spoločné zákonodarstvo ríšskeho snemu.
Vestfálsky mier upevnil postavenie ríšskych kniežat aj voči zemským stavom. Úpadok moci zemských stavov
sa odrazil v strate ich dôležitých práv, zvlášť zhromažďovacieho práva a práva povoľovať dane. Mestá
schudobneli, v dôsledku čoho strácali politický vplyv.
Koncom 17. st. sa moc zemepánov v teritóriách zmenila na absolutistickú moc. Zemepáni zavádzali reformy
v oblasti vojenstva a v štátnej správe, zavádzali aj nové dane. Silnejší zemepáni si už za tridsaťročnej vojny
vytvárali stále vojsko. V štátnej správe teritórií sa uskutočnila reforma, ktorá spočívala v tom, že vo väčších
teritóriách boli zriaďované ústredné orgány, ktoré boli obsadzované platenými úradníkmi. Išlo o kniežaciu radu,
ktorej predsedom bol knieža. Užší okruh radcov, ktorý bol od nej odlúčený, tvoril tajnú radu, ktorá sa zaoberala
politickými a osobnými vecami kniežaťa. Pre finančnú správu zriaďoval knieža dvorskú komoru. Pre súdne
záležitosti boli vytvárané komorné súdy.

Otázka č. 58: Právo a právne pamiatky stredovekého Nemecka

Na území bývalej franskej ríše prevládalo obyčajové právo. Neskôr sa objavujú predpisy ústavno-právneho
charakteru (konkordáty, privilégiá, Zlatá bula Karola IV., rozsudky kráľovských súdov.
V ríši existuje značný právny partikularizmus. Existovalo len veľmi málo ríšskych zákonov (volebné
kapitulácie, vestfálsky mier, náboženské miery).
Po upevnení zemskej výsosti je v jednotlivých teritóriách vydávaný rad špeciálnych zákonov, súdnych
poriadkov (zvlášť v 18. st.).
Obyčajové právo bolo spísané do súkromných zbierok zemského, lénneho a mestského obyčajového práva.
Najvýznamnejšou nemeckou právnou knihou bolo Saské zrkadlo, ktoré vzniklo približne v rokoch 1215- 1230.
Autorom je Eicke von Repkov. Skladá sa z dvoch častí – jedna zachytáva zemské právo (občianske, trestné,
procesné právo, otázky ústavného a štátneho práva), druhá lénne právo (upravovalo vzájomné pomery medzi
feudálmi).
V otázkach vzťahov s cirkvou zaujalo Saské zrkadlo protipápežský postoj.
Švábske zrkadlo bolo pôvodne označené ako cisárske právo. Vzniklo medzi rokmi 1237 – 1282, autorom bol
neznámy duchovný. Švábske zrkadlo sa podrobne zaoberá vzájomnými vzťahmi cisára a pápeža, propaguje
myšlienku zvrchovanosti pápeža.
Constitutio Criminalis Carolina vznikla z iniciatívy Karola V. V roku 1532 nazývaná Hrdelný súdny poriadok
cisára Karola V. Prvá časť obsahuje procesné predpisy, druhá časť uvádza výpočet trestných činov a trestov.
Dôraz sa kládol na zastrašujúcu funkciu trestu. Návrh narazil na silný odpor zemepánov, preto ostali naďalej
v platnosti aj zemské normy trestného práva.

Odvetvia nemeckého práva

Vecné právo – dôležitú úlohu hrala hierarchická štruktúra vlastníctva pôdy a rozdelenie vlastníctva k pôde
medzi zemepána a jeho vazalov. Išlo o delené vlastníctvo. Léno bolo nescuziteľné a vazal ho nemohol previesť
na inú osobu. Bolo dovolené, aby léno, ktoré dostal vazal od svojho pána, mohol odovzdať svojmu vlastnému
vazalovi. Odovzdanie pozemkov sa riadilo poriadkom investitúry. O investitúre sa spísal lénny protokol,
zoznam lénneho majetku a lénny reverz, obsahujúci vazalove prehlásenie o jeho prijatí.
Rodinné právo – uzavretie manželstva bolo upravené kanonickým právom. Nadvláda muža nad ženou sa
prejavovala tým, že majetok rodiny spravoval muž, ktorý zároveň vykonával opatrovníctvo nad manželkou,
ktoré v najstarších dobách nadobúdal zaplatením kúpnej ceny otcovi – vituum. Manželstvo bolo nerozlučiteľné,
deti podliehali otcovskej moci.
Dedičské právo – poznalo spočiatku iba dedenie zo zákona. Ženy nemali právo dediť, mestským ženám ho
priznalo mestské právo. Dedil aj poručiteľ, pričom jeho podiel sa spočiatku používal na pokrytie nákladov
pohrebu, neskôr sa odovzdával cirkvi na zádušie. Dedenie zo závetu sa zaviedlo až pod vplyvom katolíckej
cirkvi
Trestné právo – existovali štyri druhy trestu smrti podľa Saského zrkadla: obesenie, sťatie, upálenie a lámanie
kolesom – za trestné činy spáchané sedliakmi. Za zločiny proti cisárovi a jeho úradníkom bolo stanovené
zakopanie zaživa do zeme. Kruto boli trestané trestné činy spáchané sedliakmi.

47

Otázka č. 59: Ranofeudálny anglosaský štát v

Anglicku, sociálna štruktúra, štátna

organizácia

Britské ostrovy boli pôvodne osídlené obyvateľstvom keltského pôvodu. Od 1. st. n. l. boli súčasťou rímskeho
impéria. Po odchode rímskych légií sa keltské obyvateľstvo opäť stalo nezávislým (zač. 5. st.). Od polovice 5.
st. Britániu ohrozovali nájazdy Anglov, Sasov a Jutov, keltské obyvateľstvo začalo ustupovať do Škótska a
Walesu. Anglovia, Sasi a Juti si vytvorili kráľovstvá, z ktorých sa zachovali Wessex, Sussex, Essex, Mercia,
Kent, Východné Anglicko a Severná Umbria. V roku 829 ich zjednotil wessexský kráľ Egbert do jedného
kráľovstva – Anglia. Od 8. st. začala Britániu ohrozovať vlna nájazdov normanských kmeňov. Normanská
nadvláda bola nastolená v roku 1066, Viliam Dobyvateľ v bitke pri Hastingse porazil kráľa Harolda.
Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra
Dlho sa zachovala najmä susedská občina, jej vnútorný rozklad bol spojený s majetkovou diferenciáciou od 7.
st. Postupne sa vytvárali menšie statky a veľkostatky.
Spoločnosť sa rozdelila do štyroch skupín:
-

eorli – rodová šľachta: boli vlastníkmi veľkostatkov. Základ skupiny tvorili Anglosasi a keltská šľachta.

-

keorli – slobodní roľníci: hospodárili na svojich prídeloch v rámci susedských občín.

-

leti – poloslobodné obyvateľstvo: jadrom skupiny boli Kelti, ktorí za užívanie veľkostatkárskej pôdy
odvádzali vlastníkom naturálnu rentu a vykonávali robotné práce.

-

theowia – otroci

Neskôr vznikla vojensko-úradnícka šľachta. Príslušníkom tejto šľachty udeľoval kráľ za odmenu pôdu a s ňou aj
imunitu. Šľachtici získali právo vyberať od obyvateľstva usadeného na ich pôde dane a vykonávať nad nimi
jurisdikciu. V pomere k roľníkom sa stal šľachtic lordom a roľníci sa označovali ako socmen (boli osobne
slobodní a mohli vlastniť pôdu, ale podliehali lordovej jurisdikcii).
Nešľachtické obyvateľstvo sa v 11. st. rozdeľovalo na geneathov (zachovali si vlastníctvo pôdy, ale odvádzali
rentu veľkostatkárovi, geburov (usadených na statkárovej pôde, mali väčšie povinnosti ako geneathi a kotterov
(boli usadení na malých pozemkoch a rentu odvádzali v robotných prácach).

Systém štátnych orgánov

Ústredné štátne orgány
Na čele štátu stál kráľ. Pôvodne bol volený, neskôr sa funkcia stala dedičnou. Kráľ bol najvyšším veliteľom
vojska, stál na čele výkonnej moci a bol najvyšším sudcom. Neskôr vznikol pojem zrady na kráľovi s uložením
ťažkého trestu.
Rada – witanagemoot – bola najvyšším štátnym orgánom po kráľovi. Vyvinula sa z kmeňovej rady, ktorá v čase
rozkladu rodového zriadenia bola prístupná len najvplyvnejším príslušníkom kmeňa. Skladala sa z arcibiskupov,
biskupov, opátov, predstaviteľov grófstiev a najvyšších hodnostárov kráľovského dvora. Mala rozsiahle
právomoci a kráľ sa s ňou radil o dôležitých otázkach.
Miestna správa
Najnižšou administratívno-teritoriálnou jednotkou bola občina, na čele stál volený staršina. Vyššou jednotkou
bola stotina, na čele s pôvodne voleným, neskôr s menovaným starostom a najvyššou jednotkou bolo grófstvo,
na čele s voleným ealdormanom, ktorý bol neskôr nahradený kráľom menovaným šerifom.
Slobodné zhromaždenie sa zúčastňovalo iba na občinových zhromaždeniach, ktoré zanikli v 9. st. Na
zhromaždeniach stotiny sa zúčastňovali zástupcovia občín, na zhromaždení grófstva šerif, ealdorman, šľachtici a
duchovní.
Hlavnou úlohou zhromaždení bol výkon súdnictva.
V dôsledku udeľovania imunít prešla časť výkonu štátnych funkcií na lordov.

Otázka č. 60: Lénne zriadenie v

Anglicku a

štátna organizácia do vzniku stavovskej

monarchie

Dôsledok vpádu Normanov sa prejavil urýchlením a dovŕšením procesu feudalizácie. Narastal počet závislých
roľníkov na úkor slobodných sedliakov. Prostredníctvom osobitného režimu k pôde si kráľ upevnil centrálnu
moc. Po normanskom vpáde sa územie Anglicka rozšírilo o dŕžavy Viliama Dobyvateľa na európskom
kontinente a neskôr aj o Írsko.
Obyvateľstvo a sociálna štruktúra
Obyvateľstvo sa delilo do troch skupín: feudáli, mešťania a poddaní.

48

speters@stonline.sk
Anglosaská šľachta bola vymenená normanskou a francúzskou šľachtou, ktorá získala skonfiškovanú pôdu.
Všetky vyššie orgány zastávali Normani. Svoj pozemkový majetok si udržala iba najnižšia vrstva anglosaskej
šľachty.
Skupina feudálov sa členila na tri kategórie:
-

baróni

– boli najväčšími držiteľmi pôdy, ktorú dostávali od kráľa. Patrila sem väčšina biskupov a

významnejší opáti.

-

rytieri

– dostávali pôdu priamo od kráľa, ale bola menšej rozlohy. Neskôr dostali titul sir.

-

podvazali

– dostali svoju pôdu od kráľovských vazalov.

Anglickí feudáli sa nachádzali vo väčšej závislosti na panovníkovi ako feudáli na kontinente. Viliam Dobyvateľ
vyhlásil na sneme v Salisbury v roku 1086, že koruna je vlastníkom všetkej pôdy a slobodní ľudia získavajú
pôdu len do léna alebo do správy. Zvykom bola prísaha vernosti všetkých feudálov panovníkovi.
Pre roľnícke obyvateľstvo boli mestá atraktívnejšie ako vidiek, pretože ich charty obsahovali aj právo prijímať
ušlých poddaných. Ak táto osoba žila v meste rok a deň bez toho, aby ju pán dal vyhľadať (súdne), získavala
osobnú slobodu a stávala sa občanom mesta.
-

slobodní roľníci

– predstavovali najvyššiu vrstvu poddaných, ktorých postavenie sa zhoršilo. Boli osobne

slobodní, ale podliehali jurisdikcii feudála.

Vilani predstavovali od 12. st. členov občiny, ktorí mali plný prídel pôdy a právo užívať občinovú pôdu. Svojmu
lordovi povinne odvádzali naturálnu a peňažnú rentu.
Bordári mali podobné postavenie ako vilani, ale hospodárili na menšej výmere pôdy.
Kottari obrábali ešte menšie pozemky a súčasne vykonávali ako pastieri a dedinskí remeselníci ďalšie práce.
Nevoľníci boli sluhami na veľkostatkoch. Všetky uvedené skupiny okrem slobodných roľníkov splynuli v 12. st.
do skupiny vilanov.

Systém štátnych orgánov

Ústredné štátne orgány
Kráľ: obsadzovanie kráľovského úradu ostalo dedičné. Vytvorila sa silná kráľovská moc. Feudáli podporovali
snahu o silnú ústrednú moc, lebo sa obávali odporu bývalej anglosaskej šľachty.
Kráľovská kúria: bola najvyšším orgánom okrem kráľa. Tvorili ju najvyšší svetskí a duchovní feudáli a najvyšší
kráľovskí úradníci. Schádzala sa buď ako feudálny zjazd, ako súd najvyššej inštancie a orgán finančnej správy,
ako finančný orgán spolupracovala so sieňou šachovej dosky – stálym finančným orgánom. Ako najvyšší
administratívny orgán bola zložená z kráľovských radcov, riešila otázky štátnej správy.
Sieň šachovej dosky bola stálym finančným orgánom. Jej členovia boli menovaní kráľom.
Miestna štátna správa
Sústava občín, stotín a grófstiev ostala zachovaná, úrad šerifa získal viacero právomocí.
Okrem súdov stotín a súdov, ktoré pôsobili v grófstvach, existovali aj veľkostatkárske súdy, kde za účasti
sedliakov rozhodoval lordov zástupca, nazývaný stuard. Tieto súdy boli príslušné pre poddaných. Veci feudálov
boli prejednávané na feudálnych kúriách.
Viliam Dobyvateľ zaviedol skrátené súdnictvo, ktoré stíhalo bez súdneho pojednávania neuposlúchnutia
kráľovských príkazov a poskytovanie pomoci nepriateľom.
Ďalšia reforma súdnictva bola vykonaná Henrichom II. v 12. st., ktorou rozšíril právomoc kráľovskej kúrie na
úkor feudálnych súdov.

Otázka č. 61: Obdobie stavovskej monarchie v

Anglicku, sociálna štruktúra

obyvateľstva

Obdobie stavovskej monarchie sa vyznačovalo oslabením ústrednej moci, čo bolo vzhľadom na vývoj na
kontinente paradoxné. Hlavným dôvodom tejto skutočnosti boli dlhodobejšie snahy anglických feudálov o
získanie väčšej nezávislosti na panovníkovi – o podobné postavenie, ako mali feudáli na kontinente vo vzťahu
ku svojmu kráľovi. Vhodnou príležitosťou pre tieto snahy bolo oslabenie kráľovskej moci za panovania Jána
Bezzemka v súvislosti s jeho neúspešnou zahraničnou politikou a následkom toho vedenie nepopulárnej
domácej politiky, ktorá narážala na odpor u všetkých vrstiev obyvateľstva.
Závažné zmeny sa udiali v ekonomickej a sociálnej štruktúre. Feudálna renta sa zmenila na peňažnú rentu, preto
postupne zanikla vrstva nevoľníkov. Tomuto procesu napomohlo aj povstanie Wata Tylera v roku 1381, ktoré
vzniklo ako reakcia na zvyšovanie dávok a opätovné zavedenie renty v úkonoch – robotné dávky boli nahradené
peňažnou rentou.

49

V tomto období došlo k bojom medzi rodom lancasterským (červená ruža) a Yorkovcov (biela ruža). Vojna
červenej a bielej ruže trvala od roku 1455 do roku 1485 za účasti zahraničných feudálov a výsledkom bolo
vymretie niekoľkých rodov.
V oblasti zahraničnej politiky sa odohrávala storočná vojna s Francúzskom (1337 – 1453).

Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra

Vrstva feudálov sa diferencovala na vysokú šľachtu – barónov a nižšiu šľachtu – rytierov. Vysoká šľachta sa
snažila zapojiť do tovarovo-peňažného hospodárstva rozširovaním svojich pozemkov na úkor občinovej pôdy –
ohradzovanie a stupňovaním požiadaviek na platenie renty. Stavala sa proti centralizácii panovníckej moci a
snažila sa o prípadné rozširovanie svojich privilégií.
Nižšia šľachta podporovala silnú ústrednú moc v štáte.
Rytieri sa začali zbližovať s bohatými slobodnými sedliakmi a mešťanmi, vrstva barónov sa stala uzavretou
spoločnosťou.
Vrstva mešťanov sa rozrástla počtom, ale aj ekonomickým významom. Politický význam tejto skupiny vzrástol
najmä po vydaní Veľkej listiny slobôd.
Vrstva roľníkov nezaznamenala podstatnú zmenu. Nastal zvýšený odchod z vidieka do miest. Slobodní roľníci
v niektorých prípadoch prechádzali do šľachtického stavu a majetnejší nevoľníci si vykupovali slobodu. Na
konci 14. st. začala skupina nevoľníkov postupne zanikať.

Otázka č. 62: Magna Charta Libertatum a štátne orgány stavovskej monarchie

v

Anglicku

Magna charta libertatum
Veľká listina slobôd bola vydaná anglickým kráľom Jánom Bezzemkom 17. 6. 1215. Bol to dôsledok boja
vysokej šľachty a miest proti kráľovým snahám o absolutistickú moc, zvyšovanie finančných požiadaviek a
obmedzovanie slobôd. Pobúrenie šľachty vyvolali svojvoľné konfiškácie pôdy, zatýkanie a popravovanie
šľachticov, porušovanie feudálnych obyčají. Mestá vystupovali proti svojvoľnému zvyšovaniu dávok
kráľovskými úradníkmi.
Bezprostrednou príčinou vystúpenia vysokej šľachty proti kráľovi bolo požadovanie vysokého štítovného od
barónov, ktorí sa nezúčastnili na vojne proti kráľovi Filipovi II. Augustovi.
Ustanovenia Veľkej listiny slobôd zakotvili, že žiaden slobodný obyvateľ nesmel byť zatknutý alebo uväznený
inak ako podľa platného práva a mohol byť súdený len príslušníkmi rovnakého stavu. Žiadna nová daň nemohla
byť uložená bez súhlasu všeobecnej rady kráľovstva a v prípade, že by kráľ porušil ktorékoľvek ustanovenie
Veľkej listiny slobôd, mohla vysoká šľachta a ostatní slobodní obyvatelia vykonávať na neho nátlak vrátane
použitia násilia, ale s rešpektovaním osobnej integrity kráľa a členov jeho rodiny.
Ustanoveniami zakotvenými vo Veľkej listine slobôd získala vysoká šľachta kontrolu nad kráľom – osobitný
výbor vysokej šľachty dozeral nad zachovávaním ustanovení kráľom. Pozície cirkvi sa upevnili, Listina jej
zabezpečovala obsadzovanie cirkevných úradov podľa noriem kanonického práva.
Nižšia šľachta mala garantované, že kráľ a vyššia šľachta od nej nebude požadovať viac služieb a plnení, než
stanovili obyčaje.
Mestám boli zaručené a potvrdené dovtedajšie práva.
Zárodkom neskoršieho parlamentu sa stala všeobecná rada kráľovstva.

Ústredné štátne orgány
Najväčšie zmeny právomoci nastali u kráľa. Zákonodarná právomoc bola obmedzená samostatnou a nezávislou
zákonodarnou právomocou parlamentu. Súdna právomoc bola obmedzená ustanoveniami Listiny, ktoré
zakazovali kráľovi zasahovať do právomocí feudálnych súdov. Kráľ podliehal kontrole 25 členného výboru
vysokej šľachty, ktorý dozeral na to, či dodržiava ustanovenia Magny charty. Výbor mu mohol vyhlásiť vojnu.
Kráľ nemohol bez súhlasu parlamentu ukladať nové dane.
Všeobecná rada kráľovstva pozostávala z barónov, arcibiskupov, biskupov a opátov. V roku 1258 dostala
názov parlament. Na základe Oxfordských provízií z roku 1258 mal parlament 27 členov, 15 tvorilo radu
pätnástich a 12 členov volila vysoká šľachta. Riadne zasadnutia sa konali trikrát ročne. V roku 1265 boli do
parlamentu povolaní aj rytieri a zástupcovia miest, založených kráľovskou listinou. V roku 1352 sa parlament
rozdelil na dve komory – hornú snemovňu (členmi boli arcibiskupi, biskupi, niektorí opáti a baróni prvého

50

speters@stonline.sk
stupňa – svetskí feudáli sa stali dedičnými členmi) a dolnú snemovňu (volení zástupcovia grófstiev a miest).
Voliť mohli iba slobodné osoby, volebné právo bolo obmedzené majetkovým cenzom.
Parlament mal zákonodarnú, súdnu a finančnú kompetenciu. Zákonodarná právomoc dovoľovala parlamentu
prijímať zákony nezávisle od kráľovej moci. Uznesenia a rozhodnutia parlamentu sa zapisovali do osobitnej
knihy.
V oblasti súdnictva mala rozhodujúce slovo horná snemovňa – bola najvyššou inštanciou pre politické trestné
činy, pre delikty spáchané vysokou šľachtou.
Kráľovská kúria prešla v súvislosti so vznikom parlamentu podstatnými zmenami. Prestala sa schádzať ako
feudálny zjazd, jej úlohy prešli na parlament. Vnútorne sa členila na kráľovskú radu, ktorú tvoril kancelár,
najvyšší sudca a niektorí vyšší úradníci a tri súdne orgány – súd verejných občianskych vecí, súd kráľovskej
stolice a súd šachovej dosky.

Miestna správa
Grófstva ostali zachované. Na čele stál menovaný šerif, ale jeho právomoci boli zúžené – ostal len policajným
orgánom a mal menej významné úlohy v súdnictve. Všetky ostatné právomoci získali samosprávne orgány
volené z miestnych držiteľov pôdy.
Na čele mestskej samosprávy stál mayor, v Londýne Lord Mayor. Mestá sa delili na privilegované a
neprivilegované.
V oblasti súdnictva vznikli tzv. mierové súdy menované kráľom spomedzi miestnych šľachticov, v 14. storočí.
Boli príslušné pre občianske a menej závažné trestné veci. Ťažšie trestné činy prejednávali štvrťročné súdy,
ktoré zasadali štyrikrát ročne. Počet porotcov bol zvýšený a delili sa na malú a veľkú porotu. Veľká porota
skúmala žalobu a posudzovala dostatočnosť dôvodov v žalobe, ak boli dostatočné, vec sa postúpila malej
porote, ktorá vyniesla rozsudok.
Súdmi vyššej inštancie boli súd verejných občianskych vecí, súd kráľovskej stolice a súd siene šachovej dosky.
Medzi najvyššie súdy patrila aj snemovňa lordov, ktorá bola prvostupňovým súdom pre ťažké trestné činy
šľachty. Pre veci, ktoré nepredvídal zákon, bol zriadený súd spravodlivosti resp. kancelársky súd. Trestné veci
nepodliehali jeho kompetencii.

Otázka č. 63: Absolutizmus v

Anglicku

Začiatok a vyvrcholenie absolutistickej vlády v Anglicku sa spája s dynastiou Tudorovcov (1485 – 1603).
Absolutizmus sa plne nerozvinul vďaka zachovaniu parlamentu a miestnej samosprávy. Rýchly hospodársky
vzostup Anglicka bol umožnený obchodnou expanziou do ostatných častí sveta, ktorá bola podmienená
zámorskými objavmi. Štát udeľoval výsady spoločnostiam, ktoré sa zaoberali obchodom so zámorím.
Významným bolo založenie kráľovskej burzy v Londýne v roku 1571.
Upevnenie absolutistickej moci umožnilo odtrhnutie od rímskokatolíckej cirkvi, ktoré uskutočnil kráľ Henrich
VIII. na základe supremačného aktu v

roku 1534

, pričom najvyšším predstaviteľom novovytvorenej

anglikánskej cirkvi sa stal panovník. Dôsledkom toho bolo získanie veľkej časti cirkevnej pôdy.

Obyvateľstvo a sociálna štruktúra
Feudálne manory sa pretvorili na kapitalistické veľkostatky. Orná pôda bola premieňaná na pasienky pre chov
oviec a pokračovala aj snaha po rozširovaní svojich pozemkov s následným ohradzovaním, ktoré dosiahlo svoj
vrchol.
Rodová šľachta vyčerpaná bojmi vo vojne ruží nebola protiváhou kráľovskej moci. Buržoázia si skupovala
panstvá po vymretých rodoch a spolu s nimi aj šľachtické tituly. Táto časť buržoázie s časťou šľachty, ktorá
mala pochopenie pre nové trendy, vytvorili novú šľachtu – gentry.
Vnútorná diferenciácia nastala aj u mešťanov. Bohatší mešťania zakladali prvé manufaktúry, pričom išlo o
bohatých obchodníkov a remeselníkov. Vznik manufaktúr vytvoril podmienky pre diferenciáciu mestského
obyvateľstva – rozšírili sa rady tovarišov a mestskej chudoby.
Vrstva sedliakov sa skladala zo slobodných držiteľov pôdy a nájomníkov, ktorí neboli nevoľníkmi, ale
odvádzali vlastníkom pozemkov naturálnu a peňažnú rentu.

51

Systém štátnych orgánov

Ústredné štátne orgány
Panovník sa stal nielen formálnou, ale aj skutočnou hlavou štátu. Vydaním supremačného aktu sa jeho
právomoci rozšírili aj na anglikánsku cirkev. Právne normy vydávané kráľom – ordonancie, získavali význam.
Boli postavené na roveň uzneseniam parlamentu.
Najmenej zmien sa udialo pri právomociach parlamentu.
Význam začala nadobúdať Tajná rada. Bola pokračovateľkou kráľovskej rady. Jej členmi boli lord kancelár,
lord pokladník, ktorý mal na starosti financie, kráľov tajomník a ďalší vysokí hodnostári. Kompetencia sa
vzťahovala na zahraničné vzťahy, koloniálnu politiku, časť súdnych záležitostí.
Miestna správa
Základom bola samospráva. Novou administratívno-územnou jednotkou sa stala cirkevná obec, ktorá bola
spravovaná kňazom alebo lordom lieutenantom.
Najvýznamnejšou zmenou v súdnictve bolo zriadenie Hviezdnej komory, ktorá vznikla oddelením od tajnej
rady. Bola mimoriadnym kráľovským súdom pre prejednávanie protištátnych činov – trestné činy vzbury,
nedovoleného politického zhromažďovania a spolčovania. Rozšírila sa aj kompetencia mierových súdov.

Otázka č. 64: Historický vývoj anglického práva, pramene anglického práva

Historický vývoj anglického práva

V najstaršom období dejín používalo Anglicko obyčajové právo. Obyčajové právo bolo poznamenané vysokou
roztrieštenosťou a partikularizmom, ktorý bol daný spojením viacerých štátnych útvarov a nájazdmi kmeňov
z kontinentu. Partikularizmus začal postupne ustupovať po normanskom vpáde vytváraním práva platného pre
celú krajinu.
Základom tvorby práva bola prax kráľovských súdov, pretože rozhodnutia súdov vyššej inštancie boli
záväznými pre súdy nižšej inštancie v rozhodovaní rovnakých alebo analogických vecí. Takéto právo sa
označovalo ako Common Law – všeobecné právo. Zákony vydávané panovníkom mali menší význam.
V období stavovskej monarchie s vydávali najmä Statues, na ktorých sa uzniesli parlament s kráľom a
Ordonances, vydávané kráľom, niekedy v spolupráci s parlamentom alebo s jeho hornou snemovňou.
Ordonancie mali iba dočasný charakter a nesmeli byť v rozpore so štatútmi. Súhrn všetkých noriem vydávaných
normotvornými orgánmi sa nazýval Statute Law. V tomto období vznikol aj tretí systém práva – Equity, právo
spravodlivosti, ktoré vydával kancelársky súd.

Pramene anglického práva

Medzi najvýznamnejšie právne pamiatky patria najmä zákonník kráľa Alfréda z 9. st., Pojednanie o zákonoch a
obyčajoch Anglicka od právnika Glenville, Bractonov zborník z 13. storočia a Veľká listina slobôd.

Otázka č. 65: Rodinné, dedičské, trestné, vecné a procesné právo v

Anglicku

Rodinné právo
Bolo ovplyvnené kanonickým právom. Muž bol hlavou rodiny, nad deťmi vykonával otcovskú moc.
Nemanželské deti nemali žiadne nároky.

Dedičské právo
Vykazovalo zvláštnosti: dedičstvo nepripadlo ustanoveným dedičom okamihom smrti poručiteľa, ale
prechádzalo na osobu, ktorej bol poručiteľ podrobený, a dedičia mali iba právo dedičstvo si od nej vyžiadať. Na
konci 13. st. sa v dedičskom práve uzákonil majorát – prechod dedičstva na najstaršieho mužského dediča.
Dedenie hnuteľných vecí bolo možné na základe závetu a zákona. Pri dedení zo zákona sa dedičstvo
rozdeľovalo na tri časti – medzi manželku, deti a cirkev.

Vecné právo
Pôda bola považovaná za vlastníctvo panovníka. U ostatných subjektov mohla existovať len ako léno alebo ju
mohli mať v držbe. Bola možnosť trojakého režimu k pôde: pôda, ktorú dostala vysoká šľachta od kráľa za cenu
plnenia určitých povinností, pôda, ktorú obhospodarovali slobodní roľníci s právom voľnej dispozície k nej a

52

speters@stonline.sk
pôda, ktorá bola obhospodarovaná vilanmi. Neskôr bolo feudálom priznané právo ohradzovať pôdu, ktorá
patrila občinám. Ako špecifikum anglického vecného práva sa vyskytovalo aj zverené vlastníctvo.

Trestné právo
Tresty boli odstupňované podľa spoločenského postavenia obete. Spočiatku ani kráľ nemal výnimočné
postavenie. Tresty sa vyznačovali veľkou krutosťou.
Trestná zodpovednosť bola daná spočiatku vznikom objektívnej škody, postupne sa začal uplatňovať v praxi
princíp zavinenia. V 13. – 15. storočí sa postupne definoval pojem ťažkého trestného činu – felony. Základom
bolo porušenie prísahy, ktorú skladal vazal seniorovi. Skutok mal za následok stratu léna. Postupne sa tak
označoval trestný čin, za ktorý bola ako trest konfiškácia pôdy.
Od 14. st. sa rozdelila zrada na veľkú zradu – útok na kráľa alebo na jeho práva a malú zradu – útok na lorda
alebo preláta zo strany im zaviazaných osôb.
V období absolutizmu sa rozlišovali tri kategórie trestných činov: zrada, ostatné ťažké trestné činy a priestupky.
Upustilo sa aj od zásady „nullum crimen sine lege“. Trestné činy, pre ktoré bol príslušný tribunál Hviezdnej
komory, sa posudzovali podľa zásady spravodlivosti, čo umožňovalo vysporiadať sa s politickými protivníkmi.

Procesné právo
Základom trestného konania boli ordálie. Obdobie normanského vpádu zvýšilo formalizmus v konaní. Odchýlka
v konaní mala za následok stratu procesu pre procesnú stranu. V trestnom konaní sa používal inštitút prísahy,
ordálie a súdny súboj.
Reformy sa uskutočnili za vlády Henricha II. v 12. st. Vyšetrovanie najťažších trestných činov vykonávali
porotcovia, ktorými boli rytieri alebo slobodní muži. Rozsudok vynášal kráľovský sudca. Súdny súboj bol
zakázaný.
Absolutizmus priniesol zmeny do procesného práva. Zaviedla sa inkvizičná zásada pred tribunálom Hviezdnej
komory. Prinášalo to možnosť mučiť obvineného a obmedzovať jeho práva.
V občianskom konaní prevládalo písomné konanie, v niektorých prípadoch bolo možné odvolať sa proti
rozhodnutiu súdu.

Otázka č. 66: Vznik Bulharska, obdobie prvého Bulharského štátu

Vznik štátu v Bulharsku sa spája s existenciou Slovanov a Prabulharov
Slovania
Žili medzi ústím Dunaja a Dnestrom (Slavini) a medzi Dnestrom a Dneprom (Anti). Zaoberali sa
poľnohospodárstvom, lovom, chovom dobytka, hrnčiarstvom. Základnou jednotkou bol rod. Susedské rodiny sa
spájali do občín. Vyššou jednotkou bol kmeň na čele s náčelníkom, ktorý musel mať pri rozhodovaní o
dôležitých otázkach súhlas rodových staršinov alebo všeobecného zhromaždenia celého kmeňa – veče. Viacero
kmeňov sa spájalo do kmeňových zväzov.
Koncom 5. st. začali Slovania podnikať nájazdy na územie Byzantskej ríše. Severná časť Balkánu sa stala
natrvalo dŕžavou Slovanov.
U Slovanov sa prejavila majetková nerovnosť. Pôvodnému obyvateľstvu bola uložená naturálna daň. Rodová
spoločnosť sa rozpadla, vzniku štátu napomohlo aj vytvorenie Zväzu siedmich slovanských kmeňov.
Prabulhari
Sídlili v juhoruských nížinách. Patrili k turkotatárskym kmeňom. Na zač. 6. st. si vytvorili veľký kmeňový zväz
– Veľké Bulharsko pod vedením chána Kuvrata. Po jeho smrti sa kmeň rozpadol a jedna vetva pod vedením
Asparucha sa usadila v severnej Dobrudži.
Predstavitelia siedmich slovanských kmeňov uzavreli s Bulharmi spojeneckú zmluvu. Slovania sa im podriadili
(Bulhari mali skúsenosti zo vzťahov s Čínou) a uznali ich chána za svojho vládcu.
Vojenské rozpory s Byzanciou sa skončili v roku 681 uzavretím mieru. Hranice nového štátu tvorili Červené
more, na juhu Stará Planina a na západe rieka Zimok.

Obdobie prvého Bulharského štátu (681 – 1018)

Dejiny prvého bulharského štátu sú poznačené stálymi bojmi s Byzanciou. K upevneniu štátu došlo za chána
Kruma, najväčší rozmach dosiahol štát za cisára Simeona, ktorí rozšíril územie. Zhoršilo sa postavenie
roľníctva, roľníci masovo opúšťali územie Bulharska. Opustená pôda sa stávala súčasťou pozemkového
vlastníctva bojarov. Vzrast ekonomickej moci bojarov viedol k prejavu separatistických tendencii – prejavili sa

53

v boji proti ústrednej moci, a k vytváraniu nezávislých kniežatstiev. V čase oslabenia ústrednej moci si Byzancia
podmanila celé územie Bulharska, v roku 1018 sa Bulharsko stalo súčasťou Byzancie.

Obyvateľstvo a sociálna štruktúra

Hlavné skupiny obyvateľstva boli:
-

statkárska aristokracia

: vytvorila sa zo starej rodovej slovanskej šľachty (zdrojom moci bolo vlastníctvo

pôdy) a špičky Prabulharov (zdrojom príjmov boli poplatky, dane a vojnová korisť). Najvplyvnejšie skupiny
boli boiladi, nižšia skupina Prabulharov boli bagaini. Po ich splynutí s najvyššou slovanskou vrstvou sa
začali nazývať bojari.

-

slobodní sedliaci

: predstavovali najmasovejšiu časť obyvateľstva. Žili v zadrugách v rámci občín (vo

veľkých rodinách). Patrili sem sedliaci, ktorí boli vlastníkmi malých pozemkov, aj sedliaci, ktorí pracovali
na najatej pôde. Ich postavenie upravuje Roľnícky zákon.

-

otroci

: vyskytovali sa v malej miere, otroctvo malo patriarchálny charakter. Zdrojom bolo narodenie,

vojnové zajatie, odsúdenie za niektoré činy.

V 8. – 10. st. boli základnými skupinami obyvateľstva:
-

bojari

: veľkí bojari (zastávali najvyššie funkcie), malí bojari (nižšie funkcie), vnútorní bojari (spätí

s dvorom a pôvodným územím Bulharska v Moesii), vonkajší bojari (štátni hodnostári v dobytých
oblastiach)

-

duchovenstvo

: po prijatí kresťanstva Borisom I. (852 – 882)

-

slobodné sedliactvo

: ich počet sa znížil v dôsledku vykorisťovania, vojen a nepokojov

-

závislé sedliactvo

: sedliactvo sa stalo závislým na vlastníkoch pôdy. Existujú polovičníci, ktorí za

prepožičanie pôdy odvádzali polovicu úrody a desiatkári, ktorí odvádzali desatinu úrody. Ak dal panovník
sedliakov do daru spolu s pôdou, delili sa na parikov a klerikov.

-

otroci

: vyskytovali sa len zriedka.

Systém štátnych orgánov

Na čele štátu stál chán, označovaný ako veľký. Jeho moc bola dedičná. Bol najvyšším vojenským náčelníkom,
najvyšším zákonodarcom, sudcom, vyhlasoval vojnu, uzavieral mier. V skutočnosti bol obmedzený príslušníkmi
popredných rodov
Chánova rada bola poradným orgánom panovníka. Najvyšším členom bol kavan ako zástupca panovníka a prvá
osoba po chánovi.
Zriedkavo sa zachovalo ľudové zhromaždenie – veče.
Vytvorenie štátu spojením malo za následok dualizmus a dvojkoľajnosť v štátnej správe. Centrálne riadená bola
oblasť okolo sídelného mesta. V ostatných oblastiach vykonávali správu kmeňoví náčelníci.
8. – 10. st.:
Panovník mal titul chán, neskôr knieža, od vytvorenia prvého bulharského cisárstva začal Simeon a jeho
nasledovníci používať titul cár a samovládca. Právomoci mu ostali, bol povinný rešpektovať aj názor bojarskej
alebo palácovej rady.
Bojarská alebo palácová rada predstavovala poradný orgán panovníka
Úradníci – najvyšším úradníkom bol kavchán s právomocou v oblasti zahraničných stykov.
V štátnej správe vznikla v 9. – 10. st. centralizácia. Územie bolo rozdelené na komitáty na čele s komitmi. Ich
právomoc bola vo sfére majetkovej, správnej a v úlohe zabezpečovania výkonu cisárskych nariadení.
Vo vojenskej oblasti významnú funkciu zastávali tarchani, ktorí boli náčelníkmi brannej moci.
Súdnu moc vykonávali zvláštni sudcovia.
Úradníkov menoval panovník a boli mu aj zodpovední. Existovali aj čestné tituly.
Komitáty sa rozdeľovali na župy, župy sa skladali z miest alebo z občín.

Otázka č. 67: Druhé Bulharské cisárstvo, jeho sociálna štruktúra a štátne orgány

Druhé Bulharské cisárstvo bolo založené po povstaní Petra a Assena v roku 1187. Pomery v juhovýchodnej
Európe boli priaznivé pre rozvoj a upevnenie samostatnosti štátu. Byzantská ríša bola oslabená a po úspešných
vojnách bolo rozšírené územie Bulharska.
V hospodárstve prevládalo poľnohospodárstvo a chov dobytka, rozvíjali sa remeslá. Rozvinul sa aj zahraničný
obchod.

54

speters@stonline.sk
Vzrastali rozpory medzi bojarmi a vidieckym ľudom, ktoré vyústili do viacerých povstaní, ako aj rozpory medzi
bojarmi. Separatistické snahy zosilneli, oslabovali vnútornú stabilitu. Úpadok krajiny urýchlili neustále vojny.
v roku 1393 dobyla turecká armáda Trnovské cisárstvo a v roku 1396 Vidinské cisárstvo. Bulharský štát prestal
existovať.

Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra

-

bojari

: rozdeľovali sa na veľkých bojarov, ktorých dominantnou črtou bolo veľké pozemkové

vlastníctvo a upevňovanie imunít. Príležitosťou na nadobudnutie majetku bola sústava vojenských lén –
prónie, ktoré sa prepožičiavali za výkon vojenskej služby. Malí bojari vlastnili menšie pozemky, menej
poddaných a zastávali nižšie úrady.

-

duchovenstvo

: vyššie malo postavenie ako veľkí bojari.

-

mestské obyvateľstvo

: osobne slobodné, nemalo zvláštne práva ani samosprávu. Malo postavenie na

úrovni slobodných sedliakov. Existovala aj mestská chudoba (schudobnení remeselníci a roľníci, ktorí
ušli z pôdy).

-

slobodné sedliactvo

: malý počet, slobodu si udržiavali iba v oblastiach s vhodnými podmienkami.

-

závislé sedliactvo

: patrili sem patrici – pôvodne slobodní členovia obcí, neskôr upadli do závislosti.

Museli odvádzať výnos z pôdy, vykonávať roboty, platiť poplatky. Spravidla boli dedične pripútaní
k pôde, ale nemohli s ňou disponovať. Mohli byť predávaní spolu s pôdou; otroci – nemali pozemkový
majetok, boli využívaní ako sluhovia v domácnosti alebo vykonávali práce na statkoch vrchnosti;
technikari – zaoberali sa remeslami v rámci hospodárstva svojej vrchnosti.

Systém štátnych orgánov

Ústredné štátne orgány

-

panovník mal titul cár a samovládca, používal prívlastky prevysoký, preslávny. Vonkajšie znaky boli
koruna, žezlo, červené rúcho pretkávané zlatom, červené topánky. Moc bola formálne neobmedzená,
mal zákonodarnú, súdnu právomoc, bol veliteľom vojska. V čase vzrastu moci bojarov musel
rešpektovať ich mienku. Za normálnych pomerov nastupoval prvorodený syn cára, v čase jeho
nedospelosti vládla regentská rada a cárovná vdova. Ak neboli dedičia, právo voľby mali bojari.

-

bojarská rada – jej členmi boli veľkí bojari. Bola poradným orgánom cára, mala aj volebnú právomoc
v prípade smrti cára bez mužského potomka.

-

úradníci boli „služobníci cárovi“, menoval ich cár spomedzi bojarov. Medzi úradníkov patrili: logotét
(vystriedal kavchána, bol prednostom cárskej kancelárie), protovestiar (správca pokladnice), protostator
(veliteľ telesnej stráže, náčelník vo vojenských veciach), protovestas (súdne veci), epikernij (vrchný
čašník), stator (správca koniarní). Príbuzní panovníka mali čestné tituly.

Miestna správa
Územie bolo rozdelené na správne obvody alebo oblasti nazývané chory na čele s dukom alebo kofaliom
menovaným cisárom. Ich centrom bolo hlavné mesto, podľa ktorého sa oblasť nazývala. Nižšími jednotkami
boli župy na čele so županom. Županovi boli podriadení: katepani (náčelníci hradských posádok), vatach a
topšikal (policajná a exekučná právomoc pri výbere daní), prachtor (oblastné dôchodky). Župy sa skladali
z miest. Najnižšími jednotkami boli obce.

Otázka č. 68: Právo a právne pamiatky starovekého Bulharska

Po vzniku štátu prevládalo obyčajové právo – prabulharské a slovanské. Po prijatí kresťanstva boli recipované
niektoré byzantské zákony, prispôsobené pre domáce pomery (Ekloga, Roľnícky zákon, Nomokánon). Počas
byzantskej nadvlády platilo byzantské právo.
V období druhého cisárstva sa používala Syntagma Mateja Vlastara, srbský Zákonník Štefana Dušana.
Dôležitým prameňom boli aj listiny vydávané cárskou kanceláriou – chrysobuly (zlaté buly opatrené pečaťou a
podpisom cára), argirobul (striebornou pečaťou), molivdobul (olovená pečať).
Najdôležitejšie právne pamiatky:
Krumove zákony: zač. 9. st., zachovali sa len nepriamo v podaní byzantského kronikára Svidasa v jeho
Lexikóne. Zákony mali trestnoprávny charakter, išlo iba o zákon obsahujúci päť trestných činov: krivé
obvinenie, prechovávanie zlodejov, opilstvo, krádež a úplatkárstvo, žobráctvo.
Odpovede pápeža Mikuláša I. na otázky Bulharov: pápež odpovedal na sto otázok poslov Petra, Jána a Martina
o prípustnosti niektorých domácich zvykov.

55

Zákon sudnyj ľjudem: jeho pôvod je sporný. Bol vypracovaný podľa vzoru Eklogy, obsahuje predpisy
z trestného práva (trestné činy proti viere, mravnosti, majetku, ustanovenia o trestoch, o svedkoch, právo azylu),
z oblasti rodinného práva (manželské prekážky, monogamné manželstvo, rozvod), upravuje spôsob náhrady
škody, otázky vykúpenia vojnových zajatcov, ustanovenia otrokov.

Vecné právo
Existovali tri druhy vlastníckeho práva: občinové (lesy, pasienky), zadrugové (nehnuteľnosti a hnuteľnosti,
ktoré tvorili základ hospodárstva zadrugy – rodiny), súkromné vlastníctvo (prevládalo). Vo vzťahu k pôde
existovala prónia – prepožičiavala sa podobne ako léno za výkon určitej služby, predovšetkým vojenskej, najprv
na určitú dobu, neskôr doživotne. Bola snaha bojarov získať ju dedične. Baštínia bol majetok držaný dedične,
podobne ako západoeurópske alódy. V 13. a 14. st. sa rozdiel medzi próniou a baštíniou stieral.
Záväzkové právo
Záväzky vznikali zo zmlúv a z deliktov. Záväzky z kontraktov boli ovplyvnené byzantským právom. Známa
bola kúpna zmluva, nájomná zmluva, pracovná zmluva, zmluva o dielo, zámena, darovacia zmluva, pôžička,
vypožičanie, úschova, príkazná zmluva, zmluva o združení. Pri nájme pôdy existovalo izpoličiarstvo (za
polovicu úrody) a mortitstvo (za desatinu úrody).
Rodinné právo
V skoršom období existovalo pohanské manželstvo, po prijatí kresťanstva sa kresťanské manželstvo stalo
obligatórnym. Právomoc v kresťanských vzťahoch mali cirkevné súdy. Manželstvo bolo nerozlučiteľné,
z taxatívne vymedzených dôvodov sa pripúšťal rozvod. Dôvody museli byť dokázané pred súdom svedkami.
Existovala otcovská moc nad deťmi dovtedy, kým existovala ekonomická závislosť na otcovi. Otec mohol deti
predať, vyhnať, potrestať zmrzačením (neskôr toto právo stratil).
Dedičské právo
Platili predpisy byzantského práva. Existovali dva delačné dôvody, dedenie zo závetu malo prednosť.
Dispozičná voľnosť bola obmedzená právom neopomenuteľných dedičov. Dedičnosť pozemkov sa uvádzala len
v mužskom potomstve.
Trestné právo
V prvom období sa zachovali prežitky rodovej spoločnosti. Štátne orgány stíhali trestné činy nebezpečné pre
štát. Trestom smrti sa stíhalo nedovolené opustenie územia, nedostatočné udržovanie zbraní a koní, zrada,
neposlušnosť alebo zbabelosť, stíhala sa aj vražda, krádež dobytka, cudzoložstvo, krvismilstvo, únos,
zmrzačenie človeka, krivé obvinenie, vzbura proti chánovi (trestala sa aj rodina previnilca).
Trestné činy sa delili na trestné činy proti štátu, proti osobnosti, proti majetku.
Bulharské právo poznalo trest smrti, zmrzačovacie tresty, predaj do otroctva, vyhnanie z krajiny, pokuty.
Väzenie existovalo len ako vyšetrovacia väzba.
Najvyšším sudcom bol cár. Existovali aj cirkevné súdy.
Procesné právo
Súdne konanie sa začínalo z iniciatívy poškodeného. Dôkaznými prostriedkami bola prísaha, výpovede svedkov
– krivé svedectvo sa trestalo. V menej dôležitých veciach sa vyžadovali traja až siedmi svedkovia, v ostatných
až 11 svedkov. Používala sa aj tortúra. Podľa Zákona Sudnyj ľjudem bola zakázaná súkromná pomsta.

Otázka č. 69: Srbský feudálny štát a právo

Srbský štát prešiel krátkym obdobím samostatnosti. Rozvoj feudálnych vzťahov tu nastal v 12. – 13. st. Za
nástupcov Stevana Dušana sa štát dostal do konfliktu s postupne prenikajúcou mocou Turkov. V r. 1389 boli
Srbi porazení v bitke na Kosovom poli a upadli do vazalskej závislosti na tureckom štáte. V roku 1459 sa
Srbsko stáva provinciou tureckej ríše. Bolo rozdelené na sandžaky na čele so sandžakbegmi, ktorí boli
podriadení beglerbegovi v Sofii.
Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra
Základom moci bolo vlastnícke právo k pôde. Šľachta sa delila na:
-

vyššiu – vlastelini

– vznikla z potomkov starých náčelníkov alebo z postranných vetiev panovníckeho rodu

a z potomstva dvorských a župných úradníkov. Ťažila z vnútorných sporov v panovníckych rodinách a
najmä po roku 1300 nadobúdala stále viac právomocí. Po smrti Stevana Dušana viedli tendencie vysokej
šľachty k rozkladu Srbska.

-

nižšiu – vlasteliniči

Prevládajúcou formou pozemkového vlastníctva bola baština – predmetom boli okrem pôdy aj nevoľníci
usadení na pôde. Bola to pôda, ktorú jej vlastník mohol dediť a voľne s ňou disponovať. Srbskí panovníci
udeľujú takúto pôdu formou donácií. Stratiť ju bolo možné len v prípade velezrady.

56

speters@stonline.sk
Druhou formou feudálneho vlastníctva pôdy boli pronie – na spôsob dedičského vojenského léna, ktoré nikto
nesmel predať alebo darovať cirkvi, boli s určitými vojenskými povinnosťami.
Nešľachtické obyvateľstvo boli sebri, predstavovali zvyšky pôvodného slobodného obyvateľstva. Vidiecky ľud
sa delil na pastierov (slobodnejší) a roľníkov (metropchovia - mali zakázané uzatvárať manželstvá s pastiermi).
Závislí sedliaci mali porovnateľné postavenie ako kolóni v Itálii. Najnižšou sociálnou vrstvou boli otroci.

Systém štátnych orgánov

Ústredné štátne orgány
Kráľ – bol hlavný vojvodca, sudca a statkár.
Sabor – snem šľachty a duchovenstva. Boli mu predstavovaní nástupcovia na kráľovský trón, s jeho dovolením
sa vydávali zákony a dôležitejšie listiny, pred ním sa odohrávala korunovácia. Kráľovská moc postupne
upadala, za vlád despotických panovníkov bola obnovená samovláda.

Miestna správa
Riadili ju kráľovskí miestodržitelia, správcovia žúp, velitelia vojsk, sudcovia a všetci župani. Finančný úradník
v župe sa nazýval kaznac.
Dvorskí úradníci: veľký vojvoda, tepčija, čelnik, stavilac. Postupne sa premenovali na sevastov. Za panovania
Stevana Dušana sa dvor organizoval podľa byzantského vzoru: despoti – panovníkovi príbuzní, sevastokratori,
protovestiar (minister financií), veľký logotét (kancelár).
Úradníci ako celok sa nazývali vladalci.
Niektoré mestá boli šľachtickými republikami s veľkými výsadami. V 13.st. stáli na ich čele comites – mestskí
kňazi. Vzťah týchto miest voči kráľovi bol vymedzený v mestských štatútoch.

V župách bolo od Stevana Dušana súdnictvo oddelené od miestnej správy. Okrem cirkevného súdu a cárskeho
súdu vykonávali svoju činnosť súdy veľkostatkárov, súd vojvodu a ďalšie. Nižším súdom bol oblastný súd,
ktorý prejednával spory vidieckeho obyvateľstva. V mestách vykonával súdnu právomoc kefalia alebo jeho
pomocník.
Pri kráľovskom dvore zasadal dvorský sudca - prejednával spory príslušníkov kráľovského dvora a trestné činy
spáchané v dvorskej službe.
Súd porotcov bol podriadený dozoru štátnych úradníkov, na ktorých časom prešlo aj právo vynášať rozsudky
v sporoch prejednávaných pred porotným súdom. Porotcom zostala iba funkcia poradného kolégia. Súd
porotcov bol stavovským súdom. Pre vlastelinov boli porotcami vlastelini, pre sebrov sebri.
Postupom vývoja vznikol aj vrchnostenský súd.

Právo

Najdôležitejšou formou bolo obyčajové právo. Postupne sa obyčajové právo zatláčalo do úzadia, za vlády
Dušana malo len pomocnú úlohu. Vytlačili ho listiny, privilégiá, zákony a zákonník.
Zákonník Stevana Dušana: bol prijatý v roku 1349 na sneme šľachty v Skopije. Člení sa na dve časti, prvá bola
prijatá v roku 1349 a druhá bola do zákonníka zahrnutá v roku 1374. Niektoré právne odvetvia neboli upravené,
pretože sa používali rôzne kompilácie: Syntagma Mateja Vlastara, Nomokánon, Procheiron.
Viditeľná (najmä v záväzkovom práve) bola recepcia byzantského práva, ale so srbskými úpravami.
Manželské a rodinné právo: prevládali normy byzantského cirkevného práva. Štát zasahoval iba zriedkavo.
Cirkev zakázala manželstvo medzi kresťanmi a nekresťanmi a štát medzi príslušníkmi rôznych stavov. Ak žena
uzavrela manželstvo s nevoľníkom, strácala slobodu.
Trestné právo: zaberalo takmer tretinu zákonníka, boli upravené trestné činy proti štátu a náboženstvu a proti
osobnosti, malá časť proti rodine a vlastníctvu. Najťažším deliktom bola konverzia na iné náboženstvo (trest
smrti). Upravené boli prípady velezrady (smrť páchateľa a pokuta rodiny), lupičstva, zlodejstva (zodpovedala aj
dedina), falšovania peňazí, prijatia cudzieho poddaného človeka… Zákonník rozlišoval medzi úmyselným
usmrtením a neúmyselným zabitím.
Procesné právo: nepoznalo delenie na občiansky a trestný proces, boli snahy o zavedenie inkvizičného procesu,
v cirkevnom súdnictve mal prevahu.
Dôkaznými prostriedkami boli súboje a ordálie, ale najmä svedecká výpoveď. Konanie bolo verejné a ústne.
Sudca bol povinný spísať protokol a zapísať aj svoje rozhodnutie.
Ak sa u niekoho našla ulúpená vec, musel ísť od jedného predávajúceho k druhému, až kým sa nenašiel ten, kto
nemohol ukázať ďalšieho, čím sa páchateľ usvedčil – tzv. svod.

57

Otázka č. 70: Vznik ruského feudálneho štátu

Východné slovanské kmene žili podľa kusých informácií v rodovom zriadení, využívali otrockú prácu a
obchodovali s otrokmi. Otroctvo malo patriarchálny charakter. V čase kontaktov s rímskou ríšou dochádzalo
k rozpadu rodového zriadenia. Rodová občina sa majetkovou diferenciáciou zmenila na susedskú občinu,
nazývanú verv alebo mir.
Východní Slovania sa usadili medzi Baltickým a Čiernym morom. Rozdelili sa na kmene: Poľanov, Dulebov,
Dregovičov, Drevľanov, Krivičov, Severianov, Viatičov, Iľmenských Slovanov.
Rody sa rozdeľovali na veľké rodiny. Jednotlivé rodiny tvorili teritoriálne občiny – vervy. Členovia rodín sa
nazývali smerdi. Orná pôda bola vo vlastníctve rodín, pasienky a lesy vlastníctvom občín.
Ekonomickú moc získali staršinovia, z ktorých časť pôsobila v čase vojny ako vojenskí velitelia. Udržiavali si
ozbrojené družiny, prostredníctvom ktorých si upevňovali moc. Jeden z nich bol považovaný za hlavné knieža,
stojace na čele kmeňa. Bolo však povinné riadiť sa ostatnými kmeňovými kniežatami, prípadne zvolávať
zhromaždenia celého kmeňa – veče.
Sídlami kniežat, ich družín a strediskami obchodu sa stali mestá. Najvýznamnejšie boli Kyjev, Novgorod,
Polock a Smolensk.
U východných Slovanov prebiehal aj proces zjednocovania kmeňov do kmeňových zväzov. V záujme vojenskej
obrany nadobúdali trvalý charakter. Východní Slovania mali tri štátne útvary – Artania, Slavia a Kujabia.
Do vývoja ďalších štátnych útvarov v oblasti Novgogradu a Kyjeva zasiahli Normani. Obchodné centrá
Novgorodu a Kyjeva úplne ovládli vojenskí velitelia z rodu Rurikovcov.
Novgorodské knieža Oleg asi v roku 882 zjednotením Kyjeva, Novgorodu a pripojením priľahlých území
vytvoril veľký východoslovanský štát – Kyjevská Rus. Oleg sa začal nazývať veľké ruské knieža. Kyjevská Rus
sa stala významným medzinárodným faktorom. Prestíž posilnilo aj prijatie kresťanstva v roku 987 alebo 988.
Po smrti Jaroslava Múdreho sa prejavili snahy o oslabenie štátnej moci, ktoré vyústili na zhromaždení ruských
kniežat v

Lubeči v

roku 1097

. Bolo dohodnuté rozdelenie Kyjevskej Rusi podľa zásady dedičnosti.

Pokus o zastavenie decentralizačných snáh miestnych kniežat uskutočnil Vladimír Monomach, po jeho smrti
nasáva už definitívny rozpad Kyjevskej Rusi. Kyjevský štát sa rozpadol na samostatné kniežatstvá, medzi
ktorými existovali len relatívne slabé zväzky.
Obyvateľstvo a jeho sociálna štruktúra
-

členovia kniežacej družiny: členili sa na staršiu – tvoriacu poradný zbor panovníka a mladšiu, vykonávajúcu
funkciu telesnej stráže a radových bojovníkov, ktorí tvorili jej podstatnú časť. Pôvodne žila s kniežaťom a
bola ním aj vydržiavaná. Formou odmeny bola držba pôdy do odvolania, doživotná držba, prideľovanie
pôdy do vlastníctva.
Veľkí vlastníci pôdy sa začali nazývať bojarmi a pôda v ich vlastníctve votčina.

-

najpočetnejšiu skupinu obyvateľstva tvorili roľníci, väčšinou osobne slobodní, postupne sa časť dostala do
závislosti na vlastníkoch pôdy. Vytvoril sa pojem nezávislého človeka nevoľníka – kresťjanin. Občiny,
v ktorých žili slobodní roľníci sa nazývali volosti, ich členovia sa nazývali volostní roľníci.

-

v mestách žilo osobne slobodné obyvateľstvo – remeselníci a kupci, postupne sa začala vytvárať mestská
chudoba.

Ústredné štátne orgány
-

knieža: stojí na čele štátu, riadil politiku, mal vojenskú a súdnu právomoc. Funkcia bola dedičná. Moc
opieral o kniežaciu družinu.

-

kniežacia rada: tvorená časťou členov kniežacej družiny.

-

na čele každého kniežatstva stálo knieža, ktorému prináležali atribúty hlavy štátu.

-

kniežacia rada prestala existovať, knieža sa radil so svojimi dvoranmi.

-

kniežací dvor nahradil kniežaciu družinu. Jeho členmi boli spočiatku osobní sluhovia, neskôr bojari, ktorí
mali rôzne funkcie (dvoreckij, vojevoda – koňjušin – vojenský veliteľ, strážca pečate)

-

v niektorých častiach Ruska nadobudli význam veče, ľudové zhromaždenia. Rozhodujúce postavenie mali
bojari a bohatí mešťania.

Miestna správa
Veľké knieža vykonávalo priamu moc len v kyjevskej oblasti. Pôvodne samostatné kniežatstvá pripojené ku
Kyjevu sa stali administratívno-teritoriálnymi jednotkami na čele s kniežatami alebo s námestníkmi poverenými
vyberaním daní. Neskôr boli kniežatstvá rozdelené na oblasti spravované námestníkmi, platenými v naturáliách.
Systém organizácie správy sa nazýval kormlenie.
Najnižšou administratívnou jednotkou bola občina.

58

speters@stonline.sk

Otázka č. 71: Boj proti tatárskej nadvláde a vytvorenie centralizovaného Ruska

Ruské kniežatá boli porazené v roku 1223 tatárskymi vojskami pri rieke Kalke. Džingischánov vnuk chán Batu
v roku 1235 obnovil vojenské akcie a do roku 1242 obsadil väčšinu ruských kniežatstiev, prenikol do strednej
Európy a stiahol sa späť do Povolžia, kde v roku 1243 založil nový štát Zlatá Horda.
Tatárski cháni podnecovali spory medzi ruskými kniežatami a vydávali jarlyky – listiny oprávňujúce kniežatá
vládnuť v ich mene. Vo významných ruských mestách cháni menovali vlastných správcov – baskakov a
poverovali ich vyberaním daní.
Na severe nastala zložitá situácia v dôsledku výbojov Švédov a nemeckých rytierskych rádov. Novgorodské
knieža Alexander porazil Švédov v ústí Nevy (1240), Rád nemeckých rytierov na Čudskom jazere (1242) a
pripojil si vladimirsko-suzdaľské kniežatstvo. Nedokázal vstúpiť do otvoreného boja so Zlatou Hordou.
Začiatkom 14. st. začína zosilňovať vplyv moskovského kniežatstva. Zásluhou kniežaťa Ivana Kalitu sa Moskva
stala strediskom politického, hospodárskeho a cirkevného života. V roku 1328 získal Ivan Kalita jarlyk na titul
veľkého kniežaťa a upevnil svoju moc.
Jeho vnuk Dimitrij Donský sa pustil do otvoreného boja proti Tatárom, ktorých v roku 1380 na Kulikovom poli
porazil. Víťazstvo bolo dočasné, v roku 1382 Tatári znovu dobyli Moskvu.
Moskovské kniežatstvo zostávalo centrom boja proti Tatárom. V roku 1389 sa knieža Vasil stal panovníkom bez
súhlasu Zlatej Hordy, rozšírilo sa územie a vplyv moskovského kniežatstva.
Zjednocovací proces sa prehĺbil za vlády Vasilija Temného a Ivana III., ktorý využil situáciu vzniknutú
rozpadom Zlatej Hordy. Zbavil sa závislosti na chánoch, k moskovskému kniežatstvu pripojil ďalšie územia a
zastavil útoky naň. Jeho syn Vasilij III. pripojil Pskov, Smolensko a Riazaň, čím sa moskovské kniežatstvo stalo
dôležitým činiteľom v Európe a knieža sa stalo pánom pánov nad celou ruskou krajinou.

Obyvateľstvo a jeho sociálne skupiny
Popri úplných vlastníkoch pôdy bojaroch sa sformovala nová skupina – služobná šľachta. Jej príslušníci
dostávali do držby od kniežat a bojarov pôdu, za ktorú museli plniť určité povinnosti, najmä poskytovať určitý
počet vojakov.
Väčšina príslušníkov služobnej šľachty žila na dvore veľkého kniežaťa a nazývala sa dvorania – neskôr aj
všetci menší držitelia pôdy slúžiaci vo vojsku. Pôda poskytovaná za službu sa nazývala pomestie a jej držiteľ
pomeščik, ktorý mal právo vyberať od roľníkov žijúcich na jeho pomestí feudálnu rentu vo všetkých formách.
Úbytok obyvateľstva sa prejavil v snahe feudálov získavať nových poddaných z radov slobodných roľníkov a
vo zvyšovaní povinností závislých roľníkov. Na základe zákona z roku 1497 mohol roľník odchádzať od
zemepána iba po skončení všetkých poľných prác, pred odchodom bol povinný zaplatiť za hospodárstvo, ktoré
obrábal.
Závislé roľníctvo bolo prerozdelené na:
-

súkromné

-

palácové

-

čierni roľníci (na štátnej pôde)

V dôsledku násilného znevoľňovania dochádzalo v priebehu 15. st. k útekom poddaných a nevoľníkov k Donu,
kde žili ako slobodní kozáci. Zaoberali sa lovom a chovom koní a podnikali nájazdy na tatárske dŕžavy. Mali
vlastnú správu, ich zhromaždenie sa volalo kruh, volili si na ňom svojich vodcov – atamanov.

Ústredné štátne orgány
Po oslabení tatárskeho vplyvu sa moc sústreďovala v rukách veľkého kniežaťa, ktorému podliehali ostatné
štátne orgány.
Vysoké duchovenstvo a významní bojari tvoria dumu – poradný orgán cára.
Ústredná štátna správa bola rozdelená na pute, na čele stál putnych bojar. V 15. st. poveroval panovník
šľachticov správou určitých záležitostí. Tieto príkazy nadobudli pevnú organizačnú formu, ich počet neustále
narastal, ich kompetencie ale neboli vymedzené. Obsadzovanie týchto úradov sa uskutočňovalo podľa zásady
mestničestva, vychádzajúcej z rodovej šľachtickej hierarchie. Nedostatky týchto úradov kompenzovali do určitej
miery djaci – pisári, ktorí mali na starosti bežnú agendu.

Miestna správa
Postupne bol oslabovaný vplyv šľachty. Na čele bývalých kniežatstiev stáli námestníci, ktorí vykonávali aj
jurisdikciu a vyberali dane. Odmeňovaní boli podľa zásady kormlenia.

59

Otázka č. 72: Budovanie centralizovaného Ruska a vznik ruského impéria

Ukončením zjednocovacieho procesu v období vlády Ivana IV. sa začal proces centralizácie štátu, výsledkom
bolo oslabenie moci a vplyvu bojarov a upevnenie moci cára – samoderžavia. V roku 1547 sa Ivan IV. Hrozný
vyhlásil za cára a uskutočnil rozsiahle reformy štátneho aparátu, armády a práva.
Najvýznamnejšou zmenou bolo zriadenie zemštiny a opričniny v roku 1565, čím bolo územie štátu rozdelené na
dve časti. Opričnina bola úrodnou pôdou a bola v osobnej držbe panovníka. Ak sa pôda bojarov resp. kniežat
nachádzala v opričnine, boli posielaní do odľahlých oblastí s menej kvalitnou pôdou. Na vysťahovanej pôde boli
usadzovaní opričníci – príslušníci nižšej šľachty, obľúbenci cára.
Zemština bola v správe bojarskej dumy, bola však ovládaná cárom.
Zavádzanie opričniny bolo sprevádzané terorom, bojari boli vysťahovávaní násilím. V dôsledku všeobecného
odporu cár v roku 1572 opričninu zrušil. Jej hlavný cieľ, oslabovanie bojarov cár dosiahol. Pokračoval aj
v dobyvačnej politike.
Po smrti Ivana IV. Hrozného došlo k oslabeniu panovníckej moci. Smrťou Fiodora v roku 1598 vymrela aj
dynastia Riurikovcov. Funkcia cára bola prechodne volená.
Zvolením Michaila Romanova došlo opätovne k posilneniu centrálnej moci a aj k politickej konsolidácii.
Ruský štát sa územne rozširoval. V roku 1654 bola pripojená ľavobrežná Ukrajina, v roku 1689 bola uzavretá
Nerčinská zmluva s Čínou – Rusko malo otvorenú cestu na Sibír.
Neustále dobyvačné vojny zvyšovali vnútorné rozpory. Bolo potrebné uskutočniť zásadné reformy, ktoré boli
uskutočnené za panovania Petra I., ktorý dal podnet k zakladaniu manufaktúr, nových výrobných odvetví,
podporoval obchod a reorganizoval štátny aparát podľa vzoru západoeurópskych štátov. Rusko sa stalo
centralizovaným absolutistickým štátom. Bola k nemu postupne pripojená Ukrajina, Bielorusko, pobaltské štáty,
časť Poľska, Gruzínsko, stredná Ázia, Sibír a ďalšie územie.
V Rusku narastali vnútorné rozpory. Politická moc samoderžavia riešila rozpory zosilnením represálií a
posilnením donucovacieho aparátu. Súčasne sa bráni prenikaniu pokrokových myšlienok po Veľkej francúzskej
revolúcii.
Feudálne nevoľnícke hospodárenie dosiahlo vrchol za panovania Kataríny II. (1762 – 1796)
Začiatkom 19. st. sa cárske Rusko stalo ako vedúca sila Svätej aliancie ochrancom feudálneho poriadku
v Európe.

Obyvateľstvo a jeho sociálne skupiny
Postupne zanikali rozdiely medzi votčinou a pomestím, pre označenie šľachty sa vžil pojem dvorianstvo.
Odmenou za výkon služby bol plat. Pôdu dedilo podľa nariadenia z roku 1714 iba jedno z detí, ostatní synovia
museli vstúpiť do štátnej služby. Šľachticom boli priznávané rôzne privilégiá a výhody.
Reformy sa dotkli aj nevoľníctva. Členilo sa na nevoľníkov – patrili statkárom a štátnych roľníkov – usadení na
štátnej pôde. Menej početní boli palácoví roľníci a ekonomickí roľníci (obrábali pôdu odňatú kláštorom za
Kataríny II.).
Kozáci ostali osobitnou skupinou s vlastnou samosprávou.
V mestách sa prehĺbila diferenciácia obyvateľstva. Rozdelilo sa na riadnych občanov (členovia cechov),
obyčajných občanov (neboli členmi cechov). Od r. 1785 sa obyvateľstvo začalo označovať ako mestská
pospolitosť.

Ústredné štátne orgány

-

samoderžavný cár: bol hlavou štátu, od roku 1721 používal titul imperátor. Podliehali mu všetky
ostatné orgány. Vytvoril sa kult cára, jeho funkcia bola dedičná podľa zásady prvorodenstva.
Nepotreboval súhlas žiadneho orgánu na vydávanie noriem.

-

bojarská duma: poradný orgán cára, jej rozhodnutia neboli záväzné. Zväčša sa radil len s niektorými
bojarmi – blízka duma. V 17. st. sa oddelila súdna komora, ktorej rozhodnutia mali charakter
precedensu. Členmi dumy boli od 17.st. aj menovaní nešľachtici. Po vzniku senátu v roku 1711 stratila
význam.

-

vládny senát: mimoriadny (neskôr riadny) orgán zastupujúci cára počas jeho neprítomnosti. Dozeral na
činnosť štátnych orgánov, pripravoval návrhy zákonov, bol súdnym orgánom. Mal 10 členov
menovaných panovníkom, na čele stál generálny prokurátor.

-

Riadenie štátnej správy uskutočňovali prikazy, ktorých počet vzrastal. Predstavovali jednotlivé rezorty,
kompetenciu však nemali presne vymedzenú.

-

V roku 1718 boli prikazy nahradené kolégiami. Na čele každého stál prezident menovaný cisárom. Mali
presne vymedzenú kompetenciu

60

speters@stonline.sk

Miestna správa
Územie bolo rozdelené na guby, na čele stál menovaný vojvoda s vojenskou kompetenciou. Podliehal mu gubný
starosta a jeho pomocníci volení šľachtou a čeľovanici volení roľníkmi guby.
V roku 1708 bolo územie rozdelené na 8 gubernií na čele s gubernátormi podriadenými cárovi. V roku 1719
boli rozdelené na provincie, ktoré sa delili na dištrikty.
V roku 1775 bolo Katarínou II. vytvorených 50 gubernií, na čele s generálnym gubernátorom, podriadených
ústrednej moci. Pri výkone funkcie mu pomáhala menovaná gubernská vláda. Gubernie sa delili na újazdy na
čele s kapitánom, pomáhalo zastupiteľstvo volené dvoranmi.
Od roku 1785 všetci obyvatelia mesta tvorili mestské spoločenstvo, ktoré volilo starostu a poslancov mestskej
rady. Administratívnu moc v meste mal mešťanosta menovaný vládou.
Nariadením o guberniách z roku 1775 bolo reformované aj súdnictvo. Bolo oddelené od administratívnych
orgánov, v každej gubernii pôsobili dve inštancie pre každý stav, tretia inštancia bola spoločná. Dozor nad
súdmi mal guberniálny prokurátor, podliehajúci gubernátorovi a generálnemu prokurátorovi.

Otázka č. 73: Rozklad feudálneho systému v

Rusku a zrušenie nevoľníctva

Pod vplyvom myšlienok Francúzskej revolúcie sa v západoeurópskych krajinách urýchlil proces rozpadu
feudálnych výrobných vzťahov. Aj v Rusku sa prejavuje kríza feudalizmu.
Napriek represívnym opatreniam revolučné názory prenikali do radov ruskej inteligencie a meštianstva.
A. N. Radiščev vyzýval v roku 1790 k zvrhnutiu cárskeho despotizmu a v roku 1801 vypracoval návrh reforiem,
vychádzajúci zo slobody a rovnosti pred zákonom.
Roľnícke nepokoje prinútili cára k čiastkovým ústupkom. Nariadenie Pavla I. z apríla 1797 zakazovalo konanie
robôt v nedeľu a odporúčalo statkárom, aby nepožadovali od nevoľníkov viac ako tri dni robôt týždenne.
Prostredníctvom čiastkových reforiem sa cár pokúsil tlmiť rozpory. Alexander I. nariadením z roku 1803
umožnil roľníkom výkup z nevoľníctva, ak dôjde k vzájomnej dohode so statkárom. Poveril svojho radcu
Speranského, aby pripravil návrh možných reforiem feudálneho systému.
Návrhy reforiem boli ukončené v roku 1809. Ich základom sa stala myšlienka prispôsobiť feudálnu
absolutistickú monarchiu nastupujúcim kapitalistickým prvkom v hospodárstve. Mnohé návrhy narazili na
odpor šľachty, ktorý prehĺbil zaostalosť Ruska.
Nevoľníci neboli zainteresovaní na zvyšovaní produktivity práce, preto rozvoj výroby prebiehal pomaly.
Cár ustúpil od svojej liberálnej politiky a Rusko sa ako súčasť Svätej aliancie stalo ochrancom feudalizmu
v Európe.
Pokrokové myšlienky boli krvavo potláčané.
Výdaje na armádu a represívny aparát prehĺbili vnútorné rozbroje v krajine. Došlo k radikalizácii roľníkov a pod
ich vplyvom vláda vydala 19. 2. 1861 Manifest o zrušení nevoľníctva a Nariadenie o organizácii roľníctva.
Roľníci boli oslobodení od osobnej viazanosti na statkároch a pôda im mala byť prideľovaná do trvalého a
dedičného užívania. Počas deviatich rokov nesmeli voľne nakladať svojím prídelom a museli vykonávať roboty,
alebo odvádzať dávky statkárovi. Vlastníkom pôdy ostával naďalej statkár, v prípade kúpy museli byť uzavreté
osobitné zmluvy.
Vývoj kapitalizmu v poľnohospodárstve sa spomalil v dôsledku pozostatkov feudalizmu.
Rusko ostalo polofeudálnou krajinou až do 20. storočia.

Otázka č. 74: Právo a právne pamiatky stredovekého Ruska

Prevládajúcou formou práva bolo obyčajové právo. Písaná forma sa vyskytovala pri zmluvách. Postupne sa
začali objavovať aj normy, ktoré vydávali kniežatá – ustavy a uroky a v obmedzenom rozsahu normy
byzantského práva.
V období centralizovaného štátu vznikla kategória noriem – ukazy – nariadenia vydávané orgánmi ústrednej
štátnej správy.
V období absolutizmu boli formy práva rozšírené o reglementy a ordonancie – nariadenia vydávané cárom a
gramoty – výsadné listiny.

Právne pamiatky

Najstaršie písomné pamiatky tvoria zmluvy s Byzanciou. Odpisy sa zachovali v diele Povesti vremennych let.

61

Ruská pravda:
Krátka redakcia Pravdy sa skladala z dvoch častí: Pravda Jaroslava (hlavným prameňom je obyčajové právo),
Pravda Jaroslavičovcov (vplyvy zákonodarnej činnosti kniežat a vplyvy činnosti kniežacích súdov).
Široká redakcia Pravdy mala dve časti: Ustav velikogo kňaza Jaroslava o sudach, Ustav Vladimira
Vsevolodoviča. Obe časti boli pôvodne samostatnými predpismi.
Skrátená redakcia Pravdy sa používala od 15. st.
Z ustanovení Ruskej Pravdy vychádzali predpisy neskorších právnych noriem. Obsah sa vzťahuje najmä na
trestné právo, nie je usporiadaný a je kazuistický.
Popri Ruskej Pravde boli používané aj ustavy udeľované cirkevným inštitúciám, ktoré upravovali vzťahy medzi
štátom a cirkvou. Čiastočne sa používali aj predpisy byzantského práva, preklady Nomokanonov pod názvom
Kormičije knigi, preklady Eklogy a Procheironu.
Pskovská súdna listina mala obmedzenú územnú pôsobnosť, obsahovala normy obyčajového práva, niektoré
kniežacie nariadenia a prevzaté ustanovenia Ruskej Pravdy. Ustanovenia zahŕňali predpisy občianskeho aj
trestného práva.
Novohrodská súdna listina mala podobný charakter, najstaršia časť pochádza z roku 1385
Sudebnik z

roku 1497

obsahoval úpravu štátnej správy a súdnictva v Rusku. Na príkaz Ivana IV. bol

prepracovaný a vyšiel v roku 1550. Obsahoval občianskoprávne aj trestnoprávne ustanovenia.
Sudebnik cára Fiodora Ivanoviča z

roku 1589

sa nestal oficiálnym zákonníkom.

Osobitná komisia vypracovala v roku 1649 zborník právnych predpisov Sbornoje uloženie
Kodifikácia práva sa uskutočnila v dvoch etapách. V prvej etape boli zhrnuté právne predpisy po roku 1649 –
Polnoje sobranie vsech zakonov.
V druhej etape vznikol Svod zakonov suščestvujuščich. Z predchádzajúcej zbierky boli prevzaté právne
predpisy. Svod bol publikovaný v roku 1832, účinnosť nadobudol od roku 1835. Súčasne bola založená
pravidelná zbierka zákonov. Svod má 15 zväzkov a člení sa na štyri hlavné časti: štátne určujúce zákony,
ochranné zákony, občianske určujúce zákony, občianske zákony.
Manifestom z 19. 2. 1861 bolo zrušené nevoľníctvo. Bola im prideľovaná pôda do trvalého dedičného užívania,
v priebehu deviatich rokov s ňou nemohli disponovať. Vlastníkmi pôdy ostávali statkári. Pri uzavretí kúpnej
zmluvy medzi roľníkom a statkárom štát vyplatil 80% výkupného odhadu a 20% musel zaplatiť roľník. Roľníci
nesmeli vystupovať z občín, povolili im to až Stolypinove zákony z roku 1906.
Občina plnila hospodárske aj administratívne funkcie. Roľníci podliehali orgánom roľníckej správy:
zhromaždenie sedliakov – schod, volilo starostu. Spojenie viacerých obcí tvorilo volosť, na čele stál staršina.
Volosť mala vlastný súd.
Priamy dozor nad roľníckou správou mal osobitný úradník vybraný z miestnej šľachty. Stanovoval aj povinnosti
roľníkov voči statkárom. Podmienkou vykonávania úradu bolo vlastníctvo určitej výmery pozemkov.
Reformou z

roku 1864

boli zavedené určité demokratizačné prvky aj do vyšších stupňov samosprávnych

orgánov. Reforma formálne odstránila stavovské výsady, zaviedla však nerovné a obmedzené volebné právo.
Voliči boli podľa majetku rozdelení do troch kúrií. Volili samosprávne orgány v guberniách a ujazdoch.
Súdna reforma z

roku 1864

stanovila novú súdnu organizáciu, nový občiansky súdny poriadok. Bola zavedená

nezávislosť a neodvolateľnosť sudcov, verejnosť a ústnosť konania, rovnosť občanov pred zákonom. Súdnictvo
bolo oddelené od správy, vznikali porotné súdy v trestnoprávnej oblasti.
Neskôr realizuje samoderžavie politiku otvoreného násilia, až do revolúcie v roku 1905.

Otázka č. 75: Všeobecná charakteristika obdobia rozdrobenosti v

Poľsku a systém

štátnych orgánov

Poľsko bolo vytvorené v 9. st. Slovanmi. Vzniklo viacero kniežatstiev, najsilnejšie bolo kniežatstvo Poľanov.
Ríša prvého poľského panovníka Mieška I. z rodu Piastovcov vznikla politickým zjednotením menších štátnych
útvarov, ktoré uskutočnil štát Poľanov. Jeho syn Boleslav I. Chrabrý dobudoval štátnu správu. Stal sa prvým
poľským kráľom.
Od 11. storočia sa začala prejavovať rozdrobenosť. Boleslav III. Krivoústy rozdelil krajinu na štyri dedičné
údely. Vladislav II. mal byť veľkým kniežaťom, ktoré malo byť vrchným pánom nad ostatnými údenými
kniežatami. Boleslav III. Krivoústy vo svojom testamente z roku 1138 zaviedol princíp seniorátu, podľa ktorého
vždy najstarší člen rodu mal mať titul najvyššie knieža, ktorý bol spojený s držbou kráľovského údelu. Závislé
údely sa ale menili na samostatné štátne celky a relatívne jednotná poľská ríša sa fakticky rozpadla.

62

speters@stonline.sk
Obyvateľstvo a sociálna štruktúra
Sformovali sa najmajetnejšie skupiny obyvateľstva – rodová šľachta, duchovenstvo a členovia kniežacej
družiny. Knieža ich obdarovávalo pozemkami odňatými občinám alebo ladom ležiacou pôdou.
Hlavnú skupinu obyvateľstva tvorili slobodní roľníci, členovia občín, ktorí boli voči kniežaťu povinní určitými
úkonmi a súčasne mu poskytovať potraviny a platiť dane. Dochádzalo k postupnému znevoľňovaniu, čo
vyvolávalo nespokojnosť roľníkov.

Ústredné štátne orgány
-

panovník mal spočiatku titul knieža, Boleslav I. Chrabrý, Mieško II., Boleslav Smelý mali titul kráľ. Ich
moc bola absolútna a vzťahovala sa na celé územie a na všetko obyvateľstvo. Kniežacia postupnosť v rode
Piastovcov bola dedičná, neexistoval presný nástupnícky poriadok. Vláda prechádzala na dedičov podľa
obyčajových zásad. Ak bolo viac oprávnených dedičov, obyčajne bol panovníkom určený najstarší za
vrchné knieža. Boleslav III. Krivoústy zaviedol princíp seniorátu – na čele štátu mal stáť najstarší člen rodu
s titulom najvyššie knieža (princeps), ktorý bol primus inter pares. Údelné kniežatá boli na svojom území
prakticky nezávislými panovníkmi.

-

kniežacia rada: bola poradným orgánom panovníka pri správe štátu a pri výkone jurisdikcie. Skladala sa
z najvyšších kniežacích a cirkevných hodnostárov.

-

ústrednú štátnu správu vykonávali úradníci kniežacieho dvora. Najvyššími úradníkmi boli: správca, ktorý
bol v prípade vojny vojvodom, komorník, kancelár, pokladník, stolník a čašník.

Miestna správa
Strediskami sa stali staré hrady, bývalé centrá, strediská slovanských kmeňov. Na čele hradu stáli náčelníci,
neskôr kasteláni. Územie sa delilo na kastelánie. Právomoc kastelánov bola správna, vojenská, súdna a
hospodárska. Zástupcom kastelána v súdnictve bol sudca, v hospodárskej oblasti villicus. Kastelánie sa delili na
menšie obvody, nazývané obce, ktoré sa skladali z niekoľkých dedín.

Súdnictvo
Súdnu právomoc nad slobodnými občanmi vykonával knieža. Na súde kniežaťa boli prítomní úradníci
kniežacieho dvora s poradným hlasom. Niekedy vykonávali súdnictvo kniežatá pri ceste po krajine, na
zhromaždeniach kniežacej rady. Ak bol knieža zaneprázdnený, zastupoval ho na súde palatín, neskôr dvorský
sudca. V menej závažných veciach boli príslušné súdy kancelárov a pre neslobodné obyvateľstvo zemepanské
súdy.

Otázka č. 76: Všeobecná charakteristika obdobia stavovskej monarchie v

Poľsku

Už v 13. st. sa začali prejavovať prvé snahy o prekonanie rozdrobenosti a vytvorenie silného štátu. K obnoveniu
jednoty došlo až za kniežaťa Vladislava Lokietka (1306 – 1333), ktorý sa dal v Krakove korunovať za kráľa.
Smrťou jeho syna Kazimíra III. Veľkého v roku 1370 zanikla dynastia Piastovcov.
Obdobie stavovskej monarchie sa začína vymretím Piastovcov a nástupom Anjouovcov – Ľudovít Veľký
(uhorský kráľ). Ľudovít Veľký nezanechal syna, preto sa na trón dostáva litovské knieža Vladislav Jagellovský.
Vytvorila sa tak personálna poľsko-litovská únia, motivovaná snahou o paralyzovanie nebezpečia zo strany
Rádu nemeckých rytierov. Poľsko-litovské vojská s pomocou ruských vojsk zvíťazili vo vojne nad nemeckými
križiakmi (1409 – 1410).
Šľachta si vynútila privilégiá, ktoré musel panovník uznať. Vytvára sa pojem poľská koruna, čím bol myslený
samostatný právny subjekt s korunovaným kráľom na čele, so stavmi ako údmi tejto koruny. Panovník bol
zdrojom práva len v súčinnosti so stavmi, ako s druhou základnou zložkou štátneho ústroja. Stavovská
monarchia v Poľsku sa nevyvíjala k absolutistickej monarchii, ale smerovala k oslabeniu moci panovníka. Po
smrti Žigmunda Augusta v roku 1572 sa poľský trón stáva absolútne voleným, čo znamená začiatok poľskej
šľachtickej demokracie.

Otázka č. 77: Sociálna štruktúra obyvateľstva stredovekého Poľska

Stavy sa začali formovať začiatkom 13. st. Ako prvý sa organizoval duchovný stav, ktorý si vymohol významné
privilégiá. Cirkevné majetky boli oslobodené od kniežacieho práva – od všetkých bremien, ktoré mohlo knieža
požadovať od svojich poddaných. Právo požadovať pozostalosť po biskupoch bolo v Poľsku zrušené, panovníci
si získali podporu pápeža tým, že mu umožnili menovať biskupov a boli mu platené poplatky (svätopeterský
halier).

63

Šľachta sa sformovala ako samostatný stav začiatkom 14. st. Za pridelenú pôdu bola povinná vykonávať
vojenskú službu. Panovník udeľoval pôdu súčasne s privilégiami oslobodzujúcimi od bremien, kniežacím
právom a súdnymi právomoci nad obyvateľstvom usídleným na pridelenej pôde. Za pravého šľachtica sa začal
považovať ten, kto patril k rytierskemu rodu, aj keď sám nemal rytiersky majetok. Vznikol uzavretý systém
šľachty, v ktorom sa vyčlenili dve skupiny: vyššia šľachta – páni (výlučný prístup k štátnym a dvorským
úradom, nesmeli byť väznení bez riadneho konania pred súdom, súdení mohli byť iba šľachtickým súdom,
vojenskú službu boli povinní vykonávať na vlastné náklady len na území ríše, v zahraničí mali právo na
preplatenie nákladov) a nižšia šľachta – rytieri (šľachtici, ktorí mali menší majetok a nemohli vykonávať
vojenskú službu na vlastné náklady).
Nevoľníci tvorili najpočetnejšiu skupinu obyvateľstva, nedisponovali politickými právami, boli neslobodní,
ležali na nich všetky bremená kniežacieho práva. Výťažok ich práce patril pánovi.
Začiatkom 13. storočia došlo v Poľsku ku kolonizácii dedín na základe nemeckého práva, kolonisti boli
oslobodení od bremien kniežacieho práva. Za užívanie pôdy platili fixný poplatok v peniazoch a v naturáliách,
pričom boli povinní vykonávať aj určité roboty. Slobody týchto roľníkov boli šľachtou skoro obmedzené.
V druhej polovici 15. st. sa v Poľsku rozšírilo namiesto úrokového hospodárstva (pán ponechával pôdu
roľníkom na užívanie za úrok) dvorové hospodárstvo (založené na nájomnej práci). Roľníci boli pripútavaní
k pôde. V roku 1496 bolo obmedzené právo slobodne sa sťahovať, v roku 1518 boli podrobení jurisdikcii
vrchnosti, v roku 1532 bolo zakázané vysťahovať sa bez povolenia vrchnosti, v roku 1545 bol vyslovený úplný
zákaz ich odchodu, boli im zvyšované robotné povinnosti. V 18. st. boli roboty stanovené na 6 dní v týždni a
roľníci boli vystavení ľubovôli vrchnosti.
Mestské obyvateľstvo
Poľské mestá vznikali pri kostoloch, kláštoroch alebo v podhradiach.
Obyvateľstvo bolo majetkovo a národnostne diferencované. Najvyššiu vrstvu predstavoval nemecký patriciát,
nižšou vrstvou boli členovia remeselníckych cechov, najnižšou vrstvou bola mestská chudoba.
V dôsledku politiky šľachty boli pozbavené politických práv a od konca 16. st. upadali. V druhej polovici 18.
st. vzostúpila remeselná výroba a začali sa objavovať manufaktúry. V roku 1791 získali kráľovské mestá aj
určité politické práva.
Židia boli považovaní za neslobodné obyvateľstvo, ale boli pod kráľovou ochranou, za čo odvádzali poplatok.
Ich postavenie bolo upravované privilégiami. V mestách tvorili židovskú obec, ktorá disponovala určitou
samosprávou. V niektorých mestách sa vytvorili v 15. a 16. st. židovské getá.

Otázka č. 78: Systém štátnych orgánov Poľska v

období stavovskej monarchie

Na čele štátu stál kráľ. Kompetencia bola široká iba za Vladislava Lokietka a Kazimíra Veľkého. Po smrti
Vladislava Jagelovského sa ustálil v nástupníckom práve princíp voľby, ktorý bol len relatívny, pretože v Litve
bol trón dedičný a nebolo možné voliť iného kráľa, ak nemala byť ohrozená poľsko-litovská únia. Po voľbe
panovníka sa konala jeho korunovácia, ustálila sa prax, že kráľ bol povinný pred korunováciou potvrdiť stavom
ich práva zvláštnymi privilégiami, čím uznával obmedzenia pri výkone svojich práv.
Koncom 14. st. vznikol valný sejm. Bol pôvodne zjazdom úradníkov, s ktorými sa kráľ radil o dôležitých
záležitostiach v štáte. Spočiatku sa sejm schádzal iba podľa potreby, najmä v súvislosti s voľbou panovníka.
Koncom 15. st. sa skladal z hornej komory – senátu, v ktorom zasadali ríšski vazali, arcibiskupi, biskupi,
vojvodovia, kasteláni a korunní úradníci a z dolnej komory – poslaneckej snemovne, v ktorej zasadali
zástupcovia šľachty, volení na sejmikoch. Mestá s výnimkou Krakova nemali právo zasadať na valnom sejme.
Senát bol poradným orgánom, ale poslanecká snemovňa mala zákonodarnú moc. K platnému uzneseniu sa
vyžadovala jednomyseľnosť.
Vývoj valného sejmu bol dovŕšený Radomskou konštitúciou z

roku 1505

. Kráľ sa v nej zaviazal, že

v budúcnosti neuskutoční bez súhlasu senátu a poslaneckej snemovne nič, čo by mohlo uškodiť štátu alebo
jednotlivcom. Senát aj poslanecká snemovňa nadobudli zákonodarnú moc vo všetkých závažných štátnych
záležitostiach.
Sejmiky sa vyvinuli v prvej polovici 15. st. zo zhromaždení kniežacej rady, na ktoré kniežatá zvolávali
miestnych veľmožov a cirkevných hodnostárov. Účasť šľachty v kniežacej rade bol jej právom a poradný hlas
začal nadobúdať rozhodovací vplyv. Schádzali sa spravidla pred zasadaním valného sejmu a po jeho skončení.
Na zasadaní sejmiku, konanom pred zasadaním valného sejmu, šľachta volila delegátov na sejm a uznášala sa
na inštrukcii, ktorej sa museli delegáti na zasadaní sejmu pridržiavať. Po skončení zasadania valného sejmu
delegáti referovali o jeho priebehu a výsledku.

64

speters@stonline.sk
Ústredné orgány
Najväčší význam mala kráľovská kancelária na čele s kancelárom, ktorá vydávala kráľovské listiny a mala na
starosti diplomatickú korešpondenciu a štátna pokladnica. Novým bol úrad dvorského maršálka, ktorý spravoval
kráľovský dvor.

Miestna správa
Územie sa rozdeľovalo na vojvodstvá na čele s vojvodom, ktorý velil vojenským silám v krajine. Vojvodstvá
s delili na kastelánie na čele s kastelánom, ktorý velil vojenskej jednotke svojho obvodu. Vojvoda aj kastelán
boli menovaní kráľom. Ako kráľovský úrad vznikol úrad starostu, ktorý sa staral o bezpečnosť a poriadok,
vykonával kráľovské nariadenia a mal rozsiahlu súdnu právomoc.

Organizácia súdnictva
Uplatňovala sa zásada, že každý stav mal svoj súd. Pre šľachtu sa vyvinuli tri druhy súdov: zemské súdy (spory
menšieho významu), starostenské súdy (súdili trestné činy proti bezpečnosti a poriadku v obvode kráľovských
starostov), kráľovské súdy (boli odvolacími súdmi a súdili najťažšie trestné činy v prvej inštancii).

Otázka č. 79: Obdobie šľachtickej demokracie v

Poľsku

Kráľ sa stal len vykonávateľom vôle šľachty, pričom mestský stav a ostatné slobodné obyvateľstvo sa
nepodieľalo na politickej moci.
Slabosť kráľovskej moci vyplynula z poľského nástupníckeho práva. Od roku 1572 (vymretie Jagelovcov) sa
stal poľský trón čisto volebným. Panovníkmi sa stávali šľachtici z domácich rodov, hlavne ale z cudzích rodov,
ktoré mali priniesť hospodársky rozmach.
Pri voľbe Henricha z Valois v roku 1573 boli panovníkovi predložené volebné kapitulácie nazvané pacta
convecta. Šľachta od kráľa žiadala, aby potvrdil všetky doterajšie privilégiá a slobody. Boli zahrnuté aj do
Henrichových článkov, v ktorých sa kráľ zriekal dedičnosti trónu a zaviazal sa, že bude rešpektovať stálu radu
16 senátorov, že bez súhlasu senátu nepovedie vojnu ani neuzavrie mier, že bude zvolávať sejm každé dva roky
najviac na šesť týždňov. Ak by kráľ podmienky nedodržal, národ ho nemusel poslúchať. Panovník sa tým stal
šľachtickým úradníkom.
V 17. a 18. st. došlo v Poľsku k zhoršeniu hospodárskej situácie. Po prvom delení Poľska v roku 1772 (Rusko,
Prusko, Rakúsko) bola v roku 1791 prijatá Ústava 3. mája. Zostala stavovskou ústavou, pretože nepriznávala
spoločenským vrstvám rovnaké množstvo práv.
Nejednotnosť poľskej šľachty spôsobilo druhé delenie Poľska v roku 1793 (Rusko a Prusko) a v roku 1795
tretie delenie Poľska – Rusko, Prusko a Rakúsko sa zmocnili celého zvyšku územia Poľska, čím Poľsko až do
roku 1918 prestalo existovať.

Ústredné štátne orgány
-

kráľ bol volený, ale vládnu moc nadobúdal až korunováciou, po ktorej musel potvrdiť pacta conventa a
dovtedajšie práva šľachty. Kráľ mohol vykonávať faktickú moc len za spolupôsobnosti rady 16 senátorov –
rezidentov. Štyria z nich museli byť stále s kráľom a poskytovať mu rady. Na sklonku poľskej samostatnosti
sa stal len reprezentantom štátu.

-

v čase interregna sa zoskupovala šľachta do konfederácií, ktorých úlohou bolo zachovávať dovtedajšiu
formu vlády.

-

význam valného sejmu stúpal s obmedzovaním panovníkovej moci. Obe komory sa radili oddelene.
K platnému uzneseniu sa vyžadovala jednomyseľnosť. V roku 1652 sa táto zásada zmenila na liberum veto,
na základe ktorého mohol ktorýkoľvek poslanec zmariť celé jednanie sejmu, takže žiadne uznesenie
nemohlo nadobudnúť platnosť. Kompetencia valného sejmu bola zákonodarná, právo rozhodovať o
otázkach vojny a mieru, ustanovovanie daní, udeľovanie šľachtictva, vykonávanie súdnej právomoci
v závažnejších záležitostiach.

-

boli zvolávané aj mimoriadne sejmy.

-

sejmiky si okrem voľby delegátov na valný sejm a spisovania záväzných inštrukcií vyhradzovali aj právo
podrobiť uznesenia valného sejmu týkajúce sa daňových otázok dodatočnému schváleniu, ktoré
uskutočňovali na sejmíkoch relačných, ktoré boli zvolávané po ukončení valného sejmu, na ktorých poslanci
podávali správu o svojej činnosti na sejme. Sejmík mohol potvrdiť alebo zmeniť uznesenia valného sejmu.

65

Miestna správa
Vykonávali ju starostovia vo svojich obvodoch. Začala sa uvoľňovať ich závislosť na kráľovi, čím slabla
panovnícka moc. Ich postavenie sa začalo približovať postaveniu zemských úradníkov.

Súdnictvo
Zriadil sa korunný tribunál – v roku 1578, ako najvyšší súd pre šľachtu. Bolo možné odvolať sa k nemu zo
zemských a starostenských súdov. Ako súd prvej inštancie rozhodoval o žalobách proti starostom pre zneužitie
moci. Právomoci kráľovského súdu prechádzali na súd sejmu, ktorému predsedal kráľ. Mestské súdy boli
príslušné pre občianskoprávne a trestnoprávne veci, ich odvolacou inštanciou boli dvorské súdy, ktorým
predsedal formálne kráľ, fakticky kancelár.

Otázka č. 80: Právo a právne pamiatky stredovekého Poľska

V najstaršom období bolo nepísané, obyčajové. Postupne sa objavovali normy vydávané panovníkom.
Panovníci vyhlasovali svoje normatívne právne akty ústne, správy máme len z cirkevných dokumentov, kroník,
cestopisov. Zvláštny význam má Dagome iudex, ktorým sa panovník zaviazal k plateniu poplatku v prospech
pápeža.
Normatívne akty panovníkov mali v 12. – 13. st. formu štatútov a privilégií, najväčší význam mali privilégiá
zemské, ktoré vydávali kniežatá v prospech stavov a imunity.
Mestské právo sa opieralo o lokálne privilégiá, ktoré povoľovali obyčajne nemeckým kolonistom používať
nemecké právo. Veľký význam malo Saské zrkadlo a ortyle – dobrozdania magdeburského súdu pre súdy
dcérskych miest v Poľsku.
V 13. – 16. st. nadobudli najväčší význam štatúty a privilégiá a uznesenia sejmu a sejmikov.
V období šľachtickej demokracie sa základným prameňom práva stali uznesenia sejmov – konštitúcie, ktoré sa
delili na časovo obmedzené a časovo neobmedzené. Novým prameňom práva boli súdne precedenty. Stanoviská
súdov vyššieho stupňa boli záväzné pri rozhodovaní analogických prípadov.
Najvýznamnejšou právnou pamiatkou je Elbanská kniha, ktorá predstavuje spísanie obyčajového práva
severného Poľska. Obsahuje najmä normy trestného práva.
Vislický štatút bol vyhlásený v roku 1367 za panovania Kazimíra Veľkého na sneme vo Vislici, obsahoval
zbierku štatútov pre jednotlivé oblasti Poľska.
Košické privilégium vydal v roku 1374 Ľudovít Anjouovský. Vymohol si od poľskej šľachty súhlas, aby na trón
nastúpila jeho dcéra, ak nebude mať mužského potomka. Za to oslobodil šľachtu ako stav od všetkých
povinností voči štátu s výnimkou vojenskej povinnosti a povinnosti platiť malú daň. Benefíciá boli uznávané za
dedičné vlastníctvo. Kráľ sa zaviazal, že nebude v Poľsku zverovať úrady cudzincom.
Jedlinské privilégium vydal Vladislav II. v roku 1430 – žiaden šľachtic nesmel byť uväznený bez
predchádzajúceho riadneho súdu.
Nieszawské štatúty znamenali založenie šľachtického parlamentarizmu v Poľsku. Kráľ sa zaviazal, že nebude
vydávať nové zákony, ani povolávať do zbrane bez súhlasu sejmíkov. Nižšej šľachte potvrdil práva a privilégiá
udelené predchádzajúcimi kráľmi. Boli vydané ustanovenia o zákaze kumulácie vysokých funkcií. Oslobodili
šľachtu od ciel pri prevoze tovaru vlastnej výroby na najbližší trh.
Oslobodenie bolo rozšírené Piotrkowským štatútom z roku 1496, šľachta mohla tovar vyvážať za hranice a
dovážať do cudziny. Išlo o získanie výhod na úkor meštianstva.

Vecné právo
Vlastnícke právo k pôde sa do konca 14. st. priznávalo iba vyššej šľachte, nižšej šľachte sa priznávala iba držba,
ktorá sa zmenila na vlastníctvo. Rozšírilo sa dispozičné právo šľachty na dedičné majetky. Ostal zákaz
darovania pozemkov cirkvi, zákaz prevodu pozemkového majetku na iné osoby ako na príslušníkov šľachty.
V roku 1576 získala šľachta právo ťažiť nerastné bohatstvo. Do konca 13. storočia mohla mať vrstva
slobodných sedliakov pôdu v nedielnom vlastníctve (rodinný nediel). Pôda zostávala vo vlastníctve rodiny a
jednotlivým príslušníkom rodiny patrili len ideálne podiely. Neskôr došlo k jeho rozkladu.
Záväzkové právo
V najstaršom období sa neuplatňovala kúpna zmluva, ale nájom a pôžička. Predmetom nájmu mohla byť pôda,
pracovné nástroje, dobytok, ale aj ľudia. Koncom 16. st. sa záväzkové právo rozšírilo o inštitút hypotéky, ako
formy zabezpečenia záväzkov.

66

speters@stonline.sk
Rodinné právo
Z obdobia pred prijatím kresťanstva sa zachovala obyčaj kúpy nevesty. Žena vstupujúca do manželstva
získavala časť rodinného nedielu. Veno ostávalo manželkiným majetkom, voľne mohla disponovať iba
s hnuteľnosťami. Deti podliehali otcovskej moci.
Dedičské právo
Boli rozdiely v úprave podľa spoločenského postavenia.
Rodový majetok šľachtica dedili zo zákona mužskí potomkovia, ohľadne nadobudnutého majetku platila
testovacia sloboda a služobný majetok sa dedil podľa podmienok v udeľovacej listine. U slobodného
obyvateľstva sa uplatnil inštitút nedielu – testovacia sloboda bola obmedzená. Hnuteľný majetok nevoľníkov
prechádzal na potomkov, ak ich nebolo, na zemepána.
Trestné právo
Spočiatku sa zachovali prežitky rodového zriadenia (zásada kolektívneho ručenia občiny) – ak sa nenašiel vrah,
občina, na ktorej území bola vražda spáchaná, musela zaplatiť pokutu. Najčastejšími trestami boli trest smrti,
zmrzačovacie tresty, pokuty.

Otázka č. 81: Príčiny a priebeh nizozemskej revolúcie

Nizozemsko pred revolúciou:
Územie Nizozemska bolo pôvodne časťou Franskej ríše, potom Východofranskej ríše – vznikali tu silné mestá,
ktoré vstúpili do spolku Hansa. Od r. 1433 sa stali grófstva Holland a Seeland súčasťou Burgundska. V r. 1477
ich zdedil rímsko-nemecký cisár Maximilián I.. Nizozemsko sa stalo súčasťou Rímsko-nemeckej ríše, bolo iba
majetkom habsburského panovníka. Stalo sa osobným majetkom Karola I. (zdedil ho). Nizozemsko bolo
nejednotné ideovo, čiastočne sa prejavoval francúzsky, čiastočne nemecký vplyv. Tvorilo ho 17 provincií.
Rozdrobené bolo aj politicky. Časť pod vplyvom Francúzska sa snažila o dosiahnutie politickej samostatnosti
podľa francúzskeho vzoru s burgundským štátnym zriadením na čele s panovníkom z kráľovskej krvi. Panovník
mal sústreďovať zákonodarnú aj výkonnú moc.
Nadriadeným orgánom provinčných snemov sa mali stať generálne stavy – poradný orgán panovníka so
zastúpením šľachty a zástupcov miest. Karol I. pripojil Nizozemsko k Španielsku, zrušil systém úradníckych
rád, vznikli nové orgány v rámci Nizozemska. Najsilnejšia mala byť Štátna rada podriadená kráľovi a
prostredníctvom neho generálnemu miestodržiteľovi. Bola ústredným politickým orgánom, členstvo mohli mať
nizozemskí šľachtici na základe menovania panovníkom.
Ďalšími orgánmi boli tajná rada (policajné právomoci), finančná rada, veľká rada (najvyššia odvolacia súdna
inštancia).
Za vlády Karola I. a Filipa II. sa zachoval princíp stavov (provinčné a generálne), zhromaždenia mali iba
minimálny vplyv.
Mestá boli centrami obchodu – Nizozemsko bolo najdôležitejšou Španielskou dŕžavou. Nizozemské mestá mali
najsilnejší vplyv („vyrástli z obchodu“). Karol I. nepostupoval proti mestám tvrdo, rozsah samosprávy im
ponechal (v mestách existovali mestské rady).
Existovali šľachtické a poddanské mestá. Vo všetkých prevládol obchod, vznikla silná vrstva bohatých
mešťanov, ovládli mesto prostredníctvom najsilnejšieho mestského orgánu, mestskej rady.
Majetkové a iné rozpory spôsobovali silné tlaky:
-

rozpor medzi patriciátom a chudobou

-

rozpor vo vládnej forme – všetky mestá mali mestské štatúty rozdielne podľa zemepisnej polohy mesta:
sever – oligarchická forma samosprávy; juh – demokratická forma

-

rozpor náboženský – dovtedy katolícky jednotné Nizozemsko sa rozpadlo na katolícku a protestantskú časť.
Karol I. (= cisár Karol V.) chcel zlikvidovať protestantizmus, pokladal sa za svetskú hlavu cirkvi. Po
uzavretí augsburského mieru r. 1556 odstúpil. Moc prebral jeho syn Filip II.

Filip II. bol absolutistický panovník. V Španielsku vládol sám, získal silnú právomoc a autoritu aj v zahraničí.
V rámci Španielska mu umožnilo udržať si moc zavedenie systému politických vrážd. R. 1559 Filip II. menoval
novú generálnu miestodržiteľku Nizozemska Margarétu Parmskú (sestru). Úrad vykonávala prostredníctvom
kardinála Granvellu.
Granvella menoval do štátnej rady troch prošpanielsky orientovaných ľudí – nizozemských šľachticov admirála
Horna, grófa Edmonta a Viliama Oranžského.
Od roku 1562 sa postavili na čelo nizozemských odbojných hnutí.
V roku 1565 vydávajú protest proti náboženský neznášanlivému ediktu panovníka, nasledujú ich provinční
miestodržitelia – dochádza k otvorenému konfliktu.

67

R. 1565 vzniká v Brede Spolok kompromisu, ktorého zakladajúca listina si dala za cieľ pomôcť panovníkovi pri
dodržiavaní dobrých poriadkov a pri ochrane členov spolku proti inkvizícii. Šľachta sformovala svoje žiadosti:
obsadzovanie úradov, činnosť inkvizície, porušovanie výsad. (bez odozvy)
V r. 1566 (apríl) sa uskutočnil masový protest vzbúrencov z radov šľachty a mešťanov. Španieli ich označovali
ako žobráci – gézovia. Žiadali od Margaréty Parmskej zvolanie ríšskych stavov a náboženskú slobodu.
V auguste 1566 vypuklo obrazoborecké povstanie – boj za náboženskú slobodu a iné ciele. Keď sa do popredia
dostali sociálne ciele, odstúpila šľachta a meštianstvo – povstanie bolo preto r. 1567 potlačené. Filip II. odvolal
miestodržiteľku, nahradil ju vojvodom z Alby. Bol vo funkcii do r. 1573 a zaviedol otvorený teroristický režim.
Horn a Edmond boli popravení, Nizozemsko bolo obsadené vojskom, zriadený bol mimoriadny súd Rada vo
veciach rebélií a boli zavedené osobitné dane (alcabela – daň z majetku a daň z predaja). Boj sa zmenil na
partizánsku vojnu (námorní a lesní gézovia), ktorá postupne začína nadobúdať prvky organizovanosti. V júli
roku 1572 je v Dordrechte menovaný za zástupcu provincie Holland Viliam Oranžský – začala sa reorganizácia
štátneho systému na demokratický a vojna proti vojvodovi z Alby. Na severe sa zjednocujú stavy a mestá, je
uzavretý rad zmlúv:
11.7.1575 – Dordrechtská únia o únii miest a šľachty Hollandu – zverila Viliamovi Oranžskému rozsiahle
právomoci v čase vojny.
25.4.1576 – Delfská únia o vytvorení spoločnej únie Hollandu a Seelandu o spojenectve a vzájomnej pomoci.
Hlavným veliteľom vo vojne sa mal stať Viliam Oranžský, bola mu zverená vláda v oboch provinciách.
Južné provincie boli katolícke – bližšie španielskemu kráľovi. Revolúcia tu mala miernejší priebeh. V
septembri roku 1576 vypuklo v Bruseli povstanie proti Španielom. Následkom bolo podpísanie Gentskej
dohody 8. 11. 1576 medzi zástupcami severu a juhu. Obe časti uzavreli vzájomný mier a vytvorili spolok na
protišpanielsky boj. Dojednania Gentskej dohody boli porušené juhom, začali vyjednávať. Filip II. menoval za
miestodržiteľa Juana Rakúskeho, južné provincie začali jednať s panovníkom. Vo februári 1577 uzavreli Večný
edikt, zaviazal sa uznať nového miestodržiteľa, podporovať rímskokatolícku cirkev, zachovať vernosť kráľovi,
zrušiť spojenectvá so severom.
Panovník Večný edikt porušil, preto sa obnovili protišpanielske nálady.
V januári 1579 južné provincie uzavreli Arasskú úniu – ratifikovala mierovú dohodu so Španielskom (máj
1579) – koniec odboja na juhu.
Sever v odboji pokračoval – v januári 1579 uzavreli provincie Utrechtskú úniu (7 nizozemských provincií). V r.
1581 sa zmenila na Republiku spojených nizozemských provincií – prvý štát na svete, ktorý zrušil feudalizmus.

Otázka č. 82: Republika spojených nizozemských provincií (vznik, štátne orgány)

Republika spojených nizozemských provincií bola najstarším buržoáznym štátom sveta. Označovala sa ako
Slobodné Nizozemsko alebo Holandská republika.
Už Utrechtská únia z r. 1579 dala základ novému štátoprávnemu usporiadaniu. K definitívnemu odtrhnutiu
siedmich severných provincií došlo v r. 1581. Novovytvorený štátny útvar bol konfederáciou, resp. spolkom
zvrchovaných provincií.
Štátne orgány sa delili na:
A – centrálne spolkové úrady
B – provinčné orgány
C – obchodné spoločnosti

A.1. – generálne stavy – zhromaždenie splnomocnených zástupcov jednotlivých provincií, formálne najvyšší
orgán spolku. Delegáti mali imperatívne mandáty, mohli prerokúvať len otázky, na ktoré ich provincia
splnomocnila. Kompetencie mali široké.
A.2. – generálny miestodržiteľ – faktická hlava štátu, do r. 1584 Viliam Oranžský, po jeho zavraždení bol
pravidelne volený člen jeho rodiny. Volili ho generálne stavy. Princíp voľby potomka Viliama Oranžského
platil do r. 1650. Úrad bol najsilnejším úradom v štáte – generálny miestodržiteľ bol najvyšším veliteľom
armády, mal právo súkromnej diplomacie – mohol vymenúvať diplomatických zástupcov do jednotlivých štátov
v Nizozemsku ako súkromná osoba.
A.3. – štátna rada – tvorí ju generálny miestodržiteľ, tajomník, generálny pokladník a splnomocnení delegáti
provincií. Oprávnenia: menej významné vojenské a finančné právomoci, zásah do zákonodarnej moci formou
kontroly.
A.4. – úrad admirality – skladal sa z kolégií admirality, ktoré pôsobili v oblastiach (ich počet kolísal), členmi
boli delegáti teritórií, na ktorých kolégiá pôsobili. Stretnutia kolégií sa konali ad hoc.

68

speters@stonline.sk
A.5. – spolková účtovná a mincová komora – spolok nemal spoločnú menu, mala dozerať na meny
jednotlivých provincií a na príjmy a výdavky spolku.
A.6. – štátny tajomník – de iure najslabší článok moci, často však získaval viac úradov, vtedy právomocami
prevyšoval aj generálneho miestodržiteľa.

B.1. – provinčné stavy – právomoc zákonodarná vo všetkých veciach okrem tých, ktoré patrili spolku.
Členovia museli byť reformovaného náboženstva – zástupcovia miest, šľachty a neurodzených statkárov.
Schádzali sa raz ročne. Zo svojho stredu si volili výkonný výbor – vykonával bežné veci patriace provinčným
snemom, keď nezasadali.
B.2. – miestodržiteľ provincie – faktická hlava provincie, má obmedzené právomoci, časom jej ich odobral
generálny miestodržiteľ.
B.3. – súdne dvory a účtovné komory – podliehali im vyberači daní a správcovia domén.
B.4. – prefekti hrádzí a ich miestni poradcovia – vykonávali jurisdikciu v rámci oblasti hrádzí
B.5. – vrchný veliteľ vojsk – sudca nad vojakmi a námorníkmi
B.6. – rektor – sudca nad členmi akademickej obce

C.1. – Východoindická spoločnosť r. 1602 – 1798 – najvýznamnejšia holandská obchodná spoločnosť, mala
monopol na obchod s Áziou a Afrikou. Jej orgánmi bola výkonná rada a 60 riaditeľov.
C.2. – Západoindická spoločnosť r. 1621 – 1674 – mala monopol na obchod s Amerikou, skrachovala.

Otázka č. 83: Štátoprávny vývoj Nizozemska po r. 1579

Filip II. sa nezmieril so stratou najbohatších provincií. Po získaní Portugalska v r. 1580 sa opäť pokúsil
vojensky získať nezávislé územia. Spojencom Holandska sa stalo Anglicko, ktoré sa obávalo narastajúcej moci
Španielska. V r. 1588 porazilo anglické loďstvo „nepremožiteľnú armádu“ Filipa II., čím Španielsko stratilo
námornú prevahu. Boj na pevnine sa skončil r. 1609 uzavretím dohody o prímerí – Španielsko fakticky uznalo
samostatnosť severných provincií. K definitívnemu uznaniu Holandska došlo r. 1648 podpísaním Westfalského
mieru.
Na prelome 16. a 17. storočia sa sformovali v Holandsku dva politické smery:
1) Oranžisti – zamerali sa na pokračovanie v protišpanielskom boji až do oslobodenia južných provincií.

Reprezentovali ho najmä kalvinistickí emigranti z juhu a časť radikálneho meštianstva severu. Orientovali
sa na spojenectvo s Anglickom.

2) Obchodná buržoázia – zmierlivejšia koncepcia zahraničnej politiky (Jan de Witte). Napriek tomu sa

Holandsko dostalo do sporu s Anglickom – 1652 – 54, 1664 – 67. Holandsko si obchodné privilégiá však
udržalo.

Nebezpečenstvo pre Holandsko začalo hroziť zo strany Francúzska. Francúzsko vyhlásilo „devolučnú vojnu“ na
získanie nizozemských provincií (dedičné nároky po smrti Filipa II.). Postup Francúzska zastavilo vytvorenie
protifrancúzskej koalície (Holandsko, Anglicko, Švédsko).
Holandsko sa dostalo do záujmu vládnucich rodov svojich spojencov a ocitlo sa v diplomatickej izolácii.
Situáciu využil Ľudovít XIV. a obsadil veľkú časť holandského územia. Do čela protifrancúzskeho odboja sa
postavil Viliam III. Oranžský.
Postupne sformoval novú koalíciu štátov proti Francúzsku.
Viliam III. sa stal r. 1689 anglickým kráľom a vytvoril tak personálnu úniu Holandska s Anglickom.
Po smrti Viliama III. (1702) sa k moci dočasne dostala šľachta, neskôr opäť oranžisti Viliam IV. a Viliam V.,
ktorých právomoci mali charakter panovníckej moci.
Opozíciu reprezentovali skupiny „regentov“ a „vlastencov“, boli však vojensky potlačení (1787).
Počas francúzskej revolúcie bola vytvorená na území Holandska Batávska republika – 1795, bola však
nesamostatným a nesuverénnym štátnym útvarom. V r. 1806 bola zmenená na Holandské kráľovstvo a na jeho
čele stál Napoleonov brat Ľudovít. Po porážke Napoleona bolo r. 1815 v Holandsku obnovené kráľovstvo. Jeho
súčasťou sa do r. 1831 stalo aj Belgicko. Na trón bol dosadený Viliam I. Oranžský.
Historický vývoj južných provincií:
Do r. 1713 boli pod Španielskou nadvládou. R. 1700 zomrel posledný španielsky habsburgovec Karol II. Po
jeho smrti vznikli devolučné vojny o španielsky trón. Úspešné bolo Francúzsko, ale Nizozemsko sa dostalo pod
habsburskú nadvládu. V r. 1789 vypuklo v južnom Nizozemsku protihabsburské povstanie, následkom bolo
vyhlásenie štátu Spojené štáty Belgicka. Neboli dlhú dobu suverénne, po páde Napoleona Bonaparteho je
Belgicko pripojené k Holandsku. Vznikali náboženské rozpory. V auguste 1830 – petícia predložená
holandskému kráľovi požadujúca vytvorenie personálnej únie. Vzniká protiholandský odboj, v novembri 1830

69

vzniká samostatné Belgicko. Je zvolený národný kongres, v roku 1830 prijal dodnes platnú belgickú ústavu.
Belgicko je monarchiou, rešpektuje zásady buržoáznej demokracie, zvrchovanosť národa, osobné práva a
slobody, prevahu legislatívy nad exekutívou, obsahuje úpravu decentralizácie, rozsiahle práva obcí a jednotiek
miestnej správy. Samostatnosť Belgicka bola potvrdená r. 1831 na Londýnskom kongrese piatich mocností.
Panovníkom Belgicka sa stal Leopold Sasko-Cobourgský.

Otázka č. 84: Ideologické a politické predpoklady anglickej revolúcie

Ideologické predpoklady revolúcie:
V roku 1559 vydala Alžbeta I. výnos, ktorým uzákonila anglickú cirkev ako štátnu cirkev. Reformovaná
anglická cirkev sa zbavila zvrchovanosti pápeža, ale podriadila sa panovníkovi. Odpor voči absolutizmu sa tak
preniesol aj na anglikánsku cirkev. Vznikol náboženský smer – puritanizmus.
Puritáni žiadali dokončenie očisty anglikánskej cirkvi od katolicizmu. Koncom 16. storočia sa v puritanizme
vyčlenili 3 prúdy:
-

presbyteriáni – najumiernenejší prúd. Organizačne sa nerozchádzali od katolíckej cirkvi. Žiadali zrušenie
episkopátu a zriadenie zhromaždení presbyteriánov.

-

separatisti (neskôr independenti) úplne odsudzovali anglikánsku cirkev.

-

levelleri – radikálna maloburžoázna skupina, pôvodne sa hlásiaca k independentom (do r. 1647). Požadovali
zriadenie demokratickej republiky, plnú náboženskú slobodu, rovnosť pred zákonom. Predstaviteľmi
dedinskej chudoby a remeselníkov boli diggeri. Žiadali rovnosť pri využívaní pôdy a súkromného
vlastníctva.

Politické predpoklady revolúcie:
Po smrti Alžbety I. sa na trón dostal Jakub I. (1603). Anglicko, Írsko a Škótsko vytvorili personálnu úniu, ale
ostali oddelenými kráľovstvami. Jakub I. zaujal nepriateľské stanovisko voči puritánom, začalo sa ich
prenasledovanie. Začal sa usilovať o spojenectvo s nepriateľským Španielskom. V roku 1604 uzavrel mierovú
zmluvu, ktorá ignorovala anglické obchodné záujmy v španielskych dŕžavách.
Koruna bola závislá od parlamentu. Jakub I. preto začal bez jeho povolenia zvyšovať clá a obchodovať s titulmi
a patentmi na monopoly a začal dávať do dražby korunné majetky. Obnovil zrušené feudálne práva a platby.
V roku 1621 bol nútený zvolať tretí parlament. Tento kritizoval jeho politiku, a preto bol zase rozpustený.
Nespokojnosť nižších sociálnych vrstiev vyvolávala povstania – najväčšie bolo v strednom Anglicku v r. 1607.
Posledný parlament počas vlády Jakuba I. sa zišiel r. 1624, o rok neskôr panovník zomiera. Na trón sa dostal
jeho syn Karol I., zmena však nepriniesla zmenu v politike.
Prvý parlament r. 1625 žiadal odvolať kráľovho obľúbenca vojvodu Buckinghama pre jeho neúspešnú
zahraničnú politiku. Kráľ požiadavky odmietol a parlament (aj ďalší v r. 1626) rozpustil.
Panovník bol r. 1628 pre zlú situáciu v krajine nútený opäť zvolať parlament. Nesúhlasil s ďalším vyberaním
daní a s pôžičkami. Predložil kráľovi na schválenie Petíciu práv (Petition of Rights):
-

kráľ nesmie vyberať dane a iné dávky bez súhlasu parlamentu

-

žiadny poddaný nesmie byť zaistený, väznený alebo zbavený pôdy bez súdneho rozhodnutia

-

vojaci a námorníci nesmú byť násilne ubytovaní v súkromných domoch

-

zrušenie mimoriadnych súdov – Hviezdnej komory (protištátne činy) a Vysokej komisie (boj proti heréze)

Pre nepriaznivú finančnú situáciu bol nútený petíciu podpísať.
Ďalšie zasadnutie parlamentu r. 1629 odsúdilo cirkevnú politiku kráľa a napriek rozpusteniu prijalo tri
uznesenia:
-

každý, kto sa bude pokúšať do cirkvi vnášať pápežské novoty, má byť považovaný za nepriateľa krajiny

-

každý, kto bude kráľovi radiť, aby vyberal clá bez súhlasu parlamentu, má byť považovaný za nepriateľa
krajiny

-

každý, kto bude dobrovoľne platiť parlamentom neschválené dane, je zradcom slobôd Anglicka.

R. 1629 Karol I. rozpustil Dolnú snemovňu a rozhodol sa vládnuť bez parlamentu. Bezparlamentné obdobie
trvalo až do r. 1640.
Kráľ uzavrel mier so Španielskom a Francúzskom. Nastolil teroristický režim a obnovil činnosť mimoriadnych
súdov. Pokus o zavedenie anglikánskej bohoslužby v Škótsku spôsobil vojnu. Kráľ r. 1639 usporiadal proti
Škótsku trestnú výpravu, nakoniec však uzavrel prímerie.
V apríli 1640 zvolal po 11 rokoch parlament. Parlament požaduje vyšetrovanie činov kráľa za posledné obdobie.
5. mája 1640 bol po trojtýždennom zasadaní parlament rozpustený – „Krátky parlament“.
Škótska armáda prekročila hranice Anglicka a obsadila severné územie.

70

speters@stonline.sk

Otázka č. 85: Príčiny, priebeh anglickej revolúcie do vzniku republiky

V novembri 1640 Karol I. zvolal parlament, aby si dal schváliť financovanie vojny proti povstaleckému
Škótsku. Tento parlament existoval 13 rokov (do r. 1653), preto dostal názov „dlhý parlament“. Odsúdil na smrť
prisluhovačov panovníkovej moc, zrušil Hviezdnu komoru, Vysokú komisiu a právomoci Tajnej rady oklieštil.
16. 1. 1641 lordi a poslanci odovzdali panovníkovi podanie o slobode prerokúvania otázok v parlamente.
Žiadalo sa, aby ani jedna komora parlamentu neprerokúvala ani jej nebola predkladaná žiadna otázka bez
súhlasu poslancov alebo lordov. Kráľ nesmel sám podávať návrhy zákonov za účelom prerokúvania. Súhlas
alebo nesúhlas s dianím mohol dať panovník len obvyklým spôsobom. Členovia snemovne majú mať úplnú
slobodu slova pri prerokúvaní otázok podľa parlamentných zvyklostí. Prerokovať otázky poklesku poslancov
mali iba príslušné komory. V podaní sa žiadala výlučnosť zákonodarnej moci, prehĺbenie parlamentnej
samosprávy, upresňoval sa parlamentný poriadok.
Vo februári 1641 bol prijatý zákon troch rokov, ktorý ustanovoval, že kráľ musí zvolať parlament najmenej raz
za tri roky. (V roku 1911 sa obdobie zmenilo na päť rokov.)
V máji 1641 bol prijatý zákon, na základe ktorého mohol byť parlament rozpustený iba na základe vlastného
uznesenia.
V novembri 1641 vypracoval parlament zoznam všetkých kráľových prečinov a žiadosť o právo kontroly nad
činnosťou kráľovských ministrov – Veľkú remonštráciu.
V januári 1642 sa chcel panovník zbaviť svojich odporcov v parlamente. Po tom ako vyšiel jeho pokus najavo,
ušiel Karol I. do Oxfordu. Začala sa občianska vojna.
13. 2. 1642 boli z hornej snemovne vylúčení predstavitelia cirkevnej moci. V dolnej snemovni vznikli rozpory
medzi náboženskými skupinami. Presbyteriáni a independenti začali s panovníkom vyjednávať, preto sa
radikálni levelleri spájajú s armádou. 28. 10. 1647 vydávajú svoj prvý ústavný program – Dohoda ľudu. Ich
návrh spočíval na zásade suverenity ľudu, najvyšší orgán mal byť 400-členný parlament s jednou komorou.
Právo voliť mali mať anglickí občania nad 21 rokov, ak neboli námezdne pracujúci a ak nepoberali podporu.
Navrhuje sa proporcionálne rozdelenie mandátov. Funkčné obdobie malo byť dvojročné. Parlament mal
ustanoviť ako výkonný orgán štátnu radu.
Dohoda do platnosti nikdy nevstúpila. Bol to republikánsky ústavný návrh. V parlamente prevážil vplyv
armády, tá ho očistila od ideologických nepriateľov, ostal len tzv. „parlamentný chvost“ pod vplyvom armády.
V roku 1649 sa začína obdobie republiky.
Občianska vojna v Anglicku sa delí na dve etapy:
1) 1642 – 1644
2) 1644 – 1646
V prvej etape vychádzala vojenská iniciatíva zo strany kráľa a parlament sa bránil. V druhej etape nastal zvrat,
keď v júni 1644 v boji pri Marstou Moor zvíťazil nad prívržencami koruny Oliver Cromwell. Občianska vojna
sa skončila v prospech parlamentu. Kráľ ušiel a v máji 1646 sa nechal zajať Škótmi. V januári 1647 bol vydaný
parlamentu, ale v novembri opäť ušiel.

Otázka č. 86: Charakteristika obdobia republiky a protektorátu v

Anglicku

V roku 1649 sa na podnet parlamentu začal proces proti Karolovi I., v ktorom mu vyčítali, že zradil ústavu a
anglické právo. 30. 1. 1649 bol Karol I. popravený a 19. 5. 1649 bola vyhlásená republika – Commonwealth of
England.
Zrušená bola Horná snemovňa a všetka zákonodarná moc bola zverená jednokomorovému parlamentu.
Výkonná moc bola formálne zverená Štátnej rade, ktorú zvolil parlament na dobu jedného roka, de facto však
moc vykonávalo niekoľko dôstojníkov na čele s Cromwellom. Akékoľvek pokusy o pokračovanie revolúcie boli
armádou potláčané (pokus o realizáciu Dohody ľudu levellermi, hnutie diggerov).
Cromwell začal s vojenskými výbojmi a v r. 1649 – 1652 si podmanil Írsko. Vojna so Škótskom sa skončila
zavedením národnostného útlaku.
Republika začala boj proti Holandsku. V roku 1651 vydal parlament „Navigačný akt“ – zákon o plavbe, ktorý
povoľoval dovážať tovar do Anglicka len na anglických lodiach alebo na lodiach tých krajín, kde bol tovar
vyrobený. Prijatie zákona viedlo k námornej vojne s Holandskom.
Zvolaný bol tzv. „Malý parlament“, ktorý sa zišiel r. 1653 po tom, ako bol zlikvidovaný starý parlament. Členov
menovala Štátna rada. Tento parlament bol v decembri 1653 rozpustený, republika bola fakticky zrušená.
Obdobie protektorátu
Anglická armáda vyhlásila listinu o vláde – Instrument of Gouvernment – schválená Štátnou radou r. 1653 –
bola to prvá písaná ústava Anglicka. Najvyšším vládnym a výkonným orgánom bol lord protektor Anglicka,

71

Škótska a Írska (titul udelený Cromwellovi). Mal v rukách faktickú moc. Bol hlavným veliteľom armády,
kontroloval financie a súdnictvo, riadil zahraničnú politiku, vydával nariadenia s platnosťou zákona. Svoju
funkciu vykonával za spoluúčasti Štátnej rady, ktorá bola kompetentná menovať Cromwellovho nástupcu.
Najvyššiu zákonodarnú právomoc mal parlament (1654 – prvé zasadanie).
Bolo prijaté nariadenie o úplnom štátnom splynutí Škótska a Írska s anglickom a uzavretý mier s Holandskom.
V r. 1655

Cromwell parlament rozpustil. Nastolil v krajine otvorenú vojenskú diktatúru.

Druhý parlament zasadal od r. 1656 do r. 1658 a schválil novú ústavu – „Poníženú prosbu a radu“ (1657),
v ktorej sa navrhovalo, aby Cromwell prijal kráľovský titul. Parlament posilnil svoje právomoci a funkcia lorda
protektora sa mala stať dedičnou (Cromwell odmietol prijať kráľovský titul). Bola obnovená Horná snemovňa,
členov doživotne menoval lord protektor.
Cromwellova smrť (1658) urýchlila zrútenie protektorátu a reštauráciu monarchie. Úrad lorda protektora prijal
Richard Cromwell, ktorý bol ale nútený abdikovať.
24. 5. 1660 parlament prijíma rozhodnutie Convention of Parliament, ktorým bola obnovená monarchia a na
trón sa dostávajú Stuartovci.
Revolučné zákonodarstvo
Reformy v zákonodarstve sa týkali obchodného, vlastníckeho a vecného práva. Boli uskutočňované konfiškácie
majetku nepriateľov republiky. Zrušené boli feudálne bremená a zachovaný copyhold.
V obchodnom práve bol prijatý 1. 8. 1650 Zákon o zveľaďovaní a úprave obchodu Commonwealthu. Vytvorila
sa stála poradná komisia parlamentu a Štátnej rady s úlohou dozerať na všetky domáce zdroje, starať sa o
odvetvia obchodu a ich rozvoj, o manufaktúry, o najväčšie využitie zahraničného obchodu. Anglicko sa malo
stať hospodárskou veľmocou.
9. 10. 1651 bol prijatý Navigačný akt.

Otázka č. 87: Reštaurácia Stuartovcov a obdobie konštitučnej monarchie v

Anglicku

V roku 1660 bola v Anglicku obnovená monarchia a novým kráľom sa stal Karol II.. Bredskou deklaráciou
sľúbil kráľ politickú amnestiu, náboženskú slobodu a zachovanie vlastníckeho práva na majetok získaný počas
revolúcie.
Potvrdil aj Magnu Chartu, Petition of Rights a štatúty o výnimočnom práve parlamentu schvaľovať dane.
V roku 1662 bol prijatý Act of Uniformity, na základe ktorého boli prepustení všetci duchovní, ktorí odmietali
požadovanú prísahu a vieroučné dielo Common Prayer Book (39 článkov vyjadrujúcich podstatu anglikánskej
viery).
Bredská deklarácia bola porušovaná. Začali sa dôsledne dodržiavať navigačné akty a odohrali sa ďalšie dve
vojny s Holandskom.
Vo voľbách r. 1679 zvíťazila opozícia voči kráľovi, ktorá sa konštituovala do strany whigov – neskorší liberáli.
Prívrženci kráľa sa zorganizovali do strany toryov – neskorší konzervatívci.
V máji 1679 schváli nový parlament Habeas Corpus Act – mal poskytovať ochranu pred svojvoľným
zatýkaním. Príkaz na zatknutie musel byť podpísaný sudcom, oprávnenosť zatknutia mohla byť overovaná, bola
možnosť prepustenia na kauciu.
Karol II. rozpustil parlament whigov. Podobne postupoval aj voči ďalším dvom parlamentom.
Po smrti Karola II. nastúpil na trón jeho brat Jakub II. V roku 1672 prestúpil na katolícku vieru a stal sa prvým
anglickým katolíckym kráľom. V novembri 1685 rozpustil parlament a začal vládnuť sám.
Absolutizmus Jakuba II. a reštaurácia katolicizmu viedli k uzavretiu zmluvy medzi stranou toryov a stranou
whigov. Zať Jakuba II. Viliam Oranžský bol vyzvaný, aby spoločne s manželkou Máriou nastúpil na kráľovský
trón. Viliam III. Oranžský nastúpil na trón a Jakub II. ušiel do Francúzska. Táto udalosť sa nazýva „slávna
revolúcia“ – Glorious revolution.
V roku 1689 parlament schválil zákon o právach – Bill of Rights. Obsahoval ústavné záruky, ktoré mali chrániť
pred reštauráciou absolutizmu. Kráľ mohol opierať svoju moc o zákony, nemal ale právo rušiť ich platnosť.
Nemohol ukladať a vyberať dane bez súhlasu parlamentu a vydržiavať stále vojsko bez súhlasu parlamentu.
V roku 1701 bol vydaný zákon o nástupníctve na trón (Act of Settlement). Po Viliamovi a Márii mala nastúpiť
na trón mladšia dcéra Jakuba II. Anna a potom hannoverská dynastia.
Oba zákony sa stali základom konštitučnej monarchie v Anglicku.

72

speters@stonline.sk

Otázka č. 88: Štátna organizácia konštitučnej monarchie v

Anglicku

Kráľ mal veľmi obmedzenú právomoc. Na základe uznesenia Hornej snemovne z r. 1711 neniesol
zodpovednosť za činy ministrov, čím bol pozbavený moci nad nimi. Všetky výsady mohol vykonávať len so
súhlasom vlády, ostal iba formálnou hlavou štátu. Pre platnosť jeho vyhlásení sa vyžadovala kontrasignácia.
Kabinet – vláda – sformovala sa z pôvodného užšieho výboru Tajnej rady, ktorý sa skladal z najvplyvnejších
radcov kráľa. Vláda mala nevyjasnené kompetencie.
V 20. rokoch 18. storočia bola zavedená hodnosť prvého ministra a kráľ prestal predsedať kabinetu. V r. 1721 sa
na čelo kabinetu dostal Sir Robert Walpole (do r. 1742), stal sa prvým anglickým premiérom v dejinách.
Kabinet je za svoju činnosť zodpovedný parlamentu. Ak sa väčšina dolnej snemovne vyslovila proti politike
Walpola, parlament bol rozpustený. Ak ani v novej snemovni nedosiahol väčšinu, vláda mala odstúpiť. Z tejto
zvyklosti sa vyvinul zvyk, že vláda, ktorá nedosiahne väčšinu v dolnej snemovni, musí odstúpiť.
Parlament – je v období konštitučnej monarchie najsilnejším orgánom. Horná snemovňa pozostávala z členov,
ktorí boli menovaní, dolná snemovňa sa ustanovovala voľbami. Bola prijatá zásada, že parlament sa skladá z
panovníka a troch stavov ríše: z duchovného stavu, zo svetských lordov a zo zástupcov obcí.
Volebné právo – V období reštaurácie Stuartovcov bolo volebné právo obmedzené rôznymi cenzami. Reforma
z r. 1832 zrušila právomoci tzv. „hnilých miest“ (neexistovali, ale de iure mali volebné právomoci). Volebné
právo bolo dané novým priemyselným centrám. Rozdelenie mandátov bolo proporcionálne. V roku 1867
volebné právo získala drobná buržoázia, remeselníci, pracujúci ľud.
Ustanovil sa systém dvoch politických strán: whigovia a thoriovia, neskôr sa nazývajú liberáli a konzervatívci.
Liberálov podporovali bohatí statkári, šľachta a obchodníci; konzervatívcov podporovala vysoká šľachta.
V 2. pol. 19. st. vznikajú Správy. Vyvinuli sa z výborov Tajnej rady s poradnou funkciou, boli organizované
kolegiátne, na ich čele boli často členovia kabinetu. Neskôr sa začali označovať ako ministerstvá:
1) ministerstvo obchodu – delilo sa na departementy (práce, štatistiky, železníc, obchodného loďstva, financií,

dozoru nad prístavmi)

2) ministerstvo poľnohospodárstva – otázky poľnohospodárstva, rybolovu, o výkupe desiatkov a o sceľovaní

pôdy

3) ministerstvo pre samosprávu
4) ministerstvo školstva
Boli vykonané volebné reformy:
Volebné právo bolo dané aj ženám, ale do r. 1914 existoval princíp tzv. virilného hlasu. Jeden volič mohol voliť
teoreticky aj dvakrát.

Otázka č. 89: Vznik britskej svetovej ríše, koloniálna politika V. Británie v

17.

–

19.

st.

Od roku 1889 sa každé britské panstvo mimo Británie nazývalo kolónia – Interpretation Act. (neplatí pre Indiu a
Kanálové ostrovy). Vznikali 4 stupne kolónií:
1) korunné kolónie – zákonodarnú a výkonnú moc mal guvernér, riadila ich z Londýna Štátna rada. (Gibraltar,

Labuan, Sv. Helena)

2) kolónie, kde sa guvernér delil o zákonodarnú a výkonnú moc s radou, členov menovala koruna alebo

guvernér (Seychely, Figi, Hongkong)

3) kolónie, v ktorých členov rady sčasti menovala koruna, sčasti sú volení. (Jamajka, Bermudy, Barbados)
4) samosprávne kolónie – mali zastupiteľský zbor i vlastnú vládu, neskôr sa označovali ako domíniá

(Austrália, Nový Zéland, Kanada...)

Po vyhlásení nezávislosti Spojených štátov amerických sa Anglicko sústredilo na Indiu. Do r. 1858 bola India
pod správou Východoindickej spoločnosti, v roku 1668 sa do Indie dostali Francúzi a začal sa boj o hegemóniu.
V roku 1784 sa Východoindická spoločnosť dostala pod dozor kráľovského dozorcu, ktorý zodpovedal za
politické a vojenské záležitosti.
Do roku 1818 sa v Indii presadila britská nadvláda. Od roku1848 bola India priamo podriadená britskej korune.
Generálny guvernér s titulom vicekráľa vládol nad vyše 500 indickými kniežatstvami.
V roku 1876 bolo vyhlásené indické cisárstvo a kráľovná Viktória sa stala cisárovnou Indie. Pre celú Indiu
platilo britské právo. India sa stala nezávislým štátom až roku 1948 a zmenila sa na parlamentnú republiku so
spolkovým usporiadaním.

73

Otázka č. 90: Vývoj anglického ústavného práva

Delenie ústav
Štátne právo pozná 7 druhov:
1)
-

tuhé (rigidné) – pre prijatie alebo zmenu je potrebná kvalifikovaná väčšina v rámci zákonodarného procesu – ústavy
kontinentálnej Európy

-

pružné (flexibilné) – menia sa rovnakou zákonodarnou procedúrou ako bežný zákon

2)
-

písané – tvorí ich jeden alebo viac právnych dokumentov, ktoré na seba nadväzujú vecne, obsahovo,
logicky, časovo – kontinentálne ústavy

-

nepísané – tvorené viacerými právnymi normami, netvorí ich jeden právny akt, právne akty na seba
nenadväzujú

3)
-

právne – pre zmenu vyžadujú právnu úpravu, ktorú sama obsahuje

-

faktické – pre zmenu sa vyžadujú len obyčajné zákony, zákon aj ústava naďalej platia a sú záväzné

4)
-

ústava v materiálnom zmysle – obsahujú zákony, ktoré nemusia byť označené ako ústava

-

ústava vo formálnom zmysle – prijatá je ako ústavný zákon, rozhoduje forma a spôsob schválenia

5)
-

reálne – obsah v skutočnosti platí

-

fiktívne – obsah v skutočnosti neplatí, nevyužíva sa

6)
-

pôvodné – podľa toho, kde vznikla, je vzorom pre iné ústavné zákony

-

prenesené – platila v inom štáte a bola prenesená na iné územie

7)
-

oktrojované – nanútil ich štátu panovník k vlastnej moci

-

dohodnuté – politické sily v spoločnosti sa dobrovoľne dohodnú

-

revolučné – uprednostňuje jednu spoločenskú vrstvu nad inou

Britská ústava
Je pružná, nepísaná a otvorená (stále sa mení).

-

Najstaršou zložkou je Magna Charta Libertatum (19. 6. 1215 – Ján Bezzemok). Uplatňovala sa za vlády
Henricha III. – VI. v stredoveku, v 17. storočí ju označili ako Chartu Angličanových slobôd.

-

Petiton of Rights – r. 1628 – predrevolučný dokument. Kráľovi sa zakazovalo vyberať dane a iné dávky
bez súhlasu parlamentu. Nikto nemohol byť donútený proti svojej vôli poskytovať pôžičky kráľovi.
Poddaní nesmeli byť nútení prispievať na daň, dávku, výpomoc alebo iný poplatok, ak nebol stanovený
za spoločného súhlasu (parlamentu). Žiaden poddaný nesmel byť zaistený, väznený, pozbavený slobody
bez súdneho výroku. Žiadalo sa zrušenie Hviezdnej komory a Vysokej komisie. Dnes sa Petition of
Rights pokladá za 2. chartu anglickej ústavy.

-

Listina o vláde, Dohoda ľudu, Ponížená prosba a rada – republikánske návrhy ústav, dnes nie sú
súčasťou britskej ústavy.

-

R. 1679 bol prijatý Zákon o rozkazoch k predvádzaniu zatknutých – Habeas Corpus Act – jeden zo
základných štátnych zákonov Anglicka. Ak bol niekto zadržaný, panovník dával príkaz, aby sa osoba so
zadržaným dostavila ku kráľovi. Týkal sa trestnoprávnej právomoci kráľovských úradníkov a sudcov.
Každá zatknutá osoba mohla požiadať príslušný súd o preskúmanie dôvodov zatknutia bez ohľadu na
to, kedy k zatknutiu došlo. Upravoval postup pri zatknutí. Žalobu mohol podať ktokoľvek, aj ak nemal
bezprostredný záujem na veci. Keď úrady obdržali žalobu, bol vydaný zatykač, osoba musela byť
zatknutá do troch dní. Musela byť v rámci lehoty postavená pred sudcu. Sudca musel do troch dní od
zatknutia preveriť dôvody zatknutia a rozhodnúť o ďalšom postupe. Ak je zatknutie oprávnené, koná sa
ďalej, ak nie, zatknutého treba bezodkladne prepustiť. V prípade oprávneného zatknutia bolo možné
prepustiť na kauciu, zákon to mohol obmedziť. Zatknutá osoba ostávala vo väzbe, ak zákon kauciu
vylúčil alebo ak súd kauciu zamietol, alebo ak súd kauciu povolil a zatknutá osoba bola príliš chudobná.
Habeas Corpus Act zakotvoval zodpovednosť úradníkov za chybné rozhodnutie. Pri prvom chybnom
rozhodnutí bol finančný trest, pri ďalšom bol úradník z funkcie prepustený, nikdy ju už nesmel
zastávať. Podľa čl. 6 bola stanovená zásada Nebis in earem rem (nie dvakrát v tej istej veci). Osoba,
ktorá bola prepustená alebo oslobodená spod žaloby, už nemohla byť v tej veci súdená. Ak bola zásada
porušená, trestalo sa takého konanie peňažnou pokutou, ktorú mal získať poškodený, Čl. 12 – nikto

74

speters@stonline.sk

nesmel byť poslaný ako väzeň na ostrovy a zeme na mori. Výnimkou bol čl. 14 – mohlo sa tak stať, ak
bola osoba usvedčená z ťažkého zločinu a na verejnom zasadnutí súdu sama o to požiadala. Ak osoba
požiadala o odpykanie trestu v kolónii, súd zvažoval a mal možnosť tento trest povoliť. Podľa čl. 8.
Habeas Corpus Act sa netýkal osôb odsúdených pre dlžobu prípadne uväznených z dôvodu inej žaloby a
osôb, ktoré boli v občianskom spore. Zákon je považovaný za druhú Magnu Chartu a s úpravami platí
dodnes.

-

Zákon o právach 1689 prijímaný po Slávnej revolúcii z dôvodu legalizácie vlády Viliama III.
Oranžského. Upravil právomoci parlamentu a koruny v prospech parlamentu a položil základy
konštitučnej monarchie. Kráľ mohol opierať svoju moc o zákony, bez súhlasu parlamentu nesmel
pozastavovať ich účinnosť, mal zakázané postaviť osobu mimo účinnosti zákona. Ak to kráľ urobil, stál
mimo zákon. Nesmel zriaďovať výnimočné súdy. Čl. 4 ustanovil, že zbieranie peňazí pre úžitok koruny
pod zámienkou kráľovskej moci bez súhlasu parlamentu na dlhšiu dobu alebo iným spôsobom ako je
alebo bude povolené je nezákonné. Za protiprávne bolo vyhlásené vytváranie a udržiavanie stáleho
vojska v krajine v čase mieru – súhlas mohol dať parlament. Zákon o právach sa označuje aj ako Listina
práv, v druhej časti sa týkal občianskych práv a slobôd. Poddaní mali petičné právo. Za petície ich
štátny orgán nesmel prenasledovať, ani zatýkať. Protestanti mohli mať na svoju obranu zbrane
primerané ich postaveniu. Zákon o právach zaručoval nedotknuteľnosť príp. imunitu poslancov
parlamentu, slobodu prejavu, debát, rokovaní, slobodný výkon volieb.

-

Zákon o nástupníctve – 1701 upravil zmenu chápania suverenity panovníka a parlamentu. Zdôraznil
zvrchovanosť parlamentu a zákona. Venoval sa otázke nástupníctva po Viliamovi III. Stanovil
nástupnícke právo švagrinej Viliama III. Anny na trón. Bola garantovaná dedičnosť trónu hannoverskej
dynastii. Bolo stanovené, kto je nespôsobilý zdediť trón – osoby, ktoré sa zmierili alebo v budúcnosti by
sa zmierili s rímskou cirkvou alebo by vyznávali pápežské náboženstvo, osoby, ktoré uzavreli
manželstvo s pápežencom. Trvala navždy, týkala sa dedenia, držania alebo užívania koruny a vlády
Anglicka, Škótska a Írska alebo niektorej časti. Čl. 3 upravoval postavenie Tajnej rady a jej
kompetencie. Podľa tejto úpravy žiadna osoba narodená mimo britských ostrovov alebo mimo ríše aj
v príp., že by išlo o naturalizovanú osobu alebo osobu, ktorá sa stala občanom s výnimkou osoby
narodenej britským rodičom, nemala spôsobilosť stať sa členom Tajnej rady príp. snemovne, nesmela
zastávať úrad ani zodpovedné miesto civilné ani vojenské. Prídel pozemkov a dedičných majetkov od
koruny mohli mať len osoby narodené v anglickom kráľovstve.

Oprávnenie menovať sudcov mal kráľ, odvolávať ich mohol len so súhlasom parlamentu, ak bola
psychická alebo fyzická nespôsobilosť sudcu alebo pri spáchaní trestného činu sudcom.
Obmedzením kráľovskej moci bolo zavedenie kontrasignácie. Právne akty mohli byť platné, ak boli
spolupodpísané predsedom kabinetu ministrov. Bola stanovená inkompatibilita v kráľovských úradoch,
kráľovský úradník nesmel byť členom dolnej snemovne.

-

Zákony o únii: Prvý z r. 1707 – zjednotenie parlamentov Anglicka a Škótska – vznik Veľkej Británie.
Aj po zjednotení platil princíp rovnoprávnosti. Škóti si ponechali cirkev a zákonodarstvo. Druhým
zákonom z r. 1800 vzniklo Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska.

-

Zákony o parlamente: (1911, 1949)

z r. 1911 – uznal právo dolnej snemovne vo veciach finančných s rozhodujúcim vplyvom. Ak sa mal
prejednávať finančný zákon, mal sa stať platným bez súhlasu hornej snemovne po uplynutí jedného
mesiaca po schválení dolnou snemovňou, v príp., že horná snemovňa nevyslovila súhlas skôr, zákon
nadobudol platnosť, keď ho podpísal panovník, aj bez vyjadrenia hornej snemovne. V príp. inej
legislatívy boli práva hornej snemovne obmedzené. Do r. 1911 mala právo suspenzívneho veta voči
zákonom dolnej snemovne. Od r. 1911 sa hlasovanie muselo trikrát zopakovať (od r. 1949 dvakrát) a
zákon bol prijatý aj bez súhlasu hornej snemovne. Horná snemovňa návrh zákona zamietla, ak ho
neschválila bezo zmeny príp. ho schválila so zmenou, ktorú museli schváliť obe snemovne;
Skrátil volebné obdobie parlamentu zo 7 na 5 rokov. Došlo k zmene Zákona troch rokov, parlament sa
musel zísť raz za 5 rokov.

-

Westminsterský štatút 1931 – upravoval postavenie domínií, stali sa suverénnymi štátmi, vznikol
Commonwealth.

-

Zákon o ľudovom zastupiteľstve 1948 – volebný zákon

-

Nariadenia vlády – sú súčasťou ústavy len ak sa týkajú záležitostí, ktoré ústava upravuje.

-

Súdne rozhodnutia (precedenty) – sú súčasťou ústavy, ak sa týkajú ústavného práva alebo iných
právnych odvetví. Nové precedenty sa tvoria výkladom starých

-

Ústavné obyčaje (parlamentné zvyklosti) – sú súčasťou vtedy, ak sa dotýkajú ústavných vecí – platí od
18. st. – ministerská zodpovednosť, panovník sa nikdy nemôže dopustiť bezprávia, bezvýhradná
jurisdikcia parlamentu nad ministrami a sudcami. Nie sú právom, sú silne záväzné, ich porušenie je

75

nepredstaviteľné. Kráľovské prerogatívy sa uskutočňujú tak, ako si to želá vláda. Od roku 1702 sa
prijala zásada. že kráľ nebude ľubovoľne rozpúšťať dolnú snemovňu a v r. 1707 panovník posledný raz
využil právo absolútneho veta.

Otázka č. 91: Boj severoamerických kolónií za nezávislosť

Vznik koloniálnej vlády na území severnej Ameriky
Najstaršie kolónie vznikali v 1. pol. 16. st. Prvou úspešnou kolóniou bol Jamestown, založený v roku 1607 vo
Virginii. Finančne ju podporovala jedna londýnska spoločnosť. Vznikali aj francúzske a holandské kolónie
(Nový Amsterdam – od r. 1664 New York).
Okrem New Yorku a Georgie vznikli anglické kolónie ako akciové spoločnosti alebo výnimočne ako feudálne
majetky so zakladajúcimi listinami. Sídlom akciových spoločností bolo Anglicko, správa teda nebola
vykonávaná na mieste. Kolónie sa považovali akoby za samostatné štáty.
Na základe ustanovenia Mayflowerskej dohody koncom r. 1620 kolonisti vytvorili „občiansky štát“. Pre jeho
usporiadanie mali vydávať, konštituovať a formulovať spravodlivé zákony, nariadenia, zmluvy, dekréty a úrady
na všeobecný prospech kolónie. Na základe tohto ustanovenia vznikla rozsiahla samospráva kolónie. Tieto
uznesenia prebrali aj zakladacie listiny iných kolónií (konštitúcie).
Boj za nezávislosť
Prvým pokusom o zjednotenie kolónií bol zjazd zástupcov 13 amerických kolónií v Albany v roku 1754,
ktorého iniciátorom bol Benjamin Franklin, skončil sa neúspechom. Po skončení 7-ročnej vojny v roku 1769
vydal britský panovník proklamáciu, ktorou zakázal osídľovanie na západ od Apaláč. Zákaz kolonizácie sa
nikdy nerealizoval, kolonisti ho považovali za obmedzenie výsad.
Na pokrytie vojnových strát sa Británia pokúšala získať peniaze z kolónií.
Melasový zákon z roku 1733 zdaňoval dovoz rumu a melasy z neanglických krajín. Po skončení vojny v roku
1764 bol zavedený cukrový zákon, ktorý zakázal dovoz cudzieho rumu, zákon zdanil melasu, zaviedol daň na
víno, hodváb, kávu a iné luxusné výrobky z neanglických krajín. Colníci získali pri podozrení z porušovania
zákona právo domovej prehliadky.
Zákon o mene z roku 1764 zakázal v Amerike používať papierové peniaze. Na základe zákona o ubytovaní z r.
1765 mali kolónie zabezpečiť vojsku potraviny a ubytovanie.
Zákon o kolkovnom z r. 1765 požadoval, aby na každé noviny, letáky a písomnosti vydané v severnej Amerike
lepili kolky. Zisk mal byť použitý na ochranu, ale obyvatelia sa proti zákonu búrili. V roku 1766 si britskí
obchodníci vynútili zrušenie tohto zákona, lebo boli Američanmi bojkotovaní. Zákon o kolkovnom bol
bezprostrednou príčinou začiatku hnutia za nezávislosť.
Zmenený bol aj cukrový zákon a vydaný bol deklaračný zákon – britský parlament mal podľa neho moc
prijímať zákony záväzné pre kolónie.
Zákony britského ministra financií Charlesa Townshenda predpokladali, že dane na tovar, ktorý sa dováža do
kolónií sú legálne, ak sú to dane zavedené ako dane vonkajšie. Vnútorné dane boli zakázané. Townshendove
zákony vyvolali vzbury. (Bostonský masaker v marci 1770) Boli zrušené všetky dane okrem dane na čaj.
V roku 1773 získala monopol na dovoz čaju Východoindická spoločnosť. V decembri 1773 nastala „Boston Tea
Party“ – Bostonské pitie čaju.
V roku 1774 bolo prijatých päť donucovacích zákonov. Zákon o bostonskom prístave uzavrel prístav, kým by sa
čaj nevyplatil. Ďalšie zákony obmedzili právomoc samosprávy a zakázali činnosť mestskej rady, kým nedá
súhlas guvernér. Druhý zákon o ubytovaní nariadil miestnym úradom, aby zabezpečili ubytovanie vojakom
v súkromných domoch. Kolónia Massachusses mala byť izolovaná. Piaty zákon vymedzil hranice Quebecu,
určil slobodu vyznania a vlastné colné poplatky.
Od septembra do konca októbra sa zišiel Prvý kontinentálny kongres – odmietol britské zákony, ale vyhlásil
vernosť korune.
V roku 1775 začal bitkou pri Lexingtone oslobodzovací boj.
V máji 1775 preberá Druhý kontinentálny kongres vo Philadelphii funkciu vlády. Vyhlásil americké milície za
kontinentálnu armádu, za hlavného veliteľa armády vymenoval Georgea Washingtona. Embargo zo strany
Británie v marci 1776 vyhlasuje, že v kolóniách došlo k vzbure.
Na jar 1776 boli zrušené zákony o plavbe a americké prístavy boli otvorené. V kolóniách sa vytvárali nové
vlády, ktoré nahrádzali kráľovských úradníkov. Boli vyhlasované nové nezávislé republiky.
V júni 1776 bol poverený Thomas Jefferson návrhom na formovanie nezávislosti.
4. 7. 1776 vznikli Spojené štáty americké. – Vyhlásenie nezávislosti. Bolo oficiálne zverejnené odtrhnutie sa
amerických kolónií od Anglicka, deklarovali sa zásady buržoáznej demokracie a boli vyhlásené za
nescudziteľné práva ľudu na život, slobodu a dosiahnuté šťastie a právo na revolúcie.

76

speters@stonline.sk
Britská armáda sa v r. 1777 vzdala pri Saratogy. V roku 1778 bola podpísaná francúzsko-americká spojenecká
zmluvy – americké jednotky získali finančnú podporu a pomoc silného francúzskeho námorníctva.
V októbri 1781 britskí vojaci kapitulovali v bitke pri Yorktowne. Definitívny mier bol uzavretý v Paríži 3. 9.

1783.

Otázka č. 92: Konfederácia 13 amerických štátov a ich vývoj do prijatia ústavy

10. mája 1776 vyzval kontinentálny kongres, aby vytvorili svoje vlády. Do roka mali vlastné republikánske
ústavy. Každá sa začínala listinou práv, ktorá mala garantovať neodňateľné práva.
Najstaršia bola virgínska ústava, jej Listina práv je vzorom pre ostatné štáty. Obsahovala zásadu zvrchovanosti
ľudu, pravidelné striedanie sa v úrade, slobodné voľby a základné slobody. Ďalšie ústavy tieto slobody rozšírili.
Všetky ústavy zachovávali trojdelenie moci. Najradikálnejšou bola pensilvánska ústava, ktorá zavádzala vysoký
volebný cenzus.
V južných štátoch boli upierané práva čiernym obyvateľom.
V roku 1777 bol schválený návrh Johna Dickinsona – Články konfederácie a trvalej únie - Konfederačné
články – prvá ústava USA. Ústava vstúpila do platnosti 1. marca 1781.
13 amerických štátov vstúpilo do „pevného priateľského zväzku“. Ústava zaviedla jednokomorový Kongres ako
zákonodarný aj výkonný orgán. Každý zo štátov mal v Kongrese jedného zástupcu. Kongres nemohol vydávať
zákony ani zvyšovať dane. Neexistovala federálna justícia a tiež štátna výkonná moc.
V máji 1787 sa zišiel philadelphský konvent členských štátov konfederácie. Delegáti začali rokovať o novej
ústave. Mal vzniknúť systém vlády s prísne oddelenými zložkami moci.
Nariadenia kongresu sa mohli stať zákonmi, ak ich schválil prezident. Prezident mohol vydávať uznesenia po
schválení senátom. Kongres ho mohol odvolať.
Sudcovia mohli prejednávať akékoľvek zákony. Sudcov menoval prezident, Kongres im mohol vysloviť
nedôveru.
Na čele exekutívy stál prezident s rozsiahlymi právomocami.

Otázka č. 93: Ústava USA z

r. 1787

V máji 1787 sa vo Philadelphii konal zjazd, ktorý mal preskúmať a zrevidovať články konfederácie. Delegáti
navrhli novú, praktickejšiu ústavu.
Philadelpgský kongres schválil revidovanú ústavu Spojených štátov amerických. USA sa premenili na
federatívny štát.
Základnými prvkami novej ústavy bolo rozdelenie právomoci a systém vzájomnej kontroly vo vnútri štátnej
moci a medzi federáciou a členskými štátmi.
Členské štáty mali právo riešiť veci, ktoré sa týkali ich samých, federálna vláda mala v kompetencii obranu,
menu, zahraničnú politiku a zahraničný obchod.
Moc bola rozdelená na exekutívu, legislatívu a jurisdikciu.
Exekutívu riadil prezident. Prezident USA musel byť občanom USA od narodenia a musel mať aspoň 35 rokov.
Funkčné obdobie bolo štvorročné a volil sa v dvojstupňových voľbách. Voliči každého štátu volili v počte, ktorý
sa rovná počtu senátorov za konkrétny štát. Volitelia volili prezidenta, boli povinní hlasovať za oficiálneho
kandidáta svojej strany. Ak ani jeden z kandidátov nedosiahol absolútnu väčšinu hlasov voliteľov, volila
snemovňa reprezentantov prezidenta spomedzi troch kandidátov, ktorí dosiahli najvyšší počet hlasov.
Prezident bol hlavou štátu a hlavným veliteľom ozbrojených síl. Uzatváral zmluvy a menoval federálnych
úradníkov a zahraničných zástupcov. Menoval a odvolával členov vlády, mal právo vetovať uznesenie
kongresu.
Prvým prezidentom USA bol George Washington (1789).
Rovnakým spôsobom sa volil aj viceprezident, ktorý vykonával prezidentské povinnosti, ak prezident zomrel,
odstúpil alebo z iných príčin nemohol vykonávať svoje povinnosti.
Legislatíva bola záležitosťou Kongresu. Skladal sa z dvoch komôr – Senátu a Snemovne reprezentantov.
Členov Snemovne reprezentantov volili priamo voliči, ich počet závisel od počtu obyvateľov. Vo funkcii boli
dva roky. Museli mať aspoň 25 rokov, byť obyvateľmi štátu, za ktorý kandidovali a aspoň sedem rokov byť
obyvateľmi USA.
Členovia senátu boli volení dvaja za každý štát. Funkciu vykonávali šesť rokov. Každé dva roky sa volila tretina
senátorov, aby sa zabezpečila kontinuita práce.
Obe komory mali v zákonodarnej oblasti rovnaké práva, senát naviac ratifikoval medzinárodné zmluvy,
schvaľoval menovanie ministrov, veľvyslancov, sudcov…

77

Jurisdikcia patrila do kompetencie najvyššieho súdu. Interpretoval ústavu a federálne zákony. Pozostával
z deviatich sudcov, ktorých so súhlasom Senátu doživotne menoval prezident. Najvyšší súd bol odvolacou
inštitúciou nižších súdov v prípade, ak išlo o federálnu záležitosť. Bol kompetentný rozhodovať o otázkach,
ktoré sa týkali zahraničných vyslancov, ministrov a konzulov a v sporoch, kde bol jednou stranou štát.
Ústava sa nezmieňovala o základných občianskych právach. Oproti Konfederačným článkom posilňovala
postavenie ústredných orgánov federácie, najmä vlády.
Ústava z roku 1791 bola rozšírená o desať dodatkov – Listinu práv. Obsahovala slobodu vyznania, tlače,
prejavu, slobodu nosiť zbrane, ochranu proti protiprávnym domovým prehliadkam, právo na spravodlivý súd
s účasťou poroty a ochranu proti krutým a neobvyklým trestom.
Ústava Spojených štátov amerických platí s 26 dodatkami dodnes.

Otázka č. 94: Štátoprávny vývoj USA do vypuknutia občianskej vojny

Prvým prezidentom USA sa stal George Washington v roku 1789. Počas jeho funkčného obdobia došlo k tzv.
whiskovému povstaniu – pennsylvánski farmári odmietli zaplatiť federálnu daň z destilátov. Federálna vláda
prevzala dlhy jednotlivých štátov a založila národnú banku. V roku 1792 bola zavedená jednotná mena – dolár.
Zákon o občianstve z roku 1795 umožňoval udelenie občianstva po piatich rokoch pobytu.
V roku 1797 sa stal prezidentovým nástupcom John Adams.
V roku 1798 schválil Kongres zákon o cudzincoch a poburovaní (bolo možné deportovať alebo zatýkať
nebezpečných cudzincov a udeľovať pokuty a iné tresty za publikovanie nepravdivých útokov proti vláde.
V roku 1800 sa stal hlavným mestom Washington.
Bola obmedzovaná sloboda.
Najvyšší súd mohol prehlásiť za neplatný výnos Kongresu, ktorý bol nezlúčiteľný s ústavou (od r. 1803).
Štvrtým prezidentom USA sa stal James Madison – viedol vojnu s Britániou, v roku 1812 bol uzavretý
kompromisný mier.
Ďalším prezidentom bol Andrew Jackson – začal sa prejavovať problém otrokov a ich diskriminácie.
Proti otroctvu vystupoval Thomas Jefferson. Severné štáty postupne zrušili otroctvo a dovoz otrokov bol v roku
1808 vyhlásený za nezákonný. Na severe vznikali abolucionistické spolky, na juhu bolo otroctvo obhajované.
Priemysel na severe chránili ochranné clá, čo sa stalo ďalším zdrojom rozporov medzi Severom a Juhom.
Do roku 1865 bolo pripojených k USA 23 nových štátov. Spor o otrokárstvo sa vyostril po vojne proti Mexiku,
ktorá začala po anexii Texasu (1845) po tom, čo tamojšie obyvateľstvo vyhlásilo Texaskú republiku (1835).
V roku 1846 vyhlásil Kongres Mexiku vojnu. Mexiko sa bolo nútené za 15 miliónov dolárov vzdať rozsiahleho
územia, čím sa USA stali veľmocou.
V roku 1850 prijal Kongres zákon o utečencoch - otrokoch. O zavedení otroctva v Kansase a Nebraske mali na
základe zákona z r. 1854 rozhodnúť tamojšie vlády.

Otázka č. 95: Príčiny, priebeh a dôsledky občianskej vojny v

USA

Príčiny občianskej vojny
Okolo roku 1859 dosiahlo napätie medzi Severom a Juhom vrchol. Vo Virgínii došlo k povstaniu otrokov, ktoré
viedol John Brown. Povstanie bolo neúspešné.
V roku 1860 sa konali prezidentské voľby. Prezidentom sa stal republikán a odporca otrokárstva – Abraham
Lincoln.
Odtrhnutie od únie vyhlásila Južná Karolína, neskôr Mississipi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana, Texas,
Virgínia, Arkansas, Tennesee a Severná Karolína. Južné štáty vyhlásili Konfederáciu amerických štátov.
Prezidentom sa stal Jefferson Davis, hlavným mestom Richmond.
Priebeh občianskej vojny
Južania vyhlasovali, že bojujú za nezávislosť.
Námorníctvo Únie blokovalo dovoz tovaru a vojenského materiálu Konfederácii. Obe strany zrušili niektoré
slobody a odvádzali do armády.
Lincolnovým cieľom bolo udržať celistvosť Spojených štátov, postavenie otrokov bolo druhoradé, avšak
pomohlo mu získať podporu.
22. 9. 1862 Lincoln vydal Vyhlásenie o oslobodení (s účinnosťou od 1. 1. 1863) – oslobodzovali sa všetci otroci
v oblastiach, ktoré boli pod kontrolou Konfederácie. 1. 3. 1863 bolo vydané Vyhlásenie o zrušení otroctva.
V lete 1863 sa odohrala najväčšia bitka pri Gettysburgu. Po troch dňoch boja boli vojaci Konfederácie porazení
a vojsko Únie obsadilo Vicksburg na rieke Mississippi. Konfederácia tým bola rozdelená na dve časti.

78

speters@stonline.sk
V roku 1864 uskutočnila armáda inváziu na juh. 9. 4. 1865 Juh kapituloval. Lincoln vyhlásil amnestiu pre
všetkých Južanov, ktorí prisahali vernosť únii.
15. apríla 1865 zomrel Lincoln na následky atentátu.
Občianska vojna ukončila otroctvo, ktoré bolo zrušené v roku 1865 13. dodatkom k ústave a rozhodla o tom, že
Amerika je jediným nedeliteľným národom.
Novým prezidentom sa stal Andrew Johnson. Vyhlásil program rekonštrukcie – radikálne povojnové reformy.
Dôsledky občianskej vojny v

USA

Kongres prijíma zákony obmedzujúce politický živor na Juhu. Južné štáty musia prijať nové ústavy a ratifikovať
13. dodatok. Juh bol obsadený vojskom.
V júli 1866 bol prijatý Zákon o občianskych právach – zaručoval občianske práva všetkým osobám.
V roku 1866 bol prijatý 14. dodatok k

ústave

. Všetky osoby narodené alebo naturalizované v USA a podriadené

ich jurisdikcii sú občanmi únie a toho štátu, ktorého sú obyvatelia.
Južanské štáty odmietajú 14. dodatok. Prijímajú „čierne kódexy“ – černosi museli každý rok uzatvárať nové
pracovné zmluvy s doložkou o treste v prípade porušenia. Donucovali maloleté deti vstúpiť do učňovského
pomeru. Čierne kódexy trestali potulných černochov vysokými pokutami alebo stratou slobody.
V marci 1867 bol prijatý Zákon o rekonštrukcii – delil juh na 5 oblastí podriadených vojenskej správe.
V roku 1869 bol prijatý 15. dodatok – USA ani ktorýkoľvek jednotlivý členský štát nesmú odoprieť alebo
obmedziť volebné právo občanom únie z dôvodov rasových a alebo z dôvodu bývalého otrockého stavu. V roku
1870 bol ratifikovaný.
V roku 1868 boli znovu do únie prijaté južanské štáty – zákon o vojenskej obnove.
Zákon z roku 1870 – donucovací zákon trestal tých, ktorí sa pokúsili odoprieť bývalým otrokom ich občianske
práva.
Všeobecný zákon o amnestii z roku 1872 vrátil politické práva všetkým južanom okrem 500 sympatizantov
Konfederácie. V roku 1877 boli prezidentom Heyesom stiahnuté vojská z juhu.

Otázka č. 96: Systém politických strán USA a charakteristika amerického právneho

systému

Systém politických strán
Zaužívaný je systém dvoch politických strán – Demokratická a Republikánska strana.
Demokratická strana bola založená v roku 1828 ako jedna z dvoch veľkých strán monopolistického kapitálu.
Do občianskej vojny bola stranou južných otrokárov. Zloženie strany sa zmenilo, keď ju opustili farmári. Strana
zvíťazila v prezidentských voľbách v rokoch 1844, 1852 a 1856.
Republikánska strana bola založená v roku 1854 predstaviteľmi buržoázie Severu a farmárov, ktorí sa snažili
odstrániť vládu otrokárov. Existuje v nej pravicové krídlo a liberálne krídlo. Strana nemá pevnú organizačnú
štruktúru ani stále členstvo. Zvíťazila v prezidentských voľbách v roku 1860 – Abraham Lincoln.

Právo
Najväčší vplyv malo anglické právo, najmä Common Law, ktoré zahŕňalo aj procesné pravidlá, ktoré boli
zaužívané v konaní na súdoch.
Pred vyhlásením nezávislosti Spojených štátov amerických prijímal zákony anglický parlament ako pre kolóniu.
Prameňmi práva boli charty, zákony a všeobecné právo:
Charty: predstavovali ústavu amerických kolónií, ktoré upravovali vnútorné pomery v kolóniách. Zakotvovali
postavenie guvernéra, zastupiteľského zboru a ostatných úradov, upravovali systém volebného práva.
Právo sa vyvinulo pod vplyvom snahy Anglicka zaviesť v Amerike feudálnu pozemkovú držbu. Anglický kráľ
rozdával svojim obľúbencom rozsiahle územia a tak vznikla závislá pozemková držba. Do kolónií boli
prenesené prvky feudálneho práva.
Po ukončení revolúcie bola vyvlastnená pôda patriaca korune, anglikánskej cirkvi a veľkostatky bývalých
vlastníkov kolónií.
Z anglického práva prevzalo americké vecné právo delenie vlastníctva na real – rôzne práva k pôde (úplné
vlastníctvo, doživotné právo držby, právo držby na neurčitý počet rokov…) a personal – práva k hnuteľným
veciam – vlastníctvo, rôzne druhy držby a pod.

79

Otázka č. 97: Situácia vo Francúzsku pred vypuknutím revolúcie, ciele buržoáznej

revolúcie vo Francúzsku

Absolutizmus vo Francúzsku dosiahol vrchol za vlády Ľudovíta XIV. Ukončil proces centralizácie štátnej moci
presadzovaný kardinálom Mazarinom. Kráľ vylúčil z podielu na vládnej moci vysokú šľachtu, príslušníkov
kráľovskej rodiny a prostredníctvom úradníckej šľachty si zaistil politickú kontrolu provincií. Vyhradil si právo
konečného rozhodovania vo všetkých otázkach. Panovníkovi podliehal celý štátny aparát, armáda, polícia a
súdnictvo. Oporou panovníka sa stal francúzsky katolicizmus – od roku 1682 gallikanizmus. Jeho podporu a
podriadenosť si získal zrušením nantského ediktu v roku 1685 (zaručoval náboženskú slobodu hugenotom).
Stabilitu absolutizmu podporili aj hospodárske opatrenia generálneho kontrolóra financií Colberta. Našiel nový
zdroj príjmov pre štátnu pokladnicu. Podporoval zakladanie manufaktúr a rozvoj remesiel. Presadil výstavbu
silného loďstva.
Za vlády nástupcov Ľudovíta XIV. sa začína prejavovať diferenciácia obyvateľstva. V polovici 18. st. sa
francúzska spoločnosť rozdeľovala na stavy s rozdielnymi politickými právami. Stavy sa začali vnútorne členiť.
Prvý stav: tvorilo duchovenstvo, ktoré bolo oslobodené od daňových povinností, platilo preň privilegium fori.
Vnútorne sa členilo na vyššie (z radov šľachty) a nižšie (z radov meštianstva a slobodného roľníctva). Vyššie
duchovenstvo žilo v prepychu a malo veľké príjmy. Nižšie duchovenstvo predstavovali jednoduchí vidiecki
kňazi s malými príjmami.
Druhý stav: tvorila šľachta, oslobodená od daňových povinností, mala rozsiahle privilégiá. Dvorská šľachta žila
na kráľovskom dvore, mala spoločenský a majetkový primát, zastávala najdôležitejšie úrady. Mnohokrát išlo o
sinekúry – umelo vytvorené úrady, z ktorých plynuli príjmy, ale žiadne povinnosti. Služobná šľachta sa výškou
príjmov približovala dvorskej šľachte, pôvodom bola spojená s dvorským meštianstvom. Vidiecka provinčná
šľachta strácala svoje postavenie, oslabovali ju finančné reformy.
Tretí stav: zahŕňal neprivilegovanú vrstvu obyvateľstva (tvorila 96% obyvateľstva). Išlo o heterogénnu vrstvu.
Najpočetnejšiu vrstvu tvorilo roľníctvo, ktoré bolo zaťažené povinnosťami. Malo záujem na odstránení
feudalizmu. Ekonomicky najsilnejšou skupinou bolo meštianstvo, v ktorom bola najvplyvnejšia skupina
finančnej a obchodnej buržoázie a vlastníci veľkých priemyselných podnikov. Početnú skupinu tvorili aj drobní
podnikatelia a remeselníci. Ekonomický najslabšou bola mestská chudoba. Ich spoločnou snahou bola snaha o
odstránenie daňového zaťaženia a vysokých poplatkov.
Začiatkom 18. st. sa z tretieho stavu sformovala vrstva mysliteľov.
Francúzska absolutistická monarchia prežívala krízu. Právna a politická nadstavba sa stala brzdou vývoja
V snahe predísť finančnému úpadku pripravoval generálny kontrolór financií Turgot v r. 1774 – 1776 viaceré
reformy. Dekrétmi o slobodnom obchodne s obilím, o zrušení cechových organizácií, o zrušení colných
poplatkov, o zrušení povinností roľníkov pri udržiavaní ciest a o zdanení privilegovaných stavov cestným
mýtom – pokúsil sa zvýšiť príjmy pokladnice, ale narazil na odpor privilegovaných stavov.
Neúspešné boli aj reformy Neckera (ženevského bankára) a jeho nástupcov.
Finančná situácia sa zhoršovala, jediným východiskom bolo zavedenie daňovej povinnosti pre privilegované
stavy.
Zhromaždenie notáblov v roku 1787 odmietlo pokusy o ich zdanenie.
K prejavom nespokojnosti s vládnou politikou došlo aj na vidieku, najmä po neúrode v roku 1788. Kráľ musel
zvolať generálne stavy (nezišli sa od roku 1614). Nariadením o voľbách z roku 1789 bol počet zástupcov
tretieho stavu zvýšený na 600, šľachta s duchovenstvom mohli vyslať spoločne 600 vyslancov.
Voľby zástupcov šľachty boli priame, duchovenstva čiastočne priame a čiastočne nepriame. Zástupcovia
tretieho stavu boli volení nepriamymi voľbami. Hlasovacie právo mali francúzski poddaní mužského pohlavia
po dosiahnutí 25 rokov veku, ak platili stanovenú výšku daní.

Otázka č. 98: Charakteristika činnosti Národného zhromaždenia a konštituanty

Generálne stavy sa zišli 5. mája 1789. Úmyslom panovníka bolo obmedziť rokovanie na otázky súvisiace
s riešením finančnej krízy v krajine. Tretí stav požadoval hlasovanie podľa počtu hláv a overovanie plných mocí
poslancov.
Dňa 17. júna 1789 oznámil, že jeho zástupcovia boli zvolení takmer celým národom a vyhlásil sa za Národné
zhromaždenie. Na jeho uznesenia sa nevzťahovalo ani panovníkovo veto. Za svoju hlavnú úlohu považovalo
vypracovanie ústavy a 9. júla sa premenovalo na Ústavodarné zhromaždenie – Konštituantu.
Panovník začal sústreďovať v okolí Paríža vojsko. Ozbrojený zásah ľudu v Paríži 14. júla 1789 prinútil kráľa
ustúpiť (dobytie Bastily). Ľudovít XVI. uznal Ústavodarné zhromaždenie a povolil vytváranie národných gárd.

80

speters@stonline.sk
Na vidieku sa začali šíriť vidiecke povstania sprevádzané násilnými akciami. Zveličené informácie vyvolali
atmosféru Veľkého strachu, paniku v radoch šľachty a následnú emigráciu.
Ústavodarné zhromaždenie prerušilo práce na príprave ústavy. Zaoberalo sa zrušením feudálnych povinností. 5.
až 11. augusta 1789 augustovými dekrétmi zrušilo vrchnostenské súdy, šľachtické výsady a stavovské rozdiely,
osobné bremená, vrchnostenské roboty, právo odúmrte a zaviedlo daňové zrovnoprávnenie. Stanovilo zásady
výkupu vecných vrchnostenských bremien. Ľudovíta XVI. vyhlásilo za obnoviteľa francúzskej slobody.
Augustové dekréty prvýkrát zaviedli zásadu rovnosti všetkých občanov pred zákonom.
Prvým krokom pre prijatie ústavy bolo prijatie Deklarácie práv človeka a občana 26. augusta 1789. Kráľ ju
sankcionoval až v októbri 1789.
Ústavodarné zhromaždenie pristúpilo k znárodneniu cirkevného majetku. Dekrétom z 2. 11. 1789 bol daný
k dispozícii národu. V decembri sa začal predaj cirkevného majetku. Dotýkal sa aj kráľovských domén
s výnimkou lesov. Postupne sa začala meniť sociálna štruktúra vidieka.
Bola uskutočnená aj reorganizácia katolíckej cirkvi. Bola prijatá Civilná ústava duchovenstva – 12. 7. 1790.
Cirkev bola podriadená štátu. Zaviedla novú územnú organizáciu cirkvi, znížila počet biskupstiev, zmenil sa
spôsob ustanovovania kňazov. V novembri 1790 sa od kňazov vyžadovalo prisahať na Ústavu.
Ústavodarné zhromaždenie prijalo 22. decembra 1789 nový volebný poriadok. Francúzski občania boli rozdelení
na aktívnych a pasívnych. Aktívny občan bol Francúz, od 25. roku veku, musel mať počas jedného roka stále
miesto pobytu, platil priamu daň, nesmel byť v služobnom pomere, nebol obžalovaný alebo insolventný dlžník,
vykonal občiansku prísahu a bol zapísaný v zoznamoch Národnej gardy. Aktívni občania volili poslancov do
obecných úradov a na zhromaždeniach prvého stupňa elektorov (majetkový cenzus pre elektorov bol vyšší).
Volebný poriadok sa stal súčasťou Ústavy v roku 1791.
Ústavodarné zhromaždenie prijalo reformu miestnej správy. Územie Francúzska sa delilo na departementy,
dištrikty, kantóny a obce. Jej definitívna podoba bola dotvorená dekrétom o obecnom zriadení z decembra 1789,
zákonom o vytvorení departementov z februára 1790 a zákonmi z mája a júna 1790 o osobitnom
administratívnom členení Paríža. Francúzsko bolo rozdelené na 83 departementov, na čele departementu stála
generálna rada (36 členov volených na 4 roky). Rozhodovala o správnych záležitostiach departementu, dozerala
na výkon zákonov, rozdeľovala a organizovala vyberanie daní v dištriktoch. Volila 8-členné direktórium, ktoré
bolo jej výkonným orgánom. Volený bol aj generálny prokurátor.
V obciach mali rozhodujúce postavenie generálne rady, obecné zastupiteľstvá a starostovia obcí.
Ústavodarné zhromaždenie po štrajkoch schválilo 14. 6. 1791 Le Chapelierov zákon (o potlačení cechov a
bratstiev). Zakazovalo koalície zamestnancov a zamestnávateľov.
Nové koncepcie sa formovali v politických kluboch a spoločnostiach. Kluby mali širokú členskú základňu. Mali
vlastné predpisy, rokovacie poriadky. Medzi najvýznamnejšie patrili Klub jakobínov, Klub kordelierov, Klub
feullantov, Klub nestraníkov, Klub priateľov monarchistickej ústavy…
Ústavodarné zhromaždenie 3. septembra 1791 prijalo Ústavu, ktorá bola zosumarizovaním dovtedajších
opatrení revolučnej moci.

Otázka č. 99: Deklarácia práv človeka a občana

Prvým krokom bolo prijatie Deklarácie práv človeka a občana z 26. augusta 1789. Jej koncepcia vychádzala
z osvietenskej filozofie, najmä prirodzenoprávnej teórie.
V prvom článku proklamovala: „Ľudia sa rodia a zostávajú slobodní a rovnoprávni“;
„Cieľom každého spoločenského zriadenia je zachovanie prirodzených a nepremlčateľných práv.“ (Čl. 2) Medzi
tieto práva zahrnula slobodu osobnú, vrátane slobody náboženského presvedčenia, slobodu slova a tlače, právo
na osobnú bezpečnosť, ochranu vlastníctva a právo na odpor proti útlaku.
Deklarácia zvýrazňovala zásadu zvrchovanosti ľudu a zákon považovala za výraz všeobecnej vôle. Na jeho
tvorbe sa mali podieľať všetci občania osobne alebo prostredníctvom svojich zástupcov. Určovala princíp
rovnosti pred zákonom, zásady zákonnosti v oblasti trestného práva, v oblasti daňovej a zásady priamej
zodpovednosti úradníkov pri výkone svojich funkcií.
Posledným článkom stanovila zásadu nedotknuteľnosti a posvätnosti súkromného vlastníctva, k obmedzeniu
ktorého môže dôjsť, len ak si to vyžaduje verejný záujem a s podmienkou spravodlivého odškodnenia.
Deklarácia položila formou zákona základy buržoáznej demokracie a zákonnosti. Zaradila sa medzi
najpokrokovejšie a najvýznamnejšie dokumenty vtedajšej Európy. Jej realizácia narazila na odpor panovníka,
časti duchovenstva a šľachty.
Kráľ ju sankcionoval až pod bezprostredným nátlakom ozbrojeného ľudu v októbri 1789.

81

Otázka č. 100: Prvá francúzska ústava – štátne orgány, súdna moc

Ústavodarné zhromaždenie prijalo prvú Ústavu 3. septembra 1791. Bola zosumarizovaním dovtedajších
opatrení revolučnej moci. Položilo právne základy novej spoločnosti pri zachovaní monarchistickej formy
vlády. Úvodnou časťou Ústavy sa stala Deklarácia práv človeka a občana. Ďalšie časti vychádzali zo zásady
suverenity ľudu a deľby moci.
Ústava zakotvila konštitučnú monarchiu, v ktorej zákonodarnú moc vykonávalo Zákonodarné národné
zhromaždenie, výkonná moc bola zverená kráľovi a súdnu moc mali vykonávať sudcovia volení ľudom.
Zákonodarné národné zhromaždenie
Bolo jednokomorové, tvorilo ho 745 poslancov volených na dva roky. V nepriamych voľbách nemohli byť
volení poslanci, ktoré boli členmi Ústavodarného zhromaždenia.
Právomoc: vydávanie dekrétov, povoľovanie daní, ratifikácia mierových zmlúv, čiastočne aj výkonná moc
(kontrola ministrov, kreovanie výkonných výborov…).
Jeho činnosť bola nezávislá na kráľovi.
Prvýkrát sa zišlo 1. októbra 1791. Členilo sa na pravicu (konštituční monarchisti), stred (nezávislí) a ľavicu
(jakobíni).
Výkonná moc
Bola zverená kráľovi, kráľ bol „kráľom Francúzov“. Bol považovaný za posvätnú a nedotknuteľnú osobu.
Kráľovská moc bola zverená dedične vládnucemu rodu po mužskej línii.
Kráľ menoval a odvolával ministrov, mal právo suspenzívneho veta. Svoje právomoci vykonával
prostredníctvom ministrov, formálne závislých na kráľovi, fakticky závislých na Zákonodarnom zhromaždení.
Netvorili vládu, ale pracovali individuálne.
Kráľ bol podriadený ústave, na ktorú musel prisahať. Jeho opatrenia nadobudli platnosť až po kontrasignácii
príslušným ministrom.
Súdna moc
Vykonávali ju sudcovia volení aktívnymi občanmi. Boli zrušené všetky súdne orgány absolutistickej monarchie.
Súdy sa delili na občianske, trestné a obchodné. Ich organizácia nadväzovala na územnú organizáciu štátu.
Občianske súdy – v kantóne pôsobil zmierovací sudca, volený na dva roky, ktorý v prvej inštancii rozhodoval
občianskoprávne a niektoré trestnoprávne veci a predsedal rodinným súdom. V dištriktoch bol zriadený
tribunál, ktorý tvorilo päť sudcov volených na šesť rokov. Bol odvolacou inštanciou proti rozsudkom
zmierovacích sudcov a obchodných súdov. V prvej inštancii rozhodoval o väčších majetkových sporoch.
Odvolacou inštanciou proti jeho rozsudkom nebol vyšší súd, ale jeden zo siedmich susedných tribunálov. Pri
tribunáloch pôsobili aj tzv. zmierovacie výbory na čele so zmierovacím sudcom, ktorých úlohou bolo pokúsiť sa
o priateľské urovnanie sporu.
Trestné súdy – v trestnoprávnych veciach stíhali drobné priestupky obecné policajné súdy. V kantónoch
rozhodovali o ľahších trestných činoch nápravné policajné súdy – 3 – 6 zmierovacích sudcov, ktoré mohli
uložiť trest do dvoch rokov odňatia slobody. Odvolacou inštanciou bol okresný súd. Ťažké trestné činy súdil
trestný tribunál – predseda, traja sudcovia, verejný zástupca a kráľovský komisár. Sídlil v departemente.
Pojednávanie sa konalo za účasti 12-člennej poroty, ktorá rozhodovala o otázke viny.
Kasačný tribunál – členom mohol byť len sudca s desaťročnou praxou. Sudcovia boli volení v departementoch
na štyri roky. Kasačný tribunál mohol zrušiť rozhodnutie alebo rozsudok len v prípade porušenia procesných
foriem alebo porušenia zákona.
Najvyšší súdny dvor rozhodoval o trestných činoch spáchaných vysokými štátnymi úradníkmi a o zločinoch
proti štátu. Jeho členmi mali byť sudcovia kasačného tribunálu a vrchní porotcovia. V novembri 1791 ich ale
zvolilo Zákonodarné zhromaždenie.
Obchodné súdy – boli vytvárané v obchodných centrách. Rozhodovali o obchodných veciach v päťčlenných
senátoch volených obchodníkmi. Odvolacou inštanciou boli okresné súdy.

Otázka č. 101: Prvá republika vo Francúzsku, činnosť girondistického konventu

Na jar v roku 1792 bola hospodárska situácia v dôsledku neúspešnej vojny s Rakúskom komplikovaná. Parížsky
ľud pod vedením povstaleckej komúny vnikol v noci z 9. na 10. augusta do kráľovského paláca. Zákonodarné
zhromaždenie prijalo pod nátlakom dekréty o zosadení kráľa z

trónu a o zvolaní Národného konventu

.

Rozpustilo ministerstvá a vytvorilo Dočasnú výkonnú radu.
Dekrétom z 11. 8. 1792 zrušilo rozdelenie obyvateľov na aktívnych a pasívnych. Zaviedlo všeobecné volebné
právo pre mužov od 21 rokov.

82

speters@stonline.sk
Vznikol nekontrolovaný teror – septembrové masakre vo väzniciach v Paríži, ktoré boli reakciou na napätie vo
Francúzsku.
Činnosť girondistického Konventu
Konvent sa zišiel 21. 9. 1792, deň po víťazstve francúzskych armád nad pruskými vojskami pri Valme. Počet
jeho členov bol 749.
Politicky sa členil na pravicu – girondisti, ľavicu – jakobíni a stred – republikáni.
21. 9. 1792 bola zrušená „kráľovská moc“, čo znamenalo, že Francúzsko sa malo stať republikou.
V Konvente prebiehali neustále konflikty medzi girondistami a jakobínmi. Rozpory vyvrcholili v procese
s Ľudovítom XVI. v januári 1793. Kráľ bol nakoniec odsúdený na trest smrti a 21. 2. 1793 popravený.
Postavenie jakobínov v konvente sa postupne upevňovalo. Konvent bol nútený odhlasovať nové opatrenia.
Bol zriadený Revolučný tribunál, do právomoci ktorého patrilo rozhodovať o trestných činoch proti revolúcii,
slobode a rovnosti a proti jednote republiky. Jeho rozsudky mali byť vykonané do 24 hodín.
Konvent zvolil 9-členný Výbor pre verejné blaho, ktorý mal riadiť a urýchľovať činnosť Dočasného výkonného
výboru a v „súrnych veciach“ mal právo konať v prospech národnej obrany. Osoby ním zaistené mohli byť
popravené.
Konvent stanovil maximálne ceny obilia a múky. Za čierny obchod boli stanovené vysoké tresty.
Od februára 1793 bol prerokovávaný aj návrh novej Ústavy.
Po zatknutí jedného z vodcov Komúny (pre udalosti v Parížskych väzniciach) zaktivizovali sansculoti masy
obyvateľstva a 31. mája 1793 obsadili budovu Konventu. Požadovali zatknutie 22 girondistických poslancov,
zrušenie Komisie 12 (prešetrovanie parížskych udalostí), vytvorenie armády sansculotov a sociálne požiadavky.
Časť požiadaviek bola splnená.
Po správach o likvidovaní jakobínskej opozície v Lyone 29. 5. 1793 Národná garda obsadila Konvent.
Konvent kapituloval a dal zatknúť 29 girondistických poslancov. Politický boj sa skončil víťazstvom jakobínov.

Otázka č. 102: Charakteristika činnosti jakobínskeho konventu

Konvent realizoval na upevnenie svojich pozícií viaceré opatrenia:
Zákon o spôsobe predaja majetkov emigrantov stanovil, že pôda bude rozparcelovaná medzi drobných roľníkov,
ktorým poskytol desaťročnú lehotu na splatenie.
Zákon o rozdelení pozemkov stanovil, že tieto pozemky budú rozdelené rovnakým dielom medzi obyvateľov
obcí.
Definitívnu likvidáciu feudálnych pozostatkov uskutočnil zákon zo 17. júla 1793, ktorým boli zrušené bez
náhrady všetky feudálne povinnosti a bremená.
24. 6. 1793 bola prijatá jakobínska ústava. Úvodnú časť tvorila Deklarácia práv človeka a občana a bola
rozšírená o ďalšie občianske práva a slobody. Uvádzalo sa, že cieľom spoločnosti je verejné blaho. Uvádzala
právo na prácu, vzdelanie a sociálnu podporu. Článok 35 uvádzal právo ľudu na odpor. Zaviedla aj zmenu
volebného práva, voľby boli všeobecné a priame, volebné právo mali muži od 21 rokov.
Najvýznamnejším štátnym orgánom bolo Národné zhromaždenie, bolo jednokomorové, volené v priamych
voľbách na jeden rok.
Výkonnú moc mal 24 členný Výkonný výbor, volený Národným zhromaždením z kandidátov navrhnutých
v departementoch.
Ústava bola schválená formou referenda a vyhlásená 10. augusta 1793. Nadobudnutie účinnosti bolo odložené.
Vo väčšine departementov vznikali girondistické vzbury. Boli podporované aj podstatnou časťou roľníctva –
Vendeé. Odpoveďou bolo vydanie zatykačov na girondistických poslancov a rozpustenie správnych orgánov vo
vzbúrených departementoch. Konvent prijal proti vzbúrencom radikálne opatrenia. Dňa 5. septembra 1793
nastolil otvorený teror v politickej, hospodárskej a náboženskej oblasti.
Konvent rozšíril právomoci Výboru pre verejné blaho a Výboru pre všeobecnú bezpečnosť. Formálne podliehali
Konventu, de facto prevzal moc Výbor pre verejné blaho. Jeho vedúcou osobnosťou sa stal Maximilián
Robespierre (1793).
Zákon o všeobecnom maxime z 29. 9. 1793 zaviedol hospodársky teror. Boli zavedené maximálne ceny
potravín a výška miezd. Osoby, ktoré ho porušili, boli zapísané do zoznamu podozrivých osôb. V Paríži boli
zavedené potravinové lístky.
Náboženský teror: zámienkou pre proticirkevné opatrenia bol postoj duchovenstva, ktoré sa postavilo proti
revolúcii. Neprísažní králi boli vyhlásení za nepriateľov republiky. Na jeseň v roku 1793 sa začal
dechristianizačný proces. Boli zatvárané kostoly a zavádzal sa kult Pravdy a Rozumu. V októbri 1793 bol
zavedený revolučný republikánsky kalendár. Letopočet sa začínal 22. septembrom a rok sa delil na 12 mesiacov
po 30 dňoch. Na konci roka bolo zaradených 5 sviatočných dní.

83

V novembri 1793 vyhlásil Konvent slobodu vyznania a v máji v roku 1794 vyhlásil kult Najvyššej bytosti.
Politický teror: bol zavedený zákonom o podozrivých osobách dňa 17. septembra 1793. Široko formuloval
pojem podozrivej osoby. Aktívnu činnosť vyvíjal Revolučný tribunál vytvorený v marci 1793. Rozhodoval o
trestných činoch proti revolúcii, slobode a rovnosti, proti jednote republiky a proti bezpečnosti štátu. Postupne
mohol súdiť každého obžalovaného na základe udania. Proti rozhodnutiam nebolo odvolanie a rozsudok sa mal
vykonať do 24 hodín. Bolo zavedené skrátené konanie. V roku 1794 súdil tribunál bez svedkov, tribunály
vynášali kolektívne rozsudky, teror kulminoval.
V jeseni 1793 bola vytvorená dočasná revolučná vláda. Zavedením teroru bol zavedený nový systém vlády nad
krajinou.
Dekrét zo 4. 12. 1793 mal charakter dočasnej ústavy. Stanovil organizačnú štruktúru revolučných
republikánskych orgánov a hlavné zásady činnosti revolučnej vlády. Vychádzal zo zásad centralizácie a jednoty
politickej moci. Vymedzil právomoci Národného konventu a jeho komisárov, Výboru pre verejné blaho,
Výboru pre verejnú bezpečnosť, Výkonnej rady a reorganizovaných revolučných výborov.
V dôsledku novej vlny teroru sa vyhrotili rozpory. K odporcom režimu patrili aj niektorí poslanci Konventu. 9.
termidoru II. roku (27. 7. 1794) boli Robespierre a jeho spolupracovníci zatknutí a na druhý deň popravení.
Jakobínska diktatúra bola zvrhnutá.

Otázka č. 103: Thermidoriánsky konvent a obdobie direktória

Po udalostiach z 9. thermidoru došlo k rozpadu centralizovanej jakobínskej vlády. Jakobíni boli vyhnaní
z úradov. Všetky vládne výbory sa mali obmieňať z jednej tretiny každý mesiac. Právomoc Výboru pre verejné
blaho bola zúžená na vojenskú a diplomatickú oblasť a v právomoci Výboru verejnej bezpečnosti ostali
policajné záležitosti. Zákonodarnému výboru boli zverené záležitosti vnútornej správy.
Konvent riešil aj hospodárske otázky. Zrušil maximálne ceny a zaviedol voľný obchod.
Ozbrojené vystúpenia proti konventu boli potláčané.
V priebehu roku 1795 sa armáda stala oporou Konventu a postupne rozhodujúcim činiteľom pri riešení
vnútropolitických rozporov.
Zdrojom napätia v konvente sa stala aj otázka novej ústavy. Konvent odhlasoval 22. augusta 1795 novú ústavu
nazývanú Ústava III. roku resp. thermidoriánska ústava.
Úvodnou časťou ústavy bola Deklarácia práv a povinností človeka a občana, ktorá vychádzala z Deklarácie
z roku 1789. Nezahŕňala však napr. právo na odpor. Urobila nedemokratické zásahy do volebného práva. Bol
zavedený majetkový cenzus a voľby boli dvojstupňové. Vytvárali sa základné zhromaždenia a volebné
zhromaždenia. Základné zhromaždenia volili zmierovacích sudcov, miestnych úradníkov a voliteľov na volebné
zhromaždenia. Pre voliteľov bol stanovený vyšší majetkový cenzus. Volili členov zákonodarných zborov,
sudcov kasačného súdu, najvyšších porotcov a pod.
Podľa dekrétov z 30. 8. 1795 dve tretiny členov nového zákonodarného zboru mali byť zvolené z poslancov
Konventu.
Ústava vychádzala z trojdelenia moci. Zákonodarnú moc mal dvojkomorový zákonodarný zbor, výkonnú moc
malo direktórium a súdnu moc sústava súdov na čele s kasačným súdom.
Zákonodarný zbor tvorila Rada päťsto a Rada starších (250 členov). Volená bola na tri roky, každoročne bola
z jednej tretiny obnovovaná. Poslanci mali imunitu, ale nesmeli súčasne vykonávať iné verejné funkcie (zásada
inkompatibility). Každá komora mala vlastnú políciu a gardu.
Rada päťsto – členmi sa mohli stať občania starší ako tridsať rokov, žijúci desať rokov na území republiky.
Mala právo navrhovať a schvaľovať zákony a navrhovať Rade starších kandidátov na členov direktória. Plnila
funkcie poslaneckej snemovne.
Rada starších mala funkcie senátu. Jej členom mohol byť občan starší ako 40 rokov, žijúci na území republiky
najmenej 15 rokov. Mala právo schvaľovať, resp. zamietnuť návrhy zákonov a overovať platnosť volieb.
Direktórium bolo 5-členné, obnovované každoročne z jednej pätiny, volené Radou starších z bývalých členov
zákonodarných zborov alebo ministrov. Člen musel mať viac ako 40 rokov. Direktórium riadilo prácu
ministrov, malo právomoci v zahraničnej politike. Menovala ministrov, veliacich generálov, diplomatických
zástupcov, úradníkov štátnej správy. Mohlo vydávať zatykače na osoby podozrivé zo sprisahania proti štátu.
Rozhodovalo jednomyseľne alebo jednoduchou väčšinou.
V miestnej správe zaviedla ústava delenie na kraje (krajská správa), kantóny (kantonálna rada) a obce (obecná
rada)

Obdobie direktória (26. 10. 1795 – 10. 11. 1799)
Po prijatí ústavy ukončil 25. 10. 1795 thermidoriánsky Konvent svoju činnosť.

84

speters@stonline.sk
V máji 1796 sa konšpiratívne sformovala skupina okolo G. Babeufa, ktorá sformulovala koncepciu spotrebného
utopického komunizmu. Požadoval zrušenie súkromného vlastníctva a zavedenie majetkovej rovnosti, mala sa
zaviesť diktatúra menšiny. Sprisahanie bolo odhalené a Babeuf popravený.
Pravica – royalisti si posilnili pozície v zákonodarnom zbore. V júni sa Direktórium dostalo do sporu s oboma
komorami. Oddiely generála Bonaparta obkľúčili zákonodarný zbor, ktorý pod vojenskou hrozbou odhlasoval
4. septembra 1797 výnimočný stav. Boli zatknutí dvaja direktori a 60 poslancov. Pokus o štátny prevrat
monarchistov bol potlačený.
Nové direktórium zbavilo v máji 1798 nepohodlných poslancov mandátu. Jeho politika nedokázala riešiť
vnútorné problémy.
Vhodnou osobnosťou pre stabilizáciu pomerov bol Napoleon Bonaparte, ktorý 18. brumaira VIII. roku
uskutočnil úspešný štátny prevrat (9. november 1799).

Otázka č. 104: Charakteristika obdobia konzulátu a prvého cisárstva vo Francúzsku

V

dôsledku prevratu z 18. brumairu VIII. roku bola zrušená ústava z r. 1795 a aj Direktórium. Do čela štátu sa

dostalo trojčlenné kolégium konzulov (Bonaparte, Sieyes, Ducos), malo právomoci dočasnej vlády. Prvým
konzulom sa stal Napoleon Bonaparte. Formálno-právne ostalo Francúzsko republikou.
Výsledky prevratu legalizovala ústava z 22. frimairu VIII. roku – 13. decembra 1799 – tzv. konzulská ústava.
Zaviedla nový volebný systém a vytvorila zložitú štruktúru orgánov štátnej moci.
Volebná sústava
Aktívne volebné právo mali muži nad 21 rokov, žijúci na území Francúzska aspoň jeden rok. Voľby boli
viacstupňové, voliči zvolili desatinu voliteľov, ktorí boli zapísaní do obecných zoznamov. Z nich bola desatina
zapísaná do krajských zoznamov, z ktorých bola desatina zapísaná do národného zoznamu. Občania v týchto
zoznamoch boli menovaní za poslancov do zákonodarných zborov.
Vládna moc
Bola zverená trom konzulom, štátnej rade a ministrom.
Zákonodarná moc
Podieľali sa na nej konzuli, štátna rada, tribunát, zákonodarný zbor a senát. Na prvom stupni hierarchie boli
konzuli, na druhom stupni členovia štátnej rady. Ministri boli len úradníkmi, netvorili kolegiátny orgán.
-

konzuli: mali byť volení senátom, zásada bola porušovaná a neskôr zrušená. Rozhodujúce postavenie mal
prvý konzul s rozsiahlymi právomocami v zákonodarnej, výkonnej, zahraničnej politike, vo velení vojsk, vo
financiách a menovaní najvyšších štátnych úradníkov.

-

štátna rada: bola menovaná konzulom, mala zákonodarnú, výkonnú právomoc a pôsobila ako správny súd.

-

tribunát: mal 100 členov menovaných senátom, každoročne z jednej pätiny obnovovaných. Skúmal návrhy
zákonov, mal právo upozorňovať na nezákonnosť navrhovaných aktov, podávať žaloby na ministrov a pod.
Mohol plniť funkciu opozície proti autoritatívnej vláde.

-

zákonodarný zbor: mal 300 členov volených senátom, obnovovaní boli ročne z jednej pätiny. Schvaľoval
vládne návrhy zákonov, rozpočtu, mierových, spojeneckých a obchodných zmlúv. Mal právo pozastaviť aj
platnosť ústavy

-

senát: sa stal najdôležitejším zákonodarným orgánom. Pôvodne mal 60 členov volených doživotne,
každoročne sa ich počet zvyšoval o dvoch. Menoval konzulov, členov tribunátu, zákonodarného zboru,
sudcov kasačného súdu. Mal právo skúmať ústavnosť zákonov. Napoleon presadil koncepciu, že senát má
právo po dohode s vládou zrevidovať ústavu prostredníctvom senátneho uznesenia – senatkonzulty.

Ústava položila aj základy prísne centralizovanej miestnej správy. Územie bolo rozdelené na kraje, okresy a
obce na čele s prefektmi, podprefektmi a starostami.
Ústava reformovala aj súdnu sústavu, reforma bola dokončená zákonmi z marca 1800 a februára 1801. Bola
oslabená sudcovská nezávislosť a posilnená zásada nezosaditeľnosti sudcov. Úprava rozlišovala občianske
(zmierovací sudcovia, občianske súdy I. stolice a odvolacie súdy), trestné (Zmierovací sudcovia, nápravné súdy
a trestné súdy) a obchodné súdy. Štruktúru dovršoval Kasačný súd.
Napoleon potvrdil vlastnícke vzťahy vzniknuté v prvých rokoch revolúcie, podporoval podnikateľskú činnosť,
iniciatívu bánk a obchodníkov. V rokoch 1801 – 1802 vzrástla Napoleonova popularita v dôsledku ukončenia
vojny a uzavretím konkordátu s pápežom (1801).
Tieto skutočnosti umožnili prechod k nastoleniu osobnej diktatúry. Bol legalizovaný senatkonzultami zo 4.
augusta 1802 a 18. mája 1804. Francúzsko sa stalo cisárstvom.

Obdobie cisárstva (1804 – 1814/15)
Základnými normami bola ústava z roku 1799 a senatkonzulty z rokov 1802 a 1804.

85

Prvým krokom k centralizácii bolo predĺženie Napoleonovej konzulskej funkcie na doživotie. V zmysle
senatkonzulty z roku 1802 mal doživotný konzul právo určiť svojho nástupcu. Boli aj rozšírené jeho právomoci.
Bol zriadený nový orgán – Tajná rada s právomocami v zákonodarnej, výkonnej a súdnej oblasti). Časť jej
členov menoval doživotný konzul. Musel len vykonať prísahu, že bude brániť obnove feudalizmu a zachovávať
slobodu svedomia.
Senatkonzultou boli uskutočnené aj zmeny vo volebnom práve. Vytvoril sa systém stálych volebných
zhromaždení (zmena sa udržala do roku 1848).
Zmeny zásadného charakteru boli uskutočnené senatkonzultou z

roku 1804

. Vláda republiky sa zveruje cisárovi,

ktorý má titul cisár Francúzov. Ustanovovala sa dedičnosť trónu v mužskej línii a upravovali nástupníctvo pre
prípad Napoleonovej bezdetnosti. Nástup na trón bol spojený s korunováciou z rúk pápeža. Cisár bol povinný
vykonať prísahu, ktorou sa zaväzoval dodržiavať rovnosť práv, občiansku a politickú slobodu a neodvolateľnosť
predaja národného majetku. Napoleon bol korunovaný v decembri 1804.
Právomoci cisára boli postupne rozširované na úkor zákonodarných zborov. Napoleon prestal po roku 1812
zvolávať zákonodarný zbor. Začal vydávať zákonodarné akty v spolupráci so senátom. alebo formou dekrétov.
Senát si zachoval určité právomoci v oblasti ochrany osobnej slobody občanov a slobody tlače. Stal sa ale
nástrojom v rukách cisára.
Došlo k rozširovaniu počtu departementov, dominantné postavenie v nich mali prefekti.
Bola vykonaná reforma trestného súdnictva.
Napoleon viedol úspešné vojny, do čela dobytých štátov postavil svojich príbuzných. Z ovládaných štátov
vytvoril v roku 1806 Rýnsky spolok pod svojim protektorátom. Proti jeho despotickej nadvláde sa začali
európske štáty brániť.
V roku 1810 uvalilo na francúzsky tovar clá aj Rusko, čím sa stala kontinentálna blokáda neúčinnou. V roku
1812 bola Napoleonova armáda porazená ruskými vojskami. Vytvorila sa silná protifrancúzska koalícia.
Francúzsko bolo donútené stiahnuť svoje vojská z území v Prusku a Španielsku a po bitke pri Lipsku v roku
1813 aj z ďalších území. 30. marca 1814 bol obsadený Paríž. Na zasadnutí senátu 1. 4. 1814 bola vytvorená
dočasná vláda na čele s Talleyrandom. 6. 4. 1814 bol Napoleon nútený abdikovať. Na trón sa dostávajú
Bourbonovci.
V roku 1815 využil Napoleon situáciu a na 100 dní obnovil cisárstvo po úteku z Elby. Novovzniknutý stav
legalizoval vydaním Dodatočného aktu. Na čele štátu stál cisár, zodpovedný ľudu s rozsiahlymi právomocami
v oblasti výkonnej moci. Zákonodarnú moc vykonávala panská a poslanecká snemovňa. Dodatočný akt bol
vyhlásený 1. 6. 1815, k jeho uvedeniu do praxe nedošlo. (definitívny pád 22. júna)

Otázka č. 105: Reštaurácia Bourbonovcov a júlová monarchia vo Francúzsku

Po porážke Napoleona prijal senát 6. 4. 1814 ústavnú listinu predloženú dočasnou vládou. Vychádzala z
monarchistického princípu a zásady vzájomnej dohody medzi kráľom a ľudom. Kráľ mal potvrdiť
dodržiavanie listiny prísahou. Ľudovít XVIII. odmietol prisahať a vydal oktrojovanú ústavu – Chartu, v ktorej
sa vyhlasuje za zdroj všetkej moci.
Výkonná moc bola zverená kráľovi, ktorý má rozsiahle právomoci. Zákonodarná moc prislúchala kráľovi spolu
s dvojkomorovým parlamentom. Zákonodarnú iniciatívu mal kráľ a snemovne mohli požiadať kráľa o vydanie
zákona.
Členov hornej – panskej snemovne tvorili pairi, menoval ich kráľ.
Členovia poslaneckej snemovne boli volení v departementoch. Voľby boli dvojstupňové, volebné právo bolo
podmienené vysokým cenzom.
Najdôležitejšie inštitúcie cisárstva boli ponechané, rovnako aj zákonníky z obdobia cisárstva. Charta
proklamovala náboženskú slobodu, rovnosť občanov pred zákonom a osobnú slobodu, vyhlasovala aj povinnosť
občanov znášať verejné bremená.
Vláda Ľudovíta XVIII. sa opierala o umiernených royalistov. Po páde stodňového cisárstva sa aktivizujú
ultraroyalisti – kráľov brat. Kráľ postupne obmedzuje demokratické slobody.
Nový kráľ Karol X. dal v roku 1825 odhlasovať v prospech feudálnej šľachty zákon o odškodnení za
skonfiškovaný majetok. Ďalšími ordonanciami porušil ustanovenia Charty.
Neústavný postup panovníka využila liberálna buržoázia k vyvolaniu ozbrojeného povstania. 27. – 29. júla
povstalci vytlačili z Paríža kráľovské vojská a Karol X. bol zosadený z trónu.
Na trón bol povolaný Ľudovít Filip Orleánsky.
Prijatím revidovanej Charty kráľom 7. 8. 1830 začína obdobie júlovej monarchie. Charta obmedzila právomoci
kráľa. Zrušila zásadu dedičného kráľovstva z božej milosti a zaviedla zásadu výkonu kráľovskej moci z vôle

86

speters@stonline.sk
ľudu. Kráľ nemohol samostatne zrušiť ani vydávať zákony. Bol zachovaný dvojkomorový systém, znížený bol
majetkový a vekový cenzus.
Z účasti na politickej moci boli vylúčené aj ekonomicky slabšie, ale najpočetnejšie skupiny obyvateľstva. Preto
sa prejavovali medzi obyvateľstvom republikánske tendencie.
Radikálne republikánske strany využili nespokojnosť, organizovali reformné bankety, na ktorých od roku 1847
agitovali za reformu volebného práva. Po zákaze jedného z takýchto banketov 22. – 24. 2. 1848 rozšírili
demonštrácie , ktoré vyústili do ozbrojeného stretu s vojskom.
Spontánne ľudové hnutie zvrhlo monarchiu a 24. februára 1848 bolo Francúzsko vyhlásené za republiku.

Otázka č. 106: Charakteristika vývoja Francúzska v

r. 1848 –1870

Po úteku kráľa bola vytvorená Dočasná vláda a poslanecká snemovňa vyhlásila republiku.
Dočasná vláda zrušila cenzúru, skrátila pracovnú dobu, vyhlásila právo na prácu a vytvorila „národné dielne“,
zrušila otroctvo v kolóniách. Bolo zavedené všeobecné volebné právo. Aktívne volebné právo mal každý
francúzsky občan mužského pohlavia, ktorý dovŕšil vek 21 rokov, pasívne 25 rokov.
V apríli bolo zvolené Ústavodarné zhromaždenie, ktoré malo prijať novú ústavu. Svoju činnosť začalo 4. mája
1848. Väčšinu poslancov tvorili republikáni, čo nevyhovovalo socialistom. Pravicu tvorili skupiny
monarchistov a orleanistov a poslanci katolíckej strany.
4. novembra 1848 bola prijatá ústava II. francúzskej republiky. Deklarovala vytvorenie jednotnej a nedeliteľnej
demokratickej republiky, rešpektujúcej zásady slobody a bratstva, základy tvoria rodina, práca, vlastníctvo a
verejný poriadok. Proklamovala záväzok, že republika nikdy nepoužije svoje vojenské sily proti slobode iných
národov a bude rešpektovať sociálne požiadavky občanov. Garantovala základné demokratické práva a slobody,
nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, slobodu podnikania a zrušila trest smrti za politické trestné činy.
Vychádzala zo zásady deľby moci.
Zákonodarnú moc malo jednokomorové zákonodarné zhromaždenie. Volebné právo mali všetci muži od 21
rokov, pasívne od 25 rokov.
Výkonná moc bola zverená prezidentovi republiky, ktorým sa mohol stať občan starší ako 30 rokov. Prezident
menoval a odvolával úradné osoby, velil ozbrojeným silám… Bol volený na 4 roky vo všeobecných voľbách.
Nepodliehal parlamentu a súdený bol Najvyšším súdom.
Bola vytvorená Štátna rada, menovaná Národným zhromaždením na 6 rokov. Prerokovávala vládne návrhy
zákonov a pripravovala pravidlá pre činnosť a kontrolu verejnej správy.
V decembri 1848 sa uskutočnili voľby prezidenta. Stal sa nim republikánsky kandidát Ľudovít Napoleon.
Po voľbách do Národného zhromaždenia začali rozpory medzi ním a prezidentom. Prezident obvinil parlament
z neústavného postupu a začiatkom decembra 1851 dáva zatknúť vedúcich predstaviteľov parlamentnej
opozície. Tento štátny prevrat legalizoval plebiscitom, ktorým bolo aj schválené prijatie novej ústavy.
Ústava prijatá 14. januára 1852 stanovila novú štruktúru najvyšších štátnych orgánov s dominujúcim
postavením prezidenta. Tvorili ju prezident, ministri podriadení výkonnej moci, štátna rada (predkladá návrhy
zákonov), zákonodarný zbor (schvaľuje zákony), senát (ochranca ústavy).
V novembri 1852 senát navrhol, aby bol prezident formou ľudového hlasovania zvolený za dedičného cisára
ako Napoleon III. Návrh bol 21. 11. 1852 schválený, Francúzsko sa opäť stalo cisárstvom.

Obdobie druhého cisárstva
Výsledky plebiscitu boli potvrdené cisárskym dekrétom z 2. decembra 1852, ktorým sa prezident Ľudovít
Napoleon ujal moci ako cisár Napoleon III. Právnym základom sa stala ústava z januára 1852, ktorá formálne
zachovávala parlamentné formy, ale zaviedla autoritatívnu moc cisára.
Hlavnými oporami sa stala armáda, polícia a rozsiahly centralizovaný byrokratický aparát. Spojencom cisára sa
stala katolícka cirkev. Osobitné miesto zaujala aj už profesionálna armáda. V sociálnej oblasti bolo oporou
roľníctvo, ktorého spojencom sa stala podstatná časť buržoázie.
Autoritatívne vládnutie podnietilo aktivizáciu protimonarchistických síl. Cisár bol nútený zmeniť formu
vládnutia, rozšíril práva senátu, zákonodarného zboru, povolil slobodu tlače… V máji 1870 bola vydaná nová
ústava. Mala potvrdiť a zabezpečiť demokratické zásady z roku 1789.
Vojenská porážka francúzskych vojsk 2. 9. 1870 Pruskom pri Sedane znamenala aj zánik celého systému
druhého cisárstva vo Francúzsku.

87

Otázka č. 107: Parížska komúna

Po porážke francúzskych vojsk bolo územie Francúzska obsadzované pruskými vojskami. V Paríži sa vytvorila
vláda „národnej obrany“, ktorá 4. septembra 1870 vyhlásila republiku.
28. 1. 1871 bolo podpísané prímerie a Paríž vojensky kapituloval. Výsledkom nových volieb, ktoré nariadilo
Prusko, bolo vytvorenie nového Národného zhromaždenia.
Národné zhromaždenie začalo svoju činnosť vo februári 1871 v Bordeaux. Väčšinu v ňom tvorili monarchisti.
Nová vláda na čele s Thiersom navrhla Národnému zhromaždeniu prijať ponižujúce podmienky mierovej
zmluvy s Pruskom.
Parížske národné gardy odmietli 18. 3. 1871 vydať zbrane vládnym vojskám. Na čelo vzbury sa postavil
Ústredný výbor národnej gardy, ktorý sa 18. – 28. 3. 1871 stal najvyšším mocenským orgánom v Paríži.
Vyhlásil politickú amnestiu, zrušil výnimočný stav v Paríži, realizoval viaceré sociálne opatrenia a pripravil
voľby do Komúny.
Voľby do Komúny sa konali 26. 3. 1871. 28. marca 1871 bola Parížska komúna ako najvyšší orgán moci
parížskeho ľudu slávnostne vyhlásená. Počet členov nebol stály a tvorili ju zástupcovia robotníctva, úradníctva a
slobodných povolaní. V zásadných otázkach sa prejavila názorová nejednotnosť, čo ovplyvnilo aj činnosť
komúny.
Francúzsko sa malo stať federáciou samostatných komún. Základné princípy štátneho zriadenia boli zverejnené
v Deklarácii francúzskeho ľudu z

19. 4. 1871

.

Zrušila parlamentný systém vlády a princíp rozdelenia štátnej moci. Potvrdila existenciu republiky ako zväzku
autonómnych a rovnoprávnych komún.
Najvyšším mocenským orgánom bola Rada parížskej obce. Výkonnú moc vykonávala prostredníctvom
deväťčlenného výboru. Jeho členovia riadili prácu komisií ustanovených pre priame riadenie štátnych
záležitostí. Rada volila päťčlenný Výbor verejného blaha, ktorý mal najvyššiu zákonodarnú, súdnu a výkonnú
moc.
Komúna zrušila byrokratický aparát, položila základy nového, platy úradníkov boli obmedzené, uskutočnila sa
odluka od cirkvi, boli potvrdené dekréty Ústredného výboru Národnej gardy o znížení nájomného, zrušila
peňažné tresty robotníkom, zaviedla sociálne podpory, zrušila nočnú prácu pekárenských robotníkov.
V Komúne postupne narastali vnútorné rozpory, rástol aj tlak vládnych vojsk. Vojská prenikli 21. mája 1871 na
územie Paríža.
Občianska vojna skončila po pouličných bojoch 28. mája 1871 pádom Komúny.

Otázka č. 108: Tretia francúzska republika

Po porážke Komúny nastal boj o formu štátu. V Národnom zhromaždení sa vytvorili viaceré skupiny:
-

legitimisti: prívrženci Bourbonovcov, presadzovali grófa Chamborda

-

orleanisti: usilovali sa o reštauráciu orleánskeho rodu

-

bonapartisti: presadzovali na trón Napoleonovho syna.

Aktivity monarchistických skupín vytvorili odozvu aj medzi republikánmi, čím sa vytvorila hrozba občianskej
vojny.
Zákonom z 31. 8. 1871 dostal Adolf Thiers titul prezident Francúzskej republiky. Prezident bol zodpovedný
Národnému zhromaždeniu a mal právo menovať Radu ministrov. Funkčné obdobie bolo viazané na Národné
zhromaždenie.
Municipálnym zákonom z roku 1871 rozšírilo Národné zhromaždenie právomoci samosprávnych orgánov
v departementoch.
Vojenským zákonom z roku 1872 boli zrušené národné gardy a zavedená všeobecná branná povinnosť. Armáda
bola organizovaná podľa pruského vzoru.
Po predložení návrhu zákona o definitívnom stanovení republikánskej formy vlády bol nútený Thiers odstúpiť.
Na prezidenta bol zvolený promonarchistický bývalý maršal Mac Mahon. Jeho funkčné obdobie bolo v roku
1873 stanovené na sedem rokov.
Protirepublikánske opatrenia vlády zjednotili republikánsku ľavicu.
V dôsledku polarizácie politických síl bol prijatý návrh ľavice o organizácii štátnej moci

– 30. 1. 1875:

prezidenta republiky volia jednoduchou väčšinou senát a poslanecká snemovňa spojené v Národnom
zhromaždení. Tým bola nepriamo stanovená republikánska forma vlády.
Ústavu Tretej francúzskej republiky tvorili tri základné ústavné zákony: o organizácii senátu, o organizácii
verejnej moci a o vzájomnom pomere verejných mocí, ku ktorým možno zaradiť dva organické zákony z augusta
a novembra 1875 o voľbách senátorov a poslancov.

88

speters@stonline.sk
Ústava bola pevná, nedala sa meniť obyčajnými zákonmi. Základné zákony boli stručné, umožňovali aj prechod
k monarchii. Upravovali len systém orgánov štátnej moci a ich vzájomný pomer.
Ústava bola považovaná za dočasnú, s malými zmenami ale platila až do roku 1940, kedy zanikla kapituláciou
Francúzska aj tretia republika.
Prvou zmenou z roku 1879 boli oslabené právomoci prezidenta a vytvorená rovnováha medzi exekutívou a
parlamentom. Boli posilnené pozície predsedu vlády.
Druhou zmenou z roku 1884 bolo ustanovenie, podľa ktorého nemohla byť predmetom revízie republikánska
forma vlády.
Štruktúra orgánov štátnej moci:
Prezident bol volený oboma komorami zákonodarného zboru na spoločnej schôdzi na dobu 7 rokov. Bol hlavou
výkonnej moci, ktorú vykonával prostredníctvom ministrov. Jeho rozhodnutie si vyžadovalo kontrasignáciu
ministra. Nemohol byť zosadený uznesením zákonodarného zboru (okrem vlastizrady). Mohol rozhodovať pri
menovaní osoby poverenej vytvorením vlády a pri vydávaní odporúčaní ministrom pri spravovaní štátnych
záležitostí. Mal právo žiadať od ministrov informácie akéhokoľvek druhu.
Vláda bola zostavovaná ministerským predsedom z radov poslancov a senátorov. Počet členov nebol presne
stanovený. Vláda zasadala pod predsedníctvom ministerského predsedu alebo pod predsedníctvom prezidenta,
za svoju činnosť zodpovedala snemovni.
Senát mal 300 členov volených volebnými kolégiami v departementoch na 9 rokov. Voľby sa konali každý tretí
rok, obmieňala sa vždy tretina senátu. Senát mohol dávať súhlas s rozpustením poslaneckej snemovne, zasadať
ako najvyšší súdny dvor pre posúdenie ťažkých protištátnych zločinov.
Poslanecká snemovňa mala štvorročné funkčné obdobie. Poslanci boli volení vo všeobecných voľbách (volebné
právo mali muži nad 21 rokov, obmedzené bolo cenzom pobytu) na základe väčšinového systému. Mala
zákonodarné právomoci. Mala zasadať najmenej päť mesiacov v roku. V jej rámci sa vytvárali komisie zložené
z členov politických strán, ktoré predkladali plénu návrhy zákonov. Rokovalo sa aj o činnosti najvyšších
výkonných orgánov. Každý poslanec mal právo interpelácie ministra.
Prvé voľby sa konali v roku 1876, republikáni získali v poslaneckej snemovni väčšinu, v senáte mala nepatrnú
väčšinu pravica.
Po voľbách sa Mac Mahon často dostával do sporov s novou republikánskou vládou. Nezhody vyvrcholili
odstúpením vlády. Prezident rozpustil v máji 1877 aj poslaneckú snemovňu.
Vo voľbách 1877 získali republikáni väčšinu v poslaneckej snemovni. Mac Mahon v roku 1879 odstúpil a jeho
nástupcom sa stal republikán Grévy. Nová vláda začala presadzovať demokratické opatrenia. Pomery sa začali
postupne konsolidovať.
Vytvorilo sa široké spektrum politických strán, ktorých súperenie prinášalo časté krízy. Dochádzalo k častým
zmenám vlád.
Po konsolidácii pomerov sa Francúzsko snaží o vývoz kapitálu a o nové rozdelenie sveta. Odbytišťom tovaru sa
stali kolónie. Izoláciu zo strany Anglicka a Nemecka ako konkurentov sa snaží Francúzsko prekonať
spojenectvom s cárskym Ruskom (1892).
S Anglickom podpisuje v roku 1904 Entente cordiale – srdečnú dohodu, ktorá nevylučovala zo spolupráce
Rusko. V zápase o nové rozdelenie sveta tak vznikla Trojdohoda.

Otázka č. 109: Ústava Francúzska z

roku 1875

Ústavu Tretej francúzskej republiky tvorili tri základné ústavné zákony: o organizácii senátu, o organizácii
verejnej moci a o vzájomnom pomere verejných mocí, ku ktorým možno zaradiť dva organické zákony z augusta
a novembra 1875 o voľbách senátorov a poslancov.
Ústava bola pevná, nedala sa meniť obyčajnými zákonmi. Základné zákony boli stručné, umožňovali aj prechod
k monarchii. Upravovali len systém orgánov štátnej moci a ich vzájomný pomer.
Ústava bola považovaná za dočasnú, s malými zmenami ale platila až do roku 1940, kedy zanikla kapituláciou
Francúzska aj tretia republika.
Prvou zmenou z roku 1879 boli oslabené právomoci prezidenta a vytvorená rovnováha medzi exekutívou a
parlamentom. Boli posilnené pozície predsedu vlády.
Druhou zmenou z roku 1884 bolo ustanovenie, podľa ktorého nemohla byť predmetom revízie republikánska
forma vlády.
Štruktúra orgánov štátnej moci:
Prezident bol volený oboma komorami zákonodarného zboru na spoločnej schôdzi na dobu 7 rokov. Bol hlavou
výkonnej moci, ktorú vykonával prostredníctvom ministrov. Jeho rozhodnutie si vyžadovalo kontrasignáciu
ministra. Nemohol byť zosadený uznesením zákonodarného zboru (okrem vlastizrady). Mohol rozhodovať pri

89

menovaní osoby poverenej vytvorením vlády a pri vydávaní odporúčaní ministrom pri spravovaní štátnych
záležitostí. Mal právo žiadať od ministrov informácie akéhokoľvek druhu.
Vláda bola zostavovaná ministerským predsedom z radov poslancov a senátorov. Počet členov nebol presne
stanovený. Vláda zasadala pod predsedníctvom ministerského predsedu alebo pod predsedníctvom prezidenta,
za svoju činnosť zodpovedala snemovni.
Senát mal 300 členov volených volebnými kolégiami v departementoch na 9 rokov. Voľby sa konali každý tretí
rok, obmieňala sa vždy tretina senátu. Senát mohol dávať súhlas s rozpustením poslaneckej snemovne, zasadať
ako najvyšší súdny dvor pre posúdenie ťažkých protištátnych zločinov.
Poslanecká snemovňa mala štvorročné funkčné obdobie. Poslanci boli volení vo všeobecných voľbách (volebné
právo mali muži nad 21 rokov, obmedzené bolo cenzom pobytu) na základe väčšinového systému. Mala
zákonodarné právomoci. Mala zasadať najmenej päť mesiacov v roku. V jej rámci sa vytvárali komisie zložené
z členov politických strán, ktoré predkladali plénu návrhy zákonov. Rokovalo sa aj o činnosti najvyšších
výkonných orgánov. Každý poslanec mal právo interpelácie ministra.
Prvé voľby sa konali v roku 1876, republikáni získali v poslaneckej snemovni väčšinu, v senáte mala nepatrnú
väčšinu pravica.

Otázka č. 110: Francúzsky občiansky zákonník z

roku 1804

Už v roku 1800 bola stanovená komisia pre vypracovanie návrhu občianskeho zákonníka. V priebehu jedného
roka vypracovala návrh, ktorý bol predložený na posúdenie vyšším súdom. Návrh s pripomienkami bol
zverejnený v marci 1804 pod úradným názvom Code Civil des Français. V roku 1807 bol premenovaný na Code
Napoleon, v roku 1816 bol obnovený jeho pôvodný názov a v roku 1852 dostal názov Code Napoleon. Od roku
1870 sa začal definitívne nazývať Code Civil.
Zákonník právne zakotvil likvidáciu feudálnych vzťahov, deklaroval formálnu rovnosť pred zákonom, položil
základy nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva a zmluvnej slobody.
Štrukturálne sa kódex člení na úvodné články a tri knihy.
Úvodné články (1 – 6)
Obsahujú spôsoby uverejnenia a účinnosti kódexu. Stanovuje sa, že sudca nesmie odmietnuť prejednávanie veci
s odôvodnením, že zákon o tejto veci nehovorí.
Prvá kniha (7 – 515)
Hovorí o osobách a rodinnoprávnych vzťahoch. Právnu subjektivitu priznáva len fyzickým osobám. Podstatná
časť je venovaná úprave majetkových a osobných vzťahov manželov. Prejavila sa nerovnoprávnosť manželov.
Pre vznik manželstva sa vyžadoval civilný obrad. Ak nebola pred sobášom uzavretá zmluva, prechádzal majetok
manželky pod správu manžela.
Kódex vychádzal zo zásady otcovskej moci, nemanželským deťom neposkytoval ochranu.
Manžel mal ochraňovať manželku, tá bola ale zaviazaná poslušnosťou. Rozvod bol povolený len v taxatívne
vymedzených prípadoch.
Druhá kniha (516 – 710)
Obsahovala ustanovenia o vecných právach. Kódex vychádzal zo zásady nedotknuteľnosti vlastníctva –
„vlastníctvo je najúplnejším právom užívať veci a slobodne nimi nakladať, pokiaľ nejde o spôsob zakázaný
zákonom alebo nariadením“. Vlastnícke právo bolo obmedzené právom služobnosti. Prípustné bolo aj
vyvlastnenie z dôvodu verejného záujmu a za predbežné a spravodlivé odškodnenie.
Tretia kniha (711 – 1181)
Obsahovala ustanovenia o spôsoboch nadobudnutia vlastníctva, zahŕňala záväzkové a dedičské právo.
V záväzkovom práve sa prejavil vplyv rímskeho práva. Dôležitou je zmluvná sloboda, vychádzala
z predpokladu rovnosti oboch kontrahentov. Zmluva vznikla na základe súhlasu oboch strán a partneri mohli
stanoviť ľubovoľný obsah (ak neodporoval zákonu). Vyjadrením súhlasu sa stali ustanovenia zmluvy
záväznými, aj v prípade nevýhodnosti pre jednu zo strán. Zmluva mohla byť zrušená len so súhlasom oboch
strán.
V oblasti dedičského práva existovalo dedenie zo závetu a dedenie zo zákona. Testovacia sloboda bola
obmedzená v prospech najbližších príbuzných. Ak mal poručiteľ jedno dieťa, mohol testamentom odkázať
polovicu majetku, ak mal dve deti, štvrtinu majetku…Ak neexistoval platný závet, dedilo sa zo zákona. Bližší
stupeň príbuzenstva vylučoval vzdialenejší stupeň. Ak nebolo príbuzných s dedičskými právami. prechádzal
majetok na manžela. Nemanželské deti dedili do tretiny podielu manželských detí.

90

speters@stonline.sk

Otázka č. 111: Vývoj občianskeho práva vo Francúzsku v

r. 1789 – 1804

V zmenách občianskeho práva museli byť najskôr zrušené feudálne právne inštitúty a odstránený feudálny
partikularizmus. Išlo najmä o otázky právneho zakotvenia slobody, rovnosti pred zákonom, nedotknuteľnosť
súkromného vlastníctva, zmluvnej slobody.
Zavedenie formálnej rovnosti ľudí bolo uskutočnené augustovými dekrétmi z roku 1789, nevoľníci boli však
oslobodení až dekrétom z marca 1790, ktorý stanovoval spôsoby a výšku výkupu vecných bremien.
Deklarácia práv človeka a občana upravovala princípy slobody a rovnosti.
Otroctvo bolo zrušené jakobínskym Konventom vo februári 1794. Protestanti dosiahli rovnoprávnosť
v decembri 1789, herci v novembri 1792, židia boli zrovnoprávnení až v januári 1790, v niektorých
biskupstvách až v roku 1791.
Ženy nezískali politické práva a právnu spôsobilosť získali v roku 1792.
Postupne bola zrušená feudálna držba pôdy a likvidované povinnosti a bremená.
Augustové dekréty z

roku 1789

stanovili zásady výkupu feudálnych povinností a bremien. Ďalšie dekréty

stanovili spôsoby a výšku výkupu. Dekrétmi z augusta 1792 boli zrušené feudálne bremená bez náhrady. Došlo
k rozpredajú konfiškovanej cirkevnej a emigrantskej pôdy. Proces zmeny vlastníckych vzťahov k pôde bol
ukončený jakobínskym Konventom dekrétom z

júla 1793

. Zrušil všetky zostávajúce feudálne bremená bez

náhrady.
Dekrétom z

mája 1789

došlo k zrušeniu cechov, čim bola zavedená sloboda výroby.

Čiastočne boli unifikované dedičské systémy. Dekrétom z marca 1790 bolo zrušené právo prvorodeného syna a
právo dediť nadobudli aj dcéry. Ďalšie dekréty upravovali najmä zákonné dedenie rovnakým dielom medzi
všetky deti. Po roku 1794 bola rozšírená možnosť odkázať majetok testamentom tretej osobe.
Čiastkové úpravy boli zavedené aj v rodinnom práve. Bol zavedený obligatórny civilný sobáš, manželské veci
boli odňaté cirkvi. Boli rozšírené možnosti rozvodu.
K vypracovaniu kódexu občianskeho práva nedošlo.

Otázka č. 112: Občiansky súdny poriadok z

r. 1806 a francúzsky obchodný zákonník

z r. 1807

Občiansky súdny poriadok z

roku 1806

Úlohou vydania občianskoprocesných noriem malo byť upevnenie demokratických princípov v súdnom konaní,
zabezpečenie jednotnosti a právnej istoty.
Podstatnú časť Občianskeho súdneho poriadku z roku 1806 tvorili staršie kráľovské ordonancie z obdobia
feudalizmu. Súdne konanie preto ostalo komplikované a formálne. V súdnej organizácii neboli urobené
podstatnejšie zásahy.
K podstatnejším zmenám v súdnom konaní došlo až po roku 1806 – od roku 1809 museli mať sudcovia licenciát
práv a od roku 1810 sa sudcom mohol stať len právnik s dvojročnou advokátskou praxou. Začali sa uplatňovať
zásady verejnosti, ústnosti, prejednávacia zásada a bola presnejšie stanovená aj pôsobnosť jednotlivých súdov.
Uznesením senátu z roku 1807 bola čiastočne porušená zásada neodvolateľnosti sudcov - uplatňovaná až po
uplynutí piatich rokov sudcovskej praxe.

Obchodný zákonník z

roku 1807

Odstránenie feudálnych obmedzení z výrobného procesu a obchodu si vyžiadalo reguláciu majetkových
vzťahov v kapitalistickom obchode. Tú mal zabezpečiť obchodný zákonník z 29. 8. 1807. Obsahovo vychádzal
z ordonancií Ľudovíta XIV o obchode (1673) a o námornej obchodnej doprave (1681). Skladal sa zo štyroch
kníh:
-

Prvá kniha: pravidlá obchodného podnikania

-

Druhá kniha: právna úprava zámorského obchodu

-

Tretia kniha: ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov v obchodnej činnosti

-

Štvrtá kniha: pravidlá osobitného obchodného súdneho konania.

Zákonník upravoval vzťahy vznikajúce pri obehu tovaru. Upravoval nové typy zmlúv, ktorých úlohou bolo
zjednodušenie a urýchlenie výmeny tovarov a poskytovania služieb.
Zákonník obsahoval aj ustanovenia o organizácii a činnosti obchodných súdov. Zvýšil ich počet a stanovil ich
štruktúru. Sudcovia boli volení významnými obchodníkmi okresu, rozhodovali spory do 1000 frankov,
odvolacou inštanciou boli prvostupňové občianske súdy.

91

Živnostenské súdy mali rozhodovať menšie spory medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Zákonom z r. 1809
boli zriadené na území celého Francúzska. Rozhodovali v pléne alebo v dvojčlennom senáte, odvolacou
inštanciou boli obchodné súdy alebo občianske súdy I. stolice.

Otázka č. 113: Vývoj francúzskeho trestného práva v

r. 1789 – 1804

Moderné trestnoprávne princípy sa stali už súčasťou Deklarácie práv človeka a občana – zásady rovnosti pred
zákonom, legality, obžalovacia zásada a zásada presumpcie neviny…
Všeobecne formulované zásady boli konkretizované v Trestnom zákonníku z roku 1791. Vo všeobecnej časti sa
konkretizovali uvedené zásady, stíhali sa trestné činy nebezpečné pre spoločnosť a trest mal byť primeraný
závažnosti činu. Druhmi trestov boli: pranier, strata občianskych práv, vyhnanstvo, väzenie, nútené práce
v okovách a trest smrti. Účelom trestu mala byť náprava odsúdeného a trest mu nesmel pôsobiť utrpenie.
V osobitnej časti boli taxatívne vymedzené skutkové podstaty trestných činov zoradené podľa závažnosti. Pre
každý trestný čin mohol byť uložený len zákonodarcom presne určený a vopred stanovený trest. Sudca mohol
len konštatovať a uložiť stanovený trest.
Reformy súdnictva boli realizované dekrétmi z roku 1790, 1791 a ústavou z roku 1791. Bola vytvorená nová
štruktúra súdov. Cieľom bolo zrušenie systému feudálneho súdnictva a jeho základných inštitútov. Uvedené
normy zaviedli do trestného procesu zásady verejnosti, ústnosti, obžalovaciu zásadu, prezumpciu neviny,
obhajobu a ďalšie demokratizačné princípy.
Bolo vytvorené aj osobitné revolučné súdnictvo pre boj s kontrarevolúciou a boli vydávané špecifické trestno-
právne normy, ktoré nevychádzali z demokratických zásad a mnohokrát ich porušovali. Takou normou boli
dekréty o emigrantoch z r. 1790 – 1793 a dekréty z obdobia jakobínskeho Konventu, ktorými boli rozširované
okruhy podozrivých osôb. Súdne konanie bolo upravené v neprospech obžalovaného. Tribunál mohol odmietnuť
výsluch svedkov a vychádzať len z mravných dôkazov. Obžalovaný nemal právo na obhajcu a ako rozsudok
mohol byť uložený len trest smrti.
Čiastkové trestnoprávne úpravy odrážali len záujmy určitých skupín, ktoré ich vyžívali na fyzickú likvidáciu.

Otázka č. 114: Francúzsky trestný zákonník z

r. 1810

Zákonník tvorilo sedem zákonov prijatých 12. – 20. februára 1810, s určitými modifikáciami nadväzovali na
predchádzajúce revolučné trestné zákonodarstvo.
Trestný zákonník vychádzal z prezumpcie neviny obžalovaného, dôsledne uplatňoval zásadu „nullum cirmen
sine lege, nulla poena sine lege“, s čím súvisel zákaz použitia analógie.
Do prác na niektorých častiach kódexu zasahoval osobne cisár.
Zákonník zaviedol dôsledne prepracovanú sústavu politických trestných činov, ktorá mala zabezpečiť stabilitu
politického systému. Právo udeliť amnestiu v týchto veciach mal len panovník.
Negatívom oproti roku 1791 bolo zvýšenie trestnej represie. Bolo možné uložiť trest smrti v 36 prípadoch, aj
v prípade útoku na súkromné vlastníctvo. V osobitných prípadoch boli uložené difamujúce tresty, obnovili sa
deportácie a nútené práce.
Stanovilo sa rozpätie trestných sadzieb, ich aplikácia bola ponechaná na voľnú úvahu súdu.
Protiprávne činy charakterizoval ako zločiny, prečiny a priestupky. Trestnoprávnu zodpovednosť zakladal len
na vine. Vymedzil aj okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť (omyl, nedospelosť, nátlak, duševná choroba).
Trestný zákonník sa členil na štyri knihy: o trestoch, o páchateľoch, o zločinoch a prečinoch a o priestupkoch.
Zákonník bol jednou z najpokrokovejších noriem vtedajšej doby.

V procesnom práve bol v roku 1808 vydaný trestnoprocesný zákonník. Upevnil jednotu justície, nezávislosť
súdov, zásady bezprostrednosti, verejnosti, ústnosti, voľného hodnotenia dôkazov, rovnosti strán a účasti
laického živlu na rozhodovaní trestnoprávnych záležitosti. Potvrdil trojstupňový systém súdov z r. 1791.
Zákon z apríla 1810 vymedzil pôsobnosť jednotlivých súdov, čím sa súdna organizácia prispôsobila aj
kategorizácii trestných činov na zločiny, prečiny a priestupky. Trestné tribunály nahradili porotné súdy.

Otázka č. 115: Charakteristika Rýnskeho a Nemeckého spolku

Rýnsky spolok
Faktická moc ostala naďalej v rukách panovníkov jednotlivých štátov. Najsilnejšie štáty odvolali svojich
zástupcov zo snemu a snem bol po presídlení do Stuttgartu rozpustený. Ústava nebola uvedená do života.
V Nemecku po vestfálskom mieri v roku 1648 jednotlivé štáty len formálne podliehali ústrednej moci. Kniežatá,

92

speters@stonline.sk
vládcovia v jednotlivých štátoch, disponovali takmer neobmedzenými zvrchovanými právami. Dôsledkom bol
nerovnomerný vývoj a právny partikularizmus.
Po vojenskej konfrontácii s Francúzskom sa na základe zmluvy podpísanej 16. 6. 1806 v Paríži utvorilo pod
protektorátom Napoleona prvé spojenie 16 nemeckých ríšskych štátov – Rýnsky spolok.
Cisár František sa vzdal 6. 8. 1806 koruny Rímskonemeckej ríše a vyhlásil ju za rozpustenú. Do roku 1811 sa
do Rýnskeho spolku začlenila väčšina nemeckých štátov. Spolok bol medzinárodným zväzkom suverénnych
štátov, ktoré sa spojili pod francúzskym protektorátom s cieľom viesť spoločnú zahraničnú politiku. Najvyšším
orgánom spolku bol dvojkomorový spolkový snem, ktorý mal zasadať pod predsedníctvom mohučského
arcibiskupa Theodora von Dahberga.
Pod vplyvom Francúzska boli v Rýnskom spolku uskutočnené reformy, ktoré mali pomôcť rozvoju kapitalizmu.
Štáty spolku zrušili nevoľníctvo a feudálne privilégiá. Boli zrušené cechové obmedzenia, stavovské výsady a
bola zavedená náboženská rovnosť. Bola proklamovaná rovnosť pred zákonom a ďalšie občianske slobody. Boli
uskutočnené finančné reformy a v administratívnej oblasti došlo k značnej centralizácii štátnej správy a k určitej
modernizácii.
V dôsledku porážky Napoleona v roku 1813 sa Rýnsky spolok rozpadol.

Nemecký spolok
30. 5. 1814 bola podpísaná mierová zmluva s Francúzskom. Nemecké štáty boli vyhlásené za samostatné štáty.
Úlohu štátnej organizácie Nemecka mal riešiť Viedensky kongres. Bol vytvorený voľný spolok štátov pod
hegemóniou Rakúska. Uznesenia kongresu boli považované za ústavu Nemeckého spolku. Pôsobil namiesto
Svätej ríše rímskej národa nemeckého. Jeho najvyšším orgánom bol spolkový snem vo Frankfurte nad
Mohanom, ktorému predsedal rakúsky zástupca.
Spolkový snem prijal 8. 7. 1820 viedenský záverečný akt, ktorý doplňoval ústavu z r. 1815. Potvrdil suverenitu
všetkých štátov spojených v Nemeckom spolku a proklamoval monarchistický princíp. Cieľom Spolku bolo
udržovanie vnútornej i vonkajšej bezpečnosti Nemecka a nezávislosti a nedotknuteľnosti jednotlivých
nemeckých štátov. V Spolkovom sneme zasadalo 69 zástupcov z jednotlivých štátov. Snem zasadal v pléne o
najdôležitejších otázkach a v užšej rade o menej významných otázkach. V pléne bolo 69 hlasov, v užšej rade 17
hlasov. Predsedníctvo na zhromaždení mal zástupca Rakúska.
Vnútorné pomery členských štátov boli upravené len rámcovo, hovorilo sa len o zavedení stavovského
zastupiteľského zriadenia. V niektorých štátoch boli zvolané staré stavovské zhromaždenia, v iných boli prijaté
písané ústavy (zväčša oktrojované).
Začali sa formovať dve skupiny štátov – juhonemecké (pokrokovejšie formy vlády) a severonemecké
(absolutizmus).
Začiatkom roku 1848 došlo ku konfliktom medzi liberálnymi poslancami a polofeudálnymi vládami. Občianske
zhromaždenie v Mannheime sformulovalo marcové požiadavky, ktoré boli postupne vyhlasované vo všetkých
štátoch: konštitučné zriadenie, sloboda tlače, zrušenie feudálnych povinností. Aj napriek prijímaniu resp.
prísľubom liberálnych ústav nebolo možné zabrániť revolučným vystúpeniam.
V marci 1848 sa v Heidelbergu zišli zástupcovia liberálnej buržoázie, ktoré prijali výzvu aby sa do Frankfurtu
nad Mohanom zišli zástupcovia celého Nemecka a prorokovali otázku okamžitých volieb do nemeckého
parlamentu.
V apríli 1848 sa zišiel sa zišiel vo Frankfurte tzv. Predparlament, ktorý rozhodol o vypísaní volieb so
celonomeckého snemu na základe všeobecného hlasovacieho práva. Väčšinu mala liberálna buržoázia. Činnosť
začal 18. 5. 1848, vyhlásil sa za ústavodarné zhromaždenie a začal organizovať dočasnú ústrednú vládu na čele
s ríšskym správcom (arcivojvoda Ján).
27. 3. 1849 bola prijatá ríšska ústava, ríša bola organizovaná ako spolkový štát. Výkonná moc mala byť zverená
dedičnému cisárovi, ktorý mal suspenzívne veto, stál na čele výkonnej moci a mal rozsiahle právomoci v oblasti
zahraničnej politiky. Zákonodarnú moc mal dvojkomorový ríšsky snem. Snemovňa ľudu mala byť volená na
základe všeobecného volebného práva. Jej činnosť bola viazaná na snemovňu štátov, zloženú zo zástupcov
zemských vlád.
V polovici 19. st. sa zjednotenie Nemecka ukázalo ako nevyhnutnosť. Rozdielna vyspelosť krajín a
nejednotnosť boli príčinami neúspechu vytvorenia zjednotenej nemeckej republiky.
Po porážke revolúcie sa vytvorili dve koncepcie: veľkonemecká: obnovenie Svätej ríše na čele
s Habsburgovcami; malonemecká: zjednotenie Nemecka pod nadvládou Pruska. Predstavovala snahy
Hohenzollerovcov. Postupne získala prevahu.

93

Otázka č. 116: Severonemecký spolok

Prusko stratilo v júli 1807 Tilsitzkým mierom veľkú časť svojho územia. V dôsledku porážok boli v Prusku
vykonané viaceré reformy. Boli presadené agrárne reformy, Októbrovým ediktom z r. 1807 bola odstránená
diferenciácia stavov podľa pôvodu. Odstránila sa dedičná poddanosť sedliakov. Regulačným ediktom zo 14. 9.
1811 sa upravili vzťahy medzi zemepánmi a sedliakmi. Reformovaná bola aj miestna správa a armáda.
V marci 1813 sa Fridrich Wilhelm III. obrátil s výzvou, aby sa ľud postavil na čelo národného
protifrancúzskeho odboja. Prusko sa postupne stalo najsilnejším nemeckým štátom.
V roku 1848 bola vydaná demokratická ústava.
Začal sa boj o hegemóniu s Rakúskom. Prevaha pruskej politiky sa začala prejavovať po nástupe Otta
Bismarcka do čela vlády v roku 1862. Vhodnou príležitosťou na získanie nadvlády sa stala porážka Rakúska v r.
1866. Bol vytvorený Severonemecký spolok pod hegemóniou Pruska.
Severonemecký spolok tvorili štáty ležiace severne od Mohanu – Prusko, 19 kniežatstiev a tri hanzové mestá.
V auguste 1866 doručil pruský kabinet spriateleným štátom návrh dočasnej ústavy a do februára 1867 bol
ríšskemu snemu predložený nový návrh. V apríli 1867 bola ústava schválená a 1. júla 1867 slávnostne
vyhlásená.
Severonemecký spolok bol federatívnym štátom.
Spolkový prezident
Jeho právomoci boli viazané dedične na pruskú korunu. Mal právo exekúcie – vojenského potlačenia členov
Spolku. Velil armáde, jeho nariadenia kontrasignoval kancelár, ktorý bol za ne zodpovedný.
Spolková rada
Tvorili ju splnomocnení zástupcovia štátov, mala zákonodarnú iniciatívu, spolurozhodovala s ríšskym snemom
o najdôležitejších vnútropolitických a zahraničnopolitických otázkach. Mohla ovplyvňovať personálne zloženie
štátnych orgánov a kontrolovať ríšsku správu a financie.
Ríšsky snem
Bol zákonodarným orgánom, reprezentoval národno-buržoáznu jednotu krajiny. Poslanci boli volení vo
všeobecných, rovných, priamych a tajných voľbách s vekovým cenzom pre aktívne právo od 25 rokov a pasívne
právo od 30 rokov.
Kancelár
Bol jediným spolkovým ministrom menovaným kráľom. Bol zodpovedný len prezidentovi spolku, mal v rukách
výkonnú moc.
Ústava neobsahovala základné občianske práva a slobody.
Prekážkou pre úplné zjednotenie Nemecka bolo Francúzsko. Po víťazstve vo vojne s Francúzskom v roku 1870
bolo Nemecko definitívne zjednotené. Pruský kráľ Vilhelm I. bol 18. 1. 1871 vo Versailles vyhlásený za
nemeckého cisára, pripojením štyroch juhonemeckých štátov vznikla Nemecká ríša.

Otázka č. 117: Vznik Nemeckej ríše a jej štátoprávny vývoj do vypuknutia 1. sv. vojny

Nemecká ríša vznikla začiatkom roku 1870, kedy bol po porážke Francúzska pruský kráľ Vilhelm I. vo
Versailles 18. 1. 1871 vyhlásený za nemeckého cisára.
Rozhodujúce postavenie v Ríši si udržalo Prusko – kráľ bol cisárom a ministerský predseda ríšskym
kancelárom. Hegemónia Pruska bola potvrdená aj ríšskou ústavou z r. 1871. Ústava bola vyhlásená 16. 4. 1871
a práce na nej viedol osobne Bismarck. Vytvorila systém, ktorý mal monarchistický charakter a bol
determinovaný jednotným politickým postupom a záujmami dynastií, byrokracie a armády.
Nemecká ríša bola spolkovým štátom, členské krajiny si zachovali určitú samostatnosť. Najvyššie ríšske orgány
tvorili cisár, spolková rada, ríšsky snem a ríšsky kancelár.
S centralizáciou Nemecka bol prekonávaný aj partikularizmus. Boli presadzované pokrokové reformy v záujme
buržoázie a rozvoja podnikania.
Politické reformy boli realizované zásluhou Bismarcka. Snažil sa diplomatickou cestou upevniť pozície
Nemeckej ríše a vo vnútornej politike vystupoval proti protipruskej opozícii. Opieral sa o veľkú armádu,
významné postavenie v spoločnosti mali dôstojníci.
Významné boli zásahy Bismarcka proti katolíckej cirkvi. V roku 1871 presadil doplnenie trestného zákonníka o
tzv. kazateľnicový paragraf – mohli byť uväznení kňazi, ktorí zneužili kázne na politické účely. Vyhostil
jezuitský rád z Nemecka (1872) a pozbavil katolícke duchovenstvo vplyvu na školstvo.
Májovými zákonmi z r. 1873 bolo v Prusku menovanie všetkých cirkevných hodnostárov podriadené štátnemu
dozoru a pruská vláda kontrolovala aj cirkevné príjmy. V roku 1875 boli z Pruska vyhostené všetky mníšske

94

speters@stonline.sk
rády. Zásahom boli aj celoríšske zákony o slobodnom vystúpení z cirkvi a o obligatórnom občianskom sobáši
z r. 1875.
Koncom sedemdesiatych rokov Bismarck ukončil boj s Vatikánom a zameral sa na socialistické hnutie.
V októbri 1878 bol prijatý Zákon proti všeobecne nebezpečným snahám sociálnej demokracie – boli zakázané
všetky socialistické spolky, odborové organizácie a pod. Bolo zakázané vydávanie socialistickej tlače a vedúci
robotnícki predstavitelia boli perzekvovaní. V roku 1890 nebola platnosť zákona predĺžená – bol neúspechom
Bismarckovej politiky.
V marci 1890 podal Bismarck demisiu.
V rokoch 1883 – 1887 boli prijímané zákony na zlepšenie postavenia robotníctva.
Začiatkom 20. storočia dosiahla Nemecká ríša najvyšší podiel na svetovej priemyselnej produkcii. Začali sa
prejavovať snahy o priame ovládnutie cudzích území. Vytvorila sa nová mocensko-politická situácia, ktorá
vyústila do I. svetovej vojny.

Otázka č. 118: Nemecký občiansky zákonník z

r. 1896 a Obchodný zákonník z

r. 1897

V roku 1873 bol vydaný zákon o kompetencii ríše pri vypracovaní jednotného občianskeho zákonníka.
Po vyše dvadsaťročných prípravách a diskusiách bol v Ríšskom sneme schválený 1. júla 1896 Občiansky
zákonník (Burgerlicher Gesetzbuch – BGB), ktorý nadobudol účinnosť 1. 1. 1900.
Členil sa na 5 kníh a zahŕňal vyše 2380 paragrafov.
Prvá kniha – „všeobecná časť“ obsahovala výklad základných inštitútov: osoby, právne úkony, lehoty,
rozdelenie vecí… Rozlišovala fyzické a právnické osoby. Plnoletosť sa dosahovala u fyzických osôb dovŕšením
21. roku veku, za určitých okolností dovŕšením 18. roku veku. Plnoletý mohol byť pozbavený spôsobilosti na
právne úkony, ak bol duševne chorý alebo márnotratný, alebo pre opilstvo. V ustanoveniach o právnických
osobách sa hovorí o spolkoch a ústavoch.
Druhá kniha – dotýkala sa záväzkového práva. Vychádzala zo zásady zmluvnej slobody a za neplatné považuje
zmluvy, ktoré odporujú zákonu, boli podpísané v núdzi alebo z ľahkomyseľnosti príp. z neskúsenosti, ak druhá
osoba získala neúmernú majetkovú výhodu. Neplatné mohli byť zmluvy, ktoré narúšali dobré mravy.
Tretia kniha – obsahovala ustanovenia o vecných právach. V otázke vlastníctva vychádzala z francúzskeho
práva: „Vlastník veci môže, pokiaľ to nie je proti zákonu a právu tretích osôb, nakladať s vecou podľa vlastného
uváženia a vylúčiť ostatných z akéhokoľvek vplyvu na vec.“ Striktne rozlišoval nadobúdanie a zánik
vlastníckych práv k hnuteľným (odovzdanie veci so súhlasom strán) a nehnuteľným veciam (len zápisom do
pozemkovej knihy).
Štvrtá kniha – obsahovala ustanovenia rodinného práva. Veková hranica pre vstup do manželstva bola
stanovená u mužov dovŕšením 21 rokov, u žien 16 rokov. V prípade nutného uzavretia manželstva mohla byť
veková hranica znížená. Bola stanovená obligatórna občianska forma uzavretia manželstva. Ak zmluva
nestanovila iné, spravoval počas trvania manželstva majetok ženy manžel. Rozvod bol povolený len v taxatívne
vymedzených prípadoch. Vo vzťahu k deťom platila zásada rodičovskej moci, ktorú vykonával spravidla otec.
Piata kniha – stanovovala zásady dedičského práva. Bolo zavedené dedenie zo zákona a z testamentu. V prvom
stupni dedili deti zosnulého, v druhom rodičia, v ďalšom príbuzní, o existencii ktorých poručiteľ nemusel
vedieť. Poručiteľ mal právo odkázať svoj majetok testamentom a určiť dediča podľa svojej vôle, bol však
zavedený povinný podiel v prospech potomkov, rodičov a manžela poručiteľa. Výška podielu bola polovicou
podielu podľa zákona.

Revidovaný bol aj obchodný zákonník z roku 1861. Nová redakcia obchodného zákonníka (Handelsgesetzbuch
– HGB) bola schválená v máji 1897. Nadobudla účinnosť 1. 1. 1900.
Zákonník sa členil na 4 knihy.
Prvá kniha – všeobecné pravidlá o tom, kto sa považuje za obchodníka, o obchodnom registri, o firmách, o
obchodných knihách, o obchodných zamestnancoch a zamestnávateľoch.
Druhá kniha – obchodné spoločnosti. Právnu úpravu spoločnosti s ručením obmedzeným obsahoval už zákon
z roku 1892.
Tretia kniha – obsahovala ustanovenia o obchodných zmluvách, ktoré okrem všeobecných pravidiel o zmluvách
fixovali aj špeciálne pravidlá o kúpopredaji medzi obchodníkmi, o komisionárskej zmluve, nákladnej zmluve a
pod.
Štvrtá kniha – bola venovaná námornému obchodu a osobitným inštitútom spojeným s obchodnou námornou
plavbou.

95

Otázka č. 119: Proces zjednotenia Talianska v 19. storočí

Stredoveká Itália bola postupne po zániku Západorímskej ríše pod vplyvom germánskych kmeňov, Byzancie,
Franskej ríše, Sicília bola pod vplyvom Saracénov a neskôr Normanov. Koncom 12. storočia vzrástol význam
talianskych mestských štátov. Koncom stredoveku sa dostáva na juhu k moci aragónska dynastia, na severe
mestské republiky a v strede pápežský štát. V priebehu 16. st. sa krajina dostala pod nadvládu Francúzska a
Španielska. V 18. st. sa podstatná časť Talianska dostala pod nadvládu rakúskych Habsburgovcov.
Samostatnosť si zachováva len Piemont.
Obdobím prelomu sa stal vpád Napoleona v roku 1796. Za prítomnosti francúzskych vojsk boli na pôvodných
samostatných teritóriách vyhlasované samostatné republiky. Po víťaznom postupe Napoleonových vojsk na juh
boli konštituované nové republiky: Cisalpínska republika, Ligúrska republika, Rímska republika, Parthenopská
republika. Do roku 1799 bolo celé Taliansko obsadené francúzskymi vojskami, bol vybudovaný systém
satelitných sesterských republík.
V roku 1800 po porážke Rakúska pri Marengu bolo do roku 1809 územie obsadené francúzskou armádou. Bola
obnovená Cisalpínska republika. V roku 1802 bola premenovaná na Taliansku republiku, na čele bol prezident
Napoleon Bonaparte. V roku 1804 sa dal Napoleon korunovať za kráľa Talianov. Taliansko bolo pripojené
k Francúzsku, nezávislosť si udržala Sardínia a Sicília. Na obsadených územiach zaviedol Napoleon reformy
likvidujúce feudalizmus. Reformy boli zavŕšené zavedením francúzskych kódexov, ktoré posilnili pozície
talianskej buržoázie.
Negatívom francúzskej okupácie bolo, že sa Taliansko ocitlo v postavení polokoloniálnej krajiny a muselo
odvádzať vysoké dane a reparácie. Akékoľvek prejavy nespokojnosti boli potlačované vojenskou mocou.
V rokoch 1807 – 1810 sa začali formovať tajné organizácie kabonárov, ktoré bojovali proti okupantom za
nezávislé Taliansko.
Po porážke Napoleona a Viedenskom kongrese bolo Taliansko rozdelené na osem štátnych útvarov: Sardínia a
Lombardsko-Benátsko, štyri vojvodstvá, pápežský štát, Neapolskosicílske kráľovstvo. Okrem Piemontu boli
všetky štáty pod vplyvom Rakúska.
Boli opätovne zavedené absolutistické formy vlády a čiastočne obnovené feudálne výsady šľachty a
duchovenstva.
S útlakom bolo nespokojné najmä mestské obyvateľstvo. Zaktivizovala sa činnosť karbonárskych spolkov.
Snažili sa o vytvorenie ústavných garancií. Dočasné ústupky dosiahli v Neapolsko-sicílskom kráľovstve a
v Piemonte. Ďalšie povstania v roku 1831 mali rozsiahlejší charakter, ale boli potlačené.
V 40. rokoch sa do popredia dostáva otázka národného zjednotenia Talianska. Sformovali sa dve koncepcie.
-

Republikánsko-demokratické hnutie (Mazzini, Garibaldi) Vychádzalo z hesla „republika a jednota“. Nemalo
reálne predpoklady na dosiahnutie úspechov.

-

Liberálno-monarchistické hnutie – RISSORGIMENTO vzniklo zač. 40. rokov. Malo podporu v radoch
liberálnej buržoázie, národne orientovanej šľachty Piemontu a časti mestského obyvateľstva. Centrom sa
stalo Sardínskopiemontské kráľovstvo

Revolúcia sa začala povstaním na Sicílii. 28. januára kráľ na tlak povstalcov daroval ľudu ústavu. Podobné
udalosti sa udiali v Piemonte, Janove a Turíne.
Vo februári 1848 vydal Karol Albert Piemontský štatút – ústavu, neskoršiu ústavu zjednoteného Talianska.
V marci 1848 vyhlásil aj pápež Základný štatút svetskej vlády cirkevnej oblasti, ktorým konštituoval
dvojkomorový parlament.
Revolučný boj prerástol do boja za národné zjednotenie. Skončil v marci 1849 porážkou sardínskeho kráľa
Karola Alberta, ktorý abdikoval v prospech svojho syna Viktora Emanuela II.
Vo februári 1849 vyhlásili mazzinisti v Ríme republiku, ale francúzske vojská revolúciu v Ríme porazili.
V Taliansku sa opäť obnovilo mocenské postavenie Rakúska.
Koncom 50. rokov sa začala druhá vlna národnooslobodzovacieho hnutia. Jej centom sa stalo
Sardínskopiemontské kráľovstvo.
Savojská dynastia udržala relatívnu samostatnosť kráľovstva a zachovala ústavné pomery. Najmä ministerský
predseda Cavour sústredil svoju činnosť na politické zjednotenie Talianska s pomocou Francúzska. Základ
zjednoteného Talianska položilo víťazstvo nad Rakúskom v roku 1859. Na základe mierovej zmluvy bola časť
Lombardie pripojená k Taliansku. Po odstúpení Savojska Francúzsku súhlasil cisár Napoleon III. v marci 1860
s pripojením Toskánska, Modeny a Parmy k Sardínii.
Na jar 1860 vypuklo povstanie roľníkov na Sicílii proti neapolskému kráľovi. Garibaldi sa s podporou Cavoura
vylodil na Sicílii a v mene kráľa Viktora Emanuela sa vyhlásil za diktátora Sicílie a porazil bourbonovské vojská
a obsadil Palermo. 7. septembra obsadil Neapol a stal sa neobmedzeným vládcom južného Talianska.
V septembri 1860 obsadili sardínske vojská časť cirkevného štátu. Na základe plebiscitu bolo toto územie
pripojené k Sardínii. Podobne bolo pripojené aj južné Taliansko. Garibaldi zložil svoju funkciu do rúk Viktora
96

speters@stonline.sk
Emanuela. V januári 1861 sa uskutočnili na pripojených územiach voľby a 18. 2. 1861 sa v Turíne zišiel
celotaliansky parlament. Taliansko sa stalo konštitučnou monarchiou, oficiálne bolo Talianske kráľovstvo
vyhlásené 17. marca 1861, za kráľa bol vyhlásený Viktor Emanuel II.

Otázka č. 120: Štátoprávny vývoj Talianska v

r. 1861 – 1914

Talianske kráľovstvo nebolo uznané ani Rakúskom, ani Francúzskom. Po podpísaní tajnej spojeneckej zmluvy
s Pruskom vyhlásilo Taliansko Rakúsku vojnu. Po víťazstve Pruska na základe mierovej zmluvy z 3. októbra
1866 uznalo Rakúsko existenciu Talianskeho kráľovstva a odstúpilo mu Benátky.
Po porážke pri Sedane opustili francúzske vojská Rím a 20. 9. 1870 talianske oddiely obsadili Rím i Vatikán,
čím sa definitívne ukončil zjednocovací proces v Taliansku. Rím sa stal 9. októbra 1870 hlavným mestom
Talianska.
Pápež odmietol záruky pre Vatikán a vyhlásil sa za vatikánskeho zajatca. Bulou Non expedit zakázal katolíkom
aktívnu spoluprácu so štátom. Vláda sa pokúsila vyriešiť konflikt vydaním garančného zákona, ktorým
zabezpečila pápežovi právo zvrchovaného vládcu na území Vatikánu. Zaručila pápežovi medzinárodnú
nezávislosť a jeho osobu vyhlásila za posvätnú a nedotknuteľnú. Kráľ si zachoval právo menovať cirkevných
úradníkov. Pápež odmietol garancie prijať.
Kompromis medzi šľachtou a buržoáziou potvrdil aj Piemontský štatút z r. 1848, ktorý sa stal talianskou
ústavou. Formou štátu bola konštitučná monarchia na čele s kráľom a dvojkomorovým parlamentom.
Kráľ bol najvyššou hlavou štátnej moci a osoba posvätná a nedotknuteľná. Nástupníctvo stanovoval sálsky
zákon. Mal zákonodarnú iniciatívu spolu s dvojkomorovým parlamentom. Mal výlučné právo uverejňovania a
výkladu zákonov a právo vydávať dekréty a predpisy nutné k vykonávaniu zákonov. Menoval štátnych
úradníkov, nebol viazaný ani parlamentom.
Senát bol menovaný kráľom z osôb starších ako 40 rokov, ktorí mali zásluhy pre vlasť alebo patrili do vyššej
kategórie daňových poplatníkov. Mal právomoc vo finančnej oblasti, bez jeho schválenia nemohli byť vyberané
dane a prijatý rozpočet.
Snemovňa poslancov bola volená na päť rokov. Poslanci zastupovali národ ako celok. Spôsob ich voľby
upravoval volebný zákon z r. 1848, ktorý platil do r. 1882. Volebné právo mali muži nad 25 rokov, ktorí platili
priamu daň, Zákon vychádzal z väčšinového systému a zaviedol verejné hlasovanie. Volebné právo malo len
2,5% obyvateľstva. Volebnou reformou z r. 1882 sa rozšíril počet voličov na 7% a bolo zavedené tajné
hlasovanie.
Štatút neobsahoval ustanovenia o administratívno-teritoriálnom členení štátu. Tieto otázky upravovali osobitné
zákony, na základe ktorých bolo územie štátu rozdelené na 69 provincií pomenovaných podľa hlavných miest.
Členili sa na mestské a vidiecke obce. Členenie na okruhy a dištrikty sa týkalo len súdnej a vojenskej
organizácie.
Medzi obyvateľstvom naďalej pretrvávali stavovské rozdiely.
V politickom smerovaní sa sformovali dva prúdy: umiernená pravica (hospodárskosť, centralizácia, kráľovská
moc, ústupky cirkvi) a protiklerikálna ľavica (demokratické tradície risorgimenta).
Vedúce politické garnitúry tvorili ľudia spätí s hnutím risorgimente – spolupracovníci Cavoura alebo
Garibaldiho. Obe skupiny poslancov dokázali postupovať spoločne proti cudzím silám – transformizmus. Túto
politiku realizovali po volebnej reforme z roku 1882.
Významným centrom politiky a hospodárstva sa stal kráľovský dvor. Vzájomné návštevy talianskeho,
nemeckého a rakúskeho panovníka viedli k uzavretiu Trojspolku (1873, 1875).
Právny systém
V práve platil právny partikularizmus. Od roku 1859 pracovali viaceré komisie na príprave návrhov
občianskeho zákonníka. Prijatý bol v júni 1865 – Občiansky kódex talianskeho kráľovstva. Vychádzal z Code
Civil s niektorými úpravami.
V roku 1882 bol prijatý obchodný zákonník, ktorý bol obsahovo pod vplyvom nemeckého práva.
V trestnom práve bol v južnom Taliansku v praxi od roku 1859 sardínsky trestný a trestnoprocesný kódex.
Toskánsko a Rím prijal po roku 1871 jeho prepracované verzie. Jednotný kódex bol prijatý v roku 1889. Mal
eklektický charakter a vychádzal zo zásady „nullum crimen…“. Zrušil trest smrti a zaviedol doživotné nútené
práce spojené s mlčaním.
V procesnom práve platilo sardínske právo. V prvom štádiu pripúšťalo inkvizičnú formu, v druhom štádiu
obžalovaciu.

97

Otázka č. 121: Vznik a úloha vojensko-politických paktov európskych mocností na

prelome 19. – 20. storočia

Na prelome 19. a 20. storočia dochádza k rozsiahlej kapitálovej diferenciácii a k vzniku monopolov. Znakom
tohto procesu je nerovnomernosť, ktorá spôsobuje disproporcie medzi podnikmi a odvetviami a medzi
priemyslom a poľnohospodárstvom. Začína sa prejavovať politická a ekonomická rozpínavosť.
Prebiehajúce ekonomické zmeny sa odrazili v zahraničnej politike jednotlivých krajín. Dochádza k vzrastu
nacionalizmu. Rozvoj je sprevádzaný agresívnou obchodnou politikou. Je zavádzaná všeobecná branná
povinnosť sprevádzaná eskaláciou zbrojenia a snahou o novú koloniálnu expanziu.
Takýto vývoj bol určujúci pre vznik vojensko-politických zoskupení – Trojspolku a Trojdohody a tým aj pre
vypuknutie prvej svetovej vojny.
Veľká Británia bola poznačená úpadkom voľného obchodu, prechodom k protekcionizmu a stagnáciou
priemyselnej výroby. Problémy ju vedú k prebudovaniu správy impéria. Vytvoril sa komplikovaný systém
správy s rôznym stupňom samosprávy. Vzhľadom na vzdialenosť a roztrieštenosť britských síl a narastajúcej
konkurencii upúšťa Anglicko od izolacionizmu a stáva sa súčasťou Dohody.
Francúzsko – rozvoj priemyslu ovplyvnila strata Alsaska – Lotrinska po vojne s Nemeckom v roku 1871. Nárast
nacionalizmu a snahy o prekročenie izolácie podmieňujú stabilizáciu vnútropolitických pomerov v III.
francúzskej republike. Bola vytvorená rozsiahla koloniálna ríša, druhá za Veľkou Britániou.
Nemecko – na konci 19. storočia po zjednotení dosiahlo hospodársky rozmach. Na začiatku 20. storočia
dosahuje najvyšší podiel na svetovej priemyselnej produkcii. Jeho koloniálna ríša je relatívne bezvýznamná.
Rusko – nedochádza k výraznejším zmenám, samoderžavie zasahuje do všetkých sfér života spoločnosti.
Početnosť obyvateľstva vyostrovala jeho vnútorné sociálne rozpory. Rusko bolo porazené v krymskej vojne
(1853 – 56) aj vo vojne s Japonskom (1904 – 1905).
Rakúsko – vnútropolitické problémy nevyriešilo ani dualistické usporiadanie monarchie v roku 1867. Začínajú
sa prejavovať rozpory medzi vyspelejším Predlitavskom a zaostalým Uhorskom. Rakúsko sa dostáva pod silný
vplyv Nemecka.
Vybudovaním Suezského prieplavu vzrastá strategický význam Balkánu. Osmanská ríša, ktorá ovládla jeho
podstatnú časť, sa stala brzdou národnooslobodzovacích hnutí na Balkáne aj prekážkou rozvoja európskeho
kapitalizmu. Oslabením pozícií Turecka sa začínajú prejavovať národnostné rozpory v jednotlivých balkánskych
štátoch.
Berlínsky kongres európskych veľmocí 13. 6. – 13. 7. 1878 stanovil ďalšie územné zmeny. Rusko vrátilo
Turecku Zakaukazsko, Rakúsko-Uhorsko dostalo súhlas na anexiu Bosny a Hercegoviny, Británia obsadila
Cyprus, Macedónia bola vrátená Turecku a Bulharsko bolo územne oklieštené.
Expanzívna koloniálna politika sa stala príčinou nevraživosti. Osobitne výbojne vystupovalo Nemecko, najmä
po porážke Francúzska v roku 1871. 23. októbra 1873 dochádza k vytvoreniu „Spolku troch cisárov“ –
poukázal na možnosti a pružnosť Bismarckovej diplomacie pri riešení zahranično-politických otázok.
7. októbra 1879 bola podpísaná tajná alienačná zmluva o spojenectve Nemecka a Rakúsko-Uhorska, ku ktorému
sa 20. mája 1882 pripája Taliansko, čim sa konštituoval Trojspolok. Nemecko tým postupne preberá úlohu
Veľkej Británie v Európe. Otvorene začína prejavovať snahy o svetovú hegemóniu.
Najvýhodnejším spojencom Francúzska sa javilo Rusko. Hrozba spoločného postupu Nemecka a Anglicka v
stredomorských úžinách urýchlila spojenie Francúzska a Ruska. V roku 1892 podpisujú tajnú vojenskú
konvenciu o vzájomnej vojenskej pomoci v prípade napadnutia zo strany Trojspolku. Európa bola rozdelená na
dva vojensko-politické bloky, čím sa v Európe vytvára rovnováha síl. Obe zoskupenia a Anglicko narážajú na
záujmy USA a Japonska.
Pre Anglicko bola nebezpečná najmä hospodárska expanzia Nemecka na Blízky a Stredný východ. To urýchlilo
podpísanie zmluvy s Francúzskom – Entente cordiale – srdečná dohoda bola podpísaná 8. apríla 1904.
Upravovala hranice medzi anglickými a francúzskymi dŕžavami. Stala sa jedným zo základných kameňov
svetového vojensko-politického koaličného systému a mala rovnaký význam ako rusko-francúzska vojenská
konvencia.
Dňa 31. augusta 1907 boli v Petrohrade podpísané oficiálne zmluvné dokumenty a charakterom koloniálneho
paktu medzi Ruskom a Anglickom – vznik Trojdohody.

Otázka č. 122: Príčiny a priebeh 1. svetovej vojny

Zdrojom napätia v Európe ostal aj po vzniku Trojspolku a Trojdohody Balkán. Vyostrujú sa vzťahy medzi
Srbskom a Rakúsko – Uhorskom a následne aj Ruskom. Anexia Bosny a Hercegoviny Rakúskom v roku 1908

98

speters@stonline.sk
na úkor Srbska zvýšila napätie a podnietila rast nacionalizmu. Obdobný charakter nadobudla aj marocká kríza
v roku 1911.
Kríza v Bosne zvýraznila rusko-rakúsky rozpor a kríza v Maroku nemecko-francúzsky a nemecko-anglický
rozpor. Vyvolali reťaz konfliktov, ktoré vyústili do Balkánskych vojen v r. 1912 – 1913.
Bezprostrednou zámienkou pre vypuknutie prvej svetovej vojny sa stalo zavraždenie rakúsko-uhorského
následníka trónu v Sarajeve 28. júna 1914. Vo viedenských kruhoch dochádzalo k rozdielnym prístupom
k riešeniu krízy, ktoré vyplývali z obáv z vojenského konfliktu. Po zložitých rokovaniach predkladá Rakúsko –
Uhorsko 23. júla 1914 Srbsku ultimátum. Srbská vláda odpovedala napriek provokácii 25. 7. 1914 umiernene,
akceptovala s menšími výhradami deväť z desiatich požiadaviek. 28. 7. 1914 vypovedalo Rakúsko – Uhorsko
vojnu Srbsku.
Do vojny vstúpili centrálne mocnosti: Nemecko, Rakúsko – Uhorsko, Turecko a Bulharsko (r. 1915) a
dohodové mocnosti: Francúzsko, Veľká Británia, Rusko, Japonsko, Taliansko (1915) a Spojené štáty americké
(1917). Postupne sa do vojny zapojilo 28 štátov. Švédsko, Dánsko, Holandsko, Portugalsko, Grécko, Španielsko
a Bulharsko vydali prehlásenie o neutralite. Obdobne vystúpilo aj Rumunsko a Taliansko a krajiny Ázie,
latinskej Ameriky a USA. Mnohé z menovaných štátov chceli získať čas a orientáciu v konflikte. Do vojny
vstupuje Turecko a Bulharsko (s územnými požiadavkami) a Taliansko a Rumunsko (na strane Dohody).
Nemecko sa usilovalo o rozsiahle územné anexie, o zabezpečenie politickej, vojenskej a hospodárskej
hegemónie v Európe a o položenie základov svetovej nemeckej moci. Konkrétne vojnové ciele sa v priebehu
vojny menili. Rakúsko - Uhorsko počítalo s upevnením pozícií na Balkáne a s upevnením pozícií voči
Slovanom.
Program Dohody vypracovaný Ruskom smeroval k likvidácii nemeckej moci oslabením Rakúsko – Uhorska,
navrhoval slobodnú plavbu Čiernym a Stredozemným morom, územné zisky pre Rusko, rozdelenie nemeckých
kolónií medzi Anglicko, Francúzsko a Japonsko. V priebehu rokov 1915, 1916 rokovali o vymedzení sféry
vplyvu na Blízkom výhode a o otázke Turecka.
Vojna nadobudla totálny charakter (pôvodne Nemecko plánovalo s bleskovou vojnou).
V

prvej etape

(august – december 1914) stroskotali pokusy veľmocí poraziť protivníka rýchlou, útočnou vojnou.

Útočná vojna sa zmenila na zákopovú.
V

druhej etape

(1915 – 1916) sa vojnu vedúce krajiny pokúsili rozhodnúť vojnu v sústredených útočných

bojoch, ktoré znamenali veľké straty. Začína sa aktivizovať protivojnové hnutie. Koncom roku 1916 sa
prejavovala celková vyčerpanosť z vojny a črtajú sa možnosti uzavretia mieru.
V

tretej etape

(1917 – marec 1918) v dôsledku udalostí v Rusku a vstupu USA do vojny dochádza k rozmachu

národnooslobodzovacieho hnutia a celkovému obratu vo vojne.
V

štvrtej etape

(marec 1918 – november 1918) sa zmenil pomer síl na frontoch v prospech Dohody, v novembri

1918 ústredné mocnosti prijímajú a podpisujú podmienky prímeria.
Vojna sa skončila uzavretím prímeria 11. novembra 1918 v severofrancúzskom meste Rethondes
v Compiegneskom lese medzi hlavným veliteľom spojeneckých armád maršalom Fouchom a M Erzbergrom,
predákom katolíckeho centra.
Prvá svetová vojna bola prvou totálnou vojnou, v ktorej sa mobilizovali všetky národné zdroje. Skončila
sa porážkou ústredných mocností a zásadne zmenila politickú mapu Európy.
Rakúsko – Uhorská monarchia a Nemecká ríša sa rozpadli a vznikajú samostatné národné – nástupnícke štáty.
V rozpadnutom Rusku sa v občianskej vojne konštituujú samostatné republiky a v centrálnych častiach sa tvoria
sovietske republiky ako štáty diktatúry proletariátu.

Otázka č. 123: Úloha Dohody a USA pri vzniku nástupníckych štátov v

Európe

S iniciatívou na uzavretie mieru vyšlo Nemecko, ktoré tým sledovalo zámer rozbitia jednoty Dohody.
K iniciatíve sa pripája aj Rakúsko – Uhorsko a 12. 12. 1916 predkladajú mierové návrhy. 21. 12. 1916 americký
prezident W. Wilson prišiel s návrhom mierového riešenia konfliktu. V nóte adresovanej vládam vojnuvedúcich
krajín navrhuje, aby uverejnili svoje ciele a podmienky, aby bolo možné ukončiť vojnu. Chcel prevziať úlohu
sprostredkovateľa. Dohodové orgány sa prikláňajú k orgánu garantujúcemu mier, ale požadujú odškodné.
Vyžadovali odchod vojsk z okupovaných území, náhradu škôd, obnovenie Belgicka, Srbska, Čiernej hory,
pripojenie Alsaska – Lotrinska k Francúzsku, rekonštrukciu Európy založenú na rešpektovaní národností a
právach národov: Talianov, Slovanov, Rumunov, v otázke Poľska navrhovali ruský variant riešenia. Žiadajú
odčlenenie Osmanskej ríše z Európy.
Nemecko vyhlasuje ponorkovú vojnu (1. 2. 1917). K zmene politiky USA dochádza po februárovej revolúcii
v Rusku. 6. apríla 1917 vypovedali USA vojnu Nemecku.

99

Americký prezident v posolstve Kongresu 8. 1. 1918 svoj mierový program predkladá v 14. bodoch. Akcentuje
najmä požiadavku vytvorenia združenia národov na zaistenie vzájomných záruk politickej nezávislosti a
územnej celistvosti veľkých i malých štátov.
Hospodársky slabé a národnostnými rozpormi rozbíjané Rakúsko – Uhorsko sa dostávalo stále do väčšej
závislosti od Nemecka. Po smrti Františka Jozefa zásahy Nemecka ešte zosilneli. Ohrozovali najmä národnú
existenciu slovanských národov. Národnooslobodzovací boj začal nadobúdať protimonarchistický charakter
podporovaný aj štátmi Dohody.
Národné oslobodenie sa začína spájať s víťazstvom Ruska resp. krajín Dohody, ktoré začali mať záujem na
využívaní národnostných hnutí ako spojenca. Oba veľmocenské bloky využívajú národnostnú otázku
k oslabovaniu súpera.
Zložitým procesom prebiehal vývoj v

Poľsku

. Poliaci bojovali proti sebe na obidvoch stranách. V novembri

1916 bol vyhlásený na tomto území samostatný štát na čele s Regentskou radou pod protektorátom Nemecka.
Vytvára sa aj dohodová koncepcia orientovaná na Rusko, neskôr na Londýn a od r. 1917 na Paríž. V USA sa
vytára Poľský národný výbor na čele s Paderewskim, ktorý bol uznaný za jediného predstaviteľa poľského ľudu.
8. 1. 1918 uznávajú USA právo Poliakov na vytvorenie nezávislého Poľska s prístupom k moru a pripojením
území obývaných Poliakmi k Poľsku. Rozpory sa prejavovali priamo v Poľsku – vláda vyhlásila vytvorenie
poľskej republiky 7. 11. 1918. Ďalej pôsobila aj Regentská rada a Poľský národný výbor v zahraničí. 14. 11.
1918 bola vyhlásená Piludskym republika a vytvorila sa koaličná vláda vo Varšave. Vláda vydala dekrét o
najvyššej reprezentácii moci Poľskej republiky (22. 11. 1918), vykonávaním najvyššej štátnej moci bol
poverený Jozef Piludsky ako náčelník štátu.
V juhoslovanskom odboji sa politici orientujú na víťazstvo západných veľmocí. Diferenciácia názorov bola
podmienená účasťou Srbska vo vojne proti centrálnym mocnostiam. Podstatnú úlohu zohral juhoslávsky výbor
v Londýne

na čele s Ante Trumbičom. Výbor a srbská vláda podpísali 28. 7. 1917 Korfskú deklaráciu,

vychádzajúcu z oddelenia juhoslovanských oblastí od Rakúsko – Uhorska a ich pripojenie k Srbsku. Budúci
štátny útvar mal byť pod hegemóniou Srbska. 6. 10. 1918 sa vytvorila Národná rada. Súhlasila so zjednotením
srbského kráľovstva so všetkými juhoslovanskými národmi. 1. 12. 1918 bolo v Belehrade vyhlásené vytvorenie
Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. Na čele stál kráľ Peter I. z dynastie Karaďjordevičovcov.

Otázka č. 124: Výsledky 1. svetovej vojny

Podpísaním prímeria bola spečatená porážka ústredných mocností dohodovými mocnosťami spojenými s USA.
Výsledky vojny mali byť stanovené formou zmlúv na mierovej konferencii.
Parížska mierová konferencia sa začala 18. 1. 1919 a zúčastnilo sa jej 27 víťazných štátov. Porazené štáty
neboli zastúpené. Ťažisko práce spočívalo na činnosti komisií a subkomisií, ktoré spracovávali podklady pre
hlavný orgán konferencie – Radu desiatich. Tvorili ju šéfovia delegácií a ministri zahraničných vecí USA,
Anglicka, Francúzska, Japonska a Talianska. Neskôr sa zmenila na Radu piatich, príp. Radu štyroch resp. troch
(bez účasti Talianska alebo Japonska).
Všetky zúčastnené krajiny boli rozdelené do štyroch kategórií:
1. veľmoci majúce záujmy všeobecného charakteru (USA, Anglicko, Francúzsko, Taliansko, Japonsko),

zúčastňovali sa všetkých schôdzí a činností komisií.

2. krajiny, ktoré viedli vojnu, majúce záujmy čiastkového charakteru (Belgicko, Brazília, ČSR, Srbsko,

Poľsko, Čína…), zúčastňovali sa schôdzí, kde sa prerokúvali otázky, ktoré sa ich dotýkali.

3. krajiny, ktoré prerušili diplomatické styky s nemeckým blokom (Peru, Bolívia…), zúčastňovali sa len

schôdzí, ktoré sa ich dotýkali.

4. neutrálne krajiny alebo štáty, ktoré boli v štádiu vzniku, zúčastňovali sa, len ak boli pozvaní jednou

z veľmocí.

Bol stanovený aj počet delegátov pre jednotlivé krajiny. Rozhodovanie o najdôležitejších otázkach bolo
v rukách veľmocí. Rozpory sa prejavili v otázke postavenia Nemecka a v otázke činnosti Spoločnosti národov a
v ruskej otázke.
Ako prvá otázka na parížskej mierovej konferencii bola prerokovaná otázka vytvorenia medzinárodnej
organizácie garantujúcej svetový mier. O konkrétnu realizáciu myšlienky sa zasadil americký prezident W.
Wilson. V priebehu roku 1918 navrhuje na rokovaní mierovej konferencie, aby bola ako prvá prerokovaná
otázka Spoločnosti národov – prerokovanie a schválenie Paktu Spoločnosti národov, ktorý mal tvoriť
nedeliteľný a všeobecne záväzný celok s mierovými zmluvami.
Po zložitých rokovaniach bol v komisii pre Zväz národov prijatý návrh Zmluvy o Spoločnosti národov 14. 2.
1919. Po jeho zverejnení a pripomienkach bol Pakt Spoločnosti národov prijatý na plenárnej schôdzi mierovej
konferencie 28. 4. 1919. Účinnosť nadobudol s versaillskou mierovou zmluvou 10. 1. 1920.

100

speters@stonline.sk
Zakladajúcimi členmi Spoločnosti národov sa stali signatári mierových zmlúv a neutrálne štáty vymenované
Paktom v osobitnej prílohe. Členmi sa môžu stať štáty, domíniá, kolónie, ktoré si slobodne vládnu a boli prijaté
2/3 väčšinou členov Spoločnosti národov.
Hlavnými orgánmi Spoločnosti národov boli:
Zhromaždenie zástupcov všetkých členov Spoločnosti, v ktorom každý člen mal jeden hlas a najviac troch
zástupcov. Schádzalo sa raz ročne a rozhodovalo o všetkých otázkach dotýkajúcich sa svetového mieru, vrátane
organizačných otázok, s výnimkou otázok v pôsobnosti Rady.
Rada Spoločnosti národov sa skladala z piatich stálych členov a štyroch nestálych členov meniacich sa každý
rok, de facto v nej bolo len 8 členov, pretože americký Senát neratifikoval versaillskú zmluvu a s ňou súvisiacu
účasť USA v Spoločnosti národov. Rada sa schádzala spravidla štyrikrát ročne alebo na žiadosť člena
Spoločnosti. Rozhodovala o všetkých významných medzinárodných otázkach, ktoré nepatrili do pôsobnosti
Zhromaždenia.
Stály úrad tajomníka so sídlom v Ženeve registroval všetky zmluvy uzavreté medzi členmi, plnil úlohu
sprostredkovateľa medzi Zhromaždením a Radou a členskými štátmi. Podriadená mu bola oblasť pracovného
zákonodarstva, zdravotníctva a správa bývalých nemeckých kolónií, tureckých oblastí na Blízkom východe,
Sárska, Gdaňska a ochrana národnostných menšín.
Pre plnenie úloh Spoločnosti boli vytvorené ďalšie stále a prechodné orgány: Stály dvor medzinárodnej
spravodlivosti v Haagu a Medzinárodný úrad práce so sídlom v Ženeve a Výbor hospodársky a finančný.
Pracovali aj komisie – technická, ekonomická, mandátová, pre utečencov, odzbrojovacia, pre kodifikáciu
medzinárodného práva…
Hlavnou úlohou bolo udržiavanie mieru – systém kolektívnej bezpečnosti. Základnou metódou činnosti bol
systém arbitráže a sankcií proti prípadnému útočníkovi. Jej nedostatkom bolo, že v nej neboli USA, čím sa stala
doménou európskych veľmocí, súperiacich o sféry vplyvu.

Ťažiskom práce konferencie bola príprava a podpísanie mierovej zmluvy s Nemeckom a s jeho spojencami.

Zmluva s

Nemeckom

Jej návrh bol predložený nemeckej delegácii 7. mája 1919. Návrh bol prijatý. Zmluva bola podpísaná 28. júna
1919 vo Vesrailles. Obsahovala teritoriálne, vojenské a hospodárske ustanovenia.
Nemecko muselo odstúpiť Alsasko – Lotrinsko, západné Prusko a Poznaňsko, Hlučínsko, Eupen a Malmedy
(BEL), Severný Šlesvik, časť Horného Sliezska. Sársko bolo na 15 rokov v správe Spoločnosti národov. Memel
bol v roku 1923 pričlenený k Litve, Gdansk sa stal slobodným mestom pod ochranou Spoločnosti. Nemecko
muselo odstúpiť všetky kolónie a uznať existenciu ČSR, Poľska, nezávislosť Rakúska a štátov na území
bývalého cárskeho Ruska.
Bola zrušená všeobecná branná povinnosť, rozpustená armáda, obmedzený stav novej armády na 100.000
mužov, rozpustenie generálneho štábu, zákaz budovania leteckých síl, ťažkých a moderných zbraní. Odovzdanie
vojenského loďstva Dohode, vytvorenie demilitarizovaného pásma na Rýne. Kontrolu mala vykonávať
Spojenecká kontrolná komisia.
Reparačná komisia bola poverená do r. 1921 vypracovať podmienky a spôsob splácania reparácií. Stali sa
predmetom rokovania viacerých konferencií.

Zmluva s

Rakúskom

Bola podpísaná 10. septembra 1919 v

Saint Germain

, obsahovala ustanovenia ako zmluva s nemeckom,

reparácie boli nižšie. Čechy a Morava sa mala stať súčasťou Československa, Halič Poľska, Bukovina
Rumunska, južné Tirolsko a Gorlica Talianska, Slovinsko, južné Korutánsko a Štýrsko a Dalmácia Juhoslávie.
Ostatné územie tvorilo Rakúsku republiku. Bolo zakázané pripojenie k Nemecku a obmedzená veľkosť armády
na 30.000 mužov.

Zmluva s

Bulharskom

Bola podpísaná 17. novembra 1919 v

Neuilly

. Bulharsko odstúpilo územia Rumunsku, Grécku a Macedónia

ostala rozdelená medzi Juhosláviu a Grécko. Muselo odovzdať loďstvo a zaplatiť kontribúcie a dodávky uhlia.
Armáda mohla mať 20.000 mužov.

Zmluva s

Maďarskom

Bola podpísaná 4. júna 1920 v

Trianone

. Vytvorilo sa Maďarské kráľovstvo. Slovensko a Podkarpatská Rus boli

pričlenené k ČSR. Ďalšie územia boli odstúpené Rumunsku, Juhoslávii, Rakúsku. Maďarsko malo platiť
kontribúcie a jeho armáda bola obmedzená na 35.000 mužov.

101

Zmluva s

Tureckom

Bola podpísaná 10. augusta 1920 v

Sevrés

. Rozpadla sa zaostalá Osmanská ríša. Turecko si na kontinente

udržalo len Carihrad a pobrežné pásmo. Egejské ostrovy boli pričlenené Grécku, územia v Ázii Francúzsku,
Anglicku a Taliansku. Bolo zrušené opevnenie čiernomorských úžin a zaistený voľný priechod lodí. Boli mu
uložené reparácie a armáda mohla mať 90.000 mužov.

Otázka č. 125: Vznik a činnosť Spoločnosti národov (orgány, úlohy)

Ako prvá otázka na parížskej mierovej konferencii bola prerokovaná otázka vytvorenia medzinárodnej
organizácie garantujúcej svetový mier. O konkrétnu realizáciu myšlienky sa zasadil americký prezident W.
Wilson. V priebehu roku 1918 navrhuje na rokovaní mierovej konferencie, aby bola ako prvá prerokovaná
otázka Spoločnosti národov – prerokovanie a schválenie Paktu Spoločnosti národov, ktorý mal tvoriť
nedeliteľný a všeobecne záväzný celok s mierovými zmluvami.
Po zložitých rokovaniach bol v komisii pre Zväz národov prijatý návrh Zmluvy o Spoločnosti národov 14. 2.
1919. Po jeho zverejnení a pripomienkach bol Pakt Spoločnosti národov prijatý na plenárnej schôdzi mierovej
konferencie 28. 4. 1919. Účinnosť nadobudol s versaillskou mierovou zmluvou 10. 1. 1920.
Zakladajúcimi členmi Spoločnosti národov sa stali signatári mierových zmlúv a neutrálne štáty vymenované
Paktom v osobitnej prílohe. Členmi sa môžu stať štáty, domíniá, kolónie, ktoré si slobodne vládnu a boli prijaté
2/3 väčšinou členov Spoločnosti národov.
Hlavnými orgánmi Spoločnosti národov boli:
Zhromaždenie zástupcov všetkých členov Spoločnosti, v ktorom každý člen mal jeden hlas a najviac troch
zástupcov. Schádzala sa raz ročne a rozhodovala o všetkých otázkach dotýkajúcich sa svetového mieru vrátane
organizačných otázok, s výnimkou otázok v pôsobnosti Rady.
Rada Spoločnosti národov sa skladala z piatich stálych členov a štyroch nestálych členov meniacich sa každý
rok, de facto v nej bolo len 8 členov, pretože americký Senát neratifikoval versaillskú zmluvu a s ňou súvisiacu
účasť USA v Spoločnosti národov. Rada sa schádzala spravidla štyrikrát ročne alebo na žiadosť člena
Spoločnosti. Rozhodovala o všetkých významných medzinárodných otázkach, ktoré nepatrili do pôsobnosti
Zhromaždenia.
Stály úrad tajomníka so sídlom v Ženeve registroval všetky zmluvy uzavreté medzi členmi, plnil úlohu
sprostredkovateľa medzi Zhromaždením a Radou a členskými štátmi. Podriadená mu bola oblasť pracovného
zákonodarstva, zdravotníctva a správa bývalých nemeckých kolónií, tureckých oblastí na Blízkom východe,
Sárska, Gdaňska a ochrana národnostných menšín.
Pre plnenie úloh Spoločnosti boli vytvorené ďalšie stále a prechodné orgány: Stály dvor medzinárodnej
spravodlivosti v Haagu a Medzinárodný úrad práce so sídlom v Ženeve a Výbor hospodársky a finančný.
Pracovali aj komisie – technická, ekonomická, mandátová, pre utečencov, odzbrojovacia, pre kodifikáciu
medzinárodného práva…
Hlavnou úlohou bolo udržiavanie mieru – systém kolektívnej bezpečnosti. Základnou metódou činnosti bol
systém arbitráže a sankcií proti prípadnému útočníkovi. Jej nedostatkom bolo, že v nej neboli USA, čím sa stala
doménou európskych veľmocí, súperiacich o sféry vplyvu.

Otázka č. 126: Februárová a októbrová revolúcia v

Rusku

Rusko bolo klasickou feudálnou absolutistickou monarchiou až do 60. rokov 19. st. V porovnaní s vývojom
v západnej Európe Rusko značne zaostávalo.
Stále viac bolo ovplyvnené zásahmi vyspelého zahraničného kapitálu. V poľnohospodárstve ale stále existovala
patriarchálna držba pôdy.
V roku 1905 vyústila politika cára do rozsiahlych sociálnych a národnostných nepokojov. V snahe utlmiť
narastajúce revolučné hnutie vydáva cár 14. októbra 1905 Manifest o zdokonalení štátneho zriadenia: sľubuje
premenu Ruska na konštitučnú monarchiu, vytvorenie Štátne dumy a zavedenie demokratických občianskych
práv a slobôd.
Po nepokojoch od sľubov odstupuje. Cárizmus sa už ale neobnovuje v podobe samoderžavia. Stalypinovými
zákonmi bol urýchlený proces kapitalistického vývoja v poľnohospodárstve a tým aj diferenciácia roľníctva a
kryštalizácia politických síl v Rusku.
Po dočasnej stabilizácii pomerov sa Rusko zapája do prvej svetovej vojny na strane Dohody.
Počas vojny sa v Rusku prejavila kríza zriadenia. Začína sa prejavovať všeobecná nespokojnosť obyvateľstva,
vytvára sa protivládne hnutie aj zo strany kapitalistov, aj zo strany ľudu. Koncom februára 1917 dochádza
k masovému rozšíreniu demonštrácií a štrajkov, ktoré vyústili do ozbrojeného povstania proti cárizmu.

102

speters@stonline.sk
Po víťazstve februárovej revolúcie 27. februára 1917 sa vytvárajú dve mocenské centrá – Petrohradský soviet
robotníckych a vojenských zástupcov a Dočasná vláda. Dočasná vláda vychádzala z koncepcie legálnej zmeny
vlády. 2. 3. 1917 podpísal Mikuláš II. abdikačnú listinu v prospech Michala, ktorý sa vzdal trónu a odovzdal
moc do rúk Dočasnej vlády. Vo svojom programe sa zaviazala:
-

vyhlásiť amnestiu

-

zrušiť stavovské privilégiá

-

uzákoniť demokratické práva a slobody

-

pripraviť voľby do Ústavodarného zhromaždenia na základe všeobecného, rovného, priameho a tajného
hlasovacieho práva

Jej koncepcia vychádzala z postupných demokratických premien. Predpokladala zavedenie čistého
parlamentného systému.
Petrohradský soviet robotníckych a vojenských zástupcov bol v prvej fáze revolúcie najautoritatívnejším
orgánom, stanovil si len úlohu zaviesť poriadok v Petrohrade a zaisťovať styk s rôznymi inštitúciami a osobami.
Dochádza k rýchlej radikalizácii širokých vrstiev obyvateľstva a nastolená je otázka štátnej moci. Aktivizujú sa
najmä boľševické organizácie, ktoré vychádzajú z Leninových Aprílových téz o možnostiach pokojného
prevzatia politickej moci robotníctvom. Nevylučuje však možnosť ozbrojeného prevzatia moci.
Radikalizácia vyústila v júli 1917 do spontánnych nepokojov, ktoré dočasná vláda potlačila. Boľševici boli de
facto postavení mimo zákon, prechádzajú do ilegality a pripravujú sa na realizáciu ozbrojeného prevzatia
politickej moci.
Udalosti revolúcie urýchlil nevydarený Kornilov puč. V dôsledku kompromitácie ministrov bolo vytvorené 1. 9.
1917 päťčlenné Direktórium na čele s Kerenským, ktoré rozhodlo o zavedení republikánskeho zriadenia
v Rusku. Na 14. septembra 1917 zvoláva do Petrohradu Demokratickú poradu. Porada vytvorila Predparlament,
ktorý mal kontrolovať činnosť Dočasnej vlády. Boli zrušené niektoré predfebruárové orgány a inštitúcie,
odvolaní boli zemskí náčelníci a na 7. októbra zvolané zasadnutie Predparlamentu. 10. 10. sa uskutočnilo
zasadnutie Ústredného výboru boľševickej strany. Uznieslo sa so začatím príprav na ozbrojené povstanie
v Petrohrade a Moskve. Už 12. októbra bol pri Petrohradskom soviete vytvorený Vojensko-revolučný výbor
poverený prípravou a realizáciou povstania.
Pod vedením členov Vojensko-revolučného výboru s jednotkami petrohradskej posádky, baltického
námorníctva a jednotkami Červených gárd pripravovanými na ozbrojený zásah vojenskými komisármi Výboru
pred povstaním obsadzujú v priebehu 24. októbra kľúčové budovy v Petrohrade. Izolujú Dočasnú vládu a 25.
10. v dopoludňajších hodinách uverejňujú prevolanie „Občanom Ruska“. Vyhlasujú zvrhnutie Dočasnej vlády a
prevzatie politickej moci. Vo večerných hodinách obsadzujú Zimný palác a zatýkajú členov Dočasnej vlády.
V Smolnom paláci sa zároveň začalo rokovanie II. všeruského zjazdu robotníckych vojenských zástupcov.
Schválil prevolanie „Robotníkom, vojakom a roľníkom“, ktorým oznamuje prevzatie moci do rúk sovietov.
Prijíma dekrét o mieri a dekrét o pôde. Dekrétom o vytvorení novej sovietskej vlády sa vytvorila Rada ľudových
komisárov. Socialistická revolúcia tým zvíťazila.

Otázka č. 127: Charakteristika medzivojnového vývoja ZSSR

Po získaní politickej moci pristúpila boľševická strana k realizácii svojich programových cieľov. Presadzovala
jednoznačne triedne princípy. 12. novembra 1917 sa uskutočnili voľby do Ústavodarného zhromaždenia.
Prvou otázkou bola otázka formy štátu. Ústavodarné zhromaždenie 7. januára 1918 neprijalo Deklaráciu práv
pracujúceho a vykorisťovaného ľudu a III. všeruským zjazdom sovietov bolo rozpustené.
Bola ukončená etapa rozbitia starého štátneho aparátu a tvorby nového. Sovietska moc vychádzala z princípu
diskontinuity medzi novým a starým aparátom.
Všeruská mimoriadna komisia pre boj s kontrarevolúciou prevzala agendu Vojensko-revolučného výboru.
V miestnych podmienkach to boli mimoriadne komisie pre boj s kontrarevolúciou – čeky. Mali rozsiahle
právomoci v boji proti kontrarevolúcii. Fungovali až do roku 1922, kedy sa reorganizovali na riadne štátne
bezpečnostné orgány – Štátnu politickú správu GPU. Metódy a formy práce sa však nezmenili.
V intenciách Dekrétu o mieri boľševici navrhujú okamžité uzavretie mieru bez anexií a kontribúcií, čo Dohode
nevyhovovalo. Túto iniciatívu využilo Nemecko a Rakúsko – Uhorsko, 3. 3. 1918 bol v Breste podpísaný Brest-
litovský mier. Sovietska vláda sa zaviazala platiť vysoké kontribúcie a súhlasila s anexiou pobaltských republík.
Boľševici sa zaoberali vypracovaním koncepcie ekonomickej základne socializmu. Úlohou štátu boli priame
zásahy do vzťahov a vytvorenie riadiacej sústavy. Pôda bola nacionalizovaná, neskôr kolektivizovaná.
V priemysle bola zavedená robotnícka kontrola nad výrobou a distribúciou, konfiškácia podnikov,
znárodňovanie celých odvetví. Úplné znárodnenie bolo uskutočnené v júni 1918.