Vývoj pojmu humánna geografia:
•

spočiatku sa geografia vyvíjala ako samostatná a jednotná vedná disciplína.

•

koncom 19. storočia sa vo svete začala EG oddeľovať

•

u nás až po II. svetovej vojne

•

v rámci objektu sa vyčleňuje predmet – EKONOMIKA (výroba, priemysel, výrobné odvetvia...) → záujem

o ekonomické aktivity
•

70-te roky – zistilo sa, že v krajine zohráva hlavnú úlohu človek → sociálna činnosť, výrobné a nevýrobné aktivity

(obchod, služby)

 EG už nevystihovala to, čo riešila vedná disciplína → predmet sa rozšíril aj na sociálnu zložku EG →

u nás sa pojem EG nahradil pojmom SEG, vo svete sa hneď nahradil Human Geography (anglosaská literatúra), u nás
orientácia na ruskú literatúru

 pojem HG bol prekladaný na SEG

•

až v roku 1990 sa aj u nás zaviedol pojem humánna geografia

Predmet a objekt humánnej geografie
•

objekt a predmet štúdia navzájom spolu súvisia

•

pojem „predmet“ určuje hranice, v ktorých sa študuje objekt vedy

•

objektom štúdia humánnej geografie je humánnogeografická sféra (ľudská spoločnosť)

•

predmet humánnej geografie: „Humánna geografia je vedná disciplína geografie, ktorá skúma vznik a zákonitosti

vývoja priestorových humánnogeografických systémov, ich veľkosť, rozmiestnenie, štruktúru a dynamiku, vo vzájomných
väzbách s ostatnými geografickými prvkami týchto systémov

obrázok Mičianovho bicykla + výrez z Mičianovho modelu (dokresli!!)

Výrez z Mičianovho modelu
•

toto je doplnený Mičianov model z roku 1983

•

úplna novinka je Inžinierka geografia – orientácia na prírodno-technické systémy reálnej krajiny, zakomponoval ju
preto, lebo ľudstvo postavilo veľa technických diel a tým výrazne pozmenilo celú krajinnú sféru

•

problém systému geografických vied je potrebné študovať kvôli organizácii štúdia, vedeckej práci a pod.

Vývoj humánnej geografie v 20. storočí

•

paradigma HG – zameranie výskumu, ciele, problémy, odôvodnenie výskumu, koncepcia

-skladá sa z :
A) používaný teoretický a metodologický aparát
B) tématické zameranie výskumov
•

vedná disciplína môže byť:

1) v období normálnej vedy
2) v období tzv. vedeckej revolúcie

 paradigma sa mení

•

podmienky pre posun paradigmy :

- kvalitatívne nové požiadavky spoločnosti
- vývoj vzťahov medzi jednotlivými vednými disciplínami
- významný vedecký objav

V humánnej geografii 20. storočia možno identifikovať nasledovné paradigmy:
1) HG ako popisná veda – tradičné hodnotenie regiónov prostredníctvom chorológie, analýza priestorovej diferenciácie,

s cieľom objasniť a popísať špecifickú situáciu v danej oblasti, hlavnou metódou je systematizujúci popis. (koniec 19.
storočia – 50-te roky 20. storočia)

2) HG ako priestorová veda – matematizácia geografie a rozsiahle využívanie štatistických metód, snaha o nájdenie

zákonitostí a zákonov priestorového rozmiestnenia a priestorového správania geografických javov, hodnotenie
lokalizačných faktorov a preferencií, pokusy o vypracovanie univerzálne platnej teórie. (50-te a 60-te roky 20. storočia)

3) HG ako spoločenská veda – identifikácia, analýza a riešenie skutočných spoločenských problémov, priblíženie sa

humánnej geografie k „okolitým a príbuzným“ spoločenským vedám a skĺbenie „geografického s poznatkami iných
disciplín, dôraz na sledovanie vládnych politík, sídelnej a regionálnej politiky, systémov miestnych správ, výsledkov

volieb a ich dôsledkov, postavenie rôznych sociálnych skupín obyvateľstva, reštrukturalizácie miest, hodnotenie
životného prostredia vo vzťahu k trvalo udržateľnému rozvoju a pod. (od 70-tych rokov 20. storočia)

- zhoršenie životného prostredia, púšte, hlad, lokálne vojny – kľúčové problémy v kompetencii HG
- absolútny odklon od matematiky, príklon k sociologickým disciplínam (anketa...)

V rámci týchto paradigiem existovalo vždy niekoľko prúdov:

1) humánna geografia pod vplyvom koncepcie
- geografického determinizmu (F. Ratzel, W.M. Davis, E.Ch. Semple, E. Huntington)
- kultúrna geografia Carla Sauera (C. Sauer, M. Mikesell, P. Jackson, P. Vidal de la Blache)
- regionálna geografia (R. Hartshorne, D. Gregory)
2) kvantitatívna geografia (filozoficko-metodologickým základom humánnej geografie v tomto období je pozitivizmus,

ktorý sa pokúša o zjednotenie metodológie výskumu v prírodných a spoločenských vedách na spoločnom základe
prevzatom z prírodných vied) – F.K. Schaefer, J.H Nystuen, B.J.L. Berry, E.J. Taaffe

3) škola spoločenskej relevancie (L.J. King, D.M. Smith)
behaviorálna geografia (R.G. Golledge, G. Rushton)
humanistická geografia (D.J. Walmsley, Yi.Fu Tuan, E. Relph)
radikálna geografia (D. Harvey)
teória štrukturácie (A. Giddens)
realizmus (A. Sazer, J. Allen, K. Morgan)
postmoderná geografia (E.W. Soja)

Humánna geografia ako popisná veda

Geografický determinizmus
•

je vedecká koncepcia, ktorá prisudzuje geografickému prostrediu (chápanému ako prírodné prostredie) rozhodujúcu
úlohu pri formovaní a rozvoji človeka i ľudskej spoločnosti

•

nemecká geografia druhej polovice 19. storočia, reprezentovaná hlavne F. Ratzelom – Antropogeographie I (1888), II
(1892) – predstavuje človeka ako niečo, ovplyvnené prírodou

•

Ch. Darwin – evolučná biológia – túto Herbert Spencer aplikoval na vývoj spoločnosti a vytvoril sociálny
darwinizmus

•

Lamarkizmus – Jean Baptista de Lamarcke – všetko v človeku je dedičné a nemôže sa s tým vysporiadať

•

ďaší predstavitelia – W.M. Davis (1906), E.Ch. Semple (1911), E. Huntington (1915) – podnebie má rozhodujúci
vplyv na rozvoj spoločnosti

Geografický indeterminizmus
•

činnosť a aktivita človeka je prakticky nezávislá od prírodného prostredia. Človek je schopný určovať svoj osud

podľa vlastného výberu nezávisle na prírode a rozdiely v živote človeka sú podmienené nielen prírodným prostredím, ale aj
spoločenskými činnosťami, kultúrou a etnickou odlišnosťou i odlišnosťou vývojového stupňa tej ktorej spoločnosti. Rozvíjal
sa hlavne vo francúzskej geografii v 1. polovici 20. storočia, hlavným predstaviteľom bol Vidal de la Blache

Geografický neodeterminizmus
•

činnosť a aktivita človeka je prakticky nezávislá na prírodnom prostredí, ale človek musí poznať mieru svojej

aktivity vo vzťahu k prispôsobeniu sa a pretváraniu prírody. Človek musí rešpektovať autoregulačnú a autoregeneračnú
schopnosť prírodného prostredia

Kultúrna geografia Carla Sauera
•

vznikla ako kritická reakcia na geografický determinizmus

•

C. Sauer definuje geografiu ako vedu zaoberajúcu sa krajinou, podľa neho je prirodzená krajina pretváraná činnosťou
človeka v kultúrnu krajinu, pričom človek je činiteľom, prirodzená krajina je médiom a kultúrna krajina výsledkom

•

podľa S. by sa mala humánna geografia sústrediť na kultúrne rozdiely jednotlivých ľudských spoločenstiev

Regionálna geografia

–

posledný prúd v rámci paradigmy

–

koncepcia RG – geografia sa zaoberá geografiou regiónov tradične prostredníctvom chronológie (sledovaním

vývoja v čase) a analýzou priestorovej diferenciácie, ktorej cieľom je objasniť špecifickú (unikátnu alebo neopakovateľnú)
situáciu v danom regióne (sídlo, štát, prípadne inak vymedzený región)
–

hlavným predstaviteľom R.Hartshorne (The Nature of Geography – 1939, Perspectives on the Nature of Geography

– 1959)
–

nedostatky koncepcie regionálnej geografie: nedostatočne rozvinutá teória, zdôrazňovanie popisu namiesto

explanácie (vysvetlenia), subjektívna povaha regionálneho geografického štúdia

Humánna geografia ako priestorová veda

Kvantitatívna geografia
•

tento prúd sa rozvinul z 2 dôvodov:

•

po 2. svetovej vojne dochádza k veľkému rozvoju priemyslu, počítačov

 mimoriadny prísun informácií 

neschopnosť spracovať všetky informácie
•

geografi po 2. svet. vojne – ich význam sa zvyšoval (viac ako popis). V geografii absentovala účasť na kľúčových

problémoch.
•

F.K. Schaefer (1953) : Geografia má byť chápaná ako veda zaoberajúca sa formovaním zákonitostí priestorového

rozmiestnenia javov na zemskom povrchu

•

4 hlavné metódy kvantitatívnej revolúcie:

- matematická analýza
- simulačná analýza
- optimalizačné metódy
- dátová analýza
•

kvantitatívna geografia (propagovanie využitia geometrických metód) – našu geografiu nezasiahla. U nás sa snažili

o exaktizáciu a kvantifikáciu geografie: prof Krcho, doc. Paulov, doc. Bezák – nástup až keď vo svete sa kvantitatívna
geografia kritizovala. Nedostatok matematického vzdelania v geografii

• Nedostatky kvantitatívnej geografie – absencia myšlienok o spoločnosti a jednotlivcoch:
1) V geografii neexistovala žiadna tradícia výskumu spoločnosti a spoločenských problémov.
2) Geografi sa snažili objaviť objektívne existujúce zákony a zákonitosti aplikovateľné v geografii. Štúdium spoločnosti by

nutne viedlo k vnášaniu subjektivity do geografických výskumov.

3) Geografia sa v období kvantitatívnej revolúcie zaujímala skôr o fyzický priestor a priestorovú geometriu ako

o spoločenský priestor.

4) Spoločnosť a jednotlivci nemohli poskytnúť ideálny terén pre geografický výskum v dôsledku nepredvídateľnosti ich

chovania.

5) Nedostatočný rozvoj sociálnej teórie, ktorá by poskytla geografom nevyhnutnú teoretickú základňu pre spoločensky

orientovaný výskum.

• hlavní predstavitelia : W. Bunge, J.H. Nystuen, J.L. Berry, P. Gould, I. Burton

Humánna geografia ako spoločenská veda

Škola spoločenskej relevancie – sociálna geografia
•

do centra sa dostávajú problémy:

- hnutie za ľudské práva
- protivojnové hnutie
- hnutie za lepšie životné prostredie
- boj s chudobou a hladom
- boj proti nekontrolovanému čerpaniu prírodných zdrojov
•

hlavní predstavitelia : D. Harvey, R. Morill, L.J. King

Behaviorálna geografia
-

jej prístup je založený na poznaní, že každý rozhodovací proces je ovplyvnený subjektívnymi pocitmi ľudského

jedinca. Tieto procesy, pocity a chovania človeka sa stali objektom jej štúdia. Prístupy behaviorálnej geografie rôznymi
formami (anketa, dotazník, rozhovor a iné) zisťujú priamo u ľudí názory na študovaný jav, a na základe nich potom prijímajú
stanoviská

Humanistická geografia
- jej prístupy zdôrazňujú vzájomné osobné poznanie vedca (subjektu výskumu) a človeka alebo skupiny ľudí (ako subjektov

výskumu). Nejedná sa tu o zbieranie dát a informácií, ale hlavne o pochopenie týchto dát (vlastne človeka).

Radikálna geografia

•

objektívna a politicky neutrálna veda neexistuje, pretože v skutočnosti celá veda a spoločenské vedy zvlášť, slúžia

vždy nejakému politickému účelu.
•

konvenčná veda, slúži spoločenskému systému a fakticky mu umožňuje prežiť

Teória štrukturácie
•

snaží sa prekonať problémy marxistickej (determinizmus) a humanistickej (idealizmus) geografie a nájsť strednú

cestu medzi týmito dvomi extrémnymi pozíciami
•

marxizmus ignoruje úlohu jednotlivca v spoločnosti a v meniacich sa štruktúrach

•

humanizmu chýba širšie akceptovanie politických, spoločenských a ekonomických súvislostí individuálneho alebo

spoločenského chovania
•

hlavným predstaviteľom je A. Giddens

Realizmus
- geografia by sa mala uberať po strednej ceste medzi abstraktnou teóriou a empirickými štúdiami. Tieto dve zložky by mali

byť v rovnováhe. Prílišná pozornosť venovaná abstraktným štúdiám bez dostatočného prepojenia s realitou, rovnako ako
zdôrazňovanie empirických štúdií bez teoretického pozadia a teoretických záverov, sú neprijateľné

Postmoderná geografia
•

pojmy postmodernizmus a postmoderná geografia sa začali v geografii presadzovať v 80-tych rokoch a geografia sa

tak pripojila k ostatným spoločenským vedám zaoberajúcim sa postmodernou teóriou.
•

vznik postmodernizmu je spojený s globálnymi ekonomickými, politickými a sociálnymi zmenami, s obdobím, keď

svet prechádza poslednou reštrukturalizáciou a transformáciou, ktorá začala koncom 60-tych rokov 20. storočia
•

postmodernizmus je akési nové videnie sveta, jeho problémov a riešení, v umení, vo vede aj v ekonomike,

intelektuálne rozpoloženie, ktoré spochybňuje hodnoty moderného života, postmodernizmus sa vzdáva hľadania univerzálnej
pravdy, postmodernizmus sa stavia proti ideológiám
•

3 dôležité princípy:

1) unifikácia je nemožná
2) všetko poznanie je priestorovo a časovo viazané
3) všetko je možné (everything goes)
•

Hlavný cieľ humánnej geografie je porozumieť sociálnym a ekonomickým procesom v čase a priestore. Humánna
geografia má 3 základné časti:



sociálnu geografiu



politickú geografiu



ekonomickú geografiu

•

Postmoderná humánna geografia odmieta uznanie všeobecne platných teórií, zákonov a zákonitostí. Zdôrazňuje
osobitosť študovaných oblastí a problémov, zdôrazňuje individuálnosť a neopakovateľnosť študovaných javov

G E O G R A F I A P R I E M Y S L U
•

priemysel, ako objekt štúdia, je v centre pozornosti viacerých vedných disciplín

•

vedy, ktoré sa zaoberajú priemyslom:

- ekonomické a technické, resp. technologické vedy (nevšímajú si vonkajšie vzťahy s prostredím)
- vedy, ktoré si všímajú vzťahy s prostredím (geografia)
•

geografia priemyslu študuje vzájomné vzťahy a podmienenosť priemyselnej výroby s ostatnými prvkami (javmi)
krajiny, čiže študuje priemysel ako jednu zo zložiek krajinnej sféry

•

geografia priemyslu sa začala formovať na začiatku 20. storočia ( formálne uznanie získala na svetovom geografickom
kongrese v roku 1972 v kanadskom Montreale, kedy sa vytvorením "Pracovnej skupiny geografie priemyslu" v rámci
IGU (International Geographical Union) dostala na úroveň ostatných geografických disciplín

PREDMET A ÚLOHY GEOGRAFIE PRIEMYSLU
•

medzi hlavné úlohy geografie priemyslu patrí zistenie a vysvetlenie rozmiestnenia priemyslu a predpovedanie jeho

ďalšieho vývoja, pretože toto je výsledkom vzájomného pôsobenia medzi priemyslom a ostatnými zložkami krajiny
•

vo vývoji geografie priemyslu môžeme identifikovať isté vývojové smery, resp. zmeny prístupu k štúdiu priemyslu

•

v zhode s V. Székelym (1989) a D. Popjakovou (1997) sa v rámci geografie priemyslu v 20. storočí postupne

sformovalo 5 nasledovných smerov výskumu priemyslu:

1) Antropogeografický smer – za hlavný faktor rozvoja priemyslu považoval prírodné predpoklady krajiny (obdobie

g.determinizmu). E. Otremba, A. Demangeon zdôrazňovali a dôkladne rozpracovali úzky vzťah medzi priemyslom
a surovinovými zdrojmi, priemysel vnímali ako sekundárnu zložku krajiny podmienenú prírodnými faktormi.
Rozpracovanie metodiky terénneho výskumu.

2) Štatistický smer – reprezentujú práce založené na využívaní metód hospodárskej štatistiky, na základe ktorých hodnotia

význam, veľkosť i štruktúru priemyslu. Veľmi častým metodologickým nástrojom boli aj štatisticko-kartografické
metódy. Prínosom tohto smeru je upozornenie na potrebu využívania štatistických prameňov a štatistickej analýzy, ako
aj rozpracovanie štatistických metód. Nedostatkom je predovšetkým absencia hľadania súvislostí medzi priemyslom
a ostatnými prvkami krajinnej sféry, hlbších podmieneností stavu priemyslu a zákonitostí rozmiestnenia priemyslu. (K.
Malíka, I. Hrušovský)

3) Historicko-geografický smer – vytvorili ho práce, ktoré využívajú historicko-geografickú metódu skúmania

priemyselných závodov, odvetví a oblastí. Ide to o analýzu príčin vzniku priemyselných aktivít, transformácie
priemyselných oblastí identifikácia konkrétnych impulzov, ktoré viedli k zmenám výrobných programov i objemov
priemyselnej produkcie, t.j. k rastu stagnácii, poklesu výroby, zásadným zmenám technológie výroby, výrobných
programov, dodávateľsko-odberateľských vzťahov a pod.

4) Ekonomicko-priestorový smer – predstavuje výrazný prúd v geografii priemyslu, ktorý nadväzoval na práce

predstaviteľov lokalizačných teórií a priestorovej ekonómie. Cieľom prác tohto smeru je poznanie vzťahov medzi
priemyslom a ostatnými komponentmi krajinnej sféry, hlavne sociálno-ekonomickými. (N.N. Kolosovskij, F. Perroux,
W. Isard a iní.). Dôležité miesto v rámci tohto smeru majú práce zamerané na hľadanie miest lokalizácie
priemyselných závodov. Využívajú sa kvantitatívne metódy.

5) Sociálno-humánny smer – sa začal rozvíjať na pozadí revidovania klasickej teórie priemyselnej lokalizácie v tom

zmysle, že upozorňuje aj na neekonomické prístupy pri lokalizovaní priemyselných závodov. Predstavitelia tohto
smeru, predovšetkým tzv. behaviorálni geografi, len po veľkom zovšeobecnení nachádzali pri štúdiu reálnych
priemyselných štruktúr určitú pravidelnosť a racionálne usporiadanie ekonomických činností.

•

Sociálno-humánny smer reaguje aj na zmeny vo svete, ktoré ovplyvňujú lokalizáciu a všeobecný rozvoj priemyslu –

rozvoj dopravy, energetické krízy, rozvoj technológií výroby, politické zmeny, formovanie nadnárodných spoločností,
globalizáciu, ale aj na zmeny funkcie samotného priemyslu, čo sa prejavuje predovšetkým odklonom od ekonomickej
a technickej funkcie k sociálnej funkcii (prispôsobovanie výroby spoločenským potrebám ochrany a tvorby životného
prostredia, zlepšovaniu kvality života, znižovaniu ekonomických a sociálnych disparít a pod.).

Objekt a predmet geografie priemyslu
•

objekt štúdia geografie priemyslu je priemyselná výroba

•

predmet : „Geografia priemyslu je vedná disciplína sociálno-ekonomickej geografie, ktorá študuje základné znaky a
zákonitosti vývoja priemyslu, veľkosť, rozmiestnenie, štruktúru a dynamiku teritoriálnych priemyselných útvarov,
zohľadňujúc vzťahy a väzby priemyslu k ostatným prvkom geografického prostredia“

Úlohy geografie priemyslu
O. Bašovský, J. Mládek (1985) sformulovali úlohy výskumu geografie priemyslu do týchto bodov:
•

poznanie podmienok vzniku a vývoja priemyselných útvarov

•

analýza štruktúry, veľkosti a rozmiestnenia priemyselných útvarov

•

procesy formovania teritoriálnych priemyselných útvarov

•

štúdium dynamiky priemyslu v širokom zmysle slova

Postavenie priemyslu v hospodárstve
- priemysel je časťou materiálnej výroby, zahrňujúci výrobné jednotky, ktoré sa zaoberajú ťažbou nerastných surovín a
palív,
spracovaním surovín a poloproduktov priemyselného a poľnohospodárskeho pôvodu i opravami výrobkov priemyslu
–

objem priemyselnej výroby je považovaný za veľmi dobrý ukazovateľ hospodárskej úrovne každého štátu

–

v priemysle je zamestnaných asi 20 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva

–

medzi hospodársky vyspelými a rozvojovými krajinami je vo vývoji tohto ukazovateľa výrazný rozdiel

Vývoj podielu zamestnaných v priemysle z celkového počtu ekonomicky aktívnych:
Je potrebné upozorniť hlavne na nasledovné fakty:

A) Podiel zamestnaných v priemysle z celkového počtu ekonomicky aktívnych v hospodársky vyspelých štátoch sveta klesá

už dlhšiu dobu. V Spojených štátoch amerických dokonca už od začiatku 50-tych rokov 20. storočia. Tento fakt
poukazuje na skutočnosť, že tieto štáty už prekonali industriálne obdobie vývoja a „posunuli sa“ do post-industriálneho,
v ktorom v zamestnanosti, ale aj v tvorbe HDP, získavajú rozhodujúci význam odvetvia terciérneho a kvartérneho
sektora.

B) Podiel zamestnaných v priemysle z celkového počtu ekonomicky aktívnych v hospodársky menej rozvinutých štátoch

sveta sa stále zvyšuje. Možno povedať, že jednotlivé štáty z tejto skupiny sa postupne dostávajú z pred-industriálneho
obdobia, v ktorom dominoval primárny sektor – hlavne poľnohospodárstvo, do industriálneho s významným

postavením priemyslu. Je otázne, či aj tieto štátu prejdú úplným vývojom v tom zmysle, že priemysel (podiel
zamestnaných v priemysle) sa rozvinie do rozmeru hospodársky vyspelých štátov sveta zo začiatku 50-tych a 60-tych
rokov. Skôr sa dá očakávať, že tieto hodnoty nikdy nedosiahnu a v globalizujúcom sa svete začnú tu získavať pozície
terciérny a kvartérny sektor.

C) Osobitným vývojom z pohľadu počtu zamestnaných v priemysle prešli Československo a Slovensko. Vysoké prírastky

zamestnaných v priemysle po roku 1948 umožňovali centrálne riadená ekonomika a v určitom zmysle „umelý trh“
v rámci krajín RVHP. Československo a Slovensko dosiahli hodnoty podielov zamestnaných v priemysle podstatne
vyššie ako hospodársky najvyspelejšie štáty sveta. Pozorujeme aj postupné vyrovnávanie zamestnanosti v priemysle na
Slovensku s celým Československom, rozdiel 5,9% zo začiatku 50-tych rokov sa znížil na 1,9% na začiatku 80-tych
rokov. Po páde komunizmu vo východnej Európe, tesne nasledovanom nástupom politických demokratických režimov
v jednotlivých štátoch s trhovou ekonomikou, podiel zamestnaných v priemysle začal prudko klesať

Sektorová štruktúra hospodárstva

Primárny sektor – poľnohospodárstvo, poľovníctvo, lesné hospodárstvo, rybolov a chov rýb. Keďže sa tento sektor často

definuje ako súhrn výrobných odvetví, ktorých výrobný proces je bezprostredne spätý s využívaním zdrojov prírody,
preto sa sem zaraďuje aj ťažobný priemysel (je na rozhraní primárneho a sekundárneho sektora).

Sekundárny sektor – priemysel, výroba a rozvod elektriny, plynu a vody a stavebníctvo. Tento sektor sa definuje ako

skupina odvetví, vo výrobnom procese ktorých sa spracovávajú produkty primárneho sektora.

Terciérny sektor – doprava, obchod, služby, cestovný ruch, školstvo, zdravotníctvo, finančníctvo, kultúra, súdnictvo,

verejná správa a obrana. Jednoduché je definovanie tohto sektora, zahŕňa hospodárske odvetvia s nevýrobnými
činnosťami.

Kvartérny sektor – veda, výskum a vývoj a informačné činnosti, vrátane médií a reklamnej činnosti. Definovanie aktivít

tohto sektora môžeme prijať ako „aktivity, ktoré výrazne ovplyvňujú kvalitu a rozvojové tendencie ostatných troch
sektorov hospodárstva“.

„Kvintérny sektor“ - zahrňoval by len informačné činnosti

Obdobia vývoja hospodárstva

Vznik a vývoj priemyslu

•

vznik moderného priemyslu môžeme položiť do poslednej tretiny 18. storočia, keď nastáva premena feudálnej

manufaktúrnej výroby na prvé priemyselné závody (prvá priemyselná revolúcia)

•

D. Popjaková (2001) vyčleňuje tri základné etapy vo vývoji priemyslu, pričom ako hlavné kritérium ich

identifikácie použila základnú technológiu výroby. Jednotlivé etapy môžeme charakterizovať nasledovne:

I. etapa – počiatočná etapa rozvoja priemyslu. Jej začiatky siahajú do druhej polovice 18. storočia, kedy začal proces

transformácie manufaktúr na moderné priemyselné závody, resp. zakladanie takýchto závodov so strojovou
výrobou. Typickými črtami nového priemyslu bola strojová výroba, produkcia veľkého množstva výrobkov
a práca pre širší trh, presahujúca hranice regiónu a často aj štátu. Etapa končí približne na prelome 70-tych a 80-
tych rokov 19. storočia, kedy aj začína ustupovať hegemónia Veľkej Británie vo svetovom priemysle

(hospodárstve).

II. etapa – je často označovaná ako fordizmus, naviazala na predchádzajúcu etapu a zhora sa dá časovo ohraničiť prelomom

60-tych a 70-tych rokov 20. storočia. Jej názov odvodil taliansky intelektuál A. Gramsci v roku 1971 od zavedenia
nového spôsobu výroby automobilov Henrym Fordom. Ten zaviedol v roku 1913 v Highland Parku v Michigane pri
výrobe automobilov montážnu linku. Tento technologický postup umožňoval masovú produkciu štandardizovaných
výrobkov, ktoré rešpektovali rozširujúci sa trh masového konzumenta regulovaný keynesianskými makro-
ekonomickými opatreniami

III. etapa – je vo všeobecnosti označovaná ako postfordizmus alebo postmodernizmus. Začína od začiatku spomínaných

70-tych rokov 20. storočia a trvá dodnes. Postfordizmus je označovaný ako nový systém kapitalistickej
akumulácie kapitálu, formoval sa ako reakcia na fordizmus, v jeho pozadí stojí internacionalizácia a globalizácia
priemyselnej výroby a najcharakteristickejšou črtou výroby je jej široko chápaná elastičnosť. Túto etapu môžeme
charakterizovať nasledovnými prejavmi:

•

typický proces deindustrializácie a terciarizácie hospodárstva

•

štrukturálne zmeny v priemysle – reindustrializácia - Ide o proces, keď v priemyselnej výrobe získavajú rozhodujúci

význam nové vysoko technologické odvetvia, ako sú odvetvia elektroniky, presná a jemná mechanika, odvetvia organickej
chémie, farmácie, letecký a kozmický priemysel a iné. Štrukturálne zmeny znamenajú ústup tradičných odvetví náročnejších
na suroviny a vo väčšej miere zaťažujúcich životné prostredie.
•

zmeny v priestorovom rozmiestnení priemyslu - nové lokalizačné faktory ako prístup k informáciám (napojenie

priemyselných firiem na univerzity a vedecké inštitúty), dopravná infraštruktúra najvyššej funkčnej hierarchie (diaľnice,
letiská, veľké prístavy), neznehodnotené životné prostredie, možnosť regenerácie pracovných síl, výhody aglomerácie,
významnosť trhu (jeho veľkosť, štruktúra, možnosti dopytu) i niektoré ďalšie
•

v priemysle získavajú rozhodujúci význam nové technológie. Zavádzanie nových „informačných“ technológií do

priemyslu označujú niektorí autori ako tzv. mikroelektronickú alebo komunikačnú revolúciu. Zavádzanie nových technológií
nenáročných na objem surovín a polotovarov umožňuje relokáciu priemyslu do nízko nákladových oblastí, znižovanie počtu
pracovných síl – hlavne nekvalifikovaných, výrobu špecializovaných produktov (customized products) a získavať výhody zo
sortimentu (economics of scope).
•

významné organizačné a inštitucionálne zmeny. Prebieha tendencia posilňovania nadnárodných korporatívnych

spoločností na jednej strane a takisto zvyšovanie významu malých a stredných firiem. Rôzne opatrenia na podporu priemyslu
sa prijímajú aj na najvyššej úrovni, t.j. na úrovni riadenia štátu (podpora priamych zahraničných investícií, protekcionizmus,
opatrenia regionálnej politiky, privatizácia strategických podnikov a iné).
•

nastávajú zmeny v zamestnanosti podmienené najmä: a) väčšou flexibilitou v pracovných vzťahoch na trhu práce, b)

zvýšenými nárokmi na kvalifikáciu pracovnej sily, c) vo väčšej miere sa žiadajú tzv. multifunkční pracovníci, schopní
akceptovať zmeny náplne práce, d) vzrastá problém nájdenia a udržania si zamestnania a e) do popredia sa dostáva migrácia
pracovných síl, vrátane zahraničnej
•

výrazne sa prejavuje internacionalizácia a globalizácia priemyselnej výroby. Prejavuje sa rast významu

nadnárodných a medzinárodných firiem. Globalizácia postihuje všetky stránky priemyslu (trh, samotné miesta výroby,
technológie i sociálnu oblasť
•

mení sa ekonomické myslenie, motivácia a správanie firiem. Tieto zmeny podmieňujú socializácia, ekologizácia

a všeobecné humanizácia života. Ide o premenu obsahu a foriem práce, o zmenu životného štýlu, o nové usporiadanie
medziľudských vzťahov na makro- i mikroúrovni, o nové trasy migrácií obyvateľov v rámci celej planéty i jednotlivých
štátov, o genézu novej hierarchie hodnôt a iné
•

T. Stryjakiewicz (1999) - koncepciu, ktorú vysvetľuje si možno predstaviť ako sériu dlhých vĺn, ktorá začala na

konci 18. storočia. Každá vlna trvá približne 50 rokov a skladá sa zo štyroch fáz: konjunktúry, recesii, depresii a ozdravenia
(oživenia hospodárstva). Táto koncepcia je v literatúre známa ako „Dlhé vlny a fázy cyklu Kondratiewa“. Doteraz boli úplne
identifikované štyri vlny Kondratiewovho cyklu, piata začala a ešte nie je ukončená

Kondratievove vlny vývoja priemyslu

Vznik a vývoj priemyslu
•

Každá vlná je opísaná šiestimi charakteristikami:

–

pomenovanie vlny a obdobie pôsobenia,

–

hlavné odvetvia – „nositelia“ inovácie,

–

využívaná infraštruktúra,

–

organizácia priemyselnej výroby,

–

úloha štátu

–

inovačné regióny – „lídri“ zmien.

1. dlhá vlna – K1

•

skorá mechanizácia, 1770/80 – 1830/40

•

hutníctvo a výroba železa, využívanie vodnej energie, textilný priemysel, výroba textilných strojov

•

splavné vodné toky, cesty s tvrdým povrchom

•

malé firmy (do 100 zamestnancov), individuálne vedenie firiem, lokálny kapitál, mechanizácia a hromadná produkcia výroby
umožňujú nárast ziskov

•

ústup inštitucionálnych pozostatkov feudálneho štátu, malý vplyv na prevádzku firiem

•

Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko

2. dlhá vlna – K2
•

energia vodnej pary a železnice, 1830/40 – 1880/90

•

stroje založené na využití sily pary, využívanie železa a ocele, stroje a zariadenia pre železnice

•

železnice, námorná doprava

•

akciové spoločnosti, spoločnosti s r. o., ďalší nárast objemov výroby, rozširovanie trhov odbytu výrobkov, okrem iného ako dôsledok
zdokonaľovania dopravy

•

Laissez-faire (štát ochraňuje pravidlá voľného trhu)

•

Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Nemecko, USA

3. dlhá vlna – K3
•

elektrotechnický priemysel, 1880/90 – 1930/40

•

stroje a zariadenia pre energetiku, zbrojný priemysel, výroba chemikálií (okrem iných aj syntetických farieb)

•

distribúcia energie

•

objavenie sa veľkých firiem, kartelov, trustov, koncentrácia finančného kapitálu, vzrast úlohy stredného podnikania

•

začiatky sociálnej politiky a inštitúcii spoločenského prospechu

•

Nemecko, USA, Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko

4. dlhá vlna – K4
•

fordovská pásová hromadná výroba, 1930/40 – 1980/90

•

výroba osobných i nákladných automobilov, lietadiel, spotrebného tovaru, syntetických látok, petrochémia

•

diaľnice, letiská a letecká doprava

•

mnohonárodné korporácie, konkurencia oligarchií, hromadná produkcia a štandardizácia kvality výroby, vznik nových

priemyselných regiónov
•

Welfare state (štát blahobytu so silne rozpracovaným systémom intervencií)

•

USA, Nemecko a ďalšie štáty Európskej únie, Švajčiarsko, Japonsko, Kanada, Austrália

5. dlhá vlna – K5
•

informácia a komunikácia, 1980/90 - ?

•

počítače a ich programové vybavenie, mikroelektronika, roboty, optické prístroje, telekomunikácie, informačné služby

•

telekomunikačné siete, satelity

•

rozvoj elastických systémov výroby (napr. „just in time“) ako reakcia na individualizáciu dopytu, získavanie výhody zo sortimentu

(economies of scope), vytváranie rôznych štruktúr sietí malých a stredných firiem, deregulácia
•

Japonsko, USA, štáty EÚ (najmä Nemecko a Švédsko), východoázijské tigre (Tajwan, Južná Kórea), Kanada, Austrália

V ý z n a m p r i e m y s l u v h o s p o d á r s t v e r e g i ó n u

L. Krajíček (1982) uvádza nasledovné smery vplyvu priemyslu na región:
a) Priemysel vystupuje ako hlavný producent úžitkových hodnôt, ako jediný producent výrobných prostriedkov a realizátor technického

pokroku v odvetví materiálnej výroby a služieb.

b) So vznikom a rozvojom priemyslu bol urýchlený proces prehlbovania odvetvovej i územnej deľby práce vo vnútroštátnom i

medzinárodnom meradle. Tento fakt je tak isto spojený s prehlbovaním nerovnomerností v rozmiestnení svetového hospodárstva.

c) Rozvoj priemyslu je úzko spojený s procesom urbanizácie, s vývojom sídelnej štruktúry všeobecne. Krajiny, resp. regióny, s vyspelým

priemyslom sa obyčajne vyznačujú vysokým podielom mestského osídlenia.

d) Priemysel formuje priestorovú štruktúru hospodárskeho potenciálu jednotlivých krajín a oblastí a je hlavným nositeľom zmien v tejto

štruktúre.

e) Realizáciou vedecko-technického pokroku vytvára priemysel materiálne predpoklady pre zmeny v charaktere a zákonitostiach

rozmiestnenia jednotlivých sociálno-ekonomických aktivít.

f) Priemysel je hospodárskou činnosťou, ktorá dnes výraznou mierou ovplyvňuje prírodné prostredie, podieľa sa na tvorbe novej kultúrnej

krajiny a tak vytvára životné podmienky pre značnú časť svetovej populácie.

Základné druhy klasifikácie priemyslu a jeho štruktúra

Najrozšírenejším kritériom pre členenie priemyslu je klasifikácia podľa charakteru postavenia výrobného procesu k východiskovým
surovinám:
- priemysel ťažobný,
- priemysel spracovateľský (ten ďalej na ťažký a ľahký),
- výroba elektriny, plynu a vody

Podľa nej sú všetky ekonomické činnosti členené na 17 kategórií (hlavné označovanie jednotlivých činností je od A do Q), pričom do
priemyselnej výroby spadajú tri kategórie, resp. skupiny odvetví a to ťažba nerastných surovín (C), spracovateľský priemysel (D) a výroba
a rozvod elektriny, plynu a vody (E).

Delenie odvetví podľa významu:

a)

Odvetvia nadregionálneho (nadoblastného) významu.

b) Odvetvia regionálneho (vnútrooblastného) významu.
- obslužné odvetvia (vzhľadom k ostatným zložkám NH – poľnohospodárstvu,
doprave, obyvateľstvu a pod.),
- vedľajšie odvetvia, tesne spojené s profilujúcimi odvetviami (zabezpečuje
ich nevyhnutnými surovinami, materiálmi a pod.),
- sprievodné odvetvia, zamerané na spracovanie určitých výrobkov
profilujúcich odvetví.

Druhým kritériom, ktoré využívala do roku 1992 aj naša štatistika, je delenie priemyslu z hľadiska funkcie využitia finálnych výrobkov
V našej štatistickej praxi sa priemysel často delí na priemysel ťažký (t.j. výroba výrobných prostriedkov) a priemysel ľahký (výroba
spotrebných predmetov). Najpoužívanejšia klasifikácia priemyslu bola tá, ktorá nasleduje ako druhý stupeň za touto a podľa ktorej sa
priemysel delí na 18 základných odvetví. Každé odvetvie sa potom delí podľa druhu vyrábaných finálnych výrobkov na niekoľko
pododvetví.
Priemysel ťažký
2 1 Priemysel palív

2 2 Energetický priemysel
2 3 Hutníctvo železa

2 4 Hutníctvo neželezných kovov
2 5 Chemický priemysel
2 6 Strojárstvo
2 7 Elektrotechnický a kovospracujúci priemysel
2 8 Priemysel stavebných hmôt
2 9 Drevospracujúci priemysel

Priemysel ľahký
3 1 Priemysel papiera a celulózy

3 2 Priemysel skla, keramiky a porcelánu
3 3 Textilný priemysel
3 4 Konfekčný priemysel
3 5 Kožiarsky priemysel
3 6 Polygrafický priemysel
3 7 Priemysel potravín a pochutín
3 8 Výroba mraziarenská, žriedlová a tabaková
3 9 Ostatná priemyselná výroba

LOKALIZAČNÉ FAKTORY A LOKALIZAČNÉ TEÓRIE PRIEMYSLU

- priestorové rozmiestnenie priemyslu je výsledkom pôsobenia mnohých faktorov
- lokalizačné faktory sú tie podmienky, ktoré ovplyvňujú ekonomickú efektívnosť priemyselnej výroby lokalizácia závodu je tým

výhodnejšia, čím lepšie sú podmienky pre priemyselnú výrobu

 lokalizačný faktor je pre danú výrobu tým významnejší, čím viac

ovplyvňuje celkovú efektívnosť výroby

- vývoj vedeckého poznania prináša tak výrazné zmeny v technike a technológii výroby a dopravy, že význam jednotlivých

lokalizačných faktorov sa pomerne rýchlo mení – vyriešenie prenosu elektrickej energie, rozvoj výroby umelých hmôt, potrubná
doprava a iné

- význam jednotlivých faktorov je pre rôzne odvetvia a rôzne druhy výrob rozdielny

Suroviny ako lokalizačný činiteľ priemyslu
- vplyvom rozvoja dopravných systémov, význam úzkej priestorovej väzby na miesta ťažby surovín postupne klesal, na druhej

strane však v štruktúre výrobných nákladov priemyslu ako celku vzrástol podiel nákladov na dopravu a energiu

- pri tomto lokalizačnom faktore je potrebné objasniť a vysvetliť rozdiely medzi pojmami prírodné zdroje, suroviny a zásoby
- za prírodné zdroje všeobecne považujeme všetky komponenty prostredia fyzikálneho a biologického pôvodu
- Suroviny sú takou časťou prírodných zdrojov, ktoré možno využívať v určitých špecifických technických, ekonomických

a spoločenských podmienkach. Pojem surovín je preto kultúrna a nie prírodná kategória, t.j. viaže sa na určitý kultúrno-civilizačný
stupeň. Niektoré zdroje ešte nie sú surovinami, iné už stratili charakter surovín.

- Zásoby sú taktiež ohraničenou kategóriou a vzťahujú sa na jedno dané obdobie, na určitú súčasnosť. Sú tou časťou surovín, ktorú

človek dokáže využiť presne v časovo stanovených technologických, ekonomických a spoločenských podmienkach.

- Suroviny tvoria východiskový materiál pre spracovanie polotovarov alebo hotových výrobkov. Sú prevažne minerálneho pôvodu,

ale značná časť surovín pochádza z biomasy, najmä z fytomasy.

- Je niekoľko odvetví priemyslu, resp. druhov výrob, pri ktorých má zdroj surovín rozhodujúci vplyv pre lokalizáciu závodu. Je to

prevažne v tých prípadoch, keď podiel hmotnosti hotového výrobku, resp. polotovaru, je v porovnaní s množstvom suroviny
potrebnej na jeho výrobu veľmi malý a bolo by ekonomicky nevýhodné prevážať surovinu.

- Takýmito výrobami sú napr. základné spracovanie dreva v drevospracujúcom priemysle (lokalizácia Bučiny vo Zvolene, Smrečiny

v Banskej Bystrici a iných), výroba niektorých farebných kovov v hutníctve neželezných kovov, výroba ľanu a aj potravinársky
priemysel -výroba cukru a vína.

Voda ako lokalizačný činiteľ priemyslu
- voda je v mnohých prípadoch limitujúcim činiteľom lokalizácie nových priemyselných závodov, prípadne rozširovania starých
- pri analýze vodných zdrojov sú dôležité dva aspekty: výdatnosť, množstvo vody a kvalita vody
- rast spotreby vody v priemysle je obrovský. V roku 1955 sa spotrebovalo v československom priemysle niečo vyše 2 mld m3

vody, v roku 1985 to už bolo vyše 12 mld m3

- pre priemyselnú výrobu je mimoriadne dôležité odstránenie sezónnej kolísavosti jednotlivých vodných zdrojov (Oravská

priehrada, Liptovská Mara, Zemplínska Šírava, Domaša)

- K odvetviam s vysokými nárokmi na množstvo spotrebovanej vody patrí chemický priemysel, hutníctvo železa, priemysel papiera

a celulózy, energetický priemysel, priemysel potravín a pochutín, textilný priemysel a niektoré druhy výroby farebných kovov
(napr. hliníka)- Slovnaft Bratislava, Petrochema Dubová, Chemko Strážske, SCP Ružomberok, hlinikáreň v Žiari nad Hronom,
Merina Trenčín.

- V železiarni a oceliarni sa spotrebuje na výrobu 1 tony ocele asi 150 m3 vody. To znamená, že huta s výrobnou kapacitou 2

milióny ton ročne by spotrebovala 1 milión m3 vody za 24 hodín (t.j. spotreba niekoľkomiliónového mesta)

 recirkulácia

- Viacero vybraných priemyselných výrob je náročných na kvalitu, niekedy na čistotu vody, na jej minerálny obsah, chuť, vôňu,

farbu, korozívnosť a zakalenosť.

- Na kvalitu vody je náročný predovšetkým potravinársky priemysel. Voda, ktorá sa stáva súčasťou finálneho výrobku, prípadne

voda, používaná na umývanie fliaš a nádob, musí byť zdravotne nezávadná, prakticky pitná.

- Voda používaná vo fotografickom, filmárskom a papiernickom priemysle nemá obsahovať zlúčeniny mangánu a železa, ktoré

spôsobujú na výrobkoch škvrny. Vysoké nároky na kvalitu vody má výroba kozmetických výrobkov. Osobitné požiadavky na
kvalitu vody má i textilný priemysel.

Energia ako lokalizačný činiteľ priemyslu
- jednotlivé priemyselné závody majú rôzne nároky na druh a množstvo energie.
- Energia, v širokom zmysle slova, poskytuje priemyslu hnaciu silu pre mechanický pohyb strojov, umožňuje prácu zložitých

elektrotechnických prístrojov, dodáva teplo a svetlo, umožňuje prepravu surovín, polotovarov i hotových výrobkov v rámci
závodu.

- So zdokonalením prenosu elektrickej energie, ako aj zlepšením podmienok prepravy zdrojov energie (hlavne rozvojom potrubnej

dopravy) závislosť lokalizácie priemyselných závodov na zdrojoch energie značne poklesla.

- V energetickom hospodárstve môžeme v súčasnosti identifikovať vo svete niekoľko typických tendencií, ktoré do značnej miery

ovplyvňujú aj úvahy o lokalizácii priemyselných závodov:
1) rýchle tempo rastu spotreby energie - ak spotrebu všetkých zdrojov energie prepočítame na čiernouhoľné jednotky, zistíme, že

v roku 1860 sa na svete spotrebovalo približne 500 mil. ton merného paliva, pred I. svetovou vojnou v roku 1913 1 337 mil.
ton, pred II. svetovou vojnou v roku 1938 1 848 mil. ton, v roku 1960 už 4 520 mil. ton, v roku 1980 9 338 mil. ton
a predpokladá sa, že v roku 2000 to bude viac ako 20 miliárd ton merného paliva

2) intenzifikácia využívania primárnych zdrojov energie a rast výkonu energetických zariadení - v hutníctve železa sa v období

priemyselnej revolúcie spotrebovali na výrobu 1 tony surového železa 3 tony uhlia, v súčasnej metalurgii iba 500 kg, veľmi
výrazná je táto tendencia v automobilizme, kde nastalo v priebehu niekoľkých desaťročí až trojnásobné zníženie spotreby
palív pri zachovaní toho istého výkonu

3) štrukturálne zmeny využívania primárnych zdrojov energie - Ak považujeme za primárne zdroje uhlie, ropu a zemný plyn

a vodnú energiu, konštatujeme, že v roku 1913 pripadlo na uhlie 94,8% a na ropu a zemný plyn iba 5,2 % spotrebovanej
energie. V roku 1938 bol podiel uhlia 69,4 %, ropy a zemného plynu 24,4 %, vodnej energie 6,1 %. V roku 1960 sa pomer
medzi ropou a zemným plynom na jednej a uhlím na druhej strane vyrovnáva, pomer je 48,9 % (uhlie) : 45,1 (ropa a zemný
plyn) : 6,0 % (vodná energia). V roku 1980 bol už podiel uhlia len 28,4 %, ropy a zemného plynu 69,2 % ( z toho len ropy
48,3 %) a vodnej energie iba 3,2 %. Ropa - pomerne ľahká doprava a jednoduchá technológia využívania.

4) objavovanie a využívanie nových zdrojov energie - z nových zdrojov energie najďalej pokročilo využívanie jadrovej energie

(zdroje sú urán, tórium, deutérium a plutónium), energia morského prílivu, hydrotermálna energia (v Taliansku, na Islande,
Novom Zélande, v Japonsku, USA, Indonézii). Energiu vetra využíva elektráreň v južnej Kalifornii pre zásobovanie
neďalekého mesta Palm Springs. Bioplyn - od jednej kravy možno získať denne toľko bioplynu, čo sa rovná energii 1 litra
nafty. Na mliečnej farme v Eidingu vo Švajčiarsku produkuje 25 kráv a kal čističky denne 75 m3 bioplynu. Toto množstvo
pokrýva potreby na teplo a elektrickú energiu na farme a prebytok ide do verejnej siete. Rastie záujem o využívanie energie
Slnka.

5) rozpor medzi producentmi a konzumentmi energetických surovín - medzi 30. a 60. rovnobežkou s.z.š., kde žije 29 %

obyvateľstva sveta, sa skonzumuje asi 86 % energie. V rozvojových krajinách, kde žije 71 % obyvateľstva, sa spotrebuje iba
14 % energetických zdrojov.

Pracovná sila ako lokalizačný činiteľ priemyslu
- tri jeho dôležité aspekty:

1) Zásoby (množstvo) pracovných síl sú jedným zo základných činiteľov pre všetky druhy priemyselnej výroby (v dopravne

dobre zabezpečenom území môžeme uvažovať s pracovnými silami na pomerne rozsiahlom území až do 50 km od miesta ich
potreby). Pri analýze zásob pracovných síl treba brať do úvahy nielen ich počet, ale aj vekovú a pohlavnú štruktúru, úroveň
vzdelanosti, možnosť zásobovania centra potravinami, resp. poskytovania služieb a ďalšie.

2) Požiadavky na vzdelanie a kvalifikáciu pracovníkov v priemyselných závodoch sú dnes niekoľkonásobne vyššie ako

v minulosti. Rýchlo rastie podiel pracovníkov vo vedecko-výskumných oddeleniach a v riadení a relatívne klesá počet
pracovníkov vo výrobe.

3) Vzájomné doplňovanie sa jednotlivých odvetví priemyslu vzhľadom na nároky na mužskú a ženskú pracovnú silu.
4) Cena, t.j. náklady na pracovnú silu - Rozdiely v nákladoch na pracovnú silu sú medzi hospodársky vyspelými krajinami sveta

a menej rozvinutými krajinami obrovské. Menej rozvinuté štáty sveta sú atraktívne pre lokalizáciu priemyselných výrob
vyžadujúcich veľa manuálnej práce s nízkymi nárokmi na vzdelanie, pričom suroviny i hotové výrobky sú ľahko
prepravovateľné. Napríklad, celý rad firiem sídliacich v USA a v Nemecku (Nike, Adidas, Reebook, Puma a iné) vybudovalo
veľké závody na výrobu športových odevov a obuvi v štátoch juhovýchodnej a východnej Ázie a Latinskej Ameriky (Čína,

Vietnam, Malajzia, Dominikánske republika a iné). Podobné presuny výroby nastali aj pri výrobe počítačovej techniky,
elektroniky a elektrických spotrebičov všeobecne. Po politických zmenách v roku 1989 sa tento aspekt pracovnej sily výrazne
dotkol aj krajín strednej a východnej Európy, vrátane Slovenska. Veľmi veľké sú totiž aj rozdiely v nákladoch na pracovnú
silu aj medzi krajinami Európskej únie a bývalými komunistickými štátmi strednej a východnej Európy. Priložená tabuľka
ukazuje náklady na pracovnú silu v 15 členských štátoch Európskej únie a vo vybraných štátoch bývalej komunistickej
Európy.

Z priloženej tabuľky vidíme, že zatiaľ čo v Európskej únii predstavujú priemerné hodinové náklady na jedného pracovníka

v prepočte asi 930 slovenských korún, priemer v krajinách strednej a východnej Európy je približne 145 korún a na
Slovensku ešte o 17 korún menej. Jeden pracovník stojí firmu vo Švédsku približne 170 000 slovenských korún, v Českej
republike 25 000 slovenských korún, na Slovensku 19 000 a v Bulharsku len niečo vyše 8 000 slovenských korún. Ak sa
k lacnej pracovnej sile pridružia aj niektoré ďalšie výhody štátu, resp. niektorého regiónu štátu (kvalifikácia pracovnej sily na
určitý druh výroby, dobrá dopravná poloha, legislatíva, politická stabilita a iné), štát s lacnou pracovnou silou sa stáva
zaujímavým pre presun, resp. výstavbu nových priemyselných závodov.

Prepravné náklady ako lokalizačný činiteľ
- rozvojom technológie priemyselných výrob a zdokonaľovaním dopravných systémov sa význam prepravných nákladov mení
- v minulosti bola závislosť lokalizácie priemyselného závodu od prepravných nákladov väčšia, čomu aj odpovedalo objavenie sa

pomerne veľkého počtu lokalizačných teórií, zameraných na analýzu prepravných nákladov

- podľa Webera lokalizácia priemyselného závodu závislá od troch lokalizačných faktorov – prepravné náklady, pracovná sila

a faktor aglomerácie, pričom rozhodujúci je práve význam prepravných nákladov, ostatné dva majú iba doplňujúci význam

- Na nájdenie miesta minimálnych prepravných nákladov použil A. Weber techniku konštrukcie izodapán. Izodapany sú čiary, ktoré

spájajú miesta s rovnakými celkovými prepravnými nákladmi na jednotku produkcie. V bodoch, ktorými prechádzajú izodapany,
sú prepravné náklady z hľadiska rôznych kombinácií prepravy surovín a hotových výrobkov rovnaké.

- Analýza prepravných nákladov je dôležitá predovšetkým z aspektu zmien hmotnosti hotových výrobkov vzhľadom na hmotnosť

potrebnej suroviny. Časť surovín sa v procese výroby obyčajne zbavuje nepotrebného obsahu, takže vyrobený produkt je ľahší ako
surovina, z ktorej bol vyrobený. Naproti tomu sú výrobky, ktoré priberajú v procese spracovania suroviny také látky, ktoré
vystupujú prakticky na každom mieste a podstatne zvyšujú hmotnosť vyrobeného produktu. Podľa toho, či produkt priberá alebo
tratí na hmotnosti, určuje sa jeho poloha (poloha závodu, ktorý ho vyrába) buď k miestu výskytu surovín, alebo k miestu odbytu.

Ostatné lokalizačné činitele
- Priemyselnou aglomeráciou budeme rozumieť zoskupenie viacerých priemyselných závodov na neveľkom území. Celý tento

výrobno-sídelný priestorový útvar je spravidla spojený spoločnou infraštruktúrou chápanou v širšom zmysle slova (napr. spoločné
energetické zariadenia, rozvod vody, dopravná sieť, sieť spojov atď). Negatívum môže byť životné prostredie

- Faktor plochy je takisto veľmi dôležitý pri niektorých druhoch priemyselných výrob, ktoré okrem rozsiahlych plôch pre samotnú

výrobu potrebujú veľké plochy pre skladovanie surovín, poloproduktov a na ukladanie odpadu (napr. hutníctvo železa
a neželezných kovov).

- S rozvojom dopravných systémov sa miesta spotreby stávajú príťažlivejšími pre lokalizáciu priemyselných závodov.
- Faktory povahy politickej, resp. vojensko-strategickej ovplyvňujú lokalizáciu predovšetkým tých priemyselných závodov, ktoré sú

základom zbrojárskej výroby.

Súčasné tendencie vývoja lokalizačných teórií
- Uplatňovanie nových lokalizačných faktorov vo väčšej miere rešpektuje pri výbere miesta lokalizácie sociálne aspekty fungovania

priemyselného závodu (firmy).

- Prekročenie únosnej miery sociálneho aspektu pri lokalizácii priemyselného závodu môže viesť k existenčným problémom

fungovania závodu. A taktiež, absolútne nerešpektovanie sociálnej stránky, resp. absolutizácia ekonomickej stránky často končí
tým istým výsledkom:

Príklady:
1) Niklová huta v Seredi – nerešpektovanie ekonomickej stránky lokalizácie viedlo po roku 1989 k veľmi rýchlemu zastaveniu

výroby.

2) Magnezitová huta v Ťahanovciach - nerešpektovanie sociálnej stránky lokalizácie (ochrany životného prostredia mesta Košíc)

viedlo po roku 1989 takisto k veľmi rýchlemu zastaveniu výroby.

Osobitnú pozornosť si v skupine nových lokalizačných činiteľov zasluhujú „inštitucionálne činitele lokalizácie“ ("sociálna" politika
štátu a medzinárodných integračných zoskupení), ktoré môžeme vzhľadom na ich kvalitatívnu stránku rozdeliť do troch podskupín:
a) investičná podpora štátu v okresoch (regiónoch) s dlhodobo vysokou mierou nezamestnanosti,
b) špeciálne ekonomické rozhodnutia štátu,

c) pomocné regionálne programy nadnárodných integračných zoskupení, napr. Európskej únie.
Ad. a)
-

predstavuje jeden z nástrojov regionálnej politiky štátu

-

hlavným cieľom je aktivovanie regiónov, ktoré sú depresné prakticky od začiatku procesu transformácie a v súčasnosti tu
dosiahla nezamestnanosť dramatické rozmery

-

uplatňujú sa rôzne formy podpory (okrem iného aj zníženie daňového zaťaženia)

-

na Slovensku napr. návrh rôznej výšky štátnych dotácií na vytvorenie pracovného miesta pre znevýhodnených nezamestnaných
(25%, 50%, 75%, minimálnej mzdy za dobu 24 mesiacov, t.j. 49,339 SKK, 98,678 SKK alebo až 148,014 SKK)

-

priama finančná podpora a daňové úľavy pri rozvoji priemyselných parkov (takéto opatrenia boli prijaté aj na Slovensku)

Ad. b)
-

možno ich hodnotiť ako formu intervencie štátu, ktorá je z hľadiska pravidiel "čistého" trhového hospodárstva veľmi
kontraverzná

-

v zásade sa rozoznávajú 2 dôvody takýchto intervenčných rozhodnutí štátu:
1) Prvý má základ v koncepcii, že špeciálne ekonomické rozhodnutia je potrebné urobiť v prospech lokalizácií (areálov), ktoré

disponujú určitými komparatívnymi výhodami (prihraničné oblasti, "gateways") a tak majú šancu rýchleho rozvoja
a maximálnych ekonomických efektov. Takáto lokalita potom môže polarizovať rozvoj celého regiónu a redistribúciou
ziskov pozitívne ovplyvňuje celý štát.

2) Druhý reaguje na nevyhnutnosť intervencií do priestorov výrazne postihnutých krízou priemyslu ako dôsledku procesu

transformácie (v postkomunistických štátoch) alebo výrazných reštrukturalizačných zmien v priemysle.

Ad c)
-

prakticky od začiatku transformácie slovenského priemyslu (a vlastne priemyslu všetkých postkomunistických krajín Európy),
hospodárstva všeobecne, sa na tomto procese zúčastňujú rôzne medzinárodné inštitúcie a podporné programy Európskej únie

-

finančné inštitúcie: Svetová banka, Európska investičná banka, Európska banka obnovy a rozvoja, Medzinárodný valutový fond

-

z programov EÚ sa uplatňoval najmä program PHARE v rokoch 1996 – 1999

-

na Slovensku sme mali problémy s čerpaním fondov PHARE – len malá časť podaných projektov bola zameraná na
reštrukturalizáciu slovenského priemyslu

Príkladom vplyvu „inštitucionálnych” lokalizačných činiteľov je v súčasnosti prebiehajúca výstavba priemyselných parkov v
depresných regiónoch východného Slovenska. Na východnom Slovensku sa súčasnosti pripravuje vznik šiestich priemyselných
parkov (Kechnec, Humenné - Gutmanovo, Spišská Nová Ves, Rožňava, Poprad a Michalovce).

Lokalizačné faktory priemyslu môžeme z hľadiska historického rozdeliť do dvoch skupín:

A) Tradičné lokalizačné činitele
-

suroviny

-

voda

-

energia

-

pracovná sila (množstvo, kvalifikácia, kompatibilita)

-

trh, miesto odbytu

-

doprava, prepravné náklady

-

faktor aglomerácie, vojensko strategické faktory, faktor
plochy

B) Nové lokalizačné faktory
-

spojenie s univerzitnými centrami a centrami vedy a
výskumu

-

vhodné životné prostredie

-

výrobné stratégie, proces tvorby rozhodnutí

-

horizontálne i vertikálne vzťahy závodu (firmy)

-

pracovná sila (cena, flexibilita)

-

tvorba legislatívneho prostredia

-

externé efekty (externality)

- inštitucionálne činitele lokalizácie ("sociálna" politika štátu )

Doprava ako lokalizačný činiteľ
•

Dopravné náklady sú faktorom, ktorý bol sledovaný ako jeden z prvých (Thünen, Weber)

•

V minulosti závislosť lokalizácie od prepravných nákladov väčšia

•

Pôsobí na rozhraní medzi faktorom surovinovým a spotrebiteľským

•

Náklady na dopravu závisia od prekonanej vzdialenosti, druhu použitej dopravy, množstva a druhu materiálu

•

Vo všeobecnosti na kratšie vzdialenosti je najlacnejšia automobilová doprava, na dlhé vzdialenosti námorná doprava

•

podľa Webera lokalizácia priemyselného závodu závislá od troch lokalizačných faktorov – prepravné náklady, pracovná sila

a faktor aglomerácie, pričom rozhodujúci je práve význam prepravných nákladov, ostatné dva majú iba doplňujúci význam

•

Na nájdenie miesta minimálnych prepravných nákladov použil A. Weber techniku konštrukcie izodapán. Izodapany sú čiary, ktoré

spájajú miesta s rovnakými celkovými prepravnými nákladmi na jednotku produkcie. V bodoch, ktorými prechádzajú izodapany, sú
prepravné náklady z hľadiska rôznych kombinácií prepravy surovín a hotových výrobkov rovnaké.
•

Orientácia lokalizácie výroby na miesta ťažby surovín, miesta odbytu, resp. na prechodné miesta je závislá od prepravných

nákladov, ktoré súvisia so zmenou hmotnosti hotových výrobkov vzhľadom na hmotnosť východiskových surovín
•

Analýza prepravných nákladov je dôležitá predovšetkým z aspektu zmien hmotnosti hotových výrobkov vzhľadom na hmotnosť

potrebnej suroviny. Časť surovín sa v procese výroby obyčajne zbavuje nepotrebného obsahu, takže vyrobený produkt je ľahší ako surovina,
z ktorej bol vyrobený. Naproti tomu sú výrobky, ktoré priberajú v procese spracovania suroviny také látky, ktoré vystupujú prakticky na
každom mieste a podstatne zvyšujú hmotnosť vyrobeného produktu. Podľa toho, či produkt priberá alebo tratí na hmotnosti, určuje sa jeho
poloha (poloha závodu, ktorý ho vyrába) buď k miestu výskytu surovín, alebo k miestu odbytu.
•

Príklad lokalizácie v oblasti výskytu surovín: potravinársky priemysel (výroba cukru, mliečnych výrobkov), výroba papiera a

celulózy, výroba skla
•

Príklad lokalizácie do oblasti spotreby: odvetvia, v ktorých surovina naberá na hmotnosti (výroba piva) a odvetvia zamerané na

výrobu tovarov podliehajúcich skaze (pekárenský priemysel)
•

Prechodné miesto – lokality, v ktorých sa stretávajú rôzne druhy dopravy – prístavy – spracovanie rýb, baliarne, rafinérie ropy,

hutnícke kombináty
•

Zdokonaľovaním dopravy sa zvýšili možnosti prepravy a zároveň sa znížili prepravné náklady, skrátil sa čas prepravy a tým

relatívne aj prepravné vzdialenosti – znižuje sa podiel prepravných nákladov na celkových výrobných nákladoch
•

Podľa C.W. Levera dopravné náklady predstavujú priemerne len asi 5 % z celkových výrobných nákladov

Pracovná sila ako lokalizačný faktor
•

Zásoby (množstvo) pracovných síl sú jedným zo základných činiteľov pre všetky druhy priemyselnej výroby (v dopravne dobre
zabezpečenom území môžeme uvažovať s pracovnými silami na pomerne rozsiahlom území až do 50 km od miesta ich potreby). Pri
analýze zásob pracovných síl treba brať do úvahy nielen ich počet, ale aj vekovú a pohlavnú štruktúru, úroveň vzdelanosti, možnosť
zásobovania centra potravinami, resp. poskytovania služieb a ďalšie.

•

Požiadavky na vzdelanie a kvalifikáciu pracovníkov v priemyselných závodoch sú dnes niekoľkonásobne vyššie ako v minulosti.
Rýchlo rastie podiel pracovníkov vo vedecko-výskumných oddeleniach a v riadení a relatívne klesá počet pracovníkov vo výrobe.

•

Vzájomné doplňovanie sa jednotlivých odvetví priemyslu vzhľadom na nároky na mužskú a ženskú pracovnú silu.

•

Cena, t.j. náklady na pracovnú silu - Rozdiely v nákladoch na pracovnú silu sú medzi hospodársky vyspelými krajinami sveta a menej
rozvinutými krajinami obrovské. Menej rozvinuté štáty sveta sú atraktívne pre lokalizáciu priemyselných výrob vyžadujúcich veľa
manuálnej práce s nízkymi nárokmi na vzdelanie, pričom suroviny i hotové výrobky sú ľahko prepravovateľné. Napríklad, celý rad
firiem sídliacich v USA a v Nemecku (Nike, Adidas, Reebook, Puma a iné) vybudovalo veľké závody na výrobu športových odevov
a obuvi v štátoch juhovýchodnej a východnej Ázie a Latinskej Ameriky (Čína, Vietnam, Malajzia, Dominikánske republika a iné).

•

Podobné presuny výroby nastali aj pri výrobe počítačovej techniky, elektroniky a elektrických spotrebičov všeobecne. Po

politických zmenách v roku 1989 sa tento aspekt pracovnej sily výrazne dotkol aj krajín strednej a východnej Európy, vrátane Slovenska.
Veľmi veľké sú totiž aj rozdiely v nákladoch na pracovnú silu aj medzi krajinami Európskej únie a bývalými komunistickými štátmi strednej
a východnej Európy. Priložená tabuľka ukazuje náklady na pracovnú silu v 15 členských štátoch Európskej únie a vo vybraných štátoch
bývalej komunistickej Európy.

Náklady na pracovnú silu vo vybraných štátoch Európy
(jún 2003)

Štát

Náklady
E/h

Počet
h/m

Štát

Náklady E/h

Počet h/m

Švédsko

28.56

142

Cyprus

10,74

153

Dánsko

27,10

139

Slovinsko

8,98

144

Nemecko

26,34

135

Poľsko

4,48

150

Francúzsko

24,39

134

ČR

3,90

151

Luxembursko

24,34

143

Maďarsko

3,83

148

VB

23,85

155

Slovensko

3,06

145

Rakúsko

23,60

146

Estónsko

3,03

150

Holandsko

22,91

137

Litva

2,71

149

Fínsko

22,13

138

Lotyšsko

2,42

154

Taliansko

18,99

146

Rumunsko

1,51

152

Írsko

17,31

160

Bulharsko

1,35

145

Španielsko

14,22

143

Spolu

3,47

150

Grécko

10,40

146

Portugalsko

8,13

146

Spolu

22,19

143

•

Z priloženej tabuľky vidíme, že zatiaľ čo v Európskej únii predstavujú priemerné hodinové náklady na jedného pracovníka

v prepočte asi 930 slovenských korún, priemer v krajinách strednej a východnej Európy je približne 145 korún a na Slovensku ešte o 17
korún menej. Jeden pracovník stojí firmu vo Švédsku približne 170 000 slovenských korún, v Českej republike 25 000 slovenských korún, na
Slovensku 19 000 a v Bulharsku len niečo vyše 8 000 slovenských korún. Ak sa k lacnej pracovnej sile pridružia aj niektoré ďalšie výhody
štátu, resp. niektorého regiónu štátu (kvalifikácia pracovnej sily na určitý druh výroby, dobrá dopravná poloha, legislatíva, politická stabilita
a iné), štát s lacnou pracovnou silou sa stáva zaujímavým pre presun, resp. výstavbu nových priemyselných závodov.

Dopyt,resp. faktor spotreby ako lokalizačný faktor
•

Dopyt po produktoch a ich následná spotreba je sila, ktorá iniciuje rozvojové procesy v hospodárstve

•

Rozlišujeme dopyt po spotrebných predmetoch a po výrobných predmetoch

•

Dopyt po spotrebných predmetoch – čím sú vyššie príjmy obyvateľstva, tým je väčší dopyt – ovplyvňujú to však trhové ceny

služieb a tovarov, vkus a iné – tieto činitele sa v priestore menia
•

Jeden zo spôsobov vyjadrenia intenzity dopytu je použitie pojmu potenciálu odvodeného z gravitačnej rovnice – vzájomné

pôsobenie dvoch regiónov je rovné súčinu hodnôt regiónov (napr. počtu obyvateľov) vydelených vzdialenosťou medzi nimi

•

PPi = Σ Pj / d h ij

PPi – potenciál obyvateľstva regiónu i
d h ij – vzdialenosť medzi regiónmi
Pj - počet obyvateľstva

•

Výrobná spotreba – v USA asi 80 % priemyselnej výroby je spotrebovaná v priemysle

•

V súčasnosti je vzťah k spotrebe považovaný za rozhodujúci pre väčšinu odvetví spracovateľského priemyslu

•

Na vyjadrenie priestorovej diferenciácie výrobnej spotreby je potrebné nahradiť počet obyvateľov počtom pracovníkov

zamestnaných v priemysle

•

Priestorová analýza dopytu sa koncentruje na otázku , aký dopyt je uspokojovaný lokálnou produkciou, aký importom, aký vôbec

nie je uspokojovaný
•

Niektoré produkty sú vyrábané v každom regióne, iné len v niektorých špecializovaných regiónoch – v tom prípade musia byť

prepravované – ak je vzdialenosť veľká, doprava sa neoplatí, vtedy regióny ležiace za kritickou hranicou nie sú zásobované týmito
produktmi

Kapitál ako lokalizačný faktor
•

Všetky odvetvia výroby sú nevyhnutne závislé od kapitálu – nie všetky rovnako

•

Z hľadiska kapitálovej náročnosti vyčleňujeme 2 skupiny hospodárskych odvetví:

•

Odvetvia kapitálovo náročné – ťažobný, spracovateľský

•

Odvetvia kapitálovo menej náročné, avšak náročné na pracovné sily – služby, stavebníctvo

•

Z hľadiska mobilnosti kapitálu:

•

Nehnuteľný (viazaný) – už investovaný, so značným podielom nepohyblivosti, je viazaný na konkrétnu lokalitu (pozemky, budovy,
zariadenia)

•

Hnuteľný (finančný) – financie – novovytváraný, disponibilný kapitál

•

Dostupnosť pre podnikateľské subjekty je diferencovaná regionálne:

•

Prebytky kapitálu sú typické pre dobre prosperujúce regióny – akumulácia kapitálu → zásoby kapitálu – regióny kapitálovo prebytkové

•

Len viazaným kapitálom disponujú regióny bohaté vďaka predchádzajúcej akumulácii kapitálu, kde sa neskôr prejavila slabšia
dynamika regiónu

•

Kapitálovo deficitné regióny s nedostatkom kapitálu – vhodné podmienky na investovanie

•

Mobilnosť kapitálu v súčasnosti rastie

Útvary priemyselnej regionalizácie

Priemyselný závod

 základná elementárna teritoriálna jednotka

 vnútornú štruktúru predstavujú jednotlivé výrobné časti so vzájomnými väzbami

 vonkajšie vzťahy sú určené dodávkami hotovej produkcie jeho odberateľom, dodávkami energie, surovín a iných materiálov

potrebných k výrobe, ako aj dochádzkou pracovných síl

 každý priemyselný závod je charakterizovaný určitou orientáciou výroby a predstavuje určitý potenciál výrobných prostriedkov

 jednou z čŕt priemyselného závodu je jeho dynamika

Priemyselné centrum

 zoskupenie viacerých priemyselných závodov, alebo iba územná jednotka s jedným závodom

 rozhodujúcim kritériom vymedzenia priemyselných centier sú hranice administratívnych jednotiek

 Mládek (1977) použil pri analýze priemyselných teritoriálnych útvarov Slovenska hranicu 500 pracovných príležitostí v priemysle.

Územné jednotky, v ktorých je lokalizovaný menší priemyselný potenciál, označujeme ako priemyselné lokality.

Priemyselný uzol

 mezojednotka

 „Priemyselný uzol treba chápať ako lokálny výrobno-teritoriálny útvar komplexného charakteru, kde popri vzájomnej blízkosti sú

závody navzájom spojené tesnými výrobnými a výrobno-technologickými väzbami, spoločnou dopravno-geografickou polohou,
spoločnými systémami infraštruktúry a sídiel, s cieľom najefektívnejšieho využitia prírodných, materiálnych a pracovných zdrojov“

 Základné znaky:

- určitý stupeň komplexnosti výrobno-územného útvaru
- jednotná dopravno-geografická poloha závodov
- spoločná infraštruktúra, spoločný systém osídlenia
- ekonomická efektívnosť teritoriálneho útvaru

Priemyselný región

 taxonomická jednotka priemyselnej regionalizácie s najvšeobecnejším obsahom a s relatívne najčastejším použitím

 teritoriálny-priemyselný útvar, ktorého bázu tvoria priemyselné komplexy alebo priemyselné zoskupenie, prípadne kombinácia

týchto dvoch foriem

 3 znaky priemyselného regiónu:

 Priemyselný región disponuje určitými bázami priemyselného rozvoja, ktoré zabezpečujú stály rozvoj jeho priemyslu. Môžu ich

predstavovať surovinové a energetické zdroje, zdroje pracovných síl, investované prostriedky, výrobné tradície ...

 Priemyselný región disponuje určitými bázami priemyselného rozvoja, ktoré zabezpečujú stály rozvoj jeho priemyslu. Môžu ich

predstavovať surovinové a energetické zdroje, zdroje pracovných síl, investované prostriedky, výrobné tradície…

 V priemyselnom regióne sú sformované početné väzby rozličného typu.

 Priemyselným parkom je podľa zákona 193/2001 územie, na ktorom sa sústreďuje priemyselná činnosť (výroba) alebo služby

najmenej dvoch podnikateľov a ktoré je na tento účel ustanovené územným plánom obce alebo územným plánom zóny.
Priemyselný park je zatiaľ jednoznačne najvýznamnejšou a najvhodnejšou formou lákania zahraničných investorov. Priemyselný
park má schopnosť výrazne znížiť nezamestnanosť, zvýšiť celkovú produkciu a životnú úroveň v danom regióne.

 Priemyselný park = voľná (slobodná) zóna

 Ich budovaním sa sleduje snaha o oživenie hospodárskej činnosti a následne aj životnej úrovne daného regiónu

 1. priemyselné parky boli založené v r. 1896 pri Manchestri (Trafford Park) a v Chicagu v r. 1899 (Clearing Industrial District)

 V r. 1960 bolo vo VB už 46 takýchto PP, v USA cez 1000

 V SRN 1. PP v r. 1963 (v r. 1984 spolu 22 PP)

 V Maďarsku v súčasnosti okolo 130 PP, v ČR asi 600 ha PP

 OSN používala PP ako nástroj na spriemyselňovanie vidieckeho priestoru v rozvojových krajinách

Hlavné charakteristiky priemyselného parku:

 pozemky, na ktorých je založený, sú právne vysporiadané a technicky presne definované

 fungovanie parku zabezpečuje hospodárska spoločnosť, ktorá ponúka pre usídlených podnikateľov v parku súbor služieb

(účtovníctvo, marketing, pomoc pri získavaní úverov, investičné, rozvojové, právne poradenstvo, atď.)

 ponúka pozemky, ktoré sú vybavené pre výrobu nevyhnutnou infraštruktúrou, na odkúpenie, lízing a na prenájom pre podnikateľské

subjekty

 vytvára pre malé a stredné podnikanie vhodné podmienky na ich rozvoj, na aplikovanie moderných technológií vo výrobe, na

výrobu špičkových produktov

 podporuje inováciu

 podporuje rozvoj domácich vedecko-výskumných aktivít a pomáha aplikácii ich výsledkov vo výrobe

 podporuje rast exportu

 na území parku prebieha proces vytvárania hodnôt (nemusí to byť výlučne priemyselná výroba)

Spoločná vybavenosť priemyselného parku

 Každá kategória priemyselného parku má mať určitý podiel spoločných zariadení, ktoré sú predpokladom toho, že nevznikne "park"

iba jednoduchou adíciou jednotlivých podnikov vedľa seba, čo bol prípad väčšiny priemyselných zón, ktoré vznikli na Slovensku po
2. svetovej vojne.

 Pojem priemyselný park označuje územie, ktoré je dobre koncepčne založené a funguje ako jeden celok, pričom podniky využívajú

spoločné služby, poskytované predovšetkým firmou spravujúcou park na trhovom princípe.

 Škála služieb je veľmi rôznorodá a závisí: typu parku, od významu parku, od počtu firiem lokalizovaných v parku a od konkrétnych

požiadaviek investorov, ktorí sa rozhodnú usadiť sa v parku.

Štandardné služby poskytované nezávisle od významu a typu parku:

 finančné a právnické poradenstvo, účtovníctvo

 zabezpečovanie ochrany majetku

 prevádzka a údržba zariadení dopravnej a technickej infraštruktúry, starostlivosť o verejnú zeleň.

Nadštandardné služby, poskytované hlavne vo významnejších parkoch:

 inkubátor - podpora začínajúcich subjektov malého a stredného podnikania

 technologický transfer

 sprostredkovanie vedecko-výskumných služieb

 finančné služby, bankovníctvo

 sprostredkovanie a prenajímanie kvalifikovanej pracovnej sily, personalistika

 stravovacie prípadne ubytovacie služby

 športové služby

 vydávanie periodík, rôznych informačných materiálov o činnosti parku

 organizovanie rôznych podujatí, prednášok a školení pre manažment ako aj pre pracovníkov firiem, ktoré sú usadené v parku

 zabezpečenie sieťovej spolupráce s ďalšími správcami priemyselných parkov, poštové a iné kuriérske služby

Priemyselné parky
K 31.12.2004 možno priemyselné parky na Slovensku rozdeliť do 2 skupín:

 1)

kategória - priemyselné parky, ktoré sú ihneď pripravené na vstup investora – Kechnec, Devínska Nová Ves, Strážske,

Vráble, Sládkovičovo, Chemes Humenné, Malý Krtíš, Levice-Géňa a Záhorie

 2)

kategória – územia určené pre priemyselný park – sú to zóny alebo zelené lúky, ktoré sú v rôznom štádiu prípravy. Napr.

zóna je schválená v územnom pláne, je pripravená štúdia, vysporiadávajú sa pozemky a pod.

Priemyselný park Kechnec

 Kechnec – 18 km od Košíc, 0,5 km od hranice s Maďarskom

 Výhodná poloha – do 500 km (7 štátov) do 1000 km (16 štátov), 60 km od maďarskej diaľnice

 V okruhu 30 km žije 400 000 ľudí

 Myšlienka vytvoriť park sa objavila v r. 1996 (tal. spoločnosť – text. priemysel)

 Rozloha 332 ha

 Správcovská spoločnosť – KIPP, a.s.

 Otvorený bol 29. 10. 2003

 Obec investovala 98,8 mil. Sk

 Zakladateľom americký koncern Molex – svetová dvojka vo výrobe konektorov, výpočtová technika, elektronika (800

zamestnancov v budúcnosti okolo 3500)

 Gilbos – belgická spoločnosť – komponenty pre tlačiarenský a fotografický priemysel (100 ľudí)

 Dorsvet plus – spracovanie a distribúcia zeleniny (20)

 Jisimex – výroba liehu

 Evans – americko-slovenská spol. – výroba obalov

 Plastikpak – americká spol. – spracovanie PET fliaš – 100 ľudí

 Getrag Ford Transmissions – výroba prevodoviek – 750 ľudí

PRIEMYSEL V OBDOBÍ TRANSFORMÁCIE

 transformácia = premena, zmena

= prechod, prechodné obdobie

 od začiatku 90-tych rokov 20. storočia sa začal tento pojem široko používať pri vyjadrovaní procesov zmien, ktoré prebiehali

v postkomunistických krajinách Európy

 tieto zmeny súviseli s prechodom jednotlivých štátov z centrálne riadených spoločností na spoločnosti s demokratickým systémom

riadenia, ktorému je okrem iného vlastná aj trhová ekonomika

 transformácia - transformation a transition, resp. period of transition

 široká spoločenská transformácia v krajinách strednej a východnej Európy, ktorej bezprostredným impulzom boli politické zmeny

na konci roku 1989, začala ako dôsledok všestranného zaostávania tejto skupiny štátov za najvyspelejšími štátmi sveta

 zaostávanie sa týkalo hlavne ekonomiky, v ktorej mal priemysel kľúčovú úlohu

 cieľom transformácie bolo napojenie krajín strednej východnej Európy na globálne trendy spoločenského a ekonomického vývoja,

prekonať spomínané zaostávanie a odstrániť vlastnú izoláciu

 pod vplyvom transformačných zmien sociálno-ekonomického prostredia priemyselných firiem, ako aj pod vplyvom všeobecných

zmien svetovej ekonomiky nastali v priemysle krajín strednej a východnej Európy výrazné zmeny, ktoré navzájom so sebou súvisia

 zo zmien, ktoré prebehli v priemysle postkomunistických krajín je potrebné uviesť hlavne nasledovné:

1) Podstatné zníženie počtu zamestnaných v priemysle

 predovšetkým v priemysle krajín strednej a východnej Európy bola veľká prezamestnanosť

 vysoký počet zamestnaných v priemysle súvisel najmä s jeho extenzívnym rozvojom v povojnovom období a s absenciou reálnej

trhovej ekonomiky

 ekonomická efektívnosť priemyselných závodov a podnikov bol relatívny pojem, závody a podniky boli výrazne dotované štátom

 pracovné sily uvoľňované z priemyslu sa umiestňovali do iných hospodárskych odvetví, najmä do sféry obchodu a služieb, ktoré

neboli dostatočne rozvinuté

 Vývoj počtu zamestnaných v priemysle Slovenska po roku 1989.

Rok Počet zam. Rok

Počet zam.

1989 800 875 1995

582 000

1990 710 284 1996 515 064*
1991 661 695 1997 511 982*
1992 610 300 1998 480 948*
1993 575 116 1999 456 366*
1994 563 453 2000

548 921

440 488*

* počet zamestnaných v podnikoch s 20 a viac zamestnancov

2) Zmenila sa veľkostná štruktúra priemyselných firiem (závodov)

 pri prechode na trhovú ekonomiku sa výrazne znížili, niektorí autori hovoria, že stratili, tzv. výhody z veľkosti (economic of scale).

 reakciou na to bolo zníženie počtu priemyselných firiem (podnikov) nad 500 zamestnancov

 nástup súkromného podnikania a rad výhod, ktoré má prevádzka malých priemyselných firiem malo za následok prudký vzostup

počtu stredných (od 20 do 499 zamestnancov) a predovšetkým malých priemyselných firiem (do 20 zamestnancov)

 nové priemyselné firmy vznikali jednak fragmentáciou pôvodných veľkých podnikov na menšie hospodárske jednotky, jednak

formovaním nových malých a stredných podnikov

 pod vplyvom týchto tendencií sa výrazne zmenila štruktúra priemyslu na danom území

 ako príklad fragmentácie môžeme uviesť rozdelenie priemyselného podniku Matador, š.p. na štyri menšie – Matador, a.s.,

Matadorroll, a.s., Matadorex, a.s. a Matadorfix, a.s., polygrafického podniku Pravda, š.p., na päť menších – Perex, a.s., Perexis, a.s.,
Comexis, a.s., Perex Moravia, a.s. a Perexstav, a.s. a pod.

3) Zmenila sa priestorová štruktúra priemyslu

 v súvislosti so vznikom malých a stredných firiem, ktoré posilňujú regionálnu hospodársku štruktúru, objavujú sa na mape

priemyslu jednotlivých krajín nové početné priemyselné lokality i centrá

 narúša sa tým predchádzajúca priestorová štruktúra priemyslu, ktorá sa formovala pred rokom 1989

 pre obdobie komunistickej výstavby priemyslu bolo typické sústreďovanie priemyselnej výroby do väčších priemyselných centier

v zmysle formovania tzv. „katedrál v púšti“

 tieto priemyselné centrá však boli rozmiestňované na území štátu pomerne rovnomerne

 v podmienkach Slovenska však nie je možné vzhľadom na jeho malú rozlohu identifikovať také typické priestorové presuny ako sú

postihnuteľné na globálnej celoeurópskej úrovni

4) Zmenila sa odvetvová štruktúra priemyslu

 odvetvová štruktúra priemyslu sa zmenila na regionálnej i celoštátnej úrovni

 Na regionálnej úrovni nastala transformácia existujúcej výraznej špecializácii priemyslu smerom k zvyšovaniu diverzifikácie

priemyselnej štruktúry

 v prípade Slovenska však treba pripomenúť, že z hľadiska celoštátneho sa nepodarilo naštartovať proces odvetvovo-štrukturálnych

zmien priemyslu

5) Zmenila sa vlastnícka štruktúra podnikov

 pred rokom 1989 bol prakticky 100%-ným vlastníkom priemyslu štát

 prijaté zákony, ktoré si vynútila demokratizácia spoločnosti a prechod na trhovú ekonomiku mal za následok prudký nástup

súkromného sektora

 Podiel štátnych podnikov sa v tejto súvislosti rapídne znížil, pričom v nastupujúcom súkromnom sektore dominovali predovšetkým

akciové spoločnosti (a.s.) a spoločnosti s ručením obmedzeným (s.r.o.)

 Zároveň v súvislosti s prílevom zahraničného kapitálu sa vytvárajú nové druhy podnikateľských subjektov – priemyselné firmy so

zahraničnou účasťou, priemyselné firmy so 100%-ným zahraničným kapitálom a iné

 Vstup kórejskej firmy Samsung do Calexu Zlaté Moravce, firmy Whirpool do Tatramatu Poprad-Matejovce, nemeckej firmy

Siemens do Kablo Bratislava, rakúskej firmy Schärdinger do Milexu Bratislava, holandskej firmy Heineken do Zlatý bažant
Hurbanovo, nemeckej firmy Volkswagen do BAZ Bratislava, VSŽ Košice (americká firma US Steel) a Slovnaft Bratislava
(maďarská firma MOL)

6) Zvýšenie významu zahraničného kapitálu

 priamymi zahraničnými investíciami (PZI) sa rozumejú investície, ktorými získava investor možnosť podieľať sa na zisku firmy

v zahraničí, ale aj mať podiel na jej vlastníctve, ktorý mu umožňuje do značnej miery (v závislosti od podielu na vlastníctve)
ovládať, kontrolovať a riadiť danú firmu

 Vzhľadom na nedostatok voľného domáceho finančného kapitálu, všeobecne sa PZI hodnotia ako nevyhnutná podmienka

súčasného rozvoja priemyslu Slovenska (rozvoja priemyslu v období transformácie spoločnosti a ekonomiky)

Hlavné príčiny vývozu kapitálu:

 snaha dosiahnuť vyššiu návratnosť ako v domácom prostredí

 ťažkosti s umiestnením výrobku na domácom trhu, ktorý je zaplavený výrobkami konkurentov

 snaha o využitie možností, ktoré poskytujú prírodné zdroje, či prírodné špecifiká inej krajiny

 investor sa snaží chrániť životné prostredie vo svojej krajine

Činitele priťahujúce zahraničné investície:

 malá alebo žiadna konkurencia

 vysoký stupeň vybudovanosti infraštruktúry

 zavedená voľná cenová tvorba

 vysoká úroveň bankových služieb

 fungujúca burza

 konvertibilita meny

 vysoká kvalifikácia pracovnej sily

 nízka cena energie, pracovnej sily

 bohatosť a cena využívania prírodných zdrojov

 stabilná politická situácia

So zahraničnými investíciami sú spojené určité potenciálne riziká, z ktorých treba uviesť predovšetkým nasledovné:

 odsun ziskov do zahraničia,

 potenciálny zámer investora o utlmenie, resp. likvidáciu výroby,

 možnosť rozhodovania investora o základných otázkach riadenia firmy, vrátane sociálnych,

 možné negatívne pôsobenie na prírodné zdroje a životné prostredie apod.

 podľa viacerých autorov je však zahraničný kapitál z hľadiska vývoja našej ekonomiky dôležitý ani nie tak v zvyšovaní objemu

priemyselnej výroby (hoci aj to je nezanedbateľný efekt), ale hlavne v zvyšovaní efektívnosti ekonomiky priemyselných firiem

 vstup zahraničného kapitálu ovplyvnil aj „geografiu“ výroby piva – „pivovarnícky priemysel“ Slovenska

 v roku 1990, na začiatku obdobia transformácie bolo na Slovensku 15 samostatných pivovarov lokalizovaných v 15 mestách:

Bratislava, Hurbanovo, Trnava, Nitra, Topoľčany, Ilava, Bytča, Martin, Banská Bystrica, Vyhne, Rimavská Sobota, Poprad, Veľký
Šariš, Košice a Michalovce

 v druhej polovici deväťdesiatych rokov vstúpil na náš trh holandský pivovarnícky „kolos“ Heineken, ktorý sa stal postupne

majiteľom pivovarov v Hurbanove (Zlatý Bažant), Nitre (Corgoň), Martine (Martiner) a Rimavskej Sobote (Gemer)

 na konci roku 2003, po 14 rokoch transformácie pracovali na Slovensku pivovary už len v 10 mestách. Trhovej ekonomike

neodolali postupne pivovary v Michalovciach, Košiciach, Ilave, Trnave a ako posledný bol zatvorený 6.11.200 pivovar v Martine zo
siete Heinekenu (predaj piva Martiner totiž klesol oproti polovici 90-tych rokov asi o jednu tretinu)

 na konci roka 2003 bol podiel jednotlivých firiem na výrobe piva na Slovensku nasledovný: Heineken Slovensko 46%, Pivovar

Šariš (Veľký Šariš) 24%, Pivovar Topvar (Topoľčany) 15%, Pivovar Steiger (Vyhne) 5%, Pivovar Stein (Bratislava) 3%, Pivovar
Urpín (Banská Bystrica) 3%, Pivovar Popper (Bytča) 2% a Pivovar Tatran (Poprad) 2%

7) Zmenila sa organizačná štruktúra priemyselných firiem a celková filozofia riadenia firmy

 vo veľkých firmách sa presadila divizionálna štruktúra organizácie, sformovali sa nové marketingové oddelenia, zvýšil sa dôraz na

reklamu, formy predaja a pod.

 väčší význam majú jednak informácie „organizačného charakteru“ týkajúce sa riadenia firmy a jednak informácií vedecko-

technického charakteru

8) Zníženie hodnoty priemyselnej výroby

 vo všetkých postkomunistických krajinách začala po roku 1989 hodnota priemyselnej výroby klesať

 je to pochopiteľné, prechod krajín na štandardnú trhovú ekonomiku, rozpad vnútorného trhu v rámci krajín RVHP, v prípade

Sovietskeho zväzu a Československa rozpad štátu i niektoré ďalšie faktory sa zákonite museli prejaviť v poklese priemyselnej
výroby

 najväčší pokles priemyselnej výroby pozorujeme pri krajinách bývalého Sovietskeho zväzu (od roku 1992 bol však pokles výroby

dramatický a vo viacerých štátoch sa dostal až pod hodnotu 50 % v porovnaní s rokom 1989)

 v Bulharsku a v Rumunsku tiež poklesla hodnota priemyselnej výroby pod 50 % výroby roku 1989, ale už dosť dávno (v 1993, resp.

1992 roku)

 Z pohľadu priemyselnej výroby dobre zvládli transformačný proces Poľsko a Maďarsko. (Poľsko je príklad razantného prístupu

k reštrukturalizácii priemyslu. Priemysel sa tu rýchlo zbavil neefektívnych prevádzok (za 2 roky pokles o 33,2 %), ale už od roku
1992 oživenie priemyselnej výroby, ktorá od roku 1994 vykazovala v priemere 10 %-ný ročný rast)

 Slovensko a Česko mali veľmi podobný vývoj hodnoty priemyselnej výroby. Pokles na hodnotu okolo 65 % v roku 1993 a od tohto

roku mierne zvyšovanie výroby, v priemere 3 % ročne

GEOGRAFIA DOPRAVY

•

zaoberá sa riešením týchto problémov:

 štrukturálne výskumy dopravnej infraštruktúry a jej zmien

 analýzy, optimalizácia a tiež prognózovanie prepráv v sieti

 štúdium vzájomnej závislosti medzi dopravnými systémami a geografickým prostredím

•

geografiu dopravy môžeme podľa Brinkeho rozdeliť na : všeobecnú geografiu dopravy, geografiu jednotlivých druhov dopravy a na
regionálnu geografiu dopravy

•

predmet GD: GD je čiastková disciplína humánnej geografie, ktorá študuje dopravnú štruktúru územia, jej vznik, súčasný stav
a vývoj, prepravy v sieti zameriavajúc sa na ich optimalizáciu a vzájomnú závislosť medzi dopravným systémom a geografickým
prostredím

•

doprava = cieľavedomé premiestňovanie nákladov a osôb v priestore

•

doprava – súhrn činností, ktorými sa uskutočňuje pohyb dopravných prostriedkov po dopravných cestách a premiestňovanie osôb
a vecí dopravnými prostriedkami alebo dopravnými zariadeniami

•

samostatné odvetvie národného hospodárstva

•

doprava zamestnáva okolo 3-5% EA obyvateľstva

•

význam dopravy = prepravné potreby – môžeme rozdeliť do dvoch základných skupín:

•

prepravné potreby spojené s výrobou

•

prepravné potreby spojené so sieťou sídiel, čiže s obyvateľstvom

a
) prostredie v ktorom sa nachádza dopravná cesta:

•

pevninská – suchozemská
a vodná

•

námorná

•

vzdušná

b) podľa druhu použitej dopravnej cesty:

•

železničná

•

cestná

•

vnútrozemská vodná

•

námorná

•

letecká

•

potrubná

•

špeciálne druhy dopravy

c) vzťah dopravy k určitému územiu

•

vnútorná – má zdroj aj cieľ vo
vnútri študovaného územia

•

vychádzajúca – zdrojová

•

vchádzajúca – cieľová

•

tranzitná

d) predmet prepravy:

•

osobná

•

nákladná

e) miestny rozsah dopravy:

•

vnútroštátna – vnútrooblastná a
medzioblastná

•

zahraničná

•

peážna

f) pravidelnosť:

•

pravidelná

•

nepravidelná

Základné pojmy
•

Dopravná cesta

– oddelený pás pozemnej plochy, podpovrchového, podzemného, vodného alebo vzdušného priestoru používaného

k doprave, ktorý je za týmto účelom vhodne upravený.

•

Dopravná trasa (dopravná línia)

– smerové, miestopisné, prípadne polohové vytýčenie dopravnej cesty, spojené s konkrétnym

druhom dopravy pri využití danej dopravnej cesty.

•

Dopravný koridor

– súbor dopravných línií, ktorý spája určité miesta

•

Dopravná linka

– prepravné spojenie, ktorým sa zabezpečuje prepravná obsluha určitých miest.

•

Dopravný spoj

– cestovným poriadkom alebo inak časovo a miestne určené jednotlivé prepravné spojenie medzi určitými miestami

v rámci pravidelnej prepravnej obsluhy týchto miest.

•

Dopravný bod

– bod na dopravnej ceste, kde sa uskutočňuje nakladanie alebo vykladanie tovaru, prípadne nástup alebo výstup

cestujúcich

•

Dopravná križovatka

– miesto, kde sa stretávajú najmenej tri dopravné línie.

•

Dopravný uzol

– zoskupenie viacerých križovatiek a dopravných bodov

•

Dopravná sieť

– súhrn dopravných ciest jedného, viacerých alebo všetkých druhov dopravy a tiež dopravných bodov, križovatiek

a uzlov na danom území.

•

Dopravná infraštruktúra

– súbor dopravná sieť, dopravné prostriedky a dopravné zariadenia na danom území.

•

Dopravná dostupnosť

– dostupnosť cieľa dopravy vyjadrená v jednotkách času alebo vzdialenosti.

•

Objem prepravy

– súčet počtu osôb alebo hmotnosti nákladu prepravený v určitom časovom období.

Útvary dopravných sietí
a) Odotropný útvar

-

Územie sa vyznačuje orientáciou hospodárskeho života k hlavnej dopravnej ceste – dôležitý dopravný koridor – nadregionálny
význam

-

Pozdĺž hlavnej cesty sú sústredené najdôležitejšie hospodárske strediská

-

Význam vedľajších ciest je malý – pripájajú sa na hlavnú cestu takmer kolmo

-

Pomer dĺžky vedľajších ciest k hlavnej je malý

-

Príklad: dopravná sieť Liptova

b) Monocentrický útvar

-

Formuje sa na území, kde dominuje jedno urbanistické a hospodárske centrum

-

Rozhodujúci význam majú dopravné línie, ktoré sa lúčovite zbiehajú

-

v centre – vybrané z nich významom prevyšujú ostatné

-

Často sa tu formujú aj obvodové cesty – zabezpečujú rýchle prepojenie

-

hlavných ciest

-

V hierarchickom význame nie je veľký rozdiel medzi hlavnými

-

a vedľajšími cestami

-

Uhol pod ktorým sa napájajú na hlavné cesty je malý,

-

rozdiel v dĺžke hlavných a vedľajších ciest je taktiež malý

-

Príklad: okolie Košíc a Trnavy

c) Polycentrický útvar

-

Formuje sa na území, kde je viac významných, takmer rovnocenných centier, ktoré sú zároveň aj hlavnými dopravnými uzlami –
výrazne prevyšujú ostatné sídla

-

Hierarchizácia ciest je menej rozvinutá

-

Vedľajšie cesty sú pomerne dobre rozvinuté a majú pomerne veľkú

-

dĺžku v porovnaní s hlavnými

-

Príklad: stredná Nitra, Horné Sliezsko, Porúrie, Donecká oblasť

d) Viacosový útvar

-

Na danom území prechádza niekoľko oddelených dopravných ciest v tom istom smere – navzájom sú oddelené – prírodné alebo
historické dôvody

-

Územie má tranzitný charakter

-

Hlavné cesty významom prevyšujú ostatné, dĺžka vedľajších ciest je

-

v porovnaní s hlavnými malá

-

Príklad: Spiš

e) Vejárovitý útvar

-

Hlavné dopravné cesty sa tu zbiehajú v hlavnom stredisku územia, ktoré leží v blízkosti určitej prirodzenej alebo umelej bariéry

-

Veľký význam má v tomto útvare jedna, prípadne dve hlavné,

-

nadregionálne línie

-

Vedľajšie cesty sa pripájajú vo forme dendrickej sústavy (vejára)

-

Pomer dĺžky hlavných ciest k vedľajším je vyrovnaný

-

Vedľajšie cesty sa napájajú na hlavné pod malým uhlom, pod

-

väčšími sa napájajú okružné cesty

-

Príklad: dopravná sieť regiónu Bratislavy

f) Konvergentný útvar

-

Vzniká transformáciou pôvodného útvaru priberaním čŕt niektorého

-

z ďalších útvarov – zmena spoločensko -ekonomickej aktivity,

-

politicko – administratívnych zmien a pod.

-

Zmena môže byť postupná alebo môže byť výsledkom

-

jednorázových investícií do dopravnej infraštruktúry

-

Príklad: oblasť Žiaru nad Hronom

a) Najmenšia celková dĺžka
b) Systém cestujúceho obchodníka
c) Najkratší súčet línií vedúcich od jedného bodu k ostatným
d) Najkratšia cesta, keď sa máme vypraviť z jedného bodu a navštíviť všetky ostatné
e) Najkratšia celková suma línií, keď máme spojiť každý bod s každým
f)

Kombinácia a) a e)

Všeobecné tendencie vývoja dopravy

1. Rast rýchlosti dopravy
2. Rast prepravnej kapacity dopravných prostriedkov a rast objemu prepravných materiálov
3. Unifikácia dopravných prostriedkov, ciest a zariadení
4. Koncentrácia prepráv na hlavné dopravné ťahy
5. Sústredenie pozornosti na znižovanie negatívnych vplyvov dopravy na ŽP

Železničná doprava

-

Pokles významu vedľajších železníc, ich zatváranie a likvidácia

-

Pokles významu železničnej dopravy v preprave osôb

-

Modernizácia dopravných ciest, dopravných zariadení a dopravných prostriedkov v železničnej doprave

-

Rozvoj železničnej dopravy v prímestských oblastiach veľkých miest

Cestná doprava

-

Zvyšovanie kvality cestnej siete

-

Prudko rastie počet dopravných prostriedkov v cestnej doprave, zvlášť počet osobných automobilov

-

Rozvoj diaľkovej cestnej dopravy

Vnútrozemská vodná

-

Hlavne preprava nákladov, je lacnejšia

-

Špecializácia na prepravu základných druhov masových nákladov

Letecká doprava

-

Kvantitatívny aj kvalitatívny rast

-

Orientácia na veľké vzdialenosti

Spájanie dvoch bodov dopravnou cestou

sin α . f1 – sin β . f2 = 0 sin α / sin β = f2 / f1

Tendencie vývoja v jednotlivých druhoch dopravy

Železničná doprava
- Železničná doprava zohrala zásadnú rolu v dobe priemyselnej revolúcie

-

Pokles významu vedľajších železníc, ich zatváranie a likvidácia

-

Pokles významu železničnej dopravy v preprave osôb

-

V EÚ-25 sa medzi rokmi 1970 a 2000 skrátila celková dĺžka železničných tratí z asi 230 tis. km na asi 200 tis. km

-

Modernizácia dopravných ciest, dopravných zariadení a dopravných prostriedkov v železničnej doprave

-

Rozvoj železničnej dopravy v prímestských oblastiach veľkých miest

-

Vysokorýchlostné železnice

-

Plusom je environmentálne hľadisko

-

Zachováva si význam v preprave nákladov – hlavne hromadné substráty na stredné a veľké vzdialenosti (na svete 7 mld. tkm)

Veľký potenciál v intermodálnej nákladnej doprave

Cestná doprava

-

Vo väčšine štátov najdôležitejší druh pozemnej dopravy

-

Zvyšovanie kvality cestnej siete

-

Prudko rastie počet dopravných prostriedkov v cestnej doprave, zvlášť počet osobných automobilov – Hall poznamenáva, že osobné
auto symbolizuje demokratický ideál slobody a spotrebiteľskej voľby

-

Rozmach vďaka fordizmu v 20-tych rokoch 20. stor. – skrátenie doby montáže zo 750 na 93 minút

-

Rozvoj diaľkovej cestnej dopravy

-

Nákladná cestná doprava dosahuje výkony asi 3 mld. tkm

•

Rýchla expanzia cestnej dopravy mala rozsiahle geografické dopady:

 Flexibilizácia pozemnej dopravy

– v porovnaní s predchádzajúcou érou železničnej dopravy sa zvýšil počet miest s dobrou

dopravnou dostupnosťou (door-to-door)

 Priestorová dekoncentrácia

– ako v rozložení obyvateľstva tak aj ostatných s-e činností (rozvoj suburbanizácie)

 Rast priestorovej mobility obyvateľstva

– spojený so zmenami životného štýlu

Vodná doprava

-

Druh dopravy, ktorý umožňoval vznik diaľkových interakcií v dávnej ére nemotorizovanej dopravy

-

Vnútrozemská vodná – konkurencia cestnej a železničnej dopravy, zohrala významnú úlohu v období 1. priemyselnej revolúcie, z
hľadiska environmentálneho hľadiska je podporovaná

-

Hlavne preprava nákladov, je lacnejšia

-

Špecializácia na prepravu základných druhov masových nákladov – podľa Rodrigua sa námorná doprava prepravuje 96 %
hmotnosti transportovaného tovaru

- Prepravný výkon námornej dopravy je cca. 25 mld. tkm

•

Silná dynamika námornej dopravy bola umožnená technickými a technologickými zmenami:

 Rýchle zväčšovanie veľkosti lodí

 Zmeny organizácie námornej dopravy v súvislosti s kontajnerizáciou

 Zvýšenie prevádzkovej rýchlosti lodí, špecializácia lodí a zmena ďalších technických a konštrukčných záležitostí

•

Kontajnerizácia námornej dopravy – usporiadanie trás sleduje niekoľko možných prístupov:

 Port-to-port

– pravidelne obsluhovaná trasa spájajúca dva prístavy na protiľahlých pobrežiach oceánu – napr. Hamburg-New York

 Pendulum route

– pravidelne obsluhovaná trasa spájajúca niekoľko prístavov na protiľahlých pobrežiach oceánu – napr. South China

Sea Express

 Round-the-world

- pravidelne obsluhovaná trasa spájajúca vybrané prístavy na všetkých hlavných pobrežiach sveta – napr. Tokio-

Pusan-Hong Kong-Kolamba-Le Havre-Rotterdam-Hamburg-New York-Los Angeles-Tokyo – prevádzkuje ju spoločnosť Evergreen
Marine Corporation Tchaj-wan

 Hub-and-spoke

– systém trás s jedným alebo viacerými uzlovými prístavmi (hub) do ktorých sa radiálne zbiehajú

doplnkové/prípojné trasy (spoke)

Letecká doprava

-

Kvantitatívny aj kvalitatívny rast od 60-tych rokov 20. stor.

-

Orientácia na veľké vzdialenosti – diaľková kontinentálna a medzikontinentálna osobná doprava

-

Graham (2001) vysvetľuje rast výkonov týmito faktormi:

 Rast disponibilných príjmov v rozvinutých krajinách

 Meniaca sa ponuka služieb leteckých spoločností – veľkosť a rýchlosť lietadiel

 Pokles priemernej ceny leteniek v dôsledku vyššej kapacity

 Bowen (2002) liberalizáciou a dreguláciou letectva dochádza k rastu disparít medzi oblasťami svetového jadra a periferie:

 Na jednej strane dochádza k relatívnemu zlepšovaniu akcesibility miest v svetovom jadre (Londýn, Paríž, Hong Kong, Tokio)

 Zhoršuje sa dostupnosť miest a regiónov v oblastiach menej rozvinutého sveta

Intermodálna doprava
•

Rozvoj intermodalizmu patrí k najdynamickejším zmenám, ktoré prebiehajú v dopravnom systéme

•

Multimodalita = paralelná existencia väčšieho počtu vzájomne neprepojených a konkurujúcich si druhov dopravy (napr. boj medzi
vnútrozemskou vodnou a železničnou dopravou o prepravu uhlia)

•

Intermodalita = jednotný a funkčne previazaný dopravný systém, v rámci ktorého je do prepravy tovaru zapojených viac druhov
dopravy, pričom každý je do reťazca integrovaný v mieste kde je to najvýhodnejšie

•

Rýchly rast kontajnerov bol vyvolaný hlavne nasledujúcimi faktormi:

 Urýchlenie manipulácie s tovarom pri nakládke, vykládke a prekládke

 Flexibilita (možno ho použiť na prepravu mnohých typov tovaru)

 Ľahký management – jeho pohyb možno sledovať prostredníctvom informačných technológií

 Štandardnosť rozmerov

 bezpečnosť