1. Vysvetlite pojmy správa, súkromná, verejná správa
Správa je to druh činnosti zameraný na zachovanie , rozvíjanie a starostlivosť o určité veci. Subjekt správy – je to súkromná alebo právnická osoba, ktoré vyvíjajú
aktivity zamerané na dosiahnutie cieľa rozdiely cieľoch súkromných a právnických osôb. Spoločenské znaky súkromnej a verejnej správy sú cieľavedomosť,
organizovanosť, uplatňovanie riadiacich metód, usmerňovanie právnymi normami. Kritériá na rozšírenie súkromnej a verejnej správy – charakter spravovaných
záležitostí, char.riadiac.subjektov, odlišnosť záujmov, miera viazanosti na právne normy.Verejná správa je pojnom charakterizujúcim systém inštitúcií v ktorom sa
integrujú ciele a funkcie orgánov štátnej správy a samosprávy. Jednota základného cieľa verejnej správy je zabezpečenie kvality života občanom je tým rozhodujúcim
zjednocujúcim prvkom obidvoch podsystémov, čo nevylučuje rozdielnosť metód a nástrojov na jeho realizáciu. Verejná správa zabezpečuje výkonnú funkciu štátnej
moci prostredníctvom štátnych aj neštátnych inštitúcií. VS ako výkonná činnosť môže byť interpretovaná dvojako, ako druh činnosti materiálne ,fiškálne chápanie.
Sústava inštitúcií- formálne , organizačné chápanie.
2. Materiálne a formálne vymedzenie verejnej správy.

Postavenie verejnej správy v spoločnosti vymedzil francúzsky osvietenecký mysliteľ a štátovedec Ch. Montesquieu teór. deľb štát. moci
na:zákonodarnú,výkonú,súdnu
Verejná správa zabezpečuje výkonnú funkciu štátnej moci prostredníctvom štátnych aj neštátnych inštitúcií.
Verejná správa ako výkonná činnosť môže byť interpretovaná dvojako, ako :



druh činností – materiálne , funkčné chápanie,



sústava inštitúcií – formálne, organizačné chápanie.

Materiálne ( funkčné) chápanie: súhrn všetkých činností, ktoré zabezpečuje verejná správa. Tieto možno vymedziť dvojako:pozitívne/relatívne/,
negat./všeob.nepresné/
Typy funkcií verejnej správy: riadiace-organizát., regulatívne - mocenskoochranné
Formálne ( organizačné) chápanie: sústava všetkých organizačných jednotiek, ktoré vykonávajú správu verejných vecí: štátna správa, samospráva,
verejnoprávne korporácie.Funkčné chápanie # organizačné chápanie. Mnohé funkcie sú delené medzi organizačné jednotky.
Administratívne a

manažérske vymedzenie verejnej správy:



Public administration – sústava orgánov zabezpečujúcich výkonné funkcie štátu. Public management – moderný koncept verejnej správy uplatňujúci
v riadení manažérske metódy a postupy súkromného sektora.

3.

Základné prístupy k skúmaniu správnej vedy.

Správa – druh činnosti zameraný na zachovanie, rozvíjanie a starostlivosť o určité veci
Subjekt správy – súkromná alebo právnická osoba, ktoré vyvíjajú aktivity zamerané na dosiahnutie cieľa – rozdiely cieľoch súkromných a právnických osôb.
Súkromná a

verejná správa

Spoločné znaky: cieľavedomosť, organizovanosť, uplatňovanie riadiacich metód, usmerňovanie právnymi normami
Kritériá na rozlíšenie súkromnej a verejnej správy:



Charakter spravovaných záležitostí,odlišnosť záujnov



Charakter riadiacich subjektov,miera viazanosti na právne normy

Verejná správa zabezpečuje výkonnú funkciu štátnej moci prostredníctvom štátnych aj neštátnych inštitúcií. Verejná správa ako výkonná činnosť môže byť
interpretovaná dvojako, ako :druh činností – materiálne , funkčné chápanie,



sústava inštitúcií – formálne, organizačné chápanie.

Materiálne ( funkčné) chápanie: súhrn všetkých činností, ktoré zabezpečuje verejná správa. Tieto možno vymedziť dvojako:pozitívne
( relatívne)negatívne( všeobecné, nepresné).Typy funkcií verejnej správy:riadiace – organizátorskéregulatívne – mocenskoochranné.

4.

Vznik a charakteristické znaky administratívneho štátu.

16 stor. Francúzsko - kolíska administratívneho štátu.
Charakteristické znaky administratívneho štátu:



konsolidácia administratívy



centralisticko-byrokratické riadenie



hlavné opory štátu: súdy a polícia



okrajová pozícia demokratických inštitúcií



paternalizmus a fiškálna politika

Uplatnenie v Európe:



škandinávske krajiny okrem Švédska



habsburgská stredoeurópska monarchia



liberálne Anglicko.

19. stor. – dovŕšenie formovania veľkých národných štátov v Európe.
Max Weber ( 1864 – 1920) významný teoretik administratívneho- byrokratického štátu :



vychádzal z analýzy industriálnej spoločnosti 19. stor.



upozorňoval na konflikt medzi racionálnym riadením výroby súkromným

sektorom a iracionálnym zasahovaním byrokracie do ekonomiky


dobre organizovaný štát je základom prosperity



štát stotožňuje s byrokraciou



byrokracia je efektívna ak je dobre organizovaná.

Weber vymedzil 6 dimenzií konceptu racionálnej byrokracie:

1.

dobre definovaná hierarchia autorít

2.

uplatňovanie funkčnej špacializácie

3.

vymedzenie pravidiel správanoia byrokracie

4.

uplatňovanie procedurálnej rutiny

5.

určenie kritérií spôsobilosti byrokrata

neosobný štýl komunikácie

5.

Základné dimenzie a kríza administratívneho štátu.

1.

Mocenská dimenzia:

-

snaha riadiť sociálne veci prostriedkami štátnej moci

-

vychádza z doktríny primárnej moci štátu a odvodenej moci jej ostatných článkov správy

-

štát je suverénnym nositeľom výkonnej aj súdnej moci

-

je to občiansky štát na rozdiel od vojenských kráľovských štátov

2.

Priestorová dimenzia:

-

suverenita štátu sa vzťahuje na presne vymedzené územie, pod vplyvom nacionalizmu sa princíp štátnej pretransformoval na princíp národnej suverenity

-

princíp oprávňoval národné štáty k územnej expanzii/ zjednocovanie Nemecka, Talianska v 19. stor./

-

centralizmus- základný predpoklad riadenia zjednotených štátov

3.

Funkčná dimenzia:

Pôsobnosť štátu tvoria niektoré exkluzívne funkcie:

-

definovanie a uplatňovanie legality verejnej moci

-

získavanie a alokácia finančných zdrojov

-

koordinácia a kontrola poskytovania civilných a vojenských služieb s cieľom udržať verejný poriadok a sociálny blahobyt.

6.

Organizačné modely verejnej správy: hierarchický a participačný.

1.

hierarchický model –najrozšírenejší model v praxi verejnej správy, uplatňuje sa najmä v administratívnom modeli verejnej správy. Má nasledovné znaky:



koncentrácia pôsobnosti a rozhodovacej právomoci u vyšších orgánov



dôraz na vertikálnu organizačnú a rozhodovaciu štruktúru



vysoká špecializácia činností



formalizácia pracovných postupov.

Pozitíva:



presne regulovaná deľba práce,



jasne vymedzené práva a povinnosti organizačných jednotiek,



štandardný spôsob zabezpečovania úloh podľa právnych predpisov, alebo iných normatívnych foriem.

Negatíva:



formalizácia rozhodovania,



extrémna deľba práce obmedzuje koordinovanosť cieľov,



hierarchia obmedzuje pôsobenie špecialistov,



brzda medziodborovej a medziregionálnej spolupráce,



preťaženie vrcholových orgánov.

2. participačný model –všetky modely popierajúce vhodnosť tradičného uplatňovania hierarchickej štruktúry ako jedinečnej organizačnej štruktúry pri spravovaní

všetkých verejných vecí. Spája sa s dekoncentráciou a decentralizácou vo verejnej správe. Na správe verejných vecí ( rozhodovaní, organizovaní) sa podieľajú
stále významnejšie:



územné orgány štátnej správy a samosprávy, na ktoré boli delegované niektoré kompetencie centrálnej moci,



územné orgány samosprávy( alebo iné verejnoprávne korporácie), na ktoré boli prenesené pôvodné kompetencie ústrednej
štátnej správy.

7.Základné koncepčné prístupy k

formovaniu verejnej správy :

Historicko- organická koncepcia: originálnym nositeľom moci je občan, od jeho potrieb záujmov a alokácie sa odvodzuje organizačná štruktúra
verejnej správy .Verejná správa sa formuje odspodu – od obce , smerom k regiónom a centru na základe princípu subsidiarity.
Štrukturálna koncepcia: nositeľom moci je štát a jeho organizačné štruktúry. Aj samosprávy, chápané ako delegatúry štátu konajú v mene a v záujme
štátu.

8.Modelové prístupy vlád k

formovaniu systému verejnej správy

( R. Young)

Relatívne autonómny -

nezávislá miestna vláda vnútri štátu
sloboda rozhodovania na rôznych úrovniach systému
rozhodujúcim príjmom komunít sú miestne dane
limitovaná kontrola z centra.

Agentúrny model -
miestne zastupiteľsvo ako agentúra centrálnej vlády
miestne kompetencie detailne vymedzené zákonom
vysoký stupeň regulácie a kontroly
nevýznamné daňové právomoci na miestnej úrovni
slabá politická kapacita na miestnej úrovni.

Interaktívny model –
nejednoznačné rozdelenie centrálnej a miestnej moci
vysoká politická a administratívna kapacita na všetkých úrovniach
zmiešané rozpočtové zdroje na miestnej úrovni
kompromis-hlavná forma spolupráce medzi úrovňami verejnej správy

9.Symetria a

dualita v

organizačnej výstavbe verejnej správy

Symetria znamená také usporiadanie verejnej správy, keď v rovnakých územných obvodoch pôsobia tak inštitúcie štátnej správy aj samosprávy.

Prednosťou symetrie je:

- prehľadnosť deľby kompetencii v územiach

- predpoklad vytvorenia účinného mechanizmu spolupráce štátnej správy a samosprávy na báze spoločných cieľov v územiach

- transparentnosť finančných tokov v území a optimalizácia ich využitia

- eliminácie snáh o dominanciu v rozhodovaní inštitúcií štátnej správy alebo samosprávy lokalizovanej vo väčších územiach

Dualita predstavuje také organizačné usporiadanie verejnej správy v ktorom sú jej podsystémy: štátna správa a samospráva: funkčne, inštitucionálne aj
finančne oddelené. Postavenie každého subsystému je spravidla upravené osobitnými zákonnými normami. Zákonmi sú upravené aj ich vzájomné
vzťahy.

Dualita:

-

zvyšuje transparentnosť výkonu kompetencií inštitúcií obidvoch podsystémov

-

umožňuje lepšiu kontrolovateľnosť plnenia úloh a využívania finančných prostriedkov (vrátane uplatňovania verejnej kontroly)

-

zvyšuje zodpovednosť subsystémov vo výkone kompetencií

-

umožňuje vytvorenie racionálnych mechanizmov spolupráce všetkých subjektov zainteresovaných na rozvoji určitého územia

10.Spojitý model usporiadania verejnej správy

Spojitý systém

Jeho charakteristickou črtou je snaha o vzájomné prepojenie inštitúcií štátnej správy a samosprávy. Metodologickým východiskom je

štrukturálna teória1/ verejnej správy, podľa ktorej lokálna vláda, resp. samospráva na regionálnej úrovni tvoria organickú súčasť štátu. Jestvovanie a
ciele samosprávy sú odvodené od záujmov a cieľov štátu: parlamentu a vlády. Z uvedeného vyplýva dominancia štátu a jeho orgánov (územných) pri
riešení úloh verejného záujmu. V originálnej podobe vznikol za vlády Napoleona vo Francúzsku.

Aj tento model však dáva obciam relatívnu slobodu v rozhodovaní a konaní, najmä vo veciach, o ktorých sa rozhoduje na lokálnej úrovni (lokálne
služby).

Spojitý model sa v rôznych modifikovaných podobách uplatňoval aj v iných krajinách, predovšetkým v tých, kde silné postavenie

samosprávy vo verejnej správe nemalo tradície. Takýto model sa dnes uplatňuje v Nemecku. Spojitý systém bol charakteristický aj pre celú etapu
pôsobenia systému národných výborov v Československu, podobne ako v systémoch verejnej správy ostatných socialistických krajín.

11.Duálny model usporiadania VS

Je charakteristický organizačným (inštitucionálnym aj funkčným) oddelením územnej štátnej správy a samosprávy. Tieto subsystémy majú svoju
vlastnú územnú štruktúru, čo nevylučuje jestvovanie mechanizmu ich vzájomnej koordinácie. Uvedený systém vznikol a uplatňuje sa v Anglicku.
Starosta tu vystupuje ako ceremoniárny predstaviteľ. Autoritatívnym orgánom je zastupiteľstvo, ktoré má legalizované autonómne postavenie v rámci
vymedzeného územia. Autorita starostu je odvodená od rozhodnutia zastupiteľstva.

Metodologickým východiskom konštrukcie uvedeného modelu je historicko- organická koncepcia2/ verejnej správy. Podľa nej lokálna vláda

odvodzuje svoju autoritu od vôle a záujmov komunity, ktorú reprezentuje.

V procese decentralizácie dochádza k posilňovaniu samosprávnych inštitúcií na všetkých úrovniach územného členenia a znižovania ich

závislosti na štátnej správe.

Dualizmus inšpiroval aj reformu územnej verejnej správy na Slovensku po r. 1990. Legislatívnym vyjadrením tejto tendencie bolo prijatie

oddelených právnych noriem (Zákon o obecnom zriadení a Zákon o organizácii miestnej štátnej správy), ktoré garantujú autonómnosť týchto systémov,
vrátane autonómneho postavenia obecnej samosprávy ako aj ďalších právnych noriem (Zákon o obecnom majetku a ďalšie), vytvárajúcich reálne
predpoklady pre nezávislé pôsobenie obecných, a ako zakotvuje Ústava SR, aj regionálnych samospráv. Nakoľko však po r. 1990 nedošlo ku
konštituovaniu samosprávy vyšších územných celkov, teda nevytvorila sa v nich komplexná verejná správa, mala organizácia verejnej správy v SR skôr
charakter rozštiepeného modelu.

12.Princípy koncipovania vzťahov medzi štátnou sorávou a

samosprávou

a/ Primát občana

Je rozhodujúcim a zároveň východiskovým princípom koncipovania moderného systému verejne správy. Vychádza zo všeobecne deklarovaného práva
účasti občanov na správe vecí verejných, ktoré je zakotvené v ústavách a iných zákonoch právnych štátov. Od uvedeného princípu sa odvodzuje
predovšetkým konštituovanie samosprávy na obecnej a regionálnej úrovni, ale aj rozsah jej účasti na verejných veciach. b/ Princíp kooperatívnosti
Odmieta nesprávny predpoklad, že štátna správa je len nástrojom štátnej moci a realizuje štátne záujmy a samospráva vytvára priestor na realizáciu
občanov. Vychádza z toho, čo štátnu správu a samosprávu spája, a to je snaha o vytvorenie dobrých podmienok životnej existencie občanov. c/
Princíp racionálnosti

. Prvým predpokladom uplatnenia racionality je objektívna deľba kompetencií. V zásade by tu malo platiť pravidlo, že kompetencia sa zverí tej
inštitúcii, ktorá ju dokáže realizovať kvalitne (so znalosťou podmienok v ktorých sa realizuje), operatívne (bez potreby súhlasu nadriadených
inštitucionálnych zložiek) a zároveň najlacnejšie. V princípe by malo platiť, že úlohy spojené so zabezpečovaním základných, denných potrieb občanov
by mali byť zverené obciam, starostlivosť o ostatné verejné statky a služby inštitúciám regionálneho typu. d/ Zodpovednosť štátu za konštituovanie a
fungovanie systému verejnej správy

Verejná správa je jedným z atribútov spoločenského a politického zriadenia, ktorého charakter determinuje vzťahy medzi štátom a spoločnosťou.
Zodpovednosť za koncepcie týchto vzťahov, premietnutých do určitej štruktúry inštitúcií verejnej správy a ich podielu na správe verejných vecí má
štát, jeho výkonné aj zákonodarné orgány.

Štát (vláda a parlament) zodpovedá okrem koncepcie aj za prijatie potrebných legislatívnych predpokladov, vrátane tých, ktoré vytvárajú organizačné,

ekonomické a finančné predpoklady pre ich funkčnú existenciu v systéme verejnej správy

.

13.Postavenie štátnej správy v

systéme verejnej správy

Štátna správa – jeden zo základných pojmov správnej vedy- osobitný druh štátnej činnosti spojený s riadením spoločnosti. Jej realizáciou sa zabezpečuje plnenie
vnútorných aj vonkajších funkcií .Štátna správa – jedna z foriem uskutočňovania štátnej moci. Od iných foriem ju odlišujú určité charakteristické črty. Je to
predovšetkým nariaďovacia a výkonná činnosťVýkonná činnosť – vyjadruje vzťah k zastupiteľskému orgánu, ktorý predstavuje parlament,. Spočíva v
bezprostrednom vykonávaní zákonov a ostatných právnych aktov štátnej moci, prostredníctvom ktorých sa realizujú základné funkcie štátnej správy.Nariaďovacia
činnosť – vyjadruje určitú metódu uplatňovanú vo vzťahu k právnickým a fyzickým osobám. Správne orgány, aby mohli plniť úlohy stanovené zákonmi a inými
právnymi aktmi sú oprávnené vydávať :normatívne a individuálne správne akty, používať donútenia, ak sú na to splnomocnené zákonom
Podmienky uplatnenia donucovacej moci: kompetentný orgán štátnej správy,donútenie musí byť primerané vymáhanej povinnostidonútenie možno realizovať len
zákonom stanovenými formami.Plnia však aj funkcie: organiz.,koordinačné a kontrolné.
Štátna správa je aj podzákonnou činnosťou – je vykonávaná na základe zákona. Zákon určuje jej zameranie aj prostriedky na dosiahnutie cieľa.Subjektom štátnej
správy je samotný štát, predstavovaný sústavou orgánov štátnej správy. Patria sem predovšetkým orgány, ktoré sa orientujú len na výkon funkcií štátu. poradné/
Štátna správa je činnosť, ktorá sa riadi aj inštrukciami nadriadených orgánov. Vyplýva to z jej hierarchického usporiadania. V praxi sú to interné normatívne
inštrukcie. Činnosti orgánov štátnej správy realizujú vzťahy medzi orgánmi štátnej správy navzájom, ale aj medzi orgánmi štátnej správy a inýni subjektami mimo jej
systému:Vnútorné činnosti – vnútorno-organizačné činnosti, zabezpečujúce spoľahlivé fungovanie štátnej správy.Vonkajšie činnosti realizujú poslanie vo vzťahu k
subjektom mimo jej systému: občania, právnické osoby.

14.Postavenie samosprávy v

systéme VS

Samospráva.
Samospráva predstavuje druhý základný subsystém verejnej správy.
Samospráva je subsystémom verejnej správy zameraným na vlastné záležitosti.
Samospráva predstavuje výkon úloh štátu, ktoré boli zákonom zverené subjektom neštátneho – korporatívneho charakteru.
Od štátnej správy sa odlišuje aj formami a metódami pôsobenia, používa prostriedky, ktoré nemajú povahu štátno-mocenského charakteru.
Politický pojem samosprávy – forma realizácie verejnej správy občanmi.

1

2

Právny pojem samosprávy – samospráva disponuje určitým rozsahom verejnej moci.
15.Poslanie a

charakter Európskej charty miestnej samosprávy

Európska charta miestnej samosprávy (ECHMS) - prijatie iniciovala Stála konferencia miestnych a regionálnych orgánov, o legalizácii rozhodol Výbor ministrov RE
15. 10. 1985.Napriek tomu, že právo na miestnu samosprávu patrilo začiatkom osemdesiatych rokov vo väčšine európskych štátov k ústavou zaručeným právam,
rozsah a spôsob jeho realizácie bol rozdielny. Napriek odporu niektorých členských štátov, väčšina štátov Rady Európy presadzovala názor, že je potrebné pre právo na
miestnu samosprávu vytvoriť jednotný štandard. Toto rozhodnutie sa premietlo do Európskej charty miestnych samospráv, ktorú po dlhých diskusiách v skupinách
expertov a Parlamentnom zhromaždení RE schválil Výbor ministrov RE v Strasburgu 15.10. 1985. Od tohto obdobia vystupuje Európska charta miestnej samosprávy
ako medzinárodný dohovor, ktorý vytvára spoločný európsky štandard pre zabezpečenie a ochranu práv miestnych samospráv a zároveň zaväzuje zmluvné strany, aby
aplikovali jej základné princípy , ktoré zaručujú politickú, správnu a finančnú nezávislosť územnej samosprávy
Poslanie – zaväzuje pripojené štáty RE realizovať právo miestnych spoločenstiev na vytvorenie a pôsobenie samosprávy.
Cieľ – zabezpečiť samosprávam potrebnú mieru správnej a finančnej nezávislosti.
16.Význam Európskej charty regionálnej samosprávy /charakter dokumentu/
Európska charta regionálnej samosprávy.Vytvorením regiónov v krajine nemusí byť garantovaná ich samosprávna podstata.Európsky kongres miestnych
a regionálnych orgánov pripravil na schválenie orgánom RE v r 1997 Európsku chartu regionálnych samospráv- ECHRS.Preambula – vychádza z práva občanov
zúčastňovať sa na správe verejných vecí aj na regionálnej úrovni .Regiónálna samospráva – právo a schopnosť vyššieho územného celku pomocou vlastných volených
orgánov administratívne umiestnených medzi ústrednou vládou a samosprávnymi obcami, spravovať na vlastnú zodpovednosť a v prospech obyvateľov spravovať na
území správu vecí verejných, vymedzených v súlade s princípom subsidiarity.Regionálna samospráva nevzniká na účet obecnej samosprávy, nezasahuje do jej
autonómnosti.Dokument vychádzal z obdobných princípov ako Európska charta miestnej samosprávy. Mal za cieľ štandardizovať inštitucionálne predpoklady
európskej regionálnej politiky a jeho ratifikácia mala garantovať krajinám právo na regionálnu samosprávu. Mnohí odborníci predpokladali, že vďaka aktívnej
regionálnej politike EÚ, bude prijatie dokumentu v orgánoch RE jednoduché.Reprezentanti krajín RE sa rozdelili do dvoch názorových prúdov:
Prvý prúd presadzoval prijatie ECHRS ako medzinárodne záväzného právneho dokumentu, akým je aj ECHMS: Belgicko, Holandsko, Španielsko, Taliansko,
Rakúsko, Švajčiarsko, Poľsko, Slovensko, Maďarsko, štáty bývalého Sovietskeho zväzu a bývalej Juhoslávie a Albánsko.Druhý prúd: odporcovia Veľká Británia,
Francúzsko a Česko, a s výnimkou Fínska všetky škandinávske štáty, a to z dôvodu, že by charta narušovala ich suverénne ústavné poriadky.Konferencia nebola
schopná predložiť orgánom RE zjednotený návrh charty pre neprekonateľné názorové rozdiely ministrov v r. 2005 bola prijatá len deklarácia zdôrazňujúca význam
regionálneho stupňa samosprávy v krajinách RE. Napriek uvedenému princípy ECHRS postupne premietajú do zákonov krajín RA, ktoré tvoria právne prostredie
regionálnej samosprávy.

17. Podstata a význam subsidiarity
princíp subsidiarity podľa ktorého má správu verejných úloh zabezpečovať tá inštitucionálna a územná úroveň, ktorá je najbližšie občanovi a má vytvorené
predpoklady pre ich plnenie. Tento princíp zohráva funkciu riadiaceho princípu najmä pri deľbe kompetencií medzi samosprávu na municipálnej a regionálnej úrovni.
Základná ídea – štátna moc by mala zasahovať iba vtedy, ak jednotlivé zložky spoločnosti / regióny, obce, verejno-právne korporácie, rodiny/ nie sú schopné konať. Je
to vlastne základné kompetenčné pravidlo , čo môže občan vykonať sám, to mu nemá odnímať väčšie spoločenstvo, čo môže vykonať menšie spoločenstvo, to mu
spoločenstvo väčšie nemá odňať. Prinčíp subsidiarity je v štandardoch európskej komunálnej a regionálnej politiky , v Európskej charte miestnej samosprávy
a v Európskej charte regionálnej samosprávy pokladaný za základný organizačný princíp výstavby verejnej správy.

18.

Hodnotové atribúty územnej samosprávy.

Hodnotové atribúty samosprávy

Všeobecné hodnotové atribúty /Řehuřek/ - vlastnosti, ktoré sú vo väčšej, či menšej miere prítomné vo všetkých formách samosprávy, vyjadrujú zmysel a odstatnenie
demokratického spôsobu vládnutia.
atribútov uplatňujú historický prístup, spájajú ich s etapami vývoja samosprávy:
sloboda, demokracia, decentralizácia, blahobyt
Sloboda - význam v prvom štádiu vývoja samosprávy – prejavom sú prijaté zákony upravujúce jej postavenie a autonómnosť v rozhodovaní a konaní. Sloboda
rozhodovania – aktivizácia subjektov – rozvoj.
Demokracia– ovplyvňuje formovanie systému na určitom stupni svojho rozvoja. Rozvinutie demokratických inštitútov – kvalita zabezpečovania potrieb, domáhanie
sa ďalšej zodpovednosti.
Decentralizácia - sprievodný znak modernizácie verejnej správy – presun právomocí zo štátu na samosprávne orgány, k jeho rozvoju dochádza na určitom stupni
samosprávneho rozvoja.
Blahobyt – konečný cieľ samosprávy.
Moderná teória VS reprezentovaná najmä zástancami uplatňovania ekonomického riadenia vo verejnej správe akcentuje dominanciu dvoch hodnotových atribútov
samosprávy: funkčnosť a efektívnosť /. S týmto názorom sa stotožňujú aj niektorí predstavitelia našej právnickej obce /. Akcentovanie uvedených kritérií nemá viesť
k zjednodušeniu pohľadu na samosprávu, ale z rešpektovania vývoja spoločnosti a zodpovedajúcich požiadaviek na jej organizačné štruktúry. Efektívnosť samosprávy
je možné posudzovať v dvoch rovinách : celospoločenskej

– dopad samosprávneho riadenia na fungovanie politického a ekonomického systému a v rovine občianskej-

rast miery a kvality uspokojovania potrieb.

19.

Princípy vzťahov medzi úrovňami územnej samosprávy.

Princípy vzťahov medzi úrovňami samosprávy:

a.

územná autonómia garantovaná zákonom

b.

subsidiarita princíp delenia kompetencií

c.

racionalita evidovanie nákladovosti kompetencií

d.

flexibilita organizačná štruktúra rešpektujúca pomery v území.

Princíp subsidiarity

- základný princíp usporiadania vzťahov vo verejnej správe.

Základná ídea- štátna moc by mala zasahovať iba vtedy, ak jednotlivé zložky spoločnosti/ regióny, obce, verejno-právne korporácie, rodiny/ niesú schopné konať. Je
to vlastne základné kompetenčné pravidlo: čo môže občan vykonať sám, to mu nemá odnímať väčšie spoločenstvo, čo môže vykonať menšie spoločenstvo, to mu
spoločenstvo väčšie nemá odňať.
Princíp obhajuje usporiadanie spoločenstva zdola nahor: od občana smerom k rodine, obci, regiónu a centrálnej moci.
Princíp subsidiarity je v štandardoch európskej komunálnej a regionálnej politiky: v Európskej charte miestnej samosprávy a v Európskej charte regionálnej
samosprávy pokladaný za základný organizačný princíp výstavby verejnej správy.

20.

Všeobecné príčiny reforiem verejnej správy.

6. 1. Príčiny reformy verejnej správy (VS

Reforma verejnej správy je fenoménom súčasného vývoja väčšiny európskych štátov, neprebieha len v krajinách s transformujúcou sa

ekonomikou. Jej intenzita v ostatných desaťročiach sa najčastejšie zdôvodňuje nasledovnými príčinami:

a)

požiadavkou zvýšenej výkonnosti samotnej verejnej správy, vytvorením takého inštitucionálneho systému, ktorý bude schopný zabezpečiť správu
verejných vecí najracionálnejšie (s nízkymi nákladmi, operatívne a s vysokou účinnosťou).

b)

potrebou zvýšenia ekonomickej výkonnosti krajiny a jej nižších územných celkov – regiónov aj obcí. Odvetvové riadenie ekonomiky, ktoré relatívne
úspešne podporovalo industrializačný proces v krajinách Európy stratilo schopnosť reagovať na akceleráciu procesu ekonomickej reštrukturalizácie.
Východisko z tohoto stavu vidia mnohé krajiny v naštartovaní regionálnej a lokálnej rozvojovej politiky, schopnej aktivizovať endogenný rozvojový

potenciál.. Reforma má prispieť k prekonaniu, alebo zmierneniu krízy medzi štátom, ako jedinečným zdrojom legálnej a politickej moci a občanmi,

tendenciami vstupu do zjednocujúceho sa ekonomického a bezpečnostného systému Európy. Efektívna verejná správa je jednou z podmienok členstva v EU.
Reforma v kandidátskych krajinách na členstvo v európskych spoločenstvách by mala rešpektovať všeobecne-platné princípy výstavby a fungovania verejnej
správy v Európe: decentralizáciu, subsidiaritu, transparentnosť, flexibilitu a efektívnosť. politických a ekonomických podmienok, od úrovne integrácie krajiny do
medzinárodných spoločenstiev a ďalších faktorov

21.Stratégie reforiem verejnej správy:
Ad 1. New Public Management :
Je novou filozofiou fungovania verejnej správy a zároveň novou sústavou metód riadenia odvodených z trhovej ekonomiky.
Základné heslo NPM: Šetriť a zároveň zvyšovať úžitky.
Ako?: 1. úradníkov premeniť na manažérov
2. občanov premeniť na zákazníkov.
Charakteristiky NPM:
politiky k riadeniu, od systému pyramídového riadenia na systém zhlukov, od hierarchie riadenia k dichotómii, od orientácie na proces k orientácii na výsledok,od
kolektívneho poskytovania služieb k flexibilite,od míňania peňazí k znižovaniu výdavkov,odvlastnenia k riadeniu vlastníctva.
Teória NPM je kombináciou : teórie verejnej voľby /zakotvená v ekonomickej teórii racionality/neo-taylorizmu / zakotveného v teórii riadenia/ Teória verejnej voľby:
odmieta klasický model zastupiteľskej demokracie, ktorý predpokladá že:
- sociálne požiadavky budú presadzovať voliči cez politické strany, tieto ich spolu s vládou presadia v parlamente,
-vláda realizuje svoje rozhodnutia cez vlastné územné štruktúry,
-jestvujúce administratívne usporiadanie dáva voľnú ruku byrokratom,
- byrokrati určujú náklady svojích aktivít, vystupujú ako monopoly.
Teória verejnej voľby hlása:
pri poskytovaní verejných služieb je potrebná konkurencia,
je treba buď privatizovať niektoré verejné statky, alebo ich zmluvne zabezpečovať súkromným sektorom,
je treba zvýšiť informovanosť o konaní VS,skvalitniť kontrolu VS.
22.Ad 2. Prírastková metóda:
zvyšovanie kvality jestvujúceho systému VS,
demokratizácia riadenia,
zvýšenie transparentnosti VS,
zvýšenie efektívnosti VS.
Pretrváva:
politické zasahovanie do VS,
uplatňovanie princípu zásluhovosti,
oddelenie súkromného a verejného manažmentu.
Je pokladaná za konzervatívnu stratégiu, nezodpovedajúcu potrebám dynamických zmien celého systému verejnej správy.
Krajiny uplatňujúce metódu: Francúzsko, Španielsko, Taliansko.
23. Stratégia umierneného manažeringu
Manažerizmus je to nový koncept verejnej správy založený na uplatnení troch nových metodológií riadenia verejných vecí : ekonomické plánovanie, korporatívne
vyjednávanie, štrukturálna diverzifikácia.
Plánovanie a projektovanie rozvoja – stanovovanie rozvojových cieľov, priorít, projektov ich finančného a personálneho zabezpečenia, hodnotenie nákladov a prínosov
realizovaných projektov. Korporatívne vyjednávanie – uplatňovanie formálnych aj neformálnych konzultačných procedúr pri koordinovaní aktivít súkromného
a verejného sektora. Štrukturálna diverzifikácia – inovačná reorganizácia verejnej správy, vytváranie flexibilnejších štruktúr VS, vytváranie nových druhov verejných
a poloverejných inštitúcií. Manažérskej riadenie VS- alternatíva administratívneho riadenia. Umiernený manažerizmus – Kombinácia prvkov predchádzajúcich
stratégií – decentralizácia VS,reforma VS, spájanie súkromného a verejného manažmentu, uplatňovanie manažérských metód v riadení.
24. Vysvetlite pojmy :
Decentralizácia – je najfrekventovanejší pojem aktuálnych reforiem verejnej správy. Je to jeden zo základných atribútov modernej štátnosti spojenej s prechodom
od odministratívneho štátu k štátu občianskej spoločnosti. Je to proces presunu zodpovednosti za spravovanie verejných vecí zo štátnej správny na iné neštátne
subjekty VS. Decentralizácia sú rôzne formy a úrovne presunu zodpovednosti za spravovanie vecí verejných zo štátu na iné organizačné jednotky v rámci ale aj mimo
systému VS. Decentralizácia je všeobecným pojmom pre akékoľvek formy presunu zodpovednosti zo štátu na iné jednotky.
Dekoncentrácia – je najslabšia forma decentralizácie. Vláda redistribuje rozhodovanie, financovania a riadenie v rámci svojej hierarchickej štruktúry na nižšie
články bez oslabenia centrálneho vplyvu. Podľa G.Wrighta je dekoncentrácia len transférom poskytovania služieb alebo výkonu dozornej a regulátornej funkcie na
miestne orgány centrálnej vlády.
Delegovanie - vláda presúva zodpovednosť za rozhodovanie na semi-autonómne organizácie, ktoré nie sú úplne kontrolované vládou, ale v konečnom dôsledku sa
jej za výkon zodpovedajú. Deleguje zodpovednosť na verejno-právne korporácie, rozvojové agentúry, jednotky implementácie projektov, ktoré majú relatívnu slobodu
rozhodovania v hraniciach vymedzených vládou.
Devolúcia - vlády odovzdávajú funkcie, právomovi v rozhodovaní aj financie spravidla autonómnym jednotkám územnej samosprávy, ktoré konajú v rozsahu
decentralizovaných funkcií vo vlastnom mene a nie v mene štátu. Okrem územnej samosprávy môže byť kompetencia odovzdaná aj iným verejno- právnym aj
súkromným subjektom .
25. Politická decentralizácia cieľ a dôsledky
Cieľ – rozloženie politickej moci v štáte medzi centrálnu vládu, regionálne vlády a lokálne vlády. Jej realizácia predpokladá rozloženie kompetencií, verejných
financií a existenciu kompetentných – územných vládnych centier. Napriek svojmu významu, reálna politická decentralizácia začne pôsobiť až po prerozdelení
kompetencií a verejn, ých financií medzi centrálnu vládu, regionálnu samosprávu a obce. Politická decentralizácia vytvára priestor pre zvýšenie podielu občanov na
správe verejných vecí, spája sa so zastupiteľskou demokraciou. Očakávaný prínos- rozhodnutia vykonávané s účasťou občanov, viac zodpovedajú ich diferencovaným
potrebám, ako tie ktoré vykonávajú štátne úrady.
Dôsledky – namiesto jedného vládneho centra - vytvorenie niekoľkých reprezentatívnych úrovní vládnutia. Centrálna vláda – region-obec.

26, Administratívna decentralizácia – decentralizácia kompetencií.
Cieľ: presun zodpovednosti za plánovanie, financovanie a riadenie určitých verejných funkcií z centrálnej vlády a jej orgánov na územné jednotky samosprávy,
podriadené jednotky vlády, verejné orgány alebo korporácie.Možno rozlíšiť 3 hlavné formy administratívnej decentralizácie:
Dekoncentrácia

- najslabšia forma decentralizácie.

Vláda redistribuje rozhodovanie, financovanie a riadenie v rámci svojej hierarchickej štruktúry na nižšie články bez oslabenia centrálneho vplyvu. Podľa G. Wrighta je
dekoncentrácia len transférom poskytovania služieb alebo výkonu dozornej a regulatórnej funkcie na miestne orgány centrálnej vlády.
Delegovanie - vláda presúva zodpovednosť za rozhodovanie na semi-autonómne organizácie, ktoré nie sú úplne kontrolované vládou, ale v konečnom dôsledku sa jej
za výkon zodpovedajú. Deleguje zodpovednosť na verejno-právne korporácie, rozvojové agentúry, jednotky implementácie projektov, ktoré majú relatívnu slobodu
rozhodovania v hraniciach vymedzených vládou.
Devolúcia – vlády odovzdávajú funkcie, právomoci v rozhodovaní aj financie spravidla autonómnym jednotkám územnej samosprávy, ktoré konajú v rozsahu
decentralizovaných funkcií vo vlastnom mene a nie v mene štátu. Okrem územnej samosprávy môže byť kompetencia odovzdaná aj iným verejno- právnym aj
súkromným subjektom / prostredníctvom deetetizácie
27, Fiškálna decentralizácia.
Decentralizácia financií – kľúčový predpoklad úspechu decentralizácie.

Ak má byť územná samospráva zodpovedná za spravovanie verejných vecí, musí mať primeranú úroveň príjmov : vlastných, alebo presunutých z centrálnej vlády / zo
štátneho rozpočtu do rozpočtov samosprávnych regiónov a obcí/ a zároveň musí disponovať právomocou prijímať rozhodnutia o ich použití.
Cieľ – dosiahnuť miestnu previazanosť medzi tvorbou a využívaním zdrojov.
Formy fiškálnej decentralizácie:
zvýšenie podielu územných samospráv na výdavkoch ŠR formou globálnych dotácií,
presun niektorých daňových právomocí zo štátu na samosprávy,rast vlastných príjmov samospráv uplatnením práva na miestne dane vrátane stanovenia ich výšky
28,
Silné stránky decentralizácie:



Zabránenie prehlbovaniu krízy vzťahov medzi centrálnou vládou a občanmi.



Posilnenie štátu ako celku rozložením právomocí, ale aj zodpovedností na všetky úrovne verejnej správy pri rešpektovaní princípu subsidiarity.



Posilnenie fungovania inštitútov demokracie v zmysle európskych dohovorov.



Zníženie narastajúcich menšinových napätí a posilnenie ochrany práv menšín.



Zachytenie reformných trendov prebiehajúcich v Európe od druhej polovice minulého storočia.



Zvýšenie efektívnosti výkonu verejnej správy.



Zvýšenie transparentnosti činností verejnej správy s cieľom znižovať mieru klientelizmu a korupcie.



Zvýšenie efektívnosti cezhraničnej spolupráce regiónov a obcí.



Zvýšenie ekonomickej výkonnosti štátu, najmä regiónov.



Zastavenie prehlbovania nerovnovážneho rozvoja regiónov a obcí.



Pružnejšie a efektívnejšie zabezpečovanie miestnych potrieb.



Výhody plynúce z miestneho posudzovania a rozhodovania.



Možnosť horizontálnej koordinácie služieb, investícií v regiónoch a obciach a spoločného riešenia problémov inštitúciami verejného, súkromného
a mimovládneho sektora.

Slabé stránky decentralizácie:



Možnosť nižšej efektívnosti zabezpečovania štandardných služieb napr. v školstve a zdravotníctve.



Možný presun fiškálnej nerovnováhy z centra na miestnu úroveň.



Strata možnosti kontroly vlády využívania nedostatočných finančných zdrojov.



Nižšia kvalita poskytovaných služieb v dôsledku nedostatočných administratívnych, alebo technických kapacít na miestnej úrovni.



Administratívna zodpovednosť môže byť prenesená na miestnu úroveň bez primeraného finančného krytia činností.



Môže spôsobiť zanedbanie celospoločenských záujmov.



Môže obmedziť koordináciu cieľov medzi jednotlivými úrovňami vlády: centrálnou, regionálnou a lokálnou.



Na miestnej úrovni hrozí riziko politického zasahovania do rozhodovacích procesov.

29, Konsolidácia sídelnej štruktúry
Konsolidácia – taká úprava sídelnej štruktúry, ktorá umožní realizáciu tých funkcií, ktoré má obec zo zákona zabezpečovať alebo ktoré vyplývajú zo špeciálnych
potrieb občanov a žiadny iný subjekt ich nezabezpečuje.

Konsolidácia sídelnej štruktúry začína byť aktuálnym fenoménom súvisiacim s decentralizáciou verejnej správy, ktorá má nielen občiansky, politický ale aj
ekonomický rozmer.
Konsolidovať znamená dať aj odpoveď na otázku aké veľké by malo byť optimálne sídlo.

32.

. Porovnanie sídelnej štruktúry SR s ostatnými krajinami Európy.

Konsolidácia – je taká úprava sídelnej štruktúry, ktorá umožní realizáciu tých funkcií, ktoré má obec zo zákona zabezpečovať alebo ktoré vyplývajú zo špeciálnych
potrieb občanov. Konsolidácia znamená dať odpoveď na otázku aké veľké by malo byť optimálne sídlo. Optimálna veľkosť obce determinovaná štyrmi dimenziami :
ekonomická efektívnosť = pri akej veľkosti obec môže poskytnúť čo najviac služieb s čo najnižšími nákladmi. , demokracia = aká veľkosť môže najlep.zabezpečiť
občiansku kontrolu samosprávy, Distribúcia = aké štruktúry môžu poskytnúť najrovnomernejšie rozl.služieb a daňové zaťaženie, rozvoj= aké veľkostné štruktúry sú
najlepšie vybavené pre podporovanie ekonomického rozvoja.
Praktické poznatky z pôsobenia miestnych samospráv v Europe umožňujú konštatovať, že rozsah poskytovaných služieb obce je spravidla úmerný jej veľkosti.
Európske štáty na základe kritérií rozsahu poskytovaných služieb je možné rozdeliť do štyroch skupín Veľká obec, priemerne veľká obec, malá obec s priemerným
rozsahom funkcií, malá obce s malým rozsahom funkcií. Z porovnania s ostatnými európskymi krajinami vyplýva , že Slovensko patrí ku krajinám s výrazne
fragmentovanou sídelnou štruktúrou.

33, Vysvetlite pojmy: amalgamizácia, municipalizácia, atomizácía sídelnej štruktúry.

MUNICIPALIZÁCIA (amalgamizácia) obcí – predstavuje plošné zlučovanie obcí a odobratie politicko-správnej zodpovednosti pôvodným obciam. Skúsenosti
krajín, ktoré postupovali touto cestou ukazujú, že formou zlúčenia so zánikom pôvodných obcí (Śvédsko, Dánsko) alebo formou zlúčenia bez zániku pôvodných
obcí, ktoré si ponechajú jednak symbolickú politickú reprezentáciu, ale aj niektoré kompetencie (Poľsko) a zároveň volebný systém zabezpečuje zastúpenie
každej pôvodnej obce v zastupiteľstve novej municipality.

34, Možné formy konsolidácie sídelnej štruktúry.

Komparatívne analýzy funkčnosti sídelných štruktúr v krajinách Európy umožňujú podľa Swianiewicza nasledovné formy konsolidácie:
1.

rešpektovať jestvujúci stav a

ponechať väčšinu funkcií v

rukách štátu

a miestnej štátnej správy. V tomto prípade má zastupiteľská funkcia miestnej

samosprávy len symbolickú hodnotu, nevytvára podmienky pre jej reálne zasahovanie do úvahy občanov.

2.

ponechať malým obciam len nevyhnutný rozsah funkcií a

podstatnú časť služieb delegovať na blízke mesto

, ktoré ich bude poskytovať obyvateľom

obcí v hraniciach svojho obslužného územia. Obyvatelia menších obcí takto spravidla strácajú dosah na štruktúru a spôsob zabezpečovania mnohých
životne dôležitých služieb.

3.

vytvoriť podmienky pre zmluvné poskytovanie služieb malým obciam prostredníctvom kontraktovania alebo nákupov.

4.

procesom decentralizácie diferencovať rozsah obecných funkcií v

závislosti od ich veľkosti

. Táto cesta zakladá nerovnocenné postavenie obcí

a obmedzuje miestnu demokraciu.

5.

vytvoriť legislatívne a fiškálne podmienky pre dobrovoľnú spoluprácu obcí

pri výkone niektorých funkcií (menej frekventovaných, odborne a finančne

náročných).

6.

uskutočniť amalgamizáciu – municipalizáciu obcí

, spojiť málo funkčné jednotky miestnej samosprávy do väčších samosprávnych celkov. Pre túto

formu existuje celý rad empirických argumentov. Mnohé výskumy potvrdili, že amalgamizácia má pozitívny dopad tak na ekonomickú výkonnosť ako aj
na kvalitu a rozmanitosť poskytovaných služieb, posilňuje miestnu samosprávu avšak nemusí viesť k strate identity pôvodných obcí. V Poľsku
a Bulharsku, kde tento proces prebehol sa identita pôvodných obcí udržiava prostredníctvom:

35. Modely municipalizácie.

MUNICIPALIZÁCIA (amalgamizácia) obcí – predstavuje plošné zlučovanie obcí a odobratie politicko-správnej zodpovednosti pôvodným obciam. Skúsenosti
krajín, ktoré postupovali touto cestou ukazujú, že formou zlúčenia so zánikom pôvodných obcí (Śvédsko, Dánsko) alebo formou zlúčenia bez zániku pôvodných
obcí, ktoré si ponechajú jednak symbolickú politickú reprezentáciu, ale aj niektoré kompetencie (Poľsko) a zároveň volebný systém zabezpečuje zastúpenie
každej pôvodnej obce v zastupiteľstve novej municipality.
Municipalizáciu možno uskutočniť podľa troch modelov:

a)

administratívny

– vláda predpokladá návrh modelu parlamentu a po schválení jeho realizácia môže prebehnúť počas jedného volebného

obdobia,

b)

dobrovoľný

– parlament určí hlavné kritériá zlučovania a miestna samospráva rozhodne o ich naplnení,

c)

zmiešaný

– parlament schváli kritéria zlučovania, stanoví časové limity pre dobrovoľné zlučovanie a administratívne rozhodne len v prípade

ak obce nevyhovujú zlúčeniu dobrovoľné a v určenom časovom limite. Orientačná kvantifikácia dopadu navrhovaného riešenia.

36. Aká je úloha verejnej správy v procese zjednocovania Európy.
Úloha verejnej správy v

procese zjednocovania Európy: rozhodujúca



Prepája inštitucionálne riadiace mechanizmy



Vytvára podmienky pre praktickú, technickú a estetickú konvergenciu rôznych administratívnych kultúr



Je kľúčovou podmienkou krajiny prevziať na seba záväzky plnoprávneho členstva v E Ú

37. Aká je súvislosť medzi EU intgráciou a reformami VS

Súvislosť medzi európskou integráciou a reformou verejnej správy
Nepriama súvislosť:



V systéme európskeho práva neexistuje žiadna právna úprava vzťahov v oblasti verejnej správy( suverenita krajín pri tvorbe ústav aj organizácii verejnej
správy)



Členské štáty musia byť schopné implementovať politiky a legislatívu EÚ v rámci svojich krajín



Únia nedisponuje vlastnou administratívou na úrovni členských krajín, preto sa pri výkone svojich rozhodnutí spolieha na samotné členské krajiny



Existuje vzájomná závislosť medzi členskými krajinami pri zavádzaní pravidiel EÚ( kvalifikačné požiadavky, zdravotné štandardy)



Pri realizácii reforiem by krajiny mali rešpektovať všeobecne platné princípy jej konštituovania a fungovania :

o

občianska spoločnosť

o

subsidiarita

o

transparentnosť

o

efektívnosť

o

flexibilita

o

solidarita.



Vlády musia prijať politický záväzok k reforme v podobe plánu opatrení



Je treba nájsť rovnováhu medzi horizontálnym a vertikálnym prístupom k reforme.

38. Ktoré všeobecne platné princípy sa uplatňujú pri konštituinovaní VS. Pri realizácii reforiem by krajiny mali rešpektovať všeobecne platné princípy jej
konštituovania a fungovania :občianska spoločnosť,subsidiarita,transparentnosť
Efektívnosť, flexibilita, solidarita
Napriek rôznosti reformných stratégií, sa pri ich realizácii uplatňujú nasledovné základné princípy:


princíp občianskej spoločnosti založený na väčšej participácii občanov na spravovaní verejných vecí. princíp subsidiarity podľa ktorého má správu
verejných úloh zabezpečovať tá inštitucionálna a územná úroveň, ktorá je najbližšie občanovi a má vytvorené predpoklady pre ich plnenie. princíp
transparentnosti je uplatňovaný tak pri vytváraní prehľadného inštitucionálneho systému verejnej správy s jasne vymedzenými právami a povinnosťami
jednotlivých jeho článkov, ,

princíp efektívnosti sa spája s racionalizáciou výdavkov spojených s výkonom verejnej správy na všetkých úrovniach jej pôsobenia (princíp flexibility má garantovať
rešpektovanie diferencovaných potrieb a záujmov občanov, a iných subjektov regiónov a možnosť diferencovaného prístupu k ich riešeniu. princíp solidarity vychádza
z rozdielnych objektívnych predpokladov pre rozvoj regiónov a obcí a zakladá zodpovednosť silnejších za slabších tak aby sa docielil vyvážený



39. Charakteristika a význam indikatívneho zoznamu kľúčových faktorov pre vstup do EÚ

1. Usporiadanie a

rozhodovanie na centrálnej úrovni:

a.

Ústava garantujúca právo občanov vymeniť tých, čo sú pri moci, rozdelenie štátnej moci a vládu zákona.

b.

Usporiadanie vlády zabezpečujúce efektívnu koordináciu ministerstiev a spoľahlivé prepojenie s rozpočtovníctvom, ktoré dávajú predsedovi vlády
dostatočnú mocenskú autoritu k tomu, aby mohol prevziať politické vodcovstvo v krajine.

Procedúry pre zabezpečenie procesu koordinovanej tvorby a výkonu politiky, vrátane procedúr pre tvorbu zákonov a nariadení ( predpisov), ktoré zabezpečia
2. Územná správa a

vzťahy s

občanmi a

ekonomickými aktérmi:

a.

Určitý stupeň decentralizácie, ktorý sa v závislosti na špecifických podmienkach danej krajiny môže realizovať na jednej, alebo viacerých úrovniach
s rozličnou zodpovednosťou a kompetenciami.

b.

Interakcia medzi dekoncentrovanou štátnou správou a miestnymi (regionálnymi a obecnými) samosprávami, umožňujúca efektívny výkon verejnej
politiky v celej krajine.

3. Prostriedky realizácie kontroly:

a.

Profesionálna štátna služba regulovaná zákonmi, nábor a povyšovanie pracovníkov založené na princípoch manažmentu ľudských zdrojov( vrátane kvalít,
zručností, motivácie a stability pracovnej sily) a lojálne vykonávajúca politiku vlády.

b.

Súbor pravidiel a etických noriem garantujúcich zodpovednosť verejných inštitúcií a spoľahlivosť administratívnych krokov, vrátate priorít usmerňujúcich
etické správanie štátnych zamestnancov.

c.

Rozpočtové a daňové orgány, ktoré dokážu zabezpečiť výber a správu daní , korektné riadenie a využívanie verejných prostriedkov.

Uvedený zoznam kľúčových faktorov by mal byť rešpektovaný tak pri koncipovaní reformného procesu, ako aj pri vytváraní jeho legislatívneho prostredia a následnej
implementácii.

40. Vznik a vývoj verejnej správy na území Slovenska do r. 1945

Slováci v podstatnej miere nemohli zasahovať do výstavby verejnej správy.

Počiatky územno-správneho usporiadania Slovenska siahajú do 5.-6. storočia, kedy sa vytvárali sídelné centrá. Prvou známou reformou územnej patrimoniálnej správy
bola reforma, ktorú vykonal začiatkom 11. storočia V 14. a 15. storočí bola štruktúra hradských španstiev nahradená 19 šľachtickými stolicami. Stolice sa postupne
začali napĺňať samosprávnou podstatou. Na čele stolice stál kráľom menovaný župan. Hlavným predstaviteľom samosprávy bol volený zástupca – podžupan.Revolúcia
v r. 1848-49 obnovila územnú samosprávu, naviac ju sprístupnila aj nešľachtickým intelektuálom, richtárom, notárom a občanom, ktorí vlastnili zákonom predpísaný
majetok. Porážka revolúcie znamenala v Uhorsku aj elimináciu stoličnej samosprávy a zároveň vytvorenie dvoch civilných administratívnych dištriktov. K obnove
stolíc v historickej podobe, vrátane ich samosprávnej podstaty došlo v r. 1860 tzv. Októbrovým diplomom, V organizačnej výstavbe územnej verejnej správy prevládal
spojitý model, charakteristický centrálnym Vznikom I. ČSR došlo k narušeniu kontinuity vývoja územnej verejnej správy na Slovensku. Štátnu správu v župách
vykonávali župné úrady a im podriadené okresné úrady. Do jeho kompetencie patrila starostlivosť o správne a hospodárske záležitosti župy, ale aj
humanitné, zdravotné, sociálne, kultúrne a dopravné záležitosti obyvateľstva.

41. Vznik a vývoj sústavy národných výborov v r. 1990

Národné výbory, ako inštitúcie verejnej správy sa začali na Slovensku objavovať v r. 1918 pod vplyvom revolučných udalostí v Rusku.

K druhému spontánnemu vzniku národných výborov dochádza v období Slovenského národného povstania. Dňa 1. septembra 1944 sa na
povstaleckom území ujala vlády Slovenská národná rada, ktorá sa ďalej organizačne členila na plénum, predsedníctvo a zbor povereníkov.
Národné výbory nahradili okresné a miestne úrady.

Na jar v r. 1945 sa začala na území Slovenska obnovovať československá územná správa.

Súčasne sa na Slovensku vytvorilo 97 okresov. Národné výbory boli definované ako orgány zastupiteľského charakteru s výkonnými právomocami
vo všetkých oblastiach verejnej správy. V skutočnosti samosprávne orgány boli skôr ich okrasou, pretože výkon verejnej správy bol v plnej
kompetencii ich štátnej správy riadenej ministerstvom vnútra.

Už v r. 1960 došlo k zásadnejšej reforme verejnej správy. . Organizačné spojenie štátnej moci a štátnej územnej správy bolo objektívne
determinované dominanciou štátneho vlastníctva budov, stavieb, pozemkov a ostatných materiálnych statkov v územných obvodoch krajov,
okresov a obcí, čo dávalo minimálny priestor ekonomickej iniciatíve volených orgánov.
42. Príčiny zrušenia sústavy národných výborov v r. 1990
Nástup transformačného procesu na Slovensku vyvolal akútnu požiadavku prispôsobiť systém verejnej správy požiadavkám:prechodu na trhovú
ekonomiku,demokratizácie spoločenského života.

Požiadavky:centralisticko – byrokratického modelu riadenia spoločnostipolitického systému s dominantným postavením jednej politickej strany nemôže tvoriť
podporný územný a inštitucionálny rámec očakávaným zmenám

Uskutočnené reformné kroky boli poznačené:

krátkosťou času, ktorá neumožnila uskutočniť zásadnejšie zmeny v celom systéme verejnej správy, bez uskutočnenia ktorých hrozilo riziko jej znefunkčnenia
v územiach

chýbajúca koncepcia reformy, nakoľko teória a prax neboli pripravené na transformáciu spoločenského systému

43 . Charakterizujte I. etapu reformy verejnej správy po r. 1989, ciele a dosiahnuté výsledky.

Charakteristické zmeny I. etapy reformy verejnej správy po r. 1989 boli:
1.

Zrušenie inštitúcií národných výborov a vytvorenie nových orgánov:

-

štátnej správy: okresné úrady, obvodné úrady

-

samosprávy: zastupiteľstiev a starostov a primátorov miest a obcí

2. Vytvorenie reálnej samosprávy na základnom stupni verejnej správy – obciach podľa Zákona SNR č. 369/90 Zb. o obecnom zriadení
3. Zmena územného členenia krajiny podľa Zákona č. 472 o organizácii miestnej štátnej správy:

-

zrušenie krajov

-

vytvorenie 121 územných obvodov

-

ponechanie štruktúry 38 okresov

Uskutočnila sa prvá etapa decentralizácie v rámci ktorej zodpovednosť za mnohé základné služby pre občanov prešla zo štátnej správy na orgány

samosprávy /financovanie a správa majetku, miestne dane a poplatky/.

Nedoriešilo sa:

a) funkčné prepojenie štátnej správy a samosprávy

b) vytvorenie regionálneho článku územnej samosprávy
c) racionálne územné členenia krajiny nadväzujúce na historické etnografické a ekonomické aspekty dovtedajšieho vývoja.

Z hľadiska modelového sa na Slovensku začal formovať duálny model verejnej správy. Nedostatkom tohto modelu funkčná separácia podsystémov

štátnej správy a samosprávy. Systém verejnej správy bol zbyrokratizovaný neprehľadný.

Pôvodná koncepcia reformy nebola naplnená v rozvíjaní jej samosprávneho podsystému, konštituovaní jeho regionálnych článkov. Neprítomnosť

regionálnej samosprávy vo VS mala za následok:

-

fungovanie nekompetentného modelu územnej verejnej správy

-

brzdenie procesu decentralizácie verejnej správy /presun kompetencií zo štátu na samosprávu/

-

nemožnosť prijatia koncepčných dokumentov regionálnej politiky a reálnych ekonomických predpokladov pre ich naplnenie.

Práce spojené s koncipovaním alternatívnych modelov územného usporiadania VS po r. 1990 sa nepremietali do nového systému územného členenia.

44. Ciele a výsledky II. etapy reformy verejnej správy v SR po r. 1995.
Pôvodným cieľom II. Etapy reformy VS po roku 1995 bolo

odstránenie roztrieštenosti územnej štátnej správy,upevniť samosprávny charakter obcí,
vytvoriť regionálne články územnej samosprávy,
uskutočniť vo väzbe na predchádzajúce kroky nové územno-správne členenie SR.

Organizačné usporiadanie sa sústredilo na tri základné modelové prístupy.

1. Stabilizačný model - charakteristické črty sú:stabilita okresnej úrovne,návrat k pôvodným územiam krajov,asymetria usporiadania VS na úrovni vyšších celkov
vytvorenie miestnych správnych jednotiek
2. Integračný model – charakteristické črty sú:,stabilita územných obvodov,návrat k pôvodným hraniciam krajov /r. 1949-1960/,symetria na úrovni vyšších
celko,miestne správne jednotky

3. Reštitučný model – charakteristické črty sú:otvorenie novej štruktúry okresov /obvodného významu/,návrat k pôvodným krajom /r. 1949-1960/,návrat k župnému
členeniu /z pred r. 1923/asymetria na úrovni vyšších celkov,miestne správne jednotky

Pozitívnou črtou tejto etapy bola snaha o systémové usporiadania organizačnej štruktúry VS na základe troch kritérií: pre územnú štátnu správu, pre

systém regiónov a integrované kritériá, platné pre celú štruktúru VS.
Charakteristika zmien II. etapy reformy VS:
1.

Na úrovni okresov a krajov boli konštituované úrady všeobecnej štátnej správy, ktoré umožnili horizontálnu integráciu miestnej štátnej správy.

2.

Zrušila sa sústava obvodov a obvodných úradov

3.

na základom stupni vykonáva štátnu správu 79 okresných úradov

4.

Obnovilo sa krajské členenie Slovenska a vniklo 8 krajských úradov /inštitúcie štátnej správy na druhom stupni/

5.

Kompetencie pôvodných obvodných úradov boli presunuté na okresné úrady. Kompetencie pôvodných okresných úradov boli presunuté na krajské úrady.
Krajské úrady sa stali integrovanými orgánmi štátnej správy.

45. Stratégia a koncepcia III. etapy reformy verejnej správy v SR .

Stratégia reformy je súhrn zásad a pravidiel podľa ktorých sa uskutočňuje reforma. V roku 1999 Vláda SR v Stratégii reformy verejnej správy schválila:

oddelený model verejnej správy, pri stanovaní originálnych kompetencií územnej samosprávy vychádzať z rámcového zoznamu, decentralizácia a modernizácia
verejnej správa sa stáva národným programom dlhodobého charakteru, časový postup ďalších prác.
V roku 2000 Vláda SR prijala Koncepciu decentralizácie a modernizácie verejnej správy, ktorá predstavovala východisko pre začatie prác na reforme. Ku koncepcii
boli schválené nasledovné:, verejnú správu na Slovensku mali zabezpečovať: štátna správa a samospráva
mal sa uskutočniť presun kompetencií zo štátnej správy na samosprávu

štátna správa mála zabezpečovať: len kompetencie štátu /obrana, bezpečnosť/, kompetencie celoštátnou pôsobnosťou /národné kultúrne, zdravotnícke a školské
zariadenia/. Štátnu správu mali zabezpečovať ministerstvá, ostatné orgány štátnej správy a zreformovaná územná štátna správa, niektoré koordinačné, plánovacie
a metodické činnosti bolo potrebné decentralizovať z orgánov štátnej správy na regionálnu a obecnú samosprávu
územnú samosprávu mali vykonávať samosprávne orgány obcí spolu so samosprávou vyšších územných celkov, mali sa vytvoriť podmienky na začatie činnosti
samospráv vyšších územných celkov /VÚC/ ku dňu 1.1.2002
vláda poverila: a) podpredsedu vlády – pripraviť realizáciu reformy
b) podpredsedu vlády a ministerku financií zosúladiť koncepcie decentralizácie s východiskami financovania verejnej správy
c) podpredsedu vlády a príslušných ministrov predložiť návrh legislatívnych zmien d) podpredsedu vlády pre legislatívu koordinovať legislatívne práce spojené
s reformou.

46. Systémový prístup uplatňovaný v III. etape reformy verejnej správy v SR.
Usporiadanie verejnej správy z ktorej stratégia reformy v r. 1999 vychádzala bola bola dôsledkom nesystémových zmien uskutočňovaných po r. 1990 a možno ju
charakterizovať nasledovne:

neukončený model územnej verejnej správy, chýba článok regionálnej správy, ktorý by podporoval uplatňovanie decentralizovaného riadenia verejných vecí,
nevyhovujúce územno-správne usporiadanie krajiny /nerešpektovali sa hranice prirodzených územných celkov/
rezortné, územne nekoordinované riadenie verejných vecí, neprehľadné a málo stimulujúce financovanie verejného sektora, ťažkopádne a málo výkonné inštitúcie
verejnej správy, nedostatočná kontrola kvality práce a finančných tokov vo verejnej správezanedbaný systém permanentného vzdelávania zamestnancov verejnej
správy
nízka miera decentralizácie kompetencii, od r. 1191 tento proces prakticky nepokračoval. Decentralizácia prinesie prospech občanovi iba vtedy, ak sa uskutoční vo
všetkých oblastiach súčasne /v oblasti hospodárskej, právnej verejných financií a sociálnej/. Koncepcia reformy na Slovensku je chápaná komplexne a systémovo. Jej
obsah tvorí súbor navzájom previazaných procesov. Realizácia každého z nich je nevyhnutnou podmienkou úspešného pôsobenia celého systému.Komplex reformných
procesov:
Reforma verejnej správy v SR – Nové metódy riadenia verejného sektora
Nové mechanizmy kontroly, Vzdelávanie vo verejnej správe, Informatizácia verejnej správy. Vytvorenie legislatívneho prostredia kompatibilného s právnymi
normami EU. Moderny štát a občianska spoločnosť. Právny rámec pre verejnú služby..Dekoncentrácia štátnej správy.Decentralizácia verejnej správy. Územno-správne
usporiadanie SR a regioalizácia

47 Legislatívne prostredie III. etapy reformy verejnej správy, vytvorené v r. 2001.
Prijatím zákonov sa vytvorilo legislatívne prostredie pre vytvorenie reformy verejnej správy. Sú to nasledovné zákony:

Zákon č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov – vymedzuje postavenie VÚC v systéme VS, územia, pôsobnosti, orgány...
Zákon č. 303/2001 Z.z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov, ktorý zakotvil väčšinový volebný systém s pomernou väčšinou.
Zákon č. 416/2001 Z.z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky. Zákon obsahuje interoretačné pravidlo pre
rozlíšenie originálnych a prenesených pôsobnosti
Zákon č. 575/2001 Z.z. o organizácií ústrednej štátnej správy definuje spôsob činnosti vlády, ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Vymedzuje
pôsobnosti a vzťahy k orgánom štátnej správy, samosprávy a ostatným fyzickým a právnickým osobám
Zákon č. 446/2001 Z.z. o majetku vyšších územných celkov upravil majetkové postavenie VÚC ako samostatnej právnickej osoby, majetok VÚC a nakladanie s nim.
Upravuje tiež lehoty prechodu majetku na VÚV zo štátu.
Zákon č. 445/2001

Okrem uvedených zákonov sa uskutočnila novelizácia celého radu ďalších zákonov súvisiacich napr.: s kontrolou, verejným obstarávaním, o slobodnom prístupe
k informáciám atď.
48. Charakteristika prenosu kompetencií, originálne a prenesené kompetencie.

Presun kompetencií zo štátu na samosprávu bol zložitý, a mal niekoľko systémových problémov.

a)

V rokoch 2002-2004 sa uskutočnil presun viac ako 400 kompetencií zo štátu na obce a to buď originálnych kompetencií, alebo prenesených kompetencií.
Územná samospráva je pri prenesených kompetenciách viazaná Ústavou, zákonmi a všeobecnými záväznými predpismi. Zabezpečenie týchto kompetencií
riadi, financuje a kontroluje vláda. Podľa ústavy SR samospráva musí plniť prenesenú pôsobnosť štátnej správy len v prípade nasledovných podmienok:

1.

úloha bola na samosprávu prenesená zákonom

2.

štát uhrádza náklady preneseného výkonu

Pri prenesenej kompetencií konajú samosprávy tak ako orgány štátnej správy v mene štátu. Volené zastupiteľstvo nemá vplyv na ich výkon.

b)

Prístup ministerstiev k deleniu kompetencií medzi štát a samosprávu bol nekonzistentný, nedošlo e efektívnemu rozdeleniu politickej zodpovednosti

c)

Vysoký podiel delených kompetencií obmedzoval autonómne postavenie územných samospráv v rozhodovaní aj hospodárení
Samosprávy zabezpečujú samosprávnu pôsobnosť - originálne kompetencie vo svojich samosprávnych kompetenciách môžu vydávať všeobecne záväzné

nariadenia a stanoviská. Medzi originálne kompetencie patria : miestne komunikácie, hromadná doprava, verejné priestranstvá, zeleň, čistota, ochrana prírody
a životného prostredia, vodné hospodárstvo, odkanalizovanie, komunálny odpad, územné plánovanie, miestny rozvoj, bývanie, predškolské a školské zariadenia,
sociálne zariadenia, polikliniky, niektoré nemocnice, kultúra, osvedčovanie listín, niektoré priestupky, miestna polícia, výber miestnych daní a poplatkov,
participácia na regionálnych plánoch.
49. Prenos kompetencií a sídelná štruktúra v SR, vznik SOÚ.

Prenos nových kompetencií originálnych alebo prenesených kompetencií zo štátu na samosprávu narážalo na problémy rozdrobenosti sídelnej štruktúry

SR. Z celkového počtu 2881 obcí tvoria 2/3 obce s počtom do 1000 obyvateľov. Preto by nebolo účelné na tieto obce presúvať kompetencie, ktoré možno
racionálne zabezpečovať len pre väčší počet obyvateľov /stredné školy, nemocnice, sociálne zariadenia atď./. Je nevyhnutné aby novú agendu zabezpečovali obce
prostredníctvom spoločných obecných úradovní. Tieto môžu vzniknúť buď na báze dobrovoľnosti, alebo zo zákona.

Právne predpoklady pre zriadenie Spoločných obecných úradov boli vytvorené prijatím zákona o obecnom zriadení. K realizácii SOÚ došlo až po r. 2001

prijatí zákonov súvisiacich s decentralizáciou verejnej správy, ktoré rozšírili škálu kompetencií zabezpečovaných obcami – originálnych kompetencií ako aj
kompetencií s prenesenou pôsobnosťou.

Legislatívne prostredie SOÚ vytvárajú zákony: 369/1990 Zb. o obecnom zriadení novelizovaní pod č. 445/2001 z.z., Zákon č. 416/2001 Z.z. o prechode

niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a VÚC. SOÚ sa zriaďujú na báze dobrovoľnosti a rovnocennosti obcí za účelom:. výkonu originálnych
kompetencií za účelom efektívnejšieho zabezpečovani zabezpečenie preneseného výkonu štátnej správy obcami, u ktorých financovanie metodické riadenie
zabezpečuje štát
SOÚ vzniká na základe písomnej zmluvy a obsahuje: označenie účastníkov, vymedzenie predmetu zmluvy, vymedzenie času na ktorý sa uzatvára, práva
a povinnosti účastníkov zmluvy, spôsob odstúpenia od zmluvy určenie
50. Charakterizujte proces vzniku samosprávnych vyšších územných celkov v SR.

Po prijatí a novelizácií zákonov ako zákonov o samospráve vyšších územných celkov, zákon o voľbách do orgánov samosprávnych krajov atď. vznikli

predpoklady pre pôsobenie regionálnej samosprávy.

Samosprávny kraj je právnická osoba, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkov a s vlastnými príjmami,

zabezpečuje a chráni práva a záujmy svojich obyvateľov. Samosprávny kraj pri výkone samosprávy sa stará o všestranný rozvoj svojho územia a potrieb svojich
obyvateľov. Osvojilo sa funkčné chápanie regiónu. Uplatnil sa princíp subsidiarity.

Proces konštituovania VÚC bol nasledovný:

-

11/2001 – uskutočnili sa prvé voľby poslancov a predsedov VÚC

-

1.1.2002 – začal sa presun prvých pôsobností zo štátu na VÚC /na úseku regionálneho rozvoja, civilnej ochrany, cestovného ruchu a dráh

-

1.4.2002 – presunuli sa kompetencie na VÚC na úseku cestnej dopravy divadelnej činností, múzeí, galérií, osvetovej činnosti a knižníc

-

1.7.2002 – presunuli sa kompetencie na VÚC na úseku školstva, telesnej kultúry a humánnej farmácie

-

1.1.2003 – prešli do pôsobnosti samosprávnych krajov činnosti na úsekoch sociálnej pomoci, územného plánovania, zdravotníctva

-

1.1.2004 – do pôsobnosti samosprávnych krajov prešiel úsek údržby a správy ciest I. a II. Triedy.

51. Postavenie obce v systéme verejnej správy.

Od roku 1990 reprezentantom územnej samosprávy na Slovensku sú obce. Legislatívnym základom je zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení.

Obec je samostatným samosprávnym zákonom, samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami. Všetky samosprávne funkcie

vykonáva obec prostredníctvom volených orgánov, ktorými sú:

Starosta obce – predstaveným s najvyšším výkonným orgánom obce, ktorú zastupuje pred štátnymi orgánmi, inými obcami, pred právnickými a fyzickými osobami. Je
štatutárnym zástupcom v majetkovoprávnych a pracovnoprávnych vzťahoch. Je volený na dobu štyroch rokov priamo obyvateľmi obce.
Obecné zastupiteľstvo /9 – 60 poslancov/ - je volené na dobu štyroch rokov priamo obyvateľmi obce. Zriaďuje svoje orgány: obecnú radu, odborné komisie, obecnú
políciu, obecný požiarny zbor a iné výkonné a kontrolné orgány.
Obecná rada – je zložená z poslancov zastupiteľstva. Je výkonným a kontrolným orgánom a poradným orgánom starostu
Obecný úrad – zabezpečuje organizačné a administratívne činnosti spojené s výkonom samosprávy. /riadený prednostom alebo starostom/

Pôsobnosť obcí vo výkone samosprávy:

financovanie a správy majetku,správa miestnych daní a poplatkov, usmerňuje ekonomickú činnosť obcí,výstava údržba a správa miestnych komunikácií, kultúrnych
a športových zariadení ...zabezpečovanie verejnoprospešných služieb /verejné osvetlenie, odvoz komunálneho odpadu atď./ochrana životného prostredia,zásobovanie
obce,obstarávanie a schvaľovanie územno-plánovacej dokumentácie,zakladanie, zrušovanie a kontrola svojich rozpočtových a príspevkových organizácií,investičná
činnosť,zabezpečenie verejného poriadkuVo vzťahu k štátu obec podlieha jeho dozoru v rozsahu vymedzenom zákonom.,obec spolupracuje s orgánmi štátnej správy
štát sa podieľa na odbornej príprave pracovníkov samospráv, poskytuje obci údaje z evidencie vedenej orgánmi štátu,štát prenáša na obce niektoré úlohy štátnej správy
52. Postavenie VÚC v systéme verejnej správy
Nevyhnutnosť vytvorenia vyšších územných celkov, zodpovedajúcich za správu verejných vecí nadobecného významu je jednou z podmienok zvýšenia výkonnosti
ekonomiky ako aj demokratizácie riadenia . Riešenie tohto problému sa v koncepcii reformy spája aj s požiadavkou regionalizácie krajiny ako jednej z podmienok
vstupu do európskych ekon.a politických štruktúr. Ak má vyšší územný celok predstavovať aj rozhodujúci územný článok regionálnej politiky je potrebné pri jeho
vymedzení rešpektovať také kritéria regionalizácie, ako sú homogennosť, nodalita, ekonomická a sociálna integrita územie, rozvinutosť a vzájomnú prepojenosť
infraštruktúrnych systémov, urbanistická integrita, funkčnosť. Regionálna samospráva označuje právo a schopnosť VUC s vlastnými orgánmi, administratívne
umiestnenými medzi centrálnou vládou a samosprávnymi obcami, spravovať na vlastnú zodpovednosť a v prospech jej obyvateľov podstatnú časť záležitostí verejného
záujmu, v zhode s princípmi subsidiarity
53. Postavenie a funkcie ústrednej štátnej správy v systéme verejnej správy v SR
Štátna správa.
Štátna správa – jeden zo základných pojmov správnej vedy- osobitný druh štátnej činnosti spojený s riadením spoločnosti. Jej realizáciou sa zabezpečuje plnenie
vnútorných aj vonkajších funkcií .
Štátna správa – jedna z foriem uskutočňovania štátnej moci. Od iných foriem ju odlišujú určité charakteristické črty. Je to predovšetkým nariaďovacia a výkonná
činnosť
Výkonná činnosť – termín vyjadruje vzťah k zastupiteľskému orgánu, ktorý predstavuje parlament,. Spočíva v bezprostrednom vykonávaní zákonov a ostatných
právnych aktov štátnej moci, prostredníctvom ktorých sa realizujú základné funkcie štátnej správy.

Nariaďovacia činnosť – vyjadruje určitú metódu uplatňovanú vo vzťahu k právnickým a fyzickým osobám. Správne orgány, aby mohli plniť úlohy stanovené
zákonmi a inými právnymi aktmi sú oprávnené vydávať :

-

normatívne a individuálne správne akty,

-

používať donútenia, ak sú na to splnomocnené zákonom

Štátna správa je aj podzákonnou činnosťou – je vykonávaná na základe zákona. Zákon určuje jej zameranie aj prostriedky na dosiahnutie cieľa.
Subjektom štátnej správy je samotný štát, predstavovaný sústavou orgánov štátnej správy. Patria sem predovšetkým orgány, ktoré sa orientujú len na výkon funkcií
štátu. Právnická literatúra sem zaraďuje aj tie subjekty, ktoré popri inej prevažujúcej činnosti vykonávajú na základe zákonného splnomocnenia, niektoré činnosti
štátnej správy. Z ústavy a ostatných zákonov vyplýva, že štátnu správu vykonáva skupina osobitných orgánov nie vo vlastnom mene, ale v mene štátu. Za škodu
spôsobenú občanom alebo organizáciám nezákonným rozhodnutím nezodpovedá vykonávajúci orgán, ale štát, ktorý ju musí aj nahradiť.Štátna správa je činnosť, ktorá
sa riadi aj inštrukciami nadriadených orgánov. Vyplýva to z jej hierarchického usporiadania. V praxi sú to interné normatívne inštrukcie. Činnosti orgánov štátnej
správy realizujú vzťahy medzi orgánmi štátnej správy navzájom, ale aj medzi orgánmi štátnej správy a inýni subjektami mimo jej systému:Samospráva.Samospráva
predstavuje druhý základný subsystém verejnej správy.Samospráva je subsystémom verejnej správy zameraným na vlastné záležitosti.
Samospráva predstavuje výkon úloh štátu, ktoré boli zákonom zverené subjektom neštátneho – korporatívneho charakteru

54. Miestna štátna správa, príčiny, charakteristika a legislatívne prostredie zmien v r. 2004



ukončila sa pôsobnosť orgánov všeobecnej územnej štátnej správy



krajské úrady pôsobia ďalej, ale ako úrady špecializovanej správy riadené MV SR



sieť okresných úradov, ako prvostupňových orgánov štátnej správy bola zrušená a namiesto nich začali pôsobiť obvodné úrady, ako špecializovaná sieť
MV SR na I. stupni



vznikla asymetrická sieť ďalších úradov špecializovanej štátnej správy, riadená jednotlivými ministerstvami



hoci sa okresné úrady rušia, okresy ako územné jednotky sa nemenia



vedúcich úradov na návrh príslušných ministrov menuje vláda, ide o politické nominácie.

55. Charakterizujte vzťahy medzi miestnou štátnou správou a samosprávou

Z aspektu organizačného predstavuje verejná správa sústavu inštitúcií zabezpečujúcich jej výkon. Tvoria ju tak inštitúcie štátnej správy, ako aj
samosprávy.Verejná správa je v tomto kontexte pojmom charakterizujúcim systém inštitúcií, v ktorom sa integrujú ciele a funkcie orgánov štátnej
správy a samosprávy.Inštitúcie štátnej správy , vrátane územných sú orientované predovšetkým na realizáciu záujmov a potrieb štátu. Štát v územiach
nesleduje len dodržiavanie právnych noriem, politické a administratívne ciele, ale rovnako zabezpečuje ciele sociálne a ekonomické. Samosprávne
inštitúcie personifikujú poslanci volení občanmi územných obvodov, a preto vytvárajú priestor na formulovanie a realizácie cieľov a záujmov
územného spoločenstva občanov. Inštitúcie samosprávy na rozdiel od štátnej správy majú na všetkých úrovniach územného členenia autonómne
postavenie zakotvené v ústave.Symetria znamená také usporiadanie verejnej správy, keď v rovnakých územných obvodoch pôsobia tak inštitúcie
štátnej správy aj samosprávy.Prednosťou symetrie je:prehľadnosť deľby kompetencii v územiach,predpoklad vytvorenia účinného mechanizmu
spolupráce štátnej správy a samosprávy na báze spoločných cieľov v územiachtransparentnosť finančných tokov v území a optimalizácia ich
využitiaeliminácie snáh o dominanciu v rozhodovaní inštitúcií štátnej správy alebo samosprávy lokalizovanej vo väčších územiach.Dualita predstavuje
také organizačné usporiadanie verejnej správy v ktorom sú jej podsystémy: štátna správa a samospráva: funkčne, inštitucionálne aj finančne oddelené.
Postavenie každého subsystému je spravidla upravené osobitnými zákonnými normami. Zákonmi sú upravené aj ich vzájomné vzťahy.

Dualita:zvyšuje transparentnosť výkonu kompetencií inštitúcií obidvoch podsystémov . umožňuje lepšiu kontrolovateľnosť plnenia úloh a využívania
finančných prostriedkov (vrátane uplatňovania verejnej kontroly)zvyšuje zodpovednosť subsystémov vo výkone kompetencií

56. Charakterizujte proces a legislatívne prostredie fiškálnej decentralizácie v SR
Kvalita procesu decentralizácie verejnej správy bola významne podmienená jej finančným zabezpečením. Koncepcia decentralizácie predpokladala vysokú mieru
územnej previazanosti medzi tvorbou a využívaním finančných zdrojov
Hlavné zdroje príjmov územných samospráv boli definované v Zákone NR SR 4.445/2001 Z.z. o rozpočtových pravidlách. Originálne kompetencie mala samospráva
financovať z vlasných zdrojov a úlohy v prenesenom výkone pôsobnosti mali byť financované účelovou decentralizačnou dotáciou zo štátneho rozpočtu. Z pohľadu
samospráv nezladenosť kompetenčnej s fiškálnou decentralizáciou :



Prehlbovala závislosť samospráv na centrálnej vláde,



Nemotivovala k efektívnemu využívaniu vlastného potenciálu



Znižovala pocit zodpovednosti za verejné výdavky.

Osobitne problematické bolo v uvedenom období financovanie samospráv VÚC - nedostatočné, neprehľadné a zložito financované prenesené kompetencie.

Samospráva VÚC aj obcí sa naviac musela vysporiadať s existenciou vysokého modernizačného dlhu, najmä v zariadeniach školstva, zdravotníctva, kultúry, sociálnej
oblasti a cestnej siete.
Fiškálna decentralizácia sa uskutočnila až k 1.1.2005. Reforma má dve roviny: . 1.vyčlenenie celkového objemu prostriedkov
2.určenie spôsobu rozdelenia týchto prostriedkov do rozpočtov samospráv.

57. Ekonomické funkcie a majetkové postavenie obcí

Obecné vlastníctvo ako právny vzťah vychádza z existencie obecného majetku. „Majetkom obce sú veci vo vlastníctve obce, majetkové práva obce a majetkové práva
právnických osôb založených obcou.“

O majetku obce sa obec stáva subjektom vlastníckeho práva. Vzťah k tomuto vlastníctvu nemožno označiť ako kolektívne vlastníctvo ani spoluvlastníctvo, ale
vlastníctvo daného územného spoločenstva bez nároku jeho jednotlivcov na majetkové vyrovnanie po trvalom opustení územia.

Z hľadiska vecného obsahu obecného vlastníctva tvoria majetok obce: nehnuteľnosti, rôzny inventár, stroje, zariadenia, majetkové práva a iné aktivity.

Obec je samostatným subjektom vlastníckeho práva. V právnych vzťahoch vystupuje v postavení právnickej osoby vo vlastnom mene a s vlastnou majetkovou
zodpovednosťou. Tým dostali obce do rúk subjektívne vlastnícke právo k svojmu majetku, čo umožňuje privlastňovanie si majetku, ako aj voľnú dispozíciu s ním.

Právom obce ako vlastníka obecného majetku je právo majetok užívať, brať z neho úžitky. Tu sa predpokladá právo obce používať majetok na akúkoľvek zákonom
dovolenú činnosť, ktorá je v prospech obce a jej obyvateľov, pričom táto činnosť môže byť vykonávaná so ziskom alebo bez neho, ale podmienkou je, že slúži
v prospech obce.

58. Ekonomické funkcie a majetkové postavenie VÚC
Majetok VÚC je tvorený na podobných princípoch a postupoch ako majetok obcí. Vecná stránka majetku v zmysle tzv. kompetenčného zákona, má inú náplň
z hľadiska územnej pôsobnosti zariadení školstva, zdravotníctva, sociálnych vecí a kultúry. Ostatné náležitosti v oblasti narábania a postupu prechodu sú identické.
Tento zákon zároveň upravuje aj majetkové postavenie VÚC, hospodárenie s majetkom na základe zásad, ktorých obsahová náplň je zákonom definovaná.

+ otázka č. 57.

59. Princípy efektívnej deľby politickej zodpovednosti medzi orgány verejnej správy
Organizácia = organizačný systém – vnútorné usporiadanie vzťahov medzi prvkami v systéme verejnej správy.Typy organizácie:
Univerzálna –výraz jednoty usporiadaných a navzájom prepojených častí.
Inštitucionálna –orientuje pojem organizácie na inštitúcie, nositeľov určitých činnosti.Štrukturálna – súbor základných procedurálnych pravidiel, ktoré vytvárajú rámec
pre správne činnosti.Funkčná – vedome usporiadaná činnosť.Organizačná výstavba verejnej správy má typovo stránku inštitucionálnu( sústava rôznych typov a úrovní
inštitúcií) a stránku štrukturálnu (

súbor pravidiel, procedúr a metód práce, ktoré uplatňujú jednotlivé inštitúcie)Princípy organizačnej výstavby verejnej správy.

Sú to odporučenia pre inštitucionálne a funkčné utváranie organizácie verejnej správy, založené na skúsenostiach
Tradične sa najčastejšie používajú nasledovné princípy:územný a vecný,
centralizácie a decentralizácie,koncentrácie a dekoncentrácie,kolegiálny a monokratický,volebný a menovací.,Organizačné modely verejnej správy:
hierarchický model –najrozšírenejší model v praxi verejnej správy, uplatňuje sa najmä v administratívnom modeli verejnej správy. Má nasledovné znaky:koncentrácia
pôsobnosti a rozhodovacej právomoci u vyšších orgánovdôraz na vertikálnu organizačnú a rozhodovaciu štruktúruvysoká špecializácia činností,formalizácia
pracovných postupov.
územné orgány štátnej správy a samosprávy, na ktoré boli delegované niektoré kompetencie centrálnej moci,,územné orgány samosprávy( alebo iné verejnoprávne
korporácie), na ktoré boli prenesené pôvodné kompetencie ústrednej štátnej správy. Modely usporiadania vzťahov medzi štátnou správou a

samosprávou

. a/

Spojitý systémJeho charakteristickou črtou je snaha o vzájomné prepojenie inštitúcií štátnej správy a samosprávy. Metodologickým východiskom je
štrukturálna teória3/ verejnej správy, podľa ktorej lokálna vláda, resp. samospráva na regionálnej úrovni tvoria organickú súčasť štátu. Takýto model sa
dnes uplatňuje v Nemecku. Spojitý systém bol charakteristický aj pre celú Československu.

2/ Duálny systémJe charakteristický organizačným (inštitucionálnym aj funkčným) oddelením územnej štátnej správy a samosprávy. Uvedený systém vznikol a
uplatňuje sa v Anglicku. 3/ Rozštiepený hierarchický systémJe uplatňovaný najmä v škandinávskych krajinách. Predstavuje určitý kompromis medzi spojitým a
duálnym systémom. Centrálna vláda výrazne ovplyvňuje pôsobenie verejnej správy na regionálnej úrovni, .

3