1 FINANČNĚ HOSPODÁRSTVO PODNIKU

Finančné hospodárstvo podniku sa podľa Kupkoviča (1996, s. 327) stará o pohyb

peňazí, majetku a kapitálu podniku, pričom peňažné prostriedky predstavujú „časť aktív

podniku, ktorá má podobu hotovostných peňazí a rôznych foriem vkladov v peňažných

ústavoch“, majetok podniku predstavuje „súhrn majetkových hodnôt, ktoré patria

podnikateľskému subjektu a slúžia na podnikanie“, a pod pojmom kapitál rozumieme

zdroje, z ktorých majetok podniku vznikol.

Majtán (2012, s. 295) dodáva, že predmetom finančného hospodárstva je riadenie

sústavy finančných vzťahov podniku, či už rozpočtových, úverových, poisťovacích či

realizačných a ich hmotných nositeľov, aby sa zabezpečila plynulosť transformačného

procesu podniku, z hľadiska naturálno-vecnej a hodnotovo-finančnej. Ide teda „o

riadenie finančných procesov takými činnosťami, aby sa dosiahol cieľ podniku“, pričom

základné úlohy sú:

 získanie finančného kapitálu – zabezpečenie jednotlivých zdrojov

v požadovanej štruktúre,

 alokácia kapitálu – umiestnenie získaného kapitálu do štruktúry majetku,

 využitie kapitálu – s cieľom zvýšiť efektívnosti podniku efektívnym

využívaním finančných prostriedkov.

Cieľom každého podniku je dosahovanie zisku, pričom podľa Syneka (2010,

s 129) okrem riadiacich a výkonných pracovníkov potrebuje aj dlhodobý hmotný

a nehmotný majetok a materiál, z ktorého bude vyrábať, teda hospodárske prostriedky,

ktorých zloženie označujeme ako majetok, pričom ich súhrnné peňažné vyjadrenie

predstavujú aktíva. Majetok je teda to, čo podnik vlastní a finančné zdroje, teda kapitál,

vyjadrujú skutočnosť, komu to patrí.

1.1 Majetok podniku

1

Podnik k splneniu svojho poslania a cieľov potrebuje majetok a kapitál, pričom

majetok podniku predstavuje podľa Šimana (2010, s. 51-52) súhrn všetkých hmotných

a nehmotných vecí, pohľadávok, zásob, peňažných prostriedkov a iných majetkových

hodnôt, ktorého rozdelenie závisí od doby jeho použiteľnosti, kedy majetok

rozdeľujeme na dlhodobý a obežný, a tiež od likvidity jeho jednotlivých zložiek.

Černohorský (2011, s. 261) majetok podniku nazýva aj obchodným majetkom,

ktorý zahŕňa veci, pohľadávky a iné práva a peniazmi oceniteľné hodnoty, ktoré patria

podnikateľovi a slúžia, prípadne sú určené k podnikaniu.

S týmto tvrdením sa stotožňuje aj Synek (2007, s. 46), ktorý dodáva, že ho tvoria

dve základné skupiny prostriedkov, ktoré sa líšia dobou, počas ktorej slúžia v podniku,

než sa vrátia do peňažnej formy, a to prvá skupina je dlhodobý – neobežný majetok,

nazývaný aj investičný majetok, v súvahe ako stále, fixné aktíva. Druhú skupinu tvorí

obežný majetok, v súvahe je označený ako obežná aktíva. Spomína tiež prechodné

aktíva, čo sú položky prechodného charakteru medzi majetkom a nákladmi alebo

výnosmi.

Majetkom podniku podľa Majtána (2012, s. 298) rozumieme súhrn majetkových

hodnôt, ktoré patria podnikateľskému subjektu a slúžia na podnikanie, pričom ho tvoria

dve základné skupiny, ktoré sa od seba líšia časom, po ktorý majetok pracuje

v reprodukčnom procese, a teda neobežný majetok a obežný majetok.

Kupkovič (1996, s. 328) sa s týmto tvrdením plne stotožňuje, pričom neobežný

majetok nazýva investičným majetkom, ktorí tvorí hmotný investičný majetok,

nehmotný investičný majetok a finančné investície, a obežný majetok zahŕňa zásoby,

pohľadávky a peniaze. Rozhodovanie o štruktúre podnikového majetku vychádza

z rešpektovania vecnej stránky transformačného procesu, pričom konštatuje, že iná bude

štruktúra majetku v obchodnom podniku, iná v priemyselnom či finančnom podniku.

Majetok podniku je podľa Synka (2010, s. 131) súhrn všetkých vecí, peňazí,

pohľadávok a iných majetkových hodnôt, ktoré patria podnikateľovi a slúžia

k podnikaniu.

1.2 Kapitál podniku

2

Fotr (1999, s. 26) tvrdí, že podnik pre svoj rozvoj vyžaduje zabezpečenie

potrebných zdrojov financovania, teda finančných zdrojov, ktoré nazýva kapitálom,

a člení ho z hľadiska vlastníctva na vlastný a cudzí kapitál. Z hľadiska miesta tieto

finančné zdroje člení na interné, teda ktoré pochádzajú z jeho vlastnej činnosti,

a externé, ktoré prichádzajú vonkajšieho prostredia, teda okolia podniku. Vzhľadom na

dobu, na ktorú podnik kapitál získava ho člení na dlhodobý, teda so splatnosťou dlhšou

ako jeden rok, a krátkodobý so splatnosťou kratšou ako jeden rok.

Synek (2010, s. 129) dodáva, že podnik k zahájeniu svoje činnosti potrebuje

finančné zdroje, teda kapitál, peniaze, pričom týmto zdrojom môže byť buď vlastný

alebo cudzí kapitál.

Kapitál je podľa Šimana (2010, s. 56) suma zdrojov, z ktorých je financovaný

majetok podniku, pričom dominantná časť je viazaná v dlhodobom hmotnom,

nehmotnom alebo finančnom majetku, resp. zásobách. menšia časť je viazaná

v pohľadávkach či peňažných prostriedkoch, pričom potrebnú hodnotu a štruktúru pri

založení podniku stanovuje zakladateľský rozpočet, a pri bežnej prevádzke finančný

plán.

Podľa Chajdiaka (2004, s. 13) „kapitál predstavuje jeden zo vstupov do

výrobného procesu“, ktorý môžeme vyjadriť ako vlastné imanie a záväzky.

Kapitálom Kupkovič (1996, s. 328) rozumie zdroje, z ktorých majetok podniku

vznikol, pričom ak vložil kapitál do podniku sám zakladateľ, jedná sa o vlastný kapitál,

a ak vložil kapitál do podniku veriteľ, jedná sa o cudzí kapitál.

Vlastný kapitál je ako uvádza Majtán (2012, s. 301) taký, ktorý „patrí majiteľovi,

je nositeľom podnikateľského rizika a je ukazovateľom finančnej nezávislosti.“ Vlastné

zdroje nie sú zaťažené povinnosťou spätnej väzby, teda vrátením veriteľovi, a čím je

väčší podiel vlastných zdrojov, tým je väčšia finančný nezávislosť, samostatnosť, teda

je podnik odolnejší voči krízam a dáva istotu veriteľom. Na druhej strane však

nedostatok kapitálu, či nemožnosť získať cudzie zdroje, brzdí tempo rozvoja podniku,

zoslabuje úsilie o rentabilitu.

1.3 Súvaha podniku

3

Statický pohľad na majetok podniku nám podľa Černohorského (2011, s. 261)

poskytuje súvaha, ktorá ukazuje majetok a zdroje financovania k určitému konkrétnemu

dátumu, teda podáva informácie o tom, aká je majetková štruktúra podniku na jednej

strane – aktíva = majetková štruktúra, a z akých zdrojov je tento majetok financovaný

na druhej strane – pasíva = finančná resp. kapitálová štruktúra.

Scholleová (2008, s. 16) definuje súvahu podniku ako účtovný výkaz, ktorý

popisuje stav majetku (aktív) a kapitálu (pasív) vždy k určitému dátumu, teda veličiny

v nej obsiahnuté sú stavové.

S týmto tvrdením sa stotožňuje aj Chajdiak (1997, s. 11), ktorý dodáva, že súvaha

člení stavové ukazovatele na aktíva – majetok, a pasíva – kapitál.

Súvaha predstavuje podľa Syneka (2010, s. 129) písomný prehľad vo forme

účtov, na ktorého ľavej strane, debetnej, je zachytené konkrétne zloženie majetku, teda

všetky jeho aktíva, a na pravej, kreditnej, strane všetky jeho kapitálové zdroje, teda

pasíva, pričom platí bilančný princíp, teda rovnosť aktív pasívam.

Jako uvádza Soukupová (1994, s. 40) súvaha je prehľadnou a usporiadanou

formou peňažného porovnania majetku a záväzkov, a zistenia vlastného kapitálu

v účtovnej forme k určitému dňu.

V súvahe riadnej účtovnej závierky a mimoriadnej účtovnej závierky sa podľa

Harumovej (2008, s. 85) vykazujú informácie o majetku, záväzkoch a rozdiele majetku

a záväzkov účtovnej jednotky za účtovné obdobie a bezprostredne predchádzajúce

účtovné obdobie.

Knápková (2010, s. 21) označuje súvahu za základný účtovný výkaz každého

podniku, ktorý nás informuje o tom, aký majetok podnik vlastní a z akých zdrojov je

tento majetok financovaný, pričom sa zostavuje k určitému dátumu, a musí platiť, že

aktíva sa rovnajú pasívam.

Kislingerová (2010, s. 53) dodáva, že základné účtovnícke pravidlo, hovorí, že

žiadna firma nemôže mať viac majetku ako má zdrojov a opačne, teda platí princíp

bilančnej rovnosti, ktorý hovorí, že aktíva sa rovnajú súčtu dlhodobého majetku

a obežných aktív, resp. Aktíva = Vlastný kapitál + Cudzí kapitál + Krátkodobé záväzky.

Vochozka (2011, s. 14) tvrdí, že súvaha ako písomný prehľad majetku a zdrojov

podniku k určitému dátumu, vychádza z jednotlivých účtov účtovnej osnovy a postupov

4

účtovania, teda zachytáva majetkovú a zdrojovú štruktúru podniku, kde aktíva sú

majetok, ktorým podnik disponuje, a pasíva sú zdroj kapitálu, z ktorého boli jednotlivé

majetkové zložky zabezpečené, pričom dodržiava princíp bilančnej rovnosti, ktoré

predpokladá, že aktíva sa rovnajú súčtu vlastného kapitálu a dlhov.

Takisto Synek (2010, s. 129) tvrdí, že súvaha je písomný prehľad obvykle vo

forme účtov, na ľavej, debetnej, strane je zachytené zloženie majetku, teda všetky

aktíva, a na pravej kreditnej strane sú kapitálové zdroje, teda pramene, pasíva, pričom

tento dvojitý pohľad sa nazýva bilančný princíp a rovnosť majetku a zdrojov jeho

financovanie bilančná rovnica, ktorá predpokladá, že aktíva sa rovnajú pasívam.

Ako uvádza Kislingerová (2010, s. 52) údaje zistené zo súvahy charakterizujú

stav ekonomických veličín, teda stav majetku a zdrojov podniku k určitému dátumu,

pričom sa jedná o okamihové, stavové ukazovatele. Nasledujúci obrázok zobrazuje päť

základných zložiek súvahy.

Obrázok 1 Základné zložky súvahy

Zdroj: Kislingerová s. 52

5

2 MAJETKOVÁ ŠTRUKÚRA PODNIKU

Srpová (2010, s. 316) nazýva majetkovú štruktúru podniku podiel jednotlivých

majetkových súčastí na celkovom majetku firmy, pričom je ovplyvnená typom

a veľkosťou firmy, odborom podnikania a spôsobom riadenia majetku a peňažných

tokov firmy. Firmy s vysokým podielom dlhodobého majetku sú označované za

investične náročné, napr. elektrárne, teplárne, a naopak firmy s vysokým podielom

obežného majetku sú označované za prevádzkovo náročné, jedná sa napr.

o maloobchodné predajne, či firmy poskytujúce služby.

S týmto sa stotožňuje aj Šiman (2010, s. 52), ktorý tvrdí, že podiel hodnoty

jednotlivých položiek majetku, na hodnote celkového majetku predstavuje majetkovú

štruktúru podniku, ktorú ovplyvňujú nasledujúce faktory:

 odvetvie, v ktorom podnik pôsobí, a z neho vyplývajúca technická

náročnosť výroby, pričom s rastom technickej náročnosti rastie aj podiel

dlhodobého majetku na celkovom majetku,

 finančná politika podniku a finančné správanie jeho manažérov, napr.

snaha o zaistenie solventnosti podniku vedie k preferovaniu vlastníctva

majetku s vysokou likviditou pred menej likvidným majetkom,

 spôsob zaistenia realizácie podnikových činností, napr. pri zvyšovaní

nakupovania podnikových činností klesá potreba majetku,

 stupeň rozvinutosti peňažného a kapitálového trhu daného štátu, ktorý

predpokladá, že kým sú uvedené trhy funkčné, podniky si zabezpečujú

viac majetku finančného, lebo je relatívne vysoko likvidný a zároveň

generuje vyššie zisky než peňažné prostriedky na bežných účtoch.

Majetková štruktúra podniku je zachytená podľa Černohorského (2011, s. 261) na

ľavej strane súvahy, inak nazývanej aj bilancia podniku.

Podľa Syneka (2010, s. 132-133) predstavuje podiel jednotlivých majetkových

častí, pričom je daná odvetvím a typom podniku, finančnou politikou, pričom

manažment podniku sa musí snažiť o optimálnu štruktúru majetku, a tiež o optimálnu

6

likviditu, ktorá vyjadruje mieru schopnosti podniku uhradiť svoje záväzky v daných

termínoch, teda snaží sa vyhnúť insolventnosti, platobnej neschopnosti.

Jedným z dôležitých úloha riadenia podniku je podľa Černohorského (2011, s.

49,50), stanovenie optimálnej výšky obežného majetku, pričom za jeho optimálnu

výšku sa považuje taká, ktorá zabezpečuje normálny chod podniku s čo najnižšími

nákladmi. Nejedná sa teda o minimálnu výšku, ktorá je daná technickými činiteľmi, ale

aj požiadavkami odberateľov na dodávky výrobkov, nevyhnutnosť mať pohotové

peňažné prostriedky k úhrade splatných záväzkov či mimoriadnych nákupov

a nepredvídateľných výdajov.

Pri rozhodovaní o majetku podniku musíme podľa Knápkovej (2010, s. 28) brať

do úvahy výkony, cenu majetku a stupeň využitia majetku. Rast podnikových výkonov

zvyšuje požiadavky na veľkosť majetku pri rovnakom stupni jeho využitia a rovnakých

cenách, lepšie využitie majetku znižuje potrebu tohto majetku a naopak horšie využitie

zvyšuje potrebu tohto majetku, a preto nie každý rast výkonov musí nutne znamenať aj

zvýšenú potrebu majetku. Zmena cien takisto pôsobí na výšku celkového majetku, ďalej

odpisová politika, chuť a možnosti podniku investovať voľné peňažné prostriedky.

Neodmysliteľne súvisí so štruktúrou majetku aj charakter činnosti podniku. Štruktúra

majetku musí byť vyvážená štruktúrou finančných zdrojov, aby bola zachovaná

finančná rovnováha podniku.

Ako uvádza Šiman (2010, s. 52) majetkovú štruktúru podniku tvorí:

 Dlhodobý majetok,

o nehmotný,

o hmotný,

o finančný.

 Obežný majetok,

o zásoby,

o pohľadávky,

o finančný majetok.

 Časové rozlíšenie,

7

o náklady budúcich období,

o príjmy budúcich období.

Tabuľka 1 zobrazuje prehľad hlavných zložiek majetkovej štruktúry podniku

spolu s príkladmi.

Tabuľka 1 Hlavné zložky majetkovej štruktúry podniku

Zdroj: šiman 53

2.1 Dlhodobý majetok

Synek (2010, s. 131) označuje dlhodobý majetok ako stály, zriaďovací, fixný,

neobežný, stále aktíva, investičný, prípadne ako základné prostriedky, teda taký

majetok, ktorý slúži podniku dlhú dobu, spravidla viac ako jeden rok, a tvorí podstatu

jeho majetkovej štruktúry.

Ako uvádza Šiman (2010, s. 53-54) dlhodobý majetok nemá podnik v pláne ďalej

predávať, ale naopak snaží sa z neho generovať podnikateľské tržby, teda zisk. Využíva

sa v podniku dlhšie ako jeden rok, nespotrebováva sa, ale len sa postupne opotrebúva, je

základom majetkovej štruktúry, najmä priemyselných podnikov. Jeho obstarávacia cena

8

predstavuje pre podnik výdaj a nie náklad, náklad tvoria až účtovné odpisy tohto

majetku, avšak majetok, ktorý nestráca hodnotu, napr. pozemky či umelecké diela, sa

neodpisuje. Odpisy vyjadrujú postupné opotrebenie, sú nákladom, ktorý nevyvoláva

výdaj peňažných prostriedkov, a sú interným vlastným zdrojom podnikového

financovania.

„Neobežný majetok je tá časť majetku, ktorá v transformačnom procese podniku

nemení svoju formu a v činnosti podniku pôsobí dlhodobo (viac ako 1 rok).“ (Majtán,

2012, s. 121)

Černohorský (2011, s. 262-263) takisto tvrdí, že dlhodobý majetok slúži firme

viac ako jeden rok, pričom sa nespotrebúva, len o opotrebúva. Rozlišujeme tri

podskupiny dlhodobého majetku podniku a to dlhodobý nehmotný majetok, dlhodobý

hmotný majetok, dlhodobý finančný majetok.

2.1.1 Dlhodobý nehmotný majetok

Dlhodobý nehmotný majetok, ako uvádza Majtán (2012, s. 123) tvoria nehmotné

zložky majetku, ktorých ocenenie je vyššie ako 2 400,- eur, doba používania je dlhšia

ako 1 rok, a teda sem zaraďujeme oceniteľné práva – know-how, licencie, obchodné

značky, receptúry, software – ak je kúpený samostatne, goodwill, badwill – obstaraný

kúpou, výmenou, vkladom, rozdelením, splynutím či zlúčením, aktivované náklady na

vývoj.

2.1.2 Dlhodobý hmotný majetok

Podľa Majtána (2012, s. 123) do tohto majetku zaraďujeme pozemky, budovy,

stavby, umelecké diela a zbierky, predmety z drahých kovov, samostatné hnuteľné veci

– ktorých obstarávacia cena je vyššia ako 1 700,- eur a doba používania dlhšia ako

jeden rok, pestovateľské celky trvalých porastov, zvieratá, iný majetok – otvárky lomov,

technické zhodnotenie a iné.

9

2.1.3 Dlhodobý finančný majetok

Majtán (2012, s. 123) za súčasť dlhodobého finančného majetku považuje cenné

papiere a vklady – ktoré budú v držbe podniku dlhšie ako jeden rok, pôžičky s dobou

splatnosti dlhšou ako jeden rok, ostatné investičné cenné papiere a vklady so

splatnosťou nad jeden rok, nehnuteľnosti, umelecké diela, zbierky a predmety z drahých

kovov, s ktorými podnik obchoduje.

2.2 Krátkodobý majetok – obežný majetok

Šiman (2010, s. 55) obežný majetok je určený k spotrebe alebo predaji a úhrade

záväzkov podniku, pričom jeho charakteristickým rysom je zmena jeho formy. Podnik

nakúpi za peňažné prostriedky vstupy do výrobného procesu, ako napr. suroviny,

materiál, tieto vstupy sa potom pôsobením výrobných faktorov zmenia na zásoby

nedokončenej výroby a následne na zásoby hotových výrobkov, ktoré sa predávajú,

pričom po predaji vzniknú pohľadávky, a po ich inkase získava podnik späť peňažné

prostriedky. Jedná sa o tzv. kolobeh krátkodobého majetku, pričom zvyšovaním

rýchlosti tohto kolobehu za rovnakých podmienok podnik znižuje kapitálovú potrebu,

a tým zvyšuje rentabilitu podnikania.

Obežný majetok je podľa Majtána (2012, s. 135) „časť majetku podniku, ktorú

tvoria produkčné faktory používané v podniku krátkodobo, t. j. kratšie ako jeden rok.“

Obežný majetok sa v priebehu transformačného procesu spotrebováva jednorázovo,

jeho hodnota jednorázovo vchádza do nových výkonov, teda výrobkov a služieb,

pričom táto spotreba môže byť konečná či určená na ďalšiu spotrebu.

Synek (2010, s. 132) nazýva obežný majetok aj krátkodobým, prevádzkovým,

aktívami, working capital, či pracovným kapitálom, ktorý je v podniku prítomný

v rôznych formách:

 vo vecnej podobe ako zásoby surovín, pomocných a prevádzkových látok,

náhradných dielov, obalov, nedokončenej výroby, paliva či hotových výrobkov,

 v peňažnej podobe ako hotovosť, peniaz v banke, pohľadávky.

10

2.2.1 Štruktúra obežného majetku

Štruktúrou obežného majetku Kupkovič (1996, s. 131) nazýva podiel jednotlivých

skupín na celkovom objeme obežného majetku, pričom ju tvoria:

1.

výrobné zásoby – základné suroviny a materiál, pomocné suroviny

a materiál, palivá, nakupované polotovary, zásoby náhradných dielov,

teda všetky jednorázovo spotrebované faktory, ktoré sa nachádzajú na

vstupe do transformačného procesu a bez ich účasti nie je možné, aby

podnik uskutočnil požadovaný výkon, teda vyrobil výrobok alebo

poskytol službu

2.

nedokončená výroba – prestavuje produkty, ktoré vstúpili do

transformačného procesu, teda už nie sú materiálom, ale ešte nie sú

hotovým výrobkom

3.

hotové výrobky – predstavuje dokončená produkcia vlastnej výroby

podniku ktoré sú určené na realizáciu mimo podnik,

4.

tovar na ceste – predstavuje vyfakturované, ale ešte nezaplatené hotové

výrobky podniku

5.

pohľadávky – predstavujú právne nároky podniku na rôzne očakávané

platby za predané výrobky alebo poskytnuté služby, či už vyplývajúce

z obchodného styku, voči spoločníkom, inštitúciami sociálneho

zabezpečenia, daňovému úradu či dotácie.

6.

finančný majetok – jeho doba využívateľnosti, prípadne splatnosti je

kratšia ako 1 rok, pričom je vysoko likvidný a bezprostredne

obchodovateľný, ako peniaze v hotovosti, peniaze na účtoch v bankách,

krátkodobé cenné papiere a iné.

7.

ostatný obežný majetok – všetok ostatný majetok, ktorý sa jednorázovo

spotrebúva do jedného roka.

11

3. KAPITÁLOVÁ ŠTRUKTÚRA PODNIKU

Podľa Srpovej (2010, s. 317) podiel jednotlivých zložiek použiteľných zdrojov

financovania k celkovým aktívam predstavuje finančnú štruktúru podniku, ktorá nás

informuje o tom, akými zdrojmi je financovaný majetok firmy, pričom štruktúra

dlhodobých zdrojov financovania, ktoré sú označované ako kapitál, tvorí kapitálovú

štruktúru firmy.

Synek (2010, s. 134) pod pojmom kapitálová, resp. finančná štruktúra rozumie

štruktúru zdrojov, ich pôvod, pramene z ktorých majetok podniku vznikol, pričom

celková veľkosť podnikového kapitálu závisí na veľkosti podniku, teda čím väčší

podnik, tým väčší kapitál vyžaduje, na stupni mechanizácie, automatizácie, či

robotizácie, pričom platí, že čím vyšší je stupeň využitia techniky, tým vyši esu aj

požiadavky na kapitál, rýchlosťou obratu kapitálu, čím rýchlejší je obrať, tým menej

kapitálu podnik potrebuje, a organizáciou odbytu, keďže podnik s vlastnou predajnou

sieťou vyžaduje vyšší kapitál než predaj prostredníctvom iných obchodných podnikov.

Podnik by mal mať toľko kapitálu, koľko potrebuje, v prípade, že má kapitálu

viac, je podľa Černohorského (2011, s. 50,51) jeho využitie nehospodárne, teda podnik

je prekapitalizovaný. Obvyklým ukazovateľom prekapitalizovania podniku je pomer

vlastného kapitálu a dlhodobého majetku, pričom ak je tento pomer väčší ako 1,

hovoríme o prekapitalizovaní. V prípade, že má podnik kapitálu málo, to môže spôsobiť

poruchy v chode podniku, a teda podnik je podkapitalizovaný, k čomu dochádza napr.

v prípade, keď podnik rozširuje výrobu a predaj, čím rastú aktíva, ktoré nie sú kryté

potrebnými finančnými zdrojmi. Podnik sa zadlžuje o svojich dodávateľov, dostáva sa

do platobnej neschopnosti. Ukazovateľom môže byť pomer dlhodobého majetku –

stálych aktív, k dlhodobým zdrojom – pasívam, a v prípade, že je táto hodnota väčšia

ako 1 sú stále aktíva kryté aj krátkodobými záväzkami a podnik je tak

podkapitalizovaný

12

Výška pasív je odvodená od výšky majetku potrebného pre podnikanie, pričom

finančná štruktúra je podľa Knápkovej (2010, s. 34) ovplyvňovaná mierou využitia

jednotlivých zdrojov. Pri praktickom rozhodovaní o kapitálovej štruktúre je nutné

zvážiť:

 náklady kapitálu – nákladom cudzieho kapitálu je úrok, nákladom

vlastného sú náklady obetovaných príležitostí, pričom výška nákladov na

kapitál súvisí s dobou splatnosti a so stupňom rizika, ktoré podstupuje

investor,

 majetkovú štruktúru podniku – ktorá pôsobí na zloženie kapitálu, pričom

by malo platiť, že dlhodobý majetok a trvale prítomná časť obežného

majetku by mala byť krytá dlhodobým kapitálom – zlaté pravidlo

financovania,

 podniky s vysokým podielom nehmotného majetku by sa nemali príliš

zadlžovať, keďže pri nútenom predaji ho dokážu ťažšie speňažiť,

 veľkosť a stabilita dosahovaného zisku – čím vyšší je zisk a jeho stabilita,

tým vyšší podiel cudzích zdrojov môžu podniky používať,

 ochota manažérov prijať riziko – niektorí preferujú istotu vlastných

zdrojov,

 udržanie kontroly nad činnosťou podniku – pri navyšovaní základného

kapitálu vstup ďalších vlastníkov obmedzuje právomoci doterajších,

 požiadavky veriteľov – stanovenie úrokov alebo iné podmienky,

 odvetvové štandardy – podniky s podobných zameraním, by mali mať

podobnú ako majetkovú tak aj kapitálovú štruktúru a teda by mali niesť aj

podobné riziko súvisiace s použitím zdrojov financovania.

Kapitálová štruktúra podniku predstavuje podľa Šimana (2010, s. 57-59) podiel

hodnoty jednotlivých zložiek kapitálu na hodnote celkového kapitálu, pričom kapitál

rozdeľuje na vlastný a cudzí, krátkodobý a dlhodobý, interný a externý.

Tabuľka 2 Hlavné zložky kapitálu podniku

13

tabuľka šiman 57 strana

3.1 Vlastný kapitál

Šiman (2010, s. 59) vlastný kapitál je tvorený peňažnými aj nepeňažnými vkladmi

majiteľov alebo výsledkami vlastnej podnikateľskej činnosti, pričom medzi jeho

charakteristické rysy patrí:

 je hlavným nositeľom podnikateľského rizika,

 predstavuje ochotu majiteľov podieľať sa na podnikateľskom riziku,

 zvyšuje finančnú stabilitu podniku,

 požaduje najväčší výnos,

 je dlhodobým zdrojom financovania.

Synek (2010, s. 135)považuje vlastný kapitál, za kapitál, ktorý patrí majiteľom

podniku, teda kapitál, ktorý podnik získal od svojich majiteľov, a ktorý získal

podnikateľskou činnosťou, pričom jeho podiel na celkovom kapitály je ukazovateľom

finančnej istoty, či nezávislosti podniku.

Práve ochota zapojiť vlastné peňažné prostriedky do podnikania je Šiman (2010,

s. 59) významným signálom pre okolie podniku, najmä dodávateľov cudzieho kapitálu,

pričom štruktúra vlastného kapitálu je zložená zo základného imania, kapitálových

fondov, fondov tvorených zo zisku, výsledku hospodárenia minulých rokov, a výsledku

hospodárenia bežného účtovného obdobia, pričom charakteristickým rysom výsledku

14

hospodárenia minulého, resp. bežného účtovného obdobia je nestabilita tvorby, keďže

sa môže jednať aj o stratu, ktorá znižuje hodnotu vlastného kapitálu, a taktiež fakt, že

zisk sa nemusí v majetkovej štruktúre vyskytovať vo forme peňažných prostriedkov,

a preto podnik vykazujúci vysoké hodnoty nerozdeleného zisku, či zisku bežného

obdobia, môže mať problém so solventnosťou.

3.2 Cudzí kapitál

Cudzí kapitál predstavuje podľa Syneka (2010, s. 136) ďalší dôležitý zdroj

financovania, pričom sa bez neho obíde len málo firiem. Predstavuje záväzok, dlh, ktorý

podnik musí v určitej dobe splatiť, pričom ho podľa tejto doby rozdeľujeme na

krátkodobý a dlhodobý. Ďalším zdrojom financovania sú aj rezervy.

Do skupiny krátkodobého cudzieho kapitálu Synek (2010, s. 136) zaraďuje

krátkodobé záväzky, dlhy podniku, ktoré sú splatné do jedného roka, pričom medzi ne

patria krátkodobé bankové úvery, dodávateľské úvery, teda dodávateľ dodá tovar na

úver, čím vznikne záväzok z obchodného styku, zálohy prijaté od odberateľov, ktoré sú

k dispozícií podniku do doby dodávky, teda odberateľské úvery, rôzne pôžičky, časť

nevyplatených miezd, teda záväzky voči zamestnancom, nezaplatené dane, výdaje

budúcich období, a nevyplatené dividendy.

Do tento skupiny Synek (2010, s. 136) zaraďuje dlhodobé bankové úvery, napr.

hypotekárne úvery, emitované podnikové dlhopisy, leasingové dlhy a iné dlhodobé

záväzky.

3.2.4 Dôvody použitia, resp. nepoužitia cudzieho kapitálu

Synek (2010, s. 138) medzi dôvody použitia cudzieho kapitálu zaraďuje:

 podnikateľ nemá dostatočný vlastný kapitál nevyhnutný k založeniu podniku,

pričom možnosť pribrať spoločníka by obmedzovala jeho právomoc,

15

 podnikateľ prechodne nedisponuje potrebným kapitálov, v čase, keď ho

potrebuje, napr. pri nákupe strojov, či surovín, teda tento cudzí kapitál mu

umožní uskutočniť činnosť, ktorú by inak nemohol vykonať,

 použitím cudzieho kapitálu nevznikajú jeho poskytovateľovi žiadne práva na

riadení podniku, zatiaľ do pribranie spoločníkov rozdeľuje vlastný kapitál

a teda aj riadiacu právomoc,

 cudzí kapitál je väčšinou lacnejší ako vlastný kapitál, pričom jeho použitie

zvyšuje rentabilitu podniku.

Naproti tomu stoja dôvody proti použitiu cudzieho kapitálu, medzi ktoré Synek

(2010, s. 138) zaraďuje:

 cudzí kapitál zvyšuje zadlženosť podniku, a tým znižuje jeho finančnú

stabilitu,

 pri veľkom rozsahu dlhou rastie nebezpečenstvo bankrotu, čo sa prejavuje

najmä v období recesie,

 každý ďalší dlh je drahší a jeho získanie je náročnejšie, pretože potenciálni

veriteľia sa obávajú o svoj kapitál v prípade likvidácie vysoko zadlženého

podniku,

 vysoký podiel cudzieho kapitálu obmedzuje konanie manažmentu, ktorý sa

musí prispôsobovať veriteľom, pričom ďalšia emisia akcií znižuje právomoc

pôvodných vlastníkov, ktorý preto preferujú väčšiu zadlženosť, na rozdiel od

veriteľov, a to napr. použití nových foriem financovania ako je leasing či

faktoring.

1.3 Zdroje financovania

Z hľadiska prostredia odkiaľ podnik finančné zdroje získava môžeme hovoriť

podľa Černohorského (2011, s. 268-269) o interných zdrojoch financovania, externých

zdrojoch financovania. Interné zdroje financovania predstavujú financovanie pomocou

zdrojov vytvorených vo vnútri podniku, teda jeho činnosťou, pričom môžeme hovoriť

o samofinancovaní, ktoré sa skladá z odpisov, nerozdeleného zisku a rezerv. Externé

16

zdroje financovania predstavujú zdroje získané z vonkajšieho okolia podniku, pričom

tam zaraďujeme emitované akcie, emitované dlhopisy, úvery, forfaiting, finančný

leasing, a dotácie.

1.4

Riadenie a optimalizácia kapitálovej štruktúry

Cieľom riadenia kapitálovej štruktúry je podľa Šimana (2010, s. 63) dosiahnutie

optimalizácie, teda zaistenie takej štruktúry, pri ktorej sú priemerné kapitálové náklady

minimálne. Toto sa zabezpečuje dodržovaním zlatých bilančných pravidiel, ktoré

predpokladajú:

1.

Zlaté bilačné pravidlo – dlhodobý a obežný majetok trvale viazaný

v podniku má byť financovaný z dlhodobých zdrojov,

2.

Zlaté pari pravidlo – dlhodobý majetok by mal byť fiancovaný výhradne

vlastným kapitálom,

3.

Zlaté pravidlo vyrovnania rizika – vlastný kapitál by mal byť väčší ako

cudzí kapitál, minimálny pomer by mal byť 1:1,

4.

Zlaté pomerové pravidlo – tvrdí, že tempo rastu investíc by v záujme

udržania dlhodobej finančnej rovnováhy nemalo predstihnúť tempo rastu

tržieb.

Srpová (2010, s. 317) spomína Zlaté pravidlo financovania, ktoré má zabežpečiť

trvalú platobnú schopnosť podniku, pričom predpokladá, že dlhodobý majetok nemôže

byť fiancovaný krátkodobými zdrojmi.

S týmito pravidlami sa stotožnuje aj Vochozka (2011, s. 21), ktorý dodáva, že sa

nejedná o pravidlá, ale o doporučenia, ktorými by sa vedenie podniku malo riadiť aby

sociahlo dlhodobú finančnú rovnováhu.

17

4

FINANČNÁ ANALÝZA

Ako uvádza Černohorský (2011, s. 261) princíp plánovania a analýzy finančných

údajov zahŕňa skutočnosť, že nevyhnutnou podmienkou dosiahnutia podnikových

cieľov je neustále plánovanie a analýza finančných veličín. Hlavným zmyslom a úlohou

finančnej analýzy je uskutočniť, pomocou špeciálnych metodických prostriedkov,

diagnózu finančného hospodárenia podniku, finančná analýza tak vytvára podklady pre

rozhodovania vytvára aj spätnú väzbu na skutočnosť. f a je formalizovaná metóda,

ktorá pomeruje údaje získane zo základných účtovných výkazov ako súvaha, výkaz

ziskov a strát a výkaz cash flow. Hodnotenie sa zameriava na hľadisko časové –

zrovnáva vývoj hospodárenia podniku za určité obdobie a priestorové – zrovnáva

s ostatnými podobnými podnikmi.

Finančná analýza podia Knápkovej (2010, s. 15) slúži k zhodnoteniu finančnej

situácie podniku, pričom pomáha odhaliť či je podnik ziskový, či má vhodnú štruktúru

kapitálu, či využíva efektívne svoje aktíva, či je schopný splácať svoje závazky. Je

neoddeliteľnou súčasťou finančného riadenia, pretože poskytuje spatné informácie o

tom, kam podnik došiel, v čom sa mu podarilo naplniť jeho predpoklady, či kde došlo

k situácií, ktorej chcel predísť, či ju nečakal. Finančná analýza nielej nalalyzuje finačné

postaveni podniku, ale môžeme ju využí aj při rozhodovaní o investičních zámeroch, o

18

financovaní dohodového majetku, o voľbe optimálnej finančnej štruktúry, o zostovovaní

finančního plánu. Výsledky analýzy služka nielen pre vlastné potreby firmy, ale aj pre

onych užívateľov, ktorí nie sú súčasťou podniku, ale sú s ním spojení.

„Finančno–ekonomická analýza je materiál, ktorý rekapituluje a hodnotí výsledky

podniku za analzyzované obdobie, identifikuje a kvantifikuje okolnosti (činitele), ktoré

ich determinovali, doterajší vývoj a dosiahnuté výsledky prolonguje do budúcnosti

a všetko to komprimuje do návrhu opatrení, ktorých realizácia má zabezpečiť

dosiahnutie podnikových cieľov.“ (Zalai, 1998, s. 11)

Vochozka (2011, s. 12) tvrdí, že finančná analýza je formalizovaná metóda, ktorá

umožňuje získať predstavu o fiančnom zdraví podniku.

4.2 Užívatelia finančnej analýzy

Černohorský (2011, s. 272) tvrdí, že finančnú analýzu využívajú predovšetkým

tieto subjekty:

 investori – najmä akcionári a potenciálny investori pre rozhodovanie

o budúcich investíciách, teda o ziskovosti vloženého kapitálu, stabilite

a likvidite podniku,

 obchodní partneri – teda odberatelia a dodávatelia, z hľadiska budúcej

spolupráce, predovšetkým z pohľadu solventnosti, likvidity a zadlženosti

podniku,

 banky – ktoré kladú dôraz na ziskovosť, stabilitu, zadlženosť a likviditu

spojené s možnosťou poskytnúť úver,

 zamestnanci – ktorých predovšetkým zaujíma stabilita podniku z hľadiska

ich zamestnania, a ziskovosť z hľadiska možného rastu miezd,

 manažéri - ktorí využívajú finančnú analýzu pre dlhodobé aj operatívne

riadenie, pričom sa zaujímajú o efektívnosť využívania zdrojov, likviditu

a ziskovosť,

 konkurenti – porovnávajú svoj podnik s analyzovaným podnikom, najmä

vzhľadom na ziskovosť a aktivity

19

 štátne orgány – využívajú analýzu ku kontrole daňových povinností,

prípadne pri rozhodovaní o štátnych dotáciách, resp. o štátnych zákazkách,

 burzový makléri – rozhodujú sa či investovať alebo predať,

 analytici, daňový poradcovia, účtovní znalci, ekonomický poradcovia –

zajíma ich vývoj finančného zdravia podniku.

S týmto tvrdením sa stotožňuje aj Vochozka (2011, s. 12-13), pričom užívateľov

rozdeľuje na externých a interných, medzi interných zaraďuje manažérov,

zamestnancov a odborárov, a medzi externých štát, investorov, banky, obchodných

partnerov, konkurenciu a iných.

4.3 Podstata finančnej analýzy

Podstata finančnej analýzy spočíva podľa Růčkovej (2010, s. 21) v dvoch

základných funkciách a to:

 preveriť finančné zdravie podniku – ex post analýza, teda zistiť aká je

finančná situácia podniku k určitému dátumu,

 vytvoriť základ pre finančný plán – ex ante analýza, ktorá sa opiera

o poznatky finančnej analýzy, ktoré sú základom pre plánovanie hlavných

finančných veličín.

Medzi základné pramene finančnej analýzy Vlachynský (1993, s. 33) zaraďuje

výkazy, ktoré tvoria účtovnú závierku podniku, a to súvahu, výkaz ziskov a strát – inak

nazývaný aj výsledovka1, výkaz o Cash Flow2.

Východiskom finančnej analýzy je podľa Kislingerovej (2008, s. 9) :

o vertikálny rozbor - ktorý sleduje štruktúru finančného výkazu vzhľadom

na nejakú zmysluplnú veličinu,

1 Výsledovka je ročný účtovný výkaz, ktorý porovnáva náklady a výnosy podniku a tak zisťuje

hospodársky výsledok. Soukupová, B. Účtovníctvo, 1994, 52 s.

2 Výkaz Cash Flow je výkaz, ktorý porovnáva príjmy a výdavky podniku, teda zaznamenáva zmeny stavu

peňažných prostriedkov podniku. [Knápková, A., 2010:46]

20

o horizontálny rozbor finančných výkazov – ktorý sleduje vývoj skúmanej

veličiny v čase, najčastejšie vo vzťahu k nejakému minulému účtovnému

obdobiu.

S týmto tvrdením sa stotožňuje aj Vochozka (2011, s. 20), ktorý dodáva, že

vertikálna a horizontálna analýza patrí v praxi medzi najrozšírenejšie nástroje finančnej

analýzy.

Ako uvádza Vlachynský (1993, s. 39) finančná analýza pozostáva z vypočítania

pomerových ukazovateľov, porovnania s priemernými ukazovateľmi za príslušné

obdobie, skúmaním podnikových ukazovateľov v čase, analyzovaní vzájomných

vzťahov medzi týmito ukazovateľmi, a návrhu opatrení, teda spätnej väzby.

4.4 Ukazovatele finančnej analýzy

Medzi základné pomerové finančné ukazovatele sa podľa Vlachysnkého (1993, s.

40) zaraďujú:

a)

ukazovatele likvidity – vyjadrujú schopnosť podniku uhrádzať záväzky,

b)

ukazovatele aktivity – schopnosť efektívne hospodáriť so svojimi

aktívami,

c)

ukazovatele zadĺženosti – schopnosť použiť cudzí kapitál na financovanie

potrieb podniku, ovplyvňuje dosahovanú rentabilitu, likviditu,

d)

ukazovatele rentability – vyjadrujú schopnosť podniku dosahovať zisk, sú

nimi: ROA3, a ROE4 ,

e)

ukazovatele trhovej hodnoty – hodnotí pozíciu podniku na trhu.

Vzorce, pomocou ktorých sa vypočítajú ukazovatele zadlženosti podniku,

a ktoré vypovedajú o kapitálovej štruktúre podniku a riziku veriteľov, majú podľa

Majtána (2012, s. 316) nasledujúcu formu:

3 ROA – výnos na aktíva, teda zisk na aktíva, alebo miera výnosu na aktíva. Blaha, S. Jak posoudit

finanční zdraví firmy, 64 s.

4 ROE – najdôležitejší teoretický ukazovateľ efektívnosti viazaných vlastných zdrojov v ekonomickom

procese v súkromne vlastnenom trhovom hospodárstve. Chajdiak, J. Pomerové ukazovatele ekonomiky

firmy, 2010, 34 s.

21

Vzorec 1 zadlženosť = cudzí kapitál (dlhodobý a krátkodobý / celkový

kapitál * 100 (v %) , pričom čím je hodnota vyššia, tým je vyššie riziko pre

veriteľov.

Vzorec 2 zadlženosť = cudzie zdroje / vlastné zdroje, Vochozka 2011, s. 25,

26, pričom sa doporučuje pomer 1:1, a pri zohľadnení finančného rizika sa za

bezpečnú mieru zadlženosti berie 40% cudzieho kapitálu v pomeru k vlastnému.

Vzorec 3 stupeň samofinancovania = cudzí kapitál / vlastný kapitál,

[Vlachynský, K., 1993:40]

Knápková (2010, s. 83) uvádza, že určitý výška zadlženosti je užitočná pre

podnik, a to z dôvodu, že cudzí kapitál je lacnejší ako vlastný, a to preto, že úroky

z cudzieho kapitálu znižujú daňové zaťaženie podniku, pretože úrok ako súčasť

nákladov znižuje zisk, z ktorého sa platia dane, a toto predstavuje tzv. daňový

efekt, alebo daňový štít.

Vzorce, pomocou ktorých sa vypočítajú ukazovatele rentability podniku,

konkrétne ROE a ROA majú nasledujúcu podobu:

Vzorec 4 ROA = čistý zisk / celkové aktíva, [Belás, J., 2009:57]

ROA – Černohorský - zisk/ celkový kapitál – koľho haliehrov zisku

bolo vytvorených z jednej koruny celkových pasív.

Vzorec 5 ROE = čistý zisk / vlastný kapitál. [Kráľ, M., 2009:77]

ROE Černohorký – zisk/vlastný kapitál – koľko halierov zisku

vyprodukovala jedna koruna vlastného kapitálu.

Schéma 10 znázorňuje základné pomerové finančné ukazovatele.

22

Schéma 1 Základné pomerové finančné ukazovatele

.Zdroj: [Růčková, A., 2010:48]

3 CHARAKTERISTIKA PODNIKU

Praktická časť bakalárskej práce sa venuje firme Tefis, spoločnosť s ručením

obmedzením, ktorej sídlo je na adrese Orlové 322, 017 01 Považská Bystrica.

Predmet činnosti podniku pozostáva z:

 veľkoobchod v rozsahu voľných živností,

 maloobchod v rozsahu voľných živností,

 predaj dvojstopových motorových vozidiel, náhradných dielov,

 prenájom strojov bez obsluhujúceho personálu,

 predaj jednostopových motorových vozidiel,

23

 sprostredkovanie obchodu v rozsahu voľných živností,

 prenájom motorových vozidiel,

 sprostredkovanie dopravy,

 skladovanie, preklad nákladov,

 vnútroštátna cestná nákladná doprava,

 vnútroštátna taxislužba,

 zasielateľstvo,

 medzinárodná nákladná cestná doprava.

Základné imanie firmy je vo výške 6 640,00 Eura. Spoločníkmi firmy sú Juraj

Teska a Róbert Králik.

Výška vkladu každého spoločníka je nasledovná:

 Juraj Teska – vklad 3 320 EUR,

 Róbert Králik – vklad 3 320 EUR.

Obaja spoločníci splatili celých 100 % vkladu.

Štatutárnym orgánom podniku sú obaja spoločníci, teda konateľmi sú Juraj Teska

a Róbert Králik. Konatelia sú oprávnení v mene spoločnosti konať každý samostatne a

za spoločnosť podpisujú tak, že k vytlačenému alebo inak napísanému názvu

spoločnosti pripoja svoj podpis.

3.1 História a popis firmy

Dopravná firma TEFIS, spol. s r. o. bola založená 17. 08. 2006. Teda spoločnosť

TEFIS, s. r. o. bola zapísaná do obchodného registra v Trenčíne 17. 08. 2006. Jej

zameraním bola vnútroštátna a medzinárodná doprava a špedícia. Firma bola

transformovaná v r. 2006 z fyzickej osoby, ktorá sa zaoberala dopravou od r. 1992.

V súčasnosti vo firme pracuje 15 zamestnancov.

Firma má k dispozícií 13 vozidiel s nosnosťou 1, 1.5, 6 a 24 ton značky Mercedes

Benz, ktorých priemerný vek je 4 roky.

24

Všetky vozidlá podliehajú častým kontrolám a pravidelným povinným ročným

prehliadkam. Prevedenie vozidiel zodpovedá potrebám trhu v našom a blízkom okolí.

Prepravy firma vie prispôsobiť potrebám zákazníka. Všetky prepravy sú poistené pre

prípad vzniknutej škody prevádzkou ktoréhokoľvek motorového vozidla.

Najdôležitejším zameraním vedenia spoločnosti je maximálne a kvalitne

uspokojovať potreby zákazníkov, pri medzinárodnej a vnútroštátnej kamiónovej

doprave a sprostredkovaní obchodu, v čom spočíva zabezpečenie dlhodobej prosperity.

Neodmysliteľnou súčasťou kvalitného pracovného procesu je aj bezpečnosť

a ochrana zdravia pri práci vo všetkých procesoch a činnostiach vykonávaných

v spoločnosti.

Pri uvedomovaní si narastajúcich problémov so životným prostredím sa firma

rozhodla vyhradiť aj potrebné zdroje a vynaložiť úsilie na prevenciu znečisťovania

životného prostredia.

V tomto duchu sa vedenie spoločnosti rozhodlo vytvoriť integrovaný systém

riadenia podľa noriem STN EN ISO 901 2001, STN EN ISO 14001 2005 a STN OHS

AS 18001: 2008 a zaväzuje sa neustále zlepšovať efektívnosť tohto systému. Dňa

25. 9.

2008 bola prijatá politika integrovaného systému riadenia spoločnosti TEFIS,

s. r. o.

.

K dosiahnutiu tohto zámeru sa firma zaväzuje na:

 pravidelnú a profesionálnu komunikáciu so zákazníkmi,

 odborný rozvoj pracovníkov, skvaliťňovanie ich práce,

 vytváranie vhodného pracovného prostredia a pracovných podmienok,

 prevencia znečisťovania životného prostredia,

 pravidelné sledovanie a dodržiavanie právnych a iných požiadaviek,

 pravidelné rozvíjanie enviromentálneho povedomia zamestnancov,

 uprednosťňovanie druhotného využitia odpadov pred ich zneškodnením

a tým prispieť k šetreniu primárnych surovinových zdrojov,

 hospodárne využívanie energetických a materiálových zdrojov,

 identifikácia rizík, ohrození a nebezpečenstiev a prijímanie opatrení na ich

zníženie a odstraňovanie,

25

 prevenciu zranení a poškodení zdravia pracovníkov.

Veľmi dôležitou úlohou firmy je presadzovať sa na miestnom a regionálnom trhu,

udržiavanie pozície, s možnosťou pokrytia nových príležitostí na trhu. Ale tiež

akceptovať zákazníka vo všetkých požiadavkách na tovar. Ďalej trvalo sa zamerať na

kvalitu a znižovanie nákladov, a pri všetkých aktivitách spojených s činnosťou

spoločnosti stále znižovať nežiaduce podapy na životné prostredie a zdravie

zamestnancov.

Pre spoločnosť TEFIS, s. r. o., je dôležité vytvárať nové pracovné pozície a počíta

s nárastom počtu zamestnancov.

Spoločnosť je členom združenia medzinárodných automobilových dopravcov

ČESMAD Slovakia.

3.2 Organizačná štruktúra podniku TEFIS, s. r. o.

Následujúca schéma 2 nám znázorňuje organizačnú štruktúru firmy TEFIS, s. r.

o., ktorá pozostáva z dopravného, technického a ekonomického úseku.

Schéma 2 Organizačná štruktúra TEFIS, s. r. o.

Zdroj: vlastné spracovanie

Nasledujúce schémy 3, 4, a 5 nám prehľadne zobrazia jednotlivé oddelenia

v rámci každého úseku firmy.

26

Riaditeľstvo podniku

Dopravný úsek

Technický úsek

Ekonomický úsek

Schéma 3 Dopravný úsek

Zdroj: vlastné spracovanie

Schéma 4 Technický úsek

Zdroj: vlastné spracovanie

Schéma 5 Ekonomický úsek

Zdroj: vlastné spracovanie

Nasledujúca schéma 6 zobrazuje logo firmy TEFIS, s. r. o..

Schéma 6 Logo firmy

27

Dopravný úsek

Uzatváranie zmlúv

Dispečerské riadenie

Stredisko špedície

Technický úsek

Garážmajster

Bezpečnosť

Poriadok

Ekonomický úsek

Ekonomické

informácie

Účtovníctvo

Financie

Personalistika

Zdroj: http://www.tefis.sk/

4 ANALÝZA MAJETKOVEJ A KAPITÁLOVEJ ŠTRUKÚRY FIRMY TEFIS,

S. R. O.

Praktická časť bakalárskej práce spočíva v analýze majetkovej a kapitálovej

štrutúry.

4.1 Zlaté bilančné pravidlo

Podľa Zlatého bilančného pravidla sa majú podľa Majkovej (2008) dlhodobé

finančné zdroje využiť na krytie dlhodobého majetku a krátkodobé finančné zdroje na

krytie krátkodobého majetku, pričom v prípade, že sú dlhodobé zdroje väčšie ako

dlhodobý majetok, potom je podnik prekapitalizovaný a ak je to naopak je podnik

28

podkapitalizovaný. Toto pravidlo má teda platiť aj pri krátkodobom majetku, teda

obežný majetok by mal byť krytý krátkodobými zdrojmi. V prípade, že sú krátkodobé

zdroje väčšie ako obežný majetok vzniká tzv. nekrytý dlh, kedy časť krátkodobých

zdrojov kryje aj dlhodobý majetok, teda ak viacerými krátkodobými úvermi kryje nákup

neobežného majetku. Ak je situácia opačná, jedná sa o kladný rozdiel medzi obežným

majetkom a krátkodobými zdrojmi definovaný ako čistý prevádzkový kapitál – ČPK.

Teda zlaté bilančné pravidlo vyžaduje aby bol neobežný majetok krytý

dlhodobým majetkom, teda vlastným kapitálom a dlhodobým cudzím kapitálom, pričom

hodnota ukazovateľa by mala byť vyššia ako 1, v tomto prípade je podnik

prekapitalizovaný, čo je jedným z ukazovateľov finančnej stability. Dlhodobé zdroje sú

spravidla drahšie ako krátkodobé a preto používať ich vo veľkej miere na krátkodobé

potreby by bolo nehospodárne a tak neplatí, že čím je vyššia hodnota ukazovateľa, tým

je to pre podnik lepšie. V prípade, že je hodnota ukazovateľa nižšia ako 1, teda časť

neobežného majetku je financovaná z krátkodobých zdrojov, teda podnik je

podkapitalizovaný, čo je pre podnik nebezpečné, pretože takýto stav môže viesť

k insolventnosti.

4.2 Finančná páka

Majková (2008) uvádza, že z ukazovateľa zadĺženosti a ukazovateľa

samofinancovania sa odvodzuje pôsobenie finančnej páky, ktorá sa vyčísli ako obrátená

hodnota ukazovateľa samofinancovania. Je tým vyšší, čím vyšší je podiel cudzích

zdrojov na celkovom financovaní činnosti podniku. V prípade, že podnik je schopný

dosiahnúť z celkového vloženého kapitálu vyššiu výnosnosť, ako je vyška úrokov

platených za použite cudzieho kapitálu, potoj vysoká úroveň finančnej páky je

v podstate z hľadiska majiteľov priaznyvým javom.

Fin páka = majetok spolu ú vlastné imanie

29

4.3 Čistý pracovný kapitál

Jedným z kľúčových rozdielových ukazovateľov je čistý pracovný kapitál, pričom

podstatou pracovného kapitálu je, že reprezentuje časť obežného majetku

financovaného z dlhodobého kapitálu, teda meria veľkosť relatívne voľných čiastok

kapitálu, ktorá nie je viazaná na krátkodobé záväzky.

Čistý pracovný kapitál é= obežný majetok – krátkodobé záväzky

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

Názov

Možnosti financovania malých a stredných podnikov v SR

Autor

Monika Majková

Vydavateľ Librix.eu, 2008
Kód ISBN 8073995905, 9788073995904
Dĺžka

204 strán (strany)

Názov

Oceňování podniku, 2. přepracované a doplněné vydání
C.H. Beck pro praxi

Autor

Eva Kislingerová

Vydanie

2

Vydavateľ Nakladatelství C H Beck, 2001
Kód ISBN 8071795291, 9788071795292
Dĺžka

367 strán (strany)

30

1. BELÁS, J. – DEMJAN, V. Finančné riadenie komerčnej banky. Žilina:

Georg, 2009. 155 s. ISBN 978-80-89401-06-2.

2. KISLINGEROVÁ, E. – HNILICA, J. Finanční analýza: krok za krokem.

Praha: C. H. Beck, 2008. 135 s. ISBN 978-80-7179-713-5.

3. KNÁPKOVÁ, A. – PAVELKOVÁ, D. Finančná analýza komplexní

průvodce s přiklady. Praha: Grada Publishing, a. s., 2010. 208 s.
ISBN 978-80-247-3349-4.

4. KRÁĽ, M. Bankovnictví a jeho produkty. Žilina: Georg, 2009. 265 s.

ISBN 978-80-89401-07-9.

5. RŮČKOVÁ, P. Finanční analýza metody, ukazovatele, využití v praxi

3. rozšířené vydání. Praha: Grada Publishing, a. s., 2010. 144 s. ISBN
978-80-247-3308-1.

6. VLACHYNSKÝ, K. Finančný manažment. Bratislava: Elita, 1993. 238 s.

ISBN 80-85323-37-0.

7. Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník

Internetové zdroje:

Miera nezamestnanosti

Nezamestnanosť podľa Výberového zisťovania pracovných síl v roku 2011

[online]

31

Dostupné z: http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=35596

[cit. 2012-04-

16].

Nezamestnanosť podľa Výberového zisťovania pracovných síl v roku 2010

[online]

Dostupné z: http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=24138

[cit. 2012-04-

16].

Miera nezamestnanosti

Nezamestnanosť podľa Výberového zisťovania pracovných síl v roku 2010

[online]

Dostupné z: http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=24138

[cit. 2012-04-

16].

SCHOLLEOVÁ, H. Ekonomické a finanční řízení pro neekonomy, Praha: Grada

Publishing, a. s., 2008, s. 256, ISBN 9788024724249

MACÍK, K. Účetnictví pro manažery. Praha: Grada Publishing 1995, 352 s. ISBN 80-

7169-225-5

VOCHOZKA, M. Metody komplexního hodnocení podniku. Praha: Grada Publishing,

a. s., 2011, s. 248. ISBN 978-80-247-3647-1

HARUMOVÁ, A. – a kolektív. Stanoveni hodnoty majetku, hlavné aspekty

ekonomickém znaleckém a expertnej činnosti. Bratislava: Iura Edition, s. r. o., 2008, s.

499, ISBN 978-80-8078-224-5

KUPKOVIČ, M. – a kolektív. Podnikové hospodářství. Bratislava: Sprint, 1997, s. 347,

ISBN 80-88848-08-3

32

KNÁPKOVÁ, A. Finanční analýza – komplexní průvodce s příklady. Praha: Grada

Publishing, a. s., 2010. ISBN 978-80-247-3349-4

CHAJDIAK, J. Ekonomická analýza stavu a vývoja firmy. Bratislava: Statis, 2004. s.

353, ISBN 80-85659-32-8

CHAJDIAK, J. Finančné analýzy. Bratislva: Statis, 1997. s 222, ISBN 80-85659-09-3

FOTR, J. Strategické finanční plánování. Praha: Grada Publishing, s. r. o., 1999, s 152,

ISBN 80-7169-694-3

MAJTÁN, Š. – a kolektív. Podnikové hospodářství. Bratislva: Sprint 2, s. r. o., 2012.

s 323, ISBN 978-80-89393-63-3

SYNEK, M. a kolektív. Manažerská ekonomika 4., aktualizované a rozšířené vydání.

Praha: Grada Publishing, a. s., 2007. s 464, ISBN 978-80-247-1992-4

KISLINGEROVÁ, E. Manažérske finance. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 811, ISBN 978-

80-7400-194-9

ČERNOHORSKÝ, J. – TEPLÝ, P. Základy financí. Praha: Grada Publishing, a. s.,

2011, s. 304. ISBN 978-80-247-3669-3

SRPOVÁ, J. – ŘEHOŘ, V. – a kolektív. Základy podnikání – Teoretické poznatky,

příklady a zkušenosti českých podnikatelu. Praha: Grada Publishing, a. s., 2010, s. X.

ISBn 978-80-0247-3339-5

SYNEK, M. – KISLINGEROVÁ, E. Podniková ekonomika. Praha: C. H. Beck, 2010.

s 498. ISBN 978-80-7400-336-3

ŠIMAN, J. – PETERA, P. Financování podnikatelských subjektu: teorie pro praxi.

Praha: C. H. Beck, 2010, s. 192. ISBN 978-80-7400-117-8

33

ZALAI, K. – a kolektív. Finančno-ekonomická analýza podniku. Bratislava: Sprint,

1998, s. 299, ISBN 80-88848-18-0

ČUNDERLÍK, D. Manažment rizika podnikania. Bratislva: EPOS, 1998, s. 463, ISBN

80-88810-95-7

MAJDÚCHOVÁ, H. Podnikové hospodártsvo. Bratislva: Iura Edition, s. r. o., 2007, s.

226, SIBN 978-80-8078-138-5

34