Koscurova

Teoretické aspekty komunikácie

Jednou z najdôležitejších sociálnych zručností človeka je schopnosť efektívne

komunikovať. Efektívna komunikácia je jedným zo základných predpokladov socializácie
človeka. Bez komunikácie sa človek nemože vyvinúť v zrelú sociálnu bytosť, ktorá bude
pripravená napĺňať svoje životné roly a životné úlohy.
Komunikácia je teda neodmysliteľnou súčasťou života človeka, sprevádza ho v jeho osobnom,
spoločenskom či profesionálnom živote.
V pomáhajúcich profesiách psychológia, sociálna práca a medicína je komunikcia jedným z
centrálnych pracovných pracovných nástrojov profesionála v tejto oblasti.Je to komunikácia v
každodennej práci s klientmi.

Komunikácia - toto slovo pochádza z latinského slova c o m m u n i ca t i o = spoluúčasť,
spoločné zúčastňovanie sa, spoločné zdieľanie, tok informácií medzi dvoma bodmi, prenos
informácií.
Komunikáciou ako vednou disciplínou sa zaoberajú mnohé vedné odbory: jazykoveda,
kultúrna antropológia, etnológia, logika, zaoberajú sa ňou psychológovia a filozofi.Teoretik
Watzlawick (1969) chápe komunikáciu ako základný nástroj ľudskej interakcie ( vzájomné
posobenie dvoch i viacerých činiteľov). Uvádza dve definície komunikácie, širšiu (všetko, čo sa
odohráva v kontakte dvoch alebo viacerých ľudí) a užšiu (prenos správ, výmena informácií
medzi vysielateľom a prijímateľom).
Komunikácia je teda prenos info smerom vysielač - prijímač.
Podstatou komunikácie je výmena info a príjem info.

Čo možeme prenášať pomocou komunikácie (čo komunikujeme?):

°Fakty, správy, informácie
°Emócie a nálady
°Svoje postoje k veciam, ľuďom, situáciam
°Svoj subjektívny postoj k polucháčovi
°Pochopenie situácie iných ľudí
°Svoj vzťah k sebe samému
°Určité normy a pravidlá
°Naše predstavy a očakávania, želania
°Návrhy na zmeny
°Motiváciu partnerov

Cesty komunikácie

1) Písomná komunikácia - info sa prenášajú pomocou písaného textu. Je nekontaktná,
vysielateľ a prijímateľ nemusia byť v blízkosti, ide o komunikáciu na ďiaľku, kde absentuje
neverbálna zložka komunikácie. e to čiastočne jednosmerná komunikácia
( reakcia na písaný

text može prísť s určitým časovým odstupom)

2) Telefonická komunikácia - nie je priamou kontaktnou komunikáciou, s partnerom sa
počujeme,ale absentuje neverbálna zložka komunikácie okrem paralingvistiky (zafarbenie
hlasu, sila hlasu, tón hlasu, smiech,plač). Označujeme ju ako obmedzená obojstranná

komunikácia, pretože nie sme v priamom kontakte s partnerom a sprievodným

znakom može yť anonymita.Výhodou je okamžitá dostupnosť a intervencia ( zásah,
sprostredkovanie), šanca pre tých,ktorí sa nemožu dostaviť osobne.

3) Osobná komunikácia - komunikácia s partnerom tvárou v tvár v osobnom kontakte. Patrí
medzi najefektívnejšie sposoby, sú prítomné všetky

aspekty komunikácie, možno využiť

verbálnu aj neverbálnu komunikáciu. Dá sa zistiť, či rozprávajúci bol pochopený, može
vypočuť reakciu partnera.Pri určitých typoch problémov je najefektívnejšia párová
komunikácia. Nevýhodou osobnej komunikácie možu byť nezvládnuté emócie, osobná
komunikácia može byťproblematická pre plachých ľudí.

4) Elektronická komunikácia - je komunikácia prosteníctvom elektonických médi,
prostredníctvom počítača formou elektronickej pošty-e-mail

(poznáme príjemcu správy),

komunikácia na roznych diskuzných fórach na internete, ako je napr.

IRC,prostredníctvom www

stránok. Nevýhodou je, že ľudia sú v anonymite a nemáme

možnosť si informácie overiť. Čoraz častejšie sa používa aj web kamera,

kedy sú spolu s

textom prenášané aj obrazové informácie a partneri sa pri komunikácii možu vidieť.

Charakteristickou črtou elektronickej komunikácieje, že je prevažne písomná, v

skrátenej forme, jej strohosť a absencia priamych emócii,

dostupnosť,

rýchlosť,

jednoduchosť. Elektronická komunikácia čoraz viac vytláča osobnú komunikáciu, ľudia sú si

vzdialenejší a absentuje v komunikácií čoraz viac emocionálna zložka.

5) Audiovizuálna komunikácia - je komunikácia prostredníctvom televízie, rozhlasu,
reprodukované slovo, hudba, noviny,časopisy, iná tlač,

teda komunikácia prostredníctvom

médií.Delíme ju na písomnú, obrazovú a sluchovú.

Špecifikom audiovizuálnej komunikácie je jednosmernosť, čo znamená, že správy

a informácie, ktoré z médií prijmeme si nemožeme vačšinou dopĺňať,objasniť, či vysvetliť a
može sa stať, že informácie pochopíme iným sposobom, ako bol zámer, s ktorýmboli

vyslané.

Pri audiovizuálnej komunikácií rozlišujeme podprahové a prahové vnímanie.

Podprahovo vysielané informácie ovplyvňujú človeka, má tendenciu sa podľa nich riadiť, aj
keď si to neuvedomuje. V dnešnej dobe je vo vačšine demokratických štátov zakázané
využívať podprahové ovplyvňovanie u ľudí.

6) Sprostredkovaná komunikácia - je prenášaná cez ďalšiu osobu, ktorá tvorí takzvaného
prostredníka. Patrí medzi najmenej spoľahlivé cesty

komunikácie, pretože info

prenášaná cez prostredníka sa mení, niečo sa z nej stráca, prípadne niečo priudne.Využívame
ju iba v nevyhnutných prípadoch.

Základný model komunikácie

Lineárny model - kde sa komunikáciapovažovala za niečo, čo ide jednosmerne priamou
cestou odhovoriaceho k poslucháčovi.Lineárna koncepcia je schémou jednosmernej
komunikácie, prijímanie a vysielanie info považuje za celkom odlišné procesy prebiehajúce v
roznych časoch.

Technický model - jednoduchý lineárny model ol rozšírený Watzlawickom (1970) na
technický model komunikácie. Už pracuje so zámerom vysielateľa a formou príjmu
prijímateľa a do procesu vkladá rozne filtre a bariéry, ktoré proces komunikácie možu
problematizovať.

Keďže lineárna koncepcia nezahŕňala vzájomné prisposobovanie sa názorov pri komunikácií
medzi dvoma jedincami, bola nahradená interakčným pojatím, kde sa roly vysielateľa a
prijímateľa neustále striedajú, ele stále sú príjem a vysielanie považované za separátne akcie,
ktoré sa neprekrývajú a ktoré nemože konkrétna osoba robiť súčasne.

Dnes najrozšírenejší model vychádza z toho, že komunikáciu považujeme za transakčný
model - transakčná koncepcia, v ktorej každá osoba figuruje súčasne ako vysielateľ i
prijímateľ. V tom istom okamžiku, ako človek komunikue, prijíma i info od druhej osoby, napr.
vníma jej reakcie, neverbálnu komunikáciu a podobne.
Základný transakčný model = Vysielateľ - Prijímateľ
Prijímateľ - Vysielateľ

Zásady efektívneho fungovania vysielateľa

Vysielateteľ (vysielač) vysiela info, ktoré príjemca spracuje a očakáva sa spatná vazba.
Nastáva informačný šum a to z vonkajšieho prostredia a z vnútorného prostredia.Keď nie
sme nastavení na príjem info, dochádza k šumu, prijímateľ ju nedostal v takej podobe, ako
bola vyslaná. Prijímateľ je nespokojný, potrebuje opakovanie. Aby nedošlo k šumu, je doležité
mať rovnaký komunikačný jazyk. Ten nám prezrádza, čo cítime,aké máme postoje ku
konkrétnej komunikácií.
U nás sa striedajú rozne emócie, sposob zdelenia našej existencie, prenášame všetko, čo
cítime, intenzita záleží od nás a od nášho naladenia.
Mali by sme sa snažiť komunikovať:

1) Konkrétnosť - človek komunikuje o konkrétnej veci, využíva v komunikácií konkrétne
údaje a smeruje komunikáciu ku konkrétnym výsledkom.

Je potrebné vyvarovať sa zovšeobecňovaniu ( niekto to urobí), je neadresné,

nepravdivé, skresľuje komunikáciu medzi ľuďmi a často vyvoláva negatívne reakcie

prijímateľa.
2) Jasnosť - info by mali byť formulované jasne, problémyvznikajú, ak info "zahmlievame"
3) Zrozumiteľnosť - mali by sme sa snažiť komunikovať jasne, zrozumiteľne, zreteľne
(artikulovať) . Zrozumiteľnosť má dva odlišné významy; a) technologická zrozumiteľnosť -
patrí sem sila hlasu, výraz hlasu, rýchlosť reči, plynulosť reči. Ovplyvňujú ju aj negatívne
návyky (pri

rozprávaní si dávame ruku pred ústa), rušivé vplyvy okolia (hluk, veľká

vzdialenosť. Správu by sme mali teda vysielať zreteľne, dostatočne nahlas, mali by sme
dodržať primerané tempo reči a doležité je odstrániť alebo rešpektovať rušivé vplyvy z okolia;

b) jazyková zrozumiteľnosť - ovplyvňuje ju slovná zásoba, odbornosť jazyka,

prisposobenie jazyka k prijímateľovi.
4) Jednoznačnosť - jenoznačná komunikácia znamená, že vysielateľ si vo svojej správe
neprotirečí.
5) Dávkovanie informácií - táto kategória hovorí o množstve info, ktoré vysielateľ
odvysiela.Ak ich je nedostatočné množstvo, prijímateľa zneisťujeme, dostávame ho do stavu
napatia, nervozity a hnevu. Zadržiavanie info sa v rukách vysielateľa može stať nástrojom
manipulácie a trvalého zneisťovania prijímateľa. Príliš veľa info zvyčajne posobí na
prijímateľa rušivo a v konečnom dosledku zahltí prijímateľa informáciami natoľko, že nie je
schopný efektívne prijímať info.
6)Primeranosť formy - forma,akou vysielateľ podáva info, je veľmi doležitá. Forma má byť
zaujímavá, atraktívna a primeraná. Citlivá na formu býva najma žiadosť o láskavosť,
uplatňovanie nároku, príkazy a kritika. Direktívne formy komunikácie možu viesť rýchlo k
výsledku, ale často znechucujú a demotivujú prijímateľa.
7) Verifikácia - verifikácia, alebo overovanie si, je mechanizmus, akým vysielateľ zisťuje, či
prijímateľ pochopil jeho správu, či zámer. Vysielateľ može verifikovať prenos správy počas
alebo na konci vysielania, priamou otázkou, či prijímateľ komunikované obsahy pochopil v
súlade so zámerom vysielateľa ( nechá si zopakovať info - v letectve, v jadrových elektrárňach,
aby sa predišlo nepresnosti v komunikácií, ktorá by mohla viesť ku katastrofe).

Zásady efektívneho fungovana prijímateľa

"Pán boh nám dal jedny ústa a dvoje uší, preto by sme mali dvakrát toľko počúvať, ako
rozprávame."
Počúvanie - je centrálnou funkciou prijímateľa, prostredníctvom ktorej prijímateľ prijíma
vysielanú správu, mal by intenzívne a sústredene počúvať a minimalizovať príjmové filtre,
ktoré možu skresľovať komunikovaný obsah.. Mnohí si neuvedomujeme, že počúvanie je
súčasťou komunikácie, automaticky rozprávajú iba o umení rozprávať.Potrebujeme byť
počúvaní, vnímaní.
Pasívne počúvanie - partner nevníma, nekladie otáz
Optimálne je aktívne počúvanie

Aktívne počúvanie - komplex všetkých faktorov, ktoré sa zúčastňujú na

efektívnom prijímaní správy. Náš partner nám dáva najavo, že nás vníma, pýta sa, odpovedá.
Aktívne počúvanie je veľmi doležité, vyaduje veľkú dávku trpezlivosti, vyváženosti. Má

mnoho aspektov, predstavuje súhrn techník a sposobov počúvania participujúcich na čo
najlepšom pochopení a spracovaní vysielaného obsahu.
Medzi najdoležitejšie predpoklady efektívneho aktívneho počúvania patria:
A) Napojenie - je doležité v procese optimálneho prijímania informácií. Pri kvalitnej a
efektívnej komunikácií by mal byť prijímateľ napojený na vysielateľa , byť s ním verbálne aj
neverbálne v spojení.Prvky, ktoré sú súčasťou napojenia prijímateľa na vysielateľa vo vačšine
prípadov prebiehajú paralerne, alebo sa miešajú.
B) Záujem - znamená, že prijímateľ sprevádza vysielateľa na verbálnej i neverbálnej úrovni.
Ide vedľa neho jrho tempom a rytmom, nezasahuje do obsahovej stránky prenosu správ, drží
s vysielateľom krok a jeho tempo.
C) Neprerušovaná pozornosť - pri prijímaní info je niekedy pre prijímateľa veľmi ťažké
naplno sústrediť svoju pozornosť na vysielateľa, či vysielaný obsah. Može byť zaplavený
svojím subjektívnym problémom, mozu ho v okolí rozptyľovať signály, ktoré roztriešťujú jeho
pozornosť.Na začiatku može reagovať silne emocionálne, čo negatívne ovplyvní následný
proces prijímania správ. Neprerušovaná pozornosť je limitovaná roznymi faktormi. Dĺžku
tejto pozornosti ovplyvňuje temperament prijímateľa, situácia prenosu správ, doležitosť a
zaujímavosť správy, dĺžka správy, sposob prezentácie správy.
D) Akceptácia - prijatie vysielateľa ako takého a súčasne prijatie názoru, ktorý vysielateľ
prezentuje.Akceptácia neznamená automaticky súhlas
E) Empatia - sa nazýva aj šiestym zmyslom, je to emociálna schopnosť pri ktorej sa prijímateľ
snaží vcítiť a vžiť do situácie vysielateľa. Je to schopnosť vrátiť sa do pohľadu toho druhého.
Empatia umožňuje hlvne partnerovi porozumieť.

FORMY AKTÍVNEHO POČÚVANIA
1) Rezonancia (Ozvena) - je technika aktívneho počúvania, pomocou ktorej prijímateľ presne
zopakuje uzavreté časti výpovede vysielateľa, a tým mu dáva najavo, že ho naplno počúva a
presne zachytil obsah hovoreného, povzbudí ho do ďalšieho rozprávania, prípadne mu
pomože pokračovať vo výpovedi, ak má problém koncentrovať sa na rozprávanie. Využíva sa
v rizikových profesiách.
2) Parafrázovanie (Kontrolovaný dialóg)- prijímateľ opakuje to, čo vysielateľ povedal
vlastnými slovami,
3) Reflexia - je technika podobná parafrázovaniu, ale vzťahuje sa najma na emocionálny
kontext výpovede vysielateľa. Prijímateľ odráža to, čo vo vysielaní cíti, čo neverbálne
signalizuje vysielateľ.
4) Sumarizácia ( Zhrnutie) - je technika aktívneho počúvania, pomocou ktorej prijímateľ
zhrnie podstatné informácie, či myšlienky určitej časti rozprávania, alebo celého rozhovoru
ako celku.Zistí sa, či prijímateľ správu pochopil a či vysielateľ vyslal zrozumiteľnú info.
5) Prieskum - je technika aktívneho počúvania, ktorou si prijímateľ dopĺňa informácie vo
výpovedi vysielateľa. Využíva to na otázky, ktoré y mu mali sprostredkovať absentujúce
poznatky. Otázky by mali byť otvorené, jednoduché, neagresívne, mali by rešpektovať právo
vysielateľa na intimitu a otýkať sa iba témy prezentovanej vysielateľom.
6) Posilňovanie, povzbudenie - túto techniku využíva prijímateľ na podporu a mobilizáciu
vysielateľa, pochválením podporíme jeho tendenciu pokračovať v rozprávaní, či prehlbovať

obsah rozprávaného.
7) Kotvenie - je stabilizačná technika aktívneho počúvania na fixovanie selektívne doležitých
info vysielateľa, pričom nepodstatné info vzhľadom k téme necháme vyhasnúť. Základným
nástrojom kotvenia je pritakávanie, súhlas, vyjadrenie záujmu, prikyvovanie.
8) Verifikácia - znamená, že aj prijímateľ by si mal priebežne i na záver overovať, či dobre
pochopil produkciu vysielateľa, jeho zámera cieľ, ku ktorému komunikácia smeruje. Doležitou
podmienkou verifikácie je, že prijímateľ by nemal do nej vkladať nič osobné, nemal by
vysielateľovi podsúvať svoje videnie situácie, svoje prognózy, ale mal by sa sústrediť iba na
komunikovaný obsah.

Nepočúvanie

Je veľmi častým javom pri prijímaní informácií. Prijímateľ zlyháva vo svojej základnej role,
nepočúva, teda neprijíma info. Tým sa komunikácia stáva poruchovou a neplní svoj účel.
Poznáme dva druhy nepočúvania:
A) Verejné nepočúvanie - je situácia v komunikácií, kedy prijímateľ dáva
transparentne(priehľadne) a zreteľne najavo, že ho vysielané info nezaujímajú, alebo z
roznych iných dovodov ich neprijíma.Prijímateľ najčastejšie nepočúva info,ktoré sa mu
nezdajú doležité, ktoré sú pre neho nepríjemné, ktoré ho ohrozujú. Vysielateľ tento otvorený a
očividný nezáujem registruje, buď prestáva komunikovať alebo sa snaží zapojiť prijímateľa,
aby počúval vysielanú správu.
B) Skryté nepočúvanie - je komunikačná pasca.Navonok sa prijímateľ tvári že počúva, može
prejavovať zdanlivý záujem o komunikovaný obsah,ale v skutočnosti nepočúva a info vobec
neprijíma. Dovodom može byť, že prijímateľ je zaujatý niečím iným, nezaujíma ho téma o
ktorej sa komunikuje, počúva len zo slušnosti.

Poruchy počúvania

- problematizujú prijímanie správ a tým narúšajú efektívnosť komunikácie.Medzi najčastejšie
poruchy počúvania patria:
A) Jednoušné počúvanie - prijímateľ nie je naplno orientovaný napríjem, nezachytáva
presne celý komunikovaný obsah, často počúva iba periférme. Približne vie, o čom sa hovorí,
ale unikajú mu detaily, súvislosti a kontext vysielanej správy. Výsledná forma prijatej správy
zvyčajne nekorešponduje s vysielanými obsahmi. (sme nekoncentrovaní, naša pozornosť je
rozptýlená).
B) Selektívne počúvanie - prijímateľ vyberá z vysielaných obsahov len to, čo ho zaujíma
alebo to, čo je pre neho doležité.Je primárne ovplyvnené potrebami prijímateľa, vyberie si iba
tie časti info, ktoré ho oslovia, zdajú sa mu užitoné a doležité.
C) Prekoncepcia - je predvídanie prijímateľa, čo chce vysielateľ povedať. Je to určitá forma
jasnovidectva. Keď si človek vopred vytvcorí predstavu o tom, čo bude vysielateľ rozprávať,
potom má tendenciu počúvať iba ten text, ktorý sa týka jeho predkoncepcie.Ak mám pocit, že
mi partner nemože nič rozumného povedať, tak prestávam byť sústredený na príjem a

prepočujem vci, ktoré možu byť pre náš vzťah veľmi doležité.

Spatná vazba

Spatná vazba - feedback je jeden z najdoležitejších mechanizmov sebapoznania. Pomocou nej
sa dozvedáme od iných ľudí info o sebe, ktoré možeme porovnávať so svojím sebaobrazom.
Ak je diskrepancia ( nezhoda, nesúlad) medzi spatnou vazbou a sebapoňatím príliš veľká,
signalizuje nám to, že by sme mali urobiť korekciu (úpravu) buď toho, ako sa prezentujeme
navonok, alebo nášho sebapoňatia.
Spatná vazba je teda automatická reakcia druhého človeka na náš podnet. Dodržiavame takt,
aby sme sa druhého človeka nedotkli.Spatná vazba musí byť jasná a zrozumiteľná. Može byť
pozitívna a negatívna.
Ak reagujeme slušne, zistíme, ktorú spatnú vazbu daná osoba zastáva.
Na nepríjemnú reakciu nášho opozita k nám si ja zvolím možnosť reakcie.Negatívna SV
vyvoláva aj negatívnu SV u nás. Ak sa však komunikuje, dokážeme negatívnu SV riešiť. Je
doležité reagovať na podnety, ktoré nám dáva okolie ( Joharyho okno...podľa neho sa delí
osobnosť do štyroch oblastí; a) skrytá oblasť ( málo o sebe rozprávam, ale veľa o sebe viem) -
vzniká tlak, treba komunikovať, pomáha to (ja viem a iní nevedia); b) neznáma oblasť (ja
neviem, ani iní nevedia)
Aby bola spatná vazba čo najefektívnejšia, mali by sme dodržiavať určité zásady, ako spatnú
vazbu poskytovať a ako ju prijímať.

Zásady poskytovania spatnej vazby (SV)

1) Konkrétnosť spatnej vazby - mala by obsahovať konkrétne informácie, ktoré chceme
partnerovi oznámiť. Pri poskytovaní spatnej vazby by sme sa mali vyhnúť zahmlievaniu,
nedokončeniu myšlienky, nejasnostiam, zovšeobecňovaniu, nemali by sme sa spoliehať na
jasnovidectvo partnera, ten na to, že si domyslí, čo mu chceme povedať či naznačiť.
2) Nehodnotenie v spatnej vazbe ( čo je dobré a čo zlé) - Ak má byť spatná vazba účinná a
užitočná, nemala by byť hodnotiaca.
3) "Ja" forma v spatnej vazbe - pri poskytovaní spatnej vazby je doležité, aby ten, kto dáva
spatnú vazbu používal "Ja" formu (Ja si myslím, že.. Ja som sa cítil..., Posobilo to na mňa).
Znamená to, že príjemcovi spatnej vazby poskytujeme informáciu, že uvedená spatná vazba
je mojím subjektívnym pohľadom. Používanie spojení "My si myslíme..," Všetci hovoria... je
zvyčajne manipulatívne.
4) Forma spatnej vazby - spatnú vazbu by sme mali formulovať citlivo a s ohľadom na osobu,
ktorá spatnú vazbu prijíma. Formulujeme ju tak, aby sme vytvorili prijímateľovi priestor pre
prijatie a akceptovanie spatnej vazby. SV by nemala byť zameraná iba na negatívne či
problematické kontexty (súvislosť udalostí) popisovaného správania, pretože taáto SV može
byť vnímaná ako jednosmerná kritika. Je užitočné, ak si na správaní prijímateľa všímame i
pozitívne aspekty a dokážeme ich v SV oceniť. Odporúčaná forma SV by mala mať takzvanú
sendvičovú techniku, to znamená, že v SV by sa mali striedať pozitívne informácie s

informáciami negatívnymi.
5) Časovanosť SV - SV by sme mali poskytnúť čo najskor po situácií, na ktorú by sme chceli
reagovať. S vačším časovým odstupom už plní inú funkciu.
6) SV - informácia bez podmienok - SV by sme mali ponúkať ako info bez toho, aby sme si
kládli podmienky a bez vnucovania. SV by sme nemali poskytovať proti voli osoby, na ktorú je
smerovaná, tiež SV neposkytujeme ako odmenu za niečo, alebo za ňu niečo židať. Mali by sme
ju poskytovať bez kladenia podmienok.
7)Užitočnosť SV - SV poskytujeme iba v tých prípadoch, keď može byť pre prijímateľa
užitočná, pomáhajúca. Jej cieľom nie je partnera zneistieť, uraziť, pokoriť, rozložiť, či zničiť.

Zásady prijímania SV

1) Minimalizácia intrúzie (skákania do reči) v prijímaní SV - najužitočnejšie je vypočuť si
SV bez toho, aby prijímateľ SV skákal poskytovateľovi do reči, prerušoval ho, snažil sa počas
procesu prijímania správy polemizovať, prezentovať svoje názory a postoje.
2) Klarifikácia v SV - pokiaľ prijímateľ SV nerozumie, mal by po jej vypočutí požiadať
poskytovateľa SV o vysvetlenie či objasnenie skutočností, ktoré sú mu nejasné alebo ktorým
nerozumie.
3) Minimalizácia obrán v SV - Počas prijímania, ale ani po ukončení SV, by sa prijímateľ
nemal brániť SV, nemal by sa ospravedlňovať, vysvetľovať, presviedčať o opaku. Účelom SV
pre prijímateľa je zistiť, ako ho vidí partner a nie, či je SV správna, alebo nesprávna. Ak sa
bránime prijímaniu SV alebo ju prijímame len formálne, naše okolie nám prestane SV
poskytovať, pretože to ude považovať za zbytočné.
4) Akceptácia v SV - SV má vlastne formu ponuky. Ak prijímateľ prijme SV, nemusí s ňou
súhlasiť, pretože rozni ľudia možu vidieť určitú situáciu odlišným sposobom. Zo SV si
prijímateľ može vybrať len tie aspekty, ktoré pokladá za užitočné a doležité.
5) Emóciev SV - SV často vyvoláva v prijímateľovi silné emócie. Mali by sme sa naučiť
oddeľovať obsah SV od našej reakcie na ňu.

Prekážky v komunikácii

Sú to faktory, ktoré bránia, či obmedzujú efektívnu komunikáciu.
Prekážky v komunikácií rozdeľujeme na:
1) Prekážky praktické - týkajú sa rušivých vplyvov z nášho okolia, pr. nepočujeme
vysielateľa, pretože cez otvorené okno nás ruší nadmerný hluk, vysielateľ ticho rozpráva,
neustále zvoní telefón. Obaja by sa mali snažiť zmeniť podmienky prenosu správy, zmeniť
miesto rozhovoru, odstrániť zdroj rušenia.
2) Prekážky jazykové - sú to situácie, kedy vysielateľ hovoril príliš rýchlo, nezrozumitelne,
prehĺta časti textu, formulujr dlhé vety s množstvom faktov. Prijímateľ by mal upozorniť
vysielateľa, že nerozumie vysielanému obsahu a požiadať ho, aby hovoril zreteľnejšie a
kontroloval množstvo informácií a mal by verifikovať (overiť), či prijímateľ lepšie rozumie
vysielaným info.
Medzi jazykové prekážky patria aj sémantické bariéry. Vznikajú, ajk komunikujeme v jazyku

, ktorý dokonale neovládame.
3) Prekážky v chápaní - objavujú sa vtedy, keď vysielateľ a prijímateľ chápu vysielaný obsah
odlišne. Dovodom može byť viacvýznamový obsah slov, iný pohľad na situáciu , iný zorný
uhol vnímania. Vysielateľ by mal čo najlepšie vysvetliť svoj zámer, zadefinovať terminológiu,
dohodnúť sa na významoch slov a častejšie overovať (verifikovať), či komunikovaný obsah
prijímateľ chápe rovnako ako vysielateľ.
4) Emotívne prekážky - Počas komunikácie sa niekedy ťažko možeme vyhnúť emóciam, ktoré
v nás vyvoláva buď komunikovaný obsah alebo osoba, s ktorou komunikujeme. Emócie možu
byť negatívne (rozčúlenie, hnev, nenávisť, zúrivosť, podráždenie, nuda) alebo pozitívne
(veselosť, radosť, nadšenie, láska). Hovoríme o prekrývaní pozornosti a komunikácie
emóciami. Mali by sme si vytvoriť priestor na vyventilovanie emócií (zasmejeme sa,
vykričíme), kým emócie neodznejú.
5) Prekážky intelektuálne - sa najčastejšie týkajú prisposobeniu jazyka vysielateľa k
intelektuálnemu potencionálu prijímateľa.Prijímateľ nechápe komunikovaný obsah, ak
vysielateľ používa príliš odborný jazyk, cudzie slová, komplikované vyjadrovanie, metafory,
nevhodné príklady a podobne.

Poruchy komunikácie

Znižujú jej efektívnosť, komplikujú proces dorozumievania, prispievajú k vzniku
problémových a konfliktných situácií. Poruchy komunikácie možeme rozdeliť na:
1) Jednosmerná komunikácia - prebieha len jedným smerom, od vysielateľa k prijímateľovi
(vysielateľ nedáva žiadny priestor prijímateľovi), alebo komunikáciu, kde vysielateľ funguje
optimálne, ale prijímateľ neprijíma informácie.Pri jednosmernej komunikácií chýba spatná
vazba, je problematická, treba zvážiť, čo klientovi povieme (Pr. dieťa ešte nerozpráva, rodič
niečo rieši a dieťa to rieši činom).
2) Dvojsmerná (dvojkoľajná) komunikácia - dochádza k nej vtedy, ak každý hovorí svoje (ja
o voze, ty o koze), táto komunikácia sa v strede nestretne (ani nepretne).Je to situácia, kedy
fungujú dvaja vysielatelia vedľa seba a nikto nie je nastavený na príjem.
3) Jasnovidectvo v komunikácii - je založené na kalkulácií vysielateľa s tým, že si jeho
partner v komunikácií domyslí, aký má zámer, čo chce vlastne odkomunikovať. Táto
komunikácia je často nepríjemná, nenecháme dohovoriť druhú stranu, vieme už vopred, ako
dopadne tá ktorá situácia. Može sa tu stretnúť aj dvojsmerná komunikácia s jednosmernou.
( "Neskáč do reči a nebuď najmúdrejší!").
4) Intrúzia (skákanie do reči) - Je typickou poruchou pre prijímateľa ( z prijímateľa sa stane
vysielač!). Takýmto sposobom sa može narušiť komunikácia, prijímateľ naruší vysielateľovi
tok myšlienok, koncentráciu, znemožní mu dokončiť jeho zámer.
5) Zovšeobecňovanie - rozumieme nekonkrétnu komunikáciu, časté používanie slov ako sú :
my, všetci, nikto, vždy, nič...Zovšeobecňovaním robíme tlak na partnera, na čo partner reaguje
nespokojne, podráždene.
6) Nabaľovanie nových tém - prijímateľ nie je schopný efektívne prijímať záplavu info a tým
može vzniknúť komunikačný chaos.

7) Unikanie od témy - vyhýbame sa určitej problematike, ktorá je nám nepríjemná, ktorá je
pre nás riziková ado ktorej sa nechceme púšťať.Vždy sa nevyhneme. Je to osobnostná porucha.
8) Manipulácia - je snaha o získanie nezaslúženej výhody v komunikácií, vo vzťahu, alebo
jednaní. Prostredníctvom manipulácie tlačíme partnera do rozhodnutia či riešení, ktoré sú
jednostranne výhodné pre nás (nesnaž sa klienta obrátiť na svoj obraz; pretočiť ho z
rodinných problémov na právnické)
9) Unfair zákroky v komunikácií - rany pod pás najastejšie zneužívame na získanie prevahy
nad partnerom, pretože v ňom vyvolávame emócie, ktoré ho rozrušia, odvedú pozornosť od
centrálneho problému.
10) Nálepkovanie - LABELING - Niekedy si komunikáciu uľahčujeme tým, že ľudí, s ktorými
omunikujeme nálepkujeme, to znamená, že si ich zaradíme pod určitú "diagnostickú
jednotku".Dávať niekomu prívlastky je neprípustné, najma pri práci s klientom.
11) Problematické výroky v komunikácií - najvačšou bariérou je prirodzená tendencia
človeka hodnotiť, posudzovať, nesúhlasiť s výrokmirozprávajúceho.Inventár problematických
výrokov v komunikácií:
°prikazovanie
°vyhrážanie sa
°vnucovanie rád
°neurčité výroky
°zatajovanie informácií
°hodnotiace výroky
°psychologizovanie
°povýšenecké vystupovanie
°odkladanie problémov
°sarkazmus a irónia
°komunikačná pasca, áno-ale.

Čo by sme nemali robiť, aby naša komunikácia bola efektívna:

- Nehovorte o tom, čo nemožete, či nechcete urobiť
- Nesťažujte sa
- Nehovorte iba o sebe a svojich problémoch
- Neskáčte do reči, neprerušujte iných
- Neironizujte a nezhadzujte
- Nevyťahujte staré problémy a hnevy
- Nehovorte príliš veľa
- Nepoučujte iných
- Nehľadajte stále vinníka
- Nemanipulujte s inými

Problematické výroky v komunikácií

- komunikačná pasca (áno, nie)

- sarkazmus a irónia
- odkladanie problémov
- povýšenecké vystupovanie
- psychologizovanie
- hodnotiace výroky
- zatajovanie informácií
- neurčité výroky
- vnucovanie rád
- vyhrážanie sa
- prikazovanie

Otázky v komunikácií

Počas rozhovoru si dopĺňame info, klarifikujeme rozne aspekty komunikačnej

témy, overujeme si presnosť pochopenia údajov pomocou otázok.
Poznáme trojstupňový model kladenia otázok:
1. stupeň otázok je: zbieranie info; čo, kde, kedy, kto, ako, koľko ....
2. stupeň otázok - hľadáme význam, vzťahy, podmienenosť, odkrývame pocity, pr. aký je váš
názor na....;čo to pre vás znamená.....; aké sú dosledky....; ako spolu súvisí....;
3. stupeň otázok - mapujú hodnoty a postoje, pr. prečo si myslíte, že.....; prečo
uprednostńujete....;

Inventár roznych typov otázok:
1) Otvorené - sú širšie, voľné;
2) Empatické - pýtame sa na pocity partnera;
3) Intímne - v poradenstve, v psychoterapii;
4) Implikačné - hľadám príčiny (prečo?);
5) Manipulačné - navádzajú partnera na odpoveď obsiahnutú už v otázke;
6) Alternatívne - ponúkajú 2 alternatívy riešenia;
7) Zmnožené - na otázky nečakáme ani odpoveď;
8) Vatové - možu byť komunikačným, zdvorilostným, či formálnym zvratom (pr. robíte,
robíte?);

Rozhovor

je najfrekventovanejšou formou komunikácie, pri ktorom sa striedajú komunikujúci v role
vysielateľ a prijímateľ.
Rozhovor má:
- vecný obsah;
- aktívne počúvanie;
- prácu s otázkami;
- schopnosť argumentácie;
akceptujúci prístup.

Typy rozhovorov:
1) informačný - partnerovi poskytujeme určité informácie;
2) motivačný - partnera povzbudíme hovoriť o svojich problémoch;
3) diagnostický - od partnera získame základné údaje;
4) persuazívny - presviedčame partnera, aby niečo spravil, aby prijal naše riešenie, ktoré
považujeme za optimálne;
5) negociačný - vyjednávací. Využívame ho, keď sme v konflikte s inou stranou.

Rozhovor pozostáva z týchto fáz:
1) Prípravná - zoženieme info o probléme, o možnostiach riešenia;
2) Vonkajšie podmienky rozhovoru - výber miesta, neutrálne prostredie. Sem patrí
temporalizácia - koľko času máme na rozhovor.
3) Otvorenie - prvých 60 sekúnd je najdoležitejších (topenie ľadov);
4) Vedenie rozhovoru - je priamo úmerné typu rozhovoru, využíva sa trojbodový postup: -
predstavenie svojej roly; - partnerov pohľad;

- hľadanie spoločného riešenia, situácie;

5) Záver rozhovoru - uspokojujúce ukončenie rozhovoru je doležitou devízou v
komunikačných zručnostiach. Záver predstavuje zhrnutie, čo sa

udialo, na čom sa dohodli.

Neverbálna komunikácia (analógová)

Je mimoslovná komunikácia, nepoužíva slová. Informácie prenáša sprostredkovane a je
potrebné ju dekódovať. Poznáme niekoľko kanálov neverbálnej komunikácie:
1) Mimika - komunik. prostredníctvom tváre. Kanály na tvári: oči, uši, ústa, obočie, nos, čelo,
brada, zuby, lícne svalstvo, pery.
2) Gestikulácia (gestika)- prenos info a správ prostredníctvom rúk.
3) Proxemika (komunikácia vzdialenosťou) - určenie vzdialenosti od klienta, určíme si
sami. V proxemike rozlišujeme 4 základné zóny okolo človeka: verejná ( nad 1,5 m od seba),
sociálna ( do 1,5 m), osobná (do 60 cm od nás), intímna (20 - 30 cm od človeka)
4) Posturológia (komunik. polohou tela), teda sposob, ako človek stojí, sedí, vyjadruje jeho
vzťah i aktuálne pocity k partnerovi, s ktorým komunikuje.( str. 99)
5) Haptika (komunik. dotykom). Dotyk je telesný kontakt od pohladkania až po úder. Dotyk
sa u nás využíva vo verbálnej aj neverbálnej komunikácii (podanie ruky)
6) Kinetika -komunikácia POHYBOM. Vyjadruje skor emócie, ako významy. Často má
charakter určitých rituálov.
7) Paralingvistika - mimoslovná komunikácia, týkajúca sa reči - sprevádza hovorené
slovo, ale sama nie je hovoreným slovom. Zaraďujeme sem: rýchlosť reči, výšku hlasu, farbu
hlasu, vatové slová (vlastne, takže, akože,..), citoslovcia, mlčanie.
8) Teritorialita - komunik. obsadením teritória - človek má tendenciu obsadiť si a
privlastniť určité teritórium a privlastniť si ho.

9) Produkcia - komunik. pomocou úpravy, výzoru, prostredia - úprava zovňajšku,
oblečenie, veci, ktorými sa obklopujeme, ktoré vytvárame.

Posturológia

je neverbálna komunikácia prostredníctvom polohy tela. Ako človek stojí, sedí, vyjadruje jeho
aktuálne pocity i vzťah k partnerovi, s ktorým komunikuje. Poznáme niekoľko druhov poloh
tela pri komunikácií:
1) Otvorená poloha - nohy otvorené, ruky vedľa tela;
2) Ležérna - signalizuje buď relaxovaný stav, alebo odstup, zneváženie partnera;
3) Polouzatvorená poloha - obranná poloha, ktorú človek využíva najma v nepohode
(fyziologickej, alebo sociálnej);Prijímateľ má skrížené nohy, alebo ruky, je to poloha
vyčkávacia;
4) Uzatvorená poloha - skrížené ruky aj nohy; Je typická pre situácie,ktoré sú pre nás
neznáme.; keď sme v obrane a nepripúšťame si komunikáciu partnera;
5) Poloha vajíčka - sklonená hlava, ohnutý chrbát, spojené nohy, chúli sa do klbka; (u zubára,
na polícií, na súde);
6) Poloha na okraji stoličky - cíti sa neisto v cudzom prostredí, má rešpekt, strach;

Verbálna komunikácia

Je komunikácia pomocou slov, aj digitálna komunikácia vyjadruje priamo komunikovaný
obsah. V reálnej komunikácii tvoria často obe komunikácie jeden celok.Pri verbálnej
komunik. musíme venovať pozornosť kódovaniu a dekódovaniu správ . Pritom sú
najdoležitejšie tri faktory:
1) Sebaobraz prijímateľa-neistý, precitlivený človek dekóduje správy ako zhadzujúce,
osočujúce.
2) Obraz prijímateľa o vysielateľovi -k tejto poruche dekódovania prichádza medzi ľuďmi,
ktorí majú pocit , že sa dobre poznajú
3) Úsudok - keď nemáme dostatok vecných info

Vysielaná správa može mať 4 významové aspekty:
A) Vecný aspekt správy - konkrétne popisuje, o čom komunikujeme. Mal by byť faktografický,
bez náznakov a interpretácií;
B) Výpoveď vysielateľa o sebe - poskytujeme prijímateľovi správu o sebe, ako sa cítime, ako
sme citovo zaangažovaní na téme;
C) Vzťahový aspekt k prijímateľovi - "ty" aspekt správy, - čo si o vysielateľovi myslím;

- " my" aspekt správy - aký aktuálny vzťah mám k

vysielateľovi;
D) Výzva k prijímateľovi - vypovedá o tom, k čomu chcem partnera v komunikácií podnietit,
stimulovať, dotlačiť;

Model Johariho okna

Optimálnym ulustratívnym modelom významu sebavnímania a toho, ako ma

vnímajú iní ľudia, je model Johari okna, ktoré zjednocuje náš pohľad na seba s pohľadom
iných ľudí;

MODEL JOHARI WINDOW

Ja viem

Ja neviem

iní

Verejná oblasť

Slepá oblasť

vedia

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
------------

iní

Skrytá oblasť

Neznáma oblasť

nevedia

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
--------------

1) Verejná oblasť - nášho "ja" predstavuje všetkx info, názory, postoje, správanie, ktoré
poznáme a verejne ich prezentujeme;
2) Skrytá oblasť - predstavuje všetky poznatky o sebe, ktoré z roznych dovodov
nezverejňujeme a skrývame pred ostatnými ľuďmi (naše nenaplnené túžby, nerealizované
sny, prežité sklamania, nespracované negatívne zážitky, stresy, slabosti, neistoty, strachy. Ak
sa hromadia, kumulujú, stávajú sa záťažou. Na ich zbavenie používame konpenzačné
mechanizmy - hudba, práca, prechádzky a pod.
3) Slepá oblasť - je tou časťou nášho "ja", o ktorom my sami nevieme, ale vedia to o nás
ostatní ľudia;
4) Neznáma oblasť - reprezentuje tie časti nášho "ja", o ktorých nevieme ani my, ani iní ľudia.
Sú to info uložené hlboko v našom nevedomí.

Chyby pri poznávaní iných ľudí

Haló efekt, alebo chyba prvého dojmu ; Pri pohľade na cudzieho človeka si utvárame prvý
dojem na základe jeho vzhľadu, správania, jednania. Možeme preceniť jeden aspekt nášho
vnímania a na jeho základe si akcelerovane (zrýchlene) utvoríme jednostranný dojem, ktorý
považujeme za komplexný obraz človeka (pr. šaty robia človeka - partnera považujeme za
doveryhodného a spoľahlivého partnera, čo využívajú podvodníci; výstredne oblečený človek
je pre nás nespoľahlivý). Na základe prvého dojmu si vytvárame konečnú diadnózu o človeku,

ktorú neradi korigujeme, pretože by sme si museli priznať, že náš odhad bol nesprávny.
Chyba centrálnej tendencie - pri posudzovaní iných ľudí a vytváraní si obrazu o nich máme
často problém rozhodnúť sa, kde týchto ľudí zaradiť. Naše rozhodovanie si zjednodušujeme
tým, že zvolíme stredový interval hodnotenia vlastností, schopností a správania
komunikačného partnera. Zistíme, či náš pertner je v komunikácií optimista, či pesimista.
Čierno-biele videnie -hodnoteným ľuďom priraďujeme extrémne vlastnosti, správanie a
schopnosti (tento človek sa správa vždy agresívne, tento človek by ani muche neublížil.
Stereotypy a predsudky - ľudia majú tendenciu vnímať partnera v komunikácii na základe
stereotypov (t.j. sociálno-kulturálne zafixované vnímanie skupiny ľudí, pr. ľudia s okuliarmi sú
inteligentní, blondínky neinteligentné);
Určitých ľudí možeme vnímať na základe predsudkov, ktoré stierajú idividuálne danosti a
rozdiely medzi ľuďmi (Rómovia, homosexuáli apod.)
Atribúcia - atribučné procesy nám komplikujú hodnotenie ľudí v tom, že ich správanie
interpretujeme na základe našich motívov a skúseností bez toho, aby sme si uvedomili, že
komunikačný partner je iný človek, v inej situácií, s iným historickým kontextom.