V Erenburgovej knižke "Neobyčajné dobrodružstvá Julia Jurenita a jeho žiakov"
hlavná postava Učiteľ (samotný Julio Jurenito) hovorí, že "vážne, akademicky,
precíteným hlasom a s uvádzaním bibliografie možno hovoriť len o spôsobe
zafajčovania fajok, o rôznych štýloch pľuvania, so zahvizdnutím alebo bez
zahvizdnutia, o polohe nôh nenapodobniteľného Chaplina. Inak vo všetkom ostatnom
dával prednosť úsmevu pred modlitbou, veselému fejtónu pred mnohozväzkovým
vedeckým pojednaním. Keď je celá záhrada preskúmaná, je zbytočné chodiť po
cestičkách s hlbokomyseľným výrazom a botanickým atlasom. Len ak človek
vystrája, nezmyselne skáče po hriadkách, rozmýšľa o bozku, ktorý nedostal alebo o
kréme so šľahačkou, môže náhodou natrafiť na dosiaľ neznámy kvietok."
Kybernetika, umelá inteligencia, chaos, zložité systémy by pravdepodobne patrili k
tým témam, o ktorých by Jurenito uvažoval a diskutoval. Táto knižka je súborom
autorových esejí za posledných niekoľko rokov. Jej cieľ je skromný: prebudiť u
čitateľa záujem o problémy a otázky, s ktorými sa možno každodenne nestretáva,
hoci tieto sú implicitne všade naokolo. Knižka je zoradená podľa kapitol, avšak je ju
možno čítať od hociktorej kapitoly, ba aj z hociktorej strany. Niektoré časti, môže sa
občas zdať, že sa opakujú v jednotlivých esejach; napokon opakovanie je matkou
múdrosti a sú použité v inom kontexte. Nakoniec nie všetky fakty a názory sú
najaktuálnejšie; načim vziať do úvahy aj časový-historický rozmer kedy boli
napísané.
Úvodná kapitola je pokusom priblížiť problematiku kybernetiky, umelej
inteligencie z pohľadu filozoficko-metodologického. Je to aj prvý pokus autora z
hľadiska histórie; veľa z týchto poznatkov má viac ako desať rokov, avšak ich
aktuálnosť je, myslím, jasná. Druhá kapitola, asi najdlhšia, podáva z dnešného
pohľadu postavenie kybernetiky vo vzťahu k novým paradigmám a vo vzťahu ku
filozofii. V tretej kapitole je urobený pokus o analýzu súčasnosti a budúcnosti z
kybernetického pohľadu a z pohľadu riadenia zložitých systémov. Vzťahu
kybernetiky a politiky z pohľadu technických a prírodných vied je venovaná štvrtá
kapitola. Na ňu nadväzuje svojím obsahom kapitola Kybernetika a politológia, v
ktorej je urobený pokus o analýzu politického systému z pohľadu kybernetiky.
Šiesta kapitola je venovaná kyberokracii, ako novej forme organizácie spoločnosti,
najmä vo sfére riadenia. V siedmej kapitole sú uvedené zaujímavé súvislosti
kybernetiky, umelej inteligencie a filozofie. V ôsmej kapitole je pojednané o
niektorých aspektoch globálnej informačnej spoločnosti, možno z netradičného
pohľadu panoptika. Esej o úvahe o konci dejín, je reakciou na známu esej
Fukuyamu a svojím obsahom korešponduje s treťou kapitolou. V desiatej kapitole
je pohľadu rozvoja vedy a techniky analyzuje obsah vzdelávania v odbore umelá
inteligencia. Napokon, v poslednej kapitole je analyzovaný vzťah medzi chaosom,
zložitosťou a v širších súvislostiach s postmodernizmom.

Druhé vydanie knihy je doplnené o niekoľko kapitol, ktoré nadväzujú na prvé
vydanie a ktoré by za zaujímavé považoval aj Julio Jurenito. V dvanástej kapitole je
pojednané o mieste teórie riadenia v súčasných vedách, najmä vo vzťahu ku
kybernetike a umelej inteligencii. Trinásta kapitola je zamyslením sa nad esejou
Jarona Laniera o spoločenských dôsledkoch kybernetiky a umelej inteligencie.
Kapitoly štrnásť, pätnásť a šestnásť sú venované vzťahu kybernetiky a politiky,
s analýzou socializmu z pohľadu kybernetiky a najmä kapitola o tektológii môže
byť pre čitateľa zaujímavá.

Kybernetický svet Úvod

1. Úvod

Dvadsiate storočie sa obvykle nazýva storočím elektriny, osvojenia si kozmického
priestoru, alebo storočím kybernetiky. Tieto názvy sú výsledkom dosiahnutých
úspechov vedy a techniky skoro vo všetkých oblastiach ľudského poznania.
Rozhodujúcou tendenciou rozvoja prírodných a spoločenských vied je v súčasnosti
integrácia. Objavy vznikajúce na rozhraní jednotlivých vied sú bezprostredným
výrazom integrácie vedeckých poznatkov. No preto, aby takáto integrácia bola
možná, aby sa stala istou normou, sú potrebné nevyhnutne zvláštne teoretické
prostriedky. Práve tieto prostriedky môže poskytnúť kybernetika.
Kybernetika je typickou vedou na rozhraní. Do jej teoretickej výzbroje patria
princípy, metódy fyziky, matematiky, logiky, biológie, fyziológie, psychológie, teórie
automatov, informatiky, ako aj základné poznatky z filozofie a iných spoločenských
vied.. Preto nie je divné, že práve prostredníctvom kybernetiky sa v súčasnosti
uskutočňujú mnohé spojenia medzi prírodnými a spoločenskými vedami.
Veľký význam kybernetiky vyvoláva neustále pozornosť už skoro 50 rokov.
História kybernetiky, to je história neustálych polemík a diskusií, fantázií a reality,
mýtov a presných matematických tvrdení. Vznikol značný chaos mienok,
ubezpečení, predpovedí, ktorý nie je spôsobený len ťažkosťami koncepčného
aparátu, ale aj stretnutím rôznych filozofických smerov. Nové problémy, metódy,
pojmy a teórie poskytujú široký priestor fantázii a rôznym mýtom.
Ako vždy so vznikom nových revolučných ideí, teórií a bied, oživujú sa rôzne
smery v samotnej filozofii. Rôzne školy (napr. pozitivizmus, pragmatizmus,
štrukturalizmus, ale aj rôzne formy novodobého mechanicizmu, ap.) sa snažia
využiť poznatky kybernetiky pre svoju argumentáciu.
Každá veda vo svojom rozvoji prekonáva kritické obdobia, ktoré vznikajú
nahromadením empirických a teoretických poznatkov až do určitej hranice. Potom
musí nasledovať etapa systemizácie, zovšeobecňovania, zjednodušovania a
vytýčenia ďalších smerov vývoja. Kybernetika je ešte stále relatívne nová veda, a
najmä preto vzniká aktuálna potreba rozboru filozoficko-metodologických
dôsledkov jej rozvoja. Žiaľ, často sa objektívny prístup k analýze problémov
kybernetiky nahrádza opakovaním pochybných predpokladov, eklektickými
syntézami a neodôvodnenými extrapoláciami. V "spore storočia" na tému: "Môže
stroj myslieť?" sa zúčastňujú okrem prírodovedcov a filozofov aj inžinieri,
spisovatelia, lekári, atď. a v nakoniec masovo-komunikačné prostriedky.
1.1. Filozofia, kybernetika, umelá inteligencia.

Otázka, ako vzniklo vedomie, či môže hmota myslieť, je jednou z najdávnejších
metafyzických otázok v histórii ľudského poznania. V polovici 20. stor. vznikol

Kybernetický svet Úvod

svetonázorový problém možnosti zostrojenia umelých mysliacich systémov na
báze počítačov. Problematika základnej filozofickej otázky sa do kybernetiky
premietla ako problém modelovania fyziologických, psychologických, logických a
estetických štruktúr, formalizácie jazyka, vedomia a myslenia, dvojakého
charakteru informácie, štruktúry a funkcie, systému a prvkov, časti a celku, ako aj
iných kategórií. Riešenie týchto otázok je určované odpoveďou na základnú
filozofickú otázku, na druhej strane však samo určuje novú kybernetickú
formuláciu tejto otázky: "Môže stroj myslieť?" "Je možné vytvoriť umelý intelekt?"
V novej, "kybernetickej" formulácii sa problém vzťahu hmoty a vedomia (stroja a
myslenia) však nerieši automaticky. S uznaním schopnosti hmoty myslieť vôbec
ešte nevyplýva fakt, že jedna z konkrétnych foriem organizácie hmoty vytvorená
ľudskou prácou (súčasné počítače) je schopná myslieť. Tu sa filozofi delia na
"vulgárnych" materialistov (kybernetistov - istý druh súčasného mechanicizmu) a
na skupinu filozofov, ktorá skúma uvedené problémy viac menej dialekticky (v
hegelovsko-marxovskom poňatí). Prví priznávajú počítačom schopnosť myslieť,
druhí túto schopnosť hodnotia veľmi kriticky a skôr zdôrazňujú, že počítače
uskutočňujú len modelovanie jednotlivých operácií myslenia.
Kybernetika skúma ľudské myslenie z prírodovednej a logicko-matematickej
stránky (modelovanie neurónových sietí, modelovanie heuristických činností,
človeka, šachovej hry, dokazovania teorém, komponovania hudby). Všetky smery
kybernetického modelovania sú spojené s počítačmi ako technických systémov.
Počítače ako nový typ strojov a spracovanie informácií sa ničím podstatným nelíši,
sám o sebe, od strojov predkybernetickej éry. Ľubovoľný počítač je technický
systém na ktorý sa vzťahuje známa Marxova definícia stroja: "sú to produkty
ľudskej činnosti, prírodný materiál zmenený na orgány ľudskej vôle, vládnucej nad
prírodou. Všetko sú to ľudskou rukou vytvorené orgány ľudského mozgu."
Definícia stroja je aktuálna aj dnes. Chyby v ponímaní počítačov vychádzajú z
jedného zdroja: z mechanistického poňatia prírody a stroja, človeka s jeho
vedomím a hlavne z neodôvodnených extrapolácií. Súčasní kybernetisti pri riešení
problémov vytvorenia umelej inteligencie (UI), rovnocennej človeku, vychádzajú
zo známych predpokladov (myslenie je produktom materiálneho orgánu - mozgu, z
počtu neurónov v mozgu - 10 miliárd, z poznateľnosti mozgu a z možnosti
reprodukcie ľudského poznania na počítačoch. Z týchto predpokladov sa robí
záver, že počítače môžu napodobovať funkcie mozgu, vrátane vedomia a tvorivého
myslenia. Takéto chápanie mozgu vyplýva z mechanistickej absolutizácie zákona
prechodu kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak, zveličovania možnosti
logicko-matematickej formalizácii myslenia, vedomia. Pritom sa nie celkom berú
do úvahy fakty, ktoré poskytuje neurofyziológia, neuropsychológia a biochémia
mozgu, ktoré svedčia o ohromnej rôznorodosti a zložitosti organizácie a činnosti
mozgu, veľavýznamovosti jeho prvkov, ap.

Kybernetický svet Úvod

Nedostatky súčasných počítačov pri riešení problémov spojených s vytvorením
umelého intelektu ne sú však spojené len s konštrukciou počítačov. Korene týchto
nedostatkov siahajú značne ďaleko do samotnej podstaty matematiky a logicko –
matematického formalizmu vôbec. Preto ďalší postup pri zostrojovaní automatov,
ktoré rekonštruujú vyššie formy ľudskej činnosti, predpokladá zásadné objavy
v matematike. Rozbor práce moderných počítačov, porovnanie je činnosti
s reálnou činnosťou človeka, ktorý rieši zložitú úlohu (najmä úvahy von
Neumanna v tomto smere ), vedú k záveru, že myslenie človeka prebieha
s využitím najmenej dvoch jazykov – jazyka logického typu a niektorého iného
jazyka, ktorý bezprostrednejšie zaznamenáva zvláštnosti a vlastnosti okolitého
sveta a ktorý takto prispieva k utváraniu nezbytných informačných analógov
týchto predmetov pre činnosť.
Problém dvoch jazykov poznania nevznikol v našej dobe a už vôbec nie v súvislosti
s kybernetikou. Jeho vznik je úzko spätý s rozpracovaním filozofických, ako aj
samotných matematických problémov svojej doby, ktoré majú zásadný charakter.
Zvlášť významný je v tomto smere problém vzniklý už v 17. storočí, problém
vzťahu logiky a intuície v poznaní. Známy sovietsky filozof V. F. Asmus poukazuje
na to, že filozofovia 17. storočia, ktorí boli súčasne matematikmi (Descartes, Galilei,
Spinoza, Leibniz), riešili zásadné otázky vzniku a zdôvodnenia matematických
právd. Na jednej strane bolo jasné, že tieto pravdy sú vo svojej prevažnej väčšine
odvodené pomocou dôkazov z iných právd. Tým dospejeme k určitým základným
pravdám, ktoré sa už nedokazujú, ale sú bezprostredne chápané. Tento proces
bezprostredného videnia pravdivosti určitého výroku sa nazýva proces
intelektuálnej intuície. Problém intuície sa opäť obnovil začiatkom 20. storočia v
súvislosti so snahou o výstavbu matematiky na základe matematickej logiky
(Russel). Neúspechy v tomto smere viedli k vytvoreniu mohutného, nového prúdu
v matematike – konštruktivizmu, resp. intuicionizmu (Poincaré, Brauer, Heyting,
Weyl, Markov, Maľcev). Je teda možné predpokladať, že nedostatky existujúcich
prostriedkov matematiky, tvoria pri procese opisu dynamického modelovania
úloh, ktoré rieši človek, práve jednu z príčin teoretických a praktických obtiaží aj
pre kybernetiku.
Pritom na neopodstatnenosť extrapolácie použitia matematického formalizmu bolo
v minulosti viackrát poukázané, najmä zo strany filozofov. Už I. Kant hovorí : ”V
matematike možno do nekonečna rozširovať poznatky a robiť nové objavy. Tak isto
možno ustavičnou skúsenosťou a jej zjednocovaním pomocou rozumu objavovať
nové prírodné javy, sily a zákony. Nemožno však popierať, že sú tu obmedzenia,
lebo matematika sa týka len javov a to, čo nemôže byť predmetom zmyslového
nazerania, ako metafyzické a etické pojmy, je celkom mimo dosahu, a nikdy to
nemôže uchopiť, spomínané pojmy však ani nepotrebuje. Nepostupuje a
nepribližuje sa teda plynulo k oným vedám, niet medzi nimi styčného bodu alebo
čiary”. G. Hegel vo Fenomenológii ducha si vytyčuje cieľ povýšiť filozofiu na vedu.
V tejto súvislosti venuje značnú pozornosť matematickému poznaniu, ”na ktoré

Kybernetický svet Úvod

vedenie nefilozofické ako na ideál, ktorý by filozofia mala sa snažiť dosiahnuť, ale
doposiaľ sa o to márne snažila”. Ďalej sa píše : ”matematické poznanie obsahuje len
vznik súcna, ale nie jeho bytnosti (vnútornej povahy vecí). V matematike je základ
veličina, abstrahuje sa do kvantitatívnych stránok. Evidencia tohto nedostatočného
poznania, na ktorý je matematika hrdá a ktorou sa tak pýši pred filozofiou, spočíva
výhradne v tom, že jej účel je chudobný a jej látka nedostatočná, a je teda toho
druhu, ktorý musí filozofia zavrhnúť. Jej účelom je veličina. Pohyb vedenia sa
odohráva preto na povrchu, nedotýka sa veci samej a preto nie je žiadnym
chápaním”. ”Princíp veličiny, nepojmového rozdielu (len kvantitatívny rozdiel) a
princíp rovnosti (veta nasleduje po vete bez nutnej súvislosti) nie sú schopné sa
zaoberať s oným čistým nepokojom života”. ”Filozofia naproti tomu má svoj živel
v skutočnom procese, ktorý vytvára svoje momenty a nimi prebieha. Tento pohyb
obsahuje v sebe tak kladné, ako aj záporné. Metódou daného pohybu je logika”.
”Mohlo by to znieť renomisticky alebo revolučne, tón, od ktorého viem, že som
ďaleko, potom je nutné uvážiť, že vedecký aparát, ktorý nám prepožičiava
matematika - skladajúci sa z definícií, klasifikácií, axióm, radu poučiek, ich
dôkazov, princípov a dôsledkov a záverov z nich – je už samotnom všeobecnom
mienení prinajmenšom zastaralý”.
Hovorieva sa, že filozofia dodnes nevypracovala vedecké určenie myslenia, presnú
definíciu. To však nie je pravda. Ak už ide o definíciu, táto existuje, hoci problém
nie je v nej, pretože samotnou definíciou sa podstata myslenia nevyrieši. Myslenie
je schopnosť človeka odrážať (reprodukovať) formu a mieru každej veci mimo
myslenia a konať v súlade s touto mierou a formou a nie proti nim.
Samozrejme, samotné určenie nestačí. Filozofia však už dávno rozpracovala aj
obraz (model) štruktúry schopnosti myslenia, logiky . Nemáme tu na mysli
”matematickú logiku” ako schému tvorenia formálne neprotirečivých reťazí
termínov, ale vedu o formách a zákonoch vývoja myslenia, ktorá sa od určitého
času nazýva dialektikou.
Dialektická logika sa však nehodí pre strojové modelovanie. Táto logika neupadne
do stavu samobudenia, keď sa dostane do situácie A = nie A, ale bude ju chápať ako
signál pre zapojenie myslenia. Táto logika chápe, že v podobe konfliktu medzi
abstraktnosťou myslenia a konkrétnosťou objektu, v myslení, sa koniec koncov
neprejavuje nič iné, ako dialektika (t.j. protirečivosť) samotného objektu,
konkrétnej jednoty rozdielnych a protikladných momentov, ktorá aj plodí, aj
rozvíja, aj ničí každú nekonečnú vec. Teda aj každý ”konečný formalizmus”!
Absolutizácia logicko – matematického prístupu k mysleniu je dôsledkom
predstavy, že všetky formy rozumovej činnosti je možné rozložiť na jednoduché
formálno – logické vzťahy, s ktorými sa operuje vo výrokovom a predikátovom
počte. Tento logicko – matematický redukcionizmus si nevšíma rôznorodosť foriem
spoločenského vedomia a tiež s individuálnu neopakovateľnosť psychologických
zvláštností myslenia a jednotlivých ľudí. Neberie do úvahy ani fakt zo samotnej

Kybernetický svet Úvod

histórie matematiky o krachu logicizmu. Všeobecne známa geniálna teoréma K.
Goedela o neúplnosti ľubovoľného formálneho systému dokazuje nemožnosť
úplnej formalizácie dokonca čo len aritmetiky prirodzených čísel.
V myslení a praktickej činnosti človeka sa vyskytujú nielen tvorivé, ale aj
reprodukovateľné schopnosti, ako sú: pamätanie, rozpomínanie, rôzne kombinácie
vedomostí, skúseností, návykov. Najmä túto stránku myslenia v súčasnosti
programátori modelujú na počítačoch. Kybernetika neštuduje človeka vcelku, ale
poznáva len jeho jednotlivé zvláštnosti pomocou svojich špecifických prostriedkov,
teoretických aj praktických. Kybernetické modely sú len fragmenty formalizovanej
časti nejakej teórie (fyziológie, psychológie, teórie riadenia, ekonómie, atď.). Len v
rámci príslušnej vedy a jej teórie môžu byť kybernetické modely správne
zostrojené a najmä interpretované.
1.2. Dialektika a mechanicizmus vo vzťahu človek - stroj

Pripodobňovanie ľudského mozgu s konštrukciou počítačov, je novou modifikáciou
veľmi starých tradícií. Už za čias Archimeda prirovnávali ruku k páke. Po objavení
krvného obehu srdce bolo považované za pumpu. Tento smer vyvrcholil potom
najmä v dielach materialistov 18. stor., napr. v knihe La Metrieho Človek – stroj.
Engels ho označil za mechanický materializmus. V samotnom názve ”mechanický”
je zdôraznená aplikácia zákonov mechaniky na chemickú a biologickú formu
pohybu hmoty.
Kybernetika, ktorá okrem iných zdrojov má za základ aj fyziku, najmä štatistickú
fyziku a teda aj matematiku, prebrala z nich aj čisto kvantitatívny prístup
k sledovaným javom. Pri jeho absolutizácii kybernetika sa stala oporou historicky
novej formy mechanicizmu, nazývaná ”kybernetizmom”. Základná idea, nehľadiac
na rôzne variácie, spočíva v tom, že činnosť mozgu je podobná alebo totožná
s činnosťou počítačov, a to buď štrukturálne (v charaktere prvkov a ich vzájomných
väzieb) alebo funkčne (v spôsobe činnosti alebo chovania). Preto existuje
objektívna možnosť realizácie myslenia človeka na počítačoch, ba dokonca aj
duchovných emócií človeka.
Na vznik kybernetizmu, okrem iných príčin, majú veľký vplyv aj ťažkosti procesu
poznania činnosti mozgu. V štyridsiatych rokoch bola veľmi rozšírená ”elektrická
teória” činnosti mozgu, ktorá skúmala neuróny ako dvojhodnotové logické
elementy. Jednako už vtedy, najmä von Neumann a Shannon vyslovili celý rad
argumentov potvrdzujúcich neobyčajnú zložitosť organizácie a činnosti mozgu.
Osobitne dôležitý význam von Neumann priznával rozdielnosti jazykov, s ktorými
sa vykonáva spracovanie informácie: ” ... jazyk použitý v nervovej sústave musí byť
charakterizovaný menšou aritmetickou a logickou hĺbkou, než tá, na akú sme
zvyknutí ... tam existujú logické štruktúry odlišné od tých na ktoré sme privykli
v logike a matematike. Takto v nervovej sústave logika a matematika, skúmané ako

Kybernetický svet Úvod

jazyky, sa štruktúrne musia odlišovať od tých jazykov, s ktorými sa obyčajne
nestretávame ... .”
Nakoniec celá logická schéma nervovej sústavy sa v niektorých dôležitých črtách
kvalitatívne veľmi líši od obvyklých koncepcií používaných v matematike a
v matematickej logike. Série impulzov, ktoré sú vysielané po nervových vláknach
”kvantitatívnu” informáciu charakterizujú ako množstvo podľa všetkého nie
pomocou číslicového kódovania (dvojkovým kódom), ale skôr ”modelovaním”,
používajúc hustoty impulzov alebo niečo podobné, hoci pri úvahách v tejto oblasti,
z ktorej máme len málo faktov, je potrebné prejaviť viac ostražitosti, ako sa
obyčajne robí. V tejto súvislosti von Neumann prišiel k záveru o nedostatočnosti
starej matematickej logiky a sformuloval úlohu vytvorenia novej logickej teórie
veľmi zložitých automatov.
Teoretickou bázou chybných analógií činnosti mozgu a počítačov je práca Mc
Cullocha a Pittsa z roku 1943. V tejto práci použili autori matematickú logiku, ktorá
im umožnila formálny opis idealizovaných neurónových sietí, v ktorom sa odrážali
niektoré vlastnosti neurónov ľudského mozgu, ktoré skúma neurofyziológia. Už pri
svojom vzniku bola najmä neurofyziológom jasná nedostatočnosť tejto teórie.
Jednako táto teória získala veľkú popularitu u kybernetikov, pretože umožňovala
robiť analógie medzi činnosťou mozgu a počítača. Základný výsledok teórie
”formálnych neurónov”, ako zdôraznil von Neumann, je v tom, že to, čo je možné
opísať vyčerpávajúcim a jednoznačným spôsobom, čo je možné úplne a
jednoznačne vyjadriť slovami, je fakticky realizovateľné pomocou konečnej
nervovej siete”. Pritom von Neumann udáva tri principiálne ťažkosti pre
”vyjadrenie ľubovolného chovania sa takejto siete”:

1. ak nie sme schopní poskytnúť úplný opis skúmaného spôsobu chovania
2. ak aj ľubovolný spôsob chovania sa môže byť vykonaný nejakou konečnou

neurónovou sieťou, ostáva otvorená otázka, či ju je možné prakticky
zostrojiť,

3. ak sa snažíme opísať nie jednotlivé fázy ľubovolnej formy chovania, ale

komplex chovania sa v celom.

Ako príklad uvádza von Neumann činnosť zraku a hovorí : ”Nemáme istotu v tom,
že v tejto oblasti reálny objekt nemôže byť najjednoduchším opisom samého seba,
t.j.: ľubovolný pokus opísať ho pomocou obyčajnej slovnej alebo formálno – logickej
metódy neprivedie k niečomu zložitejšiemu, zamotanému a ťažko
realizovateľnému ...”. ”Je očividné, že na tejto úrovni výsledok Mc Cullocha – Pittsa
neobsahuje nič užitočné ... Je očividná ekvivalentnosť medzi zákonmi logiky a ich
uskutočnením v nervovej sieti ... no tieto zákony a nervové siete nie sú schopné
opísať činnosť takej zložitej sústavy, akou je mozog. Z tejto teórie nevyplýva
presvedčenie, že čo si myslíš, to môžeš opísať”.

Kybernetický svet Úvod

Medzi tým ďalší rozvoj neurofyziológie a biochémie viedol k vytvoreniu chemicko–
elektrickej teórie činnosti mozgu : ukázalo sa, že chemické reakcie sú oveľa
dôležitejšie pre porozumenie vnútorných mechanizmov činnosti neurónov a
mozgu v celom, ako elektrické javy.
V svetle vyššie uvedeného je očividná nekorektnosť ubezpečení o možnosti
vytvorenia plnohodnotných živých a mysliacich systémov, zostrojených
z diskrétnych elementov na spracovanie informácií. Táto možnosť sa opiera o dva
predpoklady. Prvý spočíva v tom, že pre poznanie života nie je potrebné ísť za
hranice veľkých čísel (napr. 10100 pre človeka). Tu potom postačia už aj súčasné
počítače. Avšak mnoho faktov súčasnej neurofyziológie a neuropsychológie svedčia
o nevyhnutnosti uvažovať pri činnosti mozgu dialektiku nekonečna.
Druhý predpoklad, implicitne predpokladaný, je stotožnenie myslenia a bytia, čo je
úplne prirodzené pre niektorých idealistov a pozitivistov na jednej strane, avšak
nie pre dialektických materialistov na strane druhej. Formálny (matematický,
logický, algoritmický) opis chovania sa nejakého živého systému,
materializovaného konštrukciou počítačov, nemôže byť prevrátený na samotný
skúmaný objekt, v jeho presnú kópiu, pre tú jednoduchú príčinu, že nikdy
nedosiahne absolútnu úroveň poznania všetkých vlastností, zákonov a vzťahov
skúmanej veci. Pojem nie je priamo reálna skutočnosť a reálnosť nie je priamo
pojem tejto skutočnosti.
Tieto fundamentálne výsledky gnozeológie a ontológie sa však alebo ignorujú
alebo je snaha ich obísť pomocou tzv. metód heuristického programovania.
Kybernetizmus sa neuspokojuje tým, že pripodobňuje človeka stroju – on ide ešte
ďalej, tým, že vyzdvihuje ako hlavný cieľ kybernetiky vytvorenie živých a
mysliacich bytostí (”elektrický mozog”, ”mysliaci stroj”, ”robot majúci vedomie a
sebavedomie” atď. ). To sú všetko výsledky metodologických a gnozeologických
chýb zrodených metafyzickým spôsobom myslenia. Najnovší mechanicisti sa
snažia úplne riešiť kvalitatívne stránky tej – ktorej vedy kvantitatívno –
matematickým programovým opisom objektov. Ak sa to nedarí, potom namiesto
priznania chýb sa vyzdvihujú nové klamné ciele s novou terminológiou.
Premenovanie starých pojmov fyziológie vyššej nervovej činnosti, psychológie, na
nové ”kybernetické pojmy” neprináša však žiadny úžitok. Z toho, že zameníme
biologické pojmy organizmu, reflexu, chovania, samoregulácie kybernetickými
pojmami stroja, prenosovými kanálmi, spracovaním informácie, riadenia na
základe spätnej väzby, neposunieme sa ani o krok v chápaní podstaty zložitých
procesov činnosti živých bytostí. Táto ”preformulácia” zbavuje kybernetikov
možnosti čerpať najnovšie poznatky z biologických, psychologických a iných vied a
taktiež spôsobuje určité zlo aj pre tieto vedy, tým, že konzervuje staré poznatky,
dávajúc im pláštik vedeckosti, presnosti, objektívnej (modelovej) overiteľnosti.
Takto vzniká začarovaný kruh, difúzia pojmov, vzájomné nepochopenie predmetu,
cieľov a metód skúmania. Fakticky ”kybernetizmus” rodí menej obsažný variant

Kybernetický svet Úvod

naturfilozofie a je z tvorivého hľadiska neplodný, podobne ako podobné smery
v minulosti.
Absolutizácia významu industriálneho faktora súčasnej civilizácie v ”ideologickej
kybernetike” zašla tak ďaleko, že rodí idey, ktoré veľmi pripomínajú staré mýty, čo
dokazuje, že mytológia ako forma spoločenského vedomia nemizne ani na
najvyšších stupňoch rozvoja spoločnosti, pričom nadobúda ”vedecké” formy.
Dilema človek alebo stroj, odráža reálny problém súčasnej civilizácie, ovládanie
obrovských výrobných síl sa stáva čoraz zložitejším a protirečivejším. K. Marx ešte
na začiatku automatizácie výroby stihol dať geniálnu analýzu foriem odcudzenia
práce v kapitalizme. "Vedenie vystupuje v systéme strojov robotníkom ako niečo
cudzie, nachádzajúce sa a pôsobiace zvonku. Robotník vystupuje ako zbytočný, ak
činnosť nie je podmienená potrebou kapitálu”. To isté je dnes možné povedať o
veľkej skupine ľudí vykonávajúcich duševnú prácu (účtovníci, bankoví
zamestnanci atď.), ktorí vykonávajú jednotvárnu prácu, rozloženú na jednoduché
operácie, ľahko automatizovateľné vďaka počítačom.
Fetišisticky vzťah ku svetu techniky má sociálno – psychologické korene
v predstaviteľoch vedecko – technickej inteligencie, ktorá je obeťou ”masovej
kultúry”, úzkej špecializácie atď. Ako výsledok je veľká skupina ľudí, ktorí sú
inteligentmi len podľa ”stavu”, no nie podľa svojej faktickej pozície – pozície vo
vzťahu k hodnotám duchovnej kultúry. Pritom strach pred ” strojovým” rozumom
je iluzórny, oveľa väčšie reálne hrozby pochádzajú od nerozumu iných ľudí.
1.3. Kybernetika a riadenie

V prevažnej časti definícií kybernetiky sa zdôrazňuje, že je to veda o riadení (napr.
definícia Wienerova, Ljapunovova atď.). Z toho dôvodu je nevyhnutné skúmať
pojem riadenia a jeho úlohu v súčasnom vedeckom poznaní. Tento pojem
v súčasnosti siaha ďaleko za rámec kybernetiky a v určitom smere je všeobecný a
slúži ako spojovací činiteľ vied skúmajúcich rôzne druhy riadenia, prostredníkom
s celým systémom vedeckých poznatkov.
Aby sme mohli odhaliť úlohu pojmu riadenia v súčasnej vede, je nevyhnutné
skúmať jeho vytvorenie a tým vyjasniť jeho špecifiku. Je známe, že pojmy ako
”riadiť loď”, ”riadiť štát” atď. Existujú už storočia a až donedávna sa im nevenovala
nijaká zvláštna pozornosť. Okrem toho je použitie v rôznych slovných spojeniach
typické svojou polysémiou (viacvýznamovosťou, mnohoznačnosťou). Dôraz sa vždy
kládol na príslušné prívlastky alebo iné vysvetlenia a doplnenia (”automatické”,
”výroby, ”stroja” atď. ). Technológia riadenia výroby v procese riešenia
ekonomickej úlohy nie je oddelená od vlastnej ekonomickej úlohy. Otázky riadenia
lietadiel nie sú oddelené od dynamiky letu a aerodynamiky.

Riadenie a príčinnosť

Kybernetický svet Úvod

Termín riadenia sa obyčajne používa v dvoch prípadoch . Po prvé je to označenie
systému riadenia (napr. hlavné riadenie spoločnosti) a po druhé pre označenie
procesu riadenia (riadenie činnosti vojsk). Čiže riadenie je určitý celostný jav, ktorý
má svoj materiálny základ, na báze ktorého prebieha proces a potom samotný
proces riadenia v jeho dynamike. Pre objasnenie pojmu riadenie je vhodné začať
s pojmom systému.
Všeobecný význam slova systém je mnohoznačný. Nie každý systém je systémom
riadenia, to závisí od množstva faktorov, z ktorých najdôležitejší je organizovanosť.
Najnižší stupeň organizácie je reprezentovaný tzv. aditívnymi systémami.
Vzájomná spätosť elementov má vonkajší, mechanický charakter. Vlastnosti
systémov sú spravidla sumou vlastností elementov. Takéto systémy principiálne
nemôžu byť systémami riadenia. Ďalšia skupina systémov je tá, ktorá má určité
integrálne vlastnosti, ktoré jednotlivé elementy nemajú. Takéto systémy za
určitých podmienok môžu byť systémy riadenia. Nakoniec systémy, ktoré môžeme
nazvať organicko – integrálne, s vysokou úrovňou organizácie, schopné zabezpečiť
procesy rozvoja, samoorganizácie, samoreprodukovania sa. Tieto systémy tvoria
najvyšší stupeň systémov riadenia.
Všeobecné vlastnosti takýchto systémov sú:

a.) prevaha (kvalitatívna i kvantitatívna) vnútorných spojení nad vonkajšími
b.) prevaha systému ako celku nad elementmi
c.) výskyt integrálnych vlastností

Aby sa však organizovaný systém stal systémom riadenia, sú potrebné ešte
niektoré zvláštne požiadavky:

1. požiadavky na elementy (podsystémy) a spojenia medzi nimi
2. požiadavky na systém ako celok

Do prvej skupiny patria: výskyt príčinných vzťahov medzi prvkami, dynamickosť
elementu, výskyt takých parametrov v elementoch, pôsobením na ktoré môžeme
ovplyvniť chod systému. Uvedeným požiadavkám zodpovedajú aj niektoré
definície kybernetiky a riadenia. (A. A. Markov definuje kybernetiku ako ”vedu o
príčinných vzťahoch”, A.I. Berg definuje riadenia ako ”prevod systému do nového
stavu pomocou pôsobenia na jeho parametre).
Špecifickosť riadenia je podstatne zviazaná s používaním signálov – informačných
procesov. Nastáva rozdelenie príčinných sietí: od energetických sa oddeľujú
signálne, ktoré sa tým stávajú špecifické príčinné siete riadenia. V súvislosti s touto
definíciou špecifické riediace elementy majú rad zvláštností. Po prvé, elementy
systémov riadenia musia prenášať informáciu neskreslene, resp. s dovoleným

Kybernetický svet Úvod

skreslením. Po druhé musia existovať elementy schopné spracovávať a pamätať si
informáciu.

Systémy riadenia (SR)

Pre SR existujú určité požiadavky na to, aby sumou jednotlivých elementov
vznikali určité nové integrálne vlastnosti. Ich zmysel spočíva v tom, že elementy
systému musia byť pospájané určitým spôsobom, ktorý zabezpečí požadované
funkcia a štruktúru: riadiaci a riadený systém, podsystémy zabezpečujúce priame
a spätné väzby. Tieto štruktúry, ich invariantnosť voči poruchám boli v minulosti
zacláňané jedinečnou zvláštnou stránkou príslušného systému. Kybernetika tieto
štruktúry vyzdvihla a považuje ich za základné. Ukázalo sa však, že všeobecnosť
týchto štruktúr nie je taká jednoznačná. V rôznych systémoch autoregulácie je
niekedy ťažko oddeliť riadiaci a riadený systém: systém ako celok vystupuje ako
riadiaci vo vzťahu ku každému svojmu elementu (napr. niektoré fyziologické
procesy). Okrem toho pri hierarchickej mnohoúrovňovej organizácii systému
existujú koordinačné väzby, väzby medzi podsystémami na jednotlivých
úrovniach, ap. V takýchto systémoch neexistuje centrálny riadiaci systém v takom
zmysle ako v základnej spätnoväzbovej štruktúre. Tak je to najmú v zložitých
technologických, biologických, ekonomických a sociálnych systémoch.
Z filozofického hľadiska je spätná väzba konkretizáciou jedného z najzložitejších
typov príčinných súvislostí – vzájomného pôsobenia, kde každý proces vystupuje aj
ako príčina aj ako dôsledok. Hegel hovorí, že v cieľavedomej činnosti ”koniec
začiatok a následok príčina”.

Cieľ riadenia

Spätosť štruktúry a funkcie systémov riadenia má zložitý dialektický charakter.
Hotová štruktúra predstavuje množinu funkcií systému. Aké hlavné črty
charakterizujú proces riadenia? Na úrovni elementov sú to prenos, spracovanie a
pamätanie informácií. Tieto však sa musia kumulovať na niečo jednotné a
špecifické, čo bude charakterizovať fenomén riadenia. Integrujúcim a kvalitatívne
novým javom je dosiahnutie určitého cieľa. Štruktúra systému riadenia je
nevyhnutným predpokladom riadenia. Nevyhnutnou podmienkou však je –
cieľavedomosť, pretože bez nej nemajú ľubovoľné procesy transformácie signálov
charakter riadenia. Často však v kybernetike dominujú nie metódy zaoberajúce sa
hlavným problémom, to je prečo riadiť, ale formálne postupy ako riadiť.
Problematika cieľa, formulácie cieľov a cieľavedomosti je vo filozofii hlboko
preskúmaná. Obyčajne sa cieľ definuje ako ideálny odhad výsledku, na dosiahnutie
ktorého je nasmerovaná činnosť. Čiže formulácia cieľov je vlastnosť mysliacich
bytostí vytvárajúcich ideálne obrazy. Skrátka, formulácia cieľov je čisto ľudská
schopnosť (v rozsahu našich vedomostí o mimozemských civilizáciách a
technických možnostiach modelovania intelektu). Najmä vďaka takémuto

Kybernetický svet Úvod

chápaniu získal pojem riadenia antropomorfný charakter; len ”ľudské” riadenie sa
považuje za riadenie ”v plnom slova zmysle”.
Ashby a Beer považujú za hlavný cieľ riadenia homeostázu. Čiže homeostáza je tou
hranou, ktorá oddeľuje procesy riadenia spomedzi všetkých procesov. Avšak
homeostáza nepokrýva celú podstatu riadenia. Je to tak povediac podstata prvého
rádu. Z hľadiska štruktúry je charakterizovaná spätnými väzbami a vo funkčnom
aspekte cieľom zachovania svojej existencie, tak, že sa prispôsobuje okoliu. Často sa
považuje za cieľ riadenia zvýšenie nejakej miery organizovanosti systému, napr.
zníženie entropie. Ako však zaradiť nie zriedkavé prípady, keď cieľom riadenia je
rozbitie štruktúry objektov, zníženie alebo zničenie jeho organizácie? Ešte častejšie
sa pokladá za cieľ riadenia optimalizácia procesov. Tento pojem je však do značnej
miery, najmä v zložitých systémoch veľmi vágny.
Prejavy riadenia sú tým zložitejšie, čím je zložitejší systém a jeho funkcie. Celkom
zvláštne ťažkosti vznikajú v sociálno – ekonomických systémoch. Účasť človeka
v riadení mu pridáva osobitné črty. Špecifickosť ”ľudského” riadenia je spojená
s takými pojmami ako sú: záujem, hodnoty ap. V spoločnosti je samotná povaha
riadenia skrytá za rôzne faktory politické, ideologické, ekonomické a morálno –
etické. Je to najmä preto, že v súčasnosti je väčšina systémov riadenia spojená so
štátom a použitím násilia ako prostriedku pre dosiahnutie cieľov.
1.4. Kybernetika a umelá inteligencia (UI)

Vzťah kybernetiky, filozofie a UI má aj niektoré ďalšie aspekty. V poslednom
desaťročí sa prehodnocujú mnohé problémy z nových pohľadov. O týchto je
pojednané v ďalších častiach. V súčasnosti sú veľmi zaujímavé najmä nové
technické možnosti, ktoré napr. v podobe Internetu umožňujú čiastočnú realizáciu
niektorých klasických ideí, napr. Ashbyho myšlienku o zosilnení prirodzenej
inteligencie. Modelovanie myslenia na počítačoch, prípadne jeho technická
realizácia je dnes aktuálnou otázkou. Mienka o možnosti stupňa realizácie UI je
rôznorodá. Niektorí považujú strojové myslenie, vrátane tvorivého za možné.
Predpokladá sa, že myslenie je výhradná schopnosť človeka a vyšších živočíchov,
ktoré sa realizujú fyziologickými procesmi mozgu. Prívrženci UI sa domnievajú, že
informačná stránka myslenia sa môže realizovať procesmi nefyziologickej povahy.
Iní, o nič menšie autority, sa proti tomu ostro ohradzujú. Podľa nich sú informačné
procesy neoddeliteľné od fyziologických procesov v mozgu nemožno ich realizovať
na počítačoch. Na každý argument z jednej strany je možno odpovedať proti
argumentov z druhej strany. Východisko je asi v praktickej činnosti ľudí, ktorá sa
prejaví v ďalšom rozvoji UI.
Skúmanie elementov intuície a fenoménov aktivity v intelektuálnej činnosti vedie
k otázke: aké sú možnosti matematizácie a modelovania, ktoré sú kľúčom ku
všetkým formám inteligentných aktivít? Všeobecná potreba, stimul k životu má
výraz v realizácii všeobecného cieľa, ktorým je prežitie. To vedie v procese evolúcie

Kybernetický svet Úvod

k vytváraniu adaptívnych samoorganizujúcich sa systémov. Dostatočne veľká
skúsenosť strojového modelovania biologických, psychických ako aj zložitých
technických systémov vedú k domnienke, že možno najschodnejšia cesta je
optimálne rozdelenie funkcií človeka a stroja pri ich vzájomnom pôsobení, čo
umožní podstatné zosilnenie prirodzených schopností človeka, takže by sme mohli
hovoriť o inteligencii systému ”človek – stroj”.
Problém vytvorenia UI je čiastkový problém všeobecnejšieho problému, umelého
vytvorenia živých a mysliacich bytostí, ktorý je do značnej miery filozofickým
problémom. Pri skúmaní tohto problému môžeme vyčleniť úroveň skúmania
principiálnych možností, technickej realizácie a napokon praktickej účelnosti.

Úroveň principiálnych možností

Principiálna možnosť vytvorenia UI je založená na nasledovnej úvahe:

1. Definícia života ako osobitnej formy existencie bielkovín je v zásade správna,

pokiaľ ide o konkrétne formy života na našej planéte. Avšak dnes existuje
reálna možnosť stretnutia s formami pohybu hmoty, ktoré môžu mať všetky
potrebné vlastnosti živých a dokonca mysliacich bytostí. Preto je dnes aktuálny
všeobecnejší pojem chápania života. Je to funkčná definícia, vychádzajúca zo
základných princípov kybernetiky, sformulovaná A. N. Kolmogorovom a A. A.
Ljapunovom. Základom tejto definície sú: stabilita, riadenie, adaptívnosť,
informácia. Podľa tejto definície je život ” vysoko stabilný stav hmoty,
využívajúci pre výrobu ochraňujúcich reakcií informáciu kódovanú stavmi
jednotlivých molekúl”. Pod ochraňujúcimi reakciami sa myslí taká činnosť
hmoty, ktorá umožňuje adaptáciu (prispôsobenie) uvažovanej formy hmoty
(života) vonkajším podmienkam. Základným atribútom takejto činnosti je
riadenie chápané v kybernetickom slova zmysle.

2. Rozvoj vedy a techniky je taký búrlivý, že padajú skoro všetky technické

ohraničenia, ktoré boli vyslovené proti principiálnej možnosti vytvorenia UI.

3. Uznanie principiálnej možnosti vytvorenia psychických funkcií na počítačoch je

veľmi plodné, pretože podnecuje rozvoj vedy umožňujúci odhaliť princípy
myslenia ľudí.

Úroveň technickej realizácie

Nehľadiac na vyššie uvedené, vytvorenie mysliacich funkcií v plnom rozsahu asi
presahuje súčasné technické možnosti. Väčšia medzera je však v odhalení najmä
tvorivých myšlienkových pochodov v mozgu a spôsobov ich formalizácie pomocou
metód matematiky a kybernetiky. Ako povedal von Neumann ” jazyk mozgu nie je
jazykom matematiky”, čo si vyžaduje vytvorenie takého formálneho aparátu,
pomocou ktorého bude možné tieto procesy modelovať a opísať.

Kybernetický svet Úvod

Úroveň praktickej účelnosti

Vytvorením technických možností sa ešte nevyčerpávajú všetky otázky a problémy
spojené s vytvorením UI. Otázkou môže byť nakoľko je účelné vytvoriť umelo-
inteligenčné systémy. Rozvoj súčasných systémov na spracovanie informácií sa
uskutočňuje v súčasnosti v troch smeroch, navzájom sa stretávajúcich a zo svojej
funkčnej stránky stále viac sa približujúcich k prototypu človeka. Po prvé je to
rozvoj štruktúrno – konštruktívny, ktorý rozširuje možnosti priamych kontaktov
systémov s okolitým prostredím. Tu patria rôzne výskume vytvorenia
mechanizmov zrakového, sluchového a iného vnímania, výskumy pre vytvorenie
rôznych druhov manipulátorov, kyborgov, ap. Po druhé je to rozvoj technologický.
Zväčšuje sa rýchlosť počítačov, objem pamäti, rozširuje sa rozsah podmienok
(teplota, tlak, ap.), v ktorých musí systém fungovať. Po tretie je to rozvoj
matematického zabezpečenia, prechádzajúci od princípu ”ako robiť”, ku princípu
”čo robiť”, k vytváraniu systémov ”človek – stroj”, ap. Nie je ťažko vidieť, že takto
vytvorený systém má veľa vlastností typických pre živé mysliace vedomosti. Pritom
takéto systémy môžu vyvíjať činnosť v sférach človeku nedostupných (morské
hlbiny, kozmický priestor, ap.).
Vytvorením takýchto systémov vznikajú pre človeka nové problémy. Jedným
z veľmi vážnych problémov je problém organizácie. Je známe, že ľubovoľný
organizmus so svojím okolím tvorí jeden celok a je s ním v dynamickej rovnováhe.
Vzniká otázka, či sa človek prispôsobí tejto strojovej civilizácii a či ho táto
civilizácia nedonúti prispôsobiť sa k nej. Odtiaľ vyplýva nevyhnutnosť vytvorenia
teórie organizácie, ktorá by tieto otázky skúmala exaktne a nie intuitívne. V
súčasnosti sa môže považovať za istú úlohu formulovať také ciele, ktoré by viedli
ku zväčšovaniu blahobytu čoraz väčšej časti ľudstva, rastu alebo aspoň
udržateľnosti jeho materiálnych a kultúrnych potrieb a k rozvoju osobnosti.

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

2. Kybernetika: história a súčasnosť

Najvšeobecnejšími otázkami riadenia sa zaoberá kybernetika. Pre pochopenie
politiky a kybernetiky si urobíme krátku historickú exkurziu. A. M. Ampére je vo
všeobecnosti známy najmä ako vynikajúci fyzik; veď je po ňom pomenovaná
jednotka elektrického prúdu. Menej známe už je, že samotný Ampére asi
nepovažoval fyziku za prvoradú vo svojej vedeckej práci. Ďaleko intenzívnejšie sa
počas niekoľkých desaťročí zaoberal filozoficko- metodologickými problémami, čo
vyústilo v rokoch 1838-43 vydaním dvoch dielov jeho fundamentálnej práce o
klasifikácii vied. V rámci tejto prisúdil pri politických vedách miesto aj kybernetike
ako vede o riadení spoločnosti. Sám zdôraznil, že tento termín si prisvojil od
starých Grékov. Aténčania oslavovali každoročne sviatok kormidelníkov -
kybernézie, vyhlásený samotným Tézeom. Slovo kybernétes sa používalo na
označenie kormidelníka, ale postupne nadobudlo všeobecný význam pre človeka,
ktorý riadi spoločnosť. O tom svedčí aj použitie tohoto termínu v Platónových
dialógoch. V starom Ríme nadobudlo slovo kybernetika podobu gubernator (odtiaľ
anglické governor, naše gubernátor, ap.). Slovo kybernetika použil vo svojom diele
v roku 1843 - Vzťah filozofie ku kybernetike, alebo umenie vládnuť národu - aj
poľský filozof-hegelovec Trentowski.
V rokoch 1925-29 vydáva ruský lekár a filozof A. Bogdanov rozsiahle dielo
Všeobecná organizačná veda - tektológia, v ktorom sa zaoberá vedeckými
princípmi riadenia spoločnosti. V ňom predstavuje v istej forme aj tzv. systémový
prístup ku riadeniu zložitých systémov (je iróniou osudu, že Bogdanov je viac
známy ako adresát zdrvujúcej kritiky Lenina v Materializme a empiriokriticizme).
Až niekoľko rokov po ňom vydávajú svoje práce v tejto oblasti vo Bertalanffy a N.
Wiener. Napokon sám Wiener priznáva neznalosť uvedených faktov v úvode svojej
knihy Kybernetika a spoločnosť.
Politiku Ampére definuje ako súhrnu vedu o prostriedkoch, s pomocou ktorých
vlády chránia spoločnosť a zaisťujú nimi mier vo vnútri a národnú nezávislosť
navonok. Len ťažko si vieme predstaviť výstižnejšiu definíciu politiky aj dnes. Vo
svojej klasifikácii zahrňuje Ampére kybernetiku medzi tzv. politiku vo vlastnom
slova zmysle, kam radí ešte teóriu moci.
Kybernetika by mala na základe vytýčených cieľov (princíp cieľovosti je jedným zo
základných v kybernetike) zaoberať udržiavaním verejného poriadku,
zachovávaním zákonov, spravodlivým rozdeľovaním daní, výberom ľudí a všetkým
čo môže viesť ku zlepšeniu stavu spoločnosti. Len vďaka prehĺbenému
a porovnávaciemu štúdiu rôznych elementov môže vybrať najlepšie rozhodnutia.
Poznaním všetkého, čo sa vzťahuje na národ, ktorý riadi, k charakteru, mravom,
mienke, dejinám, ku prostriedkom jeho existencie a rozvoja, môže vláda vytvoriť

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

všeobecné pravidlá dialógu, ktoré sú pre ňu vodidlom v každom jednotlivom
prípade.
Na kybernetiku úzko nadväzuje teória moci, ktorá zisťuje príčiny, ktoré viedli ku
vytvoreniu rôznych vlád, ktoré tieto vlády chránia alebo rozvracajú, ktoré
vyvolávajú alebo zabraňujú veľkým krízam. Musíme študovať pôvod moci a
posúdiť rôzne systémy týkajúce sa samotného princípu na ktorom sú založené, ako
sú napr. systémy práva, národnej zvrchovanosti, sily vecí alebo sily nutnosti,
zjavné alebo tiché zmluvy medzi národmi a medzi tými kto je ich povolaný riadiť.
Kybernetika predstavuje podľa Ampéra vedu o priebežnom riadení štátu (národa),
ktorá vláde pomáha riešiť konkrétne úlohy, pred ktoré je postavená pri
rešpektovaní všetkých podmienok a pri plnení všeobecného cieľa - zaistenie mieru
a rozkvetu na Zemi. Úloha kybernetiky sa podobá úlohe stratégie vo vojenstve,
avšak je to stratégia mieru. Zaujímavé sú odkazy na komplexný systémový
charakter kybernetiky, ktorá sa opiera o výsledky rôznych vied.
2.1. Principia cybernetica project (PCP)

Každá doba mala a má svoje prístupy ku základným otázkam filozofie, ktoré
vychádzali z existujúcej úrovne vedomostí a technológie. V súčasnosti je to najmä
kybernetika, ktorá v epoche informatiky môže poskytnúť filozofii niektoré
východiská ako aj inšpiratívnu silu. Vychádzame pritom z úvahy, že systémy
vznikajú ako produkt evolúcie, čo je proces nepretržitej sebaorganizácie založenej
na prirodzenej selekcie ”najvhodnejšej” konfigurácie. Evolúcia nepretržite vytvára
zložitosť a prostredníctvom adaptivity a riadenia vytvára podmienky pre
zvládnutie neurčitosti okolitého prostredia. Vznik nových elementov riadenia na
rôznych úrovniach môžeme považovať za ”kvantá” evolúcie vznikajúce ako
produkt metasystémovej tranzície.
Vek informatiky však poskytuje filozofii aj nové informačno-kybernetické
technológie a vytvárajú pre filozofov podmienky o ktorých predtým mohli len
snívať.
WWW (WORLD WIDE WEB) umožňuje paralelnú spoluprácu filozofov ako aj iných
vedcov prostredníctvom využívania informácie v jednotlivých vrcholoch siete.
Čitateľ môže ”putovať” po kybersvete (cyberspace), komunikovať a vyberať
informácie podľa svojich záujmov a cieľov. Vedomosti rozdrobené po celej sieti sa
môžu integrovať v procese vzájomnej komunikácie; spätná väzba a procesy
selekcie vytvárajú možnosti pre tvorbu originálnych filozofických textov.
PCP je nielen experimentom, ale aj modelom pre riešenie súčasných problémov
spojených s informačnou explóziou. Obrovské množstvo fragmentovanej
informácie vyvoláva potrebu neustálej snahy o reintegráciu, čo bolo vždy snahou
najmä systémových vedcov ako aj filozofov.

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

Kybernetické systémy (KS)

Kybernetika ako veda o riadení zložitých systémov skúma rôzne druhy týchto
systémov. Ako zložité mnohodimenzionálne siete informačných podsystémov
možno považovať za kybernetické systémy organizmy, spoločnosť, sociálno-
ekonomické systémy, ekologické systémy, zložité technologicko-ekonomické
systémy, ap. Tieto rôznorodé systémy je možno skúmať z hľadiska kybernetických
princípov, ktoré umožňujú zjednocujúci pohľad na zdanlivo veľmi odlišné systémy.
V ďalšom uvedieme niektoré charakteristické KS.

Zložitosť (complexity):
Kybernetické systémy sú zložité štruktúry s veľkým počtom heterogénnych
vzájomne pôsobiacich (interagujúcich) podsystémov a elementov.

Vzájomnosť (mutuality):
Podsystémy KS vzájomne pôsobia paralelne, kooperačne, v reálnom čase
vytvárajúc početné simultánne interakcie medzi subsystémami.

Komplementarita (complementarity):
Interakcie medzi podsystémami spôsobujú, že subsystémy participujú na
v v mnohých štruktúrach; tým sa stáva opis izolovaného subsystému
nepostačujúci; pre jeho opis treba uvažovať aj s okolitými subsystémami.

Evolučnosť (evolvability):
KS majú tendenciu vyvíjať sa nie deterministicky plánovaným spôsobom, ale
rozvíjajú sa istým ”oportunistickým” spôsobom.

Konštruktívnosť (constructivity):
KS sú konštruktívne v smere tendencie zväčšenia ich rozsiahlosti a zložitosti.

Reflexívnosť (reflexivity):
KS obsahujú množstvo spätných väzieb, pozitívnych aj negatívnych. Interakcie
medzi podsystémami majú za následok javy reflexívnosti (sebapoznanie,
sebamodelovanie, samoprodukcia, ap.).
2.2. Filozofia v kybersvete

Vo vede, ale aj kultúre, sa vo všeobecnosti uznáva problém integrácie. Filozofiu
môžeme chápať aj ako snahu pre integráciu konceptuálnych rámcov, ktorá by
mohla pomôcť vytvoriť celok z obrovského počtu špeciálnych poznatkov, ktoré
determinujú naše interakcie s okolitým svetom. Po istom zlyhaní logického
pozitivizmu a mechanistických prístupov na vedu, môže poskytnúť určitú nádej
systémový kybernetický prístup. Kybernetika ako veda o riadení zložitých

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

systémov nachádza v nich rôzne typy a spôsoby organizovanosti, ktorá môže byť
opísaná (modelovaná) na báze jej princípov a zákonov, bez ohľadu na špecifičnosť
predmetnej oblasti.
Princípy kybernetiky sa ukázali byť veľmi vhodným nástrojom v mnohých
disciplínách, napr. v teórii riadenia, v počítačových vedách, v biológii, v sociológii,
v termodynamike, ap. Mnoho súčasných aj minulých prístupov má korene
v kybernetike, napr. umelá inteligencia, neurónové siete, systémy človek-stroj,
samoorganizačné systémy, ap. Napriek tomu tieto parciálne prístupy sa často
neodôvodnene pokladajú za akési nové paradigmy, hoci ich použitie je len lokálne.
Rozvoj kybernetiky ako vedy o zložitých systémov má však ďaleko väčšie ambície.
Cieľ integrácie vedeckých poznatkov je však neustále aktuálny; parciálne
kybernetické (a iné) disciplíny môžu byť veľmi užitočné pri dosahovaní tohto cieľa
najmä prostredníctvom neustálych vzájomných interakcií.

PCP (Principia Cybernetica Project)

PCP, ako už bolo spomenuté, vznikol ako odozva na potreby integrácie vedeckých
poznatkov z rôznych oblastí. Vynára sa istá analógia s prácou Principia
Mathematica Russella a Whiteheada. V PCP ide o aplikáciu kybernetických
princípov na samotnú kybernetiku. Ide však ešte o ďaleko širší záber; ide aj o
filozofický rámec.
Integrácia by sa mala týkať všetkých poznatkov ľudského vedenia. Na základe
takéhoto poznania by bolo možné čiastočne sa pokúsiť zodpovedať na základné
filozofické otázky. Podobne ako v tradičnej filozofii by mal nový prístup obsahovať
ontológiu, metafyziku, epistemológiu a etiku.
Kybernetika vystupuje v našom prípade ako metaveda; podobne ako matematika
neopisuje konkrétne, ale abstraktné štruktúry. Práve tento metateoretický
charakter umožňuje ich sebaaplikáciu. Metamodel je tiež model a preto môže byť
modelovaný inými metamodelmi. V matematike je to známy postup tzv.
”gödelizácia”. Každý takýto postup sebareprezentácie je nekompletný, avšak to
nemusí byť nevyhnutná podmienka pre praktický rámec modelovania.
Základné kybernetické prístupy a koncepty sú veľmi plodné v mnohých oblastiach,
napr. v počítačových vedách, managemente, biológii, sociológii, ap. Dnes veľmi
aktuálne (a módne) prístupy ako sú neurónové siete, umelá inteligencia, zložité
systémy, samoorganizačné systémy, fuzzy technológie majú svoje korene
preukázateľne v kybernetike 50-tych a 60-tych rokov. Dnes, najmä vďaka
moderným výpočtovým prostriedkom, sa tieto prístupy začínajú prakticky
uplatňovať, avšak ľudia pracujúci v týchto oblastiach ako keby sa už nepokladali za
kybernetikov. Môžeme si položiť otázku: prečo nie je dnes kybernetika populárna?
Jednou z odpovedí môže byť práve istá rezignácia na integračnú úlohu (istá

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

autonómnosť spomínaných oblastí je prirodzená). Táto je však neobyčajne
náročná, čo je ďalšou príčinou istého pozastavenia sa rozvoja kybernetiky.
Globálna integrácia vied je neustále aktuálna. K tomu je, okrem iného, načim
využiť výsledky aplikačných oblastí vzíduvších z kybernetiky. Výsledky týchto
špeciálnych oblastí môžu veľmi pomôcť kybernetike, a naopak, kybernetika ako
všeobecná teória môže obohatiť tieto oblasti. Tento vzájomný dotyk a vzájomné
pôsobenie kybernetickej teórie a kybernetickej praxe bude mať všeobecný úžitok.
Dôležité je si uvedomiť, že takáto globálna integrácia musí mať aj svoj filozofický
rozmer.

Princípy kybernetiky

Kybernetika ako veda o riadení zložitých systémov skúma a hľadá niektoré
spoločné zákonitosti činnosti strojov, živých organizmov, spoločnosti; tým aj
zdôrazňuje skutočnosť, že neexistuje absolútny rozdiel medzi živou a neživou
prírodou, medzi organickým a anorganickým svetom. Pre kybernetiku je typický
tzv. systémový, funkcionálny prístup ku skúmaniu problémov a javov okolitého
sveta. Tento je tesne zviazaný so základnými pojmami a princípmi kybernetiky.
Filozofia môže nájsť v kybernetike veľmi veľa podnetov, najmä preto, že
kybernetika sa pokúsila o istú syntézu vo forme princípov a zákonov. Analýza
niektorých všeobecne známych princípov kybernetiky môže ukázať aj ich, niekedy
už dávno známy, filozofický fundament, ale aj odhaliť ich inšpiratívnu silu pre
filozofiu.
Princíp vonkajšieho doplnenia. Vychádzajúc zo známej Gödelovej teorémy
o neúplnosti S. Beer pre účely riadenia formuluje tento princíp tak, že žiadny jazyk
riadenia nie je celkom primeraný svojmu poslaniu (existujú v ňom takzvané
nerozhodnuteľné ”výroky” - v prípade riadenia nerozhodnuteľné situácie). Tento
nedostatok sa však dá odstrániť, ak zaradíme do systému riadenia čiernu schránku
(čierna schránka je vhodným modelom neobyčajne zložitého (kybernetického)
systému, ak obsahuje toľko informácie, aby zvládla jeho varietu (čo je určitá miera
zložitosti systému).
Čierna schránka sa odvoláva na rozhodovacie procedúry, vyjadrené v jazyku
vyššieho rádu, ktoré nie je možné formulovať v jazyku ”základného” riadenia, a
tým kompenzuje jeho nedostatky. Uvedený princíp môžeme považovať za
metodologickú bázu hierarchických systémov.
Princíp nevyhnutnej variety sformuloval W. R .Ashby (súvisí so Shannonovou
teóriou informácií) a vyjadruje to, že výkon regulátora nemôže byť väčší ako
kapacita (”výkon”) prenosového kanálu. Jedným z veľmi dôležitých výsledkov tohto
princípu je tvrdenie o nemožnosti vytvoriť jednoduchý riadiaci systém, ktorý by
efektívne riadil zložitý systém. Riadiaci systém teda musí byť nie menej zložitý ako
systém riadený. Tento princíp môžeme inými slovami formulovať ako tzv. princíp

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

adekvátnosti objektu a jeho regulátora. Príkladmi uplatnenia tohto princípu sú
napr. invariantné systémy riadenia, adaptívne systémy s modelom riadeného
objektu, ap.
Princíp neurčitosti, sformulovaný Beerom, vyjadruje dialektickú jednotu
protirečení funkcie a štruktúry. Princíp stanovuje isté ohraničenia (analógia
s princípom neurčitosti vo fyzike) poznania zložitých systémov v tom zmysle, že
nemôžeme presne poznať súčasne štruktúru aj funkčné charakteristiky
skúmaného systému. (To však neznamená, že na základe funkčných charakteristík
nemôžeme uvažovať o štruktúre a naopak). Ako príklad môžeme uviesť napr.
identifikáciu zložitých systémov, kde zvolená štruktúra modelu platí len pre isté
rozsahy veličín. S uvedeným princípom úzko súvisí aj pojem čiernej schránky.
Princíp spätnej väzby nie je potrebné vysvetľovať; dobré je však pripomenúť, že
z filozofického hľadiska je spätná väzba konkretizáciou jedného z najvyšších typov
príčinného spojenia - vzájomného pôsobenia, kde každý proces vystupuje i ako
príčina i ako následok (Hegel).
Princíp redukcie je výrazom všeobecnejšie známeho metodologického princípu
aproximácie. Zložitosť a jednoduchosť tvoria dialektický pár kategórií. Ashby tvrdí,
že teória systémov sa musí budovať na metódach zjednodušenia. Princíp redukcie
je využívaný napr. v identifikácii, v teórii agregácie zložitých systémov, ap.
Princíp cieľovosti. Pojem cieľovosti - formulácie cieľov- sa chápe ako imanentná
charakteristika subjektu. Cieľ vzniká ako istý ”ideálny obraz”, ktorý chceme
dosiahnuť. Vyjadrením tohto princípu je fenomén optimálnosti. Problém
optimalizácie nie je z hľadiska filozofického a logicko - metodologického veľmi
preskúmaný. Optimálnosť je vždy spojená s nejakým cieľom (kritériom). Z tohto
hľadiska môžeme všetko čo sa stane faktom považovať za ”optimálne”. Je to istá
analógia Hegelovho výroku ”čo je skutočné je rozumné”. Skutočný zmysel získava
optimalizácia len vzhľadom na budúce udalosti.
Reálny proces riadenia však nie je jednorázový akt, ale neustály proces činnosti,
ktorý vedie od možnosti k skutočnosti. V tomto procese je neobyčajne dôležitý
princíp slobody výberu, ktorý vyjadruje požiadavku riadiť v danom okamihu tak,
aby zostala istá možnosť výberu aj v nasledujúci časový okamih. Tento princíp
vedie na tzv. mnohovrstvové riadiace štruktúry a sekvenčné rozhodovacie procesy.
Princíp homeostázy vyjadruje známy fakt, že základným cieľom riadenia je
homeostáza. Zákony homeostázy sú svojím spôsobom zákony zachovania v teórii
riadenia. Podobne ako vo fyzike sú zákony zachovania tesne späté s princípmi
optimálnosti (variačné princípy), tak aj v teórii riadenia sú zákony homeostázy
spojené s princípmi optimálneho riadenia.
Princíp pozorovateľnosti a riaditeľnosti. Tento princíp môžeme chápať ako istú
syntézu uvedených princípov. Pojmy pozorovateľnosť a riaditeľnosť tvoria duálnu
dialektickú dvojicu, ktorá má v kybernetike ako vede o riadení zložitých systémov

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

kľúčový význam. Pozorovateľnosť systému znamená, stručne povedané, že zo
znalosti vstupov a výstupov je možno určiť počiatočný stav, prípadne aj vnútornú
štruktúru systému. Riaditeľnosť systému znamená, že existuje vstupná riadiaca
veličina, ktorá zabezpečí prechod systému z ľubovoľného počiatočného stavu do
ľubovoľného konečného stavu za konečný čas. Tieto vlastnosti aj pre relatívne
zložité dynamické systémy sa dajú exaktne matematicky formulovať. Pre
neobyčajne zložité (kybernetické) systémy však uvedené vlastnosti exaktne
matematicky zistiť nevieme (pretože kybernetické systémy je len ťažko možné
formálne opísať).
Uvedené princípy sa niekedy označujú ako princípy kybernetiky 1.rádu, ktorá
vychádza z wienerovského pohľadu a má bližšie k technickým vedám. Ďalšie
princípy vychádzajú skôr z biológie a charakterizujú sa ako princípy kybernetiky
2.rádu (Foerster).

Princíp selektívného zachovania
Stabilné konfigurácie sú zachované, nestabilné sú eliminované. Tento princíp je
vyjadrením základného rozdielu medzi stabilnými a nestabilnými konfiguráciami.

Princíp autokatalytického rastu
Stabilné konfigurácie umožňujúce vznik konfigurácií podobných sa stávajú
početnejšími. Tento evidentný princíp je zviazaný s predchádzajúcim princípom.
Zatiaľ čo prvý vyjadruje konzervatívnu stánku evolúcie, druhý vyjadruje aspekt
rastu, vývoja. Autokatalyktický rast vyjadruje nielen známu biologickú
reprodukciu, ale aj pozitívnu spätnú väzbu v anorganických systémoch.

Princíp asymetrických prechodov
Prechod z nestabilnej konfigurácie ku stabilnej je možný, nie však opačne. Tento
princíp implikuje základnú asymetriu evolúcie. Pravdepodobnosť prechodu
z menej stabilného stavu do stabilnejšieho je oveľa väčšia opačná
pravdepodobnosť. Tento princíp v podstate odpovedá Ashbyho princípu
samoorganizácie, ktorý vyjadruje znižovanie neurčitosti pod vplyvom negentropie
(organizácie). To si vyžaduje otvorenosť systému.

Princíp slepej variácie
Tento princíp nie je evidentný na prvý pohľad. Ak by nebol platný museli by sme
zaviesť nejakú nadradenú hypotézu (napr. Boha). V biologických systémoch sa
tento princíp uplatňuje prostredníctvom náhodných mutácií a rekombinácií. Avšak
aj v zložitých dynamických systémoch (napr. technických) nie je možno vždy
predpovedať budúci stav systému.

Princíp selektívnej zmeny

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

Čím väčší počet zmien konfigurácií nastane, tým je väčšia pravdepodobnosť, že
jedna z týchto konfigurácií bude zachovaná.

Princíp rekurzivity konštrukcie systémov
Proces slepej zmeny a selektívneho zachovania konštruuje stabilné systémy
pomocou rekombinácie stabilných podsystémov. Výsledkom takej konštrukcie je
systém, ktorý je viac ako prostá suma jeho častí. Nový stabilný systém môže
v ďalšom mať úlohu stabilného bloku pre zložitejší systém; to vedie ku
hierarchickej štruktúre zložitého systému.
Uvedené princípy majú všeobecný charakter. Sú v nich skryté a fixované reálne
existujúce protirečenia medzi systémom a prostredím, medzi procesmi
informačnými a riadiacimi, medzi skutočným a cieľovým stavom, ap. V tejto
súvislosti sú veľmi aktuálne najmä otázky formalizácie dialektickej logiky. Tieto
problémy vystupujú do popredia najmä s rozvojom metód umelého intelektu.
Je pritom dosť prekvapujúce, že ”tradičná” (aj tá, ktorá sa označuje ako
postmodernistická) filozofia si nie veľmi všíma filozoficko - metodologické aspekty
kybernetiky a umelého intelektu, hoci, citujúc Marxa: ”Hic Rhodus, hic salta”.
Chcem zdôrazniť, že tu vôbec nejde o akúsi mechanickú aplikáciu princípov
kybernetiky vo filozofii. Filozofia však nemá právo ignorovať výsledky a závery
zovšeobecnení, ktoré kybernetika priniesla.
Dovolím si poznamenať, že tak ako filozofi museli študovať aj veľmi špeciálne
problémy fyziky, aby mohli interpretovať jej závery, (pritom niektoré princípy
fyziky ako princíp korešpondencie, princíp neurčitosti, ap., majú dnes všeobecnú
platnosť aj mimo samotnej fyziky) mali by veľmi pozorne študovať a pokúsiť sa
zovšeobecniť kybernetické princípy aj mimo oblasť samotnej kybernetiky. Dnešný
svet, či už sa nám to páči, alebo nepáči, je do značnej miery svetom kybernetickým,
posthominálnym. Predtým, ako podrobnejšie pojednáme o tomto svete, uvedieme
príklady ako si pomocou kybernetiky možno vysvetliť niektoré problémy histórie,
súčasnosti a budúcnosti, ako aj niektoré kybernetické pohľady na tzv. globálne
problémy ľudstva.
2.3. Konštruktívna kybernetická filozofia

Východiskom kybernetickej filozofie je princíp evolúcie. Systémy budeme chápať
ako výsledok spojitého procesu, v ktorom vznikajú čoraz zložitejšie formy
organizácie. Evolúcia sama o sebe nemá žiadny konečný cieľ. Vývoj je
zabezpečovaný prostredníctvom neustálych pokusov a omylov v procese
prirodzenej selekcie. Rôznymi kombináciami a rekombináciami systémov
v procese neustálych zmien vznikajú nové systémy, z ktorých sú uchovávané
stabilné a sú v súlade s požiadavkami okolitého prostredia. Mechanizmus variácie
a kombinácie spojito vytvára nové systémy z predchádzajúcich, obvykle

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

jednoduchších systémov. Vlastnosti novovzniknutých systémov sa nedajú
redukovať na vlastnosti ich elementov.
Táto evolucionistická interpretácia má súvis s konštruktivizmom v matematike,
kde existencia objektu je dokazovaná v procese jeho vytvárania-konštrukcie a nie,
napr., na základe zákona o vylúčení tretieho. Konštruktivistické prístupy vo
filozofii sú anti-fundamentalistické, nevychádzajú z nejakých základných
neotrasiteľných právd. Za jediný základ tejto filozofie možno považovať princíp
konštruktívnej evolúcie alebo inak princíp prirodzenej selekcie (Heylighen). Tento
princíp má tú vlastnosť, že je ”prázdny”.

Od www ku supermozgu (super-brain)

Súčasná WWW je v mnohých smeroch podobná ľudskému mozgu. Analógia je
medzi hypertextami a asociatívnou pamäťou. Spojenia medzi hyperdokumentami
sú podobné asociáciám medzi konceptami uchovávanými v mozgu. Táto analógia
však môže zahrnúť aj také procesy ako je učenie a myslenie.
V obidvoch prípadoch môžeme považovať získanie informácie ako proces ”šírenia
aktivácie”. Vrcholy alebo koncepty, ktoré sú sémanticky blízke hľadanej informácii
sú ”aktivované”. Aktivácia sa šíri z vrcholov siete cez spojenia k susedným
vrcholom siete. Vrcholy, ktoré obdržali najväčšiu aktiváciu vystupujú ako
kandidáti na odpovede. Tento proces sa opakuje, aktivácia sa šíri pomocou
”asociácií” pokiaľ nie je nájdené vyhovujúce riešenie. Takýto proces sa do istej
miery podobá procesu myslenia. V súčasnej WWW je šírenie aktivácie
implementované len do určitej miery, pretože používateľ volí vrcholy alebo
spojenia postupne, zatiaľ čo v mozgu tento proces prebieha paralelne. Ďalším
atribútom by malo byť spojenie sémanticky blízkych vrcholov a dokumentov. To si
však vyžiada proces učenia.
V ľudskom mozgu sa vedomosti získavajú pomocou procesu asociatívneho učenia.
Tomu by mal odpovedať v sieti automaticky spôsob vytvárania asociatívnych
spojení, bez neustáleho manuálneho vytvárania spojení. Pre takýto postup by sa
dal využiť nejaký jednoduchý heuristický algoritmus, ktorý by posilňoval spojenia
s vrcholmi siete, ktoré majú veľkú relatívnu početnosť dotazovania a zoslaboval tie
s malou frekvenciou výskytu. Takáto adaptívna samoorganizujúca vlastnosť siete
by mohla umožniť vznik veľkej asociatívnej siete, ktorá sa permanentne adaptuje
podľa želania používateľov.
V ďalšom vývoji je možno predpokladať dostupnosť prevažnej časti ľudského
vedenia na WWW. Ak vedomosti budú usporiadané a získavané vyššie uvedeným
spôsobom, mali by sme získať odpoveď na ľubovoľnú otázku. Principiálne asi bude
možno získať odpoveď aj na” zle” štruktúrované (”zle” položené) otázky. Takáto
situácia sa môže vyskytnúť ak nevieme úplne presne sformulovať problém, avšak
intuitívne to vieme opísať niektorými výrazmi (slovami). Pre zložitejšie problémy

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

môže byť odpoveď dosiahnutá v niekoľkých krokoch. Napr. formulácia nejakého
čiastkového problému obvykle vyvoláva celý rad asociácií; čiastkové odpovede
môžu pomôcť lepšie formulovať problém, čo má za následok presnejšiu odpoveď,
atď. Takto sieť funguje ako všeobecná spätná väzba, ktorá do istej miery usmerňuje
činnosť používateľa.
Mechanizmus, ktorý je vyššie opísaný, umožňuje používať sieť ako externú pamäť
uchovávajúcu obrovské množstvo informácií, zatiaľ čo používateľ sa môže
sústrediť na vyššie formy činnosti vedomia. Pre maximálne využitie tejto
kognitívnej sily je nutné minimalizovať prekážky medzi interným externým
mozgom. V súčasnosti tento mechanizmus - ovládanie cez klávesnicu - je
nedokonalý. Už v súčasnosti sa robia pokusy ovládať kurzor pomocou myslenia
(senzormi zachytávané mozgové vlny spracované a vyhodnotené pomocou
neurónových sietí a príslušných interfejsov vykonajú príslušnú operáciu).
Iný mechanizmus, ktorý môže byť použitý, je zabezpečenie šírenia sa otázky alebo
sformulovaného problému po sietí, získavajúc informácie na mnohých miestach
zabezpečiť prísun týchto informácií. Po vyhodnotení v našom mozgu pomocou
vyššie opísaného mechanizmu môžeme formulovať ďalšie otázky a využiť
”externý” mozog. Za predpokladu dobrého interfejsu je možno hranice medzi
interným a externým ”mozgom” fakticky odstrániť.

Integrácia jednotlivcov do supermozgu

Interakcie medzi interným a externým mozgom môžu prebiehať aktívne aj opačne;
to znamená že externý mozog môže tiež klásť otázky individuálnemu
používateľovi. Takto sieť s dostatočne jemným mechanizmom riadenia môže
adaptívne kontrolovať a dopĺňať svoje vedomosti. Pri nájdení medzier vo
vedomostiach prípadne nejakých protirečení môže osloviť vhodných používateľov
(napr. autorov alebo najčastejších používateľov) o doplnenie medzier a vyriešenie
protirečení. Sieť takto realizuje implicitné a explicitné učenie aj prostredníctvom
svojich používateľov zatiaľ čo títo sa učia prostredníctvom siete. Podobne sieť
umožní výmenu informácií medzi používateľmi. Takýmto spôsobom sa mozgy
používateľov stávajú vrcholmi siete. Aj keď individuálni používatelia môžu
odmietnuť odpovedať na otázky prostredníctvom supermozgu, asi ťažko niekto
odmietne využiť neohraničený potenciál a inteligenciu supermozgu pre svoje
vlastné účely.
Avšak vo všeobecnosti, najmä z etického hľadiska, za poskytované služby treba
poskytnúť protihodnotu. Nakoniec zviazanosť individuálnych mozgov so sieťou a
teda aj navzájom medzi sebou bude taká silná, že naozaj vzniká ”mozog mozgov”,
teda supermozog. Milióny (v budúcnosti možno miliardy) mozgov
s individuálnymi procesmi a zvláštnostiami myslenia pracuje paralelne,
vytvárajúc stále nové vedomosti.

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

Vytvorenie supermozgu nie je dostatočné pre realizáciu metasystémovej
tranzície (prechodu). Je načim vytvoriť vyššiu úroveň riadenia, ktorá by riadila a
koordinovala procesy riadenia na nižšej úrovni, čiže na úrovni individuálnych
mozgov. Aby sme supermozog mohli charakterizovať ako metasystém, myslenie
na úrovni supermozgu musí byť nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne odlišné od
ľudského myslenia.
Neustála reštrukturalizácia a reorganizácia, skvalitňovanie vedomostí supermozgu
prostredníctvom neustálej analýzy a syntézy vedomostí individuálnych mozgov,
doplňovanie vedomostí a riešenie inkonzistentností je metaúrovňový proces;
nielenže využíva existujúce vedomosti, ale vytvára nové, ktoré sú na vyššej úrovni.
Takýto riadený proces vývoja vedomostí vyžaduje metamodel; model vytvárania
nových modelov. Takýto metamodel môže vychádzať na analýze blokov vedomostí,
mechanizmu kombinovania a rekombinovania blokov pre generovanie nových
vedomostí na základe istých hodnôt a kritérií.

Metasystémová tranzícia

Predstavme si ľubovoľný systém S. Predpokladajme, že existuje spôsob ako urobiť
množstvo jeho kópií, aj s možnými variáciami. Predpokladajme zjednotenie
(integráciu) týchto systémov do nového systému S’, ktorý obsahuje systémy typu
S ako svoje podsystémy a zahrňuje tiež dodatočný mechanizmus riadiaci chovanie
sa a produkciu S-subsystémov. Tento nazveme metasystém M’ vo vzťahu ku S a
proces vytvárania nazveme metasystémová tranzícia (prechod)-MT. Postupnou
aplikáciou tohto postupu sa vytvára mnohoúrovňová štruktúra riadenia, ktorá
umožňuje zložité spôsoby správania. Vo všeobecnosti môžeme považovať aj
biologickú a kultúrnu evolúciu ako matasystémové tranzície vo veľkom meradle.
Koncept metasystému nám umožňuje zaviesť istú kvantitatívnu mieru evolúcie a
tak rozlíšiť progres (pozitívny smer evolúcie) od regresu (negatívny smer).
Kybernetické systémy môžeme charakterizovať z hľadiska ich štruktúry alebo
z hľadiska ich funkcie. Zatiaľ nie je možno, vzhľadom na nedostatočné poznanie,
opísať a vysvetliť dosť dobre činnosť mozgu ako funkciu jeho štruktúry.
Môžeme však pozorovaním prejavov evolučných systémov usudzovať na jeho
vnútornú štruktúru. Z pohľadu funkcionálneho je matasystémová tranzícia ten
prípad, ak nejaká aktivita A, ktorá je charakteristická pre riadenie systému S, je
sama riadená ak nastane MT. Funkcionálny aspekt MT môžeme vyjadriť ako
reláciu: riadenie A = A’. Ako príklad môžeme uviesť nasledovnú postupnosť MT:

riadenie polohy = pohyb
riadenie pohybu = dráždivosť (jednoduchý reflex)
riadenie dráždivosti = (komplexný) reflex
riadenie reflexu = asociácia (podmienený reflex)

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

riadenie asociácií = ľudské myslenie
riadenie myslenia = kultúra

Super a/alebo metabytie

Integrácia ľudských bytostí prostredníctvom veľmi rozvinutých systémov človek-
stroj môže byť zdrojom zaujímavých (aj keď nesmierne problematických) úvah
o kybernetickej nesmrteľnosti. Táto idea (inak známa v prácach ruského filozofa
Fiodorova) predpokladá faktické zotrenie hranice medzi organickou (mozog)
a anorganickou (počítač) hmotou. Takýto hybridný organizmus môže prežiť nie ako
biologický systém, ale ako vysoko organizovaný kybernetický systém, prepojený aj
s organickým svetom.
Prostredníctvom priamej komunikácie mozgu s počítačom smrť individuálnych
jedincov takéhoto systému nemá za následok zánik celého systému. Takýto
metasystém môže sa evolučne vyvíjať. Je otázkou či takýto systém, ktorý môže
vzniknúť ako následok budúcich metasystémových tranzícií, bude považovaný za
individuálnu bytosť (metabytosť), alebo ako spoločnosť bytostí (superbytosť).
Tvorivý akt slobodnej vôle je biologickou funkciou ľudských bytostí. V budúcom
supersystéme musí táto schopnosť byť zachovaná ako nevyhnutný základ a nové
kvality sa musia dosahovať skrze nich a pre nich. Veľkou výzvou pre ľudstvo je
práve dosiahnutie syntézy medzi integráciou a slobodou. Kybernetické nesmrteľné
bytosti však tiež budú podliehať evolučnému vývoju prostredníctvom mutácií,
sebareprodukujúc sa aj z iných materiálov.

Metafyzika

Filozofia tradične začína metafyzikou alebo ontológiou (náukou o bytí). Na rozdiel
od ”klasických” ontológií kybernetický prístup začína od elementárnych akcií
alebo procesov a nie od statických objektov alebo častíc. Relatívne stabilné systémy
vznikajú v procese slepého hľadania a selektívneho výberu. To vedie ku
samoorganizovanej evolúcii univerza ako celku. Tá je charakterizovaná
spontánnym vznikom zlotejších komplexov: od elementárnych častíc v priestoro-
čase ku atómom, molekulám, kryštálom, disipatívnym štruktúram, bunkám,
živočíchom, človeku, spoločnosti, kultúre, atď. Procesy vzniku možno považovať za
”kvantá” evolúcie; sú to nespojité procesy, ktoré nemenia len stav systému ale aj
jeho organizáciu. V nových systémoch vlastnosti celku sú obmedzované jeho
časťami (redukcionizmus), ale aj správanie sa častíc (podsystémov) je obmedzené
celkom (holistický prístup). Asi najdôležitejší typ vzniku je už spomenutý
metasystémový prechod (Turčin, 1977). Príkladmi sú, napr., vznik života,
viacbunkové organizmy, ľudská inteligencia, ap. Je charakterizovaný rastom
zložitosti (rôznorodosti) na úrovni objektu a so vznikom metariadenia
(koordinácie) na vyššej úrovni.

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

Prechod od klasických rámcov filozofie ku konštruktívnym môže byť tiež ako
príklad takejto tranzície. Namiesto rôznych základných východísk je možno tieto
istým spôsobom integrovať na netaúrovni riadenia.

Konštruktívna epistemológia

Uvedený príklad ukazuje, že MT je nielen mechanizmus fyzikálnej alebo
biologickej evolúcie, ale aj základný princíp riešenia problémov.
Evolúcia je fakticky jeden gigantický proces riešenia problémov ktorý na báze
pokusov a omylov hľadá odpoveď na otázku: ako zostrojiť systém, ktorý prežije
v maximálnej variete situácií (Heylighen, 1988)? Vedomosti a poznanie sú jedným
z výsledkov takéhoto procesu. Funkcia vedomostí ako samovoľného selektora
(vicarious selector) je v eliminovaní nebezpečných alebo nevhodných akcií
predtým ako boli uskutočnené a tak zvyšovať šance prežitia systému. Uvedený
selektor môžeme považovať za najzákladnejšiu formu modelu, ako abstraktný
systém reprezentujúci procesy vo vonkajšom prostredí. Model (obvykle
homomorfný) je vždy jednoduchší ako prostredie, umožňuje predikciu a tým aj
možnosť včasných akcií.
Model nie je len statická homomorfná reflexia prostredia; je to dynamický proces,
ktorý prostredníctvom pokusov a omylov získava indivíduum, druh, spoločnosť.
Reprezentuje nie štruktúru prostredia ale skôr jeho funkciu (akciu). Existuje veľa
rôznych modelov reality, rôznym spôsobom túto odrážajú. Vytváranie a posúdenie
modelov je možné len z istej metaúrovne, čo môžeme charakterizovať ako MT vo
vzťahu ku triede modelov.

Evolučná etika

Evolučná filozofia môže byť prostriedkom pre vytváranie etiky. Evolučná etika
(podobne ako evolučná ontológia a epistemológia) nie je veľmi známa. Vychádza
z presvedčenia, že naše ciele nezávisia od samotnej prírodnej evolúcie a že si ich
môžeme voliť (Turčin, 1977). Nie je najvhodnejšie odvodzovať ich ani prostou
predikciou prirodzeného vývoja. Napr. biologická evolúcia favorizuje
individualizmus (egoizmus); naopak ľudstvo dokázalo cestou MT rozvinúť také javy
ako kooperácia.
Ďalšou zaujímavou stránkou takejto etiky je už spomínaná kybernetická
nesmrteľnosť. To čo prežíva nie je materiálny substrát, ale neobyčajne zdokonalený
systém človek-stroj. Kybernetická nesmrteľnosť môže byť veľmi pozitívnym
motívom v činnosti ľudstva.
Jednou zo základných hodnôt môže byť aj snaha o optimálne využitie všetkých
znalostí ľudstva. Takáto snaha môže viesť ku metasystémovej tranzícii v tomto

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

smere, čo môže vyústiť do doposiaľ nepoznaných, už spomínaných foriem
(superbytie, metabytie).
2.4. Metódy a prostriedky budovania kybernetickej filozofie

Vytváranie kybernetickej filozofie je proces, ktorý sa opiera o vyššie uvedené
prístupy. Základnou ideou je vytváranie tejto filozofie ako rekombinácie rôznych
systémov, následná selekcia kombinácii, ktoré sú relatívne stabilné.
Tieto v procese ďalšej rekombinácie a selekcie vytvárajú nové systémy. Pri značnej
zložitosti problémov je nutné uskutočniť metasystémovú tranzíciu, ktoré na vyššej
úrovni integruje prípadne kontradikcie v zmysle princípu vonkajšieho doplnenia.
Pre budovanie takejto filozofie je načim generovať neustále nové idey, koncepty
a systémy konceptov. Idey (podobne ako gény) podliehajú variáciám a selekcii,
rekombináciám a mutáciám, šíria sa a zachovávajú. Základnou metodikou pre
urýchlenie vývoja je v podpore a zosilňovaní tendencií pomocou kybernetických
metód a (informačných) technológií.
To si vyžaduje veľkú varietu konceptov a ideí, generovaných veľkou varietou
zdrojov (napr. rôznych aktívnych prispievateľov-účastníkov projektu s rôznym
vedeckým a kultúrnym pozadím). Ďalej je potrebné mať prostriedky realizáciu
uvedených prístupov, čiže počítače umožňujúce komunikáciu, ktoré umožnia
kombinácie a asociácie konceptov na základe dohodnutých kritérií pre vytváranie
nových systémov.

Získanie rôznych názorov

Pre praktickú realizáciu projektu PCP je veľmi dôležité získať čo najširšie spektrum
rôznych názorov z rôznych oblastí nielen z tradičných vedeckých disciplín, ale aj
z oblasti filozofie, technológie, náboženstva, ap.). Prispievatelia sú z rôznych krajín,
svetadielov. Jedinou možnou cestou je využitie nových komunikačných médií.
Použitie klasických médií a aj elektronickej pošty je nedostačujúce. Je nutné využiť
plný rozsah možností integrovaných služieb digitálnej siete (text, zvuk, obrazy,
video, telekonferencie). Komunikácia pomocou počítačov umožňuje nielen rýchlu
výmenu informácií, ale aj využitie rôznych techník, napr. diskusných klubov.
Počítač uchováva zoznam adries všetkých účastníkov ako aj poslané správy, ktoré
si asynchrónne môže prečítať každý člen a môže asynchrónne príslušne reagovať.
Tento dynamický spôsob komunikácie umožňuje priamu diskusiu v reálnom čase.
Príspevky je možné v ľubovoľnej dobe ”stiahnuť” z centrálneho počítača pre rôzne
účely.

Reprezentácia vedomostí (filozofických) v počítači

Zhromažďované vedomosti by nemali byť len heterogénnou zmesou príspevkov,
ale skôr systémom znalostí; nato potrebujeme nejaký systém reprezentácie

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

poznatkov. Sú známe rôzne prístupy: frames (rámce), objektovo-orientované
schémy, sémantické siete, produkčné pravidlá, ap. Expertné systémy, zahrňujúce
tieto techniky, však nie sú najvhodnejšie pre účely komunikácie na WWW.
Vyžaduje sa flexibilnejšia štruktúra ako sú napr. hypermediálne štruktúry.
Vedomosti sú tu reprezentované ako ”kúsky” (chunks). Tieto obsahujú text, obrazy,
vzorce, alebo aj iné média (video, zvuk), ktoré sú navzájom poprepájané rôznymi
typmi asociatívnych spojení (links). Tieto je možno aj editovať a tým si z nich
vybrať potrebné časti ako aj ich inovovať. Výhody v porovnaní s expertnými
systémami sú zjavné: reprezentácia neformálnych, kontextových ideí, informácií,
napr. aj poézie, metafor, hyperbol, analógií, asociácií, ap. Nevýhodou (zatiaľ) je to,
že neformálnosť prístupu neumožňuje využiť rôzne inferenčné pravidlá pre
zodpovedanie položených otázok.
V súčasnosti v projekte PCP sú využívané ako formálne (logické, matematické
definície, teorémy, ap.), tak aj neformálne (čiastočne) prístupy (analógie, príklady,
ap.). Podobne ako v procese iných evolúcií však reprezentácia vedomostí je
otvorený dynamický permanentný problém, ktorý musí predstavovať adaptívny
systém. Zrejme sa vytvoria rôzne hybridné systémy reprezentácie. Vo filozofii by
mohli byť veľmi užitočné sémantické prístupy, v ktorých z jednotlivých kúskov
rôznych textov by pomocou formálnych aj neformálnych spojení môžu vzniknúť
nové koncepty, pojmy. Vzniká možnosť definovať a študovať operáciu vzniká z....
2.5. Informačná spoločnosť

Problémy moci, politiky a štrukturálnych zmien.

Otázka moci je dodnes jednou z najmenej pochopených a najdôležitejších otázok
života, najmä v dnešnej spoločnosti. Dochádza nielen ku presunu, ale aj k premene
moci.

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

Kým dodnes prevládajúci názor preferuje v otázkach moci bohatstvo a násilie,
v súčasnosti sa ako najkvalitnejšia moci začína považovať vedenie (znalosti,
vedomosti). Vedenie má zásadne iný charakter ako peniaze a násilie, pretože je
oveľa dostupnejšie širokému okruhu ľudí, má demokratický charakter. Bohatstvom,
peniazmi súčasnosti začína byť informácia.
Základným znakom informačnej spoločnosti je to, že vedomosti, znalosti,
informácia vôbec, majú strategický charakter (podobne ako kapitál v industriálnej
spoločnosti). Sme svedkami historickej transformácie tradičného modelu moci.
Prejaví sa to postupne vo všetkých sférach života spoločnosti. Informácia sa stáva
rozhodujúcim zdrojom kapitálu a ekonomickej moci. Podrobnejšie o týchto
otázkach viď kapitolu o kyberokracii.
Významným dôsledkom je aj veľký vzrast mimovládnych organizácií a inštitúcií.
Tieto môžu vytvárať koalície a mať v konečnom dôsledku vplyv aj v rozhodovacích
procesoch aj mimo oficiálnych rozhodovacích štruktúr (vláda, parlament,
samosprávy). Ako príklady možno uviesť rôzne občianske a profesionálne či
stavovské združenia (rôzne lobbystické skupiny, nadácie, komory rôznych profesií,
napr. lekárov, právnikov, zväzy spotrebiteľov, rôzne skupiny na rasovej báze, ap.).
To všetko predstavuje novú kvalitu interakcií medzi štátnymi inštitúciami a
organizáciami reprezentujúcimi občiansku spoločnosť. To si bude vyžadovať najmä
od štátnych inštitúcií, ale aj od predstaviteľov väčších priemyslových
spoločností podstatne väčšiu pružnosť pre získanie informácií a pre vybudovanie
komunikačných infraštruktúr v týchto nových zmenených podmienkach.
Všetky tieto a iné zmeny budú mať za následok nové diskusie, spory o ciele
jednotlivcov a spoločnosti v kyberokratickom štáte; tieto budú umocnené
bezprecedentnými komunikačnými možnosťami aj v oblasti propagandy medzi
štátmi. Kyberokracia bude vyžadovať totálne zmeny aj v spôsoboch vládnutia.
Dôležité budú aj zmeny v chápaní slobody, autority, rovnosti, demokracie
v informačnom veku.

Tienisté stránky informačnej revolúcie

Kybernetický svet Kybernetika: história a
súčasnosť

Samozrejme, že pri začiatkoch televízie, v tridsiatych rokoch, boli plány a zámery
jej tvorcov úplne iné. Zdôrazňovala sa najmä vzdelávacia stránka televízie; táto
mala slúžiť hlavne verejným a nie komerčným záujmom. Avšak vývoj v trhovom
prostredí úplne zmenil pôvodné zámery. Dnes viac ako 90% televízneho času je
venované zábave.
V súčasnosti je v podobnom počiatočnom štádiu ako bola televízia v tridsiatych
rokoch, nastupujúca počítačová komunikácia v kybersvete. Znovu ako v počiatkoch
televízie, prevládajú optimistické prognózy ďalšieho vývoja. V oblasti politiky je to
najmä idea ”elektronickej demokracie”. Táto sľubuje novú éru participácie pri
rozhodovaní o veciach verejných. Prostriedkom má byť všeobecne pre každého
dostupný dobrý počítač zapojený do dobre fungujúcej siete.
Tieto veľkolepé predikcie vychádzajú z extrapolácie súčasného stavu Internetu,
ktorý ako nová forma komunikácie môže naozaj vzbudzovať nádeje. Je to najmä
jeho značná (zatiaľ) nekomerčnosť. Existujú však predpovede, že už v blízkej
budúcnosti niekoľkých rokov dôjde k jeho značnej (podľa niektorých prognóz
úplnej) komercionalizácii. Dôležité je tiež upozorniť, že zatiaľ prevažuje
v komunikácii na Internete tlačené slovo, čo pre značný počet ľudí (funkčne
negramotných) je prekážkou ďalšieho rozšírenia. Avšak projekty informačných
superdiaľníc zabezpečia potrebné prenosové vlastnosti pre šírenie hlavne
videosignálu, čo úplne zmení charakter Internetu.
Ďalšou otázkou je kto bude platiť v budúcnosti neustále rastúce náklady na
informačné superdiaľnice? V tomto smere sa zrejme ukáže, že tento projekt je
typický príklad projektu intetnalizujúceho zisky a externalizácie nákladov.
Pri jasných trendoch komerčného využitia sa v trhovom prostredí vytvorí nejaká
trhová cena služieb; táto sa môže strať nedostupnou pre široké vrstvy. Môže sa
ukázať, že podobne ako pri projekte káblovej televízie, ide hlavne o ďalšiu formu
zväčšovania ziskov.
Avšak tieto ekonomické úvahy nemusia byť podstatné. Veľmi dôležité sú aj otázky
demokracie a politického systému. Nová generácia si neustále odznova osvojuje
základné fakty a prístupy k demokracii. Môžu vznikať otázky či prvky elektronickej
demokracie skvalitňujú politický systém žiadaným smerom, alebo či nevedú ku
nejakej novej forme totality. Záverom je potrebné zdôrazniť, že vyššie uvedené
poznatky sú len jedným z možných pohľadov na súčasnú kybernetiku a príbuzné
oblasti ako aj na využitie počítačovej komunikácie vo vedeckej práci. Aj z tohoto
dôvodu neuvádzame literatúru a to platí pre všetky kapitoly, pretože väčšina
zdrojov je k dispozícii v podobe hypertextov na WWW na adrese
http://pespmc1.vub.ace.be

Kybernetický svet Dejiny, súčasnosť a budúcnosť

3. Dejiny, súčasnosť a budúcnosť

3.1. Dejiny a súčasnosť

V súčasnosti sme svedkami prehodnocovania dejín, najmä tých nie veľmi
vzdialených. Z hľadiska kybernetiky ide v histórii o vytváranie modelov dejín.
Veľmi dôležitou etapou kybernetického modelovania je aj overenie modelu.
Historické modely sú z tej zvláštnej triedy modelov, v ktorých nie je možnosť
overenia v reálnom čase, pretože zobrazujú také procesy, ktoré už odzneli. Históriu
môžeme kyberneticky chápať ako istý druh neobyčajne zložitého systému. Tieto
systémy sa vyznačujú hlavne tým, že ich nie je možné do všetkých podrobností
vymedziť a formálne opísať.
Kybernetika pre skúmanie neobyčajne zložitých systémov používa metódu
homomorfných modelov, nazývanou tiež metódou čiernej schránky. Čierna
schránka je vhodným modelom neobyčajne zložitého (kybernetického) systému, ak
obsahuje toľko informácie, aby zvládla jeho varietu (čo je určitá miera zložitosti
systému). Štruktúru čiernej schránky určujeme na základe aktívneho pôsobenia
vstupných podnetov a na príslušnej odozve výstupov. Špecifickosť historických
modelov je v tom, že sú to čierne schránky bez vstupu; to znamená, že časová
priepasť, ktorá nás delí od uplynulých procesov, nám dovoľuje usudzovať o nich
len na základe historického informačného materiálu. V takomto systéme nie je
možné vykonávať experimenty pôsobením na vstup systému. Informácia sa
pohybuje len v subsystéme historik - pracovný model dejín. Podobná metodika sa
niekedy používa pri skúmaní astronomických javov. Kým pri aktívnom
experimentovaní je principiálne možné zostrojiť izomorfný model skúmaného
systému, v prípade čiernej schránky bez vstupu to možné nie je. Vzhľadom na to,
že neexistuje spätná väzba historik-systém skúmania v reálnom čase, je možné len
vytvorenie približného homomorfného modelu. Takýchto modelov môžeme
vytvoriť celý rad, avšak pre ich overenie musíme vypracovať určitú klasifikáciu
modelov ako aj kritéria pre výber modelu, ktorý sa bude čo najviac približovať ku
skúmanému reálnemu objektu (v našom prípade istý úsek dejín, alebo celé dejiny).
Aké spôsoby skúmania dejín používajú historici? G.W.F. Hegel, ktorého v tomto
smere načim isto považovať za autoritu, uvádza tri spôsoby: bezprostredné,
reflektívne a filozofické dejepisectvo. Aktuálne sú najmä pre súčasnosť spôsoby
písania reflektívnych dejín ktoré Hegel nazýva pragmatický a kritický. Pragmatický
spôsob sa snaží o sprítomnenie minulosti tým, že sa sprítomňuje tá ktorá udalosť.
Tu sa treba zmieniť najmä o morálnych reflexiách a o morálnom ponaučení
štúdiom dejín, ktoré sa ma pri tom získať. No skúsenosť a dejiny, ako hovorí Hegel,
nás učia, ”že národy a vlády sa nikdy ničomu z dejín nepriučili, a že sa nikdy

Kybernetický svet Dejiny, súčasnosť a budúcnosť

nesprávali podľa ponaučení, ktoré z nich mali vyvodiť. Každá doba vytvára také
zvláštne okolnosti, je takým individuálnym stavom, že sa v ňom musí a môže
rozhodovať len podľa neho samého. V zhluku svetových udalostí nepomáha nijaká
všeobecná zásada, ani spomienka na podobné pomery, lebo niečo, čo je len bledou
spomienkou, nemá nijakej sily proti životnosti a slobode prítomnosti.”
Druhý spôsob reflektívneho dejepisectva je kritický spôsob. ”Tu sa neprednášajú
dejiny samy, ale dejiny dejín a hodnotenie historických podaní, skúmanie ich
pravdivosti a vierohodnosti. Táto vyššia kritika má potom otvoriť dvere všetkým
možným nehistorickým výplodom jalovej fantázie. To je ten istý spôsob, ako získať
prítomnosť v dejinách, a to tým, že subjektívne myšlienky sa dosadia namiesto
historických dát - myšlienky, ktoré sa považujú za tým skvelejšie, čím sú
odvážnejšie, t.j. na čím chatrnejších drobných okolnostiach spočívajú a čím viac
protirečia tomu čo je v dejinách najistejšie.” Uvedené citáty by si mali pripomenúť
najmä novodobí premaľovači dejín, ktorí sú schopní a ochotní ich premaľovať
podľa príslušnej politickej objednávky. Oproti uvedeným spôsobom skúmania
histórie stavia Hegel filozofický druh dejepisu, ktorého podstata vyjadrená
súčasným jazykom, tkvie v spôsobe teoretického odrazu predmetu skúmania
(dejín) v súlade s jeho vlastnou štruktúrou, vnútornými podstatnými súvislosťami
jeho rôznych stránok. Ide v podstate o spôsob modelovania dejín na základe
systémového prístupu. Takýto spôsob skúmania dejín však dnes nenachádza
odozvu najmä z politických a ideologických dôvodov, pretože by nemusel viesť ku
želaným výsledkom. Historici sa však nemôžu vyhnúť takémuto prístupu, najmä
pri hodnotení udalostí a dejín dvadsiateho storočia. Pri ich objektívnom
systémovom hodnotení by napríklad mohli prísť k záveru, že podstatné rysy
direktívneho a liberálneho systému, ako aj ich ciele, nie sú až také odlišné. Že
z hľadiska globálnych celosvetových problémov sa jedná možno o hierarchicky
nižší, lokálny problém. Že dve najničivejšie vojny v tomto storočí boli dôsledkom
krízy západnej spoločnosti a jej politického systému - kapitalizmu, že obidva
spomínané systémy sú pokusom o uskutočnenie scientisticko-technologickej utópie
zrodenej nikde inde ako v hlavách filozofov západnej Európy.
Avšak v hystérii kobercových náletov na posledných dvadsať, štyridsať, či
sedemdesiat rokov, si politici a historici zatiaľ netrúfajú objektívne zhodnotiť toto
obdobie. Dominuje ideologický (reflektívne-pragmatický) prístup, ktorý nachádza
dokonca vyjadrenie v uzneseniach o dejinách. To je ten pravý vedecký prístup!
Odhlasujme si dejiny a potom s pocitom dobre vykonanej práce, s primeranou
finančnou odmenou za tento ”štátnicky” úkon, si vzájomne zatlieskajme a
porazeným v hlasovaní ukážme víťazné tarzanovské gesto. Nad týmto sa môže
obyčajný jedinec, ktorý bol uplynulé desaťročia materiálom týchto dejín, len
smutne zasmiať, alebo zaplakať. To je tá ”lesť rozumu v dejinách” o ktorej hovorí
Hegel; ktorá však v dejinách pôsobí ako spätná väzba a tým sa čin obracia proti
tomu kto ho vykonáva, vráti sa mu späť ako bumerang.00000000

Kybernetický svet Dejiny, súčasnosť a budúcnosť

Modelovanie dejín a ich príslušná interpretácia poskytuje možnosť prikročiť ku
rekonštrukcii súčasnosti a plánovaniu najbližšej, prípadne aj vzdialenejšej
budúcnosti. Z hľadiska kybernetiky sa jedná o vypracovanie aktuálnych modelov
súčasného stavu, resp. krátkodobých, alebo dlhodobejších prognostických modelov.
Vytváranie aktuálnych modelov vychádza hlavne z analýzy danej situácie a na ňu
nadväzuje etapa návrhu a realizácie príslušných stratégií a algoritmov
rozhodovania a riadenia. Procesy riadenia sú obvykle charakterizované
integrujúcim činiteľom a tým je dosiahnutie určitého cieľa riadenia. Problematika
formulácie cieľa, ako nejakého ideálneho odhadu výsledku riadenia, je prerogatíva
človeka. Klasici kybernetiky pokladajú vo všeobecnosti za cieľ riadenia
homeostázu, čo je, zjednodušene povedané, dosiahnutie stability a adaptivity
systému, pri pôsobení okolitého prostredia. Avšak homeostáza je, tak povediac,
podstata prvého rádu. Ako cieľ riadenia sa často používa zachovanie, alebo
zvýšenie organizovanosti systému, čo odpovedá obmedzeniu neurčitosti systému,
zmenšeniu jeho entropie. Veľmi často sa dokonca hovorí o optimalizácii riadenia
podľa stanoveného cieľa. Procesy riadenia sú tým zložitejšie, čím je zložitejší
systém a jeho funkcie; napríklad v sociálno-ekonomických systémoch. Podstata
spočíva v tom, že v takýchto systémoch je samotná povaha riadenia zahmlená
rôznymi politickými, ekonomickými, ideologickými a morálno-etickými faktormi.
Ako napríklad zaradiť nie práve zriedkavé prípady, ak cieľom riadenia je
deštrukcia štruktúry objektov, zníženie úrovne ich organizácie. V súčasnej praxi sa
to môže prejaviť zaranžovaním ďalších etáp, prípadne snahami o ”dovŕšenie”
zamatovej, novembrovej revolúcie, či neholúcie. V tejto situácii je dobré si
pripomenúť slová Arkadija Averčenka, ruského spisovateľa emigranta
pochovaného na Olšanskom cintoríne, z jeho knihy Tucet nožov do chrbta
revolúcie: ”Revolúcia je búrka. Búrka sa končí rýchlo a osviežuje povetrie, život je
odrazu jasnejší, kvety krajšie kvitnú. Ale kde búrka nasleduje za búrkou, tam niet
života. A ten, to chce úmyselne búrku predlžovať, ten je očividný nepriateľ
blaženého života. Musím sa priznať, že výraz brániť revolúciu považujem za
nezmyselný a úbohý”.
Ako môžeme dnes vidieť, povedané Heglovými slovami, ”nič sa dnes častejšie
nevyskytuje než nárek, že sa neuskutočňujú ideály, ktoré vytyčuje fantázia a že
chladná realita ničí tieto nádherné sny. Tieto ideály, ktoré stroskotávajú na
úskaliach tvrdej reality a hynú na púšti života, môžu byť predovšetkým len
subjektívne a môže ich mať len individualita jednotlivca, ktorý považuje seba za to
najvyššie a najmúdrejšie”. Rozpory môžu byť a do určitej miery aj sú prejavom
nejasných formulácii cieľov. Tie sú relatívne jasné v ekonomickej oblasti
(transformácia ekonomiky, reštriktívna politika, stabilita meny, ap.), avšak v iných
oblastiach sú stanovené veľmi neurčito, vágne (v kybernetike máme vhodný výraz
”fuzzy”). Sú často vyjadrované istými sloganmi, prirovnaniami, metaforami ako
vstup do Európy, demokratická či autentická federácia, dvojdomček, hviezdičky na
európskom nebi, ktorých obsah nie je jasný asi ani ich autorom. Celý proces

Kybernetický svet Dejiny, súčasnosť a budúcnosť

rozhodovania a riadenia je niekedy nahradzovaný kampaňami s využitím
masívneho ovplyvňovania hromadnými oznamovacími prostriedkami pre
vytypovaný účel, ktorý nahrádza cieľ. Problematika generovania cieľov v zložitých
systémoch je neobyčajne komplikovaný problém a vyžaduje si hlboké štúdium a
pochopenie globálnych a lokálnych trendov vývoja spoločnosti. To je však už téma
pre inú úvahu.
3.2. Súčasnosť a budúcnosť

Niet nijakých ohraničení pokroku! Takéto bolo heslo mnohých utópií na rozhraní
18. a 19.storočia. Francúzsky osvietenecký filozof Condorcet už v roku 1795 vyslovil
dohady o medziach rastu, pričom navrhoval použiť matematické metódy pre
overenie rôznych alternatív vývoja a jeho metodika obsahuje to, čo dnes nazývame
modelovanie. Až tri roky po ňom prišiel so svojou teóriou Malthus. V 20-tych
rokoch 19.stor. francúzsky utopista Fourier sformuloval zaujímavú, v podstate
kybernetickú myšlienku o zabezpečení rovnováhy medzi počtom obyvateľstva a
životnými prostriedkami. V súvislosti s početným rastom ľudstva vzniká mnoho
problémov, ktoré podstatne menia podmienky ľudskej existencie na Zemi ako aj
tradičné predstavy o technickom, ale aj spoločenskom a kultúrnom vývoji;
vynárajú sa tzv. globálne problémy svetového vývoja. Dnes je už zrejmé, že to
všetko tvorí jeden celok: nesmierne zložité problémy spoločensko-ekonomického
vývoja i politické štruktúry sveta rovnako ako aj problém stability biologického
prostredia, hľadanie novej surovinovej základne, vývoj nových technológií, ap. Pre
ich skúmanie sa vyžaduje systémový prístup.
Najpoužívanejšou metódou je využitie kybernetického modelovania pre
vytváranie tzv. ”modelov sveta”. V tomto smere je to najmä činnosť Rímskeho
klubu, v rámci ktorého boli na základe Forresterovej systémovej dynamiky
postupne vypracované rôzne verzie modelov sveta Základný cieľ globálneho
modelovania je v tom, že skúma rozličné alternatívy ďalšieho rozvoja ľudstva, a
navrhuje vylúčiť nevhodné a prijať iné vhodnejšie.
Pre takýto prístup k poznaniu budúcnosti je charakteristické prvotné pochopenie
súčasnosti, podstaty a smeru nastavajúcich zmien v minulosti a súčasnosti. Hoci to
môže znieť podivne je to len inovovanie ranokresťanských ideí, ktoré rozvíjal už
Augustín Blažený 400 rokov pred n.l., keď hovorí:” neexistuje ani minulosť, ani
prítomnosť; zdá sa, že bolo by vhodnejšie hovoriť o prítomnosti minulosti a o
prítomnosti budúceho.”
Poznanie budúcnosti je spojené s kritickým poznaním súčasnosti. Pre pochopenie
krízových procesov je načim nielen jednoducho zafixovať fakt, že existuje
odtrhnutie človeka od prírody, že existujú globálne problémy, ale objasniť
v dôsledku akých príčin k nemu došlo. Pritom značná časť problémov, ktoré sú
charakterizované ako globálne, sú typické pre vyspelé krajiny (včítane niektorých
krajín východnej a strednej Európy). Vychádza sa niekedy z nie celkom

Kybernetický svet Dejiny, súčasnosť a budúcnosť

odôvodnenej extrapolácie krízy tzv. rozvinutého Severu na celý svet a celé ľudstvo.
V pozadí je aj strach z možnej globálnej katastrofy, prípadne strach zo zníženia
dosiahnutého životného štandardu. Možno sa tu ozýva aj nie celkom čisté
svedomie pri hodnotení spôsobov nadobudnutia bohatstva. Dve tretiny ľudstva má
však podstatne iné starosti ako sa zaoberať globálnymi problémami. Ako hovorí F.
Capra v knihe The Turning Point, tzv. tretí svet je dnes v úlohe klasického
proletariátu voči nadnárodným spoločnostiam. Tieto využívajúc nacionálne,
rasové, náboženské, prípadne iné rozpory, dokážu postaviť každého proti každému
a z danej situácie vyťažiť maximum.
Veľmi dôležitým, ba možno povedať, že kardinálnym výsledkom kybernetického
modelovania je detronizovanie ilúzií technokratických prístupov ku budúcnosti.
Do nedávna boli prognózy najčastejšie vyslovované vo vedecko-fantastických
dielach. Základným rysom metód, ktoré sa tu používajú, je snaha lineárne
extrapolovať do budúcnosti tie možnosti, ktoré sa už realizujú, alebo potenciálne
dozrievajú v súčasnosti. S. Lem v knihe Summa technologiae nazval túto metódu
ortoevolučnou prognózou. Príklady týchto prognóz ukazujú, že predvídané obrazy
budúcnosti a to aj nie príliš vzdialenej, sa podstatne líšia od skutočnosti.
Nedostatkom ortoevolučnej metódy je to, že absolutizuje jednu stránku
pozorovaného javu, nepripúšťa alternatívnosť predpovedí a možnosti náhlych
kvalitatívnych zmien. Metóda v sebe obsahuje energetickú hypotézu rozvoja.
Mlčky sa pripúšťa, že zvyšovanie tempa technického pokroku je nepretržitým
dynamickým procesom. Výsledky globálneho modelovania túto hypotézu fakticky
nepripúšťajú.
Ako sa tieto globálne trendy prejavujú v našej v našej súčasnosti a ako ovplyvňujú
našu najbližšiu budúcnosť? Možno povedať, že nie veľmi výrazne. Slovne sa síce
proklamuje nutnosť útlmových programov na spotrebu energie náročných odvetví,
ale v praxi to často je naopak. Ekológia sa síce spomína vo volebných programoch,
avšak podľa slov hlavných protagonistov ekonomickej reformy si na ňu musíme
najprv zarobiť. Zato v ”nadstavbovej” (ideologickej) sfére dominuje typický
ortoevolučný prístup úplne zjavne a dominantne. Ideálom našej súčasnosti je
bezohľadný superman-podnikateľ, ktorý v prostredí vytváranom neviditeľnou
rukou trhu, prekonáva všetky rekordy v našej dnes národnej disciplíne v trhaní
zostatkov koláča čiernej diery totality. Šoféri, riadiaci našu transformačnú taligu,
sa už nevedia dočkať, kedy už skončí jazda dole kopcom a nastane vytúžený šplh
do neba liberalizmu. Môže sa však stať, ako sa hovorí v jednej z prác Rímskeho
klubu, autora E. Lászlo: "Goals for Mankind;” dnes by sme mohli povedať, že
neviditeľná ruka Adama Smitha sa mení na neviditeľnú nohu, ktorá ti uštedrí
kopanec vtedy a tam, keď a kde to najmenej čakáš”.
Samotný proces transformácie ekonomiky je z kybernetického pohľadu prechod
zložitého dynamického systému z počiatočného stavu do zadaného cieľového
stavu, tak aby bol optimalizovaný súhrn určitých ekonomicko-sociálnych kritérií

Kybernetický svet Dejiny, súčasnosť a budúcnosť

pri rešpektovaní obmedzujúcich podmienok. Navonok sa tento proces javí ako
určitá postupnosť krokov. Z hľadiska čisto funkcionálneho prístupu by takýto
proces mal byť deterministický, avšak odchýlky od vyžadovaných stavov by mali
byť neustále korigované spätnoväzbovými akčnými zásahmi, zabezpečujúcimi
adaptivitu pri pôsobení porúch. Je otázkou, či perturbácie (odchýlky) už
nenadobudli také hodnoty (napr. pokles výroby, počet nezamestnaných, pokles
kúpyschopnosti, ap.), že proces transformácie sa môže stať neriaditeľným, čo
z kybernetického hľadiska znamená, že neexistujú akčné zásahy, ktoré by
zabezpečili dosiahnutie cieľového stavu. Bolo by tiež veľmi zaujímavé porovnať
obdobie od roku 1990 s podobnými transformáciami (napr. v Španielsku, Grécku),
prípadne s obdobím po roku 1945, keď sa za dva roky uskutočnila povojnová
obnova ČSR. Takéto porovnanie treba urobiť čisto z funkčného hľadiska. Proces
transformácie je v podstate určitá postupnosť operácií, ktoré si vyžadujú isté
riadiace úkony (administratívne, technické, ap.), ktorých profesionálne zvládnutie
zabezpečuje úspešnosť. Bolo by zaujímavé posúdiť, do akej miery sa na nie celkom
úspešnom postupe transformácie (najmä na Slovensku) podieľa východzí stav,
(ktorý bol u nás v porovnaní s ostatnými krajinami východnej Európy najlepší) a
nakoľko jeho samotní aktéri. Pri takomto hodnotení je načim vyhnúť sa akejkoľvek
ideologizácii problémov. Táto je zrejmá z výrokov o jedine možnej ceste, o
neexistencii žiadnych tretích ciest, ako aj zo škandalizovania názorov a osôb
kritizujúcich proces transformácie. Znovu sa opakujú, ak ako v minulosti,
”experimenty na tele národa” (kupónová privatizácia, reštitúcie, lustrácie, atď.),
aby som použil výrok M. Gorkého kritizujúceho v roku 1917 týmito slovami
boľševikov. To všetko je sprevádzané infantilnou reklamou a ”veľkolepými
skvostami” západnej kultúry servírovanými cez satelity - jedným z prvých
vierozvestov ”nových dní a svetlého zajtrajška”.
Aké východiská poskytuje, a či vôbec poskytuje kybernetika pre riešenie
problémov bližšej i vzdialenejšej budúcnosti? Samozrejme, že nemôže ponúknuť
nejaké presné poznanie budúcnosti, môže však poskytnúť metodologické
východiská a z nich vyplývajúce trendy vývoja. Ako bolo spomenuté, výsledky
globálneho modelovania ukazujú na nemožnosť neustáleho ortoevolučného
rozvoja. Teoreticky je však možné predpokladať i netechnologickú cestu vývoja.
Môže to byť plánovitá autoevolúcia podľa vzoru biologickej evolúcie, ktorá išla
cestou prispôsobovania sa prostrediu. Pokiaľ ide o technologickú fázu civilizácie,
považuje ju S. Lem za prechodnú a predpokladá, že bude pod tlakom celého radu
kríz informačná, organizačná, ekologická, a i.) vystriedaná kvalitatívne novou
formou vývoja. Jedným zo základných princípov existencie činnosti zložitých
systémov je ich riaditeľnosť. Zatiaľ však nevieme, či existuje nejaká hranica
zložitosti štruktúry systému. Nie je vylúčené, že prekročenie určitého prahu počtu
prvkov a ich vzájomných väzieb nepovedie ku strate riaditeľnosti a ku
dezintegrácii systému. Vo vzťahu ku budúcnosti sú bežné problémy (napr.
nezamestnanosť) hierarchicky na oveľa nižšom stupni, ako problémy zachovania

Kybernetický svet Dejiny, súčasnosť a budúcnosť

existencie civilizácie, jej kultúry, zachovanie kontinuity vývoja. S. Lem
poznamenáva, že rozvoj civilizácie nevedie automaticky ku rastu všetkých
individuálnych slobôd. Naopak, rozvoj môže byť sprevádzaný zavedením nových
”zákazov”. Vynára sa tu zaujímavá otázka; ak ukáže vedecká analýza nemožnosť
riadiť zložitý systém, lebo sa vyjasní, že riadenie takéhoto systému je možné
zabezpečiť len za cenu ”nivelizácie” príslušníkov spoločnosti, nebude to veľká cena
za ”slobodu” scientisticko-technologickej cesty vývoja?
Teoreticky je možné, že spoločnosť sa pri výskyte principiálnych prekážok zriekne
takéhoto poňatia rozvoja, čo nemusí znamenať degradáciu. V žiadnej knihe nie je
napísané, že dnešná cesta vývoja je jedine možná a správna. Ako protiváhu
ortoevolučnej a energetickej hypotézy S. Lem vyzdvihuje okrem autoevolučnej
hypotézy vytvorenie ”sveta vo svete”, čo je súhrn umelých podmienok v dostatočne
veľkom priestore, ktorý by sa riadil sústavou programovaných umelých zákonov.
Aj keď tieto hypotézy sú veľmi sporné, sú pravdepodobné a až ďalšie poznanie určí,
ktorá z možných ciest je optimálna. Čitateľa, ktorého podrobnejšie zaujímajú tieto
otázky, odkazujem na knihu S. Lema. V tejto súvislosti sú zaujímavé úvahy
juhoslovanského filozofa S. Stojanoviča o tom, že v súčasnosti môže dôjsť ku
zničeniu ľudstva úplne náhodne. Pritom v jednej časti sveta je reálna nádej na
uskutočnenie ”panstva slobody”, no väčšia časť tohto sveta žije v cárstve ničoty,
ktorá rodí cárstvo neslobody. V súčasnosti nová ontológia musí zahrňovať aj tretie
cárstvo osudovej náhodnosti. Tomuto musí odpovedať nový etický princíp - princíp
(planetárneho nadkategorického imperatívu) činnej ná deje. V tomto smere
formuluje ”teológiu prežitia” namiesto teológie oslobodenia a k tomu je potrebná
strategická historická iniciatíva pre záchranu ľudstva. Tá môže spojiť veriacich aj
ateistov.
Aký teda môžeme očakávať vývoj? Zdá sa veľmi pravdepodobné, že to asi len ťažko
môže byť spoločnosť založená na diktáte kúpy a predaja. Len ťažko si môžeme
predstaviť svet v ktorom obyvateľ na jednom mieste sveta spotrebuje toľko energie
ako stovky obyvateľov na inom, svet, v ktorom veľká časť populácie bude vlastniť
súkromné ostrovy, jachty, lietadlá, niekoľko áut, ap. Pritom veľa času už neostáva.
Ako uviedol prof. L.R. Brown, z Inštitútu pre sledovanie sveta (Worldwatch
Institute), ”ak nedôjde k úplnému prevráteniu hodnôt počas púhych nasledujúcich
10 rokov, bude osud ľudstva spečatený. Nevyhnutnou úlohou našej generácie je
zachovanie života na Zemi. Pritom globálne problémy sú zapríčinené hlavne
bohatými priemyselnými krajinami tzv. Severu. Tu by som si dovolil vysloviť názor,
že obrat v myslení ľudí východnej a strednej Európy pri prispôsobení sa trhovému
hospodárstvu je hierarchicky na oveľa nižšom šteblíku dôležitosti v porovnaní
s vynúteným globálnym trendom prispôsobenia sa celého vyspelého Severu na
nové podmienky, ktoré vyplývajú z nemožnosti ortoevolučného napredovania.
V tejto súvislosti aj rozličné vízie opísané napr. v eseji Francisa Fukuyamu ”Koniec
dejín”, alebo A. Tofflera v jeho knihe ”Posun moci” možno považovať len za isté
lokálne predpovede vývoja bohatého Severu, ktoré však len s veľkou mierou

Kybernetický svet Dejiny, súčasnosť a budúcnosť

rezervovanosti môžeme extrapolovať na ostatnú väčšiu časť sveta. Uvedené
globálne problémy stavajú do celkom iného svetla niektoré ”neriešiteľné”
problémy nášho súčasného domáceho vývoja. O to viac zaráža najmä novodobý
revolucionizmus poslaneckých jakobínov, zjavná obmedzenosť pri chápaní širších
súvislostí politiky a napokon neexistencia programov a cieľov, ktoré by spoločnosť
nie rozdeľovali, ale zjednocovali.

Kybernetický svet Kybernetika a
politológia

4. Kybernetika a politológia

Politológia je podľa slovníka cudzích slov veda zaoberajúca sa štúdiom politickej
teórie, politických systémov, pravidiel a zákonitostí politického riadenia, cieľmi,
funkciami a štruktúrou politických inštitúcií, medzinárodnej politiky.
Najvšeobecnejšími otázkami riadenia sa zaoberá kybernetika. Táto, podľa
Ampéra, charakterizuje politiku ako súhrnu vedu o prostriedkoch, s pomocou
ktorých vlády chránia spoločnosť a zaisťujú nimi mier vo vnútri a národnú
nezávislosť navonok. Vo svojej klasifikácii vied Ampére zahrňuje kybernetiku
medzi tzv. politiku vo vlastnom zmysle, kam ešte radí aj ”teóriu moci”.
Kybernetika by sa mala na základe vytýčených cieľov zaoberať udržovaním
verejného poriadku, zachovávaním zákonov, spravodlivým rozdeľovaním daní,
výberom ľudí a všetkým čo môže viesť ku zlepšeniu stavu spoločnosti. Na
kybernetiku úzko nadväzuje teória moci, ktorá zisťuje príčiny, ktoré viedli ku
vytvoreniu rôznych vlád; ktoré tieto vlády chránia alebo rozvracajú, ktoré
vyvolávajú alebo zabraňujú veľkým krízam. Musíme študovať pôvod moci a
posúdiť rôzne systémy týkajúce sa samotného princípu na ktorom je založená, ako
sú napr. systémy práva, národnej zvrchovanosti, sily vecí alebo sily nutnosti,
zjavné alebo tiché zmluvy medzi národmi a medzi tým kto je povolaný ich riadiť.
Kybernetika predstavuje podľa Ampéra vedu o priebežnom riadení štátu (národa),
ktorá vláde pomáha riešiť konkrétne úlohy pred ktoré je postavená pri
rešpektovaní všetkých podmienok a pri plnení všeobecného cieľa - zaistenia zemi
mier a rozkvet.
Vidíme, že predmet, cieľ a čiastočne aj obsah politológie je do značnej miery
obsiahnutý v kybernetike. Preto bude asi vhodné venovať sa niektorým
politologickým problémom aj z pohľadu kybernetiky. Kybernetika je v podstate
veda o riadení zložitých systémov. Politický systém je naozaj neobyčajne zložitým
kybernetickým systémom. Aby sme mohli posúdiť niektoré kybernetické aspekty
politického systému, je načim uvažovať nejaký jeho homomorfný model. Model
nášho politického systému - nazveme ho globálnym systémom - bude
reprezentovaný systémom politických strán. Samotné politické strany budeme
považovať za subsystémy (podsystémy) globálneho systému (ďalej len systému).
Vzájomné vzťahy medzi subsystémami (tzv. interakcie) vytvárajú štruktúru
systému. Interakcie sú v konkrétnosti dané informačnými kanálmi medzi stranami,
koaličnými dohodami, ap. Agregovaným modelom takéhoto systému je parlament,
ako systém relevantných politických strán a jeho vzťahy s vládnou a súdnou
mocou.
Pre riadenie zložitých technických (aj niektorých biologických) systémov existuje
pomerne dobre rozpracovaná teória. Politologické úvahy, aspoň tie, ktoré sa bežne
objavujú v tlači, kladú dôraz skôr na sociologické, psychologické, prípadne

Kybernetický svet Kybernetika a
politológia

ekonomické aspekty. Zdôrazňuje sa najmä obsahová (sémantická) stránka, zatiaľ čo
sa viac menej potláča formálna (”syntaktická”) stránka problému. Pritom aplikácia
základných princípov kybernetiky môže vyjasniť mnohé problémy vo
všeobecnejšej rovine a so všeobecnejšou platnosťou. Samozrejme, že sa nejedná o
mechanickú aplikáciu. Kybernetické modely sú len fragmenty formalizovanej časti
nejakej teórie. Len v rámci príslušnej vedy a jej teórie môžu byť kybernetické
modely správne zostrojené a najmä pochopené a interpretované. V ďalšom sa
pokúsim uviesť niektoré pojmy a princípy (zákony) kybernetiky ako aj ich
aplikáciu a príslušnú interpretáciu.
Kybernetika ako veda o riadení zložitých systémov skúma a hľadá niektoré
spoločné zákonitosti činnosti strojov, živých organizmov, spoločnosti. Tento je
tesne zviazaný so základnými pojmami a princípmi kybernetiky. Analýza
niektorých všeobecne známych princípov kybernetiky môže ukázať aj ich, niekedy
už dávno známy, filozofický a aj politologický aspekt, ale aj odhaliť ich inšpiratívnu
silu. Ďalej uvedené princípy majú všeobecný charakter. Sú v nich skryté a fixované
reálne existujúce protirečenia medzi systémom a prostredím, medzi procesmi
informačnými a riadiacimi, medzi skutočným a cieľovým stavom, ap.
Najdôležitejšie kybernetické princípy (pre účel našej analýzy) sú: princíp
homeostázy, princíp riaditeľnosti, princíp vonkajšieho doplnenia, princíp nevyhnutnej
variety.
Princíp homeostázy vyjadruje známy fakt, že základným cieľom riadenia je
homeostáza. Zákony homeostázy sú svojím spôsobom zákony zachovania v teórii
riadenia. Homeostáza je vlastnosť systému vykazovať ultrastabilitu, čo je
zachovanie stability pri meniacich sa vonkajších podmienkach. Táto vlastnosť je
spätá s adaptívnosťou systému. Predpokladom dosiahnutia týchto vlastností je
riaditeľnosť systému. Riaditeľnosť systému znamená, že existuje riadiaca akcia,
ktorá zabezpečí prechod systému z ľubovoľného počiatočného stavu do
ľubovoľného konečného stavu za konečný čas. Všimnime si najprv stabilitu.
Stabilitu politického systému môžeme definovať ako stav dynamickej rovnováhy,
ktorý zabezpečuje činnosť systému v istých (napr. ústavou stanovených)
hraniciach. ”Pohyb” systému je zabezpečený programovou zložkou riadenia
(programové vyhlásenie, programy strán, ap.); perturbácie (odchýlky) od
žiadaného stavu sú kompenzované mechanizmami spätných väzieb. Stabilita
systému závisí podstatne od stability podsystémov (politických strán). Tu je načim
zdôrazniť, že stabilita podsystémov je nutná ale nie postačujúca podmienka
stability celého (globálneho) systému. Vplyvom interakcií môže aj systém
pozostávajúci zo stabilných podsystémov vykazovať nestabilitu.
Pokúsme sa v ďalšom charakterizovať parlamentné politické strany z hľadiska
stability, aby sme vniesli trochu života do suchého stromu teórie. Kritériami
stability sú v prvom rade dosiahnuté volebné výsledky, ktoré poukazujú na stabilitu
voličskej základne a stabilita prvkov strany (hnutia). Tu sa načim pozastaviť a

Kybernetický svet Kybernetika a
politológia

povedať niečo o stranách slovami autora z najpovolanejších, A. Gramsciho.
V kapitole Moderný vladár (viď A. Gramsci: Spoločnosť, politika, filozofia, Pravda,
1988) si kladie otázku: ”Kedy možno povedať, že strana je sformovaná a nemožno ju
zničiť normálnymi prostriedkami? Nie je nepravdivé tvrdenie, že strana nie je nikdy
dokonalá a dotvorená, v tom zmysle, že každý vývoj prináša nové úlohy a záväzky, a
v tom zmysle, že niektoré strany sú paradoxne dokonalé, až keď neexistujú, čiže keď
sa ich existencia stala historicky nepotrebnou. (Uvedený postreh Gramsciho je
neobyčajne aktuálny aj dnes. Je najlepšou odpoveďou na neustále tvrdenia o
”vyprofilovanosti” strán a hnutí. Myslím, že tými paradoxne dokonale
vyprofilovanými stranami boli ODÚ-VPN a jej následníci. Dovolím si poznamenať, že
podobný osud môže stihnúť aj iné strany). Odpoveď na vyššie položenú otázku je
v existencii troch prvkov: 1. rozptýlený prvok (”radové” členstvo), 2. hlavný
súdržný prvok (vedenie strany), 3. stredný prvok (spája prvé dva prvky). Podľa
Gramsciho je medzi týmito prvkami istý stály pomer, a pôsobenie strany je
najúčinnejšie, ak sa tento pomer zachováva, pričom dominujúcu úlohu má 2.
prvok.
Z uvedených pohľadov vykazovalo najväčšiu stabilitu HZDS. Vyhralo s veľkým
náskokom dvoje volieb, čo svedčí o značnej stabilite členskej základne. Odchod
časti členov spôsobil pád jeho vlády v roku 1994, avšak nemal podstatný vplyv na
volebné výsledky. Stabilnými stranami podľa týchto kritérií sú SNS, Maďarská
koalícia a KDH. V prípade prvých dvoch sú to známe príčiny, v prípade KDH ide o
stabilitu spojenú s istou ”vymedzenosťou”, hraničiacej až s istým kastovníctvom.
Najzaujímavejším z tejto množiny je SDĽ. Táto strana, napriek svojmu neustálemu
vysokému sebahodnoteniu, stratila značnú časť svojich potenciálnych voličov a
zisk 30 percent ako v podobných stranách v susedných krajinách, je zdá sa hudbou
budúcnosti.. Značnú nestabilitu spojenú s nekoncepčnosťou a ”lavírovaním”
preukázala aj v hlavnom súdržnom prvku - vo vedení.
Problém ”vyprofilovanosti” strán a hnutí nie je veľmi vhodné riešiť na báze želaní
rozpadu najväčšieho subjektu, prípadne mechanickým kopírovaním zahraničných
vzorov. Dovolím si poznamenať, že neexistuje akýsi ”typizovaný” vzor rozloženia
politických strán platný pre všetky štáty. Každá krajina si rieši tieto problémy po
svojom. Veď podľa našich ”politológov” a politikov by nemohla existovať žiadna
masovejšia strana. Práve istá ”nevyprofilovanosť”, existencia viacerých
platforiem je asi základným znakom každého čosi znamenajúceho politického
”obra”. Príkladov je neúrekom; viacmenej všetky väčšie vládnuce a opozičné
strany vo vyspelých krajinách. Podľa týchto meradiel bolo HZDS jediným
politickým subjektom s podobnou štruktúrou. V súčasnosti by takou stranou mohla
byť SDK, avšak, zdá sa, že sa úspešne pracuje na jej likvidácii. Strany a hnutia,
ktoré získavajú 5 - 10% hlasov sú len výrazom roztrieštenosti, ktorá nemôže
zabezpečiť toľko proklamovanú stabilitu. Utváranie politickej ”scény” vtesnaním sa
do akejsi dopredu pripravenej schémy pripomína známu procedúru
s Prokrustovým lôžkom.

Kybernetický svet Kybernetika a
politológia

Stabilita systému ako celku je však určovaná interakciami, vzájomnými vzťahmi
medzi podsystémami (stranami). Navonok sa prejavuje vo forme koalícií. V tejto
oblasti zlyhali viacmenej všetky parlamentné podsystémy. ”Dočasná” koalícia (v
roku 1994) síce ukázala isté možnosti, avšak ”antagonistické” záujmy jej členov
viedli fakticky ku jej minimálnej akcieschopnosti (nehovoriac o podstatných
motívov jej vzniku). Stabilita zložitého systému je okrem samotnej dynamiky
systému závislá najmä od bifurkácií (rozštiepenie, rozdvojenie) jeho zdanlivo
konštantných parametrov. Bifurkácie parametrov (môže im predchádzať jav zvaný
fluktuácia) sa prejavujú v náhlej, nekontrolovanej, chaotickej, do istej miery
”katastrofickej” zmene situácie.
Takýchto bifurkácií sa v parlamente vyskytlo dosť, najmä v marci 1994, ale aj
v ďalšom období, napr. v júni 1996. Cieľom každého systému okrem homeostázy
(vyjadruje skôr stabilitu ”v malom”), je udržanie stabilitu aj ”vo veľkom”, ďaleko od
rovnovážných stavov, a teda vyhnutie sa bifurkáciám a ich dôsledkom.
Nebudeme analyzovať politické nástroje udržania stability. Poukážeme na niektoré
systémové závery, ktoré sú, do istej miery, invariantné od konkrétnej situácie.
Počet bifurkácií je priamo úmerný počtu podsystémov. Z tohto pohľadu je súčasný
parlament (myslí sa rok 1994 ale platí to aj pre nový parlament) so svojimi 17-mi
subjektami (viaceré volebné koalície sa hneď po voľbách fakticky rozpadli) značne
nestabilným systémom. Najnestabilnejšie prvky sú vo svete asi nikde nevídané
”mikroskopické” strany a kluby. Koalícia takýchto nestabilných podsystémov
nemôže byť dlhodobejšie stabilná a vedie ku vzniku neústavných orgánov (napr.
známa pětka v prvej ČSR, alebo rôzne koaličné rady). Východiskom je
demokratické podriadenie sa rozhodujúcemu podsystému, alebo prechod na
niektoré formy väčšinového volebného systému. Druhým systémovým záverom je
obmedzenie počtu podsystémov. To je možno urobiť zvýšením prahu pre vstup
do parlamentu ako aj zamedzením obchádzania prahu pre koalície poskytovaním
miest na kandidátke istým skupinkám, ktoré nemajú šancu prekročiť individuálny
prah. Tretí systémový záver je upraviť aspoň v zásadných otázkach interakcie
medzi podsystémami. To znamená prijať demokratickú normu, ktorá by
stabilizovala kluby poslancov (vzorov je dostatok). Nakoniec štvrtým systémovým
záverom je stabilita dominantného podsystému (ak je stabilný tento podsystém,
potom je možné stabilizovať aj celý systém). Načim zdôrazniť, že ide o systémové
(globálne) vlastnosti, výhodné pre celok.
Princíp nevyhnutnej variety a princíp vonkajšieho doplnenia nám môžu povedať veľa
o tom, akými spôsobmi je možné zabezpečiť homeostázu a stabilitu vo veľkom.
Princíp vonkajšieho doplnenia vychádza zo známej Gödelovej teorémy o
neúplnosti. S.Beer pre účely riadenia formuluje tento princíp tak, že žiadny jazyk
riadenia nie je celkom primeraný svojmu poslaniu (existujú v ňom takzvané
nerozhodnuteľné ”výroky” - v prípade riadenia nerozhodnuteľné situácie). Tento
nedostatok sa však dá odstrániť, ak zaradíme do systému riadenia čiernu schránku

Kybernetický svet Kybernetika a
politológia

(čierna schránka je vhodným modelom neobyčajne zložitého (kybernetického)
systému, ak obsahuje toľko informácie, aby zvládla jeho varietu (čo je určitá miera
zložitosti systému). Čierna schránka sa odvoláva na rozhodovacie procedúry,
vyjadrené v jazyku vyššieho rádu, ktoré nie je možné formulovať v jazyku
”základného” riadenia, a tým kompenzuje jeho nedostatky.
Uvedený princíp môžeme považovať za metodologickú bázu hierarchických
systémov. Princíp nevyhnutnej variety sformuloval W.R.Ashby (súvisí so
Shannonovou teóriou informácií) a vyjadruje to, že výkon regulátora nemôže byť
väčší ako kapacita (”výkon”) prenosového kanálu. Jedným z veľmi dôležitých
výsledkov tohto princípu je tvrdenie o nemožnosti vytvoriť jednoduchý riadiaci
systém, ktorý by efektívne riadil zložitý systém. Riadiaci systém teda musí byť nie
menej zložitý ako systém riadený. Tento princíp môžeme inými slovami formulovať
ako tzv. princíp adekvátnosti objektu a jeho regulátora.
Ako môžeme aplikovať tieto princípy pre náš model politického systému. Dôležitým
systémovým záverom je fakt, že parlament je v politickom systéme najvyšší
(konečný) hierarchický stupeň riadenia; ide o tzv. samoregulujúci sa
(samoorganizujúci sa) systém (systém je súčasne riadiacim aj riadeným objektom).
Nerozhodnuteľné situácie musí riešiť vlastnými vnútornými silami - riadiacimi
akciami. Aké prostriedky poskytuje kybernetika? Najprv si musíme ujasniť
charakter riadených (aj riadiacich) procesov, ktoré sledujeme. Ide o tzv. diskrétne
procesy. Sú to procesy, ktoré vznikajú na fóne prirodzenej systémovej dynamiky
v čase a v priestore, a ktoré sú charakteristické asynchrónnym výskytom udalostí.
Počet a charakter týchto udalostí je daný obrovskou kombinatorickou zložitosťou
danou počtom prvkov ako aj ich bohatou kvalitatívnou rozdielnosťou, ktorá je
generovaná individuálnymi zvláštnosťami podsystémov. Podľa princípu
nevyhnutnej variety musí túto varietu zvládnuť samotný náš systém (parlament),
pretože podľa princípu vonkajšieho doplnenia ide o samoriadiaci sa systém.
Základnou metódou pre riadenie zložitých procesov je obmedzenie variety
(rôznosti) vyskytujúcich sa stavov (situácií), čím sa zmenšuje entropia (neurčitosť)
rozhodovania. Typickým príkladom je napr. zvládnutie dopravných procesov
pomocou dodržiavania dopravných predpisov. V parlamente má túto úlohu
rokovací poriadok. Tento by mal zabezpečovať udržanie ”nominálnej trajektórie”
činnosti systému, obmedzovaním variety predchádzať krízovým situáciám
(”nerozhodnuteľným” výrokom). Ďalším pomocným orgánom je porada predsedov
poslaneckých klubov; ten má však skôr pomocný charakter, riešiaci najmä
organizačné otázky ”prevádzky” systému.
Oveľa dôležitejšie sú samoriadiace, samoorganizačné rozhodovacie procesy. Tieto
zabezpečujú politickú dimenziu činnosti parlamentu. Z pohľadu teórie riadenia a
rozhodovacích procesov ide o tzv. decentralizované metódy riadenia ako aj
skupinové (kolektívne) rozhodovacie procesy. Decentralizované metódy môžeme
rozdeliť do troch skupín. Prvý prístup môžeme charakterizovať ako riadenie

Kybernetický svet Kybernetika a
politológia

využívajúce informáciu len z vlastného podsystému, pričom interakcie medzi
podsystémami vystupujú ako ”poruchy”. Druhý prístup je podobný, avšak snaží sa
vplyv interakcií potlačiť, takže každý podsystém má snahu fungovať autonómne.
Uvedené prístupy nie sú práve vhodné. Pre náš prípad je výhodné použiť princíp
riadenia, ktorý berie do úvahy interakcie, inkorporuje ich do riadiacej akcie ako
užitočné, poskytujúce dodatočnú informáciu pre riadenie. Takéto riadenie
predstavuje už kooperáciu podsystémov, najmä ak je daný globálny cieľ činnosti.
Z hľadiska rozhodovacích procesov (resp. teórie hier) je možno kooperovať rôznym
spôsobom. Najpoužívanejšou procedúrou je vytváranie koalícií. Tieto sa potom
uplatňujú pri skupinovom rozhodovaní, v našom prípade hlasovaní, ktoré sa
vykonáva naraz v celom systéme a má v podstate dichotómny charakter
(rozhodovanie typu áno - nie). Okrem toho existujú ešte decentralizované
rozhodovacie procesy, kde hlasovanie prebieha najprv v jednotlivých
podsystémoch a globálny výsledok sa dosahuje v zložitejšej vyhodnocovacej
štruktúre, napr. v hierarchickej.
Akým spôsobom sa využíva, prípadne ako by sa mohla využiť teória rozhodovacích
procesov v parlamente (alebo aj vo voľbách)? Politická prax používa viacmenej to
najjednoduchšie hlasovanie, v ktorom rozhoduje prostá väčšina. Dôvody sú
historické, praktické (jednoduchosť), transparentnosť ako aj istá spravodlivosť
dichotómneho hlasovania. Pre ilustráciu uvedieme iný spôsob hlasovania.
Predpokladajme, že nejaký sponzor výskumnej úlohy z oblasti umelého intelektu
chce vedieť kvalifikovaný názor na jej význam. Definuje preto skupinu expertov
s nasledovným zložením: 2 matematici, 3 inžinieri, 2 psychológovia. Za
”rozhodujúcu” väčšinu považuje prostú väčšinu, avšak s podmienkou, že víťazná
”koalícia” musí mať zastúpenie z každej skupiny (napr. 2 inžinieri, 1 matematik, 1
psychológ). Ide teda o istý spôsob zamedzenia ”majorizácie” nejakej skupiny (viď
napr. zákaz majorizácie v bývalom FZ). Zaujímavo by sa mohlo organizovať
hlasovanie pri dôležitých zákonoch (napr. ústavných). Na jeho prijatie by mohla
stačiť prostá väčšina, ale za podmienky jeho prijatia prostou väčšinou v každom
podsystéme (klube). Existujú oveľa komplikovanejšie hlasovacie systémy, avšak ich
praktická použiteľnosť je malá.
Aké sú skúsenosti s vytváraním koalícií, aká je ich perspektíva ako riadiacich
systémov v našom politickom živote. Všeobecne sa pociťuje potreba kooperácie,
konsenzu, ústretovej tolerantnej politiky. Proti tomuto cieľu ťažko niečo namietať.
Otázkou je, prečo tieto princípy, ktoré sú všeobecne uznávané, sa fakticky
nepoužívajú v štátoch, ktoré chápeme ako stabilizované demokracie. Ale veď práve
v týchto krajinách podľa A. Tofflera prebieha nevídaný proces decentralizácie,
deetatizácie, demasifikácie, atď. Prečo tieto procesy neprebiehajú na najvyššej
politickej úrovni? Prečo práve v týchto krajinách (USA, Nemecko, Grécko,
Francúzsko, V. Británia, Švédsko, ale aj v rade ďalších) existujú v podstate dve
strany, resp. dva bloky, ktoré sa striedajú pri moci?

Kybernetický svet Kybernetika a
politológia

Je to práve dichotómny charakter rozhodovania, ktorý leží pravdepodobne hlboko
v základoch ľudskej kultúry. Koalície boli typické pre Taliansko, ktoré práve pre ich
nestabilitu prešlo na väčšinový systém. Inak sú koalície skôr výnimkami a
zahrňujú väčšinou dve strany. Koalície v slabo štruktúrovaných demokraciách
môžu paradoxne viesť ešte ku väčšej nestabilite. Zdá sa, že o konsenze sa oveľa
ľahšie hovorí, ako sa v skutočnosti realizuje. Práve preto by sa politológovia aj
politici mohli zaoberať aj možnosťou prípadnej zmeny politického systému ako
systémovej zmeny . Realita si vyžaduje stabilitu. Dá sa dosiahnuť viacerými
spôsobmi. Prečo zdôrazňovať ten, ktorý zatiaľ (napriek všeobecne
proklamovanému uznaniu) sa len málokde používa a cesta k nemu je tŕnistá. Ak
nás má čaká niekoľko rokov neustálych reparátov volieb, chaosu, zmätkov,
nestability, stojí za uváženie aj iná možnosť.

Kybernetický svet Kybernetika a
politológia

Kybernetický svet Kybernetika a politika

5. Kybernetika a politika

Politika je pánske huncútstvo, politika nie je pre slušných ľudí,...,; takéto a podobné
vyhlásenia vymedzujú politiku ako čosi veľmi negatívne a nedôstojné pre
obyčajného človeka. Takéto postavenie politiky potvrdzujú aj tzv. ”hlbšie” pohľady,
v ktorých sa argumentuje, že napr., čím vyspelejší štát, tým je menšia účasť vo
voľbách, tým je väčší nezáujem o politiku ap. Tieto predstavy o politike sú
pochopiteľné u tzv. obyčajných ľudí, ktorí z rôznych dôvodov nemajú objektívne
možnosti politiku sledovať, pretože majú celkom iné starosti. O to viac zaráža
takýto postoj u vrstvy, ktorá sa definuje ako inteligencia. Vydávať nezáujem o
politiku za znak ”vyspelosti” demokratickej spoločnosti je typickým bludom,
ktorým nás kŕmia tí, ktorým takýto stav vyhovuje. Svedčí skôr o viacrozmernej
kríze vyspelých spoločností. Mozaiku názorov na politiku ”pomáhajú” vytvárať aj
skvosty väčšiny novín a časopisov, nezávislosť týchto je taká, že po prečítaní
komentára je každému jasné z ktorého ”nezávislého” politického košiaru autor
pochádza. Okrem svetlých výnimiek sú to skôr ”pokecy” (domnievam sa, že
priemerný študent informatiky dokáže urobiť program, ktorý z danej databázy
politických faktov a udalostí generuje príslušne zafarbený komentár).
V skutočnosti je politika veľmi vážna vec, a preto sa ňou treba vážne zaoberať. Je to
činnosť úzko spojená s riadením spoločnosti (a teda každého z nás). Pre
pochopenie politiky a kybernetiky si urobíme krátku historickú exkurziu. A. M.
Ampére je vo všeobecnosti známy najmä ako vynikajúci fyzik (veď je po ňom
pomenovaná jednotka elektrického prúdu). Už menej známe je, že samotný
Ampére asi nepovažoval fyziku za prvoradú vo svojej vedeckej práci. Ďaleko
intenzívnejšie sa počas niekoľko desaťročí zaoberal filozoficko - metodologickými
problémami, čo vyústilo v rokoch 1838 - 1843 vydaním dvoch dielov jeho
fundamentálneho diela o klasifikácii vied. V rámci tejto prisúdil pri politických
vedách miesto aj kybernetike ako vede o riadení spoločnosti.
Sám zdôraznil, že tento termín si prisvojil od starých Grékov. Atéňania slávili
každoročne sviatok kormidelníkov, kybernézie, vyhlásený samotným Tézeom.
Slovo kybernétes sa používalo na označenie kormidelníka, ale postupne nadobudlo
všeobecný význam pre človeka, ktorý riadi spoločnosť. O tom svedčí použitie
tohoto termínu samotným Platónom v jeho diele. V starom Ríme nadobudlo slovo
kybernetika podobu gubernator (odtiaľ anglické governor, naše guvernér, ap.).
Slovo kybernetika použil vo svojom diele v roku 1843 - Vzťah filozofie ku
kybernetike, alebo umenie vládnuť národu - aj poľský filozof - hegelovec
Trentowski. Napokon v rokoch1925 -28 vydáva ruský lekár a filozof A. Bogdanov
rozsiahle dielo Všeobecná organizačná veda - tektológia (náuka o stavbe
zložitejších útvarov, v biológii náuka o zložení živých tiel), v ktorom sa zaoberá
vedeckými princípmi riadenia spoločnosti. V ňom predstavuje v istej forme aj tzv.

Kybernetický svet Kybernetika a politika

systémový prístup ku riadeniu zložitých systémov (je iróniou osudu, že filozofi
poznajú Bogdanova len ako adresáta zdrvujúcej kritiky Lenina v Materializme a
empiriokriticizme). Až viac ako dvadsať rokov vydáva svoje práce v tejto oblasti
von Beratlanffy a N. Wiener Kybernetiku. Napokon sám Wiener priznáva
neznalosť uvedených faktov v úvode svojej knihy Kybernetika a spoločnosť z roku
1950. V tomto svojom diele rozšíril svoj technicko - prírodovedný variant
kybernetiky formou voľných esejí aj o svoje predstavy o vplyve ideí kybernetiky na
spoločnosť.
Úloha kybernetiky sa podobá úlohe stratégie vo vojenstve, avšak je to stratégia
mieru. Zaujímavé sú aj odkazy na komplexný, systémový charakter kybernetiky,
ktorá sa opiera o výsledky rôznych vied. Veru, takto písal experimentálny fyzik
André Marie Ampére pred 150 rokmi. Na mieste súčasných rôznych ”politológov”
by som si jeho diela s chuťou prečítal aj dnes.
Ako prispela, resp. ako môže ovplyvniť v súčasnosti kybernetika politiku? V ďalšom
sa pokúsim sformulovať niektoré problémy a otázky o postavení vedy a techniky a
ich vplyve na politiku. Pre lepšie pochopenie ďalších poznámok je načim položiť
otázky: Prečo má veda a technika (najmä prírodné a technické vedy, napr. aj
kybernetika) také postavenie a zastúpenie v spoločnosti, aké má? Prečo neexistuje
vhodná transformácia vied o riadení do aktuálnych mocenských pozícií, inštitúcií,
inštrumentov? Prečo nemajú vedy (najmä technické) primeraný vplyv na úrovni
politiky, na rozhodnutia v ekonomickej sfére? Odpoveďou vo všeobecnej rovine je
nesúlad medzi poznaním a technológiou (moci), čo je príčinou značného
skepticizmu vo všeobecnej vedeckej komunite.
Pri ďalšej argumentácii budeme vychádzať z nasledovného faktu: existujú
spoločensko-ekonomické problémy, ktoré, ako sa ukazuje, tradičné vedy (filozofia,
sociológia, právo, ekonómia, ap.) nie sú schopné riešiť. Ako kacírsky hovorí N.
Amosov neexistuje teória človeka a spoločnosti, existuje však možnosť vytvoriť
heuristické modely. Kybernetika ponúka metódu modelovania a systémového
prístupu, ako aj ďalšie osvedčené prostriedky. Avšak na prvý pohľad je jasný jeden
fakt: vedci z oblasti technických vied, včítane systémových vedcov, až na zriedkavé
výnimky, sú poväčšine v prvom okamihu úplne zhrození možnosťou aktívne
(prípadne profesionálne) zasahovať alebo sa účastniť procesu riadenia spoločnosti.
Ale spoločnosť musí byť a aj je v každom okamihu nejako riadená. Samozrejme
politikmi, ale v nie poslednom rade aj rôznymi ideológmi a anti - intelektuálnymi
byrokratmi. Systémoví vedci, inžinieri, sa zaoberajú väčšinou riadením na nižších
úrovniach (výroba, technológia), kde svojou prácou sa bezprostredne zúčastňujú
tvorby materiálnych hodnôt; pracujú vo výskume, školstve, ap., kde zase
zabezpečujú inovácie, rast vzdelania, a tým prispievajú ku tvorbe hodnôt.
Problémy, ktoré vznikajú pri riadení spoločnosti majú multidisciplinárny
charakter, sú to tzv. metaproblémy, ktorých riešenie si vyžaduje komplexný,
systémový prístup. Avšak v politickej praxi riešia metaproblémy ľudia, ktorí sú vo

Kybernetický svet Kybernetika a politika

všeobecnosti najmenej kvalifikovaní riešiť ich z hľadiska kybernetického
prístupu :politici, poslanci a súdy (ak vynecháme z tejto množiny potulných
misionárov, kvázipolitikov a rôznych ”spasiteľov”, ktorých vplyv nemožno
podceňovať). Aké nástroje používajú v reálnej politickej praxi? V politike je
základným mechanizmom kompromis, dosiahnutý v dialógu, ktorého obsah a
forma nie je verejnosti vo všeobecnosti prístupná a je zvestovaný na ”brífingoch”
ako záchrana spoločnosti v poslednom okamihu. O formách a metódach práce
poslancov sme boli tak dobre informovaní v priamych prenosov z parlamentu, že
sa tieto pre istotu zrušili. Súdy a právo všeobecne, ktoré fakticky by mali byť
zárukou demokracie, využívajú ako svoj jediný prostriedok exegézu (slovný alebo
vecný výklad), procedúry dokazovania, výsluchov, precedensov, ap. Tieto
zdôrazňujú sémantické aspekty, avšak viacmenej ignorujú ich syntaktické aspekty.
Z pohľadu formálnych, exaktných metód sú uvedené prostriedky a spôsoby snáď
najviac vzdialené od toho čo si predstavujeme pod pojmom vedecké metódy.
Reálna objektívna situácia je však taká aká je a tento fakt musí akceptovať každý
kto sa chce v politike angažovať.
Uvedené okruhy problémov sa vyskytujú na najvyšších stupňoch riadenia
spoločnosti. V sociálnych systémoch však existujú problémy, ktoré majú
”praktickejší” charakter a ktoré systémoví vedci tiež bohvieako neovplyvňujú. Sú
to problémy organizácie spoločnosti, vytváranie organizačných štruktúr vo
všetkých oblastiach a ich riadenie. Vo všeobecnosti existuje tendencia nadmernej
centralizácie a koncentrácie, čoho dôsledkom sú napr. neprimerané veľkosti
inštitúcií, organizácií, ap. Najvyššie organizačné ciele sú fakticky vytvárané ľuďmi
často bez základných znalostí analytických, procedurálnych techník (napr. metód
operačnej analýzy; dominuje rétorická realizácia, ktorá je vzdialená modernému
manažmentu, alebo v lepšom prípade si ho nevšíma. Zabúda sa, že riadenie je
nevyhnutnou podmienkou existencie systému a adaptivita je nevyhnutnou
podmienkou prežitia a rozvoja. S uvedenými problémami súvisí nakoniec
neexistencia mechanizmu účelnosti (odôvodniteľnosti) pre vytváranie zložitých
riadiacich organizačných štruktúr (inštitúcií, podnikov, regiónov, ap.), čo je spojené
s teoretickými problémami ako sú riaditeľnosť, pozorovateľnosť, identifikovateľnosť
neobyčajne zložitých systémov. Práve z týchto dôvodov sú mnohé organizačné
giganty v podstate neriaditeľné (out of control), fungujú a vyvíjajú sa v súlade so
svojou vlastnou logikou, svojimi vnútornými zákonmi, čo sa ex post môže naivne
pokladať za prejav riadiacich zásahov. Ľudia, veľmi často riadiaci tieto inštitúcie a
organizácie, väčšinou nemajú o týchto objektoch ako o zložitých systémoch
poväčšine ani potuchy.
Problémy riadenia zložitých systémov nie je možné realizovať len na základe
spätnej väzby (a posteriori) - v ekonomike tomu zodpovedá tzv. čisté trhové
hospodárstvo. V takomto prípade má všeobecnejšiu platnosť pre výsledok riadenia
takýchto systémov dôsledok, ktorý uvádza E. Laszlo v jednej z prác Rímskeho
klubu Goals for Mankind: ”dnes by sme mohli povedať, že neviditeľná ruka trhu

Kybernetický svet Kybernetika a politika

Adama Smitha sa mení na neviditeľnú nohu, ktorá ti uštedrí kopanec vtedy a tam,
keď a kde to najmenej čakáš”. V tejto súvislosti načim zdôrazniť, že v kybernetike je
teoreticky dokázané, že ideálne riadenie je tzv. programové riadenie (riadenie
v tzv. otvorenom systéme - napr. v prípade pôsobenia vonkajších porúch tzv.
kompenzačné riadenie), ktoré sa však nedá ideálne realizovať, pretože vyžaduje
znalosť ideálneho izomorfného modelu riadeného systému. Preto každý
kybernetický systém je z hľadiska riadenia kombinovaný - existuje v ňom aj
programová (cieľová) zložka a spätná väzba len koriguje odchýlky od
požadovaného stavu. Z tohoto pohľadu viera v absolútny trhový mechanizmus je
asi jedným z najtragickejších omylov jeho zástancov. Svetový trh ako miera
regulácie ľudských potrieb neexistuje; je to obyčajná mystifikácia, resp. plní
ideologickú úlohu. Existuje jediný trh - trh nadnárodných spoločností, ktoré sú
riadené tvrdo programovo (v zmysle plánovania svojej činnosti) a svoje záujmy
vedia presadiť najmä ”nekybernetickými” prostriedkami. Úlohu korigujúcej
spätnej väzby majú neustále vznikajúce a zanikajúce malé a stredné spoločnosti,
ktoré však len pomáhajú plniť programové ciele veľkých spoločností, avšak na ich
vytváraní sa nepodieľajú.
Vráťme sa však k našim otázkam a na základe uvedených voľných asociácií sa
pokúsme naznačiť spôsoby presadenia sa najmä technickej inteligencie v politike
vo väčšom rozsahu ako doposiaľ. Základným predpokladom je istý
sebauvedomovaní proces, ktorý môže byť vyjadrený aj inštitucionálne
prostredníctvom rôznych združení (komôr, zväzov, ap.). V existujúcom politickom
systéme je však najjednoduchšia cesta priamo sa angažovať v jednotlivých
politických subjektoch. Pri vstupe do politiky si však načim uvedomiť základné
politické axiómy. Ako hovorí A. Gramsci:” najčastejšie sa zabúda na
najelementárnejšie veci; že existujú vládnúci a ovládaní, vedúci a vedení. Na tomto
prvotnom a neotrasiteľnom fakte (v určitých všeobecných podmienkach) stojí celá
politická veda a umenie. A keďže je to dané, bude treba zistiť, ako sa dá viesť
účinnejšie (pri určitých cieľoch), a na druhej strane rozpoznať cesty najmenšieho
odporu, či racionálne cesty na dosiahnutie poslušnosti vedených alebo
ovládaných”. A ďalej pokračuje: ”Strany sú ešte vždy najvhodnejšou pôdou pre
výchovu vedúcich činiteľov a schopnosti viesť. Strany môžu vystupovať pod
najrozličnejšími menami, aj pod menom antistrany či ”hnutia za odmietanie
strán”; v skutočnosti sú aj takzvaní individualisti stranícki, ibaže by chceli byť
”straníckymi vodcami božej milosti alebo z hlúposti prívržencov”.
V našej konkrétnej politickej situácii teda jednoducho nemôžeme očakávať
v blízkej budúcnosti všeobecný príklon ku sformovaniu politiky ako exaktnej vedy
o riadení spoločnosti, ktorá by čo najviac využívala výsledky formálnych,
exaktných vied(a myslím si, že to platí aj všeobecnejšie). Problém dvoch jazykov
poznania (dvoch kultúr, ako hovorí Ch. P. Snow) nevznikol v našej dobe. Je úzko
spojený s rozpracovaním matematických problémov, kde vystupuje ako problém
vzťahu logiky a intuície.

Kybernetický svet Kybernetika a politika

Tento problém je aj dnes otvorený. Ukazuje sa, že k istej syntéze môže dôjsť
v oblasti umelej inteligencie. V tejto oblasti kybernetiky sa ku riadeniu zložitých
systémov pristupuje ako ku procesu riešenia problémov. Opis systému, vytvorenie
jeho modelu ako aj algoritmus riadenia vychádzajú nie z čisto formálnych metód,
ale používa sa istá podmnožina prirodzeného jazyka a formálna logika. Tieto
metódy sú známe ako tzv. situačné riadenie zložitých systémov a vo všeobecnosti
sú známe ako napr. systémy pre podporu rozhodovania. Význačnú úlohu tu má aj
teória rozhodovacích procesov.
V praktickej politike využitie týchto prístupov je hudbou budúcnosti. Preto, ak chce
niekto vstúpiť do politiky musí si plne osvojiť všetky procesy, inštrumenty, ktoré sa
v nej používajú. Svoje špeciálne znalosti môžu byť dobrou bázou pre individuálne
zvládnutie politických techník a využitie analógií môže obohatiť aj jeho politickú
prax. Vstup do politiky je jediná reálna cesta väčšieho uplatnenia sa vedecko -
technickej inteligencie. Samozrejme, že väčšiu ústretovosť by mohli preukázať aj
politické subjekty, od vládnej až po regionálnu úroveň, pozývaním odborníkov
z príslušnej oblasti do expertných skupín, či už stálych alebo vytvorených ad hoc.
V tomto smere existujú rezervy na obidvoch stranách; faktom však je, že vzťahy
k mocným sú skôr také, aké považujú oni za užitočné.
Zvláštnu skupinu príslušníkov vedecko-technickej inteligencie tvoria akademickí
funkcionári, ktorí vytvárajú politiku vysokých škôl, prípadne vedeckých ústavov.
Títo si musia uvedomiť, že prijatím akademickej funkcie sa stali reálnymi politikmi
so všetkými jej atribútmi, pozitívnymi i negatívnymi. Mali by si uvedomiť, že sú to
oni kto reprezentuje príslušné akademické komunity, ktorá od nich očakáva
výsledky vo všetkých oblastiach ich činnosti. Musia vedieť zabezpečiť príslušné
financie, inicializovať legislatívne kroky, ap. Na príslušnej regionálnej úrovni by
mali robiť intenzívnu regionálnu politiku(kontakty s príslušnou politickou mocou,
politickými a ekonomickými subjektami). Mali by sa na všetkých úrovniach oveľa
nástojčivejšie dožadovať podielu na rozhodovacej činnosti. Reálna situácia
dokazuje, že tieto úlohy si akademickí funkcionári neplnia najlepšie. Pri kontakte
s vládnou mocou, parlamentom, regionálnymi orgánmi musia preukázať ďaleko
viac pružnosti, zdravého oportunizmu a využiť svoj intelektuálny potenciál,
(ktorým sa tak často honosne pýšia). V tomto smere nepomôže žiadne čakanie na
Godota (rozumej ”vhodnejšiu” vládu, parlament, primátora, ap.); takýto politický
postoj je nielenže neprezieravý, je politický chybný, ba použijúc výstižné slovenské
slovo - je hrdohlúpy. Cítiť z neho intelektuálsku nadutosť, ktorá je však len odrazom
vlastnej neschopnosti podriadiť sa a z nedostatku tých schopností, ktoré robia
politika skutočným politikom. V tomto smere - aj keď to znie provokačne - sa majú
čo učiť aj od akademických politikov v predchádzajúcom režime. Vo vlastnom
záujme by si mal každý kto chce robiť politiku povinne prečítať Machiavelliho
Vladára. Hovorí sa, že veľkí politici začínajú svoju dráhu preklínaním
Machiavelliho, deklarovaním svojho anti - machiavellizmu, a to len preto, aby
mohli jeho zásady uplatňovať ”potmehúdsky”. Nie, nemá to byť návod na nejaké

Kybernetický svet Kybernetika a politika

”mafistické” politikárčenie. Ale svet politiky je taký, aký je a robiť si ilúzie, že sa
v blízkej dobe nejako zásadne zmení, je naivné. ”Politika je skutočne krutá vec”,
hovorí V. Mináč a asi vie prečo to hovorí. Ak sa niekomu (kto chce robiť politiku)
vidí to všetko náročné alebo prehnané, môže realizovať hodnotu svojho rozumu
spôsobom, ktorý je veľmi dobre známy; robiť si svoju vlastnú prácu, avšak
neuzatvoriť sa do vlastnej ulity vyjadrovať sa podľa možností ku aktuálnym
problémom a podporovať tých odvážnych, ktorí si to zaslúžia.

Kybernetický svet Kyberokracia

6. Kyberokracia

V ďalšom je pojednané o vplyve nových informačných technológií na ekonomiku,
politiku, na problémy riadenia v štátnej aj v privátnej sfére, ap. V závere sú
sformulované niektoré odporúčania, ktoré z tejto štúdie vyplývajú, napr. pre
perspektívy riadenia organizácií.

6.1. Úvod
Kyberokracia je pojem na označenie ”byrokracie” 21. storočia. Informačná
revolúcia, nové informačné a komunikačné techniky, technológie a štruktúry
podstatne zmenia činnosť a postavenie byrokracie (štátnej aj podnikovej). Samotný
pojem kyberokracia je skratkou pre ”kybernetickú byrokraciu”, byrokraciu, ktorá
bude pôsobiť v kybernetickom svete (kybersvete), priestore (cyberspace). Slovo
cyberspace bolo použité autorom W. Gibsonom v jeho science fiction
Neuromancer; tento predstavuje koncepciu informačnej technológie dostupnej
každému. V súčasnosti cyberspace označuje sieť navzájom prepojených serverov
na zemeguli. Prvá časť tohto slova evokuje možnosť navigácie (”kormidlovania”,
z gréckeho slova kybernao) v informačnom priestore údajov ako aj možnosť
riadenia pomocou ich manipulácie. Slovo priestor (space) zase označuje to čo
obvykle chápeme pod týmto pojmom v matematike a vo fyzike (možnosť voľného
pohybu) ako aj virtuálnu nekonečnú množinu vecí. Priamym vyjadrením
uvedeného je technológia virtuálnej reality, spojitého trojrozmerného priestoru
generovaného počítačom, ktorý reaguje na pohyby používateľa manipulujúceho
s virtuálnymi vecami v tomto priestore ako v reálnom fyzikálnom priestore.
Korporácie (inštitúcie, podniky, ústavy, firmy, banky, ap.) čoraz dôraznejšie
presadzujú svoju účasť v INTERNETE. Internet založený na prenosovom protokole
TCP/IP, môžeme chápať ako ”sieť sietí”. Spája desiatky tisíce malých počítačových
sietí na celom svete. Počet pripojených počítačov je niekoľko miliónov a každým
rokom exponenciálne rastie. Základnou službou na Internete je elektronická
pošta. Okrem individuálneho styku dvoch osôb je možná aj skupinová
komunikácia prostredníctvom rôznych diskusných klubov. Pre získanie
potrebných materiálov, napr. článkov, existujú najznámejšie služby FTP (file
transfer protocol) a GOPHER. Gopher je používateľsky ľahší, nevyžaduje špeciálnu
procedúru prihlasovania sa.
V kontexte búrlivého rozvoja Internetu majú veľký význam prostriedky, ktoré sú
schopné integrovať jednotlivé klasické internetovské aplikácie. Medzi tieto
prostriedky patria predovšetkým systémy typu Gopher a WWW (World Wide Web),
systémy, ktoré zabezpečujú prezentáciu dokumentu užívateľom.

Kybernetický svet Kyberokracia

Výraznejšiemu rozvoju gopherskych systémov (dnes je všeobecne známych viac
ako 9000 gopherských serverov) začína sekundovať i rozvoj WWW systému,
ktorých relatívne pomalšia dynamika prechádza v podstatne rýchlejšiu (dnes je
všeobecne známych už skoro 9000 WWW serveru). Oba systémy, Gopher i WWW
(tiež niekedy označovaný ako W3) pracujú na základe modelu klient/server.
Gopherský klient komunikuje s gopherským serverom podľa rovnakého protokolu,
WWW podľa protokolu HTTP (HyperText Transfer Protocol). WWW sa javí ako
mocnejší a všeobecnejší systém než Gopher. Ak Gopher pracuje so sústavami
menu, tak WWW pracuje so sústavami prepojených dokumentov, v ktorých
smerníky môžu spojovať jeden dokument s druhým alebo jeden dokument
s vnútornými časťami dokumentu druhého. Pretože dokumenty môžu byť i
gopherské menu, tak všetko, čo sprístupňuje Gopher, môže byť sprístupnené i
v systému WWW. Naviac, niektoré informácie sú prezentované len
prostredníctvom WWW. Dokumenty vo WWW môžu byť hypermediálne, môžu
predstavovať textovú, obrazovú a zvukovú informáciu. Hypertextový dokument
býva obvykle písaný v HTML (HyperText Markup Language).
Celosvetová sústava prepojených WWW dokumentov býva skrátene označovaná
názvom Web. V projekte WWW ako riešenie potreby adresácie internetovskych
objektov sa ujal pojem uniformného lokátora zdroja. Ten je označovaný skratkou
URL (Uniform Resource Locator). Člení sa na časť špecifikujúcu metódu prístupu
ku zdroju - objektu - teda protokol, na adresnú časť hostiteľského počítača servera a
na časť, ktorá určuje cestu na tomto počítači k objektu včítane jeho lokálneho
mena. V čoraz väčšej miere si spomínané korporácie zriaďujú stránky na WWW. Je
zrejmé, že Internet a WWW budú jednou z rozhodujúcich hybných síl 21.
storočia. Zjavné sú najmä tendencie využiť INTERNET na komerčné účely (napr.
marketing), pričom komunikačné a distribučné náklady sú neporovnateľné
menšie. Charakteristickou črtou Internetu je jeho totálna anti-hierarchická
štruktúra, ktorá z neho robí úplne otvorený demokratický systém.
6.2. Posun moci

Otázka moci je dodnes jednou z najmenej pochopených a najdôležitejších otázok
života, najmä v dnešnej spoločnosti. Dochádza nielen ku presunu, ale aj k premene
moci. Kým dodnes prevládajúci názor preferuje v otázkach moci bohatstvo a
násilie, v súčasnosti sa ako najkvalitnejšia moci začína považovať vedenie
(znalosti, vedomosti). Vedenie má zásadne iný charakter ako peniaze a násilie,
pretože je oveľa dostupnejšie širokému okruhu ľudí, má demokratický charakter.
Bohatstvom, peniazmi súčasnosti začína byť informácia.
Základným znakom informačnej spoločnosti je to, že vedomosti, znalosti,
informácia vôbec, majú strategický charakter (podobne ako kapitál v industriálnej
spoločnosti). Sme svedkami historickej transformácie tradičného modelu moci.
Prejaví sa to postupne vo všetkých sférach života spoločnosti. Informácia sa stáva
rozhodujúcim zdrojom kapitálu a ekonomickej moci. Pre podnikateľskú sféru

Kybernetický svet Kyberokracia

jedným zo znakov koncepčnej zmeny sú nové pohľady na manažment. Teoretici
ako aj praktici riadenia predpokladajú zmenu organizačných štruktúr
z hierarchických na horizontálne. Vrcholový manažment bude môcť pomocou
informačných systémov riadiť veľké komplexy bez doteraz často dominujúcich
stredných článkov riadenia. Nové informačné technológie, naopak, môžu zapojiť
do rozhodovania aj nižšie riadiace útvary, prípadne vonkajšie elementy. Mení sa
poňatie trhu ako istého zemepisného celku s menlivými hranicami.
Vzniká globálny celosvetový trh (napr. finančný trh ako počítačová sieť v reálnom
čase). Mení sa poňatie kapitálu; obchodné spoločnosti dnes obchodujú
s informáciou ako keby to boli peniaze. Informácia je považovaná za formu
kapitálu a naopak. Menia sa tradičné vzťahy v oblasti práce a zamestnanosti.
Napriek týmto zmenám nové technológie nie vždy splňujú všetky očakávania.
Jednou z príčin je nasadzovanie informačných technológií do existujúceho
prostredia; tu by bolo potrebné posúdiť možnú zmenu organizačných štruktúr, ap.
Ďalšou príčinou môže byť fakt, že informačná revolúcia je len v počiatočnom
štádiu.
Nové informačné technológie vyvolajú aj nové prístupy v politike štátov. V prvom
rade sú to legislatívne zmeny v oblasti vlastníctva a ochrany. Vzhľadom na
prevratné zmeny aj v telekomunikáciách sa stanú aktuálnymi aj otázky národnej
nezávislosti a suverenity. Štát bude musieť reagovať aj na zmeny v oblastiach
národných a individuálnych práv. V ďalšom uvedieme len stručne niektoré znaky
vplyvu nových informačných technológií na zmeny v oblasti politickej moci,
suverenity a vládnutia (nakoniec aj tieto aspekty sa môžu dotknúť podnikovej
sféry):

1. Distribúcia moci, nové prístupy ku riešeniu konfliktov a kooperácii bude do

značnej miery závisieť od schopnosti vlád využívať nové informačné
technológie. Rysuje sa aj možnosť informačno-elektronického kolonializmu
a imperializmu.

2. Rozšírenie nových technológií môže do značnej miery zmeniť tradičné

koncepcie územnej nezávislosti. Informácie v elektronickej forme
(elektronická pošta, finančné toky, televízia, ap.) sú len ťažko
kontrolovateľné.

3. Nové technológie môžu podstatne skvalitniť činnosť vládnucich

predstaviteľov a ich aparátu; zároveň však môžu vyvolať odpor byrokracie.

Uvedenými problémami sa intenzívne zaoberajú aj štáty Európskej únie.
V minulom roku bola spracovaná rozsiahla štúdia (tzv. Bangemannova správa) o
informačnej spoločnosti vypracovaná skupinou špičkových odborníkov. Má
viacero častí; najdôležitejšie sú tzv. Biela kniha (Výzvy a cesty pre 21. storočie) a
Doporučenia Rade Európy (Európa a globálna informačná spoločnosť).

Kybernetický svet Kyberokracia

V týchto dokumentoch sa vychádza z analýzy situácie vo svete a v Európe. Prvým a
najvážnejším problémom je nezamestnanosť, jej rozsah a jej dôsledky. Jadrom
problému sú tri základné typy nezamestnanosti: cyklická, štrukturálna a
technologická . Konštatuje sa, že neexistujú žiadne zázračné kúry na prekonanie
tohto stavu. V tejto situácii nepomôže protekcionizmus, všeobecné skrátenie
pracovného času, drastické zníženie platov a sociálnych výdavkov. Súčasná kríza je
výsledkom globálnych procesov po roku 1970. V geopolitickom rámci je to najmä
vznik nových krajín vyznačujúcich sa rýchlym rastom (ázijské krajiny). Ďalej sú to
udalosti po roku 1989.
V demografickej oblasti je to najmä starnutie populácie a transformácia rodinných
štruktúr. V technologickej oblasti je to nástup nových informačných technológií a
vo finančnej sfére nezávislosť trhu vyplývajúcej zo slobody pohybu kapitálu a
použitia nových technológií.
Na prekonanie tohto stavu je potrebné vytvoriť do roku 2000 15 miliónov
pracovných miest. Pre splnenie tohto cieľa je nutná zdravá, otvorená
decentralizovaná, konkurenčná ekonomika, založená na solidarite. Vytvorenie
takejto ekonomiky bude mať za následok radikálne zmeny v organizácii
spoločnosti, ako odpoveď na rastúcu zložitosť.
V ekonomickej oblasti by to mal byť najmä prudký rast malých a stredných
podnikov. Pretože decentralizácia vyvoláva vzrast komunikácie, sú nutné nové
informačné technológie, ktoré poskytuje práve informačná spoločnosť. Táto sa už
v súčasnosti začína prejavovať ako multimediálny svet (zvuk-text-obraz).
Informačná spoločnosť je už realitou aj dnešného sveta. Napr. v USA už teraz 200
najväčších spoločností využíva informačné diaľnice. Zvládnutie problémov
informačnej spoločnosti bude rozhodujúcim aspektom prežitia alebo úpadku
Európy.
Informačná spoločnosť sa chápe ako nová cesta žiť a pracovať spolu. Je to revolúcia
založená na informácii, je vyjadrením ľudských vedomostí. Všetky revolúcie
prinášajú so sebou diskontinuitu a neurčitosť, avšak poskytujú aj príležitosť.
Jedným z najdôležitejších záverov je presvedčenie, že technologický pokrok ako aj
evolúcia trhu vychádza nie z princípov, ktoré patria minulosti, ale z princípov,
ktoré sú základom informačnej spoločnosti. Preto je doporučované členským
štátom Európskej únie urýchlená liberalizácia najmä telekomunikačného sektoru
prostredníctvom otvorenia konkurencie pre infraštruktúry a služby, odbúranie
nekomerčných politických prekážok a stanovenie časových postupov a termínov
pre dosiahnutie cieľov.
Samozrejme, pri zrušení monopolného postavenia sa nesmie zabudnúť na
vytvorenie jasných pravidiel vývoja trhu. Tieto pravidlá musia okrem iného
zaviazať všetkých prevádzkovateľov telekomunikačných služieb spolupracovať pri
poskytovaní verejnoprospešných služieb. Ďalšou veľmi významnou úlohou je

Kybernetický svet Kyberokracia

výrazne zníženie taríf za medzinárodné diaľkové telekomunikačné okruhy. Veď
dnes v okolitých krajinách (Poľsko, Maďarsko, Rakúsko) majú ceny okruhov
v priemere 2,5‑krát nižšie a zníženie taríf je tam rovnako aktuálne.
6.3. Vznik kyberokracie

Kyberokracia predpokladá využitie a kontrolu informácie ako kľúčový faktor. Môže
byť chápaná v užšom slova zmysle ako forma organizácie, ktorá nahradí tradičné
formy byrokracie a technokracie, alebo v širšom slova zmysle ako forma štátu,
ktorá môže totálne zmeniť vzťahy medzi štátom a spoločnosťou a medzi štátnym a
súkromným sektorom. Do istej miery môže byť kyberokracia chápaná ako
byrokracia zmenená pod vplyvom počítačov. To však neznamená, že kyberokracia
je komputerizovaná byrokracia. Podstatná je kvalitatívna zmena v prístupoch,
v nových možnostiach a schopnostiach. Kým byrokracia funguje v istých
ohraničeniach, kyberokracia predpokladá otvorenosť; možnosť získavania
informácií cez počítačové siete, využitím individuálneho a skupinového prístupu,
čo umožní predtým netušenú možnosť kooperácie, ale aj možnosť kontroly
využívania informácie. Pre takéto systémy budú potrebné úplne nové informačné
a komunikačné infraštruktúry.
Byrokracia je zastúpená vo verejnom i súkromnom sektore, ba viaceré najväčšie
svetové korporácie sú rovnako skostnatené ako nejaké ministerstvo (Toffler).
Kybernetický prístup ku riadeniu zložitých systémov odhaľuje, že organizácie nie
sú neživé; sú to adaptabilné organizmy, v ktorých ako riadiace aj riadené objekty
vystupujú ľudia, alebo kolektívy ľudí. Čoraz častejšie vystupujú v riadiacich
funkciách ľudia s prirodzenou autoritou, ktorí dobrovoľne preberajú riadiace
funkcie. V súčasnej forme demokracie dominuje byrokracia pri ľubovoľných
volebných výsledkoch. Neviditeľná strana najmä štátnych, ale aj samosprávnych a
podnikových byrokratov je faktickým víťazom každých volieb. Politika musí
v budúcnosti dosiahnuť oslabenie vplyvu byrokratov klasického typu. To sa môže
udiať práve premenou byrokracie na kyberokraciu.
Byrokracia umožňuje vládam generovať, spracovávať, distribuovať a uchovávať
informáciu. Podstatný vzrast počtu byrokracie nastal v 19. a 20. storočí. Je
výsledkom modernej industriálnej spoločnosti. V súčasnosti byrokracia ”riadi”
ohromné organizačné kolosy. Kybernetická analýza riaditeľnosti takýchto štruktúr
však ukazuje, že tieto giganty vzhľadom na svoju zložitosť sú v podstate
neriaditeľné (out of control). To znamená, že neexistujú také akčné riadiace
zásahy, ktoré v konečnom čase zabezpečia dosiahnutie cieľa. Tieto systémy sa
evolučne rozvíjajú podľa svojej vlastnej logiky a prejavy systému sa ex post naivne
pokladajú za výsledok akčných zásahov. Jedinou možnou cestou je dekompozícia
systému a decentralizácia riadenia s využitím lokálnej informácie pre riadenie.
Práve tieto uvedené vlastnosti by mali byť charakteristickým znakom
kyberokratického štátu.

Kybernetický svet Kyberokracia

Bolo by chybou považovať kyberokraciu ako zámenu byrokracie počítačmi ako
”komputerizovanú” byrokraciu. ”Kyberokrat” nie je jednoducho byrokrat
s počítačom. Nové informačné technológie musia byť spojené s novými prístupmi,
mali by riešiť nono postavené úlohy (známy princíp Gluškova pri budovaní ASR).
Riešiť staré úlohy pomocou novej technológie je absolútne nepostačujúce.
Kyberokracia musí prekonať byrokraciu posledných rokov, technokraciu.
Byrokracia dostáva informácie, uchováva ich v určitých hraniciach.
Kyberokracia by mala aktívne získavať informácie, prípadne ich generovať a
poskytovať podsystémom. Technokracia využíva kvantitatívne a ekonometrické
prostriedky; kyberokracia by mala využívať ”jemnejšie” prostriedky zahrňujúce
symbolické, kultúrne, psychologické a najmä politické aspekty. Jednou
z podstatných vlastností kyberokracie by malo byť získavanie informácií
z viacerých zdrojov v elektronickej forme, vhodnou pre systém vo vnútri ako aj
navonok. Ďalšou dôležitou vlastnosťou je schopnosť pohotovo komunikovať (s
využitím napr. WWW) s jednotlivcami ako aj s tímami odborníkov aj mimo
vládnych (podnikových, samosprávnych, stavovských) štruktúr. Pre takéto, aj
politické chápanie činnosti kyberokracie sú absolútne nevyhnutné nové
informačné a komunikačné technológie.
6.4. Nové infraštruktúry

Kyberokracia bude vyžadovať nové systémy získavania a reprezentácie informácie
pre vykonávanie politických ekonomických, sociálnych činností a dosiahnutie
stanovených cieľov.

Technické a programové prostriedky

Predpokladá sa značné zväčšenie výkonnosti personálnych počítačov vo všetkých
formách. Kapacity pamätí budú ďaleko väčšie v porovnaní so súčasnými.
Programové prostriedky pre prácu s multimédiami by mali byť úplnou
samozrejmosťou. Predpokladá sa postupné stieranie rozdielov medzi PC,
pracovnými stanicami (workstations), ap., ba dokonca terajšími superpočítačmi.
Namiesto dnešného rutinného využívania počítačov sú snahy vytvoriť v počítačoch
modely vecí existujúcich v reálnom svete. To všetko (napr. osobný počítač výkonnejší
ako dnešné superpočítače) nie sú vzdialené perspektívy, ale pravdepodobne
koniec deväťdesiatych rokov.

Komunikačné siete

Základnou tendenciou je podstatné zvýšenie výkonnosti existujúcich sietí;
podstatný je najmä rozvoj INTERNETU, najmä adaptácia na komerčné ciele.
Základným cieľom je vybudovanie integrovanej digitálnej siete s dohodnutými
celosvetovými štandardami a protokolmi. Takáto sieť umožní podstatnú

Kybernetický svet Kyberokracia

kvalitatívnu zmenu v elektronickej pošte, v prenášaní súborov a v konferenčných
možnostiach (multimediálne konferencie v reálnom čase). Kľúčovým faktorom je
vybudovanie ISDN (Integrated Services Digital Networks). Táto úloha je jednou
z najbližších aj pre štáty Európskej únie. Realizácia takejto siete umožní podstatný
skok v rozvoji elektronickej pošty, prenosu súborov (FTP), konferenčných
možností. (Ako príklad uveďme, že prenos Britskej encyklopédie na svoj počítač
trvá dnes rádovo dni; v nových podmienkach by to malo trvať niekoľko sekúnd
alebo minút. Užívateľ dnešnej WWW asi vie oceniť tento rozdiel. ”Sieťovanie”
(networking) umožní prístup, obrovského počtu ľudí ku ľubovoľným informáciám,
čo posilní demokratický charakter spoločnosti. Z metodologického a filozofického
hľadiska (viď napr. už viac rokov fungujúci ”Principia Cybernetica Project”) sa
rysuje vznik globálnej elektronickej civilizácie, ktorej prejavy je už dnes potrebné
skúmať.

Databázy

Kyberokracia si bude vyžadovať oveľa rýchlejšie možnosti prehľadávania databáz
a výberu potrebných údajov. Sľubný krok v tomto smere predstavuje WAIS (Wide
Area Information Server). Zatiaľ čo v súčasnosti je pozornosť sústredená na
databázy, v budúcnosti sa predpokladá napr. možnosť využitia expertných
systémov. Predpokladá sa, že z databáz sa nebudú vyberať fakty, ale ”názory”.
Naša kultúra je založená práve na pluralite názorov. To nám môže umožniť
simulácia. Napr. namiesto pasívnych faktov o nejakej spoločnosti môžeme mať
k dispozícii aktívnu simuláciu podniku v reálnom čase. Uvedené možnosti sa
pravdepodobne dosiahnu pomocou nových architektúr počítačov vychádzajúcich
z neurónových sietí, ktoré kombinujú paralelné architektúry, umelú inteligenciu a
učiace sa systémy.
Tieto nové infraštruktúry umožnia podstatné rozšírenie metód virtuálnej reality;
t.j. možnosti pohybu v kybernetickom priestore poskytujúc dojem okolia
v trojrozmernom priestore predmetov, miest, ľudí a údajov, s ktorými používateľ
interaguje. Výsledkom bude globálna infraštruktúra, ktorá umožní kupovať,
predávať a poskytovať informácie a informačné služby, využívať vedomosti a
tvorivé schopnosti celého ľudstva. V takomto systéme, ktorý bude predstavovať
učiacu sa sieť ”agentov”, môže prebiehať proces asociatívneho učenia sa.
Individuálny mozog v spojení s ”vonkajším” mozgom, ktorý obsahuje obrovské
množstvo znalostí môže aktívne riešiť problémy. To umožní vznik akéhosi
”supermozgu”, ktorý je vyjadrením a realizáciou klasických ideí kybernetiky.
Cyberspace je dôležitým zdrojom moci a vlastníctva. Jeho rozvoj bude mať vplyv
nielen na jednotlivcov a organizácie, ale aj na štát a spoločnosť, na súkromný a
verejný sektor. Využitie možností nových technológií zahrňuje: Súkromné
počítačové siete pre prenos údajov vo finančnej sfére medzi bankami a rôznymi
finančnými inštitúciami. Súkromné siete pre nadnárodné multinacionálne

Kybernetický svet Kyberokracia

spoločnosti (napr. IBM). Súkromné siete v mediálnej oblasti. Verejné siete dostupné
za poplatok. Kooperatívne siete spájajúce napr. univerzity a výskumné centrá
(napr. INTERNET, USENET, BITNET). Kolektívne siete pre vytváranie ”virtuálnych”
komunít, umožňujúcej prístup ku databázam, elektronickú poštu a konferenčné
systémy. Siete pre štátne účely. Lokálne siete pre regióny.
Dôležitým faktorom kybersveta nie sú len nové informačné infraštruktúry, ale aj
jeho ponímanie ako ”virtuálnej reality”. Táto znamená možnosť ”pohybu”
užívateľa vo virtuálnom trojrozmernom priestore (pozostávajúcej
z trojdimenzionálnej ”reprezentácie” ľudí, miest, objektov ap.) pomocou
technických a programových prostriedkov. Jedným z prejavov je už dnes
myšlienka virtuálnych úradov. Predpokladá sa pomerne rýchlo realizovať
myšlienku bezpapierovej administratívy. Dokumenty sú uchované v ”kabinete
súborov”, ku ktorým prístup je len elektronicky. Faxy a odkazy sú na obrazovkách
počítačov, prípadne aj v hlasovej forme. Napr. firma IBM v Denveri pomocou
takýchto prístupov zredukovala počet poschodí v administratívnej budove z deväť
na štyri. Podľa odborníkov z tejto oblasti by mala postupne devolúcia mnohých
veľkých korporácií. Prevratné zmeny môže virtuálna realita priniesť v oblasti
vzdelávania.
Nové technológie budú mať komplexné dôsledky vo všetkých oblastiach života.
Pravdepodobne dôjde k podstatným zmenám v chápaní času a priestoru ako aj ku
zmenám hodnôt a záujmov.
6.5. Na ceste ku kyberokratickému štátu

Kyberokracia môže byť definovaná ako forma organizácie v rozvinutom
kybernetickom priestore (cyberspace), kontroluje kľúčové aktivity a je
štruktúrovaná tak, akoby jej cyberspace bol základným faktorom jej organizácie a
moci. Kyberokracia podstatne zmení vzťahy medzi štátom a spoločnosťou,
štruktúru štátu, vzťahy medzi jednotlivcom a inštitúciami, ap. Základnou
vlastnosťou bude interakcia. Technológia umožní bezprecedentné rozmery
vzájomných vzťahov medzi jednotlivcami, organizáciami, sektormi. Kyberokracia
je istou formou postbyrokratického štátu, podobne ako je postindustriálna
spoločnosť novou formou industriálneho štátu. Národy a štáty, v ktorých je značná
sloboda informácií a relatívne nižšia úroveň byrokracie asi budú mať menšie
ťažkosti pri prechode ku kyberokracii ako tie štáty a národy, v ktorých je stupeň
byrokracie značný a sloboda informácií menšia. V týchto je možno predpokladať
snahy o zneužitie nových technológií na politickú a ekonomickú kontrolu. Uvedené
rozdiely povedú ku vzniku rôznych typov kyberokracií.
Vo všeobecnosti sa očakáva, že informačná revolúcia posilní trendy ku otvoreným
spoločnostiam, ku demokracii. Avšak je možné očakávať rôzne hybridné formy
(centralizované aj decentralizované, otvorenejšie a uzavretejšie formy organizácie
spoločnosti).

Kybernetický svet Kyberokracia

V každom prípade môžeme očakávať nasledovné javy:

? vznik nových elít
? reštrukturalizáciu organizácií
? zmenené vzťahy medzi súkromným a verejným sektorom

Vznik nových elít

Predpokladá sa vznik znalostnej vedomostnej elity. Táto sa môže istým spôsobom
aj politicky definovať a presadzovať svoje záujmy (podobne ako buržoázia pri
vzniku kapitalizmu).
Nová elita sa vyznačuje najmä tým, že hlavnou náplňou jej činnosti je manipulácia
so symbolmi, slovami, číslami, vizuálnymi obrazmi, ap. Môžeme tu zaradiť
manažérov, právnikov, softwarových inžinierov, vedecko-výskumných
pracovníkov, rôznych poradcov, televíznych producentov, a rôznych iných
pracovníkov, ktorých činnosť je spojená s takými termínmi ako stratégia,
plánovanie, konzultácia, politika, zdroje, inžinierstvo, výskum, vzdelávanie, ap.
Nové technológie môžu napr. napomôcť vzniku doposiaľ nepoznaných
spoločenstiev, koalícií, ktoré nemusia byť geograficky ohraničené. Aj v tomto smere
možno očakávať veľké množstvo rôznych variácií.
Súčasná vedomostná elita nemusí byť pritom zajtrajšia kyberokracia. Napríklad
súčasná akademická elita nemusí mať nič spoločné s kyberokraciou. Nové elity
budú pravdepodobne znač ne diferencované a vynoria sa zo všetkých oblastí
spoločenského života. Typické pre nich bude práve kybernetická a informatická
paradigma pre generovanie a riešenie problémov. Môžu to byť ľudia založení
demokraticky, kooperatívne, avšak nemožno vylúčiť aj manipulátorov
autoritatívneho typu.

Organizačná reštrukturalizácia

Podľa rôznych prognóz informačná revolúcia predpokladá vznik nových
organizačných štruktúr, zánik starých, kolaps hierarchií, vzrast decentralizácie a
značnú redukciu manažérov strednej úrovne. Štruktúra organizácií bude
pravdepodobne kopírovať sieťové štruktúry nových informačných technológií,
rôzne ”ad hoc” ”cluster” štruktúry, projektové tímy, ap.
Avšak napriek týmto trendom hierarchické štruktúry si predsa zachovajú svoju
váhu, aj keď v nových podmienkach (značný stupeň decentralizácie,
autonómnosti). To si bude vyžadovať nové formy koordinácie využívajúce
najnovšie výsledky teórie decentralizovaných rozhodovacích procesov. To
samozrejme nevylučuje v odôvodnených prípadoch nové formy centralizácie.
Postbyrokratický štát zrodí zrejme dnes ešte neznáme formy organizácie.

Verejný a súkromný sektor

Kybernetický svet Kyberokracia

Rozvoj nových infraštruktúr bude mať za následok aj nové vzťahy medzi verejným
a súkromným sektorom. Predpokladá sa oslabovanie výraznej dichotómie medzi
verejným a súkromným sektorom.
Dôležité sú aj problémy privatizácie, ktoré sú v súčasnosti veľmi aktuálne. Podľa
takéhoto trendu by sa verejný sektor mal neustále zmenšovať čo do rozsahu a sily.
Avšak už v súčasnosti môžeme pozorovať aj opačné tendencie. V tomto ohľade
pravdepodobne dôjde k reštrukturalizácii obidvoch sektorov a ku vytvoreniu
nových väzieb a štruktúr. Rozdiely medzi nimi sa môžu postupne rozplývať.
Ako príklad je možno uviesť Internet, ktorá vznikla ako nekomerčná inštitúcia,
avšak dnes to nemožno jednoznačne o nej tvrdiť. Tradičné ostré rozdelenie
verejného a súkromného sektoru asi ostane typickým znakom industriálnej
spoločnosti. Pre kyberokratický štát budú typické rôzne partnerské kooperatívne
štruktúry oboch sektorov a vládnych inštitúcií na všetkých úrovniach;
charakteristickým rysom týchto štruktúr bude ”kolektívnosť”. Takýto nový
hybridný sektor môže byť podstatný pre kyberokraciu.

Od hierarchií ku sieťam

Ako už bolo spomenuté pre kyberokratický štát bude typický posun od
hierarchických štruktúr ku sieťovým. Samozrejme, že sa nejedná o nejaký
mechanický prechod, o jednoduchú zmenu. Pôjde zrejme o vznik nových multi-
organizačných sietí menších organizácií (v oblasti politickej ekonomickej, sociálnej,
v komunikáciách, ap.). To si bude vyžadovať nové mechanizmy kooperácie,
konzultácií, operatívnosti rozhodnutí vo veľkých časovo-priestorových meradlách.
Jedným z dôsledkov takéhoto vývoja je, že štátne organizácie budú musieť sa
tomuto trendu prispôsobiť a budovať sa ako sieťové. Ďalším dôsledkom je, že tieto
zmeny štruktúr presiahnu hranice štátov.
Významným dôsledkom je aj veľký vzrast mimovládnych organizácií a inštitúcií.
Tieto môžu vytvárať koalície a mať v konečnom dôsledku vplyv aj v rozhodovacích
procesoch aj mimo oficiálnych rozhodovacích štruktúr (vláda, parlament,
samosprávy). Ako príklady možno uviesť rôzne občianske a profesionálne či
stavovské združenia (rôzne lobbystické skupiny, nadácie, komory rôznych profesií,
napr. lekárov, právnikov, zväzy spotrebiteľov, rôzne skupiny na rasovej báze, ap.).
To všetko predstavuje novú kvalitu interakcií medzi štátnymi inštitúciami a
organizáciami reprezentujúcimi občiansku spoločnosť. To si bude vyžadovať najmä
od štátnych inštitúcií, ale aj od predstaviteľov väčších priemyslových
spoločností podstatne väčšiu pružnosť pre získanie informácií a pre vybudovanie
komunikačných infraštruktúr v týchto nových zmenených podmienkach.
Všetky tieto a iné zmeny budú mať za následok nové diskusie, spory o ciele
jednotlivcov a spoločnosti v kyberokratickom štáte; tieto budú umocnené
bezprecedentnými komunikačnými možnosťami aj v oblasti propagandy medzi

Kybernetický svet Kyberokracia

štátmi. Kyberokracia bude vyžadovať totálne zmeny aj v spôsoboch vládnutia.
Dôležité budú aj zmeny v chápaní slobody, autority, rovnosti, demokracie
v informačnom veku.
6.6. Kyberológia

Riešenie nových úloh a problémov si bude vyžadovať aj nové vedecké prístupy.
V tomto smere je výraznou aktivitou, napr. Principia Cybernetica Project, v ktorom
sa na báze komplexného systémového prístupu s využitím základných princípov
kybernetiky riešia filozoficko-metodologické problémy zložitých systémov, umelej
inteligencie, ap. V súvislosti s týmito trendmi je snaha aj pomenovať novú vedu
integrujúcu rôzne humanitné aj prírodné a technické vedy (sociológia, politika,
ekonómia, psychológia, antropológia, kybernetika, umelá inteligencia, manažment)
ako kyberológia.
V tomto smere sú potrebné ďalšie výskumy na veľmi širokom fronte; uvedieme
niekoľko možných smerov.
Metodológia pre prognózovanie informačných a komunikačných infraštruktúr.
Tieto budú koniec koncov slúžiť v rámci politických a sociálno-ekonomických
štruktúr. To si vyžiada systémový prístup pre vzájomné interakcie medzi
technickou oblasťou vytvárania infraštruktúr a systémovou organizačnou
stránkou. Ďalej sú to: Výskum vládnych, intervládnych a transnacionálnych
vzťahov. Podpora regionálnych integračných zoskupení. Globálne interakcie.
Nové zdroje a formy konfliktov.
Rozvoj informatiky zapríčinil, že mnoho operačné a technické funkcie sa začali
človeku vzdiaľovať. Nie sú zriedkavé prípady, že v systéme človek - stroj nie je
prostriedkom činnosti stroj, ale človek; vzniká nebezpečie, že skutočným
subjektom činnosti sa môže stať nie človek, ale stroj. Tendencii k premene
prostriedkov na ciele, ktorá je vyjadrením agresivity umelého posthominálneho
sveta, nemôžeme čeliť, keď nepoznáme tento jav. Ďalšie formy jeho prejavu sú,
napr.: mimoriadna zložitosť ekonomických a organizačných štruktúr, problém
riaditeľnosti takýchto štruktúr, neobyčajná rýchlosť inovácií technológií,
informačná presýtenosť. Vynára sa možnosť vytvorenia umelého intelektu, ktorý
môže predčiť intelekt človeka. Možno budeme musieť pripustiť nejedinečnosť
ľudského intelektu; možnosť paralelnej existencie ľudského a umelého intelektu.
Potom sa vynára otázka o mieste človeka v takomto svete. To však je najmä úloha
pre filozofiu (viď ďalšia kapitola).

Kybernetický svet Siločiary kybernetiky a
filozofie

7. Siločiary kybernetiky a filozofie

Jednou z tendencií rozvoja prírodných a spoločenských vied je v súčasnosti
integrácia. Objavy vznikajúce na rozhraní vied sú bezprostredným výrazom
integrácie vedeckých poznatkov. Aby takáto integrácia nebola náhodná, ale sa stala
istou normou, sú načim nevyhnutné zvláštne prostriedky, ktoré môžu vzniknúť zo
spojenia kybernetiky a filozofie.

7.1. Čo môže poskytnúť kybernetika filozofii
Kybernetika ako veda o riadení zložitých systémov skúma a hľadá niektoré
spoločné zákonitosti činnosti strojov, živých organizmov, spoločnosti; tým aj
zdôrazňuje skutočnosť, že neexistuje absolútny rozdiel medzi živou a neživou
prírodou, medzi organickým a anorganickým svetom. Pre kybernetiku je typický
tzv. systémový, funkcionálny prístup ku skúmaniu problémov a javov okolitého
sveta. Tento je tesne zviazaný so základnými pojmami a princípmi kybernetiky.
Filozofia môže nájsť v kybernetike veľmi veľa podnetov, najmä preto, že
kybernetika sa pokúsila o istú syntézu vo forme princípov a zákonov. Analýza
niektorých všeobecne známych princípov kybernetiky môže ukázať aj ich, niekedy
už dávno známy, filozofický fundament, ale aj odhaliť ich inšpiratívnu silu pre
filozofiu.
Princípy kybernetiky majú všeobecný charakter. Sú v nich skryté a fixované reálne
existujúce protirečenia medzi systémom a prostredím, medzi procesmi
informačnými a riadiacimi, medzi skutočným a cieľovým stavom, ap. V tejto
súvislosti sú veľmi aktuálne najmä otázky formalizácie dialektickej logiky. Tieto
problémy vystupujú do popredia najmä s rozvojom metód umelého intelektu. Je
pritom dosť prekvapujúce, že ”tradičná” (aj tá, ktorá sa označuje ako
postmodernistická) filozofia si nie veľmi všíma filozoficko - metodologické aspekty
kybernetiky a umelého intelektu, hoci, citujúc Marxa: ”Hic Rhodus, hic salta”.
Chcem zdôrazniť, že tu vôbec nejde o akúsi mechanickú aplikáciu princípov
kybernetiky vo filozofii, nejde tu o žiadny vulgárny kybernetizmus. Filozofia však
nemá právo ignorovať výsledky a závery zovšeobecnení, ktoré kybernetika
priniesla. Dovolím si poznamenať, že tak ako filozofi museli študovať aj veľmi
špeciálne problémy fyziky, aby mohli interpretovať jej závery, (pritom niektoré
princípy fyziky ako princíp korešpondencie, princíp neurčitosti, ap., majú dnes
všeobecnú platnosť aj mimo samotnej fyziky) mali by veľmi pozorne študovať a
pokúsiť sa zovšeobecniť kybernetické princípy aj mimo oblasť samotnej
kybernetiky. Dnešný svet, či už sa nám to páči, alebo nepáči, je do značnej miery
svetom kybernetickým.

Kybernetický svet Siločiary kybernetiky a
filozofie

Procesy riadenia sú charakterizované integrujúcim činiteľom a tým je dosiahnutie
určitého cieľa riadenia. Problematika formulácie cieľa, ako nejakého ideálneho
odhadu výsledku riadenia, je prerogatíva človeka. Klasici kybernetiky pokladajú
vo všeobecnosti za cieľ riadenia hoomeostázu, čo je, zjednodušene povedané,
dosiahnutie stability a adaptivity systému, pri pôsobení okolitého prostredia. Avšak
homeostáza je, tak povediac, podstata prvého rádu. Ako cieľ riadenia sa často
používa zachovanie, alebo zvýšenie organizovanosti systému, čo odpovedá
obmedzeniu neurčitosti systému, zmenšeniu jeho entropie. Veľmi často sa dokonca
hovorí o optimalizácii riadenia podľa stanoveného cieľa.
Procesy riadenia sú tým zložitejšie, čím je zložitejší systém a jeho funkcie;
napríklad v sociálno - ekonomických systémoch. Podstata spočíva v tom, že
v takýchto systémoch je samotná povaha riadenia zahmlená rôznymi politickými,
ekonomickými, ideologickými a morálno - etickými faktormi. Ako napríklad
zaradiť nie práve zriedkavé prípady, keď cieľom riadenia je deštrukcia štruktúry
objektov, zničenie úrovne ich organizácie. Problematika generovania cieľov
v zložitých systémoch je neobyčajne komplikovaný problém a vyžaduje si hlboké
štúdium pochopenie globálnych a lokálnych trendov vývoja spoločnosti.
Uvedené postrehy z oblasti kybernetiky a riadenia zložitých systémov majú
skromný cieľ; upozorniť na fakt, že tieto môžu poskytnúť niektoré metodologické
východiská pri riešení problémov súčasnosti.
7.2. Človek a posthominálny svet

Človek v posthominálnom svete je paradox, ktorý sa možno v blízkej budúcnosti
stane dominantným problémom vyžadujúcim si najmä filozofickú reflexiu.
”Posthominálny” (autorom pojmu je V. Kutyrev) svet neznamená svet bez človeka.
Je to svet vytvorený človekom, ktorý sa postupne stáva nezávislý od svojich
tvorcov. Mení sa podľa vlastných zákonov, nie je úplne ”kompatibilný” s človekom
a tak ho stavia pred problém tento svet pochopí a zvládnuť. Človekom vytvorená
”druhá príroda” (virtuálna realita, cyberspace čiže kybersvet, ap.), zložitá
mnohorozmerná realita, určuje náš život čoraz vo väčšej miere.
Život dnešného človeka vo svete ”všeobecného blahobytu” si vyžaduje oveľa viac
úsilia, ako sa vo všeobecnosti usudzuje. Jedná sa o boj o prežitie. Človek začal
prenikať za hranice bezprostrednej zmyslovej skutočnosti a dosahovať výsledky
bez priameho kontaktu s vecami. V dnešnom svete stále častejšie človek nepôsobí
ako ucelená fyzická a psychická bytosť; dochádza ku obrovskému napätiu medzi
myslením a zmyslami, duchom a telom. život za hranicami života; to je prvotný
základný zmysel posthominálneho sveta.
Rozvoj informatiky zapríčinil, že mnohé operačné a technické funkcie sa začali
človeku vzdiaľovať. Nie sú zriedkavé prípady, že v systéme človek - stroj nie je
prostriedkom činnosti stroj, ale človek; vzniká nebezpečie, že skutočným
subjektom činnosti sa môže stať nie človek, ale stroj. Tendencii k premene

Kybernetický svet Siločiary kybernetiky a
filozofie

prostriedkov na ciele, ktorá je vyjadrením agresivity umelého posthominálneho
sveta, nemôžeme čeliť, keď nepoznáme tento jav. Ďalšie formy jeho prejavu sú,
napr.: mimoriadna zložitosť ekonomických a organizačných štruktúr, problém
riaditeľnosti takýchto štruktúr, neobyčajná rýchlosť inovácií technológií,
informačná presýtenosť. Vynára sa možnosť vytvorenia umelého intelektu, ktorý
môže predčiť intelekt človeka. Možno budeme musieť pripustiť nejedinečnosť
ľudského intelektu; možnosť paralelnej existencie ľudského a umelého intelektu.
Potom sa vynára otázka o mieste človeka v takomto svete. To však je najmä úloha
pre filozofiu.
S vývojom objektívnej reality nemožno nepočítať; avšak pokus o zvládnutie
kybernetického sveta predpokladá minimálne uznanie jeho istej nezávislosti na
človeku. Zatiaľ čo kybersvet vzniká ”sám od seba”, zachovaniu sveta v takom stave,
ktorý by bol vhodný pre človeka, je načim venovať osobitnú snahu a úsilie. Ďalší
vývoj, hoci je veľmi ťažko predikovateľný, nie je jednoznačný, skôr je to proces
s mnohými vetvami. Charakter takéhoto procesu svedčí o možnosti do istej miery
si zvoliť cestu ďalšieho vývoja.
7.3. Umelá inteligencia a filozofia

Je zaujímavé sledovať, ako sa rozvíjali predstavy o umelom intelekte a v akej miere
je jeho evolúcia porovnateľná s vývojom filozofického myslenia o povahe a
štruktúre ľudského rozumu. V samotných začiatkoch rozvoja kybernetiky,
v štyridsiatych rokoch, sa vynorili dve predstavy o intelekte. Jeden z nich
presadzoval názor, že pri modelovaní rozumu treba vytvára zariadenie, ktoré bude
schopné samoučenia. Tento smer môžeme nazvať neurobiologický. Kládol si za cieľ
modelovať psychofyziologické vlastnosti mozgu. Druhý smer, ktorý môžeme nazvať
pragmatický, v podstate nezaujímala štruktúra mozgu, ale presadzoval sa model
umelého rozumu v podobe programu pre počítať, so systémom povelov, ktoré sa
vkladajú zvonku a vopred určujú kroky stroja. Pritom programy riešia ”problémy”
spôsobom možno úplne odlišným od ľudského myslenia; zaujíma nás však iba
konečný výsledok nie cesta k nemu. Ide teda o funkčný prístup. Už pri nie veľmi
hlbokej analýze zistíme, že tieto spory sú veľmi podobné sporom medzi Lockom a
Leibnizom. Locke chápal rozum ako čistú tabuľu, na ktorej sa pocity tak ako
postupovali od zmyslových orgánov, zaznamenávajú vo forme ”myšlienok”. Locke
čiastočne ignoroval jazyk ako prostriedok na programovanie činnosti rozumu.
Podľa neho sú znakmi myšlienok slová a každý rozum má svoje vlastné myšlienky,
čo spôsobuje ťažkosti pri chápaní. Úloha jazyka je čisto symbolická; je to len súbor
dohovorených znakov, nenesie v sebe poznávacie štruktúry.
Leibniz naopak nepovažoval rozum za čistú tabuľu, ale ako miesto na ukladanie
poznatkov, ako na ”banku údajov, databázu”, kde podľa potreby sa aktivizujú
príslušné špecializované programy. Z toho vyplýva aj iný názor Leibniza na úlohu
jazyka ako aj jeho snahy vytvoriť presný logický jazyk, ktorý by odrážal
univerzálnu štruktúru poznatkov o svete. Lockove myšlienky sa (nezávisle od nich)

Kybernetický svet Siločiary kybernetiky a
filozofie

objavili v kybernetike asi pred 40 rokmi vo forme tzv. rozpoznávania obrazcov. Na
základe týchto princípov sa postavili mnohé kybernetické zariadenia, napr. známy
perceptrón. Tieto boli schopné do istej miery sa učiť na nejakej trénovacej množine
a potom rozpoznávať obrazce. Leibnizova línia (zase nezávisle na jeho ideách)
umelého intelektu umožnila vyvinúť programy, ktoré boli schopné porozumieť
prirodzenému jazyku, dokazovať teorémy ap. Neskôr sa v tomto smere objavilo aj
”heuristické programovanie”. Vedomosti nevyhnutné na riešenie konkrétnych úloh
sa vykladali ako súhrn rôznych ”heuristík”.
Tento spor mal pokračovanie. D. Hume prisúdil jednej z heuristík - príčinnosti -
osobitný štatút. Môžeme ju považovať za akúsi ”univerzálnu vysvetľujúcu schému”
na základe zákona dostatočného dôvodu: nemožno si vysvetliť udalosť, ktorá by sa
nedala vysvetliť pomocou kategórie príčinnosti. Radikálny záver Huma, ktorý
zavrhol možnosť využitia príčinnosti ako logického pojmu, bol rozvinutím
Lockových názorov na povahu rozumu, podľa ktorých sa nepripúšťalo apriórne
poznanie. Ako vieme opačný názor mal Kant, ktorý odôvodnil existenciu
”apriórnych syntetických” pojmov, ako napr. pojem príčinnosti, priestoru a času.
Skúsenosti získané pri rozvoji umelého intelektu ponúkajú (do istej miery)
experimentálne overiť tieto filozofické názory na povahu ľudského rozumu.
Na základe posúdenia výsledkov dá sa konštatovať, že teória čistej tabule nebola
celkom opodstatnená. Zistilo sa, že možnosti rozpoznávacích zariadení
postavených na tomto princípe sú ohraničené. V posledných rokoch sa ukazuje, že
do programov umelého intelektu je načim zavádzať ”univerzálne vysvetľujúce
schémy” (UVS), či ”kognitívne klišé”. Táto cesta vedie na vytváranie zložitých
neurónových sietí čo znamená istý návrat ku neurobiologickým koreňom UI. Takto
sa exprimentálne rieši polemika medzi Humom a Kantom. V tejto súvislosti je
načim skúmať vznik týchto univerzálnych schém. V tomto bode sa teória UI spája
so sociológiou v sociálnej oblasti, resp. všeobecnejšie s gnozeológiou (viď napr. UVS
v obdobiach revolúcií, alebo v prípade evanjelií). Proces vzniku UVS nie je zatiaľ
podrobne preskúmaný; zdá sa, že dôležitú úlohu tu majú metafory, s príslušnými
objasňujúcimi príkladmi. Metafora plus príklad, to je štruktúra paraboly; táto
posilnená mnohými príkladmi sa stáva UVS. Takto sa realizuje prepojenie medzi
filozofiou, sociológiou a teóriou umelého intelektu.
Filozofia môže pomôcť riešiť aj niektoré problémy, ktoré vznikajú pri rozpoznávaní
reči, resp. všeobecnejšie pri chápaní prirodzeného jazyka. V súčasnosti existujú
dva prístupy ku zostaveniu programov riešiacich tieto úlohy. Jeden sa opiera o idey
lingvistiky v tom smere, že sa analyzuje slovo rozložením na základné sémantické
jednotky a z toho sa reprodukuje zmysel. Druhý prístup je hermenautický; tu
v každom slove je možnosť nekonečnosti významov. Slovo nadobúda zmysel
v konkrétnom kontexte, ktorý obmedzuje potenciálnu významovú nekonečnosť.

Kybernetický svet Siločiary kybernetiky a
filozofie

Prvý prístup síce priniesol niektoré pozoruhodné výsledky najmä pri rozpoznávaní
slov, avšak zlyháva pri skúmaní textu ako celku. Umelý intelekt takto vytvára most
medzi dvomi kultúrami: humanitnou a prírodovedno - technickou.
Kybernetika ako veda o riadení zložitých systémov vychádza z princípov, ktoré
boli uvedené a ktoré sú aj istým zovšeobecnením princípov rôznych vedných
oblasti. Pri skúmaní štrukturálne zložitých javov sa ukazuje nutnosť neustále
kriticky prehodnocovať aj samotné princípy. Pri kybernetickom prístupe je
potenciálne možné skúmať ľudskú civilizáciu a jej vývoj ako neobyčajne zložitý
(kybernetický) systém. Existujú rôzne klasifikácie týchto systémov. S. Lem v knihe
Summa technologiae uvádza mimoriadne zaujímavú klasifikáciu. Sú to tri druhy
zložitých systémov, ktoré tvoria hierarchický systém; vlastnosti každej
nasledujúcej triedy zahrňujú vlastnosti predchádzajúcej. Prvú triedu tvoria
deterministické systémy bez interakcií s okolím vo forme spätnej väzby. Druhú
skupinu tvoria systémy regulovateľné, samočinne sa riadiace so spätnou väzbou
(do tejto skupiny môžeme zaradiť aj človeka ako izolovaného jedinca. Tretia
skupina zahrňuje systémy, ktoré môžu meniť svoje usporiadanie a princípy svojej
činnosti, pričom využívajú prísun materiálu, ktorý má systém k dispozícii.
Príkladom môže byť biologická evolúcia. Môžeme však predpokladať existenciu
ďalšej skupiny systémov, ktoré majú naviac voľnosť a možnosť vyberať z okolitého
prostredia vhodný materiál, z ktoré ho sa samoreprodukujú (vytvárajú sami seba).
Za takýto systém môžeme považovať vedeckotechnickú aktivitu ľudstva ako celku.
Nakoniec si môžeme predstaviť ďalšiu triedu systémov, ktoré materiál pre svoju
samoreprodukciu a samoorganizáciu nevyberajú z hmoty, ktorá prirodzene
existuje vo vesmíre, nevyužíva fyzikálno - chemické technológie, ale vytvárajú sa
nové umelé formy existencie hmoty.
Ďalšími dôležitými kybernetickými pojmami sú zovšeobecnené pojmy ako
stabilizovateľnosť, pozorovateľnosť, riaditeľnosť. Základný princíp homeostázy
môže určovať možný cieľ alebo úlohu evolúcie zložitých systémov. Aj také
vlastnosti ako sú adaptabilita živého systému vyplývajú z princípu homeostázy.
Nevyhnutným znakom inteligencie je predovšetkým schopnosť systému uchovávať
a spracovať informáciu. V súlade s predstavami o formách spracovania informácie
môžeme pristúpiť ku zložitejšej predstave - ku ”logike systému”. Je to schopnosť
systému odrážať vonkajšie zákonitosti okolitého prostredia (ako takéto prostredie
môžu vystupovať samotné časti systému) pomocou určitej množiny vnútorných
reakcií (obvykle v kódovanej forme). Tieto sa potom využívajú na analýzu a
predikciu vonkajších situácií s cieľom ”zlepšiť” svoju vlastnú existenciu
(homeostázu).
V súčasnosti sa skúmajú problémy ”foriem logík”, v súvislosti s rozvojom metód UI.
Je to napr. ”fuzzy” logika. Tieto logiky môžu pomôcť vyjadriť istý stupeň dialektiky,
napr. typy záporov starej indickej logiky: niečo niekedy bolo a nemôže byť; niečo
bolo, ale teraz to nie je; niečo teraz je, ale skoro to zmizne. Náš intelektuálny svet

Kybernetický svet Siločiary kybernetiky a
filozofie

obsahuje rôzne logiky, čo vytvára rôzne svety (napr. logika absurdity
rozprávkového sveta). Vo vnútri každého z nich je logika bez rozporov, ale existujú
”značky” prechodov zo sveta do sveta.
Na základe podobných úvah S. Lem pokladá za možnú cestu ďalšieho vývoja
vytvorenie ”sveta vo svete”, čiže nášho posthominálneho sveta, t.j. istej sústavy
umelých podmienok, ktorý by sa riadil sústavou programovaných, umelých
zákonov tohoto ”sveta”. Niet pochýb o tom, že podobné hypotézy sú veľmi sporné.
Najdôležitejší záver je v tom, že ak sú princípy činnosti zložitých systémov
poznateľné, potom rozvoj vedy môže pomôcť určiť nejakú ”optimálnu” cestu
vývoja. To vedie ku otázke, aký má byť cieľ ďalšieho vývoja? Cieľom činnosti
zložitého systému môže byť pochopenie princípov jeho činnosti. Objektivita
kategórií rozum, vedomie, logika systému súvisí s funkčnými vlastnosťami systému.
To, že sa objavuje istá ”metafyzika”, dogmy, paradigmy, ap., je spojené s reálnou
činnosťou systému. V danej etape vývoja systému, (sveta, spoločnosti),
nedisponujeme úplnou informáciou (poznaním) o okolitom prostredí, avšak
chováme sa tak, ako by poznanie bolo úplné. Definitívnosť akčných zásahov je
daná presvedčením o ich oprávnenosti a správnosti ako aj o riaditeľnosti systému;
inak by žiadna činnosť systému nebola možná. Práve v tom spočíva prirodzená
”metafyzika, v širšom zmysle slova ”filozofia” a ”dogmatizmus”. Vo svojom vývoji
prekonáva systém celý rad paradigiem, pracovných hypotéz, ktoré určujú jeho
praktickú činnosť. Tento proces však môže vyústiť do ”extrémneho” dogmatizmu,
ak nie je neustále konfrontovaný so skutočnosťou, preverovaný experimentom.
Skutočná sila pracovných hypotéz, paradigiem, dogiem, je v ich neustálej
premenlivosti, v ich adaptibilite s vedeckými poznatkami.
Riešiť otázky a problémy cieľov civilizácie, predpokladá teda podstatný pokrok
v teórii kybernetických systémov. Súčasná úroveň ich poznania zatiaľ neumožňuje
robiť definitívnejšie závery. Významné však môžu byť metodologické a najmä
filozofické závery, ktoré môže odhaliť skúmanie činnosti neobyčajne zložitých
systémov.

Kybernetický svet Niektoré aspekty globálnej informačnej
spoločnosti

8. Niektoré aspekty globálnej informačnej spoločnosti

Informačná spoločnosť (IS) je dnes predmetom intenzívnych úvah, štúdií ale aj
vzrušených diskusií s kontroverznými pohľadmi. Pre hlbšie pochopenie procesov
v IS je načim uvažovať aj jej sociálne, historické, ekonomické a environmentálne
aspekty. Produktom ”technologickej evolúcie” je technologické prostredie, ktoré
spätne vplýva na ľudskú kultúru. Vzťah medzi technológiou a spoločnosťou je ťažko
pochopiť bez analýzy sociálno-ekonomických mocenských vzťahov. V každej
spoločnosti, ako hovorí Machiavelli, existujú vládnúci a ovládaní. Analogicky to
platí aj v oblasti technologického rozvoja. Priepasť medzi elitou, ktorá aktívne
vyvíja nové technológie a masami, ktoré pasívne tieto prijímajú, sa neustále
prehlbuje. Tieto trendy sa premietajú aj do ostatných štruktúr spoločnosti.
Intelektuáli, ktorí sa považujú za nezávislých, sú jedinou reálnou silou, ktorá môže
(ak vôbec môže) poukázať aj na negatívne stránky technologického rozvoja.
Každá technológia má za následok ako náklady tak aj výhody a zisky. Z hľadiska
spoločnosti sú zaujímavé najmä sociálne ”náklady”. Tieto sú ťažko rozoznateľné na
prvý pohľad. Ľudia, individuálne, ale aj vo všeobecnosti, veľmi ľahko podliehajú
efektu známemu ako syndróm ohrievanej žaby. Ak dáme žabu do horúcej vody
okamžite vyskočí. Ak ju však dáme do postupne ohrievanej vody, zahynie.
Postupne si totiž zvyká na svoju ”degradáciu” v danom prostredí, pretože jej
senzory nereagujú na kritickú teplotu. Podobné efekty môžeme vidieť aj v našej
spoločnosti; zvykáme si postupne, ale isto, na zamorené ovzdušie a vodu,
degradáciu okolia, na preteky v zbrojení, pričom nie je vôbec isté, že sa už
neprekročili nejaké kritické hranice. Aj štrukturálne technologické zmeny a ich
vplyv na spoločnosť je preto akýsi skrytý, pretože je navonok úplne zjavný.
Vzťah ľudí a technológie vždy existoval a existuje; takisto existuje aj závislosť od
technológie. Ide však o to, aká je táto závislosť a kto ju určuje. V procese agrárnej a
potom industriálnej revolúcie sa ľudské indivíduá stali a naďalej stávajú akýmisi
bunkami zložitého organizmu, skrutkami obrovského stroja, čo veľmi výstižne a
dodnes neprekonane vystihol K. Marx vo svojich úvahách o odcudzení a o
prekonaní tohto odcudzenia. Z kybernetického hľadiska sa jedná o istú formu
neriaditeľnosti (out of control) celého procesu.

Ideológia ”pokroku” a informačná spoločnosť

Jestvujú názory, že tzv. informačný vek je v podstate ideologická konštrukcia.
Vyplýva najmä z poňatia neustáleho rastu a z ultraliberálneho poňatia trhu.
Vytváranie informačnej spoločnosti je aj obrovským marketingovým sloganom
mamutích počítačových firiem, ktoré do rozvoja počítačových technológií
investujú ročne miliardy dolárov. Technologický progres sa interpretuje ako niečo

Kybernetický svet Niektoré aspekty globálnej informačnej
spoločnosti

absolútne nevyhnutné. V histórii sú však známe aj isté ”zahamovanie” tzv.
pokroku, ktoré sa nakoniec môže ukázať ako prospešné. Prevaha
multinacionálnych spoločností je však, zdá sa, jednoznačná. Liberálno-
kapitalistický systém pritom jednoznačne preferuje súkromné podniky, ktoré
fungujú na princípe ”internalizácie” (vnútorného využívania) ziskov a
”externalizácie” (zvonkajšnenia) výdavkov. Príkladom môže byť zamorenie
životného prostredia okolia nejakej fabriky, ktorej ťarchu nesú najmä ľudia žijúci
v okolí, zatiaľ čo vlastníci majú zisky. Ruka v ruke s týmto tieto spoločnosti
internalizujú práva a externalizujú zodpovednosť.

Architektúra zajatia - PANOPTIKUM

Koncept panoptického väzenia je známy od roku 1791 a je spojený s menom
Jeremyho Benthama. Tento opísal väzenia, v ktorom väzni po obvode strážneho
centra sú osvetľovaní tak, že zatiaľ čo oni sú viditeľní, väznitelia v centre ostávajú
neviditeľní. V súčasnosti možno pozorovať prvé prejavy supertechnického
panoptického väzenia v počítačovom svete virtuálnej reality. Avšak táto zasahuje
do reálneho sveta, sveta sociálnych problémov a ekonomickej a politickej moci.
Isteže sa nejedná o nejaké konšpiratívne plánované akcie. Je to skôr výsledok
desaťročí technologického rozvoja. Naši novodobí strážcovia sa však určite grupujú
z prostredia multinacionálnych spoločností, vládnych byrokracií a militaristických
kruhov.
Sila Panoptika nie je len v možnej kontrole údajov, ale aj v celkovej koncepcii
vytvárania virtuálneho sveta, ktorá prostredníctvom globálneho prepojenia ľudí
môže paradoxne viesť ku ich vzájomnej izolácii. Tá môže nastať najmä ako
dôsledok časového a priestorového zahltenia, ktoré môže postupne podstatne
obmedziť prirodzenú ľudskú komunikáciu. Pritom je zaujímavé, že tento proces je
sprevádzaný súhlasom zúčastnených a ich dobrovoľného prispôsobenia sa novým
obmedzeniam. Indivíduum si vyberá z predkladaných ponúk, ktorých generovanie
je mimo neho.
V informačnom veku sa technologická moc presúva z centralizovanej formy
vojensko-priemyselného komplexu na distribuovaný multimediálno-priemyselný
komplex. Tento evolučný proces má za následok metasystémovú tranzíciu a vznik
virtuálneho panoptika, ktoré umožňuje jemnejšie formy kontroly. Prostredníctvom
moderných techník preniká inštitucionalizovaná moc ešte bližšie do súkromia.
Posun ku decentralizovaným metódam využitia informačných technológií má za
následok ďalšiu centralizáciu vplyvu a moci v komerčnej sfére a následne
umožňuje kolonizáciu vedomia. Existuje už dnes mnoho príkladov postupného
prenikania technológií, ktoré nebadane, no o to hlbšie menia naše sociálne okolie.
Hegel raz povedal, že najlepší spôsob ako sa stať hlupákom je stať sa ním pomocou
systému. Ak by sme parafrázovali tento výrok, tak môžeme povedať, že najlepší

Kybernetický svet Niektoré aspekty globálnej informačnej
spoločnosti

spôsob ako sa stať väzňom je stať sa ním dobrovoľne a myslieť si pritom, že sme
slobodní.

Ideológia rastu

Poznanie budúcnosti je spojené s kritickým poznaním súčasnosti. Pre pochopenie
krízových procesov je načim nielen jednoducho zafixovať fakt, že existuje
odtrhnutie človeka od prírody, že existujú globálne problémy, ale objasniť
v dôsledku akých príčin k nemu došlo. Pritom značná časť problémov, ktoré sú
charakterizované ako globálne, sú typické pre vyspelé krajiny (včítane niektorých
krajín východnej a strednej Európy). Vychádza sa niekedy z nie celkom
odôvodnenej extrapolácie krízy tzv. rozvinutého Severu na celý svet a celé ľudstvo.
Veľmi dôležitým, ba možno povedať, že kardinálnym výsledkom kybernetického
modelovania je detronizovanie ilúzií technokratických prístupov ku budúcnosti.
Do nedávna boli prognózy najčastejšie vyslovované vo vedecko-fantastických
dielach. Základným rysom metód, ktoré sa tu používajú, je snaha lineárne
extrapolovať do budúcnosti tie možnosti, ktoré sa už realizujú, alebo potenciálne
dozrievajú v súčasnosti. S. Lem v knihe Summa technologiae nazval túto metódu
ortoevolučnou prognózou. Príklady týchto prognóz ukazujú, že predvídané obrazy
budúcnosti a to aj nie príliš vzdialenej, sa podstatne líšia od skutočnosti.
Nedostatkom ortoevolučnej metódy je to, že absolutizuje jednu stránku
pozorovaného javu, nepripúšťa alternatívnosť predpovedí a možnosti náhlych
kvalitatívnych zmien. Metóda v sebe obsahuje energetickú hypotézu rozvoja.
Mlčky sa pripúšťa, že zvyšovanie tempa technického pokroku je nepretržitým
dynamickým procesom. Výsledky globálneho modelovania túto hypotézu fakticky
nepripúšťajú. Pre približné kvantitatívne posúdenie vplyvu technologického rastu
je vhodné použiť relatívne jednoduchý vzťah: I = P.C.T, kde P je totálny
environmentálny faktor, P je populácia; C je spotreba na obyvateľa a T je faktor
reprezentujúci vplyv technológie. Zatiaľ čo populačná explózia je zjavná na prvý
pohľad, rast spotreby nie je až taký viditeľný. Priemerný občan USA dnes denne
spotrebuje asi 50 kg zdrojov, z čoho je asi 18 kg uhlia a ropy, 12 kg minerálov, 10 kg
poľnohospodárskych produktov a 10 kg produktov z dreva. Pretože táto spotreba je
do značnej miery distribuovaná, nie je na prvý pohľad viditeľná. Keď sa pýtali
Gándhího ako a kedy chce dosiahnuť úroveň Británie, poznamenal, že ak táto
spotrebuje polovicu zásob sveta, tak potom koľko planét bude potrebovať India.
Posúdenie vplyvu faktora T môžeme parametrizovať, napr., hodnotou CO2
v ovzduší. V tomto smere americká ekonómia spôsobuje najväčšie škody. Každý
jeden dolár hrubého národného produktu je úmerný 1 kg CO2. Päť percent
obyvateľov zemegule, ktoré tvoria obyvatelia USA, vyprodukuje 23% emisií CO2.
Tieto, a mnohé iné ukazovatele signalizujú nakoniec kolaps vo forme straty
biodiverzity. Žiaľ, existuje veľká medzera medzi vedeckým a všeobecným
povedomím o tejto situácii. Len 22% obyvateľov USA niekedy počulo o strate

Kybernetický svet Niektoré aspekty globálnej informačnej
spoločnosti

biodiverzity. Všetky tieto ako aj iné katastrofické vízie však vôbec nemajú za
následok nejaké obmedzenie, ale naopak, neustále sa propaguje ideológia rastu. Je
to prejav paradoxu racionálnosti.

Informačný vek

Pokroky v oblasti informatiky sú natoľko transparentné, že ich kritika sa
v podstate neberie do úvahy. Pritom vedľajšie účinky (negatívne) sú dosť zjavné.
V histórii rozvoja techniky je mnoho podobných príkladov. Typický je rozvoj
automobilizmu. Napriek všeobecne známym negatívnym stránkam tohto
fenoménu už v počiatočnom stave, verejnosť v USA nebola informovaná o takých
”zanedbateľných akciách” ako bolo skúpenie a následné zlikvidovanie viac ako sto
systémov elektrických železníc v amerických mestách.
Podobne rozvoj ”Národnej informačnej infraštruktúry” môže byť aj výsledkom
kalkulácií veľkých spoločností s cieľom dosiahnutia väčších ziskov a nie výsledkom
širokých diskusií o ”lepší zajtrajšok”. Názory na rozvoj technológie ako na
autonómne sa rozvíjajúci systém majú vo všeobecnosti jeden nedostatok, a to
nevšímavosť ku mocenským vzťahom. Bolo by načim si uvedomiť fakt, že
existujúce štruktúry moci uprednostňujú skôr postupné evolučné kroky a nie
nejaké revolučné vývojové skoky. Tí, ktorí propagujú a istým spôsobom
uskutočňujú technologický pokrok majú tendencie byť prvými nasledovníkmi
nových snov, a ktorí veria, že kráčajú do zasľúbenej zeme informačného veku. Aj
z týchto dôvodov sa zdá celkom prirodzené, že mocenská elita má záujem na
rozšírení etiky konzumného životného štýlu aj do rozvojových krajín. Namiesto
globálnej spolupráce sa preto radšej zdôrazňuje medzinárodná konkurencia.
Počítače sú základným prostriedkom v konkurenčnom vývoji; sú základným
prvkom globalizácie činnosti multinacionálnych spoločností. Každý deň asi trilión
”elektronických dolárov” prúdi cez počítačový peňažný trhový systém CHIPS,
ktorého vlastníkmi je konzorcium newyorských bánk. To znamená približne jednu
miliardu dolárov cez kybersvet každú minútu. Pritom množstvo a rýchlosť peňazí
v kybersvete sa neustále zväčšuje. V roku 1980 tok peňazí bol 12-násobkom U. S.
federálnych rezerv; v roku 1991 je to už 55-násobok. Kolosálne rozmery
komputerizácie veľkých spoločností v skutočnosti znemožňuje ich kontrolu. Pre
pochopenie veľkosti technického parku uveďme, že privátna sieť General Motors
má 300 000 terminálov, 250 000 telefónov a vykonáva viac ako miliardu transakcií
za rok. Neustála modernizácia technológií v multinacionálnych spoločnostiach
vedie nakoniec k tomu, že tieto sa stávajú vedúcou nielen ekonomickou, ale najmä
politickou silou.

Kybernetický svet Niektoré aspekty globálnej informačnej
spoločnosti

Strata zručností pracovnej sily

Fenomén straty zručností je kumulatívny proces postupnej degradácie zručností
ich prenosom na počítač. Strata zručností je výsledok konkurencie počítačov. Je to
ďalší prejav internalizácie výhod a externalizácie nákladov (nezamestnanosť, ap.).
Načim zdôrazniť, že voči tomuto javu nebudú imúnni ani príslušníci stredných
vrstiev.
Tieto javy sa zatiaľ darí transformovať na individuálne problémy miliónov ľudí
neustálou expanziou aj do rozvojových krajín. Zachovanie neustáleho rastu
pripomína chovanie sa lemmingov. Vnútorná logika neustáleho rastu obvykle
vedie ku náhlym prejavom deštrukcie. Prenos zručností na počítač je aj prejavom
neustále sa zväčšujúcej medzery medzi človekom a počítačom. Uvedený fenomén
je spojený aj s vierou, že počítač sa nemýli, že má vždy pravdu. To sa prejavuje
najmä pri využívaní modelov, najmä v spoločenských vedách. Tieto, najmä
v ekonómii, vychádzajú najmä z neoklasických liberálnych prístupov a najmä
z neodôvodniteľných mylných predpokladov. Využívanie týchto modelov je
typickým príkladom zamieňania si cieľa s prostriedkom. Dobre to už vedel Norbert
Wiener, ktorý na adresu ekonomických štúdií plných integrálov a derivácií mal len
slová irónie a sarkazmu.

Sledovanie a dohľad

Počítačové sledovanie alebo dohľad je súhrn javov a faktorov, ktorý zatiaľ nie je
nejako presne vyšpecifikovaný. Už dnes však existuje vo WWW široká škála
rôznych prejavov zasahovania do súkromia, čo je prejavom najmä veľkého vplyvu
korporácií a inštitúcií. Zaujímavé je, že v súčasnosti je uvedený fakt prijímaný
značnou časťou spoločnosti viacmenej dobrovoľne. Ciele korporácií, najmä
ekonomické, sú často zahalené do masívnej stupídnej reklamy, ktorá využíva
najmä všeobecné presvedčenie o neustálom pokroku, o stále plnšom uspokojovaní
často nezmyselných potrieb. Na dosiahnutie žiadaných výsledkov dnes ani nie je
potrebná nejaká centralizovaná orwellovská moc; príslušný výsledok sa dosiahne
aj pomocou distribuovaných, ekonomicky efektívnych, navonok jemných
nástrojov, najmä pôsobením cez masmédia. Architektúra moderného
informačného Panoptika je odlišná od klasického. Namiesto jednej ”dohliadacej
veže” máme viacero distribuovaných veží v podobe rôznych inštitúcií (poisťovacie
spoločnosti, vládne agentúry, nadácie, banky, masmédia, ap.), z ktorých moderní
strážcovia pomocou jemných techník ovládajú sebadisciplinovaných väzňov.
”Strážcovia” používajú rôzne nástroje; dnes sú to hlavne informácie v elektronickej
forme. Viacmenej každé rokovanie skončí vo viac alebo menej dostupnej databáze.
V súčasnosti človek zanecháva elektronické stopy napr. vyplňovaním obrovského
množstva dotazníkov. Veľ len pri sťahovaní si nejakého voľného software na
Internete dodávateľ žiada vyplniť rôzne kolónky počnúc všetkými možnými

Kybernetický svet Niektoré aspekty globálnej informačnej
spoločnosti

adresami a končiac otázkami o zamestnaní, ap. Známe sú prípady využitia, resp.
zneužitia medicínskych údajov pri prijímaní do zamestnania. Zaujímavé
informácie sa dajú získať, napr. zo sledovania odberu elektrickej energie a plynu.
Tento druhotný trh informácií generovaných pri rôznych vybavovaniach,
žiadostiach, ap., slúži na predikciu cieľov korporácií; voči indivíduu je to
jednoznačne manipulačný akt. Najväčším nebezpečím týchto javov je postupná
degradácia noriem súkromia. Samozrejme, že korporácie budú neustále zlepšovať
a skvalitňovať služby v súlade so zákazníkovým výberom, jedno je však jasné; táto
tzv. informačná podpora alebo pomoc pri rozhodovaní je prejavom plazivej
intervencie do súkromia človeka.

Projekty politickej participácie

Počítačové siete v blízkej budúcnosti vážne zasiahnu do oblasti politických aktivít.
Počítačová komunikácia môže do značnej miery znížiť prenosové náklady spojené
s organizáciou kolektívnych politických aktivít. V súčasnosti prebiehajú rôzne
experimenty s využitím počítačovej komunikácie pre rôzne politické aktivity. Napr.
v jednom takomto projekte bola počítačová sieť využitá pre organizovanie širokej
kampane proti politike republikánskej strany v USA.
Celý proces trval menej ako šesť mesiacov a vyvrcholil demonštráciou viac ako sto
študentských domovov. Aktivisti použili elektronickú poštu pre odhad záujmov,
pre spätnú väzbu, distribúciu materiálov lokálnym aktivistom a pre dosiahnutie
konsenzu v navrhovaných aktivitách.
Milióny ľudí (asi 30, pričom počet exponenciálne rastie) využívajú INTERNET.
Tisícky ľudí a organizácií využívajú email, newsgroups, rôzne počítačové kluby, on-
line publikácie, aby debatovali o politických otázkach, získali politické informácie
ako aj pre organizáciu politických aktivít. Ako príklad možno uviesť vyše 10 000
ľudí denne využívajúcich informácie v Bielom dome (http://www.whitehouse.gov).
Počítačová komunikácia umožňuje organizáciu, komunikáciu, koordináciu
kolektívnych akcií, čím prekonáva bariéru spôsobenú informačnými nákladmi pri
tradičných spôsoboch organizácie. Počítačová komunikácia umožňuje redukciu
týchto nákladov prostredníctvom rýchlosti, nízkej ceny, asynchrónnej skupinovej
komunikácie a možnosťami jej automatizácie ako aj využitím inteligentných
informačných technológií.
Výsledkom znížených nákladov je zlepšenie činnosti v oblasti formovania skupín,
získavania a uchovania členov. Vplyvu prenosových nákladov na kolektívne
politické akcie sa nevenovala veľká pozornosť. Základným cieľom skupinovej
politickej aktivity je vytvorenie a udržiavanie úspešnej organizácie pomocou
participácie jej členov. Môžeme identifikovať tri typy organizačných výdavkov
ovplyvňovaných informačno-komunikačnou technológiou: komunikačné výdavky,
koordinačné výdavky a informačné výdavky.

Kybernetický svet Niektoré aspekty globálnej informačnej
spoločnosti

Komunikácia, koordinácia a informačné aktivity vyžadujú čas, peniaze a fyzické a
psychické úsilie. Komunikačné aktivity zahrňujú prípravu, prenos, príjem a
interpretáciu správ medzi viacerými účastníkmi. Koordinačné aktivity obsahujú
spoluprácu (navrhovanie, prejednávanie, revidovanie, a dosiahnutie dohody),
rozdeľovanie (prideľovanie času, miesta, a zdrojov), rozmiestňovanie,
transformovanie ideí na činnosti, a rozhodovacie procesy (vytvorenie pravidiel,
distribúcia návrhov, agregácia preferencií). Informačné aktivity zahrňujú
hľadanie (určovanie potrieb, ohodnotenie a umiestnenie zdrojov), výber (filtrácia,
uchovanie a manipulácia) a interpretácia (verifikácia, analýza a riadenie vybranej
informácie).
Počítačová komunikácia v počítačových sieťach má potenciálne možnosti
redukovať organizačné výdavky na komunikáciu, koordináciu a informačné
aktivity. Tento druh komunikácie sa podstatne líši od iných médií. Digitálna
informácia v počítačových sieťach umožňuje uchovávať, vyberať, preskupovať,
prenášať, prezerať, ap., veľké informačné objemy (napr. celá knižnica Kongresu
USA môže byť prepravená z jedného miesta na druhé v Internete za niekoľko
minút). Počítačová komunikácia je lacnejšia ako telefón, telegraf, listy, alebo fax.
Informácia obsiahnutá v 10-minútovom telefonáte za niekoľko dolárov môže byť
prenesená v počítačovej sieti za niekoľko sekúnd za niekoľko centov. Výsledkom
tejto rýchlosti a cenovej výhodnosti je redukcia prenosových nákladov.

Iné stránky informačnej revolúcie

Informačná revolúcia má aj svoje tienisté stránky, aj v oblasti demokracie ako takej
a všeobecnejšie v politike. Prejavy kríz demokracie sú niekedy tiež neveľmi
pozorovateľné; postupujúca degradácia len sa vynára len pri prekročení istých
kvalitatívnych prahov. V histórii je politika zviazaná s vývojom technológie médií.
V súčasnosti je politika neoddeliteľná od masmédií, najmä od televízie. Spôsob
prezentovania správ v televízii, jeho skratkovitý charakter, nahradzuje hlbšie
poznanie a vnímanie a vedie ku návyku prijímania aj tých najhroznejších správ
ako niečoho normálneho a virtuálneho. Filtrácia správ a reality vôbec vedie ku
deformácii informačného reťazca, od zdroja až ku spotrebiteľovi informácie.
Výsledkom je absolútna prevaha televízie pri vytváraní obrazu politiky a
zmenšovanie vplyvu tlače.
Samozrejme, že pri začiatkoch televízie, v tridsiatych rokoch, boli plány a zámery
jej tvorcov úplne iné. Zdôrazňovala sa najmä vzdelávacia stránka televízie; táto
mala slúžiť hlavne verejným a nie komerčným záujmom. Avšak vývoj v trhovom
prostredí úplne zmenil pôvodné zámery. Dnes viac ako 90% televízneho času je
venované zábave.
V súčasnosti je v podobnom počiatočnom štádiu ako bola televízia v tridsiatych
rokoch, nastupujúca počítačová komunikácia v kybersvete.

Kybernetický svet Niektoré aspekty globálnej informačnej
spoločnosti

Znovu ako v počiatkoch televízie, prevládajú optimistické prognózy ďalšieho
vývoja. V oblasti politiky je to najmä idea ”elektronickej demokracie”. Táto
sľubuje novú éru participácie pri rozhodovaní o veciach verejných. Prostriedkom
má byť všeobecne pre každého dostupný dobrý počítač zapojený do dobre
fungujúcej siete.
Tieto veľkolepé predikcie vychádzajú z extrapolácie súčasného stavu Internetu,
ktorý ako nová forma komunikácie môže naozaj vzbudzovať nádeje. Je to najmä
jeho značná (zatiaľ) nekomerčnosť. Existujú však predpovede, že už v blízkej
budúcnosti niekoľkých rokov dôjde k jeho značnej (podľa niektorých prognóz
úplnej) komercionalizácii. Dôležité je tiež upozorniť, že zatiaľ prevažuje
v komunikácii na Internete tlačené slovo, čo pre značný počet ľudí (funkčne
negramotných) je prekážkou ďalšieho rozšírenia. Avšak projekty informačných
superdiaľníc zabezpečia potrebné prenosové vlastnosti pre šírenie hlavne
videosignálu, čo úplne zmení charakter Internetu.
Ďalšou otázkou je kto bude platiť v budúcnosti neustále rastúce náklady na
informačné superdiaľnice? V tomto smere sa zrejme ukáže, že tento projekt je
typický príklad projektu intetnalizujúceho zisky a externalizácie nákladov.
Pri jasných trendoch komerčného využitia sa v trhovom prostredí vytvorí nejaká
trhová cena služieb; táto sa môže strať nedostupnou pre široké vrstvy. Môže sa
ukázať, že podobne ako pri projekte káblovej televízie, ide hlavne o ďalšiu formu
zväčšovania ziskov.
Avšak tieto ekonomické úvahy nemusia byť podstatné. Veľmi dôležité sú aj otázky
demokracie a politického systému. Nová generácia si neustále odznova osvojuje
základné fakty a prístupy k demokracii. Môžu vznikať otázky či prvky elektronickej
demokracie skvalitňujú politický systém žiadaným smerom, alebo či nevedú ku
nejakej novej forme totality.

Situácia na Slovensku

Istotne bude veľmi zaujímavé analyzovať, aspoň stručne, ako sa prejavuje
informačná revolúcia na Slovensku. Načim hneď na úvod povedať, že nie
bohvieako. Sme v období po predvolebnej kampani, no žiadna zo strán
informatiku nespomínala. Európska únia vo svojich programových dokumentoch
(napr. Biela kniha) za hlavné dôvody zaostávania za USA a Japonskom považuje
vysokú nezamestnanosť a nižšiu produktivitu práce. Ako hlavné prostriedky
prekonania týchto problémov sú rozvoj informačných a telekomunikačných
technológií, rozvoj malého a stredného podnikania a biotechnológií. Naše
problémy vo vzťahu ku západnej Európe sú veľmi podobné, avšak zbrane nášho
rozvoja majú iný kaliber. Základným prostriedkom je nie informatizácia ale nová
industrializácia (zdá sa, akoby si niekto mýlil tieto dva pojmy) Slovenska, hoci
táto prebehla v dostatočnej miere pred 50 rokmi, o čom svedčí fakt, že výroba

Kybernetický svet Niektoré aspekty globálnej informačnej
spoločnosti

poklesla za posledné roky o 40 percent a ekonomika aj napriek tomu nejako
funguje. O nejakej väčšej reštrukturalizácii hospodárstva ťažko hovoriť. Veľká
väčšina skromných prostriedkov sa vrhá do stavby nových tunelov, priehrad a
ciest, utešene sa rozvíja ťažký priemysel. Avšak toto obdobie tu už bolo, vstali však
noví úderníci. Pritom tieto projekty vôbec neznížili nezamestnanosť, ktorá stúpa,
ani nenaštartovali ako bočný efekt nové informačné a komunikačné technológie.
Slávnostne sa otvárajú stavby nových ”diel”, avšak počet superpočítačov na
Slovensku je stále veľká nula, hoci v susedných krajinách už dosahuje dvojciferné
hodnoty. Superpočítač sa dnes všeobecne považuje za integrovaný civilizačný
ukazovateľ. Projekt rozvoja informačných sietí sa do bývalej vlády vôbec nedostal,
zato vláda prerokovala v júni technologické zabezpečenie stavby tunelov.
Samozrejme, že nikto nie je proti stavbe tunelov, tie sa stavajú aj inde a možno aj
väčšie, ale na prvom mieste sú dnes všade na svete informačné technológie. Tunely
a cesty a priehrady vedeli stavať aj pred 50 rokmi, keď v niektorých dedinách na
Slovensku montovali elektriku a prvé telefóny. Ale dnes žijeme vo svete, ktorý sa
zásluhou informačných a komunikačných technológií začína porovnávať s akýmsi
supermozgom. O svete, ktorý dnes vzniká, sa však ešte pred 10-15 rokmi skoro nič
nevedelo.
O informačnej spoločnosti (myslím na prvom mieste) sa nehovorí nielen vo
vládnych dokumentoch a v programoch aj opozície, ale ani v programoch rozvoja
vedy a techniky, ktorý sa rozpracováva už niekoľko rokov na Úrade pre stratégiu.
Ba čo viac, vedúci pracovník tejto inštitúcie písal v široko uznávanom
”informatickom” časopise Extra o ilúziách informačnej spoločnosti. Informačná
spoločnosť je predstavovaná ako (citujem): ”drôty, skrinky, kartičky, svetielka a
iné čačky, to je ako z kresleného či akčného filmu, kde to bliká na všetky
strany, strieľa sa aj spoza rohu a hovorí hoci z topánky” a niekoľkokrát je
v tomto článočku informačnej spoločnosti ukázaná figa borová. Dominujúcou
paradigmou vo vede je v súčasnosti paradigma umelej inteligencie, komplexných
systémov, multiagentových systémov a superpočítačov. Čo je zvlášť zaujímavé a
prekvapujúce, tieto paradigmy sú dnes novým podnetom nielen pre oblasť
prírodných vied, napr. biológie, fyziky, ale aj pre filozofiu, sociológiu, ekonómiu. Na
Internete dnes existuje obrovské množstvo elektronických časopisov, diskusných
klubov, konferencií, prebieha permanentná diskusia o nových ale aj základných
problémoch ľudstva v súvislosti s globalizáciou nášho sveta. Človek, najmä vedecký
či riadiaci pracovník, ktorý nie je neustále on-line, ktorý sa tohoto diania
nezúčastňuje, je v pozícii mŕtveho chrobáka a skôr či neskôr sa ocitne v hlbokej
izolácii. Kyberokratická spoločnosť nie je kdesi za horizontom, ona je už tu, zdá sa,
že jej prejavy budú stále intenzívnejšie a ten kto chce v nej existovať sa musí
prispôsobiť.
Na záver, ešte raz, niekoľko slov o negatívnych dôsledkoch kyberokratickej
spoločnosti. Celý tento článok, myslím dokazuje, že autor nie je nejaký
informatický fanatik. Avšak o negatívnych alebo pozitívnych dôsledkoch niečoho

Kybernetický svet Niektoré aspekty globálnej informačnej
spoločnosti

by mal hovoriť najmä ten, ktorý to niečo aspoň trochu pozná. Inak sa ocitne,
parafrázujúc slová Einsteina na svetovej výstave v tridsiatych rokoch na adresu
ľudí, ktorí odsudzujú vedecký pokrok, v známej pozícii prežúvavca, ktorý s chuťou
konzumuje siláž, pričom ani nevie aké veľké množstvo vitamínov obsahuje. Naša
republika ešte má možnosť chytiť posledný vagón expresu novej informačnej
spoločnosti. Ako prvý krok by bolo načim venovať na informačné technológie a do
vzdelania aspoň časť prostriedkov, ktoré dnes a denne sa vylievajú a tvrdnú
v slovenskej zemi v podobe betónu a asfaltu. V tomto smere musí zohrať oveľa
väčšiu úlohu najmä slovenská technická inteligencia, ktorá väčšinou vytvára
vrstvu manažérov nových súkromných podnikov, ovláda mocné zamestnávateľské
zväzy a asociácie a do značnej miery vytvára koncepcie ďalšieho rozvoja. Zlyhanie
Slovenska v neschopnosti vytvoriť novú spoločnosť bude do značnej miery jej
zlyhaním.

Kybernetický svet Veda a vzdelávanie v 21.
storočí

9. Veda a vzdelávanie v 21. storočí

Vzdelávací systém je jednou z najkonzervatívnejších spoločenských inštitúcií.
Súčasná štruktúra a náplň vzdelávania je výsledkom viac ako storočného vývoja.
Avšak 20. storočie prinieslo radikálny posun vo vedeckých a gnozeologických
paradigmách: kým v prvej polovici storočia to bola najmä teória relativity,
kvantová mechanika, v druhej polovici storočia to sú najmä kybernetika spojená s
rozvojom počítačov, moderná biológia a vedy spojené s pojmom zložitosti.
Súčasné koncepty a prax v politike, organizácii našej činnosti je stále do značnej
miery zviazaná s intelektuálnymi rámcami, ktoré sú spojené s rozvojom fyziky v
17. storočí. Industriálny vek bol postavený na teóriách, ktoré vnímali celý svet ako
stroj. Tento obraz jednotného, mechanického a deterministického sveta tvaroval
nielen vývoj vedy a techniky, ale stal sa dominantným aj v politike, ekonomike v
organizačných činnostiach a napokon aj vo výchove a vzdelávaní.
Uvedené prístupy vychádzajú najmä z pozitivizmu a z viery, že veda a vedecké
metódy umožňujú úplné poznanie fyzikálnej reality a využiť toto poznanie na
predikciu a riadenie budúcnosti. Tieto názory boli odozvou na úspešný transfer
vedeckých poznatkov do praxe, čo viedlo k novým technológiám a ich uplatneniu
vo výrobe, doprave, vo vojenstve a nakoniec ku dominantnému postaveniu Európy
a USA vo svete.
Model berlínskej univerzity, založenej v roku 1810, sa stal istým vzorom vysokého
školstva. Kým stredoveké univerzity boli zakladané a vedené cirkvou, v polovici 19.
storočia vznikajú moderné sekulárne univerzity, ktoré rozširujú vedecké,
inžinierske, poľnohospodárske poznatky. Vo všeobecnosti školy vyučujú jazyky,
matematiku, fyziku, sociálne vedy s príslušnými praktickými poznatkami. Aj v
súčasnosti veda a matematika v podobe typickej pre minulé storočie, sú stále
dominantnými a považujú sa za akademicky rigorózne a sú podávané s veľkou
intelektuálnou prestížou.
V dvadsiatom storočí vznikli a vznikajú nové vedecké paradigmy. Spomeňme len
teóriu relativity, kvantovú mechaniku, Heisenbergov princíp neurčitosti,
Goedelove teorémy, kybernetiku, vedu o počítačoch (computer science), modernú
genetiku, teóriu chaosu, memetiku a najnovšie vedy o komplexných adaptívnych
systémoch, ktoré majú základ v kybernetike a v syntéze s modernou biológiou sa
pokúšajú zvládnuť problematiku zložitosti. Tento pojem je dnes, zdá sa,
ústredným bodom, centrom modernej vedy.
Napriek tomu sú školy do značnej miery konzervatívne inštitúcie, nie nadarmo sa
hovorí, že patria medzi najkonzervatívnejšie, a nereagujú dostatočne pružne na
tieto nové výzvy. Načim zdôrazniť, že pod pojmom školy myslíme aj základné a
najmä stredné školy, kde najmä gymnázia pestujú do značného stupňa politiku

Kybernetický svet Veda a vzdelávanie v 21.
storočí

istej izolovanosti a nemajú snahu viesť kontinuálny dialóg s univerzitami. Pritom
niektoré poznatky a pojmy by sa oveľa ľahšie osvojovali už v ranej mladosti.
9.1. Newtonowská veda

V rokoch 1750 až 1900 kapitalizmus založený na využívaní technológií ovládol svet
a vytvoril novú priemyselnú spoločnosť. Táto transformácia bola do značnej miery
výsledkom nových vedomostí. Newtonovská veda dominujúca v tomto období
dodnes výrazne ovplyvňuje naše myslenie, ovláda náš jazyk, pričom si tento fakt
ani neuvedomujeme. Sila pozitivizmu začala už s objavmi Galilea a Kopernika a
Newtona. Jednoduchosť, schopnosť vysvetliť svet a praktické dôsledky vo forme
nových technológií boli hlavné faktory neobyčajného vplyvu tejto paradigmy. Napr.
Descartes načrtáva použitie tohto mechanistického prístupu v biológii, medicíne a
v psychológii, podobne ako Locke vo filozofii.
Základné idey uvedeného prístupu môžeme formulovať takto:
Existuje absolútna, nemenná realita, ktorá definuje pevný, predikovateľný svet.
Náhodnosť a neurčitosť je len prejavom nepoznania zákonov, čiže prejavom
nedostatočnosti našej teórie. Je len jeden spôsob vysvetľovania reality,
vychádzajúci z absolútneho času a priestoru. Zákony sú pravdivé alebo
nepravdivé, stratégie a plány sú buď dobré alebo zlé. Nuansy, paradoxy,
viacrozmernosť pohľadov nie je rešpektovaná.
Svet je zložený z izolovaných, oddelených a nemenných fyzikálnych častíc.
Fyzikálna realita je úplne určená atómami a interakciami medzi nimi.
Vedomie existuje mimo fyzikálneho sveta. Zákony prírody objavujeme pomocou
objektívnych postupov nezávislých na vôli indivídua. Príroda je považovaná za
niečo iné, čo je treba dobyť a ovládnuť.
9.2. Elektromagnetizmus, termodynamika, evolúcia

V 19-om storočí na základe newtonovskej paradigmy došlo k novým prevratným
objavom. Koncepcia elektromagnetického poľa viedla ku pochopeniu novej formy
existencie hmoty. Významný bol aj evolučný prístup v geológii a napokon v
biológii. Paradigma evolúcie skoncovala s predstavou stvorenia sveta ako hotového
celku. Darwinova teória evolúcie mala veľkú odozvu aj vo filozofii a spoločenských
vedách (Kant, Hegel, Marx, Spencer).
Zatiaľ čo princíp evolúcie interpretoval históriu ako proces vzrastajúceho poriadku
a zároveň zložitosti, objav druhej vety termodynamickej ukazoval, že energia v
uzavretých systémoch sa rozptyľuje v smere neustále narastajúceho neporiadku.
Hoci uvedené tri koncepcie šli dosť ďaleko za paradigmu newtonovskej fyziky,
nezmenili úplne základné mechanistické nazeranie na svet. Neustály rast počtu
štátnych škôl sekulárneho charakteru umožnili expanziu uvedených paradigiem v
celom svete.

Kybernetický svet Veda a vzdelávanie v 21.
storočí

9.3. Teória relativity a kvantová mechanika

Dnes je čoraz viac zjavnejšie, že rozvoj vedy vedie ku novému pohľadu na svet;
univerzum pripomína skôr veľký mozog ako veľký stroj - asi takto glosoval situáciu
v roku 1930 J. Jeans. V priebehu dvadsiateho storočia vznikla Einsteinova teória
relativity, kvantová mechanika, Heisenbergov princíp neurčitosti, objav
dekódovania DNA, v druhej polovici storočia s rozvojom kybernetiky a vedy o
počítačoch vznikla umelá inteligencia a následne koncepcie zložitosti a chaosu. To
všetko dnes už jednoznačne dokazuje, že svet už nie je možné pochopiť a vysvetliť
pomocou paradigiem minulého storočia.
Teória relativity a kvantová mechanika zmenili obraz sveta. Priestor a čas dnes
chápeme, alebo sa snažíme chápať, úplne inak ako predtým. Vznikol obraz sveta
ako viacrozmerného časopriestoru. Kvantová mechanika čiastočne odhalila
materiálnu bázu sveta, najmä v tom smere, že v podstate žiadna finálna báza
neexistuje, že hmota je len prejavom energie. Tieto koncepcie sa však len zriedka
objavujú aj v súčasných učebniciach fyziky.
9.4. Chaos, zložitosť, komplexné adaptívne systémy

Pojmy chaos, zložitosť, komplexné adaptívne systémy sú dnes synonymami, ktoré
charakterizujú dnešnú dialektickú zložitosť sveta ako celku. Zároveň sú výrazom
istej módnosti a používanie týchto pojmov často nie je na mieste. V našom
prirodzenom ako aj umelo vytvorenom svete ide o také systémy ako mozog,
ekonomika (podniku, štátu, svetadiela), kolónie mravcov či včiel. Ešte zložitejšie sú
sociálno-ekonomicko-kultúrne systémy. Tieto systémy môžeme charakterizovať
prostredníctvom ich niektorých podstatných vlastností:

1? Komplexné adaptívne systémy (KAS) sú siete vytvorené z mnohých

podsystémov-agentov, ktoré pôsobia paralelne. Ak uvažujeme napr. ekonomické
systémy, agenty sú firmy. V politickom systéme sú agentmi politické strany,
prípadne dominantné osobnosti politickej scény. V medzinárodných vzťahoch
sú to národy a štáty, prípadne zoskupenia štátov. V zložitom energetickom
systéme sú to jednotlivé energetické jednotky. Typické pritom je, že agent
pôsobí v neustále premenlivom prostredí, v ktorom neustále je v interakciách s
ostatnými agentmi a to si vyžaduje jeho neustálu adaptáciu.

2? Riadenie KAS je decentralizované a autonómne. Napríklad v mozgu nejestvuje

žiadny vedúci neurón. Aj v technických systémoch existuje mnoho príkladov
autonómnych systémov bez koordinátora. Činnosť systému ako celku je
zabezpečovaná kooperáciou alebo konkurenciou medzi agentami.

3? KAS majú obvykle mnohoúrovňovú štruktúru s decentralizáciou na každej

úrovni.

4? KAS neustále menia svoju štruktúru ako reakciu na vonkajšie prostredie.

Pritom princípy adaptácie sú rovnaké na každej úrovni.

Kybernetický svet Veda a vzdelávanie v 21.
storočí

5? KAS v menšej či väčšej miere sú schopné robiť predikciu .

Zaujímavé vlastnosti KAS vo forme ”deviatich zákonov boha” sformuloval Kelly v
knihe Out of Control (1994):

1. Distribuovať činnosť; nové myšlienky, nové formy organizácie, nové štruktúry

vznikajú ako výsledok interakcií mnohých častí.

2. Riadiť smerom zdola hore. Celkové riadenie by malo byť výsledkom paralelnej

autonómnej činnosti podsystémov (agentov).

3. Pestovať nové výsledky. Po objavení sa nového nápadu, zručnosti, algoritmu je

treba ich používať, kultivovať.

4. Rozširovať systém po ”kúskoch” (chunks). Treba začať s jednoduchým

systémom, ktorý funguje a postupne ho rozširovať, zdokonaľovať.

5. Maximálne využívať hraničné oblasti. Zdroje nových ideí sú často na prieniku

jednotlivých vedných oblastí.

6. Pozitívny prístup ku chybám. Chyby sú integrálnou súčasťou procesu tvorby, ale

aj nášho bytia.

7. Neoptimalizovať za každú cenu. KAS často funguje ”uspokojivo”, približne, ako

výsledok mnohých, často protichodných cieľov.

8. Hľadať neustále nerovnováhu. KAS pracuje ”na hrane chaosu”.
9. Vyvolávať neustále zmeny. Zložitý systém najlepšie pracuje v stave dynamickej

rovnováhy, v neustále sa meniacich podmienkach.

9.5. Vzdelávanie a veda v 21. storočí

Ako už bolo spomenuté v úvodnej časti, súčasný proces vzdelávania, školy a
univerzity majú ešte často všetky charakteristiky škôl minulého storočia, prípadne
prvej polovice nášho storočia. Sú stále v zajatí newtonovskej paradigmy,
neodrážajú štruktúru nových vedomostí, neuskutočnil sa radikálny prechod z
priemyselného veku do globálnej informačnej spoločnosti.
Ako uskutočniť transformáciu celého systému vzdelávania, organizačných foriem v
školstve, ako vzniknú nové štruktúry, ktoré by odpovedali súčasnému stupňu
rozvoja spoločnosti? Ako uskutočniť metasystémovú tranzíciu v oblasti
vzdelávania a vedy?
V histórii môžeme pozorovať značný časový rozdiel medzi vznikom vedeckej teórie
a jej aplikáciou do nových technológií, ktoré menia svet, jeho ekonomické a
politické štruktúry a nakoniec využitím nových poznatkov vo vzdelávaní.
Napríklad európske univerzity reagovali po vynáleze parného stroja až o viac ako
sto rokov a zmenili sa z klasicky prevažne teologickej orientácie na technologickú.
V našom storočí v osnovách univerzít, ale aj stredných škôl, ešte stále je
nedostatočne zvýraznená teória relativity, kvantová teória a ešte v menšej miere

Kybernetický svet Veda a vzdelávanie v 21.
storočí

sú zastúpené vedy o zložitosti, kybernetike a informatike. Napríklad v istých
kruhoch stále pretrváva nedôvera k evolučnej teórii.
Jednou z ciest ako dosiahnuť modernú zmenu vo vzdelávaní je chápanie
vzdelávacieho procesu ako komplexného adaptívneho systému s využitím
najnovších informačných technológií. Pri koncipovaní učebných plánov pre tretie
tisícročie je nutné položiť niekoľko zásadných otázok:

1. Aké zmeny sú nutné v štandartných modeloch učebných osnov a jednotlivých

disciplín pre prípravu študentov v bakalárskom, inžinierskom a
doktorandskom štúdiu v globálnej informačnej spoločnosti 21. storočia?

2. Ako sa vyrovnať s faktom, že výskum mnohých dôležitých problémov si

vyžaduje narušiť rovnováhu súčasnej skladby predmetov ako aj podstatne
zmeniť ich obsah a formy výuky?

3. Ako vytvoriť vhodný pomer medzi predmetmi, ktoré sú obsahom daného smeru

príslušnej fakulty a predmetmi, ktoré pokrývajú viacero disciplín?

4. Do akej miery má univerzita ašpirujúca na transdisciplinárny prístup zmeniť

štruktúru svojich fakúlt a katedier?

9.6. Univerzita ako komplexný adaptívny systém

Univerzitu môžeme chápať ako komplexný adaptívny systém ako súhrn vzájomne
pôsobiacich komunít, z ktorých každú môžeme považovať za KAS. Podsystémy
tvoria (z pohľadu učiteľa): učitelia, administrácia, študenti, zdroje financovania a
nástroje pedagogiky (napr. WWW). Z pohľadu učiteľov súčasnej univerzity existujú
relatívne slabé interakcie medzi jednotlivými disciplínami ako aj smerom ku
študentom. Zaujímavejšie preto môže byť KAS z pohľadu základného podsystému-
študenta. V takomto modeli je študent zviazaný s konkrétnymi učiteľmi, s inými
študentmi, reálnym okolím a budúcim zamestnávateľom. Pritom z pohľadu
študenta sú interakcie obojsmerné a relatívne intenzívne. Pretože študenti
prechádzajú cez rôzne katedry, pracoviská univerzity, ich pohľad na výuku ale aj
na výskum môže byť veľmi zaujímavý.
Výber smeru a jednotlivých predmetov by mal byť vysoko individuálny. Niekto
môže zvoliť klasický prístup ”zdola-hore”, čo znamená, že na solídnej širokej báze
sa vytvorí špecializácia. Tento postup je však vhodné kombinovať s postupom
”zhora-dole”, keď na báze vytipovanej špecializácie volíme vhodný základ.
Učitelia by mali zdôrazňovať už v základných úvodných predmetoch, že zložité
systémy súčasnosti sa vyznačujú nelineárnym, chaotickým správaním, a že pre ich
riadenie nie je možné použiť nejaké globálne jednoduché postupy typu ”zdravého
sedliackeho rozumu”. Je vhodné uvádzať príklady takýchto systémov. Na druhej
strane pri zavádzaní nových metód netreba za každú cenu ”objavovať Ameriku”.

Kybernetický svet Veda a vzdelávanie v 21.
storočí

Pri štúdiu je dnes samozrejmou požiadavkou využitie Internátu práve na získanie
príkladov multidisciplinárneho prístupu a riadenia KAS.
Na druhej strane je potrebné využiť Internet a Intranet na to, čo je, zdá sa,
najvhodnejšie pre výuku: každý predmet by mal mať svoju web-stránku,
prostredníctvom ktorej vedú študenti dialóg s učiteľmi a vzájomne medzi sebou.
Techniku ”newsov” môžu využiť na uverejňovanie svojich referátov, esejí a
kritických poznámok a hodnotení, čo fakticky vytvára akúsi formu elektronického
časopisu. Samozrejme, že takáto forma komunikácie nesmie vylúčiť normálnu
priamu ľudskú diskusiu, a preto v dostatočnej miere musí pri výuke byť
zabezpečený osobný styk študentov a učiteľov, ktorý však môže mať úplne
netradičné podoby, napr. posedenie pri káve, alebo čaji. Na takejto stránke sú
uverejnené všetky prednášky, podklady pre cvičenia a semináre, čo v dnešnej
situácii pomôže riešiť aj problém študijnej literatúry.
Umelá inteligencia je dominantnou paradigmou vedy na prelome tisícročí. Umelá
inteligencia je široká vedná oblasť, ktorá pozostáva z mnohých príbuzných vied
ako sú: neuroveda, psychológia, kybernetika, lingvistika, robotika, v podstate
zahŕňa všetky oblasti, ktoré súvisia so snahou reprodukovať alebo napodobniť
metódy alebo výsledky ľudskej inteligencie a aktivít mozgu.
Z inžinierskeho hľadiska treba zdôrazniť, že inteligentné technológie sú už dnes
najvýraznejšími reprezentantmi nového tisícročia. Nové informačné technológie
budú predstavovať najdôležitejšiu zložku informatizácie v aplikačných oblastiach
ako sú, riadenie zložitých technických systémov (najmä v oblastiach energetika,
hutníctvo, strojárenstvo), elektronické obchodovanie, telekomunikačné systémy,
medicína a zdravotníctvo, finančníctvo a mnohé iné. Aplikácia prostriedkov UI
bude prenikať práve do týchto strategických oblastí.
Praktickým uplatnením týchto poznatkov je urýchlene ich zaviesť do štúdia. Na
Katedre kybernetiky a UI (KKUI) má už vyše desaťročnú tradíciu. Už v
osemdesiatych rokoch, v šk. roku 1986-87, bolo otvorené zameranie "Počítačové
prostriedky riadiacich systémov a systémov s UI". Po vzniku KKUI v roku 1989 bola
UI jedným z dvoch zameraní. Absolventi týchto zameraní sú v praxi veľmi
atraktívni a žiadaní. Z tohto pohľadu ide o zavŕšenie evolučného procesu vznikom
kvalitatívne vyššej formy - študijného odboru.
Absolvent študijného odboru UI získava dôkladné znalosti zo základných
disciplínách odboru, najmä z matematiky, fyziky, teoretickej elektrotechniky,
informatiky a výpočtovej techniky. Študijný odbor je zameraný na najnovšie
poznatky umelej inteligencie, najmä na teoretické základy UI, princípy a metódy
UI, reprezentáciu znalostí a programovacie jazyky UI. Pozornosť je venovaná aj
aplikáciám UI pre riadenie a rozhodovanie v technických systémoch ako aj
aplikáciám v iných oblastiach ako sú ekonomické, ekologické, biologické a sociálne
systémy. Uvedená problematika je náplňou predmetov ako Teoretické základy UI,

Kybernetický svet Veda a vzdelávanie v 21.
storočí

Neurónové siete, Počítačové videnie, Riadenie a UI, Konštrukcia expertných
systémov, Evolučné algoritmy, Agentové systémy, Rozpoznávanie reči, ap.
Absolvent odboru sa uplatní pri navrhovaní a realizácii riadiacich a rozhodovacích
systémov s využitím metód a algoritmov UI v zložitých kybernetických systémoch,
v oblasti navrhovania a využívania inteligentných informačných technológií,
v oblasti manažmentu a objavovania znalostí, v aplikáciách neurónových sietí,
genetických algoritmov a expertných systémov pri predikcii, rozpoznávaní riadení
a rozhodovaní v rôznych oblastiach priemyslu a spoločenského života.

Kybernetický svet Bieda
fukuyamalógie

10. Bieda fukuyamalógie

Pred 150 rokmi napísal mladý filozof Karol Marx knihu Bieda filozofie, ako reakciu
na Proudhonovu knihu Filozofia biedy, v ktorej išlo o aplikáciu Heglovej dialektickej
metódy na ekonomickú oblasť. V úvode diela Marx píše: "Pán Proudhon má tú smolu,
že zostane v Európe zvláštnym spôsobom nepochopený. Vo Francúzsku má právo byť
zlým ekonómom, pretože ho pokladajú za dobrého nemeckého filozofa. V Nemecku má
právo byť zlým filozofom, pretože ho pokladajú za jedného z najlepších francúzskych
ekonómov; chcel by som protestovať proti tomuto dvojakého omylu".
Po prečítaní eseje Francisa Fukuyamu Koniec dejín som mal dojem, že podobne
nepochopený by mal by aj tento vtedajší pracovník ministerstva zahraničia USA,
filozof a prognostik v jednej osobe. Bohužiaľ od roku 1990 nikto z renomovaných
filozofov alebo historikov nereagoval v širšej verejnosti (aspoň pisateľ tohoto
článku o tom nevie), s výnimkou V. Mináča, ktorý v svojich Návratoch k prevratu
ohodnotil síce sarkasticky, ale zato výstižne. Inú zmienku som postrehol
v rozhovore s E. Bondym (LT, č.7, 1994), ktorý označil článok Fukuyamu za
prihlúpy.
Georg Wilhelm Fridrich Hegel je autorom obrovského diela; ako hovorí G. Volkov:
”či nás neudivuje predovšetkým onen pyšný pokus, ktorý nemá obdoby, pokus
zmocniť sa rozumom celého sveta; prejsť triumfálne celým viditeľným a rozumom
postihnuteľným vesmírom a korunovať nakoniec vlastnú filozofiu vencom
absolútneho poznania.” Heglova dialektická metóda je v podstate spôsob
teoretického odrazu predmetu skúmania v súlade s jeho vlastnou štruktúrou,
vnútornými podstatnými súvislosťami jeho rôznych stránok; je to, hovoriac
dnešným jazykom, spôsob modelovania objektu na základe systémového
kybernetického prístupu. Práve z týchto dôvodov ako kybernetik (pomerne dobre
oboznámený s Heglovým dielom), dovoľujem si uviesť niekoľko poznámok ku
spomenutej Fukuyamovej eseji.
V úvodnej časti Fukuyama tvrdí, že nastalo víťazstvo západnej idey, politického a
ekonomického liberalizmu nad socializmom (komunizmom); sme svedkami
nielenže konca studenej vojny, ale aj konca dejín. V prvom rade treba jasne
definovať, alebo aspoň vymedziť pojmy, a to Fukuyama nerobí. Liberalizmus je
taký všeobecný a vágny pojem, že v súlade so známym poznatkom, že čím je pojem
všeobecnejší, tým je menší jeho konkrétny obsah, môžeme pod neho zahrnúť
viacmenej čokoľvek. Veď aj Fukuyama musí vedieť, že dnešný kapitalizmus (alebo
sociálno-trhovo-ekologická spoločnosť) sa v podstatnej miere líši od ”liberalizmu”
19.stor. Jeho vývoj a súčasný stav je vo veľkej miere určený aj interakciami
s bývalou tzv. socialistickou sústavou. Pritom sa zabúda, že tzv. komunizmus
nepadol z vesmíru, nebol implementovaný cudzími bytosťami z iných svetov. Bol
výsledkom vývoja kapitalizmu a teoretickým výsledkom najlepších ”kádrov”

Kybernetický svet Bieda
fukuyamalógie

klasickej nemeckej filozofie, avšak implementovaný bol ruskými boľševikmi-
emigrantami v Rusku. Gorkij to vo svojich Nesúčasných úvahách nazval
experimentom na tele ruského národa.
Jeho účel, akoby povedal Hegel, bolo sebauvedomenie ducha ruského národa,
vytvorenie protisily fašizmu. Akoby ”duch dejín” zostúpiac zo sféry absolútneho
rozumu medzi obyčajných ľudí, materiálu jeho dejín, modeloval odbočky od
správnej trajektórie (liberalizmu), teda fašizmus a komunizmus, aby presvedčil
ďalšie pokolenia, že tieto odbočky boli napokon zbytočné.
Je však neodškriepiteľným historickým faktom, že ”duch dejín” si nevybral ako
pomocníka liberalizmu v najstrašnejšej vojne fašizmus, ale vo svojej reálnej
podobe západných spojencov si vedome a možno, že vypočítavo (a možno aj pod
vplyvom más-materiálu dejín) zvolil za pomocníka komunizmus. Dokonca umožnil
vznik ”mohutného tábora socializmu”, aby o niekoľko desaťročí, zistiac svoj omyl,
vymazal ho z mapy sveta. Ako hovorí Berďajev, jeden z najprenikavejších ruských
filozofov, ”komunizmus je ruský jav, nehľadiac na marxistickú ideológiu.
Komunizmus je ruský osud a prekonaný môže byť len vnútornými silami ruského
národa. Prekonaný a nie zničený. ”Po týchto slovách sa vlastne možno opýtať; koho
to vlastne liberalizmus definitívne porazil? Avšak dosť bolo irónie, dejiny sa kruto
dotkli priveľa ľudí a fukuyamovské povrchné súdy sú na míle vzdialené hlbinám
Heglovej filozofie.
V tejto súvislosti je zaujímavá domýšľavá Fukyamova poznámka, že Heglovým
nešťastím je, ”že iba zopár z nás pozná jeho dielo z priameho štúdia”. Sám však
uvádza iba jediný zdroj, a to ruského emigranta A. Kojéva. V ďalšom uvediem
niekoľko príkladov, ktoré nijako nesvedčia o jeho hlbokých znalostiach Hegla, ani o
obrovskom množstve prác, ktoré boli o Heglovi a jeho diele napísané.
Neobyčajne zaujímavo, ba priam inovačne rieši Fukuyama vzťah medzi ideálnym a
materiálnym. V úvode síce konštatuje, že Heglov pohľad na tento vzťah bol krajne
zložitý, no potom jednoznačne deklaruje, že je to vedomie, ktoré určuje materiálne
bytie. Takto jednou vetou vyriešil problém tzv. základnej filozofickej otázky
(pravda, už pred ním to v Kongrese USA ”vyriešil” jeden český humanista a
”dramatik-filozof”), problém, ktorý rieši filozofia od svojho vzniku a doteraz.
Zložitý dialektický vzťah medzi ideálnym a reálnym (resp. medzi základňou a
nadstavbou v spoločnosti) je možné ilustrovať príkladmi z filozofie dejín. Hegel
”vtesnáva” do svojich logických schém dejinné udalosti, ich hodnotenia, ktoré majú
dokázať správnosť logických konštrukcií ducha dejín, ktorý vystupuje v dejinách už
ako úplný dokonalý pojem. Pokiaľ dejinné udalosti neprotirečia duchu dejín, Hegel
sa odvoláva na empirické skúsenosti, no ak je tomu naopak, tak ostávajú
nepovšimnuté. Takýto postoj by mal Hegla ochrániť pred protirečeniami so sebou
samým. Ale keďže živé dejiny sú niekedy silnejšie ako logické schémy, Hegel sa im
nevyhýba a práve v takýchto okamihoch sú jeho postrehy a geniálne výstižné.

Kybernetický svet Bieda
fukuyamalógie

Pri hodnotení vnútorného rozkladu klasického Grécka, ktoré Hegel veľmi obdivuje,
konštatuje, že ”duch dejín mohol len krátky čas zotrvať na stanovisku nádhernej
morálnej mravnosti”. To však nie je bohvieaký argument, čo cíti aj Hegel, a preto
dodáva, ”že princíp skazy sa prejavil najprv vo vonkajšom politickom vývoji, a to
tak vo vojne gréckych štátov navzájom, ako aj vo vojne frakcií (rozumej politických
strán) vo vnútri miest”. Boj frakcií bol podľa Hegla dôsledkom vývoja ekonomiky
Grécka, čiže de facto odrazom reálnych protirečení. Ak pripomenieme, že aj
peloponézska vojna mala podobné príčiny, dospejeme k názoru, že príčiny
rozkladu Grécka je načim hľadať aj, alebo najmä, v ekonomických podmienkach.
Podobný príklad môžeme nájsť pri hodnotení takého pojmu, akým je štát, podľa
Hegla je to ”sám boh kráčajúci po zemi; je uskutočnením mravnej idey, mravného
ducha, prejavujúceho sa ako sebe samej jasná substanciálna vôľa, mysliaca a
poznajúca seba a uskutočňujúca to, čo si myslí a pozná”. No na druhej strane
hovorí: ”skutočný štát a skutočná vláda štátu vznikajú len vtedy, keď bohatstvo a
chudoba sú veľmi veľké a keď vzniká taký vzťah, že veľká masa už nemôže
uspokojiť svoje potreby spôsobom, na aký je zvyknutá”. Už len tieto dva príklady
svedčia o skutočne protirečivom vzťahu medzi materiálnym a ideálnym u Hegla a
zároveň poukazujú na schématický prístup Fukuyamu.
Pre pochopenie vzťahu základne a nadstavby uvádza všeobecne známy príklad M.
Webera o roľníkoch, ktorí pri zvýšení sadzby úkolovej mzdy znížili produktivitu
práce, pretože si viac cenili voľný čas ako vyšší zárobok; teda voľba oddychu pred
hmotnými ziskami musela vychádzať zo sféry vedomia; na druhej strane nie je
oddych tiež fyzická záležitosť? Dovolím si poznamenať, že uvedený príklad nemá
širšiu platnosť dalo by sa uviesť veľa príkladov, kde tomu bolo naopak. Pre čitateľa,
ktorý sa nemal možnosť zoznámiť s názormi Maxa Webera, uvediem príklad jeho
uvažovania. V práci Protestantská etika a duch kapitalizmu píše: ”Dnešné
kapitalistické hospodárske zriadenie predstavuje obrovský kozmos, do ktorého sa
jednotlivec rodí a ktorý je preňho, teda aspoň pre jednotlivca, daný ako faktická
nezmeniteľná ulita, v ktorej musí žiť. Vnucuje jednotlivcovi, pokiaľ je zapletený do
súvislosti trhu, normy jeho hospodárskeho konania. Továrnika, ktorý trvalo koná
proti týmto normám, práve tak bezpečne eliminuje ako robotníka, ktorý sa im
nechce, alebo nemôže prispôsobiť, vysadia ho na ulicu ako nezamestnaného”. Aby
tento reálny fakt istým spôsobom oslabil hovorí: ”Aby takýto spôsob života a
chápania povolania prispôsobený špecifickosti kapitalizmu mohol by vybraný, t.j. aby
mohol zvíťaziť nad inými, musel zrejme najprv vzniknúť, a to nie v jednotlivých
izolovaných indivíduách, ale ako spôsob nazerania, ktorého nositeľmi boli skupiny
ľudí. Tento vznik je vlastne tým, čo treba objasniť. ”Toto objasnenie robí pomocou
jedného príkladu z kraja Massachusetts (kde sa narodil Franklin), keď tvrdí, ”že tam
rozhodne existoval kapitalistický duch”. Nechám na posúdenie čitateľovi posúdiť
váhu a spôsob takejto argumentácie.

Kybernetický svet Bieda
fukuyamalógie

V ďalšej časti článku venuje Fukuyama veľa priestoru radikálnym zmenám v Ázii,
najmä v Japonsku, v Číne ako aj v bývalom ZSSR. Dnes po štyroch rokoch od
publikovania eseje je jasné, že väčšina Fukuyamových prognóz nie je aktuálna. Vývoj
v Číne odhaľuje možnosti, o ktorých niektorí politológovia neradi počujú. Už skoro
dvadsať rokov je čínska spoločnosť riadená veľmi úspešne spôsobom, ktorý
”liberálne” kruhy označujú ako totalitný, ktorý je však veľmi pragmatický, pripúšťa
síce pomalý, ale neustály rozvoj demokracie. Cesta Číny môže byť veľmi atraktívna
pre mnohé krajiny.
Zaujímavé sú tiež historické postrehy Fukuyamu. Pri hodnotení porážky japonského
fašizmu píše: ”japonský fašizmus bol porazený silou amerických zbraní v pacifickej
vojne ...”. V našich krajoch vie aj priemerný žiak, že tzv. pacifická vojna z hľadiska
vojensko-strategického bola v porovnaní s operáciami na sovietsko-nemeckom fronte
len menšou lokálnou vojnou. Išlo väčšinou o dobýjanie ostrovov s niekoľko
tisícčlennými posádkami pomocou ohromnej mašinérie. Tri mesiace po skončení
vojny v Európe, v súlade so spojeneckými záväzkami, od 9. do 20. augusta tri
ďalekovýchodné sovietske fronty na hlavu porazili miliónovú kvantumskú armádu,
najelitnejšiu silu Japonska, za cenu obrovských niekoľkostotisícových strát. (Chcel by
som Fukuyamovi pripomenúť, že americké straty tvoria len 1.5% strát bývalého
ZSSR, 3% strát Nemecka a boli menšie ako straty na bývalej ČSR).
Skutočne sme dospeli ku koncu dejín? Jestvujú v ľudskom živote nejaké základné
protirečenia, ktoré nemožno vyriešiť v kontexte moderného liberalizmu, ktoré by
boli riešiteľné nejakou alternatívnou politicko-ekonomickou štruktúrou? To je
kľúčová otázka, ktorú si kladie Fukuyama a odpoveď hľadá vo sfére ideológie a
vedomia. Ako jediného akého-takého súpera považuje islam a nacionalizmus.
Ukazuje sa, že koniec dejín, hovorí Fukuyama bude nudný a smutný a bude
nekonečným riešením technických otázok. K tomu je ťažko čokoľvek rozumné dodať,
pretože tieto tvrdenia sú asi v takej rovine, že by som musel odpovedať slovami
hlavného hrdinu knihy Iľju Erenburga Neobyčajné dobrodružstvá Julia Jurenita a
jeho žiakov, ktorý tvrdil, ”že vážne, akademicky, precíteným hlasom a s uvádzaním
bibliografie možno hovoriť len o spôsoboch zafačovania fajok, o rôznych štýloch
pľuvania, so zahvizdnutím alebo bez zahvizdnutia, a o polohe nôh
nenapodobniteľného Chaplina. Inak vo všetkom ostatnom dával prednosť úsmevu
pred modlitbou, veselému fejtónu pred mnohozväzkovým vedeckým pojednaním”.
Chceme ubezpečiť Fukuyamu, že na rozdiel od neho si myslíme, že liberalizmus
nevyriešil základné problémy ľudstva, ba že v riešení najmä tzv. globálnych
problémov liberalizmus zatiaľ totálne zlyhal. Povedané Heglovými slovami, ľudstvo
urobilo len prvý krôčik z ríše neslobody do panstva slobody.
Rozhodujúce ”bitky” však len ľudstvo čakajú. Bude načim nájsť ešte mnoho
”paradigiem”, koncepcií, ideológií; len ako príklady uvediem Lemove vízie ”sveta vo
svete” motivovanými skúmaním mimozemských civilizácií; Tofflerove doposiaľ
v dejinách ešte nikdy nevídané diferencované sociálne štruktúry; a nakoniec vážne

Kybernetický svet Bieda
fukuyamalógie

úvahy o ”ekodiktatúre”, ktorá by však skoncovala so základnými princípmi trhu,
s nenormálnym konzumom a prepychom nepatrnej časti ľudstva a s extrémnou
biedou tzv. tretieho sveta.
Na záver by som rád vyslovil všeobecnejší pohľad na mnohé prognózy, štúdie od
rôznych ”renomovaných” politológov, expertov, ktorými sme v poslednom období
priam zaplavovaní (viď, napr. Brzezinského ”svojské”, účelové, na objednávku
urobené geopolitické klasifikácie postkomunistických krajín východnej a strednej
Európy, ktoré majú len jedinú a to ideologickú funkciu; takže aký koniec ideológií,
pán Fukuyama?). Malo by byť vecou stavovskej cti inteligencie a intelektuálov (ktorí
sa tak často pýšia svojím intelektuálnym potenciálom) kriticky posudzovať všetky
tieto ”diela” a priblížiť ich skutočné hodnoty širšej verejnosti.

Kybernetický svet Chaos, zložitosť,
postmodernizmus

11. Chaos, zložitosť, postmodernizmus

Zložitosť

Pojmy ako zložitosť (complexity), chaos, samoorganizácia, vznik (emergence), sú v
súčasnosti v rôznych vedných oblastiach, ale aj vo vedecko- populárnych esejach
veľmi často používané. Čo ešte viac priam bije do očí je neadekvátne používanie
týchto pojmov. Na WWW môžeme nájsť obrovské množstvo rôznych "centier" pre
výskum zložitých systémov (compex systems). Pojem zložitosti, zložitých systémov a
ich riadenia je ústredným kybernetickým pojmom. Nie nadarmo sa kybernetika
jednoducho definuje ako veda o riadení zložitých systémov. W. R. Ashby v svojej
knihe "Kybernetika", predstavuje koncept systému ako ústredného pojmu modernej
vedy. V úvodnej kapitole Ashby píše: "Veda dnes stojí na akomsi rázcestí. Dve storočia
sa skúmali systémy, ktoré sú pomerne jednoduché, lebo môžu byť rozčlenené na
jednotlivé zložky. Že sa po stáročia uznávala taká dogma ako "meňte činitele jeden po
druhom", ukazuje, že sa vedci zaoberali v podstate skúmaním takých systémov, ktoré
túto metódu umožňovali; v zložitejších systémoch sa však táto metóda nedá často
zásadne vôbec použiť."
Systém je zložitý, ak je ho možno opísať množstvom rôznych spôsobov, z ktorých
každý korešponduje s iným subsystémom. Zložitosť, z latinského complexus, čo
znamená zvinutý, skrútený spolu. To znamená, že takýto systém musí mať via prvkov
a tie musia byť nejakým spôsobom spojené tak, že je ich ťažko oddeliť. To je skrytá
duálna vlastnosť častí, ktoré na jednej strane chápeme ako rozdielne a na druhej
strane ako spojené. Z toho vyplýva, že skutočne zložitý systém nemožno analyzovať
ako množinu nezávislých častí bez nebezpečia zničenia systému. Obidva krajné
prístupy, redukcionizmus a holizmus, nevedú ku cieľu. Potrebujeme prístup, ktorý
využíva obidva prístupy. Jednou z možných ciest je chápanie zložitého systému ako
siete (network).
Veľmi často sa zdôrazňuje fakt, že celok je viac ako prostá suma jeho častí.
Problematika celku a častí je vo filozofii veľmi dobre rozpracovaná a pokusy
špeciálnych vedcov (myslí sa vedcov z konkrétnych vedných oblastí) k tomu čosi
dodať obvykle dopadnú trápne. Pojem častí a celku sa objavuje už v diskusiách
starovekých filozofov o vzťahu jediného, jednotného poznávaného bytia k jeho
mnohotvárnym, meniacim sa zmyslami vnímaných foriem. Už Herakleitos odlišoval
časť a celok. U Platóna sa výrazne prejavuje myšlienka prvotnosti celku, no celok sa
ako idea podrobuje častiam ako cieľ teleologického smerovania. Hlboké myšlienky o
vzťahu časti a celku vyslovil Kant, no najmä Hegel. Vzťah častí a celku chápe ako
jednotu protikladov. Celok nemôže existovať bez častí a časti ako také nemôžu
existovať bez celku, ktorý formuje ich podstatu. U Hegela nachádzame aj návod, dnes

Kybernetický svet Chaos, zložitosť,
postmodernizmus

by sme povedali algoritmus, ako túto kontradikciu prekonať. Aby sme pochopili jeho
myšlienky, najlepšie je ich citovať:
"Celok sa teda v častiach rovná iba sebe samému a rovnakosť celku a častí vyjadruje
iba tautológiu, že celok sa ako celok nerovná častiam, ale celku. A naopak, časti sa
rovnajú celku; keďže však samy obsahujú moment inobytia, nerovnajú sa mu ako
jednote, ale tak, že jedno z jeho rozmanitých určení pripadá na časť, čiže sa mu
rovnajú ako rozmanité, t. j. rovnajú sa mu ako podelenému celku, teda ako
častiam. Tak vzniká tá istá tautológia, že sa časti ako časti nerovnajú celku ako
takému, ale že sa v ňom rovnajú sebe samým, častiam. Celok a časti sa takto
ľahostajne rozpadávajú; každá z týchto stránok sa vzťahuje iba na seba. Keď sú však
takto rozpadnuté, samy sa ničia. Celok, je ľahostajný voči častiam, je abstraktnou, v
sebe nerozdielnou identitou; táto identita tvorí celok ako rozdielna v sebe, a to tak,
že tieto rozmanité určenia sú reflektované do seba a bezprostredne samostatné.
Pravdou vzťahu je sprostredkovanie; podstatou vzťahu je negatívna jednota, v ktorej
bola prekonaná tak reflektovaná, ako aj jestvujúca bezprostrednosť. Vzťah je
protirečenie vracajúce sa do svojho dôvodu, do jednoty, ktorá, keďže sa vracia, je
reflektovamou jednotou. ... Keďže si antinómiu tohto úsudku všimneme celkom zblízka,
hovorí vlastne toto: Keďže celok nie je samostatný, je samostatná jeho časť; keďže však
časť je samostatná iba bez celku, nie je samostatná ako časť, ale ako celok.
Nekonečnosť takto vznikajúceho progresu je podmienená neschopnosťou spojiť obidve
myšlienky, ktoré obsahuje sprostredkovanie hovoriace, že každé z dvoch určení sa v
dôsledku svojej samostatnosti a izolovanosti od druhého stáva nesamostatným a
prechádza do druhého. Tak prešiel vzťah celku a častí do vzťahu sily a jej prejavenia
sa navonok.
Sila je negatívna jednota, v ktorej sa rozplynulo protirečenie medzi celkom a časťami,
je pravdou oného vzťahu. Podstatný vzťah sa teraz určil tak, že bezprostredná a
reflektovaná samostatnosť sú v sile kladené ako prekonané čiže ako momenty, ktoré
boli v predchádzajúcom vzťahu pre seba pretrvávajúcimi stránkami, čiže krajnými
termínmi. Reflektovaná jednota, sila sa prejavuje navonok. Sila je jednotou
bezprostredného a reflektovaného, čiže jednota formy a vonkajšej samostatnosti. Je
obidvoje v jednom, je dotykom takých daností, z ktorých jedna je vtedy keď druhá nie je.
Forma sily je podmienená a jej obsah obmedzený; lebo určenosť formy implikuje aj
obmedzenie obsahu.
Aj keď uvedený výklad je trochu komplikovaný, ak si dosadíme za silu pojem
riadenie, môžeme povedať, že antinómia častí a celku zložitého systému je
prekonaná a vyriešená riadením tohto systému. Samotné riadenie môže už byť
súčasťou zložitého systému ako jeho organickej súčasti, alebo je zavedené zvonku.
Takto riadenie je tým navonok záhadným mystickým prvkom, ktorý je mostom
medzi celkom a jeho časťami.

Kybernetický svet Chaos, zložitosť,
postmodernizmus

100

Ako sme už spomenuli v úvode, metódou opisu a riadenia zložitých systémov je
postup od abstraktného ku konkrétnemu. Je to v podstate spôsob teoretického odrazu
systému v súlade s jeho vlastnou štruktúrou, vnútornými podstatnými súvislosťami
jeho rôznych stránok; povedané súčasným jazykom, spôsob modelovania objektu na
základe systémového prístupu. Konkrétne nie je podľa Hegela nič iné ako štruktúrne
organizovaný ucelený systém kategórií, vnútorne rozčlenený systém ich
neopakovateľných spojení, ktoré reprodukuje neopakovateľnosť predmetu poznania.
Ak bol pre mechanicistu svet konglomerátom jednotlivostí, jednoznačne na seba
pôsobiacich, ak celok je pre neho jednoduchým súhrnom častí, a zaujímavé sú preto
práve časti, pre Hegela je celok nezmerateľne väčší ako súhrn častí a práve on musí
byť stredobodom pozornosti.
Každá veda sa snaží zovšeobecniť nahromadený materiál vo svojej oblasti,
usporiadať, zosystemizovať ho tak, aby sa harmonicky reprodukovali v pojmoch
všetky stránky a vlastnosti, všetky aspekty a zákonitosti skúmaného objektu. To nie je
dôležité len pre metódu výkladu; v priebehu tohto procesu je možno hlbšie a plnšie
postihovať, osvojiť si vyšší stupeň teoretickej interpretácie. Okrem toho má získaný
teoretický model tú výhodu, že je s ním možno vykonávať rôzne myšlienkové
experimenty, alebo rôzne jeho stránky modelovať aj pomocou formálnych metód.
Tým si na jednej strane otvárame cestu ku vybudovaniu lepšej teórie, ale čo je
podstatné ku riadeniu objektu (systému).
Načim povedať, že Hegel stotožnil zložitosť s činným rozumom a celkovo toto
chápanie sa zdá značne teleologické. Na prekonanie tejto etapy možno treba ukázať,
že zložitým systémom môže byť nielen činný rozum, ale aj objekt, ktorý sa v ňom
odráža, alebo, že sám rozum sa stáva zložitým len ako subjektívny odraz a projekt
objektívne existujúcich zložitých systémov; V. Černík: Systém kategórií
materialistickej dialektiky, Pravda, 1984). Takým objektívne existujúcim zložitým
systémom je napr. sociálno-ekonomický systém, ktorého prvú fázu systémovo
modeloval Smith a Marx. Proces teoretického zobrazenia má analyticko-syntetický a
induktívno-deduktívny charakter.
Uvedený postup nám umožňuje zaujímavým spôsobom skúmať WWW ako
neobyčajne zložitý systém, ktorý sa evolučne vyvíja. Jednotlivé inteligentné indivíduá
spoločne komunikujú a v tomto systéme sa odrážajú. Pri dostatočnom počte ľudí vo
WWW, napr. viac ako jedna miliarda, a pri dostatočne bohatých prepojeniach
vznikne umelý systém, ktorý svojou zložitosťou sa začne pomaly približovať ku
zložitosti mozgu. Potom možno sledovaním a skúmaním (modelovaním) tohto
umelého systému nepriamo získať poznatky o činnosti mozgu .
V Hegelovej metóde, ktorú kybernetici znovu objavujú, je aj prvok historického
pohybu, vývoja. To korešponduje s evolučnými vlastnosťami zložitých systémov.
Prírodné, ale aj spoločenské vedy pociťujú naliehavú potrebu zovšeobecniť,
usporiadať materiál, integrovať rôzne poznatky z rôznych oblastí prostredníctvom
nového teoretického a metodologického aparátu, ktorý by zahrňoval najmä

Kybernetický svet Chaos, zložitosť,
postmodernizmus

101

komplexný systémový prístup, zovšeobecňujúci predstavy kybernetiky a
matematiky. Vedecké poznanie hľadá základné zákony, ktoré by zahrňovali čoraz
širšiu triedu javov bez ohľadu na tradičné priehrady medzi vedami. Na ceste tejto
syntézy vstupuje veda do najvyšších sfér teoretického a meteteoretického myslenia.
Stojí pred úlohou teoretického modelovania nielen jednotlivých objektov, ale aj
celého obsahu svojho skúmania. Nepoužiť pre túto úlohu Hegelovu dialektiku,
metódu od abstraktného ku konkrétnemu, by nebolo múdre. (Je zaujímavé, že
podobné myšlienky, i keď inými formami vyslovil aj Hegelov súčasník J. W. Goethe).
Súčasné snahy, napr. už spomenutý Principia Cybernetica Project je dôkazom, že
takéto úsilie je stále aktuálne.

Chaos

Pojem chaosu je dnes veľmi módny. Nie je nový; používali ho už v staroveku. Podľa
slovníka cudzích slov je to: 1. neporiadok, zmätok, motanica, trma-vrma; 2.
neusporiadaný stav sveta v celom kozmickom priestore. Práve druhá predstava
korešponduje s Chaosom v gréckej mytológii. Gréci si ho predstavovali ako počiatok a
prameň všetkého na svete ako nekonečný vesmírny priestor alebo ako zmätok
prvkov beztvárnej prahmoty v bezhraničnej tme a zosobnili si ho v božskú bytosť. Z
Chaosu povstala najprv večná temnota Erebos a tmavá noc Nyx; z Ereba a Nykty
vzniklo večné svetlo Aithér a jasný deň Hémerá. Potom sa zrodila zem Gaia,
podsvetná priepasť Tartaros a všetko oživujúca láska Erós. Gaia zrodila nebo Úrana a
more Ponta; s Úranom mala potom dvanásť synov a dcér, obrovských Titánov. Úranos
sa po prvopočiatočnom Chaose zmocnil vlády nad svetom. Neskôr ju musel
prenechať svojmu vzbúrenému synovi Kronovi a ten zas svojmu synovi Diovi.
Chaosom sa teda začína grécky mytologický výklad vzniku sveta a života. Prvý raz
nám ho takto podal v básni Zrodenie bohov boiótsky rodák Hésiodos, asi v 8. stor.
pred n. l. Grécka ľudová fantázia si ho však vytvorila skôr. Chaos v podobe beztvarej
prahmoty je pozoruhodné východisko pre vysvetlenie vzniku sveta a života.
Korešponduje s ní predstava vákua pred veľkým treskom.
V novej interpretácii sa chaos spomína najmä deterministický chaos, ktorým sa
označuje riešenie sústavy nelineárnych diferenciálnych rovníc, ktoré je enormne
citlivé na malé zmeny parametrov a počiatočných podmienok. Vo fyzike je známy
kvantovomechanický chaos, ktorý si môžeme predstaviť ako istý neurčitý proces
fluktuácií, ktorého vyjadrením je Heisenbergov princíp neurčitosti. Známy je vo
fyzike, ale aj v teórii regulácie, typ chaosu vo forme absolútne náhodných
(stochastických) procesov, niekedy označovaný ako termodynamický chaos a je
obvykle spojený s veľkým počtom stupňov voľnosti systému. Zvláštnosťou
deterministického chaosu (ďalej len chaosu), je jeho vznik aj v systémoch s malým
počtom premenných; známy je najmä Lorentzov systém s tromi stavovými
premennými. Veľká citlivosť na malé fluktuácie parametov (ktorých môže byť
neohraničený počet a ich generátorom môžu byť aj kvantovomechanický a

Kybernetický svet Chaos, zložitosť,
postmodernizmus

102

stochastický chaos) vedie ku formulácii známeho efektu motýlích krídel: "Ak niekde
nad Južnou Amerikou zamáva motýľ krídlami, na druhej strane zemegule sa
drasticky zmení počasie". Uvedený chaos neumožňuje predikovať budúce riešenie v
čase a údajne preto, napr. nie je možná presná predpoveď počasia.
Tak ako sa chápe chaos v zmysle zobrazenia v tzv. fázovom alebo stavovom priestore
možno usudzovať, že chaos je matematický objekt. Zvláštna pozornosť sa venuje tzv.
atraktorom, to znamená tzv. podivným obrazcom v stavovom priestore. Tieto,
podobne ako výsledky modelovania genetických algoritmov pripomínajú rôzne
obrazce v prírode, napr. pobrežie mora alebo listy stromov. Takáto extrapolácia môže
byť v niektorých prípadoch oprávnená, no oveľa častejšie ide o neodôvodnené
extrapolácie. Načim povedať, že zobrazenie v stavovom priestore je pre človeka
zdanlivé. Pretože veľká väčšina ľudí nemá o tomto priestore žiadne predstavy, čo
neprekvapuje u niektorých spoločenských vedcov, pokúsime sa priblížiť tento umelý
priestor.
Aby sme nejako odštartovali uvedieme z matematiky príklad transformácií. Pri
štúdiu stability systémov existuje veľké množstvo všelijakých tzv. frekvenčných
metód vypracovaných v minulosti. Jednoducho povedané: dynamický systém je
stabilný, ak riešenie príslušného systému diferenciálnych rovníc je stabilné. Čo to
znamená? Výsledkom riešenia sú nejaké funkcie závislé od času. To si vie predstaviť
aj človek bez nejakého matematického vzdelania. Predstavme si, že máme systém,
ktorý sa pohybuje bez trenia pod vplyvom vonkajšej konštantnej sily. Výsledkom je
časová závislosť dráhy a rýchlosti. Rýchlosť rastie lineárne, pretože ide o rovnomerný
zrýchlený pohyb. Dráha je integrálom rýchlosti a preto rastie kvadraticky s časom.
Veď asi každý pozná vzorec s=1/2.g.t*2, čiže dráha rastie s kvadrátom času; g je
zrýchlenie. Toto je prirodzený pohľad.
Uvedený proces môžeme znázorniť aj v stavovom priestore. Je to priestor, kde na
zvislú os budeme vynášať rýchlosť a na vodorovnú dráhu. Tento prechod
zabezpečíme tak, že z rovníc pre rýchlosť a dráhu vylúčime čas. V stavovom priestore
dostaneme sústavu parabol, v závislostí od počiatočných podmienok. Tieto
trajektórie, môžu vytvárať tzv. atraktory. Toto je v matematickej analýze dávno
známe, najmä v tzv. kvalitatívnej teórii diferenciálnych rovníc. V podstate ide len o
iný "jazyk", ktorý negeneruje žiadnu novú informáciu. Niečo podobné je aj pri tzv.
Laplaceovej transformácii, keď sa funkcie času transformujú na funkcie závislé od
iného parametra, napr. frekvencie. Tieto metódy vznikali najmä preto, že sa v
minulosti napr. nevedeli analyticky vypočítať korene tzv charakteristickej rovnice
vyššieho, napr. siedmeho stupňa. Preto bolo nutné nejakým algoritmom redukovať
tieto rovnice, napr. na rovnicu druhého stupňa, kde platí, že ak všetky koeficienty
polynómu sú kladné, potom je systém stabilný. Dnes, keď bez nejakých ťažkostí vieme
korene rovníc ľahko numericky riešiť na počítači, to však nie je problém. Stačí, ak
tieto korene sú záporné alebo majú zápornú reálnu časť (ak sú korene komplexné
čísla). Týmto postupom sa vyhneme zobrazeniu v stavovom priestore, čo pre viac ako

Kybernetický svet Chaos, zložitosť,
postmodernizmus

103

tri premenné aj tak nie je možné; iba ak niekomu nerobí problém kresliť tieto
obrazce, napr., v osem-rozmernom priestore.
Myslíme si, že takéto extrapolácie pojmu chaos, najmä na sociálno-ekonomické
systémy sú len viacmenej užitočnou metaforou. Nemožnosť predikcie uvedených
systémov deterministického chaosu svedčí skôr o neadekvátnosti matematického
modelu opisujúceho príslušný prírodný jav. Jednoducho model reálneho systému nie
je adekvátny jeho zložitosti (viď vyššie uvedené princípy kybernetiky a známy
Ashbyho princíp nevyhnutnej variety).

Postmodernizmus

Postmodernizmus sa kladie ako kontrast ku modernizmu. Samotný termín pochádza
z architektúry. Moderná architektúra bola spojená s využití skla, ocele a betónu,
využívajúc priame, pravouhlé geometrické tvary. To viedlo v šesťdesiatych rokoch ku
reakcii mladých architektov, ktorí začali používať odlišné dekoratívne prvky
inšpirované minulými postupmi pri návrhu. Táto eklektická zmes štýlov sa nazvala
postmoderná architektúra. Odtiaľ sa termín "postmoderný" rýchlo rozšíril v umení.
Veľmi dôležitý vplyv mal najmä vo filozofii, kde znamenal nový stupeň v histórii
myslenia. Vo svojej podstate posmodernizmus chce naznačiť predovšetkým odlišnosť
doby, v ktorej žijeme, od obdobia, ktoré sme si zvykli označovať ako modernu, resp.
modernistickú, t. j. obdobie prvej polovice nášho storočia, či snáď ešte ďalej do
histórie. Pod pojmom modernosť, napr. podľa českého filozofa V. Bělohradského, patrí
hlavne predstava o jednote ľudstva, ktoré je pravým zmyslom dejín a ktoré sa
presadzuje v rozporoch našej dejinnej existencie. Všetka rozdielnosť a rozpornosť je
len akýmsi prechodným zatemnením, ktoré raz bude osvietené. Moderna
predpokladala, že dejinám vládne idea ľudstva. Potom aj základnou kategóriou
modernosti je prekonanie minulého, čiže modernu samotnú nemožno prekonať.
Bělohhradský píše, že každé konanie, ktoré prekonáva niečo minulé, patrí
modernosti.
Samotný pojem postmodernizmu akoby chcel predovšetkým vyjadrovať skutočnosť,
že nastupuje kultúra či filozofia, ktorá ide za modernu, čiže moderna by bola
prekonaná minulosťou. Podľa Bělohradského je postmoderný životný pocit
odvrátením sa od chápania zmyslu ako prekonávania minulého. Za hlavného
reprezentanta možno považovať francúzskeho filozofa Jean Francoisa Lyotarda,
ktorý bol zo začiatku jeho tvorby ovplyvňovaný hlavne Marxom a Freudom. Neskôr
sa venuje problematike teórie umenia.
Tohto filozofa zaujíma osobitne obraz premien, ktoré charakterizujú našu súčasnú
civilizáciu, v súvislosti s rozvojom vedy a techniky, najmä s novou informačnou
spoločnosťou. Výsledkom tejto informačnej spoločnosti je aj komercionalizácia
ľudského vedenia. Vedenie sa stáva strategickým tovarom, čo má ďalekosiahle
následky ako sme o to pojednali v predchádzajúcich kapitolách. Postmoderná
filozofia oproti veľkým príbehom a systémom moderny stavia malé metapríbehy.

Kybernetický svet Chaos, zložitosť,
postmodernizmus

104

Chce byť typom myslenia, ktoré vyplýva z pluralizmu, mnohosť jazykových hier
oproti moderným racionalistickým opojeniam z ideálu univerzálneho vedenia,
spôsobov totalizácie rozpracovaných historizmom. Postmoderná filozofia chce rozbiť
tradičný mýtus o formálnom spojení Pravdy a Bytia, Rozumu a Dejín, Teórie a Praxe.
Zápas proti absolutizácii, završujúcej jednote, vedie zásadne k odmietnutiu hľadania
nemenného základu. Len za hranicami totalít môžeme objaviť singularitu udalosti a
zbaviť sa metafyzickej predstavy, že filozofia má k dispozícii metódu, umožňujúcu
nazerať pravú skutočnosť.
Postmoderná filozofia sko forma radikálneho relativizmu či pragmatizmu vychádza
z presvedčenia o nemožnosti vytvorenia zmysluplnej kriteriálnej teórie pravdy.
Pravdou je to, čo zvíťazí v slobodných a otvorených stretnutiach (R. Rorty). Vyplýva z
toho krajný pesimizmus? Lyotard je presvedčený, že je to začiatok nových ideí a
nových nádejí. Ústup alebo rozpad univerzálnej idey môže viesť k oslobodeniu
totalizujúcich sa myšlienok. Úlohou inteligencie je dištancovať sa od paranoje, ku
ktorej smeruje moderná doba. (Väčšina uvedeného je v knihe V. Leško, F. Mihina a
kol.: Dejiny filozofie Iris, Bratislava, 1994).
Tieto závery vyvolávajú aj stres, zmätok a všeobecné rozčarovanie. Preto existujú aj
dnes snahy aspoň čiastočne prekonať túto postmodernistickú fragmentáciu. Práve
spomínaný projekt Principia Cybernetica si kladie za cieľ priebežne budovať akúsi
syntézu svetonázorov ako aj systému hodnôt, pričom si nezakladá na tom, že tento
spôsob je jediný a iste vyvolá ako odozvu ďalšie pluralistické snahy v tejto oblasti.

Kybernetický svet Kybernetika, umelá inteligencia a miesto
TAR

105

12. Kybernetika, umelá inteligencia a miesto TAR

12.1. Kybernetika, umelá inteligencia, riadenie

Nedostatky súčasných počítačov pri riešení problémov spojených s vytvorením
umelého intelektu nie sú však spojené len s konštrukciou počítačov. Korene týchto
nedostatkov siahajú značne ďaleko do samotnej podstaty matematiky a logicko –
matematického formalizmu vôbec. Preto ďalší postup pri zostrojovaní automatov,
ktoré rekonštruujú vyššie formy ľudskej činnosti, predpokladá zásadné objavy
v matematike. Rozbor práce moderných počítačov, porovnanie jej činnosti
s reálnou činnosťou človeka, ktorý rieši zložitú úlohu (najmä úvahy von
Neumanna v tomto smere) vedú k záveru, že myslenie človeka prebieha s využitím
najmenej dvoch jazykov – jazyka logického typu a niektorého iného jazyka, ktorý
bezprostrednejšie zaznamenáva zvláštnosti a vlastnosti okolitého sveta a ktorý
takto prispieva k utváraniu nezbytných informačných analógov týchto predmetov
pre činnosť.
Problém dvoch jazykov poznania nevznikol v našej dobe a už vôbec nie v súvislosti
s kybernetikou. Jeho vznik je úzko spätý s rozpracovaním filozofických, ako aj
samotných matematických problémov svojej doby, ktoré majú zásadný charakter.
Zvlášť významný je v tomto smere problém vzniklý už v 17. storočí, problém
vzťahu logiky a intuície v poznaní. Podrobnejšie sme o tom pojednali v prvej
kapitole.

Riadenie

V prevažnej časti definícií kybernetiky sa zdôrazňuje, že je to veda o riadení (napr.
definícia Wienerova, Ljapunovova atď.). Z toho dôvodu je nevyhnutné skúmať
pojem riadenia a jeho úlohu v súčasnom vedeckom poznaní. Tento pojem
v súčasnosti siaha ďaleko za rámec kybernetiky a v určitom smere je všeobecný a
slúži ako spojovací činiteľ vied skúmajúcich rôzne druhy riadenia , prostredníkom
s celým systémom vedeckých poznatkov.
Aby sme mohli odhaliť úlohu pojmu riadenia v súčasnej vede, je nevyhnutné
skúmať jeho vytvorenie a tým vyjasniť jeho špecifiku. Je známe, že pojmy ako
”riadiť loď”, ”riadiť štát” atď. Existujú už storočia a až donedávna sa im nevenovala
nijaká zvláštna pozornosť. Okrem toho je použitie v rôznych slovných spojeniach
typické svojou polysémiou (viacvýznamnosťou, mnohoznačnosťou). Dôraz sa vždy
kládol na príslušné prívlastky alebo iné vysvetlenia a doplnenia (”automatické”,
”výroby, ”stroja” atď. ). Technológia riadenia výroby v procese riešenia
ekonomickej úlohy nie je oddelená od vlastnej ekonomickej úlohy. Otázky riadenia
lietadiel nie sú oddelené od dynamiky letu a aerodynamiky.

Kybernetický svet Kybernetika, umelá inteligencia a miesto
TAR

106

Riadenie a príčinnosť

Systémy riadenia ( SR )

Cieľ riadenia

Ashby a Beer považujú za hlavný cieľ riadenia homeostázu. Čiže homeostáza je tou
hranou, ktorá oddeľuje procesy riadenia spomedzi všetkých procesov. Avšak
homeostáza nepokrýva celú podstatu riadenia. Je to tak povediac podstata prvého
rádu. Z hľadiska štruktúry je charakterizovaná spätnými väzbami a vo funkčnom

Kybernetický svet Kybernetika, umelá inteligencia a miesto
TAR

107

aspekte cieľom zachovania svojej existencie, tak, že sa prispôsobuje okoliu. Často sa
považuje za cieľ riadenia zvýšenie nejakej miery organizovanosti systému, napr.
zníženie entropie. Ako však zaradiť nie zriedkavé prípady, keď cieľom riadenia je
rozbitie štruktúry objektov, zníženie alebo zničenie jeho organizácie? Ešte častejšie
sa pokladá za cieľ riadenia optimalizácia procesov. Tento pojem je však do značnej
miery, najmä v zložitých systémoch veľmi vágny.
Prejavy riadenia sú tým zložitejšie, čím je zložitejší systém a jeho funkcie. Celkom
zvláštne ťažkosti vznikajú v sociálno – ekonomických systémoch. Účasť človeka
v riadení mu pridáva osobitné črty. Špecifickosť ”ľudského” riadenia je spojená
s takými pojmami ako sú: záujem, hodnoty ap. V spoločnosti je samotná povaha
riadenia skrytá za rôzne faktory politické, ideologické, ekonomické a morálno –
etické. Je to najmä preto, že v súčasnosti je väčšina systémov riadenia spojená so
štátom a použitím násilia ako prostriedku pre dosiahnutie cieľov.
12.2. Miesto teórie automatického riadenia dynamických systémov

Pre bližšie špecifikovanie čo je predmetom teórie automatického riadenia je dobré
vychádzať z nejakej klasifikácie systémov, ktoré môžu byť objektmi riadenia.
Úvodné štyri kapitoly, aspoň sa domnievame, ukázali miesto teórie riadenia
z filozoficko-metodologického pohľadu.
Stanislav lem uvádza mimoriadne zaujímavú klasifikáciu vo svojej knihe Summa
technologiae. Rozlišuje niekoľko skupín systémov, pričom vlastnosti nasledujúcej
triedy obsahujú v sebe vlastnosti predchádzajúcej. Do prvej skupiny patria
deterministické systémy; sú to jednoduché systémy alebo len pracovné nástroje,
ktoré nie sú spojené so svojím okolím spätnou väzbou. Do druhej triedy patria
organizované samočinne sa regulujúce sa systémy so spätnou väzbou. Do tejto
širokej triedy patria aj automatické systémy, teda systémy s riadenou
(regulovanou) dynamikou, ale aj človek a biologické systémy. Tretia skupina
zahrňuje systémy, ktoré môžu meniť svoje usporiadanie, aj svoje ”princípy”,
pričom využívajú materiál, ktorý je k dispozícii. Príkladom je biologická evolúcia.
Lem predpokladá aj systém štvrtej skupiny, kde je možnosť vyberať z okolia
vhodný materiál a takto sa sebareprodukovať. Za takýto systém možno považovať
vedecko-technickú aktivitu ľudstva. Podľa Lema je možné uvažovať ešte o ďalšej
skupine, ktorá materiál pre svoju sebareprodukciu nevyberá z hmoty, ktorá
existuje vo vesmíre, ani nevyužíva fyzikálne a chemické technológie, ale vytvára
umelé, ”syntetické” podmienky, ktoré pri prirodzených fyzikálnych podmienkach
nemôžu vzniknúť. Ide o nové formy existencie hmoty, ktoré ľudstvo dokáže
v budúcnosti realizovať.
Uvedená, alebo podobná klasifikácia má svoj význam, pretože umožňuje určiť
miesto systému, ktorý nás zaujíma ako aj analyzovať systém z požadovaného
hľadiska. Napríklad nás môže zaujímať problém stability (trvanlivosti) systému
a pri zložitejších alebo zložitých systémoch zvlášť problém jeho regulovateľnosti

Kybernetický svet Kybernetika, umelá inteligencia a miesto
TAR

108

(riaditeľnosti, ale nie v úzkom matematickom zmysle). Lem v jednom z jeho
románov – Pánov hlas – píše:
”Pred devätnástimi rokmi som s mladým antropológom uverejnil prácu, v ktorej som
zdôvodnil, že existuje prah komplikácií pre dokonalé algedóicky riadené automaty,
ku ktorým patria všetky zvieratá spolu s človekom. Algedónické riadenie znamená
osciláciu medzi trestom a odmenou – ako bolesťou a rozkošou.
Môj dôkaz vysvetľuje, že ak počet prvkov regulačného centra (mozgu) na najvyššej
úrovni presahuje štyri milióny, súbor takýchto automatov prejavuje rozptyl medzi
nezhodnými článkami riadenia.. V každom takom automate jeden z kontrolných
pólov môže prevažovať, alebo bežnejším jazykom povedané, sadizmu a masochizmu
nemožno uniknúť a ich vznik v procese antropogenézy bol nevyhnutný. Evolúcia sa
pre takéto riešenie ”rozhodla”, pretože sa riadi štatistickým počtom; jej sa ráta
zachovanie rodu, a nie chyby, choroby, trápenia – niektorých jednotlivcov. Vývoj je
oportunistický konštruktér a nesmeruje k dokonalosti.”
Problém regulovateľnosti súvisí s jedným najdôležitejších princípov kybernetiky,
princípom homeostázy. Homeostáza je taký princíp činnosti systému, pri ktorom sa
hodnoty niektorých podstatných premenných udržujú v určitých medziach, aj pri
pôsobení vonkajších vplyvov.
Otázka obsiahnutá v nadpise môže pripadať niekomu provokačná, ale ako
uvidíme, má svoj význam najmä z hľadiska metodológie vied. Vo všeobecnosti
existujú isté kritické výhrady voči teórii automatického riadenia z dvoch smerov.
Prvý je charakterizovaný na prvý pohľad zjavným rozporom medzi teóriou a
praxou. Prejavuje sa obrovskou expanziou počtu publikácií, výskumných úloh,
konferencií a pod. v oblasti, ktorú zvykneme označovať ako TAR a ktorá sa
vyznačuje neobyčajnou heterogénnosťou. V podstate je to zmes metód, prístupov
(formálnych aj heuristickych), rôznych ad hoc riešení, skutočných problémov, ale
aj vymyslených hlavolamov. V reálnej technickej praxi sa však z tejto obrovskej
kopy využíva len malé percento. Druhý smer je skôr teoreticko-metodologickej
povahy. Z pohľadu metodológie vied je tento problém vyjadrený otázkou v nadpise
tohoto príspevku. V ďalšom sa pokúsime analyzovať obidva smery kritiky TAR a na
jej základe sa budeme snažiť zodpovedať na predloženú otázku.

Axiomatické teórie

Vo všeobecnosti môže byť vedecká teória vyložená tromi spôsobmi: historicky,
heuristicky a axiomaticky. Historický výklad má byť pravdivý a hlboký, vychádza z
analýzy základných problémových situácií, rôznych pokusov (aj mylných) ich
riešiť. Na základe výberu správnej cesty je možno aj predikovať ďalší vývoj teórie.
Tento spôsob je vhodný najmä z pedagogického hľadiska. Na druhej strane
heuristický prístup objavuje najužitočnejšie (hoci nie vždy fundamentálne)
formuly teórie (veľmi často vytvorených ad hoc), snaží sa z nich vyvodiť závery a

Kybernetický svet Kybernetika, umelá inteligencia a miesto
TAR

109

pragmaticky ich využiť. Tento prístup je v súčasnosti snáď najpoužívanejší vo
väčšine publikácií vo fyzike a aj aplikovaných inžinierskych vedách.
Obidva uvedené prístupy však nie sú vhodné pre prezentáciu vedeckej teórie ako
organického celku. Najväčším nedostatkom je neexistencia logickej štruktúry
teórie, jej základných predpokladov, nejednoznačnosti fyzikálneho zmyslu. Preto
najvhodnejším sa ukazuje axiomatický prístup. Tento okrem všeobecných
racionálnych argumentov ako aj subjektívneho intelektuálneho komfortu,
zabezpečuje globálne ocenenie teórie, jej logickú stavbu, sústredenosť na podstatné
zložky, pričom nezdôrazňuje jej aplikačné aspekty. Axiomatický prístup je
najkratšou cestou k odhaleniu podstaty teórie. Samozrejme, že tieto tri prístupy
pre výklad teórií nie sú medzi sebou konfliktné a môžu sa najmä v pedagogickom
procese kombinovať.
Najlepšie bol axiomatický prístup rozpracovaný vo fyzike a v matematike.
Technika axiomatizácie je predmetom celého radu publikácií. Všeobecná
charakteristika axiomatizácie zahrnuje také body ako sú: formálne predpoklady,
filozofické predpoklady, hypotézy, princípy a zákony, základné pojmy, axiómy,
formálne a sémantické predpoklady a pod. Axiomatizácia je aj prejavom
"dospelosti" vedy, jej zrelosti. Posilňuje jasnosť a pravdivosť, stimuluje analýzu a
kritiku. Nakoniec axiomatizácia svojou úspornosťou nám môže pomôcť prekonať
informačné zahltenie.

Kritika TAR

Ako alebo do akej miery splňuje súčasná TAR vyššie uvedené formálne požiadavky
na axiomatizovanú teóriu? Načim povedať, že v značnej väčšine sú práce z oblasti
TAR ako teórie skôr heuristického typu. Samozrejme existuje nemálo prác, ktoré
spĺňajú požiadavky axiomatickej teórie. Sú to však práce, ktoré pokrývajú len
niektoré oblasti TAR. Pokiaľ je autorom tejto práce známe, neexistuje zatiaľ TAR
ako axiomatická teória, ktorá by vychádzajúc zo všeobecných princípov (zákonov)
pokrývala čo najširšiu oblasť; v ktorej by zo všeobecných princípov (tieto môžu byť
viac-menej čisto matematického charakteru, iné viac alebo menej bezprostredne
odrážajú fyzikálny obsah) pomocou hypoteticko-deduktívnej metódy odvodené
špeciálne zákony (v konkrétnosti algoritmy) riadenia. Rôzne pokusy o
"matematizáciu" TAR vyúsťujú do vytvorenia ďalších vetví aplikovanej (alebo
dokonca "čistej") matematiky. V týchto prácach sa však úplne vytráca reálna
fyzikálna stránka objektu. R. Kalman v úvode knihy "Topics in Mathematical
System Theory" prehlasuje jasne a nedvojzmyselne: "pre nás systém, presnejšie
dynamický systém, je presný matematický pojem. Preto teória systémov je v
podstate, aj keď nie úplne, oblasťou matematiky". Tieto slabiny veľmi jasne vystihol
J. Štěpán: "fakt, že všetky aplikácie TAR musia začínať experimentom bol úplne
ignorovaný". Z vyššie uvedeného vyplýva, že formalizácia TAR, jej axiomatizácia,
má byť len prostriedkom a nie konečným cieľom. Prostriedkom pre vyššiu

Kybernetický svet Kybernetika, umelá inteligencia a miesto
TAR

110

"kultúru" výskumnej práce, prostriedkom pre komunikáciu vedeckých
pracovníkov. Pritom najmä v procese pedagogického pôsobenia je vhodné využívať
aj induktívny heuristický a historický prístup ku konštruovaniu teórií s využitím
bohatej databázy fyzikálnych analógií a nielen čisto a výlučne hypoteticko-
deduktívny, formálno-logický prístup.
Okrem týchto "formálnych" kritík TAR objavujú sa vážne pripomienky ku jej forme
a najmä obsahu zo strany samotných "teoretikov" a "praktikov" riadenia. Tak
napríklad A. S. Willsky formuluje niektoré problémy a otázky obsahu TAR. Čo je
vlastne obsahom teórie riadenia zložitých systémov? Aké "break-throughs" sa
dosahujú využitím metód "klasickej" TAR pri riadení zložitých systémov? Predsa
úplná znalosť štruktúry systému, jednoznačnosť (determinizmus) riešenia nie sú
atribúty skutočne reálnych zložitých systémov. Ďalšia otázka sa týka vývoja teórie
lineárnych systémov. Kam sa vlastne uberá? Nie je značná časť energie v tejto
oblasti venovaná riešeniu "hlavolamov", motivovaných najmä ich intelektuálnym
obsahom a nie reálnymi potrebami? Čo je vlastne obsahom teórie riadenia
adaptívnych systémov? Táto oblasť zahŕňa neuveriteľné a najmä heterogénne
množstvo metód, čiastočných výsledkov, algoritmov, postupov, techník a pod.
Zaujímavé otázky kladie aj E. Bristol. Prečo sa neskúma teoreticky činnosť reálnych
priemyselných zložitých systémov? Ako vysvetliť (najmä študentom) napr. taký
fakt, že mnohoparametrové nelineárne systémy s rozloženými parametrami, s
premenlivými koeficientmi bez problémov fungujú s PID regulátormi, hoci teória
má v tomto smere značné problémy? To isté vyjadruje aj Štěpán: "ukazuje sa, že
priepasť medzi teóriou a praxou riadenia je širšia ako sa zdá. Doposiaľ nie sú
vysvetlené veľmi jednoduché problémy prečo klasické PID regulátory sú efektívne
bez identifikácie a optimalizácie procesov riadenia". Samozrejme, že odpoveď je
intuitívne jasná, avšak exaktné vysvetlenie si vyžaduje istú intelektuálnu námahu.
Jeden z možných prístupov je aproximácia uvedeného systému lineárnym
modelom s konštantnými parametrami v istej oblasti zmien premenných a
parametrov; v ďalšom využitím princípu nevyhnutnej variety, resp. princípu
adekvátnosti systému a regulátora ľahko ukážeme, že PID regulátor zvládne
varietu (je adekvátny riadenému systému) výstupov (stavov) riadeného objektu.
P. R. Belanger píše: "Nedá sa nič robiť, praktickí inžinieri nečítajú teoretické články.
Potrebujú overené výsledky a nie materiály z čerstvých výskumných správ. To čo
potrebujú nájdu v aplikačných časopisoch a v komerčných obchodných
publikáciách". Teória "napája" prax vývoja a realizácie systémov riadenia, avšak
musí sledovať aj svoje uplatnenie. Ak sa zoslabí alebo preruší táto priama väzba na
prax, teória stroskotáva na úskaliach tvrdej reality (hynie na púšti života povedal
by filozof) a stáva sa zakonzervovanou a nepozorovateľnou. Podobné následky má
aj prerušenie spätnej väzby z praxe. V tomto prípade sa oblasť teórie stáva v istom
zmysle neriaditeľnou, vyvíja sa v súlade s vlastnou logikou a vlastnými (viac-menej
intelektuálnymi) záujmami. Východisko je asi v nájdení správnej miery všetkých

Kybernetický svet Kybernetika, umelá inteligencia a miesto
TAR

111

týchto navzájom sa ovplyvňujúcich faktorov. Nakoniec ešte jedna poznámka na
záver tejto podkapitoly: možno najperspektívnejším smerom vývoja TAR bude istá
jej syntéza s "computer science" a interakcie s informačnými technológiami (tento
problém si však vyžaduje osobitnú pozornosť). Nakoniec aj klasik Wiener píše:
”Teória riadenia v technike, či už ide o riadenie človeka, živočícha alebo ide
o riadenie mechanické, je teda súčasťou teórie informácie.”

Možnosti formalizácie TAR

Aké sú teda možnosti formalizácie (axiomatizácie) TAR? Na základe uvedenej
analýzy a kritiky TAR by takáto formalizácia mala vychádzať z nejakých
všeobecných princípov (zákonov), z ktorých by bolo možné deduktívne odvodiť
jednotlivé vetvy TAR - optimálne, adaptívne, decentralizované, hierarchické
systémy, DEDS, hybridné (logicko-dynamické) systémy a pod. Jednotlivé konkrétne
metódy (algoritmy) by mali byť vystavené ohňu praktickej previerky v chápaní
klasického experimentu (metóda konfirmácie alebo falzifikácie). Je otázkou ako
túto požiadavku spĺňa experiment vo forme simulácie. Jestvujú názory, ktoré
nepovažujú simulačný experiment ako plnohodnotný. V tomto smere je nutné, aby
teoretici oveľa hlbšie siahli do rezervoáru praxe. Inžinieri a technici riešia úlohy a
problémy riadenia zložitých systémov zväčša ad-hoc; štúdium týchto riešení môže
byť veľmi dobrým východiskom a zdrojom pre možné zovšeobecnenie a vytvorenie
nových teórií.

Príklad - teória decentralizovaného riadenia

Návrhári riadiacich systémov sa už roky zaoberajú problémom optimálneho
riadenia zložitých systémov. Prístupy k riešeniu problému decentralizovaného
riadenia využívajú predpoklad, že žiadny z rozhodovacích členov nemá k
dispozícii kompletný model systému. Každý agent má informácie o činnosti
jedného systému - to predstavuje expertný podsystém. Tento podsystém nemá
žiadne informácie o štruktúre ostatných podsystémov.
Kľúčovými prístupmi v teórii riadenia sú markovovské chápanie stavu systému,
Bayesov zákon v teórii pravdepodobnosti, použitie globálneho skalárneho kritéria
a teória optimálneho riadenia (princíp minima a dynamické programovanie). Tieto
prístupy využívajú jednotlivé agenty. Veľmi výhodným môže byť použitie
multiagentového prístupu. Každý z agentov prostredníctvom komunikácie
získava informácie o ostatných podsystémoch. V tomto prípade je nevyhnutné
uvažovať s interakciami medzi podsystémami. Každý agent musí mať informácie o
existencii ostatných častí systému.
Z uvedených úvah vyplýva prvý princíp.

Princíp 1: Každý rozhodovací agent má nejaký ohraničený model systému, ktorý

riadi.

Kybernetický svet Kybernetika, umelá inteligencia a miesto
TAR

112

Uvažujme takú množinu agentov, kde činnosť jedného priamo ovplyvňuje ostatné
agenty a preto je medzi nimi potrebná komunikácia. Ak agenty majú k dispozícii
úplne oddelené modely tak množstvo informácií je limitované. Prirodzeným je
využitie informácií skrytých v interakciách. Na základe toho je navrhnutý druhý
princíp.

Princíp 2: Komunikácia medzi agentmi sa vykonáva iba v zmysle kvantít priamo

sa vzťahujúcich k interakčným premenným.
Všeobecný prístup k riešeniu optimalizačných problémov riadenia vyžaduje veľké
komunikačné kapacity kvôli interakciám medzi agentmi. Preto algoritmy riadenia
budú pracovať nasledovne.

Princíp 3: Je nutné vyhnúť sa iteračným postupom, ktoré zahrňujú komunikáciu

medzi agentmi.
Neurčitosť hrá v komunikácii veľmi dôležitú úlohu. V teórii hier sa v tomto prípade
javí výhodným vyriešiť neurčitosť uvažovaním najhoršieho prípadu. Takýto
prístup pripúšťa lokálnu autonómiu rozhodovacieho člena.

Princíp 4: Neurčitosť v budúcej činnosti agentov bude vyriešená prostredníctvom

komunikácie alebo sa bude predpokladať, že nastal najhorší možný prípad.
Na báze uvedených princípov je možno deduktívnym spôsobom odvodiť rôzne
metódy riadenia. Napríklad, na základe princípov 2 a 3, je možné odvodiť totálne
decentralizované riadenie dynamického systému.

Miesto TAR v učebných osnovách

Prakticky sa miesto teórie riadenia prejavuje najmä v učebných plánoch
a osnovách. Bolo by možno veľmi vhodné urobiť aj kvantitatívnu aj kvalitatívnu
analýzu počtu hodín, cvičení, obsah najmä laboratórnych cvičení podielu TAR na
celkovom objeme výučby. Pri tejto analýze načim vychádzať z práve vyjasnenia si
charakteru TAR: má to byť ”čistá” teória alebo skôr súbor znalostí vo forme metód,
algoritmov, ap., teda to čo existuje viac menej teraz. V prípade zdôrazňovania
teoretických aspektov je potrebné uvážiť, či by niektoré časti nemali byť časťou
aplikovanej matematiky; napríklad variačný počet, maticové diferenciálne rovnice
ap. Autor článku má niekoľkoročnú skúsenosť z kombinovaných prednášok
z predmetu Teória optimálnych systémov, kde úvodné 3-4 prednášky robil
matematik. Skúsenosti sú dobré.

a) Treba posúdiť, najlepšie na báze dobrej ankety a diskusie, názor študentov na

jednej strane ako aj názor ľudí z praxe na strane druhej. Napríklad bolo by
treba uvážiť čo má študent z teórie vedieť a akým spôsobom to dosiahnuť. Len
ako príklad uvádzam MIT, kde predmety z teórie riadenia majú väčšinou
hodiny typu 4-0-8, teda štyri hodiny prednášok, žiadne cvičenia a osem hodín

Kybernetický svet Kybernetika, umelá inteligencia a miesto
TAR

113

prípravy. Ale Mikropočítače pre riadenie dynamických systémov v základnom
bakalárskom programe majú rozsah 2-7-3.

b) Veľmi dôležité je stanovenie obsahu pojmu teória riadenia. Dobre o tom hovorí

Mojsejev, ktorý hovorí o teórii technického riadenia (teda teórie riadenia
technických systémov) ako ďalšej etapy teórie automatickej regulácie. Je veľmi
problematické chápať a redukovať teóriu riadenia len na teóriu automatickej
regulácie dynamických sústav, čo je dnes celkom bežné. Dynamické systémy so
spätnou väzbou obsadzujú len istý, síce dôležitý, ale nie rozhodujúci segment
problémov riadenia. Vyjadrením tohto stavu je aj fakt, že:
1. Teóriu regulácie dnes možno považovať z metodologického hľadiska za

fakticky uzavretú oblasť, takpovediac za ”klasiku”; ďalšie pokroky sa dnes
dosahujú najmä implementáciou metód výpočtovej inteligencie (neurónové
siete, fuzzy systémy, genetické algoritmy) ako aj implementáciou nových
informačných technológií. Napokon o to svedčí aj bežné prelistovanie ATP
žurnálu, Automatizácie, ap Teoretickým základom by mohli byť
multiagentové systémy ako spoločná báza kybernetiky, informatiky
a umelej inteligencie.

2. Teória regulácie je dnes absolútne bežným predmetom v učebných

osnovách veľkého počtu ”neelektrotechnických” a ”neinformatických”
fakúlt. Nehovoriac o tom, že na mnohých priemyslovkách sa preberajú
uzavreté regulačné obvody. Vzniká dôležitá otázka: Môže byť teória
regulácie dynamických sústav v tejto podobe základným teoretickým
predmetom v našich študijných odboroch?

3. Východiskom z danej situácie nemôže byť len rozvoj TAR v zmysle

Kuhnovej ”normálnej” vedy; teda vedy kde nedochádza ku zmene
paradigmy, teda zásadnej zmeny vo vývoji, ale generujú a riešia sa len
umelé problémy, tzv. hlavolamy, kde sa premet vedy mení len horizontálne
ale nie vertikálne. Pritom samovoľný, prirodzený rozvoj informačno-
riadiacich systémov dokazuje, že zmena paradigmy nastáva, ale nemá
adekvátne vyjadrenie v samotnej TAR a nakoniec ani v učebných plánoch.

d) Z uvedeného vyplýva, že treba analyzovať kvantitu a obsah predmetov

z oblasti TAR, aj aplikačných. Takáto analýza by možno umožnila čiastočne,
alebo aj viac, redukovať súčasné predmety TAR a umožniť rozšírenie predmetu
teórie riadenia o informačno-riadiace technológie na jednej strane
a o manažérske prístupy na strane druhej. Treba si uvedomiť, že manažment
nie je veda v bežnom slova zmysle; je to skôr umenie. Približne povediac, tých
20-30 % ”vedy” v manažmente sú rozhodovacie procesy, ktoré patria jedine do
kybernetiky, na jej pôde vznikli a dnes to mnohí ”ukradli” pod názvom
logistika. Veď klasické dielo Stafforda Beera Cybernetics a Management, je
dodnes neprekonanou bázou kybernetiky ako jediného teoretického základu
manažmentu ako vedy.

Kybernetický svet Kybernetika, umelá inteligencia a miesto
TAR

114

Kybernetický svet Kybernetická totalita

115

13. Kybernetická totalita

Esej s týmto názvom uverejnil Jaron Lanier na www.edge.org s názvom One Half of
a Manifesto. Jeho stručný obsah s mojimi poznámkami môže priblížiť čitateľovi
obsah tohto vynikajúceho elitného klubu amerických a iných intelektuálov, ktorí sa
snažia pod názvom The Third Culture (Tretia kultúra) vytvoriť most medzi
humanitnými vedami na jednej strane a prírodnými a technickými vedami na
strane druhej. Názov Tretia kultúra je parafrázou na esej Ch. P. Snowa Dve kultúry,
ktorú napísal v roku 1959. Nasledujúcich šesť nadpisov podkapitoliek je
vyjadrením istej ”viery” ľudí, ktorých Lanier nazýva kybernetickými totalistami.

Kybernetický obraz informácie je najlepší spôsob ako porozumieť realite

Kybernetika, resp. kybernetici, už od svojho vzniku si robili nároky na výklad
reality. Charakterizovať tento prístup možno tak, že uvedieme protichodný názor.
Tento by mohol znieť takto: Kybernetický model javov a širšie sveta nemôže byť
jediným favorizovaným modelom; jednoducho už preto nie, že nie je možné
skonštruovať počítače konformné s takýmto modelom. Reálne počítače sú odlišné
od idealizovaných teoretických. Ideálne kybernetické systémy reálne nejestvujú.
Vo všeobecnosti filozoficko-metodologické problémy kybernetiky nie sú ešte ani
zďaleka v celej šírke identifikované, formulované a riešené.

Ľudia sú len kybernetické obrazy

Na začiatku treba povedať, že všetky fantázie kybernetických totalistov sú
postavené na umelej inteligencii. Ak počítače budú v budúcnosti dostatočne
šikovné, aby navrhli svojich nástupcov, fakticky otvorí proces, ktorý vedie ku
istému druhu všemohúcnosti. Vyvoláva to dojem, že niekto už napísal alebo napíše
softvér, ktorý naštartuje daný proces, avšak o tom zatiaľ nikto nevie. Z toho
vyplýva, že takýto softvér napíšu samotné počítače. Príčina môže byť v tom, že sa
vkladajú veľké nádeje do umelej inteligencie, konkretizovanej napr.
v inteligentných agentoch ap. Takúto mienku vyslovujú najmä publicisti a iní ľudia,
ktorí možno neprišli do styku s konkrétnym programovaním a s aplikáciami.
Inžinieri a programátori sú, zdá sa oveľa skeptickejší a opatrnejší pri predikciách.
Mnohých k takémuto názoru vedie chudobná kvalita softvéru v porovnaní
s vynikajúcim hardvérom. Podobné neodôvodnené extrapolácie nie sú, zdá sa,
ničím novým. Už na začiatku 60-tych rokov minulého storočia vznikla podobná
situácia, keď ako dôsledok istej popularity kybernetiky a počítačov vznikali
neodôvodnené predikcie typu: ”do konca desaťročia (teda do roku 1970) počítač
porazí majstra sveta v šachu”, ap. Vývoj ukázal, že pri predikciách treba byť veľmi
opatrný.

Kybernetický svet Kybernetická totalita

116

Subjektívna skúsenosť nejestvuje.

Existuje istý kruh empatie. V okolí kruhu sú veci neživé, menej dôležité; zaradíme
budúce počítače dovnútra kruhu? Dennett, podľa Laniera kybertotalista, hovorí, že
ľudia sú len špecializované počítače a preto hľadanie nejakého fundamentálneho
ontologického rozdielu medzi ľuďmi a počítačmi je strata času. Lanier nechce
umiestniť počítače do svojho kruhu empatie, medzi literatúru, umenie, ap. (treba
poznamenať, že Lanier nie je žiadny laik; v sedemdesiatych rokoch programoval
Unix). Uvedené svedčí o tom, že Lanier nie je nejaký ”mechanický materialista”, že
je mu skôr bližšie dialektické myslenie. Názory, ktoré kritizuje, svedčia o zatiaľ nie
veľmi pevných filozofických a metodologických základoch vednej oblasti umelá
inteligencia. Práve diskusia v tomto smere by mala byť výzvou aj pre slovenských
filozofov, ktorí zatiaľ, bohužiaľ, nepovažujú za dôležité venovať pozornosť týmto
problémom, hoci autor tejto knihy ich k tomu nabádal (viď kapitoly 2 a 7 tejto
knihy).

Darwinova teória platí nielen pre biológiu, ale aj pre iné, aj spoločenské oblasti,
napr. kultúru.

Kybernetickí totalisti sú posadnutí Darwinom, pretože dáva istý návod ako stvoriť
pomocou kybernetických strojov posthominálny svet. Ich argumentácia je často
pochybná a fundamentalistická. Pritom Darwinova teória bola a je odlišná od
iných vedeckých teórií. Je založená na princípe emergencie a nie na zákonoch ako
napríklad vo fyzike. Nie je tu žiadna vonkajšia sila analogická elektromagnetizmu.
Je to len určité rozprávanie a zdôvodňovanie; evolúcia pracuje často optimálne nie
z hľadiska strategického cieľa, ale len z hľadiska lokálnych cieľov. Klasická otázka,
napríklad, je: Prečo evolúcia, ktorá vytvorila také perfektné pazúry, krídla ap.,
nevytvorila kolesá? Veď tie by sa veľmi hodili pre pohyb.
Práce v oblasti umelej inteligencie prebiehajú už dlho, viac ako polstoročia
a výsledky sú skromné. Podľa S. Lema, vzhľadom na zložitosť problému, bude asi
pravdepodobnejšia cesta vytvorenia neosobného rozumu (viď jeho Golem XIV)
a nie napodobňovanie činnosti mozgu. Možno myslenie ako produkt evolúcie
súvisí s Darwinovou teóriou, ale tá ho nevie vysvetliť. Prvé generácie bádateľov
v oblasti UI väčšinou predpokladali, že slepá evolúcia nemôže byť celý ”príbeh”, že
musí existovať niečo, čo odlišuje proces ľudského myslenia od iných procesov
evolúcie.
Napriek veľkému úsiliu prejavujúcemu sa v obrovskom množstve publikácií aj
reálnych technických úspechov, možno hovoriť stále len o počiatočnej fáze
vytvárania UI. Faktom je, že mozog sa vyvinul u všetkých zvieracích živočíšnych
druhov. Vznikol činnosťou génov, rôznymi vplyvmi pozemského prostredia, ap.
Zdá sa, že tomuto procesu vzniku nikto rozumný ani nič rozumného nepomáhalo
(Lem). Bol to výber, selekcia, mutácie, ale všetka činnosť smerovala k nejakému,

Kybernetický svet Kybernetická totalita

117

pravdepodobne lokálnemu minimu, ktoré zabezpečuje pre príslušný organizmus
(systém) možnosť rozmnožovania a prežitia. V celej tejto činnosti bolo ľahostajné
to, či si tento proces organizmy uvedomujú alebo neuvedomujú. Pre ľudí to má za
následok fakt, že nevieme prečo myslíme a ako sa to stalo, že máme vedomie
a prirodzenú inteligenciu. Nevieme inžiniersky napodobniť ani činnosť nižších
organizmov. Programy vytvorené v oblasti UI nemysliɡ – vytvoriť UI asi znamená
vytvoriť priestor slobody a nerovnakých postupov a výsledkov. Ľudská inteligencia
ešte stále nevytvorila ”mimoľudskú” inteligenciu.

Moorov zákon

Tento zákon jednoducho formuluje fakt, že kvantitatívne aj kvalitatívne aspekty
informačných systémov sú vyjadrené uvedeným zákonom. Týka sa hardvéru
počítačov a hovorí, že každý rok a pol je počítanie pri danej cene dvakrát
rýchlejšie. Čo, napríklad, budú schopné miliónkrát rýchlejšie počítače, za nejakých
20-30 rokov? Dnes však skôr platí inverzný zákon pre softvér. Čím sú rýchlejšie
počítače, pamäte lacnejšie, softvér sa stáva pomalším. Odpoveď prečo je tomu tak
nie je jednoduchá a vyžaduje si analýzy počítačových špecialistov. To zatiaľ hamuje
mnohé predpovede kybernetických totalistov. Softvér sa vyvíja skôr evolučne,
s množstvom odbočiek a zákrut.

Príchod kybernetickej kataklizmy

Podľa niektorých scenárov kybernetických totalistov, niekedy okolo roku 2020
vzniknú autonómne umelé systémy, ktoré budú fungovať samostatne ako aj v sieti.
Budú sa zlepšovať v procese samoreprodukcie. Môže existovať aj iný scenár
kybernetického teroru. Ten môže vyplývať z dlhodobých disproporcií medzi stále
sa zlepšujúcim hardvérom a stagnujúcim softvérom. Teoreticky sa môže stať, že do
procesu tvorby a využívania softvéru bude ponorená čoraz väčšia časť ľudí – celá
planéta bude množstvo helpdeskov. Ako hovorí Lanier naplnia sa utopistické
socialistické sny o plnej zamestnanosti.
Jestvujú však aj iné možnosti. Je celkom možné, že sa nepredstaviteľne zväčší
priepasť medzi bohatými a ostatnými. Pritom nepôjde len o rozdiely, ktoré si vieme
predstaviť a vidíme už dnes. Budúce technológie však môžu priniesť doposiaľ
nevídanú separáciu ľudí. Bohatá časť sa bude môcť, aj pomocou genetického
inžinierstva, reprodukovať tak, že po relatívne krátkom období sa ocitne v role
novodobých ”virtuálnych bohov”.
Kontradikcie vo vzťahu hardvér/softvér môžu však byť limitujúcim faktorom aj
v rôznych aplikáciách informatiky, napríklad v biotechnológiách. Skutočné
nebezpečie však môže mechanistický vulgárny kybernetizmus priniesť najmä
v spoločenskej oblasti. Tak v dvadsiatom storočí intelektuáli nezvládli svoju úlohu
kritikov stalinizmu a fašizmu a nemalou mierou umožnili prostredníctvom týchto

Kybernetický svet Kybernetická totalita

118

ideológií ich nastolenie a relatívne dlhé trvanie, tak aj rozšírenie a popularizácia
ideí kybernetických totalistov môže priniesť podobné výsledky a to aj v politike.
Kombináciou uvedených technologických, ideologických a politických faktorov
môže, okrem iného, vzniknúť aj nový druh istého moderného zotročenia,
moderného panoptika.
Koncept panoptického väzenia je známy od roku 1791 a je spojený s menom
Jeremyho Benthama. Tento opísal väzenie, v ktorom väzni po obvode strážneho
centra sú osvetľovaní tak, že zatiaľčo oni sú viditeľní, väznitelia v centre ostávajú
neviditeľní. V súčasnosti možno pozorovať prvé prejavy supertechnického
panoptického väzenia v počítačovom svete virtuálnej reality. Avšak táto zasahuje
do reálneho sveta, sveta sociálnych problémov a ekonomickej a politickej moci.
Isteže sa nejedná o nejaké konšpiratívne plánované akcie. Je to skôr výsledok
desaťročí technologického rozvoja. Naši novodobí strážcovia sa však určite grupujú
z prostredia multinacionálnych spoločností, vládnych byrokracií a militaristických
kruhov.
Sila Panoptika nie je len v možnej kontrole údajov, ale aj v celkovej koncepcii
vytvárania virtuálneho sveta, ktorá prostredníctvom globálneho prepojenia ľudí
môže paradoxne viesť ku ich vzájomnej izolácii. Tá môže nastať najmä ako
dôsledok časového a priestorového zahltenia, ktoré môže postupne podstatne
obmedziť prirodzenú ľudskú komunikáciu. Pritom je zaujímavé, že tento proces je
sprevádzaný súhlasom zúčastnených a ich dobrovoľného prispôsobenia sa novým
obmedzeniam. Indivíduum si vyberá z predkladaných ponúk, ktorých generovanie
je mimo neho.
V informačnom veku sa technologická moc presúva z centralizovanej formy
vojensko-priemyselného komplexu na distribuovaný multimediálno-priemyselný
komplex. Tento evolučný proces má za následok metasystémovú tranzíciu a vznik
virtuálneho panoptika, ktoré umožňuje jemnejšie formy kontroly. Prostredníctvom
moderných techník preniká inštitucionalizovaná moc ešte bližšie do súkromia.
Posun ku decentralizovaným metódam využitia informačných technológií má za
následok ďalšiu centralizáciu vplyvu a moci v komerčnej sfére a následne
umožňuje kolonizáciu vedomia. Existuje už dnes mnoho príkladov postupného
prenikania technológií, ktoré nebadane, no o to hlbšie menia naše sociálne okolie.
Hegel raz povedal, že najlepší spôsob ako sa stať hlupákom je stať sa ním pomocou
systému. Ak by sme parafrázovali tento výrok, tak môžeme povedať, že najlepší
spôsob ako sa stať väzňom je stať sa ním dobrovoľne a myslieť si pritom, že sme
slobodní.
13.1. Sledovanie a dohľad

Kybernetický svet Kybernetická totalita

119

korporácií a inštitúcií. Zaujímavé je, že v súčasnosti je uvedený fakt prijímaný
značnou časťou spoločnosti viac-menej dobrovoľne. Ciele korporácií, najmä
ekonomické, sú často zahalené do masívnej stupídnej reklamy, ktorá využíva
najmä všeobecné presvedčenie o neustálom pokroku, o stále plnšom uspokojovaní
často nezmyselných potrieb. Na dosiahnutie žiadaných výsledkov dnes ani nie je
potrebná nejaká centralizovaná orwellovská moc; príslušný výsledok sa dosiahne
aj pomocou distribuovaných, ekonomicky efektívnych, navonok jemných
nástrojov, najmä pôsobením cez masmédiá. Architektúra moderného
informačného Panoptika je odlišná od klasického. Namiesto jednej "dohliadacej
veže" máme viacero distribuovaných veží v podobe rôznych inštitúcií (poisťovacie
spoločnosti, vládne agentúry, nadácie, banky, masmédia, ap.), z ktorých moderní
strážcovia pomocou jemných techník ovládajú sebadisciplinovaných väzňov.
"Strážcovia" používajú rôzne nástroje; dnes sú to hlavne informácie v elektronickej
forme. Viac-menej každé rokovanie skončí vo viac alebo menej dostupnej
databáze. V súčasnosti človek zanecháva elektronické stopy napr. vyplňovaním
obrovského množstva dotazníkov. Veď len pri sťahovaní si nejakého voľného
software na Internete dodávateľ žiada vyplniť rôzne kolónky počnúc všetkými
možnými adresami a končiac otázkami o zamestnaní, ap. Známe sú prípady
využitia, resp. zneužitia medicínskych údajov pri prijímaní do zamestnania.
Zaujímavé informácie sa dajú získať, napr. zo sledovania odberu elektrickej
energie a plynu. Tento druhotný trh informácií generovaných pri rôznych
vybavovaniach, žiadostiach, ap., slúži na predikciu cieľov korporácií; voči
indivíduu je to jednoznačne manipulačný akt. Najväčším nebezpečím týchto javov
je postupná degradácia noriem súkromia. Samozrejme, že korporácie budú
neustále zlepšovať a skvalitňovať služby v súlade so zákazníkovým výberom, jedno
je však jasné; táto tzv. informačná podpora alebo pomoc pri rozhodovaní je
prejavom plazivej intervencie do súkromia človeka.

Kybernetický svet Kybernetika a politika
II

120

14. Kybernetika a politika II

Politický systém na Slovensku je vo všeobecnosti považovaný za neštandartný.
Myslí sa v porovnaní s klasickým delením na pravicu, stred a ľavicu. Je to téma pre
novinárov, politológov a iných ...lógov. Situáciu však tieto hodnotenia nezmenia.
Preto načim rešpektovať daný stav. Nakoniec pri bližšom pohľade možno ide o istú
modernosť, ktorá je spojená najmä so vznikom Smeru a ANO. Prečo tieto strany tak
dráždia takzvané ”štandartné” strany? Prečo by vyše dvesto rokov po francúzskej
revolúcii mal niekto vtesnávať do prokrustovského lôžka existujúce strany
a hnutia? Delenie zo systémového pohľadu získania a uplatňovania moci, teda
vládnutia, je jediným možným kritériom. Ide o cyklus aspoň jedného vystriedania
vládnucej garnitúry. Kým v Maďarsku, Poľsku a v Česku už k tomu došlo, na
Slovensku vznikol ”tretí prúd” v podobe strán Smer a ANO, pričom dve
predchádzajúce garnitúry – mečiarovci a súčasná koalícia – nemusia v budúcom
období hrať dominujúcu úlohu, ktorú môžu prevziať práve nové strany.
V špecifických podmienkach to vôbec nemusí byť na škodu, a práve v tom je možno
Slovensko modernejšie ako jeho susedia. Dve predchádzajúce garnitúry sa tak
sprofanovali v očiach verejnosti, že celkom logicky vzniká otázka o čo by tí noví
mali byť horší? Veď práve to bol asi dôvod veľkej volebnej neúčasti bratov Čechov,
pretože klasický výber z dvoch možností ich obmedzoval. Tri možnosti,
z kybernetického hľadiska, poskytujú oveľa väčšiu varietu, teda rôznorodosť
vyjadrenú napríklad možnými povolenými koalíciami a sú isto osviežujúcim
prvkom, ktorý môže zabezpečiť aj vyššiu účasť na voľbách. Tretia možnosť navyše
poskytuje nádej, že to po voľbách bude inak.
Ešte niekoľko slov o slovenskom voličstve. Nie je o nič horšie, menej inteligentné
ako v susedných krajinách. Ako napríklad hodnotiť fakt, že takzvané katolícke
Slovensko dáva tzv. kresťanským stranám 15% a samotné KDH je tesne nad
hranicou zvoliteľnosti. To vôbec nesvedčí o akejsi rurálnosti Slovenska. Veľká
väčšina ľudí vie čo robiť, koho voliť. Tretí sektor môže v niečom pomôcť, ale nič
podstatné neovplyvní.
Politológom a ľuďom hodnotiacim politiku by som rád pripomenul slová André
Ampéra, geniálneho fyzika-elektrotechnika a filozofa, ktorý politiku definuje ako
”súhrnu vedu o prostriedkoch pomocou ktorých vlády chránia spoločnosť
a zaisťujú mier vo vnútri a nezávislosť navonok”. Kybernetiku, ktorá v jeho
chápaní je podmnožinou politiky, Ampére predstavuje ako ”vedu o priebežnom
riadení štátu (národa), ktorá vláde pomáha riešiť konkrétne úlohy, pred ktoré je
postavená pri rešpektovaní rôznych podmienok a pri plnení všeobecnej úlohy
zaistiť zemi mier a rozkvet”. Takto písal Ampére pred 170-mi rokmi. K tomu len
ťažko niečo rozumného dodať; možno len to, že kybernetika a informatika vyššie
uvedené prostriedky poskytuje, len si ich načim osvojiť.

Kybernetický svet Kybernetika a politika
II

121

Politika a teda aj kybernetika je nielen o moci, ale ten kto moc má musí
rozhodovať. A to sme už úplne na planéte Kybernetika. Ako hovorí Lewis Thomas,
nie sme sociálny hmyz. Tento má len jeden spôsob ako robiť veci. A bude tak robiť
stále, lebo tak je naprogramovaný. Ľudia sú však kódovaní inak; nie sú len pre
binárne rozhodovanie, aj keď toto sa historicky v politike najviac uplatňuje. Človek
sa môže rozhodnúť z viacerých možností: pôjdem, nepôjdem, možno pôjdem,
možno to skúsim, ap. Sme urobení pre jedno prekvapenie za druhým. Môžeme pre
spoločnosť vytvárať doposiaľ netušené štruktúry, myšlienky dosiaľ nemyslené,
hudbu nikdy nepočutú.
Ampére prevzal termín kybernetika od starých Grékov a sám túto skutočnosť
zdôraznil. Slovo kybernetika sa zrodilo na voľnom morskom priestore. Heléni,
ktorí prišli na členité brehy Egidy z lesov a stepí indoeurópskej kolísky ľudstva, sa
rýchlo stali národom moreplavcov a remeslo kormidelníka, ktorý viedol loď po
mori ku ďalekému cieľu, sa tešilo veľkej vážnosti. Homér hovorí o kormidelníkovi
kráľa Menelaa Frontisovi, ktorý bol veľmi skúsený a ktorý ”lepšie ako ostatní
prenikol do tajomstva ako riadiť loď keď hrozí búrka” a o Faiakoch, ktorí zachránili
Odyssea a ktorých lode samy chápali myšlienky kormidelníkov a zahalené
súmrakom a hmlou rýchlo zdolávali more. Faiacká princezná Nausikaá Odysseovi,
že s radosťou sa plavíme po mnohozvučnom mori. Aténčania každoročne slávili vo
Faleróne kybernézie – sviatky kormidelníkov, ktoré vyhlásil samotný Tézeus na
počesť hrdinov Nausitoa (znamená doslova rýchly ako loď) a Faiaxa, ktorí viedli
jeho loď na Krétu, kde zabil Minotaura.
Takto sa postupne stalo riadenie lodí názorným a populárnym príkladom
a modelom riadenia a slovo ”kybernet” (kybernétes), označovalo nielen
kormidelníka, ale aj vládcu nad ľuďmi v najširšom zmysle slova, napríklad kráľa,
tyrana, archonta, ap. Podobne sa rozšíril aj význam slova ”kybernáo”, riadim loď
a výraz ”kybernetiké téchne”, umenie riadiť loď, kormidelnícke umenie”
(Povarpv, G.N.: Ampére a kybernetika, SNTL, Praha 1980). Na tieto idey sa
odvolával aj Ampére.
Platón neraz hovorí o kybernetike priamo aj v prenesenom význame. Často hovorí
vo svojich dialógoch o riadení vozu alebo lode (Alkibiades, Politikos, Gorgias)
a termín kybernetika vystupuje len ako umenie kormidelníka. V iných prípadoch
nazýva kybernetikou umenie riadiť ľudí (Kleitofón). Zaujímavy je aj výskyt slova
riaditeľnosť v diele jeho súčasníka Xenofonta (Spomienky na Sokrata). Platón sa
snažil premeniť kybernetiku z umenia na vedu v súvislosti s jeho snahou
o zásadnú prestavbu spoločnosti a preto ho môžeme považovať za predchodcu
Ampéra a Wienera.
Grécke kybernétes nadobudlo v Ríme podobu gubernator. Odtiaľ je aj anglické
governor, francúzske gouverneur, rusky gubernátor a po slovensky guvernér.
Analogicky z gréckeho kybernéo vzniká napríklad sloveso govern. Vidíme, že

Kybernetický svet Kybernetika a politika
II

122

súčasný politický slovník týkajúci sa vládnutia má zdroj v antike. Latinské
gubernator na začiatku tiež znamenalo kormidelník.
Napriek týmto zdrojom, ani v minulosti, ani dnes keď kybernetika a informatika
poskytujú pre moderné riadenie (manažment) vedecký základ, zostávalo a zostáva
riadenie štátnej lode akýmsi druhom remesla či v lepšom prípade umenia,
založeného na improvizácii, intuícii a skúsenostiach politikov a štátnikov.
V priebehu dejín vládcovia narábali so svojimi radcami, ktorí mali nejaké,
z dnešného pohľadu kybernetické myšlienky, veľmi kruto. Povesť hovorí, že
syrakúzsky tyran Dionysos chcel predať Platóna do otroctva, keď ho rozhneval
svojimi radami. Známy je aj Machiavelliho príbeh. Pojem kybernetika sa tak
postupne vytratil, až zásluhou Ampéra sa znovu vrátil na javisko dejín a vedy.
V roku 1843 použil slovo kybernetika (cybernetica) poľský filozof Ferdynand
Bronislav Trentowski. Tento po povstaní v roku 1830 žil v emigrácii a vytvoril
romanticky zafarbený filozofický systém podľa vzoru Hegla, ktorý bol obsahom
jeho diela Vzťah filozofie ku kybernetike alebo k umeniu vládnuť národu. Táto
kniha je však v Ampérovej terminológii o moci ako prostriedku vládnutia.
Otázkou je, prečo sa Ampérov metodologický pokus širšie neujal, prečo do zrodu
novovekej Wienerovej kybernetiky muselo uplynúť ďalších sto rokov. Odpoveď nie
je jednoduchá a už vôbec nemožno pripisovať vinu Ampérovej klasifikácii. Je to
problém histórie a metodológie vedy. Jedným z dôvodov je však istá ”predčasnosť”
Ampérovho pokusu. Problémy, ktoré Ampére vyniesol na svet, ešte nerezonovali
ani vo vedeckej komunite ani v spoločnosti. Problémy riadenia zložitých systémov
a s ním spojenej komunikácie ešte sa len začali vynárať. Ako píše Paul Johnson,
práve v rokoch 1815-1830 sa rodila nová éra. Pripomeňme si, že v Rusku panoval
Mikuláš I., v západných štátoch sa rodilo sociálne hnutie, atď. Problémy s rodiacou
sa zložitosťou sveta ako globálneho celku začali až po praktickom využití telegrafu
a železnice, čo bolo o pár desaťročí neskôr. Problém bol aj v odlíšení energetických
procesov v strojoch od ich informačnej stránky. Práve zásluhou Maxwella, slováka
Aurela Stodolu, Ljapunova a ďalších vedcov z oblasti prírodných a technických
vied sa v poslednej tretine 19. storočia začína rozvíjať, prakticky aj teoreticky,
náuka o regulácii a stabilite strojov a zariadení (napríklad parných turbín). Práve
táto linka spolu s rozvojom elektrotechniky, rádiotechniky, biológie
a v neposlednom rade aj s projektmi v oblasti vojenstva v súvislosti s 2. svetovou
vojnou, viedla v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia ku vzniku modernej
kybernetiky. Ale to sa čitateľ môže dnes dozvedieť z pôvodných Wienerových prác
ako aj z početných zdrojov histórie kybernetiky na webe.
Nemožno nespomenúť ešte pokus Bogdanova (viď esej o tektológii) na počiatku 20.
storočia. Ten prišiel úplne nezávisle a z inej strany; Bogdanov patril k
intelektuálnej elite ruského ľavicového spektra. Do jeho okruhu patril Maxim
Gorkij, už na začiatku storočia svetoznámy spisovateľ, Lunačarskij, a mnohí iní.
Pôvodným povolaním lekár-biológ však mal všestranné záujmy. Zaujímala ho

Kybernetický svet Kybernetika a politika
II

123

politika, filozofia, písal prvé ruské science-fiction a bol to človek krištáľového
charakteru. Asi preto, na rozdiel od Lenina, ktorý mu asi intelektuálne závidel, sa
v politike, našťastie alebo nanešťastie, ťažko povedať čo by bolo bývalo lepšie,
neuplatnil. Zato napísal trojdielne dielo Všeobecná organizačná veda – Tektológia,
v ktorej predbehol tvorcov Teórie systémov a neskôr kybernetiky o dobrých tridsať
rokov. Ale podobne ako Ampére, zostal nepochopený a možno aj preto lebo niečo
tušil, ho Lenin nemal rád. Tu načim povedať, že hoci, podľa Volkogonova, len
v Sovietskom zväze do roku 1990 vyšlo 653 miliónov výtlačkov Leninových spisov
v 125 jazykoch, čo ako ironicky konštatuje je zvláštny prejav sovietskeho nadbytku
a blahobytu, Lenin napísal v podstate jedno ako-tak súvislé filozofické dielo –
Materializmus a empiriokriticizmus – v ktorom, asi nie náhodou, venuje
zdrvujúcej kritike Bogdanova celú knihu. Asi tušil, že Bogdanovov
Empiriomonizmus je nad jeho sily; veď Filozofické zošity, ktoré študovali generácie
leninských filozofov, sú len nesúvislé a dosť zmätené poznámky. Lenin Tektológiu
asi nečítal, aspoň sa k tomu nepriznáva, no možno aj preto, že ju čítal, ale asi
ničomu nerozumel.
Politika úzko súvisí s mocou, napokon o tom je trochu pojednané
v predchádzajúcej eseji o kybernetike a politike. Moc je spojená s vladármi. Ako ich
vybrať? Spôsobilosť ku politike a moci sa dedí ako to ukazuje história len zriedka.
Shaw hovorí, že ak máme dávať výkonnú moc do rúk tým, ktorí ju dokážu
používať, ak máme zachrániť civilizáciu, stavia nás naša lžidemokratická tradícia
vládnuť prostredníctvom výborov a ich väčšiny príkro pred poznanie, že vláda
väčšiny je niečo neprirodzeného, lebo schopní vládcovia sú vždy v menšine. Treba
nájsť strednú cestu medzi diktátorom a nečinnosťou demokratických inštitúcií. Len
zhromaždenie ľudí zbavených starosti o živobytie, vybrané rovnako nebojácnym
voličstvom, môže mať toľko obrazotvornosti a odvahy, koľko je nutné pre moderný
život.
Politika a vládnutie, to sú najmä rozhodovacie procesy. Ich výsledkom sú na jednej
strane zákony, na strane vlády konkrétne činy – rozhodnutia. Spôsob, akým sa
výsledky parlamentu a vlády dosahujú, je kuloárny a preto je často spojený
s korupciou. V tejto fáze vývoja spoločnosti sa nedá očakávať nejaká zmena,
pretože drvivá väčšina chápe službu ľudu najmä ako službu sebe. Celé to treba
systémovo zmeniť a upraviť tak, aby sa rozhodovacie procesy čo najviac
sformalizovali a aby bol odfiltrovaný subjektívny činiteľ. Veď právne normy, to sú
formulácie v jazyku, ktorý zodpovedá logike prvého rádu; teda nejde o umeleckú
literatúru s metaforami, hyperbolami a subjektívnymi opismi. Právnu normu treba
dať computerovým lingvistom, ktorý ju hodia do počítača a z neho vyjde právna
norma bez logických kontradikcií. Ale to by právnici museli čosi vedieť
o Goedelových teorémach. Počítač z lingvistickej analýzy bez problémov
vygeneruje po logickej stránke bezchybný zákon. Podobne by v budúcnosti mohli
úplne inak vypadať súdne procesy, aspoň tie kde nejde o život. Kravál
a zastrašovanie svedkov advokátmi, sudcami a prokurátormi, ktoré často vyplýva

Kybernetický svet Kybernetika a politika
II

124

z ich vlastného zastrašovania, by po preverení daných objektívnych faktov, mohol
byť nahradený rozhodovacou analýzou v počítači. Možno sa to zdá niekomu
smiešne alebo ako hudba budúcnosti, ale spoločenské vedy nemajú inú cestu ako
sa postupne čoraz viac formalizovať. Filozofia je v podstate literatúra, ale právo,
ekonómia, musí nasledovať matematiku, fyziku, biológiu, musí nájsť inšpiráciu
v kybernetike, umelej inteligencii a začať v plnej miere využívať informačné
technológie. Veď spôsob a metódy vzdelávania práva a často aj ekonómie sa
niekedy veľmi podobá akémusi stredovekému memorovaniu. Informatiku,
kybernetiku, elektrotechniku dnes idú študovať, s výnimkou medicíny, tí
najodvážnejší študenti, ktorí väčšinou kašlú na politiku. Tí, akože lepší, utekajú
preč od matematiky, fyziky a informatiky. Je to nad ich sily. Neviem či sa právnici
učia informatiku a kybernetiku; ak nie čím skôr by to mali urobiť a aplikovať
a využiť informačné technológie vo svojej praxi. Prišli by síce o vlastný prospech,
ale ich veda, ak to vôbec je dajaká veda, by mala šance sa stať vedou v Popperovom
slova zmysle, čiže jej princípy, teorémy a výsledky by sa dali falzifikovať. A vôbec,
jediná možná reforma politiky je v budúcnosti spojená s formalizáciou volieb
s využitím možností elektronického hlasovania, formalizáciou činnosti
parlamentu, vlády a súdov.
(Samozrejme, že to platí o takých vysoko inteligentných činnostiach ako je
overovať podpisy, dávať pečiatky, zapisovať pozemky do katastrov, ap.; to všetko sú
absolútne jednoduché veci, kde stačí vykonať istý mechanický úkon; je absolútnou
volovinou platiť a živiť armádu úradníkov, ktorých jedinou pracovnou náplňou je
za protislužby dávať pečiatky. Toto všetko už dnes hravo zvládnu počítače. Viem si
predstaviť, že stavebné povolenie by sa dalo spokojne vybaviť spoza počítača.
Bohužiaľ, v administratíve je ľudstvo stále v stredoveku; vinu však majú aj
informatici, pretože sa nevedia politicky presadiť).
Potom v týchto oblastiach sa uplatnia aj politici dnešného kalibru, avšak ich
korupčné možnosti budú minimálne. To potom bude hromadný útek zo služieb
vlasti! V politike potom budú pôsobiť normálni priemerní ľudia, ktorí nebudú
musieť nás presvedčovať, že sa za nás obetujú na oltári politiky.

Kybernetický svet Kybernetika a politika
II

125

Kybernetický svet Socializmus (kybernetický
pohľad)

126

15. Socializmus (kybernetický pohľad)

Čo si pod socializmom predstavujú obyčajní ľudia? Dovolím si tvrdiť, že značná
časť, a to aj relatívne vzdelanejších, je ovplyvnená tým socializmom, ktorý sme
nazývali reálny a vtedajšou propagandou a ideológiou. Z toho vyplýva nostalgia za
bývalým režimom a nepochopenie postavenia súčasných sociálnych demokracií
nielen u staršej, ale aj u strednej, ba aj mladšej generácie.
Čo ma osobne veľmi prekvapuje, je skoro úplná absencia niečoho, čo sa skôr
nazývalo ”poznávacia funkcia strany”. Teda hlboká analýza súčasnej doby a
situácie na Slovensku zvlášť. Jej výsledkom by mala byť, napríklad, nejaká ”tretia
cesta” pre slovenských socialistov.
Najprv si však načim urobiť poriadok v základných veciach, pretože dosť ľudí, aj
členov SDĽ, najmä na vidieku, hovorí o západe, kapitalizme a USA ako o
nepriateľoch. To, čo dnes buduje Európa, nie je nič iné ako ”rozvinutý
kapitalizmus” (alebo ak chceme rozvinutý socializmus v podobe tzv. sociálnej
trhovej a ekologickej spoločnosti). Tretie a iné cesty sú reakciou socialistických
strán Európy na svetové výzvy, ktoré stavia pred dnešný svet to, čo sme nazývali
všestranný rozvoj výrobných síl, dnes v podobe informačnej spoločnosti. Pre
pochopenie niektorých politických súvislostí je však načim vrátiť sa do histórie.
Nasledujúce riadky si nekladú za cieľ nejakú vedeckú analýzu; skôr pôjde o isté
zaujímavosti a príklady, či čriepky z dejín socializmu.

Bernstein, Kautsky, Lenin

Tieto mená sú istotne známe. Pripomeňme, že Eduard Bernstein žil koncom 80 –
tych rokov u Engelsa v Anglicku a bol jeho blízkom priateľom. Bol to Bernstein,
ktorý pochopil, že nie revolúcia a diktatúra proletariátu, ale evolučný socializmus
je tá pravá ”tretia” cesta. História mu dala za pravdu, a preto spolu s Marxom by
možno bolo vhodné oprášiť aj jeho myšlienky a slovo revizionizmus a revizionista
nechápať ako nadávku. Navyše aj z vedeckého hľadiska išlo o počin správnym
smerom; na základe kritickej analýzy vtedajšieho stavu sa nebál vyvodiť kritické
závery a ani autorita Marxa a Engelsa mu v tom nebránila. Evolučný princíp je aj
z hľadiska dnešnej vedy veľmi plodný.
Iný prípad je Vladimír Iľjič Uľjanov, známy ako Lenin. Tento muž, o ktorom sa deti
v škôlke učili, aký to bol dobrý ujo s čiapkou, znamenal podľa slov ruského
historika, generála Volkogonova, začiatok teroru v Rusku. Áno. Lenin – začiatok
teroru, tak nazval Volkogonov posledný diel svojej trilógie o Stalinovi, Trockom a
Leninovi. Kým v prvom dieli ešte stavia Lenina ako protiklad Stalina, už v závere
dielu o Trockom smutne píše o jakobínstve vodcov ruskej revolúcie na čele
s Vladimírom Iľjičom. Volkogonov, ktorý ako prvý historik sa dostal ku tajným

Kybernetický svet Socializmus (kybernetický
pohľad)

127

archívom, vie o čom hovorí. Lenin, tento podľa všetkého veľmi zlostný muž,
s obľubou fabrikoval polemiky so skutočnými, alebo virtuálnymi nepriateľmi.
V jednej veľmi známej, ”Proletárska revolúcia a renegát Kautsky” sa porátal
s renomovaným rakúskym marxistom Karolom Kautskym a s jeho knižkou
”Diktatúra proletariátu”. Obsah kritiky je zrejme jasný už z nadpisu, zaujímavejší
je spôsob a štýl kritiky. Na tvrdenie Kautskeho, že základný rozdiel medzi dvomi
socialistickými smermi (t.j. medzi boľševikmi a menševikmi) je rozdielom medzi
demokraciou a diktatúrou Lenin reaguje v niečo viac ako stostránkovej brožúre
spŕškou nadávok, invektív, osočovaní, ale už pomenej argumentmi. Výrazivo ako:
”ani čo by v spánku prežúval močku, slepé šteňa, strká ňucháč, somárske uši, náš
knihomoľ, tuposť filistra, ap., hovorí samo za seba. Keby bolo ostalo len pri
literatúre; v praxi však takýto ”bojovný” prístup znamenal prvé koncentračné
tábory a ”plošnyje rasstrely” už v roku 1918. A vedecký argument za všetky:
”Proletárska revolúcia je milión ráz demokratickejšia ako hocktorá buržoázna
demokracia; sovietska moc je milión ráz demokratickejšia ako najdemokratickejšia
buržoázna republika”
Niet sa čo čudovať, že to bol Lenin, ktorý nervózny z priebehu rokovania
Ústavodarného zhromaždenia (v regulárnych voľbách, ako výsledku zvrhnutia
cára, získali boľševici len 25%, zatiaľčo eseri (sociálni revolucionári) vyše 60%)
nemal nič proti tomu, že v ranných hodinách v januári 1918 matróz Železňakov
rozpustil zasadnutie so slovami: ”karaul ustal”.
Takže, ak chceme byť kompatibilní so západnými socdemákmi, tak musíme uznať,
precítiť a nakoniec to presvedčivo povedať, že pravdu nemal Lenin (Šmeral,
Zápotocký, Gottwald, Husák,…), ale pravdu mali Bernstein, Kautsky (Šrobár,
Brandt, Schmidt,…).

Gorkij, Bogdanov, Lenin

Bogdanov (vlastným menom Malinovskij) napísal knihu Tektológia – všeobecná
organizačná veda (z gréckeho tekein, čo znamená skladať prvky spolu), čo je inak
veda o stavbe zložitejších útvarov. V roku 1911 vychádza prvý diel a kompletné tri
diely vyšli v rokoch 1925 – 1929. Bogdanov sa po revolúcii stal riaditeľom Ústavu
transfúzie krvi a pri experimentoch na sebe v roku 1928 zomrel. Stalin jeho dielo
spoľahlivo zatĺkol, jednak z nevedomosti a asi si pamätal, že Bogdanova kritizoval
aj Lenin. Gorkij, ktorý sa ho mohol zastať, a ktorý sa po krátkej emigrácii vrátil do
Ruska a robil až do svojho zavraždenia (ako aj jeho syna Peškova) štafáž Stalinovi,
si už naň asi nespomenul. Inak Gorkij písal od jari 1917 do júla 1918 v novinách
Novaja žizň Nečasové úvahy, v ktorých podroboval boľševikov neľútostnej kritike,
takže nečudo, že boli zastavené.
Dnes vieme, že Tektológia bola predchodcom toho čo sa dnes volá Teória systémov.
Boli v nej obsiahnuté princípy a metódy, ktoré potom vznikli v kybernetike. Ako

Kybernetický svet Socializmus (kybernetický
pohľad)

128

hovorí Hegel, história je nakoniec posledný súd. V roku 1995 vychádza preklad
Bogdanova v angličtine a Bogdanov je dnes po sedemdesiatich rokoch šlágrom
webových stránok o systémových vedách. Čo Lenina najviac rozčuľovalo, bola
odvaha Bogdanova aplikovať kybernetické princípy v riadení štátu a spoločnosti.
Bogdanov má veľmi podobný názor na riadenie štátu ako Ampér. Tento ešte v roku
1834 definoval politiku ako vedu o riadení štátu, pričom v mnohom anticipoval
systémový prístup ku riešeniu problémov a rozhodovaniu. Aby svoje názory
spropagoval, napísal vedecko-fantatické romány Červená planéta a Inžinier Menni
(je to o globálnych problémoch na Marse, kde tamojšia vyspelá civilizácia hľadá
svoju záchranu).
Súd dejín a heglova dialektika dejín, čiže to čo sa nazývalo historický
materializmus je nemilosrdný: 83 rokov po VOSR je Rusko politicky tam, kde bolo
v roku 1905 v čase Stolypinových reforiem. Hrubý domáci produkt Ruska je
v absolútnej hodnote menší ako vo Fínsku. Ako povedal Čingiz Ajtmatov na prvom
perestrojkovom všeľudovom zjazde sovietov niekedy pred 10-mi rokmi, skutočný
socializmus, o ktorom ste mi vyše 70 rokov hovorili, väčšinou pod vedením
”revizionistických socdemákov” vybudovali v krajinách západnej Európy. A to aj,
alebo najmä preto, že ako veľakrát, heglovský ”duch dejín” dal prednosť revolučnej
netrpezlivosti pred evolúciou, ničeniu a vojne pred budovaním. Bogdanovove idey
asi príliš predbehli dobu, a aj preto jeho kybernetické myšlienky sa súčasníkom
naozaj zdali ako z Marsu. Ale za to Bogdanov istotne nemohol.

G. B. Shaw a H. G. Wells

Na prelome storočí sa o socializme viedli veľké diskusie. Prispel k nim aj známy
spisovateľ H. G. Wells. V knižke New worlds for old z roku 1908, napísal o
socializme ako o revolučnom (marxovskom), administratívnom (fabiánskom) a
konštruktívnom (jeho vlastný náhľad ako budovať socialistickú spoločnosť). Wells,
hoci uznáva vedecký prínos Marxa, veľmi jasne vidí praktické ťažkosti realizácie
jeho ideí. Wells chápe socializmus ako kolektívne sebauvedomenie ľudstva na báze
humánnosti. Veľmi zaujímavé sú jeho myšlienky o slobode prejavu a o osobnej
slobode vôbec, ako o absolútne nevyhnutnej podmienke. Úplne súčasne znejú jeho
slová o univerzálnosti informácie a znalostí ako o základe civilizovanej
spoločnosti. Socializmus ako koncepcia civilizovaného života musí byť neustále
obohacovaná výsledkami vedy, umenia a praktickej činnosti. Politické reformy sa
musia robiť na vedeckom základe. Za veľmi dôležitú oblasť pokladá vzdelanie a
výchovu.
G. B. Shaw predstavuje svoje myšlienky o politike a socializme v knihe Politika pre
každého, ktorú dopísal v roku 1944 a ktorá vyšla v českom preklade v roku 1947.
Kniha je plná svojských originálnych myšlienok. Shaw, ktorý ako jeden z aktívnych
členov fabiánskej spoločnosti, videl negatíva kapitalizmu veľmi jasne a kriticky, až
sarkasticky o nich píše, avšak nepochybuje o jednom: o demokracii.

Kybernetický svet Socializmus (kybernetický
pohľad)

129

Všetky tieto informácie boli na počiatku storočia, aj po októbrovej revolúcii známe.
Revolucionári mali možnosť voľby. Šmeralovci, budúci gottwaldovci sa prihlásili
k boľševizmu a ďalších dvadsať rokov ako okrajová parlamentná strana sa
vyhrážali, že vykrútia buržoázii krk, ako sa to, podľa vlastného priznania, naučili
v Moskve. Druhá časť, sociálni demokrati, vyhrali voľby a aj boj o Lidový dům a
boli počas celej československej predmníchovskej republiky jednou z vedúcich
koaličných strán. Títo ”pravicoví reformisti” (podľa dejín rob. hnutia) vytvorili
v medzivojnovom období ostrov demokracie a relatívneho blahobytu v strednej
Európe. Légie, ktoré sa 40 rokov nemohli spomenúť, vyhnali zo Slovenska Bélu
Kuna a zabezpečili dvom miliónom Slovákom štart do 20. storočia v rámci ČSR.
Moderná ľavicová strana na súčasnom Slovensku musí mať svoj background
v týchto ”revizionistoch a oportunistoch”, vo Vavrovi Šrobárovi a nie v KSČ. To
však neznamená zahodiť všetky pokrokové robotnícke tradície. Pri oprašovaní
treba povedať, že použijeme bernsteinovsku prachovku, a nie kosák a kladivo.
Taká by mala byť pozícia ľavicovej strany, členky Socialistickej internacionály.
To všetko je minulosť. Minulosť nesmierne poučná aj pre mladých ľavičiarov,
pretože väčšina z nich je odchovaná na szmáckom a nie na socdemácjom mlieku.

Informačná spoločnosť, zložitosť, anarchia

Možno sa tento nadpis niekomu zdá čudný, ale to len na prvý pohľad. H. G. Wells
v spomínanej knihe má zaujímavú kapitolku o anarchizme. Hovorí o dvoch
smeroch anarchizmu. Nemá na mysli ten povrchne videný anarchizmus
s bombami a atentátmi. Píše o tzv. nie politickom anarchizme, ktorý spája s menom
L. Tolstého, ktorý nie je spojený s násilím. O takomto anarchizme hovorí ako o
našom sne a socializmus je príprava naň. O podobnom anarchizme hovorí aj Noam
Chomsky (Anarchism, Marxism and Hope for the Future). Podobne ako Wells
hovorí, že je veľký rozdiel medzi všeobecným chápaním anarchizmu ako násilných
akcií, chaosom, bombami ap. a základnými ideami, ktoré majú svoj pôvod už
v staroveku, taoizme a napr. v ideách Davida Huma. V jeho Princípoch vládnutia,
kde vyjadruje veľké prekvapenie, že ľudia sú ochotní podporovať vládcov. Aj
Bakunin vyjadruje veľké obavy nad možnou vládou červenej byrokracie, ktorá
môže byť najhoršou tyraniou. Dnes vieme, že mal pravdu, pretože už prvé
sovietske vlády neboli nič inšie. Aby sme sa vyhli slovu anarchizmus, môžeme skôr
hovoriť o liberálnom socializme a o občianskej spoločnosti.
Pojmy ako zložitosť (complexity), chaos, samoorganizácia, vznik (emergence), sú v
súčasnosti v rôznych vedných oblastiach, ale aj vo vedecko - populárnych esejách
veľmi často používané. Čo ešte viac priam bije do očí je neadekvátne používanie
týchto pojmov. Na WWW môžeme nájsť obrovské množstvo rôznych "centier" pre
výskum zložitých systémov (complex systems). Pojem zložitosti, zložitých systémov a
ich riadenia je ústredným kybernetickým pojmom. Nie nadarmo sa kybernetika
jednoducho definuje ako veda o riadení zložitých systémov. W. R. Ashby v svojej

Kybernetický svet Socializmus (kybernetický
pohľad)

130

knihe "Kybernetika", predstavuje koncept systému ako ústredného pojmu modernej
vedy.
Veľa vyššie uvedených problémov je zapríčinených nejasnosťou, alebo dokonca
absenciou strategických smerov ďalšieho rozvoja. Čo najviac prekvapuje, je najmä
nepochopenie vedy a vzdelávania vo všeobecnosti a v oblasti informatiky a
informatizácie (ako procesu uplatnenia informatiky vo všetkých odvetviach) zvlášť.
Neuveriteľná produktivita práce v poľnohospodárstve a priemysle sa dosahuje najmä
a predovšetkým využitím neustále a v rýchlom tempe sa inovujúcich informačných a
telekomunikačných technológií a umožňuje väčšine ľudí, v USA dvom tretinám,
pracovať vo sfére služieb.
Zlyhanie Slovenska v neschopnosti vytvoriť novú kyberokratickú spoločnosť bude do
značnej miery aj zlyhaním inteligencie. Rozhodujúce slovo však musí povedať vláda,
napr. tým, že vytvorí národný program informatizácie (s príslušným finančným
zabezpečením) ako absolútne prvotný cieľ ďalšieho rozvoja celej spoločnosti.
Moderná mladá ľavica je tou silou, ktorá takúto spoločnosť môže perspektívne
vytvoriť. Musí však presadiť absolútne základné priority:
1. Vytvorenie vzdelanostnej informačnej spoločnosti spojenej s radikálnym

rozvojom školstva a vedy.

2. Vytvorenie samosprávnej demokratickej spoločnosti.

Kybernetický svet Tektológia

131

16. Tektológia

V apríli roku 1908 sa na ostrove Capri zišla zaujímavá partia. Maxim Gorkij, v tom
čase už svetoznámy spisovateľ, chcel zmieriť Lenina s Bogdanovom. Kto to vôbec
bol ten Bogdanov? Lekár, biológ, filozof, politik, spisovateľ, dnes možno povedať, že
vedec svetového formátu. Ale nenarodil sa v správnej dobe. Dovolil si, súc
ovplyvnený fyzikom Machom, napísať filozofické dielo Empiriomonizmus a to
nemal urobiť. Ako píše známy sovietsky filozof E. Ilienkov, Lenin sa po
preštudovaní tejto knihy ”náramne rozhneval a rozzúril”. Pokúsil sa mu priateľsky,
ovládajúc hnev, ústne aj písomne vtĺcť do hlavy, kam, prečo a ako ho jeho
samorastlá ”empiriomonistická” logika odvádza bokom od hlavných ciest
revolučného marxizmu (citované podľa Ilienkova: Dialektika konkrétneho
a abstraktného, Pravda, 1985). To všetko pre jednu knihu. Bogdanov si to odniesol
najmä v jednej z nemnohých Leninových súvislých knižiek o filozofii
Materializmus a empiriokriticizmus, kde bol predmetom Leninovej zdrvujúcej
kritiky. (Tento muž, o ktorom sa deti v škôlke učili, aký to bol dobrý ujo s čiapkou,
znamenal podľa slov ruského historika, generála Volkogonova, začiatok teroru
v Rusku. Áno. Lenin – začiatok teroru, tak nazval Volkogonov posledný diel svojej
trilógie o Stalinovi, Trockom a Leninovi. Kým v prvom dieli ešte stavia Lenina ako
protiklad Stalina, už v závere dielu o Trockom smutne píše o jakobínstve vodcov
ruskej revolúcie na čele s Vladimírom Iľjičom. Volkogonov, ktorý ako prvý historik
sa dostal ku tajným archívom, vie o čom hovorí. Lenin, tento podľa všetkého veľmi
zlostný muž, s obľubou fabrikoval polemiky so skutočnými, alebo virtuálnymi
nepriateľmi. Keby bolo ostalo len pri literatúre; v praxi však takýto ”bojovný”
prístup znamenal prvé koncentračné tábory a ”plošnyje rasstrely” už v roku 1918.)
Bogdanov (vlastným menom Malinovskij) však napísal aj knihu Tektológia –
všeobecná organizačná veda (z gréckeho tekein, čo znamená skladať prvky
spolu), čo je inak veda o stavbe zložitejších útvarov. V roku 1911 vychádza prvý
diel a kompletné tri diely vyšli v rokoch 1925 – 1929. Bogdanov sa po revolúcii stal
riaditeľom Ústavu transfúzie krvi a pri experimentoch na sebe v roku 1928 zomrel.
Stalin jeho dielo spoľahlivo zatĺkol, jednak z nevedomosti a asi si pamätal, že
Bogdanova kritizoval aj Lenin. Gorkij, ktorý sa ho mohol zastať, a ktorý sa po
krátkej emigrácii vrátil do Ruska a robil až do svojho zavraždenia (ako aj jeho syna
Peškova) štafáž Stalinovi, si už naň asi nespomenul. Inak Gorkij písal od jari 1917
do júla 1918 v novinách Novaja žizň Nečasové úvahy, v ktorých podroboval
boľševikov neľútostnej kritike, takže nečudo, že boli zastavené.
Dnes vieme, že Tektológia bola predchodcom toho čo sa dnes volá Teória systémov.
Boli v nej obsiahnuté princípy a metódy, ktoré potom vznikli v kybernetike. Ako
hovorí Hegel história je nakoniec posledný súd (parafráza na Ilienkova, ktorý
hovorí, pravdaže v roku 1960, že pravdu mal Lenin a nie Bogdanov). V roku 1984

Kybernetický svet Tektológia

132

vychádza najprv neúplný a v roku 1995 kompletný preklad Bogdanova v angličtine
a Bogdanov je dnes po sedemdesiatich rokoch šlágrom webových stránok
o systémových vedách. Čo Lenina najviac rozčuľovalo, bola odvaha Bogdanova
aplikovať kybernetické princípy v riadení štátu a spoločnosti. Bogdanov má veľmi
podobný názor na riadenie štátu ako Ampér. Tento ešte v roku 1834 definoval
kybernetiku a potom aj politiku ako vedu o riadení štátu, pričom v mnohom
anticipoval systémový prístup ku riešeniu problémov a rozhodovaniu. Aby svoje
názory spropagoval, napísal Bogdanov vedecko-fantatické romány Červená
planéta a Inžinier Menni (je to o globálnych problémoch na Marse, kde tamojšia
vyspelá civilizácia hľadá svoju záchranu, ).

Bogdanov, zložitosť a tektológia

Pojmy ako zložitosť (complexity), chaos, samoorganizácia, vznik (emergence), sú v
súčasnosti v rôznych vedných oblastiach, ale aj vo vedecko - populárnych esejach
veľmi často používané. Pojem zložitosti, zložitých systémov a ich riadenia je
ústredným kybernetickým pojmom. Nie nadarmo sa kybernetika jednoducho
definuje ako veda o riadení zložitých systémov. W. R. Ashby v svojej knihe
"Kybernetika", predstavuje koncept systému ako ústredného pojmu modernej vedy.
V úvodnej kapitole Ashby píše: "Veda dnes stojí na akomsi rázcestí. Dve storočia sa
skúmali systémy, ktoré sú pomerne jednoduché, lebo môžu byť rozčlenené na
jednotlivé zložky. Že sa po stáročia uznávala taká dogma ako "meňte činitele jeden
po druhom", ukazuje, že sa vedci zaoberali v podstate skúmaním takých systémov,
ktoré túto metódu umožňovali; v zložitejších systémoch sa však táto metóda nedá
často zásadne vôbec použiť."
Systém je zložitý, ak je ho možno opísať množstvom rôznych spôsobov, z ktorých
každý korešponduje s iným subsystémom. Zložitosť je po latinsky complexus, čo
znamená zvinutý, skrútený spolu. To znamená, že takýto systém musí mať viac
prvkov a tie musia byť nejakým spôsobom spojené tak, že je ich ťažko oddeliť. To je
skrytá duálna vlastnosť častí, ktoré na jednej strane chápeme ako rozdielne a na
druhej strane ako spojené. Z toho vyplýva, že skutočne zložitý systém nemožno
analyzovať ako množinu nezávislých častí bez nebezpečia zničenia systému.
Obidva krajné prístupy, redukcionizmus a holizmus, nevedú ku cieľu. Potrebujeme
prístup, ktorý využíva obidva prístupy. Jednou z možných ciest je chápanie
zložitého systému ako siete (network).
Práve Bogdanov vo svojej tektológii prostredníctvom pojmu organizácia veľmi
dobre chápal pojem zložitosti. Tri základné princípy Bogdanova sú: stabilita (v
zmysle dynamickej rovnováhy), ekonómia (každý systém sa vyvíja optimálne, ak
spotrebuje minimum energie a má ju možnosť akumulovať) a organizácia, ktorá je
spojená s riadením systému. Pri analýze Bogdanovovho diela sú dokonca použité
myšlienky, ktoré sú dnes obsahom teórie chaosu a riadenia chaotických systémov.
Aj keď sa to môže zdať až trochu neuveriteľné, Bogdanov hovorí o globálnych

Kybernetický svet Tektológia

133

ekologických (asi pod vplyvom Vernadského) a ekonomických problémoch,
predpovedá (v dvadsiatych rokoch 20.-ho storočia) vo svojich vedecko-
fantastických románoch jadrové zbrane a ”obrovské” počítacie stroje.
Najväčším hriechom však bola Bogdanovova snaha aplikovať tektológiu v politike.
Podstata jeho pozície, podobne ako Gorkého a menševikov, bola nasledovná:
Február 1917 nastolil v Rusku demokratický režim a tento vyriešil hlavný problém
Ruska z roku 1905 a tu sa treba zastaviť. Proletariát Ruska je nielen málopočetný
a slabý, ale aj nekultúrny a nevzdelaný. Takže všetky reči o uchopení moci a jej
využití na vybudovanie socializmu sú utopické a nereálne. Moc treba ponechať
dočasnej vláde Kerenského a starať sa o rast výrobných síl a nasmerovanie krajiny
na cestu vedecko-technického pokroku. Proletariát zatiaľ musí kultúrne rásť, musí
si osvojovať vedu a techniku. Vtedy a nie skôr bude možno vážne hovoriť
o socializme. Zatiaľ je iba jediná cesta – kapitalizmus, ktorý bude zodpovedať
všetkým nevyhnutným kritériám: minimum protirečení, maximum stability
a ekonómie. No, uznajte, mohol Bogdanov s takýmito názormi obstáť pred
Vladimírom Iljičom? Urobil to, čo v danej situácii pokladal za najrozumnejšie:
venoval sa svojej lekárskej vede a dokončeniu a vydaniu knihy, čo sa mu podarilo.
Dnes vieme, že urobil asi dobre. Ostala po ňom Tektológia, ktorá mu, hoci
opozdene, zabezpečila pozitívne miesto vo vede a v dejinách. Čo ostalo po
Leninovi, to si musia zhodnotiť Rusi. Možno by ako prvý krok mohli znovu vydať
Bogdanovovu Tektológiu (ak to už neurobili).
Pre nás všetkých, najmä kybernetikov, ale aj pre ľavicu a aj pravicu v politike, je
Bogdanov inšpiratívny tým, že navrhuje pre problémy zložitosti neideologické,
skôr technokratické organizačné riešenia evolučného typu, vychádzajúce z jeho
vyššie uvedených princípov.

Kybernetický svet Tektológia

134

Kybernetický svet Niekoľko poznámok na
záver

135

17. Niekoľko poznámok na záver

Pre nás môže byť zaujímavé spájanie postmoderny s informačnou spoločnosťou,
zložitosťou a chaosom. Ako sme už uviedli, podľa všetkého ide asi len o rôzne
metafory, aj keď isté racionálne zrnko tam môže byť. Stále platí, že medzi filozofmi a
technikmi, a vôbec ľuďmi zo spoločenských a technických a prírodných vied je dosť
veľká priepasť. Práve to generuje neodôvodnené extrapolácie na sociálne,
ekonomické a politické systémy. Všetky umelé zložité systémy, ktoré urobili vedci a
inžinieri sú urobené-skonštruované úplne deterministicky, napr. kozmické lode,
lietadlá, jadrové reaktory. A je to tak asi správne. Veď kto by si sadol do lietadla ako
zložitého systému, ktorý pracuje na hrane chaosu (edge on chaos, jeden z módnych
výrazov činnosti zložitého systému alebo ďalšia pekná metafora) a ktoré by pri malej
zmene parametrov (viď butterfly effect - efekt motýlích krídiel) upadol do nejakého
atraktora, čiže inak povedané by zhavaroval. Na druhej strane zložité systémy, teda
najmä štáty, riadia politici, o ktorých vedci (najmä tí technickí) majú väčšinou
predstavu ako o mŕtvych psoch (ako sa svojho času vyslovil Marx o vzťahu
súčasníkov ku Hegelovi). Autor má skúsenosť z diskusného klubu Principia
Cybernetica, kde na poznámku o previazanosti kybernetiky a politiky jeden vážený
pán odpovedal, že z pohľadu vedcov je politika veľmi pochybná a nedôstojná činnosť
pre človeka.
Aj keď takéto názory môžu viesť do izolácie, sú do značnej miery opodstatnené najmä
v transformujúcich sa krajinách strednej a východnej Európy. Celý prechod od
spoločnosti reálneho socializmu ku kapitalizmu je poznačený ideologizmami, ktoré
však majú pevnú ekonomickú podstatu do tej miery, že mechanizmy demokracie,
ktoré relatívne blahodarne fungujú vo vyspelých západných demokraciách, pôsobia
skôr ako karikatúra demokracie. K tomu, čo bolo napísané v esejach o kybernetike,
politike a politológii, je načim povedať niečo viac. Je desať rokov po zamatovej
revolúcii, neholúcii, prevrate, dejinnej udalosti, ktorá od základu zmenila naše životy.
Vyrojilo sa nesmierne množstvo nových "talentov", supernov okamihu. Avšak ten,
kto nebol ani "úsekovým dôverníkom", ten len ťažko môže byť zo dňa na deň
novodobým ministrom. Preto aj väčšina tzv. revolucionárov (prezentovaná najmä
kádrami VPN) bola len motýľmi okamihu. Ich krátky nádherný let skončil v popole
všedných dní. V revolúcii býva vždy jasný nepriateľ, no tu ho akosi nebolo. Hlavné
útoky boli smerované na bližšie nešpecifikovaný "komunizmus", na útoky na
náboženskú slobodu (tieto boli čiastočne racionálne, hoci kopa ľudí sa nijako netajila
náboženským presvedčením), na päťdesiate roky, ktoré však odsudzovali viacmenej
všetci. Veľmi rýchlo, po niekoľkých mesiacoch, sa bolo načim vrátiť do, teraz už
kapitalistickej, reality. Napodiv sa rýchlo ukázalo, že praktické problémy riadenia sú
tie isté ako predtým, nie sú ideologické. A to bola aj začiatok labutej piesne

Kybernetický svet Niekoľko poznámok na
záver

136

rýchlokvasených funkcionárov. Návrat do reality však títo hodnotili ako návrat
"komunistov", hoci už nastupujú aj mladšie generácie.
Aby bolo jasné; autor týchto riadkov nepochybuje o dôležitosti vývojového zlomu v
roku 1989, ktorý priniesol slobodu a demokraciu. Ten však bol implementovaný
najmä zvonku ako výsledok rokovaní Gorbačova, ktorého úloha je, zdá sa, dodnes
nedocenená. Je to veľká príležitosť najmä pre študentov, doktorandov, mladých
schopných asistentov, ale aj pre každého kto je schopný otvoril; sa svet. Vďaka tomu
schopnejšie pracoviská s pomocou zahraničných grantov napredujú a napr. vysoké
školy zdvojnásobili počet študentov. Tento fakt všetky vlády surovo zneužívajú.
Načim však hodnotiť dnešok. A to v celkovom kontexte, nielen z pohľadu školstva.
Faktom však ostáva, že za desať rokov sa okrem globálnych optimistických výhľadov
len ťažko môžeme niečím chváliť. Najviac prekvapuje fakt, že tí ktorí určovali
vektory politiky hneď na začiatku po prevrate, nechcú zobrať zodpovednosť za ďalší
vývoj a stále opakujú tie isté chyby. Veď kde sa zrodil novodobý "spasiteľ", ak nie v
útrobách VPN. Veď všetci priznávajú, že pre úspech vo voľbách v roku 1990 museli
zaradiť na kandidátku väčšinu komunistov, lebo volebný výsledok bol neistý. Prečo
kritizujú národ, že nie je vyspelý, keď, neuveriteľne, v prvých voľbách, niekoľko
mesiacov po prevrate volilo 30% ľudí VPN a 20% KDH a KSS len niečo viac ako 13%.
Kto premrhal tento politický kapitál, kto pripravil pôdu pre nástup primitívnej vlny
privatizujúcej chamrade, ktorá doviedla tento štát na pokraj krachu. Po obrovskom
vzopätí voličov v roku 1998, sa však opakujú až neuveriteľné primitívne chyby
intelektualizujúcich politikov na jednej strane, ako aj tzv. aparátnických
"pragmatikov" z bývalého režimu (v úvodzovkách preto, lebo pragmatizmus je vo
svojej podstate pozitívna filozofia, ktorá s tzv. "pragmatizmom" nemá nič spoločné)
na strane druhej, ktorí ako by chceli dokázať, že všetko sa dá pokaziť. Táto druhá
vrstva si zasluhuje pozornosť. Ide o bývalých funkcionárov najmú bývalého SZM.
Kým u príslušníkov staršej generácie a aj u časti neuspokojenej generácia, ktorá sa
snažila angažovať vo VPN bolo možno predpokladať aj nejaké ideály, prevažná časť
vrstvy bývalých szmákov, ktorá vytvára značnú časť dnešných manažérov,
podnikateľov a poradcov, ich nemá žiadne.
Zvlášť hanebný je postoj vlády a parlamentu ku školstvu. Namiesto vypracovania a
realizovania novej modernej koncepcie vzdelanostnej spoločnosti, ktorá je
perspektívne jedinou cestou ďalšieho pokroku, sme svedkami falošných symfónii
nátlakových privatizujúcich skupín, ktoré cez rôzne inštitúty poradcov a cez
dosadzovanie privatizérov do predstavenstiev a dozorných rád najmä štátnych
monopolov fakticky ovládajú činnosť nie celkom kvalifikovanej vlády.
Prišiel asi čas napísať nanovo "Veľkú parabolu", ktorú napísal v roku 1823 Charles
Fourier. Pre čitateľa, ktorý nie je zoznámený s myšlienkami tohto utopického
socialistu, uvedieme niekoľko citátov:
"Predpokladajme, že Francúzsko stratí razom svojich päťdesiat najlepších fyzikov,
svojich päťdesiat najlepších chemikov, svojich päťdesiat najlepších fyziológov, svojich

Kybernetický svet Niekoľko poznámok na
záver

137

päťdesiat najlepších matematikov", atď., spomeňme ďalej ešte básnikov, strojárov,
lekárov, baníkov, námorníkov, ap. "Títo ľudia sú najdôležitejší výrobcovia vo
Francúzsku, lebo vytvárajú najdôležitejšie výrobky, oni riadia práce, ktoré sú pre
národ najužitočnejšie, lebo pracujú vo vedách, v umeniach a výrobách a sú
skutočným výkvetom francúzskej spoločnosti; ...keby ich národ stratil stal by sa telom
bez duše....Francúzsko by potrebovalo najmenej jednu generáciu aby napravilo toto
nešťastie, lebo ľudia, ktorí vynikajú vo veciach všeobecne prospešných, sú
skutočnými výnimkami a príroda neplytvá výnimkami, zvlášť nie výnimkami tohto
druhu.
Prejdime k druhému predpokladu. Pripusťme, že Francúzsko by si zachovalo
všetkých ľudí, ktorí vynikajú vo vedách, umeniach a výrobách, ale že by ho postihlo
nešťastie, že by toho istého dňa stratilo Monsieura, kráľovho brata, vojvodu de Berry,
vojvodu Orleánskeho, .... Že by stratilo všetkých vysokých hodnostárov kráľovského
dvora, všetkých ministrov, všetkých maršalov, všetkých kardinálov, arcibiskupov,
biskupov, generálnych vikárov a kanonikov, všetkých prefektov a podprefektov,
všetkých úradníkov na ministerstvách a desaťtisíc statkárov, ktorí si žijú ako šľachtici.
Táto nehoda by Francúzov iste zarmútila, lebo sú to dobráci a nevedeli by sa
ľahostajne dívať na náhlu stratu takého veľkého počtu svojich krajanov. Ale strata
tridsaťtisíc osôb, považovaných za najdôležitejších v štáte, spôsobila by im žiaľ z
dôvodov čisto citových, avšak nevyplynulo by z nej žiadne politické zlo pre štát.
To predovšetkým preto, že tieto uprázdnené miesta by sa dali veľmi ľahko zaplniť...
Blaho Francúzska sa môže zvýšiť len v dôsledku pokroku vied, umení a výroby. Ale
princovia, vysokí korunní hodnostári, biskupi, maršali, ...ničím neprispievajú k
pokroku vied, umení a výroby; nielenže k nemu neprispievajú, ba naopak, iba mu
prekážajú, pretože sa snažia udržiavať svoj vplyv. Nevyhnutne škodia blahobytu
národa, pretože pripravujú vedcov, umelcov a výrobcov o najvyššiu úctu, ktorá im
právom patrí; škodia vlasti tým, že odnímajú z daní, ktoré platí národ, každoročne
sumu tristo až štyristo miliónov pod titulom platov, penzií, odmien, odškodnení, atď.
ako odmenu za svoju prácu, hoci k blahobytu ničím neprispievajú.
Tieto predpoklady jasne ukazujú najdôležitejšiu skutočnosť v súčasnej politike:
stavajú do svetla fakt, ktorý zistíme v plnom jeho rozsahu jedným pohľadom. Jasne
dokazujú, hoci aj nepriamo, že spoločenský poriadok je veľmi nedokonalý, že ľudia sa
ešte dávajú vykorisťovať násilím a lesťou a že ľudské plemeno (ak sa vyjadrujeme
rečou politickou) ešte stále sa topí v nemravnosti."
Lepšiu diagnózu pre súčasnú spoločnosť len ťažko možno vymyslieť. Isteže sa niektorí
aj ironicky, ba aj sarkasticky pousmejú. To však pokoj do spoločnosti a pokrok
neprinesie. Tým viac je úlohou akademickej a vedeckej komunity, najmä strednej
generácie akademických, vedeckých funkcionárov a najmä študentov nájsť si cesty
pre vstup do rozhodovacích procesov, teda do politiky. Zvlášť prekvapuje úplná
nehybnosť a až politická negramotnosť u študentov, ktorí boli v západnej Európe na

Kybernetický svet Niekoľko poznámok na
záver

138

konci 60-tych rokov určujúcou, revolučnou silou spoločnosti. Vedecká akademická
komunita by mala byť najväčším kritikom (v popperovskom slova zmysle) vlády,
parlamentu, štátnych úradníkov všetkých stupňov a najmä novodobej vrstvy tzv.
manažérov súkromných aj štátnych spoločností. Sú to práve tieto objekty či subjekty,
ktoré ako novodobí bourbonovci dennodenne dokazujú, že na nič nezabudli a nič sa
nenaučili. Sú to vláda, parlament, úradníci a manažéri, ktorí nás každodenne
presviedčajú, že na školstvo a zdravotníctvo nemôžu dať viac peňazí. To, že ich
nezmyselne pumpujú do zaostalých podnikov a bánk, lebo za desať rokov neboli ich
schopní reštrukturalizovať, že neboli schopní urobiť aspoň priemernú legislatívu, že
organizovaný zločin preniká do celej spoločnosti, atď., atď., za to občania asi nemôžu.
Môžu však a to aj akademici, vedci a študenti za takú vládu, aká vládne. A to by mal
byť dobrý dôvod nebyť apolitický.
Veľa vyššie uvedených problémov je zapríčinených nejasnosťou, alebo dokonca
absenciou strategických smerov ďalšieho rozvoja. Čo najviac prekvapuje, je najmä
nepochopenie vedy a vzdelávania vo všeobecnosti a v oblasti informatiky a
informatizácie (ako procesu uplatnenia informatiky vo všetkých odvetviach) zvlášť.
Zdá sa, že najmä technokratickí manažéri žijú ešte stále v ére dymiacich komínov, v
ére dosahovania rekordných objemov a počtu kusov, jednoducho v industriálnej
spoločnosti. Dnešná doba však už nie je dobou, kde dominuje General Motors, ale
Microsoft, kde hlavnou hybnou silou nie je energia (hoci sú s ňou problémy) a sila,
ale vedomosti a najmä informatické zručnosti. Neuveriteľná produktivita práce v
poľnohospodárstve a priemysle sa dosahuje najmä a predovšetkým využitím
neustále a v rýchlom tempe sa inovujúcich informačných a telekomunikačných
technológií a umožňuje väčšine ľudí, v USA dvom tretinám, pracovať v sfére služieb.
Práve v tejto krízovej situácii načim investovať to málo peňazí do vzdelania a nie do
betónu, asfaltu a tunelov a to či skutočných, alebo virtuálnych. Asi to presahuje moje
chápanie, ale ako môže byť problém zohnať pol miliardy napr. na učiteľské platy, keď
na "vodné diela" (už ten narcistický názov hovorí veľa, predtým sa to volalo
priehrada) ap. sa dodatočne niekoľkokrát "dofinancuváva" niekoľko miliárd. Keď
môže byť rozpočet 190 miliárd, prečo nemôže byť jednorázovo 200 miliárd, pričom
by napr. išlo účelovo po päť miliárd do školstva a do zdravotníctva. Kto rozhoduje o
tom, že treba "zachrániť" nejakú nie veľkú súkromnú banku a dať tam dajaké
miliardy zo štátneho rozpočtu. Koľko klientov má táto banka v porovnaní s takou
bankou ako je školstvo. Je táto banka prednejšia ako hocijaká škola? Prečo dávať
nejakej banke štátne peniaze, keď táto si postavila "sídlo" za nejakú miliardu. Kto
rozhoduje o týchto tzv. prioritách? Kto rozhodol o stavbách všetkých týchto bánk? Do
značnej miery štát, veď v mnohých týchto "inštitúciách" má rozhodujúce slovo. Kto
"daroval" štátne monopoly ako sú telekomunikácie, plynovody, elektrárne, sporiteľne,
poisťovne ap. "štátnym kapitalistom", ktorí si bez nejakého začervenania dávajú
dvadsať, možno aj viacnásobok priemerného platu. Kto im podpisuje platové
dekréty? Kto určuje, že kapacity prenosových kanálov štátnych monopolov
postavených za peniaze daňových poplatníkov, ktoré sú do veľkej miery nevyužité,

Kybernetický svet Niekoľko poznámok na
záver

139

sa nedajú využiť pre školy pre internetovské služby? Kto im dovoľuje "sponzorovať"
zo štátnych peňazí akýsi údajne vrcholový šport, na ktorý chodí menej ľudí ako na
futbal na nejakej dedine.
Svoje slovo by mali, alebo aspoň mohli povedať intelektuáli, najmä filozofovia, ale aj
sociológovia, politológovia ako aj iní "...lógovia". O informačnej spoločnosti sa na
Slovensku skoro vôbec nehovorí a nepíše. Zato delegácia spolku spisovateľov ide
"obdivovať" vodné dielo, ktoré bude navždy slovenské. Táto inteligencia však nič
nepíše a nejde obdivovať "stavby" informačnej spoločnosti, nanajvýš ak píše o
internete možno ako o novodobej zbrani amerického imperializmu. Umelá
inteligencia, kybernetika sú, zdá sa, "terra incognita". O týchto vedných oblastiach sa
skoro nič nehovorí na stredných a základných školách. V našej tlači som ešte
nenarazil napr., na memetiku (memetics), vednú oblasť zaoberajúcu sa tzv. mémami
(analógia génov v spoločnosti, kultúre, ekonomike, ap.). Pritom je to neobyčajne
dynamicky sa rozvíjajúca sa oblasť komplexných adaptívnych evolučných systémov.
Konajú sa rozsiahle výskumy v pedagogike a vzdelávaní z pohľadu komplexných
adaptívnych systémov; univerzita samotná sa chápe ako zložitý evolučný
samoorganizujúci sa systém. Na základe analýz sa predpokladajú fundamentálne a aj
rozsiahle zmeny v štruktúrach ako aj v riadení univerzít. Prevládajúca lineárna
hierarchická štruktúra riadenia je dnes zastaralá; dnešné riadiace štruktúry sú
sieťové. Ako bude napr., reagovať mladší príslušník strednej generácie starších
profesorov a docentov na fakt, že nejaký študent, ktorý si stiahol verejné
multimediálne prednášky z niektorej špičkovej univerzity, napr. nositeľa Nobelovej
ceny a bude ho s nimi konfrontovať?
Neznalosť postmodernistických trendov, do ktorých môžeme zahrnúť aj vytvárajúcu
sa informačnú spoločnosť, priam fantastické množstvo a pluralita informácií,
mienok, názorov, prístupov, algoritmov a metód, zvládnutie každodenných praktík
používania a využívania informačno-komunikačných technológií nielen pre svoju
odbornú činnosť, ale aj ako prostriedok občianskej angažovanosti (napr. vyváranie
rôznych záujmových, diskusných a aj politických klubov a zoskupení); to všetko sú
dnes bariéry ešte napoly rurálnej slovenskej spoločnosti. Len v takej spoločnosti aj
vysokoškolsky vzdelaní ľudia stále upierajú svoje nádeje na príchod nejakého nového
potulného pozemského "spasiteľa", nekriticky zveličujú úlohu štátu, odborov, strán, či
iných spolkov. Ale to je veľmi často len póza na zakrytie svojich nedostatkov, alebo aj
neschopnosti zakryť neschopnosť tvorivej činnosti vo vlastnom odbore. V takejto
spoločnosti ľudia veria na zaručené recepty pseudoodborníkov, na
parapsychologické javy (to neznamená, že sa veda tým nemá zaoberať), na
zázračných liečiteľov, na existenciu celosvetových sprisahaní. V takejto spoločnosti je
na jednej strane vládnuť veľmi ťažko (pre tých, ktorí to myslia aspoň trochu poctivo),
no na druhej strane, najmä v istých časových intervaloch, veľmi ľahko, pretože
manipulácia moci nenaráža skoro na žiadny odpor. Ale to už dávno vieme, že každý
národ má takú vládu akú si zaslúži.

Kybernetický svet Niekoľko poznámok na
záver

140

Pokračovanie poznámok na záver

Poznámky na záver boli napísané pred štyrmi rokmi. Teraz po ďalších voľbách je
aktuálne v týchto poznámkach pokračovať. Načim povedať, že situácia sa vo
všeobecnosti evolučne posunula a napríklad v informatike sme ďalej ako pred štyrmi
rokmi. Slovenská akademická sieť (SANET 2) je dnes na európskej úrovni, aj keď
s patričným ”dopravným oneskorením”, napríklad za Čechmi o päť rokov. Dôležitý je
však vektor pohybu a ten aj keď nie je optimálne nasmerovaný, jeho priemet do
želaného smeru je značný.
Avšak prvé úvahy po voľbách, napríklad pri zostavovaní rozpočtu, vyvolávajú dojem,
že ako tí bourbonovci, naši staronoví vládcovia zase sa nič nenaučili a na nič
nezabudli; aspoň čo sa týka školstva a vedy. Pri škrtaní výdavkov je na prvom mieste
školstvo. Znova sa opakuje ten istý scenár: vzdelanie je len dobrá značka
v predvolebnom boji; po voľbách treba učiteľom priškrtiť paru. Veď aj tak veľa toho
nenarobia, sú to samé ženy a majú do bludu prázdnin. To sú obvyklé rádoby ”vtipné”
argumenty. Nakoniec učitelia sa aj tak neozvú.
Nejde však o učiteľov, vedcov a ich platy. Za uvedenými argumentmi a reálnou
politikou vlády sa skrýva absolútne nepochopenia úlohy vzdelania v spoločnosti,
bohorovnosť osem až pätnásť percentných strán, ktorá každá sama o sebe nič
neznamená. Práve nevyužitie príležitosti koalície ako celku, ktorej voliči bola veľká
väčšina učiteľov a vedcov, dať na prvé miesto školstvo a vzdelanie ako najlepšiu
a najefektívnejšiu investíciu do budúcnosti, svedčí o korytovej účelovosti koalície.
Premiér, za ktorého mesiac pred voľbami by nikto nedal ani deravý groš, je dnes
vplyvom súhrnu šťastných okolností veľký boss; a tak sa aj tvári. Čo je však horšie
celá vláda, zdá sa, aj bez ľavice, bude robiť staré chyby.
Neexistuje žiadne odôvodnenie deficitov pre školstvo a vedu. Sú to len subjektívne
názory pár ľudí vo vláde; v pozadí však cítiť vplyv jednotlivcov a skupín, ktorí
školstvo a vedu nemajú radi a absolútne nechápu ich význam. Je to spojené aj s istým
druhom nedovzdelanosti, intuitívnym podceňovaním učiteľského povolania, s
bohorovnou sebaistotou karieristov, nových i starých funkcionárov opantaných
náhodne získanou mocou. Je v tom aj kus pohŕdania ľuďmi, ktorí sa nepachtia po
moci, ale dobre robia svoju prácu. No, čo už s nimi, chudákmi. Veď dať do školstva
o pár miliárd viac, napríklad na úkor neskutočného počtu parazitných úradníkov, na
úkor pumpovania miliárd do podnikov, ktoré o chvíľu skrachujú, ap., by nemal byť
žiadny problém. Najmä pre pravicovú vládu, ktorú už nehamuje SDĽ. Keďže sa tak
nedeje, potom príčiny sú asi hlbšie; aj títo ”chlapci”, ktorí dnes vládnu vyrástli
v socializme, a aj keď niektorí neboli členmi strany, všetci prešli cez SZM a je to na ich
vidno. Sú nasiaknutí rovnostárstvom, vedomým, alebo intuitívnym podceňovaním
vzdelania a hlavne nie sú to majitelia vízií vzdelanostnej a informačnej spoločnosti.
Možnože niektorí len tušia čo to je. Asi nečítajú dokumenty EÚ o informačnej
spoločnosti a nevidia, že Slovensko dáva na vzdelanie a vedu nielen absolútne, ale aj
relatívne najmenej v širokom ďalekom okolí (na vysoké školstvo u nás 0.7% HDP,

Kybernetický svet Niekoľko poznámok na
záver

141

priemer EÚ 1.3%). Dobre, nemusí to byť hneď namiesto terajších siedmich miliárd
trinásť; ale desať miliárd, to je 1% HDP by nikomu nemalo chýbať. Ale asi chýba.
Hádajte komu.
Cítiť aj nemalý vplyv ľudí v pozadí, od straníckych a štátnych úradníkov, ktorý sa boja
o svoje miesta a výhody, až po silné ekonomické kruhy, ktoré asi nedovolia rozdeliť
250 miliárd z rozpočtu len tak, ako by si zmyslela vláda. Títo dovolia schváliť
poslancom rozpočet len v rámci ”normy”. Ešte dlho budeme čakať na odvážnych
politikov, ktorí budú smieť robiť čo je prospešné. Korupcia na Slovensku prerástla do
koreňov spoločnosti a táto generácia politikov nemá ani odvahu ani silu na ich
vytrhnutie.
Načim uviesť takýto fakt: veľa ľudí z akademickej sféry nemá žiadny problém
presadiť sa v manažmente podnikov, samostatne podnikať alebo sa presadiť
v politike a v štátnej správe. Nepoznám však jediný prípad, aby niekto z týchto
oblastí začal kariéru vo vede, alebo ako vysokoškolský učiteľ. Fungovanie vedy
a činnosť vedcov, bolo a je aj dodnes veľkou záhadou. Čo núti týchto ľudí za malý plat
a v podmienkach ironických až sarkastických poznámok dobrovoľne žiadať o granty,
organizovať vedecké konferencie s bohatou zahraničnou účasťou, vychovávať
diplomantov a doktorandov? Pritom ide o vysoko kvalifikovanú prácu, ktorú ľudia
z takzvanej praxe nedokážu robiť, lebo na to nemajú. Pritom tliachajú o akomsi
uplatnení v ”praxi”, ako keby, napríklad predávanie počítačov alebo zeleniny, bola
akási vyššia ”praktická” činnosť. Pri bližšej debate mnohí takíto ”experti” by boli
najradšej, keby štát, teda nejakí ministerskí úradníci rozpísali, aké majú byť odbory,
čo potrebuje ”prax”, koľko absolventov vychovávať, a možno by boli najlepšie
umiestenky.
Takéto názory svedčia o absolútnom nepochopení fungovania vedy a vzdelávania
ako neobyčajne zložitého kybernetického systému, ktorý sa v podstate nedá riadiť,
a keď tak vôbec nie direktívne, ale len ”jemne”. Vládnuci musia jednoducho vedcom
a vysokým školám uveriť a dať im potrebné financie na rozvoj. Kontrola je jediná;
veľmi rýchlo sa ukáže ktorá škola je dobrá, ktorá priemerná a ktorá slabá. Ako hovorí
Tostoj, ”duch” katedry, ústavu, povesť školy, podložená kvalitou je aj dnes všeobecne
známa. Aj to je však len pre budúcnosť. Veď Slovensko najprv musí vychovať, najmä
prostredníctvom bakalárskeho štúdia najmä kvantitu; 13% obyvateľstva
s vysokoškolským vzdelaním je veľmi málo. Isteže aj paralelne s kvantitatívnym
rozvojom treba udržať aspoň minimálnu kvalitu, ale o tej sa bude dať hovoriť keď
podiel vysokoškolákov bude, dajme tomu, 25%. Takto postupovali všetky vyspelé
krajiny; odtiaľ je téza o vzdelaní ako o najlepšej investícii.
Kybernetika ako veda o priebežnom riadení štátu, podľa Ampéra, má priniesť ľuďom
mier a blahobyt. Základným atribútom riadenia je cieľ. Vstup do EÚ a NATO bol cieľ
predchádzajúcich rokov a je úspešne splnený. Čo ďalej? Ako hovorí Masaryk, štáty by
mali byť budované na ideách z ktorých vznikli. Tie by mali vytvoriť prostredie pre
definovanie cieľov. Nič také však neexistuje. Možno sa to objaví v programovom

Kybernetický svet Niekoľko poznámok na
záver

142

vyhlásení novej vlády. Nemyslím tu nejaké štátne vízie o ktoré sa snaží bližšie
neznáma skupina prezidentských odborníkov. Mohlo by to byť jednoduché
prihlásenie ku cieľom EÚ, skonkretizované do programu budovania demokratickej,
vzdelanostnej a informačnej spoločnosti – takýto strategický cieľ úplne stačí
a nenačim preto žiadne ”think tanky”. Nezamestnanosť, korupcia, ap., to nie sú
žiadne vízie. To je súčasť operatívnej činnosti, tak povediac psia povinnosť exekutívy.
Žiaľ vznik Slovenska nie je spojený so žiadnymi ideami, jeho počiatok nie je spojený
s nejakým zápasom alebo úsilím; bol výsledok politických čachrov. Dodatočné
zdôvodňovanie cyrilometodejskou tradíciou, slovenským tisovským štátom,
tragikomickou činnosťou matice spojenej s vatrami, plťami a fašizoidnými
učebnicami dejepisu je dodnes ťažkou traumou vzniku SR. Pritom existujú dva
nespochybniteľné stĺpy: je to vznik Československej republiky, ktorý umožnil
Slovákom prvýkrát v dejinách sa realizovať. Nezáleží na detailoch. Dvadsaťročné
spolužitie s Čechmi, pri všetkých výhradách, prenieslo Slovákov z nevedomia do
povedomia novej Európy. Celé generácie, napríklad, vyrástli na Voskovcovi
a Werichovi a na Šlitovi a Suchom To, že to dodnes nie je štátny sviatok, že
mečiarovci to nedali ani medzi pamätné dni, hovorí za všetko. Druhým míľnikom je
Slovenské národné povstanie. To síce je štátnym sviatkom, ale aj niektoré vládne
strany majú k nemu vlažný vzťah. Mnohým vadí najmä myšlienka občianskeho
odboja, ktorého súčasťou boli aj komunisti a hanbia sa za úlohu katolíckej elity, a
postoje špičiek katolíckeho duchovenstva. Len na týchto stĺpoch môže Slovensko
vybudovať modernú demokratickú vzdelanostnú a informačnú spoločnosť.
To, že moderná spoločnosť a moderná budúcnosť je v prvom rade zviazaná
s informatikou a informatizáciou (a teda aj s kybernetikou, umelou inteligenciou) nie
je náhoda; je to zákonitosť. Ľudská evolúcia dosiahla etapu neobyčajnej zložitosti.
Jej prejavom sú takzvané globálne problémy ľudstva. A práve kybernetika, umelá
inteligencia sú tie vedné oblasti, ktoré sa zaoberajú riadením takýchto systémov.
Riadenie zložitých systémov je len synonymom riešenia zložitých problémov, čo je
základná úloha modernej umelej inteligencie v úzkej súvislosti s modernou
biológiou. To je aj jediný zdroj vedeckých poznatkov pre to, čo sa dnes nazýva
manažment. Neviem o iných vedných oblastiach, ktoré by mali podobnú ambíciu. To
sú aj dôvody, pre ktoré načim investovať, aj to málo čo máme, do vedy a vzdelávania
a do informatiky a informatizácie zvlášť.

autorovi:

Prof. Ing Ján Sarnovský, CSc., je vedúcim Katedry kybetnetiky a umelej inteligencie
Fakulty elektrotechniky a informatiky Technickej univerzity v Košiciach a riaditeľ
Ústavu výpočtovej techniky Technickej univerzity v Košiciach. Zaoberá sa
výskumom v oblasti riadenia zložitých kybernetických systémov s využitím
princípov a metód umelej inteligencie ako aj filozoficko-metodologickými
aspektami kybernetiky a umelej inteligencie.

Ján Sarnovský

KYBERNETICKÝ SVET

(II. prepracované vydanie)

Náklad: 100 ks

Počet strán: 151

Vydavateľstvo: elfa, spol. s r.o., Letná 9

042 00 Košice

ISBN 80 – XXXXX – XX – X

Document Outline

KYBERNETICKÝ
SVET
- (II. prepracované vydanie)
- ISBN 80 – XXXXX – XX - X
1. Úvod
2. Kybernetika: história a súčasnosť
3. Dejiny, súčasnosť a budúcnosť
- 3.1. Dejiny a súčasnosť
- 3.2. Súčasnosť a budúcnosť
4. Kybernetika a politológia
5. Kybernetika a politika
6. Kyberokracia
7. Siločiary kybernetiky a filozofie
8. Niektoré aspekty globálnej informačnej spoločnosti
9. Veda a vzdelávanie v 21. storočí
10. Bieda fukuyamalógie
11. Chaos, zložitosť, postmodernizmus
12. Kybernetika, umelá inteligencia a miesto TAR
- 12.1. Kybernetika, umelá inteligencia, riadenie
- 12.2. Miesto teórie automatického riadenia dynamických systémov
13. Kybernetická totalita
14. Kybernetika a politika II
15. Socializmus (kybernetický pohľad)
16. Tektológia
- Bogdanov, zložitosť a tektológia
17. Niekoľko poznámok na záver
- Pokračovanie poznámok na záver

Automaticky vygenerovaný textový náhľad. Pre plné formátovanie si stiahnite súbor.

Kybernetický svet

Preber si túto poznámku so svojou AI

Náhľad poznámky

Document Outline

Ďalšie poznámky z predmetu Kybernetika a manažment