svojou vnútornou štruktúrou, predmetom, no predovšetkým metódou regulácie vybraných
spoločenských vzťahov. Pôsobenie správneho práva je existenčne späté s priestorom verejnej
správy a výkonom jej spoločenskej verejno-spravovacej aktivity. Základným poslaním správneho
práva ako vnútorne štruktúrovaného systému rôznorodých všeobecne záväzných pravidiel
správania, je reglementovať organizáciu a činnosť verejnej správy a predovšetkým tú časť
spoločenských vzťahov, ktoré vznikajú pri výkone verejnej správy medzi jej orgánmi a adresátmi
ich výkonného (mocenského) pôsobenia.

Nezastupiteľné postavenie správneho práva v platnom právnom poriadku sa

v podmienkach výučby právnych disciplín adekvátne premieta i do pedagogického
sprostredkovania jeho rozsiahlej matérie.

Predkladaná učebná pomôcka sa zameriava na komplexný výklad základných inštitútov

hmotnoprávnej a procesnoprávnej časti správneho práva. Načrtáva najmä problematiku
situovania verejnej správy, konštituovania správneho práva ako samostatného odvetvia právneho
poriadku, výkladu jeho subjektov a medzi nimi vznikajúcich vzťahov, ktoré sú predmetom
administratívnoprávnej regulácie. Osobitný dôraz kladieme na vysvetlenie inštitútov metód
a foriem verejnej správy, ktoré nám umožňujú spoznať charakter, spôsoby a výsledky verejno-
mocenského pôsobenia sústavy verejnej správy. V neposlednom rade zahŕňa predkladaná učebná
pomôcka výklad základných mechanizmov kontroly vo verejnej správe a s nimi spätú
problematiku zodpovednosti vo verejnej správe.

V procesnoprávnej časti sa zameriavame na objasnenie dynamickej stránky činnosti

verejnej správy s poukázaním na množinu procesov prebiehajúcich v jej vnútorných i vonkajších
vzťahoch. Jadrom výkladu tejto časti je správne konanie, ktoré má vo sfére verejnej správy
pozíciu správnym právom reglementovaného postupu správnych orgánov v procese
autoritatívneho rozhodovania o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
fyzických a právnických osôb.

V rámci poslednej kapitoly zaraďujeme aj základný výklad problematiky európskeho

správneho práva, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou konštituovania európskeho správneho
priestoru a ktorého význam umocňujú aktivity spojené s procesom európskej regionálnej
kooperácie a integrácie.

Samotný text dopĺňame početnými príkladmi, odkazmi, vysvetľujúcimi poznámkami

a každá kapitola obsahuje v závere stručné zhrnutie a súhrn kontrolných otázok. Vzhľadom na
rozsiahlosť a rôznorodosť spoločenských vzťahov upravovaných normami správneho práva,
uvádzame pre obraznosť a orientáciu v prílohovej časti výber najdôležitejších platných právnych
predpisov na vybraných úsekoch výkonu verejnej správy.

Nami predkladaná učebná pomôcka je nielen východiskovým učebným textom správneho

práva pre študentov Fakulty sociálno-ekonomických vzťahov, ale súčasne veríme, že sa stane
vhodnou pomôckou aj pre širšiu odbornú a laickú verejnosť.

Trenčín, 2006

Autori

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

1. Verejná správa

Verejná správa sa používa v početných významových súvislostiach a jej vymedzenie nie

je aj z tohto dôvodu jednoduché. Fenomén verejnej správy je významným prvkom každej,
historicky podmienenej, podoby spoločenskej organizácie, v rámci ktorej zaujíma osobitné
postavenie. Najčastejšie sa verejná správa vymedzuje prostredníctvom vzťahu k správe štátu ako
jej významná zložka zabezpečujúca plnenie jeho najdôležitejších vnútorných a vonkajších
funkcií.

Osobitný význam má prístup k verejnej správe ako podstatnej spoločenskej kategórii,

ktorá je predmetom oprávneného záujmu početných vedných disciplín. Vzhľadom na tento
spoločenský rozmer je zrejmé, že poznanie verejnej správy je priamo úmerne determinované
pluralitou poznatkov zahŕňajúcich rôzne uhly pohľadu jej vnímania. Z hľadiska správneho práva
zdôrazňujeme najmä význam vedy o verejnej správe a vedy o správnom práve ako prierezových
spoločenských vedných disciplín zoberajúcich sa právnymi i širšie koncipovanými neprávnymi
otázkami fungovania verejnej správy.

V najvšeobecnejšom ponímaní pojem verejná správa (Verwaltung, public administration/

service) predstavuje správu („administráciu“) zverených verejných záležitostí. Z hľadiska
historického sa pojmový základ verejnej správy odvodzuje už od prvkov rímskeho práva, ktorého
slovné vyjadrenie „administratio rei publicae“ sa stalo východiskom následného (spravidla nielen
formálneho) koncipovania verejnej správy v jednotlivých spoločenských a osobitne v rámci tzv.
veľkých európskych systémov správneho práva (Administrative law, Droit administratif
a Verwaltungsrecht). Na rozdiel od historickej rozdrobenosti verejnej správy, ktorej jednotlivé
časti sa všeobecne označovali pojmom „polícia“, koncom 19. storočia sa verejná správa
formovala na princípoch praktického zabezpečovania verejných záležitostí.

V našich spoločenských podmienkach sa pre správu verejných záležitostí používali rôzne

označenia – v závislosti od charakteru spoločenského zriadenia napr. politická správa,
ľudovodemokratická správa, socialistická správa apod., ktorých spoločnou črtou však bola
skutočnosť, že správu jednotlivých oblastí spoločenského života vykonával takmer výhradne štát.
Pre modernú verejnú správu je príznačný prirodzený proces delegácie jej výkonu aj na iné
subjekty neštátneho verejného charakteru. Aj z tohto dôvodu používame pre tento druh správy
výstižnejšie označenie „verejná“ správa.

1.1 Verejná správa a súkromná správa

Pre pochopenie pojmu verejná správa, ako existenčného priestoru pôsobenia správneho

práva, je nevyhnutné vymedziť jednak pojem „správa“ vo všeobecnom zmysle a následne aj jej
špecifické atribúty a pojmové znaky, ktoré nevyhnutne implikuje jej verejnoprávny rozmer
a charakter.

Pojmom správa označujeme súhrn uvedomelých a cieľavedomých činností, ktoré tvoria

obsah správy, vykonávaných podľa vopred stanovených pravidiel správania sa s cieľom
dosiahnuť istý konkrétny účel ako sledovaný predmet správy. Je prirodzené, že pojem správa je
vlastný každému jednotlivcovi (fyzickej i právnickej osobe), a to najmä v súvislosti so
spravovaním jeho vlastných každodenných vecí (záležitostí), napr. hnuteľného a nehnuteľného
majetku, peňažných prostriedkov apod. Takúto striktne vymedzenú individuálnu činnosť

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

(súkromných) osôb nazývame súkromnou správou, ktorej cieľom je správa súkromných
záležitostí vykonávaná výhradne v súkromnom záujme. Zjednodušene možno právny režim
súkromnej správy charakterizovať poukázaním na článok 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby
konal niečo, čo zákon neukladá“1.

Príklad:
Súkromná osoba môže na svojom pozemku za istých okolností realizovať stavbu. Pri výkone tohto
druhu správy musí rešpektovať najmä širšie koncipované spoločenské záujmy (napr. ochrany
životného prostredia) a osobitné skupinové a individuálne záujmy vlastníkov a oprávnených osôb
okolitých pozemkov (predovšetkým ich súkromie a bezpečnosť). Osoba (stavebník) je teda
oprávnená vykonávať správu svojho majetku (pozemku) podľa vlastného uváženia, avšak výkon
tejto správy je v konkrétnom prípade limitovaný a determinovaný osobitnými právom
stanovenými povinnosťami, ktoré sú vyjadrením záujmov iných subjektov, uznaných
a chránených platným právom.

Opakom súkromnej správy je správa verejná, ktorej cieľom je správa verejných vecí

(záležitostí) a určujúcim znakom je jej výkon vo verejnom záujme. Je významnou
a neoddeliteľnou súčasťou spoločenskej reality a jej cieľom je pôsobiť pozitívne v prospech celej
spoločnosti s jasným zámerom napĺňať a realizovať funkcie štátu. Vzhľadom na povahu tohto
druhu správy je potrebné si uvedomiť, že ide o správu, ktorej organizáciu a samotný výkon na
jednotlivých jej úsekoch (pozri ďalej) determinuje a určuje platné právo, a teda v žiadnom
prípade nie je správou svojvoľného charakteru, pretože sama o sebe je činnosťou
podzákonnou2. Podzákonnosť je určujúcim atribútom jej právneho režimu, čo v porovnaní so
súkromnou správou znamená, že rozsah, spôsob a konkrétne techniky jej výkonu sú určované a
limitované výhradne platným právom a v žiadnom prípade nemôže byť verejná správa
vykonávaná nad rámec zákonných ustanovení a v rozpore s klauzulou (princípom) obsiahnutou
v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Príklad:
V prípade, že vlastník pozemku pristúpi k realizácii stavby bez ohľadu na rešpektovanie svojich
zákonných povinností a vyššie uvedených chránených záujmov (tzn. bez stavebného povolenia
alebo ohlásenia stavby) je príslušný subjekt verejnej správy oprávnený proti vlastníkovi takto
zriadenej nelegálnej (čiernej) stavby postupovať v rámci zákonom ustanovených možností
a v žiadnom prípade nie svojvoľne nad ich rámec, tzn. v zmysle stavebného zákona je oprávnený
vyzvať vlastníka k náprave, uložiť mu zákonom ustanovenú výšku pokuty, resp. v krajnom prípade
pristúpiť k nariadeniu odstránenia stavby na náklady vlastníka stavby. V žiadnom prípade
nemôže napríklad rozhodnúť o odpredaji stavby apod..

1 Z uvedenej dikcie však vyplývajú aj ďalšie odvodené atribúty súkromnej správy. Extenzívnym výkladom možno
odvodiť, že napriek súkromnej povahe tohto druhu správy je každý jednotlivec povinný pri jej výkone rešpektovať
pravidlá správania ustanovené platnými právnymi normami, najmä rešpektovať právom chránené oprávnené záujmy
iných osôb, skupín osôb alebo spoločnosti.
2 Porovnaj - čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Medzi ďalšie atribúty a pojmové znaky výkonu verejnej správy zaraďujeme: verejný

záujem, verejnú kontrolu, financovanie verejnými prostriedkami a osobitný vzťah
k občanovi.

1. Verejný záujem ako opak záujmu individuálneho nemá univerzálne platnú legálnu definíciu

a predstavuje hodnotiace kritérium činnosti verejnej správy. Spravidla je definovaný ako
záujem prinášajúci majetkový alebo iný prospech všetkým, resp. väčšine občanov. Štát, iné
subjekty realizujúce verejnú správu ako právom uloženú povinnosť a ich predstavitelia sú
povinní v rámci svojej činnosti presadzovať výhradne záujem verejný, čo vyplýva z titulu ich
právneho postavenia. (K pojmu verejný záujem pozri napr. Svák, J., 2006.)

2. Verejná kontrola je realizovaná s cieľom uviesť činnosť verejnej správy do súladu

s požiadavkami, ktoré pre jej výkon ustanovuje platné právo a súčasne zefektívniť jej
fungovanie (súvisí napr. s účelným použitím zverených verejných finančných prostriedkov).
Predmetom kontroly je najmä efektívnosť, účelnosť, hospodárnosť, ale aj vecná správnosť
a zákonnosť rozhodovania verejnej správy.

3. Verejné prostriedky (financie) sú nevyhnutným predpokladom reálneho výkonu verejnej

správy. Pojem verejné financie a jeho atribúty odvodzujeme od zdroja ich pôvodu a následne
predmetu použitia, ktorým je vo všeobecnosti financovanie tzv. verejných potrieb.

4. Moderná verejná správa je charakterizovaná s osobitným dôrazom na jej vzťah k adresátovi

spravovacej činnosti ako ku klientovi, ktorý pomerne znáša náklady na jej realizáciu.
Zaznamenávame rastúcu tendenciu charakterizovať verejnú správu prioritne ako službu
občanovi.

Z pohľadu štátomocenského klasifikovania verejnej správy a súčasne potreby jej odlíšenia

od súkromnej správy platí, že za verejnú správu považujeme takú aktivitu, ktorá nie je výkonom
súdnej moci ani výkonom zákonodarnej moci a nie je ňou ani súkromná aktivita vykonávaná vo
vlastnom záujme. Z uvedeného negatívneho vymedzenia jednoznačne vyplýva, že verejná správa
sa realizuje ako prejav výkonnej moci v štáte. Pod pojmom výkonná moc pritom rozumieme
predovšetkým moc verejnú, ktorou v podmienkach právneho štátu nedisponuje len štát, ale aj
ďalšie neštátne subjekty, vykonávajúce správu verejných záležitostí na základe svojho ústavného
postavenia, resp. zákonnej delegácie. V tomto zmysle má aj táto verejná moc svoj základ
v štátnej moci a prejavuje sa ako „decentralizovaná štátna moc“. Možno vyvodiť, že v intenciách
spravovacej činnosti všetky tieto subjekty disponujúce podielom na verejnej moci, spolu so
štátom zabezpečujú správu štátu ako verejnú správu.3

Hlavnou úlohou výkonnej moci je vykonávanie a realizovanie právnych aktov

zákonodarnej moci a správa jednotlivých oblastí spoločenského života. Z tohto hľadiska je
verejná správa jadrom výkonnej moci a súčasne jedným zo spôsobov vykonávania aktov
zákonodarnej moci.

Verejnú správu možno vnímať v dvoch rovinách, kde jedna zdôrazňuje organizačný

charakter jej výkonu a druhá jej samotnú činnosť – rozlišujeme tzv. organizačné poňatie
a funkčné poňatie:

3 Podľa: Škultéty, P. a kol.: Správne právo hmotné. Heuréka, Šamorín, 2002, s. 15a nasl..

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

 v organizačnom poňatí

verejnú správu predstavuje najmä štát reprezentovaný vlastnými

orgánmi a verejnoprávne subjekty, ako predstavitelia a nositelia verejnej moci.4
Organizačná rovina zdôrazňuje štrukturálnu, v istom zmysle statickú stránku verejnej
správy, ktorú zo systematického hľadiska reprezentuje relatívne uzavretý komplex
orgánov, inštitúcii a iných oprávnených osôb a medzi nimi existujúcich vzájomných
väzieb, ktoré sa parciálne podieľajú na výkone verejnej správy.

 vo funkčnom poňatí

verejnou správou rozumieme činnosť (dynamická stránka), ide

o podzákonnú výkonnú činnosť štátu ako základného verejnoprávneho subjektu, ako aj
výkonnú činnosť ďalších verejnoprávnych a iných subjektov pri spravovaní verejných
záležitostí a realizovanú ako prejav výkonnej moci v štáte.

Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že verejná správa zahŕňa pôsobnosť v rámci širokej

oblasti spoločenskej reality a z tohto dôvodu teória podľa rovnorodosti (príbuznosti)
spoločenských vzťahov, týkajúcich sa spoločného predmetu pôsobenia pristúpila k vymedzeniu
jednotlivých oblastí výkonu verejnej správy – tzv. odvetví (úsekov)5 verejnej správy, ktoré
predstavujú relatívne samostatné druhy správ ako podsystémy systému verejnej správy. Medzi
najdôležitejšie odvetvia verejnej správy zaraďujeme:

 vnútornú správu (rozsiahly úsek, ktorým sa v značnej miere zabezpečujú vnútorné

funkcie štátu – zahŕňa nasledovné agendy: zabezpečovanie osobného stavu obyvateľstva;
združovacie a zhromažďovacie právo; územné a správne usporiadanie štátu; štátne
symboly a symboly miest a obcí a ich používanie; archívnictvo; ochrana pred požiarmi);

 policajnú správu (s hlavným cieľom chrániť život, zdravie a majetok jednotlivcov

a spoločnosti; zahŕňa úpravu štátnych a neštátnych zložiek správy);

 správu obrany;
 správu zahraničných vecí;
 správu daní a poplatkov;
 správu školstva;
 správu zdravotníctva a
 správu živnostenského podnikania.

Uvedené členenie považujeme za podstatné najmä z dôvodu lepšieho pochopenia

a zatriedenia početných a rôznorodých právnych vzťahov vznikajúcich v oblasti verejnej správy
a upravovaných normami správneho práva.

Verejná správa, ako jeden celok pozostáva z dvoch konštrukčných zložiek – štátnej

správy a samosprávy. Možno skonštatovať, že v rámci jedného celku fungujú dve základné,
relatívne samostatné sústavy orgánov, ktoré pri zohľadnení ich osobitných špecifík majú
spoločnú úlohu – vykonávať správu vecí verejných.

4 Průcha, P.: Základy správního práva a veřejné správy. MU, Brno, 1994, s. 26.
5 Pojmom „úsek“ niektorí autori označujú i parciálnu časť určitého odvetvia verejnej správy, napr. v rámci odvetvia
vnútornej správy rozlišujeme úseky zhromažďovania a združovania, archívnictva apod..

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

1.2 Štátna správa

Pojem štátna správa je právom označovaný za jeden zo základných pojmov vedy

správneho práva. Štátna správa, ako jedna zo základných zložiek verejnej správy predstavuje
najrozsiahlejší druh štátnej činnosti. Výkonom štátnej správy sa zabezpečuje realizácia prevažnej
väčšiny vnútorných i vonkajších funkcií štátu. Plnenie funkcií štátu teda nachádza svoje
vyjadrenie v úlohách štátnej správy, pričom k najdôležitejším patria najmä ochrana verejného
poriadku, obrana a zahraničné vzťahy, sociálna starostlivosť a usmerňovanie hospodárstva,
zdravotná starostlivosť, organizácia dopravy, školstva, kultúry a v neposlednom rade vydávanie
odvodených právnych predpisov, ako aj individuálnych právnych aktov.

Štátnu správa – jedna z foriem uskutočňovania štátnej moci – je činnosťou výkonnou,

nariaďovacou, organizátorskou6, ale predovšetkým podzákonnou, tzn. vykonávanou na základe
zákona a v medziach ustanovených platným právom. Štátnu správu v jej funkčnom poňatí
vymedzuje jej atribút:

 výkonnej činnosti, ktorý vyjadruje vzťah k zastupiteľskej sústave a spočíva

v bezprostrednom vykonávaní zákonov a ostatných právnych aktov štátnej moci;

 nariaďovacej činnosti, ktorý vyjadruje vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám

určitú metódu, ktorej podstatou je oprávnenie orgánov verejnej správy (správnych
orgánov7) vydávať normatívne a individuálne správne akty a pri zákonnom splnomocnení
používať štátne donútenie8;

 organizátorskej činnosti, ktorá zahŕňa skupinu správnych činností, ktorými orgány

štátnej správy priamo zabezpečujú poskytovanie verejných služieb napr. zriaďovateľská
pôsobnosť na úseku správy zdravotníctva, kultúry apod..

Štátnu správu charakterizuje aj organizačný aspekt, ktorý zahŕňa jej riadiacu,

koordinujúcu a kontrolnú činnosť. Z ústavy, ústavných a iných zákonov vyplýva, že štátnu
správu vykonáva osobitná skupina orgánov štátu, ktoré nazývame orgány štátnej správy.
V užšom vymedzení medzi orgány štátnej správy patria tie štátne orgány, ktoré právne predpisy
výslovne označujú ako orgány štátnej správy – napr. ministerstvá, Protimonopolný úrad
Slovenskej republiky apod. V širšom poňatí do tohto pojmu zaraďujeme aj ostatné orgány
(osoby), ktoré disponujú tzv. správno-právnou aktivitou, teda majú postavenie štátnej správy a jej
výkon má bez ohľadu na charakter subjektu rovnaký základ a obsah. Tieto orgány sú
v hierarchickom usporiadaní, v rámci ktorého nadriadený orgán má právo priamo ovplyvňovať
podriadené orgány prostredníctvom normatívnych interných inštrukcií a iných aktov, teda možno
povedať, že v štruktúre vzťahov medzi orgánmi štátnej správy prevládajú osobitné organizačné

6 V súčasnom období zaznamenávame rastúcu tendenciu prenášať pôsobnosť a právomoc z orgánov štátnej správy
na samosprávne zložky, pričom prechod vymedzených kompetencii sa spravidla priamo zaraďuje do sféry tzv.
originárnej pôsobnosti samosprávy (napr. zriaďovateľská a organizátorská pôsobnosť v školstve).
7 Termínom „správny orgán“ označujeme orgán verejnej správy oprávnený rozhodovať o individuálnych právnych
pomeroch fyzických a právnických osôb v príslušnom správnom konaní. Pozri kapitolu správne konania.
8 Za súčasť činnosti orgánov štátnej správy však považujeme aj iné napr. evidenčné (evidencia obyvateľov,
motorových vozidiel, práv k nehnuteľnostiam), osvedčovacie (osvedčenie o evidencii a technickom stave vozidla) a
deklaratórne správne úkony (výpis z listu vlastníctva, výpis z registra trestov) – ide o aktivity dopĺňajúce
nariaďovací charakter štátnej správy, ktoré súhrnne označujeme ako materiálno – technické úkony. Pozri kapitolu
o formách verejnej správy.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

zásady (organizačno-právne vzťahy) vlastné len pre výkonnú moc (na rozdiel napr. od súdnej
moci).

Orgány štátnej správy sa členia podľa úrovne pôsobenia na ústredné a miestne orgány

štátnej správy. Zatiaľ čo ústredné orgány sú kreované s vecnou kompetenciou pre územie
celého štátu, orgány miestnej štátnej správy sú alokované v príslušných správnych jednotkách
(krajoch, okresoch), kde plnia funkcie a zastupujú záujmy štátu a stávajú sa miestne príslušnými
pre taxatívny počet územných jednotiek (obcí, miest). Ústredné a miestne orgány štátnej správy
vytvárajú teda vertikálnu hierarchickú štruktúru, ktorej cieľom je zabezpečovať plnenie štátnych
úloh a za svoj výkon sa priamo, resp. sprostredkovane zodpovedajú vrcholnému orgánu výkonnej
moci – vláde.

Príklad:
Na úseku všeobecnej vnútornej správy a živnostenského podnikania je (vecne) príslušným
orgánom štátnej správy na ústrednej (celoštátnej) úrovni Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky. Za účelom plnenia úloh spomenutej agendy na úrovni krajov a okresov bolo zákonom
zriadených 8 krajských a 50 obvodných úradov ako orgánov miestnej štátnej správy, ktoré
zabezpečujú úlohy vymedzenej agendy na lokálnej úrovni. Svoje právne aj faktické postavenie
pritom v zmysle uvedenej vertikálnej hierarchie a vzťahov subordinácie odvodzujú od
Ministerstva vnútra, ktoré určuje ich vnútornú organizáciu, metodicky a finančne zabezpečuje
výkon ich správy.

Činnosťou orgánov štátnej správy a plnením jej úloh dochádza k realizácii vzťahov

štátnej správy jednak vo vzťahu k štátnej správe ako relatívne uzatvorenému systému, ale taktiež
a predovšetkým k realizácií vzťahov medzi subjektami štátnej správy a inými subjektami, ktoré
sú mimo tohto uceleného systému. Vnútorná činnosť štátnej správy je vnútorno-organizačnou
záležitosťou a činnosť, ktorou sa realizuje vlastné poslanie štátnej správy je činnosťou
vonkajšou. Je potrebné zdôrazniť, že štátne orgány vykonávajú svoju činnosť v mene štátu.
Právnym dôsledkom tejto konštrukcie je, že za pripadnú škodu štátnej správy nezodpovedá
priamo orgán, ktorý ju spôsobil, ale štát, ktorý je povinný túto škodu nahradiť, ale zároveň aj
oprávnený požadovať jej spätnú náhradu od konkrétneho zodpovedného subjektu (tzv. regres –
pozri kapitolu o zodpovednosti za výkon verejnej správy).

Ďalším atribútom štátnej správy je skutočnosť, že jej výkon je uskutočňovaný v mene

a v záujme štátu a je činnosťou, za ktorou stojí donucovacia moc. Uplatnenie donucovacej moci
štátu je náležite upravené právnymi normami, tzn. jej aplikovanie musí byť z pohľadu
opodstatnenosti, primeranosti a metódy realizácie v súlade s platným právom9.

Na základe uvedených charakteristík možno pojmom štátna správa chápať samostatný

druh organizujúcej činnosti štátu, ktorá má predovšetkým výkonný a nariaďovací charakter,
uskutočňuje sa v mene štátu, aj za pomoci jeho donucovacej moci, pričom ciele i metódy, formy
a spôsoby uskutočňovania tejto činnosti reguluje platné právo. Táto činnosť je uskutočňovaná
sústavou orgánov štátnej správy a v rámci zákonného splnomocnenia i štátnymi a inými orgánmi
a organizáciami.

9 Pozn.: uplatnenie zásad legality a proporcionality

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

1.3 Samospráva

Samospráva je ďalším komponentom tvoriacim verejnú správu. Pojem samospráva

vyjadruje skutočnosť, že správu vykonáva niekto iný ako štát, t. j. predovšetkým neštátny subjekt
korporatívneho charakteru – spravidla právnické osoby zriadené zákonom ako (nútené) združenia
osôb, majetku. V rámci tendencii expanzie súkromného práva je však výkon verejnej správy
čoraz častejšie zverený i subjektom súkromného práva s dôrazom na posilnenú kontrolnú
kompetenciu štátu (napr. výkon zdravotného poistenia). Veľmi zjednodušene môžeme
skonštatovať, že samospráva plní zostávajúcu časť úloh verejnej správy a ide o druh verejnej
správy, ktorá nie je štátnou správou10.

Samosprávu členíme, podľa charakteru subjektu, ktorý ju uskutočňuje na:

1. územnú (miestnu) samosprávu, ktorá pozostáva spravidla z viacerých úrovní

a tvoria ju viac, či menej autonómne11 územné jednotky (právnické osoby –
združenia osôb a majetku – obce, územné celky) s vlastnými samosprávnymi
orgánmi, s vlastným obyvateľstvom, majetkom a finančnými prostriedkami; ich
nezávislosť je však relatívna nakoľko sa taktiež v istej miere podieľajú na
realizácii úloh štátu, disponujú jeho prostriedkami z čoho vyplýva opodstatnenosť
kontroly územnej samosprávy;

2. záujmovú samosprávu, ktorá je založená najmä na profesnej báze a predstavujú

ju napr. zákonom kreované združenia osôb – členov profesijných samosprávnych
združení (komôr), ktoré zabezpečujú vo vzťahu k príslušníkom konkrétnych
(slobodných) povolaní výkon verejnej správy, ktorý spočíva najmä v rozhodovaní
o spôsobilosti dané povolanie vykonávať (vedenie verejných zoznamov
autorizovaných osôb), tzn. členstvo v komore je podmienkou a zároveň zárukou
výkonu konkrétneho povolania12; istý podiel na výkone verejnej správy majú i iné
samosprávne združenia osôb vznikajúce na základe dobrovoľnosti – napr.
združenia hospodárskeho charakteru, ktoré sa podieľajú na sociálnom dialógu
apod..

Medzi ďalšie samosprávne osoby vo verejnej správe možno zaradiť i verejné fondy,

ktoré sú združeniami prostriedkov, nie osôb. Ich hlavným účelom je správa verejného majetku
(napr. Fond národného majetku, Slovenský pozemkový fond), resp. kumulovanie peňažných
prostriedkov, z ktorých sa financujú vybrané úlohy verejnej správy. Pre verejné fondy je
príznačný ich zákonom ustanovený základ, zahŕňajúci práva a povinnosti povinných subjektov
a definovanie formy ich správy a rozsahu dispozície s prostriedkami daných fondov.

10 Na tomto mieste z dôvodu prvotného teoretického vymedzenia abstrahujeme od možnosti realizácie štátnej správy
samosprávou, v rámci tzv. preneseného výkonu štátnej správy – čl. 71 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
11 Miera autonómnosti závisí od viacerých faktorov, avšak určujúcim determinantom je predovšetkým tzv. štátne
zriadenie, tzn. úprava vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho nižšími územnými jednotkami. Viď. napr. čl. 64 – 71
Ústavy Slovenskej republiky.
12 Napr. podľa § 2 ods. 1 zákona č. 586/2004 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov je advokátom ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov,
ktorý vedie Slovenská advokátska komora. Zápis do komory advokátov je podmienený splnením viacerých
podmienok, o.i. zložením tzv. advokátskej skúšky. Slovenská advokátska komora má oprávnenie vykonávať zápisy
do zoznamu advokátov, čim limituje okruh osôb spôsobilých poskytovať služby právnej pomoci na území
Slovenskej republiky.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Výkon verejnej správy je zverený často i subjektom, ktoré sa subsumujú pod označenie

„špecializovaný druh samosprávy“. Ide najmä o osoby zriadené ad hoc, najmä formou zákona,
ktorý pomerne podrobne definuje ich právne postavenie – ide o tzv. verejnoprávne korporácie
(inštitúcie)13. Teória pristupuje k ich definovaniu prostredníctvom imanentných znakov ich
existencie, ktorými sú:

 vôľa zákonodarcu;

 dôvod vzniku (zo zákona alebo z iniciatívny verejnej správy);

 povaha činnosti – poskytovanie (zabezpečovanie) verejných služieb;

 zverenie niektorých výsad verejnej moci.

Príklad:
Podľa zákona č. 16/2004 Z. z. o Slovenskej televízii je Slovenská televízia verejnoprávnou,
národnou, nezávislou, informačnou, kultúrnou a vzdelávacou inštitúciou, ktorá poskytuje službu
verejnosti v oblasti televízneho vysielania, pričom jej poslaním je poskytovanie programovej
služby..., poskytovanie priestoru súčasným kultúrnym a umeleckým aktivitám, sprostredkúvanie
kultúrnej hodnoty iných národov a zdrojom jej financovania sú najmä verejné prostriedky.

Na záver možno zhrnúť, že „samospráva predstavuje vo verejnej správe výkonné

pôsobenie a ovplyvňovanie spoločenského života prostriedkami neštátneho charakteru.“14
Myšlienka samosprávy je zlúčiteľná len s demokraciou, a preto je založená na partnerskom
vzťahu štátu a iných spoločenských korporácií ako subjektov samosprávy. Samospráva je
výkonom určitých úloh správy štátu samostatnými, štátom uznanými spravidla verejno-právnymi
subjektami a od štátnej správy sa odlišuje metódami a formami pôsobenia na spravované objekty.
V teórii sa rozlišuje tzv. politický pojem samosprávy (podstata samosprávy ako formy realizácie
verejnej správy občanmi) a tzv. právny pojem samosprávy (samospráva disponuje príslušným
rozsahom verejnej moci).

Samospráva je v súčasnosti charakterizovaná ako demokratická organizačná starostlivosť

o vlastné záležitosti dotknutých skupín občanov, nezávislá a pod štátnym dohľadom.15 Pojem
štátny dohľad v tomto prípade znamená, že štát určuje ústavný a zákonný rámec, ako aj dohľad
nad súladom jej rozhodnutí s ústavou a zákonmi vykonávaný spravidla súdmi. Napriek uvedenej
skutočnosti je nesporné, že samospráva si zachováva nezávislosť od štátu a jeho orgánov, ku
ktorým nie je vo vzťahu priamej podriadenosti, nakoľko existenciu štátneho dohľadu možno
považovať za prirodzenú súčasť výkonu samosprávnych funkcií.
Neustále stúpajúci význam samosprávy spojený s postupnou decentralizáciou a prechodom
kompetencii zo štátnych orgánov na orgány „bližšie občanovi“ predstavuje významný prvok
a signál demokratizácie každej spoločnosti. Je nutné zdôrazniť, že ústrednou myšlienkou
aplikovania princípu subsidiarity v podmienkach samosprávy je, že štát má mať len toľko moci,
koľko je nevyhnutne potrebné.16

13 Konkrétnu formu korporácie, jej pôsobnosť a právomoci sú ustanovené príslušným právnym predpisom, ktorý je
zároveň právnym titulom jej vzniku a existencie. Verejnoprávne inštitúcie sa zriaďujú za účelom plnenia určitého
špecifického účelu, cieľa, na ktorého realizácii má záujem samotný štát.
1414 Škultéty a kol. (2004, s. 21).
15 Posluch, M. – Cibulka, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Heuréka, Šamorín 2003, s. 106.
16 Podľa: Zmluva o založení Európskeho spoločenstva.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Zhrnutie

Verejná správa je hierarchicky organizovaným systémom zameriavajúcim svoje aktivity

na správu verejných vecí a z hľadiska dynamického (funkčného) je jej činnosť prejavom
výkonnej moci so všetkými z toho plynúcimi atribútmi. Verejná správa ako verejnoprávny
spravovací systém je priestorom dominantného pôsobenia správneho práva, ktoré sa v prevažnej
miere stáva nástrojom reglementácie relevantných spoločenských (právnospravovacích) vzťahov.
Sústava verejnej správy v SR zahŕňa dve základné zložky – štátnu správu a samosprávu, ktoré sa
stali východiskovým korpusom pre subsumpciu jednotlivých výkonných kompetencií a z toho
vyplývajúceho organizačno-riadiaceho pôsobenia a vplyvu.

(Podľa Bártek, 2002).

Kontrolné otázky

1. Charakterizujte verejnú správu – jej atribúty a pojmové znaky.
2. Aké sú hlavné odlišnosti verejnej a súkromnej správy?
3. Vymenujte a charakterizujte najvýznamnejšie úseky výkonu verejnej správy.
4. Aké je organizačné a funkčné poňatie štátnej správy?
5. Charakterizujte vzájomné právne vzťahy ústredných a miestnych orgánov štátnej správy.
6. Aké je postavenie samosprávy v systéme verejnej správy?

SPRÁVA

SÚKROMÁ SPRÁVA

VEREJNÁ SPRÁVA

ŠTÁTNA

SPRÁVA

SPSPRVA

ÚZEMNÁ

ZÁUJMOVÁ

SAMOSPRÁVA

MIESTNA

ÚSTREDNÁ

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

2. Správne právo

V najširšom pozitívnoprávnom zmysle správne právo predstavuje ucelený, systematicky

usporiadaný a vnútorne diferencovaný komplex všeobecne záväzných pravidiel správania sa
(právnych noriem), ktoré upravujú širokú oblasť spoločenských vzťahov.

2.1 Správne právo a jeho postavenie v právnom poriadku

Správne právo zaujíma v právnom systéme každého štátu pozíciu jedného

z najdôležitejších právnych odvetví. Rovnako ako ostatné odvetvia práva aj správne právo sa
vyznačuje predovšetkým samostatnosťou a špecifickosťou predmetu právnej úpravy, osobitnou
metódou regulácie právnych vzťahov a svojou vnútornou systémovou súdržnosťou.

Predmetom právnej úpravy správneho práva je časť spoločenských vzťahov vznikajúcich

v oblasti verejnej správy, ktorých účastníkom na jednej strane je vždy orgán verejnej správy.
Súčasťou predmetu úpravy správneho práva je aj organizačná a funkčná stránka verejnej správy,
ktoré sú predpokladom realizácie uvedeného okruhu spoločenských vzťahov.

Určenie predmetu právnej úpravy je podmienkou identifikácie komplexnej sústavy

príbuzných a v tomto prípade aj rôznorodých právnych noriem, ktoré vytvárajú stabilitu
a vzájomnú systémovú súdržnosť odvetvia správneho práva ako jeho ďalší konštitutívny znak.

Osobitný význam pre charakter, spôsob a formy realizácie spoločenských vzťahov

v oblasti verejnej správy má metóda ich právnej regulácie, ktorá správne právo ako súčasť
verejného práva výrazne profiluje. Vymedzený okruh spoločenských vzťahov realizovaných
v súvislosti s výkonom verejnej správy upravuje správne právo formou administratívnoprávnej
metódy regulácie, ktorá v rámci týchto právnych vzťahov zvýrazňuje mocenskú nadradenosť
subjektov verejnej správy vo vzťahu k ich ostatným účastníkom.

Správne právo, charakterizované prostredníctvom uvedených prvkov, je samostatné

odvetvie slovenského právneho poriadku upravujúce časť spoločenských vzťahov, ktoré v oblasti
verejnej správy vznikajú medzi:

 orgánom verejnej správy a fyzickou osobou (ide o vzťahy vznikajúce medzi správnymi

orgánmi na jednej strane a fyzickými osobami spôsobilými konať na strane druhej);

 orgánom verejnej správy a právnickou osobou (účastníkmi týchto vzťahov sú správne

orgány a právnické osoby práva verejného ako i súkromného);

 orgánmi verejnej správy navzájom (ide o vzájomné právne vzťahy správnych orgánov

a môžu vznikať medzi orgánmi, ktoré sú vo vzťahu subordinácie /podriadenosti
a nadriadenosti/, zároveň však môže ísť aj o vzťahy nepodriadených orgánov založené na
ich vzájomnej kooperácii a súčinnosti).

Správne právo upravuje vybrané spoločenské vzťahy, tzn. nezahŕňa generálne úpravu

všetkých spoločenských vzťahov v oblasti verejnej správy, ale iba ich časti – tých vzťahov, ktoré

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

medzi vymedzenými subjektami vznikajú pri výkone verejnej správy17 a ktoré sú upravené tzv.
administratívnoprávnymi normami (normami správneho práva).

Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom úpravy správneho práva je rozhodná časť
spoločenských vzťahov v oblasti verejnej správy, zvykne prax ako synonymum pre správne
právo používať aj pojem „právo verejnej správy“.

Správne právo sa okrem vyššie uvedených vlastností vyznačuje predovšetkým nasledujúcimi
atribútmi:

 spolu s právom ústavným tvorí integrálnu súčasť verejného práva, tzn. je budované na

verejnoprávnych princípoch (kvalitatívna stránka);

 z kvantitatívneho hľadiska je najrozsiahlejším odvetvím platného práva – zahŕňa

nespočetné množstvo primárnych i sekundárnych všeobecne záväzných právnych
predpisov;

 predstavuje rozsiahle, nekodifikované a z titulu svojej skladby a charakteru aj

nekodifikovateľné – vnútorne diferencované odvetvie právneho poriadku;

 jeho postavenie v platnom právnom poriadku daného štátu vychádza najmä zo samotného

charakteru príslušného právneho priestoru a historického kontextu formovania pozície
verejnej správy18;

 v neposlednom rade je oblasť správneho práva predmetom pedagogického i vedeckého

prístupu a pôsobenia.

S poukázaním na vnútornú diferenciáciu19 správneho práva považujeme za dôležité

pochopenie jeho vnútorného usporiadania (členenia). S potrebou úpravy početných a
rôznorodých právnych vzťahov vznikajúcich v oblasti rozsiahleho pôsobenia verejnej správy je
prirodzene spojená nutná existencia obsahovo a konštrukčne rôznorodých právnych noriem.
Práve diferenciácia právnych noriem je určujúcim znakom koncipovania systému správneho
práva.

Podľa obsahu delíme právne normy správneho práva predovšetkým na všeobecné

a osobitné, následne aj systém správneho práva obsahuje, v závislosti od príslušnosti
jednotlivých noriem tzv. všeobecnú a osobitnú časť (I.).

17 Výkonom verejnej správy rozumieme činnosť orgánov verejnej správy zameranú výhradne na plnenie úloh
verejnej správy. Orgány verejnej správy sú prirodzene z hľadiska potreby materiálneho a personálneho zabezpečenia
svojej činnosti i účastníkmi právnych vzťahov iných odvetví práva – napr. pri zabezpečovaní verejných potrieb je
orgán verejnej správy v právnom postavení kontrahenta podľa platných obchodno-právnych predpisov; pri realizácii
pracovných vzťahov môže byť orgán verejnej správy v právnom postavení účastníka pracovnoprávneho vzťahu –
rovina právnych vzťahov iných odvetví práva v oblasti verejnej správy nie je predmetom pôsobenia a úpravy
správneho práva.
18 Podľa Vrabka (In: Škultéty a kol., 2002) vývoj správneho práva v európskom právnom priestore viedol
k formovaniu tzv. nemeckého, anglického a francúzskeho ponímania správneho práva, pričom samotné slovenské
správne právo sa so vznikom Československa budovalo na (verejnoprávnych) princípoch francúzskeho správneho
práva; po roku 1993 silneli vplyvy nemeckého správneho práva, čoho dôsledkom bolo výraznejšie prenikanie
súkromnoprávnych inštitútov do oblasti verejnej správy a v poslednom období je slovenské správne právo v značnej
miere vystavené vplyvom najmä európskeho práva, čo logicky vyplýva z (už naplnených) integračných ambícii
Slovenskej republiky.
19 Daná diferenciácia prirodzene pramení z rôznorodosti právnych noriem, a teda rôznorodosti právnych javov, ktoré
sú predmetom ich právnej úpravy.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Všeobecná časť zahŕňa normy správneho práva upravujúce základné (všeobecné) inštitúty
správneho práva, ktoré sú z dôvodu ich charakteru v podstatných znakoch vlastné aj pre iné
právne odvetvia a možno povedať, že ide o inštitúty vlastné celému komplexu verejnej správy.
Ich význam spočíva v definovaní východísk pre pochopenie tvorby a realizácie správneho práva.
Do všeobecnej časti správneho práva zaraďujeme predovšetkým:

1. štruktúru a podstatu správnych orgánov (orgánov verejnej správy),
2. subjekty správneho práva,
3. realizáciu výkonu verejnej správy,
4. metódy a formy činnosti verejnej správy,
5. kontrolu verejnej správy,
6. zodpovednosť vo verejnej správe, ale aj
7. všeobecné procesné inštitúty ako právomoc a pôsobnosť subjektov správneho konania,

postavenie účastníkov a iných osôb v konaní, zastupovanie, dôkazné prostriedky,
počítanie času, prostriedky preskúmania správneho rozhodnutia apod..20

Osobitná časť obsahuje naproti tomu najmä špecifické pojmy a inštitúty príznačné pre jednotlivé
úseky výkonu verejnej správy, napr. osobitné modifikácie pôvodne všeobecných inštitútov.
Z toho vyplýva, že s pojmom osobitná časť sa spája výklad platnej právnej úpravy jednotlivých
úsekov verejnej správy.
Napr. na úseku správy zdravotníctva pôjde o výklad týkajúci sa:

– kompetencii subjektov zdravotníckej správy (Ministerstvo zdravotníctva, regionálne

úrady zdravotníctva, obce, VÚC, zdravotné poisťovne),

– právnej úpravy poskytovania a foriem zdravotnej starostlivosti atď..

V rovine úpravy správneho práva procesného pôjde o úpravu tzv. osobitných druhov správneho
konania, pri ktorých sa všeobecné procesné inštitúty aplikujú primerane a v modifikovanej
podobe (napr. procesnoprávne normy upravujúce stavebné a priestupkové konanie ako osobitné
druhy správnych rozhodovacích procesov).

Ďalším významným členením noriem správneho práva je členenie na normy

hmotnoprávne (materiálne) a normy procesnoprávne, tzn. aj systém správneho práva podľa ich
príslušnosti členíme na správne právo hmotné a správne právo procesné (II.).

Správne právo hmotné (materiálne) zahŕňa normy správneho práva, ktoré ustanovujú práva
a povinnosti subjektov administratívnoprávnych vzťahov a sú východiskom pre stanovenie
právneho postavenia konkrétneho subjektu v konkrétnom administratívnoprávnom vzťahu na
konkrétnom úseku výkonu verejnej správy (napr. občania majú zaručené právo združovať sa
a vytvárať na realizovanie spoločných záujmov od štátu nezávislé občianske združenia, danému
právu však zodpovedá povinnosť splniť zákonom ustanovené podmienky a následne požiadať
o registráciu na príslušnom orgáne verejnej správy).

Správne právo procesné (formálne) zahŕňa právne normy správneho práva upravujúce procesný
postup pri uplatňovaní (hmotnoprávnych) práv a povinnosti, tzn. predpísaným procesným
postupom subjektov dochádza v oblasti verejnej správy k realizácii hmotného práva (napr. pri
nadviazaní na vyššie uvedený príklad môžeme procesný postup dokumentovať na postupe

20 Pozri bližšie napr. Škultéty a kol.(2004, str. 26 a nasl.).

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

príslušného orgánu verejnej správy, ktorý podľa platného práva rozhoduje o registrácii
občianskeho združenia v tzv. „konaní o registrácii“ a až na základe jeho pozitívneho výsledku –
rozhodnutia o registrácii – môžu občania fakticky realizovať svoje právo na združovanie).

2.2 Pramene správneho práva

Všeobecná teória práva rozlišuje pramene práva v zmysle materiálnom a v zmysle

formálnom.21 Formálne pramene práva sú v právom uznanej, ustanovenej a predpísanej forme
vyjadrené, objektivizované pravidlá správania sa, ktoré majú status všeobecnej záväznosti a sú
vynútiteľné štátnou mocou.

Medzi pramene slovenského správneho práva vo formálnom zmysle zaraďujeme komplex

všeobecne záväzných právnych predpisov (aktov) vydaných štátnymi orgánmi a inými
subjektami, disponujúcimi kompetenciou tvorby správneho práva. V európskom právnom
systéme rozoznávame nasledovné pramene správneho práva, ktoré však z pohľadu slovenského
správneho práva nie sú v plnom rozsahu prameňmi de iure (t.j. nie všetky sú skutočnými
právnymi prameňmi):

a) normatívne právne akty
b) právna obyčaj
c) právotvorný precedens
d) normatívna zmluva
e) právo Európskych spoločenstiev a Európskej únie.22

Ad a) Normatívne právne akty (všeobecne záväzné právne predpisy) sú v európskom právnom
priestore najpočetnejším formálnym prameňom práva a zahŕňajú výsledky normotvornej činnosti
primárneho i sekundárneho charakteru. Z pohľadu terminológie správneho práva používame pre
ich označenie aj pojem abstraktné akty. Na účely slovenského správneho práva za relevantné
pramene správneho práva považujeme:

 ústavu, ústavné zákony a zákony

Ústava má v právnom poriadku štátu pozíciu základného zákona (prameňa práva), ktorý
určuje rámec a princípy pôsobenia verejnej moci a jej vzťah k členom spoločnosti. Ústavné
zákony sú súčasťou ústavného systému a formou zmien a doplnení základný ústavný rámec
ďalej modifikujú a rozvíjajú. Ústava a ústavné zákony tvoria fundamenty právneho systému
a vo vzťahu k ostatným prameňom práva majú privilegované postavenie. Zákony sú
v podmienkach právneho štátu najčastejšou formou priznávania práv a ukladania povinností
subjektom práva. Spoločným znakom spájajúcim tieto druhy prameňov správneho práva je,
že sú výsledkom výhradnej ústavodarnej a zákonodarnej kompetencie zastupiteľského zboru
(Národnej rady Slovenskej republiky). Ústava, ústavné zákony a zákony sa publikujú
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

 nariadenia vlády

21 Bližšie pozri – napr. Prusák, J.: Teória práva. VOPF UK, Bratislava 2001, str. 187 a nasl..
22 K právu Európskych spoločenstiev a Európskej únie pozri bližšie kapitolu o európskom správnom práve.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Nariadenia vlády sú formálnym prameňom a prejavom kompetencie vlády v oblasti tvorby
správneho práva. Vláda je vrcholným orgánom výkonnej moci a v oblasti normotvornej
činnosti sa jej kompetencia z pohľadu svojho rozsahu obmedzuje na vykonávanie primárnych
právnych aktov zastupiteľského zboru (zákonov). Z tohto dôvodu nariadenia vlády vzhľadom
na ich právny charakter definujeme ako sekundárne – odvodené, podzákonné23 – všeobecne
záväzné právne predpisy, ktorých poslaním je vykonávanie zákonov. Pre vydávanie nariadení
vlády nie je potrebné, aby na vykonanie konkrétneho zákona bola v ňom vláda na takýto akt
výslovne splnomocnená, tzn. vláda z titulu svojho postavenia disponuje za účelom
vykonávania zákonov tzv. generálnou delegáciou, ktorú jej priznáva Ústava SR.

Špeciálnym druhom nariadení vlády sú aproximačné nariadenia vlády, ktorých vydávanie

vláde umožnilo priznanie tohto oprávnenia novelou ústavy č. 90/2001 Z. z. (formulované v
čl. 120 ods. 2 Ústavy SR). V tomto prípade je na rozdiel od „všeobecných“ nariadení
podmienkou ich prijímania výslovné zákonné splnomocnenie (delegácia), ktorej priznanie sa
spája s jasne definovaným cieľom – vykonaním tzv. Európskej dohody o pridružení
uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej
a Slovenskou republikou na strane druhej, iných medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 2
ústavy alebo s prevzatím právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej
únie, ktoré vyžadujú implementáciu. Nariadenia vlády sa publikujú v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky.

 všeobecne záväzné právne predpisy ústredných orgánov štátnej správy

V oblasti tvorby podzákonných právnych predpisov tvoria rozsiahlu skupinu prameňov
správneho práva normatívne správne akty ministerstiev a iných ústredných orgánov štátnej
správy. Z hľadiska právnej sily a charakteru sú ekvivalentné nariadeniam vlády, tzn. ide
o odvodené všeobecne záväzné normatívne správne akty, ktorých úlohou je vykonávanie
primárnych právnych aktov (zákonov). Významným rozdielom pri vydávaní právnych
predpisov ústredných orgánov štátnej správy je nevyhnutnosť existencie výslovného
zákonného splnomocnenia na vykonanie predmetného zákona (tzv. špeciálnej delegácie), tzn.
tieto orgány na rozdiel od vlády nedisponujú generálnou delegáciou na tvorbu vykonávacích
právnych predpisov. Tieto pramene správneho práva sa vyznačujú svojim osobitným
procedurálnym postupom prijímania a finálnou formou – ide o vyhlášky, výnosy a opatrenia,
ktoré sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

 všeobecne záväzné nariadenia územnej samosprávy

Normatívne správne akty na lokálnej (regionálnej) úrovni sú označované ako „všeobecne
záväzné nariadenia“(„VZN“). Vydávanie VZN je prejavom ústavou priznanej normotvornej
kompetencie zastupiteľských orgánov územnej samosprávy a ich záväznosť a vynútiteľnosť
sa viaže na obmedzené teritórium obcí (miest) a vyšších územných celkov (obmedzená
miestna pôsobnosť). Rozlišujeme dva právnou povahou odlišné druhy týchto normatívnych
správnych aktov. Územná samospráva prijíma VZN jednak za účelom plnenia úloh vlastnej
samosprávy – vtedy ide o primárne správne akty. Na druhej strane je potrebné, aby
v niektorých oblastiach (napr. miestne dane) obec spolupôsobila pri výkone štátnej správy,
a vtedy zastupiteľský orgán samosprávy prijíma VZN na základe výslovného splnomocnenia
v zákone a v jeho medziach – ide o sekundárny vykonávací všeobecne záväzný správny akt.

23 Pojem podzákonnosť v sebe zahŕňa významné legislatívnoprávne podmienky kreovania daných právnych aktov,
nakoľko tieto svoj pôvod odvodzujú od primárneho aktu. Odvodené (sekundárne) právne akty teda nemôžu primárny
akt v žiadnom prípade právne modifikovať (i), nemôžu byť v rozpore s príslušným aktom (ii), od ktorého odvodzujú
svoj pôvod a zároveň ich vykonávacie ustanovenia nemôžu ísť nad jeho, zákonodarcom ustanovený rámec (iii) –
formulácia „na základe zákona a v jeho medziach“.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

 všeobecne záväzné predpisy orgánov miestnej štátnej správy

Pre všeobecne záväzné právne predpisy (normatívne správne akty) miestnych orgánov štátnej
správy platí, že ide o odvodené právne akty, ktoré musia byť vydávané v medziach
sekundárnych aktov vlády a ústredných orgánov štátnej správy. Napríklad pre normatívne
správne akty krajských a obvodných úradov zaviedol zákonodarca označenie „vyhlášky“. Ide
o správne akty vydávané vo veciach pôsobností týchto miestnych orgánov, ktoré sa vyhlasujú
uverejnením vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.

Ad b) Právna obyčaj označuje všeobecne uznávané, používané, a tým právne záväzné
spoločenské pravidlá správania. Používanie právnej obyčaje je príznačné najmä pre obdobie
absencie kodifikácie príslušných právnych noriem. V podmienkach existencie písaného
správneho práva nie je obyčaj prameňom práva. Čiastočne sa však môže uplatňovať
v konkrétnych, najmä výkladových postupoch správnych orgánov, pokiaľ jej aplikovanie
povoľuje uznaný formálny prameň práva.

Ad c) Právotvorný precedens je špecifickým druhom rozhodnutia v konkrétnej veci
(individuálnym aktom), z ktorého právnej povahy obsahu možno odvodiť aj tzv.
normatívnoprávnu zložku, tzn. že obsahuje záväzný právny názor vo veci, ktorý by mal byť
(podriadeným) správnym orgánom uplatnený v druhovo rovnocennom prípade. Význam
precedensov spočíva najmä v umožnení zjednocovania rozhodovacej činnosti správnych
orgánov. K jednotnému výkladu a aplikácii práva vo významnej miere prispieva činnosť
Najvyššieho súdu SR, ktorý zabezpečuje vydávanie „Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky“ obsahujúcich vybrané judikáty aj vo veciach správnych.
Napriek tomu precedensy nie sú prameňom slovenského správneho práva.

Ad d) Normatívna zmluva je prameňom správneho práva iba za predpokladu, že obsahuje
normy správneho práva. Najčastejším priestorom vzniku normatívnych zmlúv je oblasť
medzinárodného práva verejného (napr. bilaterálne zmluvy o úprave cezhraničných režimov
apod.). Osobitnou problematikou týchto zmlúv je ich transformácia do vnútroštátneho právneho
poriadku, ktorá je predpokladom ich uplatňovania.

Ad e) Právo Európskych spoločenstiev a Európskej únie označuje skupinu prameňov práva
rozdielnej právnej kvality, formálne označovanú výrazom európske právo. Pre systém prameňov
správneho práva má rozhodujúci význam primárne a sekundárne komunitárne právo (pozri
kapitolu o európskom správnom práve), ktoré je sústavou právne záväzných primárnych
a sekundárnych právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie (ES/EÚ).

Svojou povahou a právnymi vlastnosťami je komunitárne právo osobitným

supranacionálnym (nadnárodným) systémom práva, ktoré svoju záväznosť a legitimitu odvodzuje
výhradne vo vzťahu k členským štátom, a to z dôvodu uskutočnenej parciálnej delegácie výkonu
niektorých ich suverénnych (národných) práv na orgány spoločenstiev24. Komunitárne právo
ES/EÚ zahŕňa tzv. primárne (zmluvné) a sekundárne (odvodené) právne akty, ktoré vo svojich
dôsledkoch predstavujú prehlbujúci sa stav harmonizovania európskeho priestoru, a to aj
v početných oblastiach výkonu verejnej správy. Významné postavenie z pohľadu harmonizácie
správneho práva mala tzv. Asociačná dohoda25 (napr. v oblasti hospodárskej súťaže boli výrazne
posilnené kompetencie orgánov jej ochrany). Sekundárne právo má charakter všeobecnej

24 Pozri čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pozn. Pojmom orgány spoločenstiev samozrejme myslíme aj
orgány Európskej únie, ktorá celý právny systém formálne zjednocuje.
25 Európska dohoda o pridružení uzavretá medzi Slovenskou republikou a Európskymi spoločenstvami a ich
členskými štátmi, účinná od 1.2.1995.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

záväznosti, a to bez potreby jeho ďalšieho transponovania do vnútroštátneho právneho systému
členského štátu (tzv. nariadenia), resp. ide o uplatňovanie tzv. smerníc, ktoré je potrebné začleniť
(transponovať) do právneho poriadku Slovenskej republiky výslovným aktom štátnej moci
(zákonom NRSR, aproximačným nariadením vlády Slovenskej republiky). Okrem toho
rozoznávame ako ďalšie sekundárne pramene komunitárneho práva rozhodnutia a odporúčania,
o ktorých sa bližšie zmienime v kapitole o európskom správnom práve.

Priamym právnym dôsledkom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie 1. mája

2004 bolo nadobudnutie právnej záväznosti európskeho práva na našom území. Sústava dovtedy
platných formálnych prameňov práva sa z tohto dôvodu rozšírila najmä o právne záväzné akty
orgánov ES/EÚ, ktorými sa členským štátom a ich príslušníkom priznávajú práva a súčasne
ukladajú povinnosti a ktoré majú prednosť pred zákonmi SR. Od tohto okamihu sú povinné
európske právo dodržiavať, realizovať, príp. aplikovať aj orgány verejnej moci a správy.

2.3 Normy správneho práva

Právnym normám26 správneho práva sú na jednej strane vlastné všeobecné znaky

právnych noriem (štátom stanovená forma, záväznosť, normatívnosť, všeobecnosť, hrozba
štátneho donútenia) a na strane druhej od právnych noriem iných odvetví práva ich odlišujú
znaky osobitné, príznačné výhradne pre pravidlá správania sa v oblasti správneho práva.

Právne normy správneho práva (administratívnoprávne normy) sú základným výstavbovým
prvkom správneho práva a esenciálnou obsahovou súčasťou jeho foriem (prameňov). Pre ich
identifikovanie je teda rozhodujúce vymedzenie ich osobitostí, od ktorých spravidla závisí aj ich
následná klasifikácia27. Medzi osobitosti administratívnoprávnych noriem zaraďujeme osobitosti
týkajúce sa:

1. premetu úpravy (regulácie);
2. právneho charakteru;
3. právneho obsahu;
4. vnútornej štruktúry a
5. vonkajšej formy.

Ad 1. Na rozdiel od právnych noriem iných subsystémov práva, predmetom úpravy
administratívnoprávnych noriem sú výhradne právne vzťahy tzv. spravovacieho charakteru
súvisiace s postavením a výkonom verejnej správy vznikajúce v oblasti tohto spravovacieho
spoločenského systému.

Právne vzťahy spravovacieho charakteru predpokladajú najmä existenciu spravujúcich

a spravovaných subjektov. Normy správneho práva môžeme deliť podľa toho, ktorým subjektom
sú adresované:

1. Administratívnoprávne normy smerujúce k spravujúcim subjektom (orgány verejnej

správy) vymedzujú a ustanovujú predovšetkým ich právne postavenie a vzájomné
vzťahy. Z tohto pohľadu možno do tejto skupiny začleniť kompetenčné

26 Pojmom právna norma rozumieme konkrétne (jednotlivé) pravidlo správania sa formulované prostredníctvom
normatívnych a permisívnych právnych viet.
27 V nasledujúcom texte uvádzame preferovanú a teóriou i vedou správneho práva uznávanú klasifikáciu, pričom
nemáme ambíciu obsiahnuť všetky klasifikačné kritéria.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

a organizačnoprávne normy. Kompetenčné normy formulujú sumu oprávnení
a povinností príslušného orgánu verejnej správy (moci) na konkrétnom úseku jeho
pôsobnosti (napr. ustanovenie kompetencii Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky – § 13 zákona č. 575/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov; vymedzenie
pôsobnosti obce vo veciach stavebného poriadku – § 122 stavebného zákona), teda
spravidla upravujú vzťahy spravujúcich a spravovaných subjektov. Normy
oganizačnoprávne zahŕňajú úpravu tzv. organizačnoprávnych vzťahov spravujúcich
subjektov v oblasti verejnej správy (najmä štátnej správy), ich cieľom je zabezpečiť
jednotný výkon správy na jednotlivých jej úrovniach. Sú dôsledkom existencie
vertikálne usporiadanej hierarchie spravujúcich orgánov.

2. Druhú skupinu tvoria normy smerujúce k spravovaným subjektom (fyzickým

a právnickým osobám), ktoré stanovujú ich príslušné povinnosti (napr. povinnosť
rešpektovať ustanovené pravidlá cestnej premávky), resp. po splnení výslovne
vymedzených podmienok im priznávajú v jednotlivých oblastiach výkonu verejnej
správy príslušné práva (napr. priznanie oprávnenia viesť motorové vozidlo po splnení
zákonných podmienok). Do tejto skupiny zaraďujeme normy dovoľujúce
a prikazujúce, ktoré sa odlišujú atribútom svojho právneho charakteru.

Ad 2. Právny charakter prevažnej väčšiny administratívnoprávnych noriem označujeme ako
imperatívny. Táto povaha administratívnoprávnych noriem vyplýva z aspektu ich
verejnoprávnosti, tzn. väčšina spravovacích vzťahov správneho práva (ako súčasti verejného
práva) je založená na zásade nerovnosti postavenia ich subjektov.

Z pohľadu právneho charakteru rozlišujeme tzv. imperatívne a dispozitívne administratívno–
právne normy. Imperatívne normy tvoria väčšinu administratívnoprávnych noriem a v nich
obsiahnuté pravidlo správania má striktnú a exaktne formulovanú podobu príkazu/zákazu.
Dispozitívne normy obsahujú pravidlá správania formulované v podobe istej možnosti
(oprávnenia, dovolenia), sú akýmisi dovoľujúcimi/oprávňujúcimi normami, ich výskyt
v správnom práve je zriedkavejší.

Ad 3. Kritérium právneho obsahu nám umožňuje diferencovať a klasifikovať
administratívnoprávne normy podľa toho, či právna norma definuje konkrétne práva/povinnosti
subjektov vrátane právnych podmienok a predpokladov ich realizácie alebo ustanovuje procesný
postup pri aplikácii hmotnoprávnymi normami ustanovených práv a povinností – rozlišujeme tzv.
hmotnoprávne a procesnoprávne normy správneho práva.

Ad 4. Osobitosti vnútornej štruktúry sú pre normy správneho práva príznačné. Všeobecná
vnútorná štruktúra normy zahŕňa hypotézu, dispozíciu a sankciu, príp. hovoríme o tzv. zdvojenej
štruktúre. Pre administratívnoprávne normy je typická dvojprvková, resp. jednoprvková vnútorná
štruktúra zahŕňajúca najmä kombináciu hypotéza – dispozícia alebo dispozícia – sankcia.
Z pohľadu jednoprvkovej štruktúry môže zahŕňať napr. iba dispozíciu. Z uvedeného vyplýva, že
formulácia administratívnoprávnej normy iba zriedkavo obsahuje všetky prvky vnútornej
štruktúry. Nie je zvláštnosťou, že výskyt ostatných prvkov spájame s inými časťami (rubrikami)
daného právneho predpisu, dokonca ich nachádzame v iných (osobitných) právnych predpisoch.
Z tohto hľadiska možno v krajnom prípade za prameň správneho práva označiť predpis platného
práva obsahujúci aspoň jednu administratívnoprávnu normu, príp. prvok jej vnútornej štruktúry.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Kritérium vnútornej štruktúry sa výrazne prejavuje u tzv. ochranných a regulatívnych noriem,
ktoré zdôrazňujú práve regulatívny a ochranný charakter správneho práva. Tieto druhy noriem sú
charakteristické vzájomnou aplikačnou podmienenosťou (regulatívne upravujú správanie
a postavenie subjektov a ochranné poskytujú regulovaným spoločenským vzťahom právnu
ochranu), pričom regulatívne normy sú tvorené najmä z hypotézy a dispozície a normy ochranné
pozostávajú z dispozície a sankcie.

Ad 4. Vonkajšia forma administratívnoprávnej normy sa spája s procesom a metodikou tvorby
a v konečnom dôsledku s jej slovným vyjadrením, ktoré má byť exaktné, určité a zároveň
zrozumiteľné. Prostriedkom slovného vyjadrenia normy je právny jazyk, ktorého spomenuté
atribúty vnímame u správneho práva omnoho citlivejšie, nakoľko zásada právnej istoty občana
vyžaduje používanie obmedzeného rozsahu neurčitých pojmov a obmedzenú fluktuáciu právnej
úpravy, čo je však neraz v príkrom rozpore s dynamickým vývojom spoločenských
(spravovacích) právnych vzťahov.

Problematika vonkajšej formy administratívnoprávnych noriem je neoddeliteľne spojená

s realizáciou administratívnoprávnych noriem, o ktorej sa zmienime ďalej.

2.3.1 Pôsobnosť administratívnoprávnych noriem

Pôsobnosť sa označuje ako ďalší atribút administratívnoprávnych noriem a pôsobnosťou

sa v konkrétnom prípade stanovuje príslušný rozsah použitia danej právnej normy, a to
z hľadiska času, priestoru, okruhu osôb a okruhu právnych vzťahov. Rozlišujeme teda časovú,
priestorovú, osobnú a vecnú pôsobnosť administratívnoprávnych noriem, ktoré sa spravidla
viažu na uvedené atribúty prameňa práva, tieto konkrétne normy obsahujúceho.

Časová pôsobnosť je z pohľadu uplatňovania noriem rozhodujúca, nakoľko iba s platnou

a súčasne účinnou právnou normou sa spájajú príslušné právne dôsledky. Platnosť
administratívnoprávnych noriem je podmienená ich publikáciou v oficiálnom publikačnom
nástroji (zbierka, vestník) alebo publikáciou na verejne dostupnej úradnej tabuli, v závislosti od
druhu prameňov správneho práva, ktoré normu obsahujú. Účinnosť noriem je ich ďalšou právnou
vlastnosťou, ktorá je viazaná na atribút ich platnosti. Iba platná administratívnoprávna norma sa
po kvalifikovanom uplynutí ustanoveného času môže stať normou spôsobilou privodiť
zamýšľané právne účinky (t.j. účinnou). Účinné administratívnoprávne normy disponujú jednak
generálnou pôsobnosťou (ich uplatňovanie je možné počas celej doby ich účinnosti bez nutnosti
splnenia ďalších podmienok), príp. ich pôsobnosť je viazaná na existenciu konkrétnej právnej
skutočnosti.

Vecná pôsobnosť stanovuje okruh (spravovacích) právnych vzťahov, ktoré sú

predmetom úpravy daných administratívnoprávnych noriem. Vymedzenie vecnej pôsobnosti
obsahuje najčastejšie právny predpis v úvodných ustanoveniach, kde pozitívne a príp. i negatívne
určuje okruh upravovaných vzťahov, procesov a skutočností. Vecná pôsobnosť najčastejšie
zdôrazňuje členenie správneho práva na všeobecnú a osobitnú časť. Na jednej strane rozlišujeme
normy s vecnou pôsobnosťou pre viaceré (všetky) úseky verejnej správy, na strane druhej
rozoznávame normy upravujúce výhradne vzťahy spravovacieho charakteru na konkrétnych
úsekoch výkonu verejnej správy.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Priestorová pôsobnosť definuje priestorové limity uplatnenia administratívnoprávnych

noriem. Možno rozlišovať tzv. neobmedzenú (univerzálnu) a obmedzenú (partikulárnu)
priestorovú pôsobnosť administratívnoprávnych noriem. Podľa druhu orgánu tvorby a prameňa
správneho práva, ktorý príslušné normy obsahuje ponímajú normy prijaté ústrednými orgánmi
univerzálnu pôsobnosť, zatiaľ čo realizácia noriem formulovaných orgánmi miestnej správy sa
obmedzuje na vymedzené teritórium (v závislosti od ich zákonom priznanej miestnej
pôsobnosti). Obmedzenú pôsobnosť môžu mať aj normy ústredných orgánov v prípadoch, keď
upravujú spravovacie vzťahy v osobitne vymedzenom teritóriu (napr. chránené oblasti, ochranné
pásma atď.). V prípade miestnych orgánov je pôsobnosť nimi prijatých noriem limitovaná
územím (napr. obce, VÚC) alebo obvodom ich územnej pôsobnosti, ktorý tvoria viaceré správne
jednotky (napr. územné obvody krajských a obvodných úradov atď.).

Osobná pôsobnosť ustanovuje okruh osôb, na ktoré sa administratívnoprávne normy

vzťahujú. Uplatňuje sa princíp, podľa ktorého administratívnoprávne normy zaväzujú všetky
osoby nachádzajúce sa na príslušnom štátnom území. Z tohto univerzálneho pravidla sa vo
vzťahu k špecifickým kategóriám osôb uplatňujú výnimky. Osobitne sa režim
administratívnoprávnych noriem vzťahuje na konkrétne osoby a ich kategórie v závislosti od ich
právom priznaného statusu. Napríklad niektoré skupiny osôb ponímajúce imunity a výsady podľa
zákona alebo medzinárodného práva sú vyňaté z pôsobnosti noriem administratívnoprávnej
zodpovednosti, naopak niektoré administratívnoprávne normy sa vzťahujú iba na určité osoby
spĺňajúce zákonom prezumovaný status – cudzinci, utečenci, azylanti atď..

2.3.2 Realizácia administratívnoprávnych noriem

Realizácia noriem správneho práva je zmyslom ich existencie a procesom priamo

nadväzujúcim na proces ich tvorby. Vo svojej podstate realizácia administratívnoprávnych
noriem predstavuje nevyhnutný prostriedok zabezpečenia výkonu verejnej správy, uplatňovania
priznaných práv a povinností a z tohto titulu vedie k naplneniu spoločenských cieľov a úloh
spravujúcich a zároveň individuálnych (príp. skupinových) záujmov spravovaných subjektov.

Realizáciou administratívnoprávnych noriem označujeme v oblasti verejnej správy proces

pozostávajúci najmä z uplatňovania administratívnoprávnych noriem pri normotvornej činnosti
(tvorbe správnych aktov), pri formovaní jednotlivých spravovacích (administratívnoprávnych)
vzťahov a osobitne v oblasti aplikácie správneho práva.

Prikláňame sa k názorom, ktoré rozlišujú dva spôsoby realizácie administratívnoprávnych

noriem, a to priamu realizáciu a osobitne realizáciu založenú na právnoaplikačnej činnosti
orgánov verejnej správy. Priama forma realizácie je založená na aprobovanom správaní
spočívajúcom v samotnom plnení, rešpektovaní právnych noriem správneho práva ich adresátmi,
a teda nevyžaduje aktivitu kompetentného orgánu zameranú na vynútenie predmetnej dispozície
administratívnoprávnej normy. Správaním subjektu sa priamo realizuje administratívnoprávna
norma.

Nakoľko hmotnoprávne oprávnenia a povinnosti správneho práva však spravidla

nevyplývajú priamo z administratívnoprávnych noriem (v zmysle ich bezprostredného
nadobudnutia, resp. vynútenia), pre ich uplatnenie vzniká potreba nevyhnutnej autoritatívnej
aplikácie práva správnym orgánom v rámci konkrétnej rozhodovacej činnosti (ide o tzv. správne
konanie, ktoré sa samo o sebe označuje ako tzv. aplikačný režim). Aplikácia práva
(právnoaplikačná činnosť) je vyjadrením decíznej kompetencie príslušného orgánu verejnej

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

správy, ktorá mu bola zverená normami správneho právom s cieľom zabezpečiť uplatnenie práv a
plnenie povinností ustanovených administratívnoprávnymi normami.

Pre korektnú a bezvadnú realizáciu administratívnoprávnych noriem má zásadný význam

ich interpretácia a v priamej súvislosti s tým nadobúdajú relevantné postavenie predovšetkým
inštitúty správneho uváženia, neurčitých pojmov a analógie.

Interpretáciou administratívnoprávnych noriem rozumieme ich výklad, ktorého cieľom

je objasnenie (vysvetlenie) významu a obsahu právnych noriem správneho práva, ich účelu
a miesta pôsobenia v systéme práva. Správne vyloženie, poznanie a pochopenie obsahu
administratívnoprávnych noriem je primárnym predpokladom ich korektnej realizácie, najmä vo
forme právnoaplikačnej činnosti. Interpretáciu (výklad) práva vo všeobecnosti rozlišujeme
podľa:

 metódy výkladu;

 subjektu výkladu;

 vzťahu medzi rozsahom normatívneho textu a rozsahom textu stanoveného interpretáciou.

Podľa metódy výkladu delíme výklad na:

– jazykový (gramatický) posudzujúci text z hľadiska gramatiky, lexiky, sémantiky,

etymlógie atď;

– logický analyzujúci text s dôrazom na použitie výkladových pravidiel logiky;
– systematický vykladajúci právne normy a kategórie z hľadiska ich systematického

zaradenia v prameni práva a

– historický analyzujúci text v kontexte historických súvislostí a okolností jeho

tvorby a rovnako v kontexte predchádzajúcej (skoršej) právnej úpravy.

Podľa subjektu výkladu rozlišujeme výklad:

– legálny – vykonávaný ústavou (zákonom) splnomocneným orgánom, z čoho

následne odvodzujeme jeho právnu záväznosť;

– autentický – výklad podáva subjekt, ktorý danú právnu normu prijal, ide spravidla

o záväzný výklad;

– aplikačný výklad – vykonávaný orgánom kompetentným danú právnu normu

aplikovať, jeho záväznosť je obmedzená na konkrétny (aplikačný) prípad, niektoré
aplikačné prípady možno vzhľadom na povahu vyslovených právnych názorov
považovať z hľadiska ich dôsledkov za precedensy;

– doktrinálny výklad – je podávaný predstaviteľmi právnej vedy, napriek tomu, že

nie je záväzný je pre právnu prax cenným zdrojom výkladových stanovísk;

– interný (organizačný, služobný) – je vykonávaný spravidla nadriadenými orgánmi

verejnej správy a určený pre nižšie organizačné zložky v podobe vnútorných
(interných organizačných) aktov – smerníc, metodických usmernení a pokynov, nie
je všeobecne záväzný, ale pre danú sústavu orgánov a ich pracovníkov je interne
záväzný ako riadiaci akt.

Podľa vzťahu medzi rozsahom normatívneho textu a rozsahom textu stanoveného
interpretáciou rozlišujeme výklad:

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

– deklaratívny (doslovný) – uvedený pomer rozsahov je identický;
– extenzívny (rozširujúci) – výsledkom interpretácie je text významovo a obsahovo

širší ako pôvodný normatívny text;

– reštriktívny (zužujúci) – výsledok interpretácie je významovo a obsahovo užší ako

znenie normatívneho textu.

Pre komplexné objasnenie a pochopenie obsahu administratívnoprávnych noriem

z praktického pohľadu nestačí aplikovanie jedného druhu výkladu, práve naopak zdôrazňuje sa
nutnosť ich vhodnej kombinácie spolu so zohľadnením kontextu tvorby a realizácie predmetných
noriem správneho práva.

Správne uváženie (úvaha) predstavuje pomerne často využívaný inštitút správneho

práva súvisiaci s realizáciou administratívnoprávnych noriem a rozhodovacou činnosťou orgánov
verejnej správy.

Správne uváženie je určitým stupňom voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktorý mu

umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké v rámci konkrétneho prípadu zváži za
najvhodnejšie. Podstatou správneho uváženia je použitie zákonom ustanovenej a limitovanej
úvahy orgánu verejnej správy pri právnej kvalifikácii skutkového stavu a jeho osobitostí v
individualizovanom prípade28. Potreba využitia inštitútu správnej úvahy spočíva v samotnom
charaktere rozsiahlej spoločenskej spravovacej reality, v rámci ktorej administratívnoprávne
normy nemôžu z objektívnych príčin výslovne postihovať vznik všetkých relevantných situácii.
Správna úvaha poskytuje aj priestor pre využitie teoretických vedomostí, praktických skúseností
a komplexnej znalosti daného úseku výkonu verejnej správy, ktorých prítomnosť sa
u jednotlivých správnych orgánov a ich pracovníkov spoločensky prezumuje. Uplatnenie
inštitútu správnej úvahy je formulované normami správneho práva ako možnosť, resp. povinnosť
správneho orgánu, pričom podmienkou jeho uplatnenia je zákonný základ, prípustnosť použitia
(právna norma ho pripúšťa príp. nevylučuje) a prirodzene vymedzenie hraníc jeho použitia.

Pri realizácii správneho uváženia je správny orgán povinný riadiť sa najmä týmito

všeobecne uznanými princípmi:

 svojim rozhodovaním nesleduje iný ako administratívnoprávnou normou

ustanovený účel,

 vychádza len zo skutočností relevantných pre posudzovaný prípad a zachováva

pritom svoju objektivitu a nestrannosť,

 dodržuje princíp rovnosti pred zákonom a nepripúšťa diskrimináciu,

 dodržuje princíp proporcionality a vyváženosť medzi účelom rozhodnutia a jeho

negatívny zásahom do práv, právom chránených záujmov a slobôd dotknutých
osôb (tzv. spravodlivá rovnováha),

 k rozhodnutiu pristupuje v rámci rozumnej, prípadu primeranej lehote a

 dôsledne a v kontexte všeobecne platných pravidiel rozhodovania posudzuje

osobitné okolnosti prípadu a svoj postup predovšetkým riadne odôvodní.

28 Pozri napr. § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, ktorý ako jednu
z obsahových náležitostí rozhodnutia v správnom konaní uvádza odôvodnenie. V odôvodnení rozhodnutia je správny
orgán povinný okrem iného uviesť „...ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval...“.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

V niektorých prípadoch je administratívnoprávnou normou ustanovená možnosť

realizácie správneho uváženia kombinovaná s režimom tzv. neurčitých pojmov. Neurčitým
pojmom je výraz (slovo, slovné spojenie) ustanovený konkrétnou právnou normou, ktorý však
táto a spravidla ani iné právne normy bližšie obsahovo nevymedzujú. Zvyčajne tieto výrazy
veľmi všeobecne označujú spoločensky významné javy a elementy ako napríklad verejný
záujem, verejný poriadok, primeranosť rozhodovania, občianske spolužitie apod., a preto sú
zdrojom početných rôznorodých interpretácii. Neurčité pojmy posudzuje v konkrétnom prípade
sám správny orgán, ktorý rozhoduje o tom, či vzhľadom na okolnosti v danom prípade došlo
k naplneniu im prisudzovaného obsahu.

Analógia je právnym inštitútom, uplatnenie ktorého predstavuje právnoaplikačné riešenie

skutkového stavu, pre ktorý neexistuje príslušná právna úprava. Na úpravu a režim týchto stavov
(skutočností) sa analogicky použije právna úprava platná pre obdobné druhy právnych stavov.
Analógia je z tohto pohľadu označením postupu orgánu verejnej správy, ktorý vyplýva
z absencie existujúcej platnej právnej úpravy.

V oblasti správneho práva, vzhľadom na povahu jeho právnych noriem použitie analógie

spravidla neprichádza do úvahy. Výnimku predstavuje situácia, keď administratívnoprávna
norma analógiu výslovne pripúšťa. Spravidla je analógia potom upravená formou primeraného
použitia určitých ustanovení na obdobné prípady a situácie, ktoré sú predmetom riešenia.
Napríklad analógia sa uplatňuje pri právnej úprave rozkladu, kedy zákon o správnom konaní
výslovne ustanovuje, že na konanie o rozklade sa primerane vzťahujú ustanovenia o odvolacom
konaní. Ak to administratívnoprávna norma výslovne pripúšťa možno v prípade absencie
použiteľnej podobnej právnej normy analogicky aplikovať aj všeobecné právne zásady a pravidlá
odvetvia správneho práva (tzv. analogia iuris).

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Zhrnutie

Správne právo je rozsiahlym odvetvím právneho poriadku, ktoré upravuje časť

rôznorodých spoločenských vzťahov vznikajúcich v oblasti verejnej správy medzi orgánom
verejnej správy na jednej strane a fyzickými, právnickými osobami alebo inými orgánmi verejnej
správy na strane druhej. Vnútorná diferenciácia správneho práva umožňuje koncipovať systém
správneho práva pozostávajúci z jeho všeobecnej, osobitnej, hmotnoprávnej a procesnoprávej
časti.

Formálnymi prameňmi správneho práva rozumieme komplex všeobecne záväzných

právnych predpisov (aktov) vydaných štátnymi orgánmi a inými subjektami, disponujúcimi
kompetenciou tvorby správneho práva. Vo všeobecnosti ako pramene správneho práva
rozlišujeme normatívne právne akty, normatívne zmluvy, precedensy, právnu obyčaj a právo
Európskych spoločenstiev a Európskej únie.

Administratívnoprávne normy sú konštrukčným prvkom správneho práva a obsahovou

súčasťou jeho formálnych prameňov. Platí, že administratívnoprávne normy sú právne
záväznými pravidlami správania najmä imperatívneho charakteru, ustanovené kompetentnými
orgánmi verejnej moci a obsiahnuté v prameňoch správneho práva, ktorých predmetom úpravy
sú právne postavenie, činnosť a vzájomné vzťahy spravujúcich i spravovaných subjektov.
Špecifické znaky administratívnoprávnych noriem ich odlišujú od všeobecne záväzných pravidiel
správania iných odvetví práva a predstavujú východisko pre ich klasifikáciu.

Rozsah uplatnenia administratívnoprávnych noriem vyjadruje ich časová, osobná, vecná

a priestorová pôsobnosť prostredníctvom stanovenia relevantného okruhu právnych skutočností,
na ktoré sa konkrétna administratívnoprávna norma vzťahuje.

Realizácia administratívnoprávnych noriem pozostáva z ich priamej realizácie alebo z

právnoaplikačnej činnosti orgánov verejnej správy. Podmienkou korektnej realizácie noriem
správneho práva je ich interpretácia pozostávajúca z početných druhov výkladu
administratívnoprávnych noriem. V priamej súvislosti s interpretáciou nadobúdajú relevantné
postavenie predovšetkým inštitúty správneho uváženia, neurčitých pojmov a analógie.

Kontrolné otázky

1. Charakterizujte správne právo a jeho postavenie v právnom poriadku.
2. Čo rozumieme pojmom systém správneho práva?
3. Ktoré formálne pramene správneho práva v našom právnom poriadku rozoznávame? Stručne

ich charakterizujte.

4. Aké sú osobitosti administratívnoprávnych noriem?
5. Aký význam má určenie vecnej, časovej, osobnej a priestorovej pôsobnosti noriem správneho

práva?

6. Aké procesy v oblasti verejnej správy možno označiť realizáciou administratívnoprávnych

noriem?

7. Charakterizujte inštitúty analógie a správneho uváženia.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

3. Subjekty správneho práva 29

Výrazom subjekt práva sa označujú v širšom zmysle slova osoby, ktoré príslušné odvetvia

práva uznávajú za subjekty práv a povinností. Ako uvádza Prusák (2001) z pohľadu subjektov
nás budú zaujímať osoby len z hľadiska ich reflexie v práve, z hľadiska súhrnu oprávnení
a právnych povinností, ktoré im právo priznáva.

Subjektom práva možno označiť potenciálneho účastníka právnych vzťahov, ktorý je

spôsobilý byť nositeľom práv a povinností a následne je aj spôsobilý svojím konaním privodiť vo
vzťahu k svojej osobe vznik nových práv a povinností.

Subjekty správneho práva zahŕňajú výklad okruhu potenciálnych subjektov

administratívnoprávnych vzťahov, ktoré sa subjektami jednotlivých administratívnoprávnych
vzťahov stávajú až na základe určitých právnych skutočností, s ktorými administratívnoprávne
normy spájajú vznik príslušného právneho vzťahu v oblasti verejnej správy.

Z hľadiska správneho práva za subjekty právnych vzťahov v oblasti verejnej správy

považujeme tie, ktoré v zmysle noriem správneho práva môžu byť nositeľom nimi ustanovených
práv a povinností v administratívnoprávnych vzťahoch. Z toho vyplýva, že je nutné identifikovať
subjekty spôsobilé mať a nadobúdať práva a povinnosti v rozsahu ustanovenom platnými
administratívnoprávnymi normami.30

Určujúcim znakom subjektu práva je jeho právna subjektivita. Právnou subjektivitou na

účely správneho práva rozumieme:

– spôsobilosť mať práva a povinnosti – tzv. pasívna zložka právnej subjektivity (u fyzickej

osoby vzniká narodením a je predpokladom nadobudnutia aktívnej zložky spôsobilosti);

– spôsobilosť na právne úkony, tzn. spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať

práva a povinnosti – tzv. aktívna zložka právnej subjektivity;

– spôsobilosť mať v administratívnoprávnych vzťahoch právnu zodpovednosť za

protiprávne konanie – tzv. deliktuálna spôsobilosť;

– spôsobilosť byť účastníkom (správneho) konania a uplatňovať priznané práva v rámci

tohto procesu – tzv. procesná spôsobilosť.

Priznanie právnej spôsobilosti je v normách správneho práva viazané na splnenie určitých

podmienok (napr. dosiahnutie príslušného veku v súvislosti deliktuálnou spôsobilosťou).

Na rozdiel od osôb fyzických osôb sa právna subjektivita právnických osôb chápe

jednotne ako celok, pričom právne úkony v ich mene vykonávajú štatutárne orgány, alebo iné
poverené osoby (napr. prokurista, vedúci zamestnanci atď.). V tomto kontexte je nevyhnutné

29 Z metodického hľadiska pristupujeme k definovaniu štruktúry subjektov správneho práva v rámci samostatnej
kapitoly. Naším cieľom je poskytnúť aktuálny prehľad vybraných správnych orgánov podľa ich členenia v rámci
štrukturálnych súčastí verejnej správy.
30 V rovine právnych vzťahov upravených administratívnoprávnymi normami sú ich účastníkmi na strane jednej
spravujúce subjekty a na strane druhej subjekty spravované. Spravujúce subjekty (orgány verejnej správy)
zabezpečujú výkon verejnej správy, zatiaľ čo subjekty spravované sú adresátmi ich výkonného pôsobenia. Pozri
bližšie kapitolu o administratívnoprávnych vzťahoch.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

určiť okamih právneho vzniku/zániku právnickej osoby, ktorý je okamihom vzniku/zániku jej
právnej subjektivity.

Právna subjektivita orgánov verejnej správy je vyjadrená ich právomocou a pôsobnosťou,

ktorými orgány verejnej správy disponujú počas celej právnej existencie (pozri text k poznámke
č. 31).

3.1 Druhy subjektov správneho práva

Klasifikovanie jednotlivých subjektov správneho práva má význam najmä pre

kvalifikáciu ich právneho statusu v administratívnoprávnych vzťahoch. V teórii správneho práva
dochádza k rozlišovaniu subjektov podľa druhu na :

 orgány štátnej správy;
 územnú samosprávu;
 fyzické osoby a
 právnické osoby.

Tieto druhy subjektov možno v závislosti od ich právneho postavenia priznaného

administratívnoprávnymi normami pre konkrétny prípad zaradiť medzi spravujúce, resp.
spravované subjekty (napr. Slovenská advokátska komora je právnickou osobou, ktorá vystupuje
vo vzťahu k svojím členom ako subjekt spravujúci a zároveň vo vzťahu k orgánom verejnej
správy je subjektom spravovaným). Členenie na subjekty spravujúce a spravované je z tohto
dôvodu relatívne a je nutné ho posudzovať pre každý individuálny, administratívnoprávnymi
normami definovaný prípad.

3.1.1 Orgány štátnej správy

Pri vymedzení orgánov štátnej správy zohľadňujeme viaceré kritéria, napr. podľa Průchu

(2002) a Škultétyho (2004) je relevantné jeho postavenie v spoločnosti, druh ním vykonávanej
činnosti a osobitne jeho vnímanie ako samostatnej a autonómnej organizačnoprávnej jednotky.
Orgán štátnej správy potom možno vo všeobecnosti definovať podľa týchto znakov:

– ide o orgán štátu zriadený zákonom, ktorý disponuje príslušnou kompetenciou31 na

vymedzenom úseku výkonu verejnej správy (napr. ministerstvo školstva na úseku správy
školstva);

31 Pojmu kompetencia sa v závislosti od prístupu jednotlivých autorov prisudzuje rôzny obsah. V našom ponímaní je
kompetenciou vymedzenie konkrétnych úloh verejnej správy, ustanovenie ich vykonávateľa a určenie
zodpovedajúceho rozsahu práv (oprávnení) a povinností. Obsahovými prvkami kompetencie sú pôsobnosť
a právomoc orgánu verejnej správy. Pôsobnosť zahŕňa vymedzenie okruhu úloh a ustanovenie subjektu povereného
ich realizáciou a právomoc definovanie rozsahu priznaných práv a povinností za účelom výkonu úloh. Pôsobnosť
a právomoc orgánu verejnej správy sú vyjadrením jeho administratívnoprávnej subjektivity.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

– účelom jeho existencie je výkon štátnej správy ako osobitnej činnosti správy štátu;

v závislosti od charakteru tejto činnosti odvodzujeme aj metódy a prostriedky jej
výkonného pôsobenia – metódy a formy činnosti orgánov štátnej správy;

– svojím organizačno-právnym postavením tvorí orgán štátnej správy relatívne samostatnú

organizačnú jednotku, ktorá zabezpečuje plnenie úloh smerom dovnútra ale i navonok.

Aktuálnu sústavu orgánov štátnej správy tvoria:

1. ústredné orgány štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie štátu, ktorých

činnosť programovo zabezpečuje a zjednocuje vrcholný orgán výkonnej moci
vláda;

2. miestne orgány štátnej správy alokované v jednotlivých správnych jednotkách

štátu.

Ad 1. Vláda a ústredné orgány štátnej správy

Postavenie vlády a základné kreačné pravidlá ústredných orgánov štátnej správy

zakotvuje Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov
v článkoch 108 až 123.

Vláda Slovenskej republiky je kolegiátnym vrcholným orgánom výkonnej moci, ktorý

zabezpečuje v zmysle prijatého, zákonodarným zborom schváleného programového dokumentu
(programové vyhlásenie vlády) a na základe vyslovenej ústavnej dôvery výkon vnútornej
a zahraničnej politiky štátu v rámci časovo obmedzeného (volebného) obdobia.

Vláda sa skladá z predsedu, podpredsedov a ministrov a svojím postavením je vrcholným

článkom hierarchického usporiadania sústavy štátnej správy – je jeho najvyšším orgánom. Jej
úlohou je zabezpečovať výkon štátnej politiky a prostriedkom plnenia tejto úlohy je súhrn
oprávnení umožňujúci koordinovať všetky sústavy orgánov štátnej správy32. Vláda je z tohto
pohľadu spoločným, nadriadeným orgánom ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej
správy, z čoho vyvodzujeme, že v zbore formou organizačno-právnych aktov (napr. uznesenia
vlády) usmerňuje, riadi, kontroluje ich činnosť a koordinuje ich súčinnosť. Vláda napríklad
schvaľuje ich štatúty a zahraničné cesty ich vedúcich predstaviteľov.

Postavenie a činnosť ústrednej štátnej správy upravuje najmä zákon č. 575/2001 Z. z.

o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov.

V zmysle ustanovení tohto právneho predpisu činnosť vlády riadi predseda, príp.

poverený podpredseda, ktorý zvoláva a vedie jej schôdze. Široká pôsobnosť vlády zakladá
opodstatnenie existencie jej tzv. poradných orgánov. Vláda môže zriaďovať svoje poradné
orgány (rady), ktoré plnia koordinačné, konzultatívne alebo odborné úlohy a ich členmi môžu
byť členovia vlády, štátni tajomníci, iní funkcionári orgánov verejnej moci, zástupcovia
samosprávy a sociálnych partnerov, zamestnanci orgánov štátnej správy, ale i významní
odborníci z teórie a praxe. Stálymi poradnými orgánmi vlády sú Legislatívna rada vlády
Slovenskej republiky, Hospodárska rada vlády Slovenskej republiky a Rada hospodárskeho

32 Jednotlivé sústavy orgánov predstavujú ministerstvá, ostatné ústredné orgány štátnej správy a im podriadené
miestne orgány, ktoré zabezpečujú výkon štátnej správy na jednotlivých úsekoch, čím z tohto pohľadu tvoria
relatívne samostatnú a v porovnaní s inými úsekmi paralelnú sústavu orgánov štátnej správy.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

partnerstva a sociálneho partnerstva Slovenskej republiky. V súčasnosti pri vláde Slovenskej
republiky (ďalej len „SR“) pôsobí viac ako 13 poradných orgánov, ktorých postavenie
špecifikujú vládou prijaté organizačné akty – štatúty a ich činnosť organizačne zabezpečuje Úrad
vlády SR.

Vláda môže na plnenie konkrétnych (prierezových) úloh vymenúvať a odvolávať aj

svojich splnomocnencov (napr. Splnomocnenec pre reformu verejnej správy, informatizáciu
spoločnosti, pre menšiny, pre šport apod.).

Podľa klasifikácie ustanovenej citovaným právnym predpisom ústrednými orgánmi

štátnej správy sú ministerstvá a tzv. ostatné ústredné orgány štátnej správy33. Tento právny
predpis je zároveň východiskovým prameňom, nakoľko definuje ich právne postavenie, vnútornú
organizáciu, zásady vzájomnej spolupráce a jednotlivým orgánom odvetvovo a funkčne
vymedzuje ich kompetencie (napr. § 6 – 19). Spoločným znakom fungovania týchto subjektov je
napríklad, že ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sú samostatnými právnickými
osobami a monokratickými orgánmi štátnej správy.

Ministerstvo je vecne špecializovaným orgánom štátnej správy a z organizačnej

a právnej stránky jednotným útvarom (organizačnou jednotkou). Ministerstvo sa vnútorne člení
(sekcie, odbory), ale jeho poverené organizačné útvary konajú (rozhodujú) vždy v mene
ministerstva ako celku. Za účelom plnenia ustanovených úloh si ministerstvo organizačným
poriadkom zriaďuje vlastnú organizačnú štruktúru pozostávajúcu zo sekcii (pre jednotlivé úseky
činnosti, na čele s generálnym riaditeľom), ktoré sa následne členia na odbory (príp. úrady alebo
iné organizačné zložky) na čele s riaditeľom. Na ministerstve pôsobia poradné orgány zriadené
najmä osobitnými zákonmi34, avšak minister je oprávnený zriaďovať aj ďalšie poradné orgány.
Činnosť riadi a za jej riadny výkon zodpovedá v prípade ministerstiev člen vlády – minister
(menovaný na návrh predsedu vlády prezidentom), príp. ním poverený štátny tajomník (štátneho
tajomníka menuje a odvoláva vláda na návrh ministra). Minister zodpovedá i za legislatívnu
tvorbu a právnoaplikačnú činnosť ministerstva, pod jeho vedením sú vydávané všetky právne
akty rezortu, tzn. všeobecne záväzné vyhlášky, výnosy a opatrenia; interné (organizačné)
smernice, pokyny a individuálne rozhodnutia. V súčasnosti vykonávajú štátnu správu na
ústrednej úrovni (s pôsobnosťou pre celé územie SR) nasledovné ministerstvá:

a) Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky,
b) Ministerstvo financií Slovenskej republiky,
c) Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky,
d) Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky,
e) Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky,
f) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
g) Ministerstvo obrany Slovenskej republiky,
h) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
i) Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky,
j) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky,
k) Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,

33 Iné orgány štátnej správy napriek svojej celoštátnej pôsobnosti (napr. regulačné, dozorové a inšpekčné orgány) nie
sú ústrednými orgánmi štátnej správy.
34 Napr. tzv. rozkladové komisie zriaďované podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov; ďalším príkladom sú Kategorizačné komisie pre choroby, liečivá, zdravotnícke pomôcky a dietetické
potraviny zriaďované ako poradné orgány Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky na základe zákona č.
577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia
a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

l) Ministerstvo školstva Slovenskej republiky,
m) Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky,
n) Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky.

Ostatné ústredné orgány štátnej správy sa spravujú rovnakými organizačnými

zásadami ako ministerstvá, rozdiel medzi týmito subjektami spočíva najmä v skutočnosti, že
v prípade ostatných ústredných orgánov je za ich riadenie a výkon činnosti zodpovedný predseda
(vedúci), ktorý nie je členom vlády, a ktorého podľa druhu orgánu spravidla vymenúva
a odvoláva vláda, resp. prezident na návrh vlády, príp. ho volí a odvoláva Národná rada
Slovenskej republiky (predseda Národného bezpečnostného úradu). Ostatnými ústrednými
orgánmi štátnej správy v Slovenskej republike sú:

a) Úrad vlády Slovenskej republiky,
b) Protimonopolný úrad Slovenskej republiky,
c) Štatistický úrad Slovenskej republiky,
d) Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky,
e) Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky,
f) Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky,
g) Úrad pre verejné obstarávanie,
h) Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky,
i) Správa štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky,
j) Národný bezpečnostný úrad.

Medzi úlohy ústredných orgánov štátnej správy s ohľadom na ich ustanovené

kompetencie zaraďujeme:

 podieľanie sa na tvorbe jednotnej štátnej politiky v jednotlivých oblastiach,

uskutočňovanie tejto politiky, vykonávanie štátnej správy v rozsahu svojej pôsobnosti a
plnenie ďalších ustanovených úloh;

 prijímanie opatrení na riešenie aktuálnych otázok a spracúvanie koncepcii rozvoja

zverených oblastí;

 prípravu návrhov zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov;
 dodržiavanie zákonnosti v oblasti svojej pôsobnosti;
 zabezpečovanie úloh súvisiacich s dojednávaním a vykonávaním medzinárodných zmlúv,

s rozvojom medzištátnych vzťahov a medzinárodnej spolupráce;

 spoluprácu s inými orgánmi verejnej správy a vo veciach závažných opatrení týkajúcich

sa životnej úrovne aj s odborovými orgánmi a organizáciami zamestnávateľov (povinnosť
prerokúvania návrhov opatrení);

 zabezpečovanie realizácie pomoci poskytovanej Európskou úniou vrátane zodpovednosti

za využívanie finančných prostriedkov určených v rámci tejto pomoci atď..

Ad 2. Miestne orgány štátnej správy

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Miestne orgány štátnej správy tvoria sústavu teritoriálnych orgánov zabezpečujúcich

výkon štátnej správy na miestnej úrovni. Úlohou miestnej štátnej správy je realizácia zákonom
ustanovených kompetencii v bližšie vymedzenom územnom obvode ich pôsobnosti.

Do konca roka 2003 sme v rámci usporiadania miestnej štátnej správy rozlišovali miestne

orgány so všeobecnou pôsobnosťou (krajské a okresné úrady), ktoré predstavovali integrovaný
systém orgánov štátnej správy a miestne orgány so špeciálnou pôsobnosťou. Integrovaný systém
miestnej štátnej správy zahŕňal fungovanie jednotných krajských a okresných úradov
zahŕňajúcich tak výkon všeobecnej štátnej správy, ako i výkon špecializovanej štátnej správy,
ktorú v rámci týchto úradov reprezentovali jednotlivé odbory ako ich organizačné zložky (napr.
odbor životného prostredia, odbor pozemkový, odbor školský atď.).

Zásadnú zmenu organizácie priniesla reforma miestnej úrovne štátnej správy, ktorá

s účinnosťou od roku 2004 organizačne oddelila výkon všeobecnej a špecializovanej štátnej
správy. K 1.1.2004 bol integrovaný systém štátnej správy nahradený samostatne kreovaným
systémom tzv. špecializovanej štátnej správy a v rovine všeobecnej štátnej správy
uskutočnenou modifikáciou dovtedy existujúceho systému. Vo väčšine prípadov tak miestnu
štátnu správu v súčasnosti vykonávajú na krajskej úrovni krajské úrady a na okresnej úrovni
obvodné úrady, ktoré sú orgánmi príslušnými spravidla pre viacero okresov zahrnutých
v územnom obvode výkonu ich správy (územné obvody a okresy zahrnuté v ich pôsobnosti
vymedzuje príslušný právny predpis v prílohovej časti).

Zatiaľ čo za výkon všeobecnej štátnej správy sú na miestnej úrovni zodpovedné krajské

a obvodné úrady zapojené tak organizačne, ako i finančnými vzťahmi na rozpočet Ministerstva
vnútra SR, špecializovanú miestnu štátnu správu vykonávajú jednotlivé krajské a príp. i obvodné
úrady, resp. inak nazvané miestne orgány štátnej správy s krajskou a obvodnou pôsobnosťou
(napr. regionálny úrad verejného zdravotníctva apod.) zapojené finančnými a organizačnými
vzťahmi na jednotlivé ministerstvá, ktorých výkon agendy zabezpečujú. Napríklad krajský
a obvodný pozemkový úrad sú zapojené na Ministerstvo pôdohospodárstva SR; úrady práce,
sociálnych vecí a rodiny sú svojimi vzťahmi zapojené prostredníctvom Ústredie práce,
sociálnych vecí a rodiny so sídlom v Bratislave na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
SR atď..

Tento systém organizačného usporiadania štátnej správy na miestnej úrovni umožnil vo

väčšom rozsahu uplatňovanie vplyvu jednotlivých ministerstiev, ktoré so zreteľom na plnenie
svojich úloh navrhujú zriadenie a úpravu príslušnej siete miestnych orgánov štátnej správy v ich
pôsobnosti.35

K 1. 1. 2004 boli kreované osobitné organizačné útvary špecializovanej miestnej štátnej

správy na úsekoch:

– tvorby a ochrany životného prostredia;
– územného plánovania, stavebného poriadku a bytovej politiky;
– poľnohospodárstva a pozemkových úprav;
– lesného hospodárstva a poľovníctva;
– cestnej dopravy a pozemných komunikácii;
– sociálnych vecí a služieb zamestnanosti;
– zdravotníctva a

35 Aj vzhľadom na túto skutočnosť nie je možné jednotne klasifikovať všetky miestne orgány špecializovanej štátnej
správy, nakoľko niektoré boli zriadené iba na úrovni krajskej, resp. okresnej a aj z formálneho hľadiska zákonodarca
uplatnil rozdielne prístupy ich označovania.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

– školstva.

Zmena organizácie miestnej štátnej správy bola prirodzene (v zmysle čl. 122 Ústavy SR)

podmienená zmenou, resp. prijatím viacerých nových právnych predpisov, ktorými sa upravovala
jednak organizácia a jednak činnosť novovzniknutých orgánov miestnej štátnej správy.

Predpoklady pre zmenu organizácie miestnej štátnej správy vytvorilo prijatie zákona č.

515/2003 Z. z. o krajských a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
ktorým sa zrušila rozhodujúca časť ustanovení dovtedy platného zákona č. 222/1996 Z. z.
o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.

V súčasnosti tak na miestnej úrovni pôsobia najmä tieto:

a) orgány štátnej správy s krajskou (regionálnou) pôsobnosťou

 krajský úrad;

 krajský lesný úrad;

 krajský pozemkový úrad;

 krajský stavebný úrad;

 krajský školský úrad;

 krajský úrad životného prostredia;

 krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie;

 katastrálny úrad;

 inšpektorát práce;

 krajský dopravný inšpektorát;

b) orgány štátnej správy s okresnou (obvodnou) pôsobnosťou

 obvodný úrad;

 obvodný lesný úrad;

 obvodný pozemkový úrad;

 obvodný úrad životného prostredia;

 obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie;

 okresný dopravný inšpektorát;

 správa katastra;

 úrad práce sociálnych vecí a rodiny;

 regionálny úrad verejného zdravotníctva.

Osobitnou problematikou výkonu miestnej štátnej správy je možnosť jeho zákonného

delegovania na jednotky územnej samosprávy (článok 71 ods.1 Ústavy SR) – obce a vyššie
územné celky. Náklady takto preneseného výkonu uhrádza štát a orgány samosprávy majú pri
plnení úloh v rámci preneseného výkonu štátnej správy postavenie orgánov štátnej správy. Obce
a vyššie územné celky tak disponujú zákonom ustanovenou kompetenciou na vymedzenom
úseku štátnej správy, ktorú vykonávajú popri výkone svojich samosprávnych úloh. Prijatím
zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce
a na vyššie územné celky v znení neskorších predpisov36 a parciálnou novelizáciou ďalších

36 V súvislosti s vecnou pôsobnosťou citovaného právneho predpisu zdôrazňujeme nutnosť rozlišovať prechod
pôsobností spočívajúci v prenesení výkonu štátnej správy na obce a VÚC (i) a osobitne prechod pôsobností

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

osobitných zákonov sa postupne vytvoril priestor pre redukciu pôsobnosti a prirodzene i
organizácie miestnych orgánov štátnej správy, ktorá sa v plnom rozsahu realizovala uvedenou
reformou miestnej štátnej správy k 1.1.2004.

Na záver môžeme zhrnúť nasledovné črty miestnych orgánov štátnej správy:

 ide o relatívne samostatné organizačné jednotky hierarchicky usporiadanej sústavy štátnej

správy alokované na miestnej úrovni;

 z právneho hľadiska ide spravidla (najmä na krajskej úrovni) o rozpočtové organizácie

štátu, ktoré sú svojimi finančnými vzťahmi priamo/nepriamo zapojené na rozpočet
nadriadeného ústredného orgánu štátnej správy;

 ich vznik, právne postavenie, rozsah kompetencii a vzájomné vzťahy pri plnení úloh

upravujú príslušné právne predpisy a ich činnosť a organizáciu následne bližšie
špecifikujú a zjednocujú vnútorné organizačné akty vydávané kompetentným
nadriadeným orgánom v rámci danej sústavy orgánov štátnej správy;

 na ich čele je prednosta (riaditeľ apod.), ktorého menuje a odvoláva vláda na návrh

príslušného ministra37, je vedúcim služobného úradu a za jeho riadenie sa zodpovedá
v zmysle zásady hierarchickej subordinácie;

 vzhľadom na povahu svojich úloh sú oprávnené v prvom a druhom stupni rozhodovať

v príslušnom správnom konaní o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
fyzických a právnických osôb;

 výkon miestnej štátnej správy riadi a kontroluje vláda.

3.1.2 Územná samospráva

Na základe ustanovení Ústavy SR o územnej samospráve, územnú samosprávu

vykonávajú obce a vyššie územné celky, ktoré sú samostatnými územnými samosprávnymi
a správnymi celkami Slovenskej republiky združujúce osoby s trvalým pobytom na ich území.

Základom územnej samosprávy je obec. Obec je právnickou osobou samostatne

hospodáriacou najmä s vlastným majetkom a vlastnými príjmami. Právnym predpisom
ustanovujúcim pravidlá existencie a fungovania obcí a obecného zriadenia, vrátane ich
vnútroštátnej a medzinárodnej spolupráce, je zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov.

z orgánov štátnej správy priamo do samosprávnej pôsobnosti obcí a VÚC (ii). S uvedenými druhmi prechodu
pôsobností je spätý príslušný právny režim týkajúci sa napr. ich financovania a pod. Z pohľadu nutnosti diferenciácie
platí interpretačné pravidlo, že ak príslušný právny predpis výslovne neustanovuje, že ide o prenesený výkon
pôsobnosti štátnej správy realizovaný jednotkou územnej samosprávy, tak odvodzujeme, že daný výkon je
realizovaním jej samosprávnej pôsobnosti. Pozri bližšie napr. Gogová, M. (2006).
37 Ide o kritizované politické nominácie, ktoré sa zachovali aj po reforme z roku 2004. V tejto súvislosti porovnaj
napr. spôsob ustanovovania vedúcich pracovníkov na čele miestnych orgánov kompetentných vo veciach sociálnych
služieb a služieb zamestnanosti.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj jej

územia a o potreby jej obyvateľov, za týmto účelom má obec právo združovať sa v záujme
dosiahnutia spoločného prospechu s inými obcami. Esenciálnym predpokladom výkonu územnej
samosprávy je exaktne vymedzené a špecifikované teritórium pôsobenia samosprávnych aktivít –
územie obce. Územie obce je územným celkom, ktorý tvorí jedno alebo viac katastrálnych území
a môže sa členiť na časti, bez toho, aby danej časti súčasne prislúchalo vlastné katastrálne
územie.

Obec zriaďuje, zrušuje, rozdeľuje alebo obce zlučuje vláda nariadením, pričom rozhodnúť

o týchto skutočnostiach možno iba so súhlasom obce a na základe stanoviska krajského úradu, v
ktorého územnom obvode sa obec nachádza. O inej zmene územia obce rozhoduje so súhlasom
obce spravidla krajský úrad. Problematiku zlúčenia o rozdelenia obcí bližšie upravuje citovaný
zákon v § 2a, pričom ich realizáciu viaže na splnenie zákonných podmienok (dohoda obcí,
hlasovanie obyvateľov apod.)

Personálny substrát obce tvoria hlavne jej obyvatelia (osoby s trvalým pobytom na území

obce), ktorým z tohto titulu vyplývajú vo vzťahu k obci práva:

– voliť orgány samosprávy obce a byť zvolený do orgánu samosprávy obce,
– hlasovať o dôležitých otázkach života a rozvoja obce (tzv. miestne referendum),
– zúčastňovať sa na verejných zhromaždeniach obyvateľov obce a zasadnutiach obecného

zastupiteľstva a vyjadrovať na nich svoj názor,

– obracať sa s podnetmi a sťažnosťami na orgány obce,
– používať obvyklým spôsobom obecné zariadenia a ostatný majetok obce slúžiaci pre

verejné účely,

– požadovať súčinnosť pri ochrane svojej osoby a rodiny a svojho majetku nachádzajúceho

sa v obci,

– požadovať pomoc v čase náhlej núdze;

ale i povinnosti:

– ochraňovať majetok obce a podieľať sa na nákladoch obce, vykonávať menšie obecné

služby organizované obcou určené na zlepšenie života, životného prostredia,
ekonomických podmienok a sociálnych podmienok obyvateľov obce a vykonávané v
záujme obce,

– podieľať sa na ochrane a na zveľaďovaní životného prostredia v obci,
– napomáhať udržiavať poriadok v obci,
– poskytovať podľa svojich schopností a možností osobnú pomoc pri likvidácii a na

odstraňovaní následkov živelnej pohromy alebo havárie v obci.

Obec, ako autonómny subjekt, samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony

súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť
upravujú osobitné zákony, pokiaľ takéto úkony nevykonávajú iné osoby.

V tejto súvislosti samosprávu obce vykonávajú jej obyvatelia:

a) orgánmi obce,
b) hlasovaním,
c) verejným zhromaždením.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Orgánmi obce sú obecné zastupiteľstvo a starosta obce38. Obecné zastupiteľstvo môže

s ohľadom na okolnosti a podľa potreby pristúpiť k zriadeniu (zrušeniu) stálych alebo dočasných
výkonných, kontrolných a poradných orgánov. Napríklad fakultatívne môže kreovať najmä
obecnú radu, komisie, môže však zriadiť a zrušiť aj ďalšie svoje orgány a útvary, ak tak
ustanovuje osobitný zákon.

Obecné zastupiteľstvo je zastupiteľský zbor obce zložený z poslancov zvolených v

priamych voľbách obyvateľmi obce na štvorročné volebné obdobie. Poslancom môže byť osoba,
ktorá je obyvateľom príslušnej obce, dovŕšila najneskôr v deň volieb ustanovený vek (18 rokov)
a neexistujú u nej prekážky výkonu pasívneho volebného práva. Pre výkon funkcie poslanca je
nutné splniť i ustanovenú podmienku inkompatibility, čo znamená, že je nevyhnutné zamedziť
výkonu funkcie, ktorá je s výkonom funkcie poslanca obecného zastupiteľstva nezlučiteľná.
Rozsah oprávnení a povinností vyplývajúcich z výkonu funkcie poslanca, a rovnako i dôvody
zániku jeho mandátu bližšie ustanovuje cit. zákon v §§ 25 a 26. Počet poslancov obecného
zastupiteľstva na celé volebné obdobie určí pred voľbami obecné zastupiteľstvo podľa počtu
obyvateľov obce na základe nasledovného, zákonom ustanoveného pomeru:

a) do 40 obyvateľov obce 3 poslanci,
b) od 41 do 500 obyvateľov obce 3 až 5 poslancov,
c) od 501 do 1 000 obyvateľov obce 5 až 7 poslancov,
d) od 1 001 do 3 000 obyvateľov obce 7 až 9 poslancov,
e) od 3 001 do 5 000 obyvateľov obce 9 až 11 poslancov,
f) od 5 001 do 10 000 obyvateľov obce 11 až 13 poslancov,
g) od 10 001 do 20 000 obyvateľov obce 13 až 19 poslancov,
h) od 20 001 do 50 000 obyvateľov obce 15 až 25 poslancov,
i) od 50 001 do 100 000 obyvateľov obce 19 až 31 poslancov,
j) nad 100 000 obyvateľov obce 23 až 41 poslancov.

Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä:
– určuje zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu ktorý

užíva, v tejto súvislosti schvaľuje najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a
kontroluje hospodárenie s ním;

– schvaľuje rozpočet obce a jeho zmeny, kontroluje jeho čerpanie a schvaľuje záverečný

účet obce;

– schvaľuje emisiu komunálnych dlhopisov, rozhoduje o prijatí úveru alebo pôžičky, o

prevzatí dlhu a o prevzatí ručiteľského záväzku;

– určuje organizáciu obecného úradu a určuje plat starostu a hlavného kontrolóra obce,

zároveň schvaľuje poriadok odmeňovania pracovníkov obce ako aj ďalšie organizačné
predpisy (rokovací poriadok a pod.);

– vyhlasuje hlasovanie obyvateľov obce o najdôležitejších otázkach života a rozvoja obce a

zvoláva verejné zhromaždenia občanov;

– uznáša sa na všeobecne záväzných nariadeniach;
– zriaďuje, zrušuje a kontroluje rozpočtové a príspevkové organizácie obce a na návrh

starostu vymenúva a odvoláva ich vedúcich (riaditeľov), zakladá a zrušuje obchodné

38 Problematiku volieb orgánov samosprávy obcí upravuje zákon Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb.
o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

spoločnosti a iné právnické osoby a schvaľuje zástupcov obce do ich štatutárnych a
kontrolných orgánov, ako aj schvaľuje majetkovú účasť obce v právnickej osobe ;

– ustanovuje erb obce, vlajku obce, pečať obce, prípadne znelku obce;
– udeľuje čestné občianstvo obce, obecné vyznamenania a ceny.

Obecné zastupiteľstvo sa schádza podľa potreby, najmenej však raz za dva mesiace.

Zasadnutie obecného zastupiteľstva zvoláva a vedie spravidla starosta obce a rokovanie
obecného zastupiteľstva sa uskutočňuje vždy v zbore, pričom je zásadne verejné. Obecné
zastupiteľstvo je spôsobilé rokovať a uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých
poslancov a podrobné pravidlá jeho rokovania ustanovuje platný rokovací poriadok.

Obecné zastupiteľstvo prijíma súhlasom nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov

svoje uznesenia a súhlasom trojpätinovej väčšiny prítomných poslancov sa uznáša na všeobecne
záväzných nariadeniach obce (abstraktných aktoch s teritoriálne obmedzenou pôsobnosťou).

Obecné zastupiteľstvo sa uznáša na nariadeniach jednak vo veciach územnej samosprávy

(primárne akty), a jednak vo veciach plnenia úloh štátnej správy (tzv. prenesený výkon štátnej
správy – ide o sekundárne akty). Návrh nariadenia je obec povinná zverejniť pred rokovaním
zastupiteľstva v predstihu (najmenej 15 dní), a tým v určenej lehote umožniť fyzickým
a právnickým osobám prípadné uplatnenie ich pripomienok. Po schválení nariadenia a jeho
podpise starostom obce nasleduje proces jeho publikácie – nariadenie sa musí vyhlásiť, a to
formou vyvesenia na úradnej tabuli v obci najmenej na 15 dní. Ak nie ustanovený neskorší
začiatok účinnosti, nadobúda nariadenie účinnosť pätnástym dňom od jeho vyvesenia. Akt
vyvesenia nariadenia na úradnej tabuli obce je podmienkou jeho platnosti, pričom nariadenie sa
zverejňuje aj iným – v obci obvyklým spôsobom. V prípade výnimočných situácii (napr. živelná
pohroma, všeobecné ohrozenie) a v záujme operatívnej reakcie obce, zákon umožňuje upustiť od
niektorých uvedených podmienok tvorby nariadení (štádium vyvesenia návrhu,
pripomienkovania a publikovania).

Obecné zastupiteľstvo disponuje i ďalšou významnou právomocou, ktorá garantuje a

umožňuje obyvateľom obce uplatniť priamy vplyv na výkon samosprávy obce – vyhlasuje
hlasovanie obyvateľov obce (miestne referendum), a to vtedy, ak ide o:

– zlúčenie obcí, rozdelenie alebo zrušenie obce, zmenu názvu obce;
– odvolanie starostu obce;
– petíciu skupiny obyvateľov obce aspoň 30 % oprávnených voličov.

Výsledky hlasovania obyvateľov obce sú platné, ak sa na ňom zúčastnila aspoň polovica

oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou platných hlasov
účastníkov hlasovania obyvateľov obce. Obecné zastupiteľstvo následne vyhlási výsledky
hlasovania obyvateľov obce do troch dní od doručenia zápisnice o výsledkoch hlasovania na
úradnej tabuli.

Starosta obce je predstaviteľom a najvyšším výkonným orgánom obce, vykonáva správu

obce, zastupuje obec navonok a je volený obyvateľmi obce na štvorročné obdobie.

Byť volený za starostu (primátora) môže byť obyvateľ s trvalým pobytom v danej obci,

u ktorého nenastali prekážky výkonu pasívneho volebného práva, a ktorý najneskôr v deň volieb
dovŕšil 25 rokov veku. Funkcia starostu je verejnou funkciou a podmienky jej výkonu bližšie
definuje zákon o obecnom zriadení (napr. bezvýhradné zloženie sľubu, nezlučiteľnosť atď.).

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Starosta obce:

– je štatutárnym orgánom v majetkovoprávnych vzťahoch obce

a v pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov obce;

– je správnym orgánom v administratívnoprávnych vzťahoch;

– zvoláva a vedie zasadnutia obecného zastupiteľstva a obecnej rady

a podpisuje ich uznesenia;

– vykonáva obecnú správu;
– zastupuje obec vo vzťahu k štátnym orgánom, fyzickým a právnickým

osobám a

– rozhoduje vo všetkých veciach správy obce, ktoré nie sú vyhradené

obecnému zastupiteľstvu.

Starosta obce disponuje vo vzťahu k činnosti obecného zastupiteľstva tzv. sistačným

právom, tzn., že môže – nepodpísaním uznesenia obecného zastupiteľstva v zákonnej lehote –
pozastaviť výkon uznesenia, avšak iba v prípade, ak sa domnieva, že dané uznesenie odporuje
zákonu, resp. je pre obec zjavne nevýhodné39. Následne obecné zastupiteľstvo môže
kvalifikovanou – trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov toto sporné uznesenie
potvrdiť, a tým prelomiť právo veta starostu obce. V prípade, ak tak obecné zastupiteľstvo
neurobí do dvoch mesiacov od platnosti uznesenia, toto stráca svoju platnosť.

Starosta obce môže v rámci uplatnenia administratívnoprávnej zodpovednosti právnickej

alebo fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie uložiť pokutu do 200 000 Sk, ak táto:

a) poruší nariadenie;
b) neudržuje čistotu a poriadok na užívanom pozemku alebo na inej nehnuteľnosti, a tým

naruší vzhľad alebo prostredie obce, alebo znečistí verejné priestranstvo alebo odkladá
veci mimo vyhradených miest;

c) nesplní v určenej lehote bez vážneho dôvodu povinnosť uloženú starostom poskytnúť

osobnú pomoc alebo vecnú pomoc počas odstraňovania a pri odstraňovaní následkov
živelnej pohromy alebo pri inej mimoriadnej udalosti.

Daná pokuta je príjmom obce a možno ju uložiť, v rámci konania o uložení pokuty, do jedného
roka odo dňa, keď sa starosta dozvedel o tom, kto sa protiprávneho konania dopustil, najneskôr
však do troch rokov od porušenia nariadenia alebo nesplnenia povinnosti. Pri ukladaní pokút sa
prihliada najmä na závažnosť, spôsob, čas trvania a následky protiprávneho konania.

Zákon o obecnom zriadení ustanovuje právne skutočnosti, ktoré spôsobujú zánik mandátu

starostu; v zmysle jeho § 13a ods. 1 mandát starostu zaniká:

a) odmietnutím sľubu alebo zložením sľubu s výhradou;
b) uplynutím funkčného obdobia;
c) vzdaním sa mandátu40;
d) právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin alebo právoplatným odsúdením za trestný

čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený;

e) pozbavením spôsobilosti na právne úkony alebo obmedzením spôsobilosti na právne úkony;

39 Dané oprávnenie starostu sa však nevzťahuje na uznesenia obecného zastupiteľstva o voľbe a odvolaní hlavného
kontrolóra. Podrobnejšie k hlavnému kontrolórovi obce – pozri kapitolu o kontrole vo verejnej správe.
40 Ide o písomný prejav vôle starostu s uvedením dňa, ku ktorému sa vzdáva mandátu. Jeho právne účinky nastávajú
najskôr dňom doručenia obecnému úradu.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

f) vyhlásením výsledku hlasovania obyvateľov obce o odvolaní starostu, ktorým sa rozhodlo

o odvolaní starostu41;

g) zmenou trvalého pobytu mimo územia obce, v mestách so samosprávou mestských častí aj v

prípade zmeny trvalého pobytu mimo územia mestskej časti, v ktorej vykonáva funkciu;

h) ak starosta do 30 dní odo dňa vzniku nezlučiteľnosti funkcie (§ 13 ods. 3 cit. zákona) neurobí

relevantný úkon na odstránenie tohto rozporu,

i) smrťou,
j) zrušením obce.

Starostu obce počas jeho neprítomnosti alebo nespôsobilosti na výkon funkcie zastupuje

jeho zástupca, ktorého na návrh starostu na tento účel zvolí, spravidla na celé funkčné obdobie,
obecné zastupiteľstvo z poslancov obecného zastupiteľstva. Zastupiteľstvo zároveň na návrh
starostu ustanoví okruh úkonov a činností, ktoré je zástupca oprávnený vykonávať. Obecné
zastupiteľstvo môže zástupcu starostu kedykoľvek odvolať; v prípade ak zanikne mandát starostu
pred uplynutím funkčného obdobia plní úlohy starostu v plnom rozsahu jeho zástupca a ak nie je
zvolený, volí zastupiteľstvo zástupcu aj bez návrhu starostu.

Obecné zastupiteľstvo môže zriadiť aj ďalšie orgány, najmä:
 obecnú radu, ktorá je iniciatívnym, výkonným a kontrolným orgánom obecného

zastupiteľstva a plní úlohy podľa jeho rozhodnutia, avšak zároveň plní funkciu
poradného orgánu starostu obce;

 komisie (rôzneho zamerania) ako svoje stále alebo dočasné poradné, iniciatívne a

kontrolné orgány tvorené z poslancov obecného zastupiteľstva a z ďalších osôb
zvolených obecným zastupiteľstvom;

 obecnú políciu, ktorá je poriadkovým útvarom obecného zastupiteľstva a jej úlohou je

zabezpečiť plnenie všeobecne záväzných nariadení obecného zastupiteľstva, verejný
poriadok apod..

Obec vzhľadom na zabezpečenie výkonu svojich úloh zriaďuje obecný úrad a pri obciach

s väčším počtom obyvateľov obec zriaďuje aj funkciu jeho prednostu.

Obecný úrad je výkonným orgánom obecného zastupiteľstva a starostu, zabezpečuje

organizačnú a administratívnu agendu obecného zastupiteľstva a starostu, ako aj orgánov
zriadených obecným zastupiteľstvom. Napr. zabezpečuje písomnú agendu orgánov obce a
orgánov obecného zastupiteľstva a je podateľňou a výpravňou písomností, vykonáva
nariadenia/uznesenia obecného zastupiteľstva a rozhodnutia starostu a vypracúva písomné
vyhotovenia všetkých rozhodnutí starostu vydaných v správnom konaní.

Prednosta obecného úradu je zamestnancom obce, vedie a organizuje činnosť obecného

úradu a zodpovedá sa starostovi.

Z pohľadu transparentnosti výkonu obecnej správy nadobúda významné postavenie

funkcia hlavného kontrolóra obce, ktorý je zamestnancom obce a vo vzťahu k jej aktivitám

41 Obecné zastupiteľstvo vyhlási miestne referendum o odvolaní starostu obce, ak o to petíciou požiada aspoň 30 %
oprávnených voličov (i) alebo v prípade, že starosta hrubo alebo opakovane zanedbáva svoje povinnosti, porušuje
Ústavu SR, ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy (ii) o vyhlásení miestneho
referenda o jeho odvolaní rozhoduje zastupiteľský zbor obce nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých poslancov.
Obecné zastupiteľstvo môže miestne referendum o odvolaní starostu vyhlásiť aj v prípade, ak neprítomnosť alebo
nespôsobilosť starostu na výkon funkcie trvá dlhšie ako šesť mesiacov.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

vykonáva kontrolu zákonnosti, účinnosti, hospodárnosti a efektívnosti pri hospodárení a
nakladaní s majetkom, kontrolu príjmov, výdavkov a finančných operácií obce, kontrolu
vybavovania sťažností a petícií, kontrolu dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov
vrátane nariadení obce, kontrolu plnenia uznesení apod. O funkcii hlavného kontrolóra sa viac
zmienime v kapitole o kontrole vo verejnej správe.

Zákon o obecnom zriadení rovnako ustanovuje aj podmienky a postup vyhlásenia obce za

mesto, pričom na orgány mesta sa s istými výnimkami primerane vzťahujú ustanovenia
o orgánoch obce.

Zákonom č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon

o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov bolo zriadených 8 vyšších územných
celkov (samosprávnych krajov), ktorých územný obvod je zhodný s územným obvodom kraja.

Vyššie územné celky sú jednotky územnej samosprávy regionálneho charakteru, ktoré sú

z právneho hľadiska právnickými osobami a za podmienok ustanovených zákonom samostatne
hospodária s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami, pričom zabezpečujú a chránia práva a
záujmy svojich obyvateľov.

Samosprávny kraj združuje osoby (obyvateľov), ktoré majú trvalý pobyt v obci na jeho

území a z tohto dôvodu sa zúčastňujú na jeho samospráve, pričom sú oprávnené najmä:

– voliť orgány a byť volení do orgánov samosprávneho kraja;
– hlasovať v referende samosprávneho kraja;
– zúčastňovať sa na zasadnutiach zastupiteľstva samosprávneho kraja;
– obracať sa so svojimi podnetmi, sťažnosťami a inými podaniami na predsedu,

zastupiteľstvo samosprávneho kraja a orgány ním zriadené.

Samosprávny kraj sa stará o všestranný rozvoj svojho územia a o potreby svojich

obyvateľov, v tomto zmysle zákon ustanovuje jeho pôsobnosti pomerne široko tak v oblasti
ekonomického a sociálneho rozvoja, výchovy a vzdelávania, investičnej činnosti, územného
plánovania, rozvoja cestovného ruchu, vzájomnej spolupráce s územnými celkami a orgánmi
iných štátov atď.. Osobitne je VÚC oprávnený spolupracovať na medzinárodnej úrovni s
územnými a správnymi celkami alebo s úradmi iných štátov vykonávajúcimi regionálne funkcie,
resp. má právo stať sa členom medzinárodného združenia územných celkov alebo územných
orgánov, a to na základe uzatvorenia dohody o spolupráci. Evidenciu uzatvorených zmlúv
o spolupráci a členstve VÚC vedie príslušný krajský úrad.

Orgánmi samosprávneho kraja (ďalej len „VÚC“) sú zastupiteľstvo samosprávneho

kraja a predseda samosprávneho kraja42.

Zastupiteľstvo samosprávneho kraja je zastupiteľským zborom zloženým z poslancov

samosprávneho kraja zvolených v priamych voľbách. Za poslanca môže byť zvolená osoba, ktorá
má právo voliť, má trvalý pobyt v obci, ktorá patrí do územia volebného obvodu, v ktorom
kandiduje, a nenastali u nej prekážky vo výkone volebného práva. Bližšie podmienky výkonu
funkcie poslanca, jeho práva, povinnosti a právne skutočnosti spôsobujúce zánik jeho mandátu

42 Problematiku volieb do orgánov samosprávnych krajov upravuje zákon č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov
samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

upravuje zákon o samosprávnych krajoch. Počet poslancov určí zastupiteľstvo na celé volebné
obdobie, a to v pomere 12 000 až 15 000 obyvateľov na jedného poslanca a určí aj volebné
obvody podľa prílohovej časti zákona č. 303/2001 Z. z..

Zastupiteľstvo VÚC rozhoduje o základných otázkach samosprávneho kraja, napr. je

oprávnené:

– uznášať sa na nariadeniach;
– určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom samosprávneho kraja a s

majetkom prenechaným do užívania samosprávnemu kraju;

– schvaľovať rozpočet samosprávneho kraja a jeho zmeny, kontrolovať čerpanie rozpočtu a

schvaľovať záverečný účet samosprávneho kraja;

– rozhodovať o prijatí úveru alebo pôžičky samosprávneho kraja;
– schvaľovať program sociálneho, ekonomického a kultúrneho rozvoja samosprávneho

kraja, regionálne rozvojové plány a programy, ako aj územnoplánovacie podklady
samosprávneho kraja a územné plány regiónov;

– zriaďovať, zakladať, zrušovať a kontrolovať právnické osoby samosprávneho kraja a

vymenúvať a odvolávať ich vedúcich (riaditeľov), ako aj schvaľovať majetkovú účasť
samosprávneho kraja v právnickej osobe;

– zriaďovať komisie a iné orgány zastupiteľstva, voliť a odvolávať ich predsedov a ďalších

členov; zriaďovať úrad samosprávneho kraja a určovať jeho organizačnú štruktúru;

– voliť a odvolávať na návrh predsedu z poslancov zastupiteľstva podpredsedu

samosprávneho kraja a vymedziť na návrh predsedu právomoci, ktoré nemôže
podpredseda vykonávať v čase neprítomnosti predsedu.

Zastupiteľstvo sa schádza podľa potreby, najmenej však raz za dva mesiace a jeho

zasadnutie spravidla zvoláva a vedie predseda VÚC. Zastupiteľstvo vždy rokuje v zbore a je
spôsobilé rokovať a uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých jeho poslancov.
Rokovanie zastupiteľstva sa spravuje platným rokovacím poriadkom, ktorý schvaľuje samotné
zastupiteľstvo, pričom rokovanie je verejné, ak zastupiteľstvo s ohľadom na prerokúvané
záležitosti – nevyhlási predmetné rokovanie za neverejné.

Na prijatie uznesenia zastupiteľstva je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných

poslancov, avšak prijatie všeobecne záväzného nariadenia je podmienené súhlasom
trojpätinovej väčšiny hlasov všetkých poslancov zastupiteľstva.

Obdobne ako obec, môže i samosprávny kraj vydávať všeobecne záväzné nariadenie vo

veciach územnej samosprávy, a rovnako je oprávnený vydávať – na základe splnomocnenia
zákonom a v jeho medziach – nariadenie i vo veciach, v ktorých plní úlohy štátnej správy.
V rámci procesu tvorby nariadení je samosprávny kraj povinný zverejniť návrh nariadenia, o
ktorom má rokovať zastupiteľstvo, a to formou vyvesenia na úradnej tabuli a sprístupnením na
internetovej adrese samosprávneho kraja – najmenej 15 dní pred samotným rokovaním
zastupiteľstva. Dňom vyvesenia začína plynúť najmenej desaťdňová lehota, počas ktorej môžu
fyzické osoby a právnické osoby uplatniť prípadné pripomienky k návrhu nariadenia, pričom
osobitný režim sa spája s uplatnením tzv. spoločnej pripomienky.

Schválené nariadenie (rovnako i uznesenie) podpisuje predseda VÚC a nariadenie sa

následne vyhlasuje vyvesením jeho úplného znenia na úradnej tabuli samosprávneho kraja
najmenej na 30 dní, pričom účinnosť nadobúda 30-tym dňom od vyvesenia, ak nie je ustanovený
neskorší začiatok účinnosti. Vyhlásenie nariadenia je podmienkou jeho platnosti a nariadenie sa

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

zverejní aj iným – v mieste obvyklým spôsobom. Všetky dotknuté subjekty by mali byť
s obsahom prijatého nariadenia riadne oboznámené, a preto citovaný zákon ustanovuje povinnosť
samosprávneho kraja bezodkladne a bezodplatne zaslať jeden výtlačok nariadenia každej obci na
svojom území a krajskému úradu. Obec následne zabezpečí, aby nariadenie bolo prístupné
každému, kto o to prejaví záujem.

Obdobne aj v prípade prijímania nariadení VÚC možno vo výnimočných prípadoch

upustiť od uvedených podmienok tvorby nariadení (štádium vyvesenia návrhu, pripomienkovania
a publikovania).

Zastupiteľstvo VÚC rozhoduje aj o vyhlásení referenda, ktoré je ďalšou (priamou)

formou výkonu samosprávy. Referendum zastupiteľstvo vyhlási o dôležitých otázkach, ktoré sa
týkajú výkonu samosprávy samosprávneho kraja, ak sa na tom samo uznesie alebo ak o to
petíciou požiada aspoň 30 % oprávnených voličov.
Zatiaľ čo v tomto prípade sú predmetom referenda dôležité otázky výkonu samosprávy,
v druhom prípade, kedy zastupiteľstvo vyhlasuje referendum, je predmetom odvolanie predsedu
VÚC43.

Výsledky referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila aspoň polovica oprávnených voličov
samosprávneho kraja a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou platných hlasov
účastníkov referenda. Referendum o tej istej veci možno opakovať najskôr po uplynutí 24
mesiacov od jeho vykonania; to neplatí ak ide o referendum o odvolaní predsedu.

Predseda VÚC zastupuje samosprávny kraj navonok a je volený obyvateľmi

samosprávneho kraja v priamych voľbách. Funkcia predsedu je verejnou funkciou, ktorá sa
nevykonáva v pracovnom pomere. Za predsedu môže byť zvolená osoba disponujúca aktívnym
volebným právom pre voľby orgánov VÚC, ktorá najneskôr v deň volieb dovŕšila 25 rokov veku
a nenastali u nej prekážky výkonu volebného práva.

Predseda je v majetkovoprávnych vzťahoch, pracovnoprávnych vzťahoch a v iných

vzťahoch štatutárnym orgánom VÚC, a zároveň je mu vyhradené rozhodovať aj vo veciach, v
ktorých zákon zveruje samosprávnemu kraju rozhodovanie o právach a povinnostiach
právnických osôb a fyzických osôb, t.j. má aj postavenie správneho orgánu44.

Predseda VÚC (rovnako ako i starosta obce) disponuje vo vzťahu k činnosti

zastupiteľstva samosprávneho kraja tzv. sistačným právom, tzn. že ak sa predseda domnieva, že
uznesenie zastupiteľstva je v rozpore so zákonom alebo že je pre samosprávny kraj nevýhodné,
môže pozastaviť jeho výkon tak, že ho nepodpíše v zákonnej lehote (3 dni od schválenia).45
V prípade pozastavenia výkonu uznesenia môže zastupiteľstvo toto uznesenie nadpolovičnou
väčšinou hlasov všetkých poslancov potvrdiť. Ak však zastupiteľstvo uznesenie nepotvrdí do
dvoch mesiacov od jeho schválenia, uznesenie stráca platnosť.

Predseda môže uložiť právnickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie za

porušenie nariadenia samosprávneho kraja pokutu do 500 000 Sk. Táto pokuta je príjmom

43 Zastupiteľstvo vyhlási referendum o odvolaní predsedu, ak je neprítomnosť alebo nespôsobilosť predsedu na
výkon funkcie dlhšia ako šesť mesiacov (i), ak hrubo alebo opakovane zanedbáva povinnosti predsedu, a tým
vznikajú vážne nedostatky v správe VÚC (ii) alebo o to petíciou požiada aspoň 30 % oprávnených voličov (iii).
44 Ak nie je ustanovené inak, na konanie, v ktorom predseda rozhoduje o právach a povinnostiach daných osôb sa
vzťahuje s určitými odchýlkami všeobecný predpis o správnom konaní (§ 22 ods. 1cit. zákona).
45 Dané oprávnenie predsedu samosprávneho kraja sa nevzťahuje na uznesenia zastupiteľstva samosprávneho kraja
o voľbe a odvolaní hlavného kontrolóra.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

samosprávneho kraja a pri jej ukladaní prihliada predseda najmä na závažnosť, spôsob, čas
trvania a následky daného protiprávneho konania. Pokutu možno uložiť do jedného roka odo dňa,
kedy sa predseda dozvedel o tom, kto sa porušenia dopustil, najneskôr však do troch rokov odo
dňa, keď došlo k protiprávnemu konaniu.

Mandát predsedu samosprávneho kraja zaniká:
a) uplynutím volebného obdobia;
b) odmietnutím sľubu alebo zložením sľubu s výhradou;
c) vzdaním sa mandátu;
d) právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin alebo právoplatným odsúdením za

trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený;

e) pozbavením spôsobilosti na právne úkony alebo obmedzením spôsobilosti na právne

úkony;

f) skončením trvalého pobytu v obci na území samosprávneho kraja;
g) vyhlásením výsledku referenda, ktorým sa rozhodlo o odvolaní predsedu;
h) smrťou.

Predsedu samosprávneho kraja zastupuje zvolený podpredseda, a to v rozsahu určenom

zastupiteľstvom samosprávneho kraja.

Zastupiteľstvo VÚC zriaďuje a môže zriaďovať aj ďalšie orgány, ktoré plnia zákonom
ustanovené úlohy. Ide najmä o:

 komisie – zastupiteľstvo zriaďuje mandátovú komisiu a finančnú komisiu; môže

zriaďovať aj ďalšie komisie ako svoje stále alebo dočasné poradné, iniciatívne a
kontrolné orgány;

 úrad samosprávneho kraja – zabezpečujúci administratívnu a organizačnú agendu

zastupiteľstva, predsedu a ďalších orgánov zriadených zastupiteľstvom, tvoria ho
zamestnanci samosprávneho kraja, ktorých počet a skladbu pracovných funkcií
ustanovuje zastupiteľstvo. Prácu úradu riadi a organizuje riaditeľ úradu, ktorý za svoju
činnosť zodpovedá predsedovi samosprávneho kraja.

Obdobne ako pri obecnom zriadení významnú úlohu pri činnosti VÚC zohráva jeho

hlavný kontrolór. Samosprávny kraj je povinný zriadiť útvar hlavného kontrolóra a obsadiť
funkciu hlavného kontrolóra, ktorý riadi a zodpovedá sa za činnosť útvaru. Hlavný kontrolór je
zamestnancom samosprávneho kraja a realizátorom vnútornej kontroly so širokou kontrolnou
pôsobnosťou a posilnenou nezávislosťou voči výkonným orgánom kraja.

3.1.3 Fyzické osoby

Prvotným predpokladom reflexie fyzickej osoby v normách správneho práva je jej právna

subjektivita. Právna subjektivita, ako sme naznačili v úvode, zahŕňa niekoľko zložiek. Jej
základom je spôsobilosť na práva a povinnosti, ktorá vzniká narodením a zaniká smrťou fyzickej
osoby. Smrť sa potvrdzuje úmrtným listom, avšak v niektorých prípadoch je nutné osobu
vyhlásiť za mŕtvu rozhodnutím štátneho orgánu (súdu). Spôsobilosť na práva a povinnosti je
predpokladom spôsobilosti na právne úkony, tzn. spôsobilosti vlastnými úkonmi nadobúdať

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

práva a brať na seba povinnosti. Táto spôsobilosť vzniká dovŕšením určitého veku, s ktorým sa
spája dosiahnutie rozumovej schopnosti fyzickej osoby rozlíšiť význam a následky svojho
konania.

Priznanie právnej subjektivity nie je v administratívnoprávnych normách upravené

jednotne, napr. zodpovednosť za priestupok je viazaná na dosiahnutie vekovej hranice 15 rokov,
obdobne je to i pri povinnosti mať občiansky preukaz. V prípade, ak administratívnoprávna
norma neustanovuje danú vekovú hranicu pre nadobudnutie aktívnej zložky spôsobilosti,
pristupuje sa k aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spôsobilosť
vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti vzniká v plnom rozsahu dovŕšením 18. roku
veku (plnoletosťou). Osobitná situácia nastáva, ak má fyzická osoba rozhodnutím súdu
spôsobilosť na právne úkony obmedzenú, príp. je spôsobilosti úplne pozbavená, vtedy fyzická
osoba nie je v plnom rozsahu alebo vôbec oprávnená vlastnými úkonmi nadobúdať práva
a povinnosti ustanovené administratívnoprávnymi normami (napr. nemožno jej vydať občiansky
preukaz).

Popri právnej spôsobilosti je nutné zdôrazniť, že administratívnoprávne normy ustanovujú

i ďalšie (sekundárne) podmienky, ktorými je podmienený vznik daných práv a povinností, a teda
fyzické osoby sú nútené ich rešpektovať a plniť (napr. na udelenie oprávnenia viesť motorové
vozidlo nepostačuje dosiahnuť ustanovený vek, nakoľko zákon pre priznanie tohto oprávnenia
ustanovuje i ďalšie podmienky, ako preukázanie zdravotnej spôsobilosti, podrobenie sa odbornej
príprave, absolvovanie odbornej skúšky vedenia motorového vozidla a príp. i iné podmienky v
závislosti od osobitných skupín a druhov motorových vozidiel).

Špecifický administratívnoprávny status ponímajú osobitné skupiny fyzických osôb ako

napríklad cudzinci, ktorým je prisudzovaný rozdielny rozsah práv a povinností v závislosti od ich
reflexie v konkrétnych administratívnoprávnych normách (napr. rozdielny status je priznaný
cudzincom požívajúcim diplomatické imunity a výsady a rovnako osobitný režim platí pre
občanov Európskeho hospodárskeho priestoru a ich rodinných príslušníkov).

3.1.4 Právnické osoby

Právnické osoby predstavujú združenia osôb, majetku a ďalších materiálnych

i imateriálnych prostriedkov, ktoré vznikajú za účelom plnenia ustanovených úloh a z pohľadu
ich posúdenia ako subjektov správneho práva im administratívnoprávne normy priznávajú
spôsobilosť na práva a povinnosti v oblasti verejnej správy.

Právnu subjektivitu v prípade právnických osôb posudzujeme jednotne a odvodzujeme ju

od (právneho) vzniku a zániku danej osoby. Administratívnoprávne normy v nadväznosti na
právnu subjektivitu priznávajú právnickým osobám rôzny rozsah práv a povinností, pričom platí
že subjektivita v ponímaní správneho práva je determinovaná platnými právnymi normami
správneho práva, tzn. že nie je úplne totožná s mierou subjektivity, ktorú právnickým osobám
priznávajú predpisy iných právnych odvetví. Napríklad v prípade spôsobilosti za protiprávne
konanie trestné právo nepozná inštitút trestnej zodpovednosti právnickej osoby, avšak správne
právo upravuje aj administratívnoprávnu zodpovednosť právnických osôb (pozri kapitolu
o zodpovednosti vo verejnej správe).

Z pohľadu určenia spôsobu vzniku a zániku právnej subjektivity je podľa niektorých

autorov dôležitá klasifikácia jednotlivých právnických osôb najmä na štátne a neštátne
organizácie (právnické osoby), od ktorej následne odvodzujeme spôsob nadobudnutia právnej

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

subjektivity. Komplexnejšiu klasifikáciu podľa nášho názoru však umožňuje členenie
právnických osôb na osoby verejného a súkromného práva. Zatiaľ čo verejnoprávne právnické
osoby sú kreované zákonom alebo verejnoprávnym aktom na základe zákona, osoby súkromného
práva odvodzujú svoj vznik od relevantných právnych úkonov vykonaných účastníkmi
súkromnoprávnych vzťahov (napr. písomná zmluva o zriadení, zakladacia listina).

Najčastejším spôsobom nadobudnutia právnej subjektivity právnickej osoby je jej

nadobudnutie zápisom do príslušného registra (najmä obchodného registra, ďalej registra nadácii
apod.). K nadobudnutiu právnej subjektivity u iných osôb dochádza napríklad okamihom
účinnosti ich zriaďovacieho aktu. V niektorých prípadoch sa teda pre vznik subjektivity vyžaduje
udelenie povolenia, príp. vykonanie registračného aktu príslušným štátnym orgánom (napr.
občianske združenie vzniká registráciou na Ministerstve vnútra SR; začiatok činnosti banky
nastáva až po splnení zákonom ustanovených podmienok, čo v tomto prípade znamená, že
bankou je právnická osoba, ktorá získala povolenie pôsobiť ako banka v predpísanom
administratívnoprávnom konaní a splnila všetky požadované podmienky).

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Zhrnutie

Subjektom správneho práva je nositeľ práv a povinností ustanovených

administratívnoprávnymi normami. Z hľadiska správneho práva za subjekty právnych vzťahov
v oblasti verejnej správy považujeme tie, ktoré v zmysle noriem správneho práva môžu byť
nositeľmi nimi ustanovených práv a povinností v administratívnoprávnych vzťahoch.

V správnom práve rozlišujeme tieto druhy subjektov: orgány štátnej správy, územnú

samosprávu, fyzické osoby a právnické osoby. V závislosti od konkrétneho právneho vzťahu
v oblasti verejnej správy tieto subjekty vystupujú ako subjekty spravované alebo spravujúce.

Sústavu orgánov štátnej správy tvoria vláda, ústredné orgány štátnej správy a miestne

orgány štátnej správy. Ústredné orgány štátnej správy vykonávajú svoje kompetencie pre celé
územie štátu, zatiaľ čo miestne orgány sú teritoriálnymi, miestne alokovanými orgánmi štátnej
správy vykonávajúce svoje kompetencie v bližšie určenom územnom obvode pôsobnosti.

Územnú samosprávu reprezentujú obce a vyššie územné celky, ktoré sú samostatnými

územnými samosprávnymi a správnymi celkami SR združujúce osoby s trvalým pobytom na ich
území. Územnú samosprávu vykonávajú obyvatelia obcí a samosprávnych krajov najmä
prostredníctvom svojich priamo volených orgánov.

Aktuálne usporiadanie štátnej správy a samosprávy v Slovenskej republike vyjadruje

nasledovná schéma:

(Zdroj: Nižňanský, V.: Verejná správa na Slovensku. Úrad vlády, Bratislava 2005, s. 14)

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Fyzické osoby a právnické osoby sú subjektami správneho práva v rozsahu a za

podmienok, ktoré ustanovujú administratívnoprávne normy. Prvotným predpokladom ich reflexie
v správnom práve je právna subjektivita. Administratívnoprávne normy zakotvujú aj ďalšie
sekundárne podmienky, ktorými je determinovaný vznik a nadobúdanie práv a povinností
fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Kontrolné otázky

1. Charakterizujte pojem subjekt správneho práva a jeho určujúce znaky.
2. Aké druhy subjektov správneho práva rozoznávame?
3. Z čoho pozostáva sústava orgánov štátnej správy?
4. Aký je vzťah vlády a ústredných orgánov štátnej správy?
5. Aký je rozdiel medzi ústrednými a ostatnými ústrednými orgánmi štátnej správy?
6. Charakterizujte miestne orgány štátnej správy a ich aktuálne usporiadanie.
7. Aké je postavenie obce a VÚC ako subjektov správneho práva? Aké úlohy plnia?
8. Akou formou vykonávajú samosprávu obce jej obyvatelia?
9. Charakterizujte postavenie orgánov obce a VÚC.
10. Charakterizujte všeobecne záväzné nariadenie a proces jeho prijímania v obci a VÚC.
11. Aké predpoklady a podmienky musí spĺňať fyzická a právnická osoba, aby mohla byť

subjektom správneho práva a jeho normami reglementovaných vzťahov v oblasti verejnej
správy.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

4. Administratívnoprávne vzťahy

Spoločenské vzťahy vznikajúce a realizujúce sa pri výkone verejnej správy, ktoré sú

predmetom úpravy administratívnoprávnych noriem nadobúdajú status administratívnoprávnych
vzťahov. Pre tieto právne vzťahy sú charakteristické okrem všeobecných znakov najmä ich
osobitosti vyplývajúce z právnej povahy noriem správneho práva.

4.1 Charakteristika a prvky administratívnoprávnych vzťahov

Správne právo upravuje časť spoločenských vzťahov vznikajúcich v oblasti verejnej

správy, v rámci ktorých aspoň jeden zo subjektov má postavenie vykonávateľa verejnej správy.
Rôznorodé spoločenské vzťahy vznikajúce a realizujúce sa v oblasti verejnej správy, ktoré sú
upravené administratívnoprávnymi normami nazývame administratívnoprávnymi vzťahmi.

Administratívnoprávne vzťahy sú právnymi vzťahmi správneho práva, pre ktoré je

príznačný najmä mocenský a spravovací charakter. Spravovací prvok týchto právnych vzťahov
sa spája s povahou výkonu verejnej správy ako cieľavedomej spoločenskej spravovacej aktivity
reglementovanej administratívnoprávnymi normami. Mocenský prvok spravovacích právnych
vzťahov je naproti tomu odvodzovaný od nevyhnutnej prítomnosti vykonávateľa verejnej správy,
ktorý v rozsahu svojej pôsobnosti a právomoci disponuje súhrnom verejnomocenských oprávnení
a je vo vzťahu k ostatným subjektom v nadradenom postavení.

Platí, že charakter administratívnoprávnych vzťahov je určovaný charakterom

a vlastnosťami právnych noriem, ktoré ich upravujú a zabezpečujú ich reguláciu. Vo svojej
podstate sú administratívnoprávne vzťahy odrazom predmetu úpravy správneho práva a pri ich
realizácii sa v plnom rozsahu uplatňuje administratívnoprávna metóda regulácie.

Z hľadiska realizácie administratívnoprávnych vzťahov je nutné v každom jednotlivom

prípade dôsledne rozlišovať jednak ich prvky a jednak podmienky (predpoklady realizácie), ktoré
sú upravené administratívnoprávnymi normami.

Prvotným predpokladom existencie administratívnoprávnych vzťahov sú účinné

administratívnoprávne normy, ktoré ich ustanovujú a bližšie určujú podmienky a spôsob ich
vzniku, zmeny a zániku. V tejto súvislosti je nevyhnutnosťou zodpovedať otázku, čo je potrebné
a s akou okolnosťou (právnou skutočnosťou) spája administratívnoprávna norma právne
následky spočívajúce vo vzniku, zmene a zániku konkrétneho administratívnoprávneho vzťahu.
Týmito okolnosťami spôsobilými privodiť predpokladané právne dôsledky sú vo sfére správneho
práva „verejnosprávne orientované“ právne skutočnosti (právom uznané fakty), ktoré môžu
pozostávať z kvalifikovaného konania subjektov, ako prejavu ich slobodnej vôle, ale aj z
právnych udalostí, vznikajúcich nezávisle od ich vôle (napr. kvalifikované ohlásenie živnosti ako
prejav vôle spôsobilého subjektu alebo od vôle páchateľa nezávislé uplynutie času spôsobujúce
nemožnosť prejednania priestupku).

Spôsob vzniku, zmeny a zániku administratívnoprávnych vzťahov závisí, vzhľadom na

ich rôznorodosť, od právnej povahy a druhu právneho vzťahu. Pre administratívnoprávne vzťahy
predovšetkým platí, že:

 sú najmä vôľovými právnymi vzťahmi, ktorých vznik, zmenu a zánik spôsobuje

kvalifikovaný prejav vôle subjektu;

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

 ich realizácia je viazaná na iniciatívu orgánu verejnej správy sledujúceho verejné

záujmy alebo iného oprávneného subjektu právneho vzťahu;

 môžu vznikať aj priamo zo zákona, avšak ich vznik a realizácia v početných

prípadoch súvisí s právnoaplikačnou činnosťou orgánov verejnej správy a

 môžu vznikať i proti vôli adresáta verejnosprávneho pôsobenia (napr. výkon

kontrolnej činnosti, poplatková povinnosť v prípade koncesionárskych poplatkov).

Príklad:
Zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov upravuje právne
vzťahy pri poskytovaní služieb zamestnanosti. Podstatou týchto právnych vzťahov je realizácia
práva na prístup k zamestnaniu, ktoré je v zmysle tohto právneho predpisu právom občana na
služby zamerané na poskytovanie pomoci pri hľadaní vhodného zamestnania, vzdelávaní a
príprave pre trh práce.
Na účely sprostredkovania zamestnania je občan oprávnený uchádzať sa o zaradenie do
evidencie uchádzačov o zamestnanie na miestne príslušnom úrade práce, sociálnych vecí
a rodiny. Do tejto úradom vedenej evidencie sa občan zaeviduje na základe osobného podania
písomnej žiadosti o zaradenie do evidencie a rozhodnutím o zaradení do evidencie nadobúda
právny status uchádzača o zamestnanie spolu so všetkými z toho plynúcimi právami aj
povinnosťami. Z pohľadu tejto konštrukcie sa fyzická osoba z vlastnej iniciatívy a na základe
prejavu slobodnej vôle (osobné podanie písomnej žiadosti) stáva účastníkom
administratívnoprávnych (spravovacích) právnych vzťahov realizovaných predovšetkým
s hlavným cieľom sprostredkovania zamestnania. V rámci týchto právnych vzťahov pri
poskytovaní služieb zamestnanosti vystupuje na jednej strane fyzická osoba (uchádzač o
zamestnanie) a v pozícii druhého subjektu (účastníka) príslušný orgán miestnej štátnej správy
(úrad práce sociálnych vecí a rodiny), ktorý je v súlade s administratívnoprávnou metódou
regulácie týchto vzťahov mocensky nadradeným subjektom.
Uchádzačovi o zamestnanie z tohto hľadiska vyplývajú vo vzťahu k úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny ako príslušnému orgánu verejnej správy početné právne povinnosti, napr. povinnosť
aktívne si hľadať zamestnanie a aktívne hľadanie zamestnania preukazovať úradu v rámci
ustanovenej periodicity návštev, povinnosť byť k dispozícii v rámci tzv. disponibility atď..
Neplnenie ustanovených povinností má za následok postih spočívajúci v konečnom dôsledku
v podobe vyradenia z evidencie uchádzačov o zamestnanie.

Administratívnoprávne vzťahy pozostávajú z vnútornej štruktúry, ktorú tvoria ich

základné konštrukčné prvky, sú nimi subjekt, objekt a obsah administratívnoprávneho vzťahu.

ADMINISTRATÍVNOPRÁVNE VZŤAHY

OBJEKT

Spravujúce subjekty
(orgány verejnej správy)

Spravované subjekty
(fyzické a právnické
osoby, orgány verejnej
správy)

OBSAH

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Subjektom administratívnoprávnych vzťahov sú administratívnoprávnymi normami

určení (konkretizovaní) a spôsobilí nositelia práv a povinností, ktorí vystupujú v príslušnom
administratívnoprávnom vzťahu. Pre všetky administratívnoprávne vzťahy je príznačná
prítomnosť aspoň dvoch individualizovaných subjektov, z ktorých jeden je vždy orgán verejnej
správy. Vo väčšine prípadov na jednej strane vystupuje mocensky nadradený orgán verejnej
správy spôsobilý autoritatívne a jednostranne zasahovať do pomerov adresátov jeho výkonného
pôsobenia. Ďalšími účastníkmi sú adresáti verejnosprávneho pôsobenia, napr. fyzické osoby,
právnické osoby, iné orgány verejnej správy, cudzinci atď.. Podľa druhu subjektu,
administratívnoprávneho vzťahu a jeho osobitostí, môžu byť tieto založené na subordinácii alebo
súčinnosti a spolupráci uvedených subjektov.

Primárnym objektom administratívnoprávneho vzťahu je ustanovené správanie jeho

subjektov, ktoré má zabezpečiť realizáciu cieľov a úloh verejnej správy s osobitným dôrazom na
jej bezporuchové fungovanie. Sekundárnym predmetom administratívnoprávneho vzťahu sú
rôzne hodnoty hmotného alebo nehmotného charakteru (napr. materiálne predmety, sociálne
a kultúrne predmety), ku ktorým správanie jednotlivých subjektov smeruje.

Obsahom administratívnoprávnych vzťahov je súhrn práv a povinností ich subjektov,

vyplývajúci priamo z noriem správneho práva alebo z aktov ich prípadnej aplikácie. Práva
a povinnosti subjektov vzťahu sú, vo vzájomnej interakcii, viazané na jeho predmet, pre ktorý
subjekty do konkrétneho administratívnoprávneho vzťahu vstupujú.

4.2 Druhy administratívnoprávnych vzťahov

Administratívnoprávne vzťahy môžeme klasifikovať podľa rôznych kritérií, pričom viac

alebo menej zohľadňujeme obsahové a funkčné charakteristiky systému verejnej správy.
Najčastejšie členíme administratívnoprávne vzťahy na:

1. hmotnoprávne vznikajúce v rovine hmotného správneho práva, ktorými sa realizujú

materiálne právne potreby a záujmy subjektov vzťahu a procesnoprávne, ktorých vznik,
zmena alebo zánik je spätý s autoritatívnou realizáciou práv, právom chránených
záujmov a povinností subjektov v oblasti správneho práva procesného;

2. ochranné plniace účel ochrany existujúcich vzťahov a v rámci nich nadobudnutých práv,

ktoré pôsobia v istom zmysle prevenčne a zároveň sú nástrojom prípadnej realizácie
administratívnoprávnej zodpovednosti a regulačné, ktoré zabezpečujú regulačné
pôsobenie spravujúcich subjektov najmä z pohľadu potreby úpravy nového právneho
stavu;

3. vnútorné upravujúce činnosť verejnej správy smerom dovnútra, ich vznik sa spája

s výkonom činnosti verejnej správy v riadiacej a koordinačnej oblasti a vonkajšie
administratívnoprávne vzťahy, ktorých realizácia sa spája so samotným výkonným
pôsobením verejnej správy vo vzťahu k adresátom tohto pôsobenia;

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

4. subordinačné administratívnoprávne vzťahy, ktoré vznikajú medzi orgánom verejnej

správy a fyzickou osobou (príp. právnickou osobou) alebo orgánmi verejnej správy
navzájom, pričom ide o vzťahy založené na princípoch nadriadenosti jedného subjektu
a korelujúcej podriadenosti druhého subjektu. Nadradenosť je pritom právnym
dôsledkom priznanej verejnoprávnej kompetencie vykonávateľa verejnej správy.

Významným znakom regulácie administratívnoprávnych vzťahov je latentná prítomnosť

rôznych druhov právnej zodpovednosti, ktoré sa v závislosti od závažnosti uplatňujú v prípade
porušenia administratívnoprávnymi normami ustanovených povinností, a to v podobe
konkrétnych sankcií (pozri kapitolu o zodpovednosti vo verejnej správe).

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Zhrnutie

Spoločenské vzťahy vznikajúce a realizujúce sa pri výkone verejnej správy, ktoré sú

predmetom regulácie administratívnoprávnych noriem nadobúdajú status administratívno-
právnych vzťahov. Pre tieto právne vzťahy je príznačný ich mocenský a spravovací charakter,
ktoré sú reflexiou právnej povahy správneho práva a jeho noriem.

Administratívnoprávne normy ustanovujú pre konkrétne administratívnoprávne vzťahy

jednak ich prvky a súčasne podmienky (predpoklady) ich realizácie. Spravovacie právne vzťahy
sú „zaprogramované“ v administratívnoprávnych normách a ich aktivizácia nastáva v dôsledku
naplnenia ustanovených vôľových i mimovôľových okolností (právnych skutočností).

Základnými konštrukčnými prvkami administratívnoprávnych vzťahov sú ich subjekt,

objekt a obsah. Objekt vyjadruje predmet, subjekt okruh účastníkov a obsah súhrn práv
a povinností účastníkov administratívnoprávnych vzťahov.

Administratívnoprávne vzťahy môžeme v závislosti viacerých kritérií členiť na

hmotnoprávne a procesnoprávne, ochranné a regulačné, vnútorné a vonkajšie a subordinačné.

Kontrolné otázky

1. Charakterizujte administratívnoprávne vzťahy a ich osobitosti.
2. Aký význam majú pre administratívnoprávne vzťahy ich prvky a právne skutočnosti? Uveďte

príklady.

3. Môžu administratívnoprávne vzťahy vznikať aj proti vôli subjektu? Uveďte príklady.
4. Charakterizujte jednotlivé prvky administratívnoprávneho vzťahu.
5. Vymenujte, charakterizujte druhy administratívnoprávnych vzťahov a určite ich klasifikačné

kritéria.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

5. Metódy a formy verejnej správy

Zmyslom existencie verejnej správy je realizácia určených úloh v rôznych spoločenských

oblastiach jej pôsobenia. V súvislosti s výkonom verejnej správy do popredia vystupuje
dynamická stránka jej vnímania, ktorá verejnú správu charakterizuje ako cieľavedomú činnosť
definovanú jej charakteristickými atribútmi (pozri kapitolu o verejnej správe).

Podľa Machajovej možno verejnú správu ako činnosť znázorniť prostredníctvom

nasledovného reťazca prvkov:

ciele

úlohy

funkcie

metódy

formy

Prvotným predpokladom realizácie verejnej správy ako činnosti je určenie a vymedzenie

jej cieľov a na ich základe následne aj úloh sústavy verejnej správy, ktoré ustanovujú jednotlivé
pramene práva alebo právne akty vydané na ich základe (najčastejšie zákony, rozhodnutia alebo
medzinárodnoprávna úprava záväzkov štátu).

Ciele a úlohy sústavy verejnej správy sú koncipované všeobecne, avšak zároveň

dostatočne určito, čím predurčujú charakter funkcií verejnej správy (napr. ochrana majetku,
verejného záujmu, individuálnych práv atď.). Funkcie verejnej správy sú vyjadrením jej
základných cieľov a úloh, pričom rozlišujeme funkcie vlastné verejnej správe ako celku (funkcia
organizujúca a ochranná) a funkcie charakteristické pre jednotlivé subsystémy a úseky výkonu
verejnej správy (napr. funkcia kontrolná, kooperačná, koordinačná, funkcia výchovného
pôsobenia atď.). Ciele sú teda vyjadrené prostredníctvom úloh a úlohy sprostredkúvajú funkcie
verejnej správy. Nositeľom konkretizovaných funkcií je verejná správa v jej organizačnom
poňatí.

Z interpretácie vyššie uvedeného reťazca ďalej vyplýva, že vyjadrením funkcii verejnej

správy sú metódy jej pôsobenia, ktoré sú následne realizované, transformované do spoločenskej
reality uplatnením konkrétnej formy realizácie verejnej správy. Formy verejnej správy sú tak
posledným prvkom reťazca a možno ich označiť ako finálny prejav realizácie výkonného
pôsobenia verejnej správy.

Spoločným znakom všetkých, vyššie uvedených súčastí je skutočnosť, že svoju existenciu

a konkrétnu podobu odvodzujú od platných prameňov práva, čo je nevyhnutným atribútom
výkonu verejnej správy. Správne právo a jeho normy zároveň k inštitútom metód a následne
foriem zaujíma pozíciu limitujúceho faktora, nakoľko určuje hranice ich uplatňovania.

5.1 Metódy verejnej správy

Pojmom metóda sa najčastejšie označuje zámerný, uvedomelý a cieľavedomý postup pri

práci alebo v konaní. Z tohto hľadiska sú metódy nevyhnutnou súčasťou každej uvedomelej
činnosti vykonávanej za účelom dosiahnutia určitého, vopred stanoveného cieľa.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Metódy verejnej správy majú postavenie uznávaného inštitútu teórie a vedy správneho

práva a svojím charakterom definujú a zvýrazňujú kvalitatívnu stránku verejnej správy. Metódy
verejnej správy vnímame ako abstraktnú kategóriu, ktorú je nutné odvodzovať a vysvetľovať
v rovine úloh, cieľov a funkcií verejnej správy, a ktorej reálny obraz je podmienený
a neoddeliteľne spätý s jej transformáciou do spoločenskej reality.

Z hľadiska zaradenia v systéme správneho práva sú metódy právnym inštitútom

určujúcim „cesty“, „postupy“ pôsobenia orgánov verejnej správy, vyplývajúce z ustanovených
úloh a realizované striktne v rámci a v rozsahu ich platným právom priznanej kompetencie.

V kontexte vyššie uvedeného reťazca platí, že metódy verejnej správy sú spôsobom

legitímneho cieľavedomého pôsobenia orgánov verejnej správy na objekt ich regulácie46,
v záujme zabezpečovania funkcií a napĺňania ustanovených úloh a cieľov jednotlivých úsekov
výkonu verejnej správy47.

Obsahovou súčasťou metód verejnej správy sú procesy zámerného, adresného

a cieľavedomého pôsobenia spravujúcich subjektov, ktoré v závislosti od priestoru (miesta)
a smeru ich konečného pôsobenia umožňujú metódy verejnej správy diferencovať na metódy
vnútroorganizačné a metódy činnosti verejnej správy.

Uplatňovanie vnútroorganizačných metód verejnej správy je viazané na oblasť jej

vnútroorganizačných činností a ich pôsobnosť je obmedzená na súhrn aktivít prebiehajúcich
v subsystéme spravujúcich subjektov. Organizačné pôsobenie reprezentované týmto druhom
metód smeruje dovnútra sústavy orgánov verejnej správy. Cieľom vnútroorganizačných metód je
vytvoriť materiálne, technické, personálne a ekonomické predpoklady pre samotný výkon
verejnej správy, z čoho vyplýva, že existencia a následne spôsob a rozsah uplatňovania týchto
metód je jedným z rozhodujúcich kvalitatívnych determinantov pôsobenia verejnej správy
navonok.

Metódy pôsobenia, ktoré sú vlastné aktivitám verejnej správy smerujúcim navonok sú

metódami činnosti verejnej správy a označujú sa aj ako metódy verejnej správy v pravom zmysle
slova. Toto označenie je odvodené najmä od skutočnosti, že meritum činnosti verejnej správy je
práve v jej pôsobení smerom navonok, v rámci rôznorodých oblastí každodennej spoločenskej
reality. Metódy činnosti v tomto prípade priamo predstavujú spôsoby pôsobenia na objekt
verejnej správy, ktorým je správanie spravovaných subjektov, t. j. ide o pôsobenie navonok – vo
vzťahu k spravovaným subjektom (najmä fyzickým a právnickým osobám).

5.1.1 Klasifikácia metód verejnej správy

Cieľom klasifikácie metód verejnej správy je ozrejmiť, začleniť a charakterizovať

najčastejšie používané postupy pôsobenia verejnej správy. Klasifikácia metód nám umožňuje,

46 Objektom regulácie je správanie spravovaných subjektov, pričom pôsobenie verejnej správy navonok spočíva
predovšetkým v aktivitách smerujúcich k jeho zosúlaďovaniu s ustanoveným, administratívnoprávnymi normami
definovaným modelom správania.
47 Napr. príslušník policajného zboru aplikuje vo vzťahu k účastníkom cestnej premávky primerané metódy
pôsobenia s cieľom zabezpečiť bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky; stavebný úrad postupuje v rámci štátneho
dohľadu vybranými metódami s cieľom zabezpečiť rešpektovanie a dodržiavanie stavebného poriadku; obec používa
vhodné metódy organizačného pôsobenia za účelom realizácie svojej zriaďovateľskej pôsobnosti na úseku správy
školstva atď..

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

vzhľadom na dynamický vývoj spoločenských spravovacích vzťahov, vytvoriť otvorený
vnútorne štruktúrovaný systém metód výkonu verejnej správy.

Klasifikácia metód je v literatúre predmetom rozpracovania početných publikácií, ktoré

preferujú rôzne prístupy ich autorov48. Podľa nášho názoru považujeme za vhodné klasifikovať
metódy verejnej správy v závislosti od ich charakteru a rozsahu aplikácie na :

1. všeobecné a
2. osobitné.

Ad 1. Všeobecné metódy sú svojím charakterom základnými spôsobmi pôsobenia verejnej
správy jednak dovnútra (v rámci sústavy spravujúcich subjektov), ale i smerom navonok. Sú
vlastné celému systému verejnej správy a uplatňujú sa, v primeranom kvantitatívnom
a kvalitatívnom pomere, na všetkých úsekoch výkonu verejnej správy. Zároveň sú východiskom
pre kreovanie osobitných metód verejnej správy, o ktorých sa zmienime neskôr.

Medzi všeobecné metódy zaraďujeme:

 metódu presvedčovania;
 metódu donucovania;
 metódu riadiacu;
 metódu regulačnú.

Metóda presvedčovania má vo vzťahu k metóde donucovania prioritné postavenie

a donucovanie má pôsobiť predovšetkým subsidiárne. Presvedčovanie (pozitívna stimulácia) je
procesom systematického, náročného a spravidla dlhodobého pôsobenia na spravované subjekty
s cieľom presvedčiť ich napríklad o správnosti a účelnosti požadovaného konania. Vzhľadom na
skutočnosť, že táto metóda si vyžaduje intenzívnejšiu aktivitu verejnej správy možno aj
dosiahnuté výsledky považovať za dlhodobejšie (v zmysle ich trvácnosti) a efektívnejšie.

Metóda donucovania je opakom metódy presvedčovania a jej aplikácia predpokladá

krátkodobé, no o to intenzívnejšie pôsobenie verejnej správy v záujme napríklad vynútenia
uloženej povinnosti. Uplatňovanie tejto metódy je charakteristické najmä pre policajnú správu,
napr. pri bezprostrednom zákroku, správu obrany atď.. S jej bezprostrednou aplikáciou sa
prirodzene výraznejšie, v záujme rešpektovania ústavne zakotvených a garantovaných práv
spravovaných subjektov, spája požiadavka oprávnenosti a primeranosti jej použitia, čo znamená,
že spravujúci subjekt musí konať v rámci zákonom striktne definovanej kompetencie a po
splnení všetkých ustanovených podmienok (napr. existencia protiprávneho konania, príp.
vykonateľného exekučného titulu atď.).

Metóda presvedčovania i donucovania môže v podmienkach verejnej správy nadobúdať

podobu priameho, resp. nepriameho pôsobenia. Priame pôsobenie je založené na priamom
(bezprostrednom) kontakte subjektov a nepriame pôsobenie je spojené so sprostredkovaným
riešením danej situácie.

Priame presvedčovanie predpokladá pozitívne ovplyvňovanie adresáta v priamom

kontakte s ním, zatiaľ čo nepriame presvedčovanie môže byť realizované napríklad využitím
masovokomunikačných prostriedkov. Príkladom priameho donucovania je už spomenutý
bezprostredný zákrok, ďalej nútený výkon rozhodnutia, kedy sa nežiadúci protiprávny stav

48 Napr. Machajová, J pristupuje ku klasifikácii metód na všeobecné a konkrétne; Gašpar, M. rozpracúva
problematiku metód verejnej správy na základe početnejších klasifikačných kritérií atď..

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

v týchto prípadoch odstraňuje priamo (bezprostredne). Nepriame donucovanie má naopak
podobu spravidla viacnásobného sankcionovania protiprávneho konania a zároveň pôsobí
prevenčne do budúcnosti – napr. uloženie pokuty.

Metódy riadenia a metódy regulácie sú kvalitatívne odlišnými metódami a pokiaľ ide

o ich vzájomné diferenciačné znaky, rozdiel medzi nimi spočíva najmä v spôsobe pôsobenia
(usmerňovania aktivity) a rovnako i v intenzite ich pôsobenia na konečného adresáta.
Postavenie oboch metód a ich začlenenie medzi všeobecné metódy vyplýva z charakteru
a funkcií verejnej správy, ktorá pôsobí ako forma spoločenského riadenia, zahŕňajúca v sebe
súčasne prvky riadenia a prvky regulácie. Metóda riadenia vedie k cielenej aktivizácii správania
vo verejnej správe, zatiaľ čo metóda regulácie zabezpečuje stabilizáciu správania subjektov
správy.

Ad 2. Osobitné metódy zahŕňajú spôsoby pôsobenia vlastné a príznačné pre jednotlivé (osobitné)
úseky výkonu verejnej správy. Medzi osobitné metódy zaraďujeme:

a) metódy administratívneho pôsobenia

– sú charakteristickými metódami verejnej správy a bezprostredne reflektujú jej
administratívnoprávnu podstatu a verejnoprávny mocenský charakter,
– sú vyjadrením výkonného a nariaďovacieho charakteru verejnej správy a výsledkom ich
uplatnenia je napr. uloženie povinnosti niečo konať, niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť,
– ich uplatňovanie je viazané na právom upravený postup, ktorý je základom ich použitia;
svojou povahou ide o priame metódy pôsobenia.

b) metódy ekonomického pôsobenia

– predstavujú vo verejnej správe použitie ekonomických nástrojov pôsobenia na
spravované subjekty (daňové zvýhodnenie, dotácie, iné finančné úľavy), ktorých cieľom
je pôsobiť motivačne a zosúlaďovať tak ich konanie a záujmy so záujmami a cieľmi
verejnej správy,
– ide o metódy nepriameho pôsobenia, ktoré sú formulovaná ako možnosť a priznanie
konkrétneho „ekonomického“ plnenia je spravidla viazané na rozhodovaciu činnosť
orgánov verejnej správy.

c) metódy spoločensko-organizátorského pôsobenia

– tieto metódy majú podporný charakter a kladú osobitný dôraz na personálnu stránku
výkonu verejnej správy, nakoľko ich aplikácia spočíva v pôsobení pracovníkov
a funkcionárov verejnej správy na etické a morálne hodnoty spravovaných subjektov
(morálna a etická stimulácia správania apod.),
– výsledok ich pôsobenia nemá právne záväznú povahu, no je vhodným, resp.
nevyhnutným doplnením autoritatívnej činnosti verejnej správy.

d) organizačno-technické metódy

– zahŕňajú cieľavedomé pôsobenie verejnej správy využívaním rozličných technických
prostriedkov; technickými prostriedkami môžu byť bežné – nosiče dát, iné informačné
prostriedky pri sprostredkovaní a poskytovaní informácií, dopravné značky, zariadenia
umožňujúce produkovať svetelné signály, príp. iné operatívne technické prostriedky,

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

– úroveň reglementácie ich používania vyplýva a legitimita ich aplikácie sa posudzuje pre
konkrétny prípad v závislosti od charakteru týchto prostriedkov a ich spôsobilosti
zasahovať do súkromnej sféry a integrity spravovaných osôb.

e) metódy správnej prevencie

– dopĺňajú systém metód verejnej správy s dôrazom na jej prevenčné pôsobenie v rámci

jednotlivých jej úsekov,

– metódy prevencie nadobúdajú osobitný význam napríklad v oblasti správy životného

prostredia, policajnej správy apod.,

– výsledok ich aplikácie môže mať i právnu povahu.

Teória venuje i pozornosť ďalším metódam verejnej správy – napr. metódam spätných väzieb a
aktívnej účasti spravovaných subjektov, metódam osobitných režimov atď..

V aplikačnej rovine je si potrebné uvedomiť, že voľba metód prislúcha orgánu verejnej

správy, ktorému ich priznávajú v rámci ustanovenej kompetencie najmä platné
administratívnoprávne normy. Výber metód je však limitovaný nielen právom, ale
i administratívnou politikou, organizačnými aspektmi a ďalšími subjektívnymi (napr. ľudský
činiteľ) i objektívnymi faktormi (napr. disponibilné finančné prostriedky). Orgán verejnej správy
pristupuje k aplikácii metód so zreteľom na osobitosti konkrétneho prípadu a pravidlom je, že
metódy nemožno uplatniť izolovane, resp. takýto spôsob ich uplatnenia by neumožnil komplexne
naplniť zverené úlohy verejnej správy. Z tohto dôvodu je pre realizáciu metód príznačný vzťah
vzájomnej súvislosti a nadväznosti, ktorý vedie k ich kumulatívnemu uplatňovaniu.

5.2 Formy verejnej správy

Pri definovaní „foriem verejnej správy“ budeme vychádzať z vyššie uvedenej schémy

s dôrazom na ich prepojenosť s inštitútom metód verejnej správy. Samotný pojem forma
znamená istú organizáciu obsahu, ktorá je prezentovaná navonok, ako finálny produkt určitého
procesu. Obsahom, vo vzťahu k verejnej správe, je realizácia určených úloh a napĺňanie jej
početných funkcií.

Formy verejnej správy sú produktom rôznorodého cieľavedomého pôsobenia orgánov

verejnej správy a vo vzťahu ku konkrétne zvoleným metódam verejnej správy sú prostriedkom
ich reflexie a objektivizácie v spoločenskej realite, sú prejavom metód. Formy sú tak cieleným
sprostredkovaním obsahu verejnej správy do jej konečného prejavu.

Právny inštitút foriem nadobúda v teórii rôznu podobu, v zásade však možno

skonštatovať, že prevláda rozlišovanie foriem verejnej správy a foriem správneho práva, ktoré sa
tak stávajú predmetom skúmania správnej vedy a vedy správneho práva. V literatúre
zaoberajúcej sa problematikou foriem verejnej správy je výklad tohto inštitútu realizovaný

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

predovšetkým na základe logického spájania činnosti verejnej správy so správnymi úkonmi49
orgánov verejnej správy v tom najširšom zmysle.

Výklad foriem verejnej správy zahŕňa nielen úpravu konečného pôsobenia verejnej

správy navonok, ale rovnako začleňuje i charakteristiku foriem správy smerujúcich dovnútra
systému spravujúcich subjektov.

Podľa toho možno vo vzťahu k verejnej správe rozlišovať tri druhy foriem:
 štrukturálne formy – pôsobia smerom dovnútra sústavy spravujúcich subjektov

s cieľom zabezpečiť a usmerniť ich organizáciu, vnútornú štruktúru, riadiace vzťahy,
informačné toky, materiálne – technické a personálne zabezpečenie a umožňujú tak
kompetentným orgánom riadne plniť určené úlohy,

 procedurálne formy – zahŕňajú sústavu jednotlivých úkonov, činov, procedúr, ktoré sú

obsahovou súčasťou realizácie verejnej správy,

 finálne formy – sú konečným efektom pôsobenia na spravované subjekty (objekt),

predstavujú súhrnný výsledok konečného pôsobenia pozostávajúci z jednotlivých úkonov,
opatrení, operácií; sú súhrnom procedurálnych foriem.

Procedurálne a finálne formy sa súhrnne označujú ako formy činnosti verejnej správy. V tomto
zmysle sa formy činnosti zameriavajú jednak na vnútorné a jednak na vonkajšie správne aktivity
(spravovacie činnosti) verejnej správy, tzn. zabezpečujú plnenie vnútorných i vonkajších funkcií
verejnej správy.

Z pohľadu aplikačnej správnej praxe formy verejnej správy subsumujú, v závislosti od

oblasti (úseku) výkonu verejnej správy, vo všeobecnosti pojmy ako akt, úkon, čin, skutok,
opatrenie, operácia, proces, konanie atď..

5.2.1 Klasifikácia foriem činnosti verejnej správy

Formy činnosti verejnej správy sa často označujú i ako formy aktivity, príp. formy

správnej činnosti orgánov verejnej správy. Formy činnosti sú spôsobom finálneho pôsobenia
verejnej správy a nástrojom sprostredkúvania obsahu činnosti verejnej správy do jej vonkajšieho
prejavu.

Klasifikácia foriem činnosti verejnej správy je odrazom uplatnenia rôznorodých

klasifikačných kritérií. Domnievame sa, že popri kritériu spôsobilosti formy privodiť právne
účinky (právotvorné a neprávotvorné formy činnosti) je najvhodnejším kritériom klasifikácie
charakter, právna povaha a kvalita konečného výsledku50 uplatnenej formy.

49 Správny úkon je verejnomocenským prejavom vôle spravujúcich subjektov, sprevádzajúcim ich cieľavedomú
legitímnu aktivitu v administratívnoprávnych vzťahoch, ktorý je obsahovou a konštrukčnou súčasťou foriem
verejnej správy. V závislosti od právnych účinkov úkonu rozlišujeme správne úkony s právotvornými a správne
úkony s neprávotvornými účinkami. Podľa adresáta správneho úkonu rozlišujeme správne úkony externé a interné;
externé úkony smerujú navonok – voči spravovaným subjektom, interné nachádzajú uplatnenie vo sfére vnútornej
organizácie a riadenia verejnej správy.
50 Pojmom výsledok myslíme finálnu formu – výstup činnosti a jej právny charakter. Napr. normatívny správny akt,
výzvu, posudok, rozhodnutie vo veci apod.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Formy činnosti verejnej správy pri uplatnení istej miery abstrakcie môžeme klasifikovať na:

1. normotvorné;
2. právnorealizačné;
3. správne dohody (konsenzuálne);
4. spoločensko-organizátorské opatrenia;
5. materiálno-technické operácie.

Ad. 1 Normotvorné formy činnosti verejnej správy

Normotvorné formy činnosti verejnej správy poukazujú na relevantné postavenie orgánov

verejnej správy (spravujúcich subjektov) v procese tvorby práva. Verejná správa sa
v obmedzenom rozsahu podieľa aj na tvorbe záväzných pravidiel správania sa, pričom
normotvorné formy činnosti sú príznačné najmä pre vládu, ústredné orgány štátnej správy
a územnú samosprávu. Orgány miestnej štátnej správy disponujú rovnako obmedzenou
normotvornou kompetenciou, avšak ich pôsobenie sa sústreďuje najmä na oblasť
právnorealizačnej činnosti.

Výsledkom tohto druhu činnosti verejnej správy sú normatívne správne akty,

vyznačujúce sa svojou normatívnosťou a všeobecnou alebo obmedzenou záväznosťou.
Normatívnosť znamená, že právne normy obsiahnuté v týchto aktoch sú všeobecne záväznými
pravidlami správania, ktoré ustanovujú želaný – abstraktný model správania ich adresátov
a použijú sa na neobmedzený počet prípadov rovnakého druhu.

Atribút záväznosti normatívnych aktov nadobúda absolútnu podobu – všeobecnú

záväznosť – pri externých aktoch smerujúcich voči spravovaným subjektom (napr. nariadenia
vlády, vyhlášky miestnych orgánov štátnej správy, všeobecne záväzné nariadenia obce).
Obmedzenú záväznosť spájame s internými normatívnymi aktmi, ktoré smerujú voči
spravujúcim subjektom a upravujú ich vnútorné pomery (napr. služobné predpisy, organizačné
akty, smernice, inštrukcie).

V rámci normotvorných foriem činnosti verejnej správy možno rozlišovať jednak medzi

spoluúčasťou spravujúcich subjektov na procese tvorby právnych aktov a jednak medzi ich
priamou normotvornou činnosťou. Na základe toho normotvorné formy činnosti zahŕňajú
nasledovné aktivity a s nimi spojené výsledky:

o spoluúčasť na tvorbe zákonov

– orgány verejnej správy sú aktívnymi účastníkmi legislatívneho procesu na
vymedzených úsekoch svojej činnosti (pôosobnosti), čo vyplýva z ich poslania a úloh
(vypracovávanie a pripomienkovanie návrhov zákonov a ich predkladanie na rokovanie
vlády, ktorá disponuje tzv. zákonodarnou iniciatívou),
– výsledkom aktivity je návrh zákona, ktorý nie je spôsobilý privodiť právne účinky,
nakoľko jediným orgánom kompetentným prijímať zákony je zastupiteľský zbor
(parlament);

o vydávanie všeobecne záväzných administratívnoprávnych predpisov

– orgány verejnej správy sú kompetentné vydávať normatívne správne akty, ktoré sú
externými, všeobecne záväznými právnymi predpismi; označujeme ich ako vykonávacie

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

právne predpisy, nakoľko ich hlavným poslaním je vykonávanie zákonov - majú
podzákonný charakter a sú jednostrannými, odvodenými (sekundárnymi, derivátnymi)
aktmi,
– sú právotvornou, všeobecne záväznou formou činnosti verejnej správy a ich vydávanie
sa s výnimkou aktov vlády odvodzuje od výslovného zákonného splnomocnenia,
– z hľadiska obsahového je limitujúcim faktorom zákon, ktorý je právnym základom ich
vydania, tzn. sú vydávané výlučne v jeho medziach a musia byť v súlade s predpismi
vyššej právnej sily (požiadavka legality; pokým sa nepreukáže opak platí tzv.
prezumpcia správnosti a súladu právneho predpisu s aktmi vyššej právnej sily),
– podmienkou ich platnosti je akt ich publikácie, či už v Zbierke zákonov (nariadenia
vlády, vyhlášky, výnosy, opatrenia), vo vestníku vlády (vyhlášky miestnej štátnej
správy) alebo na úradnej tabuli obce/VÚC; od platnosti sa následne odvodzuje ich
účinnosť, určená všeobecne alebo osobitne,
– v slovenskom práve rozoznávame, v závislosti od kompetentného orgánu tvorby
správneho aktu, tieto formy:

a) nariadenia vlády;
b) vyhlášky, výnosy, opatrenia ústredných orgánov štátnej správy;
c) vyhlášky orgánov miestnej štátnej správy;
d) všeobecne záväzné nariadenia orgánov územnej samosprávy51.

o vydávanie vnútorných predpisov

– vnútorné normatívne akty (interné predpisy) sú ďalšou normotvornou formou činnosti
verejnej správy, ktorá má rezortný význam a je adresovaná dovnútra sústavy
spravujúcich subjektov s hlavným poslaním pôsobiť na vnútorno-organizačné vzťahy
a zabezpečiť po tejto stránke úpravu ich vnútorných pomerov (pracovné pokyny, postup
pri výklade a aplikácii právnych predpisov, organizácia informačných tokov, spôsob
plnenia organizačných pokynov apod.),
– z hľadiska právneho charakteru ide o normatívne, jednostranné, subordinačné
a podzákonné akty nadriadených subjektov voči podriadeným, ktorých právnym
základom sú administratívnoprávne kompetenčné normy, akty riadenia inštančne
nadriadených orgánov alebo predpisy iných právnych odvetví apod.;
– z pohľadu ich záväznosti zaväzujú výlučne obmedzený okruh adresátov – personálny
substrát organizácie (podriadení pracovníci), rozsah ich záväznosti a následnej
vynútiteľnosti52 je určujúcim znakom, ktorý ich odlišuje od vyššie uvedených všeobecne
záväzných správnych aktov,
– v slovenskom práve sú tieto akty označované ako: uznesenia vlády, smernice, pokyny,
rozkazy, inštrukcie, organizačné a pracovné poriadky apod.,
– špecifickou formou interných aktov sú tzv. štatúty (napr. štatúty vysokých škôl
a fakúlt, záujmovej samosprávy), ktoré sú výrazom oprávnenia štatutárnych korporácií
vydávať vlastné vnútorné pravidlá správania sa ich členov; ide teda o vnútorné akty,
ktorých právnym základom je disponibilné oprávnenie relatívne autonómnej, právnym
poriadkom dovolenej, normotvorby danej organizácie.

51 Bližšie pozri kapitolu o správnom práve a jej časť o prameňoch správneho práva.
52 Zatiaľ čo všeobecne záväzné správne akty sú vynútiteľné prostriedkami správneho donútenia, interné akty možno
vynucovať prioritne v rámci uplatnenia inštitútov disciplinárnej zodpovednosti.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Príklad:
Vláda Slovenskej republiky je kolegiátnym orgánom, ktorý završuje štruktúru verejnej správy
a zabezpečuje jej prepojenie s orgánmi zastupiteľskej sústavy. V rámci právom ustanovenej
normotvornej kompetencie vláda schvaľuje jednak “uzenesenia“ a jednak vydáva tzv.“
nariadenia vlády“. Spoločným znakom oboch aktov je, že ide o normotvorné formy činnosti,
ktoré sú spôsobilé privodiť právne účinky avšak v rozdielnom rozsahu. Daná skutočnosť vyplýva
z odlišnej právnej povahy výsledku normotvornej činnosti vlády. Zatiaľ čo nariadenia vlády sú
externým všeobecne záväzným normatívnym správnym aktom publikovaným v Zbierke zákonov
SR, ktorý zaväzuje všetky subjekty bez rozdielu (nevyvratiteľná domnienka znalosti práva),
uznesenia vlády sú interným normatívnym správnym aktom, ktorý smeruje dovnútra hierarchicky
usporiadanej sústavy verejnej správy a zaväzuje okruh subjektov, ktorým je adresovaný,
napríklad ministerstvo výstavby a jemu podriadenú sústavu miestnych orgánov štátnej správy vo
veciach realizácie agendy vyvlastňovacieho konania, príp. zaväzuje kumulatívne viaceré sústavy
orgánov štátnej správy s cieľom kooperácie pri tvorbe návrhov zákonov, rekodifikácii právnych
predpisov apod..

Ad. 2 Právnorealizačné formy činnosti verejnej správy

Realizácia práva je procesom bezprostredne spojeným s procesom tvorby práva a je

uplatňovaním práva v spoločenskej realite. S realizáciou práva sa spájajú jej viaceré formy, avšak
z pohľadu právnorealizačných foriem činnosti verejnej správy majú pre nás rozhodujúci význam
formy spočívajúce v jednostrannom pôsobení verejnej správy na jeho adresátov.

Právnorealizačnú činnosť možno charakterizovať ako prenášanie regulácie právnych

noriem z roviny abstraktnej do roviny konkrétnej (individuálnej). Jednostranná právnorealizačná
činnosť verejnej správy je autoritatívnym prejavom jej verejnomocenského charakteru
a uplatnením priameho administratívneho pôsobenia pri riešení individuálne, konkrétne
vymedzených prípadov, úloh, situácii. Ďalším charakteristickým znakom tejto činnosti je jej
podzákonnosť, dôraz na striktné uplatňovanie zásady legality a zásady materiálnej pravdy
v spojení s procesom následnej adekvátnej subsumpcie (právnej kvalifikácie).53

Najčastejšou formou realizácie práva v oblasti verejnej správy je jeho aplikácia, ktorá má

status platným právom striktne upravenej procedúry použitia právnych noriem na konkrétny
prípad. Hovoríme o aplikácii noriem správneho práva, ktorá je príznačnou formou činnosti najmä
pre orgány miestnej štátnej správy. Výsledkom právnoaplikačnej činnosti verejnej správy sú
individuálne správne akty, najčastejšie označované ako „rozhodnutia“. Z hľadiska ich právnej
povahy a kvality ide o konkrétne správne akty smerujúce voči spravovaným/spravujúcim
subjektom, ktoré sú výsledkom rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy a sú svojim
jednostranným autoritatívnym výrokom spôsobilé v individuálnych prípadoch privodiť vznik,
zmenu, zánik administratívnoprávnych vzťahov, a príp. rovnako autoritatívne potvrdiť
existenciu/neexistenciu sporného obsahu administratívnoprávnych vzťahov. Sú teda významným
prvkom modifikácie a zásahom do existujúcej právnej pozície ich adresáta (napr. rozhodnutie
o odstránení stavby, rozhodnutie o uložení pokuty a zhabaní veci apod.). Z titulu ich povahy
vyplýva ich individuálna záväznosť, tzn. zaväzujú menovite určené osoby, aktérov konkrétneho
rozhodovaného (riešeného) prípadu a sú právne vynútiteľné.

53 K otázkam rozhodovacích procesov vo verejnej správe a správneho aplikačného režimu (správneho konania)
a jeho platnej právnej úpravy pozri kapitolu o procesoch vo verejnej správe a osobitne kapitolu o správnom konaní.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Individuálne správne akty možno obdobne rozlišovať na externé a interné, z čoho

vyvodzujeme, že ich právne účinky môžu smerovať navonok voči spravovaným
subjektom/dovnútra spravujúcej sústavy, a príp. súčasne navonok i dovnútra (tzv. hybridné
individuálne správne akty).

Podľa povahy právnych účinkov aktov rozlišujeme konštitutívne individuálne správne

akty, ktoré priamo okamihom účinnosti zakladajú, menia a zrušujú administratívnoprávne vzťahy
(napr. vydanie stavebného povolenia, rozhodnutie orgánov ochrany hospodárskej súťaže
o prípustnosti fúzie obchodných spoločností) a deklaratórne akty, ktoré autoritatívne potvrdzujú
existenciu/neexistenciu administratívnoprávneho vzťahu (napr. vydanie živnostenského listu na
ohlasovaciu živnosť).

V závislosti od kvalitatívnej zmeny právnej pozície spôsobenej individuálnym správnym

aktom rozlišujeme tieto na pozitívne, ktoré právne postavenie adresáta menia (rozhodnutie
o priznaní starobného dôchodku) a negatívne, ktoré oproti pôvodnému stavu právne postavenie
nemenia (zamietnutie žiadosti o priznanie starobného dôchodku z dôvodu nesplnenia zákonných
podmienok).

Aplikácia práva

Individuálne správne akty privodzujú zmenu právneho postavenia okamihom

nadobudnutia ich účinnosti. Procesný inštitút účinnosti je spätý s inštitútmi platnosti
a právoplatnosti aktu, pričom v prípade núteného výkonu rozhodnutia je relevantný i okamih
jeho vykonateľnosti. Prvotným predpokladom privodenia právnych účinkov je existencia právne
bezvadného platného aplikačného aktu, vydaného kompetentným orgánom verejnej správy.
Platnosť a okamih doručenia aktu orgánu verejnej správy jeho adresátovi sú prvotne rozhodujúce
pre následné posúdenie okamihu nadobudnutia jeho účinnosti. O ďalších procesných otázkach,
obsahových náležitostiach individuálnych správnych aktov a možnostiach ich preskúmania sa
podrobne zmienime v procesnej časti správneho práva (pozri text k poznámke č. 53).

K aplikačným aktom býva zaraďovaný i tzv. bezprostredný zásah alebo bezprostredný

zákrok, ktoré sú bezprostrednou formou činnosti verejnej správy, a predstavujú krátkodobý, no o
to intenzívnejší zásah do integrity ich adresáta. Z tohto dôvodu sa dôraz kladie na citlivé
posúdenie nutnosti jeho aplikácie (zásada subsidiarity), ktorá je spätá s akútnou potrebou ochrany
právom chránených záujmov a následné uplatnenie zásady primeranosti (proporcionality)
použitých prostriedkov, času a intenzity ich použitia. S vykonaním bezprostredného
zásahu/zákroku sa spája prezumpcia jeho správnosti s možnosťou dodatočného preskúmania jeho
oprávnenosti a primeranosti.

Ad. 3 Správne dohody (konsenzuálne formy činnosti verejnej správy)

Spoločenský vývoj je ovplyvňovaný novými inovačnými a rozvojovými aktivitami, ktoré

prinášajú vo vzťahu k verejnej správe nové výzvy a kladú nové požiadavky i na jej spoločensko-

Normatívny
právny akt
(právny základ)

Individuálny
správny akt
(výsledok)

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

právne postavenie, ciele a funkcie. Neoddeliteľnou súčasťou spojenou s nutnosťou napĺňania
ustanovených cieľov (vnútorných/vonkajších funkcií) je uplatnenie primeranej formy činnosti,
nezriedka ide pritom o formu verejnej správy, ktorá má v istom zmysle atypický – zmluvný
charakter.

Správne dohody sú dvojstranným a viacstranným konsenzuálnym správnym úkonom

(prejavom vôle) vychádzajúcim z rovnosti postavenia subjektov a upravujúcim ich vzájomné
horizontálne vzťahy, ktorý je čoraz frekventovanejšou formou činnosti verejnej správy.

Rozpoznávacím kritériom správnych dohôd, od iných im podobných aktov, je ich právny

základ, ktorým sú administratívnoprávne normy; ich poslanie, ktorým je realizácia úloh
týkajúcich sa výkonu verejnej správy a skutočnosť, že prinajmenšom jedným z ich účastníkov je
(musí byť) orgán verejnej správy – ide teda o dohody verejného práva, ktorých právnym
základom je najčastejšie administratívnoprávna kompetenčná norma alebo obdobné
splnomocňovacie ustanovenie.54

Z hľadiska právnej povahy dohody a spôsobilosti privodiť právne vynútiteľné účinky ich

možno diferencovať na dohody s právotvornými účinkami a dohody neprávotvornými
účinkami, o ktorých sa zmienime neskôr. Právotvorné účinky sú determinantom právnej
záväznosti a vynútiteľnosti obsahu dohôd pre ich adresátov, príp. i tretie osoby.

Ďalším kritériom členenia dohôd je ich pôsobnosť v abstraknej alebo konkrétnej rovine,

z čoho vyvodzujeme druhy tzv. normatívnych a individuálnych správnych dohôd. Zatiaľ čo
normatívne dohody ustanovujú model správania použiteľný v typovo rovnakých prípadoch,
individuálne dohody upravujú konkrétny, individuálne vymedzený prípad.

Osobitný druh správnych dohôd predstavujú tzv. koordinačné a subordinačné správne

dohody, ktorých spoločným znakom je ich orientácia na plnenie vnútorných funkcií verejnej
správy. Koordinačné správne dohody sú vzájomnými dohodami spravujúcich subjektov, ktorých
cieľom je formálna reglementácia vzájomnej spolupráce (koordinácie) pri realizácii vecne
súvisiacich úloh verejnej správy, a to s právnymi alebo bez právnych účinkov (napr. dohody
o vytvorení verejnoprospešnej organizácie, dohody o medziobecnej spolupráci, dohody
o združovaní prostriedkov, dohody o spoločnom výkone určitých kompetencií verejnej správy
apod.). Subordinačne správne dohody sú zmluvnými formami spolupráce spravujúcich
a spravovaných subjektov (fyzické a právnické osoby), ktorých cieľom je upraviť vzájomné
práva a povinnosti pri výkone aktivít relevantných pre realizáciu verejnej správy a jej úloh (napr.
dohoda o poskytovaní dotácií osobám poskytujúcim služby vo verejnom záujme, dohody
o odplatnom poskytovaní verejnoprospešných služieb súkromným sektorom apod.).

Význam správnych dohôd sa čoraz početnejšie prejavuje najmä v oblasti spolupráce

verejnej správy so zahraničnými subjektami, ktorou dochádza v rozhodujúcej miere k realizácií
vonkajších funkcii správy (napr. medziregionálna kooperácia, rozvíjanie hospodárskych a
kultúrnych medzištátnych kontaktov a spolupráce, uzatváranie medzinárodných rezortných
dohôd orgánmi štátnej správy na základe ústavnej delegácie). Medzinárodný kontext realizácie
správnych dohôd je predmetom úpravy viacerých právnych odvetví, najmä medzinárodného
práva verejného a z pohľadu správneho práva sú pre nás zaujímavé hlavne otázky súvisiace
s postavením orgánov verejnej správy a uplatnením ich kompetencie v procese ich tvorby
a implementácie.

54 Dohody, ktoré orgány verejnej správy uzatvárajú s cieľom zabezpečiť svoj vnútorný organizačný chod sa
nepovažujú za „správne dohody“, nakoľko ich uzavretím nevznikajú spravovacie vzťahy verejnomocenskej povahy
s právnymi účinkami smerujúcimi bezprostredne k realizácii úloh verejnej správy. Uzatváranie správnych dohôd
musí zákon ukladať ako povinnosť orgánu alebo ich uzatváranie pripúšťať

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Príklad:
Obec ako jednotka územnej samosprávy je na základe §§ 20 a 20a zákona o obecnom zriadení
oprávnená za účelom uskutočnenia konkrétnej úlohy alebo činnosti uzatvárať s inými obcami
koordinačné správne dohody (tzv. dohody o medziobecnej spolupráci), ktoré sa riadia zásadami
zákonnosti, vzájomnej výhodnosti a súladu s potrebami ich obyvateľov.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ako orgán miestnej štátnej správy kompetentný na úseku
služieb zamestnanosti je oprávnený na základe zákona o službách zamestnanosti č. 5/2004 Z. z.
v znení neskorších predpisov uzatvárať s klientmi vedenými v evidencii uchádzačov o
zamestnanie subordinačné správne individuálne dohody, ktorých predmetom je úprava
podmienok, práv a povinností pri zabezpečovaní a vykonávaní vzdelávania a príprave
uchádzačov o zamestnanie pre trh práce (na základe § 46 cit. zákona).

Ad. 3 Spoločensko-organizátorské opatrenia

Spoločensko-organizátorské opatrenia sú neprávotvornými formami činnosti verejnej

správy a uplatnením metód pozitívnej stimulácie orgánov verejnej správy voči spravovaným
subjektom, ktorých právnym základom sú normy správneho práva (požiadavka legality). Ide
o súhrn úkonov organizačného charakteru, ktoré majú svoj pôvod v sústave spravujúcich
subjektov a pre ich adresátov nie sú právne záväzné a administratívnoprávne vynútiteľné.

Zmyslom ich existencie je pozitívne pôsobenie na spravujúce subjekty, ktorého

konečným dôsledkom by mal byť ich iniciatívny, dobrovoľný, konštruktívny a pozitívny postoj
vo vzťahu k prijímaniu administratívnoprávnych opatrení, presadzovaniu a ochrane verejných a
iných právom chránených záujmov. Jednou z hlavných úloh pôsobenia týchto foriem je
vzbudzovanie aktívneho záujmu verejnosti o veci verejné a ich správu. Uplatňovanie týchto
opatrení zároveň umožňuje nadviazať spätnú väzbu (napr. tok informácií o kvalite a úrovni
výkonu verejnej správy) medzi a adresátmi a pôvodcami tohto druhu spravovacieho pôsobenia.

Príkladom tohto druhu pôsobenia sú rôzne výzvy napríklad na účasť na rokovaní obecného
zastupiteľstva, verejnom zhromaždení obyvateľov obce; vyhlásenia; poskytovanie informácií;
uzatváranie neprávotvorných správnych dohôd apod..

Ad. 4 Materiálno-technické operácie

Materiálno-technické operácie zahŕňajú rôznorodé úkony, ktoré sú vonkajším prejavom

činnosti verejnej správy a napriek tomu, že nie sú spôsobilé privodiť právotvorné účinky, sú pre
ich adresátov, z dôvodu ich dôkaznej hodnoty, právne významné a aj administratívnoprávne
vynútiteľné. Základom ich vydávania sú platné administratívnoprávne normy, ktoré stanovujú
podmienky ich vydania, ich konečnú formu a rozsah právnych dôsledkov, ktoré spôsobujú.

Najčastejšou formou tohto druhu činnosti verejnej správy sú akty (napr. verejné listiny)

osvedčujúce existenciu/neexistenciu a posudzujúce rozsah a charakter právne relevantných
skutočností, za účelom zdokumentovania ich preukaznej sily. Medzi materiálno-technické
operácie zaraďujeme posudky orgánov verejnej správy, osvedčenia, vyjadrenia, stanoviská,
registračné úkony a iné faktické a informačné úkony, vydané v súlade so zásadou legality (napr.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

osvedčenie o štátnom občianstve, o absolvovaní vysokoškolského štúdia, stanoviská a posudky
dotknutých správnych orgánov v stavebnom konaní, matričná evidencia, register obyvateľov,
register evidencie pôdy apod.).

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Zhrnutie

Metódy a formy verejnej správy sú inštitútmi neoddeliteľne spätými s dynamickou

stránkou vnímania verejnej správy, ktoré charakterizujú spôsoby a výsledné formy jej výkonného
pôsobenia. Objasňovanie metód a foriem verejnej správy vyplýva z ich pozície v reťazci cieľov,
úloh a funkcii sústavy verejnej správy.

Metódy verejnej správy sú spôsobom legitímneho cieľavedomého pôsobenia orgánov

verejnej správy na objekt ich regulácie v záujme zabezpečovania funkcií a napĺňania
ustanovených úloh a cieľov jednotlivých úsekov výkonu verejnej správy.

V závislosti od smeru a priestoru pôsobenia metód môžeme metódy verejnej správy diferencovať
na metódy vnútroorganizačné a metódy činnosti verejnej správy.

Metódy verejnej správy ďalej klasifikujeme v závislosti od ich charakteru a rozsahu aplikácie
v oblasti sústavy úsekov výkonu verejnej správy na:

 metódy všeobecné, ktoré zahŕňajú metódy presvedčovania a donucovania

a metódy riadiace a regulačné a na

 metódy osobitné, pozostávajúce predovšetkým z metód administratívneho

pôsobenia, ekonomického pôsobenia, spoločensko-organizátorského pôsobenia,
metód organizačno-technických a metód správnej prevencie.

Formy verejnej správy sú produktom rôznorodého cieľavedomého pôsobenia orgánov

verejnej správy a vo vzťahu ku konkrétne zvoleným metódam verejnej správy (a ich
kombináciám) sú prostriedkom ich reflexie a objektivizácie v spoločenskej realite, sú prejavom
metód. Formy verejnej správy sú cieleným sprostredkovaním obsahu verejnej správy do jej
konečného prejavu.

Rozlišujeme štrukturálne, procedurálne a finálne formy verejnej správy, pričom osobitný význam
majú formy činnosti verejnej správy, ktoré sú výsledkom početných vnútorných a vonkajších
spravovacích aktivít sústavy orgánov verejnej správy a ktorými sa zabezpečuje plnenie jej
vnútorných i vonkajších funkcií.

Formy činnosti verejnej správy možno v závislosti od charakteru, povahy a právnej

kvality ich konečného výsledku klasifikovať na:

 normotvorné;
 právnorealizačné;
 správne dohody (konsenzuálne);
 spoločensko-organizátorské opatrenia a
 materiálno-technické operácie.

Na záver uvádzame v tabuľke krátku charakteristiku jednotlivých foriem činnosti verejnej

správy:

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

FORMY ČINNOSTI VEREJNEJ SPRÁVY

Normotvorné

Právnorealizačné

Konsenzuálne

Spoločensko-

organizátorské

opatrenia

Materiálno-

technické

operácie

Druh
činnosti

proces tvorby práva
(účasť VS na príprave
zákonov; priama normo-
tvorná činnosť orgánov
VS)

realizácia práva (najmä
formou autoritatívnej
aplikácie)

realizácia fun-
kcií VS formou
dvojstranných
správnych
úkonov

realizácia funkcií
VS formou pre-
svedčovania, sti-
mulácie, kontaktu

realizácia VS
formou pomoc-
ných, právne
významných
úkonov

Výsledok
činnosti

- legislatívny návrh
- normatívny správny
akt (externý, interný)

- individuálny správny
akt (externý, interný)
- bezprostredný
zákrok a zásah

správne dohody
(subordinačné/
koordinačné;
normatívne/
individuálne)

výzvy, poskyto-
vanie informácií,
neprávotvorné
dohody, zvoláva-
nie zhromaždení

osvedčenia,
posudky,
stanoviská,
registračné
úkony apod.

Právny
charakter
výsledku

- abstraktnosť
- normatívnosť
- absolútna/relatívna
právna záväznosť
- vynútiteľné

- konkrétnosť
- individuálne/
druhovo adresované
- právne záväzné a
vynútiteľné

- právotvorné
účinky
- zmluvná pova-
ha
- vynútiteľné

- bez právotvor-
ných účinkov
- absencia práv-
nej záväznosti a
vynútiteľnosti

- bez právotvor-
ných účinkov
- vynútiteľnosť,
jednostrannosť
- pr. relevancia

Adresát

Spravujúce/spravované
subjekty

Kontrahenti,
tretie osoby

Spravované
subjekty

Spravované/
spravujúce s.

Kontrolné otázky

1. Vysvetlite vzťahy cieľov, úloh, funkcií, metód a foriem verejnej správy ako dynamickej

činnosti.

2. Aký je rozdiel medzi vnútroorganizačnými metódami a metódami činnosti verejnej správy?
3. Ktoré metódy verejnej správy považujeme za všeobecné a ktoré za osobitné? Aký je

vzájomný vzťah týchto kategórií metód z pohľadu ich aplikácie?

4. Charakterizujte formy činnosti verejnej správy.
5. Klasifikujte a stručne charakterizujte jednotlivé formy činnosti verejnej správy.
6. Aký je rozdiel medzi externými a internými normatívnymi správnymi aktmi orgánov verejnej

správy? Uveďte príklady.

7. Charakterizujte individuálny správny akt a bezprostredný zásah.
8. V čom spočívajú osobitosti správnych dohôd ako foriem činnosti verejnej správy?
9. Vysvetlite rozdiel medzi spoločensko-organizátorskými opatreniami a materiálno-

technickými operáciami orgánov verejnej správy. Uveďte príklady.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

6. Kontrola vo verejnej správe

Prirodzenou súčasťou každej cieľavedomej činnosti zameranej na riadenie a spravovanie

je aj kontrola, ktorá nadobúda status relevantnej fázy vymedzenej riadiacej aktivity.55 Verejná
správa ako subsystém systému spoločenského riadenia implikuje výrazný organizačný
a spravovací aspekt a z tohto dôvodu ako neoddeliteľný prvok jej výkonu vnímame aj špecifickú,
verejnoprávnym charakterom determinovanú kontrolnú činnosť. Ako uvádzajú v citovanej
publikácii Alexy a Mečár: „verejná kontrola, ako jedna z funkcii manažmentu má vo verejnej
správe osobitné postavenie“ (2006, s. 215 a nasl.).56

Kontrola vo verejnej správe je súhrnným označením pre početné aktivity a úkony

oprávnených subjektov kontroly, ktorých cieľom vo vzťahu k predmetu kontroly je:

ozisťovanie a analýza skutočného stavu,
okomparácia skutočného a požadovaného stavu,
ozhodnotenie skutočného stavu a zisťovanie príčin existujúcich nedostatkov a
oprijatie opatrení na odstránenie nedostatkov a uplatnenie právnej zodpovednosti.

Zmyslom kontroly vo verejnej správe je vo všeobecnosti dosiahnutie súladu medzi

skutočným, najmä kvalitatívne definovaným a požadovaným (žiadúcim) stavom realizácie
verejnej správy, tak ako ho ustanovujú administratívnoprávne normy. Atribúty a kritéria
umožňujúce identifikovať, posúdiť a komparovať úroveň skutočného a žiadúceho výkonu
verejnej správy odvodzujeme z osobitosti objektu, na ktorý sa výkon kontroly zameriava a ktorý
reflektuje platná administratívnoprávna úprava.

Primárnym predmetom kontroly vo verejnej správy v jej širšom poňatí je dodržiavane

platných právnych predpisov, čo prirodzene vyplýva i z charakteru verejnej správy ako
podzákonnej činnosti. Od primárneho predmetu a v závislosti od konkrétnej sféry výkonu
verejnej správy, v ktorej sa kontrola realizuje odvodzujeme sekundárny objekt, ktorý nadobúda
rôznu podobu.

Možno skonštatovať, že predmetom kontroly vo verejnej správe sú rozhodovacie procesy

a finálne akty jej orgánov s dôrazom na ich zákonnosť, správnosť, primeranosť, racionálnosť,
účelnosť, hospodárnosť a efektivitu. V závislosti od deľby verejnej moci, ústavnoprávneho
statusu verejnej správy, objektu a sledovaných kritérií kontrolnej aktivity rozlišujeme aj
existujúcu podobu inštitucionalizácie kontrolnej činnosti vo verejnej správe.

Príklad:
Predmetom kontroly je aj ekonomická stránka činnosti orgánov verejnej správy, pričom ide
najmä o kontrolu účelného a hospodárneho vynakladania zdrojov verejných rozpočtov na
realizáciu úloh verejnej správy, v súlade so zákonom ustanovenými pravidlami rozpočtového
hospodárenia. Omnoho závažnejším objektom kontroly je podľa nášho názoru správnosť
a zákonnosť rozhodovania správnych orgánov o právnych pomeroch fyzických a právnických

55 V literatúre zameranej na problematiku manažmentu sa kontrola označuje ako „manažérska funkcia, pod ktorou sa
rozumie proces sledovania, včasného zhodnocovania a sumarizácie kvantity a kvality priebežných a konečných
výsledkov manažérskych činností.“ (Alexy, Július – Mečár, Miroslav: Strategický a krízový manažment. Iris, 2006 :
s. 119).
56 Porovnaj napr. Škultéty a kol. (2002, 2004), Průcha (1994, 2002), Machajová (2000), Gašpar (1998).

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

osôb, ktorá sa realizuje formou právnej záruky preskúmania individuálnej rozhodovacej činnosti
orgánu verejnej správy.

Spoločným znakom oboch druhov kontroly, ktoré uvádzame vyššie je ich právny základ,
pozostávajúci v danom prípade z odlišných administratívnoprávnych noriem, ktorý ustanovuje
predmet kontroly (vynakladanie zdrojov verejných rozpočtov a individuálna rozhodovacia
činnosť orgánov verejnej správy), kvalitatívne kritéria kontrolnej aktivity (účelnosť
a hospodárnosť, správnosť a zákonnosť), zakladá pôsobnosti a právomoci jednotlivých orgánov
kontroly vo verejnej správe a ustanovuje katalóg práv a povinností kontrolujúcich
i kontrolovaných subjektov. Podstatnými odlišujúcimi prvkami sú naproti tomu predmet kontroly
a kvalitatívne kritéria kontrolnej aktivity z čoho vyplýva aj prirodzená odlišnosť metód a foriem
pôsobenia subjektov kontroly rozpočtového hospodárenia a individuálneho rozhodovania vo
verejnej správe (pozri bližšie kapitolu o metódach a formách verejnej správy).

Pre výkon kontroly vo verejnej správe je v súlade so zásadou legality určujúca existencia

oprávnenia vykonávať kontrolu. Oprávnenie na výkon kontroly vyplýva z platného právneho
základu, ktorým môže byť osobitný právny predpis (napr. kontrolné oprávnenia Najvyššieho
kontrolného úradu Slovenskej republiky) alebo samotná riadiaca kompetencia, s ktorou sa
prirodzene toto oprávnenie spája (napr. kontrola starostu obce vo vzťahu k podriadeným
pracovníkom obce). Kompetenčné administratívnoprávne normy ustanovujú ktorý
verejnomocenský orgán, v akom rozsahu, na akej spravovacej úrovni a na ktorom úseku verejnej
správy je v oblasti kontroly oprávnený konať. O subjektoch kontroly vo verejnej správe sa
zmienime v ďalšom texte.

6.1 Funkcie kontroly vo verejnej správe

Kontrola založená na báze spätnej väzby je významným zdrojom informácii o výkone

verejnej správy a zároveň je elementom, ktorý nám umožňuje korigovať nedostatky a súčasne aj
usmerňovať proces stanovovania cieľov a úloh verejnej správy pro futuro. V širšom poňatí je
prvkom, ktorý má pre spoločenský status verejnej správy výraznú výpovednú hodnotu.

V úvode uvedený výklad nám umožňuje definovať jednotlivé základné funkcie kontroly

vo verejnej správe, medzi ktoré zaraďujeme:

1. funkciu poznávaciu

– kontrola je zdrojom informácií o sledovaných

skutočnostiach, ktoré nám umožňujú získať prehľad o kvalitatívnej úrovni výkonu
správy a následne v kontexte budúcich cieľov anticipovať vývoj kontrolovaných
javov;

2. funkciu porovnávaciu

– spočívajúcu v schopnosti na základe získaných podkladov

porovnať dosiahnuté výsledky s výsledkami, ktoré by sa boli dosiahli v prípade
výkonu spravovacej činnosti plne v súlade s platnými pravidlami; v danom
prípade je významnou podmienkou nutnosť poznania pravidiel, ktorými sa
kontrolovaný orgán vo svojej činnosti riadi; proces komparácie je hlavnou
podmienkou a predpokladom identifikácie nedostatkov a s nimi spojenej
individuálnej zodpovednosti;

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

3. funkciu hodnotiacu

– na základe zozbieraných podkladov, ich následnej analýzy a

komparácie možno pristúpiť k súhrnnému vyhodnoteniu aktuálneho stavu
a kvalitatívnej úrovne kontrolovaných javov;

4. funkciu nápravnú

– na základe kontrolných zistení dochádza k uloženiu opatrení

zabezpečujúcich nápravu zistených nedostatkov, ktorých súčasťou môžu byť
i represívne a korektívne opatrenia s cieľom opätovne dosiahnuť žiadúci stav
kontrolovaných javov (napr. zákonnosť výkonu verejnej správy) a súčasne
pôsobiť na kontrolovaný subjekt proaktívne;

5. funkciu výchovnú

– kontrola obsahuje aj výrazne pozitívny výchovný aspekt

a vplyv, kedy v súvislosti s jej realizáciou a pod hrozbou následného
potenciálneho uplatnenia zodpovednostných inštitútov prispieva k zlepšovaniu
disciplíny subjektov v spravovacích verejnoprávnych vzťahoch.

6.2 Výkon kontroly vo verejnej správe

Kontrola v oblasti verejnej správy je realizovaná na základe striktného

administratívnoprávneho postupu, ktorý pozostáva z početných noriem procedurálneho
charakteru, v tejto súvislosti hovoríme o procesnom postupe pri výkone kontroly. 57

Základné pravidlá kontrolnej činnosti vo verejnej správe ustanovuje zákon č. 10/1996 Z.

z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov58, ktorý v zmysle § 8 ods. 2 svoju
prípadnú pôsobnosť vymedzuje i vo vzťahu ku kontrolnej činnosti v podmienkach miestnej
a územnej samosprávy. Orgány samosprávy tak podľa uvedených pravidiel môžu postupovať, ak
na tento účel nemajú vlastné predpisy.

Základným ustanovením záväzným pre výkon kontrolnej činnosti je generálna klauzula,

v zmysle ktorej orgány kontroly pri jej vykonávaní striktne postupujú podľa základných pravidiel
kontrolnej činnosti, pričom realizovanou kontrolnou činnosťou sa zisťuje objektívny stav
kontrolovaných skutočností a ich súlad so všeobecne záväznými právnymi predpismi a internými
predpismi, príčiny a škodlivé následky vyplývajúce zo zistených nedostatkov a zodpovednosť
kontrolovaných subjektov a ich zamestnancov za zistené nedostatky.

Orgány kontroly v rozsahu svojej, právnymi normami ustanovenej pôsobnosti

zameriavajú kontrolnú činnosť na vecnú a formálnu správnosť, na účelnosť, efektívnosť a
hospodárnosť plnenia úloh. Z pohľadu identifikácie personálnej stránky môžu kontrolu
vykonávať zamestnanci orgánov kontroly, avšak len na základe písomného poverenia vedúcich
orgánov kontroly na vykonanie konkrétnej kontrolnej úlohy. Pri výkone kontroly sú pracovníci
kontroly a prizvané osoby59 povinní postupovať tak, aby neboli dotknuté práva a právom

57 Realizácia kontroly predstavuje legitímnu ingerenciu do výkonu práv a povinností subjektov správneho práva,
ktorej cieľom je odstrániť nežiadúce odchýlky v ich konaní a ich správanie uviesť do súladu so želaným modelom
správania, ktorý je primárnym objektom noriem správneho práva. Z uvedeného vyplýva, že výkon kontroly je
spôsobilý zasiahnuť do právnych pomerov subjektu, a preto v tejto súvislosti predstavuje citlivú problematiku
správneho práva, ktorej je nutné venovať náležitú pozornosť.
58 Pravidlá kontrolnej činnosti v oblasti finančnej kontroly a vnútorného auditu ustanovuje zákon č. 502/2001 Z. z.
o finančnej kontrole a vnútornom audite, ktorý je napr. i východiskovým predpisom pre výkon činnosti hlavného
kontrolóra územnej samosprávy (pozri ďalej).
59 Kontrolným orgánom prizvanou osobou môžu byť zamestnanci iných orgánov verejnej správy, právnických osôb
alebo fyzické osoby. Prizvanie týchto osôb je odôvodnené osobitnou povahou kontrolnej úlohy a ich uvoľnenie

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

chránené záujmy kontrolovaných subjektov, čo vyplýva z povahy kontrolnej činnosti a s tým
spojeného rozsahu disponibilných kontrolných oprávnení. V tejto súvislosti ustanovuje zákon
významný inštitút garantujúci nestrannosť výkonu konkrétnej činnosti – tzv. predpojatosť
v kontrolnej činnosti. V tomto zmysle sú pracovníci kontroly a prizvané osoby, ktorí vedia o
skutočnostiach zakladajúcich pochybnosti o ich nepredpojatosti (nezaujatosti), povinní tieto
skutočnosti bez zbytočného odkladu, najneskôr do začatia kontroly, písomne oznámiť
príslušnému orgánu kontroly. Naproti tomu, ak majú zamestnanci kontrolovaných subjektov
pochybnosti o nepredpojatosti pracovníkov kontroly alebo prizvaných osôb so zreteľom na ich
vzťah k predmetu kontroly, ku kontrolovaným subjektom alebo k ich zamestnancom, môžu proti
ich účasti na kontrole podať písomné námietky orgánu kontroly s uvedením dôvodu. Podanie
námietok nemá odkladný účinok, avšak čiastočne modifikuje režim výkonu kontroly.

V prípade využitia inštitútu námietok sú pracovníci kontroly a prizvané osoby, proti

ktorým podal kontrolovaný subjekt námietky oprávnení vykonať pri kontrole len také úkony,
ktoré nedovoľujú odklad. Vedúci orgánu kontroly alebo ním určený vedúci pracovník kontroly je
povinný rozhodnúť o námietkach najneskôr do troch dní od ich uplatnenia a písomne oboznámiť
s rozhodnutím toho, kto námietku uplatnil, pričom na rozhodovanie o ich nepredpojatosti sa
nevzťahujú všeobecné právne predpisy o správnom konaní.

Podstatnú obsahovú súčasť a tak aj korpus kontrolnej činnosti tvoria najmä oprávnenia

a povinnosti pracovníkov kontroly a kontrolovaných subjektov uvedené v § 11 a nasl. zákona č.
10/1996 Z. z..

Pracovníci kontroly sú pri výkone kontroly oprávnení v nevyhnutnom rozsahu:

 vstupovať do objektov, zariadení a prevádzok, na pozemky a do iných priestorov

kontrolovaných subjektov, ak bezprostredne súvisia s predmetom kontroly;
nedotknuteľnosť obydlia nesmie byť dotknutá výkonom tohto oprávnenia,

 vyžadovať od kontrolovaného subjektu a jeho zamestnancov, aby im v určenej lehote

poskytovali doklady, iné písomnosti, vyjadrenia a informácie potrebné na výkon kontroly,
prvopisy dokladov apod.,

 v odôvodnených prípadoch odoberať a aj mimo priestorov kontrolovaného subjektu na

zabezpečenie dôkazov premiestňovať prvopisy dokladov, ktorých vydanie nie je
všeobecne záväzným právnym predpisom zakázané, písomné dokumenty a iné materiály
a vykonať ďalšie nevyhnutné úkony súvisiace s kontrolou,

 vyžadovať súčinnosť kontrolovaného subjektu, jeho zamestnancov, ako aj ďalších

štátnych orgánov potrebnú na vykonanie kontroly. Od právnických osôb a fyzických osôb
možno súčinnosť vyžadovať v nevyhnutnom rozsahu len vtedy, ak nemožno účel
kontroly dosiahnuť inak, a len s ich súhlasom. Súčinnosť nemožno vyžadovať, ak by tým
bol ohrozený život alebo zdravie osôb alebo ak by bola porušená zákonom ustanovená
povinnosť mlčanlivosti, pričom kontrolovaný subjekt nebol zbavený oprávneným
orgánom povinnosti mlčanlivosti.

Protipólom kontrolných oprávnení je taxatívny výpočet povinností pracovníkov kontroly
kontrolujúceho subjektu. Pracovníci kontroly sú pri výkone kontroly povinní:

 vopred oznámiť kontrolovanému subjektu predmet a účel kontroly a preukázať sa svojím

oprávnením na vykonanie kontroly spolu s preukazom totožnosti, avšak urobiť tak
najneskôr pri začatí kontroly, ak by sa mohol zmariť jej sledovaný účel,

možno požadovať najdlhšie na 12 pracovných dní v kalendárnom roku. Účasť týchto zamestnancov na kontrole za
bližšie dohodnutých podmienok sa považuje za úkon vo všeobecnom záujme

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

 vydať kontrolovanému subjektu potvrdenie o odňatí prvopisov dokladov, písomných

dokumentov a iných materiálov a zabezpečiť ich riadnu ochranu pred stratou, zničením,
poškodením a zneužitím; ak tieto veci nie sú potrebné na ďalší výkon kontroly alebo na
iné konanie podľa osobitných predpisov, sú povinní vrátiť ich tomu, komu boli odňaté,

 oznámiť podozrenie z trestnej činnosti orgánom činným v trestnom konaní a iné

skutočnosti orgánom príslušným podľa osobitných predpisov (tzv. notifikačná
povinnosť),

 v potrebnom rozsahu oboznámiť vedúceho kontrolovaného subjektu a zodpovedných

zamestnancov s protokolom o výsledku kontroly pred jeho prerokovaním a vyžiadať od
nich v určenej lehote písomné vyjadrenia ku všetkým skutočnostiam, ktoré odôvodňujú
uplatnenie právnej zodpovednosti,

 preveriť opodstatnenosť námietok ku kontrolným zisteniam a zohľadniť opodstatnené a

preukázané námietky v dodatku k protokolu alebo v zázname o kontrole, oboznámiť s
ním vedúceho kontrolovaného subjektu a zodpovedných zamestnancov;
neopodstatnenosť námietok písomne oznámiť zodpovedným zamestnancom
kontrolovaného subjektu najneskôr do termínu prerokovania protokolu,

 prerokovať protokol s vedúcim kontrolovaného subjektu a zodpovednými

zamestnancami, ktorých sa kontrolné zistenia týkajú,

 v zápisnici o prerokovaní protokolu uložiť vedúcemu kontrolovaného subjektu, aby v

určenej lehote po skončení kontroly predložil orgánu kontroly opatrenia prijaté na
odstránenie zistených nedostatkov, príčin ich vzniku a v určenej lehote predložil aj
písomnú správu o ich splnení,

 v odôvodnených prípadoch informovať o výsledkoch kontroly príslušný nadriadený

orgán,

 odovzdať protokol o výsledku kontroly (priebežný protokol, dodatok k protokolu, záznam

o kontrole), ako aj zápisnicu o prerokovaní protokolu vedúcemu kontrolovaného
subjektu,

 zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone kontroly, ak

ich od tejto povinnosti písomne neoslobodí ten, v záujme koho túto povinnosť majú,
alebo vo verejnom záujme vedúci orgánu kontroly.

Kontrolovaný subjekt je v pozícii, kedy je povinný strpieť výkon legitímnej kontrolnej

činnosti, z tohto dôvodu je povinný:

 vytvoriť vhodné materiálne a technické podmienky na vykonanie kontroly a poskytnúť

potrebnú súčinnosť,

 na základe výsledku kontroly prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a

príčin ich vzniku a predložiť ich orgánu kontroly a následne predložiť orgánu kontroly
písomnú správu o splnení opatrení prijatých na odstránenie zistených nedostatkov a o
vyvodení dôsledkov voči zamestnancom zodpovedným za tieto nedostatky.

Zákonná konštrukcia oprávnení kontrolovaného subjektu je založená na univerzálnosti jeho
oprávnenia účasti na prerokovaní kontrolných zistení a oprávnenia zaujímať ku
kontrolným zisteniam stanovisko, vrátane možnosti vznášať námietky voči úkonom pracovníkov
kontrolného orgánu.

V prípade zavineného marenia výkonu kontroly a za zavinené nesplnenie povinnosti súčinnosti
sú orgány kontroly oprávnené pri výkone kontroly ukladať zamestnancom kontrolovaného
subjektu poriadkovú pokutu od 500 Sk do 10 000 Sk, pričom v prípade, ak povinnosť nebola

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

splnená v určenom termíne možno poriadkovú pokutu uložiť aj opakovane, najviac však do
výšky 20 000 Sk.

Po ukončení faktickej kontrolnej činnosti dochádza k zavŕšeniu kontroly formou

viacerých formálnych úkonov. O výsledku vykonanej kontroly vypracujú pracovníci kontroly
protokol, ktorý musí obsahovať označenie kontrolovaného subjektu, miesto a čas vykonania
kontroly, predmet kontroly, kontrolované obdobie, kto kontrolu vykonal, preukázané kontrolné
zistenia, dátum vypracovania protokolu, vlastnoručné podpisy pracovníkov kontroly, podpisy
zodpovedných zamestnancov, ktorí boli s protokolom oboznámení a dátum oboznámenia sa
s protokolom. Súčasťou protokolu je vyjadrenie vedúceho kontrolovaného subjektu, vyjadrenia
zodpovedných zamestnancov ku kontrolným zisteniam a ďalšie písomnosti a materiály
potvrdzujúce kontrolné zistenia vrátane priebežného a čiastkového protokolu60.

Ak sú proti kontrolným zisteniam podané námietky, pracovníci kontroly vypracujú

dodatok k protokolu alebo k záznamu o kontrole, ktorý je jeho súčasťou.

O prerokovaní protokolu vypracujú pracovníci kontroly zápisnicu, ktorá musí obsahovať

dátum oboznámenia kontrolovaného subjektu a zodpovedných zamestnancov s protokolom,
dátum prerokovania protokolu, mená prítomných na prerokovaní a ich vlastnoručné podpisy.
V zápisnici sa uloží povinnosť vedúcemu kontrolovaného subjektu v určenej lehote prijať
opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a ich príčin a predložiť ich orgánu kontroly,
predložiť orgánu kontroly správu o splnení opatrení na odstránenie nedostatkov a ich príčin
a uplatniť právnu zodpovednosť za zistené nedostatky voči zamestnancom zodpovedným za tieto
nedostatky.

V prípade, ak sa kontrolou nezistí porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov

alebo interných predpisov, vypracuje sa len záznam o kontrole, čo predstavuje k vyššie
uvedenému alternatívny postup. Pri jeho vypracovaní sa postupuje primerane ako pri
vypracovaní protokolu.

Rozhodujúca je skutočnosť, podľa ktorej je kontrola skončená v deň prerokovania

protokolu alebo podpísania záznamu, pričom protokol sa považuje za prerokovaný aj vtedy, ak sa
vedúci kontrolovaného subjektu, prípadne niektorý z jeho zodpovedných zamestnancov odmietne
oboznámiť s protokolom, písomne sa k nemu vyjadriť alebo podpísať zápisnicu o prerokovaní
protokolu. Túto skutočnosť treba uviesť v zápisnici o prerokovaní protokolu.

Zásadný význam pre výkon kontroly vo verejnej správe má i všeobecná klauzula, podľa

ktorej orgány kontroly v rozsahu svojej pôsobnosti pri výkone kontrolnej činnosti vzájomne
spolupracujú a poskytujú si informácie súvisiace s kontrolnou činnosťou. Orgány kontroly sú
zároveň ex lege povinné upozorňovať príslušné orgány na nedostatky zistené kontrolou, ktorých
riešenie patrí do pôsobnosti týchto orgánov, najmä na porušenie všeobecne záväzných právnych
predpisov a opatrení vydaných na ich základe. O plnení prijatých opatrení na odstránenie
zistených nedostatkov vrátane uplatnenia právnej zodpovednosti sú orgány kontroly v tejto
súvislosti oprávnené vyžadovať od nich informácie v určenej lehote.

60 Priebežný protokol obsahuje výsledok kontroly stavu priamo na mieste v určenom čase za účasti zamestnancov,
ktorí sú za príslušný úsek zodpovední alebo ďalších zamestnancov, ak to vyžaduje osobitnosť alebo náročnosť
preverovaného stavu. Čiastkový protokol obsahuje výsledok kontroly stavu len jednej časti predmetu kontroly na
účely osobitného postupu a riešenia zistených nedostatkov.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

6.3 Druhy kontroly vo verejnej správe

Pre klasifikáciu a členenie kontroly vo verejnej správe je rozhodujúce ústavnoprávne

postavenie verejnej správy a konštrukcia vnútorných vzťahov a väzieb vo verejnej správe. Najmä
v závislosti od týchto determinantov dochádza ku kreovaniu účinných mechanizmov kontroly,
ktoré sú prejavom reflexie existujúcich právnych záruk zákonného, správneho, hospodárneho
a efektívneho výkonu verejnej správy.

Uvedené záruky môžeme identifikovať tak v rámci, ako i mimo rámca systému verejnej

správy a podľa tohto kritéria rozlišujeme:

1. kontrolu vykonávanú orgánmi sústavy verejnej správy a
2. kontrolu vykonávanú orgánmi (subjektami), ktoré nie sú súčasťou sústavy orgánov

verejnej správy.

6.3.1 Kontrola vykonávaná orgánmi sústavy verejnej správy (administratívna kontrola)

Administratívna kontrola vo verejnej správe odvodzuje svoj názov od skutočnosti, že jej

výkon zabezpečujú orgány verejnej správy. V rámci existujúcej konštrukcie administratívnej
kontroly rozlišujeme tzv. vnútornú kontrolu a vonkajšiu kontrolu v užšom zmysle slova, ktoré
poukazujú na skutočnosť, že v organizačnej štruktúre verejnej správy je administratívnoprávnymi
normami definovaná de facto duálna sústava kontrolných vzťahov jej jednotlivých orgánov.

V podmienkach š t á t n e j s p r á v y vykonávajú kontrolu plnenia jej úloh Úrad vlády

Slovenskej republiky a iné orgány štátnej správy, najmä ministerstvá a ostatné ústredné orgány
štátnej správy, miestne orgány štátnej správy a ďalšie orgány štátnej správy v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej osobitnými predpismi. Uvedené orgány sa súhrnne označujú ako orgány kontroly,
ktoré sú spravidla príslušné jednak na výkon vonkajšej kontroly, t.j. kontroly subjektov verejnej
správy, ktoré nepodliehajú ich priamej zriaďovacej ani riadiacej pôsobnosti, a jednak
zabezpečujú výkon vnútornej kontroly ako súčasť plnenia svojich úloh v príslušnom odvetví
štátnej správy (napr. vnútornú kontrolu plnenia úloh štátnej správy realizuje Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky vo vzťahu k činnosti krajských úradov a obvodných úradov ako
všeobecných miestnych orgánov štátnej správy, ktoré sú v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti –
pozri kapitolu o subjektoch správneho práva).

Administratívna kontrola sa v štátnej správe zameriava najmä na efektívnosť štátnej

správy, ktorou sa zisťuje:

 vzťah medzi plánovaným a skutočným výsledkom činnosti kontrolovaného

subjektu vzhľadom na použité zdroje a

 spôsob riadenia a jeho vzťah k dosahovaniu plánovaného výsledku činnosti

kontrolovaného subjektu.

V zmysle uvedeného cieľom kontroly efektívnosti štátnej správy je zistiť možnosť minimalizácie
zdrojov pri dosiahnutí požadovaných výsledkov činnosti štátnej správy.

Rozhodujúce postavenie v systéme kontroly v štátnej správe má Úrad vlády Slovenskej

republiky, ktorý je ústredným orgánom štátnej správy pre kontrolu plnenia úloh súvisiacich s

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

výkonom štátnej správy, kontrolu plnenia úloh z uznesení vlády, ako aj pre kontrolu vybavovania
petícií a sťažností (§ 24 zákona č. 575/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Úrad vlády vykonáva na základe rozhodnutia vlády kontrolu efektívnosti využitia

prostriedkov štátneho rozpočtu určených na plnenie úloh štátnej správy vrátane prostriedkov
poskytnutých zo zahraničia a v tejto súvislosti plní aj úlohy súvisiace s kontrolou a ochranou
finančných záujmov Európskeho spoločenstva, vrátane súčinnosti a spolupráce s Európskym
úradom pre boj proti podvodom. Kontrolná pôsobnosť úradu vlády sa vzťahuje nielen na vyššie
uvedené orgány kontroly a im podriadené orgány, ale aj na právnické osoby v ich
zriaďovateľskej pôsobnosti a obce pri plnení úloh štátnej správy.

Kontrolná pôsobnosť úradu sa neobmedzuje iba na výkon kontrolnej činnosti, nakoľko

úrad vlády je ústredným orgánom štátnej správy zabezpečujúcim v danej oblasti aj metodické
činnosti. V tomto zmysle úrad vlády spolupracuje a koordinuje svoju kontrolnú činnosť s
ministerstvami a ostatnými ústrednými orgánmi štátnej správy a spolupracuje aj s ďalšími
štátnymi orgánmi a právnickými osobami. Na lokálnej úrovni úrad vlády usmerňuje činnosť
orgánov miestnej štátnej správy vykonávajúcich kontrolnú činnosť a na požiadanie obce
poskytuje obci odbornú pomoc v oblasti kontroly. Týmto pôsobením tak súhrnne organizuje a
zabezpečuje výmenu a využitie skúseností a poznatkov z kontroly v štátnej správe. Správy o
osobitne dôležitých zisteniach a poznatkoch z kontrolnej činnosti a rovnako zamerania svojej
kontrolnej činnosti predkladá úrad vlády vláde Slovenskej republiky a Bezpečnostnej rade štátu.

Významnú úlohu v oblasti kontroly štátnej správy majú však všetky orgány kontroly,

ktoré sú povinné vytvoriť v rámci svojej pôsobnosti funkčný systém vnútornej kontroly, t.j.
vytvoriť v rámci jednotlivých odvetví štátnej správy účinné vnútorné mechanizmy kontrolnej
činnosti.

Vnútorná kontrola má v štátnej správe nezastupiteľné miesto, nakoľko predstavuje systém

kontrolujúci plnenie úloh orgánov štátnej správy a jej funkčnosti na všetkých stupňoch riadenia.
Daný systém tvorí kontrolná činnosť vedúcich orgánov kontroly, ich vedúcich zamestnancov,
vrátane ich odborných a kontrolných (vnútroorganizačných) útvarov, ktoré v rozsahu svojej
pôsobnosti kontrolujú najmä plnenie úloh štátnej správy; vybavovanie a prešetrovanie petícií,
sťažností, oznámení a podnetov; dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov a
opatrení vydaných na ich základe a plnenie opatrení na nápravu zistených nedostatkov vydaných
vedúcim kontrolovaného subjektu. Vnútroorganizačné usporiadanie orgánov kontroly reflektuje
pritom skutočnosť, že vnútornú kontrolu v orgánoch kontroly vykonávajú jednotlivé útvary
kontroly priamo podriadené vedúcemu orgánu a ostatné odborné útvary podľa vymedzenej
príslušnosti.

V podmienkach s a m o s p r á v y je možnosť uplatnenia kontrolných mechanizmov

a existujúca úroveň kontroly podstatne determinovaná autonómnosťou jej jednotiek, avšak na
druhej strane rovnako rezonujúcou zákonnou povinnosťou vytvárať účinný systém vnútornej
kontroly.

a) Územná samospráva

Vnútorná kontrola na úrovní obcí a vyšších územných celkov pozostáva prioritne

z kompetencií jednotlivých orgánov samosprávy, ktorých uplatnenie je základom výkonu
kontroly na úrovni regionálnych a lokálnych samosprávnych štruktúr (pozri kapitolu

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

o subjektoch správneho práva). Vnútorná kontrola obcí a samosprávnych krajov bola
doplnená o kvalitatívne nový prvok, ktorého výraznejšou nezávislosťou bola posilnená
transparentnosť systému kontroly územnej samosprávy.

Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a zákon č.
302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení neskorších predpisov
ustanovujú funkciu hlavného kontrolóra.

Hlavného kontrolóra obce volí a odvoláva obecné zastupiteľstvo na funkčné

obdobie 6 rokov. Hlavný kontrolór má de facto postavenie ostatného vedúceho
zamestnanca obce a jeho funkčné obdobie začína plynúť dňom určeným ako deň nástupu
do práce. V záujme zachovania kontinuity kontroly obecnej samosprávy zákon
ustanovuje, že deň jeho nástupu do práce sa stanoví na deň nasledujúci po dni skončenia
funkčného obdobia predchádzajúceho hlavného kontrolóra. Hlavný kontrolór môže
vykonávať kontrolnú činnosť aj pre viaceré obce súčasne, pričom ak hlavný kontrolór
vykonáva činnosti pre viaceré obce, dotknuté obce o tomto uzatvoria zmluvu na účel
uskutočnenia konkrétnej úlohy (pozri tzv. správne dohody). Rovnako môže obec vytvoriť
útvar hlavného kontrolóra, ktorý je výkonným orgánom hlavného kontrolóra.

Nezávislosť funkcie hlavného kontrolóra je v zmysle dikcie zákona garantovaná
predovšetkým:

– pravidlami inkompatibility,
– pravidlami a spôsobom jeho voľby a ustanovenia do

funkcie,

– reglementáciou jeho platových pomerov.

Obecné zastupiteľstvo môže hlavného kontrolóra odvolať, ak
a) opakovane alebo zvlášť hrubým spôsobom poruší povinnosti zamestnanca alebo

vedúceho zamestnanca,

b) hrubo alebo opakovane zanedbáva povinnosti vyplývajúce z jeho funkcie a bol na to

aspoň raz písomne upozornený obecným zastupiteľstvom,

c) uvedie nepravdivý údaj v čestnom vyhlásení podávanom podľa § 18 ods. 1 alebo v

údajoch o svojich majetkových pomeroch.

Naproti tomu výkon funkcie hlavného kontrolóra zaniká v zmysle § 18a ods. 8
v dôsledku taxatívne stanovených skutočností, a to:
a) vzdaním sa funkcie,
b) odvolaním z funkcie,
c) uplynutím jeho funkčného obdobia,
d) smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho,
e) dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol pozbavený spôsobilosti na

právne úkony alebo ktorým bola jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená,

f) dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol odsúdený za úmyselný

trestný čin alebo právoplatne odsúdený za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody
nebol podmienečne odložený,

g) dňom, keď začal vykonávať funkciu nezlučiteľnú s funkciou hlavného kontrolóra.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Vo vzťahu k činnosti obce a jej orgánov je podstatné vymedziť rozsah kontrolnej

činnosti hlavného kontrolóra a jeho úlohy spojené s výkonom kontrolnej činnosti.

Hlavný kontrolór zabezpečuje výkon kontroly zákonnosti, účinnosti,

hospodárnosti a efektívnosti pri hospodárení a nakladaní s majetkom a majetkovými
právami obce, ako aj s majetkom, ktorý obec užíva podľa osobitných predpisov;
vykonáva kontrolu príjmov, výdavkov a finančných operácií obce, kontrolu vybavovania
sťažností a petícií, kontrolu dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov
vrátane nariadení obce, kontrolu plnenia uznesení obecného zastupiteľstva, kontrolu
dodržiavania interných predpisov obce a kontrolu plnenia ďalších úloh ustanovených
osobitnými predpismi. Jeho rozsiahlej kontrolnej právomoci podliehajú obecný úrad,
rozpočtové a príspevkové organizácie obce a iné osoby, ktoré hospodária s finančnými
prostriedkami a majetkom obce. Hlavný kontrolór má aj ďalšie významné oprávnenia
spojené napr. s účasťou na rozhodovaní orgánov obce.

Úlohou hlavného kontrolóra v súvislosti s výkonom jeho kontrolnej kompetencie je:
a) predkladať obecnému zastupiteľstvu raz za šesť mesiacov návrh plánu kontrolnej

činnosti, ktorý musí byť najneskôr 15 dní pred prerokovaním v zastupiteľstve
zverejnený spôsobom v obci obvyklým,

b) vypracúvať odborné stanoviská k návrhu rozpočtu obce a k návrhu záverečného účtu

obce pred jeho schválením v obecnom zastupiteľstve,

c) predkladať správu o výsledkoch kontroly priamo obecnému zastupiteľstvu na jeho

najbližšom zasadnutí,

d) predkladať obecnému zastupiteľstvu najmenej raz ročne správu o kontrolnej činnosti,

a to do 60 dní po uplynutí kalendárneho roku,

e) spolupracovať so štátnymi orgánmi vo veciach kontroly hospodárenia s prostriedkami

pridelenými obci zo štátneho rozpočtu alebo zo štrukturálnych fondov Európskej únie,

f) vykonať kontrolu, ak ho o to požiada obecné zastupiteľstvo.

Status hlavného kontrolóra vyššieho územného celku je legislatívne koncipovaný

identicky, a preto s miernymi odchýlkami platí, čo uvádzame v súvislosti hlavným
kontrolórom obce.

Na záver tejto časti si iba dovoľujeme upozorniť, že kontrolné právomoci orgánov

kontroly verejnej správy vo vzťahu k činnosti územnej samosprávy sú zásadne
kvalitatívne odlišné pri výkone kontroly jej originárnej pôsobnosti a pôsobnosti, ktorá je
preneseným výkonom štátnej správy a pri ktorom je podľa Gogovej (2006): „orgán
samosprávy len mechanickým vykonávateľom daných pôsobností, ktoré naďalej
zostávajú pôsobnosťami štátneho orgánu“.61

b) Záujmová samospráva

61 Na rozdiel od preneseného výkonu štátnej správy, kedy má obec delegovaný status orgánu štátnej správy
začleneného do vertikálnej rozhodovacej a zodpovednostnej línie na vymedzenom úseku verejnej správy
a minimálne v teoretickej rovine podlieha nariaďovacej právomoci inštančne vyššieho orgánu, vo veciach
originárnej samosprávnej pôsobnosti disponuje autonómnym statusom, ktorému poskytuje ochranu i Ústava SR vo
svojom článku 127a. K otázkam a implikáciám nevyhnutnej diferenciácie duálneho právneho statusu územnej
samosprávy pri realizácii jej úloh pozri Gogová, M.: Zmeny v územnej samospráve v oblasti prenosu kompetencii
zo štátnej správy. In: Vedecký časopis „Verejná správa a regionálny rozvoj“ č. 1/2006.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Kontrola v sústave záujmovej samosprávy sa realizuje formou vlastných

kontrolných orgánov, ktorých vznik ustanovujú alebo predpokladajú platné právne
predpisy, príp. zakladajúce dokumenty týchto osôb. Okrem uvedeného kontrolného rámca
podlieha záujmová samospráva i kontrole „zvonka“ nakoľko je subjektom vzťahov, ktoré
sú predmetom úpravy správneho práva. Napr. kontrolným orgánom Slovenskej
advokátskej komory je ex lege jej revízna komisia, ktorá sa zriaďuje na základe § 73
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o
živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Úroveň ustanovených a požadovaných kontrolných mechanizmov je v oblasti

samosprávy prirodzene závislá od právnej povahy subjektov a spoločenských
(spravovacích) funkcii, ktoré tieto subjekty zabezpečujú. Je pochopiteľné, že iný dôraz
kladie zákonodarca na kreovanie kontrolných orgánov v subjektoch s povinným
členstvom podmieňujúcim napr. výkon povolania (napr. advokátska komora, notárska
komora) alebo zabezpečujúcich uplatňovanie základných práv občanov (napr.
verejnoprávne osoby realizujúce výkon sociálneho zabezpečenia) a iný pri subjektoch,
členstvo v ktorých sa zakladá na rýdzo záujmovej dobrovoľnosti.

V závislosti od hierarchických vzťahov kontrolujúcich a kontrolovaných subjektov pri

výkone administratívnej kontroly osobitne uvádzame jej dve významné formy, a to
administratívnu kontrolu vykonávanú vo forme:

 inštančnej kontroly

, ktorá je založená na uplatnení prvku vertikálnej subordinácie

a je vykonávaná inštančne nadriadenými orgánmi vo vzťahu k orgánom inštančne
podriadeným; v tomto prípade ide o administratívnu kontrolu výkonu činnosti na
konkrétnom úseku verejnej správy (napr. kontrolná činnosť Krajského stavebného
úradu v obciach patriacich do územného obvodu jeho pôsobnosti, ktoré ex lege
zabezpečujú funkcie stavebných úradov v režime preneseného výkonu štátnej správy).
Inštančná kontrola je realizovaná najmä prostredníctvom systému riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiam prvostupňových
(podriadených) orgánov štátnej správy. V danom kontexte majú nezanedbateľné
postavenie aj ďalšie inštitúty metodického alebo procesného charakteru, napr.
usmernenia činnosti alebo možnosti atrahovania rozhodovacej kompetencie
v jednotlivom prípade, ktoré sú však v podstate už na základe kontrolných zistení
prijatými opatreniami.

 správneho dozoru

, ktorý sa realizuje voči subjektom hierarchicky nepodriadeným

kontrolnému orgánu, tzn., že jeho výkon sa uplatňuje napr. vo vonkajších vzťahoch
verejnej správy – vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám nepodliehajúcim
subordinačnej hierarchii. Možno skonštatovať, že:
– správny dozor je vecne špecializovaný druh administratívnej kontroly, zameraný

na kontrolu vymedzeného úseku výkonu verejnej správy (napr. stavebný poriadok,
školská správa, vodná apod.),

– kritériom výkonu dozoru je zákonnosť a súlad konania subjektov s normami

platnými na vymedzenom úseku verejnej správy, príp. aj iné atribúty ich správania
ak tak ustanovuje právny predpis upravujúci činnosť orgánov správneho dozoru,

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

– výkon správneho dozoru sa uskutočňuje sústavne, nakoľko je dominujúcim

predmetom aktivity kontrolných orgánov,

– výkon správneho dozoru sa začína na základe podnetu alebo sťažnosti, ktorá

pochádza z vlastnej činnosti a zistení orgánu dozoru alebo od externého subjektu
(napr. občana),

– správny dozor označuje platné právo najčastejšie pojmami dohľad, inšpekcia,

revízia, previerka apod. (napr. štátny stavebný dohľad, obchodná inšpekcia,
stavebná inšpekcia) a

– orgány správneho dozoru a ich kontrolné oprávnenia ustanovujú osobitné zákony

príslušné upravovať administratívne vzťahy vo vymedzenom odvetví verejnej
správy62.

6.3.2 Kontrola vykonávaná orgánmi (subjektami) mimo sústavy verejnej správy

Efektívnosť kontroly verejnej správy je predovšetkým funkciou jej včasnosti,

objektívnosti, kompetentnosti a systematickosti. Zárukou zákonného, správneho a efektívneho
výkonu verejnej správy je v danom prípade ucelený systém kontroly pozostávajúci z jednotlivých
prvkov – orgánov kontroly s presne definovaným kompetenčným statusom, v rámci ktorého majú
nezastupiteľné postavenie subjekty stojace mimo sústavy verejnej správy. Ich kontrolná
ingerencia je prirodzeným dôsledkom spojeným s postavením verejnej správy v kontexte
spoločenských vzťahov vznikajúcich na základe deľby verejnej moci vo vymedzenej
spoločenskej realite.

V súčasnosti rozlišujeme nasledovné druhy kontroly vo verejnej správe, ktoré sú súhrnne

označované aj pojmom vonkajšia kontrola v širšom zmysle slova. Ide o kontrolu realizovanú:

1. Národnou radou Slovenskej republiky – parlamentom

Parlamentná kontrola je prejavom ústavne založeného vzťahu zákonodarnej a výkonnej

moci, ktorej reprezentantom je aj verejná správa (pozri kapitolu o verejnej správe). Ústava SR
definuje základné vzťahy medzi Národnou radou Slovenskej republiky ako jediným
ústavodarným a zákonodarným orgánom a vládou najmä v ustanoveniach svojej šiestej hlavy.

Vláda SR odvodzuje svoju legitimitu od zastupiteľského orgánu, ktorý jej vyslovuje

ústavnú dôveru a ktorému sa za svoju činnosť zodpovedá v celosti i prostredníctvom svojich
jednotlivých členov počas celého funkčného obdobia.

62 Napr. Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov ustanovuje
správny dozor v podobe štátneho stavebného dohľadu, ktorého cieľom je ochrana verejných záujmov, ako aj práv
a právom chránených záujmov právnických osôb a fyzických osôb, ktoré vyplývajú z uskutočňovania stavby alebo
jej zmeny, z vlastností stavby pri jej užívaní, z odstránenia stavby a z terénnych úprav, prác a zariadení podľa
ustanovení citovaného zákona. V ust. § 98 a nasl. vypočítava stavebný zákon oprávnené orgány štátneho stavebného
dohľadu a ustanovuje rozsah ich oprávnení a jemu zodpovedajúci súhrn povinností kontrolovaných subjektov.
Citovaný právny predpis následne v § 123a upravuje rámec činnosti Slovenskej stavebnej inšpekcie, ktorá sa
zriaďuje ako odborný orgán správneho dozoru, prostredníctvom ktorého vykonáva štátny stavebný dohľad
Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR.

Obdobne je koncipovaná aj konštrukcia výkonu správneho dozoru na úseku správy zdravotníctva a ochrany

zdravia ľudí, kedy zákon č. 126/2006 Z. z. o verejnom zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
ustanovuje inštitút štátneho zdravotného dozoru (pozri bližšie § 37 a nasl. cit. zákona).

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Národná rada ovplyvňuje činnosť verejnej správy najmä tým, že na základe ústavy a jej

prípadnými zmenami a doplnkami rozhoduje napr. o:

–

aktuálnej podobe sústavy orgánov verejnej správy (napr. čl. 122 a čl. 64 ústavy);

–

spôsobe usporiadania vzťahov vnútri verejnej správy, ale i o jej postavení
navonok;

–

štruktúre kontrolných mechanizmov vo verejnej správe.

Významným nástrojom kontroly zo strany Národnej rady Slovenskej republiky je jej

kompetencia schvaľovať štátny rozpočet a štátny záverečný účet, čo zakladá jej priamy vplyv
na finančné hospodárenie a reálny výkon činnosti verejnej správy (predovšetkým štátnej správy).
Národná rada súčasne priebežne monitoruje aj úroveň plnenia schválených rozpočtových
zámerov na príslušný kalendárny rok a plnenia úloh exekutívy prostredníctvom inštitútu
prerokovania správ a odpovedí vlády, jej členov a iných vedúcich orgánov štátnej správy. Aj na
tomto základe môže národná rada svojím uznesením vládu zaviazať napr. k poskytnutiu
doplňujúceho stanoviska apod..

V zmysle čl. 80 ústavy môže poslanec národnej rady iniciovať konkrétne zameranú

kontrolnú aktivitu spočívajúcu v interpelovaní vlády SR, jej člena alebo vedúceho iného
ústredného orgánu štátnej správy, pričom odpoveď musí interpelovaný subjekt poslancovi
poskytnúť do 30 dní. O odpovediach na interpelácie poslancov sa koná rozprava, ktorú možno
následne spojiť s hlasovaním o dôvere vláde SR. Hlasovanie o dôvere a rovnako ústavný inštitút
vyslovenia nedôvery vláde a jej členom sú zásadnými právomocami zákonodarnej moci, ktoré
predstavujú v podstate finalizáciu kontrolnej pôsobnosti národnej rady a úspešným uplatnením
ktorých vláda stráca ústavnú legitimitu na výkon spravovania štátu (čl. 88 ústavy).

V súlade s rokovacím poriadkom môže Národná rada Slovenskej republiky požiadať, aby

sa člen vlády alebo vedúci iného orgánu štátnej správy zúčastnil na jej schôdzi, pričom z tohto
titulu je jeho účasť povinná. Významné postavenie v oblasti parlamentnej kontroly verejnej
správy majú výbory národnej rady, ktoré zriaďuje národná rada zo svojich poslancov ako svoje
obligatórne a fakultatívne iniciatívne a kontrolné orgány. Výbory spolupracujú s orgánmi
verejnej správy, prerokúvajú zásadné otázky hospodárskeho a sociálneho rozvoja SR, realizujú
sledovaním kontrolu dodržiavania všeobecne záväzných predpisov vo sfére verejnej správy,
disponujú zákonodarnou iniciatívou a podnety, stanoviská a návrhy zo svojej činnosti
predkladajú národnej rade.

Súčasťou parlamentnej kontroly je v neposlednom rade i spôsobilosť skupiny poslancov

iniciovať kontrolu súladu právnych predpisov vlády a orgánov verejnej správy s ústavou
a právnymi predpismi vyššej právnej sily podľa čl. 130 ods. 1 Ústavy SR.

2. Najvyšším kontrolným úradom Slovenskej republiky

Najvyšší kontrolný úrad vykonáva svoju nezávislú kontrolnú činnosť na základe čl. 60

a nasl. Ústavy SR a podľa ustanovení zákona č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

V tomto zmysle je Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky nezávislý orgán

kontroly hospodárenia s rozpočtovými prostriedkami, majetkom, majetkovými právami,
finančnými prostriedkami, záväzkami a pohľadávkami63, ktoré patria, resp. ktorými disponujú:
a) vláda Slovenskej republiky, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy Slovenskej
republiky a orgány im podriadené,
b) štátne orgány, ako aj právnické osoby, u ktorých vykonávajú funkciu zakladateľa alebo
zriaďovateľa ústredné orgány štátnej správy alebo iné štátne orgány,
c) obce a vyššie územné celky, právnické osoby zriadené obcami, právnické osoby zriadené
vyššími územnými celkami, na právnické osoby s majetkovou účasťou obcí a právnické osoby s
majetkovou účasťou vyšších územných celkov,
d) štátne účelové fondy, verejnoprávne inštitúcie zriadené zákonom, právnické osoby, v ktorých
majú majetkovú účasť verejnoprávne inštitúcie, na právnické osoby s majetkovou účasťou štátu,
e) Fond národného majetku Slovenskej republiky, právnické osoby s určenou majetkovou
účasťou Fondu národného majetku Slovenskej republiky a
f) fyzické osoby a právnické osoby.

Najvyšší kontrolný úrad sa zameriava na kontrolu dodržiavania všeobecne záväzných

právnych predpisov, hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti. Úrad však plní i ďalšie významné
úlohy na vnútroštátnej, ale aj medzinárodnej úrovni ako napr.: vypracúva stanovisko k návrhu
štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, v ktorom hodnotí aj návrh rozpočtu verejnej správy
a stanovisko k návrhu štátneho záverečného účtu Slovenskej republiky; na základe uznesení
národnej rady vykonáva požadovanú kontrolnú činnosť a o výsledkoch svojej kontrolnej činnosti
za uplynulý kalendárny rok národnej rade predkladá najneskôr do konca marca správu; má
postavenie certifikačného orgánu pre Európsky poľnohospodársky usmerňovací a záručný fond
EÚ; zastupuje Slovenskú republiku v medzinárodných organizáciách združujúcich najvyššie
kontrolné inštitúcie členských štátov; spolupracuje s najvyššími kontrolnými inštitúciami
v zahraničí a vysiela svojich kontrolných pracovníkov do medzinárodných kontrolných orgánov
atď..

Významným predpokladom nezávislosti a nestrannosti výkonu uvedených kompetencií je

najmä spôsob kreovania a organizácie činnosti úradu, ktorý je pri svojej činnosti viazaný iba
zákonom. Na čele najvyššieho kontrolného úradu je predseda, ktorého spolu s dvoma
podpredsedami na funkčné obdobie siedmych rokov volí a odvoláva Národná rada Slovenskej
republiky. Predseda a podpredsedovia sú orgánmi úradu, pričom tá istá osoba môže byť zvolená
za predsedu a podpredsedu najvyššieho kontrolného úradu najviac v dvoch po sebe nasledujúcich
funkčných obdobiach. Najvyšší kontrolný úrad sa okrem toho skladá z kontrolných pracovníkov
a tzv. pribratých osôb podieľajúcich sa na výkone kontrolnej činnosti.

3. Prokuratúrou Slovenskej republiky

Ústava SR zaraďuje medzi orgány ochrana práva aj Prokuratúru Slovenskej republiky,

ktorá podľa jej čl. 149 chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických
osôb a štátu. Následne zákonná úprava realizovaná predovšetkým zákonom č. 153/2001 Z. z.

63 Vecný rozsah kontrolnej činnosti sa v kontexte medzinárodnej spolupráce a členstva SR v regionálnych
integračných zoskupeniach zameriava prirodzene i na prostriedky, ktoré sa poskytli Slovenskej republike,
právnickým osobám alebo fyzickým osobám v rámci rozvojových programov alebo z iných obdobných dôvodov zo
zahraničia.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

o prokuratúre v znení neskorších predpisov ustanovuje jej verejnomocenské postavenie,
pôsobnosť a organizáciu.

Prokuratúra je samostatnou hierarchicky usporiadanou jednotnou sústavou štátnych

orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej vo verejnom záujme dodržiavania
zákonnosti pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti (subordinácie).

Vo sfére verejnej správy sa meritum činnosti prokuratúry zameriava na dozor nad

zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy64 s cieľom predchádzať ich protiprávnemu
konaniu, príp. ho zákonnými prostriedkami odstrániť a obnoviť porušené práva. Dozor
prokuratúry sa vzťahuje aj na prípady, kedy vo verejnej správy dochádza k protiprávnemu
konaniu jej orgánov formou ich kvalifikovanej nečinnosti.

Prokuratúra SR vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov orgánmi verejnej správy formou:

 preskúmavania zákonnosti

1. všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných orgánmi verejnej správy,
2. smerníc, uznesení, úprav, opatrení a iných právnych aktov vydaných na

zabezpečenie plnenia úloh v oblasti verejnej správy,

3. individuálnych rozhodnutí vydaných v oblasti verejnej správy a
4. postupu orgánov verejnej správy pri vydávaní opatrení a rozhodnutí,

 vykonávania previerok zachovávania zákonnosti a

 uplatňovaním poradného hlasu na zasadnutiach orgánov verejnej správy.

V záujme výkonu týchto kontrolných aktivít ustanovuje zákon o prokuratúre nasledovné právne
prostriedky uskutočňovania prokurátorského dozoru:

 protest prokurátora,

 upozornenie prokurátora,

 návrh na začatie konania pred súdom formu podania tzv. správnej žaloby a

 návrh generálneho prokurátora na začatie konania pred ústavným súdom o súlade

právnych predpisov.

Napriek uvedenému orgány prokuratúry nedisponujú vo vzťahu k orgánom verejnej

správy priamou nariaďovacou právomocou, tzn. že prokurátor nemôže sám zrušiť, resp. uviesť
akty orgánov verejnej správy do súladu so zákonom. Svojou aktivitou môže prokurátor
dosiahnuť obnovenie zákonnosti tak, že protiprávny stav odstráni orgán, ktorý je jeho pôvodcom,
príp. orgán jemu nadriadený alebo všeobecný, príp. ústavný súd svojím výrokom vo veci
nezákonnosti/neústavnosti aktu orgánu verejnej správy.

4. Verejným ochrancom práv

64 Prokurátorskému dozoru vykonávanému tzv. netrestnými odbormi prokuratúry podliehajú orgány štátnej správy,
orgány územnej samosprávy, štátne orgány a právnické osoby splnomocnené na vydávanie všeobecne záväzných
právnych predpisov (napr. Národná banka Slovenska) a iné právnické osoby spôsobilé rozhodovať o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb (napr. Sociálna poisťovňa). Ak
osobitné zákony neustanovujú inak, nie je prokurátor oprávnený vykonávať dozor nad činnosťou orgánov záujmovej
samosprávy.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

V roku 2001 bol v slovenskom právnom poriadku zriadený inštitút tzv. ombudsmana,

pričom poslednou novelou Ústavy SR a doplnením zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom
ochrancovi práv v znení neskorších predpisov bola jeho pozícia v ústavnom systéme SR ešte
posilnená.

Verejný ochranca je nezávislý orgán, ktorý chráni základné práva a slobody fyzických

osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej
moci, a to v prípade, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym
poriadkom.65

Na verejného ochrancu práv sa môže obrátiť každý, kto sa domnieva, že pri konaní,

rozhodovaní alebo nečinnosti orgánu verejnej správy boli porušené jeho základné práva
a slobody v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu.
V tomto prípade začína verejný ochranca práv konať z dôvodu konkrétneho podnetu, avšak nie je
vylúčená ani možnosť začatia konania z vlastnej iniciatívy a na základe vlastných zistení.

Každý kto sa domnieva, že konaním/nekonaním orgánov verejnej moci boli porušené

jeho základné práva a slobody sa môže písomne, ústne do zápisnice, telegraficky, telefaxom
alebo elektronickou poštou obrátiť s konkrétnym podaním na verejného ochrancu práv. Z
podania musí byť zrejmé akej veci sa týka, proti ktorému orgánu verejnej správy smeruje a čoho
sa podávateľ podnetu domáha. Podávateľ podnetu môže verejného ochrancu práv požiadať
o utajenie svojej totožnosti, v takom prípade sa postupuje vo veci podnetu na základe jeho odpisu
bez uvedenia totožnosti podávateľa. Na strane druhej ochranca práv nemusí vybavovať podnety,
ktoré majú anonymný charakter. Osobitný postup sa vyžaduje v prípade, ak ochranca práv po
preskúmaní zistí, že podnet je podľa svojho obsahu opravným prostriedkom, žalobou alebo
ústavnou sťažnosťou, v takomto prípade bezodkladne upovedomí o tom podávateľa podnetu a
poučí ho o správnom postupe.

Pri vybavovaní podnetu je verejný ochranca práv oprávnený:

a) vstupovať do objektov orgánov verejnej správy,
b) vyžadovať od orgánu verejnej správy, aby mu poskytol potrebné spisy a doklady, ako

aj vysvetlenie k veci, ktorej sa podnet týka, a to aj v prípade, ak osobitný predpis
obmedzuje právo nahliadať do spisov len pre vymedzený okruh subjektov,

c) klásť otázky zamestnancom orgánu verejnej správy,
d) hovoriť aj bez prítomnosti iných osôb s osobami, ktoré sú zaistené v miestach, kde sa

vykonáva väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné
liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova a v celách
policajného zaistenia.

Orgány verejnej moci sú povinné na žiadosť ombudsmana a v súlade so zásadou poskytnutia
potrebnej súčinnosti:

a) poskytnúť mu informácie a vysvetlenia,
b) umožniť mu nahliadnutie do spisu alebo požičať mu spis,
c) predložiť mu písomné stanovisko ku skutkovým a k právnym otázkam,
d) vysporiadať sa s dôkazmi, ktoré navrhne,
e) vysporiadať sa s opatreniami, ktoré navrhne,

65 Z pôsobnosti verejného ochrancu práv je vylúčená Národná rada SR, prezident SR, vláda SR, Ústavný súd SR,
Najvyšší kontrolný úrad SR, spravodajské služby, rozhodovacie právomoci vyšetrovateľov Policajného zboru,
prokuratúra a súdy s výnimkou štátnej správy súdov a dôvodov predpokladajúcich disciplinárne previnenie sudcu.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

f) vykonať opatrenia, ktoré navrhne v prípade ich nečinnosti, ak vykonanie takých

opatrení vyplýva zo zákona alebo z iného všeobecne záväzného predpisu,

g) umožniť mu prítomnosť na ústnom prejednávaní a klásť účastníkom konania a

osobám zúčastneným na prejednávaní otázky.

Výsledkom preskúmania podnetu zo strany ombudsmana je záver vyjadrujúci skutočnosť,

že k namietanému porušeniu základných práv a slobôd došlo, resp. že konanie orgánov verejnej
moci takéto porušenie nezakladá. O výsledku vybavenia podnetu je informovaný podávateľ
a orgán verejnej správy, ktorého činnosť bola predmetom preskúmania. V prípade, ak
bolo porušenie základných práv a slobôd preukázané v rámci vybavenia podnetu, zasiela
ombudsman jeho pôvodcovi aj návrh opatrení. Orgán verejnej správy je povinný do 20 dní odo
dňa doručenia výzvy na prijatie opatrení oznámiť verejnému ochrancovi práv svoje stanovisko k
výsledkom vybavenia podnetu a prijaté opatrenia. Ak verejný ochranca práv nesúhlasí so
stanoviskom orgánu verejnej správy alebo ak prijaté opatrenia považuje za nedostatočné,
vyrozumie o tom orgán nadriadený orgánu verejnej správy, proti ktorému podnet smeruje, a ak
takého orgánu niet, vládu Slovenskej republiky. Nadriadený orgán verejnej správy, príp. vláda
Slovenskej republiky sú povinní oznámiť verejnému ochrancovi práv do 20 dní odo dňa
doručenia jeho vyrozumenia opatrenia, ktoré vo veci prijali. Ak verejný ochranca práv považuje
vykonané opatrenia za nedostatočné, oznámi túto skutočnosť národnej rade alebo ňou
poverenému orgánu. Obdobná konštrukcia je i v prípade, že ombudsman podáva podnet na
konanie inému orgánu verejnej moci.

Nezastupiteľnú pozíciu ombudsmana potvrdzuje aj skutočnosť, že svojou činnosťou

prispieva k monitorovaniu (napr. formou pravidelných správ predkladaných národnej rade)
a zlepšovaniu úrovne dodržiavania zákonnosti, v neposlednom rade i tým, že skutočnosti zistené
svojou činnosťou oznamuje orgánom príslušným v danej veci konať (napr. podozrenia zo
spáchania priestupkov, iných správnych deliktov alebo trestných činov). Uvedené platí primerane
i v prípade, ak ombudsman zistí, že normatívny správny akt porušuje základné práva a slobody
osôb. Z tohto dôvodu tak rozhodujúcou mierou aj nepriamo zabezpečuje ochranu práv fyzických
a právnických osôb.

V súvislosti s ostatnou novelou Ústavy SR bola verejnému ochrancovi práv priznaná

i aktívna legitimácia v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy v prípade,
ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a
základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a
ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

5. Súdmi Slovenskej republiky

Analogicky ako v prípade parlamentnej kontroly možno skonštatovať, že kontrola

verejnej správy súdmi je výrazom ústavnoprávneho vzťahu výkonnej a súdnej moci. Tento druh
kontroly označujeme pojmom súdna kontrola verejnej správy a jeho podstata spočíva v žiadúcej
ingerencii orgánov súdnej sústavy do normotvorných i individuálnych rozhodovacích procesov
orgánov verejnej správy na báze ex post.

Ako vyplýva z uvedeného, súdna kontrola sa zameriava na ústavnosť normatívnych

správnych aktov na strane jednej a zákonnosť individuálnych správnych aktov na strane druhej.
Zatiaľ čo súdnu kontrolu normatívnych správnych aktov v slovenskom právnom poriadku

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

zabezpečuje Ústavný súd Slovenskej republiky, súdna kontrola postupu a zákonnosti
individuálnych správnych aktov je v kompetencii všeobecných súdov.

Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý

v sústave vnútroštátnych orgánov ochrany práva rozhoduje o súlade:

a) nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných

ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými
zmluvami a so zákonmi,

b) všeobecne záväzných nariadení územnej samosprávy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s

medzinárodnými zmluvami a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd,

c) všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne

záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach výkonu štátnej správy s
ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, so zákonmi, s nariadeniami
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných
ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd je spravidla príslušný konať i v prípade kompetenčných konfliktov, kedy

rozhoduje kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy a v súlade s novelou
ústavy z roku 2005 (č. 463/2005 Z. z.) rozhoduje v sporných prípadoch aj o tom, či je daná
kontrolná pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.

Dôležitou zárukou zachovania ústavnosti rozhodovania orgánov verejnej správy je aj

rozhodovanie ústavného súdu o individuálnych sťažnostiach fyzických a právnických osôb na
porušenie ich základných práv a slobôd a ľudských práv a slobôd. V danom prípade ústavný súd
skúma či právoplatným rozhodnutím, opatrením, nečinnosťou alebo iným zásahom orgánov
verejnej správy (moci) nedošlo k porušeniu garantovaných práv a slobôd sťažovateľov.

Rozhodujúci význam pre ochranu právnych pomerov fyzických a právnických osôb ako

spravovaných subjektov vo sfére pôsobenia verejnej správy má preskúmavanie individuálnych
správnych aktov, realizované v SR prostredníctvom všeobecných súdov v rámci výkonu tzv.
správneho súdnictva66.

V správnom súdnictve predovšetkým súdy preskúmavajú na základe žalôb (tzv. žalobné

konanie proti právoplatným rozhodnutiam) alebo opravných prostriedkov (proti neprávoplatným
rozhodnutiam) zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej
samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických
osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy. Objektom preskúmavacej právomoci súdov sú rozhodnutia
správnych orgánov vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú,
menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými
môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb priamo dotknuté. Pojmom postup správneho orgánu sa pritom rozumie aj jeho
kvalifikovaná nečinnosť.

Na preskúmavanie rozhodnutí a postupov sú vecne príslušné krajské súdy, ak nie je

ustanovené inak. Najvyšší súd Slovenskej republiky je vecne príslušný na preskúmavanie

66 Pozri najmä čl. 46 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 Ústavy SR a piatu časť zákona č. 99/1963 Zb. občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

rozhodnutí a postupu ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov s pôsobnosťou pre celé
územie Slovenskej republiky, ak to naopak ustanoví zákon.

Miestne príslušným je spravidla súd, v ktorého obvode má sídlo správny orgán, ktorého

rozhodnutie a postup sa preskúmava. Ak ide o rozhodnutie orgánu s pôsobnosťou pre celé
územie Slovenskej republiky, okrem ústredných orgánov štátnej správy, miestne príslušným je
krajský súd, v ktorého obvode je tzv. všeobecný súd navrhovateľa.

Pri preskúmavaní rozhodnutí a postupov správnych orgánov súdy spravidla konajú a

rozhodujú v špecializovaných (správnych) senátoch zložených z predsedu a dvoch sudcov.
Samosudca koná a rozhoduje najmä vo veciach, na ktorých prejednanie sú vecne príslušné
okresné súdy.

V preskúmavacom súdnom konaní súdy neposudzujú účelnosť a vhodnosť správneho

rozhodnutia, skúmajú iba jeho zákonnosť a v prípade uplatnenia správneho uváženie v procese
rozhodovania, preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom pre použitie správnej úvahy (pozri časť o výklade
administratívnoprávnych noriem). Rozhodnutie súdu sa teda obmedzuje iba na výrok
o zákonnosti, resp. nezákonnosti napadnutého správneho rozhodnutia a v prípade jeho zrušenia
pre nezákonnosť je právny názor súdu pre orgán verejnej správy realizujúci opätovné konanie
právne záväzný.

6. Na základe petícií a sťažností

Významným a najširšie koncipovaným prostriedkom kontroly verejnej správy zo strany

verejnosti je možnosť podávania sťažností a petícii. V tomto prípade vystupuje do popredia
výrazný aspekt charakterizujúci verejnú správu ako priestor pre rozhodujúce uplatnenie
iniciátorskej aktivity zo strany občanov a iných osôb, ktoré formou sťažností alebo petícii
adresujú kompetentným orgánom svoje žiadosti, návrhy alebo podnety.

Problematiku podávania, evidovania a vybavovania sťažností upravuje zákon č. 152/1998

Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov.

Sťažnosťou podľa tejto právnej úpravy je podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby,

ktorým sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, pretože došlo k ich
porušeniu alebo k ohrozeniu činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy. Sťažovateľ
môže svojim podaním upozorňovať aj na konkrétne nedostatky, spočívajúce najmä v porušení
právnych predpisov, ktorých odstránenie si vyžaduje zásah orgánu verejnej správy (napr.
sťažnosť na nečinnosť obce, sťažnosť na porušenie zákona pracovníkov správneho orgánu
apod.).

Správna agenda sťažností zahŕňa proces ich prijímania, evidovania, vybavovania a následnej
kontroly vybavovania, pričom zo zákona tieto činnosti vykonávajú:

–

štátne orgány a nimi zriadené organizácie,

–

obce a nimi zriadené organizácie,

–

právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Sťažnosť sa podáva spravidla písomne alebo ústne v záujme jej urýchleného a

efektívneho vybavenia orgánu príslušnému na jej vybavenie.67 Zo sťažnosti musí byť zrejmé, kto
ju podáva, tzn. musí obsahovať meno, priezvisko, adresu fyzickej osoby alebo názov a sídlo
právnickej osoby, predmet sťažnosti a čoho sa sťažovateľ domáha. Akt podania sťažnosti sa
nesmie pritom stať podnetom ani dôvodom na vyvodzovanie dôsledkov alebo pôsobenie, ktoré
by sťažovateľovi spôsobili akúkoľvek ujmu (napr. šikanovanie, diskriminácia, znemožnenia
uplatnenia jeho práv apod.).

Na požiadanie sťažovateľa alebo v záujme náležitého vybavenia jeho sťažnosti je možné,

aby sa jeho totožnosť utajila. V tom prípade sa pri prešetrovaní sťažnosti postupuje len na
základe jej odpisu, v ktorom sa neuvádza nič z toho, čo by umožňovalo identifikáciu sťažovateľa
a každý zúčastnený na vybavovaní veci, komu je sťažovateľova totožnosť známa, je povinný o
nej zachovať mlčanlivosť. Utajenie identity však v závislosti od charakteru sťažnosti nie je
možné aplikovať vždy a v plnom rozsahu, o tejto skutočnosti musí byť sťažovateľ upovedomený.
Dôvodom prešetrenia činnosti verejnej správy môže byť aj anonymná sťažnosť, ktorá obsahuje
konkrétne údaje nasvedčujúce, že v danom prípade bol porušený právny predpis.

V súlade s povinnosťou evidencie vedenia prijatých sťažností sú orgány verejnej správy

povinné zabezpečiť vedenie centrálnej evidencie podaných sťažností oddelene od evidencie
ostatných písomností tak, aby poskytovala údaje potrebné na kontrolu vybavovania sťažností.

Evidencia sťažností musí obsahovať najmä tieto údaje:
a) dátum doručenia sťažnosti,
b) meno, priezvisko, adresu (názov, sídlo) sťažovateľa,
c) predmet sťažnosti,
d) proti komu sťažnosť smeruje,
e) kedy a komu sa sťažnosť pridelila alebo postúpila na prešetrenie,
f) výsledok prešetrenia,
g) prijaté opatrenia a termíny ich splnenia,
h) dátum odoslania oznámenia sťažovateľovi o výsledku prešetrenia.

Kontrola vybavovania sťažností je dôležitou súčasťou agendy sťažností a aj z tohto dôvodu sú
vedúci orgánov verejnej správy povinní na požiadanie ústredného orgánu štátnej správy na
kontrolu vybavovania sťažností, ktorým je Úrad vlády SR predkladať ročnú správu o vybavovaní
sťažností. Správa má obsahovať najmä počet prijatých a vybavených sťažností, proti komu
smerovali, ich predmet a opatrenia vykonané na nápravu zistených nedostatkov, čo opodstatňuje
nároky na exaktnosť vedenia ich evidencie.

Samotný proces vybavovania prijatých sťažností je podmienený príslušnosťou na ich

vybavovanie a v tomto smere platia nasledovné pravidlá:

–

na vybavenie sťažnosti je príslušný vedúci orgánu verejnej správy, ak sťažnosť
smeruje proti vedúcemu tohto orgánu, vybavuje ju najbližší nadriadený orgán
a v prípade, ak taký orgán nie je, na vybavenie sťažnosti v oblasti štátnej správy
je príslušný Úrad vlády SR,

67 Podľa generálnej klauzuly sú všetky orgány verejnej správy povinné prijímať sťažnosti a prijaté sťažnosti, na
ktorých vybavenie alebo prešetrenie nie sú príslušné, sú povinné bezodkladne postúpiť orgánu príslušnému na ich
vybavenie a zároveň o tomto úkone musia upovedomiť sťažovateľa.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

–

na prešetrenie68 sťažnosti proti činnosti poslanca obecného zastupiteľstva,
starostu obce a hlavného kontrolóra obce je príslušná komisia zriadená obecným
zastupiteľstvom,

–

na prešetrenie sťažnosti proti činnosti prednostu obecného úradu, náčelníka
obecnej polície, veliteľa požiarneho zboru obce alebo iného zamestnanca obce a
štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorej je obec zriaďovateľom je príslušný
starosta obce alebo hlavný kontrolór, ak mu jej prešetrenie zverilo obecné
zastupiteľstvo,

–

ak vznikne spor o tom, ktorý z orgánov verejnej správy je príslušný vybaviť
sťažnosť, príslušnosť určí ich spoločný nadriadený orgán; ak taký orgán nie je,
určí ju Úrad vlády SR a

–

sťažnosť nesmie vybavovať ani prešetrovať osoba, proti ktorej sťažnosť smeruje,
ani osoba, ktorá je tejto osobe podriadená.

–

z vybavovania sťažnosti i z prešetrovania sťažnosti je vylúčená aj osoba, ktorá sa
zúčastnila ako zamestnanec iného orgánu verejnej správy na činnosti, ktorá je
predmetom sťažnosti a osoba o ktorej nezaujatosti možno mať pochybnosti
vzhľadom na jej pomer k osobe sťažovateľa, jeho zástupcu alebo k predmetu
sťažnosti.

Orgán príslušný podľa vyššie uvedených pravidiel je povinný prešetriť a vybaviť

sťažnosť do 30 dní odo dňa, keď mu bola sťažnosť doručená. V prípadoch spornej príslušnosti
začína lehota na vybavenie sťažnosti plynúť odo dňa, keď bolo doručené oznámenie o určení
príslušnosti. Ak si vybavenie sťažnosti vyžaduje súčinnosť iného orgánu verejnej správy,
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, príslušný orgán verejnej správy je povinný vybaviť
sťažnosť najneskôr do 60 dní odo dňa, keď mu bola doručená. Osobitne sa lehota na vybavenie
ustanovuje v prípadoch náročných na prešetrenie sťažnosti, kedy môže vedúci orgánu verejnej
správy predĺžiť lehotu na jej vybavenie o ďalších 30 dní. O každom predĺžení lehoty na
vybavenie a o dôvodoch predĺženia je orgán verejnej správy bez zbytočného odkladu povinný
písomne upovedomiť sťažovateľa.

O prešetrení sťažnosti vyhotoví orgán verejnej správy zápisnicu, ktorá obsahuje miesto

a čas prešetrenia predmetu sťažnosti, preukázané zistenia, dátum vyhotovenia zápisnice,
označenie orgánu verejnej správy, mená a vlastnoručné podpisy osôb, ktoré sťažnosť
prešetrovali, ako aj mená a podpisy osôb, ktorých sa zistenia priamo týkajú a ktoré boli
oboznámené s obsahom zápisnice. V prípade, že sa prešetrením zistili nedostatky, v zápisnici sa
určí, kto, akým spôsobom a v akej lehote prijme opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov
a príčin ich vzniku a zároveň sa určí povinnosť predložiť správu o ich splnení.

Ak sa niekto zo zúčastnených odmietne oboznámiť s obsahom zápisnice alebo ju po

oboznámení sa s jej obsahom odmietne podpísať, uvedie sa to v zápisnici spolu s dôvodmi
odmietnutia podpisu. Orgán verejnej správy prešetrujúci sťažnosť je povinný bez zbytočného

68 Prešetrovanie sťažnosti je činnosť, pri ktorej orgán verejnej správy postupuje tak, aby zistil skutočný stav veci a
jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi, účelnosťou a hospodárnosťou plnenia úloh a následne identifikoval
osobu, ktorá zodpovedá za zistené nedostatky, ako aj príčiny ich vzniku a škodlivé následky. Prešetrovanie sťažností
je imanentnou súčasťou a podmienkou ich konečného vybavenia a z tohto dôvodu je orgán verejnej správy
oprávnený vyžadovať pri prešetrovaní sťažnosti súčinnosť a príp. ukladať zamestnancom subjektu, v ktorom sa
prešetruje sťažnosť, poriadkovú pokutu od 500 Sk do 5 000 Sk za marenie prešetrovania sťažnosti alebo za
nesplnenie povinností uvedených v tomto zákone. Poriadkovú pokutu možno za podmienok ustanovených v zákone
uložiť aj opakovane, najviac však do 10 000 Sk.

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

odkladu vyhodnotiť opodstatnenosť dôvodov odmietnutia podpísať zápisnicu a výsledok
vyhodnotenia uviesť v zápisnici. Jedno vyhotovenie zápisnice z prešetrenia sťažnosti sa musí
odovzdať orgánu, v ktorom sa pri prešetrovaní sťažnosti nedostatky zistili.

Výsledok prešetrenia sťažnosti sa oznamuje sťažovateľovi písomne s odôvodnením, či je

sťažnosť opodstatnená alebo neopodstatnená. V prípade, že sa zistila opodstatnenosť
sťažnosti, uvedú sa v oznámení aj opatrenia prijaté alebo vykonané na odstránenie zistených
nedostatkov. Orgán verejnej správy sťažovateľovi bez zbytočného odkladu oznámi, ak nemožno
predmet sťažnosti prešetriť.

V tomto zmysle sa sťažnosť považuje za vybavenú, ak bol sťažovateľ písomne

informovaný o výsledku prešetrenia sťažnosti a ak sa prijali opatrenia na odstránenie zistených
nedostatkov a príčin ich vzniku. O ústnej sťažnosti, ktorá bola vybavená hneď pri jej podaní, sa
písomné oznámenie nerobí.

V predmetnej veci môže sťažovateľ podať opakovanú sťažnosť. Orgán verejnej správy

v takomto prípade prekontroluje, či pôvodná sťažnosť bola správne vybavená a výsledok
kontroly oznámi sťažovateľovi písomne, podľa postupu vybavenia pôvodnej sťažnosti. Ak ďalšia
opakovaná sťažnosť podaná tým istým sťažovateľom v rovnakej veci neobsahuje nové
skutočnosti, správnosť jej vybavenia sa opätovne nekontroluje, ani sa o tom sťažovateľ
neupovedomí. To platí aj v prípade, že obsahovo identickú sťažnosť podá iný sťažovateľ, toho
však orgán upovedomí o výsledku vybavenia pôvodnej sťažnosti.

Kontrolu prijímania, evidencie, prešetrovania, vybavovania sťažností a plnenia opatrení

prijatých na nápravu vykonáva v orgánoch verejnej správy ich vedúci alebo ním poverená osoba.
Orgán verejnej správy, ktorý sťažnosť vybavoval, je povinný kontrolovať, či sa opatrenia prijaté
na odstránenie nedostatkov a príčin ich vzniku riadne plnia. Za nesprávne prešetrenie sťažnosti
alebo jej nesprávne vybavenie je vedúci orgánu verejnej správy, ktorý vybavoval sťažnosť,
povinný vyvodiť dôsledky voči zodpovedným zamestnancom alebo uplatniť právnu
zodpovednosť za porušenie ich povinností.

Základom pre uplatnenie tzv. petičného práva je čl. 27 Ústavy SR, podľa ktorého každý

má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na
štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami. Práve
žiadosti, návrhy a sťažnosti fyzických a právnických osôb označuje zákon č. 85/1990 Zb.
o petičnom práve v znení neskorších predpisov súhrnne ako „petície“. Najvýraznejšími prvkami
úspešného uplatnenia a častého využívania petičného práva, v súlade s princípmi právneho štátu
sú najmä:

a) absolútna voľnosť predmetu petície obmedzená iba skutočnosťou, že petíciou

nemožno vyzývať na porušovanie základných práv a slobôd osôb a zasahovať do
nezávislosti súdu a

b) zákonná povinnosť orgánu verejnej správy petíciu prijať, prešetriť a v ustanovenej

lehote vybaviť.

Petíciu najčastejšie realizuje petičný výbor, ktorý nie je právnickou osobou, ale plní úlohy

najmä vo vzťahu k verejnosti a členovia petičného výboru sú povinní určiť osobu, ktorá dovŕšila
vek 18 rokov, a ktorá ich bude zastupovať v styku s orgánom verejnej správy.

Podstatnou súčasťou uplatnenia petičného práva je zhromažďovanie podpisov pod

petíciu, ktoré sú vyjadrením podpory tejto kontrolnej aktivity verejnej správy. Na tento účel sa

100

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

môžu petície a podpisové hárky vystaviť na miestach prístupných verejnosti. Na ich „publikáciu“
nie je potrebné povolenie orgánu verejnej správy, v dôsledku tohto však nesmie nastať
obmedzenie cestnej premávky, rušenie verejného poriadku ani iné obmedzenie práv a právom
chránených záujmov iných osôb.

Orgán verejnej správy príslušný na vybavenie petície je povinný prešetriť a vybaviť

petíciu tak, aby zistil skutočný stav veci, jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi a
verejným alebo iným spoločným záujmom. Výsledok vybavenia petície následne písomne
oznámi do 30 dní od doručenia petície alebo od odstránenia jej nedostatkov osobe, ktorá podala
petíciu, alebo osobe určenej na styk s orgánom verejnej správy. Ak nie je možné vybaviť petíciu
v tejto lehote, príslušný orgán verejnej správy písomne oznámi osobe, ktorá ju podala, že petícia
bude vybavená v ďalšej 30-dňovej lehote.

V agende petícii sa na ich prijímanie, evidovanie, vybavovanie a kontrolu vybavovania

subsidiárne a primerane použijú ustanovenia zákona o sťažnostiach, ktorý bol premetom vyššie
uvedeného výkladu.

Význam petície spočíva aj v skutočnosti, že kvalifikované uplatnenie petičného práva

podľa osobitného predpisu (napr. zákon o obecnom zriadení, zákon o samospráve vyšších
územných celkov, čl. 95 Ústavy SR) umožňuje po splnení všetkých zákonných podmienok
realizovať napr. inštitút (miestneho, regionálneho, celoštátneho) referenda. Rovnako významné
postavenie má petičné právo napr. i v súvislosti s voľbou orgánov miestnej samosprávy, kedy
obligatórnou súčasťou kandidátnej listiny nezávislého kandidáta na starostu obce musí byť aj
petícia s požadovaným počtom podpisov voličov, ktorí jeho kandidatúru podporujú.

Zhrnutie

101

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Kontrola predstavuje významnú manažérsku funkciu spočívajúcu v cieľavedomej aktivite,

ktorej zmyslom je dosiahnutie súladu medzi skutočným a požadovaným (žiadúcim) stavom
realizácie verejnej správy, tak ako ho ustanovujú administratívnoprávne normy.

Kontrola v oblasti verejnej správy je podstatným zdrojom informácií, ktorý nám

umožňuje korigovať nedostatky verejnosprávneho výkonného pôsobenia a zároveň usmerňovať
proces stanovovania cieľov a úloh verejnej správy do budúcnosti. Medzi základné funkcie
kontroly vo verejnej správe zaraďujeme funkciu poznávaciu, porovnávaciu, hodnotiacu,
nápravnú a výchovnú.

Výkon kontroly vo verejnej správe je ovládaný striktným administratívnym postupom,

ktorý je ustanovený procedurálnymi normami správneho práva. Východiskom pre výkon
kontrolnej činnosti vo verejnej správe sú jej základné pravidlá, ktoré ustanovujú predovšetkým
predpoklady, podmienky a priebeh kontrolnej aktivity. Jadro výkonu kontroly predstavujú
vzájomné práva a povinnosti orgánov kontroly a kontrolovaných subjektov, ktorých realizáciou
dochádza k usmerňovaniu priebehu celej kontrolnej aktivity. Výstupom z kontrolnej činnosti vo
verejnej správe sú kontrolné zistenia, ktoré sú formalizované v podobe protokolu alebo záznamu
z vykonanej kontroly. Kontrolné zistenia sú následne základom pre stanovenie a vykonanie
potrebných opatrení zameraných vo sfére výkonu verejnej správy na odstránenie nežiadúceho
stavu a jeho príčin.

Pre klasifikáciu kontroly vo verejnej správe je rozhodujúce ústavnoprávne postavenie

verejnej správy a konštrukcia vnútorných vzťahov a väzieb vo verejnej správe. Najmä
v závislosti od týchto determinantov dochádza ku kreovaniu účinných mechanizmov kontroly,
ktoré sú prejavom reflexie existujúcich právnych záruk zákonného, správneho, hospodárneho
a efektívneho výkonu verejnej správy.

Vo verejnej správe rozlišujeme kontrolu vykonávanú orgánmi sústavy verejnej správy

a kontrolu vykonávanú orgánmi (subjektami), ktoré sa nachádzajú mimo sústavy orgánov
verejnej správy. V prvom prípade ide o administratívnu kontrolu vykonávanú v sústave štátnej
správy a samosprávy najmä prostredníctvom účinných mechanizmov vnútornej a vnútro-
organizačnej kontroly. Osobitnou formou administratívnej kontroly je inštančná kontrola spojená
najmä s oblasťou preskúmavania rozhodovacej činnosti orgánov štátnej správy a správny dozor
zabezpečujúci plnenie povinností v oblasti vonkajších vzťahov verejnej správy.

Naproti tomu kontrola verejnej správy subjektami mimo sústavy verejnej správy je

vonkajšou kontrolou v pravom zmysle slova, nakoľko jej výkon je reflexiou existencie právnych
záruk činnosti verejnej správy situovaných mimo jej vlastný organizačný rámec. V rámci tohto
druhu kontroly rozlišujeme kontrolu vykonávanú:

1. Národnou radou Slovenskej republiky – parlamentom,
2. Najvyšším kontrolným úradom Slovenskej republiky,
3. Prokuratúrou Slovenskej republiky,
4. Verejným ochrancom práv,
5. Súdmi Slovenskej republiky a
6. kontrolu vykonávanú na základe petícií a sťažností.

Kontrolné otázky

102

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

1. Charakterizujte kontrolu vo verejnej správe.
2. Čo je predmetom kontroly vo verejnej správe?
3. Aké základné funkcie kontroly vo verejnej správe rozoznávame?
4. Charakterizujte výkon kontroly vo verejnej správe.
5. Aký je význam inštitútu písomných námietok a poriadkovej pokuty v rámci výkonu

kontrolnej činnosti?

6. Ako členíme kontrolu vo verejnej správe?
7. Charakterizujte postavenie Úradu vlády SR v oblasti kontroly v štátnej správe.
8. Charakterizujte pozíciu hlavného kontrolóra v oblasti kontroly územnej samosprávy.
9. Aké sú základné prístupy ku koncipovaniu kontrolných mechanizmov v oblasti záujmovej

samosprávy?

10. Aký je význam správneho dozoru v oblasti verejnej správy?
11. Charakterizujte parlamentnú kontrolu verejnej správy v podmienkach SR.
12. Aká je pozícia Najvyššieho kontrolného úradu SR v kontrolnom systéme verejnej správy?
13. V čom spočíva dozor orgánov prokuratúry vo verejnej správe?
14. Charakterizujte kontrolné kompetencie verejného ochrancu práv vo sfére činnosti verejnej

správy.

15. V čom spočíva ingerencia orgánov súdnej moci v oblasti verejnej správy?
16. Charakterizujte sťažnosti a proces ich vybavovania.
17. Aký je význam petičného práva v oblasti verejnej správy?

103

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

104

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

7. Zodpovednosť vo verejnej správe

Primárnym predpokladom funkčnosti verejnej správy je predovšetkým riadne plnenie

vzájomných povinností jednotlivých účastníkov administratívnoprávnych vzťahov, ktoré je
z tohto dôvodu súčasne aj kvalitatívnym determinantom uplatňovania správnym právom
garantovaných práv.

Zodpovednosť vo verejnej správe je v súvislosti s charakterom verejnej správy ako

verejnomocenskej spravovacej činnosti ponímaná ako spoločenská zodpovednosť zahŕňajúca
najmä politickú, morálnu a samozrejme právnu zodpovednosť. Zatiaľ čo politická a morálna
zodpovednosť vychádzajú z neprávnych normatívnych systémov a disponujú relatívnou
záväznosťou, zodpovednosť právna69 je súhrnom mechanizmov vynútiteľných hrozbou
a použitím štátneho donútenia. V ďalšom texte pod pojmom zodpovednosť vo verejnej správe
budeme rozumieť výhradne právnu zodpovednosť, ktorá sa vzťahuje na subjekty spravujúce
i spravované.

Zodpovednosť je všeobecným právnym inštitútom a prirodzeným dôsledkom prezumpcie

stavu, v rámci ktorého subjekt povinný správať sa právnymi normami definovaným spôsobom
dobrovoľne neplní nimi ustanovené povinnosti. Svojím konaním porušuje nielen všeobecne
záväzné pravidlá správania, ktorých znalosť je konštruovaná formou nevyvrátitelnej domnienky,
ale spravidla jeho konanie súčasne implikuje i porušovanie individuálnych práv iných subjektov
– tzn. v danom prípade je v rámci systému administratívnoprávnych vzťahov rušivým elementom
(napr. porušovanie pravidiel cestnej premávky a ohrozovanie jej účastníkov nedodržiavaním
maximálnej povolenej rýchlosti).

Zodpovednosť vo verejnej správe má dvojaký rozmer, nakoľko je latentnou súčasťou

administratívnoprávneho vzťahu (i) a jej reálne uplatnenie (ii) je podmienené kvalifikovaným
porušením ustanovenej (primárnej) právnej povinnosti. Zatiaľ čo v prvom prípade vedomosť
o možnom uplatnení právnej zodpovednosti zahŕňa výrazný prevenčný a regulačný účinok,
uplatnenie sankcie právnej normy (v podobe uloženia sekundárnej povinnosti) je už realizáciou
príslušného zodpovednostného mechanizmu (tzv. sankčnej zodpovednosti) s následným
výchovným účinkom. 70

Príklad:
Znalosť pravidiel cestnej premávky vrátane ustanovených sankčných postihov za jej prípadné
porušenie je prvotným predpokladom plnenia povinností účastníkov cestnej premávky. Sankcie sú

69 V tejto súvislosti zdôrazňujeme nevyhnutnosť diferencovať právnu zodpovednosť vo verejnej správe
z kriteriálneho hľadiska porušenia pravidiel ustanovených konkrétnym druhom právnej normy. Na tomto základe
možno v podmienkach verejnej správy rozlišovať zodpovednosť trestnoprávnu, administratívnoprávnu, disciplinárnu
atď.. Upozorňujeme, že právnu zodpovednosť možno uplatniť striktne iba v medziach ustanovení platného práva.
Táto skutočnosť nachádza svoje vyjadrenie v základných zásadách trestného postihu – „nullum crimen sine lege
(žiaden zločin bez zákona) a nullum poena sine lege (žiaden trest bez zákona)“.
70 Z uvedeného vyplýva, že zodpovednosť a prípadná aplikácia jej mechanizmov je v širšom zmysle funkciou
právneho vedomia, tzn., že prvotným predpokladom riadneho plnenia právnych povinností subjektov
administratívnoprávnych vzťahov je nutnosť znalosti práva. Znalosť práva je neoddeliteľne spätá predovšetkým
s publikáciou a širokou dostupnosťou jeho prameňov, ktorú v SR garantujú oficiálne publikačné nástroje (Zbierka
zákonov SR, vestníky a iné publikačné prostriedky vlády a orgánov štátnej správy, úradné tabule územnej
samosprávy atď.). Osobitný význam z pohľadu svojej priamej i „sprostredkovanej“ všeobecnej záväznosti nadobúda
európske právo, ktoré je publikované v úradných vestníkoch Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Znalosť
práva však v sebe zahŕňa aj rozhodujúci právno-realizačný atribút – nevyhnutnosť poznania významu jeho obsahu,
ktorý sa zabezpečuje formou kvalifikovaného výkladu (pozri kapitolu o správnom práve).

105

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

z tohto hľadiska stále prítomnou zložkou pravidiel na úseku cestnej premávky, ktorých uplatnenie
je viazané na konkrétne preukázané reprobované konanie deliktuálne spôsobilého subjektu a
ktoré sa aktivujú formou kvalifikovanej činnosti orgánu policajnej správy (uloženie blokovej
pokuty za nevyhovujúci technický stav alebo prekročenie povolenej rýchlosti príslušníkom
policajného zboru apod.).

Možno zhrnúť, že právna zodpovednosť je formou reakcie na porušenie platných

právnych noriem, ktorej realizovaním sa poskytuje ochrana významným spoločenských vzťahom
regulovaným právom. Vo verejnej správe sa z pohľadu realizácie administratívnoprávnych
noriem a zodpovednostných mechanizmov poskytuje ochrana spoločenským vzťahom, ktoré sú
predmetom platnej správnoprávnej úpravy.

Ako sme uviedli v úvode, zodpovednosť vo verejnej správe sa uplatňuje vo vzťahu

k subjektom spravovaným, t.j. adresátom výkonného spravovacieho pôsobenia a rovnako aj vo
vzťahu k subjektom spravujúcim, ako jeho pôvodcom. Táto skutočnosť nám umožňuje rozlíšiť
medzi zodpovednosťou za porušenie administratívnoprávnych noriem v užšom zmysle slova
a omnoho širšie koncipovanou zodpovednosťou za výkon verejnej správy. Budeme sa teda
venovať otázkam tzv. administratívnoprávnej zodpovednosti a zodpovednosti za výkon
verejnej správy, ktorých podstatným diferenciačným znakom je práve status subjektu, ktorý je
adresátom uplatnenia zodpovednostných mechanizmov.

7.1 Administratívnoprávna zodpovednosť

Problematika administratívnoprávnej zodpovednosti je vyjadrením skutočnosti, že aj

orgány sústavy verejnej správy disponujú vymedzenou trestnoprávnou kompetenciou, ktorá má
podobu sankčnej právomoci za protiprávne konanie v oblasti verejnej správy – za tzv. správne
delikty. Administratívnoprávna zodpovednosť je v tomto zmysle reakciou a sankčnou
zodpovednosťou za porušenie administratívnoprávnymi normami ustanovených povinností
fyzických a právnických, t.j. spravovaných osôb na jednotlivých úsekoch výkonu verejnej
správy. V tejto súvislosti sa v teórii zaužíval pojem správne trestanie a pre parciálnu oblasť
správneho práva pozostávajúcu z právnych noriem sankčnej zodpovednosti správne právo
trestné71.

Pre správne trestanie platí, že:

 dôvod jeho uplatnenia je protiprávne konanie v oblasti verejnej správy narušujúce

spoločenské vzťahy chránené správnym právom, označované pojmom správny
delikt,

 je vyjadrením účasti orgánov verejnej správy na výkone trestnej pôsobnosti

v spoločnosti,

71 Časť správneho práva upravujúca tzv. správne trestanie pozostáva z osobitných administratívnoprávnych noriem,
ktoré ustanovujú zákonné znaky jednotlivých druhov protiprávneho konania vo verejnej správe, podmienky vzniku
a zániku trestnosti konania fyzických a právnických osôb, druhy sankcii, podmienky, procesný postup ich ukladania
atď.. Správne trestanie je osobitným druhom výkonu verejnej správy, ktorý je príznačný svojim represívnym
charakterom.

106

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

 primárnym predmetom jeho realizácie je zabezpečenie bezporuchového chodu

verejnej správy a plnenia jej úloh,

 sa v konkrétnom prípade uskutočňuje formou rozhodovania o vine a treste, resp.

sankcii, ktorá má podobu správneho trestu alebo konkrétnej
administratívnoprávnej sankcie.

Rozhodujúcim pojmom administratívnoprávnej zodpovednosti je správny delikt, ktorým

sa v oblasti verejnej správy súhrnne označuje administratívnoprávnou normou ustanovené
a sankcionované protiprávne konanie, spočívajúce v porušení povinností spravovaných osôb a za
ktoré príslušný správny orgán ukladá zákonom ustanovené sankcie. V tomto kontexte je
administratívnoprávna zodpovednosť zodpovednosťou za správne delikty.

Pojmovými znakmi charakterizujúcimi správny delikt72 sú:

– konanie (komisívne/omisívne) ako prejav vôle vo vonkajšej (spoločenskej)

realite,

– protiprávnosť a trestnosť skutku, ktorým sa porušuje alebo ohrozuje

záujem chránený normami správneho práva,

– administratívnoprávne vymedzenie znakov skutkovej podstaty deliktu a
– existencia sankcie ako prejavu administratívnoprávnej zodpovednosti.

V nasledujúcich častiach sa budeme problematike administratívnoprávnej zodpovednosti

venovať formou výkladu jednotlivých druhov správnych deliktov v podobe ako ich ustanovuje
platná správnoprávna úprava, vrátane využitia potrebných poznatkov vedy o správnom práve.
Z metodického hľadiska správne delikty rozdelíme na dve hlavné skupiny, a to na priestupky
a iné správne delikty.

7.1.1 Priestupky

Priestupky sú podstatnou podskupinou správnych deliktov, ktoré sú charakterizované

relatívne jednotnou a kodifikovanou právnou úpravou. Priestupky budú pre nás významné aj
z pohľadu potreby následného odlíšenia a výkladu druhej, početnejšej podskupiny tzv. iných
správnych deliktov.

Východiskovú právnu úpravu priestupkov a priestupkového práva predstavuje zákon č.

372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorý je všeobecným hmotno-

72 Pojmové znaky plnia aj funkciu prostriedku dôležitého rozlíšenia správnych a tzv. súdnych deliktov. Ako možno
odvodiť už zo samotného názvu, napriek tomu, že oba druhy deliktov implikujú protiprávne konanie ich podstatný
rozdiel v konečnom dôsledku spočíva práve v konštrukcii kompetentnosti ich postihu. Zatiaľ čo správne delikty
postihujú určené orgány verejnej správy, delikty súdne postihujú výlučne súdy, ktoré sú jedinými orgánmi štátu
spôsobilými rozhodovať o vine a treste v prípade omnoho závažnejších a spoločenský škodlivejších súdnych
deliktov. V súčasnosti sa za súdne delikty v zmysle rekodifikovaného Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení
neskorších predpisov považujú výhradne na báze formálnych znakov ustanovené trestné činy zahŕňajúce prečiny
a zločiny (§ 9 cit. zákona). K problematike ďalších podstatných rozlišovacích znakov týchto druhov deliktov ako
napr. právny základ, charakter právnej úpravy, subjekt, objekt, spoločenská difamácia apod. pozri napr. Sobihard
(2002), Machajová (In Škultéty a kol., 2004).

107

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

právnym i procesnoprávnym predpisom. Systematika tohto právneho predpisu pozostáva zo
všeobecnej časti, osobitnej časti a procesných ustanovení. Všeobecná časť ustanovuje základné
pojmy, pôsobnosť zákona, zodpovednosť, sankcie a podmienky ich ukladania. V osobitnej časti
sú uvedené základné skutkové podstaty priestupkov na jednotlivých úsekoch výkonu verejnej
správy a procesné ustanovenia pozostávajú z právnych noriem upravujúcich konanie
o priestupkoch a jeho jednotlivé fázy. Zákon o priestupkoch je základným právnym predpisom
predstavujúcim všeobecnú a východiskovú právnu úpravu priestupkov.

Špeciálnu právnu úpravu priestupkov ustanovujú v súvislosti s parciálnym výkonom

verejnej správy v rámci jej jednotlivých úsekov početné osobitné zákony (napr. stavebný zákon,
zákon o verejnom zdravotníctve, cestný zákon, zákon o ochrane pred povodňami, zákon
o vodách atď.). Pri prejednávaní priestupkov ustanovených osobitnými predpismi sa v aplikačnej
praxi postupuje subsidiárne podľa zákona o priestupkoch, tzn. že sa prioritne použijú ustanovenia
osobitného právneho predpisu (napr. § 105 stavebného zákona) a zákon č. 372/1990 Zb. sa
použije s určenými odchýlkami.

Osobitosť priestupkov v systéme administratívnoprávnej zodpovednosti spočíva najmä

v povahe ich právnej úpravy, ktorá je spomedzi všetkých druhov správnych deliktov
najkomplexnejšia.

Priestupok ako jediný druh správneho deliktu disponuje legálnou definíciou, podľa ktorej

priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za
priestupok výslovne označené v zákone o priestupkoch alebo v inom zákone, ak nejde o iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

V tomto prípade ide o komplexnú legálnu definíciu, ktorá priestupok vymedzuje

pozitívne (i) ako zavinené konanie, porušujúce/ohrozujúce záujem spoločnosti výslovne
označené v zákone a negatívne (ii) odlíšením od iných správnych deliktov a trestných činov.
Zároveň odkazuje na jeho formálne znaky ustanovené v podobe najmä znakov skutkových
podstát a materiálny znak, ktorým je jeho spôsobilosť ohroziť alebo porušiť záujem spoločnosti.

Vo všeobecnosti platí, že každé konanie napĺňajúce uvedené znaky je priestupkom, tzn.

konaním nedovoleným, protiprávnym. Pokiaľ však existujú okolnosti vylučujúce jeho
protiprávnosť, nemožno také konanie vôbec klasifikovať ako priestupok. V tomto prípade pôjde
o špecifické okolnosti spočívajúce v konaní, ktorým niekto vo vzťahu k chránenému záujmu
primerane odvracia priamo hroziaci útok alebo nebezpečenstvo spôsobom v danej situácii
nevyhnutným, pričom týmto konaním nespôsobí rovnako závažný následok ako pôvodne hrozil
(tzv. nutná obrana a krajná núdza – § 2 ods.2 zákona č. 372/1990 Zb.). Obdobné postavenie
okolnosti vylučujúcej protiprávnosť má v tomto prípade aj tzv. konanie na príkaz, ktoré sa
uplatňuje pri zodpovednosti za porušenie povinnosti uloženej právnickej osobe (§ 6).

Kvalitatívne odlišným prípadom je existencia tzv. okolností zániku trestnosti spôsobujúcich ipso
iure zánik sankčnej zodpovednosti za spáchaný priestupok. V zmysle ustanovení zákona
o priestupkoch nemožno priestupok prejednať, ak od jeho spáchania uplynuli dva roky (tzn.
uplynutie času), a rovnako nemožno ho prejednať, resp. uloženú sankciu/jej zvyšok vykonať, ak
sa na priestupok vzťahuje amnestia udelená vládou SR podľa čl. 119 písm. l) Ústavy SR formou
jej uznesenia publikovaného v Zbierke zákonov SR.

Pre uplatnenie zodpovednostných a sankčných právnych vzťahov v oblasti priestupkov je

nevyhnutné identifikovať územnú, časovú a osobnú pôsobnosť zákona o priestupkoch.

108

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Z hľadiska časovej pôsobnosti sa zodpovednosť za priestupok posudzuje podľa zákona

účinného v čase spáchania (dokonania) priestupku, resp. podľa neskoršieho zákona, avšak iba
vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie (prípustnosť retroaktivity). O sankciách a ochranných
opatreniach sa zmienime neskôr, no pre ich ukladanie platia nasledovné pravidlá: páchateľovi
možno uložiť len taký druh sankcie, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa o
priestupku rozhoduje a o ochrannom opatrení sa rozhodne vždy výhradne podľa zákona účinného
v čase, keď sa o ochrannom opatrení rozhoduje.

Z hľadiska územnej pôsobnosti sa podľa zákona o priestupkoch alebo iného zákona

reglementujúceho skutkové podstaty priestupkov posudzujú:

–

priestupky, ktoré boli spáchané na území Slovenskej republiky (zásady
teritoriality) bez ohľadu na osobu páchateľa,

–

vybrané druhy priestupkov (proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, proti
občianskemu spolunažívaniu, proti majetku), ktoré spáchal v cudzine občan SR
alebo cudzinec, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky (zásada
personality), ak takéto konanie nebolo v cudzine prejednané,

–

iné ako vyššie vypočítané priestupky spáchané v cudzine uvedenými osobami len
vtedy, ak nimi táto osoba porušila povinnosť, ktorú má podľa slovenských
predpisov mimo územia republiky, alebo ak to vyplýva z vyhlásených
medzinárodných dohôd, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Z pohľadu osobnej pôsobnosti vymedzujeme okruh osôb, na ktoré sa zákony

o priestupkoch vzťahujú. Zákon zásadne ustanovuje zodpovednosť tzv. páchateľa priestupku,
ktorým môže byť výlučne iba fyzická osoba. V tomto zmysle vo všeobecnosti platí, že
zodpovednou môže byť každá fyzická osoba, avšak u negatívne uvedeného okruhu osôb
nemožno spáchaný priestupok prejednať.

Prvým predpokladom a kritériom pre uplatnenie zodpovednosti fyzickej osoby je jej

deliktuálna spôsobilosť (pozri výklad o subjektoch správneho práva), ktorá je viazaná na
dovŕšenie 15-teho roku veku páchateľa v čase spáchania priestupku a súčasne na neexistenciu
dôvodov vylučujúcich jeho príčetosť (stav duševnej choroby, nemožnosť ovládať svoje konanie,
okrem stavu nepríčetnosti, do ktorej sa páchateľ hoci len z nedbanlivosti priviedol požitím
alkoholu alebo užitím inej návykovej látky).

Exempcia z osobnej pôsobnosti zákonov o priestupkoch je reglementovaná vo vzťahu

k osobám požívajúcim výsady a imunity podľa zákonov SR alebo medzinárodného práva.
Z tohto dôvodu konanie osôb požívajúcich uvedené výsady a imunity, ktoré napriek tomu, že má
znaky priestupku, nemožno ako priestupok prejednať.73 Dokonca nemožno ani vykonať sankciu
alebo vo výkone sankcie pokračovať, ak osoba, ktorej bola sankcia uložená sa osobou
požívajúcou výsady a imunity stala neskôr. Odlišný postup ustanovuje zákon o priestupkoch
v prípade prejednania priestupkov, ktorých sa dopustili osobitné kategórie osôb, konkrétne:
osoby podliehajúce vojenskej disciplinárnej právomoci, príslušníci Policajného zboru a
príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, sudcovia a prokurátori a
osoby počas výkonu trestu odňatia slobody. V prípade spáchania priestupkov zo strany týchto

73 Zákonom č. 211/2006 Z. z. bol zákon o priestupkoch v § 9 doplnený ustanovením, podľa ktorého možno podľa
priestupkového zákona prejednať konanie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré je priestupkom
spáchaným porušením zákazu požívať alkoholické nápoje alebo iné návykové látky pri vykonávaní činnosti, pri
ktorej by mohlo dôjsť k ohrozeniu života, zdravia alebo poškodeniu majetku. Tejto novelizácii predchádzala diskusia
o otázke, či poslanci NRSR vôbec disponujú tzv. priestupkovou imunitou podľa čl. 78 Ústavy SR, pričom časť
odborného fóra upozorňovala, že predmetným ustanovením sa tento druh imunity poslanca s výnimkou
postihovaného konania implicitne zavádza. K tomu pozri napríklad Balog (2006).

109

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

osôb sa postupuje podľa osobitných predpisov ustanovujúcich zodpovednosť spojenú s ich
špecifickým statusom.

Pre kvalifikované odlíšenie a uplatnenie administratívnoprávnej zodpovednosti za

priestupky je nevyhnutné identifikovať ich skutkové podstaty, ktoré predstavujú ustanovenie
typových (obligatórnych a fakultatívnych) znakov konania, zákonom definovaného ako
priestupok. Vo sfére priestupkov je vymedzenie skutkových podstát priestupkov určitého druhu
zároveň vymedzením ich vzájomných druhových odlišností.

Pri každej skutkovej podstate priestupku rozlišujeme jej obligatórne znaky:

1. Objekt

Objektom priestupku sú spoločenské vzťahy a hodnoty, ktorým zákon poskytuje
ochranu a ktoré sú zo strany páchateľov predmetom protiprávneho konania.
V závislosti od miery abstrakcie rozlišujeme subjekt všeobecný (napr.
bezporuchový chod verejnej správy), druhový (majetok, občianske spolužitie),
individuálny (napr. zachovanie nočného kľudu). Objektom v tomto zmysle však nie
je jednotlivý hmotný predmet, voči ktorému napr. formou priameho fyzického
pôsobenia protiprávne konanie smeruje (napr.: ako hmotný predmet útoku pri
posudzovaní priestupkov proti majetku, ktorých objektom je cudzí majetok môže
byť automobil, plot apod.).

2. Objektívna stránka

Objektívna stránka skutkovej podstaty pozostáva z konania, jeho následku a ich

vzájomného príčinného vzťahu. Konanie je prejavom vôle navonok, ktoré môže
mať aj podobu kvalifikovanej nečinnosti, musí však viesť k následku – k ohrozeniu
alebo porušeniu záujmov, ktoré sú chráneným objektom konkrétneho priestupku.
Významnou súčasťou objektívnej stránky priestupku je aj určenie miesta a času
konania, ktoré je napríklad predpokladom určenia podmienok deliktuálnej
spôsobilosti, miestnej príslušnosti kompetentného orgánu verejnej správy
a v konečnom efekte aj podmienkou bezchybnej právnej kvalifikácie.

3. Subjekt

Subjektom priestupku je jeho páchateľ, teda deliktuálne spôsobilá fyzická osoba,
ktorá svojím konaním naplnila všetky zákonné znaky priestupku a ohrozila alebo
porušila záujem chránený zákonom. V tejto súvislosti subjektom môže byť iba
osoba patriaca do okruhu osôb podliehajúcemu osobnej pôsobnosti priestupkového
zákona. Niektoré deliktuálne spôsobilé osoby ponímajú v porovnaní s inými
privilegované postavenie z pohľadu ochrany ich práv pri prejednaní priestupku,
ukladaní sankcii apod. – ide o mladistvé osoby vo veku 15 – 18 rokov.

4. Subjektívna stránka

Priestupok je zavineným konaním, pri posudzovaní ktorého platí pravidlo, že na
zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne
neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. Ako formy zavinenia rozlišujeme
úmysel (priamy a nepriamy) a nedbanlivosť (vedomú a nevedomú), ktorých
posúdenie v konkrétnom prípade má spravidla podstatný význam pre uloženie
a výšku sankcie.

110

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Právnym následkom spáchania priestupku je ujma páchateľa, ktorá ho za spáchanie tohto

druhu protiprávneho konania v podobe konkrétne stanovenej sankcie spolu s náležitou mierou
spoločenskej difamácie (odsúdenia) postihuje. Za priestupok možno s prihliadnutím najmä na
jeho závažnosť, spôsob jeho spáchania, na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný,
na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, uložiť tieto sankcie:

a) pokarhanie,
b) pokutu,
c) zákaz činnosti,
d) prepadnutie veci.

Od uloženia sankcie možno v rozhodnutí o priestupku rovnako upustiť, ak k náprave

páchateľa postačí samotné prejednanie priestupku. V protiklade s tým možno však súčasne
s výnimkou kombinácie sankcii a) + b) uložiť naraz aj viaceré sankcie. Popri uloženej sankcii
môže správny orgán za účelom ochrany záujmov spoločnosti uložiť páchateľovi aj zákonom
ustanovené ochranné opatrenia, ktoré pozostávajú z obmedzujúcich opatrení a zhabania veci.
Ich účelom je pro futuro v rámci zákonných limitov regulovať konanie páchateľa priestupku
a zamedziť tak opätovnému páchaniu protiprávneho konania (napr. zákaz navštevovania verejne
prístupných miest, v ktorých sa podávajú alkoholické nápoje apod.).

Príklad:
Na základe § 49 zákona o priestupkoch sú postihované priestupky proti občianskemu
spolunažívaniu. Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že druhovým objektom, ktorému zákon
poskytuje ochranu je občianske spolunažívanie a ust. § 49 následne subsumuje šesť skutkových
podstát. V zmysle § 49 ods. 1 písm. a) sa priestupku „dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že
ho urazí alebo vydá na posmech“. Táto skutková podstata pozostáva z individuálneho objektu,
ktorým je česť osoby, z objektívnej stránky spočívajúcej v konaní ktorým niekto osobu urazí
alebo vydá na posmech a ktorého príčinným následkom je ublíženie na jej cti. Subjektom tejto
skutkovej podstaty je subjekt všeobecný v rámci limitov osobnej pôsobnosti zákona a subjektívna
stránka pozostáva z nedbanlivostnej formy zavinenia. Druh sankcie a jej výšku ustanovuje zákon
v odseku 2 v podobe možnosti uloženia pokuty s určením hornej hranice v závislosti od
konkrétnej skutkovej podstaty priestupku.

Na záver možno vo všeobecnosti zhrnúť, že priestupkom je také protiprávne

sankcionované konanie v oblasti pôsobnosti verejnej správy, ktoré kumulatívne napĺňa všetky
jeho zákonom ustanovené podstatné znaky a nie je iným správnym deliktom ani trestným činom.

7.1.2 Iné druhy správnych deliktov

Okrem priestupkov rozlišujeme početnú a značne heterogénnu skupinu iných správnych

deliktov, ktoré sa od priestupkov odlišujú spravidla viacerými zákonnými typovými znakmi
a prirodzene kvalitatívne iným právnym režimom. Zatiaľ čo ich hmotnoprávnu úpravu

111

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

reprezentujú početné osobitné predpisy, procesný postup sa v prípade, že nie je ustanovené inak
riadi všeobecným predpisom o správnom konaní.74

V súlade s platnou administratívnoprávnou úpravou a ustálenými názormi početných

predstaviteľov teórie správneho práva možno ostatné správne delikty klasifikovať na tieto druhy:

a) iné správne delikty fyzických osôb postihované na základe zavinenia,
b) správne delikty právnických osôb a fyzických osôb postihované bez ohľadu na

zavinenie,

c) správne disciplinárne delikty,
d) správne poriadkové delikty.

Ad. a) Iné správne delikty fyzických osôb postihované na základe zavinenia

Napriek skutočnosti, že tento druh správnych deliktov je z hľadiska subjektu

a subjektívnej stránky veľmi podobný kategórii správnych priestupkov, nepodlieha
priestupkovému režimu.

Právnu úpravu týchto správnych deliktov z hľadiska ich skutkovej podstaty, podmienok

právnej zodpovednosti, druhu sankcii a príslušnosti orgánov oprávnených delikty prejednať
predstavujú početné právne predpisy upravujúce výkon verejnej správy na jej jednotlivých
úsekoch. Vzájomný aplikačný vzťah medzi priestupkami a týmto druhom správnych deliktov je
pritom založený na zásade subsidiarity priestupkového postihu v súlade so zásadou správneho
trestania „ne bis in idem“ (nie dvakrát v tej istej veci).

Podľa platnej právnej úpravy medzi správne delikty fyzických osôb postihované na

základe zavinenia zaraďujeme protiprávne konanie, ktorého páchateľom (subjektom) je jednak
pracovník, zamestnanec alebo funkcionár právnickej osoby a jednak iná fyzická osoba
postihovaná za porušenie svojich povinnosti výslovne mimo režimu priestupkového zákona.

V prvom prípade ide o správne delikty, ktorých páchateľom je fyzická osoba v osobitnom

právnom vzťahu k právnickej osobe. Existencia tohto základného právneho vzťahu je v danom
prípade podmienkou vzniku prípadnej administratívnoprávnej zodpovednosti za tento druh
správnych deliktov. Predmetom postihu v tomto prípade je na rozdiel od pôsobnosti zákona
o priestupkoch zavinené protiprávne konanie spočívajúce v porušení povinností špeciálnym
subjektom – pracovníkom (zamestnancom) alebo funkcionárom – ktoré má uvedený subjekt na
určitom úseku činnosti právnickej osoby a za ktoré súčasne zodpovedá i v rovine
administratívnoprávnej.

Genéza tohto druhu správnych deliktov poukazuje na jeho prepojenosť so vznikom

vlastnej administratívnoprávnej zodpovednosti právnických osôb a následne so súčasnou
potrebou zvýraznenia individuálnej administratívnoprávnej zodpovednosti jej pracovníkov za
porušenie povinností vo sfére činnosti právnickej osoby. Z tohto dôvodu nie je vylúčené ani
kumulatívne uplatnenie administratívnoprávnej zodpovednosti právnickej osoby a zároveň jej
zodpovedných pracovníkov.

74 Procesnoprávna úprava postupu pri postihovaní iných druhov správnych deliktov reprezentovaná zákonom
o správnom konaní (v súlade so zásadou subsidiarity) je jedným z dôvodov neustálej kritiky platnej právnej úpravy
správneho trestania, nakoľko napr. na rozdiel od komplexnej procesnej časti zákona o priestupkoch, zákon
o správnom konaní nereprezentuje striktný rámec sankčného postupu a dáva v neprimeranej miere priestor pre
uplatnenie napr. inštitútu správnej úvahy apod..

112

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Z hľadiska aplikačnej praxe môžu príslušné orgány postihovať na princípe priamej

sankčnej pôsobnosti jednotlivých pracovníkov právnickej osoby a rovnako aj právnickú osobu
z titulu porušenia administratívnoprávnych noriem. Právna konštrukcia postihu tohto druhu
správnych deliktov zavádza rozdielne právne postavenie fyzických osôb, založené v danom
prípade na ich právnom statuse k právnickej osobe vo vzťahu ku ktorej plnia svoje povinnosti, čo
sa často vysvetľuje nutnosťou efektívnejšieho postihu protiprávneho konania a zabezpečením
účinných mechanizmov pre bezporuchový chod verejnej správy a jej jednotlivých špecifických
odvetví.

Druhú skupinu správnych deliktov fyzických osôb postihovaných na základe zavinenia

predstavuje sankcionované zavinené protiprávne konanie fyzických osôb spočívajúce
v porušovaní právnych povinností vo sfére verejnej správy, upravené rovnako mimo režimu
priestupkového práva. Tento druh protiprávneho konania v oblasti verejnej správy je vyňatý
z režimu postihu priestupkov, tzn. jeho typové znaky, podmienky uplatnenia zodpovednosti,
príslušnosť správnych orgánov a sankcie ustanovujú osobitné zákony. Na rozdiel od prvej
skupiny tohto druhu správnych deliktov nemožno vymedziť diferenciačné znaky, ktoré by
opodstatňovali vyňatie tohto protiprávneho konania z pôsobnosti zákona o priestupkoch. Túto
skutočnosť možno vnímať iba z hľadiska špecifickosti a významu spravovacích právnych
vzťahov upravených osobitnými zákonmi, ktoré autonómne regulujú aj príslušnú sankčnú
zodpovednosť ako výraz z toho vyplývajúcej nevyhnutnosti.

Ad. b) Správne delikty právnických osôb a fyzických osôb postihované bez ohľadu na
zavinenie

Táto kategória správnych deliktov je označovaná pojmom zmiešané (hybridné) delikty

a zahŕňa správne delikty právnických osôb a niektorých skupín fyzických osôb, ktorých
spoločným znakom je ich postih bez ohľadu na zavinenie.

Absencia zavinenia ako znaku protiprávneho konania znamená, že pre posúdenie

správneho deliktu deliktuálne spôsobilej fyzickej a právnickej osoby má rozhodujúci význam iba
skutočnosť porušenia administratívnoprávnej povinnosti, v tomto prípade hovoríme o tzv.
objektívnej zodpovednosti založenej objektívne vnímaným konaním subjektu. Objektívna
zodpovednosť je pritom najčastejšie konštruovaná ako absolútna zodpovednosť, nepripúšťajúca
žiadne liberačné dôvody (dôvody pre zbavenie sa zodpovednosti).

V prvom prípade je subjektom protiprávneho konania právnická osoba. Právnickou

osobou sú združenia fyzických a právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky
územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanoví zákon. Právnická osoba je ako subjekt
správneho práva v odvetviach verejnej správy objektívne zodpovedná za protiprávne konanie
spočívajúce v porušení správnym právom ustanovených povinností, ktorého znaky a s ním
spojené postihy ustanovujú príslušné administratívnoprávne normy.

Napriek tomu, že za právnickú osobu konajú oprávnené fyzické osoby (štatutárne orgány,

vedúci pracovníci, iní poverení pracovníci), administratívnoprávna zodpovednosť sa vzťahuje na
deliktuálne spôsobilú právnickú osobu ako celok. Rozhodujúci je teda okamih, kedy právnická
osoba nadobudne právnu spôsobilosť a v rámci nej tzv. deliktuálnu zložku ako jej neoddeliteľnú
súčasť. V súvislosti s právnickou osobou ako právom uznaným spoločenským útvarom možno
absenciu zavinenia ako stavu vedomia a vôle považovať za prirodzenú, čo však neznamená, že
absolútna objektívna zodpovednosť právnických osôb, tak ako je prevažne reglementovaná
v súčasnosti, nie je predmetom odbornej kritiky. Takáto právna konštrukcia zodpovednosti je

113

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

vyjadrením spôsobilosti právnickej osoby (obdobne aj niektorých fyzických osôb) svojím
konaním vážnejšie ohroziť záujmy chránené administratívnoprávnymi normami. Ďalším
dôvodom je účinnosť postihu právnickej osoby ako celku, nakoľko preukázanie a následné
sankcionovanie protiprávneho konania jej jednotlivých poverených orgánov a pracovníkov by si
vyžadovalo nepomerne väčšiu a náročnejšiu aktivitu orgánov verejnej správy, avšak súčasne bez
možnosti ekvivalentného postihu právnickou osobou spôsobenej spoločenskej ujmy.75

Sankciou za tieto druhy správnych deliktov je najčastejšie pokuta určená hornou

hranicou, prípustným rozsahom finančného postihu, resp. formou percentuálneho podielu (napr.
percentuálny podiel zo zmluvnej ceny za porušenie povinností obstarávateľa v súvislosti
s procesom verejného obstarávania podľa §149 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Nie je vylúčený ani iný druh sankcie spočívajúci
napríklad v časovo obmedzenom zákaze činnosti a pod..

Príklad:
Podľa § 106 ods. 2 písm. b) stavebného zákona pokuta až do výšky 2 000 000 Sk sa uloží
právnickej osobe, ak mení stavbu bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním.

Podľa § 39 ods. 11 zákona o verejnom zdravotníctve pokutu vo výške od 5 000 Sk do 100 000 Sk
uložia príslušné orgány verejného zdravotníctva právnickej osobe, ktorá napr. predala alebo
vydala fyzickej osobe veľmi jedovaté látky a prípravky.

Subjektom druhu zmiešaných správnych deliktov sú aj fyzické osoby, ktoré sa od iných

fyzických osôb (občanov) postihovaných na základe zavinenia odlišujú svojim právnym
postavením. V tomto prípade ide o fyzické osoby, ktorých definičným znakom je výkon
podnikateľskej alebo inej kvalifikovanej činnosti. Práve ich osobitné právne postavenie
v súvislosti s vykonávaním špecifickej činnosti a spôsobilosť protiprávnym konaním vo väčšej
miere negatívne ovplyvňovať výkon verejnej správy je dôvodom pre prísnejšie posudzovanie ich
administratívnoprávnej zodpovednosti. Najčastejšie sa stretávame so správnymi deliktmi
fyzických osôb oprávnených na podnikanie, ktoré sú na konkrétnom úseku verejnej správy
upravované spoločne s deliktmi právnických osôb. Osoby vykonávajúce podnikateľskú činnosť
podľa ustanovení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších
predpisov alebo obchodného zákonníka (zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov)
spolu s ďalšími osobami vykonávajúcimi inú kvalifikovanú činnosť podliehajú prísnejším
administratívnoprávnym postihom, čím sa zdôrazňuje vo vzťahu k ich konaniu vyššia miera
spoločensky požadovanej zodpovednosti.

Pri posudzovaní protiprávneho konania týchto osobitných skupín fyzických osôb sa

postupuje rovnako ako v prípade právnických osôb, tzn. príslušné orgány bez ohľadu na
zavinenie posudzujú a sankcionujú porušenie administratívnoprávnych noriem a nimi
ustanovených povinností v rozsahu, spôsobom a formou postihu, ustanoveného jednotlivými
zákonmi upravujúcimi administratívnoprávnu zodpovednosť za tento druh správneho deliktu na
predmetom úseku výkonu verejnej správy.

75 Závažnosť v súčasnosti rozšírených protiprávnych aktivít právnických osôb bola v rámci procesu rekodifikácie
slovenských trestných kódexov dôvodom návrhu zavedenia trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb.
V rámci schvaľovacieho procesu sa od tohto ustanovenia upustilo a jedným z hlavných argumentov jeho odporcov
bola práve existujúca koncepcia administratívnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, v rámci ktorej sa napr.
sankčné postihy výrazne približujú potenciálnemu sankčnému postihu v oblasti trestného práva.

114

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Príklad:
Na úseku stavebného poriadku je základným právnym predpisom stavebný zákon (č. 50/1976 Zb.
v znení neskorších predpisov), ktorý v tretej časti nazvanej „sankcie“ upravuje jednak
priestupky, a jednak správne delikty. Právna úprava priestupkov podľa § 105 je vo vzťahu
k ustanoveniam zákona o priestupkoch špeciálnou úpravou, ktorá sa použije prioritne, tak ako
uvádzame v časti o priestupkoch. Aktuálnou je pre nás úprava v § 106, ktorá pre oblasť
stavebného poriadku reglementuje sankcionované protiprávne konanie právnických osôb alebo
fyzických osôb oprávnených na podnikanie. Súčasťou týchto ustanovení je určenie:

 zodpovednostného subjektu,

 subjektu kompetentného delikt prejednať a postihovať,

 trestnosti konania a typových znakov jeho skutkovej podstaty,

 sankcie v podobe pokuty s určenou hornou hranicou postihu.

V nadväznosti na toto ustanovenie zákon v § 107 vymedzuje lehoty ukladania pokút, ktoré
správny orgán ukladá na základe prerokovania a rozhodnutia o uložení pokuty podľa ustanovení
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov.

Ad. c) Správne disciplinárne delikty

Správne disciplinárne delikty sú sankcionovaným zavineným protiprávnym konaním,

ktorého subjektom je fyzická osoba v osobitnom vzťahu k určitej inštitúcii, ustanovizni, ktorá sa
podieľa na výkone verejnej správy. Objektom správnych disciplinárnych deliktov je služobná
disciplína, poriadok, riadny výkon verejnej/štátnej služby, príp. povolania, tzn. riadne plnenie
povinností vo vzťahu k danej inštitúcii, ktorá je spravujúcim subjektom garantujúcim uvedené
atribúty činnosti de facto spravovaných osôb, podliehajúcich jej disciplinárnej právomoci.
Objektívnou stránkou je protiprávne konanie založené zavineným porušením povinností
súvisiacich s riadnym plnením úloh verejnej správy. V pozícii špeciálneho subjektu vystupuje
fyzická osoba s príslušnosťou k určitej, bližšie vymedzenej organizácii podieľajúcej sa na výkone
verejnej správy (napr. študent vysokej školy, advokát, notár, štátny zamestnanec apod.).76
Subjektívna stránka je vzhľadom na povahu deliktu založená na zavinení.

Za správne disciplinárne delikty možno považovať iba také protiprávne konanie, ktoré

vzniká vo sfére pôsobnosti správneho práva, v súvislosti s výkonom verejnej správy a na ktorom
sa podieľajú osoby týmto výkonom poverené, príp. na ňom zúčastnené. V tomto zmysle za
správne disciplinárne delikty považujeme iba tzv. verejnoprávne disciplinárne delikty
a v žiadnom prípade nie napr. porušenia pracovnoprávnej disciplíny zamestnanca súkromnej
spoločnosti a rovnako porušenia povinností člena občianskeho združenia, politickej strany, cirkvi
a náboženskej spoločnosti apod.. Z uvedeného vyplýva, že rozmer disciplinárnej zodpovednosti
ako takej sa neobmedzuje iba na oblasť správneho práva, ale je vlastný aj iným právnym
odvetviam. Osobitne treba zdôrazniť hranice pri posudzovaní správnej disciplinárnej
zodpovednosti a ústavnoprávnej disciplinárnej zodpovednosti (napr. u poslancov, sudcov apod.).

Z pohľadu právnej úpravy správnych disciplinárnych deliktov rozlišujeme početné

osobitné právne predpisy, ktoré upravujú konštrukciu jednotlivých disciplinárnych postihov

76 V záujme uceleného výkladu naznačíme aj širšie súvislosti uplatnenia disciplinárnej zodpovednosti, ktoré
prekračujú vo svojej podstate rámec výkladu administratívnoprávnej zodpovednosti a podrobnejšie sa nimi budeme
zaoberať v časti o zodpovednosti za výkon verejnej správy.

115

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

v závislosti od osobitostí jednotlivých odvetví verejnej správy. V tomto prípade osobitné zákony
upravujú druhy, zloženie a pôsobnosť disciplinárnych orgánov, skutkové podstaty jednotlivých
deliktov, druhy a výšku sankčného postihu, pričom v procesnej oblasti odkazujú na vnútorné
disciplinárne predpisy jednotlivých ustanovizní, resp. na subsidiárne použitie zákona o správnom
konaní, príp. dokonca na použitie procesného kódexu trestného práva.

V oblasti štátnej správy bola až do prijatia zákona č. 231/2006 Z. z. úprava správnych

disciplinárnych deliktov spojená s komplexnou úpravou režimu štátnej služby podľa ustanovení
zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších právnych predpisov. S účinnosťou od 1. júna 2006 došlo k vypusteniu ustanovení
zákona č. 312/2001 Z. z. o disciplinárnej zodpovednosti v štátnej službe (§ 61 upravujúci tzv.
služobné previnenie a závažné služobné previnenie) a rovnako k zániku ústredného orgánu
štátnej správy pre oblasť štátnej služby – Úradu pre štátnu službu.

V oblasti záujmovej samosprávy sa úprava administratívnoprávnej zodpovednosti za

správne disciplinárne delikty spája najmä s úpravou činnosti jednotlivých profesijných komôr
/samosprávnych stavovských organizácii (napr. Notárska komora, Slovenská advokátska komora,
Komora geodetov a kartografov, Slovenská komora architektov), v rámci ktorých disciplinárnu
zodpovednosť ich jednotlivých členov posudzujú spravidla kolegiátne disciplinárne orgány
disponujúce touto kompetenciou správneho trestania (napr. disciplinárna komisia, disciplinárny
senát).

Príklad:
V oblasti správy školstva a na úseku vysokých škôl je správnym disciplinárnym deliktom
študentov vysokých škôl disciplinárny priestupok, ktorým podľa § 72 zákona č. 131/2002 Z. z.
o vysokých školách v znení neskorších predpisov je zavinené porušenie právnych predpisov alebo
vnútorných predpisov vysokej školy alebo jej súčastí, alebo verejného poriadku. Z hľadiska
konštrukcie tohto disciplinárneho správneho deliktu platí, že:

 jeho objektom je dodržiavanie právnych predpisov, akademickej disciplíny, povinností

študentov a pravidiel verejného poriadku,

 objektívna stránka spočíva v bližšie nešpecifikovanom konaní, ktorým dochádza

k porušeniu uvedených povinností,

 špeciálnym subjektom je študent vysokej školy a

 subjektívnou stránkou je zavinenie („...zavinené porušenie...“).

Za disciplinárny priestupok možno uložiť študentovi niektoré z týchto disciplinárnych opatrení:

a) pokarhanie,
b) podmienečné vylúčenie zo štúdia s určením lehoty a podmienok, pri dodržaní ktorých

bude podmienečné vylúčenie zo štúdia zrušené,

c) vylúčenie zo štúdia.

Disciplinárny priestupok je premlčaný v prípade, ak od jeho spáchania uplynul viac ako jeden
rok.
V zmysle § 31 zákona č. 131/2002 Z. z. samosprávny orgán fakulty spôsobilý prerokúvať
disciplinárne priestupky študentov zapísaných v študijnom programe uskutočňovanom na fakulte
a predkladať návrh na rozhodnutie o týchto priestupkoch dekanovi fakulty je disciplinárna
komisia fakulty. Členov disciplinárnej komisie fakulty a jej predsedu vymenúva z radov členov jej
akademickej obce po schválení akademickým senátom fakulty dekan, pričom polovicu členov
tejto komisie tvoria obligatórne študenti a rokovanie komisie sa riadi jej rokovacím poriadkom.

116

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Disciplinárne opatrenia študentom zapísaným na štúdium študijných programov
uskutočňovaných na fakulte ukladá dekan, za podmienky, že nemôže uložiť prísnejšie
disciplinárne opatrenie, než navrhla disciplinárna komisia. Rozhodnutie o uložení
disciplinárneho opatrenia musí byť písomné, musí obsahovať odôvodnenie a poučenie o možnosti
podať žiadosť o jeho preskúmanie a študentovi musí byť doručené do vlastných rúk. Žiadosť
o jeho preskúmanie sa podáva orgánu, ktorý rozhodnutie vydal do ôsmich dní odo dňa jeho
doručenia. Dekan fakulty môže sám žiadosti o preskúmanie vyhovieť a rozhodnutie zmeniť alebo
zrušiť. V prípade, ak žiadosti nevyhovie, postúpi ju rektorovi a ten rozhodnutie dekana preskúma
a ak je v rozpore so zákonom, vnútorným predpisom verejnej vysokej školy alebo jej súčastí,
rozhodnutie zmení alebo zruší, inak žiadosť zamietne a rozhodnutie potvrdí. Rektor však musí
vydať rozhodnutie najneskôr do 30 dní od doručenia žiadosti o preskúmanie rozhodnutia dekana.

Z pohľadu úpravy procesnej stránky, na rozhodovanie o uložení disciplinárneho opatrenia
dekanom fakulty voči študentom v disciplinárnej pôsobnosti samosprávnych orgánov fakulty sa
podľa § 72 ods. 2 a 4 vzťahuje všeobecný predpis upravujúci správne konanie.

Ad. d) Správne poriadkové delikty

Správne poriadkové delikty sú osobitným sankcionovaným druhom protiprávneho

konania v oblasti verejnej správy, ktoré spočíva v porušovaní procesných povinností. Správne
poriadkové delikty sú tak procesnými deliktmi, ktorých objektom je riadne plnenie procesných
povinností v rámci rozhodovacích procesov prebiehajúcich vo sfére verejnej správy. Objektívna
stránka tohto druhu správneho deliktu je tvorená konaním, ktorým zodpovedný subjekt sťažuje,
marí, narúša, alebo inak kvalifikovane negatívne pôsobí na priebeh alebo účel správno-právneho
rozhodovacieho procesu. V aplikačnej praxi má toto konanie podobu napríklad nedostavenia sa
na výzvu orgánu verejnej správy, neposkytnutia potrebnej súčinnosti, bezdôvodného odopretia
svedeckej výpovede alebo rušenia poriadku v rámci konkrétneho konania, príp. poskytnutia
nepravdivých a zavádzajúcich informácii apod.. Subjektom tohto druhu správneho deliktu je
najčastejšie fyzická osoba, ktorá formou komisívneho alebo omisívneho konania porušuje
procesné povinnosti ustanovené zákonom pre príslušný druh rozhodovacieho procesu.
Subjektívna stránka v podobe zavinenia nie je spravidla rozhodujúca, hoci vyžadovanie jej
naplnenia nemožno v osobitných prípadoch vylúčiť. Vo všeobecnosti teda platí, že pre uplatnenie
administratívnoprávnej zodpovednosti za poriadkový delikt postačuje samotná skutočnosť
porušenia procesných povinností deliktuálne spôsobilým subjektom. Deliktuálna spôsobilosť je
v tomto prípade nesporne viazaná na osobu páchateľa tohto deliktu, ktorý je vo vzťahu
k predmetnému správno-právnemu rozhodovaciemu procesu procesne legitimovanou osobou,
tzn. účastníkom, zúčastnenou osobou, subjektom povinným strpieť výkon daného procesu apod..

V porovnaní s už uvedenými druhmi (hmotnoprávnych) správnych deliktov rozlišujeme

u správnych poriadkových deliktov tieto osobitosti:

– postih poriadkových deliktov je vykonávaný na základe zásady oportunity,

tzn. že uloženie sankcie je právom a nie priamo povinnosťou správneho
orgánu (správny orgán môže, ale podľa uváženia aj nemusí uložiť
páchateľovi sankciu za jeho protiprávne konanie),

– sankcia za tento druh správneho deliktu má de facto rozhodujúci

operatívny rozmer a jej ukladanie sa spravuje omnoho pružnejšími

117

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

pravidlami, nakoľko jej účelom nie je samotné potrestanie páchateľa, ale
v podstate jeho prinútenie k náprave svojho konania,

– neuplatňuje sa zásada „nie dvakrát v tej istej veci“, tzn. sankciu možno

uložiť subjektu aj opakovane v prípade, ak opätovne v určenej lehote
neplní uloženú povinnosť,

– vyššia spomenutá flexibilita ukladania poriadkovej sankcie, ktorá má

najčastejšie podobu poriadkovej pokuty sa prejavuje aj v možnosti jej
odpustenia, pričom splnenie procesných povinností ich adresátom jej
uloženie prirodzene vylučuje.

Právna úprava správnych poriadkových deliktov nie je jednotná a pozostáva z početných

právnych predpisov parciálne zabezpečujúcich riadny priebeh a naplnenie účelu jednotlivých
druhov administratívnoprávnych procesov. O správnych poriadkových deliktoch sme sa zmienili
v súvislosti s výkonom kontroly v štátnej správe, kedy je kontrolný subjekt oprávnený uložiť
poriadkovú pokutu za marenie výkonu kontrolnej činnosti. V tomto kontexte možno
skonštatovať, že inštitút poriadkovej pokuty ako druh postihu za poriadkový delikt nadobúda
v záujme zabezpečenia bezporuchovej realizácie procesu v oblasti verejnej správy
nenahraditeľné miesto.

Príklad:
Podľa ustanovení živnostenského zákona (§ 62 ods. 6 a § 65c zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov) podnikateľ a osoba zodpovedná za
činnosť prevádzkarne podnikateľa sú povinní poskytovať súčinnosť pri kontrole dodržiavania
povinností a podmienok vyplývajúcich z tohto zákona, najmä preukázať kontrolórom svoju
totožnosť, umožniť im vstup do prevádzkarní a do priestorov súvisiacich s prevádzkovaním
živnosti, poskytnúť im potrebné doklady, informácie a vysvetlenia.
V tejto súvislosti môže živnostenský úrad ako orgán verejnej správy príslušný v oblasti správy
(na úseku) živnostenského podnikania pri výkone živnostenskej kontroly osobám, ktoré maria,
rušia alebo inak sťažujú jej výkon najmä tým, že odmietajú súčinnosť pri výkone kontroly alebo
bez závažných dôvodov sa nedostavia na výzvu živnostenského úradu, uložiť poriadkovú pokutu
do 10 000 Sk, a to aj opakovane.

Obdobne upravuje problematiku poriadkových opatrení v súvislosti s výkonom správneho dozoru
aj zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov. Orgán
ochrany prírody môže kontrolovanej osobe alebo jej zamestnancom za marenie alebo iné
sťaženie výkonu štátneho dozoru v súvislosti s uplatňovaním kontrolných oprávnení alebo za
nesplnenie ich zákonom ustanovených povinností uložiť poriadkovú pokutu, ktorej výška je
najviac 10 000 Sk. V prípade iného ako uvedeného sťaženia výkonu štátneho dozoru je výška
poriadkovej pokuty najviac 5 000 Sk. Poriadkovú pokutu možno pritom uložiť aj opakovane
a pokuta je príjmom štátneho rozpočtu.

7.2 Zodpovednosť za výkon verejnej správy

Výrazný verejnomocenský rozmer verejnej správy reprezentovaný jej rozsiahlymi

kompetenciami a spôsobilosťou negatívne ingerovať do garantovaných práv fyzických

118

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

a právnických osôb evokuje potrebu kreovania účinných zodpovednostných mechanizmov
súvisiacich s realizáciou jej výkonného pôsobenia. Na rozdiel od administratívnoprávnej
zodpovednosti, uplatnenie zodpovednostných mechanizmov za výkon verejnej správy smeruje
dovnútra sústavy verejnej správy, tzn. adresátom uplatnenia zodpovednosti za výkon verejnej
správy sú zamestnanci, volení funkcionári a inak nazvaní reprezentanti, podieľajúci sa na výkone
verejnej správy. V tejto línii je zodpovednosť v podstate protipólom priznanej kompetencie, resp.
imanentnou súčasťou jej vlastnej realizácie.

Právnu zodpovednosť za výkon verejnej správy voči zodpovedným subjektom uplatňujú

jednak subjekty oprávnené v rámci vnútorných vzťahov verejnej správy (napr. starosta obce)
a jednak oprávnené subjekty pôsobiace mimo sústavy verejnej správy (napr. súd). V súvislosti
s uvedeným je zrejmé, že zodpovednosť za výkon verejnej správy je koncipovaná omnoho širšie
(na rozdiel od administratívnoprávnej zodpovednosti, ktorú realizujú výhradne orgány verejnej
správy) a jej uplatňovanie sa uskutočňuje prostredníctvom viacerých druhov právnej
zodpovednosti.

V rámci zodpovednosti za výkon verejnej správy tak identifikujeme viaceré „vrstvy“

zodpovednosti reprezentované jednotlivými druhmi právnej zodpovednosti, tzn. že
spoločenskému záujmu na zákonnom a kvalifikovanom výkone verejnej správy je poskytovaná
ochrana i zo strany iných právnych odvetví. Logický možno odvodiť, že konaním zamestnancov
a iných predstaviteľov verejnej správy v rozpore s administratívnoprávnymi normami a s aktmi
vydanými na ich základe (napr. služobný príkaz) dochádza v konečnom dôsledku k omnoho
závažnejšiemu protiprávnemu konaniu (napr. trestná činnosť), ktoré môže prirodzene implikovať
aj spôsobenie rozsiahlej ujmy na majetku a právach adresátov výkonného pôsobenia
(spravovaných subjektov). Táto skutočnosť je dôvodom zakladajúcim striktné posudzovanie
kvality (najmä zákonnosti a správnosti) realizácie správnoprávnych aktivít vrátane prípadného
uplatnenia zodpovednostných právnych inštitútov.

Uplatnenie jednotlivých druhov zodpovednosti za výkon verejnej správy je neoddeliteľne

späté s výkonom kontrolnej činnosti a jej výsledkov (zistení), ktoré slúžia ako podklad pre
aplikáciu konkrétnych zodpovednostných mechanizmov. V oblasti verejnej správy prichádza do
úvahy uplatnenie napr. ústavnoprávnej zodpovednosti na úrovni fungovania vlády ako orgánu
exekutívnej moci, trestnoprávnej zodpovednosti postihujúcej najzávažnejšie protiprávne konania
predstaviteľov verejnej správy, disciplinárnej zodpovednosti a zodpovednosti za škodu –
osobitne zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom. Podrobnejšie sa budeme venovať disciplinárnej (a), trestnoprávnej
zodpovednosti za výkon verejnej správy (b) a zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (c).

Ad. a) Disciplinárna zodpovednosť je reakciou na porušenie disciplíny, tzn. právnych
povinností, ktoré ukladajú subjektom zabezpečujúcim výkon verejnej správy všeobecne záväzné
právne predpisy alebo iné interné normatívne alebo individuálne právne akty/úkony. Podmienkou
uplatnenia disciplinárnej zodpovednosti je existencia primárneho pracovno-právneho alebo iného
obdobného právneho vzťahu fyzickej osoby (pracovníka, štátneho zamestnanca) k určitej
organizácii/inštitúcii, ktorá sa priamo/delegovane podieľa na realizácii úloh verejnej správy.

Disciplinárna zodpovednosť postihuje zavinené protiprávne konanie (previnenie, delikt

apod.) uvedeného okruhu subjektov, ktoré porušuje pracovnú (služobnú) disciplínu, tzn.
povinnosti subjektu na konkrétnom úseku verejnej správy, pričom toto protiprávne konanie má
prirodzene dosah v oblasti vonkajšieho pôsobenia verejnoprávnej spravovacej aktivity (napr.
nečinnosť zodpovedných pracovníkov stavebného úradu sa prejavuje formou neplnenia

119

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

zákonných lehôt pre vydávanie stavebných povolení, rozhodnutí o odstránení stavieb atď.).
Závažnosť porušenia (vnútorno-organizačnej) disciplíny spočíva však v skutočnosti, že toto
konanie nadobúda nezanedbateľný rozmer aj v samotnom pôsobení orgánu verejnej správy
navonok, nakoľko uvedeným konaním sa spochybňuje v konečnom dôsledku až účel
a opodstatnenosť zákonom ustanovenej spravovacej aktivity (napr. nečinnosťou stavebného
úradu sa vytvára priestor pre nerešpektovanie záväzných pravidiel stavebnej disciplíny a
porušovanie povinností stavebníkov, ktorý svojou nelegálnou aktivitou ohrozujú verejný záujem
a súčasne práva a oprávnené záujmy iných osôb).

Disciplinárnu zodpovednosť uplatňuje voči zodpovednému subjektu spravidla jeho

priamy nadriadený alebo kolegiátny orgán disponujúci disciplinárnou právomocou, ktorý ho
vyzve k náprave jeho konania a v prípade závažnejšieho porušenia povinností rozhodne o uložení
zákonom ustanovených disciplinárnych sankcií (napr. pokarhanie, hmotný postih v podobe
zníženia funkčného platu, pozastavenie alebo až skončenie pracovného/služobného pomeru).
Osobitné postavenie ponímajú volení a menovaní funkcionári verejnej správy, ktorí majú
spravidla status štátnych zamestnancov vykonávajúcich verejnú funkciu (napr. štátni tajomníci).
V danom prípade sa na týchto funkcionárov nevzťahuje priama (služobná) disciplinárna
právomoc, ale do popredia vystupuje skôr politický, morálny, avšak súčasne i trestnoprávny
rozmer ich zodpovednosti.

Ad. b) Trestnoprávna zodpovednosť je druhom právnej zodpovednosti, ktorá sa uplatňuje ako
reakcia na závažné protispoločenské, trestným zákonom formálne vymedzené a ustanovené
konanie funkcionárov a pracovníkov verejnej správy, ktoré najčastejšie spočíva v zneužívaní ich
právomocí. Normy trestného práva vymedzujú prostredníctvom inštitútu skutkovej podstaty,
ktoré spoločensky nebezpečné konanie a ktorých bližšie určených subjektov (napr. tzv. špeciálne
subjekty) je ako trestný čin postihované trestnoprávnymi sankciami.

Pracovníci, volení funkcionári a ďalšie osoby podieľajúce sa na výkone verejnej správy

majú z pohľadu trestného práva osobitný status špeciálneho subjektu trestnoprávnych vzťahov
tzv. verejného činiteľa (§ 128 trestného zákona). Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení
neskorších predpisov na jednej strane verejným činiteľom zabezpečujúcim plnenie zákonných
povinnosti poskytuje status chránenej osoby, postihuje protiprávne konanie spočívajúce v hrozbe
alebo priamom útoku na verejného činiteľa, no na strane druhej prísnejšie posudzuje trestnosť
konania týchto osôb (napr. trestné činy korupcie, trestne činy legalizácie príjmov z trestnej
činnosti, trestné činy obmedzovania osobnej slobody atď.). Trestný zákon okrem toho zavádza
osobitný diel, tzv. trestné činy verejných činiteľov zahŕňajúce postihovanie verejných činiteľov
(ako špeciálnych trestnoprávne zodpovedných subjektov) za zneužívanie ich právomocí
a marenie ich úloh.

Ad. c) Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom je osobitným druhom hmotnej zodpovednosti, ktorá sa spája
s uplatňovaním decíznej kompetencie pracovníkov verejnej správy. Zásadnú zmenu úpravy tohto
druhu zodpovednosti za výkon verejnej správy zaviedol s účinnosťou od 1. júla 2004 zákon č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov.

Tento zákon upravuje jednak zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a jednak zodpovednosť územnej samosprávy za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy.
Uvedenou koncepciou tohto právneho predpisu bolo osobám poškodeným nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci (t.j. štátnych orgánov,

120

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

orgánov územnej samosprávy, verejnoprávnych inštitúcii, orgánov záujmovej samosprávy,
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci) v plnom
rozsahu umožnené uplatniť svoje práva na odškodnenie, tak ako ich formuluje Ústava SR vo
svojom článku 46 ods. 3.

V prvom prípade štát za podmienok ustanovených týmto zákonom objektívne zodpovedá

za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci (samozrejme okrem orgánov územnej
samosprávy pri výkone ich originárnej pôsobnosti) pri výkone verejnej moci

 nezákonným rozhodnutím,

 nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

 rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

 nesprávnym úradným postupom.

Náhrada škody sa uplatňuje na príslušnom orgáne štátu podľa pravidiel určených v jeho ust. § 4
a v prípade, že takýto orgán zastupujúci na tento účel štát nemožno určiť, je konaním v danej
veci náhrady škody poverené Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Podmienkou pre uplatnenie náhrady škody vzniknutej z titulu nezákonného rozhodnutia

orgánu verejnej moci je kumulatívne splnenie nasledovných podmienok:

1. existencia právoplatného individuálneho právneho aktu - rozhodnutia, voči

ktorému

2. bol zo strany oprávnenej osoby podaný riadny opravný prostriedok a ktoré
3. bolo zmenené alebo zrušené pre jeho nezákonnosť (okrem prípadu

prekročenia právomoci orgánu verejnej moci).

Osobou oprávnenou uplatniť si náhradu škody je účastník konania, osoba s ktorou nebolo konané
ako s účastníkom konania, aj keď s ňou konané malo byť a v osobitných prípadoch aj iná osoba,
ktorej vznikla škoda. Imanentnou podmienkou pre uplatnenie náhrady je v prípade všetkých osôb
preukázateľný vznik škody v súvislosti so sporným individuálnym aktom.

Náhrada škody za nesprávny úradný postup sa posudzuje v rámci širšieho „portfólia“

aktivít orgánov verejnej správy. Za nesprávny úradný postup sa podľa tohto právneho predpisu
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má každá osoba,

ktorej bola takým kvalifikovaným postupom spôsobená škoda, čiže kritériom je preukázateľné
spôsobenie škody vzniknutej v príčinnej súvislosti so sporným postupom orgánu verejnej moci.

V zmysle uvedených pravidiel sa analogicky postupuje v prípade, že škoda vznikla osobe

v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánov
samosprávy pri výkone samosprávy. Orgány samosprávy tak objektívne zodpovedajú za škodu
spôsobenú ich nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy v mene územnej

121

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

samosprávy koná starosta obce, ak škodu spôsobil orgán obce, resp. predseda samosprávneho
kraja, ak škodu spôsobil orgán vyššieho územného celku.

Mechanizmus uplatnenia náhrady škody začína podaním písomnej žiadosti oprávnenej

osoby o predbežné prerokovanie nároku na príslušný orgán.77 Právo na náhradu škody možno
pritom uplatniť v rámci trojročnej subjektívnej lehoty odo dňa, keď sa poškodený dozvedel
o škode a v desať ročnej objektívnej lehote odo dňa, keď bolo poškodenému doručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda. V prípade, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia tohto nároku alebo jeho neuspokojenej časti
na súde.

Predmetom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným

postupom je skutočná škoda, ušlý zisk, a príp. iba nemajetková ujma vyjadrená v peniazoch.
Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, avšak jej súčasťou nie
sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Ak bude oprávnená osoba vo veci náhrady škody úspešná a dotknutý orgán štátu alebo

územnej samosprávy jej stanovenú náhradu škody uhradí, je následne oprávnený si túto de facto
pohľadávku na princípe regresného postihu za bližšie zákonom stanovených podmienok v plnom
rozsahu uplatňovať u osoby, ktorá túto škodu spôsobila.

77 Ústrednú evidenciu žiadostí o predbežné prerokovanie nároku a súčasne uhradených náhrad škôd podľa tohto
zákona vedie Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Do evidencie sa zapisuje a) príslušný orgán, ktorý koná v
mene štátu, b) spôsob, akým škoda vznikla, c) spôsob a rozsah uplatneného nároku na náhradu škody a d) spôsob a
rozsah uspokojenia nároku na náhradu škody.

122

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Zhrnutie

Zodpovednosť je prirodzeným dôsledkom prezumpcie stavu, kedy bližšie určený subjekt

správneho práva povinný správať sa administratívnoprávnymi normami definovaným spôsobom,
dobrovoľne neplní nimi ustanovené povinnosti. Právna zodpovednosť ako súčasť zodpovednosti
vo verejnej správe je formou reakcie na porušenie platných právnych noriem, ktorej realizovaním
sa poskytuje ochrana významným spoločenských vzťahom regulovaným právom. Vo verejnej
správe sa z pohľadu realizácie administratívnoprávnych noriem a zodpovednostných
mechanizmov poskytuje ochrana spoločenským vzťahom, ktoré sú predmetom platnej
správnoprávnej úpravy.

Zodpovednostné mechanizmy vo verejnej správe sa uplatňujú vo vzťahu k subjektom

spravovaným, t.j. adresátom výkonného spravovacieho pôsobenia a rovnako aj vo vzťahu
k subjektom spravujúcim, ako jeho pôvodcom. Na tomto základe môžeme rozlíšiť medzi
zodpovednosťou za porušenie administratívnoprávnych noriem a omnoho širšie koncipovanou
právnou zodpovednosťou za výkon verejnej správy.

Administratívnoprávna zodpovednosť je sankčnou zodpovednosťou za porušenie

administratívnoprávnymi normami ustanovených povinností fyzických a právnických, t.j.
spravovaných osôb, na jednotlivých úsekoch výkonu verejnej správy. Administratívnoprávna
zodpovednosť je prejavom a vyjadrením skutočnosti, že orgány sústavy verejnej správy
disponujú vymedzenou trestnoprávnou kompetenciou, ktorá má podobu sankčnej právomoci za
protiprávne konanie v oblasti verejnej správy.

Rozhodujúcim pojmom administratívnoprávnej zodpovednosti je správny delikt, ktorým

sa v oblasti verejnej správy súhrnne označuje administratívnoprávnou normou ustanovené
a sankcionované protiprávne konanie, spočívajúce v porušení povinností spravovaných osôb a za
ktoré príslušný správny orgán ukladá zákonom ustanovené sankcie. V rámci správnych deliktov
rozlišujeme uplatňovanie administratívnoprávnej zodpovednosti za priestupky a iné správne
delikty.

Priestupky sú homogénnou podskupinou správnych deliktov, ktoré sú charakterizované

relatívne jednotnou a kodifikovanou právnou úpravou. Naproti tomu iné správne delikty zahŕňajú
viaceré kategórie heterogénných a nejednotne reglementovaných druhov správnych deliktov.
Medzi tzv. iné druhy správnych deliktov zaraďujeme:

 iné správne delikty fyzických osôb postihované na základe zavinenia,

 správne delikty právnických osôb a fyzických osôb postihované bez ohľadu na

zavinenie,

 správne disciplinárne delikty a

 správne poriadkové delikty.

Zodpovednosť za výkon verejnej správy smerujúca dovnútra sústavy verejnej správy je

koncipovaná omnoho širšie a jej uplatňovanie sa uskutočňuje prostredníctvom viacerých druhov
právnej zodpovednosti. V rámci zodpovednosti za výkon verejnej správy identifikujeme viaceré
„vrstvy“ zodpovednosti reprezentované jednotlivými druhmi právnej zodpovednosti, tzn. že
spoločenskému záujmu na zákonnom a kvalifikovanom výkone verejnej správy je poskytovaná
ochrana i zo strany iných právnych odvetví.

Adresátom uplatnenia zodpovednosti za výkon verejnej správy sú zamestnanci, volení

funkcionári a ďalší reprezentanti, podieľajúci sa na výkone verejnej správy. V tejto línii je

123

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

zrejmé, že zodpovednosť je v podstate protipólom ich priznanej kompetencie, resp. imanentnou
súčasťou jej vlastnej realizácie.

Ako osobitne dôležité druhy zodpovednosti za výkon verejnej správy rozlišujeme najmä

disciplinárnu zodpovednosť, trestnoprávnu zodpovednosť a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Kontrolné otázky

1. Charakterizujte zodpovednosť a jej význam vo sfére verejnej správy.
2. Aké dve hlavné sústavy zodpovednostných vzťahov vo verejnej správe rozlišujeme?
3. Charakterizujte administratívnoprávnu zodpovednosť. Aký druh konania vo verejnej správe

postihuje?

4. Charakterizujte priestupok a obligatórne znaky jeho skutkovej podstaty.
5. Aká je osobná pôsobnosť priestupkového zákona?
6. Aké sankcie možno za spáchaný priestupok uložiť? Aký je vzťah medzi sankciou za

priestupok a ochranným opatrením?

7. Charakterizujte iné správne delikty fyzických osôb spáchané na základe zavinenia.
8. Charakterizujte tzv. hybridné správne delikty a ich podstatné znaky.
9. Charakterizujte správne disciplinárne delikty.
10. Charakterizujte správne poriadkové delikty.
11. V čom spočíva podstata zodpovednosti za výkon verejnej správy a čo je jej predmetom?
12. Z akých druhov právnej zodpovednosti pozostáva zodpovednosť za výkon verejnej správy?

Uveďte príklady.

13. Charakterizujte trestnoprávnu zodpovednosť za výkon verejnej správy.
14. Charakterizujte zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom. Aký je mechanizmus jej uplatnenia?

124

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

8. Procesy vo verejnej správe

Verejná správa je rozsiahlym systémom spravovacích právnych vzťahov, ktorých

realizácia je založená na statuse verejnej správy ako dynamického, funkčne poňatého priestoru.
V tomto kontexte ťažisko realizácie činnosti verejnej správy spočíva v realizácii obsahu
hmotnoprávnych noriem správneho práva, ktoré zahŕňajú špecifikáciu práv a povinností
adresátov verejno-spravovacieho pôsobenia na jednotlivých úsekoch verejnej správy, pri
súčasnom použití organizačných, kompetenčných a procesných noriem správneho práva.78
Uvedené vymedzenie poukazuje na existenčnú previazanosť dvoch relatívne autonómnych
subsystémov systému správneho práva ako jedného z najdôležitejších právnych odvetví
slovenského právneho poriadku – správneho práva hmotného a správneho práva procesného.

Zatiaľ čo v doterajšom výklade sme sa zameriavali na inštitúty hmotnoprávneho

charakteru, procesy vo verejnej správe sú obsahovou súčasťou správneho práva procesného.

Pojem proces je všeobecným výrazom pre bližšie vymedzený postup - algoritmus, ktorý

je charakterizovaný svojou formálnou stránkou, obsahovou stránkou a prirodzene aj samotným,
spravidla formalizovaným výsledkom. Procesmi vo verejnej správe rozumieme všetky právom
upravené procedurálne postupy vo verejnej správe, ktoré sú obsahovou súčasťou správneho práva
procesného a tvoria predmet jeho regulácie.79

V súvislosti s procesom ako štruktúrovaným a právne reglementovaným postupom

orgánov verejnej správy identifikujeme i tzv. procedurálne formy realizácie verejnej správy,
ktoré v podobe konkrétneho výsledku sprostredkúvajú vlastný obsah činnosti verejnej správy do
jej vonkajšieho prejavu (pozri metódy a formy verejnej správy). V oblasti verejnej správy sa
budeme zaoberať tzv. rozhodovacími procesmi, ktoré predstavujú realizáciu noriem správneho
práva.

Jednoduchou syntézou možno zhrnúť, že rozhodovacie procesy v oblasti verejnej správy

sú právnorealizačnou a osobitne právnoaplikačnou aktivitou kompetentných orgánov verejnej
správy, ktorých obsahovú stránku upravujú normy správneho práva hmotného a procedurálnu
stránku normy správneho práva procesného.

Vo verejnej správe rozlišujeme viaceré druhy správnych rozhodovacích procesov, ktoré

možno klasifikovať:

a) podľa ich bezprostredného adresáta na

– interné procesy prebiehajúce vo vnútri orgánov verejnej správy, ktorých

právny základ okrem všeobecne záväzných právnych predpisov a spolu
s príslušnou právnou úpravou spravidla predstavujú najmä akty internej
organizačnej povahy (organizačné poriadky, smernice, uznesenia vlády
a pod.). Interné procesy sa bezprostredne nedotýkajú priamo fyzických
a právnických osôb v pozícii účastníkov konania, čo však neznamená, že

78 Pozri bližšie napr. Průcha - Skulová (2000).
79 Súhlasíme s Průchom (2002, s. 471 a nasl.), ktorý zo systémového hľadiska rozlišuje správne právo procesné
v širšom zmysle slova, ktoré zahŕňa všetky normy správneho práva procesného charakteru, tzn. normy upravujúce
všetky formálno-právne predpísané postupy orgánov verejnej správy; a správne právo procesné v užšom (klasickom)
zmysle slova, ktoré zahŕňa iba tie procesné normy odvetvia správneho práva, ktoré vo verejnej správe upravujú
aplikačné procesy realizované vo forme tzv. správneho konania (pozri ďalej).

125

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

sa ich nedotýkajú výsledky týchto procesov. Medzi interné procesy
zaraďujeme napr. legislatívny proces80 (ako súhrn postupov a štádií,
ktorých konečným výsledkom je návrh a prijatie príslušného normatívneho
právneho aktu), rozpočtový proces (ako záväzný postup určujúci schému
tvorby príslušného rozpočtu ako ekonomického nástroja redistribúcie),
privatizačný proces (v rámci ktorého vláda a príslušné orgány verejnej
správy svojimi organizačnými aktmi v nadväznosti na všeobecne záväznú
právnu úpravu stanovia priority a podmienky transformácie vlastníctva
k majetku štátu).

– externé procesy sú procesmi, ktoré sa uskutočňujú navonok sústavy

orgánov verejnej správy a ich obsahom je aplikácia noriem správneho
práva hmotného na konkrétny individualizovaný prípad. Účastníkmi
týchto procesov sú na jednej strane z pozície verejno-mocenského statusu
orgány verejnej správy a na druhej strane fyzické alebo právnické osoby,
ktorých práva a povinnosti sú predmetom konania. Právny základ týchto
procesov tvorí podrobná, zákonom ustanovená právna úprava a ich
finálnym výstupom (výsledkom) je konkrétny (individuálny) správny akt
(napr. stavebné povolenie, rozhodnutie o spáchanom priestupku).

b) podľa subjektov, ktoré rozhodovaciu činnosť realizujú na

– štátnosprávne rozhodovacie procesy, ktoré realizujú orgány štátnej

správy, resp. iné orgány verejnej správy, ktoré pri vymedzenom druhu
rozhodovacieho procesu disponujú statusom štátneho orgánu (napr. orgány
samosprávy pri realizácii preneseného výkonu štátnej správy). Povaha
a režim štátnosprávnych rozhodovacích procesov je určujúci pre metódy,
formy postupu a celkovú konštrukciu kontrolných a zodpovednostných
právnych vzťahov. Napr. vydávanie všeobecne záväzných nariadení obce
vo veciach preneseného výkonu štátnej správy, vydávanie stavebných
povolení, rozhodovanie o správe majetku štátu.

– samosprávne rozhodovacie procesy, ktoré sú limitované na oblasť

výkonu (územnej, záujmovej) samosprávnej pôsobnosti a v rámci ktorých
orgány samosprávy vo vzťahu k okruhu povinných osôb uplatňujú iné
metódy, formy a postup svojej činnosti. Napr. procesný postup pri
rozhodovaní o použití majetku obce, proces prijímania všeobecne
záväzných nariadení obce vo veciach územnej samosprávy.

c) podľa finálnej formy činnosti81 orgánov verejnej správy na

80 Ako príklad organizačného aktu upravujúceho legislatívny proces orgánov verejnej správy možno uviesť
Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky schválené v roku 1997 uznesením vlády SR č. 241 v platnom
znení. Legislatívne pravidlá vlády určujú na internej báze záväzné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych
predpisov a v oblasti normotvornej činnosti upravujú postup ministerstiev a ostatných orgánov verejnej moci.
81 Klasifikáciu Ad. c) uvádzame pre úplnosť, nakoľko uvedené procesy možno subsumovať v rámci rozlišovania tzv.
externých a interných rozhodovacích správnych procesov.

126

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

– rozhodovacie procesy v oblasti normotvorby, spočívajúce v pôsobnosti

orgánov verejnej správy v oblasti tvorby primárnych a sekundárnych
všeobecne záväzných právnych predpisov (normatívnych právnych
aktov).

– rozhodovacie procesy v rámci riadiacej a organizátorskej činnosti,

účelom ktorých je napĺňanie vnútornej riadiacej a organizátorskej
pôsobnosti verejnej správy formou napr. vydávania interných
organizačných aktov.

– rozhodovacie procesy v oblasti aplikácie práva, zahŕňajúce procesy

autoritatívnej aplikácie hmotnoprávnych noriem na konkrétny prípad
formou podrobne ustanovených procesných postupov.

127

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Zhrnutie

Procesmi vo verejnej správe rozumieme všetky právom upravené procedurálne postupy

vo verejnej správe, ktoré sú obsahovou súčasťou správneho práva procesného a tvoria predmet
jeho regulácie.

V rámci funkčného poňatia verejnej správy rozlišujeme osobitne tzv. správne

rozhodovacie procesy, ktoré predstavujú realizáciu noriem správneho práva a zabezpečujú
uplatňovanie materiálnych práv a povinností a napĺňanie úloh sústavy verejnej správy.

Rozhodovacie procesy v oblasti verejnej správy sú právnorealizačnou a osobitne

právnoaplikačnou aktivitou kompetentných orgánov verejnej správy, ktorých obsahovú stránku
upravujú normy správneho práva hmotného a procedurálnu stránku normy správneho práva
procesného.

V závislosti od viacerých kritérií správne rozhodovacie procesy klasifikujeme na interné

a externé, štátnosprávne a samosprávne a procesy v oblasti normotvorby, riadiacej
a organizátorskej činnosti a v oblasti aplikácie práva.

Kontrolné otázky

1. Aký je význam procesov vo verejnej správe?
2. Charakterizujte a klasifikujte správne rozhodovacie procesy.
3. Aký je vzájomný vzťah externých a interných rozhodovacích procesov?
4. V čom spočíva význam členenia správnych rozhodovacích procesov na štátnosprávne

a samosprávne?

128

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

9. Správne konanie

Správne konanie je jadrom právnej úpravy správneho práva procesného v jeho klasickom

poňatí. Z hľadiska klasifikácie je správne konanie externým správnym rozhodovacím procesom
príslušných orgánov verejnej správy (tzv. správnych orgánov), ktorý predstavuje autoritatívny
aplikačný režim noriem správneho práva hmotného.

Nevyhnutnosť uplatnenia aplikačného režimu je prirodzeným dôsledkom povahy

hmotnoprávnymi normami ustanovených práv a povinností, v prípade ktorých spravidla
neprichádza do úvahy ich tzv. priama realizácia. Väčšina práv a povinností fyzických
a právnických osôb v oblasti verejnej správy sa práve naopak uplatňuje výhradne
prostredníctvom autoritatívneho aplikačného procesu, ktorý spočíva v konkrétnej rozhodovacej
činnosti vecne, miestne a príp. funkčne príslušných správnych orgánov.

Správne konanie je platným správnym (procesným) právom podrobne upraveným

postupom, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb.

Ako sme uviedli, z pohľadu svojho charakteru je správne konanie externým správnym

procesom aplikácie práva smerujúcim navonok sústavy verejnej správy, ktorým sa na rôznych
úsekoch výkonu verejnej správy realizujú práva a povinnosti osôb priznané hmotným právom a
ktorý má spôsobilosť zásadným spôsobom modifikovať právne pomery adresátov tohto
pôsobenia. Výsledkom správneho konania je v konkrétnom individualizovanom prípade vydanie
tzv. správneho rozhodnutia, tzn. individuálneho správneho aktu, ktorým sa osobám priznávajú
kvalitatívne nové práva a povinnosti v oblasti verejnej správy alebo sa existencia/neexistencia ich
práv a povinností autoritatívne potvrdzuje (deklaruje).

Základnú právnu úpravu správneho konania predstavuje zákon č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších právnych predpisov. Vzhľadom
na skutočnosť, že tento právny predpis platí v istom rozsahu spravidla pre všetky rozhodovacie
procesy o právach a povinnostiach osôb na všetkých úsekoch činnosti verejnej správy, býva
označovaný pojmom „všeobecná úprava správneho konania“.82 Správny poriadok ustanovuje
podobu základných procesných inštitútov a samotný viacfázový proces, v rámci ktorého
postupujú správne orgány, účastníci konania a zúčastnené osoby so zámerom realizovať svoje
procesné práva a povinnosti a dosiahnuť sledovaný cieľ konania. Predmetom úpravy správneho
poriadku je tzv. správne konanie všeobecné s dôrazom na jeho základné zásady, právne
postavenie účastníkov konania a striktne reglementovaný postup správnych orgánov.

Okrem všeobecného správneho konania rozlišujeme aj osobitné druhy správneho

konania, ktorých právnu úpravu, na báze modifikácie všeobecnej úpravy správneho konania
reprezentujú viaceré právne predpisy. Odlišnosti právnej úpravy osobitných druhov správneho

82 V súvislosti so zákonom o správnom konaní ako všeobecnou úpravou správneho konania dávame do pozornosti
najmä jeho ust. § 1, ktoré vymedzuje rozsah jeho pôsobnosti na konanie (i), v ktorom v oblasti verejnej správy (ii)
správne orgány (iii) rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb
a právnických osôb (iv), ak osobitný zákon neustanovuje inak (v). V praxi tak aplikácia príslušných ustanovení
zákona o správnom konaní prichádza do úvahy iba v prípade kumulatívneho splnenia uvedených podmienok.
Uvedené znaky správneho konania sú aj kritériom jeho odlíšenia od iných právno-aplikačných procesov, napr.
súdneho konania.

129

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

konania sa týkajú napr. vymedzenia okruhu účastníkov konania, podoby kvalifikovaného návrhu
a podmienok začatia konania, náležitostí správneho rozhodnutia alebo osobitného postupu
s účastníkmi konania. Osobitná právna úprava správneho konania predstavuje nevyhnutnú
reflexiu osobitostí vymedzených úsekov pôsobnosti verejnej správy, v rámci ktorých sa uplatňuje
(napr. správa daní a poplatkov, priestupkové konanie, stavebné a územné konanie apod.).

Vzťah všeobecnej a osobitnej právnej úpravy správneho konania sa najčastejšie spravuje

režimom prednostného použitia osobitnej právnej úpravy (ktorá zahŕňa príslušné procesné
odchýlky) s následnou subsidiárnou aplikáciou všeobecného predpisu o správnom konaní (tzv.
vzťah subsidiarity všeobecného a osobitného predpisu). Niektoré úseky verejnej správy vo
vzťahu k správnemu konaniu predpokladajú však výhradne autonómnu právnu úpravu, tzn.
vzhľadom na ich špecifickosť sa v týchto prípadoch zákon o správnom konaní nepoužije vôbec,
ale postupuje sa iba podľa osobitného procesnoprávneho predpisu (napr. zákon o správe daní
a poplatkov).

Príklad:
Stavebný zákon v § 140 ustanovuje vzťah tohto právneho predpisu, upravujúceho o. i. procesný
režim územného a stavebného konania a zákona o správnom konaní, reprezentujúceho všeobecnú
úpravu správneho konania, nasledovne: „Ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na
konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o

správnom konaní“

. Z uvedeného je zrejmé, že

konanie upravené stavebným zákonom sa bude prioritne spravovať jeho špeciálnymi procesnými
normami, avšak súčasne so subsidiárnym použitím noriem zákona o správnom konaní, nakoľko
stavebný zákon nezahŕňa komplexnú a autonómnu úpravu osobitných správnych konaní, ktoré sú
predmetom jeho právnej úpravy.

Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov upravujúci
daňové konanie zakotvuje v § 101 vzťah k správnemu poriadku nasledovne: „Na daňové konanie
sa nevzťahujú všeobecné predpisy o

správnom konaní“

. Z tejto dikcie je zrejmé, že osobitosti

konania pri správe daní a poplatkov vôbec neumožňujú aplikáciu ustanovení správneho
poriadku, ale výhradne iba uplatnenie ustanovení autonómnej procesnoprávnej úpravy, ktorú
reprezentuje citovaný právny predpis. Z tohto možno odvodiť, že zákon 511/1992 Zb. zahŕňa
komplexnú procesnoprávnu úpravu zásad, práv a povinností subjektov a fáz procesu daňového
konania.

V ďalšom výklade sa budeme prioritne zaoberať inštitútmi všeobecného správneho

konania, tak ako ich ustanovuje zákon o správnom konaní.

9.1 Základné zásady správneho konania

Zákon o správnom konaní („SP“) formuluje v ust. §§ 3 a 4 tzv. základné pravidlá

konania, ktoré sa v správnoprávnej teórii označujú aj pojmom zásady správneho konania. Zásady
správneho konania predstavujú súhrn legislatívno-právnych postulátov a procesných pravidiel,
ktoré určujú charakter a ovládajú správne konanie ako celok. Základné zásady sú primárnymi,
výstavbovými elementmi správneho konania, ktoré ho v celosti prenikajú. Pokiaľ ide o ich
formuláciu, túto nachádzame nielen v úvodných ustanoveniach správneho poriadku, ale
implicitne aj v ďalších jeho častiach. Rozoznávame najmä nasledovné zásady správneho konania:

130

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

 zásada legality – zákonnosti, ktorá je nosnou zásadou a imanentným predpokladom

každého postupu a autoritatívneho konania správneho orgánu ako prejav
fundamentálnej právnej záruky v režime právneho štátu; jej podstata spočíva
v podmienke, že každý postup správneho orgánu musí ponímať oporu v platnom
práve, tzn. musí vychádzať z relevantného právneho základu a z hľadiska spôsobu
a rozsahu musí byť uskutočnený v ním stanovených limitoch (čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy
SR). Zásada legality presahuje rámec správnych procesov, ale v rámci správneho
konania je úzko spätá aj s povinnosťou správnych orgánov chrániť práva a záujmy
fyzických a právnických osôb a vyžadovať od nich plnenie ich povinností.

 zásada aktívnej účasti účastníkov konania a zásada súčinnosti správnych

orgánov – je vyjadrením skutočnosti, že na jednej strane osoby zúčastnené v konaní
(účastníci v širšom poňatí) sú jeho aktívnym činiteľom, a preto majú v priebehu
celého konania zákonnú možnosť aktívne uplatňovať svoje procesné práva. V tomto
zmysle na strane druhej sú správne orgány s nimi povinné postupovať v konaní
v úzkej súčinnosti a účastníci konania, zúčastnené osoby a iné osoby, ktorých sa
konanie týka, musia mať príležitosť a podmienky pre účinnú obhajobu svojich práv
a záujmov. Zatiaľ čo aktívna účasť účastníkov je formulovaná ako ich právo,
súčinnosť správnych orgánov má status nutnosti, tzn. je ich procesnoprávnou
povinnosťou. Prejavom aktívnej účasti účastníkov je napr. ich možnosť uplatniť svoje
návrhy a vyjadrovať sa k podkladom rozhodnutia vo všetkých fázach konania až do
jeho právoplatného skončenia a prejavom povinnosti súčinnosti správnych orgánov je
ich povinnosť poskytovať účastníkom pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych
predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Podobu určitej syntézy uvedených zásad obsahuje
ust. § 4 ods. 1, podľa ktorého účastníci konania spolupracujú so správnymi orgánmi
v priebehu celého konania.

 zásada hospodárnosti a rýchlosti konania – zahŕňa dva výrazné atribúty správneho

konania a prejednania každej veci, ktorá je jeho predmetom. Správne orgány sú
v súlade s touto zásadou povinné zaoberať sa každou vecou svedomito a zodpovedne
a použitím vhodných prostriedkov ju vybaviť správne, včas a bez zbytočných
prieťahov. Hospodárnosť konania vyjadruje podmienku tzv. procesnej ekonómie,
podľa ktorej je správny orgán povinný použiť také zákonné prostriedky, ktoré sú
vzhľadom na povahu prejednávanej veci účinné, hospodárne (tzn. neprimerane
nezvyšujú náklady a nezaťažujú účastníkov) a vedú k správnemu rozhodnutiu veci.
Rýchlosť konania je požiadavkou na včasné, a tým súčasne aj účinné vybavenie veci
s dôrazom na predchádzanie akýchkoľvek zbytočných prieťahov v správnom konaní.
Uplatnenie zásady hospodárnosti a rýchlosti konania však musí byť zo strany
správneho orgánu realizované pri striktnom zachovaní objektivity a spravodlivosti
rozhodovania.

 zásada materiálnej (objektívnej) pravdy – je vyjadrením povinnosti správnych

orgánov úplne a presne zistiť skutočný stav prejednávanej veci, a to spravidla bez
ohľadu na navrhované dôkazy účastníkov konania. Výsledkom tejto zákonnej
konštrukcie je skutočnosť, že správny orgán je v konaní nositeľom tzv. materiálneho
dôkazného bremena a s ním spojenej zodpovednosti. Správny orgán je preto zo
zákona povinný objektívne zistiť skutočný stav prejednávanej veci, najmä posúdiť
všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti a zaobstarať si v súlade s tým všetky pre
rozhodnutie potrebné podklady.

131

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

 zásada rovnosti účastníkov konania – je reflexiou ústavnej zásady rovnosti pred

zákonom a znamená, že účastníci konania majú v konaní pred správnym orgánom,
príp. jeho časti (napr. svedok, znalec) rovnaké procesné práva a povinnosti.

 dispozičná zásada a zásada oficiality – podľa toho, kto je oprávnený nakladať

s konaním rozlišujeme zásadu dispozičnú a zásadu oficiality. Dispozičná zásada
znamená, že správne konanie sa začína na návrh účastníka a účastník je oprávnený
týmto a ďalšími kvalifikovanými podaniami spravidla až do ukončenia konania
autonómne disponovať (napr. vziať ich späť a spôsobiť tak zastavenie konania, ktoré
svojím návrhom inicioval). Touto zásadou sa spravujú niektoré fázy správneho
konania upravené najmä osobitnými predpismi, napr. prejednávanie tzv. návrhových
priestupkov. SP aplikuje dispozičnú zásadu napr. vo fáze preskúmavania rozhodnutia
formou riadnych opravných prostriedkov. Zásada oficiality naproti tomu znamená, že
konanie začína výlučne príslušný správny orgán z úradnej moci (ex offo) na základe
podnetu, ktorý získal z vlastnej činnosti alebo od iného subjektu (iný správny orgán,
fyzická osoba apod.). Táto zásada sa výlučne aplikuje napr. pri tzv. mimoodvolacom
konaní a pri uplatnení niektorých procesných inštitútov možno aplikovať obe zásady
– napr. pri obnove konania.

 zásada dvojinštančnosti konania – je vyjadrením dvojstupňovosti správneho

konania a v rámci uplatnenia právnych záruk správnosti a zákonnosti rozhodovania
verejnej správy predstavuje garanciu možnosti preskúmania rozhodnutia
prvostupňového orgánu orgánom druhostupňovým, inštančne nadriadeným.

 zásada verejnosti a neverejnosti konania – je reglementovaná v rámci príslušných

fáz správneho konania, predovšetkým v súvislosti s inštitútom tzv. ústneho
pojednávania, ktoré je v zásade ovládané zásadou neverejnosti.

 zásada písomnosti a ústnosti konania – správne konanie je charakteristické zásadou

písomnosti, ktorá je v prípadoch ustanovených osobitnými predpismi alebo na základe
rozhodnutia správneho orgánu prelomená zásadou ústnosti konania (napr. stavebné
konanie, priestupkové konanie).

 zásada jednotnosti a koncentrácie správneho konania – zásada jednotnosti

vyjadruje skutočnosť, že v správnom konaní ako celku môžu účastníci vyjadriť svoje
pripomienky a návrhy kedykoľvek v jeho priebehu. Naproti tomu zásada koncentrácie
toto ich právo obmedzuje na bližšie vymedzený časový úsek alebo miesto, pričom na
neskôr uplatnené pripomienky alebo návrhy sa neprihliada (napr. ústne pojednávanie
a miestne zisťovanie v rámci stavebného konania).

Pozícia a rozhodujúci význam základných zásad správneho konania sú založené na ich

všeobecnej právnej záväznosti a ich statuse relevantných interpretačných a aplikačných pravidiel,
vyjadrujúcich filozofiu dikcie platnej právnej úpravy správneho konania. Nedodržanie niektorej
zo základných zásad správneho konania pri prejednávaní a rozhodovaní veci spôsobuje právne
vady konania a rozhodnutia správneho orgánu. Základné zásady, najmä zásada legality
a materiálnej pravdy sa primerane používajú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení,
odporúčaní a iných podobných opatrení orgánov verejnej správy.

132

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

V súvislosti so základnými zásadami, SP ustanovuje aj informačné povinnosti správnych

orgánov, ktoré pozostávajú z ich povinnosti vhodným spôsobom, zrozumiteľne a včas
informovať verejnosť o začatí, uskutočňovaní a o skončení konania vo veciach, ktoré sú
predmetom záujmu verejnosti alebo o ktorých to ustanoví zákon. Kontakt správnych orgánov
s verejnosťou musí byť však zabezpečený permanentne, prinajmenšom v podobe úradnej tabule
správneho orgánu nepretržite prístupnej verejnosti.

9.2 Subjekty správneho konania

Pojmom subjekty správneho konania označujeme nositeľov procesných práv

a procesných povinností, ktorí majú rozhodujúci vplyv na začatie, priebeh a výsledok správneho
konania.83 Hlavnými subjektami správneho konania sú správne orgány na jednej strane správno-
procesného vzťahu, ktoré disponujú príslušnou decíznou kompetenciou ako prejavom ich podielu
na verejnej moci a účastníci konania na strane druhej ako spravované subjekty, voči ktorým je
verejná moc vykonávaná a o ktorých právnych pomeroch sa v predmetnom správnom konaní
rozhoduje.

Okrem hlavných subjektov sa na správnom konaní môžu zúčastňovať aj ďalšie subjekty –

iné orgány verejnej správy, osobitnými zákonmi označované ako tzv. dotknuté orgány (napr.
orgány ochrany zdravia, orgány požiarnej bezpečnosti), ktorým tieto právne predpisy garantujú
určitú mieru účasti v správnom konaní (v podobe napr. ich záväzných stanovísk k prejednávanej
veci). Rovnako môžu byť v obmedzenom rozsahu nositeľmi procesných práv a povinností aj iné
osoby ako účastníci konania, označované ako tzv. zúčastnené osoby.

9.2.1 Správne orgány

Správnym orgánom označujeme orgány verejnej správy, príp. iné oprávnené fyzické

a právnické osoby, ktoré svojou rozhodovacou (decíznou) činnosťou zabezpečujú realizáciu
hmotnoprávnych noriem správneho práva.

Správnym orgánom je v zmysle zákonom ustanoveného výpočtu (§ 1 ods. 2 správneho

poriadku):

a) štátny orgán84,
b) orgán územnej samosprávy,
c) orgán záujmovej samosprávy,

83 Subjekty zúčastnené na správnom konaní sú účastníkmi vznikajúcich správno-procesných vzťahov, ktorých
účelom je v každom individualizovanom prípade vytvoriť a zabezpečiť právne podmienky pre realizáciu práv
a povinností ustanovených v normách správneho práva hmotného. Pozn. okruh subjektov zúčastnených na konaní
možno odvodiť aj z výkladu, ktorý uvádzame v kapitole o subjektoch správneho práva.
84 Pojem štátny orgán je omnoho širší ako pojem orgán štátnej správy a z tohto dôvodu zahŕňa nielen sústavu
ústredných a miestne alokovaných orgánov štátnej správy, ale aj početné orgány s celoštátnou pôsobnosťou, napr.
špecializované regulačné orgány ako Úrad na ochranu osobných údajov, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, Radu
pre vysielanie a retransmisiu, ale aj iné inšpekčné a dozorové orgány (Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny,
Pôdohospodárska platobná agentúra, Hlavný banský úrad, Slovenská stavebná inšpekcia atď.), a rovnako v určitom
rozsahu aj iné nezávislé orgány nachádzajúce sa mimo organizačnej sústavy verejnej správy (napr. Najvyšší
kontrolný úrad ako orgán príslušný ukladať pri kontrolnej činnosti poriadkové pokuty).

133

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

d) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb
v oblasti verejnej správy85.

Spoločným znakom uvedených subjektov je ich príslušnosť na rozhodovanie o právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb (spravovaných
subjektov), ktorú ustanovujú konkrétne administratívnoprávne normy kompetenčného
a organizačného charakteru.

Vymedzenie okruhu správnych orgánov ako subjektov zabezpečujúcich správne konanie

je iba základným predpokladom bližšieho určenia konkrétneho správneho orgánu, ktorý je
v predmetnej veci príslušný konať a rozhodnúť. Uvedenú otázku určenia ktorý orgán je povolaný
konať a rozhodnúť riešia ustanovenia SP o príslušnosti správnych orgánov, pričom postavenie
správneho orgánu príslušného v konkrétnej veci rozhodnúť má iba ten orgán, ktorý spĺňa
podmienku vecnej, funkčnej a miestnej príslušnosti (pozn. príslušnosť správneho orgánu sa
rozlišuje aj v závislosti od jednotlivých štádií rozhodovacieho procesu). Rozlišujeme teda
príslušnosť:

1. vecnú;
2. funkčnú a
3. miestnu.

Ad. 1 Vecná príslušnosť určuje, ktorý druh (kategória) správneho orgánu je príslušný konať vo
veci v prvom stupni. Vecná príslušnosť je z tohto dôvodu vyjadrením právneho vzťahu
správneho orgánu určitého druhu a stupňa začleneného do hierarchicky usporiadanej sústavy
verejnej správy k predmetu konkrétneho konania. Z dôvodu rôznorodosti administratívno-
právnych vzťahov vznikajúcich v oblasti verejnej správy nemá zákon o správnom konaní
konkrétne ustanovenie o určení vecnej príslušnosti, ale odkazuje na početné osobitné zákony
určujúce tento atribút konania na jednotlivých úsekoch výkonu verejnej správy. Správny
poriadok ustanovuje iba subsidiárnu vecnú pôsobnosť obce, ktorá je príslušná konať, ak iné
osobitné zákony vôbec neustanovujú, ktorý orgán je na konanie vecne príslušný.

Príklad:
Stavebný zákon je vo vzťahu k správnemu poriadku osobitným zákonom, ktorý vo veciach
stavebného konania ustanovuje vecnú príslušnosť stavebných úradov ako správnych orgánov
príslušných konať v agende stavebného poriadku.

Zákon o službách zamestnanosti (č. 5/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) ustanovuje ako
vecne príslušné správne orgány na konanie a rozhodovanie vo veciach služieb zamestnanosti
úrady práce, sociálnych vecí a rodiny.

Ad. 2 Funkčná príslušnosť je ďalšou zložkou príslušnosti a jej určenie je aktuálne v prípade,
že je potrebné zodpovedať otázku ktorý z orgánov vecne príslušného správneho orgánu je
oprávnený rozhodnúť vo veci. Nevyhnutnosť určenia funkčnej príslušnosti vyplýva zo

85 Napr. riaditeľ základnej alebo strednej školy pri výkone štátnej správy v školstve podľa § 5 zákona č. 596/2003 Z.
z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

134

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

skutočnosti, že príslušný správny orgán sa vnútorne člení na organizačné útvary, ktoré disponujú
samostatnou rozhodovacou právomocou. Správny poriadok rozoznáva dva prípady stanovenia
funkčnej príslušnosti. V prvom prípade ide o funkčnú príslušnosť organizačného útvaru
správneho orgánu, ktorý je oprávnený konať navonok samostatne, túto ustanovuje zákon. Druhý
prípad pozostáva z určenia príslušnosti v prípade, ak organizačný útvar nekoná samostatne vo
vlastnom mene, ale výhradne v mene správneho orgánu ako celku. V tomto prípade funkčná
príslušnosť vyplýva najčastejšie z vnútorných organizačných predpisov správneho orgánu (napr.
funkčná príslušnosť odborov štátnej stavebnej správy Krajských stavebných úradov ako vecne
príslušných správnych orgánov na rozhodovanie v stavebnom konaní v druhom stupni;
príslušnosť sekcii jednotlivých ministerstiev atď.). Ak príslušnosť nie je v organizačných
predpisoch ustanovená, je na konanie príslušný štatutárny orgán správneho orgánu.

Ad. 3 Miestna príslušnosť určuje, ktorý teritoriálny vecne a príp. i funkčne príslušný správny
orgán má vzhľadom na obvod svojej územnej pôsobnosti v prejednávanej veci konať
a rozhodovať. Miestna príslušnosť je na základe teritoriality upresnenou vecnou príslušnosťou
správneho orgánu a vyjadruje vzťah predmetu konania k správnemu orgánu nachádzajúceho sa
na určitom mieste. Kritériom pre určenie miestnej príslušnosti správneho orgánu podľa
správneho poriadku je v závislosti od predmetu konania:

 miesto činnosti účastníka,

 miesto, kde je nehnuteľnosť,

 miesto trvalého pobytu účastníka konania, príp. miesto sídla právnickej osoby alebo

miesto umiestnenia jej organizačnej zložky, ktorej sa konanie týka, a to v prípade, že
nemožno uplatniť predchádzajúce kritéria ani pravidlá podľa osobitného zákona.

V prípade, ak nemožno miestnu príslušnosť určiť podľa všetkých predchádzajúcich

kritérií, určí sa miestna príslušnosť na základe rozhodnutia príslušného ústredného orgánu štátnej
správy, v ktorom ustanoví, ktorý vecne príslušný správny orgán predmetné konanie uskutoční.
Úpravu miestnej príslušnosti správnych orgánov obsahujú samozrejme aj osobitné právne
predpisy, tzn. správny poriadok ustanovuje iba jej všeobecné pravidlá.

V súvislosti s určením miestnej príslušnosti prichádzajú do úvahy dve situácie

zakladajúce spor o príslušnosť konať. V prvom prípade ide o tzv. pozitívny kompetenčný konflikt,
ktorý vznikne, ak dva a viac správnych orgánov sa domnievajú, že sú miestne príslušné konať –
v tomto prípade uskutočňuje konanie správny orgán, ktorý konanie začal prvý, pokiaľ sa tieto
dotknuté orgány nedohodli inak. Druhý prípad je založený na tzv. negatívnom kompetenčnom
konflikte, tzn., že niekoľko správnych orgánov v dôsledku spornej miestnej príslušnosti odmieta
vo veci konať – v tomto prípade určí spomedzi nich orgán, ktorý konanie uskutoční im najbližšie
nadriadený správny orgán vyššieho stupňa.

Významným procesným inštitútom, ktorý poukazuje na skutočnosť, že pojem správny

orgán je abstraktnou kategóriou a realizácia správneho konania je kvalitatívnou funkciou najmä
jeho personálneho substrátu je vylúčenie zamestnancov alebo členov správneho orgánu.

Predpokladom spravodlivého a objektívneho správneho konania je nezaujatosť

zamestnancov (pracovníkov) alebo iných osôb, ktoré za správny orgán toto konanie zabezpečujú.
Z tohto dôvodu správny poriadok ustanovuje, že zamestnanec alebo člen správneho orgánu, ktorý
vedie konanie, tzn. vo vzťahu k účastníkom vykonáva procesnoprávne úkony, je z prejednávania
a rozhodovania veci vylúčený, ak vzhľadom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k

135

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti (nezaujatosti). Zatiaľ čo okolnosti
pomeru osoby k veci alebo k účastníkom tvoria základ pre fakultatívne vylúčenie, druhým
dôvodom, v tomto prípade obligatórneho vylúčenia je skutočnosť, že táto osoba sa v tej istej veci
zúčastnila na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa (napr. pracovník v tejto
veci rozhodoval o odvolaní).

K vylúčeniu predpojatého pracovníka nedochádza priamo zo zákona, ale až na základe

rozhodnutia jeho najbližšie nadriadeného vedúceho, ktorému boli doručené námietky zaujatosti,
príp. ktorému skutočnosti zakladajúce svoju zaujatosť oznámil sám pracovník (napr. starosta
obce vo vzťahu k pracovníkovi obce). Zaujatý zamestnanec urobí až do rozhodnutia
o námietkach iba neodkladné úkony. Proti rozhodnutiu o námietkach nemožno podať samostatné
odvolanie, nakoľko ide o procesné rozhodnutie.

9.2.2 Účastníci konania

Najdôležitejšou kategóriou subjektov správneho konania sú účastníci konania, ktorí sú

v pozícii procesnej strany oprávnenej v každej fáze konania uplatňovať svoje procesné práva
a voči ktorým správny orgán v konkrétnom prípade realizuje hmotné právo.86

Vo všeobecnosti platí, že účastníkmi správneho konania sú fyzické a právnické osoby,

o právnych pomeroch ktorých sa v konaní rozhoduje. Z toho vyplýva, že osoba, ktorá je
účastníkom konania má k veci ako predmetu konkrétneho konania osobitný (hmotnoprávny)
pomer, ktorý vyplýva z ustanovení predpisov hmotného práva (napr. účastníkom stavebného
konania je predovšetkým stavebník, ktorý sa rozhodol realizovať svoje právo uskutočniť stavbu,
ktoré mu vyplýva z noriem hmotného práva obsiahnutých v dikcii stavebného zákona).

Okruh účastníkov správneho konania vymedzuje správny poriadok formou legálnej

definície prostredníctvom troch všeobecných a jedného špeciálneho kritéria. Účastníkom konania
je podľa správneho poriadku ten:

1. o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať;
2. koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo

dotknuté;

3. kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch

alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak (tzv.
prezumpcia účastníctva) a

4. aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Toto všeobecné vymedzenie účastníkov správneho konania má zabezpečiť a umožniť

účasť čo najširšiemu okruhu osôb s cieľom predísť prípadným ujmám, spôsobeným neprizvaním
oprávnených osôb do procesu rozhodovania o ich právach a povinnostiach.

86 V teórii správneho práva procesného prevládajú názory, že správne konanie má v rámci aplikačnej praxe podobu
jednak jednostranného procesu, ktorý predstavuje rozhodovanie správneho orgánu o právnych pomeroch jedného
alebo viacerých účastníkov, ktorých spájajú spoločné záujmy alebo podobu dvojstranného procesu, ktorý je
konštruovaný na báze stretu záujmov jednotlivých účastníkov správneho konania a správny orgán je v tomto prípade
v postavení zmierovacieho orgánu.

136

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Vo vzťahu k tomuto generálnemu vymedzeniu odlišne ustanovujú okruh účastníkov

jednotlivé osobitné právne predpisy (tzv. špeciálne kritérium), pričom formou upresnenia
a konkretizácie oprávnených osôb tento okruh vzhľadom na povahu upravovaných vzťahov
zužujú alebo naopak rozširujú (napr. podľa stavebného zákona nie sú účastníkmi stavebného
konania nájomcovia bytov a nebytových priestorov; podľa zákona o posudzovaní vplyvov na
životné prostredie sú v súvislosti s environmentálnym rozhodovaním účastníkmi stavebného
konania aj občianske združenia spĺňajúce zákonné podmienky, ktoré majú reprezentovať širší
záujem zainteresovanej verejnosti – pozri ďalej). Účastníkom konania môže byť napr. aj správny
orgán (ako osoba), ale výhradne iba v prípade, keď je predmetom konania vec, ktorá sa týka jeho
práv a záujmov a ak spĺňa vyššie uvedené podmienky účastníka. V žiadnom prípade nie je
účastníkom správneho konania, v ktorom sám autoritatívne rozhoduje.

Podmienkou účasti osôb v správnom konaní je okrem splnenia niektorého z uvedených

kritérií predovšetkým ich spôsobilosť byť účastníkom správneho konania. Túto priznáva
správny poriadok alebo osobitný predpis každému, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti
(pozri výklad o subjektoch správneho práva).

Spôsobilosť vlastnými procesnými úkonmi nadobúdať v konaní práva a brať na seba

povinnosti (spôsobilosť procesne konať) môžu osobitné administratívnoprávne predpisy
upravovať odlišne, napr. ustanovením ďalších podmienok, ale vo všeobecne platí, že účastník
môže samostatne konať v takom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať
práva a brať na seba povinnosti. Uvedené odkazuje na subsidiárnu pôsobnosť občianskeho
zákonníka, podľa ktorého u fyzickej osoby vzniká spôsobilosť na právne úkony (spôsobilosť
právne konať) v plnom rozsahu dovŕšením 18-teho roku veku (tzn. plnoletosťou). Je však zrejmé,
že určenie podmienok spôsobilosti procesne konať v správnom konaní je prioritne predmetom
úpravy administratívnoprávnych noriem (napr. spôsobilosť uchádzať sa o získanie oprávnenia
viesť určitú kategóriu motocyklov vzniká už dovŕšením 15-teho roku veku). Procesnú
spôsobilosť fyzických osôb možno obmedziť, alebo dokonca súdnym výrokom aj odňať.

Naproti tomu procesnú spôsobilosť právnických osôb nemožno obmedziť a v konkrétnom

konaní je realizovaná prostredníctvom štatutárnych orgánov alebo iných osôb (zástupcov)
spôsobilých za právnickú osobu konať.

Najmä v súvislosti s procesnou spôsobilosťou fyzických osôb ako účastníkov konania

upravuje správny poriadok aj inštitút zastupovania. Z ustanovení správneho poriadku vyplýva,
že účastníka konania, ktorý nemôže v konaní pre nedostatok spôsobilosti alebo z

dôvodu jej

absencie konať samostatne, zastupuje jeho zákonný zástupca – ide o tzv. zastúpenie zo zákona.
V prípade, ak táto osoba nemá zákonného zástupcu a je to potrebné na obhajovanie jej práv,
správny orgán jej ustanoví opatrovníka, ktorého osoba je zárukou účinnej obhajoby práv
procesne nespôsobilého účastníka – ide o tzv. zastúpenie na základe rozhodnutia správneho
orgánu.

Prípadom zastupovania na základe rozhodnutia správneho orgánu, avšak z iného

zákonného dôvodu je aj ustanovenie opatrovníka účastníkovi konania:

– ktorého pobyt nie je známy alebo
– ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine a

ktorý si neustanovil svojho zástupcu,

– ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou

poruchou, pre ktorú nemôže konať a nemá zákonného zástupcu.

137

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Všetky uvedené prípady sú príkladom tzv. obligatórneho zastupovania, v rámci ktorého je
správny orgán povinný konať so zástupcom účastníka, resp. tohto pre účely konania sám aj
ustanoviť.

Odlišný režim má tzv. fakultatívne zastúpenie, ktoré umožňuje, aby sa účastníci konania, ich
zákonní zástupcovia a opatrovníci mohli dať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom,
ktorého si sami zvolia. Splnomocnenie na uvedené zastupovanie je vo vzťahu k správnemu
orgánu potrebné spravidla preukázať písomným plnomocenstvom alebo plnomocenstvom
vyhláseným do zápisnice, ktoré by malo obsahovať najmä vymedzenie rozsahu konania, na ktoré
sa osoba splnomocňuje. V týchto prípadoch koná splnomocnený zástupca za zastúpeného
(splnomocniteľa) v jeho mene a práva a povinnosti z takéhoto zastúpenia vznikajú priamo
zastúpenému účastníkovi.

Osobitným druhom zastúpenia je určenie spoločného splnomocnenca pre doručovanie, ak

spoločné podanie urobilo niekoľko účastníkov. V prípade, že si takéhoto splnomocnenca neurčia
sami účastníci, pristúpi k jeho určeniu správny orgán.

V aplikačnej praxi je zo strany správneho orgánu vo vzťahu k účastníkom konania

primárnym úkonom ich identifikovanie a upresnenie jeho okruhu, čo je základným východiskom
pre bezvadnú aplikáciu hmotného práva v procese správneho konania. Zodpovednosťou spojenou
s identifikáciou okruhu účastníkov konkrétneho konania je zaťažený správny orgán, ktorý je
počas celého konania povinný skúmať, či všetky subjekty spĺňajú podmienky na priznanie tohto
procesnoprávneho statusu. V tomto zmysle, ak správny orgán zistí, že existujú ďalšie oprávnené
osoby, ktoré spĺňajú uvedené kritéria rozšíri okruh účastníkov konania a tieto osoby prizve do
konania, oboznámi ich s doterajším priebehom a všetkými podkladmi a koná vo vzťahu k nim
rovnako ako k ostatným, doteraz známym účastníkom konania. Správny orgán môže rovnako
osoby, ktoré prestali spĺňať podmienky účasti na konaní svojim rozhodnutím z konania vylúčiť.

9.2.3 Iné subjekty zúčastnené na konaní

Okrem hlavných subjektov sa na konaní môžu fakultatívne zúčastniť aj iné subjekty,

ktorých účasť sa najčastejšie obmedzuje na určité štádia správneho konania. Kategória
uvedených subjektov zúčastnených na konaní zahŕňa:

1. svedkov, znalcov, tlmočníkov, ale aj iné osoby (napr. osoby povinné vydať listinu

alebo inú vec, ktorá má slúžiť ako predmet dokazovania);

2. iné správne orgány v pozícií k predmetu konania dotknutých orgánov, ktorých

stanovisko je pre prejednanie a rozhodnutie podstatné, príp. nevyhnutné a záväzné;

3. tzv. zúčastnené osoby, ktoré sú osoby odlišné od účastníkov konania a ktorých rozsah

a podmienky účasti na konaní ustanoví osobitný zákon; tieto osoby majú právo
predovšetkým byť upovedomené o začatí konania a o iných podaniach účastníkov
konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať
dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Zahŕňame medzi ne napr. občianske
iniciatívy, orgány samosprávy reprezentujúce verejný záujem a vyjadrujúce svoje
stanoviská v rámci konaní v oblasti ochrany životného prostredia atď..

138

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Príklad:
V stavebnom konaní je dotknutým orgánom správny orgán (orgán verejnej správy) chrániaci
záujmy, ktoré môžu byť týmto konaním dotknuté (napr. orgán ochrany zdravia ľudí pri
posudzovaní vplyvov a rizík realizovanej stavby na zdravie osôb, orgán veterinárnej
starostlivosti pri povoľovaní a kolaudácii stavieb určených na chov zvierat, orgán požiarnej
ochrany pri posudzovaní požiarnej bezpečnosti stavebných konštrukcií atď.). Úlohou dotknutých
orgánov je v stavebnom konaní, resp. jeho časti formou záväzných stanovísk zabezpečiť riadnu
ochranu nimi uplatňovaných záujmov. Obsah záväzného stanoviska dotknutého orgánu je pre
správny orgán v stavebnom konaní (stavebný úrad) záväzný a bez jeho zosúladenia s inými
záväznými stanoviskami nemôže rozhodnúť vo veci.

9.3 Priebeh a štádiá správneho konania

Správne konanie je vnútorne rozčleneným a časovo usporiadaným viacfázovým celkom,

pozostávajúcim z viacerých vzájomne nadväzujúcich fáz, štádií. Pojmom priebeh správneho
konania potom rozumieme postup (následnosť) jeho jednotlivých relatívne samostatných štádií.
V súhrnnom poňatí zahŕňa priebeh správneho konania tri obligatórne a dve fakultatívne štádia a
pozostáva z(o):

1. začatia správneho konania,
2. zisťovania podkladov pre rozhodnutie (dokazovania),
3. vydania meritórneho správneho rozhodnutia,
4. preskúmavania rozhodnutia a
5. výkonu rozhodnutia.

V rámci jednotlivých fáz ustanovuje správny poriadok početné procesné inštitúty, ktorých

zmyslom je zabezpečenie účelu a cieľa každého jednotlivého štádia správneho konania, pretože
iba účinné a súčasne bezvadné realizovanie jednotlivých štádií je predpokladom správneho
a zákonného zavŕšenia tohto externého rozhodovacieho procesu ako celku. Napriek uvedenej
diferenciácii posudzujeme správne konanie ako jednotný celok, ktorého realizáciou dochádza
k individualizácii správnym právom stanovených abstraktných práv a povinností adresátov jeho
autoritatívnej aplikácie.

9.3.1 Začatie správneho konania

Správne konanie možno začať dvoma spôsobmi, ktoré sú vyjadrením, že jeho začatie je

ovládané dvoma zásadami, a to zásadou oficiality a zásadou dispozičnou (pozri zásady správneho
konania). Začiatok správneho konania je viazaný na uplatnenie návrhu oprávnenej osoby
(účastníka) alebo na aktivitu správneho orgánu, nakoľko začína aj na podnet správneho orgánu.
Správny poriadok ako všeobecný predpis neustanovuje, ktorý spôsob začatia sa uplatní pre ten
ktorý druh správneho konania. Skutočnosť, či konanie začne na návrh účastníka alebo z podnetu

139

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

správneho orgánu, príp. možnosť uplatnenia oboch spôsobov začatia ustanovujú príslušné
osobitné hmotnoprávne predpisy.

Správne konanie sa začína na návrh účastníka (uplatnením dispozičnej zásady)

predovšetkým v prípadoch, keď je predmetom konania vec, ktorá je v dispozícií účastníka, tzn.
pôjde najmä o priznanie a realizáciu určitého práva (napr. návrh na začatie katastrálneho konania
s cieľom uskutočniť prevod vlastníctva k nehnuteľnosti). Niekedy však na návrh začína aj
konanie, v rámci ktorého sa rozhoduje o povinnostiach navrhovateľa (napr. podaním colného
vyhlásenia začína colné konanie s cieľom určiť podmienky transferu tovaru) – ide však o menej
početnú skupinu prípadov.

Návrh účastníka musí spĺňať všetky osobitným zákonom predpísané náležitosti,

prinajmenšom musí byť z jeho obsahu zrejmé kto ho podáva, akej veci sa týka a čo oprávnená
osoba navrhuje. Ak návrh všetky náležitosti nespĺňa je navrhovateľ vyzvaný, aby ho v určenej
lehote doplnil.

Relevancia návrhu a jeho perfekcie (obsahovej a príp. formálnej úplnosti) ako prejavu

vôle účastníka má zásadný význam z pohľadu jeho účinkov, nakoľko konanie, ktoré začína na
návrh účastníka, je začaté dňom, keď podanie (návrh) došlo správnemu orgánu príslušnému vo
veci rozhodnúť. Druhou významnou podmienkou privodenia účinkov v podobe začatia
správneho konania je teda adresovanie návrhu správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť
(pozri príslušnosť správnych orgánov). V prípade, ak je podanie doručené nepríslušnému orgánu,
tento je povinný ho bez meškania postúpiť správnemu orgánu vo veci príslušnému a konanie sa
začne až okamihom, keď postúpené podanie došlo vecne a miestne príslušnému orgánu.

Správne konanie možno začať i z podnetu správneho orgánu (uplatnením zásady

oficiality), najmä v prípadoch, keď jeho predmetom je vec celospoločenského záujmu a na jej
prejednaní a rozhodnutí je verejný záujem. Na podnet správneho orgánu začína predovšetkým
konanie, v ktorom sa rozhoduje o povinnostiach fyzických a právnických osôb, príp. o uplatnení
ich administratívnoprávnej zodpovednosti (napr. priestupkové konanie). Podnet na začatie
príslušného správneho konania je impulzom, ktorý správny orgán získava z poznatkov vlastnej
činnosti alebo z podnetov iných správnych orgánov, príp. fyzických alebo právnických osôb,
ktoré ho na jeho zákonnú povinnosť konať a ochraňovať záujmy stanovené zákonom upozornili
formou sťažností, podnetov apod.. V prípade, ak na tomto základe správny orgán zistí, že boli
splnené zákonné podmienky na začatie konania, pristúpi z úradnej povinnosti (ex offo) k jeho
začatiu. Výnimočne má správny orgán na základe zásady oportunity možnosť uvážiť, či takéto
konanie začne alebo nie (pozri správne poriadkové delikty).

Správne konanie, ktoré sa začína na podnet správneho orgánu je začaté dňom, keď tento

orgán urobil voči účastníkovi prvý úkon. Prvým úkonom sa v aplikačnej rovine rozumie okamih,
keď bola účastníkovi riadne doručená prvá písomnosť (napr. doručenie výzvy na predloženie
dokladov, oznámenie o zvolaní ústneho pojednávania atď.).

Príklad:
V zmysle § 67 ods. 1 zákona o priestupkoch sa priestupky prejednávajú z úradnej povinnosti, ak
nejde o priestupky, ktoré sa prejednávajú len na návrh. Toto ustanovenie priestupkového zákona
zakotvuje spôsob začatia priestupkového konania. Okrem tzv. návrhových priestupkov
(priestupky spojené s právom na prístup k informáciám a priestupok ublíženia na cti),
prejednávaných výhradne na základe návrhu účastníka (poškodeného) sa všetky ostatné
priestupky prejednávajú na základe zásady oficiality, tzn. z úradnej povinnosti správnych
orgánov.

140

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Okamih začatia správneho konania jedným z uvedených spôsobov má pre ďalšie štádia

konania rozhodujúci význam. So stanovením dňa začatia konania sa spájajú početné procesné
práva a povinnosti vyplývajúce pre účastníkov konania, ale aj procesnoprávne dôsledky plynúce
pre správny orgán. Správny orgán je povinný skúmať či je príslušný na prejednanie veci, či
podanie má všetky predpísané náležitosti a či ho podala oprávnená (aktívne legitimovaná) osoba
a zároveň má povinnosť upovedomiť o začatí konania všetkých známych účastníkov konania.
Okamih začatia konania je významný aj pre rozhodnutie vo veci, nakoľko začína plynúť lehota,
v rámci ktorej je správny orgán povinný rozhodnúť. Začatím konania nadobúdajú oprávnené
osoby status účastníkov konania, ktorí sú oprávnení vyžadovať, aby správny orgán správne a
zákonne konal, včas rozhodol a vytvoril priestor pre uplatnenie ich procesných práv.

Celý priebeh správneho konania s ohľadom na naplnenie jeho účelu a realizáciu

procesných práv a povinností predpokladá uplatnenie viacerých významných procesných
inštitútov, ktoré správny poriadok ustanovuje vo svojej tretej časti a ktoré regulujú postup
subjektov správneho konania.87 Ide predovšetkým o procesné inštitúty:

a) podania a jeho postúpenia,
b) ústneho pojednávania,
c) zápisnice,
d) nazerania do spisov,
e) doručovania v správnom konaní,
f) procesných lehôt,
g) prerušenia konania,
h) zastavenia konania a
i) trov konania.

a) Podanie je procesným úkonom a prejavom vôle účastníkov a iných subjektov

správneho konania, adresovaným správnemu orgánu. Podanie je omnoho širším pojmom ako
návrh na začatie konania a z hľadiska obsahového zahŕňa všetky návrhy, podnety, pripomienky
a vyjadrenia, ktoré tieto osoby v konaní adresujú správnemu orgánu.

Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, akej veci sa týka, čo sa navrhuje a pre

posúdenie podania nie je rozhodujúca jeho forma, ale jeho obsah. Ak podanie nespĺňa predpísané
náležitosti nie je to dôvodom pre jeho odmietnutie správnym orgánom, práve naopak v súlade so
základnými zásadami konania je správny orgán povinný pomôcť účastníkovi konania prípadné
nedostatky podania odstrániť alebo ho vyzvať, aby ich v určenej lehote odstránil sám. V tomto
prípade ho poučí aké následky (v podobe zastavenia konania) sú spojené s nesplnením tejto jeho
povinnosti.

Podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice správneho orgánu alebo

elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Možno ho urobiť
aj telegraficky alebo telefaxom, pričom takto realizované podanie obsahujúce návrh vo veci je
však potrebné písomne alebo ústne najneskôr do troch dní doplniť do zápisnice. Zárukou

87 Zdôrazňujeme, že inštitúty správneho priadku je potrebné vždy vykladať v kontexte s osobitnými
administratívnoprávnymi predpismi, ktoré vo vzťahu k správnemu poriadku ustanovujú nevyhnutné odchýlky. Pozri
napr. § 19 ods. 2 tretia veta SP.

141

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

zabezpečujúcou preukázateľnosť doručenia podania správnemu orgánu, je jeho povinnosť na
žiadosť účastníka prijatie podania potvrdiť.

Inštitút tzv. postúpenia podania sa uplatňuje vtedy, ak osoba svoje podanie adresovala

nepríslušnému správnemu orgánu. V rámci uplatnenia tohto inštitútu je nepríslušný správny
orgán povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému správnemu orgánu a upovedomiť o
tom účastníka konania. Výnimočne, ak je nebezpečenstvo z omeškania, môže aj tento správny
orgán urobiť nevyhnutné úkony, a to najmä na odvrátenie hroziacej škody.

b) Cieľom ústneho pojednávania je zistiť skutkový stav a odstrániť rozpory medzi

účastníkmi. Napriek tomu nie je ústne pojednávanie povinnou súčasťou správneho konania.
Správny orgán nariadi ústne pojednávanie vtedy, ak to vyžaduje povaha veci a najmä, ak sa tým
prispeje k jej objasneniu alebo ak to ustanovuje osobitný zákon (napr. zákon o priestupkoch).
Príkladom nariadenia ústneho pojednávania môže byť zmierovacia činnosť správneho orgánu,
ktorý sa snaží viesť účastníkov k uzatvoreniu dohody alebo zmieru. Ak sa má pri ústnom
pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie priamo na mieste ohliadky.

Na ústne pojednávanie, ktoré je spravidla neverejné správny orgán prizve všetkých

známych účastníkov konania a požiada ich, aby pri ústnom pojednávaní uplatnili svoje
pripomienky a námety. Osobitné zákony v súvislosti s týmto inštitútom ustanovia, v ktorých
prípadoch sa uplatní tzv. zásada koncentrácie konania, ktorá znamená, že na neskôr uplatnené
pripomienky a námietky (tzn. na tie, ktoré sa neuplatnili v rámci pojednávania) sa v ďalšom
konaní už neprihliada.

c) Zápisnica je verejnou listinou a písomným záznamom, ktorý správny orgán vyhotoví o

ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o
vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní, ak bolo súčasťou
prejednania veci. Význam zápisnice spočíva najmä v tom, že zachytáva pre priebeh konania
podstatné skutočnosti, tvorí podklad rozhodnutia správneho orgánu a v štádiu preskúmavania
umožňuje príslušnému orgánu posúdiť správnosť a zákonnosť postupu správneho orgánu prvého
stupňa. Aj z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby zápisnica spĺňala všetky zákonom ustanovené
náležitosti.

Zápisnicu podpisujú po prečítaní všetky osoby, ktoré sa na konaní zúčastnili, a rovnako aj

zamestnanec (člen) správneho orgánu uskutočňujúceho konanie. Ak dôjde zo strany
zúčastnených osôb k odopretiu ich podpisov, dôvody tohto odopretia a aj námietky proti jej
obsahu je nutné v zápisnici náležite zaznamenať.

d) Inštitút nazerania do spisov je koncipovaný ako právo účastníkov konania, ich

zástupcov a zúčastnených osôb nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie
spisov alebo dostať informáciu zo spisov (okrem zápisníc o hlasovaní) iným spôsobom.
Správny orgán je zo zákona povinný umožniť týmto kategóriám osôb uplatniť ich právo
nazerania do spisov, a prípadne môže povoliť realizovať toto procesné právo aj iným osobám,
pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky.

V súlade s poslednou novelou zákona o správnom konaní (z. č. 122/2006 Z. z.) je správny

orgán povinný umožniť nazerať do spisov aj verejnému ochrancovi práv v súvislosti s výkonom
jeho pôsobnosti (pozri kapitolu o kontrole vo verejnej správe). Podľa spôsobu poskytnutia
informácii je správny orgán oprávnený požadovať aj úhradu materiálnych nákladov spojených
s poskytnutím uvedených podkladov.

142

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Význam tohto inštitútu spočíva najmä vo vytvorení podmienok a umožnení prístupu osôb

k podkladom rozhodnutia a predstavuje dôležitý prostriedok účinnej obhajoby práv fyzických
a právnických osôb. Popritom je správny orgán povinný urobiť všetky potrebné opatrenia na
ochranu zákonom určených druhov utajovaných skutočností, tajomstiev alebo povinnosti
mlčanlivosti.

e) Doručovanie v správnom konaní je dôležitou súčasťou všetkých štádií správneho

konania a s jeho bezvadnou realizáciou sa spájajú podstatné procesnoprávne dôsledky (napr.
plynutie lehôt, platnosť a vykonateľnosť rozhodnutia atď.). Doručovanie písomností je
realizáciou zásady písomnosti správneho konania a vo svojej podstate je súhrnom úkonov,
prostredníctvom ktorých správny orgán oznamuje účastníkom konania a ďalším osobám
relevantné skutočnosti. Správny orgán môže doručovanie vykonať prostredníctvom pošty,
prostredníctvom svojho zamestnanca, formou osobného prevzatia na správnom orgáne (ak to nie
je v rozpore so zákonom) apod.. Rozlišujeme tieto spôsoby doručovania písomností v správnom
konaní:

 doručenie do vlastných rúk – je kvalifikovanou a preukázateľnou formou

doručenia (vrátená doručenka má povahu verejnej listiny) a do vlastných rúk sa
doručujú dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia. Zásielku určenú do vlastných
rúk môže prevziať iba osoba, ktorej je určená alebo osoba ňou splnomocnená na
preberanie zásielok. Správny poriadok upravuje aj fikciu tzv. náhradného
doručenia v prípade, ak adresát nebol v mieste, kde sa zdržiava ani opätovne
zastihnutý alebo zásielku bezdôvodne odoprel prijať. V prípade, že adresát nebol
ani opätovne zastihnutý, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom
vhodne upovedomí. Právne účinky doručenia nastávajú, ak si adresát
nevyzdvihne písomnosť do troch dní od jej uloženia na pošte, posledný deň tejto
lehoty, a to aj v prípade, keď sa adresát o uložení nedozvedel. Ak adresát
bezdôvodne odoprel písomnosť prijať, je táto doručená dňom, keď sa jej prijatie
odoprelo. Na túto skutočnosť musí doručovateľ adresáta písomnosti upozorniť.

 obyčajné doručenie – používa sa pri doručovaní ostatných písomností

a uskutočňuje sa jedným z vyššie uvedených spôsobov (osobným prevzatím,
doručením zamestnancom orgánu atď.).

 doručenie verejnou vyhláškou – správny orgán použije tento spôsob

doručovania v prípade, keď nie sú známi účastníci konania alebo ich pobyt alebo
v prípade, ak tak určuje osobitný zákon (napr. pri konaní o nariadení
pozemkových úprav alebo pri územnom konaní o umiestnení líniových stavieb,
tzn. pri konaní dotýkajúcom sa veľkého množstva účastníkov apod.). Tento
spôsob doručenia sa vykoná tak, že sa písomnosť vyvesí po dobu 15 dní na
úradnej tabuli správneho orgánu, pričom posledný deň tejto lehoty sa považuje za
deň doručenia. Správny orgán je povinný túto písomnosť zverejniť súčasne aj
iným, v mieste obvyklým spôsobom (napr. miestna a regionálna tlač, rozhlas).

f) Procesné lehoty ustanovuje pre jednotlivé štádiá konania správny poriadok alebo

osobitné zákony a ak ich ustanovenie na vykonanie určitého úkonu chýba, určí primeranú lehotu
správny orgán. Procesnou lehotou je bližšie, časovo vymedzené obdobie (úsek), v ktorom sa
určitý procesný úkon môže alebo musí vykonať. Správny poriadok upravuje aj počítanie

143

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

procesných lehôt v správnom konaní, ktoré je určujúce pre včasné vykonanie procesného úkonu.
Z hľadiska počítania procesných lehôt platí nasledovné:

– do lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej jej

začiatok;

– lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím

toho dňa, ktorý sa svojim označením zhoduje s dňom, keď došlo ku
skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak taký deň v mesiaci nie je, končí
sa lehota posledným dňom mesiaca;

– ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo na deň pracovného pokoja, je

posledným dňom lehoty najbližší budúci pracovný deň;

– lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty podanie podá na miestne

a vecne príslušnom správnom orgáne alebo ak sa odovzdá na poštovú
prepravu;

– ak vzniknú pochybnosti o dodržaní lehoty, platí, že táto sa považuje za

zachovanú, pokiaľ sa nepreukáže opak.

Príklad:
Správny orgán vydá 13. júna rozhodnutie vo veci povolenia stavby. Toto rozhodnutie je
účastníkovi konania doručené dňa 15. júna a okamih jeho doručenia je rozhodujúci pre počítanie
15-dňovej procesnej lehoty na podanie odvolania. V súlade s tým čo uvádzame vyššie, lehota na
podanie odvolania začína plynúť v nasledujúci deň, t.j. 16. júna a končí sa uplynutím 15-teho
kalendárneho dňa, tzn. v tomto prípade 30-teho júna príslušného roku. Na to, aby účastník včas
podal odvolanie a napadol vydané rozhodnutie musí byť odvolanie najneskôr dňa 30. júna
podané na príslušnom správnom orgáne ktorý rozhodnutie vydal, resp. odovzdané na poštovú
prepravu.

Vo výnimočných prípadoch a po splnení správnym poriadkom ustanovených podmienok,

môže správny orgán zmeškanie zákonom ustanovenej procesnej lehoty odpustiť a umožniť
účastníkovi dodatočne vykonať zmeškaný procesný úkon.

g) Správny orgán môže svojím rozhodnutím pristúpiť aj k prerušeniu konania.

Dôvodom prerušenia konania je existencia zákonom predpokladaných skutočností, napr. konanie
o predbežnej otázke, nedostatky podania účastníka, príp. spoločný návrh na prerušenie zo strany
účastníkov konania. Počas prerušenia konania neplynú procesné lehoty ustanovené správnym
poriadkom a len čo pominú dôvody zakladajúce a odôvodňujúce prerušenie, správny orgán
v konaní pokračuje.

h) Zastavenie konania je vyjadrením skutočnosti, že v správnom konaní dochádza

niekedy k situáciám, pri ktorých je podľa správneho poriadku alebo iných osobitných predpisov
nemožné ďalej pokračovať v správnom konaní. Reflexiou uvedených situácii je vymedzenie
zákonných dôvodov, pri naplnení ktorých je správne konanie ukončené skôr ako dôjde
k meritórnemu rozhodnutiu prejednávanej veci. Medzi tieto dôvody zaraďuje správny poriadok
napr. smrť (alebo zánik) účastníka konania, odpadnutie dôvodu konania, vzatie návrhu na začatie
konania späť, prekážku už právoplatne rozhodnutej veci atď..

144

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

i) Trovy konania predstavujú súhrn účelne vynaložených výdavkov subjektov správneho

konania, ktoré im vznikli v súvislosti s vykonanými procesnými úkonmi. V správnom konaní sa
uplatňuje zásada, podľa ktorej trovy správneho orgánu znáša správny orgán, trovy účastníka
konania znáša účastník a trovy vzniknuté zúčastnenej osobe znáša táto osoba. Modifikáciu tejto
zásady môže uplatniť správny orgán, ktorý je oprávnený subjektom (účastníkom konania,
zúčastneným osobám, svedkom a znalcom) uložiť, aby nahradili trovy, ktoré mu vznikli ich
zavinením. V odôvodnených prípadoch môže správny orgán týmto osobám tiež uložiť, aby
nahradili trovy, ktoré vznikli ich zavinením ostatným účastníkom konania. Správny orgán
vystupujúci v pozícii ochrancu verejného záujmu znáša aj výdavky vzniknuté svedkovi a náklady
spojené s predložením listín alebo s ohliadkou vzniknuté osobám, ktoré nie sú účastníkmi
konania.

9.3.2 Zisťovanie podkladov pre rozhodnutie

Zisťovanie podkladov pre rozhodnutie je meritórnou aktivitou správnych orgánov

v procese správneho konania, ktorá v najväčšom rozsahu determinuje kvalitatívnu stránku
rozhodovacej činnosti verejnej správy. Štádium zisťovania podkladov pre rozhodnutie má
v správnom konaní rozhodujúcu pozíciu a jeho cieľom je čo najúplnejšie a najpresnejšie zistiť
skutočný stav prejednávanej veci. Táto zákonná požiadavka je procesným vyjadrením zásady
materiálnej pravdy ako nosného pravidla tohto štádia správneho konania.

Za účelom naplnenia zásady materiálnej pravdy je správny orgán povinný si obstarať

všetky potrebné podklady pre rozhodnutie, a pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov
konania. Podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu podľa správneho poriadku sú najmä:

 podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania vykonané až do okamihu rozhodnutia

vo veci samej,

 dôkazy a čestné vyhlásenia získané v procese dokazovania, ako aj
 skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti,

medzi ktoré zaraďujeme podklady a poznatky získané z prejednávania skutkovo
zhodných alebo podobných prípadov (i), stanoviská, vyjadrenia a posudky iných orgánov
verejnej správy (ii).

Uvedený základný výpočet podkladov správneho rozhodnutia poukazuje na nevyhnutnosť
vnímania správneho konania ako jednotného celku (zásada jednotnosti) z čoho možno dospieť
k názoru, že zisťovanie podkladov pre rozhodnutie je procesom, ktorý sa realizuje v

priebehu

celého správneho konania.

Z tohto dôvodu je správny orgán povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám

možnosť, aby sa pred samotným vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Tieto osoby majú v tomto kontexte
právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a v procese dokazovania najmä klásť zúčastneným
subjektom otázky a požadovať ich vyjadrenia k prejednávanej veci. Proces zisťovania podkladov
by mal byť v celku založený na úzkej súčinnosti subjektov správneho konania, najmä správnych
orgánov a účastníkov konania.

V súvislosti so zadovážením podkladov sú štátne orgány (napr. kontrolné orgány), orgány

územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby na žiadosť správneho orgánu povinné

145

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

oznámiť mu skutočnosti, ktoré majú význam pre predmetné konanie a jeho rozhodnutie. Toto
oznámenie zahŕňa poskytnutie početných informácii v podobe napr. protokolov z vykonanej
kontrolnej činnosti, potvrdení, správnych (súdnych) rozhodnutí atď.. V zásade však platí, že
rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje výhradne príslušný správny orgán.

Obsahovo užším pojmom ako zisťovanie podkladov pre rozhodnutie je pojem

dokazovanie. Dokazovanie je neoddeliteľnou súčasťou procesu zabezpečovania podkladov pre
rozhodnutie ako štádia správneho konania. V prípade, ak pre rozhodnutie správneho orgánu
nepostačujú návrhy, vyjadrenia a podania účastníkov, pristupuje správny orgán vo verejnom
záujme k vykonaniu dokazovania.

Dokazovanie je poznávacou a hodnotiacou činnosťou správneho orgánu, ktorej cieľom je

zabezpečiť dostatočné množstvo skutkových a právnych poznatkov nevyhnutných pre správne
rozhodnutie veci. Predmetom dokazovania sú skutočnosti, ktoré sú významné pre správne
posúdenie a rozhodnutie prejednávanej veci a ktorých pravdivosť musí byť v správnom konaní
zistená. Proces dokazovania má tri základné štádiá a zahŕňa obstaranie dôkazov, vykonanie
dôkazov a vyhodnotenie dôkazov, pričom platí, že na dokazovanie možno použiť všetky
prostriedky, ktoré umožnia zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi
predpismi.

Správny poriadok ustanovuje pre správne konanie najtypickejšie kategórie dôkazných

prostriedkov a reglementuje aj spôsob ich vykonania. Dôkazmi v správnom konaní sú najmä:

 výsluch svedkov, pričom sa uplatňuje zásada, že každý je povinný vypovedať ako

svedok a musí vypovedať pravdivo a nesmie nič zamlčať, o čom ho správny orgán
riadne poučí. Prekážkou výsluchu svedka je nebezpečenstvo sprístupnenia
zákonom chráneného tajomstva alebo porušenia zákonom uloženej povinnosti
mlčanlivosti. Právo odoprieť svedeckú výpoveď má aj osoba, ktorá by touto
výpoveďou spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym
osobám.

 znalecké posudky, vyhotovené znalcami podľa osobitného predpisu, ktorých

v prípade potreby odborného posúdenia skutočností dôležitých pre rozhodnutie
ustanoví správny orgán.

 listiny, ktoré slúžia na vykonanie dôkazov a ktoré sú povinní v konaní predložiť

účastníci alebo iné osoby. Pre odmietnutie splnenia tejto povinnosti platia
primerane dôvody uvedené pri svedeckej výpovedi.

 ohliadka, ktorá sa vzťahuje na veci hnuteľnej a nehnuteľnej povahy, ktoré je

osoba povinná správnemu orgánu poskytnúť alebo sprístupniť (napr. pozemok).
V prípade, že sa ohliadka vykonáva na mieste, prizve správny orgán okrem
účastníka konania aj osobu, ktorá je predmetom ohliadky oprávnená disponovať.
Vlastník alebo užívateľ veci (povinná osoba) musí ohliadku strpieť,
avšak v určitých prípadoch ju správny orgán nemôže vykonať vôbec alebo táto
osoba má právo jej vykonanie odoprieť.

Povahu dôkazu nemá čestné vyhlásenie účastníka konania, ktoré je iba pomocným

dôkazným prostriedkom a o ktorého pripustení namiesto dôkazu rozhoduje správny orgán, pokiaľ
túto možnosť neupravuje osobitný zákon inak. Z hľadiska naznačenej substitúcie platí, že
správny orgán čestné vyhlásenie v správnom konaní nepripustí, ak tomu bráni všeobecný záujem

146

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

alebo ak by tým bola porušená rovnosť medzi účastníkmi konania. Vzhľadom na skutočnosť, že
čestné vyhlásenie nie je úplným ekvivalentom dôkazu, nemožno čestným vyhlásením nahradiť
každý dôkaz, v žiadnom prípade napr. znalecký posudok. Ak správny orgán pripustí čestné
vyhlásenie musí účastníka upozorniť, že v čestnom vyhlásení je povinný uviesť pravdivé údaje
a upozorniť ho zároveň na právne následky spojené s vykonaním nepravdivého čestného
vyhlásenia.

Základné pravidlá ovládajúce proces dokazovania kladú účastníkom konania povinnosť

navrhovať na podporu svojich tvrdení všetky dôkazy, ktoré sú im známe. Napriek tomu platí, že
vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu, tzn. je vecou úvahy správneho orgánu, ktoré
účastníkmi navrhnuté dôkazy vykoná a k vykonaniu ktorých pristúpi zo svojej úradnej
povinnosti. S uvedenou skutočnosťou konštrukcie dôkazného bremena a s tým spojeným
postupom v dokazovaní sa musí správny orgán vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Proces dokazovania sa končí vyhodnotením všetkých vykonaných dôkazov. Správny

orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy (tzv. voľné hodnotenie dôkazov), a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov je tak
postupom správneho orgánu, v rámci ktorého na základe logického usudzovania a po
starostlivom zvážení všetkých podkladov pristupuje správny orgán k vydaniu rozhodnutia vo
veci.

V procese zisťovania podkladov pre rozhodnutie môže nastať aj situácia, keď je potrebné

posúdenie určitej, pre rozhodnutie vo veci určujúcej otázky, ktoré však nie je vecne príslušný
vykonať správny orgán, ktorý uvedené konanie uskutočňuje. Ide o tzv. predbežné otázky, ktoré
posudzujú iné vecne príslušné správne orgány, príp. súdy a ktoré tak môžu byť predmetom
samostatného správneho (súdneho) konania. Ak sa vyskytnú v konaní takéto otázky a nebolo
o nich príslušným orgánom už právoplatne (záväzne) rozhodnuté, môže si správny orgán
prejednávajúci vec o nich urobiť úsudok sám (okrem posúdenia trestnej a administratívnoprávnej
zodpovednosti a otázok osobného stavu fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby), príp.
môže dať orgánu príslušnému podnet na začatie konania a správne konanie až do okamihu
právoplatného rozhodnutia o predbežnej otázke prerušiť (napr. prerušenie katastrálneho konania
o zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prípade, že táto je predmetom súdneho konania
o určenie jej vlastníctva).

Pre rýchle, hospodárne, ale predovšetkým správne a zákonné prejednanie veci je

nevyhnutné zabezpečiť v rámci jednotlivých štádií riadne podmienky konania. Z tohto dôvodu na
zabezpečenie priebehu a účelu správneho konania (najmä v tomto jeho štádiu) zakotvuje správny
poriadok viaceré právne prostriedky. Ide o :

– predvolanie osoby, ktorej osobná účasť je v rámci prejednávania veci

nevyhnutná,

– predvedenie účastníka alebo svedka, ktorý sa bez náležitého

ospravedlnenia alebo bez závažných dôvodov na opätovné predvolanie
nedostaví na správny orgán, príslušníkmi policajného zboru,

– predbežné opatrenia, spočívajúce v nutnosti predbežného usporiadania

pomerov účastníkov konania na určitú dobu, spravidla však až do
právoplatného rozhodnutia vo veci. Predbežným opatrením môže správny
orgán účastníkom uložiť, aby niečo konali, niečo strpeli alebo sa určitého
konania zdržali. Rovnako môže správny orgán týmto spôsobom nariadiť

147

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

zabezpečenie, pre dokazovanie, nevyhnutných vecí, ktoré sa majú
napríklad zničiť.

– dožiadanie, ktoré sa uplatňuje v prípade, ak určitý procesný úkon nemôže

vykonať prejednávajúci správny orgán v obvode svojej pôsobnosti alebo
ak je dožiadanie účelné z iných dôvodov (napr. procesnej ekonómie).
V rámci tohto prostriedku určitý procesný úkon neuskutočňuje správny
orgán prejednávajúci vec, ale iný vecne príslušný tzv. dožiadaný správny
orgán toho istého alebo nižšieho stupňa. Dožiadaný správny orgán je
dožadujúcemu sa orgánu povinný vyhovieť spravidla v lehote 15 dní.

– poriadkové opatrenia, spočívajúce v možnosti správneho orgánu osobám,

ktoré sťažujú postup konania (napr. bez závažných dôvodov sa nedostavia
na výzvu na správny orgán, rušia napriek predchádzajúcemu napomenutiu
poriadok, bezdôvodne odmietajú svedeckú výpoveď, predloženie listiny
alebo vykonanie ohliadky) uložiť poriadkovú pokutu do 5 000 Sk, a to aj
opakovane. Okrem uloženia poriadkovej pokuty môže správny orgán
osobu, ktorá na pojednávaní hrubo ruší poriadok tiež vykázať z miesta
pojednávania a konať v jej neprítomnosti.

9.3.3 Vydanie meritórneho správneho rozhodnutia

Vydanie meritórneho správneho rozhodnutia88 je zavŕšením prechádzajúcich častí

správneho konania a predstavuje jeho finálne štádium. Týmto aktom správny orgán zaujíma
k predmetu konania, tzn. k prejednávanej veci ako takej jednoznačné, právne záväzné stanovisko.
Vydanie meritórneho rozhodnutia zaraďujeme do tzv. rozhodovacieho štádia správneho konania,
ktoré svojím významom vyjadruje zmysel a podstatu celého rozhodovacieho procesu.

V správnom konaní však nie je vylúčené, že jeho zavŕšením nebude autoritatívne

rozhodnutie, ale zmier, ktorý môžu medzi sebou so schválením správneho orgánu uzavrieť
účastníci konania. Uzavrieť zmier možno iba vtedy, ak to pripúšťa povaha veci a tento schváli aj
správny orgán. Zo zákona vyplýva, že správny orgán zmier neschváli, ak svojou povahou
odporuje právnym predpisom alebo všeobecnému záujmu.

Meritórne správne rozhodnutie je aktom aplikácie práva (pozri bližšie formy činnosti

verejnej správy), ktorý vydáva vo vzťahu k účastníkom konania príslušný verejno-mocensky

88 Správne rozhodnutie je v súlade s § 46 a nasl. správneho poriadku všeobecným (univerzálnym) označením pre
viaceré akty vydávané správnymi orgánmi v jednotlivých štádiách správneho konania. Z tohto hľadiska rozlišujeme
dve skupiny správnych rozhodnutí vydávaných v správnom konaní. Jednu skupinu tvoria meritórne rozhodnutia
a druhú, početnejšiu skupinu tvoria procesné rozhodnutia správneho orgánu.

Meritórnym správnym rozhodnutím je rozhodnutie smerujúce k podstate konania, tzn. taký akt správneho

orgánu, ktorý je výrokom vo veci samej so zameraním (na rozdiel od iného druhu rozhodnutia) na riešenie
samotného predmetu správneho konania. Procesné rozhodnutie je naproti tomu aktom správneho orgánu, formou
a prostredníctvom ktorého rieši počerné procesné otázky v celom priebehu správneho konania. Procesné
rozhodnutia napomáhajú zabezpečiť vlastný priebeh a účel správneho konania, ide napr. o rozhodnutie o vylúčení
zamestnanca (člena) správneho orgánu, rozhodnutie o ustanovení opatrovníka, rozhodnutie o nepriznaní postavenia
účastníka konania, rozhodnutie o určení spoločného splnomocnenca na doručovanie, rozhodnutie o prerušení
konania, rozhodnutie o zastavení konania, rozhodnutie o uložení náhrady trov konania, rozhodnutie o uložení
poriadkového opatrenia, rozhodnutie o odpustení zmeškania lehoty atď.. Rozdiel medzi procesným a meritórnym
rozhodnutím spočíva, zjednodušene povedané v skutočnosti, že zatiaľ čo procesné rozhodnutia spravidla „operatívne
sprevádzajú“ celé správne konanie, resp. zabezpečujú a usmerňujú jeho priebeh, rozhodnutie meritórne rozhodovací
proces vo vzťahu ku konkrétnej prejednávanej veci završuje.

148

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

nadradený správny orgán a ktorým sa na individualizovaný prípad ako predmet aplikácie
správneho práva vzťahuje (subsumuje) abstraktné ustanovenie platnej administratívnoprávnej
normy. Z hľadiska právnej povahy je meritórne rozhodnutie individuálnym správnym aktom,
ktorý je finálnym výsledkom podrobne upraveného procesu správneho konania a ktorý voči jeho
adresátom privodzuje administratívnoprávnymi normami ustanovené záväzné právne účinky89.

V závislosti od druhu a povahy správneho konania správny orgán svojím rozhodnutím

najčastejšie osobám odníma/priznáva, príp. vôbec nepriznáva nejaké práva, ukladá právne
povinnosti alebo mení existujúce práva a povinnosti. Rozhodnutie je spôsobilé svojimi účinkami
zakladať, meniť alebo rušiť existujúce administratívnoprávne vzťahy, tzn. zásadným spôsobom
ovplyvňuje právne pomery jeho adresátov. Z tohto dôvodu musia všetky rozhodnutia v správnom
konaní spĺňať striktne zákonom ustanovené podmienky.

V zmysle § 46 správneho poriadku platí, že každé rozhodnutie vydané v správnom

konaní:

1. musí byť predovšetkým v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi,
2. musí ho vydať orgán na to príslušný ako prejav svojej zákonom ustanovenej

špeciálnej rozhodovacej kompetencie,

3. musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
4. musí obsahovať predpísané náležitosti.

Každé vydané správne rozhodnutie musí spĺňať všetky uvedené, zákonom prezumované

vlastnosti, ktoré sú zhmotnením zásad a pravidiel platných v správnom konaní. V prípade
nedostatkov niektorej z nich hovoríme o existencii právnych vád rozhodnutia, ktoré sú následne
dôvodom pre úspešné uplatnenie opravných prostriedkov (avšak napr. ak nie je splnená
podmienka príslušnosti správneho orgánu je toto dôvodom pre nulitu – neexistenciu - vydaného
správneho aktu).

Vo všeobecnosti platí, že všetky rozhodnutia v správnom konaní majú písomnú formu

a obsahujú predpísané náležitosti – ide o zákonom ustanovenú formu. Výnimku z uvedenej
zásady môžu ustanoviť osobitné predpisy napríklad v prípade, ak sa účastníkovi v plnom rozsahu
vyhovelo alebo ak sa z dôvodu procesnej ekonómie účastníkovi vydáva iba osvedčenie
o úspešnom získaní určitého oprávnenia (napr. vydanie vodičského preukazu).

Správny poriadok ustanovuje pre správne rozhodnutie predpísané taxatívne všeobecné

obsahové a formálne náležitosti, ktoré predstavujú minimálny štandard každého správneho
rozhodnutia. Je zrejmé, že rôzne modifikácie formálnej alebo obsahovej stránky rozhodnutia
budú obsahovať početné osobitné právne predpisy (napr. pri rozhodnutí o vyvlastnení a pod.).
Osobitné právne predpisy zároveň v závislosti od právnej úpravy jednotlivých druhov správneho
konania pristupujú aj k terminologickej rôznorodosti označovania meritórnych rozhodnutí,
namiesto všeobecného označenia „rozhodnutie“ používajú formálne označenia ako napr.
oprávnenie, licencia, stavebné povolenie, platobný výmer, registrácia atď.. S istou mierou
abstrakcie možno skonštatovať, že pre jednotlivé úseky výkonu verejnej správy sú príznačné
špecifické typové správne rozhodnutia.

Všeobecnými obsahovými náležitosťami správneho rozhodnutia podľa správneho

poriadku sú:

89 K diferenciácii individuálnych správnych aktov podľa právnych dôsledkov na konštitutívne a deklaratórne pozri
kapitolu o formách verejnej správy.

149

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

 výrok – obsahuje dostatočne presne, určito, stručne a úplne vyjadrené

rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa
rozhodlo. Výroková časť môže prípadne obsahovať aj rozhodnutie o povinnosti
nahradiť trovy správneho konania a v prípade, pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá
účastníkovi konania povinnosť na určité plnenie, správny orgán určí na jej
splnenie lehotu, ktorá nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

 odôvodnenie – obsahuje vymedzenie skutočností, ktoré boli podkladom na

rozhodnutie, pričom ďalej správny orgán uvedie akými úvahami bol vedený pri
hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na
základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov
konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Z uvedeného plynie, že
funkciou odôvodnenia je najmä osvedčiť správnosť postupu a zákonnosť
rozhodnutia správneho orgánu. V tomto kontexte je imanentnou požiadavkou na
kvalitu rozhodnutia logicky nerozporný vzťah medzi skutkovými zisteniami
a právnym posúdením prejednávanej veci.

 poučenie o odvolaní (rozklade) – obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo

či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán a
kde možno odvolanie podať a či má podané odvolanie odkladný účinok. Poučenie
obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom. Nesprávne poučenie
účastníka o jeho možnosti podania riadneho opravného prostriedku, príp. jeho
úplná absencia spôsobuje, že odvolanie je možné podať do troch mesiacov od
oznámenia rozhodnutia.

Okrem povinných obsahových náležitostí obsahuje rozhodnutie aj predpísané formálne

náležitosti, ktoré umožňujú identifikovať prejednávanú vec, správny orgán a rozhodnutím
dotknuté osoby. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie najmä orgán, ktorý rozhodnutie
vydal, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko fyzickej osoby a názov právnickej osoby
(adresáta). Rozhodnutie musí obsahovať prirodzene aj odtlačok úradnej pečiatky a podpis s
uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby, konajúcej v mene správneho orgánu.

Významným prejavom a vyjadrením zásady rýchlosti správneho konania v rozhodovacom

štádiu je určenie lehoty pre rozhodnutie správneho orgánu. Pre rozhodnutie správneho orgánu
platí, že v jednoduchých veciach, najmä ak je možné rozhodnúť na podklade dokladov
predložených účastníkom konania, správny orgán rozhodne bezodkladne. Naproti tomu
v ostatných prípadoch je správny orgán podľa správneho poriadku povinný rozhodnúť vo veci do
30 dní od začatia konania a vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní.

Výnimkou z týchto pravidiel je situácia, ak nemožno vzhľadom na povahu veci

rozhodnúť ani v tejto 60 dňovej lehote, vtedy môže túto lehotu primerane predĺžiť odvolací orgán
(orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). S prípadmi, v ktorých správny orgán nemôže rozhodnúť
do 30, prípadne do 60 dní, je spojená jeho povinnosť o tom účastníka konania s uvedením
dôvodov upovedomiť.

Prejavom záujmu na riadnom a včasnom vybavení každej veci v správnom konaní je

ustanovenie opatrení proti nečinnosti správneho orgánu. Podstata týchto opatrení spočíva
v možnosti odvolacieho orgánu rozhodnúť vo veci, pokiaľ správny orgán príslušný na
rozhodnutie v prvom stupni nezačal konanie, hoci je na to povinný alebo pokiaľ nerozhodol v
ustanovenej lehote. Ak to dovoľuje povaha veci a ak nápravu v danom prípade nemožno

150

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

dosiahnuť inak, môže teda správny orgán, ktorý by bol za iných okolností oprávnený rozhodnúť
o odvolaní, formou atrahovania decíznej kompetencie rozhodnúť vo veci sám.

Vzhľadom na zamýšľané účinky rozhodnutia je dôležitým okamihom jeho oznámenie.

Rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje najčastejšie doručením jeho písomného
vyhotovenia do vlastných rúk. Dňom oznámenia je práve deň doručenia tohto rozhodnutia.
Dňom oznámenia rozhodnutia v prípade jeho doručenia verejnou vyhláškou je až 15-ty deň od
vyvesenia rozhodnutia na úradnej tabuli správneho orgánu. Účastníkovi konania, ktorý je
prítomný sa môže rozhodnutie oznámiť aj ústnym vyhlásením, v tomto prípade je deň ústneho
vyhlásenia rozhodnutia dňom oznámenia rozhodnutia len vtedy, pokiaľ sa prítomný účastník
konania vzdal nároku na doručenie jeho písomného vyhotovenia. V inom prípade sa za deň
oznámenia rozhodnutia považuje deň prevzatia dokladu, ktorý nahrádza jeho písomné
vyhotovenie (napr. vodičský preukaz) alebo deň prijatia prvého poskytnutého plnenia (napr.
dávky sociálneho poistenia).

S kvalifikovaným oznámením rozhodnutia všetkým adresátom (najmä účastníkom

konania) sa spájajú početné právne dôsledky. Ide najmä o určenie začiatku plynutia lehoty na
podanie odvolania, určenie platnosti rozhodnutia, určenia dňa právoplatnosti a vykonateľnosti
rozhodnutia (pozri príklad pri počítaní lehôt).

Okamih doručenia správneho rozhodnutia je zároveň okamihom jeho platnosti, ktorá je

jeho východiskovou právnou vlastnosťou. V súvislosti s platnosťou má rozhodujúci význam
účinnosť správneho rozhodnutia, ktorej legálnym vyjadrením je právoplatnosť, a príp. následne
aj vykonateľnosť rozhodnutia.

Účinnosť rozhodnutia je v podstate nadstavbovou právnou vlastnosťou tohto aktu a

znamená, že rozhodnutie je okamihom svojej právoplatnosti schopné privodiť (spôsobiť)
zamýšľané právne účinky, tzn. založiť nové práva a povinnosti, zmeniť právny stav v dosiaľ
prejednávanej veci atď.. Vo všeobecnosti platí, že právoplatné rozhodnutie je také rozhodnutie,
proti ktorému sa nemožno odvolať (podať rozklad).

Vykonateľnosť rozhodnutia je spojená s možnosťou vynútenia splnenia v rozhodnutí

uloženej povinnosti aj proti vôli povinného subjektu. Vykonateľnosť je na rozdiel od
právoplatnosti vlastnosťou iba takých správnych rozhodnutí, ktoré ich adresátom ukladajú
splnenie určitej konkrétnej povinnosti. Vykonateľným sa stáva rozhodnutie, ak sa proti nemu
nemožno odvolať (podať rozklad) alebo ak odvolanie (rozklad) nemá odkladný účinok a súčasne
povinný subjekt v stanovenej lehote dobrovoľne nesplní uloženú povinnosť.

9.3.4 Preskúmavanie rozhodnutia

Okamihom doručenia rozhodnutia sa končí rozhodovací proces správneho orgánu na

prvom stupni. V poradí štvrtým štádiom správneho konania je štádium preskúmavania vydaného
správneho rozhodnutia, ktoré je jeho fakultatívnou súčasťou. Jeho fakultatívnosť znamená, že
k preskúmaniu rozhodnutia nemusí vôbec dôjsť a v tomto prípade právoplatné (prvostupňové)
rozhodnutie konečným a záväzným spôsobom upravuje právne pomery účastníkov konania.

Pojmom preskúmavanie rozhodnutí rozumieme súhrn procesných inštitútov (opravných

prostriedkov), ktorými sa sleduje možnosť zabezpečenia nápravy nesprávnych a nezákonných
rozhodnutí (t.j. rozhodnutí zaťažených právnymi vadami) vydaných správnymi orgánmi
v správnom konaní. V tomto zmysle nesporne platí, že možnosť preskúmania správnych

151

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

rozhodnutí orgánmi štátnej správy alebo súdmi je významnou právnou zárukou legality
rozhodovacej činnosti verejnej správy.

Proces preskúmavania správnych rozhodnutí sa začína rovnako ako konanie v prvom

stupni uplatnením dispozičnej zásady oprávnenou osobou (najčastejšie účastníka konania) alebo
z podnetu orgánov vykonávajúcich v správnom konaní dozor nad zákonnosťou rozhodovacej
činnosti.

Podľa toho, či opravné prostriedky smerujú proti neprávoplatnému alebo právoplatnému

správnemu rozhodnutie rozdeľujeme tieto prostriedky na:

1. riadne opravné prostriedky a
2. mimoriadne opravné prostriedky.

Ad. 1. RIADNE OPRAVNÉ PROSTRIEDKY

Riadne opravné prostriedky smerujú proti správnym rozhodnutiam, ktoré ešte nie sú

právoplatné a ich uplatenie je ovládané dispozičnou zásadou. Pre riadne opravné prostriedky je
charakteristické, že včas podaný návrh na ich uplatnenie zakladá právny nárok na preskúmanie
vydaného správneho rozhodnutia. Riadnymi opravnými prostriedkami v správnom konaní sú
odvolanie a rozklad.

a) Odvolanie

Proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ

zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne alebo ústne do
zápisnice nevzdal. Odvolanie je teda procesným podaním, ktoré smeruje proti vydanému
správnemu rozhodnutiu a ktoré uskutočňuje účastník konania ako aktívne legitimovaný subjekt.

Pre podanie odvolania a nasledujúce odvolacie konanie, v rámci ktorého sa o podanom

odvolaní rozhoduje, platia nasledovné všeobecné procesné pravidlá:

– odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal;
– odvolanie je potrebné podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak

inú (procesnú) lehotu neustanovuje osobitný zákon. Výnimočne je odvolanie
podané včas aj vtedy, ak ho účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia
alebo pre to, že nebol poučený vôbec, podal najneskôr do 3 mesiacov odo dňa
oznámenia rozhodnutia.;

– odvolanie je v dispozícií účastníka konania, tzn., že tento môže odvolanie vziať

späť až do času, kým sa o ňom nerozhodlo. V tomto prípade sa účastník konania
nemôže znova odvolať.;

– s podaním odvolania sa spravidla spája tzv. suspenzívny účinok, tzn., že včas

podané odvolanie spôsobuje odklad právoplatnosti a vykonateľnosti
prvostupňového správneho rozhodnutia. Odkladný účinok môže správny orgán na
základe zákonom ustanovených dôvodov vylúčiť a proti rozhodnutiu o vylúčení
odkladného účinku sa nemožno odvolať.;

152

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

– na odvolacie konanie sa primerane vzťahujú procesné inštitúty obsiahnuté v prvej

a tretej časti správneho poriadku (pozri výklad v rámci prvého a druhého štádia
správneho konania);

– k podanému odvolaniu zaujímajú stanovisko dotknutí účastníci konania – z tohto

dôvodu správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, upovedomí ostatných
účastníkov konania o obsahu podaného odvolania a vyzve ich, aby sa k nemu
vyjadrili. Podľa potreby môže správny orgán doplniť konanie aj vykonaním novo
navrhnutých dôkazov.;

– v odvolacom konaní sa uplatňuje inštitút tzv. autoremedúry, ktorý umožňuje, aby

správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal o odvolaní sám aj rozhodol,
avšak iba za podmienok, že odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie a ak sa
rozhodnutie týka aj iného účastníka konania ako odvolateľa za súčasného splnenia
podmienky, že s tým ostatní účastníci konania súhlasia;

– ak správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal nevyužije inštitút

autoremedúry a nerozhodne sám o odvolaní, je povinný ho spolu s výsledkami
prípadného doplneného konania a so spisovým materiálom predložiť odvolaciemu
orgánu90 najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a súčasne o tom
upovedomiť účastníka konania;

– okrem prípadu úspešného uplatnenia inštitútu autoremedúry – o odvolaní

v konečnom dôsledku rozhoduje odvolací orgán (iného stupňa), čo je prejavom
tzv. devolutívneho účinku odvolania. Odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu, z čoho vyplýva, že preskúma nielen jeho zákonnosť,
ale aj správnosť. Ak je to nevyhnutné, odvolací orgán doterajšie konanie aj doplní
a prípadne zistené vady odstráni.;

– revízna právomoc odvolacieho orgánu zahŕňa jeho možnosť rozhodnutie zmeniť

(i) alebo zrušiť (ii), v ostatných prípadoch odvolací orgán pristúpi k tomu, že
odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí (iii);

– pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti konania,

odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie zruší a vec vráti na nové prejednanie a
rozhodnutie správnemu orgánu, ktorý ho vydal, pričom tento je právnym názorom
odvolacieho orgánu viazaný;

– rozhodnutie odvolacieho orgánu o odvolaní je konečné a nemožno sa proti nemu

ďalej odvolať.

Okrem uvedených pravidiel platí aj klauzula, podľa ktorej je vo veci príslušný odvolací

orgán povinný preskúmať i oneskorené odvolanie z toho hľadiska, či neodôvodňuje použitie
mimoriadnych opravných prostriedkov (obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia
mimo odvolacieho konania).

90 Odvolacím orgánom je spravidla správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal (napr. proti rozhodnutiu obce ako stavebného úradu rozhoduje v druhom stupni podľa
stavebného zákona príslušný krajský stavebný úrad; proti rozhodnutiu daňového úradu alebo obce v daňovom
konaní rozhoduje v druhom stupni Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici).
O odvolaní proti rozhodnutiu orgánu právnickej osoby rozhoduje funkčne príslušný útvar ustanovený zákonom, príp.
určený jej štatútom a ak taký nie je, rozhoduje orgán, ktorý ju zriadil alebo založil. Ak nemožno odvolací orgán určiť
podľa uvedených pravidiel príslušnosti, rozhoduje vedúci správneho orgánu na základe návrhu ním ustanovenej
osobitnej komisie.

153

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

b) Rozklad

Rozklad je špecifickým riadnym opravným prostriedkom, ktorý smeruje proti

rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy (pozri kapitolu o subjektoch správneho práva). Pre
podanie tohto opravného prostriedku platí, že rozklad proti rozhodnutiu ústredného orgánu
štátnej správy vydanému v prvom stupni, možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dní odo dňa
oznámenia rozhodnutia. Včas podaný rozklad zabezpečuje vo vzťahu k prvostupňovému
rozhodnutiu suspenzívny účinok a na konanie o rozklade sa primerane vzťahujú vyššie uvedené
pravidlá platné pre odvolacie konanie.

Na rozdiel od odvolacieho konania, v prípade prejednania rozkladu sa neuplatňuje

devolutívny účinok, nakoľko o rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy
(minister, predseda atď.) ako reprezentant toho istého stupňa rozhodovania (iba s odlišnou
funkčnou príslušnosťou). Vedúci ústredného orgánu tak z dôvodu neexistencie inštančne
vyššieho orgánu rozhoduje o správnosti a zákonnosti rozhodnutia vydaného v prvom stupni
konania funkčne príslušným útvarom jeho úradu (orgánu). O rozklade rozhoduje vedúci
ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej, tzv. rozkladovej
komisie. Rozkladová komisia má status poradného orgánu vedúceho, a preto má jej stanovisko
povahu nezáväzného odporúčania. Rozhodnutie o rozklade je vo veci konečným rozhodnutím,
proti ktorému sa už ďalej nemožno odvolať.

Ad. 2. MIMORIADNE OPRAVNÉ PROSTRIEDKY

Mimoriadne opravné prostriedky smerujú proti právoplatným správnym rozhodnutiam,

ktoré nie je už možné napadnúť riadnymi opravnými prostriedkami. Na rozdiel od riadnych
prostriedkov nie je uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov spravidla nárokovateľné
vzhľadom na skutočnosť, že predstavujú zásah do právoplatne konštituovaného a existujúceho
stavu. Podmienkou ich priznania je splnenie zákonných dôvodov, ktoré sa odvodzujú najmä od
atribútu nezákonnosti vydaného prvostupňového rozhodnutia.

Medzi mimoriadne opravné prostriedky zaraďujeme obnovu konania, preskúmanie

rozhodnutia mimo odvolacieho konania, konanie o proteste prokurátora a preskúmavanie
rozhodnutí správnych orgánov súdom.

a) Obnova konania

Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý umožňuje zasiahnuť do

právoplatne rozhodnutých a usporiadaných právnych pomerov a ktorého účelom je odstránenie
vážnych nedostatkov predchádzajúceho konania a rozhodnutia.

Obnova konania je podmienená viacerými právnymi podmienkami, pričom na návrh

účastníka (prvotného) konania sa právoplatne skončené správne konanie obnoví, ak:

a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na

rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania;

b) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej vecne príslušný

orgán rozhodol inak;

154

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

c) nesprávnym postupom správneho orgánu sa účastníkovi konania odňala možnosť

zúčastniť sa na konaní, ak to mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie a ak sa
náprava nemohla urobiť v odvolacom konaní;

d) rozhodnutie vydal vylúčený (predpojatý) orgán, ak to mohlo mať podstatný vplyv

na rozhodnutie a ak sa náprava nemohla urobiť v odvolacom konaní;

e) rozhodnutie sa opiera o dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie

sa dosiahlo trestným činom.

Z uvedených dôvodov môže obnovu konania nariadiť aj správny orgán, ak je na

preskúmaní rozhodnutia všeobecný záujem. Právnou prekážkou na vykonanie obnovy konania je
skutočnosť, že rozhodnutím bol účastníkovi konania udelený súhlas na občianskoprávne alebo
pracovnoprávne konanie, alebo že sa rozhodlo vo veci osobného stavu a účastník konania
nadobudol práva dobromyseľne. Uvedená prekážka je vyjadrením právnej istoty dobromyseľne
nadobudnutých práv účastníka konania.

Obnova konania môže byť uskutočnená uplatnením zásady oficiality alebo zásady

dispozície oprávnenej osoby, pričom o jej povolení/nariadení rozhoduje správny orgán, ktorý vo
veci rozhodol v poslednom stupni. Návrh na vykonanie obnovy konania je nutné na príslušnom
orgáne podať v zákonnej lehote 3 mesiacov odo dňa, keď sa účastník dozvedel o dôvodoch
obnovy, najneskôr však do 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia. Podmienka dodržania tejto
lehoty musí byť splnená aj v prípade, že sa obnova nariaďuje na základe zásady oficiality.
Zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť a po uplynutí troch rokov od právoplatnosti
rozhodnutia možno obnovu konania uskutočniť iba vtedy, ak sa pôvodné rozhodnutie dosiahlo
trestným činom.

Obnova konania pozostáva z dvoch fáz. Prvú časť tvorí rozhodovanie správneho orgánu

o prípustnosti vykonania obnovy konania, v rámci ktorého sa striktne posudzuje naplnenie
všetkých zákonom ustanovených kritérií. V rámci tejto fázy možno proti zápornému rozhodnutiu
o obnove konania podať odvolanie (rozklad) a naopak kladné rozhodnutie o povolení alebo
nariadení obnovy má vo vzťahu k pôvodnému (napadnutému) rozhodnutiu odkladný účinok,
pokiaľ sa toto ešte nevykonalo.

Druhou fázou obnovy konania je nové – nariadené/povolené konanie vo veci, ktoré

uskutoční správny orgán, ktorého rozhodnutia sa dôvod obnovy konania týka. V prípade, ak sa
dôvod obnovy týka rozhodnutia správnych orgánov prvého i druhého stupňa, nové konanie
uskutoční správny orgán prvého stupňa. Novým rozhodnutím vo veci sa pôvodné rozhodnutie
zrušuje a právne pomery sa konštituujú nanovo, bez existencie pôvodných právnych rozporov.
Proti novému rozhodnutiu vo veci sa možno opätovne odvolať (podať rozklad).

b) Preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania

Preskúmanie správneho rozhodnutia mimo odvolacieho konania je dozorovým

mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým sa právoplatné rozhodnutie reviduje z dôvodu
jeho nezákonnosti.

Právoplatné rozhodnutie preskúmava z vlastného alebo iného podnetu správny orgán

najbližšie inštančne nadriadený správnemu orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal (odvolací orgán)
a ak ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, jeho vedúci na základe návrhu ním
ustavenej osobitnej (rozkladovej) komisie. Podnetu účastníka konania na preskúmanie, však

155

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

môže v plnom rozsahu vyhovieť aj správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, ak sa rozhodnutie
netýka iného účastníka konania alebo ak s tým súhlasia ostatní účastníci konania.

Preskúmavacia aktivita je v tomto prípade výhradne ovládaná zásadou oficiality

a dôvodom jej uplatnenia je nevyhnutnosť zabezpečenia zákonnosti rozhodovania vertikálne
usporiadanej sústavy podriadených správnych orgánov.

Východiskom pri preskúmavaní rozhodnutia správnym orgánom sú právny stav a

skutkové okolnosti existujúce v čase vydania rozhodnutia. Z tohto dôvodu nemožno zrušiť alebo
zmeniť rozhodnutie, ak sa po jeho vydaní dodatočne zmenili rozhodujúce skutkové okolnosti, z
ktorých pôvodné rozhodnutie vychádzalo. Správny orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia
pristúpi k jeho zrušeniu alebo zmene, ak toto bolo vydané v rozpore so zákonom, všeobecne
záväzným právnym predpisom alebo všeobecne záväzným nariadením. Pri tejto revíznej aktivite
dbá najmä na to, aby práva osôb nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté.
V súvislosti s tým zákon ustanovuje obdobne konštruovanú prekážku uplatnenia tohto
mimoriadneho opravného prostriedku, ako je tomu v prípade obnovy konania.

Uplatnenie mechanizmu preskúmania mimo odvolacieho konania je v záujme zachovania

stability existujúcich právnych vzťahov možné iba v rámci zákonnej lehoty. Správny orgán
z uvedeného dôvodu nemôže mimo odvolacieho konania rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť po
uplynutí troch rokov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Proti rozhodnutiu, ktorým sa zrušuje alebo mení napadnuté právoplatné správne

rozhodnutie v rámci uplatnenia režimu mimo odvolacieho konania sa možno odvolať (podať
rozklad).

c) Konanie o proteste prokurátora

Podľa zákona o prokuratúre je konanie o proteste prokurátora proti právoplatnému

správnemu rozhodnutiu osobitným konaním, v ktorom sa rozhoduje o tom, či právoplatným
rozhodnutím správneho orgánu bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis.
Protest prokurátora je v tomto zmysle prostriedkom kontroly zákonnosti právoplatného
správneho rozhodnutia, ktorého uplatnenie je realizáciou legitímneho právneho postavenia
prokurátora v oblasti verejnej správy.

Prokurátor podáva svoj protest, ktorý je formalizovaným procesným podaním, z titulu

namietanej nezákonnosti proti právoplatnému správnemu rozhodnutiu a od príslušného
správneho orgánu, ktorý ho vydal, požaduje, aby toto rozhodnutie uviedol do súladu so zákonom.

Ak prokurátor protest podal na správnom orgáne, ktorý sporné rozhodnutie vydal, je

prioritne tento správny orgán povolaný sám svoje rozhodnutie zrušiť alebo nahradiť rozhodnutím
zodpovedajúcim súladu so zákonom. V prípade, že správny orgán plne nevyhovie protestu, je
v zmysle zákona povinný predložiť ho spolu so spisovým materiálom v lehote určenej v proteste,
resp. ak táto nie je určená, do 30 dní na rozhodnutie svojmu inštančne nadriadenému správnemu
orgánu (odvolaciemu orgánu). Pokiaľ je adresátom protestu ústredný orgán štátnej správy,
predloží protest svojmu vedúcemu, ktorý o proteste rozhodne na základe návrhu ním ustavenej
(rozkladovej) komisie.

Rozhodnutie správneho orgánu o proteste prokurátora sa doručí prokurátorovi

a účastníkom konania a proti tomuto rozhodnutiu sa môžu účastníci konania odvolať (podať

156

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

rozklad). V prípade, ak inštančne nadriadený správny orgán protestu prokurátora vyhovie,
napadnuté rozhodnutie zmení alebo zruší a vec vráti orgánu, ktorý rozhodnutie vydal na nové
prejednanie a rozhodnutie. Správny orgán vydávajúci nové rozhodnutie je právnym názorom
obsiahnutým v kladnom rozhodnutí o proteste viazaný. Ak však inštančne nadriadený správny
orgán svojím rozhodnutím protestu prokurátora nevyhovie, môže prokurátor podať nový protest.
Aj v tomto opakovanom konaní sa postupuje po vertikálnej línií a v zmysle pravidiel, ktoré
ustanovuje zákon o prokuratúre. V prípade, ak príslušný správny orgán nevyhovie ani novému
protestu prokurátora a ak to vyžaduje verejný záujem, prokurátor je oprávnený podať návrh
(správnu žalobu) na začatie súdneho konania o preskúmanie zákonnosti sporného právoplatného
rozhodnutia.

Protest proti právoplatnému správnemu rozhodnutiu môže prokurátor podať do troch

rokov od nadobudnutia jeho právoplatnosti.

d) Preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov súdom

Osobitným mimoriadnym opravným prostriedkom preskúmavania zákonnosti

právoplatných správnych rozhodnutí je ich preskúmanie nezávislým orgánom súdnej moci. Tento
prostriedok je v súlade s ústavnou garanciou práva na súdnu ochranu voči rozhodnutiam orgánov
verejnej správy, prejavom ingerencie nezávislých súdov do rozhodovacej činnosti správnych
orgánov.

Správny poriadok formou odkazovacej právnej normy zakotvuje, že osobitné zákony

ustanovujú, v ktorých prípadoch súdy preskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov. Rozsah,
formy a techniky justičnej preskúmavacej aktivity správnych rozhodnutí ustanovuje zákon č.
99/1963 Zb. občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov vo svojej piatej časti.

Preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov je realizované prostredníctvom inštitútu

správneho súdnictva, ktorý reprezentujú najmä špecializované senáty všeobecných súdov.
Preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov súdom v celku zahŕňa jednak preskúmavanie
právoplatných rozhodnutí správnych orgánov formou žalôb a jednak preskúmavanie
neprávoplatných správnych rozhodnutí v prípadoch ustanovených osobitnými zákonmi, kedy plní
preskúmanie funkciu opravného prostriedku (napr. preskúmanie rozhodnutia o odmietnutí
registrácie občianskeho združenia podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení
neskorších predpisov).

Správnym súdnictvom v pravom zmysle slova a zároveň prostriedkom nápravy proti

právoplatným správnym rozhodnutiam je iba tzv. žalobné konanie o zákonnosti vydaných
individuálnych správnych aktov. Podmienkami pre uplatnenie tohto spôsobu preskúmania
správnych rozhodnutí sú najmä tieto skutočnosti:

 preskúmanie smeruje proti správnemu rozhodnutiu, ktoré nie je z preskúmavania

vylúčené a ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov nadobudlo
právoplatnosť a

 do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom

stupni podala oprávnená osoba (najmä účastník konania, ktorý sa rozhodnutím
považuje byť ukrátený na svojich právach) na príslušný súd tzv. správnu žalobu.

157

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Predmetom súdneho preskúmavania v rámci žalobného konania proti správnemu

rozhodnutiu je zákonnosť v správnom konaní vydaných právoplatných rozhodnutí a v procese ich
súdneho preskúmania sa uplatňuje tzv. kasačný princíp, ktorý súdu umožňuje žalobou napadnuté
rozhodnutie iba potvrdiť alebo zrušiť z dôvodu jeho nezákonnosti. Ak súd napadnuté rozhodnutie
zruší a vráti vec správnemu orgánu na nové prejednanie, jeho právnym názorom je správny orgán
v danom prípade viazaný. Ak však súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu
v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, t.j. v medziach žaloby, dospel k záveru, že
rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba
zamieta.

9.3.5 Výkon rozhodnutia

Nútený výkon rozhodnutia je samostatným a fakultatívnym štádiom správneho konania,

ktoré predstavuje jeho poslednú časť. Výkonom rozhodnutia možno označiť súhrn procesných
rozhodnutí a faktických úkonov príslušného správneho orgánu, ktorý sa začína uplatnením práva
a končí uspokojením práva. V tomto zmysle je nútený výkon rozhodnutia prejavom mocenského
vplyvu a nadradenosti správneho orgánu, disponujúceho prostriedkami štátneho donútenia.

K realizácii tohto štádia správneho konania dochádza iba v prípade, že povinný subjekt

v ustanovenej lehote dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú právoplatným a vykonateľným
správnym rozhodnutím (zmierom schváleným správnym orgánom).

Nakoľko ide o zásah do práv účastníka konania je potrebné, aby pre výkon rozhodnutia

boli kumulatívne splnené zákonné podmienky – predpoklady. Sú nimi:

– právny podklad (exekučný titul), za ktorý sa považuje napr. právoplatné

meritórne rozhodnutie, schválený zmier, výkaz nedoplatkov, dohoda;

– vykonateľnosť správneho rozhodnutia;
– márne uplynutie lehoty pre dobrovoľné splnenie uloženej povinnosti;
– dodržanie 3-ročnej lehoty na uplatnenie výkonu rozhodnutia;
– neexistencia právnych skutočností spôsobujúcich odklad, zastavenie a

zrušenie výkonu rozhodnutia.91

Výkon rozhodnutia sa uskutočňuje na návrh účastníka konania alebo na podnet správneho

orgánu, ktorý v prvom stupni vydal rozhodnutie, schválil zmier alebo vyhotovil výkaz
nedoplatkov. Oprávnená osoba má podľa vlastného uváženia možnosť voľby použitia konkrétnej
právnej formy výkonu rozhodnutia. Okrem tzv. správnej exekúcie, realizovanej vymáhajúcim
správnym orgánom môže účastník konania, správny orgán alebo iná oprávnená osoba, o ktorej to
ustanovuje zákon, podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie
súdnym exekútorom (avšak nie súčasne).

V rámci správnej exekúcie sa postupuje v zmysle a v intenciách ustanovení správneho

poriadku. Správny orgán uskutočňujúci výkon rozhodnutia je povinný oznámiť účastníkovi

91 Podľa Ševčík (2005, s. 25).

158

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

konania, ktorého sa výkon týka, začatie tohto výkonu. V priebehu celého tohto štádia je
vymáhajúci orgán povinný postupovať v striktnom súlade so zásadou legality. Z toho vyplýva, že
výkon rozhodnutia možno uskutočniť len prostriedkami uvedenými v zákone a pri súčasnom
uplatnení zásady primeranosti a proporcionality platí, že pri výkone rozhodnutia sa použije
prostriedok, ktorý účastníka konania čo najmenej postihuje a vedie ešte k sledovanému cieľu.

Proti jednotlivým úkonom a opatreniam spojeným s výkonom rozhodnutia môže povinná

osoba podať námietky, ktoré sú osobitným procesným opravným prostriedkom. Odkladný účinok
námietok je spojený iba s taxatívnym výpočtom zákonných dôvodov a o vznesených námietkach
rozhoduje orgán uskutočňujúci výkon rozhodnutia, pričom proti rozhodnutiu o námietkach sa
nemožno odvolať. Zo závažných dôvodov na návrh účastníka konania alebo z vlastného,
prípadne iného podnetu môže orgán uskutočňujúci výkon rozhodnutia, výkon odložiť, príp. po
splnení niektorého z taxatívnych zákonných dôvodov od výkonu úplne upustí (napr. ak bol
podklad výkonu rozhodnutia zrušený alebo výkon rozhodnutia je neprípustný).

Rovnako platí, že výkon rozhodnutia sa uskutočňuje na základe exekučného príkazu

a v závislosti od predmetu plnenia vhodným a efektívnym spôsobom. Správny poriadok
diferencuje medzi formami a spôsobmi výkonu rozhodnutia v závislosti od vymáhania
peňažných a nepeňažných plnení.

159

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Zhrnutie

Správne konanie je autoritatívnym aplikačným režimom a platným správnym právom

upraveným postupom, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Správne konanie je
externým správnym rozhodovacím procesom, ktorým sa na rôznych úsekoch výkonu verejnej
správy realizujú práva a povinnosti subjektov, priznané hmotnoprávnymi normami a ktorý je
spôsobilý zásadným spôsobom modifikovať právne pomery jeho adresátov.

Rozlišujeme všeobecné správne konanie, ktoré je upravené zákonom o správnom konaní

a predstavuje východiskový právny režim platný v istom rozsahu spravidla pre všetky
rozhodovacie procesy o právach a povinnostiach osôb na všetkých úsekoch výkonu verejnej
správy a osobitné druhy správneho konania, ktorých právnu úpravu na báze modifikácie
všeobecnej úpravy správneho konania reprezentujú viaceré právne predpisy.

V rámci správneho konania sa osobitný dôraz kladie na jeho základné pravidlá, tzv.

zásady správneho konania. Zásady správneho konania sú právnymi postulátmi, ktoré prenikajú
a ovládajú správne konanie ako celok a predstavujú významné záruky jeho správnej a zákonnej
realizácie. Medzi zásady správneho konania zaraďujeme: zásadu legality, zásadu materiálnej
pravdy, zásadu aktívnej účasti účastníkov konania a zásadu súčinnosti správnych orgánov,
zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania, zásadu rovnosti účastníkov konania, zásadu dispozície
a zásadu oficiality, zásadu dvojinštančnosti konania, zásadu verejnosti a neverejnosti konania,
zásadu písomnosti a ústnosti konania a zásadu jednotnosti a koncentrácie správneho konania.

Subjektami správneho konania označujeme nositeľov procesných práv a procesných

povinností, ktorí majú rozhodujúci vplyv na začatie, priebeh a výsledok správneho konania.
Hlavnými subjektami správneho konania sú na jednej strane správne orgány a na strane druhej
účastníci správneho konania.

Správnymi orgánmi sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej

samosprávy a fyzické a právnické osoby, ktorým zákon v oblasti verejnej správy zveril
rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických
osôb. Konkretizáciu správneho orgánu kompetentného v individuálnej veci v oblasti verejnej
správy konať a rozhodovať určujú správnym poriadkom alebo osobitnými predpismi ustanovené
pravidlá vecnej, funkčnej a miestnej príslušnosti správnych orgánov.

Účastníkmi správneho konania sú procesne spôsobilé fyzické a právnické osoby, ktoré

majú k prejednávanej veci osobitný právny vzťah a o ktorých právnych pomeroch správne
orgány autoritatívne rozhodujú. Okruh účastníkov konania identifikuje správny orgán, ktorý je
počas celého správneho konania povinný skúmať, či všetky osoby spĺňajú podmienky na
priznanie tohto procesnoprávneho statusu. V tejto súvislosti môže správny orgán okruh známych
účastníkov konania primerane rozšíriť alebo zúžiť.

Okrem účastníkov konania sú na konaní, resp. v niektorých jeho častiach zúčastnené aj

iné subjekty, napr. svedkovia, znalci, iné správne orgány, zúčastnené osoby atď..

160

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Priebehom správneho konania rozumieme postupnosť jeho jednotlivých relatívne

samostatných štádií. V súhrnnom poňatí zahŕňa priebeh správneho konania tri obligatórne a dve
fakultatívne štádia, a to:

1. začatie správneho konania,
2. zisťovanie podkladov pre rozhodnutie,
3. vydanie meritórneho správneho rozhodnutia,
4. preskúmavanie rozhodnutia a
5. výkon rozhodnutia.

Správne konanie začína na návrh účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu.

Toto štádium je ovládané zásadou dispozície alebo zásadou oficiality a v závislosti od toho,
ktorým z uvedených spôsobov konanie začína, je toto začaté dňom, keď podanie účastníka
konanie došlo príslušnému správnemu orgánu alebo dňom, keď správny orgán urobil voči
účastníkovi prvý procesný úkon.

Zisťovanie podkladov pre rozhodnutie je meritórnou aktivitou správnych orgánov

v procese správneho konania, ktorá je vyjadrením zodpovednosti a prejavom snahy správneho
orgánu čo najúplnejšie a najpresnejšie zistiť skutočný stav prejednávanej veci. Proces zisťovania
podkladov pre rozhodnutie a osobitne proces dokazovania v najväčšom rozsahu determinuje
kvalitatívnu stránku rozhodovacej činnosti verejnej správy.

Vydanie meritórneho správneho rozhodnutia je zavŕšením procesu správneho konania

a predstavuje jeho finálne štádium. V rámci tohto štádia správny orgán záväzným spôsobom,
formou individuálneho správneho aktu, usporiadava pomery a zaujíma k prejednávanej veci
jednoznačné, právne záväzné stanovisko. Meritórne rozhodnutie musí spĺňať zákonom
prezumované vlastnosti a striktne ustanovené obsahové i formálne náležitosti.

Preskúmavanie rozhodnutia je fakultatívnym štádiom správneho konania, ktoré

prostredníctvom sústavy riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov umožňuje
zabezpečenie nápravy nesprávnych a nezákonných rozhodnutí správnych orgánov vydaných
v správnom konaní. V rámci riadnych opravných prostriedkov, ktoré smerujú proti
neprávoplatným správnym rozhodnutiam rozlišujeme odvolanie a rozklad a medzi mimoriadne
opravné prostriedky, smerujúce proti právoplatným rozhodnutiam zaraďujeme obnovu konania,
preskúmanie mimo odvolacieho konania, konanie o proteste prokurátora a preskúmavanie
rozhodnutí správnych orgánov súdom.

Nútený výkon rozhodnutia je rovnako fakultatívnym štádiom správneho konania,

k realizácií ktorého dochádza iba v prípade, že povinný subjekt v určenej lehote dobrovoľne
nesplní povinnosť uloženú mu právoplatným a vykonateľným správnym rozhodnutím (zmierom).
Zmyslom tohto štádia konania je uspokojenie práva na plnenie.

Na záver možno skonštatovať, že v rámci jednotlivých štádií správneho konania

rozlišujeme početné procesné inštitúty, ktorých zmyslom je zabezpečenie účelu a cieľa každého
jednotlivého štádia správneho konania, pretože iba účinné a súčasne bezvadné realizovanie
jednotlivých štádií je predpokladom správneho a zákonného zavŕšenia tohto externého
rozhodovacieho procesu ako celku.

161

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Kontrolné otázky

1. Charakterizujte všeobecné správne konanie a osobitné druhy správneho konania. Aký je ich

vzájomný vzťah?

2. Aké základné zásady správneho konania rozoznávame a aký je ich význam pre správne

konanie?

3. Charakterizujte subjekty správneho konania. Aká je pozícia a vzájomný vzťah správnych

orgánov a účastníkov konania?

4. Aký je význam pravidiel miestnej, vecnej a funkčnej príslušnosti správnych orgánov?
5. Kto je účastníkom správneho konania?
6. Charakterizujte spôsobilosť byť účastníkom správneho konania a spôsobilosť účastníka

procesne konať.

7. Aký je význam inštitútu zastupovania v správnom konaní? Charakterizujte obligatórne

a fakultatívne zastupovanie.

8. Ktoré subjekty považujeme za tzv. iné zúčastnené na správnom konaní?
9. Čo rozumieme pojmom priebeh správneho konania a aké sú jeho súčasti?
10. Akými spôsobmi začína správne konanie a kedy ho možno v tejto súvislosti považovať za

začaté?

11. Ktoré procesné inštitúty majú rozhodujúci význam pre celý priebeh správneho konania?
12. Charakterizujte inštitút podania a jeho postúpenia.
13. Charakterizujte inštitút nazerania do spisov.
14. Vysvetlite konštrukciu inštitútu doručovania v správnom konaní. V čom spočíva fikcia

náhradného doručenia a aký je jej význam pre priebeh správneho konania?

15. Charakterizujte lehoty a ich počítanie v správnom konaní.
16. Aký je rozdiel medzi prerušením a zastavením konania? Uveďte príklady.
17. Ako upravuje správny poriadok trovy správneho konania?
18. V čom spočíva význam štádia zisťovania podkladov pre rozhodnutie?
19. Z akých súčastí pozostávajú podklady pre rozhodnutie správneho orgánu?
20. Charakterizujte proces dokazovania a jeho fázy. Čo znamená zásada voľného hodnotenia

dôkazov?

21. Aké kategórie dôkazov ustanovuje správny poriadok?
22. Aký je rozdiel medzi dôkazom a čestným vyhlásením?
23. Charakterizujte inštitút predbežnej otázky v správnom konaní.
24. Aké prostriedky na zabezpečenie priebehu a účelu správneho konania ustanovuje správny

poriadok?

25. Charakterizujte meritórne správne rozhodnutie a jeho obsahové a formálne náležitosti.
26. Aký je rozdiel medzi meritórnym a procesným rozhodnutím v správnom konaní?
27. Aký je význam oznámenia správneho rozhodnutia jeho adresátom a aké právne vlastnosti

rozhodnutia od tohto aktu odvodzujeme?

28. Charakterizujte štádium preskúmavania správneho rozhodnutia v správnom konaní.
29. Aký je hlavný rozdiel medzi riadnymi a mimoriadnymi opravnými prostriedkami?
30. Aké sú najdôležitejšie procesné pravidlá pre podanie odvolania a priebeh odvolacieho

konania? Charakterizujte suspenzívny a devolutívny účinok odvolania.

162

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

31. Čím sa rozklad a konanie o rozklade odlišuje od odvolania a odvolacieho konania a aké sú

ich spoločné znaky?

32. Charakterizujte obnovu konania a jej fázy.
33. Aká je podstata preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania ako mimoriadneho

opravného prostriedku?

34. Charakterizujte konanie o proteste prokurátora.
35. V čom spočíva preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov súdmi?
36. Ako by ste charakterizovali štádium výkonu rozhodnutia v správnom konaní? Aké sú jeho

zákonné predpoklady?

37. Aké disponibilné právne formy výkonu rozhodnutia zakotvuje správny poriadok?
38. Charakterizujte správnu exekúcie a základné zásady, ktoré ovládajú jej priebeh. Akú funkciu

má pri výkone rozhodnutia inštitút tzv. námietok?

163

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

164

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

10. Európske správne právo

Správne právo pôsobiace vo sfére verejnospravovacej aktivity je nielen súčasťou

právnych systémov jednotlivých európskych krajín, ktoré tak vytvárajú rôznorodý a v každom
jednotlivom prípade relatívne autonómny (vnútroštátny) spravovací priestor, ale je aj
významným normatívnym nástrojom podpory a rozvoja európskej kooperácie a integrácie.
V tejto súvislosti hovoríme o európskom správnom práve pôsobiacom v intenciách tzv.
európskeho správneho priestoru.

Rozvoj spoločného európskeho správneho práva mal v minulom polstoročí svoje ohnisko

v úsilí o sformovanie uznávaného kompatibilného správno-právneho štandardu v medzinárod-
nom kontexte prehlbujúcej sa európskej regionálnej spolupráce a integrácie. Európske správne
právo našlo v súvislosti s európskou politickou a hospodárskou integráciou svoju novú identitu –
stalo sa nástrojom, ktorým disponujú predovšetkým medzinárodné organizácie orientované na
spoluprácu v Európe (Rada Európy) a tiež integračné organizácie zamerané na oblasť európskeho
„vládnutia“ (Európska únia/Európske spoločenstvá).

Európske správne právo je vo všeobecnosti súčasťou širšie poňatého celku európskeho

práva a vo svojej podstate predstavuje právo administratívnej spolupráce štátov a iných
subjektov európskeho správneho priestoru, zamerané na budovanie účinných mechanizmov
umožňujúcich efektívny výkon verejnej správy, najmä v kontexte jej pribúdajúcich úloh a cieľov.

Na tomto základe možno vysloviť záver, že pojem európske správne právo v súčasnosti

zahŕňa najmä tieto piliere:

 správne právo Európskych spoločenstiev (ES) a Európskej únie (EÚ) ako súčasť

uceleného systému práva ES/EÚ (označované ako európske správne právo v užšom
zmysle slova);

 právo administratívnej spolupráce štátov a neštátnych (medzinárodných) organizácií

v zjednocujúcej sa a kooperujúcej Európe a

 spoločné správne právo demokratických európskych štátov, založené najmä na

existencii všeobecných princípov správneho práva vo verejnej správe v podmienkach
väčšiny európskych štátov.

Vývoj európskeho správneho práva je v súčasnom spoločenskom kontexte významne

poznačený dominantnými tendenciami k zbližovaniu (aproximácii) jednotlivých právnych
poriadkov, a to najmä:

– tendenciami harmonizačnými, ktoré kladú dôraz na zbližovanie a zosúladenie

rôznorodých právnych postupov a kritérií;

165

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

– tendenciami štandardizačnými, zameranými na výber a doporučenie

adekvátnych vzorov a princípov postupov;

– tendenciami unifikačnými kladúcimi dôraz na zjednotenie pravidiel;
– tendenciami kodifikačnými so zameraním na súhrnné usporiadanie

zjednocujúcich pravidiel a vymedzenie ich vzťahu k iným systémom a

– tendenciami integračnými, ktorých cieľom je snaha o prepojenie všetkých

uvedených aktivít s cieľom vytvárania vyšších typov (spravovacích) inovácií
nielen v právnom poriadku ako takom, ale aj v spôsoboch jeho implementácie
v rozdielnom sociálno-ekonomickom, politickom a inštitucionálnom prostredí.

10.1 Rada Európy a jej pozícia v európskom správnom priestore

Súčasný verejnoprávny európsky spravovací štandard je v podstate nepredstaviteľný bez

súhrnu početných mnohostranných dohôd, prijatých od 50-tych rokov minulého storočia na pôde
Rady Európy a orientovaných na rozvoj základných individuálnych a kolektívnych práv, ktoré
markantne prispeli k postupnému kreovaniu dôležitých prvkov európskej právnej integrácie.

Rada Európy je medzivládnou regionálnou organizáciou, ktorej primárnym cieľom je

v záujme zabezpečenia slobody jednotlivcov, politických slobôd a princípov právneho štátu
prispievať k väčšej (aj právnej) jednote všetkých jej zúčastnených členských štátov (dnes viac
ako 45). V súlade so zakladajúcimi dokumentmi je cieľom Rady Európy najmä ochraňovať
ľudské práva, pluralitnú demokraciu a právny štát; hľadať riešenia závažných spoločenských
problémov, ktorým čelí európska spoločnosť a pomáhať upevňovať stabilitu demokracie v
Európe podporovaním politických, legislatívnych a ústavných reforiem.

V európskom správnom priestore má Rada Európy nezastupiteľné postavenie, najmä

v súvislosti s vytváraním spoločnej európskej legislatívy. Je nesporné, že Rada Európy zásadným
spôsobom iniciovala mnohé prelomové európske dohovory a svojou činnosťou sa aj nepriamo
podieľala na formovaní a zdokonaľovaní európskych právnych systémov.

V administratívnoprávnej oblasti normotvorná činnosť Rady Európy zahŕňa

predovšetkým dohovory, týkajúce sa mediálneho a informačného práva, starostlivosti o kultúrne
dedičstvo a životné prostredie, vnútornú bezpečnosť a výkon spravodlivosti. Okrem
spomenutých bol vygenerovaný systém tzv. kooperačných dohovorov, zahŕňajúci napr. dohovory
o postupovaní žiadosti o právnu pomoc, o notifikáciu dokumentov o administratívnych
záležitostiach, o informáciách o cudzom práve, o získavaní informácií a dôkazov týkajúcich sa
administratívnych záležitostí v zahraničí, či dohovory týkajúce sa administratívnej pomoci
v daňových záležitostiach.

Rada Európy má veľkú zásluhu aj na unifikácii základov práva miestnych a regionálnych

samospráv a aj na monitoringu toho, ako je právo na miestnu samosprávu rešpektované
v jednotlivých členských krajinách (napr. Európska charta miestnej samosprávy publikovaná pod
č. 336/2000 Z. z., Európsky rámcový dohovor o cezhraničnej spolupráci medzi územnými
celkami alebo orgánmi č. 78/2001 Z. z.).

Za kľúčový moment vytvárania správno-právneho štandardu Radou Európy možno

považovať, dnes už etablovaný fungujúci mechanizmus ochrany ľudských práv a slobôd
s možnosťou podania priamej individuálnej sťažnosti na porušovanie verejných subjektívnych

166

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

práv vládami štátov, ich správnymi orgánmi a aj inými verejnými korporáciami na Európskom
súde pre ľudské práva v Štrasburgu92 (súd bol zriadený Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd publikovaným pod č. 209/1992 Zb.). Dlhodobá aktivita a ustálená
rozhodovacia činnosť tohto orgánu ochrany práva európskeho rozmeru má vplyv aj na
rozhodovaciu činnosť Európskeho súdneho dvora (súdneho orgánu ES/EÚ). Rovnako Európsky
súdny dvor opiera svoje rozsudky v interpretačnom i aplikačnom ohľade o spoločne uznané
základné práva a o všeobecné právne zásady a rešpektuje tak spoločné právo demokratických
štátov ako jeden z prameňov európskeho práva. Do správneho práva, najmä pokiaľ sa stáva
predmetom súdneho rozhodovania sa tak na úrovni spolupráce európskych štátov rámci Rady
Európy a aj v nadštátnom celku Európskej únie stále zreteľnejšie premietajú všeobecné ústavné
a právne princípy, spájajúce efektívny výkon verejnej správy a poskytovanie verejných služieb
s plným rešpektovaním základných práv a slobôd.

Práve syntéza uvedeného vedie k záveru, že vzniká spoločné európske správne právo,

ktoré nachádza svoje základné princípy pri hľadaní rovnováhy medzi výkonom verejnej
správy a ochranou ľudských práv.

Okrem multilaterálnych dohovorov vypracúvajú Rada Európy a jej orgány aj početné

odporúčania a rezolúcie, ktorými operatívne usmerňujú národnú legislatívu a administratívnu
prax členských krajín. Veľké množstvo odporúčaní a rezolúcií smeruje práve do oblasti výkonu
verejnej správy, kde reglementujú minimálny požadovaný a odporúčaný administratívnoprávny
štandard v oblastiach napr. správneho trestania, ochrany jednotlivcov vo vzťahu k individuálnym
správnym aktom, aplikácie správneho uváženia v správnom konaní, prístupu k informáciám,
pravidiel uplatňovania správnych sankcií, ale upravujú aj napr. otázky súvisiace s postavením
verejných úradníkov alebo formy alternatívneho riešenia sporov vo verejnej správe atď..

10.2 Európska únia a Európske spoločenstvá

Významným medzníkom európskej spolupráce a integrácie bolo založenie a vznik troch

európskych spoločenstiev – Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (zaniklo v r. 2002),
Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu a Európskeho hospodárskeho spoločenstva.
Uvedené spoločenstvá boli zamerané na podporu hospodárskych cieľov členských krajín, no
v rozvoji európskeho regionálneho priestoru plnili súčasne aj rozhodujúcu stabilizačnú úlohu.

Európske spoločenstvá, formou prehlbujúcej sa nielen hospodárskej kooperácie vytvorili

základ pre konštituovanie rozsiahlejšej podoby a ďalšieho stupňa európskej integrácie, ktorá sa
realizovala v roku 1993, vznikom Európskej únie (tzv. Maastrichtská zmluva o Európskej únii
nadobudla platnosť 1. novembra 1993). Maastrichtská zmluva zaviedla pojem Európska únia,
určila jej ciele a rozšírila formy spolupráce členských štátov o spoluprácu v oblasti zahraničnej
a bezpečnostnej politiky a v oblasti vnútra a spravodlivosti. Maastrichtská zmluva zaviedla aj
dnes stále platnú tzv. trojpilierovú štruktúru Európskej únie.

92 Európsky súd pre ľudské práva je regionálnym rozhodovacím orgánom ochrany práva. Súd nie je oprávnený
zasahovať priamo do výkonu činnosti vnútroštátnych správnych a súdnych orgánov, ale je príslušný konať až
následne, v prípade, ak vnútroštátny poriadok a orgány verejnej moci a správy neposkytli sťažovateľovi (fyzickej
alebo právnickej osobe) náležitú právnu ochranu jeho ľudských práv a slobôd ustanovených Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného vyplýva, že súd rozhoduje v sporovom konaní medzi
sťažovateľom a štátom (zastúpeným agentom vlády) o porušení Dohovorom garantovaného ľudského práva alebo
slobody na báze ex post. V prípade opodstatnenosti sťažnosti a porušenia ľudského práva alebo slobody môže súd
sťažovateľovi priznať i náhradu spôsobenej ujmy.

167

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Osobitosťou týchto európskych integračných zoskupení je ich právna povaha a ich

špecifický autonómny právny systém. Vo všeobecnosti platí, že v rámci trojpilierovej štruktúry
tvoria Európske spoločenstvá prvý, tzv. komunitárny pilier EÚ, zatiaľ čo spoluprácu v oblasti
zahraničnej a bezpečnostnej politiky a v oblasti vnútra a spravodlivosti (s výnimkou častí agendy
prenesenej do komunitárneho piliera – napr. azylová politika) stelesňujú zostávajúce dva, tzv.
úniové piliere. Táto diferenciácia je podstatná pre poznanie konštrukcie právneho systému
EÚ/ES a jeho pochopenie.

Neoddeliteľnou súčasťou práva Európskej únie (označované aj výrazom „európske

právo“) je aj, pre nás rozhodujúce, správne právo ES/EÚ ako prostriedok realizácie úloh, cieľov a
správnych politík EÚ. Európska únia tak nie je len hospodárskym a politickým, ale aj právnym
a správnym spoločenstvom a v tomto zmysle sa vymedzuje aj priestor tvorby, implementácie
a kontroly spoločných a koordinovaných správnych politík členských štátov Európskej únie.

V tejto súvislosti a aj napriek rozsiahlym správnym kompetenciám, však Európska únia

nedisponuje napr. legislatívnou právomocou pre úpravu spoločných základov alebo všeobecného
právneho rámca správneho konania, či iných vnútroštátnych administratívnych procedúr atď..

Európske právo pozostáva zo subsystému komunitárneho a úniového práva (analogicky –

pozri piliere EÚ) a pre obraznosť, pramene jeho komunitárnej aj úniovej časti uvádzame
v tabuľke.

Pramene

Komunitárneho práva

Úniového práva

1. Primárne pramene

(zakladajúce zmluvy ES,
ich zmeny a doplnky)

2. Všeobecné právne zásady

3. Medzinárodné zmluvy

uzavreté ES

4. sekundárne pramene

(nariadenia, smernice,
rozhodnutia)

5. rozhodnutia Európskeho

súdneho dvora

1. primárne právo (zmeny

a doplnky zakladajúcich
zmlúv a ich časti)

2. sekundárne právo

(spoločné stratégie,
spoločné postoje
a postupy, opatrenia,
rámcové rozhodnutia)

(Podľa Králik – Karas, 2004, s. 138 a nasl.)

Zatiaľ čo úniové právo nadobúda z pohľadu účinkov jeho aplikácie skôr povahu tzv. „soft

law“, právo komunitárne je supranacionálnym (nadnárodným) právnym subsystémom systému
európskeho práva, ktorý sa vyznačuje osobitnými právnymi vlastnosťami. V porovnaní
s úniovým právom sa jeho efektívna aplikácia v právnych poriadkoch členských štátov
zabezpečuje zásadami jeho prednosti, priameho účinku a nepriameho účinku.

168

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Komunitárne právo je súčasne najvýznamnejším prameňom správneho práva ES/EÚ ako

neoddeliteľnej súčasti európskeho správneho práva, nakoľko zahŕňa aj podstatnú časť úpravy
spravovacích právnych vzťahov vnútri a navonok ES/EU. Upravuje napr. ciele a úlohy
Európskych spoločenstiev, právne prostriedky, mechanizmy a procedurálne postupy ich
napĺňania, sústavu nadnárodných orgánov ES/EÚ a ich verejnosprávne kompetecie, a rovnako
pravidlá ich vzájomnej spolupráce v oblasti právnorealizačných a právnoaplikačných aktivít.

Osobitnú početnú kategóriu prameňov práva ES/EÚ tvoria sekundárne pramene

komunitárneho práva, ktoré majú v podstate povahu správnych aktov vydávaných orgánmi
ES/EÚ na základe splnomocnenia uvedeného v prameňoch primárneho práva, a ktoré pôsobia vo
vzťahu k členským štátom alebo fyzickým a právnickým osobám v pozícií spravujúcich
subjektov. Sekundárne komunitárne právo pozostáva z :

 nariadení, ktoré sú pre všetky členské štáty a aj pre fyzické a právnické osoby

záväzné a priamo použiteľné. Nariadenie je všeobecne záväzným a priamo
použiteľným (s)právnym aktom, ktorý nie je z tohto dôvodu potrebné
implementovať v podmienkach členského štátu, čo je výrazným prejavom
nadnárodnosti tohto prameňa európskeho práva. Rovnako platí, že členský štát
a jeho orgány (aj verejnej správy) sú povinné nariadenia dodržiavať a aplikovať
na princípe ich prednosti pred vnútroštátnymi zákonmi a vyhnúť sa akémukoľvek
konaniu, ktoré by ich uplatnenie eliminovalo alebo oslabilo. Tieto právne akty
záväzne priznávajú práva a povinnosti aj fyzickým a právnickým osobám,
ktorých sa tieto môžu pred vnútroštátnymi orgánmi verejnej moci úspešne
domôcť. Nariadenie vydané príslušnými orgánmi ES/EÚ nadobúda platnosť
a účinnosť dňom v ňom uvedeným, inak dvadsiaty deň od jeho zverejnenia
v Úradnom vestníku EÚ.

 smerníc, ktoré sú osobitným, flexibilným inštitútom a prameňom európskeho

práva. Smernice sú záväzné pre členský štát, ktorému sú určené, ale iba
vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód
jeho dosiahnutia prislúcha príslušným vnútroštátnym orgánom členského štátu.
Smernice sú adresované výhradne členským štátom a nie fyzickým a právnickým
osobám. Právna záväznosť smerníc sa odvodzuje od ich prevzatia do právneho
poriadku členského štátu v procese tzv. transpozície smernice. K transpozícii
smernice musí pritom dôjsť v lehote v nej určenej alebo do dvadsiatich dní odo
dňa jej publikovania v úradnom vestníku. V prípade, ak členský štát
v transpozičnej lehote smernicu neimplementuje, porušuje komunitárne právo
a vystavuje sa možnosti uloženia sankcií, a príp. i uplatnenia náhrady škody, ak
boli v dôsledku tohto protiprávneho konania štátu konkrétnym osobám
spôsobené ujmy na ich právach.

 rozhodnutí, ktoré sú vo všetkých svojich častiach bezprostredne záväznými

individuálnymi (s)právnymi aktmi. Rozhodnutia sú v konkrétnom prípade (veci)
záväzné pre toho, komu sú určené a nadobúdajú účinnosť dňom ich doručenia.
Adresátom rozhodnutia orgánu ES/EÚ môže byť členský štát alebo fyzická, príp.
právnická osoba.

 odporúčania a stanoviská, ktoré nie sú právne záväznými aktmi a obmedzujú sa

najčastejšie na vyjadrenie názorov príslušných orgánov ES/EÚ na niektoré
otázky. Ich adresátmi sú najmä členské štáty.

169

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Možno dospieť k záveru, že v európskom správnom priestore pôsobí okrem orgánov

vnútroštátnej povahy a medzivládnych organizácii aj nadnárodná sústava spravujúcich orgánov,
ktoré svojou činnosťou výrazne determinujú aktuálny charakter, formu, obsah a rozmer
európskeho správneho práva a jeho vnímania93.

93 Zmeny v zaužívanom a platnom systéme správneho práva ES/EÚ by malo priniesť úspešné ratifikovanie Zmluvy
zakladajúcej Ústavu pre Európu (tzv. „Ústava EÚ“). Táto multilaterálna regionálna medzinárodná zmluva by mala
napr. nahradiť doposiaľ platný neprehľadný kontraktuálny systém EÚ, zjednotením pilierov prekonať trojpilierovú
nejednotnú štruktúru EÚ a výslovným ustanovením priznať EÚ ako celku právnu subjektivitu. Zmluva zavádza aj
Chartu základných práv Únie a zakotvuje aj rôzne, od súčasného stavu odlišné kategórie právnych inštrumentov
(sekundárnych prameňov práva EÚ), ide o : európske zákony (European laws), európske rámcové zákony (European
framework laws) ako akýsi ekvivalent smernice, európske nariadenia (European regulations), európske rozhodnutia
(European decisions) a odporúčania a stanoviská (recomendations and opinions) orgánov EÚ.

170

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Zhrnutie

Európske správne právo vo svojej podstate predstavuje právo administratívnej spolupráce

štátov a iných subjektov európskeho správneho priestoru, zamerané na budovanie účinných
mechanizmov umožňujúcich efektívny výkon verejnej správy, najmä v kontexte jej pribúdajúcich
úloh a cieľov.

Formovanie európskeho správneho práva je neoddeliteľne späté s koncipovaním tzv.

európskeho správneho priestoru, v ktorom rozlišujeme tri základné piliere európskeho správneho
práva, a to:

 správne právo Európskych spoločenstiev (ES) a Európskej únie (EÚ) ako súčasť

uceleného systému práva ES/EÚ;

 právo administratívnej spolupráce štátov a neštátnych (medzinárodných) organizácií

v Európe a

 spoločné správne právo demokratických európskych štátov, založené najmä na

existencii všeobecných princípov správneho práva v podmienkach väčšiny
európskych štátov.

Spoločné európske správne právo v európskom správnom priestore, nachádza svoje

základné princípy a východiská pri hľadaní rovnováhy medzi výkonom verejnej správy
a ochranou ľudských práv.

Rozhodujúci význam pre budovanie základného správno-právneho štandardu v Európe

majú aktivity Rady Európy, ktorá formou multilaterálnych dohovorov a početných odporúčaní
a rezolúcií ustanovuje požadovaný a odporúčaný administratívnoprávny štandard európskej
správnej praxe.

Významným prameňom európskeho správneho práva je aj právo ES/EÚ, ktoré vytvára

osobitný administratívny rámec, založený na spravovacích vzťahoch nadnárodných orgánov
ES/EÚ a ich členských štátov v záujme napĺňania ustanovených cieľov jednotlivých správnych
politík. Z tohto hľadiska zaujíma rozhodujúce postavenie predovšetkým komunitárne právo
ES/EÚ a jeho pramene.

Kontrolné otázky

1. Ako by ste charakterizovali európske správne právo a európsky správny priestor?
2. Z akých pilierov pozostáva európske správne právo a aké tendencie sú príznačné pre

formovanie európskeho správneho priestoru v súčasnosti?

3. Aká je pozícia Rady Európy v európskom správnom priestore a osobitne v oblasti správnej

praxe?

171

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

4. Aký je význam dohovorov, odporúčaní a rezolúcií Rady Európy a jej orgánov?
5. Charakterizujte Európske spoločenstvá a Európsku úniu.
6. Aká je trojpilierová štruktúra EÚ a aký je jej význam pre pochopenie konštrukcie európskeho

práva a osobitne správneho práva ES/EÚ?

7. Ktoré sú najvýznamnejšie pramene správneho práva ES/EÚ? Charakterizujte ich.
8. Aký je rozdiel medzi nariadením a smernicou ES/EÚ?
9. V čom spočíva význam existencie a uplatňovania európskeho správneho práva?

172

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Literatúra

Alexy, J., Mečár, M.: Strategický a krízový manažment. Bratislava, Iris, 2006.

Babjaková, E.: Správny poriadok (komentár). Bratislava, Manz, 1997.

Balog, B.: Imunita poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. In: Právny obzor 3/2006.
Bratislava 2006.

Bártek, J.: Základy správního práva pro ekonomy. Ostrava, 2002.

Borchardt, K-D.: ABC komunitárneho práva. Európske spoločenstvá, 1999.

Csank, P., Balang, J.: Zákon o priestupkoch s komentárom. In: Poradca 11, 12/2005. Žilina,
2005.

Čič, M a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin, 1997.

Gašpar, M.: Správne právo (teória a prax). Pezinok, Formát, 1998.

Gogová, M.: K niektorým otázkam Európskeho správneho práva. In: Zborník príspevkov z
konferencie „Vedecké aspekty vstupu SR do EÚ“, 19.11.2004 Bratislava. Ekonóm, Bratislava
2005.

Gogová, M.: Zmeny v územnej samospráve v oblasti prenosu kompetencií zo štátnej správy. In:
Vedecký časopis Vysokej školy ekonómie a manažmentu verejnej správy „Verejná správa
a regionálny rozvoj“ 1 (2)/2006. Bratislava, 2006.

Hendrych, D. a kol.: Správní právo, obecná část. 3. vydání. C. H. Beck, Praha, 1998.

Hutta, V., Nikodým, D.: Nová úprava správneho konania. Bratislava, Obzor, 1970.

Informačná kancelária Rady Európy: Rada Európy, 800 miliónov Európanov. Council of Europe,
2001.

Kalinová, Ž., Kukučová, Z.: Stavebný zákon s komentárom. In: Poradca 8-9/2006. Žilina, 2006.

Karas, V., Králik, A.: Európske právo. Bratislava, Iura Edition, 2004.

Kráľ, J. a kol.: Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava, VOPF UK, 2002.

Králik J., Gogová M.: K niektorým problémom územného členenia Slovenskej republiky
a samosprávy územných celkov. In: Sociálno-ekonomická revue, vedecký časopis FSEV TnUAD
v Trenčíne, č.3, 4/2004, Trenčín 2004.

173

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Kučerová, E.: Správny poriadok - Komentár, Heuréka, Šamorín 1997.

Machajová, J.: Ústavnosť rozhodovania subjektov miestnej verejnej správy v Slovenskej
republike a v Českej republike. Bratislava, VOPF UK, 2001.

Machajová, J. a kol.: Občan a verejná správa. Bratislava, Veda, 2000.

Nižňanský, V.: Verejná správa na Slovensku. Bratislava, Úrad vlády SR, 2005.

Pomahač, R.: Evropské právo. Praha, Karolinum, 2003.

Posluch, M., Cibulka, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Šamorín, 2003.

Průcha, P.: Správní právo, obecná část. Brno, 1998.

Průcha, P., Pomahač, R.: Lexikon správní právo. Sagit, 2002.

Průcha, P., Skulová, S.: Správní právo procesní část. Masarykova univerzita, Brno 2000.

Prusák, J.: Teória práva. Bratislava, VOPF UK, 2001.

Prusák, J., Krsková, A., Holländer, P.: Slovník politických a právnych pojmov súčasnosti.
Bratislava, Omega, 1991.

Reken, J., Vrabko, M.: Vybrané rozhodovacie procesy vo verejnej správe. Bratislava, VOPF UK,
1999.

Sobihard, J.: Správny poriadok (Komentár). Bratislava, Iura Edition, 2004.

Sobihard, J.: K niektorým otázkam vzťahu trestných činov a priestupkov. In: Zborník príspevkov
z odborného seminára „Aktuálne otázky správneho trestania“. APZ SR, Bratislava, 2002.

Stalmašková, M.: Zákon o správnom konaní s komentárom. In: Poradca 7/2004. Žilina, 2004.

Svák, J.: Organizácia a činnosť orgánov ochrany práva. Bratislava, VOPF UK, 1995.

Svák, J. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Bratislava, APZ SR, 2002.

Svák, J.: Verejný záujem a verejná prospešnosť v právnom poriadku Slovenskej republiky. In:
Právny obzor 2/2006, Bratislava, 2006.

Ševčík, M. a kol.: Správne právo procesné. Bratislava, Eurounion, 2005.

Škultéty, P. a kol.: Správne právo hmotné (Všeobecná a osobitná časť). Šamorín, Heuréka, 2002.

Škultéty, P.: Základy miestnej správy. Bratislava, VOPF UK, 1999.

Škultéty, P. a kol.: Správne právo hmotné (Všeobecná časť). Bratislava, VOPF UK, 2004.

174

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Tóthová, K. a kol.: Základy správneho práva hmotného. Bratislava, VO PF UK, 1992.

Tóthová, K.: Niekoľko úvah k inštitútu verejného ochrancu z hľadiska Ústavy SR a platnej
právnej úpravy. In: Právny obzor 3/2006. Bratislava, 2006.

Vrabko, M. a kol.: Správne právo procesná časť. Bratislava, VOPF UK 2001.

Vršanský, P., Pecníková, M.: Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bratislava
2001.

Použité právne predpisy

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov.
Ústavný zákon č. 23/1991 Zb. zavádzajúci Listinu základných práv a slobôd.
Zákon č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v platnom znení.
Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v platnom znení.
Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení
neskorších predpisov.
Zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na
vyššie územné celky v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácií činnosti vlády a organizácií ústrednej štátnej správy
v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov.
Zákon č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
Zákon č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 199/2004 Z. z. colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
Zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

175

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Zákon č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov.
Zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 16/2004 Z. z. o Slovenskej televízií v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 126/2006 Z. z. o verejnom zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov.
Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.).
Odporúčania a rezolúcie Rady Európy.

176

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

Prílohy

Najdôležitejšie platné právne predpisy na vybraných úsekoch výkonu verejnej

správy

VNÚTORNÁ SPRÁVA

 Zákon č. 154/1994 Z. z. o matrikách v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 301/1995 Z. z. o rodnom čísle v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 599/2001 Z. z. o osvedčovaní listín a podpisov na listinách okresnými úradmi a

obcami v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov;

 Zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri

obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 381/1997 Z. z. o cestovných dokladoch v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 224/2006 Z. z. o občianskych preukazoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov;

 Zákon č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve SR v znení neskorších predpisov;

 Zákon NR SR č. 211/2000 o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 275/2006 Z. z. o informačných systémoch verejnej správy a o zmene a doplnení

niektorých zákonov;

 Zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších

predpisov;

 Zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských

spoločností v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 192/1992 Zb. o registrácií cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších

predpisov;

 Zákon č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky

v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 281/1997 Z. z. o vojenských obvodoch v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení

neskorších predpisov;

177

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

 Zákon č. 401/1990 Zb. o meste Košice v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 63/1993 Z. z. o štátnych symboloch a ich používaní v znení neskorších

predpisov;

 Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov;

 Zákon NR SR č. 395/2002 o archívoch a registratúrach v znení neskorších predpisov;

 Zákon NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších

predpisov;

 Zákon NR SR č. 314/2001 o ochrane pred požiarmi v znení neskorších predpisov;

 Zákon NR SR č. 315/2001 o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších

predpisov;

 Zákon NR SR č. 129/2002 o integrovanom záchrannom systéme v znení neskorších

predpisov;

POLICAJNÁ SPRÁVA

 Zákon č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 57/1998 Z. z. o železničnej polícií v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o

zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti) v znení
neskorších predpisov;

SPRÁVA OBRANY

 Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu,

výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 321/2002 Z. z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov;

 Zákon č. 570/2005 Z. z. o brannej povinnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 569/2005 Z. z. o alternatívnej službe v čase vojny a vojnového stavu v znení

neskorších predpisov;

 Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve

v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 110/2004 Z. z. o fungovaní Bezpečnostnej rady Slovenskej republiky v čase

mieru v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 124/1992 Zb. o Vojenskej polícii v znení neskorších predpisov;

SPRÁVA ZAHRANIČNÝCH VECÍ

 Zákon č. 575/2001 o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy

v znení neskorších predpisov;

178

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

 Zákon č. 100/1996 Z. z. o ochrane štátneho tajomstva, o šifrovanej ochrane informácií

v znení neskorších predpisov;

 Viedenský dohovor o diplomatických stykoch (Vyhláška MZV č. 32/1969 Zb.);

 Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch (Vyhláška MZV č. 157/1964 Zb.);

SPRÁVA DANÍ A POPLATKOV

 Zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona

č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z.
v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 104/2004 Z. z. o spotrebnej dani z vína v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 107/2004 Z. z. o spotrebnej dani z piva v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších

predpisov;

 Zákon č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších

predpisov;

 Zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady

a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov;

 Zákon č. 212/1995 Z. z. o koncesionárskych poplatkoch a o zmene zákona č.

468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších
predpisov v platnom znení;

 Zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov;

SPRÁVA ŠKOLSTVA

 Zákon č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských

zariadení v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) v znení

neskorších predpisov;

 Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 279/1993 Z. z. o školských zariadeniach

v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 471/2002 Z. z. o Pôžičkovom fonde pre začínajúcich pedagógov v znení

neskorších predpisov;

 Zákon č. 133/2002 Z. z. o Slovenskej akadémii vied v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov;

179

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

 Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy

v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 386/1997 Z. z. o ďalšom vzdelávaní a o zmene zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení zákona č. 70/1997 Z. z.
v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 200/1997 Z. z. o Študentskom pôžičkovom fonde v znení neskorších predpisov;

 Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 104/2003 Z. z o Akreditačnej komisii v znení

neskorších predpisov;

 Vyhláška Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 102/2006 Z. z. o priznávaní

sociálneho štipendia študentom vysokých škôl;

 Vyhláška Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 453/2005 Z. z. o rozsahu a

ďalších podrobnostiach o priznávaní motivačného štipendia;

 Vyhláška Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 311/2004 Z. z o poskytovaní

štipendií žiakom stredných škôl a špeciálnych škôl;

 Vyhláška Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 614/2002 Z. z. o kreditovom

systéme štúdia;

SPRÁVA ZDRAVOTNÍCTVA

 Zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe

verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych

pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov;

 Zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou

starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona

č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov;

 Zákon č. 126/2006 Z. z. o verejnom zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov;

SPRÁVA ŽIVNOSTENSKÉHO PODNIKANIA

 Zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov;

 Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov;

 Zákon č 108/2000 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom a zásielkovom predaji

v znení neskorších predpisov;

180

d3f56c24-f6f4-4090-8f3a-aed0add891ab.doc

 Zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany

spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov;

 Zákon č. 178/1998 Z. z. o podmienkach predaja výrobkov a poskytovania služieb na

trhových miestach a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v platnom znení;

 Vyhláška Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 322/2001 Z. z. o inšpekčných

knihách v znení neskorších predpisov;

181

Document Outline

1.1 Verejná správa a súkromná správa
1.2 Štátna správa
1.3 Samospráva
Zhrnutie
SPRÁVA
VEREJNÁ SPRÁVA
ŠTÁTNA SPRÁVA SPSPRVA
SAMOSPRÁVA
2.1 Správne právo a jeho postavenie v právnom poriadku
2.2 Pramene správneho práva
2.3 Normy správneho práva
- 2.3.1 Pôsobnosť administratívnoprávnych noriem
- 2.3.2 Realizácia administratívnoprávnych noriem
Zhrnutie
3.1 Druhy subjektov správneho práva
- 3.1.1 Orgány štátnej správy
- 3.1.2 Územná samospráva
- 3.1.3 Fyzické osoby
- 3.1.4 Právnické osoby
Zhrnutie
4.1 Charakteristika a prvky administratívnoprávnych vzťahov
- Administratívnoprávne vzťahy
- Spravované subjekty
4.2 Druhy administratívnoprávnych vzťahov
Zhrnutie
5.1 Metódy verejnej správy
- 5.1.1 Klasifikácia metód verejnej správy
5.2 Formy verejnej správy
- 5.2.1 Klasifikácia foriem činnosti verejnej správy
Zhrnutie
- Formy činnosti verejnej správy
  - Normotvorné
  - Konsenzuálne
6.1 Funkcie kontroly vo verejnej správe
6.2 Výkon kontroly vo verejnej správe
6.3 Druhy kontroly vo verejnej správe
- 6.3.1 Kontrola vykonávaná orgánmi sústavy verejnej správy (administratívna kontrola)
- 6.3.2 Kontrola vykonávaná orgánmi (subjektami) mimo sústavy verejnej správy
Zhrnutie
7.1 Administratívnoprávna zodpovednosť
- 7.1.1 Priestupky
- 7.1.2 Iné druhy správnych deliktov
7.2 Zodpovednosť za výkon verejnej správy
Zhrnutie
Zhrnutie
9.1 Základné zásady správneho konania
9.2 Subjekty správneho konania
- 9.2.1 Správne orgány
- 9.2.2 Účastníci konania
- 9.2.3 Iné subjekty zúčastnené na konaní
9.3 Priebeh a štádiá správneho konania
- 9.3.1 Začatie správneho konania
- 9.3.2 Zisťovanie podkladov pre rozhodnutie
- 9.3.3 Vydanie meritórneho správneho rozhodnutia
- 9.3.4 Preskúmavanie rozhodnutia
- 9.3.5 Výkon rozhodnutia
Zhrnutie
- Kontrolné otázky
10.1 Rada Európy a jej pozícia v európskom správnom priestore
10.2 Európska únia a Európske spoločenstvá
Zhrnutie
- Kontrolné otázky

Automaticky vygenerovaný textový náhľad. Pre plné formátovanie si stiahnite súbor.

skriptá

Preber si túto poznámku so svojou AI

Náhľad poznámky

Document Outline

Ďalšie poznámky z predmetu Správne právo