STAROVEK

A. Prvotná cirkev. Apoštolská doba (r. 30 – 70)
1. Založenie a počiatky cirkvi v Palestíne
a) základ cirkvi Ježiš Kristus, pramene o Jeho živote a diele v Novej zmluve, v štyroch evanjeliách
-o Ježišovi svedčia pohanskí autori: rím. historik Tacitus Plinius Mladší, Suetonius, žid. spisovateľ Jozefus Flavius

-Ježiš sa narodil okolo roku 4 pred n.l; žil v Palestíne, dnešnom Izraeli
-v 30. roku svojho života Vereš. vystúpil s požiadavkou pokánia pred Bohom; zvestoval prítomnosť Kráľovstva Božieho
-hlásal lásku k Bohu a blížnym; povolal si 12 učeníkov; karhal farizejskú zbožnosť, čím vyvolal odpor židov
-židovská rada a správca rímsky Pilát ho ukrižovali; Ježiš vstal z mŕtvych, zjavoval sa svojim učeníkom a splnomocnil ich ísť
do celého sveta, získavať ďalších učeníkov a krstiť ich, stali sa jeho svedkami (Apoštol – posol Ježiša Krista)
-apoštol hebrejsky šalíach – splnomocnený zástupca, poverený samým Pánom
-Ježiš zasľúbil apoštolom zoslať Ducha Svätého. Uistil, že jeho cirkev ani brány záhrobia nepremôžu

b)po Ježišovom vstúpení na nebo apoštolovia v Jeruzaleme očakávali na zoslanie Ducha Svätého
-na miesto Judáša vyvolený bol za učeníka Matej
-na sviatok Letníc Duch Svätý zostúpil na apoštolov, apoštolovia mocou Ducha Svätého začali hovoriť zhromaždeným zo 16
národov každému v jeho rodnom jazyku
-Peter sa stáva akoby hovorcom za všetkých apoštolov, vo svojej reči poukázal na Ježiša, ktorého ukrižovali
-ukrižovaný bol vzkriesený a je Mesiášom, ktorého očakávali
-pod dojmom Petrovej kázne zhromaždení sa pýtali: Čo robiť,? Peter im kázal kajať sa a dať sa pokrstiť
-v ten deň sa dalo pokrstiť okolo tritisíc duší=›vzn. v Jeruzaleme prvý kresťanský zbor, cirkev (ekklésía)
-z Ducha Svätého sa narodil nový vyvolený ľud Boží, predtým vyvoleným Božím ľudom bol Izrael (káhál

c) skutky apoštolov podávajú správy o ďalšom živote v cirkevnom zbore v Jeruzaleme
-tých tritisíc duší tvorilo nové spoločenstvo, ktoré zotrvávalo v apoštolskom učení, v spoločenstve, v lámaní chleba a na
modlitbách
-schádzali sa pod vedením apoštolov, rozpomínali sa na to, čo Ježiš učil a konal,
-večer schádzavali sa po domoch a spoločné zhrom. zakončili hodom lásky (agapé)
-v zhrom. zneli žalmy, prorokov, modlitby a modlitba Pánova Otčenáš
-navonok sa pridržiavali žid. spoločenstva, navštevovali ešte chrám v Jeruzaleme a vyhýbali sa pohanom, žili vo viere, že
Ježiš je skutočným Mesiášom, zasľúbeným v Starej mluve
-pozvoľna sa začali oddeľovať od židov, pokladali sa za jadro Izraela
-možno sa domnievať, že apoštolovia skoro pochodili mestečká v Palestíne a zvestovali Ježiša Krista=›vzn. potom cirk. zbory
v Judei, Galilei
-boli to tzv. židokresťania (hebrejci)
-v očakávaní druhého Kristovho príchodu – parúzie – dobrovoľne sa vzdali svojho majetku na prospech celého spoločenstva
veriacich a vytvorili tzv. komunizmus lásky- predávali statky a majetky, mali spoločnú pokladňu, Rozdeľovali všetkým, tak
ako kto potreboval. Bola tu starosť o chudobných, chorých, o vdovy a biednych

d) na čele cirkvi stáli apoštolovia, spravovali cirkevný zbor, ich úrad bola služba cirkvi a nie panovanie nad cirkvou
-Jakub, Peter a Ján boli stĺpmi prvotného zboru
-Pokojný život cirkvi narušilo prenasledovanie zo strany židov- Petra a Jána dali do väzenia

e)kvôli poriadku v cirkevnom zbore v Jeruzaleme si zvolili pomocníkov- diakonov
-začali uprednostňovať židokresťanov (hebrejcov) oproti helenistom
-helenisti boli po grécky hovoriaci židia mimo Palestíny, tí sa prisťahovali do Jeruzalema a pripojili sa k cirkevnému zboru
-boli ovplyvnení grec. kultúrou a zmýšľaním
-v prvotnom zbore v Jeruzaleme možno sledovať 2 rozdielne skupiny: jedna zo židov, ktorí prevažne hovorili aramejsky a
druhá z helenistov, ktorí hovorili po grécky
-spor medzi nimi vyvolalo zanedbávanie vdov po helenistoch, ktoré ukracovali pri rozdeľovaní almužen, spor vyriešili tým,
že zvolili 7 diakonov – pomocníkov, na ktorých apoštolovia skladali ruky a poverili ich soc. službou ,z nich vynikol Štefan a
Filip.

.Štefan - helenista - nepripisoval dôležitosť kultu v chráme, pre neho Ježiš najväčším prorokom po Mojžišovi
-zo str. židov vzn. proti nemu nepriateľstvo, vysoká rada ho odsúdila, lebo hovoril proti Mojžišovi a chrámu
- Štefana ukameňovali, stal sa prvým mučeníkom, martýrom
-jeho prívrženci – helenisti museli opustiť Jeruzalem, hlásali o Ježišovi v Samárii, Fenícii a Sýrii
-v Samárii pôsobením Filipa vzn. cirkevný zbor, podobne vznikol ďalší zbor v Cezarei, ďalej v Antiochie helenisti zvestovali
Božie slovo, tu sa začali pohanokresťania (kresťania z bývalých pohanov) odlišovať od židovstva
-na čele zboru Barnabáš, vyslaný z Jeruzalema, cirk. zbor vzn. v Antiochii, prevahu nadobudli helenisti a pohanokresťania
-v Antiochii si učeníci 1x dali meno kresťania (christianoi),

2

-založením cirk. zboru v Antiochii položené základy kresť. misie do celého sveta; vytvoril sa zbor, ktorý sa odpútal od žid.
spôsobov a tradície

3. Prenasledovanie od židov

-židia spočiatku považovali kresťanstvo za židovskú sektu, označovanú slovom hodos= cesta
-farizeji zaujímali k cirkvi vyčkávacie stanovisko
-pre židov nepredstaviteľné, aby ukrižovaný Ježiš bol Spasiteľom
-judaisti dbali na predpisy zákona, helenisti sa búrili proti zákonu i chrámu=›ukameňovanie Štefana, vyhnanie helenistických
židokresťanov z Jeruzalema.
-k prenasledovaniu celého prvotného zboru v Jeruzaleme došlo za Herodesa Agripu I. začiatkom roku 44, keď bol uväznený
Peter a apoštol Jakub Zebedeovec bol sťatý
-v 58 uväznený apoštol Pavol ako odpadlík, ktorý opustil podanie otcov, Jakub Spravodlivý roku 63 bol umučený

-v prenasledovaní židia nemohli pokračovať pre povstanie v roku 66 – 70 proti Rimano
-cisár Agripa II. sa márne usiloval o prímerie medzi židmi a Rimanmi
-cisár Nero poslal vojvodu Vespaziána potlačiť povstanie, voj. ťaženie dokončil jeho syn Titus po 4 mesač. obliehaní
-Jeruzalem a chrám spustošený, kult v chráme zrušený
-prvotný kresťanský zbor z Jeruzalema ešte pred povstaním odišiel do Pelly v Zajordánsku

-židia ešte raz povstali proti Rímu pod pseudomesiášom Barkochbom (132 –135)
-xisár Hadrián povstanie potlačil a na rozvalinách Jeruzalema postavil pohanské sídlisko Aelia Capitolina
- židom zakázaný vstup do Jeruzalema pod trestom smrti=›židovs. kresťanom odňatá posledná nádej vrátiť sa do města
-židia boli vyhnaní z Palestíny do světa

-od 135 v Jeruzaleme je kresť. cirkev z bývalých pohanov- jej vodcaepiskop Marek
-tí, kt. zostali v Pelle al. príliš zotrvávali v judaizme, stávali sa židovskou sektou-Pella sa stala judaistickým centrom
-k židokresťanom v tom čase počítame tzv. ebionov (ebjón – chudobný )
-ebioniti prijali Ježiša za Mesiáša, pokladali Mojžišov zákon za záväzný- zachovávali obriezku, svätili soboty, zachovávali
predpisy o čistých a nečistých jedlách, obete nemali
-pri Večeri Pánovej požívali chlieb so soľou a vodou, popierali preexistenciu Ježiša a Jeho nadprirodzené narodenie
-podobného zmýšľania ako ebioniti boli nazarejci a elkesaiti- uznávali Ježišovo mesiášstvo, ale popierali jeho božstvo
-takéto skupinky jestvovali až do 5. storočí, žili aj v Egypte
-náb. zmýšľanie ebionitov poznávame z ich literatury
-proti ním a judaizmu písal Ariston z Pelly v spise: Rozhovor (kresťana) Jasona s (židom) Papiskom
-ebion Symmachos preložil SZ do gréčtiny a napísal komentár k Matúšovmu evangeliu
-Peter je v strede spisu Cesty Petrove. Tzv. Klementovský román (Klementovské homílie a ich druhá recenzia Recognitiones
- poznania) opisuje Klementa, ktorý sprevádzal Petra až do Ríma. Tieto spisy obsahujú gnosticko - ebionské prvky.
Kresťanstvo je len obnovené židovstvo. Peter je predstavený ako verný zachovávateľ zákona oproti Pavlovi

B. Z

dejín starej cirkvi (poapoštolská doba r.70-150; od prenasledovania k

víťazstvu r. 70-311).

1. Poapoštolská doba

-poapoštolskou dobou= obd. od smrti apoštolov približne po rok 150
-prichádza k pevnejším cirk. vnútorným poriadkom a k niektorým vieroučným vyjadreniam
-život cirkvi poznávame zo spisov apoštolských otcov = údajne boli žiakmi apoštolov a hlásali ich pravoverné učenie
-toto pomenovanie vzniklo až v 17. storočí, K spisom apoštolských otcov počítame:

2. Prenasledovanie od pohanov
a) Kresťanstvo pôsobením apoštolov pomerne až veľmi rýchlo sa šírilo po celej Rímskej ríši. Pravda, kresťania v tom veľkom
počte obyvateľov ríše tvorili len malú menšinu. Vznikali nové zbory, okrem Palestíny, v Malej Ázii, Sýrii. Kresťanstvo
prenikalo do Arménie, Mezopotámie, kde centrom sa stala Edessa, keď kráľ Abgar roku 200 stal sa kresťanom. Cirkev
prenikla až k hornému Eufratu. Vznikali zbory v Egypte, severnej Afrike, Galii, Itálii, Španielsku, pri Dunaji, Rýne i
v Británii.

Pre rozvoj cirkvi priaznivo slúžila Rímska ríša tým, že tvorila vlastne celý vtedajší vzdelaný svet. Siahala od Británie po
Perziu. Bola tu jedna štátna správa, jedno rímske právo, vybudované cesty po súši i po mori. V celej ríši bolo možné
dohovoriť sa ľudovou gréčtinou, či latinčinou, všade bolo možné platiť rímskymi peniazmi. V ríši ako celku vládol mier,
chránený rímskymi légiami, čo sa označovalo slovom Pax Romana.

-v náb. ot. Rimania pomerne veľkorysí. Tým, že anektovali ďalšie územia, zároveň preberali aj ich náboženstvá. V ríši bol
polyteizmus a potom synkretizmus. Rímske božstvá boli zmiešané s gréckymi alebo až s božstvami z Orientu. Rôzne
náboženstvá boli povolené (religio licita). V tejto náboženskej slobode požadované bolo zúčastniť sa na štátnom kulte. Kult

2

3

cisára bol záväzný. Štátny kult tak zjednocoval celú rozsiahlu ríšu. Židovstvo bolo dovoleným náboženstvom, výnimkou i
keď sa nemohli klaňať cisárovi.

Kresťanstvo priťahovalo pre svoj monoteizmus, vysokú mravnosť. Vstupovali doň z rôznych vrstiev obyvateľstva.

Zvesť lásky a rovnosti získaval svoj ohlas. Vznikali zbory po mestách aj na vidieku. Keď nastalo prvé všeobecné
prenasledovanie kresťanov, Tertulián okolo roku 200 napísal:„Sme včerajší, ale už sme naplnili všetko, čo je vaše: mestá,
ostrovy, pevnosti a slobodné mestá, zhromaždenia, rady i vojenské tábory, cisársky palác i fórum. Nechali sme vám už len
(vaše) chrámy“.

b) Príčiny prenasledovania. Cirkev bola považovaná za židovskú sektu. Kresťania sa nezúčastňovali na štátnom kulte,
neplnili si teda občiansku povinnosť. Začali ich pokladať za nepriateľov štátu, podozrivých, vlastizradcov. Urážali svojim
postojom staré rímske pohanské náboženstvo. To bola zároveň aj urážka štátu. Meradlom lojality k štátu bol kult cisárov.
Odmietnutie božského uctievania cisára bolo hodnotené ako nepriateľstvo voči štátu. Kresťania v spoločných
zhromaždeniach nemali obrazy, sochy, kultové predmety, oltáre apod. Pokladali ich za ateistov (neuznávajúcich božstvá). Pre
Rimanov to bolo ako bohorúhačstvo. Kresťanov obviňovali z nemravnosti. Na svojich tajných schôdzach vraj pestujú
krvismilstvo, vraždia dietky a pijú ich krv, podporujú nerestné orgie, vzývajú ukrižovanú bytosť s osliou hlavou. Spolčujú sa
do tajných zločineckých zhromaždení. Nezúčastňujú sa pohanských zábav, odmietajú návštevu divadiel a slávnosti
obetovania božstvám.
Keďže kresťania žili v ústraní od sveta, očakávali Kráľovstvo Božie a zánik tohto sveta, obžalovali ich z pohŕdania svetom a
z nenávisti k ľudskému pokoleniu, ako zaznačil Tacitus. Kresťania boli všeobecne pokladaní za poverčivých a zločinných, za
spodinu spoločnosti.Rôzne ohovárania prispeli k tomu, že ich začali pokladať za príčinu všetkého nešťastia.

Spočiatku kresťanov prenasledovali len na niektorých miestach. Nebolo to ešte plánovité a štátom riadené. Nemalo ešte
zákonný podklad. V provinciách rímski správcovia usilovali sa zachovať staré poriadky a nariadili tzv. coercitio, ktorým
chceli zamedziť šíreniu kresťanstva, čo bolo spojené s represáliami voči kresťanom.

c) Veľké prenasledovanie bolo za Nera (r. 64-68). Príčinou bol veľký požiar Ríma v júli roku 64, keď desať zo štrnástich
okresov Ríma bolo zničených. Vina padala na Nera. Aby odvrátil podozrenie, vinu zvalil na kresťanov
Kresťanov hromadne usmrcovali. Priviazali ich k stĺpom, obložili smolou a zapálili. Boli to tzv. živé fakle. Na toto divadlo
Nero prepožičal svoje sady. Údajne vtedy mučenícku smrť podstúpili aj apoštolovia Peter a Pavol, asi roku 64, hneď na
počiatku prenasledovania.
Domicián (81-96) posielal kresťanov do vyhnanstva, aby sa zmocnil ich majetku. Popravený bol Flavius Clemens, cisárov
synovec a jeho manželka Flavia Domitilla s deťmi bola poslaná do vyhnanstva. Za Domiciána bol Ján poslaný na Patmos..
Židov donútil posielať kultovú daň nie do Jeruzalema ako doposiaľ, ale na Jupiterov chrám.

Za Trajána (96-117) ukrižovali starého biskupa Simeona v Jeruzaleme roku 107 a zver roztrhala antiochejského biskupa
Ignáca roku 115. V listoch miestodržiteľovi Plíniovi ml. dával určité pokyny ako sa má zachovať ku kresťanom. Plínius sa
v Bytýnii pýtal cisára, či už samé meno kresťan má byť príčinou k prenasledovaniu a či len keď sa previnia majú byť
prenasledovaní. Plínius ďalej píše (okolo roku 112) cisárovi, že kresťanov pre ich tvrdošijnosť dal popraviť, lebo zotrvávali
pri svojej viere. Našiel však aj takých, ktorí vzdávali poctu cisárovmu obrazu.
Trajánova odpoveď je prvou štátoprávnou listinou, ktorá upravuje procesy proti kresťanom. Cisár pokladal kresťanov za
verejných nepriateľov, ktorých však netreba úradne vyhľadávať. Anonymné udania na kresťanov netreba si všímať. Keď ich
niekto verejne obžaluje a nechcú sa zriecť svojho náboženstva, treba ich potrestať, čo znamenalo smrť. Kto však v modlitbe
sa obráti k pohanským bohom, má dostať milosť.

Cisár Hadrián (117-138) potlačil vzburu židov v rokoch 132-135 pod vedením Barkochbu. Odmietol anonymné udania proti
kresťanom.
Mnohí kresťania boli upálení za Antónia Pia (138-161); medzi nimi Polykarp, biskup v Smyrne roku 156. Za Marka Aurélia
(161-180), zvýšilo sa nepriateľstvo voči kresťanom. Smial sa z kresťanského martýrstva. Ich smrť pokladal za „číru
umienenosť“. Za neho zomrel mučeník Justín Martýr, biskup Fotinus, otrokyňa Blandina, pätnásťročný Ponticus. Roku 180
prokonzul Vigellius Saturninus dal sťať dvanásť kresťanov z mestečka Scillia v Numidii (sev. Afrike). Septimius Severus
(193-211) zakázal prestup ku kresťanstvu pod trestom smrti. Vtedy zahynul Leonidas, otec Origenov, ďalej mučenice
Felicitas a Perpetua v Kartágu.

d) Cisárom Deciom (249-251) pokúsil sa pohanský svet s celou silou, organizovane, plánovite vyhubiť kresťanstvo štátnou
mocou. Roku 249 nariadil zákonom: Všetci obyvatelia ríše, ženy i deti musia obetovať bohom, na čo majú dozerať vrchnosti.
Kto by sa zdráhal obetovať, nech ho náležite potrestajú. Všetci občania mali sa vrátiť k starému štátnemu pohanskému
náboženstvu. Roku 250 vydal cisár edikt, podľa ktorého všetci obyvatelia na odvrátenie moru museli obetovať pohanským
modlám. Kto splnil -Stačilo priniesť kúpený preukaz o splnení povinnosti, aby človek bol oslobodený, alebo splniť
predpísanú ceremóniu, hodiť zopár zrniek tymiánu, pár kvapiek vína pred cisárovu bustu alebo obraz. Kto mal také
svedectvo, bol voľný. Kto odoprel bol mučený. Vyžadovalo sa zlorečiť Kristu a uctiť si cisára ako boha. Za Deciovho
prenasledovania bol umučený biskup v Ríme Fabián, v Jeruzaleme biskup Alexander, v Alexandrii Origenes. Biskup Cyprián
ušiel zo svojho sídla a písomne spravoval veriacich.

3

4

Kresťanov trestali upálením, pribitím na vidlicový kríž, poslaním do baní, odsúdením na boj so šelmami, sťatím,
vyhnanstvom. Mladé dievčence posielali do nevestincov.

Valerián (253-260) pokračoval v prenasledovaniach. Roku 257 pod trestom smrti zakázal návštevy služieb Božích. Vtedy
zahynul biskup Cyprián v Kartágu, rímsky biskup Sixtus II. a jeho diakon Leurentius (258).
Po Valeriánovi nastali pomerne pokojné časy pre cirkev. Ku kresťanstvu sa hlásili mnohí, i vysoko postavení. V mestách
začali sa stavať baziliky.
Nastal problém v cirkvi, ako sa vyrovnať s tými, ktorí odpadli v prenasledovaní a znova sa chceli vrátiť. V Kartágu vyznávači
veľmi povrchne ich začali prijímať. Proti tomu sa postavil biskup Cyprián so spisom De lapsis (251). Zdôrazňoval nutnosť
ďalšieho pokánia. V Ríme krajní rigoristi zvolili za biskupa Novaciána proti miernemu Korneliovi, čím vznikla proticirkev,
novaciáni. Novaciáni sa nazývali tiež katharmi (čistí od smrteľných hriechov). Zo svojho stredu vylučovali všetkých ťažkými
hriechmi poznačených. Kto sa ťažko prehrešil, odpadol, nesmel späť byť prijatý do cirkvi.

Za cisára Diokleciána (284-305) nanovo vzplanulo ťažké prenasledovanie cirkvi. Pomocou starého pohanského náboženstva
chcel udržať ríšu. Prenasledovanie začalo vydaním ediktu roku 303, ktorý žiadal zbúrať kresťanské chrámy, spáliť posvätné
knihy, zbaviť kresťanov občianskych práv, duchovenstvo uväzniť. Kresťanskí zamestnanci na cisárskom dvore (caesarini)
boli obžalovaní, že založili požiar v cisárskom paláci v Nikodémii, kde Dioklecián sídlil. Kruto ich mučili a popravili. Druhí
a tretí cisárov edikt bol proti klerikom. Mali byť umučení a popravení. Štvrtý edikt z roku 304 ukladal ako povinnosť
všetkým obetovať pohanským božstvám. Vyhlásené edikty rôznym spôsobom sa uplatňovali po celej ríši. Keď Dioklecián
pozatváral všetky chrámy, zakázal spoločné zhromaždenia, kresťania sa schádzali k službám Božím k hrobom mučeníkov
alebo na osamelé miesta; aj v katakombách našli svoje miesto. Katakomby boli vlastne podzemné chodby, pohrebiská. Také
sa nachádzali v Ríme, na Sicílii a v severnej Afrike. Tieto chodby vyzdobili si symbolmi a obrazmi: palma – víťazstvo,
Baránok, Dobrý pastier, holubica – duch, Phönix – vzkriesenie, obraz ryby – ICHTHYS. Dioklecián sa vzdal cisárstva roku
305.

V prenasledovaní pokračoval jeho zať Galerius, ktorý už predtým kruto prenasledoval kresťanov na východe ríše. Keď
Galérius ťažko ochorel, zastavil prenasledovanie. Prosil, aby sa kresťania za neho modlili. Roku 311 vydal tolerančný edikt,
ktorým uznal kresťanstvo za povolené náboženstvo (religio licita). V edikte stálo: „Povoľujeme nech sú kresťania odteraz
kresťanmi (ut denuo sint christiani) a nech sa zhromažďujú tak, aby nič nerobili proti verejnému poriadku (contra
disciplinam); domy, v ktorých sa zhromažďovali, nech si znova zariadia. Ich povinnosťou je, aby na oplátku za túto
zhovievavosť, modlili sa k svojmu Bohu za naše zdravie, prospech štátu i svoj, aby mohli bezpečne bývať na svojich
miestach“.

Za Maxima Daja na východe ešte nejaký čas prenasledovali cirkev. Ale Konštantínovým víťazstvom nad

Maxenciom prenasledovanie úplne prestalo.

d) Martýri. Cirkev v Rímskej ríši od počiatku bola prenasledovaná. Tým, že kresťania výlučne sa modlili svojmu Pánovi,
oddeľovali sa tak od štátneho pohanského náboženstva, boli pokladaní za nepriateľov štátneho kultu. Podľa toho s nimi
zaobchádzali. V jednotlivých provinciách každý miestodržiteľ podľa svojho úsudku pokračoval proti kresťanom.
Prenasledovanie na zákonnom základe malo celkom vyničiť kresťanstvo a obživiť pohanské náboženstvo. Cirkev
v prenasledovaní ako celok zostávala pevnou. Napriek prenasledovaniu rástol ich počet.
Tých, ktorí podstúpili smrť pre svoju vieru voláme martýrmi (martyres - svedkovia krvi). Niektorí mučeníctvo aj dobrovoľne
vyhľadávali. Mnohí sú známy podľa mena, iní nie. Nemožno všetkých spočítať a spomenúť.

4. Bludné smery
K bludným smerom patria:
a) Ebionizmus. Bol to vlastne judaizmus, ktorý sa nevedel rozísť so starým židovským kultom. Judaistické skupinky sa
vytvorili v Jeruzaleme, v Palestíne vôbec a v Pelle. Postupne tieto skupinky prechádzajú do bludov ebionizmu, nazareizmu.
Popierali Ježišovo božstvo. Kerintos spájal judaizmus s gnostickým učením.

b) Gnosticizmus. V Rímskej ríši sa rozmáhal synkretizmus, kedy rôzne pohanské náboženstvá splývali, preberali navzájom
rôzne prvky. Keď sa k synkretizmu pripojila grécka filozofia a kresťanské učenie, vznikol tzv. gnosticizmus (gnosis – hlbšie
poznanie). Gnosticizmus si kládol za cieľ vysvetliť základné otázky o vzniku života, vesmíru, zla, o pôvode zla, ako povstala
hmota, ako sa dostala do spojenia s človekom, ako sa duša vyslobodí od hmoty. Gnosticizmus hlásal dualizmus. Boh a
hmotný svet sa nemôžu stýkať, keďže hmota je zlá. Medzi Bohom a človekom sú sprostredkujúce bytosti aeoni (aioni).
Z nich najväčší Demiurgos stvoril svet. Duchovný Kristus bol len zdanlivo spojený s pozemským Ježišom (doketizmus),
oddelil sa od neho pred ukrižovaním. Ľudská duša je v tele ako vo väzení. Vyslobodiť sa môže iba vyšším poznaním
(tajomnou gnózou). S takýmito myšlienkami sa stretá už cirkev apoštolská a poapoštolská.
Gnosticizmus hlásal prekonanie hmoty, ktorá je zlá. Rozoznával tri druhy ľudí:
- hylici, u ktorých prevláda hmota a sú určení pre večnú temnotu,
- psychici, nie sú schopní vyššieho poznania, sú určení pre obmedzenú blaženosť,
- pneumatici, ktorí sa oslobodili asketizmom od hmoty – znovuzjednotení s Bohom.

4

5

Gnosticizmus nad vieru kládol poznanie; viac je poznať ako veriť. Hlavnými stúpencami gnosticizmu boli Satornil
v Antiochii (zač. 2.storočia), Sýrčan Bazilides (r.130) hlásal 365 tajomných svetov, božích sfér nad zemou, Kerdo a
Karpokrates v Ríme hlásali putovanie duší, Valentín (r. 136-160) zdôrazňoval splynutie s aeónom Kristom, Ptolemeus
zdôrazňoval, že Boh Starej zmluvy nie je zločinný, to len zákonodarca Mojžiš všetko prekrútil, keď hovoril o hnevajúcom sa
a trestajúcom Bohu. Vo vulgárnom gnosticizme na východe dôležitú úlohu pripisovali na východe dôležitú úlohu pripisovali
hadovi, ktorého Mojžiš povýšil na púšti a ktorý bol zvodcom , tzv. ofiti – hadí bratia.

Najvýznamnejším predstaviteľom gnosticizmu bol Markion (Marcion), bohatý lodiar zo Sinope (r. 85 – 160), syn biskupov.
V rokoch 139 – 144 bol v Ríme. Rímskemu zboru pri vstupe daroval 200.000 sesterciov. Hlboko študoval Starú zmluvu a
Pavlove listy. Hlásal, že svet je dielom zlého Demiurga. Dobrý Boh Ježiš Kristus prišiel k človeku, ale Demiurgos pomocou
židov pokúsil sa ho usmrtiť. To sa však nestalo, lebo Ježiš bol len v zdanlivom tele. Domnieval sa, že evanjelisti nepochopili
Ježišovo evanjelium a chceli ho zmieriť so židovskými predstavami. Rozpory medzi Starou a Novou zmluvou vyjadril v diele
Antitheseis (Protiklady). Učeníci vraj sfalšovali Ježišovo evanjelium. Z Biblie chcel vylúčiť všetko židovské. Za platné
uznával len očistené Lukášovo evanjelium a desať listov apoštola Pavla. Pravdepodobne prvý nazval túto svoju zbierku Nová
zmluva. Pravé kresťanstvo je len Pavlovo. Boh Starej zmluvy je menejcenný a zlý. Odmietal vieru vo vzkriesenie. Markiona
mnohí nasledovali. Požadoval prísnu askézu. Jeho zbory nepoznali kňazský stav, ani autoritu episkopov. Rímsky zbor ho
vylúčil roku 144.

d) Manicheizmus. Pôvodcom tohto bludného smeru je Peržan Mani (215 – 273). Narodil sa v Babylonii roku 216. Už
v dvanástom roku mal údajne zjavené, že sa stane zakladateľom nového náboženstva. Po Zoroastrovi a Budhovi pokladal sa
za posledného proroka. Prešiel Indiou, Čínou. Poznal perzské náboženstvo aj budhizmus. S prihliadnutím na kresťanstvo
vytvoril svoje gnostické učenie. Kruhy mágov mu však nepriali. Bahrám I. Šahpuhrán ho dal 20. marca 276 popraviť, jeho
mŕtvolu znetvoriť a hlavu vyvesiť na bránu mesta.
Manicheizmus je synkretizmus zarathustrizmu, budhizmu a kresťanstva. Mani zastával strohý dualizmus dobra a zla, svetla a
tmy a celý proces sveta videl ako neustály zápas medzi princípmi dobra a zla. Človek má rozmnožovať dobro a svetlo tým, že
sa vzďaľuje od zlej hmoty, žije asketicky a zdržuje sa každej rozkoše. Po pravekom oddelení dobra a zla, teraz je medzi nimi
boj. Na konci sa obnoví prvotný poriadok a svetlo už nebude pohlcované tmou. Mani rozdelil ľudí na vyvolených, ktorí
nesmeli pracovať, mať rodinu, majetok; mali sa venovať len šíreniu Mániho náuky. Trieda obecného ľudu mala pracovať,
zakladať rodiny. K vyvoleným patrili aj poslucháči (auditores), ku ktorým prislúchal aj Augustín. Mániho učenie sa rýchlo
šírilo na východe i západe, súťažilo s kresťanstvom a pretrvávalo medzi sektami pavlikiánov, bogomilov a katarov. V Persku
ho zničili Mongoli.

9. Uznanie cirkvi za Konštantína Veľkého.
a) Po Galériovi, ktorý vydal v roku 311 edikt povoľujúci kresťanské náboženstvo, nastúpil Konštantín Veľký (306 – 337).
Konštantín prezieravo poznal, že nie je možné naďalej pomocou pohanského náboženstva obnoviť a upevniť Rímsku ríšu. I
keď sám bol pohanom, ctiteľom boha slnka Mitru, v kresťanstve videl veľkú vnútornú silu, život, oduševnenie. Urobil
svetodejinné rozhodnutie: obnoviť ríšu nie proti cirkvi, ale pomocou cirkvi.

Konštantín pred vojnou so svojím protivníkom Maxenciom podľa legendy mal v noci videnie, v ktorom na oblohe videl
ohnivý kríž s nápisom „Toútó nika – In hoc signo vinces - v tomto znamení zvíťazíš!. Isté je, že do boja šiel so znakom
kríža, so svojimi vojakmi, ktorí ho niesli na poľných vlajkách. Monogram Kristov ChR - sa stal znakom Konštantínovho
vojska. Konštantín zvíťazil nad Maxenciom 28. októbra 312 pri Ríme na Milvijskom moste na rieke Tiber. Toto víťazstvo
pripísal kresťanskému Bohu, ktorý je mocnejším než staré náboženstvá. Roku 313 so svojím švagrom Liciniom vydal
v Miláne konštitúciu, ktorou rozšíril tolerančný edikt z roku 311:“Nikto nesmie brániť tomu, kto sa chce obrátiť ku
kresťanskej viere a náboženstvu. Aj kresťanom majú byť dovolené ich služby Božie“! Cirkvi boli vrátené všetky budovy a
ich prenasledovatelia potrestaní. Podľa výnosu všetky náboženstvá sú trpené, ale kresťanstvo uprednostňované, kresťanskí
kňazi sú oslobodení od daní. Konštantín odstránil trest smrti ukrižovaním. Keď v roku 324 zvíťazil aj nad Liciniom, ktorého
dal zavraždiť, stal sa samovládcom celej Rímskej ríše.

Keďže v Ríme sa popredné rodiny, ktoré ho nenávideli ešte stále pridržiavali pohanstva, preložil sídlo ríše do

Byzancia, z ktorého vybudoval Konštantínopol. Tak vznikol druhý Rím. Roku 321 čiastočne zákonom nariadil svätiť nedeľu.
Okolo roku 320 priamo uprostred pohanského pohrebiska nad údajným hrobom apoštola Petra postavil chrám sv. Petra.
V Konštantínopoli roku 330 začal stavať nádhernú baziliku. Potom nasledovala bazilika nad Ježišovým hrobom
v Jeruzaleme. Matka Helena založila chrám Pánovho narodenia v Betleheme. Zároveň Konštantín zostával ako pontifex
maximus ochrancom štátnych pohanských kultov. Postupne prešiel k otvorenému povýšeniu kresťanstva nad pohanstvo.

Svojich synov dal vychovávať kresťanským spôsobom. Sám sa však nestal kresťanom, i keď bol vnútorne k nemu

naklonený. Pokrstiť sa dal až na smrteľnej posteli ariánskym biskupom Eusébiom z Nikodemie (nie biskupom Silvestrom
v Ríme, ako hovorí neskoršia legenda!), aby ho hriechy zmývajúca sviatosť krstu očistila od všetkých hriechov. Cirkvi
pomáhal v boji proti kacírom. Pravoslávna cirkev ho ctí ako svätca spolu s matkou Helenou, ako rovného apoštola a
“trinásteho apoštola“.

Konštantín presadzoval svoju moc aj v cirkvi. Roku 314 zvolal koncil do Arles, kde sa riešil tzv. donátovský spor.

Nárokoval si potvrdzovať voľbu biskupov a menovať ich. Zasiahol do sporov Árius – Athanázius a roku 325 zvolal do Nicei
prvý ekumenický koncil.

5

6

b) Konštantínovi synovia Konštancius, Konštant a Konštantín II. pokračovali v jeho politike voči cirkvi. Usilovali sa potlačiť
pohanstvo, ktoré ešte bolo trpené. Pohanské chrámy postupne zatvárali, boli zakázané krvavé obete pod trestom smrti, tiež
boli zakázané nemravné pohanské kulty, tieto boli vytlačené na vidiek a udržiavali sa iba medzi sedliakmi (pagani – pohania;
pagus – dedina). Byť v cirkvi sa stalo vecou výhody, konjunktúry. Tak vstupovali do cirkvi masy ľudí bez vnútorného
presvedčenia, čím duchovne cirkev veľmi utrpela. Všetko viedlo k zavedeniu štátneho cirkevníctva.

Julián Apostata (361–363) chcel znova uviesť pohanstvo, ktoré reformoval podľa kresťanských spôsobov. Bol vychovávaný
po kresťansky, ale odcudzil sa mu, keď videl nenávisť a vraždy u kresťanov. Zavraždili mu otca i brata. Usiloval sa mravne
povzniesť pohanských kňazov, odobral cirkvi výhody, odstránil kríž ako štátny znak, z vojska a úradov prepustil kresťanov,
odňal im právo vyučovať v školách, zrušil kresťanskú charitatívnu činnosť, starosť o chudobince, nemocnice, vôbec celú
cirkevnú sociálnu službu. Zreformoval pohanské bohoslužby, zaviedol kázeň, modlitby a spevy. Roku 363 padol v bitke proti
Peržanom. Julián bojoval aj písmom proti kresťanom. Zostavil spis Reči proti Galilejčanom . Po ňom nastúpil Jovián (r.364),
ktorý upevňoval cirkev.

Theodosius roku 380 vydal so západnými cisármi edikt proti ariánom. Roku 380 vyhlásil kresťanstvo za jediné štátne
náboženstvo v celej ríši. Každý rímsky občan sa mal stať kresťanom. Pohanstvo bolo trestané ako kacírstvo a zločin. Od roku
392 obetovanie božstvám bolo pokladané za zločin proti cisárovi. Cirkev začala prenasledovať pohanov, začala triumfovať.
Pohanské chrámy sa ničili za účasti ľudu i biskupov.

10. Ríšska cirkev.
Konštantín Veľký a jeho nástupcovia chránili cirkev, ale zároveň si ju podrobili. Konštantín si nárokoval aj duchovné
vedenie, ako predtým v pohanskom kulte ako pontifex maximus. Cisár bol najvyšším zákonodarcom, sudcom a správcom
v cirkvi. Uzavretia synôd neboli platné bez jeho súhlasu. Obsadzoval biskupské miesta i zosadzoval biskupov, ktorí sa
k nemu mohli odvolať ako k najvyššiemu sudcovi. Tým v cirkvi začína tzv. konštantínovská éra, cézaropapizmus, keď cisár
má rozhodujúce slovo v cirkvi. Na východe sa ujalo slovo byzantinizmus, t.j. vyvýšenosť panovníka v cirkvi. Konštantín
svoje vrcholné postavenie nad cirkvou preukázal aj vo vieroučných sporoch.

V Kartágu prevládali rigorózne názory, že biskup (a vôbec klerik) ak má smrteľné veľké hriechy, nesmie zastávať svoj úrad.
Proti biskupovi Ceciliánovi v Kartágu zvolili za biskupa prísneho Donáta. Donatisti obvinili Ceciliána, že bol v čase
prenasledovania zradcom, sťažovali sa na neho u cisára. Konštantín zvolal koncil roku 314 do Arles. Koncil uznal správnosť
Ceciliánovej voľby a vyslovil sa, že aj vysvätenie, biskupské povinnosti, ktoré koná traditor sú platné. Tu bolo vyslovené, že
prisluhovanie sviatostí nie je závislé od osoby, ktorá ich prisluhuje. Donatisti boli odsúdení, ale nevzdali sa. Považovali sa za
svätú cirkev, lebo ich duchovenstvo nemalo smrteľného hriechu. Previnilcov znova krstili. V záujme jednoty cirkvi zakročil
Konštantín aj vojensky v severnej Afrike. Ale roku 321 poznal, že donatistov nemôže vykoreniť. Donatisti vedľa mravnej
bezúhonnosti požadovali aj pohotovosť k martýrstvu.

Konštantín roku 325 zvolal prvý ekumenický koncil do Nicei, kde sa riešil spor Árius – Athanázius. Týmto koncilom popri
spore chcel cisár zachovať jednotu cirkvi, ktorá mala byť spojivom celej ríše. Cirkev včlenil do štátu a rozhodoval o nej.
Konštantín predsedal koncilu.
Štát chránil cirkev zákonmi. Theodosios Veľký vyhlásil pohanstvo za zločin a vyhlásil cirkev za štátnu, ktorej učenie platilo
ako štátny zákon. Do cirkvi boli nútení vstúpiť pohania bez skutočnej viery. Cirkev užívala zákony a násilie, aby prinútila
k viere. Nastal odklon od jednoduchej viery v Krista a apoštolskej chudoby. V cirkvi vznikal odpor proti jej zosvetáčteniu.

11. Vieroučné zápasy v 4. storočí.
Učenie o sv. Trojici a osobe Ježiša Krista (christológia) zamestnávalo cirkev dlhý čas. Po otázke vzťahu Boha Otca k Synovi
(Božia jedinosť - monarchianizmus), po učení o adopcii Syna a modalizme (Sabellius), premýšľali teológovia o osobe Ježiša
Krista. Už Origenes z alexandrijskej školy vzťah troch osôb v sv. Trojici videl ako subordinačný (podriadený). Syn je
podriadený Otcovi a Duch svätý Synovi. Syn je jednej podstaty s Otcom, je od večnosti. Syn ako večný Logos prijal skutočné
telo, stal sa Bohočlovekom. Logos je len druhotný Boh. Teológovia sa potom zamýšľali nad božskou a ľudskou
prirodzenosťou v Kristu.

a) V Alexandrii prevládala mienka, že Kristus bol akoby poloboh, stojaci medzi Bohom a človekom. Kristus bol prvým
stvorením, skrze ktorého Boh stvoril svet. Zdôrazňovali Kristovo človečenstvo. Toto učenie prehĺbil presbyter v Alexandrii
Árius (†336). Dostal sa do sporu s alexandrijským biskupom Alexandrom. Árius tvrdil, že Logos nie je pravý Boh. Bol čas,
keď ho ešte nebolo, nemáme Ho volať Božím Synom, nie je podobný Bohu (anomios) a že sa môže vyvíjať. Árius videl, že
pohania ťažko prijímajú učenie o Trojjedinom Bohu, bolo to ako mnohobožstvo a tak mu šlo o otázku, či Ježiš bol skutočne
Bohom. Ježiš je len prostredníkom medzi Bohom a človekom, stojí nad všetkými ľuďmi. Svoju hodnosť dosiahol len
dodatočne pre svoje mravné konanie. Veľká skupina teológov a biskupov v Egypte ako aj biskup Eusébius z Nikodémie
s ním súhlasili. Alexandrijská synoda toto učenie zamietla. V Alexandrii preto došlo k nepokojom. Proti Áriovmu učeniu
vystúpil neskorší biskup Athanázius (†379), ktorý učil, že Syn a Otec sú jednej podstaty.
Tu zakročil Konštantín Veľký a zvolal prvý ekumenický koncil do Nicei (pri Bospore v Malej Ázii) za účasti okolo300
biskupov, zo západu prišli len šiesti biskupi. Rímskeho biskupa Silvestra zastupovali dvaja presbytri. Koncil prijal tzv.

6

7

nicejské vyznania viery: Kristus sa zrodil z Otca pred všetkými vekmi, Athanáziovým teologickým východiskom bola téza:
Nemohli by sme byť spasení, keby sa Boh nestal človekom, keby teda Kristus nebol Bohom.

Druhý všeobecný koncil roku 381 v Carihrade, ktorý zvolal cisár Theodosios Veľký, ustálil učenie o sv. Trojici.
K nicejskému vyznaniu viery z roku 325 pripojil dodatok: Verím v Ducha Svätého, Pána a Darcu života, ktorý pochádza od
Otca... Toto vyznanie je pomenované ako nicejsko-konštantínopolské. Biskupi, ktorí neprijali toto vyznanie boli vyhnaní,
pretože neprijatie cirkevných uznesení stalo sa zločinom proti štátu. Trvalo to ešte dlho, kým sa toto vyznanie presadilo
v celej cirkvi. Kresťanstvo v ariánskej forme sa dlho udržalo medzi germánskymi kmeňmi. Na západe pripojili k vyznaniu, že
Duch Svätý pochádza od Otca a Syna -tzv. filioque, čo východná cirkev neprijala.

12. Cirkevní otcovia v 4. a 5. storočí.
Východná cirkev v 4. a 5. storočí mala vynikajúcich teológov, ktorí sa hĺbavo zaoberali Kristovou osobou. Tým posúvali
dopredu teologické myslenie. Medzi nimi je spomínaný:

a) Athanázius (373), horlivý obhajca Kristovho božstva proti Áriovi. Roku 328 stal sa biskupom v Alexandrii. Túto

hodnosť zastával 45 rokov. Päť krát bol vo vyhnanstve pre svoje učenie. Nazvali ho páter ortodoxie. Boj s Áriom nebol
bojom o slovíčka, či jedinú literu (homousios a homoiusios), ale o vieru v Krista ako Boha. V Kristu nie je len niečo božské,
nie je zbožstveným človekom, ale Boh sám, ktorý v ľudskom tele prichádza k človeku. Athanáziovi na pomoc prišli traja
Kapadočania proti arianizmu a to Bazilios Veľký, biskup v Cezarei, otec východného mníšstva, askéta, polemik. Ďalej
Gregor Nazijanský, biskup v Carihrade, kresťanský Demosténes, ktorý predsedal na koncile v Carihrade roku 381, kde sa
riešili kristologické spory. Ich priateľom bol Gregor z Nyssy, mystik a filozof, zástanca náuky o apokatastazis. K nim sa
pridali Didymos Slepý, Cyril Jeruzalemský, Efrém Sýrsky, biskup v Edesse, tvorca hymien, chválospevov, básnik.
Výsledkom týchto zápasov bolo učenie o rovnakej podstate Otca a Syna. V Trojici ide o tri osoby, ale jedinú bytnosť: treis
hypostaseis mia ousia. Ousia znamená u nich prirodzenosť, bytnosť a hypostasis označuje osobu.

Pri všetkej pravovernosti nemožno so všetkým súhlasiť s Athanáziom. Athanázius učil pod vplyvom gréckej

filozofie, že človek ak verí v Bohočloveka, vo svojej podstate sa premieňa. Oslobodenie človeka spod moci smrti, ktoré
vykonal Ježiš, chápe ako zbožstvenie človeka a tým jeho nesmrteľnosť.

b) Eusebius, biskup v Cezarei (†340), bol prvým cirkevným dejepiscom. Napísal Cirkevné dejiny (Historia ekklésiastiké),
spolu 10 kníh, po rok 324. Zažil sám ešte prenasledovanie. Pod dojmom víťazstva cirkvi za Konštantína písal svoje dejiny, čo
sa odrazilo v celom diele. Pre Konštantína má len slová chvály. Cisár je pre neho Božím nástrojom. Do svojho myslenia
začlenil pohanský kult cisárovej osoby. Poklonkoval sa cisárovi, napísal Chváloreč na Konštantína Veľkého. Posmešne písal
o kresťanoch, v ktorých žila eschatologická parúzia. Cirkev a kresťanov považoval za tretí národ vedľa židov a pohanov.
Dejiny cirkvi sú svätou históriou, historia sacra, vedľa svetských dejín. Spätne zaujímala Eusebia postupnosť biskupov,
učenie kresťanských učiteľov i kacírov, mučeníkov. Mnohé údaje u Eusebia nie sú však spoľahlivé.

c) Ján Chrysostomos (Zlatoústy), carihradský patriarcha (†407), úchvatný rečník. Roku 397 opustil rodnú Antiochiu. Pozvali
ho do Carihradu, ale zdráhal sa prijať biskupstvo. Jeho príchodom prišli na cisársky dvor prísne mravy. Minister Eutrop bol
na jeho strane, ale toho popravili a na vplyvné miesta sa dostali ariáni. Proti Jánovi sa postavili kňazi a mnísi, ktorých
obmedzoval v svojvoľnosti. Keď zistili, že šesť biskupov si kúpilo biskupstvo za peniaze, zosadil ich. Na čelo nespokojencov
postavil sa alexandrijský biskup Theofilos. Prišiel do Carihradu a spolu s 29 egyptskými biskupmi zosnovali intrigy voči
Jánovi, ktorý musel odísť do vyhnanstva, keď sa proti nemu postavila aj cisárovna Eudoxia. Zemetrasenie v Carihrade
spôsobilo, že Eudoxia si žiadala spolu s ľudom jeho návrat. Keďže kázal proti nádhere a luxuse cisárovho dvora, musel ísť
druhý raz do vyhnanstva. Nešetril Eudoxiu a vraj ju prirovnal k Jezábel; aspoň tak na neho žalovali. Synoda pochlebovačných
klerikov na cisárskom dvore ho odsúdila a zbavila úradu.

Ján bol obľúbeným kazateľom u ľudu. Mocní ho nenávideli. Jeho výrečnosť bola spojená s láskavým srdcom.

Zriekol sa akejkoľvek nádhery a pohodlia v prospech chudobných. Viedol k láske, ktorá sa prejavuje v milosrdenstve. Jeho
kázne neraz prerušili potleskom. Vtedy oslovil poslucháčov: „Tu nie je divadlo, tu nie sme preto, aby ste videli hercov“.
V divadle a cirkuse videl prejav pohanstva. Zomrel cestou do vyhnanstva v arménskych horách so slovami: „Bohu nech je
chvála za všetko!“. Zostalo po ňom asi 700 homílii.

Na západe vynikal Ambróz, biskup v Miláne. Pochádzal zo vznešenej rodiny, dosiahol hodnosť miestodržiteľa

v Miláne. V tom čase po smrti ariánskeho biskupa bol boj medzi prívržencami Nicejského vyznania a ariánmi. V kostole bol
spor, kto bude biskupom. Údajne do toho hluku, kriku zvolalo malé dieťa: biskupom nech je Ambróz! I keď Ambróz,
katechumén, laik, ešte nebol pokrstený, stal sa roku 374 biskupom. Osvojil si teologické vzdelanie. Pestoval alegorický
výklad Písma. Osvedčil sa ako mocný kazateľ. Pôsobil hĺbkou svojej zbožnosti a rozhodnosťou. Bol blízky askéze, mníšstvu,
staral sa o chudobných a do popredia staval panenský život. Podporoval kult relikvií. Postavil sa aj proti mocnému cisárovi
Theodosiovi Veľkému, ktorého napomenul činiť verejné pokánie za krvavé krutosti v Tesalonike roku 390. Cisárovi napísal:
„Kráľovia určujú ľudské zákony, ale spolu so zákonmi podliehajú Bohu“. Presadil zásadu, že cisár nestojí nad cirkvou, ale
v cirkvi je poddaný Bohu ako každý veriaci. Cisár sa kajal. Ambróz zreformoval liturgický spev , tvoril hymny, piesne,
antifóny. Pieseň Te Deum laudamus nepochádza od neho (autorom je biskup Niceta). Vytvoril veľa diel exegetických,
dogmatických, asketických. Zostali po ňom cenné reči a listy. Pre duchovenstvo prepracoval Ciceronov spis: De officio
ministrorum.

7

8

Hieronym, narodil sa v Stridone na pomedzí Dalmácie a Panónie roku 345. V mladosti mal veľmi rád rímskych

klasikov i Origéna. Keď ochorel, vraj sa mu zjavil Kristus, ktorý ho obvinil, že je skôr ctiteľom Cicerona, než Krista samého.
Začas žil na púšti. Do Ríma prišiel za biskupa Damasa, ktorý ho poveril preložiť sv. Písmo do latinčiny, nakoľko doterajšie
preklady (Itala) nevyhovovali. Hieronym okrem gréčtiny a hebrejčiny ovládal aj chaldejčinu. Jeho preklad pomenovali neskôr
Vulgáta. Hieronym žil v čase zániku Rímskej ríše, s ktorou veľmi zväzoval aj cirkev. Keď padol Rím, napísal: „Zhaslo slávne
svetlo sveta, v tomto jedinom meste zahynul celý civilizovaný svet“. S pádom Ríma mnohí mysleli už na koniec sveta.
Hieronym plakal nad zánikom ríše, lebo zánikom ríše, nastane zánik cirkvi. Žil “v čase plaču“, ako napísal. Hieronym
spočiatku obdivoval Origéna, neskôr bol k nemu kritický. Tým sa dostal do sporu s Rufinom, ktorý si ctil Origéna do smrti.
Po smrti biskupa Damasa, Hieronym odišiel do Palestíny, kde pri Betleheme založil mužský kláštor. Pridali sa k nemu aj dve
ženy, Pavla s dcérou Eustochiou, ktoré viedli ženský kláštor. Hieronym zomrel v kláštore roku 420. Okrem biblických textov
prekladal Origéna a Eusebia. V polemikách hájil panenstvo Márie panny. Mníšstvu dával prednosť pred manželstvom.
Zanechal po sebe exegetické práce.

Augustín je najväčším teológom starej cirkvi. Dodnes sa na neho odvolávajú katolíci i evanjelickí teológovia.

Narodil sa roku 354 v Tagaste, sev. Afrike, v Numídii. Otec - pohan Patricius, matka - kresťanka Monika. Vychovávaný bol
po kresťansky, ale nebol pokrstený. Vzdelával sa v Tagaste, Madaure a Kartágu. Ako študent úplne sa odvrátil od
kresťanstva. Žil ľahkomyseľne, nezriadene, po pohansky. Z konkubinátu narodil sa mu nemanželský syn Adeodatus. Matka
nad ním preliala mnoho sĺz. Istý biskup ju utešoval, že syn toľkých sĺz nemôže zahynúť. V Kartágu začal čítať Ciceronov spis
Hortensius a tým sa prebudili v ňom otázky: Čo je pravda? Na čo žijem? Upadol do gnostickej sekty manicheizmu, ku ktorej
patril ako auditor (poslucháč). Keď na vážne otázky života nevedel mu odpovedať ani biskup manichejcov Faustus, odvrátil
sa od manicheizmu a upadol do skepticizmu. Po skončení štúdia rétoriky, za rok bol v Ríme a odtiaľ prešiel do Milána učiť
na rečníckej škole. Tu bol pod vplyvom novoplatonizmu. Chodil aj na Ambrózove kázne a čítal si listy apoštola Pavla. Podľa
listu apoštola Pavla Rim 7,18n poznal, že len Božia milosť skrze Ježiša Krista ho môže zachrániť. Pod vplyvom spisu od
Atanáza De vita Antonii rozhodoval sa urobiť, čo urobil Anton, pustovník; všetkého sa vzdať. Raz keď sedel v záhrade počul
hlas dieťaťa ako sa hrá a opakuje: tole, lege! Vezmi, čítaj! Vzal Novú zmluvu, otvoril a čítal R 13,14. Cítil, že Boh hovorí
k nemu týmto textom. Rozhodol sa stať horlivým kresťanom. Na Veľkú noc 387 dal sa spolu so synom Adeodatom od
Ambróza pokrstiť. Prišla za ním do Milána aj jeho matka. S podobne zmýšľajúcimi býval začas na majetku v Cassiciacum pri
Miláne. Roku 388 sa vrátil do Afriky aj s matkou. Matka ochorela. Keď prišli do prístavu Ostia pri mori, rozjímali o živote a
večnosti. Je to jedinečný, až k mystike povznášajúci rozhovor. Krátko nato Monika zomrela. V Tagaste Augustín
s niekoľkými priateľmi žil asketicky mníšskym životom. Pri návšteve mesta Hippo Regius biskup Valerius ho prehovoril, aby
sa dal vysvätiť na kňaza. Roku 396 sa stal Augustín biskupom. Zomrel 28. augusta 430.

Po Augustínovi zostalo veľké literárne dielo. Mnoho sa napremýšľal, kým prešiel kľukatou cestou k poznaniu Boha.

Po zápasoch mohol povedať už vyrovnane: Inquietum est cor nostrum, donec requiescat in Te! Okrem kázní a listov, ktoré
spomína v diele Retractiones, napísal okolo 232 spisov. Medzi najznámejší spis, až dosiaľ živý a čítaný, patria jeho
Confessiones. Vyznania sú rozhovormi s Bohom, vyznania hriechov, chvály Boha a vyznania viery v jednom. Velebí Božiu
milosť, ktorá ho priviedla k pravému poznaniu. Po osobných zážitkoch poznal hĺbku Božej milosti, ktorá sa nad ním
zmilovala. Svoj život, pády, hriechy, pokúšania, starosti, prehry i nájdenie zmyslu života, to všetko opísal tak úprimne, že
nemožno odolať nečítať túto knihu. Ako biskup Augustín bojoval proti bludným náukám, zvlášť proti donatizmu,
manicheizmu a pelagianizmu.

V severnej Afrike v jeho čase rozmohli sa donátovci (donatisti), ktorých biskup Donát, seba a svoju cirkev pokladal

za svätých, bez smrteľného hriechu. Pohŕdali v cirkvi takými, čo sa zjavne prehrešili, čo viedlo k nenávistným polemikám.
Slovom i písmom snažil sa Augustín o upokojenie. Usporiadal o tom náboženskú rozpravu v Kartágu roku 411, ktorej sa
zúčastnilo 286 biskupov všeobecnej cirkvi a 279 biskupov - donatistov. Donatisti boli prísni askéti, chodili po dedinách,
búrili sa proti rímskym zemepánov. Bol tu aj silný sociálny dôraz. Po hádkach, presviedčaní, cisársky komisár rozhodol, že
Augustín má pravdu. Ešte viac začali prenasledovať donatistov, pozbavili ich občianskych práv, pod trestom smrti im bránili
prichádzať do zhromaždení. Augustín schvaľoval násilné pokračovanie svetskej moci, súhlasil s ich odsúdením a schvaľoval,
aby nepoučiteľných donútili vstúpiť do všeobecnej cirkvi na základe L 14,23: Coge (compelle ) intrare! Tento jeho postoj stal
sa základom stredovekej inkvizície. Cirkev má bezpodmienečnú autoritu. O sebe vyznal: Neveril by som evanjeliu, keby ma
k tomu neviedla cirkev! Augustín chcel zachovať jednotu cirkvi.

O slobode ľudskej vôle a spásy vôbec hovoril, že pôvodne človek (Adam) bol v stave, keď mohol nehrešiť (posse

non peccare) a mal dosiahnuť stupeň, keď nemohol hrešiť (non posse peccare ), ale hriechom sa tento stav zmenil, takže
človek nemôže nehrešiť (non posse non peccare). K týmto úvahám ho viedol tzv. pelagianizmus. Pelagius, britský laický
mních, askéta, prišiel okolo roku 400 do Ríma. Učil, že človek napriek Adamovmu pádu nie je celkom vtiahnutý do hriechu.
Svojou slobodnou vôľou môže plniť Božie prikázania a byť bez hriechu, Novorodeniatko je v takom istom stave ako Adam
pred hriechom. Pre Pelagia Kristus bol vzorom dokonalej mravnosti. Človek má vždy možnosť rozhodnúť sa pre cnosť alebo
pre hriech. Dedičný hriech nejestvuje, sú len osobné hriechy. Pre Pelagia krst je len znakom prijatia do cirkvi. Pelagius
popieral nutnosť Božej milosti k spáse. Ježišova smrť nemá pre neho spásonosný význam.

Augustín na vlastnom živote poznal dôsledky Adamovho pádu. Celé ľudstvo je skazené, v hriechu. Človek sa chce

z toho vymaniť, ale medzi chcieť a môcť to uskutočniť je veľká priepasť (R7,14-24). Sme stratení pred Bohom, Ale Boh dáva
milosť v Synovi. Boh zachraňuje, vyvoľuje k spaseniu i zatrateniu. Pelagianizmus bol odsúdený na všeobecnej synode v
Kartágu roku 416. Roku 418 Pelagius bol vylúčený z cirkvi. Jeho prívrženci odišli na východ. Na koncile V Efeze bol
odsúdený s nestorianizmom.

Keď roku 410 Alarich vyvrátil Rím a barbari ničili ríšu, pohania vyčítali kresťanom, že kvôli nim nastal pád Ríma.

Aj kresťanom sa zdalo, že je koniec všetkému, i cirkvi. Ale Augustín ináč posudzoval tieto veci. Poznal, že Rím nie je

8

9

postavený iba na rímskej cnosti a udatnosti. Rím ničil iných, okrádal, vraždil. Bolo to organizované zlodejstvo (latrocinium).
Pracoval na obhajobe kresťanstva a riešil vzťah cirkvi k štátu. Vzniklo veľké dvojzväzkové dielo De civitate Dei (O Božej
obci.). V prvom zväzku, ktorý má desať častí, podvracia obžaloby, že kresťania sú príčinou pádu Ríma. Proti pohanom
dokazuje, že kresťanstvo je pravým náboženstvom. V druhom zväzku, ktorý má 12 častí, hovorí o Božej obci, duchovnej a
telesnej. Božia obec je nad svetskou mocou. Povinnosťou svetskej obci je konať spravodlivosť a slúžiť Božej obci, pomáhať
aj proti kacírom. Nad svetom sú Božie súdy za hriechy. Prichádzajú aj tresty. Tak hľadí na pád Ríma. Augustín hovorí aj o
chiliazme, ktorý pre neho je stotožnený s trvaním cirkvi na zemi.

U Augustína sa stretávame s biblickým učením o cirkvi. Vyznáva jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú cirkev.

V cirkvi našiel svoju záchranu. Preto je mu cirkev sprostredkovateľkou spásy prostriedkami milosti (sviatosťami). Len v nej
pôsobí Božia milosť. Cirkev je spoločenstvom Kristom vykúpených, Božím ľudom. Popri viditeľnej cirkvi hovorí aj o
neviditeľnej.

Na Augustínovo dielo sa odvolávala reformácia, zvlášť ne jeho učenie o Božej milosti, ktorá je potrebná pre spásu

človeka. Kalvín rozpracoval jeho myšlienku o predestinácii. Mnohé myšlienky o cirkvi prevzala reformácia od Augustína.
Jeho dielo je až po dnes podnetné. Aj v reformačných cirkvách Augustín ako “doktor milosti“ má svoje dôležité miesto.

13. Vznik pápežstva.
V jednotlivých provinciách Rímskej ríše bolo viac biskupstiev. Už v 2. storočí badáme snahu o vytvorenie monarchického
episkopátu. Prvým biskupom sa stáva obyčajne ten, ktorý bol v sídle provincie, v jej metropole. Bol metropolitom pre celú
provinciu. Vo východnej cirkvi boli vytvorené patriarcháty. Nicejský snem potvrdil prednostné práva rímskeho biskupa,
alexandrijského a antiochejského patriarchu (patriarchát v Jeruzaleme od roku 451). Na západe bol len jeden biskup, v Ríme.
A Rím bol hlavným mestom celej ríše. Tertulián a Cyprián hovoria o vážnosti biskupského úradu. Podľa Cypriána nielen
Peter ale aj ostatní apoštolovia mali rovnaký podiel moci a cti (J 20,21-23) Okolo roku 96 písal rímsky biskup Klement list do
Korintu, keď tam vznikli veľké spory. Ale z toho listu nedá sa poukazovať na primát rímskeho biskupa. Spomenutý Tertulián
priamo vytýkal rímskemu biskupovi, že sa opovažuje moc kľúčov preniesť na seba, čo Ježiš vyslovene dal len osobne
Petrovi. Pokladal to za prekrútenie Ježišových slov (Mt 16,18n). Lesk a sláva Ríma preniesla sa na jeho biskupa v čase útoku
barbarov (Konštantín preniesol sídlo ríše do Konštantínopolu). Rímsky biskup býval v cisárskom paláci a odvolal sa na
martýrsku smrť Petra a Pavla v Ríme. Vývoj smeroval k upevneniu jeho moci nad celou cirkvou. Na východe svoju moc
uplatňoval biskup v Carihrade. Biskup v Ríme upevňoval svoju moc nielen na západe, ale chcel ju preniesť aj na východ.
V 5. storočí vzrástla moc rímskych biskupov tak, že prevýšila východ. Zrodilo sa pápežstvo.

Synoda v Sardike (342) vymenovala rím. biskupa za rozhodcu v prípade, žeby niektorá synoda v provincii zosadila

biskupa. Biskup Damasus prisvojil Rímu titul apoštolskej stolice. Siricius si robil nárok dozoru nad celou cirkvou. Innocens I.
si nárokoval najvyššiu súdnu právomoc nad celou cirkvou.

Lev I. (440-461) je pred nami už ako skutočný pápež (pappas - pomenovanie vyšších duchovných na východe). Bol

významným teológom, významným kazateľom a učiteľom. Dostal aj prímenie Veľký. Pápežský primát cieľavedome rozvíjal.
Podopieral ho Ježišovými slovami (Mt 16,18; J21,15-17; L22,32b). Plnú moc udelenú Kristom Petrovi dedia jeho
nástupcovia na rímskej stolici (cathedra Petri). Rímsky biskup je Kristov zástupca na zemi (vicarius Christi). Všetci biskupi
majú moc od neho a sú mu podriadení (tzv. papalistická teória oproti episkopálnej, akú zastával Cyprián). Aby pápežský
primát mohol sa presadiť, vytvoril sa falzifikát 6. kánon Nicejskej synody s názvom De primatu ecclesiae Romanae, ktorý sa
začínal vetou: Ecclesia Romana semper habuit primatum. Pod cirkvou vraj treba rozumieť pápeža, lebo to je zmysel slov (Mt
16,18).

Lev I. po dva razy zachránil Rím pred spustošením v čase sťahovania národov. Roku 452 vyšiel oproti Attilovi a

spôsobil, že vojsko odtiahlo. Roku 455 vyšiel oproti kráľovi Vandalov Geiserichovi a uzmieril ho darmi.

I keď Lev I. získal moc nad cirkvou na západe, na východe bola jeho moc obmedzená. Synoda v Chalcedone roku

451 vo svojom uznesení (28. kánon) vyslovila, že carihradský patriarcha má rovnaké právo s rímskym pápežom. Darmo Lev
proti tomu protestoval. Východná cirkev zostávala naďalej pod vedením svojich štyroch patriarchov.

Pápežskú moc Leva I. upevnil cisár Valentián III. nariadením z roku 455, podľa ktorého nikto nesmie nič podniknúť

proti apoštolskej stolici. Jej rozhodnutie je záväzné. Lev I. tvrdil o sebe, že je: omnium episcoporum primas.

Z pápežov starej cirkvi najvýznamnejším bol Gregor I. Veľký (590-604). Pochádzal zo senátorskej rodiny. Rodinný

palác v Ríme premenil na kláštor. Zriekol sa všetkého majetku a založil ďalších 6 kláštorov na Sicílii. Žil ako prísny askéta
v mníšskej osamelosti. Svoju skromnosť prejavil aj v sebaoznačení: servus servorum Dei, v protive k carihradskému
patriarchovi, ktorý mal prívlastok „ekumenický“. Položil základy budúcemu pápežskému štátu, keď získal územie v boji proti
Longobardom (patrimonium Petri). Začal misiu medzi Anglosasmi a pripútal ich k Rímu. K všeobecnej cirkvi priviedol
ariánskych Longobardov a Gótov. Budoval dobré vzťahy k Frankom. Zreformoval cirkevný spev (cantus Gregorianus);
pokladaný je za tvorcu gregoriánskeho chorálu. Zreformoval omšový poriadok. Zreformoval aj duchovenstvo, k čomu slúžil
jeho spis Liber regulae pastoralis. Do cirkevného učenia zaviedol článok o očistci a tým aj zádušné omše. Nové je jeho učenie
o Večeri Pánovej ako o nekrvavej obeti. Boha je potrebné uzmierovať dobrými skutkami. Do cirkevného učenia zaradil
príhovory svätých, pomoc anjelov, zväčšil kult relikvií, dopúšťal vieru v moc obradov a amuletov, moc svätiacich
prostriedkov proti diablovi. V ľude sa tým šírili povery.

Vedľa Ambróza, Augustína a Hieronyma je Gregor Veľký pokladaný za štvrtého učiteľa cirkvi (doctor ecclesiae).

14. Pustovníctvo a mníšstvo.
Už v židovstve boli skupiny ľudí, ktoré sa oddelili od ostatných a v samote prežívali svoj náboženský život. Takými boli
eséni, kumránci, Ján Krstiteľ. Túžba po svätom a čistom, dokonalom živote prenikla aj do kresťanstva. Vždy boli takí, ktorí

9

10

chceli celý svoj život odovzdať Kristu. Neuspokojoval ich cirkevný život. Do určitej miery ich odchod na osamelé miesta bol
aj protestom proti nedostatkom cirkvi. Takíto ľudia žili osamele na púšti alebo viacerí spolu. Za priekopníka mníšstva je
považovaný pustovník Antonius (o.251-356). bol to Kopt zo stredného Egypta, ktorý podľa Mt 19,21 rozdal svoj majetok.
Stal sa eremitom (erémos-púšť). Býval v opustenom hrobe, v jaskyni a víťazne prebojoval ťažké boje s démonmi (púšť -
obávané panstvo démonov). Chýr o jeho svätosti sa šíril. Vôkol neho sa združovali mnohí podobného zmýšľania a dali sa pod
jeho vedenie. Keď zomrel ako 105 ročný, žilo pri ňom už spoločenstvo pustovníkov, eremitov. Legendy hovoria o mnohých
jeho divoch. Najstarší pustovník Pavol z Téb tiež vraj konal mnohé divy. Antonius pri opustenej jaskyni mal malé políčko, na
ktorom pestoval si obživu. Plietol aj prútené koše a zarábal si na chlieb. Jeho životopis zostavil Atanáz (Vita Antonii).
Z pustovníctva sa vyvinul mníšsky život v kláštore.

Prvý kláštor založil Antoniov žiak Pachomius, taktiež Kopt, v Egypte v osade Tabennisi pri Níle. Zjednotil

pustovníkov a spojil ich do spoločného života (koinos bios, coenobium). Mnísi (monachus - sám žijúci) bývali v zatvorenej
budove (claustrum - kláštor). Pachomius dal kláštornému životu pevný poriadok (regula, odtiaľ - rehoľa) pod vedením opáta
(abbas), archimandritu. K chudobe a celibátu pristúpil záväzok poslušnosti voči predstaveným. Modlitby, meditácie
v kláštore sa striedali s prácou v celách a na poli. Pre ženy založila kláštor Pachomiova sestra Mária. Koncom štvrtého
storočia mužské i ženské kláštory sa rozšírili. V kláštoroch nachádzali ochranu prenasledovaní, opateru chudobní a chorí.

Pustovníci dostali rôzne pomenovania: anachoreti, ktorí sa úplne odtiahli od sveta; eremiti, ktorí bývali na púšti.

Medzi mníchmi našli sa mnohé výstrednosti. Euchiti (messaliáni), stále sa modlili, lebo satana možno vyhnať len modlitbou;
akoimeti, zdržiavali sa až do krajnosti spánku; styliti, bývali na stĺpoch.

Niektorí mnísi zaznačili svoje skúsenosti a tak vznikla mníšska literatúra.
Cezarejský biskup Bazilius Veľký (+379) rozšíril regule a dal prísnejšie pravidlá pre spoločný život. Mních mal byť

usilovný v modlitbe a v práci. Pred bránami Cezarey založil Bazilius nemocnicu a prikázal mníchom starať sa o biednych a
chorých, aby lásku k Bohu dosvedčili láskou k človeku.

Na západe askéti sa združovali okolo významných osobností. K asketickému životu mali veľmi blízko viacerí, i keď

sa odchýlili od všeobecnej cirkvi. Takými boli Markion, Tacián, Montanus, Tertulián, Novacián. Takisto aj Hieronym a
Augustín. Okolo roku 374 taká skupina askétov bola v Aquileji. Hieronym zriadil kláštor v Betleheme pre mužov a niekoľko
pre ženy. Pustovnícky žil Martin, neskôr biskup v Tours. Mníšstvo na západe je spojené s menom Pavla z Noly (354-431),
ktorý po smrti svojho jediného dieťaťa založil kláštor v Nole. Ján Cassianus založil roku 404 kláštor v okolí Marseille. Podľa
egyptských vzorov napísal návod ku kláštornému životu. V Hippo Regio Augustínova sestra založila kláštor pre ženy. Po jej
smrti Augustín napísal mníškam list, regule spoločného života. Jeho prepracovaním vznikla neskoršia rehoľa sv. Augustína.

Kto chcel vstúpiť do kláštora za rok musel byť novicom. Mnísi sa modlievali o tretej, šiestej, deviatej hodine večer a

ráno. Neskôr zaviedli ešte modlitby o polnoci. Cassian nariadil mníchom zaoberať sa teológiou. Najvýznamnejším
organizátorom mníšskeho života bol Benedikt z Nurzie (480-547). Už ako mladík bol veľmi prísny k sebe, tri roky strávil
v istej jaskyni. Mnísi si ho zvolili za opáta. Pre svoju prísnosť nenašiel porozumenie a preto späť sa vrátil do jaskyne.
Rovnako zmýšľajúcich zhromaždil vôkol seba a založil kláštor na Monte Cassino (529) v Taliansku na mieste, kde stáli
pohanské chrámy. Kto chcel byť prijatý do kláštora musel zložiť tri sľuby: 1.) zostať do smrti v kláštore (stabilitas loci), 2.)
zanechať majetok a neženiť sa (conversio morum), 3.) poslušnosť (oboedientia). Heslom benediktínov sa stalo: ora et labora!
Denne mávali 7 krát modlitby (podľa Ž 119,64). Cassiodorus prikázal im pracovať aj na duševnom poli. Odpisovali rôzne
latinské a grécke spisy. Starali sa o nemocných. Zaoberali sa aj roľníctvom, chovom dobytka, výchovou mládeže. Zriaďovali
knižnice, útulky, lekárne, takže mali veľký kultúrny význam. Pestovali staviteľstvo a výtvarné umenie.

Predstavení kláštorov mali určitú slobodu, neboli závislí celkom na cirkvi. Koncil v Chalcedóne (451) zaradil kláštory

pod dozor biskupov, takže boli včlenené do zväzku diecézy.

15. Služby Božie a cirkevný život.
Služby Božie boli veľmi jednoduché. Keď cirkev dosiahla slobodu, začala súťažiť s pohanskými obradmi, nádhernými
chrámami a ich zariadením. Rozvíjal sa liturgický spev. Kňazi začali nosiť ozdobný odev. Krstilo sa svätenou vodou.
Krstenca pomazali olejom. Odtiaľ sa vyvinulo birmovanie vyhradené biskupom. Krst udelený kacírom od 4. storočia pokladal
sa za platný. Kázaniu slova Božieho venovali sa viacej na východe, kde to prechádzalo do teatrálností. Na západe viac boli
kratšie reči (sermones). Liturgia zaujímala pomerne veľa miesta.

V strede služieb Božích zostávala eucharistia. Slovo omša (missa) vzniklo asi v 4. storočí a znamenalo samú

eucharistiu alebo prepustenie zo služieb Božích vôbec. Ľud vstupoval do chrámu umývaním rúk, križovaním, zapaľovaním
sviečok, úctou k obrazom. Spočiatku sa spievali časti z Písma, ale tvorili sa aj nové duchovné piesne. Ambróz urobil spev
rytmickým a prispôsobil ho ľudovému spevu. Gregor Veľký zaviedol dôstojný dôstojný vážny spev. Postupne prichádza do
chrámov orgán a od 7. storočia aj veže a zvony. Dodržiavali sa ranné modlitby (matutinae) a večerné (vesperi). Od 4. storočia
uvádzané sú procesie. V cirkevnom roku sa dokončuje sústava hlavných sviatkov, pôstnych dní, dátum Veľkej noci (po jarnej
rovnodennosti prvá nedeľa po splne mesiaca). Vianoce sa slávili po prvý raz v Ríme 25. dec. 354, alebo aj skôr. Sviatok
Všechsvätých je od začiatku 7. storočia; Nedeľa sv. Trojice je od 12. storočia. K tomu pristupujú dni mučeníkov – svätcov
ako pamätné, a najmä mariánske sviatky. Už v 3. storočí bola nazvaná Bohorodičkou. Rysy pohanských bohýň boli na ňu
prenesené. Zobrazovaná je ako egyptská Isys so svojím synom Horom na rukách. Ujíma sa kult svätých, relikvií, ktorým sa
pripisuje divotvorná liečiteľská moc. Postupne sa udomácňuje kult obrazov.

Cirkev stavala chrámy, najprv tzv. baziliky, ktoré mali pôdorys obdĺžnika s dvoma a šiestimi súbežnými loďami, ktoré

boli oddelené stĺpmi. Chrám bol rozdelený na tri časti, v predsieni bývali katechuméni a kajúcnici. Vo veľkej časti boli
pokrstení. Na vyvýšenom mieste boli miesta pre kňazov, trón biskupov a oltár. Vyvýšenie oltára zdôrazňovalo jeho ústredné
miesto a význam eucharistie na službách Božích. Budovali sa aj kruhové chrámy pre krst (baptistéria). Na východe vznikol

10

11

byzantský kupolový štýl. V tomto štýle bol postavený chrám sv. Múdrosti (Aja – Sophia) v Carihrade cisárom Justiniánom I.
roku 537. Chrámy mali mozaikové maľby.

Kresťanský letopočet je dielom mnícha Dionýza Exigua z roku 525, keď sa začali počítať roky pred a po narodení

Krista Pána (Dopustil sa však nepresnosti).

16. Islam.
Kým na západe sa šírilo kresťanstvo a upevňovala sa cirkevná moc, na východe ničil kresťanstvo Mohamed (Velebný) a
prívrženci jeho náboženstva pomenovaného islamom (oddaní do Božej vôle).

Mohamed (571-632) vyrástol v arabskom polyteizme a fetišizme. Ako kupec na cestách sa zoznámil so židovstvom

a kresťanstvom, v ktorom prevládal kult obrazov a mariánska úcta. Mohamed Máriu pokladal za tretiu osobu kresťanskej
Trojice, 25 ročný sa oženil s bohatou vdovou. Od roku 610 mával rôzne videnia v extáze. V uvažovaniach sa mu zdalo, že
videl archanjela Gabriela a počul Alláhov hlas. Veril v dobrých a zlých démonov (džinov). Boh prejavil svoju dobrotu cez
starozmluvných prorokov. Medzi nimi popredné miesto mal Ježiš. Zažil zjavenie, podľa ktorého je on posledným a najväčším
Alláhovým prorokom. Vo svojom vystúpení v Mekke, keď vyzval rodákov, aby zanechali povrchný život a pohanstvo, nemal
nijaký úspech. Roku 622 odišiel do Mediny, kde bol prijatý ako prorok. Od tejto udalosti počítajú mohamedáni svoj letopočet
(hedžra). V centre Mohamedovho náboženstva stojí jediný Boh Alláh. Určil päť príkazov, ktoré má mohamedán zachovať:
Jeden je Boh Alláh, Mohamed je jeho najväčším prorokom, denne sa päť krát modliť, dávať almužny, zachovávať pôst
v mesiaci Ramadan, raz za život podniknúť púť do Mekky (hadždž). Do kultu zasadil uctievanie posvätného kameňa (kocky)
Kaaba. Mohamed zakázal zobrazovať Alláha, ktorý je pánom, sudcom až despotom. Človek nie je pod mocou dedičného
hriechu. Ak splní požiadavky zaznačené v posvätnej knihe Koráne, vstane v súdny deň k blahoslavenstvu. Odmenou je
zmyselná rozkoš. Korán má 114 kapitol (súry). Tradíciu obsahuje kniha Sunna (cesta), ktorú tzv. šiíti odmietli. Mohamedovi
nástupcovia - kalifovia mečom šírili mohamedanizmus. Označenie mohamedanizmu ako islam znamená odovzdanie sa
Allahovi, uspokojenie s osudom, fatalizmus. Islam podcenil ženu, Mohamed pripúšťa mnohoženstvo; zakazuje piť víno, jesť
bravčovinu. Sviatočným dňom je piatok; meno muslim znamená veriaci v Alláha.

Islam bol spočiatku tolerantný. Zmenil sa a začal ničiť mečom kresťanskú kultúru. Podnikol krvavú inkvizíciu do

Sýrie, Palestíny, Egypta, sev. Afriky, Španielska. Jeho výbojnosť zastavil až Karol Martel roku 732, keď ohrozoval Galiu.
Časom ohrozoval Carihrad a prenikol až do strednej Európy, keď Turci prijali islam za svoje náboženstvo. Kresťanstvo ťažko
odolávalo islamskému násiliu.

STREDOVEK

C. Z dejín stredovekej cirkvi
1. Šírenie kresťanstva v Európe.

V 4. a 5. storočí zažila Európa veľké zmeny. Išlo o tzv. sťahovanie národov. Z východu a severu prenikali do Rímskej ríše
germánske, slovanské kmene, Avari a Húni. Rôzne pohanské kmene, barbarské, boli také silné, že Vandali roku 476 vyvrátili
na západe Rímsku ríšu. Východná časť ríše sa zatiaľ udržala. Tieto pohanské kmene prinášali so sebou náboženstvo na nízkej
úrovni. Zbožstvovali prírodu a jej javy, obetovali božstvám. Ku kresťanským územiam postupne sa priblížili germánske
kmene: Góti, Vandali, Longobardi, Frankovia pri Rýne.

a) Prvým germánskym kmeňom, ktorý prijal kresťanstvo, boli Góti. Kresťanstvo ku Gótom preniklo už v 3. storočí,

keď sídlili na území siahajúcom od dolného Dunaja po Krym. Ich prvým misionárom, biskupom bol Wulfila (313-383). Na
biskupa bol vysvätený roku 337 carihradským metropolitom Eusebiom. Prijal ariánske kresťanstvo. Pôsobil medzi Gótmi,
ktorých Rimania vyhnali na Balkán pri Dunaji. Wulfila preložil Bibliu do gótskej reči. Z gréckej a latinskej abecedy ako aj
z germánskych rún zostavil gótske písmo. Nepreložil knihy Samuelove a knihy Kráľov, keďže hovoria o vojnách; medzi
germánmi nechcel totiž podporovať vojenského ducha. Zlomky z toho prekladu tzv. Codex argenteus sa nachádzajú
v Uppsale. Góti dlho si zachovávali ariánske kresťanstvo. Ich cirkev mala národný ráz. Pre kresťanstvo získavali Ostrogótov,
Vandalov a Burgundov.

Roku 455 prenikli Vandali na čele s Geiserichom do Ríma. Germánski vojvodcovia dosadzovali cisárov. Roku 476

Odovakar prijal titul italského kráľa a zosadil posledného cisára Romula nazvaného Augustula. Tak vzniklo západné
cisárstvo. Germáni už dávno tvorili väčšinu cisárskeho vojska. Usadzovali sa medzi domácim rímskym obyvateľom,
prispôsobovali sa im, takže v dejinách sa hovorí o rímskogermánskom stredoveku.

Germánsky kmeň Frankov prenikol do Galie (Francúzka). Kráľ Chlodwig zjednotil franské kmene po oboch

stranách Rýna a roku 486 založil Franskú ríšu. Pod vplyvom manželky Klotyldy dal sa pokrstiť a prijal katolícke
náboženstvo. Legenda hovorí o jeho sľube, že sa dá pokrstiť, ak mu Boh dopraje zvíťaziť nad Alemannmi. Pokrstil ho biskup
Remigius s 3000 členmi jeho sprievodu na Vianoce v katedrále v Remeši. Chlodwig odporoval ariánom. Cirkev podporovala
Chlodwiga ako svojho ochrancu a dediča rímskych cisárov. Spolu sa pričinili o zánik arianizmu medzi Germanmi.

b) Vo Veľkej Británii sa kresťanstvo začalo šíriť už v 3. storočí. Británia bola rímskou provinciou. V 4. storočí boli

tu 3 biskupstvá (York, Lincoln, Londýn).

Do Írska prenikalo kresťanstvo z Británie. V Škótsku šíril kresťanstvo Patrick (389-461). Írovia a Škóti tvorili

pomerne nezávislú cirkev od Ríma. Patrick stal sa biskupom, zakladal kláštory a kostoly. Mnísi boli podrobení prísnej

11

12

askéze. Medzi dobré skutky patrilo aj šírenie kresťanstva, misia. Tak vznikla írsko-škótska misia. Jej misionári prišli aj
k Rýnu. Tu vynikol Columbanus († 615) a jeho žiak Gallus (založil S. Gallen). Emmerau pôsobil pri Regensburgu.

Keď pohanskí Anglosasi po roku 440 podrobili si Britániu, pôvodná cirkev zanikla. Pápež Gregor Veľký koncom

VI. storočia poslal do Británie 40 mníchov-benediktínov. Pomohli tu aj írskoškótskí mnísi, ktorí pre svoje asketické
zmýšľanie vniesli medzi ľud spoveď a vytvorili pravidlá ako uskutočniť uložené pokánie. Finnian z Clonardu († 548) zostavil
prvý penitenciár, čo sa rozšírilo po celej západnej cirkvi. Írskoškótská cirkev mala mníšske vedenie, biskupská hodnosť stála
za opátskou. Biskupa volili mnísi. Pred koncom 7. storočia sev. Írsko podriadilo sa Rímu.

V diele írskoškótskych misionárov potom pokračovali anglosaskí mnísi, medzi ktorými vynikol:
c) Bonifác pôvodným menom Wynfrith. Narodil sa o. roku 675. Najprv bol pomocníkom Willibrordovým († 739),

ktorý pôsobil vo Frízsku a potom s pápežovým dovolením ako arcibiskup v Utrechte. Bonifác stal sa apoštolom Nemcov; na
biskupa ho vysvätil pápež Gregor II., roku 721 v Ríme. Pôsobil v Hessensku, Durínsku i Bavorsku. Pápež Gregor III.
vymenoval ho za arcibiskupa (732) so sídlom vo Wormsi. Pri Geismare v Hessensku sťal dub zasvätený bohu Wotanovi,
z dreva urobil malú modlitebňu. Zakladal biskupstvá verné Rímu a to v Passau, Regensburgu, Salzburgu, kde dosiahol
zosadenie írskoškótskeho biskupa Vergila; v Durínsku založil biskupstvo vo Wurzburgu. Z kláštora a biskupstva v Eichstätte
mala sa Bonifácova činnosť dotýkať aj pohraničných Slovanov. Vo svojom mohučskom biskupstve založil kláštor vo Fulde,
kam prišiel roku 744. Misionoval ďalej, chcel pozdvihnúť upadnutú franskú cirkev. Na misii medzi Frýzmi (v dnešnom
Holandsku) ho zabili († 754). Bránil sa knihou evanjelií nad hlavou, čo dodnes vo Fulde ukazujú ako poškodenú relikviu.
Pochovaný je vo Fulde.

Sasov ohňom a mečom na kresťanstvo obrátil Karol Veľký, franský kráľ. Pravda, nešlo to bez tuhého odporu

pohanských Sasov. V Rakúsku (Noricum) v okolí Viedne (Klosterneuburg) šíril kresťanstvo v druhej polovici V. storočia
askéta Severin. Okolo r. 700 pôsobil v Salzburgu írskoškótsky misionár Rupert; budoval kostoly a kláštory. Ďalší írskoškótsky
misionár Virgil ako biskup rozšíril svoju činnosť zo Salzburgu na ďalšie rakúske územia. Takisto ako jeho predchodca staval
kostoly a kláštory.

2. Šírenie kresťanstva medzi Slovanmi.
a) Do Panónie preniklo kresťanstvo už v 4. storočí z Istrie a Dalmácie. Z biskupstva v Akvileji v Terstskom zálive postupne
prenikalo kresťanstvo aj k susediacim Slovanom. V Sirmiu bolo arcibiskupstvo, ale roku 582 zaniklo, keďže Avari všetko
vyvrátili. Roku 630 belgický biskup Amand prekročil Dunaj a misionoval nad Dunajom. Možno predpokladať, že prišiel do
styku so slovanským obyvateľstvom. Keď Samo vyslobodil Slovanov z avarskej nadvlády, založil slovanskú ríšu (623-658).
Pravdepodobné je, že Samo bol kresťanom, i keď nejako kresťansky nevystupoval. Do Samovej ríše prislúchala časť
západného Slovenska.

Na naše územie prichádzali franskí misionári zo Salzburgu a Passau. Roku 798 salzburské biskupstvo bolo povýšené

na arcibiskupstvo. Roku 828 vysvätil soľnohradský arcibiskup Adalrám kostol v Nitre, kde prvým naším známym kniežaťom
bol Pribina. Údajne kvôli svojej manželke, ktorá bola Nemka; iní tvrdia, že to bolo kvôli cudzincom-obchodníkom. Keď
Mojmír I., moravské knieža, vyhnal Pribinu, ten odišiel k Baltskému jazeru. V Blatnohrade roku 850 vystavil chrám a potom
ďalších 30 na území, ktoré mu daroval kráľ Ľudovít Nemec. Pribina prijal krst roku 837 v Traismaueri (Rakúsko). Synoda
v Mohuči roku 852 konštatovala, že kresťanstvo na Veľkej Morave je „hrubé“; iste mnoho z pohanstva sa ešte zachovávalo.
Veľká Morava bola pokladaná už za pokresťančenú krajinu, keď Rastislav roku 860 obrátil sa do Ríma o misionárov znalých
slovanského jazyka. Chcel si tak zachovať nezávislosť na kráľovi Ľudovítovi a franských kňazoch a dosiahnuť hlbšie
poznanie kresťanstva v ľude vo vlastnej reči. Po neúspechu v Ríme, obrátil sa na Carihrad o takých misionárov. Roku 863
prišli na Veľkú Moravu bratia Konštantín a Metod, ktorí patrili ku kruhu vzdelancov vôkol patriarchu Focia. Konštantín,
zvaný Filozof, zostavil písmo vhodné pre slovanský jazyk (hlaholiku), ktorým písal preklady častí sv. Písma a
bohoslužobných textov do slovanskej reči, tzv. staroslovienčiny. Nemeckí biskupi nechceli sa vzdať oblasti Veľkej Moravy,
kde pôsobili a získali si určitý ohlas. Dochádzalo k napätiu, k tzv. trojjazyčnému bludu, kde solúnsky bratia šírili evanjelium
v slovanskom jazyku. Roku 867 obaja išli do Ríma na pozvanie pápeža Mikuláša I., aby sa ospravedlnili z toho, čo nemeckí
kňazi na nich žalovali. Konštantín v Ríme utiahol sa do kláštora, prijal meno Cyril; zomrel 869. Pápež Hadrián II. schválil
slovanské bohoslužby a Metoda vysvätil na arcibiskupa moravsko-panonského. Darmo proti tomu protestovali soľnohradský
arcibiskup Adalwin a pasovský biskup Ermanrich. Zmocnili sa Metoda a poltretieho roka ho väznili. Pápež Ján VII. ho
vyslobodil. Po požehnanom účinkovaní Metod zomrel v roku 885. V zložitých politických udalostiach Svätopluk vyhnal
slovanských kňazov; pápež Štefan V. zakázal slovanskú liturgiu. Nitrianskym biskupom stal sa Wiching, Nemec.

b) V Regensburgu roku 845 prijalo krst 14 českých kniežat. Roku 874 pokrstil Metod české knieža Bořivoja a jeho

manželku Ľudmilu. V Čechách kresťanstvo napomáhal šíriť knieža Václav, ktorý z podnetu brata Boleslava bol zavraždený
(28.9. 929); vyhlásený za svätého.

Prvým biskupom v Prahe roku 973 sa stal Sas Dietmar, potom Vojtech z rodu Slavníkovcov. Po neúspechu doma,

odišiel do Ríma, stal sa mníchom. Späť povolaný pôsobil v Uhorsku, pokrstil knieža Gejzu i jeho syna Štefana. Ako misionár
pôsobil medzi pohanskými Prusmi, ktorí ho roku 997 zavraždili. Pochovaný bol v poľskom Hnezdne. Jeho pozostatky
preniesol roku 1039 Břetislav I. do Prahy.

V Čechách slovanská liturgia ustúpila latinskej bohoslužbe, keď roku 1096 sázavský kláštor bol zrušený a slovanskí

mnísi vyhnaní.

12

13

3. Šírenie kresťanstva medzi ostatnými slovanskými národmi.
a) K Slovincom preniklo kresťanstvo z Bavorska a Akvileji. Boli pokrstení okolo roku 750. Prvé kresťanské knieža Chotimír
roku 753 severne od Celovca postavil chrám Panny Márie (Gospa sveta). Pokresťančenie Slovincov zavŕšili misionári zo
Salzburgu.

b) Chorváti prijali kresťanstvo z románskeho susedstva a to už začiatkom 7. storočia. Franskí kňazi, keď Karol Veľký dobyl
Istriu, úspešne misionovali. Vedľa latinskej liturgie užívali v čase Metodovom aj slovanskú liturgiu.

c) Medzi Srbmi prevládala byzantská misia. Kresťanstvo medzi Srbmi podporoval knieža Mutimír (891). Kresťanstvo sa
šírilo pôsobením Metodových žiakov, ktorí pôsobili blízko v Bulharsku a Makedónii.

d) Keď bulharský chán Boris roku 865 dal sa pokrstiť a s ním aj celý národ. Bulharská cirkev bola pod vplyvom Carihradu, i
keď Rím sa usiloval ich získať. Arcibiskupstvo bolo zriadené v Preslavi. Knieža Boris (tak sa začal nazývať) mal v cirkvi
také právo ako v štáte. Veľkú misijnú a kultúrnu činnosť v Bulharsku vyvinuli vyhnaní Metodovi žiaci z Veľ. Moravy.
Pôsobili okolí Ochridského jazera. Ďalej kresťanstvo podporoval Simeon (927).

e) Slovania na východ od Labe (Vendi) boli násilím pokresťančení, keď tieto územia dobyl Karol Veľký. Dlho zotrvávali
v pohanstve. Kultické miesta mali zvlášť na Rujane. Biskupstvo Magdeburg s prvým arcibiskupom Adalbertom stalo sa
misijným centrom pre prácu medzi Slovanmi. Za Adalberta kniežaťom bol Gotšalk, ktorý vychovaný v Anglicku na
kráľovskom dvore, šíril kresťanstvo na svojom veľkom obodritskom území. Keďže sa usilovalo ústrednú vládu, narazil na
odpor pohanských Slovanov a mučenícky zomrel spolu s biskupom Jánom a duchovenstvom.

f) Do Poľska prichádzalo kresťanstvo z Čiech. Kráľ Mečislav (922) vzal si za manželku kresťanku Doubravku, dcéru českého
kráľa Boleslava I. Dal sa pokrstiť roku 965. Prvé biskupstvo bolo založené v Poznani. Jeho syn Boleslav Chrabrý († 1025)
založil arcibiskupstvo v Hnezdne (1000). Prvým arcibiskupom bol Vojtechov brat Radim Gaudentius. Vojtech misionoval
medzi poľskými a polabskými Slovanmi.

g) Ruské kniežatá, ktoré vládli na Kryme a pri Azovskom mori boli pokrstení už koncom 9. storočia. V prvej polovici 9.
storočia prenikalo kresťanstvo do Kyjeva. Za kresťanstvo sa rozhodol knieža Vladimír (980-1015), krst prijal roku 989. Tým
sa kresťanstvo rázu východného stalo štátnym náboženstvom. Pohanstvo bolo likvidované. Cirkev sa stala oporou pre
Vladimíra.

4. Ostatné európske národy.
a) Maďarské knieža Gyula koncom 10. storočia prijal krst v Carihrade. Knieža Gejza prijímal nemeckých misionárov.
Vojtech pokrstil Gejzu a jeho syna Vajka (Štefana). Za súhlasu nemeckého cisára Ota III., roku 1000 zriadil Štefan
arcibiskupstvo v Ostrihome. Prvým arcibiskupom bol Čech Radla Anastasius (Astrik).

b.) Do severských zemí prichádzalo kresťanstvo z Franskej ríše. Za apoštola-misionára severských národov je pokladaný
mních Ansgar (801-865), ktorý pokrstil dánskeho vládcu Haralda roku 826. Ansgar pôsobil aj vo Švédsku. Od roku 831 bol
arcibiskupom v Hamburgu, potom v Brémách. Odtiaľ riadil misijnú činnosť na severe a priľahlých slovanských oblastiach.
Keď Oto I. obsadil Dánsko, roku 947 boli tu zriadené tri biskupstvá. Za Haralda Modrozubého a Svena po roku 995 možno
hovoriť o trvalom prijatí kresťanstva medzi Dánmi. Kráľ Kunt Veľký (1035) rozširoval svoje územie a upevňoval cirkev. Vo
Švédsku kráľ Olaf dal sa pokrstiť roku 1008. Vo Švédsku boli založené biskupstvá v Lunde (1104), Nidarose (1151) a
Uppsale (1164). Ďalej prenikalo kresťanstvo do Fínska, na Island a do Grónska o. roku 1000.

D. Východná cirkev po Justiniánovi. Boj o obrazy.
a) Po zániku západnej rímskej ríše (476) prebral nárok na legitímne panstvo v rímskej ríši Konštantínopol - Byzanc. Bol
pomenovaný Novým Rímom. Hovoríme o východorímskej ríši, čiže byzantskej. Ríša užívala naďalej staré meno a jej
obyvatelia naďalej boli Rimanmi. Cisár Justinián (527-565) zvíťazil nad Vandalmi a Ostrogótmi. Justinián dbal o šírenie
kresťanstva, čo pokladal za cisársku posvätnú povinnosť. Žil v presvedčení, že korunováciou prenieslo sa na neho v istom
zmysle aj najvyššie kňažstvo, že je povinný starať sa aj o duchovné blaho poddaných. Spájal v sebe vládu nad štátom,
zároveň s vládou nad cirkvou. Štát a cirkev stali sa jedno. Zaviedol tzv. cesaropapizmus. Staral sa o jednotu štátu a tým aj o
jednotu cirkvi. Zvolával synody, určoval cirkvi zákony. Dbal, aby došlo k súladu medzi štátnymi zákonmi a cirkevnými. Dal
zhotoviť zbierku ríšskych zákonov, tzv. Codex Justinianaeus (529), do ktorej zaradil aj cirkevné zákony. Cirkevné uznesenia
vyhlásil za rovnako platné ako štátne zákony. Neskôr kánnones a nomoi boli pojaté do jedného celku, čím vznikol
Nomokanon.

Biskupi mali nielen dozor nad kňazmi a mníchmi, ale aj súdnu právomoc nad nimi. Dozerali na mravnosť v štáte,

konali sociálnu starostlivosť, podieľali sa na správe štátu. Kňazi tvorili privilegovaný stav. Podmienkou biskupstva bol
celibát. Chrámy boli hojne ozdobované.

Pohanský kult bol zakázaný. Pohanskí učitelia nesmeli vyučovať. Univerzita v Aténach bola zrušená. Cisár svojou

mocou neraz zakročil aj proti bludárom, heretikom. Úradne obnovil platnosť koncilu v Chalcedóne. Monofyzitov - biskupov,
kňazov i mníchov prenasledoval. Tí sa vysťahovali do Egypta. Čiastočne urobil ústupky monofyzitom, ale si ich nezískal.
Zvolal aj piaty ekumenický koncil do Carihradu (553), ktorý sa vyslovil za Chalcedón.

13

14

Monofyzitov okolo roku 540 organizoval askéta Jakub Baradai, vysvätený na biskupa v Edesse. Výsledkom jeho

činnosti je, že bola zriadená monofyzitská cirkev v Sýrii i v Egypte. Mala svojich kňazov, biskupov i patriarchu. Nezhody
medzi nimi spôsobili, že sa vytvorila cirkev jakobitská pri hornom Eufrate a koptická v Egypte, ku ktorej patrí aj Habeš.

Vo východnej cirkvi náboženský život sa sústredil do chrámového kultu. Bohoslužby predstavovali drámu dejín

spásy. Všetky úkony mali symbolický význam, ktorý sa temer kryl so skutočnosťou. V ortodoxnej cirkvi uplatnila sa
kapadockocarihradská liturgia, o ktorú sa zaslúžil Bazil z Cezarey. Veľký význam sa pripisoval spevu, výtvarnému umeniu.
Obrazy svojou mystikou mali zachytiť srdce. Justinián dal postaviť chrám sv. Múdrosti v Carihrade. Mnísi s obľubou
pestovali mystickú literatúru, ktorá v preklade Jána Scota Eriugena vplývala aj na zbožnosť západu, na nemeckých mystikov.
Na západe našlo ohlas dielo askétu Jána Klimaka (Klimakos): Nebeský rebrík, podľa Gen 28,12.

b) východná cirkev od 6. storočia veľký význam pripisovala obrazom a ich potrebu zdôvodňovala rôznymi

bohosloveckými tvrdeniami. K neviditeľným posvätným skutočnostiam viedla cesta cez viditeľný obraz. Išlo o zmyslové
spojenie s Bohom. Keďže Kristus stal sa človekom, potom možno namaľovať Jeho obraz. Zobrazenie Krista je prejavom
viery. Kristus je predsa obraz Boží, eikón theú (2K 4,4; Kol 1,15). Na východe verili, že symbol je zjednotený so svojím
pravzorom. Kto vidí alebo bozkáva obraz má účasť na svätosti toho, koho obraz predstavuje. Obraz, ikona (eikón)
predstavuje nebeskú zmenu, ktorá sála z postáv. Obraz svojou krásou má povzniesť človeka, vliať do duše posvätnosť,
blaženosť. Má človeku pripomínať, že je aj on obrazom Božím. Východná cirkev dbala, aby obrazy boli dôstojné. Odmietať
obrazy znamenalo nectiť si tých, ktorí sú zobrazení na nich. Mnísi velebili obrazy, medzi ľudom hovorili o zázrakoch, ktoré
sa stali skrze nich. Ľud v chráme i doma si ich ctil, bozkával, modlil sa pred nimi. O niektorých obrazoch sa tradovalo, že
hovoria a pod.. Prirodzene, že tým sa šírila povera. Na rôznych miestach objavovali sa „zázračné obrazy“. Cisár Lev III.
(717-741) vo vedomí, že je aj kňazom a má rozhodovať aj vo veciach viery, roku 726 rozkázal, aby obrazy z chrámov boli
odstránené. Druhý trullský koncil v Konštantínopoli r. 692 sa ešte vyslovil za výtvarné spodobovanie Krista. Jednako viacerí
biskupi boli proti uctievaniu obrazov. Lev III., nazvaný obrazoborec, narazil však na odpor ľudu. Boj o obrazy trval 120
rokov a zvíťazili ich ctitelia (ikonoduloi). Mnísi horlivo medzi ľudom podporovali uctievanie obrazov. Boj o obrazy zahŕňal
v sebe aj politické protiklady. Pápež Gregor II. sa vyslovil proti cisárovmu nariadeniu, ale nič proti obrazom nepodnikol.
Gregor III. (731-741) už vylúčil z cirkvi obrazoborcov. Úctu k obrazom na východe obhajoval Ján Damašský (749) v diele
Prameň poznania (Pégé gnóseós). Damašský obrazoborcov obvinil z manicheizmu, že pohŕdajú hmotou, teda Božím
stvorením. Jeho výrok: „Videl som ľudskú tvár Božiu a spasená je moja duša“.

Cisár Konštantín V. presadil na ríšskej synode roku 754 v Carihrade zákony proti ctiteľom obrazov. Boli vyhlásení

za kacírov a modlárov. Jána Damašského vyobcovali z cirkvi. Uznesenie bolo namierené proti neposlušným mníchom; tí
odchádzali do Sýrie alebo do Itálie. Po bojoch cisárovna Irena, ctiteľka obrazov, zvolala roku 787 7. ekumenický koncil do
Nicei. Koncil sa uzniesol: rozlišuje sa medzi uctievaním a klaňaním. Klaňanie - opravdivá pocta - aléthiné latreia - je
vyhradená Bohu; ale úcta - proskynésis - sa môže vzdávať aj tvorom, krížu, obrazom Krista, Panny Márie, anjelom, svätým.
Koncil vyhlásil, že uctievanie obrazu vychádza z úcty k originálu. Kto uctieval obraz, tým ctí si zobrazeného. Úcta má byť
sprevádzaná sviečkami a kadidlom. Bolo prijaté aj uctievanie ostatkov svätých.

Veľkú úctu k obrazom rozvinul opát studijského kláštora Teodor, zvaný Sudites. Ctitelia obrazov (ikonoduloi) medzi

mníchmi našli v ňom oporu. Podľa Teodora v autentickom obraze má vraj kresťan pred sebou skutočného Krista.
Obrazoborci (ikonoklastai) mali zase oporu v cisárovi Michalovi II. a Teofilovi. Cisárovna Teodora nakoniec s patriarchom
Methodiom obnovila uznesenie 7. koncilu, zosadila ikonoklastického patriarchu Jána. Synoda v Carihrade 11.marca 843
vrátila obrazy späť do chrámov. Tento deň sa svätí v pravosláví ako sviatok pravoveria. Ozdobená stena ikonami. tzv.
ikonostas delí oltár od chrámového priestoru v pravoslávnych kostoloch.

Vedľa univerzity v Carihrade bola vysoká škola, kde sa vzdelávali mladí teológovia. Patriarcha dosadzoval na ňu

vyučujúcich. Teologické štúdium spočívalo vo výklade biblických kníh.

V kláštoroch sa mnísi venovali aj literárnej tvorbe. Tu vynikol Theofanes Homologétes (Confessor). Chronologicky

písal o udalostiach od doby Diokleciánovej po rok 813. Veľmi rozšírená bola Svetová kronika Georgia Monacha Hamrtóla,
ktorá obsahuje teologické úvahy, polemiky, boje o obrazy.

E. Pápežstvo a cirkev v stredoveku.
Vo Franskej ríši namiesto slabých merovejovských kráľov (Merowingov) vládli správcovia kráľovského dvora,
majordómovia. Z nich vynikol majordómus Karol Martell (714-741). Slávnym sa stal, keď odrazil víťazný pochod Arabov a
Berberov cez Pyreneje do Francúzka. Mohamedáni utrpeli porážku roku 732 pri Tours a Poitiers. Syn Karola Martella Pipin
túžil dosiahnuť kráľovskú korunu. Vedel, že to nepôjde bež pápežovej pomoci. Pápež Zachariáš s jeho úmyslom súhlasil.
Pipina roku 751 zvolili franskí veľmoži za kráľa. Merovejca kráľa Chilpericha III. s jeho synom zosadili a dali do kláštora.
Tak prešla kráľovská moc na karolovcov (Karolingov).

1. Vznik cirkevného štátu.
Pipin sa stal ochrancom pápeža a cirkvi z vďačnosti, že mu pápež pomohol ku kráľovskej korune. Na Pipina sa obrátil o
pomoc ďalší pápež Štefan II., keď Longobardi ohrozovali Rím. Pipin roku 754 v Ponthione (na Marne) uzavrel priateľský
zväzok medzi pápežstvom a Franskou ríšou. Longobardov porazil a získané územie, zvlášť Ravenu, daroval sv. Petrovi
(Patrimonium Petri). To potvrdil roku 756 darovacou listinou. Tak vznikol pápežský cirkevný štát, ktorý sa v priebehu dejín
zväčšoval i zmenšoval a trval až do roku 1870; potom bol v obvode vatikánskom znova roku 1929 ustanovený.

Oporou pápežských nárokov do budúcnosti sa stalo tzv. konštantínovské darovanie (Donatio Constantini). Pochádza

z rokov 750-60. Táto listina vznikla buď v samej pápežskej kancelárii Štefana II. buď v kancelárii pápeža Pavla I. Donácia

14

15

má dve časti. V prvej (Confessio Constantini) je podaná legenda z 5. storočia, podľa ktorej cisár Konštantín Veľký trpel
malomocenstvom, z ktorého ho zázračne vyliečil pápež Silvester. Druhá časť Donácie obsahuje Konštantínovo vyhlásenie, že
odovzdáva Petrovi a Pavlovi a tak ich nástupcovi Silvestrovi a potom jeho nástupcom lateránsky palác v Ríme a odznaky
svojej panovníckej moci, panstvo nad Rímom a vládu nad západným územím ríše (trojitá koruna). A keďže pápežská moc je
nad mocou cisárovou, nesluší sa, aby cisár vládol v tom istom meste, preto prenáša svoje sídlo do Byzancia.

Listina je vysloveným falzifikátom. Na základe tejto falošne vyrobenej listiny budovali pápeži svoju moc od

Gregora VII, po Inocenta III. a Bonifáca VIII. Uplatňovali si tak panstvo nad celým svetom. Listina je vyjadrením
pápežských túžob v druhej polovici 8. storočia. Pápež Štefan II. roku 754 v St. Denis zopakoval pomazanie Pipina a jeho
synov Karola a Karolmana na kráľa. Činil si nárok aj na cisárske práva.

2. Cirkev za Karola Veľkého.
Najmocnejším panovníkom v stredoveku bol Karol Veľký (768-814); jeho ríša siahala od rieky Ebro až po Labe. Viackrát
víťazne bojoval proti Longobardom. Za jedného vojenského obliehania navštívil roku 774 Rím a pri hrobe sv. Petra spolu
s pápežom si prisahali vernosť. Od toho času úlohou Franskej ríše bola ochrana cirkvi. Karol obnovil darovacie sľuby
pápežovi Hadriánovi I., ktorými sa zaviazal jeho otec Pipin. Pri rozširovaní svojej ríše zároveň šíril aj kresťanstvo. Tvrdo
potrestal Sasov, keď sa nechceli dať obrátiť a povstali pod vedením vojvodu Vidukinda. Pobil z nich 4.500 mužov. Nakoniec
sa musel Vidukind podrobiť a pokrstiť. Sasov pokresťančoval mečom, dal ich nahnať do riek a krstiť. Roku 796 porazil
Avarov, ktorí sužovali aj Slovanov v Panónii. Roku 798 zriadil v Soľnohrade arcibiskupstvo. Prvý arcibiskup Arno zo
Soľnohradu misionoval medzi korutánskymi Slovanmi.

Vo Franskej ríši organizoval štátne cirkevníctvo. Vydával cirkevné zákony rovnako ako aj štátne, tzv. capitularia.

Kanonické právo muselo byť v zhode s franským právom. Kráľovskí poslovia dozerali na správu štátu i cirkvi. Karol sa
považoval za Bohom ustanoveného vládcu, ktorého úlohy sú aj nad cirkvou. Menoval biskupov, ktorým určil duchovnú
službu: kázať, vizitovať, reformovať, spravovať cirkev, ale byť aj na čele ozbrojených oddielov. Vo Franskej ríši za jeho
vlády bolo 12 arcibiskupstiev. Povzbudenie i poučenie k ochrane cirkvi čerpal z Augustínovho spisu De civitate Dei.
Podporoval cirkev, ale zároveň sa cítil byť nad pápežom. Tvrdil, že cisár má ochrániť ríšu a cirkev proti nepriateľom a
pápežovou úlohou je modliť sa za zdar cisára a ríše. Karol sa dal nazvať: rex et sacerdos (kráľ a kňaz). Cirkvi určil nadmieru
veľa kultúrnych úloh, keď od roku 789 presídlil do Aachen. V Aachene založil dvornú akadémiu, ktorá sa stala duchovným
centrom celej ríše. Povolával na ňu učencov, z ktorých zvlášť vynikol Anglosas Alkuin. Alkuin obnovil antické vyučovanie,
zaviedol štúdium siedmych slobodných umení rozdelených na nižšie trivium (gramatika, rétorika, dialektika) a vyššie
kvadrivium (aritmetika, geometria, astronómia, muzika). Karol Veľký zhromažďoval umelecké predmety, rôzne maľby,
vybudoval knižnicu. Nariadil odpisovania antických diel a tak vznikla krásna forma písma, tzv. karolínske minuskuly.

Karolovi veľmi záležalo na tom, aby sa stal cisárom rovnocenným s východorímskym. Roku 799 pápež Lev III.

uchýlil sa ku Karolovi, lebo ho obviňovali zo zločinov a z Ríma vyhnali. Karol prišiel do Ríma prešetriť celú vec. Pápež sa
pred synodou očisťoval. Pred Vianocami r. 800 bol opäť dosadený. Za to pápež pri polnočnej omši roku 800 vložil Karolovi
na hlavu korunu a vyhlásil ho za cisára.

Zasahoval aj do cirkevných vieroučných sporov a to do adopciánskeho, keď dal uväzniť biskupa Felixa v Španielsku

pre jeho učenie, že Ježiš bol len adoptívnym Božím Synom; synoda vo Frankfurte roku 794 odsúdila uctievanie obrazov.
Napokon na synode v Aachen roku 794 presadil, že filioque patrí do Kréda.

Od kňazov požadoval Karol Veľký dostatočné vzdelanie. Žiadal od nich premenu života zodpovedajúcu

vedomostiam z teológie. Zakladal farské obvody, nad ktorými mali dozor dekani; vo väčších obvodoch dozeral kanovník,
praepositus-probošt. Taktiež od kláštorov požadoval, aby sa stali strediskami vzdelania. V nedeľu mala byť kázeň v reči
ľudu. Každý musel vedieť Otčenáš a Krédo. Nedeľa sa mala svätiť, nikto nesmel pracovať. Na službách Božích ľud mal byť
aktívny aspoň spevom: Sláva Otcu a trojnásobným: Svätý je Pán. Krstiť sa malo v sviatočných dňoch, nie ponorením, ale
pokropením. Pravidelné modlitby, spovede, sa stali zvykom v ľude. Taktiež pravidelné zvonenie. Karol pritom dbal, aby sa
cirkev starala o chudobných. Karol zomrel roku 814. Protipápež Paschalis III. ho vyhlásil za svätého. Rím to neuznal. ale
uctievanie dovolil. Franská ríša sa stala za Karola Veľkého kresťanským západom.

3. Rozkol v cirkvi roku 1054.
a) V prvých storočiach náboženské otázky sa riešili prevážne vo východnej cirkvi. Tu sa konali aj koncili, ktoré mali svoju
vieroučnú záväznosť pre celú cirkev. Dôležité miesto mali patriarcháty v Konštantínopoli, Alexandrii, Antiochii a
Jeruzaleme. Až potom prichádza k dôležitosti Ríma, poťažne nárokom Ríma na prvenstvo v cirkvi. Západná rímska ríša
zanikla roku 476, ale biskup zostáva v Ríme. Napätie medzi Rímom a východným Rímom – Konštantínopolom stále
pretrvávalo. Súperenie oboch patriarchov, biskupov v určitých obdobiach prepuklo.

V rokoch 484 – 519, takmer 35 rokov, trvalo rozdelenie a veľké napätie medzi východnou a západnou cirkvou. Na

II. trullánskom koncile roku 692 bolo vyhlásené, že carihradský patriarcha je rovný pápežovi, čím len zopakovali uznesenie
chalcedonského snemu (28. kánon). Ďalej koncil žiadal celibát len pre biskupov, kňazi a diakoni mohli zotrvať v manželstve
uzavretom pred vysviackou. Koncil ďalej zakázal zobrazovať Krista ako baránka, čo bolo bežné na západe. Uznesenie tohto
koncilu západná cirkev neuznala, čím sa rozdiely prehĺbili.

Väčší rozpor medzi východnou a západnou cirkvou nastal, keď na cirkevnom sneme v Tolede roku 586 západná

cirkev k nicejsko-konštantínopolskému vyznaniu (381) pridala vsuvku, že Duch Svätý pochádza od Otca a Syna (qui ex Patre
[Filioque] procedit) Východ v tom videl sfalšovanie učenia. Pápež uznal, že je to vsuvka, ale zdráhal sa ju odstrániť. Karol
Veľký na synode v Aachene roku 809 vyhlásil, že filioque patrí do vyznania. Roku 1014 sa to vložilo do omšového poriadku.
Spory o uctievanie obrazov tiež prehĺbili rozdiely medzi východom a západom.

15

16

b) za väčší možno označiť spor medzi pápežom Mikulášom I. (855-869) a patriarchom Fociom (Fotios). Po

zosadenom patriarchovi Ignácovi v Carihrade, ktorý zakázal cisárovi Bardasovi vstup do chrámu Hagia Sofia pre jeho
nemravný život, roku 857 nastúpil nový patriarcha Focius, vzdelaný laik. Ignác sa odvolal k pápežovi Mikulášovi I. Pápež
neuznal Focia, poslal svojich delegátov do Carihradu; po neúspešnom rokovaní roku 863 ho exkomunikoval. Focius naopak
na synode v Carihrade roku 867 exkomunikoval pápeža - fociovský rozkol. (V tom istom čase Fociov žiak Konštantín
Filozof pôsobil už na Veľkej Morave). Pápežove nároky na východnú cirkev sa neuplatnili.

Focius sa roku 866 obrátil listom na patriarchov východnej cirkvi, v ktorom poukázal na bludy západu. Západnej

cirkvi vytýkal sobotné pôsty, nútený celibát pre kňazov, holenie brady, oddelenie birmovky od krstu (východná cirkev oboje
robila pri krste). Tým, že západná cirkev pozmenila nicejské vyznanie (Spiritus Sanctus procedit ex Patre Filioque), dopustila
sa kacírstva. Po smrti Ignácovej pápež Ján VIII. uznal Focia. Carihradská synoda 869/70 – na západe ako 8.ekumenický
koncil – sa vyslovila proti Fociovi. Ale synoda v Carihrade roku 879/80 sa vyslovila za Focia. Túto synodu uznáva východná
cirkev ako 8. ekumenický koncil. Pápežský primát uznala len pre západnú cirkev. Focios bol znova zosadený. Zomrel
v kláštornej väzbe roku 890. Východná cirkev ho vyhlásila za svätého, obhájcu pravoveria a nezávislosti na pápežovi.

c) Pápež Lev IX. (1049-1054) požadoval cirkevné a politické panstvo nad byzantskými majetkami v južnej Itálii.

V dôsledku toho znova prepukol spor o pápežov primát; latinské kostoly v Carihrade ako prejav odporu k Rímu začali
zatvárať. Podobne aj kláštory. Rímskej cirkvi vyčítali, že užíva pri Večeri Pánovej nekvasený chlieb ako židia. Cisár
Konštantín Monomachus chcel zmieriť obidve stránky, lebo potreboval pomoc západu proti islamu. Ale patriarcha Michal
Caerularios sa obával zasahovania pápeža do jeho právomoci. Opakoval v čom sa západná cirkev odchýlila od pravoveria.

Pápež Lev IX. poslal do Carihradu svojho posla vyjednávača kardinála Humberta, ktorý si počínal veľmi panovačne

voči patriarchovi z titulu pápežského primátu. Už roku 1053 pápež zostavil exkomunikačnú bulu, kde vytýkal, že patriarcha
užíva titul “ekumenický patriarcha“. Keďže vyjednávanie bolo neúspešné, poslovia z Ríma položili 16. júla 1054 pred
bohoslužobným zhromaždením na oltár chrámu sv. Múdrosti exkomunikačnú bulu, ktorou Michala a jeho prívržencov
prekliali. Kliatba sa netýkala celej východnej cirkvi, cisár a jeho dvor neboli spomenutí. Patriarcha Michal na to dal do
kliatby rímsku cirkev za súhlasu ostatných patriarchov a duchovenstva. Od tej doby pápežstvu nebola na východe priznávaná
prednosť v cirkvi. Ďalšie pokusy o zmierenie boli neúspešné. Pápež Pavol VI. a patriarcha Athenagoras I. roku 1967 sa
vzájomne navštívili v Jeruzaleme a Ríme, podali si ruky, ale k nejakému zblíženiu nedošlo. Nejde len o spor o filioque!

4. Vzostup pápežstva.
a) Po smrti Karola Veľkého (814) vládol vo Franskej svetovej ríši jeho syn Ľudovít Pobožný (814-840). Svoju ríšu tak ako
jeho otec, pokladal za imperium christianum. Kým Karol Veľký pokladal pápeža za svojho poddaného, za Ľudovítovej vlády
smeroval vývoj k vymámeniu sa pápeža spod svetskej moci. Vzrast pápežskej moci podporovali mnohí biskupi. Vo
Francúzku nadobudla prevahu klerikálna strana, ktorá postavila cirkevnú moc nad štátnu. V Remeši sa usiloval arcibiskup
Hinkmar o posilnenie svojej metropolitnej moci v západnej časti Franskej ríše. Medzi troma synmi Ľudovíta bol spor o
dedičstvo, čo pápeži využili vo svoj prospech.

Verdúnskou zmluvou z roku 843 sa Franská ríša rozdelila na tri časti medzi troch synov Ľudovíta Pobožného. Tak

vzniklo Nemecko, Taliansko a Francúzko. Ľudovítovi, nazvanom neskôr “Nemec“ pripadlo Bavorsko a tým jeho styky so
Slovanmi na východe.

b) na podporu pápežskej moci slúžili tzv. Pseudoizidorské dekréty (847-852). Ich cieľom bolo upevniť biskupskú

moc vo Francúzku proti kráľovskej a grófskej moci, posilnenie pápežskej moci a cirkevnej nezávislosti na panovníkovi.
Pochádzajú zrejme z kruhov franských biskupov, ktorí podporovali pápeža. Tieto dekréty pokračujú v duchu Konštantínovho
Darovania, falzifikátu, podvrhu, ktorý mal podporiť pápežskú vládu nad západnou ríšou (podľa Donatio Constantini pápež
Silvester I. mal pokrstiť Karola Veľkého roku 357; ale Silvester umrel už roku 335!).

Izidor († 636), ctihodný biskup v Seville v 7. storočí zozbieral pápežské nariadenia, dekretálie. V 9. storočí sa

objavila pod jeho menom nová zbierka pápežských výnosov, medzi ktorými bolo asi 100 nových, umelo vyrobených,
sfalšovaných, alebo s rôznymi vsuvkami. Podľa nich biskup nepodlieha štátnym zákonom, ale cirkevným, môže byť súdený
len cirkevným súdom a má právo dovolať sa k pápežovi. Cirkevný majetok vyhlasujú tieto dekréty za nedotknuteľný.
Dekréty nesmierne posilnili pápežskú moc, i keď sú mnohé podvodom a klamstvom. Pápežom prišli vhod, keď sa dedičia
Karola Veľkého medzi sebou hašterili.

Pápež Gregor IV. (850) požadoval poslušnosť voči svojim nariadeniam i keby sa protivili cisárskym, lebo: “Správa

duše je významnejšia než správa časných vecí. Preto pápežstvo stojí vyššie než cisárstvo“.

Pápež Mikuláš I. (858-867) na základe pseudodekrétov uplatňoval svoju moc. Formuloval zásady nadradenosti

cirkevnej a pápežskej moci. Duchovná moc je vyššia než svetská. Boh dal moc sv. Petrovi. Pápež je pánom celej cirkvi i
východnej. Nikto ho nesmie súdiť. Jeho právomoc obmedzuje len prirodzené právo a Božie zjavenie v Písme. Biskupi sú jeho
úradníkmi. Svetské zákony platia len potiaľ, kým neodporujú pápežským právam.

Mikuláš prinútil biskupov k poslušnosti, keď sa domnievali, že nájdu ochranu u panovníka. Prinútil vnuka Karola

Veľkého, Lothara poslúchať a nedovolil mu rozvod s manželkou. Začínal vládnuť, rozkazovať. Pokus o nadvládu nad
východnou cirkvou sa mu nepodaril. Mikuláš bol energický a ešte hodný mena pápeža.

Po Mikulášovi nastal úpadok v cirkvi. Doba od roku 880 do 1046 je označovaná za temný vek (saeculum obscurum).

Pápeži tej doby, až na malé výnimky, smutne sa zapísali do dejín cirkvi. Nehodno spomínať ich nehanebnosti. Cirkev
všeobecne bola v rozklade, k čomu prispeli útoky Saracénov, Normanov i Maďarov, ktorí pustošili chrámy a kláštory.

16

17

Majetok cirkvi prechádzal do rúk šľachty. Biskupstvá zanikali. Laici sa stávali biskupmi. Poklesla morálka duchovenstva,
mníchov a ľudu. To sa prenieslo aj na pápežský dvor. Niekoľko šľachtických rodín v Ríme rozhodovalo o pápežovi.
Niekoľko nemravných žien spôsobilo cirkvi veľké škody. Dcéry šľachtica menom Theofylaktus s matkou dosadzovali za
pápežov svojich milencov. Nie div, že vznikla legenda o pápežke Jane, ktorá dva roky bola pápežom (okolo r.855). Podľa
tejto legendy akási dievčina z Mohuča, prezlečená za muža, študovala v Aténách a roku 855 bola v Ríme zvolená za pápeža.
Pri procesii do Lateránu náhle na ceste porodila a na mieste zomrela. Neuveriteľný je súdny proces s mŕtvolou pápeža
Formosy (891-896), ktorý inscenoval jeho nástupca pápež Štefan VI. Formosovu mŕtvolu po deviatich mesiacoch vykopali,
obliekli do pápežských šiat, odsúdili a hodili do rieky Tiber, za čo Rimania Štefana zahrdúsili.

Pápežstvo potrebovalo hlbokú nápravu. K náprave prispelo obnovené nemecké cisárstvo a reformné hnutie z kláštora

Cluny, ktoré kritikou pápeža a mravnosťou chcelo povzniesť cirkev.

c) Vyslobodenie zo smutného položenia cirkvi spôsobeného pápežmi nastalo, keď rímskonemecký cisár Oto I. (936-

973) dobyl Rím, pápeža Jána XII. zosadil pre jeho zločiny a dal zvoliť nového pápeža Leva VIII. (Ján XII. sa pôvodne
menoval Octavius a po voľbe za pápeža si dal nové meno Ján XII. Od Gregora V. si všetci pápeži dávali nové mená). Oto I.
zaprisahal Rimanov, že už nikdy nebudú voliť pápeža bez cisárovho súhlasu. Oto cirkevných hodnostárov obdaroval
rozsiahlymi majetkami, učinil ich závislými na kráľovi a oslobodených z moci šľachtických rodín. Symbolom závislosti na
kráľovi bolo prijatie berly – odznak duchovnej moci – neskôr aj prsteňa – obraz duchovného zväzku biskupa s diecézou,
z ruky panovníka. Oto prepožičiaval biskupom kniežacie privilégia a kráľovské práva. Tým položil základ k vytvoreniu
duchovných kniežat a stredovekej feudálnej cirkvi. Oto sa usiloval o kultúrnu obnovu (tzv. otonská renesancia), o rozvoj
písomníctva a výtvarného umenia. Za jeho vlády štátne a cirkevné záujmy spolu splývali. Cítil sa zodpovedným za pápežstvo.
Roku 962 pápež Ján XII. ho korunoval v Ríme na cisára. O rok Oto zosadil pápeža
pre jeho intrigy. Cisárstvo nadobudlo prevahu nad pápežstvom. Napätie medzi svetskou a duchovnou mocou však nezaniklo.
Prejavilo sa novou silou.

d) Kráľ Henrich III. (1039-1056), ako námestník Kristov a Pánom pomazaný, sa usiloval o nápravu upadnutého

pápežstva. Dosadzoval ríšskych biskupov, udelením berly a prsteňa ich uvádzal do hodnosti. Taktiež podporoval obnovu
mníšstva. Keď si rôzne strany v Ríme zvolili až troch pápežov (Benedikt IX. – pochybný človek, Silvester III. – predal svoju
pápežskú hodnosť Gregorovi VI.). Henrich III. na synode v Sutri roku 1054 zosadil všetkých troch pápežov, ktorí proti sebe
bojovali a vzal na seba obsadzovanie pápežského stolca, prevažne nemeckými a francúzskymi pápežmi. Za pápeža
vymenoval Klementa II. (1046-1047).

e) O nápravu v cirkvi od prvej polovice 10.storočia sa usilovalo hnutie z burgundského kláštora v Cluny. Kládlo

dôraz na prísny mníšsky život a nezávislosť kláštorov na svetských a duchovných veľmožoch. Tvrdou askézou a
zachovávaním benediktínskej rehole vplývalo na ostatné kláštory a život cirkvi. Význam hnutia z Cluny sa preukázal
v ďalšom storočí.

f) Clunijské hnutie sa usilovalo o nadradenosť kňazskej moci nad svetskou. Peter Damiani, askéta, horliteľ za

celibát, nepriateľ simónie, ešte pripúšťal, že moc kráľovská a duchovná je rovnocenná. Za svätokupectvo pokladal len
predávanie a kupovanie duchovenských hodností. Pod svätokupectvom sa ďalej myslelo každé zasahovanie svetskej moci do
obsadzovania duchovných miest. Šlo teda o investitúru skrze laikov, t.j. o uvedenie do duchovnej hodnosti. Investitúra patrí
len do cirkvi. Kráľ či patrón nemá práva nad majetkom cirkvi.

Pápež Gregor VII. (1073-1085), pôvodným menom Hildebrand, toskánsky mních, šiel cieľavedome za svojim

programom: vyslobodiť cirkev spod vlády svetských panovníkov a podrobiť ich pápežskej moci. Údajne bol malý, nie
pekného vzhľadu, “svätý satan“. Roku 1074 na synode v Ríme presadil svoje dekréty proti ženatým kňazom. Ženatí museli
opustiť svoje manželky, alebo opustiť duchovnú službu. Voči ženatým kňazom povzbudzoval ľud, aby sa proti takým
vzbúrili. Svoje názory o pápežskej moci nad svetskou zhrnul v 27. tézach z roku 1075, známe pod menom Dictatus Gregorii
Papae, kde použil aj sfalšované Pseudoizidorské dekréty. Vyhlásil: V cirkvi je pápež neobmedzeným pánom, je obdarený
sviatosťou, je pod ochranou sv. Petra. Jeho poslovia (legáti) sú nad biskupmi. len on smie zvolať všeobecné synody, môže
biskupov ustanoviť i zosadiť. Sám nikým nesmie byť súdený. Hovorí za rímsku cirkev, ktorá nikdy neblúdi. Pápež je
najvyššou hlavou sveta. Nosí tiaru (korunu) a iné cisárske insígnie. Kniežatá sú povinné ctiť ho pobozkaním nohy. Pápež
môže zosadzovať panovníkov a poddaných zbaviť prísahy vernosti voči nim. Cirkevná moc sa podobá svetlu slnka, svetská
moc svieti len ako mesiac odleskom slnečného svetla. Gregor zakázal akúkoľvek simóniu , predávanie a kupovanie
cirkevných hodností. Súčasne dal do kliatby všetkých kňazov, ktorí by prijali biskupstvo alebo opátstvo z rúk svetských
pánov. Podobne dal do kliatby všetkých, ktorí by uvádzali biskupov do úradu odovzdávaním pastierskej berly a prsteňa (boj o
investitúru).

Čoskoro sa dostal do sporu s kráľom Henrichom IV. (1056-1106). Henrich IV. uplatnil svoje doterajšie právo pri

voľbe biskupa v Miláne. Pápež pod hrozbou kliatby uprel akékoľvek kráľovo právo pri obsadzovaní biskupstiev. Na ríšskom
sneme vo Wormsi roku 1076 Henrich podnietil biskupov, ktorí zosadili pápeža Gregora VII. Pápež na to exkomunikoval
Henricha IV. a poddaných zbavil povinnej poslušnosti voči kráľovi. Nemecké kniežatá uzavreli dohodu, že ak sa Henrich do
roka nezbaví kliatby, že mu vypovedia poslušnosť. Henrich vidiac, že mu ide o trón, zašiel za pápežom na zámok v Canosse,
bosý a v kajúcom rúchu v januári 1077 tri dni sa kajal pred zámkom, kde býval pápež. Pápež mu udelil rozhrešenie, ale
neodvolal jeho zosadenie z trónu.

17

18

Medzitým v Nemecku zvolili nového kráľa Rudolfa Švábskeho. Henrich však nad ním zvíťazil. Keď roku 1080 bol

znovu postihnutý pápežskou kliatbou, ktorá však už nemala predošlý účinok, podporovaný nemeckými biskupmi a nižšou
šľachtou, dal zvoliť protipápeža Klementa III. Potom tiahol do Ríma, dobyl ho a dal sa Klementom korunovať za cisára
(1084). Gregor sa utiahol do Anjelského hradu. Na pomoc mu prišli Normani, obsadili Rím a ich vojvodca Guiscar tak
spustošil mesto, že pápež musel utiecť z Ríma, lebo ľud v ňom videl príčinu skazy. Zomrel v Salerne vo vyhnanstve roku
1085. Svoj život skončil slovami: “Miloval som spravodlivosť, nenávidel neprávosť, preto zomieram vo vyhnanstve“ (Ž
45,8).

Boje o investitúru pokračovali ďalej (1075-1122). Ukázalo sa, že vzťah medzi cirkvou a štátom nie je jednoduchý.

Diplomaticky muselo prísť ku kompromisu.

Kompromis nastal medzi pápežom Calixtom II. a cisárom Henrichom V. a to Wormským konkordátom (1122),

podľa ktorého šlo už o dve investitúry. Biskupov v Nemecku volila cirkev. Odznaky hodnosti, berlu a prsteň, prijímal biskup
od pápeža. Od kráľa prijímal biskup žezlo, majetky a ríšske práva (regalia). Kráľ udeľoval žezlo ešte pred vysvätením na
biskupa v Nemecku; v Itálii a Burgundsku až po ňom. Kráľ mohol odoprieť žezlo, ak zvolený biskup bol proti jeho vôli.
Biskupi museli kráľovi ako vazali skladať prísahu vernosti, odovzdávať povinné dávky a udržiavať vojsko.

Zdalo sa, že vzťah štátu a cirkvi, pápeža a cisára je tým vyriešený. Ale keď Fridrich I. Barbarosa (1152-1190) chcel

uplatniť myšlienku o cisárskej svetovej moci, narazil na odpor pápeža Alexandra III. Boj medzi nimi trval dvadsať rokov.

Mocnému pápežovi Inocentovi III. (1198-1216) podarilo sa vybudovať pápežskú svetovládu nad celou Európou. Za

jeho pontifikátu pápežská moc dosiahla svoj vrchol. Hlavou západného sveta sa stal jedine pápež. Temer všetky kniežatá
Európy mu boli podriadené. Využil spory v Nemecku pri voľbe o cisársky trón. Pevne držal v rukách nemeckú cirkev.
Nemeckému cisárovi Fridrichovi II. prepožičal korunu do lénnej držby; anglický kráľ Ján Bezzemok sa stal jeho vazalom;
Anglicko prijal od pápeža ako léno sv. Petra a ročne pápežovi musel odvádzať 1000 hrivien. Podobne sa sklonili pred
pápežom panovníci Francúzka, Portugalska, Dánska, Poľska, Čiech a Uhorska. Podľa jeho výroku je pápež síce menší než
Boh, ale je väčší než človek. Skrze neho hovorí Boh, lebo pápež je nielen zástupcom Petrovým, ale Kristovým, Božím. On
určuje, čo je Božia vôľa. Jeho výroky sú božským zákonom. Panovníci sú jeho vazalmi, môže nimi ľubovoľne nakladať.
Rozšíril územie cirkevného štátu. Počas štvrtej križiackej výpravy po dobytí Carihradu zriadil v tomto meste latinské
cisárstvo (1204), ustanovil latinského patriarchu. Zdalo sa, že pápežstvo dosahuje svoj svetovládny cieľ.

Za Inocenta III. bola nezmyselná križiacka výprava nevinných detí. Proti kacírom zorganizoval krvavú križiacku

výpravu roku 1209 proti albigenským v južnom Francúzku.

Inocent potlačil samostatnosť biskupov, dbal o upevnenie cirkevného práva. Podporoval žobravé rehole.
Duchovnú moc pokladal za slnko; svetská moc je závislá na duchovnej, ako svetlo mesiaca je závislé od slnka.
Moc a sláva Inocenta III. sa prejavila na štvrtom lateránskom koncile v Ríme roku 1215. Koncil prijal učenie o

transsubstancii pri Večeri Pánovej (prepodstatnenie chleba a vína), nariadil každoročnú ušnú spoveď a prijímanie vo
veľkonočnom čase. Inocent nariadil vyhľadávanie a vyšetrovanie kacírov, inkvizíciu. Laikom bolo zakázané čítať sväté
Písmo. Zakladanie ďalších reholí bolo zakázané. Žobravé rehole však krátko nato boli povolené.

Pápežstvo dosiahlo svoj vrchol. Zároveň prichádza k postupnému úpadku pápežskej moci. Náboženské uctievanie

pápežstva klesalo. Dvíhala sa kritika na finančné požiadavky cirkvi a pápežské politické nároky. Sekty v tom čase v osobe
pápeža videli “Antikrista“.

5. Križiacke výpravy.
V 11. storočí turecké nomádske kmene prenikali do Malej Ázie, ktorá už v 7. storočí bola pod islamským panstvom. Turecký
kmeň Seldžukov zmocnil sa Svätej krajiny a prenikal do zvyšku východnej Byzantskej ríše. V ťažkej situácii byzantský cisár
Alexius I (1081-1118) obrátil sa na západ, k pápežovi o pomoc.

Kresťanskí pútnici, ktorí predtým chodievali voľne na posvätné miesta do Palestíny, pocítili prenasledovanie. Roku

1071 Turci zaujali Jeruzalem. Jeden z pútnikov, eremita, Peter z Amiensu, po návrate z Palestíny presvedčil pápeža, že je
svätou povinnosťou kresťanov oslobodiť sväté miesta z rúk neveriacich. Pápež Urban II. sa rozhodol oslobodiť Svätú zem.
Na synode v Clermonte roku 1095 pod šírim nebom mocne zapôsobil na prítomných, ktorí po pápežovom zvolaní: Boh to
chce!, nadchli sa oslobodiť sväté miesta, Kristov hrob od neveriacich. Zavládlo veľké nadšenie. Pod sľubom vymazania
trestov v očistci, ďalekosiahlych odpustkov hrnuli sa mnohí pod zástavy označené krížom. Zhromažďovali sa vo Francúzku,
Normandii, Flámsku, Lotrinsku, Flandrách, v Pise v Taliansku. Pápežova výzva mala neobyčajný ohlas. Už okolo roku 1000
sa očakával všeobecne koniec sveta podľa Zjavenia Jánovho. Okolo roku 1100 tieto nálady v ľude opäť ožili, prechádzali do
apokalyptických očakávaní, keď videli, že prúdy križiakov smerujú do Jeruzalema. Križiackych výprav bolo spolu sedem.

1) Prvú výpravu (1096-1099) viedol Gottfried z Bouillonu asi s 4500 rytiermi a 30.000 pešiakmi. Štvrtinu z toho

tvorili ženy, deti, starci a kňažstvo. Už pred výpravou neorganizované zástupy sedliakov na ceste cez Porýnie rozpútali
krvavé pogromy proti židom, rozbíjali ich domy a synagógy, že zneuctili oblátku (hostiu), že potrebujú kresťanskú krv do
cesta na Veľkú noc (rituálne vraždy). Cestou cez Balkán sa taktiež dopúšťali násilností. K tomu ich nútil nedostatok
základných životných potrieb. Boli medzi nimi aj lupiči. Takúto “výpravu biednych“ sa zdráhal vpustiť byzantský cisár do
Konštantínopolu, keď prišli z rôznych strán. Po bojoch a neuveriteľných krutostiach roku 1099 dobyli Jeruzalem, kde
rozpútali veľkú masakru voči obyvateľstvu. Obyvateľom pripravili krvavý kúpeľ a nešetrili nikoho. V Jeruzaleme založili
kresťanské kráľovstvo. Gottfried nechcel prijať korunu, kde Spasiteľ mal tŕňovú korunu. Zvolený bol za ochrancu Božieho
hrobu.

18

19

2) Druhá výprava (1147-1149) sa skončila katastrofou nemecko-francúzkeho vojska. O túto výpravu sa usiloval

askéta, opát Bernard z Clairvaux. Roku 1187 Turci znova dobyli Jeruzalem.

3) Tretia výprava (1189-1192) bola vedená cisárom Fridrichom Barbarossom, ktorý dobyl späť Jeruzalem. V bojoch

sa utopil v rieke Salef. Sultán Saladin bol nútený rokovať s anglickým kráľom Richardom a francúzskym Filipom II.
Kresťanským pútnikom bolo povolené nerušene navštevovať Jeruzalem.

4.) Štvrtá výprava (1202-1204) bola na vyzvanie pápeža Inocenta III. Výprava v Konštantínopole založila Latinské

cisárstvo (1204) a vyhlásila zjednotenie gréckej cirkvi s latinskou.

Po neúspechoch počas jari 1212 bola nezmyselná výprava detí z Nemecka a Francúzka pod vedením 10 ročného

Mikuláša z Kolína a francúzskeho pastierika Štefana v nádeji, že nevinným deťom Boh dovolí oslobodiť Jeruzalem. Viedol
k tomu aj kult neviniatok (28. decembra - povraždenie betlehemských dietok). Tisíce dietok malo prejsť cez Alpy. Mnohí sa
ďalej nedostali. V Marseille a Brindisi ich zločinní lodiari predali do otroctva. Dievčatá surovo zneužívali.

5) Piata výprava (1218-1221) bola neúspešná. Zúčastnili sa na nej uhorský kráľ Ondrej II. a rakúsky markgróf

Leopold VII.

Roku 1228/1229 cisár Fridrich II. súkromne vyjednával s egyptským sultánom a dosiahol, že Jeruzalem bol

kresťanom vrátený. Ale roku 1244 definitívne bol Jeruzalem stratený.

6) Šiesta výprava (1248-1254) bola vedená francúzskym kráľom Ľudovítom IX. Najprv chcel dobyť Egypt, ale

v apríli roku 1250 bol pri Káhire porazený.

7) Siedmu výpravu (1270) podnikol opäť Ľudovít IX., ale stroskotal. Roku 1291 padol Akon, posledná bašta

križiakov.

Roku 1396 Turci zvíťazili nad poslednými križiakmi pri Nikopolis na dolnom Dunaji (nebola to však križiacka

výprava).

Takmer po dvestoročných bojoch križiacke výpravy svoj cieľ nedosiahli. Fanatizmus a blúznivé predstavy, že celý

východ bude pod pápežskou mocou, sa neuskutočnili. Turci sa tlačili ďalej do Európy. Roku 1453 dobyli Konštantínopol.
Pápežská moc však vzrástla, tiež aj vplyv mníšstva. Z dejín sú známe aj ďalšie križiacke výpravy, krvavé proti albigenským
v južnej Francii, i proti husitom v Čechách.

Križiaci-rytieri priniesli z Palestíny rozličné pamiatky, relikvie, s ktorými obchodovali a pripisovali im zázračnú

moc. Rozmohla sa viera v zázraky a odpustky.

Križiackymi výpravami sa rozšíril kultúrny styk s Orientom. Arabská kultúra obohatila európsku, začali sa vzmáhať

vedy a umenia. Poslúžili vzostupu scholastickej filozofie a teológie. Rozšíril sa vôbec obchod medzi východom a západom.

Počas križiackych výprav vznikli v Palestíne rytierske rády, ktoré sa usilovali spojiť rytierske ideály s mníšstvom.

Mnohí rytieri videli cieľ života v boji s neveriacimi. Okrem rehoľných sľubov, chudoby, čistoty a poslušnosti, mali strážiť
posvätné miesta, slúžiť nemocným a vyčerpaným pútnikom, bojovať proti Turkom. Roku 1099 vznikol rád johanitov, podľa
chrámu sv. Jána Krstiteľa v Jeruzaleme, pri ktorom mali nemocnicu. Nosili čierny plášť s bielym krížom. Roku 1530 sa
usadili na Malte (maltézski rytieri).

Rád templárov vznikol asi v roku 1118 pri Šalamúnovom chráme (templum). Rád prešiel do Francúzka, roku 1307

bol zrušený a jeho rytieri upálení údajne pre modloslužbu a rôzne intrigy. Pôvodne tvorili špitálne bratstvo, nosili biely plášť
s červeným krížom.

Rád nemeckých rytierov vznikol roku 1190, chránil nemeckých pútnikov v Palestíne. Presídlil sa do Pruska, kde

jeho príslušníci šírili tvrdo kresťanstvo v okolí Baltického mora. Bojovali proti Slovanom. Nosili biely plášť s čiernym
krížom.

6. Úpadok pápežskej moci.
a) Pápež Bonifác VIII. (1294-1303) sa nevzdal myšlienky o pápežskej vláde nad svetom. Sníval o teokratickom štáte západu
pod pápežským vedením. Nedocenil, že čas už pokročil a pomery sa zmenili. Jeho prehnané sebavedomie narazilo na odpor
francúzskeho kráľa Filipa Pekného, ktorý sa usiloval zase o francúzske svetové panstvo. Bonifác VIII. dal Filipa do kliatby,
keď vyrúbil daň na francúzske kňažstvo, čím ukrátil pápežské príjmy. Vydal povestnú bulu Unam sanctam (1302) v ktorej
tvrdil: “Vyhlasujeme, že pre celé ľudstvo ku spáse bezpodmienečne je potrebné byť poddaným rímskemu biskupovi“.

Ďalej tvrdil, že Kristus dal jedine cirkvi podľa L 22,38, dva meče, duchovnú i svetskú moc. Duchovnú moc má

pápež a svetskú ako léno udeľuje panovníkom. Ak uzná za dobré, môže im ju vziať. Kráľ sa proti tomu postavil. Jeho
kancelár Nogaret zajal pápeža na zámku Anagni. Pápež sa už ukázal ako bezmocný a politicky bezvýznamný. Bonifác
v pápežskom ornáte čakal na svojich nepriateľov. Ľud pápeža vyslobodil; o krátky čas však umrel. Jeho smrťou sa končí
stredoveká pápežská nadvláda nad západom.

b) Avignonskí pápeži. Po Bonifácovi sa dostali pápeži pod vplyv francúzskych kráľov. Keď nastúpil na pápežský

stolec Francúz Klement V. (1305-1314), dal sa intronizovať v Lyone a pápežské sídlo preniesol do Avignonu (1309). Takmer
70 rokov bývali pápeži v Avignone (1309-1377), čo sa označuje za babylonské zajatie pápežov. Pobyt v Avignone mal pre
pápežstvo nepriaznivé dôsledky. Chýbali dôchodky. Preto sa hľadali nové prostriedky: poplatky za dišpenzy, privilégia a

19

20

milosti, čo viedlo k simónii a odpustkom. Vyžadovali sa desiatky na križiacke výpravy, i keď tie už prestali. Vyrúbili sa nové
dane, poplatky, čo v Nemecku pociťovali ako nepriateľstvo voči Nemcom. Pápežské odpustky zaviedol ešte Bonifác VIII.
roku 1300, keď tento rok vyhlásil za rok milosti, jubilejný. Kto v tomto roku kajúcne navštívil chrám sv. Petra v Ríme,
dosiahol odpustenie časných i posmrtných trestov za hriechy. Jubilejný rok zo sto rokov pápeži skrátili na päťdesiat, potom
na tridsaťtri a napokon na dvadsaťpäť rokov. Návšteva chrámu v Ríme sa dala na výmenu vyplatiť peniazmi, čo viedlo
k pohoršlivému predávaniu odpustkov. Avignon celkove otriasol autoritou pápežstva.

Tu treba poznamenať, že v tom čase v roku 1326 v Regensburgu nemeckému cisárovi Ľudovítovi Bavorskému dvaja

parížski doktori Marsilius z Padovy a Ján z Jandunu podali polemický spis Defensor pacis (Obranca mieru), v ktorom
popierali božský pôvod pápežského primátu. Podľa nich je cirkev spoločenstvom všetkých veriacich v Krista. Kňazi nemajú
prednosť pred laikmi. Pápež, biskup, duchovný, všetci sú iba poverení viesť svoj úrad zhromaždením veriacich.

c) Pápežská schizma. Návratom Gregora XI. do Ríma roku 1377 sa skončilo babylonské zajatie pápežov. Po smrti

Gregorovej sa stal pápežom Talian Urban VI. (1378-1389). Francúzski kardináli však túto voľbu neuznali a zvolili si pápeža
Klementa VII. (1378-1394), so sídlom v Avignone. Tak vznikla pápežská schizma, rozkol, ktorý trval takmer 40 rokov.
Všeobecný koncil v Pise roku 1409 odstránil dvojicu pápežov, Gregora XII. (1406-1415) a Benedikta XIII. (1394-1423).
Koncil zvolil nového pápeža Alexandra V. Každý z nich však bol presvedčený o právoplatnosti svojej voľby a tak boli traja
pápeži. Po smrti Alexandra V. roku 1410 sa stal pápežom zlopovestný Ján XXIII., bývalý kardinál Cossa, ktorého obvinili
z viacerých zločinov. Všeobecný cirkevný snem v Kostnici (1414-1418) na naliehanie cisára Žigmunda, Jána XXIII. roku
1417 zosadil. Zjednotenie pápežstva nastalo v Martinovi V. (1417). Každý z uvedených troch pápežov dával svojich
protivníkov do kliatby. Celé kresťanstvo sa fakticky ocitlo v kliatbe, čo svedčilo o úpadku celej cirkvi bez ducha Božieho.

7. Stredoveké mníšske rehole.
a) Na východe mníšstvo prežilo boje o obrazy. Zvíťazila úcta k obrazom. Mnísi vôbec dvíhali úctu k obrazom (nie
k sochám!). Medzi mníchmi na východe sa rozlišovalo medzi tými, ktorí boli určení na rôzne práce a medzi tými
vzdelanejšími, ktorí sa venovali len duchovným povinnostiam. Od seba sa líšili aj odevom. Kláštory mali svoje popredné
miesto v cirkvi. V nich sa pestovala náboženská literatúra asketická a kronikárska (Homologétes a Hamartólos). Popri
mníšstve stále ešte pretrvávalo pustovníctvo. Pustovníci trávili život v jaskyniach, zanedbávali starostlivosť o telo, hygiénu,
neumývali sa. Vrchy sa stali ich bydliskom. Povestným sa stal vrch Athos na solúnskej Chalkidiche (vo výške 2038m). Tu
bolo založené sídlo svätohorcov (hagioritov), pod ochranou Panny Márie, ktorej Kristus vraj dal tento vrch. Roku 963 mních
Athanasios založil na Athose kláštor, lávru (Athoská lávra). Ku kláštoru pribudlo mnoho ďalších kláštorov, všetkých národov
pravoslávia: grécky, arménsky, bulharský, srbský, ruský. Až podnes má kláštor svoj veľký význam. Uschováva mnohé
vzácne najstaršie rukopisy kresťanstva. Kláštory v pravosláví sú zriadené podľa regule Bazila Veľkého. Zreformoval ich a
sprísnil Teodor Studita.

b) Na západe boli benediktínske kláštory ako malé mestečká samé pre seba, obklopené múrmi s chrániacimi

vežičkami, s kláštorným kostolom. Stavali v nich hospodárske budovy, maštale, stodoly, dielne pre remeselníkov. Boli tu
hosťovské i nemocničné izby, záhrady na pestovanie zeleniny i liečivých rastlín. Taktiež sa tu nachádzali školy, knižnice,
odpisovali sa staré knihy, ochraňovalo sa umenie. V kláštore vo Fulde bolo 300 mníchov – odpisovačov. Tu sa učilo
maliarstvu, sochárstvu i staviteľstvu. Kláštor v sebe zahŕňal všetko, čo označujeme slovom kultúra. Benediktínske kláštory po
stáročia boli strediskami viery, vzdelania, pokroku. Kláštory časom nadobudli majetky, vlastnili aj dediny s obyvateľstvom.
Na čele boli aj tzv. laickí opáti, ktorých dosadzovali mocné kniežatá. Nepriaznivo pôsobil na mníšsky život, keď rodičia už
svoje malé deti sľúbili zasvätiť kláštoru a tie potom nie z vlastnej vôle stávali sa mníchmi. Majetky, uvoľnenie disciplíny,
zasahovanie svetských i duchovných veľmožov do kláštorov spôsobovali ich úpadok.

c) Vojvoda Viliam Akvitánsky založil roku 910 v Burgundsku kláštor v Cluny, pretože videl potrebu zreformovať

mníšstvo. Duch kláštora bol veľmi prísny. Zachovával Benediktove regule. Mnísi cítili zodpovednosť za ostatných
kresťanov, preto sa tu pestovali modlitby za celé kresťanstvo. Pri svojej duchovnej a kontemplatívnej činnosti venovali sa aj
telesnej práci. Asketický spôsob života vplýval aj na mimokláštorné laické združenia a tak prichádzalo k prehĺbeniu
náboženského života. Kláštor v Cluny podliehal pápežovi, bol vyňatý spod biskupskej právomoci. Mnísi horlili za celibát
kňazov, boli proti svätokupectvu. Okolo roku 1100 bolo 2000 kláštorov zviazaných s Cluny.

Vedľa Cluny strediskom obnovy náboženského života sa stal kláštor v Hirsau v nemeckom Čiernom lese, založený

roku 933 Jánom z Vendiére, ktorý združoval okolo 150 kláštorov. Stredovek je vekom vzniku nových reholí, ktoré až podnes
pretrvávajú.

d) Zakladateľom rehole kartuziánov (1084) bol Bruno Kolínsky. Znepokojilo ho svätokupectvo. Keď nenašiel

uspokojenie ani v teológii, zriadil si pustovňu v rokline Cartusia pri Grenobli. Vôkol neho sa zhromaždila skupina tvrdých
askétov. Rehoľa mala veľmi prísny poriadok: tvrdá telesná a duševná práca, pôsty, modlitby, doživotné mlčanie, osamelosť.
Každý z mníchov mal svoju celu, pri nej záhradku, kde pracoval. Nikdy ich nebolo mnoho.

e) Rád cisterciánov je reformovanou vetvou benediktínov. Vznikol roku 1098 na pustatine v Citeaux pri Dijone.

Cisterciáni – šedí mnísi – okrem chudoby, ťažkej práce, samoty, modlitieb a pôstov, pestovali mystickú zbožnosť, kult Márie.
Boli proti bohatstvu kláštorov. Šesť hodín denne spali, šesť hodín sa modlili, zvyšok bola denná práca na poli. Zriekli sa
vedeckej práce. V kláštore nikoho nevyučovali. Mnísi – bez knihy. Usadzovali sa na pustých miestach, v lesoch, ktoré

20

21

vyklčovali a kultivovali. Ich kostoly boli bez veže a ozdôb. Aj tým zdôraznili chudobu. Zo Citeaux vznikali ďalšie kláštory.
Najznámejší z nich vznikol v Clairvaux s opátom Bernardom.

f) Rád premonštrátov (Opraem) založil roku 1120 Norbert z Xantenu v Prémontré podľa regulí augustiánov. Slúžil

vnútornej obnove duchovenstva, posväteniu kléru. Šlo o spoločný život podľa apoštolov, bez rehoľných sľubov. Zdôrazňoval
teologické štúdium, bezúhonný život, kazateľskú činnosť. Od roku 1126 žili aj východne od Labe medzi Slovanmi.

g) Žobravé rehole: ich vznik sa viaže k stredoveku. Medzi žobravé rehole patria františkáni, dominikáni, karmeliti a

augustiáni.



Františkáni (OFM) nasledovali Ježiša Krista v úplnej chudobe. Ich zakladateľom bol František z Assisi (1182-

1226). Najprv to bolo voľné bratstvo vôkol Františka, ktorému dal František regulu z roku 1223, ktorú pápež Gregor IX.
potvrdil. Živili sa ako remeselníci. Skromní, chudobní, pokorní a bosí. Len výnimočne žobrali. Zakladali kláštory
v chudobných štvrtiach. Boli ľudovými kazateľmi chudobných ľudí. Kázať smeli len tí, ktorí dostali osobitné povolenie. Ich
zbožnosť bola upriamená na Ježiša; prechádzala do mystiky. Bratstvo kajúcnikov vytvorilo laickú odnož tejto rehole ako tretí
rád sv. Františka, tzv.terciári, treťoradníci. (Druhým rádom bol ženský rád). Na podobných zásadách ako František, založila
Klára z Assisi druhý rád, ženskú rehoľu (klarisky). Koncom 14. storočia vzniklo združenie alžbetiniek podľa príkladu
Alžbety (narodenej v Bratislave), ktorá svojou dobročinnosťou a starosťou o nemocných získala si obľubu v Durínsku.



Dominikáni - kazateľská rehoľa (OP) vznikla roku 1216.Založil ju kastílsky mních Dominik (1170-1221).

Dominik sa usiloval o vyhubenie kacírov, katarov a albigenčanov. Žiadal, aby dominikáni boli vzdelanými kazateľmi,
schopnými rozhovoru o sporných otázkach s kacírmi. Dominikáni nezostávali len v kláštore, ale misionovali. Vyznačovali sa
debatami o sporných vnútrocirkevných otázkach. Dominikáni boli odkázaní na milodary. Po Dominikovej smrti sa tento rád
od roku 1232 sústredil na inkvizíciu.



Karmelitáni, pomenovaní podľa hory Karmel v Palestíne, odkiaľ sa presídlili do Európy roku 1228 a roku 1247

sa stali žobravou rehoľou. Ženskou vetvou boli karmelitánky.
Pustovníci svätého Augustína vznikli splynutím niekoľkých talianskych eremitských kongregácií roku 1256.

Žobravé mníšske rády budovali na úplnej chudobe. Pomaly sa však chudoby vzdávali, lebo rehoľa môže vlastniť

majetok, nie však jednotlivý mních. V 14. a 15. storočí počet mníchov v kláštoroch veľmi stúpol pre pohodlný, nečinný život.
Obyvateľstvo sa sťažovalo na ich nemravný život. Vo Wormse roku 1521 z 20.000 obyvateľov bolo 5000 mníchov a
mníšiek. Mnišsky život bol pokladaný za vyšší duchovný život, v ktorom možno získať záslužníctvo pred Bohom. Dobré
skutky sa stávali pokladom milosti cirkvi, čím sa zatienila Božia milosť v Ježišovi Kristovi.

8. Inkvizícia.

Cirkev v stredoveku sa usilovala priviesť každého pod Kristovu vládu. Každý mal poslúchať učenie cirkvi. kto sa od

nej odchyľoval, ináč zmýšľal, musel počítať s tvrdým zásahom. Boj proti bludárom, heretikom bol úlohou cirkevnej i
svetskej moci. Cirkevná moc odovzdala heretika svetskej moci (brachium saeculare). Ako niekedy Augustín vystupoval proti
donátovcom, tak teraz Bernard z Clairvaux proti katarom. Keď dominikáni nemohli získať albigenčanov, pápež Inocent III.
vyhlásil proti ním križiacku výpravu, vyhladzovaciu 20 ročnú vojnu. Biskupi mali vizitovať diecézy a odhaľovať
podozrivých z kacírstva a šírenia bludov. Štvrtý lateránsky koncil (1215) nariaďoval panovníkom boj proti kacírom.
Usvedčených kacírov mala svetská moc potrestať. Cisár Fridrich I. a francúzsky kráľ Ľudovít VIII. vyhlásili kacírstvo za
zločin hodný smrti.

Roku 1231 boli zriadení vlastní pápežskí inkvizítori. Inocent IV. ich splnomocnil aj mučením vynútiť u kacírov

priznanie. Toto sa používalo proti “čarodejniciam“. Každý podozrivý bol uväznený. Bez obžaloby, bez svedkov, týraním
dosahoval sa cieľ, ktorým bolo priznanie. Kto odporoval, do smrti ho väznili, alebo poslali na galeje. kto sa priznal
k nejakému bludárstvu alebo dokazoval svoju nevinu, bol odovzdaný svetskej moci, ktorá ho upálila.

V boji proti kacírom vynikali dominikáni. Ľud sa ich obával, vzbudzovali strach. (Domini canes – Pánovi psy!). Im

boli zverené inkvizičné procesy. V Itálii, južnom Francúzku a Španielsku horeli početné hranice. V Španielsku v Seville v 15.
storočí za 40 rokov bolo upálených 4000 ľudí a 30.000 odsúdených na ťažký trest. Upálenie sa konalo s veľkou pompou ako
akt viery (actus fidei), portugalský autodafés! V Nemecku dominikán inkvizítor Konrád z Marburku v 13. storočí povedal:
“Mohli by sme upáliť sto nevinných, ak by jeden medzi nimi bol vinný“. Vzbúrení rytieri ho ubili roku 1233.

Šesťsto rokov trvala hrôza inkvizície. Stredoveká cirkev bola presvedčená, že tým slúži Bohu a ľudskému spaseniu.

Cirkev a spoločnosť bola úzko zviazaná. Kacíri a sekty ohrozovali cirkev a tým aj spoločenský poriadok. Vo veľkej miere sa
ich podarilo zatlačiť, ale nikdy nie celkom vyhubiť.

K prenasledovaniu kacírov patrí aj prenasledovanie židov. Krajinský mier v Mohuči za Henricha IV. vyhlásil, že

židia sú pod ochranou cisára, ale sú neslobodní a neschopní zbrane. Roku 1096 za prvej križiackej výpravy sa konal veľký
pogrom na židov, lebo vraj zneuctili hostiu. Od roku 1215 po štvrtom lateránskom koncile museli židia na odeve mať
označenie a nosiť špicatý klobúk; nesmeli zastávať žiadne úrady. Fridrich II. označil židov za cisárskych paholkov. Roku
1290 vyhnali židov z Anglicka, roku 1306 z Francúzka. Za veľkého moru roku 1347/8 v Európe, keď príčinu moru videli
v židoch, bolo zničených v Nemecku 350 židovských obcí. Vyhnaní židia odišli do Litvy, Poľska, Ukrajiny, Haliča. Vznikli
ich veľké spoločenstvá vo Vilne, Lubline, Kyjeve. Časť z nich prišla do Uhorska v decembri 1348. Od roku 1391 nastalo
prenasledovanie židov v Španielsku.

21

22

9. Bernard z Clairvaux, František z Assisi, Tomáš Kempenský.

Všetci traja sú výraznými predstaviteľmi stredovekej zbožnosti. Ich zbožnosť smerovala k vnútornému až

mystickému prežívaniu a uctievaniu pozemského Ježiša a lásku k Jeho krížu. Ukrižovaný Ježiš bol základom ich viery.

a) Bernard z Clairvaux (1091-1153) pochádzal z rytierskeho rodu v Burgundsku. Matka ho počas choroby zasvätila

kláštornému životu. Chcel sa stať rytierom. Starosť o spásu matky ho viedla do kláštora. Poznal, že aj ako mních môže viesť
bojovný rytiersky život poslušne v službe Kristovi. 23 ročný vstúpil do kláštora k cisterciánom (1112). Ako prísny askéta
s rovnako zmýšľajúcimi jedenástimi mníchmi založil kláštor v pustom údolí, ktoré premenil na svetlé (Clairvaux). Pričinil sa
o založenie ďalších 68 kláštorov. V roku jeho smrti jeho rád mal okolo 350 kláštorov.

Bernarda pokladali za duchovného vodcu západného sveta. Bol strhujúcim rečníkom. Na Veľkú noc roku 1146

v Burgundsku po jeho reči celé zhromaždenie volalo: Ku krížu! Ku krížu! V dóme vo Frankfurte bol taký veľký zástup, že
sám cisár ho vniesol na ramenách. Panovníci hľadali u neho radu, ľud ho ctil ako svätca. Bol láskavý, srdečný, ale dokázal
kritizovať zosvetáčtenú cirkev, biskupov aj pápežstvo. Opátom povedal, že sa vzdialili od mníchov z čias Antonových.
Pokora sa zmenila na pýchu. Taký je terajší ich drahý odev. Počínajú si ako zemské kniežatá obkolesené sluhami. Zabudli na
chudobu! Pápežovi Eugenovi III. napísal zdrvujúcu kritiku na svetovládne plány pápežstva (De consideratione ad papam
Eugenium). Svojmu žiakovi – pápežovi odporúčal zriecť sa majetku, slúžiť ako prikazuje Ježiš a nie vládnuť ako svetskí
králi. Apoštolom je zakázané panovať! Peter nenosil hodvábne rúcho ozdobené drahokamami, nemal zlato, nejazdil na
bielom koni a neobsluhovali ho rytieri. Naplnil ale Ježišovo slovo: keď ma miluješ, pas moje ovečky! (Luther neskôr
povedal, že Bernardov list pápežovi, by mali vedieť pápeži naspamäť!). Cez obnovu rehoľného prísneho života usiloval sa
Bernard o nápravu celej cirkvi. Podnecoval 2. križiacku výpravu (1147). Pre jej neúspech bol často kritizovaný.

Mysticky hľadel k trpiacemu Ježišovi. Ježišov kríž mu bol zárukou spásy. Vo veciach spásy sa úplne spoľahol na

Krista. Jeho pieseň Salve, caput cruentatum prebásnil Pavol Gerhardt (Hlava plná bolesti, O Haupt voll Blut und Wunden).
K nemu vedie aj pieseň Jesu, dulcis memoria...

Bernard zomrel v istote viery 63 ročný: “Pane Ježiši, viem že som žil zatrateniahodne. Ale potešujem sa tým, že Ty

si za mňa zomrel. Preto odchádzam k Tebe v pevnej viere“. Martin Luther o Bernardovi povedal: Najzbožnejší mních, nad
všetkých ho milujem!

Z Bernardových myšlienok: Boha dôstojnejšie a ľahšie nájdeš modlitbou než vedeckým uvažovaním. Čím viac Boha

miluješ, tým hlbšie Ho poznávaš. – Je niekto smutný medzi vami? Kiežby Ježiš vstúpil do jeho srdca! Kto vysloví Jeho
meno, zjasní sa v srdci, zmiznú mračná a opäť je tu modré nebo. – Ak by milosrdenstvo bolo hriechom, verím, že nemohol by
som ináč, než sa ho dopustiť. – Kríž je bremenom takého druhu, ako sú krídla pre vtákov. Nesú hore! – Náboženstvo nie je
v odeve, ale v srdci!

b) František z Assisi (1182-1226), syn bohatého kupca. V mladosti mal spolu s priateľmi bezstarostný život. Túžil sa

stať rytierom. V chorobe sa obrátil k Bohu. Podľa Ježišových slov (L 18,22) zriekol sa všetkého, predal i rytierskeho koňa a
z výnosu obnovil spustnutú kaplnku. V kostole v Porciunkule počul kázeň na Ježišovo slovo (Mt 10,5-14). V tom videl Božie
pozvanie žiť v chudobe, pokore, službe nemocným a zvestovať evanjelium o milosrdnej láske Spasiteľa každému stvoreniu.
Pripojilo sa k nemu niekoľko mladíkov, ktorí spoločne bývali v chatrči pri Porciunkule (nebeská brána) a ošetrovali
malomocných. Roku 1209/10 putovali do Ríma. František chcel dosiahnuť u pápeža schválenie svojho spôsobu života a
povolenie kázať. Tak vznikol mníšsky rád, nazvaný rád menších bratov (Ordo fratres minores). Jeho príkladom bola
podmanená Klára z Assisi, dcéra rytiera, ktorá založila ženskú rehoľu (klarisky). Františkáni hlásali všade Božiu lásku a
požadovali pokánie. Ich radosťou bolo, keď upadli do tiesne a mohli sa modliť za nepriateľov. Živili sa žobraním. František
peniaze neprijímal. Obracali sa k mestskej chudobe v Nemecku, Taliansku, Francúzku, Uhorsku. Kam prichádzali, zvonili
zvony. Františka prijímali spevom, premožení jeho dobrotou, biedou a pokorou. Pôsobil dojmom blázna. Skoro si však získal
povesť svätca a Božieho človeka.

Roku 1219 doprevádzal František križiakov do Egypta, dostal sa až k sultánovi menom Al Kamil. Cieľ križiackej

výpravy chcel dosiahnuť láskou namiesto zbraní. Roku 1221 dal svojej reholi jednoduchý poriadok z Biblie (Mt 16,24-27;
19,31; L 9,1-6), prepracovaný a pápežom potvrdený roku 1223. František sa vzdal vedenia rehole, aby mohol žiť svojim
životom. Kázne františkánov mali vzdelávať ľud, viesť k cnosti, zvestovať trest i slávu Božiu. Trpel ťažkou žalúdočnou a
očnou chorobou. V nemocnici v mystickom spojení, počas zvláštnych vízií, v posledných dvoch rokoch života, na rukách,
nohách i boku sa mu zjavovali stigmy, rany podobné ranám Ukrižovaného. Pred smrťou ešte zdôraznil hlavné zásady
pôvodného rádového spoločenstva, aj poslušnosť kňazom. Zomrel v Assisi v roku 1226, vyčerpaný po sebatrýznení. Roku
1228 bol vyhlásený za svätého.

František sa staral o duše biednych, zmierňoval biedu nemocných. Žiadal od mníchov ísť do sveta a zmierňovať

telesnú i duchovnú biedu. Šiel svojou cestou. Stelesňoval v sebe Ježišovo slovo: Nestarajte sa!, tým vyjadril svoju kritiku
proti majetnej cirkvi.

V Božej prírode, celom stvorenstve videl zrkadlo Božej dobroty. Jedinečná bola jeho láska k prírode, k životu. Cítil,

že Božia láska všetko obklopuje. Lásku k Stvoriteľovi a prírode vyspieval v jedinečnom Speve brata slnka z roku 1224.
Zachované sú rôzne jeho prejavy k stvorenstvu, napr. kázeň ku vtáčkom. Pri pohľade na prírodu, slnko, hviezdy, stromy, bol
naplnený radosťou. Krása kvetín ho upozorňovala na večnú krásu. Zvieratkám dával mená ako svojim bratom. Nemal hlbšie
teologické vzdelanie, ale mal hlbokú vieru a lásku k Ježišovi a každému človeku. Raz povedal: Kvintlík zbožnosti má väčšiu

22

23

cenu ako desať centov učenosti, kvapka opravdivej lásky je cennejšia ako more náuky. – Františkov život je opradený
legendami.

Skutky pomáhajúcej lásky preukázali zbožné ženy, neskôr vyhlásené za sväté, ako Alžbeta Durínska († 1231),

Hildegarda z Bingen (1098-1179), ktorá mala prorocké videnia a volala cirkev k pokániu a Hedwiga Sliezska († 1267).

c) Tomáš Kempenský (1380-1471), narodil sa v Kempen pri Düsseldorfe, rodným menom Hemerken. Študoval

v Deventeri (Belgicko). Vstúpil do kláštora augustiánov na Hore sv. Agnesy neďaleko Zwolle (Holandsko). V kláštore strávil
71 rokov. Zomrel 92 ročný. Známy je svojím spisom: Štvoro kníh o nasledovaní Krista (De imitatione Christi, Libri
quattuor). Po Biblii je to najrozšírenejšia kniha. Vyniká láskou k Ježišovi, Jeho evanjeliu. Preto má svoj hlas aj u protestantov
až do dnes.

10. Prejavy stredovekej zbožnosti.
V cirkvi žiaden čas nebol taký priaznivý zbožnosti ako neskorší stredovek. Cirkev od kolísky až po hrob sprevádzala človeka
so siedmimi sviatosťami: krst, birmovanie, Večera Pánova, pokánie, manželstvo, pomazanie chorých, kňazský stav. Cirkev
ako cesta spásy, povoz spásy – vehiclum salutis. Zároveň aj ochranný dozor nad človekom. Len cirkev má a udeľuje
prostriedky nevyhnutné k spaseniu.

Významné miesto v rámci služieb Božích vykonávaných po latinsky, mala Večera Pánova, eucharistia, pri ktorej

chlieb a víno sa premieňa na telo a krv Kristovu (dogma o transsubstancii). Len kňaz smie slúžiť túto sviatosť, vykonávať
omšu. Od 12. storočia prijímanie len pod jedným spôsobom (podávanie oblátky). Veriacim bolo nariadené aspoň raz do roka
prísť k Večeri Pánovej, spravidla v čase Veľkej noci. Pápež Honorius III. nariadil roku 1217 pozdvihovanie hostie (eleváciu),
ktorej úctu treba vzdať pokľaknutím. Od roku 1264 bol zavedený sviatok Božieho tela (štvrtok po sv. Trojici). Od roku 1316
sa pripája k sviatku procesia; procesie po cestách s nesením hostie. Hostie boli uložené v cenných monštráciách na oltári,
uctievané pokľaknutím. Hostia ukazovala sa ľudu ako poklad cirkvi.

Prijímaniu predchádzala spoveď – pokánie. Kajúcnik sa spovedal kňazovi sediacemu v spovednici (ušná spoveď).

Rozsah spovede sa vzťahoval na všetky hriechy. Ak by kajúcnik niečo zamlčal, jeho spoveď by bola neplatná ako aj neplatné
rozhrešenie. Kňaz bol viazaný zachovávaním spovedného tajomstva. Pre laikov ako pomôcka od 13. storočia bolo zostavené
“spovedné zrkadlo“. Keď kajúcnik prejavil svoju ľútosť nad hriechom (contritio cordis), vyznal svoje hriechy (confessio
oris), sľúbil vykonať zadosťučinenie formou skutkov (satisfactio operis), mohol mu kňaz udeliť rozhrešenie (absolúciu). Len
kňaz mohol povedať: absolvo te!

Tresty za hriechy časné môže kajúcnik odčiniť na základe predpísaných foriem pokánia. Pekelné tresty môže na

základe pokánia odpustiť len kňaz. Dušiam v očistci možno pomôcť zádušnými omšami. Dlhotrvajúce pokánie bolo možné
skrátiť, napr. púťou do Ríma, zakladaním fundácií kostolov a pod. Taktiež stačilo zaplatiť určitú sumu peňazí. Tak potom
prichádza k odpustkom, ktoré zohrali smutnú kapitolu zbožnosti. Odpustky (indulgentiae) siahajú do kajúcnickej praxe
raného stredoveku, ustálené a teologicky zdôvodnené pápežom Gregorom I. Za určitý hriech bol vymeraný trest, určitá
výplata, vyrátaná v kňazských spovedných príručkách. Kňazi mohli zameniť trest za iný, prijateľnejší kajúcnikovi. Stačilo
prispieť na základinu kostola (fundácie), darovať na cirkevné účely pozemok, zúčastniť sa na križiackej výprave a pod. Roku
1300 v jubilejnom roku odpustky dosiahli tí, ktorí putovali do Ríma, alebo cirkvi darovali peniaze. Odpustková prax
podopretá učením o nadbytočnom poklade dobrých skutkov Kristových a svätých. Pozostalí mohli vykúpiť duše zosnulých
z očistca odpustkami. Stali sa prejavom lásky dietok k rodičom. Odpustky bolo možné získať za boj proti kacírom.

V stredoveku vzrástol počet svätcov, ako príhovorcov za človeka pred Bohom. Každý deň, každé mesto, každé

povolanie, cech mal svojho svätca za patróna. Z každej biedy, núdze, choroby pomáhal určitý svätec. Svätcom boli
zasväcované kostoly, pod ich ochranu dávali rodičia svoje dietky, keď ich pomenovali podľa svätcov.

Pozostatkom svätcov, relikviám, sa pripisovala divotvorná moc. Ľud uctieval relikvie. Začalo sa s zhromažďovaním

takých predmetov. Povestnú zbierku relikvií mal v Nemecku kurfirst Fridrich Múdry vo Wittenbergu v zámockom kostole
(okolo 5000) a kurfirst Albrecht z Mohúče v kostole v Halle nad Sálou. To bolo možné vidieť trocha zeme, z ktorej bol
stvorený Adam, 25 kúskov z horiaceho Mojžišovho kra, prst sv. Tomáša, triesočky z Ježišovho kríža atď.

Púte do Palestíny na posvätné miesta, k hrobom martýrov, svätcov boli spojené s odpustkami. Vyhľadávané boli

hroby apoštolov. Bula pápeža Bonifáca VIII. z roku 1300 zaisťovala každému pútnikovi k hrobom apoštolov v Ríme “v
terajšom i budúcom storočí nielen úplne a hojné, ale dokonalé odpustky za hriechy“.

V čase veľkého moru v Európe roku 1349 vzniklo flagelantské hnutie. Flagelanti boli prepiati askéti, ktorí chceli

Boha uzmieriť ranami spôsobenými si bičovaním po nahom tele. Vo forme kríža si ľahli na zem, mali len zásteru na bedrách.
Dávali sa bičovať za spevu kajúcich chorálov a modlitieb. Hnutie vzniklo v Perugii. Cez Alpy sa dostalo aj do Čiech a
Poľska.

V stredoveku vzrástol mariánsky kult podporovaný mníchmi a križiakmi. Mária bola uctievaná ako kráľovná nebies,

temer ako bohyňa. Prejavovala sa jej najvnútornejšia zbožnosť ako Božej a Ježišovej matke. Od 12. storočia zavedené
Zdravas (Ave Maria) ako denná modlitba s modlitbou Pánovou, nespočetne opakovaná. Odriekavanie a počítanie otčenášov a
zdravasov sa dialo pomocou ruženca. Ruženec prenikol z islamu v čase križiackych výprav. Rozšírili ho mnísi ako výraz
ľudovej mariánskej zbožnosti. Formálne je blízko s modlitebnou praxou islamu, budhizmu a hinduizmu. Zavedené boli
mariánske dni. Obraz Márie bol na zástavách pri procesiách. S jej kultom sa pestovala rytierska úcta k ženám. Obľúbené boli
mariánske legendy a legendy o živote svätých.

Stredoveká zbožnosť bola poznačená aj silným očakávaním konca sveta a zjavením sa Antikrista na konci vekov.
Rozmohla sa viera v čarodejnice, ktoré majú spojenie s diablom a pôsobia zlo, sú príčinou chorôb, moru, zlej úrody.

Bežným sa stal hon na čarodejnice a procesy s nimi. Rozmohol sa, keď základom procesov sa stala kniha: Kladivá na

23

24

čarodejnice (1487), ktorú zostavili dominikáni Institoris a Sprenger s úvodom pápežskej buly Inocenta VIII. proti
čarodejníctvu. Čarodejnice upaľovali. Proti pôsobeniu diabla sa bojovalo svätenou vodou, križovaním, zažehnávaním,
bozkávaním obrazov. Tak človek mohol uniknúť pohrome, nástrahám diabla a zlých ľudí.

Poverčivý ľud veril v zázraky, čo podporovali rôzne legendy zo života svätých. Životy svätých – to boli vlastne

zázračné deje. Zázraky sa očakávali od relikvií, posvätenej hostie, kríža, omše. Rôzne amulety a svätená voda boli
prostriedkami proti diabolským silám.

Kázne boli v reči ľudu, ako to už bolo nariadené Karolom Veľkým. Často to boli len výňatky z homílií cirkevných

otcov. Úroveň kázní pozdvihli žobraví mnísi, z ktorých vynikli františkán Anton Paduánsky († 1231), Dávid z Augsburgu a
Bertold z Regensburgu. Náučné kázne boli spojené s etickým zameraním, popretkávané legendami zo života svätých.

Postupne cirkev prevzala uzavieranie manželstva. Od doby Karola Veľkého boli predpísané ohlášky, aby sa zistilo,

či nie sú nejaké prekážky stanovené cirkevným právom, či nejde o príbuzenstvo. Sobáš ešte dlho zostával občianskym
úkonom, po ktorom v chráme kňaz manželstvu požehnal. V 14. storočí sa manželstvo uzavieralo pred kňazom pred
chrámovými dverami, v 16. storočí už v chráme.

Spev na službách Božích bol vyhradený kňazom a chóru po latinsky. Po gregoriánskom speve – cantus firmus –

nastupuje dvoj, troj i štvorhlas. Pod dlhé rady tónov bez textu, po Halelujah! – vkladali mnísi texty, sentencie. Známe boli
sekvencie Dies irae, dies illa od Tomáša Celano (1260), Stabat mater dolorosa od Jacopona (1360). Iné piesne: Te Deum
laudamus, Salve, caput cruentatum, Veni creator Spiritus, Media vita in morte sumus. Ľud opakoval slová spevom: Kyrie
eleison – Pane, zmiluj sa. Ku elejson sa pridávali slová, ktoré sa rýmovali.

Ľud sa schádzal do chrámov postavených v románskom slohu (900-1250), neskôr gotickom (1250-1500). Románsky

sloh sa vyvinul z bazilikového, mal pôdorys dlhého rímskeho kríža s predĺženou apsidou. Na zvýšenom chóre bolo kňažstvo.
Pred chórom bola krypta. Vyvýšený bol hlavný oltár. Piliere a stĺpy delili chrám lode. Obloky a dvere mali polkruhovité
klenutie, preto tento štýl sa menuje aj polkruhovým. Chrámy boli masívne, ako Božie hrady. Pripomínali istotu a pokoj v čase
bojov medzi cisárom a pápežom. Jedinečnou pamiatkou románskeho staviteľstva je dóm v Pise (1063-1118).

Gotický sloh vznikol vo Francúzku. Obloky chrámov mali končité oblúky, stĺpy boli štíhle s ornamentami v tvare

rastlín. Všetko v chráme smerovalo hore. Surmus corda! Myseľ sa mala povzniesť k nebesám. Stavali ich celé pokolenia.
Obyčajne sú to veľké stavby. Takou stavbou je Notre Dame v Paríži, katedrála v Strasburgu, v Ulme so 161 metrov vysokou
vežou. V Čechách chrám sv. Víta, u nás zvlášť dóm sv. Martina a dóm sv. Alžbety v Košiciach.

F. Doba pred reformáciou
1. Náboženské hnutia a sekty

a) Cirkev od počiatku nikdy vo všetkom netvorila uniformovanú jednotu. Môžeme len hovoriť o rôznosti v jednote.

V priebehu dejín neraz vo väčšej miere sa prejavili rôznosti, odchýlky od úradnej cirkvi, zvlášť keď cirkev podliehala
zosvetáčteniu a nežila podľa Písma sv. Určitou kritikou cirkvi bol už montanizmus, ktorý prízvukoval očakávanie Ježišovho
príchodu a tým aj koniec vekov; potom donatizmus, ktorý žiadal svätý život veriacich a kňazov bez smrteľných hriechov.
Askéti a radikáli sa zoskupovali, aby potom žili mníšskym spôsobom. Spočiatku kláštornému životu šlo o vážny náboženský
život v chudobe, na modlitbách a pôstoch. Po obnove života v kláštoroch, vychádza nové náboženské hnutie v Cluny, ktorého
cieľom bolo obnoviť a zvrúcniť život mníchov a cez nich potom usilovať sa o nápravu cirkvi.

b) Napriek moci cirkvi vznikali náboženské hnutia, ktoré prechádzali do siekt. Už v polovici 7. storočia vznikla

sekta paulikiánov. Meno dostali pre svoju úctu k apoštolovi Pavlovi. Ich zakladateľom bol Sýrčan Konstantín. Ako
markionisti aj oni uznávali len Lukášovo evanjelium a Pavlove listy. Boli proti kultu cirkvi, sviatostiam, úcte svätých; taktiež
nectili obrazy a relikvie. Vytvorili náboženskú spoločnosť v Sýrii, Malej Ázii a Arménsku. Po roku 800 medzi nimi pôsobil
Sergios-Tychikos s prorockým poslaním. Keďže boli prenasledovaní, vojensky sa zorganizovali. Cisár Bazilejos I. na
východe zlomil ich moc. V 9. storočí boli presídlení z Arménska na Balkán, kam preniesli svoje pretrvávajúce gnostické
predstavy. Pop Bogomil v Macedónii – v Bulharsku - zostavil ich učenie. Tak vznikli bogomili (Boha milovníci). Sami sa
nazývali prostými kresťanmi. Kritizovali zosvetáčtenú cirkev. Požadovali sociálnu spravodlivosť. Pripájalo sa k nim nižšie
kresťanské duchovenstvo. Ich vieroučná základňa sa však odchyľovala od evanjelia. Prejavoval sa v nej gnostický dualizmus,
manicheizmus a markionizmus. Vedľa diabla, ktorý stvoril zlý svet, je duchovný Boží svet. Odmietali Ježišovu božskosť,
pretože pravý Boh sa nemôže spojiť s nečistou hmotou. Oslobodiť sa od zlého stvoreného sveta je možné len prísnou
askézou. Medzi bulharským ľudom získali veľkú odozvu.

c) cirkev proti odchylným učeniam tvrdo bojovala. Napríklad roku 1022 desať kanonikov v Orleánse bolo

upálených, pretože učili o priamom pôsobení Ducha Svätého vo veriacich. U mnohých jednotlivcov náboženské túžby šli
mimo rámec cirkvi. Pestovali svoju vlastnú zbožnosť alebo v blízkych zoskupeniach. Tým prichádzali do sporu s cirkvou.
Holanďan Tanchelm vyhlasoval o sebe, že v ňom pôsobí Duch Svätý. Kritizoval cirkev a v nej moc prelátov. Okolo roku
1120 bol umlčaný, podstúpil smrť. Iní vystupovali s blúznivými posolstvami (Eudo de Stella, Peter de Broues).

d) Katari – ich učenie súvisí s manichejizmom, bogomilstvom. Hlásali, že prísnou askézou je možné sa očistiť.

Katharoi – čistí, z toho potom označenie kacír. Ich dualistické učenie: proti sebe stoja ríša svetla a ríša tmy, bolo pomiešané
s kresťanským. Boh Novej zmluvy poslal anjela Ježiša Krista, aby poučil, ako sa stať čistým. Toto učenie preniklo v 12.
storočí na západ do Francúzka, Itálie, Nemecka. Prívrženci sa organizovali podľa spôsobov cirkvi. Mali svoju hierarchiu,
biskupstvá. Roku 1167 bol v Toulouse veľký katarský koncil. Seba pokladali za dokonalých kresťanov. Medzi chudobou sa

24

25

pomerne rýchlo šírili. Sami askéti, pokladali cirkev za Antikristovo dielo. Katari ako ľudové náboženstvo sa rozšírilo zvlášť
v južnom Francúzku, kde podľa svojho strediska Albi boli pomenovaní albigenčania. Cirkev nadarmo k nim posielala svojich
zástupcov a viedla s nimi dišputy. Nakoniec boli popravami vyničení v Španielsku, v Itálii. O ich vykynoženie sa postaral
pápež Inocent III. Najkrutejšie boli vyhladení v Provensálsku po 20 ročnom krvavom boji, keď v rokoch 1209-1229 viedli sa
proti nim križiacke výpravy. Ukrutnostiam francúzskych rytierov nemohol zabrániť ani pápež. Tí odňali majetky kacírskym
feudálom. Katari sa vzdialili Písmu sv., stali sa sektou. Preto katar (čistý) znamenal toľko ako kacír.

e) So sektami vznikali ďalšie hnutia horlivcov o zvrúcnenie náboženského života. Tvorili akýsi prechod od mníšstva

k ľudu. Medzi ne patria begyne (beginae), združenie asketickým spôsobom života. Združili sa najprv v Lutychu okolo roku
1170. Boli to zbožné ženy v Belgicku a Holandsku, ktoré sa venovali modlitbe, čítaniu Písma sv., starali sa o nemocných a
vyučovali dievčatá. Žili pod vedením kňazov. Žili bez rehoľných sľubov, spoločne v begynských dvoroch. Ľud ich veľmi
obľuboval. Podobne sa združovali aj muži: begardi (pikardi; beghard po holandsky – žobrák). Begardi i begyne boli prakticky
ako členovia tretieho rádu (terciári). Keďže vzniklo podozrenie u nich z kacírskych myšlienok, koncil vo Vienne ich zakázal
roku 1311. Inkvizícia ich odstránila.

V Holandsku vzniklo voľné spoločenstvo tzv. bratia spoločného života. Žili zo spoločnej práce. Usilovali sa o

praktický kresťanský život v nasledovaní apoštolov. Zameriavali sa na starostlivosť o školy, v nich na štúdium Písma sv.
Časom ich inkvizícia zničila.

Augustiánsky mních v Ríme Arnold z Brescie vystúpil ako radikálny kazateľ proti svetskej vláde pápežov, svetským

záujmom hierarchie a cirkevným majetkom. Volal duchovenstvo nasledovať chudobného Krista, chudobnú apoštolskú cirkev.
Na Lateránskom koncile (1139) ho vyhnali z Itálie. Odobral sa do Francúzka za svojim učiteľom Abelárdom, kde oboch
uväznili v kláštore. Po Abelárdovej smrti (1142) sa vrátil do Ríma. Arnoldovi stúpenci vyhlásili Konštantínovu donáciu za
podvrh. Zaplietol sa do vysokej politiky a keď nemecký kráľ Fridrich Barbarossa pomohol Hadriánovi IV. k pápežstvu,
pápežským interdiktom bol vyhnaný z Ríma a popravený roku 1155.

Bogomilov, katarov, či uvedených jednotlivcov a hnutia nemožno pokladať za nejakých predchodcov reformácie.

Poukazujú len na nespokojnosť s cirkvou, ktorá sa vzdialila od jednoduchého evanjelia a prvotnej chudobnej apoštolskej
cirkvi. Jednotliví horlivci, či skupiny prechádzali v učení do herézy. Žiaľ, že inkvizícia často brutálne zasiahla, aby
likvidovala nielen ich bludné učenie, ale aj akúkoľvek kritiku a nespokojnosť.

2. Predreformátori
a.) Peter Vald (Valdes, Valdo, 1140-1217). V rámci cirkevných dejín je menovaný ako prvý z predreformátorov, ktorý
vystúpil už s určitým ucelenejším programom na základe poznania štúdia Písma sv.

Vald bol bohatým kupcom v Lyone. Smrť priateľa ho veľmi predesila. Kňaz mu poradil, aby čítal sv. Písmo. Roku

1176 sa rozhodol pre chudobu podľa Ježišových slov o bohatom mládencovi (Mt 19,16-26). Aj pod vplyvom trubadúrskej
piesne o žobravom živote legendárneho sv. Alexia, všetko predal, rozdal chudobným, opustil manželku a dve svoje dcéry dal
do kláštora vo Fontévrad. Zameral sa na jeden cieľ: v chudobe žiť a preložiť evanjeliá a žalmy. Keď sa zhromaždili vôkol
neho rovnako zmýšľajúci, posielal ich po dvoch ako potulných kazateľov. Keďže boli chudobní, čoskoro boli nazvaní
Kristovi chudobní, alebo lyonskí chudobní. Riadili sa podľa 10. kapitoly Matúšovho evanjelia (vyslanie učeníkov),
očakávali, že nevyhnutné životné potreby poskytnú im kajúci poslucháči. Valdovci chceli vrátiť cirkev k jej apoštolskej
chudobe.. Nevyhli sa kritike cirkvi. Lyonský biskup im zakázal kazateľskú činnosť. Obrátili sa na pápeža roku 1179. Roku
1184 pápež Lucius III. im zakázal akúkoľvek kazateľskú činnosť a spolu s humiliátmi, asketickým združením remeselníkov
v severnej Itálii, ich exkomunikoval. Valdovci sa však nevzdali, podľa slov, že viac treba poslúchať Boha ako ľudí (Sk 5,29).
Proti nim nastúpila inkvizícia. Museli utiecť do neprístupných alpských údolí. Zotrvávali naďalej v južnom Francúzku,
Alpách, sev. Itálii a v Nemecku. Prešli aj do Rakúska, ďalej do Čiech (Jindřichův Hradec) a u nás sa objavili v Trnave. Všade
boli kruto prenasledovaní. V roku 1397 v juhorakúskom meste Steyr bolo upálených sto valdovcov po ukrutnom mučení.
Roku 1467 upálili ich kazateľa Štefana vo Viedni. Chudoba valdovcov bola protestom proti mocnej a bohatej cirkvi, veľmi
zosvetáčtenej. Valdovci vo veciach viery ako autoritu uznávali sv. Písmo. V ich kázňach a spôsobe života nápadný bol
biblicizmus, zákonnícky spôsob zaobchádzania s Bibliou. Veľké časti Písma vedeli naspamäť. O ich živote a učení sa
zachovala správa z 13. storočia istého katolíckeho duchovného z Kremsu v Rakúsku:

Novú a Starú zmluvu preložili do reči ľudu a podľa nej učia. Počul som jednoduchého sedliaka, ktorý vedel
naspamäť slovo za slovom, citovať knihu Jóbovu. Sviatosť kňažstva je pre nich zbytočná, pretože každý zbožný laik
je kňazom, ako aj apoštolovia boli laikmi. Zavrhujú všetky užívané cirkevné zvyky, ktoré sa nenachádzajú
v evanjeliu. Tvrdia, že každý hriech je smrteľný a nie všedný; tvrdia, že jeden Otčenáš má väčšiu hodnotu ako desať
zvonení a omša.

Valdovci odmietali zádušné omše, modlitby za mŕtvych, očistec, odpustky, uctievanie svätých. Etika valdovcov

vychádzala z Ježišových rečí (Mt 5-7). Evanjelium ako celok je záväzné pre všetkých. Odmietali prísahu, vojnu, popravy.
Spásu chápali ako výsledok viery a skutkov lásky.

Napriek inkvizícii sa dodnes udržali. Roku 1921 vytvorili Zväz evanjelických cirkví v Itálii (spolu okolo 120.000).

Cirkev valdovcov má svoje stredisko v Piemonte, v alpskom údolí na francúzskych hraniciach.

b) Ján Viklif (1324-1384) bol profesorom teológie na univerzite v Oxforde. Podobne ako Vald, usiloval sa o

rozšírenie Biblie medzi ľudom. Viklif videl veľkú priepasť medzi vedením cirkvi a evanjeliom. Napísal: „Keď pápež životom

25

26

a učením odporuje Kristovi, tak je Jeho najväčším nepriateľom. Keď sa pozrieme na spisy apoštolov a na pápežské, môžeme
poznať, ako málo sa zrovnávajú. Pápežské hovoria o svetskej moci, evanjeliá ale hovoria o pokornom úniku zo sveta... Keby
bolo sto pápežov, vo veciach viery smieme im byť len toľko zaviazaní, nakoľko súhlasia s Písmom sv. Mnohí kňazi
nepoznajú Písmo sv., iní zatajujú všetko, čo je povedané o chudobe. Pre cirkev je najlepšie, keď veriaci odkrývajú zmysel
Písma a to sa musí diať v reči, ktorej ľud rozumie“.

Keď roku 1366 pápež Urban V. zrazu požiadal anglického kráľa Eduarda III. o zameškané poplatky, v krajine to

vzbudilo veľký odpor. Parlament pápežove pohľadávky zamietol. Vodcom odporu sa stal Viklif. Na konferencii vo
Flandersku s pápežskými poslami, kde šlo o peniaze a cirkevné otázky, Viklif prišiel k presvedčeniu, že pápež nie je
zástupcom Ježiša na zemi. Viklif Odmietal učenie o tzv. tradícii a odvolával sa jedine na Písmo sv. Keď pápež viaceré jeho
myšlienky odsúdil, Viklif na to odpovedal: „Biblia je jediným meradlom viery a prameňom pravdy. Cirkev Ježiša Krista je
neviditeľná. Pozostáva zo všetkých tých, ktorí Božou milosťou sú vopred určení na spásu. Ich počet pozná jedine Boh sám.
Kristus je hlavou cirkvi a nie pápež. Tento nevie vôbec, či sám je započítaný do počtu určených na spasenie. Spása človeka
spočíva na predurčení skrze Božiu milosť a nie na príslušnosti k viditeľnej cirkvi a na kňazskom sprostredkovaní“.

Dva razy bol pokus umlčať nepohodlného predreformátora. Koncil, ktorý mal vysloviť jeho slávnostné odsúdenie,

tak neurobil pre ťažké zemetrasenie. So svojim priateľom začal prekladať Bibliu (Vulgátu) do angličtiny. Preklad bol hotový
po štyroch rokoch (1382). V úvode k Biblii napísal:

Kresťania by sa mali deň a noc zaoberať svätým Písmom, menovite s evanjeliom vo svojej reči. Každý musí čítať
evanjelium, aby bol spasený.

Viklif brojil proti odpustkom, poslednému pomazaniu, odpusteniu hriechov skrze kňaza, celibátu, proti vzývaniu

svätých, cteniu obrazov a relikvií, procesiám. zádušným omšiam a očistcu. Veril, že cirkev je “communio praedistinatorum“.
Keď učil proti transsubstanciácii pri Večeri Pánovej – že chlieb zostáva chlebom a víno vínom, tzv. učenie o remanencii –
mnohí priatelia ho roku 1381 opustili. Keď bol k tomu obvinený z podnecovania sedliakov k vzbure v Anglicku, musel
opustiť univerzitu. Jeho učenie bolo odsúdené a jeho prívrženci boli prenasledovaní. Presťahoval sa na faru do Lutterworthu,
kde literárne pracoval (dielo Trialogus) do svojej smrti roku 1384 na Silvestra.

Viklefovci dostali posmešné meno: lolardi (podľa latinského slova lollium – kúkoľ, Mt 13,25 (rozsievači kúkoľa).

Ale čoskoro sa toto pomenovanie stalo čestným. Nepriatelia čoskoro žalovali:“Skoro každý druhý človek je lolardom“.
Viklefovci tiahli po celej krajine ako putujúci kazatelia pokánia. Od roku 1410 ich prenasledovala inkvizícia.

Koncil v Kostnici roku 1415 nanovo odsúdil Viklifovo učenie ako kacírstvo. Nariadil vykopať jeho kosti a spáliť. O

splnenie tohto nariadenia sa bojovalo takmer trinásť rokov, až konečne roku 1428 (44 rokov po Viklifovej smrti) sa tak stalo.
Viklifovo učenie však tým nezaniklo. Študenti z Čiech ho preniesli do svojej krajiny. Malo vplyv na učenie Jána Husa.

c) Ján Hus (1369-1415). Predchodcovia českej reformácie sú Hus a husitizmus, Jednota bratská. V Čechách o sto

rokov skôr než v Nemecku a Švajčiarsku začala sa reformácia spojená s menom Jána Husa. I keď Husa pokladáme za
jedného z predreformátorov vzhľadom k Lutherovmu vystúpeniu, v dejinách reformácie má svoje čestné miesto a v mnohom
aj prvenstvo.

Karol IV. – Otec vlasti - urobil Prahu hlavným mestom ríše. Roku 1348 založil v Prahe univerzitu. Dbal o rozkvet

cirkvi. Podporoval kláštory, mníchov, staval kostoly a v Prahe zhromaždil zbierku relikvií. Roku 1344 vzniklo v Prahe
arcibiskupstvo. Prvým arcibiskupom bol Arnošt z Pardubíc. Karol IV. a Arnošt usilovali sa o zbožnosť podľa vtedajších
prejavov duchovného života. Do nejakej biblickej hĺbky neprenikli.

Obaja videli úpadok cirkvi, ktorý im nebol ľahostajný. O potrebe reformy v cirkvi písali univerzitní učenci. Ale aj

v ľude žila túžba po obnove, keď videli skazenosť duchovných a svätokupectvo. K pokániu začal volať už pred Husom
augustínsky mních Konrád Waldhauser, ktorý prišiel z Viedne roku 1363 do Prahy. Svojimi kázňami v nemeckej reči káral
svätokupectvo, predávanie odpustkov, život kňazov i laikov. Svojim stúpencom zanechal latinskú kázeň: “Postila pražských
študentov“. Uprostred sporov s mníchmi zomrel r. 1369.

Druhým kazateľom volajúcim k pokániu bol Ján Milič z Kroměříže, ktorý pôsobil nielen káravým slovom, ale aj

vlastným príkladom. Zriekol sa akýchkoľvek vysokých cirkevných hodností. Žil askétskym spôsobom. Kázaval v Týnskom
chráme, ako aj jeho predchodca Waldhauser. Čo mal, rozdal. Neznášal pýchu a prostopašnosť ako kňazov, tak aj bohatých
mešťanov. Pritom bol horlivým milovníkom Písma sv. Miloval zvlášť žalmy. Prejavil sociálnu starostlivosť o spustnuté ženy
a v Prahe pre ne založil útulok „Jeruzalem“. Po náprave ich potom posielal do života. Pri Jeruzaleme vybudoval aj kazateľskú
školu, menší ústav. Bol presvedčený, že bezbožnosť v jeho dobe vrcholí a vládne Antikrist. Keď začal kázať proti nerestiam
kňazov a mníchov, obvinili ho z kacírstva. Roku 1367 musel ísť k pápežovi do Avignonu očistiť sa. Umrel v Avignone roku
1374 a tam ho aj pochovali. Miliča charakterizuje asketický život, výzvy proti Antikristovi, kazateľská horlivosť, láska
k Biblii a denné prijímanie Večere Pánovej.

Miličovým žiakom bol Matej z Janova, magister parížskej univerzity. Bol horlivým kazateľom. Vystupoval proti

uctievaniu obrazov, sôch a pozostatkov svätých. Roku 1389 ho predvolal arcibiskup, ktorému sa musel podriadiť. Lásku
k Písmu dokazoval aj tým, že Bibliu stále nosil so sebou. Zanechal spis: Pravidlá Starého a Nového zákona. Pred smrťou
svoje učenie odvolal. Zomrel roku 1394.

Jeho myšlienky ďalej šíril juhočeský zeman Tomáš zo Štítneho, laik (o. 1330-1401). Napísal “Knížky šestery o

obecných věcech kresťanských“ a “Řeči nedelní a sváteční“ (postila). Najotvorenejšie karhal povery.

Všetci títo stáli na pozíciách rímskej cirkvi. Svojou kritikou a snahou o nápravu blížili sa k reformátorom.
Ján Hus narodil sa v Husinci pri Prachaticiach r. 1371. Po štúdiách v Prahe stal sa profesorom na pražskej univerzite

a roku 1402 kazateľom v Betlehemskej kaplnke, ktorá bola založená r.1391, aby sa v nej po česky kázalo.

26

27

Do roku 1409 Hus kázňami káral neresti kňazov a mníchov. Pranieroval neresti v cirkvi i národe, nešetril ani vyššie

stavy a hierarchiu. Tešil sa veľkej priazni kráľa Václava IV. a arcibiskupa Zbyňka z Hasenburgu, ktorý ho po dva razy určil
za kazateľa na kňazských schôdzach. Medzi poslucháčmi v Betlehemskej kaplnke bola aj kráľovná Žofia, bavorská
princezná. S úspechom vystúpil proti poverčivým púťam do Wilsnaku v Braniborsku, kde vraj z hostie vytryskla krv. Verejne
začal hlásať a vykladať Viklifove spisy na kazateľni a univerzite. U kňazov vzbudil odpor. Neznášali jeho kritiku. Viklifove
spisy do Prahy priniesol Jeroným Pražský, ktorý tam študoval. Pražská univerzita prevahou nemeckých hlasov Viklifove
spisy odsúdila, kým českí profesori zotrvávali pri Husovi. Keď arcibiskup Zbyňek odsúdil Viklifove spisy, Hus mu ich vydal.
Hus schvaľoval Viklifovo učenie, že kňazi nemajú mať veľké bohatstvo. Zhodne s Viklifom hlásal, že cirkev je neviditeľné
spoločenstvo Bohom vyvolených; hlavou cirkvi je Ježiš Kristus a nie pápež. O Večeri Pánovej Hus nič odchýlene nehlásal.
Veril v jej prepodstatnenie.

Hus do služieb Božích uviedol niektoré duchovné piesne, ktoré prepracoval zo starších, ako napr. Jezu Kriste, štedrý

kněže a Navštěv nás, Kriste žádoucí. Tým podnietil neskôr bohatú tvorbu husitskú a bratskú.

Hlavnou príčinou nepriateľstva voči Husovi bolo, že sa pridal na stranu, ktorá žiadala snem v Pise roku 1409, aby

boli odstránení dvaja pápeži (Gregor XII. a Benedikt XIII.) a bol vyvolený nový pápež. Tým by sa schizma skončila. Na
univerzite v Prahe mali však cudzinci prevahu; k nim sa pridal aj arcibiskup. Tí všetci zostali verní pápežovi Gregorovi XII.
Kráľ Václav, českí profesori na univerzite s Husom pridali sa na stranu novozvoleného pápeža Alexandra V. Takže uprostred
Čiech nastalo rozdelenie. Po tomto kráľ sa rozhodol, pod vplyvom Husovým, zmeniť ústavu univerzity. Do tej doby cudzinci
tvorili tri rovnoprávne celky (tzv. národy), kdežto Česi mali na univerzite len jeden hlas. Kráľ vydal tzv. kutnohorský dekrét
roku 1409, ktorým zabezpečil Čechom na univerzite tri hlasy a cudzinci mali len jeden. Česi teda nadobudli prevahu. Nato
Nemci opustili univerzitu a založili novú v Lipsku. Hus sa stal rektorom univerzity v Prahe.

Arcibiskup zvážil situáciu a podriadil sa novozvolenému pápežovi. Získal v pápežovi oporu proti Husovi a roku

1410 dal spáliť Viklifove spisy. Hus bol predvolaný do Ríma na výsluch. Keďže sa nedostavil, pápež ho roku 1411 dal do
kliatby. Napriek zákazu, Hus ďalej kázal v Betlehemskej kaplnke. Nádeje na zmier sa pominuli, keď roku 1412 prišli do
Prahy predavači odpustkov, ktoré vypísal pápež Ján XXIII, pretože potreboval peniaze na vojnu s neapolským kráľom. Hus
ostro proti tomu vystúpil spolu s Jeronýmom Pražským. Kráľ sa postavil za pápeža a tým proti Husovi. Nastalo triedenie
spoločnosti. Hus však trval na svojej pravde. Vyhlásil, že pápež, ktorý nedbá na zákon Kristov, nie je hoden poslušnosti.
V Prahe nastali nepokoje. Traja mládenci, ktorí verejne odporovali odpustkom v jednom pražskom kostole, boli sťatí. Hus ich
pochoval ako mučeníkov Božej pravdy. Keď pápež vyhlásil interdikt nad Prahou (zákaz všetkých bohoslužieb), dokiaľ tam
bude Hus a keď nepriatelia začali útočiť na Betlehemskú kaplnku, Hus sa odvolal ku Kristu ako jedinej hlave cirkvi a opustil
Prahu.

Hus sa utiahol na hrádok Kozím v južných Čechách a na Krakovec neďaleko Rakovníka (1412-1414). Na vidieku

pod holým nebom kázaval ľudu. S priateľmi udržiaval písomné styky. Venoval sa literárnej činnosti. Písal ľudovou češtinou.
Zostavil Postilu, zbierku 59 kázní; napísal “Výklad viery, desatera a na páteř (Otčenáš)“, “knížka o svatokupectví“ a latinský
spis De ecclesia.

Roku 1414 bol zvolaný cirkevný snem do Kostnice, aby odstránil trojicu pápežov a urobil nápravu v cirkvi. Zvolal

ho pápež na naliehanie cisára Žigmunda (brat Václava IV.). Predvolaný bol aj Hus. Cisár Žigmund mu sľubil ochranu na
ceste ta i späť (gleit). Mnohí Husa varovali pred cestou do Kostnice, lebo predpokladali, že sa odtiaľ nevráti. Hus však chcel
obhájiť svoju pravdu na základe Písma sv. Pred odchodom mu pražská univerzita vydala osvedčenie, že nie je kacírom.
S niekoľkými priateľmi sa vypravil Hus do Kostnice 11. októbra 1414. Do Kostnice prišiel 3. novembra 1414 a 28. novembra
bol prvý výsluch. Ale do Kostnice prišli aj jeho nepriatelia z Čiech, ktorí žalovali na neho ako na kacíra, viklifovca. Husa
zatvorili ako kacíra, uväznili v dominikánskom kláštore, kde ťažko ochorel. Žigmund nedbal o Husa, nechal ho v nezdravých
väzniciach. Husovi priatelia vymohli, aby mohol sa verejne osvedčiť, čo sa stalo až po pol roku väzenia. 5. júna 1415 sotva
začal Hus hovoriť na sneme, ukričali ho. Nasledovali dve vypočutia: 7. a 8. júna1415. Hus sa nazdával, že obháji svoju vec,
pravdu Písma. Snem nechcel však rokovať o Husových názoroch, žiadal len jedno: odvolať a podrobiť sa koncilu, ktorý
rozhoduje s konečnou platnosťou. Hus naivne sa domnieval, že o pravde rozhoduje Božie slovo a že i koncil musí
rozhodnutie o pravde vykonať na základe Písma sv. Hus odoprel odvolať svoje učenie a žiadal, aby mu z Písma dokázali, že
nesprávne učí. Koncil Husa odsúdil ako kacíra zbavil ho kňažstva. Vytýkali mu, že v jeho spisoch je 30 heretických viet. Hus
zdráhal sa odvolať to, čo nikdy neučil a nemal ani na mysli. Rozsudok znel: smrť upálením na hranici, pretože hájil a kázal
Viklifove bludy. Z väzenia Hus písal listy do Čiech svojim priateľom o svojom hlbokom duchovnom boji, ale aj o plnej
odovzdanosti sa Kristu, priznávaní sa ku poznanej pravde. Keď už bol na popravisku, vyzvali ho, aby odvolal: „Bojím sa tak
urobiť, aby som sa neprehrešil proti Bohu a proti svojmu svedomiu a aby som mnohým ktorým som kázal, nezavdal
pohoršenie“. Posmešne na neho kričali: arcikacír. Predtým v kostnickom dóme 7 biskupov strhlo z neho kňazské rúcho,
korunovali ho papierovou čiapkou s nápisom: arcikacír, primaľovali k tomu troch diablov-čertov. Hus odpustil svojim
nepriateľom, vzýval Ježiša Krista, odriekal Verím v Boha a s nábožnou piesňou dokonal v plameňoch. Stalo sa to 6. júla
1415. Popol hodili do Rýna. Z mnohých Husových výrokov uveďme si aspoň niečo: „Věrný křesťane, hledej pravdy, slyš
pravdu, uč se pravdě, miluj pravdu, drž pravdu, braň pravdy až do smrti. Milujte se vespolek, stůjte v jednote, nedejte se
nijakým způsobem mezi sebou rozdeliti. Proti bloudicímu papeži se vzepříti jest Krista následovati. Stujtež v poznané pravde,
kteráž nade vším vítezí a mocna jest až na věky. Prosím vás a napomínam, aby ste Pána Boha milovali, jeho Slovo velebili a
rádi slyšeli a plnili“.

Do väzenia sa dostal aj Jeroným Pražský, ktorý zakolísal a vo väzení odvolal, čo hlásal. Opäť vedome sa priznal

k Husovi a o rok 30. mája 1416 aj on bol upálený.

Novozvolený pápež Martin V. ukončil opravný koncil v kostnici roku 1418. Vyvstal tu problém „konciliarizmu“, či

je pápež nad koncilom alebo naopak.

27

28

Eugen IV. zvolal roku 1431 ďalší opravný koncil do Bazileje. Časť koncilu sa pokladala nad pápeža pri

rozhodovaniach. Pápež preložil koncil do Ferrary, ale radikálna skupina zostala naďalej v Bazileji. Pápež ju dal do kliatby.
Neskôr preložil pápež koncil do Florencie. Radikálna skupina vyhlásila zvrchovanosť koncilu nad pápežom za článok viery a
zosadila Eugena a zvolila Felixa V. za pápeža. Roku 1449 sa Felix vzdal a novému pápežovi Mikulášovi V.

sa všetci

podrobili. Tak zvíťazil pápež nad koncilom. Pius II. vydal bulu, v ktorej vyhlásil, že odvolávať sa na všeobecný koncil proti
pápežovi je kacírstvo, ktoré treba zatratiť.

Počas rokovania koncilu vo Ferrare roku 1438 osobne sa dostavil východný cisár Ján VIII. Paleolog so 700 člennou

delegáciou aj s konštantínopolským patriarchom. Prišli prosiť o pomoc proti Turkom, o križiacku výpravu. Urobili aj ústupky
ohľadne zjednotenia, o čom podpísali roku 1439 aj dekrét. Ale na východe cisárske ústupky nenašli dobrý ohlas. Pomoc,
križiacku výpravu, nedostali. Márne znova o to žiadal cisár Konštantín XI. Turci 29. mája 1453 zaujali Carihrad, Konštantín
padol v boji. Cirkevná únia s Rímom roku 1472 bola formálne zrušená. Dedičstvo Konštantínopolu roku 1459 prevzala
Moskva, tretí Rím.

Husitské vojny. Husova smrť vyvolala v Čechách nepokoje. 452 českých pánov a rytierov poslalo do Kostnice

slávnostný protest opatrený pečaťami zo snemu v Prahe v septembri 1415. Týmto činom vypovedali poslušnosť koncilu.
Kostnický koncil na to odpovedal kliatbou a začal pripravovať križiacku výpravu proti Čechom, aby tak pokoril hnutie, ktoré
vzniklo už aj medzi širokými vrstvami. Medzi ľudom dochádzalo k vzburám. Na mnohých miestach ľud začal vyháňať
nehodných kňazov z fár a mníchov. Ničili sa aj kostoly, kláštory, ktoré odopreli vykonať nejakú nápravu. Vodcom pražskej
chudoby sa stal kazateľ Ján Želivský. Nepokoje vrcholili roku 1419, keď sa mal po Václavovi stať českým kráľom Žigmund,
ktorý zostal verný koncilu a súhlasil s Husovým odsúdením.

Začína nové hnutie, husitské, ktoré chcelo uviesť Boží zákon do českého života. Prvým znakom tohto hnutia je

prijímanie pod obojím, čo už za Husovho života zaviedol Jakoubek zo Stříbra. Keďže pri Večeri Pánovej aj ľudu podávali
kalich, husiti boli nazvaní kališníkmi (sub utraque species - pod obojím spôsobom). Druhým znakom nového hnutia bolo
ustanovenie, že pražská univerzita rozhoduje o veciach viery; bohoslovci mali vysvetľovať sporné veci. Horlivci na vidieku
založili útulok na pestovanie čistého náboženského života v meste Tábor (1420).

Česi nechceli Žigmunda za kráľa. Vymohol si krížiacku výpravu a tiahol proti Prahe. Prahe prišli na pomoc

z Tábora. Na čele táboritov bol Ján Žižka z Trocnova, juhočeský zeman. Nastal boj na obranu Božieho zákona. Žižka porazil
Žigmunda, takže tento začal vyjednávať o mieri. Husiti predložili štyri svoje požiadavky:
1. aby slovo Božie v kráľovstve českom slobodne a bez prekážky sa hlásalo riadnymi kresťanskými kňazmi,
2. aby sa Večera Pánova prisluhovala pod obojím spôsobom,
3. aby majetky kňazom a mníchom boli odobraté, aby kňazi po spôsobe sveta nepanovali, ale žili príkladne podľa Písma
4. aby všetky zjavné hriechy v každom stave boli potrestané (Pražské články).

Žigmund na požiadavky nepristal. Boj pokračoval. Husitské vojny trvali 14 rokov (1420-1434). Husiti išli do boja

modlitbou a piesňami. Táborskou piesňou - hymnou bola pieseň: „Kdož ste Boží bojovníci a zákona jeho... Nepřatel se
nelekajte, na množství nehleďte... Husiti neprosili o pomoc pre svoje vlastné ciele, ale o uplatnenie Božieho zákona „Pakli
kdo proň život složí, věčný míti bude“

Husiti boli od počiatku rozdelení na dve strany: rozhodnejší táboriti - tvorili jadro vojska. Usilovne sa vzdelávali

v Božom slove, neuznávali očistec, vyznávali len dve sviatosti, slovo Božie zvestovali po česky. Zvolili si vlastného biskupa
Mikuláša z Pelhřimova, čím sa celkom oddialili od rímskej cirkvi. Dôraz kládli na mravnú zodpovednosť a bratské
spoločenstvo. Ich program bol náboženský. Nábožensky boli zdôvodňované ich mravné požiadavky. Táboriti neváhali aj
mocou odstraňovať to, čo sa priečilo Božiemu zákonu. Prestali vzývať svätých. Pri Večeri Pánovej podávali miesto hostie
chlieb. O Večeri Pánovej vypracovali osobité učenie, podľa ktorého pán Ježiš je v tejto sviatosti prítomný: posvätne,
duchovne, mocne a pravdivo. Omšu odstránili, za mŕtvych sa nemodlili. Druhá strana - Pražania boli miernejší. Snažili sa o
dohodu s rímskou cirkvou a nechceli v učení príliš radikálne pokračovať. Jakoubek hlásal, neboriť to, čo priamo neodporuje
Písmu. Nie na všetky zmeny je príhodný čas. Pražanov viedla univerzita. Uznávali Písmo a svätých doktroov ako pravidlo vo
veciach viery. Žižka dokázal tieto dve strany udržať v jednote.

Po Žižkovej smrti (1424) vodcom husitov sa stal táborský kňaz Prokop Holý. Porazil tri veľké križiacke výpravy. Po

víťazstve pri Domažliciach bolo Čechom dovolené požadované verejné jednanie o učení na základe štyroch pražských
článkov. Husiti boli pozvaní na koncil v Bazileji roku 1431-1449. Husitské strany roku 1433 poslali svojich zástupcov na
rokovanie. Mohutný bol vjazd českého posolstva práporom: „Pravda vítězí“. Dohodnutie sa preťahovalo. Konečne Žigmund
potvrdil 4 pražské články, uznal ich aj koncil, ale s takými výhradami, že vskutku husitom sa len povolil kalich pri Večeri
Pánovej. Tak vznikli tzv. bazilejské kompaktáty (zmluvné články) z roku 1437, ktoré však pápež nepotvrdil. Táboriti takéto
články neuznali. Medzitým došlo v Čechách k nedorozumeniu medzi táboritmi a Pražanmi, čo vyústilo do krvavej vzájomnej
bitky pri Lipanoch 30.5.1434. Prokop Holý padol a táborské vojsko bolo zničené. Po tejto bitke, nad ktorou koncil a Žigmund
jasali, víťazná strana pražská prijala Žigmunda za kráľa na sneme v Jihlave roku 1436, kde potvrdil Čechom kompaktáty.
Žigmunda len smrť (1437) oslobodila od novej vzbury husitov pobúrených krutou popravou táborského hajtmana Jána
Roháča z Dubé. Ako výdobytok zostal Čechom praktický len kalich, ostatné pražské články boli tak zmiernené, že stratili
svoj pôvodný zmysel.

Husitizmus prenikol aj za hranice Čiech. Našiel svoj ohlas v Uhorsku, Poľsku, Rumunsku i medzi Nemcami. Husiti

podnikli na Slovensko tzv. spanilé jazdy (1424-1434). Mali svoje posádky v Skalici, Trnave, Likave, Topoľčanoch a inde.

Cirkev podobojí - utrakvistická. Husitské hnutie vyvolalo k životu cirkev podobojí a Jednotu bratskú. Malá časť

Čechov zastala verná rím. cirkvi. Veľká väčšina sa pridala k husitskej cirkvi podobojí (utrakvistickej). Utrakvisti - po uznaní
kompaktát Žigmundom - vyvolili si za arcibiskupa Jána Rokycana. Utrakvisti sa usilovali dôjsť do uznania rímskou cirkvou,

28

29

aby pápež potvrdil kompaktáty. Verili v možnosť nápravy cirkvi. Nechceli rušiť svojim počínaním jednotu cirkvi a držali sa
katolíckeho učenia o apoštolskej postupnosti, dbali aby mali platne vysvätených kňazov. Žigmund sľúbil, že kompaktáty
potvrdí koncil i pápež. Koncil v obmedzenom zmysle ich schválil, ale pápež nemienil splniť sľuby dané Čechom v Bazileji.
Chcel len jedno: poslušnosť! Nopotvrdil Rokycanu v hodnosti arcibiskupa. Tak vznikli boje o uznanie utrakvizmu.

O potvrdenie kompaktát sa usiloval “husitský kráľ“ Juraj z Poděbrad (1458-1471). Nastal neskôr otvorený boj

medzi ním a cirkvou o kalich. Aby ukázal ochotu nepripúšťať ďalšie trieštenie cirkvi v Čechách, prenasledoval menšie
skupinky a to zvyšky táboritov a vznikajúcu Jednotu bratskú. Pápež sa mu odmenil tak, že zrušil kompaktáty, vyhlásil ich za
neplatné roku 1462 (Pius II.). Juraj vyhlásil, že za kompaktáty je ochotný obetovať korunu i život. Pápež ho dal nato do
kliatby a znovu vyhlásil križiacku výpravu proti Čechom. Križiacke vojská do Čiech priviedol Jurajov zať, uhorský kráľ
Matyáš! Juraj so svojim vojskom ho obkľúčil, dojednal mier, takže zachránil trón i kalich. Zomrel roku 1471. V tom roku
zomrel aj Ján Rokycana. Za Vladislava II. (1471-1516) utrakvizmus klesal pre nedostatok kňazov a aj pre úpadok
reformačných zásad. Roku 1485 uzavreli utrakvisti s českou rímskou cirkvou mier na sneme v Kutnej Hore. Tým po prvý raz
bola vyslovená zásada, že štát sa nesmie miešať do veci svedomia. Panovníci po Jurajovi z Poděbrad neradi zachovávali
kompaktáty, zvlášť Habsburgovia od roku 1526 (Ferdinad I.). V 16. storočí zvyšky utrakvistickej cirkvi sa pripojili k domácej
Jednote bratskej, k Lutherovej a Kalvínovej reformácii. Radikálni táboriti úplne zanikli, keď Juraj z Poděbrad roku 1452
zaujal Tábor.

V čase Lutherovej reformácie utrakvisti nadviazali styky s Lutherom. Nazývame ich novoutrakvistami. Mali vplyv

na šírenie evanjelia medzi českým ľudom. Mestá, verné utrakvizmu, mali kultúrny vplyv zakladaním latinských škôl
vedených husitmi.

Husitstvo razilo cestu svetovej reformácii. Husovo učenie o cirkvi bolo veľmi blízke Lutherovmu chápaniu.

Odhodlanosť Husitov bojovať proti presile, záujem o Božie veci, vernosť Božiemu zákonu, to všetko zanechalo v Európe
veľkú ozvenu.

Myšlienky Husovej reformácie nezanikli. V Čechách sa postupne začali šíriť malé skupinky zbožných ľudí, ktoré

utvorili Jednotu bratskú.

Učiteľom a duchovným pôvodcom Jednoty bratskej bol juhočeský zeman, sedliak Peter Chlečický (o. 1456). Žil

v Chelčiciach pri Vodňanoch. Usilovne čítal Písmo sv., Husove i Viklifove spisy. Zachoval si samostatnosť voči rímskej
cirkvi, ale aj voči husitom. Vo svojom náboženskom premýšľaní bol samorastlým. Zahĺbal sa nad Božími pravdami. Poznal,
že kresťan vo svojej viere má sa celkom odovzdať svojmu Pánovi Ježišovi Kristovi a zachovávať Jeho prikázanie dôsledne,
bez polovičatosti. Základné príkazy pre život kresťana videl v Ježišovej reči (Mt 5-7). Kresťan musí byť Božím bojovníkom,
ale nie mečom ako husiti; jeho boj má byť duchovným bojom ako hovorí Pavol (Ef 6,10-18). Nesmie odporovať zlému zlým.
Vrcholom jeho boja je láska k nepriateľovi. Keďže kresťan nesmie podporovať násilie, nemôže byť ani vojakom, ani byť
v správe tohto sveta, lebo to všetko je spojené s násilím a donucovaním. Chelčický veril v moc Božej lásky. Staval sa proti
násiliu v náboženských veciach. Zavrhoval vojny a tým aj husitské. Zavrhol súdy, tresty, najmä trest smrti. Požadoval, aby sa
cirkev vrátila k apoštolskej chudobe a jednoduchosti. Živá viera nás robí lepšími. Tieto svoje názory vyložil v spisoch Postila
a Síť víry pravé. (podľa L 5,1-7). Pod sieťou je mienená Božia Pravda a viera založená na tejto pravde, ktorou sú ľudia
zachraňovaní akoby sieťou z mora tohto sveta. Sieť však pretrhli dve veľryby, cisár Konštantín a pápež. Cirkev skazili tým,
že jej dali moc a naučili ju používať násilie vo veciach viery.

Jednota postupne vznikala z malého krúžku husitskej cirkvi, ktorý pozorne poslúchal Jána Rokycana. Rokycana ich

oboznámil práve s Chelčického spismi. Chelčického prívrženci “Chelčickí bratia“ získavali stúpencvo medzi utrakvistami.
Takéto krúžky zjednotil kňaz Gregor Pražský. Rozhodli sa ísť vlastnou cestou. Sám Rokycana však nešiel ich smerom
z ohľadu na Rím a na vtedajšie pomery. Rokycana sa prihovoril u kráľa Juraja z Poděbrad, aby vznikajúcej Jednote bratskej
dovolil sa usadiť v Kunvalde pod Orlickými horami, čo sa stalo roku 1458. V Kunvalde pôsobil vtedy zbožný dobrý kňaz
Michal, ktorého sa bratia pridržali. Mnohí z Prahy presťahovali sa do Kunvaldu. Ako verní Písmu predovšetkým budovali na
Ježišovej kázni na vrchu. Spolu s Chelčickým pridržiavali sa presvedčenia, že svetská moc a evanjelium navzájom sú cudzími
prvkami. Ich odlišný náboženský, dôslednejší život vzbudzoval odpor u rímskej cirkvi. Neraz sa dostali do väzenia. Roku
1461 zažili prenasledovanie od kráľa Juraja, ktorý chcel dokázať, že nestrpí kacírstvo, z čoho boli bratia obviňovaní. Keď
prenasledovanie povolilo, na sneme v Lhotke pri Rychnove roku 1467 zo svojho stredu si vyvolili troch kňazov po losovaní
(Sk 1,26), ktorých Božím slovom a modlitbou posvätil kňaz Michal. Ten si k tomu vyžiadal potvrdenie od staršieho kňaza
valdovcov. Najmladší z nich Matej z Kunvaldu mal prvé miesto. Jediným pravidlom bolo im Slovo Božie. Hlavný dôraz
kládli na čistotu života a na bratské spoločenstvo. Do Jednoty neprijímali vojakov, úradníkov, učených. Od svojich žiadal
strániť sa prísahy a obchodovania. Do svetských záležitostí sa nemiešali.

Po Gregorovi (1474), Jednotu spravoval Matej z Kunvaldu. Jednota sa šírila, mala dobrý ohlas medzi ľudom. Ujali

sa jej páni Kostkovci, Perštýnovci, Krajířovci. Na Morave Žerotínovci, mestá Přerov, Ivančice a iné. Zmena v Jednote
nastala, keď prišiel učený muž Lukáš Pražský. Vznikol spor medzi menšou a väčšou stranou. Väčšia strana pri opravdivosti
viery bola aj za vzdelanie svojich členov. Bratia v nutných prípadoch prijímali aj úrady, aj bohatých ľudí. Na synode
v Rychnove roku 1495 zvíťazila väčšia strana. Pravda, menšia sa s tým neuspokojila na čele s bratom Ámosom.

Vtedy Jednota začala vyhľadávať pravú cirkev na svete. Lukáš prešiel Balkánom a na druhej ceste v Itálii nadviazal

styk s valdovcami. Martin Kabátník zašiel až do Palestíny a Egypta, Kašpar na juh Ruska. Cirkev podľa svojich predstáv
nenašli.

Lukáš Pražský nadobudol vedúce postavenie, v ktorom zotrval do svojej smrti (1528). Lukáš vnútorne zveľadil

Jednotu, dal jej pevné zriadenie. Všetky zbory tvoria jeden celok. Niet rozdielu medzi kňazom a laikom. O veciach Jednoty
rozhodovala synoda, ktorá si vyvolila úzku radu. V bohoslužobnom zhromaždení bola len kázeň Božieho slova, modlitby,
piesne a sviatosti. Dôraz bol položený na disciplínu, podriadenie sa Božiemu zákonu. Nehodných vylučovali zo svojho

29

30

stredu. Disciplína sa vzťahovala na všetkých, v rodine i zamestnaní. Pre bratských kňazov zostavil Lukáš bohoslužobné
knihy, napísal českú i latinskú postilu a venoval sa duchovnej piesni. Pre mládež napísal: Otázky dětinské (katechizmus).
Vedľa Kunvaldu vznikali nové zbory Jednoty v Mladej Boleslavi, Litomyšli, Prostejove, Přerove, Ivančiciach.

Kráľ Vladislav roku 1508 vydal Svätojakubský mandát, ktorým začalo prenasledovanie Jednoty. Boli zakázané

bratské zhromaždenia, chrámy zatvorené a ochrancovia mali byť potrestaní. Mnohí boli stíhaní, súdení. I keď
prenasledovanie sa zmiernilo, mandát nebol zrušený. Habsburgovia ho radi vyhlasovali.

d) Girolamo Savonarola (1452-1498), narodil sa v Taliansku vo Ferrare. Rodičia ho predurčili, aby sa stal lekárom,

ako jeho starý otec Michal. Mladý Girolamo ako 23 ročný bez vedomia rodičov odišiel do dominikánskeho kláštora
v Bologni. Rodičom zanechal traktát: Pohŕdanie svetom. Ako usilovný mních stal sa lektorom novicov v kláštore sv. Marka
vo Florencii. Pri štúdiu Písma zaujali ho proroci a Zjavenie Jánovo. Stal sa neskôr priorom kláštora sv. Marka vo Florencii.
Florencia bola v tom čase mestským štátom ovládaná nemravnou rodinou Medici. Florencia javila sa Savonarolovi ako
bezbožné mesto. Videl tu bujné karnevaly, rozkvet astrológie. Zaumienil si zmeniť život vo Florencii, ktorá sa mu javila ako
Sodoma a Gomora. Začal prísne kázať o Božom hneve. Z jeho úst sa často ozývali slová: súd, pokánie, trest! Niektoré
Savonarolove predpovede sa splnili. Tým vzrástla jeho vážnosť. Postaral sa o zbierky pre chudobných, zasadil sa o amnestiu
pre vyhnancov. Kázal proti zámožným, aby napravili svoj život. Pod vplyvom Savonarolovým Florenčania vyhnali rod
Medici a jeho urobili pánom nad mestom. Pápež mu ponúkol kardinálsky klobúk, ktorý odmietol. Povedal: Nežiadam si
žiaden iný červený klobúk než mučenícky, sfarbený mojou vlastnou krvou.

Savonarola spochybnil kňazské rozhrešenie pri spovedi a svojou kritikou sa obrátil aj proti pápežovi. Pápež

Alexander V. (Borgia) pre svoj nemravný život spôsobil najväčší úpadok pápežstva. Pápež mu najprv pohrozil interdiktom a
roku 1495 ho exkomunikoval. Po tomto začal strácať svojich priaznivcov. Obrátili sa proti nemu františkáni. Vo Florencii
došlo k príprave na „Boží súd“, ktorý mal rozhodnúť nad Savonarolovými stúpencami a jeho protivníkmi. Boli prichystané
hranice poliate smolou. Pán Boh sám mal zoslať oheň z neba, aby bolo zjavné, na ktorej strane je pravda. Dážď tomu
predstaveniu zabránil. Ľud mal dosť Savonarolu ako kárateľa, volal: Keď je on Jánom Krstiteľom, musí zomrieť! Vo svojich
výzvach ku pokániu Savonarola naďalej pokračoval. Uväznili ho. Vo väzení napísal výklady 31. a 51. žalmu, ktoré Luther
bol preložil do Nemčiny. Savonarolu postavili pred súd a odsúdili ako heretika, schizmatika a hanobiteľa sv. stolca. Najprv
ho spolu s dvoma rehoľnými bratmi 23. mája 1498 obesili a spálili neďaleko od miesta svojho pôsobenia. Inač nemohol
skončiť. Dotýkal sa vysokého napätia pápežskej moci, musel zhorieť. Od roku 1955 sa usilujú dominikáni o jeho
svätorečenie.

7. Čas dozrel k reformácii.
Stredoveká cirkev sa stala pápežskou cirkvou. Pápežská moc bola nielen nad cirkvou, ale aj nad svetom. Boj o moc nad
svetom, vytvorenie cirkevného štátu, záujem o svetské záležitosti, účasť na vojnách a tvrdé zásahy proti protivníkom, inak
zmýšľajúcim, inkvizícia, to všetko spôsobilo zosvetáčtenie na najvyššom mieste v cirkvi. Vyšší klérus bol v službách
šľachtických rodín, slúžil ich politickým záujmom. Biskupi vystupovali ako feudálne kniežatá. Nemravnosťou boli
zachvátení pápeži, biskupi i kňazi. Podobne to bolo s mníchmi a mníškami. Nižší klérus žil v chudobe.

V zbožnosti prevládalo nezdravé uctievanie svätcov, relikvií. Verilo sa poverám, zázrakom, vystupňovala sa hrôza

pred diablom a peklom. Očistec, odpustky, púte, svätokupectvo patrilo k zbožnosti a viere. Čarodejnice a kacírov upaľovali.

Na druhej strane je tu stavba nových kostolov, zakladanie nemocníc, chudobincov, nových reholí. Náboženský život,

prísny, asketický sa pestuje v niektorých kláštoroch.

Ale je tu aj čas vynálezov. Mohučský kníhtlačiar Johannes Guttenberg (1467-68) je zakladateľom kníhtlačiarstva.

Roku 1455 vychádza prvá tlačená Biblia. Kým predtým rukopis Biblie stál 300-400 guldenov, teraz tlačená Biblia stojí 25-40
guldenov. Mikuláš Koperník z Torune (1473-1543) prichádza s heliocentrickým systémom a tým nastáva kritika cirkevného
učenia. Roku 1492 Krištof Kolumbus objavuje Ameriku a tým začína obdobie koloniálnych ríš.

Opát Joachim de Fiore († 1202), cistercián v kláštore v Kalábrii v apokalyptických, chiliastických farbách hovorí o

trojakej po sebe idúcej ríši. Najprv tu bol vek otcov, doba Zákona, potom vek Synov, doba zmluvy a nasleduje tretí vek
Ducha roku 1260, keď bude slúžiť Bohu duchovným spôsobom. Joachimovi prívrženci stotožňovali pápeža s predpovedaným
Antikristom. V 13. a 14. storočí františkáni-spirituáli šírili myšlienku, že po terajšej pápežskej cirkvi príde cirkev Ducha
svätého (ecclesia spiritualis ). Holanďan Gerhard Groote (o.1380) v Denveteri zakladá tzv. devotio moderna, vnútornú
zbožnosť sústredenú na rozjímanie o Ježišovom utrpení. Bratstvo spoločného života sa sústreďuje na čítanie Písma,
evanjelia. Pestuje sa individuálna zbožnosť, kde cirkev a sviatosti nemajú až takú dôležitú úlohu.

Občas vystupujú v stredoveku jednotlivci, skupiny, ktoré túžia po inom duchovnom živote, než to dáva pápežská

cirkev. Sú tu mnohé pokusy o nápravu cirkvi. Ako heretici končia svoj život v plameňoch.

Inštitučná cirkev sa nedokázala spamätať, vyrovnať sa so svojimi chybami. Úpadok duchovného života sa

prehlboval. V 10. storočí vytiahol cirkev z úpadku cisár Oto I., keď roku 963 zosadil pápeža Jána XII. Obnova nastala cez
kláštor v Cluny. V 15. storočí a na začiatku 16. storočia už nebolo podobného cisára, ani nebolo žiadne rehoľné hnutie,
horliace za obnovu. Bola potrebná reforma cirkvi v hlave i údoch, dôslednejšia než predošlé snahy. Čas dozrel. Obnovu
začala reformácia. Písal sa už 31. október 1517, vystúpenie mnícha Martina Luthera.

30

31

Chronologický prehľad

4 p.n.l.-30

Ježiš Kristus

33-35

obrátenie Pavla

45-53

Pavlove mis. cesty

48/49 Apoštolský konvent
64

martýr. smrť Petra a Pavla

95-117

prenasledovanie v Ríme, Malej

Ázii. Aténach, Lyone

200

kánon Novej zmluvy

250/251

štátom nariadené
prenasledovanie, Decius

257/258

prenasledovanie za Valeriána

303-311

najťažšie prenasledovanie

311

Galériov tolerančný edikt

313

Milánska konštitúcia

280-336 Árius
325

Koncil v Nicei

o.330

kláštory v Egypte (Anton)

354-430 Augustín
380

kresťanstvo štátnym
náboženstvom

381

koncil v Konštantínopole

341-383

Wulfila

361

rozkvet donatizmu

345-420

Hieronym (Vulgáta)

373-397

Ambróz, biskup v Miláne

440-461

pápež Lev Veľký

451

4.ekumenický koncil
v Chalcedóne

476-681

monofyzit. spory

480-547 Benedikt z Nurzie
484-519

rozkol v cirkvi

553

5. ekumenický koncil
v Carihrade

590-604 pápež Gregor Veľký
619-625 pápež Bonifác V.
681

6. ekumenický koncil
v Carihrade

726-843

spory o obrazy

756

cirk. štát
(Pipinovo darovanie)

910

založenie kláštora v Cluny

1073-1085

pápež Gregor VII.

1077

Henrich IV. v Canosse

1033-1109

Anselm z Canterbury

1075-1122

spory o investitúru

1122

Wormský konkordát

1198-1216

pápež Inocent III.

1033-1109

Anselm z Canterbury

1091-1153

Bernard z Clairvaux

14

zomrel cisár Augustus v Ríme

o.50

kresťanská gnóza

64-68

cisár Nero

66-70

žid. povstanie, skaza Jeruzalema

81-96

cisár Domicián

98-117

cisár Traján

132-135

Bar Kochba – povstanie

216-227

Máni

284-305

cisár Dioklecián

330

chrám v Konštantínopole

31

32

337

zomrel cisár Konštantín Veľký

361-363

cisár Julián

379-395

cisár Theodosios Veľký

394

koniec Olympijských hier a

pohanského kultu

456

pád Ríma

466-511 Chlodowig
527-565 cisár Justinián I.
570-632 Mohamed
711-741

Karol Martell

751

Pipin kráľom Frankov

936-973

Oto I. Veľký

1099-1215

Križiacke výpravy

1182-1226

František z Assisi

1215

4. lateránsky koncil

1232

inkvizícia (dominikáni)

1140-1217

Peter Vald

1225-1274

Tomáš Akvinský

1302

Bula Bonifáca VIII.:Unam
sanctam

1309-1377

babylónske zajatie pápežov
v Avignone

1328-1384

Ján Viclif

1369-1415

Ján Hus

1415

upálenie Jána Husa

1419-1436

husitské vojny

1447-1521

renesanční pápeži

1498

upálenie Savonarolu

1513-1521

pápež Lev X.

1285-1314

Ľudovít Pekný – boj proti
svetským pápežským nárokom

1347/1348

veľký mor v Európe

o.1450

vrchol renesancie v Itálii

1453

Turci dobyli Konštantínopol

1492

objavenie Ameriky

32