protokol 7

Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Význam vyhynutých stromových druhov papraďorastov

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Význam vyhynutých stromových druhov paparaďorastov

 

Papraďorasty sú prevažne zelené suchozemské najvyššie organizované mnohobunkové výtrusné rastliny s význačnou antitetickou rodozmenou, v ktorej sporofyt prevláda nad gametofytom, tento síce je redukovaný ale aspoň pri časti papraďorastov je schopný ešte samostatného života.

 

Papraďorasty sú veľmi starou skupinou. Ich zvyšky, známe už z vrchného silúru a najväčšieho rozšírenia, dosiahli v karbónskej a permskej dobe, kedy prevládali stromovité typy, ktoré väčšinou vyhynuli. Na zemi dnes žije asi 10 000 druhov, z ktorých mnohé skupiny sú dnes v plnom rozvoji / napr. Leptosporangiatae / a nemožno vôbec hovoriť o vymieraní tohto typu rastlín, ako sa to často hovorí. Len niektoré typy ako prasličky a plavúne sú skutočne nepatrnými zvyškami dávnych a značne rozšírených predkov.  Ich vývoj sa zastavil a sú poslednými zástupcami typov kedysi hojne rozšírených. Papraďorasty nadväzujú na papraďorasty / Psilophyta / a fylogeneticky netvoria jednotnú skupinu. Vývoj šiel dvoma smermi a to po mikrofylovej a po makrofylovej línii v ktorých papraďorasty dosiahly tú istú organizačnú výšku. Mikrofylovú líniu predstavujú plavúňe a prasličky, pri plavúnoch sa vyvinuli aj semenné formy a na tieto nadväzujú mikrofylové formy nahosemenných rastlín. Makrofylovú líniu predstavujú paprade z ktorých vývoj šiel k semenným papradiam a od nich k ostatným makrofylovým formám  nahosemenných rastlín a ku krytosemenným rastlinám vôbec.

 

Plavúne

 

Ich začiatky siahajú až do devónu, najviac sa rozvinuli vo vrchnom karbóne, kedy spolu s kalamitmi tvorili veľké lesy na močaristých miestach a svojím telom podstatne prispeli ku vzniku kamenného uhlia. Zhoršením životných podmienok, najmä pre suchšiu klímu, vymierajú v perme a do druhohôr prechádzajú len dvoma rodmi, pričom stromovité formy prechádzajú už v bylinné formy, aby sa z nich napokon vyvinuli dnešné bylinné šidlatky.

 

Čelaď: Lapidodendrovité

Lepidodendrovité boli stromovité až 20m vysoké a 1,5m hrubé rastliny, ktorých kmeň sa v hornej časti niekoľkokrát vidlicovite rozkonároval. Veľké až niekoľko metrov dlhé, úzke listy vyrastali na osi v hustých špirálach a vankúšiky po nich boli význačne kosoštvorcovitého tvaru.

 

Čelaď: Sigiláriovité

Sigiláriovité dorastali až do výšky 30 metrov, ich kmeň nebol rozkonárený, alebo len celkom málo a úzko, až 1m dlhé listy tvorili na konci konárov dovnútra ohnutú šticu.

 

Čelaď: Lepidocarpaceae

Táto čeľaď zahrňuje v sebe vývojové najvyššie organizované lepidodendrotvaré. Ich vývoj dospel až k tvorbe semien. Známy je rod Lepidocarpon, ktorý sa objavil vo vrcholnom karbóne.