IUT

Interpretari (lat.) = pretlmočiť, vysvetliť, preložiť, porozumieť, chápať, vedieť)
Dejiny interpretácie začínajú s kultúrno--spoločenskou potrebou porozumieť text.
Grécky starovek – dionýzovské slávnosti – piesne na počesť boha vína tlmočili exegéti (vykladači) do podoby
zrozumiteľnej ľudu. Homérove eposy – ich vecnú stránku tlmočili profesionálni vykladači – hermeneuti.
Výklad – (gr. érmeneía ) – básnických diel ako umenie sa vyvinul z potrieb vyučovania.
Aristoteles učil vo svojej rétorike rozkladať celok literárneho diela na časti, štýlové formy, komponenty rytmu,
metafory a pod.
Gramatická a alegorická interpretácia Homérových eposov
Gramatická – zabezpečovala zrozumiteľnosť jazyka eposov .
Alegorická – odstraňovala jednorozmernosť významu textov, najmä pasáží o bohoch a dávala im alegorický
význam.
Hermeneutica sacra – výklad sakrálnych textov, predovšetkým Biblie.
Hermeneutica profana – výklad predovšetkým antických textov – filologická interpretácia.
Pokusy o hermeneutiku : Snaha o „deregionalizáciu“ hermeneutiky – snaha o prekonanie napätia: profánne –
sakrálne.
Hľadanie „všeobecného problému“ – pokus odkryť, ktoré interpretačné úkony sú pre oba postupy (výklad
sakrálnych textov a filologický výklad) – spoločné
Hermeneutika sa teda zrodila z úsilia nájsť v exegéze (výklad Biblie) a vo filológii (výklad klasických textov)
spoločný princíp.
Príprava zmeny – zakladateľské osobnosti
Johan Martin Chladenius (1710 – 1759) – dielo Úvod do správnej interpretácie rozumných prejavov a

spisov (1742).

Georg Friedrich Meier (1718 – 1777) – dielo Počiatky všeobecnej teórie umenia interpretácie (1757).
Friedrich Schleiermacher (1768 – 1834)
Nemecký protestantský kazateľ a filozof – jeho práce o problematike interpretácie sú rozptýlené vo viacerých
jeho textoch a prednáškach.
Jeho hermenetutická teória sa kriticky vymedzovala najmä voči teórii – osvietenskej.
Základné znaky : Usiluje sa o teóriu hermeneutiky, ktorá by mohla platiť pre všetky interpretované diela, bez
ohľadu na rozdiely medzi nimi.
Podklad, všeobecný princíp pre takúto teóriu hľadá v akte – rozumenia.
Pole pôsobnosti hermeneutiky rozširuje na všetky jazykové objekty.
Vedecký obrat
Emancipácia hermeneutiky od teológie a filológie (prestáva byť pomocnou disciplínou). V tomto chápaní
hermeneutiky sa reč a text chápu ako čin – teda aktívne vyjadrenie života (nie ako dokument – sakrálny –
Písmo sväté alebo profánny – antická pamiatka).
Dve základné črty tejto hermeneutiky Dôraz na aktívny čin – centrum interpretácie je tvorivý subjekt a
tvorivý proces. Črta romantická. Cieľ odstrániť neporozumenie. Črta kritická. Ide o snahu „porozumieť autorovi
rovnako dobre alebo aj lepšie, než si rozumel sám“. Vžiť sa do subjektu hovorenia – interpretačný
psychologizmus.
Wilhelm Dilthey (1833 – 1911)
Nemecký filozof – označuje sa za zakladateľa tzv. filozofie života.
Práca: Vznik hermeneutiky (1900).
Zaoberal sa predovšetkým problematikou poznávacích možností humanitných (spoločenských) vied a v tomto
rámci možnosťou poznávania minulosti – dejinným vedomím.
Dilthey a hermeneutika : Zásluhou Diltheya sa do centra pozornosti dostáva otázka zrozumiteľnosti dejinných
javov, porozumenia historických súvislostí medzi životnými javmi. Ide o presun od porozumenia ako schopnosti
identifikovať sa s tým druhým k interpretácii výrazov života, ktoré sú zafixované písmom.
Martin Heidegger (1889 – 1876)
Filozof patriaci do okruhu fenomenológie, žiak zakladateľa fenomenologickej filozofie Edmunda Husserla.
Najvýznamnejším Heideggerovým dielom je práca Bytie a čas (1927).
Heidegger a hermeneutika
Heidegger urobil krok smerom od interpretácie ako rozumenia tomu druhému k interpretácii ako porozumeniu
„môjho bytia vo svete“. Do centra pozornosti sa dostáva problém sveta (životného sveta) a miesto „JA“
(subjektu) v tomto svete. Heidegger celý problém interpretácie depsychologizuje. Východiskom je fakt, že sa
rodíme do určitého sveta – ocitáme sa vo svete a vzniká potreba porozumieť tomuto ocitnutiu sa – zorientovať sa
v tejto situácii – pochopiť možnosť ako byť, existovať .Pochopiť text potom neznamená nájsť dajaký zmysel,
ktorý tam vložil niekto iný (autor), ale porozumieť tej možnosti bytia vo svete, na ktorú text ukazuje, ktorú
tematizuje. „prvotnou funkciou výpovede nie je odovzdanie správy tomu druhému, ale ukazovanie, predvedenie,
manifestácia“Heidegger formuluje rozdiel medzi hovorením ako aktom, ktorý poukazuje na hovoriaceho
človeka, a rečou, ktorá odkazuje na povedané veci.

1

Hans Georg Gadamer (1900 – 2001)
Filozof, autor diela Pravda a metóda (1960). Jeho dielo je ďalším krokom od psycholo-gizujúceho chápania
rozumenia smerom k „veci textu “. Text umožňuje komuniko-vanie na diaľku. „Porozumieť znamená
sprostredkovať medzi minulosťou a prítomnosťou, vyvinúť v sebe celý rad perspektív, ktorými sa na nás
minulosť obracia“.
Paul Ricoeur (1913 – 2005)
Profesor filozofie – významná časť jeho diela časovo spadá do 60 a 70. rokov 20. stor. Práce: Freud a filozofia
(1965) Konflikt interpretácií (1969), Živá metafora (1975) Čas a rozprávanie (1983 – 19 85). Teória
interpretácie: Diskurz a prebytok významu (u nás 1997), Úkol hermeneutiky (1986, v češtine 2004).
Paul Ricoeur Základný záujem hemeneutiky (interpretácie) sa sústreďuje na „svet textu “. Základný posun,
ktorý treba absolvovať, je krok od lingvistiky JAZYKA k lingvistike, ktorá sa zameria na PREHOVOR. Ide o
posun od jazyka ako systému znakov k lingvistike vety. Vetu chápe ako základnú jednotku prehovoru (ako
použité znaky nesúce informáciu). Prehovor je udalosť (niekto hovorí), ktorá sa odohráva v čase. Jazykový
systém stojí akoby mimo čas a nie je spojený so žiadnym subjektom. Prehovor sa spája s otázkou „kto
hovorí ?“ a poukazuje (referuje) na subjekt hovoriaceho (napr. cez osobné zámená...). podstata prehovoru
ako udalosti
Udalosť je „dianie niečoho“ a v súvislosti s prehovorom je jej podstata v tom, že:
1. je spojená so subjektom, osobou hovoriaceho
2. „niekto si berie slovo “
3. v prehovore „o niečo ide“: odkazuje na svet, ktorý chce popísať, vyjadriť alebo reprezentovať (zastupovať).
Prehovor ako udalosť znamená :
dajaký svet vstúpil do reči prostredníctvom prehovoru;
prehovor má v sebe svet, má „toho druhého“ – adresáta, je to fenomén výmeny informácií – dialógu;
má performatívny charakter. V ňom sa uskutočňuje jazyk. Svet sa „robí slovami“.
Prehovor ako význam
„Všetok prehovor sa uskutočňuje ako udalosť, ale rozumieme mu ako významu “.
to, čomu chceme porozumieť, nie je akt prehovoru (v jeho časovej pominuteľnosti), ale význam , ktorý
pretrváva .
Prehovor ako dielo
Dielo je úsek, ktorý, keďže je dlhší ako veta, charakterizujú tri základné črty:
1. kompozícia – teda usporiadanie viet do vyšších celkov – nový nárok na rozumenie
2. podriadenie sa určitým záväzným (invariantným) pravidlám – žáner
3. subjektívny prvok, prejavujúci sa ako konfigurácia jazykových prostriedkov – štýl
Prehovor ako dielo
Rečové dielo je výsledkom práce, ktorá usporadúva hovorenie.
Túto prácu vykonáva tvorivý subjekt – autor, ktorého najvýraznejšou podobou v diele je štýl.
Pojem autora sa vzťahuje na individualitu – originalitu diela. Človek sa individualizuje tým, že produkuje
individuálne diela.
Prehovor ako dielo
Prehovor ako súbor viet, v ktorých niekto niekomu niečo hovorí, sa stáva súčasťou štruktúry (štýlu,
kompozície, žánru) diela.
V diele je teda objektivizovaný – zhmotnený autorský subjekt.
Človeka spoznávame v jeho diele, cez jeho dielo.
Prehovor a písomný záznam
Písomná fixácia uchováva udalosť prehovoru, zabezpečuje jej trvanie.
Písmo dáva textu autonómiu, význam sa už nekryje presne s tým, čo chcel autor povedať. Autor prehovoru „je
tu “ len sprostredkovane: ako štýl, kompozícia a žáner textu – dielo, ktoré nesie informáciu v podobe
predvádzaného sveta textu.
Prehovor a písomný záznam
Písaný text sa zbavuje svojho bezprostredného kontextu, ktorý ho obklopoval v čase vzniku – počas aktu
tvorby. Súčasne písaný vstupuje do kontextu novej situácie (nových situácií) – tento vstup sa uskutočňuje aktom
čítania.
Písaný text a čítanie
Už nejde o komunikáciu „tvárou v tvár“, ale písaný text vstupuje do novej dialogickej situácie , účastníkom
ktorej môže byť každý, kto vie čítať.
Týmto odstupom od „hovoriaceho“ je podmienené aj porozumenie. Odkrytie významu sa rodí ako dialóg textu
a čitateľa .
Prehovor ako dielo – zhrnutie
Dielo je jednotou textu a jeho čítania.
Písomná fixácia neukazuje len na stratu fyzickej prítomnosti hovoriaceho, ale aj na stratu bezprostrednej

2

prítomnosti veci, o ktorej sa hovorí (nie je na ňu možné priamo ukázať). Do centra pozornosti sa dostáva
problém – SVETA TEXTU.
Svet textu
V každom výroku môžeme rozlíšiť zmysel povedaného a referenciu povedaného.
Zmysel = ideálny predmet, na ktorý je prehovor zameraný.
Referencia = to, čo je pravdivostnou hodnotou výroku, je to jeho nárok na zachytenie skutočnosti, je to vzťah

výroku ku skutočnosti.

Prehovor a referencia
Prehovor je teda zameraný na veci, vzťahuje sa ku skutočnosti, vyjadruje svet.
Otázka : čím sa stane referencia potom, čo sa prehovor stane textom ?
V ústnom prehovore referencia vyplynie zo schopnosti poukázať na spoločnú realitu hovoriaceho i poslucháča.
Referencia je založená na spoločnom tu a teraz.
Svet písaného textu a referencia
Prechod k písomnému záznamu = strata spoločnej situácie pisateľa a čitateľa
Prechod k písomnému záznamu = zrušenie konkrétnych podmienok pre akt priameho poukazovania na vec
aktuálneho životného sveta
Fikčný svet a referencia
Odstránenie priameho poukazovacieho charakteru referencie umožňuje vznik toho, čo nazývame
UMELECKÁ LITERATÚRA.
V umeleckej literatúre môže byť akákoľvek referencia na skutočnosť odstránená (fikčné svety).
Napriek tomu sa každý prehovor dajako spája so skutočnosťou.
Referencia druhého radu
Referenciu, ktorej obsahom je priame odkazovanie na veci a predmety sveta tu a teraz, možno označiť za
referenciu prvého radu . Dominuje vzťah podobnosti.
Fikčné svety textov odkazujú na ľudské bytie-vo-svete. Dominuje vzťah súvzťažnosti (životnej, mravnej,
skúsenostnej) sveta textu a sveta autora a čitateľa. Ide o referenciu druhého radu .
Fikčný svet a rozumenie
To, čo interpretujeme v textoch, je ponuka sveta, do ktorej sa JA – jeho interpretátor (čitateľ) umiestňujem ako
do možného sveta.
Fikčný svet je teda otvorením nových (iných) možností bytia-vo-svete (životného sveta).
O fikčnom svete nehovoríme: „takto to je či bolo “, ale „takto by to mohlo byť či takto to mohlo byť “. Fikčné
svety sú možnými svetmi .
Fikčný svet ako imaginácia
Vo fikčných svetoch ako svetoch možných prechádza každodenná skutočnosť premenou prostredníctvom
imaginácie .
Fikčný svet literárneho diela je imaginatívnou variáciou , ktorú literatúra vytvára o skutočnosti – je to
predstavenie, predvedenie sveta ako sveta možného .
Čitateľ tvárou v tvár textu
Každý prehovor je niekomu adresovaný.
V ústnej komunikácii ide o komunikačnú situáciu, v ktorej sú voči sebe „tvárou v tvár“ hovoriaci a prijímajúci.
V prípade písaného textu vytvára túto komu-nikačnú situáciu samo dielo. „Tvárou v tvár“ sa ocitá dielo s jeho
svetom a čitateľ.
Rozumenie tvárou v tvár textu
V čítaní sa do centra pozornosti dostáva svet textu s jeho „zaľudnením“ a so životnými situáciami, ktoré s ním
súvisia.
Do úzadia ustupuje autor, do popredia vystupuje zmysel predvedených situácií.
V textoch sú v znakovej podobe fixované ľudské životné situácie.
Rozumenie textu = rozumenie sebe
To, čo si v čítaní osvojujeme alebo čo odmietame , s čím polemizujeme, je určitá ponuka sveta .
V komunikácii s textom sa stretáva naše rozumenie sebe samému prostredníctvom odkrytia zmyslu textu,
teda prostredníctvom porozumeniu textu . Naše JA sa obohacuje o situácie iných JA zo sveta textu .
Čítanie a fikcionalita
Skutočnou existenciou fikčného svet a textu je to, že je fikčný – existuje len ako fikčný.
Ako čitateľ jestvujúci mimo textu nájdem seba samého prostredníctvom textu tak, že na čas čítania textu sa
„zneskutočním “.
Čítanie, fikcionalita, kultúrna pamäť
Moje JA sa nechá „vtiahnuť“ do sveta textu a imaginatívnych variácií JA predvádzaných textom.
Premena sveta na možný svet je aj premenou môjho JA na moje možné JA . Rozumieme si prostredníctvom
druhého!
Texty fixujú rôzne kultúrne podoby (možnosti) sveta a JA!!!

3

Svet textu ako jazykový svet
Text je prehovor vyjadrený jazykom a fixovaný písmom (zápisom jazyka) .
Jazyk je kódovací systém, v ktorom sa predstavy viazané k celým skupinám jednotlivých javov transformujú
na sústavu znakov (zvukov, slov, viet). Jazykové prvky (znaky) zostavené podľa istých pravidiel môžu
označovať veci a predstavy človeka .
Slovník
Toto označovanie je dohodnuté užívateľmi jazyka (stôl, table, tisch).
Jazyk dovoľuje hovoriť aj o niečom, čo nie je priamo pred nami, čo nie je tu, ale je to možné sprítomniť
jazykovým kódom .Dieťa, ktoré ešte nepozná všetky pomenovania vecí (učí sa jazyk) a chce napr. koláč,
prinesie ho a pýta sa: „môžem si zobrať toto?“
Slovník Znalosť slovníka nevyhnutnosť takejto súčasnej prítomnosti hovoriaceho, veci a opytovaného ruší.
Ľudské dorozumievanie sa ekonomizuje. Podmienkou je, že účastníci komunikácie musia hovoriť rovnakou
rečou, musia poznať slovník .
Nekonečný svet a konečný slovník
Vecí a javov, ktoré tvoria náš svet , je nekonečné množstvo .
Slovník nemôže obsahovať označenie na všetky tieto veci a javy. Keby jazyk označoval všetky veci, bol by
nepoužiteľný.
Každý na to, aby veci porozumel, by musel každú vec vopred vidieť (napríklad museli by sme každého poznať
menom) .
Slovník a predstavy
Slovník musí zahŕňať radikálne zovšeobecnenie . Vzniká tak, že reč hľadá rovnováhu medzi čo najnižším
počtom výrazov a čo najdokonalejším pokrytím skutočnosti.
Jazyk a jeho slovník teda pracuje vďaka ľudskej schopnosti predstavovať si na základe skúsenosti so svetom

veci a javy tohto sveta.

Jazyk – prostriedok organizácie životného sveta
Slovník – základný prostriedok organizácie životného sveta. Hovorenie je vyberanie výrazov z registra
znakov, teda zo sveta významov, ktoré sú dohodnuté používateľmi jazyka.
Z týchto významov sa štruktúruje (formuje) obraz (zobrazenie), imaginácia životného sveta .
Štruktúrovanie obrazu sveta zo slov znamená ich spájanie. Slová nesú dohodnuté významy, ale ich sémantické
(významové) polia sú ro zlične veľké.
Odkrytie významu ako zmyslu prehovoru nie je možné na úrovni slov, ale až na úrovni štruktúr – spojení slov .
Základným nositeľom významu je veta.
Príklad – dôkaz
Očko – základný význam – malé oko , zdrobnenina.
Naša skúsenosť so svetom je skúsenosťou našej centrálnej pozície v našom „tu a teraz“.
Znamená to, že človek na základe svojej osobnej skúsenosti akoby stál v podobe JA v centre svojej
prítomnosti: všetko okolo seba vzťahujeme k sebe a posudzujeme zo svojho hľadiska.
Preto je JA základnou gramatickou osobou.
Gramatické osoby
Len na základe uvedomenia si JA viem o da-jakom druhom hovoriť ako o TY alebo ako o ON (ONA, ONO) –
viem teda diferencovať medzi sebou a druhými.
Len na základe uvedomenia si JA viem hovoriť o svojej príslušnosti k druhým, teda k MY či iných označiť za
VY, ONI a pod. Je to základná charakteristika ľudského poznávania sveta: od JA k iným ...
Gramatické osoby
Gramatické osoby sú v jazykovom svete vyjadrením (označením) jeho ľudskej zložky.
Jazyk teda neumožňuje len komunikáciu, ale spoluvytvára svet , v ktorom osoby (vyjadrené ako gramatické
osoby alebo osoby zastúpené MENOM) hovoria a zasahujú do tohto sveta ako jeho subjekty.
V ľudskom životnom svete je priamo dosiah-nuteľná len prítomnosť, teda to, čo po určitý čas bezprostredne
vnímame a udržíme vo vedomí
Minulosť, teda stav sveta, ktorý „už bol“, však priamo dosiahnuť nemožno. Možno to urobiť len v spomienke

alebo prostredníctvom fixovanej podoby minulého.

Gramatické časy ako konštrukty skutočnosti
Ako však vyjadríme predstavu minulosti (budúcnosti) slovami?
Jazyk pre takéto prípady, podobne ako pre vyjadrenie osôb, vytvára gramatické kategórie – gramatické časy .
Ich prostredníctvom vzniká obraz sveta, v ktorom môžeme to, čo si predstavujeme, umiestniť na rôzne miesta
a do rôznych časov.
Pragmatika textu
Popri lexikálnej a gramatickej stránke prehovoru rozoznávame aj jeho – pragmatiku.
Pragmatika textu ju orientácia na jeho funkciu . Každý výrok a každý písomný prejav má konkrétny dôvod
svojho vzniku .

4

Text chce priniesť určitú informáciu (niečo povedať) a niečo zmeniť (vyvolať reakciu).
Vždy je nevyhnutné pri interpretácii odkryť primárnu funkciu textu.
Text je nositeľom aj určitej „nadbytočnosti“ (redundancii) významu, tá je však podriadená primárnej funkcii.
Pri odkrývaní tejto funkcie vychádzame z obsahovej analýzy textu. Cieľom obsahovej analýzy je
Pragmatika textu nie je totožná s autorským zámerom. Ten je jej súčasťou, možno ho rekonštruovať len
približne. To, čo možno v texte odkryť ako „zámer“, je len a len „zámer textu“.
Identifikácia „zámeru textu“ je tiež len relatívna. Text je otvorený aj iným rekonštrukciám, tie však musia
vychádzať z faktov textu !!!
Autorský zámer a zámer textu – príklad
„Idem kúpiť pečivo “
Možnosti interpretácie:
hovoriaci je hladný , hovoriaci nakupuje, zajtra nebude mať čas , čaká hostí , hovorí, že nebude doma ...
„Isté“ je len to, že oznamuje svoj zámer.
Pragmatika textu
Pri interpretácii treba „pátrať“ po pôvodnej pragmatike textu (výpovede). Treba sa pýtať, prečo prehovor
vznikol, ako chce pôsobiť, akú zmenu chce vo svojom komunikačnom priestore vyvolať.
Výrok „idem kúpiť pečivo“ môže znamenať aj funkciu „daj mi pokoj, neotravuj !“
Pragmatika textu – závery
Prehovor (text) nemožno odtŕhať od konkrétnych foriem sociálnej komunikácie.
Text „svoj“ zámer plní v určitej komunikačnej situácii.
Okolnostiam tejto situácie je podriadená aj forma textu. Je taká, aby funkcia bola čo najlepšie splnená.
Pragmatika textu – závery
Forma textu = usporiadanie obsahu špecifickým (vzhľadom na cieľ) spôsobom, prostredníctvom: štýlu a
kompozície.
Výsledkom takéhoto usporiadania je prehovor, ktorý má relatívne stabilné znaky (invarianty), ktoré poznáme
pod súhrnným názvom: žáner. Žáner je výrazným signálom funkcie textu.
Pragmatika textu – závery
Žánrový aspekt je súčasťou aj tých najjednoduchších výpovedí – rečové žánre .
Žáner nie je len javom umeleckých alebo odborných textov.
V komunikácii evidujeme rečové žánre.
„Idem kúpiť pečivo“ = OZNAM.
Pragmatika textu – závery
Formovanie výpovede so zreteľom na ciele (funkciu) prehovoru = vyberanie takých jazykových prostriedkov,
ktoré zodpovedajú snahe splniť funkciu (účel) prehovoru.
Výber jazykových prostriedkov možno označiť ako „štylizovanie“ textu. Štýl je prvkom žánrovej jednoty
výpovede . Kde je štýl, tam je žáner a kde je žáner je text (prehovor).
Štýl ako existenčný aspekt obsahu
Štýl je funkčné zameranie textu určitým špecifickým smerom:
Zážitkovosť Pojmovosť
Operatívnosť : hovorové administratívny
Ikonickosť : umelecké vedecké
Štýl ako funkčný jav
Niet štýlu bez funkcie, každý štýl je modifikáciou jazykovej funkcie.
Operatívnosť ako štylistická kvalita je dôraz na komunikačnú funkciu reči;
Ikonickosť ako štylistická kvalita je dôraz na vyjadrovaciu funkciu reči.

Štýl ako funkčný jav
Primárnou funkciou reči je operatívnosť – snaha komunikovať informáciu s minimálnou šírkou vyjadrenia
(zobrazenia) – príliš široké vyjadrenie v bežnej reči pôsobí ako nepraktické, neefektívne hovorenie.
Reakcia : „skráť to “, „nemám čas na dlhé reči “
Maximum operatívnosti : povely, príkazy ...
Štýl ako funkčný jav
Ikonickosť je potom snaha o potlačenie priamej komunikatívnosti, snaha o zdôraznenie vyjadrovacieho
(zobrazovacieho) aspektu hovorenia.
Zvýšená ikonickosť : hovorový prejav (rozprávanie), vedecké pojmy (opis, výklad) ...
Maximálna ikonickosť : štýl umeleckej literatúry
Štýl ako funkčný jav
Pojmovosť je dôraz hovorenia na striktnú vymedzenosť významu slova (ako termínu).
Zážitkové slová asociujú životnú situáciu, vyvolávajú vnútorné zaujatie komunikujúcich.
Hodnota slova sa odvodzuje od kontextu. Slovo v odbornom kontexte môže byť pojmom (ošetrovateľ –

5

pracovné zaradenie), v hovorovom či umeleckom kontexte môže mať zážitkový obsah (citlivý opatrovateľ).
Štýl ako funkčný jav
Štýl konkrétneho prehovoru je potom definovaný tými výrazovými kategóriami, ktoré v ňom boli zdôraznené.
Umelecký štýl ako spôsob predvedenia sveta môže obsahovať aj ostatné štýly:
– ako súčasť zobrazenia
– ako charakterizačný prvok tematizovaných životných situácií
Predvedený svet a jeho čítanie
Zámerom textu je priniesť informáciu a vyvolať zmenu u príjemcu.
Cieľom príjemcovho čítania textu je porozumenie textu.
Cieľom čítania umeleckého textu je zážitkové porozumenie ako odkrytie zmyslu textu, t. j. porozumenie textu
ako predvedenej možnosti bytia sveta a ľudského bytia-vo--svete .
Čítanie ako interpretácia
Odkrytie zmyslu (významu) textu je interpretačný proces – pomalé čítanie
Pomalé čítanie (proces postupného rozumenia) je analyticko-syntetická aktivita, ktorá vyžaduje čitateľskú
prípravu.
Východiskom pre čítanie ako rozumenie je dostatočná čitateľská skúsenosť : čítanie ako súčasť osobnej
kultúry .
Interpretácia textu básne
Hranice interpretácie
Zámer textu sa nevyjavuje v jeho povrchovej vrstve (v lineárnej manifestácii).
Východiskom k interpretácii je rozhodnutie čitateľa „vidieť v texte “ – t. j. vytváranie interpretačných
hypotéz.
Tieto hypotézy potvrdzujeme (alebo vylučujeme) v čítaní pomocou dôkazov z textu !!!
Nadinterpretácia
Nejestvuje pravidlo, ktoré umožní povedať, ktorá interpretácia je najlepšia;
Jestvuje však pravidlo, ktoré nám umožňuje povedať, ktorá interpretácia je zlá. Je ním vnútorná súdržnosť
(koherencia) textu.
Súdržnosť textu vytvára hranice interpretácie
(Báseň ĽF – 1973 – veľa snehu)
Ešte jedna ukážka – Moja príroda
koberec od okna k dverám
ako cesta
Od kraja lesa po kraj lesa
zaješ si cestou zo stola
ako z kríka
Interpretácia básne
Ďalšia charakteristika subjektu: JA, ktoré rado číta (kniha = kvet...) a ktoré píše.
Toto miesto textu = poetologicky príznakové. Doteraz dominovalo prirovnanie, v závere sa mení na metaforu.
Pero padajúce z hniezda – nástroj na písanie, básnické pero – inšpirácia. Hniezdo – vtáčie, dom = rodinné
hniezdo, básnické pero vypadávajúce z domu – hniezda = dom ako inšpirácia.
Interpretácia básne
Metafora rodinného hniezda ako mojej prírody (prirodzeného sveta) otvára cestu k skrytej prítomnosti „tých
druhých“, ktorí tu bývajú so mnou . Od nich (nej, neho) „si počul že tadiaľto chodí “ medveď. Pod „ich“
optikou sa Ja mení na medveďa, trocha ťarbavého, lenivého domaseda, pre ktorého je prírodou a prirodzenou
aktivitou jeho domov a jeho práca.
Interpretácia básne
Prvky „mojej prírody“ – výsledky ľudskej kultivačnej činnosti – kultúrne predmety každodennej potreby +
kniha: kultúra = moja príroda.
Literárny text a literárna veda
Pozitivizmus – kult exaktných (prírodných) vied, pokus o ich aplikáciu na oblasť umeleckej literatúry a vedy
o nej.
Filozofický pozitivizmus (A. Comte, J.S.Mill, H. Spencer) – dôraz na poznanie „pozitívnych“ faktov a na ich
genetické objasnenie.
Literárnovedný pozitivizmus Viacero bádateľských metód, vyrastajúcich zo spoločného (pozitivistického
východiska), ktoré sa vždy opierajú o vzor niektorej vednej disciplíny, pracujúcej s pozitívnymi (empiricky
prístupnými) faktami: Metódy : sociologická, biologická,
genealogická, geografická
RUSKÝ FORMALIZMUS
Tiež „formálna metóda v literárnej vede“ – literárnovedná škola konštituovaná v desiatych a dvadsiatych
rokoch v Rusku, resp. v bývalom ZSSR, programovo orientovaná predovšetkým voči pozitivizmu:

6

Ejchenbaum, Šklovskij, Bogatyrev, Jakobson, Tomaševskij, Žirmunskij
RUSKÝ FORMALIZMUS
Za základný materiál umeleckej literatúry pokladá slovo a v úzkej spolupráci s lingvistikou skúma možnosti
jeho využitia v diele.
Významné sú štúdie formalistov z oblasti versológie, teórie prózy, genológie (teórie žánrov), ale aj etnografie
Literárnovedný štrukturalizmus
Metóda vychádzajúca z predpokladu, že umelecké dielo je štruktúrny celok, ktorý je viac, než len súčet jeho
stavebných prvkov – teda dielo ako systém pospájaný z navzájom funkčne prepojených stavebných častí..
Literárnovedný štrukturalizmus
Základ štrukturalizmu - v práci Pražského lingvistického krúžku, ktorý v r. 1926 založili mladí filológovia –
Mathesius, Havránek,Trnka, Trubeckoj, Jakobson, Mukařovský.
Orientovali sa na funkčný výskum jazykových javov – jazyk chápali ako funkčný systém , skúmali funkciu
jeho stavebných prvkov a ich vzťahy , teda – štruktúru .
Literárnovedný štrukturalizmus
Činnosť týchto vedcov viedla postupne až k vytvoreniu kompaktnej vedeckej školy, ktorá je v
dejinách literárnej vedy známa aj ako pražská škola
Inšpiráciou bol predovšetkým ruský formalizmus a kľúčovou osobnosťou „pražskej školy“ sa stal – Jan
Mukařovský .
Literárnovedný štrukturalizmus
Literárne dielo chápe ako dynamický systém a zdôrazňuje jeho – znakovú podobu. Do skúmani literárneho
diela sa tak prostredníctvom šturkturalizmu zapája aj veda o znaku – semiotika. Chápanie vecí a javov sveta
ako dynamického systému inšpirovalo aj psychológiu, všeobecnú estetiku, etnografiu, antropológiu a pod.
Prínos štrukturalizmu v chápaní indivídua
Pozitivizmus : autor = sociologická kategória, súhrn životných faktov a bibliografických dát
Štrukturalizmus : sledovanie funkcie autora priamo v estetickej štruktúre textu a rovnako aj sledovanie podôb
a funkcie čitateľa v štruktúre textu
Prínos štrukturalizmu v oblasti vzťahu textu a skutočnosti
Dielo nevzniká ako priamy odraz spoločenských pomerov a pod priamym vplyvom týchto pomerov.
Dielo je autonómna štruktúra vystavaná z jazyka, s dominantnou estetickou funkciou.
Medzi svetom diela a mimotextovou skutočnosťou nejestvuje priamy príčinný (kauzálny) vzťah.
Štrukturalizmus v slovenskej vede
Vznikal pod priamym vplyvom osobností českého štrukturalizmu, najmä J. Mukařovského, ktorý v r. 1931 –
1937 pôsobil ako docent na bratislavskej UK, prednášal verejne v Bratislave a pod jeho inšpiračným vplyvom
vznikala slovenská vedecká avantgarda – Spolok pre vedeckú syntézu (1938 – 1940)
Štrukturalizmus v slovenskej vede
Dejiny slovenského štrukturalizmu majú dve fázy:
1. orientácia na výsledky ruskej formálnej metódy;
2. orientácia na prácu a výsledky práce „pražskej školy“
Niektorí predstavitelia: M. Bakoš, V. Kochol, S.Šmatlák, O. Čepan, N. Krausová, M.Hamada, F. Štraus, F.Miko,
V. Marčok a iní.
Komunikačný aspekt v slovenskej literárnej vede
Dôraz na skúmanie literárneho textu ako súčasti procesu a systému medziľudskej komunikácie.
1967 – vznik Kabinetu literárnej komunikácie a experimentálnej metodiky (KLKEM) na PdF v Nitre – Ján
Kopál, František Miko a Anton Popovič.
Komunikačný aspekt v slovenskej literárnej vede
Postupne vznikol vedecký tím a literárnovedná metodologická orientácia známa v literárnovednom kontexte
ako – nitrianska škola.
Dôraz: teória literárnej komunikácie, teória literárneho diela založená na výrazovej koncepcii štýlu a teória
interpretácie umeleckého textu ako výsledku (prejavu) jednoty TVORBY a RECEPCIE textu

7