SP 1 - Správne právo hmotné – všeobecná časť

1. ŠTÁTNA SPRÁVA AKO SÚSTAVA ORGÁNOV

O štátnej správe ako o sústave orgánov

hovoríme ako o štátnej správe v statickom

(organizačnom) zmysle.

Pojem štátna správa

Štátna správa je verejná správa vykonávaná štátom a jeho orgánmi. Štát ju môže delegovať aj
na iné subjekty. Štát je vo verejnej správe reprezentovaný jednotlivými orgánmi. Štátna
správa je z jednou zo zložiek verejnej správy.
Je jedným zo základných druhov činnosti štátu a najrozšírenejším druhom činnosti štátu.

Štátnu správu uskutočňuje sústava orgánov štátnej správy s ostatné orgány štátnej
správy, ktoré štát zriaďuje s cieľom vykonávať štátnu správu výkonným personálnym
aparátom v štátno-služobnom vzťahu, financovaným zo štátneho rozpočtu.

Tieto orgány konajú v mene štátu a štát nesie objektívne za ich činnosť zodpovednosť. Je
im zverený do správy majetok štátu. Orgány štátnej správy sa odlišujú jeden od druhého
činnosťou, ktorú vykonávajú.

Systém orgánov štátnej správy

Z hľadiska subjektu, ktorý štátnu správu vykonáva, štátna správa môže byť
vykonávaná buď priamo alebo nepriamo.

A)

Priamu

(bezprostrednú) štátnu správu, ktorej subjektom je štát ako originálny nositeľ

štátnej správy, vykonáva štát prostredníctvom svojich (štátnych) orgánov, prevažne orgánmi
štátnej správy

Priamymi vykonávateľmi štátnej správy sú:

-

vláda (všeobecná pôsobnosť) - či je vláda orgánom ŠS je sporné, ale keďže niektorí autori ju
uvádzajú ako orgán štátnej správy, treba zároveň povedať, že v zmysle ústavy je vrcholným
orgánom výkonnej moci, je politickým orgánom a štátnu správu vykonáva prostredníctvom
ministerstiev

-

ministerstvá (funkčné, odvetvové)

-

ostatné (iné) ústredné orgány štátnej správy – Protimonopolný úrad SR, Štatistický úrad
SR

-

orgány s celoštátnou pôsobnosťou – regulačné a dozorové orgány, dekoncentrované
orgány štátnej správy a inšpekčné orgány

-

miestne (územné, regionálne) orgány štátnej správy

-

verejné ozbrojené zbory alebo iné verejné zbory

Nie všetci priami vykonávatelia ŠS sú súčasťou organizačného systému štátnej správy. Nepatria sem napríklad
Rada pre vysielanie a retransmisiu (tzv. licenčná rada) ani verejné ozbrojené zbory či iné verejné zbory. Títo
priami vykonávatelia štátnej správy nie sú orgánmi štátnej správy, majú len postavenie orgánov štátnej správy
pri výkone štátnej správy. Ich predmet činnosti vymedzuje zákon, ktorý zároveň ustanovuje ich kompetencie
vo veciach štátnej správy.

1

B)

Nepriamu

(sprostredkovanú, paralelnú) štátnu správu, ktorej subjektami sú na základe

zákonnej delegácie subjekty odlišné od štátu (verejnoprávne korporácie založené na
územnom princípe – obce, samosprávne kraje, na záujmovom princípe – profesijné komory).
Vykonávajú ju vlastnými orgánmi ako prenesený výkon štátnej správy (napríklad starosta
obce) alebo ako zákonom zverený výkon štátnej správy (napríklad orgán právnickej osoby
verejného či súkromného práva, prípadne sama fyzická osoba, ak jej zákon zveril časť výkonu
štátnej správy).

Nepriamymi vykonávateľmi štátnej správy sú:
-

obce

-

vyššie územné celky

Deleguje sa na ne zákonom vo vymedzenom rozsahu časť štátnej správy. Sú to iné subjekty
než štát.

Možnosť preniesť výkon určených úloh miestnej štátnej správy na obec a vyšší územný
celok ustanovuje priamo ústava (čl. 75). Náklady takto preneseného výkonu štátnej správy
uhrádza štát.
Výkon štátnej správy prenesenej na obec alebo na vyšší územný celok zákonom riadi
a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanovujú zákony.

Obec a vyšší územný celok sa stávajú pri výkone delegovanej štátnej správy správnym
celkom.

Organizačne štátnu správu vykonáva starosta obce (primátor mesta), ak je subjektom tejto
pôsobnosti obec, a predseda VÚC, ak je subjektom VÚC.
Uvedení funkcionári územnej samosprávy vykonávajú delegovanú štátnu správu formou
individuálnej rozhodovacej činnosti (predovšetkým v správnom konaní). Preto ich zákon
o obecnom zriadení a zákon o samospráve VÚC (samosprávnych krajoch) označuje ako
správny orgán.

Príklad – podľa § 3 ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. miestnu štátnu správu vo veciach
miestnych komunikácií a účelových komunikácií vykonávajú obce ako prenesený výkon
štátnej správy. Vo veciach, v ktorých obce rozhodujú v správnom konaní v prvom stupni,
vykonávajú štátnu správu v druhom stupni obvodné úrady dopravy (§ 3 ods. 5 písm. c)

Obecné (mestské) zastupiteľstvo a zastupiteľstvo VÚC sú nepriamymi vykonávateľmi
štátnej správy v prípadoch, keď ich zákon výslovne splnomocňuje vydávať pri výkone
štátnej správy v rámci svojej územnej pôsobnosti všeobecne záväzné nariadenia.
Musia pritom postupovať nielen na základe zákona, ale aj v jeho medziach.
Zároveň musia dbať o ich súlad nielen s právnymi predpismi vyššej právnej sily (ústavou,
ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, zákonmi), ale tiež s nariadeniami vlády
a s právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

Požiadavka súladu je tu rovnaká, ako pri právnych predpisoch vydávaných miestnymi
orgánmi štátnej správy. Rozhodujúce tu nie je organizačné hľadisko (kto vykonáva činnosť
označenú ako štátna správa), ale materiálne hľadisko (o akú činnosť ide).

2

Príklad – podľa § 1 zákona č. 525/2005 Z.z. orgánmi štátnej správy starostlivosti o životné
prostredie sú MŽ SR, krajské úrady ŽP, obvodné úrady ŽP a Slovenská inšpekcia ŽP.
Štátnu správu starostlivosti o ŽP vykonávajú obce v rozsahu ustanovenom osobitnými
predpismi (zákon o vodách, odpadoch, o o ochrane prírody a krajiny, rybárstve, o ochrane
ovzdušia).

3

2. SAMOSPRÁVA

Samospráva predstavuje jednu zo základných zložiek verejnej správy. Je to výkon verejnej
správy prostredníctvom orgánov neštátneho charakteru. Svoju subjektivitu tieto orgány
v istom zmysle odvodzujú od štátu a súčasne sú štátom aprobované (povolené). Týmito
subjektami sú verejnoprávne korporácie. Sú výrazom decentralizácie výkonu verejnej moci.

Predmetom samosprávy je správa časti verejných vecí v územnom celku (na úrovni obce
alebo regiónu), alebo správa časti verejných vecí spojená s výkonom určitého špecifického,
tzv. slobodného povolania (profesijné komory).

Podľa toho, či sa samospráva vykonáva na územnom alebo záujmovom princípe, možno ju
členiť na územnú (vykonávanú verejnoprávnymi korporáciami územného typu – obce,
samosprávne kraje) a záujmovú samosprávu (vykonávanú verejnoprávnymi korporáciami
záujmového typu – profesijné či stavovské komory).
Rozdiel je predovšetkým v tom, že pri územnej samospráve je občan ako suverénny subjekt
samosprávy do tohto systému automaticky zaraďovaný podľa miesta bydliska, do systému
záujmovej samosprávy vstupuje z vlastného rozhodnutia – dobrovoľne.

Územná samospráva je organizačná forma VS, v ktorej miestne spoločenstvo ako PO zabezpečuje riešenie úloh
odlišných ako zabezpečuje štát, ale realizácia týchto úloh sa rieši pod dozorom štátu.
Zákonom stanovené úlohy rieši vo svojom mene a je viazaná len zákonmi, prípadne právnymi predpismi, ktoré
sú vydané na ich realizáciu.
Záujmová samospráva – tvoria ju všetky inštitúcie, ktoré svoju existenciu odvodzujú od združovacieho práva
a ktoré spája konkrétny spoločenský záujem (združenia, voľné združenia)

Rozlišuje sa takzvaný politický pojem samosprávy (samospráva ako forma realizácie
verejnej správy občanmi) a takzvaný právny pojem samosprávy, ktorým sa vyjadruje to, že
samospráva ako verejnoprávny subjekt disponuje príslušným rozsahom verejnej moci.

Podstatou a poslaním samosprávy je samostatne, čiže samosprávne rozhodovať o vlastných
otázkach a spravovať vlastné záležitosti, a to podľa svojich potrieb, zo svojej vôle a pritom
rešpektovať len zákony.

4

3. VEREJNÁ SPRÁVA

Pojem verejná správa

Verejná správa je správa verejných záležitostí, vo verejnom záujme, ktorá sa realizuje ako
prejav výkonnej moci v štáte.
Verejná správa sleduje ochranu verejného záujmu alebo viacerých verejných záujmov naraz.
Verejný záujem je druhom záujmu, ktorý je všeobecne prospešný. Ide najmä o záujem štátu
či inej verejnoprávnej korporácie (VPK). Je opakom čisto súkromného záujmu. Uplatňuje sa
pri tvorbe, interpretácii a aplikácii práva.

Vykonáva ju nielen štát, ako štátny subjekt, ale aj ďalšie neštátne subjekty.

Subjekty, ktoré ju vykonávajú, ju realizujú ako právom uloženú povinnosť, a to zo svojho
právneho postavenia verejnoprávnych subjektov.

V pojme verejná správa je východiskovým slovom slovo správa.

Správa je každá zámerná a uvedomelá činnosť, ktorej účelom je dosiahnuť a udržiavať
určité usporiadanie predmetu správy. Činnosti, ktoré sú obsahom správy, sú rôznorodé.
Tvoria ich jednotlivé úkony, ktoré musí správca vykonávať, aby dosiahol účel správy. Je to
činnosť nepretržitá, zámerná, sledujúca konkrétny cieľ.

Pre každé spravovanie vecí, vrátane vlastných vecí platí požiadavka jeho súladu s právom.

Podľa obsahu a cieľov sa správa člení na verejnú správu a súkromnú správu.

Za verejnú správu sa považuje správa, ktorej cieľom je správa verejných vecí a jej vykonávanie je vo verejnom
záujme. Sleduje ochranu verejného záujmu alebo viacerých záujmov naraz. Verejný záujem je druhom
záujmu, ktorý je všeobecne prospešný. Ide najmä o záujem štátu alebo verejnoprávnych korporácií. Uplatňuje
sa pri tvorbe, interpretácii a aplikácii práva z dôvodov zákonnej limitácie základných práv a slobôd.
Súkromnou správou je správa, ktorej cieľom je správa súkromných vecí a jej vykonávanie je v súkromnom
záujme. Súkromná správa sa najčastejšie spája s hospodárskou aktivitou FO alebo PO, napríklad pri správe
súkromnej firmy účelom správy je ekonomický cieľ dosiahnuť zisk, jeho dosiahnutie je vo vlastnom záujme
firmy.

Pojem verejná správa pomáhajú bližšie vymedziť tieto dva základné princípy:

-materiálny (funkčný, dynamický) – z materiálneho hľadiska vnímame verejnú správu ako
druh správnej činnosti. Verejnú správu môžeme vymedziť ako tú štátnu činnosť, ktorú
vykonáva štát popri zákonodarstve a

súdnictve.

Z materiálneho hľadiska je tak verejná správa

činnosťou štátnych alebo iných verejných inštitúcií, ktorá svojím obsahom nie je činnosťou
zákonodarnou ani súdnou

-formálny (inštitucionálny, organizačný, statický) – z formálneho hľadiska sa kladie dôraz
na inštitúcie a ich orgány, ktoré majú zo zákona kompetencie spravovať. Vo formálnom
zmysle VS predstavuje štát reprezentovaný vlastnými orgánmi + verejnoprávne subjekty ako
predstavitelia a

nositelia verejnej moci.

Z formálneho hľadiska je VS systém štátnych a iných

verejných inštitúcií, ktoré nevykonávajú zákonodarnú ani súdnu činnosť. VS je súhrn štátnych
a iných verejných inštitúcií, ktoré nemožno označiť ako zákonodarný orgán (parlament) alebo
ako súd.

5

Materiálny i formálny prístup k vymedzeniu pojmu verejná správa možno aplikovať pozitívne
(výpočtom konkrétnych činností či konkrétnych inštitúcií a ich orgánov oprávnených
spravovať alebo negatívne (s prihliadnutím na ďalšie činnosti štátu či neštátnych subjektov).

Príklad:

Verejnou správou z materiálneho hľadiska je vydávanie stavebného povolenia, živnostenského
listu, koncesnej listiny, registrácia občianskych združení, nadácií, politických strán...
Verejnou správou tu rozumieme konkrétny druh činnosti (spravovanie).

Verejnou správou z formálneho hľadiska je stavebný úrad (obec), živnostenský úrad (obvodný
úrad, odbor živnostenského podnikania), ministerstvo vnútra, matričný úrad (obec, ktorá je
matričným úradom), dopravný inšpektorát PZ, obchodná inšpekcia...
Verejnú správu tu vnímame ako systém orgánov, zariadení a inštitúcií, teda ako určitú
organizáciu.

Charakteristické znaky verejnej správy:

-

správa verejných záležitostí

-

podzákonnosť

-

prejav výkonnej moci v štáte

-

výkonná činnosť štátu i ďalších VPK

-

uplatňovanie prvkov stálej iniciatívy

-

viazanosť VS vnútornými predpismi a pokynmi nadriadených orgánov (charakteristické
pre štátnu správu, nie pre celú VS)

Členenie verejnej správy

Verejnú správu možno členiť z rôznych hľadísk. Obvyklé je členenie VS podľa charakteru
nositeľa verejnej moci na

-

štátnu správu

-

samosprávu – územnú, záujmovú

-

ostatnú správu

6

4. TECHNICKO-ORGANIZAČNÉ PRINCÍPY VÝSTAVBY VEREJNEJ SPRÁVY

Sú to určité zásady a organizačné možnosti, ktoré využívame pri budovaní jednotlivých
orgánov verejnej správy.
Účelom využívania týchto princípov je vybudovanie efektívneho fungovania verejnej správy
tak po línii vertikálnej ako aj horizontálnej.
Skúmaním organizačných princípov výstavby VS sa zaoberá predovšetkým správna veda.

Technicko – organizačné princípy predstavujú myšlienkové abstrakcie a konštrukcie logickej
povahy.

Technicko-organizačné princípy môžeme rozdeliť na :

 princíp územnej a vecnej špecializácie

 kolegiátny a monokratický princíp

 princíp volebný, vymenúvací a konkurzný

 princíp centralizácie, decentralizácie, dekoncentrácie a koncentrácie, delegácie

a)

územný (teritoriálny) princíp – znamená vymedzenie pôsobnosti orgánu verejnej
správy určitým územím. Podľa rozsahu územnej pôsobnosti rozlišujeme orgány VS
s celoštátnou pôsobnosťou (sú nimi ústredné orgány štátnej správy – ministerstvá a iné
ústredné orgány štátnej správy – a niektoré ďalšie orgány štátnej správy – Letecký úrad
SR, Hlavný banský úrad SR, Colné riaditeľstvo SR a iné) a orgány VS, ktoré
vykonávajú svoju pôsobnosť na časti územia (regióne). Orgány, ktoré vykonávajú
svoju pôsobnosť iba na časti územia sa nazývajú orgány územnej (miestnej) štátnej
správy.
Všeobecným uplatnením územnej špecializácie je územné a správne usporiadanie SR.
Podľa územného princípu sa SR člení na obce a samosprávne kraje. Správnymi
celkami sú kraje a okresy. Z tejto zásady existujú početné výnimky. Na územnom
princípe sú vybudované aj štruktúry územnej samosprávy (samosprávne kraje).
Teritórium obcí je dané jedným alebo viac katastrálnych území, na ktorých sa obec
nachádza. Pri záujmovej samospráve ide spravidla o územnú pôsobnosť na celom území
štátu.
Výrazom vecnej špecializácie je vytváranie organizačných štruktúr, ktorých úlohy sú
vymedzené určitým vecne ohraničeným okruhom otázok. V dôsledku toho sa VS člení
na oblasť administratívnoprávnu, kultúrno-sociálnu, ekonomickú a ekologickú.
Vecná špecializácia je vlastná všetkým subsystémom VS. V závislosti od charakteru
vecnej špecializácie rozlišujeme orgány so všeobecnou pôsobnosťou (svojím
významom spravidla presahujú orgány so špecializovanou pôsobnosťou) a orgány
so špecializovanou pôsobnosťou (zaoberajú sa konkrétnymi otázkami na vymedzenom
úseku VS – správa životného prostredia, školstva, daňová správa).

Cieľom tohto princípu je zabezpečiť také vzťahy orgánov štátnej správy k občanom, aby boli
rešpektované potreby a oprávnené záujmy obyvateľov územného regiónu.

b)

odvetvový princíp – požaduje, aby sa utvárali orgány štátnej správy v rámci ucelených odvetví sústavy

štátnej správy, t.j. orgán štátnej správy riadi len určité záležitosti rovnakej povahy napr. Ministerstvo
školstva, zdravotníctva, kultúry. (školstvo, obrana, doprava)

7

c)

funkčný princíp – obsahuje požiadavku, aby sa budovali orgány verejnej správy prierezovo, t.j. aby
realizovali rôznorodé funkcie, prostredníctvom ktorých by sa zabezpečovali väzby medzi rôznymi
odvetviami štátnej správy napr. Ministerstvo financií SR , Štatistický úrad...

d)

kolegiátny a monokratický princíp – tieto princípy sa uplatňujú z hľadiska
personálneho zabezpečenia výkonu verejnej správy a pri tvorbe organizačných štruktúr.
Vyjadrujú spôsob rozhodovania orgánu. Na čele monokratického orgánu stojí jedna
fyzická osoba – vedúci, ktorý personifikuje pôsobnosť a právomoc zverenú tomuto
orgánu. Pri monokratickom orgáne vedúci riadi jeho činnosť a za túto zodpovedá. Tento
princíp sa uplatňuje v prevažnej väčšine orgánov verejnej správy (ministerstvá, krajské
úrady, obvodné úrady...). Výhodou tohto princípu je pružnosť a rýchlosť rozhodovacej
činnosti. Nevýhododu je možný subjektivizmus v rozhodovaní. Tento nedostatok
možno do určitej miery eliminovať činnosťou poradných orgánov a systémom kontroly.
Naproti tomu kolegiátny orgán je taký orgán VS, ktorý tvorí a jeho vôľu vyjadruje
skupina osôb. V kolegiátnom orgáne musí existovať mechanizmus tvorby vôle tohto
orgánu. Pre prijatie rozhodnutia sa vyžaduje prítomnosť určitého počtu členov orgánu
a taktiež za prijatie musí hlasovať určité minimálne kvórum jeho členov. Pri
kolegiátnych orgánoch je spravidla zákonom ustanovené, kto za tento orgán vystupuje
navonok (napr. Regulačná rada ako orgán Úradu pre reguláciu sieťových odvetví,
disciplinárna komisia ako orgán profesijnej komory, obecné zastupiteľstvo ako orgán
územnej samosprávy...).

e)

volebný a vymenúvací princíp – predstavuje spôsob ustanovovania osôb do funkcií
v jednotlivých správnych orgánoch. Volebný princíp sa uplatňuje najmä v územných
samosprávnych orgánoch (voľba starostu, predsedu vyššieho samosprávneho celku) a
vymenúvací princíp sa uplatňuje v ústredných a miestnych orgánoch štátnej správy
(ministrov, prednostov.).

f)

koncentračný a dekoncentračný princíp

Princíp dekoncentrácie znamená vyčleňovanie príbuzných skupín správnych činností
a ich relatívne osamostatňovanie v podobe viacero nových nižších, alebo vedľa seba
stojacich organizačných jednotiek vzájomne nepodriadených.

Opakom dekoncentrácie je koncentrácia, ktorá spočíva v sústredení pôsobnosti na
vyššiu, prípadne najvyššiu úroveň spravidla bez ďalšieho horizontálneho alebo
vertikálneho členenia.

Pri týchto procesoch môže ísť o rozdelenie pôsobnosti medzi úrovňami danej
organizačnej štruktúry vertikálne alebo horizontálne.
Vertikálna dekoncentrácia znamená presun pôsobnosti a právomoci na nižšiu úroveň.
Medzi týmito úrovňami je zachovaný princíp nadriadenosti a podriadenosti (napr.
medzi Ministerstvom financií SR a Daňovým riaditeľstvom SR, medzi Štátnou školskou
inšpekciou a Ministerstvom školstva SR).
Proces horizontálnej dekoncentrácie prebieha na rovnakej úrovni verejnej správy.
Novovytvorené organizačné jednotky nie sú si navzájom podriadené (napr. vytváranie
nových ústredných orgánov štátnej správy, rozdeľovanie útvarov ministerstiev).

Opačným procesom je horizontálna koncentrácia, ktorá spočíva v tendencii sústrediť
všetky funkcie na tej istej úrovni do menšieho počtu orgánov alebo v jedinom orgáne

8

(napr. zlúčenie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku
s Ministerstvom hospodárstva).

e)

Delegácia – v najširšom zmysle zahŕňa jednak dekoncentráciu a jednak
decentralizáciu. V užšom slova zmysle ide o poverenie osôb verejného práva
neštátneho charakteru plnením úloh verejnej správy alebo osôb, ktoré nie sú osobami
verejného práva plnením úloh verejnej správy. Pri delegácii ide o poverenie
výkonom verejnej správy alebo o prepožičanie verejnej správy. Delegáciu možno
vykonať zákonom alebo na základe zákona.

9

5. POJEM SPRÁVNE PRÁVO

Správne právo je spojené s verejnou správou. Je osobitným právom verejnej správy a to preto,
lebo reguluje rozhodujúcu a z hľadiska obsahu a rozsahu prevažujúcu časť činnosti subjektov
a vykonávateľov VS, ktorou je verejná správa.
Správne právo je odvetvie slovenského právneho poriadku, ktoré upravuje spoločenské
vzťahy spravovacieho charakteru v oblasti verejnej správy, a to tie, ktoré vznikajú medzi:

a) správnymi orgánmi a fyzickými osobami – účastníkmi týchto vzťahov sú vždy na jednej
strane správne orgány a na druhej strane môžu byť občania, cudzinci, bezdomovci, teda
všetky FO spôsobilé konať vo svojom mene

b) správnymi orgánmi a právnickými osobami – právnickými osobami môžu byť
súkromnoprávne spoločnosti alebo verejnoprávne korporácie

c) medzi správnymi orgánmi navzájom – môže ísť o vzťahy medzi správnymi orgánmi, ktoré
nie sú vo vzťahu vzájomnej subordinácie (vzťahy založené na vzájomnej súčinnosti
a kooperácii), ale môže ísť aj o vzťahy medzi orgánmi, ktoré sú vo vzťahu vzájomnej
podradenosti resp. nadriadenosti (vzťahy determinované subordináciou).

Správne právo upravuje organizáciu VS, jej činnosť, podmienky vykonávania takejto
činnosti, ako aj postupy spravujúcich a spravovaných subjektov, v rámci ktorých spravujúci
vykonáva svoje spravovacie kompetencie a spravovaný realizuje svoje práva a povinnosti vo
verejnej správe.

Čo tvorí správne právo

Správne právo tvorí súbor právnych noriem, ktoré upravujú časť spoločenských vzťahov
v oblasti verejnej správy, ktoré majú spravovací charakter (upravujú ich
administratívnoprávne normy).

Predmet regulácie

Predmetom regulácie správneho práva sú len tie spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú pri
výkone verejnej správy, pričom jedným zo subjektov takéhoto vzťahu je vždy spravujúci
subjekt. Tieto spoločenské vzťahy sa označujú ako administratívnoprávne vzťahy, alebo
právne vzťahy spravovacieho charakteru alebo správnoprávne vzťahy.
Predmetom správneho práva nie sú vzťahy, v ktorých subjekty a vykonávatelia VS neplnia
úlohy VS, ale vystupujú v nich ako subjekty iných vzťahov (finančno-právnych,
pracovnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov). Tieto právne vzťahy sú predmetom iných
samostatných právnych odvetví (finančné právo, pracovné právo, občianske právo).

Metóda regulácie
Správne právo je teda jedno z odvetví slovenského práva verejného. Kritérium rozdielu
medzi súkromným a verejným právom je metóda regulácie. Pre správne právo je
charakteristické, že pri regulácii administratívnoprávnych vzťahov uprednostňuje metódu
administratívnoprávnej regulácie; táto je druhom verejnoprávnej regulácie a opakom metódy
súkromnoprávnej regulácie.
Podstata metódy administratívnoprávnej regulácie spočíva v tom, že vyjadruje mocenskú
prevahu subjektov a vykonávateľov VS ako nositeľov výkonnej či inej verejnej moci (výkon

10

územnej samosprávy) v regulovaných administratívnoprávnych vzťahoch. Táto metóda
regulácie spoločenských vzťahov je teda výrazom nerovnosti subjektov vzťahu označovanej
ako právna nerovnosť. Jedna strana APV, ktorou je nositeľ VS, je oprávnená autoritatívne,
niekedy až proti vôli druhej strany, rozhodovať o právach a povinnostiach FO či PO pri
realizácii ich verejných práv na konkrétnych úsekoch VS. Je tiež oprávnená v súlade s právom
inak zasahovať do ich práv a povinností a vykonávať iné úkony správy, ktoré adresát musí
strpieť.
V objektívnom práve (ako súhrne právnych noriem) sa metóda administratívnoprávnej
regulácie prejavuje v prikazovacích a zakazovacích právnych normách, ako aj v tzv.
povoľovacích normách, ktoré podmieňujú realizáciu určitého práva vo VS splnením určitej
zákonnej podmienky (povolenie).
Verejné právo:
-

vyjadruje záujmy štátu,

-

je to súbor noriem upravujúcich vzťahy medzi štátom a občanmi, v ktorých je štát nadradený občanom
a iným právnym subjektom,

-

zabezpečuje suverenitu, bezpečnosť a integritu štátu, vnútorný poriadok, bezpečnosť občanov, ich práv
a slobôd a pod.

-

patrí sem: ústavné právo, správne právo je súčasťou slovenského verejného práva, finančné právo, trestné
právo

Súkromné právo:
-

vyjadruje záujmy jednotlivca,

-

upravuje vzťahy subjektov občianskej spoločnosti na princípe ich vzájomnej rovnosti a nezávislosti, tieto
vzťahy vznikajú na základe slobodne prejavenej vôle účastníkov (typický je zmluvný princíp)

-

patrí sem: občianske právo, obchodné právo, rodinné právo

Správne právo možno vymedziť aj ako:

1. samostatné právne odvetvie slovenského právneho poriadku - ide o súbor

verejnoprávnych noriem, ktoré sú súčasťou veľkého, až neprehľadného počtu právnych
predpisov rôznej právnej sily. Ide o nekodifikované a nekodifikovateľné právne odvetvie
vzhľadom na rôznorodosť spoločenských vzťahov, ktoré upravuje, ako aj na ich značnú
dynamiku. So zmenou úloh VS sa menia kompetencie spravujúcich, ich organizácia, ako
aj práva a povinnosti spravovaných pri realizácii VS. Účelom regulácie je utvoriť právny
základ bezporuchového chodu VS, vrátane zodpovednosti za výkon VS a ochrany práv
jednotlivca voči verejnej správe.

2. uznaný vedný odbor (teória správneho práva) – zameriava sa na teoretickú analýzu

a výklad noriem správneho práva. Kým teória správneho práva je normatívnou teóriou,
ktorá sa zaujíma o to, čo má byť, správna veda (teória verejnej správy) sa zameriava na
verejnoprávnu realitu a zaujíma sa o to, čo je, skúma javy vo VS, systematicky ich triedi,
vysvetľuje pojmy, skúma ciele správy, organizáciu VS, jej vzťahy k okoliu a pod.

3. pedagogickú disciplínu – vyučovací predmet, v ktorom sa sprostredkúvajú vedecké,

teoretické a praktické poznatky o správnom práve a vzťahoch, ktoré s ním súvisia.

11

Aký je rozdiel medzi vedou a teóriou SP
Obe nám predstavujú súhrn poznatkov o predmete skúmania (spoločenských javov
poznatkov) avšak rozdiel je kvalitatívny a to v tom, že:
Veda správneho práva – (veda zovšeobecňuje a dáva odporúčania) používa vedecké metódy
skúmania a výsledky získané vedeckou metódou musia byť následne verifikované veľmi
prísnymi metódami t.j. overuje sa ich pravdivosť napr. výsledkom môže byť vysokoškolská
učebnica schválená Ministerstvom školstva.
Teória správneho práva – nepoužíva také prísne vedecké metódy ako veda a súčasne ani
výsledky skúmania nemusia byť prísnymi metódami verifikované napr. vysokoškolské
skriptá.

12

6. SYSTÉM SPRÁVNEHO PRÁVA

Správne právo sa široko rozvetvuje na jednotlivé oblasti, odvetvia a úseky, ktoré sa ďalej
členia. Keďže nie je kodifikované, teória správneho práva ho usporiadala do systému
správneho práva, ktorý sa člení na jednotlivé časti.

Pri konštituovaní systému správneho práva vychádzame z toho, ako sa členia normy
správneho práva podľa svojho obsahu.

1. Základné delenie noriem správneho práva podľa obsahu je na všeobecné

a osobitné. Takto sa delí aj správne právo na :



všeobecnú časť – je to súhrn teoretických poznatkov o základných javoch, zásadách,
pojmoch a inštitútoch SP, ktoré sú spoločné a typické pre SP ako celok i pre jeho oblasti,
odvetvia a úseky. Ide najmä o tieto pojmy a inštitúty: verejná správa, štátna správa,
samospráva, správne právo, organizácia VS, pramene SP, administratívnoprávne vzťahy,
metódy verejnej správy, formy jej činnosti (správne úkony), správny dozor, správne
trestanie, správne konanie, kontrola VS, právne záruky vo VS a ochrana subjektívneho
práva vo VS. Význam všeobecnej časti spočíva v tom, že je základom pre tvorbu,
realizáciu a aplikáciu SP, ale tiež niektorých ďalších právnych odvetví (napr. práva
životného prostredia, finančného práva a práva sociálneho zabezpečenia).



osobitnú časť – zahŕňa hmotnoprávnu úpravu jednotlivých oblastí, odvetví a úsekov
verejnej správy (napr. vnútornú správu, správu školstva, správu dopravy...). Ide o veľmi
rozsiahlu časť SP.

2. Ďalším možným členením noriem správneho práva je ich delenie podľa toho, či

obsahujú práva a

povinnosti,

alebo procesný postup pri uplatňovaní práv

a povinností:



správne právo hmotné – je súhrn verejnoprávnych noriem upravujúcich jednak
kompetencie (pôsobnosť, právomoc), jednak práva, právom chránené záujmy
a povinnosti FO, PO a iných subjektov pri výkone VS. Hmotnoprávne normy správneho
práva teda regulujú obsah činnosti orgánov VS na jednotlivých na jednotlivých úsekoch,
ustanovujú požiadavky na plnenie úloh VS a na realizáciu práv a povinností jednotlivca
(fyzickej osoby) alebo právnickej osoby voči verejnej správe.



správne právo procesné – je súhrn procesnoprávnych noriem regulujúcich postup
jednak nositeľov VS (spravujúcich) pri realizácii ich kompetencií, ako aj postup
spravovaných osôb či iných subjektov pri realizácii ich práv, právom chránených
záujmov a povinností.

Kým správne právo hmotné odpovedá na otázku, čo je obsahom činnosti VS, aké práva
a povinnosti majú spravujúci a spravovaní či ďalšie subjekty, správne právo procesné
odpovedá na otázku, akými postupmi sa verejná správa vykonáva.

13

Správne právo procesné v užšom zmysle

zo správneho práva procesného možno vyčleniť normy správneho práva, ktoré upravujú len
správne konanie voči nepodriadeným osobám (vo vonkajších vzťahoch VS). V súčasnosti za
správne konanie považuje konanie, v ktorom v oblasti VS správne orgány rozhodujú
o právach, PCHZ a povinnostiach FO a PO. Procesnoprávna úprava správneho konania sa
považuje za správne právo procesné v užšom zmysle.

V širšom zmysle za správne právo procesné považuje všetky procesné postupy, ktoré
prebiehajú vo verejnej správe a to predovšetkým vydávanie normatívnych aktov, aplikáciu
práva v podobe individuálnych aktov a ostatné procesy vo vnútornej i vonkajšej organizácii
činností orgánov verejnej správy. Procesy vydávania správnych aktov môžu byť realizované
len v medziach pôsobnosti príslušných správnych orgánov a spôsobom ustanoveným
v právnych predpisoch .

Procedurálne formy sa môžu deliť na :
Vonkajšie - vydávanie normatívnych a individuálnych správnych aktov
Vnútorné – vydávanie interných aktov a inštrukcií najrôznejšej povahy

14

7. CHARAKTERISTICKÉ ČRTY SPRÁVNEHO PRÁVA

- správne právo je odvetvím verejného práva

- predmetom správneho práva je verejná správa, z formálneho hľadiska je ňou organizácia
verejnej správy a z materiálneho hľadiska druh činnosti

- uplatňuje sa v ňom metóda administratívnoprávnej regulácie spoločenských vzťahov,
v ktorej sa uznáva vzťah právnej nerovnosti, v rámci ktorej jedna strana verejnoprávneho
vzťahu je oprávnená jednostranne autoritatívne rozhodovať o právach a povinnostiach
druhej strany, spravidla FO, PO, alebo iného subjektu vzťahu. Základným právnym
nástrojom uplatnenia administratívnej metódy je forma úradného rozhodovania

-

reguluje vzťahy medzi právne nerovnými subjektami vzťahu, vrátane vzťahov

správnoprávnej subordinácie. Výnimkou sú medzinárodné zmluvy, ktoré sa vyznačujú
právnou rovnosťou strán a napriek tomu patria pod režim verejného práva

-

chráni a presadzuje verejný záujem

-

konkrétny obsah realizácie noriem správneho práva autoritatívne určuje verejná moc

-

disponuje možnosťou správneho (administratívneho) donútenia verejnou mocou

15

8. ADMINISTRATÍVNOPRÁVNA ZODPOVEDNOSŤ

Administratívnoprávnu zodpovednosť možno vymedziť ako zodpovednosť za protiprávne
konanie, v rámci ktorej orgány štátnej správy uplatňujú sankcie voči spravovaným
subjektom, ktorými sú nepodriadené fyzické alebo právnické osoby, ktoré porušili právnu
povinnosť v spoločenských vzťahoch (chránených spoločenských vzťahoch), ktoré vznikajú
pri výkone štátnej správy.

APZ sú vonkajšie zodpovednostné vzťahy, keď subjektami vyvodzujúcimi právnu
zodpovednosť sú orgány verejnej správy a zodpovednými subjektami FO a PO, ktoré sa
dopustili správneho deliktu.

Uplatňuje sa v prípade porušenia povinností

v administratívnoprávnych vzťahoch v prípade, že nevznikne iná právna zodpovednosť.

Pri administratívnoprávnej zodpovednosti treba rozlišovať jednak subjekty, ktoré sú
oprávnené uplatňovať zodpovednosť a jednak zodpovednostné subjekty, voči ktorým sa
uplatňujú

dôsledky

zodpovednosti.
Oprávnenými subjektami v administratívnoprávnych zodpovednostných vzťahoch sú orgány
štátnej správy určené právnym predpisom. Orgány štátnej správy vystupujú v týchto
vzťahoch autoritatívne v mene štátu a vo vzťahu k zodpovednostnému subjektu majú
nadradené postavenie.

Charakteristické črty administratívnoprávnej zodpovednosti :

 subjektami môžu byť nielen FO, ale aj PO
 jej účelom nie je trestať, ale predovšetkým obnoviť porušený právny vzťah. Táto

skutočnosť je výslovne zdôraznená v priestupkovom zákone, podľa ktorého možno v
rozhodnutí o priestupku upustiť od uloženia sankcie, ak k náprave páchateľa postačí
samotné prejednanie priestupku.

 právna úprava právnych sankcií nie je obsiahnutá len v jednom predpise, ale v celej

rade právnych predpisov. Pre uplatňovanie zodpovednosti v administratívnoprávnych
vzťahoch je charakteristická autoritatívna konkretizácia zodpovednosti. To znamená,
že následky porušenia právnej povinnosti nenastupujú automaticky, ale sa vždy
vyžaduje aktivita VS, ktorá má prevažne charakter individuálneho správneho aktu.

 Administratívnoprávna zodpovednosť sa delí podľa toho, voči komu sa uplatňuje:

-

na APZ uplatňovanú vo vzťahu k občanom

-

APZ uplatňovanú k PO

Špecifickou vlastnosťou administratívnej zodpovednosti je, že poslaním APZ nie je len trestať. Správne trestanie
prichádza do úvahy pri porušovaní povinností vo verejnej správe, u ktorých povaha spôsobenej poruchy vylučuje
možnosť jej faktickej spätnej nápravy. Správny trest by mal nastúpiť subsidiárne. Opodstatnenie má tam, kde iné
prostriedky nevedú k cieľu, alebo sú nepostačujúce. Rozhodujúca je často nie prísnosť trestu, ale jeho
neodvrátiteľnosť.

Pre verejnú správu je však často osožnejšie uplatniť taký druh APZ, ktorý umožňuje pri porušení povinnosti
vykonať faktickú nápravu, obnoviť pôvodný stav. Podľa toho sa v teórii správneho práva rozlišujú 2 skupiny
sankcií, ktorými sú správne tresty a

tzv. správne sankcie obnovujúcej povahy.

V oboch prípadoch ide

o existenciu nepriaznivých následkov pre toho, kto koná protiprávne.
Rozdiel je však vo funkcii, ktorú plnia – v prvom prípade predovšetkým represívnu a v druhom prípade
reparačnú. V oboch prípadoch vystupuje do popredia význam prevencie.

16

Hlavným poslaním VS nie je ukladať sankcie, ale každodennou činnosťou organizovať chod VS tak, aby

predchádzala porušovaniu právnych povinností, napríklad odstraňovaním podmienok na protiprávne konanie,
včasnou informovanosťou o právach a povinnostiach vo VS a dostupnosťou prameňov práva.

V súvislosti s vyvodzovaním administratívnoprávnej zodpovednosti sa zaužívalo označenie
tejto činnosti ako správne (administratívne) trestanie.

Orgány verejnej správy však disponujú pri vynucovaní plnenia verejných povinností nielen
sankciami trestnej povahy.
Často využívajú aj iné právne prostriedky umožňujúce vynútiť splnenie právnej povinnosti
FO alebo PO – exekučné úkony, bezprostredné zákroky, donucovacie úkony rôzneho druhu.

Špecifické sú nápravné prostriedky správneho dozoru, ktorý vykonávajú rôzne, zákonom
zriadené inšpekcie, alebo inak označené kontrolné orgány štátnej správy (veterinárna,
obchodná, potravinárska, letecká..).

Špecifickými prostriedkami dozoru môžu byť: uloženie povinnosti zdržať sa určitého
konania, zatvorenie prevádzky, odňatie oprávnenia, uloženie povinnosti náhradného plnenia
(má reparačný charakter, pretože pomáha odstrániť ujmu, ktorú spôsobila dozorovaná osoba
záujmu chránenému výkonu správneho dozoru.). Uplatnenie takýchto právnych prostriedkov
sa neviaže na spáchanie správneho deliktu.

17

9. PRAMENE SPRÁVNEHO PRÁVA

Prameňmi správneho práva sú štátom (spoločenstvom štátov) uznané formy noriem správneho
práva. Pramene práva v tomto význame sa označujú ako formálne pramene, v nich je
obsiahnuté správne právo ako súhrn verejnoprávnych noriem (správne právo de lege lata,
objektívne právo).

Teória práva chápe pojem pramene práva v

2 zmysloch:

- materiálnom – zdroj obsahu noriem správneho práva, skutočnosti, ktoré spôsobujú, že

obsah správneho práva je taký, aký je, odkiaľ vyviera potreba právne upraviť nejaký
spoločenský vzťah a ako (berú sa pritom do úvahy rôzne aspekty – spoločensko-ekonomické,
sociálne, hospodárske, morálne, verejné záujmy a potreby, geografické a geopolitické
súvislosti, národné a právne tradície, typ právnej kultúry, náboženstvo, tieto skutočnosti sú
dôkazom toho, prečo právo v rôznych krajinách nie je totožné).

- formálnom – ako sú pramene práva vo vonkajšom svete prezentované – je to súbor

všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných štátnymi orgánmi alebo inými orgánmi,
ktorú sú k týmto aktom splnomocnené a majú štátom uznanú formu.

Systém prameňov správneho práva vo formálnom význame tvoria podľa typov právnej
kultúry tieto 4 základné skupiny:

-

právne predpisy

-

súdne precedensy

-

normatívne právne zmluvy

-

právna obyčaj

-

právne princípy

Prameňmi správneho práva v

SR sú však len:

1.) Normatívne právne akty – primárne (originálne):

 Ústava SR - základný prameň správneho práva, ide o právne akty, ktoré prijíma iba

zákonodarný zbor, majú nadradené postavenie nad ostatnými formami prameňov
správneho práva, sú teda určujúce v procese realizácie práva.

 ústavné zákony - základný prameň správneho práva, ide o právne akty, ktoré prijíma iba

zákonodarný zbor, majú nadradené postavenie nad ostatnými formami prameňov
správneho práva, sú teda určujúce v procese realizácie práva.

 zákony NR SR - základný prameň správneho práva, ide o právne akty, ktoré prijíma iba

zákonodarný zbor, majú nadradené postavenie nad ostatnými formami prameňov
správneho práva, sú teda určujúce v procese realizácie práva.

 medzinárodné zmluvy s vyššou právnou silou ako ústava

18

2.) Normatívne právne akty – sekundárne (odvodené):

 Nariadenia vlády – vydávané podľa č. 120 ods. 1 Ústavy SR (nariadenia vlády)

a nariadenia vlády vydávané podľa č. 120 ods. 2 Ústavy SR (aproximačné nariadenia
vlády) svojou podstatou sú normatívne správne akty, teda odvodené všeobecné záväzné
a podzákonné predpisy.

Špecifikom v činnosti vlády je, že môže vydávať nariadenia na vykonanie zákonov. Od
nariadení vlády je potrebné odlišovať uznesenia vlády, ktoré správne právo nepovažuje za
svoje pramene a označujú sa za interné normatívne akty, ktoré nemajú všeobecnú
záväznosť a zaväzujú len podriadené subjekty.

 Všeobecne záväzné právne predpisy ÚOŠS - vydávajú ich ministerstvá a iné ústredné

orgány štátnej správy, sú to normatívne správne akty, ktoré sú všeobecne záväzné,
označujú sa ako vyhláška, opatrenie a výnos. Vyhlášky by mali byť publikované v plnom
texte v ZZ a výnosy registrované v Zbierke zákonov SR (nachádzajú sa tam len
odvolávky). Ministerstvá ich môžu vydávať na základe špeciálneho splnomocnenia. Sú
podzákonnými, nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré by šli nad rámec zákona resp. proti
zákonu na ktorého vykonanie boli vydané. Tieto orgány tiež vydávajú normatívne interné
inštrukcie, ktoré sú však záväzné len pre podriadené subjekty t.j. nie sú všeobecne
záväzné.

3.) Vyhlášky obvodných úradov

Aj obvodné úrady ako miestne orgány štátnej správy môžu v rozsahu svojej pôsobnosti
vydávať normatívne správne akty, ktoré v platnom právnom predpise sú označené ako
vyhlášky obvodných úradov. Tieto vyhlášky sa uverejňujú vo Vestníku vlády SR.

4.) VZN obcí a samosprávnych krajov v originálnej pôsobnosti a delegovanej

Pôsobnosti, v BA a KE aj mestských častí

Sú to normatívne správne akty, ktoré vydávajú samosprávne orgány obcí alebo miest
a samosprávnych krajov a to vo veciach v ktorých tieto samosprávne orgány buď plnia úlohy:
V originálnej pôsobnosti napr. odvoz komunálneho odpadu, spáva cintorína (napr. keď má
obec nedostatok vody, tak zakáže brať vodu na polievanie z vodovodu – musí to byť v súlade
s ústavou. Nesmú upravovať veci, ktoré sú jednotne upravené zákonom, nesmú porušovať
základné ľudské práva aslobody).
V delegovanej štátnej správe napr. zriadenie štátnej školy v obci podľa školského zákona –
musí byť s ústavou, zákonom a ostatnými všeobecne záväznými nariadeniami a nesmie
upraviť veci, ktoré sú jednotne upravené zákonom pre celé územie, nesmie upravovať veci
základných práv a slobôd.

19

5.) Normatívna zmluva

Vzniká v oblasti medzinárodného verejného práva a to za predpokladu, že obsahuje normy
správneho práva. Patria sem aj medzinárodné zmluvy, ktorými je SR viazaná. Musia byť
normatívnej povahy (normatívnosť spočíva v tom, že upravuje skupinu prípadov určitého
druhu a neurčitého počtu). Individuálne akty upravujú konkrétny prípad. Nie všetky MZ sú
normatívne, musia byť uverejnené v Z. z. v plnom znení. Aby bola prameňom správneho
práva, v jej obsahu musia byť špecifikované vnútroštátne subjekty.
Podmienkou jej akceptovania je, že musí byť transformovaná do nášho právneho poriadku,
uverejnená v Z.z. v štátnom jazyku a jej adresátom musia byť štátne orgány.

6.) Osobitná kategória prameňov

VRZ – výsledky referenda v právnej sile zákona
VRÚZ – výsledky referenda v ústavnej právnej sile zákona
UPR – uznesenia parlamentnej rady ( ak by parlament vo vojne nemohol vykonávať funkcie,
tak by mohla právomoc NR vykonávať PR okrem 4 oblastí ako napr. volebné zákony)
UBR – uznesenia Bezpečnostnej rady (V čase ak vláda v krízovom stave nemôže vykonávať
svoje úlohy, tak by ich vykonávala BR a ich nariadenia by mali silu vládnych nariadení)

7.) Právne štandardy EU – či už v základnej forme alebo pretransformovanej - Právo
Európskych spoločenstiev

Je osobitným druhom právneho poriadku, upravuje organizáciu, činnosť a kompetencie
Európskych spoločenstiev. Právo ES je záväzné len pre členské štáty. Pramene EU sa delia na
primárne a sekundárne. Primárne tvoria zakladajúce zmluvy ale i zmluvy ktorými sa menia,
rušia alebo dopĺňajú zakladajúce zmluvy a sekundárne tvoria nariadenia, smernice,
rozhodnutia a odporúčania a stanoviská.

Nasledujúce ďalšie nie sú prameňmi SP!! Majú ale význam pre aplikáciu
a interpretáciu:

1.) Právna obyčaj – slovenské správne právo ju nepovažuje za prameň správneho práva,

no orgány verejnej správy ju pri niektorých prípadoch zohľadňujú a to najmä vtedy,
keď správny orgán má pri svojom postupe možnosť výberu z viacerých alternatív.
Typickým príkladom je posudzovanie obsahu pojmu verejný poriadok.

2.) Právotvorný precedens – nie je prameňom správneho práva, odborné stanoviská,

ktoré sa zverejňujú v odbornej literatúre a tlači (najmä rozhodnutia súdov), prispievajú
k jednotnému výkladu práva a k stabilite judikatúry.

20

10. NARIADENIA VLÁDY AKO PRAMEŇ SPRÁVNEHO PRÁVA

Nariadenie je ústavným označením právneho predpisu, ktorý na vykonanie vnútroštátneho
zákona a v jeho medziach je oprávnená vydávať vláda. Je druhom prameňa práva, ktorý
vytvára výkonná moc (nie zákonodarná), vrcholný orgán výkonnej moci, čiže vláda. Preto sa
tento druh právneho predpisu vníma ako správny (administratívny) prameň práva, čiže je
normatívnym správnym aktom.

Ústava SR dáva vláde generálne splnomocnenie na to, aby vykonávala svoju nariaďovaciu
právomoc bez ohľadu na to, či zákon, ktorý sa má vykonať podzákonným právnym
predpisom, jej výslovne takéto splnomocnenie dáva. Ak však zákon ustanoví, že ho vláda
vykoná právnym predpisom, pre vládu to znamená povinnosť vydať nariadenie.

V súvislosti so vstupom SR do EÚ bolo do Ústavy Slovenskej republiky zakotvené
ustanovenie, ktoré zaviedlo do slovenského právneho poriadku nový prameň práva –
aproximačné nariadenie. Podľa čl. 120 „Ak tak ustanoví zákon, vláda je oprávnená vydávať
nariadenia aj na vykonanie Európskej dohody o pridružení uzatvorenej medzi Európskymi
spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane
druhej a na vykonanie medzinárodných zmlúv“

Aproximačným nariadením možno ukladať

povinnosti FO a PO.

Vláda vydáva nariadenia podľa:

- čl. 120 ods. 1 Ústavy SR na vykonanie zákona a v jeho medziach
- čl. 120 ods. 2 Ústavy SR, tzv. aproximačné nariadenia na vykonanie práva ES, ktoré
vyžaduje implementáciu, možno nimi ukladať povinnosti, nemožno nimi upravovať medze
ZPaS, štátny rozpočet a ďalšie veci, ktoré podľa Ústavy SR upravujú, alebo majú upravovať
zákony, nemožno ním vytvoriť nový štátny orgán, teda ani orgán štátnej správy.

Nariadenia vlády podpisuje predseda vlády a podmienkou ich platnosti je ich vyhlásenie
v Zbierke zákonov.

Charakteristické znaky nariadenia vlády ako normatívneho správneho aktu:

- podzákonnosť – odvodenosť nariadenia od zákona, vláda nesmie prekročiť medze zákona
a upravovať veci, ktoré zákon nerieši a nesmie ustanovovať nové povinnosti
- abstraktnosť – nemá vzťah ku konkrétnemu prípadu vo verejnej správe (na rozdiel od
individuálneho správneho aktu), ale zaväzuje určitý počet adresátov, vzťahuje sa na neurčitý
počet prípadov rovnakého druhu
- všeobecnosť – súvisí so záväznosťou, je všeobecne záväzný na rozdiel od vnútorného
predpisu vlády, ktorým je uznesenie vlády, ktoré nie je všeobecne záväzné
- jednostrannosť – ide o jednostranný prejav vôle, vláda má z ústavy právomoc autoritatívne,
niekedy aj proti vôli adresátov rozhodnúť formou nariadenia, ak sú splnené ostatné
podmienky

21

11. ŠTÁTNA SPRÁVA AKO SAMOSTATNÝ DRUH ČINNOSTI ŠTÁTU

Pojem štátna správa ako samostatný druh činnosti štátu

Je samostatný druh organizačnej činnosti štátu, ktorá má výkonný a nariaďovací charakter,
uskutočňuje sa v mene štátu a aj za pomoci jeho donucovacej moci, pričom spôsoby
uskutočňovania jej činnosti reguluje právo.
Túto činnosť uskutočňuje predovšetkým sústava orgánov ŠS a v rámci zákonného
splnomocnenia i štátne a iné orgány a organizácie.

O štátnej správe ako o samostatnom druhu činnosti štátu hovoríme ako o štátnej správe
v dynamickom zmysle.

Štátna správa predstavuje jednu zo základných zložiek verejnej správy a jeden zo základných
pojmov vedy správneho práva, ktorý vychádza z podstaty štátnej správy ako súčasti riadenia
spoločnosti.

Štátna správa je najrozsiahlejším druhom štátnej činnosti. Výkonom štátnej správy sa
zabezpečuje realizácia všetkých funkcií štátu – vnútorných i vonkajších. Vnútorná je
zameraná do vnútra orgánu štátnej správy, poslaním je zabezpečiť žiadúce a reálne
fungovanie vlastného systému orgánov štátnej správy.
Činnosťou, ktorou sa realizuje vlastné poslanie štátnej správy, je v rozhodujúcej miere
činnosťou vonkajšou, zameranou na usmerňovanie procesov, ktoré sa realizujú v inej sústave,
než je štátna správa. Adresátmi pôsobenia štátnej správy sú v týchto prípadoch občania ako
FO, ďalej PO.

Štátna správa je verejnou správou uskutočňovanou štátom, pričom v každej spoločnosti je
štátna správa súčasťou verejnej správy a má v nej nezastupiteľnú úlohu.

Štátna správa je činnosť, ktorá predstavuje naplňovanie poslania, cieľov, funkcií a plnenia
úloh štátu, toho, čo je štát povinný zabezpečiť vo vzťahu k obyvateľstvu. V rámci štátnej
správy sa realizujú spoločenské záujmy, t.j. celospoločenské záujmy, vyjadrené v platnom
práve a právom chránené záujmy FO a PO v oblasti štátnej správy.

Charakteristické črty štátnej správy:

1. Štátna správa je činnosťou výkonnou a nariaďovacou

Výkonná činnosť: vyjadruje vzťah štátnej správy k

zastupiteľskej sústave

– NR SR, ktorá je

prezentovaná NR SR a spočíva v bezprostrednom vykonávaní zákonov a ostatných právnych
aktov štátnej moci.

Nariaďovacia činnosť: prezentuje verejnú moc, formu činnosti, akými prostriedkami bude
úlohy realizovať, vyjadruje vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám určitú metódu.
Správne orgány, aby mohli plniť úlohy stanovené zákonmi a inými právnymi aktmi
zastupiteľského orgánu, sú oprávnené vydávať normatívne (nariadenia vlády, VZN obce)
a individuálne správne akty a uskutočňovať aj iné opatrenia, používať donútenie, ak sú na to

22

splnomocnené zákonom. Aby mohla štátna správa presadiť do života verejné záujmy, musí
mať objektívne danú právomoc – možnosť zaviazať adresátov k určitému správaniu

2. Ako činnosť výkonná a nariaďovacia je činnosťou podzákonnou:

Celá štátna správa, čiže výkonná moc je podriadená zákonodarnej moci a celá činnosť musí
byť vykonávaná len na základe a v súlade s ústavou v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon.
Nariaďovaciu činnosť bude vykonávať vo forme normatívnej (právotvornej) vydávaním
normatívnych právnych aktov (NPA), ktoré musia byť vždy aktmi nižšej právnej sily, než
zákon, nikdy nesmú rušiť alebo meniť zákon – v tom sa prejavuje ako činnosť podzákonná.
Z podzákonnosti vždy vyplýva, že tieto NPA musia byť nižšej právnej sily, nemôžu ísť za
hranice zákona (extra legem), ani proti zákonu (kontra legem). Zákonom musí byť
vymedzená kompetencia, dokonca i spôsob – procesný postup – konkrétny výkon právno-
realizačnej činnosti.

3. Štátnu správu vykonáva osobitná skupina orgánov štátu, ktorými sú orgány štátnej
správy

t.j. svoju činnosť nevykonávajú vo vlastnom mene, ale v mene štátu. Z toho vyplýva, že
v prípade škody spôsobenej FO alebo PO nezákonným rozhodnutím štátnej správy
nezodpovedá priamo orgán, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, ale štát, ktorý je povinný
nahradiť škodu.

4. Štátna správa je činnosť, za ktorou stojí donucovacia moc štátu:
v prípade nedobrovoľného plnenia právnych povinností vyplývajúcich
z administratívnoprávnych noriem

5. Štátna správa je činnosť, ktorú možno determinovať inštrukciami nadriadených orgánov
štátnej správy
t.j. nadriadený orgán má priamo právo ovplyvňovať podriadené správne orgány, ktoré však
musí byť v súlade s platným právnym stavom a uskutočňuje sa vydávaním interných
normatívnych inštrukcií a iných aktov.

6. V rámci štátnej správy sa realizujú spoločenské záujmy vyjadrené v platnom práve, ale aj
právom chránené záujmy FO a PO v oblasti štátnej správy.

23

12. ORGÁN VEREJNEJ SPRÁVY, ORGÁN ŠTÁTNEJ SPRÁVY A SPRÁVNY
ORGÁN

Orgán verejnej správy

Je orgán štátu alebo neštátny orgán (subjekt odlišný od štátu), ktorý má zo zákona
pôsobnosť a právomoc vykonávať verejnú správu.
Zahŕňa jednak orgány štátnej správy, jednak iné neštátne subjekty (verejnoprávne korporácie
vykonávajúce v samosprávnej pôsobnosti a v prenesenej pôsobnosti verejnú správu. Patria
sem aj osoby verejného a súkromného práva poverené výkonom verejnej správy).

Verejná správa ako správa verejných záležitostí je v SR budovaná na duálnom modeli, v ktorom paralelne vedľa
seba pôsobí systém orgánov štátnej správy a systém orgánov verejnej samosprávy, ktoré sú od seba relatívne
nezávislé. V oboch prípadoch tieto orgány verejnej správy realizujú svoje postavenie vo verejnej správe navonok
prostredníctvom svojich orgánov. Tieto orgány sa nazývajú vykonávatelia verejnej správy. Patria sem ústavné
orgány, orgány štátnej správy zriadené zákonmi (ministerstvá, krajské úrady) a iné orgány a osoby, ak im
zákon zveril pôsobnosť a právomoc vykonávať štátnu správu alebo im táto právomoc na základe zákonov
bola delegovaná príslušnými orgánmi štátnej správy (napr. právnickým osobám na úseku sociálnej
starostlivosti zákon zveril aj niektoré rozhodovacie kompetencie v súvislosti s prijímaním alebo skončením
poskytovania sociálnych služieb fyzickým osobám v zariadeniach sociálnej starostlivosti).

Správny orgán

Správnym orgánom sa rozumie jednak orgán štátnej správy pri štátnosprávnej rozhodovacej
činnosti a jednak iný orgán v rámci výkonu na neho prenesenej štátnosprávnej
rozhodovacej činnosti.

Používa sa v užšom i širšom vymedzení. V užšom vymedzení patria medzi orgány štátnej
správy tie štátne orgány, ktoré právne predpisy výslovne označujú ako orgány štátnej správy.

V širšom poňatí do tohto pojmu zaraďujeme nielen orgány štátnej správy ale aj ostatné
orgány, ktoré disponujú správnoprávnou aktivitou.

Pojem správny orgán je vymedzený v § 1 ods.2 správneho poriadku nasledovne:
„Správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej a záujmovej samosprávy, FO a PO
osoba, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach FO alebo PO v oblasti verejnej správy“.

Ak obci alebo VUC zveril zákon vykonávať určitú časť štátnej správy, sú starosta obce
(primátor mesta), alebo predseda VUC nepriamymi vykonávateľmi štátnej správy – správne
orgány.

Orgán štátnej správy

Orgánom štátnej správy rozumieme orgán štátu, ktorý vystupuje v jeho mene, uskutočňuje
úlohy a funkcie štátu výkonnou a nariaďovacou činnosťou štátu a je zriaďovaný zákonom
alebo iným právnym aktom ako organizačnoprávna jednotka so samostatnou pôsobnosťou
a právomocou a jej zodpovedajúcou organizačnou štruktúrou.

24

Je jedným z orgánov štátu. Orgány štátnej správy predstavujú najzložitejší subsystém orgánov
verejnej správy. Ide o hierarchický systém založený na vzťahoch podriadenosti
a nadriadenosti.
Poslaním orgánov štátnej správy je uskutočňovať štátnu správu ako výkonnú a

nariaďovaciu

činnosť. Sú charakterizované všeobecnými črtami, ktoré sú spoločné pre všetky štátne orgány
(napr. parlament, súd, prokuratúra, NKÚ) a jednak špecifickými črtami, ktoré sú
charakteristické len pre orgány štátnej správy.

Všeobecné znaky orgánov štátnej správy:

-

vykonávajú svoju činnosť v mene štátu

-

ich konštituovanie je uskutočňované ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi

-

ich pôsobnosť a právomoc je ustanovená zákonom

-

ich organizačná štruktúra je regulovaná právom

-

stojí za nimi donucovacia moc štátu.

Špecifické znaky orgánov štátnej správy:
-

majú výkonný a nariaďovací charakter

-

môžu na náklade zákonného splnomocnenia vydávať všeobecne záväzné právne predpisy

-

ich činnosť možno v rámci práva určovať aj vnútornými predpismi a individuálnymi
pokynmi nadriadených orgánov

Rozlišujú sa podľa viacerých kritérií:

-

právny základ vzniku orgánu

-

vecný rozsah jeho pôsobnosti

-

územný

-

zloženie orgánov

-

spôsob akým rozhoduje vo veciach svojej pôsobnosti

Na rozdiel od ostatných štátnych orgánov, orgány štátnej správy uskutočňujú svoje úlohy
a funkcie štátu metódami a prostriedkami štátnej správy, predovšetkým svojou riadiacou,
organizátorskou a kontrolnou činnosťou.

Subjektivita orgánu štátnej správy, t.j. spôsobilosť na práva a povinnosti a spôsobilosť na právne úkony vzniká
okamihom jeho konštituovania. Týmto okamihom vzniká i administratívno-právna subjektivita tohto orgánu,
ktorá je vyjadrená jeho pôsobnosťou a právomocou. Administratívnoprávnu subjektivitu treba pojmovo
odlišovať od právnej subjektivity orgánu štátnej správy v oblasti súkromnoprávnych vzťahov.
Hoci vykonávateľ štátnej správy v niektorých prípadoch nie je právnickou osobou, je vždy nositeľom
administratívnoprávnej subjektivity.

25

13. PROBLEMATIKA KODIFIKÁCIE SPRÁVNEHO PRÁVA

Problematika spočíva v tom, že na rozdiel od iných odvetví slovenského práva, správne
právo nie je obsiahnuté v jednom resp. niekoľkých právnych predpisoch, ale je obsiahnuté
v množstve zákonov, ale najmä podzákonných predpisov, v dôsledku čoho hovoríme, že je
nekodifikované.

Čiastočná kodifikácia sa urobila v hmotnom ale aj v procesnom správnom práve. V správnom
práve hmotnom je napríklad urobená čiastočná kodifikácia školského práva, zdravotníckeho
práva, stavebného práva, colného práva.

V správnom práve procesnom čiastkovú kodifikáciu predstavuje správne konanie
uskutočnené správnym poriadkom (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní).

Nekodifikovateľnosť správneho práva ovplyvňuje viacero činiteľov:

 početnosť noriem determinovaná početnosťou vzťahov, ktoré sú predmetom úpravy

správneho práva

 rôznorodosť vzťahov, ktoré sú upravené správnym právom

 dynamika rozvoja spoločenských vzťahov obsiahnutých v administratívnoprávnych

normách – transformácia ekonomiky na trhovú, preto sa ponecháva časť vzťahov na
úpravu vo vykonávacích predpisoch (napr. vyhlášky), lebo je možné ich rýchlejšie
meniť.

26

14. POJEM A DRUHY NORIEM SPRÁVNEHO PRÁVA

Normy správneho práva predstavujú súbor všeobecnozáväzných pravidiel správania,
ustanovených štátom splnomocnenými subjektami a vynutiteľných štátnou alebo verejnou
samosprávnou mocou. Všetky normy správneho práva sú vydávané v osobitnej, štátom
stanovenej forme.

Pri vymedzovaní pojmu normy správneho práva vychádzame z toho, že:
Ide o pravidlo správania, ustanovené alebo aspoň uznané štátom. Zákonodarný zbor prijíma
všeobecne záväzné normy najvyššej právnej sily. Normy na vyššom stupni sú určujúce pre
vznik a obsah nižších noriem a je obsiahnutá v normatívnom právnom akte.

Normy správneho práva sa od noriem ostatných právnych odvetí odlišujú niektorými
osobitosťami:

 predmet regulácie – spoločenské vzťahy v oblasti verejnej správy upravujú aj normy

iných právnych odvetví napr. normy pracovného práva, finančného, ...Sem patria iba
tie, ktoré upravujú spoločenské vzťahy spravovacieho charakteru.

 značné množstvo noriem v porovnaní s inými právnymi odvetviami nachádzame

v podzákonných predpisoch. Výhodami normotvorného procesu podzákonného
charakteru sú rýchlosť, operatívnosť, špecializácia a pružnosť.

 pri skúmaní vnútornej štruktúry normy správneho práva nachádzame základné znaky,

ktoré sú zhodné právnymi normami ďalších právnych odvetví. Štruktúra právnej
normy nie je totožná so štruktúrou jednotlivých prameňov práva. Z hľadiska vnútornej
formy, vnútornej štruktúry právnej normy sa vyčleňujú 3 prvky : hypotéza, dispozícia
a sankcia. Správne právo poukazuje na zvláštnosť v tom, že normy správneho práva
väčšinou nemajú túto klasickú trojprvkovú štruktúru. Pre normy správneho práva je
charakteristická kombinácia : hypotéza – dispozícia a pre ochranné normy : dispozícia
– sankcia.

 normy správneho práva majú zväčša imperatívny charakter

 normy správneho práva predstavujú súbor verejnoprávnych noriem, ktoré upravujú

organizáciu a činnosť verejnej správy.

Členenie noriem správneho práva

Kritérií členení PN je veľmi veľa.

Podľa obsahu sa delia na:

 všeobecné a

osobitné

27

Podľa vnútornej štruktúry:

 regulatívne normy

- upravujú postavenie a správanie subjektov správneho práva

v pozitívnych správnoprávnych vzťahoch.

 ochranné normy

- poskytujú ochranu príslušným spoločenským vzťahom tak, že

regulujú negatívne, konfliktné spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú na základe
porušenia práva.

Podľa právneho charakteru:

 zaväzujúce a

splnomocňujúce

(teória uvádza delenie na zaväzujúce, zakazujúce,

splnomocňujúce, odporúčajúce a ustanovujúce)

Významné je členenie na:

 hmotnoprávne

– sa zaraďujú normy, ktoré určujú obsah práv alebo povinností

adresátov verejnosprávneho pôsobenia zároveň s bezprostrednými podmienkami
a predpokladmi ich realizácie

 procesnoprávne

– upravujú postupy, ktorých prostredníctvom sa obsah značného

množstva hmotnoprávnych predpisov uvádza do života. Zmysel procesnoprávnych
noriem je naplnený len v spojení s hmotnoprávnymi normami.

Členenie podľa právneho obsahu je:

 kompetenčné normy

– tie ktoré upravujú úlohy, pôsobnosť a právomoci subjektov

verejnej správy

 organizačno-právne normy

– tie ktoré napríklad zakotvujú vytváranie, organizačnú

štruktúru a zakotvujú úpravu ich vzájomných vzťahov.

Z hľadiska správania sa adresáta právnej normy sa členia na skupinu noriem s prívlastkom:

 imperatívne

– normy správneho práva, ktoré majú dispozíciu vyjadrenú ako nutnosť,

imperatívne – príkaz, zákaz

 dispozitívne

– normy správna práva, ktoré majú dispozíciu vyjadrenú v predpisoch

správneho práva ako možnosť určitého normou ustanoveného správania subjektu –
splnomocnenie, oprávnenie

28

Pôsobnosť noriem správneho práva

Pôsobnosť právnych noriem nám vymedzuje sféru ich pôsobenia ako aj rozsah ich realizácie
a aplikácie. Treba to chápať ako vymedzenie toho, v akom rozsahu sa má norma uplatňovať.
K pôsobnosti sa viažu najmä pojmy záväznosť, platnosť, účinnosť a normatívnosť
normatívneho právneho aktu, v ktorom je normy vyjadrená.
Vymedzuje sa :

 vecná pôsobnosť – vymedzuje nám vecnú problematiku, ktorá sa má normou

správneho práva regulovať. Jednotlivé všeobecne záväzné pravidlo správania sa vždy
vzťahuje na určitý druh administratívnoprávnych vzťahov. napr. vzťahy na úseku
školstva,...

 časová pôsobnosť – nám presne vymedzuje dobu, po ktorú má norma správneho práva

regulačne pôsobiť, t.j. vymedzuje pôsobnosť administratívnoprávnych noriem
z hľadiska plynutia času a je tak spojená s platnosťou a účinnosťou právneho
predpisu, v ktorom je norma vyjadrená. Spätná účinnosť noriem správneho práva
zásadne nie je prípustná.

 priestorová pôsobnosť – určuje priestor, na ktorom normy správneho správa platia,

väčšina noriem správneho práva má priestorovú obmedzenú pôsobnosť na území SR
alebo jeho časti alebo výhradné územie mimo územia SR

 osobná pôsobnosť – je vymedzená okruhom osôb, na ktoré sa norma vzťahuje.

29

15. REALIZÁCIA NORIEM SPRÁVNEHO PRÁVA

Realizácia noriem správneho práva je uskutočňovanie, uplatňovanie noriem správneho práva
v praktickom živote, je hlavným poslaním, jedným z cieľov VS.
Rozoznávame 2 základné formy realizácie noriem správneho práva:

a/ priama – pri ktorej sa priamo uskutočňujú, plnia požiadavky obsiahnuté v právnej norme.
Subjekty sa samy spravujú v súlade s danými právnymi normami. Nie je nutná aktivita iného
subjektu.

b/ aplikácia noriem

- realizácia normy správneho práva prostredníctvom činnosti orgánu

verejnej správy. Použitie normy správ. práva kompetentným a príslušným orgánom na
jednotlivý skutkový prípad alebo situáciu, ktoré sa končí vydaním aktu aplikácie
a zabezpečením jeho plnenia.

Bezprostredne s úrovňou realizácie noriem SP súvisí:

1. výklad (interpretácia) noriem SP
Spočíva v objasnení, vysvetlení zmyslu, obsahu a cieľa jednotlivej právnej normy i jej
miesta v systéme práva. V teórii sa uvádzajú rôzne druhy výkladov. Podľa metódy je výklad:
jazykový, logický, systematický, historický.
Podľa vzťahu textu práv. predpisu k rozsahu normy je výklad: doslovný, rozširujúci, zužujúci,
legálny, autentický, aplikačný – vykonáva orgán, ktorý je splnomocnený právnu normu
realizovať jej aplikáciou, je záväzný iba pre riešený konkrétny prípad.

2. správne uváženie
Predstavuje inštitút, ktorý vyplýva z konštrukcie obsahu niektorých noriem správneho práva.
Vzťahuje sa na realizáciu noriem správneho práva vo forme ich aplikácie orgánmi verejnej
správy.
Normy SP poskytujú orgánom VS pri aplikácii určitý priestor, rámec, v hraniciach ktorého
môžu pri rozhodovaní využiť svoju odbornú erudíciu a skúsenosti.
Správne uváženie prichádza do úvahy, ak sú zároveň splnené nasledujúce podmienky: musí
mať svoj zákonný základ, právna norma ho pripúšťa a vymedzuje jeho hranice. Používa sa
na riešenie konkrétneho prípadu.

3. neurčité pojmy
Sú to slová alebo slovné spojenia použité v textoch práv. predpisov na formálne vyjadrenie
všeobecnejších javov, ktoré nie sú v právnom predpise bližšie špecifikované, definované.
Práv. predpisy ich používajú, ale nevymedzujú ich obsah. Nie sú práv. pojmami.

4. analógia
Označuje postup orgánu pri riešení praktického prípadu, ktorý nie je upravený niektorou
normou platného práva. V odvetví správneho práva sa zásadne analógia nepripúšťa.

30

16. POJEM SUBJEKT SPRÁVNEHO PRÁVA

Pojem subjekt správneho práva

Subjektom správneho práva je potenciálny alebo skutočný účastník právnych vzťahov, ktorý
je spôsobilý byť nositeľom práv a povinností ustanovených normami správneho práva.
Subjekt správneho práva musí mať právnu subjektivitu, t.j. spôsobilosť byť subjektom
právneho vzťahu a mať práva a povinnosti v rozsahu určenom normami správneho práva.

Medzi subjekty správneho práva začleňujeme predovšetkým orgány štátnej správy, orgány
územnej samosprávy, FO,PO a pod.
Právna subjektivita orgánov štátnej správy je spravidla vymedzená právomocou týchto
orgánov t.j. vymedzením oprávnení a povinností týchto orgánov určitým spôsobom konať a
vstupovať do právnych vzťahov. Vymedzenie práv a povinností je určené v PN. Platí to i pre
orgány územnej samosprávy.

Právna subjektivita FO – 4 znaky rozobrať (spôsobilosť mať práva a povinnosti, spôsobilosť
na právne úkony, deliktuálna spôsobilosť, procesná spôsobilosť). Pri tejto otázke treba dávať
a vedieť všetky odlišnosti oproti úprave podľa OZ. Podrobnejšie je to v procese.

Právna subjektivita PO - majú takisto ako FO spôsobilosť byť nositeľom práv a povinností.
Na rozdiel od FO sa právna subjektivita PO chápe ako celok, právne úkony v mene
právnických osôb vykonávajú jej jednotlivé orgány.

Do okruhu právnej subjektivity teda zahŕňame:

 spôsobilosť na práva a povinnosti ustanovené normami správneho práva

 spôsobilosť na právne úkony - spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti vlastnými

právnymi úkonmi

 deliktuálnu spôsobilosť - mať právnu zodpovednosť za protiprávne konanie

 procesnú spôsobilosť - spôsobilosť byť účastníkom konania a vystupovať v samotnom

konaní.

31

17. DRUHY SUBJEKTOV SPRÁVNEHO PRÁVA

Zaraďujeme tu:

 orgány štátnej správy

+ iné štátne orgány podľa noriem SP:

Pojem orgán štátnej správy sa používa v dvojakom význame. V užšom zmysle pre tie ŠO,
ktoré právne predpisy označujú ako orgány štátnej správy. V teórii SP sa pojem štátnej
správy chápe aj v širšom poňatí, v takomto prípade je pojem orgán štátnej správy totožný
s pojmom správny orgán. Termín orgán sa používa aj na vyjadrenie subjektu, ktorý
zabezpečuje plnenie úloh organizácie vnútri a naopak.
Základne črty orgánov štátnej správy:
a) z hľadiska svojho postavenia v spoločnosti je orgán štátnej správy štátnym orgánom,

má všetky základne črty štátneho orgánu, je vybavený právomocou a pôsobnosťou
a má možnosť použiť prostriedky štátneho donútenia

b) je osobitným druhom štátneho orgánu. Osobitosť, ktorá ho odlišuje od iných druhov

štátnych orgánov, spočíva v druhu činnosti štátu, ktoré vykonáva. OŠS vykonáva
štátnu správu, uskutočňuje úlohy a funkcie štátu metódami a prostriedkami štátnej
správy

c) tvorí relatívne samostatnú organizačnú jednotku, ktorá je oddelená od iných

organizačných jednotiek v štátnom aparáte, napr. od súdov a prokuratúry

o ministerstvá a ústredné orgány štátnej správy (UOŠS)

Ústredné orgány štátnej správy sú monokratické orgány s čiastočne vecnou a územne
celoštátnou pôsobnosťou vo veciach štátnej správy. Sú právnické osoby. Ústava SR
problematiku ústrednej štátnej správy výslovne neupravuje; obsahuje len ustanovenia o tom,
že UOŠS (rovnako ako aj miestne OŠS) možno zriadiť len zákonom (čl. 122) a predpoklady
ich právotvornej právomoci, ktoré sú rovnaké pre všetky orgány štátnej správy: právne
predpisy môžu vydávať len na základe zákonov a v ich medziach, ak sú na to výslovne
splnomocnené zákonmi. Tieto právne predpisy sa uverejňujú v Zbierke zákonov.

Podrobnejšiu úpravu UOŠS obsahuje kompetenčný zákon z roku 2001, ktorý upravuje ich
počet, názov, rámcovú vecnú pôsobnosť a základné pravidlá ich činnosti.
Ministerstvá, UOŠS a ostatné UOŠS sú určitými koncepčnými centrami, pretože jednak
skúmajú odbornú problematiku vo veciach ich pôsobnosti a analyzujú dosahované výsledky
a spracúvajú koncepcie rozvoja zverených oblastí a riešenia základných otázok, ktoré potom
predkladajú vláde. Uvedené orgány majú ďalej normotvornú právomoc; starajú sa o náležitú
právnu úpravu vecí patriacich do ich pôsobnosti. Vydávajú na základe zákonného
splnomocnenia právne predpisy označované ako vyhlášky, výnosy, opatrenia. Pripravujú tiež
návrhy zákonov.

Ministerstvo nie je nadriadené inému UOŠS. Právne vzťahy medzi nimi sú horizontálne;
majú rovnaké právne postavenie v systému orgánov ŠS, pri plnení svojich úloh spolupracujú.
Opakom horizontálnych administratívnoprávnych vzťahov sú vzťahy vertikálne, ktoré
vznikajú medzi UOŠS a nimi riadenými OŠS nižšieho stupňa. Pri riadení a usmerňovaní
výkonu ŠS zhora nadol typickou a rozsiahlou činnosťou orgánov UOŠS je vydávanie
smerníc, pokynov a inak označených vnútorných predpisov. Zaväzujú len podriadených
vykonávateľov ŠS, alebo organizácie či organizačné zložky založené alebo zriadené UOŠS.

32

Disponujú aj ďalšími právomocami. Ich právomoc vydávať individuálne a iné
právnoaplikačné akty ustupuje do úzadia a je hlavnou náplňou činnosti miestnych OŠS.
Prvoinštančné rozhodnutia sú skôr výnimkou, pri ich individuálnej rozhodovacej činnosti
prevažuje preskúmavanie prvostupňových správnych rozhodnutí na návrh alebo ex offo.
Ďalšie právomoci, ktorú majú, sú: uzavieranie správnych dohôd (verejnoprávnych zmlúv),
uplatňovanie správnej exekúcie a správny dozor.

o ostatné UOŠS

(Protimonopolný úrad, Štatistický úrad, Úrad jadrového dozoru,

NBU...) sú orgány s celoslovenskou pôsobnosťou (napr. Rada pre vysielanie
a retransmisiu)

Na čele ostatného UOŠS nestojí člen vlády, ale predseda alebo inak označený vedúci
vymenovaný vládou (výnimka predseda Protimonopolného úradu a predsedu Štatistického
úradu, tých menuje a odvoláva prezident na návrh vlády a riaditeľa NBÚ, ktorého volí
a odvoláva NR SR). Tieto orgány nepatria do UOSŠ ani do miestnej ŠS. Možno ich členiť na
regulačné a dozorové orgány, dekoncentrované orgány ŠS a inšpekčné orgány.

Regulačné a dozorové orgány sa zriadili ako orgán štátnej správy, ale nezačleňujú sa do
žiadnej riadiacej štruktúry v systéme UOSŠ, nepatria teda medzi UOSŠ a nemajú nadriadený
orgán (napr. Poštový regulačný úrad, Telekomunikačný úrad, RVaT...).

Dekoncentrované OŠS s celoštátnou pôsobnosťou sú na rozdiel od regulačných a dozorových
podriadené príslušnému ministerstvu alebo inému UOŠS (Colné riaditeľstvo, Hlavný banský
úrad, Letecký úrad, Pamiatkový úrad)...

Inšpekčné orgány sú v podstate dekoncentrované OŠS, zriaďované ako organizačná súčasť
ministerstva alebo iného UOŠS. Ide o samostatné orgány podriadené UOŠS (napr. Štátna
školská inšpekcia, Slovenská obchodná inšpekcia...). Členia sa na inšpektoráty, inšpekčné
centrá. Vykonávajú dozor, kontrolu, dohľad. Organizačnú štruktúru a pôsobnosť každej z nej
upravuje zákon, ktorý ich zriadil.

o miestne orgány štátnej správy

(krajské a obvodné úrady, špecializované

miestne OŠS)

Sú nimi OŠS s vecnou čiastkovou pôsobnosťou a s územne obmedzenou pôsobnosťou.
Sústava MOŠS je spravidla dvojstupňová. Zriaďujú sa zákonmi, ktoré zároveň ustanovujú ich
pôsobnosť a právomoc. Na ich čele je prednosta (riaditeľ, vedúci), ktorého vo väčšine
prípadov menuje a odvoláva vláda.
S účinnosťou od 1.1.2004 sa zrušili okresné úrady a krajské úrady sa stali špecializovanými
orgánmi štátnej správy v rozsahu vecnej pôsobnosti podľa tohto zákona – všeobecná
vnútorná správa, živnostenské podnikanie, civilná ochrana a krízové riadenie štátu mimo času
vojny a vojnového stavu).
Miestna štátna správa sa teda nečlení na správu so všeobecnou pôsobnosťou (integrovanú
správu) a na správu so špecializovanou pôsobnosťou, pretože všetky MOŠS sa kreujú ako
špecializované orgány – úrady špecializovanej štátnej správy. Tieto by mali plniť výlučné
kompetencie štátu, ktoré nie je možné z rôznych dôvodov presunúť na územnú samosprávu,
prípadne to nie je efektívne pre značnú rozdrobenosť obcí a ich nepripravenosť alebo presun
nie je efektívny.

33

 subjekty územnej samosprávy (obec a VUC). Orgánmi obce sú obecné zastupiteľstvo

a starosta a orgánmi VUC sú zastupiteľstvo a predseda VUC

 orgány záujmovej samosprávy - nadácie, korporácie, fondy

 FO, ako subjekty správneho práva ako spravujúce subjekty a ako spravované

 PO, ako subjekty správneho práva ako spravujúce subjekty a ako spravované

 iné ŠO - NR SR, prezident, NKU, ombudsman

34

18. ORGÁNY ŠTÁTNEJ SPRÁVY

Pojem orgán ŠS:

-

v užšom mysle

patria medzi orgány ŠS tie ŠO, ktoré právne predpisy takto výslovne

označujú

-

v širšom zmysle

do tohto pojmu zaraďujeme nielen orgány ŠS, ale aj ostatné orgány,

ktoré disponujú správnoprávnou aktivitou.

Subjektom štátnej správy ako činnosti štátu je sám štát, predstavovaný jednotlivými
orgánmi ŠS.

Orgánom štátnej správy teda rozumieme orgán štátu, ktorý vystupuje v jeho mene,
uskutočňuje úlohy a funkcie štátu výkonnou a nariaďovacou činnosťou štátu a je
zriaďovaný zákonom alebo iným právnym aktom ako organizačnoprávna jednotka so
samostatnou pôsobnosťou a právomocou a jej zodpovedajúcou organizačnou štruktúrou.

Orgány štátnej správy predstavujú najzložitejší subsystém orgánov verejnej správy. Ide
o hierarchický systém založený na vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Poslaním orgánov štátnej správy

je uskutočňovať štátnu správu ako výkonnú a nariaďovaciu činnosť. Sú charakterizované
všeobecnými črtami, ktoré sú spoločné pre všetky štátne orgány (napr. parlament, súd,
prokuratúra, NKÚ) a jednak špecifickými črtami, ktoré sú charakteristické len pre orgány
štátnej správy.

Všeobecné znaky orgánov štátnej správy:

-

vykonávajú svoju činnosť v mene štátu

-

ich konštituovanie je uskutočňované ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi

-

ich pôsobnosť a právomoc je ustanovená zákonom

-

ich organizačná štruktúra je regulovaná právom

-

stojí za nimi donucovacia moc štátu.

Špecifické znaky orgánov štátnej správy:

-

majú výkonný a nariaďovací charakter

-

môžu na náklade zákonného splnomocnenia vydávať všeobecne záväzné právne
predpisy

-

ich činnosť možno v rámci práva určovať aj vnútornými predpismi a individuálnymi
pokynmi nadriadených orgánov

Orgány štátnej správy sa rozlišujú podľa viacerých kritérií:

-

právny základ vzniku orgánu

-

vecný rozsah jeho pôsobnosti (so všeobecnou a osobitnou
pôsobnosťou, orgány s funkčnou a odvetvovou pôsobnosťou)

-

územný rozsah jeho pôsobnosti

35

-

zloženie orgánov

-

spôsob akým rozhoduje vo veciach svojej pôsobnosti

Vznik a existencia jednotlivých orgánov štátnej správy vyplýva priamo z Ústavy SR a
ústavných zákonov resp. zákonov NR SR.

Výkon štátnej správy

Na rozdiel od ostatných štátnych orgánov, orgány štátnej správy uskutočňujú svoje úlohy
a funkcie štátu metódami a prostriedkami štátnej správy, predovšetkým svojou riadiacou,
organizátorskou a kontrolnou činnosťou.

Subjektivita orgánu štátnej správy
t.j. spôsobilosť na práva a povinnosti a spôsobilosť na právne úkony vzniká okamihom jeho
konštituovania. Týmto okamihom vzniká i administratívno-právna subjektivita tohto
orgánu, ktorá je vyjadrená jeho pôsobnosťou a právomocou. Administratívnoprávnu
subjektivitu treba pojmovo odlišovať od právnej subjektivity orgánu štátnej správy v oblasti
súkromnoprávnych vzťahov.
Hoci vykonávateľ štátnej správy v niektorých prípadoch nie je právnickou osobou, je vždy
nositeľom administratívnoprávnej subjektivity.

36

19. ÚZEMNÁ SAMOSPRÁVA

Územná samospráva je organizačná forma verejnej správy, v ktorej miestne spoločenstvo ako
právnická osoba zabezpečuje realizáciu od štátu odlišných úloh, ale realizácia týchto úloh sa
rieši pod dozorom štátu.
Dozor štátu nad výkonom územnej samosprávy sa uskutočňuje podľa zákona č. 153/2001 Z.z.
(prokurátorský dozor) a zákona č. 502/2001 Z.z. (finančná kontrola). Priebežne sa
zdokonaľuje inštančná kontrola individuálneho rozhodovania starostov obcí a predsedov
VUC, súdne preskúmavanie rozhodovanie orgánov územnej samosprávy (správne súdnictvo)
i ústavnosúdna kontrola územnej samosprávy.

Črty územnej samosprávy

-

existencia verejných potrieb a záujmov, ktoré sú vlastné určitému, na
územnom základe vytvorenému spoločenstvu FO

-

zákonné vymedzenie pôsobnosti miestneho spoločenstva, ako i spôsob
jej realizácie

-

miestne spoločenstvo si nezávisle od štátnej správy volí svoje orgány,
ktoré plnia jeho úlohy a sú zodpovedné voličom za dosiahnuté výsledky

Podstata a

poslanie územnej samosprávy

-

samostatne, samosprávne rozhodovať o vlastných otázkach a spravovať
vlastné záležitosti s pritom rešpektovať zákony

-

samosprávna korporácia spravuje samu seba + objekt samosprávy

Samosprávne územné celky v

SR

-

obce

-

samosprávne kraje

OBECNÉ ZRIADENIE

Zákonnú úpravu obcí a miest predstavuje spolu s Ústavou SR zákon č. 369/1991 Z.z.
O obecnom zriadení.

Základom územnej samosprávy

je obec, ktorá tvorí samostatný územný a správny celok SR. Obec združuje osoby, ktoré majú
na jej území trvalý pobyt. Je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom
samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami.
Obec má právo na vlastné symboly.

Pôsobnosť obce

Na obce prešli pôsobnosti na úsekoch pozemných komunikácií (najmä miestnych
komunikácií), vedenia matrík, zriaďovania zariadení sociálnych služieb a poskytovania
starostlivosti v týchto zariadeniach, ako aj rozhodovanie o poskytovaní opatrovateľskej
služby, ďalej pôsobnosti stavebného úradu, na úsekoch ochrany drevín, zriaďovania
a zrušovania základných škôl a ich jazykových škôl, základných umeleckých škôl,

37

predškolských a školských zariadení (vymenúvania ich riaditeľov), rozvoja telesnej kultúry,
zriaďovania profesionálnych divadiel, zriaďovania lekárskych ambulancií, staníc prvej
pomoci, ako aj nemocníc a polikliník I. typu.

Vzťah štátu a

obce

Na obec možno zákonom preniesť niektoré úlohy štátnej správy, ak je ich plnenie týmto
spôsobom racionálnejšie a efektívnejšie. S prenesením úloh na obec, štát poskytne obci
potrebné finančné a iné materiálne prostriedky. Výkon štátnej správy prenesený na obec
zákonom riadi a kontroluje vláda. Obec podlieha dozoru štátu v rozsahu vymedzenom
osobitnými zákonmi.
Obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať nariadenia, ktoré nesmú byť v rozpore
s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami. Podmienkou
platnosti nariadenia je vyhlásenie resp. vyvesenie na úradnej tabuli v obci najmenej na 15 dní,
účinnosť nadobúda pätnástym dňom od vyvesenia, ak v ňom nie je ustanovený neskorší
začiatok účinnosti.
Majetkom obce sú veci vo vlastníctve obce a majetkové práva obce. Obec financuje svoje
potreby predovšetkým z vlastných príjmov, zo štátnych dotácií, ako aj z ďalších zdrojov.
Základom finančného hospodárenia obce je rozpočet obce, ktorý sa zostavuje na obdobie
jedného kalendárneho

roka. Rozpočet obce obsahuje príjmy a výdavky spojené s činnosťou

samosprávy, finančné vzťahy k štátnemu rozpočtu, k rozpočtu samosprávneho kraja a
finančné vzťahy k právnickým osobám a fyzickým osobám.

Územný základ obce

Územie obce je územný celok, ktorý tvorí jedno alebo viac katastrálnych území. Územie obce
sa môže členiť na časti obce.
Obec zriaďuje, zrušuje, rozdeľuje alebo obce zlučuje vláda nariadením. Môže tak urobiť iba
so súhlasom obce a na základe stanoviska krajského úradu (?).Súčasťou návrhu na zlúčenie
obcí je dohoda o zlúčení obcí a údaje o výsledkoch hlasovania obyvateľov zlučovaných obcí.
Obec určuje a mení nariadením názvy ulíc a iných verejných priestranstiev. Obec určuje
stavbám súpisné číslo a orientačné číslo, vedie evidenciu, ktorú udržiava so skutočným
stavom.

Osobný (personálny) základ obce

Sú ním osoby (aj cudzinci), ktoré majú v obci trvalý pobyt (obyvatelia obce).

Ako sa zúčastňujú obyvatelia obce na samospráve obce

Majú právo voliť orgány samosprávy obce a byť volení do takéhoto orgánu, hlasovať
o dôležitých otázkach života a rozvoja obce (miestne referendum), zúčastňovať sa na
verejných zhromaždeniach obyvateľov obce a vyjadrovať na nich svoj názor, zúčastňovať sa
na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, obracať sa so svojimi podnetmi a sťažnosťami na
orgány obce...

Povinnosti obyvateľa obce

Podieľať sa na jej rozvoji a zveľaďovaní, ochraňovať majetok obce, vykonávať menšie
obecné služby organizované obcou v jej záujme, pomoc pri likvidácii živelnej pohromy

38

Orgány obce

-

obecné zastupiteľstvo

-

starosta obce

Obecné zastupiteľstvo

Je zastupiteľský zbor obce zložený z poslancov zvolených v priamych voľbách obyvateľmi
obce. Funkčné obdobie je 4-ročné a končí zložením sľubu novozvoleného obecného
zastupiteľstva.
Rozhoduje o základných otázkach života obce, určuje zásady hospodárenia s obecným
majetkom a majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľuje rozpočet obce. Ďalej určuje náležitosti
miestnej dane alebo miestneho poplatku, vyhlasuje hlasovanie obyvateľov obce (miestne
referendum), zvoláva verejné zhromaždenie občanov, schvaľuje dohody o medzinárodnej
spolupráci a členstve obce v medzinárodnom združení a určuje plat starostu a hlavného
kontrolóra podľa pravidiel ustanovených zákonom.

Má kreačnú právomoc a normotvornú právomoc.

Kreačná právomoc – zriaďuje funkciu hlavného kontrolóra, ktorého volí, ďalej rozpočtové
a príspevkové organizácie a na návrh starostu vymenúva a odvoláva ich vedúcich, iné
právnické osoby, zriaďuje tiež orgány potrebné na samosprávu obce a určuje im náplň
činnosti, určuje organizáciu obecného úradu

Orgány zriaďované obecným zastupiteľstvom

Obecná rada – môže, nemusí zriadiť, je to iniciatívny, výkonný a kontrolný orgán OZ,
zároveň poradný orgán starostu, tvoria ju poslanci OZ

Komisie OZ – stále alebo dočasné, sú to poradné, iniciatívne a kontrolné orgány, tvoria ich
poslanci OZ a tiež ďalšie osoby zvolené týmto zborom

Obecný úrad – výkonný orgán OZ a starostu obce

Hlavný kontrolór – je zamestnancom obce

Normotvorná právomoc – vydáva všeobecne záväzné nariadenia obce a vnútorné predpisy,
napríklad rokovací poriadok. VZN a uznesenia, ktoré vydáva podpisuje starosta obce.

Starosta obce

Je predstaviteľ obce a jej najvyšším výkonným orgánom. Funkcia starostu je verejná
funkcia. V majetkovoprávnych vzťahoch obce a pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov
obce je štatutárnym orgánom, v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym orgánom.
Zvoláva a vedie zasadnutia obecného zastupiteľstva a obecnej rady a podpisuje ich uznesenia,
vykonáva obecnú správu, zastupuje obec vo vzťahu k štátnym orgánom, k PO a FO,
rozhoduje vo všetkých veciach správy obce, ktoré nie sú zákonom alebo štatúrom obce
vyhradené obecnému zastupiteľstvu.

39

Právny vzťah medzi starostom a obecným zastupiteľstvom nie je právnym vzťahom
administratívnoprávnej nadriadenosti a podriadenosti, pretože obidva orgány sú volené.
Starosta môže napr. ovplyvniť rozhodovanie obecného zastupiteľstva uplatnením sistačnej
právomoci (tzv. právo veta). Sistačná právomoc spočíva v možnosti pozastaviť výkon
rozhodnutia obecného zastupiteľstva tým, že ho nepodpíše v lehote určenej na podpis (10 dní
odo dňa schválenia obecným zastupiteľstvom). Túto právomoc nemôže starosta uplatniť pri
voľbe a odvolaní hlavného kontrolóra.
Obecné zastupiteľstvo môže o vetovanom uznesení opäť hlasovať; na jeho potvrdenie sa
vyžaduje kvalifikovaná väčšina 3/5 všetkých poslancov, pričom opätovné vetovanie sa
nepripúšťa.

Starosta má sankčnú právomoc voči PO a FO oprávneným na podnikanie. Za správne delikty
im môže udeliť pokutu do 200 000 Sk.

Dôvody zániku mandátu starostu – upravuje zákon taxatívne (odmietnutie sľubu, zmena
trvalého pobytu...).

Odvolanie starostu – ak petíciou o to požiada aspoň 30% oprávnených voličov, alebo ak
hrubo alebo opakovane zanedbáva povinnosti starostu, porušuje ústavu a ostatné právne
predpisy.
OZ v oboch prípadoch musí o odvolaní vyhlásiť miestne referendum (obligatórne
referendum). OZ tak môže urobiť, ak neprítomnosť alebo nespôsobilosť starostu na výkon
funkcie trvá dlhšie ako 6 mesiacov (fakultatívne referendum).

SAMOSPRÁVNE KRAJE (VUC)

Základnú právnu úpravu samosprávnych krajov tvorí spolu s Ústavou SR zákon č.
302/2001 Z.z. O samospráve vyšších územných celkov.

VUC je samostatný územný a správny celok SR. Princíp územnej samosprávy na tejto
nadobecnej úrovni sa teda uplatňuje rovnako ako na úrovni obecného zriadenia. V súčasnosti
je zriadených 8 VUC.

Samosprávny kraj je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom
samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami, zabezpečuje a chráni
práva a záujmy svojich obyvateľov.

Územný obvod samosprávneho kraja je zhodný s územným obvodom kraja. Územný obvod
samosprávneho kraja možno zmeniť len zákonom.

Samosprávny kraj má svoje symboly, ktoré môže používať pri výkone samosprávy. Symboly
samosprávneho kraja sú erb, vlajka a pečať, prípadne znelka.

Obyvateľ samosprávneho kraja je osoba, ktorá má trvalý pobyt v obci na jeho území.
Obyvateľ samosprávneho kraja sa zúčastňuje na jeho samospráve. Je oprávnený najmä
a) voliť zastupiteľstvo a byť volený do zastupiteľstva,
b) voliť predsedu a byť volený za predsedu,
c) hlasovať v referende samosprávneho kraja za podmienok ustanovených týmto zákonom
d) zúčastňovať sa na zasadnutiach zastupiteľstva,
e) obracať sa so svojimi podnetmi, sťažnosťami a inými podaniami na predsedu,
zastupiteľstvo a orgány ním zriadené.

40

Na výkone samosprávy sa môže s výnimkou oprávnení podľa odseku 2 písm. a) až c)
podieľať aj ten, kto na území samosprávneho kraja
a) má nehnuteľný majetok,
b) je prihlásený na prechodný pobyt,
c) má ako cudzinec povolený dlhodobý pobyt

Samosprávny kraj pri výkone samosprávy sa stará o všestranný rozvoj svojho územia a
o potreby svojich obyvateľov. Pritom najmä:

 zabezpečuje tvorbu a plnenie programu sociálneho, ekonomického a kultúrneho

rozvoja územia samosprávneho kraja,

 vykonáva plánovacie činnosti týkajúce sa územia samosprávneho kraja,

 príprava a schvaľovanie územnoplánovacie podklady samosprávneho kraja a územné

plány regiónov,

 účelne využíva miestne ľudské, prírodné a iné zdroje,

 vykonáva vlastnú investičnú činnosť a podnikateľskú činnosť

 zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje svoje rozpočtové a príspevkové organizácie a

iné právnické osoby podľa osobitných predpisov,

 podieľa sa na tvorbe a ochrane životného prostredia,

 utvára podmienky na rozvoj zdravotníctva, výchovy a vzdelávania, kultúry a stará sa

o ochranu pamiatkového fondu, rozvoj cestovného ruchu

 koordinuje rozvoj telesnej kultúry a športu a starostlivosť o deti a mládež,

 spolupracuje s obcami pri tvorbe programov sociálneho a ekonomického rozvoja obcí,

 podieľa sa na riešení problémov, ktoré sa týkajú viacerých obcí na území

samosprávneho kraja,

 rozvíja spoluprácu s územnými celkami a s orgánmi iných štátov,

 vykonáva ďalšie pôsobnosti ustanovené osobitnými zákonmi.

 utvárať účinný systém kontroly, zriadiť funkciu hlavného kontrolóra samosprávneho

kraja

 Samosprávny kraj môže uložiť právnickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej na

podnikanie za porušenie nariadenia pokutu do 500 000 Sk. Pokuta je príjmom
samosprávneho kraja.

Samosprávnemu kraju možno vo veciach územnej samosprávy ukladať povinnosti a
obmedzenia len zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy. Môže v rozsahu svojej
pôsobnosti spolupracovať s územnými a správnymi celkami alebo s úradmi iných štátov
vykonávajúcimi regionálne funkcie. Má právo stať sa členom medzinár. združenia územných
celkov alebo územných orgánov. Spolupráca sa uskutočňuje len na základe dohody
o spolupráci – musí byť uzavretá písomne, vopred schválená územným celkom alebo
orgánom iného štátu. Samosprávny kraj pri výkone svojej pôsobnosti spolupracuje so štát.
orgánmi, inými samospráv. krajmi, obcami a inými PO.

41

Právotvorba

Samosprávny kraj môže vo veciach územnej samosprávy vydávať všeobecne záväzné
nariadenie; nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými
zákonmi,

medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej

republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi
a s nariadeniami vlády.

Vo veciach, v ktorých samosprávny kraj plní úlohy štátnej správy, môže vydávať nariadenie
len na základe splnomocnenia zákonom a v jeho medziach. Také nariadenie nesmie byť v
rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami,
s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády, so všeobecne
záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

Orgány samosprávneho kraja sú

a) zastupiteľstvo samosprávneho kraja,
b) predseda samosprávneho kraja

Ostatné ako pri obecnom zriadení.

42

20. FYZICKÉ OSOBY AKO SUBJEKT SPRÁVNEHO PRÁVA

Rozhodujúcim faktorom pre určenie právneho postavenia fyzickej osoby vo verejnej správe
je jej právna subjektivita.

Právna subjektivita FO

obsahuje jeho spôsobilosť mať práva a povinnosti, ako aj jeho spôsobilosť na právne úkony.
V správnom práve je právna subjektivita fyzických osôb na základe noriem správneho
práva upravená odlišne.

Právna subjektivita FO zahŕňa komplex nasledovných 4 znakov:

1.spôsobilosť mať práva a povinnosti (obsah subjektivity)
2.procesná spôsobilosť
3. spôsobilosť na právne úkony
4.deliktuálna spôsobilosť

- A TO VŠETKO V ROZSAHU USTANOVENOM NORMAMI SPRÁVNEHO PRÁVA

Vo všeobecnosti (podľa OZ) právna subjektivita občana vzniká narodením, trvá po celý život a zaniká jeho
smrťou. Len výnimočne môže aj počaté dieťa (nasciturus), ak sa narodí živé, nadobudnúť právnu subjektivitu, ak
je to ustanovené v právnej norme. Zánik právnej subjektivity nastáva smrťou. Výnimočne môžu nastať prípady,
že smrť občana nemožno preukázať úmrtným listom, nahradzuje sa rozhodnutím súdu o vyhlásení osoby za
mŕtvu.

1. Spôsobilosť mať práva a

povinnosti

(obsah subjektivity)

Je to potencionálna spôsobilosť, znamená možnosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva
a povinnosti. Túto spôsobilosť normy správneho práva viažu na rôzne právne skutočnosti,
v mnohých prípadoch viaceré, kumulované. Tieto právne skutočnosti sa delia na subjektívne
(napr. rozumové schopnosti) a objektívne. Objektívne právne skutočnosti sú nezávislé od vôle
(napr. uplynutie času, dosiahnutie určitého veku). Normy správneho práva napr. viažu výkon
určitej činnosti na dosiahnutie vekovej hranice (napr. vodičom sanitky môže byť FO po
dosiahnutí 21 rokov). Ďalej napr. po dosiahnutí 15 rokov vzniká právo na vydanie cestovného
dokladu, povinnosť mať občiansky preukaz, zodpovednosť za spáchanie priestupku.

2. Procesná spôsobilosť

Znamená byť účastníkom konania, právnych vzťahov a procesov, v ktorých sa o právach
a povinnostiach rozhoduje. Ako je riešená? Je viazaná na spôsobilosť mať práva a povinnosti,
z čoho vyplýva, že procesnú spôsobilosť má len ten, kto je nositeľom práv a povinností.

43

3. Spôsobilosť na právne úkony

V zásade platí, že spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu má osoba po dovŕšení
plnoletosti, pokiaľ jej táto spôsobilosť nebola rozhodnutím súdu obmedzená, prípadne úplne
odňatá. Ak právna norma výslovne neustanovuje vekovú hranicu na spôsobilosť na právne
úkony, aplikuje sa ustanovenie Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spôsobilosť vlastnými
úkonmi nadobúdať práva a povinnosti vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou, t.j. dovŕšením
18.roku veku.

V administratívnoprávnych normách (normách správneho práva) je však spôsobilosť na
právne úkony riešená odchylne. Osobitosť SP tu je v tom, že FO môže robiť určité úkony,
(dokonca musí) aj vtedy, ak nedovŕšila vek plnoletosti (napríklad chce získať nejaké
oprávnenie). V týchto prípadoch správny orgán posúdi spôsobilosť FO na právne úkony podľa
povahy veci a mentálnej vyspelosti. Správny orgán pritom nie je viazaný právnym názorom
súdu, zváži, či FO môže úkon urobiť, resp. určí opatrovníka, alebo sa úkon urobí, svedok
potvrdí prevzatie veci (napr. dáme debilkovi Jankovi čapicu).

4. Deliktuálna spôsobilosť

Znamená niesť zodpovednosť za protiprávne konanie. V správnom práve je osobitosť, že
deliktuálnu spôsobilosť môže mať aj 3-ročné dieťa. Nie je tu rozhodujúce dosiahnutie
plnoletosti, ani mentálna vyspelosť, ale stačí, aby išlo o protiprávne konanie a škodlivý
následok poškodzujúci verejný záujem (Janko vypustí kyselinu do Dunaja). Subjektívna
stránka je irelevantná.

Subjektom správneho práva však nie sú len občania, ktorí majú štátne občianstvo SR,
subjektami SP sú aj cudzinci (napr. azylanti). Osobitná skupina noriem správneho práva
upravuje špeciálne práva a povinnosti cudzincov. Napríklad právo na sociálne zabezpečenie
cudzincov, ktorí sú zamestnaní v SR, na liečebno-preventívnu starostlivosť, ak sú
v pracovnom pomere, a pod. Cudzinci však nemôžu nadobudnúť niektoré práva, ako
napríklad nemôžu byť sudcami, prokurátormi a pod.

44

21. PRÁVNICKÉ OSOBY AKO SUBJEKTY SPRÁVNEHO PRÁVA

Právnické osoby ako subjekty správneho práva

PO sú organizácie, ktoré združujú občanov, ako aj materiálne a finančné prostriedky na
realizovanie hmotných a kultúrnych potrieb občanov.
Právnické osoby vznikajú rôzne (napr. obec – zo zákona, občianske združenia – registračnými
aktmi, vysoká škola – je zriadená zákonom).

Subjektom správneho práva je PO ako organizácia, ktorá má podľa noriem správneho
práva spôsobilosť na práva a povinnosti vo verejnej správe. Na rozdiel od FO, práva
a povinnosti a spôsobilosť na právne úkony u PO vznikajú a zanikajú súčasne.

Obsah a

rozsah právnej subjektivity PO

Na určenie obsahu a rozsahu právnej subjektivity organizácie je dôležité, aké úlohy plní a aké
má ciele. Má teda vymedzenú právnu subjektivitu.

Právna subjektivita je odvodená od vzniku a zániku organizácie.

Rozlišujeme štátne organizácie (hospodárske, rozpočtové, príspevkové a pod.) a neštátne
organizácie (súkromné, družstevné, spoločenské a pod.). Podľa druhu organizácie je
diferencovane upravený spôsob pre nadobudnutie právnej subjektivity tej-ktorej organizácie.
Napríklad štátne hospodárske organizácie nadobúdajú právnu subjektivitu zápisom do
obchodného registra, rozpočtové organizácie okamihom účinnosti právneho aktu, ktorým
boli zriadené (ex lege) ...

Osobitnú úlohu plnia neštátne dobrovoľné organizácie. Osoby majú právo slobodne sa
združovať, pričom na výkon tohto práva nie je potrebné povolenie štátneho orgánu. Pod
termínom združenie zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov zahŕňa spolky, združenia,
kluby a iné občianske združenia.

Združenie vzniká registráciou, pričom návrh na registráciu, môžu podať najmenej 3 osoby, z ktorých aspoň
jedna musí byť staršia ako 18 rokov. Návrh musí obsahovať predpísané náležitosti. Návrh na registráciu sa
podáva na Ministerstvo vnútra SR. Pokiaľ Min. vnútra SR nezistí dôvod na odmietnutie registrácie, vykoná
registráciu do 10 dní od začiatku konania.
Združenie zaniká dobrovoľným rozpustením alebo zlúčením s iným združením, alebo právoplatným
rozhodnutím ministerstva o jeho rozpustení (obdobne tak, ako pri vzniku, aj pri rozpustení je oprávnený
preskúmať takéto rozhodnutie Najvyšší súd SR).

45

22. POJEM A CHARAKTERISTIKA ADMINISTRATÍVNOPRÁVNYCH VZŤAHOV

Pojem

Pojem administratívnoprávny vzťah (APV) vyjadruje, že ide o taký právny vzťah, ktorý
vzniká (zaniká) v oblasti verejnej správy a jeho obsahom je plnenie nejakej úlohy verejnej
správa. Pre každý vzťah vo všeobecnosti je charakteristické, že vzniká, zaniká a existuje
medzi najmenej dvoma účastníkmi (osobami). To platí aj pre APV. Podstatným rozdielom je,
že najmenej jedným účastníkom APV je orgán verejnej správy. Nijaký právny vzťah nemôže
byť APV, ak aspoň jedným účastníkom právneho vzťahu nie je orgán VS.

APV vyjadrujú vnútorné usporiadanie sústavy orgánov verejnej správy a spôsob a formy
výkonu funkcií verejnej správy navonok. V jednotlivých okruhoch VS – štátnej správe,
územnej samospráve a v záujmovej samospráve – APV vyjadrujú:

-

celkovú organizáciu sústavy VS a jej jednotlivých zložiek podľa
odvetví a úsekov VS a

-

právne vzťahy medzi orgánmi VS navzájom vo vnútri VS, ako aj
vzťahy orgánov VS navonok voči osobám mimo VS

Charakteristika administratívnoprávnych vzťahov
Administratívnoprávne vzťahy - sú spoločenské vzťahy upravené normami správneho
práva, ktoré vznikajú, menia sa alebo zanikajú v oblasti verejnej správy. Nazývajú sa aj
správnoprávnymi vzťahmi, odrážajú predmet regulácie správneho práva, ktorým je verejná
správa.

Sú to vzťahy správneho práva a ich špecifický znak spočíva v tom, že sa v nich prejavuje
mocenská prevaha jedného zo subjektov vzťahu ako prejav vôle štátu, ustanovený zákonmi.
Len malý počet administratívnoprávnych vzťahov vzniká zo zákona alebo iného právneho
aktu, väčšina vzniká aplikáciou noriem správneho práva, tým, že nastane určitá skutočnosť,
s ktorou normy správ. práva spájajú určité právne následky, ako je vznik, zmena alebo zánik
konkrétnych práv. vzťahov.

Pre administratívnoprávne vzťahy sú charakteristické nasledovné črty:

 APV sú mocenskými vzťahmi, nakoľko orgán verejnej správy v nich realizuje verejný

záujem a vystupuje v mocensky nadradenom postavení voči subjektom, vo vzťahu ku
ktorým sa verejná správa vykonáva. Orgán verejnej správ v určitých prípadoch koná
autoritatívne a jednostranne rozhoduje a zasahuje do práv alebo povinností adresátov.
Mocenské postavenie orgánov VS je prejavom ich pôsobnosti a právomoci.

 jeden zo subjektov v APV je vždy orgán verejnej správy a ďalšími subjektami týchto

vzťahov môžu byť: FO, PO alebo iné orgány verejnej správy.

 APV sú zaprogramované v normách správneho práva, ktoré sa aktivizujú v dôsledku

právnej skutočnosti, najčastejšie právnymi úkonmi s ktorými normy SP spájajú vznik,
zmenu alebo zánik APV.

 APV môžu vzniknúť z iniciatívy orgánov verejnej správy ako aj z iniciatívy

subjektov, voči ktorým bude v týchto vzťahoch verejnosprávne pôsobenie smerovať.

46

 APV sa vyznačujú administratívnoprávnou zodpovednosťou, ktorá sa uplatňuje

v prípade porušenia povinností v týchto vzťahoch, že nevznikne iná právna
zodpovednosť.

Základným predpokladom vzniku AP vzťahov

je existencia príslušnej právnej normy správneho práva. Vo väčšine prípadov je podmienený
vznikom právnej skutočnosti, s ktorou normy správneho práva spájajú právne následky.
Ďalším predpokladom vzniku, zmeny alebo zániku AP vzťahov je základ individuálnych
správnych aktov, ktorými sa aplikuje právo realizované príslušnými správnymi orgánmi.
Jedným z predpokladov vzniku, zmeny alebo zániku AP vzťahov je aj existencia
protiprávneho konania. Tu je dôležitý predpoklad vzniku právnej udalosti

Prvky AP vzťahov:

Pre APV je charakteristická ich vnútorná štruktúra:

 subjekt – v každom AP vzťahu vystupujú najmenej 2 konkrétne subjekty, v zásade

v rozdielnom postavení. Jedným z týchto subjektov musí byť vždy správny orgán. Na
druhej strane vystupuje subjekt voči ktorému resp. ktorým sa verejná správa vykonáva
a to FO, PO alebo iný orgán verejnej správy.

 objekt – sú veci materiálnej povahy, sociálne a kultúrne hodnoty, alebo správania sa

ľudí a hodnoty ľudskej osobnosti, teda predmety vzájomných práv a povinností
subjektov jednotlivých APV.

 obsah – je súhrn práv a povinností subjektov týchto vzťahov, ktoré vyplývajú buď

priamo z noriem správneho práva, alebo z noriem, ktoré sú založené rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej správy.

Práva a povinnosti subjektov APV sú vo vzájomnej interakcii, čo znamená, že právu jedného
subjektu zodpovedá povinnosť druhého a naopak.

23. DRUHY ADMINISTRATÍVNOPRÁVNYCH VZŤAHOV

47

APV je možné deliť podľa viacerých kritérií. Právny význam má najmä členenie podľa
účastníkov a podľa obsahu.

Podľa účastníkov

Členenie APV podľa účastníkov je vlastne členením podľa toho, kto je druhým účastníkom
APV, pretože jedným z účastníkov je vždy orgán VS. Ak aj druhým účastníkom APV je
orgán VS, ide o vzťah dvoch orgánov VS. Takýto vzťah sa nazýva interným APV. Jeho
obsahom je plnenie nejakej úlohy vo vnútri (interne) VS.

Ak druhým účastníkom APV je akákoľvek iná osoba, ktorá nie je orgánom VS, ide o vzťah
navonok, voči niekomu, kto nie je súčasťou (orgánom) VS. Takýto vzťah nazývame externý
APV. Jeho obsahom je plnenie nejakej úlohy VS voči verejnosti a jej zložkám (napr. voči
obyvateľom, vodičom, podnikom, snúbencom, voličom...).

Interný APV

Týmito vzťahmi sa zabezpečuje vnútorný chod VS ako celku (napr. vzťahy štátnej správy
a územnej samosprávy), ako aj činnosť jej jednotlivých:

-

odvetví (správa obrany, hospodárstva, súdnictva)

-

úsekov (VS na úseku matrík, vodičských preukazov, základného
školstva)

-

orgánov (vzťah starostu a obecného zastupiteľstva, ministerstva

a krajského úradu)

Interné APV vznikajú, existujú a zanikajú vo vnútri VS ako prostriedky zabezpečovania
chodu VS a plnenia jednotlivých úloh VS, ktoré jej vyplývajú zo zákonov (upravujú, kto je
účastníkom APV, podmienky, za akých APV vzniká a zaniká, čo je ich obsahom).

Podľa právneho obsahu:

 Organizačno - právne – v rámci interných APV

realizujú sa navzájom medzi

jednotlivými orgánmi verejnej správy, pričom ich obsahom sú vzájomné práva
a povinnosti, ktoré vyplývajú z právomoci a pôsobnosti.

Základnými organizačno-právnymi vzťahmi sú vzťahy:

-

nadriadenosti a podriadenosti

-

koordinácie

-

kooperácie (spolupráce)

Vzťah nadriadenosti a podriadenosti – je vzťah dvoch alebo viacerých orgánov VS, medzi
ktorými je vnútorná závislosť. Tento druh vzťahov je typickým pre organizáciu ŠS.
Z obsahového hľadiska je tento vzťah typický tým, že najvyšší orgán sústavy (spravidla
ústredný orgán) riadi a kontroluje výkon správy uskutočňovaný podriadenými orgánmi
nižších stupňov a podriadené orgány nižších stupňov uskutočňujú konkrétny výkon VS –
plnenie úlohy navonok VS.

Riadením výkonu sa rozumie

-

vydávanie smerníc, inštrukcií, metodických pokynov...

-

výberu, odbornej prípravy a doškoľovania zamestnancov nižších orgánov

48

-

vymenúvania a odvolávania vedúcich

-

financovania, centrálneho obstarávania a prideľovania majetku

Kontrolou výkonu správy sa rozumie kontrola

-

jednotnosti používania právnych predpisov, dohľad nad jednotnosťou rozhodovania
a vykonávania správnych úkonov

-

transparentnosti, nediskriminácie a nestrannosti výkonu VS

-

financovania a správy majetku, nakladania s financiami a pridelenými vecnými
prostriedkami

-

odbornosti a spôsobilosti vedúcich zamestnancov

Úlohou orgánov najnižšieho stupňa je bezprostredný výkon správy, najmä

-

rozhodovanie o právach a povinnostiach osôb mimo VS (vydávanie stavebných
povolení, ukladanie pokút za priestupky, povoľovanie užívanie pozemných
komunikácií)

-

vedenie úradných evidencií (matrík, voličských zoznamov, motorových vozidiel)

-

vydávanie dokladov (vodičských preukazov, cestovných dokladov, OP, poľovných
lístkov)

-

správa daní a poplatkov

-

iná činnosť navonok VS, ktorou sa plní nejaká úloha VS

Vzťah koordinácie znamená, že jeden orgán VS má zákonné oprávnenie koordinovať výkon
VS vykonávaný inými orgánmi VS. Koordinačné oprávnenie môže smerovať k orgánom VS
nižšej úrovne, ako aj k orgánom rovnakej úrovne. Predmetom koordinácie môžu byť rôzne
administratívne činnosti a správne úkony, najmä rozhodovacia činnosť, vedenie evidencií,
vydávanie dokladov, osvedčení a posudkov, zisťovanie podkladových štatistických údajov,
koordinovanie úradných hodín)

Prostriedkami koordinácie (formou) sú

-

inštrukcie, metodické pokyny, návody, jednotné tlačivá, zjednocujúce právne výklady

-

koordinačné porady s vedúcimi koordinovaných orgánov VS

-

školenia zamestnancov koordinovaných orgánov VS

-

zber a centrálne spracovanie údajov a informácií

-

vyhodnocovanie štatistických ukazovateľov výkonu správy

Koordinačné oprávnenie voči orgánom rovnakej úrovne sleduje zabezpečenie ich spoločnej
úlohy tak, aby mala z časového i z obsahového hľadiska jednotný výstup. Obsah koordinácie
musí byť v súlade s pôsobnosťou koordinovaných orgánov VS. Zmyslom koordinácie je, aby
všetky koordinované orgány plnili svoje úlohy v časovej a obsahovej jednotnosti.

Vzťah kooperácie vyjadruje obsah a formu spolupráce dvoch alebo viacerých orgánov VS,
pričom predmetom kooperácie je plnenie spoločnej úlohy VS. Aj v tomto prípade môžu
spolupracovať orgány VS len v rozsahu svojich zákonných oprávnení s cieľom spoločne
dosiahnuť splnenie úlohy.
Z hľadiska uloženia povinnosti spolupracovať je najčastejším iniciátorom vláda ako orgán
s tzv. všeobecnou pôsobnosťou. Tá často ukladá ministrom spolupracovať na dosiahnutie
spoločného cieľa sústredením síl a prostriedkov jednotlivých spolupracujúcich ministerstiev.
Na tento účel môžu uzavierať aj dohody, nie je stanovená nijaká forma, takže môžu byť
písomné, ústne, uzavreté na neurčitý čas, alebo určitý čas, odplatné, bezodplatné...

Externý APV

49

Týmito vzťahmi štát, územná samospráva a záujmová samospráva plní svoje zákonné úlohy
navonok, voči verejnosti alebo jej skupinám, jednotlivcom, najmä o niečom rozhodovať,
niečo evidovať, spravovať, vydávať doklady... Ide o všetky právom upravené každodenné
vzťahy ľudí a orgánov VS od narodenia až do smrti, ktorých vznik, zánik a obsah upravuje
právo bez ohľadu na to, či iniciátorom vzniku je konkrétna osoba (napr. podaním žiadosti)
alebo správny orgán (napr. uložením povinnosti, predvolaním, rozhodnutím)

Možno ich členiť na:

 hmotnoprávne – sú vzťahmi, z ktorých konkrétnym osobám vyplývajú priame práva

a povinnosti vo vzťahu k VS, napr. povinnosť dať dieťa zapísať do školy, povinnosť
prihlásiť získané motorové vozidlo do evidencie, právo na vydanie cestovného
dokladu, právo na sociálnu dávku alebo službu... Realizujú sa navzájom medzi
orgánmi verejnej správy a ostatnými subjektami APV, ich obsahom sú vzájomné
práva a povinnosti a prostredníctvom nich sa uspokojujú materiálne právne záujmy
a potreby príslušných subjektov. Každému právu alebo povinnosti konkrétnej osoby
zároveň patrí povinnosť alebo oprávnenie orgánu VS, napr. povinnosť uskutočniť
zápis dieťaťa do školy, povinnosť zaevidovať vozidlo, vydať cestovný doklad...

 procesnoprávne - vznikajú a zanikajú v procese aplikácie hmotnoprávnych noriem

SP. Sú to vzťahy, ktoré vznikajú na základe hmotnoprávnej povinností a ich obsahom
sú vzájomné procesné práva a povinnosti orgánu VS a oprávnenej alebo povinnej
osoby. Trvajú len počas procesu aplikácie hmotnoprávnej normy na konkrétnu situáciu
(napr. ak chcem zaevidovať vozidlo, musím podať vyplnené tlačivo na dopravnom
inšpektoráte spolu s kúpnou alebo lízingovou zmluvou o nadobudnutí motorového
vozidla + iné dokumenty).

Podľa funkcií verejnej správy:



ochranné – sa realizujú s cieľom riešenia nežiaducich javov a situácií a to nielen z hľadiska následnej
nápravy, ale aj z hľadiska preventívneho.



regulačné - sú realizované s cieľom riešenia pozitívne orientovaných úloh verejnej správy, ktoré
zakladajú kvantitatívne a kvalitatívne nový právny stav v oblasti verejnej správy

Podľa postavenia adresátov

:



vonkajšie – realizujú sa pri výkone verejnej správy a vo vzťahu k adresátom AP vzťahov a vyjadrujú
zakončenie činnosti verejnej správy. Sú to realizačné APV pri výkone verejnej správy vo vzťahu k
adresátom, ktorí vo väčšine prípadov stoja mimo organizačnej štruktúry verejnej správy.



vnútorné – predstavujú v prevažnej miere organizačné vzťahy. V tomto prípade ide o tzv.
vnútroorganizačné vzťahy resp. interné organizačné vzťahy. Vznikajú najmä v oblasti riadiacej
a koordinačnej, aj kontrolnej činnosti verejnej správy

Okrem týchto delení je ich možno klasifikovať podľa jednotlivých úsekov, oblastí i ďalších kritérií napr.:

Podľa povahy povinností
AP ktoré závisia od aktívnej povinnosti subjektov vzťahov
AP závislé od pasívnej činnosti týchto subjektov

AP vzťahy subjektov nachádzajúcich sa vo vzťahu podriadenosti a

nadriadenosti

:



medzi orgánmi verejnej správy, ktoré sú vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti



medzi orgánmi verejnej správy a PO



medzi orgánmi verejnej správy a FO

24. VYMEDZENIE POJMU METÓDA VEREJNEJ SPRÁVY

50

Všeobecne

Pojem metóda, prevzatý z gréckeho slova methodos sa používa vo viacerých významoch.
Najčastejšie sa používa na označenie spôsobu vedeckého bádania, alebo ako termín na
označenie zámerného, cieľavedomého, uvedomelého postupu pri práci alebo v konaní.
V správnom práve sa tento pojem používa v obidvoch významoch a používajú sa aj jeho
rôzne modifikácie.
V slovnom spojení metóda administratívnoprávnej regulácie sa považuje za jedno z kritérií,
ktoré spolu s predmetom regulácie, t.j. spoločenské vzťahy v oblasti VS umožňujú vyčleniť
určitý okruh právnych noriem do samostatného právneho odvetvia – správneho práva.
Predovšetkým metóda administratívnoprávnej regulácie spoločenských vzťahov určuje
zároveň i charakter APV a postavenie subjektov v nich.

Definícia

Metódy verejnej správy možno definovať ako spôsoby, cesty cieľavedomého pôsobenia
spravujúcich subjektov na spravovaný objekt v prísnom súlade s právnym poriadkom za
účelom dosahovania cieľov, plnenia úloh vo VS a naplňovania sociálnych funkcií verejnej
správy.
Ide o racionálne návody na optimálne a efektívne využívanie prostriedkov, ktorými
spravujúce subjekty disponujú.

Metódy verejnej správy sú akceptovaným inštitútom teórie i vedy o verejnej správe i teórie
a vedy správneho práva a sú tiež aktuálnou otázkou spoločenskej praxe v procesoch výkonu
verejnej správy i tvorby a realizácie správneho práva. Teória a veda správneho práva skúmajú
verejnospravovacie vzťahy a právne aspekty týchto metód, a či právo dáva rámec na
realizáciu metód.

Metódy verejnej správy sú právnym inštitútom a logicky aj inštitútom správneho práva.
Spravujúce subjekty môžu konať iba na základe a v súlade s ústavou a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, iba v rozsahu svojich kompetencií a právomocí. Na
rozdiel od toho spravované subjekty môžu konať všetko, čo im zákon nezakazuje a nikoho
nemožno nútiť, aby konal, čo zákon neukladá.

Charakteristika

Vyjadrujú kvalitatívnu stránku verejnej správy. Dávajú návod na to, akým spôsobom, akými
cestami, prostriedkami majú správne orgány pôsobiť, optimálne riešiť úlohy, napĺňať ciele
a funkcie verejnej správy.

Metódy VS predstavujú abstraktnú kategóriu (máme poslanie, ciele, úlohy a musíme zvoliť
metódy, myšlienky, postupy, pomocou ktorých dosiahneme cieľ a tieto myšlienky a postupy
sa pretavujú do formy činnosti), ktorá sa v reálnom živote prejavuje v konkrétnych formách
VS.
Spoluurčujúcim faktorom metód verejnej správy sú teda formy činnosti verejnej správy.
Konkrétnu podobu nadobudnú až ich transformáciou do reálneho sveta. Táto transformácia
sa uskutočňuje v jednotlivých reálnych, konkrétnych aktivitách, formách činnosti verejnej
správy. Pričom jedna metóda sa môže realizovať viacerými formami a v jednej forme sa
môže premietať uplatnenie viacerých metód.

51

Metódy verejnej správy vstupujú do procesov normotvorby i procesov realizácie práva,
najmä právnoaplikačných činnosti pri využívaní právomocí spravujúcimi subjektami.
Vo vzťahu k spravovaným subjektom sú spravujúce subjekty povinné rešpektovať právnu
integritu FO a PO a môžu do nej zasahovať iba na základe zákonného splnomocnenia.

25. KLASIFIKÁCIA METÓD VEREJNEJ SPRÁVY

52

Verejná správa je zložitý, vnútorne štruktúrovaný, vecne široký, rôznorodý a dynamický
komplex spoločenských vzťahov. Preto jej výkon nemôže byť efektívne usmerňovaný
uplatňovaním jedinej, univerzálnej metódy. Teória a veda rozpracováva a v praxi využíva
celý systém metód pôsobenia. Pre akúkoľvek klasifikáciu sa za najdôležitejšie a najzložitejšie
považuje čo najpresnejšie určenie kritérií klasifikácie.

Z

hľadiska vnútornej štruktúry systému verejnej správy

je možné metódy verejnej správy rozčleniť na metódy vnútornoorganizačné a metódy
hlavných činností alebo činností navonok.

Metódy vnútroorganizačné sú nasmerované na organizáciu, riadenie a všestranné
zabezpečenie fungovania podsystému spravujúcich subjektov.
Zahŕňa aktivity spojené s utváraním a zdokonaľovaním organizačných a riadiacich štruktúr
spravujúcich subjektov. Ide najmä o bezprostrednú organizáciu, riadenie a kontrolu
v systéme hierarchickej nadriadenosti a podriadenosti a o súčinnosť spoluprácu, koordináciu
medzi subjektami organizačne nepodriadenými.

Druhý okruh činností, hlavný smer, predstavuje vonkajšiu činnosť, činnosť navonok.
Pôsobenie spravujúcich subjektov k subjektom spravovaným t.j. k FO, PO. Je zameraná
priamo na objekt verejnej správy. Konečným cieľom je dosiahnutie potrebnej
usporiadanosti, zladenosti a organizovanosti vzťahov medzi ľuďmi.

Kritériá na členenie metód

-

podľa rozsahu, v akom sa uplatňujú

-

právne aspekty

Podľa rozsahu, v akom sa uplatňujú, rozlišujeme 3 samostatné skupiny metód:

1. najvšeobecnejšie (základné, všeobecné) – používajú sa v celej verejnej správe bez
ohľadu na to, o aký úsek ide
2. osobitné – aplikujú sa vo verejnej správy a zároveň odzrkadľujú jej osobitosti
3. jedinečné – aplikujú sa len na niektorom úseku VS

Prvá skupina

Sem zaraďujeme metódy presvedčovania (principiálne má prednosť) a metódy donucovania
a v tomto poradí by sa mali aj chápať. Možno ich považovať za metódy základné
a všeobecné, ktoré sa uplatňujú sa v celom systéme verejnej správy t.j. jednak vo vnútri
spravujúcich subjektov, jednak v pôsobení navonok a uplatňujú sa aj v iných druhoch štátnej
činnosti než výkonnej (napr. súdnej, prokurátorskej).
Napríklad donucovanie je dôraznejšie na úseku policajnej správy alebo obrany a metódy
presvedčovania sa viac uplatňujú na úseku kultúry, školstva. Mala by platiť zásada, že
presvedčovanie má primárne a prioritné postavenie, donucovanie by malo pôsobiť
subsidiárne a mať sekundárne postavenie.
Z hľadiska právnych aspektov presvedčovanie je voľnejšie, hranice nie sú striktne
vymedzené, pri donucovaní sú právne rámce striktne stanovené. Ale aj pri presvedčovaní
musia byť stanovené určité mantinely, právne rámce sú tu širšie, ale nesmú byť extra legem,

53

kontra legem (napr. nemôže niekto niekoho presvedčovať, aby si neplnil právne povinnosti,
alebo aby zverejnil údaje, ktoré sú predmetom tajomstva).

Metódy presvedčovania

Presvedčovanie si vyžaduje náročné, systematické a dlhodobé pôsobenie. Konečný efekt je
spravidla možné očakávať v dlhšom časovom horizonte. O to však môže byť cennejšie, ak
správny orgán dokáže spravované subjekty presvedčiť o správnosti, spoločenskej účelnosti
a význame opatrení. Sú trvalejšie a v budúcnosti na riešenie úloh bude potrebných menej síl
a prostriedkov.

Metódy presvedčovania sa môžu realizovať v 2 variantoch, pričom kritériom tohto členenia
je tu kontakt správneho orgánu, vykonávateľa VS s adresátom (priamo, alebo nepriamo
prostredníctvom niečoho, napr. masmédií alebo tlače):

 v priamom presvedčovaní – spravujúci subjekt je v priamom kontakte so

spravovaným subjektom, napr. priama účasť na výkone obecnej samosprávy,
referendum, verejné zhromaždenia občanov, prednášky, osveta (očkovanie proti
chrípke)

 v nepriamom presvedčovaní – správny orgán nie je v priamom kontakte s adresátmi,

pôsobí sprostredkovane napr. využitím masovokomunikačných prostriedkov,
vyvesenie na úradnej tabuli

Z hľadiska výsledkov pôsobenia, takého pôsobenie prostredníctvom metód presvedčovania
nemá právno-správne následky, nie je pre adresáta záväzné, nemá charakter
administratívnoprávneho aktu. Mal by ich vykonávať orgán, ktorý má na to kompetenciu,
pričom sa musia zachovávať základné princípy zákona.

Metódy donucovania

Právnym základom donucovania pri pôsobení navonok smerom k objektu sú zásadne normy
správneho práva.
Donucovanie má opačné postuláty ako presvedčovanie a vyžaduje sa špeciálne výslovné
splnomocnenie v normách správneho práva a môže ho uplatniť len ten, kto je kompetentný.

Má až druhoradé postavenie, teda subsidiárnu (podpornú) funkciu. Nastupuje až vtedy, ak
nestačí samotné prejednanie, presvedčovanie a len ak ide o protiprávny čin/konanie
konkrétneho subjektu. Platí tu zásada lex specialis a to v tom, že neexistujú univerzálne
donucovacie prostriedky z hľadiska subjektov, objektov, ale zákon ich špeciálne zveruje
každému subjektu jednotlivo a ten môže len ten jemu priznaný spôsob donucovania
aplikovať. Postup je po procesnej stránke podrobne regulovaný. Výsledok pôsobenia je pre
adresáta právne záväzný, je povinný sa mu podrobiť. Voči postupu donucovania nie je
prípustná nutná obrana. Všeobecne sa prezumuje správnosť donucovania čo do pôvodu
a spôsobu, ak by bolo v rozpore, máme dosť spôsobov, prostriedkov – žalovať za zneužitie
právomoci verejného činiteľa, odškodnenie – štát – za nesprávny postup, nezákonné
rozhodnutie.

Donucovanie sa zdanlivo javí ako rýchlejšia cesta k dosiahnutiu vytýčených cieľov,
vyriešením určitej situácie ihneď.

54

Metódy donucovania sa môžu takisto realizovať v 2 variantoch, kritériom pre členenie je
spôsob, akým sa pôsobí na odstránenie odchýlok (či protiprávny stav priamo/nepriamo
likvidujeme/odstraňujeme, zabraňujeme v pokračovaní činnosti):

 metódy priameho donucovania

– odchýlka sa odstraňuje pri priamom kontakte so

spravovaným subjektom a nastoľuje sa žiadaný právny stav (napr. nútený výkon
správneho rozhodnutia, odňatie veci, zákaz určitej činnosti a pod.).

 metódy nepriameho donucovania

– bezprostredne protiprávny stav sa neodstraňuje,

ale má pôsobiť ex post na jednej strane ako určité negatívne ocenenie (napr. uloženie
pokuty), odplata za protiprávne konanie a na druhej strane výchovne a preventívne pro
futuro, najmä aby daný subjekt v protiprávnom konaní nepokračoval, prípadne ho
neopakoval.

Pri donucovaní sa musia rešpektovať nasledovné zásady:

 donucovanie je možné realizovať iba proti subjektu, ktorý porušil povinnosť

ustanovenú v norme správneho práva

 môže byť vykonané iba v súlade s Ústavou SR

 môžu ho aplikovať iba správne orgány, v rozsahu svojej zákonnej kompetencie

 orgány sú povinné dodržiavať zásady subsidiarity a proporcionality

 zásada primeranosti – druhov prostriedkov, intenzity, času

 subjekt, proti ktorému akty priameho donútenia smerujú, je povinný sa im

bezvýhradne podriadiť t.j. platí zásada prezumpcie správnosti

 všeobecne – je možné zvoliť taký prostriedok, takú dobu, aby sme úlohu splnili,

pričom ujma na právach a slobodách má byť čo najmenšia (donucovanie vždy
predstavuje zásah do osobných práv a slobôd).

Druhá skupina

Do tejto skupiny začleňujeme metódy, v ktorých sa základné metódy presvedčovania
a donucovania bezprostrednejšie premietajú a odzrkadľujú v osobitosti verejnej správy.

Sú nimi metódy administratívneho pôsobenia, ekonomického pôsobenia, správnej prevencie
a profylaxie, spoločensko-organizátorského pôsobenia, organizačno-technické metódy
a metódy tzv. spätných väzieb a aktívnej účasti spravovaných subjektov v procesoch
verejnej správy.

 Metódy administratívneho pôsobenia

- spočíva v charakteristických črtách verejnej

správy, najmä ide o činnosť výkonnú a nariaďovaciu, realizuje sa vo verejnom
záujme. Má právny charakter. Pre adresáta pôsobenia sú právne záväzné a je možné
mocensko-právne ich vynucovať. Výsledkom je buď uloženie povinnosti niečo
konať, niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť.

 Metódy ekonomického pôsobenia

- uplatňujú sa využívaním ekonomických

nástrojov pri ovplyvňovaní správania spravovaných subjektov. Na rozdiel od
pôsobenia APM, je spravovanému subjektu ponechané na uváženie či dobrovoľne
využije určité ekonomické zvýhodnenie alebo nie. Medzi nimi sú veľmi blízke väzby.
mali by viest k pozitívnej motivácii na plnenie úloh a dosahovanie cieľov. Podmienky
sú zásadne ustanovené všeobecne v právnom predpise alebo individuálnom akte

55

správneho orgánu (napr. rozhodnutie o daňovom zvýhodnení, o poskytnutí dotácie na
pohonné hmoty, colné zvýhodnenie, stimuly).

 Metódy spoločensko-organizátorského pôsobenia

– spočívajú v pôsobení

pracovníkov správneho orgánu na spravované subjekty prostredníctvom morálnych
a etických stimulov, apelovaním na mravné, etické hodnoty. Majú právny základ. Na
rozdiel od APM však procedúru ich uskutočňovania právne normy tak rigidne
neregulujú. Právo vymedzuje iba všeobecný rámec (napr. rešpektovanie práva na
ochranu osobnosti, ochrana utajovaných skutočností), v ktorom sa môžu tieto metódy
uskutočňovať. Výsledok pôsobenia nemá právnu povahu, právne nezaväzujú
spravované subjekty. Túto metódu je možné aplikovať rozličnými formami (napr.
vzdelávacie akcie, semináre, rôzne druhy poradní, verejné zhromaždenia atď.).

 Metódy organizačno-technického pôsobenia

- je pre ne charakteristické využívanie

technických prostriedkov na plnenie úloh v jednotlivých úsekoch verejnej správy.
Právna úprava využívania organizačno-technických prostriedkov je diferencovaná
podľa povahy veci. Kritériom je skutočnosť, či sa týmito prostriedkami zasahuje do
právnej integrity FO alebo PO a ako intenzívne. Právne irelevantné je používanie
pomocných technických prostriedkov alebo zariadení, nosičov databáz, všeobecne
informačných prostriedkov. Právne relevantné je keď sa technické prostriedky
používajú ako forma uverejnenia rozhodnutia správneho orgánu alebo podmienkou pre
určitú činnosť, napr. dopravné značky, signály. Osobitný režim právnej regulácie
predstavuje využívanie technických prostriedkov, ktorými sa zasahuje do súkromnej
sféry (napr. operatívno-technické prostriedky, údaje na nosičoch štatistických
informácií, informačno-technické prostriedky).

 Metódy správnej prevencie a

profylaxie

– uplatňujú sa na rôznych úsekoch VS,

majú špecifickú podobu - napr. v policajnej správe, zdravotnej správe alebo na
úseku obrany by celý systém mal pôsobiť preventívne proti možným útokom. Sú
sprievodným javom metódy donucovania i administratívnou metódou, metód
spoločensko-organizátorského pôsobenia, metód organizačno-technického pôsobenia.
Výsledok pôsobenia môže, ale nemusí mať právnu povahu. Prevencia – opatrenia sa
robia dopredu (medicína), po probléme (krimonológia).

 Metódy tzv. spätných väzieb a

aktívnej účasti

– zvláštnosť týchto metód spočíva

v tom, že normy správneho práva dávajú spravovanému subjektu postavenie nie iba
pasívneho prvku, ale aj aktívneho prvku, ovplyvňujúceho kvalitu výkonu verejnej
správy. Normy správneho práva upravujú celý rad spôsobov napr. inštitút petícií,
sťažností, podnetov, návrhov...využívanie týchto nástrojov sa zásadne chápe ako
právo FO a PO. Častejšie sa v predpisoch správneho práva ukladá povinnosť FO a PO
poskytnúť v rámci svojich možností a schopností pomoc správnym orgánom.

Tretia skupina

56

Do tejto skupiny začleňujeme metódy špecifické, jedinečné.
Ako kritérium na začlenenie je, že určitá metóda sa uplatňuje výlučne iba na jedinom úseku
verejnej správy, alebo iba za určitej špecifickej situácie (policajná prevencia, požiarna
ochrana), alebo že všeobecná alebo osobitná metóda sa špecificky aplikuje v týchto
podmienkach (napr. metóda správnej prevencie sa aplikuje vo variante policajnej prevencie
alebo dokonca prevencie na úseku plynulosti a bezpečnosti cestnej premávky alebo špecifík
na úseku požiarnej ochrany atď.).
Tieto metódy sú upravené z právneho hľadiska zásadne špeciálnym zákonným
splnomocnením a aplikovať ich môže iba jeden subjekt alebo výslovne ohraničený počet
subjektov.

Do tejto skupiny zaraďujeme:

Metóda osobitných režimov - môže sa realizovať vo forme normatívnych alebo
individuálnych správnych aktov. Špecifikom je, že sa môže vzťahovať na určité osoby,
územie, veci alebo čas napr. cudzinci so špecifickým statusom, ochranné pásma, chránené
oblasti, pamiatky, stav náhlej núdze atď.
Vyskytuje sa členenie metód i na právne a mimoprávne, ktoré však nemajú väčší praktický
význam.

26. KLASIFIKÁCIA FORIEM ČINNOSTI VEREJNEJ SPRÁVY

57

Pojem forma činnosti VS

Formami verejnej správy rozumieme cielené sprostredkovanie obsahu činnosti verejnej
správy do jej vonkajšieho prejavu. Je to konkrétny, reálny prejav obsahu činnosti VS i metód
v normálnom reálnom živote. Môžeme sa o nich presvedčiť zmyslami, môžeme ich vidieť,
čítať, počuť, občas aj cítiť ...
Formy činnosti VS sú potom konečným vonkajším výrazom činnosti verejnej správy.

Vo formách činnosti VS sa čo do ich podstaty a zamerania, štrukturovanosti a ich
jednotlivých prejavov významným spôsobom premieta, že činnosť VS je svojou povahou
činnosťou výkonnou, podzákonnou a nariaďovacou.

Klasifikácia foriem činnosti verejnej správy

Činnosť VS nemôže byť kvôli značnej rôznorodosti úloh VS daných jej povahou, poslaním
a jej usporiadaním vykonávaná jediným spôsobom, jedinou, základnou formou činnosti.
Riadne zabezpečenie výkonu VS vyžaduje náležitú rozmanitosť jednotlivých foriem činnosti
VS.
Plnenie niektorých úloh vyžaduje všeobecné vecné riešenie, iné úlohy naopak vyžadujú úplne
konkrétne vecné riešenie, pričom niektoré riešenia z povahy veci sa vzťahujú na bližšie
neurčený okruh adresátov, iné naopak sa vzťahujú na konkrétnych adresátov. To sa potom
u foriem činnosti VS premieta v tom, že niektoré z nich sú abstraktné, iné konkrétne.
Niektoré úlohy vyžadujú riešenie koncepčné, iné naopak vyžadujú operatívny prístup. Ďalej
rozdiely vo formách činnosti VS vyvoláva aj to, či ide o činnosť VS smerujúcej navonok
k adresátom, voči ktorým je VS v rozhodujúcej miere vykonávaná, alebo či ide o vnútornú či
vnútroorganizačnú činnosť VS.

1.Základná klasifikácia - rozoznávame 3 druhy foriem verejnej správy (VS v

statickom

zmysle):

Štrukturálne formy – sú to formy organizácie spravujúcich subjektov. Môžeme hovoriť
o organizačných formách, formách organizačných štruktúr spravujúcich subjektov. Od
postavenia subjektu v organizačných formách závisí jeho pôsobenie na objekt, rozsah i obsah
kompetencie a právomoci. Súčasťou riešenia organizačných štruktúr sú otázky materiálno-
technického, personálneho vybavenia a riadiacich vzťahov.

Procedurálne formy - chápu sa v tom zmysle, že verejná správa ako činnosť výkonná
a nariaďovacia sa uskutočňuje postupnosťou skutkov, činov, úkonov v určitom poriadku,
ktoré prebiehajú v určitých procedúrach. Sú to teda určité fázy, štádiá.

Finálne formy – sú výsledným prejavom, efektom pôsobenia spravujúcich subjektov na
spravovaný objekt. Sú výsledkom vykonania určitého súhrnu jednotlivých úkonov, činov,
skutkov.
Obsah verejnej správy sa tak prejavuje vydaním aktov verejnej správy, uzatvorením
správnych dohôd, vykonaním spoločensko-organizačných opatrení a vykonaním materiálno-
technických operácií.

58

Štrukturálne formy sú súčasťou realizácie a výsledkom organizačnej výstavby systému
spravujúcich subjektov, uplatnenia organizačno-technických princípov tvorby systému správ.
orgánov.

Procedurálne a finálne formy je možné označiť ako formy činnosti verejnej správy – týkajú
sa aktivít pri plnení hlavných úloh verejnej správy zameraných navonok k FO a PO.

2.Klasifikácia foriem činnosti VS podľa ich právnych dôsledkov

1. právne
2. neprávne (organizačné)

Ad 1

Pre právne formy činnosti VS je charakteristické, že sú využívané spravidla pri plnení
meritórnych úloh a spočívajú najmä v tzv. „jednostranných“ formách majúcich povahu
správnych aktov.
Patria sem: normatívne správne akty, individuálne správne akty, interné normatívne akty
(vnútorné predpisy), individuálne služobné akty, správne dohody, faktické úkony s priamymi
dôsledkami.

Správne akty – hlavné znaky:

 vydávajú sa v rámci výkonu verejnej správy,

 sú prejavom vôle spravujúcich subjektov

 sú jednostranným prejavom vôle

 prejavuje sa v nich verejnomocenský charakter verejnej správy, sú

verejnomocenskými aktmi

 sú právnymi aktmi vydávajú sa na základe zákona, sú teda odvodenými právne

záväznými aktmi

 musia byť v súlade s právnymi predpismi

 môžu ich vydávať iba kompetentné orgány a oprávnení pracovníci verejnej správy

 sú predpokladom vzniku správnoprávnych vzťahov prípadne iných právnych vzťahov

Správne akty - členenie:

 podľa kritéria právnych vlastností: na normatívne správne akty a individuálne

správne akty.

 na základe postavenia adresáta správneho aktu: externé a interné. Externé smerujú

navonok k FO alebo PO. Na ich vydávanie je ustanovený prísnejší procesný režim.
Interné akty sú adresované subjektu, orgánu alebo pracovníkovi, ktorý je podriadený
vydávajúcemu orgánu ( sú založené na vzťahoch hierarchickej podriadenosti
a nadriadenosti.

Ad 2

Neprávne (organizačné) formy činnosti VS majú vo vzťahu k právnym doplnkový charakter.
Patria sem: najrôznejšie operatívno-organizačné činnosti a materiálno-technické operácie.

59

3. Formy činnosti verejnej správy sa ďalej členia na:

 normotvorné

 jednostranné právnorealizačné

 správne dohody

 spoločensko-organizačné a technicko-organizačné opatrenia

 materiálno–technické operácie

60

27. NORMOTVORNÉ FORMY ČINNOSTI VEREJNEJ SPRÁVY

Normotvorné procesy zaujímajú v činnosti správnych orgánov ako spravujúcich subjektov
významné miesto pri realizácii funkcií a úloh VS. Z hľadiska početnosti predstavujú
frekventovanejšiu formu činnosti UOŠS a vlády. Miestne orgány verejnej správy väčšinou
riešia konkrétne veci a rozhodujú o nich.
Podstatnou črtou výsledkov uvedených činností je ich normatívnosť, t.j. ide o úpravu skupiny
prípadov určitého druhu a neurčitého počtu. Normatívnosť predpokladá určitú úroveň
typizácie správnych potrieb. V normatívnosti sa tiež odzrkadľujú určité zákonitosti, sústavné
vzájomné vzťahy opakujúcich sa znakov vlastných určitému druhu rovnorodých javov.
Utvárajú abstraktný model správania sa tým, že v kvalite všeobecného integrujú opakujúce sa
črty zvláštne i jedinečné.

V

rámci normotvorných foriem činnosti verejnej správy je možné vyčleniť 3 okruhy

aktivít:

1 okruh – právotvorné formy činnosti

Predstavuje spoluúčasť orgánov verejnej správy na tvorbe zákonov. Vo vzťahu k finálnej
forme činnosti zákonodarného orgánu ich možno označiť za procedurálne formy.
V rámci zákonodarnej iniciatívy vláda SR predkladá návrhy zákonov (procedurálne formy).
V rámci pripomienkového konania sa k návrhom vyjadrujú všetky zainteresované, dotknuté
orgány. Pred vlastným prerokovaním návrhu vo vláda zaujíma k nemu stanovisko
Legislatívna rada vlády ako jej poradný orgán.

2 okruh – interná normotvorba, vydávanie NSA

Tento okruh aktivít v rámci normotvorných foriem činnosti verejnej správy tvoria činnosti,
ktorých výsledkom je vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi štátnej
správy a všeobecne záväzných nariadení obce.
Tieto dve normotvorné formy sú v teórii označované ako vydávanie normatívnych správnych
aktov.
Špecifickou vlastnosťou týchto foriem je popri normatívnosti ich všeobecná záväznosť. Sú
všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Druhým špecifikom je subjekt, ktorý je splnomocnený ich vydať. To sú podstatné
klasifikačné kritériá, ktoré tento okruh činností takmer jednoznačne umožňujú odčleniť od
ostatných foriem.

Všeobecne záväzné predpisy vydávané orgánmi verejnej správy môžu smerovať dovnútra
spravujúcich subjektov i navonok. Napr. v rezortoch ministerstiev vnútra, obrany,
spravodlivosti výnosy môžu smerovať výhradne k organizačne podriadeným subjektom.

Všeobecne záväzné právne predpisy vydávané orgánmi štátnej správy a územnej samosprávy
sú formami činnosti verejnej správy podzákonného charakteru markantne sa tu prejavujú
právne aspekty (musia byť v súlade s ústavou a zákonmi). Majú svoj právny základ v ústave
a zákonoch. Sú od zákona odvodenými aktmi verejnej správy. Sú síce jednostranným
prejavom vôle vo vzťahu k adresátom, ale sú vydávané z vôle zákonodarcu. Môže ich vydať
iba správny orgán, ktorý je na to výslovne ústavou alebo zákonom splnomocnený, má
kompetenciu a právomoc na konkrétnu formu.

61

Vláda vydáva nariadenia, UOŠS vydávajú vyhlášky, výnosy a opatrenia, okresné a krajské
úrady všeobecné záväzné vyhlášky, obce a mestá všeobecne záväzné nariadenia.

S uverejnením súvisí bezprostredne platnosť a účinnosť. Platnosť nadobúdajú tieto akty
dňom vyhlásenia, ak boli vydané kompetentným správnym orgánom.
Účinnosť nadobúdajú zásadne 15.dňom od vyhlásenia, môže byť krátená doba najneskoršie
ku dňu platnosti
Vady nemôže napadnúť priamo adresát, ale iba na to zákonom splnomocnený orgán. Obdobne
iba splnomocnený orgán môže zrušiť vadný predpis. Zvláštnosťou tohto 2. okruhu aktivít je,
že pokiaľ disponujú vlastnosťami ako bolo uvedené, vstupujú do systému správneho práva
ako uznané pramene správneho práva.

3 okruh – vydávanie vnútorných predpisov

Tento okruh aktivít možno pričleniť k normotvorným formám činnosti verejnej správy. Je
spojený s vydávaním vnútorných predpisov. Jedná sa o interné normatívne akty, rezortné
predpisy, služobné predpisy ...
Vnútorné predpisy majú rezortný význam. Cieľom ich vydávania je usporiadanie vnútro-
organizačných vzťahov. V týchto predpisoch sú vyjadrené normy upravujúce pracovnú
činnosť úradných osôb, prípadne ostatných pracovníkov, spôsob realizácie zákonov
a ostatných právnych predpisov, ich výklad, spôsob plnenia služobných predpisov vydaných
nadriadeným orgánom, organizačné, organizačno-technické, personálne vzťahy atď.

Právnym základom vydávania vnútorných predpisov ako jednostranných aktov nadriadených
voči podriadeným je príslušná kompetenčná norma, upravujúca organizačné a riadiace
vzťahy, ako aj predpisy pracovného práva alebo predpisy o služobných pomeroch, ktoré
ukladajú podriadeným povinnosť spravovať sa pokynmi alebo rozkazmi nadriadených
pracovníkov.
Osobitné zákonné splnomocnenie na vydávanie interných normatívnych aktov nie je
potrebné. Nesmie byť v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a internými
predpismi vyšších služobne nadriadených orgánov.
Služobné predpisy vyjadrujú abstraktné pravidlá správania, vyznačujú sa normatívnosťou.
Podstatný rozdiel od všeobecne záväzných predpisov a nariadení je v rozsahu záväznosti.
Adresátmi sú iba osoby, ktoré patria k personálnemu základu organizačnej štruktúry
správneho orgánu. Dodržiavanie služobných predpisov zásadne nemožno vynucovať
prostriedkami správneho donucovania, ale iba v rámci disciplinárnej zodpovednosti.

Za sporné sa považujú štatúty obcí (miest) a štatúty subjektov tzv. záujmovej samosprávy.
Pokiaľ štatút má všeobecne zaväzovať kohokoľvek, kto sa nachádza v územnom obvode
pôsobnosti orgánu, mal by byť vydaný vo forme všeobecne záväzného právneho predpisu,
inak stačí forma vnútorného predpisu.

62

28. JEDNOSTRANNÉ PRÁVNO-REALIZAČNÉ FORMY ČINNOSTI VEREJNEJ
SPRÁVY

Právno-realizačná činnosť správnych orgánov predstavuje vždy dve, vzájomne podmienené
stránky:

-

posúdenie právnych aspektov

-

posúdenie faktického stavu, skutkového stavu

Činnosť správnych orgánov môže spočívať v:

1. aplikácii noriem správneho práva na konkrétny, individuálne určený prípad alebo
2. v realizácii právnych noriem ustanovujúcich iné spôsoby výkonu ich kompetencie,

oprávnení a povinností.

Ad 1) Formy spočívajúce v aplikácii noriem správneho práva predstavujú najtypickejšiu
a početne najrozsiahlejšiu skupinu činností verejnej správy najmä miestnych orgánov
verejnej správy. Označujú sa ako správne akty, individuálne správne akty, konkrétne akty
správy, administratívne akty správy. Zásadne ale právne predpisy na riešenie určitej veci
stanovujú termín rozhodnutie (povolenie, licencia, vklad do registra).
Pri charakteristike individuálnych správnych aktov (ISA) sa všeobecne uznáva, že ide
o činnosť, pri ktorej správny orgán vyvolá v konkrétnom prípade právne účinky – vznik,
zmenu alebo zánik správnoprávnych vzťahov, alebo ich autoritatívne potvrdenie.

Konkrétnosť pôsobenia týchto aktov sa vzťahuje na vec, ktorú akt rieši, na konkrétneho
adresáta. Ak nie je určený adresát, takéto akty označujeme termínom hybridné, nepravé
správne akty (napr. zákazy niektorých činností v určitom mieste alebo čase adresované
individuálne neurčeným subjektom). Okruh adresátov môže zužovaný iba na FO, PO stojace
v konkrétnej veci mimo VS, alebo na subjekty spravujúce danú vec. Podľa toho sa ISA
rozdeľujú na externé a interné.

Členenie individuálnych správnych aktov:

Podľa povahy právnych účinkov:

 Konštitutívne – zakladajú, menia alebo rušia správnoprávne vzťahy, pôsobia zásadne

až nadobudnutím účinnosti, pro futuro a ex nunc

 Deklaratórne – autoritatívne potvrdzujú existenciu alebo neexistenciu

administratívnoprávneho vzťahu alebo vzťahov, pôsobia pro preaterito a ex tunc

 Hybridné – deklarujú určitý právny stav a zároveň konštitutívne pôsobia na iný

právny vzťah, čiže časť aktu má deklaratórnu povahu a časť konštitutívnu

Podľa okruhu osôb, ktorých právne pomery, práv. postavenie individuálny správny akt
rieši:

 adresované iba výslovne určeným subjektom

 adresované výslovne určeným subjektom a ich práv. nástupcom

 adresované potenciálnym, v čase vydania aktu latentným, iba druhovo určeným

subjektom

63

Podľa právneho obsahu:

 oprávňujúce - adresáta zvýhodňujú

 ukladajúce povinnosť – adresáta znevýhodňujú, zaťažujú povinnosťou

 podmienene oprávňujúce – adresáta zvýhodňujú za podmienky, že splní

v individuálnom správnom akte ustanovené povinnosti

Podľa toho, či sa mení právne postavenie adresáta aktu:

 akty pozitívne – právne postavenie sa oproti pôvodnému vydaním aktu mení

 akty negatívne - právne postavenie sa oproti pôvodnému nemení, napr. zamietnutie

žiadosti

Podľa uplatnenia predpisov správneho práva procesného, procesného režimu možno
individuálne správne akty členiť na:

 akty, vydané v konaní výhradne upravenom všeobecným procesným predpisom,

správnym poriadkom

 akty vydané v konaní podľa procesných ustanovení osobitných predpisov správneho

práva so subsidiárnym použitím správneho poriadku

 akty, ktoré sú výsledkom konania uskutočneného výhradne podľa procesných

ustanovení osobitných predpisov správneho práva

 akty, ktoré sú výsledkom konania procesnými predpismi správ. práva neupraveného

Podľa časových aspektov konania, doby od začatia konania do vydania individuálnych
správnych aktov je možné členiť ich:

 akty vydané v správnom konaní uskutočnenom v dlhšom časovom období. Zásadne sú

lehoty na vybavenie veci ustanovené v procesných predpisoch správneho práva.

 akty označované ako bezprostredné zásahy alebo bezprostredné zákroky. Špecifickou

črtou je práve bezprostrednosť. Sú výsledkom konania uskutočneného špeciálne
splnomocneným správnym orgánom v relatívne krátkom čase od prijatia podnetu cez
posúdenie skutkového stavu, rozhodnutia vo veci a vykonania rozhodnutia.

V súvislosti s individuálnymi správnymi aktmi sa v teórii poukazuje na otázku nadväznosti
jedného aktu na akt druhý. Hovorí sa o reťazení tzv. subsumpcii, keď voči adresátovi je
vydaný jediný akt, ktorý podriaďuje iné podmieňujúce akty.

V súvislosti s individuálnymi správnymi aktmi sa posudzuje platnosť, právoplatnosť,
účinnosť a

vykonateľnosť.

 platnosť - správny akt nadobúda platnosť od okamihu, keď bol prejav vôle správneho

orgánu vykonaný v predpísanej forme za podmienky, že ho vykonal kompetentný
správny orgán.

 právoplatnosť - správny akt nadobúda formálnu právoplatnosť, ak ho nemožno

napadnúť riadnymi opravnými prostriedkami. Materiálna právoplatnosť je chápaná
ako nezmeniteľnosť alebo nezrušiteľnosť správneho aktu.

64

 účinnosť – predstavuje stav, keď akt spôsobuje právne účinky, zásadne nastáva

oznámením aktu adresátovi, reálnym alebo fiktívnym, alebo nastáva neskôr. ISA môžu
mať i spätnú účinnosť.

 vykonateľnosť – sa chápe vo vzťahu k správnym aktom, ktoré ukladajú splniť určitú

povinnosť, prípadne sa chápe užšie ako možnosť vynútiť splnenie uloženej
povinnosti (správna exekúcia)

Správne akty musia spĺňať všeobecné i osobitné náležitosti. V opačnom prípade sa považujú
za vadné. Vadné akty môžu byť napadnuté riadnymi a mimoriadnymi opravnými
prostriedkami v zákonom ustanovených prípadoch, všeobecne v rámci inštitútu sťažnosti.
Preskúmanie môže byť vykonané z podnetu adresáta aktu alebo osôb dotknutých aktom alebo
z podnetu správneho orgánu alebo iného ŠO (na rozdiel od normatívnych správnych aktov,
kde je okruh subjektov užší).
Zvláštnosť je i v tom, že napadnutý individuálny správny akt preskúmavajú správne orgány,
iba v osobitne ustanovených prípadoch súd. Súd však nevykonáva pri preskúmavaní
právoplatných aktov dokazovanie a akt môže buď potvrdiť alebo zrušiť. Nemôže inak vo
veci rozhodnúť sám. V správnom súdnictve je vylúčený reformačný princíp, uplatňuje sa iba
kasačný princíp rozhodovania. Právne dôsledky vád aktov sa vzťahujú na ich platnosť,
účinnosť, právoplatnosť i vykonateľnosť.

Vady ISA možno rozdeliť na vady právne a vady skutkové. Právne vady môžu byť vady
kompetencie a právomoci, vady hmotnoprávnej povahy a vady procesné.
Z hľadiska právnych dôsledkov sú vady opraviteľné, vady odstrániteľné zrušením alebo
zmenou aktu a vady také závažné, že majú za následok nulitu aktu.
Povahu vady a jej právne dôsledky posudzuje správny orgán alebo súd. V prvom prípade
môže v rámci autoremedúry opraviť vadný akt i orgán, ktorý ho vydal, ak námietkam
adresáta vyhovie a nebude tým dotknuté právne postavenie iných adresátov. Ak neuplatní
autoremedúru, je povinný postúpiť vec inštančne vyššiemu správnemu orgánu.

Vady, ktoré majú za následok nulitu aktu právne predpisy nešpecifikujú. V teórii sa
príkladmo uvádzajú príklady: ak by realizácia aktu viedla k spáchaniu trestného deliktu, alebo
by bola právne alebo fakticky nemožná, ak akt vydal orgán vecne nekompetentný
a nepríslušný, ak sa vydanie aktu dosiahlo násilím, ak nie je akt prejavom vôle správneho
orgánu.

Ad 2) Druhý základný druh jednostranných právnorealizačných foriem činnosti verejnej
správy predstavujú formy, v ktorých správne orgány jednostranne realizujú normy
správneho práva upravujúce ich kompetenciu, oprávnenia a povinnosti. Možno ich označiť
ako ostatné jednostranné právnorealizačné formy činnosti verejnej správy. Ide
o procedurálne formy, ktoré samy osebe neriešia daný prípad a nevyvolávajú zmenu
právneho postavenia adresáta finálneho aktu t.j. bezprostredne nezakladajú, nemenia ani
nerušia a deklaratórne nepotvrdzujú správnoprávne vzťahy napr. sem patria overovanie kópií
listín, podpisov, vydávanie prognóz, posudkov, stanovísk ...

65

29. SPRÁVNE DOHODY AKO FORMY ČINNOSTI VEREJNEJ SPRÁVY

Správne dohody sa vzhľadom na mocenskú podstatu verejnej správy a administratívnoprávnu
metódu regulácie príslušných spoločenských vzťahov považujú za atypickú formu činnosti
verejnej správy.
Dohoda je všeobecne výrazom, resp. výsledkom uplatnenia horizontálnej metódy právnej
regulácie, u správnych dohôd však nutne pristupuje prvok vertikality v príslušných správnych
právnych vzťahoch.
Správne dohody (zmluvy) predstavujú dvoj-, alebo viacstranné úkony účastníkov dohody,
vzájomný prejav vôle týchto účastníkov vo forme dohody, ktoré majú konštitutívnu povahu.

Pre materiálne, technické, personálne zabezpečenie svojej činnosti správne orgány uzatvárajú
viaceré druhy dohôd, ktoré sa ale nepovažujú za správne dohody. Ich právnym základom sú
normy iných odvetví slovenského práva (pracovného, občianskeho, obchodného).

Hlavné črty:

 realizujú sa nimi hlavné funkcie a úlohy verejnej správy, ich uzavretím vznikajú

vzťahy verejnosprávnej povahy, aspoň jedným zo subjektov týchto dohôd je správny
orgán. Ďalšími subjektami môžu byť iné správne orgány alebo iné osoby, orgány
iného štátu alebo medzinárodné organizácie, ktorých je SR členom alebo na ich
programoch participuje.

 ich právnym základom sú normy správneho práva, a to buď ich ustanovenia

všeobecne splnomocňujú správny orgán riešiť úlohy na zmluvnom základe,
špecifikujú situácie, ktoré je možno riešiť dohodou, alebo to výslovne ukladajú ako
povinnosť, t.j. musí byť právnymi normami takáto forma schválená

 musia mať právny obsah a musia byť právnymi prostriedkami zabezpečené

 obsahom je stanovenie vzájomných práv a povinností účastníkov alebo zhodný

prejav vôle účastníkov o právnych pomeroch tretích osôb.

 uplatňujú sa analogicky procedurálne a procesné postupy obvyklé pre realizáciu

noriem občianskeho, obchodného, pracovného a medzinárodného práva.

 možné spory, vyplývajúce z plnenia týchto dohôd, zásadne nerieši súd, ale príslušný

správny orgán.

66

Klasifikácia:

1.Z hľadiska právnych účinkov:

 dohody, ktoré majú právne dôsledky, sú pre účastníkov právne záväzné alebo ich

výsledky sú záväzné pre tretie osoby. Záväzky z nich vyplývajúce sú vynútiteľné
právnymi prostriedkami. Tieto možno označiť ako správnoprávne dohody.

 dohody, ktoré týmito vlastnosťami nedisponujú a ani nezakladajú právne vzťahy

a logicky ani administratívnoprávne vzťahy. Zakladajú iba faktické vzťahy. Iba
konkretizujú úlohy. Sú to dohody spoločensko-organizátorského charakteru alebo
ako ostatné správne dohody. Uzatvárať ich možno na základe kompetenčnej normy.

2.Z hľadiska toho, či správne dohody riešia úlohy v abstraktnej alebo konkrétnej rovine:

 dohody normatívnej povahy utvárajú vzájomné vzťahy medzi účastníkmi

v abstraktnej rovine tým, že určujú spôsob vzájomného správania účastníkov v typovo
rovnakých situáciách.

 dohody individuálnej povahy sa uzavierajú pri riešení konkrétnej individuálne

určenej situácie alebo prípadu.

3.V rámci klasifikácií dohôd uzatváraných na plnenie vnútorných funkcií verejnej správy je
možné vyčleniť dve skupiny správnych dohôd:

 dohody uzatvárané medzi spravujúcimi subjektami navzájom v rôznych

kombináciách (medzi orgánmi ŠS, územnej samosprávy, záujmovej samosprávy,
dvojstranné i viacstranné.). Môžeme rozlišovať dohody s právotvornými účinkami
a s neprávotvornými účinkami.

 dohody medzi subjektami spravujúcimi a spravovanými (FO a PO). Dohody

o vykonávaní určitej verejnoprospešnej činnosti súkromnými osobami s recipročným
priznaním určitých výhod správnym orgánom (zabezpečenie rekvalifikácie
registrovaných nezamestnaných), dohody o poskytovaní účelových subvencií
súkromným osobám, o vytváraní nových pracovných miest, medzi orgánmi ochrany
prírody a vlastníkmi chránených objektov.

Medzinárodné dohody

Základné otázky pôsobnosti jednotlivých orgánov na úseku prípravy a uzatvárania
medzinárodných dohôd upravuje priamo ústava. Primárna pôsobnosť je zverená
prezidentovi. Prezident môže túto pôsobnosť delegovať na vládu alebo jej jednotlivých
členov. Jednotlivé orgány verejnej správy môžu tiež vstupovať priamo do zmluvných
vzťahov, ak to stanovuje už uzavretá medzinárodná zmluva.

Medzinárodné dohody by bolo možné klasifikovať z rôznych hľadísk:

 podľa úrovne, na akej sa prijímajú (medzištátne, medzinárodné, prezidentské..)

 podľa vecného rozsahu a obsahu (základné, vykonávacie)

 podľa počtu účastníkov strán (dvojstranné, viacstranné).

67

30. SPOLOČENSKO-ORGANIZAČNÉ OPATRENIA AKO FORMY ČINNOSTI
VEREJNEJ SPRÁVY

V súvislosti s realizáciou úloh verejnej správy prichádzajú do úvahy okrem doposiaľ
prezentovaných ešte ďalšie správne úkony, činnosti či operácie, ktoré spravidla nie sú
bezprostredným výrazom právnych foriem realizácie verejnej správy. Tieto iné správne
úkony majú faktický či praktický charakter a sú zamerané prevažne na vykonávanie rôznych
operatívno-organizačných činností. Prostredníctvom nich sa vytvárajú potrebné organizačné
predpoklady pre reálnosť a plynulosť praktického uskutočňovania úloh a funkcií VS.
Operatívno-organizačné činnosti môžu smerovať k adresátom navonok, alebo dovnútra
organizácie.

Podstatou a zmyslom spoločensko-organizačných opatrení je pôsobiť na spravované
subjekty, tak, aby iniciatívne, dobrovoľne a uvedomele napomáhali správnym orgánom
presadzovať verejné záujmy, pochopili prijímané administratívnoprávne opatrenia aktívnymi
postojmi prispievali k ich realizácii.

Ako relatívne samostatné formy činnosti verejnej správy sa spájajú s realizáciou metód
presvedčovania a súvisia s finálnou formou pôsobenia správnych orgánov. Pri tomto
pôsobení sa uplatňujú iné sociálne stimuly ako stimuly právne – stimuly morálne a etické.
Tieto nemajú právotvorné účinky, nie sú pre adresátov právne záväzné a nemožno ich
vynucovať použitím donucovacích prostriedkov.

Charakteristickou črtou verejnej správy ako cieľavedomej činnosti je, že je to činnosť
organizujúca. Jedným z jej cieľov je, aby to bola činnosť logicky usporiadaná, zosúladená
s harmonizujúcim efektom. Vydanie akéhokoľvek správneho aktu vyžaduje mnohé
organizačné úkony, preto súvisia s finálnou formou pôsobenia.

Zvolenie konkrétnych foriem závisí od povahy danej úlohy verejnej správy a celkových
podmienok v danom mieste a čase.
Najčastejšie sa uplatňujú také formy ako výzvy, zabezpečenia účasti verejnosti na
rokovaniach správnych orgánov, poskytovanie informácií o pripravovaných nových
právnych predpisoch, rady, zvolávanie verejných zhromaždení, uzatváranie
neprávotvorných dohôd a pod.
Pre správne orgány sú tieto formy významné aj tým, že je tu možnosť získavať informácie
o názoroch ľudí na výkon VS i o ich konkrétnych potrebách.

Právne aspekty sa v spoločensko-organizačných opatreniach premietajú v tom, že tieto formy
sa uskutočňujú na základe noriem správneho práva, vzťahuje sa na ne princíp legality,
možno ich použiť popri právnorealizačných alebo normotvorných formách činnosti verejnej
správy a ak to dovoľujú právne normy, tak aj namiesto nich. Správny orgán však musí
rešpektovať i niektoré všeobecne obmedzujúce právne podmienky napr. princíp prezumpcie
neviny, záujmy ochrany utajovaných skutočností a pod.

68

31. MATERIÁLNO-TECHNICKÉ OPERÁCIE AKO FORMY ČINNOSTI VEREJNEJ
SPRÁVY

K neprávnym formám realizácie VS patrí vykonávanie príslušných materiálno-technických
operácií. Sú to činnosti spočívajúce v materiálno-technickom zabezpečení práce správnych
orgánov, ktoré majú vo vzťahu k základným úlohám VS prevažne pomocný a prípravný
charakter.

Materiálno-technické operácie vykonávané orgánmi VS sa týkajú aj procedurálnych aj
finálnych foriem činnosti.
Je potrebné odlišovať: bezprostredné poskytovanie služieb (spravovanie miestnych
komunikácií, verejné osvetlenie a pod.) a úkony technicko-organizačnej povahy (úkony
spisovej agendy, pomocné technické úkony a pod.), ktoré nie sú vonkajším výrazom VS ako
činnosti výkonnej a nariaďovacej.

K materiálno-technickým úkonom sa začleňujú podľa právnej povahy značne rôznorodé
úkony: osvedčenia, posudky, vyjadrenia, stanoviská, informačné úkony, exekučné faktické
úkony, a dokumentačné úkony, evidenčné a registračné úkony.

Ich spoločné črty sú nasledovné:
Jednostrannosť úkonov, právny základ majú v normách správneho práva, absencia
právotvorných účinkov, povinnosť rešpektovať takýto úkon a povinnosť adresáta úkonu
strpieť ho, vynútiteľnosť prostriedkami správneho donucovania.

Takto sa vyčleňujú úkony (kritériom je existencia právnych dôsledkov):

 ktoré priamo spôsobujú právne dôsledky (preukazná moc osvedčenia, oznámenie

rozhodnutia a pod.)

 úkony, ktoré môžu mať len nepriame právne dôsledky (napr. záznamy o úkonoch

objasňovania priestupkov)

 úkony, ktoré nemajú právne dôsledky, ak nimi nebola porušená právna povinnosť

(napr. poučenie o odstránení nedostatkov podania)

Osobitný právny význam sa prikladá osvedčeniam, posudkom a

vyjadreniam

.

Osvedčenie - považuje sa za verejnú listinu, ktorou správny orgán autoritatívne potvrdzuje
existenciu alebo neexistenciu určitej skutočnosti alebo stavu, či existuje alebo neexistuje
nejaké právo alebo povinnosť.
Osvedčenie nie je však deklaratórnym správnym aktom. Nevydáva sa v správnom konaní
a ani v rámci neho nepreskúmava . Obranu proti nemu je možné doložiť protidôkazom.
Právny význam: má dôkaznú hodnotu o osvedčených skutočnostiach, platí prezumpcia
pravdivosti.

V

posudkoch a

vyjadreniach

správne orgány zaujímajú stanoviská vo veciach verejnej

správy, v ktorých vykonávajú pôsobnosť, pričom vo veci samej rozhoduje iný správny orgán.
Sú vlastne úradným podkladom pre rozhodovanie iných správnych orgánov. Nemajú povahu
správneho rozhodnutia, nie sú znaleckými posudkami v zmysle správneho poriadku,
bezprostredne ich nemožno napadnúť opravným prostriedkom.

69

32. VONKAJŠIA A VNÚTORNÁ KONTROLA VEREJNEJ SPRÁVY

Kontrola vo verejnej správe je jednou zo záruk zákonnosti v jej činnosti. Pri výkone tejto
činnosti vznikajú špecifické spoločenské vzťahy regulované normami správneho práva –
kontrolné právne vzťahy. Kontrola je nevyhnutnou súčasťou každej organizovanej činnosti,
preto jej skúmanie patrí do viacerých vedných disciplín (kybernetika, teória riadenia).

Vonkajšia a

vnútorná kontrola verejnej správy

Zákon NR SR O kontrole v štátnej správe č. 10/1996 vymedzuje dva pojmy kontroly:

Vnútorná

– ako súčasť riadenia a organizácie

Základnou črtou je tá skutočnosť, že kontrolný orgán ju vykonáva voči svojím podriadeným
alebo ním riadeným orgánom a organizáciám (napr. Ministerstvo vnútra kontroluje činnosť
obvodných úradov).
Vnútornú kontrolu vykonávajú orgány štátnej správy ako súčasť plnenia svojich úloh. Je
súčasťou riadiacej a organizačnej práce t.j. ide tu teda o kontrolu podľa zásady „kto riadi,
ten aj kontroluje“ t.j. každý, kto riadi je povinný vykonávať kontrolu voči podriadeným
subjektom a je tiež povinný vytvárať alebo poveriť osobu na vytvorenie osobitného
kontrolného útvaru pre výkon vnútornej kontrolnej činnosti.

Podľa zákona o kontrole v štátnej správe sú ministerstvá, ostatné ústredné orgány štátnej
správy, krajské a okresné úrady a ďalšie orgány štátnej správy povinné vytvoriť funkčný
systém vnútornej kontroly, ktorý by mal zahrnovať a upravovať kontrolu po vertikálnej línii,
vzájomnú väzbu odborných útvarov, spôsob realizácie vnútornej kontroly.
Vnútornú kontrolu nemožno stotožňovať s kontrolou vo vnútri samej organizácie, s tzv.
„vnútroorganizačnou kontrolou“, ktorá nie je kontrolou podľa zákona NR SR č. 10/1996
Z.z.

Orgány kontroly v rámci vnútornej kontroly v rozsahu svojej pôsobnosti kontrolujú najmä:

 plnenie úloh štátnej správy

 vybavovanie petícií, sťažností, oznámení a podnetov

 dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov a opatrení vydaných na ich

základe

 plnenie opatrení na nápravu zistených nedostatkov, vydaných vedúcim

kontrolovaného subjektu.

Vonkajšia – ako súčasť výkonu VS

Vonkajšia kontrola je súčasťou výkonu verejnej správy. Základným znakom je tá skutočnosť,
že kontrolovaný subjekt nie je podriadený kontrolnému orgánu, nie je ním zriadený ani ním
nie je riadený a usmerňovaný. Vonkajšia kontrola sa uskutočňuje smerom zvonku t.j. je
uskutočňovaná inými štátnymi orgánmi stojacimi mimo verejnej správy (napr. NR SR, súdy,
prokuratúra, ombudsman, NKU, na základe sťažností a petícií).
V systéme verejnej správy (vonkajšia zvnútra) existujú špecifické kontrolné orgány v rámci
orgánov štátnej správy a to napr. Štátna obchodná inšpekcia (pod ministerstvom
hospodárstva) alebo štátna školská inšpekcia (pod ministerstvom školstva) = tento vzťah

70

kontroly sa nazýva dozor, dohľad. Súdy – všeobecné v rámci správneho súdnictva, Ústavným
súdom.

Kontrola vykonávaná vládou a

orgánmi štátnej správy

Podľa zákona č. 10/1996 kontrolu plnenia úloh štátnej správy vykonávajú:

a) vláda – prostredníctvom Úradu vlády Slovenskej republiky a ministerstiev
b) iné orgány štátnej správy, ktorými podľa zákona sú:

 ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy,

 orgány miestnej štátnej správy,

 ďalšie orgány štátnej správy, ak to ustanovuje osobitný predpis.

Vyššie uvedené orgány kontroly vykonávajú vonkajšiu kontrolu v rozsahu svojej pôsobnosti
vymedzenej osobitnými predpismi a vnútornú kontrolu ako súčasť plnenia svojich úloh v
príslušnom odvetví štátnej správy.

Vláda SR a jej kontrolná činnosť - Úrad vlády

Vláda uskutočňuje kontrolnú činnosť na všetkých úsekoch štátnej správy. I keď nemá vždy
explicitne upravenú kontrolnú pôsobnosť, táto jej vyplýva z postavenia ako vrcholného
orgánu výkonnej moci.

Príklady:

Podľa čl. 71 ods. 2 Ústavy SR výkon štátnej správy prenesený na obec alebo VUC zákonom
riadi a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanoví zákon (zatiaľ taký nebol prijatý).

Podľa § 39 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. činnosť ministerstiev prostredníctvom ministrov
a činnosť ostatných ústredných orgánov štátnej správy prostredníctvom ich štatutárnych
orgánov riadi, koordinuje a kontroluje vláda.
V uvedených prípadoch teda ústava a zákon výslovne ustanovujú aj kontrolnú právomoc
vlády.

Uskutočňovanie svojej kontrolnej funkcie zabezpečuje vláda aj prostredníctvom jednotlivých
ministerstiev, ako aj prostredníctvom Úradu vlády SR.
Úrad vlády SR je jednak ústredným orgánom štátnej správy pre kontrolu plnenia úloh
súvisiacich s výkonom štátnej správy a pre kontrolu vybavovania petícií a sťažností, a jednak
kontroluje plnenie úloh z uznesení vlády.

Úrad vlády vykonáva kontrolu:

a) plnenia úloh súvisiacich s výkonom štátnej správy,
b) plnenia úloh z uznesení vlády,
c) efektívnosti štátnej správy,
d) vybavovania petícií a sťažností.

Úrad vlády vykonáva na základe rozhodnutia vlády kontrolu efektívnosti využitia
prostriedkov štátneho rozpočtu určených na plnenie úloh štátnej správy vrátane prostriedkov
poskytnutých zo zahraničia.

71

V rámci kontroly plnenia úloh podľa odseku 1 písm. a) a b) úrad vlády nie je oprávnený
meniť alebo zrušiť rozhodnutia ostatných orgánov kontroly ako aj rozhodnutia súdov,
orgánov činných v trestnom konaní a prokuratúry.

Kontrolná pôsobnosť úradu vlády sa vzťahuje na

a) ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, im podriadené orgány,
ako aj na iné štátne orgány, ak osobitné predpisy neustanovujú inak; ďalej sa
vzťahuje na právnické osoby založené alebo zriadené ústrednými orgánmi štátnej
správy, im podriadenými orgánmi a ďalšími štátnymi orgánmi,
b) orgány miestnej štátnej správy a právnické osoby nimi zriadené,
c) obce pri plnení úloh štátnej správy.

 Úrad vlády spolupracuje a koordinuje svoju kontrolnú činnosť s ministerstvami a

ostatnými ústrednými orgánmi štátnej správy. Spolupracuje aj s ďalšími štátnymi
orgánmi a právnickými osobami.

 Úrad vlády usmerňuje činnosť orgánov miestnej štátnej správy vykonávajúcich

kontrolnú činnosť. Na požiadanie obce úrad vlády poskytuje obci odbornú pomoc v
oblasti kontroly.

 Úrad vlády organizuje a zabezpečuje výmenu a využitie skúseností a poznatkov z

kontroly v štátnej správe.

Úrad vlády predkladá vláde Slovenskej republiky a Rade obrany štátu zamerania svojej
kontrolnej činnosti a správy o osobitne dôležitých zisteniach a poznatkoch z kontrolnej
činnosti.

Iné orgány štátnej správy a ich kontrolná činnosť

a) ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy,
b) orgány miestnej štátnej správy,
c) ďalšie orgány štátnej správy, ak to ustanovuje osobitný predpis.

Iné orgány štátnej správy vykonávajú kontrolu v rozsahu svojej pôsobnosti v kontrolovaných
subjektoch podľa osobitných predpisov.

 Vnútorná kontrola v štátnej správe predstavuje systém kontrolujúci plnenie úloh

orgánov štátnej správy a jej funkčnosti na všetkých stupňoch riadenia. Tvorí ho
kontrolná činnosť vedúcich orgánov kontroly, ich vedúcich zamestnancov vrátane
odborných a kontrolných útvarov.

 Vnútornú kontrolu v orgánoch kontroly vykonávajú útvary kontroly priamo

podriadené vedúcemu orgánu a ostatné odborné útvary podľa príslušnosti.

Orgány kontroly v rámci vnútornej kontroly a v rozsahu svojej pôsobnosti kontrolujú najmä

a) plnenie úloh štátnej správy,
b) vybavovanie petícií, sťažností, oznámení a podnetov a podľa vecnej
príslušnosti

ich aj prešetrujú,

c) dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov a opatrení vydaných na
ich základe,

72

d) plnenie opatrení na nápravu zistených nedostatkov vydaných vedúcim
kontrolovaného subjektu.

Príklad

Úrad verejného obstarávania ako ústredný orgán štátnej správy vykonáva kontrolu postupu
a kontrolu súťažných návrhov obstarávateľa (§ 112 a 137 zákona č. 523/2003 Z.z.).

Príkladom vnútornej kontroly je kontrola Ministerstva vnútra na úseku matrík. Pri tejto
kontrole ministerstvo kontroluje najmä plnenie úloh orgánov štátnej správy na tomto úseku,
funkčnosť vykonávanej štátnej správy a pod.

Úrad verejného zdravotníctva ako orgán s celoštátnou pôsobnosťou v rámci štátneho
zdravotného dozoru kontroluje dodržiavanie zákona o verejnom zdravotníctve a predpisov
vydaných na jeho vykonanie.

Orgány miestnej štátnej správy a ich kontrolná činnosť

Orgány miestnej (územnej) štátnej správy vykonávajú kontrolu na miestnej úrovni v rámci
svojich územných obvodov ustanovených v osobitných zákonov. Orgánmi miestnej štátnej
správy sú najmä príslušné krajské úrady a obvodné úrady (pozemkové, lesné...). Krajské
úrady zriadené zákonom č. 515/2003 Z.z. riadia a kontrolujú výkon štátnej správy
uskutočňovaný obvodnými úradmi a koordinujú výkon štátnej správy uskutočňovaný
obcami a VUC. Kontrolná činnosť miestnych orgánov štátnej správy sa obdobne ako
u ústredných orgánov štátnej správy orientuje jednak navonok, k nepodriadeným osobám
(správny dozor), jednak do vnútra smerom k subjektom, ktoré riadia (vnútorná kontrola).

Príklad na kontrolnú činnosť miestnej štátnej správy

Napríklad živnostenský úrad vykonáva kontrolu dodržiavania povinností, ktoré pre
podnikateľov vyplývajú zo živnostenského zákona a z osobitných predpisov, ktoré sa vzťahujú
na živnostenské podnikanie. Pôsobnosť živnostenského úradu vykonávajú obvodné úrady (§
61 a 66a zákona č. 445/2002 Z.z.).
Regionálna veterinárna správa vykonáva veterinárne prehliadky, inšpekcie, veterinárne
kontroly a veterinárny dozor nad dodržiavaním veterinárnych predpisov.
V oboch prípadoch ide o kontrolu vykonávanú ako súčasť činnosti označenej ako verejná
správa. Teória správneho práva označuje tento druh kontroly ako správny dozor.

Štátny dozor na územnými verejnoprávnymi korporáciami

Právna úprava je obsiahnutá v osobitných predpisoch, ale aj v Zákone o obecnom zriadení
a v Zákone o VÚC.
Štátny dozor vo vzťahu k orgánom samosprávy vykonávajú

a) NKÚ so zreteľom na hospodárenie a majetok
b) Orgány prokuratúry vo vzťahu k vydávaniu všeobecne záväzných nariadení

a individuálnych rozhodnutí

c) Orgány štátnej správy pri výkone v oblasti štátnej správy

73

Kontrola vykonávaná v

rámci územnej samosprávy

A) Obecné zastupiteľstvo

A) kontroluje čerpanie prostriedkov z rozpočtu obce a schvaľuje záverečný účet obce
B) zriaďuje funkcie hlavného kontrolóra
C) zriaďuje a kontroluje rozpočtové a príspevkové organizácie obce
D) zriaďuje komisie ako svoje stále a dočasné kontrolné orgány

B) Hlavný kontrolór

-

volí a odvoláva ho obecné zastupiteľstvo.

-

je zamestnancom obce a ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na neho všetky
práva a povinnosti ostatného vedúceho zamestnanca podľa osobitného predpisu.

-

kontrolnú činnosť vykonáva nezávisle a nestranne v súlade so základnými pravidlami
kontrolnej činnosti.

Kontrolnou činnosťou sa rozumie kontrola:

 zákonnosti, účinnosti, hospodárnosti a efektívnosti pri hospodárení a nakladaní

s majetkom a majetkovými právami obce

 príjmov, výdavkov a finančných operácií obce,

 vybavovania sťažností a petícií,

 dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov vrátane nariadení

obce,

 plnenia uznesení obecného zastupiteľstva,

 dodržiavania interných predpisov obce a kontrola plnenia ďalších úloh

ustanovených osobitnými predpismi.

Kontrolnej činnosti podľa tohto zákona podlieha

a) obecný úrad,
b) rozpočtové a príspevkové organizácie zriadené obcou,
c) právnické osoby, v ktorých má obec majetkovú účasť, a iné osoby, ktoré
nakladajú s

majetkom obce alebo ktorým bol majetok obce prenechaný na užívanie, a to v

rozsahu

dotýkajúcom sa tohto majetku,

d) osoby, ktorým boli poskytnuté z rozpočtu obce účelové dotácie alebo návratné

finančné výpomoci, či nenávratné finančné výpomoci podľa osobitného
predpisu v rozsahu nakladania s týmito prostriedkami.

 Obec si môže zriadiť útvar hlavného kontrolóra.

 Útvar hlavného kontrolóra riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný kontrolór.

 Útvar hlavného kontrolóra zabezpečuje odborné, administratívne a organizačné veci

súvisiace s plnením úloh hlavného kontrolóra.

Obdobne to platí aj pri VÚC

74

Inšpekcie a iné orgány

Inšpekcie sú samostatné rozpočtové organizácie podriadené príslušným odvetvovým
ministerstvám. Ich pôsobnosť tvoria výlučne kontrola a dozor. Ide o orgány s celoštátnou
pôsobnosťou.

Správny dozor – činnosť orgánu verejnej správy (dozorového orgánu) spočívajúci v tom, že
tento orgán sleduje správanie adresátov VS a hodnotí ho z hľadiska dodržiavania povinností
uložených právnymi predpismi alebo na ich základe, prípadne tiež reaguje na zistené
nedostatky. Pritom rozlišuje tzv. bežný dozor a špecializovaný dozor.
Bežný dozor je obsiahnutý v desiatkach bežných inštitútov, ktoré sú súčasťou
hmotnoprávnych a kompetenčných ustanovení upravujúcich jednotlivé úseky VS.
Špecializovaný dozor vykonávajú inšpekcie.
Kontrola – výkon kontroly „zvonku“ voči orgánom VS. Uskutočňujú ju iné štátne orgány
(parlamentná kontrola, súdna kontrola)

Pojem, charakteristické črty a

funkcie kontroly

Pojem

Legálna definícia pojmu kontrola vo verejnej správe v našom právnom poriadku neexistuje.
Kontrola je vo všeobecnosti označenie pre súbor činností, ktorého jadro spočíva v porovnaní
skutočného stavu so stavom predpokladaným a vytyčovanie opatrení na zabezpečenie ich
súladu.

Hlavné druhy činnosti kontroly:

 zisťovanie a analýza skutočného stavu

 porovnávanie skutočného a požadovaného stavu, zhodnotenie skutočného stavu

a zisťovanie príčin prípadných odchýliek

 prijatie opatrení na odstránenie zistených odchýliek a uplatnenie zodpovednosti za

protiprávne konanie

Samotné oprávnenie vykonávať kontrolu sa musí opierať o určitý právny základ, ktorý môže
obsahovať osobitný právny predpis, alebo patrí a vyplýva z kompetencie riadiacej ako jej
nevyhnutný atribút.

Charakteristické črty:

Objektívnosť, odbornosť a včasnosť kontrolnej činnosti

Objektívnosť:
Prejavuje sa v prístupe k zisteným faktom t.j. kontrola má zisťovať skutočnosti objektívne –
nie povrchne, skreslene, neúplne a nedostatočne.

Odbornosť:
Zdôrazňuje sa požiadavka odborných predpokladov pracovníkov kontroly, ktorí rozumejú
jednotlivým druhom činnosti kontrolovanej inštitúcie.

75

Včasnosť:
Znamená, že kontrola by mala byť vykonaná včas, tým sa zužuje časový rozsah trvania
nedostatkov a zabráni sa tomu, aby nedostatky narástli do väčších rozmerov.

Funkcie kontroly:

Poznávacia – spočíva v poznávaní dvoch základných skutočností, a to zisťovanie skutočného
stavu kontrolovanej inštitúcie alebo činnosti, ako aj stavu, ktorý sa predpokladá, t.j. stav
vyplývajúci z príslušných uznesení, právnych noriem a pravidiel, vzťahujúcich sa na činnosti
kontrolovanej inštitúcie. Bez poznania uvedených skutočností nemožno vykonať kontrolu
z hľadiska vecnej správnosti.

Porovnávacia – sleduje a porovnáva dosiahnuté výsledky a výsledky, ktoré by sa boli
dosiahli, ak by sa kontrolovaná činnosť vyvíjala presne podľa daných pravidiel.

Nápravná funkcia – mala by sa začať už počas výkonu kontroly. Činnosť kontrolných
orgánov v rámci nápravnej funkcie sa má upriamiť na to, ktoré nedostatky sa majú odstrániť
a a v akých časových intervaloch sa má upriamiť na sledovanie činnosti kontrolovaných
inštitúcií a na to, či nedostatky odstránili.

Informačná funkcia – v rámci vykonávania kontroly možno získať množstvo poznatkov,
ktoré sa dajú vyvodiť z faktov zistených kontrolnými orgánmi. Tieto poznatky a informácie
by sa mali oznamovať predovšetkým tým orgánom verejnej správy, ktoré ich môžu využiť
v procese plnenia svojich vlastných úloh.

Represívna funkcia – spočíva v ukladaní opatrení na zabezpečenie represívnych účinkov
kontroly, čo pôsobí preventívne.

Postup pri vykonávaní kontroly vo verejnej správe

Oprávnenia a

povinnosti pracovníkov kontroly:

Sú vymedzené v § 11 zákona č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších
predpisov.

Pracovníci kontroly sú pri výkone kontroly oprávnení v nevyhnutnom rozsahu:

 vstupovať do objektov, zariadení a prevádzok, na pozemky a do iných priestorov

kontrolovaných subjektov. Nedotknuteľnosť obydlia však nesmie byť dotknutá.

 vyžadovať od kontrolovaného subjektu a jeho zamestnancov aby im v určenej lehote

poskytovali doklady, iné písomnosti , informácie ...

 v odôvodnených prípadoch odoberať aj mimo priestorov kontrolovaného subjektu

písomné dokumenty a iné materiály a vykonávať nevyhnutné úkony súvisiace
s kontrolou ...

 vyžadovať súčinnosť kontrolovaného subjektu, jeho zamestnancov ako aj ďalších

štátnych orgánov ....

76

Pracovníci kontroly sú pri výkone kontroly povinní:

 vopred oznámiť kontrolovanému subjektu predmet a účel kontroly a preukázať sa

svojim oprávnením vykonávať kontrolu + s preukazom totožnosti

 vydať kontrolovanému subjektu potvrdenie o odňatí prvopisov dokladov, písomných

dokumentov a iných materiálov a zabezpečiť ich riadnu ochranu pred stratou,
zničením, poškodením ...

 oznámiť podozrenie z trestnej činnosti orgánom činným v trestnom konaní a iné

skutočnosti príslušným orgánom

 v potrebnom rozsahu oboznámiť vedúceho kontrolovaného subjektu a zodpovedných

zamestnancov s protokolom o výsledku kontroly pred jeho prerokovaním a vyžiadať
od nich v určenej lehote písomné vyjadrenie ku všetkým skutočnostiam

 preveriť opodstatnenosť námietok ku kontrolným zisteniam a zohľadniť opodstatnené

a preukázané námietky v dodatku k protokolu alebo význame o kontrole

 neopodstatnenosť námietok písomne oznámiť zodpovedným zamestnancom

kontrolovaného subjektu najneskôr do termínu prerokovania protokolu

 prerokovať protokol s vedúcim kontrolovaného subjektu a zodpovednými

zamestnancami, ktorých sa kontrolné zistenia týkajú ...

Fázy kontrolnej akcie:

A/ Príprava kontroly (kroky):

 vypracovanie zamerania kontrolnej akcie- vecne a dôsledne, určenie cieľa

 určenie časových etáp vykonania akcie

 sama príprava na kontrolnú akciu- naštudovanie všeobecne záväzných predpisov

a noriem, protokolov z predchádzajúcich kontrol...

 spracovanie programu – detailné rozpracovanie problémov a otázok, rozdelene práce,

súčinnosť

 vypracovanie návrhu na zloženie kontrol. skupín, vedúci, členovia

 vymedzenie kontroly- vnútorná, vonkajšia

 metodika kontroly

 zabezpečenie spolupráce a súčinnosti kontrolných orgánov

 zabezpečenie koordinácie s inými orgánmi

 písomné poverenie na kontrolu

B/ Priebeh kontroly:

 oznámenie kontrolovanému subjektu o začatí kontroly

 predloženie poverenia

 účelné a efektívne rozdelenie práce

 vyžiadanie súčinnosti kontrolovaného subjektu- doklady, vzorky, súhrnné doklady,

informácie

 vydanie potvrdení a odobratie dokladov, zabezpečenie dôkazov

 dokladová kontroly, preverovanie údajov

 vyhodnotenie materiálov a kontrolných zistení,

 vypracovanie protokolu

 oboznámenie vedúceho kontrolovaného subjektu s kontrol. Zisteniami

 vyžiadanie písomných vyjadrení

77

 v prípade podozrenia z trestnej činnosti, jeho oznámenie orgánom činným v tr. konaní

 v prípade opodstatnenosti námietok, písomné oznámenie zodpovednej osobe

C/ Ukončenie kontroly

 prerokovanie protokolu s kontrolovaným subjektom

 spracovanie zápisnice

 vysporiadanie nákladov kontroly

 zabezpečenie mlčanlivosti

 zabezpečenie realizácie výsledkov kontroly

Orgány kontroly sú oprávnené pri výkone kontroly ukladať zamestnancom kontrolovaného
subjektu poriadkovú pokutu od 500 Sk do 10 000 Sk za zavinené marenie výkonu kontroly a
za zavinené nesplnenie povinnosti uvedenej v § 12 ods. 2 až 4, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. /21/ Poriadkovú pokutu možno uložiť aj opakovane, ak povinnosť nebola
splnená v určenom termíne, najviac však do 20 000 Sk.

78

33. SÚČASNÝ KONTROLNÝ SYSTÉM V SR

Kontrolný systém SR tvoria tieto druhy kontroly:

1.parlamentná kontrola – kontrola vykonávaná Národnou radou SR
2.kontrola vykonávaná NKÚ

3.Vláda SR
-

Úrad vlády SR

4.Kontrola vykonávaná správnymi orgánmi
-

Ústredné orgány štátnej správy SR

-

Orgány miestnej štátnej správy

-

Inšpekcie, skúšobníctvo a iné štátne orgány a organizácie

-

Obce a mestá

5.Kontrola vykonávaná súdmi
6. Kontrola vykonávaná na základe sťažností a petícií
7.Kontrola vykonávaná verejným ochrancom práv
8.Prokuratúra

Parlamentná kontrola (Kontrola NR SR)

Formy uskutočňovania parlamentnej kontroly sú obsiahnuté jednak v ústave a jednak
v rokovacom poriadku NR SR (zákon č. 350/1996 Z.z.), prípadne ďalších osobitných
zákonoch.

Vo vzťahu k vláde ide najmä o:

- schvaľovanie programového vyhlásenia vlády, ktoré je vláda povinná predložiť do 30 dní od
svojho vymenovania, ide o vyslovenie dôvery vláde
- hlasovanie o vyslovení dôvery vláde alebo jej členovi
- hlasovanie o vyslovení nedôvery vláde alebo jej členovi, ak o to požiada najmenej 1/5
poslancov
- schvaľovanie štátneho rozpočtu, preverovanie jeho plnenia a schvaľovanie štátneho
záverečného účtu

Ďalšie prostriedky parlamentnej kontroly – podľa zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom
poriadku NR SR:

A) Správy

 národná rada môže od vlády, vedúcich ústredných orgánov, prezidenta Prezídia Fondu

národného majetku Slovenskej republiky a vyšších štátnych funkcionárov žiadať
správy o otázkach patriacich do ich pôsobnosti;

 správu musia podať do 30 dní alebo v inej lehote určenej národnou radou, ktorá

nemôže byť kratšia ako 15 dní.

79

 výbory môžu žiadať správy od členov vlády, vedúcich ostatných ústredných orgánov

štátnej správy a vyšších štátnych funkcionárov; tí sú povinní žiadosti výborov
vyhovieť do 30 dní.

B) Interpelácie

 rozumie sa ňou kvalifikovaná otázka, ktorá sa vzťahuje na uplatňovanie a

vykonávanie zákonov, plnenie programového vyhlásenia vlády a uznesení národnej
rady vládou a jej členmi.

 poslanec môže interpelovať vládu, člena vlády alebo vedúceho iného ústredného

orgánu štátnej správy vo veciach ich pôsobnosti.

 podáva sa písomne predsedovi národnej rady, ktorý ju zašle interpelovanému a

predsedovi vlády a na vedomie poslaneckým klubom.

 interpelovaný je povinný písomne odpovedať na interpeláciu do 30 dní

interpelujúcemu a predsedovi národnej rady.

 ak národná rada vyhlási interpeláciu za naliehavú, určí na odpoveď lehotu, ktorá

nesmie byť kratšia ako 15 dní.

 národná rada zaujme uznesením stanovisko k odpovedi na interpeláciu, ktorú

interpelujúci nepovažuje za uspokojivú. Na návrh vlády sa hlasovanie o uznesení
môže spojiť s hlasovaním o dôvere vláde.

C) Hodina otázok

 do programu schôdze národnej rady zvolanej sa zaradí hodina otázok, v ktorej

odpovedajú členovia vlády, generálny prokurátor a predseda najvyššieho
kontrolného úradu na aktuálne otázky, najmä z ich pôsobnosti, ktoré písomne
položili poslanci do 12. hodiny dňa, ktorý predchádza dňu tohto bodu programu.

 poslanec, ktorý písomne položil otázku, má právo položiť ešte jednu doplňujúcu

otázku ústne. Na otázky, na ktoré opýtaní na hodine otázok bezprostredne
neodpovedali, podajú poslancovi písomnú odpoveď do 30 dní.

 na hodine otázok nemožno prijímať konkrétne návrhy ani podávať procedurálne

návrhy.

D) Podnety a pripomienky poslancov

 na schôdzach výborov môžu poslanci podávať podnety a pripomienky členom vlády

vo veciach ich pôsobnosti.

 ak sa podnety a pripomienky poslancov počas rokovania výboru nevysvetlili, zašle ich

predseda výboru príslušným členom vlády a požiada ich, aby do 30 dní oznámili, aké
opatrenia na ich základe prijali. S týmito opatreniami sa poslanci oboznámia na ďalšej
schôdzi výboru.

NR môže zriadiť vyšetrovaciu komisiu na objasnenie dôležitých skutočností verejného
záujmu.
NR môže zrušiť nariadenia a uznesenia vlády, všeobecne záväzné predpisy ministerstiev a
ostatných orgánov ŠSP ak odporujú zákonom.

80

Kontrola vykonávaná Najvyšším kontrolným úradom SR

NKU SR je nezávislý orgán kontroly hospodárenia. Je štátnym orgánom, ktorý je vo svojej
činnosti nezávislý, viazaný len zákonom a za svoju činnosť zodpovedá len NRSR. Stojí
mimo UOŠS. NKÚ je nesankčný úrad. Nedostatky v činnosti OŠS a iných ŠO oznamuje
príslušnému ministerstvu alebo príslušnému OŠS. Nedostatky UOŠS oznámi vláde.

Na čele NKU je predseda a dvaja podpredsedovia, ktorých volí NR SR, na obdobie 7 rokov.
Vypracúva stanovisko k návrhu štátneho záverečného účtu SR a predkladá ho NR SR. Na
požiadanie NR SR vypracúva stanovisko k návrhu ŠR. Minimálne raz za rok predkladá NR
SR správu o svojej činnosti za predchádzajúci rok.

Vykonáva kontrolu hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu, hospodárenie
a nakladanie so štátnym majetkom, majetkovými právami a pohľadávkami republiky,
nakladanie s prostriedkami Európskych spoločenstiev a iné prostriedky zo zahraničia.

Pôsobnosť NKÚ je rozšírená o kontrolu spôsobu vyrubovania a vymáhania daní, odvodov,
poplatkov a pokút, ktoré sú príjmom ŠR. Má právo kontrolovať všetky subjekty, ktoré sú
akoukoľvek účasťou zainteresované na štátnom rozpočte.

Kontroluje:

 vládu SR, ministerstvá a ostatné UOŠS republiky a im podriadené orgány

 ŠO ako aj PO u ktorých vykonávajú funkciu zakladateľa alebo zriaďovateľa UOŠS

alebo iné ŠO

 Obce a VUC, PO zriadené obcami a na PO zriadené VUC

 Štátne účelové fondy, verejnoprávne inštitúcie zriadené zákonom, PO, v ktorých majú

majetkovú účasť verejnoprávne inštitúcie na PO s majetkovou účasťou štátu

 Fond národného majetku

 FO a PO

 Súdy a prokuratúru kontroluje len pre oblasť nakladania s

majetkom

Kontrola vykonávaná prokuratúrou – viď konanie o proteste prokurátora

Kontroluje zákonnosť všetkých činností verejnej správy napr. normotvorné, právnorealizačné.
Buď vykonáva kontrolnú činnosť na podnet od občanov alebo ex offo.
Vydáva protest alebo upozornenie.
Protest vydáva vtedy, ak bol akt nezákonný a je ho treba zmeniť. Nemôže ho zmeniť, ale vydá
len protest, na základe ktorého napadnutý akt správny orgán preskúma a buď protestu vyhovie
alebo nie. Ak protestu nevyhovie, postúpi ho inštančne nadriadenému správnemu orgánu na
rozhodnutie. V prípade, že druhostupňový orgán protestu nevyhovie, môže prokurátor podať
žalobu na súd.

81

Kontrola vykonávaná súdmi

Súdy preskúmavajú zákonnosť NSA a ISA. Majú právo zrušiť rozhodnutie tzv. kasačný
princíp. Pri NPA vydáva nález.

Súdna kontrola normatívnych správnych aktov je záležitosťou ústavného súdnictva.

Ústavný súd SR rozhoduje o súlade:

 zákonov s Ústavou SR a ústavnými zákonmi

 nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných

UOŠS s ústavou SR, ústavnými zákonmi a zákonmi

 všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy s ústavou a zákonmi

 všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy s ústavou,

zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi

 všeobecne záväzných právnych predpisov s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.

 ústavný súd sa zaoberá riešením kompetenčných konfliktov medzi UOŠS

 rieši sťažnosti proti právoplatným rozhodnutiam UOŠS, miestnych orgánov štátnej

správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva
a slobody občanov ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Súdna kontrola individuálnych správnych aktov – správne súdnictvo

Po zrušení správneho súdnictva ostala v niektorých prípadoch v kompetencii všeobecných
súdov. Od 1.1.1992 sa vytvorili tzv. špecializované senáty v rámci všeobecných súdov na
výkon správneho súdnictva. Výkon správneho súdnictva prostredníctvom tzv.
špecializovaných senátov je upravený Občianskym súdnym poriadkom. V rámci správneho
súdnictva preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy (t.j. orgánom ŠS, územnej samosprávy,
záujmovej samosprávy a ďalších PO pokiaľ im je zverené rozhodovanie o právach
a povinnostiach FO a PO v oblasti verejnej správy). Na preskúmavanie rozhodnutí a postupu
sú vecne príslušné krajské súdy ak zákon neustanovuje inak.

Najvyšší súd

Je vecne príslušný na preskúmavanie rozhodnutí a postupov:

 UOŠS ak osobitný zákon neustanovuje inak

 Iných orgánov s pôsobnosťou pre celé územie SR ak príslušnosť najvyššieho súdu SR

ustanovuje osobitný zákon.

 Koná a rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov

a proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy v senáte zloženom z predsedu a 2
sudcov. O opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR koná
a rozhoduje iný senát tohto súdu zložený z predsedu a 4 sudcov.

82

Miestne príslušný je súd, v ktorého obvode má sídlo správny orgán, ktorého rozhodnutie
a postup sa preskúmavajú ak v zákone nie je ustanovené inak. Ak ide o rozhodnutie orgánu
s pôsobnosťou pre celé územie SR, miestne príslušným je všeobecný súd navrhovateľa.
Súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov, ktoré nemajú povahu rozhodnutia
o práve alebo povinnosti FO alebo PO, najmä všeobecne záväzné normatívne akty,
rozhodnutia organizačnej povahy a rozhodnutia upravujúce vnútorné pomery orgánu,
nepreskúmavajú postup správnych orgánov ktorým neboli priamo dotknuté práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti FO alebo PO.

Konanie sa začína na návrh žaloby.

Kontrola vykonávaná na základe sťažností a

petícií

Daná problematika je upravená zákonom č. 152/1998 o sťažnostiach. Podľa tohto právneho
predpisu prijímajú, evidujú, vybavujú a kontrolujú vybavovanie sťažností:

 štátne orgány a nimi zriadené organizácie

 obce a nimi zriadené organizácie

 PO a FO, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach FO alebo PO

Sťažnosť
Je podanie FO alebo PO, ktorým sa sťažovateľ domáha ochrany svojich práv alebo právom
chránených záujmov, pretože došlo ich porušeniu alebo ohrozeniu činnosťou alebo
nečinnosťou orgánu verejnej správy. Zväčša sa podáva písomne alebo ústne v záujme jej
urýchleného a efektívneho vybavenia orgánu príslušnému na vybavenie. Zo sťažnosti musí
byť zrejmé, kto ju podáva, musí obsahovať meno, priezvisko, adresu FO alebo názov a sídlo
PO, predmet sťažnosti a čoho sa sťažovateľ domáha.
Orgán verejnej správy je povinný zabezpečiť vedenie centrálnej evidencie podaných sťažností
oddelene od evidencie ostatných písomností tak, aby poskytovala údaje potrebné na kontrolu
vybavovania sťažností.
Na vybavovanie sťažnosti je príslušný vedúci orgánu verejnej správy. Ak sťažnosť smeruje
proti vedúcemu tohto orgánu, vybavuje ju najbližší nadriadený orgán.
Sťažnosť nesmie vybavovať ani prešetrovať osoba, proti ktorej sťažnosť smeruje, ani osoba,
ktorá je podriadená tejto osobe.

 príslušný orgán verejnej správy je povinný prešetriť a vybaviť sťažnosť do 30 dní odo

dňa keď mu bola sťažnosť doručená. V opodstatnených prípadoch môže orgán
verejnej správy predĺžiť lehotu na je vybavenie avšak je povinný písomne o tom
upovedomiť sťažovateľa.

 orgán verejnej správy vyhotoví o prešetrení sťažnosti zápisnicu. Ak sa zistili

nedostatky, v zápisnici sa určia opatrenia na ich odstránenie.

 výsledok prešetrenia sa oznamuje sťažovateľovi písomne s odôvodnením

opodstatnenosti alebo neopodstatnenosti.

 sťažnosť sa považuje za vybavenú, ak bol sťažovateľ písomne informovaný

o výsledku prešetrenia sťažnosti ak sa prijali opatrenia na odstránenie zistených
nedostatkov a príčin ich vzniku..

83

Významným prostriedkom pri zabezpečení kontroly verejnej správy okrem sťažností sú
petície, ktoré sú upravené zákonom č. 85/1990.

 petíciou sa rozumie príslušný návrh alebo sťažnosť s podpismi viacerých občanov. Ich

počet nie je zákonom špecifikovaný.

 zväčša pri podávaní petícii občania zostavujú tzv. petičný výbor (nemá postavenie PO

a ani nie je predpísaný počet členov)

 členovia petičného výboru si určujú osobu ktorá ich bude zastupovať pred orgánom

verejnej správy. Musí mať min. 18 rokov.

 na získavanie podpisov pod petíciu nie je potrebné žiadne povolenie ani oznámenie

Kontrola vykonávaná verejným ochrancom práv

V podmienkach SR bol zákonom č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv zriadený
inštitút ombudsmana. VOP je nezávislým orgánom kontroly verejnej správy.

Základné úlohy:

 kontrolná činnosť, preskúmavanie sťažností občanov, kontrola všetkých zložiek

verejnej správy na všetkých úrovniach

 riešenie konfliktov (sprostredkúva mier medzi spornými stranami)

 reformátorská činnosť, iniciuje zmeny zákonov i zmeny v samej správe

Pôsobnosť verejného ochrancu práv sa vzťahuje:

 orgány štátnej správy

 orgány územnej samosprávy

 PO a FO, ktoré podľa osobitného zákona rozhodujú o právach a povinnostiach FO

a PO v oblasti verejnej správy.

Z pôsobnosti VOP je vylúčená NR SR, prezident, vláda, ústavný súd, NKÚ, spravodajské
služby, prokuratúra a súdy s výnimkou štátnej správy súdov a dôvodov predpokladajúcich
disciplinárne previnenie sudcu.

Právomoc ombudsmana sa teda vzťahuje na všetky zložky verejnej správy. Sú povinné mu
vychádzať v ústrety, predložiť mu všetky písomnosti, podklady a rozhodnutia

Koná na základe podnetu FO alebo PO alebo z vlastnej iniciatívy. Z podnetu musí byť zrejmé,
akej veci sa týka a čoho sa podávateľ podnetu domáha. Pri vybavovaní podnetu je verejný
ochranca práv oprávnený vstupovať do objektov verejnej správy, vyžadovať od orgánu
verejnej správy aby mu poskytol spisy, doklady, vysvetlenia , klásť otázky zamestnancom ...

Úrad vlády SR

Je ústredným orgánom štátnej správy pre kontrolu plnenia úloh súvisiacich s výkonom štátnej
správy, kontrolu plnenia úloh z uznesení vlády, ako aj pre kontrolu vykonávania petícií
a sťažností. Kontrolná pôsobnosť úradu sa vzťahuje na ministerstvá a ostatné UOŠS, im
podriadené orgány, ako aj na iné štátne orgány, ak osobitné predpisy neustanovujú inak; ďalej

84

sa vzťahuje na PO založené alebo zriadené UOŠS, im podriadenými orgánmi a ďalšími
štátnymi orgánmi, orgány miestnej štátnej správy a PO nimi zriadené, a obce pri plnení úloh
štátnej správy.

Úrad vlády predkladá vláde SR a Rade obrany štátu zameranie svojej kontrolnej činnosti
a správy o osobitne dôležitých zisteniach a poznatkoch z kontrolnej činnosti. Zabezpečuje
funkcie iného charakteru, napr. koordináciu kontrolnej činnosti, metodické usmerňovanie
kontrolnej činnosti orgánov miestnej štátnej správy, odbornú pomoc obciam pri kontrolnej
činnosti, organizáciu a zabezpečovanie výmeny a využitia skúsenosti a poznatkov v oblasti
kontroly.

Ústredné orgány štátnej správy SR:
Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy SR vykonávajú vonkajšiu kontrolu
v rozsahu svojej pôsobnosti vymedzenej osobitným predpisom a vnútornú kontrolu ako
súčasť riadenia pri plnení svojich úloh v príslušnom odvetví, zabezpečujú kontrolu dovnútra
vlastnej organizácie, vo vzťahu k riadeným organizáciám.

Orgány miestnej štátnej správy:

-

vykonávajú štátnu kontrolu na miestnej úrovni.

Vo svojej pôsobnosti majú:

-

plnenie úloh štátnej správy

-

hospodárenie s prostriedkami poskytnutými štátom a majetkovými právami

-

vybavovanie sťažností, oznámení, podnetov, petícií

-

plnenie povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov

Inšpekcie, skúšobníctvo a

iné štátne orgány a

organizácie:

Orgány inšpekcie sú samostatné rozpočtové organizácie podriadené príslušným odvetvovým
ministerstvám. V SR pôsobia tieto inšpekcie:

-

Slovenská obchodná inšpekcia

-

Slovenská poľnohospodárska a potravinárska inšpekcia

-

Slovenská inšpekcia ŽP

-

Slovenská energetická inšpekcia

-

Školská inšpekcia SR

-

Inšpektorát kúpeľov a žriediel

V oblasti štátneho dozoru ide najmä o štátny veterinárny dozor, štát. zdravotnícky dozor, št.
odborný dozor nad bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci, štát. požiarny dozor, št.
stavebný dohľad a štátny odbor. Dozor nad bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci
a prevádzky v banskej činnosti.
Ďalšiu skupinu tvoria ďalšie štátne orgány .

Vláda SR

Vláda SR kontroluje plnenie úloh vo všetkých oblastiach štát. správy, ktoré riadi. Kontrolu
hospodárenia s rozpočtovými prostriedkami a majetkom štátu zabezpečuje pre vládu
Ministerstvo financií SR, príslušné ministerstvá a iné ústredné orgány štát. správy v rezorte,
ktorý riadia a na miestnej úrovni krajské a okresné úrady. V závažných prípadoch informujú
vládu. Vláda prijíma opatrenia na odstránenie nedostatkov v činnosti ministerstiev a iných
ústredných orgánov št. správy, ktoré pri kontrole zistil NKÚ.

85

Obce a mestá:
Obecné zastupiteľstvo má najvyššie postavenie. Kontroluje plnenie všetkých úloh obce
vyplývajúcich z pôsobnosti obce, zákonnosť, účelnosť a hospodárnosť pri nakladaní
s prostriedkami obce, obecným majetkom a s majetkom štátu. Kontroluje aj vybavovanie
sťažností a petícií, plnenie všeobecne záväzných nariadení obce. Kontrolu vykonáva
prostredníctvom komisií, obecnej rady a hlavného kontrolóra. Správy o výsledkoch kontroly
sa predkladajú obecnému zastupiteľstvu.
Starosta obce kontroluje činnosť, ktorá je zákonom alebo organizačným poriadkom zverená
do jeho pôsobnosti.

Postavenie hlavného kontrolóra:
Povinnosťou každého samosprávneho kraja je zriadiť funkciu hlavného kontrolóra. Okrem
hlavného kontrolóra v útvare kontroly pôsobia ďalší zamestnanci samosprávneho kraja,
ktorých predmetom činnosti je výkon kontroly.

86

34. SÚDNE A SPRÁVNE DELIKTY

Všeobecnou povinnosťou každej osoby je dodržiavať právo. S porušením právnej povinnosti
spája právo vznik rôznych druhov zodpovednosti.

V systéme vyvodzovania zodpovednosti za protiprávne konanie vo verejnej správe má
nezastupiteľné miesto právna zodpovednosť FO a PO t.j. právna spôsobilosť niesť právne
následky (vo forme sankcie) za protiprávne konanie (za delikt).
Preto o tejto právnej zodpovednosti hovoríme ako o sankčnej zodpovednosti a vyvodzovanie
tejto zodpovednosti je jedným z druhov administratívnoprávnej zodpovednosti.

Ak sa protiprávnym konaním naplnia znaky skutkovej podstaty verejnoprávneho deliktu,
vyvodzujú orgány verejnej moci trestnoprávnu alebo administratívnoprávnu zodpovednosť
podľa toho, či ide o:
- súdne delikty
- správne delikty

Rozlišujeme preto:
- súdne trestanie – trestanie za súdne delikty
- správne trestanie – trestanie za správne delikty

Trestanie je rozhodovanie orgánov verejnej moci o vine a treste za delikty.

Hlavné rozdiely – porovnanie súdneho deliktu a

správneho deliktu:

1.)Legálna definícia a

právne základy

Súdny delikt - pojem trestný čin je priamo definovaný legislatívne, a to v Trestnom zákone. Je
to čin, ktorého znaky ustanovuje TZ. Trestné činy člení na zločiny a prečiny.

Správny delikt takúto legálnu definíciu nemá, definuje ho len teória správneho práva.
Mimosúdne delikty, označované ako správne delikty sú obsiahnuté vo viac než 200 zákonoch
upravujúcich výkon VS na jednotlivých úsekoch. Na rozdiel od trestného práva správne právo
trestné nie je kodifikované. Neexistencia definície pojmu správny delikt sa vysvetľuje
značným počtom a rôznorodosťou protiprávnych konaní vo VS, s ktorými správne právo
spája správny trest ako následok takého konania. Skutkové podstaty správnych deliktov sa
pritom menia oveľa častejšie v porovnaní so súdnymi deliktmi vzhľadom na pružne meniace
sa úlohy VS na jednotlivých úsekoch. Aj z toho dôvodu sa skutkové podstaty správnych
deliktov vymedzujú v jednotlivých zákonoch všeobecnejším spôsobom.
Slovenská právna úprava rozlišuje:

-

priestupky – definícia priestupku je legálna, obsahuje ju zákon o priestupkoch

-

iné správne delikty – členia sa na viaceré druhy

2.) Rozhodovanie o deliktoch:

87

Súdne delikty – rozhodujú o nich výlučne nezávislé súdy s tým, že vecná príslušnosť pri
postihu za súdny delikt je upravený v Trestnom poriadku

Správne delikty – rozhodujú o nich v prvom stupni zásadne správne orgány. Súdy v rámci
výkonu správneho súdnictva sa podieľajú na rozhodovaní o správnych deliktoch až v rámci
preskúmavacieho súdneho konania na základe žaloby alebo opravného prostriedku podľa
toho, či sa namieta právoplatné rozhodnutie správneho orgánu, alebo platné, ale ešte
neprávoplatné rozhodnutie. V rámci preskúmavacieho konania môžu na návrh rozhodnutie
správneho orgánu o správnom delikte nielen zrušiť (kasačná právomoc), ale tiež zmeniť
(reformačná právomoc). Podiel súdov na rozhodovaní o správnych deliktoch je realizáciou
ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu pred nezákonnosťou rozhodovania správneho
orgánu. Vecnú príslušnosť SO pri postihu za správny delikt zakladá celý rad zákonov.

3.) Objekt deliktov:

Súdne delikty - objektom je predovšetkým ochrana života, zdravia, majetku a bezpečnosti
osôb ako jedných zo základných ľudských práv garantovaných ústavou.

Správne delikty – objektom správneho deliktu je prevažne riadny výkon verejnej správy,
bezporuchová správa verejných vecí, s tým, že verejný orgán je sám oprávnený zo zákona
použiť donucovacie prostriedky v podobe sankcie alebo inej ujmy za správny delikt, a to
v prípadoch, spôsobom a v rozsahu ustanovenom v zákone.
Toto hľadisko ale nemá všeobecnú použiteľnosť, pretože napr. správne trestanie za priestupky
proti občianskemu spolunažívaniu a za priestupky proti majetku nesúvisí priamo s výkonom
verejnej správy. Na druhej strane pri niektorých trestných činoch ide o ochranu štátu alebo
dokonca intenzívnejšiu ochranu výkonu štátnej správy (napr. nepovolené prekročenie štátnej
hranice, pytliactvo, útok na verejného činiteľa, marenie výkonu úradného rozhodnutia, trestné
činy na úseku ochrany životného prostredia).

Objektom niektorých druhov priestupkov, rovnako ako pri trestných činoch je ochrana
zdravia, majetku a verejného poriadku, rozdiel je v stupni spoločenskej nebezpečnosti
(škodlivosti) deliktu. Správne orgány postihujú menej závažné delikty, ak ich porovnávame so
závažnosťou trestných činov.

4.) Subjekt deliktov:

Súdne delikty - subjektom trestného činu môže byť len FO

Správny delikt - subjektom správneho deliktu môže byť aj PO za podmienok ustanovených
zákonom, okrem priestupkov, správnych disciplinárnych a správnych poriadkových deliktov,
keď subjektom môže byť tiež len FO, PO môže byť subjektom správneho disciplinárneho
deliktu len výnimočne.

5.) Rozdiel v

procesnom režime trestania:

Súdne delikty – tieto sa postihujú v režime trestného práva procesného, ktoré je kodifikované
v Trestnom poriadku.

Správne delikty – konanie o správnych deliktoch nemá jednotnú kodifikovanú právnu úpravu.
Priestupky sa postihujú podľa procesnoprávnej časti zákona o priestupkoch, ktorá predstavuje

88

čiastočnú kodifikáciu priestupkového práva procesného. Subsidiárne sa na konanie
o priestupkoch vzťahuje správny poriadok. Správny poriadok zároveň predstavuje
procesnoprávnu úpravu postihu niektorých iných správnych deliktov, ak osobitné zákony
neupravujú procedurálne otázky inak. Vyskytujú sa aj prípady, keď zákony nepočítajú ani so
subsidiárnym použitím správneho poriadku, alebo výslovne počítajú so subsidiárnym
použitím Trestného poriadku na konanie a rozhodovanie o správnom delikte (napr. pri
rozhodovaní orgánov niektorej profesijnej komory o správnom disciplinárnom delikte člena
komory).
Slovenská právna úprava správneho trestania nie je teda jednotne upravená a odlišuje sa
podľa toho, ktorý druh správneho deliktu sa postihuje.

6.)

Spoločenská difamácia

Súdne delikty - spoločensky sú viac odsúdeniahodné trestné činy, než správne delikty.
Občianska bezúhonnosť sa posudzuje spravidla podľa toho, či osoba má alebo nemá zápis
v registri trestov. Do tohto registra sa zásadne nezapisujú sankcie za správne delikty.

7.Ustanovenie znakov správneho deliktu priamo zákonom

Nie každé porušenie právnej povinnosti v oblasti VS je automaticky správnym deliktom.
Pôjde oň len vtedy, ak sú naplnené jednotlivé obligatórne znaky skutkovej podstaty
správneho deliktu:

a/ objekt
b/ objektívna stránka
c/ subjekt
d/ subjektívna stránka

Závažnou teoretickou i legislatívnou otázkou je, ako určiť hranicu medzi súdnym deliktom
a správnym deliktom.
Správny delikt nie je postihnuteľný, ak stupeň jeho spoločenskej nebezpečnosti je len
nepatrný. V opačnom prípade by stíhali všetkých a za všetko, čo je v rozpore so základnými
princípmi právneho štátu.
Vzhľadom na nižší stupeň spoločenskej nebezpečnosti správnych deliktov v porovnaní
s trestnými činmi sú skutkové podstaty správnych deliktov konštruované na nedbanlivostnej
forme zavinenia.
U právnických osôb sa zodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na
zavinenie.

Na druhej strane čo sa týka trestov najmä pri porovnaní výšky pokút za niektoré správne
delikty, pokuty za niektoré správne delikty presahujú niekoľkonásobne výšku minimálneho
peňažného trestu za trestný čin. Vysoké pokuty za správne delikty, možné zákazy činnosti ako
správne tresty za správny priestupok sú neraz citeľnejšie zásahy do základných práv a slobôd
v porovnaní s trestami za trestné činy.

Najdôležitejším ich spoločným znakom je represívny charakter pri uplatňovaní
zodpovednosti za protiprávne konanie.

89

35. SPRÁVNY DELIKT (POJEM, VŠEOBECNÉ POJMOVÉ ZNAKY, ČLENENIE)

Pojem správny delikt

Správny delikt je protiprávne konanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorého znaky
ustanovuje zákon a za ktoré ukladá správny orgán sankciu (trest) ustanovenú normou
správneho práva.

Všeobecné pojmové znaky správneho deliktu

Protiprávne konanie, sankcionovateľnosť (trestnosť), zodpovedná osoba, zavinenie (okrem
prípadov správneho deliktu, keď sa neskúma zavinenie), ustanovenie znakov skutkovej
podstaty deliktu v zákone a ustanovenie procesného postupu v zákone.

Konanie

môže byť omisívne (pasívne, opomenutie konania, hoci má právnu povinnosť konať,
nečinnosť) alebo komisívne (aktívne konanie).
Vyjadruje prejav ľudskej vôle vo vonkajšej realite. Čo sa týka PO ide o konanie jej
zamestnancov, členov štatutárnych orgánov a pod.

Protiprávne je konanie

,

ktoré je v rozpore s právom, prípadne s právnym úkonom vykonaným na jeho základe (napr.
skutkovú podstatu colného deliktu ustanovuje colný zákon a konkrétna právna povinnosť sa
môže určiť colným rozhodnutím). Aj pri postihu správnych deliktov platí zásada „nullum
crimen sine lege“.
Okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť konania sú napr. krajná núdza, nutná obrana,
výkon povolenej činnosti, konanie na príkaz, oprávnené použitie zbrane.

Sankcionovateľnosť

znamená, že právo spája s každým správnym deliktom konkrétnu sankciu (trest). Hlavným
poslaním verejnej správy nie je predovšetkým trestať. Tomuto prístupu zodpovedá pojem
„sankcia“. Na postihu správnych deliktov (aj trestných činov) je verejný záujem, preto tam,
kde správny orgán má zo zákona právomoc konať o správnom delikte, je povinný o ňom
konať a rozhodnúť (zásada legality).
V správnom trestaní sa stretávame aj so zásadou oportunity, ktorá znamená, že správny orgán
nemusí prejednávať všetky správne delikty, a to preto, že mu takúto možnosť správnej úvahy
poskytuje priamo zákon (napr. správne poriadkové delikty, pri ktorých uloženie poriadkovej
sankcie je právom, nie povinnosťou správneho orgánu - princíp oportunity, ako aj pri
návrhových deliktoch, o ktorých sa koná len na návrh, teda ponecháva sa na úvahu
poškodeného, či navrhne začatie priestupkového konania, alebo vezme svoj návrh späť).

90

Zodpovednou osobou

podľa druhu správneho deliktu je FO alebo PO. Podmienkou je deliktuálna spôsobilosť,
ktorou sa rozumie spôsobilosť protiprávne konať a niesť právne následky za takéto konanie.
Deliktuálna spôsobilosť FO sa všeobecne zakladá na vôľovej a intelektuálnej zložke v čase
spáchania deliktu, prípadne na dosiahnutí určitého veku (napr. deliktuálna spôsobilosť
páchateľa priestupku sa viaže v súčasnosti na dosiahnutie 15. roku veku). Môže sa viazať na
osobitné právne postavenie fyzickej osoby, schopnosti alebo spôsobilosť (napr. správny
delikt podnikajúcej FO).
Deliktuálna spôsobilosť PO sa spája s jej právnym vznikom a existenciou. Slovenská právna
úprava pozná deliktuálnu zodpovednosť PO ako celku.

Zavinenie

je vnútorný psychický vzťah páchateľa k protiprávnemu konaniu a k jeho následkom. Môže
byť úmyselné alebo nedbanlivostné.
Na sankcionovateľnosť (trestnosť) správneho deliktu stačí zavinenie čo len z nedbanlivosti,
ak zákon nevyžaduje úmyselnú formu zavinenia.
Pri správnych poriadkových deliktoch sa zavinenie neskúma.
Pri správnom trestaní PO ide o posudzovanie tzv. objektívnej zodpovednosti PO. Zavinenie tu
nie je pojmovým znakom správneho deliktu, pretože zavinenie je vyjadrením psychického
vzťahu FO a nie PO.

Kvalita postupu pri správnom trestaní – požiadavky ustanovujú normy vnútroštátneho
správneho práva.

O správny delikt ide vtedy, ak sú naplnené jednotlivé obligatórne znaky skutkovej
podstaty správneho deliktu ( objekt, objektívna stránka, subjekt, subjektívna stránka).

Členenie:

Teória správneho práva člení správne delikty z rôznych hľadísk do viacerých skupín.

Vzhľadom na súčasnú slovenskú právnu úpravu možno správne delikty členiť na:

-

priestupky

-

iné správne delikty

Iné správne delikty než priestupky netvoria vnútorne homogénny celok. Líšia sa druhom
sankcií (trestov) ukladaných za ne a rozdielnym procesným režimom trestania.

Iné správne delikty sa členia na:

-

správne delikty PO a podnikajúcich FO ako aj FO vykonávajúcich kvalifikované
činnosti

-

správne disciplinárne delikty

-

správne poriadkové delikty

91

V teórii sa objavujú i viaceré členenia podľa toho, aké kritérium je rozhodujúce, napr.:

- podľa subjektu – správne delikty FO – PO, so všeobecným subjektom – so špeciálnym
subjektom
- podľa zavinenia – správne delikty so zavinením – bez ohľadu na zavinenie
- podľa uplatnenia zásady legality alebo zásady oportunity – povinne prejednávané –
účelovo prejednávané.

92

36. ZODPOVEDNOSŤ ZA VÝKON VEREJNEJ SPRÁVY

Právna úprava

Ústava SR

Čl. 46
Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho
orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Čl. 127
Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva
podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(všeobecná právna úprava).

Tento zákon upravuje:

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len územná samospráva) za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Niektoré zákony upravujú podmienky náhrady za vecnú pomoc (§ 51 zákona č. 314/2001
Z.z.), náhradu v súvislosti s vykonávaním opatrení vyhlásených pri mimoriadnych
udalostiach a vo viacerých ďalších prípadoch. Niekedy zákony, ktoré obsahujú ustanovenia
o zodpovednosti za škodu, vymedzujú vzťah k zákonu č. 514/2003 ako k všeobecnej úprave
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone VS.

Výkon VS, zodpovednosť za výkon VS
Výkonom VS možno zasiahnuť do právnej sféry FO i PO len na základe zákona. Ak sa
zasiahne do majetkovej sféry osôb, musí nasledovať náhrada primeraná zásahu VS.

V niektorých prípadoch je zásahom VS nezákonné rozhodnutie alebo nezákonný
(nesprávny) postup orgánu VS.
Náhrada škody v týchto prípadoch podlieha verejno-právnej regulácii.
Orgány verejnej moci pri plnení svojich úloh niekedy zasiahnu aj do majetkových práv FO
a PO v súlade so zákonom a v jeho medziach. Náhrada škody alebo inej ujmy pripadá do
úvahy aj v týchto prípadoch, keď škoda alebo iná ujma vznikla zákonným postupom VS.
Môže ísť napr. o vyvlastnenie alebo o nútené obmedzenie vlastníckeho práva.

Zodpovednosť za výkon VS je právna zodpovednosť za zákonný a správny výkon VS.
Táto zodpovednosť sa musí uplatňovať vždy, keď sú splnené zákonom stanovené
podmienky bez ohľadu na to, či ide o orgán štátu alebo neštátny subjekt VS.

93

Zodpovedné osoby

Zodpovednými osobami sú: osoby činné vo VS, t.j. zamestnanci v ŠS, alebo vo VS,
funkcionári VS, úradné osoby, alebo inak označované osoby pôsobiace vo VS

Subjekty vyvodzujúce právnu zodpovednosť

a) subjekty pôsobiace vo vnútorných vzťahoch VS ( minister, starosta )
b) subjekty mimo VS (všeobecný súd voči verejnému činiteľovi, NR SR voči vláde )

Druhy právnej zodpovednosti

1. Disciplinárna zodpovednosť
Jej vznik je založený porušením disciplíny, služobných povinností vyplývajúcich jednak z
právnych predpisov, jednak z vnútorných normatívnych a individuálnych správnych úkonov
(vnútorné predpisy, služobné príkazy, inštrukcie, pokyny ...).

Možno ju uplatniť voči:

 štátnym zamestnancom

 zamestnancom subjektu VS

Jej základom je disciplinárny delikt -zavinené protiprávne konanie narušujúce služobnú
disciplínu.
Disciplinárne tresty (sankcie): písomné napomenutie, pokarhanie, hmotný postih
pozastavenie služobného postupu, ...( materiálne i nemateriálne )

2. Trestnoprávna zodpovednosť
Uplatňuje sa nielen voči zamestnancom VS, ale aj voči jej funkcionárom – konajú teda
v mene VS a disponujú verejnou mocou. Preto majú v porovnaní s inými občanmi zvýšenú
trestnú zodpovednosť, čím sa má zabrániť zneužívaniu právomoci vykonávanej vo verejnom
záujme
Uplatňujú ju súdy - pri priestupku uplatňujú správne orgány.

Verejným činiteľom je volený funkcionár alebo zodpovedný pracovník OŠS a samosprávy,
ak v rámci plnenia úloh VS používa právomoc, ktorá mu v rámci zodpovednosti za plnenie
týchto úloh bola zverená (napr. matrikár).
Trestný zákon jednak :

a) poskytuje ochranu verejným činiteľom prostredníctvom skutkovej podstaty TČ

útoku na VČ

b) ochraňuje spoločnosť prostredníctvom skutkovej podstaty TČ zneužívania

právomoci VČ.

3. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným
postupom

Predmetom ďalšieho výkladu je už len zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone VS len
v prípadoch nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu orgánu VS.

94

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone VS je osobitným druhom verejnoprávnej
zodpovednosti. Za škodu zodpovedá štát alebo obec či samosprávny kraj podľa toho, či
škoda bola spôsobená nezákonným výkonom štátnej správy alebo územnej samosprávy.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodovaním orgánov VS je jedným
z druhov právnej zodpovednosti (ďalšie sú už spomínaná trestnoprávna zodpovednosť a
disciplinárna zodpovednosť a i.) za výkon VS.

Spolu s ostatnými druhmi právnej zodpovednosti tvorí systém právnych záruk zákonnosti vo
VS. Systém právnych záruk sa môže efektívne kombinovať s etickými a politickými aspektmi
zodpovednosti.

Všeobecnými kritériami vzniku zodpovednosti za škodu sú tieto 4 kritériá:

 protiprávny úkon, prípadne škodová udalosť

 vznik škody

 príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody (kauzálny

nexus)

 zavinenie

Zodpovednosť za škodu môže byť:

a) subjektívna – na jej uplatnenie sa vyžaduje splnenie všetkých 4

všeobecných kritérií

b) objektívna – na zodpovednosť postačuje splnenie prvých troch

všeobecných kritérií, pričom nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik
škody zavinil alebo nezavinil

Pri subjektívnej zodpovednosti sa zodpovedný subjekt zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že
vznik škody nezavinil (vyvinenie, exkulpácia).
Pri objektívnej zodpovednosti za škodu zákony ustanovujú prípady, v ktorých napriek
splneniu uvedených kritérií zodpovedný subjekt za vzniknutú škodu nezodpovedá. To
znamená, že aj objektívnej zodpovednosti sa možno zbaviť (liberácia), avšak len preukázaním
tzv. liberačných dôvodov, ktoré ustanovuje priamo zákon. Ak zákon pre zodpovedný subjekt
neustanovuje žiaden dôvod liberácie, zodpovednosti za škodu sa zbaviť nemožno. Takýto
druh zodpovednosti za škodu sa označuje ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na
princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti za škodu sa konštruuje verejnoprávna
zodpovednosť štátu a v súčasnosti aj obcí a samosprávnych krajov.

Za vzniknutú škodu zodpovedá štát. Ide o objektívnu zodpovednosť pri:

- nezákonných rozhodnutiach,
- nezákonných zatknutiach, zadržaniach alebo iných pozbaveniach slobody,
- rozhodnutí o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutí pri väzbe,
- nesprávnom úradnom postupe.

95

Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, koná v mene štátu,
napr.:

-

Ministerstvo spravodlivosti SR (v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom
konaní, škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, súdny exekútor pri výkone
exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu)

-

Ministerstvo vnútra SR (škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Pol. zboru)

96

37. PRIESTUPKY

Právna úprava

Priestupok je samostatný druh správneho deliktu. Základy administratívnoprávnej
zodpovednosti za priestupok a konanie o ňom sú na rozdiel od iných správnych deliktov
čiastočne kodifikované v zákone SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorý predstavuje
všeobecnú právnu úpravu priestupkov a konania o priestupkoch.
Je v zásade úplnou kodifikáciou všeobecnej hmotnoprávnej časti priestupkového práva.

Definuje sa v ňom pojem priestupok, zavinenie a jeho formy, podmienky veku a príčetnosti,
na deliktuálnu spôsobilosť FO, niektoré okolnosti vylučujúce protiprávnosť a dôvody zániku
zodpovednosti za priestupok.
Predmetom všeobecnej úpravy je systém sankcií za priestupok, ochranných opatrení,
podmienky ukladania sankcií a ich výmery, možnosť upustenia od potrestania a pravidlá
ukladania sankcií pri súbehu priestupkov, všeobecné podmienky zodpovednosti mladistvého
za priestupok.
Skutkové podstaty priestupkov sú kodifikované len čiastočne. Obsahuje ich jednak zákon
o priestupkoch, jednak desiatky osobitných zákonov, ktoré zároveň so skutkovými podstatami
ustanovujú druh sankcie.

Zákon o priestupkoch obsahuje tiež osobitnú úpravu tých procesnoprávnych inštitútov, ktoré
vzhľadom na špecifiká správneho trestania sú upravené odchylne od správneho poriadku. Ak
zákon o priestupkoch neustanovuje inak, vzťahuje sa na procesný režim správneho trestania
priestupkov správny poriadok.

Pojem priestupok

Pozitívne i negatívne vymedzenie priestupku

Priestupok je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje verejný záujem a je za
priestupok výslovne označené v zákone o priestupkoch alebo v inom zákone (pozitívne
vymedzenie priestupku), ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných
právnych predpisov, alebo o trestný čin (negatívne vymedzenie priestupku).

Zákonná definícia priestupku sa zakladá na kombinácii materiálneho znaku a formálnych
znakov a na kombinácii pozitívneho vymedzenia a negatívneho vymedzenia.

Materiálne a formálne znaky

Materiálny znak i formálne znaky musia byť naplnené súčasne, inak nejde o priestupok.
Rovnaká požiadavka platí pre pozitívne i negatívne vymedzenie.
Pozitívne: o priestupok ide, ak ide o protiprávne konanie, ktoré je zavinené, porušuje alebo
ohrozuje sa ním verejný záujem, je výslovne označené za priestupok v zákone
Negatívne: protiprávne konanie nemožno podradiť pod pojem priestupok, ak ide o správny
delikt alebo trestný čin. Z negatívneho vymedzenia priestupku vyplýva, že nemožno jedným
a tým istým skutkom spáchať súčasne dva delikty: priestupok a zároveň iný správny delikt.

97

Materiálnym znakom sa rozumie spoločenská škodlivosť zavineného protiprávneho konania,
ktoré sa vyznačuje tým, že konanie (opomenutie konania) porušuje alebo ohrozuje verejný
záujem, t.j. ide o spoločenskú nebezpečnosť a škodlivosť.

Formálne znaky vyjadruje, že konanie napĺňa jednak všeobecné znaky priestupku
vymedzené zákonom (napr. podmienka veku páchateľa), jednak znaky skutkovej podstaty
konkrétneho priestupku (napr. priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, priestupku proti
plynulosti a bezpečnosti cestnej premávky). Znakmi skutkovej podstaty sú subjekt,
subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka. Uvedené znaky sú obligatórne. Správny orgán
musí skúmať, či sú naplnené všetky znaky súčasne, inak nesmie o protiprávnom konaní
konať a rozhodnúť ako o priestupku.

Okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť podľa priestup. zákona

sú nutná obrana, krajná núdza, konanie na príkaz. Nutná obrana je také konanie, ktorým sa
primeraným spôsobom odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený
zákonom. Krajná núdza je konanie, ktorým niekto odvracia priamo hroziace nebezpečenstvo
proti záujmu, ktorý je chránený zákonom, za predpokladu, že tým konaním nebude spôsobený
rovnaký následok ako ten ktorý priamo hrozil a nebezpečenstvo sa nedalo odvrátiť inak.
Dôvodom zániku trestnosti sú podľa priestup. Zákona výslovné uplynutie času a amnestia.

Skutková podstata priestupkov

Ide o súhrn typových (obligatórnych a fakultatívnych) znakov priestupkov určitého druhu. Pre
každú skutkovú podstatu priestupku sú charakteristické tieto znaky:

1/ Objekt priestupku

Objektom každého deliktu sa obvykle rozumejú určité relevantné záujmy alebo spoločenské
vzťahy, na ktorých ochrane má štát (verejná moc) záujem. Na rozdiel od súdnych deliktov je
objektom správnych deliktov prevažne záujem na ochrane riadneho výkonu VS.
Objektom priestupku sú vybrané spoločenské vzťahy, ktoré chráni zákon a proti ktorým
protiprávne konanie smeruje.

Z hľadiska stupňa všeobecnosti rozlišujeme objekt:

-

všeobecný (rodový) – rozumie sa ním súhrn typových znakov chránených zákonom
o priestupkoch a ostatnými zákonmi upravujúcimi priestupky. Ide o javy
a spoločenské vzťahy vo sfére pôsobnosti správnych orgánov, proti ktorým smeruje
protiprávne konanie porušujúce alebo ohrozujúce verejný záujem.

-

druhový (skupinový) - sa rozumie určitá presnejšie vymedzená skupina vzťahov so
spoločnými druhovými črtami (napr. skupina spoločenských vzťahov na úskeu
zdravotníctva, školstva, životného prostredia). Druhový objekt je v súčasnosti
kritériom členenia osobitnej hmotnoprávnej časti zákona o priestupkoch (napr.
priestupky na úseku školstva...). Tendencia je upravovať skutkové podstaty
priestupkov na jednotlivých úsekoch VS v osobitných zákonoch.

-

individuálny - predstavuje konkretizáciu záujmu, na ktorého ochranu sú určené
konkrétne ustanovenia priestupkového práva. Individuálny objekt je spojený

98

s konkrétnym priestupkom so zákonom špecifikovaným protiprávnym konaním
(napr. s ohrozením alebo porušením zdravotnej nezávadnosti pitnej vody, s ohrozením
výchovy a vzdelávania maloletého tým, že neprihlási dieťa na povinnú školskú
dochádzku). Určenie individuálneho objektu má význam pri presnej právnej
kvalifikácii priestupku a pri jeho odlíšení od iných deliktov, najmä od správnych
deliktov a z trestných činov predovšetkým na odlíšenie priestupku od prečinu.

U niektorých priestupkov sa stretávame okrem objektu tiež s hmotným predmetom útoku, t.j.
konkrétnym predmetom, proti ktorému útok smeruje (napr. kultúrna pamiatka, signalizačné
zariadenie, dopravná značka, úradná listina, odcudzený predmet, poškodený strom na
verejnom priestranstve, budova vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku).

2/ Objektívna stránka priestupku

Všeobecne sa ňou rozumie protiprávne konanie ako akt vôľového konania, škodlivý následok
a kauzálny nexus (príčinná súvislosť medzi konaním a následkom).
Protiprávne konanie môže mať dve formy, a to aktívnu formu konania (je daná komisívnym
konaním) alebo pasívnu (je daná omisívnym konaním, opomenutím konania, čiže nezákonná
nečinnosť, napr. nesplnenie povinnosti ohlásiť stratu alebo odcudzenie občianskeho
preukazu). Následkom je porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom.
Fakultatívnymi znakmi protiprávneho konania sú miesto a čas konania (napr. rušenie
nočného pokoja, znečistenie vodného toku).

Z hľadiska objektívnej stránky priestupku sú skutkové podstaty priestupkov formulované
v zákonoch rôzne:

-

bližším vymedzením konania – napr. kto úmyselne spôsobí škodu na cudzom majetku
krádežou , spreneverou, podvodom alebo znečistením či poškodením veci

-

ustanovením o tom, že priestupkom je porušenie právneho predpisu – napr. kto
v obchode alebo pri inom podnikaní spracúva, predáva alebo v súvislosti s tým
skladuje alebo po vykonanej oprave alebo úprave vydáva tovar z drahých kovov, ktorý
nezodpovedá právnym predpisom o jeho povinnom preskúšaní alebo úradnom
označení

-

len určením následku bez toho, aby sa podrobnejšie špecifikovalo, akým konaním
alebo opomenutím bol následok spôsobený – napr. kto poškodí iného na cene, akosti,
množstve alebo hmotnosti pri predaji tovaru alebo poskytovaní iných služieb.

3/ Subjekt

Subjektom priestupku je páchateľ, ktorým môže byť len FO, t.j. občan SR, ale aj cudzinec,
utečenec, odídenec, alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá naplnila všetky znaky
priestupku.
Rovnako ako trestné právo aj priestupkové právo je založené na osobnej zodpovednosti
jednotlivca.
Fyzická osoba musí mať deliktuálnu spôsobilosť teda spôsobilosť naplniť svojim konaním
všetky znaky skutkovej podstaty priestupku. Deliktuálna spôsobilosť sa u páchateľa
priestupku viaže na dosiahnutie veku - 15 rokov veku a na príčetnosť.

Za priestupok nie je zodpovedná osoba, ktorá v čase jeho spáchania nedovŕšila pätnásty rok
svojho veku, pre duševnú poruchu v čase jeho spáchania nemohla rozpoznať, že ide o
porušenie alebo ohrozenie verejného záujmu chráneného zákonom, alebo nemohla ovládať

99

svoje konanie. Zodpovednosti sa však nezbavuje ten, kto sa do stavu nepríčetnosti priviedol,
hoci len z nedbanlivosti, požitím alkoholu alebo užitím inej návykovej látky.

Páchateľa, ktorý dovŕšil 15. rok svojho veku a neprekročil 18. rok svojho veku označuje
zákona o priestupkoch ako mladistvého, s čím sa spájajú najmä miernejšie sankcie (tresty) za
podmienok ustanovených v zákone o priestupkoch, má teda privilegované postavenie, čo sa
týka ukladania sankcií, neprípustnosť prejednať jeho priestupok v skrátenom rozkaznom
konaní, ako aj osobitná ochrana jeho práv pri odvolaní.

Subjekt priestupku môže byť všeobecný (každá FO), alebo špeciálny (napr. cudzinec, ktorý
spácha priestupok na úseku pobytu cudzincov, zákonný zástupca dieťaťa, ktoré neplní
povinnú školskú dochádzku, vodič motorového vozidla).

Z osobnej pôsobnosti zákona o priestupkoch sú vyňaté osoby:

-

požívajúce výsady a imunity podľa zákona alebo medzinárodného práva

-

ďalší okruh FO kvôli ich osobitnému právnemu statusu. Na rozdiel od osôb, na ktoré
sa vzťahujú výsady a imunity a ktoré nie sú trestané za priestupok, druhý okruh osôb
sa nezbavuje trestnosti. Ich priestupky sa však neprejednávajú podľa zákona
o priestupkoch, ale v rámci disciplinárneho konania podľa osobitných zákonov
upravujúcich ich právny status (osoby podliehajúce vojenskej disciplinárnej
právomoci, príslušníci Policajného zboru a príslušníci Zboru väzenskej a justičnej
stráže Slovenskej republiky, SIS, osoby počas výkonu trestu odňatia slobody, ale tiež
sudcov a prokurátorov).

4/ Subjektívna stránka priestupku

Subjektívna stránka ako ďalší obligatórny znak skutkovej podstaty priestupku sa týka
zavinenia. Je ním psychický vzťah páchateľa k svojmu konaniu a jeho následkom. Formy
zavinenia sa v priestupkovom práve konštruujú síce rovnako ako v trestnom práve ako
úmyselné zavinenie a zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne nevyžaduje úmysel (napr.
priestupok proti majetku).

Nedbanlivosť môže byť vedomá a nevedomá.

Priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ:

a) vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez
primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, (vedomá
nedbanlivosť) alebo

b) nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to
vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol (nevedomá
nedbanlivosť)

Úmysel môže byť priamy alebo nepriamy.

100

Priestupok je spáchaný úmyselne, ak páchateľ:

a) chcel svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom (priamy úmysel)
alebo

b) vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre
prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel)

Zavinenie sa teda konštruuje na intelektuálnej zložke (vedieť) a na vôľovej zložke (chcieť).
Členenie na 2 základné formy zavinenia vychádza z existencie alebo absencie uvedených
zložiek. Skúmanie formy a stupňa zavinenia je významné pri ukladaní a výmere sankcie
(trestu) za priestupok.

Súčasťou subjektívnej stránky sú popri zavinení fakultatívne znaky, ktorými sú pohnútka
(psychický podnet ku spáchaniu priestupku) a cieľ (čo sledoval páchateľ spáchaním
priestupku). Na rozdiel od trestného práva priestupkové právo nepozná prípravu na
priestupok, pokus sa trestá len výnimočne (napr. pri priestupku proti majetku). V oboch
prípadoch ide o vývojové štádiá deliktu. Ich nepostihnuteľnosť v priestupkovom práve
znamená, že trestný je len dokonaný čin, dokonaný priestupok.

Zodpovednosť za porušenie povinnosti uloženej právnickej osobe

Za porušenie povinnosti uloženej právnickej osobe zodpovedá podľa tohto zákona ten, kto za
právnickú osobu konal alebo mal konať, a ak ide o konanie na príkaz, ten, kto dal na konanie
príkaz.

Sankcie

Právnym následkom priestupku môže byť sankcia (trest) alebo aj ochranné opatrenie.
Podstatou sankcie je ujma, ktorá vznikne páchateľovi, prípadne jeho morálne odsúdenie.
Často zasahuje do jeho ústavou zaručených práv. Má však pôsobiť na páchateľa výchovne
a má ho odvracať od protiprávneho konania.
Sankcia nie je obligatórnym právnym následkom priestupku. Od uloženia sankcie možno
totiž v rozhodnutí o priestupku upustiť, ak k náprave páchateľa postačí samotné prejednanie
priestupku. Upustenie od uloženia sankcie predpokladá, že správny orgán rozhodol o vine
páchateľa. SO je povinný skúmať, či samotné prejednanie priestupku postačí k náprave
páchateľa. Upustenie od uloženia sankcie nevylučuje možnosť uložiť ochranné opatrenie,
povinnosť nahradiť škodu spôsobenú priestupkom a povinnosť uhradiť trovy konania. Na
upustenie od uloženia sankcie nie je právny nárok.

Za priestupok možno uložiť len sankcie, ktoré ustanovuje zákon o priestupkoch.

Za priestupok možno uložiť tieto sankcie:

a) pokarhanie,
b) pokutu,
c) zákaz činnosti,
d) prepadnutie veci.

101

Sankciu možno uložiť samostatne (za priestupok sa uloží jedna zo sankcií) alebo s inou
sankciou (za priestupok sa uloží viac sankcií súčasne, napr. pokuta a zákaz činnosti);
pokarhanie nemožno uložiť spolu s pokutou.

Pri určení druhu sankcie a jej výmer sa prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob
jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia,
na pohnútky a na osobu páchateľa. Pri ukladaní sankcie sa uplatňujú zásady zákonnosti,
spravodlivosti, primeranosti a individualizácie.

Pokuta za priestupok

Pokuta je najčastejšou sankciou za priestupok. Výška pokuty sa ustanovuje v zákone
o priestupkoch a v iných zákonoch pri jednotlivých skutkových podstatách priestupku
ustanovením jej hornej hranice. Vyskytujú sa však aj zákony, ktoré ustanovujú nielen hornú,
ale tiež dolnú hranicu pokuty (napr. stavebný zákon za stavebné priestupky).

ZoP upravuje podmienky spoločného konania o priestupkoch toho istého páchateľa. Za viac
priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží sankcia podľa
ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný. Zákaz činnosti
možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorý z týchto priestupkov.

V blokovom konaní možno uložiť pokutu do 1 000 Sk (niektoré zákony ustanovujú vyššiu
hornú hranicu, napr. 5 000 Sk za priestupok na úseku cestnej dopravy), a v rozkaznom konaní
do 4 000 Sk.

Horná hranica pokuty u mladistvých sa znižuje na polovicu. Nesmie byť pritom vyššia ako
4 000 Sk a v blokovom konaní nesmie byť vyššia ako 500 Sk. Ak zákon o priestupkoch alebo
iný zákon umožňuje uložiť v blokovom konaní pokutu vyššiu ako 1 000 Sk, mladistvému
možno uložiť v blokovom konaní pokutu do 1 000 Sk.
Pokuta je príjmom obce alebo štátneho rozpočtu podľa toho, o ktorý druh priestupku ide.

Zákaz činnosti za priestupok

možno uložiť len za priestupky uvedené v osobitnej časti zákona o priestupkoch alebo v inom
zákone a na čas v nich ustanovený, najdlhšie na dva roky, a ak ide o činnosť, ktorú páchateľ
vykonáva v pracovnom alebo v inom obdobnom pomere alebo na ktorú treba povolenie alebo
súhlas štátneho orgánu, a ak páchateľ spáchal priestupok touto činnosťou alebo v súvislosti s
ňou

. Zákazom činnosti pracovný alebo iný obdobný pomer nezaniká ani sa

nezrušuje povolenie alebo súhlas na výkon činnosti.

Do času zákazu činnosti sa započítava čas, po ktorý páchateľ na základe
opatrenia orgánu ŠS vykonaného v súvislosti s prejednávaným priestupkom
nesmel už túto činnosť vykonávať (napr. ak sa vysloví zákaz za tzv. dopravný
priestupok viesť motorové vozidlo na čas 1 roka, započíta sa do tejto výmery aj
čas od zadržania vodičského oprávnenia do nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia o tomto priestupku).

Od výkonu zvyšku zákazu činnosti možno upustiť, ak

102

-

uplynula polovica výkonu tejto sankcie

-

páchateľ priestupku preukázal spôsobom svojho života, že jej ďalší výkon
nie je potrebný

O upustení sa môže rozhodnúť aj na žiadosť páchateľa priestupku.
Mladistvému možno uložiť sankciu zákazu činnosti najdlhšie na 1 rok, ak nebráni
výkon tejto sankcie jeho príprave na povolanie.

Prepadnutie veci

prepadnutie veci možno uložiť, ak vec patrí páchateľovi a bola použitá na spáchanie
priestupku alebo bola na to určená, alebo bola priestupkom získaná alebo nadobudnutá za vec
získanú priestupkom.
Prepadnutie veci podobne ako zákaz činnosti má brániť páchateľovi v opakovaní priestupku,
tiež mu má odňať prospech z priestupku. Túto sankciu možno uložiť samostatne alebo s inou
sankciou. Základnou podmienkou je, že celá vec, ktorej prepadnutie sa má vysloviť, patrí
páchateľovi priestupku. Za prepadnutú nemožno vysloviť vec zverenú do úschovy, požičanú,
odcudzenú. Ak sú pochybnosti o vlastníctve k veci, správny orgán postupuje vo vzťahu k tejto
otázke ako o predbežnej otázke podľa správneho poriadku.

Prepadnutie veci ako sankciu za priestupok nemožno zamieňať s ochranným opatrením
zhabania veci. Prepadnutie veci nemožno vysloviť, ak je jej hodnota v nápadnom nepomere k
povahe priestupku (zásada proporcionality). Vlastníkom prepadnutej veci sa stáva Slovenská
republika.

Ochranné opatrenia

Účelom ochranných opatrení je odstrániť alebo obmedziť možnosť ďalšieho páchania
priestupkov určitého druhu. Nejde však o sankcie, hoci svojimi dôsledkami sa sankciám
značne podobajú. Sú tiež ujmou za priestupok, avšak majú špecifický účel aj obsah. Ich
pojmovým znakom nie je pôsobenie ujmy. Pôsobia pro futuro ako preventívne opatrenie

Ochrannými opatreniami sú:

a) obmedzujúce opatrenie
b) zhabanie veci.

Obmedzujúce opatrenie spočíva v zákaze navštevovať určené verejne prístupné miesta a
miestnosti, v ktorých sa podávajú alkoholické nápoje alebo konajú verejné telovýchovné,
športové alebo kultúrne podujatia. Možno ho uložiť páchateľovi priestupku na úseku ochrany
pred alkoholizmom a inými toxikomániami, priestupku proti verejnému poriadku a
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu.
Obmedzujúce opatrenie možno uložiť len spolu so sankciou a najdlhšie na jeden rok, nesmie
nahrádzať sankciu zákazu činnosti. Musí byť primerané povahe a závažnosti spáchaného
priestupku.

Zhabanie veci – prichádza do úvahy, ak nebola uložená sankcia prepadnutia veci podľa Zo. Je
to druh ochranného opatrenia. Vec možno zhabať, ak:
a) patrí páchateľovi, ktorého nemožno za priestupok stíhať (napr. pre nedostatok veku), alebo

103

b) nepatrí páchateľovi priestupku a ak to vyžaduje bezpečnosť osôb alebo majetku alebo iný
všeobecný záujem.
O zhabaní veci nemožno rozhodnúť, ak od konania, ktoré má znaky priestupku, uplynuli dva
roky. Platí tu tiež zásada primeranosti. Vlastníkom zhabanej veci sa stáva Slovenská
republika.

38. SPRÁVNE DELIKTY FYZICKÝCH OSÔB

Popri priestupku, správnom disciplinárnom delikte a správnom poriadkovom delikte je FO
zodpovedná tiež za iné správne delikty. Netvoria homogénnu skupinu deliktov.
Správnym deliktom sú len vtedy, ak napĺňajú jeho pojmové znaky a znaky skutkovej
podstaty.
Iným správnym deliktom FO je spravidla zavinené protiprávne konanie FO, ktorého
znaky ustanovujú osobitné zákony, za ktoré správny orgán ukladá sankciu ustanovenú
zákonom, ak nejde o trestný čin.
Iné správne delikty FO možno členiť na 3 skupiny:

-

správne delikty zamestnancov

-

správne delikty osôb oprávnených na podnikanie alebo výkon kvalifikovanej činnosti

-

tzv. zvyškové správne delikty

Ďalšie členenie:

-

postihované na základe zavinenia

-

postihované bez ohľadu na zavinenie

Postihované na základe zavinenia

Správnym deliktom FO postihovaným na základe zavinenia je zavinené protiprávne
konanie FO, ktorého znaky sú uvedené v osobitných zákonoch, za ktoré ukladá orgán
verejnej správy (správny orgán) sankciu ustanovenú v zákone, ak nejde o trestný čin.

Ide o delikty odlišujúce sa svojimi znakmi:

-

subjektom – v porovnaní so správnymi deliktmi PO

-

subjektívnou stránkou - v porovnaní so správnymi deliktmi podnikateľov
a vykonávateľov kvalifikovaných činností

-

objektívnou stránkou - v porovnaní so správnymi disciplinárnymi alebo poriadkovými
deliktmi

-

dôvody, pre ktoré sú správne delikty FO vynímané spod režimu priestupkového práva

Na postih deliktov sa nevzťahuje právny režim priestupkového práva. Tieto delikty
prejednávajú správne orgány v právnom konaní bez odchýlok ustanovených všeobecnou
právnou úpravou priestupkov, ktorú predstavuje zákon o priestupkoch.

Vzhľadom na platnú právnu úpravu možno rozlíšiť 2 základné skupiny správnych
deliktov FO postihovaných na základe zavinenia:

104

1.) Správne delikty, ktorých subjektom je zamestnanec PO napr. vedúci pracovník,
funkcionár atď., ktorého protiprávne konanie spočíva v porušení povinností daných jeho
postavením

Tieto delikty vznikajú napr. na úseku vodného a lesného hospodárstva, ochrany ovzdušia,
životného prostredia atď. Tieto správne delikty majú veľa spoločných znakov s priestupkami.
V prípade možného prekrývania znakov deliktov oboch spomenutých druhov má prednosť
postih za iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných zákonov.
Základný rozdiel medzi priestupkom a iným deliktom je v subjekte, ktorý je pri inom
správnom delikte FO, postihovanom na základe zavinenia, špecifikovaný svojím postavením
vo vzťahu k PO, ktorej predmetu sa porušená povinnosť týka.
Zákon o priestupkoch takéto obmedzenie osobnej pôsobnosti zákona nepozná. Priestupcom
môže byť ktorákoľvek FO, ak má deliktuálnu spôsobilosť. Ostatné odlišnosti sú napr. druh a
výška sankcie, lehoty na zánik trestnosti deliktu, okruh SO oprávnených delikt prejednať,
odlišný procesný režim postihu.

2.) skupina – správne delikty FO, ktorých postih je vyňatý z

režimu priestupkového zákona

napr. podľa zákona o lotériách a iných podobných hrách, postih poistenia podľa právnej
úpravy zdravotného poistenia.

Uvedené správne delikty nemajú definičné znaky priestupku, pretože nie sú v zákonoch
výslovne označené ako priestupky, ale nie sú ani disciplinárnymi deliktmi, pretože spáchanie
deliktu sa tu viaže na zamestnanecký vzťah k PO alebo na iné podmienky, ktoré
s disciplinárnymi deliktmi nesúvisia. Správne delikty FO postihované na základe zavinenia
majú legislatívne vyjadrenie v mnohých právnych predpisoch upravujúcich vzťahy pri výkone
jednotlivých úsekoch verejnej správy.

Postihované zásadne bez ohľadu na zavinenie

Pri správnych deliktoch FO postihovaných zásadne bez ohľadu na zavinenie ide o protiprávne
konanie FO oprávnenej na výkon činností.

Zodpovednosti podliehajú FO vystupujúce ako podnikatelia alebo prevádzkovatelia
kvalifikovaných činností. Sú postihované zásadne bez ohľadu na zavinenie. Zavinenie sa
neskúma a fyzická osoba sa trestá na základe princípu objektívnej zodpovednosti. Jediným
hľadiskom, ktoré odlišuje takýto správny delikt od priestupku je výkon určitej kvalifikovanej
činnosti.

Právna úprava rieši problematiku správnych deliktov podnikajúcich FO spoločne so
správnymi deliktmi PO a preto majú označenie ako správne delikty zmiešanej povahy.
Napr. starosta môže PO alebo FO oprávnenej na podnikanie uložiť pokutu do 200 tis. Sk, ak
poruší nariadenie, neudržuje čistotu a poriadok alebo si nesplní povinnosť uloženú starostom
v stanovenej lehote ... Pokutu je možné uložiť len do jedného roka odo dňa kedy sa starosta
dozvedel o protiprávnom konaní najneskôr do 3 rokov od porušenia nariadenia, nesplnenia
povinnosti atď.

Najčastejším deliktom tohto druhu sú správne delikty podnikateľov t.j. osôb oprávnených
podnikať. Pojem podnikanie sa definuje v Obchodnom zákonníku. Deliktuálna spôsobilosť
podnikateľa však vyplýva z Občianskeho zákonníka a treba prihliadnuť aj na živnostenský
zákon a na ustanovenia Zákonníka práce. Zodpovednosť za správny delikt podnikateľa alebo

105

vykonávateľa kvalifikovanej činnosti sa uplatňuje za podmienok zásadne zhodných
s podmienkami pre PO.

Odlišovacím znakom je len subjekt správneho deliktu. Rovnaký je jednotiaci charakter
vykonávanej činnosti i rovnaká možnosť ohrozenia verejného záujmu.

39. SPRÁVNE DELIKTY PRÁVNICKÝCH OSÔB

Správnym deliktom PO je protiprávne konanie PO, ktorého znaky ustanovuje zákon
a za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú administratívnoprávnou normou.

Od ostatných správnych deliktov sa tieto delikty odlišujú znakom zodpovednej osoby, ktorou
je PO ako celok, nie teda FO – ich zamestnanci, členovia a pod., ktorých prostredníctvom PO
koná. Sú postihované zásadne bez ohľadu na zavinenie.

Súčasná právna úprava správneho trestania PO obsahuje len zriedkavo správne delikty
výlučne právnických osôb. Zákony väčšinou upravujú zodpovednosť PO za správne delikty
spoločne so zodpovednosťou podnikajúcich FO. V zákonoch možno nájsť ich spoločnú
právnu úpravu v ustanoveniach s názvom správne delikty, iné správne delikty, sankcie a pod.

Charakteristické črty

 subjektom správneho deliktu môže byť len osoba, ktorá má deliktuálnu spôsobilosť

(spôsobilosť na protiprávne konanie). Deliktuálna spôsobilosť PO sa spája s jej
existenciou. To znamená, že PO vzniknutej zo zákona vzniká jej deliktuálna spôsobilosť
dňom nadobudnutia účinnosti zákona. PO, ktorá sa povinne zapisuje do OR, dňom zápisu
do OR. Spôsob vzniku a zániku PO upravujú zákony. Pojem PO náš právny poriadok
nedefinuje. OZ obsahuje len ich neúplný výpočet t.j. združenie FO alebo PO, účelové
združenie majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty o ktorých to ustanoví
zákon. Každá PO má deliktuálnu spôsobilosť, a to ako celok, bez ohľadu na to, či v jej
mene alebo aj bez poverenia koná štatutárny orgán, zamestnanec, konateľ alebo člen PO.
Ak je subjektom správneho deliktu podnikajúca FO, zákony pri úprave zodpovednosti za
správny delikt kladú dôraz na charakter činnosti. To znamená, že FO – podnikateľ
zodpovedá za správny delikt vtedy, ak sa ho dopustí pri výkone podnikateľskej činnosti
alebo v súvislosti s jej podnikateľskou činnosťou. PO takéto obmedzenie v zákone nemá.
Podnikajúca FO má deliktuálnu spôsobilosť odo dňa, odkedy je oprávnená podnikať (na
základe koncesie, súhlasu, povolenia).

 k subjektívnej stránke správneho deliktu PO je potrebné uviesť, že u PO nemožno,

okrem výnimiek, hovoriť o zavinení v tom istom zmysle ako u FO, pretože zavinenie je
stav vedomia a vôle, ktorý môže mať len FO. Nepožaduje sa preukázať zavinenie FO,
ktorá za PO konala alebo mala konať. Zavinenie teda nie je pojmovým znakom
správneho deliktu PO. Preukazuje sa len porušenie právnej povinnosti, ide o tzv.
objektívnu zodpovednosť a to absolútnu. Ak ide o fyzickú osobu – podnikateľa,
rozhodujúce je protiprávne konanie a jeho následky, ktoré sa musia posudzovať zásadne
rovnako ako obdobné konanie PO, pričom zavinenie nie je rozhodujúce. Z praktického
hľadiska hľadanie skutočného vinníka a dokazovanie jeho viny je pri výkone rôznych
vysoko špecializovaných činností PO alebo podnikajúcej FO veľmi ťažké a zdĺhavé, ak

106

činnosť vykonávajú viaceré osoby, naviac v rôznom pracovnom postavení. Za porušenie
právnych povinností uložených PO zodpovedá FO, ktorá zastupuje PO navonok.

 na naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu PO sa teda tiež vyžaduje, aby konanie

naplnilo jednak všeobecné znaky (protiprávnosť konania, existencia zodpovednej osoby,
trestnosť ustanovená zákonom), jednak znaky charakterizujúce objekt, objektívnu
stránku, subjekt, subjektívnu stránku deliktu.

▪ objektívna stránka zmiešaných správnych deliktov (sú to delikty, ktorých skutkové

podstaty upravujú osobitné zákony spoločne pre PO aj pre FO – podnikateľov a pri ktorých
je totožný proces správneho trestania) je formulovaná vo vyše 200 zákonoch. Preto
kodifikácia tu nie je možná. Objektívna stránka spočíva v protiprávnom konaní a jeho
následkoch. Protiprávnosť konania PO môže byť APN vymedzená ako protiprávny spôsob
konania ako konanie, ktoré je v rozpore s APN, napr. neoprávnená výroba, porušenie
právnych predpisov, následok protiprávneho konania môže byť vymedzený bez
špecifikovania aktívneho protiprávneho konania (opomenutie povinnosti, zamorenie pitnej
vody)

 objektom zmiešaných správnych deliktov sú záujmy chránené konkrétnymi zákonmi

upravujúcimi určitú oblasť, odvetvie VS (napr. objektom správneho deliktu na úseku
horskej služby je záujem na bezpečnosti osôb v horských oblastiach).

Sankcie

Sankciou za správny delikt je spravidla pokuta, len výnimočne aj iná sankcia. Výška pokuty
je najčastejšie určená sadzbou sankcie, spravidla pevnou hornou hranicou, iným spôsobom
(napr. prostredníctvom percentuálneho prepočtu vo vzťahu k určitej sume, násobkom
predchádzajúcej pokuty...). Možný je prísnejší trest pri opakovanom správnom delikte. Menej
častými trestami sú prepadnutie veci a zákaz činnosti. V niektorých prípadoch súčasťou
výroku o sankcii je výrok o pokute a zároveň výrok o povinnosti odstrániť protiprávny stav
alebo obnoviť pôvodný stav (pod hrozbou ďalšej pokuty v prípade nesplnenia tejto
povinnosti).

O správnych deliktoch PO rozhodujú správne orgány v správnom konaní, pričom platí
zásada oficiality, pokiaľ ide o začatie konania. Správny orgán koná a rozhoduje o správnom
delikte podľa správneho poriadku.

Lehoty na uplatnenie trestu

Zánik trestnosti sa najčastejšie spája s uplynutím 1-ročnej subjektívnej a 3-ročnej objektívnej
lehoty. Tieto lehoty sú prekluzívne a preto nemôžu byť predĺžené rozhodnutím správneho
orgánu.

107

40. SPRÁVNE DISCIPLINÁRNE DELIKTY

Správny disciplinárny delikt je deliktom FO. Špecifikum tohto druhu deliktu spočíva
v tom, že porušená povinnosť súvisí s príslušnosťou FO k určitej organizácii. Za
disciplinárne delikty správno-právneho charakteru sa považujú preto, že ich postihom
sa chráni riadny výkon verejnej služby a s tým súvisiaca disciplína, resp. profesijná
etika.
Správne disciplinárne delikty sa odlišujú od ostatných správnych deliktov najmä v tom,
že:
 objektívna stránka ako znak skutkovej podstaty správneho disciplinárneho deliktu je

konanie spočívajúce v porušení právnych povinností súvisiacich s výkonom verejnej
služby.

 subjekt je vždy špeciálny, je ním zásadne príslušník uvedenej organizácie. Ide o FO,

ktoré sú v osobitných právnych vzťahoch k určitej ustanovizni, s osobitnými právami a
povinnosťami vyplývajúcimi práve z tohto vzťahu (napr. ide o právny vzťah zubného
lekára stomatológa a Slovenskej komory zubných lekárov, advokáta a Slovenskej
advokátskej komory, študenta vysokej školy a vysokou školou, zamestnanca v štátnej
správe a jeho služobným úradom). Druhom správnych deliktov sú disciplinárne delikty,
kým o nich rozhoduje disciplinárny orgán subjektu alebo vykonávateľa verejnej správy
ktorému zákon zveruje disciplinárnu právomoc (napr. podľa notárskeho poriadku
disciplinárnu právomoc Notárskej komory voči notárom uplatňuje jej disciplinárny orgán
a to prezídium tejto komory).

 objektom je riadny výkon verejnej služby vrátane štátnej služby a s tým súvisiaca

služobná disciplína, t.j. vnútorná disciplína a poriadok. Popri poriadku vo vnútorných
vzťahoch vystupuje do popredia profesijná etika upravená v etických kódexoch pre osoby
pôsobiace v právnych vzťahoch k určitej ustanovizni.

 subjektívna stránka je založená na zavinení

Právna zodpovednosť za disciplinárny delikt nie je právnym inštitútom iba správneho práva.
Uplatňuje sa v rôznych právnych vzťahoch, napr. v pracovnoprávnych vzťahoch medzi
zamestnávateľom a zamestnancom – tu sa napr. postupuje podľa Zákonníka práce.

Protiprávne konanie, zakladajúce znaky skutkovej podstaty správneho disciplinárneho deliktu,
nemôže byť zároveň priestupkom, a teda nepostupuje sa pri jeho postihu podľa právneho
režimu priestupkového práva.

Postih týchto druhov správnych deliktov nie je upravený jednotne ale je upravený vo
viacerých osobitných zákonoch. Súčasťou zákonov je postup pri uplatňovaní tejto

108

administratívnoprávnej zodpovednosti, výnimočne so subsidiárnym využitím všeobecnej
právnej úpravy správneho konania z.č.71/1967 Zb. o správnom konaní.

Povahu správneho deliktu majú len verejnoprávne disciplinárne delikty (a nimi nie sú
disciplinárne delikty členov družstiev, politických strán alebo občianskych združení).
Verejnoprávny delikt v oblasti štátnej správy je spojený s inštitútom štátnej služby, prípadne
služby v ozbrojených silách, konanej na základe brannej povinnosti.

Podrobnejšie sa postup pri ukladaní disciplinárnych trestov (opatrenia, sankcie) ustanovuje
v disciplinárnych poriadkoch, ktoré sú vnútornými predpismi subjektov správy, resp. ich
vykonávateľov.

Správnymi disciplinárnymi deliktmi nie sú
disciplinárne delikty poslancov NR SR a podľa niektorých autorov ani disciplinárne delikty
sudcov, hoci majú nepochybne verejnoprávny charakter. Ak zo zákona nevyplýva niečo iné,
môže dôjsť k situácii, že jedno protiprávne konanie napĺňa skutkovú podstatu jednak
priestupku, jednak skutkovú podstatu disciplinárneho deliktu. V tomto prípade neplatí zásada
ne bis in idem, a zásadne sa pripúšťa postih za oba druhy deliktov, pretože tieto sa svojím
objektom odlišujú.

Príklad:
Podľa zákona o štátnej službe colníkov disciplinárnym zavinením je zavinené porušenie
povinnosti colníka, ak nie je trestným činom alebo priestupkom. Disciplinárnymi opatreniami
sú napr. pokarhanie, zníženie služobného platu, hodnosti, zákaz činnosti ...

109

41. SPRÁVNE PORIADKOVÉ DELIKTY

Správny poriadkový delikt je procesným deliktom, pretože postih prichádza do úvahy
len vtedy, ak osoba nesplnila procesnú povinnosť uloženú právnym predpisom.

Právna úprava

-

SPD upravuje celý rad zákonov, najmä, tie ktoré upravujú výkon správneho dozoru

-

subsidiárne použitie správneho poriadku

Správny poriadkový delikt nie je všeobecne právne upravený. Skutkové podstaty týchto
deliktov sú predmetom úpravy mnohých zákonov, napríklad správneho poriadku, zákona
o kontrole, zákonov reglementujúcich postavenie a oprávnenia inšpekcií a pod. So správnymi
poriadkovými deliktmi je možné stretnúť sa aj v iných odvetviach práva napr. v trestnom
poriadku, OSP.

Skutková podstata

Objektom je ochrana pred porušovaním povinností vyplývajúcich z procesnoprávnych
predpisov vo VS

Objektívna stránka spočíva v marení, narušovaní, alebo v sťažovaní priebehu
správnoprávneho, rozhodovacieho procesu, prípadne jeho účelu, alebo v neposkytnutí
potrebnej súčinnosti so správnym orgánom tým, že zodpovedná osoba nesplní procesnú
povinnosť spôsobom ustanoveným v zákone

Subjektom je najčastejšie FO

Subjektívna stránka
Subjektívna stránka t.j. zavinenie, nie je pri poriadkovom delikte rozhodujúce – neskúma sa.
Na zodpovednosť stačí samotný fakt porušenia povinnosti. Len výnimočne sa vyžaduje napr.
pri ukladaní poriadkovej pokuty na niektorých úsekoch výkonu štátneho dozoru niektorým
štátnymi inšpekciami napr. inšpekciou životného prostredia, obchodnou inšpekciou. SPD sa
prejednáva vždy na základe zásady oportunity.

Sankcia

Správny poriadkový delikt sa prejednáva vždy na základe zásady oportunity, to znamená, že
uloženie sankcie je právom správneho orgánu a nie povinnosťou.

Sankcia tu plní funkciu zabezpečiť priebeh a účel procesu, v rámci ktorého sa uplatňuje.
Správny orgán môže uložiť poriadkovú pokutu i opakovane, pričom sa ustanovuje max.

110

hranica sankcie. V niektorých prípadoch zákony počítajú s možnosťou odpustiť alebo znížiť
uloženú poriadkovú sankciu.
Ďalším špecifikom je, že dodatočné splnenie právnej povinnosti vylučuje uloženie
poriadkovej sankcie.

Špecifiká - zhrnutie

 zásada oportunity

 možnosť opakovaného uloženia sankcie

 možnosť zníženia alebo odpustenia poriadkovej pokuty

 dodatočné splnenie povinnosti vylučuje uloženie poriadkovej sankcie

 zavinenie nie je rozhodujúce

SPD sú napr. :

-

neposkytnutie potrebnej súčinnosti

-

nedostavenie sa pred správny orgán

-

poskytnutie nepravdivých údajov

-

nevydanie veci dôležitej pre konanie

Príklad: Živnostenský úrad môže kontrolovanej osobe ktorá marí, ruší alebo inak sťažuje
výkon kontroly (odmieta súčinnosť)uložiť poriadkovú pokutu do 10 tis. Sk aj opakovane.

111

42. NEZÁKONNOSŤ A NESPRÁVNOSŤ VO VEREJNEJ SPRÁVE

Ak sa orgán verejnej moci dopustí nesprávneho úradného postupu alebo rozhodne
nezákonne a spôsobí škodu, Ústavný súd SR môže poškodenému priznať primerané finančné
zadosťučinenie.

Právna úprava

Súčasnú právnu úpravu predstavujú č. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 4 Ústavy SR a zákon č.
514/2003 Z.z.

Podľa čl. 46 každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 127 Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Primerané finančné
zadosťučinenie nemôže byť ekvivalentom ušlej mzdy a odmien. Nemožno ho stotožniť
s odškodným, s náhradou za škodu alebo ušlý zisk.

Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Pojem verejná moc zahŕňa i verejnú správu. Verejná moc sa člení na štátnu moc
a ostatnú verejnú moc. Táto ostatná verejná moc, ktorú ústava a zákony v určitom rozsahu
zverujú subjektom neštátneho charakteru vo veciach správy verejných záležitostí
(predovšetkým subjektom územnej samosprávy) je od štátnej moci v istom zmysle odvodená
a nemôže s ňou byť v rozpore.

Pojem výkon verejnej moci vymedzuje tento zákon ako rozhodovanie a úradný postup
orgánov verejnej moci o právach, PCHZ a povinnostiach FO alebo PO. Orgánom verejnej
moci je podľa tohto zákona štátny orgán, orgán územnej samosprávy, verejnoprávna
inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, FO alebo PO, ktorým zákon zveril výkon verejnej
moci.

Zákon č. 514/2003 Z.z. vychádza z princípu objektívnej zodpovednosti za škodu. To
znamená, že za škodu spôsobenú pri výkone štátnej správy objektívne zodpovedá štát. Za
škodu spôsobenú pri výkone územnej samosprávy orgánmi územnej samosprávy objektívne
zodpovedá obec alebo samosprávny kraj. Tejto zodpovednosti sa nemôžu zbaviť (absolútna
zodpovednosť).

Zodpovedné subjekty (štát, obce, samosprávne kraje) zodpovedajú za škodu spôsobenú pri
výkone VS:

-

nezákonným rozhodnutím

-

nesprávnym úradným postupom

112

Takýto rozsah zodpovednosti vymedzuje jednak ústava, jednak zákon č. 514/2003 Z.z.

Nezákonné rozhodnutie

Zákon č. 514/2003 Z.z. nezákonnosť výslovne nedefinuje, rozumie sa ňou protiprávnosť,
teda rozpor rozhodnutia nielen so zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi, ale aj s medzinárodnými zmluvami, nariadeniami a smernicami EÚ.

Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím je:

a) existencia rozhodnutia, ktoré je právoplatné
b) rozhodnutie musí byť zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom (táto podmienka neplatí, ak orgán verejnej správy prekročil svoju
právomoc vydaným rozhodnutím)

c) podanie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu zo strany oprávnenej

osoby, teda vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov (v prípadoch hodných
osobitného zreteľa sa splnenie tejto podmienky nevyžaduje)

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má:

-

účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní

-

aj ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, hoci s ním ako s účastníkom
konania konané malo byť

-

ten, komu nezákonným rozhodnutím vznikla škoda, ak bolo nezákonné rozhodnutie
vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní

Nesprávny úradný postup

Zákon č. 514/2003 Z.z. za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie povinnosti orgánu
verejnej správy urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu VS pri výkone VS, zbytočné prieťahy v konaní alebo iné nezákonné zásahy do práv,
PCHZ FO a PO. Najčastejším prípadom nesprávneho úradného postupu orgánu ŠS je
porušenie procesnoprávnych noriem upravujúcich jeho konanie o právach, PCHZ
a povinnostiach vo veciach štátnej správy.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má:
- ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Zdôrazňuje sa tak požiadavka, aby sa
zabránilo prieťahom v konaní s účastníkmi konania a aby rozhodnutia boli vydávané
v ustanovených zákonných lehotách. Zahrnutie zbytočných prieťahov v konaní do pojmu
nesprávny úradný postup má umožniť riešenie mnohých sporov už na vnútroštátnej úrovni a
nie pred ESĽP. Nie je v záujme štátu vyčkávať na rozhodnutia ústavného súdu alebo
európskych súdnych inštitúcií, ktoré potvrdzujú prieťahy v konaní na úrovni vnútroštátnych
orgánov verejnej moci vrátane orgánov VS:

113

Za vzniknutú škodu zodpovedá štát. Ide o objektívnu zodpovednosť pri:

- nezákonných rozhodnutiach,
- nezákonných zatknutiach, zadržaniach alebo iných pozbaveniach slobody,
- rozhodnutí o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutí pri väzbe,
- nesprávnom úradnom postupe.

43. ZODPOVEDNOSŤ ZA ŠKODU SPÔSOBENÚ NEZÁKONNÝM ROZHODNUTÍM
ORGÁNOV VEREJNEJ SPRÁVY

Právna úprava

Ústava SR

Čl. 46
Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho
orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Čl. 127
Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva
podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(všeobecná právna úprava).

Tento zákon upravuje:

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len územná samospráva) za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Niektoré zákony upravujú podmienky náhrady za vecnú pomoc (§ 51 zákona č. 314/2001
Z.z.), náhradu v súvislosti s vykonávaním opatrení vyhlásených pri mimoriadnych
udalostiach a vo viacerých ďalších prípadoch. Niekedy zákony, ktoré obsahujú ustanovenia
o zodpovednosti za škodu, vymedzujú vzťah k zákonu č. 514/2003 ako k všeobecnej úprave
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone VS.

Za vzniknutú škodu zodpovedá štát. Ide o objektívnu zodpovednosť pri:

- nezákonných rozhodnutiach,
- nezákonných zatknutiach, zadržaniach alebo iných pozbaveniach slobody,
- rozhodnutí o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutí pri väzbe,
- nesprávnom úradnom postupe.

Orgány konajúce v

mene štátu

114

Vo veci náhrady škody v mene štátu koná vždy vecne príslušný orgán, ktorý je výslovne
uvedený v § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Je ním:

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon

neustanovuje inak,

2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu

podľa osobitného predpisu,

b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ

alebo poverený orgán Policajného zboru,

c) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej

moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto
ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej
správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.

d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia

smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie
vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti
tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy.

e) verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril

rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a
právnických osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného
rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným
postupom,

Ak by nebolo možné určiť príslušnosť, uplatňuje sa nárok na ministerstve spravodlivosti.

Orgány konajúce v

mene územnej samosprávy

Vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávy v mene samosprávy koná
starosta obce, ak škodu spôsobil orgán obce, a predseda samosprávneho kraja, ak škodu
spôsobil orgán samosprávneho kraja.

Všeobecnými kritériami vzniku zodpovednosti za škodu sú tieto 4 kritériá:

 protiprávny úkon, prípadne škodová udalosť

 vznik škody

 príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody (kauzálny

nexus)

 zavinenie

Predbežné prerokovanie návrhu

115

Ak všetky uvedené kritériá vzniku zodpovednosti za škodu boli splnené, poškodená osoba
musí svoj nárok na náhradu škody uplatniť:

-

na príslušnom orgáne konajúcom v mene štátu, ak ide o škodu spôsobenú pri výkone
štátnej správy (nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom),
alebo

-

na starostu obce alebo na predsedu samosprávneho kraja (pri výkone územnej
samosprávy)

Predbežné prerokovanie nároku je obligatórne. Je to aj jedna zo záväzných podmienok
prípadného uplatnenia nároku na súde.

Procesný postup predbežného prerokovania nároku

je upravený v zákone. Tento proces začína plynúť podaním písomnej žiadosti príslušnému
orgánu. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť v lehote do
6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
súdnou cestou.

Právo sa musí uplatniť v 3-ročnej subjektívnej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode, a v objektívnej 10-ročnej lehote od doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým mu bola spôsobená škoda. To neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Márne
uplynutie lehoty na uplatnenie nároku na náhradu škody má za následok premlčanie práva.

Predbežné prerokovanie sa môže skončiť uzavretím pokonávky o výške škody, ktorá má byť
poškodenému uhradená, alebo márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty. Pokonávka medzi
poškodeným a príslušným orgánom musí obsahovať súhlasný prejav, či škoda vznikla, ako
aj dohodu o tom, akú náhradu škody poskytne žiadateľovi.
Počas predbežného prerokúvania návrhu lehota na uplatnenie práva neplynie.

Rozsah a

spôsob náhrady škody

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma
v peniazoch.

Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie a aj v konaní, ktoré vznikli poškodenému v konaní, v ktorom došlo
k nesprávnemu úradnému postupu. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia.
Neuhrádzajú sa náklady na predbežné prerokovanie návrhu. Tieto náklady by sa však mohli
nahradiť ako príslušenstvo nároku na náhradu škody.

Regresná náhrada

Právo na regresnú náhradu vznikne iba v prípade, že škoda bola uhradená. V takom prípade
štát požaduje regresnú náhradu v cele výške:

-

od verejnoprávnej inštitúcie a záujmovej samosprávy

-

od PO, ktorá vydala nezákonné rozhodnutie alebo sa podieľala na nesprávnom
úradnom postupe ako osoby na to oprávnenej pri výkone VS, ktorá jej bola zverená
zákonom

116

-

od FO, ktorá vydala nezákonné rozhodnutie alebo sa podieľala na nesprávnom
úradnom postupe ako osoby na to oprávnenej pri výkone VS, ktorá jej bola zverená
zákonom

-

od územnej samosprávy, ak škodu spôsobili orgány územnej samosprávy pri výkone
verejnej moci v oblasti prenesenej štátnej správy

Ak bol škoda spôsobená viacerými osobami, zodpovedajú tieto osoby spoločne
a nerozdielne.

Fyzické osoby a právnické osoby, voči ktorým si štát uplatnil regresnú náhradu, sú povinné
po jej uhradení uplatniť voči zodpovedným zamestnancom nárok na náhradu škody podľa
osobitných predpisov (Zákonník práce – max. do výšky 3-násobku priemernej mesačnej
mzdy).

Ak územná samospráva uhradí náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom pri výkone samosprávy, môže (na rozdiel od štátu nemusí)
požadovať regresnú náhradu od osôb, ktoré sa podieľali na vydaní nezákonného rozhodnutia
alebo na nesprávnom úradnom postupe podľa osobitných predpisov.

Nárok na regresnú náhradu vylučuje uplatnenie nároku na náhradu škody.

Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje tiež prípad, keď štát nemá právo na regresnú náhradu voči
orgánu územnej samosprávy; ak bolo nezákonné rozhodnutie územnej samosprávy pri
výkone prenesenej štátnej správy vydané preto, že ten, kto ho vydal, sa riadil nesprávnym
právnym názorom príslušného orgánu (napr. súdu), ktorý v konaní zrušil rozhodnutie orgánu
územnej samosprávy.

Územná samospráva má právo na regresnú náhradu od štátu v prípade, že orgán územnej
samosprávy pri výkone samosprávy vydal nezákonné rozhodnutie preto, že sa riadil
nesprávnym právnym názorom príslušného orgánu (napr. súdu, vrátane ústavného súdu),
ktorý v konaní zrušil takéto rozhodnutie.

Právo štátu alebo územnej samosprávy na regresnú náhradu sa premlčí za rok odo dňa,
keď bola uhradená celá náhrada škody.

Ústredná evidencia

Ministerstvo financií Slovenskej republiky vedie ústrednú evidenciu žiadostí uhradených
náhrad škôd. Do evidencie sa zapisuje:

a) príslušný orgán podľa, ktorý koná v mene štátu,
b) spôsob, akým škoda vznikla,
c) spôsob a rozsah uplatneného nároku na náhradu škody,
d) spôsob a rozsah uspokojenia nároku na náhradu škody.

Predpokladom úspešného uplatnenia náhrady škody pre nezákonnosť je:

a) existencia individuálneho právneho aktu, ktorý je právoplatný,
b) ak rozhodnutie bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom,
c) podanie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu zo strany oprávnenej osoby.

Ad a) Existencia právoplatného rozhodnutia – môže ísť o rozhodnutie občianskoprávne, trestnoprávne
a správnoprávne.

117

V oblasti verejnej správy ide tak o konštitutívne, ako aj deklaratórne individuálne správne akty. V prípade aktov
nulitných by sa mohol využiť nesprávny úradný postup.

Ad b) Rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť – základnou podmienkou nároku na náhradu
škody je okolnosť, že rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť.
V tomto prípade pôjde o rozpor nielen so zákonmi, ale aj s medzinárodnými zmluvami, komunitárnym právom
a pod.

Ad c) Podanie riadneho opravného prostriedku – prichádzajú do úvahy všetky druhy opravných prostriedkov vo
všetkých konaniach.

Osobitne je potrebné zvýrazniť, že v rozhodovacích procesoch vo verejnej správe, pri osobitných druhoch
konania (mimo správneho konania) je nevyhnutné sledovať všetky druhy opravných prostriedkov. Vnútroštátny
prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva teoreticky i prakticky
efektívnym prostriedkom, musí byť dostupný, musí byť schopný zabezpečiť nápravu vo veci sťažovateľa. Zákon
zakladá zodpovednosť aj za také rozhodnutie, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc.

Oprávnený subjekt

-

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania,
ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

-

právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj
keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť.

-

ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o
správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím
škoda vznikla.

Podmienky

-

ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola
škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

-

právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti
nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov.
Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

-

ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez
ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného
prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa
nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo
zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

!!! Ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci
prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.!!!

118

44. ZODPOVEDNOSŤ ZA ŠKODU SPÔSOBENÚ NESPRÁVNYM ÚRADNÝM
POSTUPOM PRI VÝKONE ÚZEMNEJ SAMOSPRÁVY

Osobitne je upravený zodpovednostný vzťah k orgánom samosprávy, verejnoprávnych
inštitúcií a ďalším subjektom, na ktoré bol prenesený výkon štátnej správy a osobitne
v prípadoch, keď ide o výkon samosprávnych aktivít.

Územná samospráva zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená

a) nezákonným rozhodnutím alebo
b) nesprávnym úradným postupom.

Vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy koná:

a) starosta obce, ak škodu spôsobil orgán obce
b) predseda samosprávneho kraja, ak škodu spôsobil orgán samosprávneho kraja.

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má:

-

účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní

-

ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním ako s účastníkom
konania, konané ma byť

-

ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla, ak bolo nezákonné rozhodnutie
vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takýmto postupom spôsobená škoda.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom sa spája s väčším
množstvom aktivít orgánov verejnej moci.
Nesprávny úradný postup nie je definovaný v zákone, ale z príslušných ustanovení je zrejmé,
že nesprávnym úradným postupom je porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať aj nečinnosť a prieťahy v konaní.

Ak územná samospráva uhradí náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom pri výkone samosprávy, môže (na rozdiel od štátu nemusí)
požadovať regresnú náhradu od osôb, ktoré sa podieľali na vydaní nezákonného rozhodnutia
alebo na nesprávnom úradnom postupe podľa osobitných predpisov.

119

Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje tiež prípad, keď štát nemá právo na regresnú náhradu voči
orgánu územnej samosprávy; ak bolo nezákonné rozhodnutie územnej samosprávy pri
výkone prenesenej štátnej správy vydané preto, že ten, kto ho vydal, sa riadil nesprávnym
právnym názorom príslušného orgánu (napr. súdu), ktorý v konaní zrušil rozhodnutie orgánu
územnej samosprávy.

Územná samospráva má právo na regresnú náhradu od štátu v prípade, že orgán územnej
samosprávy pri výkone samosprávy vydal nezákonné rozhodnutie preto, že sa riadil
nesprávnym právnym názorom príslušného orgánu (napr. súdu, vrátane ústavného súdu),
ktorý v konaní zrušil takéto rozhodnutie.

Právo štátu alebo územnej samosprávy na regresnú náhradu sa premlčí za rok odo dňa,
keď bola uhradená celá náhrada škody.

120

45. VYMOŽITEĽNOSŤ PRÁVA VO VEREJNEJ SPRÁVE

Aby SR bola právnym štátom nestačí iba deklarovať, tým že je zvrchovaný, demokratický
a právny štát a v právnych normách mať premietnuté princípy právneho štátu, ale príslušný
štátny mechanizmus musí fungovať tak, aby FO a PO sa mohli domôcť svojich práv.
Vymožiteľnosť práva je teda významným faktorom, signalizujúcim stav deklarovaného
právneho štátu v jeho reálnej podobe.

Ústava SR neobsahuje ústavný článok, ktorý by priamo riešil vymožiteľnosť práva.

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa však deklaruje právo každého domáhať sa na nezávislom súde,
alebo inom orgáne SR – teda aj na orgáne verejnej správy svojho práva.
Vymožiteľnosť práva nepriamo garantuje ústava aj článkom 48 ods. 2, kde sa ustanovuje
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V tejto súvislosti je významný aj článok 127 ods. 2, z ktorého vyplýva, že ak porušenie práv
alebo slobôd FO alebo PO (vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv vyhlásených zákonom
ustanoveným spôsobom) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Význam pre vymožiteľnosť práva v oblasti verejnej správy má čl. 46 ods. 3, z ktorého
vyplýva právo na náhradu škody každému, komu bola spôsobená škoda nezákonným
rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu, alebo orgánu
verejnej správy.

Pojem vymožiteľnosť práva

V oblasti verejného práva často v tých istých súvislostiach sa striedajú pojmy vymožiteľnosť,
vymáhateľnosť a vynutiteľnosť práva bez ich bližšieho obsahového rozlíšenia. Z týchto
troch pojmov je obsahovo najužší pojem vynutiteľnosť práva. Tento pojem sa frekventuje
tam, kde dochádza k aplikácií práva za pomoci dovoleného priameho alebo nepriameho
donútenia, napríklad v exekučnom konaní.

Pojem vymožiteľnosť práva je v porovnaní s pojmami hore uvedenými pojmom s najširším
obsahom.
Vo svojich pojmových znakoch zahŕňa nielen proces aktivít vedúcich k dôslednej realizácii
platného práva ale aj uskutočnenú realizáciu práva do právnych pomerov v oblasti verejnej
správy, neraz aj s uplatnením donucovacej moci štátu.

Vynutiteľnosť

-

najužší pojem

-

frekventuje sa tam, kde dochádza k aplikácii práva za pomoci dovoleného priameho
alebo nepriameho donútenia

121

Vymožiteľnosť/vymáhateľnosť

-

vhodnejšie je použitie pojmu „vymožiteľnosť“ pretože to vyjadruje stav a nie proces
ako „vymáhateľnosť“. V právnom štáte nemôže byť cieľom proces, ale až samotné
dosiahnutie požadovaného stavu

▼▼▼

Vymožiteľnosť

-

zahŕňa proces aktivít vedúcich k dôslednej realizácii platného práva, ale aj
uskutočnenú realizáciu práva do právnych pomerov v oblasti VS, neraz aj
s uplatnením donucovacej moci štátu

-

systém právnych záruk dobrej správy, ktorý tvoria právne prostriedky pôsobiace na
ochranu adresátov VS pred nezákonnosťou VS. Ochraňujú teda práva a právom
chránené záujmy adresátov VS

Nečinnosť orgánov VS a

vymožiteľnosť práva

Prekážkou vymožiteľnosti práva v oblasti verejnej správy je nečinnosť orgánov, ktoré sú
kompetentné verejnú správu uskutočňovať.

Nečinnosť je protiprávny stav – je to porušenie práva. O nečinnosti hovoríme vtedy, ak
orgán verejnej správy, ktorý je kompetentný konať, nekoná, hoci nastali právne
skutočnosti, s ktorými zákon spája povinnosť byť aktívny.

Kompetenciu orgánov treba chápať nielen ako oprávnenie konať, ale aj ako povinnosť
konať, ktorá vyplýva zo zákona.
Za nečinnosť treba považovať aj stav, keď orgánu verejnej správy vyplýva povinnosť konať
z medzinárodnej zmluvy, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, má prednosť pred zákonom.
Orgán verejnej správy je nečinný aj vtedy, ak súd na základe obžaloby rozhodnutie orgánu
VS zruší a vec vráti na nové konanie a správny orgán nekoná. Povinnosť konať mu vyplýva
zo zákona.
V zmysle čl. 12 a 13 ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,
medzinárodnou zmluvou a aproximačným nariadeným vlády.

Vzťah vymožiteľnosti práva k

premlčaniu a

k

preklúzii

Premlčanie

-

právo nezaniká, ale oslabuje sa jeho vymožiteľnosť, vtedy ak sa uvedie námietka
premlčania

Preklúzia

-

dochádza priamo k zániku práva → právo je nevymožiteľné

122

46. OPATRENIA PROTI NEČINNOSTI

Nečinnosť ako protiprávny stav sa spája s orgánom verejnej správy všade tam, kde mu
z kompetencie stanovenej zákonom vyplýva povinnosť konať, avšak príslušný orgán
nekoná t.j. je nečinný.

Orgán VS je nečinný v rozpore s právom, ak:

-

nastali právne skutočnosti, s ktorými norma verejného práva spája povinnosť konať,
ale on nekoná, alebo

-

v situácii, keď má aplikovať normu verejného práva obsahujúcu správnu úvahu, ju
neaplikuje

Nie každú nečinnosť VS možno považovať za nezákonnú (napr. ak ide o nečinnosť, ktorá je
právom predvídaná; tu ide o situácie, keď VS konať môže, ale tiež nemusí, teda uplatňuje sa
tu inštitút správnej úvahy).

Nečinnosť ako nezákonný jav môže spočívať:

-

v prieťahoch v konaní: správny orgán síce koná, ale prekračuje lehoty ustanovené
právnym predpisom pre toto konanie, prípadne tzv. primeranú lehotu

-

v absolútnej nečinnosti: správny orgán je absolútne nečinný a vôbec nekoná, hoci má
právnu povinnosť konať a rozhodnúť (konanie, ktoré sa má začať ex offo vôbec
nezačne a v konaní začatom na návrh vôbec nepokračuje).

Historickým vývojom sa vykryštalizovali ako opatrenia proti nečinnosti verejnej správy tieto
opatrenia:

A) Devolúcia kompetencie
B) Určenie lehoty na vybavenie
C) Fikcia pozitívneho rozhodnutia
D) Fikcia negatívneho rozhodnutia
E) Sťažnosť na nečinnosť
F) Disciplinárna zodpovednosť
G) Pokuta za nečinnosť
H) Príkaz konať
I) Správna žaloba na nečinnosť
J) Sťažnosť na nečinnosť podaná na ES pre ĽP

Devolúcia kompetencie

Uplatňovanie tohto opatrenia proti nečinnosti orgánu verejnej správy spočíva v tom, že ak
kompetentný orgán po určité obdobie (prevažne stanovené právnym predpisom) buď
nechce, alebo nemôže konať tak, ako to pre neho vyplýva z platného práva ( t.j. je nečinný),

123

na základe zákona sa presúva kompetencia konať a rozhodnúť vo veci na orgán vyššieho
stupňa.
Devolúciu kompetencie možno uplatniť vtedy, ak ju právne predpisy výslovne ustanovujú
a obvykle spájajú s uplynutím lehoty na vybavenie veci.
Devolúcia kompetencie sa ako opatrenie proti nečinnosti prevažne uplatňuje v oblasti
aplikačných rozhodovacích procesov. V oblasti normotvorby sa neuplatňuje. Veľmi zriedka
sa uplatňuje aj pri riadiacej a organizátorskej činnosti orgánov verejnej správy.

Určenie lehoty na vybavenie

Stanovenie lehoty na vybavenie má za cieľ dosiahnuť, aby vec bola doriešená
v primeranom časovom úseku. Určovanie lehôt na vybavenie ako opatrenie proti nečinnosti
sa do práva v oblasti verejnej správy presadilo predovšetkým v právnych predpisoch
upravujúcich rozhodovacie procesy v oblasti aplikácie práva.

Fikcia pozitívneho rozhodnutia

Spočíva v tom, že v prípade nečinnosti orgánu verejnej správy sa predpokladá (finguje)
vybavenie veci, t.j. že vec je rozhodnutá v úplnom súlade s návrhom na začatie konania.
Fikcia pozitívneho rozhodnutia sa ako všeobecný prostriedok proti nečinnosti orgánov
verejnej správy nehodí a svoje uplatnenie našla v špeciálnych druhoch aplikačných
rozhodovacích procesoch napr. v stavebnom konaní alebo živnostenskom.

Fikcia negatívneho rozhodnutia

V porovnaní s fikciou pozitívneho vybavenia je táto fikcia pre FO a PO v oblasti verejnej
správy nevýhodnejšia. Jej podstata je totiž v tom, že v prípade márneho uplynutia zákonom
stanovenej lehoty na vybavenie veci (t.j. pri nečinnosti orgánu) na základe právnej úpravy –
teda tam, kde to zákon výslovne ustanovuje – sa predpokladá, že bolo vydané zamietané
rozhodnutie. Obdobne ako fikcia pozitívneho rozhodnutia ani fikcia negatívneho rozhodnutia
nie je uplatniteľná pri nečinnosti v oblasti normotvorných rozhodovacích procesov.

Sťažnosť na nečinnosť

Sťažnosť na nečinnosť je opatrenie, ktoré môže proti nečinnosti uplatniť FO a PO v oblasti
verejnej správy. V podstate nejde o špecifický druh sťažnosti, ale o možnosť sťažnosť
uplatniť podľa zákona 152/1998 aj tam kde sú orgány verejnej správy nečinné. Sťažnosť sa
spravidla podáva na najbližšie nadriadený orgán nečinnému orgánu s tým, aby učinil
nápravu a to buď tak, že atrahuje kompetenciu na seba a sám vec vybaví, alebo uloží
nečinnému orgánu povinnosť konať. Sťažnosť (písomnú alebo ústnu) však možno podať
ktorémukoľvek orgánu verejnej správy alebo prokurátorovi, vybaviť ju však je príslušný
najbližšie nadriadený orgán.

Disciplinárna zodpovednosť

Ak nečinnosť je porušenie práva, potom je nutný záver, že tak ako FO a PO treba volať
k zodpovednosti za porušenie práva v oblasti verejnej správy, tak zodpovednosť za porušenie
práva treba uplatňovať aj u pracovníkov a funkcionárov verejnej správy. Disciplinárnu
zodpovednosť môže nadriadený orgán uplatniť iba tam, kde existuje pracovno-právny
vzťah, alebo vzťah obdobný pracovno-právnemu vzťahu.

124

Pokuta za nečinnosť

Možno ich deliť na dve základné skupiny:

 pokuty ukladané orgánmi verejnej správy pri nečinnosti

 pokuty za nečinnosť ukladané súdmi

Pokuty ukladané orgánmi verejnej správy zabezpečujú minimalizáciu nečinnosti vo verejnej
správe. V súdnom konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy súd vysloví povinnosť
orgánu verejnej správy konať a rozhodnúť najneskôr do troch mesiacov od vydania
rozhodnutia súdu.
Pokuta za nečinnosť orgánu VS je uplatniteľná najmä v aplikačných rozhodovacích
procesoch. Možno ju označiť za opatrenie, ktoré má donútiť verejnú správu konať všade
tam, kde v dôsledku nečinnosti orgánu verejnej správy dochádza k nevymožiteľnosti práva.

Príkaz konať – ústavná sťažnosť

Ústavný základ tohto opatrenia je v čl. 127 Ústavy SR z ktorého vyplýva, že ak porušenie
práv alebo slobôd FO alebo PO (vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv vyhlásených
zákonom ustanoveným spôsobom) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten
kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Správna žaloba na nečinnosť – Občiansky súdny poriadok

Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez
vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní
nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci
konať a rozhodnúť.

Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje
osobitný predpis.

Prokurátor môže podať návrh podľa odseku 1, ak orgán verejnej správy je v konaní nečinný aj
po upozornení prokurátorom.

Súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku
uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a
primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný
rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo
neprípustný návrh súd zamietne.

Za nedodržanie lehoty uvedenej v uznesení súdu môže súd na opakovaný návrh účastníka,
ak je správny orgán naďalej nečinný, uložiť pokutu do 100 000 Sk, a to aj opakovane. Pred
rozhodnutím o pokute si súd vyžiada stanovisko nadriadeného správneho orgánu.

125

Sťažnosť na nečinnosť podaná na ES pre ĽP

Najprv musia byť vyčerpané všetky vnútroštátne prostriedky nápravy. Namietané porušenia
sa musia týkať práv uvedených v ED o ochrane ĽP a ZS.

47. ZÁKLADNÉ PRÍČINY NEČINNOSTI VEREJNEJ SPRÁVY

 Nepresné (nedostatočné) vymedzenie kompetencie orgánov

 Nedostatočná odborná úroveň a pracovná morálka pracovníkov orgánov

verejnej správ

 Nevyvodzovanie zodpovednosti za nečinnosť

 Neefektívna právna regulácia

Nepresné (nedostatočné) vymedzenie kompetencie orgánov

Ak má verejná správa optimálne fungovať, musia byť kompetencie jednotlivých jej orgánov
presne vymedzené. Otázky určenia kompetentného orgánu majú byť upravené vždy
kogentnými právnymi normami a to presne a jasne.
Nepresné vymedzenie kompetencie orgánov verejnej správy môže spôsobiť, že v praxi
privedie do omylu účastníkov právnych vzťahov, ktorý orgán verejnej správy je príslušný
konať. Často dochádza aj k negatívnym kompetenčným konfliktom. Oveľa zložitejšia je
situácia keď platné právo prizná určitému okruhu FO alebo PO konkrétne právo, avšak
vôbec neurčí kompetentný orgán, ktorý by všeobecne určené právo aplikoval na konkrétnom
prípade v praxi.
Obdobne k nečinnosti v oblasti verejnej správy dochádza vtedy, keď platné právo stanoví
povinnosť FO alebo PO, ale nestanoví orgán, ktorý by všeobecne určenú povinnosť
konkretizoval a aplikoval na daný prípad.

Nedostatočná odborná úroveň a

pracovná morálka pracovníkov orgánov verejnej