Teoria práva - letný semester

1. POJEM, ZNAKY A FUNKCIE ŠTÁTU

Pojem štátu
Pod pojmom štát rozumieme hierarchicky usporiadaný suverénny mocensko-riadiaci systém, ktorý
prostredníctvom práva riadi spoločnos.
Spoločnos je zložitý sociálno-ekonomicko-kultúrny systém, v ktorom sa štát ako riadiaci element
vyčleňuje postupne, premenou rodových a kmeňových politických riadiaco-mocenských inštitúcií na
štátne.
Spočiatku existoval štát v podobe mestských štátov s určitým priľahlým poľnohospodárskym
okolím. Neskôr sa teritórium štátu postupne zväčšuje do podoby rôzne veľkých ríš.
Má svoju:
- personálnu základňu - úradnícky aparát
- materiálnu základňu - systém štátnych orgánov a inštitúcií

Štát je organizované spoločenstvo ľudí, žijúcich trvalo na určitom ohraničenom území. Býva
chápaný ako politická organizácia spoločnosti

Na

vznik štátu

nie je jednotný názor, existuje niekoľko teórií:

1. náboženská
- vychádza z božského pôvodu štátu
2. teokracia
- štát, výtvor boha, osoba na jeho čele je vykonávateľom božej vôle a vládne z božej milosti;
egyptský
faraón - syn a prevtelenie boha Ra
3. patriarchálna
- vychádza z predstavy, že štát vznikol postupným rozširovaním rodiny
4. mocenská
- chápe štát ako vládu silnejšieho nad slabšími
5. zmluvná
- tvrdí, že dôvodom vzniku štátu je zmluva medzi ľuďmi

Základné definičné znaky štátu

ŠTÁTNA MOC
Moc je schopnos určova správanie sa ľudí, schopnos pôsobi na jednotlivcov.
Verejná moc je riadiaci systém skupiny ľudí (spoločnosti), ktorý je relatívne nezávislý od
mocenských systémov iných skupín
Štátnu moc potom chápeme ako určitý druh verejnej moci (v spoločnosti organizovanej v podobe
štátu). Vzniká pri vzniku štátu, keď sa verejná moc oddeľuje od celej spoločnosti ako riadiaci systém,
ako samostatná spoločenská funkcia, ktorú vykonáva osobitná skupina ľudí (táto skupina určuje
správanie sa ľudí v spoločnosti a zaoberá sa len mocou).

SUVERENITA ŠTÁTU
Suverenitou štátu rozumieme nezávislos štátnej moci od akejkoľvek inej moci vo vnútri i mimo
štátu.
Hovoríme teda o:
a) vnútornej suverenite štátu - na území štátu existuje jedna mocenská organizácia obyvateľstva,
ktorá je jediná schopná určova správanie všetkého obyvateľstva daného územia, ktorá má výlučné a
zvrchované postavenie vo vzahu k ďalším mocenským inštitúciám pôsobiacim na danom území
b) vonkajšia suverenita štátu - štát je nezávislý od územných organizácií na iných územiach. Je
kategóriou relatívnou a závisí od mocensko-ekonomického postavenia štátu, od medzištátnych záruk,
od kultúrnosti a demokratickosti medzištátnych vzahov a pod.

strana č. 1

Modifikácia suverenity štátu - skupiny obyvateľov, ktorí vykonávajú tlak na štát (z vnútra) - závislos
štánej moci od silnejších štátnych síl.

ÚZEMNÁ ORGANIZÁCIA OBYVATEľSTVA
Štát uplatňuje moc voči obyvateľom určitého, presne vymedzeného územia - štátneho územia.
Je to čas zeme, ktorá zahŕňa:

- suchozemský povrch vo vnútri štátnych hraníc,

- vnútorné vody,
- pobrežné vody,
- priestor pod i nad suchozemskou i vodnou časou štátneho územia.

K územiu štátu patria i ďalšie územia či predmety, na ktorých štát vykonáva štátnu moc (územia
diplomatických misií, lode, lietadlá nachádzajúce sa na území druhých štátov).

ŠTÁTNE OBČIANSTVO
Osoby, ktoré sa trvalo nachádzajú na území štátu tvoria jeho obyvateľstvo. Tá čas obyvateľov,
ktorí sú v právnom zväzku so štátom sú občania štátu. Občan je základ suverenity štátu, v
demokratickom politickom systéme je zdrojom suverenity štátnej moci.

Ďalšie znaky štátu:
ŠTÁTNY JAZYK
ŠTÁTNE SYMBOLY (vlajka, hymna, peča, znak)
MENA

Funkcie štátu
Funkcie štátu sú činnosti, ktoré štát vyvíja. Ide o činnosti veľkého rozsahu a celospoločenského
významu, trvalého a systematického charakteru, na ktorých vykonávanie vytvára štát rôzne
inštitucionalizované formy.
Obsah funkcií štátu sa v priebehu dejín mení. Tieto činnosti sa vzájomne ovplyvňujú a úzko súvisia s
politickým systémom resp. demokraciou.

Poznáme dve základné funkcie štátu:
a) FUNKCIA ZABEZPEČENIA REPRODUKCIE MOCENSKÝCH ŠTRUKTÚR, ktoré štátna moc
reprezentuje; realizuje sa rôznymi formami - mocensky, ideologicky, ekonomicky, pričom sa
uskutočňuje voči subjektom, ktoré pôsobia vo vnútri štátu i mimo neho (nedemokratický charakter).

b) FUNKCIA VEREJNEJ MOCI - zabezpečenia reprodukcie celej spoločnosti; uskutočňuje sa
mocensky, ekonomicky, ekologicky, prostredníctvom štátnej správy, sociálnou, vzdelávacou,
kultúrnou činnosou ako i činnosou v oblasti zdravotníctva. V demokratickom štáte je dominantnou
funkcia verejnej moci.

2. SYSTÉM ŠTÁTNYCH ORGÁNOV A INŠTITÚCIÍ, ŠTÁTNY APARÁT

Spoločenský systém musí by schopný aj za pomoci použitia donútenia alebo násilia zabezpeči
efektívne uskutočňovanie úloh štátu voči spoločnosti ako aj voči iným štátom. Aby tento systém
mohol uskutočňova verejnú politickú moc a by nositeľom štátnej suverenity, potrebuje ma
personálnu i materiálnu zábezpeku.

a) Personálnu zábezpeku tvorí úradnícky aparát, byrokracia - osobitná kategória ľudí, ktorá sa
profesionálne zaoberá vládnutím, uskutočňovaním štátnopolitickej riadiacej činnosti. Patria sem i
občianski predstavitelia štátnej moci - poslanci, ktorí rozhodnutia zo strany byrokracie schvaľujú.

strana č. 2

b) Materiálnu zábezpeku tvorí osobitná kategória spoločenských inštitúcií - štátnych orgánov, ktoré
majú právomoc, ktoré môžu uskutočňova politickú moc v spoločnosti. Aby sa štátna moc mohla
vykonáva objektívne, disponuje tento systém inštitúcií tiež prostriedkami donútenia - súdy, polícia,
armáda, väznice.
Je to množina orgánov - inštitúcií; metódy a formy ich činností, ich vzájomné vzahy ako aj
vzahy k spoločenskému systému, ktorú tvoria:

1.) Orgány štátnej moci
A) zákonodarné orgány - rozhodujúca zložka systému, bezprostredný nositeľ štátnej moci, ktorý
má právomoc vydáva primárne normatívne právne akty (ústava, zákony) - parlament (NRSR)
B) orgány samosprávy v obciach a mestách - miestne zastupiteľstvá, ktoré môžu vydáva
všeobecne záväzné nariadenia

2.) Výkonné orgány štátnej moci - orgány štátnej správy (vláda, ministerstvá a iné ústredné
orgány, orgány miestnej štátnej správy), ktoré majú právomoc vydáva odvodené normatívne
právne akty (nariadenia, vyhlášky)
1

súdy (orgány výkonu spravodlivosti, rozhodujú spory, ukladajú tresty za porušovanie zákonov;
trestné súdy rozhodujú o vine a treste), prokuratúra (orgány dozoru a dohľadu nad
dodržiavaním zákonov), armáda, polícia

2

iné štátne inštitúcie (orgány kontroly - kontrolujú činnos ostatných štátnych orgánov; orgány

kontroly ústavnosti (ústavný súd); colnice, daňové orgány)

Teória štátu a práva pozná množstvo kritérií, na základe ktorých klasifikuje štátne orgány,
napríklad právomoc, kompetencia, spôsob ustanovenia pracovníkov štátneho orgánu do funkcie,
dĺžka trvania funkčného obdobia pracovníkov štátnych orgánov a pod.

Štátny aparát

3 štátne orgány

1 orgány štátnej moci
2 orgány štátnej správy
3 súdne orgány
4 orgány kontroly a dozoru

4

úradné osoby (minister) - vydávanie nariadení

5

rešpektovanie práva - armáda, polícia

Inštitúcie politického charakteru - politické strany a hnutia
Nepolitické združenia - lobistické skupiny (nátlak určitých skupín na poslancov - pretlačenie
záujmov), združenia cirkví, odbory

3. Forma štátu a forma vlády

6 Forma štátu

Forma štátu je spôsob organizácie štátnej moci, jej vzah k obyvateľstvu a spôsoby jej
inštitucionalizácie.
Vnútorná forma štátu vyjadruje, aký je systém tvorby štátnej vôle, aká je miera demokratickosti
štátu.
Inštitucionalizácia štátnej moci do sústavy štátnych orgánov a metódy uskutočňovania štátnej
moci predstavujú vonkajšie formy štátu.
Formu štátu určujú:
7 forma vlády

1 miera účasti obyvateľstva na štátnej moci
2 sústava najvyšších štátnych orgánov a ich vzájomné vzahy

8 územno-organizačná štruktúra štátu

strana č. 3

1 vzah medzi štátom ako celkom a jeho územnými časami
2 vzah medzi štátnymi orgánmi s celoštátnou územnou pôsobnosou a štátnymi orgánmi

s miestnou pôsobnosou

9

štátny režim - spôsob a metódy realizácie funkcií štátu; systém vzahov medzi štátom a

občanom

Všetky tri zložky formy štátu sa vzájomne ovplyvňujú, ale sú aj relatívne nezávislé.
*Demokratické metódy činnosti štátnej moci sú závislé od demokratickosti formy vlády, závislá je
aj sústava najvyšších štátnych orgánov od formy územno-organizačnej štruktúry štátu. Vo
federácii napríklad existuje dvojkomorový systém najvyššieho orgánu štátnej moci. Ilustráciou
relatívne nezávislých vzahov zložiek formy štátu môžu by demokratické formy vlády u Belgicka a
Francúzska, pričom jeden z nich je konštitučná monarchia, druhý prezidentská republika a
zároveň jeden je federálnym štátom, druhý unitárnym štátom.

Forma štátu nachádza v moderných štátoch právnu podobu v ústavnom práve, t.j. v ústave,
ústavných zákonoch a zákonoch, prípadne aj v tzv. common law - práve založenom na právnych
obyčajach (Veľká Británia).
Forma štátu v ústavnej podobe sa však nerealizuje vždy aj v politickej praxi štátu. Miera zhody
právnej a politickej kategórie je závislá od demokratickosti formy vlády a štátnej moci.
*V priebehu historického vývoja sa vytvorilo mnoho foriem štátu - monarchie, republiky, unitárne a
zložené štáty, federácie, únie.

Forma štátu závisí predovšetkým od:
- politickej štruktúry spoločnosti a foriem politického súperenia
- kultúrneho systému spoločnosti, jej hodnôt, tradícií, vzdelanosti obyvateľstva, sociálnej
štruktúry obyvateľstva a historických udalostí
- medzinárodnej situácie a geopolitických podmienok (napr. ZSSR priamo ovplyvnil formu
štátov východoeurópskych krajín, forma štátu USA
nepriamo ovplyvnila formy štátu susedných amerických štátov)
- prírodného prostredia, hustoty osídlenia, ktoré súčasne ovplyvnili vznik východných despocií
(horské podmienky ovplyvnili výrazne formu Švajčiarskej konfederácie)

10 Forma vlády

Forma vlády je určujúcim prvkom vnútornej formy štátu - závisí od vzahu obyvateľstva a
štátnej moci, od miery akou sa obyvateľstvo zúčastňuje na štátnej moci.
Forma vlády podľa účasti obyvateľstva na štátnej moci

11 demokratická

1 demokracia priama
2 demokracia nepriama (zastupiteľská)

12 nedemokratická

*Existuje celé kontinuum foriem vlády od krajnej demokracie až ku krajnej nedemokratickej forme
vlády a preto treba urči hranice demokratickej a nedemokratickej formy vlády.
Demokracia je určitý stav, ku ktorému môže spoločnos smerova. Kľúčový bod politického diania
sú voľby, za kritériá demokratickosti formy vlády potom americký politológ R. Dahl označil
možnosti slobodného politického správania sa subjektov pri voľbách, pred voľbami, po
voľbách.
Dôležitým kritériom demokracie je možnos výberu určitej politickej koncepcie predkladanej
politickými stranami vo voľbách každým jednotlivým občanom. Rovnaká možnos politických
súperov informova voličov o svojich politických volebných alternatívach vytvorí každému občanovi
slobodný výber z predkladaných politických alternatív.
Hlas každého občana má pritom rovnakú váhu, čo nachádza svoj výraz vo všeobecnom a
rovnom volebnom práve. Tajné hlasovacie právo zaručuje každému občanovi možnos vyjadri
bez nátlaku svoj názor.

strana č. 4

V podmienkach ekonomického monopolu štátu alebo jednotlivca nemôže fungova
demokratický systém vlády, lebo nepripúša možnos sformovania a existencie rozličných
politických záujmov a ich inštituciovalizáciu.

Forma vlády závisí tiež od usporiadania najvyšších orgánov štátu, od ich postavenia a ich
vzájomných vzahov.

Forma vlády z hľadiska systému najvyšších štátnych orgánov
Sústavu najvyšších štátnych orgánov tvoria:

13

najvyšší zákonodarný orgán (parlament) - nositeľ suverenity štátu, najvyšší mocenský orgán

štátu s právomocou mocenskej regulácie prvotnej tvorby noriem a prijímania zákonov

14

najvyšší ústavný orgán (vláda) - výkon štátnej správy a odvodenej legislatívy; môže by

kolegiálny (vláda, kabinet ministrov) alebo funkciu šéfa exekutívy môže vykonáva hlava štátu

15 hlava štátu
16

najvyšší súdny orgán - stojí na čele systému súdov

Forma vlády z hľadiska osoby hlavy štátu

17 monarchie (panovník)
18 republiky (prezident)
19 diktatúry (diktátor)

20 Demokracia priama a zastupiteľská

Delenie formy vlády na demokraciu priamu a nepriamu akceptuje len vzah občana a štátu,
neberie do úvahy systém inštitucionalizovaných politických subjektov, prostredníctvom ktorých sa
občan podieľa na štátnej moci - systém politických strán a hnutí.

Podstatou demokracie je nadradenos občanov nad štátom. Predpokladom jej fungovania je
hodnotový konsenzus - zhoda väčšiny spoločnosti na najdôležitejších hodnotách - uznávanie
individuálnej slobody, súkromného vlastníctva a trhového hospodárstva.
Demokratický štát charakterizujú dva základné princípy:
21

vláda ľudu - ľud je pôvodným držiteľom moci

22

vláda pre ľud - ľud je jediným účelom štátu a všetkého štátneho jednania

Znaky demokratického štátu
23 rešpektovanie ľudských a občianskych práv
24

vláda väčšiny - štátna politika založená na vôli väčšiny

25

ochrana menšiny - menšina má ma možnos sta sa väčšinou

26

vláda na čas - moc zverená vládnucej skupine len na určitú časovo obmedzenú dobu

27

princíp právneho štátu - jednanie štátnych orgánov založené na zákonoch, občan má právo

odvola sa proti jednaniu štátnej moci k nezávislým súdom

Priama demokracia
Priame demokracie sú také, v ktorých ľud (obyvateľstvo) sám, bezprostredne vytvára
najdôležitejšie štátne funkcie normotvorné, výkonné a súdne (v reprezentatívnych demokraciách
ich vykonávajú jeho delegáti). (B.Weyr)
Tento typ štátnej formy bol typický pre starogrécke mestské štáty.
V súčasnosti chápeme pod pojmom priama demokracia formu vlády, pre ktorú je charakteristická
právna účas občanov na tvorbe zákonov prostredníctvom referenda alebo ľudovej iniciatívy.
Priame zákonodarstvo je prijatie alebo zamietnutie návrhu zákona voličmi v referende
hlasovaním. Takéto hlasovanie môže by doplnené o možnos, aby samotný návrh vzišiel od
voličov. Vtedy hovoríme o voličskej iniciatíve.
Referendum je celoštátne hlasovanie o návrhu zákona, ktoré môže by zakotvené v ústave alebo
v zákone (najpoužívanejšie vo Švajčiarsku; Francúzska ústava ho zakotvuje ako dôležitý

strana č. 5

prostriedok prezidenta pre arbitráž medzi vládnymi orgánmi; v USA bolo obligatórne referendum
zakotvené na federálnej úrovni začiatkom 20. storočia, v jednotlivých štátoch od 18. storočia).
Referendum je nielen právny, ale aj politický inštitút. Môže by úspešne využitý pre vyjadrenie
politickej mienky občanov aj mimo volieb.
Typy referenda
28

obligatórne - povinnos jeho uskutočnenia zakotvená v ústave (napríklad vo Švajčiarsku

ústava vyžaduje, aby každá zmena ústavy bola uskutočnená referendom, slovenská
ústava ho predpisuje pre prípad vstupu SR do štátneho zväzku s iným štátom, alebo pre
prípad, že ho
350 000 občanov bude petíciou vyžadova o nejakej otázke)

29

fakultatívne - príslušný štátny orgán ho môže ale nemusí vyhlási (v SR obecné

zastupiteľstvo môže vyhlási referendum v dôležitých veciach okrem tých, kde je to už
zákonom č. 369/1990 Zb. obligatórne stanovené; vo Švajčiarsku 5000 občanov môže
požadova, aby sa uskutočnilo referendum o prijatom federálnom zákone)

30

ratifikačné - predpísané ústavou pre potvrdenie zákona, ktorý už predtým prijal zákonodarný

zbor (pre prijatie zákona je potrebný aj kladný výsledok referenda; napr. podľa
Švajčiarskej ústavy)

31

vládne - iniciované hlavou štátu, parlamentom, vládou (slovenská ústava umožňuje iniciatívu

NR SR)

32

ľudové - na podnet občanov

Odporcovia referenda namietajú, že väčšina občanov je síce schopná zvoli si zástupcov, ale nie
je schopná hodnoti návrhy zákonov alebo zákony.
Iní pripúšajú jeho využitie pri zmenách ústavy a v menej dôležitých otázkach. Ďalším argumentom
je poukaz na skutočnos, že výsledok referenda bude záleža od štylizácie konkrétneho znenia
otázky, o ktorej sa hlasuje. Tieto výčitky sa týkajú nie podstaty referenda, ale skôr rozsahu.
Plebiscit je akési územné referendum o určitej štátno-politickej otázke. Z
medzinárodnopolitického hľadiska predstavuje spravidla hlasovanie o vyjadrení vôle
obyvateľstva určitého územia, či má by toto územie postúpené inému štátu a o právnych
dôsledkoch jeho postúpenia.
*Nie vždy sa používa pojem plebiscitu v rovnakom význame; vo Švajčiarsku sa napríklad plebiscit
a referendum považujú za synonymá; v Anglicku referendum považujú za hlasovanie o návrhu
zákona, plebiscitom rozumejú hlasovanie o forme otázok

Nepriama (zastupiteľská, reprezentatívna) demokracia
Nepriama demokracia je forma vlády, v ktorej sa občania (zdroj moci) sprostredkovane
zúčastňujú na mocenskom rozhodovaní prostredníctvom zvolených zástupcov (delegátov,
nositeľov moci).
Voľbami si občania vyberajú poslancov (zástupcov) do zastupiteľských orgánov. Slobodné
voľby sú také, kde existuje sloboda uchádza sa s politickým programom v procese navrhovania
kandidátov o hlasy občanov - voličov, ako aj sloboda vybra si niektorú z navrhovaných možností
politického programu a vybra si svojho poslanca z navrhovaných kandidátov.
Prostredníctvom politického pluralizmu politických strán a hnutí umožňuje nepriama demokracia
prostredníctvom volieb utvori najvyšší orgán štátnej moci, ktorý je nositeľom štátnej suverenity.
Volebné právo občana zahŕňa právo voli (aktívne volebné právo) a právo by volený (pasívne
volebné právo).
Z hľadiska rovnosti volebného práva sa posudzuje, či hlas každého voliča má rovnakú váhu.
Voľby môžu by priame, keď volič volí priamo poslancov, alebo nepriame kedy volí voliteľov
(elektorát), a oni potom volia určitý orgán. Voľby môžu by podľa spôsobu hlasovania tajné
alebo verejné.
K zárukám objektívnosti a zákonnosti volieb patrí možnos voliča - občana domáha sa
preskúmania zákonnosti volieb.

strana č. 6

*Volebné právo upravuje aj spôsob navrhovania kandidátov, organizáciu volieb, predvolebnej
kampane, podmienky pre rovnaké postavenie jednotlivých kandidátov.
Volebné systémy upravujú prenos pomeru politických síl do pomeru získaných mandátov.
Poznáme väčšinový volebný systém a systém pomerného zastúpenia.
Väčšinový volebný systém je charakteristický tým, že za každý volebný obvod sa volí jeden
poslanec a to buď absolútnou väčšinou (UK), prípadne v druhom kole môže stači pre zvolenie
relatívna väčšina (Francúzsko).
V systéme pomerného zastúpenia sa volí viac poslancov v jednom volebnom obvode. Poslanecké
mandáty sa získavajú podľa pomeru počtu hlasov voličov.
V systéme nepriamej demokracie zvolení reprezentanti získavajú vo voľbách mandát. Mandát
môže by imperatívny (viazaný; umožňuje politickú zodpovednos poslanca voličom, teda možnos
odvolania poslanca voličmi) alebo reprezentatívny (voľný; poslanec môže prijíma politické
rozhodnutia samostatne, na základe vlastného vedomia - hovoríme i o zákaze imperatívneho
mandátu, Francúzska ústava nedovoľuje imperatívny mandát, nezakotvuje ho ani ústava SR, keď
v čl. 73 ustanovuje, že poslanci vykonávajú mandát osobne, podľa svojho presvedčenia a nie sú
viazaní príkazmi).
Volené orgány zastupiteľskej demokracie majú suverenitu odvodenú od suverenity ľudu a sú
nadriadené nevoleným súčastiam štátneho aparátu.

33 Nedemokratické formy vlády

Nedemokratické formy vlády sú tie, v ktorých existuje jediná politická alternatíva a je vylúčená
možnos inej.
Totalitné formy vlády

1

fašistická - založená na diktatúre jednej strany, ktorá nerešpektovala akúkoľvek opozíciu

Benito Mussolini v marci 1919 sformoval politickú stranu Fasci di Combattimenti (fasci z lat.
staroveký rímsky symbol sily). V roku 1928 sa stal „Il Duce“ - vodcom totalitného Talianska s
nezávislou a neobmedzenou mocou. Presadzoval myšlienku obnovy Rímskej ríše a obeami
jeho agresie sa stali Etiópia a Albánsko.
Pod vedením Adolfa Hitlera bola v Nemecku vytvorená nacistická (nacionálne socialistická)
strana, ktorej symbolom bol hákový kríž (swastika cross). V roku 1933 Hitler prevzal moc v
krajine a stal sa vodcom, „Fuhrer“. Zakázal všetky ostatné politické strany a organizácie a
vytvoril sie tajnej polície - Gestapo (Geheime Staats polizei). Chcel vytvori ríšu očistenú od
všetkých podradných rás, parazitov; šíril silný antisemitizmus; jeho Norimberské rasové
zákony z roku 1935 začali genocídu, v ktorej boli zabité milióny ľudí v koncentračných
táboroch.
Diktátor Antonio Salazar nastolil v Portugalsku v roku 1932 fašistický režim a vládol až do roku
1968.
Španielsky diktátor generál Francisco Franco, podporovaný fašistickou stranou Falanga v
roku 1936 zorganizoval revolúciu proti ľavicovej politike v krajine a tri roky viedol Španielsku
občiansku vojnu, v ktorej zvíazil. Pri moci ako diktátor zostal až do svojej smrti v roku 1975,
po čom bola monarchia obnovená.

2

stalinistická

Despotickú a autokratickú vládu ruského cára Mikuláša II. zvrhli demokratické politické strany
v marci 1917 a vytvorili dočasnú vládu. Radikálne hnutie boľševikov, na čele s
revolucionármi Leninom a Trockim, však bolo tak proti cárizmu, ako aj proti demokracii. Vo
Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii v novembri 1917 komunisti získali politickú moc a
nastolili totalitný režim. V komunistickej propagande sa hovorilo o veľkej revolúcií robotníkov,
ale Lenin so svojimi stúpencami doslova vystrieľal celú cársku rodinu Romanovcov. V roku
1924 diktátor Lenin zomrel a jeho post prebral ešte krutejší autokrat a diktátor Josif
Visarionovi Džugašvili - známy ako Stalin (muž z ocele). Pretvoril krajinu na priemyselného
obra. Znárodnil fabriky a násilím prinútil roľníkov pracova. Majitelia pôdy, ktorí protestovali boli
popravení alebo vyhnaní na Sibír. V priebehu rokov 1934-1939 bolo zatknutých viac než 7
miliónov ľudí (politickí nepriatelia) a odhaduje sa, že viac než 20 miliónov zomrelo v gulagoch

strana č. 7

- štátnych pracovných táboroch. Po druhej svetovej vojne sa Stalin snažil zabezpeči ruský
vplyv a kontrolu v štátoch oslobodených ruskou Červenou armádou a z týchto štátov spravil
svoje satelitné štáty. Vo väčšine z nich komunisti prevzali moc podobne ako komunisti v
Rusku a ostatné politické strany sa stali nelegálnymi.

3

vojenská diktatúra

Kubánsky prezident Machado bol v júni 1933 zosadený zo svojej funkcie armádou a seržant
Fulgencio Batista y Zaldívar vládol ako diktátor až do roku 1940, kedy bola prijatá nová
ústava a Batista bol zvolený za prezidenta. Nová ústava nedovoľovala prezidentovi vládnu
viac ako v jednom funkčnom období, Batista však zvrhol svoju vládu a od roku 1952 opä vládol
ako diktátor. Za jeho vlády ekonomika prosperovala, no vládna korupcia a sociálne nepokoje
sa zhoršovali. Ľudová opozícia sa preto zorganizovala do revolučného hnutia, ktoré viedol
Fidel Castro Ruz s pomocou Ernesta Che Guevaru - argentínskeho revolucionára, experta
na partizánsky boj (portrét Guevaru sa stal symbolom revolúcie na celom svete). Po dvojročnej
gerilovej vojne, Castrova opozícia v roku 1959 zvrhla Batistovu vládu, Batista rezignoval a
utiekol z krajiny. Nasledovali súdne konania a popravy viac než 500 vládnych a armádnych
úradníkov. Po revolúcii sa Castro stal predsedom vlády a inicioval extenzívnu ekonomickú a
sociálnu zmenu krajiny podľa socialistických princípov - znárodnil priemysel a
bankovníctvo, vytváral poľnohospodárske družstva.
V roku 1930 sa Getulio Vargas zmocnil moci v Brazílii a stal sa prezidentom. V rokoch 1938
až 1945 vládol ako diktátor.
V roku 1943 sa revolucionár Juan Peron stal vojenským diktátorom v Argentíne a v roku 1946
sa stal prezidentom (v roku 1973 opä).
V roku 1973 USA podporili vojenský prevrat v Čile, vedený generálom Pinochetom.
V roku 1979 USA napadli Panamu a zvrhli diktátora Noriegu.

Patria k nim aj formy vlády, v ktorých je účas na moci zúžená na úzku skupinu alebo jednotlivca.
Autokratická monokracia je forma vlády, v ktorej má neobmedzenú moc jednotlivec. Ak ide o
vládu úzkej skupiny, môže ís o aristokraciu, ak majú moc najbohatší, ide o plutokraciu.
Ak je hlava štátu obsadzovaná neleg itímne (napr. vojenským prevratom; coup d´état) hovoríme o
diktátorskej forme vlády.

34 Monarchia, republika

V monarchii je hlavou štátu panovník, monarcha, ktorý svoju funkciu nadobúda spravidla na
základe práva dedičnosti a vládne doživotne. Má osobitné privilégiá a nie je politicky
zodpovedný.
Rozlišujeme monarchie absolutistické v ktorých vládne panovník absolútnou, neobmedzenou
mocou a konštitučné, či parlamentné, v ktorých je panovník formálnou hlavou štátu, nemá
skutočnú moc - rozhodujúce postavenie má parlament, ktorému zodpovedá ministerský kabinet.
V dualistickej monarchii panovník má výkonnú moc a vykonáva funkcie hlavy štátu. Vymenúva
vládu. Je však vo svojej činnosti obmedzený ústavou, zákonmi a rozpočtom, ktoré schvaľuje
parlament.

Republika (z lat. res publica, vec verejná) je protikladom monarchie. Je to forma vlády spravidla
demokratického charakteru, v ktorej je hlavou štátu volený orgán (kolegiálny - prezídium;
monokratický - prezident), zvolený na určité časovo obmedzené obdobie.
V parlamentnej republike má rozhodujúce postavenie zákonodarný orgán, parlament. Volí
prezidenta, ktorý vykonáva funkcie hlavy štátu. Závislos prezidenta od parlamentu nie je priama.
Prezident vymenúva vládu, ale tá zodpovedá parlamentu. Parlament jej môže vyjadri nedôveru a
vynúti si jej demisiu.
V prezidentskej republike je hlavou štátu a výkonnej moci prezident. Výkonná moc je nezávislá
od parlamentu. Zákonodarná moc nemá kompetenciu nad orgánmi výkonnej a súdnej moci.

strana č. 8

Usporiadanie najvyšších orgánov

v demokratickej forme vlády môže by dvojaké. Môže ís o

parlamentarizmus

alebo o

systém deľby moci

.

35 Parlamentný systém

Kolískou parlamentarizmu je Spojené kráľovstvo. Parlamentarizmus je prekonanie nezávislosti
výkonnej moci od zákonodarnej moci. Jeho podstatou je závislos vlády od parlamentu. Vláda sa
stane nositeľkou výkonnej moci nie po svojom vymenovaní, ale po tom, čo jej parlament vysloví
dôveru (priamo alebo schválením jej politického programu). Ak parlament vysloví vláde
nedôveru, vláde vzniká povinnos poda demisiu.

Vytvára sa mocenská suverenita parlamentu voči všetkým štátnym orgánom - dochádza
dokonca k odstráneniu absolútnej nezávislosti súdov (nositeľov súdnej moci), ktoré v systéme
deľby moci majú nezávislé, samostatné postavenie.

Základné znaky parlamentarizmu
36

kreačná závislos a politická zodpovednos výkonnej voči zákonodarnej moci,

37 v prípade, ak sa v parlamente nepodarí vytvori väčšinu a vládu, parlament je rozpustený,

vypíšu sa nové voľby; prípadne sa vytvorí menšinová alebo úradnícka vláda (vláda
odborníkov)

Systém deľby moci

V právnom štáte sa musí dohliadnu na účinnejšiu vzájomnú kontrolu orgánov štátnej moci, aby
sa zabránilo koncentrácii moci.
ória deľby moci požaduje, aby sa pluralita spoločenského riadenia odrazila aj v štátnom riadení
spoločnosti. Požaduje, aby štátne orgány boli usporiadané do systému bez dominantnosti
ktoréhokoľvek z nich.
*Už Aristoteles rozoznáva tri základné časti štátu radu, úrady a súdnictvo. Polybios upozorňuje,
že jednotlivé moci musia by vyvážené, aby ani jedna nezískala prevahu, aby bol zachovaný
ústavný stav.
John Locke odporúča zveri jednotlivé časti moci do rôznych rúk, pretože si uvedomuje ľudskú
prirodzenos a slabos - sklon uchváti moc. Na základe jeho teórií Charles Louis de Montesquieu
naznačil obrysy budúceho štátu - zákonodarnú moc zveril ľudu, resp ním zvolenému parlamentu,
výkonnú moc panovníkovi a úradníkom.
Teórie deľby moci podrobne prepracovali do ústavnej podoby tvorcovia ústavy USA T.Jefferson,
J.Madison, A.Hamilton a J. Adams.

Teória deľby moci je založená na dvoch základných zásadách:
38

zásada nezávislosti a samostatnosti moci - z horizontálneho aspektu sa dosahuje tým, že

moc vykonávajú osobitné, od seba oddelené orgány zákonodarnej, výkonnej a súdnej
moci (nie sú vo vzájomnej subordinácii, nie sú navzájom politicky zodpovedné); v rukách
jednotlivca alebo skupiny osôb sú inkompatibilné, nezlučiteľné

39

zásada rovnováhy a vzájomnej kontroly mocí - zabezpečuje ju systém vzájomných bŕzd a

protiváh, ktoré sažujú získanie dominantného postavenia jednou z mocí
Brzdy zákonodarnej moci
1 pozoruje a kontroluje exekutívu a spôsob, ako realizuje zákony
2 určuje hranice, obsah, formy a prostriedky činnosti výkonných a súdnych orgánom

(najmä prijímaním rozpočtu)

3

právo amnestie voči súdnej moci

Brzdy výkonnej moci
40

právo veta voči zákonodarným orgánom (absolútne alebo suspenzívne)

1 právo určova čas a dĺžku zasadania zákonodarného orgánu
2 právomoc vymenúva sudcov z povolania

Brzdy súdnej moci

strana č. 9

3

dozerá na súlad zákonov s ústavou - ústavné súdnictvo

4

skúma a ruší platnos, správnos voľby členov zákonodarných orgánov - volebné

súdnictvo

5

skúma a rieši uzákonené rozhodnutia správnych orgánov - správne súdnictvo

41 Územno-organizačná štruktúra štátu

Každý štát má administratívno-teritoriálne členenie. Územno-organizačná štruktúra je ďalšou
zložkou formy štátu. Rozumieme ňou systém vzahu

medzi

celkom štátu

a

jeho časami

, t. j.

spôsob vymedzenia kompetencií najvyšších orgánov štátu a orgánov častí štátu, spôsob
podriadenosti častí štátu a stupeň ich samostatnosti, spôsob tvorenia orgánov častí štátu a
ich vzah k miestnemu obyvateľstvu a napokon právne postavenie územných častí štátu.
Z hľadiska územno-organizačnej štruktúry členíme štáty na štáty unitárne a zložené.

42 Unitárny štát

Unitárny štát má iba jednu štátnu moc (iba jednu ústavu a jednu sústavu najvyšších orgánov
štátnej moci).
Právomoc a kompetencia najvyšších orgánov je pôvodná a ostatné (nižšie) štátne orgány majú
odvodenú právomoc od vyšších.
Jednotlivé časti unitárneho štátu majú charakter územných administratívnych častí.

Podľa stupňa samostatnosti pri výkone kompetencie môžeme unitárne štáty deli na
centralizované a decentralizované.
Centralizovaný unitárny štát charakterizuje oprávnenie ústredných orgánov štátu zasahova do
celej právomoci a kompetencie miestnych orgánov štátu a právo priamo (administratívno-
direktívne) ich riadi. Miestne orgány nikdy nerozhodujú s konečnou platnosou najmä o
majetkových, finančných otázkach; nemajú právo dožadova sa preskúmania zákonnosti nariadení
alebo príkazov od ústredných orgánov.
V decentralizovanom unitárnom štáte je určitá sféra výlučnej právomoci ústredných štátnych
orgánov vyňatá a zverená do kompetencie miestnych štátnych orgánov, ktoré ju vykonávajú
samostatne - nie sú ústredným orgánom podriadené. Ústredné orgány im do vymedzenej
právomoci nemôžu zasahova, ale majú právo politicky a právne usmerňova ich činnos pomocou
normatívnych právnych aktov. Patrí im aj právomoc preskumáva, či rozhodnutia miestnych
orgánov sú v súlade s platným právom.
*Čisté formy centralizovaného či decentralizovaného štátu neexistujú (hybridy; prelínané
centralizácie a decentralizácie)

Oblastná samospráva môže prerás do autonómie. Autonómny útvar potom na svojom území
vykonáva ekonomicko-kultúrnu samosprávu relatívne nezávisle od ústredných orgánov štátu.
Samospráva sa prejavuje určitou zákonodarnou, výkonnou a súdnou právomocou vo veciach
národnej alebo regionálnej povahy. Samospráva musí by ekonomicky zabezpečená vlastným
rozpočtom. Autonómiu poznáme národnostnú, politickú a administratívnu.

43 Štát zložený a druhy zložených štátov

Zložený štát pozostáva z niekoľkých členských štátov, ktoré sa spojili na základe medzištátnej
zmluvy do spojeného štátu alebo vznikli rozdelením pôvodne unitárneho štátu (Belgické
kráľovstvo).
Orgány členských štátov majú pôvodnú právomoc, ústredné zväzové orgány majú odvodenú
právomoc - patrí im toľko právomoci, koľko sa jej vzdali členské štáty.
*Zložený štát charakterizuje dvojaká sústava štátnych orgánov; takýto štát má v členských štátoch
spravidla rozdielne ústavy, zákonodarstvo a štátne občianstvo a zvyčajne dvojkomorový orgán
štátnej moci.

strana č. 10

Typy zložených štátov

Federácia - hlavná a zároveň najčastejšia forma zloženého štátu. Skladá sa z dvoch, či viacerých
štátov (USA), ktoré sú spojené na základe zmluvy. Čas kompetencie si členské štáty ponechávajú
a čas prenášajú na spoločný štát; najvyšších štátnych orgánov je toľko, čo členských štátov.
Federácie vznikajú na historicko-ekonomickom princípe alebo na princípe územno-
teritoriálnych zvláštností (USA, 13 anglických kolónií + pričlenenie kolonizovaných území alebo
území získaných vojnami)
Ide vždy o otvorené federácie, do ktorých môžu so súhlasom federácie vstupova ďalšie subjekty.
Ústavy federálnych štátov neumožňujú právo výstupu z federácie.
Množstvo rôznych foriem federatívnych štátov existuje v spojení štátov, ktoré vznikli na bývalých
koloniálnych územiach s pestrou etnicko-národnostnou štruktúrou (Nigéria, Malajzia, Austrália,
Brazília).
*Federácia je pevný zväzok štátov. Členské štáty nevystupujú v medzištátnych vzahoch
samostatne, nemajú medzinárodno-právnu subjektivitu. Subjektom medzinárodného práva je len
federácia ako celok. Má jednotnú menu, armádu, zahraničnú politiku, a pod. (USA; Spolková
republika Nemecko)

Reálna únia je historicky známa forma zloženého štátu. Spoločný štát (únia) má jedného
spoločného panovníka a spoločnú správu niektorých záležitostí (najčastejšie obrana, financie,
zahraničné veci), na ktorých sa členské štáty podieľajú spolu. Suverenitu majú tak jednotlivé
štáty únie, ako aj únia ako celok. (napr. Rakúsko-Uhorská únia po vyrovnaní v r.1867; historicky
prekonaná)

Novodobá únia je spojenie štátov, ktoré vznikali v čase rozpadu koloniálnej sústavy (spojenie
bývalých kolónií a kolonizátora; napr. Britské spoločenstvo národov (Commonwealth) a
Spoločenstvo krajín pridružených k Francúzsku (la Francophonie)). Členstvo sa obnovuje každé
dva roky na pravidelných konferenciách, ktoré sú najvyšším orgánom únie. Únie majú spoločné
colné, vízové aj vojenské dohody, ktoré viažu členov ku koordinovanému postupu.

44 Zväzy (spolky) štátov

Konfederácia je voľný nadštátny zväzok seberovných suverénnych štátov. Každý členský štát
je subjektom medzinárodného práva. Konfederácia má spoločné štátne orgány, ktoré prerokúvajú
spoločné záležitosti, tie však nemajú vlastnú suverenitu. Preto ak chcú, aby ich uznesenia
zaväzovali občanov konfederácie, musia ich schváli i orgány členských štátov. Konfederácia býva
prechodným združením štátov, keď sa buď federácia rozpadá na samostatné štáty (združenie
niektorých štátov bývalého Sovietskeho zväzu) alebo vytvára z unitárnych štátov (napr. USA v
rokoch 1778-1787, Švajčiarsko v 18. storočí, Nemecký spolok v rokoch 1812-1858).

Personálna únia bola celkom voľné nadštátne spojenie suverénnych štátov pod
personifikovanou korunou. (Anglicko a Škótsko, Anglicko a Hanovérsko v 19.st.)
Spojenie medzištátneho charakteru - účelné spojenia štátov so spoločným cieľom (OSN,
NATO)
Spojenie nadštátneho charakteru (Európska únia)

45

Občianske a ľudské práva v Ústave SR

(príloha 1)

Ústava je základný zákon štátu; základ ústavného práva; normatívny akt najvyššej právnej sily
(ostatnéprávne normy musia by v súlade s ústavou, resp. nesmú jej odporova). Ústava
neupravuje podrobnosti, načrtáva len základnú štruktúru právneho a spoločenského systému.
Zakotvuje základné spoločenské vzahy, a štruktúru a postavenie článkov moci. Obsahuje právnu
možnos kontroly štátu.

strana č. 11

*Najstaršou písanou ústavou na európskom kontinente je francúzska ústava prijatá Národným
zhromaždením 3. septembra 1791. Jej podkladom bola najmä Deklarácia práv človeka a
občana (Déclaration des droits de l´homme et du citoyen) prijatá 26. augusta 1789 ako jeden z
najdôležitejších dokumentov Francúzskej revolúcie.

Funkcie ústavy
46 poriadková - zabráni chaosu
47 jednotková - všetci sú ňou viazaní

Ústava SR
Ústava SR (z 1. septembra 1992 č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona z 23. februára 2001,
ktorým sa mení a dopĺňa) je ústava tuhá (jej zmena si vyžaduje splni prísnejšie podmienky ako
obyčajný zákon), písaná (jeden dokument), dohodnutá, republikánska (zakotvujúca
parlamentnú formu vlády), unitaristická; ústava v materiálnom i formálnom zmysle.
Skladá sa z preambuly a deviatich hláv.

V 1. hlave sú základné ustanovenia o štáte, hraniciach, jazyku, symboloch a hlavnom meste
(úvod), v 2. hlave sú upravené základné práva a slobody - ľudské, politické, hospodárske,
sociálne a kultúrne. V 3. hlave sa hovorí o hospodárstve SR, financiách, ekológii a kontrolných
orgánoch, vo 4. hlave o územnej samospráve (ktorú tvorí obec a vyšší územný celok). V 5.
hlave je definovaná zákonodarná moc (NR SR a referendum), v 6. hlave výkonná moc (prezident,
vláda), v 7. hlave súdna moc (Ústavný súd a súdy SR), vo 8. hlave prokuratúra SR a verejný
ochranca práv (ktorý chráni základné práva FO a PO) a napokon, 9. hlava obsahuje prechodné a
záverečné ustanovenia.

Ľudské a občianske práva v ústave SR vychádzajú z prirodzeno-právnej teórie. V našej ústave
sú upravené a definované v druhej hlave, ktorá v zásade vychádza z Listina základných práv a
slobôd (21/1991)
1. oddiel - všeobecné ustanovenia
2. oddiel - základné ľudské práva a slobody
- právo na život (trest smrti sa nepripúša)
- nedotknuteľnos osoby
- zachovanie ľudskej dôstojnosti
- osobná sloboda
- vlastnícke právo (zaručenie dedenia)
- sloboda pohybu, vyznania, myslenia
3. oddiel - politické práva
- sloboda tlače, slova, obrazu (cenzúra sa zakazuje)
- petičné právo
- právo zhromažďova sa, združova sa do spolkov,
- spoločnosti,
- politické strany a hnutia
- volebné právo
4. oddiel - práva národnostných menšín a etnických skupín
- príslušnos k menšine nesmie by nikomu na ujmu
- práva:

48 na vzdelanie v materinskom jazyku
49 na používanie ich jazyka v úradnom styku
50 zúčastňova sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín

5. oddiel - hospodárske, sociálne a kultúrne práva
- právo na slobodnú voľbu povolania
- právo podnika

strana č. 12

- právo na prácu (štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje tých občanov, ktorí
nedobrovoľne nemôžu toto právo vykonáva)
- právo na odmenu
- ochrana proti diskriminácii v zamestnaní (svojvoľné prepúšanie)
- ochrana bezpečnosti a zdravia pri práci
- najvyššia prípustná dĺžka pracovného času
- právo na primeraný odpočinok
- právo na kolektívne vyjednávanie
- právo na štrajk
- postavenie žien a mladistvých
- staré a choré osoby - právo na hmotné zabezpečenie
- právo na ochranu zdravia (bezplatná zdravotnícka starostlivos na základe zdravotného
poistenia)
- manželstvo, rodina, rodičovstvo sú pod ochranou zákona (právo na osobitnú starostlivos v
tehotenstve)
- deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva
- právo na vzdelanie (povinná školská dochádzka)
- sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje
6. oddiel - právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva
- každý má právo na priaznivé živ. prostredie a je povinný ho chráni
- právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch
tohto stavu
7. oddiel - právo na súdnu a inú právnu ochranu

Charakteristika práva

51 Pojem normy a spoločenskej normy

Spoločenská norma je pravidlo upravujúce správanie sa ľudí v spoločenských vzahoch
(správanie, ktoré sa od danej skupiny vyžaduje). Je východiskom právnej normy, ale správanie je
upravené aj morálnymi a politickými normami.
Morálne (mravné) normy hodnotia správanie občanov a ľudské konanie vôbec, pričom
používajú slová ako „dobrý; zlý; odsúdeniahodný“. Ich účinnos zabezpečuje najmä spoločenská
mienka o správaní osoby (odsúdenie, resp. schválenie konania). Priestupky neriešia súdnou
cestou, ale komunikáciou a etickou výchovou.
Politické normy sú pravidlá správania určované politickými a spoločenskými organizáciami -
obsiahnuté v ich stanovách a uzneseniach. Ich dodržiavanie zabezpečuje len príslušná politická,
resp. spoločenská organizácia. Sankciami sú pokarhanie, napomenutie, vylúčenie, pozbavenie
funkcie a pod.

Právna norma je všeobecne platné (záväzné) pravidlo (vzahuje sa na správanie všetkých
členov určitej spoločnosti), ktoré štát považuje za nevyhnutné na ochranu existujúceho a
požadovaného stavu spoločnosti. Je to základný prvok právneho systému. Jej dodržiavanie je
vynútiteľné štátnou donucovacou mocou.
Právna norma je obsahom normatívnych právnych aktov alebo iných prameňov práva a je
vyjadrená prostredníctvom normatívnych i permisívnych právnych viet.
*právna norma nie je zákon, ale pravidlo; neznalos neospravedlňuje; musia by konkrétne a
priame; majú nevyvrátiteľnú účinnos

52 Právo a právny systém

Starí Rimania hovorili: „Ubi societas, ibi ius.“ („Tam, kde je spoločnos, tam je aj právo.“). Ak
chcela spoločnos preži a reprodukova sa, spravova spoločné veci, musela si vytvori systém
noriem, ktorým riadila svoje vzahy.

strana č. 13

Právo sa stalo civilizovaným prostriedkom presadzovania žiaduceho správania, prostriedkom
regulácie rytmu spoločenského života.

Právo je súhrn všeobecne záväzných právnych noriem stanovených štátom. Je prostriedkom
vyjadrenia a ochrany najvýznamnejších spoločenských hodnôt. Je jediným odôvodneným
spôsobom riešenia konfliktov. Je súčasou kultúrneho systému.
Právo reguluje medziľudské vzahy a vnáša do nich poriadok; chráni záujmy a práva občanov a
zakazuje správanie, ktoré je pre spoločnos škodlivé; oboznamuje s právnymi predpismi a učí,
ako ich používa v praxi.
Právo sa vyvíjalo a v súčasnosti máme viaceré typy právnych kultúr - európsku (kontinentálnu;
písané právo), anglo-americkú (nepísané, obyčajové právo; súdny administratívny precedens),
náboženskú (cirkevnú, kanonistickú) a socialistickú.

Právny systém je sústava právnych pravidiel upravujúcich spoločenské vzahy.

Pre demokratický právny systém, založený na princípoch trhovej ekonomiky je určujúcim členenie
právneho systému na právo verejné a súkromné.
Verejné právo „vyjadruje záujmy štátu“. Je to súhrn noriem upravujúcich vzahy medzi štátom a
občanmi, v ktorých je štát - reprezentant spoločných záujmov - nadriadený občanom a iným
právnym subjektom (v určitej presne vymedzenej sfére verejných záujmov). Zabezpečuje
suverenitu, bezpečnos a integritu štátu, vnútorný poriadok, bezpečnos občanov, ich práv a slobôd
a pod.
Vyznačuje sa záväznou (kogentnou) povahou - nemôže sa meni prejavom vôle (dohodu)
účastníkov verejno-právneho vzahu.
Patria sem ústavné, správne, finančné, trestné a procesné právo.
Súkromné právo „vyjadruje záujmy jednotlivca“ - upravuje vzahy subjektov občianskej
spoločnosti na princípe ich vzájomnej rovnosti a nezávislosti; tieto vzahy vznikajú na základe
slobodne prejavenej vôle účastníkov (typický je zmluvný princíp; dispozitívny charakter vzahov).
Do tejto sféry práva patria najmä odvetvia občianskeho, obchodného a rodinného práva.
*Pracovné právo je upravované čiastočne verejnoprávnymi predpismi, ale aj predpismi
súkromnoprávneho charakteru (pracovná zmluva). Podobne sú na tom i letecké, poisovacie právo
a právo priemyselného vlastníctva.

Rozlišujeme medzi právom hmotným (materiálnym) a procesným (formálnym).
Hmotné právo upravuje, akým spôsobom vznikajú, menia sa alebo zanikajú právne vzahy, aké
sú právne skutočnosti, práva a povinnosti účastníkov a zodpovednos za porušenie povinnosti.
Procesné právo upravuje, ako účastníci právnych vzahov uplatňujú svoje práva, ako musí
príslušný orgán postupova pri zisovaní, či právo alebo povinnos vlastne existujú, alebo nie.
Procesné normy
53 občianske súdne konanie (civilný proces) - konanie vo veci občianskeho práva procesného
54 správne konanie - konanie o veciach v kompetencii orgánov štátnej správy
55 rozhodcovské konanie - sporové konanie
56 trestné konanie - konanie pred súdom v trestných veciach, o trestných činoch
*Procesné právo nemá bez hmotného spoločenský zmysel ani význam! Hmotné právo by bolo
bez procesného neživotné!

Rozlišujeme tiež medzi vnútroštátnym právom, ktoré je platné na území štátu (môže akceptova
zákony medzinárodného práva) a medzinárodným právom, ktoré upravuje vzahy medzi štátmi.
Treba spomenú tzv. kolízne normy, ktoré určujú na základe práva ktorého štátu sa bude rieši
daný problém v oblasti medzinárodného práva.

Právne odvetvia slovenského práva
57

ústavné (štátne) - východisko ostatných odvetví; upravuje základné spoločenské vzahy a

základnú organizáciu štátu a štátnej moci (prameňom je Ústava SR)

strana č. 14

58

správne - upravuje spoločenské vzahy, ktoré vznikajú pri výkone štátnej správy (vzahy

orgánov štátnej správy, územnej samosprávy); v našom právnom poriadku nie je
kodifikované (nemá vlastný kódex)

59

finančné - upravuje spoločenské vzahy finančných orgánov pri tvorbe, rozdeľovaní a

používaní prostriedkov štátu (štátny rozpočet, centrálne peňažné fondy)

60

obchodné - upravuje vzahy vznikajúce pri podnikaní v oblasti ekonomiky (právne postavenie

podnikateľov, obchodno-záväzkové vzahy)

61

občianske

1 hmotné- upravuje vzahy osobnej a majetkovej povahy medzi FO navzájom, medzi FO a

PO a medzi FO a štátom; a niektoré vzahy nemajetkového charakteru (ochrana
autorských práv); Občiansky zákonník

2 procesné - vzahy v súdnom konaní v občiansko-právnych veciach; Občiansky súdny

poriadok

62

pracovné - vzahy pri účasti občanov na spoločenskej práci, pracovné vzahy medzi občanmi a

PO, učebný pomer, postavenie odborov, sociálne zabezpečenie; Zákonník práce

63

rodinné - osobné i niektoré majetkové (vyživovacia povinnos) vzahy v rodine; zákon o rodine

64

trestné

1 hmotné - chráni pred konaním nebezpečným pre spoločnos; Trestný zákon
2 procesné - vzahy v rámci trestného konania - postup súdov, prokuratúry a

vyšetrovateľov; Trestný poriadok (zákon o trestnom konaní súdnom)

65

medzinárodné verejné - vzahy medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami

*Komparatistívna veda je právna veda, ktorá porovnáva právne systémy - ich vznik, vývoj a
funkčnos.

Vlastnosti právneho systému

66 platnos práva

1 formálna - norma musí ma formu stanovenú štátom
2 materiálna - obsahová

67

funkčnos (efektívnos) systému (minimálna miera rešpektovania noriem, miera konsenzu)

1 vnútorná i vonkajšia jednota; systémová nadväznos; systém bez rozporov - normy si

nemôžu odporova

2 dynamickos (súlad so sociálnym systémom) a stabilita; rovnováha medzi nimi

*Normatívny právny systém je súhrn vertikálne (podľa stupňa právnej sily) i horizontálne
usporiadaných noriem zabezpečujú funkčnos a existenciu tohto systému.
*Obsolétne právne normy sú normy, ktoré boli prijaté a časom sa stali nefunkčnými; sú však
súčasou právneho systému

68 Právna norma a jej špecifické znaky

Právne normy majú určité špecifické znaky, ktorými sa odlišujú od ostatných spoločenských
noriem.
Právne normy sú

69

vydané v osobitnej - štátom uznanej - forme

. V kontinentálnom systéme práva rozumieme

touto formou normatívne právne akty rôzneho druhu, ktoré majú náležitú formu, sú schválené
štátnym orgánom s príslušnou právomocou a sú publikované, uverejnené v úradných
zbierkach (Zbierka zákonov Slovenskej republiky)

70

záväzné

- iba tak sú platné

71

normatívne

- prikazujú, zakazujú alebo dovoľujú určité správanie prostredníctvom

normatívnych a permisívnych slov a viet (v právnom jazyku, v jazyku právnych predpisov)

72

všeobecne platné

- vzahujú sa na všetky prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu - nie na

konkrétne prípady

73

vynutiteľné štátnou mocou

- zabraňuje sa tak nerešpektovaniu a porušovaniu práva a to

priamo (sankciami alebo špecifickými mocenskými metódami) i nepriamo (subjekt, ktorému

strana č. 15

právo ukladá právne povinnosti, má dobrovoľne splni primárnu právnu povinnos; v prípade
jej nesplnenia má dobrovoľne splni sekundárnu právnu povinnos; ak nesplní ani túto,
nastupuje priame donútenie)

74 Štruktúra právnej normy

Štruktúrou rozumieme vnútorné usporiadanie normy, vzájomnú súvislos jej súčastí. Právnu
normu charakterizuje aj jej logická štruktúra.
V minulosti právnu normy tvorili hypotéza, dispozícia a sankcia - hovoríme o trojčlánkovej,
trichotomickej štruktúre. Moderná teória práva presadzuje tzv. zdvojenú štruktúru - normu
vytvárajú dve dvojice právnych noriem, ktoré sú vzájomne prepojené.

Trojčlánková štruktúra právnej normy
V hypotéze sú určené okolnosti, za ktorých sa treba podľa danej normy správa - sú tu
ustanovené podmienky a predpoklady, za akých sa má používa dané pravidlo správania sa
(napr. vek, štátna príslušnos, bezúhonnos a pod.)
V dispozícii je vymedzené samotné konanie, správanie príslušného subjektu (v okolnostiach
určených hypotézou). Dispozícia určuje pravidlo správania, vymedzuje oprávnenia a povinnosti
účastníkov právneho vzahu, je jadrom normy.
Sankcia ustanovuje následky spojené s nedodržaním pravidla správania, uvádza postih za
neuposlúchnutie právneho predpisu.
V oblasti súkromného práva sa používajú sankcie reparačné (náhrada spôsobenej škody),
reštitučné (uvedenie vecí do pôvodného stavu) a satisfakčné (nemajetkové ujmy - ujma na cti
môžu by sankcionované napr. zadosučinením (v peniazoch; ospravedlnením))
V oblasti verejného práva (trestné, správne, finančné) sa uplatňujú represívne sankcie (ukladanie
trestov alebo ochranných opatrení (ochranná výchova, liečenie))

Zdvojená štruktúra právnej normy
Právna norma sa skladá z dvoch navzájom spojených noriem, z ktorých každá má svoju hypotézu
a dispozíciu . Za podmienky primárnej hypotézy má by správanie podľa primárnej dispozície.
Sekundárna hypotéza popiera primárnu dispozíciu a ustanovuje podmienky, za ktorých sa musí
alebo môže uskutočni sekundárna dispozícia.
T. j. v prípade, ak nebola zachovaná primárna povinnos, nastupuje sekundárna dispozícia (právna
povinnos), ktorá môže ma formu buď nesankčného, alebo sankčného následku.

75 Druhy právnych noriem

Právne normy podľa

orgánu

, ktorý právne normy prijíma

76

primárne (pôvodné) - normy najvyššej právnej sily a najširšej pôsobnosti, ktoré prijímajú

orgány štátnej moci s ústavodarnou a zákonodarnou právomocou (vrátane referenda), príp.
orgány miestnej samosprávy

77

sekundárne (odvodené) - vykonávacie právne predpisy, ktoré prijímajú orgány štátnej správy

(nariadenia vlády, vyhlášky, výnosy a správne nariadenia orgánov miestnej štátnej správy) na
základe a v medziach zákonov

Právne normy podľa špecifického

vzahu

k

iným

právnym normám

78

odkazujúce - odkazujú na iný platný normatívny právny akt či jeho ustanovenie, na iné

ustanovizne

79

blanketové - odkazujú na iné normy, ktoré v čase prijatia a vydania primárnej normy

obsahujúcej blanketu nie sú ešte vydané

Právne normy podľa spôsobu formulovania (vyjadrenia) dispozície

80

prikazujúce - z dispozície vyplýva pre subjekt vzahu povinnos správa sa určitým spôsobom

(niečo vykona, da...)

strana č. 16

81

zakazujúce - v dispozícii sa subjektu určité správanie zakazuje, resp. prikazuje sa mu zdrža sa

určitého konania (väčšina trestno-právnych noriem)

82

dovoľujúce - neprikazujú ani nezakazujú - nezaväzujú subjekty právneho vzahu, dávajú im

možnos určitým spôsobom kona

Právne normy podľa povahy (podľa stupňa viazanosti subjektov právneho vzahu obsahom
právnej normy (obchodné, pracovné a občianske právo))

83

kogentné (kategorické; normy donucujúcej povahy) - bezpodmienečne zaväzujú k určitému

konaniu, nedávajú možnos kona spôsobom odlišným od pravidla v dispozícii, a to ani v
prípade, ak s tým všetci zúčastnení súhlasia

84

dispozitívne - umožňujú účastníkom právneho vzahu, aby vzah zmluvne upravili (odlíšili od

úpravy vzahu v dispozícii normy); predstavujú určitý doplnok uzavretých zmlúv - umožňujú
dohodnú sa na špecifických, konkrétnych skutočnostiach, prihliadajúc na okolnosti daného
vzahu; typické pre záväzkovú čas občianskeho a obchodného práva

Právne normy podľa

stupňa všeobecnosti

85

generálne (lex generali) - vysoko abstraktné, široko zovšeobecnené; zväčša dlhšej faktickej

životnosti; napr. Obchodný zákonník

86

špeciálne (osobitné) - konkretizujú predmet úpravy generálnej normy; spravidla kratšej časovej

pôsobnosti; napr. zákon o konkurze a vyrovnaní

Právne normy podľa

predmetu právnej úpravy

87 administratívne
88 finančné
89 občianske
90 obchodné
91 pracovné
92 rodinné
93 ústavné

94 Platnos a pôsobnos právnej normy

Právna norma je platná, ak má všetky predpísané, požadované obsahové i formálne náležitosti,
ak je vydaná a prijatá príslušným kompetentným orgánom, ak je v súlade s normatívnymi aktmi
vyššej právnej sily, a ak je vyhlásená (publikovaná) ustanoveným spôsobom.

Pôsobnosou právnej normy rozumieme vymedzenie rozsahu jej použitia na konkrétne prípady, a
to so zreteľom na subjekty, priestor a čas.

Osobná pôsobnos berie na zreteľ okruh subjektov, na ktoré sa právne normy určitého zákona
vzahujú (rôzne kritériá; vek, štátne občianstvo). Čiastočne ju vylučuje inštitút imunity - pôsobnos
niektorých právnych noriem sa na určitý - taxatívne vymedzený - okruh osôb nevzahuje.
Rozlišujeme diplomatickú imunitu, ktorú požívajú vedúci diplomatických misií iných štátov a
ostatné exteritorialne osoby a imunitu poslaneckú (sudcovskú), ktorá znamená, že poslanca
NR SR (sudcu Ústavného súdu SR) možno stíha za trestný čin alebo priestupok len po
predchádzajúcom súhlase zastupiteľského zboru, ktorého je členom (Ústavného súdu SR).
Miestna pôsobnos vymedzuje priestor, na ktorom sa danou normou upravujú príslušné právne
vzahy. Môžeme hovori o celoštátnej pôsobnosti (prvotné a odvodené zákony NR SR, vlády,
ministerstiev a ostatných ústredných štátnych orgánov) a o miestnej pôsobnosti (všeobecné
nariadenia orgánov štátnej správy a územnej samosprávy). Niektoré právne normy sa vzahujú i na
subjekty mimo štátu - majú exteritoriálnu pôsobnos.

Časová pôsobnos („účinnos“) vymedzuje časový úsek, v ktorom určité právne vzahy reguluje
daný normatívny akt; berie do úvahy meniace sa sociálne a ekonomické spoločenské vzahy.

strana č. 17

Okamih nadobudnutia platnosti zákona spravidla nie je časovo zhodný so začiatkom jeho
účinnosti - tento časový rozdiel nazývame legisvakančná lehota, ktorej účelom je da subjektom
práva možnos osvoji si nový predpis.
*vacatio legis (prázdniny práva) - obdobie legisvakančnej lehoty, obdobie medzi nadobudnutím
platnosti a účinnosti

Dátum začiatku

účinnosti

býva spravidla priamo ustanovený v záverečných ustanoveniach

zákona, v tzv. derogačnej klauzule; inak platí generálna klauzula - účinnos sa nadobúda
pätnástym dňom po vyhlásení (publikovaní; rozoslaní príslušnej časti Zbierky zákonov SR).

Právna norma stráca

účinnos

95

uplynutím účinnosti - uvádza sa priamo v právnom akte (napr. ku konkrétnemu dátumu)

96

vydaním ďalšieho normatívneho aktu, ktorý ruší platnos staršieho (lex posterior derogat priori)

Derogačná klauzula (*derogacio - ustanovenie o zrušení) je ustanovenie právneho predpisu,
ktorým sa ruší predchádzajúci normatívny akt.

97

generálne derogačné ustanovenie - všeobecne vyslovuje, že sa rušia všetky právne normy v

rozpore s novou právnou normou

98

derogačné ustanovenie - taxatívne vyratúva zrušené zákony

Prechodné ustanovenia

zákona riešia problém intertemporality - prechodného spolupôsobenia

skoršieho a nového práva. Platí, že v prechodnom čase sa v určenom rozsahu dočasne
nepoužívajú nové normy, ktorých platnos a účinnos vznikla.

Spätná účinnos právnej normy je výnimkou v princípe právnej istoty (účinnos normy má časovo
nasledova po jej platnosti; tým sa zaručuje i ochrana ľudských práv a slobôd). Retroaktivita je v
oblasti trestného práva zakotvená vždy len v prospech páchateľa („trestnos činu sa posudzuje
podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný; podľa neskoršieho sa posudzuje len
vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie“)

99 Pramene práva

Právna teória rozlišuje materiálne a formálne pramene práva.
Materiálnymi prameňmi

práva sú prírodné, ekonomické, mravné a politické, technologické,

medzinárodné a iné podmienky života určitej spoločnosti, ktoré ovplyvňujú tvorbu práva.
Formálnymi prameňmi rozumieme konkrétne právne formy; právne akty, ktoré obsahujú právne
normy.

V historickom vývoji sa stretávame so štyrmi prameňmi práva.
Právna obyčaj
Normatívny právny akt
Precedensy
Normatívne zmluvy

100 Normatívne právne akty a normatívne zmluvy

Normatívny právny akt je všeobecne záväzný právny predpis, výsledok normotvornej činnosti,
ktorý obsahuje právne normy. Existuje niekoľko druhov právnych aktov, rozdielnych vo svojej
právnej sile (zákony, nariadenia vlády, vyhlášky).
Ide o prameň písaného práva vydávaného štátom - lex scripta.
Primárne právne normy

101 ústava (rigidná alebo flexibilná)
102 ústavne zákony (napr. aj výsledky referenda)
103 zákony (vydané parlamentom, na schválenie treba absolútnu väčšinu)

strana č. 18

Sekundárne právne normy (vydané len na základe zákona)

104 nariadenia vlády
105 vyhlášky ministerstiev
106 vyhlásenia a všeobecno-právne nariadenia

Normatívna zmluva spravidla upravuje len konkrétny individuálny právny vzah - nemá teda
normatívny charakter (jedine ak záväzne upravuje určitú skupinu právnych vzahov.
a) medzinárodné (prameň práva pre vzahy medzi štátmi) - na základe reciprocity; parlament
odhlasuje 3/5 väčšinou; vyhlásenie ako ústavný zákon
b) kolektívne - vzahujú sa na bližšie neurčenú skupinu (kolektívna zmluva)

107 Právne obyčaje, súdne a správne precedensy

Právna obyčaj je najstaršia forma práva; pravidlo správania sa, ktoré sa používaním ustálilo a
používa sa ako právna norma (vzor). Iba dlhodobo a reálne zachovávaná obyčaj, ktorej obsah je
určitý a o ktorej záväznosti je presvedčená spoločnos sa môže sta právne záväznou.
Obyčajové právo, tzv. Common Law, označujeme ako „nepísané právo“, „lex non-scripta“ (i keď
môžu by právne obyčaje zaznamenávané v zbierkach predpisov). V súčasnosti sa považuje za
prekonaný právny systém, no v anglo-americkom právnom systéme proces tvorby precedensov
začlenil obyčaje do konkrétnych sudcovských rozhodnutí.

Precedensy sú typické pre anglosaský právny systém („judge made law“). Ide o prvé
rozhodnutie svojho druhu, ktorým sa upravuje určitý konkrétny prípad a toto rozhodnutie sa stáva
precedensom (vzorom) pre všetky ostatné prípady rovnakého druhu.
Sudcovský (judikálny) precedens - rozhodnutie súdu, resp. sudcu; vypĺňanie medzier v práve
Správny precedens - zakotvený v kontinentálnom právnom systéme, pôvod v rímskom práve

108 Podzákonné normatívne právne akty

Podzákonné právne akty - vykonávacie právne predpisy - podrobnejšie upravujú určitú oblas
spoločenských vzahov, ktorá je stručnejšie definovaná a upravená v zákonoch (určujú technické a
organizačné podmienky realizácie zákonov). Do tejto kategórie patria nariadenia vlády,
vyhlášky, opatrenia a výnosy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.
Sú vydávané príslušnými orgánmi len na základe a v medziach zákona a sú publikované i v
Zbierke zákonov SR. Zaraďujeme sem aj všeobecne záväzné nariadenia obce.

109 Právne vzahy a ich štruktúra

Právo sa uskutočňuje predovšetkým prostredníctvom právnych vzahov. Právne vzahy sú
špecifickým druhom spoločenských vzahov; sú to vzahy upravené platnými právnymi
normami, ktoré určujú subjekty vzahu, ich vzájomné práva a povinnosti a právne skutočnosti.
Sú to vzahy vôľového charakteru - ich vznik, zmena a zánik sú viazané na prejav vôle
účastníkov právneho vzahu, no správanie subjektov ustanovené normou je vynútiteľné štátnou
mocou.
Sú to vzahy súvzažné - dovolenému správaniu a oprávneniu jedného subjektu zodpovedá
povinnos a oprávnenie iného subjektu (záväzkové právo).

Subjekty práva v právnych vzahoch na základe príkazov, zákazov a dovolení konajú (povinnos
da, kona), resp. nekonajú (povinnos niečo strpie, niečoho sa zdrža).

Prvky právneho vzahu
V každom právnom vzahu rozlišujeme subjekt, obsah a právnu skutočnos (predpoklad
právneho vzahu), s ktorou sa viaže vznik, zmena a zánik konkrétneho právneho vzahu

strana č. 19

110 Právne skutočnosti

Právna skutočnos je predpoklad, s ktorým si právne normy spájajú vznik, zmenu a zánik
právneho vzahu.

Členenie právnych skutočností
111

právne udalosti - nezávislé od ľudskej vôle (narodenie, smr, plynutie času s právnymi

dôsledkami - uplatňovanie práva v istej časovej lehote)
*premlčacie lehoty (veriteľ nesplatí dlh do lehoty, môže aj potom) - po ich nie je splnenie
záväzku vynútiteľné, právo nezaniká, zaniká len možnos jeho súdneho vymáhania
prekluzívne lehoty (pri krádeži uplatňova právo do určitej lehoty, ináč nič; záručné
lehoty) - zaniká nárok uplatňova právo, prepadá zročné aj subjektívne právo

112

právne úkony - úkony v súlade s právom, úkony s právnymi následkami, založené prejavom

vôle (jednostranné - závet, výpoveď, reklamácia; dvojstranné - zmluva; viacstranné -
zmluva o združení)
Ide o najfrekventovanejšie právne skutočnosti súkromného práva, ktoré môžu ma formálnu
i neformálnu formu; môže by uložená povinnos poskytnú odplatu za poskytnuté plnenie
(vyplatenie mzdy za vykonanú prácu) alebo sa predpokladá bezodplatnos (darovacia
zmluva, zmluva o uzavretí budúcej zmluvy)
Úkon uskutočniteľný len spôsobilou osobou, slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne;
výslovne, písomnou formou alebo iným spôsobom (mlčky - konkludentným konaním); jeho
objektom môže by len dovolený predmet (legalita)

113

protiprávne úkony - konanie v rozpore s právom (trestné činy, správne priestupky, porušenie

pracovnej disciplíny, omeškanie, poskytnutie vadného plnenia, majetkové ujmy)
Delikt je prejav vôle, ktorým subjekt porušuje príkazy a zákazy ustanovené platným
právom. Môže ís o zavinené (subjektívna právna zodpovednos; úmyselné zavinenie alebo
zavinenie z nedbanlivosti) a nezavinené (objektívna právna zodpovednos) protiprávne
konanie.

Právne fikcie - zákon považuje evidentne neexistujúcu skutočnos za existujúcu (nasciturus -
počaté, no ešte nenarodené diea - napr. jeho dedičské právo, ak otec zomrel pred narodením)
Právne domnienky (prezumpcie) - vznikajú so vznikom inej právnej skutočnosti, ich existenciu
netreba dokazova pri súdnom konaní; zákon pripúša dôkaz opaku - vyvrátiteľná domnienka platí
dovtedy, kým sa nedokáže opak (prezumpcia neviny)

114 Subjekty právneho vzahu

Účastníkmi právneho vzahu sú osoby, ktorým vznikajú práva a povinnosti, či už jednotlivci
(fyzické osoby, občania), alebo kolektív ľudí (štát, štátne orgány, právnické osoby) a ktoré majú
právnu subjektivitu.

Právna subjektivita zahŕňa
115

spôsobilos na práva a povinnosti (vzniká narodením a zaniká smrou (vyhlásením za

mŕtveho))

116

spôsobilos na právne úkony - spôsobilos zaklada práva a povinnosti vlastným právnym

konaním (obmedzenia: veková hranica, duševná spôsobilos)

117

deliktuálna spôsobilos - spôsobilos nies právne následky za porušenie právnych povinností

118

procesná spôsobilos - spôsobilos účastni sa konania, v ktorom sa rozhoduje o právach a

povinnostiach

Štát - účastník medzinárodných právnych vzahov; vzahov voči občanom (základné práva a
slobody, občianstvo); vzahov vyplývajúcich zo štátneho vlastníctva
Štátne orgány - účastníci vzahov v oblasti správneho práva (majú postavenie PO, keď spravujú
štátny majetok alebo zamestnávajú ľudí)

strana č. 20

Právnické osoby - účastníci obchodno-právnych, pracovno-právnych a občiansko-právnych
vzahov
119 združenia FO alebo PO (spoločnosti)
120 účelové združenia majetku
121 jednotky územnej samosprávy

122 Obsah a objekt právneho vzahu

Obsahom je súhrn práv, oprávnení a právnych povinností vyplývajúcich účastníkom z daného
vzahu. Konkrétne oprávnenie, ktoré účastníkovi vyplýva - subjektívne právo; objektívne právo -
normatívne právne akty. Nárokom rozumieme subjektívne právo vymáhateľné a žalovateľné -
možno ho uplatni súdnou cestou.

Objektom (predmetom) sú veci (hmotné veci alebo príprodné sily; hnuteľné a nehnuteľné;
deliteľné a nedeliteľné (socha)), služby (ľudské činnosti a výkony), práva (prevzatie dlhu,
prevod pohľadávky) a nehmotné statky (výsledky duševnej tvorivej činnosti a hodnoty ľudskej
osobnosti (osobnos, čes, zdravie).

123 Neplatnos právnych úkonov a ich následky

Ak právny úkon nespĺňa predpísané náležitosti, je neplatný. Jeho vadnos spôsobuje:
124

absolútnu neplatnos úkonu - takýto úkon nemôže vyvola nijaké právne následky, pozerá sa

naň ako na neexistujúci

125

relatívnu neplatnos úkonu - môže sa jej dovoláva dotknutý účastník vzahu

126

možnos jednostranného odstúpenia od zmluvy - v prípade porušenia zmluvy

127

odporovateľnos úkonu - právo veriteľa domáha sa, aby súd určil, že právne úkony dlžníka

sú voči nemu právne neúčinné

Realizácia práva

128 Proces aplikácie práva

Právo sa vydáva preto, aby sa realizovalo. Realizuje sa predovšetkým prostredníctvom
každodenných právnych vzahov, no možno hovori o realizácii práva už pri samotnom procese
tvorby práva (zákonodarné orgány realizujú ústavu a ústavné zákony vydávaním „obyčajných“
normatívnych právnych aktov).
V spoločenských vzahoch subjekty práva realizujú právo aj jednoduchým prispôsobením svojho
správania danej právnej norme.
Osobitnou kategóriou realizácie práva je aplikácia (uskutočňovanie) práva - osobitná činnos
štátnych orgánov, ktoré aplikujú právo prostredníctvom individuálnych právnych aktov.
Pri aplikácii práva musia rešpektova zákonnos a vychádza zo skutočného stavu vecí. Proces
aplikácie práva upravuje procesné právo a tento proces má štyri základné etapy.
Najprv sa musí zisti skutkový stav - okolnosti prípadu, realita, objektívna pravda (získavaním a
hodnotením dôkazov). Potom sa vymedzí právna norma, ktorá sa na daný prípad vzahuje a
správne sa interpretuje. Nasleduje etapa subsumpcie, kedy sa podradí prípad pod právnu normu
(norma sa aplikuje na konkrétny prípad) a zisuje sa právna kvalifikácia. Poslednou etapou je
vydanie individuálneho aktu aplikácie práva (rozhodnutia). Aby sa toto rozhodnutie stalo
záväzným, musí nadobudnú právoplatnos, a potom už nie je napadnuteľné riadnymi opravnými
prostriedkami.
Keď je proces zavŕšený právoplatným rozhodnutím vo veci samej, je vylúčené, aby sa v tej istej
veci konalo a rozhodlo znova - platí zásada res iudicata (prekážka veci rozhodnutej)

129 Akty aplikácie práva

strana č. 21

Štátne orgány (ministerstvá, ostatné ústredné orgány štátnej správy, miestne orgány samosprávy
a štátnej správy; orgány tzv. špecializovanej miestnej štátnej správy - daňové úrady, katastre)
aplikujú právo prostredníctvom individuálnych právnych aktov.

Právne akty
130

normatívne - neadresné; vzahujú sa na skupinu ľudí

131

individuálne - presne adresované; riešia konkrétny, individualizovaný právny vzah na

základe normatívneho právneho aktu (rozhodnutie, rozsudok, výmer, výpoveď a pod.)
1

konštitutívne (právotvorné) - vytvárajú nový právny stav; sú právnymi skutočnosami,

ktoré vedú k vzniku, zmene či zániku právnych vzahov (rozvod)

2

deklaratívne - autoritatívne zisovanie, konštatovanie a potvrdenie existencie resp.

neexistencie právneho vzahu (práva alebo povinnosti); nevznikajú žiadne nové
právne vzahy (úradné, vlastnícke listiny, sobášny list)

132 Analógia aplikácie práva

Právne vzahy sú konkrétnejšie, bohatšie a rôznorodejšie ako právne normy. V právnej praxi preto
niekedy nastane situácia, že sa pri rozhodovaní o určitom prípade nenájde jeho vhodná právna
úprava (zákonodarca nepredvídal všetky situácie, ktoré môžu nasta). V takýchto prípadoch sa za
určitých okolností postupuje analogicky (obdobne) - právom neupravené prípady (situácie) sa
riešia podľa prípadov podobných (obdobných).
Najčastejšie používanou je analógia zákona - analogia legis (použije právna norma upravujúca
obdobný prípad). Zriedkavejšou je analógia práva - analogia iuris (v danom odvetví či poriadku
ešte vôbec neexistuje norma, ktorá by upravovala podobné prípady, a tak sa prípad posudzuje na
základe všeobecných právnych princípov - na základe právnych zásad).
Analógia je prípustná vo sfére občianskeho, obchodného, pracovného a medzinárodného
obchodného práva (v otázkach dispozitívneho charakteru).
V trestnom práve nie je prípustná; vždy treba naplni skutkovú podstatu trestného činu; platí
zásada rímskeho práva - nullum crimen sine lege, nulla paena sine lege (žiadna vina bez
zákona, žiaden trest bez zákona).
*nominátne zmluvy - riešenie sporov podľa obdoby

Uváženie
Príslušný štátny orgán môže uváži, či rozhodne alebo nerozhodne. Súd nie je časovo viazaný (v
konkrétnych prípadoch sú však stanovené lehoty, ktoré musia by dodržané) a môže sa odchýli
zavedeného postupu (v súkromnom a trestnom práve); na základe odbornej znalosti práva uváži
určité rozhodnutie a zdôvodní svoj postup. Hlava štátu môže zváži svoje konanie v otázke
amnestie
*voľná úvaha je vždy v prospech občana

133 Výklad práva

Znalos a pochopenie práva je podmienkou kvalifikovaného rozhodnutia v konkrétnych prípadoch.
Výklad (interpretácia) práva úzko súvisí s jeho realizáciou a aplikáciou; predchádza aplikácii (resp.
je jej súčasou). Výkladom práva objasňujeme jednotlivé normatívne slová a vety v norme,
vysvetľujeme význam (obsah) a zmysel právnych noriem (v súlade s vôľou zákonodarcu a s
platným právnym poriadkom).

Výklad práva uskutočňujú špecializované štátne orgány; ale aj občania (FO), zamestnanci,
spoločníci a štatutárne orgány PO pri riešení osobných situácií právnej povahy.

Výklad podľa

subjektu

výkladu

1

legálny - všeobecné právne záväzný výklad štátneho orgánu, ktorý je naň splnomocnený

ústavou (Ústavný súd SR)

2

autentický - podaný orgánom, ktorý normu prijal (nie je všeobecne záväzný)

strana č. 22

3

oficiálny (interný organizačný) - podaný ústrednými a miestnymi orgánmi štátnej správy pre

podriadené orgány (opatrenie, metodický pokyn, smernica, vysvetlivka)

4

výklad najvyššieho súdu - podávajú ho trestné a občiansko-právne kolégium a oddelenie

obchodného súdnictva; zabezpečuje jednotnú interpretáciu zákonov; nie je právne
záväzný, no jeho právna autorita je vysoká (plní funkciu prameňa „sudcovského práva“
(„judge made law“))

5

doktrinálny - podáva ho právna veda (v súlade s vedeckým poznaním platného práva); nie je

všeobecne záväzný; vedecké monografie, komentáre k zákonom

Výklad podľa

metódy (spôsobu)

výkladu

6

jazykový (gramatický) - analyzuje význam slov; treba zachováva terminologickú presnos a

rešpektova jazykovú jednotnos v celom právnom poriadku

7

logický - analyzuje normatívne výrazy a vety na základe pravidiel formálnej logiky

8

systematický - analyzuje právne normy podľa spôsobu usporiadania právneho textu; skúma

v ktorej časti predpisu je právna norma, do ktorého odvetvia právny problém patrí;
rešpektuje aj štruktúru prameňov práva a ich právnu silu

9

historický - objasňuje časový sled tvorby práva; porovnáva neskoršiu so skôr prijatou

právnou normou a návrh zákona s konečným znením zákona

10

dialektický - skúma podmienky v čase vydania i aplikácie

Výklad podľa

rozsahu

(vzájomného vzahu medzi zmyslom právnej normy a jej slovným

vyjadrením)
11 doslovný (deklaratívny) - obsah a slovné vyjadrenie sú identické (adekvátne); najčastejšia

forma

12 zužujúci (reštriktívny) - obsah je užší než slovné vyjadrenie

13 rozširujúci (extenzívny) - užšiemu vyjadreniu prináleží širší obsahový zmysel (neznalos

zákona neospravedlňuje - nielen zákona ale aj iných normatívnych aktov)

Trestné právo

Trestné právo zabezpečuje ochranu štátom chránených záujmov a chráni rozvoj štátu pred javmi a
útokmi proti spoločenskému vývoju, proti základným hodnotám demokratickej spoločnosti.
Represívne pôsobí na konkrétneho páchateľa a preventívne pôsobí na možného páchateľa
(páchateľov) trestného činu. Na dosiahnutie svojho účelu používa hrozbu trestom, ukladanie
trestu, výkon trestu a ochranné opatrenia.

Základným prameňom slovenského trestného práva sú Trestný zákon (hmotné právo procesné) a
zákon o trestnom konaní súdnom - Trestný poriadok (trestné právo procesné).
Trestný zákon
Vo všeobecnej časti Trestného zákona sa vymedzujú všeobecné základy trestnej zodpovednosti a
pôsobnos zákona; sú v nej ustanovené druhy trestov a ochranných opatrení; prípady zániku trestnosti
a trestu; a osobitné ustanovenia o trestnom postihu mladistvých (15 - 18 rokov).
V osobitnej časti sa uvádzajú trestné činy podľa druhu chránených záujmov (proti republike;
verejnému poriadku; rodine a mládeži; životu a zdraviu; slobode a ľudskej dôstojnosti; ľudskosti;
majetku; brannosti a civilnej službe; trestné činy vojenské; hospodárske; a hrubo narúšajúce
občianske spolužitie).
Pôsobnos Trestného zákona je vymedzená osobne, miestne (zásada teritoriality (čin spáchala FO
na území SR; personality (čin spáchal občan SR mimo územia SR); ochrany nášho štátu (činy
cudzincov proti záujmom SR); univerzality (stíhanie v rámci Interpolu; vydanie (extradícia)
páchateľa inému štátu na trestné stíhanie či výkon trestu možná len u cudzinca a osoby bez štátnej
príslušnosti) ;a časovo (zásadne sa nepripúša retroaktivita - iba v prípade, že nová úprava je pre
páchateľa priaznivejšia).
*Výnimky z pôsobnosti - exempcie a imunity

strana č. 23

Ďalšími prameňmi sú:

1 zákony obsahujúce ustanovenia trestného práva
2 rozhodnutia prezidenta alebo vlády SR o amnestii

3 právne normy netrestnej povahy (priestupky v oblasti správneho práva, predpisy o

zbraniach a ich užívaní, o výbušninách a pod.)

34. Pojem trestnej zodpovednosti

Základom trestnej zodpovednosti je spáchanie trestného činu.
Materiálnou podmienkou trestného činu je jeho nebezpečnos pre spoločnos - ohrozuje
spoločnos, ústavné zriadenie SR, práva a oprávnené záujmy občanov a PO.
Stupeň nebezpečnosti je daný vekom, osobou páchateľa (recidivista), spôsobom spáchania
trestného činu, dôsledkom činu a pod.
*Čin, ktorého nebezpečnos pre spoločnos je nepatrná, nie je trestným činom, aj keď inak vykazuje
znaky trestného činu.
Formálnou podmienkou trestného činu je naplnenie znakov trestného činu (jeho skutkovej
podstaty).

Každú skutkovú podstatu charakterizujú tieto skupiny znakov - objekt, objektívna stránka, subjekt
a subjektívna stránka trestného činu.

Objektom trestného činu sú právom chránené spoločenské vzahy (záujmy), proti ktorým je čin
namierený.
*Hmotný predmet útoku - predmet, proti ktorému útok smeruje (vec pri krádeži)
Objektívna stránka trestného činu zahŕňa vlastné konanie, spôsob konania, následok, príčiny
trestného činu a vzah medzi konaním a následkami.
Konaním rozumieme tak aktívne, ako aj omisívne konanie (opomenutie, zdržanie sa činnosti),
založené na prejave ľudskej vôle.
Subjektom (páchateľom) trestného činu môže by len FO, ktorá v čase spáchania činu dosiahla vek
15 rokov a bola príčetná.
Príčetná osoba je spôsobilá spácha trestný čin; duševne spôsobilá - chápe význam svojho činu,
jeho nebezpečnos a následky; má rozpoznávaciu a ovládaciu schopnos.
*Ak sa páchateľ privedie do stavu nepríčetnosti sám z nedbanlivosti (požitím alkoholu alebo
omamného prostriedku), je trestne zodpovedný.
Znížená príčetnos (stav, v ktorom je niektorá zo zložiek duševnej schopnosti značne oslabená)
môže by dôvodom na mimoriadne uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu sadzby (príp. na
upustenie od potrestania).
Subjektívna stránka trestného činu zahŕňa vnútorné znaky, ktoré sa týkajú psychiky páchateľa
(zavinenie, stupeň zavinenia, pohnútky, motivácia).
Zavinenie je vnútorný, psychický stav páchateľa k porušeniu (ohrozeniu) chráneného záujmu a k
jeho následkom. Je podmienené poznaním (intelektuálna zložka zavinenia) činu a vôľou spácha
trestný čin.
Preto rozoznávame zavinenie úmyselné a zavinenie z nedbanlivosti. Úmyselné konanie obsahuje
vždy s rozpoznávacou zložkou i vôľovú zložku (pri nedbanlivom konaní vôľová zložka chýba).
Úmysel môže by priamy - páchateľ vedel, že svojím konaním poruší zákon a zákon poruši chcel;
alebo nepriamy (eventuálny) - páchateľ vedel, že svojím konaním môže poruši zákon a porušil ho.
*Na spáchanie trestného činu stačí úmysel nepriamy, priamy znamená vyšší stupeň zavinenia!
Rozoznávame nedbanlivos vedomú - páchateľ vedel, že môže poruši zákon, ale bez primeraných
dôvodov sa spolieha, že zákon neporuší; a nevedomú - páchateľ nevie, že môže poruši zákon, hoci
o tom vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery vedie mal a mohol.
*Na trestnos je potrebné úmyselné zavinenie, ak Trestný zákon výslovne neustanovuje, že stačí aj
zavinenie z nedbanlivosti.

strana č. 24

Formy trestnej činnosti
Trestné nie je iba dokonané konanie, ale aj jednotlivé jeho štádiá - príprava a pokus (úmyselné).
Príprava je úmyselné vytváranie podmienok na spáchanie určitého trestného činu (organizovanie
činu; zadovažovanie prostriedkov a nástrojov na jeho spáchanie; spolčenie (vyhľadávanie
spoločníkov) alebo zhluknutie (min 3 osôb); návod alebo pomoc).
Pokus bezprostredne smeruje k dokonaniu trestného činu - páchateľ mal v úmysle spácha trestný
čin, no nedokonal ho
Príprava a pokus sú trestné podľa trestnej sadzby pre trestný čin, ku ktorému smerovali (ak zákon v
prípade prípravy neustanovuje inak). Ich trestnos zaniká dobrovoľným upustením od ďalšieho
konania a odstránením nebezpečenstva; včasným oznámením prokurátorovi alebo bezpečnostnému
orgánu.
Trestný čin je pre spoločnos nebezpečný čin, ktorý naplnil znaky svojej skutkovej podstaty.
Rozoznávame trestné činy hromadné (páchatelia vykonajú viacero útokov so spoločným zámerom;
napr. útok na Pentagon a WTC v NY); pokračujúce (páchateľ uskutočňuje ten istý zámer
pokračujúcim napĺňaním tej istej skutkovej podstaty identickým spôsobom; napr. masový vrah (serial
murderer)); a trvajúce (páchateľ dlhší čas spôsobuje a udržuje protiprávny stav). Tieto činy sa
posudzujú ako jediný trestný čin.
O trestnej súčinnosti hovoríme, ak trestný čin spáchalo spoločným konaním viacero páchateľov
(spolupáchateľov). Títo sú zodpovední tak, ako keby trestný čin spáchali samostatne (každá osoba
sama). Osobitnou formou súčinnosti je účastníctvo na trestnom čine (organizátor, navádzač,
pomocník; účastník trestného činu sa nepodieľa na naplnení všetkých znakov príslušnej skutkovej
podstaty); ďalej podnecovanie a schvaľovanie trestného činu; nadržovanie páchateľovi;
neprekazenie a neoznámenie trestného činu; pohŕdanie súdom (trest až 2 roky); krivá výpoveď.

Inštitúty vylučujúce nebezpečnos činu pre spoločnos
Nutná obrana smeruje k odvráteniu priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku na chránené záujmy
činom, ktorý by inak vykazoval znaky trestného činu (útok musí by úmyselný, hrozi priamo, ohrozova
chránené záujmy spoločnosti; obrana musí by primeraná útoku a musí smerova proti útočníkovi).
Krajná núdza je konanie, ktoré odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace chráneným záujmom,
ktoré nemožno odvráti inak a ten, komu hrozí nie je povinný ho znáša (nebezpečenstvo nie je možné
za daných okolností odvráti inak; spôsobený následok musí by menej závažný ako ten, ktorý hrozil).
Proti konaniu v krajnej núdzi nie je prípustná nutná obrana!

35. Notári a notárska činnos

Notár má hybridné a nezávislé postavenie medzi súdom na jednej strane (vymenúva ho štát a plní
niektoré funkcie štátu) a advokátom na strane druhej (pôsobia na vlastný účet a vo vlastnom mene).
Toto postavenie mu dodáva vážnos na verejnosti a súčasne prispieva k jeho zainteresovanosti na
vysokej úrovni jeho služieb. Autorita notárskych zápisníc o právnych úkonoch a notárskych osvedčení
ako verejných listín je zárukou istoty v rozsiahlych majetkovoprávnych vzahoch vytváraných
v trhovom hospodárstve.
Postavenie a činnos notára sú spojené s určitým notárskym úradom (notárske úrady zriaďuje a ruší
minister spravodlivosti v rámci obvodu určitého okresného súdu). Notársky úrad chápeme ako súbor
právomocí, nejde o orgán či právnickú osobu.
Klasická notárska činnos sa delí do troch kategórií:

1

spisovanie notárskych zápisníc o práv. úkonoch (verejné listiny, ktoré potvrdzujú pravdivos

toho, čo je v nich osvedčené alebo potvrdené)

2

osvedčovanie právne významných skutočností (valné zhromaždenia, schôdze PO;

overenie podpisov, listín)

3

notárske úschovy (listiny (závety), peniaze a cenné papiere za účelom ich vydania ďalším
osobám)

V súvislosti s výkonom notárskej činnosti môže notár poskytova fyzickým a právnickým osobám
právne rady, vykonáva správu ich majetku a spisova im osvedčenia a iné listiny.

strana č. 25

Občiansky súdny poriadok ukladá súdu povinnos vykonaním úkonov v každej dedičskej veci poveri
notára. Notár je poverený skonči dedičské konanie vydaním osvedčenia o dedičstve; ak sa
prejednanie neskončilo dohodu, musí pripravi všetky potrebné podklady na vydanie uznesenia súdu a
vyúčtuje svoju odmenu a hotové výdavky.
Notára menuje a odvoláva minister spravodlivosti. Pri vymenúvaní spolupôsobí Notárska komora SR
ako najvyšší orgán notárskej samosprávy. Štátny dohľad nad jej činnosou prislúcha Ministerstvu
spravodlivosti SR.

36. Druhy trestov

Za spáchané trestné činy môže súd uloži:

1 trest odňatia slobody
2

trest zákazu činnosti - na 1 až 10 rokov (mladiství na 1 až 5 rokov); činnos zakázaná, zvyčajne

činnos v zamestnaní (vo výkone zamestnania, funkcie alebo povolania)

3

peňažný trest - vo výmere od 5 000 do 5 000 000 Sk (mimoriadne i pod dolnú hranicu, min 2

000.- Sk); týka sa hlavne nezákonného obohacovania sa (páchateľ trestnou činnosou získal
neoprávnený majetkový prospech); môže by uložený samostatne alebo v spojení s iným
druhom trestu; náhradným trestom pri jeho nedobytnosti je trest odňatia slobody až na 5 rokov

4

trest prepadnutia veci - ktorá bola použitá alebo získaná pri trestnom čine; vec musí patri

páchateľovi; vlastníkom sa stáva štát

5

trest prepadnutia majetku - postihuje celý majetok odsúdeného (príp. čas - ktorú určí súd);

nevzahuje sa na veci nevyhnutné na uspokojenie životných potrieb odsúdeného (osôb, ktoré
odsúdený vyživuje)

6

trest straty čestných titulov a vyznamenaní - odsúdený stráca vyznamenania, čestné

uznania, vedecké a umelecké hodnosti; nejde o samostatný trest

7

trest straty vojenskej hodnosti - odsúdenému sa znižuje vojenská hodnos na hodnos vojaka;

vedľajší trest - nie samostatný

8

trest zákazu pobytu - odsúdený sa nesmie zdržiava na istom mieste (nevzahuje sa na jeho

bydlisko); v rozmedzí 1 až 5 rokov; začína plynú až po návrate z výkonu trestu

9

trest vyhostenia z územia republiky - vzahuje sa na cudzincov (aj mladistvých); nie však na

občanov SR a utečencov so štatútom utečenca

10

výnimočný trest (mimoriadne vysoký stupeň nebezpečnosti)

1 trest odňatia slobody na 15 až 25 rokov
2 trest odňatia slobody na doživotie

37. Všeobecné zásady pre ukladanie trestov

Sú to zásady, ktorými sa riadia príslušné orgány a v vychádzajú z nich.
Súd prihliada na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnos; na záruky občianskych
združení; u spolupáchateľov aj na mieru konania každého z nich; na poľahčujúce a priažujúce
okolnosti a na započítanie väzby a trestu.

Ukladanie trestov je základným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestného zákona. Tresty sú
opatreniami štátneho donútenia a môžu ich uklada iba súdy.
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliada na stupeň nebezpečnosti trestného činu, na
pomery páchateľa a na možnosti jeho nápravy.
Prihliada sa tiež aj na priažujúce (zavrhnutia hodná pohnútka; surový, zákerný, ľstivý čin; páchateľ
využíval niečiu bezbrannos, závislos a podriadenos; organizátor činu; člen organizovanej skupiny;
člen spolčenia; páchanie trestného činu dlhší čas; spáchanie trestného činu v minulosti) a
poľahčujúce (vek blízky veku mladistvých; čin spáchaný pod tlakom závislosti alebo podriadenosti,
tiesnivých osobných alebo rodinných pomerov; čin páchaný v silnom rozrušení; páchateľ pred
spáchaním činu viedol riadny život, pričinil sa o odstránenie škodlivých následkov činu alebo

strana č. 26

dobrovoľne nahradil spôsobenú škodu, pri objasňovaní činu napomáhal príslušným orgánom)
okolnosti prípadu.
*Tieto okolnosti majú vplyv na výmeru trestu len v rámci trestnej sadzby!

*Úhrnný trest - odsúdenie páchateľa za viac trestných činov; uloží sa trest podľa najažšieho
trestného činu - podľa sadzby trestného činu, ktorý je z nich najprísnejšie trestaný
*Súhrnný trest odňatia slobody - ukladá sa ak v období medzi spáchaním trestného činu a súdom
páchateľ koná nový trestný čin
*Recidíva - páchateľ sa dopúša opätovne trestnej činnosti, hoci už bol pre trestný čin právoplatne
odsúdený; zvyšuje sa stupeň spoločenskej nebezpečnosti jeho chovania; trestná sadzba sa zvyšuje o
1/3
*verejný trestný čin (spáchaný v TV, rozhlase, tlači a pod; spáchaný pred viac ako 2 prítomnými
osobami)
*trestný čin spáchaný so zbraňou (ak sa použije zbraň na útok, alebo ak na tento účel má zbraň
páchateľ pri sebe; „zbraň“ - všetko, čo môže urobi útok proti telu dôraznejším)
*trestný čin spáchaný pre zárobok (ak si páchateľ sústavnou trestnou činnosou zadovažoval
peňažný zdroj svojich príjmov)
*trestný čin ažkej ujmy na zdraví (zmrzačenie, ochromenie údu, poškodenie dôležitého orgánu,
vyvolanie potratu, usmrtenie plodu, mučivé útrapy, oslabenie citových orgánov, zohyzdenie)
*vlámanie - vniknutie do uzavretého priestoru ľstivo alebo s nedovoleným prekonaním uzamknutia s
použitím sily
*opomenutie - neposkytnutie pomoci; zanedbanie povinnej výživy

38. Ukladanie a spôsob výkonu trestu odňatia slobody

Trest odňatia slobody sa ukladá v prípadoch, ak sa účel trestu nemôže dosiahnu trestom
vykonávaným na slobode; ak je páchateľa nevyhnutné izolova od prostredia a vzahov, ktoré majú na
jeho správanie negatívny vplyv.
Ukladá sa najviac na 15 rokov (inak ide o výnimočný trest).
U mladistvých sa horná hranica znižuje na 5 rokov; v prípade nebezpečného trestného činu od 5 do
10 rokov (pre deti vo veku 12 až 15 rokov platí, že môžu by zavedené opatrenia ochrannej výchovy
(tým sa už ale zaoberá civilný súd alebo prokuratúra)); skúšobná doba u mladistvých môže by 1-3
roky.

Ak je trest ohodnotený do 1 roka mala by by podmienka; ak ide o trest do 2 rokov, súd môže výkon
trestu podmienečne odloži a určí skušobnú dobu (1-5 rokov). Skúšobná doba sa začína
právoplatnosou rozsudku.

Trest odňatia slobody sa vykonáva v nápravnovýchovných ústavoch diferencovane v troch
nápravnovýchovných skupinách, podľa stupňa a povahy narušenia odsúdeného.
Do I. nápravnovýchovnej skupiny sa zaraďujú odsúdení, ktorí neboli v posledných 10 rokoch trestaní;
do II. takí, ktorí boli v posledných 10 rokoch súdení za úmyselný trestný čin a do III. obzvláš
nebezpeční páchatelia a recidivisti.

Ak si páchateľ odpyká viac ako polovicu trestu, môže požiada o podmienečné prepustenie so
skúšobnou dobou 1 až 7 rokov; obzvláš nebezpeční recidivisti môžu by podmienečne prepustení až
po odsedení dvoch tretín trestu (pri doživotí minimálne 25 r.).

39. Podmienečné odsúdenie, podmienečné prepustenie

O podmienečnom odsúdení hovoríme v prípade trestu odňatia slobody na dobu do 2 rokov môže
súd stanovi skúšobnú dobu počas, ktorej musí páchateľ vies usporiadaný život (pri treste do 1 roka
sa obyčajne podmienka dáva). Prihliada sa na spoločenskú záruku, ktorú môže da občianske
združenie, cirkev, kolektív spolupracovníkov (! nie politická strana!).

strana č. 27

Po vykonaní polovice trestu môže páchateľ požiada o podmienečné prepustenie so skúšobnou
dobou 1až 7 rokov; obzvláš nebezpeční recidivisti môžu by podmienečne prepustení až po odsedení
dvoch tretín trestu (pri doživotí minimálne 25 r.). Pri treste zákazu činnosti alebo pobytu sa po
vykonaní polovice trestu môže od výkonu trestu upusti (musia by však splnené určité podmienky;
odsúdený musí dodržiava primerané obmedzenia)

40. Ochranné opatrenia

Ochranné opatrenia sú opatrenia trestného práva, ktoré chránia spoločnos a ich cieľom je
výchova páchateľov k riadnemu životu. Nechápeme ich ako tresty, ide skôr o výchovné a
preventívne opatrenia. Súd ich ukladá buď samostatne, popri treste alebo namiesto trestu.
Rozlišujeme tri druhy ochranných opatrení:

1

ochranné liečenie - ukladá sa páchateľom, ktorí boli v čase spáchania trestného činu duševne

nespôsobilí, nepríčetní (neplatí v prípade opilstva alebo požitia omamných látok); trvá dokým
páchateľ nie je vyliečený - dokiaľ to vyžaduje účel opatrenia; o možnom prepustení
rozhoduje súd, ak však pobyt páchateľa na slobode nie je nebezpečný; vykonáva sa v
liečebnom zariadení (príp. v nápravnovýchovnom ústave alebo ambulantne)

2

ochranná výchova - uplatňuje sa len u mladistvých; v prípade, že nie je zabezpečená riadna

výchova zo strany rodičov; uskutočňuje sa v osobitných zariadeniach; o jej skončení
rozhoduje súd; trvá maximálne do veku 18 rokov

3

zhabanie veci - ukladá sa v prípade, ak vec patrí páchateľovi, ktorého nemožno stíha alebo
odsúdi; vtedy, keď nemohol by uložený trest prepadnutia majetku alebo veci (napr. pri stave
nepríčetnosti)

41. Základné zásady trestného konania. Orgány činné v trestnom konaní

Trestné právo procesné (upravené zákonom o trestnom konaní súdnom - Trestným poriadkom)
upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní pri zisovaní trestných činov, pri rozhodovaní o
nich a pri výkone rozhodnutia; pri predchádzaní a zamedzovaní trestnej činnosti.
Pôsobnos Trestného poriadku sa vzahuje na všetky osoby na území SR s výnimkou osôb, ktoré
požívajú diplomatickú imunitu a výsady, poslaneckú, resp. sudcovskú imunitu.

Trestným konaním rozumieme postup, ktorého úlohou je náležito zisti, či bol spáchaný trestný čin, a
ak áno, zisti jeho páchateľa a uloži mu podľa zákona trest alebo ochranné opatrenie. Trestné
konanie sa riadi určitými zásadami:

1

zásada zákonnosti - obvinený a stíhaný môže by jednotlivec len na základe zákonov a

spôsobom ustanoveným zákonom

2

zásada prezumpcie (predpokladu) neviny - na obvineného treba až do právoplatného

rozsudku hľadie ako na nevinného

3

zásada in dubio pro reo - ak v konaní vznikli pochybnosti o nejakej skutočnosti, treba ich

vysvetľova vždy v prospech obvineného

4

zásada oficiality - orgány činné v trestnom konaní postupujú vždy z úradnej povinnosti

5

zásada vyhľadávania - orgány činné v trestnom konaní musia zisova všetky skutočnosti

významné pre rozhodnutie

6

zásada obžalúvacia - trestné konanie sa môže dia len na základe obžaloby podanej

prokurátorom

7

zásada legality - prokurátor je povinný stíha všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel

8

zásada práva na obhajobu - obvinený musí by už pri vznesení obvinenia oboznámený so

skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu, môže uvies všetky okolnosti a dôkazy, ktoré slúžia na
jeho obhajobu

9

zásada práva zvoli si obhajcu - v závažnejších prípadoch vzniká dôvod nutnej obhajoby

(obvinený musí ma obhajcu - ak si ho nezvolí sám, pridelí mu obhajcu súd); ak nemá
obvinený dostatok prostriedkov na odmenu pre obhajcu, má nárok na bezplatnú
obhajobu

strana č. 28

10

zásada verejnosti - zabezpečuje účas verejnosti pri prejednávaní - forma kontroly konania

11

zásada ústnosti - ústneho prejednávania

12

zásada voľného hodnotenia dôkazov - orgány hodnotia dôkazy podľa vnútorného

presvedčenia; jednotlivo aj v ich súhrne

13

zásada objektívnej pravdy - treba zisti skutkový stav veci v súlade s objektívnou

skutočnosou

14

zásada súčinnosti - všetky orgány činné v trestnom konaní sú povinné napomáha súdnemu

konaniu; všetky zainteresované PO aj FO sú povinné vyjs v ústrety a poskytnú informácie

Orgány činné v trestnom konaní

15

súdy - najvyšší súd; všeobecné súdy (okresné a krajské); vojenské súdy

Najvyšší súd je najvyšším súdnym orgánom s pôsobnosou na celom území SR. Dbá o
jednotný výklad a jednotné používanie zákonov - rozhoduje o opravných prostriedkoch proti
rozhodnutiam ostatných súdov; skúma zákonnos rozhodnutí ústredných orgánov štátnej správy
SR;. Sídli v Bratislave; skladá sa z predsedu, podpredsedu a ďalších sudcov (ktorí podľa úseku
svojej činnosti tvoria kolégiá - trestné, občianskoprávne, obchodné a správne - práve tieto
kolégiá zaujímajú stanoviská k výkladu zákonov).
Rozhoduje v senátoch (predseda a 2 sudcovia; mimoriadne predseda a 4 sudcovia - o
opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam tohto súdu); prípadne v neverejnom pléne
(predseda najvyššieho súdu, podpredsedovia a ostatní sudcovia; uznášaniaschopné za
prítomnosti dvoch tretín všetkých sudcov; podľa zásady zborového (kolegiálneho)
rozhodovania v niektorých otázkach).

Okresné súdy - základný článok súdnictva SR; súdy 1. stupňa vo všetkých
občianskoprávnych a vo vymedzených obchodných veciach; súdy 2. stupňa vo veciach
skúmania rozhodnutí správnych orgánov o priestupkoch; v sídle krajských súdov vedú navyše
obchodný register pre podnikateľské subjekty. Skladajú sa z predsedu, podpredsedu
(podpredsedov), ďalších sudcov a prísediacich.
Rozhodujú v samosudcom alebo v senátoch (sudca a 2 prísediaci); o rozhodnutiach
rozhoduje krajský súd, ktorého rozhodnutie je konečné.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy 2. stupňa vo veciach, v ktorých v 1. stupni rozhodovali súdy
okresné; súdy 1. stupňa ak dolná hranica trestu je 8 rokov, pri výnimočných trestoch ako teror,
sabotáž, záškodníctvo; skladajú sa z predsedu a podpredsedov súdu, ďalších sudcov a
prísediacich
Osobitne sú príslušné na konkurzné a vyrovnacie konanie.
Rozhodujú v senátoch (2 sudcovia a 3 prísediaci - súd 1. stupňa v trestných veciach; predseda
a 2 sudcovia v ostatných prípadoch), samosudca rozhoduje v prípadoch o konaní pred súdmi.
Vojenské súdy rozhodujú o trestných veciach príslušníkov ozbrojených síl a zborov, vojnových
zajatcov a ďalších zákonom stanovených osôb (policajti aj civilné osoby; napr. za vojenskú
zradu, činnos v cudzom vojsku, nenastúpenie do služby). V prvom stupni rozhodujú vojenské
obvodové súdy (BA, BB, PR) a v druhom stupni Vyšší vojenský súd (TN).

1

obvodové súdy rozhodujú v senátoch (sudca a 2 prísediaci) alebo samosudcom

2

Vyšší vojenský súd rozhoduje v senátoch (2 sudcovia a 3 prísediaci - súd 1. stupňa;

predseda a 2 sudcovia - v ostatných prípadoch)

16

prokuratúra - samostatný štátny orgán, ktorý chráni práva a zákonom chránené záujmy FO a

PO a štátu; jednotná centralizovaná sústava, ktorú riadi generálny prokurátor SR -
monokratický princíp (Generálnej prokuratúre SR sú podriadené krajské a okresné
prokuratúry; vyššia vojenská prokuratúra a vojenské obvodné prokuratúry) - vymenúva a
odvoláva ho prezident SR na návrh NR SR; za výkon svojej funkcie je zodpovedný NR SR;
ročne odovzdáva správu o činnosti prokuratúry a o stave zákonnosti

strana č. 29

Prokuratúra vykonáva opatrenia na predchádzanie, zistenie a odstránenie porušenia
zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti. Je povinná využi všetky
zákonné prostriedky a metódy.
Trestne stíha podozrivé osoby, dozerá na zákonnos prípravného konania; dozerá na
dodržiavanie zákonov v miestach, kde je obmedzená osobná sloboda občanov (väzba,
nápravnovýchovný ústav - pravidelné previerky, nazeranie do dokladov, rozhovory so
zadržanými osobami bez prítomnosti iných osôb); zúčastňuje sa v konaní pred súdom (v
občianskoprávnom konaní má právo podáva návrhy na začatie konania alebo kedykoľvek
vstúpi do už začatého konania; v trestnom konaní); zastupuje štát ako vlastníka v konaní pred
súdmi; zúčastňuje sa v poradných orgánoch štátnej správy, ktoré sa podieľajú na tvorbe
právnych predpisov alebo na prevencii a potláčaní kriminality.
Prokurátor je povinný postupova iniciatívne, nestranne a bez prieahov, rešpektova a chráni
ľudskú dôstojnos a ľudské práva, vyvarova sa diskriminácie a uplatňova právny poriadok SR
podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Nesmie by členom politickej strany alebo hnutia,
poslancom, nemôže vykonáva funkcie v orgánoch štátnej správy a územnej samosprávy a inú
zárobkovú činnos. Výnimkou je správa vlastného majetku a vedecká, pedagogická, literárna a
umelecká činnos.

17

vyšetrovatelia - kvalifikácia: vek min 24 rokov; ročná prax; absolvovaná právnická vysoká škola;

vykonaná právnická skúška

18

policajné orgány (najbližší kontakt s páchateľmi)

19

pomocné osoby (tlmočník, zapisovateľ)

42. Práva obvineného a obhajoba v trestnom konaní

Obvinený je len ten, na koho bolo písomne vznesené obvinenie.
*po vznesení obžaloby je to obžalovaný; po vznesení rozsudku odsúdený

Medzi základné práva obvineného patria:
20

zásada zákonnosti - obvinený a stíhaný môže by jednotlivec len na základe zákonov a

spôsobom ustanoveným zákonom právo

21

zásada prezumpcie (predpokladu) neviny - na obvineného treba až do právoplatného

rozsudku hľadie ako na nevinného

22

zásada in dubio pro reo - ak v konaní vznikli pochybnosti o nejakej skutočnosti, treba ich

vysvetľova vždy v prospech obvineného

23

zásada práva na obhajobu - obvinený musí by už pri vznesení obvinenia oboznámený so

skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu, môže uvies všetky okolnosti a dôkazy, ktoré slúžia na
jeho obhajobu a vyjadri sa k nim

24

právo nevypoveda

25

právo navrhova dôkazy svedčiace o jeho nevine

26

právo nazerania do spisov - nie hocikedy, len po ukončení vyšetrovacieho úkonu

27

právo ma právneho zástupcu - súdom ustanovený opatrovník

28

právo zvoli si obhajcu - v závažnejších prípadoch vzniká dôvod nutnej obhajoby (obvinený

musí ma obhajcu - ak si ho nezvolí sám, pridelí mu obhajcu súd); ak nemá obvinený
dostatok prostriedkov na odmenu pre obhajcu, má nárok na bezplatnú obhajobu

29 právo by vypočúvaný len za prítomnosti obhajcu

Obhajoba v trestnom konaní
O obhajobe hovoríme iba v súvislosti s trestným konaním (vo ostatných právnych vzahoch je iba
zastupovanie). Obhajcom môže by iba advokát zapísaný v zozname advokátov, ktorý má
ukončené právnické VŠ vzdelanie na našom území, minimálne 3 roky praxe a ktorý vykonal
advokátsku skúšku (môže by odpustená ak bol 6 rokov vo funkcii prokurátora). Advokát nesmie
okrem výnimiek vykonáva iné zamestnanie (profesor resp. docent právnickej VŠ

; literárne

činná osoba; osoba inak umelecky alebo výtvarne činná)

strana č. 30

Obhajca má právo zúčastňova sa úkonov, ktorých sa zúčastňuje aj obvinený; môže si vyžiada
kópiu zápisnice, odklad konania, milos.
Obvinený musí ma advokáta (inštitút nutnej obhajoby) už v rámci vyšetrovania ak:
30 ide o mladistvého
31 je zbavený právnej spôsobilosti
32 je vo výkone trestu alebo vo väzbe
33 je horná hranica 5 rokov
34 ide o postihnutú osobu
35 ide o osobu, ktorá sa skrýva
36 ide o konanie so štátnym príslušníkom z cudziny
37 ide o ochranné liečenie (nie alkoholické, ale duševné)

43. Vyšetrovanie trestných činov

Trestné pojednávanie má pä štádií.
V prípravnom konaní sa objasňuje, či bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Prebieha
vyšetrovanie a vyhľadávanie.
Samotné vyšetrovanie začína vydaním trestného oznámenia; až neskôr sa vznesie obvinenie voči
podozrivej osobe (najneskôr pri prvom výsluchu).
Vyšetrovanie sa vykonáva pri závažnejších trestných činoch a v prípadoch, v ktorých je zložitejšie
dokazovanie. Vyšetrujú vyšetrovatelia prokuratúry a Policajného zboru.
Vyhľadávanie pri menej závažných trestných činoch vykonávajú orgány Policajného zboru.
Dozor nad zachovávaním zákonnosti vykonáva prokurátor.
Vyšetrovatelia a prokurátor sú povinní obstara potrebné podklady, vysvetlenia a stopy trestného činu -
vykonávajú výsluch, domovú a osobnú prehliadku, zadržiavajú telegramy, listy a iné zásielky a pod.
*V daných prípadoch možno osobu obvineného (ale aj podozrivého) zadrža na nie viac ako 24 hodín.
V tejto lehote musí by zadržaná osoba vypočutá a buď prepustená na slobodu, alebo prokurátor
predloží návrh na súd, aby bola vzatá do väzby. Sudca je povinný ju vypoču a buď ju prepusti na
slobodu alebo rozhodnú, že ju berie do väzby.
Výsluch obvineného sa musí uskutočni v rámci Ústavy SR (obvinený nesmie by nijak donucovaný k
výpovedi); výsluch obvinených - samostatne, potom sa vzájomne upovedomia o výpovediach (môže
dôjs k výsluchu konfrontácie, ak si protirečia).
*Je možné da vyšetri duševný stav obvineného.
*Pri porušení zákona môže obhajoba požiada o mimoriadne opravné konanie.

Ak sa zistí, že bol spáchaný trestný čin a existuje konkrétna podozrivá osoba (páchateľ),
vyšetrovateľ začne trestné stíhanie vydaním uznesenia o vznesení obvinenia proti tejto
konkrétnej osobe.
Vyšetrovateľ koná samostatne, vypracuje záverečnú správu a postúpi ju s kompletným vyšetrovacím
materiálom prokurátorovi; ten potom vypracuje obžalobu (v ktorej musí by popísané o aký trestný
čin ide a aký je stupeň jeho nebezpečnosti).
Podaním obžaloby sa končí prípravná fáza trestného konania; ďalej má všetko v rukách súd a o
páchateľovi hovoríme už ako o obžalovanom.

44. Trestné stíhanie pred súdom. Obžaloba

Pri predbežnom prejednávaní obžaloby predseda sudcovského senátu skúma obžalobu (obžalobu
mladistvého skúma senát) - zisuje sa, či sa prípravné konanie vykonalo zákonným spôsobom, či
naďalej trvajú dôvody väzby a pod. Ak súd zistí nedostatky, môže trestné stíhanie zastavi (z titulu
neopodstatnenia), preruši alebo vráti vec prokurátorovi na došetrenie.

Ak súd obžalobu prijme, nariadi hlavné pojednávanie, na ktorom rozhodne o vine obžalovaného , o
treste, príp. o ochrannom opatrení. Hlavné pojednávanie vedie predseda senátu za prítomnosti ďalších

strana č. 31

členov senátu, prokurátora a obžalovaného (obhajca musí by prítomný len v prípade nutnej
obhajoby).
Prokurátor prednáša obžalobu, poškodený sa vyjadruje k veci, prebieha dokazovanie výpoveďami
obžalovaného, svedkov a znalcov.
Každý, kto je predvolaný ako svedok na súd je povinný dostavi sa, pravdivo vypoveda a nezamlčova
fakty a dôkazy. Je možné da vyšetri duševný stav svedka, no nemožno ho da lieči. Svedok má právo
odoprie výpoveď, ak je s obžalovaným v priamom príbuzenskom vzahu; ak by svojou výpoveďou
privodil trestné stíhanie na seba alebo na obvineného, ktorý je mu akosi blízky. V určitých prípadoch
má však povinnos oznámi trestný čin, inak sám pácha trestný čin. Svedka treba najprv necha
vypoveda o veci samostatne, až potom klás otázky. Svedok má nárok na svedočné.
Poskytuje sa pomoc a ochrana ohrozenému svedkovi, chránenému svedkovi a ich blízkym osobám,
ktorým vzniká nebezpečenstvo ohrozenia života a zdravia.
Znalec vypracúva znalecké posudky; zaoberá sa len odbornou stránkou veci, nie právnou ; v
posudku musí napísa, či obvinený ohrozuje spoločnos a jej záujmy, ak je na slobode. Nemusí by
prítomný pri pojednávaní, no je možné ho o to požiada. Pozorovanie duševného stavu znalca môže
nariadi len súd (max.2 mesiace). Proti rozhodnutiam je možné poda sažnos.
*Pri súdnej pitve musia by prítomný 2 znalci.

Na záver hlavného pojednávania procesné strany zhrnú svoje stanoviská k veci v záverečných
rečiach a po tajnej porade súd vynesie rozsudok - oslobodzujúci alebo odsudzujúci.
Rozhodnutie súdu - rozsudok - musí obsahova odôvodnenie.

45. Riadne opravné prostriedky proti rozhodnutiam v trestnom konaní

Trestný poriadok umožňuje, aby rozhodnutie súdu o vine a treste bolo preskúmané vyššou
súdnou inštanciou - proti rozhodnutiu možno poda opravné prostriedky.
Riadnymi opravnými prostriedkami sú odvolanie (prípustné proti všetkým rozsudkom súdov 1.
stupňa; do 8 dní od doručenia rozsudku; odvolanie môže poda obžalovaný alebo jeho priamy
príbuzný; právny zástupca; prokurátor (v neprospech obžalovaného)); alebo sažnos (odpor; do 15
dní; riadne pojednávanie) - majú odkladný účinok.
Mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú obnova konania (ak vyšli najavo nové okolnosti), alebo
sažnos pre porušenie zákona (rozhoduje o nej najvyšší súd).
V odvolacom konaní môže odvolací súd môže odvolanie zamietnu, alebo ak je odôvodnené vyhovie
mu - v takom prípade rozsudok zruší a vec vráti na opätovné prejednanie súdu 1. stupňa (prípadne až
prokurátorovi na došetrenie) alebo vo veci rozhodne sám.

Vykonávacie konanie prebieha pri výkone právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Výkon trestu
alebo ochranného opatrenia nariaďuje súd, ktorý vo veci rozhodol na 1. stupni. Výkon trestu kontroluje
a dozerá naň prokurátor.

*Neprípustnos trestného stíhania:

1

ak prezident nariadi amnestiu alebo udelí milos

2

ak je trestné stíhanie premlčané - stráca sa nárok, právo však ostáva

Premlčacie lehoty:
1 všeobecná (3 roky)
2 5 rokov - ak je spodná hranica trestu 3 roky
3 10 rokov - ak je horná hranica trestu 10 rokov
4 20 rokov - v prípade trestného činu, za ktorý je možné uloži výnimočný trest

3 ak nebol daný súhlas na trestné stíhanie (poslanecká a sudcovská imunita)
4

ak osoba nedovŕšila 15. rok života

5

ak je trest. stíhanie podmienené súhlasom poškodeného a tento nebol daný, resp. bol

stiahnutý spä

6 proti zomrelému sa nevedie trestné konanie

strana č. 32

*Zahladenie odsúdenia - po uplynutí istého času (skúšobnej doby) sa trest "zahladí" a na
páchateľa sa hľadí, ako keby nebol odsúdený (osoba nebola potrestaná - zápis v registri trestov
o zahladení odsúdenia); platí hlavne v občianskoprávnom konaní
7 10-ročné lehoty - ak je trest nad 5 rokov
8 5-ročné lehoty - ak je trest prevyšujúci 3 roky

9 3-ročné lehoty - ak je menej ako 3-ročný trest (zákaz činnosti)

*Poškodený musí pred začatím dokazovania požiada o riešenie otázky náhrady, splatenia škôd
(adhézne konanie); má právo nazera do spisov, podáva návrhy, sažova sa proti postupu konania;
má právo poda OP (napr. proti náhrade škôd a pod.); jeho nárok na odškodnenie treba zaisti
(hnuteľné veci patriace páchateľovi sa uložia do úschovne, nie na súd; zaistenie nehnuteľnosou -
zápis na katastrálnom úrade); o zaistení rozhoduje v rámci prípravného konania prokurátor; zaistenie
končí do 2 mesiacov od právoplatnosti rozsudku.

*Škody
* nepatrná škoda - pod 5000.-
* škoda nie malá - 6-násobok min.mzdy
* väčšia škoda - 20-násobok min.mzdy
* značná škoda - 100-násobok min.mzdy
* škoda veľkého rozsahu - 500-násobok min.mzdy

*Dožiadanie - orgán činný v trestnom konaní môže požiada o vykonanie určitých úkonov iný orgán
*Poriadková pokuta je uložená každému, kto sa odmietne podrobi úkonu orgánov činných v
trestnom konaní (až do 10 000.- Sk; pri urážke súdu do 5 000.-Sk)

strana č. 33

Občianskoprávne vzahy

62. Občianskoprávne vzahy a účastníci týchto vzahov

Roku 1940 bol prvýkrát vydaný Občiansky zákonník.
Občianskoprávne vzahy vznikajú z právnych skutočností (úkony a udalosti). Ide o majetkové vzahy
FO a PO (upravené Občianskym zákonníkom, okrem prípadov, ak daný vzah nie je špeciálne
upravený v Obchodnom zákonníku); vzahy medzi týmito osobami a štátom; vzahy vyplývajúce z
práva na ochranu osôb.
Účastníkmi občiansko-právnych vzahov sú fyzické a právnické osoby.
Fyzickou osobou rozumieme občana, ktorý je spôsobilý na práva a povinnosti (od narodenia; smrou
(vyhlásením za mŕtveho) táto spôsobilos zaniká); za určitých podmienok je spôsobilý na právne
úkony (veková hranica 18 rokov (16 rokov, manželstvo); duševná spôsobilos)
!právna spôsobilos (18) x trestná zodpovednos (15)
Právnická osoba môže ma formu združenia FO a PO; účelového združenia majetku (fondy..);
jednotky územnej samosprávy.
Jej spôsobilos na práva a povinnosti je daná zriadením (písomná zakladacia zmluva alebo listina) a
zápisom do obchodného registra
*Združenia občanov sa registrujú sa na Ministerstve vnútra SR
*Nadácie - zvláštny subjekt (buď FO alebo PO), ktorý je zriadený na nejaký účel (ochrana humanity,
životného prostredia), vzniká registráciou na príslušnom štátnom orgáne - vydanie štatútu nadácie
(obsahuje názov a sídlo, cieľ, zdroje na financovanie, spôsob použitia prostriedkov (len na účel),
určenie správcu a zástupcu)
*Záujmové združenia vznikajú za účelom chránenia svojich záujmov, písomnou zakladateľskou
zmluvou medzi zakladateľmi, alebo schválením založenia združením na ustanovujúcej členskej
schôdzi (o založení sa spíše zápisnica, ktorá obsahuje zoznam zakladateľov, stanovy, určenie osôb,
ktoré sú oprávnené kona v mene združenia). V stanovách je určený názov, sídlo, predmet činnosti,
úprava majetkových pomerov, vznik a zánik členstva, práva a povinnosti členov, orgány združenia a
vymedzenie ich pôsobností, spôsob zrušenia združenia a naloženie s likvidačným zostatkom. Právnu
spôsobilos nadobúdajú zápisom do registra združení na príslušnom okresnom úrade.
Rozdiel medzi PO a FO je v ich právna subjektivita (inak majú rovnaké postavenie); svoje práva a
povinnosti si môžu upravi odlišne od zákona (ak to zákon pripúša) - zásada dispozitívnosti.
Subjekty občiansko-právnych vzahov sa majú snaži, aby nedochádzalo k porušeniu vzahov; spory
majú rieši najprv dohodou; platí zákaz svojpomoci (ak dôjde k zásahu do práva, možno sa domáha
ochrany, ak je niekto resp. jeho práva bezprostredne ohrozený, môže sám primeraným spôsobom
zasiahnu).

Zastúpenie fyzických a právnických osôb v občianskoprávnych vzahoch vzniká na základe
zákona alebo rozhodnutia štátnych orgánov, alebo na základe dohody formou plnomocenstva.
Zástupca musí zastúpenie vykonáva osobne a musí ma príslušnú spôsobilos. Zákonným zástupcom
je osoba zo zákona určená na zastupovanie (napr. poverená súdom) - opatrovník (väčšinou v
príbuzenskom stave s FO, ale môže to by aj iná osoba; povinný chráni záujmy zastupovaného),
štatutárny orgán PO (napr. riaditeľ, námestník, manažér).
Na základe splnomocnenia môže by zastupovaný ktokoľvek. Treba urči rozsah splnomocnenia,
rozoznávame generálne a špeciálne splnomocnenie; kedykoľvek môže dôjs k vypovedaniu
splnomocnenia (bez udania dôvodu) - vždy písomne (aj súdu)

Právne úkony v občianskoprávnych vzahoch vyplývajú z právnych predpisov jednostranné (návrh
zmluvy, plnomocenstvo), dvojstranné (zmluva), viacstranné (zmluva o združení, dohoda o podielovom
spoluvlastníctve)
Právny úkon je neplatný, ak má chyby v písaní a počítaní, ak ho vykoná osoba, ktorá nemá
spôsobilos na právne úkony; ak je úkon neuskutočniteľný; ak nie je podpísaný, alebo je podpísaný
neoprávnenou osobou; ak je podpísaný neslobodne, nie zreteľne, ak chýbajú obligátne náležitosti,
bez ktorých sa neobíde.

strana č. 34

*absolútne neplatný - ak bol porušený zákon
* relatívne neplatný - ak je porušená zmluva, ak chýba podpis...
Ak si oprávnený neuplatní v stanovenej lehote svoj nárok dôjde k premlčaniu; premlčujú sa všetky
práva s výnimkou vlastníckeho; všeobecná premlčacia lehota je dlhá 3 roky (pri náhrade škody iba
2 roky); špeciálna lehota na právo z plnenia bezdôvodného obohatenia (ak niekto príjme platbu, ktorá
mu nepatrí - poškodený má nárok dožiada sa nároku až na 10 rokov); neúmyselné obohatenie
dvojročná lehota.
Ak sa preukáže nárok aj po premlčacej lehote, príslušný orgán ešte môže nárok akceptova (pri
neúmyselnom obohatení sa takýto nárok neakceptuje).

Vecné právo

63. Vlastnícke právo, nadobúdanie vlastníctva

Vlastnícke právo je najvýznamnejším vecným právom - subjektívnym právom, ktoré sa viaže k
určitej veci; absolútne právo. Ide o právo jednotné a rovnaké pre všetkých vlastníkov.
Vlastnícke právo zabezpečuje vlastníkovi najširší rozsah dispozičných oprávnení k veciam, ktoré
mu patria. Poskytuje vlastníkovi moc, aby s vecou nakladal podľa svojej vôle. Iné osoby môžu s
vecou naklada zásadne len po súhlase vlastníka.
Vlastnícke právo sa nepremlčuje!!!
*Vecné právo zahŕňa: vlastníctvo, spoluvlastníctvo, bezpodielové vlastníctvo a právo k cudzím
veciam

Vlastník je v medziach zákona osoba oprávnená vec drža, naklada s ňou a užíva jej úžitkovú
hodnotu (tieto tri základné oprávnenia vlastníka tvoria obsah vlastníckeho práva (ius possidendi,
disponendi, utendi et fruendi)) vo svoj prospech a podľa svojho zámeru.
Môže meni podstatu veci, môže ju preda, darova i zameni, zaaži ju vecným bremenom, založi ju,
požiča, či da do prenájmu; môže ju znehodnoti, zniči (zákaz ničenia peňazí!!!).
Vlastníkov ochraňuje Listina základných práv a slobôd.
Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje -
môže sa domáha vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje (má právo poda vindikačnú
žalobu, žalobu na vydanie veci).

Nadobúdanie vlastníctva

1

zmluvou (kúpnou, darovacou alebo inou)

2

dedením (zo zákona, zo závetu alebo odúmrou - keď niet dedičov)

3

rozhodnutím štátneho orgánu alebo súdu
4

na základe iných skutočností stanovených zákonom
*Nájdením veci. Ak je vlastník nájdenej veci neznámy, vlastníkom sa po roku stáva štát,
ktorý tieto veci vydraží. Ak je vlastník známy, vzniká povinnos vec nájdenú vráti, pričom
nálezné je spravidla 10% z ceny nálezu.

Obmedzenie vlastníckeho práva
V praxi je možné obmedzi vlastnícke právo ale len na základe súdneho právneho aktu a len v záujme
ochrany práv iných osôb.

Osobitnou kapitolou vlastníctva sú susedské vzahy, ktorých porušovanie označuje Občiansky
zákonník ako imisie.
Zákonným obmedzením vlastníckeho práva sú tzv. susedské práva - vlastníkovi sa ukladá povinnos
zdrža sa všetkého, čím by obažoval alebo zasahoval do výkonu práv iných vlastníkov, resp. osôb
(nesmie ohrozi susedovu stavbu a pozemok rôznymi úpravami; nesmie ho obažova hlukom, pachmi,
odpadmi, svetlom, tienením...).

strana č. 35

Vyvlastnenie veci je najzávažnejší a trvalý zásah do vlastníctva. Je prípustné vo verejnom záujme,
na základe zákona, len na tento účel, a ak účel nemožno dosiahnu inak; za náhradu.
V najširšom rozsahu vyvlastnenie upravuje stavebný zákon - napr. vyvlastňovanie pozemkov na
účely výstavby diaľnic.
Vlastník je povinný strpie, aby v stave núdze alebo dôležitej verejnej veci umožnil použitie jeho veci
(napr. pozemku, auta), má však právo na náhradu škody.
V prípade neoprávneného vyvlastnenia môže vlastník poda žalobu na vydanie veci.

64. Spoluvlastníctvo podielové a bezpodielové

Spoluvlastníctvo je vlastnícky vzah viacerých subjektov k tej istej veci.

Podielové spoluvlastníctvo
Podiely jednotlivých spoluvlastníkov vyjadrujú mieru (zlomkom alebo percentom), akou sa títo
podieľajú na právach a povinnostiach, ktoré vyplývajú z vlastníctva spoločnej veci.
Ak nemožno výšku podielov urči (dohoda, závet, zákonná výška), platí, že podiely všetkých
spoluvlastníkov sú rovnaké.
Nikto zo spoluvlastníkov nemá priame vlastnícke právo, spoluvlastníci vykonávajú vlastníctvo a
hospodárenie s vecou spoločne.
Vo vzahu k tretím osobám sú oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne (solidárne).
*Aktívna solidarita - každý zo spoluvlastníkov môže od tretej osoby požadova plnenie a tá sa
plnením zbaví záväzku ktorémukoľvek spoluvlastníkovi.
*Pasívna solidarita - oprávnený môže uplatňova svoje právo voči ktorémukoľvek spoluvlastníkovi a
tí sa potom navzájom vyrovnajú podľa pomeru svojich podielov.
Každý spoluvlastník môže so svojim podielom naklada relatívne slobodne. Ak však chce svoj podiel
previes na inú osobu, môže len na blízku osobu, inak ho musí ponúknu svojim spoluvlastníkom, ktorí
majú zákonné predkupné právo (podľa veľkosti ich podielov).
Spoluvlastníci sa môžu sa písomne dohodnú o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní
sa. Ak sa nedohodnú, nasleduje súd. Niekedy pri delení majetku nie je možné rozdelenie určitej veci
- súd potom rozhoduje o vyplatení náhrady vlastníkovi, ktorý nič nedostal, alebo nariadi predaj veci a
rozdelenie výnosu.

Bezpodielové spoluvlastníctvo
Vzniká uzavretím manželstva, končí rozchodom (rozvodom), smrou alebo návrhom na zrušenie
bezpodielového vlastníctva.
Jeho predmetom je majetok, ktorý nadobudli manželia počas trvania manželstva (nie to, čo vlastnili
predtým, dary a dedičstvo, ktoré získal jeden z nich; veci, ktoré im patria a sú pre ich osobnú potrebu;
veci slúžiace na výkon povolania).
Je neprípustné prípadnou dohodou manželov spoluvlastníctvo úplne vylúči (výnimka - za zvláštnych
okolností možno požiada o zrušenie spoluvlastníctva; alkoholizmus, narkománia). Môžu však jeho
rozsah rozšíri či zúži.
Manželia si môžu stanovi, že ku vzniku bezpodielového spoluvlastníctva dôjde až po rozpade
manželstva (koakvizícia).

Osobitná úprava platí v prípade, že jeden, prípadne obaja manželia podnikajú - na použitie majetku
potrebuje podnikateľ písomný súhlas druhého manžela (ten môže požiada o zrušenie BS).
Pri rozvode sa spoločné veci ocenia a manželia sa dohodou vysporiadajú. Ak nedosiahnu dohodu,
rozhoduje súd, ktorý prihliada na mieru, akou partneri prispeli, ale aj na záujmy maloletých detí.

65. Držba a vydržanie

Držiteľom môže by aj osoba odlišná od vlastníka veci. Je ním osoba, ktorá s vecou nakladá ako s
vlastnou, fakticky ju ovláda, no nepatrí jej vlastnícke právo a kedykoľvek je povinná vráti zverenú vec
majiteľovi (výnimkou je vydržanie).

strana č. 36

Drža možno veci, alebo práva, ktoré pripúšajú trvalý alebo opätovný výkon.
Držba môže by oprávnená - vec je v držbe dobromyseľne; alebo neoprávnená - držiteľ nekoná
nedobromyseľne, v dobrej viere; napriek tomu disponuje s vecou ako s vlastnou.
Prostredníctvom vydržania môže oprávnený držiteľ nadobudnú vlastníctvo k veci - po 3 rokoch veci
hnuteľnej, po 10 rokoch veci nehnuteľnej.

66. Záložné právo. Vecné bremená.

Občiansky zákonník upravuje aj práva k cudzím veciam, ktoré majú vecno-právny charakter, a to
záložné právo, vecné bremená a zádržné právo.

Záložné právo zabezpečuje záložnému veriteľovi, že dlžník splní svoj záväzok; zabezpečuje
pohľadávku tým, že v prípade jej nesplnenia je veriteľ (oprávnená osoba) oprávnený domáha sa
uspokojenia zo založenej veci.
Vzniká na základe písomnej zmluvy; zo zákona (colné, daňové záložné právo); alebo schválením
dedičskej dohody. Ak ide o nehnuteľnos, vzniká až jej vkladom do katastra nehnuteľností (tzv.
hypotéka).
Pri hnuteľných veciach sa vyžaduje ich odovzdanie záložnému veriteľovi alebo tretej osobe.
*simultánne záložné právo - viac vecí založených na zabezpečenie jednej pohľadávky.
Veriteľ je povinný zverený záloh starostlivo opatrova, nie je povinný ho vyda až do zročnosti
pohľadávky.
Záložné právo zaniká zánikom pohľadávky - ide teda o právo akcesorickej povahy; zanikne ak
zanikne záloh, keď záložca zloží veriteľovi cenu založenej veci; vzdaním sa tohto práva veriteľom;
uplynutím stanoveného času.

Okrem veci môže by založená aj pohľadávka, ak predmetom jej pohľadávky je vec, právo alebo
iná majetková hodnota. Vzniká písomnou zmluvou medzi veriteľom a záložcom, ktorý je veriteľom
pohľadávky použitej na jej svojho dlhu. Dlžník, ktorý má plni záložcovi je vo vzahu k záložnému
veriteľovi poddlžníkom. Hovoríme teda o podzáložnom práve.

Vecné bremená obmedzujú vlastnícke právo k nehnuteľnej veci (ktorá patrí určitej osobe) v
prospech niekoho iného tak, že vlastník (zvyčajne vlastník susednej nehnuteľnosti) je povinný niečo
strpie, niečoho sa zdrža, alebo niečo kona.
Vznikajú na základe písomnej zmluvy; súdom schválenej dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva;
rozhodnutím príslušného orgánu (stavebné povolenie); prípadne priamo zo zákona (vlastníkovi domu,
ktorý nevlastní pozemok, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše
do katastra nehnuteľností. Zapisujú sa do katastra nehnuteľností a s vkladom do katastra je
spojený ich vznik, zmena a zánik.

Zádržné (retenčné) právo tiež slúži veriteľovi na zabezpečenie jeho splatnej peňažnej
pohľadávky. Vzniká na základe jednostranného úkonu veriteľa, ktorý má však povinnos informova
dlžníka o zadržaní veci a jeho dôvodoch. Predmetom zadržania môže by iba hnuteľná vec, ktorú
zadrží veriteľ do zaplatenia dlhu, resp. do poskytnutia dostatočnej zábezpeky (kedy právo zaniká).
*Výnimočne sa toto právo týka aj nesplatnej peňažnej pohľadávky pri konkurznom konaní alebo
exekučnom predaji veci.

strana č. 37

67. Nájomná zmluva a osobitné ustanovenia o nájme bytov

Zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (podľa dojednanej
doby) užíval alebo bral z nej úžitky.
Písomnú formu musí ma len zmluva o prenájme nehnuteľností alebo nebytových priestorov.
Zmluvnými stranami (účastníkmi) môžu by FO, PO a štát.
Prenajímateľom je spravidla vlastník veci alebo osoba oprávnená na prenechanie veci do užívania.
Je povinný prenecha nájomcovi celú (príp. s príslušenstvom) vec v stave spôsobilom na užívanie;
udržiava vec (opravy veci na vlastné náklady); nahradi náklady spojené so zmenami veci (ak s nimi
súhlasil)
Nájomca je osoba, ktorá vec prijíma. Je povinný plati nájomné (na zabezpečenie nájomného má
prenajímateľ nehnuteľnosti záložné právo na hnuteľné veci nájomcu); má nárok na odpustenie
nájomného (prípadne zľavu) pri vadách veci; má právo užíva vec (zmluvne určeným spôsobom); je
povinný oznamova potrebu opráv; umožni prenajímateľovi prístup k veci; môže vec poisti a
vykonáva na nich zmeny (so súhlasom prenajímateľa).
Predmetom môžu by hnuteľné i nehnuteľné veci, v zmluve musia by presne označené, aby pri ich
odovzdaní (vrátení) nemohlo prís k zámene.
Nájomným rozumieme odplatu za nájom (výška a spôsob platenia musia by uvedené v zmluve).
Medzi ďalšie náležitosti zmluvy patria: spôsob kontroly prenajatej veci, vykonávanie zmien veci,
možnos podnájmu, poistenie prenajatej veci.

Porušenie zmluvy má za následok vznik právnej zodpovednosti - za omeškanie alebo za škodu.
K omeškaniu môže prís pri odovzdávaní, vracaní prenajatej veci, pri oneskorenom oznámení potreby
opráv, pri oneskorenom platení nájomného.
Prenajímateľ zodpovedá za škodu vzniklú nájomcovi prenechaním nespôsobilej veci. Nájomca
zodpovedá za škodu na prenajatej veci, ktorá vznikla v dôsledku neoznámenia, resp. neskorého
oznámenia potreby opráv; zneužitia, poškodenia, straty alebo zničenia veci.

Nájomná zmluva zaniká uplynutím dojednanej doby; dohodou; zničením (stratou) prenajatej veci;
výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy.
Výpoveď možno da len za zákonom stanovených podmienok (ak ide o zmluvu dojednanú na neurčitú
dobu). Výpovedná lehota je pri nájme hnuteľných vecí jeden mesiac, pri veciach nehnuteľných tri
mesiace. Titulom na výpoveď môže by neplnenie povinností, neplatenie nájmu, fakt, že prenajímateľ
potrebuje prenajímanú vec pre vlastné potreby.
Odstúpi od zmluvy môžu tak prenajímateľ, ako aj nájomca (nespôsobilá vec (zdravotne závadná,
neupotrebiteľná); spôsobenie škody nájomcom; neodovzdanie veci nájomcovi; omeškanie s
platením nájomného).

Občianske súdne konanie

68. Právomoc a príslušnos súdov v občianskom súdnom konaní, účastníci konania

Pojem občianske súdne konanie zahŕňa právne vzahy, ktoré vznikajú pri postupe súdu a
účastníkov v občiansko-právnom konaní.
Účelom konania je poskytnú ochranu subjektívnym občianskym právam a záujmom (majetkové,
rodinné, pracovné, družstevné, občiansko-právne spory, spory vyplývajúce z podnikateľských
aktivít); zabezpeči výchovu na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k
právu a spoluobčanom.
Cieľom konania je založi, zmeni alebo zruši hmotné občiansko-právne vzahy, príp. ich deklarova
(napr. dedičské, rozvodné, opatrovnícke konanie; konanie o vyhlásení za mŕtveho; o úschovách; o
osvojení; o umorení listiny; o spôsobilosti na právne úkony; vo veciach zápisu do obchodného
registra; vo veciach voličských zoznamov; vo veciach združovania sa v politických stranách alebo
hnutiach...)

strana č. 38

Tieto vzahy upravuje občianske právo procesné, základným právnym predpisom je Občiansky
súdny poriadok.

Vo veci môže kona len súd oprávnený (kona a rozhodova o určitej veci) a príslušný vecne (vecná
príslušnos vymedzuje okruh pôsobnosti jednotlivých súdov (napr. konanie v prvom stupni - okresné
súdy)) a miestne (spravidla vo veci koná všeobecný súd - súd v mieste bydliska FO, sídla PO, súd, v
ktorého obvode sa stala skutočnos).
Účastníci musia by spôsobilí na právne úkony a procesne spôsobilí. Vo veci sa môže kona, len ak
dosiaľ nebola platne rozhodnutá (zásada res iudicata) alebo o nej neprebieha iné konanie
(litispendencia).

*Na prvostupňových súdoch (okresné; obvodné v BA) v občianskych veciach rozhoduje
samosudca, iba vo výnimočnom prípade trojčlenný senát (pracovno-právne vzahy); v trestnej veci
rozhoduje trojčlenný senát (predsedá sudca z povolania, prísediaci sú sudcovia z ľudu, popri
svojom povolaní)
Na krajskom súde rozhoduje v civilnej veci 3členný senát; v trestnej veci 5členný senát (2 sudcovia
z povolania, 1 z nich je predseda, 3 prísediaci - nie právnici); v odvolacom konaní 3členný senát
(členovia sú sudcovia z povolania)
Na najvyššom súde rozhoduje vždy min. 3členný senát (všetci členovia sú sudcovia z povolania;
sudcovia sú menovaní na dobu neurčitú - doživotnú).

Účastníci konania sú subjekty (FO, PO, štát), o právach a povinnostiach ktorých sa má kona -
navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný), prípadne ich zástupca (zákonný (zákonný zástupca,
opatrovník); zástupca na základe jednoduchého (na konkrétny úkon) alebo procesného (na celé
konanie) splnomocnenia (advokát, komerčný právnik)).
*Plnomocenstvo sa udeľuje písomne alebo ústne do zápisnice.
Za právnickú osobu koná štatutárny orgán (prokurista). Za štát koná zamestnanec dotknutého
štátneho orgánu alebo iný poverený zamestnanec.

69. Priebeh občianskeho súdneho konania, dôkazné prostriedky

Konanie sa spravidla začína na návrh žalobcu (prípadne z podnetu súdu alebo iného podnetu;
konanie o vyhlásenie za mŕtveho). Návrh možno poda písomne, ústne do zápisnice, telegraficky
alebo telefaxom (potom treba do 3 dní zapísa do zápisnice); na príslušný a kompetentný súd.
Návrh musí obsahova mená účastníkov, bydlisko (sídlo); opísaný skutkový stav veci; dôkazné
prostriedky a znalecké posudky; doporučenie svedkov a petit („Žiadam, aby súd vo veci rozhodol
takto..“); zaplatenie trov a právneho zastupovania; dátum; podpis; cc.
*Návrh týkajúci sa dvojstranných právnych vzahov - žaloba.
Po preštudovaní návrhu sudca určí termín konania (pojednávania) a predvolá svedkov; prípadne
vykoná predbežné opatrenia.
*V zmierovacom konaní musí sudca pred začatím pojednávania vyzva účastníkov, aby sa zmierili
(ak nepristúpia, začína sa súdne pojednávanie; ak sa zmieria, ide o normálne právoplatné
rozhodnutie súdu). Takto sa v ranom štádiu sporu môže konanie ukonči - súdne vykonateľný
zmier.

Konanie je spravidla verejné, no je možné vylúči verejnos z konania (ak o tom rozhodne predseda
senátu, keď sa jedná o konanie vo veciach tajných). Pojednávania riadi predseda senátu, a to tak, aby
dôstojne a nerušene viedli k spravodlivému rozhodnutiu.
Na pojednávaní sa zväčša vykonáva dokazovanie (najdôležitejšia čas konania). Zisuje sa skutočný a
úplný stav veci. Získavajú sa poznatky potrebné na rozhodnutie veci.
Ako dôkaz môžu slúži všetky legálne prostriedky:

1

výsluch účastníkov (platí zásada ústnosti - žaloba musí by písomná, no obhajuje sa aj ústne)

2

výsluch svedkov - svedkom je nezastupiteľná FO; musí pravdivo vypoveda, čo videl a počul;

k výpovedi sa musí dostavi na základe predvolania (inak môže by predvedený,

strana č. 39

sankcionizovaný a potrestaný); má právo na svedočné (to sa zapisuje aj do zápisnice).
Účastníci môžu kedykoľvek požiada o výsluch svedka.

3

znalecký posudok - znalec vyhotovuje na základe svojich vedomostí znalecký posudok za

odmenu.

4 správy a vyjadrenia orgánov a PO; vecné dôkazy; listiny; ohliadka

Pri vyhodnocovaní dôkazov sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov (súd ich hodnotí
podľa vlastnej úvahy).
Zavŕšením súdneho konania je vydanie rozhodnutia (predseda senátu ho vyhlasuje v mene
republiky).
Každé rozhodnutie musí obsahova výrok - rozhodnutie vo veci samej, odôvodnenie výroku - aké
dôkazy súd použil, na základe akých ustanovení a predpisov postupoval; poučenie o odvolaní a
možnosti výkonu rozhodnutia (v civilnom konaní do 15 a v trestnom do 8 dní je možné sa odvola k
súdu, ktorý vydal rozhodnutie; platí zásada dvojinštančnosti - odvolacie konanie bude prebieha na
druhom stupni u najbližšieho nadriadeného súdu).

Súdne rozhodnutie má spravidla formu verejného rozsudku - rozhoduje súd o merite veci (vo veci
samej). Rozsudok v predpísanej písomnej forme (dátum, identifikácia súdu a jeho členov) sa musí
doruči do vlastných rúk účastníkov (zástupcov).
Niekedy súd rozhoduje uznesením (nie je tajná porada, nevyhlasuje sa v mene republiky;
právoplatné v okamihu doručenia; vyhlásenia pred účastníkmi) - vo všetkých procedurálnych
otázkach (otázky týkajúce sa vedenia konania, prerušenia, odročenia alebo zastavenia konania;
predvolania znalca, vykonania expertízy a pod); alebo platobným rozkazom (žiados o jeho vydanie
môže poda navrhovateľ; odporcovi sa uloží, aby do 15 dní od doručenia rozkazu zaplatil
navrhovateľovi).

Rozhodnutie (výrok (petit) rozhodnutia) je záväzné pre účastníkov a všetky orgány, keď nadobudne
právoplatnos - v okamihu uplynutia lehoty na podanie opravného prostriedku (ak už rozhodnutie
nemožno napadnú odvolaním - odvolacie konanie).
Podstatným dôsledkom právoplatnosti rozhodnutia je jeho vykonateľnos (obyčajne v momente
nadobudnutia právoplatnosti) - ak je uložená povinnos plni to, čo nebolo splnené dobrovoľne, môže
to súd vynúti.
Rozhodnutie zaväzuje odporcu, aby v prospech navrhovateľa niečo konal, resp. niečoho sa zdržal.
Hovoríme o tzv. titule pre výkon rozhodnutia. Vymáhanie plnenia súdnych rozhodnutí (exekúcia)
sa vykonáva podľa Exekučného poriadku.

*Trovy konania - cena súhrnného pojednávania: súdne poplatky; navrhovateľ vždy pred začatím
pojednávania platí kolkovou známkou alebo poštovou poukážkou poplatok do 5 000,-- Sk; platí sa
suma 4% z majetkového sporu; minimálne poplatky 200,-- Sk -svedočné, odmeny znalcom a právnym
zástupcom.

70. Opravné prostriedky proti rozhodnutiam v občianskom súdnom konaní

Súdne rozhodnutia je možné preskúma v opravnom konaní, ktoré sa začína na základe podaných
opravných prostriedkov.
Riadne opravné prostriedky sa podávajú v zákonom stanovenej lehote, kým rozhodnutie
nenadobudne právoplatnos. Majú odkladný účinok.
*Súd vždy vyzve strany či chcú poda opravné prostriedky (ak nie rozsudok platí od 1. dňa doručenia
rozsudku)

Odvolanie proti výroku rozhodnutia musí by podané do 15 dní od doručenia rozhodnutia na adresu
súdu, kde bola vec rozhodovaná. Odvola sa môžu účastníci (zástupcovia), príp. vedľajší účastníci a
prokurátor.

strana č. 40

Odvolacie konanie prebieha na súde o stupeň vyššom, kde bude vynesené konečné rozhodnutie
(princíp dvojinštančnosti, len jedno možné odvolanie). Odvolací súd môže pôvodné súdne
rozhodnutia potvrdi, a tak odvolanie zamietnu alebo zruši, a tak vec vráti na opätovné prejednanie
nižšiemu súdu.

Mimoriadne opravné prostriedky sa podávajú proti právoplatným rozhodnutiam najneskôr do
troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia.

Obnova konania sa pripúša vtedy, ak sa vyskytli nové skutočnosti a dôkazy, ktoré môžu podstatne
ovplyvni nové rozhodnutie. Návrh na obnovu treba poda do 3 mesiacov od zistenia skutočností. (treba
opakova celé konanie)
Dovolanie je prípustné iba proti rozhodnutiam odvolacieho súdu, ak:

1 vo veci rozhodol neoprávnený súd
2 niektorý účastník nebol spôsobilý (právne a procesne) a napriek tomu sa bez zástupcu

zúčastňoval pojednávaní

3 platí zásada res iudicata (ak sa o veci už raz právoplatne rozhodlo)
4 v konaní rozhodoval vylúčený sudca

5 bol súd nesprávne obsadený (napr. mal rozhodova senát a rozhodoval samosudca)

V určitých prípadoch môže dovolanie prija predseda Najvyššieho súdu SR, minister spravodlivosti SR
a generálny prokurátor SR.
Mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor na podnet účastníka konania, ak zistí, že
právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a to na dovolacom súde do jedného roka od
právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Administratívne právo

71. Pojem priestupku a druhy priestupkov

Administratívno-právna zodpovednos

spadá do odvetvia správneho práva v rámci tzv.

priestupkového práva a vyvodzujú ju kompetentné orgány štátnej správy. Takto zodpovednou je
osoba, ktorá dovŕšila 15. rok života a je psychicky uvedomelá o svojom konaní.
Priestupok je každé zavinené (i z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebný
úmysel) konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti, ak však nejde o iný správny
delikt (správny disciplinárny alebo poriadkový delikt) alebo o trestný čin (priestupok má nižší stupeň
nebezpečnosti).
Priestupky sú najrozšírenejšími správnymi deliktmi v praxi. Možno ich spácha aktívnym konaním
(komisívne) alebo opomenutím (omisívne).
*Platí pravidlo retroaktivity zákona.

Za priestupok možno uloži sankcie (nie tresty). Prihliada sa na závažnos priestupku a na jeho
následky; na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia a pohnútky.
Pokarhanie (najmiernejšia sankcia) je prostriedkom výchovného pôsobenia a realizuje sa
oznámením rozhodnutia páchateľovi.
Pokutu (najfrekventovanejšia sankcia) možno uloži za každý priestupok.
Zákaz činnosti (ktorou páchateľ spáchal priestupok) možno uloži na max. 2 roky (pri trestnom čine
až 10 rokov).
Sankciu prepadnutia veci možno uloži u veci, ktorá bola použitá pri spáchaní priestupku alebo ním
bola nadobudnutá.

Okrem sankcií sa pri priestupku môžu použi i ochranné opatrenia, ktoré majú skôr preventívny
charakter - obmedzujúce (zákaz návštev určitých zariadení) alebo zhabanie veci. Pri ich nedodržaní
opä dôjde k priestupku. Nemožno ich udeli hocikedy, používajú sa viac-menej pri alkoholizme,
narkománii, a protiverejnom správaní.

strana č. 41

Dôvody zániku zodpovednosti za priestupok sú uplynutie času a amnestia. Prekluzívnou lehotou je
jeden rok.
Zo zodpovednosti za priestupok sú vyňatí poslanci, osoby požívajúce diplomatickú imunitu, sudcovia,
vojaci z povolania, policajti, strážcovia väzníc (plynie im disciplinárna kárna zodpovednos, ktorú
vznáša nadriadený orgán).

Druhy priestupkov

1

priestupky proti poriadku v štátnej správe (§21 - §46; úmyselné uvedenie neúplných údajov,

zatajenie, neoprávnené používanie titulov, poškodenie značiek; priestupky proti bezpečnosti a
plynulosti cestnej premávky) - rozhodujú príslušné policajné orgány; priestupky na úseku
zdravotníctva, alkoholizmu (predaj alkoholu mladistvým, podnapitým alebo vodičom), školstva a
výchovy, všeobecnej vnútornej správy (úmyselné zneužitie, zneváženie štátneho znaku,
občianskeho preukazu)

2

priestupky na úseku podnikania - poškodenie na cene, akosti, množstve alebo hmotnosti pri

predaji tovaru alebo služieb; neoprávnená obchodná, výrobná alebo iná zárobková činnos;
úmyselné vyzradenie obchodného alebo bankového tajomstva či skutočnosti

3

priestupky na úseku hospodárenia s bytmi a nebytovými priestormi - protiprávne získanie,

obsadenie či užívanie byt a nebytových priestorov

4

priestupky na úseku práce a sociálnych vecí - cudzinec zamestnaný v SR bez pracovného

povolenia; neoprávnené sprostredkovávanie práce

5

priestupky na úseku vodného hospodárstva - neoprávnená manipulácia s povrchovou alebo

podzemnou vodou (znečistenie, vypustenie odpadovej vody)

6

priestupky na úseku poľnohospodárstva - neoprávnené použitie chemikálie alebo

biologického prípravku, znečistenie pôdy

7

priestupky proti majetku - úmyselné spôsobenie škody na cudzom majetku (krádež, podvod,

poškodenie; ak táto škoda neprevyšuje dvojnásobok najnižšej mesačnej mzdy) alebo ak sa o
takéto pokúsi (max. do 10 000,-- Sk) - riešia kompetentné obvodné úrady alebo špeciálne úrady
(colnice, daňové úrady)

8

priestupky proti verejnému poriadku - neuposlúchnutie verejného činiteľa, rušenie nočného

pokoja, budenie verejného pohoršenia, znečisovanie verejných priestranstiev - riešenie je v
kompetencii obce

9

priestupky proti občianskemu spolunažívaniu - ublíženie na cti, vystavenie na posmech,
ublíženie na zdraví z nedbanlivosti, vyhrážanie ublíženia na zdraví, nepravdivé obvinenia, rôzne
schválnosti alebo iné hrubé správanie - riešia sa len z podnetu poškodeného (podnetové
priestupky) nie z úradnej povinnosti, prejednávajú miestne orgány (obvodné) alebo policajné
orgány

Konanie o priestupkoch
Ak nie je v priestupkovom zákone ustanovené inak, vzahujú sa na konanie o priestupkoch
všeobecné predpisy o správnom konaní.
Priestupky prejednávajú obvodné (miestne) úrady štátnej správy, orgány Policajného zboru (len
objasňujú, nerozhodujú; výnimkou sú priestupky proti pravidlám cestnej premávky), orgány
Železničnej polície SR (v blokovom konaní), orgány Vojenskej polície SR (priestupky vojakov v
službe), orgány zboru väzenskej polície a justičnej stráže (priestupky spáchané v priestoroch súdu,
počas eskortovania obvineného); prípadne daňové orgány, colnice.
Objasňovanie sa začína na základe podnetu poškodeného a nemá trva dlhšie ako mesiac.
Existuje možnos odovzdania, odloženia veci (ak sa do mesiaca nezistí páchateľ) alebo postúpenia
veci iným orgánom (daňový úrad, úrad práce) na ďalšie konanie (ex offo; z úradnej povinnosti)
Správu o výsledku objasňovania podáva príslušný orgán orgánu v prvom stupni (úrad miestnej
samosprávy).
*Skrátené formy konania o priestupkoch
blokové - nemožné odvolanie

strana č. 42

rozkazné konanie - možné podanie odporu v lehote 15 dní; potom sa automatický ruší rozkaz,
nasleduje prejednávanie priestupku

72. Priestupky na úseku podnikania

Ide o priestupky pri výkone podnikateľskej činnosti, ako napríklad poškodzovanie záujmov
spotrebiteľa (zavádzanie na cene, akosti, množstve - pri predaji tovaru a poskytovaní služieb).
Vyšetrujú ich orgány obchodnej inšpekcie prostredníctvom inšpektorov.
Priestupky pri spracúvaní alebo predaji tovaru drahých kovov (neopuncovaný tovar, sfalšovanie
značky) rozhoduje živnostenský úrad, ktorý môže uloži zákaz činnosti.
Patrí sem i neoprávnené vykonávanie obchodnej, výrobnej alebo inej zárobkovej činnosti; úmyselné
vyzradenie bankového alebo obchodného tajomstva, na ktoré sa vzahuje povinnos mlčanlivosti.

73. Správne konanie a účastníci konania

Správne konanie je procesná forma realizácie práva v oblasti štátnej správy, v ktorej rozhodujú
správne orgány (ústredné orgány štátnej správy (ministerstvá; Protimonopolný úrad SR); iné úrady
štátnej správy s celoštátnou pôsobnosou (Ústredné daňové riaditeľstvo SR); miestne úrady štátnej
správy (obecné, okresné, krajské úrady; kataster nehnuteľností).
Správne orgány konajú na princípe miestnej príslušnosti (priestupok spravuje orgán v mieste jeho
spáchania; v mieste trvalého bydliska FO, sídla PO) a funkčnej príslušnosti (koná orgán, ktorý má
právomoc vo veci kona a rozhodnú).

Zásady (pravidlá) konania - zákonnos, rýchlos a hospodárnos, oficialita, voľné hodnotenie
dôkazov, dispozičnos, rovnos účastníkov, koncentrácia, dvojstupňovos, materiálna pravda, úzka
súčinnos s účastníkmi

Účastníkom správneho konania je FO/PO, voči ktorej sa realizuje rozhodovacia činnos
správneho orgánu. Správny orgán zisuje, či účastníci konania majú procesnú spôsobilos, ak nie,
zastupuje ich v konaní ich zákonný zástupca (opatrovník), resp. splnomocnený advokát, komerčný
právnik.
Účastníci musia by vyrozumení o začatí konania, majú právo aktívne vystupova správnom konaní,
vyjadrova sa k prejednávaným veciam, nazera do spisov, klás otázky znalcom a svedkom, odvola sa
proti rozhodnutiam (ktoré dostávajú do vlastných rúk). Sú povinní predklada listiny na ozrejmenie
predmetnej veci, dostavi sa prejednávanie veci, strpie prehliadku a dodržiava lehoty.

74. Priebeh správneho konania

Správne konanie sa riadi sa správnym poriadkom. Konanie môže zača na podnet účastníka
konania (zásada dispozičná) alebo správneho orgánu (zásada oficiality). Dňom začatia konania je
deň, keď písomné podanie účastníka došlo na príslušný správny orgán, resp. deň, keď správny orgán
urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.

Konanie prebieha tak v ústnej, ako aj v písomnej forme. Ústne pojednávanie je spravidla neverejné,
v prípade potreby ohliadky sa koná na jej mieste. *Niekedy platí zásada koncentrácie - účastník
konania musí svoje námietky a pripomienky uplatni najneskôr na ústnom pojednávaní.
O ústnom pojednávaní sa spíše zápisnica, ktorú musia podpísa všetky zúčastnené osoby.

Dôvodom prerušenia konania sú prekážky, v dôsledku ktorých nemožno na určitý čas v konaní
pokračova (začalo sa konanie o predbežnej (prejudiciálnej) otázke - jej posúdenie podmieňuje
rozhodnutie vo veci samej; účastník odstraňuje nedostatky podania; účastníci konania navrhnú z
dôležitých dôvodov prerušenie (na max. 30 dní). Proti rozhodnutiu o prerušení nemožno poda
odvolanie!

strana č. 43

Správny orgán konanie zastaví, ak účastník stiahol návrh na jeho začatie alebo odpadol dôvod
konania (začatého na podnet správneho orgánu); účastníci sa zmierili (urážky na cti).
Trovy konania, ktoré vznikli správnemu orgánu, znáša tento orgán; účastník tie svoje tiež znáša
sám.
Prípad môže by postúpený inému orgánu.

Opatrenia na zabezpečenie priebehu konania

1

predvolanie - osôb, ktorých účas pri prejednávaní je nevyhnutná (obsahuje právne následky

nedostavenia sa)

2

predvedenie - účastníka konania alebo svedka, ktorý sa neospravedlnil a nedostavil na správny

orgán

3

predbežné opatrenie - má dočasnú platnos

4

dožiadanie - požiadanie o vykonanie procesného úkonu iným orgánom

5

poriadkové opatrenie - uložené osobe, ktorá sažuje priebeh konania (poriadková pokuta do
200,-- Sk; vykázanie z miesta pojednávania)

Výsledkom celého správneho konania je rozhodnutie - individuálny správny akt, ktorý musí by v
súlade s právnym poriadkom, musí ho vyda príslušný orgán a musí vychádza zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu.
Podkladmi pre rozhodnutie sú podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, svedecké
výpovede, znalecké posudky, ohliadky na mieste a čestné vyhlásenia.
Rozhodnutie musí obsahova výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade).
Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci samej, prípadne o povinnosti znáša trovy konania (zadanie
povinnosti, a príslušnej lehoty).
Odôvodnenie vysvetľuje, na základe akých podkladov a právnych predpisov orgán rozhodol.
Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvola
(poda rozklad), v akej lehote a u koho.

Rozhodnutie je právoplatné, ak proti nemu nemožno poda riadny opravný prostriedok.

Výkon rozhodnutia sa nariaďuje vtedy, ak rozhodnutie ukladá účastníkovi konania povinnos niečo
plni a v určenej lehote nebola táto povinnos splnená. Výkon možno uskutočni najneskôr do 3 rokov
uplynutí lehoty povinnosti (prekluzívna lehota). Výkon môže uskutočni samotný správny orgán alebo
súd, a to prostredníctvom vymáhania peňažných (zrážkami zo mzdy, prikázaním pohľadávok) a
nepeňažných plnení (náhradným výkonom, pokutami a priamym donútením).
Vynútením splnenia povinnosti uloženej rozhodnutím správneho orgánu je správne konanie
ukončené.

75. Preskumávanie rozhodnutí v správnom konaní

Skúmajú sa ešte neprávoplatné rozhodnutia na základe riadnych opravných prostriedkov - odvolanie
a rozklad a právoplatné rozhodnutia prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov.
Odvolanie podáva účastník konania u správneho orgánu, ktorý rozhodnutie prijal. Včasné odvolanie
má spravidla odkladný (suspenzívny) účinok - kým sa nerozhodne o odvolaní, rozhodnutie vo veci
samej nemôže nadobudnú právoplatnos a vykonateľnos. O odvolaní rozhodne odvolací orgán
(nadriadený orgán správneho orgánu), preskúma ho v celom rozsahu, konanie doplní, prípadne
odstráni zistené vady. Pôvodné rozhodnutie môže zruši a vec vráti správnemu orgánu na nové
prejednanie alebo potvrdi zamietnutím odvolania.
Proti rozhodnutiu o odvolaní sa nemožno ďalej odvola!
Rozklad možno poda proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy vydanému v prvom stupni -
rozhoduje vždy vedúci orgánu na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie.

Mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú

strana č. 44

1

obnova konania

(na návrh účastníka konania - ak vyšli najavo nové skutočnosti či dôkazy; ak

sa rozhodnutie opiera o dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé), ktorou sa majú napravi
predovšetkým skutkové omyly; novým rozhodnutím sa pôvodné ruší a nemožno sa proti
nemu odvola

2

preskúmavanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania

- iniciuje a vykonáva ho nadriadený

orgán z vlastného alebo iného podnetu; účelom je napravi omyly právne; po troch rokoch od
právoplatnosti daného rozhodnutia nemôže by rozhodnutie zrušené či pozmenené

3

protest prokurátora

- orgán dozoru ním presadzuje uplatňovanie zákonnosti; pôvodné

rozhodnutie nemôže zmeni ani zruši, nabáda správny orgán, ktorý vo veci rozhodol, aby
obnovil konanie prípadne prípad postúpil na rozhodnutie nadriadenému orgánu

4

návrh na preskúmanie rozhodnutia súdom

- ide o tzv. správne súdnictvo, ktoré

vykonávajú všeobecné súdy (okresné a krajské) - preskúmavajú zákonnos rozhodnutí na
základe žalôb a opravných prostriedkov; platí kasačný princíp - súd môže napadnuté
rozhodnutie zruši alebo potvrdi; súd nevykonáva dokazovanie; rozhodnutie súdu je konečné a
nemožno proti nemu poda opravný prostriedok

Medzinárodné právo

81. Pojem a druhy prameňov medzinárodného práva verejného

Medzinárodné právo verejné je právo medzištátne, ktoré upravuje vzahy medzi štátmi, vzahy
štátov k medzinárodným organizáciám, vzájomné vzahy medzinárodných organizácií a niektoré
vzahy jednotlivcov k štátu.
Medzinárodné právo verejné nie je súčasou systému slovenského (vnútroštátneho) práva!

Subjektami sú predovšetkým nezávislé štáty, ktoré sú si rovné. Súčasne však plnia úlohu tvorcov a
vykonávateľov noriem medzinárodného práva. Môže ís o štáty plne suverénne alebo závislé, o
štáty unitárne alebo zložené.

Medzinárodné organizácie sú združenia štátov, ktoré vznikli na základe medzinárodnej zmluvy
uzavretej najmenej medzi tromi štátmi. Vo vzahoch konajú vo vlastnom mene a svojimi vlastnými
orgánmi, majú však odvodenú (čiastočnú) medzinárodno-právnu subjektivitu - sú splnomocnené
členskými štátmi. Ich zmluvná spôsobilos je upravená v ich základných aktoch (štatútoch). Môže ís o
organizácie univerzálne (OSN) a regionálne (NAFTA); politické, ekonomické, sociálne a organizácie
na riešenie sporov (ICJ).
Ich najvyšším orgánom je zhromaždenie zástupcov všetkých členských krajín (UN General
Assembly), ktoré rozhoduje o najdôležitejších otázkach (prijatie nových členov, voľby do výkonných
orgánov - jednomyseľné hlasovanie!); výkonným orgánom je výbor (rada; rada guvernérov), ktorý
vykonáva uznesenia zhromaždenia, predkladá správu o činnosti, vytvára ďalšie orgány a pod.
Administratívny orgán (sekretariát) vybavuje bežnú a odbornú agendu, na čele sekretariátu je
generálny tajomník alebo výkonný riaditeľ.

V určených prípadoch (sporadicky) môžu by subjektom medzinárodného práva verejného i fyzické
osoby (ak sú subjektami práv - ochrana civilného obyvateľstva; alebo povinností - zodpovednos za
vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti).

Pramene medzinárodného práva verejného
Základnými prameňmi sú medzinárodné obyčaje (právne záväzné pravidlá správania sa štátov v ich
vzájomných vzahoch) a medzinárodné zmluvy, ktoré vznikajú na základe súhlasného prejavu vôle
štátov (písomný súhlas, konkludentné konanie).
V súčasnosti sa zvyšuje význam medzinárodných zmlúv, pretože medzinárodná obyčaj, ktorá sa
prijíma pomerne dlhý čas, nemôže obsiahnu všetky, niekedy prudké zmeny medzištátnych vzahov.
Napriek tomu v niektorých oblastiach prevažuje uplatňovanie medzinárodných obyčají a len postupne
a v obmedzenom rozsahu sa kodifikujú (zodpovednos štátov).

strana č. 45

Obe formy sú však rovnocenné a majú rovnakú právnu záväznos. Ich vzájomný vzah sa odvodzuje
zo zásady „lex posteriori derogat priori“.

Medzinárodná zmluva (dohovor, dohoda, pakt, charta, deklarácia) je zmluvný konsenzus zmluvných
štátov obsahujúci vzájomné práva a povinnosti v oblasti suverenity. Môže ís o normotvorné
(právotvorné; upravujú oblas medzinárodných vzahov) a kontraktuálne (dočasne upravujú konkrétny
právny vzah) zmluvy; zmluvy písomné a ústne; zmluvy bilaterálne a multilaterálne; univerzálne a
regionálne; politické a hospodárske; krátkodobé a dlhodobé.

Pomocné pramene zahŕňajú všeobecné právne zásady, rozhodnutia medzinárodných orgánov
(rozsudky medzinárodných tribunálov), vnútroštátne akty.

82. Medzinárodnoprávna zodpovednos a donucovacie prostriedky

Všetky štáty a medzinárodné organizácie sú povinné dodržiava právo - za porušenie bez ohľadu na
povahu a rozsah vyplýva subjektu medzinárodnoprávna zodpovednos a pôjde o medzinárodný
delikt. Predpokladom takejto zodpovednosti je vznik škody; porušenie noriem práva; príčinná
súvislos medzi protiprávnym konaním a vznikom škody a zavinenie.
Subjekt, ktorý je zodpovedný za porušenie práva, je povinný ujmu odčini, a to formou reštitúcie,
reparácie alebo satisfakcia (napr. ľútos vyjadrená diplomatickou nótou alebo ústne).
Zodpovednos je spravidla upravená zmluvne, niekedy je jej obsah a rozsah zverený na rozhodnutie
príslušnému medzinárodnému orgánu (ICJ).

Voči štátu, ktorý odmieta znáša zodpovednos, možno použi sankcie - donucovacie prostriedky.
Donucovacie prostriedky (opatrenia) sú mocenským zásahom štátu do právnej sféry iného štátu.
Slúžia na donútenie zodpovedného štátu skonči s porušovaním noriem práva a odstráni následky
jeho porušovania.
V oblasti medzinárodného práva verejného poznáme tieto donucovacie opatrenia:

1

retorzia (odvetné opatrenie) - legálne poškodzuje záujmy zodpovedného štátu (colná a

daňová diskriminácia)

2

represálie bez použitia ozbrojenej sily - ujma nesmie by v zjavnom nepomere k deliktu

3 protiopatrenie štátu v sebaobrane a v krajnej núdzi

4

kolektívne akcie Rady bezpečnosti OSN alebo akcie uskutočnené na základe
splnomocnenia Rady bezpečnosti OSN

83. Normy a subjekty medzinárodného práva súkromného

Medzinárodné právo súkromné upravuje otázku, ktorý právny poriadok sa má v určitom spornom
prípade použi. Upravuje občianskoprávne vzahy, ktoré presahujú rámec určitého štátu (najmä
medzinárodné hospodárske vzahy). O medzinárodnom prvku v týchto vzahoch možno hovori, ak
účastníkom je zahraničná FO alebo PO; objektom je vec nachádzajúca sa v zahraničí; daná
skutočnos (napr. škoda) nastala v zahraničí.
Každý štát má svoje medzinárodné právo súkromné, ktoré je súčasou jeho právneho poriadku.
Jednotlivé štáty vydávajú na úpravu právnych vzahov s medzinárodným prvkom osobitné právne
normy, ktoré sú súčasou národného právneho poriadku. Ide o kolízne a vecné právne normy.
Kolízne normy ustanovujú ktorý právny poriadok sa má na daný vzah použi. Neurčujú práva a
povinnosti subjektov vzahu - odkazujú na vecné normy. Majú dve časti. Rozsah normy vymedzuje
okruh, rozsah právnych vzahov, na ktoré sa norma vzahuje. Nadviazanie ustanovuje pomocou
hraničného určovateľa, ktorý právny poriadok sa má použi.
Základné hraničné ukazovatele: zákon o štátnom občianstve (zákon domicilu) - používa sa
poriadok štátu, v ktorom má FO trvalé bydlisko (domicil); zákon miesta, na ktorom sa vec nachádza;
zákon miesta úkonu (splnenia záväzku, uzavretia zmluvy, porušenia práva); procesné úkony (súd sa
spravuje tým právom, ktoré je platné v jeho sídle).

strana č. 46

Vecné normy upravujú práva a povinnosti subjektov medzinárodných občiansko-právnych vzahov.
Priame vecné normy ustanovujú práva a povinnosti bez toho, aby bolo treba najprv aplikova kolízne
normy alebo zvoli rozhodné právo (vznikajú najčastejšie medzinárodnou zmluvou). Nepriame
ustanovujú práva a povinnosti len na základe kolíznych noriem, resp. na základe voľby rozhodného
práva.
Vecné spolu s kolíznymi normami tvoria záväzné pravidlá správania sa.

Subjektami sú fyzické a právnické osoby, niekedy aj štát. Musia by spôsobilé na práva a
povinnosti, na právne úkony a deliktuálne spôsobilé. Ich spôsobilos sa posudzuje podľa tzv.
osobného štatútu (pre FO štátna príslušnos a domicil), pre PO sídlo, právo kontroly).

Pramene medzinárodného práva súkromného tvoria vnútroštátne normatívne právne akty a
medzištátne zmluvy, ktoré majú prednos pred vnútroštátnymi predpismi a ich úpravou. Existujú aj
pomocné právne pramene, ktoré nie sú všeobecne záväzné (medzinárodné obchodné zvyklosti,
interpretačné pravidlá (INCOTERMS), všeobecné obchodné podmienky)

84. Pramene medzinárodného procesného, riešenie sporov vznikajúcich pri zahranično-

obchodnej činnosti

Medzinárodné právo procesné upravuje postup súdov, iných orgánov a účastníkov vzahov v konaní
o občiansko-právnych veciach, v ktorých sa vyskytuje medzinárodný prvok (účastník, svedok, znalec,
dôkaz je v zahraničí).
Upravuje teda právomoc a príslušnos justičných orgánov (súdy, notári) vo vzahu k cudzine;
právne postavenie cudzincov v konaní; rozhodcovské konanie v medzinárodnom styku a
uznanie a výkon cudzích rozhodnutí.

Prameňmi sú vnútroštátne normatívne právne akty a medzinárodné zmluvy (dvojstranné (otázky
právnej pomoci) a mnohostranné (upravujú rozhodcovské konanie, uznanie a výkon cudzích
rozhodnutí)). K najdôležitejším prameňom medzinárodného práva procesného v SR patrí zákon o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a zákon o rozhodcovskom konaní.

Spory vznikajúce pri zahranično-obchodnej činnosti sa môžu rieši pred súdmi v súdnom konaní,
pred rozhodcami v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovské konanie je rýchle a pružné, zaručuje odbornejšie posudzovanie veci a aj na ľahšiu
vykonateľnos rozhodcovského nálezu. Strany môžu uzavrie tzv. rozhodcovskú zmluvu, ktorou
zverujú spornú vec na prerokovanie a rozhodnutie určitým osobám (rozhodcom ad hoc) alebo
stálemu rozhodcovskému súdu; a takto túto vec odnímajú riadnemu súdu
V štátoch sú zriaďované inštitucionálne súdy pri obchodných komorách; Rozhodcovský súd
Medzinárodnej obchodnej komory v Paríži; Rozhodcovský súd pre námornú plavbu a vnútrozemskú
plavbu v Gdnyni v Poľsku; Rozhodcovský súd pri Burze cenných papierov v Bratislave.

strana č. 47

Postavenie a výkon niektorých slobodných povolaní vo vzahu k ekonomickým činnostiam

85. Advokácia a poskytovanie právnej pomoci advokátmi

Advokácia pomáha uskutočňova ústavné právo občanov na obhajobu a chráni ich ostatné práva a
záujmy v súlade s ústavou a so zákonmi.
Advokácia je slobodné povolanie, ktoré musí by vykonávané v súlade so zákonom o advokácii.

Advokát obhajuje občanov v trestnom konaní, zastupuje občanov a PO pred súdmi, štátnymi
orgánmi a inými právnymi subjektami, spisuje listiny, poskytuje právne rady a spracúva právne
rozbory.
Je zapísaný v zozname advokátov (Slovenská advokátska komora - nedohliada na ňu ministerstvo
spravodlivosti SR); po tom, čo splnil podmienky (vysokoškolské právnické vzdelanie, 5 rokov
právnickej praxe (z toho 3 roky ako advokátsky koncipient), zloženie advokátskej skúšky a sľubu,
bezúhonnos).
Je povinný chráni práva a oprávnené záujmy zastupovaného, kona pri tom svedomito, dôsledne
využíva všetky legálne prostriedky; musí sa v medziach právneho poriadku riadi pokynmi občana,
ktorému poskytuje právnu pomoc; musí zachováva mlčanlivos.
Je oprávnený poskytova právnu pomoc na celom území SR za odmenu (majú právo na primeraný
preddavok); môže zo závažných dôvodov odmietnu poskytnutie právnej pomoci (nie však v prípade
nutnej obhajoby - ak boli ustanovení na jej poskytovanie).
Vzah medzi klientom a advokátom spravujú ustanovenia o príkaznej zmluve podľa Občianskeho
zákonníka (FO), ustanovenia o mandátnej zmluve podľa Obchodného zákonníka (PO).
Advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie, preto je
povinný by poistený (poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone svojho povolania).

86. Poskytovanie právnej pomoci komerčnými právnikmi

Povolanie komerčného právnika je slobodné povolanie, ktoré musí by vykonávané v súlade so
zákonom o komerčných právnikoch.

Komerčný právnik poskytuje za odmenu (príp. primeraný preddavok) právnu pomoc FO a PO vo
veciach súvisiacich s ich podnikateľskou činnosou - zastupuje ich v konaní pred súdmi, notármi,
štátnymi orgánmi a inými právnymi subjektami. Poskytuje právne rady, spracúva právne rozbory,
spisuje zmluvy a iné listiny.
Je zapísaný v zozname komerčných právnikov (Komora komerčných právnikov SR) po tom, čo
splnil podmienky (vysokoškolské právnické vzdelanie, 5 rokov právnickej praxe (alebo aspoň 3 roky
čakateľskej praxe u komerčného právnika), zloženie odbornej skúšky a sľubu (do rúk predsedu
komory), bezúhonnos) a dostáva licenciu, ktorá ho oprávňuje na poskytovanie právnej pomoci.
Je povinný chráni práva a oprávnené záujmy klienta; kona pri tom čestne a svedomito; dôsledne
využíva všetky legálne prostriedky; zachova mlčanlivos. Pokiaľ ide o obsah právneho názoru, nie je
viazaný príkazmi klienta.
*Vzah ku klientom a zodpovednos za škodu spôsobenú výkonom právnej pomoci (pozri advokácia)

87. Audítori a audítorská činnos

Audítorstvo je osobitné samostatné a nezávislé povolanie.
Audítor overuje správnos a úplnos účtovníctva podnikateľov - overuje správnos riadnej a
mimoriadnej závierky (konsolidovanej mimoriadnej závierky); finančnú a majetkovú situáciu
podnikateľov; iné účtovné alebo majetkové doklady; výkazy o majetku a záväzkoch; výkazy o
príjmoch a výdavkoch (cashflow) - overuje, či sa účtovníctvo vedie úplne, preukazným spôsobom a
správne.
Je zapísaný v zozname audítorov (Slovenská komora audítorov) po tom, čo splnil podmienky
(vysokoškolské vzdelanie, 2 rokov praxe ako asistent audítora, bezúhonnos).
*Audítorská spoločnos - PO zapísaná v zozname audítorov (v. o. s.; s. r. o.; k. s.)

strana č. 48

Medzi audítorom a klientom vzniká vzah upravený spravidla mandátnou zmluvou podľa Obchodného
zákonníka.
Prekážky výkonu

auditu u konkrétneho subjektu:

1 vlastnícky alebo obdobný (spoluvlastnícky, členský, pracovno-právny) vzah k overovanému
2 členstvo audítora vo volených, vymenúvaných orgánoch

3 príbuzenský alebo obdobný vzah k vlastníkom a zamestnancom podnikateľa

O výsledkoch auditu spracuje audítor písomnú správu pre podnikateľa, musí zachova mlčanlivos
o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel (výnimka: zákonom uložená povinnos oznámi alebo prekazi
spáchanie trestného činu). Audítorskú činnos vykonáva za odplatu na základe zmluvy o audítorskej
činnosti.
Zodpovedá za škodu (rozsah nie je v slovenskej právnej teórií ešte dostatočne vyjasnený) - musí by
poistený.

88. Daňoví poradcovia a daňovo-poradenská činnos

Daňový poradca poskytuje za odmenu na základe zmluvy uzavretej s klientom daňové
poradenstvo FO a PO vo veciach daní, odvodov a poplatkov a daňového konania daňovými
orgánmi a orgánmi obcí.
Je to FO alebo PO zapísaná do zoznamu daňových poradcov (Komora daňových poradcov) po
tom, čo splnila podmienky (ekonomické alebo právnické vysokoškolské vzdelanie, 5 rokov praxe,
bezúhonnos, zloženie odbornej skúšky).
Môže odstúpi od zmluvy, ak sa narušila dôvera medzi ním a klientom; ak klient neposkytuje
potrebné informácie a súčinnos; ak klient nezložil dohodnutý preddavok na odmenu.
Je povinný chráni práva a oprávnené záujmy svojho klienta, pritom kona čestne a svedomito,
dôsledne využíva všetky zákonné prostriedky a uplatňova všetko, čo podľa svojho presvedčenia a
príkazu klienta považuje za užitočné; zachováva mlčanlivos (výnimka pozri audítori). Je
zodpovedný za škodu - pred začiatkom poradenstva má povinnos uzatvori zmluvu o poistení
zodpovednosti za škodu..

89. Postavenie a činnos patentových zástupcov

Patentový zástupca poskytuje odbornú pomoc FO a PO vo veciach týkajúcich sa priemyselného
vlastníctva najmä tým, že ich zastupuje v konaní pred Úradom priemyselného vlastníctva SR, príp.
pred iným správnym orgánom; poskytuje odborné rady.
Je zapísaný v registri patentových zástupcov (Komora patentových zástupcov SR, BA).
*Podmienky, povinnosti, mlčanlivos, zodpovednos, odstúpenie od zmluvy (pozri vyššie uvedené
povolania).
Je povinný odmietnu zastupovanie, ak vo veci zastupuje už inú osobu - rozpor zastupovaných osôb;
ak jeho spoločník zastupuje druhú stranu.

90. Súdni exekútori a exekútorská činnos

Exekučný poriadok zabezpečuje pružnú a účinnú realizáciu vykonateľných rozhodnutí súdov a
iných orgánov, ktoré neboli splnené dobrovoľne.
Exekútor je osoba štátom určená a splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu súdnych a
iných rozhodnutí. Exekučnú činnos vykonáva za odmenu; na báze slobodného povolania;
nestranne a nezávisle; viazaný je len rozhodnutím súdu a právnym poriadkom SR. Má postavenie
verejného činiteľa; musí to by osoba bezúhonná, spôsobilá na právne úkony, právnicky
vysokoškolsky vzdelaná, ktorá 3 roky vykonávala prax - z toho min. 1 rok exekučnú prax, a ktorá
zložila odbornú skúšku. Používa preukaz exekútora, pečiatku a pečatidlo.
Orgánom samosprávy exekútorov je Slovenská komora exekútorov (BB) a štátny dohľad nad jej
činnosou vykonáva Ministerstvo spravodlivosti SR.

Exekučná činnos

strana č. 49

Oprávnený predloží exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie a rovnopis rozhodnutia (exekučný
titul) opatrený potvrdením súdu o jeho vykonateľnosti. Exekútor najneskôr do 15 dní tento návrh a
exekučný titul predloží súdu, ktorý o veci rozhodol ako súd prvého stupňa, a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade, ak povinný nevznesie námietky proti exekúcii, vydá
súdny exekútor tzv. exekučný príkaz, na základe ktorého možno vykona exekúciu.
Spôsoby exekúcie

1 zrážkami zo mzdy, príkazom pohľadávky, predajom nehnuteľných vecí, cenných papierov,

podniku - ak ide o povinnos zaplati peňažnú sumu

2 vyprataním, odobratím veci, rozdelením spoločnej veci, uskutočnením prác a výkonov - ak

ide o inú povinnos než zaplatenie peňažnej sumy

Poistná zmluva

91. Poistná zmluva

Poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje poskytnú poistenému v dohodnutom rozsahu plnenie, ak
nastane určitá náhodná udalos, a osoba, ktorá s poistiteľom zmluvu uzavrela, sa ňou zaväzuje plati
poistné.

Poistná zmluva vzniká dohodou účastníkov vzahu o jej obsahu (všeobecných poistných
podmienkach).
Pre uzavretie poistnej zmluvy platí zmluvná voľnos - spravidla jej uzavretie nie je úradne
predpísané (výnimkou je povinné zmluvné poistenie, resp. povinné zákonné poistenie).
Zmluva je uzavretá okamihom, keď navrhovateľ dostane oznámenie o prijatí návrhu; okamihom, len
čo bolo zaplatené poistné; okamihom, keď zmluvu odsúhlasí i tretia osoba (osoba, v prospech ktorej
bola zmluva uzavretá).
Zmluva musí ma písomnú formu.
Poistiteľ je povinný vyda tomu, s kým uzavrel zmluvu, poistku - písomné potvrdenie o uzavretí
poistnej zmluvy.

Predmet poistenia

1 majetok
2

fyzická osoba- telesné poškodenie, smr, dožitie určitého veku - poistenie osôb
3

zodpovednos za škodu - vzniknutú na živote a zdraví alebo na veci - poistenie
zodpovednosti za škodu

92. Zmluva o poistení majetku

Poistenie majetku sa vzahuje pre prípad jeho poškodenia, zničenia rôznymi rizikami (vodou, ohňom,
živelnou udalosou), straty, odcudzenia.
Zo zmluvy vyplýva právo poisteného na plnenie vo výške určenej v zmluve v prípade určenej poistnej
udalosti.
V zmluve sú obligatórne určené:

1

zmluvné strany (poistiteľ, poistený, účastník zmluvy (nemusí by nevyhnutne poisteným)) -

ich práva a povinnosti
Poistiteľ (poisovňa) je povinný vyda poistenému poistku (pri jej strate aj druhopis) a
poskytnú plnenie (príp. primeraný preddavok) v okamihu poistnej udalosti.
Poistený má právo na náhradu nákladov vynaložených na odvrátenie poistnej udalosti, ktorá
bezprostredne hrozila, resp. na zmiernenie poistnej udalosti. Je povinný oznámi poistnú
udalos a okolnosti, za ktorých vznikla - pravdivo vysvetli rozsah jej následkov a predloži
potrebné doklady; umožni ohliadku poškodenej veci.
Účastník zmluvy musí pravdivo a úplne dojedna poistenie a oznámi všetky zmeny, ktoré sa
počas jeho trvania vyskytnú; je povinný plati poistné.

2

predmet plnenia (jednotlivá vec, súbor hnuteľných vecí)

strana č. 50

3

začiatok vzniku povinnosti poistiteľa (spravidla prvý deň po uzavretí zmluvy)

4

poistné obdobie a určenie výšky poistného

5

druh poistnej udalosti, na ktorú sa poistenie vzahuje (náhodná udalos!; výlukou z poistenia
sú udalosti, ktoré vznikli následkom vojny, štrajkov, terorizmu, povstania alebo iných
hromadných nepokojov, bez ohľadu na príčiny ich vzniku - franšíza)

S porušením zmluvných povinností je spojená právna zodpovednos.
Poistná zmluva zaniká:

1 zmenou v osobe vlastníka veci
2

výpoveďou - od ktoréhokoľvek účastníka bez udania dôvodu (do 2 mesiacov po uzavretí

zmluvy); výpovedná lehota je 8 dní a jej uplynutím poistene zanikne

3 nezaplatením poistného
4

odstúpením od zmluvy (poistený nepravdivo a neúplne informoval poistiteľa o určitých

okolnostiach) - do 3 mesiacov odo dňa, čo zistil určitú skutočnos (prekluzívna lehota)

5

odmietnutím plnenia (poistiteľ sa po poistnej udalosti dozvie, že bol o určitých
okolnostiach nepravdivo či neúplne oboznámený)

Do zániku poistenia musí poistiteľ poskytnú poistnú ochranu. Ak zanikne poistné pred splatnosou
poistenia, je poistiteľ povinný zostávajúcu čas poistného vráti.

93. Zmluva o poistení osôb

Poistenie osôb je významným doplnkom nemocenského poistenia i sociálneho zabezpečenia.
Poistenému zmluva ukladá nárok na výplatu dohodnutej sumy či dôchodku, ak u neho nastane
poistná udalos.
Podľa druhu náhodných udalostí rozoznávame:

1

životné poistenie pre prípad smrti a dožitia

2

úrazové poistenie (poisovňa poskytuje plnenie za trvalé následky úrazu, za smr a za čas

nevyhnutného liečenia telesného poškodenia spôsobeného úrazom)

3 dôchodkové pripoistenie
4

združené poistenie (kombinácia pre prípad úrazu a dožitia; poistenie oboch manželov)

5

združené poistenie mládeže (dožitie a úraz dieaa aj rodičov...)

Náležitosti zmluvy

1

zmluvné strany

Poistiteľ je povinný vyda poistku a poskytnú poistné plnenie; poistený (účastník zmluvy) je
povinný zodpoveda pravdivo a úplne na všetky otázky poistiteľa týkajúce sa poistenia a plati
poistné.

2

predmet poistenia (zdravie a život; treba preto preskúma zdravotný stav poisteného)

3

poistná doba (na dobu určenú alebo neurčenú)

4

výška poistného (určená sadzbami podľa rozsahu predmetu poistenia, rizika)

5

druh poistnej udalosti (smr, dožitie, začiatok výplaty dôchodku; úraz, choroba, ktorá vznikla

jeho následkom)

94. Zmluva o poistení zodpovednosti za škodu

Poistený má právo, aby v prípade poistnej udalosti (usmrtenie, ublíženie na zdraví, poškodenie či
zničenie veci) poistiteľ za neho uhradil podľa poistných podmienok škodu, za ktorú poistený
zodpovedá. Zmluva chráni poisteného, zodpovedného za škodu proti finančnému zaaženiu, ktoré by
ho mohlo postihnú pri náhrade škôd veľkého rozsahu.
Zmluva určuje zmluvné strany (poistiteľ a poistený), poistné riziko (zodpovednos za škodu), poistné
obdobie, výšku a splatnos poistného a poistnú udalos. *Poistné nie je plnené za úmyselné škody,
škody spôsobené porušením právnej povinnosti poisteným a pod.
Poistený nemôže zodpoveda za škody na veciach, ktoré prevzal za účelom opravy, úschovy, predaja,
spracovania.

strana č. 51

Poistiteľ vydáva poistku, poskytuje plnenie, nahrádza náklady poisteného (v zmluve sa môže urči aj
spoluúčas poistného na úhrade nákladov). Poistený platí poistné, dbá aby udalos nnastala,
preukazuje vznik a rozsah udalosti. Poistenie zaniká o. i. odstúpením od zmluvy, odmietnutím plnenia,
dohodou strán, odpadnutím možnosti, že nastane udalos.

Európske právo

95. Charakteristika práva Európskej únie a jeho princípy

Európske právo (právo Spoločenstva) je súhrn právnych noriem v oblastiach (sektoroch), v ktorých
tvorba právnych vzahov bola na základe spoločne prijatej vôle členských štátov EÚ postúpená z
orgánov jednotlivých členských štátov na orgány spoločenstva.
Európske právo je tvorené dvoma právnymi systémami - komunitárnym právom a únijným právom
(právom EÚ), ktoré sú relatívne nezávislé od systému medzinárodného práva verejného a právnych
poriadkov jednotlivých členských štátov.

1

Acquis communautaire [aki komunoter] (komunitárne právo)

Pojem acquis communautaire nie je nikde presne definovaný, avšak treba zdôrazni, že
názor, že pojmy európske právo a acquis communautaire sú totožné, nie je správny.
Komunitárne právo tvorí prevažnú čas európskeho práva. Je to súbor právnych noriem
zameraných na vznik a fungovanie spoločného trhu členských štátov Spoločenstva,
hospodárskej a menovej únie. Ide o systém právnych noriem upravujúcich problematiku I.
piliera EÚ - problematika jednotného vnútorného trhu, kde je zabezpečený voľný pohyb
osôb, tovarov, služieb a kapitálu.
V širšom slova zmysle, keď berieme do úvahy aj otázku spoločných postojov v politickej
oblasti, hovorí sa o acquis communautaire et politique.

2

Únijné právo - právo Európskej únie

Únijné právo - právo Európskej únie je systém právnych noriem, ktoré upravujú
problematiku II. a III. piliera EÚ - problematiku spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej
politiky a problematiku policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach (spolupráce v
oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí).
Prameňmi práva EÚ sú všeobecné smery, spoločné stratégie (analógia nariadení a. c.),
spoločné akcie, spoločné postoje a rámcové rozhodnutia (analógia smerníc a. c.)

Všeobecné princípy európskeho práva (všeobecné právne zásady)
-nepísaný prameň acquis communautaire, ktorý umožňuje vyplni existujúce medzery v práve a
rozvíja platné právo
-normy ustanovujúce hlavné koncepcie práva a spravodlivosti, ktorým sú podriadené všetky právne
poriadky
-normy, ktoré sa odvodzujú od ústavných tradícií členských štátov a z európskych dohovorov o
ľudských právach, pričom sú prispôsobené základným cieľom a koncepcii EÚ
-aplikované predovšetkým prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev

1

princíp proporcionality - jednotlivec nemôže získa takú slobodu konania, ktorá by presahovala

stupeň nevyhnutný na zabezpečenie verejného záujmu (používané prostriedky majú by
primerané cieľu, ktorý sa má dosiahnu)

2

princíp právnej istoty (a ochrany dôvery) - právne subjekty môžu očakáva právnu istotu ak

konajú dobromyseľne na základe práva, alebo ak sa domnievajú, že takto konajú

3

princíp rovnosti (ekvity; rovnosti zaobchádzania alebo zákaz diskriminácie) - rovnosti v

administratívnych a legislatívnych postupoch; rovnosti mužov a žien

4

princíp rešpektovania základných ľudských práv - Súdny dvor síce nie je viazaný

základnými právami zakotvenými v ústavách členských štátov, výrazne a pevne však zakotvil
základné práva formou sudcovského práva do európskeho súdneho poriadku. Zakladajúce

strana č. 52

zmluvy Únie zakotvujú princíp rešpektovania práva Únie ako aj základné práva, ktoré
zakotvujú ústavné normy členských štátov.
V roku 1979 na základe precedentného judikátu Súdneho dvora došlo k povýšeniu Súdneho
dvora na orgán ochrany ľudských práv a základných slobôd nad národné mechanizmy
členských štátov.
V roku 1989 prijal Európsky parlament Deklaráciu základných práv a slobôd.

5

princíp právneho štátu - zmluva o EÚ v znení Amsterdamskej zmluvy ustanovuje nový, tzv.

„úniový delikt“, teda sankcionované protiprávne konanie, ktorého sa môže dopusti členský štát
EÚ (tento princíp bol uplatnený napr. v prípade Rakúska (2000), keď členské štáty EÚ
považovali vládu, ktorá vzišla zo slobodných demokratických volieb za takú, ktorá by mohla
porušova princípy právneho štátu)

6 princíp legality (zákonnosti)
7 princíp dobrej viery
8 princíp „non bis in idem“ (nekona dvakrát v tej istej veci)

96. Primárne komunitárne právo

Komunitárne právo primárne (zmluvné) tvoria normy medzinárodného práva verejného:

9

zakladajúce zmluvy (primárne komunitárne zmluvy; „komunitárna ústava“) - vymedzujú

hlavné ciele Únie, jej inštitucionálny rámec, spôsoby jej činnosti, ako aj právne akty prijímané
orgánmi Únie (odvodené a. c.)
Parížska zmluva o založení ESUO (1951); Rímske zmluvy o založení EHS a EURATOM
(1958); Maastrichtská zmluva o EÚ (1993)

10

zmluvy o pristúpení - napr. Rakúska, Švédska a Fínska (1995)

11

doplnkové protokoly, konvencie a akty k zakladajúcim zmluvám a zmluvám o pristúpení -

rozhodnutie z 20. septembra 1976 o všeobecných priamych voľbách do Európskeho
parlamentu; Amsterdamská zmluva (1997) - posilnila tri hlavné piliere EÚ, ktoré zakotvila
Maastrichtská dohoda

12

zmluvy meniace zakladajúce zmluvy - napr. Jednotný európsky akt (The Single European Act

- SEA; 1986) - program dobudovania jednotného vnútorného trhu ES

97. Sekundárne komunitárne právo

Komunitárne právo sekundárne tvoria legislatívno-normatívne právne akty a právne záväzné
rozhodnutia, ktoré prijímajú orgány Únie podľa zakladajúcich zmlúv.

1

nariadenie (regulation, reglement, decision générale; kvázilegislatívne opatrenie) - prijíma sa

tam, kde je potrebná unifikovaná (jednotná) úprava v celom Spoločenstve; je to právny akt,
ktorý má všeobecnú platnos a je záväzný v celom rozsahu a priamo platí v momente
nadobudnutia platnosti vo všetkých členských štátoch

2

smernica (directive) - je právny akt, na základe ktorého sa od všetkých členských štátov

vyžaduje, aby prijali vhodné predpisy na dosiahnutie určitého cieľa - záväzne; spôsob a
metódy na jeho dosiahnutie si však môžu štáty zvoli sami - nemá priamy právny účinok
(vyžaduje prevzatie do právneho poriadku členských štátov)

3

rozhodnutie (decision) - je právny akt s priamym právnym účinkom, ktorý sa týka jednotlivého

prípadu - je záväzný len pre adresáta (adresátov); jeho prostredníctvom môžu inštitúcie Únie
žiada od členského štátu, firmy alebo od jednotlivca určité konanie, alebo zdržanie sa
určitého konania, môžu udeli práva alebo urči povinnosti

4

odporúčanie, názor a rezolúcia (recommendation, opinion and resolution), stanovisko
(memorandum, avis)
-nezáväzné právne akty predovšetkým politického a morálneho charakteru, ktoré sú však
sudcovia v členských štátoch povinní vzia do úvahy pri interpretácii vnútroštátnych predpisov
či ustanovení komunitárneho práva, ktoré sú záväzné; (odporúčanie podnecuje adresátov k
určitému správaniu, naznačuje, ako v určitej situácii postupova; stanovisko vydávajú

strana č. 53

komunitárne inštitúcie v prípade, keď je potrebné vyjadri sa k určitej situácii alebo k určitým
okolnostiam v Únii alebo v členských štátoch)

98. Prenos práva Európskej únie do právneho poriadku členských štátov

Rímske zmluvy zaviedli kategóriu právneho poriadku Spoločenstva, ktorý je integrovaný do právnych
poriadkov členských krajín.
Preto sa požaduje, aby vnútroštátne normy členských krajín neboli v rozpore s právom Spoločenstva,
aby sa prípadné rozpory odstraňovali a aby existujúce vnútroštátne právne normy boli uvádzané do
súladu s právom Spoločenstva.
Hlavným dôvodom vytvorenia zosúladeného právneho poriadku je vytvorenie jednotného
vnútorného trhu EÚ.

Pod pojmom aproximácia práva rozumieme zosúladenie národných predpisov. Cieľom je odstráni
negatívny vplyv rozdielnej právnej úpravy jednotlivých členských krajín na fungovanie spoločného
trhu.
Rozsah zbližovania práva nie je presne vymedzený. Zmluvy o ES zakotvujú požiadavku zbližovania
práva členských štátov v rozsahu nevyhnutnom pre riadne fungovanie spoločného trhu. Rozsah je
teda podmienený len vymedzením cieľov Spoločenstva.
Aproximácia sa v praxi spravidla dosahuje smernicami, avšak prostriedky aproximácie práva sú
rôznorodé. Najčastejšie ide o medzinárodnú zmluvu, nariadenie, smernicu, rozhodnutie či
odporúčanie, ale tiež posudky a opatrenia a rozsudky ESD.

Aproximácia práva v Únii je výhodná, pretože odbúrava prekážky pohybu osôb, tovaru a služieb i
kapitálu, čím zabezpečuje efektivitu práva a podporuje ekonomický rast.

Preto aj v nečlenských kandidátskych krajinách vidíme snahu prispôsobova národné právo právu
Únie. V skutočnosti to v prípade týchto kandidátskych krajín nie je len snaha ale hlavná podmienka
prijatia do EÚ.
Predpokladom prijatia krajiny za člena EÚ je aj prevzatie jej legislatívy a zosúladenie národného
právneho systému s európskym právom.
V asociačných dohodách, ktoré smerujú k príprave vstupu do Únie sú vymedzené úlohy a
podmienky, ktoré musí kandidát splni pred vstupom do EÚ a medzi ne patrí i reforma národného
právneho systému.
Podľa princípu acquis communautaire budú budúce členské štáty povinné prija právny poriadok únie
v jeho celistvosti - teda aj normy a akty, ktoré sa stali jeho súčasou ešte pred ich pristúpením
V Únii bol vytvorený prepracovaný systém zbližovania práva členských štátov, ktorý je zakotvený v
Zmluve o založení EHS. Interpretáciou Rímskych zmlúv možno formulova dve hlavné metódy
zbližovania a koordinácie národných právnych systémov s právom Únie. Ide o metódy unifikácie a
harmonizácie.

Metóda unifikácie
Unifikácia predstavuje prijímanie jednotných noriem v rámci celej Únie, ktoré sú záväzné pre všetky
členské krajiny. Jej legislatívnym nástrojom je vydávanie nariadení Európskych spoločenstiev.
Nariadenia sa v praxi ukázali ako ažkopádne a politicky menej prijateľné ako smernice, ktoré
zachovávajú určitú mieru autonómie „regionálnej“ legislatívy.

Metóda harmonizácie
Harmonizácia národných legislatív znamená vylúčenie protikladov medzi národnými
zákonodarstvami. Jej účelom je dosiahnu určitú mieru jednotnosti práva, nie vytvori jednotné acquis
communautaire; t. j. nahradi normy, ktorých rozdielnosti sú prekážkou spoločného trhu, zosúladenými
normami.

strana č. 54

Najobvyklejším prostriedkom harmonizácie je vydanie smernice orgánmi EÚ, ktorá zaväzuje členské
štáty realizova ciele stanovené v smernici. Štáty si môžu sami zvoli prostriedky na dosiahnutie týchto
cieľov.
Harmonizované právo je právom národným, nie komunitárnym. Jeho interpretácia je v kompetencii
členského štátu. Členský štát však nemôže vykona také zákonodarné zmeny, ktoré by prekročili
rámec smernice. Z podstaty harmonizácie teda vyplýva faktický úbytok suverenity členského
štátu.
Predmetom harmonizácie sú najmä voľný pohyb tovaru a kapitálu, poľnohospodárstvo,
pracovné právo, právo sociálneho zabezpečenia, právo obchodných spoločností, burzy, sloboda
usadzovania, doprava, dane, súažné právo, právo zahraničného obchodu.
Tiež veľmi dôležitou oblasou, ktorej sa harmonizácia dotýka je zjednotenie technických noriem a
štandardov.

99. Vzah komunitárneho práva k medzinárodnému a vnútroštátnemu právu

Európske vs. medzinárodné právo

Ciele Európskej únie sú neregulovateľné tradičnými kategóriami medzinárodného práva, preto
panuje názor, že právo európske nie je medzinárodným právom, resp. jeho súčasou, ale že je
právom nadnárodným - veď predsa samotná Európska Únia je nadnárodnou a nie medzinárodnou
organizáciou.
Rovnako i zmluvy zakladajúce Európske spoločenstvá sú podstatne širšie než väčšina
medzinárodných zmlúv. Na základe týchto zmlúv obdržali orgány Únie rozsiahlu súdnu, výkonnú a
právotvornú právomoc, ktorá im umožnila vytvára a aplikova samostatný právny poriadok - prijíma
a uplatňova spoločnú legislatívu v rámci EÚ, ktorú musia akceptova všetky členské štáty.
Existencia normatívnej právomoci orgánov EÚ (porovnateľná s legislatívnou právomocou) je
charakteristickým znakom odlišujúcim Úniu od klasických medzinárodných organizácií.

Komunitárne právo je právo nadnárodného (nadštátneho; supranacionálneho; supernational)
charakteru, zatiaľ čo právo medzinárodné verejné nie. Táto vlastnos je výrazom vôle jednotlivých
členov únie vytvori právo nadradené ich vlastným vnútroštátnym právnym poriadkom. Na jednej
strane ide o právo, ktoré je spoločným vnútroštátnym právom členských štátov, na druhej strane ide o
právo, ktoré vzniká na základe autonómnej právomoci Spoločenstva.
Ďalším znakom, ktorý odlišuje komunitárne právo od medzinárodného verejného je spôsob prijímania
právne záväzných aktov - spôsob hlasovania. Medzinárodné právo uznáva rovnos suverénnych
štátov pri hlasovaní len jednomyseľným hlasovaním s prípadným právom veta. Acquis
communautaire uznáva štyri možné spôsoby hlasovania - jednomyseľne, jednoduchou,
dvojtretinovou alebo kvalifikovanou väčšinou.
Jednotlivé zakladajúce zmluvy Spoločenstiev sa považujú za ústavu tohto nadnárodného
zoskupenia.

Únijné právo má s medzinárodným verejným právom viac spoločných znakov. Zmluva o EÚ je
zmluvou medzinárodného verejného práva. V prípade práva EÚ nejde o nadnárodný systém práva.
Tiež spôsob prijímania právne záväzných aktov je v súlade so spôsobom zaužívaným podľa
medzinárodného práva verejného.

*Rozlišujeme dve úrovne vzahov:

1

vzahy vnútorné - v rámci EÚ (medzi členmi a Úniou; medzi členmi navzájom)
2

vzahy vonkajšie - medzi Úniou a ostatnými štátmi - nečlenmi EÚ alebo inými
medzinárodnými organizáciami - len na tieto sa aplikujú normy medzinárodného práva

Komunitárne vs. vnútroštátne právo

strana č. 55

Vzah medzi a. c. a vnútroštátnym právom jednotlivých členských štátov vyjadruje princíp
subsidiarity zakotvený v článku 5 Zmluvy o ES: „Spoločenstvo koná v medziach právomocí
vymedzených touto zmluvou a cieľov, ktoré sú v nej zakotvené. V oblastiach, ktoré nepatria do jeho
výlučnej kompetencie, Spoločenstvo vyvíja činnos v súlade s princípom subsidiarity...“
Právne normy EÚ a právne poriadky jej členov sú vzájomne závislé a úzko na seba nadväzujú.
Inštitúcie členských štátov v oblasti zákonodarnej, výkonnej a súdnej sú povinné nielen rešpektova
komunitárne právo, ale ho aj dôsledne realizova.

V tomto vzahu sa výrazne prejavujú dve základné zásady acquis communautaire:

1

Zásada priameho účinku (bezprostrednej použiteľnosti)

Táto zásada spočíva v priznaní práv a pridelení povinností priamo a samostatne - bez
pomoci inej právnej normy, pričom občan sa môže následne dovola a. c., a to
bezprostredne pred národným súdom.
Predpokladom priameho účinku je priama aplikovateľnos určitého aktu a. c. - na jeho
uplatňovanie zo strany členských štátov nie je nevyhnutná ani prípustná akákoľvek jeho
recepcia (prevzatie) vnútroštátnym zákonodarstvom (k aplikácii dochádza bez pomoci
vnútroštátnej normy - zákona)

2

Zásada prednosti
Komunitárne právo stojí v členských štátoch najvyššie v hierarchii vnútroštátnych právnych
noriem.
V praxi to znamená, že sudca určitého členského štátu nesmie aplikova národnú normu,
ktorá je v rozpore s a. c. a že členský štát (vláda, parlament) nemôže platne prijíma novú
legislatívu, ktorá nie je v súlade s a. c..

strana č. 56