Dejiny filozofie - Antika

~ 1 ~

Úvod do filozofie:

Filozofia: Filos – priateľ, milovník, Sofia – múdrosť, Teda láska k múdrosti
Filozofia: svet pred človekom stojí už ako problém, rieši sa pojmovými prostriedkami
Človek: živočích, rozumná bytosť
Logos: slovo, reč, zmysel, rozum, zákon (prechod od mýtu k logu)
Fil. Otázky: prečo niečo jestvuje, čo je zmysel života, prečo je to tak? ...
Agnosticizmus: popiera poznateľnosť sveta
Predpoklady vzniku Fil.: pojmové myslenie a schopnosť samostatne myslieť
Ontológia: náuka o bytí, prvý krát použil Parmenides
Gnozeológia: náuka o poznaní (to isté ako epistemológia a noetika)
Etika: náuka o mravnom konaní
Estetika: náuka o krásne
Axiológia: náuka o hodnotách
Scientizmus: tesné spojenie s vedeckým poznaním a jeho výsledkami
Iracionalizmus: odmieta rozumové poznanie
Materialistické filozofie: vychádzajú z prvotnosti hmoty (Engels)
Idealistické filozofie: vychádzajú z idey (Platón, Hegel)
Monizmus: filozofie, ktoré prijímajú iba jednu podstatu
Dualizmus: filozofie, ktoré prijímajú dve podstaty alebo princípy (napr. hmotnú alebo duchovnú
substanciu)
Pluralizmus: predpokladá množstvo podstát a princípov

~ 2 ~

Antická filozofia:

3. hl. obdobia antickej filozofie: 1. Ranná grécka filozofia (predsokratovské obdobie) predstavitelia
milétskej školy, pytagorovci, eleatská škola, Herakleita, poeleatských prírodných filozofov a atomistov

2. Klasické obdobie, Sokrates, Platón, Aristoteles
3. Poklasické obdobie (obdobie Helenistickej filozofie)náboženské

zjavenia – kresťanstvo, židovstvo, islam.

1. Ranná grécka filozofia:
Začiatok filozofie ako hľadanie Arché.(spoločný začiatok)

Milétska škola:

Táles: pralátka Voda
Anaximandros: pralátka Apeiron (neobmedzené), bol žiakov Tálesa
Anaximenes: prčiatok Vzduch

Pytagoras: Založil školu. Náuka o číslach. Veci sú odrazmi čísel. Vyjadrenie pomocou čísel, že v strede
vesmíru nie je Zem ale svetový oheň. Neskôr jeho prvky nájdeme v učení Platóna a prevzal ich aj
astronóm Johann Kepler.

Škola Eleatov: (Xenofanes, Parmenides, Zeón) vychádza z monistického predpokladu jedinej podstaty
veci:

Xenofanes: Pokladaný za zakladateľa eleatskej školy. Jediná podstata vesmíru

bol boh, ktorého stotožňoval s prírodou. Takéto učenie nazývame Panteizmus (všetko – boh)

Parmenides: Zakladateľ ontológie. Bytie je celé, súvislé, neukončené. Myslenie

a bytie je to isté.

Zenón z

Eley:

Bol Parmenidovým žiakom. Známe sú jeho paradoxy (nebytie sa

nedá pochopiť). Apórie – bezvýchodiskové postavenie, dokazujúce nemožnosť pohybu. Aristoteles
neskôr analyzoval jeho apórie a nazval ho zakladateľom dialektiky – umenie viesť rozhovor,
protirečenia.

Herakleitos z Efezu: (prezývali ho aj Temný, pre ťažké pochopenie jeho textov, písal ich básnicky)
Vyzdvihol neprestajné vznikanie a zanikanie (panta rei – všetko plynie). Zdrojom premien sú
protiklady a ich stretnutie a boj. Prvý významný predstaviteľ dialektického myslenia.
2 druhy princípov: Empedokles – 4 živly (oheň, zem, voda, vzduch) a láska, nenávisť ako pohyblivé
príčiny, kt. spôsobujú spájanie a oddeľovanie. Anaxagoras – rozum, kt. všetko riadi. Do filozofie tak
preniká myšlienka svetového rozumu ako princíp sveta.

Atomisti: ich záujmom bolo prekonať eleatské apórie o nemožnosti mnohosti a pohybu.

Leukippos: Zakladateľ atomizmu.
Demokritos: Nasledovník Leukipposa. Vznikanie a zanikanie chce vysvetliť

pohybom atómov. Nevystupuje tu žiadna náhoda, všetko je určené predchádzajúcimi príčinami.
Odvolávanie sa na náhodu pokladá za pokus zakryť vlastnú nevedomosť. Takýto postoj sa nazýva
determizmus – určovať. Prísna nevyhnutnosť.

~ 3 ~

Sofisti: Platený učitelia múdrosti. Kládli dôraz na jazykové prostriedky. Pripravili pôdu pre vznik
Logiky. Poukázali na úlohu človeka a spoločnosti. Ich filozofovanie často ústilo do relativizmu, kde
pravda stráca svoju objektívnu hodnotu. Ich relativizmus sa prejavuje v gnozeologických názoroch.
Prvý upriamili pozornosť na človeka.

Kritias: Aj náboženstvo je výtvorom človeka, kt. chcel vyvolať strach.
Prodikos: Dávni predkovia začali zbožšťovať všetko, čo pomáha a prináša úžitok.
Protagoras: Najvýznamnejší sofista. O každej veci existujú dve navzájom

protikladné výpovede. Mierou všetkých vecí je človek,, jestvujúcich, že sú, nejestvujúcich, že nie sú.
Poznanie a bytie nie je objektívne, obmedzujú nás nedostatočné poznávacie schopnosti.

Gorgias: Po prvé: nič nie je, Po druhé: ak aj niečo je, nemožno to poznať, Po

tretie: ak to aj možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť blížnemu.

2. Klasické obdobie gréckej filozofie:
Charakterizujú ho tri veľké postavy: Sokrates, jeho žiak Platón, ktorý bol učiteľom Aristotela.

Sokrates: Stal sa vzorom filozofa a dodnes sa zaňho pokladá. O jeho učení sa dozvedáme z práce jeho
žiaka Platóna. Svoje filozofické názory prezentoval a učil vlastným životom. Bol neúnavným
diskutérom. Usiloval sa o spoločné hľadanie pravdy v dialógu a irónia mu slúžila iba ako príprava na
rozvinutie tohto hľadania. To bolo dôvodom jeho konfliktu s predstaviteľmi moci v Aténach. Obvinili
ho z bezbožnosti a kazenia mládeže, prijal smrť (odmietol záchranu od jeho žiakov) a odmietol si
priznať vinu mravná veľkosť). Svoju filozofiu nazval Maieutika (umenie pôrodnej baby, chcel tým
naznačiť, že pomáha ľudom pri sebapoznávaní). Sokratovská irónia – strata sebavedomých postojov
a nepodložených presvedčený, prvá časť. Pýtal sa na pojmy, ktoré boli ľudďom dobre známe (čo je
dobro, krása, pravda). Nevystupuje ako ten, kto od začiatku pozná pravdu.Heslo: „Viem, že nič
neviem“. Za výzvu pokladal „poznaj seba samého“. K povahe duše patrí byť dobrý. Poznanie
ovplyvňuje mravné správanie sa človeka. Pri hľadaní dobra pomáha Daimonion – vnútorný hlas
rozumu, ktorý riadi jeho skutky podľa poznania dobra. Po jeho smrti vznikli Kyténska škola (cieľ
konania – pôžitok), Kynická škola (pohŕdanie materiálnymi statkami, návrat k prírode, Diogenes –
spával v sude)

Platón: Žiak Sokrata. V Aténach založil filozofickú školu, nazval ju Akadémia. Väčšina prác je napísaná
formou dialógu. Nadväzuje na Sokrata, preniknúť k poznaniu, nadväzuje aj úvahy o celej prírodnej
i spoločenskej realite. Východiskom prístupu k človeku a svetu je jeho učenie o

ideách.

Chcel obhájiť

možnosť poznania. Idei sú vzory, existujú nezávisle od nášho poznania. Svet premenlivých vecí je iba
zdaním a nedokonalým obrazom. Všetko telesné jestvuje iba natoľko, nakoľko pripomína idey a má
na nich nejakú účasť. Vyčleňuje 2 svety: svet vnímateľných vecí a svet ideálnych podstát. Človek je
spojením pominuteľného tela a nehmotnej, nesmrteľnej duše. Celé poznanie je iba rozpamätávanie
sa duše. Východiskom Platónovej filozofie je teda dualizmus: stavia proti sebe dva úplne odlišné
svety. Poznanie ideí je dostupné iba rozumu. Metódu vzostupu ponad hmotný a viditeľný svet
k ideálnym podstatám nazval dialektika (poznávanie pravého bytia, večných ideí). Duša má tri
základné cnosti: múdrosť, statočnosť, umiernenosť. Za rozumné pokladal zákaz súkromného
vlastníctva. Diela ako Štát neskôr dostávajú názov utópie.

Aristoteles: Bol vychovávateľom Alexandra Veľkého. Založil filozofickú školu Lykeion (Lýceum). Jeho
filozofia zahrňuje a systematizuje celú oblasť vtedajšieho vedenia. Filozofiu rozdelil na teoretickú:

~ 4 ~

fyzika, matematika, metafyzika´, a praktickú: etika, politika, ekonómia, poetika. Je zakladateľom
Logiky. Pripisoval jej úlohu nástroja rozvíjania ostatných vied. Usporiadal živočíšne druhy do skupín
a klasifikoval ich. K indivíduu hľadal druh a rod. Zameriaval sa na pojmy. Prepojením predikátu (to, čo
subjektu pripisujeme) k subjektu pomocou spojky je vzniká súd. (všetci ľudia sú smrteľný, Sokrates je
človek = Sokrates je smrteľný). Pokladáme ho za zakladateľa formálnej logiky (veda o myslení).
Skúmal vzťah vyplývania, dôkazov, dedukcií, proces vznikania definícií. Základným predpokladom
logického dokazovania je princíp protirečenia. Ďalším princípom je vylúčenie tretieho – každá
výpoveď je buď pravdivá, alebo nepravdivá, tretia možnosť neexistuje. Metafyzika (za fyzikou).
Rozlišuje látku a formu, to mu slúži na vysvetlenie pohybu, vznikania a zanikania. Látka je len
možnosťou, až forma je skutočnosťou, realizáciou podstaty veci. Jeho predstava o pohybe je
Teleologická (účelná), Entelecheia (to, čo má v sebe samom cieľ), podstata je vo veci samej ako účel
vývoja, v ktorom sa stáva skutočnosťou. 4 príčiny vo vzniku: Látková (materiálna) z čoho vec vzniká,
Formálna, určuje tvar, forma veci, Pôsobiaca, z nej vychádza počiatok zmeny, Účelová určuje konečný
cieľ. Príčinu pohybu vo svete nachádza v prvom hýbateľovi. Fyzika a

kozmológia:

4 základné prvky:

zem, voda, oheň, vzduch. Nebeské telesá sú zložené z piateho prvku – Éterom. Neskôr na to nadviazal
Ptolemaios, geocentrickou sústavou. Učenie o

duši:

3 formy duše: vegetatívna, rastliny, živočíchy,

človek, zmyslová, umožňuje vnímanie, rastliny ju už nemajú, rozumová, daná iba človeku. Rozum
spája s dušou. Rozum rozdelil na receptívny (príma materiál a abstrahuje pojmy) a na činný (uvádza
do pohybu receptívny rozum). Etika: konečný cieľ je pre neho dobro a tým sa zaoberá etika. Za
najvyššie dobro pokladá blaženosť (život založený na rozumovej činnosti duše). Rozvoj cností,
schopností. Poukazuje na úlohu výchovy. Cnosti rozdeľuje na etické (štedrosť, striedmosť, pokojnosť)
a dianoetické (rozumné čiže: rozumnosť, umenie, vedenie). Pojem stredu sa nachádza vždy medzi
dvoma krajnosťami, mravná výchova. Učenie o

štáte:

vlády posudzuje podľa toho, či majú na zreteli

všeobecný prospech. Tomuto cieľu sa spreneveruje Tyrania (despotická vláda jednotlivca), Oligarchia
(vláda malej skupiny, kt. presadzuje záujmy majetných), Demokracia (sebecká vláda väčšiny
z chudobnej vrstvy). Naopak Monarchia, aristokracia (vláda menšiny pozostávajúca z najlepších)
a Politea (rozumná, nesebecká vláda väčšiny), presadzujú dobro celku. Ponecháva súkromné
vlastníctvo, rodinu a otroctvo. Jeho filozofia sa stala v scholastike východiskom.

Platón

Sokrates

Aristoteles

~ 5 ~

3. Poklasické obdobie gréckej filozofie:
Nazýva sa aj obdobím Helenizmu.

Stoici: jej zakladateľom je Zenón z

Kitia

. Vo vývine tejto školy rozlišujeme 3 obdobia:

- Starší stoicizmus (Zenón z Kitia, Kleantes, Chrysippos)
- Stredný stoicizmus (Panaitios, Poseidonios)
- Rímsky stoicizmus (Seneca, Epiktetos, Marcus Aurelius – jeho dielo Rozhovory

so sebou samým vzniklo na území dnešného SR)
Filozofiu delili na logiku, fyziku a etiku. Logiku chápali ako náuku o jazyku, odlíšili etymológiu (učenie
o vzniku slov) od učenia o význame slov. Pokladajú sa za predchodcov vedy o znakoch – semiológia.
Vo Fyzike preberajú od Herakleita pojem logu, pripisujú mu význam svetového zákona. Etika je ich
ústredným bodom. Stoický pokoj a stoická povaha - potreba dosiahnuť ataraxiu (duševný pokoj
zachovaný za každých okolností). Podľa nich sa má človek zbavovať všetkých vášní a dospieť do stavu
rozumnej vyrovnanosti. Sú presvedčený, že duša je súčasťou svetového celku. Život človeka je
predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť. Prijímali svoje povinnosti.

Epikuros a jeho škola: Epikuros založil v Aténach školu – Epikurova záhrada (v záhrade). Hlásil sa
k filozofií atomizmu. Dáva atómom v ich pohybe možnosť odchýlky. V centre jeho záujmu je etika.
Vyzdvihol blaženosť, treba sa vyhýbať utrpeniu, vyhľadávať slasť v umiernenom spôsobe života, ktorý
je naplnený duchovnými pôžitkami z filozofického rozjímania.

Skeptici: Zakladateľom bol Pyrrhón z

Elidy

. Skeptické učenie systematizoval Sextus Empiricus. Ku

skepticizmu sa prikláňal aj Marcus Tullius Cicero. Skeptici pochybujú o možnosti poznať svet.
Východisko nachádzajú v odporúčaní zdržať sa súdenia. Až deď sa zbavíme nároku spoznať svet,
dospejeme do stavu duševného pokoja.

Novoplatonizmus: vychádza z Platónovej filozofie, preberá aj prvky z Aristotelovho učenia, stoicizmu
aj skepticizmu. Hlavný predstaviteľ je Plotinos. Svoje práce nevydával, až jeho žiak Porfýrio. Všetky
formy bytia a podoby sveta chce odvodiť z jednotného božského základu, ktorý nazýva jedno (je
absolútne, dokonalé). Jedna si vyžaduje, aby sme očistili svoju dušu a dostali sa do stavu extázy (je to
mystická skúsenosť). Novoplatonizmus pripravil pôdu pre budovanie filozofie kresťanského
stredoveku. Čerpá z nej najmä Aurelius Augustinua a Boethius.

~ 6 ~

Stredoveká filozofia:

Pozadie náboženskej viery (kresťanstvo, islam, židovstvo). Môžeme ho rozčleniť na dve obdobia:

1. Patristika
2. Scholastika:

- Ranná scholastika
- Vrcholná skolastika
- Neskorá sholastika

1. Patristika:
Pater (otec) bol čestný titul pre učiteľa múdrosti, názov autority, duchovný kňazi. Dva smery: jeden sa
otvára pohanskému mysleniu aby sa pred ním vzápätí uzavrel, kladie do priameho protikladu
múdrosť filozofov a múdrosť božiu, a preberanie z antiky učenie o logu, novoplatonizmus, učenie
stoikov. Tieto dva smery reprezentujú:

Tertullianus odmieta filozofiu. Zdôrazňuje absurdnosť kresťanskej viery

z hľadiska pojmového myslenia.

Origenes presadzuje filozofiu ako reflexiu (odraz) obsahov zjavenia. Trestom za

hriechy je spojenie duše z človekom a má len možnosť očisťovania.

Ambrosius
Augustinus vychádza z myšlienky že ak filozofia povedala pravdivé tak by si to

malo kresťanstvo osvojiť na osvietenie svojej viery myslením. „pochop aby si uveril, a ver, aby si
porozumel“.

Hieronymus
Gregor Veľký

Aurelius Augustinus: najskôr bol stúpencom manichizmu (dualistické gnostické učenie), potom
skepticizmu, plotinové diela, neskôr novoplatonizmu, a napokon prešiel ku kresťanstvu. Filozofiu
chápe ako lásku k múdrosti. Najvyššie bytie je podľa neho Boh. Až deď človek nadobúda pochybnosti
o sebe samom, začína filozofické myslenie. Základom poznania je vnútorná sebaistota vedomia.
„Môžem sa mýliť vo veciach vonkajšieho sveta, môžem pochybovať o ich poznaní, ale tým, že
pochybujem, uvedomujem si sám seba ako pochybujúcu bytosť.“Pravdu teda nemožno nájsť mimo
človeka. Formulácia: „Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra! V ľudskom vnútri prebýva
pravda.“ Tieto pravdy nepochádzajú zo zmyslovej skúsenosti. Augustinus kritizuje čistý, primitívny
materializmus. Teória iluminácie – večné pravdy sú nám dané vďaka tomu, že vyžarujú z Boha.
Najvyššou duchovnou bytosťou je človek – stal sa predmetom filozofie. Upriamil pozornosť na
vedomie človeka. Človek pozostáva z tela a duše, pričom duša má nadradené postavenie. Ľudského
ducha rozčleňuje na tri zložky: pamäť, rozum, vôľa. Nová filozofia človeka sa konkretizuje v etike.
Základným pojmom etiky je láska, konečným cieľom ľudského snaženia je blaženosť. „Miluj – a konaj,
čo chceš.“ Láska k bohu je najvyššou cnosťou a zárukou dobrého konania. Augustinova koncepcia
dejín: dejiny chápe ako boj božej ríše s ríšou diabla. Filozofia ostáva filozofiou aj tam, kde vstupuje do
služieb teológie. Bol otcom stredovekej filozofie.

2. Scholastika:
Vznik falckej školy. Pod stredovekým názvom Dialektika sa aj v teologických otázkach používa logika.
Dochádza k sporu medzi dialektikmi a antidialektikmi, ktorý má v podstate charakter sporu medzi
filozofmi a teológmi. Prvé pokusy vymedziť hranicu medzi filozofiou a teológiou.

~ 7 ~

Spor o univerzálie: (všeobecné pojmy, napr. človek) tí ktorý na otázku či sú uneverzália reálne
odpovedali kladne sa nazývali Realisti (univerzálie boli podľa nich pred vecami, odvolávali sa na
Platónovu náuku o ideách). Nominalisti – existujú len jednotlivé znaky, ktoré sú našimi výtvormi.
Tento spor sa tiahne celým stredovekom. Aj novoveká filozofia sa k tomu vracia, ako ku sporu
všeobecného a jednotlivého. Nastolením problému reality univerzálií sa stredoveká filozofia obracia
aj k dnešnej filozofii a vede.

Anselm a a Abélard:

Anselm: Človek je svojím rozumom verným obrazom boha

a dialektika má účasť na božích myšlienkach. V spore o univerzálie kritizoval nominalistov. Do dejín
filozofie vstúpil formuláciou dôkazu existencie boha (ontologický dôkaz).

Peter Abélard: svoje myslenie necháva viesť logikou. Jeho

stanovisko k problému univerzálií sa nazýva konceptualizmus (všeobecné pojmy majú pred stvorením
vecí svoje miesto v bohu a po stvorení vecí v ľudskom rozume. Univerzálie nesú len významy, aby
umožňovali ľudskú reč. Jeho stanovisko sa približuje nominalizmu.

Filozofia islamu a židovstva: Konštantínopol – tu sa stretlo grécke filozofické myslenie, rímske
chápanie štátu a kresťanská viera. Komentovala sa tu Aristotelova logika a Platónove dialógy. Rozkvet
filozofie v arabských krajinách. Arabskí učenci zachránili dedičstvo gréckej filozofie, predovšetkým
Aristotelov filozofický odkaz.

Arabská filozofia, člení sa na:

1. Východnú (Bagdad), Al Kindí, Al Fárábí:

oboch zreteľne ovplyvnil novoplatonizmus, najmä učenie o emanácií (vyžarovaní) všetkých javov
z jedného ducha. Až Avicenna potláčas vplyv novoplatonizmu v prospech Aristotela.

2. Západnú (Córdoba), Dochádza tu

k arabskému osvojovaniu si Aristotelovho učenia. Averroes – vrchol arabského aristotelizmu. Nazývali
ho aj „komentátor“ (ako Aristotela jednoducho „filozof“). Rozdelil poznanie na vieru, teológiu
a filozofiu. Len filozofia dospeje k čistej pravde, toto poznanie ale nie je dostupné každému a tak sa
ľudia musia uspokojiť s vierou. Boha pokladal len za prvú príčinu zmien. Dušu človeka spájal s jeho
telom, pričom popieral jeho nesmrteľnosť.

Židovská filozofia, snaha o racionálne zdôvodnenie viery v jedného,

nadprirodzeného boha. Maimonides bol súčasník Averroa, usiluje sa dôsledne zjednotiť vieru
a filozofiu. Filozofia pre neho predstavuje aristotelizmus

Prechod k vrcholnej scholastike: Členovia františkánskeho rádu (zakladateľ František z Assisi) sa
najskôr obmedzovali na hlásanie evanjelia a na sociálne angažovanie. Rád dominkánov (zakladateľ
Dominik Guzmán) začal ihneď bojovať proti kacírom. Miestom polemík sa stávali univerzity.

Prenikanie aristotelizmu na univerzity: prednášanie na univerzitách. Veľká hrozba pre kresťanskú
vieru. Aristotelizmus a jeho predstavitelia mali stále silnú konkurenciu v osvedčených
novoplatónskych systémoch, ktoré podporovala teológia. Zápas p Aristotela vyvrcholil medzi
Albertom Veľkým, kt. sa na neho výrazne orientoval, a Bonaventurom s augustiniánsko-
novoplatónskym myslením. Tomáš Akvinský bol znalcom a stúpencom Aristotela, ale v tomto spore
sa usiloval o zmierenie. Aristoteles získaval veľký vplyv na prírodovedne orientovaných mysliteľov.
Grosseteste bol autorom komentárov k novoobjaveným Aristotelovým spisom. Významný je aj jeho
pokus matematicky opísať prírodné javy. Františkán Roger Bacon je najvýznamnejším prírodovedne

~ 8 ~

orientovaným mysliteľom 13. Storočia. Chcel reformovať cirkev a zlepšiť podmienky ľudí. Nadväzuje
na myšlienky Grossetesta.

Albert Veľký: V jeho diele je vidieť pokus o súborné transformovanie aristotelizmu do kresťanského
filozofického myslenia. Svojimi komentármi ako prvý obsiahol celé Aristotelovo dielo. Pokúsil sa
vedecky zvládnuť otázky týkajúce sa aj filozofie aj teológie. Ako teológ aj ako prírodovedec sa snažil
zachovať si odstup od odvolávania sa na rozumové dôvody. Prirodzený rozum má svoju oblasť
v logike, etike, metafyzike.

Tomáš Akvinský: bol žiakom Alberta Veľkého. Jeho zámerom bolo vybudovať rozsiahly systém, kt. by
v sebe zahrnoval všetky oblasti vedenia. Bol vyhlásený za „knieža scholastikov“ v roku 1323 bol
kanonizovaný (vyhlásený za svätého). Jeho učenie dostalo názov tomizmus a stalo sa základom
katolíckej teológie a filozofie. Novotomizmus prežíva dodnes. Uznáva že teológia môže nadviazať na
pravdy rozumu, kt. sú predmetom filozofie. Filozofia nie je v rozpore s teológiou a jej pravdami
zjavenia. Vieru nemožno rozumovo odôvodniť, presahuje rozum a jeho schopnosti. Filozofia je
podriadená teológií. Súcno a

jeho diferenciácia:

Kládol si otázku čím musí myslenie začínať. Každý

zvláštny pojem predpokladá niečo všeobecnejšie. Všetko nejakým spôsobom jestvuje. Substancia je
samostatné súcno, kt. jestvuje samo o sebe. Naproti tomu akcidencie nejestvujú samy od seba, ale
len na substancii a s ňou. Filozofické myslenie, kt. vychádza z predpokladu, že súcno vždy tvorí
nezávislý základ (substancia) a jeho prejavy (akcidencie), vychádza zo substančného modelu reality.
Pomocou pojmov možnosť a skutočnosť sa pokúša vysvetliť pohyb a vývin vecí. Pohyb je prechod
z možnosti do skutočnosti. S procesom uskutočňovanie veci súvisia aj pojmy látka a forma. Každá vec
je spojením látky a formy. Vzťah medzi všeobecným a konkrétnou skutočnosťou vyjadril aj dvojicou
pojmov podstata a existencia. Podstata je všeobecné určenie, to čo vyjadrujeme. Aby sa podstata
spojila v konkrétnu vec s existenciou, je potrebný akt, kt. Tomáš pripisuje bohu. Odkazy na božiu
existenciu a

teodicea:

5 dôkazov na božiu existenciu – apriórne odmieta dôkazy existencie boha

a vychádza skôr zo skúsenosti. Teodicea – zlo nemá vlastnú skutočnosť, je to iba nedostatok dobra.
Chápanie dobra ako jedinej skutočnosti, voči ktorej je zlo iba neprítomnosťou či nedostatočnosťou
dobra. Chápanie človeka, etika a

teória poznania:

Človek je podľa neho spojenie duše (formy) a tela

(látky). „anima forma corporis“ (duša je formou tela). Telo je nevyhnuté pre dušu, potrebuje ho na
spoznávanie zmyslovým vnímaním. Po smrti je duša oddelená od tela, jestvuje ďalej, je nesmrteľná,
nehmotná. V ľudskej duši rozlišuje myslenie a vôľu. Za východisko poznania pokladá skúsenosť
nadobudnutú zmyslovými vnímaním. Vlastným predmetom rozumu sú všeobecné pojmy. V etike na
prvé miesto stavia úsilie dosiahnuť absolútne dobro, ktorým je boh.

Odsúdenie aristotelizmu: Predmetom sporov bolo presvedčenie, že individuálna duša je smrteľná.
Učitelia museli skladať prísahu, že sa nebudú zaoberať teologickými otázkami. Tým bolo spečatené
oddelenie filozofie od teológie. Viacerí myslitelia sa aj naďalej zaoberali „filozofiou kresťanstva“.

Johannes Duns Scotus: Zastával názor, že naše prirodzené vedenie je isté len vtedy ak sa môžeme
opierať o zmyslové nazeranie. Najvyšším cieľom prírody je individualizácia. Tým pripravoval
nominalistické riešenie problému univerzálií, hoci sám sa prikláňal skôr k umiernenému realizmu.
Obhajoval slobodu vôle. Jeho filozofia obsahuje na jednej strane dôležité motívy kritiky metafyziky
a na druhej strane motívy obratu k empirizmu.

~ 9 ~

William Occam: Predstaviteľ nominalizmu. Významné sú jeho myšlienky o 3 princípoch: princíp
všemohúcnosti (platí len pre boha), princíp protirečenia (záväzný pre boha aj pre človeka), princíp
ekonómie (platí len pre človeka). Diskusie medzi stúpencami rozličných smerov a škôl, trvali až do
novoveku. Okrem týchto smerov a škôl sa v toto období objavuje aj myslenie ktoré sa nazýva
mystické. Jeho predstaviteľom je Majster Exkhart. Vo svojich úvahách o vzťahu človeka a boha, hlásal
ideu splynutia s bohom.

Neskorá scholastika: skúmali sa témy ako napríklad gravitácia, teória pohybu na základe impulzu,
nárazu, teória rýchlosti. Skúmanie neskorého stredoveku a jeho diferencované zhodnotenie pomáha
nájsť odpoveď na otázku vzniku novoveku. Myslenie Mikuláša Kuzánskeho tvorí prechod od
stredoveku k novoveku.