Vypracované otázky 1-166

EURÓPSKE PRÁVO - Vypracované otázky 1-166

Okruh 1: HISTÓRIA, CIELE, POSTAVENIE A PRÁVOMOCI EÚ

1. Charakterizujte integračné procesy Európy do roku 1945
Integrácia je zvláštny druh vzťahov medzi európskymi štátmi. Môže mať formu spolupráce,
ktorá sa môže neskôr vyvinúť do formy medzinárodnej organizácie v dôsledku
demokratizácie jednotlivých krajín.
Integračné procesy v Európe možno sledovať už od vzniku samostatných európskych štátov.
Tieto procesy oscilovali medzi mierovou spoluprácou a vojnovým stavom. Medzi
predstaviteľov integračných tendencií patril Karol Veľký, Juraj Podebradský, Napoleón,
predstavitelia katolíckej cirkvi.
- Rousseau, Bentham, Kant (Konfederácia európskych štátov v diele "Večný mier")
- kancelár Metternich
- zmluva o Dánsku, Berlínsky kongres, nezávislosť Grécka.
Boli dve podoby integrácie:
a) mierové usporiadanie a spolupráca
b) dobyvačné ciele a útočná vojna
Za prelom vo vývoji možno považovať iniciatívu francúzskeho predsedu vlády Aristida
Brianda, ktorý 5.9.1929 pred Zhromaždením Spoločnosti národov žiadal zriadiť Európsky
federatívny zväz, ktorý by umožňoval konzultácie, spoločné rozhodnutia a pod. Bola snaha o
vytvorenie zväzku v oblasti hospodárskej, sociálnej a politickej a to bez obmedzenia
suverenity zúčastnených štátov.
Briand predložil SN roku 1930 Memorandum organizácie európskej únie. Cieľom
hospodárskeho zjednotenia malo byť vytvorenie spoločného trhu s podmienenou a
obmedzenou liberalizáciou pohybu tovaru, osôb a kapitálu. Mali byť vytvorené orgány:
Európska konferencia, Stály politický výbor, Sekretariát. Zhromaždenie sa k Memorandu
vyjadrilo kladne. Bola vytvorená Európska štúdijná komisia pod vedením generálneho
sekretára SN, ktorá sa zaoberala výskumom aktuálnych problémov európskych štátov.
Briandova iniciatíva však stroskotala kvôli nezrelosti európskych štátov pre integráciu.
Vzostup diktátorských režimov a politická kríza však predznamenali európsku integráciu po
roku 1945.
Inšpirácia k integrácii prichádzala o.i. aj z Calergiho diela Paneurópa.

2. Vývoj európskej integrácie v rokoch 1945-1949
V roku 1946 Churchill žiada založiť Spojené štáty európske, pričom dôraz kládol na
spoluprácu Francúzska a Nemecka. Dokazuje to i výrok, v ktorom zdôraznil, že
znovuvzkriesenie Európy je nemysliteľné bez Francúzska a Nemecka.
V roku 1949 bol vytvorený Výbor pre Spojené štáty Európy, na čele ktorého bol Churchill a
členmi boli rôzni politici a novinári. V máji 1949 bol Výbor premenovaný na Hnutie
zjednotenej Európy. Stalo sa ústrednou organizáciou iných proeurópsky orientovaných
organizácií. 7.-10.5.1947 zasadal Európsky kongres, na ktorom Churchill navrhol založiť
Európsky parlament. Hnutie zjednotenej Európy vzniklo aj vďaka zlúčeniu 4 európskych
hnutí, ktoré sa zlúčili do Medzinárodného výboru hnutí za zjednotenú Európu a spojili tak
svoje sily na vytvorenie SŠE.
V roku 1947 vznikol Program európskej obnovy, ktorý inicioval Marshall na Harvardskej
univerzite v USA (Marshallov plán), ktorý v roku 1948 vyústil do založenia Organizácie pre
európsku hospodársku spoluprácu (OEEC). Cieľmi boli úzka spolupráca po skončení

1

Marshallovho plánu v roku 1952 a odstránenie obmedzení obchodu a platobného styku medzi
členskými štátmi. Orgánmi OEEC sú:
- Rada
- Výkonný výbor na čele s generálnym tajomníkom
Roku 1960 sa OEEC mení na Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD).
Mala 14 členov. V súčasnosti sa očakáva rozšírenie o Slovensko na celkový počet 30 krajín.
23.10.1948 bola uzatvorená Všeobecná dohoda o clách a obchode (GATT), ktorej cieľom je
liberalizácia svetového hospodárstva, odstraňovanie protekcionizmu, vytvorenie colných únií
a zón voľného obchodu ako aj regionálna podpora hospodárstva.
1.1.1948 vstupuje do platnosti colná únia štátov Belgicka, Holandska a Luxemburska
(Benelux).
17.3.1948 bol uzavretý Bruselský pakt o Západnej únii (West Union - FRA,GBR,BNL) a
predpovedal spoluprácu členských štátov v oblasti hospodárstva, sociálnych vecí, kultúry a
vojenskej pomoci v prípade napadnutia. 23.10.1954 bol Pakt parížskymi zmluvami
transformovaný na Západoeurópsku úniu, ku ktorej pristúpilo WGR a ITA a neskôr bola
úloha obrany prevedená na NATO. ZEU bola uzavretá na 50 rokov bez možnosti výpovede.
25. a 26.10.1948 ministri zahraničných vecí členských štátov Západnej únie sa dohodli na
založení Výboru na podporu európskej jednoty, ktorý mal naďalej uskutočňovať integráciu.
28.1.1949 sa ministri zahr. vecí ZEU dohodli na založení Rady Európy a jej orgánov (Výbor
ministrov a poradné zhromaždenie). Nasledovali diskusie, ako má RE konkrétne fungovať.

3. Založenie Rady Európy - význam
Rada Európy (RE) bola založená 5.5.1949 v Londýne štátmi Bruselského paktu, DEN, NOR,
SWE, ITA a IRL. V roku 1950 ešte pristúpili GRE a TUR. Roku 1950 pristúpil ISL, 1951
WGR, 1956 AUT, 1961 CYP. V súčasnosti má viac ako 40 členov.
Orgány RE:
- Výbor ministrov
- Parlamentné zhromaždenie (resp. Poradné zhromaždenie)
- Sekretariát
Úlohou RE je podpora pri uskutočňovaní základných ľudských práv, hospodárskeho a
sociálneho pokroku. Každý člen musí uznávať zásady právneho štátu, ľudských práv a
základných slobôd. RE je po európskych spoločenstvách druhou najdôležitejšou integračno-
politickou organizáciou. Síce nemá nadnárodný charakter, ale v dôsledku množstva zmlúv
uzavretých medzi členskými štátmi významne prispela k harmonizácií práva jej členských
štátov. Veľmi dôležité sú jej iniciatívy v oblasti ľudských práv.
4.11.1950 bol podpísaný Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rímska
konvencia - platnosť od 3.9.1953). Je veľký význam tejto zmluvy a jej protokolov a tiež
význam a vážnosť judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
RE má význam podstatný pre ďalšiu európsku integráciu a orientáciu európskych štátov na
demokraciu, právny štát a ochranu základných práv.

4. Charakterizujte cestu vedúcu k založeniu ESUO
Trojica európskej integrácie = Robert Schuman, Konrad Adenauer, Alcide De Gasperi. Na
základe dohody medzi FRA a WGR vznikla únia medzi týmito štátmi, následne nemecká
vláda prijala prehlásenie francúzskej vlády, čím sa skončil konflikt medzi FRA a WGR.
Spojením sektorov ťažkého priemyslu FRA a WGR vznikol potenciál sektorov ťažkého
priemyslu oboch štátov v oblasti výroby a distribúcie uhlia a ocele. Malo to preventívny
charakter - prepojením ťažkého priemyslu a vzniku nadnárodných koncernov sa malo
zabrániť agresii jedného zo zmluvných štátov. Tak boli položené základy hospodárskej
integrácie.

2

18.4.1951 v Paríži bola podpísaná Zmluva o Európskom spoločenstve uhlia a ocele, čo
znamená ďalšiu etapu európskej integrácie. Boli 2 koncepcie:
a) britská (Anthony Eden), založená na vytvorenie medzinárodnej organizácie bez
nadnárodných inštitúcií, vrátane CAN a USA s poradným hlasom. Jadro integrácie mala byť
RE so 14 členmi.
b) talianska (Alcide De Gasperi), podporovaná Schumanom a Adenauerom. Nadnárodná
štruktúra rozhodovacích orgánov, vytvorených prenesením národných suverénnych práv
členských štátov.
Šestica štátov ESUO (Montánnej únie), čiže FRA, WGR, ITA, BNL, mala predstavovať
integračné jadro ďalšej tesnejšej integračnej štruktúry.

5. Proces založenia EHS a EURATOM
Európske integračné snahy vyústili do založenia EHS a EURATOM. Kľúčovú rolu mala RE,
napriek nezdarom v založení Európskeho obranného spoločenstva a Európskeho politického
spoločenstva.
9.7.1955 Poradné (parlamentné) zhromaždenie RE odporúča Výboru ministrov, aby vyzval
vlády členských štátov presadzovať v západnej Európe vyššiu mieru hospodárskej spolupráce,
vzájomnej pomoci a integrácie. Stanovili sa konkrétne ciele - liberalizácia obchodu, zníženie
ciel, boj s infláciou a defláciou, spoločný postup pri jadrovej energetike... Odporúčanie
odkazuje na rozhodnutie Rady ministrov ESUO z Messiny z 3.6.1955, ktorým sa začala etapa
novej výstavby Európy, predovšetkým v hospodárskej oblasti, v budovaní spoločných
inštitúcií a spoločného trhu.
1956 - ministri zahraničných vecí ESUO vyjadrili súhlas s návrhom zmlúv o Európskom
spoločenstve, EHS a EURATOM (navrhol Paul-Henri Spaak, vypracoval vládny výbor
založený Messinskou konf.). Taktiež spoločné zhromaždenie ESUO žiada, aby členské štáty
uzavreli zmluvy o založení spoločného trhu. Následne o tom vládny výbor vypracoval správu,
ktorá je schválená Parlamentným zhromaždením ESUO.
Nasledujú zasadnutia Parlamentného zhromaždenia RE (15.-26.10.1956) a rokovania o
zriadení spoločného trhu a zóny voľného obchodu (schválené PZ RE a Výborom ministrov
RE).
10.3.1957 a 25.3.1957 boli v Ríme podpísané: Zmluva o založení EHS a ZMLUVA o
založení EURATOM.

6. Proces rozširovania Európskych spoločenstiev
1961 - podpísaná asociačná dohoda EHS s Gréckom. Koncom júla 1961 požiadalo IRL, GBR
a DEN o pristúpenie k EHS.
1962 - žiadosť NOR. Pristúpenie GBR stroskotalo na vete francúzskeho prezidenta De
Gaulla. Krátko na to sa jednania prerušujú.
10.5.1967 GBR a IRL opäť podávajú žiadosť o pristúpenie, 11.5.1967 DEN, 24.7.1967 NOR,
28.7.1967 SWE. Vlastné jednania začínajú v júli 1970.
22.1.1972 sú podpísané zmluvy o pristúpení s týmito štátmi. Britská Dolná snemovňa a
dánske referendum zmluvy potvrdzujú. 25.9.1972 Nórsko referendom vstup odmietlo.
1.1.1973 vstupuje do platnosti zmluva o pristúpení GBR, IRL a DEN.
Rozširovanie na juh začína roku 1979 uzavretím zmluvy s GRE (platnosť 1.1.1981), 1985
uzavretie zmluvy s ESP a POR (platnosť 1.1.1986).
3.10.1990 sa stáva súčasťou ES GDR následkom znovuzjednotenia GER.
25.9.1993 FIN, NOR, AUT, SWE podpísali zmluvy, NOR opäť referendom odmietlo, ostatné
tri štáty sa stali členmi ES od 1.1.1995.
V súčasnosti sú podpísané asociačné dohody s viacerými východoeurópskymi štátmi.

3

7. Pojem komunitárne právo
Je to súbor právnych noriem zameraných na vznik a fungovanie spoločného trhu členských
štátov európskych spoločenstiev, ako i hospodárskej a menovej únie. Predovšetkým ide o
právo verejné, avšak rast jeho významu ho zaraďuje na pomedzie verejného a súkromného
práva.
Môžeme rozlišovať medzi právnymi systémami jednotlivých európskych spoločenstiev: právo
ES, právo ESUO, právo EURATOM. Podlieha jurisdikcii ESD.
Z hľadiska vecnej pôsobnosti:
a) komunitárne právo formálne (inštitucionálne) - právne normy upravujúce organizačné
štruktúry, inštitúcie, orgány, ich tvorbu, riadenie medzi nimi, spôsob rozhodovania. Taktiež
právo právnej ochrany (procesné právo), t. j. konanie pred ESD, vzťah ESD k národným
súdom atď.
b) komunitárne právo materiálne -
1. právo spoločného (vnútorného) trhu
2. právo jednotlivých spoločných politík a jednotlivých právnych oblastí (PŽP, ochrana
spotrebiteľa, finančné služby, obch. spoločnosti,...)
3. základné pojmy komunitárneho práva (pr. subjektivita, vzťah komunitárneho práva k
právam jednotlivých štátov, použiteľnosť, bezprostredný účinok, prednosť komunitárneho
práva).

8. Charakterizujte právne základy európskych spoločenstiev
Európske spoločenstvá (ESS) sú tri medzinárodné organizácie zložené medzi štátnymi
zmluvami (zmluvami MPV).
18.4.1951 - ESUO, vzniklo Zmluvou o založení ESUO, ktorá obsahuje preambulu a 4 hlavy
(ESUO, orgány, ustanovenia o hosp. a soc.veciach, všeobecné ustanovenia).
10.3.1957 - EHS, resp. ES, vzniklo zmluvou o Európskom hospodárskom spoločenstve a
Zmluvou o Európskej únii zo 7.2.1992 bolo premenované na ES. Zakladajúca zmluva
obsahuje preambulu a 6 častí (zásady, občianstvo únie, základy ES, politika ES, pridruženie
zámorských krajín, orgány ES, všeob. a záv. ustanovenia).
25.3.1957 - EURATOM, vzniklo Zmluvou o EURATOM, ktorá obsahuje preambulu a 6 hláv.
Štruktúra tejto zmluvy je veľmi podobná Zmluve o EHS, znenia niektorých článkov sú
zhodné (úlohy EURATOM, podpora v oblasti jadrovej energetiky, orgány, finančné
ustanovenia, všeobecné ustanovenia).
Členmi ESS sú BEL, DEN, FIN, FRA, NED, ITA, IRL, LUX, GER, POR, AUT, SWE, ESP,
GBR (Európska 15).
Právna samostatnosť jednotlivých zmlúv nebola zmluvou o EÚ odstránená. Všetky tri
spoločenstvá konajú prostredníctvom hlavných orgánov, ktoré boli spojené.
ESS sú medzinárodné organizácie nadnárodného charakteru s vlastnou právnou subjektivitou.
Ku zmenám zakladajúcich zmlúv došlo z dôvodov:
a) pristúpenie nových členov, plánujú sa ďalšie zmeny.
b) účinnejšia integrácia, skúsenosť z doterajších úprav, presvedčenie o koncepčnej
reforme.

9. Význam Jednotného európskeho aktu
28.2.1986 bol prijatý, platný od 1.7.1987. Je to prvá koncepčná zmena zakladajúcich zmlúv.
Cieľom JEA je komplexná integrácia do podoby Európskej únie. JEA je značným posunom v
zmysle demokratizácie tvorby európskeho práva, posilnením postavenia Európskeho
parlamentu (kooperačná procedúra).
Nadväzuje sa na doterajšie snahy o vytvorenie hospodárskej a menovej únie.
Spája tri Európske spoločenstvá s európskou politickou spoluprácou do určitej entity, ktorá

4

ešte nenesie názov EÚ, ale je nesporne jej základom (čl.1-3 JEA). Táto konfederácia (ESS +
európska politická spolupráca) má vlastný orgán - Európska Rada (čl.2) bez právomocí a
subjektivity. Táto konštrukcia organizácie bez právnej subjektivity je základom koncepcie
EÚ.
V štruktúre JEA možno vidieť 1.pilier budúcej EÚ (komunitárne právo) a základy 2.piliera
(základy spolupráce členských štátov v oblasti zahraničnej politiky)
Zmenilo sa postavenie EP a iných orgánov. Jednomyseľné hlasovanie v Rade ministrov je
nahradené v niektorých prípadoch kvalifikovanou väčšinou, kvôli urýchleniu procesu.
Je zakotvený legislatívny proces spolupráce pre vydávanie sekundárnych právnych aktov.
Posilnené postavenie EP, ktoré nemá len konzultatívnu právomoc, ale vydáva aj stanoviská,
bez ktorých by Rada nemohla vydávať svoje rozhodnutia.
Vnútorný trh (k 31.12.1992) je určitá obmena pre pojem spoločný trh. Je to priestor bez
vnútorných hraníc, v ktorom je zabezpečený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu
podľa ustanovení tejto zmluvy.
Harmonizácia práva - stanovený cieľ a podmienky pre harmonizáciu nepriamych daní,
zriadenie vnútorného trhu atď. Stanovené zbližovanie hospodárskych a menových politík.
Začiatok spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorú zakotvila zmluva o EÚ.
Riešia sa aj otázky členstva a asociačných dohôd, ako aj otázky sociálnej politiky.

10. Význam Maastrichtskej zmluvy (Zmluvy o Európskej únii)
Prijatá 7.2.1992, platná od 1.11.1993. Obsahuje 7 hláv, súčasťou je aj 17 protokolov a 33
vyhlásení. Podpísali ju zástupcovia 12 členských štátov ESS.
Dosiahla ďalší stupeň integrácie členských štátov v EÚ.
Kodifikácia 2. a 3.piliera upravujúcich spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a
spoluprácu v oblasti justície a vnútra. Popri ESS (1.pilier) boli vytvorené dve nové štruktúry.
Konkretizácia právnej úpravy hospodárskej a menovej únie v 1.pilieri. Boli vytvorené
predpoklady pre vytvorenie sociálnej únie.
Posun k zaisteniu a naplneniu realizácie pojmu európskeho občianstva. Boli zavedené ďalšie
politiky koordinačnej povahy.
Podmienky prijímania nových členov boli dovtedy upravené neúplne. K asociačným dohodám
je potrebný kladný posudok ESD (čl.N), žiadosť o členstvo prejednáva Rada po konzultácii s
EK jednomyseľne, potom postupuje do EP na súhlas aspoň nadpolovičnej väčšiny. Dohoda o
pristúpení musí byť ratifikovaná všetkými zmluvnými štátmi.
Prehĺbená úprava Európskej Rady a vyjasnená deľba právomocí, hlavne zákonodárnych,
medzi EÚ a členskými štátmi za vedením zásady subsidiarity.
Zmena EHS na ES, posilnenie úlohy ĽP, nový režim asociačných dohôd.

11. Význam Amsterdamskej zmluvy
Podpísaná 2.10.1997, platná od mája 1999. Je výsledkom medzivládnej konferencie v Turíne
(1996). Amsterdamská zmluva je reformné diel, podobne ako JEA a ZoEÚ.
Cieľom je pripraviť EÚ na ďalšie rozširovanie počtu členských štátov a súčasne na vylepšenie
jej inštitucionálneho systému.
Reforma politiky poľnohospodárstva a štrukturálneho fondu.
Boj proti vysokej nezamestnanosti v Európe.
Posilnenie konkurencieschopnosti v rámci globalizácie hospodárstva.
Podpora intenzívnejšej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.
Vytvorenie európskej obrannej organizácie a posilnenie spolupráce v oblasti justície a vnútra
s dôrazom na činnosť polície za účelom koordinovania potláčania organizovaného zločinu.
Zmeny v menovaní EK. Predsedu EK menujú vlády členských štátov jednomyseľne so
súhlasom EP. Posilnenie EK ako vládny orgán EÚ.

5

EP sa stáva spolurozhodovacím orgánom v oblasti sociálnej politiky, zdravotníctva,
občianstva, slobody podnikania, životného prostredia. Počet poslancov EP <= 700.
Významné zmeny v rozhodovaní - zavedenie kvalifikovanej väčšiny v Rade. Modifikácia
princípu jednomyseľnosti v Európskej Rade (zahraničná a bezpečnostná politika).
Zásada subsidiarity a transparentnosti (právo občanov EÚ na informácie)



12. Charakterizujte ciele ESUO podľa preambuly zakladajúcej zmluvy
Cieľmi sú úsilie o zabezpečenie mieru, úsilie o zabezpečenie hospodárskej a sociálnej
prosperity a založenie nadštátneho spoločenstva. Reflektuje na skúsenosti z vojny a poučenie
z povojnového vývoja. Vyjadruje presvedčenie nahradiť stáročné súperenie založením
nadnárodného spoločenstva a realizovať myšlienku solidarity medzi členskými štátmi.
Pozitívnoprávne ciele (čl.2 a 3) - pomocou zriadenia spoločného trhu prispieť k
hospodárskemu rozvoju, zvyšovaniu životnej úrovne a udržiavaniu zamestnanosti.

13. Aké sú hospodárske ciele Európskych spoločenstiev (Zmluva EHS - teraz ES)
Jednotlivé ciele sú obsiahnuté v čl.2 Zmluvy o EHS (teraz ES. Ďalej len ZoES). Cieľmi sú
podpora harmonického a vyváženého rozvoja hospodárskych činností, pričom hosp. činnosti
treba vysvetľovať v najširšom zmysle slova). Predovšetkým ide o stanovenie podmienok a
rámca trhového hospodárstva, určeného voľnou hospodárskou súťažou. Podpora
harmonického a vyváženého rozvoja predpokladá trvalý a neinflačný rast, vysoká
zamestnanosť a cenová stabilita.
Rast a rozvoj predpokladá odstraňovanie rozdielov medzi regiónmi prostredníctvom
regionálnej politiky, zvyšovanie životnej úrovne ovplyvňovaním niektorých hospodárskych
sektorov, politiky transeurópskych sietí a pod. Ďalej predpokladá, že trvalý a neinflačný rast
rešpektuje životné prostredie ako zvláštnu hodnotu a prioritu európskeho práva. Predpokladá
ekonomickú výkonnosť a vysokú úroveň zamestnanosti.
Reštrukturalizácia sa uskutočňuje pomocou sektorových politík; ochrana hospodárskej súťaže,
ktorá má chrániť hospodárstvo proti konjukturálnym výkyvom. Hospodársky rast má byť
zabezpečený aj pomocou zvýšenia účinnosti mobility na vnútornom trhu. Dôležité je
uplatňovanie 4 slobôd a hospodárskej súťaže, ktoré pomáhajú cenovej stabilite a ochrane pred
inflačnými prejavmi.

14. Aké sú sociálne ciele Európskych spoločenstiev (Zmluva EHS - teraz ES)
Obsiahnuté sú v čl.2 ZoES. Cieľmi sú zvyšovanie životnej úrovne a kvality života, nielen
zvýšenie priemerných príjmov, ale skôr zlepšenie životných podmienok ako celku. Ide o
zlepšenie všetkých faktorov, ktoré pôsobia na kvalitu života a vyššiu životnú úroveň. Týka sa
to predovšetkým aspektov sociálnych a aspektov životného prostredia. Ide však tiež o
vzdelanie, podmienky zdravotníctva, dĺžku života a sociálne istoty. Tu patrí hlavne
nemocenské poistenie a sociálne zabezpečenie.

15. Aké sú ciele politickej integrácie Európskych spoločenstiev (Zmluva EHS - teraz ES)
Sú zakotvené v čl.2 a 3 ZoES. Na prvom mieste ide o vytvorenie spoločného trhu. Ďalej je to
hospodárska a sociálna súdržnosť a solidarita medzi členskými štátmi, čo sú dve základné
úlohy ES. Majú sa prejavovať:
a) v systéme európskej politickej spolupráce, poprvýkrát zakotvenej v JEA,
b) v spolupráci najmä v oblasti justície a vnútra, čo zakotvuje aj ZoEÚ v VI.hlave.
V dôsledku prijatia Masstrichtskej zmluvy (ZoEÚ) sa integračné ciele posilnili, pretože ich
obsahuje aj ZoEÚ v čl.1/3.

6

Ciele majú nielen normatívny význam, ale aj interpertačnú úlohu. Stanovujú vlastne smery
základného rozvoja ako aj rámce jeho uskutočňovania jednotlivými politikami. Ciele
stanovujú rámec pre voľnú úvahu orgánov ESS pre prípad, keď neexistuje výslovný právny
základ konkrétnej úpravy (čl.308 ZoES).

16. Spoločný trh ako základný prostriedok k dosiahnutiu cieľov Európskych spoločenstiev
Spoločný trh (ST) je základným prostriedkom a súčasť hlavného cieľa komplexnej integrácie
európskych spoločenstiev. Je upravený v čl.2 a 3 ZoES, kde sa hovorí, že ST je predpokladom
pre zriadenie hospodárskej a menovej únie a podmienkou uskutočňovania jednotlivých politík
a ďalších opatrení a je základom a východiskom ekonomickej koncepcie, vychádzajúcej z
ekonomickej liberálnej koncepcie. Uskutočňuje sa prostredníctvom jednotlivých politík, ale
nie ako arbitráž, ale v medziach právom regulovaného trhového hospodárstva. Ide o zásadné
ekonomické rozhodnutia.
Hospodárska politika ES a aj členských štátov sú viazané základnými zásadami slobodného
trhového hospodárstva a účinnej hospodárskej súťaže, ktorým zodpovedajú ustanovenia
Zmluvy o základných slobodách a súťažných pravidlách. Je to princíp, ktorému zodpovedá
úloha regulácie a záujem ochrany spotrebiteľa v prijímajúcom i v domovskom štáte, ako aj
proces vzájomného uznávania správnych aktov iného čl. štátu. Je tu nutnosť zblíženia
právnych poriadkov, dobrú vieru, vzájomnú dôveru na to, aby spoločný trh fungoval.
Pozitívnoprávna definícia ST nie je, ako je to v prípade vnútorného trhu (JEA). Jeho obsah
súvisí so 4 základnými stavebnými prvkami:
1. základné slobody
2. súťažné pravidlá
3. spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
4. sektorálne politiky
Je to teda hospodársky priestor so spoločnými hranicami voči tretím štátom, v ktorom bez
ohľadu na hranice jednotlivých čl. štátov sa uskutočňujú základné slobody a kde sa realizuje
ochrana proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže spoločne so sektorovými politikami ES.
Základné slobody sú sloboda pohybu tovaru, osôb (pracovníci, podnikatelia), služieb a
kapitálu (vrátane platieb). Spoločná obchodná politika je spojená s vymedzením v hraniciach
členských štátov voči tretím štátom, čo sa týka najmä antidumpingových opatrení. Sektorálne
politiky sú buď spoločné, pre ktoré je daná výlučná pôsobnosť ES (agrárna a dopravná
politika), alebo konkurujúce (sociálna a p. harmonizácie práva), alebo jednoduché (p.
hospodárskej a sociálnej súdržnosti).

17. Ciele Európskej únie podľa čl.2/1 Zmluvy o Európskej únii
Podporovať ekonomický a sociálny pokrok, ktorý je vyvážený a udržateľný, hlavne
vytvorením priestoru bez vnútorných hraníc, posilňovaním ekonomickej a sociálnej
súdržnosti, zavedením hospodárskej a menovej únie, vedúcej k prijatiu jednotnej meny.
Presadzovať svoju identitu na medzinárodnej scéne, najmä prostredníctvom spoločnej
zahraničnej a bezpečnostnej politiky, vrátane dlhodobej koncepcie spoločnej obrannej
politiky, ktorá by mohla viesť ku spoločnej obrane.
Posilňovať ochranu práv a záujmov štátnych občanov svojich členských štátov zavedením
občianstva Únie. Rozvíjať úzku spoluprácu v oblasti justície a vnútorných vecí.
V plnom rozsahu zachovať právny systém spoločenstiev (acquis communautaire), rozvíjať ho
a prostredníctvom konferencie predstaviteľov vlád členských štátov posúdiť, do akej miery je
potrebné revidovať politiky a formy spolupráce.
Ciele EÚ sú zároveň cieľmi ESS, ktoré ich svojimi orgánmi vykonávajú a o ktoré boli
doplnené zakladajúce zmluvy ESS.

7

18. Vysvetlite otázku pomeru Európskej únie k európskym spoločenstvám (čl.47 ZoEÚ)
Ustanovenie čl.47 ZoEÚ rozlišuje predpisy, ktoré výslovne menia zakladajúce zmluvy ESS.
Stanovuje sa, že ZoEÚ ponecháva zakladajúce zmluvy ESS nedotknuté, ibaže by sa v hlave
VII (záverečné ustanovenia) ustanovilo niečo iné.
Za účelom dosiahnutia cieľov EÚ považujú členské štáty určité záležitosti za veci spoločného
záujmu bez toho, že by boli dotknuté právomoci ESS.
Členské štáty teda nesmú prijať opatrenia v oblasti napr. justície a vnútorných záležitostí,
ktoré by boli v rozpore s právnymi aktami orgánov spoločenstiev, aby sa tak vyhli napr.
právnym účinkom určitých predpisov sekundárneho práva alebo aby obišli právomoc EP.

19. Vysvetlite problematiku čl.49/1 Zmluvy o EÚ (členstvo v EÚ)
Členstvo je vzájomný vzťah daného člena štátu a ESS. Nejde o klasický typ členstva podľa
MPV. Podľa čl.49/1 (predtým článok O) môže každý európsky štát požiadať o členstvo v EÚ.
Čl.49/1 nahradzuje doterajšie ustanovenia zakladajúcich zmlúv, a o čl.237 ZoEHS (ES),
čl.205 ZoEURATOM, čl.98 ZoESUO.
Z čl.49/2 vyplýva, že ustanovenie prístupu je predmetom dohody medzi členskými štátmi a
štátom, ktorý žiada o členstvo. O prijatí teda nerozhoduje Únia, ale členské štáty, čo je
dôkazom, že EÚ nemá v tomto smere právnu subjektivitu.
Prístup k EÚ je možný len prístupom k jej základu, t.j. k ESS. Prístup k EÚ nie je vznikom
členstva v EÚ, pretože EÚ nie je medzinárodnou organizáciou. Ide o to, že pristupujúci štát sa
stáva zmluvnou stranou ZoEÚ. Nový štát sa nestáva ani členom spoločnej zahraničnej a
bezpečnostnej politiky a spolupráce vo vnútorných veciach a veciach justície, pretože ide o
vzťahy medzi členskými štátmi nemajúce charakter členstva. Pristupujúci štát sa môže len ako
subjekt MPV zviazať byť činný v rámci 2. a 3.piliera EÚ. Čl.49 teda znamená, že štáty sa
môžu stať členmi medzinárodných organizácií, t.j.ESS a v dôsledku toho sa stávajú
zmluvnými stranami ZoEÚ a zapájajú sa tiež do činnosti 2.a 3.piliera EÚ. Účelom uvedeného
článku je viazať nový členský štát zároveň povinnosťami v komunitárnej, povinnej únijnej i
fakultatívnej únijnej oblasti.
Obsahom členstva sú práva a povinnosti oboch strán - člena i medzinárodnej organizácie. Je
to povinnosť lojality členských štátov, prebratie práv a povinností obsiahnutých v
zakladajúcich zmluvách spoločenstiev, prechodné výnimky z viazanosti právom ES a pod.
Nový člen Únie podľa čl.49 ZoEÚ preberá všetky práva a povinnosti, ktoré majú ostatní
členovia (primárne a sekundárne komunitárne právo, vrátane jeho zákazov i príkazov, ktoré
platia rovnako pre všetkých členov). Je tu rovnosť práv a povinností všetkých členov ESS,
obmedzenia existujú len tam, kde sa právny akt týka len niektorých členov.
Zmluvou o pristúpení sa nový štát priraďuje k členským štátom s právnymi následkami, že
platnosť Zmluvy o ES sa rozširuje i na neho (čl.299/1 ZoES). Pre pristupujúci štát platí i
sekundárne právo, ktoré bolo vydané k okamihu prístupu. Nový členský štát preberá acquis
communautaire.
Pristúpenie štátov podľa čl.49 ZoEÚ je možné uskutočniť len ku všetkým trom ESS, ktoré sú
základom (1.pilierom) EÚ. Pristúpenie iba k jednému alebo dvom nie je možné, lebo
hospodárstvo tvorí jednotu a preto je možné iba jednotné členstvo.
Pristúpenie má tiež za následok prevzatie záväzkov spojených s 2.a 3.pilierom. Tu sú však
možné výnimky, najmä v justícií a vnútre. Členské štáty tu majú možnosť uzavrieť či
neuzavrieť zmluvu o spolupráci (napr. Schengenská zmluva).

20. Princíp lojality členského štátu k Európskym spoločenstvám
Je zakotvený v čl.10 Zmluvy o ES a je jednou z najvýznamnejších povinností a základných
úloh členských štátov. Členské štáty sú povinné podporovať Spoločenstvo pri plnení jeho
úloh. V tomto zmysle ide o zásadu vernosti k Spoločenstvu.

8

Zahŕňa povinnosti z primárneho i sekundárneho práva, povinnosť podporovať Spoločenstvo,
negatívnu povinnosť (non facere) zdržať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť uskutočňovanie
cieľov Zmluvy.
Tejto povinnosti zodpovedá na druhej strane právo štátu na národnú identitu i povinnosť ES
rešpektovať národnú identitu členského štátu a ochranu jeho štátnych záujmov. Ďalej ide o
povinnosť orgánov ES spolupracovať s členskými štátmi - odvodené z judikatúry ESD =
povinnosť lojality Spoločenstva. Orgány Spoločenstva sú povinné brať do úvahy legitímne
záujmy členských štátov (prípad ESD Zwarveld)
Povinnosť štátov k riadnej a poctivej spolupráci (judikát ESD v prípade Parlament vs. Rada).
Povinnosť štátov dbať o to, aby podniky, voči ktorým sú namierené zákazy podľa čl.81 a 82
(dohody obmedzujúce hosp. súťaž), rešpektovali tieto ustanovenia.
Posilnenie rešpektu voči národnej identite je v Zmluve o EÚ (čl.6/1). Povinnosť Spoločenstva
(EÚ) zdržať sa opatrení nadmerne negatívne ovplyvňujúcich národnú identitu čl. štátov.
Napokon ide o povinnosť čl. štátov splniť zásadné požiadavky právneho štátu, dodržiavanie
demokratického zriadenia, rešpektovanie ĽP. V prípade jej porušenia možno uplatniť sankciu
pozastavenia členských práv, zavedený Amsterdamskou zmluvou (prípad Rakúska po
voľbách do Národnej rady).



21. Charakterizujte otázku prevzatia práva a povinností v zakladajúcich zmluvách
spoločenstva
Ak sa stane štát na základe konania podľa čl.49 ZoEÚ členom, preberá všetky práva a
povinnosti, ktoré majú ostatní členovia. Primárne a sekundárne komunitárne právo ukladá
právne zákazy a príkazy, ktoré platia pre všetkých rovnako. Z toho vyplýva normatívny nárok
Spoločenstva, t.j. všetky právne normy musia byť dodržiavané všetkými členmi rovnakým
spôsobom. Obmedzenie existuje tam, kde sa právny akt týka iba určitých členských štátov.
Zásada úplného prevzatia práv a povinností je zakotvená v čl.299/1 ZoES.
Zmluvou o pristúpení sa nový štát pridružuje k členským štátom s právnym následkom, že sa
platnosť Zmluvy rozširuje aj na neho. Pre pridružujúce štáty platí tiež sekundárne právo, lebo
ZoES je právnym základom sekundárneho práva. Viazanosť sa týka aj pre budúcnosť.
Pridruženie štátu podľa čl.49 ZoEÚ je možné uskutočniť len ku všetkým trom ESS, ktoré sú
základom EÚ, a nielen k jednému alebo dvom z nich, pretože spoločný trh nie je možný bez
jednej z hospodárskych zmlúv. Pristúpením sa preberajú aj záväzky 2.a 3.piliera. Sú ale
možné výnimky, najmä v rámci 3.piliera, a to ak sa uzatvorí medzinárodná zmluva v tejto
oblasti (napr. Schengenská zmluva, ktorej signatármi nie sú všetky členské štáty EÚ).

22. Podstata a účel prechodných výnimiek z viazanosti právom Európskych spoločenstiev
Za účelom zmiernenia ťažkostí môžu byť v zmluvách o pridružení stanovené lehoty a
prechodné výnimky z viazanosti právom ESS. Úplné oslobodenie od príkazov a zákazov nie
je možné, pretože vytvorenie jednotného trhu vyžaduje rovnaké právne pomery.
Časovo obmedzené výnimky sú však povolené, len pokiaľ nenarušujú podstatu systému ESS
a nebránia alebo nenarušujú jeden z cieľov ESS. Realizovateľné sú však nutné k tomu, aby sa
novo pristúpený členský štát prispôsobil Zmluve o ES a Zmluve o EÚ. Ide o zmluvné
prispôsobenie nového člena,, zakotvené v čl.49/2 Zmluvy o EÚ.

23. Otázka vystúpenia členského štátu zo Spoločenstva
Ide o dva problémy:
1. vystúpenie členského štátu
2. osamostatnenie jednotlivých častí členského štátu

9

AD 1: Otázka vystúpenia nie je upravená, pretože zmluvné štáty nechceli aby jeden člen
nezávisle na posúdení hospodárskych dôsledkov zo strany ostatných vystúpil zo
Spoločenstva. Vystúpenie jedného alebo viacerých členov na základe zásady "nezvratnosti
integračného procesu" nie je možné! Vyvstáva otázka mimoriadnych dôvodov, ktoré sú
akceptované v MPV. Tieto však pre špecifickú povahu vzťahov členských štátov k ESS nie je
možné použiť. V prípade, že sa členský štát dostane do takých hosp. problémov, že bude
chcieť opustiť ESS, existuje pre tento prípad celý rad ochranných ustanovení a možností
poskytnutia pomoci členom. Systém ESS je teda schopný vlastnými prostriedkami vyriešiť i
mimoriadne ťažkosti, aby tak predišiel vystúpeniu. Vychádza sa z predpokladu, že pravidlá
členstva pôsobia blahodarne na hosp. a soc. vývoj štátu. Taktiež existuje efektívny justičný
systém v prípade eventuálnych sporov členov.
AD 2: Naopak vystúpenie časti jedného čl. štátu neprináša problémy. Čl.299 ZoES stanovuje
platnosť právneho poriadku pre každý čl. štát bez ohľadu na to, aký má rozsah teritória. Ak sa
rozsah teritória mení, tak sa mení aj teritoriálna pôsobnosť práva ESS. Komunitárne právo tak
nadväzuje na právnu subjektivitu čl. štátu, ktorá zahrňuje aj jeho teritórium.

24. Riešenie otázky vylúčenia členského štátu zo Spoločenstva
Naskytá sa otázka, či členský štát nemôže byť napr. v dôsledku hrubého porušenia povinností
práva ES zo Spoločenstva vylúčený. Aj tu platí zásada ako pri dobrovoľnom vystúpení, a síce
musí byť zabránené tomu, aby bol ohrozený systém jednotného trhu, čo znemožňuje
vylúčenie. V práve Spoločenstva ani v MPV neexistuje pravidlo, na základe ktorého by bolo
možné vylúčenie štátu proti jeho vôli. Ani pri porušení zásady lojality (čl.10 ZoES) by nebolo
možné uplatniť vylúčenie, pretože čl.10 ZoES sankciu za porušenie tejto zásady neupravuje,
okrem prípadu porušenia povinnosti dodržiavania ľudských práv atď. Avšak aj v tomto
prípade sa uplatňuje len pozastavenie členských práv.
Na základe zásady primeranosti by sa dalo vylúčenie aplikovať ako dočasná podmienka pri
obzvlášť závažných dôvodoch, ktoré by znamenali akútne ohrozenie systému ESS. Naproti
tomu sa používajú sankcie, ako napr. zadržiavanie podpôr, priama intervencia vo forme
reparácií alebo pozastavenie členstva (čl.7 ZoES).

25. Vysvetlite pojem právomocí a ich deľby v európskom práve
Otázka právomocí a ich deľby v európskom práve sa riadi vlastnými pravidlami. Pod
právomocou rozumieme spôsobilosť mať prostriedky určené k plneniu úloh daného subjektu.
1. a) zákonodárna - spôsobilosť vydávať normatívne akty; aj pre určitý okruh
skutkových podstát a spol. vzťahov. Hovorí sa o priestorovej, časovej, osobnej a vecnej
právomoci
b) výkonná
c) súdna
Právomoc zahrňuje aj procesné pravidlá, ktoré upravujú spôsob vytvárania právnych noriem.
Právomoc sa vždy vzťahuje k určitým subjektom verejného práva, MPV alebo európskeho
práva. V našom prípade ide o právomoci ESS alebo právomoci členských štátov.
2. Právomoci podľa ich vyjadrenia:
a) explicitné - výslovné
b) implicitné - nie výslovné,, ale spôsobilosť plynie z účelu a obsahu pozitívneho práva
3. Právomoci:
a) podľa vecnej pôsobnosti
b) podľa cieľov právnych noriem
4. Právomoci podľa vzájomného pomeru členských štátov:
a) výlučné - nejde o deľbu moci
b) konkurujúce - delené, paralelné

10

5. Právomoci z hľadiska zdrojov právomocí:
a) originálne - majú ich členské štáty
b) odvodené - prenesené členskými štátmi na ESS
6. Deľba:
a) horizontálna - medzi členskými štátmi a ESS
b) vertikálna - vo vnútri ESS medzi orgánmi
O právomociach a ich deľbe rozhodujú členské štáty, ktoré majú právomoc meniť zakladajúce
zmluvy. Zakladajúcimi zmluvami preniesli štáty časť svojich zvrchovaných právomocí na
ESS - delegácia. V dôsledku tohto sa členské štáty musia zdržať konania, ktoré by bolo v
rozpore s konaním ESS, ak jedná v rámci delegovanej právomoci. V opačnom prípade môže
konať ako neobmedzený suverén.
Prenesenie právomocí je bezpodmienečné a časovo neohraničené. Členské štáty preniesli
právomoc buď úplne alebo čiastočne. Právomoc ESS je obmedzovaná princípom subsidiarity
a potrebnosti.
Primárne právo neobsahuje "katalóg kompetencií", z ktorého by bola zrejmá deľba
kompetencií medzi členskými štátmi a ESS, ale iba také právne pramene, ktoré boli vydané
orgánmi ESS v súlade s európskym právom, majú prednosť pred konkurujúcou vnútroštátnou
úpravou.
Výkonná právomoc je prevažne v rukách členských štátov.

Okruh 2: INŠTITUCIONÁLNY SYSTÉM

26. Vymenujte sústavu orgánov EÚ (základné, zvláštne a ostatné orgány)
Základné orgány:
1. Európska rada
2. Európsky parlament
3. Rada EÚ
4. Európska komisia
5. Súdy - Európsky súdny dvor, Súd prvého stupňa
6. Účtovný dvor
7. Európska ústredná banka
Zvláštne orgány:
1. Zástupcovia vlád členských štátov v Rade
2. Komunitárne orgány (základné orgány ES ako orgány EÚ)
3. Asociačné orgány - Rada pridruženia, Spoločný výbor
Ostatné orgány:
1. Orgány vytvorené na základe zakladajúcich zmlúv:
a) Hospodársky a sociálny výbor
b) Výbor regiónov
c) Výbor zamestnanosti
d) Ombudsman
2. Orgány vytvorené tzv. základnými orgánmi:
a) orgány bez právnej subjektivity:
a1) poradné orgány - COREPER, stály výbor zamestnanosti EK
a2) orgány ovplyvňujúce normotvorný proces - gesčné výbory, legislatívne výbory
b) orgány s právnou subjektivitou - EUROPOL, výskumné strediská, nadácie, agentúry a
úrady, rôzne fondy, atď...

27. Právomoci Európskej rady a jej zloženie
Európska rada je vrcholný politický kolektívny orgán, rozhodujúci o zásadných smeroch

11

rozvoja EÚ. Je medzivládnou konferenciou na najvyššej úrovni v rámci politickej spolupráce.
Od svojho počiatku (1974) má 4 úlohy - právomoci:
a) je miestom slobodnej a neformálnej výmeny názorov medzi predstaviteľmi členských
štátov.
b) môže rokovať o záležitostiach spadajúcich do komunitárnej právomoci, o otázkach
politickej spolupráce, aj o otázkach spoločného záujmu.
c) môže vydávať všeobecné rozhodnutia k rozvoju ESS
d) môže fungovať ako odvolacia inštancia pre otázky, pri ktorých nie je zhoda v nižších
stupňoch.
Ďalej dáva Rade EÚ smernice a príkazy, ktoré sa nestávajú platným právom, ale musia sa tam
na návrh EK previesť. Dáva stanoviská Eur. parlamentu, HSV a Výboru regiónov.
Zloženie - schádza sa v zložení hláv štátov alebo predsedov vlád, členom je aj predseda EK.
Pomáhajú im ministri zahraničných vecí členských štátov a prípadne ďalší členovia EK.
ER sa schádza najmenej dvakrát ročne. Výsledkom môže byť deklarácia o problémoch a ich
riešení. Rokovania ER pripravujú ministri ZV za spolupráce stálych členských štátov v Rade.
ER podáva písomnú ročnú správu o pokroku v EÚ.

28. Zloženie a systém volieb do Európskeho parlamentu
Európsky parlament je zastupiteľský zbor "ľudu štátov združených v ESS", ktorý má hájiť
záujmy národov členských štátov v EÚ. Nie je klasickým zákonodarným orgánom, ale
približuje sa k tomu.
Zloženie - má 732 poslancov, pričom počet mandátov rešpektuje počet obyvateľov členského
štátu pričom sa posilňuje postavenie menších členských štátov. Najviac mandátov má GER -
99, FRA a GBR má 87. Zvýhodnenie malých štátov sa prejavuje v neadekvátnosti a
nerovnosti počtu obyvateľov na jedného poslanca.
Voľby - poslanci sú volení vo všeobecných a priamych voľbách občanmi EÚ v každom
členskom štáte podľa jeho vlastných volebných pravidiel, ale v rovnakých dňoch pre celú EÚ.
Pripravuje sa ale jednotný volebný systém, pravdepodobne na základe pomerného zastúpenia.
Od roku 1975 sa nepoužíva princíp menovania, ale princíp priamej voľby.
Súčasťou EP je sústava orgánov: predsedníctvo + 14 podpredsedov, generálny sekretariát
(administratíva), politické frakcie - kluby, sústava stálych a nestálych výborov.

29. Charakterizujte postavenie poslancov Európskeho parlamentu
Postavenie poslanca je upravené najmä v Akte o voľbách zástupcov do Zhromaždenia
priamym a všeobecným hlasovaním, ktorý však nie je všeobecným "volebným zákonom" pre
celú EÚ.
Mandát poslanca trvá 5 rokov. Končí uplynutím doby, demisiou alebo smrťou. Je zlučiteľný
sa mandátom poslanca parlamentu členského štátu (len 8% poslancov je aj členom národného
parlamentu). Mandát je nezlučiteľný s členstvom v EK, ESD, s pracovným pomerom v
orgánoch EÚ a s členstvom vo vláde čl. štátu. Privilégiá poslancov sú upravené v Protokole o
privilégiách a imunitách ES. Poslanec používa výsadu nezodpovednosti za svoje názory alebo
hlasovanie pri výkone svojho mandátu v rozsahu poslaneckej imunity práva členského štátu,
nemožnosť trestného stíhania v ostatných členských štátoch, odmena podľa predpisov
členských štátov (nerovnosť platov, napr. ITA:ESP = 4:1). Úroveň imunít je teda rôzna pre
rôznych poslancov.

30. Vymenujte a charakterizujte sústavu orgánov Európskeho parlamentu
Sústavu orgánov tvorí predseda a predsedníctvo, Úrad a Rozšírený úrad. Predseda je volený
EP. EP volí aj 14 podpredsedov, ktorí spolu s predsedom tvoria predsedníctvo. EP volí aj 5
kvestorov s poradným hlasom. Predsedníctvo a 5 kvestorov tvoria Úrad EP. Rozšírený úrad

12

EP je tvorený Úradom EP a predsedami politických klubov. Rozhoduje o
vnútroorganizačných otázkach EP a o vzťahoch k iným orgánom ES.
Sekretariát zabezpečuje administratívnu činnosť. Na čele je generálny tajomník. Má asi 3500
byrokratov.
Výbory sú stále (20), dočasné a zvláštne. Každý poslanec je členom aspoň jedného a
náhradníkom iného výboru. K stálym výborom patrí napr. výbor pre rybolov,
poľnohospodárstvo, potraviny, rozpočet, energiu, priemysel, výskum a technológie.
Poslanecké kluby - oficiálne uznaných je 8 - sú zastúpené v jednotlivých výboroch EP, majú
právo zastúpenia v jednotlivých výboroch, právo v stanovenom čase k príhovoru v EP, právo
rôznych iniciatív. Sú tieto kluby: Strana európskych socialistov, Európska ľudová strana,
Európska liberálna a demokratická strana, Jednotná európska ľavica, Forza Europa, Európska
demokratická aliancia, Zelení, európska radikálna aliancia, Európa národov, nezávislí.

31. Uznanie politického klubu Európskeho parlamentu a jeho práva
Požiadavka pre oficiálne uznanie klubu je, že sa k nemu musí hlásiť aspoň 23 poslancov, ak
ide o štátnych príslušníkov jedného čl. štátu, 18 poslancov, ak ide o štátnych príslušníkov z
dvoch čl. štátov, 12 poslancov, ak ide o príslušnosť k trom a viacerým štátom EÚ. Zoznam
politických klubov je uvedený v otázke 32.
Poslanecké kluby majú právo zastúpenia v jednotlivých výboroch, právo v stanovenom čase
predniesť svoju reč v pléne EP, právo rôznych iniciatív, napr. interpelácie.

32. Mechanizmus zasadania Európskeho parlamentu
Je upravený v článku 195 a 196 Zmluvy o ES, v Akte a v Rokovacom poriadku EP.
EP má povinnosť riadne zasadať minimálne jedenkrát ročne bez zvolania počínajúc druhým
utorkom v marci v Strassbourgu. Je povinný sa tiež stretnúť prvý utorok mesiaca
nasledujúceho po uplynutí lehoty jedného mesiaca od volieb. Môže sa tiež schádzať k
mimoriadnemu zasadnutiu na žiadosť väčšiny poslancov alebo žiadosť Rady alebo EK. EP
zasadá v pléne 12 týždňov ročne (1 týždeň za mesiac okrem augusta). Tieto schôdzky sa ďalej
delia na jednotlivé jednania. Program zasadania pripravuje Rozšírený úrad. EP je
uznášaniaschopný, ak je prítomná 1/3 všetkých poslancov. Uznesenie sa prijíma absolútnou
väčšinou hlasov prítomných. Zasadania sú verejné. Dva týždne v mesiaci sú venované
jednaniam vo výboroch EP, jeden týždeň v politických kluboch.

33. Kontrolná právomoc Európskeho parlamentu
Najzákladnejšia funkcia EP. Je podobná parlamentom členských štátov. EP prejednáva správy
o činnosti iných orgánov EÚ: výročnú správu EK, správu o výsledkoch aktivít ER, iné rôzne
správy EK, správu EÚB a správu EMI.
Prejednáva programy činnosti ostatných orgánov EÚ: program činnosti EK, predsednícky
program Rady EÚ.
EP má právo klásť písomné alebo ústne otázky EK aj Rade EÚ k zodpovednosti, ktorých sa
Rada zaviazala rezolúciou, lebo EP podľa primárneho práva nemá kontrolnú právomoc voči
Rade. Rada sa tak dobrovoľne podriadila kontrole zo strane EP.
EP má právo ustanoviť dočasný vyšetrovací výbor 15 členov na doby 9 mesiacov na
prešetrenie petícií občanov, správ ombudsmana, nesprávnosti pri implementácii práva EÚ.
Zloženie EK schvaľuje EP, vyslovuje tiež súhlas s kandidátom na predsedu EK. Má právo
vysloviť nedôveru EK. Hlasovanie môže byť až tri dni po takomto návrhu, je verejné a je
potrebná 2/3 väčšina odovzdaných hlasov pri nadpolovičnej väčšine prítomných všetkých
poslancov.
EP môže podať žalobu o neplatnosť a žalobu pre nečinnosť prostredníctvom ESD. Tým je EP
aktívne legitimovaný ma ochranu svojich práv prostredníctvom ESD.

13

34. Legislatívna právomoc Európskeho parlamentu
EP nemá vlastnú iniciatívnu právomoc. Môže však požiadať EK, aby Rade predložila návrh
komunitárneho aktu. Postupy legislatívneho procesu, ktoré sa rozšírili prijatím Zmluvy e EÚ:
a) konzultačný postup - povinné a fakultatívne konzultácie. Pri povinných vydáva EP
stanovisko. Povinnosť konzultácie obsahuje povinnosť žiadať o konzultáciu a povinnosť
čakať na stanovisko EP. Ide najmä o problém vonkajších zmlúv okrem asociačných a
niektorých obchodných.
b) kooperačný postup - založený JEA, zahrňuje EP do rozhodovacieho procesu, bez
priznania formálneho práva spolurozhodovacieho. Používa sa najmä v spoločnej dopravnej
politike, odbornom vzdelávaní, životnom prostredí, pri zákaze diskriminácie na základe št.
príslušnosti, pri Európskom sociálnom fonde a pracovnom práve, veľké siete, aspekty
menovej únie, výskum, technológia, rozvojová spolupráca
c) spolurozhodovací postup - zaradený ZoEÚ a uplatňuje sa iba v troch kategóriách
prípadov. EP sa tak stal orgánom s normotvornou právomocou.
Rozpočtová právomoc EP je právomocou vyjadrovať sa k rozpočtu EÚ. Je to najsilnejší
nástroj na presadzovanie záujmov. EP navrhuje zmeny u povinných výdavkov (60%
rozpočtu), má právo zmien u nepovinných výdavkov na základe 3/5 väčšiny pri prítomnej
absolútnej väčšine. 2/3 môžu zamietnuť návrh rozpočtu a žiadať nový návrh.

35. Základná charakteristika Rady Európskej únie
Je to hlavný rozhodovací orgán. Je kolektívnym nepermanentným legislatívnym orgánom EÚ,
ktorý zastupuje záujmy členských štátov EÚ v rámci európskej integrácie. Sídlo má v Bruseli.
Zasadnutia v apríli, júni a októbri sa konajú v Luxemburgu.
Právna úprava je obsiahnutá v čl.145 a nasl. ZoES. Podľa zmluvy o ESUO je legislatívnym
orgánom EK, k aktom ktorej je potrebný v niektorých prípadoch súhlas Rady. Tým sa Rada
líši od EK, ktorej poslaním je hájiť záujmy integrácie.
Názov Rada EÚ vznikol od prijatia Maastrichtskej zmluvy a následkom rozhodnutia Rady o
zmene názvu.

36. Právna úprava Rady Európskej únie
Je obsiahnutá najmä v čl.145 a nasl. ZoES, v Zmluve o vytvorení spoločnej Rady a spoločnej
Komisie európskych spoločenstiev (Zlučovacia zmluva, Zmluva o fúzií, 1965 prijatá v
Bruseli) a v Rokovacom poriadku, prijatom ako rozhodnutie Rady z roku 1993.
37. Zloženie Rady Európskej únie
REÚ je kolegiálny orgán zástupcov vlád členských štátov, pričom každý členský štát deleguje
jedného člena svojej vlády. V súčasnosti má Rada 15 členov. Zasadá v zložení ministrov
zahraničných vecí a ak sú prejednávané rezortné záležitosti, zasadá v zložení príslušných
rezortných ministrov, prípadne je každý štát zastúpený viacerými zástupcami:
a) ministrami zahraničných vecí s príslušnými rezortnými ministrami (tzv.jumbo-
zasadania)
b) ekonomickými ministrami (hospodárske a finančné otázky, tzv. Rada ECO-FIN)
c) hlavami štátov alebo šéfmi vlád, ak to Zmluva o EÚ výslovne predpisuje
Vo výnimočných prípadoch môže byť vláda zastúpená vysokým úradníkom alebo stálym
zástupcom v Rade v prípade absencie ministra.
Federálne členské štáty môžu delegovať aj regionálnych ministrov, ak sa rokuje o otázkach
príslušného regiónu. Presadili si to najmä nemecké Länder.

38. Základné orgány Rady Európskej únie
Predsedníctvo - vykonáva ho zástupca členského štátu na princípe rotácie po dobu 6

14

mesiacov. Radu zvoláva predseda podľa potrieb, z vlastnej iniciatívy, alebo na návrh člena
Rady alebo EK. Od 1.1.2000 malo predsedníctvo POR, od 1.7.2000 FRA a od 1.1.2001 SWE.
Generálny sekretariát vrátane vlastnej právnej služby je samostatným orgánom Rady. Je úplne
nezávislý. Na čele stojí generálny tajomník pričom o ňom, jeho zástupcovi a o organizácií
sekretariátu rozhoduje Rada.
COREPER (Výbor stálych zástupcov). Je poverený prípravou práce Rady. Je zložený z
veľvyslancov - vedúcich misií členských štátov akreditovaných v EÚ. Stále misie 1) zaisťujú
trvalý kontakt medzi EK a členskými štátmi, 2) koordinujú práce svojich správnych orgánov,
3) vedú trvalý dialóg medzi sebou, 4) kontrolujú prácu expertných skupín v REÚ. COREPER
vykonáva úlohy, ktoré mu REÚ zverí. Návrhy právnych aktov rozdeľuje do 2 skupín:
1) akty, pri ktorých je úplná zhoda v COREPER a tieto sú Radu schvaľované bez rozpravy
2) akty, kde nebola dosiahnutá zhoda, a preto sú diskutované v REÚ.
COREPERU predsedá zástupca členského štátu, ktorý predsedá Rade. Zasadá osobitne pre
otázky technické (COREPER I) a politické (COREPER II).
Špecializované výbory - osobitný výbor GATT, osobitný výbor pre poľnohospodárstvo, stály
výbor pre zamestnanosť, stály výbor pre VTR, výbor pre energetiku, výbor pre školstvo,
výbor pre dohody o spolupráci s tretími štátmi.

39. Spôsob rozhodovania v Rade Európskej únie
REÚ rokuje zásadne ústne. V prípade nutnosti je možnosť písomného hlasovania, ak s tým
členovia súhlasia. EK sa zúčastní rokovania Rady, ak REÚ rokuje o jej návrhu. Rada je
uznášaniaschopná, ak je prítomná polovica zástupcov štátov reprezentovaných ministrami.
Sú 4 možné spôsoby hlasovania, ktoré je špecifické oproti MPV:
a) jednoduchá väčšina - obmedzený okruh prípadov. Je bez určenia kvóra, ale mala by byť
prítomnosť absolútnej väčšiny.
b) jednohlasne - v prípadoch kváziústavných otázok, harmonizácie politík, daní, voľného
pohybu osôb, kultúry, odmietnutia návrhu EK alebo postoja EP, výnimiek zo zmlúv,
hospodárskej a soc. súdržnosti, priemyslu. Platí zásada, že zdržanie sa neznamená hlas proti.
c) dvojtretinová väčšina - najužší okruh prípadov
d) kvalifikovaná väčšina - 62 hlasov z 87 tak, aby súhlasilo najmenej 8 z 15 štátov, čím sa
zabraňuje výhode tzv. veľkých štátov. Ak nejde o návrh EK, vyžaduje sa 62 hlasov z 10
štátov.
V prípadoch c) a d) sa použije tzv. vážené hlasovanie na základe demografických,
ekonomických a politických kritérií tak, aby nevznikla v prípade c) blokačná menšina 26
hlasov. Väčšinovým hlasovaním sa však postupne nahradzuje jednomyseľné z dôvodu
problémov pri dosahovaní jednomyseľnosti.

40. Právomoc Rady Európskej únie - v rámci legislatívnej, politickej a tzv. vonkajších
vzťahov
Právomoci sú všeobecne vymedzené v čl.202 ZoES.
Legislatívna právomoc - REÚ má všeobecnú legislatívnu právomoc vo všetkých oblastiach,
ak nie sú zverené Komisii. Prijíma akty komunitárneho práva, zásadne na návrh EK. Riadi
politické akcie v oblastiach, ktoré spadajú pod spoločnú dohodu členských štátov (obrana,
vnútro, zahraničná politika, justícia). Prijíma nariadenia o postavení úradníkov a
zamestnancov ESS. Prijíma návrhy rozpočtu, rozhoduje o prijatí nových členských štátov,
zúčastňuje sa komunitárnych procedúr revízie Zmluvy.
Legislatívna právomoc je vykonávaná Radou samostatne alebo spolu s EP podľa
spolurozhodovacieho alebo kooperčného postupu.
Politická spolupráca - úlohou je ustanoviť postupy umožňujúce členským štátom zjednocovať
svoje politiky, posielať členským štátom doporučenia, ktoré považuje Rada za užitočné a

15

nevyhnutné, pripravovať dohody medzi členskými štátmi za účelom politickej spolupráce a
koordinácie politík. Vykonáva tiež úlohy stanovené Európskou radou.
Vonkajšie vzťahy - V prípade, ak má EÚ uzavrieť dohodu s tretím štátom, Rada poverí EK,
aby dojednala obsah dohody a vydala rozhodnutie o uzatvorení takejto dohody, ktorá má
viazať členské štáty a EÚ. Členský štát predsedajúci Rade zastupuje EÚ v oblasti spoločnej
zahraničnej a bezpečnostnej politiky, a to za pomoci generálneho tajomníka Rady EÚ, ktorý
vykonáva funkciu Vysokého zástupcu pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

41. Charakterizujte Európsku komisiu z hľadiska jej povahy, názvu a sídla
Európska komisia (EK) je permanentný, kolektívny orgán, je strážcom záujmov európskej
integrácie. Je výkonným orgánom, predobrazom budúcej európskej vlády.
Spolu so zmenou názvu Rady na REÚ, aj Komisia prijala jednostranné rozhodnutie o zmene
svojho názvu na EK (po prijatí ZoEÚ, hoci Komisiu k tomu neoprávňuje žiadna zmluva).
Sídlom EK je Brusel. Časť aparátu pracuje v Luxemburgu.
W.Hallstein, jeden z prvých komisárov, vyslovil názor, že EK je nezávislý motor, strážca a
čestný maklér ESS.
Právna úprava EK je v troch zakladajúcich zmluvách, v Zlučovacej zmluve z r.1965 a v
Rokovacom poriadku prijatom samotnou EK.

42. Zloženie Európskej komisie a menovanie jej členov
EK má v súčasnosti do novembra 30 členov, 20 členov pôvodných a 10 členov z nových
členských štátov vyberaných z osôb podľa celkových schopností, nezávislých na členskom
štáte. Členmi môžu byť iba príslušníci členských štátov. Od novembra 2004 by mala začať
fungovať nová 25 členná Komisia, v ktorej bude každý členský štát mať jedného člena.
Každý z navrhnutých musí byť prijateľný aj pre ostatné členské štáty. EK je menovaná
spoločnou dohodu vlád členských štátov. Menovaniu EK a predsedu EK predchádza súhlas
EP so zložením EK a s osobou predsedu EK. Členovia EK skladajú pri nástupe do funkcie
slávnostnú prísahu obsahujúcu:
a) negatívny záväzok nezávislosti voči vlastnému členskému štátu
b) pozitívny záväzok vystupovať zdržanlivo a čestne pod hrozbou sankcie (zbavenia
dôchodku alebo iných pôžitkov)
Nezávislosť člena EK voči členskému štátu je zaistená nemožnosťou odvolať člena EK Radou
alebo členským štátom, ako aj právom EK prijímať vlastný rokovací poriadok.

43. Funkčné obdobie Európskej komisie a koniec ich mandátu
Funkčné obdobie členov EK je 5 rokov, čím sa zabezpečuje súbeh s mandátom EP, ktorý
udeľuje na menovanie súhlas. Mandát končí:
a) individuálne - smrťou, odstúpením, odvolaním na základe rozhodnutia ESD, na žiadosť
Rady alebo EK z dôvodu straty predpokladov na výkon funkcie
b) kolektívne - uplynutím funkčného obdobia, odstúpením EK pri vyslovení nedôvery
Uvoľnené miesto môže byť znovu obsadené, ak sa Rada nerozhodne inak. V prípade
odvolania okrem závažného prehrešku pokračuje EK (člen) vo výkone až do menovania novej
EK (člena EK).
Opätovné menovanie je prípustné. Členovia EK majú výsady a imunity podľa Protokolu o
výsadách a imunitách ESS.

44. Hlavné zásady fungovania Európskej komisie
Zásadami fungovanie EK sú:
a) nezávislosť
b) permanentnosť

16

c) kolegialita
Fungovanie je upravené rokovacím poriadkom, ktorý EK prijíma nezávisle.
Ad b: EK zasadá najmenej jedenkrát týždenne
Ad c: Všetky prijaté rozhodnutia a akty sú pripočítateľné len EK ako celku a nie jednotlivým
členom. Rozhodnutie sa prijíma jednoduchou väčšinou za prítomnosti najmenej 11 členov
EK.
Zo zásady kolegiality sú dve výnimky:
1) písomné konanie - týka sa najmenej sporných otázok. Ak členovia nevznesú námietky
do stanovenej lehoty, návrh je prijatý
2) delegácia právomocí - pri príprave a výkone rozhodnutí EK deleguje právo podpisu na
jednotlivého člena EK.

45. Vysvetlite zásadu kolegiality u Európskej komisie
Všetky prijaté rozhodnutia a akty sú pripočítateľné len EK ako celku a nie jednotlivým
členom. Rozhodnutie sa prijíma jednoduchou väčšinou za prítomnosti najmenej 11 členov
EK.
Zo zásady kolegiality sú dve výnimky:
písomné konanie - týka sa najmenej sporných otázok. Ak členovia nevznesú námietky do
stanovenej lehoty, návrh je prijatý
delegácia právomocí - pri príprave a výkone rozhodnutí EK deleguje právo podpisu na
jednotlivého člena EK.
Najdôležitejšie akty pripravuje schôdza ad hoc najviac zainteresovaných členov,
najtechnickejšie otázky rieši Porada vedúcich kabinetov členov EK.

46. Charakterizujte postavenie predsedu Európskej komisie a jej aparátu
Predseda EK (v súč. Romano Prodi) stojí na čele EK, je menovaný spoločnou dohodou vlád
členských štátov po schválení EP. Riadi činnosť EK a reprezentuje EÚ navonok. Novým
predsedom by mal byť J. M. Barosso. Je členom Európskej rady. Má jedného alebo dvoch
podpredsedov menovaných EK z vlastných radov.
Aparát tvorí:
a) 24 generálnych riaditeľstiev - riaditeľstvá, oddelenia
b) 15 služieb
c) generálny sekretariát na čele s generálnym tajomníkom. Sekretariát má koordinačnú
úlohu. Má asi 15000 úradníkov, z ktorých asi 30% sú tlmočníci.
Každému členovi EK náleží časť aparátu. Každý člen EK má kabinet s aparátom, ktorý si sám
menuje.

47. Vymenujte právomoci Európskej komisie
Vyplývajú zo základnej úlohy EK, ako európskej kvázivlády, čiže orgánu presadzujúceho
právo ESS v praxi. EK má tieto právomoci:
a) kontrolná - dohľad nad dodržiavaním zakladajúcich zmlúv
b) legislatívna - iniciatívna (osobitný druh je negociačná právomoc) a samostatná
delegovaná normotvorná právomoc
c) výkonná - vydávanie individuálnych správnych aktov, druhotná normatívna právomoc
d) právomoc vo vonkajších vzťahoch - nadväzovanie vonkajších vzťahov, navrhuje Rade
takéto zmluvy, výkon 2.piliera EÚ

48. V čom spočíva kontrolná právomoc Európskej komisie a charakterizujte ju
EK je strážkyňou zmlúv, garantom spoločných záujmov členských štátov EÚ, vyjadrených v
zakladajúcich zmluvách.

17

Úlohou je dohliadať a dbať na dodržiavanie zakladajúcich zmlúv a právnych aktov ostatnými
orgánmi, členskými štátmi, občanmi a ďalšími subjektami. Za týmto účelom má EK kontrolnú
právomoc - právo na informácie od členských štátov a podnikov, ktorá sa zakladá na
povinnosti členských štátov spolupracovať vo všeobecnosti (čl.10 ZoES) a v zvláštnych
prípadoch, povinnosť podnikov i jednotlivcov podávať informácie a právo tieto informácie v
medziach ustanovených zmluvami a Radou overovať (aj na mieste).
EK každoročne vydáva výročnú správu pred zasadnutím EP.
Na aktívnu legitimáciu pred ESD má najčastejšie žalobu na nesplnenie povinností členským
štátom alebo žaloba na nečinnosť orgánov ESS.
Sankčná právomoc je Komisii priznaná všeobecne, t.j. všeobecný dohľad nad komunitárnymi
predpismi má v popise práce, a teda nemusí dokazovať právny záujem.
EK má právo ukladať pokuty a penále podnikom a súkromným osobám (napr. za porušenie
súťažných pravidiel). Tiež má právomoc prijímať ochranné opatrenia, povolenie členskému
štátu udeliť dočasnú odchýlku.

49. Legislatívna právomoc Európskej komisie
EK má dva druhy legislatívnej právomoci:
a) iniciatívna právomoc
b) samostatná delegovaná normotvorná právomoc
Ad a: Spočíva v monopole predkladať návrhy komunitárnych právnych aktov Rade EÚ, ako
aj pripomienky a stanoviská, odporúčania. Patrí sem aj negociačná právomoc vo vonkajších
vzťahoch. EK v medziach poverenia Radou dojednáva obsah vonkajších zmlúv EÚ s tretími
štátmi.
Rada EÚ prijíma právne akty zásadne na návrh EK. Sú aj výnimky, keď Rada rozhoduje bez
návrhu EK (čl.49 ZoEÚ, čl.80/2 ZoES).
Ad b: Využíva sa v obmedzených prípadoch, napr. záležitosti colnej únie a hospodárskej
súťaže (blokové výnimky).

50. Akým spôsobom realizuje Európska komisia svoje výkonné právomoci
Výkonné právomoci EK realizuje priamo na základe zmlúv, alebo má právomoci udelené
Radou za účelom vykonania právnych aktov prijatých Radou. Čiže Rada príjme základné
pravidlo a EK k nemu vydá vykonávací predpis vrátane ustanovení o sankciách (penále,
pokuty...).
Realizácia právomocí:
a) vydávaním individuálnych právnych aktov (rozhodnutia, najmä v súťažných a
obchodných veciach)
b) na základe tzv. druhotnej normatívnej právomoci, keď EK vydáva sekundárne
nariadenia či smernice k vykonaniu primárnych aktov Rady. Účasť výborov - poradný
(poradné stanoviská), legislatívny (dozor nad dodržiavaním ustanovení), gesčné (zriaďované
k rozhodnutiam o poľnoh. trhu).
Súčasťou výkonných právomocí sú aj tzv. gesčné právomoci - EK zaisťuje správu svojho
aparátu, zmluvne zabezpečuje dodávky a služby pre svoju činnosť, spravuje rozpočet EÚ
podľa finančných nariadení.

Okruh 3: SÚDNICTVO A PRÁVNA OCHRANA

51. Vymenujte normy, v ktorých sa nachádza právna úprava Európskeho súdneho dvora
Zmluva o ES - čl. 220 - 245
Zmluva o EURATOM - čl.136 - 160
Zmluva o ESUO - čl. 31 - 45

18

Jednotný európsky akt, ktorým bol založený Súd prvého stupňa. Zaviedla sa tak dvojinštančná
sústava európskych súdov.
Zmluva o EÚ, najmä článok 46 o obmedzení právomocí súdu.
Protokoly a štatúty súdu, ktoré tvoria prílohu každej z troch zakladajúcich zmlúv.
Zlučovacia zmluva o spoločných orgánoch európskych spoločenstiev z roku 1957 spája tri do
tej doby samostatne existujúce súdy ESS do jedného súdu.
Procesný poriadok (1991), Kancelársky poriadok z roku 1982.

52. Charakterizujte Európsky súdny dvor z hľadiska jeho zloženia
ESD má 25 sudcov, ktorým pomáha 9 generálnych advokátov.
Sudcovia sú menovaní spoločnou dohodou vlád členských štátov na 6 rokov. Podmienkou
pritom nie je štátna príslušnosť členského štátu. V praxi však je každý štát zastúpený svojím
štátnym príslušníkom, aby mohol byť braný do úvahy jeho právny systém. Sudcovia a
generálni advokáti sú vyberaní z osôb nezávislých a spĺňajúcich národné požiadavky na
najvyššie súdne funkcie alebo sú uznávanými znalcami práva.
Výkon funkcie končí uplynutím 6 rokov, smrťou alebo demisiou. Sú neodvolateľní, majú
imunitu (nemožnosť trestného stíhania).
Nemôžu vykonávať iné povolanie (platené či neplatené), zastávať politickú alebo správnu
funkciu, musia byť nestranní. Nesmú rozhodovať vo veciach, v ktorých predtým boli
úradníkmi, poradcami...
Predseda je volený sudcami na 3 roky, môže byť znovuzvolený.
Generálni advokáti verejne predkladajú nestranne a nezávisle odôvodnené závery k veciam
predloženým Súdu, a tak mu pomáhajú pri plnení jeho úloh.
Každý sudca a generálny advokát má k dispozícii 3 referentov - kvalifikovaných právnikov
rovnakej národnosti, títo však nie sú členmi ESD.

53. Výber, menovanie a požiadavky na sudcov Európskeho súdneho dvora
Sudcovia a generálni advokáti sú vyberaní z osôb poskytujúcich záruku úplnej nezávislosti, a
ktoré spĺňajú všetky požiadavky kladené v ich krajine na výkon najvyšších súdnych funkcií,
alebo sú uznávanými znalcami práva.
Sú vyžadované všeobecné schopnosti (na rozdiel od MSD, kde sa vyžadujú znalosti
medzinárodného práva).
Výkon funkcie končí uplynutím obdobia, smrťou, demisiou. Imunita môže byť zrušená
Súdom zasadajúcim v pléne.
Sudcovia sa nesmú zúčastňovať na veciach, v ktorej boli už skôr angažovaní ako úradníci,
poradcovia alebo advokáti jednej zo strán v spore, alebo o ktorej už skôr rozhodovali ako
členovia tribunálu Komisie alebo z iného dôvodu.
Zásada nestrannosti zakazuje menovanie sudcov ad hoc stranami, ako je to pri MSD.

54. Úloha generálnych advokátov Európskeho súdneho dvora
Úlohou generálnych advokátov je predkladať nestranne a nezávisle odôvodnené závery k
veciam predloženým Súdu, a tak mu pomáhať pri plnení jeho úloh.
Generálny advokát musí skúmať veci zo všetkých právnych aspektov, zatiaľ čo Súd často
skúma iba otázky, ktoré sú mu predložené v priebehu procesu. Vylučuje sa tým povrchnosť.
Závery generálnych advokátov sú vnútorne jednotnejšie, lebo ich vypracúvala jedna osoba,
zatiaľ čo rozhodnutie ESD predstavuje kompromis kolektívu.
Generálni advokáti majú tiež konzultačnú právomoc. Súd si môže vyžiadať ich stanovisko.
Uplatňuje sa najmä pri vydaní kontumačného rozhodnutia. Stanoviská generálnych advokátov
sú potrebné i pri posudzovaní návrhov medzinárodných zmlúv ESS s tretími štátmi alebo
medzinárodnými organizáciami.

19

55. Dve základné formy rozhodovania Európskeho súdneho dvora - charakteristika
a) v pléne - len ak stranou v spore je členský štát alebo orgán EÚ a o konanie v pléne
požiada. Inak zasadá v senátoch
b) v senátoch - existujú 2 senáty po 3 sudcoch, 2 senáty po 4 sudcoch, 1 senát zo 6 sudcov
a 1 senát zo 8 sudcov.
Žiaden senát nie je špecializovaný na žiadnu oblasť. Predsedovia senátu sú každý rok
menovaní plénom Súdu na základe ročnej rotácie.
Po doručení návrhu na začatie konania je každá vec pridelená jednému senátu po správnej
porade Súdu. Súd sám stanovuje kritériá na prideľovanie káuz.



56. Kancelár Európskeho súdneho dvora - menovanie, resp. jeho voľba a právomoci
Kancelár ESD je volený tajným hlasovaním sudcov a generálnych advokátov na dobu 6 rokov
obnoviteľne.
Kancelár vykonáva pod dohľadom predsedu Súdu 2 základné právomoci:
- Je zodpovedný za procesné záležitosti (registrácia písomnosti, overovanie,
doručovanie, oznamovanie, organizácia konania, úradná publikácia, správa aktov a archívu).
- Je vedúcim správy ESD, teda riadi personálne záležitosti, služby ESD a prípravu a
výkon rozpočtu. Je zodpovedný za vydávanie Zbierky rozhodnutí Súdu a Súdu prvého stupňa,
ktoré sú jediným oficiálnym textom rozhodnutí - publikačný nástroj ESD (SPS).

57. Charakterizujte účel zriadenia Súdu prvého stupňa a jeho zloženie
SPS je pričlenený k ESD. Bol zriadený za účelom odľahčenia ESD od prípadov právne
jednoduchších alebo administratívne či ekonomicko-analyticky náročnejších. Týka sa to
najmä konaní o pracovnoprávnych a obdobných nárokoch, ktorých je veľké kvantum.
Právna úprava: ZoES, ZoEURATOM, ZoESUO, rozhodnutie Rady 88/591, Rokovací
poriadok, Procesný poriadok, Kancelársky poriadok. Zriadený bol JEA-om.
Sídlo má v Luxemburgu.
Skladá sa z 15 členov menovaných spoločnou dohodou vlád na dobu 6 rokov. Sú vyberaní z
osôb nezávislých, spôsobilých na výkon sudcovskej činnosti. Podobne ako ESD i SPS má
počet sudcov upravený na základe nariadenia REÚ, čo sa využíva v prípade rozšírenia počtu
členov v EÚ. Členovia SPS sú menovaní obnoviteľne, po 3 rokoch sa čiastočne mení
zloženie.
Funkcia generálnych advokátov SPS neexistuje, ich funkciu plní jeden zo sudcov, ak je to
potrebné.
Členovia SPS volia zo svojho stredu na 3 roky obnoviteľne predsedu SPS.

58. Dve základné formy (spôsoby) rozhodovania Súdu prvého stupňa - charakteristika
SPS zásadne zasadá v senátoch, výnimočne v prípadoch podľa Rokovacieho poriadku i v
pléne. Môže rozhodovať aj vo väčšom ako obvyklom počte v oboch formách, ak to vyžadujú
okolnosti (napr. veci, ktoré sa už pred SPS objavili).
Senáty sú zložené z 3 alebo 5 sudcov. Zloženie upravuje rokovací poriadok, ako aj
prideľovanie prípadov. Rokovací poriadok prijíma SPS po dohode s ESD s jednomyseľným
súhlasom REÚ.
Kancelár má funkcie súdne a správne. Je menovaný SPS, ktorý určí jeho postavenie, riadi sa
rovnakými poriadkami ako kancelár ESD.
Služobné útvary ESD využíva aj SPS, najmä na tlmočnícku a dokumentačnú službu. Konanie
pred SPS sa riadi rokovacím poriadkom, ktorého väčšina procesných pravidiel je totožná s

20

pravidlami ESD.

59. Právomoc Súdu prvého stupňa
Určuje ich Rada EÚ jednomyseľným rozhodnutím na žiadosť ESD a po konzultáciach EP a
EK. SPS rozhoduje v taxatívne stanovených prípadoch. Ak nie je výslovne daná právomoc
SPS, je príslušný rozhodovať ESD.
SPS rozhoduje o žalobách FO a PO za nečinnosť, neplatnosť a náhradu škody podľa 3
komunitárnych zmlúv, vrátane žalôb založených na rozhodcovských doložkách, žalôb proti
obchodno-ochranným opatreniam.
Ďalej rozhoduje o záležitostiach dotýkajúcich sa výroby ocele a ťažby uhlia, ak je to upravené
v ZoESUO.
Rozhoduje aj o procesnoprávnych záležitostiach ZC-ov EÚ a o žalobách na neplatnosť aktov
EÚ v oblasti hospodárskej súťaže.

60. Charakterizujte vzťah Európskeho súdneho dvora a Súdu prvého stupňa
Názory sa prikláňajú k tomu, že SPS je samostatným súdom a nie súčasťou ESD.
SPS má samostatné právomoci, i keď tieto nie sú stanovené primárnym komunitárnym
právom. Právomoci určuje Rada EÚ na návrh ESD, konzultovaný s EP a EK. Členské štáty
túto právomoc Rade delegovali. Veci výslovne neuvedené medzi právomocami SPS spadajú
automaticky pod ESD.
SPS sa riadi rovnakými ustanoveniami práva ako ESD, pokiaľ nie je stanovené inak.
Najdôležitejšia sekundárna úprava postavenia SPS je obsiahnutá v časti IV. Štatútu ESD.
ESD je odvolacím súdom proti rozhodnutiam SPS z dôvodov právnych, hlavne teda za
nepríslušnosť, porušenie práv či procesné nedostatky. Môžu ho podať strany sporu, členské
štáty, orgány ESS, iní účastníci, ktorých sa rozhodnutie bezprostredne dotýka. Odvolanie však
nemá odkladný účinok.
Svoj procesný poriadok prijíma SPS po dohode s ESD. Ak je návrh podaný na nepríslušný
súd, automaticky si ho medzi sebou vymenia. Ak sa ESD prehlási za nepríslušný, SPS už tak
urobiť nemôže.
SPS či ESD môže prerušiť konanie až do rozhodnutia druhého súdu v obdobnej veci
(predchádzanie rozporom v judikatúre).
Oba súdy sídlia v jednej budove. Využívajú spoločné služby (knižnica, preklady, rešerše)
podľa dohody predsedu ESD a predsedu SPS. SPS má vlastného kancelára, ktorého
postavenie upravuje nezávisle, čím je daná istá miera autonómie SPS.

61. Predmet a cieľ konania pred Európskym súdnym dvorom
Zmyslom súdneho systému je dodržiavanie právneho poriadku Spoločenstva ako základnej
podmienky existencie Spoločenstva. Súdny systém je i záruka integrácie ESS. Jednotné
používanie a dodržiavanie práva je významným nástrojom integrácie, pričom svojou
judikatúrou dotvára právo a dáva mu precíznejšiu podobu.
Konanie môže byť:
a) o priamych žalobách
b) o predbežných otázkach - interpretácia aktu EÚ...
Predmetom môže byť porušenie zmluvy členským štátom, neplatnosť právneho aktu EÚ,
nečinnosť orgánu EÚ, pracovnoprávne a obdobné nároky, náhrada škody.
Cieľom je dodržiavanie povinností vyplývajúcich zo zmluvy členským štátom a zabránenie
štátu v proti právnom konaní, dosiahnutie neplatnosti právneho aktu, prinútenie inštitúciu
urobiť to, čo má urobiť podľa práva, rozhodnutie o správnosti opatrenia, rozhodnutie o nároku
poškodeného subjektu na náhradu škody.

21

62. Európsky súdny dvor - podstata a význam žaloby na neplatnosť
Žaloba má zásadný význam pre európske právo. Umožňuje zabezpečiť aby sekundárne právo
bolo v súlade so zakladajúcimi zmluvami a inými prameňmi primárneho práva.
Zaručuje riadnu implementáciu sekundárnych prameňov práva a ich súlad s primárnym
právom. Je nástrojom najmä adresátov sekundárnych právnych noriem vo vzťahu k EK, a tak
predstavuje určitú protiváhu žaloby z porušenia Zmluvy.
Predstavuje záruku účinnej právnej ochrany. Sleduje odstránenie protiprávneho aktu
vydaného orgánom ESS. Nemožno ňou žiadať náhradu škody, ani nemá charakter žaloby na
plnenie.
Žaloby z pracovnoprávnych a služobných pomerov sú k žalobe na neplatnosť v pomere
špeciality.

63. Príslušnosť pre žaloby na neplatnosť
Vecná príslušnosť je rozdelená medzi SPS a ESD.
Žaloby podané PO a FO prerokúva SPS.
Žaloby proti antidumpingovým a antisubvenčným opatreniam prerokúva od 15.3.1994 tiež
SPS.
ESD je príslušný pre žaloby podané tzv. privilegovanými žalobcami, t.j. členskými štátmi a
orgánmi ESS.

64. Privilegovaní a neprivilegovaní žalobcovia v rámci žaloby na neplatnosť
Privilegovanými žalobcami sú členské štáty, EK a REÚ. Členské štáty sú aktívne
legitimované len ako subjekty MPV, čiže nie územné celky jedného členského štátu ako napr.
provincie, obce a pod. Tieto nemajú žalobné právo. Ani iné osoby verejného práva nemajú
žalobné oprávnenie. Maastrichtská zmluva priznala žalobné právo aj Európskej banke.
Výnimočne má žalobné právo aj EP, a to na základe prípadov Parlament vs. Rada z r. 1987 a
1988, čím ESD revidoval stanovisko voči príslušnosti EP.
Neprivilegovanými žalobcami sú FO a PO, ktoré sa za splnenia určitých podmienok môžu
tiež dovolávať určenia neplatnosti právneho aktu orgánu ESS. Patria sem aj podniky,
združenia podnikov, odbory, obce, územné celky a iné PO. V prípade žalôb proti aktu EÚB
môžu byť žalobcami predovšetkým národné banky členských štátov.
U FO nerozhoduje štátne občianstvo či bydlisko. Môže ísť aj FO tretích nečlenských štátov.
Či PO je príslušná a má právnu subjektivitu, rozhoduje európske primárne alebo vnútroštátne
právo alebo MPV alebo právo tretích štátov.

65. Lehota k žalobe na neplatnosť
Lehota je 2 mesiace. Ide o lehotu hmotného práva, má prekluzívnu povahu.
Na základe procesných predpisov ju možno predĺžiť z dôvodu vzdialenosti žalobcu k súdu o
dodatočnú procesnú lehotu upravenú pre jednotlivé členské štáty zvláštnym rozhodnutím.
Lehota začína oznámením dotknutého aktu žalobcovi a v prípade neexistencie takéhoto
oznámenia okamžikom, keď sa o právnom akte žalobca dozvedel.
V prípadoch neprivilegovaných žalobcov podľa ZoESUO lehota začína plynúť doručením
rozhodnutia súkromnej osobe, zverejnením všeobecne záväzného rozhodnutia alebo jeho
doručením, prípadne uverejnením alebo oznámením.

66. Podstata a význam žaloby na nečinnosť
Žaloba na nečinnosť je považovaná za doplnok k žalobe na neplatnosť. Obe sú špecifickým
vyjadrením porušenia Zmluvy orgánu Spoločenstva.
Porušiť Zmluvu možno totiž i nečinnosťou, ktorá je v rozpore s ustanovením Zmluvy, z
ktorého vyplýva povinnosť konať. Ide teda o omisívne porušenie Zmluvy, omisiu alebo

22

opomenutie.
Význam spočíva v úzkej súvislosti k žalobe na neplatnosť. Na rozdiel od žaloby na
neplatnosť, ktorá smeruje ku konštitutívnemu rozhodnutiu, je žaloba na nečinnosť iba
určovaciou žalobou, teda na zistenie porušenia Zmluvy v dôsledku opomenutia. Ide teda o
žalobu smerujúcu k deklaratórnemu rozhodnutiu.
Ale podľa Zmluvy o ESUO, ak EK nekoná vo vzťahu k návrhu dotknutej osoby viac ako dva
mesiace, považuje sa to za zamietavé rozhodnutie. Žaloba na nečinnosť potom smeruje k
zrušeniu tohto fiktívneho odmietavého rozhodnutia rozsudkom ESD a je teda určitým
poddruhom žaloby na neplatnosť. Ale podľa rímskych zmlúv vykazujú žaloby na neplatnosť a
žaloby na nečinnosť určité paralely. V každom prípade ide o problematické vymedzenie
vzájomnej hranice oboch žalôb.

67. Žalobca a žalovaný v konaní na nečinnosť
Žalobca je členský štát, orgán Spoločenstva (okrem ESD), čiže REÚ, EP, EK, EÚB, Európsky
účtovný dvor a iné hlavné orgány, čo bolo zavedené Maastrichtskou zmluvou a k tomu
vydanou judikatúrou. Ďalej sú žalobcom FO a PO, podobne ako pri žalobe na neplatnosť,
centrálne banky, komerčné banky a podniky, ktoré môžu žalovať EÚB. Príslušnosť ESD je
voči členským štátom a orgánom ESS, príslušnosť SPS je voči FO a PO.
Žalovaným je predovšetkým REÚ alebo EK, a to aj vtedy, ak určité oprávnenia delegovali
iným subjektom. Spornou je otázka žalovaného v prípade tzv. mnohostupňových právnych
aktov, u ktorých sa predpokladá súčinnosť niektorých orgánov.

68. Predmet žaloby u privilegovaných a neprivilegovaných účastníkov v konaní o žalobe na
nečinnosť
U privilegovaných žalobcov ide o porušenie Zmluvy v dôsledku nečinnosti. Ide o to, či
nečinnosť mala spočívať vo vydaní záväzných právnych aktov alebo vo vydaní nezáväzných
doporučujúcich právnych aktov (väčšina názorov sem zahŕňa obe možnosti). Toto stanovisko
je potvrdené i judikatúrou ESD. Žaloba ne nečinnosť je prípustná i vtedy, keď orgán ESS
opomenul vydať atypický právny akt.
Opomenutie však musí predstavovať porušenie Zmluvy. "Zmluva" zahŕňa celé komunitárne
právo. Predpokladom porušenia komunitárneho práva je, že z primárneho alebo sekundárneho
práva vyplýva povinnosť vydať právny akt. Podmienkou prípustnosti žaloby je, aby žalobca
dokázal existenciu povinnosti orgánu vydať právny akt, ako aj tom že ho nevydal. Inými
slovami žalobca má dôkazné bremeno.
U neprivilegovaných žalobcov je predmet užší, lebo sa vzťahuje iba na nevydanie právne
záväzných opatrení či právnych aktov. Tento právny akt mal byť adresovaný žalobcovi, čo
automaticky vylučuje nariadenia a smernice. Jediným predmetom teda môžu byť opomenuté
rozhodnutia či iné nepomenované akty obdobnej povahy.
Otázne je, do akej miery možno napadnúť nečinnosť orgánov ESS v prípadoch, že ich právne
akty by sa mali týkať tretích osôb. A tiež do akej miery výklad žalôb by mal sledovať paralelu
so žalobou na neplatnosť, ktorá pripúšťa ako žalobcu aj tretiu dotknutú osobu.

69. Právne základy konania o náhrade škody
Predmetom konania je hmotnoprávny nárok podľa čl. 288/2 Zmluvy o ES a čl. 245/2 Zmluvy
o EURATOM, resp. čl. 34 a 40 Zmluvy o ESUO. Základom týchto nárokov je mimozmluvná
zodpovednosť ESS za škodu spôsobenú jeho orgánmi alebo zamestnancami pri výkone ich
funkcií.
Možnosť žaloby je zakotvená v čl. 235 ZoES, čl. 151 ZoEURATOM a čl. 34 a 40 ZoESUO.
Predmetom konania nie sú nároky zo zmluvnej zodpovednosti ESS za škodu.
Neexistuje jednotná a zhodná úprava v zakladajúcich zmluvách. Podľa Rímskych zmlúv

23

spoločenstvá zodpovedajú za všetky svoje orgány a zamestnancov, resp. úradníkov, resp. za
škody nimi spôsobené. Podľa úpravy ZoESUO zodpovedá Spoločenstvo len za škody
spôsobené vadným rozhodnutím alebo doporučením EK. Poškodený sa môže obrátiť na súd
až vtedy, keď EK v primeranej lehote neodstráni následky svojho vadného rozhodnutia.
V ZoESUO je však obsiahnutá širšia úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú verejným
sektorom. ESS zodpovedá za škodu vzniknutú v dôsledku osobného zavinenia zamestnanca či
úradníka ESS pri výkone jeho služobných povinností.

70. Príslušnosť, žalobca a žalovaný pri konaní o náhradu škody
Pre príslušnosť európskych súdov je rozhodujúca osoba delikventa a jeho príslušnosť k ESS.
Ak sa na protiprávnom konaní podieľali i vnútroštátne orgány členských štátov a vznikla
pritom škoda, sú pre žalobu na náhradu škody, za ktorú zodpovedajú i členské štáty, príslušné
vnútroštátne súdy členských štátov.
Žalobca je FO alebo PO so sídlom v členských štátoch, ak majú podľa rozhodujúceho práva
procesnú spôsobilosť, ale i odborovo organizované profesijné zväzy, ak majú kolektívne
právo na náhradu škody. Tiež sem patria osoby z tretích štátov, ako aj subjekty verejného
práva, ako sú krajinské celky alebo samosprávne územia, nie však celé štáty. Podľa čl. 40
ZoESUO sú oprávnenými osobami len podniky a združenia podnikov.
Pokiaľ ide o žalovaných, primárne právo ich nešpecifikuje. Z judikatúry ESD vyplýva, že
žalobu je treba podať proti ESS. Za ESS potom vystupuje orgán, resp. orgány, ktorý podľa
označení žalobcu škodu spôsobil.

71. Právna úprava konania o pracovnoprávnych a obdobných nárokoch
Je upravená v čl.236 ZoES, čl.152 ZoEURATOM. Podľa nich do právomoci súdu patrí
rozhodovať o sporoch medzi Spoločenstvom, resp. ESS a jeho úradníkmi - zamestnancami na
základe podmienok určených v Služobnom poriadku a Pracovnom poriadku.
V ZoESUO táto úprava chýba.
Čl.24 Zlučovacej zmluvy stanovuje, že všetci zamestnanci a úradníci ESS podliehajú
Služobnému poriadku a Pracovnému poriadku.
Súdy teda rozhodujú spory medzi ESS a osobami, na ktorú sa tieto poriadky vzťahujú.

72. Podstata a význam konania o pracovnoprávnych a obdobných nárokoch
Úradníci a zamestnanci majú priamy právny vzťah k jednotlivým inštitúciám ESS, s ktorými
sú v služobnom alebo pracovnom pomere. Preto je výlučná právomoc európskych súdov
zaoberať sa spormi z týchto vzťahov.
Súdy z členských štátov sú z prejednávania týchto vecí vylúčené. Je to najvýznamnejšia
skupina konaní európskych súdov a tiež jeden z dôvodov zriadenia SPS.
SPS je príslušným pre všetky spory medzi ESS a osobou, na ktorú sa vzťahuje služobný
poriadok. Je príslušným pre všetky pracovné a služobné spory okrem miestnych pracovných
síl.
Žaloby v týchto veciach sú v postavení špeciálnej úpravy k žalobe na neplatnosť resp. žalobe
o náhradu škody. Žaloba na nečinnosť alebo neplatnosť nie sú v tejto oblasti použiteľné.

73. Otázka príslušnosti žalobcu a žalovaného v konaní o pracovnoprávnych a obdobných
nárokoch
Európske súdy sú príslušné pre všetky pracovnoprávne a služobnoprávne spory zamestnancov
a úradníkov ESS okrem miestnych pracovných síl.
Jediným príslušným súdom je SPS podľa rozhodnutia Rady z roku 1988. ESD rozhoduje ako
súd druhej inštancie o opravných prostriedkoch. ESD rozhoduje s konečnou platnosťou tiež
ako rozhodcovský orgán na základe rozhodcovských doložiek pracovných zmlúv a

24

personálnych štatútov rôznych zariadení a inštitúcií spojených s európskymi spoločenstvami.
Žalobcom sú predovšetkým ESS. Môžu sa domáhať nárokov žalobami voči úradníkom a
zamestnancom. V praxi sa to však rieši jednostranným právnym aktom. Napr. disciplinárne
konanie, opatrenie, rozhodnutie a pod. Žalobcom sú aj osoby, ktoré sú v pracovnoprávnych a
obdobných vzťahoch k ESS. Okrem úradníkov a zamestnancov sem patria pomocné sily,
zvláštni poradcovia, uchádzači o zamestnanie, bývalí zamestnanci a úradníci, oprávnené
osoby s nárokmi po zosnulých horeuvedených osôb. Žalobcami nie sú odborové či profesijné
zväzy, môžu byť len vedľajšími účastníkmi konania.
Žalovaným nie je ESS podľa judikatúry. Nie je to úplne jasné. Niekedy je to ZĽ, inokedy
úrad, inokedy konkrétny, ku ktorému existuje právny vzťah žalobcu.

74. Vysvetlite podstatu konania o predbežnej otázke podľa čl.234 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, čl.150 Zmluvy o založení EURATOM a čl.41 Zmluvy o založení
ESUO
Zakladajúce zmluvy obsahujú úpravu konania o predbežnej otázke v uvedených článkoch.
ZoES a ZoEURATOM sú v zásade zhodné - umožňujú, aby ESD vykladal zakladajúce
zmluvy, zaoberal sa platnosťou a výkladom sekundárneho práva a vykladal tiež štatúty
orgánov zriadených aktom Rady EÚ. V poslednej otázke je odlišnosť: ZoES pripúšťa túto
právomoc, ak tak stanovia samotné štatúty, ZoEURATOM stanovuje, že táto možnosť je
vylúčená len vtedy, ak štatút obsahuje odlišnú úpravu. Ak štatúty nemajú žiadne ustanovenie,
nie sú predmetom výkladu práva ESD.
ZoESUO umožňuje ESD výlučné rozhodovacie oprávnenia o tom, aby cestou predbežného
rozhodnutia preskúmal platnosť rozhodnutia EK a REÚ.

75. Podstata a význam konania o predbežnej otázke
Tento inštitút ako zvláštne nesporové konanie reflektuje na okolnosť, že mnohé pramene
európskeho práva sú v členských štátoch bezprostredne aplikovateľné (primárne právo, časť
sekundárneho práva). V dôsledku toho sú vnútroštátne orgány konfrontované so vzťahom
európskeho práva k vnútroštátnemu právu. ESD je povolaný k pomoci vnútroštátnym súdom,
aby tak pôsobil na jednotný výklad a aplikáciu európskeho práva v členských štátoch.
Význam konania o predbežnej otázke je aj vo význame príspevku k integrácii európskeho
právneho systému. Judikatúra ESD a SPS tak obohacuje európsky právny poriadok
významným spôsobom a rozvíja tak kodifikované právo.
V konaní o predbežnej otázke boli rozvinuté zásady prednosti európskeho práva, priamej
aplikovateľnosti a bezprostredného účinku.
Právna ochrana jednotlivca - občana je evidentná, hlavne v prípade konfliktu vnútroštátneho
práva a európskeho práva. Konanie je časťou alebo výrezom konania začatého pred
vnútroštátnym súdom, ktorý o veci s konečnou platnosťou rozhoduje. ESD je akousi medznou
inštanciou, ktorá autoritatívne rozhoduje niektoré čiastkové významné otázky. Sú to otázky
predbežné, na ktorých niekedy závisí rozhodnutie v samotnej veci.
Medzi ESD a vnútroštátnym súdom neexistuje funkčný hierarchický stav nadriadenosti a
podriadenosti. ESD má len podpornú, pomocnú povahu voči vnútroštátnemu súdu.
Podstatným znakom konania je jeho nesporová povaha - ide o nesporové konanie. Preto
nepozná strany konania vo vlastnom zmysle, ale subjekty oprávnené sa vyjadriť. Strany a
účastníci konania pred vnútroštátnym súdom, členské štáty, EK, REÚ môžu k veci zaujať
stanovisko, ktoré nemení znenie a obsah predbežných otázok. Tieto subjekty nemajú vlastnú
iniciatívu podávať návrhy ani oprávnenie žiadať výklad rozsudku.

76. Postavenie vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci konania o predbežnej
otázke

25

Dikcia zakladajúcich dokumentov hovorí, že súd členského štátu požiada ESD o rozhodnutie.
Vnútroštátny súd je ten subjekt, ktorý rozhoduje o tom, či požiadať ESD o rozhodnutie,
formulovať predbežnú otázku. Nie sú to ani orgány ESS, ani subjekty zúčastnené na
vnútroštátnom konaní, ani orgány členských štátov, ani súdy tretích štátov či medzinárodné
súdy. Pritom pojem "súd" je pojmom európskeho práva, nie vnútroštátneho.
ESD vytvoril kritériá určujúce, kto je oprávnený resp. povinný žiadať ESD o rozhodnutie v
tomto konaní. Tieto kritériá konkretizujú pojem "súd". Je to nezávislá inštitúcia kompetentná
rozhodovať spory, ktorá rozhoduje na základe zákona a nie na základe vágne stanovených
kritérií spravodlivosti (ex aequo et bono) alebo na základe dohody strán. Súd vykonáva túto
právomoc ako funkciu (úlohu) verejnej moci. Nie je podstatné, či ide o súkromnoprávny
proces, administratívny alebo trestný, ani či ide o sporové či nesporové konanie.
Patria sem aj rôzne inštitúcie, profesijné komory, rozhodcovské súdy a výbory, pokiaľ spĺňajú
tieto kritériá. Naproti tomu súkromnoprávne alebo súkromné rozhodcovské súdy nemajú
postavenie súdu, lebo im chýba predpoklad "štátnosti" súdu, t.j. funkcia verejnej moci.

77. Čo môže byť predmetom konania o predbežnej otázke
Predmetom môže byť
a) výklad zakladajúcich zmlúv,
b) platnosť a výklad aktov orgánov ESS a
c) výklad štatútov orgánov zriadených aktom Rady.
Ad c: Podľa ZoES len ak to štatút pripúšťa, podľa ZoEURATOM v zásade môže, len vtedy
nie, ak štatút obsahuje odlišnú úpravu.
ZoESUO má odlišnú úpravu - len platnosť rozhodnutí EK a REÚ.
Ad a: Pokiaľ ide o Zmluvu, predmetom výkladu je predovšetkým vlastný text Zmluvy,
vrátane jej dodatkov, príloh, protokolov, zmlúv o pristúpení, zmien.
Ad b: Právne akty orgánov Spoločenstva - orgány ESS sú EP, REÚ, EK, ESD, EÚB. Aktami
sú nariadenia, smernice a rozhodnutia, nezáväzné doporučenia a stanoviskám dohody,
prehlásenia a rozhodnutia REÚ, akty EP, zmluvy MPV zaväzujúce orgány ESS. Predmetom
nie sú rozhodnutia SPS alebo ESD.
Právne normy MPV, teda tie medzinárodné zmluvy, ktoré boli uzavreté členskými štátmi,
ktorých predmet je v kompetencii ESS, ako napr. GATT (prípad z roku 1981), ale aj tzv.
zmiešané zmluvy, ktorých zmluvnou stranou sú okrem ESS aj členské štáty. Patria sem aj
právne nezáväzné dohovory medzi ESS a EFTA.
Všeobecne právne zásady slúžia súdu ako kritérium k pomeru platnosti a k výkladu iných
noriem, ktoré tvoria predmet konania.
Nepatrí sem vnútroštátne právo, len normy komunitárneho práva.

78. Oprávnenia vnútroštátneho súdu štátu EÚ k žiadosti o predbežnej otázke
Podľa čl.234/2 ZoES môže súd členského štátu, ktorého rozhodnutie možno napadnúť
opravnými prostriedkami vnútroštátneho práva, predložiť predbežnú otázku ESD a požiadať
ho o rozhodnutie o nej. Toto právo má súd i vtedy, ak by mu to zakazovalo vnútroštátne právo
(v takom prípade má prednosť komunitárne právo). Rovnako ho nemôžu obmedzovať ani iné
ustanovenia, napr. sekundárneho komunitárneho práva, a už vôbec nie je viazaný dohodou
strán, že si neželajú posúdiť predbežnú otázku ESD. Vnútroštátny súd totiž nesmie vysloviť
neplatnosť právneho aktu komunitárneho orgánu, alebo právnej normy komunitárneho práva,
ani vychádzať z vlastnej úvahy o tejto neplatnosti. V tomto zmysle potom vnútroštátny súd aj
formuluje svoju žiadosť.

79. Povinnosti vnútroštátneho súdu požiadať Európsky súdny dvor o rozhodnutie o
predbežnej otázke

26

Podľa čl.234/3 ZoES je vnútroštátny súd členského štátu, ktorého rozhodnutie nemožno
napadnúť opravnými prostriedkami vnútroštátneho práva, povinný obrátiť sa s predbežnou
otázkou na ESD. O ktorý vnútroštátny súd ide, určuje vnútroštátny právny poriadok, ale vždy
sa to posudzuje vo väzbe na konkrétne konanie a konkrétny vnútroštátny súd, ktorý o veci
rozhoduje s konečnou platnosťou (tzv. konkrétna teória).
Do úvahy prichádzajú iba riadne opravné prostriedky. Jedna výnimka z povinnosti: teória acte
clair = v prípade úplne jasnej záležitosti, keď neexistujú rozumové pochybnosti ohľadom
platnosti a výkladu príslušného komunitárneho práva (vtedy, ak už v takej veci ESD rozhodol,
alebo už existuje konštantná judikatúra ESD, alebo aplikácia komunitárneho práva je tak
zreteľná, že neexistuje pochybnosť).

Okruh 4: INŠTITUCIONÁLNY SYSTÉM (dokončenie)

80. Základy Účtovného dvora (povaha, právna úprava a sídlo)
Povaha: Účtovný dvor je kolektívny orgán vonkajšej finančnej kontroly ESS. Nie je orgánom
justičnej či obdobnej povahy. Podľa zmluvy o EÚ patrí medzi základné orgány. Je to
nezávislý a zvrchovaný orgán.
Právna úprava sa zakladá na týchto ustanoveniach zmlúv: čl.246-248 ZoES, čl. 160a-160c
ZoEURATOM, čl.45a-45c ZoESUO. Procesné pravidlá sú dané rokovacím poriadkom. Bol
založený Bruselskou zmluvou z roku 1975 a nahradil tak Kontrolný výbor a účtovného
komisára.
Sídlo Účtovného dvora je v Luxemburgu.

81. Zloženie Účtovného dvora
Účtovný dvor sa skladá z 25 členov menovaných na 6 rokov Radou EÚ po konzultácii s EP.
Členovia sú vyberaní z členov alebo bývalých členov obdobných inštitúcií na úrovni
členských štátov. Ich nezávislosť je zabezpečená podobne ako pri sudcoch ESD.
Predseda je volený na 3 roky obnoviteľne. Reprezentuje, predsedá zasadnutiam, dohliada na
výkon rozhodnutí.
Účtovný dvor zamestnáva asi 500 ľudí. Je to kolektívny orgán, ktorý ako celok prijíma
stanoviská a správy. Každý člen je poverený špecifickými kontrolnými úlohami.

82. Právomoc Účtovného dvora
Účtovný dvor kontroluje celé finančné hospodárenie ESS. Má prezývku "finančné svedomie
ES". Najnovšie kontroluje aj výdavky na zahraničnú politiku a vnútorné veci, nakoľko ide o
výdavky z rozpočtu ESS.
Kontroluje všetky príjmy a výdavky EÚ. Kritériom kontroly Dvora je súlad s právom a
hospodárnosť. Kontroluje nielen orgány EÚ, ale aj finančné aspekty hospodárenia EÚ na
území členských štátov (napr. clá), ako aj použitie prostriedkov rozpočtu EÚ v tretích štátoch.
Za tým účelom má rozsiahle vyšetrovacie právomoci voči orgánom, FO a PO, vrátane
kontroly na mieste a úplného prístupu k dokumentom.
Dvor má dve úlohy:
1.) pomoc rozpočtovým orgánom (Rada a EP, efektívna kontrola účtov a vydávanie zistení
pre EP a REÚ o spôsobilosti účtovníctva)
2.) vydávanie stanovísk (fakultatívnej povahy na žiadosť Rady). Zistenia môže vydávať z
vlastnej iniciatívy. Vydáva tiež výročné správy, zvláštnu výročnú správu a zvláštne správy.
Stanoviská vydáva len na podnet orgánov.

83. Základná charakteristika Európskej ústrednej banky
Spolu s ústrednými bankami členských štátov tvorí Európsky systém centrálnych (ústredných)

27

bánk (ESÚB), ktorý sa stane inštitucionálnou základňou hospodárskej a menovej únie.
Vzorom bol americký Federal Reserve System a nemecká Bundesbank.
1.etapa bola etapou hospodárskej a menovej únie. Do 31.12.1993 plnil ESÚB koordinačnú
funkciu vo vzťahu k národným menovým politikám.
2.etapa - Výbor guvernérov ústredných bánk bol vystriedaný Európskym menovým inštitútom
(predchodca EÚB).
3.etapa - od 1.1.1999 EMI bol nahradený EÚB-ou.
EÚB je permanentná inštitúcia, nezávislá, zastupuje záujmy nezávislých národných
ústredných bánk, má právnu subjektivitu, napr. v majetkových vzťahoch ako iné PO. Má
samostatnú legislatívnu právomoc, výkonnú i poradnú a iniciatívnu vo vzťahu k právnym
aktom vydávaným základnými orgánmi EÚ. Podlieha kontrole ESD.
Postavenie EMI je podobné, nemôže však vydávať všeobecne záväzné právne akty, len
individuálne.
Sídlo EÚB je vo Frankfurte nad Mohanom.

84. Právna úprava Európskej ústrednej banky, resp. v ktorých normách sa nachádza
EMI - čl.9 a 117, Protokol o štatúte Európskeho menového inštitútu ako súčasť Zmluvy o EÚ,
Rokovací poriadok EMI.
EÚB - čl.8 a 105 a nasl., Protokol o štatúte ESÚB a EÚB ako súčasť Zmluvy e EÚ, rokovací
poriadok EÚB dosiaľ nevydaný.

85. Orgány Európskej ústrednej banky - základná charakteristika
EMI ako predchodca EÚB mal Radu EMI ako správcu, ktorá sa skladala z prezidenta a
guvernérov národných bánk. Prezident EMI a ostatní členovia - nezlučiteľnosť funkcií
platených i neplatených, odvolávaní len cez ESD v prípade nespĺňania kritérií alebo závažný
prehrešok. Prezident je vyberaný z uznávaných osobností v bankových a menových veciach.
Orgány EÚB s rozhodovacími právomocami: Rada EÚB, Výbor riaditeľov EÚB, v prípade
potreby i Generálna rada EÚB (tá plní funkcie spojené s prípravou na plnú účasť v ESÚB
tých členov, pre ktorých platí výnimka).
Rada EÚB sa skladá z Výboru riaditeľov EÚB a z guvernérov národných ústredných bánk.
Výbor riaditeľov EÚB sa skladá z prezidenta, viceprezidenta a 4 členov na 8 rokov.
Na hlasovaní v Rade sa uplatňuje rovnosť hlasov členov EÚB. Vážené hlasovanie sa uplatní
len v taxatívne vymedzených prípadoch a určuje sa podľa podielu na kapitálových rezervách
členských štátov.

86. Právomoc Európskej ústrednej banky
V prvom rade je to sledovanie cenovej stability a prispievanie k zdravej mene.
EÚB ďalej formuluje a vykonáva menovú politiku ESS, vrátane stanovenia úrokových
sadzieb.
Vykonáva devízové operácie v rámci systému menových kurzov.
Má v držbe a spravuje časť devízových rezerv členských štátov.
Podporuje plynulé fungovanie platobných systémov.
Prispieva k plynulému výkonu opatrení uskutočňovaných národnými úradmi pri dohľade nad
úverovými orgánmi a zabezpečovaní stability menových systémov.
EÚB plní tieto úlohy prostredníctvom vydávania nariadení a rozhodnutí, podávaním
odporúčaní, zaujímaním stanovísk, ukladaním pokút a opakovaných penále. Pritom musí
rešpektovať zásadu otvoreného trhového hospodárstva s voľnou súťažou, aby bola
podporovaná účinná alokácia kapitálových zdrojov. Priame nástroje (úverové limity, cenová
regulácia) môže uplatňovať len výnimočne. Môže však vydávať nariadenia ohľadom
stanovenia povinných minimálnych rezerv úverových inštitúcií. fungovania zúčtovacích a

28

platobných systémov v ESS či úverový dohľad.
V oblasti vnútornej menovej politiky ESS postupuje EÚB úplne nezávisle na základných
orgánoch EÚ, v prípade vonkajších menových vzťahov koná Rada EÚ po konzultácii EÚB
alebo na jej odporúčanie. REÚ rozhoduje kvalifikovanou väčšinou. REÚ môže zverovať
EÚB-e výkon dohľadu nad úverovými inštitúciami okrem poisťovní.
Výkon právomocí EÚB je pod kontrolou ESD. Možnosť žaloby na neplatnosť, žaloby na
nečinnosť, konanie o predbežnej otázke. EÚB je legitimovaná domáhať sa žalobou proti
národnej ústrednej banke u ESD plnenia jej povinností.

87. Povaha a zloženie Hospodárskeho a sociálneho výboru
Povaha: HSV je poradný orgán, ktorého vytvorenie je prejavom vôle zapojiť do vytvárania
spoločného trhu všetkých sociálnych partnerov, ktorí na tomto trhu pôsobia. Na komunitárnej
úrovni zabezpečuje zastúpenie sociálnych a hospodárskych činností rovnako, ako EP
zastupuje občanov EÚ.
Sídlo HSV je v Bruseli.
HSV sa skladá z 315 členov - predstaviteľov rôznych oblastí hospodárskeho a sociálneho
života, hlavne výrobcov, poľnohospodárov, dopravcov, zamestnancov, obchodníkov a
remeselníkov, príslušníkov slobodných povolaní a verejnosti, rozdelených podľa členských
štátov takto: FRA, ITA, GER, GBR po 24, ESP 21, BEL, GRE, NED, POR, AUT. SWE po
12, IRL, DEN, FIN po 9 a LUX 6. Členovia sú menovaní jednomyseľným rozhodnutím Rady
na 4 roky (aj opakovane). Nezastupujú štát (ako EK). Každý členský štát poskytne zoznam s
dvojnásobným počtom kandidátov, ako je jeho počet miest, Rade EÚ, ktorá sa poradí s EK a
potom menuje HSV a náhradníkov HSV.

88. Povaha, zloženie a právomoci Výboru regiónov
Povaha: VR je poradný orgán zložený zo zástupcov regionálnych a miestnych orgánov. Bol
vytvorený až Zmluvou o EÚ.
Zloženie a fungovanie sa riadi rovnakými pravidlami ako HSV. V súčasnosti VR a HSV
používajú rovnakú organizačnú štruktúru. Plenárne zasadnutia sa koná najmenej päťkrát
ročne.
Sídlom VR je Brusel. Poprvýkrát sa VR zišiel v roku 1994.
Právomoci: vydávanie stanovísk na návrh alebo z vlastnej iniciatívy, a to v rámci buď
obligatórnych alebo fakultatívnych konzultácií. VR je obligatórne konzultovaný s Radou
alebo Komisiou v prípadoch stanovených Zmluvou o ES. Ide o cezhraničnú spoluprácu,
aktivity k povzbudeniu vzdelania, kultúry, zdravotníctva, projektov, dopravných,
telekomunikačných a iných sietí, aktivity štrukturálnych fondov. K fakultatívnej konzultácii
na návrh Rady alebo Komisie dôjde vždy, keď to tieto orgány uznajú za vhodné. Pri
konzultácii HSV s REÚ (EK) je informovaný aj VR.
Je rozdielne postavenie regiónov a ich právomocí vzhľadom na ich postavenie vo vnútri
daného členského štátu (viď príklad nemeckých krajín a francúzskych regiónov).

89. Povaha, zloženie, fungovanie a právomoci Výboru zamestnanosti
Povaha: VZ je poradný orgán, zložený zo zástupcov členských štátov, vytvorený
Amsterdamskou zmluvou. Právna úprava je obsiahnutá v čl.130 Zmluvy o ES.
Zloženie: Každý členský štát a Komisia menujú dvoch členov do VZ.
Fungovanie: Pravidlá fungovania VZ stanoví Rada po konzultácii s EP. Amsterdamská
zmluva neobsahuje ustanovenie o sídle VZ.
Právomoci: vyplývajú z jeho úloh, napr. monitorovať zamestnanosť a politiky zamestnanosti
členských štátov a ES, Ďalej predkladať stanoviská na žiadosť Rady alebo Komisie, elabo z
vlastnej iniciatívy a pritom konzultovať zástupcov ZĽ-ov i ZC-ov. VZ je vytvorený v

29

súvislosti so zaradením Hlavy VIII (zamestnanosť) do Zmluvy o ES.

90. Postavenie a právomoci ombudsmana
Je to kontrolný orgán zriadený pri EP k prijímaniu a prešetreniu sťažností občanov EÚ.
Postavenie: Ombudsman je menovaný EP. Svoju funkciu vykonáva nezávisle. Pri výkone
svojich funkcií nevyžaduje ani neprijíma pokyny žiadneho orgánu alebo štátu. Po dobu
výkonu svojej funkcie nemôže vykonávať iné povolanie. Môže byť odvolaný Súdom na
žiadosť EP, ak už nespĺňa podmienky alebo sa dopustil vážneho priestupku. Jeho postavenie
upravuje EP po stanovisku EK a so súhlasom Rady kvalifikovanou väčšinou.
Právomoci: prijíma sťažnosti občanov EÚ, rovnako ako akejkoľvek inej FO alebo PO
zdržujúcej sa alebo majúcej sídlo v členskom štáte EÚ. Sťažnosť musí smerovať proti činnosti
alebo nečinnosti orgánov ES okrem ESD a SPS pri výkone ich justičných úloh. Jeho úlohou je
hlavne prešetrovať sťažnosti, t.j. konať na návrh, ale i vyšetrovať nesprávnosti z vlastnej
iniciatívy. Ak si myslí, že orgán sa dopustil chyby, obráti sa na tento orgán, ktorý musí v
lehote 3 mesiacov zaujať stanovisko. Ombudsman následne podá správu EP a dotknutému
orgánu. Sťažovateľ je tiež informovaný o výsledku šetrenia. Ombudsman musí každoročne
zostaviť správu pre EP o výsledkoch svojich šetrení.

91. Charakterizujte problematiku úradných a pracovných jazykov v EÚ
Jazykový režim je stanovený jednomyseľným rozhodnutím Rady, okrem niektorých
ustanovení rokovacieho poriadku ESD a určitých ustanovení rokovacieho poriadku EP.
Úradné jazyky - je 21 úradných a oficiálnych jazykov ESS: angličtina, nemčina, dánčina,
španielčina, francúzština, gréčtina, taliančina, holandčina, portugalčina, švédština, fínčina.
Každý občan EÚ má právo obracať sa na orgány v ktoromkoľvek z týchto jazykov a obdržať
v tomto jazyku odpoveď. Dokumenty adresované orgánmi členskému štátu alebo osobe
spadajúcej do jeho jurisdikcie sú vyhotovené v jazyku tohto štátu. Nariadenia a iné všeobecne
záväzné texty sa vyhotovujú vo všetkých 21 úradných jazykoch. Uverejňujú sa tak s tým, že
všetky majú rovnakú záväznosť. Úradný vestník vychádza v 21 jazykových verziách.
Legislatíva ESS je koncipovaná v niekoľkých jazykoch a jednotlivé jazykové verzie sú
rovnako autentické. V prípade rozdielov sa použije taký výklad, ktorý by príslušné verzie
zbližoval.
Pracovné jazyky - v orgánoch sa zásadne používa angličtina a francúzština ako jazyky
pracovné, s výnimkou ESD pracujúceho len vo francúzštine.
Komunitárny multilingvizmus predstavuje veľké zaťaženie. Náklady predstavujú 40%
réžijných nákladov EK a 60% v prípade REÚ a EP.

Okruh 5: SYSTÉM EURÓPSKEHO PRÁVA

92. Pramene komunitárneho práva
- Primárne právo, ktoré z hľadiska svojho významu a vo vzťahu k ostatným prameňom
práva je považované za "ústavné právo".
- Všeobecné právne zásady obsahujú základné právne pravidlá, spoločné pre všetky
členské štáty, tvoria súčasť pojmu právneho štátu, resp. právneho spoločenstva.
- Sekundárne právo zahŕňa právne normy vytvorené orgánmi ESS
- Súdne rozhodnutia (ESD a SPS) majú mimoriadny význam. Len niektoré z nich však
obsahujú všeobecne záväzné právne pravidlá - ide o tzv. sudcovskú tvorbu práva
- Zmluvy uzavreté ESS a členskými štátmi s tretími subjektami, najmä medzinárodné
organizácie a tretie štáty - tzv. zmluvy o pridružení.
- Právna obyčaj - pravidlá prijaté dlhodobým používaním v praxi orgánov ESS a
členských štátov

30

- Zmluvy uzavreté členskými štátmi v oblastiach spolupráce ESS resp. EÚ vrátane tzv.
nepravých rozhodnutí Rady.

93. Pramene únijného práva
Tieto pramene sa rozvíjajú dynamicky, sú predvídané Zmluvou o EÚ a rozvinuté
Amsterdamskou zmluvou. Patria k nim medzinárodné zmluvy, rozhodnutia ER, spoločné
postupy a spoločné postoje.
Členenie z hľadiska právnej sily:
a) pramene únijného primárneho práva - Zmluva o EÚ
b) pramene únijného sekundárneho práva - jednak Zmluva o EÚ, jednak právne akty
vydávané v rámci EÚ (najmä 2. a 3.pilier EÚ). Častokrát sa nachádza analógia prameňov
únijného a prameňov komunitárneho práva. Únijné právo vykazuje špecifické vlastnosti, ktoré
v porovnaní s komunitárnym právom sú značne odlišné.

94. Charakteristika primárneho práva ES
V tomto práve existujú pravidlá o tom, ktoré pramene sú prvotné, a ktoré pramene sú
sekundárne (odvodené). Primárne právo, obyčaj, všeobecné právne zásady, právne normy v
rámci EÚ, rovnako ako rozhodnutia súdov majú najvyšší stupeň právnej sily, i keď o
niektorých z nich platí, že nie sú primárnymi aktmi.
Zmluvy, ktorými šesť zakladajúcich štátov položilo základy troch ESS - ESUO, EURATOM,
EHS (svojou podstatou sú to zmluvy MPV) = zakladajúce zmluvy a ich zmeny a doplnky, ako
aj všetky ich prílohy, ako sú protokoly, prehlásenia, ktoré patria k základnému obsahu práva,
ako aj zmluvy o pristúpení jednotlivých štátov.
Základ platnosti primárneho a sekundárneho práva ESS spočíva v delegovaní výsostných
práva členských štátov. Sekundárne právo musí byť v súlade s primárnym právom. Je tu
zásada prednosti a špeciality.
Tvorba primárneho práva je upravená v ZoEÚ, vznik zmlúv sa riadi zásadami MPV.
Normotvorcami sú členské štáty, ESS a ich orgány.

95. Kategórie prameňov sekundárneho práva ES
Sú typické (nomerklatúrne) právne akty, t.j. nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania,
stanoviská. Sú zakotvené v čl. 249 ZoES.
Potom sú atypické právne akty. Ich existencia vyplýva z toho, že v Zmluvách sa nehovorí len
o právnych aktoch vymenovaných v čl. 249 ZoES, ale aj o ostatných právnych aktoch ako
napr. opatreniach, hlavných smerovaniach a pod.
Právne predpisy vydané Radou, EP a EK sú si rovné. Abstraktné, všeobecné právne predpisy
majú prednosť pred individuálnymi úpravami. Pre ich hodnotenie a zaradenie je dôležitý
obsah a predmet právnej úpravy; forma či označenie sú dôležité kvôli právnej istote. Z toho
hľadiska je dôležitý orgán, ktorý ich vydal. Predmet a obsah je potrebné posudzovať z
hľadiska adresáta. Je potrebný súlad vykonávacieho právneho aktu sekundárneho práva so
sekundárnym právnym aktom, ktorý zas musí byť v súlade s právnym aktom primárneho
práva. Taktiež platí zásada dobrej viery a prihliadania k okolnostiam prípadu.

96. Nariadenie
Nariadenie je právnym prameňom, ktorý by sa mohol označiť vnútroštátnou terminológiou
európskym zákonom. Je záväzné vo všetkých častiach a platí okamihom vstupu bezprostredne
vo všetkých členských štátoch.
Všetky orgány členského štátu, správne úrady a súdy sú povinné nariadenia aplikovať.
Nariadenie vytláča všetko vnútroštátne právo, ktoré je s ním v rozpore.
Je to všeobecne záväzný právny predpis, abstraktná množina všeobecných vzťahov,

31

neobmedzený počet adresátov.
Ak stanovuje základné princípy určitej úpravy a prenecháva ďalšej úprave konkretizáciu,
označuje sa takýto typ nariadenia ako základné nariadenie, spravidla je vydávané Radou.
Záväznosťou sa odlišuje od odporúčaní a stanovísk, záväznosťou všetkých svojich častí od
smernice. "Záväznosť" neznamená len zákaz, ale aj oprávnenia.
Bezprostredná použiteľnosť znamená najmä, že nariadenie je aplikovateľné už v dôsledku
svojej existencie, bez akejkoľvek transformácie alebo inkorporácie do národného právneho
systému.
Nariadenie má bezprostredné právne následky. Zakladá práva a povinnosti bezprostredne,
čiže tretie subjekty, vrátane vnútroštátnych súdov, sú nimi viazané.
Nariadenie nepotrebuje transformáciu do vnútroštátneho práva a ani nie je potrebné jeho
oznámenie podľa práva členského štátu. Členské štáty majú zakázané narúšať túto vlastnosť
nariadenia.
Charakteristický znak nariadenia - jeho platnosť v každom štáte - neznamená, že vyvoláva
rovnaké právne následky v každom štáte. Rovnaké právne následky vyvoláva tam, kde sú
rovnaké podmienky pre jeho aplikáciu. Ak neexistujú skutkové podstaty, nariadenie stráca
reálny význam (napr. nariadenia o rybolove pre vnútrozemské štáty).

97. Smernica
Smernica je typický právny inštitút komunitárneho práva, ktorý vo vnútroštátnych právnych
poriadkoch nemá obdobu.
Podstata spočíva v tom, že ESS vydávajú smernice s určitým obsahom úpravy, ktorý je potom
v lehote stanovenej v smernici vykonávaný členskými štátmi, pre ktoré je záväzná, a to
prostriedkami a vo formách vnútroštátneho práva.
Úprava v smernici môže byť rámcová, ale aj veľmi podrobná. AK je podrobná, členské štáty
sa obmedzia len na je prebratie a reprodukciu prostredníctvom svojich zákonov. Ak existuje v
smernici možnosť bližšej úpravy, môžu ju členské štáty stanoviť. Musia sa však rešpektovať
rámec tejto smernice.
Až výkon obsahu, t.j. recepcia a implementácia do vnútroštátneho práva členskými štátmi,
znamená aplikáciu smernice (vnútroštátne orgány potom používajú vnútroštátne právne
normy a nie samotnú smernicu).
Na rozdiel od nariadenia, ktoré má všeobecnú záväznosť v zmysle osobnej pôsobnosti,
zaväzuje smernica len členské štáty. Môže zaväzovať len určité štáty, alebo aj všetky štáty.
Smernica je záväzná, len čo sa týka výsledku, ktorý má byť dosiahnutý. Inými slovami,
smernica viaže členský štát len čo sa týka cieľa, prostriedky k jeho dosiahnutiu sú ponechané
na voľbu štátom. Musia však byť adekvátne cieľu smernice.
Záväznosť smernice sa vzťahuje na výsledok (cieľ) právneho predpisu. Záväznosť znamená
jej prevedenie do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote. Pre členský štát
znamená záväznosť absolútnu objektívnu povinnosť štátu smernicu vykonať, bez ohľadu na
okolnosti.

98. Rozhodnutie
Rozhodnutie sa týka jednotlivého prípadu a je záväzné pre toho, komu je určené. Adresáti
môžu byť FO alebo PO, skupiny jednotlivcov, ako aj členské štáty.
Právny akt označený ako nariadenie, môže byť rozhodnutím, ak obsah nariadenia je určený v
skutočnosti určitému počtu adresátov.
Rozhodnutie môže vyvolávať bezprostredné a konkrétne právne účinky pre inú osobu ako je
adresát. Tretia osoba môže ako dotknutá osoba podať žalobu na neplatnosť.
Rozhodnutia sú právne akty slúžiace najmä k riešeniu konkrétnych prípadov. Keďže nemajú
všeobecnú právnu záväznosť, ale len individuálnu, nie sú prameňmi objektívneho práva vo

32

vlastnom zmysle. Podobajú sa správnym aktom. Platí len pre obmedzený okruh adresátov.
"Rozhodnutia" v zmysle čl.249 ZoES treba odlišovať od ostatných právnych aktov, o ktorých
zmluva hovorí ako o rozhodnutiach. Rozhodnutie je, na rozdiel od napr. odporúčaní a
posudkov, právny akt, ktorý je záväzný. Musí ukladať svojim adresátom práva a povinnosti.
Právny akt musí byť účinný, teda musí spôsobovať právne následky.
Rozhodnutia majú bezprostredné účinky. Na jeho používanie nie je potrebný žiaden
vykonávací právny akt.
ZoESUO nepozná pojem "nariadenie", ale od rozhodnutia ho odlišuje názvom "všeobecné
rozhodnutie" a "individuálne rozhodnutie".

99. Odporúčania a stanoviská
Sú to nezáväzné právne akty. Dotknutá osoba ich nemusí rešpektovať. I napriek tomu však
môžu spôsobovať ochranu dôvery a dobrej viery.
S odporúčaním nesmú byť spájané negatívne právne následky. Stanovisko obsahuje len
posúdenie určitej právne relevantnej situácie prostredníctvom orgánu ESS. Ak sa dotknutá
osoba spolieha na také zistenie, nesmie z toho plynúť pre ňu nevýhoda.
Cieľom oboch právnych aktov je popísať či inak priblížiť adresátovi určité správanie či
situáciu. Ide teda o druh rady alebo návodu.
Adresátmi sú najmä členské štáty, v niektorých prípadoch aj iné subjekty.
To, že nie sú právne záväzné neznamená ich právnu bezvýznamnosť. Stanoviská sú
predpokladom určitého konania či ďalšieho postupu. Majú význam pre výklad právnych
aktov. ESD v judikatúre konštatuje, že vnútroštátne súdy sú povinné prihliadať k
odporúčaniam.
Nevydanie odporúčania alebo stanoviska v prípade, že orgány sú povinné ho vydať, je
dôvodom k žalobe na nečinnosť. Nezáväznosť znamená tiež, že kvôli obsahu nemôžu byť
tieto právne akty napádané žalobou pre neplatnosť, bez ohľadu na ich význam.

100.Sudcovské právo a jeho význam v systéme prameňov práva
ESD a SPS majú za úlohu nachádzať právo, čo znamená aplikovať kodifikované a
nekodifikované právne normy na konkrétne prípady v konaní pred súdmi. Táto činnosť zahŕňa
a predpokladá interpretáciu aplikovaných noriem. V zásade súdy netvoria právo, ale ho len
aplikujú v konkrétnom prípade. Aj keď sudca používa nepísané právo, hľadá a nachádza
existujúce, ale nepísané právo. Toto právo existuje a je v konkrétnom prípade sudcom
"fixované", to zn. že pri aplikácii získava presnú slovnú formuláciu.
K sudcovskej činnosti patrí aj vypĺňanie medzier v práve, čiže zámerného mlčania zákona.
Zákaz odopretia práva zakazuje sudcovi, aby v dôsledku neexistencie normatívneho
vyjadrenia práva zostal v danom prípade nečinný. Sudca môže použiť k vyplneniu medzery aj
analógiu práva. Svojou činnosťou tak dotvára kodifikované i nekodifikované právo tým, že ho
dopĺňa a obohacuje. Sudca teda nielen že aplikuje právo, ale ho aj koncepčne tvorí.
Princíp prednosti komunitárneho práva a sankcie sú typickým príkladom dotvárania práva na
ESD. Dotváranie práva sa deje v aplikačnom procese, čiže jeho význam je v zásade
obmedzený na vzťah medzi konkrétnymi stranami (účastníkmi), ale dosah tejto činnosti ESD
siaha i nad rámec "inter partes". Napr. v konaní o žalobe na neplatnosť má rozhodnutie
podobný význam ako rozhodnutie ústavného súdu, ktorý svojou činnosťou zaväzuje tretie
subjekty. Avšak napr. rozhodnutie o neplatnosti právnej normy by nemohlo byť už
aplikovateľné na obdobnú právnu normu v inom konaní.
Európskym súdom nemožno pripisovať všeobecnú normatívnu funkciu. Precedens nie je
prameňom práva, ako je to v anglosaskom práve. Právny názor ESD nie je záväzný pre SPS,
okrem konkrétneho individuálneho konania, kde ESD plní funkciu odvolacieho súdu.

33

101.Primárne únijné právo
Pojem primárneho únijného práva súvisí s jeho vymedzením. Predstavujú ho čl. 1-7 a 11-53
Zmluvy o EÚ. Na rozdiel od ZoES, ZoEÚ neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého protokoly
uzavreté v súvislosti so Zmluvou o ES tvoria integrálnu súčasť zmluvy. Preto treba
posudzovať súvislosť protokolov ZoEÚ podľa MPV.
Protokoly k Maastrichtskej, resp. k Amsterdamskej zmluve sa viažu najmä k bezpečnostnej a
zahraničnej politike a k spolupráci vo veciach vnútra a justície. Preto všetky možno
považovať za súčasť tzv. primárneho únijného práva.
Primárne únijné právo nie je len právnym základom sekundárneho únijného práva v rámci 2. a
3.piliera, ale zahŕňa celé ESS a umožňuje tiež zmenu primárneho komunitárneho práva.
Primárne právo má vyššiu právnu silu a prednosť pred sekundárnym. Sekundárne právo musí
byť v súlade s primárnym. V prípade rozporu prim. a sek. práva sú právne akty sek. práva
neaplikovateľné.
ZoEÚ je zmluva MPV, ktorá predpokladá výkon svojho obsahu prostredníctvom ďalších
právnych aktov. Nevytvára inštitucionálny a právny systém ako zakladajúce zmluvy.
Obsahom a cieľmi naznačuje ZoEÚ prechod od spolupráce medzi zmluvnými štátmi k novým
organizačným nadštátnym formám.
Podstatný význam je v tom, že primárne únijné právo obsahuje pravidlá pre zmenu prim.
komunitárneho práva (čl.48 a 49 ZoEÚ).

102.Sekundárne únijné právo
Jednotlivé pramene sú rozdelné do kategórii podľa toho, ktoré orgány ich vydávajú.
Právne akty ER: ER vydáva podnety a predkladá zásadné predstavy o ďalšom rozvoji EÚ.
Zásady nie sú samostatným právnym aktom, splývajú so všeobecnými smermi.
- Všeobecné smery sú záväzným právnym aktom, obsahujúce základné ciele spoločnej
zahraničnej a bezpečnostnej politiky (2.pilier).
- Spoločné stratégie vymedzujú spoločné záujmy členov a spôsoby ich realizácie.
Zameriavajú sa tiež na 2.pilier.
- Hlavné smery hospodárskej politiky vydáva ER mimo rámec 1. a 2.piliera.
Právne akty REÚ ako orgánu ES v podobe jeho najvyššieho grémia, bez účasti predsedu EK.
- Spoločné akcie, ktoré sú záväzné podľa čl.13 ZoEÚ. Rada môže v oblasti spoločnej
zahraničnej a bezpečnostnej politiky rozhodnúť o týchto akciách a stanoviť všeobecné a
zvláštne ciele, prostriedky a postupy, ako aj podmienky na ich výkon.
- Spoločné postoje zaujíma Rada konajúca za EÚ, a to v rámci 2. a 3.piliera. Záväznosť
nie je definovaná v ZoEÚ, hovorí sa o odporúčacom charaktere postojov. Majú skôr politickú
záväznosť.
- Spoločné opatrenia v rámci tretieho piliera, ktoré však boli odstránené Amsterdamskou
zmluvou.
- Rámcové rozhodnutia, ktoré prijíma Rada kvôli zblíženiu právnych predpisov
členských štátov.
- Iné akty sekundárneho únijného práva - napr. dohovory vypracované Radou. Na
základe 2/3 väčšiny hlasov Rada prijíma opatrenia k výkonu dohovorov, ktoré odporúča
členským štátom. Tieto opatrenia sú pre členské štáty záväzné.

103.Druhy legislatívneho procesu pri tvorbe sekundárneho práva ES
Legislatívnym procesom chápeme formálne pravidlá procesu normotvorby sekundárneho
práva. Ide o komplexnú kategóriu, na rozdiel od tvorby primárneho práva.
Treba rozlišovať:
- právo legislatívnej iniciatívy - oprávnenie podávať návrhy sekundárnych normatívnych
aktov

34

- prejednávanie návrhu - rokovanie o návrhu
- rozhodovanie o jeho prijatí
Druhy legislatívneho procesu:
a) Klasický (konzultačný) legislatívny proces - vyznačuje sa nevýznamnou úlohou EP. Ide
o sekundárny akt vydávaný Radou na návrh EK po konzultácii s EP. Návrh EK je obligatórny.
Výnimkou je európske volebné právo, kde EP vypracúva návrhy sám.
Konzultácia EP znamená povinnosť čakať na stanovisko EP k návrhu. Ak je stanovená v
ZoES, ide o povinnú konzultáciu. Stanovisko EP nie je záväzné, ale Radou častokrát
rešpektované.
b) Spolurozhodovací proces - Amsterdamskou zmluvou zmenený. Na jeho základe sa asi
80% normotvorby uskutočňuje v tomto procese. Je to zjednodušený proces, nie sú potrebné
dve čítania v Rade, pokiaľ je Rada oboznámená so zmenami EP alebo zmeny nie sú navrhnuté
EP-om. Taktiež ide o návrh EK a stanovisko EP. Rada nemusí súhlasiť so zmenami
navrhnutými EP-om, a vtedy vydá spoločný postoj.
c) Kooperačný postup - legislatívny postup vzájomnej spolupráce. Predpokladá sa
intenzívna činnosť EP a Rady. Bol zavedený JEA-om. Návrh iniciuje EK. EP zaujíma
stanovisko, Rada prijíma spoločný postoj, ktorý predloží EP-u, ktorý tento postoj schvaľuje.
Rada potom prijíma návrh v znení spoločného postoja. Ak EP vysloví nesúhlas s postojom,
nasleduje druhé čítanie v Rade. Ide o značne komplikovaný postup oproti b).
d) Legislatívny proces so súhlasom EP - ide o rovnoprávne postavenie EP a REÚ.
Iniciátor je opäť EK. Rada môže prijať návrh len po súhlase EP. Čiže EP môže návrh aj
odmietnuť. Procedúra bola zavedená JEA-om a využíva sa pri prijatí nových členov podľa
čl.49 ZoEÚ.
e) Rada ako jediný legislatívny orgán na návrh EK - interakcia s EP neexistuje.
Konzultácie Rady s EP sú len fakultatívne.
f) Delegovaná legislatívna právomoc EK - Rada môže preniesť oprávnenia k výkonu
aktov na EK. Ide o delegáciu na základe rozhodnutia Rady z roku 1987, v ktorom sú
stanovené 3 druhy postupov.
g) Komisia ako jediný legislatívny orgán - ojedinelé prípady. Napr. právne akty pre
dohľad nad verejnými podnikmi (čl.86/3 ZoES).

104.Význam harmonizácie práva pre spoločný trh
Cieľ vybudovania spoločného trhu bol podporený dvomi programovými prístupmi:
1.) Odstraňovanie prekážok voľného pohybu tovaru, služieb, osôb a kapitálu, t.j. opatrenia
k liberalizácii národných trhov. Mali sa odstrániť pôvodné protekcionistické bariéry a
umožniť prístup na národný trh.
2.) Dosiahnutie homogenity spoločného trhu zladením príslušných právnych predpisov. Išlo
o zmazanie rozdielov medzi právnymi predpismi členských štátov, ako napr. akosť výrobkov,
označovanie... Prispôsobovanie sa rozdielnym požiadavkám by bolo nákladné a ohrozovalo
by to hospodársku súťaž ako jeden z cieľov spoločného trhu.
Základná funkcia harmonizácie práva bola formulovaná podobne, ako je to v medzinárodných
unifikačných zmluvách, uľahčujúcich medzinárodný obchodný styk. Integračná úloha
harmonizácie sa však posunula z roviny vhodnosti do roviny nevyhnutnosti.

105.Právna úprava harmonizácie práva a jej vývoj
Zbližovanie právnych predpisov bolo jedným z najdôležitejších prostriedkov k fungovaniu
spoločného trhu (čl. 3 ZoEHS). Zámerom bolo teda postupné zbližovanie tých vnútroštátnych
predpisov, ktoré majú priamy vplyv na 4 základné slobody.
Pred nadobudnutím platnosti JEA bol hlavnou všeobecnou normou harmonizácie čl.94 ZoES
(vtedy čl.100). Podľa neho Rada vydávala na návrh EK jednomyseľne smernice pre

35

zbližovanie predpisov s priamym vplyvom na spoločný trh. Boli nutné konzultácie s EP a
HSV.
Oprávnenie orgánov ESS k vydávaniu aktov sekundárneho komunitárneho práva vychádza zo
zásady zverenia obmedzených právomocí členskými štátmi. ESS disponujú len tými
právomocami, ktoré im boli zverené zakladajúcimi zmluvami.
Zmluva o EHS pripúšťala využívanie právomocí k vypĺňaniu medzier v práve (implied
powers clause - čl.308 ZoES). Podľa tohto môže Rada na návrh EK po konzultácii s EP prijať
vhodné opatrenia, ak sa ukáže, že ESS musia dosiahnuť nejaký cieľ a ustanovenie o
právomociach k jeho dosiahnutiu chýba. ESS si však nemôžu stanoviť vlastné ciele a úlohy.
Po zasadaní ER v roku 1972 bola úloha čl.308 v oblasti zbližovania práva posilnená. Tento
článok bol využívaný najmä pri tvorbe nových jednotných právnych aktov a organizačných
štruktúr (napr. ochranné známky, európske akciové spoločnosti).
Zavedením výslovných noriem JEA-om a Zmluvou o EÚ stratil čl.308 význam.
Harmonizácia, najmä v oblasti poľnohosp., dopravnej, sociálnej politiky, voľného pohybu
osôb atď, sa riadi zvláštnymi splnomocňovacími ustanoveniami.
Posudzovanie správneho právneho základu pre harmonizáciu je úlohou ESD, ktorý stanovil
objektívne kritériá pre právny základ. Na právnom základe bola vykonávaná tzv. detailná
harmonizácia pre určité výrobky vo forme špeciálnych noriem a tech. úprav.
Požiadavka jednomyseľnosti v čl.94 bola vážnou prekážkou rýchlej harmonizácie. Taktiež
bolo nutné čeliť doktrinárskemu prístupu, ktorý expandoval a hrozil nadmernou
štandardizáciou v oblastiach, kde to nebolo nutné (napr. pomenovanie, estetický vzhľad,
"európske auto", "európsky banán"...). Úsilie o harmonizáciu preto dospelo aj k niektorým
absurdným výsledkom.

106.Vplyv judikatúry Európskeho súdneho dvora na harmonizáciu práva - význam
rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci Cassis de Dijon
Pôvodná harmonizačná koncepcia musela byť doplnená zásadou vzájomného uznávania
štandardov krajín pôvodu. Došlo k tomu v rámci tzv. nového prístupu (oproti starému
prístupu, ktorý predpokladal, že výrobok bude vyhovovať normám štátu určenia).
Východiskom tohoto prístupu bol prípad Cassis de Dijon.
Rozhodnutie ESD vo veci Cassis de Dijon (Dijonské čierne ríbezle) zo dňa 20.2.1979
stanovilo zásadu, že ak je tovar vyrobený v členskom štáte EÚ a parametre výrobku sú v
súlade s platnými normami tejto krajiny, nemôže byť odmietnutý na trhoch EÚ s
odôvodnením, že tovar nezodpovedá ich normám.
Rozhodnutie vychádza tiež z toho, že aj nediskriminačné použiteľné predpisy môžu v zásade
predstavovať zakázané opatrenia s účinkom rovnocenným kvantitatívnym obmedzeniam,
pokiaľ vytvárajú vo vnútri Spoločenstva prekážky obchodu. Takéto opatrenia môžu byť
odôvodnené len tzv. dôležitými požiadavkami verejného zdravia, poctivosti obchodného
styku a ochrany spotrebiteľa.
Odstránenie prekážok voľného pohybu podľa rozhodnutia slúži najmä k liberalizácii len
medzi členskými štátmi. Judikatúra v rozhodnutí sa vzťahuje len na dovážané výrobky. Môže
preto nastať prípad obrátenej diskriminácie, t.j. domáce výrobky budú znevýhodnené kvôli
vysokým nárokom v tuzemsku. Vzhľadom k rozhodnutiu je tento typ "diskriminácie"
prípustný.
Cassis de Dijon nanovo definoval úlohu zbližovania práva vo vzťahu k fungovaniu
vnútorného trhu a viedol k zmene jeho funkcií. Pravidlo Cassis de Dijon zaisťuje v oblastiach
voľného pohybu tovaru harmonizáciou práva najmä udržanie vysokého štandardu ochrany
proti nebezpečenstvu nivelizácie, ktorá by znižovala kvalitu výrobkov a štandardov ochrany
zdravia, bezpečnosti, ŽP a pod. Odstránenie obrátenej diskriminácie je možné len pomocou
zblíženia dotknutých právnych úprav v rámci celého ES (totálna harmonizácia).

36

Cassis de Dijon vylučuje odvolávanie sa na tzv. dôležité požiadavky, ak je harmonizácia v
danej oblasti predpokladaná v smernici Spoločenstva.

107.Metódy harmonizácie práva
Politika deregulácie, prejavujúca sa v záväzku k vzájomnému uznávaniu funkčne
rovnocenných právnych úprav, vyžaduje tieto modely (metódy) tzv. čiastkovej harmonizácie:
a) harmonizácia minimálna - v rámci ESS sa stanovia minimálne požiadavky a členským
štátom je ponechaná možnosť zaviesť prísnejšie opatrenia.
b) harmonizácia alternatívna - národnému zákonodarcovi sú dané na výber riešenia
ochrany verejného záujmu, pričom ak výrobok zodpovedá jednému z nich, vyhovuje
podmienkam prístupu na celý trh
c) hamonizácia opčná - jednostranné národné predpisy môžu zostať v platnosti popri
európskych harmonizovaných. Výrobca má možnosť voľby medzi národným a európskym
štandardom. Na rozdiel od tzv. úplnej harmonizácie neodstraňuje tzv. obrátenú diskrimináciu.
V oblasti technických predpisov sú tendencie k úplnej harmonizácii (tech. prístroje, náhradné
diely).
d) odkazy na normy - komunitárne záväzné sú len kvalitatívne hodnoty (napr. stav
techniky). Kvantifikácia odkazuje na záväzné normy vypracované európskymi inštitúciami.
Používa sa najmä v technickej harmonizácii.
e) notifikačné smernice - zaväzuje členské štáty oznamovať už v štádiu návrhu Komisii
všetky technické predpisy, t.j. technické špecifiká. Najmä v prípade potravín.
f) smernice o bezpečnosti výrobkov - tiež majú povahu procesnú ako v prípade e). Na trh
možno uviesť len výrobky, ktoré sú bezpečné za normálnych podmienok užívania. Povinnosť
výrobcov vykonávať kontroly a informovať spotrebiteľa o nebezpečenstvách.

108.Oblasti harmonizácie práva
Opatrenia k harmonizácii právnych predpisov o vytváraní a fungovaní vnútorného trhu
vydáva Rada v spolurozhodovacom postupe s EP a po konzultácii s HSV. Vykonáva sa v
týchto oblastiach:
1.) poľnohospodárska politika - základom pre ESS sú ustanovenia o vypracovaní systému
európskeho regulovania trhu poľnohosp. výrobkami. V praxi sú najčastejšou formou opatrení
nariadenia.
2.) voľný pohyb pracovných síl - smernice alebo nariadenia, ide o zjednotenie hmotného
práva, správnych postupov pre prístup k práci... Zahrnutá je sem aj sloboda usadzovania a
poskytovania služieb.
3.) spoločná dopravná politika - smernice najmä pre medzinárodnú dopravu, tranzit,
zvýšenie bezpečnosti. Ide o jednu z obtiažnych politík - nedošlo dosiaľ k zásadnejšiemu
zjednoteniu dopravného trhu.
4.) ochrana spotrebiteľa - sledovaná v súvislosti s vytváraním vnútorného trhu, ako aj vo
forme akcií ochrany zdravia, bezpečnosti, ekonomických záujmov.
5.) životné prostredie - zameranie na vysokú úroveň ochrany. Stanovujú sa však len
minimálne požiadavky.
6.) spoločná obchodná politika - nahradila postupne národné zahraničné hospodárske
politiky, zjednotila vývozné podpory, colné sadzby, colné a obchodné dohody, opatrenia voči
tretím krajinám.
Naopak, niektoré komunitárne politiky harmonizáciu úplne vylučujú, napr. kultúrna politika a
zdravotníctvo.

109.Nástroje harmonizácie práva
Pokiaľ ide o právnu formu, základom harmonizácie sú právne akty Rady a Komisie -

37

nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania, stanoviská. Môžu to byť aj atypické právne
akty. Najprv boli len smernice (čl.94 ZoES), neskôr sa rozšíril sortiment právnych aktov.
Všetky záväzné pramene práva musia zodpovedať zásade subsidiarity a primeranosti, bez
ohľadu na ich dôvod vydania alebo normatívnu intenzitu.
Najdôležitejšie pre harmonizáciu sú typické právne akty. Okrem právnych aktov môžu byť aj
rôzne politické akty, ako napr. Biele knihy, Zelené knihy, programy, plány akcií, ktoré môžu
obsahovať prehlásenie o zámeroch alebo nezáväzné ciele politík ESS.
Nariadenie je najúplnejším a najbezprostrednejším opatrením v rámci nástrojov zbližovania
práva. Využíva sa pri spoločných politikách ESS (doprava, colná politika, poľnohosp.) a pri
tvorbe inštitútov a štruktúr s komunitárnou pôsobnosťou.
Smernica je nástroj s menšou normatívnou účinnosťou ako nariadenie. Zjednotenie s
vnútorným právom je nutné aj po stránke právnej, nielen faktickej. Je vhodná pre matérie,
ktorá sa využíva v členských štátoch, nie však v celom komunitárnom práve (napr. potraviny,
ochrana spotrebiteľa, práva obchodných spol.). Smernica má výhodu v tom, že umožňuje brať
do úvahy národné zvláštnosti.
Medzinárodné zmluvy doplňujúceho charakteru mali byť tiež nástrojom harmonizácie práva,
nie sú však súčasťou komunitárneho práva, s SS len úzko súvisia. Ide o oblasti štátnej
príslušnosti, daňového práva, MPS.

110.Samostatnosť komunitárneho práva
Právny poriadok je systém jednotný - homogénny, vnútorne usporiadaný, súladný, tj.
bezrozporný, ktorý má vlastný systém vydávania záväzných noriem, ich vykonávania a
súdneho preskúmavania.
Komunitárne právo sa svojou samostatnosťou odlišuje od práva medzinárodného i
vnútroštátneho. ESD v judikatúre uvádza, že ES vytvára nový právny poriadok MP, v ktorého
prospech členské štáty obmedzili svoje suverénne práva, a ktorého subjektami nie sú len
členské štáty, ale aj ich príslušníci (prípad Van Gend en Loos).
ZoEHS vytvorila vlastný právny poriadok, ktorý sa stal nadobudnutím účinnosti Zmluvy
integrálnou súčasťou právnych systémov členských štátov. Právo ES vychádza zo Zmluvy, a
preto nemôže byť narušené vnútroštátnou normou. Zmluva o EHS (ES) je autonómny prameň
práva a základ samostatného komunitárneho práva.

111.Bezprostredná použiteľnosť komunitárneho práva
Použiteľnosť (aplikovateľnosť) vzniká momentom účinnosti a trvá počas účinnosti.
Bezprostredná použiteľnosť (BP) je vlastnosť, ktorá spôsobuje priame právne účinky
komunitárnej normy na subjekty členských štátov bez prostredníctva recepcie vnútroštátnym
právnym aktom.
Právo ESS k právu členských štátov nie je indiferentný. Štát nemá na výber, či bude k právu
ES sa správať monisticky alebo dualisticky, ale majú naordinovaný komunitárny monizmus -
komunitárne právo pristupuje k národným právnym poriadkom a nestráca tak svoju zvláštnu
povahu.
K aplikácii komunitárnej normy nie je nutná ani prípustná akákoľvek recepcia vnútorným
zákonodarstvom (okrem smerníc).
BP je charakterizovaná ako právo každej osoby požadovať od svojho sudcu, aby na jeho
prípad aplikoval Zmluvy, nariadenia, smernice, rozhodnutia. Je to povinnosť sudcu použiť
tieto texty. Dôvodom je už spomenuté dobrovoľné obmedzenie suverenity členských štátov.
Dôsledky BP:
- komunitárne právo pristupuje k aplikovateľnému právu členských štátov bez recepcie
- komunitárne právo sa k právu čl. štátu pričleňuje a priamo spôsobuje právne účinky
bez zmeny svojej komunitárnej povahy.

38

BP primárneho práva je evidentná.
BP sekundárneho práva je rozdielna v prípade nariadenia (BP o.k.), smernice (BP k.o., ale až
po recepcii), rozhodnutia (BP o.k., ale len určití adresáti).

112.Bezprostredný účinok komunitárneho práva - jeho dôvody, podmienky a formy
Bezprostredný účinok (BU) je vlastnosť, umožňujúca jednotlivcom dovolať sa v prípade
porušenia ich práv, ktoré mali vyplynúť z práva ES, ustanovení komunitárneho práva, ktorého
nie sú adresátmi, pred orgánmi členských štátov. Cieľom BU je nepripustiť, aby vďaka chybe
členského štátu trpeli práva jednotlivcov. Východiskom teórie BU je porušenie práva
členským štátom. Totiž členské štáty preberajú na seba záväzky prim. a sek. práva, z ktorých
plynú práva a povinnosti pre jednotlivcov.
Dôvody BU:
a) užitočnosť
b) zásada estoppel (strata práva), ktorou sa bráni členským štátom, aby odopierali
jednotlivcom práva plynúce zo smernice. Porušenie nesmie byť na prospech členskému štátu
Podmienky BU na normu práva ES:
a) musí byť jasná a presná. Presnosť je daná vtedy, ak strana sporu sa môže normy
dovolať a súd aplikovať.
b) musí byť úplná, právne dokonalá a bezpodmienečná. Bezpodmienečnosť znamená
neexistencia podmienky alebo podriadenosti zásahu orgánu ES alebo členského štátu.
c) musí smerovať k založeniu práv a povinností jednotlivcov. Založenie práv a povinností
je dané, ak norma vyvoláva priame účinky medzi členskými štátmi a jeho príslušníkmi.
Formy BU:
a) vertikálny účinok - vzťah jednotlivec - člen. štát. Umožňuje jednotlivcom dovolať sa
práv voči členským štátom a jeho orgánom. Zmyslom je sankcionovať členský štát za
porušenie práva ESS.
b) horizontálny účinok - umožňuje dovolať sa práv plynúcich z komunitárneho práva
medzi jednotlivcami navzájom. ESD ho pripustil len u primárneho práva, u smerníc ho
odmieta.

113.Vzťah bezprostredného účinku a prameňov práva ES
BU a primárne právo:
Základným argumentom je rozhodnutie ESD Van Gend en Loos, týkajúci sa čl.12 ZoES,
ktorý vyhlasuje jasný a bezpodmienečný zákaz, ktorý nie je povinnosť konať, ale zdržať sa.
Jeho výkon nevyžaduje legislatívny zásah členského štátu. Povinnosť zdržať sa majú členské
štáty. Primárne právo je rozdelené:
a) ustanovenia s úplným (ver.+hor.) BU - voľný pohyb tovaru, súťažné právo, voľný
pohyb osôb, zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia alebo štátnej príslušnosti.
b) ustanovenia s obmedzeným (ver.) BU - zákaz ciel a opatrení s rovnocenným účinkom,
zákaz ich vyberania, kvantitatívne obmedzenia, úprava národných monopolov, zákaz fiskálnej
diskriminácie...
c) ustanovenia s vylúčeným BU - ciele spoločného trhu, zásada subsidiarity, komunitárna
vernosť (čl.10), zákaz štátnych podpôr, sociálna politika
BU a vonkajšie zmluvy ESS:
Vonkajšie zmluvy sú integrované do právnych poriadkov členských štátov a sú súčasťou
komunitárneho práva. Niektoré ustanovenia môžu spĺňať kritériá BU, a to vtedy, ak text,
zmysel a význam dohody obsahuje jasne a jednoznačne formulvaný záväzok, ktorého
splnenie nie je viazané na vydanie ďalšieho aktu. To isté platí aj o aktoch prijímaných
orgánmi vytvorenými na základe takejto zmluvy.
BU a nariadenie:

39

Nariadenia sú bezprostredne použiteľné a sú vhodné mať BU. Zo svojej podstaty má
nariadenie okamžité účinky a je schopné udeliť jednotlivcom práva, ktoré sa musia chrániť.
BU a smernica:
Okrem všeobecných podmienok BU je potrebné aj uplynutie lehoty k vykonaniu smernice. Z
nevykonanej smernice (márne uplynutie lehoty) môžu jednotlivcovi plynúť len práva, nie
povinnosti. ESD zamietol horizontálny BU pri smernici, a to z dôvodu povahy smernice,
právnej istoty, nedbalosti štátov, demokratického deficitu. Existujú aj argumenty za zavedenie
hor. BU. Sú to akademické diskusie.
BU a rozhodnutie:
Rozhodnutia zaväzujú len adresátov a ich možnosť udeľovať práva je obmedzená. BU je však
podobný ako pri smernici, preto rozhodnutie v tomto smere pôsobí ako skrytá smernica.

114.Nepriamy účinok práva ES
Nepriamy (pasívny) účinok práva ES na právne poriadky členských štátov spočíva v
povinnosti konformného výkladu. Členské štáty musia vykladať právo vo svetle textu a cieľa
normy smernice. Ide o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného v smernici - výkladom
pomocou rozhodnutia národného súdu, nie národného právneho aktu vykonávajúceho
smernicu.
Povinnosť eurokonformného výkladu sa vzťahuje na celé národné právo, aj prijaté pred
prijatím smernice.
Medze nepriameho účinku (eurokonformného výkladu) sú stanovené ESD-om nejasne.
Objektívne medze spočívajú v tom, že štátne orgány majú povinnosť vykladať právo v
najvyššej možnej miere. Subjektívne medze spočívajú v tom, že štátny orgán má povinnosť
vykladať právo v medziach svojej diskrecionárnej právomoci.
Nepriamy účinok sa uplatňuje bez ohľadu na prípadný bezprostredný účinok normy.
Uplatňuje sa aj v horizontálnych, aj vo vertikálnych vzťahoch.
Nepriamy účinok sa uplatňuje bez ohľadu na uplynutie lehoty implementácie smernice, t.j. od
nadobudnutia účinnosti.

115.Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením
komunitárneho práva
V Zmluve o tom špeciálne ustanovenie nie je, ale ESD už od 60-tych rokov signalizoval, že
porušujúci štát má nielen povinnosť ukončiť porušovanie práva ESS, ale tiež nahradiť
spôsobenú škodu. Túto náhradu za porušenie komunitárneho práva je povinný priznať
národný, nie komunitárny sudca. Uplatňuje sa na základe žaloby za nesplnenie povinnosti
podľa čl.226 ZoES, najmä vtedy, ak členský štát neprevedie smernicu do svojho právneho
poriadku. Zodpovednosť štátu za škodu je náhradným prostriedkom k presadeniu práv
jednotlivcov.
Zodpovednosť za škodu sa nevzťahuje len na nedostatočný výkon smernice, ale všeobecne na
všetko konanie alebo nekonanie orgánov členského štátu. Podmienky zodpovednosti sú tieto:
a) norma práva ESS smeruje k založeniu práv jednotlivcov
b) príčinná súvislosť medzi porušením práva členským štátom a vzniknutou škodou
c) dostatočná závažnosť porušenia práva - zjavná a ťažká
Nevyskytuje sa tu zavinenie, čiže zodpovednosť je objektívna. Rozsah náhradu škody musí
byť úplný, či ide o materiálnu alebo morálnu škodu. Ak sú premlčacie lehoty primerané,
premlčanie sa riadi podľa národného právneho poriadku. Procesné podmienky nie sú
upravené komunitárnym právom, preto sa použije národné právo.

116.Prednosť komunitárneho práva
Je to ďalšia aplikačná zásada vymedzujúca vzťah komunitárneho práva k právnym poriadkom

40

členských štátov. Je nazývaná "základnou zásadou prednosti komunitárneho právneho
poriadku".
Uplatňuje sa v prípade konfliktu pôsobnosti normy národnej a normy komunitárnej. Konflikt
noriem je predpokladom aplikácie tejto zásady.
Na tento konflikt nemožno aplikovať zásadu "lex posterior derogat priori", keďže
komunitárne právo pochádza z autonómneho prameňa a nemôže byť negované akýmkoľvek
vnútroštátnym pravidlom, pokiaľ si chce udržať svoju komunitárnu povahu.
V praxi sa nerieši otázka nadradenosti práva ESS nad právom národným, ktorá by
implikovala otázku právnej sily, a tak aj otázku prípadnej (ne)platnosti noriem podriadeného
právneho poriadku. Právo ES a právo vnútroštátne sú dva nezávislé právne poriadky. Termín
"prednosť" najlepšie vystihuje vzťah kolízie dvoch noriem dvoch právnych poriadkov,
ktorého dôsledkom nie je neplatnosť, ale len neaplikovateľnosť podriadenej normy.
Dôvody prednosti sú bezprostredná použiteľnosť a účinok práva ESS, presun právomocí z
členských štátov na ESS a jednota komunitárneho právneho poriadku.
Dôsledky prednosti spočívajú v povinnosti národných sudcov ponechať národnú normu, ktorá
odporuje komunitárnej norme, neaplikovanú a v nemožnosti platne prijímať nové národné
legislatívne akty, nezlučiteľné s komunitárnym právom.

117.Rozdiel medzi komunitárnym a únijným právom a ich vzájomný vzťah
Rozdiel: Do 1.1.1993, keď ZoEÚ vstúpila do platnosti, tvorilo európske právo relatívne
jednoliaty systém komunitárneho práva. Sekundárne právo od prijatia Zlučovacej zmluvy
bolo prijímané jednotnou sústavou orgánov. Prijatím ZoEÚ však došlo k vnútornému
narušeniu monolitu európskeho práva. Popri komunitárnom práve vzniklo únijné právo. Bola
založená "únia na báze európskych spoločenstiev, doplnených politikou a formami spolupráce
zavedenými touto zmluvou" (čl.1). Obidva systémy sú označované ako európske právo.
Únijné právo je súbor právnych noriem, ktoré má základ v ZoEÚ. Rozdiely od komunitárneho
práva sú dané obsahom primárneho únijného práva (úprava spol. bezp. a zahr. politiky, vnútra
a justície). V únijnom práve nie je výraz rovnakého stupňa integrácie aký je charakteristický
pre obchodnú, hospodársku a inú integráciu upravenú právom komunitárnym.
Sekundárne únijné právo je odlíšené od komunitárneho práva v tom, že jeho prijímanie je
upravené zvláštnymi postupmi čl.13, 31 a 49 ZoEÚ a je eliminovaný iniciačný monopol
Komisie (okrem EK navrhuje aj ER alebo členský štát) a napokon celý blok únijného práva
stojí mimo právomoci ESD.
Ich vzájomný vzťah je pochopiteľný po vysvetlení vzťahu 3 spoločenstiev a EÚ (ako aj
právnej subjektivity EÚ). Nadobudnutím účinnosti ZoEÚ nezmenila tri ESS na jednu EÚ. EÚ
je ich zastrešujúcou organizáciou a ESS tvoria jeden z troch pilierov EÚ. EÚ teda nie je
právnym nástupcom ESS. EÚ taktiež nemá explicitne stanovenú právnu subjektivitu. Existuje
celý rad znakov, z ktorých by sa dala právna subjektivita EÚ odvodiť. Iné názory vravia, že
EÚ nemá právnu subjektivitu kvôli nedostatku zodpovedajúceho výslovného ustanovenia o
právnej subjektivite.

Okruh 6: VNÚTORNÝ TRH

118.Pojem vnútorného trhu a vymedzenie základných slobôd v rámci vnútorného trhu
ESS majú za úlohu podporovať harmonický, vyvážený, trvalo udržateľný rozvoj
hospodárskeho života v Spoločenstve, čo má byť dosiahnuté okrem iného vytvorením
spoločného trhu a hospodárskej a menovej únie a vykonávaním spoločných politík.
Hospodárska integrácia je teda základným prostriedkom pre vytváranie stále užšieho zväzku
medzi národmi Európy.
Colná únia bola dosiahnutá v rámci ESS v polovici roku 1968. Vytvorenie spoločného trhu

41

však predpokladá aj voľný pohyb ostatných hospodárskych faktorov. Preto bol vypracovaný
zoznam 300 návrhov na opatrenia dokončenia vnútorného trhu - Biela kniha (1985,
predpokladaný dátum dokončenia 31.12.1992).
Právnu podobu dostali návrhy v JEA roku 1987, kde bol vnútorný trh definovaný ako
"priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaistený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a
kapitálu".
Toto zavŕšenie vnútorného trhu predpokladá odstránenie materiálnych (kontroly na
hraniciach), technických (predpisy, normy a praktiky) a daňových prekážok (nepriame dane).
Jednotlivé slobody sú vymedzené nasledovne:
a) voľný pohyb tovaru - odstránenie kontrol tovaru, zrušenie colných služieb na
hraniciach, odstránenie DPH a zvláštnej spotrebnej dane, tarifných a netarifných bariér.
b) voľný pohyb osôb - žiadne osobné kontroly, voľný pohyb pracovníkov, remeselníkov,
slobodných povolaní, obchodných spoločností
c) voľné poskytovanie služieb - služby remeselníkov a slobodných povolaní, finančné
služby (banky, poisťovne, cenné papiere), dopravné služby (cesty, železnice, lode, lietadlá),
nové technológie (telekomunikácia, TV, elektronické platobné služby)
d) voľný pohyb kapitálu - odstránenie devízových obmedzení, zabránenie dvojitého
zdanenia, prania špinavých peňazí, zavedenie spoločnej meny

119.Vecná a územná pôsobnosť voľného pohybu tovaru
Vecná pôsobnosť: Colná únia pokrýva všetok obchod s tovarom. Judikatúra ESD stanovuje,
že pod tovarom treba rozumieť výrobky, ktoré sú schopné stať sa predmetom obchodnej
transakcie. Za tovar sa pokladá nielen spotrebný tovar, ale aj poľnohospodárske výrobky,
elektrina, iné druhy energie, umelecké predmety, odpad. Ide o tovar, ktorý môže spôsobovať
výrobcovi zisk alebo stratu. Za tovar sa nepovažuje všetko, s čím právo zakazuje obchodovať
(drogy). Pojem výrobok a tovar sú synonymá.
Režim voľného pohybu sa vzťahuje na výrobky s pôvodom v členských štátoch, v tretích
štátoch, ak sú vo voľnom obehu členských štátov a splnili sa formality dovozu do EÚ, clá a
dávky. Zvláštne postavenie majú citlivé poľnoh. výrobky, riadiace sa zvláštnym režimom.
Dôsledkom režimu voľného obehu tovaru je zákaz diskriminácie tovaru z tretích krajín voči
komunitárnym výrobkom. Výnimkou sú dočasné ochranné opatrenia.
Územná pôsobnosť: Voľný pohyb tovaru je zaručený na celom území colnej únie, ktorá nie je
totožná s územím členských štátov (patrí sem napr. San Marino, Monako, nepatrí sem napr.
ostrov Helgoland, Ceuta, zámorské územia FRA). Integrálnou súčasťou colného územia je
teritoriálne more, vnútorné námorné vody a vzdušný priestor členských štátov.




120.Prekážky voľného pohybu tovaru
Zaraďujú sa sem:
a) tarifné prekážky - clá exportné a importné, opatrenia s rovnocenným účinkom, vnútorné
diskriminačné zdanenie dovozu. V colnej únii platí zákaz ciel, ale štáty môžu ukladať záväzné
peňažné dávky, čo odporuje zákazu ciel a dávok s rovnocenným účinkom.
b) kvantitatívne obmedzenia - kvóty dovozné i vývozné, opatrenia s im rovnocenným
účinkom, a to pre vývoz i dovoz. Kvantitatívne obmedzenia sa vždy zakladajú na právnom
akte štátu jednostrannom alebo vo forme medzinárodnej zmluvy.
c) štátne monopoly obchodnej povahy - železnice, spoje
d) štátne podpory domácemu podnikaniu - vrátane diskriminačných zadávaní zakázok.

42

121.Colná únia - vymedzenie a obsah pojmu (čl.23 ZoES)
Colná únia je druhý stupeň hospodárskej integrácie. Je to nahradenie dvoch alebo viacerých
colných území jedným tak, že:
a) clá a iné úpravy obmedzujúce obchod sú v podstate odstránené pre všetok obchod
medzi krajinami, z ktorých sa únia skladá alebo aspoň pre všetok obchod s výrobkami
pochádzajúcimi z týchto krajín.
b) rovnaké clá a rovnaké úpravy obchodu sú uplatňované každým členom únie pri
obchode s územiami mimo únie.
Colná únia posilňuje zónu voľného obchodu. Má spoločný colný sadzobník voči tretím
štátom. Dohoda o rovnakej úrovni ciel, ich vymáhaní a využití znamená pre členské štáty
colnej únie isté obmedzenie suverenity, pokiaľ ide o právomoc v oblasti medzinárodného
obchodu (tá prechádza obvykle na spoločný orgán).
Nevýhodou colnej únie je, že voľný pohyb tovaru môže viesť k zániku mnohých výrobných
odvetví tých členských štátov, ktoré nie sú schopné odolať konkurencii z iných členských
štátov. Dochádza preto k nárastu nezamestnanosti, nestabilite meny, a pod.
Colná únia bola v ESS dosiahnutá v polovici roku 1968. Je vyjadrená v čl.23 ZoES, ktorý
hovorí, že "Spoločenstvo je založené na colnej únii, ktorá pokrýva všetok obchod tovarom a
ktorá zahrňuje zákaz vývozných a dovozných ciel a všetkých dávok s rovnocenným účinkom
medzi členskými štátmi, ako aj prijatie spoločného colného sadzobníka vo vzťahu k tretím
krajinám."(čl.23/1) "Režim voľného pohybu tovaru sa teda vzťahuje na výrobky s pôvodom v
členských štátoch, ako aj na výrobky s pôvodom v tretích štátoch, pokiaľ sú vo voľnom obehu
v členských štátoch." (čl.23/2)

122.Opatrenia s účinkom rovnocenným clám pri voľnom pohybe tovaru
ZoES nemá legálnu definíciu týchto opatrení (ORUC). Judikatúra definuje ORUC ako
akúkoľvek peňažnú dávku, jednostranne uloženú, bez ohľadu na jej názov a techniku
vyberania, ak nie je clom v pravom zmysle slova. Je to tiež akýkoľvek peňažný poplatok,
ktorým je jednostranne zaťažený domáci alebo zahraničný tovar z dôvodu jeho prekročenia
štátnej hranice, aj keď nie je odvádzaný do ŠR, aj keď nie je diskriminačný, ale ochranný.
ORUC má za následok zvýšenie cien tovaru, čím spôsobuje rovnaké následky ako clo. Výška
dávky nie je rozhodujúca, musí ísť o peňažnú dávku, inak ide o ORUKO (nasl. otázky).
Právny základ tiež nie je podstatný. Dávka musí byť vyberaná pri prechode štátnou hranicou,
musí byť ukladaná pri dovoze alebo vývoze.
ORUC sú aj dávky, ktorých výťažok ide na financovanie aktivít, z ktorých profitujú domáci
výrobcovia (musí ísť o úplne financovanie a musí ísť o výrobu toho istého výrobku).
Nie sú zakázané vnútroštátne dane, pokiaľ nepôsobia diskriminačne (rovnaká výška a rovnaké
kritériá). Zákaz ORUC sa vzťahuj len na obchod medzi členskými štátmi. ESD však stanovuje
aj zákaz jednostranného uloženia ORUC voči tretím štátom. ORUC má objektívnu povahu a
neumožňuje štátom dovolať sa dôležitých záujmov k obhájeniu ORUC.
Výnimky z ORUC:
a) odmena za skutočne preukázanú službu dovozcovi alebo vývozcovi, napr. dočasné
umiestnenie tovaru do zvláštnych skladov.
b) kontrolné poplatky vyberané členským štátom v súlade s komunitárnym právom, ak
dávky nepresahujú skutočne vynaložené náklady poskytnutých služieb.

123.Zákaz vnútorného diskriminačného zdanenia podľa čl.90 ZoES
Členské štáty majú právomoc upravovať vlastné dane. Zaviazali sa však, že nepodrobia
priamo alebo nepriamo výrobky iných štátov vyššiemu zdaneniu než tomu, ktorému sú
priamo alebo nepriamo podrobené podobné domáce výrobky (čl.90/1 - diskriminácia cudzích
výrobkov). Ďalej nepodrobia výrobky iných členských štátov vnútornému zdaneniu, ktoré by

43

poskytovalo nepriamu ochranu iným výrobkom (čl.90/2 - ochrana domácich výrobkov).
Pojem VDZ obsahuje dve podmienky: 1. VDZ sa týka zásadne celých kategórií výrobkov
domácich alebo cudzích, 2. výrobky musia byť zdanené podľa rovnakých kritérií a v
rovnakom štádiu obchodovania. Zakázané sú tie zdanenia, ktoré priamo diskriminujú podobné
cudzie výrobky alebo nepriamo ochraňujú konkurujúce domáce výrobky.
Podľa čl.90/1 podobnosť sa zakladá na rovnakých objektívnych charakteristikách (pôvod,
spôsob výr., zloženie), ktoré uspokojujú rovnaké potreby. Podstatná je porovnateľnosť
použitia, nie priama zhoda. Neexistencia podobného domáceho výrobku vylučuje použitie
čl.90. Vlastná diskriminácia môže spočívať v rozdielnej daňovej sadzbe, v rozdielnom
daňovom základe, v rôznych sankciách za neplatenie.
Podľa čl.90/2 sa zakazuje členským štátom poskytovať zdaňovaním nepriamu ochranu najmä
domácim výrobkom. Ochranárstvo sa však neposudzuje podľa kritéria podobnosti, ale podľa
kritéria konkurečného vzťahu výrobkov. Konkurečný výrobok je pojem širší ako pojem
podobný výrobok. Nepriame ochranárske dane sú zakázané, pokiaľ presiahnu prijateľný
rozdiel a môžu ovplyvniť správanie spotrebiteľa.

124.Zákaz kvantitatívnych obmedzení voľného pohybu tovaru medzi členskými štátmi
Na posilnenie colnej únie zakazuje ZoES nielen clá a ORUC, ale tiež kvantitatívne
obmedzenia - kvóty - a opatrenia s účinkom rovnocenným kvantitatívnym obmedzeniam
(ORUKO), a to pri dovoze a pri vývoze. Existuje však celý rad výnimiek z tohoto zákazu.
Netarifné prekážky voľného pohybu tovaru sú kvóty a ORU kvótam, čiže ORUKO. Kvóty sa
vždy zakladajú na jednostrannom právnom akte štátu alebo na medzinárodnej zmluve. Sú
začlenené do právneho dokumentu, čiže ľahko rozpoznateľné, a preto k obchádzaniu zákazu
čl.28 a 29 ZoES nepoužiteľné. Preto od konca roku 1968 predstavujú už len historickú
kategóriu.

125.Zákaz opatrení s účinkami rovnocennými kvantitatívnym obmedzeniam pri voľnom
pohybe tovaru - "formula Dassonville" a význam judikátu Cassis de Dijon
Pojem ORUKO nie je vymedzený v ZoES. Judikatúra definovala zvlášť ORUKO dovozu
(čl.28) a ORUKO vývozu (čl.29).
ORUKO dovozu sú zákonné a podzákonné predpisy, správne praktiky a akékoľvek iné akty
verejných úradov, vrátane výziev, aplikované na výrobky dovezené, ktoré bránia, sťažujú a
predražujú dovoz, ku ktorému by bez týchto opatrení došlo. Formula Dassonville
zovšeobecnila definíciu ORUKO. Sú to "všetky obchodné predpisy prijaté členskými štátmi,
ktoré môžu byť či už priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne, prekážkou obchodu
vo vnútri Spoločenstva." ORUKO teda môžu byť diskriminačné formálne (opatrenia výslovne
postihujúce dovážaný tovar), materiálne (postihujúce len dovážané výrobky rovnako
použiteľné s tuzemskými). Môžu to byť aj opatrenia znižujúce celkové množstvo obchodnej
výmeny (opatrenia nerozdielne aplikovateľné). Neskôr ESD obmedzil formulu o poslednú
kategóriu, týkajúcu sa len obchodovania (nie výroby).
Podmienkami ORUKO dovozu sú pričítaleľnosť členskému štátu, ohrozenie obchodu
(priamo-nepriamo, skutočne-potenciálne). Ohrozenie obchodu sa posudzuje podľa formy
diskriminácie (formálne, materiálne, nediskriminačne) a podľa intenzity obmedzenia (nepatria
sem príliš nepriame alebo hypotetické obmedzenia).
ORUKO vývozu sú zakázané národné opatrenia, ktorých cieľom alebo dôsledkom je zvlášť
obmedziť vývozy tovaru a vytvoriť tak rozdielne zachádzanie medzi vnútorným obchodom
jedného členského štátu a jeho vývozným obchodom tak, aby bola zaistená zvláštna výhoda
tuzemskej výrobe alebo tuzemskému trhu príslušného štátu v neprospech výroby alebo
obchodu iných členských štátov. Forma ORUKO vývozu sú obdobné ako pri ORUKO
dovozu. Na rozdiel od dovozu, pri vývoze sú zakázané len diskriminačné opatrenia.

44

Nevzťahuje sa to však na poľnohospodárske výrobky.
Judikát Cassis de Dijon bol významný v tom, že uznal tzv. kategorické požiadavky za dôvody
k obmedzeniu voľného pohybu tovaru, ktoré môžu ospravedlniť nerozdielne aplikovateľné
opatrenia. Zaviedol tzv. pravidlo rozumu - výrobok vyrobený v niektorom členskom štáte v
súlade s jeho technickými normami a uvedený tam do voľného obehu je voľne
obchodovateľný na celom území ES. Výnimku tvoria členské štáty, kde nie je harmonizácia
práva o výrobku tohto druhu alebo členské štáty, ktoré uplatnia demonštratívne vymedzené
kategorické požiadavky (účinnosť fiskálneho dohľadu, ochrana spotrebiteľa, zákaz
napodobovania, ochrana ŽP, zdravia, boj proti inflácii atď).

126.Výnimky zo zákazu kvantitatívnych obmedzení dovozu a vývozu medzi členskými štátmi
podľa čl.30 ZoES
Čl.30 ZoES pripúšťa výnimky z čl.28 a 29 taxatívne. Sú povolené zákazy alebo obmedzenia
dovozu, vývozu alebo tranzitu, odôvodnené nižšie. Na rozdiel od pravidla rozumu ide o tzv.
dôležité požiadavky, taxatívne vymedzené a priamo ovplyvňujúce dovoz, tranzit alebo
vývoz. Ide o tieto výnimky:
- verejná mravnosť - zákaz dovozu nemravných predmetov a ich predaj mimo objektov
sex shopov
- verejný poriadok - zákaz vývozu národných mincí stiahnutých z obehu. Spadá to pod
podstatný záujem štátu.
- verejná bezpečnosť - príkaz štátov dovozcom ropy na zásobovanie rafinérskymi
produktmi, strategický materiál.
- ochrana zdravia a života ľudí a zvierat, ochrana rastlín - zákaz reklamy alkoholu,
liekov, obchod s tovarom s istými substanciami...
- ochrana národných kultúrnych statkov
- priemyslové a obchodné vlastníctvo - copyright, výlučné práva duševného vlastníctva
- výnimky vyplývajúce z iných ustanovení ZoES - čl.100 (ťažkosti so zásobovaním),
čl.119 (platobná bilancia), čl. 95/4 (BOZP, ochrana ŽP)

127.Reštrukturalizácia štátnych monopolov obchodnej povahy podľa čl.31 ZoES
Podľa čl.31/1-2 sú štátnymi monopolmi orgány, prostredníctvom ktorých niektorý členský
štát právne alebo fakticky, priamo alebo nepriamo kontroluje, riadi alebo významne
ovplyvňuje dovoz alebo vývoz medzi členskými štátmi (železnice, spoje, energetika, pošta).
Sú významnými kupcami mnohých komodít vo veľkom rozsahu. Čl.31 neobmedzuje ich
rozsah, neruší ich, ale zaisťuje, aby nezneužívali svoje postavenie k narúšaniu voľného
pohybu tovaru.
Musí ísť o štátny monopol (založený právnym aktom členského štátu, uskutočňovaný štátom
pomocou štátneho orgánu, ide o výrobu alebo distribúciu) a zároveň o obchodný monopol (ak
sa štát podieľa na podnikateľskej činnosti).
Judikáty ESD potvrdili, že predmet obchodu musí byť spôsobilým predmetom súťaže medzi
členskými štátmi a musí sa takéhoto obchodu zúčastňovať (prípad Costa - taliansky tabakový
monopol). Obchodný monopol nesmie podľa čl.31 ZoES mať diskriminačné postavenie a ani
nesmie byť takéto postavenie posilňované štátom (žiadne diskriminačné efekty).

128.Voľný pohyb osôb - vecná, časová a územná pôsobnosť
Vecná pôsobnosť: Základom slobody pohybu osôb je oprávnenie (tzv. primárne oprávnenie) k
určitej činnosti v inom členskom štáte - právo podnikať, vykonávať prácu, poskytovať služby
ako aj ich požívať. Sekundárne oprávnenia zhrňujú oprávnenie voľného vstupu do iného
členského štátu a oprávnenie pobytu v ňom. Podmienkou slobody pohybu je úplná
liberalizácia všetkých týchto oprávnení. Komplementárne oprávnenia sú práva iného druhu,

45

napr. vzdelanie, bývanie, sociálne zabezpečenie, kolektívne vyjednávanie, odborové
združovanie. Právo na vzdelanie zahrňuje najmä právo rodinných príslušníkov na vzdelanie.
Osobná pôsobnosť: Hlavné subjekty týchto oprávnení sú tzv. originárni beneficienti
(pracovníci, podnikatelia, študenti, dôchodcovia...) a tzv. odvodení beneficienti (rodinní
príslušníci originárnych). Čl.12 ZoES zakazuje diskrimináciu z dôvodu štátnej príslušnosti k
členskému štátu.
Časová pôsobnosť: Dĺžka trvania oprávnenia závisí od špecifickej slobody pohybu osôb. U
študentov a dôchodcov pokiaľ existujú predpoklady pre pobyt, poskytovatelia služieb po dobu
poskytovania, uchádzači o prácu neobmedzene.
Územná pôsobnosť: Beneficienti sú oprávnení vstúpiť na územie všetkých členských štátov a
byť v ňom. Sú aj prípustné obmedzenia, ktoré sa musia týkať štátu ako celku. Je možné
uplatniť len v prípadoch, v ktorých sa toto obmedzenie uplatňuje aj voči tuzemcom (napr.
národná bezpečnosť).

129.Primárne, sekundárne a komplementárne oprávnenia pri voľnom pohybe osôb
Tvoria obsah slobody pohybu osôb - vecnú pôsobnosť.
Základom je primárne oprávnenie k určitej činnosti v inom členskom štáte: u pracovníka je to
právo uzatvárať pracovný pomer a vykonávať prácu, u SZČO je to právo podnikať (začať a
vykonávať túto činnosť - právo usadzovať sa), u poskytovateľov služieb je to oprávnenie ich
poskytovať, u ich poberateľov zas ich poberať.
Tesne spojené s nimi sú sekundárne oprávnenia, zahrňujúce právo voľného vstupu do iného
členského štátu a právo k pobytu v ktoromkoľvek členskom štáte. Toto oprávnenie požívajú
všetci štátni príslušníci členských štátov. V niektorých prípadoch boli práva konkretizované
zvláštnymi smernicami (pracovníci, SZČO).
Komplementárne práva sú práva iného druhu a povahy - právo na vzdelanie, bývanie, sociálne
zabezpečenie, právo na kolektívne vyjednávanie a odborové združovanie, právo na odborné a
univerzitné vzdelanie. Právo na vzdelanie zahrňuje najmä práva rodinných príslušníkov.
K realizácii zákl. slobôd je potrebné dosiahnuť sociálne zrovnoprávnenie - poistenie,
zabezpečenie.

130.Voľný pohyb osôb - pojem a vývoj
Táto základná sloboda zahŕňa FO a PO. Základ má v primárnom komunitárnom práve, ale k
jeho vývoju napomohlo aj sekundárne komunitárne právo a judikatúra ESD, ktoré rozšírili
osobnú i vecnú pôsobnosť tejto slobody.
K významným zmenám došlo novelami zakladajúcich zmlúv v dôsledku JEA, ZoEÚ a
Amsterdamskej zmluvy. K odstráneniu hraničných kontrol prispel Schengenský dohovor z
roku 1985 (Schengen I) a z roku 1990 (Schengen II).
Spočiatku bola chápaná táto sloboda v súvislosti s ekonomickou integráciou - oprávnenie
vykonávať hospodársku činnosť.
Predpokladom voľného pohybu osôb je oprávnenie k pobytu, vstupu, prijatiu do zamestnania,
podnikaniu, zotrvaniu i po ukončení aktívnej činnosti. Toto oprávnenie nesmie byť viazané
vnútroštátnymi úradmi.
JEA prispel k tejto slobode vymedzením "priestoru bez vnútorných hraníc". Základom bola
dlhodobá snaha o Európu občanov. Odstráneniu kontrol a liberalizácii bránili najmä členské
štáty, argumentujúc verejným poriadkom a bezpečnosťou, zatiaľ čo EK zastávala stanovisko
neexistencie kontrol (ani náhodných). Vnútorné kontroly boli odstránené Schengenskými
dohovormi, ktoré prijali členské štáty v dvoch etapách,a to navzájom. Ich ratifikácia a
uskutočňovanie bolo problematické. Ich následkom však možno považovať hranice členských
štátov za obdobu hraníc územných celkov federatívneho štátu.
Sekundárne zákonodarstvo zohralo úlohu najmä pri špecifikácii slobôd niektorých kategórií

46

osôb, napr. pracovníkov, SZČO.

131.Prípustné obmedzenia voľného pohybu osôb
Pre všetky tri druhy základných slobôd (pohyb pracovníkov, sloboda podnikania, voľný
pohyb osôb poskytujúcich služby) platia tri všeobecné výnimky spočívajúce vo verejnom
poriadku, verejnej bezpečnosti a ochrane zdravia. Pravidlá sú obsiahnuté v ustanoveniach
Zmluvy o jednotlivých slobodách. Terminológia troch dôvodov obmedzenia je zhodná s
terminológiou obmedzenia voľného pohybu tovaru.
Platí zákaz používať obmedzenia z hospodárskych dôvodov. Sloboda pohybu osôb znamená
zlúčenie pracovných trhov do jedného spoločného trhu pracovných síl. Pre použitie výnimiek
je rozhodujúce konkrétne správanie sa danej osoby. Zakazuje sa paušálne hodnotenie a
preventívne vyhostenie. Výnimka sa uplatňuje napr. pri príslušnosti k hnutiu so
zavrhnutiahodnými cieľmi, pokiaľ ide o dobrovoľné konanie s plnou zodpovednosťou
jednotlivca (causa Van Duyn).
Verejný poriadok treba posudzovať oddelene a nezávisle na trestnom rozsudku. Samotné
trestné stíhanie nestačí k použitiu výnimky.
Verejné zdravie možno uplatniť pri vstupe do členského štátu, nie však po tom, ako bol osobe
povolený pobyt (nemožno ho vyhostiť z tohoto dôvodu). Výnimkou sú závažné infekčné
ochorenia alebo karanténa.
Aplikácia výnimiek musí byť vykonaná v súlade s princípmi právneho štátu s ohľadom na
právnu ochranu občana. Musí byť transparentné procesné konanie s presnými lehotami a
náležitými odôvodneniami v prípade odmietnutia povolenia k pobytu. Musí byť zaručené
použitie opravných prostriedkov.

132.Realizácia základných slobôd v rámci voľného pohybu osôb - uznanie predpokladov
výkonu
Postavenie občana EÚ od občianstva štátu sa líši v tom, že občan iného členského štátu nie je
automaticky pripustený k výkonu niektorých činností, pre ktoré sú požadované určité
formálne kvalifikačné predpoklady, aj keď tieto predpoklady má v domovskom štáte. Tie
majú platnosť obmedzenú na územie štátu, kde boli získané.
Komunitarizácia znamená harmonizácia príslušných vnútroštátnych úprav a kvalifikačných a
iných predpokladov. K jej dosiahnutiu sa využíva formálne uznanie a kvalifikované uznanie.
Formálne znamená, že pri splnení formálnych podmienok sa prekoná teritoriálne obmedzenie
kvalifikácie. Kvalifikované znamená dosiahnutie tohto výsledku až vtedy, keď sa splnia
ďalšie podmienky (prax, školenia, výchova). Kvalifikácia (osvedčenie) je vyžadovaná pre
výkon závislých činností i SZČ.
Rozdiely v kvalifikácii môžu znamenať prekážku vo voľnom pohybe osôb, preto sa
prekonáva (komunitarizuje) uznávaním. Uznanie kvalifikácie znamená, že osoba, ktorej
kvalifikácia bola uznaná, má rovnaké práva, ako osoba, ktorá kvalifikáciu získala v
prijímajúcom štáte. Je to zrovnoprávnenie zahraničnej a tuzemskej kvalifikácie.
Vzájomné uznávanie zahrňuje dva prístupy: 1.) zákaz diskriminácie podľa čl.13 ZoES a 2.)
harmonizácia a koordinácia podmienok k získaniu odbornej kvalifikácie pre výkon povolania,
vrátane uznania tejto kvalifikácie.
Príkladom na uznávanie sú dve smernice o uznávaní vysokoškolských diplomov a preukazov
o spôsobilosti.

133.Voľný pohyb pracovníkov - osobná pôsobnosť
Primárnymi beneficientami sú pracovníci. Základom je čl.39/2 ZoES. Nevzťahuje sa na
pracovníkov tretích štátov, apolitov, utečencov, azylantov, i keď to právna úprava výslovne a
jednoznačne neustanovuje (len judikatúra).

47

Pod pojem "pracovník" zahrňuje všetky osoby, ktoré vykonávajú svoju činnosť v rámci
pomeru, za ktorý poberajú mzdu alebo plat alebo osoby, ktoré sa po ukončení takéhoto
zamestnania naďalej zdržujú na území členského štátu. Pracovný pomer je plnenie podľa
pokynov, za ktoré pracovník poberá odmenu. Nie je rozhodujúca výška mzdy. Stačí aj
skrátený pracovný úväzok. Pracovníkom je aj osoba pripravujúca sa v pracovnom pomere na
budúce povolanie. Sporné je postavenie osôb bez odmeny (dobrovoľníci).
Žiaci a študenti sú podľa judikatúry tiež považovaní za pracovníkov.
Rodinní príslušníci (odvodení beneficienti) - aj tí z tretích štátov - odvodzujú práva od
migrujúcich pracovníkov.

134.Voľný pohyb pracovníkov - vecná pôsobnosť (obsah slobody pohybu pracovníka)
Základné oprávnenia: právo pracovnej činnosti = zamestnanie, mzda (odmena za prácu) a iné
pracovné podmienky. Všetci migrujúci pracovníci sú postavení na úroveň tuzemského
zamestnanca, čo je náplňou zákazu diskriminácie medzi pracovníkmi členských štátov.
Špecifické predpoklady (jazykové znalosti...) sa môžu vyžadovať len vtedy, ak zamestnanie
takéto znalosti bezpodmienečne predpokladá. Nerovné zachádzanie sa týka prijímania,
prepúšťania, odmeňovania, tarifov, práv a povinností v pracovnom pomere, ochrany v PP,
sociálneho poistenia, členstva v odboroch a pod. Rovné postavenie treba vykladať v najširšom
zmysle.
Sekundárne oprávnenia: sú to predpoklady výkonu primárnych práv pracovníka, najmä právo
prístupu k zamestnaniu. Obsahuje právo vstupu do ktoréhokoľvek členského štátu, právo
uchádzať sa o ponúkané zamestnania, právo voľného pohybu v čl. štáte, pobyt za účelom
výkonu zam., právo zotrvať v čl. štáte po ukončení zamestnania. Zákaz udeľovania víz, stačí
OP alebo pas.
Komplementárne oprávnenia: Týka sa najmä sociálneho zabezpečenia. Čl. štáty sa zaviazali
upustiť od princípu teritoriality, najmä kvôli započítavaniu lehôt pre vznik a trvanie nárokov
na dávky. Je tiež zásada rovnosti aktívneho a pasívneho volebného práva v podnikoch, v
odboroch. Tiež sem patrí rovnoprávnosť na trhu s bytmi (ich zisk, prenájom, nadobudnutie
vlastníctva).

135.Oprávnenia rodinných príslušníkov pracovníka
Oprávnenia rodinných príslušníkov: právo na byt, výkon zamestnania, výchovu detí. Právo
zdieľania spoločnej domácnosti má manžel/ka pracovníka a potomkovia do 21 rokov, alebo
sú odkázaní svojou výživou. Ďalej príbuzní manžela/ky po vzostupnej línii, ktorým poskytuje
výživu. Manželský vzťah sa vykladá vo formálnoprávnom zmysle, nepostačuje partnerský
vzťah.
Rodinný príslušník má právo vykonávať prácu na území všetkých členských štátov, čo sa týka
osôb tretích štátov. Deti požívajú právo na všeobecné vzdelanie a ďalšie odborné vzdelanie.

136.Výnimky zo slobody voľného pohybu pracovníkov
Výnimky z dôvodov zamestnania vo verejnej správe: VS znamená činnosť, ktorá je spojená s
výkonom verejnej moci. Nepostačuje zdôvodnenie, že ide o miesto "úradníka". ESD pokladá
výnimku za prípustnú vtedy, keď ide o priamu alebo nepriamu účasť na výkone suverénnych
práv alebo plnení takýchto úloh, ktoré sú spojené s uskutočňovaním všeobecných úloh štátu
alebo iných PO verejného práva. Patria sem ozbrojené sily, polícia, súdnictvo, diplomacia,
finančná správa. Nepatria sem verejné podniky, kultúra, zdravotníctvo, doprava, atď.
Výnimky z dôvodu verejného poriadky, verejnej bezpečnosti a ochrany zdravia: Platí
všeobecný výklad o výnimkách z voľného pohybu osôb. Výnimočné okolnosti sa vzťahujú
len na časť oprávnení, ktoré sú obsahom tejto slobody.

48

137.Sloboda podnikania a výkonu povolania - význam, hospodárska funkcia, právny základ,
vývoj
Sloboda podnikania znamená voľný pohyb SZČO. Existujú paralely medzi voľným pohybom
pracovníkov a SZČO. Základom tejto slobody je myšlienka príslušnosti k spoločnému trhu, k
ESS, k EÚ. Oprávnenými sú FO a aj PO - štátni príslušníci členského štátu bez ohľadu na
bydlisko. PO môžu zakladať agentúry, dcérske spoločnosti a pobočky vtedy, keď sú zriadené
podľa členského práva a majú sídlo na území ESS.
Základom je režim rovného zachádzania. Beneficienti a tuzemci musia mať rovnaké
predpoklady a právo podnikania. Právo podnikania je záležitosť viac spätá s nutnosťou
preukázať schopnosti, profesionálnu zdatnosť, diplomy, osvedčenia a pod.
Hospodársky význam spočíva vo vytváraní právnych predpokladov pre slobodné, t.j.
ekonomicky podmienené postavenie a jeho voľbu vo vnútri spoločného trhu tak, aby každý
subjekt mohol podnikať tam, kde pre neho sú optimálne podmienky. Ekonomická funkcia a
poslanie je centrom tejto slobody a rieši mnohé sporné otázky.
Právny základ spočíva najmä v smerniciach. V primárnom práve, ZoESUO neobsahuje
úpravu tejto slobody. Preto sa vychádza zo ZoES.. Okrem primárneho práva (čl.43-48 ZoES)
boli základom pre vývoj aj programy o zrušení obmedzení slobody podnikania. Tieto
všeobecné programy slúžili ako základ a predstupeň smerníc.
Ďalším základom sú smernice, vydávané od roku 1961, majúce liberalizačný a koordinačný
charakter. Miera liberalizácie je nerovnomerná. V oblasti obchodu, remesiel, priemyslu a
poľnohosp. sa dosiahla takmer úplná, v oblasti bankovníctva a poisťovníctva neboli pôvodné
zámery dodržané. Je to dôsledok protichodných záujmov, rozdielnej právnej úpravy a
historického vývoja.

138.Sloboda podnikania a výkonu povolania - osobná pôsobnosť
Týka sa dvoch druhov subjektov:
FO - štátni príslušníci členských štátov sú beneficientami primárnych a sekundárnych
oprávnení slobody usadzovania. Členské štáty rozhodujú o tom, kto je ich štátny príslušník.
Slobody usadzovania sa môžu dovolať len príslušníci iných členských štátov (čl.43 ZoES).
PO - akékoľvek zariadenie, ktoré sleduje hospodársky účel. Právna forma nie je rozhodujúca.
Sú to i verejné podniky, i subjekty súkromného práva. Sloboda podnikania sa netýka
spoločností, ktoré nesledujú zárobkový cieľ. Príslušnosť k ESS sa riadi kritériami európskeho
práva - PO musí byť založená podľa práva členského štátu, sídlo PO musí byť na území ESS
(čl.48/1 ZoES). Vychádza sa teda z teórie sídla.

139.Pojem podnikania, obsah slobody podnikania
Pojem nie je v Zmluve definovaný. Nie je to len začatie činnosti podniku v členskom štáte,
ale patrí sem aj profesionálny výkon činnosti SZČO na území iného členského štátu. Osoby sa
môžu presídliť (usadiť) v inom členskom štáte za účelom výkonu remesla, obchodnej,
poľnohosp., živnostenskej činnosti. Môžu zakladať podniky, riadiť ich, zriaďovať a zakladať
pobočky a dcérske spoločnosti.
Sú viaceré druhy a formy podnikania. Primárne podnikanie znamená presídlenie a začatie
hospodárskej činnosti. Sekundárne podnikanie je závislé na primárnom.
SZČ a neSZČ: Podnikanie môže byť len SZČ. NeSZČ sú predmetom slobody pohybu
pracovníkov. Pri neSZČ treba brať do úvahy okolnosti. SZČ treba vykladať v najširšom
zmysle slova. Činnosťou sa rozumie len činnosť legálna. Zakázaná, nepovolená a nemravná
činnosť nie je podnikaním.
Všeobecný program k zrušeniu obmedzení podnikateľskej slobody bol prijatý roku 1961.
Rozoznáva stupne uskutočňovania slobody podnikania podľa klasifikácie OSN. Nemá formu
právneho aktu (považovaný za zvláštny druh právneho aktu), bol do konca roku 1969

49

vykonávaný smernicami.
Od konca 1969 platí európska "ústavná zásada" nediskriminácie“.

140.Primárne, sekundárne a komplementárne oprávnenia pri slobode podnikania
Primárne oprávnenia: Sloboda podnikania zahrňuje akúkoľvek SZČ v inom členskom štáte. Z
hľadiska základného zamerania sa člení na:
Primárne podnikanie - zmena sídla SZČO, začatie SZČ v inom členskom štáte.
Sekundárne podnikanie - zriaďovanie zastúpenia, pobočky alebo dcérskych spoločností..
Pobočka je právne samostatná jednotka, poverená trvalo konať za podnikateľa.
Sloboda podnikania zahŕňa akúkoľvek činnosť súvisiacu so zmenou sídla. Predpokladá
slobodu pohybu osôb a týka sa všetkých postupov a činností súvisiacich s organizáciou
pobočiek. Ide teda aj o SZČ pomocou pobočky. SZČ je činnosť s cieľom dosiahnutia zisku.
Patrí sem aj činnosť v kultúre, náboženstve a športe. Charita nie je SZČ a nie je teda
podnikaním.
Sekundárne oprávnenia: sú obdobné ako pri voľnom pohybe pracovníkov, umožňujú a
podmieňujú výkon primárnych práv. Patrí sem právo vstupu, právo pobytu a voľného pohybu,
právo zostať v čl. štáte.
Komplemetárne práva a práva rodinných príslušníkov sú obdobné ako pri voľnom pohybe
pracovníkov.

141.Obmezenia a výnimky zo slobody podnikania
Obmedzenie slobody podnikania znamená, že príslušník iného členského štátu alebo
zahraničná PO majú horšie postavenie ako tuzemec alebo tuzemská PO. Nevýhoda spočíva v
správnom konaní, nemusí to byť hospodárska ujma.
Čl.49 ZoES prikazuje národný režim v prospech príslušníkov alebo spoločností iných
členských štátov. Musí byť posudzovaný podľa konkrétnych okolností. Otázkou je vzťah
pojmov obmedzenie - diskriminácia. Obrátená diskriminácia je možná (zvýhodňovanie
zahraničných investorov), i keď aj tu sú limity.
Obmedzenia spočívajú v tom, že jednotlivé členské štáty vyžadujú podľa svojho
vnútroštátneho práva určité vlastnosti vzťahujúce sa k osobe žiadateľa (preukaz bezúhonnosti,
dobrej povesti, preukaz zdravia fyzického i duševného). Bezúhonnosť sa týka spáchania
deliktu, dobrá povesť sa týka majetku a prípadného konkurzu v minulosti. ESS tak prikazujú
prijímajúcemu štátu akceptovať doklady domovského štátu.
Niektoré činnosti sú spojené s výkonom verejnej moci, a teda sú vyňaté z pôsobnosti slobody
podnikania. Zmysel výnimky spočíva v možnosti obsadiť určité funkcie len vlastnými
štátnymi príslušníkmi, napr. dohľad nad výkonom rybárstva a poľovníctva, činnosť notára.

142.Voľný pohyb služieb - pojem a význam, právny základ a vývoj
Pojem: ESD definuje, že ide o plnenie, ktoré je spravidla poskytované za odmenu, pokiaľ
nepodlieha predpisom o voľnom pohybe kapitálu a tovaru a o slobode pohybu osôb.
Zabezpečuje, aby činnosti, ktoré nepodliehajú režimu ostatných slobôd, mohli byť
liberalizované. Osoby poskytujúce služby majú mať rovnaké postavenie s tuzemskými
subjektami. Tuzemský (národný) režim je doplnený predpismi liberalizácie a harmonizácie.
Čl.50 ZoES stanovuje, že sloboda pohybu služieb sa týka nehmotných plnení. Príkladmo ide o
činnosti priemyslové, obchodné, remeselné, podnikateľské, oblasti stavebníctva, realitných
kancelárií, poradenstva, sprostredkovania, advokácie, lekárov, a pod. Poskytovateľ sleduje
zárobkový cieľ. Neodplatné plnenie je službou, pokiaľ je spojené s odplatným, ktoré
prevažuje. Časové obmedzenie poskytovania služieb nie je rozhodujúce.
Základným pravidlom je, že poskytovateľ služby nemá sídlo v štáte ako jej príjemca. Ak
podstata služby má pôvod v inom štáte alebo sa tohoto štátu týka, tak vyhovuje uvedenému

50

pravidlu. Môže ísť o 3 situácie:
1.) poskytovateľ sa zdržuje na území štátu príjemcu (aktívna sloboda) - musí ísť o
prechodnú činnosť.
2.) príjemca služby sa nachádza v štáte poskytovateľa (pasívna sloboda)
3.) hranice prekračuje len samotná služba
Paralely medzi voľným pohybom tovarov a služieb majú aj odlišnosti. Služba, na rozdiel od
tovaru, nemôže byť skladovaná, musí byť okamžite spotrebovaná.
Právny základ a vývoj: Na základe všeobecných programov sa právna úprava konala formou
smerní, v ktorých boli stanovené obmedzenia pripravené na zrušenie. Programy slúžili ako
predstupeň smerníc vydávaných na základe Zmluvy.
Začiatkom 70. rokov došlo k zmene judikatúry. ESD konštatoval priamu použiteľnosť
ustanovení Zmluvy, čím sa stala liberalizácia formou smerníc zbytočná.
Zmluva upravuje vzťah slobody služieb k slobode podnikania (čl.55), k oblasti dopravy
(čl.75/1) a k pohybu kapitálu (čl.57). Režim podľa ZoEURATOM je nezávislý na ZoES,
režim podľa ZoESUO neexistuje.

143.Osobná a vecná pôsobnosť slobody služieb
Sloboda služieb sa vzťahuje na akékoľvek výkony, poskytované cez hranice jednotlivých
členských štátov. Je namierená proti akýmkoľvek štátnym opatreniam, ktoré sú obmedzením
v zmysle čl.49 ZoES a nie sú výnimkami podľa čl.46 (dohľad nad všeobecnými poisťovacími
podmienkami). To je predmetom primárneho oprávnenia slobody služieb. Sekundárne
oprávnenie súvisí s právom cestovať, pobytu pre poskytovateľa služieb. Sloboda služieb je
namierená aj proti obmedzeniam prijímať službu. Sekundárne oprávnenia prijímateľa sú ako u
poskytovateľa.
Ustanovenia o slobode služieb nepôsobia erga omnes a neplatia vo vzťahu k tretím štátom.

144.Obmedzenia voľného pohybu služieb
Obmedzenie aj keď má väzbu na osobu alebo podnik, je predovšetkým chápané vo vzťahu k
službe. Druhy obmedzení:
a) poskytovanie služby je vyhradené iba vlastným štátnym príslušníkom - súvisí s
výkonom verejnej moci, alebo by bolo odôvodnené verejnou bezpečnosťou a ochranou
zdravia.
b) povinnosť mať v štáte poskytovania sídlo - judikatúra to posudzuje ako
neospravedlniteľné obmedzenie slobody služieb.
c) tzv. garancie vyžadované od poskytovateľa služby - dôvodnosť musí preukázať štát
(napr. verejný záujem), ktorý má dôkazné bremeno. Nesmie byť diskriminačného charakteru,
čiže nesmie dvakrát zaťažovať poskytovateľa (aj v domovskom, aj v cudzom štáte).
Obmedzeniami sú v zmysle čl.59 všetky diskriminácie a opatrenia, a k tomu aj povinnosti
stanovenia sídla poskytovateľa v členskom štáte poskytovania.
Požiadavkou verejného záujmu nie je hospodársky cieľ. Vzťahuje len sa na ochranu
spotrebiteľa, ochrana umelcov, kultúrneho dedičstva, duševného vlastníctva, vysielania a pod.

145.Význam voľného pohybu kapitálu a platieb
Obe slobody sú zahrnuté do jednotného režimu (jedna kapitola). Právna úprava vychádza zo
zásady "in dubio pro idem", čiže čo platí v oblasti jednej slobody, platí v pochybnostiach aj v
oblasti druhej. Právna úprava nie je ukončená.
Podľa čl.56 je pohyb kapitálu jednostranný transfer hodnoty z jedného členského štátu do
druhého. Pohyb platieb je súbor všetkých platieb, t.j. transfer platobných prostriedkov medzi
osobami rôznych štátov EÚ.
Sloboda pohybu kapitálu hospodársky znamená rozhodujúci spôsob zaistenia optimálnej

51

alokácie kapitálu v medzinárodnom rámci. Znamená dosiahnutie liberalizácie pohybu
kapitálu, ktorá je základom pre fungovanie vnútorného trhu podľa čl.3 ZoES. Je to tiež ďalší
krok k budovaniu hospodárskej a menovej únie a k vytvoreniu integrovaného kapitálového
trhu.
Je to nutná súčasť otvoreného trhového hospodárstva, ako aj jeho rizík. Posilňuje hospodársku
disciplínu v makroekonomike. Posilňuje sa súťaž a vedie k pozitívnym účinkom pre verejné
blaho.
Sloboda pohybu platieb je nutnou súčasťou štyroch zákl. slobôd. Má samostatné postavenie.
Pohyb platieb vychádza z medzinárodného toku platobných prostriedkov. Zahrňuje platenie,
transfer peňazí, šekov, zmeniek, cenných papierov v najširšom zmysle.

146.Pojem voľného pohybu kapitálu a voľného pohybu platieb
Pohyb kapitálu jednostranný transfer hodnoty z jedného členského štátu do druhého. Podľa
čl.56/1 ZoES sú zakázané akékoľvek obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi a
medzi čl. štátmi a tretími krajinami. Znamená to bezpodmienečnú liberalizáciu pohybu
kapitálu, ktorá je výraznejšia ako iné slobody. Ide o zákaz všetkých obmedzení, podobne ako
pri voľnom pohybe tovarov (formula Dassonville).
Je zákaz devízových reštrikcií, požiadavok na licencie, rozhodovania o prístupe na kapitálový
trh. Zakázané sú teda opatrenia vydané členskými štátmi. Nepripúšťa sa ani povoľovací
systém, ani kontrola pohybu devíz, dohovory o zaručení vzájomnosti.
Čl.56/1 predpisuje aj bezpodmienečnú povinnosť zdržať sa konania vo vzťahu k pohybu
kapitálu s negatívnymi následkami preň.
Pohyb platieb je súbor všetkých platieb, t.j. transfer platobných prostriedkov medzi osobami
rôznych štátov EÚ. Podľa čl.56/2 ide o slobodu, ktorá je bezprostredne aplikovateľná. Tiež
obsahuje záväzok "non facere". Sloboda sa uplatňuje aj voči tretím štátom, oprávneným je
teda každý. Zákaz obmedzení je takisto absolútny (priame i nepriame, rovnocenné účinky).
Povoľovací systém je neprípustný. Dlžníci môžu plniť akýmkoľvek prostriedkom v EÚ
uznaným v čl. štátoch.
Pohyb platieb je vo vzťahu špeciality voči ostatným slobodám. Týka sa to najmä náhrady
škody (napr. vadný výrobok - náhrada je platba).

147.Výnimky zo slobody pohybu kapitálu a platieb
Nepísané výnimky: ESD v judikatúre stanovil limity zákazu pohybu kapitálu (medzné
situácie). Prípustné sú len v prípade verejného záujmu. Možno ich použiť len ako
nediskriminujúce a jednotne používané obmedzenia. Rozšírením rozsudku Cassis de Dijon na
pohyb kapitálu sa stanovuje, že verejný záujem má na zreteli ochranu spotrebiteľa, verejného
zdravia, kultúrneho dedičstva, poctivosť obchodného styku a pod.
Výnimky z dôvodu ťažkostí v platobnej bilancii: Ide o ochranu platobnej bilancie členských
štátov v prípade problémov a náhlej krízy (čl.119 a 120 ZoES). Je to ultima ratio po vyčerpaní
prostriedkov ozdravenia platobnej bilancie. Opatrenie môže prijať členský štát len na
odporúčanie EK.
Výnimky vo vzťahu k tretím štátom: Zmluva dovoľuje výnimky v súvislosti s priamymi
investíciami, inv. do nehnuteľností, finančné služby, obchody s CP. Ide o taxatívny výpočet
výnimiek. Prípustné sú len obmedzenia, ktoré sú v súlade s predpismi európskeho práva.
Výnimočné oprávnenia členských štátov: posledná výnimka náleží členskému štátu, ktorú
môže použiť vtedy, ak Rada tak neurobila a nemožno očakávať, že tak urobí. Tieto
oprávnenia sú v čl.58 ZoES. Môžu sa uplatniť len ak nebola uskutočnená harmonizácia práva
v danej oblasti (najmä oblasť daní). Sú dané taxatívne.
Dočasné obmedzenia: niektoré štáty mohli mať odchýlky do 31.12.1995. Jedna výnimka stále
platí - protokol o nadobúdaní nehnuteľností v DEN (rekreačné objekty). Ostatné boli zrušené

52

Amsterdamskou zmluvou.

148.Pramene súťažného práva
Súťažné pravidlá sú obsiahnuté najmä v primárnom práve, ale aj v sekundárnom práve a v
judikatúre ESD a SPS, v medzinárodných zmluvách s tretími štátmi.
Upravujú sa právne vzťahy súťažného práva s "európskym prvkom" - musí ísť o také vzťahy,
ktoré môžu mať nepriaznivý vplyv na obchod medzi členskými štátmi. Základné súťažné
pravidlá sú bezprostredne použiteľné, s výnimkou šiestich zakladajúcich štátov, u ktorých
ustanovenia čl.81 a 82 ZoES sa stali bezprostredne účinné od roku 1962.
Kartelové právo: čl.65-66 ZoESUO, čl.81-86 ZoES. Je tu úprava zákazov kartelov (čl.81),
zneužitia dominantného postavenia (čl.82) a fúzií (ZoESUO), verejných podnikov (čl.86).
Štátne podpory sú v čl.87-89 ZoES. K tomu je množstvo vykonávacích predpisov a smerníc,
vydávaných Radou alebo aj Komisiou. V procesnom práve je to "kartelové nariadenie"
1/2003, ktoré od 1.5.2004 nahradilo nariadenie 17/62.
Judikatúra zahrňuje ESD a aj SPS, významné sú stanoviská generálneho advokáta.
Medzinárodné zmluvy, najmä Zmluva o Európskom hospodárskom priestore, zmluvy o
pridružení, sú tiež významné pramene súťažného práva.

149.Účel súťaže a jej právnej úpravy
Účelom je vytvoriť systém zaisťujúci, aby na vnútornom trhu nebola narušovaná súťaž. Je to
jeden z cieľov a prostriedkov fungovania vnútorného trhu. Súťaž je predpoklad pre štyri
základné slobody.
Systém súťaže je súbor opatrení ochrany súťaže pred nežiaducimi zásahmi. Je namierený
proti štátnej intervencii a proti protisúťažnému konaniu samotných podnikov. Hlavným
cieľom súťažných pravidiel je vytvoriť systém slobodnej nenarušenej súťaže a chrániť ho
pred umelými zásahmi štátov a podnikov.
Európska úprava súťažného práva slúži k zamedzeniu vzniku nových prekážok obchodu.
Súťaž slúži k urýchleniu integrácie. Bezprostredný účel súťažných pravidiel spočíva v
uskutočňovaní poctivej a súčasne efektívnej súťaže.
Ochrana súťaže smeruje proti súkromnoprávnemu konaniu obmedzujúcemu súťaž (týka sa
podnikov), ale aj proti štátnym zásahom, kde štát svojimi rozhodnutiami pôsobí ako
podnikateľský subjekt. Štáty nesmú prijímať pravidlá poškodzujúce súťaž v záujme efektu
užitočnosti.
Súťažná politika je v strete s inými politikami (napr. s poľnohospodárskou politikou).

150.Exteritoriálne pôsobenie európskeho súťažného práva
Týka sa územnej pôsobnosti súťažného práva. Čl.81 a 82 ZoES pôsobí proti obmedzeniam
súťaže na spoločnom trhu. Tieto pravidlá je nutné použiť aj vtedy, ak protisúťažné konanie
má aspoň sprostredkovateľské následky vo vnútri územia ESS. Za protisúťažné možno
považovať aj správanie sa subjektov v tretích štátoch, ak obmedzujú súťaž, zneužívajú
dominantné postavenie vo vzťahu k subjektom v ESS.
Jedným z predpokladov použitia súťažných pravidiel je, že protisúťažné konanie môže
negatívne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi - medzištátna klauzula (pravidlo de
minimis). Plní funkciu kolíznej normy a vymedzuje pôsobnosť európskych súťažných
pravidiel voči vnútroštátnemu súťažnému právu.
Medzinárodné zmluvy: zmluva s USA o podpore spolupráce a zmiernení ťažkostí v súťažnom
práve, Zmluva o Európskom hospodárskom priestore medzi ESS a EFTA, ktorá kopíruje
pravidlá ZoES.

151.Osobná a vecná pôsobnosť európskeho súťažného práva

53

Osobná pôsobnosť: Adresátmi noriem sú dva druhy subjektov - členské štáty a podniky
(združenia podnikov).
Podnik je súbor osobných, vecných a nehmotných faktorov podriadený samostatnému
právnemu subjektu, s ktorými tento subjekt sleduje určitý hospodársky účel (judikatúra ESD).
Ide o súkromný alebo verejný podnik. Patria sem aj športové kluby, kultúrne zariadenia,
cirkevné organizácie. Je to každá hospodárska jednotka bez ohľadu na jej financovanie. Sídlo
nerozhoduje.
Právna forma podniku nerozhoduje. Holding sa posudzuje buď ako jeden podnik alebo
skupina podnikov. Koncerny sú združenia podnikov. Z hľadiska kartelového práva je
rozhodujúce, do akej miery obmedzuje koncern hospodársku súťaž. Podnikom sa rozumie
podľa kartelového práva aj advokácia, slobodné povolania, členský štát pri udeľovaní
licencie.
Vecná pôsobnosť: Postihované sú základné protisúťažné konania. Zameranie je proti
kartelom, zneužívaniu dominantného postavenia, vytváraniu fúzií, verejným podporám,
kontrole podnikania verejných podnikov - monopolov. Súťažné pravidlá sa vzťahujú na
všetky hospodárske činnosti, pokiaľ ich európske právo z vecnej pôsobnosti nevyníma
(poľnohospodárstvo, doprava, banky a poisťovne, plyn a energia, telekomunikácie).

152.Pojem dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž podľa čl.81 ZoES
Sú zakázané dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a konanie vo vzájomnej
zhode, ktoré by mohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktorých cieľom alebo
výsledkom je vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie súťaže na spoločnom trhu, hlavne tie
ktoré:
a) priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné
jednotky
b) obmedzujú alebo kontrolujú výrobu, odbyt, technický rozvoj alebo investície
c) rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania
d) uplatňujú voči obchodným partnerom nerovné podmienky pri rovnocenných plneniach
e) viažu uzavretie zmluvy na podmienku, že druhá strana prijme ďalšie plnenie, ktoré s
predmetom zmluvy nesúvisí.
Zakázané dohody sú neplatné.
Tieto ustanovenia môžu byť vyhlásené za neúčinné pre dohody alebo kategórie dohôd medzi
podnikmi, pre rozhodnutia alebo kategórie rozhodnutí o združení podnikov, pre konanie vo
vzájomnej zhode, ak prispievajú k zlepšeniu výroby alebo odbytu, k podpore technického a
hospodárskeho pokroku, pričom spotrebitelia majú na týchto výhodách primeraný podiel.

153.Katalóg dohôd obmedzujúcich súťaž a ich vzťah ku generálnej zákazovej skutkovej
podstate čl. 81 ZoES
Čl.81/1 upravuje príkladný popis obmedzenia súťaže. Pokiaľ ide o predmet a iné náležitosti
kartelových dohôd, tie sú ustanovené v generálnej klauzule. Typy sú obsiahnuté v 5
skutkových podstatách a sú konkretizáciou základnej podstaty deliktu (obmedzenie,
skreslenie, vylúčenie).
1.) Stanovenie cien a obchodných podmienok (cenový kartel) - sú výslovne zakázané
zakázané dohody priamo/nepriamo určujúce ceny a iné podmienky. Ide najmä o horizontálne
dohody. Je zákaz hraníc cien, pevných cien, orientačných cien. Je zákaz vertikálnych dohôd.
Zásadne sa mieri proti určovaniu cien, a to medzi kupujúcimi, predávajúcimi i distribútormi.
2.) Obmedzenie alebo kontrola výroby a odbytu, technického rozvoja a investícií - napr.
stanovenie kvót a povinnosť nerozširovať výrobné kapacity. V niektorých prípadoch EK
povolila tzv. krízový kartel (sektor synt. vláken). EK nepovažuje za porušenie zákazu, ak
zmluva o užívaní danej značky je obmedzená na výrobky spĺňajúce technické štandardy za

54

predpokladu, že inak je táto značka štandardne k dispozícii.
3.) Rozdelenie trhov a zdrojov zásob - ide sa proti deľbe trhu na odvetvové odbytištia podľa
napr. štátneho územia, špecializácie, zákazníkov. Zakazuje sa vertikálna deľba "výrobcovia -
veľkoobchodníci". Zakázaný je výlučný odbyt, ako aj dohody o nedodávaní výrobkov
určitého označenia.
4.) Diskriminácia obchodných partnerov - zakazuje sa diskriminácia z dôvodu štátneho
občianstva a z dôvodu použitia dominantného postavenia na trhu. Ide o rozdielne zachádzanie
pri rovnorodom výkone. Napr. zneužívanie nerovnakých nákupných a predajných cien bez
vecného dôvodu.
5.) Junktimy (vzájomné obchody) - sú to dohovory obmedzujúce ich členov slobodne
konať na trhu tým, že im ukladajú určité výkony prekračujúce rámec obvyklého plnenie.
6.) Výlučné predaje a kúpy - skupina dodávateľov súhlasí dodávať výlučne
prostredníctvom určitých distribučných kanálov.

154.Právne následky porušenia zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž
Čl. 81/2 ZoES stanovuje jeden z najvýznamnejších právnych následkov neplatnosť zmluvy a
neplatnosť rozhodnutia. Je to právna sankcia za porušenie zákazu protisúťažného konania
stanoveného ako delikt.
Hlavný význam je v tom, že kartel nemá súdnu vymáhateľnosť medzi účastníkmi a je od
samého začiatku nezáväzný. Nemá žiadne právne následky. Zaručuje sa rovné zachádzanie so
všetkými členmi kartelu.
Konanie o určení neplatnosti majú na starosti národné súdy a národné orgány podľa čl.81.
Rozhodnutie EK a rozhodnutia súdov sú nezávislé na sebe.
Obsah neplatnosti: Neplatnosť je absolútna. Dohody vo všetkých častiach nemajú účinky. Nie
je tu premlčanie. Vzťahuje sa aj na súvisiace právne úkony.
Platnosť kartelu musí byť daná výnimkou, ktorá nie je absolútna, ale sa udeľuje pre konkrétne
prípady (čl.81/3). Dočasná platnosť je tiež možná a vplývajú na ňu: "ukľudňujúci list" EK,
osvedčenie o súlade s výnimkou, "varovný list" EK, rozhodnutie o oslobodení z kartelového
zákazu.

155.Skupinové (blokové) výnimky zo zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž
Čl.81/3 vyhlasuje ustanovenia čl.81/1 za neúčinné, pokiaľ prispievajú kartely k zlepšeniu
výroby alebo odbytu alebo k odpore technického pokroku a poskytujú výhody spotrebiteľom.
"Prehlásenie za neúčinné" znamená výnimku. Môže byť individuálna alebo skupinová.
Skupinové výnimky sa prijímajú vo forme nariadenia (čl.81/3 hovorí aj o smerniciach). Rada
ich vydala niekoľko, hoci na udeľovanie oboch druhov je príslušná EK, v druhom prípade
splnomocnená Radou.
Právomoc k rozhodovaniu o udelení výnimiek má Rada, pre konkrétne prípady môže svoju
právomoc previesť na EK. Je však vytýkaná chaotickosť a nedôslednosť. Súťažiteľ nie je
podrobený oznamovacej povinnosti. Masové udeľovanie výnimiek môže ohroziť súťaž.
Dve nariadenia majú rámcový charakter: nariadenie o pravidlách pre oblasť výlučných dohôd,
nariadenie pre oblasť poisťovníctva. V súčasnosti je 12 nariadení všeobecných a 14 nariadení
z oblasti dopravy. Nariadenie obsahuje: definíciu kartelového protisúťažného jednania,
zoznam povinností uložené podnikom (biely zoznam), zoznam povinností, ktoré nesmú byť
uložené (čierny zoznam), procesné ustanovenia, prechodné a záverečné ustanovenia.
Význam skupinových výnimiek: Keďže sú vo forme nariadení, aplikujú sa z úradnej moci a
nie z vôle strán, sú záväzné. Negatívom je, že skupinové výnimky môžu zatlačovať pôsobnosť
čl.81/1 zakazujúceho kartel.

156.Individuálne výnimky zo zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž

55

Individuálne výnimky (čl.81/3 ZoES) sú adresované konkrétnym účastníkom konania. K jej
udeľovaniu má právomoc len EK, splnomocnená Radou podľa čl.83. Predmetom jej
rozhodovania sú dohody oznámené so žiadosťou o vyňatie. Podrobnosti ustanovovalo do 1. 5.
2004 nariadenie 17/62 (kartelové nariadenie). Od 1. mája 2004 platí nové kartelové nariadenie
1/2003, ktoré nahrádza kontrolu ex ante (predbežnú) kontrolou ex post (následnou). Rovnako
sa právomoc kontroly rozdelila medzi EK a protimonopolné (kartelové) úrady členských
štátov.
Môže ísť o časovo obmedzenú výnimku. Do doby vyhovenia žiadosti pôsobí EK formou
"ukľudňujúcich listov", ktorý má nezáväzný charakter. Rozhodnutie EK musí byť
odôvodnené, je záväzné pre všetkých. Môže uložiť stranám, aby kartelovú dohodu upravili. V
súčasnosti však skupinové výnimky prevažujú a pokrývajú aj žiadateľov o individuálne.
Ek pokladá za neprijateľné dohody obmedzujúce súťaž v oblasti cien, dôverných informácií,
obmedzenia trhu a ochrany vnútroštátneho trhu. Na vertikálnej úrovni ide o dohody
obmedzujúce export, predaj, paralelný dovoz. Ide o striktnú politiku EK v tejto oblasti.
Pravdepodobnosť udelenia výnimky sa znižuje úmerne s veľkosťou podniku, okrem veľmi
veľkých podnikov s vysokým obratom a podielom na trhu.
Predpoklady udelenia: kartel musí prispievať k zlepšeniu výroby alebo distribúcie, k
technickému pokroku, musí ísť o objektívne výhody (šetrenie nákladov, ochrana
spotrebiteľa). Kartely musia zaručovať primeraný podiel na výhodách. Nemožno udeliť
výnimku kartelu, pokiaľ by existovalo iné riešenie otázky výroby ako prostredníctvom
kartelu. Mierou nevyhnutnosti kartelu je opäť záujem vnútorného trhu. Posledným
predpokladom je záruka, že výnimka neumožní zúčastneným podnikom na karteli vylučovať
súťaž vo vzťahu k podstatnej časti výrobkov, ktoré by boli dotknuté touto zmluvou.
Typy výnimiek (všeobecne): dohody o distribúcii, o špecializácii, o výskume a vývoji.

157.Zákaz zneužitia dominantného postavenia podľa čl. 82 ZoES
Ide o druhý pilier, na ktorom spočíva európske kartelové právo. Úprava je v čl.82 ZoES a v
čl.66 ZoESUO. Všeobecne platí, že čím silnejšie sú podniky ovládajúce trh, tým slabšia je
súťažná intenzita. Oslabuje sa motivácia podnikov k zvýšeniu výkonnosti. Skúsenosť vraví,
že podnik v dominantnom postavení posilňuje svoju pozíciu i nekalými prostriedkami.
Primárny cieľ úpravy je ochrana súťaže. Účel právnej úpravy sa prejavuje už v prevencii
vzniku dominantného postavenia zákazom kartelu, kontrolou fúzií a postihom jeho zneužitia.
Európske právo nezakazuje dominantné postavenie (zákaz per se), ale jeho zneužitie. Čl. 82
neobsahuje sankciu neplatnosti.
Zneužitie DP je so spoločným trhom nezlučiteľné. Zákaz má absolútnu povahu, nie sú žiadne
výnimky. Skutková podstata je v ZoES uvedená príkladmo. Judikatúra prispela k detailnému
popísaniu. Národné orgány a súdy nemusia čakať na rozhodnutie EK, ale môžu postupovať
proti narušiteľovi priamo - bezprostredná použiteľnosť.
Zneužitie DP môže spočívať najmä v priamom alebo nepriamom vnucovaní neprimeraných
cien, v obmedzovaní výroby, odbytu, v uplatňovaní nerovných podmienok voči obchodným
partnerom alebo vo viazaní uzavretia zmluvy na podmienky.
Vo vzťahu k čl.81, čl. 82 ho nevylučuje. Podľa okolnosti prípadu sa použijú paralelne.

158.Pojem dominantného postavenia
Predpokladá sa, že jeden alebo viac podnikov majú DP postavenie na spoločnom trhu alebo
jeho časti. Zákaz v čl.82 je namierený proti podnikom, ktoré majú na relevantnom trhu DP.
DP nie je presne definované, ponechalo sa to na orgány ESS. Mierou pojmu je účel právnej
úpravy súťaže a ciele ZoES. Východiská spočívali v ZoESUO.
Systém efektívnej nenarušenej súťaže sa vyznačuje existenciou anonymného konkurenčného
tlaku. Podstatný znak pojmu DP je schopnosť úniku z tohto anonymného tlaku a rozvíjania

56

nezávislých stratégií, a tak ovplyvňovať podmienky súťaže, ktoré zodpovedajú záujmom
podniku v DP. Nejde o úplné narušenie trhu, lebo aj monopol musí dodržiavať zmluvné
pravidlá.
EK a ESD definovali DP ako mocenské postavenie podniku spôsobilého určovať trhy a
kontrolovať výrobu alebo odbyt. Ďalej ide o schopnosť určovať ceny a kontrolovať trh. V
prípade kolektívneho DP ide o skupinu podnikov, ktoré sledujú koordinované spoločné
stratégie. ESD však v definícii KDP je zdržanlivý.
Dôležité sú merítka DP - objektívne a subjektívne kritériá:
a) štruktúra trhu, podiel na trhu - do 25% nejde o DP, 25-40% ide o DP pri účasti iných
faktorov, nad 40% ide o výraznejšie DP a nad 50% ide o DP bez skúmania faktorov
b) prekážky vstupu
c) vlastnosti podniku
d) časový faktor

159.Relevantný trh - pojem
DP predpokladá určité prostredie, v ktorom DP sa môže uskutočnovať. Podľa čl.82 je ním
relevantný trh, ktorý je podstatnou časťou spoločného trhu. Definícia relevantného trhu treba
zisťovať aj podľa čl.81/3. RT sa spravidla kryje s prirodzeným trhom na území a v čase, v
rámci ktorých si dotknuté podniky navzájom konkurujú.
Vecné hľadisko: Súťažiť môžu podniky ako predstavitelia ponukovej alebo dopytovej strany.
Ide o súťaž tovaru alebo služieb, ktoré sú pre druhú stranu zameniteľné. Zameniteľnosť je
podstatným kritériom RT, pričom musí ísť o funkčnú zameniteľnosť. Podľa EK pod RT patria
všetky tovary a služby, ktoré môžu byť považované za rovnocenné z hľadiska spotrebiteľa na
základe ich vlastností, ceny a účelu použitia. ESD zdôrazňuje vlastnosti výrobkov a
použiteľnosť pre odberateľa. Cenu neuvádza ako rozhodujúce kritérium.
Priestorové hľadisko: Podstatou pre RT je vymedzenie územia, na ktorom sú zameniteľné
výrobky a služby za porovnateľných podmienok ponúkané a žiadané. Je to územie, na ktorom
vystupujú dotknuté podniky ako predstavitelia návrhu a dopytu tovaru, služieb a na ktorom sú
súťažné podmienky dostatočne homogénne.
Časové hľadisko: DP musí existovať počas určitého časového obdobia. Toto hľadisko je
narušené napr. pri výrazných zmenách postavenia podniku, pri nedostatku a sezónnych
výkyvoch ponuky alebo dopytu. Čas má však obmedzenú úlohu v aspektoch RT.

160.Kontrola koncentrácie a pramene jej právnej úpravy
Kontrola fúzii (koncentrácie) je postup, ktorý má za cieľ posudzovať tendencie podnikov
zväčšovať trhovú moc a konkurencieschopnosť na strane jednej a porovnávať ich s možnými
negatívnymi následkami na účinnú súťaž na druhej strane.
ZoES neobsahuje výslovné úpravy o fúziách. Jedine v čl.66 ZoESUO je úprava o podnikoch
uhlia a ocele. Kontrola fúzií je prevencia pred obmedzovaním súťaže a pred vznikom sily,
ktorá by ju mohla narušiť.
Rada prijala v roku 1989 nariadenie o kontrole fúzii podnikov (nar. 4064/89). Kontrola fúzií
sa týka tých druhov spojenia, zlúčenia podnikov, ktoré predstavujú koncentráciu, ako je to
vymedzené v čl.2 nariadenia a v čl.3. Formálna kontrola je uplatniteľná len v prípade fúzií s
komunitárnou dimenziou.
Rada prijala nariadenie 1310/97, ktorým sa novelizovalo predchádzajúce nariadenie. Bola
rozšírená pôsobnosť EK - boli znížené prahové hodnoty pre kontrolu. Odstraňujú sa rozdiely
medzi koncentrovaným a kooperovaným spoločným podnikom, rozširujú sa oprávnenia EK
ukladať povinnosti pri schvaľovaní fúzií, odvolať svoje rozhodnutie o fúzii.

161.Formy koncentrácie

57

Koncentrácie majú dve základné formy:
1.) Spojenie (zlúčenie a splynutie) podnikov - EK stanovila zásady v jednom zo svojich
oznámení, ktoré vymedzuje pojem "spojenie". Kľúčovým pojmom je "podnik" - organizačný
súbor osobných a vecných prostriedkov sledujúcich dlhodobo určitý hospodársky účel. ESD:
podnik vykonáva hospodársku činnosť nezávisle na jej právnej forme a spôsobe financovania.
Pre aplikáciu pojmu spojenie podnikov treba vychádzať z vnútroštátnej právnej úpravy práva
obchodných spoločností. Tým, že ide o prípad právneho vzťahu s cudzím prvkom, pretože
spojenie podniku zasahuje do viac než jedného členského štátu, treba aplikovať právo
obchodných spoločností štátu získaného resp. kontrolovaného podniku.
Zlúčenie je prechod majetku jedného alebo viac podnikov do podniku tretieho, ktorý pretrvá a
s ktorým sa zlučovaný podnik zlúči.
Splynutie je prevedenie všetkých aktív a pasív jedného alebo viac podnikov do tretieho
podniku.
2.) Zlúčenie kontroly - predpokladá sa získanie priamej/nepriamej kontroly v dôsledku
získania majetkovej účasti, majetkových hodnôt zmluvou alebo inak. Znamená zmenu v
osobe kontrolujúceho. Úplná kontrola vzniká vtedy, keď subjekt získa väčšinu hlasov. EK
kvalifikovala spoločnú kontrolu (kontrola viacerými podnikmi) v prípade účasti viac ako
45%.

162.Komunitárna dimenzia koncentrácie
Podľa novelizovaného nariadenia 4064/89, komunitárna dimenzia je koncepcia, ktorá závisí v
zásade na obrate dotknutých podnikov. Táto dimenzia je daná vtedy, ak dotknuté podniky
spĺňajú tri kritériá (testy):
a) Test obratu vo svetovom meradle - celosvetový obrat všetkých zúčastnených podnikov
musí presahovať 2,5 mld. ECU.
b) Test komunitárneho obratu - obrat v ESS aspoň dvoch zúčastnených podnikov musí
prekračovať 100 mld. ECU.
c) Čiastočný test - nahradil dvojtretinový test. Obrat všetkých zúčastnených podnikov
presahuje 100 mil. ECU v každom z aspoň troch členských štátov a celkový obrat každého z
aspoň dvoch zúčastnených podnikov je 25 mil. ECU v každom z uvedených členských štátov.
Platia tu extrateritoriálne následky, čiže nariadenie môže byť použité aj na koncentrácie mimo
ESS.
Výpočet obratu sa vykonáva z čistého (netto) obratu + všetky obraty za posledný rok.
Nepočítajú sa rabaty, zníženie výnosu DPH atď. Pri zisťovaní 2. a 3. testu sú podstatné obraty
dosiahnuté v ESS alebo v členskom štáte.

163.Hodnotenie koncentrácie a skúmanie jej zlučiteľnosti so spoločným trhom
Koncentrácie podnikov sú hodnotené EK-ou s ohľadom na základné kritérium, ktorým je
zlučiteľnosť so spoločným trhom. Hodnotenie každého spojenia má dve časti:
1. či spojenie posilňuje dominantné postavenie,
2. či táto situácia môže narušiť súťaž.
Pri posudzovaní 1. hľadiska vychádza EK zo svojich skúseností v oblasti zneužívania
dominantného postavenia a používa svoje definície dominancie - zásadným faktorom je
cenová pružnosť dopytu, ktorá znamená, že spojenie umožňuje podniku zvyšovať ceny bez
ohľadu na zákazníkov. Narušenie súťaže, ktoré je druhým testom zlučiteľnosti spojenia so
spoločným trhom nemá oporu v čl. 87 ZoES, ako je to v prvom prípade.
Nariadenie o fúziách je nástrojom kontroly štruktúry trhu a má za účel zabrániť podnikom v
používaní fúzií k získavaniu takého postavenia, ktoré by mohlo ohroziť súťaž.
Skúmanie zlučiteľnosti - vychádza z posudzovania zneužitia DP.
Určenie DP spočíva v tom, že je najprv potrebné analyzovať kritériá čl.2 ods.1 (postavenie

58

dotknutých podnikov na trhu, ich ekonomická a finančná sila, možnosti dodávateľov a
užívateľov, právne a iné prekážky vstupu na trh...) nariadenia 4064/89. Ďalším krokom je
posudzovanie záujmov konečných spotrebiteľov a technický a hospodársky rozvoj. Súčasne
treba zisťovať, či na dotknutých trhoch nedošlo hlavne k zlepšeniu podmienok súťaže.
Tretí krok je posudzovanie výhod a nevýhod.

164.Zákaz štátnych podpôr podľa čl.87 ods.1 ZoES
Pojem štátnej podpory je zaradený pod subvenčné právo, vymedzené v čl.36, 87-89 a 132
ZoES. Vymedzenie pojmu je negatívne, určené rozsahom jej zákazu. Režim zákazu a kontroly
štátnych podpôr ako súčasti úpravy hospodárskej súťaže je obmedzením suverenity členských
štátov v zmysle limitovania možnosti ich jednaní ako hospodársko-politických subjektov.
Podľa čl.87/1 ide o podpory poskytované v akejkoľvek forme zo štátnych prostriedkov, ktoré
narušujú alebo hrozia narušením súťaže tým, že zvýhodňujú určité podniky alebo určité
odvetvie výroby. Pokiaľ ovplyvňujú obchod medzi členskými štátmi, sú nezlučiteľné so
spoločným trhom, ak ZoES neustanoví inak (najmä v čl. 87/2 a 87/3 ZoES).
Ako štátne sú ponímané aj napr. departmenty a regióny, obce, mestá a zväzy. Podpora je
štátnou, ak má akúkoľvek súvislosť so štátnou inštitúciou alebo štátnymi finančnými
prostriedkami.
Zvýhodnenie príjemcu podpory je imanentným znakom a spočíva v poskytnutí financií alebo
zmiernení povinností bez zodpovedajúceho protiplnenia.
Musí ísť o narušenie súťaže, čiže ohrozenie, ktoré mení podmienky na trhu.

165.Výnimky zo zákazu štátnych podpôr podľa čl.87 ods. 2 ZoES
Nie všetky podpory sú podľa ZoES škodlivé. V čl. 87/2 ZoES sú upravené 3 kategórie, ktoré
sú ex lege legálne. Účelom tejto úpravy je vyrovnať neprirodzené nevýhody súťaže a umožniť
spravodlivú súťaž. Tieto podpory nevylučujú kontrolu. Členské štáty majú oznamovaciu
povinnosť.
1.) Podpory sociálnej povahy - ZoES ich pokladá za zlučiteľné. Musia sa poskytovať bez
diskriminácie podľa pôvodu výrobku či služby. Podpory smerujú v prospech určitej skupiny
spotrebiteľov. Nesmie ísť o veľké skupiny obyvateľstva. Zákaz diskriminácie má za účel
zamedziť ohrozeniu obchodu medzi štátmi a zahrňuje aj služby.
2.) Podpory určené k náhrade škôd spôsobených prírodnými pohromami alebo inými
mimoriadnymi udalosťami - znamenajú kompenzáciu škôd, bez ohľadu na to, či ide o
reparáciu alebo reštitúciu. Prírodné katastrofy sú napr. povodne, zemetrasenia, sopky,
epidémie, požiare. Nejde o zimu, horúčavy, búrky a krupobitie. Mimoriadne udalosti sú napr.
vojna, nepokoje, banské nehody, teror, nie však štrajky a pracovné konflikty.
3.) Podpory z dôvodu rozdelenia Nemecka - ide o vyrovnanie hospodárskych nevýhod
kvôli rozdeleniu GER. Majú reparačnú alebo reštitučnú funkciu. Sledujú modernizáciu a
zachovanie, nie však rozvoj priemyslových odvetví. Musí vždy byť príčinná súvislosť s
rozdelením GER. Nejde o trvalé subvencovanie v tejto oblasti podľa ZoES.

166.Výnimky zo zákazu štátnych podpôr podľa čl.87 ods. 3 ZoES
V porovnaní s čl. 87/2 ZoES, kde ide o výnimky "ex lege", v prípade čl.87/3 ZoES ide o v
zásade zakázané podpory (fakultatívne podpory). Povoliť ich možno len na základe
individuálneho rozhodnutia Európskej Komisie. Čl.87/3 obsahuje predpoklady na udelenie
povolenia výnimky.
Musia byť splnené kritériá: zlučiteľnosť podpory s cieľmi ZoES, dôvod, záujmy ESS.
1.) Sektorálne podpory - napr. textilný priemysel v prípade krízy, lodiarsky priemysel kvôli
modernizácii, automobilový s ohľadom na zamestnanosť, poľnohospodárstvo je podporované
od ESS.

59

2.) Horizontálne podpory - sú to podpory v prospech výskumu a vývoja, ŽP, exportu,
šetrenia energiou.
3.) Podpora menej rozvinutých oblastí - zvýšenie životnej úrovne, zníženie
nezamestnanosti.
4.) Podpora významného európskeho projektu - musí byť podporovaný viacerými
členskými štátmi, dôležitý je charakter projektu. Napr. EUREKA.
5.) Podpora nápravy vážnej poruchy hospodárstva členského štátu - ide o všeobecných
hospodárskych újm, ktoré musia mať dopad na celý štát, napr. vo forme zvýšenia
nezamestnanosti, zníženia investícií.
6.) Podpory kultúry a zachovania kultúrneho dedičstva - musia byť súčasne podporou
hospodárstva (tlač, rozhlas, TV).
7.) Ďalšie druhy podpôr - pripúšťajú sa aj podpory, ak o tom rozhodne Rada na návrh EK
kvalifikovanou väčšinou. Musia byť zlučiteľné so spoločným trhom.

S podporou Jána Mišuru, Ondreja Suchánka, Petra Štetku, Silvie Šümeghyovej a Zuzany
Tkáčikovej vypracoval Pavel Škoda. Dňa 22.júla 2000. Text nebol jazykovo korigovaný.

BON VOYAGE!!!!!!!!! :-)

60