Európske právo vypracované otázky 2015

1

EURÓPSKE PRÁVO – VYPRACOVANÉ OTÁZKY

1/ Charakterizujte integračné procesy Európy do r. 1945

 Pierre Dubois (1250-1321),francúzsky právnik, politický mysliteľ a publicista

požadoval centralizáciu vlády, vyriešenie vzťahov medzi cirkvou a štátom, pokojné
riešenie sporov medzi štátmi prostredníctvom medzinárodnej arbitráže

 Jiří z Poděbrad (1420-1471), český kráľ, navrhol systém usporiadania vzťahov medzi

európskymi štátmi, ktorý počítal s rozsiahlou integráciou (napr. aj spoločná armáda),
medzi vtedajšími panovníkmi nenašiel pre svoj plán pochopenie

 Maximillien de Béthune Sully, štátnik a vojvoda. Za východisko zo vzájomného

nepriateľstva medzi vtedajšími európskymi štátmi považoval konštituovanie nových
štátov, ktoré by prostredníctvom spoločného orgánu riešili konflikty konsenzom

 Tommaso Campanella, dominikán, filozof a utopista vo svojom diele Slnečný štát

spája zmenu neznesiteľných pomerov s nastolením svetovej jedinovlády, ktorá by bola
zjednotením svetskej a cirkevnej moci. Štát je kráľovstvom Božím na zemi, v ktorom
má byť jedno stádo a jeden pastier.

 Jeremy Bemtham, anglický právnik v spise Úvod do princípov morálky

a zákonodarstva požadoval kodifikáciu medzinárodného práva

 Wenzel Nepomuk Lothar von Metternich-Winnerburg, rakúsky šľachtic, politik

a diplomat, hlavný strojca usporiadania medzinárodných vzťahov v Európe po
Napoleonských vojnách na Viedenskom kongrese. Východné konzervatívne mocnosti
(Rakúsko, Prusko a Rusko) založili Svätú alianciu, ku ktorej neskôr pristúpili všetci
kresťanskí panovníci okrem anglického kráľa a pápeža. Tento systém vydržal do
Krymskej vojny

 Imannuel Kant, nemecký filozof a vedec, vo svojom diele O večnom miery ako

základnú podmienku trvalého mieru medzi štátmi uvádza rozvoj obchodu a rozvíjaním
vzájomnej spolupráce a dôvery

 Richard Nicolaus Coudenhove-Kalergi, rakúsky šľachtic, politik a sociológ prišiel

ako prvý s myšlienkou vytvorenia združenia Paneurópska únia, čiže štátne zoskupenie
podľa vzoru USA. Hoci tieto nápady vzbudili pozornosť mnohých významných
politikov a intelektuálov, presadili sa až po 2. Svetovej vojne.

 Aristide Briand, minister zahraničia a viacnásobný premiér Francúzska, držiteľ

Nobelovej ceny. V roku 1929 predniesol na Valnom zhromaždení Spoločnosti
národov návrh na vytvorenie Európskeho federatívneho zväzu. Aj napriek prvotnému
záujmu niektorých štátov sa tento návrh z politických dôvodov nezrealizoval.

Všetky tieto integračné procesy nemali takú kvantitu a kvalitu ako procesy začaté po 2.
Svetovej vojne.

2/ Vývoj európskej integrácie v rokoch 1945-49

 Spojené štáty európske: Winston Churchill nad rôznymi formami zjednotenia

Európy uvažoval už počas vojny. Svoj plán v črtách oznámil na univerzite v Zürichu
v roku 1946. Táto európska integrácia mala fungovať na báze federácie. Súčasťou
tejto federácie však nemala byť Veľká Británia.

 Hnutie zjednotenej Európy: V januári 1947 inicioval W.Ch. založenie Výboru pre

Spojené štáty Európy, ktorý sa neskôr premenoval na Hnutie zjednotenej Európy.
Práve toto hnutie sa stalo základom pre budúcu integráciu.

 Marshallov plán vznikol na podnet amerického ministra zahraničných vecí s cieľom

poskytnúť materiálnu pomoc rozvrátenému európskemu hospodárstvu. Socialistické
krajiny ho napokon odmietli. Kvôli koordinácii a administratívnemu zabezpečeniu

2

Marshalovho plánu bolo založená Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu
(OEEC). Okrem čerpania prostriedkov prostredníctvom Plánu bola zameraná aj na
liberalizáciu obchodných vzťahov, zvyšovanie výroby a výmeny tovarov a menovú
konvertibilitu členských štátov. OEEC bola v roku 1961 nahradená Organizáciou pre
hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD).

 Všeobecná dohoda o clách a obchode (GATT) je multilaterálna obchodná dohoda,

ktorú podpísalo 128 štátov (v roku 1995 bola nahradená WTO). Vytvorila právny
rámec v ktorom sa rozvíjal globálny obchod. Tento systém sa členské štáty zaviazali
dobrovoľne rešpektovať. GATT síce nemala právnu subjektivitu, ale niektoré
doplnkové dohody mali supranacionálny charakter, čo inšpirovalo zakladateľov
budúcich európskych spoločenstiev.

 Krajiny Beneluxu (Belgicko, Holandsko , Luxembursko) spolu úzko spolupracovali

už pred vojnou. Ešte v roku 1944 podpísali exilové vlády zmluvu o colnej únii , ktorá
začala platiť 1.1.1948. V roku 1958 bola medzi týmito krajinami podpísaná aj
zakladajúca zmluva o hospodárskej únii.

 Západná únia (West Union - WU), vznikla na základe zmluvy z Bruselu (Bruselský

Pakt) v roku 1949. Tvorili ju GB, FRA, BEL, HOL, LUX a jej proklamovaným
cieľom bola najmä vojenská spolupráca proti agresii zo strany Nemecka. Neskôr (po
pristúpení Nemecka a Talianska) bola premenovaná na Západoeurópsku úniu (West
European Union – WEU). Jej úlohy neskôr prebrala Severoatlantická aliancia (North
Atlantic Treaty Organization – NATO).

 Rada Európy (Council of Europe) vznikla z podnetu Výboru na podporu európskej

jednoty. 5.mája 1949 bola podpísaná Zmluva o založení Rady Európy. Signatármi
bolo 10 štátov (GB, FRA, BEL, HOL, LUX, DAN, IR, ITA, NOR, SWE) a presadila
sa verzia s výrazne obmedzenými kompetenciami (chýba supranacionalita). Napriek
tomu, že jej činnosť mala mať pôvodne široký rozmer, postupne sa špecializovala na
ochranu ľudských práv, ktorú vykonáva dodnes veľmi efektívne.

3/ Založenie Rady Európy – význam

Rada Európy (po angl. Council of Europe, skratka COE) je medzinárodná

(medzivládna) organizácia európskych štátov, ktorej hlavným cieľom je ochrana ľudských
práv a posilňovanie pluralitnej demokracie, prispievanie k uvedomovaniu si a rozvoju
európskej kultúrnej identity, harmonizácia práva európskych krajín, hľadanie riešenia
problémov typu xenofóbia, menšiny, ochrana životného prostredia a podobne, a pomáhanie
východoeurópskym krajinám pri ich modernizačných a demokratizačných reformách.

Organizácia vznikla 3. augusta 1949, keď vstúpil do platnosti „Štatút Rady Európy“,

teda zmluva podpísaná 5. mája 1949, ktorou túto organizáciu založili predstavitelia 10
európskych štátov (Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Spojené kráľovstvo,
Írsko, Taliansko, Dánsko, Nórsko a Švédsko) v Londýne. Neskôr pristúpili ďalšie štáty
prakticky z celej Európy. Slovensko je členom v rokoch 1991-1992 ako Česko- Slovensko, od
30.6. 1993 ako Slovensko. Dnes má Rada 47 členov. Sídlom Sekretariátu Rady Európy je
Štrasburg.

4/ Charakterizujte cestu vedúcu k založeniu ESUO

Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ECSC) bolo založené na základe Parížskej

zmluvy z 18.apríla 1951 vládami Belgicka, Francúzska, Holandska, Luxemburska, Nemecka a
Talianska. Medzi hlavných tvorcov tejto „Montánnej únie“ možno zaradiť Jeana Monneta
a Roberta Schumana. 9. mája 1950 predniesol minister zahraničných vecí Francúzska Robert
Schuman svoju slávnu Deklaráciu, ktorá sa stala hlavným impulzom pre založenie ESUO. Jej

3

hlavným zámerom bolo úzke prepojenie kľúčových priemyselných odvetví Nemecka
a Francúzska. Za autora tohto „nápadu“ je považovaný vysoký úradník francúzskeho
komisariátu pre plánovanie Jean Monnet. On tiež navrhol, aby táto organizácia bola budovaná
na supranacionálnych základoch, teda na dobrovoľnom prenesení právomocí z národnej
úrovne na spoločné inštitúcie a orgány.

Na základe deklarácie bola neskôr na medzivládnej konferencii vypracovaná Zmluva

o ESUO, ktorú podpísalo 6 členských štátov. Hoci sa na rokovaniach od začiatku zúčastnil aj
britský delegát, Veľká Británia napokon k Zmluve nepristúpila. Táto Zmluva bola podpísaná
na 50 rokov a nadobudla účinnosť po ratifikácii parlamentmi členských štátov 23.júla 1952
(právne nástupníctvo potom prešlo na Európske spoločenstvo). ESUO malo svoje orgány
(Vysoký úrad, Spoločné zhromaždenie, Rada ministrov, Súd) a na zabezpečenie svojich úloh
disponovala aj právnou subjektivitou.

5/ Základné úlohy a ciele ESUO

ESUO si stanovilo nasledujúce úlohy:

-

Dosiahnuť hospodársky rozvoj, zvyšovať životnú úroveň členských štátov, vytvoriť
predpoklady pre racionálnu deľbu výroby na čo najvyššej úrovni produktivity, udržať
zamestnanosť v členských štátoch, zamedziť v hospodárstve členských štátov vzniku
základných a dlhodobých porúch,

-

Nahradiť národné trhy montánnych výrobkov (uhlia, ocele, koksu, železnej rudy
a šrotu) spoločným trhom všetkých členských štátov

-

Umožniť voľný pohyb tovaru, služieb, kapitálu a pracovných síl v rámci montánnych
odvetví, uplatňovať spoločnú colnú tarifu na dovoz montánnych výrobkov z tretích
štátov.

Malo sa to dosiahnuť prostredníctvom zákazu dovozných a vývozných ciel, zákazom
kvantitatívnych obmedzení pohybu výrobkov, všeobecným zákazom diskriminácie (zákaz
diskriminácie medzi výrobcami, kupujúcimi či užívateľmi, hlavne sa týkalo ceny a plnenia);
zakotvenie pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže.

Cieľom bolo zmysle tzv. Schumannovho plánu, aby spoločný trh s oceľou, uhlím, koksom,
železnou rudou a šrotom a hospodárska spolupráca zabránili ďalšej európskej vojne. Dôvody
sú deklarované v preambule Zmluvy o ESUO:

-

Úsilie o zabezpečenie mieru = svetový mier môže byť zachovaný iba tvorivým úsilím

-

Dosiahnutie hospodárskej a sociálnej prosperity = Európu možno vybudovať iba
konkrétnymi akciami a položením základov hospodárskeho rozvoja a zvýšením
životnej úrovne

-

Nahradenie stáročného súperenia zjednotením svojich základných zdrojov a tým
vybudovať základy širšieho a hlbšieho spoločenstva medzi národmi.

6/ Proces založenia EHS a EURATOM

Messinská konferencia z roku 1955 ukázala, že je potrebné ešte viac prehĺbiť

integráciu na celé hospodárstvo. Belgický politik Paul-Henri Spaak bol poverený
vypracovaním zakladajúcich zmlúv ďalších dvoch spoločenstiev. Na základe tzv. Rímskych
zmlúv (podpísaných v roku 1957) vznikli Európske hospodárske spoločenstvo (EEC)
a Spoločenstvo atómovej energie (EURATOM). Signatármi týchto medzinárodných zmlúv

4

boli Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko. Zmluvy
nadobudli platnosť 14.januára 1958 na dobu neurčitú.

EHS bolo založené kvôli potrebe integrácie aj ďalších odvetví hospodárstva. Pokrýva

teda všetky odvetia okrem uhlia a ocele (ESUO) a atómovej energii (EURATOM). EHS je
prvou medzinárodnou európskou organizáciou, ktorá sa zameriava na spoluprácu takmer vo
všetkých oblastiach hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života. Na základe tohto
spoločenstva sa začína budovať komplexný vnútorný trh. Na tento účel sa mali odstrániť clá
a kvantitatívne obmedzenia medzi členskými štátmi pri dovoze alebo vývoze tovarov, alebo
opatrení s podobným účinkom. Voči tretím krajinám sa mali zaviesť spoločné colné tarify.
Mal sa zabezpečiť voľný pohyb osôb, služieb a kapitálu a harmonizovať príslušné právne
predpisy. Mal sa založiť Európsky sociálny fond a Európska investičná banka. Základnými
orgánmi EHS boli Rada, Komisia, Parlament a Súdny dvor.

EURATOM bolo ďalším sektorovo zameraným spoločenstvom. Vyčlenenie atómovej

energie z rámca všeobecnej spolupráce malo niekoľko dôvodov. V tom čase vznikla recesia
uhoľného priemyslu a jadro sa javilo ako liek, ktorý by mohol energetické problémy na dlhé
roky vyriešiť. Preto bolo kľúčové, aby sa zabezpečil dostatok jadrových surovín a integrácia
bola prostriedkom ako to dosiahnuť. Spoločný trh pre atómový priemysel mal zabezpečiť, aby
každý užívateľ v Spoločenstve bol pravidelne zásobený jadrovými palivami a rudou. Tiež sa
mali uľahčiť nákladné investície do budovania priemyselných kapacít a výskumných stredísk.
Orgánmi EURATOMu boli Parlamentné zhromaždenie, Rada, Komisia, Súdny dvor.

7/ Charakterizujte právne základy európskych spoločenstiev

Základom každého z troch európskych spoločenstiev bola medzinárodná zmluva

o založení spoločenstva medzi členskými štátmi. Členské štáty sa vzdali časti svojej
suverenity v prospech spoločenstva a tým vytvorili supranacionálnu organizáciu, ktorá má
vlastnú štruktúru orgánov, vydáva špecifický druh právnych aktov, ktoré sú záväzné na území
členských štátov a sú v nadradenom postavení voči právnemu poriadku členských štátov. Na
rozhodovaní o zmluvne stanovených spoločných veciach má podiel každý členský štát.
Hlasovanie v Spoločenstvách spravidla vyžaduje iba kvalifikovanú väčšinu, čo procesy
spružnilo. Nedodržanie záväzkov voči Spoločenstvu má právne dôsledky. Členské štáty sú
plne zodpovedné za škodu spôsobenú neimplementáciou sekundárneho práva EÚ (hlavne
smerníc). Takéto žaloby proti štátom smerujú na národné súdy. Pri porušení primárneho
práva smeruje žaloba na Súdny dvor EÚ, ktorý štátu môže udeliť sankcie.

Primárne právo obsahuje základy fungovania spoločenstiev (najmä zakladajúce

zmluvy a ich revízie, či zmluvy o pristúpení nových štátov alebo asociačné dohody).
Dôležitým prvkom európskych spoločenstiev sú aj judikáty Súdneho dvora EÚ, ktoré
dopĺňajú a objasňujú komunitárne právo, resp. právo EÚ.

Pred prijatím Lisabonskej zmluvy bolo potrebné rozlišovať tzv. komunitárne a únijné právo.
Komunitárne právo sa vzťahovalo na právne predpisy vychádzajúce z troch európskych
spoločenstiev. Vyznačovalo sa nezávislosťou od práva členských štátov a jeho priamou
aplikovateľnosťou na ich území, čo vyplývalo zo supranacionálneho charakteru ich bázy.
Vznikom EÚ sa európske právo začalo diferencovať na komunitárne a únijné. Druhý a tretí
pilier EÚ patril do únijného práva a spolupráca členských štátov v týchto oblastiach (spoločná
zahraničná a bezpečnostná politika, spolupráca vo veciach justície a vnútra) nemala
supranacionálny charakter, teda takto vzniknuté právne akty neboli celkom samostatné .
Únijné právo navyše nepodliehalo jurisdikcii Európskeho súdneho dvora.

Dnes je situácia taká, že rozdiely medzi komunitárnym a únijným právom pominuli.

Súvisí to s tým, že EÚ v sebe absorbovala Európske spoločenstvá (okrem EURATOMu)

5

a tým, získala aj právnu subjektivitu. Právo EÚ je teraz homogénne a má vlastnosti
niekdajšieho komunitárneho práva.

8/ Oblasti pôsobnosti a prostriedky naplnenia cieľov EHS (podľa Zmluvy EHS )

 odstránenie ciel a kvantitatívnych obmedzení medzi členskými štátmi pri dovoze

a vývoze tovaru, ako aj všetkých ďalších opatrení s rovnocenným účinkom,

 zavedenie spoločných colných taríf (spoločného colného sadzobníka) a spoločnej

obchodnej politiky voči tretím krajinám,

 zabezpečiť voľný pohyb osôb, služieb a kapitálu medzi členskými štátmi,

 prijatie spoločnej poľnohospodárskej politiky,

 prijatie spoločnej politiky v oblasti dopravy,

 vytvorenie systému, ktorý zabezpečí nerušenú hospodársku súťaž na spoločnom trhu,

 uplatňovanie postupov, ktorými sa budú koordinovať hospodárske politiky členských

štátov a naprávať nerovnováhu v ich platobných bilanciách,

 zbližovanie národných predpisov členských štátov do takej miery, aby zodpovedali

nerušenému chodu spoločného trhu,

 založenie Európskeho sociálneho fondu s cieľom zlepšiť pracovné príležitosti

a prispieť k zvýšeniu ich životnej úrovne,

 založenie európskej investičnej banky s úlohou uľahčenia hospodárskeho rozvoja

spoločenstva vytváraním nových zdrojov a

 pridruženie zámorských krajín a území za účelom posilnenia obchodu

a hospodárskeho a sociálneho rozvoja.

9/ Proces rozširovania európskych spoločenstiev

Zakladajúcimi členmi troch európskych spoločenstiev (ESUO, EHS, EURATOM) boli

Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko. Každému rozšíreniu
predchádzajú žiadosti o pristúpenie a podpísanie asociačných dohôd. Rozširovanie prebehlo
vo viacerých vlnách:

1. 1.1.1973 pristúpilo Spojené kráľovstvo Veľkej Británie, Írsko a Dánsko
2. 1.1.1981 sa stáva členom Grécko
3. 1.1.1986 pristúpili Portugalsko a Španielsko

Po vzniku EÚ boli prijatí:

1. 1.1.1995 – Rakúsko, Švédsko a Fínsko
2. 1.5.2004 – Česká republika, Cyprus, Estónsko, Maďarsko, Malta, Litva, Lotyšsko,

Poľsko, Slovensko, Slovinsko

3. 1.1.2007 – Bulharsko, Rumunsko
4. 2013 - Chorvátsko

10/ Význam Jednotného európskeho aktu

JEA predstavuje zásadnú revíziu zakladajúcich zmlúv ESUO, EHS, EURATOMu.

Bola prijatá vo februári 1986 dvanástimi členskými štátmi európskych spoločenstiev. Zmeny
sú zamerané na prehĺbenie integrácie hlavne v oblasti vnútorného trhu (do 31.12.1992 mal

6

byť tento proces dokončený). Na tento účel sa Zmluva o EHS doplnila článkami 100a a 100b,
ktorých zmyslom bolo urýchlenie harmonizácie národných právnych úprav a úprava
rozhodovacej procedúry vzťahujúcej sa na vnútorný trh. Naviac sa deklaruje, že sa vzťahy
medzi členskými štátmi Spoločenstiev majú postupne pretvoriť do Európskej únie.

Na základe JEA sa oficiálne uznáva názov Európsky parlament a zvýrazňuje sa jeho

postavenie pri tvorbe sekundárnych právnych aktov. Dovtedajšie ustanovenia o prístupovom
procese k EHS boli tiež upravené. K jednomyseľnému súhlasu Rady s členstvom nejakého
štátu sa pridala aj potreba súhlasu Európskeho parlamentu, ktorý sa dosiahne absolútnou
väčšinou. JEA rozšíril možnosti Komisie na vydávanie vykonávacích predpisov k právnym
aktom prijatých Radou. Vykonávacie predpisy musela jednomyseľne schváliť Rada a museli
prejsť Parlamentom.

Čl.11 Zmluvy o JEA vytvára predpoklady na zavedenie dvojinštančnej súdnej sústavy.

K Súdnemu dvoru sa pridáva aj Súd prvej inštancie, ktorý by mohol v istých veciach
rozhodovať ako prvostupňový súd. Proti jeho rozhodnutiu by sa bolo možné odvolať na
Súdny dvor.

Zmluva o JEA tiež zakotvila existenciu Európskej rady, ktorá vystupovala ako

vrcholný orgán politickej spolupráce. Mala sa schádzať aspoň dvakrát ročne a byť zložená
z hláv štátov, alebo premiérov vlád členských štátov, ktorým mali byť nápomocní ministri
zahraničných vecí a člen Komisie. Predsedať tejto rade mal predseda Komisie Európskych
spoločenstiev.

Čl.20 Zmluvy o JEA zaraďuje do Zmluvy o EHS novú kapitolu s názvom „Spolupráca

v hospodárskej a menovej politike“. V tejto snahe sa mali zúročiť skúsenosti získané pri
vytváraní jednotnej meny (ECU).

11/ Význam Maastrichtskej zmluvy (Zmluvy o EÚ)

Zmluva o EÚ bola podpísaná 7.2.1992 v holandskom Maastrichte a nadobudla

platnosť 1.11.1993. Táto zmluva predstavuje novú kvalitu európskej integrácie:

 Zakladá pojem Európska únia, stanovuje jej ciele a podmienky činnosti

 Reviduje zakladajúce zmluvy Európskych spoločenstiev

 Zavádza dve nové formy spolupráce, t.j. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika

a Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí

Zmluva o EÚ zavádza tzv. trojpilierovú štruktúru spolupráce. Prvý pilier predstavujú

Európske spoločenstvá. Zmluva o EHS sa premenovalo na Zmluvu o Európskom
spoločenstve (Zmluva o ES). Druhým pilierom je Spoločná zahraničná a bezpečnostná
politika, ktorej cieľom je predovšetkým posilniť jednotu Únie smerom navonok a zvýšiť
akcieschopnosť jej zahraničnej politiky a tiež zvýšiť bezpečnosť Únie (snaha o vytvorenie
spoločnej armády). Tretí pilier – Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí sa
sústreďuje najmä na azylovú a prisťahovaleckú politiku, medzinárodný organizovaný zločin,
prevenciu proti terorizmu a medzinárodnému obchodu s drogami a colnú spoluprácu.

Zmluva o EÚ zaviedla občianstvo Únie, ktoré je vo vzťahu k občianstvu členských štátov

sekundárne. Každá osoba s občianstvom členského štátu je zároveň aj občanom Únie. Toto
občianstvo prináša držiteľom oprávnenie slobodného pohybu po Únii, právo na konzulárnu
a diplomatickú ochranu zo strany iného členského štátu, petičné právo k Európskemu
parlamentu, právo sťažovať sa na orgány Spoločenstva u Ombudsmana vymenovaného
Európskym parlamentom a napokon aktívne aj pasívne volebné právo do orgánov Únie.

Zmluva o ES výrazne rozširuje právomoci Európskeho parlamentu v legislatívnom

procese. Parlament môže požiadať Komisiu, aby predložila návrh na sekundárny právny akt
v prípade, že to považuje za nevyhnutné. EP má navyše právo zriaďovať dočasné

7

vyšetrovacie komisie, ktoré budú vyšetrovať porušovanie práva Únie (okrem prípadov, ktoré
sú predmetom konania pred Európskym súdnym dvorom).

Medzi hlavné orgány bol zaradený Účtovný dvor, ktorý uskutočňuje kontrolu účtovníctva.

Ako poradný orgán bol zriadený Výbor regiónov, ktorý pozostával zo zástupcov regionálnych
a miestnych celkov.

Čl. 146 Zmluvy o ES upravuje zloženie Rady a zavádza šesťmesačný rotačný princíp

predsedníctva.
12/ Význam Amsterdamskej zmluvy

Amsterdamská zmluva bola podpísaná 2.10.1997 a nadobudla platnosť 1.5.1999.

Hlavným zámerom revízie zakladajúcich zmlúv bolo pripraviť Európske spoločenstvá a EÚ
na budúce očakávané rozšírenie počtu členských štátov a uskutočniť zmeny
v inštitucionálnom systéme.

Zmeny sa dotkli najmä druhého piliera EÚ. Podľa Amsterdamskej zmluvy Európska

rada vymedzuje zásady a všeobecné smery pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku
v oblastiach, kde majú členské štáty spoločné záujmy. V týchto otázkach Rada prijíma
rozhodnutia jednomyseľne, pričom sa ale štát môže aj hlasovania zdržať. Naopak, v otázkach
už schválených Európskou radou, postačuje na schválenie v Rade len kvalifikovaná väčšina.
Rada tiež môže požiadať Komisiu, aby predložila návrhy , ktoré sa týkajú spoločnej
zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

Tretí pilier Amsterdamská zmluva komunitarizuje, čo je dôsledok už dosiahnutého

pokroku v tejto oblasti. Názov tretieho piliera sa zmenil na „Ustanovenia o policajnej a súdnej
spolupráci v trestných veciach“. Rada okrem iného môže v tejto oblasti prijímať rámcové
rozhodnutia, ktorých cieľom je zblíženie právnych a správnych predpisov členských štátov.

Amsterdamská zmluva rozširuje Zmluvu o ES o novú Hlavu VI „Zamestnanosť“. Táto

je zameraná predovšetkým na dosiahnutie vysokej miery zamestnanosti. Zmeny v Zmluve
o ES sa dotýkajú aj rovnoprávnosti v postavení mužov a žien, zvyšovania kvality života
a ochrany životného prostredia, zdravotnej politiky a ochrany spotrebiteľa.

Amsterdamská zmluva formuluje aj tzv. zásadu flexibility, ktorá umožňuje spoluprácu

niektorých členských štátov mimo iných (rôzne regionálne zoskupenia). Takýmto štátom je
umožnené, aby pri tom využívali inštitucionálny rámec a postupy stanovené v Zmluve o ES
a Zmluve o EÚ za určitých podmienok.

V prvom pilieri sa zmeny dotkli najmä Európskeho parlamentu a Komisie. Vlády

členských štátov vzájomnou dohodou určia osobu, ktorú zamýšľajú vymenovať za predsedu
Komisie a Európsky parlament s ňou vyjadrí svoj súhlas.

Modifikovali sa tiež podmienky pre prijatie za plnoprávneho člena Únie. O členstvo

môže požiadať každý európsky štát, ktorý vyznáva zásady (slobody, demokracie, právneho
štátu, dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd). Pri závažnom porušení týchto zásad
môže byť členskému štátu pozastavené členstvo (rozhoduje o tom Rada kvalifikovanou
väčšinou).

13/ Význam Lisabonskej zmluvy

 vyššia efektívnosť rozhodovacieho procesu,

 viac demokracie vďaka posilnenej úlohe Európskeho parlamentu a národných

parlamentov,

 jednotnejšie vystupovanie vo vzťahu k zahraničiu, čo umožní efektívnejšie

presadzovanie našich záujmov vo svete,

8

 umožňuje nielen dosiahnuť efektívnu hospodársku integráciu, ale vytvára základ pre

širšiu spoluprácu aj v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a
budovania priestoru spravodlivosti, slobody a bezpečnosti,

 zvýšenie transparentnosti (prehľadnosti) a legitimity európskej integrácie,

 zakotvuje viaceré mechanizmy, ktoré majú slúžiť na striktnejšie uplatňovanie zásad

subsidiarity a proporcionality v činnosti Európskej únie

 ruší Európske spoločenstvo, ktorého právnym nástupcom sa stane Európska únia,

ktorej Lisabonská zmluva výslovne priznáva právnu subjektivitu,

 zlučuje všetky tri piliere do jedného, čím sprehľadňuje štruktúru európskeho práva

a odstraňuje dualizmus komunitárneho a únijného práva,

 jasnejšie definuje právomoci Únie a členských štátov ako aj spoločné právomoci,

 klauzula flexibility umožňuje rozšíriť spoločnú právomoc na úkor štátov (za

jednomyseľného súhlasu všetkých členských štátov)

14/ Ciele Európskej únie podľa čl. 2 Maastrichtskej zmluvy

 podporovať hospodársky a sociálny pokrok a vysokú úroveň zamestnanosti,

dosiahnutie vyváženého a trvalo udržateľného rozvoja, najmä vytvorením priestoru
bez vnútorných hraníc, posilňovaní ekonomickej a sociálnej súdržnosti a zavedením
hospodárskej a menovej únie, zahŕňajúcou v súlade so Zmluvou jednotnú menu,

 presadzovať svoju identitu na medzinárodnej scéne uskutočňovaním spoločnej

zahraničnej a bezpečnostnej politiky, vrátane postupného vymedzenia spoločnej
obrannej politiky,

 posilňovať ochranu práv a záujmov štátnych občanov členských štátov zavedením

občianstva Únie,

 zachovávať a rozvíjať Úniu ako priestor slobody, bezpečnosti a práva, v ktorom je

zaručený voľný pohyb osôb v spojitosti s opatreniami, ktoré sa dotýkajú kontroly na
vonkajších hraniciach, práva azylu, prisťahovalectva a predchádzanie a potláčanie
zločinnosti,

 zachovávať acquis communaitaire a rozvíjať ho, posudzovať potrebu revízie politík a

foriem spolupráce, ktoré sú zavedené Zmluvou, s cieľom zabezpečenia efektívnej
činnosti mechanizmov a orgánov Spoločenstva.

15/ Členstvo v EÚ (čl. 49 Zmluvy o EÚ)

O členstvo v Únii môže požiadať každý európsky štát, ktorý rešpektuje hodnoty

uvedené v článku 2 a zaviaže sa ich podporovať. Táto žiadosť sa oznámi Európskemu
parlamentu a národným parlamentom. Žiadajúci štát zašle svoju žiadosť Rade, ktorá sa uznáša
jednomyseľne po porade s Komisiou a po udelení súhlasu Európskeho parlamentu, ktorý sa
uznáša väčšinou svojich poslancov. Zohľadnia sa podmienky prípustnosti schválené
Európskou radou. Podmienky prijatia a úpravy zmlúv, na ktorých je založená Únia a ktoré
prijatie vyvolá, sú predmetom dohody medzi členskými štátmi a štátom žiadajúcim o prijatie.
Táto dohoda sa predloží na ratifikáciu všetkým zmluvným štátom v súlade s ich príslušnými
ústavnými predpismi.

16/ Princíp lojálnej spolupráce( čl. 4 ZEÚ)

9

Podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si
pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv. Členské štáty prijmú všetky
opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich
zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie. Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a
neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.

17/ Vystúpenie členského štátu z EÚ

1. Každý členský štát sa môže rozhodnúť vystúpiť z Únie v súlade so svojimi

ústavnými požiadavkami.

2. Členský štát, ktorý sa rozhodne vystúpiť, oznámi svoj úmysel Európskej rade. V

zmysle usmernení Európskej rady Únia dojedná a uzavrie s takým štátom dohodu, ktorá
ustanoví spôsob jeho vystúpenia, pričom zohľadní rámec jeho budúcich vzťahov s Úniou.
Táto dohoda sa dojedná v súlade s článkom 218 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Uzatvára ju v mene Únie Rada, ktorá sa uznáša kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu
Európskeho parlamentu.

3. Zmluvy sa prestanú vzťahovať na

dotknutý členský štát odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení alebo v prípade, ak
sa tak nestane, dva roky po oznámení uvedenom v odseku 2, pokiaľ Európska rada
jednomyseľne nerozhodne o predĺžení tejto lehoty po dohode s dotknutým členským štátom.

4. Na účely odsekov 2 a 3 sa člen Európskej rady alebo Rady, ktorý zastupuje

vystupujúci členský štát, nezúčastňuje na rokovaniach alebo rozhodnutiach Rady alebo
Európskej rady, ktoré sa ho týkajú. Kvalifikovaná väčšina je vymedzená v súlade s článkom
238 ods. 3 písm. b) Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

18/ Vysvetlite pojem právomocí a ich deľby v európskom práve

Právomoc orgánov EÚ je odvodená od supranacionálnej povahy Európskych

spoločenstiev a po Lisabonskej zmluve aj Európskej únie. Členské štáty sa zaviazali, že sa
vzdávajú časti svojej suverenity v prospech orgánov a inštitúcií Spoločenstiev. Takto sa
vertikálne rozdelila suverenita (a znej vyplývajúce právomoci) medzi členské štáty a spoločné
orgány. Zároveň vznikol okruh spoločných právomocí. Pre toto rozdelenie platí zásada
subsidiarity a proporcionality. Zásada subsidiarity hovorí, že štáty majú najskôr veci riešiť
samostatne a orgány Únie majú nastúpiť až vtedy, keď štáty nedokážu nieto problémy riešiť.
Podľa zásady proporcionality nesmú európske orgány konať nad rámec vytýčeného cieľa.
Z toho jasne vyplýva, že veci, ktoré nie sú explicitne v Zmluvách pomenované ako Únijné,
patria do výlučnej právomoci národných štátov.

19/ Občianstvo EÚ

Občianstvo Únie bolo prvý krát definované v Maastrichtskej zmluve. Dnes je

vymedzené v Zmluve o fungovaní Európskej únie v článkoch 20-23. Občanom Únie je každá
osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo
a nenahrádza ho. Občania Únie požívajú práva a podliehajú povinnostiam ustanoveným v
zmluvách. Majú okrem iného:

 právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov,

10

 právo voliť a byť volení vo voľbách do Európskeho parlamentu a vo voľbách do

orgánov samosprávy obcí v členskom štáte, v ktorom majú bydlisko, za rovnakých
podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu ,

 právo požívať na území tretej krajiny, v ktorej nie je zastúpený členský štát, ktorého

sú štátnymi príslušníkmi, ochranu diplomatických a konzulárnych orgánov
ktoréhokoľvek členského štátu za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto
štátu,

 právo obrátiť sa s petíciou na Európsky parlament, obrátiť sa na európskeho

ombudsmana a na inštitúcie a poradné orgány Únie v ktoromkoľvek jazyku zmlúv a
dostať odpoveď v tom istom jazyku.

20/ Charakteristika inštitucionálneho rámca EÚ

— Európsky parlament -
— Európska rada – do inštitúcií sa dostala Lisabonskou zmluvou, dovtedy nepovažovaná za
inštitúciu, ďalej v ot. 23
— Rada (rada ministrov, rada EÚ)
— Európska komisia (ďalej len „Komisia“)
— Súdny dvor Európskej únie – 3 súdy – Súdny dvor EÚ, Všeobecný súd, Súd pre verejnú
službu
— Európska centrálna banka,
— Dvor audítorov.

Ďalšie orgány:

21/ Zloženie a systém volieb do Európskeho parlamentu

Európsky parlament je stálym kolektívnym orgánom zloženým zo zástupcov občanov

EÚ. Je jedným z hlavných legislatívnych orgánov. Oficiálne sídli v Štrasburgu, ale rokovania
sú aj v Bruseli. Poslanci Parlamentu sú volení priamou voľbou každých päť rokov. Prvé
priame voľby do Európskeho parlamentu boli v júni 1979. Poslanci sú volení systémom
pomerného zastúpenia v tajnej voľbe všetkými občanmi EÚ staršími ako 18 rokov. V
Belgicku, Luxembursku a Grécku majú občania povinnosť voliť. Parlament má (po rozšírení
Európskej únie na 27 členov) 785 poslancov (pred rozšírením bolo 732). Vo volebnom období
2009 až 2014 klesol tento počet na 736 poslancov. Počet zástupcov z jednotlivých štátov je
určený Zmluvou o Európskom spoločenstve (Maastrichtská zmluva). Maastrichtská zmluva
taktiež určila, že každý občan členskej krajiny EÚ, ktorý žije v inej krajine EÚ, môže v tejto
krajine taktiež voliť poslanca EP. V rokovacej sále sedia poslanci v politických skupinách a
nie v národných delegáciách. V súčasnosti je v Parlamente 8 politických skupín a niekoľko
“nezávislých“ poslancov. Tieto politické skupiny tvoria poslanci z viac než 100 národných
politických strán.

Európske voľby nemajú jednotné pravidlá. Každý členský štát si môže zvoliť vlastný

systém volieb, ktorý však musí spĺňať tri podmienky:

 musí ísť o formu pomerného zastúpenia na základe kandidátnych listín politických

strán alebo preferenčných hlasov

 krajina môže byť rozdelená do viacerých volebných obvodov za predpokladu, že to

nenaruší pomerný volebný systém

 volebné kvórum v jednotlivých štátoch nesmie byť vyššie než päť percent

11

Pridelenie kresiel členským štátom vychádza zo zásady degresívnej proporcionality - to

znamená, že hoci sa berie do úvahy počet obyvateľov jednotlivých krajín, menšie štáty si
volia viac europoslancov než im prislúcha podľa počtu obyvateľov. Každý štát má najmenej 6
a najviac 96 europoslancov (SR ich má 13). Keďže počet poslancov pre jednotlivé krajiny EÚ
vyplýva z dojednaných zmlúv, neexistuje vzorec, ktorým by sa členským štátom prideľovali
kreslá. So zmenami musia jednomyseľne súhlasiť všetky krajiny EÚ.

22/ Postavenie poslancov Európskeho parlamentu a mechanizmus zasadania Európskeho
parlamentu

Poslanci EP sú volení na obdobie piatich rokov. Pripúšťa sa, aby poslanec EP bol

zároveň poslancom národného parlamentu, prípadne regionálneho zastupiteľstva. Naopak sa
nepripúšťa, aby bol poslanec EP zároveň členom vlády, Rady, Komisie, Súdneho dvora
a Súdu prvého stupňa, Účtovného dvora a bol v postavení úradníka Spoločenstva. Má sa tak
predísť konfliktu záujmov, lebo poslanec má zastupovať záujmy občanov. Poslanecký mandát
zaniká uplynutím volebného obdobia, smrťou alebo vzdaním sa.

Poslanci požívajú výsady a imunity stanovené v Protokole o výsadách a imunitách EÚ.

Ten stanovuje, že sa majú určiť pravidlá a všeobecné podmienky výkonu funkcie poslancov.
Poslanci Európskeho parlamentu sú vo volebnom období 2009 – 2014 platení z rozpočtov
členských krajín EÚ. V tomto období všetkých 736 poslancov Európskeho parlamentu má
rovnaký plat 7 600 € bez ohľadu na to z akého členského štátu pochádzajú. Od 14. júla 2009,
začiatku 10. volebného obdobia EP dostávajú poslanci EP jednotnú mzdu v súlade so
Štatútom poslancov EP, ktorý bol prijatý v septembri 2005. Navyše sú im preplácané niektoré
výdavky spojené s výkonom svojej funkcie („diéty“, cestovné, odmeny pre asistentov,
náklady na prevádzku kancelárii, zdravotné, dôchodkové a invalidné poistenie, ...). Po
skončení mandátu majú nárok na trojmesačné odchodné.

Podľa článku 229 Zmluvy o fungovaní EÚ Európsky parlament zasadá raz do roka.

Schádza sa, bez toho aby musel byť zvolaný, v druhý utorok v mesiaci marec. Po nej zasadá
celoročne. Môže sa tiež zísť na mimoriadnej schôdzi na žiadosť väčšiny svojich členov, ako aj
na žiadosť Rady alebo Komisie.

Na zasadnutiach sa môžu zúčastňovať aj členovia Komisie a ak o to požiadajú, môžu

aj vystúpiť. EP aj jednotlivý poslanci majú právo na interpeláciu členov Komisie aj Rady.
Poslanci sú zároveň aj členmi výborov a politických skupín, frakcii (existuje aj skupina
nezávislých poslancov). V rokovacej sále zasadajú poslanci podľa svojej politickej
(„frakčnej“) príslušnosti.

Podľa článku 231 ZFEÚ rozhoduje EP absolútnou väčšinou odovzdaných hlasov (ak

Zmluva neustanovuje inak). Kvórum stanovuje rokovací poriadok. Hlasovanie je verejné, ale
nevylučuje sa ani tajné. Závery rokovaní sú zverejňované spôsobom, ktorý stanoví rokovací
poriadok.

23/ Právomoci Európskej rady a jej zloženie. Postavenie a úlohy jej predsedu (čl. 15 ZFEÚ)

Európska rada je najvyššia politická inštitúcia EÚ, ktorá dáva podnety na rozvoj,

sleduje všeobecné politické smerovanie v Únii. Nevykonáva legislatívnu funkciu, ale
rozhodnutia má prijímať konsenzom. Rokovania sa riadia medzivládnym princípom (rovnosť
a suverenita).

Je zložená z hláv štátov, premiérov vlád, predsedu Európskej rady a Vysokého

predstaviteľa pre zahraničné veci a bezpečnosť. Každému členovi môže asistovať minister,

12

prípadne člen Komisie. Európska rada zasadá minimálne dvakrát za pol rok. Ak si to ale
vyžaduje situácia, môže predseda zvolať mimoriadne zasadnutie Európskej rady.

Úlohou predsedu je predovšetkým:

 podnecovať prácu a zabezpečiť jej plynulosť (spolu s predsedom Komisie)

 zabezpečiť súdržnosť a konsenzus

 po každom zasadnutí predložiť Európskemu parlamentu správu

 reprezentovať Úniu navonok
Predseda je volený kvalifikovanou väčšinou na 2,5 roka s možnosťou opätovnej
kandidatúry. Popri výkone tejto funkcie nesmie vykonávať žiadnu vnútroštátnu funkciu.

24/ Predseda Európskej rady a jeho postavenie v rámci inštitucionálneho rámca EÚ

Úlohou predsedu je predovšetkým:

 podnecovať prácu a zabezpečiť jej plynulosť (spolu s predsedom Komisie)

 zabezpečiť súdržnosť a konsenzus

 po každom zasadnutí predložiť Európskemu parlamentu správu

 reprezentovať Úniu navonok

Predseda je volený kvalifikovanou väčšinou na 2,5 roka s možnosťou opätovnej kandidatúry.
Popri výkone tejto funkcie nesmie vykonávať žiadnu vnútroštátnu funkciu

25/ Základná charakteristika Rady EÚ a jej zloženie podľa ZEÚ

Rada EÚ je nestály kolektívny orgán vyjadrujúci záujmy členských štátov. Je zložený

z jedného ministra z každého členského štátu, ktorý má hlasovacie práva a zaväzuje vládu. Je
to vrcholný rozhodovací orgán, ktorý disponuje výkonnými a zákonodarnými právomocami.
Ak nie je stanovené inak, rozhoduje kvalifikovanou väčšinou. Rada je uznášaniaschopná, keď
sú aspoň z polovice zastúpení osobne ministri (ostatní môžu byť zastúpení). Predseda Rady
(rotačný systém) zvoláva zasadnutie na žiadosť člena, na žiadosť Komisie alebo z vlastnej
iniciatívy. Pokiaľ ide o legislatívny akt, sú zasadania Rady verejné. V prevažnej miere
(Lisabonskou zmluvou ešte rozšírene) sa rozhoduje kvalifikovanou väčšinou. Jednomyseľne
sa rozhoduje len o najcitlivejších otázkach. Hlasy členov majú rôznu váhu podľa počtu
obyvateľov (čl. 238 ZoFEÚ). Rada prijíma Nariadenia, Smernice, Rozhodnutia, Odporúčania
a Stanoviská.

26/ Orgány Rady EÚ a ich právomoci

Medzi orgány Rady patrí:

 Predsedníctvo – zvoláva zasadnutia Rady a pripravuje a zabezpečuje jej rokovania.

Predsedníctvo sa mení každý polrok. Každý predsedajúci štát si počas svojho
predsedníctva stanoví svoje priority, ktoré by chcel dosiahnuť a posunúť tak Úniu
smerom, ktorý pokladá za progresívny.

 Generálny sekretariát - je materiálnou a intelektuálnou základňou Rady a jej

pomocným orgánom. Zodpovedá za výkon funkcii, ktoré mu Rada zverí. Na jeho čele
stojí generálny tajomník a jeho zástupca volení Radou jednomyseľným rozhodnutím.

 Výbor stálych zástupcov –COREPER – pripravuje materiály na rokovania Rady.

Výbor pozostáva z veľvyslancov členských štátov pri EÚ. Na jeho čele stojí
veľvyslanec z predsedajúcej krajiny. COREPER II. rieši politické otázky a pozostáva
z veľvyslancov. COREPER I. je konštituovaný zo zástupcov veľvyslancov a rieši

13

hospodárske a technické otázky. COREPER prerokúva návrhy Komisie, ktorá ich
postúpi Rade. Výbor sa schádza každý týždeň.

Právomoc Rady EÚ je definovaná článkom 16 ZEÚ a článkami 290 a 291 ZFEÚ:

 Zabezpečovať koordináciu všeobecných hospodárskych politík členských štátov

 Rozhodovacia (legislatívna) právomoc

 Vykonávacie predpisy k svojim aktom, ktoré zveruje do kompetencie Komisii, môže,

po splnení určitých podmienok vykonávať aj bezprostredne

 Vystupuje ako hlavný legislatívny orgán, ktorý buď prijíma právne akty priamo,

spravidla na návrh Komisie, alebo spoločne s Európskym parlamentom. Takýmto
spôsobom Rada tvorí sekundárne právo

 Má právomoci pri prijímaní rozpočtu

 Rozhoduje o prijímaní nových členských štátov

 Rada je privilegovaným žalobcom voči Komisii pred Súdnym dvorom EÚ

 Poveruje Komisiu, aby začala rokovania o uzatvorení dohôd medzi EÚ a tretími štátmi

alebo medzinárodnými organizáciami

 Menuje členov komisie a jej predsedu a rozhoduje o výške ich platov a odmien,

rovnako ako o odmenách sudcov Súdneho dvora EÚ a generálnych advokátov

27/ Charakterizujte Európsku komisiu z hľadiska jej povahy, názvu a sídla

Komisia je nezávislý, stály, kolektívny, supranacionálny, výkonný orgán, ktorý háji

záujmy Únie ako celku. Na základe Zmluvy o EÚ sa zmenil názov Komisie na „Európska
komisia“. Zakladajúce zmluvy však rovnako ako aj Lisabonská zmluva naďalej používajú
pomenovanie „Komisia“. Sídlo Komisie je v Bruseli, ale svoje úrady má aj v Luxemburgu.

28/ Zloženie Európskej komisie a menovanie jej členov (čl. 17 ZEÚ)

Členovia Komisie sú vybraní na základe ich celkových schopností a ich európskej

angažovanosti spomedzi osôb, ktoré poskytujú záruky úplnej nezávislosti. Komisia je pri
vykonávaní svojich úloh úplne nezávislá. Členovia Komisie nesmú žiadať ani prijímať
pokyny od žiadnej vlády, inštitúcie, orgánu alebo úradu alebo agentúry. Musia sa zdržať
akéhokoľvek konania, ktoré je nezlučiteľné s ich funkciou alebo plnením ich úloh.

Komisia vymenovaná medzi nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy a 31.

októbrom 2014 sa skladá z jedného štátneho príslušníka za každý členský štát vrátane jej
predsedu a vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorý je
jedným z jej podpredsedov (27 členov). Od 1. novembra 2014 sa Komisia skladá z takého
počtu členov vrátane jej predsedu a vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a
bezpečnostnú politiku, ktorý zodpovedá dvom tretinám počtu členských štátov (18 členov),
pokiaľ Európska rada nerozhodne jednomyseľne o zmene tohto počtu.

Členovia Komisie sú vybraní spomedzi štátnych príslušníkov členských štátov na

základe systému striktne rovnej rotácie medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje zohľadniť
demografické a geografické spektrum všetkých členských štátov.

Zohľadňujúc voľby do Európskeho parlamentu a po príslušných konzultáciách

navrhne Európska rada kvalifikovanou väčšinou Európskemu parlamentu kandidáta na
funkciu predsedu Komisie. Tohto kandidáta volí Európsky parlament väčšinou svojich
členov. Ak tento kandidát nezíska požadovanú väčšinu, Európska rada kvalifikovanou
väčšinou navrhne do jedného mesiaca nového kandidáta, ktorého volí Európsky parlament
podľa rovnakého postupu.

Rada po spoločnej dohode so zvoleným predsedom prijme zoznam ostatných osôb,

ktoré navrhuje vymenovať za členov Komisie. Sú vybraní na základe návrhov členských

14

štátov. Predseda, vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a
ostatní členovia Komisie podliehajú ako celok schváleniu Európskeho parlamentu. Na základe
tohto schválenia vymenuje Európska rada kvalifikovanou väčšinou Komisiu.

Komisia sa ako celok zodpovedá Európskemu parlamentu. V súlade s článkom 234

Zmluvy o fungovaní Európskej únie môže Európsky parlament hlasovať o návrhu na
vyslovenie nedôvery Komisii. Ak je takýto návrh prijatý, členovia Komisie sa musia
kolektívne vzdať svojich funkcií a vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a
bezpečnostnú politiku sa musí vzdať svojich funkcií, ktoré vykonáva v rámci Komisie.

29/ Funkčné obdobie Európskej komisie a koniec mandátu jej členov

Funkčné obdobie Komisie je 5 rokov. Po jeho uplynutí môžu byť jej členovia zvolení

opakovane. Spôsoby ukončenia mandátu člena Komisie sú nasledovné:

 Uplynutím funkčného obdobia

 Smrťou Komisára

 Odvolaním, ak sa Komisár dopustil závažného pochybenia

 Odstúpením. Ak sa vzdajú mandátu všetci členovia, pokračujú vo výkone svojich

funkcii až do vymenovania novej Komisie. O obsadení voľného miesta v Komisii
rozhoduje jednomyseľne Rada.

 Vyslovením nedôvery zo strany Európskeho parlamentu stráca mandát celá Komisia

30/ Hlavné zásady fungovania Európskej komisie

 Nezávislosť od členských štátov. Členovia Komisie nereprezentujú členský štát

z ktorého pochádzajú a ktorý ich do funkcie nominoval, ale záujmy Únie ako celku.
Členské štáty preto logicky nemôžu členov Komisie odvolať, a rovnako tak nemôže
urobiť ani Rada. Členovia komisie sú finančne zabezpečený z rozpočtu EÚ

 Komisia je permanentným (stálym) orgánom. Komisia zasadá najmenej raz do týždňa.

 Komisia je kolegiálnym orgánom.

31/ Charakterizujte postavenie predsedu Európskej komisie (čl. 17 ZEÚ)

Predseda Komisie:

 vydáva usmernenia pre prácu Komisie,

 rozhoduje o vnútornej organizácii Komisie a zabezpečuje, aby konala konzistentne,

efektívne a ako kolektívny orgán,

 spomedzi členov Komisie vymenúva podpredsedov s výnimkou vysokého

predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku,

 rozdeľuje povinnosti uložené Komisii a prideľuje ich členom. Toto prerozdelenie

kompetencii môže počas funkčného obdobia meniť,

 Môže po predchádzajúcom súhlase kolégia požiadať člena Komisie, aby odstúpil.

32/ Vymenujte právomoci Európskej komisie

 Kontrolná právomoc: Dohliada na dodržovanie primárneho aj sekundárneho práva

EÚ zo strany členských štátov. Pokiaľ členský štát svoje záväzky nedodrží, Komisia
ho upozorní, aby to napravil. Keď tak neurobí, podá žalobu na Súdny dvor EÚ podľa
článku 258 ZFEÚ. Komisia tiež môže ukladať pokuty fyzickým a právnickým
osobám, ktoré porušili právne akty v oblasti hospodárskej súťaže. Komisia je tiež
aktívne legitimovaná pred Súdnym dvorom EÚ v prípade žaloby pre nečinnosť podľa
čl. 256 ZFEÚ.

15

 Legislatívna právomoc: Komisia má podiel na právotvornej činnosti Únie,

predovšetkým právo iniciatívy. Komisia vydáva odvodené právne akty (Nariadenia,
Smernice, Rozhodnutia).

 Výkonná právomoc: Komisia môže vydávať individuálne právne akty (rozhodnutia)

alebo sekundárne právne akty (nariadenia, smernice), ktorými sa vykonávajú primárne
právne akty Rady.

 Vonkajšie vzťahy: Pri uzatváraní dohôd medzi EÚ a tretími štátmi spolupracuje

s Radou, ktorej odporučí uzavretie takejto dohody a tá potom poverí Komisiu začať
a viesť potrebné rokovania.

 má povinnosť každoročne uverejniť súhrnnú správu o stave Únie,

 je správcom rozpočtu

 má právo požadovať od štátov a orgánov Únie všetky potrebné informácie

 má dohľad nad dodržiavaním hodnôt EÚ

33/ Postavenie a spôsob menovania vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci
a bezpečnostnú politiku (čl. 18 ZEÚ)

Európska rada kvalifikovanou väčšinou a so súhlasom predsedu Komisie vymenuje

vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Európska rada
môže ukončiť jeho funkčné obdobie rovnakým postupom.

Vysoký predstaviteľ vedie spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Únie. Svojimi

návrhmi prispieva k tvorbe tejto politiky a uskutočňuje ju ako splnomocnenec Rady. To isté
sa vzťahuje na spoločnú bezpečnostnú a obrannú politiku. Vysoký predstaviteľ predsedá Rade
pre zahraničné veci. Je jedným z podpredsedov Komisie. Zabezpečuje konzistentnosť
vonkajšej činnosti Únie. V rámci Komisie zodpovedá za úlohy, ktoré jej v tejto súvislosti
prislúchajú v oblasti vonkajších vzťahov, a za koordináciu ostatných aspektov vonkajšej
činnosti Únie.

34/ Základy Dvora audítorov (povaha, právna úprava, sídlo) – čl. 285, 287 ZFEÚ

Dvor audítorov vykonáva audit Únie. Jeho sídlom je Luxemburg. Skladá sa z jedného

štátneho príslušníka z každého členského štátu. Jeho členovia vykonávajú svoju funkciu úplne
nezávisle, vo všeobecnom záujme Únie. Dvor audítorov preskúmava účty všetkých príjmov a
výdavkov Únie. Preskúmava aj účty všetkých príjmov a výdavkov všetkých orgánov alebo
úradov alebo agentúr zriadených Úniou, pokiaľ to nevylučuje ich príslušný ustanovujúci akt.
Dvor audítorov poskytuje Európskemu parlamentu a Rade vyhlásenie o vierohodnosti vedenia
účtov a o zákonnosti a riadnosti príslušných operácií.

Dvor audítorov preskúmava, či sa všetky príjmy a výdavky uskutočnili zákonným a

riadnym spôsobom, a či sa vykonávalo riadne finančné hospodárenie. Pritom podá správu
najmä o každom prípade nezrovnalosti. Audit príjmov sa uskutočňuje porovnaním splatných
pohľadávok a čiastok, ktoré boli Únii skutočne uhradené.

Audit je založený na účtovných záznamoch, ak je to nevyhnutné, vykonáva sa priamo

na mieste v iných orgánoch Únie, v priestoroch akéhokoľvek orgánu alebo úradu alebo
agentúry, ktoré spravujú príjmy alebo výdavky v mene Únie a v členských štátoch, vrátane
priestorov akejkoľvek právnickej alebo fyzickej osoby platenej z rozpočtu. Dvor audítorov a
vnútroštátne audítorské orgány členských štátov spolupracujú v duchu dôvery, pričom si
zachovávajú svoju nezávislosť. Tieto orgány alebo úrady upovedomia Dvor audítorov o tom,
či majú v úmysle zúčastniť sa auditu. Ostatné orgány Únie, všetky orgány alebo úrady alebo
agentúry spravujúce príjmy alebo výdavky v mene Únie, všetky právnické alebo fyzické
osoby platené z rozpočtu, a vnútroštátne audítorské orgány resp. ak tieto nemajú nevyhnutné

16

právomoci, príslušné orgány štátnej správy, predkladajú Dvoru audítorov na jeho žiadosť
všetky dokumenty alebo informácie nevyhnutné na vykonanie jeho úlohy.

Vo vzťahu k činnostiam Európskej investičnej banky pri spravovaní výdavkov a

príjmov Únie je právo dvora na prístup k informáciám banky upravované dohodou medzi
Dvorom audítorov, bankou a Komisiou. Ak takáto dohoda neexistuje, Dvor audítorov má aj
tak prístup k informáciám nevyhnutným na audit výdavkov a príjmov Únie, ktoré banka
spravuje.

Po uzávierke každého rozpočtového roka vypracuje Dvor audítorov výročnú správu.

Zašle ju ostatným orgánom Únie a uverejní ju v Úradnom vestníku Európskej únie spolu s
odpoveďami týchto orgánov na poznámky Dvora audítorov.

Dvor audítorov pomáha Európskemu parlamentu a Rade pri výkone ich právomocí pri

kontrole plnenia rozpočtu. Dvor audítorov si vypracuje vlastný rokovací poriadok. Tento
poriadok podlieha schváleniu Rady.

35/ Zloženie Dvora audítorov a postavenie jeho predsedu (čl. 286 ZFEÚ)

Členovia Dvora audítorov:

 sa vyberajú z osobností, ktoré vo svojich štátoch pracujú alebo pracovali v externých

audítorských orgánoch alebo ktoré sú na túto funkciu osobitne kvalifikované. Musia
byť úplne nezávislí.

 sú vymenovaní na obdobie šiestich rokov. Rada po porade s Európskym parlamentom

prijme zoznam členov vypracovaný v súlade s návrhmi predloženými jednotlivými
členskými štátmi. Členov Dvora audítorov možno vymenovať znova. Členovia si z
vlastných radov zvolia predsedu Dvora audítorov na obdobie troch rokov. Predseda
môže byť zvolený znova.

 pri vykonávaní svojej funkcie nesmú požadovať ani prijímať pokyny od žiadnej vlády

ani od iného orgánu. Musia sa zdržať akéhokoľvek konania nezlučiteľného s ich
funkciou.

 nesmú počas výkonu svojej funkcie vykonávať inú platenú ani neplatenú pracovnú

činnosť. Pri nástupe do funkcie sa slávnostne zaviažu, že počas svojho funkčného
obdobia aj po jeho skončení budú rešpektovať povinnosti vyplývajúce z tejto funkcie,
najmä povinnosť konať čestne a zdržanlivo pri prijímaní určitých funkcií alebo výhod
po skončení funkčného obdobia.

Okrem uplynutia funkčného obdobia alebo smrti sa funkcia člena Dvora audítorov končí

aj na odstúpením alebo odvolaním na základe rozhodnutia Súdneho dvora. Takto uvoľnená
funkcia sa obsadí do konca funkčného obdobia dotknutého člena náhradníkom. S výnimkou
odvolania zotrvajú členovia Dvora audítorov vo funkcii, kým ich nahradia noví členovia.
Člena Dvora audítorov možno odvolať z funkcie alebo zbaviť nároku na dôchodok alebo iné
požitky poskytované namiesto dôchodku, len ak sa Súdny dvor na žiadosť Dvora audítorov
presvedčí, že tento člen nespĺňa požadované podmienky alebo si neplní povinnosti
vyplývajúce z jeho funkcie.

36/ Právomoc Dvora audítorov (čl. 287 ZFEÚ)

Pozri otázku 34.

37/ Základná charakteristika a právna úprava Európskej ústrednej banky

Postavenie ECB je charakterizované v čl. 282-284 ZoFEÚ. Európska centrálna banka

tvorí spolu s národnými centrálnymi bankami Európsky systém centrálnych bánk (ESCB).
Európska centrálna banka spolu s národnými centrálnymi bankami členských štátov, ktorých
menou je euro a ktoré tvoria Eurosystém, riadi menovú politiku Únie.

17

ESCB riadia orgány Európskej centrálnej banky s rozhodovacími právomocami.

Hlavným cieľom ESCB je udržať cenovú stabilitu. Bez toho, aby bol dotknutý tento cieľ,
podporuje všeobecné hospodárske politiky v Únii s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľov
Únie.

Európska centrálna banka má právnu subjektivitu. Len ona môže povoľovať vydávanie

eura. Je nezávislá pri vykonávaní svojich právomocí a pri spravovaní svojich financií.
Inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie a vlády členských štátov rešpektujú túto nezávislosť.

Rada guvernérov Európskej centrálnej banky sa skladá z členov

Výkonnej rady Európskej centrálnej banky a guvernérov národných centrálnych bánk
členských štátov, ktorých menou je euro. Výkonná rada sa skladá z prezidenta,
viceprezidenta a štyroch ďalších členov. Prezident, viceprezident a ostatní členovia Výkonnej
rady sú menovaní spomedzi významných, uznávaných a skúsených odborníkov v menovej a
bankovej problematike Európskou radou uznášajúcou sa kvalifikovanou väčšinou, na
odporúčanie Rady a po porade s Európskym parlamentom a s Radou guvernérov Európskej
centrálnej banky. Ich funkčné obdobie je osemročné a nemožno ich menovať znovu. Členmi
Výkonnej rady môžu byť len štátni príslušníci členských štátov.

Európska

centrálna banka predkladá výročnú správu o činnosti ESCB a o menovej politike za uplynulý
a za bežný rok Európskemu parlamentu, Rade a Komisii, ako aj Európskej rade. Prezident
Európskej centrálnej banky predkladá túto správu Rade a Európskemu parlamentu, ktorý na
jej základe môže uskutočniť všeobecnú rozpravu.

Prezident Európskej centrálnej banky a ďalší členovia Výkonnej rady môžu vystúpiť

pred príslušnými výbormi Európskeho parlamentu na jeho žiadosť alebo z vlastného podnetu.

38/ Základná úloha Európskej centrálnej banky podľa ZFEÚ

Hlavným cieľom ESCB je udržať cenovú stabilitu (prijateľnú mieru inflácie). Bez

toho, aby bol dotknutý tento cieľ, podporuje všeobecné hospodárske politiky v Únii s cieľom
prispieť k dosiahnutiu cieľov Únie. Úlohou ESCB a teda aj ECB je:

 určovať a uskutočňovať menovú politiku Eurosystému,

 riadiť devízové operácie,

 udržiavať a oficiálne spravovať oficiálne rezervy členských štátov a

 podporovať riadne fungovanie platobných systémov.

39/ Povaha, zloženie a právomoci Hospodárskeho a sociálneho výboru podľa ZFEÚ

Úprava tejto problematiky sa nachádza v ZFEÚ pod článkami 301-304.Hospodársky

a sociálny výbor je zaradený medzi poradné orgány Únie. Jeho sídlom je Brusel.

Počet členov Hospodárskeho a sociálneho výboru neprevýši 350. Rada, ktorá

sa uznáša jednomyseľne, prijme na návrh Komisie rozhodnutie, ktorým sa určí zloženie
výboru. Rada určuje náhrady pre členov výboru.

Členovia výboru sú vymenovaní na obdobie piatich rokov. Rada prijme

zoznam členov vypracovaný v súlade s návrhmi predloženými jednotlivými členskými štátmi.
Členovia výboru môžu byť vymenovaní znova na ďalšie funkčné obdobie.

Rada sa uznáša po porade s Komisiou. Môže získať

stanovisko európskych organizácií, ktoré zastupujú rozličné hospodárske a sociálne odvetvia a
občiansku spoločnosť, dotknuté činnosťou Únie.

Výbor zo svojich radov volí predsedu a

ďalších členov predsedníctva na obdobie dva a pol roka. Výbor prijme svoj rokovací
poriadok. Výbor zvoláva predseda na žiadosť Európskeho parlamentu, Rady alebo Komisie.
Môže sa schádzať aj z vlastného podnetu.

Európsky parlament, Rada alebo

Komisia sa poradia s výborom v prípadoch, ktoré stanovujú zmluvy. Tieto orgány sa môžu
poradiť s výborom vo všetkých otázkach, v ktorých to pokladajú za vhodné. Výbor môže

18

vydať stanovisko z vlastného podnetu vždy, keď to uzná za vhodné.

Ak to

Európsky parlament, Rada alebo Komisia uznajú za vhodné, stanoví sa výboru na predloženie
stanoviska lehota, ktorá nesmie byť kratšia ako mesiac odo dňa, keď táto lehota bola
oznámená predsedovi. Ak nebude v stanovenej lehote predložené stanovisko, môže Európsky
parlament, Rada a Komisia konať aj bez neho. Stanovisko výboru sa spolu so záznamom o
rokovaniach predkladá Európskemu parlamentu, Rade a Komisii.

40/ Povaha, zloženie a právomoci Výboru regiónov podľa ZFEÚ

Výbor regiónov ako poradný orgán Únie je upravený v ZoFEÚ článkami 305-307.

Počet členov Výboru regiónov neprevýši 350.Rada, ktorá sa uznáša jednomyseľne, prijme na
návrh Komisie rozhodnutie, ktorým sa určí zloženie výboru.

Členovia výboru a rovnaký počet náhradníkov sú vymenúvaní na obdobie piatich

rokov. Môžu byť vymenovaní znova. Rada prijme zoznam členov a náhradníkov vypracovaný
v súlade s návrhmi predloženými jednotlivými členskými štátmi. Žiadny člen výboru nemôže
byť zároveň aj členom Európskeho parlamentu.

Výbor regiónov si volí predsedu a predsedníctvo na obdobie dva

a pol roka. Prijme svoj rokovací poriadok. Výbor zvoláva predseda na žiadosť Európskeho
parlamentu, Rady alebo Komisie. Môže sa schádzať aj z vlastného podnetu.

Európsky parlament, Rada alebo Komisia sa poradí s

Výborom regiónov v prípadoch, keď to stanovujú zmluvy, a vo všetkých ostatných prípadoch,
ak to uzná za vhodné jeden z týchto orgánov, najmä v otázkach cezhraničnej spolupráce.

Ak to Európsky parlament, Rada alebo Komisia uzná za potrebné, stanoví sa výboru

na predloženie stanoviska lehota, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac odo dňa, keď
bola oznámená predsedovi. Po uplynutí tejto lehoty môže Európsky parlament, Rada a
Komisia konať aj bez neho.

Ak sa uskutočnia porady s Hospodárskym a sociálnym výborom podľa článku 304,

Európsky parlament, Rada alebo Komisia informuje Výbor regiónov o tejto žiadosti o
stanovisko. Ak výbor usúdi, že sa to týka špecifických regionálnych záujmov, môže k tejto
záležitosti vydať stanovisko.
Výbor môže vyjadriť svoje stanovisko z vlastného podnetu v prípadoch, keď to uzná za
vhodné.
Stanovisko výboru spolu so záznamom o rokovaniach sa predkladá Európskemu parlamentu,
Rade a Komisii.

41/ Povaha, zloženie a právomoci Výboru zamestnanosti podľa ZFEÚ

Lisabonská zmluva v čl. 150 ZFEÚ uznáva za poradný orgán EÚ aj Výbor

zamestnanosti. Rada uznášajúca sa jednoduchou väčšinou po porade s Európskym
parlamentom ustanoví Výbor pre zamestnanosť s poradnou funkciou na podporu koordinácie
členských štátov v politike zamestnanosti a politike trhu práce. Výbor má tieto úlohy:

 monitorovať situáciu zamestnanosti a politiky zamestnanosti členských štátov a Únie,

 bez toho, aby bol dotknutý článok 240, formulovať na žiadosť Rady, Komisie alebo z

vlastného podnetu stanoviská a prispievať k príprave postupu Rady uvedenom v
článku 148.

Pri plnení svojho mandátu sa výbor radí so sociálnymi partnermi. Každý členský štát a
Komisia menujú po dvoch členoch výboru.

42/ Postavenie a právomoci ombudsmana podľa ZFEÚ (čl. 228)

19

Európsky ombudsman, volený Európskym parlamentom, je oprávnený prijímať od

občanov Únie alebo od fyzických či právnických osôb s bydliskom alebo zaregistrovaným
sídlom v členskom štáte sťažnosti týkajúce sa prípadov nesprávneho úradného postupu
inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie s výnimkou Súdneho dvora Európskej únie pri
výkone jeho súdnych funkcií. Prešetruje tieto sťažnosti a podáva o nich správy.

V súlade so svojimi povinnosťami sa ombudsman najprv presvedčí o opodstatnenosti

šetrenia, ktoré začne z vlastného podnetu alebo na základe sťažnosti predloženej priamo jemu
alebo prostredníctvom člena Európskeho parlamentu, okrem prípadu, keď uvádzané
skutočnosti sú alebo boli predmetom súdneho konania. Ak ombudsman zistí prípad
nesprávneho úradného postupu, postúpi záležitosť príslušnej inštitúcii, orgánu alebo úradu
alebo agentúre, ktorá ho o svojom stanovisku vyrozumie v lehote troch mesiacov.
Ombudsman potom odovzdá správu Európskemu parlamentu a príslušnej inštitúcii, orgánu
alebo úradu alebo agentúre. O výsledku takého šetrenia musí byť osoba, ktorá podala
sťažnosť, vyrozumená. Ombudsman podáva o výsledkoch svojho šetrenia výročnú správu
Európskemu parlamentu.

Ombudsman je volený po každých voľbách Európskeho parlamentu na čas funkčného

obdobia parlamentu. Ombudsman môže byť menovaný znova. Na žiadosť Európskeho
parlamentu môže Súdny dvor ombudsmana odvolať, ak nespĺňa podmienky predpísané pre
výkon jeho funkcie alebo ak sa dopustil závažného pochybenia.

Ombudsman vykonáva svoje funkcie úplne nezávisle. Pri výkone svojich povinností

nesmie požadovať ani prijímať pokyny od žiadnej vlády, inštitúcie, orgánu alebo úradu alebo
agentúry. Počas svojho funkčného obdobia nesmie vykonávať iné platené ani neplatené
povolanie.

Európsky parlament z vlastnej iniciatívy a v súlade s mimoriadnym legislatívnym

postupom na základe stanoviska Komisie a so súhlasom Rady prijme prostredníctvom
nariadení štatút a všeobecné podmienky výkonu funkcií ombudsmana.

43/ Právna úprava Súdneho dvora EÚ a jeho zloženie (čl. 19 ZEÚ)

Súdny dvor Európskej únie sa skladá zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a

osobitných súdov. Zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv. Členské
štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné
na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.

Súdny dvor tvoria sudcovia, jeden za každý členský štát. Pomáhajú mu generálni

advokáti.
Všeobecný súd tvoria sudcovia, najmenej jeden za každý členský štát. Sudcovia a generálni
advokáti Súdneho dvora a sudcovia Všeobecného súdu sú vybraní z osôb, ktoré poskytujú
záruku úplnej nezávislosti a spĺňajú podmienky uvedené v článkoch 253 a 254 ZFEÚ. Sú
vymenovaní na základe spoločnej dohody vlád členských štátov na funkčné obdobie šiestich
rokov. Sudcovia a generálni advokáti môžu byť opätovne vymenovaní.

Súdny dvor Európskej únie v súlade so zmluvami rozhoduje o:

 žalobách podaných členským štátom, inštitúciou alebo fyzickou osobou alebo

právnickou osobou;

 prejudiciálnych otázkach o výklade práva Únie alebo platnosti aktov prijatých

inštitúciami na základe žiadosti vnútroštátnych súdnych orgánov;

 v iných prípadoch ustanovených zmluvami.

44/ Výber, menovanie a požiadavky na sudcov Súdneho dvora EÚ

Pri výbere sudcov Súdneho dvora EÚ sa uplatňujú tieto základné kritériá:

 sudcovia musia byť osobnosťami, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti,

20

 spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v ich štátoch na výkon

najvyšších sudcovských funkcii,

 sú uznávanými odborníkmi v oblasti práva (čl. 253 ZFEÚ)
Do svojich funkcii sú menovaní na základe spoločnej dohody vlád členských štátov na

obdobie 6 rokov. Do tejto funkcie môžu byť zvolení aj opakovane. Výkon funkcie sudcu
zaniká uplynutí funkčného obdobia, smrťou alebo demisiou. Sudcovia disponujú imunitou
podľa Protokolu o výsadách a imunitách EÚ. Sudcovia nesmú vykonávať politické alebo
správne funkcie a nesmú rozhodovať o veciach, do ktorých boli zaangažovaní pred nástupom
do funkcie sudcu. Zároveň nesmú vykonávať žiadnu platenú ani neplatenú pracovnú činnosť,
pokiaľ im Rada neudelí výnimku.

45/ Úloha generálnych advokátov Súdneho dvora EÚ

Generálny advokáti musia spĺňať rovnaké podmienky ako sudcovia. Čl. 252 ZFEÚ

stanovuje, že Súdnemu dvoru pomáha osem generálnych advokátov. Rada môže zvýšiť
jednomyseľným rozhodnutím počet generálnych advokátov, ak o to Súdny dvor požiada.

Povinnosťou generálneho advokáta, konajúceho nestranne a nezávisle, je predkladať

na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so štatútom
Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Generálni advokáti plnia poradnú
funkciu v rámci Súdneho dvora EÚ. Podieľajú sa aj na analýze návrhu medzinárodných
zmlúv, ktoré mieni Únia uzatvoriť s nečlenskými štátmi, keď vypracúvajú posudky k týmto
návrhom.

46/ Tajomník Súdneho dvora EÚ – menovanie, resp. jeho voľba a právomoci

Tajomník je hlavou administratívy Súdneho dvora. Spravuje jednotlivé sekcie pod

autoritou predsedu Súdneho dvora. Súdny dvor môže tiež vymenovať aj asistenta tajomníka.
Tajomník je tiež zodpovedný za financie a účtovníctvo Súdneho dvora.

Podľa čl. 253 ZFEÚ Súdny dvor EÚ vymenúva svojho

tajomníka a určuje pravidlá výkonu jeho funkcie. Protokol (č.3) o štatúte Súdneho dvora EÚ
v čl. 10 určuje, že tajomník skladá pred Súdnym dvorom prísahu, že svoju funkciu bude
vykonávať nestranne a svedomite a bude zachovávať mlčanlivosť o priebehu porád Súdneho
dvora.

47/ Úlohy a právomoci Súdneho dvora EÚ

Základná úloha Súdneho dvora EÚ je daná čl. 19 ZEÚ, ktorý ustanovuje, že Súdny

dvor v rámci svojich právomocí zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní
zmlúv. Súdny dvor je teda príslušný vykladať a aplikovať primárne a sekundárne právo EÚ
a svojou rozhodovacou činnosťou ho dotvárať.

V rámci konania o predbežných otázkach má Súdny dvor podľa článku 267 ZFEÚ

právomoc rozhodovať veci, ktoré sa týkajú:

 výkladu zmlúv

 platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie
V rámci sporového konania patrí do právomoci Súdneho dvora EÚ predovšetkým:
 rozhodovanie sporov dotýkajúcich sa členských štátov,

 spory začaté na návrh orgánov EÚ a ECB,

 spory v ktorých sa Všeobecný súd vzdal svojej príslušnosti v prospech Súdneho dvora

EÚ,

 rozhodovanie o odvolania proti rozhodnutiam Všeobecného súdu.

21

Deľba právomocí medzi Súdnym dvorom EÚ a Všeobecným súdom je vyriešená tak, že

do pôsobnosti Súdneho dvora patria veci, ktoré nie sú pridelené do právomoci Všeobecného
súdu.

48/ Právomoc Všeobecného súdu

Prijatím JEA sa vytvorili predpoklady na používanie dvoj inštančnej súdnej sústavy.

Prvotným dôvodom zavedenia Súdu prvého stupňa bol nárast agendy Súdneho dvora hlavne
v oblasti tzv. zamestnaneckých vecí. Postupne sa právomoc tohto súdu rozšírila na všetky
konania začaté žalobami fyzických alebo právnických osôb. Lisabonská zmluva zmenila
názov Súdu prvého stupňa na Všeobecný súd.

Všeobecný súd rozhoduje v prvej inštancii najmä žaloby

uvedené v čl. 256 ZoFEÚ:

 žaloby na neplatnosť (čl. 263 ZFEÚ)

 žaloby pre nečinnosť (čl. 265 ZFEÚ)

 žaloby o náhradu škody (čl. 268 ZFEÚ)

 žaloby medzi Úniou a jej zamestnancami (čl. 270 ZFEÚ)

 žaloby na základe rozhodcovskej doložky (čl. 272 ZFEÚ)

Podľa čl. 256 ZFEÚ sa vyššie vypočítaná príslušnosť Všeobecného súdu nevzťahuje na tie
žaloby, ktoré sú vyhradené pre osobitný súd zriadený podľa čl. 257 ZFEÚ alebo, ktoré štatút
vyhradil Súdnemu dvoru EÚ.

Okrem toho rozhoduje Všeobecný súd ako odvolacia inštancia proti rozhodnutiam

súdnych senátov zriadených podľa čl. 257 ZFEÚ. V závažných prípadoch, keď hrozí, že bude
narušená jednota a súdržnosť práva Únie, môže byť aj toto rozhodnutie preskúmané Súdnym
dvorom EÚ.

Navyše je Všeobecný súd príslušný rozhodovať v osobitných oblastiach stanovených

štatútom o predbežných otázkach podľa čl. 267 ZFEÚ.

49/ Predmet a cieľ konania o porušení povinností vyplývajúcich zo Zmlúv

Každý štát je povinný rešpektovať a aktívne plniť ustanovenia zmlúv. Cieľom žaloby

o porušení zmluvy je dosiahnutie takého stavu, aby konanie členských štátov bolo v súlade
s ich zmluvnými povinnosťami a záväzkami. Táto žaloba má represívnu a preventívnu
funkciu, lebo sa ňou predchádza porušenie zmlúv v budúcom konaní členských štátov. Svoj
základ má v článkoch 258 a 259 ZFEÚ. Podľa týchto článkov sa môže Komisia alebo členský
štát obrátiť na Súdny dvor EÚ, ak sa domnievajú, že iný členský štát porušil svoje záväzky.

Predmetom žaloby je konanie štátu, ktoré je priamo (pozitívne konanie, ktoré je

v rozpore s právom EÚ) alebo nepriamo (prijatie chybného právneho aktu alebo opomenutie
konania štátu, ktorý mal povinnosť konať) spôsobené konaním členského štátu. Podanie
žaloby o porušení Zmluvy nie je obmedzené žiadnymi lehotami.

50/ Podstata a význam žaloby na neplatnosť

Zmyslom žaloby na neplatnosť právneho aktu je zabezpečiť najmä súlad medzi

primárnym a sekundárnym právom. Základná právna úprava tejto žaloby je v čl. 263 a 264
ZFEÚ. Podľa týchto ustanovení môžu členské štáty, Rada, Komisia, Európsky parlament,
Účtovný dvor a ECB a tiež fyzické a právnické osoby podať žalobu na neplatnosť právnych
aktov Únie.

51/ Privilegovaní a neprivilegovaní žalobcovia v rámci žaloby na neplatnosť

22

Privilegovaným žalobcom je ten, kto nemusí preukazovať svoj špecifický záujem na

žalobe. Sú nimi členské štáty, Rada, Komisia a Európsky parlament. Je to dané ich
postavením a úlohami, ktoré majú v zmluvách. ECB a Účtovný dvor majú aktívnu
legitimáciu, ale žalobu na neplatnosť môžu iba vtedy, ak sa domnievajú, že vydaním
právneho aktu sa porušili ich práva.

Fyzické a právnické osoby môžu tiež podať žalobu na neplatnosť, ale vystupujú

v postavení neprivilegovaných žalobcov. Znamená to, že svoje oprávnenie na podanie žaloby
musia najskôr preukázať. Každá fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu proti
rozhodnutiu, ktorého je adresátom, alebo proti rozhodnutiu, ktoré sa ho priamo dotýka, hoci
bolo prijaté vo forme nariadenia alebo rozhodnutia adresovaného inej osobe.

52/ Lehota k žalobe na neplatnosť

Žalobu na neplatnosť právneho aktu je potrebné podať v lehote dvoch mesiacov.

Lehota začína plynúť od okamihu uverejnenia právneho aktu alebo jeho oznámením
navrhovateľovi alebo odo dňa, keď sa žalobca o právnom akte dozvedel.

53/ Podstata a význam žaloby na nečinnosť

Cieľom žaloby na nečinnosť podľa čl. 265 a 266 ZFEÚ je zabrániť porušovaniu zmlúv

orgánmi Únie. Táto žaloba je príkladom toho, že zmluvy možno porušiť aj nečinnosťou, keď
orgánu Únie vyplýva zo zmluvy konať, avšak ten je v tomto smere pasívny.

54/Žalobca a žalovaný v konaní na nečinnosť

Privilegovanými žalobcami sú orgány Únie a členské štáty. Táto žaloba je prípustná

iba vtedy, ak bol dotknutý orgán vyzvaný, aby konal. Ak orgán na túto výzvu do dvoch
mesiacov nereagoval, môže byť proti nemu v lehote ďalších dvoch mesiacov podaná žaloba.

Neprivilegovaní žalobcovia, fyzické a právnické osoby, môžu podať žalobu na

Všeobecný súd za obdobných podmienok, ako to bolo pri žalobe na neplatnosť.
Neprivilegovaní môžu podať túto žalobu len vtedy, ak napadnutý orgán porušil povinnosť
adresovať právny akt žalobcovi.

Žalobou sa napáda nečinnosť Rady, Komisie, EP, ECB a Európskej rady ako aj

ďalších úradov, orgánov a agentúr Únie, ktoré opomenú konanie. Žaloba môže smerovať
rovnako proti jednému ako aj proti viacerým orgánom Únie naraz.

55/ Konanie o náhradu škody

Podľa čl. 268 ZFEÚ má súdny dvor EÚ právomoc rozhodovať spory o náhradu škody

podľa čl. 340 ZFEÚ (2. a 3. odsek). Podľa neho Zmluvná zodpovednosť Únie sa spravuje
právom, ktorým sa spravuje príslušná zmluva. V prípade nezmluvnej zodpovednosti Únia, v
súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek
škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií.

V prvom stupni je príslušný Všeobecný súd, odvolacou inštanciou je Súdny dvor EÚ.

Ak by na protiprávnom postupe participovali aj vnútroštátne orgány, sú na žalobu o náhradu
škody príslušné aj vnútroštátne súdy (prípad Krohn v. Komisia).

Žalovaným v tomto prípade bude Únia, a za ňu bude vystupovať orgán alebo

zamestnanec, ktorý údajnú škodu spôsobil. Žalobcom môže byť každý, kto má procesnú
spôsobilosť a je presvedčený, že mu protiprávnym konaním orgánov Únie alebo jej
zamestnancom bola spôsobená škoda. Na to, aby bol so žalobou úspešný musí dokázať
kauzálny nexus medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou. Štatút Súdneho dvora EÚ

23

stanovuje, že lehota na uplatnenie tejto žaloby je 5 rokov od protiprávneho konania, ktoré
spôsobilo škodu.

56/ Konania o pracovnoprávnych a obdobných nárokoch

Podstatou tejto žaloby je riešenie sporov medzi Úniou a jej úradníkmi

a zamestnancami. Základom pre žalobu je čl. 270 ZFEÚ, podľa ktorého má Súdny dvor EÚ
právomoc riešiť všetky spory medzi Úniou a jej zamestnancami v medziach a za podmienok
stanovených Služobným poriadkom úradníkov Únie a podmienkami zamestnávania ostatných
zamestnancov Únie.

Kvôli množstvu

sporov, ktoré zahltili Súdny dvor, bola táto agenda presunutá

podľa čl. 257 ZFEÚ na Všeobecný súd alebo môžu byť vecne príslušné aj osobitné súdne
senáty pričlenené k Všeobecnému súdu. Národné súdy v tejto veci nemajú žiadne právomoci.

Žalobou sa riešia spory týkajúca sa rozviazania pracovného pomeru, disciplinárne

opatrenia, obsah zamestnaneckého vzťahu a pod. Žalobcom môže byť samotná Únia, ktorá
však tieto veci rieši hlavne prostredníctvom disciplinárnych opatrení, alebo ktorákoľvek
osoba, ktorá je pracovnoprávnom alebo obdobnom pomere s Úniou. Pred začatím konania sa
obligatórne uskutočňuje predbežné konanie, ktorého cieľom je urovnať spor a dať stranám
možnosť vyjadriť sa mimo súdneho konania.

57/ Konania o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ

Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

 výkladu zmlúv;

 platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Toto konanie je na rozdiel od predošlých nesporové. Podstatou a cieľom konania je zapojenie
vnútroštátnych orgánov, hlavne súdov, do riešenia problémov aplikácie európskeho práva.

Ak vnútroštátny súd v prípade, v ktorom aplikuje právo, usúdi, že pri jeho aplikácii

vzniká problém, môže prerušiť konanie a obrátiť sa na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o výklad
ustanovení európskeho práva. Ak sa proti rozhodnutiu vnútroštátneho súdu už nemožno ďalej
odvolať, ten je povinný v prípade nejasností obrátiť sa na Súdny dvor. Ak naopak
nerozhoduje s konečnou platnosťou, na Súdny dvor sa môže, ale nemusí, obrátiť.

Rozsudok Súdneho dvora EÚ je záväzný nielen pre vnútroštátny súd, ktorý

o vyjadrenie požiadal, ale aj pre všetky ostatné súdy, ktoré v tejto veci môžu ešte rozhodovať.
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ je konečné. Proti rozhodnutiu Všeobecného súdu sa možno
odvolať na Súdny dvor, ale len za podmienok ustanovených štatútom.

58/ Postavenie vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci konania o predbežnej otázke

Ak vnútroštátny súd v prípade, v ktorom aplikuje právo, usúdi, že pri jeho aplikácii

vzniká problém, môže prerušiť konanie a obrátiť sa na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o výklad
ustanovení európskeho práva. Ak sa proti rozhodnutiu vnútroštátneho súdu už nemožno ďalej
odvolať, ten je povinný v prípade nejasností obrátiť sa na Súdny dvor. Ak naopak
nerozhoduje s konečnou platnosťou, na Súdny dvor sa môže, ale nemusí, obrátiť.

Rozsudok Súdneho dvora EÚ je záväzný nielen pre vnútroštátny súd, ktorý

o vyjadrenie požiadal, ale aj pre všetky ostatné súdy, ktoré v tejto veci môžu ešte rozhodovať.
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ je konečné.

59/ Predmet konania o predbežnej otázke

Pokiaľ ide o predmet konania o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 ZoFEÚ, má Súdny

dvor EÚ právomoc vydať rozhodnutie o predbežnej otázke týkajúce sa:

24

 výkladu Zmluvy

 platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie

Predmetom predbežnej otázky pritom môžu byť nielen nariadenia, smernice a rozhodnutia,
ktoré sú právne záväzné, ale aj nezáväzné odporúčania a stanoviská.

60/ Oprávnenie a povinnosť vnútroštátneho súdu štátu EÚ k žiadosti o predbežnej otázke

Čl. 267 ZFEÚ o povinnosti vnútroštátneho orgánu obrátiť sa na Súdny dvor EÚ

stanovuje:
„Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny
orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa
obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento
súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.“

61/ Pramene práva EÚ

Formálne pramene práva sú formy, v ktorých je vyjadrené objektívne právo. Podľa

čl.288 ZoFEÚ sa tu zaradzujú aj akty aplikácie (rozhodnutia) aj nezáväzné pravidlá
(odporúčanie).

 Primárne právo

: Patria tu predovšetkým zmluvy, všeobecné právne zásady a Charta

základných práv.

o Zmluvy sú normatívne, právotvorné, multilaterálne akty medzinárodného

práva verejného. Zmluvy delíme na zakladajúce (o EHS, EURATOMe
a Montánnej únii), modifikujúce (JEA, Maastrichtská, Amsterdamská, Zmluva
z Nice, Lisabonská) a zmluvy o pristúpení. Tiež tu patria prílohy, protokoly
a vyhlásenia ako aj významné dohody (napr. Dohoda o spoločných orgánoch,
Rozhodnutie o priamej voľbe do EP). Tieto právne akty majú v pomeroch EÚ
relevanciu „ústavného“ práva, lebo upravujú inštitucionálnu výstavbu Únie
a tiež právne základy sekundárneho práva. Lisabonská zmluva zásadne
zrevidovala túto oblasť a možno povedať, že súčasne platné primárne právo je
dnes zhrnuté v Zmluve o EÚ a v Zmluve o fungovaní EÚ (samozrejme
aktuálnou ostáva aj Zmluva o založení EURATOMu, lebo toto jediné
spoločenstvo ostalo mimo štruktúr Únie). V ZoEÚ sú zakotvené základy
fungovania, ciele, hodnoty a princípy Únie, spôsob revidovania zmlúv,
základná charakteristika orgánov a tiež bývalý druhý pilier. V ZoFEÚ je
obsiahnutý bývalý 1. a 3. Pilier, spôsob fungovania orgánov, vymedzenie
kompetencie Únie, členských štátov ako aj spoločnej, colná a menová únia,
spoločné rybné hospodárstvo, spoločná hospodárska politika.

o Všeobecné právne princípy sú nekodifikované pravidlá vychádzajúce zo

spoločného právneho povedomia členských štátov. Sú to základné zásady,
ktoré tradične platia v tomto geografickom priestore, napr. lex posterior
derogat legi prior, zákaz retroaktivity, zásada právnej istoty,....

o Charta základných práv EÚ bola prijatá ešte v roku 2000 na konferencii

v Nice. Nemala však právnu záväznosť, hoci predstavovala významný akt.
Lisabonskou zmluvou Charta nadobúda záväznosť, lebo tá na ňu odkazuje v čl.
6,1 ZFEÚ. Má 6 hláv a svojou systematikou sa nepodobá na predošlé katalógy.

25

Tento novátorsky prístup sa vyznačuje pomerne veľkou nesúrodosťou až
vágnosťou. Rozsahom je poňatá dosť široko a zavádza aj mnohé nové práva.
Ďalším jej nedostatkom je nivelizácia práv, teda nestanovenie „rebríčka“
jednotlivých práv podľa dôležitosti, z čoho môžu plynúť problémy pri jej
aplikácii v praxi. Taktiež nezavádza vlastný kontrolný mechanizmus, čiže jej
vynútiteľnosť je problematická. Navyše sa momentálne spochybňuje aj jej
elementárny význam, keď má Únia pristúpiť k Európskemu dohovoru
o ľudských právach, čím by Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu
poskytoval občanom EÚ vo vzťahu k Únii lepšiu a efektívnejšiu ochranu ich
práv, ako to môže urobiť Charta. Podľa Protokolu č.30 existuje výnimka pre
Poľsko a Veľkú Britániu, ktorá vylučuje platnosť Charty na ich území.
Podobná výnimka pre ČR má byť obsiahnutá v najbližšej prístupovej zmluve.

 Sekundárne právo

a jeho akty (podľa čl. 288 ZFEÚ):

o právne záväzné:

 legislatívne: nariadenia, smernice, rozhodnutia prijímané na

základe primárneho práva riadnym alebo mimoriadnym
legislatívnym postupom

 nelegislatívne:

 delegované na Komisiu (len nepodstatné prvky

nariadení a smerníc)

 vykonávacie: Prijíma ich Komisia, ak je potrebné

stanoviť, jednotné podmienky (čl. 291 ZFEÚ)

o právne nezáväzné:

 odporúčania

 stanoviská

 Vonkajšie zmluvy

sú tiež nazývané asociačnými dohodami. Ich základmi sú čl. 217

a 218 ZFEÚ. V zmysle týchto článkov sú takéto dohody medzi Úniou a členskými
štátmi s tretími krajinami záväzné.

 Právna obyčaj

predstavuje v práve EÚ doplnkový prameň, ktorý sa vyvinul

dlhodobým používaním v praxi príslušnými subjektmi, upravujúc napr. formálne
náležitosti právnych aktov.

 Zmluvy medzi členskými štátmi navzájom

v minulosti predstavovali tzv. terciálne

európske právo. Po prijatí Lisabonskej zmluvy vypustením čl. 293 Zmluvy o ES sa
tieto dohody vyskytujú len reziduálne.

 Rozhodnutia prijímané členskými štátmi v

Rade EÚ

62/ Charakteristika primárneho práva EÚ

Pozri otázku 61.

63/ Kategórie prameňov sekundárneho práva EÚ

Pozri otázku 61.

64/ Nariadenie

Nariadenie je obdobou európskeho vnútroštátneho zákona. Podľa čl. 288 ZFEÚ má

nariadenie všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo
všetkých členských štátoch. Nariadenie nadobúda podľa čl. 297 ZFEÚ platnosť a účinnosť
dňom, ktorý je v ňom uvedený, prípadne v 20. deň od zverejnenia v Úradnom vestníku
Európskej únie (Official Journal). Publikácia vo Vestníku je teda nevyhnutnou podmienkou
jeho platnosti.

Pôsobí erga omnes a ruší protichodné

26

štátne právo. Všetky orgány členského štátu, vrátane súdov, sú ním viazané a majú povinnosť
ho rešpektovať. Môže zakladať práva aj povinnosti. Je priamo aplikovateľné aj bez
inkorporácie členskými štátmi, dokonca sa nevyžaduje ani oznámenie o prijatí. Rozlišujeme
tzv. základné nariadenia vydané Radou obsahujúce rámcovú úpravu a tzv. vykonávacie
nariadenia vydané Komisiou na vykonanie nariadení Rady.

65/ Smernica

Smernica predstavuje špecifický európsky druh právneho aktu. Je záväzná pre každý

členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Formy
a prostriedky jej implementácie sa pritom ponechávajú na vnútroštátne orgány, ktoré tak
musia urobiť v stanovenej lehote. Smernica po zverejnení v Úradnom vestníku EÚ zaväzuje
len členské štáty a nezakladá priamo práva fyzických alebo právnických osôb. V porovnaní
s nariedením je smernica flexibilnejšia a umožňuje lepšie prispôsobiť európske právo
národným osobitostiam. Aby sa zachovala táto vlastnosť, nemá byť smernica definovaná
príliš detailne. V prípade, že členský štát v stanovenej lehote neimplementuje smernicu do
svojho právneho systému alebo to urobí nedostatočne, je plne zodpovedný za škody, ktoré
týmto jeho konaním vzniknú ostatným subjektom.

66/ Rozhodnutie

Rozhodnutie je podľa čl. 288 ZFEÚ záväzné vo všetkých svojich častiach pre toho,

komu je adresované. Účinnosť nadobúda dňom doručenia adresátovi. Je priamo aplikovateľné
vo všetkých členských štátoch a zakladá práva a povinnosti adresátom (najčastejšie fyzickým
alebo právnickým osobám). In stricto sensum nie je formálnym prameňom práva, lebo nemá
všeobecnú záväznosť. Toto však neplatí pre rozhodnutia, ktoré nemajú konkrétneho adresáta.

67/ Odporúčania a stanoviská

Odporúčania a stanoviská predstavujú nezáväzné druhy právnych aktov. Napriek tomu

majú svoj právny význam, najmä pri výklade záväzných právnych aktov. Vydávajú sa
v prípadoch stanovených zmluvami, alebo keď to príslušný orgán považuje za potrebné.
Odporúčanie je vydané z vlastnej iniciatívy orgánu, ktorý ho vydal. Stanovisko sa vydáva na
žiadosť. Tieto akty sú adresované hlavne členským štátom, ktoré ich v súlade s princípmi
lojality aj rešpektujú.

68/ Sudcovské právo a jeho význam v systéme prameňov práva

Sudcovské právo nemožno z formálneho hľadiska označiť za prameň práva. Právo EÚ

nie je precedentným systémom práva, preto súdne rozhodnutia nie sú záväzné pre ďalšie
rozhodnutia, ktoré sú vydávané hoci aj v analogických prípadoch. Úlohou súdu nie je právo
tvoriť, ale aplikovať na konkrétne prípady, teda žiadne nové právo nevzniká. Napriek tomu
majú súdy kľúčovú úlohu pri interpretácii práva a vypĺňaní medzier, ktoré sa v práve EÚ
hojne vyskytujú. V kontinentálnom právnom systéme, ktorého súčasťou je aj právo EÚ, platí
pravidlo denegatio iustitiae, ktoré zakazuje súdom odoprieť rozhodnúť spor iba preto, že
neexistuje právna úprava danej veci. Činnosťou Súdneho dvora EÚ vznikli dôležité zásady
aplikácie práva EÚ (napr. priamy a nepriamy účinok, zásada prednosti, ...), ktoré sú svojou
povahou špecificky európske.

69/ Právna úprava harmonizácie práva jej vývoj

Základná úprava harmonizácie práva v európskom priestore je zakotvená v ZFEÚ v čl.

114-118. V zmysle tejto úpravy Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym

27

postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijímajú opatrenia na
aproximáciu ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských
štátov, ktoré smerujú k vytváraniu a fungovaniu vnútorného trhu (všeobecné harmonizačné
ustanovenie). Pre rozšírenie procesu harmonizácie sú dôležité aj čl. 352 353, podľa ktorých,
ak je to pre dosiahnutie jednotlivých cieľov Únie potrebné a ZFEÚ neposkytuje potrebné
právomoci, Rada príjme jednomyseľne na návrh Komisie a po porade s EP potrebné
opatrenie. Toto ustanovenie možno vo vzťahu k všeobecnému považovať za subsidiárne.
Okrem toho existujú aj osobitné ustanovenia, ktoré upravujú harmonizačné právomoci pre
jednotlivé oblasti vnútorného trhu. Z hľadiska typu legislatívnej procedúry odkazuje čl. 114
ZFEÚ na spolurozhodovací legislatívny proces (čl. 294 ZFEÚ).

Ak po prijatí harmonizačných opatrení považuje členský štát za nevyhnutné ponechať

v platnosti vnútroštátne ustanovenie odôvodnené dôležitými potrebami, oznámi ich Komisii
a uvedie dôvody takéhoto riešenia. Tento postup však predpokladá súhlas Komisie. Ak chce
členský štát zaviesť nové opatrenie na ochranu životného alebo pracovného prostredia
z dôvodu osobitných problémov, ktoré vzniknú v tomto štáte po prijatí harmonizačných
opatrení, oznámi Komisii pripravované opatrenia ako aj dôvody ich prijatia. Aj tento postup je
podmienený súhlasom Komisie.

VÝZNAM :

Myšlienka vnútorného trhu sa prvýkrát objavuje v tzv. Bielej knihe o konečnom vytvorení
vnútorného trhu (1985). Táto koncepcia predpokladá vytvorenie priestoru bez vnútorných
hraníc na ktorom je zabezpečený voľný pohyb tovarov, osôb, služieb a kapitálu. Vnútorný trh
je prehĺbením už predtým zavedeného spoločného trhu, ktorý bol jedným zo základných
cieľov Spoločenstiev.

Na zabezpečenie riadneho fungovania vnútorného trhu je

potrebné v prvom rade odstrániť prekážky, ktoré vyššie spomenutým slobodám bránia. Tieto
prekážky sú motivované rôznymi protekcionistickými opatreniami zo strany členských štátov,
ktoré majú pomôcť domácim producentom. Okrem týchto bariér, ktoré sú neprirodzené,
existuje aj prirodzená rôznorodosť právnych predpisov členských štátov, ktoré užšej integrácii
hospodárstva bránia. Práve procesom harmonizácie práva sa má dosiahnuť vzájomná
kompatibilita právnych úprav jednotlivých členských štátov. Tomuto procesu má pomôcť aj
vzájomné uznávanie právnych aktov, resp. funkčne rovnocenných právnych úprav.

70/ Vplyv judikatúry Európskeho súdneho dvora na harmonizáciu práva – význam
rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci Cassis de Dijon

Súdny dvor EÚ svojou judikatúrou poskytuje záväznú interpretáciu jednotlivých

ustanovení európskeho práva. Jeho názor teda výraznou mierou určuje, ako sa bude právo
správať v praxi. SD špecifikuje a rozvádza okolnosti, za ktorých aplikuje jednotlivé
ustanovenia práva.

V prípade Cassis de Dijon ide o interpretáciu ustanovenia čl. 34 ZFEÚ, ktorý zakazuje

akékoľvek množstevné obmedzenia dovozu alebo vývozu medzi členskými štátmi a tiež
opatrenia s rovnocenným účinkom. V prípade Dassonville (1974) Súdny dvor formuloval
široké chápanie pojmu „opatrenia s rovnocenným účinkom“ ako každé opatrenie členského
štátu, ktoré môže vnútorný obchod priamo alebo nepriamo obmedzovať. Teda medzi
opatrenia s rovnocenným účinkom patria aj dovozné licencie a potvrdenia. V prípade Cassis
de Dijon (1979) ide o zúženie širokého chápania tohto pojmu, ktoré v praxi prinášalo mnohé
problémy. Stanovilo sa, že ak ide o právne predpisy, ktoré sa bez rozdielu aplikujú na domáci
aj zahraničný tovar a chránia dôležité verejné záujmy, má sa taká úprava strpieť, hoci

28

obmedzuje voľný pohyb tovarov.

Zároveň

tento prípad zakotvil zásadu vzájomného uznávania štandardov tovarov uvedených na trh
v ktoromkoľvek z členských štátov(okrem prípadov odôvodnených verejným záujmom). Táto
zásada do významnej miery eliminovala potrebu plošnej štandardizácie jednotlivých
parametrov konkrétnych výrobných skupín.

71/ Metódy, oblasti a nástroje harmonizácie práva

Obdobie spred zakotvenia zásady vzájomného uznávania je charakteristické

uplatňovaním tzv. odvetvového prístupu, ktorý sa vyznačuje plošnou štandardizáciou
parametrov konkrétnych výrobných skupín. V súčasnosti sa tento spôsob harmonizácie
uplatňuje len v oblastiach, kde je potrebný vysoký stupeň ochrany (potraviny, farmaceutické
výrobky, zdravotné pomôcky,...).

Princíp uznávania štandardov krajiny

pôvodu znamenal aj zavedenie tzv. nového prístupu. Harmonizačné opatrenia stanovujú len
minimálne štandardy, ktoré musia výrobky spĺňať. Na jednej strane sa tak odstraňuje
komplikovanosť a ťažkopádnosť odvetvového (starého) prístupu a zároveň sa umožňuje
členským štátom zaviesť prísnejšie právne úpravy.

Ďalšou

metódou je tzv. alternatívna harmonizácia, ktorá predpokladá možnosť voľby medzi rôznymi
spôsobmi právnej úpravy.

Opčná harmonizácia na druhej strane pripúšťa zachovať popri harmonizovanej právnej

úprave aj národnú právnu úpravu.

Na zamedzenie vzniku nových prekážok obchodu slúži proces notifikácie.

Každý členský štát, ktorý chce prijať normu alebo technický predpis, má povinnosť oznámiť
návrh takejto normy Komisii a ostatným členským štátom, ktoré môžu návrh pripomienkovať.

Významná je aj tzv. technická harmonizácia, ktorá

smeruje k vytvoreniu jednotných technických predpisov na úrovni Únie, na ktoré príslušné
harmonizačné úpravy odkazujú.

Oblasti harmonizácie práva

Záber harmonizácie práva možno v zmysle čl. 3-6 ZFEÚ vymedziť tak, že jej

predmetom sú vnútroštátne právne predpisy v rozsahu, ktorý je potrebný na fungovanie
vnútorného trhu. Okrem opatrení zameraných na dosiahnutie štyroch základných slobôd
vnútorného trhu, pôjde najmä o oblasť spoločných politík a daňovú harmonizáciu.
Harmonizácia sa neskôr rozšírila aj do oblastí, ktoré majú spolupôsobiť na vytváranie
podmienok vnútorného trhu (ochrana ŽP, ochrana spotrebiteľa). Harmonizácia sa teda netýka
právnych poriadkov členských štátov ako celku, ale je účelovo zameraná na dosiahnutie
cieľov stanovených v zmluvách.

Nástroje harmonizácie práva

Na dosiahnutie harmonizácie prichádza do úvahy použitie tzv. nomenklatúrnych

aktov, výpočet ktorých podáva čl. 288 ZFEÚ. Na tento účel sa však môžu použiť aj atypické
právne akty a v niektorých prípadoch aj medzinárodné zmluvy. V praxi sa však najčastejšie
používajú nariadenia a smernice. Voľba konkrétneho druhu právneho aktu závisí
predovšetkým od predmetu, resp. od oblasti harmonizácie práva. Tam, kde je potrebné
docieliť jednotnú právnu úpravu (napr. hospodárska súťaž), sa využívajú nariadenia. Deje sa
tak kvôli ich priamej použiteľnosti a schopnosti vytlačiť všetky národné úpravy, ktoré sú
s nimi v rozpore. V ostatných prípadoch, keď postačuje dosiahnutie stanoveného cieľa, sa
použijú smernice. Tie sú flexibilnejšie a pripúšťajú voľbu foriem a prostriedkov na
dosiahnutie záväzného cieľa v národnom práve, čo je veľmi vhodné v prípade, ak je dôležité
citlivé zakomponovanie smernice do existujúceho kontextu právnej úpravy.

29

73/ Samostatnosť práva EÚ

Právo EÚ predstavuje autonómny systém, ktorý sa emancipoval z medzinárodného

práva verejného a získal tak nezávislé postavenie aj voči právu členských štátov. Toto jeho
postavenie vymedzil vo svojej judikatúre Súdny dvor EÚ, ktorý konštatoval, že Únia vytvára
nový právny poriadok, v prospech ktorého členské štáty obmedzili – hoc iba v niektorých
oblastiach – svoje suverénne práva, a ktorého subjektmi nie sú len členské štáty, ale aj ich
príslušníci.

Právo EÚ, nástupca komunitárneho práva, spĺňa všetky atribúty

samostatnosti právneho poriadku. V prvom rade vystupuje ako logický usporiadaný systém
právnych noriem, hoci aj neúplný a s medzerami. Po druhé má svoj „ústavný“ základ
v zmluvách, ktorými členské štáty preniesli na orgány únie časť svojej suverenity
a splnomocnili ich na vydávanie sekundárneho práva. Napokon orgánom kompetentným na
záväzný výklad práva EÚ je Súdny dvor EÚ, ktorý disponuje rozsiahlymi kompetenciami na
zabezpečenie dodržiavania a konzistentnosti celého právneho poriadku.

Pri priamej

aplikácii na území členských štátov sa právo EÚ nepoužíva ako vnútroštátne či medzinárodné,
ale ako osobitné. Komunitárne právo teda koexistuje s národným právom a aplikuje sa popri
ňom, pričom nemôže byť narušené akoukoľvek vnútroštátnou normou. Aplikácia práva sa
spravuje zásadami, ktoré svojou judikatúrou vytvoril Súdny dvor EÚ. Ide o priamu
použiteľnosť, priamy a nepriamy účinok, zásadu prednosti a zodpovednosť členského štátu za
škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva EÚ.

74/ Bezprostredná použiteľnosť práva EÚ

Právo EÚ spôsobuje priame a bezprostredné účinky na subjekty členských štátov bez

toho, aby bola potrebná recepcia do národného práva osobitným aktom národného práva.
Práve toto je zásadný rozdiel medzi právom EÚ a MPV, lebo v MPV účinky pre subjekty
národného práva závisia od Ústavy daného štátu. Ak je v Ústave uplatnený dualistický
prístup, zmluvy sú záväzné len na medzinárodnej úrovni a občania signatárskeho štátu sa na
nich nemôžu odvolať, kým nedôjde k ich implementácii. Pri monistickom prístupe sa na
medzinárodnú zmluvu možno priamo odvolať.

Bezprostredná použiteľnosť tiež

závisí od formy práva EÚ. Primárne právo je záväzné bez transformácie, odporúčania
a stanoviská nie sú právne záväzné, a teda ani aplikovateľné. Nariadenia sú aplikovateľné
priamo, rozhodnutia vzhľadom na svojho adresáta a smernice sú bezprostredne použiteľné
z hľadiska ich cieľa a je potrebná ich transformácia do národného práva. V prípade márneho
uplynutia implementačnej lehoty smernice je smernica aplikovateľná priamo.

75/ Priamy účinok práva EÚ

Priamy účinok práva EÚ znamená, že jeho normy sú spôsobilé priznávať práva

jednotlivcom, ktorí ich môžu uplatniť pred národnými súdmi, prípadne inými orgánmi
členského štátu. Táto vlastnosť je najlepšie viditeľná v prípade smernice. Súdny dvor EÚ
konštatoval, že ak štát poruší svoju povinnosť implementovať smernicu do svoj ho právneho
poriadku, môže sa oprávnený subjekt domôcť svojho práva priamo zo smernice. Relevantným
judikátom v tejto veci je Adra v. Francovich.
Podmienkami priamej účinnosti práva EÚ stanovené v judikáte vo veci Van Gend en Loss sú:

 Jasnosť, presnosť, úplnosť a bezpodmienečnosť právnej normy

 Právna norma musí zakladať jednotlivcom práva alebo povinnosti

Formy priameho účinku:

 Vertikálny (jednotlivec – štát): umožňuje jednotlivcovi dovolať sa svojich práv vo

vzťahu k štátu. Obrátený vertikálny účinok je neprípustný.

30

 Horizontálny (jednotlivec – jednotlivec): v prípade primárneho práva je možný,

nariadenia a rozhodnutia sú účinné priamo, u smerníc len vo výnimočných prípadoch,
u nezáväzných foriem o priamom účinku hovoriť nemožno.

76/ Nepriamy účinok práva EÚ

Nepriamy účinok smerníc spočíva v povinnosti tzv. euro konformného výkladu

národného práva, t.j. výkladu vo svetle znenia a cieľa smernice. Ide o náhradný prostriedok
presadenia práv jednotlivcov vyplývajúcich z neimplementovanej alebo v nedostatočne
implementovanej smernice, v prípade že horizontálny účinok smerníc je neprípustný.
Povinnosť euro konformného výkladu sa vzťahuje na celé národné právo, a to aj vtedy, keď
z časového hľadiska predchádza smernici. Nikdy však nesmie ísť o výklad contra legem
(prípad Dekker). Tiež nikdy nesmie byť založená povinnosť jednotlivcovi
z neimplementovania smernice. Subjektívnou hranicou tejto povinnosti je v súlade
s diskrecionalitou orgánu, ktorý rozhoduje. Doposiaľ zostáva sporné, odkedy vzniká
povinnosť eurokonformného výkladu. Logicky by to malo byť až márnym uplynutím
implementačnej lehoty, ale Súdny dvor EÚ v niektorých prípadoch stanovil povinnosť
takéhoto výkladu už od nadobudnutia účinnosti smernice. Nepriamy účinok sa okrem smerníc
vzťahuje aj na ustanovenia zmlúv, všeobecné princípy, medzinárodné zmluvy a nezáväzné
formy práva EÚ.

77/ Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva EÚ

Súdny dvor vo svojej judikatúre priznáva jednotlivcovi právo na náhradu škody voči

štátu, ktorý porušil právo EÚ, čím tomu jednotlivcovi vznikla škoda (prípad Francovich).
Tento judikát formuloval aj základné podmienky zodpovednosti:

 porušenie práva EÚ, ktoré smeruje k založeniu práv jednotlivca, zo strany členského

štátu,

 možnosť identifikovať obsah práv,

 existencia kauzálneho nexu medzi porušením práva a spôsobenou škodou,

 dostatočná závažnosť porušenia práva (vyplýva z neskoršej judikatúry SD EÚ)

Je dobré všimnúť si, že podmienkou zodpovednosti nie je subjektívna stránka, teda zavinenie.
Ide teda o objektívnu zodpovednosť a z hľadiska rozsahu náhrady škody prichádza do úvahy
náhrada celej materiálnej i morálnej ujmy. Príslušným v tomto prípade je národný súd, ktorý
postupuje podľa národnej procesnej úpravy. Podmienky priznania nároku nesmú byť menej
priaznivé ako iné podmienky, ktoré sa týkajú obdobných vnútroštátnych nárokov.

78/ Pojem vnútorného trhu a vymedzenie základných slobôd v rámci vnútorného trhu

Cieľom troch zakladajúcich zmlúv Európskych spoločenstiev bolo zabezpečiť mier

a udržateľný a harmonický rozvoj ekonomiky v tomto priestore. Hlavným nástrojom
napĺňania tohto cieľa sa stal spoločný trh a hospodárska a menová únia. Spoločný trh mal
predstavovať priestor (v zásade ohraničený územím členských štátov), v ktorom je
zabezpečený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb, kapitálu a platieb. Na dosiahnutie spoločného
trhu je nevyhnutné odstrániť všetky prekážky slobodného pohybu jednotlivých segmentov
trhu, zabezpečenie efektívnej hospodárskej súťaže a kontrola štátnych podpôr.

Vnútorný trh, teda vyšší stupeň ekonomickej integrácie ako trh spoločný, bol prvý krát

definovaný JEA. Pri jeho budovaní musia členské štáty vyvíjať aktivity smerujúce
k prehlbovaniu integrácie a zároveň sa zdržať konania, ktoré by mohlo byť v rozpore
s požiadavkou zabezpečenia priestoru bez vnútorných hraníc. Pri formovaní zásad vnútorného
trhu zohral veľmi podstatnú úlohu Súdny dvor EÚ, ktorý vo svojej judikatúre na jednej strane

31

extenzívne vykladal jednotlivé prvky slobodného pohybu, na strane druhej reštriktívne
vykladal oprávnenia členských štátov obmedzovať slobodný pohyb jednotlivých segmentov
trhu.

Postupnou integráciou ekonomiky

sa v EÚ podarilo dosiahnuť tieto stupne:

 zóna voľného obchodu: zrušené tarifné aj kvantitatívne obmedzenia, vlastná

colná politika voči tretím krajinám každej krajiny,

 colná únia: zjednotenie colného územia,

 spoločný trh: voľný pohyb osôb, tovarov, služieb a kapitálu,

 vnútorný trh: odstraňovanie ďalších obmedzení, aktívna politika štátov,

 menová únia: spoločná mena a centrálna banka,

 hospodárska únia: zjednotenie aj fiškálnej politiky, zatiaľ sa tento stupeň v EÚ

nepodarilo dosiahnuť.

Z hľadiska uvedených stupňov ekonomickej integrácie možno konštatovať, že v rámci

EÚ sa podarilo dosiahnuť vnútorný trh. Pokiaľ ide o jednotlivé slobody, podarilo sa ich
dosiahnuť s určitými výnimkami. Základné prekážky vnútorného trhu, fyzické, technické
a daňové, sa podarilo odstrániť.

79/ Colná únia – vymedzenie a obsah pojmu ( čl. 28 ZFEÚ)

Únia predstavuje colnú úniu, ktorá sa vzťahuje na celý obchod s tovarom a zahŕňa

zákaz ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi, zákaz všetkých poplatkov, ktoré
majú rovnaký účinok ako clá, ako aj prijatie Spoločného colného sadzobníka vo vzťahu k
tretím krajinám.
Zákaz tarifných a kvantitatívnych sa vzťahuje na výrobky s pôvodom v členských štátoch,
ako aj na výrobky pochádzajúce z tretích krajín, ktoré sú v členských štátoch vo voľnom
obehu.

80/ Vecná a územná pôsobnosť voľného pohybu tovaru

Pojem „tovar“ nie je v primárnom práve definovaný. Podľa judikatúry Súdneho dvora

EÚ sa za tovar považujú „výrobky, ktoré majú hodnotu vyjadriteľnú v peniazoch a sú schopné
stať sa predmetom obchodnej transakcie (Komisia v. Taliansko). Za tovar sa teda považujú aj
poľnohospodárske predmety, umelecké predmety, zvukové nahrávky, počítačové programy,
výrobky dodávané spolu s poskytovanou službou (napr. voda), tovar individuálnej spotreby
a pod. Voľný pohyb sa vzťahuje na všetok tovar, ktorý má pôvod alebo je vo voľnom obehu
v členskom štáte. Poľnohospodárske výroby, vojenský materiál a tovary vymedzené
v EURATOMe majú špecifický režim.

Pokiaľ ide o územnú pôsobnosť, voľný pohyb

tovaru je zabezpečený na celom území colnej únie a na územiach zóny voľného obchodu.
Územím colnej únie je územie členského štátu, územia pridružené k niektorému členskému
štátu (Monako, Vatikán), Andora a San Marino. Za územie colnej únie sa považuje aj
Turecko, ale len pokiaľ ide o priemyselné výrobky. Zóny voľného obchodu s tretími štátmi:
územie Európskeho hospodárskeho priestoru (Nórsko, Island, Lichtenštajnsko), niektoré
zámorské územia a niektoré ďalšie územia na základe dohôd s tretími štátmi.

81/ Prekážky voľného pohybu tovaru

 Tarifné prekážky: Patria tu exportné a importné clá a opatrenia s rovnocenným

účinkom ako clá. Dovozné a vývozné clá nebolo ťažko identifikovať a odstrániť.

32

Opatrenia s rovnocenným účinkom definoval vo svojej judikatúre až Súdny dvor EÚ.
Medzi tarifné prekážky patrí aj vnútorné diskriminačné zdanenie.

 Kvantitatívne prekážky: Zaraďujeme tu kvóty a opatrenia s rovnocenným účinkom

ako kvantitatívne obmedzenia dovozu alebo vývozu. Kvóty určujú maximálne
množstvo tovaru, ktorý je dovolené doviesť alebo vyviesť do štátu. Od konca roku
1968 sú zakázané akékoľvek kvóty na dovoz alebo vývoz tovaru. „Opatrenie
s rovnocenným účinkom ako kvantitatívne obmedzenie“ definoval vo svojej judikatúre
Súdny dvor EÚ. Ten sa priklonil k extenzívnemu výkladu a pod tento pojem zaradil
akékoľvek potenciálne obmedzenie dovozu alebo vývozu.

82/ Opatrenia s účinkom rovnocenným clám pri voľnom pohybe tovaru

Opatrenia s rovnocenným účinkom neboli v primárnom práve jasne definované, preto

ich definoval až Súdny dvor EÚ svojou judikatúrou. V judikáte k prípadu Komisia v.
Taliansko Súdny dvor definoval opatrenie s rovnocenným účinkom ako clo ako „akákoľvek
peňažná dávka, aj keď je malá a jej účel je akýkoľvek, ktorá je uvalená jednostranne na
domáci alebo cudzí výrobok len preto, že prekračuje hranice a nie je clom vo vlastnom
zmysle. Na rozdiel od opatrení s rovnocenným účinkom ako kvantitatívne obmedzenia
dovozu alebo vývozu v prípadne opatrení s rovnocenným účinkom ako clo nemôže členský
štát odôvodňovať ich zavedenie, prípadne ich zachovanie tzv. dôležitými požiadavkami (napr.
ochrana zdravia). Za opatrenia s rovnakým účinkom ako clo sa nepovažujú vnútroštátne dane,
pokiaľ sa aplikujú bez rozdielu na domáce alebo zahraničné výrobky. Taktiež za clo sa nedá
považovať odmena, ktorá zodpovedá skutočnej hodnote, uhradená štátu za určitú službu.
Kontrolné poplatky, ktoré vyberá členský štát na účely uhradenia nákladov na ňu, v prípade,
že nepresahujú jej skutočnú hodnotu. Súčasne musí ísť o obligatórne vykonávané kontroly na
celom území Únie.

83/ Zákaz vnútorného diskriminačného zdanenia podľa čl. 110 ZFEÚ

Podľa čl. 110 ZFEÚ žiaden štát nesmie zdaniť tovary z iných členských štátov daňou

vyššou ako daň uvalená na domáce tovary. Súčasne nesmú členské štáty podrobiť výrobky
z iných členských štátov vnútornému zdaneniu, ktoré by poskytovalo nepriamu ochranu iným
výrobkom. Ochranná funkcia zdaňovania sa posudzuje podľa toho, ktoré konkurenčné (hoci
len čiastočne alebo potenciálne) zahraničné výrobky sa nadmerne zdanili. V prípade uvalenia
neoprávnenej dane môžu oprávnené subjekty okrem toho, že budú žiadať o jej zrušenie, aj
požadovať vrátenie už zaplatenej dane na národných súdoch.

Pri definovaní diskriminačného zdanenia

môže pomôcť judikát vo veci Vine and Beer. Súdny dvor EÚ rozhodol, že hoci rozdiel medzi
pivom a vínom je veľký, sú to v istom zmysle substituenty a nadmerné zdanenie vína bude
mať takmer určite vplyv na jeho spotrebu. Navyše bolo jasné, že toto nadmerné zdanenie má
ochranársky účinok na britských producentov piva.

84/ Zákaz kvantitatívnych obmedzení voľného pohybu tovaru medzi členskými štátmi

Čl. 34 a 35 ZFEÚ zakazujú množstevné obmedzenia dovozu a všetky opatrenia s

rovnocenným účinkom medzi členskými štátmi. Ďalej čl. 36 ZFEÚ stanovuje, že ustanovenia
článkov 34 a 35 nevylučujú zákazy alebo obmedzenia dovozu, vývozu alebo tranzitu tovaru
odôvodnené princípmi verejnej morálky, verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou,
ochranou zdravia a života ľudí a zvierat, ochranou rastlín, ochranou národného kultúrneho
bohatstva, ktoré má umeleckú, historickú alebo archeologickú hodnotu, alebo ochranou
priemyselného a obchodného vlastníctva. Tieto zákazy a obmedzenia však nesmú byť
prostriedkami svojvoľnej diskriminácie alebo skrytého obmedzovania obchodu medzi

33

členskými štátmi. Zároveň platí, že tieto obmedzenia musia byť v súlade so zásadou
primeranosti, teda tie najmiernejšie možné opatrenia chrániace stanovenú hodnotu verejného
záujmu.

85/ Zákaz opatrení s účinkami rovnocennými kvantitatívnym obmedzeniam pri voľnom pohybe
tovaru – „formula Dassonville“ a význam judikátu Cassis de Dijon

Súdny dvor EÚ definoval opatrenia s rovnocennými účinkami ako kvantitatívne

obmedzenia dovozu v prípade Dassonville ako „všetky obchodnoprávne predpisy prijaté
členskými štátmi, ktoré môžu byť priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne
prekážkou obchodu medzi členskými štátmi“. Toto opatrenie nemusí teda mať nutne
diskriminačný charakter. Podmienkami naplnenia tejto definície opatrení s rovnocenným
účinkom je:

 Členský štát za opatrenie zodpovedá

 Opatrenie musí byť ohrozením obchodu medzi členskými štátmi (priame, nepriame,

skutočné, potenciálne)

 Opatrenie sa musí týkať prechodu tovaru cez vnútorné hranice

Prípad Cassis de Dijon ukázal, že opatrenie s rovnocenným účinkom ako kvantitatívne

obmedzenie nemusí byť nutne diskriminačné. Domáce technické štandardy môžu významne
brániť vstupu zahraničných tovarov na trh, čo poskytuje domácim producentom neoprávnenú
výhodu. Preto sa zaviedla zásada vzájomného uznávania štandardov z krajín pôvodu. Ak je
tovar legálne vyrábaný na území členského štátu, nemôže iný členský štát podľa vlastných
predpisov obmedzovať vstup takého tovaru na vlastný trh (s výnimkou tzv. nevyhnutných
požiadaviek súvisiacich s ochranou verejného poriadku,...). Túto zásadu možno uplatňovať
vtedy, ak neexistuje spoločná úprava pre celú Úniu.

K obmedzeniu uplatňovania

širokej definície Dassonville došlo v judikáte k prípadu Keck a Mithouard. Rozlíšili sa
opatrenia smerujúce na tovar a opatrenia upravujúce tzv. modalitu predaja. Pokiaľ ide
o opatrenia vzťahujúce sa na tovar, postupuje sa podľa prípadu Cassis de Dijon. Opatrenie
vzťahujúce sa na modality predaja, ak sa uplatňujú na všetkých rovnako, sú v rozpore
s vnútorným trhom len vtedy, keď obmedzujú prístup na trh viac pre tovar z iných členských
štátov ako pre domáce produkty. Napr. zákaz reklamy len na zahraničné cigarety by bol
neprípustný. Keby však bola zakázaná reklama na všetky cigarety, išlo by o dovolenú úpravu
obchodnej modality.

86/ Výnimky zo zákazu kvantitatívnych obmedzení dovozu a vývozu medzi členskými štátmi
podľa čl. 36 ZFEÚ

Pozri otázku 84

87/ Reštrukturalizácia štátnych monopolov obchodnej povahy podľa čl. 37 ZFEÚ

Členské štáty prispôsobia štátne monopoly obchodnej povahy tak, aby v podmienkach

nákupu a odbytu medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov neexistovala diskriminácia.
Ustanovenia tohto článku sa vzťahujú na každý orgán, prostredníctvom ktorého členský štát
právne alebo fakticky, priamo alebo nepriamo kontroluje, riadi alebo významne ovplyvňuje
dovoz alebo vývoz medzi členskými štátmi. Tieto ustanovenia sa vzťahujú aj na monopoly,
ktoré štát zveril iným subjektom.

Čl. 37 teda neukladá štátom povinnosť zrušiť monopoly,

alebo ich štátne vlastníctvo. Treba len zrušiť ich exkluzívne práva na dovoz určitých komodít,
alebo vykonávanie určitých služieb. Existenciou štátneho monopolu nesmie byť obmedzená
konkurencia, či už domáca, alebo zahraničná. V podmienkach Slovenska boli v posledných
rokoch problémy najmä s postavením Slovenskej pošty alebo železničnej prepravy. Štát musí

34

vytvoriť legislatívne podmienky na to, aby mohli na trh vstúpiť aj iné subjekty (to či naozaj
vstúpia, alebo či budú mať nejaké relevantné postavenie na trhu štát nemusí riešiť).

88/ Voľný pohyb osôb – vecná, časová a územná pôsobnosť

Právna úprava voľného pohybu mala slúžiť hlavne prehĺbeniu ekonomickej integrácie

medzi členskými štátmi. Toto právo preto nemožno stotožňovať s právom voľného pohybu
plynúceho z občianstva EÚ. Oprávnenými subjektmi (osobná pôsobnosť) voľného pohybu
osôb preto sú:

 Originálny beneficienti: t.j. osoby, ktoré na území niektorého z členských štátov (ale

nie toho, ktorého sú štátnymi príslušníkmi) vykonávajú ekonomickú činnosť –
pracovníci a podnikatelia.

 Odvodení beneficienti: Rodinní príslušníci primárnych beneficientov, t.j. osoby vo

formálnom rodinnoprávnom zväzku (manžel, manželka, deti do 21, rodičia, svokrovci,
registrovaní partneri, pokiaľ sú uznaní štátom). Na rozdiel od primárnych
beneficientov, nemusia byť občanmi EÚ.

Čo sa týka územnej pôsobnosti, voľný pohyb osôb sa uplatňuje na území členských

štátov, pričom tieto oprávnenia môžu využívať občania iných členských štátov. Zároveň je
zakázaná akákoľvek forma diskriminácie na základe štátnej príslušnosti.

Časová pôsobnosť tohto práva je z hľadiska primárnych beneficientov

po dobu pracovného pomeru a bezprostredne po jeho skončení, napr. študenti počas štúdia.

Obsahom vecnej pôsobnosti sú jednotlivé oprávnenia

beneficientov. Ide o primárne, sekundárne a komplementárne oprávnenia.

89/ Primárne, sekundárne a komplementárne obmedzenia pri voľnom pohybe osôb

Obmedzenia sa vzťahujú na určité oprávnenia.

 Primárne obmedzenia sa vzťahujú na primárne oprávnenia v rámci voľného pohybu,

ktoré tvoria jeho základ. Sú to: právo uzatvárať a vykonávať pracovný pomer, právo
začať prevádzkovať samostatne zárobkovú činnosť, právo usadzovania. Za
obmedzenie primárneho oprávnenia možno považovať rôzne prechodné obdobia, ktoré
majú momentálne niektoré staré členské krajiny voči novým.

 Sekundárne obmedzenia bránia oprávnenia nevyhnutne spojeným s primárnymi

oprávneniami, bez ktorých primárne oprávnenia nie je možné využiť. Sem patria napr.
právo vstupu na územie členského štátu právo pohybu po ňom. Sekundárnym
obmedzením by bolo vyžadovanie preukázania účelu pobytu pred vstupom na územie
štátu.

 Komplementárne obmedzenia obmedzujú tzv. komplementárne oprávnenia, ktorých

cieľom je zrovnoprávnenie ekonomicky činných subjektov na území únie bez ohľadu
na ich štátnu príslušnosť. Často sa tieto oprávnenia poskytujú aj odvodením
beneficientom. Patria tu napr. právo na vzdelanie, bývanie, sociálne zabezpečenie,
právo na kolektívne vyjednávanie a odborové združovanie pracovníkov. Príkladom
komplementárneho obmedzenia je neposkytnutie rovnakého rozsahu sociálneho
zabezpečenia osobám z iného členského štátu ako domácim.

90/ Podstata voľného pohybu osôb

Podstatou voľného pohybu osôb je oprávnenie subjektov vyvíjať hospodársku aktivitu

na území ktoréhokoľvek členského štátu. Zároveň tu patria aj oprávnenia týchto subjektov na
práva nevyhnutne spojené s primárnym cieľom ich činnosti. Ide predovšetkým o právo na

35

pobyt, právo uchádzať sa o zamestnanie, právo prijať zamestnanie a vyvíjať podnikateľskú
činnosť, právo zotrvať na území toho členského štátu po ukončení hospodárskej činnosti.

91/ Prípustné obmedzenia voľného pohybu osôb

 Všeobecné výnimky (primárne) sú ustanovené v primárnom práve. Pripúšťajú

obmedzenia voľného pohybu z dôvodu ochrany verejného poriadku, verejnej
bezpečnosti a verejného zdravia (čl. 45,3 ZFEÚ). Súdny dvor tieto obmedzenia
vykladá reštriktívne. Napr. z hľadiska ochrany verejného poriadku môže byť
zamietnutý vstup osobe len na základe jej konkrétneho správania, určite nie
z preventívnych dôvodov.

 Nepísané kategorické požiadavky verejného záujmu definované Súdnym dvorom EÚ.

Prípustnými obmedzenia mi sú napr. ochrana spotrebiteľa, sociálna ochrana
pracovníka, spoľahlivosť advokáta, ochrana duševného vlastníctva. Obmedzené sú aj
výkony určitých povolaní v štátnej službe, ktoré vyžadujú občianstvo členského štátu
(napr. sudcovia, politické funkcie, diplomati,...)

92/ Uznanie kvalifikácie ako podmienka výkonu zamestnania a povolania v inom členskom
štáte

Dôležitou podmienkou výkonu určitého povolania na území členského štátu Únie je

uznanie kvalifikácie. Keďže sú právne poriadky jednotlivých štátov v tejto oblasti veľmi
rôznorodé a obsahové náplne jednotlivých študijných odborov nie sú totožné, je práve uznanie
kvalifikácie neuralgickým bodom celej pracovnej mobility. Osvedčenia o profesijných
predpokladoch sú mnohokrát územne obmedzené na územie štátu, ktorý ich vydal.
K odstraňovaniu týchto nedostatkov dochádza harmonizáciou príslušných právnych úprav ako
aj postupov členských štátov pri uznávaní kvalifikácii dosiahnutých v iných členských
štátoch. Boli prijaté jednak všeobecné (základné) smernice o uznávaní vysokoškolských
diplomov a iných dokladov spôsobilosti (84/48, 92/51) a na druhej strane aj smernice,
týkajúce sa jednotlivých povolaní.

93/ Voľný pohyb pracovníkov – osobná pôsobnosť

Súdny dvor EÚ vykladá pojem „pracovník“ pomerne široko ako „každá osoba, ktorá

vykonáva prácu za mzdu a podľa pokynov zamestnávateľa, ako aj osoba, ktorá sa po skončení
pracovného pomeru zdržuje na území členského štátu“. Na to, či je osoba pracovníkom nemá
vplyv veľkosť jeho pracovného úväzku či mzdy, ani to, či pracovný pomer vykonáva v rámci
súkromnoprávneho alebo verejnoprávneho vzťahu.

94/ Voľný pohyb pracovníkov – vecná pôsobnosť (obsah slobody pohybu pracovníka)

 Primárne oprávnenia: Právo na zamestnanie, mzdu a pracovné podmienky ako

tuzemskí zamestnanci (zákaz diskriminácie).

 Sekundárne oprávnenia zabezpečujú prístup k zamestnaniu v inom členskom štáte. Ide

hlavne o právo vstupu na územie iného členského štátu, právo uchádzať sa tam
o zamestnanie, právo voľne pohybovať sa po tomto území ako aj právo zotrvať na
ňom po ukončení zamestnania (čl. 45 ZFEÚ).

 Komplementárne oprávnenia majú napomáhať oprávneným subjektom integrovať sa

v členskom štáte v ktorom pracujú nielen ekonomicky, ale aj sociálne. Ide najmä
o rovnakú participáciu na systéme sociálneho zabezpečenia ako majú domáci
pracovníci. Tiež tu možno zaradiť právo na prístup k bývaniu a vzdelaniu.

95/ Oprávnenia rodinných príslušníkov pracovníka

36

Rodinný príslušníci pracovníka z iného členského štátu majú priznané právo na výkon

zamestnania, právo na pobyt. Deti pracovníka majú v zmysle nariadenia 1612/68 právo na
základné a stredoškolské vzdelanie. Rodinný príslušník je definovaný rovnako ako
u všeobecného práva na voľný pohyb osôb (teda manžel, manželka, deti do 21 rokov, rodičia,
svokrovci, registrovaní partneri, ak ich príslušný štát uznáva).

96/ Výnimky zo slobody voľného pohybu pracovníkov

Výnimky z tohto práva predstavuje najmä obmedzenie výkonu zamestnania v štátnej

alebo verejnej službe (čl. 45, 4 ZFEÚ). Účelom tohto obmedzenia je zabezpečenie istých
výsostných funkcii štátu vlastnými štátnymi príslušníkmi, ktorí majú k štátu bližší vzťah.
Súdny dvor EÚ sa aj v tomto prípade priklonil k reštriktívnemu výkladu, ktorý pripúšťa túto
výnimku len v prípadoch, keď výkon určitého zamestnania predstavuje priamu alebo
nepriamu účasť na výkone zvrchovanej moci štátu. Zároveň posudzuje túto výnimku vždy
z pohľadu práva EÚ a neprihliada na národnú úpravu. Činnosťami, pri ktorých je prípustné
uplatniť túto výnimku, sú najmä výkon súdnictva, diplomacie, finančnej kontroly, výkon
určitých funkcii v armáde alebo ozbrojených zboroch. Na druhej strane zamestnanie vo
verejných podnikoch, štátnych divadlách, múzeách, školách nemôže podliehať tejto výnimke.

Druhú skupinu obmedzení tvoria výnimky odôvodnené verejným poriadkom, verejnou

bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia (čl. 45, 3 ZFEÚ). Tieto obmedzenia sa týkajú
hlavne sekundárnych oprávnení a Súdny dvor EÚ ich pripúšťa len vtedy, ak ide o skutočné
a dostatočne závažné ohrozenie významného záujmu spoločnosti. Generálna prevencia sa
nepripúšťa. Čo sa týka ochrany verejného zdravia, možno osobe zamietnuť vstup na územie
len prípade, že má niektorú z chorôb výslovne uvedených v prílohe smernice 64/221.

97/ Sloboda podnikania a výkonu podnikania – osobná pôsobnosť

 Samostatne zárobkovo činné fyzické osoby (podnikatelia), ktorí sú štátnymi

príslušníkmi členského štátu.

 Právnické osoby založené podľa práva niektorého z členských štátov a majú sídlo za

území členského štátu.

Oprávnenými subjektmi sú osoby, ktoré vykonávajú zárobkovú činnosť, prípadne ju majú
záujem vykonávať.

98/ Pojem podnikania, obsah slobody podnikania

ZFEÚ v čl. 49-54 priznáva právnickým osobám a podnikateľom (fyzickým osobám)

z iných členských štátov vykonávať podnikateľskú činnosť v najširšom zmysle za rovnakých
podmienok, ako majú domáci štátni príslušníci. Aj pri tomto práve sa vyžaduje tzv. európsky
prvok, teda právny vzťah sa musí viazať k dvom členským štátom.

Obsahom slobody podnikania je založenie právnickej

osoby v inom členskom štáte, premiestnenie sídla, vykonávanie samostatnej zárobkovej
činnosti. Zároveň tu patria aj sekundárne a komplementárne oprávnenia (pozri otázku 105).

99/ Primárne, sekundárne a komplementárne oprávnenia pri slobode podnikania

 Primárne oprávnenia: vykonávanie akejkoľvek dovolenej zárobkovej činnosti

v ktoromkoľvek členskom štáte Únie. Rozlišujeme tzv. primárne podnikanie (zmena
sídla a začatie vykonávania podnikateľskej činnosti na území iného členského štátu)
a sekundárne podnikanie (zriadenie pobočky alebo dcérskej spoločnosti na území
iného členského štátu)

37

 Sekundárne oprávnenia obsahujú právo vstupu a pobytu na územie iného členského

štátu ako aj právo zotrvať na tomto území po skončení podnikania.

 Komplementárne oprávnenia sú pri tomto práve rovnaké ako pri voľnom pohybe

pracovníkov.

100/ Obmedzenia a výnimky zo slobody podnikania

Členské štáty môžu zaviesť, v súlade so zásadou primeranosti, osobitný režim pre

podnikanie cudzincov z dôvodu verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a ochrany zdravia.
Rovnako ako pri slobodnom pohybe pracovníkov, aj tu sú z režimu slobody podnikania
vyňaté niektoré činnosti, ktoré sú spojené s výkonom verejnej moci daného členského štátu
(napr. činnosť notárov). Tieto výnimky sú zakotvené v primárnom práve.

Okrem toho existujú aj tzv. nepísané výnimky,

ktoré musia byť aplikované nediskriminačným spôsobom a zároveň musia byť odôvodnené
kategorickými požiadavkami verejného záujmu. Zvyčajne ide o splnenie určitých
požiadaviek, členstvo v komorách, stanovenie podmienky trvalého pobytu na území štátu,
určenie kvalifikačných predpokladov, ...

101/ Osobná a vecná pôsobnosť slobody služieb

Pod službou sa rozumie plnenie (výkon) spravidla poskytovaný za odmenu, pokiaľ

nepodlieha predpisom o voľnom pohybe tovaru a kapitálu alebo predpisom o slobodnom
pohybe osôb. Služba na rozdiel od podnikania nemá permanentný, ale len sporadický
charakter. Ako príklad takej činnosti možno uviesť televízne vysielanie, činnosť advokáta,
obchodníka s cennými papiermi, sprostredkovanie práce, vykonávanie technických kontrol
automobilov,....

Čo sa osobnej pôsobnosti týka, sloboda služieb sa

vzťahuje jednak na ich poskytovateľov (aktívna sloboda) aj na ich konzumentov (pasívna
sloboda). Zároveň platí podmienka európskeho prvku. Hranice v tomto prípade nemusia byť
prekročené len poskytovateľom alebo prijímateľom služby, ale môže ich prekračovať samotná
služba.

Osoby poskytujúce služby nesmú byť

diskriminované oproti domácim poskytovateľom. Rovnako aj osoby využívajúce službu
z iného členského štátu, nemôžu byť pri ich poskytovaní znevýhodňované. Takáto osoba má
právo vstúpiť a zdržiavať sa na území členského štátu, v ktorom prijíma služby.

102/ Obmedzenia voľného pohybu služieb

Najvýznamnejším obmedzením slobody služieb je diskriminácia na základe štátnej

príslušnosti. Za neprípustné opatrenia sa považuje požadovanie sídla na území členského
štátu, v ktorom sa služba vykonáva. Čl. 61 ZFEÚ stanovuje, že kým sa nezrušia obmedzenia
slobody poskytovať služby, uplatňuje ich každý členský štát na všetkých poskytovateľov
služieb bez rozdielu štátnej príslušnosti alebo bydliska. Za neoprávnené obmedzenia sa
považujú aj všetky opatrenia členského štátu, ktoré sťažujú poskytovanie služieb a zároveň
neslúžia verejnému záujmu.

103/ Pojem a význam voľného pohybu kapitálu a voľného pohybu platieb

Táto sloboda vystupuje vo vzťahu k predchádzajúcim trom slobodám vnútorného trhu

ako condictio sine qua non, teda ako nevyhnutný predpoklad realizácie týchto slobôd.
Z uvedeného dôvodu je kľúčové, aby platobný styk nebol prekážkou vzájomného obchodu
medzi členskými štátmi.

Sloboda pohybu kapitálu umožňuje použitie finančných

prostriedkov na území iných členských štátov. Pohybom platieb sa rozumejú bežné platby
a prenos finančných prostriedkov medzi hospodárskymi jednotkami z dvoch členských štátov.

38

Podľa čl. 63,1 ZFEÚ sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými
štátmi navzájom a členskými štátmi a tretími krajinami. Zakázané sú hlavne devízovo-právne
obmedzenia, ktoré negatívne vplývajú na pohyb kapitálu. Špecifikom voľného pohybu
kapitálu a platieb je fakt, že oprávnenými sú nielen občania členských štátov, ale aj tretích
krajín (erga omnes).

104/ Výnimky zo slobody pohybu kapitálu a platieb

Na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ možno obmedziť voľný pohyb kapitálu

a platieb len vo výnimočných prípadoch z dôvodu ochrany verejného zdravia, spotrebiteľa,
životného prostredia alebo historického a umeleckého dedičstva. Výnimka sa môže uplatniť
z dôvodu zachovania bankovej likvidity, pokiaľ nie je členský štát súčasťou eurozóny.
Obdobné opatrenia môžu uplatniť členské štáty v prípade problémov alebo krízy v ich
platobnej bilancii (podľa čl. 143 a 144 ZFEÚ). Výnimočným oprávnením členských štátov je
možnosť štátu používať vlastné daňové predpisy alebo možnosť prijať opatrenia na
zabezpečenie účinného daňového dohľadu.

Voči

tretím štátom sa môžu uplatniť ďalšie výnimky, napr. v oblasti priamych investícii do
nehnuteľností, poskytovaní finančných služieb alebo pripustením cenných papierov na
kapitálové trhy. Opatrením na uplatnenie obmedzenia je aj ochrana hospodárskej a menovej
politiky Únie a cenovej stability eurozóny.

105/ Pramene súťažného práva

 Primárne právo: Zmluva o fungovaní EÚ v Hlava VII – Spoločné pravidlá pre

hospodársku súťaž, zdaňovanie a aproximáciu práva, Kapitola 1 – Pravidlá
hospodárskej súťaže, oddiel 1. – pravidlá adresované podnikateľským subjektom,
2.oddiel je adresovaný členským štátom. Tieto ustanovenia (čl. 101-109) sú priamo
použiteľné vo všetkých členských štátoch.

 Sekundárne právo: Problematika súťažného práva je upravená nariadeniami, ktoré

majú priamu použiteľnosť a prednosť pred právom členských štátov.
K najdôležitejším nariadeniam patrí :

 nar. č. 1/2003, ktorým sa vykonávajú čl. 101 a 102 ZFEÚ

 nar. č. 139/2004 o kontrole koncentrácií

 nar. o skupinových výnimkách zo zákazu dohôd obmedzujúcich hospodársku

súťaž

 Judikatúra Súdneho dvora EÚ je vzhľadom na všeobecnosť tejto problematiky veľmi

dôležitá

106/ Účel súťaže a jej právna úprava

Súťaž je nevyhnutnou podmienkou existencie trhu a jeho správneho fungovania. Súťaž

je najlepším samoregulátorom trhu. V podmienkach vnútorného trhu plní trh okrem svojej
ekonomickej funkcie aj integračnú.

Právna úprava súťažného práva EÚ je obsiahnutá jednak v ZFEÚ,

nariadeniach a judikatúre Súdneho dvora EÚ (pozri otázku 111). Tieto ustanovenia obsahujú
klasické inštitúty súťažného práva ako zneužívanie dominantného postavenia na trhu, dohody
obmedzujúce hospodársku súťaž, kontrola koncentrácie a štátna pomoc. Všeobecné skutkové
podstaty sú napĺňané konkrétnym obsahom až v rozhodovacej praxi Komisie a európskych
súdov.

107/ Extrateritoriálne pôsobenie európskeho súťažného práva

39

Extrateritoriálne pôsobenie európskeho súťažného práva je vyjadrením princípu

následku. To znamená, že európske súťažné právo je potrebné aplikovať aj v prípade, ak sa
následky protisúťažného správania prejavia na vnútornom trhu bez ohľadu na to, či je sídlo
jeho aktérov na území členských štátov alebo nie.

108/ Osobná a vecná pôsobnosť európskeho súťažného práva

Európske súťažné právo platí pre všetky hospodárske oblasti. Ak nie sú z jeho

pôsobnosti výslovne vyňaté. Príkladom takejto špecifickej oblasti je poľnohospodárstvo.

Podľa Zmluvy o fungovaní EÚ (čl. 101 – 109) sú subjektmi

súťažnoprávnej úpravy jednak členské štáty a podniky, resp. ich združenia. Pod podnikom
judikatúra chápe súbor osobných, vecných a imateriálnych faktorov podriadených
samostatnému právnemu subjektu, s ktorým tento subjekt sleduje určitý hospodársky účel.
Môže teda ísť o obchodné spoločnosti, samostatne zárobkovo činné osoby, družstvá, obce,
štátne orgány, vrátane entít bez právnej subjektivity.

109/ Pojem dohôd obmedzujúcich súťaž podľa čl. 101 ZFEÚ

Zákaz dohôd obmedzujúcich súťaž je podľa tejto právnej úpravy generálnou klauzulou

(teda jeho detailnejší obsah je stanovený až judikatúrou). Odsek 1 tohto článku stanovuje, že
všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené
postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo
následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci
vnútorného trhu, sú nezlučiteľné s vnútorným trhom a následne poskytuje ich demonštratívny
výpočet.

Táto abstraktná formulácia

nerozlišuje medzi horizontálnymi (dohody medzi súťažiteľmi navzájom) a vertikálnymi (napr.
výrobca – distribútor) dohodami, z čoho vyplýva, že z dopadu zákazu je takéto členenie
irelevantné.

Pojem

dohoda je v tomto smere vykladaný široko. Za dohodu sa považujú nielen písomné zmluvy,
ale aj tzv. gentlemanské (tiché) dohody. Rovnako široko sú chápané aj rozhodnutia združení
podnikateľov a zosúladené postupy. Z hľadiska obmedzovania cieľa súťaže rozlišujeme
dohody, ktoré sledujú tento cieľ priamo, a tie, ktoré hoci to nedeklarujú, objektívne takýto
následok privodia.

Z hľadiska uplatnenia čl. 101 je podstatné , či dohoda

obmedzujúca hospodársku súťaž môže zároveň nepriaznivo ovplyvniť obchod medzi
členskými štátmi.

110/ Katalóg dohôd obmedzujúcich súťaž a ich vzťah ku generálnej zákazkovej skutkovej
podstate čl. 101 ZFEÚ

Všeobecnú skutkovú podstatu zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž ďalej rozvádza

exemplifikatívny (demonštratívny) výpočet dohôd nezlučiteľných s vnútorným trhom. Ide
najmä o tieto dohody:

 priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné

podmienky;

 obmedzujú alebo kontrolujú výrobu, odbyt, technický rozvoj alebo investície;

 rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania;

 uplatňujú nerovnaké podmienky pri rovnakých plneniach voči ostatným obchodným

partnerom, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú;

 podmieňujú uzatváranie zmlúv s ostatnými zmluvnými stranami prijatím dodatočných

záväzkov, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s
predmetom týchto zmlúv.

40

Logicky sa dá z úpravy čl. 101 ZFEÚ vyvodiť, že aj keď sa nepodarí konkrétne

protisúťažné správanie podradiť pod skutkové podstaty v písmenách a) až e) tohto článku,
ešte stále môže byť postihnuté na základe všeobecnej zákazovej skutkovej podstaty, ak sú
všetky jej znaky naplnené.

111/ Právne následky porušenia zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž

Základným následkom porušenia zákazu dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž

v zmysle článku 101 ZFEÚ je neplatnosť takejto dohody (čl. 101,2). Ide pri tom o neplatnosť
pôsobiacu absolútne, ktorá nastupuje s účinkami ex tunc a ex lege, teda nevyžaduje
rozhodnutie kompetentného orgánu. Neplatnosť pri tom nepostihuje celú dohodu, ale len
ustanovenia, ktoré sú v rozpore s čl. 101 (zásada pomernosti).

Následkom porušenia tohto zákazu sú pochopiteľne aj sankcie, ktoré môže udeliť

Komisia a ktoré sú pomerne dosť vysoké.

112/ Skupinové (blokové) výnimky zo zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž

Blokové výnimky sa vzťahujú na celé skupiny dohôd definovaných všeobecne len

podľa zmluvného typu. Komisia splnomocnená Radou vydáva nariadenia o blokových
výnimkách, ktoré sú priamo aplikovateľné a záväzné vo všetkých svojich častiach. Tieto
nariadenia obsahujú tzv. bielu listinu (zoznam tých obmedzení, ktoré sú pokryté výnimkou)
a čiernu listinu (obmedzenia pri ktorých je aplikácia výnimky neprípustná). Platnosť tohto
nariadenia je časovo obmedzená. Význam blokových výnimiek spočíva v tom, že odstraňujú
potrebu rozhodnutia o výnimke pre konkrétnu dohodu. To odbremení administratívne
zaťaženie orgánov Únie. Výnimky možno týmto spôsobom udeliť jednak horizontálnym ako
aj vertikálnym dohodám.

113/ Individuálne výnimky zo zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž

V zmysle čl. 101, 3 ZFEÚ možno vyhlásiť za zlučiteľné s vnútorným trhom

 dohody alebo kategórie dohôd medzi podnikateľmi,

 rozhodnutia alebo kategórie rozhodnutí združení podnikateľov,

 zosúladené postupy alebo kategórie zosúladených postupov,

ktoré prispievajú k zlepšeniu výroby alebo distribúcie tovaru alebo k podpore technického
alebo hospodárskeho pokroku, pričom umožňujú spotrebiteľom primeraný podiel na
výhodách z toho vyplývajúcich, a ktoré:

 neukladajú príslušným podnikateľom obmedzenia, ktoré nie sú nevyhnutné pre

dosiahnutie týchto cieľov a

 neumožňujú týmto podnikateľom vylúčiť hospodársku súťaž vo vzťahu k podstatnej

časti daných výrobkov.

Pre individuálne výnimky je dôležité nariadenie Rady č. 1/2003. Táto novela predošlej

úpravy (17/1962) nahradila nepružný a zdĺhavý notifikačný systém. Po novom sú dohody,
ktoré spĺňajú stanovené podmienky, automaticky vyňaté z čl. 101,1 bez toho, aby bolo
potrebné akékoľvek rozhodnutie. Podniky teda musia samé posúdiť, či sú ich dohody legálne.
Komisia sa tak môže plne sústrediť na závažné porušenia súťažných pravidiel a menej
závažné prenechá na posúdenie národnými súťažnými úradmi a súdmi.

114/ Zákaz zneužitia dominantného postavenia podľa čl. 102 ZFEÚ

Akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na vnútornom trhu či jeho

podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikateľmi sa zakazuje ako nezlučiteľné s
vnútorným trhom, ak sa tým môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

41

Takéto zneužívanie môže zahŕňať najmä:

 priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných cien

alebo iných obchodných podmienok;

 obmedzovanie výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor spotrebiteľov;

 uplatňovanie nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri rovnakých

plneniach, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú;

 podmieňovanie uzatvárania zmlúv prijatím dodatočných záväzkov, ktoré svojou

povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv.

Podľa tohto ustanovenia sa na naplnenie zákazovej skutkovej podstaty vyžaduje existencia

dominantného postavenia, jeho zneužívanie a nepriaznivý vplyv na medzištátny obchod.

115/ Pojem dominantného postavenia

Legálna definícia tohto pojmu neexistuje. Ako aj pri iných podobných pojmoch, aj tu

sa o jeho objasnenie zaslúžil Súdny dvor EÚ. Ten definuje dominantné postavenie ako
„hospodárske mocenské postavenie podniku, ktoré ho stavia do pozície zabrániť zachovaniu
účinnej súťaže na relevantnom trhu, ktoré mu vytvára možnosť správať sa nezávisle voči
súťažiteľom, odberateľom a napokon aj k spotrebiteľom v značnom rozsahu.

116/ Kontrola koncentrácie a pramene jej právnej úpravy

Kontrola koncentrácie, teda zlučovaniu viacerých samostatných podnikov do jedného

alebo získaním podielu v inom podniku, sa zameriava na reguláciu tohto javu, ktorý je na
jednej strane pozitívny, lebo zvyšuje konkurenčný potenciál európskeho priemyslu, na druhej
strane nebezpečný, lebo koncentruje ekonomickú moc na jednom mieste. Právna úprava sa
preto snaží nájsť balans medzi týmito dvoma protipólmi.

Nástrojom na vytvorenie efektívnej kontroly spájania podnikov sa stalo nariadenie

o kontrole koncentrácie č. 4064/1989 v znení nar. č. 1310/1997. Dnešná právna úprava
139/2004 vychádza z predchádzajúcich a zároveň reaguje na zmeny, ktoré súvisia
s dobudovaním vnútorného trhu, rozšírením EÚ, a pod. Ustanovenia o kontrole koncentrácie
sa aplikujú na významné štrukturálne zmeny, ktorých dopad na trh presahuje hranice
členských štátov. Preto, na rozdiel od nar. č. 1/2003, je výlučná kontrola týchto koncentrácii
na úrovni EÚ.

117/ Formy koncentrácie

Za koncentráciu sa považuje:

 Zlúčenie alebo splynutie pôvodne nezávislých subjektov: vychádza sa z národnej

úpravy obchodných spoločností, ktorá vymedzuje obsah týchto pojmov. Dôsledkom
takéhoto zlúčenia však v každom prípade je, že aspoň jeden zo subjektov príde
o samostatnosť.

 Získanie priamej alebo nepriamej kontroly nad celkom alebo časťou jedného alebo

viacerých podnikov. Kontrola sa v tomto prípade prejavuje možnosťou ovplyvňovať
fungovanie podniku a jeho správania sa na trhu.

 Založenie spoločného podniku, ktorý trvalo vykonáva všetky funkcie samostatného

hospodárskeho subjektu.

Za koncentráciu sa naopak nepovažuje, ak:

 úverové, poisťovacie spoločnosti alebo finančné inštitúcie získajú dočasne cenné

papiere s vyhliadkou ich ďalšieho predaja, ak nevykonávajú s tým spojené
hlasovacie práva,

42

 sa kontrola získala podľa vnútroštátneho práva v súvislosti s likvidáciou,

konkurzom,...,

 dôjde k získaniu kontroly prostredníctvom tzv. účastníckych spoločností.

118/ Vecná pôsobnosť nariadenia č. 139/2004 o kontrole koncentrácie

Vecná pôsobnosť nar. č. 139/2004 sa vymedzuje pojmom koncentrácia komunitárnej

dimenzie. Nariadeniu nebudú podliehať všetky koncentrácie, ktorých dopad prekročí hranice
členských štátov, ale len tie, ktorých agregovaný obrat zúčastnených podnikov prekročí
stanovené prahy:

 celosvetový obrat presiahne 5000 mil. EUR,

 komunitárny obrat každého z najmenej dvoch zúčastnených presiahne 250 mil. EUR,
za predpokladu, že každý zo zúčastnených podnikov nedosahuje viac ako 2/3
komunitárneho obratu v jednom členskom štáte.

Ak koncentrácia nedosiahla stanovené prahy, posudzuje sa ešte z pohľadu ďalších ustanovení
(podľa nar. č. 139/2004, čl.1, ods. 3), hlavne podmienka, že sa koncentrácia týka aspoň troch
členských štátov.

119/ Hodnotenie koncentrácie a skúmanie jej zlučiteľnosti so spoločným trhom

Hlavným cieľom kontroly koncentrácie je posúdiť, či koncentrácia komunitárnej

dimenzie je zlučiteľná s vnútorným trhom z hľadiska potreby udržať efektívnu súťaž. Súčasná
právna úprava (nar. č. 139/2004) stanovuje kritérium posudzovania prípustnosti tak, že na to,
aby bola koncentrácia neprípustná musí významne brániť efektívnej súťaži na vnútornom
trhu. Táto úprava je v tomto smere miernejšia ako pôvodná, ktorá zakazovala akúkoľvek
koncentráciu, ktorá bráni efektívnej súťaži.

120/ Zákaz štátnych podpôr podľa čl. 107 ZFEÚ

Adresátom tohto zákazu sú členské štáty, ktorým sa zakazuje poskytovať pomoc, ktorá

narúša alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov
alebo výrobu určitých druhov tovaru za predpokladu, že to ovplyvňuje obchod medzi
členskými štátmi.

Ide o všeobecnú zákazovú skutkovú podstatu (odsek 1), na ktorú

nadväzuje systém prípustných výnimiek (odseky 2 a 3).

121/ Výnimky zo zákazu štátnych podpôr

podľa čl. 107 ods. 2 ZFEÚ

S vnútorným trhom je zlučiteľná:

 pomoc sociálnej povahy poskytovaná jednotlivým spotrebiteľom za predpokladu, že

sa poskytuje bez diskriminácie vo vzťahu k pôvodu výrobkov;

 pomoc určená na náhradu škody spôsobenej prírodnými katastrofami alebo

mimoriadnymi udalosťami;

 pomoc poskytovaná hospodárstvu určitých oblastí Spolkovej republiky Nemecko v

dôsledku rozdelenia Nemecka v rozsahu potrebnom na vyrovnanie hospodárskych
nevýhod spôsobených týmto rozdelením. Päť rokov po nadobudnutí platnosti
Lisabonskej zmluvy, môže Rada na návrh Komisie prijať rozhodnutie, ktorým sa zruší
toto písmeno.

43

podľa čl. 107 ods. 3 ZFEÚ

Za zlučiteľné s vnútorným trhom možno považovať:

 pomoc na podporu hospodárskeho rozvoja oblastí s mimoriadne nízkou životnou

úrovňou alebo s mimoriadne vysokou nezamestnanosťou, ako aj na podporu regiónov
uvedených v článku 349, pričom sa zohľadní ich štrukturálna, hospodárska a sociálna
situácia;

 pomoc na podporu vykonávania dôležitého projektu spoločného európskeho záujmu

alebo na nápravu vážnej poruchy fungovania v hospodárstve členského štátu;

 pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych

oblastí, za predpokladu, že táto podpora nepriaznivo neovplyvní podmienky obchodu
tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom;

 pomoc na podporu kultúry a zachovania kultúrneho dedičstva, ak takáto pomoc

neovplyvňuje podmienky obchodovania a hospodárskej súťaže v Únii v rozsahu, ktorý
odporuje spoločným záujmom;

 iné druhy pomoci, ako ich vymedzia rozhodnutia Rady prijaté na návrh Komisie.