Prístupy k analýze vnútornej štruktúry miest: prehľad a zhodnotenie.
Bezák, A. (1993), AFRNUC Geographica, 32, 287-298.

Súčasný stav a prognóza urbánnej a regionálnej štruktúry Slovenska a ekonomická
transformácia.
Bašovský, O. (1995), Sborník ČGS, 100, 2, 78-91.

Geografická poloha Bratislavy v nových hospodársko-politických
podmienkach.
Korec, P., Galasová, S. (1994), Geografický časopis, 46, 75-86.

Hodnotenie novej geopolitickej a geoekonomickej polohy regiónu Bratislavy
Korec, P., Smatanová, E. (2000), Miscellanea Geographica, Plzeň, 128-140.

Pozícia Bratislavy v regionálnom rozvoji Slovenska
Falťan, Ľ. (1997), Aktuálne problémy regionálneho rozvoja (zborník z medzinárodnej
konferencie), Banská Bystrica, 155-161.

Priestorová štruktúra mesta ako predmet geografického výskumu.
Matlovič, R. (1998), In: Geografia priestorovej štruktúry mesta Prešov, Geografické práce
VIII., 1, 260 s., 8-10,

Bratislava at the beginning of 21st century
Korec, P. (v tlači), AFRNUC Geographica.

Changes in the internal spatial structure of post-communist Prague.
Sýkora, L. (1999): GeoJournal, Kluwer Academic Publishers, 1-11.

Vývoj funkčnej intraurbánnej štruktúry Bratislavy po dobudovaní diaľnice na území
mesta.
Pavol Korec, Zuzana Kováčiková (2000), Geografické spektrum, 2, Bratislava, 13-20.

Stratifikácia a triedna štruktúra spoločnosti. Urbanistické teórie
Anthony Giddens, Sociologie, Argo, 1999, 595 s.

Vývoj rozmiestnenia bytov na území Bratislavy, zákonitosti a osobitosti tohto procesu.
Korec, P., Smatanová, E. (2000), Geografický časopis, 52, 1, 51-66.

Suburbanizácia – transformačný proces priestorovej organ. postkomunistických miest.
Matlovič,

R., Sedláková, A. (2004): AFSHN UP, Prírodné vedy, XLII, Folia

Geographica 7, PU Prešov, 75-103.

Perception of housing quarters quality in Bratislava by its inhabitants
Korec, P., Smatanová, E. (1999), AFRNUC Geographica Supplementum 2/II,
223-234.

1

Súčasné dimenzie sociálno-demografickej priestorovej štruktúry
Bratislavy
Ondoš, S., Korec, P. (v tlači): Sociologia.

Transformačné procesy a ich efekty v intraurb. štruktúrach
postkomunistických miest.

Matlovič, R. (2001), Geografické štúdie 8, Banská Bystrica, 73-81

Mestá patria medzi najzložitejšie a najdynamickejšie objekty geografického
výskumu. Ide o územia s vysokou koncentráciou obyvateľstva a ľudských
aktivít na relatívne malej ploche. Teritóriá miest sa vyznačujú najvyšším
stupňom transformácie pôvodného prírodného prostredia. Ich súčasná podoba
je obyčajne výsledkom dlhotrvajúceho pôsobenia rozličných procesov. Z týchto
dôvodov je vari najtypickejšou črtou miest výrazná diferenciácia z hľadiska
charakteru zástavby, funkčného využitia plôch, sociálno-ekonomických,
kultúrnych a demografických charakteristík obyvateľstva, kvality životného
prostredia, životných podmienok obyvateľstva či miery urbanizácie územia.
Výstižné charakterizovanie vývinu a súčasného stavu vnútornej diferenciácie
mestského priestoru a vysvetlenie príčin, mechanizmov a faktorov
determinujúcich túto diferenciáciu, patrí medzi geograficky mimoriadne
relevantné problémy. Pre svoju neobyčajnú zložitosť si riešenie tejto
problematiky vyžaduje aplikáciu a kombináciu mnohých bádateľských
prístupov, koncepcií, výskumných metód a techník. Hoci je urbánna geografia
prominentnou disciplínou humánnej geografie, disponujúcou mimoriadne
bohatou teoreticko-metodologickou bázou a dostatkom empirických štúdií z
rozličných území, nepodarilo sa jej doposiaľ sformulovať všeobecne
akceptovateľnú integrálnu teóriu priestorovej štruktúry mesta a urbanizácie.
(R.Matlovič, 1998).

Urbanisation.

Urbanisation is a defined as the process whereby an increasing proportion of the world

´s, a nation´s or a region´s population lives in urban areas, in towns. There is not, however,
any global agreement as to what cunstitutes an „urban area“. Urbanisation began at least as
far back as the fourth millennium BC. However, the number of people living in urban
Table 1: Basic terminology.
Britain English

American English

German

Slovak

Town

City

Stadt

Mesto

City-Centre

Central Business District City

Centrum mesta
(obchodno-službové)

areas formed, until fairly recently, only a small proportion of a country´s or a region´s
population. One estimate claims that in 1800 only 3 per cent of the world´s population were

2

urban dwelers – a table which had risen, according to the latest UN estimate, to 45 per cent by
1990 and could reach, before 2025, 60 per cent.

Table 2: Urban population (percentage).
Area

1950

1970

1990

2020 (est.)

World

29.2

37.1

45.2

57.4

More developed regions 53.8

66.6

73.0

77.2

Less developed regions 17.0

25.4

37.1

53.1

Europe and CIS

56.3

66.7

73.4

76.7

North America

63.9

73.8

74.3

78.9

Latin America

1.0

57.4

75.1

83.0

Australia and Oceania 61.3

70.8

71.3

75.1

Asia (excluding CIS)

16.4

24.1

28.2

49.3

Africa

15.7

22.5

33.9

52.2

Rapid urbanisation has occured twice in time and space

1. During the 19th century, in hwat are now referred to s the economically more developed

countries, where industialisation led to a huge demand for labour in mining and
manufacturing centres. Urbanisation was, in these parts of the world, a consequence of
economic development.

2. Since the 1950s when, in the economically less developed countries, the twin processes of

migration from rural areas and the high rate of natural increase in population (resulting
from high birth rates and falling death rates) have resulted in uncontrolled growth of many
cities. Urbanisation is, in the developing countries, a consequence of population movement
and growth and is not, as was previously believed, an integral part of development.

In 1990, the UN estimated that 73 per cent lived in urban areas in developed countries,

and 37 per cent in developing countries (table 2). Its corresponding prediction for 2020 is 77
per cent and 53 per cent.

Sinultaneous witn urbanisation has been the growth of very large cities. Whereas there

were only two cities with a population exceeding 1 milion in 1990 (London and Paris), there
were 70 by 1970 and 295 in 1990 (according to Philip´s Geographical Digest). The number of
cities exceeding 5 milion (31) and 10 milion (8) is also increasing.

Also changing is the spatial distribution of these „milion cities“. Prior to 1940, the

majority of cities with over 1 milion inhabitants were found in the temperature latitudes of the
northern hemisphere – i.e. in developed regions. Since 1950, there has been dramatic increase
in the proportion of „milion cities“ found within the tropics and in other developing regions.
Whereas in 1950 71 per cent of these cities lay north of 40ş N, by 1990 this figure had fallen
to 26 per cent and the mean latitude of these largest cities had changed from 39ş20´N to 31ş43
´N. By 2000, according to estimates, the two largest cities of the world will be in Latin
America (Mexico City and Sao Paulo) and nine of the top ten will be in Latin America and
Asia. There have been several noticeable trends in the growth of the largest cities since the
mid 1980s.

 The fastest-growing cities are in Latin America and in Japan-Korea region.

 Most of the fastest-growing cities are located in less developed countries, with cities

in the least developed countries often having the greatest increase.

 The rate of growth in most of the developing regions was less rapid than had

previously been predicted.

3

 Although there are over 70 Chinese in excess of 1 milion inhabitants, these have

grown less quickly than predicted due to state policies restricting family size and
movement from rural areas.

 Cities in North America and western Europe are showing a decrease in overall size –

the process of counter-urbanisation.

Urbanizácia

Urbanizácia je definovaná ako proces, pri ktorom rastie podiel svetového,
národneho a regionálneho obyvateľstva žijúceho v mestách. Neexistuje však
žiadna globálna dohoda ako ustanovit "urbánne oblasti-mestá". Urbanizácia
začala najmenej 4000 rokov pred n. l.. Avšak počet obyvateľov žijúcich v
mestách predstavoval až donedávna len malý podiel na celkovej svetovej a
regionálnej populácii. Odhaduje sa, že v roku 1800 len 3 percentá zo svetovej
populácie boli obyvateľmi miest, podľa posledného odhadu OSN, do 45 %
obyvateľov Zeme žilo v mestách okolo roku 1990 a ešte pred rokom 2025 by
tento ukazovateľ mohol dosiahnuť 60 %. "Rýchla" urbanizácia sa vyskytuje
dvakrát, v čase a v priestore.

Tab. 1: Základná terminológia
Britain English

American English

German

Slovak

Town

City

Stadt

Mesto

City-Centre

Central Business District City

Centrum mesta
(obchodno-službové)

Tab. 2: Podiel obyvateľstva žijúceho v mestách (%).
Area

1950

1970

1990

2020 (est.)

World

29.2

37.1

45.2

57.4

More developed regions 53.8

66.6

73.0

77.2

Less developed regions 17.0

25.4

37.1

53.1

Europe and CIS

56.3

66.7

73.4

76.7

North America

63.9

73.8

74.3

78.9

Latin America

41.0

57.4

75.1

83.0

Australia and Oceania 61.3

70.8

71.3

75.1

Asia (excluding CIS)

16.4

24.1

28.2

49.3

Africa

15.7

22.5

33.9

52.2

1. V priebehu 19. storočia, dôkazom čoho sú ekonomicky rozvinutejšie krajiny,
bola industrializácia vedená obrovskou požiadavkou na prácu v baníctve a v
priemyselných centrách. Urbanizácia bola v týchto častiach sveta následkom
ekonomického vývoja, nástupu industrializácie.
2. Od roku 1950 pozorujeme výrazné zmeny procesu urbanizácie v priestore,
kedy v ekonomicky menej rozvinutých krajinách razantne nastúpili procesy
migrácie z vidieckych oblastí do miest a vysoká miera prirodzeného prírastku

4

(dôsledkom vysokej miery pôrodnosti a klesajúcej úmrtnosti, str. 326) spôsobili
nekontrolovaný rast mnohých miest. Urbanizácia je v rozvojových krajinách
dôsledkom migračného pohybu jako aj samotného rastu počtu obyvateľstva, a
nie (čomu sa verilo v minulosti) súčasťou „prirodzeného“ celosvetového vývoja
urbanizácie. V roku 1990 OSN odhadla, že v rozvinutých krajinách žilo v
mestách už asi 73 % a v rozvojových len 37 % obyvateľov. Vychádzajúc z týchto
údajov bol urobený odhad na rok 2020 - 77 % „versus“ 53 %.
Súčasne s týmto jednoducho chápaným procesom urbanizácie prebieha rast
veľmi veľkých miest. Zatiaľ čo v roku 1900 boli len 2 veľkomestá, v ktorých
počet obyvateľov presiahol 1 milión (Londýn a Paríž), v roku 1950 ich už bolo
70 a v roku 1990 295 (podľa Phillip´s Geographical Digest). Počet veľkomiest
presahujúcich 5 miliónov (31 v roku 1990) a 10 miliónov (8 v tom istom roku)
takisto vzrastá.
Tiež sa mení priestorové rozloženie týchto "miliónových veľkomiest". Do roku
1940 väčšina veľkomiest s počtom obyvateľov nad 1 milión sa nachádzala v
miernych zemepisných šírkach severnej pologule - t. j. v rozvinutých regiónoch
(USA, Kanada, západná Európa, Japonsko) . Od roku 1950 začal dramatický rast
podielu "miliónových veľkomiest" v trópoch a ďalších rozvojových regiónoch.
Zatiaľ čo v roku 1950 71 % týchto velkých miest ležalo severne od 40ş s.g.š.,
okolo roku 1990 toto číslo kleslo na 26 %. Okolo roku 2000, podľa odhadov, dve
najväčšie veľkomestá budú v Latinskej Amerike a 9 z 10-tich najväčších
veľkomiest bude v Latinskej Amerike a Ázii (v menej rozvinutých krajinách).
Nespoľahlivost, resp. odlišnosť poskytovaných dát a samotných odhadov môžu
spôsobit použitie odlišného kritéria na definovanie veľkosti mesta,
nehodnovernosť dát zo sčítania obyvateľstva, rozdiely v interpretáciach
odhadovanej zmeny prirodzeného prírastku (robil sa ročne medzi každým 10-
ročným sčítaním) a obtiažnosti v dosahovaní presných údajov o migrácii.

Od polovice 80-tych rokov pozorujeme niekoľko základných trendov v raste
veľkých miest:
- najrýchlejšie rastúce mestá sú v Latinskej Amerike a v Japonsko-Kórejskom
regióne,
- väčšina rýchlo rastúcich miest sa nachádza v menej rozvinutých krajinách,
spolu s veľkomestami z najmenej rozvinutých krajín často mávajú najväčší
rast,
- dynamika rastu vo väčšiny miest v rozvojových regiónoch bola menej prudká
ako sa pôvodne predpokladalo,
- hoci je vsúčasnosti už viac ako 70 čínskych miest s počtom obyvateľov viac
ako 1 milión, mali čínske veľkomestá menšiu dynamiku rastu ako sa
predpokladalo vzhľadom na štátnu politiku (obmedzenie veľkosti rodín a
obmedzenie migrácie z vidieckych oblastí do miest,

5

- mestá v Severnej Amerike a Západnej Európe vykazujú celkový pokles počtu
obyvateľov - proces deurbanizácie.
Čo ovplyvňuje väčšinu ľudí žijúcich vo veľkých mestách, nie je súčasná veľkost
populácie miest, ale skôr jej hustota. Z 85-tich najväčších miest 10 s najnižšou
hustotou obyvateľov je z rozvinutých krajín (9 je zo Severnej Ameriky), zatiaľ
čo 10 s najvyššou hustotou je z rozvojových krajín ( na čele s Hong-Kongom,
Lagosom, Djakartou, Bombay, Ho Či Minovým Mestom, Kalkatou a i.). napriek
populárnej predstave, že veľké mestá v rozvojových krajinách rastú rýchlejšie,
mali by sme si pamätat, že viac ako 1/3 „mestských“ obyvateľov (najmä v Indii
a Číne) stále žije v menších mestách s 20 000 až 100 000 obyvateľmi. Navyše,
v týchto dvoch najľudnatejších štátoch světa žije ešte aj dnes asi 70%
obyvateľstva na vidieku.
O preurbanizovanosti veľkých miest rozvojových krajín hovoríme vtedy, keď
migranti prichádzajú z vidieckych oblastí do veľkých miest, pričom pomalý
ekonomický rast nevytvára dostatočný počet pracovných príležitostí, t.j.
neumožňuje dostatočne zabezpečiť prácu pre migrantov a navyše město nie je
schopné poskytnúť bývanie, niekedy sa hovorí „prístrešie“ pre prichádzajúce
vidiecke obyvateľstvo.

Modely mestskej štruktúry

Pretože mestá rastú jednak v priestore a jednak sa zvyšuje počet ich
obyvateľov, tieto procesy boli dynamické najmä v 20. storočí, geografi a
sociológovia sa pokúsili o identifikáciu a vysvetlenie odchýlok v priestorových
znakoch, v priestorových pravidelnostiach rozvoja miest. Priestorové znaky,
ktoré môžu ukázať rozdiely a podobnosti vo využívaní krajiny alebo sociálno-
demografických štruktúrach vo veľkomestách, odzrkadlujú ako sa rôzne mestá
vyvíjali ekonomicky a sociálne (kultúrne) v reakcii na zmenu podmienok počas
určitého časového obdobia. Zatiaľ čo každé mesto má svoj vlastný štrukturálne
znaky, štúdie iných miest ukazujú, že sa prejavujú podobnými, resp.
rovnakými znakmi. Výsledok štúdia priestorovej štruktúry väčšieho počtu
miest bolo predloženie viacerých modelov opisujúcich a vysvetlujúcich
intraurbánnu, tj. vnútromestskú štruktúru. Nasledovná časť zoraďuje základné
predpoklady, opisuje teóriu týkajúcu sa skutočného „ urbánneho světa“,
definovaním štyroch základných modelov miest.

1 Burgessov model koncentrických zón, 1924

Burgess sa pokúsil o identifikáciu jednotlivých mestských zón v Chigagu, ktoré
sa formujú na báze vonkajšej rozpínavosti miest a sociálno-ekonomickom
zoskupovaní jeho obyvateľov.
Základné predpoklady:

6

Hoci hlavný cieľ jeho modelu bol v opise sídelných (obytných) štruktúr miest,
pre geografov je dôležité upozornenie, že Burgess vytvoril model
intraurbánnej štruktúry mesta vychádzajúc z určitých predpokladov.
Najdôležitejšie z nich sú nasledovné:
a) Veľkomesto bolo budované v rovinatej krajine, čo bolo základom pre
rovnomerný urbánny rozvoj vo všetkých smeroch, t.j. morfologické javy
postupovali tak ako riečne údolia smerom von z centra.
b) Dopravné systémy, čo má veľký význam pre rozvoj mesta, sú rovnako ľahko
prístupné, rýchle a lacné/drahé (majú rovnakú cenu) v každom smere.
c) Hodnota/cena pôdy boli najväčšia v centre veľkomesta a smerom von
klesala, to umožňuje vytvoriť zóny mestských funkcií a využitia krajiny.
d) Staré budovy boli v centre alebo v blízkosti centra. Smerom k hranici
veľkomesta sa vyskytovali novšie budovy.
e) Vo veľkomestách existujú rôznorodé, na základe funčných znakov
dostatočne zreteľne definované sociálno-ekonomické zóny.
f) Chudobnejšie triedy žili v blízkosti centra veľkomesta a miest s pracovnými
príležitosťami, pretože si nemôžu dovoliť vysoké náklady na dopravu a drahé
ubytovanie v nových vzdialenejších a luxusnejších častiach.
g) V meste nebola výrazná koncentrácia ťažkého (životné prostredie
znehodnocujúceho) priemyslu.
Výsledný model (obr. v prílohe 1) ukazuje 5 koncentrických zón:
1 Centrálny obchodno-službový odvod (CBD – Central Business District)
pozostáva z väčších (dôležitejších) obchodov a úradov, je to centrum obchodu a
zábavy a je dôležitou križovatkou vnútromestských dopravných ciest.
2 Prechodná alebo šedá zóna je tam, kde sa buď najstaršie domy
pretransformujú do slumov, t.j. špinavých a chudobných štvrtí, alebo sú
narušené, prestúpené ľahkým priemyslom. Obyvateľmi sú skôr chudobnejšie
sociálne skupiny a prvá generácia imigrantov.
3 Oblasti obývané nízkou triedou zaberajú obyvatelia, ktorí unikli zo zóny 2,
alebo druhá generácia imigrantov, ktorí pracujú v blízkych továrňach. Sú
nútení žiť v blízkosti miesta ich práce, aby redukovali výdavky spojené s
cestovaním a nájomné. V modernej Británii sa táto zóna kvalitou bývania
vyrovnala s vnútorným mestom.
4 Oblasti obývané strednou triedou sú vyššej kvality, v súčasnej Británii by
mali zahŕňať súkromné dvojdomy so spoločnou stenou a malými pozemkami
v osobnom vlastníctve.
5 Oblasti obývané vyššou triedou sú obsadené ľuďmi, ktorí si môžu dovoliť
drahé usadlosti a poplatky s tým súvisiace. Táto zóna teda zahŕňa meniace sa
(suburbanizované) dediny za hranicou mesta – hoci, keď Burgess v roku 1924
predkladal svoj model bolo takýchto suburbánnych oblastí veľmi málo.

Obmedzenia

7

Modely miest, tak ako všetky modely majú obmedzenia a preto sú otvorené
kritike. Napriek jednoduchosti a vyjadreniu autora, že model bol špecifický pre
jedno mesto (Chicago, 39) a pre jeden časový úsek (dvatsiate roky minulého
storočia) bol Burgessov model kritizovaný, v niektorých prípadoch aj pre
nedostatky, ktoré v čase, keď model vznikal neexistovali.
Burgess bol v predkladanom modeli ovplyvnený novovznikajúcou vedou o
továrenskej ekológii na univerzite v Chicagu. Vytvoril analógie medzi takými
ekologickými procesmi ako invázia konkurenčných skupín na územie (skupín
rastlinných spoločenstiev), súťaž medzi prisťahovalcami a pôvodnými
skupinami a konečná nadvláda prisťahovalcov nad územiami, čo im umožňuje
nahradiť pôvodné skupiny.
Vzhľadom na takúto sídelnú geografiu Burgess predpokladal, že ľudia žijúci vo
vnútornej zóne sú vytláčaní novými obyvateľmi a „vďaka“ tomuto súťaženiu
imigrantov, ktorí sa tu stali postupne dominantnými, postupovali starousadlíci
do vedľajšej vonkajšej zóny - proces odstredivého pohybu. Energia udržujúca
tento dynamický systém vychádza z neustáleho prísunu imigrantov do centra
a existovancie skupín násilne (alebo vlastným rozhodnutím) premiestnených
smerom k periférii. Chicago so svojim CBD leží na brehu Michiganského jazera
známeho kruhovým obkolesením. Pre okolité osídlenie CBD je charakteristický
osobitný znak. Okolo CBD sa najskôr usadili prví imigranti zo severo-západnej
Európy. Za určitý čas boli vytláčaní novými imigrantami z južnej Európy
(najmä Talianska) a Židmi, ktorí boli neskoršie vytláčaní tmavými z juhu
Ameriky.Toto viedlo k tvorbe zón obyvateľov s rozdielnymi príjmam,
v konečnom dôsledku k vzniku rozdielnych sociálnych a etnických zón
smerujúcich von z centra.
Tieto zóny dokazujú,:
1 že bohatstvo rodín, ktoré vidno z kvality ubytovania, vzrastalo smerom
k periférii veľkomesta. Ľudia s najvyššími príjmami žili na najnovších
usadlostiach (na severozápadnom okraji), kým tí s najnižšími príjmami
obsadili najchudobnejšie ubytovanie v blízkosti CBD.
2 že ľudia pod 20 a nad 60 rokov mali tendenciu žiť blízko CBD, kým ludia
v stredných rokoch a rodiny s malými deťmi mali sklon žiť bližšie k hranici
veľkomesta.
3 že oblasti etnických segregácii existovali s prvotnými bielymi imigrantmi,
ktorých bohatstvo rástlo v závislosti od dĺžky času, ktorý žili vo veľkomeste.
Bývali smerom k periférii a farební bývali bližšie k centru (napr. China Town).
Čierna zóna bola este bližšie k centru.

2 Hoytov sektorový model, 1939

Hoytov model bol založený na mapovaní ôsmych typov bývania v USA. Pokúsil
sa o opis zmien, rozmiestnenia sídelných znakov.

8

Základné predpoklady:
Hoyt vychádzal z tých istých absolútnych predpokladov kvality územia ako
Burgess, rozšírenie jeho predpokladov spočívalo v troch nových faktoroch:
- Bohatí ľudia, ktorí si mohli dovoliť najviac si vyberali najlepšie miesta, t. j.
súťaž založená na „schopnosti platiť“ vyriešila konflikty s ovládaním krajiny.
- Bohatí obyvatelia rezidencií si mohli dovoliť súkromné autá alebo verejnú
prepravu a tak žili ďalej od priemyslu a bližšie k hlavným dopravným trasám.
- Sociálne podobné obyvateleľstvo sa priťahovalo a odpudzovalo ostatných.
Rôzne sociálne skupiny sa koncentrovali do jednotlivých oblastí. Tento proces
viedol k „sektorovému“ vývoju.
Hoyt naznačil, že oblasti vyšších poplatkov majú sklon byť situované popri
hlavných komunikačných linkách a že mestá rástli v sériách trojuholníkov.
Tvrdil, že v minulosti sa oblasti vyvýjali individuálnym spôsobom využitia
krajiny a daná funkcia mala sklon udržať si vlastný spôsob využívania územia
aj v čase, t.j. ako sa veľkomesto rozrastalo. Napr. ak sa v oblasti severne od CBD
v 19. storočí nachádzala oblasť obývaná nízkou triedou, tak severné
predmestia koncom 20. storočia by pravdepodobne pozostávali tiež z obydlí
nízkej triedy. Typickým príkladom veľkomesta, na ktorom sa prejavujú
vlastnosti Hoytovho modelu je Calgary v Kanade.

Veľa kritiky bolo podobnej ako u Burgessovho modelu. Mali by sme však

mať na zreteli, že tento model bol predložený predtým ako začal rýchly rast
predmestí, pred pohltením malých dedín rýchle rastúcim mestom, pred
vývojom oblastí vo vnútri veľkomesta a premiestnením maloobchodu,
priemyslu a úradov na okrajové miesta veľkomesta.

3 Mannov model viacerých jadier, 1965

Mann sa pokúsil o aplikáciu Burgessovho a Hoytovho modelu na 3 mestá
v Anglicku: Huddersfield, Nottingham, a Sheffield. Jeho kompromisný model
(príloha 1) zlučuje myšlienky Burgessových koncentrických zón a Hoytove
sektory. Mann predpokladal určitú kombináciu uvedených modelov, pretože
prevládajúci juhozápadný vietor, by spôsobil, že oblasti osídlené vysokou
triedou, ktoré boli v severovýchodnej časti veľkomesta by boli postihnuté
dymom z priemyslu (bolo to predtým ako sa dostali do priemyselnej praxe
výkonné odlučovače exhalátov) a premiestnené do iných priestorov.
Jeho závery môžu byť formulované nasledovne.
- Šedá zóna nie je sústredená do CBD, ale leží na inej strane veľkomesta, v tej
oblasti, ktorá umožňuje rozvoj bohatších obytných areálov.
- Ťažký priemysel bol lokalizovaný do sektorov pozdĺž hlavných
komunikačných línií.
- Oblasť osídlená nízkou tiedou by mala byť nazývaná jako „zóna staršieho
bývania“ (veková klasifikácia je výstižnejšia ako sociálna).

9

- Oblasť osídlená vyššou (podľa Hoyta „modernou“) triedou bola situovaná
mimo „priemyslu a dymu“.
- Miestna vláda hrala významnú úlohu v otázke odstránenia slumov a
gentrifikácie. Toto viedlo k veľkému sústredeniu areálov, ktoré obsadila
pracujúca trieda s nižšími zárobkami na okraji veľkomesta (odlišnosť od
Burgessovho modelu).
Robson (1975) aplikoval Mannov model na severovýchodné priemyselné
mesto-Sunderland a na írsky Belfast. Mannov model ukazuje, napriek malej
vzorke, že k štúdiu sídelnej štruktúry sú možné rôznorodé prístupy.

4 Ullman a Harris kompromisný model, 1945

Ullman a Harris vytvorili realistickejší model priestorovej štruktúry mesta ako
Burgess a Hoyt, model bol v konečnom dôsledku viac komplexný a viac
komplexné modely majú tendenciu staťsa skôr deskriptívnymi ako
predikujúcimi.

Základné predpoklady:
- Moderné veľkomestá majú komplexnejšiu štruktúru, ako to naznačovali
Burgess a Hoyt.
- Veľkomestá sa nerozrastajú z konkrétneho CBD, ale z viacerých nezávislých
jadier.
- Každé jadro sa správa ako bod rastu a pravdepodobne každé jadro má
rozdielnu funkciu ako iné jadrá v tomto veľkomeste. V Londýne City je jadrom
finančníctva, Westminster vlády a administratívy, West End maloobchodu a
zábavy a Dockland priemyslu).
- Dočasne bude prevládať rast zo všetkých jadier, až pokiaľ sa nezlúčia do
jedného veľkého sídelného centra (Barnet a Croydon vytvorili časť Greater
Londýna).
- Ak sa veľkomesto stáva príliš obrovským a preplneným niektoré funkcie sa
môžu premiestniť do nového jadra. (V Greater Londýne maloobchody na okraji
veľkomesta sa premiestnili na Brent Cross a nový priemysel sa začal rozvíjať
v blízkosti letiska Heathrow).
Mnohé jadrá sa vyvíjali v nadväznosti na potrebu maximálnej dostupnosti
centra, potlačenia určitého typu využívania krajiny, pre rozdiely v cenách
krajiny a v neposlednom rade na decentralizáciu.

Modely sídelnej štruktúry – závery.

Opísané štyri modely boli predložené, aby vysvetlili rozdiely v štruktúre
veľkomiest v rozvinutom svete. Je potrebné pamätať, že:
A) Každý model má svoje obmedzenia.

10

B) Ak robíte prácu na vašom meste alebo veľkomeste musíte sa vyvarovať
myšlienok typu: “toto sa hodí na jeden z modelov“, vhodnejšie bude ukázať
charakteristické znaky jedného alebo dvoch modelov a porovnať s nimi
študované mesto. Kažké veľkomesto je unikátne a bude mať svoju vlastnú
štruktúru, znaky určite nepochádzajú z už existujúceho modelu.

Tokyo
Tokyo začalo rásť koncom 16. storočia v okolí Edo Shogunate hradu (blízko
súčasného cisárskeho paláca. Náboženské, kultúrne a finančné obvody sa
neskôr vyvíjali severovýchodne od centra mesta – cisárskeho paláca.
V jednotlivých dobách v minulosti (vrátane zemetrasenia v Kanto v roku 1923
– 140 000 mŕtvych a letectvom USA bombardové mesto v roku 1945) boli
zničené hlavne časti veľkomesta postavené z dreva. Dnešné veľkomesto nemá
len jedno CBD, ale skôr má viaceré jadrá, z ktorých každé má svoje vlastné
využívanie krajiny a funkcie - vládne úrady, obchodovanie, financie, zábava,
vzdelávanie, prípadne doprava. Väčšina z týchto jadier sa pospájali niektorými
z početných Tokijských železníc, ktoré vytvárajú kruh s priemerom 7
kilometrov.
Početné jadrá v Tokiu: 1-úrady vlády, 2-obchodovanie a zábava, 3-nakupovanie
a úrady, 4-prvotné centrum-jadro v súčasnosti, 5-pôvodné chrámové mesto, 6-
staré centrum obchodu a zábavy, 7-pôvodné sídlo hradu Edo-v súčasnosti
cisársky palác, 8-centrum podnikania a financii, 9-Parlament, 10-vzdelávanie
a zábava, 11-nakupovanie a zábava, 12-nakupovanie a centrum zábavy
mladších.

Obmedzenia/kritiky štyroch uvádzaných sídelných modelov:
1. zóny v skutočnosti nie sú nikdy tak jednoznačné, ako ukazuje každý
z modelov.
2. každá zóna pozostáva z viac ako jedného typu využitia krajiny/bývania.
3. nebrali sa do úvahy vlastnosti veľkomiest mimo USA a severozápadnej
Európy.
Burgessov model bol založený na 1 veľkomeste USA, Hoytov na 142
veľkomestách USA, Mannov na 3 anglických veľkomestách na severe
a v strednej časti krajiny, Ullmanov-Harrisov založený na veľkomestách
ekonomicky rozvinutého sveta.
4. schémy nového vývoja a moderného vývoja okraja veľkomesta nie sú
v modeloch obsiahnuté (väčšina modelov bola predstavená pred týmto
vývojom).
5. modely boli založené hlavne na bývaní: ostatné typy využitia krajiny
zanedbané, resp menej zohľadnené (Burgess, Hoyt).
6. priemysel sa nie vždy lokalizoval na severovýchode britských veľkomiest
(Mann).

11

7. funkčné areály v mestách majú sklon ignorovať dopravu (Burgess).

Model ceny pôdy alebo teória poplatkov za bývanie na základe umiestnenia v priestore

Tento model je sídelným ekvivalentom von Thünenovho modelu využitia
vidieckej krajiny, obidva sa zakladajú na lokalizácii poplatkov za bývanie.
Hlavným predpokladom je to, že na voľnom trhu získa vládu nad krajinou ten,
kto najviac ponúka. Je to pravdepodobne ten, kto vie získať maximálny zisk
z tohto umiestnenia a tak môže platiť najvyššie poplatky za bývanie.
Konkurencia je najväčšia v centre veľkomesta.
Najdrahšie alebo „prvotriedne“ pozemky vo väčšine veľkomiest sú v CBD,
hlavne kvôli jeho dostupnosti a nedostatku priestoru. Obchody, najmä
obchodné domy vlastnia v relatívne malej miere priestory na prízemí a pre
vysoké tržby a obrat môžu ponúkať za územia vysoké ceny (kompenzujú to
stavaním budov do výšky a intenzívnejším využitím priestoru). Najdrahšie
územia v CBD sa nazývajú PLVI alebo priesečník najdrahších pozemkov-často
zaberané obchodmi Mark a Spencer. Konkurencia medzi maloobchodníkmi
má svoje funkcie, spoliehajú sa na dobrý dopravný systém a tradičnú tesnú
blízkosť s ostatnými obchodnými budovami.
Smerom od CBD sa stáva krajina rýchlo menej atraktívnou pre obchodné
aktivity, čo naznačuje strmo klesajúci uhol krivky poplatkov za nájom.
Priemysel (čiastočne aj preto, že vyžaduje viac priestoru a menej intenzívne ho
využíva) obsadzuje územia menej drahé ako tie, o ktoré majú záujem obchody
a úrady. Obytné územia, na ktorých sa nachádza najviac bytov (súbory veľkých
bytových domov) sú umiestnené smerom von z centra veľkomesta, tam, kde
cena krajiny klesá. Je to spôsobené menšou konkurenciou. Jednotliví
obyvatelia domov si nemôžu dovoliť platiť rovnaké poplatky za bývanie ako
majitelia obchodov a priemyselných podnikov v centrálnejších, lepšie
položených oblastiach.
Model priestorovej štruktúry mesta napomáha vysvetleniu hustoty osídlenia (a
populácie). Ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť dochádzať žijú v blízkosti CBD, ale
vzhľadom na vysokú cenu krajiny zadovažujú si len malé pozemky, výsledkom
čoho je vysoká hustota osídlenia. Ľudia ktorí si to môžu dovoliť môžu žiť bližšie
k hranici mesta, tam, kde vzhľadom na nižšiu cenu krajiny, môžu kúpiť
rozsiahlejšie pozemky, čo v konečnom dôsledku vytvára cennejšiu krajinu
s nízkou hustotou osídlenia.
Jedným východiskom tohto modelu je „väčšia intenzita dopravy k miestam
s vyššou cenou krajiny“. Nájomné za pôdu budú preto vyššie pozdĺž hlavných
dopravných trás vedúcich von z veľkomesta a pozdĺž trás nachádzajúcich sa vo
vonkajšom okruhu veľkomesta. Lokalizácia obchodných a službových aktivít je
tu atraktívnejšia. Tam, kde sa dve z týchto trás križujú, môže vzniknúť vedľajší
alebo sekundárny vrchol s najvyššou cenou pozemkov (príloha 2). Krajina tu
vyzerá ako malá predmestská obchodná ulica alebo malé priemyselné sídlo.

12

„Maloobchodná revolúcia“ osemdesiatych rokov, ktorá ovplyvňovala vývoj
rozsiahlych obchodných komplexov (napr. MetroCentre v Gateshead a Brent
Cross na severe Londýna) na okraji veľkomesta mierne zmenili tento znak
urbánnej štruktúry. Podobne veľké priemyselné zóny a parky vedy boli
umiestnené blízko hlavných cestných komunikácií na okraji mesta.

Funkčné zóny vo veľkomeste

Rôzne časti veľkomesta majú zvyčajne svoje vlastné, špecifické funkcie
a osobitnú morfologickú štruktúru. Tieto funkcie môžu závisieť od:

-

veku oblasti: zvyčajne staršie budovy sa nachádzajú smerom k centru
veľkomesta (okrem vrchola CBD) a mnohé staré oblasti vo vnútri
veľkomesta boli prestavané a modernizované

-

cena pôdy: táto rastie rýchlo smerom od hranici veľkomesta k CBD (obr.
15.17)

-

dostupnosti: niektoré funkcie sú viac závislé od dopravy ako iné

Zatiaľ čo každá mestská oblasť bude mať svoj vlasný jednotný model funkčných
zón a využitia krajiny, väčšina britských veľkomiest preukazuje podobné
charakteristické vlastnosti. Tieto vlastnosti boli zhrnuté a zjednodušené
v nasledovnej schéme:
Zóna A = CBD (obchody a úrady)
Zóna B = Staré centrum veľkomesta (pred prestavbou, 19. storočie - bývanie za
najnižšie ceny/nižšia trieda, priemysel a skladové plochy).
Zóna C = Medzivojnová oblasť (bývanie strednej triedy)
Zóna D = Predmestia (vysoké ceny/bývanie vyššej triedy, nezastavané plochy,
nové priemyselné sídla, parky vedy a podnikania, obchodné komplexy a bloky
úradných budov).

CBD (Central Business District)

CBD je považovaný za centrum maloobchodného podnikania, miesto úradov
a služieb (bankovníctvo a finančníctvo). Zahŕňa najdôležitejšie obchodné ulice
a hlavné verejné budovy a formuje jadro obchodných a podnikateľských
aktivít veľkomesta. Niektoré rozsiahle veľkomestá ako Londýn a Tokyo môžu
mať viac ako jedno CBD. Je to logické, vzhľadom na rozsiahlosť mesta sú
decentralizované úrady i finančné inštitúcie, premiestnené maloobchodné
podnikanie a služby, s cieľom priblížiť ich zákazníkovi. Vývoj v posledných
rokoch ukazuje výhodnosť viacerých CBD (tieto však majú svoju hierarchiu) aj
v menších mestách, napr. aj v Bratislave.
Aké sú hlavné charakteristiky CBD?
- Obsahuje väčšinu maloobchodných predajní. Sú tu lokalizované
najdôležitejšie obchodné domy a špecializované obchody s najvyšším obratom

13

a vyžadujú najväčšiu populačnú súťaž a prvotriedne územia (hlavne vzhľadom
na polohu).
- Je tu najvyšší podiel hlavných úradov veľkomesta.
- Nachádzajú sa tu najvyššie budovy veľkomesta (typické pre Severnú
Ameriku), čo je spôsobené vysokými poplatkami, ktoré spôsobila konkurenčná
súťaž o krajinu - pôdu.
- Je tu najväčší počet a koncentrácia chodcov.
- Má najväčšiu intenzitu, ale aj kapacitu dopravy, statickej i dynamickej. CBD
veľkomesta vyrástlo na križovatke hlavných komunikačných liniek smerom do
veľkomesta a preto má najlepšiu dostupnosť. Mnohé zo súčasných plánov si
však dávajú za cieľ obmedziť počet dopravných prostriedkov vstupujúcich do
tejto zóny.
- Má najvyššie ceny pozemkov vo veľkomeste a najvyššie poplatky za
prenájom.
- Neustále tu treba podstupovať zmeny. Nové obchodné centrá, vysoké bloky
úradov a nové schémy dopravy tu môžu byť na „dennom poriadku“. Niektoré
z grandióznych schém zo začiatku 60-tych rokov sú dnes posudzované ako
zastaralé a neatraktívne (Birmingham`sBull Ring;London`s Paternoster Square
at St. Paul`s). Mnohé zóny boli odvtedy demolované a prestavané.
Súčasné štúdie ukazujú, že CBD mnohých veľkomiest môže postupovať,
rozširovať sa v rôznych smeroch (zóna prispôsobenia) a takisto môže aj
ustupovať (zóna odmietnutia, zrušenia). Zóna prispôsobenia sa zvyčajne
nachádza smerom k bohatším obytným štvrtiam, kým zóna odmietania má
sklon byť v blízkosti priemyselných zón a chudobnejších obytných štvrtí.
Dôležité je tiež, že maloobchodné podnikanie má sklon byť statické, alebo
dokonca poklesáva, znižuje sa jeho rozsah (najmä kvôli rozvinutej konkurencii
zvonka, z periférie mesta, kde sú vybudované veľké nákupné centrá), zatiaľ čo
úrady, banky a poisťovne zvyšujú svoju požiadanku na priestor a generované
príjmy.
Ak berieme do úvahy sedem vyššie uvedených vlastností, nasledujúce metódy
výskumu charakteristík CBD by mohli byť použité v terénnych prácach:
- Mapovanie využitia územia obchodmi:
1 Zmapovať polohu všetkých obchodov. Tam, kde podiel obchodov k iným
budovám je vyšší ako 1 : 3 môžeme pôvedať, že táto oblasť sa nachádza v CBD.
Toto jednoduché cvičenie je založené na definícii Informačného prieskumu, pri
ktorom viac ako 33 percent budov v CBD je spojených s maloobchodným
podnikaním.
2 Alternatívna metóda zahŕňa všetky obchody v CBD sú 100 metrov (alebo
nejakej inej vzdialenosti, ktorú považujete za primeranú) od centrálneho
zoskupenia obchodov. Takto môžeme vytvárať centrálne „jadro“ a viaceré
menšie jadrá s menšími skupinami obchodov.

14

3 Treťou možnosťou by mohlo byť zobratie priemerných fasád (v metroch)
napríklad piatich prostredných budov alebo obchodných zoskupení v jednom
bloku. Fasády obchodov sú pravdepododne najväčšie tam, kde je umiestnená
väčšina obchodných domov.
- Mapovanie využitia územia úradmi
Prvá metóda opísaná vyššie by mohla byť použitá znovu, ale namiesto
obchodov by sa použili úradné budovy a pomer by bol 1 : 10. Táto metóda
zohľadňuje v prvom rade fakt, že úradov je menej ako obchodov. Banky
a ďalšie finančné inštitúcie by sem mali byť tiež zahrnuté.
- Výška budov
Ďalšou jednoduchou metódou je zakreslenie výšky jednotlivých budov, alebo
priemernej výšky skupiny budov v centre bloku. Vo väčšine veľkomiest
smerom k okraju veľkomesta výška budov výrazne klesá.
- Počet chodcov
Na toto je potrebná skupinová aktivita, rozsiahleší terénny výskum - čím viac
pracovných skupín, tým lepšie! Každá skupina zisťuje počet chodcov v danom
bode za určitý čas (napr. v čase od 11.00 do 11.05 hod.). Čím väčší počet miest
(najlepšie vybraný použitím náhodných čísel), tým väčšia presnosť výskumu.
Definovanie chodca a spôsob jeho správania, či ide do obchodu, von z obchodu
alebo prechádza okolo na vašej strane ulice, nevytvára obyčajne problémy pri
výskume. Tieto kritériá môžu byť menené, pokliaľ sa to pri výskume bude
vyžadovať.
- Dopravná dostupnosť. Toto je veľmi dôležitý atribút CBD. Dobrá dostupnosť,
resp najlepšia dostupnosť z ostatných oblastí mesta je základnou vlastnosťou
CBD. Dôležité je presvedčiť sa, či všetky skupiny majú rovnakú definíciu
dopravných prostriedkov, započítali napr. bicykle?
- Ceny pôdy. Mohli by sme predpokladať, že smerom von za rovnakých
podmienok cena pôdy klesá. V mestách však existujú „prirodzené
obmedzenia“, ktoré menia jednoduchý pokles ceny pôdy smerom od centra.
Tieto obmedzenia môžeme identifikovať pomocou merateľných hodnôt (napr.
vyhodnotením pozície úradov rovnakej hierarchie).
- Zmena využívania pôdy a funkcie. Toto je práca s použitím starej mapy
centrálnej oblasti a jej porovnávanie so súčastnosťou. Sledujeme tu vývoj CBD
vo vzťahu k zónam prispôsobenia a odmietnutia (pozri vyššie).
- Centrálny podnikateľský (obchodný) index. Toto je pravdepodobne najlepšia
metóda ako získať informácie o vlastnostich využívania krajiny. O výškach
budov a cenách krajiny. Problém je v získavaní potrebných informácii, t.j.:
1 celková plocha podlaží všetkých centrálnych funkcií
2 celková plocha prízemia (centrálne a necentrálne funkcie)
3 celková plocha podlaží (plocha horného aj dolného poschodia). Môžete
pracne získavať informácie z plánu, alebo urobiť priemer zo vzorky budov
v každom bloku. Z týchto informácii môžu byť odvodené dva ukazovatele:

15

Centrálny obchodný ukazovateľ výšky (alebo CBHI), ktorý sa vyjadruje ako:

CBHI = celková plocha podlaží všetkých funkcii CBD
celková plocha prízemia

Centrálny obchodný ukazovateľ intenzity (alebo CBII):

CBII = celková plocha podlaží všetkých funkcii CBD x 100
celková plocha podlaží

CBHI by malo vychádzať nad 1,0 a CBII nad 50 percent. Niektoré štúdie
identifikujú centrálne jadro CBD podľa hodnôt CBHI nad 2,0 a CBII nad 70
percent.

Priemyselné zóny

Priemysel v mestách menil svoju polohu v závislosti od času. Na začiatku 19.
storočia boli zvyčajne v centre veľkomesta situované napr. textilné firmy a
výroba potravín. Avšak priemyselná revolúcia priniesla postupne prudký rast
veľkosti a počtu tovární a neskôr, keď obchody začali súťažiť o priestor v centre
veľkomesta, priemysel postupoval smerom von (odstredivo) až do takej polohy,
ako sa rozvinulo centrum veľkomesta.
Krajina ďalej od centra mesta bola lacnejšia a nebola dovtedy tak zastavaná.
Továrne boli tiež umiestňované vedľa hlavných komunikačných liniek, najskôr
pri riekach a kanáloch, potom železniciach a nakoniec pri cestách. Priemyselné
firmy, vrátane pekární, mliekarní, tlačiarní (novín) a obchodov s nábytkom,
ktoré majú silné spojenia s centrom veľkomesta sa tu nachádzajú stále.
Medzi 50-tymi a 80-tymi rokmi bola centrálna zóna mesta postupne postihnutá
poklesom priemyslu, pôvodné odvetvia priemyslu skončili a ostatné sa
premiestnili na okraj veľkomesta.
Súčasné zmeny vo vládnej politike v Británii vedú k pokusom o oživenie
priemyslu v týchto oblastiach prostredníctvom iniciatív ako Zóny podnikania,
rôzne druhy grantov a spololočností pre rozvoj miest. Nové odvetvia priemyslu
sú tu väčšinou rozšírené v malej miere a bojujú o priestor s veľkoskladmi
a obchodmi. Najnovším odvetvím je „ľahký“ priemysel a v porovnaní s tými
z minulého storočia aj čistejší, takže bol umiestnený na zelené plochy
v blízkosti hranice veľkomesta. Nové rozsiahlešie priemyselné parky
a moderné parky obchodu a vedy sú umiestnené na rozsiahlych, relatívne
lacných územiach na obvode mesta, kde firmy postavili nové komplexy budov
s moderným vybavením. Vnútorný systém ciest je zámerne stavaný pre osobné
a nákladné autá a je spojený s okolitým diaľničným systémom a inými
hlavnými cestami.

16

Obytné zóny

Priemyselná revolúcia tiež viedla k rýchlemu rastu populácie miest
a k rozpínaniu miest do šírky. Dlhé, rovné rady domov boli v minulosti stavané
čo najbližšie k továrňam, kde pracovala väčšina obyvateľov. Táto blízkosť bola
dôležitá, pretože v tom čase ani súkromná ani verejná doprava nebola
robotníkom dostupná. Domy a továrne bojovali o priestor. Výsledkom tohto
vzťahu boli malé domy, niekedy len s jednou izbou na poschodí a na prízemí,
alebo boli domy stavané „pri sebe“. Chýbajúce záhrady a verejné nezastavané
plochy viedli k zvýšeniu hustoty výškových budov.
Po 50-tych rokoch dvadsiateho storočia sa mnohé z týchto oblastí centra
veľkomesta (domy nízkej triedy/s nízkymi príjmami v modeloch mesta) sa stali
slumami. Rozsiahle priestory boli prestavané na výškové bloky s bytmi.
V rozpätí 20-tich tokov predošlé sociálne problémy viedli k zmene postupu.
S obnovou mesta boli staré domy zlepšené, lepšie povedané zmenené pridaním
kúpeľní, kuchýň a toaliet. Len nedávno niektoré oblasti v centre veľkomesta,
najmä s waterfront umiestnením, podstúpili obnovu, po ktorej boli
modernejšie a drahšie.
Rast veľkomesta pokračoval aj v medzivojnovom období a po 50-tych rokoch,
kedy boli vďaka rozvoju súkromnej a verejnej dopravy stavané rozsiahle sídla
dvojdomov (domy strednej triedy v modeloch mesta). Viaceré zo súčasných
sídel na okraji veľkomesta pozostáva zo súkromných domov, majú malú
hustotu. Vzhľadom na nízke ceny pozemkov sú domy rozsiahle, majú záhrady
a prístup k otvoreným priestorom. Ostatné obytné areály boli vytvorené
miestnymi radami v pokuse o nútené presídlenie ľudí počas transformácie
centra veľkomesta. Tieto areály - zmes výškových a nízkych budov, majú
vysokú hustotu a tak ako niektoré staršie oblasti vnútra veľkomesta sú
v súčasnosti sú postihnuté extrémnymi sociálnymi a ekonomickými
problémami.

Prístupy k analýze vnútornej štruktúry miest: prehľad a zhodnotenie.
Bezák, A. (1993), AFRNUC Geographica, 32, 287-298.

1 ÚVOD

Jednou z charakteristických čŕt väčšiny urbánnych problémov je ich výrazná

interdisciplinárna povaha. Zložitosť a mnohostrannosť urbánnej problematiky spôsobuje, že
geografické štúdium miest sa nemôže opierať o jedinú teoretickú alebo metodologickú
koncepciu, ale musí si osvojiť široké spektrum výskumných postupov zacielených na
špecifické aspekty mestského osídlenia. Pokrok v poznaní priestorovej organizácie mestskej
spoločnosti preto nevyhnutne predpokladá spojenie názorov a prístupov odvodených

17

z mnohých vedných disciplín, z ktorých každá môže obohatiť geografické bádanie svojím
vlastným spôsobom.

Vo svetle týchto úvah neprekvapuje skutočnosť, že v literatúre

zaoberajúcej sa vnútornou štruktúrou miest nachádzame celý rad relatívne
samostatných bádateľských prúdov a orientácií. Veľmi zreteľne sa táto
diferenciácia prejavuje v anglosaskej literatúre, kde je možné identifikovať päť
základných výskumných smerov, ktoré sú známe ako ekologický, ekonomický,
behaviorálny, inštitucionálny a priestorovo-interakčný prístup. Cieľom tohto
príspevku je stručne prediskutovať ich východiská, podstatu
a najvýznamnejšie výsledky.

2 EKOLOGICKÝ PRÍSTUP

Ak ponecháme stranou tradičný morfologicko-genetický smer výskumu,

ktorý stál pri zrode geografie miest ako samostatnej geografickej disciplíny,
potom najstarším a pravdepodobne aj najplodnejším prístupom k štúdiu
vnútornej štruktúry miest je nepochybne prístup označovaný ako ekologický.
Ako naznačuje sám názov, korene tohto výskumného zamerania musíme
hľadať v ortodoxných ekologických koncepciách, ktoré sa rozvinuli v druhej
polovici 19. storočia na pôde biológie a postupne sa na princípe analógie
preniesli do oblasti spoločenských vied. Hlavnú zásluhu na rozvoji
ekologického spôsobu myslenia v urbánnej analýze mali sociológovia E. R.
PARK, E. W. BURGESS a R. D. McKENZIE, vedúce osobnosti tzv. chicagskej školy
humánnej ekológie, ktorá sa sformovala v dvadsiatych rokoch na Chicagskej
univerzite (KNOX 1987, pp. 59-63). Humánni ekológovia pokladali mesto za
zvláštny sociálny organizmus, v ktorom sa individuálne i skupinové správanie
ľudí riadi princípom "boja o prežitie". V súlade s týmto princípom sa pokúsili
vysvetliť priestorovú štruktúru mesta ako výsledok pôsobenia "prirodzených"
procesov dominancie, segregácie, invázie a sukcesie. Pravdepodobne
najvýznamnejším produktom chicagskej školy je známy Burgessov model,
zobrazujúci mesto v podobe pravidelných koncentrických zón, ktoré sú
rozložené okolo mestského centra a každá z nich sa vyznačuje osobitnou
sociálnou štruktúrou a špecifickým funkčným využitím. Podľa tohto modelu
dominantným územím mesta je jeho obchodné centrum, ktoré v mestskej
komunite vykonáva analogickú funkciu ako dominantný druh v rastlinnom
spoločenstve. Rast mesta a s ním súvisiace zmeny v štruktúre obyvateľstva a vo
funkčnom využití rôznych zón sú výsledkom procesov invázie a sukcesie
jednotlivých sociálnych skupín. Finálna priestorová štruktúra je potom
ekvivalentná so stavom symbiotickej rovnováhy v rastlinných spoločenstvách.

Obdobie popularity chicagskej školy netrvalo dlho, pretože už koncom

tridsiatych rokov prichádza vlna kritických štúdií, ktoré vyvolali reorientáciu
ekologického bádania. Časť kritikov kladne oceňovala záujem humánnych

18

ekológov o vzájomné vzťahy medzi sociálnymi skupinami, väčšina z nich však
nesúhlasila s ignorovaním ekonomických a inštitucionálnych faktorov, ktoré
rozhodujúcou mierou formujú sociálno-priestorovú štruktúru miest.
Poznamenajme ešte, že v rámci tejto kritiky vznikli ďalšie dva klasické modely
priestorovej štruktúry mesta, a to sektorový model H. HOYTA a viacjaderný
model C. D. HARRISA a E. L. ULLMANA (HERBERT a THOMAS 1982, pp. 19-22).

V súčasnosti môžeme rozlíšiť tri hlavné smery ekologického výskumu

vnútornej štruktúry miest (cf. SENIOR 1973). Prvý z nich, nazývaný (klasická)
urbánna ekológia, silne nadväzuje na tradície chicagskej školy. Tematicky sa
orientuje najmä na štúdium tzv. prirodzených areálov ako sú napr. slumy
alebo getá, ktoré sa vyznačujú osobitnou demografickou, sociálnou
a ekonomickou štruktúrou ich obyvateľstva (BERRY a KASARDA 1977, pp. 5-6).
Relatívne samostatnou oblasťou urbánnej ekológie je výskum rozmiestnenia
sociálno-patologických javov (ako sú napr. duševné choroby, zločinnosť,
samovraždy, rozvody, prostitúcia, alkoholizmus), zacielený na odhalenie
priestorových zákonitostí ich výskytu na území mesta (HERBERT 1977).

Druhý smer ekologického bádania reprezentuje tzv. analýza sociálnych

areálov (social area analysis), ktorú rozvinuli v päťdesiatych rokoch americkí
sociológovia E. SHEVSKY, W. BELL a M. WILLIAMS (JOHNSTON 1976).
Základom analýzy sociálnych areálov je presvedčenie, že hlavné znaky
sociálno-priestorovej štruktúry mesta možno vystihnúť prostredníctvom troch
teoretických konštruktov, pomenovaných sociálny, rodinný a etnický status,
ktoré jej zakladatelia odvodili apriori ako výsledok analýzy hlavných smerov
rozvoja industriálnych spoločností. Podstata analýzy sociálnych areálov
spočíva vo využití týchto konštruktov pri trojrozmernej typizácii obytných
areálov na základe vhodne zvolených cenzových charakteristík.

Analýza sociálnych areálov mala napriek svojej jednoduchosti nezvyčajne

silný stimulačný účinok. Inšpirovala totiž enormné množstvo štúdií, ktoré sa
pokúsili potvrdiť, upresniť alebo vyvrátiť východiskové premisy tejto
koncepcie. Väčšina z nich vznikla v konceptuálnom rámci tzv. faktorovej
ekológie, ktorá predstavuje tretí smer ekologického bádania miest.

Faktorovú ekológiu môžeme stručne charakterizovať ako špecifický

metodologický prístup, ktorý spočíva v aplikácii faktorovej analýzy na veľký
súbor premenných opisujúcich demografický, sociálno-ekonomický a obytný
charakter malých priestorových jednotiek vymedzených na území skúmaných
miest (JOHNSTON 1976). Východiskom faktorovej ekológie je predpoklad, že
obytné územie každého mesta sa vyznačuje určitou sociálno-priestorovou
štruktúrou, ktorá je však nedostupná bezprostrednému pozorovaniu a jej
podstatné vlastnosti sa môžu prejaviť iba prostredníctvom vzájomných
závislostí medzi pozorovanými premennými. Cieľom faktorovej ekológie je
odhaliť túto štruktúru a opísať jej skryté vlastnosti pomocou malého počtu
matematicky zostrojených charakteristík, nazývaných základné dimenzie,

19

ktoré s dostatočnou presnosťou vystihujú podstatné znaky sociálno-
priestorovej diferenciácie.

Metódy faktorovej ekológie sa v posledných troch desaťročiach intenzívne

aplikovali pri štúdiu vnútornej štruktúry miest všetkých kontinentov. Výsledky
viac ako 300 štúdií tohto typu potvrdili adekvátnosť teoretických konštruktov
rozpracovaných v rámci analýzy sociálnych areálov. Väčšina faktorových
ekológií totiž zhodne identifikovala tri, resp. štyri základné dimenzie sociálno-
priestorovej štruktúry mesta: sociálno-ekonomický status, rodinný status (resp.
štádium životného cyklu), etnický status a migračný status. Za povšimnutie
stojí zistenie, že každá z uvedených dimenzií sa vyznačuje charakteristickým
priestorovým usporiadaním. Ostatné dimenzie, identifikované faktorovou
ekológiou, sú buď prejavom špecifických čŕt skúmaných miest alebo
dôsledkom osobitného výberu premenných faktorovej analýzy. Dobrý prehľad
a zhodnotenie výsledkov najvýznamnejších faktorovo-ekologických štúdií
poskytuje vo svojej monografii W. K. D. DAVIES (1984).

Faktorové ekológie sa často a do značnej miery aj oprávnene kritizujú pre

ich výhradne deskriptívny charakter, absenciu vlastnej teoretickej bázy
a nedostatok úsilia o vysvetlenie príčin sociálno-priestorovej diferenciácie.
Napriek tomu priniesli veľmi cenné empirické poznatky o vnútornej štruktúre
miest všetkých kontinentov, ktoré sú nepostrádateľné pre pochopenie
sociálnych a ekonomických procesov ovládajúcich mestskú spoločnosť.

3 EKONOMICKÝ PRÍSTUP

Teoretické koncepcie a modely vybudované na princípoch neoklasickej ekonomickej

teórie patria spolu s koncepciami a modelmi urbánnej ekológie k najznámejším pokusom
o vysvetlenie vnútornej štruktúry miest. Stredobodom záujmu urbánnych ekonómov boli
pôvodne otázky týkajúce sa vnútromestskej diferenciácie ekonomickej hodnoty pôdy
a priestorového rozloženia rôznych foriem jej využitia. Neprekvapuje preto zistenie, že
dnešná urbánna ekonómia vychádza z analogických predpokladov ako známa teória
poľnohospodárskeho využitia územia sformulovaná v prvej polovici minulého storočia otcom
priestorovej analýzy J. H. von THUNENOM.

Súčasný stav ekonomických koncepcií vysvetľujúcich vnútornú štruktúru

miest je výsledkom úsilia niekoľkých autorov. Osobitnú pozornosť si zasluhujú
najmä W. ALONSO (1964), E. S. MILLS (1972) a R. F. MUTH (1969).
Charakteristickou črtou ich spoločného diela je snaha odvodiť priestorovú
štruktúru využitia mestského územia prostredníctvom cenového mechanizmu
a voľnej konkurencie medzi jednotlivými ekonomickými aktivitami, resp.
sociálnymi skupinami na trhu pôdy, pričom sa kľúčová úloha pripisuje
vzájomnému vzťahu medzi polohou, ekonomickou rentou a dopravnými
nákladmi. Základnou premisou týchto úvah je predpoklad, že každé miesto
(lokalita, resp. pozemok) na území mesta poskytuje určitý úžitok pre rôzne
aktivity. Úžitok z daného miesta pre uvažovanú aktivitu sa dá kvantitatívne
vyjadriť ako ekonomická (resp. lokalizačná) renta, ktorú je aktivita schopná

20

získať z využívania daného miesta. Za primárny faktor, determinujúci úžitok
každého miesta, sa v danom kontexte pokladá dostupnosť a s ňou súvisiace
dopravné náklady. Ak budeme uvažovať mesto s jedným centrom a s dopravne
homogénnym územím, potom je zrejmé, že najatraktívnejšie miesta pre všetky
aktivity budú ležať v blízkosti centra. V dôsledku rastúcich dopravných
nákladov bude úžitok (ekonomická renta) z menej dostupných miest klesať
s rastúcou vzdialenosťou od centra. Hoci ekonomická renta všeobecne
poklesáva so vzdialenosťou od centra, gradient renty je rôzny pre rôzne druhy
aktivít. Aktivity, ktoré môžu efektívne fungovať iba v miestach s vysokou
dostupnosťou, sa vyznačujú prudkým poklesom renty, takže budú prejavovať
tendenciu k lokalizácii v tesnej blízkosti centra. Aktivity s menším gradientom
renty, ktoré sú menej citlivé na diferencie v dostupnosti, budú naopak zaberať
okrajové polohy mesta. Takto v dôsledku voľnej konkurencie na trhu pôdy sa
každé miesto využije "najlepšie" v tom zmysle, že ho zaujme tá aktivita, ktorá
je schopná získať z neho najväčší úžitok. Výsledkom je potom stav statickej
rovnováhy, ktorý súčasne vysvetľuje priestorové usporiadanie funkčného
využitia územia, ekonomickú hodnotu pôdy i rozloženie obyvateľstva na území
mesta. Pre úplnosť je potrebné ešte uviesť, že analogické úvahy umožňujú
vysvetliť nielen priestorové usporiadanie základných foriem využitia územia,
ale napr. aj detailnejší obraz priestorovej diferenciácie obytného územia.

Načrtnutý prístup k vysvetleniu vnútornej štruktúry miest sa prirodzene

opiera o niekoľko zjednodušujúcich predpokladov. Okrem predpokladu
monocentrického a vnútorne homogénneho mesta vystupuje tu celý rad
postulátov vyplývajúcich z neoklasickej ekonomickej teórie, ako sú napr.
dokonalá konkurencia, úplné informácie o situácii na trhu, nezávislosť
individuálnych rozhodnutí, racionálne správanie všetkých ekonomických
subjektov a pod. v snahe vyhnúť sa niektorým kritickým námietkam, pokúsili
sa prívrženci ekonomického prístupu o mnohé modifikácie a generalizácie
základného modelu. Na ilustráciu môžeme spomenúť práce, v ktorých sa
uvažujú dôsledky vplyvu sekundárnych centier, hlavných komunikácií,
rôznych druhov dopravy alebo rozdielov v kvalite prostredia (cf. KNOX 1987,
pp. 168-170). Jeden z najvýznamnejších pokusov o modifikáciu základného
modelu reprezentuje práca A. W. EVANSA (1973).

V poslednom období zaznamenávame vážne pokusy usilujúce sa obohatiť

ekonomický prístup o niektoré dynamické faktory týkajúce sa napr. zmien
obyvateľstva, pracovných síl, príjmov, dopravných nákladov, cien pozemkov
a pod. (MIYAO 1981). Úsilie o dynamizáciu ekonomického prístupu sa pohybuje
v podstate v dvoch hlavných smeroch. Prvý smer vychádza zo statických
koncepcií W. ALONSA, E. S. MILLSA a R. F. MUTHA, skúma ich dynamickú
stabilitu a potom odvodzuje podmienky a charakter dlhodobého vývoja
priestorovej štruktúry mesta v dôsledku zmien vybraných faktorov. Druhý
smer výskumu si explicitne všíma životnosť bytového fondu mesta, pričom

21

v úvahách o vývoji priestorovej štruktúry akcentuje vzťah starnutia bytového
fondu a novej bytovej výstavby.

Význam ekonomického prístupu k analýze vnútornej štruktúry miest

spočíva predovšetkým v tom, že poskytuje určitý vnútorne konzistentný,
formalizovaný a do značnej miery aj integrovaný obraz priestorovej štruktúry
mesta, ktorý okrem materiálnych elementov zahrňuje aj vybrané sociálne
prvky. Navyše treba spomenúť aj jeho stimulujúcu úlohu. Vyzdvihnutím
kategórie dostupnosti a interakcie medzi miestami práce a bývania pripravil
pôdu pre rozvoj alternatívnych výskumných orientácií.

4 BEHAVIORÁLNY PRÍSTUP

Behaviorálny prístup vznikol v polovici šesťdesiatych rokov ako negatívna reakcia na

normatívne axiómy neoklasických ekonomických teórií týkajúce sa správania ľudí pri výbere
priestorových alternatív. Normatívne ekonomické teórie vychádzajú z koncepcie
"ekonomického človeka" (Homo oeconomicus), ktorý sa vždy rozhoduje tak, aby
maximalizoval (resp. minimalizoval) rýdzo ekonomické veličiny, napr. zisk (resp. náklady).
Vyznačuje sa maximálnou racionalitou, perfektnou informovanosťou a dokonalými
prognostickými schopnosťami. Výsledky jeho činnosti je preto možné predpovedať
s absolútnou presnosťou. Reprezentanti behaviorálneho prístupu vystúpili s ostrou kritikou
tejto koncepcie a navrhli realistickejší model človeka, v ktorom sa spájajú prvky sub-
optimálneho (satisfakčného) správania, ohraničenej racionality, neúplného poznania
a neurčitosti. Predmetom behaviorálneho výskumu sa preto stávajú reálne rozhodovacie
procesy generujúce priestorové štruktúry, pričom osobitná pozornosť sa venuje percepciám
mestského prostredia, ktoré silne ovplyvňujú priestorové rozhodovanie.

Z tematického hľadiska môžeme rozlíšiť niekoľko smerov behaviorálneho výskumu

vnútornej štruktúry miest. Najstarší z nich, venovaný problematike rozhodovania
v priestorovom kontexte, sa v geografii miest vynoril v súvislosti s analýzou mobility
mestského obyvateľstva. Väčšina štúdií tohto zamerania si všíma dva typy priestorových
rozhodnutí – kde bývať a kde nakupovať. V súčasnosti existuje celý rad modelov
priestorového rozhodovania, ktoré prostredníctvom základných kategórií behaviorálneho
výskumu, ako sú napr. akčný priestor, stres, úžitkovosť miesta, priestorové preferencie,
informačný priestor a pod., podrobne špecifikujú jednotlivé štádiá rozhodovacieho procesu
(GOLLEDGE a STIMSON 1987). Napríklad pri analýze vnútromestských migrácií sa
zvyčajne uvažujú štyri štádiá správania migrujúcich domácností: rozhodnutie presťahovať sa,
špecifikácia vhodných alternatív, hľadanie a hodnotenie alternatív a napokon finálny výber
nového bydliska (BROWN a MOORE 1970).

Druhý smer behaviorálneho výskumu reprezentuje štúdium percepcií

urbánneho prostredia jeho obyvateľmi (POCOCK a HUDSON 1978). Význam
tohto štúdia spočíva v tom, že percepcie nielen podmieňujú (pasívne) postoje
ľudí voči svojmu okoliu, ale tiež silne ovplyvňujú aktívny proces rozhodovania
v priestore. Pri výskume percepcií mestského prostredia – najmä
prostredníctvom tzv. mentálnych (alebo kognitívnych) máp – sa študujú dva
odlišné aspekty percepcií. Dezignačné aspekty sa vzťahujú na mentálnu
organizáciu priestoru, ktorá je nevyhnutná pre orientáciu ľudí v mestskom
prostredí. Výskumy tohto druhu väčšinou nadväzujú na dnes už klasickú prácu

22

K. LYNCHA (1960). Väčšiu pozornosť bádateľov však vzbudzujú evaluačné
aspekty percepcií týkajúce sa hodnotiacich postojov ľudí k prostrediu. Tieto
postoje sa najčastejšie prejavujú v podobe preferencií jednej priestorovej
alternatívy pred inou alternatívou. Typickým príkladom je výskum preferencií
rôznych lokalít z hľadiska možností bývania (CLARK a CADWALLADER 1973).

S prihliadnutím na metodologickú povahu a filozofické východiská

môžeme všetky práce behaviorálneho smeru rozdeliť na dve skupiny. Štúdie
prvej skupiny sa z metodologického aspektu podobajú prácam neoklasickej
ekonomickej školy. Analyzujú veľké súbory dát získaných od jednotlivých
respondentov, pričom používajú zložité matematické procedúry. Mnohé
z týchto štúdií testujú hypotézy odvodené priamo ekonomickým prístupom
(napr. hypotézu, že ľudia pri cestovaní chcú prekonať najkratšiu vzdialenosť).
Ich filozofickou bázou je zvyčajne pozitivizmus. Štúdie druhej skupiny sa
usilujú pochopiť predovšetkým individuálne správanie, pričom zdôrazňujú
práve spôsob, ako človek "zažíva" okolitý svet. Metódy výskumu majú skôr
verbálny ako kvantitatívny charakter. Filozofické pozadie tvoria idealizmus,
fenomenológia, hermeneutika, existencializmus alebo iné východiská
humanistickej geografie (LEY a SAMUELS 1978). Ako príklad môžeme uviesť
výskum "zmyslu miesta" alebo tzv. topofílie (TUAN 1974), ktorý sa pokúša
odpovedať na otázku, ako sú percepcie mesta ovplyvňované emotívnymi
väzbami jednotlivca s prostredím.

5 INŠTITUCIONÁLNY PRÍSTUP

Od začiatku sedemdesiatych rokov sa v geografii miest intenzívne rozvíja tzv.

inštitucionálny smer výskumu, ktorého predstavitelia zaujímajú veľmi ostro formulovaný
kritický postoj voči ostatným výskumným alternatívam. Ekologickému prístupu napr.
vytýkajú jeho dôraz na nereálny konsenzus medzi sociálno-ekonomickými skupinami, ktoré
v skutočnosti sledujú protikladné ciele a preto ich vzťah nemá charakter súťaže, ale
predovšetkým konfliktu. Neoklasický ekonomický prístup kritizujú nielen za nereálnu
koncepciu ekonomického človeka, ale aj preto, že zdôrazňuje individuálne rozhodnutia bez
ohľadu na ich inštitucionálne obmedzenia. Podobne sa posudzuje aj behaviorálny prístup,
pretože tiež chápe človeka ako nezávislého decidenta a nie ako osobu, ktorej činnosť je silne
obmedzená inštitucionálnou štruktúrou spoločnosti. Zo zamerania tejto kritiky vyplýva, že
inštitucionálny prístup akcentuje rôzne obmedzenia, ktoré na správanie ľudí kladie celková
organizácia spoločnosti a činnosť vplyvných sociálnych skupín a inštitúcií. V zhode s tým sa
za kľúčové determinanty priestorového správania považujú konflikt a moc, pričom
východiská výskumných hypotéz sa hľadajú v politickej ekonómii a politológii.

Pri štúdiu vnútornej štruktúry miest sa hlavná pozornosť protagonistov

inštitucionálneho prístupu zameriava na problémy fungovania mestského trhu
bytov. Väčšina empirických prác si všíma úlohu rôznych predstaviteľov moci
pri formovaní sociálno-priestorovej štruktúry mesta. Záujem autorov sa pritom
nesústreďuje iba na činnosť vládnych, finančných alebo plánovacích inštitúcií,
ale aj na úlohu, ktorú na trhu bytov zohrávajú súkromní vlastníci pozemkov,

23

manažéri komunálnych bytov, agenti s nemovitosťami alebo pozemkoví
špekulanti (cf. JOHNSTON 1977).

Východiská inštitucionálneho prístupu explicitne obsahujú myšlienku

priestorového konfliktu, a to najmä konfliktu medzi nerovnými subjektami.
Neprekvapuje preto, že mnohé práce tohto zamerania (napr. COX 1973)
skúmajú podstatu a dôsledky priestorových konfliktov, usilujúc sa zistiť, akým
spôsobom sa určité sociálne skupiny pokúšajú usporiadať priestor, aby mohli
realizovať svoje vlastné ekonomické alebo politické ciele. Niektorí prívrženci
inštitucionálneho smeru vychádzajú z predpokladu, že väčšine urbánnych
konfliktov sa dá prisúdiť triedna povaha. V súvislosti s tým zaujímajú veľmi
radikálne ideologické postoje, najmä vo vzťahu k perspektívnemu
usporiadaniu vnútornej štruktúry miest. Pomerne časté sú názory, opierajúce
sa o marxistickú politickú ekonómiu. Typickým predstaviteľom tejto radikálnej
vetvy inštitucionálneho smeru je D. W. HARWEY (1973, 1985).

Inštitucionálny prístup nesporne obohatil poznanie vnútornej štruktúry

miest o nové dimenzie. Viaceré štúdie tohto zamerania ukázali, že jednotlivé
sociálne skupiny sa na trhu bytov veľmi často nachádzajú v špeciálnych
situáciách, takže výber miesta bývania v skutočnosti nie je výberom, ale iba
jedinou možnou reakciou v rámci existujúcich možností. Napriek tomu nie je
možné úplne ignorovať preferencie a výber jednotlivých sociálnych skupín.
Navrhovaná koncentrácia výskumu na priestorové správanie rôznych
predstaviteľov moci môže byť preto iba jednou z niekoľkých alternatív bádania
vnútornej štruktúry miest.

6 PRIESTOROVO-INTERAKČNÝ PRÍSTUP

Prívlastkom priestorovo-interakčný (stručne iba interakčný) označujeme špecifický

prístup k analýze vnútornej štruktúry miest, ktorý spočíva v konštrukcii urbánnych modelov
na princípoch koncepcie priestorovej interakcie. Základy tejto koncepcie, opisujúcej
vzájomné väzby medzi priestorovými jednotkami realizujúce sa v podobe premiestňovania
osôb, tovaru a informácií, položili v štyridsiatych rokoch predstavitelia sociálnej fyziky J. Q.
STEWART a G. K. ZIPF. O jej súčasné teoretické zdôvodnenie sa zaslúžil najmä britský
geograf A. G. WILSON (1970).

Interakčné urbánne modely reprodukujú priestorové rozloženie

mestského obyvateľstva a jeho aktivít podľa zón vymedzených na území mesta
a rôzne formy premiestňovania medzi nimi. Významnú úlohu pri ich odvodení
zohráva pojem dostupnosti a vzťah medzi miestami práce a bývania. Pretože
mnohé z interakčných modelov vznikli v tesnej súvislosti s riešením
praktických problémov urbánneho plánovania, majú výrazne operačný
charakter. Touto vlastnosťou sa interakčné urbánne modely zreteľne odlišujú
od všetkých teoretických koncepcií predchádzajúcich prístupov.

Ak sa v našom prehľade obmedzíme iba na modely integrovaného typu,

potom môžeme konštatovať, že takmer všetky interakčné urbánne modely sú
odvodené z modelu, ktorý začiatkom šesťdesiatych rokov zostrojil americký

24

urbanista I. S. LOWRY (1964). Spoločným východiskom modelov tejto kategórie
je idea, že celkovú zamestnanosť v meste je možné rozdeliť na dve zložky,
nazývané základná a obslužná zamestnanosť, pričom sa predpokladá, že
úroveň základnej zamestnanosti generuje celkový počet obyvateľov mesta
(priamo) i úroveň obslužnej zamestnanosti (nepriamo). Generované hodnoty
sa potom alokujú do jednotlivých zón pomocou elementárnych interakčných
modelov. Ak je teda známe rozloženie základnej zamestnanosti podľa zón,
potom modely Lowryho typu predikujú počet obyvateľov i úroveň obslužnej
zamestnanosti v jednotlivých zónach a súčasne rozloženie pohybu za prácou
a službami medzi zónami.

Súčasťou niektorých modelov Lowryho typu sú obmedzujúce podmienky

súvisiace s maximálnou alebo minimálnou kapacitou jednotlivých zón. Tieto
obmedzenia sa môžu týkať počtu ich obyvateľov, úrovne aktivít alebo iných
významných charakteristík. Mnohé modifikácie Lowryho modelu sa odvodili
na základe podrobnejšej dezagregácie pôvodných premenných (napr.
zamestnanosti na niekoľko zložiek a obyvateľstva na rôzne sociálno-
profesionálne skupiny). V niektorých prípadoch sa do modelu zaradili osobitné
submodely vzťahujúce sa napr. na rozloženie bytového fondu, funkčné
využitie územia alebo rôzne spôsoby vnútromestského transportu. Dobrý
prehľad modelov Lowryho typu podávajú M. BATTY (1976) a M. J. WEBBER
(1984).

Všetky modely Lowryho typu sú rovnovážne statické modely. Poskytujú

preto iba informáciu o rovnovážnom stave priestorovej štruktúry mesta
v určitom časovom okamihu. Z rôznych pokusov o formuláciu dynamických
interakčných modelov spomenieme aspoň dva úspešné príklady. Jedným
z nich je pokus o dynamickú reformuláciu Lowryho modelu, ktorý podnikol M.
BATTY (1976, pp. 313-352). V tomto prípade sa v pôvodnom modeli ponechal
iba mechanizmus rozmiestňovania aktivít pomocou interakčných modelov
a vlastné generovanie aktivít sa zobrazilo ako diskrétny proces opísaný
diferenčnými rovnicami s časove rozloženými premennými. Druhý smer
rozvoja dynamických interakčných modelov, vychádzajúci z matematických
disciplín známych pod názvom teória katastrof a teória bifurkácií, sa
sústreďuje na štúdium stability urbánnych systémov. Ústrednou témou
výskumu je zistiť, pri akých hodnotách modelových parametrov sa
modelovaný systém stáva nestabilným, resp. ako treba udržať tieto hodnoty,
aby sme sa vyhli nestabilite systému. Prvé pokusy o aplikáciu tejto koncepcie
na oblasť urbánnej dynamiky sa zatiaľ týkajú iba parciálnych urbánnych
modelov reprodukujúcich rozloženie služieb na území mesta (WILSON 1979).

Pravdepodobne najvýznamnejším dôsledkom úsilia o formuláciu

dynamických modelov je zjavné posilnenie explanačnej funkcie interakčného
modelovania. Explanačné schopnosti statických interakčných modelov sú totiž
veľmi obmedzené, takže tradičné uplatnenie modelov statického typu výrazne

25

neprekračuje sféru kondicionálnych predikcií pri skúmaní možných dôsledkov
alternatívnych schém usporiadania vnútornej štruktúry miest.

7 ZÁVER

V tomto príspevku sme sa pokúsili podať stručný a selektívny prehľad

najvýznamnejších prístupov k štúdiu vnútornej štruktúry miest, ktoré v súčasnosti dominujú
v anglosaskej literatúre. Predchádzajúca diskusia azda v dostatočnej miere ukázala, že všetky
uvažované výskumné smery majú iba komplementárny charakter a žiaden z nich nemôže
postihnúť všetky relevantné aspekty priestorovej organizácie súčasných miest. Preto na záver
nášho príspevku chceme iba zdôrazniť, že geografické poznávanie miest sa musí nevyhnutne
opierať o syntézu koncepcií z mnohých myšlienkových oblastí.

Súčasný stav a prognóza urbánnej a regionálnej štruktúry Slovenska a ekonomická
transformácia.
Bašovský, O. (1995), Sborník ČGS, 100, 2, 78-91.

I. Úvod
Sídelná štruktúra spolu s rozložením ekonomických aktivít a komunikačnej

infraštruktúry štátu tvoria základné zložky okolo ktorých sa formuje aj regionálna štruktúra
krajiny. Kým sídelná štruktúra, odrážajúca rozloženie obyvateľstva, tvorí aj hlavnú kostru
regionálnej štruktúry, obe tieto štruktúry v západných krajinách sa skúmajú spoločne, tvoria
objekt výskumu tzv. urbánnej a regionálnej analýzy (URBAN and REGIONAL ANALYSIS).

Hlavnými determinantami rozvoja urbánnej a regionálnej štruktúry Slovenska sú:
1. Urbánna a regionálna štruktúra každej krajiny odráža objektívne procesy v oblasti

ekonomických aktivít a komunikačnej infraštruktúry, menovite ich priestorový vývoj a
správanie sa. Pretože urbánna a regionálna štruktúra štátu sa formuje nielen v určitom
spoločensko-ekonomickom prostredí, ale aj v špecifickom prírodno-ekologickom rámci
krajiny, mnohé jej osobitosti sú späté práve s jej prírodnými ekologickými zvláštnosťami a
potenciálom krajiny. Na prírodné zvláštnosti treba prihliadať úmerne fyzickogeografickej
diferencovanosti krajiny a tá je v prípade Slovenska obzvlášť zložitá.

2. Druhou zvláštnosťou urbánnej a regionálnej štruktúry Slovenska je fakt, že sa

zásadne transformovali po druhej svetovej vojne, t.j. v rokoch 1950 - 1989. Bolo to obdobie
najhlbších ekonomických premien v jeho dejinách, ale súčasne aj obdobie neobyčajne zložité
z hľadiska uplatňovania zákonitostí optimálneho vývoja a lokalizácie ekonomických aktivít,
ktoré v značnej miere neodpovedali zásadám trhového hospodárstva. Z tohto dôvodu
priestorové usporiadania ekonomických aktivít a nadväzne aj rozloženie obyvateľstva bolo
deformované „socialistickými“ zákonitosťami rozvoja ekonomiky štátu.

3. Treťou stránkou, na ktorú treba prihliadať pri analýze a prognózovaní urbánnej a

regionálnej štruktúry Slovenska je skutočnosť, že v podstate až do roku 1989 neboli otvorené
hranice smerom na západ a náš sídelný a regionálny systém, vyvíjajúci sa v minulosti v

26

autarktickom a stagnačnom prostredí štátov bývalej RVHP, začína byť po roku 1989
ovplyvňovaný - a možno predpokladať, že tento vplyv sa zvýši - makroregionálnymi
procesmi prebiehajúcimi v Európe. Preto sa bude musieť prispôsobiť z hľadiska nosných
aktivít a vnútornej štruktúry novým podmienkam.

4. Poslednou osobitosťou nášho urbánneho a regionálneho systému je fakt, že v celej

doterajšej histórii vyvíjal sa nie z hľadiska Slovenska ako integrálneho celku, ale tvoril vždy
súčasť (zväčša perifernú) väčších štátnych celkov, ktorých bol súčasťou (Uhorsko, ČSR a
ČSFR). Táto skutočnosť sa odrazila v deformácii vedenia a významu komunikačných trás, v
deformácii lokalizácie a špecializácii závodov (nižšie, resp. neúplné cykly, vojenský
priemysel a i). Nevyužil sa plne rekreačný, surovinový a poľnohospodársky potenciál nášho
územia. To všetko sa odrazilo v deviácii vývoja našej sídelnej štruktúry a tým aj v rozložení
obyvateľstva, ako aj vo formovaní sa novej, ale mnohé problémy majúcej regionálnej
štruktúre Slovenska.

II. Súčasný stav a problémy urbánnej a regionálnej štruktúry Slovenska

1. Prvým a základným znakom Slovenska z hľadiska jeho urbánnej štruktúry je

skutočnosť, že je mladým nedávno urbanizovaným územím. Je územím mladej urbanizácie,
ktorá v podstate prebehla po roku 1950. Vzhľadom na deformáciu spoločenských a
ekonomických pomerov na tejto urbanizácii sa plne odrážajú aj chyby a deformácie tejto
epochy.

Podľa našich dát žil v mestách s vyše 5 tis. obyvateľmi vo vybraných rokoch

nasledovný počet obyvateľov Slovenska:

Tab. 1 - Vývoj urbanizácie (pozri na konci súboru)

Z tabuľky vyplýva, že hlavná fáza urbanizácie Slovenska sa viaže na obdobie po II.

svetovej vojne a je spätá s relatívne silnou industrializáciou a slabším rozvojom terciárneho
sektoru. V dôsledku nesprávnej makrolokalizačnej politiky komunistického režimu,
direktívneho plánovania a rozmiestňovania bytovej výstavby v zhode s lokalizáciou
ekonomických aktivít došlo k mnohým negatívnym vplyvom na rozvoj urbánnej štruktúry
Slovenska.

V západných krajinách sa rozlišujú v podstate štyri fázy urbanizácie:
a) fáza koncentrácie (bodové mestá),
b) fáza aglomerácie,
c) fáza metropolizácie,
d) fáza megalopolizácie.
Slovensko v dôsledku hospodárskej zaostalosti do roku 1950, silnej emigrácie

obyvateľstva do Ameriky a centier Rakúsko-Uhorska, neprešlo fázou koncentrácie. Slovensko
až do polovice 20. storočia zostávalo zaostalou poľnohospodárskou krajinou s malými
mestami. Industrializácia Slovenska po roku 1950 podmienila hlavne rozvoj koncentračných a
aglomeračných procesov. Na Slovensku - okrem Bratislavy a Košíc - vznikli popri rýchlo
rastúcich bodových mestách urbánne agregáty - „malé aglomerácie“ - dosahujúce 40 až 80 tis.
obyvateľov. Aj keď dnes žije v mestách s vyše 5 tis. obyvateľmi 56,1 % a vo veľkomestách
(vyše 100 tis. obyv.) iba 12,8 % obyv. Slovenska, Slovensko zostáva z hľadiska
urbanizačných procesov značne pozadu, pretože jeho urbanizácia sa doteraz opierala hlavne o
industrializáciu a nie moderné aktivity III. a IV. sektoru. Tým, že Slovensko akoby preskočilo
fázu koncentrácie obyvateľstva a dostalo sa do fázy aglomerácie, nebola na Slovensku
rozrušená stará z feudalizmu pochádzajúca sídelná sieť vidieckych sídiel, ktorá naopak
rozvojom dochádzky za prácou a vynášaním finančných prostriedkov, mestských foriem
bývania a života profitovala z nového ekonomického modelu. Slovensko v sídelnom rozvoji

27

akoby zostalo na pol ceste. Jeho mestá, v dôsledku celého radu príčin, nedoformovali svoje
štruktúry na mestské štruktúry zrovnateľné západným krajinám a vidiecke osídlenie podľahlo
silnej obnove a rozvoju (prímestské sídla, sídla s rekreačnou funkciou, sídla v priemyselných
a poľnohospodárskych oblastiach) a zčasti deštrukcii (rozptýlené osídlenie, malé a odľahlé
sídla). Fenomém vlastníckeho odcudzenia, slabej disciplíny v dodržiavaní urbanistických a
územných zásad a noriem - spolu s chybnými rozhodnutiami - v silnej miere poznačili našu
sídelnú štruktúru, ktorej základným znakom je neukončenosť, deštrukcia starých jadier,
nejednotnosť stavebného štýlu, značná nekompabilita nových mestských či vidieckych
súborov so starými, stáročia vznikajúcimi súbormi.

2. V mnohom chybná makrolokalizačná ekonomická politika prejavujúca sa v

direktívnej lokácii hlavne priemyselnej výroby, na ktorú potom nadväzovali rozhodnutia o
veľkosti bytovej výstavby, ako aj vstupovanie do priestorového rozhodovania politických
subjektov s nesprávnymi lokálnymi záujmami, viedli do určitej miery k alogickému
rozloženiu obyvateľstva z hľadiska ekologických i ekonomických výhod. Svedčia o tom údaje
nasledovnej tabuľky:

Tab. 2 - Premeny v rozložení obyvateľstva Slovenska r. 1869 - 1980

Z ekologického i ekonomického hľadiska sú pre bývanie, lokalizáciu priemyslu i

vedenie komunikácii najvýhodnejšie naše nížiny. Tie zaberajú 28,4 % rozlohy Slovenska a v
roku 1869 tu žilo 40,0 %, v roku 1950 44,7 % a v roku 1980 41,8 % obyvateľstva Slovenska.

Kotliny, ktoré zaberajú 16,5 % rozlohy Slovenska, sa hlavne po roku 1950 stali

najľudnatejšími územiami Slovenska. V roku 1869 tu žilo 29,0 %, ale v roku 1980 už 36,0 %
a v roku 1991 asi dosiahli percenta blízkeho nížinám.

Najrozsiahlejšiu časť Slovenska zaberajú pohoria (55,1 %) a ich podiel na

obyvateľstve Slovenska logicky neustále poklesáva.

Až do obdobia industrializácie boli krajinné štruktúry Slovenska využité hlavne na

poľnohospodársku a lesnú výrobu, príroda nebola zásadne narušená. Krajina, i napriek
stálemu tlaku, vždy vedela obnoviť svoju homeostázu, rovnovážny rozvoj.

Zásadný prelom z hľadiska vývoja spoločnosti, ale i krajiny, a tým i celej jej

geografickej štruktúry, nastal po druhej svetovej vojne. V rokoch 1950 - 1989 celý
ekonomický rozvoj v dôsledku uplatňovania nedostatočne vedecky zdôvodnených
makroekonomických lokalizačných zásad, alebo náhodných lokácií, hlavne priemyslu, viedol
k nelogickému vývoju celej geografickej štruktúry Slovenska a k neobyčajnému
skomplikovaniu jeho životného prostredia. Priemysel a s ním späté aktivity boli nedomyslene
oveľa častejšie lokalizované v kotlinách a niekedy aj v pohoriach ako v ekologicky
výhodnejších nížinných priestoroch.

Z hľadiska ekonomického i sídelného nie je dostatočne využitý prírodný, ekonomický,

dopravný, ani sídelný potenciál nížin (Podunajskej, Východoslovenskej, Záhorskej) a nízko
položených teplých, otvorených a úrodných kotlín, najmä Ipeľskej, Lučenskej a Rimavskej,
ktoré predstavujú tretí najrozsiahlejší rovinný priestor Slovenska (nazývaný tiež
Juhoslovenskou nížinou). Hlavnou príčinou slabšieho využitia ekonomického a ekologického
potenciálu nížin a nízko položených kotlín je skutočnosť, že tvoria hlavné poľnohospodárske
bázy Slovenska. Tieto priestory majú oveľa väčší potenciál, najmä pre priemysel, bývanie,
dopravu, modernú energetiku, ale i rekreáciu (teplo, voda) a i. So slabším a jednostranným
využitím nížin a nízkopoložených kotlín (s orientáciou iba na poľnohospodárstvo) začala sa
postupne deštruovať i ich demografická štruktúra. Tak vznikol demograficky depresný pás
pozdĺž južného okraja Slovenska siahajúci od okresu Dunajská Streda po okres Trebišov a
spomalil sa i rozvoj mestských centier tohto územia. Bude nevyhnutné prehodnotiť
makroekonomickú lokalizačnú politiku štátu (resp. uvoľniť jej logické prirodzené toky, ako to

28

bolo do roku 1950) z hľadiska polyfunkčného využitia našich ekologicky najvhodnejších
priestorov. To umožní i obnovu populačného rastu a zvýšenie významu nížin a nízko
položených kotlín i z hľadiska sídelného.

V kotlinách, najmä stredne a vysoko položených (Považie, Pohronie, Spiš), ktoré sú

ekologicky veľmi labilné, existujú bariéry ich využitia. V mnohých kotlinách stredného
Slovenska sa blížime k hraniciam ich maximálneho zaťaženia a vznikajú tu možnosti vážnych
ekologických kríz. Okrem toho naše kotliny neznesú sídelné aglomerácie s vyše 100 tis.
obyvateľmi. Dnes sú ale v tých kotlinách a ich centrách lokalizované také aktivity, resp.
ekonomickým rozvojom získali mestá taký silný ekonomický potenciál, že majú predpoklady,
aby sa z nich vyvinuli strediská so 120 až 150 tis. obyvateľmi. Typickým príkladom je
Žilinská kotlina. Na druhej strane sú nedocenené kotliny intravulkanickej brázdy ležiace na
juhoslovenskej dopravnej osi (Bratislava - Nové Zámky - Šahy - Lučenec - Košice). V
kotlinách lokalizovaný priemysel zaberá zvyčajne najnižšie položené a pre
poľnohospodárstvo najvhodnejšie priestory (aluviálne nivy riek a nízke terasy). Neobyčajne
vážnym problémom v kotlinách je vedenie komunikačných trás, vysoká energetická
náročnosť bývania ale i práce človeka.

3. Vyššie uvedené deformácie v rozložení obyvateľstva Slovenska podľa skupín

regionálnych geomorfologických celkov, ktoré sú súčasne aj odlišnými ekologickými celkami
boli spôsobené chybnými rozhodnutiami makrolokalizačnej ekonomickej politiky, najmä
chybami v rozložení priemyslu. Svedčia o tom dáta z nasledovnej tabuľky:

Tab. 3 - Počet pracovníkov priemyslu podľa skupín regionálnych geomorfologických celkov
Slovenska v r. 1970 a 1980

Pred rokom 1950 hlavnými odvetviami priemyslu Slovenska bol potravinársky a

ľahký priemysel. Tieto sa viazali na svoje surovinové bázy, ktorými boli zväčša nížiny a
kotliny. Možno oprávnene predpokladať, že nížiny sa podieľali asi 1/2 na priemysle
Slovenska.

Zásadný obrat nastáva po r. 1950. Industrializácia kotlín naberá prudké tempo a podiel

nížin na priemysle poklesáva na 36,2 % v r. 1970 a 36,1 % v r. 1980. Naopak prudko rastie
podiel kotlín, najmä stredne a vysoko položených. Kotliny zaberajúce 16,5% rozlohy
Slovenska koncentrujú až 45,4 % priemyslu Slovenska. Obzvlášť deformačne pôsobí
koncentrácia priemyslu do stredne a vysoko položených, t.j. ekologicky veľmi labilných
kotlín. Sú to všetko kotliny podstatne viac energeticky náročné aj na bývanie, prácu ale i na
dopravu.

4. Vyššie uvedený proces rozloženia priemyslu, ale i ďalších aktivít sa svojimi

deformačnými vplyvmi odrazil hlavne na raste mestského obyvateľstva. Svedčia o tom údaje
nasledovnej tabuľky:

Tab. 4 - Proces urbanizácie podľa skupín region. geomorfologických celkov r. 1869 - 1988

Do r. 1950 rozvoj miest ako i celkový proces urbanizácie sa z hľadiska priestorového

viazal na ekonomicky aktívne oblasti, ktorými boli predovšetkým nížiny. Bol to do určitej
miery logický proces, vyvíjajúci sa síce v hospodársky zaostalej, prevažne agrárnej, ale
trhovej ekonomike.

Z tohto dôvodu nížiny ako celok tvorili hlavnú bázu urbanizácie Slovenska. V mestách

nížin sa koncentrovalo v r. 1869 52 % a v r. 1950 iba o málo menej (51,4 %) z celkového
počtu mestského obyvateľstva Slovenska.

V kotlinách sa nachádzali asi tri desatiny mestského obyvateľstva Slovenska, čo však

odpovedalo aj podielu obyvateľstva kotlín na celkovom obyvateľstve Slovenska.

29

V súvislosti s úpadkom baníctva a železiarstva v r. 1869 až 1950 začali mestá v

pohoriach stagnovať a preto poklesol podiel pohorí na mestskom obyvateľstve Slovenska zo
17,1 % na 10 %.

Zásadná zmena nastala v r. 1950 až 1988. V dôsledku už spomínaných chýb v

makroekonomickej politike štátu, poklesol podiel nížin na mestskom obyvateľstve Slovenskej
republiky v r. 1950 až 1988 z 51,4 % na 42,8 % a naopak prudko vzrástol podiel kotlín (z 38,6
% v r. 1950 na 44,0 %). Prenesenie rozvojového ekonomického a tým aj urbanizačného
ťažiska z nížin do kotlín považujeme za ekonomicky neobyčajne drahú chybu v regionálnom
rozvoji Slovenska. Bohužiaľ treba uviesť, že aj niektoré územno-plánovacie dokumenty o
urbanizácii a jej hlavných osiach prijaté minulým režimom, objektívne napomáhali
deformačnému vývoju. Z tohto aspektu vyniká obzvlášť nedocenenie južnej ekonomicko-
komunikačnej a tým aj urbanizačnej osi (Bratislava - Podunajská nížina - Juhoslovenská
nížina - Košice) a centier položených na tejto osi.

5. Nakoľko najväčšie mestá a hlavné komunikácie tvoria kostru regionálnej štruktúry

Slovenska, a pretože ich rozvoj bol v mnohom negatívne determinovaný vplyvmi minulého
režimu, samozrejme že aj regionálna štruktúra Slovenska je z časti deformovaná. Formovanie
sa regiónov a regionálnej štruktúry štátu ako celku je neobyčajne dlhodobý a zložitý proces, a
preto jedno obdobie deformácie môže túto štruktúru pozitívne alebo negatívne poznačiť, no
nemôže zastaviť objektívne sa rozvíjajúci proces formovania sa regionálnej štruktúry.
Regionálna štruktúra je odrazom vnútorného vývoja regiónotvorčích síl formujúcich
jednotlivé regióny, alebo tzv. primárneho (prírodného) regionálneho potenciálu nezávisleho
od človeka a potenciálu sekundárneho, technického, využívaného (vytváraného) človekom -
spoločnosťou (M. Lukniš, 1985). Z tohto dôvodu deformačný vplyv určitého obdobia je pri
dynamickej (historickej) analýze regiónov ľahko identifikovateľný, ale je mimoriadne
nákladný z hľadiska korekcií.

Regionálna štruktúra Slovenska bola nami identifikovaná na báze hlbokej analýzy

hierarchie centier už v r. 1986 (O Bašovský, J. Mládek, 1986). Naša identifikácia tzv.
mezoregiónov, t.j. regiónov vyšších ako sú dnešné okresy, je veľmi blízka identifikácii ako ju
vykonali ekonómovia resp. urbanisti (Projekt urbanizácie ....1982) s tou výnimkou, že podľa
nás Bratislava tvorí centrum I. rádu, Košice centrum II. rádu a Banská Bystrica až centrum III.
rádu rovnocenné Žiline, Prešovu, Trenčínu, Matrinu, Trnave a Nitre. Projekt urbanizácie
nesprávne považoval všetky tri krajské centrá za rovnocenné metropolitné centrá, čo sa
dodnes odráža v nekritických ambíciách a preceňovaním postavenia Banskej Bystrice v
prácach architektov. Za najvážnejší záver vyplývajúci zo zahĺbenia sa do priloženej mapy je
fakt, že mezoregióny kotlinovo-horskej časti Slovenska, s malým prírodným potenciálom
majú vyvinuté dve silné centrá III.a rádu (Žilinsko-martinský), alebo III.a a III.b rádu
(Banskobystricko-zvolenský, Trenčiansko-považskobystrický). Zatiaľ mezoregióny nížin,
ktoré majú veľký prírodný potenciál, možnosti rozvoja ekonomiky a dopravy, majú iba
slabšie vyvinuté jedno centrum III.b rádu (Lučenský, Novozámocký), alebo s jedným silným
centrom typu III.a rádu (Nitriansky, Trnavský), či dvoma slabými centrami typu III.b rádu
(Michalovsko-humenský).

Z uvedeného opätovne vyplýva, že dosiaľ bolo rozvojové ťažisko Slovenska položené

na kotlinovo-horskú časť Slovenska, ktorá mala nielen nadmerne koncentrovaný priemysel,
ale rozvíjali sa tu mestá, ktoré zanedlho prekročia ekologické bariéry únosnosti svojich kotlín.
Vznikol tu od okresu Považská Bystrica po Humenné demograficky prírastkový pás okresov,
kde je i na vidieku relatívne značný prírastok obyvateľstva. Naopak regióny nížin pozdĺž
južného Slovenska tvorené v páse od okresu Nové Zámky po Trebišov tvoria demograficky
regresný a stagnačný pás, hoci toto územie má veľký sídelný potenciál. Demografickú slabosť
tu komplikuje navyše zložitá etnosociálna štruktúra obyvateľstva (rómsky problém) (O.
Bašovský et al., 1985).

30

Práve súčasné obdobie reštrukturalizácie ekonomiky vytvára podmienky aj pre revíziu

a odstránenie deformácií v regionálnej štruktúre Slovenska. Hlavnou priestorovou
deformáciou regionálnej štruktúry Slovenska je ekonomické, dopravné a sídelné nevyužitie jej
južného ekonomicko-dopravného koridoru a tým i oživenia nielen jeho ekonomického, ale i
demografického rastu a zintegrovania sa s metropolnými územiami Slovenska.

III. Urbánny a regionálny systém Slovenska: medzinárodné a vnútorné súvislosti

Súčasné spoločensko-ekonomické premeny u nás budú mať zásadný význam pre ďalší

vývoj našej sídelnej a regionálnej štruktúry. Na túto štruktúru budú vplývať faktory ako
medzinárodnej, tak i vnútroštátnej povahy, ktoré obe spája prechod na trhovú ekonomiku.
Trhové hospodárstvo silne poznačí a transformuje všetky doterajšie ekonomické a priestorové
procesy ako aj naše predstavy o ich pôsobení či možnosti regulovania.

Hlavné transformačné podmienky vývoja urbánnej a regionálnej štruktúry Slovenska z

hľadiska medzinárodného podľa nášho názoru spočívajú v nasledovnom:

1. Slovenská republika, ako samostatný štátny subjekt, zakrátko vstúpi do väčšieho

regionálneho celku ako bola ČSFR či RVHP, t.j. do Európy. V Európe sa už dlhé desaťročia
formovali nielen ekonomické subjekty a zoskupenia ďaleko vyššej úrovne ako je Slovensko,
ale sformovali, resp. formujú sa veľké a silné priestorové ekonomické útvary, zóny a pod.
Jednou z najbližších k nám zón je tzv. ekonomický priestorový útvar formy banánu, tiahnuci
sa od stredného a južného Anglicka, cez krajiny Beneluxu, centrálneho a severného
Francúzka, bývalé západné Nemecko, Švajčiarsko až po severné Taliansko (Lombardiu). P.
Dostál a M. Hampl (1992) vo svojej práci predpokladajú sformovanie sa druhej ekonomickej
osi, resp. druhostupňového „banánu“, ktorý sa tiahne z južného Švédska, cez Dánsko na
Berlín, Sasko, Durínsko, Česko, Viedeň a jej okolie, západné Slovensko s Bratislavou a
Budapešť. Ide o najdynamickejšie územie z hľadiska ekonomického rozvoja. Naše napojenie
na toto územie môže byť sprostredkované cez Rakúsko, s ktorým rozvíjame dobré vzťahy (os
Norimberg - Mníchov - Viedeň - Bratislava), ale i cez formujúcu sa tzv. Hexagonálu, ktorá
však v dôsledku juhoslovanskej krízy zostala stagnovať a z ktorej sa vyčlenila relatívne
aktívna Vyšegrádska štvorka. Doterajším smerom našich ekonomických kontaktov, obzvlášť
kontaktov Slovenska, boli štáty bývalého ZSSR. Ťažký úder našej ekonomike, ktorá mala
zväčša tzv. „filiálny“ charakter z hľadiska celej ČSFR (pobočky českých závodov, resp.
postupné prenechávanie vývozu do SNŠ na Slovensko), spôsobuje najmä nesolventnosť
odberateľov v SNŠ. Pretože inovačné vplyvy prichádzajú zo západu, z ekonomického banánu
a oblasti Česka, treba sa za každú cenu napojiť na Česko a západnú Európu, nenechávajúc
pritom zabudnuté ani naše vzťahy a veľké skúsenosti i možnosti v spolupráci so SNŠ. Podľa
nášho názoru nie sú vždy využité možnosti na hlbšiu spoluprácu s Poľskom. Oživili sa síce
niektoré komunikačné spojenia, nevyužívajú sa mnohé možnosti z hľadiska výmeny.
Rovnako je to i s blízko ležiacim Rumunskom. Dúfame, že sa vytvoria aj predpoklady
dobrých vzťahov s nástupníckymi štátmi Juhoslávie a Maďarskom. Okrem osi Mníchov -
Viedeň - Bratislava, snáď rovnakú hodnotu má aj spojenie Bratislava - Viedeň - Miláno. Je
interesantné, že krajiny od severného Talianska a Juhoslávie po Čechy, Slovensko a zčasti i
Poľsko, tvorili v minulosti na tie časy blízky celok spätý ekonomickými, kultúrnymi a
politickými väzbami. Nedalo by sa ich oživiť ? Z uvedeného vyplýva, že Slovensko
prekročilo svoj rámec a musí vo svojom ekonomickom i politickom vývoji počítať, že je
súčasťou väčšieho dosť meniaceho sa celku, ktorý bude bezosporu ovplyvňovať jeho sídelnú
a regionálnu štruktúru.

2. Už z doterajších premien v strednej Európe sa ukazuje, že z hľadiska kontaktov so

západnou Európou najexponovanejším územím sa stáva stará metropolitná oblasť západného
Slovenska a osobitne Bratislavy. Tu sa v oblasti Viedeň - Bratislava a Györ môže sformovať
významný nadnárodný ekonomický útvar zabezpečujúci výmenu kapitálu, tovarov, ľudí,

31

inovácií a informácií nielen medzi nami a Rakúskom, ale i medzi Západnou a Východnou
Európou. Oblasť Bratislavy a Viedne považuje sa za ekonomicky najvýhodnejší región z
hľadiska lokácií nových výrob na tomto styku. Bratislava a Slovensko ako celok môžu byť
významným sprostredkovateľom kontaktov medzi týmito celkami. Bratislava tak môže
nadviazať nielen na veľtržné tradície, ale i ako miesto prenikania západného kapitálu do
východných krajín. Významnou skutočnosťou sa môže stať podstatné zvýšenie dopravného
významu Bratislavy a jej okolia z hľadiska leteckej, železničnej i riečnej dopravy. Z tohto
dôvodu možno očakávať tretiu rozvojovú dekádu Bratislavy v tomto storočí (1990 - 2000).
Bratislava má všetky predpoklady stať sa vo väzbe na Viedeň pólom rastu medzinárodného
významu. Preto Bratislave a jej spojeniu s ostatným Slovenskom treba z hľadiska našej
spoločnosti venovať zvýšenú pozornosť.

3. Kardinálny význam pre vstup Slovenska do Európy a širších medzinárodných

väzieb má zásadné vylepšenie jeho komunikačnej infraštruktúry. Bez komunikačnej
infraštruktúry niet ekonomického rozvoja. Z tohto aspektu sa ukazuje ako nevyhnutné
prehodnotiť všetky druhy dopravy a spojov z hľadiska súčasných a budúcich potrieb a ich
väzieb na medzinárodné siete a potreby hlavne podnikateľskej sféry. Týka sa to hlavne
leteckej dopravy, dialničnej siete, rýchlych železníc, telekomunikačnej siete atď. Vzhľadom
nato, že doterajšia komunikačná a spojovacia sieť bola budovaná z aspektu bývalej ČSFR a
spojenia na východ a silne sa v nej prejavili neodôvodnené lokálne preferencie, zrejme sa
ukáže potreba hlbšej prestavby ako sa domievame.

4. Zásadne treba prehodnotiť niektoré potenciály krajiny, a to v ich väzbe na sídelný a

ekonomický potenciál, avšak s prihliadnutím na medzinárodné súvislosti. Takým je rekreačný
potenciál krajiny. Napriek všetkým problémom v oblasti životného prostredia, ktoré
Slovensko má, napriek istému narušeniu prírody Slovenska, naša krajina predstavuje
mimoriadne zaujímavú, hodnotnú a príťažlivú, ako z hľadiska prírody, tak i spoločensko-
kultúrneho, oblasť cestovného ruchu celoeurópskeho významu, obzvlášť z hľadiska
perspektívneho. Nevybudovanosť dopravnej siete, zlá materiálno-technická báza cestovného
ruchu a obzvlášť jeho slabá propagácia spôsobujú slabé využitie tohto bohatstva. Seriózne
odhady a predbežné prepočty ukazujú, že prínos z cestovného ruchu napríklad stredného
Slovenska ďaleko predčí jeho zisky z priemyselnej výroby. Ak sa urýchlene dostaneme
vybavenosťou a službami na európsky štandard, tak cestovný ruch by mohol byť doslova
„trójskym koňom“ prieniku slovenskej ekonomiky do Európy a urýchlenia vstupu
zahraničného kapitálu k nám.

Hlavné transformačné vnútorné faktory vplývajúce na sídelnú a regionálnu štruktúru

spočívajú v nasledovnom:

1. V súvislosti s osamostatnením Slovenska vystupuje do popredia mimoriadne vážne

otázka integrity Slovenska. Jej hlavným komponentom je existujúca regionálna štruktúra
Slovenska a dopravné ťahy medzi hlavnými centrami Slovenska. Z hľadiska hierarchie centier
na Slovensku vystupuje ako centrum I. rádu Bratislava. Centrom II. rádu sú Košice. Zásadne
nesprávnym sa ukázalo v Projekte urbanizácie Slovenska (Projekt urbanizácie ...,17)
zaradenie Bratislavy, Košíc a dokonca i Banskej Bystrice medzi rovnocenné tzv. metropolitné
centrá Slovenska, hoci Banská Bystrica tvorí centrum III. rádu rovnocenné Žiline, Trnave,
Nitre, Prešovu, Trenčínu a i. Podľa nášho názoru Banská Bystrica je centrom III. rádu a nie je
zrovnateľná s Bratislavou a Košicami. Vzľadom na tvárnosť Slovenska, najmä jeho pretiahly
tvar v západovýchodnom smere a excentrickú polohu Bratislavy voči ostatnému územiu
Slovenska (mimoriadne výhodnú z hľadiska medzinárodného), dva sklony Slovenska
spadajúce ku Bratislave a Košiciam, javí sa logické, že Košice musia plniť popri funkcii
centra východného Slovenska aj istú časť funkcií hlavného mesta. To je jedna stránka veci.
Druhou je skutočnosť, že v rámci Uhorska, bývalej ČSR a povojnovej ČSSR neboli využité
možnosti na užšie a rýchle spojenie medzi Košicami a Bratislavou. Takýmto spôsobom sa

32

vyvinuli z hľadiska integrity Slovenska dve jej slabé miesta, a to východné Slovensko a
Juhoslovenská kotlina. Hlavný dopravný ťah Slovenska, košicko-bohumínska trať a jej
rekonštrukcia (zdvojkoľajnenie, elektrifikácia) nebol robený z hľadiska integrity Slovenska,
ale bola to trať slúžiaca importno-exportným potrebám Českej republiky a severného
Slovenska. Pretože dopravný systém má mimoriadne veľký vplyv na rozvoj miest, niet sa čo
čudovať prudkému rastu miest položených na vážsko-hornádskom ťahu. Je interesantné, že
najekonomickejší a najkratší ťah medzi Košicami a Bratislavou v smere Košice - Lučenec -
Šahy - Nové Zámky - Bratislava nebol využitý ani za bývalej ČSR ani po druhej svetovej
vojne. Každému dopravnému laikovi musí byť jasné, že košicko - bohumínska trať bola
budovaná za Uhorska v záujme c.k. monarchie a modernizovaná po vojne v záujme Českých
zemí a nie integrity Slovenska. Dokonca sa začala rekonštruovať a budovať i autostrádna sieť
smerom na Banskú Bystricu a nie najkratším smerom na Košice (s možnosťou odbočky cca
50 km na Banskú Bystricu), ktorá by zintegrovala tieto dve metropolitné centrá Slovenska.
Tento južný komunikačný ťah mohol by dnes mať obrovský stimulačný význam pre Košice
(VSŽ) a rad závodov južného Slovenska a Pohronia, ale hlavne mohol podstatne prispieť k
zintegrovaniu východného a južného Slovenska k Slovensku západnému a Bratislave.
Aktuálnosť tohto problému je vysoká i vzhľadom na možnosti, aby sa táto trasa stala hlavnou
komunikačnou osou medzi formujúcou sa zónou Viedne - Bratislavy - Györu, resp. západnou
Európou a oblasťou SNŠ.

2. Hlavnou vnútornou podmienkou zmien v sídelnej a regionálnej štruktúre Slovenska

sú premeny v oblasti ekonomickej transformácie späté s novými ekonomickými trendmi na
Západe. Slovenský priemysel či už založený na vlastných alebo dovážaných surovinách,
pracovnej sile či tradíciách a pod., v dôsledku technologickej zaostalosti iba ťažko znesie
konkurenciu. Okrem toho tento priemysel v silnej miere tvorili filiálky českých podnikov bez
obchodného, výskomno-technologického a i. menagementu. Slovenské podniky zväčša
vyrábali suroviny, polotovary, či časti pre finálnu výrobu v Čechách. Z hľadiska jeho rozvoja
je nevyhnutné si uvedomiť:
 že novo zakladané podniky zahraničnými spoločnosťami ako filiálky a dcérske podniky v

podstate testujú prostredie, v ktorom by spoločnosť chcela rozvíjať aktivitu,

 ďalej si treba uvedomiť, že nie ceny, ale kvalita a termíny dodávok rozhodujú o ich

uplatnení na zahraničných trhoch.

Z tohto dôvodu treba očakávať, že naše mestá, ktorých vedúcou funkciou bola

priemyselná funkcia, buď sa transformujú, alebo, že priemyselná funkcia zostane zachovaná,
dôjde k zníženiu jej významu, pretože v trhovej ekonomike budú tieto závody oprostené o
veľký byrokratický aparát, resp. činnosti, ktoré v západných krajinách vykonávajú iné firmy
(export - import, opravárenske služby atď). Všeobecne možno očakávať zníženie významu
priemyslu a zvýšenie významu terciárnych funkcií v našich mestách.
3. Rozhodujúce postavenie vo funkčnej štruktúre našich miest nadobudne III. (obchod,
služby) a IV. sektor (veda, výskum, univerzity). Táto skutočnosť bola v minulosti silne
podcenená a vyplýva z bariér medzi vedou, univerzitami a praxou, resp. nahradzovania vedy a
univerzít „objektívnymi“ rezortnými či podnikovými výskumnými štruktúrami, resp.
negovania rezortného výskumu, či výskumu univerzít byrokratickými štruktúrami štátneho
aparátu.

Treba uviesť, že na slovenský priemysel obzvlášť ťažko doľahnú dôsledky tzv.

„filiálneho systému“, kedy závody bez technického výskumu (a teda i možností zavádzania
nových technológií), bez obchodného menagementu a marketingových skúseností
„materských závodov“, stanú sa hračkou síl v tvrdom trhovom prostredí.

Obzvlášť významné postavenie v štruktúre miest, menovite miest centier regiónov, má

výskum, veda a univerzity, vyššie služby z oblasti finančníctva, poisťovníctva, obchodu,
podnikateľských inštitúcií, ale i kultúry, zdravotníctva a pod. Skúsenosti USA, Japonska, ale i

33

iných vyspelých krajín ukazujú, že práve mestá s týmito aktivitami, t.j. mestá, kde sa rodia
nové invencie a myšlienky, kde sa vytvárajú prvé vzory zdokonalených výrobkov, sú
najprogresívnejšími mestami v sídelnom systéme. Im sú podriadené mestá, ktoré zabezpečujú
masovú výrobu daných tovarov, resp. tretia skupina miest so štandardizovanou
(nemetropolitná industrializácia). Strediská vedy a vedeckého progresu, resp. pri nich ležiace
centrá sú hlavnými gestormi spoločensko-ekonomického progresu, ale i hlavnými centrami
urbanizácie. Takýchto centier nemôže byť 16 - 18, ale iba 6 - 7. Najlepšie predpoklady majú
sa nimi stať popri Bratislave a Košiciach ešte Nitra, Žilina, Ban.Bystrica, Prešov, príp.
Lučenec.

4. Štvrtým vnútorným faktorom vyplývajúcim na rozvoj urbánneho a sídelného

systému bude vývin a cena dopravy. Doteraz u nás dopravné tarify ako v osobnej, tak i v
nákladnej doprave boli mimoriadne silno intervenované štátom. Trhové hospodárstvo má síce
výnimky, ale podstatná časť dopravných nákladov musí byť krytá reálnou cenou. K
zreálneniu nákladov a cien cestovného mestskej i nemestskej osobnej, ale i nákladnej dopravy
dochádza v súčasnosti. Na Slovensku existuje neobyčajne intenzívna dochádzka za prácou.
Denná dochádzka za prácou na Slovensku je okolo 928 tis. osôb a niekoľko 100 tis. žiakov a
učňov. Naše urbánne systémy sa nám v podstate javia v dvoch podobách. Ako mestá s trvale
bývajúcim obyvateľstvom (noc), resp. ako tzv. „denné urbánne systémy“, t.j. aj s
dochádzajúcimi (A. Bezák, 1990). Počet denne dochádzajúcich je úmerný veľkosti miest. Do
Bratislavy dochádza okolo 100 tis. obyvateľov, do Košíc asi polovica, do ostatných miest
menej. Čo urobí s našimi mestami zvýšenie cestovného? Tak ako v iných krajinách aj u nás
dôjde zrejme k zmenšeniu dochádzkových zón, resp. k dočasnému rastu obyvateľstva v
dôsledku jeho presídlenia a vôbec k celkovej ekonomizácii mobility obyvateľstva.

5. Ďalším a snáď najdôležitejším faktorom, ktorý bude ovplyvňovať vývin

slovenských miest, bude v súvisloti so zavedením trhového mechanizmu výška nájomného.
Trhový mechanizmus riadiaci sa vzťahom ponuka - dopyt bude hrať najvýznamnejšiu úlohu u
veľkých miest, menovite Bratislavy a Košíc. Vzhľadom nato, že tieto mestá budú zohrávať i
naďalej vedúcu úlohu v ekonomickom živote i sídelnom a regionálnom systéme Slovenska,
stanú sa mestami najdrahšieho bývania. V týchto mestách možno očakávať koncentráciu
najaktívnejšieho, podnikavého a dravého obyvateľstva, ktoré bude mať prostriedky na drahé
nájomné a bude tak nepriamo vytláčať obyvateľstvo sociálne (hlavne však ekonomicky)
slabé, t.j. dôchodcov a i. Títo sa budú usídľovať zrejme v prímestských sídlach, alebo sídlach
kde majú rodičovské domy, či iné možnosti ubytovania. Pri sledovaní urbánneho vývoja bude
nevyhnutné túto otázku sledovať a výskumne ju pripraviť.

IV. Prognóza vývoja urbánnej a regionálnej štruktúry Slovenska
Ako sa uvedené faktory zmien medzinárodných a vnútorných podmienok a

transformácie ekonomiky odrazia na našom sídelnom, urbánnom a regionálnom systéme?

Na základe hlbokého poznania doterajšieho vývoja nášho urbánneho a regionálneho

systému ako i štúdia vývoja sídelných a regionálnych systémov v západoeurópskych krajinách
možno predpokladať nasledovný vývoj u nás:

1. Náš sídelný a regionálny systém vzhľadom na hlboké zmeny vonkajšieho prostredia

(medzinárodné súvislosti) a zásadné zmeny vnútorného prostredia (vznik samostatného štátu,
prechod na trhovú ekonomiku, zmenu hodnôt, regulačných opatrení a i.) nevyhne sa určitému
nárazu, či stresu, z dôsledkov tejto hlbokej transformácie spoločnosti, v podstate nemajúcej
obdoby v doterajších dejinách. Tento náraz, či stres sa odrazí v stagnácii rastu obyvateľstva
časti miest, v hlbšej diferenciácii miest z hľadiska významu, ale i rastu obyvateľstva, v
zmenách v doterajšom smerovaní a intenzite mobility obyvateľstva, na zvýšení sociálneho
napätia v najviac tangovaných mestách z hľadiska rastu či úpadku, v prestavbe mestských

34

štruktúr - hlavne CBD (Central Bussines District), v oživení procesov premiestňovania sa
obyvateľstva v mestách a vzniku sociálnej segregácie a pod.

2. V urbánnom systéme Slovenska vzrastie mimoriadne význam jej vedúceho centra

Bratislavy. Bratislava má mimoriadne priaznivú polohu z hľadiska medzinárodného. Leží v
kontaktnej zóne troch štátov a etník (Slovensko, Rakúsko, Maďarsko) a blízko je položená
voči Česku, Nemecku a Slovinsku. Bratislava ako hlavné mesto získa všetky výhody, ktoré sú
späté s hlavnými mestami samostatných štátov (ambasády, vládne orgány a iné centrálne
inštitúcie). Jej možnosť kooperovať s Viedňou vytvára predpoklady pre vznik významného
ekonomického pólu na kontaktnej zóne Západu a Východu. Napriek súčasným problémom
podstatne vzrastie jej význam ako dopravného centra riečnej, leteckej (vďaka blízkosti
Viedne), železničnej i cestnej dopravy. Bratislava sa môže stať východiskom, miestom, cez
ktoré preniká zahraničný kapitál, ale i kultúra a obchod na Slovensko. Môže sa stať mestom
pre spojenie Západu s Východom (SNŠ). Z tohto dôvodu Bratislava má v súčasnosti hlavnú
úlohu vylepšiť dopravné spojenie so zahraničím, ale i vnútrozemím, ako aj vylepšiť vnútornú
infraštruktúru tak, aby bola schopná zhostiť sa funkcie sídla centrálnych vládnych inštitúcií,
zastupiteľských orgánov, ale i republikových a nadnárodných inštitúcií.

3. Košice zostanú po Bratislave druhým vedúcim centrom urbánnej štruktúry

Slovenska. Vzhľadom na excentrickú polohu hlavného mesta Bratislavy, Košice by mali
popri funkcii metropolitného mesta východného Slovenska súčasne zčasti plniť i niektoré
funkcie hlavného mesta (dislokácia niektorých vládnych inštitúcií, či ich expozitúr). Čo je
však zásadne nevyhnutné, začať z oboch strán (Bratislavy i Košíc) vylepšovať dopravné
spojenie medzi týmito metropolami, a to južným dopravným koridorom Bratislava - Šahy -
Lučenec - Košice. Urýchlene treba začať, a to aj v rámci tzv. verejných prác, s úpravou
cestného spojenia (tri prúdy) a obnovy priameho rýchlikového železničného spojenia na trase
Bratislava - Lučenec - Košice. Nevyhnutne treba Košiciam - aj vzhľadom na ich výrobný
profil, skúsenosti technickej a ekonomickej inteligencie - zveriť funkciu hlavného
sprostredkovateľa stykov Západu (Viedeň - Bratislava) so SNŠ. Uvážiť projekt rýchlej alebo
širokorozchodnej železnice Košice - Lučenec - Gabčíkovo (Bratislava) a podporiť všetky
aktivizačné projekty hlavne VSŽ pozdĺž južného ťahu, ktorý má mimoriadny význam pre
vývoz konkurencie schopnej produkcie Košíc a východného Slovenska na západné trhy.

4. Rozvoj ostatných regionálnych centier bude závisieť hlavne od aktivity

regionálnych inštitúcií a podnikateľov schopných využiť regionálne zdroje a potenciál pre
rozvoj celého regiónu a ich centier a ďalej od ich aktivity v oblasti vylepšovania spojenia na
vedúce centrá Slovenska - Bratislavu a Košice - a tým i spojenie so zahraničím. V tejto
súvislosti možno regionálne centrá rozdeliť na dve skupiny:

a) prvú skupinu tvoria regionálne centrá, ktoré ležia v kotlinách stredného Slovenska,

a ktoré z hľadiska ekologického neposkytujú rozvojové podmienky pre vznik miest s vyše
100 tis. obyvateľmi (Žilina, Považská Bystrica, Martin, ale i Poprad, Liptovský Mikuláš), a
ktorých rozvoj treba regulovať.

b) druhú skupinu tvoria regionálne centrá v nížinách s možnosťou ďalšieho rozvoja

najmä z hľadiska ekologického, ekonomického, ale i z hľadiska rozvoja vyváženej regionálnej
štruktúry Slovenska a posilnenia jeho integrity (Lučenec, Michalovce, Nové Zámky).

Kým prvá skupina miest má predpoklady oprieť svoju ekonomickú bázu o rozvoj

cestovného ruchu, mala by však opatrne rozširovať svoju sídelnú bázu. Druhá skupina miest
má predpoklady pre rozvoj priemyselných aktivít a značného rozširovania sídelnej bázy.

5. Ostatné centrá sídelného systému Slovenska sa budú vyvíjať v závislosti od rozvoja

svojich mestotvorných funkcií. Pretože väčšina ich opierala svoj doterajší rozvoj o
priemyselnú funkciu, ktorá z hľadiska logiky lokalizácie priemyslu je niekedy až nezmyselná
(elektronika v zaostalých územiach, ďaleko od výskumnej bázy, hutníctvo v územiach
hodnotných z hľadiska rekreácie atď.), zrejme tu dôjde, diferencovane od mesta k mestu, k

35

transformácii ich funkcií (hlavne rozvoj terciéru), prípadne niekedy i k udržaniu priemyselnej
funkcie, ak jej výroba bude mať konkurenčné parametre z hľadiska svetového trhu, resp. ako
sa výroba môže stať doplnkom priemyselných komplexov štátu či v zahraničí. U nás,
podobne ako všade v zahraničí budú najrýchlejšie rásť najväčšie mestá a to na úkor miest
najmenších či miest s degenerovanými funkciami.

6. Už vyššie sme uvideli, že naše mestá sa počas bývalého režimu dostali do fázy

zásadnej prestavby, t.j. dostali sa do fázy prekročenia prahových veľkostí. Nedostatok
finančných prostriedkov neumožnil dokončiť ich prestavbu. Staré, štýlové, výrazné a
hodnotné centrá sa devastovali, alebo boli deštruované, nové sídliská zostali zase neukončené
a naviac neboli architektonicky logicky napojené na staré štruktúry. Z tohto dôvodu ako aj z
prudkého rozvoja terciárneho sektoru, najmä obchodu, finančníctva a i., ktorý nahradil starú
distribučnú sieť, najsilnejšej prestavbe v súčasnosti podliehajú centrálne časti miest, vznikajú
skutočne CBD (Central Bussines District). Táto prestavba sa zväčša vymkla z rúk príslušných
odborných orgánov, je živelná, možno však očakávať po začiatočnom náraze na jej stlmenie a
postupnú reguláciu. Obnova centrálnych mestských častí tvorí aj jeden z hlavných problémov
západných miest a niet sa preto čo diviť niekedy ich živelnej transformácii. Treba však
problémom venovať zvýšenú pozornosť najmä z hľadiska zachovania, či obnovy pôvodnej
hodnotnej architektúry stredu miest, resp. dimenzovania jednotlivých druhov prevádzok
vzhľadom na potreby mesta.

7. Vidiecke osídlenie za bývalého režimu dostalo dve obrovské rany. Prvá súvisela so

zákazom výstavby v nestrediskových obciach, ktorým bola podlomená demografická
rovnováha obyvateľstva obcí a tieto obce sa dostali najskôr do demografickej a potom i
stavebnej deštrukcie, pretože prestarlí obyvatelia nemali síl ani prostriedkov na obnovu
domov a mládež nemôžuc stavať sa presťahovala do miest. V mnohých vidieckych sídlach,
ktoré obyčajne boli blízko položené voči mestám, resp. ktoré mali krajinno-estetickú hodnotu,
boli domy, pôvodne poľnohospodárske usadlosti a posledne i rodinné domy zmenené na
rekreačné „chalupy“. Druhá súvisela s nedostatočnou záväznosťou a nedisciplinovanosťou
obyvateľstva pri výstavbe nových domov (nerešpektovanie stavebných čiar, štýlu a typu
domov a i.). To malo za následok, že časť našich vidieckych sídiel je dobrých po každej
stránke, značná časť je z hľadiska stavebného štýlu veľmi divoká, a časť je rozrušených.
Vidíme dva smery v oživení a úprave vidieckeho osídlenia. Prvý spočíva v oživení
ekonomickej bázy vidieckych sídiel (poľnohospodárske podniky podľa obcí, rozvoj iných
aktivít a pod.), druhý v ich postupnom architektonickom stavebnom zjednotení. Dnes ťažko
predvídať vôbec ďalší vývoj vidieckeho osídlenia. Určité javy naznačujú na možnosti jeho
oživenia, iné faktory zasa naznačujú, že bude veľmi obtiažné zabrániť jeho deštrukcii, resp.
postupnému zanikaniu. Nové možné trendy v ekonomike na vidieku, ťažkosti v rozvoji
ekonomickej bázy miest a i. skutočnosti môžu prispieť k zachovaniu tohto fenoménu.

8. Aký odraz budú mať novodobé procesy na regionálnu štruktúru Slovenska?
a) V regionálnej štruktúre Slovenska zrejme ešte významnejšie postavenie ako má

dnes bude mať hlavné mesto Bratislava. Zrejme v dôsledku svojho rozvoja zmení sa nielen
vnútorná štruktúra mesta, ale Bratislava ovplyvní aj rozvoj svojho metropolného zázemia.

b) V doterajšom vzťahu k Bratislave (čo do veľkosti a významu) zaostanú Košice, aj

keď ich rozvoj sa v budúcom desaťročí zrýchli. V budúcnosti, za predpokladu stabilizácie a
obnovy ekonomického rastu v SNŠ, mohli by Košice túto stratu dohnať a stať sa jedným z
najvýznamnejších centier profitujúcich z výmeny so SNŠ.

c) Terajší regionálny systém Slovenska sa v podstate zachová v dnešnej podobe. Isteže

môže dôjsť k zníženiu či zvýšeniu významu niektorých regionálnych centier a regiónov v
závislosti od rozvoja hlavne ich aktivít III. a IV. sektoru, vylepšenia či zhoršenia dopravného
napojenia a najmä v závislosti od aktivizácie ich vnútroregionálnych síl. V súčasnosti je jasne
preukazateľné formovanie sa regiónov vyššieho stupňa ako sú mezoregióny (regióny

36

Bratislavy, Nitry, Žiliny, Banskej Bystrice, Košíc a Prešova). Regionálne povedomie,
regionálna aktivita a i. v podstate neekonomické kategórie hrajú v rozvoji regiónov veľmi
dôležitú úlohu, pretože stoja v pozadí ako multiplikátori regionálneho rozvoja a rastú. Práve
tieto sily budú mať hlboký vplyv na rozvoj centier regiónov a dosah ich vplyvu.

d) Regionálna štruktúra každej krajiny sa vyznačuje silnou inerciou, t.j. zotrvačnosťou

a ťažkou meniteľnosťou. Podľa našich poznatkov náš dnešný regionálny systém napriek
problémom, ktoré má a deviácie, ktoré sa v ňom odrazili hlavne za posledných 40 rokov, v
podstate predstavuje najideálnejšiu schému, pretože odpovedá trvalým prírodno-ekologickým
danostiam našej krajiny, ktorú by mal človek napĺňať a čo najviac rešpektovať.
Geografická poloha Bratislavy v nových hospodársko-politických
podmienkach.
Korec, P., Galasová, S. (1994), Geografický časopis, 46, 75-86.

1 ÚVOD

Hodnotenie geografickej polohy sídla patrí medzi základné oblasti výskumu urbánnej

geografie. Polohe priznávajú dôležitú úlohu pri vzniku a rozvoji sídla všetci autori, ktorí sa
zaoberajú touto problematikou. Význam analýzy polohy sídla sa zvyšuje v období
radikálnych politicko-spoločenských alebo ekonomických zmien prebiehajúcich v štáte,
prípadne v širšom priestore štátu. Uvedené procesy menia geografickú polohu jednotlivých
sídiel s konečným priemetom do zmeny ich rozvojového potenciálu. Je preto pochopiteľné, že
v čase takýchto politicko-spoločenských a ekonomických transformácií (resp. krátko po nich)
sa záujem o hodnotenie geografickej polohy sídla zvyšuje. Zmeny, ktoré prebehli v krajinách
strednej a východnej Európy koncom 80. a začiatkom 90. rokov (a možno povedať, že stále
prebiehajú) sú impulzom, ktorý vyvolal súčasný zvýšený záujem o problematiku geografickej
polohy sídla u nás. Posledným takýmto impulzom bol pre sídla Slovenska, a pre jeho hlavné
mesto Bratislavu zvlášť, vznik samostatnej Slovenskej republiky 1. 1. 1993.

Nepovažujeme za potrebné komentovať konštatovanie, že vplyv už spomenutých

transformácií na rozvojový potenciál jednotlivých miest v súvislosti so zmenou ich
geografickej polohy nie je rovnaký. Niektorým mestám prináša zmenená geografická poloha
rad impulzov pre rozvoj, niektoré ich strácajú, a pri viacerých môžeme konštatovať, že sa ich
rozvojový potenciál nemení. Bratislava je mestom, pri ktorom sú všetci odborníci jednotní:
"Geografická poloha Bratislavy sa za posledných desať rokov výrazne zmenila, Bratislava
touto zmenou získala významný rozvojový potenciál".

V predkladanom príspevku chceme podať základnú charakteristiku

geografickej polohy Bratislavy. Osobitne si všímame zmeny geografickej
polohy v krajinách strednej a východnej Európy a ich vzťah k rozvojovému
potenciálu Bratislavy. Na príklade sídliska Petržalka sa pokúsime vzťah
"zmena geografickej polohy – rozvojový potenciál sídla" hodnotiť podrobnejšie.

2 HODNOTENIE POLOHY SÍDLA V NAŠEJ GEOGRAFICKEJ LITERATÚRE

Metodike hodnotenia geografickej polohy sídla sú venované viaceré práce

našich urbánnych geografov (Hromádka 1943; Verešík 1974; Bašovský 1989
a iní). Vychádzajúc z práce Verešíka (1974) uvedieme základné, všeobecne
prijímané poznatky, z ktorých vychádza predložená analýza geografickej
polohy Bratislavy.

37

Geografická poloha mesta je vzťah daného mesta ku geografickým javom

priestoru, v ktorom mesto leží. Z hľadiska kvality javov, ku ktorým mesto
priraďujeme, rozoznávame:

a) matematickogeografickú polohu,
b) fyzickogeografickú polohu,
c) sociálno-ekonomickogeografickú

polohu

(hospodárskogeografickú, humánno-geografickú).

Môžeme povedať, že geografická poloha sídla sa skladá z týchto troch zložiek.

Polohový potenciál sídla môžeme považovať za výsledok zhodnotenia uvedených troch
základných druhov geografickej polohy.

Matematickogeografická poloha sídla je nemenná, fyzickogeografická

poloha je vzhľadom na neobyčajne pomalý vývoj a zmeny
fyzickogeografických javov, ktoré ju charakterizujú, relatívne stála. Sociálno-
ekonomickogeografická poloha je tou zložkou, ktorá sa v dôsledku pomerne
rýchlych politických, spoločenských a ekonomických zmien v čase mení
a spôsobuje, že geografickú polohu sídla hodnotíme ako jav dynamický.

Podľa veľkosti priestoru, ktorého javy uvažujeme v súvislosti

s hodnotením geografickej polohy sídla, je vhodné rozlišovať mikropolohu,
mezopolohu a makropolohu sídla.

Prác, ktoré sa venujú špeciálne problému geografickej polohy sídla, je

málo. Na druhej strane, takmer každá práca venovaná geografii sídla
explicitne poukazuje na význam polohy pri jeho vzniku a rozvoji, prípadne na
jej vplyv na priestorovú štruktúru mesta (Radváni 1983; Lukniš 1977; Bašovský
1991 a iní). Prác, ktoré upozorňujú na význam geografickej polohy pri rozvoji
Bratislavy, je veľa, chýba však práca venovaná osobitne tejto otázke.

Pozoruhodná v tomto smere je práca Drdoš a kol. (1983). V rozsiahlej štúdii, v ktorej sa

hodnotí krajinný potenciál regiónu Bratislavy, samostatná kapitola venovaná polohe síce
chýba, ale na jej význam sa poukazuje na viacerých miestach práce. Na str. 4 napr. analyzuje
vplyv polohy na urbanizačný potenciál, na str. 73 sa hodnotí význam polohy sídla na
juhovýchodných svahoch Malých Karpát pre pestovanie viniča, na str. 220 sa explicitne
uvádzajú ako hlavné lokalizačné činitele rozvoja priemyslu v Bratislave výhodná dopravná
poloha na Dunaji, výhodná poloha voči trhu a dobrá poloha k surovinovým zdrojom, na str.
240 sa poukazuje na význam vplyvu excentrickej polohy mesta vo vzťahu k ostatnému
územiu Slovenska a na vplyv špecifík geografickej mikropolohy na rozvoj dopravy atď.

V krátkom čase sa od roku 1989 objavilo niekoľko príspevkov, ktoré

poukazujú na potrebu prehodnotenia rozvojového potenciálu sídiel na
Slovensku v súvislosti so zmenou ich geografickej polohy. Na tento jav sa často
poukazuje práve v prípade Bratislavy.

Paulov ( 1992) bol jedným z prvých autorov, ktorý poukázal na to, že po novembri 1989

sa Bratislava dostáva do stredu Európy aj z ekonomickogeografického pohľadu. V centre
Európy ležala aj predtým, ale len pri hodnotení jej matematickogeografického, prípadne
fyzickogeografického aspektu polohy. Skutočnosť, že sa Bratislava dostáva do stredu Európy
aj z ekonomickogeografického pohľadu, bude mať podľa autora ďalekosiahle dôsledky na
vývoj mesta.

38

Musil (1992), ktorý sa zaoberá všeobecne transformáciou urbánnych

systémov v postkomunistických spoločnostiach strednej Európy, na margo
vplyvu polohy hovorí: "Mestá ležiace v západných častiach krajín a na
hlavných dopravných trasách vedúcich na západ porastú rýchlejšie než tie,
ktoré ležia vo východných regiónoch." Je to zaujímavý, aj keď nie až tak
neočakávaný postreh. Bratislava leží snáď v najzápadnejšom bode Slovenska
vzhľadom ku krajinám bývalej západnej kapitalistickej Európy, pričom
dopravné cesty prechádzajúce cez Bratislavu smerom na západ stoja
v hierarchii dopravných ciest Slovenska ako funkčne, tak aj technickými
parametrami na najvyššom stupni.

Zaujímavé sú hodnotenia makropolohy Bratislavy v širšom európskom priestore.

Heriban a kol. (1992) konštatujú, že historicky daná a strategicky výhodná poloha mesta na
križovatke trás sever-juh a východ-západ môže získať nové dimenzie v nových hospodársko-
politických súvislostiach. Podľa autorov takouto skutočnosťou strategického významu je napr.
bezprostredná geografická súvislosť Bratislavy s jadrom európskeho hospodárskeho priestoru
vymedzeného tzv. trojuholníkom Berlín – Paríž – Viedeň. Za ďalší strategicky dôležitý
moment pre Bratislavu je potrebné podľa autorov považovať jej susedstvo s Rakúskom
a s Viedňou osobitne.
Makropolohu Bratislavy z iného zorného uhla hodnotia Dostál a Hampl (1992). Podľa nich
geopolitické zmeny v roku 1989 budú mať za následok sformovanie výraznej
geoekonomickej zóny v strednej a východnej Európe, ktorá bude z geografického pohľadu
určitou protiváhou alebo doplnkom už existujúcej geoekonomickej zóny v západnej Európe.
Nová geoekonomická zóna sledujúca smer Kodaň, Hamburg, Berlín, Lipsko, Drážďany,
Praha, Viedeň, Bratislava a Budapešť by mala viesť k modernizácii a demokratizácii
východnej časti kontinentu.

Nehľadiac na skutočnosť, že realizácia uvedených ideí a možnosť

bezprostredného napojenia Bratislavy do širšieho európskeho priestoru závisí
okrem iného aj od ochoty krajín Európskej únie spolupracovať s novými
demokratickými štátmi, predstavuje jej nová geografická poloha, podľa
spomínaných autorov, výrazný rozvojový potenciál nielen pre mesto samotné
ale aj pre nadväzujúce oblasti.

3 HODNOTENIE GEOGRAFICKEJ POLOHY BRATISLAVY
Pri úvahách o Bratislave v súvislosti s hodnotením jej ďalšieho rozvoja po novembri

1989 sa v odborných, ale aj pri "laických" diskusiách veľmi často spomína geografická
poloha Bratislavy. Vždy je hodnotená ako "výhodná", "veľmi dobrá", "predstavuje veľký
potenciál", dokonca sa hovorí o "úžasnej" geografickej polohe, pričom sa dodáva, že aj Praha
má v tomto smere Bratislave čo závidieť. V podobných intenciách sa o geografickej polohe
Bratislavy písalo aj pred rokom 1989. Polohový potenciál mesta však nebolo možné využiť
v plnej miere a tak tieto úvahy strácali razanciu. Uvedené skutočnosti, podľa nášho názoru,
dnes geografom implikujú povinnosť poskytnúť ostatným odborom a špecialistom komplexné
hodnotenie geografickej polohy Bratislavy.

3.1 MATEMATICKO - GEOGRAFICKÁ POLOHA BRATISLAVY

Hodnotenie tohto druhu geografickej polohy nám robí pravdepodobne najmenej

problémov. Poloha Bratislavy je všeobecne určovaná súradnicami 48

10’ severnej zemepisnej

šírky a 17

38’ východnej zemepisnej dĺžky. Pri poznaní, že Bratislava v dnešných hraniciach

39

sa rozprestiera na ploche 368,6 km2 a vzdialenosť dvoch jej najvzdialenejších bodov v smere
SZ-JV je asi 25 km, je potrebné uviesť, že uvedené súradnice sa vzťahujú na bod ležiaci v
priestore Hodžovho námestia.

Zhodnotenie tohto druhu polohy Bratislavy je pomerne stručné. Bratislava leží na

severnej pologuli, v miernych zemepisných šírkach, približne v strede medzi obratníkom
Raka a severným polárnym kruhom. V miernom pásme severnej pologule je najväčšia
koncentrácia obyvateľstva i hospodárskych aktivít sveta. Tieto zemepisné šírky poskytujú
veľmi dobré podmienky pre rozvoj jednotlivých ľudských činností.

3.2 FYZICKOGEOGRAFICKÁ POLOHA BRATISLAVY
Fyzickogeografickú polohu Bratislavy považujeme za vhodné hodnotiť v dvoch

úrovniach, a to v rovine makropolohy a mikropolohy.

3.2.1 MAKROPOLOHA BRATISLAVY
Napriek konštatovaniu Verešíka (1974), že „makropoloha Bratislavy v dunajskom

priestore je jasná“, poukážeme na niektoré jej črty podrobnejšie.

Slovensko je vnútrozemská krajina, vzdialenosť Bratislavy od okrajových morí

Atlantického oceánu je veľká. Pobrežie ako čiara, ktorá mala predovšetkým v minulosti
výraznú príťažlivú silu pre lokáciu a rozvoj sídiel i ostatných ľudských aktivít, je teda od
Bratislavy pomerne ďaleko (všetkými smermi viac ako 200 km: územie do 200 km považujú
viacerí autori za výrazný koncentračný priestor, žije tu viac ako 50% obyvateľstva sveta).
Navyše prístup k najbližšiemu Jadranskému moru je sťažený horským masívom Álp.

Pri vzniku Bratislavy, jej vývoja v stredoveku, ako aj pri hodnotení vývoja za

posledných 150 rokov (čo je obdobie rozhodujúce pre rozvoj dopravy a priemyslu) sa
významná úloha prisudzuje jej polohe na styku štyroch veľkých prírodných celkov. V širšom
priestore Bratislavy sa stretávajú Alpy, Karpaty, Viedenská kotlina a Panónska panva. Horské
pásma Álp a Karpát sú dve najvýraznejšie bariéry sťažujúce kontakty medzi jednotlivými
regiónmi v Európe. Znížené miesta týchto pohorí alebo riečne doliny, cez ktoré sa dali
prekonávať, mali prirodzené predpoklady pre vznik a rozvoj sídiel. V súčasných
administratívnych hraniciach Bratislavy vznikli prvé sídla v neolite, a to v priestore Devínskej
brány a hradného kopca, kde v neskoršom období, v stredoveku, vlastne dochádza k rozvoju
samotného mesta. Rozhodujúci význam pre vznik sídiel na tomto území možno pripísať rieke
Dunaj, ktorá sa tu prerezala cez znížené výbežky, nachádzajúce sa na styku Karpát a Álp.
Tento fakt spôsobil, že do tohto priestoru boli nasmerované dopravné cesty z dobre
prechodných nížinatých a rovinných území na severozápade a juhovýchode. Už zo stredoveku
je známa Jantárová cesta, ktorá spájala severnú a južnú Európu. Prepravoval sa po nej tovar
od Baltiku k Alpám a Jadranskému moru. Druhá významná cesta, Dunajská, križovala
predošlú práve v priestore dnešnej Bratislavy. Viedla popri Dunaji, spájala západnú a strednú
Európu s Balkánom a celou juhovýchodnou Európou. V stredoveku bol obchod na tejto
križovatke obchodných ciest jedným z troch základných zdrojov rozvoja mesta popri
vinohradníctve a remeslách. V historickom vývoji kontinentu bariérny efekt Álp a Karpát
klesá. Vplyv polohy Bratislavy na dobre prechodnom mieste cez tieto pohoria však naďalej
trvá. Dnes môžeme za dôsledok tohto aspektu geografickej polohy napr. jednoznačne
považovať objemnú tranzitnú dopravu prechádzajúcu cez mesto. Vo vzťahu k životnému
prostrediu mesta má táto črta polohy aj negatívne stránky. Cez územie Bratislavy, v tesnej
blízkosti veľkých obytných komplexov, sú vedené nadregionálne, tranzitné i medzinárodné
dopravné cesty (železnica i cestné komunikácie), ktoré svojimi priamymi i nepriamymi
vplyvmi vážne poškodzujú životné prostredie mesta.

Vplyv rieky Dunaj možno hodnotiť tak v rovine makropolohy, ako aj mikropolohy. V

rovine makropolohy vyniká jej význam v spojení s podunajskými štátmi a, samozrejme, po
vyústení do Čierneho mora aj s ostatným svetom lacnou lodnou dopravou. Dôsledky tohto

40

faktu môžeme ľahko pozorovať v priestorovej štruktúre mesta. V blízkosti Starého prístavu sa
nachádza výrazná priemyselná zóna, ktorá vznikla v čase tesnejších väzieb „dopravná cesta -
lokácia priemyselného závodu“. Podobne rozsiahle priemyselné areály vo východnej a
severovýchodnej časti mesta sa rozvinuli na báze železnice vychádzajúcej z prístavu na sever
a severovýchod. Nakoniec aj lokalizáciu a rozvoj niektorých odvetví priemyslu (chemický,
textilný) možno pripísať na „konto“ dopravnej cesty „Dunaj“.

S niektorými uvažovanými zmenami v sieti vodných dopravných ciest Európy (kanál

Dunaj - Mohan - Rýn, vodné dielo Gabčíkovo a iné) sa v súčasnosti prehodnocuje význam
bratislavského prístavu. Bratislava sa pravdepodobne stane zaujímavým prístavom pre lode zo
západnej Európy. Tvorcovia mapy vodných ciest Európy z nemeckého Duisburgu ako
posledný bod základnej siete na východe zaznamenali práve Bratislavu.

V náväznosti na to sa objavil celý rad otázok. Bratislava ako veľký dopravný uzol?

Bratislava ako významné prekladisko tovarov? Bratislava ako miesto prekládky tovaru pre trh
s bývalými krajinami ZSSR? Tieto otázky a ďalšie im podobné sú dnes veľmi aktuálne v
kontexte ďalšieho vývoja priestorovej štruktúry mesta a jej funkcií.

3.2.2 MIKROPOLOHA BRATISLAVY
Mesto leží na styku Podunajskej nížiny, Malých Karpát a Záhorskej nížiny, z čoho

vyplývajú pomerne značné výškové rozdiely medzi jeho jednotlivými časťami. Nadmorská
výška chotára mesta sa pohybuje medzi 126 m (Petržalka) a 514 m (Devínska Kobyla). Stred
mesta (Hodžovo námestie) má nadmorskú výšku 164 m.

Pri retrospektívnom pohľade na vývoj Bratislavy pozorujeme stály vplyv troch

momentov mikropolohy: poloha na juhovýchodných svahoch Malých Karpát, zasahovanie a
susedstvo rovinatej Podunajskej nížiny na východe a prítomnosť európskeho veľtoku rieky
Dunaj.

Malé Karpaty a ich priechodnosť Lamačskou a Devínskou bránou zohrali pri vzniku

sídiel v priestore dnešnej Bratislavy, ako aj v počiatkoch ich vývoja rozhodne pozitívnu úlohu
(brodová a obranná poloha). Hlavný hrebeň Malých Karpát, tiahnúci sa v smere juhozápad-
severovýchod, má nadmorskú výšku 400-500 m (250-300 m vyšiu ako stred mesta). V
stredoveku, keď bolo pestovanie vinnej révy a výroba vína jednou z troch základných
rozvojových aktivít Bratislavy, je ich prítomnosť hodnotená takisto pozitívne. Avšak v
poslednej rozvojovej etape mesta, v súvislosti s prudkým rastom počtu obyvateľov, vystupujú
Malé Karpaty ako výrazná bariéra jeho priestorového rozvoja. Výrazne komplikujú rozvoj
funkčnej priestorovej štruktúry Bratislavy a takisto sťažujú rozvoj základnej cestnej siete
mesta.

Pri Malých Karpatoch však treba upozorniť aj na dve pozitívne črty ich prítomnosti v

meste. Pohorie poskytuje veľmi dobré možnosti pre krátkodobú dennú a víkendovú rekreáciu
obyvateľov mesta a kladné je tiež jeho pôsobenie na čistotu ovzdušia v sídle.

Bratislava sa do roku 1970 rozvíjala severovýchodným smerom „do rovinatej

Podunajskej nížiny“, čo bolo vzhľadom na stavebné náklady a rozvoj dopravy pochopiteľné.
Vzhľadom na zlý odhad rozvojových možností mesta vytvoril človek na severovýchodnom
okraji umelú bariéru (Slovnaft, letisko, nákladná železničná stanica, prírodná rezervácia
Jurský Šúr) a znemožnila tak rozvoj mesta v tomto smere. Na rovinatom území Podunajskej
nížiny boli po vojne vybudované rozsiahle obytné komplexy (Ružinov, Podunajské
Biskupice, Vrakuňa) a pod Malými Karpatami rozsiahle sídlisko v Rači. Podunajská nížina
vystupovala počas celého obdobia vývoja sídla ako zdroj potravín, dnes sú vzájomné vzťahy
mesta s Podunajskou nížinou zložitejšie. V čase rozvoja priemyslu sa napr. Podunajska nížina
stala významným zdrojom surovín pre niektoré odvetvia (potravinársky priemysel, priemysel
stavebných hmôt), pre niektoré zase dôležitým odbytišťom výroby (chemický priemysel,
potravinársky priemysel a iné). Tento aspekt mikropolohy je dôležitý samozrejme aj dnes.

41

Rieka Dunaj vystupovala počas celého historického vývoja Bratislavy ako dôležitý

element jej mikropolohy. Najskôr sa prejavovali efekty obrany, ničivého prírodného živla,
zdroja vody, potravín a miesta oddychu, neskoršie od nástupu modernej dopravy a priemyslu
efekt bariéry.

Do roku 1946 Bratislava ležala a rozvíjala sa len na ľavom brehu Dunaja. Až do

konca 70-tych rokov však Dunaj ako vážna prekážka „života“ v meste nevystupoval.
Dobudovávaním veľkého sídelného komplexu na pravom brehu v 80-tych rokoch sa Dunaj
touto prekážkou stal. Petržalku, pôvodne monofunkčný sídelný útvar, spájajú s ostatnou
Bratislavou len štyri úzke hrdlá, mosty. Petržalka okrem toho leží v tranzitnej polohe medzi
ostatnou Bratislavou a celým Slovenskom na jednej strane a Rakúskom, v určitom zmysle
celou západnou Európou na strane druhej. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa
význam tohto faktu ešte zvýraznil.

Nedá sa nespomenúť, že Dunaj a zóny pozdĺž neho mali (majú?) silný potencionálny

náboj stať sa výraznou oblasťou oddychu, rekreácie, prípadne služieb špeciálneho typu,
podobne ako je tomu v iných mestách, cez ktoré pretekajú veľké rieky (Budapešť, Praha,
Bazilej, Viedeň i iné). Z viacerých dôvodov tento kapitál nie je v Bratislave zatiaľ využitý.

Pri pohľade na mapu ukazujúcu základné momenty geografickej polohy Bratislavy

vidíme, že zo severozápadu zasahuje do katastra mesta Záhorská nížina. Jej vplyv na rozvoj
sídla sa doteraz v štúdiách nespomínal, čo je vzhľadom na dátumy pripojenia Devínskej
Novej Vsi a Záhorskej Bystrice k Bratislave pochopiteľné. Výstavba rozsiahleho sídliska a na
plochu náročného priemyselného závodu BAZ-VW dokumentuje, že pre mesto je zaujímavý
predovšetkým rovinatý terén Záhorskej nížiny a jej priaznivá poloha vzhľadom na
prevládajúce severozápadné prúdenie v tomto priestore. Po dokončení výstavby diaľnice v
meste, spojenie vetiev D2 a D61 možno očakávať zvýšený záujem o plochy na Záhorskej
nížine.

3.3 SOCIÁLNO - EKONOMICKOGEOGRAFICKÁ POLOHA BRATISLAVY

Ako v predchádzajúcej časti, aj tento druh geografickej polohy budeme hodnotiť v

rovine makropolohy a mikropolohy.

3.3.1 MAKROPOLOHA BRATISLAVY
Ak by sme ako kritérium postupnosti interpretovania jednotlivých aspektov

makropolohy zobrali ich významnosť vplyvu na súčasný rozvoj Bratislavy, potom musíme
začať „bránovou“ polohou Bratislavy na styku bývalého východného bloku a ostatnej Európy.
Viackrát sme už spomínali, že po novembri 1989 sa začala výrazne meniť
hospodárskogeografická poloha Bratislavy. Vďaka tomuto získava Bratislava rad výhod a
preferencií v súvislosti s lokáciou inštitúcií peňažného, investičného, obchodno-službového a
iného charakteru, ktoré majú ambície pôsobiť v širšom európskom priestore. Môžeme
predpokladať, že po stabilizovaní spoločensko-politickej situácie u nás a prekonaní
počiatočných ekonomických problémov je potrebné rátať s náporom na mesto vo viacerých
smeroch (informačná sieť, doprava, rozvoj služieb, legislatíva a iné). Hodnotením bránovej
polohy Bratislavy v nových politických a ekonomických podmienkach, ako aj niektorým
ďalším črtám makropolohy mesta ako dôsledku zmien po roku 1989 sa budeme zaoberať v
samostatnej kapitole.

V čase Rakúsko-Uhorska mala na Bratislavu veľký vplyv poloha medzi Viedňou a

Budapešťou, ktoré boli nielen hlavnými mestami monarchie, ale aj významnými
hospodárskymi a kultúrno-spoločenskými centrami Európy. Dnes Bratislava opäť výrazne cíti
prítomnosť týchto dvoch miest. Ťažké je vymenúvať jednotlivé smery pôsobenia tohto
aspektu polohy a ich intenzitu na rozvoj Bratislavy. Od investičného kapitálu smerujúceho do
mesta predovšetkým z Viedne, cez komplementárnosť napr. v cestovnom ruchu, až k potrebe

42

rešpektovania vývoja dopravných systémov sú vzťahy týchto troch miest veľmi široké a
zložité.

Tretí aspekt makropolohy, ktorý je potrebné rozobrať, je excentrická poloha Bratislavy

k štátu, ktorého je hlavným mestom. Bratislava leží na juhozápadnom okraji Slovenska.
Takáto exentrickosť polohy hlavného mesta je vo svete veľmi zriedkavým javom. Nájdeme
viacero príkladov, keď v novoveku bolo potrebné vzhľadom na efektívnosť riadenia krajiny
presunúť hlavné mesto do centrálnejšej polohy. Fakt, že v prípade Bratislavy k podobným
úvahám ešte neprišlo, je, popri samotnej malej rozlohe Slovenska, dôsledkom hlavne dvoch
skutočností:

1. Bratislava v celom období vývoja sídelnej siete Slovenska veľkosťou a

hospodárskym významom výrazne prevyšovala ostatné mestá.

2. Hoci geografická poloha Bratislavy, chápaná úzko ako poloha-susedstvo, je k

územiu Slovenska zlá, priaznivejšie vyznieva hodnotenie jej dopravno-geografickej polohy:
doprava je vo viacerých oblastiach života krajiny kľúčovým momentom. Určité znásobenie
priaznivej dopravno-geografickej polohy Bratislavy vyplýva aj z hodnotenia Slovenska ako
súčasti ČSFR. Po roku 1918, vlastne v období najvýraznejšej transformácie hospodárstva i
sídelnej siete Slovenska, to bol významný rozvojový faktor sídla. Bratislava mala a má stále
zo slovenských miest najlepšie dopravné spojenie s Českou republikou a jej hlavným
mestom.

Fakt, že Bratislava sa stala 1.1.1993 hlavným mestom samostatného štátu, sa podľa

nás prejaví predovšetkým vyššími nárokmi na dopravnú infraštruktúru mesta a jeho zázemia.
Získanie štatútu hlavného mesta štátu ovplyvní rozvoj Bratislavy aj v iných smeroch, ich
hodnotenie však už nie je cieľom tejto časti práce.

3.3.2 MIKROPOLOHA BRATISLAVY
Pri hodnotení mikropolohy jednoznačne treba považovať za najdôležitejší moment

prítomnosť štátnej hranice s Rakúskom a Maďarskom. Určité náznaky hraničnej polohy mala
Bratislava už v období prítomnosti rímskych légií v strednej Európe. Od vzniku Veľkej
Moravy sa kolísavou intenzitou prakticky nepretržite prejavuje prítomnosť hranice štátneho
útvaru vplývajúca na vývoj tak funkcií, ako aj priestorovej štruktúry mesta. Je veľmi
zriedkavé, aby administratívna hranica veľkého sídla, dokonca hlavného mesta, bola súčasne
administratívnou hranicou štátu. Štátna hranica v tesnej blízkosti centra predstavuje výraznú
bariéru priestorového rozvoja mesta. Ako sme už uviedli, pri Bratislave je štátna hranica len
jednou zo štyroch základných bariér jej priestorového rozvoja. Ďalšími tromi sú Dunaj, Malé
Karpaty a umelá bariéra na severovýchodnom okraji mesta.

Na tomto mieste je vhodné urobiť poznámku o polohe Bratislavy k zdrojom surovín.

V okolí Bratislavy sa nenachádza žiadny významnejší zdroj nerastných surovín. Pozitívne
však treba hodnotiť susedstvo s Podunajskou nížinou, ako zdrojom poľnohospodárskych
surovín a blízkosť Žitného ostrova, ako veľkého zdroja pitnej vody.

4 OSOBITOSTI POLOHY PETRŽALKY
Bratislava vzhľadom na osobitosti svojej polohy je príkladom sídla, kde vplyv polohy

na rozvoj mesta ako celku i jeho jednotlivých častí je zvlášť veľký. Veľká rozloha mesta,
značné vzdialenosti medzi jednotlivými časťami a veľké prírodné i umelé bariéry, ktoré sa na
území mesta nachádzajú, implikujú požiadavku upresniť a špecifikovať hodnotenie polohy
jednotlivých častí v kontexte ukázania možnosti ich rozvoja. V Bratislave môžeme vyčleniť
niekoľko relatívne samostatných mestských častí, na ktoré sa síce vzťahuje už spomenutá
analýza polohy mesta, ale individuálne majú unikátne črty polohy neopakovateľné pri
ostatných častiach mesta (Rača, Petržalka, Devín, Devínska Nová Ves, Lamač i ďalšie).
Spoznanie týchto unikátnych čŕt polohy je tiež potrebné.

43

Z metodického hľadiska považujeme za vhodné ukázať vybranú časť mesta z tohto

pohľadu. Z viacerých stránok sa pre tento účel javí ako najvhodnejšia mestská časť Petržalka.
Význam zovšeobecnenia poznatkov tejto kapitoly pre hodnotenie polohy Bratislavy ako celku
je zrejmý. Z radu svojských čŕt geografickej polohy Petržalky treba spomenúť najmä dve,
ktoré sa výrazne premietajú a aj v perspektíve budú premietať do vývoja tejto mestskej časti.
Prvou je výrazná prírodná bariéra, rieka Dunaj, ktorá ju oddeľuje od ostatného mesta. Druhou,
ktorá výrazne zmenila svoju kvalitatívnu stránku po roku 1989, je prítomnosť štátnej hranice s
Rakúskom.

O problémoch bariérového efektu Dunaja v spojení Petržalky s ostatnými časťami

Bratislavy sme už písali. K faktom uvedeným v časti 3.2.2 treba dodať, že pravobrežná časť
Dunaja mohla slúžiť na výstavbu mesta až po pričlenení troch pohraničných obcí (Jarovce,
Rusovce, Čuňovo) od Maďarska v roku 1947. Dovtedy tam obmedzený priestor v tesnom
pohraničí väčšie stavebné zámery nedovoľoval. Petržalku možno ako jediné sídlisko
Slovenska chápať v kontexte nielen mestskom, prípadne regionálnom, ale aj nadregionálnom-
medzinárodnom. Hranicami determinovaný funkčný vývoj Petržalky je prekonaný. Určitá
„ostrovná“ poloha Petržalky a spomínané uvoľnenie v medzinárodných vzťahoch privádza
odborníkov k úvahám, či sa zachová doterajší dominantný vplyv ostatnej Bratislavy na rozvoj
Petržalky, alebo bude rozvoj sídliska výraznejšie ovplyvňovaný prirodzenou príťažlivosťou k
Viedni a formovaním sa perspektívneho Dunajského metropolitného regiónu, prípadne
špecifikami, vyplývajúcimi zo samotnej prítomnosti štátnej hranice tohto typu (hranica medzi
Východom a Západom, medzi dvoma hospodárskymi systémami, medzi rozdielnymi
kultúrno-spoločenskými systémami).

Unikátna geografická poloha implikuje v rozvojovom kontexte sídliska tieto otázky:
1. Petržalka ako kapitál pracovnej sily. Vzhľadom na demografickú a kvalifikačnú

štruktúru obyvateľstva Petržalka predstavuje dôležitý demografický potenciál. Tento
potenciál sa už nemusí realizovať len v smere do vnútrozemia štátu. Ťažko možno predvídať
vývoj priorít obyvateľov, keď však vychádzame zo súčasných podmienok, územie Rakúska a
región Viedne osobitne sa javí pre obyvateľov Petržalky ako veľmi atraktívne.

2. Dopravný problém Petržalky. Na území sídliska prichádza k stretu záujmov

tranzitnej, zdrojovej, cieľovej i vnútrosídliskovej dopravy. Znásobené je to tým, že pri prvých
troch druhoch dopravy ide o vnútroštátnu, ako aj medzinárodnú dopravu (o jej narastajúcom
význame sme sa už zmienili). Nevyhnutná hierarchizácia dopravných ciest, predovšetkým
cestných komunikácií, v kombinácii s vytvorením vyhovujúceho systému MHD a riešením
problému statickej dopravy a to všetko v prísnom pohľade na zachovanie dobrého životného
prostredia, predstavuje, zdá sa, neriešiteľný problém.

3. Zariadenia občianskej vybavenosti Petržalky. Pri úvahách o tomto jave treba

uvažovať aj s výstavbou špeciálnych zariadení na zachytávanie a rozptyl návštevníkov.
Problém sa dotýka nielen priestoru samotného hraničného prechodu, ale v prípade Petržalky
celého sídliska.

4. Možnosť vzniku sociálneho napätia a zvýšenia kriminality v Petržalke. Za

zdroje uvedeného nebezpečenstva treba považovať predovšetkým dva momenty. Petržalka sa
stane atraktívnym miestom na bývanie migrantov, prichádzajúcich z krajín východnej a
juhovýchodnej Európy a ekonomicky slabšieho obyvateľstva mesta (podľa nášho názoru,
okrem samotnej blízkosti hranice s Rakúskom v budúcnosti bude pôsobiť aj diferenciácia
výšky nájomného v Bratislave, v Petržalke by mala byť jedna z najnižších). Druhým
momentom je samotné veľké množstvo ľudí, pohybujúcich sa v sídlisku (trvale bývajúce
obyvateľstvo, prechodne bývajúce obyvateľstvo, ako aj samotní pasanti). Tento moment bude
spôsobovať pomerne veľkú anonymitu človeka v sídlisku).

44

5 ZÁVER
V príspevku sme sa pokúsili podať systematický pohľad na fenomén geografickej

polohy Bratislavy. Treba podotknúť, že v predloženej štúdii nenájdeme vyčerpávajúcu
odpoveď na túto problematiku. Rozobrali sme, podľa nášho názoru, prvú časť tejto úlohy:
charakterizovali sme geografickú polohu sídla podľa jej jednotlivých druhov a poukázali sme
na vplyvy zmeny geografickej polohy na rozvojový potenciál sídla. Za nemenej dôležité
úlohy považujeme nájsť odpovede na otázku: „Pre koho je geografická poloha Bratislavy
výhodná a v akom smere?“ a takisto ukázať mieru vplyvu geografickej polohy vo vzťahu k
jednotlivým činnostiam človeka.

Dnes je už potrebné uvažovať s ďalšou zmenou hodnotenia geografickej polohy

Bratislavy ako dôsledku vzniku samostatného Slovenského štátu. V tomto kontexte ešte
výraznejšie vystúpi aj aktuálnosť už spomenutých úloh, pretože ambície Bratislavy pôsobiť v
širšom európskom priestore jednoznačne osamostatnením Slovenska vzrástli.

Z histórie vývoja Bratislavy môžeme vidieť, že mesto svoj rozvojový potenciál

vyplývajúci z geografickej polohy nakoniec vždy využilo. Dnes sa „nová“ geografická poloha
Bratislavy prejavuje predovšetkým v tom, že:
- Bratislava sa dostala do stredu Európy aj zo sociálno-ekonomickogeografického hľadiska,
- Bratislava získala zo sociálno-ekonomického pohľadu „bránovú“ polohu na styku krajín
bývalého východného bloku a ostatnou Európou,
- Bratislava sa dostala do kontaktu, resp. môže sa stať súčasťou európskych zoskupení.

Uvedené skutočnosti predstavujú výrazný rozvojový potenciál pre mesto, schopnosť

využiť ho môže mať zásadný vplyv na ďalší rozvoj hlavného mesta Slovenska.
Hodnotenie novej geopolitickej a geoekonomickej polohy regiónu Bratilavy
Korec, P., Smatanová, E. (2000), Miscellanea Geographica, Plzeň, 128-140.

1. Úvod

Politickým usporiadaním Európy po druhej svetovej vojne sa v nej postupne vytvorili

dva nielen politicky, ale aj ekonomicky a sociálne odlišné svety. Hranica medzi východným,
komunistickým a západným, kapitalistickým bola výrazná, politické, spoločenské a
ekonomické kontakty boli utlmené. Táto skutočnosť, izolácia krajín strednej a východnej
Európy sa v konečnom dôsledku premietla aj do vývoja ich jenotlivých regiónov. Región
Bratislavy aj napriek tomu, že ležal v strede Európy získal vzhľadom na bezprostredný
kontakt s hranicou kapitalistického sveta výrazne okrajovú pozíciu, čo sa prejavilo jednak
v rozvoji základných funkcií Bratislavy, jednak vo vývoji jej priestorovej štruktúry.

Vo veľmi krátkom čase od roku 1989, keď boli politické, spoločenské i ekonomické

bariéry medzi východnou a západnou Európou odstránené objavilo sa niekoľko prác, ktoré
priamo alebo nepriamo hodnotia novú geopolitickú i geoekonomickú polohu regiónu
Bratislavy a následne jeho nové možnosti rozvoja. Prakticky všetci autori, ktorí sa zaoberajú
vývojom regiónu Bratislavy po roku 1989 konštatujú, že jeho rozvojový potenciál sa
mimoriadne zlepšil. Desať rokov, ktoré už ubehli od začiatku zmien vo vývoji strednej a
východnej Európy sú dostatočne dlhým obdobím na kritické zhodnotenie prác, hodnotiacich
novú geopolitickú i geoekonomickú polohu regiónu Bratislavy.

2. Práce hodnotiace novú polohu regiónu Bratislavy

2.1 Hodnotenie práce P. Dostála a M. Hampla (1992)
P. DOSTÁL, M. HAMPL (1992) v úvode svojej práce zdôraňujú fakt, že geopolitické

zmeny v roku 1989 sú základom pre proces integrovania Československa do európskeho
systému demokraticky otvorených spoločností. V dôsledku tohto vývoja sa otvára priestor aj

45

pre geoekonomické zmeny. Popri už sformovaných geoekonomických zónach
(geoekonomická zóna je podľa spomínaných autorov silne urbanizované územie spojené na
báze ekonomiky) objavujú sa náznaky vývoja nových zón, ktoré zasiahnu aj Československo
a budú mať priame dôsledky na jeho regionálny rozvoj.

P. DOSTÁL, M. HAMPL (1992) pripomínajú, že pri pohľade na Európu môžeme

pozorovať podstatné rozdiely v intenzite ekonomickej aktivity a následne urbanizácie jej
jednotlivých regiónov. V zhode s ďalšími autormi za hlavnú geoekonomickú zónu v Európe
považujú súvisle urbanizované územie tiahnúce sa zo severného Talianska cez Švajčiarsko,
veľký Rýnsky bazén a krajiny Beneluxu až k juhovýchodnému a strednému Anglicku. Táto
geoekonomická zóna spája historicky rozdielne regióny.

Geopolitické zmeny v roku 1989 vytvorili predpoklady pre širšiu medzištátnu

ekonomickú kooperáciu s možným formovaním výraznej geoekonomickej zóny aj v strednej a
východnej Európe. V smere autormi predpokladanej novej geoekonomickej zóny, Kodaň -
Hamburg - Berlín - Lipsko - Drážďany - Praha - Brno - Viedeň - Bratislava - Budapešť, sa dá
očakávať intenzívnejšia urbanizácia, ako v regiónoch, ktoré sa nachádzajú mimo nej. M.
HAMPL (1991) už v predchádzajúcej práci upozornil, že z geografického hľadiska by táto
druhá geoekonomická zóna mala byť prirodzeným protipólom alebo doplnkom prvej. Jej
sformovanie by viedlo k modernizácii a demokratizácii východnej časti kontinentu ako aj
k stabilizácii celého európskeho kontinentu.

Pri hodnotení myšlienok predložených v práci P.DOSTÁL, M. HAMPL (1992) vo

vzťahu k rozvojovým možnostiam regiónu Bratislavy je potrebné upriamiť pozornosť na
nasledovné skutočnosti:
i) Tak ako západoeurópska tak aj východoeurópska geoekonomická zóna bude založená
na prirodzených medzištátných a medziregionálnych ekonomických a sociálno-kultúrnych
vzťahoch. Predpokladom pre ne by mali byť otvorené trhové ekonomiky a otvorené
demokratické spoločnosti v krajinách strednej a východnej Európy. Ideálne pre formovanie
tejto východnej zóny by bolo členstvo všetkých v nej obsiahnutých štátov v Európskej únii.
ii) Veľká časť územia potencionálnej východoeurópskej geoekonomickej zóny (oblasti
bývalej NDR, Českej republiky, Slovenska a Maďarska) je v dôsledku predchádzajúceho
vývoja ekonomicky podrozvinutá a ekologicky devastovaná. Takéto oblasti pochopiteľne
nemôžu byť základom silnej geoekonomickej zóny. Ekonomická revitalizácia a ekologická
rekonštrukcia týchto oblastí je nevyhnutná. Aj keď sa na začiatku transformácie
predpokladalo, že proces revitalizácie a rekonštrukcie regiónov bude zdĺhavý a potrvá
niekoľko rokov, reálnu pomalosť tohto procesu očakával málokto.
iii) Na možné „vtiahnutie“ regiónu Bratislavy do východoeurópskej geoekonomickej zóny
pozitívne vplýva niekoľko faktov. Po prvé, Bratislava je od 1. 1. 1993 hlavným mestom
samostatného štátu. Po druhé, región Bratislavy má v naznačenom smere formovania
východnej zóny dobré dopravné spojenie. Tretím pozitívnym faktom je vzájomná historická
prepojenosť Bratislavy s Viedňou a Budapešťou. Regióny Bratislavy, Viedne a Budapešti by
mali predstavovať zreteľný juhovýchodný okraj východoeurópskej geoekonomickej zóny.
iv) Vznik a formovanie východoeurópskej geoekonomickej zóny je stále skôr teoretickou
otázkou. Je však dobré poznať tento možný vývoj a rešpektovať ho, pretože regióny
obsiahnuté vo východnej zóne majú v historickom kontexte charakter určitého „jadrového“
územia širšieho východoeurópskeho regiónu. Akcelerácia ekonomického a urbánneho rozvoja
tu môže byť veľmi náhla.

2.2 Hodnotenie záverov výskumnej úlohy „Institute Empirica“ v Bonne
Zaujímavé výsledky v súvislosti s rozvojovým potenciálom regiónu Bratislavy

priniesol „Institute Empirica“ sídliaci v Bonne. Tento inštitút vyhodnotil možnosti rozvoja a
perspektívy návratnosti investícií pre jednotlivé regióny Európy. Vyhodnotili 473 regiónov

46

Európy, pričom vzali do úvahy 7 nasledujúcich faktorov ako predpokladov rozvoja týchto
regiónov: polohový potenciál regiónu, potenciál pracovných síl, náklady na produkciu výroby
resp. podnikania, kvalita životného prostredia, vedeckovýskumná základňa, dopravná
infraštruktúra a vybavenosť službami. Spomedzi 473 dopredu vybraných regiónov Európy bol
vyhodnotený ako najperspektívnejší región Bratislavy pričom trojuholník medzi mestami
Viedeň - Bratislava – Györ bol označený za „zlatý trojuholník Európy“ (prameň: Kde sa
v Európe oplatí investovať. Trend, týždenník o hospodárstve a podnikaní, č. 38, 22. 9. 1993).
K záverom, ku ktorým dospel „Institute Empirica“ uvedieme nasledovné poznámky:
i) Územie medzi mestami Viedeň - Bratislava - Györ považujú viacerí autori za veľmi
perspektívne v súvislosti s ponovembrovým rozvojom (P. DOSTÁL, M. HAMPL 1992, M.
BUČEK 1993, J. MLÁDEK, D. ŠIMKO 1994, G. GORZELAK, B. JALOWIECKI, A.
KUKLINSKI, L. ZIENKOWSKI 1994 a iní).
ii) Zo siedmich faktorov, ktoré hodnotil „Institute Empirica“ upozorníme na dva.
Mimoriadne vysoký je polohový potenciál tohto regiónu. Naopak veľmi zlá je tu dopravná
situácia. Vzťahy medzi Rakúskom na jednej strane a Maďarskom a Slovenskom na strane
druhej boli prerušené práve v období modernizácie cestnej i železničnej dopravy. Na absenciu
výkonných cestných a železničných spojení v tomto regióne poukázal vo svojej práci P.
KOREC (1998).
iii) Analýza zahraničných investícií po roku 1989 skutočne poukazuje na osobitosť tohto
regiónu. Napríklad z celkového objemu zahraničných investícií na Slovensku v rokoch 1989 -
1996 až 62,1% bolo investovaných do podnikov a firiem sídliacich v Bratislave.

2.3 Hodnotenie ďaľšieho vývoja Bratislavy na základe nových vzťahov v regióne

„Bratislava - Viedeň“

Pravdepodobne najviac možností rozvoja má región Bratislavy v súvislosti s novou

kvalitou vzťahov medzi Bratislavou a Viedňou. Tento fakt sa odrazil aj v počte prác
venovaných tomuto javu (J. MLÁDEK, D. ŠIMKO 1996, J. MLÁDEK, J. BUČEK, P.
KOREC 1998, P. KOREC 1998 a ďalšie).

Faktory, ktoré majú rozhodujúci vplyv pre rozšírenie rozvojového potenciálu

Bratislavy vzhľadom na jej polohu k Viedni zhŕňajú J. MLÁDEK, J. BUČEK, P. KOREC
(1998) do niekoľkých bodov. Bratislava, hlavné mesto Slovenskej republiky sa nachádza len
65 km od Viedne, hlavného mesta Rakúska. V Európe je to unikátna situácia, že tak blízko
seba sa nachádzajú hlavné mestá dvoch štátov, navyše štátov s rozdielnym politickým a
ekonomickým vývojom pred rokom 1989. V historickom pohľade vidíme častú osciláciu
medzi kooperáciou a konfrontáciou týchto miest.

Jednou z dôležitých vlastností priestoru Bratislava - Viedeň je jeho hraničný charakter.

Tadiaľto často prechádzali hranice veľkých teritoriálnych jednotiek, resp. štátnych celkov.
Poloha tohto regiónu na mieste styku štyroch veľkých prírodných celkov, horských masívov
Álp a Karpát na jednej strane a rozsiahlych zníženín Viedenskej panvy a Malej dunajskej
kotliny na strane druhej, cez ktoré navyše preteká veľká európska rieka Dunaj vytvárala
prirodzené predpoklady pre vznik hraníc veľkých politických jednotiek. Spomínaní autori
chronologicky analyzujú význam tohto územia ako hraničného priestoru do obdobia vzniku
habsburgskej monarchie na konci 15.storočia. Upozorňujú na skutočnosť, že až po vzniku
Habsburgskej ríše nastalo ukľudnenie v tomto priestore, keď toto územie centrálnu polohu v
rakúsko-uhorskej monarchii. Viedeň a Budapešť boli hospodárskymi a kultúrnymi centrami
európskeho významu a Bratislava ťažila z polohy medzi týmito mestami. Veľmi plodným
bolo pre Bratislavu predovšetkým obdobie približne 250 rokov, od roku 1536 do roku 1783,
keď v dôsledku expanzie Turkov do strednej Európy bol z Budapešti do Bratislavy prenesený
rad uhorských centrálnych funkcií.Dôležité je aj upozornenie autorov na pozitívny vplyv

47

dvoch ďalších politických zmien, rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867 a vzniku
Československej republiky v roku 1918.

Vzťahy medzi týmito dvoma mestami trvajúce vyše 400 rokov, keď v nich

dominovala kooperácia sa prudko zmenili v roku 1948. Dôsledkom komunistickej orientácie
Československa sa medzi Bratislavou a Viedňou vytvorila ostrá hranica, ktorá znamenala
prakticky ukončenie akejkoľvek ekonomickej i spoločenskej spolupráce. Je možné
konštatovať, že sa tu znovu prejavil strategický význam tohto priestoru, keď sa opäť stal
dôležitým konfrontačným územím dvoch rozdielnych svetov, napriek neutralite Rakúska.

Úplne nové podmienky rozvoja vzťahov medzi Bratislavou a Viedňou vznikli po roku

1989, keď sa otvorili možnosti pre spoluprácu medzi týmito mestami v širokom slova zmysle.
Táto spolupráca je plodná predovšetkým pre región Bratislavy. V roku 1996 väčšina z takmer
1400 spoločných slovensko-rakúskych spoločností mala svoje sídlo v regióne Bratislavy.
Dominantná je pozícia regiónu najmä pri veľkých a stredne veľkých spoločnostiach (v
Bratislave sídliaca Ľudová banka je inštitúciou so 100%-ným a Tatra banka so 40%-ným
podielom rakúskeho kapitálu, v priemyselnom závode Kablo má 95%-ný podiel Siemens AG
so sídlom vo Viedni, Schärdinger má 35%-ný podiel v bratislavskom Milexe a pod). Približne
55% všetkých rakúskych investícií bolo sústredených v Bratislave, pričom Rakúsko bolo v
roku 1996 s 22,5 biliónmi Sk najväčším zahraničným investorom na Slovensku.
V súvislosti s ďalším možným vývojom vzťahov medzi týmito mestami odporúčame upriamiť
pozornosť na nasledovné otázky:
i) Pozitívny vplyv zvýšenej kooperácie v tomto priestore na región Bratislavy po
významných politických zmenách môžeme pozorovať už v obdobiach po roku 1867 a po roku
1918. Súčasné obdobie má však ďaleko väčší náboj pre rozvoj celého priestoru medzi
Bratislavou a Viedňou vyplývajúci z niekoľkých faktov. Prvým je fakt, že prichádza po
období mimoriadne "chladných" vzťahov v povojnových 40 rokoch, ktoré boli z hľadiska
rozvoja svetového hospodárstva mimoriadne dynamické. Druhý fakt podporujúci rozvoj
vzťahov medzi Bratislavou a Viedňou je už niekoľkokrát spomínaná politická a ekonomická
rozdielnosť "svetov", v ktorých sa Viedeň a Bratislava v období pred rokom 1989 vyvíjali.
Nakoniec, ako tretí fakt znásobujúci možnosti spolupráce je všeobecná kríza v rozvoji
ekonomiky v celoeurópskom meradle a hľadanie nových netradičných možností rozvoja.
Spolupráca založená na cezhraničných kontaktoch sa považuje za veľmi perspektívnu.
ii) Rok 1989 znamenal začiatok vytvárania zázemia Bratislavy aj smerom na západ. Tento
fakt si však oveľa viac uvedomili v Rakúsku ako u nás. Pravdepodobne je to aj dôsledok
ekonomických možností týchto dvoch štátov. Známe sú projekty využitia výhodnej polohy
letísk vo Schwechate a v Ivánke pre vzájomnú kooperáciu, ako aj spolupráca rafinérií vo
Schwechate a Slovnaftu Bratislava, pri ktorých iniciatíva prichádzala z rakúskej strany.
iii) Veľmi zaujímavá situácia sa v regióne Bratislava - Viedeň vytvára v súvislosti s trhom
pracovných síl. Pre trh pracovných síl sú veľmi dôležitými faktormi rôzna cena pracovnej sily
v Rakúsku a na Slovensku a nedostatok pracovných príležitostí na Slovensku. Na tento fakt
upozornili vo svojej práci aj J. MLÁDEK, J. BUČEK, P. KOREC (1998). Pozitívne treba
hodnotiť nižšiu cenu pracovnej sily v Bratislave v tom prípade, ak rakúske, resp. rakúsko-
slovenské firmy prenášajú svoje pôsobisko do Bratislavy. Mimoriadne negatívnym javom z
pohľadu Bratislavy je však odchod kvalifikovaných pracovných síl z Bratislavy do Rakúska
kde prijímajú pracovné miesta výrazne pod úrovňou ich kvalifikácie.
iv) Osobitné problémy v regióne Bratislava - Viedeň vytvára doprava. Nepriaznivé efekty
absencie výkonných dopravných komunikácií medzi Viedňou a Bratislavou sú znásobované
aj skutočnosťou, že cez tento región sa realizuje podstatná časť prepravných vzťahov medzi
Slovenskom a Rakúskom, resp. medzi Slovenskom a celou západnou Európou.

2.4 Región „Podunajska“ a jeho vplyv na rozvoj Bratislavy

48

Zaujímavé myšlienky v súvislosti s rozvojovým potenciálom Bratislavy predložil vo

svojej práci M. BUČEK (1993). Autor vyzdvihuje význam Dunaja ako osi ekonomického
rozvoja. Podľa neho je rieka Dunaj významným krajinotvorným prvkom, ktorý má vo vzťahu
k hospodárskemu využívaniu územia silný polarizujúci účinok. Dunaj vysiela do svojho
okolia impulzy, význam ktorých sa podľa názoru autora zvýšil po roku 1989. Vývoj oblastí
pozdĺž Dunaja po politickom uvoľnení a nástupe trhovej ekonomiky by mohol vyústiť do
vzniku súvislého hospodársky vyspelého a kooperujúceho pásu, regiónu Podunajsko.

V náväznosti na rozvoj Bratislavy po roku 1989 sa začal prehodnocovať význam

bratislavského prístavu. Nové možnosti rozvoja vodnej dopravy po Dunaji sa črtali po
dokončení kanála Dunaj - Mohan - Rýn a dobudovaní vodného diela Gabčíkovo. O Bratislave
sa začalo hovoriť ako o veľkom dopravnom uzle, významnom prekladisku tovarov v strede
Európy a mieste prekládky tovaru pre trh s bývalými krajinami ZSSR.

K úvahám o rieke Dunaj ako rozvojovom potenciály pre Bratislavu je vhodné urobiť

dve poznámky:
i) Prognózy rozvoja vodnej dopravy a rastu výkonov bratislavského prístavu sa nenaplnili.
Prekládka tovarov v prístave klesla z 3,618 mil. ton v roku 1989 na 1,772 mil. ton v roku
1995 (P. KOREC, 1998). Príčiny tohto vývoja sú všeobecne známe. Pokles objemu prepráv v
dôsledku rozpadu trhu krajín RVHP, vojnový konflikt na území bývalej Juhoslávie,
rozdelenie Československa, pretrvávajúce spory okolo vodného diela "Gabčíkovo-
Nagymaros", pokles výkonu ekonomík podunajských štátov vo východnej Európe po roku
1989 a všeobecná hospodárska recesia, ktorá zasiahla aj západoeurópske krajiny sú
najdôležitejšie z nich.
ii) Nehľadiac na doterajší vývoj, vplyv Dunaja ako dopravnej cesty a krajinno-
ekologického prvku na rozvoj regiónu Bratislavy je potrebné rešpektovať. V kontexte
ďalšieho vývoja funkčno-priestorovej štruktúry mesta je v súvislosti s Dunajom aktuálny
vznik špeciálnych ekonomických zón, ktoré by ťažili z polohy pri Dunaji (O. LUPTÁKOVÁ
1994, P. KOREC 1998 a iní).

2.5 Hodnotenie práce G. Gorzelaka, B. Jalowieckého, A. Kuklinského a L.

Zienkowského (1994)
Rozsiahlu štúdiu venovanú regionálnemu rozvoju Európy po r. 1989 vypracovali G.
GORZELAK, B. JALOWIECKI, A. KUKLINSKI, L. ZIENKOWSKI (1994). Sústreďujú sa
predovšetkým na vývoj v krajinách tzv. „Višegrádskej štvorky“. Práve územie týchto štyroch
krajín bude podľa autorov miestom najdynamickejších zmien v rámci postkomunistickej
Európy. Niektoré zo záverov, ku ktorým dospeli, považujeme za vhodné zhodnotiť
podrobnejšie:
Aglomerácie hlavných miest všetkých štyroch spomínaných krajín sa stanú významnými
jadrami transformačných procesov odkiaľ sa budú šíriť impulzy inovácie do ostatných
regiónov štátu. Táto skutočnosť vyplýva podľa autorov priamo z funkcií hlavných miest. Časť
svojej štúdie venovali autori aj hodnoteniu formovania nového inovačného pásu v Európe.
Podľa nich nové politické a ekonomické vzťahy na našom kontinente vyvolajú vznik nového
inovačného pásu. Tento pás je na severe ohraničený mestami Oslo a Štokholm a na juhu
líniou spájajúcou mestá Florencia a Szeged. Bratislava sa nachádza v strede takto
vymedzeného územia. Vznik a ďalší vývoj hodnoteného inovačného pásu ťaží predovšetkým
z dvoch skutočností. Prvou je fakt, že je to územie bezprostredného kontaktu bývalej západnej
kapitalistickej Európy a bývalej východnej komunistickej Európy. Druhou je historickým
vývojom vzniknutá situácia, pretože hospodársky najvyspelejšie časti bývalej komunistickej
Európy sa nachádzajú práve na jej západnom okraji.
Zaujímavým výstupom práce je aj ukázanie budúcej geoekonomickej zóny vo východnej časti
Európy. Jej južná polovica je prakticky identická so zónou, ktorú predstavili P. DOSTÁL, M.

49

HAMPL (1992). Pri aglomerácii Prahy sa však G. GORZELAKOM A KOL. (1994)
identifikovaná zóna prudko obracia na severovýchod a cez región Dolného Sliezska a
aglomeráciu Poznane smeruje k prístavu Gdansk. Autori nazývajú túto zónu nový jadrový
priestor Európy. Tento jadrový priestor sa celý nachádza vo vyššie spomínanom inovačnom
páse, leží prakticky v jeho strede.
Niektoré závery hodnotenej práce sú pozoruhodné aj priamo vo vzťahu k regiónu Bratislavy.
Preto považujeme za vhodné uviesť k nej nasledovné poznámky:
i) Nezastupiteľnosť úlohy hlavného mesta v oblasti transformačných procesov v rámci
celého štátu zdôrazňujú autori veľmi výrazne. Rozporuplne potom vyznieva investičná
politika vlády SR k Bratislave v rokoch 1995-1998. Nerozvinutosť hlavného mesta bude mať
nakoniec negatívny dopad na celý štát.
ii) Aj G. GORZELAK A KOL. (1994) zdôrazňujú význam polohy Bratislavy v kontaktnej
politickej a ekonomickej zóne dvoch rôznych „svetov“ Európy. Toto upozornenie nás núti
dôsledne sa zamyslieť nad rozvojom regiónu Bratislavy nielen z hľadiska samotnej
Slovenskej republiky, ale aj v celoeurópskom kontexte. Týka sa to celého radu rozvojových
programov mesta, okrem iného aj možnosti vzniku osobitných ekonomických zón, ako sme
na ne poukázali už vyššie
iii) V tejto práci sa podobne ako v niektorých ďalších zvýrazňuje rozvoj Bratislavy ako
súčasti širšieho historického regiónu Viedeň – Bratislava – Budapešť. Opäť zdôrazňujeme, že
v súčasnom období ekonomickej recesie nadobúdajú význam niektoré neštandardné
programy, programy opierajúce sa o historický základ a cezhraničnú spoluprácu včítane.

2.6 Hodnotenie práce J. Heribana a kol. (1992)

J. HERIBAN A KOL.(1992) vyzdvihli vo svojej práci fakt, že nové politické a ekonomické
vzťahy v Európe vytvárajú podmienky pre znovuzískanie významného postavenia
trojuholníkom vymedzeného mestami Paríž, Viedeň a Berlín. Podľa autorov vplyv takto
vymedzeného územia na politický, ale aj hospodársky a kultúrny život v Európe pozorujeme
už od stredoveku. Autori takisto pripomínajú, že už v minulosti Bratislava ťažila
z bezprostrednej polohy pri jednom z vrcholov tohto trojuholníka pri Viedni.
K tejto štúdii je možné uviesť dve dôležité poznámky:
i) V minulosti, približne do polovice 19. storočia, bol význam tohto trojuholníka založený
predovšetkým na politickej sile troch spomínaných centier, hlavných miest významných
európskych mocností. Až po industrializácii Nemecka, ale aj českých oblastí, Rakúska, a
Francúzska v priebehu 19. storočia získal aj určitú hospodársku dominanciu v Európe.
Pozitívnu úlohu pri nadobúdaní pozície jadrového priestoru v Európe zohrala aj samotná
poloha tohto územia v strede kontinentu.
ii) Pre región Bratislavy bude v budúcnosti najdôležitejší vývoj samotnej Viedne. Ak sa
bude politická, hospodárska a spoločensko-kultúrna úloha Viedne pod vplyvom procesov
odohrávajúcich sa vo vnútri hodnoteného trojuholníka zvyšovať, bude to mať na Bratislavu
pozitívny vplyv. V tomto zmysle možno teda kladne hodnotiť znovuzískavanie významného
postavenia spomínaného trojuholníka v integrujúcej sa Európe vo vzťahu k Bratislave.

2.7 Hodnotenie vplyvu bránovej polohy na ďalší rozvoj Bratislavy

Popri rozvojovom potenciály objavujúcom sa v Bratislave v súvislosti so vzťahom k Viedni
možno v poradí ako druhý najvýznamnejší hodnotiť efekt „bránovej polohy“ Bratislavy
medzi bývalou západnou kapitalistickou a východnou komunistickou Európou. Upozornenie
na túto skutočnosť nájdeme v prácach P. KOREC, S. GALASOVÁ (1994), P. KOREC (1996,
1998). V prvej z uvedených prác sa hovorí: “Ak by sme ako kritérium postupnosti
interpretovania jednotlivých aspektov makropolohy zobrali významnosť ich vplyvu na
súčasný rozvoj Bratislavy, potom musíme začať „bránovou“ polohou Bratislavy na styku

50

bývalého východného bloku a ostatnej Európy... Vďaka tomuto získava Bratislava rad výhod
a preferencií v súvislosti s lokáciou inštitúcií peňažného, investičného, obchodno-službového
a iného charakteru, ktoré majú ambície pôsobiť v širšom európskom priestore." V Bratislave
sa skutočne po roku 1990 etabloval celý rad firiem z krajín západnej Európy, ktorých
teritórium pôsobenia ďaleko presahuje hranice Slovenska.
Taktiež k tomuto hodnoteniu nového potenciálu rozvoja Bratislavy považujeme za vhodné
uviesť dve poznámky:
i) Efekt „bránovej“ polohy medzi bývalou západnou a bývalou východnou Európou nie je
prisudzovaný len Bratislave. Z ostatných miest bývalej komunistickej Európy sa vďaka širšie
chápanej geografickej polohe spomína najmä v súvislosti s Prahou. J. MUSIL, M. ILLNER
(1994) explicitne rozoberajú význam „bránovej“ polohy Prahy v rozvoji vzťahov medzi
západnou a východnou Európou. Fakt, že Praha je najdôležitejšou bránou do východnej
Európy odôvodňujú najmä históriou vývoja pozície Prahy v Európe a existujúcou dopravnou
a informačnou infraštruktúrou medzi Pahou a ostatným územím Európy. Z tohto pohľadu má
Praha skutočne dobré predpoklady stať sa dôležitou bránou do východnej Európy. To však
neznamená, že podobné úlohy nemôže plniť aj iné mesto. Je však zrejmé, že po počiatočnej
konjunktúre záujmu o východnú Európu sa začne vo zvýšenej miere uplatňovať konkurencia,
v našom prípade konkurencia medzi Bratislavou a Prahou , prípadne ďalšími mestami
(Budapešť, Varšava), ako bránami medzi východom a západom.
ii) Aj keď v súčasnom období rozvoja dopravy a komunikácie všeobecne strácajú klasické
druhy dopravy, železničná a cestná, vo vzájomných kontaktoch medzi obchodnými partnermi
bývalé pozície, ich význam nemožno podceňovať. V tomto zmysle je pri Bratislave ako bráne
do východnej Európy dôležitá požiadavka urýchleného prepojenia Bratislavy na ostatnú
Európu železnicou a cestnou sieťou s vyhovujúcimi kvalitatívnymi a kvantitatívnymi
parametrami.

3. Záver

Dynamika zmien v regióne Bratislavy po roku 1989 zatiaľ nespĺňa očakávania

odborníkov. V predloženom príspevku sme sa pokúsili poukázať na príčiny prečo tomu tak je.
Vyššie hodnotené práce poukazujú na rôzne faktory zlepšujúce rozvojový potenciál regiónu
Bratislavy. Niektoré z týchto faktorov sa opakujú vo viacerých prácach a práve na tie
považujeme za potrebné sústrediť pozornosť. Poloha regiónu na styku bývalého západného a
bývalého východného sveta je pozitívne hodnotená takmer vo všetkých prácach. Takisto
veľký význam v rozvoji regiónu Bratislavy prisudzujú jednotliví autori polohe v blízkosti
Viedne. Viackrát boli spomenuté v súvislosti s možným rozvojom regiónu historická spätosť
Bratislavy s Viedňou a Budapešťou, rieka Dunaj, potenciál pracovných síl a štatút Bratislavy
ako hlavného mesta štátu. Aby sa však dali využiť rozvojové možnosti regiónu Bratislavy
vyplývajúce zo spomenutých faktorov bude potrebné vytvoriť vhodné podmienky v oblasti
legislatívy, ekonomiky i riadenia, ale predovšetkým bude potrebné zvýšiť politickú stabilitu
vo vnútri štátu a zlepšiť meno Slovenska v Európe.

51

Pozícia Bratislavy v regionálnom rozvoji Slovenska
Falťan, Ľ. (1997), Aktuálne problémy regionálneho rozvoja (zborník z medzinárodnej
konferencie), Banská Bystrica, 155-161.

So vznikom Slovenskej republiky v r. 1993 sa významne mení postavenie Bratislavy

tak z medzinárodného, ako i vnútroslovenského hľadiska. Bratislava z pozície síce centra, ale
len regionálneho (ak Slovensko v rámci niekdajšej ČSFR budeme považovať za región so
štatútom jednej z dvoch republík spoločného federálneho štátu), sa stáva hlavným mestom
samostatného štátu. Táto formálna zmena však neznamená, že mesto, ktoré sa takto dostane
do novej pozície nadobudne odrazu všetky atribúty centra tohoto významu, rovnako ako
dlhšie trvá, pokiaľ si mesto v novej situácii nanovo zadefinuje svoje väzby a vzťahy (reálne i
symbolické) k širšiemu územiu. V ďalšej časti sa pokúsime o socio-priestorovú reflexiu
niekoľkých významných faktorov - a s nimi spojených očakávaní - ktoré podmieňujú pozíciu
Bratislavy v kontexte Slovenska i v kontexte širšom, medzinárodnom.

1 Genius loci - geografický rozmer
Pri úvahách o rôznych mestách, o ich prednostiach, danostiach i problémoch, sa často

zdôrazňuje ich geografická poloha ako faktor v rôznych obdobiach významne ovplyvňujúci
ich rozvojové predpoklady. História miest nepochybne potvrdzuje význam geografického
faktora - polohy mesta v území - pri napĺňaní jeho rozvojových možností, ale s postupom
civilizačného rozvoja, čoraz viac práve široko chápané spoločenské faktory podmieňujú
rozvoj miest. Tieto sú schopné zmierňovať, či potlačovať celý rad „geografických hendikepov
či bariér“ a na druhej strane aj zvýrazňovať celý rad geografických a v súčasnosti i
ekologických predností, ktoré následne niektoré z nich zvýhodňujú pred inými. Faktom
zostáva, že pre rozvoj miest a ich význam v súčasnosti, má určujúci vplyv dynamika a kvalita
civilizačno-spoločenských faktorov. Prečo tieto zdanlivo banálne samozrejmosti zdôrazňujem
? Dôvodom je skutočnosť, že v súčasnosti - v súvislosti s transformačno-integračnými
procesami Slovenska v rámci zmien, ktorými Európa prechádza - sa často z úst časti politikov
preceňujú faktory geografickej povahy. A hoci sa to vzťahuje na Slovensko ako také, tak i pri
úvahách o postavení a možnostiach Bratislavy musíme tento relativizmus vziať do úvahy.
Bezpochyby poloha Bratislavy z hľadiska geografického je výhodná, ak nie významná, tak
pre rozvoj samotného mesta, ako aj pre rozvoj ďalšieho územia Slovenska. Nakoniec
historický exkurz do dejín mesta by nám to nepochybne dokazoval. Ale v tejto časti
stredoeurópskeho priestoru obchodné výhody geografického položenia sa snažia využiť, či

52

využívať prinajmenšom tri - štyri ďalšie veľké mestá (Brno, Viedeň, Györ či Budapešť) a v
tejto konkurencii o príťažlivosti mesta, ale aj širšieho územia, rozhodujú práve vyššie
uvedené „civilizačno-spoločenské kvality“, ktoré v sebe zahrňujú kvality tak ekonomické,
politické, kultúrne, socio-demografické, ako aj infraštruktúrne či ekologické atď.

2 Genius loci - politický rozmer
Pohľad na geografickú polohu Bratislavy často bol a je i dnes posudzovaný cez prizmu

politickú. Aj pohľad do minulosti signalizuje, že mesto, častejšie ako „vnútrozemské“, bolo
„pohraničné“ - z hľadiska rôzne sa formujúcich štátnych útvarov na tomto území. Nachádzalo
sa v území, kde sa stretali a neraz i konfrontovali rôzne štátnopolitické záujmy. Pozícia na
hranici má svoje pozitívne i negatívne stránky v závislosti od toho, akú politickú konotáciu
táto hranica priberá - či je to silná bariéra alebo viac-menej formálna administratívnosprávna
deliaca čiara. Uvedená skutočnosť má potom svoje politické implikácie na samotné
fungovanie mesta i jeho pozíciu a význam v širšom regióne. V prípade Bratislavy a jej
novodobých dejín z obdobia 20. storočia sa to prejavovalo v niekoľkých polohách:
a) V politickom boji o začlenenie Bratislavy do vznikajúceho Československa po rozpade
Rakúsko-Uhorska. Tento boj odrážal význam mesta z hľadiska polohy v území, ale aj z
hľadiska hospodárskych a spoločensko-kultúrnych funkcií pre tie novovznikajúce štátne
subjekty, ktoré sa snažili Bratislavu dostať pod svoju správu (hlavne novovznikajúce
Československo a jeho kontra-partner Maďarsko a čiastočne i Rakúsko).1
b) V politickom rozhodovaní o statuse mesta. Uvedené rozhodnutia mali svoj dopad nielen na
mesto, ale aj na jeho vzťah k širšiemu územiu Slovenska. O tomto statuse sa politicky
rozhodovalo prinajmenšom päťkrát. V roku 1919, keď po začlenení mesta do československej
republiky sa ono stalo administratívno-správnym centrom Slovenska. V roku 1939, keď sa
Bratislava stala hlavným mestom vojnového Slovenského štátu. V roku 1945, keď sa v
súvislosti s obnovením Československej republiky Bratislava stala centrom slovenskej časti
spoločnej republiky. V roku 1969 , keď s ustanovením federálneho štátu (1.1.1969) sa
Bratislava stala hlavným mestom Slovenskej socialistickej republiky v rámci ČSSR. V roku
1993 (1.1. 1993), keď sa Bratislava po rozpade ČSFR stala hlavným mestom samostatnej
Slovenskej republiky.
c) V politizácii postavenia a významu Bratislavy v sídelnej štruktúre Slovenska. Uvedená
politizácia postavenia Bratislavy obvykle vystupovala v období prekonávania širších
spoločensky zlomových situácií. Spájala sa so snahami oslabiť či spochybniť postavenie
Bratislavy a jej status administratívneho centra či hlavného mesta Slovenska. Dôvody v
rôznych obdobiach boli rôzne:
 geografické - excentrická poloha voči ostatnému územiu Slovenska,

 geopolitické - poloha na hranici, čo vytvára potenciálne ohrozenie inštitúcií a funkcií

celoslovenského významu, a to nielen vojenské, ale i ohrozenie všeobecne ideologické,

 nacionalistické - mesto má „neslovenský či málo proslovenský“ charakter,

 straníckopolitické - mesto je „málo robotnícke“, či mesto je príliš „opozičnícke“.

Každá politizácia postavenia a významu Bratislavy vo vzťahu k Slovensku ako celku

prinášala so sebou (a bohužiaľ, vzhľadom na politizáciu vzťahov štátne orgány versus
samosprávne orgány mesta, prináša i dnes) negativistické prejavy vo sfére spoločenskej
klímy, čo sa neraz prejavuje i v konkrétnych mocenskopolitických preferenčných krokoch, v
rade prípadov v neprospech Bratislavy.

1 Pozri, Bratislava, hlavné mesto Slovenska. Pripojenie Bratislavy k Československej republike
roku 1918 - 1919. Dokumenty. Spracovali: Vladimír Horváth, Elemír Rákoš, Jozef Watzka,
Obzor, Bratislava 1997

53

3 Genius loci - sociálno-ekonomický rozmer
Bratislava so svojím sociálno-ekonomickým potenciálom má veľmi významné

postavenie v rámci sídelnej štruktúry Slovenska. Hoci industrializačné procesy prebiehali na
Slovensku s určitým oneskorením a menšou intenzitou ako v krajinách západnej Európy,
alebo i v Čechách, predsa len už v 19. storočí Bratislava patrila k najvýznamnejším
priemyselným centrám Uhorska. Vzhľadom na svoju geografickú pozíciu - hlavne voči
Viedni ako centru Rakúsko-Uhorskej monarchie i vzhľadom na priebeh rozširovania
komunikačnej siete v tejto časti stredoeurópskeho priestoru, Bratislava sa stávala určitou
inovačnou bránou spätou s industrializačnými a nadväzujúcimi urbanizačnými procesami do
„slovenského vnútrozemia“. Tieto procesy tak v minulosti (či už z 19. alebo predchádzajúcich
rokov hlavne prvej polovice 20. storočia a vo svojej špecifickej podobe i v období socializmu)
mali dominujúce západo-východné smerovanie. Prejavovali sa tak v rozvoji priemyselných a
obchodných aktivít, ako i v šírení vzdelania či technologických inovácií. Už v tom čase,
pozícia „na hranici“ - hoci len vnútornej - keďže nebola až tak výraznou bariérou, bola pre
Bratislavu a sprostredkovane pre Slovensko určitou civilizačnou výhodou. V obdobiach, keď
hranica bola „tvrdou“ deliacou čiarou - hlavne v období rokov 1948 - 1989 - situácia sa do
určitej miery komplikovala. Poloha na hranici vytvárala celý rad na ideologických základoch
postavených bariér, čo sa prejavovalo v marginalizácii území hlavne prihraničných2 (a to
nielen na styku so západným „kapitalistickým“ susedom), pričom v prírade Bratislavy to malo
rad špecifických prejavov v podobe celého radu reštriktívnych opatrení dopadajúcich na jej
prihraničné mestské časti. A hoci Bratislava vzhľadom na svoje postavenie a sociálno-
ekonomickú silu aj v tomto období sústreďovala na seba významné, tzv. funkčno-
prevádzkové väzby v rôznych oblastiach ekonomického fungovania krajiny, predsa len
vzhľadom na ideologicky motivované uzatváranie sa krajiny do seba, jej schopnosť spĺňať
rolu širšieho nadhraničného transferu vo sfére sociálno-ekonomickej bola redukovaná.

Situácia sa po roku 1989 výrazne mení, pričom túto zmenu znásobuje i skutočnosť

rozpadu ČSFR a vytvorenia dvoch samostatných nástupníckych štátov. Napriek neľahkej
situácii, v ktorej sa ocitá transformujúca sa hospodárska sféra, jej privatizácia a
reštrukturalizácia, dochádza - v porovnaní s predchádzajúcim obdobím - k jej výraznej
internacionalizácii. Skutočnosťou je, že vstupujúci zahraničný kapitál sa v rozhodujúcej miere
koncentruje práve v Bratislave - 62,1% z celkového objemu (31.12.1995).3 Pritom pri vstupe
do novej štátnosti „vklad“ mesta do celkovej tvorby HDP Slovenska bol 33.3%.4 Tento
vysoký „vklad“ vyplýva z hospodárskeho charakteru mesta, v ktorom sa sústreďuje celý rad
významných priemyselných podnikov celoštátneho a regionálneho charakteru.5 Súčasné
legislatívne pravidlá tvorby rozpočtov miest a obcí nedovoľujú, čo i len čiastočne zúročovať
takýto „vklad“ mesta do „celoštátnej kasy“.

Ak odhliadneme od mocenskej decíznej sféry, vyplývajúcej z novej štátnosti, tak v

Bratislave sa sústreďujú zahraničné zastupiteľské inštitúcie, rozvíja sa hlavne sféra

2 Pozri, Ľ. Falťan, P. Gajdoš, J. Pašiak: Sociálna marginalita území Slovenska. Social Marginality
of Territories of Slovakia, S.P.A.C.E., Bratislava 1995
3 Pozri, V. Krivý: Regióny Slovenska: východisková situácia a nedávny vývin, in: Slovensko
1995. Súhrnná správa o stave spoločnosti, Ed. Martin Bútora, Peter Hunčík, Nadácia Sándora
Máraiho, Bratislava 1996, s.263
4 Pozri, The Slovak Republic After One Year of Independece, Institute for Advanced Studies,
Center for Economic Strategies of the Slovak Republic, Study commistioned by Bank Austria
AG, Vienna, July 1994, p.66, Table 5.2
5 Pozri, M. Rajčák: Základné sociálno-ekonomické charakteristiky nových krajov a okresov
Slovenska. Bratislavský kraj. Trend. Týždenník o hospodárstve a podnikaní č.5, 29. januára
1997, s. 27A-28A

54

finančníctva a bankovníctva, obchodu a služieb, a to tiež všetko prevažne nadlokálneho,
celoslovenského významu. Nová politická situácia mení i funkciu hranice ako výraznej
bariéry (čo súvisí s postupnými integračnými snahami v Európe). Rozvíjajú sa i rôzne formy
medzinárodnej - cezhraničnej ekonomickej spolupráce - pričom práve priestor Bratislavy je
priestorom bezprostredného kontaktu na civilizačne chápaný „Západ“. To všetko opätovne, aj
keď v zmenenej situácii, prináša Bratislave rolu inovačnej brány, inovačného tranzitného
miesta, súčasne posilňuje i jej vlastnú inovačnú funkciu vyplývajúcu z dynamicky sa
meniaceho hospodárskeho potenciálu mesta. Ale opäť je tu isté riziko upadania do ilúzií z
určitých existujúcich daností sídla i jeho širšieho regionálneho zázemia. Tieto, ak nemajú
vlastnú vnútornú kreatívnu schopnosť, využitia existujúcich prorozvojových daností, tak
zostanú len na úrovni nenaplnených možností. Myslíme tu na niektoré optimistické odhady
vychádzajúce z danosti regiónu medzi Viedňou, Bratislavou a Budapešťou, podľa ktorých
práve toto územie je z hľadiska ďalšieho rozvoja veľmi perspektívne.6 Realita ale ukazuje, že
rozbiehanie konkrétnych aktivít zo slovenskej strany je pomerne komplikovaná (započalo sa s
výstavbou železničného prepojenia Bratislavy - Petržalky s Kittsee v Rakúsku a výstavbou
autostrádneho úseku Bratislava - štátna hranica s Maďarskom Rusovce - Rajka s odklonom
Bratislava - Jarovce - Kittsee, štátna hranica s Rakúskom, ale odďaľuje sa predpokladané
zriadenie technoparku v priestoroch medzi Jarovcami a Kittsee).

4 Genius loci - sociokultúrny rozmer
Ak sme na inom mieste hovorili o „hranici“, na mysli sme mali jej

administratívnosprávny význam, oddeľujúci od seba štátnopolitické subjekty, či vnútorné
administratívnosprávne územné jednotky. Poloha Bratislavy dala mestu do vienka ešte jednu
charakteristiku - priestoru kontaktu a prekrývania pôvodných etnokultúr a etnokultúrnych
diaspór. A hoci mestá - hlavne veľké a významné - boli a sú vždy nositeľmi určitej
multietnicity a multikultúrnosti, Bratislava tým, že leží v území kde sa stretajú tri dominujúce
etnokultúry (nemecká, maďarská a slovenská), si dlho zachovávala určitú neopakovateľnosť.
Pritom v jej histórii a do určitej miery i súčasnosti, tu s rôznou silou - v závislosti od
historického obdobia a v danom čase vystupujúcich hospodárskych a politických súvislotí -
pôsobili i ďalšie etnokultúry spojené s vystupovaním diaspór Židov, Chorvátov, Čechov,
Bulharov, či ďalších etnických skupín, čo ovplyvňovalo charakter mesta, jeho históriu, ale aj
význam v širšom regióne. Táto etnokultúrna mnohovrstevnosť, bez ohľadu na (v histórii sa
meniaci status) mesta, spôsobovala, že na jednej strane mesto bolo krátko - či dlhodobejším
miestom pobytu osobností (politických, hospodárskych, kultúrnych či vedeckých) európskeho
i svetového významu a na strane druhej, vydalo zo svojho prostredia významných rodákov,
ktorý mohli bez problémov pôsobiť v kultúrnom prostredí, ktoré nemuselo byť jednoznačne
viazané na určité fixné štátno-správne vymedzenie. Tento spoločný vklad do kultúry územia
obohacoval i jednotlivé národné definované kultúry. Dvadsiate storočie prináša do tohoto
multietnokultúrneho prostredia celý rad zmien vyplývajúcich z politického a štátno-správneho
vývoja. Spájalo sa to s intenzívnymi migračnými pohybmi v rámci novo sa formujúcich štátov
v celej oblasti medzi Jadranom a Baltikom. V dôsledku týchto procesov, súčasťou ktorých bol
aj vznik Československej republiky, sa Bratislava postupne „slovakizuje“, čo sa zintenzívnilo
ešte po II. svetovej vojne. Intenzívny rozvoj vlastných národných inštitúcii vzdelania a
výchovy, vedy, kultúry a umenia, sa vzhľadom na funkciu mesta vo vzťahu k Slovensku
koncentrujú v značnej miere práve tu. Má to významný dopad na sociokultúrny rozmer zmien,
ktoré v tomto období prebiehajú na Slovensku. Vývoj je však do značnej miery poznačený
ideologickými súvislosťami, ktoré deformujú nielen národnú podobu sociokultúrnych zmien,

6 Pozri, Kde sa v Európe oplatí investovať, in: Trend. Týždenník o hospodárstve a podnikaní č.
38, 22. septembra 1993

55

ale ochudobňujú aj tradičné multi-etno-kultúrne charakteristiky a väzby mesta. Tieto boli
často vytlačené za „štátnu hranicu majúcu podobu bariéry“ a cezhraničný kontakt bol
obmedzovaný. Zmeny po r. 1989 stavajú Bratislavu do novej pozície. Na jednej strane musí
hľadať nové spôsoby nadväzovania na svoju tradíciu multietnokultúrnosti, ktorá je danosťou
tohoto priestoru, a na druhej strane postupne sa adaptovať a vysporiadať so situáciou, kde v
súčasných demokratických krajinách veľké mestá a predovšetkým hlavné mestá sú čaraz viac
multikultúrne a multietnické, pričom uvedené faktory už nie sú podmieňované geografickou
blízkosťou.

5 Genius loci - infraštruktúrny rozmer
Geografická poloha mesta a krajinný charakter územia, v ktorom sa ono nachádza, už

v minulosti podmieňovali možnosti a smerovania toho, čo dnes nazývame infraštrukturnými
sieťami (predovšetkým dopravné siete, ale s postupom času a s civilizačným rozvojom i iné,
napr. energetické či informačné). Z hľadiska sociálno-priestorových dopadov je veľmi
významný charakter, kvalita a smerovanie dopravnej siete. Z tohoto hľadiska má Bratislava v
kontexte Slovenska výnimočné postavenie, kedže sa tu kumuluje niekoľko dopravných
systémov - cestná dopravná sieť, železnica, vodná doprava a letecká doprava, pričom všetky
tieto systémy majú svoj medzinárodný rozmer. Vzhľadom na polohu mesta „na hranici“,
kvalita týchto sietí podmieňuje i možnosti cezhraničného (medzinárodného prepojenia) nielen
mesta, ale i Slovenska. V tomto ohľade, napriek svojej výhodnej polohe, kvality dopravnej
siete, ktoré spájajú mesto s vnútrozemím, ale i so zahraničím v mnohom zaostávajú za
potrebami, ktoré by vyplývali z funkcie hlavného mesta štátu. Uvedené zanedbania odrážajú
marginalizačné dopady predchádzajúceho systému vývoja spoločnosti. Autostrádna sieť na
Slovensku je len v počiatkoch - z bývalého spoločného štátu zostalo súvislé len autostrádne
prepojenie na Prahu. Prepojenia na existujúcu európsku sieť (prostredníctvom najbližšej
rakúskej siete) sa len začínajú realizovať, rovnako ako po fragmentoch prepojenia v smere na
Maďarsko a Poľsko. Až po ich realizácii a dokompletovaní by Bratislava bola určitým
medzinárodným autostrádnym uzlom. Rovnako Bratislava - ale ani Slovensko - zatiaľ nemá
adekvátne železničné prepojenie na západoeurópsku železničnú sieť (len čiastočne by to malo
riešiť budované železničné prepojenie Bratislavy-Petržalky cez Kittsee - na trasu Viedeň -
Budapešť), resp. v tomto kontexte dokompletované železničné prepojenie Sever - Juh v tejto
časti Európy, z ktorého by mohlo ťažiť Slovensko i Bratislava. Mimochodom industrializačný
a urbanizačný rozvoj Slovenska v druhej polovici 19. storočia, ale i v 20. storočí prebiehal po
trasách rozvoja dopravnej siete. V súvislosti s rozvojom dopravných sietí vysokého štandardu,
ktoré boli ešte v nedávnej minulosti postkomunistických krajín stredoeurópskeho regiónu
dosť zanedbávané, sa vytvára významné konkurenčné prostredie. Vychádza z uvedomovania
si vysokej hospodárskej, ale i širšej spoločenskej významnosti týchto sietí pre ďalší rozvoj
spoločenstiev, ktoré nimi budú disponovať. Týka sa to nielen medzinárodného prepojenia v
smere Sever - Juh v tejto časti Európy (napr. konkurenčné aktivity Slovenska i Čiech), ale i
Západ - Východ (aktivity Maďarska v tomto smere). Potenciálnym prorozvojovým faktorom
pre mesto, ale tiež významným faktorom pre Slovensko, je vznik súvislej vodnej cesty medzi
Čiernym morom a Severným morom, postavenej na prepojení Dunaja s Rýnom. Na druhej
strane, napriek existujúcej sieti letísk - pochopiteľne rôznej kategórie - na Slovensku, tento
potenciál je zatiaľ slabo využívaný. Týka sa to v plnej miere Bratislavy, ktorej podiel na
leteckej preprave je výrazne marginalizovaný , pričom, domácimi letiskami pre mesto sa stali
predovšetkým neďaleký viedenský Schwechat a čiastočne Praha a Budapešť. Na druhej strane
však práve rola schwechatského letiska vzhľadom na jeho pozíciu tak voči Viedni, ako i
Bratislave je príkladom jednej podoby integračného pôsobenia v území, a to napriek existencii
hranice i nedostatkom dopravnej infraštruktúry medzi Bratislavou a Viedňou.

56

6 Genius loci - symbolický rozmer
Uvedený rozmer je obvykle pri úvahách o význame miest zriedkavejšie braný do

úvahy, v menšej miere je doceňovaný jeho význam ako mestotvorného činiteľa s dopadom aj
na širšie územia. Ide o faktor psychologizujúci, ktorý vychádza z vnímania priestoru (pričom
mesto je jeden z typov priestoru), jeho oceňovania ako určitej hodnoty užívateľom. Pritom
charakteristiky, ktoré takto vznikajú, ak dostávajú určitú všeobecne rozšírenú povahu,
vytvárajú a na istý čas fixujú určitý obraz o meste (aj v podobe určitých stereotypov), ktorý
následne ovplyvňuje vzťah k mestu tých, ktorí dajakým spôsobom majú s ním do činenia (nie
len obyvatelia, ale aj iní skutoční či potenciálni užívatelia jeho priestorov). Takéto obrazy
obvykle majú - hoci rôzne - ukotvenia v určitých (časovo voľne situovaných) danostiach
mesta a jeho spoločenstva. Uvedené symbolické obrazy, ktoré obvykle v spoločenskom
vedomí fungujú, v skratkovitej podobe podávajú určité esenciálne znaky mesta. Tieto síce
postihujú časť jeho reality, ale obvykle v istej nadsádzke a čo je dôležité, dokážu fungovať
oveľa dlhšie než reálne zdroje, ktoré takýto obraz povolali do života. Spomínané obrazy sa
obvykle viažu tak na dominantné stránky ich architektonicko-urbanistického výrazu, ako aj na
dominantné stránky funkcií, ktoré ovplyvňujú charakter mesta (napr. obraz New Yorku ako
centra businessu, sa viaže na jeho funkciu významného centra bankovníctva a obchodu), resp.
na následné efekty určitých takýchto funkcií (napr. obraz Paríža ako centra bohémy, umenia,
módnej extravagancie). Uvedené symboly-obrazy môžu mať pozitívne konotácie (napr.
„stovežatá“ Praha ako perla historickej stredoeurópskej architektúry) alebo konotácie
negatívne (napr. Chicago 20-tych až 30-tych rokov 20. storočia ako mesto zločinu).

Nie nadarmo sa pristavujem i pri tejto stránke, ktorá viac-menej dokresľuje genius loci

každého mesta. Mestá postkomunistických krajín stredoeurópskeho regiónu
(a hlavne ich veľké a hlavné mestá) prechádzajú výraznými transformačnými zmenami, ktoré
sa významne dotýkajú aj toho, akým spôsobom sa bude formovať ich obraz na určité dlhšie
obdobie, a akým spôsobom sa bude „prihovárať“ faktickým i potenciálnym užívateľom. V
tomto kontexte je dôležité, akým spôsobom sa vytvára obraz Bratislavy ako nového mesta na
mape hlavných miest, lebo tým sa vytvára i určitý obraz o krajine. V súčasnosti obraz mesta
je poznačený skutočnosťou, že Bratislava si len začala budovať všetky tie funkcie, ktoré sa
predpokladajú pre hlavné mesto štátu, a to nielen v spojitosti s hospodárskou, kultúrnou či
politickou reprezentáciou dovnútra a navonok, ale aj z hľadiska spoločenského imidžu či
turistickej príťažlivosti atď. Vo všetkých týchto sférach sa mesto musí boriť s bariérami a
zanedbaniami v oblasti sociálnej a technickej infraštruktúry, zanedbaniami architektonicko-
urbanistickými, ale aj zanedbaniami vo sfére animátorsko-programovej a informačno-
propagačnej, ktoré sú dôležité z hľadiska vytvárania obrazu mesta prostredníctvom
turistického ruchu. V tomto smere Bratislava dosť výrazne zaostáva nielen za
„renomovanými“ hlavnými mestami v najbližšej časti stredoeurópskeho regiónu ako Praha,
Viedeň či Budapešť, ale aj za niektorými veľkými mestami bez statusu hlavného mesta - napr.
Krakov. Na jednej strane sa Bratislava v mnohých ohľadoch musí čo najrýchlejšie zbavovať
provinčnosti a na strane druhej vyvarovať sa rizika formovania negatívneho obrazu mesta, so
značným rozšírením sociálnej patológie rôzneho druhu. Sociologické sondy realizované v
polovici 90-tych rokoch v niektorých prihraničných obciach Rakúska signalizujú fungovanie
aj takéhoto obrazu Bratislavy u našich bezprostredných susedov.7

7 V rámci grantového projektu „Interregión - Vznik nového teritoriálneho spoločenstva?“, ktorý
bol realizovaný v SÚ SAV v rokoch 1994 - 1996, boli realizované sociologické sondy medzi
predstaviteľmi miestnych samospráv v niektorých prihraničných obciach nielen na slovenskej
strane, ale aj v blízkosti
Bratislavy položených obciach v Maďarsku i Rakúsku a na poľskej strane slovensko-poľského
pohraničia.

57

7 Záver
Bratislava ako nové hlavné mesto v území, ktoré sa postupne zbavuje hraničných

bariér sa dostáva do silného konkurenčného prostredia miest stredoeurópskeho regiónu, ktoré
si nanovo definujú svoje miesto nielen vo vzťahu k svojim krajinám a ich sídelnej sieti, ale aj
v kontexte medzinárodnom. Využívajú preto tak kvality historického dedičstva, ako aj
geografické, sociálne, hospodárske, politické a kultúrne potenciály vytvárajúce prorozvojové
predpoklady pre mesto i jeho širšie regionálne zázemie. V prípade Bratislavy okrem
prirodzených funkcií, ktoré mestu vyplývajú z postavenia hlavného mesta krajiny, je dôležité
zadefinovať si a následne sa snažiť posilňovať a rozvíjať tie funkcie mesta, ktoré by mesto v
medzinárodnej konkurencii zvýhodňovali, vytvárali prestíž a formovali jeho atraktivitu.
Výrazne týmto smerom pracujú Viedeň a Budapešť, rovnako ako Praha, t.j. mestá, ktoré si už
svojim predchádzajúcim postavením a funkciami z dávnejšej i novšej histórie istú pozíciu
vydobyli a aj v novej situácii majú ambície zohrávať rolu nadnárodných centier z pohľadu
niektorých funkcií. V tomto smere bude musieť Bratislava, ale aj Slovensko veľa dobiehať.

Priestorová štruktúra mesta ako predmet geografického výskumu.
Matlovič, R. (1998), In: Geografia priestorovej štruktúry mesta Prešov, Geografické práce
VIII., 1, 260 s., 8-10.

Komplikovanosť mesta ako objektu vedeckého výskumu podmienila značnú

pluralitu chápaní a definícií priestorovej štruktúry mesta. Táto diverzifikovanosť prístupov
k pojmu priestorovej štruktúry mesta je daná aj interdisciplinárnym charakterom jej bádania.

Chápanie pojmu priestorovej (vnútornej) štruktúry mesta sa často podriaďuje

výskumnej koncepcii (Korcelli 1974). V tradičnom ponímaní je priestorová štruktúra mesta
stotožňovaná s usporiadaním a rozmiestnením sociálno-ekonomických javov v mestskom
priestore (Maik 1992). Systémový prístup považuje priestorovú štruktúru mesta za systém,
pozostávajúci z jednotlivých podsystémov, zodpovedajúcich sociálno-ekonomickým javom
v meste a vzťahov medzi nimi (Werwicki 1973a, Beaujeu-Garnier 1980b). L. S. Bourne
(1991) rozlišuje napríklad päť subsystémov mesta: ekonomicko-finančný, sociálno-
demografický, politicko-inštitucionálny, fyzický a ekologický. Tieto subsystémy zahŕňajú
všetky aspekty existencie a fungovania mesta. V slovenskej literatúre tento prístup aplikoval
pri výskume Bratislavy P. Korec (1996a). Odlišný prístup reprezentuje práca S. Liszewského
(1977). S. Liszewski vychádzajúc zo syntetického pojmu typov mestských areálov, ktoré sú
charakterizované širokým spektrom charakteristík, definuje priestorovú štruktúru mesta ako
priestorové usporiadanie typov mestských areálov. R. Matykovski (1988)uvádza, že
priestorová štruktúra mesta je často považovaná za abstraktný alebo generalizovaný model
rozmiestnenia javov v geografickom priestore. P. Korcelli (1974) rozumie pod priestorovou
štruktúrou mesta "súbor na seba naložených systémov, zodpovedajúcich jednotlivým sféram
života a aktivít človeka". A. Werwicki (1973a) tvrdí, že "priestorovú štruktúru mesta tvoria na
seba naložené a vzájomne previazané systémy rozmiestnenia rozličných typov ľudských
aktivít a s nimi súvisiacich trvalých objektov ako aj systém rozmiestnenia obyvateľstva
a obytnej zástavby, ktoré sú sledované v kontexte historicky sa sformovaného priestorového
usporiadania mesta". Výskum vnútornej štruktúry mesta potom nespočíva len v charak-
teristike elementárnych systémov rozmiestnenia, ale aj v skúmaní priestorových funkčných
vzťahov medzi týmito základnými systémami.

58

Popri pojme priestorová štruktúra mesta sa v podobnom bádateľskom kontexte

v literatúre používa aj termín mestské prostredie (Barbaš 1986, Medvedkov 1978). Podľa J.
Medvedkova (1978) môžeme "mestské prostredie stotožniť s osobitne zložitým geosystémom,
ktorý je riadený antropocentrickou organizáciou a funguje na územiach s vysokou koncen-
tráciou obyvateľstva, s trvalou zástavbou a určitým rozdelením materiálnych elementov, ktoré
spolu vytvárajú priestor pre cyklus denných aktivít obyvateľstva a pre ďalší cieľavedomý
rozvoj, usmernený sociálnym mechanizmom". Mestské prostredie je v ruskej geografickej
škole skúmané najmä z hľadiska konštruktívnej geografie, čiže dôraz sa tu kladie na riešenie
praktických problémov.

S konceptom mestského prostredia sa môžeme stretnúť aj u B. M. Kibela (1972),

podľa ktorého je mesto dynamickou, v časopriestore sa meniacou sústavou systémov, ktoré
fungujú vo vzájomných väzbách s cieľom uspokojiť aktuálne a budúce potreby obyvateľov
a iných návštevníkov. Mesto je podľa Kibela sústavou prostredí, ktoré sa dajú definovať
pomocou 6 aspektov: ekonomického, sociálneho, politického, administratívneho,
priestorového a štrukturálneho. V našom bádateľskom kontexte je zaujímavé jeho
vymedzenie mestského prostredia z priestorového a štrukturálneho aspektu. Z priestorového
hľadiska ide o špecificky organizované územie, obsahujúce spolupôsobiace systémy –
ekonomický, sociálny, administratívny a politický. Mestské prostredie vymedzené
štrukturálne je hustým súborom budov, pozemkov, komunikačnej siete, námestí a iných
prírodných a antropických ohniskových budov, ktoré spolu vytvárajú trojrozmernú panorámu
mesta (Kibel 1972).

J. Bastié a B. Dézert (1980) použil v podobnom bádateľskom kontexte koncept

mestského priestoru, ktorý je podľa nich priestorovo najheterogénnejší, najproduktívnejší
a najkomplikovanejší spomedzi ostatných krajinných priestorov.

Sociálno-ekologicky orientovaní bádatelia operujú s pojmom mestský priestor,

v ktorom rozlišujú dve hlavné zložky: fyzický a sociálny priestor. Prvkami fyzického
priestoru sú územie, budovy, infraštruktúra. Prvkami sociálneho priestoru sú ľudia, sociálne
skupiny, inštitúcie, systémy sociálnych aktivít a podobne. Sociálny priestor je zložitý,
mnohodimenzionálny a tvorí ho teda viacero subpriestorov. Každý z nich sa pritom vyznačuje
svojráznym priestorovým usporiadaním (Jagielski 1982).

Vo viacerých, najmä fyzickogeograficky orientovaných prácach sa používa termín

urbánna krajina, ktorá reprezentuje najvyšší stupeň premeny pôvodnej prírodnej krajiny.
V tomto kontexte použili holandsí autori H. Hengeveld a C. de Vocht (1982) termín
"townscape" ako protiklad termínu "landscape". Urbánna krajina je v ich práci
charakterizovaná koncentráciou obyvateľstva na relatívne malom priestore s veľkou
diverzitou aktivít a vysokou frekvenciou interakcií, vyznačujúca sa koncentráciou rozličných
a nezastavaných priestorov (Hanušin 1995). Na tomto mieste upozorňujeme na odlišné
chápanie termínu townscape v urbomorfologicky orientovaných prácach, ktoré je
prediskutované v práci P. J. Larkhama a A. N. Jonesa (1991) a tiež v práci S. Openshava
(1986).

Napriek tejto koncepčnej nejednoznačnosti sa môžeme v literatúre stretnúť s úsilím

o systemizáciu problematiky priestorovej štruktúry mesta, prejavujúcim sa najmä
v identifikácii jej základných dimenzií. W. Maik (1992) uvádza tri dimenzie priestorovej
štruktúry mesta: morfologickú, demograficko-sociálnu a funkčnú. Pojem priestorovej
štruktúry mesta, podľa tohto autora, obsahuje opis priestorového usporiadania jednotlivých
dimenzií a medzi nimi existujúcich väzieb. Priestorová štruktúra mesta je pritom odrazom
určitej etapy vývinu mesta.

Dopĺňajúc uvedené poznatky je možné z geogafického hľadiska priestorovú

štruktúru mesta chápať ako mnohorozmernú superštruktúru, tvorenú vzájomne previazanými
a podmienenými parciálnymi intraurbánnymi štruktúrami: fyziografickou, morfologickou,

59

funkčnou a sociálno-demografickou štruktúrou. Fyziografickú intraurbánnu štruktúru tvorí
priestorová diferenciácia mestského územia z hľadiska jeho prírodného potenciálu
(vhodnosti) pre rozvoj jednotlivých druhov mestskej zástavby. Jej analýza spočíva vo
fyzickogeografickej a urbanisticko-fyziografickej analýze územia mesta a vyčlenení
fyziograficko-urbanistických areálov, ktoré sú relatívne homogénne z hľadiska jeho
prírodného potenciálu (bonity) pre zozvoj mestskej zástavby. Morfologickú intraurbánnu
štruktúru tvorí priestorová diferenciácia materiálnej substancie (morfologických elementov)
mesta. K hlavným morfologickým elementom patria ulice, námestia, parcely a budovy.
Elementy môžu vytvárať hierarchicky vyššie jednotky (uličnú sieť, urbanistické bloky,
štvrte). Analýza morfologickej štruktúry mesta spočíva teda v analýze pôdorysu mesta a vo
vyčlenení relatívne homogénnych jednotiek na území mesta z hľadiska operácie s hlavnými
morfologickými elementami. Morfologická štruktúra mesta má pritom vonkajšiu
(fyziognomickú) a vnútornú (rýdzo morfologickú) stránku. Vonkajšia stránka sa týka
architektonických foriem (napr. sloh stavebný materiál a strešná krytina budov), vnútorná sa
týka urbanistických foriem (pôdorysu). Kým fyziognomická stránka morfologickej
intraurbánnej štruktúry je dobre postrehnuteľná v teréne, pri morfologickej stránke je potrebné
využívať kartografické a fotogrametrické materiály. Funkčnú intraurbánnu štruktúru tvorí
priestorová mozaika sociálno-ekonomických aktivít a ich vzťahov na území mesta. Tieto
majú tendenciu na mestskkom území zaujímať najvýhodnejšiu polohu a vytvárať tak relatívne
homogénne funkčné areály. Výskum funkčnej intraurbánnej štruktúry sa najčastejšie opiera
o analýzu využitia zeme na teritóriu mesta. Najfrekventovanejšie funkčné štruktúry v meste sú
obytné, priemyselné, skladovacie, dopravné, službové, odpočinkovo-rekreačné a nevyužité
plochy. Sociálno-demografickú intraurbánnu štruktúru tvorí priestorová diferenciácia
obyvateľstva, jeho dynamiky a biologických, sociálnych, kultúrnych a ekonomických
charakteristík na teritóriu mesta. Sociálno-priestorová štruktúra mesta je skrytá a nedá sa
odhaliť bežnými metódami terénneho výskumu. Je navyše mnohodimenzionálna. odhaliť je ju
možné preto len aplikáciou metód viacrozmernej štatistiky. Za hlavné diferenciačné
komplexné charakteristiky tejto štruktúry sú, v zmysle Shevky a Bella (1995), považované
ekonomický, rodinný a etnický status. Uvedené štyri intraurbánne štruktúry sú vzájomne úzko
previazané a podmienené. Zmena jednej z nich podmieňuje transformáciu ostatných.
Dynamika transformačných procesov je však u nich diferencovaná. Najzotrvačnejšou je
fyziografická štruktúra. Morfologická intraurbánna štruktúra je menej trvácna, avšak
najtrvácnejšia z antropogénnych intraurbánnych štruktúr. Menej zotrvačná je funkčná
intraurbánna štruktúra a najnestálejšia a najrýchlejšie podliehajúca zmenám je sociálno-
demografická intraurbánna štruktúra. Uvedené parciálne štruktúry je potrebné chápať ako
komplementárne charakteristiky celej superštruktúry a preto je im potrebné venovať pri
skúmaní priestorovej štruktúry mesta rovnocennú pozornosť. Priestorová štruktúra
(superštruktúra) mesta je vždy okamihovým prejavom istej etapy svojho vývinu. Zahŕňa
v sebe elementy starých štruktúr a naopak vytvára prepoklady pre vznik nových štruktúr. Tým
je daná potreba časo-priestorového prístupu k jej štúdiu, pretože bez poznania minulých
stavov nie je možné pochopiť súčasný stav priestorovej štruktúry mesta, prípadne pokúšať sa
predikovať jej ďalší vývoj. Pri integrálnom štúdiu priestorovej superštruktúry mesta je pritom
dôležité nájsť taký metodologický koncept, ktorý umožní:
a) logicky previazať uvedené parciálne intraurbánne štruktúry,
b) realizovať komparatívne empirické výskumy rozličných miest, resp. jedného mesta

v rozličných časových prierezoch,

c) sledovať a formulovať pravidelnosti v procesoch formovania priestorovej štruktúry mesta,

identifikovať najdôležitejšie faktory, určujúce priebeh a výsledok týchto procesov
a dospieť k formulácii modelu priestorovej štruktúry mesta.

60

Bratislava at the beginning of 21st century
Korec, P. (v tlači), AFRNUC Geographica.

1. Introduction

Over the past fifteen years there have been mainly three facts that

caused the transformation of urban structure of Bratislava. First, since 1989 of
Czechoslovakia has changed from a totalitarian to a democratic one and
centralized economy to a market-driven economy. Second, Bratislava became
the capital of new independent state Slovakia since January 1, 1993. The
establishment of the Slovak Republic in 1993, bringing the key function of
capital city to Bratislava, strengthened the activities of tertiary and
quarternary sectors in the economic base of the aglomeration. Third, after fall
of „iron curtain“ between west and east blocks in Europe Bratislava obtained
very advantageous position. It lies in the core of Europe right at the border line
between west and east European countries. The development of the city after
1989 is under strong influence of internationalization of society and impacts of
globalization.

In the time of past fifteen years all main attributes of Bratislava

(economic base, inner spatial structure, population size and its structures and
position of the city in Slovakia and Europe) rapidly changed. Each city arose
and has been developing under diverse conditions, different political and
social circumstances, with influence of various impulses. This gives every city
a label of individuality and special position in inner urban system and
international one.

2. New geographical position of Bratislava

A series of studies dealing with new possibilities of Bratislava´s

development have appeared shortly after the breakdown of political and
economic barriers between the East and the West in 1989 (Dostál, Hampl 1992,

61

Musil, Illner 1994, Gorzelak et al. 1994, Paulov 1996, Drbohlav, Sýkora 1997 and
some others). The unique geographical position of Bratislava and its influence
on the further development of the city is analyzed to the very detail in
previous papers of the author (Korec, Galasová 1994 and Korec, Smatanová
2000). Among the main features of the (new) geographical position of
Bratislava in terms of its development potential, one must pay attention to the
following:

a) Bratislava is situated right at the contact point of eastern and western

European countries (former communist and capitalist European countries).
The city has got a gateway position between these two different regions.

b) The high potential of Bratislava´s development is related to the new

quality of relation between Bratislava and Vienna (Mládek, Buček, Korec 1998).
Bratislava is located right at the contact point of Slovakia and Austria. Its
cadastral lines are identical with state boundaries. Bratislava, the capital of the
Slovak Republic, is located only 65 km from Vienna, the capital of Austria. Such
a close location of two capital cities with different political and economic
development before 1989 is unique in Europe. Virtually whole overground
transport between Slovakia and Austria (Slovakia and western Europe) is led
across the territory of Bratislava.

c) Bratislava has a very good transport-geographical position to the Czech

Republic. The only highway connecting the Slovak Republic with the
neighbouring Czech Republic comes out directly from Bratislava. Taking this
highway, the distance from Bratislava to Prague, the capital of the Czech
Republic is about 300 km.

d) Bratislava has an eccentric position within the territory of the Slovak

Republic. It is situated on the southwest margin of Slovakia. Within the short
period of fifteen years Bratislava and its surroudings have obtained an
extraordinarily dominant position within regional structure of the Slovak
Republic (what is seen very negatively in Slovakia). Proximity of Bratislava to
West-European geoeconomic and geopolitical centers (to economic and
political core of Europe) amplifies this process.

Due the position of Bratislava Dostál, Hampl (1992) emphasize that the

city is about to become a part of East-European geoeconomic zone, which tends
to be a core space of this part of the continent. Gorzelak et al. (1994) consider
the “Bratislava-Budapest” region as one of three innovation centers of Eastern
Europe. Bratislava is ranked within the top of lucrative places where investors
should start up their business for its very advantageous position. According to
analyze of the German research institute of Empirica at Bonn that has
published in 1993, Bratislava´s region belongs to the most perspective ones
among the other 471 European regions from point of view of investment
returnability. The triangle of Bratislava-Vienna-Györ located on the territory of

62

three states has been evalueted as a “golden triangle” of production in Europe
(Trend 1993).

3. Economic base of Bratislava

The communism era brought visible consequences for economic base as

well as for inner spatial structure of Bratislava (Sýkora, Weclawowicz 1992,
Smith 1996, Smatanová 1999 etc.). Exaggerated development of industry,
absence of privat entrepreneurial activities, huge housing complexes,
functionally and physically underdevelopment the central business district
and so on, became typical features of Bratislava as well as other cities Eastern
Europe. After 1989, and in particular after January 1, 1993, the economic base
of Bratislava has changed. It gained a significant international dimension. The
Table 1 shows the development of economic base of Bratislava after 1989 by
individual branches of economy. Practically all large post-communist cities
have transformed to centers of trade and services and do not remain
exclusively centers of a production. This applies especially to the capital cities
that concentrate numerous non-production activities not only for the city and
its surroundings but also for the rest of the country and abroad.

The total number of employees in Bratislava increased by 30,893 over

the period of 1985-2002. Regarding the fact that the number of unemployed in
Slovakia has increased from zero in the year 1985 to almost 0.5 million in 2002
is the increase of employment opportunities in Bratislava interesting. The
share of production activities decreased, however, from 45.10% to 22.47% over
that period of time. On the contrary the share of non-production activities
increased, of course, from 54.90% to 77.53%. A significant decrease in
employment took place in industry. While in 1985, there were 73,818 industrial
jobs in Bratislava, there were only 50,439 such jobs in 2002. The share of
employment in industry out of the total number of employees in Bratislava
decreased from 26.45% to 16.27%. The decline in employment did not touch all
branches of the local industry equally. The highest decrease is observable in
branches like machinery and metal products (12,677 jobs in 1985 and less than
4,000 in 2002), electrical equipment (from 8,809 to 4,543), chemical industry
(from 7,194 to 3,127) and oil production (from 7,877 to 4,076). Only three
industrial branches increased job opportunities (publishing and printing with
an increase of jobs from 2,835 to 4,332, food processing with 4,477 to 7,940 and
car industry with 2,045 to 7,832). Clear specialization of industry with
dominance of car factory Volkswagen Slovakia, petrochemical plant of
Slovnaft, a. s. and companies producing foodstuffs together with printing and
publishing activities will take place in Bratislava for the future.

The number of employees in local construction companies decreased from 38,348 in

1985 to 17,844 in 2002. The share of employment in construction out of the total number of
employees in Bratislava decreased from 13.74% to 5.75%. The significant decline in
construction activity was not only caused by the termination of large scale housing

63

construction in Bratislava as wel as Slovakia, but also by a general decline of investment in
Slovak economy.
The group of service-orientated activities employed 240,327 people in 2002 comparing to

153,251 in 1985. In sum, the present employment shows in comparison to the one at the
peak of the previous regime that the following three branches of services rose quite
dramatically: wholesale and retail trade; real estate, renting and business activities; and
financial intermediation.

Bratislava´s retail sector underwent one of the most dramatic changes after 1989. The

main transformation process called „small privatization“ – selling of shops to a new private
owners – was one of the first privatization processes leading to private sector formation.
Within the whole city, 705 units in total value exceeding 1 bln. of Czechoslovak crowns were
privatized by auction sale in 1991–1992. In consequence there took place dismatling of
former centralized national or regional retail networks in largely all segments of the retail
sector. This small privatization was later accompanied by a massive growth of small shops of
new small entrepreneurs. Newly established prestigious parts of retailing that were
penetrating especially the city center, started to serve rising number of new rich costumers
and higher middle class. The development from 1993 to 1998 was typical with rising market
concentration observable by presence of new retail chains shops in Slovakia, smaller local
retail networks (within the city) and solid position of certain number of independent retailers.
From 1999 the building of hyper-markets, super-markets and great shopping centers started in
Slovakia. In the time of five years five hyper-markets and thirteen super-markets were opened
in Bratislava. Emergence of five great shopping centers (Polus City Centre, Aupark, Avion,
Danubia and Shoping Park Soravia) including others four hyper-markets and many
specialized wholesale stores (IKEA, NAY Elektrodom, Baumax, Hornbach, Mountfield,
Atrium etc.) is also matter of last five years.

Financial sector has been one of the most important sectors carrying on urban

transformation within the city. Its influence has been manifold. It has generated one of the
most important increase in employment (in 1985 the sector of banking and insurance had
1,956 employees, in 1989 2,010 employees, while in 2002 it provided jobs for 15,021
employees). This sector has allocated huge investment into physical environment of the city
(branches, buildings) and finally it has generated high amount of money through much higher
than average salaries of financial sector employees. Bratislava is without any doupt the
leading financial center of the country (here is located 39.22% of total Slovak financial sector
employment, Table 3), being the seat for 22 from 25 the biggest financial companies in
Slovakia (Trend Top 2002). Only 6 from 28 banks, branches of foreign banks and state
financial institutions had their headquarters outside Bratislava in 2002 (see for a discussion of
basic features of the development of the banking sector in Bratislava after 1989 Buček,
Pitoňák 1997). Similar processes have taken place in retail trade and financial intermediation,
and also in development of business activities, accommodation and food service facilities,
administrative activities and other service activities.

4. Inner spatial structure of Bratislava

The inner spatial structure of Bratislava has been developed in an irregular pattern.

Bratislava was developed to northeast and east directions from the city center before 1970.
There have been three major obstacles in the physical landscape (the Small Carpathians
mountain range, the Danube river and border with Austria). Spatial development of the city
(first of all construction of great housing estates) started in the beginning of the 1970´ across
Danube and Small Carpathians right close boundary with Austria. Thanks to the impact of
institutional and policy factors typical for communist regime, inner spatial structure of
Bratislava developed many special features that became barriers of its development after

64

1989. Particular attention must be given to central directive management of territorial-
administrative and economic units, abolition of land market and introduction of
administratively determined fixed prices of urban land, long term preference given to
industrial and construction sectors in detriment to activities of tertiary and quaternary sectors.
These features were associated with nationalization of retailing, small businesses and services,
and development of large monopolistic structure in whole service sector. General priorities of
public and societal interest in the field of urban planning accompanied city development.
Introduction of redistributive housing system, with administrative distribution of flats, control
of their exchange and many other regulations distorted flat market in Bratislava.

With respect to the future development of the city, we have to emphasize the following

features of its inner spatial structure in 1989: City center was functionally and physically
underdeveloped. In fact it was a cluster of devastated buildings, without any signs of
reconstruction or suitable exploitation. City center was spread on very small area (1). Large
zones of industry with low land-use intensity were located close to the city center (2).
Extensive mono-functional housing complexes were built on the margin of the city offering
only a very limited spectrum and standard of services to its inhabitants (3). Main road
network, which would support local exchange within the city, regional and transit transport,
was not built in the city (4). As a consequence of a large-scale integration of surrounding
villages (13 villages were joined to the city after 1946), cadastral territory of Bratislava
increased from 58,5 square kilometers in 1945 to 367,8 square kilometers in 1989. Large
share of territory of Bratislava was covered by agricultural land (approximately 40 % of the
city area) and forests (21 %). There is a great extend of classical village settlements in the city
(5).

In opinions of several authors there are four the most important factors of the

development of inner spatial structure of post-communist cities: the return of the importance
of land rent and increasing number of actors competing for space (1), the return of the self-
goverment, the sift of an ansolute control over the space from central to local institution (2),
the transformation of economic base of the city (3), the increase of social differentiation and
the changing rules of spatial ditribution of people from political to economic criteria (4) and
the substantial transformation of the urban landscape and architecture.

By influence of above mentioned factors the inner spatial structure of

Bratislava has changed rapidly since 1989. Six most visible processes of urban
change have taken place here: a commercialization of the city center and
intensification of land use in broader space of city center (1); a revitalization of

production areas located within urbanized space of the city (2); an

implantation of various business activities into originally mono-functional
housing estates (3); a construction of houses with high standard of living (4); a

construction of hyper-markets, super-markets, big specialized wholesale stores
and large shopping and services centers (5); and an intensive use of land

located alongside the main transport roads of the city (6). All these six
processes are associated with radical change of land use patterns in terms of
the replacement of existing activities with new and economically more
efficient ways of use and, simultaneously, with physical upgrading. For
example, during the period from 1990 to 2002 there had been 512 historical
buildings reconstructed and 69 new built in the core quarter of Bratislava.
From point of view futher devolepment of city centre of Bratislava the new
period of its development began in 2005. Concerning Bratislava it has to be

65

noted that city centre had occupied relatively small area before 1989. After
first phase of centre‘s transformation, the period from 1990 to 2004 the second
phase of construction development started. The first period was typically with
redevelopments in existing estate, as well as new construction inside built-up
areas of the centre. In this period a highly significant expansion is expected
along both Danube water fronts. After this phase will be finished the centre of
Bratislava will gain the architectural and functional qualities appropriate for
the city of Bratislava’s importance (Korec, Ondoš in print, Erick van Egeraat
Associated Architects 2003, Ballymore Properties Inc. 2004 etc.).

Extensive housing development with high standard of living (in apartment houses, as

well as in family houses of villa type) was largely triggered on by the changing basic
functions of Bratislava. Residential requirements of top-managers, employees of diplomatic
missions, as well as some other economically well established social groups have been very
high. Understandably, the demand for quality housing also has changed under the influence of
general transformation of personal values of Slovak citizens. Housing offering high standard
of living were built in attractive already built areas (Vnútorné Hory, Koliba, Kramáre, Lamač
etc), as well as in attractive "green site" locations (Záhorská Bystrica, Rača). Due morpho-
geographic and climatic conditions north-western part of Bratislava (district Bratislava IV)
has been the most attractive for construction of residential areas.

As an example of a direct influence of population potential of Bratislava and its

surroundings, advantageous geographical position of the city and great transit transport
moving through the city can well serve construction great shopping centres, hypermarkets,
supermarkets and big specialized wholesale stores in Bratislava. The construction of
shopping centres, hypermarkets and supermarkets started in Bratislava as well as in
Slovakia later than in neighbouring transition countries (Czech Republic, Poland and
Hungary). However, there is very dynamic development in this sector in Bratislava since
1999. Within last five years, two shopping centers Aupark and Danubia, hypermarkets
Tesco and Terno as well as two Billa supermarkets, two Jednota supermarkets, Kaufland
supermarket and Lidl supermarket have been opened in city-district of Petržalka, in
southern part of the city. In north-eastern part of the city, three shopping centres, Polus,
Avion and Soravia, Metro hypermarket, Tesco hypermarket, two Billa supermarkets, two
Jednota supermarkets and two Lidl supermarkets have appeared within last five years. In
north-western part of the city, which seems to be lees important in transit transportation,
only one hypermarket Tesco, Jednota supermarket and Billa supermarket have been
constructed.

For the future there are expected some tendencies. Further intensifying of the use of

the city´s built-up area can be expected. This will concern mainly the surroundings of city
center (1). Completing the highway system in the city will stimulate a strong request for
agricultural areas in north-eastern, north-western as well as in southern territories of the city
(2). An intensive construction activities can be expected in southern part of Bratislava,
especially between the highway and state border with Austria. This area is attractive for living
(northern part) and development of special economic zones (southern part) (3). Completion of
the highways will intensify processes of sub-urbanization and enable absorption of bare areas
of the villages annexed between 1946 to 1972 into the urban structure of the city (4).
Expansion of Bratislava´s influence to Austrian and Hungarian territory for housing as well as
bussines activities (5).

5. Population size and structures

66

Significant changes during last fifteen years happened also in Bratislava´s population

development. After 1989, significant changes have been observed in the size of Bratislava´s
population as well as in its structures. Between 1991 and 2001, Bratislava witnessed the first
population decline in between two official censuses after the first historical census in 1869,
with index of growth 0.97 (see Table 2). The 1991 census showed 442,197 inhabitants living
in Bratislava but only 428,672 in the 2001 one. The two previous indexes equalled 1.16
(1991/1980) and 1.33 (1980/1970).

Total increase of population decline very quickly from 8,000 inhabitants per year in

1970´s and first half of 1980´s on 5,000 a year in 1987 and 2,000 a year in 1991. This
negative population development of Bratislava continued after the year 1991. An interesting
fact in relation to population development after 1991 from a spatial viewpoint is that the four
city districts (Bratislava I, Bratislava II, Bratislava III and Bratislava V) registered decrease
in the number of inhabitants between the census in 1991 and 2001. Only in the district
Bratislava IV situated in the north-western part of the city the population has increased during
mentioned period. Morphological and climatic attributes suitable for residential function are
important factors of positive population development in this district of the city.

Natural increase in Bratislava started to drop from 1977 yet. During the period of

thirteen years natural increase declined from 12.4‰ in 1977 to 7.7‰ in 1989. New economic
and social conditions existing during transition period significantly influenced depression in
natality. Economic uncertaintly, loss of social safety and new value hierarchy were typical
signs of first phase of political transformation. Owing to a long-lastingly stable value of
mortality (about 9 deaths/per 1,000 inhabitants), natural population decrease occurred in
Bratislava in 1995 for the first time.

Migration movement had similar features as natural one after 1989. Number of

emigrants was in long-term view stable since 1975 to 2002 with about 3,000 to 4,000 persons
a year. However, number of imigrants quite intensively has declined since 1987 and decreased
on more than one half to 1997, from 6-7,000 a year to 3,000. Number of imigrants has always
declined after 1997. Migration decrease as well as total decrease of population in Bratislava
were detected here in 1997 for the first time in Bratislava´s modern history after World War
II. In this year, number of migrants declined by 393, natural decrease (declined by 500
persons) was a little higher than migration decrease. Number of population of Bratislava
declined by 893 in 1997. From 1997 population of Bratislave has decreased yearly.

Without any doubts, the most important reason of decline of imigrants has been retreat a

great housing construction in Bratislava. At about 6,500 new flats were built in Bratislava
befero 1985 a year. It was 3,203 new flats finished in 1989, 1,601 in 1990, even less new flats
(1,469) in 1995 and surprisinglz 348 new flats in 1996 only. From 1997 number of new flats
finished a year has stabilized on value between 1,000 and 1,500.

In consequence to described development in natural and migration

motion the age structure of Bratislava population has been significantly
changed. During one decade from the year 1991 to the year 2001 the number of
children (age 0-14) decreased from 102,784 to 59,866. The portion on the total
population of Bratislava has also decreased from 23.24% in 1991 to 13.96% in
2001. The number of productive age categories of population (age 15-59)
increased in the same period from 261,343 to 285,846. The portion on the total
population of Bratislava increased from 59.11% in 1991 to 66.68% in the year
2001. The number of inhabitants in older age categories (age 60+) increased
from 78,070 to 82,960. The portion on the total population of Bratislava has
increased from 17.65% in 1991 to 19.36% in 2001. Regarding the population

67

development of Bratislava alarming is above all sharp decline in the youngest
category.

6. Bratislava´s position in settlement system of Slovakia and Central Europe

Political changes after 1989 enabled launch of globalization of eastern

European economic systems. Free cross-border movement of people,
information, finances and products brings also significant changes of national
cultures. Of course, this development directly involves cities, mainly important
state centres facing the crucial problem of their future role and prosperity in
general. Important residential and economic centers are no more isolated by
distances, political and state borders as well as information barriers from
competition with other cities. Cities must cope with a new reality and search
for their own position not only in national but at least in continental
settlement network (Hall 1993, Musil, Illner 1994, Grimm 1994, Bašovský 1995,
Falťan 1997, Vaishar 2000, Slavík 2000, 2003). Forming of a new urban
structure is observable in Eastern Europe, particular cities search for their
own position in network of European cities. Enlargement of the EU intensifies
relevance of this process. From the aspect of the new position of Bratislava in
settlement system of Slovakia and Central Europe, the following reasons are
important.

Owing to the geographical position of Bratislava, we can observe an oscillation

between co-operation and confrontation around the territory of Bratislava throughout the
history. The geostrategical significance of this territory resulted in its permanently high
geopolitical value (Buček 1996). The peak of Bratislava´s political status was observed
probably in the period of the 16th to 18th centuries, when Turkish troops were occupying the
territory of Hungarian empire including its capital city of Buda. Most of the functions
connected with the role of Hungarian capital were moved to Bratislava which de facto became
the capital of Hungary. Even today we can observe a positive impact of this period mainly on
the city´s spatial development and architecture. At the very beginning of modern history, in
the time period after the Czechoslovak Republic arose in 1918, political role of the city was
insignificant. Position of Bratislava even deteriorated after 1948, with loss of contacts on
Vienna and Austria. In the communist period of Czechoslovak history, Bratislava had no
particular role in European political events. This situation remained the same after 1969 when
Czechoslovakia became a federal state. A radical change came in 1993 with Slovakia being an
independent state. After 1993, growth of the political role of the city has resulted from the
status of an independent state´s capital as well as from the position of Slovakia in central
Europe, assigning the country and especially Bratislava a character of a bridge and contact
zone between western and eastern Europe, between Anglo-Saxon and Slavic worlds.

In correspondence with several authors, a factor of settlement hierarchy

and a factor of geographical position (macro-position, so-called west-east
gradient) can be considered as the two principal factors of regional
development in post-communist countries of Visegrad Four after 1989.

The fact that regions of major cities (cities on the top of hierarchy of settlement

system) overcome the transformation period more successfully is generally accepted. Big
cities have significant economic and social potentials. Their economic bases are diversified
with a strong share of progressive activities of tertiary and quaternary sectors. The function of

68

capital of independent state is twofold and gives to capital city an important advantage
compared to other even larger cities without such a function. On the one hand, the capital city
plays the role of gateway-city for establishing transnational linkages with other capital cities
and states and attracts many international contacts and activities from outside the state.
Therefore, in the contemporary era of globalisation the recent developments of the post-
communist capital cities – such as Prague, Budapest or Bratislava – show extraordinary
dynamics that has to be used in the diffusion of developmental impulses within the national
city-systems concerned. On the other hand, the capital city plays the role of dominating centre
of state control of the territory of the state.

Transformation processes in Bratislava, we can even say transformation processes in all

capital cities of post-communist countries, have been positive influenced by the following
location requirements too:

-

a great potential for inter-organizational face-to-face contacts,

-

specialized information provided by business services (financial, legal, advertising),

-

bodies of government and administration having far-reaching competencies, and

-

a high level of accessibility to other (competing) major centers (usually capital cities)
of other countries.

The dominant position of Bratislava and its surroundings in regional structure of

Slovakia has been growing rapidly just after 1993. They attract most of the foreign capital
inflow, subsidiaries of the foreign banks, most of the foreign trade, service and industrial
branches and most proposals for an international co-operation. These factors predetermine
Bratislava and its surroundings to be an unbeatable elements in regional structure of Slovakia
for a far future.

Previous development indicates that Bratislava has an ambition to become only an

inland economic heart, though, in some attributes, its importance can be observed far behind
the state border. Bratislava does not belong to the group of European economic leaders, as
well as Central European economic leaders. It can be rather seen as a city of well-balanced
four basic branches of economy, namely business and enterprising, financial activities,
industry and turism. As for the business and financial activities, Bratislava is shaded by three
major Central European centres of Vienna, Prague and Budapest. Thanks to natural
environment, rich history, cultural values and location, the city of Bratislava has perfect
preconditions for tourism, including business, conferential and cultural tourism.

From point of view of future course of the political role of Bratislava, we

can expect that Bratislava will become a seat of international political
institutions respecting some rivalry with Vienna and Budapest. In a distant
future, thanks to its position and certain historical predispositions, Bratislava
may happen to be a centre of Slavic territory of Europe.

Discussions on supposable development of Bratislava´s region

after acceptation of the Slovak Republic into the European Union are very
frequent. According to one of the opinions, Bratislava could become
overshadowed by Vienna with a simultaneous decrease of its attractiveness for
business, services, financial sector, education and some other activities. Mainly
inland economic experts recommend to concentrate all development sources
of Slovakia into Bratislava county being the most dynamic region of Slovakia.
Consequently, this could have a positive effect on the rest of Slovakia´s
territory by means of various externalities. At the same time, it is necessary to
find tools of an effective support for retarded regions to avoid social tensions

69

in the country. Third opinion on development of Bratislava supposes fusion
with Vienna urban complex. Prague, Budapest and Vienna conted on leading
position Central-Eastern Europe. The chances of Vienna in this contest would
be heigtened after joining Bratislava.

7. Conclusion

To the end of my contribution I would like to state some basic

summarizing notes towards the development of Bratislava in the time of last
fifteen years as well as towards trends and scenarios of the its next
development. On January 1st, 1993, Bratislava obtained the role of the capital of
an independent state. This new key function has called for a fundamental
transformation of the city´s roles and highlighted the prestige of Bratislava in
central Europe. Within the last fifteen years, a relevant shift from production
towards unproductive activities has been detected in Bratislava. Political and
social development after 1989 has exposed Bratislava to a competition of other
cities in this part of Europe. Bratislava lies in the shade of Prague, Vienna and
Budapest. These cities gain many functions with regard to the whole central
and eastern European region. A lot of facts indicate, that for example Prague,
Vienna and Budapest happened to be "gates" for investments to eastern part of
the continent. From this but also from other aspects, Bratislava keeps the role
of a centre of only the second category.

The cities have to know which league they can and want to play. They have to

realistically estimate what are their chances. The new political as well as economic context
require a new role for middle-sized cities, such as Bratislava and other capitals of Central and
Eastern Europe – to become mediator between the global economy and countries and regions
in which they are located.

Bratislava is a capital of state and a important economic centre at international level.

Position of "political governing cities" is more stable in time. Bratislava has a highly
favourable geographical position. Bratislava is supposed to exploit existing dvelopment
potential for occupying a significant position in hierarchy of Central European cities.

Due to further increasing role of transnational functions of the European Union, this

state control of Bratislava (capital cities generaly) can possibly be weakened in future by the
eastern enlargement. Today, however, one my draw the conclusion that there is still no
evidence on the changing roles of the capital cities in the European Union showing some
dramatic decline of their internationalising and state control roles.

Enter into relations with conclusions of article Korec (2003), where

disadvantages and advantages of Bratislava are named there are interesting
opportunities and threats for Bratislava published by Ivašková (2005). Among
opportunities it is necessary to name international development cooperation
possibilities, location potential exploitation for trans-border cooperation with
Austria, Vienna-Bratislava area, strategic location in the networks nodes gives
possibilities for strengthened interconnections with trans-european systems,
exploitation of the river port location of the city in the Danube area, city on
Danube, profits from the air and river transport traffic, transfer of technologies
in sophisticated types of production, exploitation of qualification potential for

70

development of diversified competitive industrial production and services,
science-technology parks development, creation of new sophisticated
production job opportunities, creation of conditions for intensification of new
forms of housing construction and fiscal policy reform and city tax incomes
increase.

On other side certain threats for futher development of the city are

decreasing population of Bratislava, aging of the population, labor outflow
abroad, outflow of young labor especially, regional disparities deepening,
decrease of industrial production competitiveness, decrease of environment
quality and decrease of living standard, high energetic requirements of „new“
housing estates, overpower of investors` pressure on the areas reserved for
technical infrastructure development, high financial requirements of transport
systems construction and inappropriate low support of Bratislava as the
capital city from the state.

Table 1 Employed by economic activity in Bratislava
Number of employed in 1985

Number of employed in 2002

Section of econ.
activity

numb
er

%

numbe
r

%

Section of econ.
activity

Total

279
122

100

310
015

100 Total

Agriculture
Forestry
Total

4 951
454
5 505

1,97 1 405

0,45

Agriculture, hunting
and forestry; fishing

Industry
Printing
Total

69 271
4 547
73 818

26,4
5

50 439

16,2
7

Mining and quarrying;
Manufacturing;
Electricity, gas and
water supply

Construction
Geological Survey
Planning
Total

38 348
725
7 475
46 548

16,6
8

17 844 5,75

Construction

71

Production activities total

125
871

45,1
0

69 688

22,4
7

Production activities
total

Transport
Communication
Total

19 161
5 731
24 892

8,92 29 699 9,57

Transport, storage and
communication

Domestic trade
International trade
Material-technical
supply
Purchase of agric.
products
Total

22 852
2 956
4 780
515
31 103

11,1
4

64 231

20,7
2

Wholesale and retail
trade; Retail of motor
vehicles, motorcycles
and personal and
household goods;

Research

and

development
Commercial

and

technical services
Housing
politics/economy Total

15 136
6 796
4 479
26 411

9,46 48 661

15,7
0

Real estate, renting and
business activities,
research

and

development

Accommodation
services
Tourism services
Communal services
Total

745
773
2 700
4 218

1,51 7 627

2,45

Hotels and restaurants

Education

23 776 8,52 23 463 7,59 Education

Health
Social care/security
Total

14 129
949
15 078

5,40 17 378 5,61

Health and social work

Money/Finance
Insurance
Total

1 599
357
1 956

0,70 15 021 4,85

Financial
intermediation

Administration,
judicial

system,

prosecutor system, and
arbitrage

9 851

3,53 17 470 5,63

Public administration
and

defense;

Compulsory social
security

Culture
Other activities
Total

11 369
4 597
15 966

5,72 16 777 5,41

Other community,
social and personal
services

Non-production act.
total

153
251

54,9
0

240
327

77,5
3

Non-production act.
total

Sources: Statistical Yearbook of Bratislava. City Service of Slovak Statistical Institute, Bratislava

1986.

Statistical Yearbook of Bratislava. Region Service of Statistical Institute of SR, Bratislava 2003.

72

Korec, P. (2002): The transformation of basic fubctions of Bratislava after 1989: trend and spatial

consequences. Acta Universitatis Carolinae, XXXVII, 2, Praha, 85-103.

Table 2 Shares of Bratislava (Prague) in population of Slovakia (Czech
Republic)

Year

Bratislava

Praha

Populati
on

% of
SR

Growt
h

Populatio
n

% of
CzR

Growt
h

1869

46 540

1,875

––

252 364

3,339

––

1880

48 006

1,938

1,03

329 471

4,007

1,31

1890

52 411

2,020

1,09

414 964

4,789

1,26

1900

61 537

2,211

1,17

534 594

5,704

1,29

1910

73 459

2,519

1,19

640 000

6,35

1,20

1921

93 189

3,113

1,27

700 014

6,994

1,09

1930

123 844

3,725

1,33

899 097

8,424

1,28

1940

138 988

3,919

1,12

976 760

13,10

1,09

1950

192 896

5,604

1,39

999 682

11,237

1,02

1961

241 796

5,792

1,25

1 071 937 11,199

1,07

1970

285 448

6,290

1,18

1 079 526 11,007

1,01

1980

380 259

7,619

1,33

1 182 186 11,487

1,09

1991

442 197

8,384

1,16

1 212 010 11,765

1,03

2001

428 672

7,968

0,97

1 186 855 11,547

0,98

Sources: Retrospective lexicon of municipalities of the Czechoslovak Republic, 1850-1970,

Federal Statistical Office, Praha, 1978

Statistical lexicon of the Czech Republic 1982, Federal Statistical Office, Praha, 1984

Statistical lexicon of municipalities of the Slovak Republic 1992, Statistical Office of the
Slovak Republic, Bratislava, 1992
Statistical Yearbook of the Slovak Republic. Statistical Office of the Slovak Republic,
Bratislava, 2003

Korec, P. (2002): The transformation of basic fubctions of Bratislava after 1989: trend and spatial

consequences. Acta Universitatis Carolinae, XXXVII, 2, Praha, 85-103.

Table 3 Selected indicators of position of Bratislava in Slovak Republic (in percentages)

Indicators

1985

2002

population

8.08

8.30

employment opportunities

11.64

14.59

employment in tercier

15.20

20.12

employment in trade, services, financial
intermediation, research and development

15.89

32.11

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
jobs in industry

8.56

8.02

jobs in construction

15.83

10.52

jobs in transport and communication

26.96

18.32

jobs in trade (excl. foreign trade)

10.43

25.11*

jobs in financing and insurance

21.62

39.22

jobs in education

15.34

13.89

73

jobs in services, science and research

27.62

46.65

jobs in health and social work

12.59

12.10

jobs in foreign trade

89.58

jobs in jurisdiction

27.20

jobs in real estate, renting and business activities

70.64

*Wholesale and retail; Retail of motor vehicles, motorcycles and personal and household goods

Sources: Statistical Yearbook of Bratislava. City Service of Slovak Statistical Institute, Bratislava

1986.

Statistical Yearbook of Bratislava. Region Service of Statistical Institute of Slovak

Republic, Bratislava 2003

Statistical Yearbook of the Czechoslovak Socialist Republic. Federal Statistical Office,

Prague, 1986.

Statistical Yearbook of the Slovak Republic. Statistical Office of the Slovak Republic,
Bratislava, 2003.

Korec, P. (2002): The transformation of basic fubctions of Bratislava after 1989: trend and spatial

consequences. Acta Universitatis Carolinae, XXXVII, 2, Praha, 85-103.

Table 4 Development of number of inhabitants of ten biggest cities
of Slovakia

City

1869 1921 1950

1991

1999

1921/
1869

1950/
1921

1991/
1950

1. Bratislava

46 540 93 189 192 896 442 197 448 292 2,00

2,07 2,29

2. Košice

21 742 52 898 62 729 235 160 241 874 2,43

1,19 3,75

3. Prešov 10 772 17 577 22 947 87 765 93 977 1,63

1,31 3,82

4. Nitra

10 683 19 118 22 203 89 969 87 591 1,79

1,16 4,05

5. Žilina

2 870 12 073 26 034 83 911 86 818 4,21

2,16 3,22

6. B. Bystrica 5 950 10 587 13 605 85 030 84 272 1,78

1,29 6,25

7. Trnava

9 737 17 745 26 078 71 783 69 802 1,82

1,47 2,75

8. Martin

1 844 5 657 24 383 58 393 60 870 3,08

4,31 2,39

9. Trenčín

3 949 10 411 16 235 56 828 59 174 2,64

1,56 3,50

10. Poprad

1 061 2 881 10 259 52 914 55 398 2,72

3,56 5,16

11. Praha

25236
4

70001
4

999682 1212010 1186855 2,77

1,43 1,21

Sources: Retrospektivní lexikon obcí ČSSR, 1850-1970 I/2, FSÚ, Praha, 1978.

Štatistický lexikón obcí SR 1992, ŠÚ SR, Bratislava, 1992.
Statistical Yearbook of the Slovak Republic. Stat. Office of the Slovak Republic,
Bratislava, 2000.

74

Changes in the internal spatial structure of post-communist Prague.
Sýkora, L. (1999): GeoJournal, Kluwer Academic Publishers, 1-11.

Post-1989 urban development in Prague/Bratislava (post-communist

cities as a whole) was influenced first by government transformation policies,
which changed the rules of the game, and later by a number of factors and
processes, especially internationalisation and globalisation, public policies
favouring unregulated market development, economic restructuring in terms
of deindustrialisation and growth of producer (namely financial) services, and
increasing social differentiation.

There is a wide spectrum of literature on the impact of Slovak

transformation policies in urban areas. The main pillars of transformation
were privatisation of state assets and liberalisation of prices. Their main
outcomes, which influenced urban development were (1) new societal rules
esteblished on democratic policy and (free) market principles; (2) a vast
number of private actors operating in the city (including property owners); (3)
an opennes of local economic systems to international economic forces.

Internationalisation and globalisation, which started immediately after

the political change and were speeded up by the pace of economic reform,
have especially influenced Prague´s (Bratislava´s) economy and culture. The
most important of these was internationalisation through capital investments
by foreing companies which extended their operations into the Czech (Slovak)
Republic a Prague (Bratislava). In Prague (Bratislava), foreing activities were
particulary important in trade and producer services, such as finance, audit,
consultancy, real estate development and marketing, public relations, media,
etc.

Foreign companies demanded office, retail and warehousing premises

for their operation and foreign developers became very influential actors in
the commercial property development. In many cases, attractive properties
gained in restitution by domestic private persons were quickly sold to foreign
investors and developers, who supplied office and retail space for lease or sale
to foreign firms. The segment of the property market with a high specification
office and retail space is now dominated by foreign owners, investors,
developers, consultants, brokers and users.

Internationalisation has also had a profound impact on the labour

market. On the one hand, there was an inflow of western managers and

75

employees and, on the other hand, international economic migration brought
workers from Eastern Europe, especially Ukraine, and small traders and
vendors from Vietman and China. Employees of western companies, who
receive substantially higher salaries in comparison with rest of labour force,
are an important force on the residential market, demanding new or
reconstructed up-market housing, thus contributing to changes in the built
environment.

Other factors contributing to internalisation were a rapid growth in

visits of foreign tourists attracted by the historical, architectural and cultural
heritage of Prague/Bratislava, and Westernisation and in particular
Americanisation which penetrated daily life of population and influenced their
consuption preferences and habits.

Concerning internalisation and globalisation, there is an important

distinction between thetransitional and a capitalist city. There is a highly
uneven balance between western and domestic actors in the transitional city,
represented on the investment side by capital strength and access to western
sources by foreing firms and on the side of employment by a highly uneven
income balance between the average local employee and foreigners. This
imbalance is increased by deregulation policies that favour capitalstrong
foreign actors and by measures used to attract foreign investments.

The recent changes in the urban environment of Prague/Bratislava were

importantly formed by the character of public policy, i.e. by the approach of
the state, city and borough governments to urban development, ecpecially in
the fields of urban planning, real estate development and housing policy. The
decisions of the central government as well as local politicians have been
grounded in a neo-liberal approach, which has seen the free, unregulated
market as the only mechanism of allocation of resources, that would generate
a wealthy, economically efficient and socially just system. Politicians in
government perceived the state as the root of principal harms to society and
the economy in particular. The crucial role of the government was to reduce
state involvement in as many matters as possible.

In the urban setting, short term, highly individualised, ad hoc decisions

of local politicians and administrators were preferred to the creation of basic
rules of the game embedded in a long term plan, strategy or vision of city
development. The ideological rejectionof planning as contradictory to the
market, along with the unwillingness of urban planners to adapt to new
circumstances, and opportunities for the realisation of individualised political
ambitions and/or personal gains from bribery, have formed and maintained an
unregulated, politicised, corrupt and unstable mode of „wild“ urban
development practices.

Economic restructuring involves anothers set of processe which has

determinated conterporary urban change. Employment in industry declined

76

by 36% between 1992 and 1996. Several industrial plants were closed or
reallocated from central and inner city to out-of-town locations. The number of
employees in financial intermediation increased by more then twice in 1992-
1996 symbolising a quick transition to the post-communist urban service-based
economy, which has been facilitated by internationalisation and globalisation.
Finance and business services concentrated in the downtown area and
contributed to rapid commercialisation of the city centre. The city economy
has furthermore been influenced by the growth of a small entrepreneur sector
including the self-employed, expanded retail services (stimulated by the
underconsuption during communism) and hotels and restaurants (encouraged
by a massive inflow of western tourists).

At present, Prague/Bratislava characterised bz one of the lowest

unemployment rates and highest incomes in the Czech (Slovak) Republic. The
city population is more wealthy than in any other region of the country. This is
manifested for instance in the highest support for right-wing political parties.
Despite the general wealth, there are rapidly growing income differences
within population, which are mirrored in the emergence of processes of socio-
spatial differentiation.

There has been a rapid growth in household income disparities, which

are now higher than in the Netherlands or even in the United Kingdom. While
there is a group of new owners, successful entrepreneurs and managers,
employees in foreign-owned producer services, etc. on the upper end of the
scale, there is also a growing number of homeless, unemployed and low-
income households on the subsistence level. The reduction of the middle class
or households who can afford a decent housing mortgage is another bitter part
of contemporary social change.

The growing socio/spatial disparities are exhibited through the re-emergence of

pre-war patterns of residential differentiation and the establishment of new enclaves of
affluent population. Social and physical upgrading and gentrification in particular are present
in inner neighbourhoods which had higher social status before the communist takeover. The
construction of condominiums with apartments for sale in inner city enclaves and the growth
of small suburban communities of oxpensive housing for new rich are new forms of
separation that contribute to residential segragation.

In the 1990s, the five most processes of urban change in Prague/Bratislava have been

(1) the commercialisation of the historical core – city centre; (2) the revitalisation in some
inner city neighbourhoods, which has taken the form of commercialisation and gentrification
– rising of the secondary city centres; (3) the revitalisation in large industrial areas with low
intensity using of territory; (4) the revitalisation in large housing estates; and (5) residential
suburbanisation in the outer city. Al the five processes are asociated with radical change of
land use patterns in terms of the replacement of existing activities with new and economically
more effective uses and, simultaneously, with physical upgrading.

77

Vývoj funkčnej intraurbánnej štruktúry Bratislavy po dobudovaní diaľnice na území
mesta.
Pavol Korec, Zuzana Kováčiková (2000), Geografické spektrum 2, Bratislava, 13-21.

1. Úvod a expozícia problému.

Hlavným cieľom predloženého príspevku je ukázanie predpokladaných zmien vo

vývoji funkčnej intraurbánnej štruktúry Bratislavy, ktoré vyvolá dobudovanie diaľnice na
území mesta. Aj napriek niektorým spoločným črtám vývoja intraurbánnych štruktúr
v krajinách strednej a východnej Európy v postkomunistickom období má vývoj jednotlivých
miest svoje osobitosti určené špecifickými podmienkami ich existencie. V prípade Bratislavy
sa vedľa stiesnenej fyz-geografickej polohy (Malé Karpaty a Dunaj sú bariéry priestorového
rozvoja mesta) a bezprostredného susedstva štátnej hranice (západná a juhozápadná hranica
katastra je súčasne aj štátnou hranicou s Rakúskom a Maďarskom) ďalšou špecifickou črtou
podmieňujúcou rozvoj jej intraurbánnej štruktúry stáva práve diaľnica.

Viacerí autori v súvislosti s rozvojom funkčnej intraurbánnej štruktúry Bratislavy

poukazujú na fakt, že v jej katastri môžeme identifikovať štyri základné makrooblasti s
rôznym potenciálom pre rozvoj základných funkcií: centrum, severovýchod, severozápad a
juh (Bašovský, 1991, Korec, 2000 i iní). Hranice týchto makrooblastí sú s výnimkou hranice
medzi centrom a severovýchodom veľmi zreteľné a predstavujú ich práve spomínané prírodné
bariéry Malé Karpaty a Dunaj. Skutočnosť, že každá z uvedených makrooblastí má potenciál
pre rozvoj rôznych funkcií sa prejavila v ich doterajšom vývoji (Korec, 2000). V súvislosti so
vzťahom vplyvu diaľnice na ďalší rozvoj funkčnej intraurbánnej štruktúry mesta treba
upozorniť na dva fakty. Prvým sú rozsiahle poľnohospodársky využívané plochy, prakticky
výlučne orná pôda, nachádzajúce sa na periférii (vzhľadom k centru) “severovýchodu”,
“severozápadu” a “juhu”. Druhým dôležitým faktom je upozornenie, že diaľnica prechádza
prakticky stredom týchto poľnohospodárskych oblastí.

Vývoj funkčnej intraurbánnej štruktúry Bratislavy po roku 1989 bol ovplyvnený

predovšetkým politikou štátu, ktorá stanovila nové pravidlá hry, neskoršie množstvom
faktorov, osobitne internacionalizáciou a globalizáciou, ekonomickou reštrukturalizáciou
(obzvlášť veľký vplyv mala deindustrializácia a rozvoj obchodu, služieb a finančníctva),
rozvojom súkromného podnikania a iných. Tomuto problému sa venuje celý rad autorov
(Haloun a kol., 1993, Korec, Smatanová, 1997, Weclawowicz, 1997, Sýkora, 1999 a ďalší.).
Najviditeľnejšími procesmi meniacimi intraurbánnu štruktúru Bratislavy v tomto období boli
komercializácia centra mesta, rozvoj sekundárnych centier, revitalizácia priemyselných a
stavebných areálov implantovaním firiem zaoberajúcich sa najmä obchodom a službami a
výstavba bytov s vyšším štandardom bývania. Ako upozorňuje vo svojej práci Sýkora (1999),
všetky tieto procesy sú spojené s prudkými zmenami vo využívaní územia mesta. Existujúce
aktivity sú na báze trhovej ceny pôdy, v závislosti na polohe, nahradzované novými
ekonomicky efektívnejšími, pričom je tento jav často sprevádzaný aj fyzickou obnovou
objektov, resp. výstavbou nových objektov.

Osobitosťou doterajšieho vývoja funkčnej intraurbánnej štruktúry Bratislavy je

priestorový aspekt vyššie uvádzaných procesov. S výnimkou niekoľkých areálov
rezidenčného bývania (napr. Záhorská Bystrica a Rača), nevychádzajú tieto procesy za
hranicu doteraz zastavaného – urbanizovaného územia mesta. Procesy suburbanizácie, nielen
za hranice katastra mesta, ale aj za hranice zastavaného územia vo vnútri katastra, zostávajú
doposiaľ utlmené. Zďaleka ich nie je možné porovnávať nielen so šírkou a intenzitou akú
majú v prípade Prahy alebo Budapešti, ale nedosahujú ani úroveň napr. Brna. Vedľa
rozdielneho politického vývoja Slovenska, s priamym dopadom na objem zahraničných
investícií, je potrebné v Bratislave za uvedeným stavom vidieť aj absenciu výkonných

78

cestných spojení centra mesta a zastavaného územia všeobecne, s nezastavaným zázemím,
“de facto” absenciu súvislého diaľničného prepojenia.

2. Súčasný stav siete diaľnic na území Bratislavy.

Úlohy diaľnice v dopravnom systéme Bratislavy sme podrobne

zhodnotili v jednom z predchádzajúcich príspevkov (Korec, 1996). Na tomto
mieste chceme ukázať súčasný stav výstavby siete diaľnic na území Bratislavy
a upozorniť na jej význam v urbánnej štruktúre mesta. Podľa projektov
výstavby diaľnic pripravených ešte v čase spoločnej Československej republiky
sa mali v katastrálnom území Bratislavy stretnúť dve diaľnice, diaľnica D2
Brno-Bratislava a diaľnica D61 Bratislava-Trenčín. Pôvodný plán predpokladal
len priame bezprostredné spojenie týchto dvoch diaľnic na území mesta. Pre
spojenie diaľnic bol zvolený variant výstavby dvoch diaľničných mostov
(Prístavný most a Most Lafrankoni) a ich prepojenie v severnej časti Petržalky.
Pri prijímaní tohto variantu sa predpokladalo využitie diaľnice pre
vnútromestské funkcie. Celkove mali byť na území Bratislavy vybudované
diaľnice o dĺžke približne 30 km. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky
boli schválené nové úseky diaľničnej siete na území mesta. Diaľnica D2 bola
predĺžená od Mostu Lafrankoni smerom na juh k hraniciam s Maďarskom
a diaľnica D61 o úsek Jarovce – hranica s Rakúskom (smer Kitsee). Týmto sa
dĺžka diaľnic v Bratislave zvýšila približne o 19 km.

Keďže výstavba diaľnic je riadená a aj financovaná štátom, je pochopiteľné, že postup

ich výstavby na území mesta závisel predovšetkým od záujmov a finančných možností štátu.
Aj keď sa zdá súčasný stav výstavby diaľnic na území mesta chaotický, časový postup
výstavby jednotlivých úsekov mal svoju logiku. Ako prvý sa vybudoval úsek diaľnice D2 kat.
hr. BA – Lamačská cesta. Tento úsek sa vybudoval ešte v období Československej republiky
a bol súčasťou najžiadanejšieho spojenia v štáte Praha – Brno – Bratislava. Ako druhý sa
vybudoval úsek Senecká cesta – kat. hr. BA, ktorým diaľnica z Bratislavy smerovala na
Považie do najdôležitejšieho dopravného koridoru Slovenska. Obidva tieto úseky končili
tesne pri urbanizačnom, husto zastavanom území mesta. Potom nasledovala výstavba dvoch
diaľničných mostov (najskôr Prístavný most a potom Most Lafranconi) aj s príslušnými
diaľničnými predmostiami. Pri dobudovávaní veľkého sídliska v Petržalke bolo zrejmé, že
bude potrebné vybudovať ďalšie mosty cez Dunaj a celkom logicky sa vybudovali tieto dva
diaľničné. Po spomínanom schválení predĺženia diaľnic D2 a D61 k hraniciam s Maďarskom,
resp. Rakúskom v roku 1995 sa okamžite začalo s výstavbou týchto úsekov. Okrem
požiadavky rýchleho spojenia s týmito susednými štátmi pozitívnu úlohu zohral aj fakt, že
tieto úseky vedú z hľadiska výstavby ako aj z hľadiska vplyvov na krajinu pomerne
bezproblémovými poľnohospodárskymi oblasťami. Súčasný stav výstavby diaľnic je v tab. 1.
Tab. 1: Diaľnica na území Bratislavy (stav k 31.10.2005)
Diaľnic
a

Úsek

Dĺžka úseku
(v km)

Poznámka

D2

kat. hr. BA - Lamačská cesta

6,90

v prevádzke

D2

Lamačská - Staré grunty (var J)

3,05

vo výstavbe

D2

Staré grunty -kat.hr.BA/št.hr.SR-
MR

18,40

v prevádzke

D61

kat. hr. BA/št. hr. SR-Rak. - Jarovce 2,64

v prevádzke

D61

Most Lafrankoni - Viedenská cesta 1,85

v prevádzke

79

D61

Viedenská cesta - Prístavný most

3,90

vo výstavbe

D61

Prístavný most - Mierová ulica

4,40

v prevádzke

D61

Mierová ulica - Senecká cesta

6,50

v prevádzke

D61

Senecká cesta - kat. hr. BA

0,80

v prevádzke

Prameň: Interný materiál Slovenskej správy ciest, Bratislava, 2005

Z predloženej tabuľky vidíme, že z celkovej dĺžky približne 49 km diaľnic na území
Bratislavy je potrebné vybudovať "už len" 6,95 km. Bohužiaľ, potrebné je vybudovať dva
samostané úseky, Lamačská cesta – Staré grunty a Viedenská cesta – Prístavný most a až
dobudovanie týchto dvoch úsekov urobí diaľnicu na území mesta funkčnou v pravom slova
zmysle, vrátane jej vplyvu na vývoj intraurbánnej štruktúry Bratislavy. Netreba pripomínať,
že obidva úseky prechádzajú cez zastavané územie mesta.

Pri hodnotení úloh, resp. funkcií diaľnic na území Bratislavy môžeme rozlíšiť štyri
hierarchické úrovne:

a) Diaľnice budú súčasťou multimodálnych dopravných koridorov v strednej a východnej

Európe, koridoru č. IV (Berlín-Praha-Bratislava-Budapešť-Istanbul) a koridoru č. V
(Bratislava-Žilina-Košice-Užhorod-Ľvov).

b) Diaľnice budú zabezpečovať tranzit cez územie Bratislavy pre dopravu smerujúcu

z ostatného územia Slovenska do Rakúska a Českej republiky, resp. do západnej Európy
všeobecne.

c) Diaľnice budú využívané pre nadregionálne prepravy vzhľadom k územiu Bratislavy, t.j.

po nich bude smerovať doprava z Bratislavy smerom za jej hranice.

d) Diaľnice, vzhľadom k tomu, že budú súčasťou stredného dopravného okruhu základného

komunikačného systému Bratislavy budú využívané aj pre vnútromestské prepravy.

Pre vývoj intraurbánnej štruktúry Bratislavy má veľký význam ten fakt, že po

dobudovaní diaľnic na území mesta sa výrazne "zmenšia" vzdialenosti medzi jej jednotlivými
časťami. Toto umožní využiť pre urbánny rozvoj mesta aj doteraz v určitom zmysle izolovane
rozsiahle poľnohospodárske plochy vo východnej, severozápadnej a južnej časti mesta. Po
dobudovaní diaľnic sa aj v Bratislave vytvoria podmienky pre vývoj jej intraurbánnej
štruktúry, ako to uvádza vo svojej práci Vaishar (2000): "Predovšetkým pri diaľniciach a ich
križovatkách sa tvoria takzvané priemyselné parky, sústreďujúce predovšetkým pracovné
príležitosti vo výrobných odvetviach a nákupné parky, koncentrujúce maloobchod a na neho
viazané najrozmanitejšie služby, a teda aj pracovné príležitosti v nevýrobných odvetviach.
S trochou nadsádzky možno povedať, že tradičné centrálne funkcie preberajú diaľničné
križovatky".

3. Globalizácia, proces vplývajúci na vývoj urbánnych štruktúr.

O globalizácii sa začalo u nás častejšie hovoriť po roku 1989, keď politické zmeny

umožnili v plnej miere prejaviť sa tomuto fenoménu aj v krajinách strednej a východnej
Európy. Pojem globalizácia sa chápe v zásade jednotne. Je to “proces, ktorý ruší hranice
národných ekonomík a kultúr v dôsledku možnosti pohybu informácií, financií, tovaru a osôb
v reálnom čase po celom svete” (Vaishar, 2000). Vplyv globalizácie na mestá je
mnohostranný. S globalizáciou je úzko spojený aj proces priestorového rozvoja mesta.
Problému globalizácie a jej vplyvu na vývoj regionálnej štruktúry Slovenska sa v našej
geografickej literatúre venovala doteraz minimálna pozornost. Do určitej miery je to dané aj
menšou významnosťou jej vplyvu na krajinu u nás, v porovnaní napríklad s Českou
republikou, Poľskom alebo Maďarskom. V českej geografickej literatúre globalizácia tiež nie
je v centre pozornosti, ale je jej venovaných už niekoľko prác (Bičík, 1998, Vaishar, 2000,
Sýkora, 1999 a iní).

80

Fenomén globalizácie začal u nás pôsobiť prakticky hneď po politických zmenách

v roku 1989 a jeho vplyv urýchlila reforma ekonomiky odštartovaná privatizáciou ešte počas
Československej republiky. Jedným z dôsledkov globalizácie je internacionalizácia
ekonomiky. Z tradičných odvetví ekonomiky, ktoré internacionalizácia "zasiahla" najviac
treba uviesť obchod, služby, finančný sektor, ale takisto aj priemysel a cestovný ruch. Okrem
toho sa objavil, resp. zviditeľnil rad nových ekonomických aktivít s významným
medzinárodným podielom (oblasť reklamy, konzultačná a poradenská činnosť, mediálna
oblasť, trh s nehnuteľnosťami a iné). V súvislosti s vplyvom globalizácie na vývoj regionálnej
štruktúry Slovenska je dôležité upozorniť na dve skutočnosti. Prvou je konštatovanie, že
vzhľadom k svojej podstate je proces vplyvu globalizácie citeľnejší pri vývoji urbánnych
štuktúr v porovnaní s rurálnou krajinou. Druhou je fakt, že vzhľadom k polohe, funkciám ako
aj veľkosti sídla je na Slovensku vplyv globalizácie najväčší práve pri vývoji intraurbánnej
štruktúry Bratislavy. O osobitnom postavení regiónu Bratislavy v regionálnej štuktúre
Slovenska v oblasti transformácie svedčí celý rad faktov, od podielu zahraničných investícií
v rámci Slovenskej republiky až k veľkosti HDP na jedného obyvateľa (Korec, Buček, 1999).

Pri hodnotení vplyvu globalizácie na vývoj intraurbánnych štruktúr jednotlivých miest

krajín strednej a východnej Európy je dôležité podotknúť, že zovšeobecňovanie je tu ešte
problematickejšie ako to bolo v minulosti v prípade vývoja "komunistického mesta", resp. ako
je to v súčasnosti pri hodnotení vývoja "postkomunistického mesta". Namiesto skúmania
vplyvu globalizácie ako jednoliateho fenoménu, je potrebné zaoberať sa odlišnosťami jej
vplyvu na jednotlivé postkomunistické mestá, v závislosti od priebehu politických
a ekonomických reforiem v štáte, polohy mesta, jeho veľkosti i iných faktorov. Pri pokuse
o zovšeobecňovanie vplyvu globalizácie sa javí účelné zúžiť záber výskumu na štáty jedného
regiónu kontinentu s podobným politickým a ekonomickým vývojom po roku 1989 (napr.
štáty strednej Európy – Česká republika, Maďarsko, Poľsko, možno aj Slovenská republika)
a v rámci neho na mestá porovnateľné veľkosťou a funkciami. Je zrejmé, že aj pri takto
stanovenom regióne – objekte výskumu má zovšeobecňovanie veľa úskalí. Predpokladáme, že
ukázanie dôsledkov globalizácie pre ďalší vývoj miest nie je v rozpore s vyššie uvedeným. Za
najvážnejšie dôsledky globalizácie na vývoj miest je potrebné považovať:
- stratu "ochrany pred konkurenciou" vyplývajúcu zo vzdialenosti, politických hraníc

a informačných bariér,

- reštukturalizáciu ekonomickej bázy, zmenu významu základných funkcií, spojenú

s podstatným obmedzením významu sekundárneho sektora a prudkým rozvojom aktivít
terciérneho a kvartérneho sektora,

- rozvoj maloobchodu a služieb v "nákupných parkoch" na periférii miest, v blízkosti

cestných magistrál a dôležitých križovatiek (tento fakt možno považovať aj za určité
stieranie tradičného rozdeľovania funkcií ako aj priestorových hraníc medzi centrom
mesta a zázemím),

- intenzívnejšie využívanie osobného automobilu s dôsledkami pre dynamickú i statickú

cestnú dopravu,

- zmenu sociálnej i sociálno-priestorovej štruktúry obyvateľov mesta,

- rešpektovanie, snáď aj využívanie "genius loci" miesta (najmä polohy a kontiniuty

historicko-kultúrnych tradícií),

- zvyšovanie významu hlavných miest (veľkých miest) ako centier difúzie inovácie, resp.

"gateway" pre širší priestor (napr. Praha, Budapešť, Bratislava pre strednú a východnú
Európu).

Možno súhlasiť s upozornením Vaishara (2000), že globalizácia spolu s ďalšími aktuálnymi
procesmi, ku ktorým v našich podmienkach jednoznačne patrí zmena ekonomického
a sociálneho prostredia, stavia mestá pred vážne problémy ich budúcich funkcií a prosperity
vôbec.

81

4. Transformácia maloobchodu ako dôsledok globalizácie.

Odvetvím, v ktorom sa globalizácia prejavila veľmi rýchlo a zreteľne je maloobchod.

Podnikanie v maloobchode sa v jednotlivých transformujúcich krajinách stáva čoraz
podobnejším a svojím charakterom (veľkosťou prevádzok a ich štruktúrou, sortimentom
produktov a priestorovým rozmiestnením) sa približuje k západoeurópskemu štandardu.
Typickou črtou rozvoja maloobchodu u nás v posledných dvoch rokoch je "nástup"
hypermarketov. Prenikanie hypermarketov do maloobchodnej siete sa na Slovensku trochu
oneskorilo, napr. za Českou republikou, Maďarskom alebo Poľskom, ale ich etablovanie
v rokoch 1999 a 2000 možno hodnotiť ako razantné. Z hľadiska lokalizácie hypermarketov
v priestore je dôležité zistenie, že sú pre ne atraktívne veľké mestá a v nich polohy v blízkosti
dôležitých dopravných magistrál mesta.
Pri sledovaní trendov rozvoja maloobchodu možno transformujúce sa krajiny
strednej a východnej rozdeliť do dvoch základných skupín. Pre prvú skupinu, možno povedať
progresívnu, sú typickými črtami rozvoja maloobchodu extrémne rýchle zmeny
v maloobchodných štruktúrach (prudký nárast hypermarketov a diskontov, úbytok malých
neorganizovaných obchodníkov), koncentrácia moderných prevádzok do mestských
aglomerácií, prevaha západoeurópskych obchodných reťazcov (najmä nemeckých
a rakúskych) a rastúca dôležitosť maloobchodných značiek. Typickými predstaviteľmi tejto
skupiny štátov sú Česká republika, Poľsko a Maďarsko. Charakteristickými črtami druhej
skupiny sú veľmi fragmentované trhy (veľké množstvo prevádzok, dominancia malých
neorganizovaných subjektov na trhu), veľký význam rôznych alternatívnych foriem obchodu
(trhoviská, pouličný predaj), nedostatočné investície západných firiem kôli komerčným
a politickým rizikám a nízka kúpna sila obyvateľstva a pomalé zmeny v nákupných
zvyklostiach. Krajinami s takýmto vývojom maloobchodu sú napr. Rumunsko, Bulharsko,
Ukrajina a Rusko. Vývoj maloobchodu u nás najmä v období posledných dvoch rokov
naznačuje, že Slovensko sa zaraďuje do prvej skupiny štátov.

Pri pokuse o prognózu vývoja maloobchodu na Slovensku považujeme za vhodné

porovnanie s Českou republikou. Základným konštatovaním tohto porovnania môže byť
hypotéza, že český maloobchod prešiel už pred niekoľkými rokmi zmenami, ktoré Slovensko
vo výraznej miere ešte len čakajú. Podobne, ako na Slovensku aj v Českej republike
prechádzal maloobchod najskôr pozvoľným vývojom. Obrat nastal prakticky až od roku 1997,
keď sa v priebehu dvoch rokov vybudovalo v Českej republike niekoľko desiatok
hypermarketov. Na konci roku 1999 bolo v Českej republike v prevádzke asi 50
hypermarketov. Očakáva sa, že ich počet vzrastie do konca roku 2000 na 80, pričom výsledky
analýzy trhu poukazujú na skutočnosť, že nárast počtu hypermarketov v Českej republike by
sa mal stabilizovať na hodnote 100.
Podobný dynamický vývoj zaznamenal aj ukazovateľ celkového obratu
maloobchodných firiem. Kým do roku 1997 nedosahoval objem obratu 10 najväčších
maloobchodných firiem v Českej republike hodnotu 50 mld. Kč, v roku 1997 sa zvýšil na 63
mld. Kč, v roku 1998 už na 96 mld. Kč a v roku 1999 dosiahol hodnotu takmer 130 mld. Kč.
Ďalším dôležitým ukazovateľom vývoja maloobchodu je prenikanie firiem so zahraničnou
kapitálovou účasťou na trh. V Českej republike boli medzi 10 najúspešnejšími obchodnými
spoločnosťami s potravinárskym tovarom v roku 1997 zastúpené len štyri zahraničné
subjekty. V roku 1998 ich už bolo osem a v roku 1999 až deväť. Poznamenávame, že na
Slovensku boli v roku 1999 v takomto rebríčku len dve firmy so zahraničnou účasťou (Tesco
a Billa).

Veľkú výpovednú hodnotu má ukazovateľ počtu hypermarketov pripadajúcich na 1

milión obyvateľov štátu. Pochopiteľne hodnota tohto ukazovateľa je veľmi závislá od široko

82

chápanej regionálnej štuktúry krajiny a do značnej miery aj od nákupných zvyklostí
obyvateľov. Tak napríklad vo Francúzsku a Nemecku pripadá na 1 milión obyvateľov
približne až 18 hypermarketov, ale v Taliansku len 6 a v Grécku a Portugalsku dokonca len 4.
Pre Slovensko je opäť najzaujímavejšie porovnanie s Českou republikou. Tu ku koncu roku
1999 pripadlo na 1 milión obyvateľov už 5 hypermarketov a do konca tohto roku by to malo
byť dokonca až 8 hypermarketov.

Na Slovensku sa z rôznych dôvodov, nepovažujeme za potrebné ich bližšie

špecifikovať, začalo s výstavbou tohto typu veľkoplošných predajní až v minulom roku, t.j.
v roku 1999. Súčasne treba poznamenať, že odhliadnuc od politického vývoja a ekonomiky,
nemá Slovensko pre výstavbu hypermarketov tak vhodné podmienky ako napr. Česká
republika. V porovnaní s Českou republikou, ale aj v porovnaní s Poľskom a Maďarskom, sa
ako nepriaznivé faktory rozvoja siete hypermerketov u nás javia najmä malý počet miest
s vyšším počtom obyvateľov a konfigurácia reliéfu. K uvedeným faktorom treba pochopiteľne
priradiť aj nižšiu kúpyschopnosť obyvateľstva Slovenska. Takisto ani tieto fakty
nepovažujeme za potrebné bližšie špecifikovať. Ak by sme zobrali stav z konca roku 1999
potom treba konštatovať, že na Slovensku pripadalo na 1 milión obyvateľov 0,4
hypermarketu. V tomto roku boli v prevádzke len dva hypermarkety spoločnosti TESCO,
v Nitre a v Košiciach. Ešte ku koncu októbra 2000 sa situácia veľmi nezmenila a na
Slovensku boli v prevádzke len 4 hypermarkety. Podstatná zmena však nastane už ku koncu
novembra 2000, keď by počet hypermarketov na Slovensku mal dosiahnuť hodnotu 10, čiže
na 1 milión obyvateľov budú pripadať 2 hypermarkety. V novembri by mali byť otvorené dva
ďalšie hypermarkety spoločnosti TESCO (v Bratislave a Trnave), tri hypermarkety
spoločnosti METRO (v Bratislave, resp. Ivánke pri Dunaji, Nitre a vo Zvolene) a ďalší
hypermarket Carrefour v Bratislave. Bez komentára nechám konštatovanie, že z 10
hypermarketov je 5 v Bratislave, ďalšie 3 na západnom Slovensku (2 v Nitre a 1 v Trnave), 1
na stredom Slovensku (Zvolen) a 1 na východnom Slovensku (Košice).
Je dosť obtiažne odhadnúť ďalšie rozširovanie siete hypermarketov na Slovensku. Pri
porovnávaní s Českou republikou môžeme na jednej strane pozorovať určité spoločné črty
vývoja (po období relatívneho kľudu prichádza dynamický rozvoj, prenikanie tých istých
zahraničných spoločností-Tesco, Metro, Carrefour/Promodes, Rewe a iné), na druhej strane
nás však vyššie uvádzané nepriaznivé faktory pôsobiace na Slovensku nútia byť v prognózach
zdržanlivejšími. Podľa nášho názoru určitý optimálny stav počtu hypermarketov
pripadajúcich na 1 milión obavateľov možno na Slovensku očakávať na hranici, akú dosiahlo
Grécko a Portugalsko, t.j. 4-5. Hodnota, ktorá sa očakáva v Českej republike je pre Slovensko
pravdepodobne nereálna. Uvedomujeme si, že uvedený odhad je viac-menej špekulácia. Pre
korektnejšie odhady by bolo potrebné, okrem dôkladnej analýzy už spomínaných faktorov
(politický vývoj, stav ekonomiky, veľkostná štruktúra sídiel, konfigurácia reliéfu
a kúpyschopnosť obyvateľstva), urobiť dôkladný výskum typológie maloobchodného
zákazníka, ako to urobili v Českej republike v roku 1998. Podľa tohto prieskumu sa zistilo, že
hypermarkety ako miesta nákupu preferuje až 60 % zákazníkov. Sú to hlavne ľudia, ktorých
ovplyvňuje reklama a racionálni hospodári (až 42% všetkých zákazníkov).

83

Stratifikácia a triedna štruktúra spoločnosti.
Anthony Giddens, Sociologie, Argo, 1999, 595 s.

Prečo sú niektoré skupiny v spoločnosti bohatšie alebo mocnejšie ako iné? Akou mierou
nerovnosti sa vyznačuje moderná spoločnosť? Akú má jedinec z chudobných pomerov šancu,
aby sa dostal na špičku ekonomického rebríčka? Prečo aj v prosperujúcich spoločnostiach
doteraz existuje chudoba? Na tieto a podobné otázky sa pokúsi odpovedať táto kapitola.
Analýza sociálnych nerovností patrí k najvýznamnejším oblastiam sociológie, pretože hmotné
prostriedky, ktoré majú ľudia k dispozícii, do značnej miery určujú podmienky ich života.

Systémy sociálnej stratifikácie:

Vo všetkých typoch spoločnosti sa vyskytuje sociálna nerovnosť. I v tých najprimitívnejších
kultúrach, v ktorých takmer neexistujú majetkové rozdiely, existuje nerovnosť medzi
jedincami, medzi mužmi a ženami, medzi mladšími a staršími. Určité osoby majú vyšší status
ako iné napríklad vtedy, ak sú úspešné pri love alebo alebo im je prisudzovaná schopnosť
nadväzovať spojenie s duchami predkov. K popisu nerovností používajú sociológovia termín
sociálna stratifikácia. Stratifikáciu môžeme definovať ako štrukturovanú nerovnosť medzi
rôznymi skupinami ľudí a pre názornosť ju prirovnávame ku geologickému zvrstveniu
v zemskej kôre, ktorému sa hierarchické riadenie jednotlivých spoločenských vrstiev podobá.

Rozlišujeme štyri základné systémy stratifikácie: otroctvo /resp. otrokárstvo/, kasty,

stavy a triedy. Niekedy sa vyskytujú i súbežne. Napríklad v starovekom Grécku a v Ríme
alebo v Spojených štátoch pred občianskou vojnou existovali vedľa seba ako triedy, tak
otrokárstvo.

Teórie stratifikácie v moderných spoločnostiach

Najvplyvnejšími teoretikmi sociálnej sratifikácie boli Karol Marx a Max Weber, na ktorých
myšlienky väčšina neskorších teórií nadväzuje. Z týchto neskorších autorov sa zastavíme pri
dvoch- Erika Olina Wrighta a Franka Parkina.

Teória Karla Marxa

Veľká časť Marxovho diela sa týka sociálnej stratifikácie a predovšetkým tried, takže je
kuriózne, že u neho nenachádzame žiadnu systematickú definíciu samotného pojmu "trieda".
Rukopis, na ktorom pracoval tesne pred smrťou (neskoršie vydaný ako súčasť jeho hlavného
diela, (Kapitálu)), končí práve otázkou "Čím sa vyznačuje trieda?" Jeho koncepciu tried preto
musíme odvodiť z jeho diela ako celku. V ňom si však rôzne pasáže venované triedam občas
protirečia, čo viedlo k mnohým sporom o to, "čo chcel vlastne Marx povedať". Aspoň
základné rysy jeho pojatia sú však pomerne jasné.

Povaha tried
Pre Marxa je triedou skupina ľudí, ktorých spája ich vzťah k výrobným prostriedkom, tj.
zdrojom obživy. Pred vznikom moderného priemyslu boli týmito výrobnými prostriedkami
predovšetkým pôda, dobytok a nástroje používané v poľnohospodárstve alebo pastierníctve.
Dvomi hlavnými triedami tradičných spoločností sú preto v Marxovom pojatí vlastníci pôdy
(nech už ide o statkára, šľachtu alebo otrokára)a tí, ktorí na nich pracujú (slobodný
poľnohospodári, nevoľníci alebo otroci). V modernej priemyselnej spoločnosti získavajú na
význame továrne, kancelárie, stroje a kapitál potrebný k ich zakúpeniu. Hlavné triedy taktiež

84

tvoria tí, čo disponujú týmito novými výrobnými prostriedkami, tj. robotníci, ktorých Marx
občas označoval archaickým výrazom "proletariát".

Vzťah medzi triedami je podľa Marxa založený na vykorisťovaní. Vo feudálnej

spoločnosti musia nevoľníci priamo odovzdávať časť úrody svojím pánom alebo pracovať
určitý počet dní v každom mesiaci na ich pozemkoch. V modernej kapitalistickej spoločnosti
sa zdroj tohto vykorisťovania stáva menej zjavným a Marx venuje veľkú pozornosť jeho
objasneniu. V priebehu pracovného dňa vytvárajú robotníci podľa Marxa viac hodnôt ako ich
zamestnávateľ potrebuje k tomu, aby ich zaplatil. Táto nadhodnota je zdrojom zisku, ktorý
pripadne kapitalistovi.

Rozsah majetkovej nerovnosti v kapitalistickom systéme Marxa fascinoval.

V minulosti síce aristokrati žili v prepychu, ktorý sa nedal porovnať so spôsobom života
roľníkov, ale agrárne spoločnosti boli celkovo vzaté pomerne chudobné, životná úroveň by
v nich zostala nízka aj keby všetci feudáli zmizli. S rozvojom moderného prirmyslu sa však
bohatsvo vytvára v ďaleko väčšom meradle ako kedykoľvek predtým, a robotníci z toho
napriek tomu majú len malý prospech. Zostávajú pomerne chudobní, zatiaľ čo majetné triedy
dalej bohatnú. Naviac vedie rozvoj moderných tovární a mechanizácia výroby k tomu, že sa
práca stáva krajne monotónna a ubíjajúca. Vytvára sa síce náš blahobyt, ale často je fyzicky
náročná a súčasne nudná- ako v prípade továrneho robotníka, ktorý deň za dňom vykonáva
rovnaké úlohy v stále rovnakom prostredí.

Zložitosť triednych systémov
Marxova teória síce tvrdila, že v každej spoločnosti existujú dve hlavné triedy- majitelia
výrobných prostriedkov a tí, ktorí ich nemajú- ale pripúšťala tiež, že skutočnosť je ďaleko
zložitejšia ako by sa z toho modelu mohlo zdať. Okrem dvoch základných tried Marx
rozoznával i takzvané prechodné triedy, ktoré sú pozostatkom predchádzajúcich výrobných
spôsobov, napríklad poľnohospodári v modernej spoločnosti.

Marx venoval pozornosť tiež tomu ako sa triedy vnútorne štiepia. Môžeme uviesť

niekoľko príkladov:
1. Vo vyššej triede dochádza často ku konfliktom medzi finančným kapitálom (bankári)

a priemyselníci.

2. Majitelia drobných podnikov a vlastníci alebo manažéri veľkých korporácií mávajú

rozdielne záujmy. Jedni i druhí patria ku kapitalistom, ale politika , ktorá prospieva jednej
z týchto skupín, sa často obracia proti tej druhej.

3. Najnižšiu priečku v robotníckej triede zaujímajú dlhodobe nezamestnaní, ktorých životné

podmienky sú podstatne horšie ako u väčšiny robotníkov. Túto vrstvu dnes často tvoria
hlavne príslušníci etnických menšín.
Marxovo pojatie tried sa zameriava na objektívnu ekonomickú nerovnosť v spoločnosti.
"Trieda" v jeho pojatí nevyjadruje to, čo si jedinci alebo skupiny o svojom postavení
myslia, ale objektívne podmienky, ktoré im umožňujú v rôznej miere disponovať
hmotnými statkami.

Teória Maxa Webera
Weberov prístup k stratifikácii vychádza z Marxovej analýzy. Ale v rade bodov ju pozmeňuje
a rozvíja. Medzi teóriami nachádzame dva hlavné rozdiely.
1. Weber síce prijal Marxov názor, že triedna príslušnosť vyplýva z objektívne daných

ekonomických podmienok, ale prikladal značný význam pri tvorbe tried i celej škále
ekonomických faktorov, ktoré Marx spomenul. Podľa Webera nezáležia triedne rozdiely
len na vlastníctve alebo kontrole výrobných prostriedkov, ale tiež na ďaľších
ekonomických faktoroch, ktoré bezprostredne nesúvisia s majetkom. Patria k nim
predovšetkým znalosti, osvedčenia a kvalifikácie, ktoré majú zásadný vplyv na to, aké

85

zamestnanie kto v spoločnosti získa. Odborníci napríklad zarábajú viac a majú lepšie
pracovné podmienky ako priemyselní robotníci. Ich kvalifikácia, vyjadrená titulmi,
univerzálnymi diplomami a ďaľšími získanými schopnosťami im na trhu práce dáva lepšie
postavenie ako tým, ktorí takúto klasifikáciu nemajú. Medzi robotníkmi samotnými potom
majú vyučení alebo inak kvalifikovaní šancu na vyššiu mzdu ako pracovníci bez
kvalifikácie.

2. Weber rozlišoval okrem tried i dve ďaľšie základné formy stratifikácie v modernej

spolčnosti, ktoré označil ako status a stranu. Prvý z týchto pojmov prevzal z histórie
stredovekých stavov, lebo nemecké slovo Stand znamená stav i status.

Status
Vo Weberovej teórii sa ako status označuje rozdielna úcta či prestíž, ktorým sa jednotlivé
sociálne skupiny tešia. Rozdiely v statuse sú často nezávislé na triednej príslušnosti a
"prestíž" môže byť ako pozitívna, tak negatívna. Vysoký status majú v západnej spoločnosti
napríklad lekári alebo právnici. Skupinám, ktoré sú pre svoju negatívnu "prestíž" často
vystavované diskriminácii, hovoríme páriové. V Európe túto roľu v minulosti zohrávali Židia,
ktorí boli vylúčení z rady zamestnaní a nesmeli zastávať žiadne oficiálne postavenie.

Bohatsvo síce za normálnych okolností väčšinou prepožičiava ľuďom vysoký status,

ale z tohto pravidla existujú i početné výnimky. Napríklad schudobnená šľachta sa vo Veľkej
Británii teší značnej úcte, pretože títo potomkovia starých rodov už svoj majetok dávno stratili
- a naopak, zbohatlíci sú často terčom opovrhnutia.

Zatiaľ čo príslušnosť k určitej triede je daná objektívne, status záleží na subjektívnom

hodnotení sociálnych rozdielov. Triedna príslušnosť je odvodená od majetku a príjmu, status
od rozdielnych životných štýlov.

Strana
V modernej spločnosti je podľa Webera významným aspektom moci vytváranie politických
strán, ktoré môžu ovplyvňovať sociálnu stratifikáciu nezávislej na triednej príslušnosti
a statuse. Pojem "strana" v šišom zmysle znamená skupinu osôb, ktorá spolupracuje, pretože
má spoločný pôvod, ciele alebo záujmy. Marx mal sklon vysvetľovať ako status, tak podsatu
strán na základe triedneho hľadiska. Weber však dodáva, že ani jedna z týchto kategórií sa
nedajú vysvetliť iba triednymi rozdielmi, i keď s nimi úzko súvisia.

Status a stranícka príslušnosť môžu byť odvodené od triednych rozdielov, ale môže

tomu byť i naopak: práve status a strana môžu zmeniť ekonomické postavenie jedincov
a skupín, takže majú vplyv na ich triednu príslušnosť. Strany často apelujú na záujmy, ktoré
prekračujú hranice tried, môžu byť založené napríklad na náboženskom alebo
nacionalistickom programe. Marxista by sa mohol pokúsiť vysvetliť konflikt medzi katolíkmi
a protestantmi v Severnom Írsku z triednej perspektívy tým, že medzi katolíkmi je viac
robotníkov. Weberov zástanca by však namietal, že takéto vysvetlenie je nepresvedčivé,
pretože i mnoho protestantov patrí k robotníckej triede. Strany, ku ktorým sa hlásia, skutočne
vyjadrujú ich náboženské rozdiely, a nielen ich triedne postavenie.

Weberove práce o sociálnej stratifikácii majú veľký význam, pretože ukazujú, že sa

v živote ľudí významne uplatňujú i iné dimenzie ako iba triedne. Väčšina sociológie sa
zhoduje na tom, že Weberova schéma predstavuje pružnejšie a kompexnejšie východisko pre
analýzu stratifikácie ako Marxovo.

Marxove a Weberove myšlienky sa v sociológii dodnes široko uplatňujú, i keď

väčšinou v značne upravenej podobe. Niektorí autori rozvýjajú Marxove predstavy, iní
navdväzujú na Webera. Pretože obe tieto východiská sú v mnohých smeroch podobné
a v ďaľších sa doplňujú, vznikli i pokusy o ich syntézu. Aby videli, akým smerom sa tieto
tendencie uberajú, zoznámime sa stručne s dvomi novšími teoretickými perspektívami.

86

Teórie tried podľa Erika Olina Wrighta

Teória amerického sociológa Erika Olina Wrighta sa opiera do značnej miery o Marxa, ale
používa i myšlienky Maxa Webera (Wright, 1978, 1985). Podľa Wrighta existujú v modernej
kapitalistickej výrobe tri dimenzie kontroly nad ekonomickými prostriedkami, podľa ktorých
možno rozlíšiť hlavné spoločenské triedy. Týmito tromi dimenziami sú 1. investícia alebo
finančný kapitál, 2. fyzické výrobné prostriedky (pôda, továrne, kancelárie) a 3. pracovné sily.
Každú z nich ovláda určitá skupina ľudí patriacich k triede kapitalistov,ani jedna nie je pod
kontrolou robotníkov. Medzi týmito dvoma pólmi sú však skupiny, ktorých postavenie nie je
tak jednoznačné. Wright ich príslušníkov označuje ako osoby s rozporným postavením,
pretože môžu ovplyvňovať určité aspekty výroby, ale do iných zasahovať nemôžu. Patria sem
napríklad administratívni pracovníci a príslušníci odborných profesií, ktoré sú síce
v námedznom vzťahu k zamestnávateľovi práve tak ako manuálni robotníci, ale majú obvykle
väčšiu šancu ovplyvňovať dianie na pracovisku.

Weberovský prístup Franka Parkina

Britský autor Frank Parkin vychádza skôr z Webera ako z Marxa (Parkin 1971, 1979).
Rovnako ako Weber, prijíma i Parkin Marxovu tézu, že základom triednej štruktúry je
vlastníctvo výrobných prostriedkov. Považuje však tento majetok iba za jednu z možných
foriem sociálneho uzavierania (social closure), slúžiaceho menšine k získaniu moci nad
väčšinou. Sociálne uzavieranie je možné definovať ako proces, v ktorom sa určité skupiny
snažia získať monopol na určitom zdroji či prostriedkoch. Okrem majetku či bohatsva môže
byť k sociálnemu uzavieraniu využitá i väščina ďaľších atribútov, ktoré Weber uvádzal
v súvislosti so statusom - napríklad etnický pôvod, jazykové alebo náboženské rozdiely.

Pri sociálnom uzavieraní dochádza k dvom protichoným procesom. Jedným z nich je

exklúzia (vylučovanie): snaha vplyvných skupín nepripustiť "tých druhých" k podielu na tom,
čoho si cenia, tj. neposkytnúť im určité privilégiá. Príkladom môžu byť i americké belošské
odbory, ktoré v minulosti odmietali prijímať černochov, aby si udržali svoje vlastné výsady.
Podstatou uzurpácie (okliešťovania) je naopak snaha menej privilegovaných získať podiel na
zdrojoch, ktoré si doteraz monopolizovali tí druhí - v už uvedenom príklade napríklad úsilie
černochov o právo odborovo sa organizovať.

Za určitých okolností môže jedna a tá istá skupina uplatňovať obe tieto stratégie

zároveň. Napríklad belošské odbory, ktoré vylučovali príslušníkov etnických menšín, sa
súčasne snažili oslabiť monopolné postavenie zamestnávateľov, tj. požadovali väčší podiel na
prostriedkoch podniku. Parkin to nazýva zdvojeným uzavieraním. V tomto bode sa jeho teória
stretáva s Wrightovou tézou o rozpornom triedení príslušností, obe totiž ukazujú ako sa
skupiny uprostred danej stratifikácie presadzujú voči skupinám nadradeným, ale súčasne sa
snažia vymedziť voči tým, ktoré sú pod nimi.

Triedy v dnešnej západnej spoločnosti

Niektorí autori sa domnievajú, že úloha tried v dnešnej západnej spoločnosti je pomerne málo
významná. Ani Marxovi najväčší odporcovia dnes nepochybujú o tom, že asi pred poldruha
storočím, vo včasnej fáze vývoja priemyselného kapitalizmu existovali značné triedne
rozdiely, od tej doby sa však niekdajšia priepasť medzi chudákmi a bohatými priemyselníkmi
výrazne zmenšila. Dane namierené proti bohatým a sociálne dávky pre tých, čo si nedokážu
zarobiť na živobytie, viedli k vymiznutiu najväčších extrémov na oboch koncoch. Naviac

87

dnes všeobecný prístup k vzdelaniu umožňuje všetkým talentovným jedincom, aby našli cestu
na špičku spoločenského a ekonomického systému.

Tento obrázok však zďaleka nie je presný. Triedne rozdiely síce možno hrajú menšiu

roľu, ako predpokladal Marx, ale v skutočnosti existuje iba málo sfér spoločenského života,
v ktorých by sa neuplatňovali. Premietajú sa i do telesného stavu: v nižších triedach je
v priemere vyššia kojenecká úmrtnosť a nižšia pôrodná váha novorodencov, vyššia
nemocnosť detí a dospelých a kratšia stredná dĺžka života. Najvýznamnejšie typy duševných
a fyzických chorôb, od ischemickej choroby srdcovej cez rakovinu a cukrovku až po zánety
pľúc a chronickú bronchitídu, sa súčasne vyskytujú častejšie na nižších stupňoch
spoločenského rebríčka (1996).

Rozdiely v majetku a príjmoch

Marx bol presvedčený, že ďalší vývoj priemyselného kapitalizmu prinesie stále väčšie
rozdiely medzi bohatstvom menšiny a biedou väčšiny populácie. Domnieval sa, že mzdy
nikdy neprekročia výraznejšie úroveň potrebnú k obžive, zatiaľ čo bohatstvo sa bude
hromadiť v rukách vlastníkov kapitálu. Na najnižšom stupni v spoločnosti, zvlášť medzi
osobami často či trvalo nezamestnanými, "bude stále viac zúfalstva, úmornej driny, otroctva,
nevedomosti, surovosti a mravného rozkladu..." (Marx: Kapitál, str. 645). Ako uvidíme, mal
Marx pravdu, keď predpokladal, že v priemyselnej spoločnosti nezmizne ani chudoba, ani
rozsiahle majetkové rozdiely. Mýlil sa však, keď sa domnieval, že príjmy väčšiny zostanú
extrémne nízke. Tiež jeho presvedčenie, že menšina bude stále viac bohatnúť na úkor väčšiny
sa ukázalo ako nesprávne.

Väčšina ľudí v západných zemiach je na tom dnes po hmotnej stránke ďaleko lepšie

ako na tom boli zrovnateľné skupiny v Marxovej dobe. Ak chceme zistiť do akej miery
a prečo k tomu došlo, musíme sa pozrieť na zmeny v distribúcii majetku a príjmu, ktoré
prebehli približne v posledných sto rokoch.

Za majetok považujeme všetko, čo jedinci vlastnia (nemovitosti, pôdu, akcie

a čokoľvek, čo sa dá predať). Pre väčšinu ľudí je zdrojom prímov námedzná práca, ale bohatí
ju získavajú prevažne z investícií.

Majetok
Spoľahlivé informácie o distribúcii majetku sa získavajú len obtiažne. Niektoré zeme
uvádzajú presnejšie štatistiky ako iné, ale mnohé veci je napriek tomu možné odhadovať.
Zámožní ľudia obvykle nezverejňujú údaje o celom rozsahu svojho majetku, často sa hovorí,
že o bohatých vieme vlastne menej ako o chudobných. Isté ale zostáva, že bohatstvo je vo
väčšine zemí sústredené v rukách pomerne malého počtu ľudí.

Vo Veľkej Británii vlastní jedno percento osôb asi 17 percent všetkého osobného

majetku, čím sa rozumie majetok patriaci jedincom, nie organizáciám. "Horných desať
percent " populácie má vo svojich rukách asi polovicu všetkého majetku na zemi. Výraznejšiu
nerovnosť nachádzame vo vlastníctve akcií a cenných papierov: jedno percento najbohatších
Britov vlastní asi 75 percent súkromne držaných akcií. Napriek tomu i na tomto poli dochádza
k určitým zmenám. Zatiaľ čo v roku 1986 vlastnilo nejaké akcie ledva 14 percent obyvateľov
(a v roku 1979 dokonca len 5 percent), dnes už je akcionárom každý štvrtý brit. Mnohí ľudia
si prvýkrát kúpili akcie za privatizačného programu konzervatívnej vlády, väčšina týchto
podielov je však malá. Inštitucionálne vlastníctva akcií naviac rastú ďaleko rýchlejšie ako
individuálne, podiel individuálnych akcionárov trvalo klesá a v rokoch 1963 až 1990 sa znížil
na polovicu.

V USA je rozloženie celkového majetku v spoločnosti podobné, ale koncentrácia

vlastníctva akcií a cenných papierov je ešte výraznejšia: 10 pecent najbohatších rodín vlastní

88

90 percent podnikových akcií a 95 percent cenných papierov. Štyridsať percent akcií
a cenných papierov drží v rukách najbohatšia vrstva tvoriaca 0,5 percenta americkej populácie
(400 tisíc rodín).

Príjmy
Jednou z najvýznamnejších zmien v západných zemiach za posledné storočie bol rast
reálnych príjmov väčšiny pracujúcich ľudí –(reálnym príjmom sa rozumie nominálny príjem
po odčítaní inflácie, čo umožňuje porovnávať rôzne historické obdobia). Reálne zárobky
manuálnych pracovníkov v západných spoločnostiach sú dnes trikrát až štyrikrát vyššie ako
tomu bolo u ich predchodcoch na prelome storočia. U kvalifikovanejších prácach, hlavne
potom u odborných profesiách a manažárskych funkciách, bolo zlepšenie ešte výraznejšie.
Pokiaľ ide o príjem na hlavu a rozsah tovaru či služieb čo je za tento príjem možné
nadobudnúť, je väčšina ľudí v západnom svete neporovnateľne zámožnejšia ako ktorákoľvek
iná väčšinová populácia v celej doterajšej histórii ľudstva. Jedným z hlavných dôvodov tohoto
rastu príjmov bola rastúca produktivita práce, na ktorej mal rozhodujúci podiel vývoj
priemyselných technológií. Hodnota tovaru a služieb pripadajúceho na jedného pracovníka
viacmenej trvalo rastie (prinajmenšom v mnohých priemyselných odvetviach) už od počiatku
tohto storočia.

Distribúcia príjmov ale zostáva veľmi nerovnomerná. Na 20 percent rodín pripadá

napríklad vo Veľkej Británii polovica celkových prímov (1994) a v USA 44,6 percenta. Päť
percent Američanov zarába 17,6 percenta z celkových prímov, ale 20 percent
najchudobnejších len 4,4 percenta príjmov. Naviac sa priemerný hrubý príjem na hlavu u tejto
najchudobnejšej pätiny Američanov za obdobie 1977 - 1992 znížil o päť percent, zatiaľ čo
u najbohatšej pätiny sa v rovnakom období o deväť percent zvýšil. Daňové zaťaženie
najbohatších vrstiev bolo pritom v roku 1992 nižšie ako v roku 1977.

Jednotlivé triedy v západných spoločnostiach

Vyššia trieda
V západných spoločnostiach predstavuje vyššiu triedu pomerne malý počet jedincov a rodín
vlastniacich značný majetok (zodpovedá asi jednému percentu populácie). Vo vnútri tejto
skupiny sú pomerne značné rozdiely medzi statusom tradičných bohatých rodín a zbohatlíkov.
Rodiny, ktoré vlastnili určitý majetok po dobu mnohých generácií, sa často pozerajú pohŕdavo
na toho, kto zbohatol vlastným pričinením. I keď sa obe skupiny za určitých okolností
prelínajú, býva ľuďom, ktorí sa povzniesli z chudobnejších pomerov, často odoprený prístup
do kruhov, v ktorých sa pohybujú etablovaní príslušníci bohatých vrstiev.

Ako zdôrazňoval Marx i Weber, prepožičiava majetok ľuďom moc, neprekvapuje

preto, že zástupci vyššej triedy majú blízko k hlavným mocenským pákam. Ich vplyv plynie
dielom z priamej kontroly priemyselného a finančného kapitálu,dielom z prístupu k vedúcim
pozíciám v politickej, vzelávacej a kultúrnaj sfére.

Klasickú ilustráciu vzostupu nových vyšších tried nám poskytuje priemyselná

revolúcia vo Veľkej Británii. V 19. storočí sa britská vyššia trieda skladala z troch
podskupín- veľkostatkárov, finančníkov a priemyselníkov (Scott, 1991). Prvá z nich
považovala seba samú za aristokraciu, ale v priebehu storočia začala tento status priznávať
i úspešnejším príslušníkov finančnej skupiny. Priemyselníci, ktorí pôsobili skôr na severe
zeme, neboli do "aristokratických" kruhov prijímaní a do istej miery sa ich tiež sami stránili.
Avšak ich bohatstvo dosiahlo také rozmery, že ich ostatné skupiny už nemohli prehliadať. Na
konci 19. storočia už priemyselníci investovali do pôdy a do bankového a poisťovacieho
sektora, zatiaľ čo statkári rozširovali svoje príjmy o zisky z vedenia priemyselných podnikov.

89

Proces splývania týchto troch majetných skupín pokračuje podľa Scotta počas celého

20. storočia, i keď až doteraz pretrvávajú niektoré konflikty a rozdiely. Občas sa napríklad
finančné kruhy v City dostávajú do problému s predstaviteľmi priemyselných koncernov,
pretože stratégie výhodné pre jednu skupinu nemusia byť nutne priaznivé i pre druhú.
Veľkostatkári ako zvláštna skupina už prakticky neexistujú. Mnohé niekdajšie veľkostatky sú
dnes verejným či štátnym majetkom a tie ostatné môžu tradičným spôsobom viesť jedine ľudí,
ktorí získali peniaze z iných zdrojov.

Stredná trieda
Termín stredná trieda zahrňuje ľudí pracujúcich v mnohých rôznych typoch zamestnania.
Podľa niektorých autorov k nej dnes prislúcha väčšina obyvateľov vyspelých západných zemí,
pretože sa v nich výrazne zvýšil pomer " bielych košiel" na úkor manuálne pracujúcich.

Strednú triedu v západných spoločnostiach tvoria tri podskupiny, ktoré sú dosť

zreteľne vymedzené. Prvá z nich je stará triedna trieda, vytvorená drobnými nezávislými
podnikateľmi či živnostníkmi, majitelia malých obchodov a súkromne hospodáriacimi
poľnohospodármi.

V britskej populácii počas väčšiny 20. storočia počet samostatne zárobkovo činných

osôb klesol, ale v posledných pätnástich rokoch sa opäť zvyšuje (z 6,7 percenta v roku 1981
stúpol do roku 1991 na 10 percent). Jedna štúdia sa zaoberala tým, čo samostatne zárobkovo
činní jedinci z roku 1981 robia v roku 1991, z tých, ktorí zostali na trhu práce, už vykonávali
samostatnú zárobkovú činnosť iba dve tretiny (Fielding, 1995).
I medzi týmito dvomi tretinami však bola časť ľudí, ktorí v zmienenom desaťročí skúšali
šťastie v rôznych typoch podnikania.

Malé súkromné podniky sú ďaleko menej stabilné ako veľké a nadpolovičná väčšina

ich do dvoch rokov od založenia skrachuje. Päť rokov po svojom vzniku prežíva vo Veľkej
Británii iba 20 percent týchto podnikov. Malé firmy a obchody často nemôžu reálne súťažiť
s veľkými koncernami, supermarketmi a komplexami reštaurácií. Ak sa stará stredná trieda
napriek tomu nezmenšuje tak ako predpovedajú mnohí teoretici vrátane Marxa, je možné to
pripísať veľkej zásobe uchádzačov, ktorí sú ochotní skúsiť šťastie v malom súkromnom
podniku. Za každého neúspešného drobného podnikateľa či živnostníka tak rýchlo prichádza
nová náhrada.

Drobný podnikatelia a živnostníci bývajú často politicky vyhranenou skupinou.

V niektorých krajinách, napríklad vo Francúzsku mnohí z nich trvalo podporujú politické
strany krajnej pravice.

Vyššia stredná trieda sa skladá predovšetkým z odborníkov alebo pracovníkov

v riadiacich funkciách. Do tejto kategórie patrí veľký počet jedincov a skupín, ktorých názory
a postoje je možné len neľahko zovšeobecniť. Predovšetkým medzi zástupcami odborných
profesií však pomerne vysoké percento ľudí zastáva liberálne názory v sociálnych
a politických otázkach.

Oxfordský sociológ John Goldthrope nazýva túto skupinu service class (servisná

trieda) a zahrňuje do nej členov odborných profesií, manažérov a technikov, teda kategórie,
ktoré sa (ako uvidíme) v modernej spoločnosti stále rozrastajú. Tento termín však môže
zmiasť, lebo tým Goldthrope nemyslí osoby pracujúce v službách ale skôr tie, čo „slúžia“
potrebám zamestnávateľom a vytvárajú administratívny aparát pre vedenie ich podniku či
organizácie. Poskytujú im špecializované vedomosti a manažérsky „know-how“, oplátkou
dostávajú určité privilégiá ako sú vysoké platy, istotu zamestnania a vedľajšie výhody ako
súkromné poistenia. V posledných dvoch desaťročiach, kedy sa firmy usilujú o zoštíhlenie
a účinnejší boj s konkurenciou, sa ekonomické podmienky tejto skupiny stávajú neistými.
Niektorí ich príslušníci preto prichádzajú k samostatnej zárobkovej činnosti.

90

Nižšia stredná trieda predstavuje heterogénnu kategóriu, ktorá zahrňuje nižších

úradníkov, učiteľov, zdravotné sestry a ďalšie skupiny. Napriek tomu, že sa ich pracovné
podmienky a platy často príliš nelíšia od manuálnych pracovníkov, vyznačuje sa väčšina
z nich odlišnými sociálnymi a politickými postojmi.

Nejednoznačný charakter strednej triedy ako celku do istej miery vystihujú vyššie

zmienené teórie E. O. Wrighta a Franka Parkina: príslušníci strednej triedy sú skutočne v
„rozpornej“ situácii „dvojitého uzavierania“, alebo sa ocitnú pod tlakom protichodných
vplyvov a záujmov. Mnohí príslušníci nižšej strednej triedy sa napríklad identifikujú
s rovnakými hodnotami ako tí úspešnejší, aj keď sami v príjmoch zaostávajú i za lepšie
platenými manuálnymi pracovníkmi.

Robotnícka trieda
Robotnícka trieda je tvorená manuálnymi pracovníkmi a podobne ako stredná vrstva sa skladá
z niekoľko odlišných skupín. Ich vnútorné členenie sa riadi okrem iného mierou kvalifikácie.
Vyššia robotnícka trieda, znamená to ako „robotnícka aristokracia“, je tvorená
kvalifikovanými robotníkmi a má lepšie príjmy a pracovné podmienky ako ostatní. Niektoré
vedomosti náročných manuálnych povolaní, napríklad sadzačov alebo tlačiarov, síce
v dôsledku technického rozvoja stratili na význame, ale ekonomické postavenie
kvalifikovaného robotníka ako celku sa naďalej zlepšuje. V mnohých odboroch majú títo
pracovníci pomerne vysoké platy a ich pracovné miesta sú podstatne menej ohrozené rastúcou
nezamestnanosťou ako miesta menej kvalifikovaných robotníkov.

Nižšia robotnícka trieda sa skladá z pracovníkov nekvalifikovaných alebo len

čiastočne kvalifikovaných, a ich zamestnania sú obvykle menej platené.

Ďalší rozdiel medzi jednotlivými robotníckymi povoleniami spočíva v tom , či

dotyčný pracuje na plný alebo čiastočný úväzok a akú má istotu, že svoje zamestnanie
nestratí. Je to možné ilustrovať na rozdiele medzi centrálnymi a periférnymi oblasťami
hospodárstva. Za centrálne oblasti sú považované tie, kde robotníci pracujú na plný úväzok,
dostávajú relatívne vysoké platy a ich pracovné miesta nie sú dlhodobo ohrozené. Naproti
tomu v periférnych oblastiach sú pracovné miesta neisté, zárobky nízke a mnoho robotníkov
pracuje len na čiastočný úväzok. V centrálnych oblastiach hospodárstva prevládajú
kvalifikovaní robotníci, ktorí sú obvykle organizovaní v odboroch, zatiaľ čo v periférnych
oblastiach je naopak odborová organizovanosť nízka.

„Underclass“
Významnou demarkačnou čiarou vo vnútri robotníckej triedy sa stala v mnohých krajinách
hranica medzi etnickou väčšinou a znevýhodnenými menšinami. Táto znevýhodnená skupina,
označovaná termínom „uderclass“, má výrazne horšie pracovné podmienky a životnú úroveň
ako väčšina populácie. Mnohí z ich príslušníkov sú dlhodobo nezamestnaní alebo svoje
zamestnania rýchle striedajú. Vo Veľkej Británii tvoria značnú časť tejto skupiny černosi
a Aziati. V niektorých krajinách na európskom kontinente je dnes veľká časť tejto sociálnej
vrstvy tvorená prisťahovalcami, ktorí v dobách väčšej prosperity - pred dvadsiatimi rokmi -
mávali riadne zamestnanie: to platí napríklad o Alžíranoch vo Francúzsku a Turkoch
v Nemecku.

O povahe tejto „uderclass“ sa v sociológii vedú vášnivé spory. Tie sa do značnej miery

sústreďujú na USA, predovšetkým potom na situáciu chudobných černochov žijúcich vo
veľkomestách. William Julius Wilson tvrdí, že sa americká černoská populácia rozdelila do
dvoch skupín. Vo svojej práci Klesajúci význam rasovej príslušnosti (The Declinging
Significance of Race), vychádzajú z výskumov prevedených v Chicagu, dospel Wilson
k záveru, že v USA po druhej svetovej vojne vznikla rozsiahla černoská stredná trieda

91

a príslušníkov odborných profesií. Afroameričania už zďaleka nežijú len v mestských gettách,
a tí, ktorí tam zostávajú, tam podľa Wilsona držia skôr ekonomické faktory ako aktívna
diskriminácia - inými slovami skôr triedna ako rasová príslušnosť. Staré rasové bariéry
miznú. Ak sa černosi nemôžu vymaniť z getta, je to dané prevažne ekonomickými faktormi
(Wilson, 1978).

Wilsonove tézy rozpútali búrlivú výmenu názorov, ktorá trvá až do súčasnosti.

Konzervatívny politológ Charles Murray súhlasil s jeho názorom, že vo väčšine veľkých
miest vzniká „underclass“ tvorená černochmi. Podľa jeho názorov je však za ich pád na dno
spoločnosti zodpovedný práve systém sociálnych dávok, ktorého účelom bolo situáciu
černochov zlepšiť. Ľudia, ktorí sa stávajú závislými na sociálnych dávkach, si podľa Murraya
vytvárajú „kultúru chudoby“ a strácajú motiváciu k tomu, aby si hľadali zamestnanie,
budovali pevnú komunitu alebo komunitu pevného manželského zväzku (Murray).

Wilson na Murrayovo tvrdenie reagoval tým, že rozšíril svoju doterajšiu argumentáciu

o ďalšie poznatky doložené výskumami v Chicagu. Sťahovanie belochov z centra na
predmestie, úpadok priemyselných podnikov v strede miest a ďalšie ekonomické problémy
mestských aglomerácií viedli podľa Wilsona k vysokej miere nezamestnanosti u čiernych
mužov. Formy sociálnej dezintegrácie, na ktorú upozorňoval Murray - napríklad rastúci počet
slobodných čiernych matiek - vysvetľuje Wilson zmenšovaným počtom dostupných „zväzkov
schopných“ (tj. zamestnaných ) mužov.

Murray priniesol svoje pozorovania na Veľkú Britániu (1990). Podľa neho síce ešte vo

Veľkej Británii neexistuje jasne definovaná „underclass“, ale vývoj k tomu rýchlo speje. Táto
poklesnutá trieda sa bude skladať nielen z príslušníkov etnických menšín, ale i z belochov
z chudobných oblastí, v ktorých postupuje sociálna dezintegrácia. Murrayove práce sa však
stretli so značnou kritickou odozvou ostatných sociológov.

K oprávnenosti Murrayových tvrdení sa ešte vrátime, Najskôr sa však pozrieme na

zmeny, ku ktorým dochádza na vyšších priečkach spoločenského rebríčka.

Zmeny v triednej štruktúre
Rozplýva sa vyššia trieda?
Ako už bolo povedané, člení sa vyššia trieda (práve tak ako ostatné triedy) oddávna na
niekoľko podskupín. Podľa niekoľkých autorov však už dospela k takému stupňu
roztrieštenosti, že ako ucelená kategória už vlastne prestala existovať. V 19. a na začiatku
20.storočia - tvrdia títo autori - bola príslušnosť k vyššej triede závislá na majetku, nech už
išlo o priemyselné podniky, finančné ústavy alebo pôdu. Dnes však už pôda, ako bolo
povedané, nie je významným zdrojom moci, v ekonomike dominujú väčšie koncerny, ktoré
nepatria jednotlivcom. Majú tisíce akcionárov, ktorých vplyv na vedenie podniku je
zanedbateľný. Skutočná moc prešla do rúk špičkových manažérov, ktorí vedú firmy, ale
nevlastnia: sú jednoducho výkonnými úradníkmi alebo odborníkmi.

John Goldthrope preto vo svojej schéme nerozlišuje žiadnu vyššiu triedu, ale len

„servisnú triedu“, v jej najvyšších poschodiach figurujú riaditelia podniku, špičkový odborníci
a administrátori. Iní autori poukazujú na rastúci význam inštitucionálneho vlastníctva akcií,
z čoho vyvodzujú, že súkromné vlastníctvo kapitálu stráca na význame. Vysoké percento
akcií dnes držia v rukách poisťovne alebo penzijné a podielové fondy, na ktorých sa podieľa
veľmi rozsiahla časť populácie. Približne polovica obyvateľov Veľkej Británie napríklad
investuje do súkromných penzijných fondov.

Všetci sociológovia však názor o miznutí vyššej triedy nezdieľajú. Ako tvrdí John

Scott, o ktorého meniacej sa povahe vyššej triedy už bola reč, mení vyššia trieda svoju
podobu, ale pritom si zachováva svoje výsadné postavenie. Skladá sa z osôb spojených
určitou „konštaláciou záujmov“ s mocou veľkých podnikov. Riadiaci pracovníci veľkých

92

koncernov síce nie sú ich majitelia, ale často majú tiež možnosť získať veľký počet akcií, čo
ich spája s podnikateľmi starého typu a „ finančnými kapitalistami“. K posledne zmieňovanej
kategórii, ktorá dnes tvorí jadro vyššej triedy, patria riaditelia poisťovní a iných organizácií,
čo sú významnými inštitucionálnymi akcionármi.

Odborníci, manažéri, administrátori
Rast počtu osôb pracujúcich v týchto kategóriách súvisí s významom veľkých organizácií
v moderných spoločnostiach. Svoj podiel na ich rozmachu majú tiež tie oblasti hospodárstva,
v ktorých sa významne uplatňuje úloha štátu- štátna správa, vzdelávanie, zdravotníctvo
a sociálna starostlivosť. (Napriek rozsiahlej privatizácii pracovalo v roku 1994 asi 28 percent
britských pracovných síl v štátnych podnikoch a medzi príslušníkmi odborných profesií -
lekári, účtovníci, právnici apod. - bola dokonca štátnych zamestnancov väčšina).

Odborníci, manažéri a vyšší úradníci vďačia za svoje postavenie predovšetkým svojím

kvalifikačným predpokladom (titulom, vysokoškolským diplomom atd.) Väčšina z nich má
v západných zemiach dobré pracovné vyhliadky a platové podmienky a ich odstup od ľudí
vykonávajúcich bežné nemanuálne zamestnanie sa v posledných rokoch skôr zvýšil. Niektorí
autori dokonca začínajú odborníkov a vyššiu kastu "bielych košiel" považovať za zvláštnu
triedu „ odborníkov a manažérov“. Rozdiel medzi nimi a inými nemanuálnymi pracovníkmi
však nie je tak hlboký a jednoznačne vymedzený, aby oprávňoval ich vyčlenenie do samotnej
skupiny.

Feminizácia a proletarizácia
V porovnaní s minulosťou dnes ďaleko väčší počet ľudí vykonáva nemanuálne zamestnanie,
zostáva však predmetom vášnivých sporov medzi sociológmi, ak je možné v tejto súvislosti
hovoriť o presune k „strednej triede“. Dochádza tu k dvom procesom. Prvý z nich spočíva
v tom, že čo sa nepresne nazýva feminizácia rutinných nemanuálnych činností, ktoré dnes
bývajú častejšie zverované ženám. Ako ešte uvidíme, otázka vzťahu spoločenských tried
a pohlaví je dosť komplikovaná.

Po druhé dochádza k znižovaniu kvalifikácie potrebnej pre prácu v mnohých týchto

zamestnaniach. Rada schopností, ktoré boli pred tým po týchto pracovníkoch vyžadované, už
stratili svoj význam, pretože ich sčasti alebo úplne nahradili stroje. To sa týka napríklad
kedysi prestížnej práce tajomníkov a pisárov, ktorých nahradili omnoho menej prestížne
sekretárky. Počítanie, písanie i organizačné schopnosti boli sčasti vytlačené zavedením
písacích strojov, kopírok a napokon i počítačov.

Medzi feminizáciou a znižovaním potrebnej kvalifikácie existuje dokonca i priama

súvislosť. S rastúcim počtom osôb pracujúcich v postavení tajomníka alebo nižšieho úradníka
rastie percento žien v týchto typoch zamestnania - a práca sa stáva jednotvárnejšia. Ženy
takisto prevažujú na nižších priečkach rastúcich oblastí komerčných služieb, medzi
predavačmi a nakupujúcimi.

Harry Braverman vo svojom vplyvnom diele Práca a monopolný kapitál ( Labour and

Monopoly Capital), napísaný pred viac než dvadsiatimi rokmi, dospel k názoru, že väčšina
rutinných úradníckych zamestnaní znížila svoju kvalifikačnú úroveň natoľko, že sa takmer
nelíši od manuálnej práce. Namiesto aby sa stále väčší počet ľudí zaraďoval do strednej
triedy, nastáva podľa Bravermana „proletarizácia“: títo ľudia sú pohlcovaní šíriacou sa
robotníckou triedou, ku ktorej musíme pripočítať „nemanuálne„ zamestnanie (Braverman,
1974).

Väčšina sociológov sa domnieva, že Bravermanova téza je prehnaná. Niektoré

zamestnania prechádzajú v dôsledku technických zmien procesom zmeny kvalifikácie, a na
jeho zníženie, nevyžadujú menej schopností, ale naopak viac. To platí napríklad o tých,
u ktorých sa prejavilo zavedenie počítačov ( i keď je pravda, že na niektorých sa tento proces

93

prejavil negatívne). Naviac triedna príslušnosť dospelej osoby závisí i na postavení jej
manželského partnera. Ženy vykonávajúce menej kvalifikovanú úradnícku alebo sekretársku
prácu sú často vydané za muža pracujúceho v lepšie platených nemanuálnych zamestnaniach,
rodina potom ako celok prináleží k strednej triede.

Pokiaľ ide o teóriu proletarizáciu nižších nemanuálnych zamestnaní a tých, ktorí

v nich pracujú, dospeli rôzne štúdie k protichodným výsledkom. Rosemary Cromptonová
a Gareth Jones (1984) sledovali pracovníkov banky, miestneho úradu a poisťovni. Zistili, že
ženy pracujúce v nižších úradníckych funkciách mali ďaleko menšiu šancu na povýšenie ako
muži. Väčšina zamestnaní, ktorými sa zaoberali, považovali autori za „proletarizované“ :
pracovníci alebo pracovníčky museli jednoducho vykonávať určitú rutinnú činnosť a nemali
väčší priestor pre vlastnú iniciatívu. Muži majú častejšie príležitosť z takýchto zamestnaní
uniknúť, preto sa pokles týka predovšetkým nemanuálnej práci žien.

Gordon Marshall a spol. (1988) nahliada na tieto závery i na Bravermanove nápady

kriticky. Rozprávali s mužmi a ženami v rôznych zamestnaniach a pýtali sa ich , či ich
súčasná práca vyžaduje menej schopností ako keď s ňou začínali. Iba štyri percentá opýtaných
tvrdila, že sa ich práca stala menej náročná, pričom medzi feminizovanými typmi zamestnania
a ostatnými typmi nemanuálnej práce bol len minimálny rozdiel.

Ako sa mení robotnícka trieda
Vo väčšine priemyselných zemí žije značný počet chudobných ľudí, ale prevažná časť osôb
vykonávajúcich manuálne zamestnanie už dnes medzi chudobných nepatrí. Ako sme sa
zmienili, príjmy manuálnych pracovníkov od počiatku storočia významne rastú. Toto
zvýšenie životnej úrovne sa premieta do rastúcej dostupnosti spotrebného tovaru vo všetkých
spoločenských triedach. Asi 50 percent britských robotníckych rodín dnes napríklad vlastní
dom alebo byt, v ktorom žijú. Prevažná väčšina má autá, práčky, televízory a telefóny.

Fenomén bohatnúcej robotníckej triedy ukazuje i ďaľšiu možnú cestu k

„stredostavovskej spoločnosti“. Sociológovia, ktorí majú typickú slabosť pre termíny, si túto
tézu označili francúzskym slovom embourgeoisement (zburžoáznenie). Znamená vlastne
„prechod k strednej triede“. Už v 60. Rokoch sa pokúsil túto tézu overiť John Goldthrope so
svojimi kolegami. Ich výskum bol založený na rozhovoroch s robotníkmi v automobilovom
a chemickom priemysle v Lutone a publikovaný v troch zväzkoch, ktoré sa často označujú
ako Štúdie o zámožných robotníkoch (Afluent Worker, Goldthrope et al., 1968-69). Sledovali
celkom 229 manuálne pracujúcich. Mnohí z robotníkov sa do oblasti prisťahovali, keď
hľadali lepšie platenú prácu, a ich mzdy boli skutočne pomerne vysoké.

Autori štúdie dospeli k jednoznačnému záveru: hypotéza sa nepotvrdila, robotníci sa

nestávajú novou strednou triedou. Ich postoj k vlastnej práci označil Goldthrope za
inštrumentálny: považovali ich za prostriedok k dosiahnutiu určitého cieľa, ktorým bol
vysoký plat. K pracovnej náplni ako takej nemali žiadny zvláštny vzťah, bola väčšinou
jednotvárna a nezaujímavá. Vo svojom voľnom čase sa nestretávali s ľuďmi pracujúcimi
v nemanuálnych zamestnaniach, ani si nekládli za cieľ postúpiť na spoločenskom rebríčku.
Peniaze, ktoré zarobili, mali určené na nákup rôznych druhov tovaru a majetku.

Od doby tejto štúdie nebol prevedený žiadny výskum, ktorý by s ňou bol po všetkých

stránkach porovnateľný. Nie je preto možné jednoznačne povedať, či závery ich autorov
doteraz platia (ak predpokladáme, že vo svojej dobe zodpovedali skutočnosti). Dnes sa
všeobecne tvrdí, že pod vplyvom úpadku rady výrobných odvetví a vplyvu konzumného štýlu
života dochádza k fragmentácii alebo priamo k rozpadu tradičných robotníckych komunít
starého typu. O tom, ako ďaleko táto fragmentácia postúpila, sa však doteraz vedú spory.

Štiepenie vo vnútri robotníckej triedy neodráža len rozdiely medzi jedincami, ale skôr

medzi domácnosťami. Podľa Pahlovej štúdie robotníckych rodín v Kente nazvanej Deľby
práce (Divisions of Labour, 1984) sa robotnícke domácnosti delia do dvoch skupín. Jedny sú

94

„bohaté na prácu“, čo znamená, že dvaja alebo viacerí ich členovia majú stále zamestnanie,
títo ľudia obyčajne bývajú vo vlastnom dome a bývajú dobre materiálne zaistení. Domácnosti
„chudobné na prácu“ naopak trvalo zápasia o to, aby vystačili s peniazmi.

Je nesporné, že vnútorná stratifikácia robotníctva i celej spoločnosti dnes záleží nielen

na type zamestnania, ale i na rozdielnom charaktere spotreby a životného cyklu. Moderná
spoločnosť je v mnohých smeroch konzumná, orientovaná na hromadenie a spotrebu tovaru.
Vo svojom „ masovom“ charaktere do istej miery prekonáva triedne rozdiely (napríklad ľudia
patriaci k rôznym triedam často sledujú rovnaké televízne programy). Na druhej strane však
môžu byť triedne rozdiely tiež umocnené vplyvom rôzneho „vkusu“ a životného štýlu
(Bourdieu, 1986).

Otázka „underclass“
Už zmienené tvrdenie Charlesa Murraya o formovaní „underclass“ vo Veľkej Británii a na
európskom kontinente je doteraz predmetom sporov. Podmienky pre jej vznik nastávajú
v niektorých oblastiach severovýchodného Anglicka, kde došlo k útlmu priemyslu
a značnému nárastu nezamestnanosti. Jednou z týchto lokalít sa vo svojom výskume
zapodievala Lydia Morrisová, ktorá študovala problém nezamestnanosti u troch skupín
manželských dvojíc. Prvá skupina sa vyznačovala tým, že muž stratil zamestnanie pred viac
ako rokom, v druhej skupine pracoval posledných dvanásť mesiacov na rovnakom mieste, a v
tretej práve v posledných dvanástich mesiacoch nastúpil do nového zamestnania. Študované
osoby boli takpovediac bez výnimky bielej pleti. Vo Veľkej Británii totiž nezamestnanosť nie
je zreteľne „černoským“ problémom ako v USA.

Z hľadiska sociálnej inklúzie, tj. toho, či majú jedinci a rodiny nejaké podporné siete,

našla Morrisová medzi všetkými tromi skupinami len malé rozdiely. Ani tí, ktorí boli viac než
rok nezamestnaní, ešte neprestali hľadať prácu a neboli voči nej deštruktívne naladení.
Situácia týchto mužov vyplývala z dlhodobého ekonomického úpadku celej oblasti, ich
vlastnej nízkej kvalifikácii a relatívneho nedostatku neformálnych kontaktov, ktoré by im
mohli pomôcť nájsť v danej oblasti zamestnanie. Viac menej sa ukázalo, že väčšina dlhodobo
nezamestnaných mužov mala tiež nezamestnané partnerky a najväčšie percento
nezamestnaných priateľov. Napriek tomu dospela Morissová k záveru, že jej výskum
„neposkytuje priame dôkazy o zreteľne odlíšenej kultúre underclass“ (Morrisová, 1993).

Táto štúdia však neposkytuje žiadnu definitívnu odpoveď, týkala sa len jednej časti

Anglicka, v ktorej nie sú príliš zastúpené etnické menšiny. Celkovo sa zdá, že tendencia
k narastaniu ekonomických bariér a sociálnej exklúzii, ktorá je dnes typická pre USA, začína
predsa len narastať i v Západnej Európe. Situácia mestskej chudoby vo veľkých mestách typu
Londýna, Manchestru, Rotterdamu, Frankfurtu, Paríža či Neapolu sa zhoršuje. V Hamburgu,
ktorý je čo do priemerného príjmu na hlavu najbohatším európskym mestom a má najvyššie
percento milionárov v Nemecku, sa stretávame tiež s najvyšším počtom nezamestnaných
a žijúcich zo sociálnych dávok (o 40 percent viac ako je celonemecký priemer).V hamburskej
metropolitnej oblasti zanikla v rokoch 1979 až1984 tretina pracovných miest v priemysle.

Väčšina chudobných a nezamestnaných v zemiach Západnej Európy sú síce pôvodní

obyvatelia týchto štátov, ale pribúdajú medzi nimi tiež prisťahovalci prvej i druhej generácie,
ktorí nenachádzajú cestu z upadajúcich štvrtí veľkomiest, rastie tiež percento neúplných
rodín. K príkladom patria štvrti Moss Side v Manchestri, Gallusviertel vo Frankfurte alebo
Nieuwe Western v Rotterdame.

Skupina holandských sociológov spovedal niekoľko sto osôb žijúcich v chudobnejších

štvrtiach holandských miest. Na rozdiel od Lydie Morrisovej zistili, že 55 percent dlhodobo
nezamestnaných prestalo hľadať prácu. Autori výskumu dospeli k názoru, že sa väčšina
dotazovaných rozhodla na prácu rezignovať a žiť zo sociálnych dávok (Engbersen 1993).

95

Urbanistické teórie
Anthony Giddens, Sociologie, Argo, 1999, 595 s.

Chicagská škola
Rada autorov, ktorí pôsobili medzi 20. a 40. rokmi na chicagskej univerzite - napríklad Robert
Park, Ernst Burgess a Luis Wirth - prišla z názormi, že sa na dlhé roky staly základom teórie
a výskumu sociológie mesta. Dve koncepcie vyvinuté "chicagskou školou" si zaslúži zvláštnu
pozornosť. Jednou z nich je takzvaný ekologický prístup k analýze mesta, druhá, ktorého
autorom bol Luis Wirth, popisuje urbanizmus ako spôsob života (Park, 1952, Wirth, 1938).

Ekológia mesta
Ekológia je termín prevzatý z prírodných vied: ide o štúdium adaptácie rastlinných
a živočíšnych organizmov na okolité prostredie. (Vtomto zmysle sa s ním tiež stretávame pri
ochrane životného prostredia). V prírode sú organizmy často rozmiestnené v teréne
systematicky tak, aby bola dosiahnutá rovnováha medzi jednotlivými druhmi. Chicagská
škola zatáva názor, že umiestnenie veľkých mestských centier a ich rozdelenie do rôznych
typov môžeme vysvetliť pomocou obdobných princípov. Mestá nerastú náhodne, ale reagujú
na priaznivé podmienky okolitého prostredia. Ako príklad je možné uviesť, že veľké mestské
aglomerácie v moderných štátoch obvykle vyrastajú pozdĺž riek, v úrodných nížinách alebo
na križovatkách obchodných ciest či železníc.

Podľa Parka sa "raz založené mesto stáva veľkým triediacim mechanizmom,

ktorý ...neomylne z celej pupulácie vyberá jednotlivcov najlepšie uspôsobených k životu
v určitej oblasti alebo v určitom prostredí" (Park, 1952, str.79). "Ekosystém" mesta je
rozdelený do jednotlivých "ník" pôsobením kompetície, invázie a sukcesie, podobne ako je
tomu v biologickej ekológii. Ak sa pozrieme na ekológiu jazier v prírodnom prostredí,
zistíme, že súťaž medzi rôznymi druhmi rýb, hmyzu a iných organizmov vedie k nastoleniu
pomerne stabilnej rovnováhy medzi nimi. Táto rovnováha je porušená ak dojde k invázii
nového druhu, ktorý sa pokúsi jazero osídliť. Niektoré organizmy, ktoré žili v centrálnej
oblasti jazera, sú vytlačené a donútené žiť na jeho okrajoch. Druhy, ktoré sa prisťahovali, sa
potom stávajú ich nástupcami v centrálnej oblati.

Ekologické pojatie urbaniznu nachádza vo forme osídľovania, pohybu a presunu

v mestách obdobné zákonitosti. Rozvoj jednotlivých štvrtí odráža to, ako sa ich obyvatelia
prispôsobujú a zápasia o svoje živobytie. Veľkomesto si môžeme predstaviť ako mapu oblastí
charakterizovaných rôznymi a častokrát protichodnými sociálnymi ukazovateľmi.
V počiatkoch štádiách rastu moderných miest sa priemysel objavuje na miestach výhodných
pre dopravu surovín. Populácia sa z počiatku sústreďuje okolo týchto pracovísk, ktoré
s rastúcim počtom obyvateľov nadobúdajú stále rozmanitejšie formy. Vzniknuté prostredie sa
zároveň stáva stále príťažlivejším a dochádza k súťaži o jeho získanie. Hodnota pôdy
i majetková daň rastie a sťažuje život v centrálnych štvrtiach, v ktorých obyvateľov nezostáva
iné ako žiť v zlých podmienkach a v chátrajúcich domoch s nízkymi nájmami. V centre začína
prevažovať obchod a zábava, zatiaľ čo bohatší ľudia sa sťahujú do novo sa tvoriacich
predmestí okolo obvodu mesta. Tie vznikajú predovšetkým v okolí dopravných tepien, ktoré
šetria čas potrebný na cestu do práce. Oblasti medzi týmito cestami sa potom vyvýjajú
pomalšie.

Mestá sú často vystavené v sústredných kruhoch rozdelených na jednotlivé segmenty.

Oblasti vnútorného mesta sú obvykle tvorené zmesou obchodnej prosperity a upadajúcich
súkromných domov. Okolo nich sa rozkladajú staré, tradičné robotnícke štvrte. Ešte ďalej
smerom z mesta sú predmestia, v ktorých väčšinou žijú skupiny s vyššími príjmami.
V jednotlivých segmentoch týchto sústredných kružníc sa odohrávajú procesy invázie
a sukcesie. S pokračujúcim úpadkom oblastí blízko centra sa do týchto častí niekedy začínajú

96

sťahovať etnické menšiny, čo prispieva k tomu, že stále viac obyvateľov tieto zóny opúšťa,
nastáva hromadný odliv do iných štvrtí mesta alebo na predmestia.

I keď ekológia mesta na istú dobu vyšla z módy, rada autorov ich neskôr oživila

a ďalej rozpracovala, čo platí predovšetkým o Amosovi Hawleymu (1950, 1968). Na rozdiel
od svojich predchodcov, ktorí sa sústredili na súťaž o obmezené zdroje, však Hawley kládol
dôraz na vzájomnú závislosť jednotlivých čaastí mesta. Hlavným spôsobom, ktorým sa ľudia
prispôsobujú svojemu okoliu, je podľa neho diferenciácia- špecializácia skupín a profesií.
Skupiny, na ktorých je väčšina ľudí závislá, získavajú dominantné role, ktoré často vyjadruje
i poloha miesta, kde pracujú. Napríklad veľké komerčné firmy ako banky alebo poisťovne
poskytujú kľúčové služby pre mnoho obyvateľov veľkomesta, a nachádzame ich preto
obvykle v mestských oblastiach, vznikajú nielen na základe vzťahov priestorových, ale i na
základe vzťahov časových. Komerčná orientácia veľkomesta je vyjadrená nielen spôsobom
využitia pôdy, ale tiež rytmom činnosti všedného života a tak odráža hierarchiu štvrtí v meste.

Ekologický prístup bol nielen zaujímavou teoretickou perspektívou, ale i prínosom pre

mnohé praktické výskumy. Mnoho štúdií mesta ako celku i jeho jednotlivých štvrtí sa
inšpirovalo ekologickým myslením - napríklad zmienenými koncepciami "invázie" a
"sukcesie". Preto je proti tomuto prístupu možné uviesť i radu námietok. Ekologické hľadisko
často podceňuje význam zámerného projektovania a plánovania miest a pozerá na vývoj miest
ako na "prírodný" proces. Modely priestorového usporiadania vyvinuté Parkom, Burgessom
a ich kolegami boli odvodené z amerických skúseností a neodpovedajú im ani všetky typy
miest v Spojených štátoch, nie to ešte mestá európske, japonské alebo v Treťom svete.

Urbanizmus ako spôsob života
Wirthova téza o urbanizme ako spôsobe života sa skôr ako vnútornej diferenciácie miest týka
toho, čím je urbanizmus ako forma sociálnej existencie. Wirth tvrdil, že:
"stupeň urbanizácie súčasného sveta nemôže byť úplne a presne vyjadrený percentom
obyvateľstva žijúceho v mestách. Vplyvy, ktorými pôsobí mesto na sociálny život človeka, sú
výraznejšie, ako by vyplývalo z tohto percenta, pretože mesto nie je len obydlím
a pracoviskom moderného človeka, ale je stále viac iniciačným a riadiacim strediskom
ekonomického, politického a kultúrneho života. I tie najvzdialenejšie obce sťahuje na svoju
obežnú dráhu a prepája rôzne oblasti, ľudí a činnosti do jedného celku" (Wirth, 1938, str.
342).

Wirth zdôrazňoval, že v mestách žije veľký počet ľudí v tesnej vzájomnej blízkosti

bez toho, aby sa pritom osobne poznali. To predstavuje zásadný rozdiel proti malým
tradičným dedinám. Kontakty medzi obyvateľmi miest sú väčšinou len zbežné a slúžia ako
prostriedok k iným cieľom ako k tomu, aby sami o sebe poskytovali ľuďom uspokojenie.
Interakcia s predavačmi v obchodoch, pokladníkmi v bankách, cestujúcimi alebo
sprievodcami vo vlakoch sú krátke a neosobné. Ľudia do nich nevstupujú kvoli interakcii
samotnej, ale za nejakým iným účelom.

Pretože sú obyvatelia mesta vysoko mobilný, zostávajú putá medzi nimi pomerne

slabé. Ľudia sú trvalo zapojení do mnohých rozličných činností a situácií, "tempo života" je
rýchlejšie ako na vidieku. Súťaž prevažuje nad spoluprácou. Wirth pripúšťal, že sociálne
vzťahy v mestách vedú k vytváraniu štvrtí rôzneho charakteru, z ktorých niektoré si
zachovávajú črty malých obcí. Napríklad v prisťahovaleckých štvrtiach nachádzame tradičné
typy zväzkov medzi rodinami a väčšina ľudí pozná ostatných osobne. Čím viac sa však takéto
štvrte stávajú súčasťou mestského prostredia v širšom zmysle, tým menej týchto čŕt prežíva.

Wirthove myšlienky si právom získali značný ohlas. Je možné len ťažko poprieť, že

mnohé každodenné vzťahy medzi ľuďmi v mestách majú neosobný charakter a že sa to stáva
do istej miery typickým pre modernú spoločnosť ako celku.

97

Ako odstrašujúci príklad neosobnosti veľkomesta sa niekedy uvádza neslávne známy

prípad vraždy Katheriny Genovesovej, ku ktorej došlo 13. marca 1964 v New Yorku. Táto
žena sa vracala neskoro v noci domov bohatou časťou Queensu a po ceste bola trikrát
prepadnutá, tretí útok, ktorý sa odohral na chodbe jej domu, sa jej stal osudným. Neosobnosť
mesta sa prejavila v ľahostajnosti prihliadajúcich. Celkom tridsaťosem riadnych občanov bolo
svedkom napadnutia, ale ani jeden z nich neprišiel Genovesovej pomôcť ani nezavolal
políciu. V novinách potom písali, že "mesto olúpilo Katherine Genovesovú o priateľov
(Latane a Darley, 1970). Ale ona učite mala priateľov. Kde boli, keď ich potrebovala?
Vzhľdom k povahe veľkomestského života boli bezpochyby niekde vo svojich domovoch - na
Manhattane, Long Islande alebo Brooklyne - a nevedeli o jej situácii.

Veľkým prínosom Wirthovej teórie je poznanie, že sa urbanizmus netýka len časti

spoločnosti, ale vyjadruje a ovpyvňuje povahu širšieho sociálneho systému. Mestský spôsob
života je v moderných spoločnostiach charakteristický pre sociálny život ako celok, a nie iba
pre tých, ktorí zhodou okolností žijú vo veľkých mestách. Wirthova teória má však i iné svoje
nedostatky. Rovnako ako ekologické ponímanie, s ktorým má mnoho spoločného, vychádza
prevažne zo štúdia amerických miest, ale nárokuje si všeobecnú platnosť pre urbanizmus na
celom svete. Urbanizmus však nie je vždy a všade rovnaký. Napríklad staroveké mestá,
o ktorých sme sa už zmienili, sa v mnohývh ohľadoch líšili od miest v moderných
spoločnostiach. Pre väčšinu ich obyvateľov nebol život o mnoho anonymnejší či neosobnejší
ako pre obyvateľov vidieckych obcí.

Okrem toho Wirth neosobnosť moderných miest preháňal. Komunity zachovávajúce

úzke priateľské či príbuzenské zväzky pretrvávajú v moderných veľkomestách v ďaleko
väčšej miere ako by odpovedalo jeho tvrdeniam. Wirthov kolega z chicagskej univerzity
Everett Hughes o ňom napísal: "Luis celý život hlásal ako je mesto neosobné, ale pritom žil
s celým klanom príbuzných a priateľov, s ktorými ho spájali veľmi osobné vzťahy" (Kasarda
a Janowitz, 1974). V moderných veľkomestách sa bežne stretávame so skupinami, ktoré
Herbert Gans nazýva "mestskí vidiečania" (Gans, 1962). Sú to napríklad Talianoameričania
žijúci v centrálnom Bostone. Takéto "biele" menšinové štvrte dnes v amerických mestách
hrajú pravdepodobne menšiu úlohu ako predtým, ale postupne ich v centrálnych štvrtiach
nahradzujú komunity nových prisťahovalcov.

A čo dôležitejšie: ako sa zdá, nie sú komunity založené na blízkych príbuzenských

alebo priateľských zväzkoch len pozostatkom predošlého spôsobu života, ktorý aspoň
dočasne pretrváva, ale novým produktom samotného veľkomesta. Mestský život je často sám
aktívne vytváraný. Claude Fischer sa pokúsil vysvetliť, prečo urbanizmus skôr podporuje
rozmanité subkultúry namiesto toho, aby sa každý stal súčasť anonymnej masy. Hovorí sa, že
ľudia žijúci v mestách sú schopní spolupracovať s ostatnými, ktorí majú rovnaký pôvod alebo
záujmy, a rozvíjať miestne väzby na základe náboženských, etnických, politických a iných
subkultúrnych orientácií. Malé mesto alebo dedina vývoj takejto subkultúrnej rozmanitosti
neumožňuje (Fischer, 1975, 1984). Príslušníci etnickej komunity žijúcej vo veľkomeste sa
väčšinou vo svojej pôvodnej vlasti vôbec nepoznali. Po príjazde sa však prorodzene ocitajú
v oblastiach, kde žijú ľudia s podobnými jazykovým a kultúrnym zázemím, a vytvárajú tak
nové subkultúrne kultúry.

Veľké mesto je "svetom cudzích ľudí", ale napriek tomu podporuje a vytvára osobné

vzťahy. To nie je paradoxné. V mestskom živote musíme oddeliť verejnú sféru náhodných
stretnutí s cudzími ľuďmi a súkromnejší svet rodiny, priateľov a kolegov z práce. Po
nasťahovaní do veľkého mesta môže byť obtiažne zoznámiť sa s novými ľuďmi. Kto sa však
nasťahuje do malej, tradičnej vidieckej komunity, ten často skoro zistí, že prívetivosť
miestnych obyvateľov je len prejavom zdvorolosti- a môže trvať celé roky, kým ho skutočne
príjmu medzi seba. To v meste neplatí. Edward Krupat to komentoval týmito slovami:

98

"U mestského vajca... musíme najprv rozbiť tvrdú škrupinu. Pretože nemajú

príležitosť k bližšiemu zoznámeniu, zostávajú mnohí ľudia iba známymi tvárami, i keď sa
denne vídajú na autobusových alebo vlakových nádražiach, v kaviarni alebo na chodbe
v práci. Mnoho ľudí dokonca nikdy nenájde priateľov, pretože nie sú dosť iniciatívni alebo
majú obtiaže s komunikáciou. Napriek tomu je možné presvedčivo doložiť, že rozmanitosť
neznámych ľudí - z nich každý je potencionálnym priateľom - a široké spektrum životných
štýlov a záujmov v meste dávajú každému šancu, aby si našiel svoj okruh. A akonáhle sa raz
stane súčasť nejakej skupiny alebo okruhu, počet jeho možných kontaktov sa hneď zväčší na
mnohonásobok. Ako dokladajú výsledky výskumu, pozitívne príležitosti v meste často
prevažujú nad obmedzenými, lebo umožňujú ľuďom rozvíjať a udržovať uspokojujúce
vzťahy“ (Krupat, 1985, str.36).
Wirthove názory majú istú platnosť, ale vo svetle neskorších poznatkov môžeme povedať, že
príliš zovšeobecňoval. Moderné mestá so sebou často nesú neosobné, anonymné sociálne
vyťahy, ale sú tiež zdrojom rozmanitosti a niekedy i dôverných priateľstiev.

Urbanizmus a cielene vytvárané prostredie

Novšie urbanistické teórie kladú dôraz na to, že urbanizmus nie je nezávislým procesom
a musí byť analyzovaný v súvislosti s hlavnými typmi politických a ekonomických zmien.
Poprednými súčasnými teoretikmi urbanizmu sú David Harvey a manuel Castells, ktorí obaja
vychádzajú z marxistických pozícií (Harvey, 19763, 1982, 1985, Castells, 1977, 1983).

Harveyova reštrukturalizácia priestoru
Harvey zdôrazňuje, že urbanizmus je súčasť cielene vytváraného prostredia, ktoré vzniká
v dôsledku rozšírenia priemyselného kapitalizmu. V tradičných spoločnostiach boli mestá
odlišné od vidieka, ale v modernom priemyselnom svete sa rozdiel medzi nimi stiera.
Mechanizované poľnohospodárstvo sa rovnako ako priemysel riadi iba cenami a ziskom, čo
sociálny život na vidieku približuje mestskému.

V modernom urbanizme dochádza podľa Harveyho ku kontinuálnej reštrukturalizácii

priestoru. Vývoj je určovaný zásahmi štátu do poľnohospodárskej i priemyselnej výroby, tým,
kde veľké firmy umiestnia svoje továrne, výskumné a vývojové centrá, ale i činnosti
súkromných investorov, ktorí kupujú alebo predávajú domy a pôdu. Napríklad obchodné
firmy neustále zvažujú relatívne výhody nového umiestnenia oproti doterajšiemu. Keď sa
stane výroba v jednej oblasti lacnejšou ako v inej, alebo keď firma prejde od jedného
produktu k druhému, zavre svoje pôvodné kancelárie a továrne a otvorí nové na inom mieste.
Tak môže dôjsť v období rastu zisku k hromadnému budovaniu mancelárskych priestorov
v centre veľkých miest. Ak je prestavba centra dovŕšená, hľadajú investori opäť možnosti pre
ďalšiu špekulatívnu výstavbu inde. Čo prinášalo zisk v jednom období, to sa často
v nasledujúcom prestane vyplácať, pretože sa zmení finančná "klíma".

Jednanie súkromných záujemcov o kúpu domu je silne ovplyvnená tým, kde

a nakoľko vykupujú pôdu veľké firmy, a tiež i podmienkami pôžičiek (hypoték) a daní
určovaných vládou alebo miestnou samosprávou. Po druhej svetovej vojne napríklad došlo v
najväčších mestách Spojených štátov k veľkému rozvoju predmestských štvrí. Čiastočne to
bolo spôsobené etnickou diskrimináciou a tendenciou bielych obyvateľov sťahovať sa
z vnútorných miest. Harvey viacmenej tvrdí, že zásadnú rolu zohralo rozhodnutie úradu
poskytnúť záujemcom o nemovitosti i stavebným firmám daňové úľavy. Rovnako banky
a sporiteľlne začali v tej dobe ponúkať nové typy úverov a stavebných sporení. To vytvorilo
podmienky pre výstavbu a nákup nových domov na okrajoch miest a zároveň podporilo
požiadavku po priemyselných výrobkoch, napríklad po automobiloch. Rast populácie
a prosperity miest na juhu Anglicka od 60. rokov je priamo spojený s úpadkom tradičného

99

priemyslu na severe a následným presunom investícií do oblasti nových priemyselnách
príležitostí.

Castells: urbanizmus a sociálne hnutie
Podobne ako Harvey zdôrazňuje i Castells, že využitie priestoru je úzko späté so všeobecnými
mechanizmami vývoja danej spoločnosti. Aby sme porozumeli mestám, musíme pochopiť
procesy, ktoré vytvárajú a transformujú ich rozloženie v priestore. V usporiadaní
a architektúre miest a ich okolí sa odrážajú zápasy a straty medzi jednotlivými skupinami
v spoločnosti. Inými slovami, štruktúra mesta je symbolickým a priestorovým vyjadrením
celospoločenských procesov. Mrakodrapy sa napríklad budujú preto, aby priniesli zisk,
zároveň však tieto obrovské budovy "symbolizujú vládu financií nad mestom, ich sebaistotu
a technickú prevahu. Sú katedrálami éry rozkvitajúceho korporarívneho kapitalizmu"
(Castells, 1983, str. 103).

Na rozdiel od chicagských sociológov vidí Castells mesto nielen ako typickú lokalitu-

mestskú obalsť- ale i ako integrálnu súčasť vývoja hromadnej spotreby, ktorá je sama o sebe
neodmysliteľnou črtou priemyselného kapitalizmu. Obytné domy, školy, dopravné služby
a zábavné podniky každého druhu patria k formám "spotreby" produktov moderného
priemyslu. Daňový systém má vplyv na to, kto a kde bude schopný si niečo prenajať, kto
a kde niečo postaví. Značnú moc nad týmito procesmi majú veľké firmy, banky a poisťovne,
ktoré poskytujú kapitál pre stavebné projekty. Taktiež vláda však priamo zasahuje do
mnohých stránok mestského života tým, že stavia cesty a obecné byty, plánuje pásy zelene
a tak ďalej. Fyzická podoba miest je tak výsledkom interakcie medzi tržnými silami a vládnou
mocou.

Povaha takto vytvoreného prostredia však nie je iba výsledkom činnosti bohatých

a mocných. Castells kladie veľký dôraz na úsilie chudobnejších skupín obyvateľov na zmenu
vlastných životných podmienok. Problémy miest vyvolávajú vznik rady sociálnych hnutí,
ktoré sa snažia o zlepšenie podmienok bývania, protestujú proti znečisťovaniu ovzdušia,
chránia parky a zeleň a snažia sa čeliť výstavbe ohrozujúcej charakter danej oblasti. Castells
študoval napríklad hnutie gayov v San Franciscu, ktorým sa podarilo reštrukturalizovať
niektoré štvrte v súlade s ich vlastnými kultúrnymi hodnotami- čo umožnilo rozkvet mnohých
homosexuáalnych organizácií, klubov a barov a získať prominentné postavenie v miestnej
politike.

Harvey i Castells zdôrazňujú, že mestá sú takmer úplne umelým prostredím, ktoré sme

vytvorili my sami. Dokonca ani najtradičnejšie vidiecke oblasti však neunikajú vplyvu
ľudských zásahov a modernej techniky, pretože ľudská činnosť prírodu trvalo pretvára
a mení. Potraviny sa už nevyrábajú iba pre miestnych obyvateľov, ale pre národné
a medzinárodné trhy, v mechanizovanom poľnohospodárstve je využitie pôdy presne
rozdelené a špecializované, pričom jeho podoba má len malý vzťah k charakteru prírodného
prostredia. Obyvatelia fariem a odľahlých vidieckych oblastí sú ekonomicky, politicky
a kultúrne spojení so spoločnosťou ako celkom, i keď niektoré spôsoby ich chovania môžu
byť odlišné od mestských.

Hodnotenie

Názory Harveyho a Castellsa dali podnet k širokým diskusiám. Význam ich práce spočíva
v tom, že urbanistickú analýzu orientovala novým smerom. Na rozdiel od prístupu "ekológov"
nekladie dôraz na "prirodzené" procesy, ale na to , ako krajina a umelo vytvorené prostredie
odrážajú pôsobenie socioekonomických mocenských systémov. To predstavuje zásadnú
zmenu. Na druhej strane však Harvey a Castells svoje teórie formulovali dosť abstraktne
a nestimulovali preto takéto množstvo výskumných štúdií ako práce chicagskej školy.

100

V niektorých ohľadoch sa názory Harveyho a Castellsa s myšlienkami chicagskej

školy doplňujú a ich kombinácia umožňuje podať ucelený obraz procesov, ktoré vo veľkých
mestách prebiehajú. Rozdiely medzi jednotlivými časťami mesta, ktoré popisuje ekologický
prístup, skutočne existujú- a to isté je možné povedať o prevažne neosobnom charaktere
interakcií v mestskom živote. Tieto javy sú však ďaleko variabilnejšie ako sa domnievajú
predstavitelia chicagskej školy, a podliehajú predovšetkým sociálnym a ekonomickým
vplyvom, ktorými sa zaoberajú Harvey a Castells. John Logan a Harvey Moloch navrhli
koncepciu, ktorá priamo spája hľadiská takýchto autorov ako sú Harvey a Castells,
s niektorými črtami ekologického prístupu (Logan a Moloch, 1987). Súhlasí s Harveyom
a Castellsom, že ekonomický vývoj na národnej a medzinárodnej úrovni má priamy vplyv na
život v meste. Tvrdí však, že tieto širšie ekonomické faktory pôsobia prostredníctvom
miestnych organizácií (podnikov, obchodov, bánk a úradov v jednotlivých štvrtiach), ale
i osôb kupujúcich súkromné domy.

Nemovitosti- pôda a budovy- sa podľa Logana a Molocha v moderných

spoločnostiach kupujú a predávajú úplne rovnako ako ich tovar. Trhy utvárané v metskom
prostredí sú však ovplyvnené tým, ako chcú rôzne skupiny ľudí využiť majetok, ktorý kupujú
a predávajú. Dôsledkom tohto procesu sú rôzne prejavy napätia a konflikty, ktoré sa stávajú
kľúčovými faktormi pri štrukturovaní mestských štvrtí. Napríklad činžový dom považujú
nájomníci za "domov", ale jeho majiteľ za "zdroj nájomného". Obchodné firmy sa zujímajú
hlavne o nákup a predaj majetkov v oblasti, kde získajú najlepšiu polohu pre výrobu alebo
kde dosiahnu zisk špekuláciou s pôdou. Tieto záujmy sú úplne odlišné od záujmov
obyvateľov, pre ktorých je štvrť miestom, kde žijú.

Logan a Moloch zdôrazňujú, že sa v moderných mestách obchodné a priemyselné

firmy neustále snažia v určitých oblastiach intenzifikovať využitie pôdy. Čím viac sa im to
darí, tým viac vzniká príležitosť pre špekulácie s pôdou a pre výstavbu nových budov
prinášajúcich zisk. Tieto spoločnosti si príliš nelámu hlavu so sociálnymi a fyzickými
dôsledkami svojej činnosti v danej štvrti - napríklad s demoláciami pekne starých domov,
ktoré majú uvoľniť miesto novým kancelárskym budovám. Procesy expanzie, na ktorých
majú záujem veľké firmy, idú často proti záujmom miestnych podnikov alebo obyvateľov,
ktrorí sa im niekedy pokúšajú aktívne vzdorovať. K obhajobe svojich záujmov sa občania
združujú do miestnych združení, ktoré vedú kampane za zvláštny status niektorých zón,
bránia novej výstavbe v pásoch zelene a parkoch alebo požadujú priaznivejšiu reguláciu
nájomného.

Vývoj rozmiestnenia bytového fondu na území Bratislavy, zákonitosti a osobitosti tohto
procesu.
Korec, P., Smatanová, E. (2000), Geografický časopis, 52, 1, 51-66.

1 ÚVOD
Medzi najdôležitejšie elementy funkčno-priestorovej štruktúry mesta patria štruktúry

bývania. Ich rozmiestnenie má rozhodujúci vplyv na formovanie základných vzťahov v
meste. Medzi prácami, ktoré sa zaoberajú hodnotením zmien, prebiehajúcich v mestách
strednej a východnej Európy po roku 1989 je celý rad takých, ktoré sa venujú práve obytným
areálom (Musil 1992, Labaj 1993, Maier 1996, 1997, Berey 1997, Kovács 1997, Mládek
1994, 1997 i iní). Väčšina z uvedených autorov kriticky hodnotí nielen široko chápanú kvalitu
bývania v týchto areáloch, ale aj ich rozmiestnenie v jednotlivých mestách. Toto
konštatovanie sa týka predovšetkým rozsiahlych sídlisk, ktoré sa stali dominantnou formou
rozvoja bytovej výstavby v krajinách strednej a východnej Európy po 2. svetovej vojne.

Genézu veľkých sídlisk ako foriem bývania a začiatky pokusov o ich implementáciu

do plánovania rozvoja miest možno položiť do prelomu 19. a 20. storočia. Na začiatku sa

101

považovalo za utópiu, keď skupina architektov a urbanistov začala v prvej dekáde tohto
storočia presadzovať rozsiahlu reformu životného štýlu sprevádzanú požiadavkami sociálnych
zmien. Tieto zmeny mali byť impulzom odmietnutia konceptov tradičného rozvoja miest a
urbanizácie všeobecne, ako aj foriem bývania spojených s industrializáciou. Stúpenci týchto
myšlienok predkladali ako alternatívu rozvoja bývania v mestách práve výstavbu veľkých
obytných komplexov s viacposchodovými bytovými domami (Berey 1997, p.203).

Dlhý čas sa myšlienky výstavby veľkých sídlisk objavovali len v odbornej literatúre.

Ich praktické uplatnenie prakticky v mierke celej Európy však umožnila situácia po 2.
svetovej vojne. Vlády jednotlivých štátov nielen iniciovali, ale čiastočne aj financovali
výstavbu priestorovo oddelených sídlisk, kde boli byty umiestňované v
niekoľkoposchodových bytových domoch. Hodnotením bytovej výstavby v štátoch západnej
Európy a východnej Európy v povojnových rokoch sa zaoberá Zalčík (1980). Rozdielny vývoj
počtu postavených bytov v týchto dvoch rozdielnych regiónoch Európy dokladá aj štatisticky.
V štátoch západnej Európy sa v rokoch 1949-1966 budovalo každý rok asi 1,5-krát viac
bytov na 1000 obyvateľov ako v štátoch východnej Európy. V krajinách západnej Európy sa
postavilo v tomto období každoročne 6,5 - 8,6 bytov na 1000 obyvateľov, v krajinách
východnej Európy len 4,5 - 5,6. Podstatný rozdiel bol však v aplikácii princípov bytovej
výstavby medzi krajinami západnej a východnej Európy. Ako uvádza vo svojej práci Berey
(1997) komunistická prax centrálne riadeného rozvoja miest poskytla ideálny základ pre
výstavbu rozsiahlych nových monofunkčných obytných areálov, ktoré sa postupne stali
dominantou miest v štátoch východnej Európy. V odbornej literatúre mali jednoduché
označenie sídliská (housing estates).

Aj Musil (1987) k tomuto vývoju poznamenáva, že veľký nedostatok bytov a

naliehavá požiadavka ich výstavby boli len jednou z príčin výstavby sídlisk do rozmerov, v
akých ich poznáme dnes. Ďalšími boli osobitné metódy socialistického riadenia urbanizmu a
fakt, že pôda v meste nemala v tomto období prakticky žiadnu trhovú hodnotu. Systém
centrálneho plánovania navyše žičil zakladaniu veľkých stavebných podnikov, pre ktoré boli
rozsiahle sídliská dôležitou oblasťou realizácie. Na vplyv ideologických priorít na formovanie
priestorovej štruktúry, osobitne rozmiestnenia obytných areálov, "socialistického mesta"
poukázal aj Weclawowicz (1992). Niektoré aspekty bytovej výstavby súvisiace s jej
priestorovým rozvojom si všíma vo svojej, dnes už „klasickej“, práci Očovský (1989).

V predloženom príspevku chceme zhodnotiť vývoj rozmiestnenia bytového fondu na

území Bratislavy v kontexte vyššie uvedených poznámok. Pozornosť sústredíme na obdobie
po roku 1946, ktoré všetci autori zhodne považujú za rozhodujúce vzhľadom na nami
študované javy. Poukážeme pritom aj na faktory, ktoré pôsobili na priestorový rozvoj
bytového fondu. Ukázanie zákonitostí, v zmysle všeobecne platných teórií priestorového
rozvoja miest a politicko-spoločenských podmienok v období 1946-1989 a osobitostí procesu
výstavby obytných areálov, vzhľadom na unikátnosť prírodných podmienok, polohu mesta a
vývoj funkcií, je logickým vyústením práce.

1 VÝVOJ POČTU POSTAVENÝCH BYTOV V BRATISLAVE V R. 1946-

1997

I napriek dobrej geografickej polohe sa Bratislava v minulosti v plnej miere

nerozvinula na významné európske spoločenské alebo hospodárske centrum. Hoci mestu boli
periodicky implantované funkcie významovo presahujúce regionálny rámec, dlho zostávala
na úrovni provinčného mesta, čo malo odraz aj v jej urbanistickom a stavebnom vývoji a v
konečnom dôsledku aj v počte postavených bytov. Rýchlejší, no do značnej miery chaotický
rast mesta je spojený až s nástupom kapitalizmu. Skutočne dynamicky sa začala Bratislava
rozvíjať až po 2. svetovej vojne a hlavne po roku 1968, keď získala štatút hlavného mesta
Slovenska vo federatívnom usporiadaní štátu.

102

Aj napriek tomu, že súčasný stav bytového fondu na území Bratislavy je výsledkom

zložitého vývoja mesta, rozhodujúci význam z hľadiska počtu postavených bytov môžeme
prisúdiť obdobiu po 2. svetovej vojne a osobitne obdobiu od roku 1961 do roku 1991. Počas
týchto 30 rokov (1.3.1961 až 3.3.1991) sa zvýšil počet trvale obývaných bytov zo 69 249 na
167 411. V tomto období už bola dominantnou formou nárastu bytového fondu výstavba
rozsiahlych sídlisk s veľkými bytovými domami. Pre porovnanie teda treba uviesť, že počet
trvale obývaných domov sa za to isté obdobie zvýšil iba nepatrne, z 21 632 na 22 246. Treba
si uvedomiť, že rozsiahlu výstavbu bytov v bytových domoch sprevádzala v tomto období aj
rozsiahla asanácia starého bytového fondu v pripojených bývalých vidieckych sídlach. Počas
najintenzívnejšej výstavby bytov v histórii Bratislavy v rokoch 1971-1980 sa dokončilo až 52
281 bytov, ale súčasne bolo asanovaných až 10 643 bytov, vo veľkej väčšine v jednobytových
rodinných domoch. Ako zaujímavosť musíme uviesť, že asanáciou pôvodného bytového
fondu v pripojených obciach (Petržalka, Karlova Ves, Dúbravka, Lamač a čiastočne i Rača)
sa významne zmenil nielen celkový charakter danej mestskej časti, ale zmenila sa aj
kvalitatívne charakteristiky bytového fondu Bratislavy ako celku. Po roku 1980 mala
Bratislava napríklad jeden z najmladších bytových fondov v republike, jeho priemerný vek
bol 23,6 roka (v porovnaní s rokom 1970 klesol o 5,6 roka).

Pri pohľade na Obr.1 vidíme, že obdobie hodnotených 52 rokov (1946-1997) môžeme

z hľadiska počtu dokončovaných bytov rozdeliť na štyri etapy. Za prvú etapu môžeme
považovať obdobie do roku 1955, kedy sa dokončovalo za rok priemerne asi 800 bytov. Rok
1955 bol výrazným zlomom v realizácii bytovej výstavby v Bratislave, pretože v tomto roku
bol postavený prvý panelový dom na území mesta na Kmeťovom námestí. Aj architekti a
urbanisti považujú obdobie po roku 1955 za obdobie, ktoré sa okrem začiatku výstavby
typizovaných bytových objektov a rozvoja nových progresívnych technológií vyznačuje aj
razantným zvyšovaním počtu budovaných bytov a novými názormi na koncepciu tvorby
obytného prostredia všeobecne (Čechová 1998).

Druhou etapou je obdobie rokov 1956-1968, keď sa po počiatočnom prudkom náraste

počtu postavených bytov stabilizoval počet dokončovaných bytov na hodnote približne 3 tisíc
za rok. Za začiatok tretej etapy výstavby bytov môžeme považovať, v zhode s viacerými
autormi, rok 1968. Bratislava sa hneď po oslobodení začala intenzívnejšie rozvíjať ako tomu
bolo v medzivojnovom období, ale najvýraznejší urbanistický rozvoj, včítane počtu
budovaných bytov, sa spája, ako sme už uviedli skôr, so získaním štatútu hlavného mesta
Slovenska. Dynamický rozvoj bytovej výstavby po roku 1968 podporila okrem iného aj
skutočnosť, že uznesením vlády ČSSR č.208/1966 bol schválený Územný plán mesta
Bratislavy, spracovaný kolektívom autorov pod vedením Ing.arch. Milana Beňušku. Tento
plán položil základy nového rozvoja mesta a zámery v ňom obsiahnuté sa realizujú dodnes.

Prudký rozvoj výstavby bytov v tomto období, keď sa v niektorých rokoch dokončilo

viac ako 6 tisíc bytov bol pribrzdený začiatkom 80-tych rokov v dôsledku niekoľkých
skutočností. Za dve najdôležitejšie môžeme považovať prijatie zákona o sprísnenej ochrane
poľnohospodárskeho pôdneho fondu v roku 1982 a následnú požiadavku prepracovania
dovtedy platnej územnoplánovacej dokumentácie rozvoja mesta. Potreba znižovania záberov
poľnohospodárskeho pôdneho fondu spolu s požiadavkami na zvyšovanie hustoty
obyvateľstva v jednotlivých lokalitách Bratislavy viedli k prehodnoteniu lokalizácie
navrhovanej bytovej výstavby a nakoniec k intenzifikácii existujúcich zastavaných území. Na
pokles výstavby bytov v 80-tych rokoch v celoeurópskom kontexte poukázali vo svojej práci
aj Andrle a Hoferek (1988). Podľa nich bolo toto znižovanie intenzity výstavby bytov
spôsobené hlavne nepriaznivým vývojom ekonomiky v 70-tych rokoch, a to ako v krajinách s
trhovým hospodárstvom tak aj v krajinách s centrálne plánovaným hospodárstvom. Ako ďalší
dôvod tohto javu uvádzajú spomalenie tempa prirodzeného prírastku obyvateľstva v Európe a
tým zníženie tlaku na bytovú výstavbu.

103

Koniec tejto tretej etapy je potrebné jednoznačne spojiť s rokom 1989, keď celý rad

faktorov (nedostatok finančných prostriedkov, zvyšovanie cien stavebných materiálov a prác,
zaostávanie tvorby legislatívnych i finančných nástrojov podporujúcich rozvoj bývania,
postupný rozpad veľkého stavebníctva i iné) spôsobilo na území mesta útlm až zastavenie
bytovej výstavby. Doteraz poslednú etapu výstavby bytov v Bratislave, obdobie po roku 1989,
nie je ešte možné zodpovedne hodnotiť. Počet bytov dokončovaných v jednotlivých rokoch
kolíše, pričom v niektorých rokoch dosahuje extrémne nízke hodnoty (v roku 1992 sa
napríklad dokončilo len 250 bytov a v roku 1996 348 bytov). Požiadavky na zmeny v riešení
územných plánov, zmena prístupu vo vlastníckych vzťahoch a celý rad ďalších skutočností si
vynútili prehodnotenie už spracovanej a schválenej územnoplánovacej dokumentácie. Po roku
1989 sa prehodnotilo viac ako 100 dokumentácií, pričom 87 z nich bola zrušená platnosť
(Čechová 1998). Mesto stálo pred problémom zabezpečenia ďalšej kontinuity
územnoplánovacieho a investičného procesu. Tak ako v iných oblastiach života, aj v prístupe
k riešeniu potrieb bývania sa zmenila základná filozofia.

3 FAKTORY PODMIEŇUJÚCE ROZMIESTNENIE BYTOVÉHO FONDU
V BRATISLAVE
Lokalizáciu obytných areálov na území Bratislavy ovplyvňovalo viac faktorov.

Hodnotením vplyvu jednotlivých faktorov na rozmiestnenie štruktúr bývania Bratislavy sa
priamo alebo nepriamo zaoberá viac autorov (Ira 1984, Bezák 1988, Očovský 1994, Divínsky
1998 i iní). Z pohľadu predkladanej štúdie je zaujímavá práca Očovského (1994). Autor sa v
nej venuje zmenám sídelnej štruktúry v zázemí Bratislavy, ale pri viacerých hodnoteniach si
všíma aj samotnú Bratislavu. Podľa neho faktory, ktoré ovplyvňovali sídelnú štruktúru v
zázemí Bratislavy i rozmiestnenie štruktúr bývania v meste samotnom možno rozdeliť na
všeobecné a špecifické. K všeobecným zaradil proces urbanizácie, industrializáciu,
kolektivizáciu poľnohospodárstva, direktívne rozmiestňovanie investícií a plánovanú
prestavbu osídlenia. S výnimkou kolektivizácie poľnohospodárstva môžeme zvyšným štyrom
faktorom priznať vplyv na rozvoj bytovej výstavby v samotnej Bratislave.

Špecifické faktory vyplývajú podľa Očovského (1994) z miestnych podmienok,

súvisiacich najmä s polohou a celoslovenským významom Bratislavy. Za takéto špecifické
faktory považuje najmä jednotlivé funkcie Bratislavy, prírodné podmienky a existenciu bariér,
polohu a blízkosť štátnych hraníc, zdroje hospodárskej činnosti, demografický vývoj a
politickogeografické faktory (Očovský 1994, p. 120).

Po zvážení uvedených prác ako aj analýz samotnej výstavby bytového fondu v

Bratislave odporúčame faktory, ktoré podmieňovali rozmiestňovanie bytového fondu v
Bratislave rozdeliť na tri skupiny, na prírodné faktory, spoločensko-politické faktory a
hospodárske faktory. Z prírodných faktorov sú najdôležitejšie morfogeografické (zasahovanie
Malých Karpát, Podunajskej nížiny a Záhorskej nížiny do katastrálneho územia mesta),
hydrogeografické (rieka Dunaj pretekajúca cez mesto a výška hladiny podzemnej vody) a
klimageografické podmienky územia (prevládajúce smery veterného prúdenia). Pri týchto
faktoroch, podobne ako pri faktoroch z dvoch ďalších skupín, by sme mohli podrobnejšie
analyzovať ich vplyv na rozmiestňovanie obytných areálov na území mesta. Nepovažujeme to
za potrebné, v zátvorkách iba uvádzame ich najvýznamnejšie atribúty.

Z politicko-spoločenských faktorov, ktoré sa významnou mierou podieľali na

rozmiestňovaní bytového fondu hlavne po roku 1946 treba uviesť prihraničnú polohu mesta
(štátna hranica s Rakúskom a s Maďarskom), zmeny administratívnych hraníc mesta
(pričleňovanie obcí v rokoch 1946 a 1972), prijímanie zákonov o ochrane
poľnohospodárskeho pôdneho fondu, zasahovanie politických a ideologických prvkov do
územnoplánovacieho procesu, neujasnenosť koncepcie priestorového rozvoja mesta a
nedostatok finančných prostriedkov. Z hospodárskych faktorov, ktoré sa premietli do vývoja

104

funkčno-priestorovej štruktúry mesta považujeme za dôležité vývoj jednotlivých funkcií
mesta (sformovanie rozsiahlych priemyselných zón východne a severovýchodne od centra
mesta, vznik rozsiahlych oblastí pestovania viniča na juhovýchodných svahoch Malých
Karpát, vybudovanie rozsiahlych monofunkčných nevýrobných areálov bez obytnej funkcie a
iné), vybudovanie umelej bariéry priestorového rozvoja mesta na východnom okraji mesta
(priemyselný závod Slovnaft, letisko M.R.Štefánika, nákladná železničná stanica Bratislava-
východ a prírodná rezervácia Jurský Šúr) a vývoj dopravnej infraštruktúry v závislosti od
polohy mesta.

Súhlasíme s Očovským (1994), ktorý upozorňuje na fakt, že osobitnú pozornosť pri

rozvoji obytných areálov na území Bratislavy je treba venovať novým faktorom, ktorých
vplyv bol doteraz utlmený. Podľa nášho názoru sú to predovšetkým diferenciácia ceny
pozemkov v závislosti od ich polohy, vznik trhu s bytmi, rast významu samosprávy
jednotlivých mestských častí Bratislavy, sociálna polarizácia obyvateľov mesta a zvyšovanie
významu ekologických aspektov pri výbere miesta bývania. Takisto treba upozorniť aj na
skutočnosť, že pôsobenie celého radu faktorov, ktoré v minulosti významne ovplyvňovali
výstavbu bytov sa v súčasnosti zoslabuje, prípadne až zaniká. Je zrejmé, že ide predovšetkým
spoločensko-politické faktory.

4 PRIESTOROVÝ ROZVOJ BYTOVÉHO FONDU V R. 1946-1968
V prvých povojnových rokoch bola výstavba v Bratislave všeobecne, podobne ako vo

viacerých veľkých mestách Európy, sústredená na prestavbu a obnovu vnútorného mesta.
Výstavba nových bytov bola spojená s rozsiahlou asanáciou vojnou zničených obytných
objektov, prevádzkových budov i výrobných komplexov. Už vtedy sa začali vynárať otázky o
zásadnej koncepcii budúceho rozvoja mesta. Krátko po 2. svetovej vojne sa rozhodovalo o
tom, či sa bude stavať na okrajoch intravilánu a tým rozširovať mesto bez rozsiahlych
asanácií alebo bude výhodnejšie zamerať sa na prestavbu starých štvrtí, ktorá by bola spojená
s veľkými asanáciami. Nakoniec sa rozhodlo pre prestavbu, ktorá mala rad predností.
Najčastejšie sa uvádzali využitie existujúcej technickej infraštruktúry, zachovanie uceleného
mestského organizmu, výhody „blízkosti“ funkčných mestských celkov, odstránenie
hygienických problémov mesta a obmedzenie záberov poľnohospodárskeho pôdneho fondu
(prvá smernica pre obmedzenie záberov PPF bola vydaná už v roku 1949).

Nová bytová výstavba sa v tomto čase sústredila prevažne v blízkosti nových

priemyselných závodov (tzv. „pohotovostné sídliská“), pričom sa často zanedbávala kvalita a
vybavenie bytov a kvalita životného prostredia (sídliská VISTRA, Biely kríž, „HABEŠ“
Krasňany, Dynamitka a pohotovostné sídlisko Slovnaft). V rokoch 1952-1956 začalo
dôsledné plánovité riadenie rozvoja mesta a v urbanistickom riešení čiastočná orientácia na
sovietske vzory z 30-tych rokov. V Bratislave sa v tomto období budovali obytné komplexy
východne, tesne okolo zastavanej centrálnej časti mesta (sídliská Miletičova, Košická-
Páričkova-Budovateľská, Malinovského-Povraznícka-Tabaková a Krasňany II.etapa).

Po roku 1955 sa okrem nových technológií výstavby začínajú uplatňovať aj nové

teoretické princípy formovania obytných areálov. Okrem iného sa presadzovalo združovanie
obytných areálov do väčších celkov, koncepčné riešenie sústredenej výstavby bytov,
dopĺňanie obytných areálov občianskou a technickou vybavenosťou i iné. Aj v tomto období
sa bytová výstavba sústreďuje na východnom okraji zastavanej časti mesta na rovinatom
území. Vtedy boli vybudované veľké sídliská Februárka (3849 bytov, obdobie výstavby 1958-
1967), Hostinského (1340 bytov, 1959-1962), Ružová dolina (1148 bytov, 1961-1964),
Záhradnícka a Priemyselná. Nesporne najrozsiahlejšia bytová výstavba v Bratislave sa
realizovala na konci tohto obdobia, v rokoch 1960-1968 v oblasti Ružinova, kde bolo
vybudovaných 14 730 bytov. Rozdelenie sídliska do 4 samostatných častí umožnilo
zaujímavú urbanistickú skladbu stavebných objektov. Menšie oblasti bytovej výstavby boli

105

v tomto období aj vo vzdialenejších lokalitách od centra mesta, napr. Petržalka - Vilová ulica,
Kramáre a Rača - Experimentálka. Výstavbou sídliska Ružinov v roku 1968 boli prakticky
vyčerpané priestorové možnosti rozvoja mesta v priaznivom východnom smere na. Po tomto
roku sa výstavba bytov musela presunúť do nových, morfologicky, kompozične i
vzdialenostne zložitejších lokalít Bratislavy. Už pred rokom 1968 sa začala výstavba
rozsiahleho sídliska západne od centra v znížených údoliach Malých Karpát, v priestore
Karlovej Vsi.

5 PRIESTOROVÝ ROZVOJ BYTOVÉHO FONDU V R. 1968-1989
Obdobie od roku 1969 do roku 1989 môžeme jednoznačne považovať za

najproduktívnejšie obdobie výstavby bytov v Bratislave, čo je zrejmé aj z tab.1 a obr.1. Počas
týchto 21 rokov sa postavilo 97 247 bytov, čo predstavovalo ročný priemer až 4678 bytov.
Vzhľadom na spomínané vyčerpanie priestorových rezerv na východnom rovinatom území
mesta sa výstavba presunula do "zložitejších" priestorov. Na konci 60-tych a začiatkom 70-
tych rokov sa bytová výstavba sústredila najmä do lokalít Karlova Ves, Dúbravka, Petržalka,
Podunajské Biskupice a Rača. Všetky tieto nové lokality rozsiahlych obytných sídlisk boli
umiestnené v blízkosti pôvodných sídelných jadier pričlenených vidieckych obcí. V Petržalke
sa za 10 rokov, od roku 1971 do roku 1980, postavilo 14 540 bytov, v Dúbravke 12 092, v
Podunajských Biskupiciach (Dolné Hony) 5 047, v Rači 2 464 a v Karlovej Vsi 2 195 bytov.
Počty postavených bytov podľa jednotlivých období výstavby, ako aj podiely jednotlivých
období z celkového počtu bytov v mestských častiach Bratislavy sú uvedené v tab. 2 a tab. 3.
"Zložitosť" týchto lokalít spočívala najmä v morfologických podmienkach územia výstavby
(Karlova Ves, čiastočne Dúbravka), v existencii bariér vo vzťahu k centru, resp. k ostatnej
Bratislave (Petržalka) a vo veľkej vzdialenosti od centra (Rača, Podunajské Biskupice).

Dôležitým momentom, ktorý zasiahol do bytovej výstavby v tomto období bola

podrobná analýza bytového fondu mesta, ktorú spracoval na základe výsledkov Sčítania
domov, bytov a obyvateľstva z roku 1980 a samostatných prieskumov obyvateľstva Útvar
hlavného architekta mesta Bratislavy (dnes Oddelenie tvorby mesta). Analýzou bytového
fondu sa okrem iného zistilo, že plochy bývania na území mesta tvorili len 7,54% z celkovej
rozlohy katastra mesta a 30,86% zo zastavaného územia. Takisto dôležitým zistením bol fakt,
že obytné plochy hromadnej bytovej výstavby (tzv. KBV) tvorili len 41% z plôch bývania,
pričom tu žilo až 85,08% obyvateľstva Bratislavy. Na zvyšných 59% obytnej plochy (tzv.
IBV) však žilo len 14,92% obyvateľstva (Čechová 1998). Okrem toho sa pri prieskumoch
vyhodnocovali ukazovatele intenzity bývania, akými sú hustota bytových jednotiek na 1 ha
plochy obytného územia za mesto ako celok i jednotlivé obytné areály, hustota obytnej plochy
na 1 ha plochy obytného územia i iné. V záveroch tohto šetrenia sa zdôraznila nízka intenzita
využitia plochy obytného územia ako vo vzťahu k obytnej ploche tak aj vo vzťahu k bytovým
jednotkám. Všetky tieto analýzy mali slúžiť na aproximatívne stanovenie parametrov
bytových jednotiek navrhovaných obytných komplexov.

Bytovú výstavbu v druhej polovici tohto obdobia, približne po roku 1982, ovplyvnilo

niekoľko skutočností. Za najdôležitejšie je potrebné považovať prijatie zákona o sprísnenej
ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu v roku 1982, závery analýz Útvaru hlavného
architekta mesta Bratislavy, neujasnené názory na koncepciu ďalšieho rozvoja mesta a
požiadavku na prepracovanie územnoplánovacej dokumentácie. Dôsledkom týchto
skutočností bolo, že v porovnaní s prvou polovicou tohto obdobia sa znížil počet budovaných
bytov, klesol počet nových lokalít obytných areálov s veľkými bytovými domami a zvýšil sa
počet lokalít "intenzifikácie" obytného územia, často na úkor plôch zelene, parkovacích a
odstavných plôch a plôch pôvodne uvažovaných pre výstavbu rodinných domov. Výstavba
veľkých obytných sídlisk sa sústredila do oblastí Karlova Ves - Dlhé Diely, Devínska Nová
Ves, Vrakuňa - Medzi jarkami, Lamač - Zečák, Ľudová štvrť, Trnávka, Kramáre a Machnáč).

106

Súčasne s týmito lokalitami samozrejme v 80-tych rokoch stále pokračovala rozsiahla bytová
výstavba v Petržalke.

Vzhľadom na množstvo stavaných bytov v nových lokalitách sa vedľa "už známych

zložitých podmienok výstavby", veľká vzdialenosť od centra (Devínska Nová Ves, Vrakuňa)
a existencia bariér (Petržalka) objavuje nový negatívny fenomén - izolovanosť obytných
areálov vzhľadom na malý počet úzkych dopravných hrdiel, ktorými sú tieto areály prepojené
s ostatnými časťami mesta, resp. medzi sebou navzájom. Intenzifikáciou viacerých oblastí
obytného územia vznikol tiež celý rad problémov, od zhoršenia kvality bývania v týchto
lokalitách (Karlova Ves, Kramáre, Machnáč) až k nedostatočnej priepustnosti cestných
komunikácií spájajúcich tieto lokality s ostatným mestom (Kramáre, Machnáč).

Nesúhlas miestneho obyvateľstva s intenzifikáciou zastavaného územia, ako aj

nesúhlas odborníkov urbanistov a architektov nakoniec spôsobili, že pomerne veľký počet
plánovaných bytov sa nakoniec nepostavil. Napriek tomu sa v rokoch 1982-1989 postavilo 33
562 bytov, čo je priemer 4 195 bytov na 1 rok.

Význam obdobia výstavby obytných areálov pred rokom 1989 je aj v tom, že obytné

areály budované v rôznych obdobiach sa vyznačujú rozdielnou sociálnou a demografickou
štruktúrou, osobitným charakterom sociálnych vzťahov a odlišným spôsobom denného života
ich obyvateľov. Genézu vzťahov „typ obytných areálov Bratislavy - sociálno-demografická
štruktúra obyvateľov“ a aj ich hodnotenie predstavil vo svojich prácach Bezák (1987, 1988).

6 NOVÉ PRÍSTUPY K BYTOVEJ VÝSTAVBE PO ROKU 1989

Po roku 1989 sa zmenili nielen podmienky, ale aj požiadavky na bytovú výstavbu

v Bratislave. V územnoplánovacej praxi bolo pred rokom 1989 nevyhnutnosťou stanoviť
objem bytovej výstavby v súlade s rozpisom národohospodárskeho plánu, rešpektovať platné
uznesenia, ktoré určovali požiadavky na veľkosť priemerného bytu, hustotu obyvateľstva,
priemerné stavebné náklady na 1 byt a aj potrebu prislúchajúcej občianskej vybavenosti. Dnes
sa stávajú rozhodujúcimi požiadavky trhu a záujmy investorov. Trh sa orientuje
predovšetkým na byty vyššieho štandardu vo výhodných lokalitách, z hľadiska investorov sú
najdôležitejšie otázky finančných nákladov výstavby, poloha stavaných bytov a z toho
vyplývajúca cena bytu a celková efektívnosť výstavby. Únosnosť územia, jeho kultúrno-
historické hodnoty a samotná kvalita životného prostredia sa často zanedbávajú, čo má vo
väčšine prípadov negatívne dopady na životné prostredie (Smatanová 1998).

Pri lokalizácii nových obytných areálov sa čiastočne prehodnocujú zámery

z predošlého obdobia, hlavne spomínaná intenzifikácia zástavby. Vo zvýšenej miere sa
uplatňujú zámery nadstavieb a dostavieb existujúcich areálov. Tieto si síce nevyžadujú veľké
zábery poľnohospodárskeho pôdneho fondu a takisto ani budovanie technickej infraštruktúry,
ale bez zodpovedajúceho zhodnotenia ich miery únosnosti môžu v budúcnosti spôsobiť rad
problémov (nedobudovaná občianska vybavenosť, nevyhovujúce dopravné prepojenie na
ostatné časti mesta, nedostatok parkovacích a garážových priestorov, zmenšovanie plôch
zelene a priestorov pre využitie voľného času a celkové znižovanie kvality životného
prostredia).

Spomínané požiadavky trhu a záujmy investorov sa prejavili aj v rozmiestnení nových

areálov bytovej výstavby. Nové areály bytovej výstavby sa lokalizujú predovšetkým
v severozápadnej časti mesta (Obr.2), ktorá má lepšie ukazovatele široko chápanej kvality
bývania (Korec a Galasová 1993). Na rozdiel kvality životného prostredia západnej a
východnej časti Bratislavy poukázali vo svojej práci už Bašovský et al. (1981). Porovnaním
výsledkov dvoch analýz životného prostredia Bratislavy (metóda expertných odhadov a
metóda percepcie prostredia obyvateľmi) zistili vysoký stupeň pozitívnej korelácie
v nepriaznivom hodnotení oblastí Vlčie hrdlo, areál Istrochemu, Trnávka, Pálenisko,

107

Podunajské Biskupice, Medzi jarkami, Dolné Hony a v priaznivom hodnotení oblastí Karlova
Ves, Kútiky, Záluhy, Slavín, Horský park, Kalvária, Koliba a Kramáre. Tento fakt podľa
autorov poukazuje na to, že západná časť mesta má vyššiu kvalitu životného prostredia ako
časť východná.
Nové rozsiahlejšie areály výstavby bytov sa v západnej časti lokalizujú vo výhodných
polohách už zastavaných oblastí (Dlhé Diely, oblasť Vnútorných hôr, Kramáre, Koliba,
Lamač) a v menšej miere na nových, z hľadiska životného prostredia veľmi priaznivých
lokalitách (Záhorská Bystrica, Rača). V severozápadnej časti mesta sa od roku 1990 do roku
1997 postavilo približne 82% nového bytového fondu Bratislavy. Po roku 1989 sa začína aj v
Bratislave uplatňovať vývoj, na ktorý upozornil Jumppanen (1973) v súvislosti s
diferenciáciou obytných areálov v mestách západnej Európy. Podľa neho, zjednodušene
povedané, výslnné a teplé polohy s priaznivými bioklimatickými pomermi si pre seba
zaisťujú najbohatší obyvatelia mesta, zatiaľ čo horšie polohy zostávajú pre chudobnejších
obyvateľov.

Zvýšené požiadavky na bytovú výstavbu v rodinných domoch ako aj na byty vyššieho

štandardu v menších bytových domoch vilového typu sú logickým dôsledkom ich absencie
v predchádzajúcom období, ako aj dôsledkom formovania novej sociálnej skupiny
obyvateľstva v Bratislave, na čo upozornila už vo svojej predchádzajúcej práci Smatanová
(1998).

7 ZÁVER

V predloženej štúdii sme poukázali na najdôležitejšie črty vývoja rozmiestnenia

bytového fondu na území Bratislavy. Rozmiestňovanie obytných areálov na území mesta
malo rad zákonitostí, vo vzťahu k politicko-spoločenskému vývoju po roku 1948,
dominujúcej forme výstavby bytového fondu hlavne od roku 1955 a všeobecne platným teóriá
priestorového rozvoja miest i osobitostí, ktoré vyplývali najmä z prihraničnej polohy sídla,
prírodných podmienok územia a vývoja základných funkcií mesta. Zákonitosťami tohto
procesu sa nebudeme zaoberať, v dostatočnej miere sme na ne poukázali pri hodnotení
jednotlivých období vývoja. Na tomto mieste poukážeme na hlavné osobitosti
rozmiestňovania obytných areálov na území Bratislavy, pretože tieto osobitosti rozhodujúcou
mierou ovplyvnili nielen rozmiestnenie obytných areálov, ale aj urbánnu štruktúru mesta ako
celku. Za hlavné osobitosti považujeme:
1. Nadrozmernú intenzifikáciu obytného územia, ktorá prebehla hlavne v období 1982-1989,

ale prebieha aj v súčasnosti, po roku 1989 (Petržalka, Devínska Nová Ves, Vrakuňa -
Medzi jarkami, Karlova Ves - Dlhé Diely, Machnáč, Kramáre, Trnávka i iné menšie
lokality na území mesta). Táto nadrozmerná intenzifikácia je dôsledkom neujasnenej
koncepcie rozvoja mesta v jednotlivých etapách jeho povojnového vývoja, stiesnenej
geografickej polohy mesta, stále vysokého dopytu po bytoch, nedostatku financií „na
veľkorysejšie riešenia“ a prijímania zákonov a opatrení vo vzťahu k ochrane
poľnohospodárskeho pôdneho fondu.

2. Početné využitia územia bezprostredne priliehajúceho k sídelným jadrám pričlenených

vidieckych obcí na výstavbu rozsiahlych obytných komplexov, často aj na úkor asanácie
pôvodného bytového fondu (Rača, Vrakuňa, Podunajské Biskupice, Petržalka, Karlova
Ves, Dúbravka, Lamač a Devínska Nová Ves). Tento fakt je dôsledkom predovšetkým
bariér, ktoré vznikli vo východnom smere rozvoja mesta, určitej predpripravenosti územia
pre výstavbu a nezvyšovania rozptýlenosti, resp. zvyšovania kompaktnosti sídelného celku.

3. Vznik rozsiahlych, do značnej miery izolovaných, obytných areálov (Petržalka, Karlova

Ves - Dúbravka, Rača, Podunajské Biskupice - Vrakuňa). Izolovanosť týchto areálov
znásobujú dopravné pomery. Jednotlivé obytné areály sú s centrom mesta i medzi sebou

108

navzájom spojené len malým počtom úzkych dopravných hrdiel, čo v ranných i
popoludňajších dopravných špičkách spôsobuje zložité situácie. Túto skutočnosť spôsobili
najmä morfologické podmienky a prítomnosť rieky Dunaj, prihraničná poloha mesta a
vývoj jeho funkčno-priestorovej štruktúry.

4. Vybudovanie rozsiahleho sídelného útvaru v Petržalke, ktorý dnes predstavuje

mimoriadny fenomén v rámci Slovenska. Jeho výstavbou v sedemdesiatych a
osemdesiatych rokoch došlo k výraznej transformácii celého územia na pravom brehu
Dunaja s dominantným postavením obytnej funkcie. Osobitosť Petržalky spočíva vo
výraznej monotónnosti obytných areálov a monofunkčnosti sídelného útvaru. Navyše si
treba uvedomiť skutočnosť, že Petržalka sa z hľadiska počtu obyvateľov stala prakticky
tretím najväčším relatívne autonómnym urbánnym celkom v rámci Slovenska.

5. Sústredenie bytovej výstavby v poslednej vývojovej etape po roku 1989 do severozápadnej

časti mesta (Dlhé Diely, Slavín, Machnáč, Kramáre, Lamač, Záhorská Bystrica, Rača).
Táto časť mesta má vyššiu kvalitu životného prostredia pre bývanie a preto sa v súčasnosti
sem orientuje dopyt po bývaní. Toto je dôsledkom pestrej prírodnej časti krajiny
s prítomnosťou rozsiahlych lesných komplexov, prakticky absenciou výrobných závodov,
čistejším ovzduším ako dôsledku prevládajúceho veterného prúdenia, voľnejšou bytovou
zástavbou obytných areálov i niektorých iných činiteľov.

Vplyvom uvedených osobitostí vzniklo v Bratislave komplikované rozmiestnenie

obytných areálov, ktoré generuje rad problémov vo vzťahoch medzi obytnými štruktúrami a
ostatnými základnými funkčnými štruktúrami mesta. Uvádzané osobitosti sú v pozadí aj
pomerne výraznej priestorovej diferenciácie kvality bývania v meste.

Suburbanizácia – transformačný proces priestorovej organizácie postkomunistických
miest.
Matlovič,

R., Sedláková, A. (2004): AFSHN UP, Prírodné vedy, XLII, Folia

Geographica 7, PU Prešov, 75-103.

Úvod
Proces suburbanizácie je považovaný za jeden z najvýznamnejších
transformačných procesov intraurbánnych štruktúr v postkomunistických
mestách. Súvisí to s tým, že zmeny sa prejavujú najmä v tých častiach miest,
kde využívanie priestoru nezodpovedá novým sociálno-ekonomickým
podmienkam. Možno súhlasiť s L. Sýkorom (2003), že v poskomunistických
mestách sú to na jednej strane centrum a niektoré priľahlé štvrte vnútorného
mesta, na druhej strane sú to okraje mesta a prímestská zóna. Suburbanizácia
zasahuje práve periférne časti mesta a zónu, ktorá bezprostredne obklopuje
kompaktné mesto, t.j. prímestskú (suburbánnu) zónu. Vymedzenie procesu
suburbanizácie teda priamo súvisí s týmto priestorom. Z hľadiska miery
komplexnosti, vyjadrujúcej vplyv tohto procesu na parciálne intraurbánne
štruktúry, patrí do skupiny komplexných transformačných procesov. Tieto
procesy sa prejavujú vo všetkých troch (morfologickej, funkčnej a sociálno-
demografickej) parciálnych intraurbánnych štruktúrach (bližšie Matlovič
2001). V našom príspevku, ktorý má najmä teoreticko-metodologický charakter
prediskutujeme konceptualizáciu procesu suburbanizácie v rozličných
bádateľských kontextoch. V empirickej časti príspevku sa pokúsime zistiť, či je

109

možné identifikovať prejavy rezidenčnej suburbanizácie v prímestskej zóne
Prešova.

Teoreticko-metodologický a konceptuálny rámec
Koncepty a definície procesu suburbanizácie sa v odbornej literatúre rôznia.
Najčastejšie sa pod suburbanizáciou rozumie proces premiestňovania sa
obyvateľstva a inštitúcií z vnútorného mesta na okraj mesta a do prímestskej
zóny. V súlade s našou koncepciou vnútromestskej urbanizácie (bližšie pozri
Matlovič 1998, 1999, 2002) je možné tento proces charakterizovať ako
zvyšovanie stupňa urbanizácie areálov ležiacich na okraji mesta a v
prímestskej zóne. Precizovaniu našej predstavy suburbanizácie však musí
predchádzať prediskutovanie konceptov prímestskej zóny, objasnenie vzťahov
suburbanizácie a urbanizácie a charakteristika vzniku a vývojových etáp
suburbanizácie. Napokon sa sústredíme na objasnenie oneskorenia prejavov
suburbanizačných procesov v našich oproti západoeurópskym a
severoamerickým mestám.

Konceptualizácia prímestskej zóny
Chápanie prímestskej (suburbánnej) zóny, kde sa proces suburbanizácie
prejavuje, je v literatúre značne diverzifikované a teda nejednoznačné.
Odráža sa to aj v pestrej terminológii, slúžiacej na označenie tohto a susedných
území, ktorá je často podmienená tradíciami bádateľských škôl. Za relevantné
pojmy v tejto súvislosti možno považovať predmestie (angl. suburb),
prímestskú zónu (suburban zone), vidiecko-mestskú zónu (angl. rural–urban
fringe), okrajové pásmo (angl. fringe belt), mestský tieň (angl. urban shadow),
vidiecke zázemie (angl. rural hinterland).
Pojem predmestie (suburb, suburbium) má veľmi diskutabilné využitie,
pretože sa používa na označenie veľmi širokej palety komunít a sídelno-
krajinných foriem. Najčastejšie sa používa v súvislosti s efektami
suburbanizácie. V britskej geografii sa rozlišuje suburbium a suburb. Pod
termínom suburbium sa chápe priestorovo samostatný, obytný, privátny areál
lokalizovaný vo vonkajších častiach mesta, obývaný príslušníkmi strednej
vrstvy spoločnosti, ktorí na svoju prepravu využívajú individuálnu
automobilovú dopravu. Termín suburb sa používa na označenie predmestia,
ktoré sa stalo integrálnou súčasťou zastavanej plochy mesta (Ouředníček 2002,
s. 40). Suburb je teda pokročilejšie vývojové štádium ako suburbium.
Prímestská zóna (angl. suburban zone, poľ. strefa podmiejska) je termín
uprednostňovaný v literatúre poľskej proveniencie. Podľa S. Liszewského a W.
Maika (2000) pod ňou rozumieme prechodné teritoriálne pásmo, ktoré
bezprostredne obklopuje kompaktné mesto a zároveň je súčasťou mestskej
aglomerácie. Vyznačuje sa interferenciou mestských a vidieckych čŕt, v
dôsledku čoho má jeho fyzický a sociálny priestor špecifický charakter, ktorým

110

sa líši od susedných zón. Práve prelínanie sa mestských a vidieckych sídelných
elementov je imanentnou črtou prímestskej zóny. Rozsah prímestskej zóny
závisí od mnohých faktorov, najmä od veľkosti mesta a jeho pozície v sídelnom
systéme krajiny. Pri vymedzovaní prímestskej zóny je možné použiť viacero
kritérií. Okrem zastúpenia jednotlivých funkcií z hľadiska miery ich mestskosti
sú to hustota obyvateľstva, percentuálny podiel zastavaných plôch, intenzita
dochádzky a odchádzky za prácou a pod. V podmienkach USA vznikajú v
prímestskej zóne suburbiá, tvorené areálmi bývania strednej spoločenskej
vrstvy.
Vidiecko-mestská zóna (rural-urban fringe) je termín, ktorý sa ujal v
anglosaskom bádateľskom prostredí. Podľa R.J. Pryora (1968) ide o tranzitívnu
zónu medzi kontinuitne a kompaktne zastavanými mestskými a
predmestskými areálmi centrálneho mesta (jadra aglomerácie) a vidieckym
zázemím mesta. Vzniká v priestore, kde mesto uplatňuje svoju expanziu
v dôsledku svojho rastu a je teda teritóriom invázie mestských foriem využitia
zeme. Vyznačuje sa miešaním mestských a vidieckych foriem využitia zeme,
stretávaním sa urbanizácie s ruralitou a dopadmi expanzie mesta na
poľnohospodársku krajinu. V rámci tejto zóny sa vyčleňuje vnútorná a
vonkajšia podzóna, ktoré sa líšia mierou prieniku mestských čŕt. Vnútorná
podzóna je v pokročilejšom štádiu prechodu od vidieckej k mestskej krajine. Vo
vonkajšej zóne prevládajú vidiecke črty, avšak vyskytujú sa tam už elementy
indikujúce prienik mestských čŕt. Ide najmä o areály náročné na záber plôch,
čo limituje možnosť ich výskytu v iných zónach (napr. letiská, priemyselné
podniky, hypermarkety a megamarkety, smetiská, čistiarne odpadových vôd,
cintoríny a pod.) (Carter 1995, s. 304).
Medzimesto (Zwischenstadt) - je termín, ktorý sa začal používať v nemeckom
bádateľskom prostredí v súvislosti s prehodnocovaním modelov miest
(gravitačné modely, model centrálnych miest, model mestského regiónu), ktoré
odrážali tradičné funkčné väzby medzi jadrom mesta a zázemím. Tieto
tradičné väzby sa pod vplyvom suburbanizácie menia a jadro mesta stráca
svoje dominantné postavenie. Medzimesto sa chápe, na rozdiel od chápania
zázemia ako suburbánneho a teda rozširujúceho sa mestského priestoru, ako
samostatná priestorová jednotka so zmiešaným mestsko-vidieckym
charakterom. Pre vymedzenie tohto územia však doteraz neboli prijaté
všeobecne akceptovateľné kritériá (Sieverts 1997).
Mestský tieň (angl. urban shadow) je pojem viažúci sa na priestor, ktorý
obklopuje vidiecko-metskú zónu. Vplyv mesta sa v tejto zóne prejavuje už len
sporadicky (napr. nepoľnohospodárskym vlastníctvom pôdy, výskytom
rozptýlených nepoľnohospodárskych sídiel, resp. potrebou dochádzania za
prácou a službami do mesta). Ešte vzdialenejšou zónou od mesta je vidiecke
zázemie (angl. rural hinterland), kde sa už vplyv mesta prejavuje len
minimálne. V zóne mestského tieňa a vo vidieckom zázemí sa (napr. v USA)

111

možno stretnúť s exurbiami, ktoré tvoria areály bývania najvyššej vrstvy
spoločnosti.
Okrajové pásmo (fringe belt) je termín viažuci sa na morfologicko-genetický
smer urbánnej geografie, predovšetkým na Conzenovu koncepciu
morfologickej analýzy mesta. Ide o pásmo so zmiešaným využitím zeme na
okraji zastavaného územia mesta, ktorého morfologicko-funkčná heterogenita
je odrazom koncentrácie aktivít vytláčaných z mesta pôsobením
centrifugálnych síl (Whitehand 1967).

Sumarizujúc uvedené poznatky je možné za kľúčový priestor prejavov
suburbanizácie označiť prímestskú zónu, ktorú možno stotožniť s vidiecko-
mestskou zónou v anglosaskej bádateľskej tradícii alebo prímestskou zónou v
poľskej bádateľskej tradícii. Prímestská zóna sa vyznačuje nasledovnými
črtami:

 obklopuje kompaktne zastavané vnútorné mesto,
 z morfologicko-funkčného hľadiska je heterogénnym územím,

vyznačujúcim sa interferenciou mestských a vidieckych foriem využitia
zeme a zástavby,

 zo sociálneho hľadiska je územím prelínania sa vidieckeho spôsobu

života autochtónneho obyvateľstva s mestským spôsobom života
alochtónneho obyvateľstva (reprezentovaného najmä príslušníkmi
stredných a vyšších stredných vrstiev, ktorí tu imigrovali z vnútorného
mesta),

 z administratívno-správneho hľadiska je tvorená zväčša územiami, ktoré

nie sú administratívnou súčasťou mesta,

 je vnútorne diferencovaná z hľadiska miery urbanizácie, pričom táto

miera vo všeobecnosti klesá s rastúcou vzdialenosťou od stredu mesta až
napokon prímestská zóna plynule prechádza do zóny mestského tieňa,

 zvyšovanie miery urbanizácie v prímestskej zóne má z priestorového

hľadiska selektívny charakter a dochádza k nemu najprv na územiach s
najlepšími predpokladmi, neskôr sa miera urbanizácie zvyšuje aj v
menej atraktívnych areáloch.

Vznik a vývoj suburbanizácie
Korene suburbanizácie siahajú do Anglicka, kde sa už v 18. storočí rozšírila
medzi príslušníkmi buržoázie móda vlastniť vilu vo vidieckom prostredí a
zároveň v blízkosti mesta. Motívom týchto snáh bola príťažlivosť vidieckej
krajiny kontrastujúca so znečisteným prostredím priemyselných miest (Hall
1989 in Sýkora 2003). V literatúre však možno nájsť aj názory, že prvotná
suburbanizácia sa prejavovala už v staroveku a stredoveku budovaním
predmestí (Ouředníček 2002). Podľa nášho názoru však budovanie predmestí v
staroveku a stredoveku malo celkom iné príčiny. Išlo v podstate o proces

112

kontinuitného adičného rozvoja mesta po vyčerpaní rozvojových možností v
intramurálnych priestoroch opevnených miest. Podobne vo väčších mestách
(napr. Prahe) vznikali v susedstve existujúcich celé nové mestá s vlastným
fortifikačným systémom. Staroveké a stredoveké predmestia mali odlišný
charakter i z hľadiska sociálnej štruktúry obyvateľstva, pretože ich zvyčajne
obývali najnižšie vrstvy obyvateľstva. Z uvedených dôvodov nie je možné
budovanie predmestí v predindustriálnej fáze urbanizácie považovať za prejav
suburbanizačných procesov.
Výraznejšiu dynamiku suburbanizácia zaznamenala až na prelome 19. a 20.
storočia. K hlavným podmieňujúcim faktorom jej vzniku a dynamického
rozvoja patrili technologické, ekonomické, sociáno-kultúrne, demografické,
environmentálne a inštitucionálne faktory:


Vplyv technologických faktorov sa prejavil urýchlením a uľahčením

spojenia medzi mestom a jeho prímestskou zónou. Veľmi významným
technologickým faktorom bol rozvoj železničnej dopravy a neskôr vynález
automobilu a následný rozvoj automobilovej dopravy1. V súčasnosti je
dôležitým technologickým faktorom rozvoj informačných a komunikačných
technológií, najmä internetizácia.


Ekonomické faktory sa prejavili štrukturálnymi zmenami v

hospodárstve, ktoré vyvolali expanziu obchodných, službových a
administratívnych funkcií v centrách miest, spojenú s vytláčaním obytnej
funkcie a postupný nárast pozemkovej renty v centrách miest. Prímestská zóna
na druhej strane poskytovala mnoho lacných a rozľahlých voľných pozemkov.


Sociálno-kultúrne faktory sa prejavili nárastom zámožnosti mestského

obyvatedľstva a formovaním sa početnej vyššej strednej vrstvy. Toto
obyvateľstvo pritom zaznamenalo výraznú zmenu hodnotových preferencií z
hľadiska výberu miesta bývania2.


Demografické faktory sa prejavili prudkým rastom počtu a hustoty

obyvateľov miest v dôsledku baby boomu (najmä po druhej svetovej vojne)
a imigrácii vidieckeho obyvateľstva.


Environmentálne faktory sa prejavili postupným zhoršovaním kvality

životného prostredia vo vnútornom meste, čo viedlo jeho obyvateľov
k hľadaniu miest bývania s priaznivejšími podmienkami.


Inštitucionálne faktory sa prejavili územno-plánovacími decíziami o

budovaní záhradných a satelitných miest, ktoré mali odľahčiť neúmerne rýchly
rast kompaktných jadier veľkých mestských aglomerácií. K inštitucionálnym
faktorom možno zaradiť aj rozličné formy podpory výstavby rodinných domov
v prímestských zónach.

Suburbanizácia sa spočiatku výraznejšie presadila v USA, pričom veľký

rozsah nadobudla najmä po druhej svetovej vojne. Podmienila ju vysoká
natalita (baby boom) v 50. rokoch 20. storočia a s ňou spätý vysoký dopyt po
bývaní, podpora výstavby diaľnic a inej dopravnej infraštruktúry a bytová

113

politika vlády, ktorá ako podporné nástroje využila štátom garantované
hypotekárne úvery a daňové úľavy pre príjmovo slabšie skupiny obyvateľstva.
Produktom suburbanizácie boli plošne rozsiahle kolónie rodinných domčekov
s pravidelným pôdorysom, ktoré boli vybudované na "zelenej lúke". Postupne
došlo k výrazným zmenám v rozmiestnení obyvateľstva medzi centrálnymi
mestami a prímestskými zónami metropolitných území3. Rezidenčná
suburbanizácia bola nasledovaná komerčnou suburbanizáciou, ktorá využila
najmä ľahkú dostupnosť rozsiahlych pozemkov s nízkou cenou. Dochádzalo k
presunom obchodu, služieb a výrobných aktivít do prímestskej zóny, čím sa
znížil význam dochádzky za prácou do jadra aglomerácie. Dôsledkom týchto
procesov bola stagnácia a v niektorých mestách úpadok centrálnych častí
miest. Úbytok obyvateľstva zasiahol aj celé mestské regióny. Naopak prírastok
zaznamenávali sídla na a za hranicou dennej dochádzky za prácou do jadra
aglomerácie, čím moderná (klasická) suburbanizácia prechádza do fázy
dezurbanizácie. V ostatných decéniách je možné pozorovať novú fázu
suburbanizácie, ktorú autori označujú ako postmodernú urbanizáciu.
Hlavným prejavom tejto fázy je vznik okrajových miest (angl. suburban
downtowns, edge cities), ktoré sú nezávislé na jadrovom meste aglomerácie
alebo metropolitnej oblasti. Okrajové mestá rastú predovšetkým vďaka prílevu
obyvateľstva z ostatných predmestí (Ouředníček 2002) a zmenil sa aj smere
dochádzkových tokov za prácou z centripetálneho na tangenciálny, čo vedie k
väčšiemu zaťaženiu okružných komunikácií. V postmodernej fáze
suburbanizácie sa do prímestskej zóny lokalizujú popri tradičných
komerčných aktivitách (veľkoobchod, hypermarkety, priemyselné parky,
dopravná infraštruktúra) aj ďalšie nevýrobné aktivity (high-order business
services), ktoré boli donedávna doménou centier aglomerácií a metropol (napr.
bankovníctvo, poisťovníctvo, ekonomické poradenstvo, realitné agentúry,
počítačové a informatické služby, manažérske a marketingové firmy,
právnické poradenstvo, veda a výskum).
Suburbanizačný proces v západnej Európe nastúpil o niečo neskôr ako v USA. Mal menej
razantný priebeh a v menšej miere podmienil úpadok centrálnych častí miest. Prvou oblasťou,
kde sa začali prejavovať dekoncentračné tendencie bola londýnska aglomerácia. Jej rýchly
rast vyústil na prelome 19. a 20. storočia do stavu, kedy už nemohla ďalej rásť v režime
kompaktného mesta. Objavili sa preto prvé projekty na výstavbu odľahčovacích centier, tzv.
záhradných a satelitných miest. Neskôr boli podobné projekty realizované aj v prímestskej
zóne Paríža a ďalších miest.

Vzťah suburbanizácie a urbanizácie
Hodnotenie vzťahov medzi suburbanizáciou a urbanizáciou je v odbornej
literatúre výrazne diverzifikované. Často sa odvíja od chápania urbanizácie, t.j.
či vychádzame zo široko ponímaných urbanizačných procesov, ktoré vedú k
šíreniu mestského spôsobu života, mestských foriem využitia zeme a zástavby
aj mimo hraníc miest, alebo či vychádzame z úzkeho ponímania urbanizácie

114

ako procesu rastu počtu miest a rastu podielu obyvateľov koncentrovaných v
mestách. Pri uplatnení generalizovaného pohľadu je možné identifikovať tri
pozície autorov k tomuto vzťahu. Medzi týmito postojmi však nie sú ostré
hranice a viacerí autori zaujímajú prienikové pozície, resp. časom svoje postoje
modifikujú.
a) suburbanizácia ako štádium rozvoja mesta a teda súčasť široko
chápaných urbanizačných procesov - toto chápanie vychádza z koncepcií L.
H. Klaassena a J. H. Paelincka (1979), resp. P. G. Halla a D. Haya (1980) a van
den Berga a kol. (1982). Klaassen a Paelinck rozlíšili štyri vývojové štádiá
mesta, ktoré nazvali urbanizácia, suburbanizácia, dezurbanizácia a
reurbanizácia, P. G. Hall a D. Hay rozlíšili fázy životného cyklu miest, ktoré
nazvali koncentrácia, dekoncentrácia, disperzia a rekoncentrácia. Každému
štádiu zodpovedá určitý typ rozloženia hustoty zaľudnenia v meste a vnútornej
štruktúry mesta. Suburbanizácia je teda fázou vývoja mesta, ktorá nasleduje
po fáze urbanizácie a predchádza fáze dezurbanizácie. S. Liszewski a W. Maik
(2000, s. 125) v tejto súvislosti vyčlenili štyri fázy urbanizácie v súčasnom svete.
Vo fáze urbanizácie dochádza k nárastu počtu obyvateľov v hraniciach mesta,
pričom najrýchlejší je v jeho centrálnej časti, vo fáze suburbanizácie dochádza
k rastu počtu obyvateľov v mestskej aglomerácii, pričom najrýchlejší je v jej
vonkajších zónach a prímestskej zóne, vo fáze dezurbanizácie dochádza k
poklesu počtu obyvateľov v centrálnej časti mesta a následne aj v celej
aglomerácii a vo fáze reurbanizácie dochádza k prestavbe mesta a
opätovnému nárastu počtu obyvateľov v centrálnej časti mesta. Podobný
prístup prezentoval J. Buursink (1986, s. 207), ktorý uvedené procesy
(suburbanizácie, dezurbanizácie) chápe ako symptómy kontinuitne
prebiehajúceho urbanizačného procesu. Suburbanizáciu za súčasť široko
chápaných urbanizačných procesov považuje aj M. Ouředníček (2003).
b) suburbanizácia ako protiklad urbanizácie - korene tohto chápania je
potrebné podľa hľadať v práci B.J.L. Berryho (1976, s. 17). Berry
konceptualizoval kontraurbanizáciu ako proces dekoncentrácie obyvateľstva,
implikujúci posun od stavu väčšej koncetrácie do stavu menšej koncentrácie.
Berry vymedzil podľa Championa (1989) priestorový dosah kontraurbanizácie
veľmi široko a zahŕňal pod ňu všetky procesy redistribúcie obyvateľstva, od
prímestských až po medziregionálne presuny. Berry takto dôsledne neodelil
proces suburbanizácie od neskoršie sa objavených kontraurbanizačných
tendencií, ktoré viedli k rozvoju území ležiacich mimo metropolitných území,
mestských aglomerácií resp. dokonca mimo rámca. funkčných mestských
regiónov. V neskorších prácach sa presadilo užšie chápanie kontraurbanizácie,
ktorá sa viazala len na dekoncentračné procesy presahujúce hranice
suburbanizácie. R. Vogelsang a T. Kontuly (1986) v tejto súvislosti navrhli jasne
odlíšiť suburbanizáciu a kontraurbanizáciu. Kým suburbanizácia je spätá s
vnútroregionálnou dekoncentráciou (v rámci metropolitného regiónu resp.

115

mestskej aglomerácie), kontraurbanizácia je spätá s medziregionálnou
dekoncentráciou (medzi metropolitnými oblasťami a mestskými
aglomeráciami na jednej strane a nemetropolitnými a vidieckymi oblasťami na
druhej strane). V súčasnosti je teda možné toto chápanie suburbanizácie ako
protikladu urbanizácie považovať za prekonané.
c) suburbanizácia a urbanizácia ako dva odlišné spôsoby rozvoja mesta -
táto pozícia má teoretickú oporu v koncepcii centripetálnych a centrifugálnych
síl, pôsobiacich v meste (Colby 1933). S pôsobením centripetálnych síl sú späté
procesy koncentrácie, s pôsobením centrifugálnych síl procesy dekoncentrácie.
Centrifugálne sily teda vytláčajú obyvateľstvo a aktivity von z centrálnych častí
miest smerom na perifériu a do prímestskej zóny. Centripetálne sily priťahujú
a držia obyvateľstvo a jeho aktivity v centre a vo vnútornej časti mesta. K.
Dziewoński (1987) upozornil, že tieto dekoncentračné a koncentračné procesy
často vystupujú súčasne, pričom ten istý jav alebo proces má za istých
podmienok tendenciu ku koncentrácii, za iných podmienok ku dekoncentrácii.
Okrem stavov dominancie koncentračných alebo dekoncentračných síl,
existujú aj rovnovážne stavy, v ktorých nepozorujeme prevahu ani jednej
z týchto tendencií. Podobnú koncepciu tzv. diferenciálnej urbanizácie
predstavili H. S. Geyer a T. Kontuly (1996), ktorý upozorňujú na selektívne
prejavy koncentrácie a dekoncentrácie u rozličných skupín obyvateľstva
(Ouředníček 2002). Inou skupinou prác sú výskumy šírenia urbanizačných
procesov inšpirované Hägerstrandovou koncepciou priestorovej difúzie
inovácie. Podľa L. A. Browna (1968) možno hovoriť o dvoch typoch difúzie:
difúzii typu relokácie (priestorové presuny v určitom čase) a difúzii typu
expanzie (rozširovanie teritória). Proces rozvoja mesta má pritom charakter
expanzie-relokácie. Urbanizované územie sa teda šíri jednak na úkor
neurbanizovaného okolia mesta, teda dochádza k expanzii kompaktného
mesta a na druhej strane dochádza k selektívnemu rozvoju urbanizovaných
areálov v dôsledku relokácie (selektívny rozvoj v prímestskej zóne) (Korcelli
1974). V kontexte týchto úvah je možné poukázať na súbežné vystupovanie
koncentračných a dekoncentračných tendencií vo vývoji miest. Na urbanizáciu
a suburbanizáciu je potom možné v súlade s M. Ouředníčkom (2002) nazerať
ako na spôsoby vývoja mesta, ktoré sa uplatňujú v závislosti od konkrétnych
sociálno-ekonomických, kultúrnych, demografických a environmentálnych
podmienok. Takto vlastne dochádza k zblíženiu tohto postoja a prvého
diskutovaného postoja, ktorý považuje suburbanizáciu za súčasť široko
chápaných urbanizačných procesov, ktoré vedú k šíreniu mestských foriem
zástavby a využitia zeme a mestského spôsobu života.

Atribúty suburbanizácie
Z doterajších úvah je zrejmé, že suburbanizácia je procesom, ktorý vedie k
zvyšovaniu stupňa urbanizácie v prímestskej zóne. Pri precizovaní definície

116

suburbanizácie je potrebné poukázať na niektoré otvorené otázky, ktoré nie sú
v literatúre jednoznačne chápané:
1. či suburbanizácia, ktorá je spätá s dekoncentračnými procesmi a teda

presunom obyvateľstva a inštitúcií z vnútorného mesta do prímestskej zóny
musí byť nutne spätá so stagnáciou resp. úpadkom centra a vnútorného
mesta ? V literatúre sa objavujú názory, že úpadok alebo stagnácia jadra
aglomerácie nemusí byť nevyhnutným sprievodným javom suburbanizácie.
L. Sýkora (2003) upozorňuje, že lokalizácia obyvateľstva a jeho aktivít v
prímestskej zóne môže, ale nemusí viesť k poklesu významu jadra mestskej
aglomerácie. Dochádza k nemu v prípade, že dekoncentračné procesy a
suburbanizácia sú dominantnými rozvojovými procesmi v mestskej
aglomerácii, čiže ak v zmysle Colbyho koncepcie sú silnejšie centrifugálne
ako centripetálne sily. Ukazuje sa, že previazanosť suburbanizácie a úpadku
jadier mestských aglomerácií je významnejšia v USA, kde tento proces
nastúpil skôr a bol omnoho výraznejší ako v Európe. V Európe centrá miest
si aj napriek suburbanizácii zväčša zachovávajú vedúcu pozíciu v
hierarchii usporiadania mestského priestoru. Svedčí o tom aj ich
aktraktivita pre bývanie obyvateľstva s vysokým sociálno-ekonomickým
statusom, kým vo väčšine amerických býva v blízkosti centra obyvateľstvo s
najnižším sociálno-ekonomickým statusom. Na druhej strane je však
potrebné pripustiť, že v pokročilom štádiu suburbanizácie, najmä s
postupným rozvojom konkurenčných okrajových miest môže význam
centrálnych mestských zón klesať.

2. Ďalšia otázka súvisí s tým, či je nutnou podmienkou suburbanizácie

premiestňovanie obyvateľstva a komerčných aktivít výlučne z vnútorného
jadra aglomerácie ? L. Sýkora (2003) tvrdí, že ide síce o najdôležitejší tok,
avšak pripúšťa aj možnosti premiestňovania aktivít a domácností z iných
oblastí alebo zakladanie nových aktivít v prímestskej zóne. Taktiež môže
dochádzať k migrácii obyvateľstva v rámci prímestskej zóny z tradičných
sídelných areálov do nových rezidenčných štvrtí. Na tomto mieste
poznamenávame, že za rozhodujúci atribút suburbanizácie v tomto
kontexte považujeme imigráciu obyvateľstva mestskej proveniencie do
prímestskej zóny, čo v drvivej väčšine zabezpečuje imigrácia z jadra
aglomerácie. Vylúčiť sa však nedá ani imigrácia obyvateľstva z iných miest.
Väčší význam nadobúda migrácia v rámci prímestskej zóny v pokročilom
štádiu suburbanizácie, sprevádzanom rozmachom okrajových miest.

3. Otvorenou otázkou tiež zostáva, či všetky nové aktivity v prímestskej zóne

možno spájať so suburbanizáciou ? L. Sýkora (2003) upozorňuje na to, že
pokiaľ je lokalizácia nových aktivít v prímestskej zóne spätá s kontinuitným
adičným rozvojom kompaktného mesta (jadra mestskej aglomerácie) na
jeho okraji, ide skôr o pokračujúcu urbanizáciu. Suburbanizácia je podľa
Sýkoru (2003) charakterizovaná selektívnym rozvojom areálov v

117

prímestskej zóne, ktoré sú priestorovo odlúčené od kompaktného jadra.
Samozrejme, že postupne môžu byť uvedené areály pohltené rozrastajúcim
sa kompaktným mestom. Iný názor má M. Ouředníček (2002), podľa ktorého
nie je oddelenosť alebo prepojenosť rozvíjajúcich sa areálov s kompaktným
mestom rozhodujúcim kritériom rozlišovania urbanizácie a
suburbanizácie. Sýkorov prístup uprednostňujúci kritérium priestorovej
odlúčenosti pri vymedzení suburbanizácie sa ukazuje metodologicky
korektnejší, pretože vylučuje z úvah budovanie predmestí v
predindustriálnej fáze urbanizácie, ktoré podľa nášho názoru nemali
charakter suburbanizácie.

Sumarizujúc je možné, v súlade s T. Tammaru (2001), identifikovať päť
základných atribútov suburbanizácie, na ktorých sa zhodujú mnohí autori:

 decentralizácia obyvateľstva v mestskej aglomerácii z centrálnej časti

mesta a jadra mestskej aglomerácie do prímestskej zóny,

 faktorom tejto decentralizácie boli najmä environmentálne hľadiská a

želania obyvateľov bývať v kvalitnejšom prostredí,

 vo svojom inciálnom štádiu viedla suburbanizácia k nárastu dochádzky

za prácou z prímestskej zóny do centra mesta a až v neskoršej fáze
vývoja bola rezidenčná suburbanizácia sprevádzaná decentralizáciou
pracovných príležitostí,

 suburbanizácia prispieva k zotieraniu hraníc medzi mestským a

vidieckym priestorom zásluhou rozširovania sa nízkohustotnej obytnej
zástavby a komerčných areálov,

 suburbanizácia je výrazne spätá s určitými štádiami životného cyklu

ľudí.

Priestorové formy suburbanizácie
Suburbanizácia sa prejavuje vznikom rozličných morfologických foriem priestorového
rozvoja mesta. V súvislosti s veľmi výrazne rozptýleným rozvojom miest v USA sa na označ
V súvislosti s veľmi výrazne rozptýleným rozvojom miest v USA sa na označenie tejto formy
suburbanizácie v literatúre ujal termín urban sprawl (nem. Zersiedelung, slov. rozvaľovanie
sa mesta). Urban sprawl je charakterizovaný živelným, extenzívnym rozvojom obytných a
komerčných objektov mimo kompaktnej zástavby mesta. K priestorovému rozvoju mesta
môže podľa Harveya a Clarka (1965) dochádzať tromi spôsobmi. Prvým spôsobom je
kontinuitný nízkohustotný rozvoj (low density continous development) na okraji kompaktného
mesta, ktorý na základe skôr uvedených metodologických úvah považujeme za súčasť
urbanizácie. Ďalšie dva spôsoby už možno zaradiť k suburbanizácii. Je to jednak skokovitý
spôsob rozvoja zástavby (leap-frog development), pri ktorom sú nové zastavané plochy od
seba navzájom oddelené nezastavanou, voľnou krajinou. Inou formou je pozdĺžný rozvoj
(ribbon development), kedy k rozvoju zástavby dochádza pozdĺž radiálnych komunikácií,
vychádzajúcich z kompaktného mesta. Zástavba sa môže rozvíjať po jednej alebo i po oboch
stranách komunikácie. Rezidenčná suburbanizácia má zväčša rozvíja skokovitým spôsobom,
kým komerčná suburbanizácia sa častejšie rozvíja pozdĺžnym spôsobom. V suburbánnej zóne
sa v dôsledku týchto procesov vytvára veľmi ťažko identifikovateľné sídelné útvary, pre ktoré
sa, ako uvádza Ptáček (2002) v nemeckej literatúre ujal termín mestská kaša (Siedlingsbrei).

118

Vlastné rezidenčné areály suburbií prešli určitým vývojom svojej morfologickej štruktúry. V
prvej fáze rozvoja (na prelome 19. a 20. stor.) mali najčastejšie šachovnicový pôdorys,
tvorený priamimi ulicami pretínajúcimi sa pod pravým uhlom. Neskôr (v 30. a 40. rokoch 20.
stor.) začali pribúdať zvlnené štruktúry, kde už neboli ulice dôsledne prepojené. V druhej
polovici 20. stor. tento vývoj viedol k presadeniu sa insulárnych štruktúr s veľkým počtom
izolovaných slepých uličiek.
V Európe nemá suburbanizácia natoľko živelný charakter ako v USA, čo je spôsobené
väčšími inštitucionálnymi vplyvmi, najmä prostredníctvom nástrojov územného plánovania.
L. Sýkora (2001a) vychádzajúc zo skúmania suburbanizácie v českých mestách konštatuje, že
na transformácii prímestskej zóny sa dynamickejšie a radikálnejšie podieľajú komerčné
projekty, spojené s lokalizačnými preferenciami obchodných, distribučných, skladovacích
a výrobných aktivít s vysokými nárokmi na plochu a dopravnú dostupnosť. Zatiaľ čo výstavba
rodinných domov je rozptýlená do mnohých malých lokalít, hypermarkety a nákupné centrá
sa sústreďujú v blízkosti diaľnic a významných dopravných križovatiek. Podľa Sýkoru (2001)
sa rezidenčná suburbanizácia prejavuje v niekoľkých formách. Dochádza k výstavbe celých
rezidenčných okrskov s výstavbou rodinných domov na kľúč a ich postupnému predaju,
rozparcelovaniu pôdy na stavebné pozemky s doplnením infraštruktúry a nasledovným
predajom pre individuálnu výstavbu. Tak vznikajú luxusné okrsky bývania na okrajoch
vidieckych sídiel, ale aj vo voľnej krajine. Suburbanizácia tiež prebieha na voľných parcelách
vo vnútri obce.
Sumarizujúc doterajšie poznatky o priestorových formách rezidenčnej suburbanizácie je
možné identifikovať výskyt jej nasledovných priestorových foriem:

 vypĺňanie voľných parciel v rámci intravilánov prímestských sídiel,

 výstavbu solitérnych nových domov na okrajoch intravilánov prímestských sídiel,

 výstavbu celých kolónií rodinných domov, ktoré priestorovo nadväzujú na staršiu

zástavbu prímestských sídiel,

 výstavbu samostatných rezidenčných kolónií, oddelených od ostatnej zástavby

nezastavaným územím,

 výstavbu solitérnych domov oddelených od ostatnej zástavby nezastavaným územím.

V prípade kolónií rodinných domov sa možno stretnúť s ich striktným oddelením od
ostatného priestoru, limitovaným resp. kontrolovaným vstupom na ich územie, čo je fyzickým
prejavom procesu separácie. Pre tieto kolónie sa zaužívalo pomenovanie citadely. Obývané sú
tzv. uzavretými komunitami.

Dôsledky suburbanizácie
Suburbanizácia má významné ekonomické, sociálne a environmentálne dôsledky. Pri nízkej
hustote zástavby dochádza k výraznej priestorovej segregácii ľudských aktivít ako sú bývanie,
zamestnanie, nákupy, a i. Suburbánne formy osídlenia si vyžadujú vyššie nároky na energiu,
čas a priestor i financie. Obyvateľstvo bývajúce v izolovaných, až sterilne pôsobiacich
obytných okrskoch, je silne závislé na dochádzke osobným automobilom do zamestnania,
školy, za službami, kultúrou a zábavou4. Vysoká priestorová koncentrácia niektorých funkcií
a ich značná priestorová segregácia vyvolávajú neustále prepravné toky, čo negatívne
ovplyvňuje kvalitu životného prostredia. Na druhej strane dochádza k úpadku verejnej
dopravy, ktorá nedokáže efektívne obsluhovať rozptýlenú, nízkohustotnú obytnú zástavbu.
Sociálne dôsledky suburbanizácie sa prejavujú predovšetkým v separácii,
segregácii a selektívnej migrácii obyvateľstva. Do prímestských lokalít sa
z vnútornej časti mesta sťahujú predovšetkým domácnosti s vyšším sociálnym
statusom. Postupne tak môže vzniknúť segregácia medzi obyvateľmi predmestí
a vnútornej časti mesta. Luxusné rodinné domy na vidieku si zriaďujú takmer

119

výhradne obyvatelia s vysoko nadpriemernými príjmami a vyšším vzdelaním.
Ich sociálny status tak ostro kontrastuje s pôvodným obyvateľstvom vidieka,
čo môže viesť k narušeniu tradičných vidieckych sídelných štruktúr v
suburbánnej zóne. Nové rezidenčné areály sú často obohnané múrmi na
spôsob hradieb, čím vznikajú uzavreté komunity (gated communities) (Sýkora,
2001a). Narastá odcudzenie a strata sociálnych kontaktov medzi rozličnými
spoločenskými vrstvami. V tomto smere môže rezidenčná suburbanizácia viesť
k postupnému formovaniu duálneho mesta (Kempen 1994).
V súvislosti s dopadom suburbanizácie na spoločnosť hovorí Pahl (1965) o tzv.
kolapse geografickej a spoločenskej hierarchie. Namiesto sústredenia funkcií
podľa istého hierarchického stupňa dochádza k ich rozptýleniu do niekoľkých
izolovaných uzlov. Funkcie a služby sa sťahujú za zákazníkmi z centra do
zázemia. Vo vnútorných mestách zostávajú nevyužité pozemky so starými
rozpadajúcimi sa budovami a v oblastiach bývalej priemyselnej výroby aj so
značne znečistenou pôdou (brownfields) . Investori uprednostňujú výstavbu na
zelenej lúke (greenfields). Dochádza tak k strate úrodnej poľnohospodárskej
pôdy, k jej zmenšovaniu a fragmentácii.
Podľa viacerých autorov proces suburbanizácie nie je možné zastaviť, preto je
potrebné uskutočniť rôzne opatrenia pre jej regulatívny rozvoj. Škodlivý trend
postupného rozvoľňovania zástavby je potrebné zastaviť. Prvé skúsenosti z
usmerňovania a korigovania suburbanizácie (smart growth) sú známe už aj z
prostredia USA (napr. Portland).

Definícia suburbanizácie
Na základe doterajších úvah je možné pokúsiť sa o podanie nasledovnej
definície suburbanizácie. Suburbanizácia je proces, prejavujúci sa v
industriálnej a postindustriálnej fáze urbanizácie, pri ktorom dochádza k
zvyšovaniu miery urbanizácie areálov ležiacich v prímestskej zóne, ktoré sú v
iniciálnej fáze suburbanizácie priestorovo odlúčené od kompaktného mesta
(jadra mestskej aglomerácie). K zvyšovaniu miery urbanizácie dochádza
predovšetkým pod vplyvom rozvoja rezidenčných areálov ako dôsledku
imigrácie obyvateľstva z vnútorného kompaktného mesta, motivovanej túžbou
po zvýšení kvality bývania a životného prostredia a podmienenej
technologickým pokrokom v doprave. Rezidenčná suburbanizácia je
nasledovaná presunom pracovných príležitostí a komerčných aktivít z centra a
vnútorného mesta ako aj vznikom nových aktivít a s nimi spätých trvalých
zariadení (t.j. komerčnou suburbanizáciou), čo môže v pokročilom štádiu
rozvoja viesť k vzniku okrajových miest konkurujúcich pôvodnému jadru
mestskej aglomerácie. V konečnom dôsledku môže suburbanizácia vyústiť do
premeny pôvodne monocentrickej urbánnej štruktúry na polycentrickú.

120

Suburbanizácia v postkomunistických krajinách a na Slovensku v období
reálneho socializmu
Suburbanizačné procesy v dnešných postkomunistických krajinách boli v
období reálneho socializmu výrazne spomalené až zastavené. Nevýrazná alebo
žiadna suburbanizácia patrí teda k špecifickým črtám urbanizačných procesov
v socialistických krajinách (Horská a kol. 2002). Nevylučuje to ani fakt, že v
určitých obdobiach a vo vybraných mestách bolo možné aj v tomto období
suburbanizáciu registrovať (Tammaru 2001).
V našich podmienkach nepochybne dôležitým faktorom absencie
suburbanizácie bolo celkové zaostávanie urbanizačných procesov na
Slovensku za západnou Európou a fakt, že urýchlená urbanizácia v období
reálneho socializmu bola z veľkej miery generovaná štátnymi intervenciami -
industrializáciou a modernizáciou iniciovanou "zhora". Napríklad v 50.rokoch
20. stor. žilo ešte stále 65 % obyvateľov Slovenska na vidieku. Preto o tradíciách
suburbanizácie na Slovensku nemožno hovoriť. Odlišná bola situácia v českých
krajiných, ktoré tvorili vyspelejšiu časť česko-slovenského štátu s dlhšou
tradíciou urbanizácie v jej industriálnej fáze. Tu je preto možné prijať tézu o
prerušení suburbanizačných tendencií, ktoré bolo možné identifikovať v
medzivojnovom období najmä v zázemí Prahy (Ouředníček 2003).
Po druhej svetovej vojne teda nastalo v Česko-Slovensku obdobie nepriaznivé
pre suburbanizáciu. Podľa Musila (2001) to bolo zapríčinené reštriktívnou
politikou obmedzujúcou výstavbu rodinných domov na okraji miest a relatívne
malými rozdielmi v nákladoch na bývanie vo vnútornom meste a
prímestských sídlach. Rozvoj malých obcí v susedstve miest bol spomalený
prijatím koncepcie strediskovej sústavy osídlenia, ktorá preferovala len
strediskové obce. Nestrediskové obce preto upadali, nerozvíjala sa v nich
technická infraštruktúra a boli nedostatočne dopravne obsluhované. V
podmienkach centrálne riadenej ekonomiky neexistoval trh s nehnuteľnosťami
a pozemkami, boli odstránené hypotekárne úvery a stavebné sporenie.
Ekonomické nástroje trhového mechanizmu boli pri rozhodovaní o
priestorovom rozdelení zdrojov a priestorovej organizácii spoločnosti
nahradené politicko-administratívnymi nástrojmi (územné plánovanie), ktoré
sa opierali o ideologické ciele socializmu.
Pre zabezpečenie bývania sa uprednostnila koncepcia výstavby veľkých
obytných súborov - sídlisk. Sídliská boli výsledkom spolupôsobenia viacerých
faktorov a interferencie ideí viacerých koncepcií - koncepcie socialistickej
bytovej politiky, koncepcie modernej architektúry a urbanizmu a koncepcie
socialistickej kultúry. Veľmi dôležitým faktorom bol vývoj stavebných
technológií, odrážajúci trend posunu k industriálne chápanej výstavbe
obytných domov, kde dominovali princípy hromadnosti, sériovosti a
štandardizácie (Horská a kol., 2002).

121

Urbanistické koncepcie reálneho socializmu však celkom neobchádzali
problematiku rozvoja prímestskej zóny. Inšpirujúc sa koncepciami záhradných
miest vytvorili koncepciu miest-sputnikov, ktoré však mali okrem obytnej
funkcie a obslužnej vybavenosti mať svoju vlastnú hospodársku základňu a
teda jeho obyvatelia by neboli nútení dochádzať za prácou do jadra
aglomerácie. Satelitné mestá boli vybudované najmä v okolí Moskvy a pri
ďalších veľkomestách Sovietskeho zväzu (Baku, Tbilisi, Kyjev, Charkov, Nižnyj
Novgorod, Sankt Peterburg). Sputniky však neboli považované za zásadné
riešenie sídelnej štruktúry. Použili sa len v prípade veľkých miest, u ktorých sa
malo dosiahnuť spomalenie rastu . Rozhodujúci vplyv na rozvoj osídlenia v
prímestských zónach mali územné plány záujmových území miest (Lorenz
1963). V našich podmienkach vznikli prvé plány tohto druhu v 50. rokoch 20.
storočia (napr. Bratislava v r. 1955), pričom tvorili súčasť smerných územných
plánov miest. Pri územnom plánovaní sa vychádzalo z princípov Athénskej
charty a teda dôslednej územnej deľby práce do jednotlivých funkčných zón.
Vzhľadom na to, že spomínané faktory zabraňujúce výraznejším prejavom
suburbanizácie boli u nás odstránené po r. 1989, je možné suburbanizáciu
považovať za jeden z dôležitých sprievodných transformačných procesov
intraurbánnych štruktúr postkomunistických miest. Suburbanizácia je proces,
ktorý je závislý od veľkosti mesta a jeho pozície v hierarchickej štruktúre
sídelného systému. Spravidla sa najvýraznejšie prejavuje v okolí veľkomiest a
metropol. Menej výrazné prejavy suburbanizácie je možné registrovať v okolí
miest strednej veľkosti. V našom príspevku sa v ďalšej časti pokúsime zistiť, či
sa suburbanizácia prejavuje v zázemí Prešova, ktorý je so svojim počtom 93
000 obyvateľov typickým reprezentantom postkomunistických miest strednej
veľkosti.
Perception of housing quarters quality in Bratislava by its inhabitants
Korec, P., Smatanová, E. (1999), AFRNUC Geographica Supplementum 2/II,
223-234.

1 Introduction and methods
The perception of housing environment in particular city by its

inhabitants is quite usual research aim for urban geographers. We can find
numerous articles dealing with this problem in Slovak as well in foreign
literature (Bašovský, Paulov, Ira 1981, Bartnicka 1986, 1987, Franců, Paluš
1982; Radváni 1983, 1990; Ira 1984, 1989; Matlovič 1992; Kollár 1992; Galasová
1993). Current reasons to analyse this phenomenon are influenced by more
factors. We consider as the most important in a case of Bratislava the
following:
A/ Bratislava has regarding its location, natural conditions, historical
development and housing quarters' development since 1948 to 1989, very
differentiated housing environment from qualitative point of view. One aim of
this paper is in comparison of housing environment evaluation by city's

122

inhabitants, with results presented in other works, that prepared authors from
different scientific disciplines (architects, sociologists, geographers, ecologist
etc).
B/ the economic conditions and social position of large part of the population
changed very much during ten years since „velvet revolution“. Individual
households started to consider potential change of housing location within the
city border, eventually even outside the city borders. Current causes of local
population dissatisfaction with housing situation can be transformed for
reasons to move within short time period.

We asked respondents to express their opinions on five problems within

the research questionnaire. At first, they should select three from proposed
twenty housing quarters, that they consider as the most suitable for housing.
Three the most unsuitable quarters for housing should be marked in similar
way (Table 1 and Table 2). As the second problem, they should select three
from 12 criteria that they consider as the most important within the process of
housing location selection, as well as three of the lowest importance (Table 3
and Table 4). Third part of our research focused on inhabitants' satisfaction
with environment of housing quarter where they live. They should express
their preference by selection of one possibility from three possible – very good,
average, or unsatisfactorily. The fourth issue concerned expression of three the
most important positive characteristics and three the most negative
characteristics of housing quarter where they live. At fifth, respondents should
indicate the most preferred housing quarter in Bratislava, where they would
like to live.

We received answers from 2301 respondents – inhabitants of Bratislava

in total. Personal characteristics of respondents included place of their living,
sex, education, employment and age. Basic rules for questionnaire based
research were respected in relation the respondents selection. The number of
respondents from particular housing quarters in Bratislava was proportional
according to number of population living in housing quarters. We also
respected sex, education and age structure of Bratislava's population.

Twenty housing quarters in Bratislava were defined, respecting three

requirements. First condition was that housing quarters are homogenous in
relation to age and type of buildings. The second requirement was that the
quarter is spatially continual. The third requirement was that they cover whole
housing environment in Bratislava. Questionnaires were collected form 12
May to 18 May 1999. We analyse only first two problem issues in submitted
paper. A complex evaluation of whole research requires much wider space.

2 Housing quarters with the most suitable and non attractive for

housing

123

Basic information concerning evaluation of particular housing quarters

by inhabitants are documented in Table 1 and Table 2. Separate as well as
summarised inhabitants' evaluation of particular quarter is in lines.
Information how inhabitants' of particular quarter evaluate all other quarters
is in columns. These tables contain quite a lot of interesting information. We
will analyse only selected data that we consider as the most important from
the investigated phenomena point of view. The most important results
concerning housing quarters' suitability for living are the following:
1. Housing quarters Hrad - Slavín - Horský park, Koliba - Kramáre and
Centrum - Staré mesto obtained the highest portion of preferences. Very
positive evaluation of these quarters is not surprising, although positive
characteristics of first two quarters are different comparing to the third one.
Top position of these three quarters, as well as differences in obtained
percentage (16.3%, 12.4%, and 9.7% in mentioned order) are quite expected.
Group consisting number of other housing quarters that received
approximately 6 to 7% of preferences (Karlova Ves, Dúbravka, Ružinov,
Záhorská Bystrica a Devin) is behind this three prominent quarters. The
difference in relation to obtained positive preferences is observable only in a
case of Ružinov. While Ružinov received almost 50% of preferences from
inhabitants living in this housing quarter, other four housing quarters received
preferences homogeneously from all housing quarters. The lowest share of
positive preferences (below 2%) received three housing quarters located in
compact built environment of the city with important breakthrough of
production functions (Nivy, Trnávka and Prievoz), and new large mono-
functional housing estates Dolné Hony and Medzi jarkami. Relatively high
share of positive preferences that obtained housing quarter Petržalka can be
explained by high preferences obtained from inhabitants living in this quarter
(61% from total preferences).
2. Under detailed study of evaluation of the three the best placed quarters
(three highest values in each column), there emerged interesting picture. The
inhabitants of almost all housing quarters placed two quarters - Hrad - Slavín -
Horský Park and Koliba - Kramáre among three the best quarters. Remarkable
is bright diagonal observable in Table 1. It is consequence that inhabitants
living in mentioned housing quarter perceive own quarter better, comparing
to inhabitants from outside quarters. Inhabitants of only three quarters (Nové
Mesto, Lamač, Petržalka) did not place own housing quarters among the first
three quarters (in a case of Nové Mesto one respondent was decisive).
3. Extraordinary is fact, that inhabitants of the largest mono-functional
housing estate Petržalka gave quite a lot of preferences to typically rural
housing quarters (Záhorská Bystrica, Devín, and Jarovce-Rusovce - Čuňovo). It
is probably compensatory reaction on conditions in own housing quarter with
high density of high rise buildings.

124

4. Taking into account territory of the whole city, better is evaluated in respect
to housing environment its northwest part. Southeast half of the city located at
the Podunajská nížina is perceived substantially worse. Besides type of built
environment and concentration of production activities, these two parts of the
city differ substantially by air pollution and other direct indicators of
environmental quality.

We expected opposite view comparing to previous evaluation when dealing

with preferences expressed as the most non-attractive quarters for housing
(Table 2). It was really true in some cases. Besides this, there also appeared
some new facts. We consider as important following findings:

1. The dominant position of Petržalka housing quarter as the most non-

attractive for housing is strong. Petržalka obtained more than one fifth of all
preferences (21.4%). We remind that it could receive one third of preferences
as maximum (33.3%). This housing quarter is clearly on the first place
according to the respondents from all housing quarters. It has to be mentioned
that its preferences many times exceed housing quarters placed at the second
and third place. Petržalka inhabitants themselves placed own housing quarter
on the first place, although with smaller gap. Housing quarter Dolné Hony -
Medzi jarkami second place was also more or less expected. Comparing to
results from Table 1, surprising is very bad evaluation of housing quarter
Centrum - Staré mesto, which obtained 6.8% of all preferences. It means fourth
place among the most non-attractive housing quarter.

2. The diagonal strongly appeared also in a case of evaluation of the most

non-attractive quarters. The fact, that inhabitants living in Hrad - Slavín -
Horský park, Koliba - Kramáre, Jarovce - Rusovce - Čuňovo, as well as residing
in Dúbravka and Karlova Ves, will not select own housing quarter among the
most non-attractive quarters was expected. We did not expect so clear 'local
patriotism' expressed in a case of housing quarters Devínska Nová Ves, Rača
and Lamač, especially when comparing to results in Table 1.

3. The lowest values in Table 2 have quarters Hrad - Slavín - Horský park,

Koliba - Kramáre and Karlova Ves. Besides the fact, that all their values are
very low, interesting is their close similarity (1.4%, 1.4%, 1.5%). Very low value
in a case of Karlova Ves is surprising in respect to previous evaluation. Very
good evaluation of Karlova Ves we observe among respondents living in the
largest Bratislava housing estates (Petržalka, Ružinov, Dolné Hony - Medzi
jarkami and Dúbravka).

3 The most important and the most unimportant criteria for housing

location selection

The most important information concerning significance of particular

criteria evaluation for housing location selection is fully expressed in Table 3
and 4. Good selection of criteria offered for evaluation documents the fact that

125

the alternative 'other criteria' was during evaluation selected only in 22 cases
from total 13806 cases.

The most important criterion for housing location selection, according to

respondents' choice, is size of an apartment. The difference of this criterion to
the second placed one is quite big - 3.2%. This reflects one important fact, not
mentioning some other aspects. The majority of respondents obtained their
apartments during period 1961 to 1990. All apartments were built especially in
housing estates typical by high rise buildings. The concrete panel form of
housing construction in these estates usually offered apartments with three
and less rooms. Size of such housing units was usually up to 60-70% m2, and
from this reason, these apartments offer only very low housing standard. From
this aspect, the leading position of 'size of apartment' criterion is
understandable.

Eight other criteria are behind this first criterion in relatively small

range from 11.3% to 7.6%. Their top-down ranking is following - public
transport connection, green spaces, retailing and services, crime rate, type of
buildings, distance to city centre, level of noise and transport intensity, and air
pollution. High value for 'public transport connection' reveals the problem of
Bratislava's urban spatial structure. It concerns long distance of housing
quarters from city centre. This criterion indirectly reflects lower level of
individual car use, especially among numerous economic middle class
members. The third position of 'green spaces' is little surprising. We should
take into account that with exception of quarters located in northeast part of
the city, there are quite large green spaces directly in housing quarters or their
immediate neighbourhood. We do not consider as inevitable to analyse all
eight mentioned criteria. Our attention attracts low value achieved for
criterion 'air pollution' (7.6%) that is interesting especially in Bratislava case
and high value for criterion 'crime rate' (9.1%). The value obtained for 'crime
rate' confirms that security of housing quarters has become serious problem in
Bratislava during last 10 years.

The criteria 'density of population', 'distance to sport and recreation

facilities' and 'inhabited by similar social groups' got last three places. If we
had an intention to explain this phenomena precisely, more research would be
needed. Nevertheless, we can emphasise even now the fact, that low
significance of these criteria depends on still prevailing way of life and existing
hierarchy of values inclined by Bratislava inhabitants. Our realistic
supposition is that after basic economic problems will be overcome and new
social structure of population with clearly defined borders among individual
social groups will be formed, then the importance of these criteria will grow.

Evaluating of criteria which are the most unimportant for housing

location selection are presented in Table 4. We can observe some remarkable
fact also here. As an opposite reflection to Table 3, there are two the most

126

unimportant criteria 'population density' and 'social groups similarity' (17.0%
and 16.4%). The third position of criterion 'distance to sport and recreation
facilities', which logically belong to this group according to previous
evaluation, already has value 3% lower. The final distribution of values in this
table is different comparing to Table 3. With exception of already mentioned
fact, our attention attract bigger range of values in Table 4, different
distribution of values in this range and unexpected values related to some
criteria comparing to Table 3.

Comparing the results form Table 3 and Table 4 for Bratislava as one

unit to particular housing quarters, or comparing results among housing
quarter we investigate, we can observe that preferences for particular criteria
are distributed homogeneously. We do not observe any distinct preference for
particular criterion, or criteria of particular housing quarter in comparison to
total evaluation. However, we can find some exceptions, for example high
share of preferences that expressed inhabitants of Karlova Ves to criterion
'similar social group' in Table 3.

4 Conclusion
The results we obtained by questionnaire based research we can

summarise in several points. Research confirmed existence of two different
territories from the quality of housing point of view in Bratislava. This fact
highlights many authors (Moncmanová, Závodský 1990, Korec, Galasová 1993
etc.). The line which divide this territories traces river Danube (from state
border with Austria to Nový Most), Staromestská street, Štefánikova street and
railway line (with starting point in Main Railway Station and following
direction to stations Vinohrady and Rača). The respondents evaluated
substantially better the territory located in northwest direction from this line,
comparing to the territory located in southeast direction.

The results of this research confirms that there are two very attractive

(Hrad - Slavín - Horský park and Koliba - Kramáre) and one extremely bad
perceived (Petržalka) housing quarters in Bratislava. Broadly understood
quality of housing in Petržalka is for sure not ideal. Our opinion is that strong
influence on bad perception of this housing quarter has created myths (bad
social structure of population, high crime rate, extraordinary high intensity of
building, mono-functional character, underdeveloped retailing and services
etc). Boška (1996) and Maier (1997) document based on results from analysis of
large Prague housing estates that majority of myths on them are not true. After
all, it is confirmed by Petržalka own inhabitants perception of housing.

During evaluation of criteria important for housing location selection we

discovered that high significance have criteria typical for previous period of
social development (size of apartment, public transport connection, green
space presence, retail and service facilities availability). Priorities that are

127

more typical for current period of development were revealed in our research
in less extent (similar social group, distance to sport and recreation facilities,
density of population). One factor, which significance substantially grew
during short period of ten years is crime rate.

The results obtained by questionnaires are in consent with conclusions

presented in many other works dealing with housing environment of former
communist countries (Boška 1996, Berey 1997, Maier 1997, Weclawowicz 1997
etc). We can mention following results - inhabitants living in large housing
estates are less critical toward these estates as inhabitants living outside them;
inhabitants rarely criticise architecture or urban concept of housing estate;
sources of dissatisfaction concern mainly fields of urban mass transport,
retailing and services; young population is more critical to housing
environment comparing to older inhabitants; inhabitants living in defined
housing quarter, evaluate it better as inhabitant living outside etc. Concluding
from criterion significance analysis in relation to selection of housing location,
we can agree with Maier's opinion (1997), who asserts, that the causes of
inhabitants' dissatisfaction are sometimes far distant from problems which try
to solve professionals - experts.

128

Súčasné dimenzie sociálno-demografickej priestorovej štruktúry
Bratislavy
Ondoš, S., Korec, P. (v tlači): Sociologia.

1. Úvod
Heterogenita mestského obyvateľstva patrí medzi najzreteľnejšie črty
urbánneho prostredia. Diferenciácia obyvateľstva v demografických,
sociálnych a ekonomických dimenziách sa odráža do rozdielov v jeho správaní
a režimov využívania8 celého mesta, resp. jeho jednotlivých relatívne
samostatných častí, ako aj do rozdielov v pohybe v priestore mesta. Obzvlášť
viditeľné sú materiálne nerovnosti vychádzajúce zo zdroja diferencovaných
a diferencujúcich príjmov smerujúce k nerovnakým možnostiam spotreby.
Výsledkom môže byť praktické vylúčenie najslabších príjmových skupín
z exluzívnejších komerčných priestorov mesta a na opačnej strane getoizované
lokality, ktorým sa budú z dôvodu zvýšenej kriminality vyhýbať ostatní
obyvatelia a kôli nízkej kúpyschpnosti aj služby. Aj keď nepovažujeme za
reálne očakávať v krátkom čase ohrozenie mesta prehlbovaním sociálnych
rozdielov na úroveň známu z iných krajín, potenciálny problém pre Bratislavu
v tomto smere nemá dôvod neexistovať. Vďaka komplexnej povahe je
populačná heterogenita problematickou črtou, na objasnenie ktorej boli
vyvinuté špecifické metodické postupy. V hmotnom prostredí areálov bývania
a jeho kvalitách nachádzame odraz niektorých rozdielov, preferencií
a materiálnych možností ich obyvateľov. V našich podmienkach je vzťah
prítomný v menšej miere ako v spoločnostiach, kde je vďaka hlbšej tradícii

8 Používatelia miest sú podľa Martinottiho (1996) výstižnejšou kategóriou ako obyvatelia a dochádzajúci. Metropolitné
centrá súčasnosti so svojimi ekonomickými funkciami sú čoraz viac pod vplyvom rastúcej populácie používateľov
mesta. Skôr ako pre obyvateľov sú mestá pre hostí a návštevníkov.

129

trhu s nehnuteľnosťami a vysokej mobilite adresa synonymom sociálneho
postavenia s predpokladaným životným štýlom a nachádza nezanedbateľné
aplikačné možnosti v typológiách pre marketingové (Weiss, 1988; 2000)
alebo politologické ciele. Bratislava ako metropolitné jadro postsocialistickej
stredoeurópskej krajiny podlieha radu intenzívnych premien prirodzeného a
indukovaného charakteru, popisu ktorých už bolo venovaného mnoho
priestoru. Sumarizáciu poskytujú práce Iru (2003), Korca (2002), Mládka (2003)
a ďalších. Sýkora (2001) a Matlovič (2004) systematizujú najčastejšie
identifikované transformačné procesy a ich priemet do sociálno–demografickej
štruktúry podľa priestorových zón miest.

Rezidenčná suburbanizácia je proces odohrávajúci sa v periférnej zóne

za administratívnou hranicou mesta. Jej voľnejšia definícia pripúšťa tiež rozvoj
bývania v administratívnych hraniciach mesta, no mimo jeho kompaktne
zastavaného územia, resp. v kontakte so zastavaným územím. V Bratislave sa
tak chápaná suburbanizácia rozvinula okolo všetkých jej periférnych
meststkých častí, pôvodne videckych obcí pričlenených k mestu na začiatku 70-
tych rokov 20. storočia. Napriek viac ako trom desaťročiam vývoja mestských
častí ako územno-správnej súčasti hlavného mesta tu možno nájsť prvky
indikujúce prítomnosť dvoch kontrastných zložiek, autochtónneho
obyvateľstva a suburbanizantov, sťahujúcich sa do rekonštruovaných domov
v existujúcich sídlach alebo do novostavieb, rozširujúcich plochy bývania
expanziou a záberom izolovaných areálov poskytnutých pre výstavbu.
Rezidenčná suburbanizácia je výsledkom environmentálnej9 a ekonomickej
motivácie obyvateľov pri výbere miesta bývania. Okrajové lokality sú
zaujímavé kvalitou životného prostredia mimo husto obývaného
a zastavaného mesta aj cenami stavebných pozemkov. V periférnej zóne mesta
môžu developerské spoločnosti realizovať priestorovo rozmernejšie projekty
na trhu s bývaním v porovnaní s urbanizovaným územím, kde sa objem musí
dosahovať nárastom podlažnosti. To nemusí vyhovovať predstavám podstatnej
časti potenciálnych kupujúcich. Podobný vývoj ako v periférnych mestských
častiach Bratislavy je v obciach v zázemí mesta, kde naša analýza nebude
siahať. Sýkora (2003) suburbanizáciu považuje za najvýznamnejší proces
priestorového rozvoja mesta a vývoja jeho sociálno-demografickej štruktúry
s viacerými negatívnymi ekonomickými, sociálnymi a environmentálnymi
dôsledkami.

Gentrifikácia je procesom vývoja sociálno-demografickej štruktúry,

prebiehajúcim vo vnútornom a centrálnom meste nahrádzaním starších
obyvateľov ekonomicky dobre situovanou mladou generáciou so životným

9 Zjavný je záujem o bývanie v územiach s kvalitným životným prostredím, v menších lokalitách s dobrou
dostupnosťou centier pričom tento trend naráža na obmedzené zdroje (Gajdoš, 2002). Na bezprostredný kontakt so
zachovanými prírodnými komplexmi a súčasne výbornú dopravnú dostupnosť do stredu Bratislavy (vzdialenosť alebo
čas) sa odvoláva takmer každá marketingová kampaň v súčasnosti realizovaných rezidenčných projektov v meste
a jeho okolí (Devín, Nové Mesto, Podunajské Biskupice, Vajnory).

130

štýlom spojeným so živým centrom pracovne i mimopracovne. Gentrifikácia
zahŕňa stavebnú revitalizáciu centrálnych častí mesta a čiastočné nahrádzanie
obytnej funkcie podnikateľskými aktivitami. V Bratislave o takom procese
podľa agregovaných dát nemôžeme bezpečne hovoriť. V centre mesta
a v priľahlých štvrtiach však sú podmienky na jej rozvoj. Populácie sú
v pokročilom štádiu životného cyklu, s priemerným sociálno-profesionálnym
statusom a bývajú v husto zastavanom prostredí bytových viacpodlažných
bytových domov. V strede Bratislavy je možné pozorovať nárast záujmu
o atraktívne lokality, ktoré sa obnovujú (Ondoš - Korec, 2004). Dáta indikujúce
výmenu obyvateľov však nemáme a dokumentovať by ich mohla len
vhodnejšie cielená špecializovaná výskumná stratégia. Nadstavby, prestavby
podkroví a rekonštrukcie celých obytných domov pravdepodobne budú
spojené so zmenami v zložení bývajúcej komunity.

S uvedenou dvojicou procesov sa spája separácia imigrantov. Vznikajú

areály obývané výhradne skupinami profitujúcimi zo súčasného
polarizujúceho sa trhu práce. Separácia nachádza vyjadrenie tam, kde
obyvatelia s dostatočným príjmom obsadzujú atraktívne polohy v strede, vo
vnútornom meste a v periférii, kde sú niekedy fyzicky oddelení od pôvodnej
komunity. V Bratislave sa rozsiahlejšia separovaná obytná zóna vyvinula
napríklad v Záhorskej Bystrici. Segregácia je opačným procesom, keď sú
obyvatelia v priestore oddeľovaní nedobrovoľne. Za segregačný v súčasnej
Bratislave možno považovať iba ekonomický status. Etnické ani religiózne
kategórie v tomto meste nezohrávajú rolu, čo celkom neplatí ani u viacerých
slovenských miest, ktoré z minulosti zdedili celé segregované rómske mestské
štvrte. Príklady segregovaných lokalít na báze ekonomického statusu sa
objavujú vo vnútornom meste, na sídliskách a okraji Bratislavy10. Statusová
regresia obyvateľstva sa podľa Matloviča (2004) objavuje na sídliskách
pokročením životného cyklu rodín a zhoršovaním kvality bytového fondu.
V postsocialistických mestách je proces posilnený monogeneračným
charakterom sídlisk. V Bratislave nachádzame tiež staré sídliská s procesmi
regresie podobnými tým, ktoré popisuje Stenning (2000, 2005) v Poľsku.
Węclawowicz (1998) segregáciu demografických skupín spôsobenú špecifickou
kombináciou prirodzeného starnutia a dôsledkov bytovej politiky označuje za
fenomén sociálnej polarizácie v socialistickom meste. Dangschat – Blasius
(1987) na príklade Varšavy už v roku 1978 uvádzajú, že istý stupeň sociálno-
priestorovej diferenciácie bol dôsledkom činnosti plánovania a nerovnosti v
dostupnosti bytov. K segregácii v socialistických mestách dochádzalo aj

10V Bratislave je príklad segregovanej lokality v Petržalke: Oblasť Kopčian je územne izolovaná vlakovou traťou a
stretajú sa tu odlišné skupiny obyvateľstva. Riziko sociálnych konfliktov je vysoké a situácia ťažko zvládnuteľná (SITA,
2004). Mesto je zriaďovateľom ubytovní, v ktorých poskytuje prechodné bývanie pre vybrané skupiny obyvateľov,
prednostne pre rodiny s malými deťmi: na Kopčianskej ulici, na Agátovej ulici v Dúbravke, vo Vrakuni na Hradskej
ulici. Prenajíma priestory na poskytovanie ubytovania v lodenici na Ivánskej ceste občianskemu združeniu a ďalšie
priestory v Podunajských Biskupiciach (Chudinová, 2004).

131

z dôvodu výrazne sa meniaceho modelu rodiny, od viacgeneračného,
typického pre vidiek, k modelu s vyšším podielom jednočlenných domácností.

Postsocialistické transformácie zasiahli mesto priamo a nepriamo vo

všetkých jeho vzájomne previazaných štruktúrnych súčastiach. Koncept
postsocialistického mesta ako prechodnej formy medzi mestom socialistickým
a kapitalistickým je široko akceptovaný, no Fulong (2003) upozorňuje aj na
možnosť neplatnosti konvergencie. Dôvodom je tranzitívna podoba mesta
podobne v tradičnom kapitalistickom svete. Poukazuje na paralely medzi
postsocialistickou a postfordistickou transformáciou. Predpokladáme, že
posuny v sociálno-demografickej štruktúre Bratislavy, najdynamickejšej
z geografmi rozonávaných štruktúr11 už nadobudli identifikovateľné rozmery.
Predpokladáme, že interpretácia súčasného stavu sociálno-demografickej
štruktúry hlavného mesta Slovenska ukáže viaceré nové prvky v porovnaní so
skutočnosťami zaznamenanými pred dvomi desaťročiami. Ukázalo sa už
napríklad, že rozmiestnenie obyvateľstva mesta vo vzťahu k vzdialenosti od
jeho stredu (Ondoš, 2004) prešlo v uplynulom období premenou v očakávanom
smere poklesu gradientu hustoty zaľudnenia. Aké posuny nastali v sociálno-
demografickej štruktúre postsocialistického mesta počas medzicenzového
desaťročia premien jeho spoločensko-ekonomického prostredia? Akým
smerom sa vyvíja priestorová štruktúra mestskej spoločnosti, ktorú si budeme
všímať od konca obdobia typického snahami o potlačenie prirodzených
rozdielov? Objavili sa v sledovanom čase v husto obývanom priestore nové
črty diferenciácie alebo sa potvrdia staršie priestorové vzory, ktoré
identifikoval Bezák (1987)? Ako možno popísať prípadné nové črty ak našli svoj
prejav v množine základných dimenzií sociálno-demografickej priestorovej
štruktúry?

2. Sociálno-demografická priestorová štruktúra mesta a faktorová
ekológia
Obytné areály mesta sú vo vzťahu k základným charakteristikám svojho
obyvateľstva zložito diferencovaným heterogénnym systémom. Priestorové
útvary definované prítomnosťou funkcie bývania sú dlhodobo súčasťou
objektu skúmania v urbánnom prostredí najmä sociológov a geografov.
Geografia mesta v jednom zo svojich tradičných prístupov k výskumu
obytných areálov disponuje metodickým aparátom skúmajúcim ich zložitú
sociálno-demografickú štruktúru na základe objektívne meraných
ukazovateľov. Postup odhaľuje súvislosti medzi nimi a na základe súvislostí
umožňuje pozorovať priamemu pozorovaniu skrytú diferenciáciu sociálno-
demografickej štruktúry komplexného charakteru. Geografia tu nachádza
vynikajúcu možnosť spojenia dvoch svojich základných atribútov. Súčasne

11 Matlovič (1998) považuje mesto za superštruktúru, skladajúcu sa zo štyroch relatívne samostatných parciálnych
štruktúr: fyziografickej, morfologickej, funkčno-priestorovej a sociálno-demografickej.

132

venuje pozornosť komplexne chápanej sociálno-demografickej štruktúre so
vzťahmi medzi jej vnútornými súčasťami a jej priestorovej diferenciácii. Ani
postoj najbližšie kooperujúcej sociológie k výskumu mesta nie je v súčasnosti
vzdialený od načrtnutého prístupu. Sociológia chápe mesto ako komunitu
spojenú s konkrétnym priestorom. S rehabilitovaným konceptom priestoru,
času a osídlenia je sídlo obdarené významom a identitou. Mesto prestalo byť
rozpustené v spoločnosti (Musil, 2003) a nie je ani strojom na rast (Logan –
Molotch, 1987). Akceptované uplatnenie systémového pohľadu na mesto jeho
zložitosť neznižuje, umožňuje len uchopiť teoreticky oddelené súčasti osobitne,
no s vedomím ich vzájomnej previazanosti a vzťahu k celku a jeho prostrediu.
Relatívne osamostatnie štúdia sociálno-demografickej štruktúry mesta nie je
dokonalé. Sociálno-demografickú štruktúru, priestorovo rozmiestnené a
štrukturované obyvateľstvo s jeho aktivitami, popíšeme len v kontexte
hmotného prostredia, ktoré obýva, funkčného prostredia, ktoré vytvára svojou
činnosťou a z malej časti prírodného prostredia. Sociálno-demografická
štruktúra je v úzkom vzťahu najmä k priestorovej štruktúre morfologickej
a funkčnej (Matlovič, 1998). Nevyhneme sa odkazom na ich vlastnosti
podstatné vo vzťahu k sledovanej téme. Sociálno-demografická štruktúra tiež
v sebe nesie dôsledok významnej generalizácie. Najstabilnejšou z človekom
realizovaných činností v meste je spravidla bývanie. Všeobecne rešpektovaný
je nodálny charakter jeho priestorovej organizácie. Priestorová lokalizácia
bývania je typicky klasifikačným kľúčom, podľa ktorého sa uchovávajú
informácie o mestskom obyvateľstve v stálej evidencii a rovnako sa
vyhodnocujú dáta pravidelných sčítaní. Kompletnú sociálno-demografickú
štruktúru mesta treba vidieť, ako poznamenáva Sýkora (2001), v širšom svetle.
Súčasťou objektu sú reálne ťažko postihnuteľné zložky bez trvalého bydliska na
území mesta: bezdomovci, prechodne bývajúci a imigranti, dochádzajúci za
prácou a štúdiom. Spoločne by mali byť všetky skupiny kompletizujúce
skutočnú populáciu mesta nezanedbateľnou súčasťou objektu nášho skúmania.
Ich neakceptovanie môže byť zdrojom deformácie znižujúcej kvalitu dát
a následne aj výsledkov. Pochybovať možno tiež o bývaní ako jedinom
priestorovom klasifikačnom znaku. Počas dňa sa realizuje výmena miest
bývania za miesta zamestnania, štúdia, čo znamená preskupenie trvalo
bývajúceho obyvateľstva mesta, navyše dočasne rozšíreného o dochádzajúcich.
Iná priestorová štruktúra by sa optimálne zobrazila počas pracovného dňa,
v noci, počas víkendu alebo leta, keď z mesta ubudnú študenti a pribudnú
turisti. Uvažovať o odstránení všetkých naznačených nedokonalostí možno len
teoreticky. V aplikovanej metodike je potrebné ich aspoň poznať pri všetkých
nasledujúcich interpretáciách.

Štúdiom sociálno-demografických priestorových štruktúr miest sa

zaoberalo v skutočnosti niekoľko výskumných prúdov geografie mesta.
V príspevku budeme k Bratislave pristupovať dnes už menej frekventovanou

133

metodológiou sociálno-ekologického prúdu, ktorý sa rozvíjal od začiatku 20.
storočia. Vývoj tohto smeru sledujú od jeho počiatkov v prostredí amerických
miest Janson (1980), Viaud (1995), Carter (1995) a na Slovensku Matlovič (1996).
Pozornosť sociálno-demografickej štruktúre mesta, ako priestorovo
rozmiestnenej a vnútorne demograficky, sociálne a ekonomicky
diferencovanej urbánnej populácii, našla tiež odraz v koncepte prirodzených
areálov a koncepte sociálnych areálov Shevkyho - Williamsa - Bella v Los
Angeles (Carter, 1995). Využitý bol napríklad znovu na dátach zo sčítania
v roku 1990 v Pekingu (Sit, 1999). Sociálny areál je obývaný relatívne
homogénnou skupinou ľudí s porovnateľnou životnou úrovňou, životným
štýlom a etnickým pôvodom. Ich typy sa podľa Kaplana (2004) systematicky
líšia charakteristikami a správaním. Koncept sociálnych areálov vyústil do
aplikácie metód viacrozmernej štatistiky. Veľký význam pre štúdium sociálno-
demografickej štruktúry mesta malo zdokonalenie metód faktorovej analýzy
(Davies, 1984; Überla, 1971). Z psychológie vychádzajúce modifikované postupy
dali označenie bloku faktorových ekológií miest. Zapožičanie termínu ekológia
je odrazom formálnej analógie s biologickými javmi, ako upozorňuje Bezák
(1987) skôr v tradičnom zmysle.

Snahou sociálno-ekologického prístupu geografie je odhaliť priamo

nemerateľnú priestorovú diferenciáciu komplexného charakteru. Podľa jej
konceptu disponujeme za mesto ako celok a jeho menšie štatisticky skúmané
jednotky množstvom čiastkových znakov nameraných sčítaním. Urbanistické
obvody sú najmenšie priestorovo definované štatistické jednotky pokrývajúce
územie mesta s diferencovanou plošnou a populačnou veľkosťou, za ktoré je
možné získať spektrum dát o obyvateľstve a bývaní. Urbanistické obvody boli
definované aj s cieľom oddelenia území s homogénnym funkčným využitím.
Ich vyčlenenie v priestore mesta je tiež postihnuté radom nedokonalostí.
Budeme vychádzať z možností sčítania v roku 2001 a uplatníme analogický
postup, ktorý v minulosti viedol k záverom Bezáka (1987, 1988) a Matloviča
(1998). Na hlavné mesto sa pokúsime pozrieť rovnakou optikou po 21 rokoch
(dáta zo sčítania v roku 1980 využívajú Bezákove štúdie), z ktorých deväť rokov
sa mesto vyvíjalo v končiacom socialistickom období a v priebehu
nasledujúcich dvanástich rokov podliehalo komplexu postsocialistických
premien. Porovnať bude možné interpretácie výsledkov, dáta a priame
výstupy, vzhľadom na odlišnosti vstupných súborov, nebude možné priamo
konfrontovať.

V Carterovom (1995) prehľade nachádzame podobne ako u Gobera (1991) vyjadrenie,

že veľkorozmerným modelom, akým je faktorová ekológia, sa venuje už menej pozornosti.
Rees (1972) rozlišuje niekoľko odišných foriem aplikácie faktorovej ekológie. Priestorová
distribúcia sociálnych skupín v mestách sa spravidla sleduje deskriptívne k časovému bodu,
tak ako v našom prípade ku dňu sčítania v roku 2001. Inou formou je prierezový model
sociálnych areálov, faktorovej ekológie a rezidenčnej lokalizácie (Erwin, 1984). Model s
časovou dimenziou porovnáva rad bodov alebo jednoducho rad generovaných priestorových
vzorov. Rees (1972) oddeľuje náročnejšie modely s integrovanou sociálno-demografickou

134

časťou za hranicou statického hodnotenia, medzi dynamickými interpretáciami procesov.
Upozorňuje na nutnosť otvoreného chápania nejednoznačne založených, často formálne
obdobných priestorových výstupov. Postmodernistická reakcia na komplexnú mozaiku mesta
poukazuje na podhodnotenie znakov, ktoré sa v podobe premenných do ekologických štúdií
nikdy nedostanú. Súčasný trend výskumu sociálno-demografickej štruktúry miest je
naklonený k dôslednejšiemu hodnoteniu nepriestorových politicko-ekonomických faktorov
generujúcich podmienky priestorovej diferenciácie, ako aj ku koncentrácii na špecifické
populačné skupiny využívajúce priestor mesta. Tak možno vidieť napríklad v Krätkeho
(2004) štúdii súčasného Berlína jeden pól s nezamestnanými, poberateľmi sociálnej podopory,
obyvateľmi s nízkou úroňou príjmov, imigrantmi a obyvateľmi bez praxe (podobne
u Pacioneho, 1995). Na druhej strane si všíma vzdelané skupiny v gentrifikovaných
lokalitách. V súčasnom prístupe sa čoraz viac prejavuje aktívna rola jednotlivca ako aktéra
v tvorbe sociálno-demografických štruktúr v priestore mesta, ktoré zobrazila faktorová
ekológia (Carter, 1995). Faktorové ekológie sú limitovaným konceptom (Hunter, 1972). Knox
- Pinch (2000) zdôrazňujú problém nepokrytia plného spektra relevantných charakteristík
dátami, problém obmedzujúcej tradície konštrukcie vstupného súboru, problém nedokonalosti
priestorových členení a problém priestorovej autokorelácie. Priestorová štatistika sa líši od
klasickej vzájomnou geografickou závislosťou premenných namiesto predpokladu
nezávislých pozorovaní, čo je atribútom klasickej štatistiky (Griffith, 1996). Problematický je
tiež zmysel limitu dát administratívnou hranicou. Napriek všetkému je faktorová ekológia
naďalej považovaná za sofistikovaný postup umožňujúci popísanie hlavných elementov
intraurbánnej sociálno-demografickej priestorovej štruktúry (Johnston, 2004), pričom sa
zdôrazňuje, že jej výstupy kriticky závisia od charakteru vstupov.

3. Dáta a ich spracovanie
Výber súboru vstupných premenných sme pre účely našej štúdie vytvorili po zhodnotení
štúdií Bezáka (1987), Vystoupila - Węcławowicza (1987), Matloviča (1998) a porovnania
s aplikáciami Sweetsera (1982) a Daviesa - Townshenda (1994) v mestách bez socialistickej
vývojovej etapy. Cieľom bolo vytvorenie súboru ukazovateľov, ktorý by bol vhodnejší pre
Bratislavu, postsocialistické mesto v globalizujúcom sa postmodernom svete. Sociálnu
polarizáciu v období medzi 1971-1991 v kanadskom Toronte demonštruje podobne Walks
(2001). Zostavený bol blok premenných demografického, sociálno-ekonomického a bytového
charakteru. Posledná skupina tradičné premenné dopĺňa a nepriamo charakterizuje
podmienkami, v ktorých sociálne diferencované obyvateľstvo býva. Charakter bývania má
významnú schopnosť odrážať mnohé demografické a najmä sociálno-ekonomické
podmienky12.
V zhode s Bezákom (1987) sme overili neprípustnosť aplikovania metodiky na originálny
súbor urbanistických obvodov. Museli sme pristúpiť k jeho úprave do nového systému
účelových priestorových jednotiek. Dimenzia urbanistického obvodu síce umožňuje zostup
do pomerne veľkej mierky, na druhej strane obvod často nespĺňa podmienku vnútornej
funkčnej homogenity. Pre účel štúdie je ale nedostatkom skôr extrémna diferencovanosť
v počte obyvateľov a v hustote zaľudnenia jednotlivých urbanistických obvodov, pre
aplikáciu uvažovaného nástroja neprekonateľne problematická. Pri zlučovaní urbanistických
obvodov sme sa znovu opreli o vyhraničenie 120 priestorových jednotiek Bezáka (1987).

12 Výber premenných vyjadrujúcich časť vekovej štruktúry bytového fondu bol zámerný, v záujme pokrytia (-1945)
podielu extrémne starej zástavby bytov postavených pred nástupom povojnovej expanzie mesta, (1971-1991) podielu
zástavby 70-tych a 80-tych rokov počas vrcholiacej komplexnej bytovej výstavby socialistického obdobia, (1991-2001)
podielu súčasnej zástavby postsocialistického obdobia.

135

Modifikácia jeho jednotiek však bola nevyhnutná v lokalitách pozmenených významne
transformujúcim vývojom (v južnej časti na začiatku 80-tych rokov ešte nedostavanej
Petržalky, v západnej časti Karlovej Vsi, v Devínskej Novej Vsi), kde sme použili detailnejšie
členenie priestoru. Naopak, samostatné populačne poddimenzované jednotky boli včlenené do
najvhodnejších susediacich útvarov, aby výsledná variabilita počtu obyvateľov bola čo
najnižšia. Použité členenie Bratislavu rozdeľuje na 121 priestorových útvarov s počtom
obyvateľov pohybujúcim sa od 587 do 10 971 a priemerným počtom obyvateľov 3 542.
Výstupy budeme zobrazovať do priemetu zastavaných plôch s bývaním, ktorých rozloha
v Bratislave s rastúcou vzdialenosťou od centra nerovnomerne ubúda.
Výber vstupných premenných zásadne ovplyvňuje spôsob a mieru odhalenia
hľadanej priestorovej diferenciácie. Napriek dodržaniu radu odporúčaní
a empiricky overených poznatkov je výber v konečnom dôsledku vo veľkej
miere subjektívny. Je zrejmé, že to čo nezahrnieme medzi vstupy nemôžeme
hľadať neskôr vo výstupoch, čím sa konkrétne myslí rola okrajových
menšinových skupín obyvateľstva mesta. Ohrozenie úrovne korektnosti
aplikovanej metodiky spočíva v miere uspokojivosti odpovedí na otázky
týkajúce sa dát, manipulácie s nimi a interpretácie získaných výsledkov (Berry,
1971). Porovnávané štúdie stavajú na súbore podobného rozsahu (29-34
ukazovateľov). Premenné je potrebné konštruovať tak, aby nevytvárali
uzatvorené cykly vedúce k deformácii extrahovaných dimenzií. Tomu sa dá
vyhnúť ich pozorným definovaním. Odporúča sa výber premenných v pomere
rovnomerne pokrývajúcom demografické a sociálno-ekonomické dimenzie.
Podmienkou je prítomnosť lineárnej závislosti u všetkých dvojíc vstupných
premenných. Po zhodnotení publikovaných štúdií, možností získania
zodpovedajúcich dát a obmedzení vo vzťahu k zmene charakteru spoločensko-
ekonomického kontextu od obdobia realizácie starších štúdií sme zostavili
súbor 29 premenných. Empirické rozdelenie charakteristík by sa v súvislosti
s podmienkou vzájomnej lineárnej závislosti malo približovať normálnemu
teoretickému rozdeleniu. Desať (34,5% z celkového počtu) zistených
premenných s extrémne asymetrickým alebo špicatým rozdelením sme
logaritmicky transformovali. Odôvodnenie možno nájsť v diskusii k tejto
problematike u Matthewsa (1981). Prehľad premenných a ich stručné definície
v tabuľke 1 ukazujú väčší dôraz položený na sociálno-ekonomické parametre.
Výber premenných posúva aplikáciu faktorovej ekológie v Bratislave bližšie k
aplikáciám západných autorov. Zaradením ukazovateľov zo štúdií v
kapitalistickom prostredí sme sa snažili priblížiť súčasnej realite: Odlišná
spoločnosť potrebuje nutne modifikovaný mechanizmus zobrazenia, čo naša
aplikácia nasleduje zvýšením váhy práve sociálno-ekonomických parametrov.
Chýbajú dáta merajúce príjmovú úroveň (Shearmur - Charron, 2004) a
migračné javy13 v zodpovedajúcej mierke. Pre realizáciu faktorovej analýzy

13 Mieru autochtónnosti vyjadrujeme vstupnou premennou Domáci, definovanou podielom obyvateľov narodených v
mieste súčasného trvalého bydliska. Adresou súčasného trvalého bydliska (v máji 2001) bol názov okresu, obce, ulice,
súpisné alebo orientačné číslo stavby, v ktorej bol obyvateľ prihlásený na trvalý pobyt. Prvým trvalým bydliskom bolo
trvalé bydlisko (na úrovni obce) matky obyvateľa v čase jeho narodenia (ŠÚSR, 1999). Do čitateľa vstupujú obyvatelia,

136

sme využili štandardný výpočet faktorov a ich rotáciu, odporúčanú v záujme
lepšej interpretácie základných dimenzií. Zdôrazniť treba aj subjektívny
intuitívny charakter procesu označenia faktorov (Palm - Caruso, 1972).
Výsledné rotované riešenie faktorovej analýzy v Bratislave extrahovalo päť
faktorov kumulatívne vysvetľujúcich variabilitu celého vstupného súboru
premenných na 80%. Váha klesá postupne od prvého rotovaného faktora
s takmer 25% váhou významnosti k ostatných štyrom faktorom.

4. Päť základných dimenzií faktorovej ekológie Bratislavy
Prvá extrahovaná dimenzia má najvyšší podiel na vysvetlení variability
súboru vstupných premenných (24,9%). Skóre u prvej dimenzie určujú podľa
tabuľky 3 vysoký podiel rodinných domácností a ich veľkosť, podiel slobodných
obyvateľov, podiel detí, podiel ekonomicky aktívnych obyvateľov a podiel
ekonomicky aktívnych žien, počet osôb na byt, byty socialistického obdobia a
veľkosť bytu. Negatívny je v tejto dimenzii vzťah k podielu poproduktívnych
obyvateľov, podielu jednočlenných domácností, vysokému podielu žien a
obytnej ploche na osobu. Ide o dimenziu saturovanú charakteristikami
prevažne demografickými a charakteristikami podmienok bývania. Podobne
ako vo viacerých publikovaných prácach, naše výsledky potvrdili, že v tejto
dimenzii sú korelované parametre výstižne merajúce štádium životného cyklu
a veľkosť domácností (Bezák, 1987; Matlovič, 1988), ktoré zodpovedajú
rodinnému statusu. Rodinný status bol identifikovaný pri štúdiu západných
miest a neskoršie sa stal súčasťou teoretických základov sociálno-ekologického
prístupu urbánnej geografie. Extrahujú ho v rôznej podobe všetky hodnotené
faktorové ekológie miest s porovnateľným vstupným súborom premenných.
Priestorové rozmiestnenie hodnôt prvej základnej dimenzie nadobúda podľa
literatúry spravidla koncentrický charakter. V Bratislave sú podľa obrázku 2
s najvyšším skóre dimenzie areály okrajové, novšie socialistické
a postsocialistické časti sídlisk (Petržalka, Dlhé Diely, Devínska Nová Ves,
Podunajské Biskupice, Rača), ale aj areály (Miletičova, Starý Ružinov) vo
vnútornom meste. S nižším pozitívnym skóre je severný okraj Dúbravky,
Kramáre, severozápad Starého Mesta, Vrakuňa, Nové Mesto v okolí Istrochemu
a tiež Vajnory, na západe Devín a všetky tri južné periférne mestské časti.
Rozmiestnenie areálov v meste sčasti zodpovedá veku ich zástavby (Korec -
Smatanová, 2000). Vyznačuje sa pravidelnosťou, ktorej pôvod treba hľadať
v princípoch bytovej politiky socialistického obdobia vývoja mesta
uprednostňujúceho v dôsledkoch formu výrazne jednogeneračných sídlisk.
Naopak, s negatívnymi hodnotami sa zobrazila časť periférie (Záhorská
Bystrica) a centrálna oblasť s priľahlými vnútornými štvrťami. Najvyššie
negatívne skóre dosiahol kompaktný blok areálov východne od centra
(Ružinov, Nové Mesto). Prejav prvej dimenzie možno na viacerých miestach

ktorých matky bývali v čase ich narodenia v obci ich súčasného trvalého bydliska.

137

hodnotiť ako polarizovaný. Bratislava pozostáva z častí v rôznom štádiu
životného cyklu rodín, medzi ktorými vyniká blok územia v pokročilom štádiu
od Ružinova po Raču vo východnej časti mesta. Najrozsiahlejším kompaktným
územím štatisticky v mladšom štádiu je Petržalka.

Druhá základná dimenzia nadobúda vo variabilite vstupného súboru

o 3,5% nižšiu váhu ako predchádzajúca, spoločne s prvou vyčerpávajú vyše
46% variability súboru. Výsledky v tabuľke 3 ukazujú, že druhá identifikovaná
dimenzia zodpovedá ekonomickému statusu známemu z literatúry alebo
sociálno-profesionálnemu statusu. Faktor je pozitívne korelovaný
s premennými sociálneho charakteru: vysoký podiel vysokoškolsky
vzdelaných, vysoký podiel podnikateľov, vysoký podiel pracujúcich vo
vybraných službách (vyžadujúcich primerané vzdelanie a vyplývajúci
spoločenský status nositeľov), vybavenosť domácností internetom (v roku 2001
ju považujeme za vhodný diferencujúci prvok), bývanie v súkromných bytoch
postavených do roku 1945 s vyššou obytnou plochou na osobu. Podobná
dimenzia bola Bezákom (1987) označená za prejav predsocialistického vzoru
pretrvávajúceho prenášaním vlastníctva nehnuteľností a profesionálnej
orientácie medzi generáciami, čomu zodpovedajú premenné odrážajúce
spoločensko-ekonomické postavenie. V priestorovej interpretácii dimenzie na
obrázku 3 možno lokality s vysokým skóre hodnotiť ako územia obývané
ekonomicky lepšie situovaným obyvateľstvom, so zodpovedajúcou úrovňou
bývania. Uvedenú interpretáciu nepriamo potvrdzuje opačný pól, kde sa
koncentrujú premenné poukazujúce na vyšší podiel robotníkov, osôb so
základným vzdelaním a nezamestnaných. Priestorový prejav druhej dimenzie
sociálno-demografickej štruktúry je spojený s kvalitatívnymi znakmi bytového
fondu. Územia s vyššie situovanou populáciou netrpia podinvestovaním, sú
udržiavané, pohybuje sa v nich obyvateľstvo so zodpovedajúcou životnou
úrovňou a materiálnym vybavením. Priestorovo ich v Bratislave reprezentujú
vilové štvrte v západnej časti Starého Mesta, na Kramároch, Kolibe a v ďalších
lokalitách podobného charakteru v Karlovej Vsi, Lamači, na okraji Ružinova,
v Prievoze a Novom Meste. Najvyššie záporné hodnoty skóre dosiahol faktor v
lokalitách robotníckych štvrtí vo východnej časti, vo vnútornom meste a na
periférii. Zaujímavé je, že všetky novšie sídliská boli hodnotené negatívnym
skóre, vrátane takmer celej Petržalky. Podobne ako u prvej dimenzie je
charakter mesta na viacerých miestach kontrastný, vedľa seba existujú štvrte s
nízko a vysoko ekonomicky situovaným obyvateľstvom. Pri tejto dimenzii je
zreteľný vzťah k ostatným intraurbánnym štruktúram, najmä morfologickej.
Vynikajú lokality s vilovou zástavbou mestského charakteru a historické
centrum. Teoreticky predpokladané sektorové rozloženie tejto dimenzie na
území mesta možno považovať za splnené, aj keď by ho bolo možné
interpretovať zjednodušene ako inverzné ku koncentrickému rozloženiu
prvého faktora.

138

Tretia dimenzia je na nižšej váhovej úrovni, o 3,2% v porovnaní

s predchádzajúcou. Kumulatívne pokrývajú tri prvé faktory takmer 65%
variability súboru premenných. Tabuľka 3 zobrazuje tretiu dimenziu
saturovanú rôznorodým súborom pozitívne korelovaných premenných. Veľa
z nich sa dotýka bývania: vysoký podiel bytov v rodinných domoch, veľkosť
bytu, obytná plocha na osobu, počet osôb na byt, veľkosť domácností. Vysokú
koreláciu má ale aj podiel domácich, podiel podnikateľov a obyvateľov so
základným vzdelaním. Na opačnom póle sú lokality s vysokou hustotou
zaľudnenia, vysokým podielom žien, jednočlenných domácností ale aj bytmi
s viacerými domácnosťami. Z toho usudzujeme, že tretia dimenzia je kľúčovo
určená najmä podmienkami bývania. Vysokým skóre boli ohodnotené vilové
štvrte podobne ako u predchádzajúcej dimenzie no pribudli k nim periférne
lokality pozostávajúce z kontrastných zložiek zobrazených vysokým podielom
podnikateľov na jednej a obyvateľstvom len so základným vzdelaním na
druhej strane. Negatívnym skóre sa naopak vyznačujú územia s obyvateľstvom
bývajúcim v hustej mestskej zástavbe centra, vnútorného mesta
a socialistických sídlisk. Faktor označíme ako status bývania. V periférii býva
prirodzene vyšší podiel narodených v mieste súčasného trvalého bydliska.
Tretia dimenzia poukazuje na sociálne zmiešaný charakter obyvateľstva, čo
je pravdepodobne dôsledkom odstredivého smeru rozvoja v rozmiestnení
meststkého obyvateľstva počas posledných desiatich rokov. Na túto črtu
priestorového rozvoja obyvateľstva Bratislavy sme upozornili v úvode
priblížením procesu suburbanizácie v postsocialistickom období. Zaujímavé je,
že faktorová analýza práve takú črtu umiestnila významovo veľmi blízko
prvých dvoch dimenzií známych z literatúry. Faktor je súčasne znovu
potvrdením ťažko odlúčiteľného prepojenia sociálno-demografickej
s morfologickou intraurbánnou štruktúrou.

Posledné dimenzie majú nižšiu váhu (spolu 15,9% variability súboru,

menej ako tretí faktor). Štvrtý faktor pozitívne koreluje s vysokým podielom
detí, indexom plodnosti, podielom vydatých žien a podielom bytov po roku
1991. Naopak, negatívne skóre je vo vzťahu k podielu bytov zo socialistického
obdobia a podielu ekonomicky aktívnych. Dimenzia má podľa svojej
interpretácie zreteľnú súvislosť s prvým extrahovaným faktorom ukazujúcim
štádium životného cyklu rodín. Pozitívne hodnoty skóre v nej určuje miera
prítomnosti mladých rodín s deťmi v najnovšej obytnej zástavbe. Hodnotiac
priestorové rozmiestnenie štvrtej dimenzie v Bratislave ide o lokality, kde sa
v poslednom desaťročí najintenzívnejšie stavali bytové domy a kde býva
zodpovedajúci segment mestskej spoločnosti (mladé rodiny s deťmi): Dlhé
Diely v Karlovej Vsi, časť Dúbravky, Devínska Nová Ves, časť Lamača, Záhorská
Bystrica, severozápad Starého Mesta, Kramáre a veľké územia na východe
mesta v širokom páse od Rače po Vrakuňu, časť Ružinova. Negatívne hodnoty
skóre nadobudla hlavne Petržalka, centrálne oblasti mesta, Koliba a väčšia časť

139

Dúbravky, Lamača, v periférii Jarovce a jadro Rače. Faktor poukazuje na
najvitálnejší mladý segment mestskej populácie a preto ho označujeme ako
reprodukčný status.

Piata extrahovaná dimenzia je z hľadiska interpretácie

najproblematickejšia. Najsilnejšiu koreláciu dosahuje len na úrovni 0,58
s podielom vydatých žien, ďalej ekonomicky aktívnych, ekonomicky aktívnych
žien, vybavenosťou internetom a bytov zo socialistického obdobia. Negatívne
ju saturuje vyšší podiel predvojnových bytov, podiel jednočlenných
domácností, podiel domácich, podnikateľov a nezamestnaných. Vzhľadom na
nižšiu váhu a korelované premenné možno piatu dimenziu označiť znovu za
dimenziu nižšieho rádu, v tomto prípade vo vzťahu k ekonomickému statusu
obyvateľstva popísaného druhým faktorom. Jej skóre podľa parametrov sleduje
mieru prítomnosti ekonomicky aktívnych a zosobášených obyvateľov.
Hypoteticky by bolo možné podľa parametra domáci usudzovať aj o
imigrantoch hľadajúcich v hlavnom meste príležitosť zamestnania, k tomu
nám ale v analýze chýbajú vhodné dáta. Podobne identifikovali imigrantov
v Calgary svojou prácou Davies - Townshend (1994). Skóre priestorovo
vystupuje lokálne na severe Karlovej Vsi, v Dúbravke a Lamači, na Kramároch
a na východe mesta v Podunajských Biskupiciach. Najvyššie záporné skóre sa
ukázalo kompaktne v centre mesta, v Devíne, okolo Matadoru v Petržalke a na
Pasienkoch v severovýchodnej časti mesta. Predpokladáme, že lokalizačným
faktorom kvalít obyvateľstva zobrazených dimenziou je dostupnosť a úroveň
nákladov na bývanie. Tie môžu zrelé ekonomicky aktívne obyvateľstvo držať
mimo najatraktívnejších lokalít centra mesta a periférie, súčasne obsadených
stabilizovanou staršou populáciou. K dispozícii potom zostáva horšie
udržiavaný starší a mladší bytový fond v zodpovedajúcich lokalitách.
Zaujímavý je vzťah identifikovanej dimenzie označenej ako status
ekonomickej aktivity k zreteľne zobrazenej centrálnej oblasti mesta,
s vysokým potenciálom na stavebnú i funkčnú revitalizáciu, ktorej postupne
podlieha (Ondoš - Korec, 2004). Vysokú zápornú hodnotu skóre v centre vidíme
v kontexte nedostupnosti prestížnych lokalít, v minulosti so zanedbaným
stavebnými a funkčnými parametrami, v súčasnosti prudko
komercializovanými a lokálne zrejme gentrifikovanými. V Bratislave sme
pozorovali pomerne neskorý nástup prejavov možnej gentrifikácie, ktorá ale
zatiaľ, ako sme už poznamenali v úvode, nenadobúda plošný charakter ani
veľký rozsah, podobne ako sú popísané skúsenosti z iných postsocialistických
miest. Aj v budúcnosti očakávame pokračovanie súčasného bodového
a ostrovčekovitého šírenia rekonštrukcií so zodpovedajúcimi posunmi
v lokálnej sociálno-demografickej štruktúre. Nemožno vylúčiť, že stabilizovaní
obyvatelia budú až potom postupne odsúvaní z jadra novou generáciou
ekonomicky silných imigrantov a obyvateľov z iných častí mesta so vzostupom
atraktivity mestského bývania, dynamického životného štýlu v centre mesta.

140

Zatiaľ sú disponibilnými priestormi rozsiahlejšej vnútromestskej výmeny
obyvateľstva hlavne lokality s pozitívnym skóre ukázané na obrázku 6.

5. Regionálne typy sociálno-demografickej priestorovej štruktúry
Bratislavy
S výsledkami predchádzajúcej časti je možné ďalej pracovať s cieľom
identifikácie súčasnej regionálnej typológie mestskej spoločnosti lokalizovanej
a diferencovanej v areáloch bývania. Na rovnaký účel sa využíval už Shevkyho
koncept sociálnych areálov (Carter, 1995). Vychádzajúc z druhej Bezákovej
(1988) štúdie, využívajúcej dáta z roku 1980, sa pokúsime pomocou zhlukovej
analýzy (bázu výskumu predstavuje päť faktorov v 121 priestorových
jednotkách) zadefinovať vhodný počet regionálnych typov, preskúmať ich
priestorové rozloženie v Bratislave v roku 2001 a interpretovať ich význam.

Zhluková analýza je skupinou metód, ktoré boli vyvinuté s cieľom

rozkladu množiny objektov charakterizovaných súborom premenných na
niekoľko podmnožín tak, aby objekty v jednej skupine boli z určitého aspektu
podobné, zatiaľ čo v rôznych skupinách odlišné (Bezák, 1988). Požaduje sa, aby
počet pôvodných objektov podstatne prevyšoval počet získaných zhlukov.
V geografii sa uplatňujú hierarchické metódy zhlukovania. Každý areál je
v našej štúdii na začiatku charakterizovaný piatimi spoločnými nezávislými
dimenziami sociálno-priestorovej diferenciácie obytného územia: rodinným
statusom, sociálno-profesionálnym statusom, statusom bývania,
reprodukčným statusom a statusom ekonomickej aktivity. Napriek reálne
rôznej váhe im v ďalšom priradíme identický význam. Priamo
nepozorovateľné premenné sme získali aproximatívnym výpočtom hodnôt
faktorových skóre v každej jednotke. Na maticu euklidovských vzdialeností
medzi každou dvojicou jednotiek bola aplikovaná Wardova zhlukovacia
procedúra. Proces sme ukončili pri rozklade do šiestich skupín.

Do typu A bolo zaradených 21 jednotiek tvoriacich súvislú oblasť

mestského centra, rozkladajúcu sa od Hradu na sever pozdĺž Štefánikovej
ulice, na východ pozdĺž Radlinského ulice a na juh po nábrežie Dunaja. Areál
prvého typu vybieha po Zvolenskú ulicu na Nivách, severnejšie výbežkom po
Pasienky a v Petržalke izolovaným ostrovom Matador. Pre túto skupinu
jednotiek je charakteristická vysoká negatívna hodnota skóre rodinného
statusu, poukazujúca na pokročilejšie štádium životného cyklu rodín, nižšia
pozitívna hodnota skóre ekonomického statusu, negatívna hodnota skóre
statusu bývania, zanedbateľné skóre reprodukčného statusu a negatívne skóre
statusu ekonomickej aktivity. Podľa premenných saturujúcich základné
dimenzie možno zhrnúť, že pre jednotky typu A je charakteristický nízky
podiel rodinných a vysoký podiel jednočlenných domácností, vysoký podiel
domácností menšej veľkosti, malý podiel detí, vysoký podiel staršieho
obyvateľstva, žien, nízky podiel ekonomicky aktívnych, slobodných obyvateľov

141

a vydatých žien. Bývanie je charakterizované malým počtom osôb na byt
menšej veľkosti, s veľkou obytnou plochou na osobu a predvojnovým bytovým
fondom. Z premenných druhej dimenzie vystupuje podiel vysokoškolsky
vzdelaných, podnikateľov, pracujúcich vo vybraných službách, vybavenosť
domácností internetom. Minimálny je podiel robotníkov a osôb so základným
vzdelaním. K uvedenému pristupuje vyšší podiel samostatne žijúcich osôb a
nezamestnaných. Typ A (žije v ňom 9,5% obyvateľstva Bratislavy) je klasickým
typom mestskej populácie centra v pokročilejšej fáze životného cyklu rodín
s veľmi dobrým ekonomickým statusom, bývajúcej v starých bytoch a často už
samostatne. K typu A sa priradili aj observačné jednotky vzdialenejšie od
centra, viazané na priemyselné areály v Petržalke (Matador), železnicu
(železničiarska štvrť okolo Karpatskej ulice) a na východe v Novom Meste. Pre
málopočetnú skupinu týchto jednotiek sú typické nižšie hodnoty sociálno-
profesionálneho statusu a vyššie hodnoty reprodukčného statusu. Ide
o robotnícky subtyp identifikovateľný v prípade ukončenia zhlukovania pri
siedmich skupinách. Odlišuje ich aj prítomnosť mladých rodín s deťmi.
Dôvodom je zrejme nižší status lokalít a z toho vyplývajúca miera dostupnosti
bývania vďaka cenovej úrovni prenájmov. Túto skutočnosť možno rovnako
vidieť aj ako dôsledok zvýšenej koncentrácie nižšie ekonomicky a sociálne
situovaných obyvateľov týchto jednotiek.

Ako druhý regionálny typ B sa zoskupilo desať observačných jednotiek v meste

tvoriacich kompaktný blok na ľavom brehu Dunaja západne od línie Hrad, Slavín, Koliba,
Vinohrady a siahajúci po Krásnu Hôrku, Mlynskú dolinu, Polikliniku v Karlovej Vsi a okraj
sídliska na Dlhých Dieloch. Izolovanou lokalitou je Ľudová štvrť v Novom Meste. Pre
jednotky typu B je typická vysoká hodnota sociálno-profesionálneho statusu (najvyššia zo
všetkých skupín) a statusu bývania, menej významná negatívna hodnota je u rodinného
a reprodukčného statusu, zanedbateľné skóre má piata dimenzia. Podľa premenných je tu
vysoký podiel vysokoškolsky vzdelaných osôb, podnikateľov, pracujúcich vo vybraných
službách a vybavenosť domácností internetom. Minimálny je podiel robotníkov a osôb so
základným vzdelaním. Vysoký je podiel bytov v rodinných domoch, typické sú veľké byty,
veľká obytná plocha na osobu, vyšší počet osôb na byt často s viacerými domácnosťami, hoci
tie sú menšej veľkosti. Podiel domácich je vysoký, rovnako aj podiel vydatých žien. Je tu
nižšia hustota zaľudnenia, podiel žien a jednočlenných domácností. Zanedbateľná je
koncentrácia nezamestnaných. Podľa interpretácie ide o typ mestskej vilovej populácie (žije
tu 3,2% obyvateľov Bratislavy), vyznačujúcej sa najvyšším životným štandardom, ku
ktorému pochopiteľne patrí aj dobrá kvalita bývania. Obyvatelia tohto typu bývajú prevažne
vo vilovej zástavbe. Typ B je možno charakterizovať aj ako stabilizovaný a menej prístupný
usudzujúc z hodnoty štvrtej dimenize. Jednotky tejto skupiny identifikujú najlepšie situovaný
typ mestskej spoločnosti14, ako pripomína aj Bezák (1988), čiastočne založený ešte na

14 Novú elitu tvoria podľa Węclawowicza (1998): členovia nomenklatúry (ťažia zo svojej bývalej politickej
a administratívnej moci a sú schopní premeniť monopol informácií na bohatstvo); selfmade-men (všeobecne s vyšším
vzdelaním, profitujúci z energie a pracovného nasadenia, ich firmy zaznamenávajú rýchly rast); súčasní experti
(vlastníci poradenských firiem); úspěšní na základe technických inovácií (vedci, personál univerzít a ústavov,
majitelia malých firem). Starou a novou ekonomickou elitou sa na Slovensku zaoberali Róna-Tas – Bunčák –
Harmadyová (1999).

142

predsocialistickej tradícii15. Podľa Ruoppilu (2004) bol tiež charakteristický výskyt území
s obyvateľstvom s vyšším sociálnym statusom v centre mesta, v niektorých častiach
vnútorného mesta a záhradných predmestiach. Status mal tendenciu klesať v smere do
periférie, najnižšie v robotníckych štvrtiach v blízkosti priemyslu.

Tretí regionálny typ C zahŕňa 27 jednotiek rozmiestnených v meste v porovnaní

s prvou dvojicou už menej kompaktne. Smerom na východ, od úrovne Justičného paláca
a sídliska Pokrok, priamo nadväzuje na typ A. Pozdĺž Račianskej ulice vystupuje do periférie
mesta až po Krasňany, severovýchodne od centra po Ostredky a Pošeň na východe Ružinova.
Z juhu je typ C ohraničený Plynárenskou ulicou a Prievozom. Izolovaný ostrov sa objavil
v Petržalke (Vilová ulica). Na západe zaberá celú Karlovu Ves s výnimkou Dlhých Dielov,
Tavarikovu kolóniu v Dúbravke a Podháj v Lamači. Jednotky skupiny C sú s vysokým
negatívnym skóre rodinného statusu, ktoré je tu najvýraznejšie zo všetkých typov. K tomu sa
pridáva vysoké negatívne skóre statusu bývania. Sociálno-profesionálny aj reprodukčný status
sú zanedbateľnými dimenziami, piaty faktor má pozitívne skóre. Podľa premenných ide
o areály s nízkym podielom rodinných domácností menšej veľkosti, vysokým podielom
samostatne bývajúcich osôb, malým podielom detí v rodinách a veľkým podielom starších
obyvateľov, žien, malým podielom ekonomicky aktívnych a slobodných osôb. Bývanie je
typické malým počtom osôb na byt, menšou veľkosťou bytov a veľkou plochou bytu
pripadajúcou na jednu osobu. Nízky je podiel bytov v rodinných domoch, podiel domácich,
podnikateľov, nízky podiel osôb so základným vzdelaním a naopak veľký podiel bytov
v bytových domoch a vysoká hustota zaľudnenia. Pri type C ide o mestskú populáciu
najstarších povojnových socialistických sídlisk (žije tu 22,0% obyvateľstva Bratislavy)
s obyvateľstvom, rovnako ako v type A, v pokročilom štádiu životného cyklu rodín. Areály
rozšírenia sa prekrývajú najmä s areálmi povojnovej expanzie bývania na východ mesta.
Ostrov v oveľa mladšej Petržalke je územím, kde po začatí výstavby dnešného rozsiahleho
sídliska našlo bývanie obyvateľstvo pôvodnej obce. Na západe sú priradené novšie sídliská
v súčasnosti však už tiež s parametrami, ktoré ich zaradili do typu C.

Typ D zahrnul 30 jednotiek, ktoré vyplnili ďalšie izolované priestory

vynechané predchádzajúcimi regionálnymi typmi a časť z nich prilieha k
okraju kompaktného mesta. Jednotky tohto typu sa vyskytujú vo všetkých
smeroch od centra. Najkompaktnejšími veľkými oblasťami sú Petržalka (okrem
Matadoru a Vilovej ulice) a Dúbravka (bez svojho vidieckeho jadra), ďalej
Barónka a Komisárky v Rači, Starý Ružinov a Miletičova, Podunajské Biskupice
a Dolné Hony vo Vrakuni. Jednotky typu D sa vyznačujú vysokými hodnotami
skóre rodinného statusu, negatívnymi hodnotami skóre troch ďalších dimenzií,
hlavne reprodukčného statusu (klesá tu najhlbšie zo všetkých typov)
a pozitívnym skóre piateho faktora. Podľa premenných sú populácie týchto
jednotiek typické vyšším podielom väčších rodinných domácností, malým
podielom samostatne žijúcich osôb, detí, ekonomicky aktívnych, vydatých žien,
ako aj nízkym podielom starších osôb a žien. Bývanie sa v tomto type
vyznačuje vysokým priemerom počtu osôb pripadajúcich na jeden byt, väčšími
bytmi, malou obytnou plochou na osobu a dominantným socialistickým
bytovým fondom. Veľa bytov je tu v bytových domoch a rovnako je vysoká aj
hustota zaľudnenia. Naopak, nízky je podiel rodinných domov, bytov s

15 Pred vojnou bola sociálno-priestorová štruktúra väčšiny stredoeurópskych miest podobná západoeurópskym vďaka
spoločnej lokalizácii na periférii západnej Európy.

143

viacerými domácnosťami, domácich, podnikateľov a osôb so základným
vzdelaním. Spojenie uvedených charakteristík ukazuje typ D ako sídliskový16
typ mestskej populácie sformovanej v socialistickom období 60-tych a 70-tych
rokov 20. storočia, v súčasnosti v zrelom štádiu životného cyklu rodín.
Jednotky typu D obýva mierne nižšie ekonomicky situované obyvateľstvo,
žijúce takmer výlučne v husto zaľudnenom priestore zastavanom panelovými
bytovými domami. Typ D (zahŕňa až 42,3% obyvateľov Bratislavy) sa dá
označiť za obdobu typu C v mladšom vývojovom štádiu. Dôsledky
monogeneračného osídľovania priestoru mesta, typické pre socialistické
obdobie, zostanú v predstavenej podobe zrejme istý čas podstatnou
pozorovateľnou črtou sociálno-demografickej diferenciácie Bratislavy.

V regionálnom type E sa umiestnilo šestnásť jednotiek nachádzajúcich sa

v rôznych častiach mesta (Dlhé Diely v Karlovej Vsi, Devínska Nová Ves, Na
Hrebienku v Starom Meste, Kramáre, tri jednotky okolo Teplickej ulice
v Novom Meste, sídlisko Experimentálka v Rači, Istrochem, sever Trnávky, časť
Pošne, Prievoz a Vrakuňa). Pre jednotky tohto typu je charakteristické skoro
identické rozloženie hodnôt skóre základných dimenzií ako
v predchádzajúcom type, s výnimkou opačne orientovanej, pozitívnym skóre
ohodnotenej druhej dimenzie. Populácia jednotiek typu E sa vyznačuje
vysokým podielom detí, vydatých žien a vysokým indexom plodnosti, ako aj
vysokým podielom rodinných domácností v najnovších bytoch postavených po
roku 1991, bytov s viacerými domácnosťami v bytových domoch a nižším
podielom ekonomicky aktívnych. V prípade skupiny E ide tretí sídliskový typ
populácie, disponujúci početnou vitálnou zložkou v štádiu najmladších rodín
s deťmi. Typ E (žije tu 15,9% obyvateľstva Bratislavy) možno zaradiť na koniec
vývojového radu typov C – D - E. Tomu zodpovedá aj priestorové rozmiestnenie
jednotiek typu E v Bratislave, ktoré sa prekrýva najmä s areálmi dobiehajúcej
hromadnej bytovej výstavby, v menšej miere aj s lokalitami starších sídlisk,
hypoteticky priamo prechádzajúcimi z typu C do E, ako vidno v Novom Meste,
v Rači alebo v Ružinove. Populáciu po ukončení predchádzajúceho životného
cyklu prirodzene nahrádzajú najmladšie rodiny. Preto možno typy C, D a E
považovať za rovnocenné subtypy sídliskového regionálneho typu mestskej
populácie v odlišných štádiách svojho cyklu: starom, zrelom a mladom.
Všeobecne akceptovanou skutočnosťou je, že výstavbu takých sídelných
útvarov v období socializmu determinovalo niekoľko faktorov, medzi ktorými
dominujú najmä dva, požiadavka saturovať bytmi veľké prírastky obyvateľstva
v mestách a ekonomické náklady bytovej výstavby. Priemyselný spôsob
bytovej výstavby charakteristický pre celú socialistickú strednú a východnú
Európu dal charakter bývania pre dnes 20-45% obyvateľov týchto krajín
(Mládek, 2000). Za najvýznamnejšiu zmenu v bytovej politike v uplynulom

16 Zmiešaná sociálna štruktúra, sídlisková spoločnosť a sídliskový život sa objavili aj v Maďarsku ako celkom nové
fenomény (Egedy, 2003).

144

období označuje zmenu vlastníctva bytov, prevažne z družstevnej a štátnej
formy na súkromnú. Poznamenáva tiež, že v Bratislave, rovnako ako
v ostatných mestách na Slovensku, sú naďalej prakticky využívané všetky byty
v týchto sídliskách, čo je dôsledkom stále pretrvávajúceho deficitu bytov
v našich mestách.

Do posledného regionálneho typu F sa zaradilo sedemnásť jednotiek

vypĺňajúcich obývanú perifériu hlavného mesta s výnimkou veľkých nových
sídlisk v Devínskej Novej Vsi, Rači, Podunajských Biskupiciach a vo Vrakuni.
Najbližšie zasahuje k vnútorným častiam mesta z východu po Jurajov dvor juh
Trnávky, z juhovýchodu priamo do centra po Pribinovu ulicu. Pre jednotky
typu F je typické vysoké negatívne skóre sociálno-profesionálneho statusu
a vysoké skóre statusu bývania. V obidvoch prípadoch ide o extrémne hodnoty
priemerov zo všetkých skupín. Z ostatných dimenzií je významnejšie len
pozitívne skóre reprodukčného statusu. Podľa rozdelenia premenných je typ F
charakteristický malým podielom vysokoškolsky vzdelaných osôb,
podnikateľov, pracujúcich vo vybraných službách, nízkou vybavenosťou
internetom a vysokým podielom robotníkov, osôb so základným vzdelaním,
vysokým podielom bytov v rodinných domoch, väčšími bytmi, veľkou obytnou
plochou na jednu osobu. Aj v tomto type pozorujeme vyšší počet osôb na byt,
vyšší počet bytov s viacerými domácnosťami a minimum jednočlenných
domácností. Typický je veľký podiel domácich, vydatých žien, malý podiel
bytov v bytových domoch a nízka hustota zaľudnenia. Územie jednotiek
patriacich do typu F obýva obyvateľstvo najviac dotknuté suburbanizáciou17,
hoci v hraniciach mesta nemožno hovoriť o pravej suburbanizácii (Matlovič -
Sedláková, 2004). Potrebné je opäť poukázať na hypotézu prenikania lepšie
situovaných obyvateľov pravdepodobne s environmentálnou motiváciou,
medzi pôvodných, ekonomicky slabších a nižšie sociálno-profesionálne
situovaných domácich obyvateľov. Regionálny typ F (so 7,0% populácie mesta)
v sebe spája kontrastné zložky obyvateľstva, podnikateľov a robotníkov, ktorí
zdieľajú vzhľadom na použité indikátory podobný charakter bývania.

6. Záver
Cieľom štúdie bolo pokúsiť sa overenými postupmi faktorovej ekológie
poodhaliť súčasnú sociálno-demografickú štruktúru hlavného mesta Slovenska
na základe výsledkov sčítania z roku 2001. Chýbajúce údaje o príjmovej úrovni
obyvateľov a ich migračnom statuse, ktoré by umožnili optimálnu aplikáciu
metodiky totožnú s prácami v tradičnom kapitalistickom kontexte, sa podarilo
čiastočne nahradiť charakteristikami v nepriamom vzťahu (vybavenosť
domácností internetom, podiel narodených v obci trvalého bydliska).

17 Obyvateľov obývajúcich okrajovú, suburbánnu zónu mesta nemožno stotožňovať s aktívnymi účastníkmi procesu,
suburbanizantmi. Suburbanizáciu chápeme ako široký proces zasahujúci do života autochtónnej i imigrujúcej zložky
miestnej komunity.

145

Faktorová analýza odkryla za vstupnými položkami päť faktorov, ktoré sme po
rotácii interpretovali ako základné dimenzie sociálno-priestorovej štruktúry
mesta.

Rodinný status je klasickou dimenziou demografického charakteru. Má

najväčšiu váhu v prácach študujúcich kapitalistické mestá i mestá bývalého
socialistického bloku. Jej dominancia potvrdzuje pretrvávajúcu organizáciu
spoločnosti okolo tradičnej rodiny aj pri náraste alternatívnych, tradičnú
rodinu napodobňujúcich foriem. Priestorové rozloženie hodnôt skóre sa
štandardne blíži koncentrickému charakteru, berúc do úvahy nepravidelné
rozmiestnenie areálov bývania v Bratislave. Gober (1991) argumentuje, že
koncept životného cyklu, s ktorým je spojený, už bol prekonaný. Kým rodinný
životný cyklus sa ukázal v minulosti ako produktívna interpretácia časti
sociálno-demografickej štruktúry mesta, mnoho zo súčasnej populačnej
dynamiky nie je schopný zachytiť. Ľudia sa rozvádzajú, kohabitujú, vstupujú
a opúšťajú domácnosti podľa sociálnych a ekonomických okolností. Navrhuje
koncept životného cyklu nahradiť životným štýlom. Určujúce postavenie
diferenciácie založenej na efektoch rodinného usporiadania, napriek
uvádzaným modifikáciám, zostáva v platnosti. Neutrálne označenie faktora
rešpektuje túto skutočnosť aj jeho postoj. Sociálno-profesionálny status má
zložitejší, sociálno-ekonomický charakter. Odráža v sebe spoločenské
postavenie vyplývajúce z úrovne vzdelania a charakteru zamestnania,
smerujúce k adekvátnym ekonomickým možnostiam bývajúcej populácie.
Priestorový prejav je zdanlivo inverzný k prvej dimenzii. Podľa literatúry
v ňom treba hľadať sektorový priestorový diferenciačný vzor. Faktor by mal
najvýstižnejšie približovať fenomén ohrozenia priestorovo sa kumulujúcimi
efektmi prehlbujúcich sa rozdielov práve v sociálno-ekonomickom zmysle.
Získaný obraz poodhaľuje existenciu priestorovo štatisticky odhaliteľných
rozdielností aj v súčasnej Bratislave. Nežiadúci vývoj, najmä v lokalitách
s vysokým negatívnym skóre, môže viesť aj ku getoizácii blízkym procesom.
Diferencovaný status bývania je dimenziou sociálno-environmentálneho
charakteru. Podmienky bývania a s nimi prepojené sociálno-ekonomické
charakteristiky umožnili rozlíšiť mestské populácie bývajúce v husto
zaľudnených prostrediach centra a sídlisk od populácií vilových a
predmestských štvrtí. Má pomerne malý váhový odstup od určujúcej dvojice
dimenzií. Reprodukčný status je podmienený prítomnosťou najmladších rodín.
Jeho najyššie skóre sa prekrýva s novou sídliskovou zástavbou, siaha do
periférie a vybraných lokalít najstarších sídlisk, kde sa pravdepodobne
aktivizuje dianie počas uzatvárania životného cyklu prvej generácie
obyvateľov. Títo začali byty obývať po ich vzniku v 50-tych a 60-tych rokoch 20.
storočia v obytných komplexoch východnej časti Bratislavy. Status
ekonomickej aktivity zaostruje pozornosť na kontrast zrelej, ekonomicky
najaktívnejšej zložky mestskej populácie vo vzťahu k stabilizovanej staršej

146

populácii a ekonomicky najlepšie situovanej zložke obsadzujúcej v meste
najatraktívnejšie lokality centrálnej a okrajovej zóny. Vysoká miera
ekonomickej aktivity sa objavuje v lokalitách, kde možno predpokladať
dostupný bytový fond nižších kategórií v porovnaní s najdrahšími. Zobrazuje
diferenciáciu prinesenú postsocialistickou transformáciou. Sociálno-
demografickú štruktúru Bratislavy v roku 2001 možno podľa uvedených zistení
uspokojujúco vysvetliť superpozíciou diferenciácií podľa rodinného a sociálno-
profesionálneho statusu, charakteru bývania, prítomnosti mladých rodín
s deťmi a ekonomicky aktívnych. Široká porovnávacia štúdia austrálskych
miest Sweetsera (1982) priniesla podobné spektrum dimenzií (rodinná,
sociálno-ekonomická, veková, zamestnanecko-migračná, etnická). Ako ukázal
v kanadskom prostredí Viaud (1995), variabilné výsledky do istej miery
spravidla rešpektujú široko akceptovanú Murdieho (1969) trojicu dimenzií:
ekonomický, rodinný a etnický status v špecifickom hmotnom prostredí mesta.
Hodnotenie Knoxa - Pincha (2000) ukazuje ďalej časovú perzistenciu na
amerických príkladoch a konzistenciu priestorových foriem s tendenciou
k zonálno-sektorovému usporiadaniu v rozdielnych mestách. Konkrétna forma
usporiadania je modifikovaná celkovým spoločensko-ekonomicko-historickým
kontextom. Rozlišujú model pre americké a britské mestá, ako aj príklad
kontinentálneho európskeho mesta. Črty všeobecne platného modelu sa
objavujú v Severnej Amerike, s geograficky vysoko mobilnou spoločnosťou a
sociálnym statusom vyplývajúcim z povolania a úrovne príjmov (Knox - Pinch,
2000). Daviesove (1983) dimenzie Cardiffu rovnako zodpovedajú v inej podobe
konceptu určujúcej trojice, no pripojená je pre nás zaujímavá dimenzia
okrajovej zóny. Kaplan (2004) pripomína, že podobnými generalizáciami sa
dotýkame prieniku konceptu sociálnych areálov a faktoroých ekológií. Vývoj
súčasnej urbánnej krajiny je kombináciou kontinuity a premien, ktoré podľa
Wylyho (1999), nie sú spravidla nikdy tak zásadné, aby narušili značnú
stabilitu sformovaných pilierov štruktúry. Pôsobiace sily len zriedka vyvolajú
radikálny zlom.

V druhej časti sme identifikovali šesť regionálnych typov sociálno-

priestorovej štruktúry mesta. Popri obraze podobnom vzoru spred dvoch
desaťročí sa v našom výsledku objavilo niekoľko nových pravidelností. Dvojica
typov s nadpriemerne ekonomicky situovaným a spoločensky postaveným
obyvateľstvom (12,7% obyvateľstva mesta) sa objavuje v centrálnej zóne
Bratislavy. Priestorové jednotky boli diferencované na vilové lokality a lokality
centra v pokročilejšom životnom štádiu. V obidvoch skupinách sa koncentruje
skôr populácia s vyššou úrovňou vzdelania, zodpovedajúcim zamestnaním,
podmienkami bývania a vybavenosti. Vývoj týchto typov sa vyznačuje
stabilitou a expanzivitou do najatraktívnejších lokalít mesta (Kramáre a
Koliba). Druhú skupinu predstavuje trojica sídliskových regionálnych typov
(spolu do nich patrí až 80,3% populácie mesta). Je diferencovaná vzájomne

147

posunutými štádiami životného cyklu bývajúcej populácie. Potvrdením tézy je
umiestňovanie posledného typu substitučnou formou priamo do najstarších
sídliskových lokalít v dôsledku príchodu novej generácie, čo otvára v identickej
lokalite nový cyklus. Staré byty sa po pôvodnej generácii vyľudňujú a na ich
miesto prichádzajú mladé rodiny s deťmi. Periférny typ je posledným
interpretovaným regionálnym typom. V súčasných podmienkach by mal spájať
pôvodných obyvateľov a lokálnych imigrantov, najmä environmentálne
motivovaných lepšími podmienkami bývania. Periféria má skutočne presne
taký zmiešaný charakter, na ktorý poukázal Davies (1983). Prelína sa v nej
pôvodná polovidiecka a nová suburbánna zložka mestskej populácie, čo je
typický znak okrajového priestoru mesta a prítomnosti suburbanizačného
vývoja v prípade, že by sme boli ochotní akceptovať jeho voľnejšiu definíciu vo
vnútri administratívnych hraníc mesta (Matlovič - Sedláková, 2004).
Ouředníček (2003) suburbanizáciu označuje za najvýznamnejší proces
transformujúci sociálne a fyzické prostredie predmestí Prahy.

Sociálno-demografická diferenciácia Bratislavy v najhrubšej

identifikovanej podobe pozostáva z oddelenia sociálno-ekonomického pólu
mestskej spoločnosti (drahších lokalít vilovej a starej zástavby centra)
a oddelenia zmiešanejších typov. Výsledok zhruba zodpovedá výstupom
celkom inej metodiky ukázanej Carterom (1995), založenej na indexoch
segregácie hlavných zamestnaneckých skupín. Takými sú v jednom bloku tri
monogeneračné sídliskové typy a posledný, periférny typ, kde je zmiešanie
zložiek okolo pólov najviditeľnejšie. Uvažujúc ďalej o možnostiach budúcich
ohrození vychádzajúcich z potenciálne konfliktnej polarizácie mestskej
spoločnosti, ohrozené budú práve zmiešané lokality sídlisk (s 80%
obyvateľstva) a okraj mesta (so 7%). Za bezrizikové možno považovať centrum
a priľahlé zóny, kde sa budú lokalizovať len separovaní imigranti z najvyšších
častí spoločenského rebríčka. Potenciálne ohrozenie vidíme v najstarších
sídliskách, kde po ukončení životného cyklu generácie môže dôjsť
k spoločenskej degradácii. Za najbezpečnejšie považujeme lokality vilovej
zástavby, ktoré sú heterogenizácii vyvolanej vplyvom imigrácie najmenej
prístupné18.

Zobrazený stav sociálno-demografickej priestorovej intraurbánnej

štruktúry je výsledkom dlhodobého zložitého vývoja, v poslednej fáze podľa
pôvodných očakávaní významne transformovaného postsocialistickým
prechodným obdobím. Štúdiou sme ale potvrdili, aj po uplynutí dvoch
desaťročí, platnosť veľkej časti Bezákom (1987) popísaných a vysvetlených
prvkov diferenciácie. S podobnou skúsenosťou nezostávame v závere sami,
veľká významnosť kontinuity a závislosť na predchádzajúcich stavoch vo

18 Najvplyvnejší obyvatelia budú žiť v centre, niektorých štvrtiach vnútorného mesta a v suburbánnom priestore kým
populácia s nižším sociálnym statusom obsadí rozsiahle zóny vnútorného mesta a sídliská z komunistického obdobia,
prognózuje pre Prahu Sýkora (1999).

148

vývoji postsocialistickej spoločnosti sa konštatuje aj v inom kontexte19. Štyri
z piatich súčasných dimenzií možno interpretovať ako modifikované podoby
faktorov z jeho práce: štádium životného cyklu je veľmi blízke nášmu
rodinnému statusu, prakticky rovnako je zobrazený sociálno-profesionálny
status, produktívny vek a ekonomická participácia zodpovedá nášmu statusu
ekonomickej aktivity, veľkosť a zaľudnenie bytov statusu bývania. Pretrvanie
väčšiny diferenciačných prvkov, podobnosti priestorových vzorov a rozloženie
získaných regionálnych typov argumentujú v prospech prekvapujúcej stability
základných rysov sociálno-demografickej štruktúry Bratislavy postihnuteľnej
agregovanými štatistikami v zvolenej podobe. Kontinuita je ukázaná ako
dominantná črta vývoja, napriek významnosti premien, ktoré v období pred
sčítaním v meste prebehli.

typ

názov

definícia

min

ma
x

de

m

og

ra

fi

ck

é

1

Hustota zaľudnenia

počet obyvateľov na 1ha plochy

0

303

2

Index feminity

počet žien na 1000 mužov

698

1358

3

Vek 0-14

podiel osôb vo veku 0-14 z celkového počtu obyvateľov

8,9

31,5

4

Vek 55/60+

podiel osôb vo veku 55/60+ z celkového počtu obyvateľov

3,5

43,4

5

Index plodnosti

počet detí vo veku 0-4 na 100 žien vo veku 15-49

5

93

so

cá

ln

o-

ku

lt

úr

n

e

6

Veľkosť domácností

priemerný počet osôb na cenzovú domácnosť

1,7

3,2

7

Jednočlenné domácnosti

podiel jednočlenných domácností z celkového počtu cenzových domácností

4,3

59,5

8

Rodinné domácnosti

podiel rodinných domácností z celkového počtu cenzových domácností

17,3

62,8

9

Vydaté ženy

podiel vydatých z celkového počtu žien vo veku 15+

4,1

65,7

10 Slobodní

podiel slobodných z celkového počtu obyvateľov vo veku 15+

34,3

67,3

11 Vysokoškolské vzdelanie

počet osôb s vysokoškolským vzdelaním na 1000 osôb vo veku 15+

3

53

12 Základné vzdelanie

počet osôb so základným vzdelaním na 1000 osôb vo veku 15+

7

30

ek

on

om

ic

ké

13 Ekonomicky aktívni

podiel ekonomicky aktívnych osôb z celkového počtu obyvateľov

43,7

65,7

14 Ekonomicky aktívne ženy

podiel ekonomicky aktívnych žien z celkového počtu žien vo veku 15+

5,4

83,3

15 Podnikatelia

podiel podnikateľov z celkového počtu ekonomicky aktívnych

6,4

19,5

16 Robotníci

podiel robotníkov z celkového počtu ekonomicky aktívnych

6,8

50,3

17 Pracujúci vo vybraných službách*

podiel pracujúcich vo vybraných službách* z celkového počtu pracujúcich v
službách

44,2

81,6

18 Nezamestnanosť

podiel nezamestnaných z celkového počtu ekonomicky aktívnych

3,2

18,8

migračné 19 Domáci

podiel obyvateľov narodených v mieste súčasného trvalého bydliska

1,0

46,6

bý

va

ni

e

a

vy

ba

ve

no

sť

20 Počet osôb na byt

priemerný počet osôb na t.o.b.

1,8

3,7

21 Obytná plocha na osobu

priemerná obytná plocha t.o.b. na osobu

14,3

32,6

22 Veľkosť bytu

priemerný počet obytných miestností na t.o.b.

1,7

4,5

23 Byty -1945

podiel bytov postavených pred rokom 1946 z celkového počtu t.o.b.

0,0

89,1

24 Byty 1971-1990

podiel bytov postavených v rokoch 1971-1990 z celkového počtu t.o.b.

0,0

100,0

25 Byty 1991-2001

podiel bytov postavených v rokoch 1991-2001 z celkového počtu t.o.b.