Názov disciplíny: Teória sociálnej práce

II.

Vyučujúci:

Hodinová dotácia: 4 hod./týž.
Semester:

L

Doporučený ročník: 2
ECTS kredity:

4

Forma výučby:

P/S

Forma ukončenia a
spôsob hodnotenia: zápočet, test

Cieľ disciplíny:

Cieľom disciplíny je oboznámiť študentov so sociálnou prácou ako

vedou najmä z pozície vybranej teórie systémov resp. systemíckej teórie, ktorá nachádza
široké uplatnenie v praktickej sociálnej práci. Rovnako je cieľom zoznámiť študentov
s vybranými metódami v sociálnej práci, rolami sociálnych pracovníkov a terapiou v sociálnej
práci, priblížiť súvislosti a význam sociálnej náuky Cirkvi vo vzťahu k sociálnej práci a
potrebu plánovania a projektovania sociálneho rozvoja ako východiska pre koncepciu

sociálnej politiky.

Obsah:

1. Profesionálne spôsoby práce z pohľadu systemickej teórie
2. Vybrané metódy sociálnej práce
3. Role sociálnych pracovníkov
4. Terapia v sociálnej práci
5. Povaha sociálnej práce v danom zariadení /vládny a nevládny sektor/
6. Sociálna náuka Cirkvi
7. Plánovanie a projektovanie sociálneho rozvoja
8. Sociálna práca ako rozporuplná profesia
9. Sociálna práca a systémová teória
10. Sociálna práca - pojem a teória
11. Systém konania v sociálnej práci

Prerekvizity: Úvod do sociálnej práce

Teória sociálnej práce I.

Literatúra:
Brinkmann, H. H.: Sociálna práca a systémové teórie. Trnava, 2001

Úlehla, I. 1999. Umení pomáhal Praha, 1999
Žilová, A.: Kapitoly z teórie sociálnej práce. Žilina, 2000
Novotná, V., Schimmerlingová, V.: Sociálni práce, její vývoj a metodické postupy. Praha,

1999

Matoušek, O. akol.: Základy sociálni práce. Praha, 2001

PROFESIONÁLNE SPÔSOBY PRÁCE Z POHĽADU SYSTEMICKEJ TEÓRIE 1.

Zmysel a poslanie sociálnej práce
Sociálna práca je to, čo robí sociálny pracovník. Zostáva už iba zodpovedať, kto je sociálny
pracovník

Sociálnej práci, rovnako ako aj iným pomáhajúcim profesiám, stačia tri oporné
bodyKLIENTOVE SPÔSOBY

1

- spôsoby chovania, jednania, myslenia, postoje, priania, názory, presvedčenia a štýl života,
ktorý z človeka robí klienta
NORMY SPOLOČNOSTI

-

normy písané, t.j. zákony, predpisy, povinnosti a možnosti, ktoré z nich vyplývajú

-

normy nepísané - spoločenské pravidlá, štandarty, predstavujúce prípustné hranice vo
vzťahoch medzi ľuďmi /normy -kodifikované hodnoty/

-

sociálna práca sa vyvinula práve na pozadí hodnotenia spôsobov, ako toho, či niekto koná
alebo nekoná v zmysle spoločenských noriem

PRACOVNÍKOVA ODBORNOSŤ
- umenie byť prostredníkom medzi normami a klientami; ide predovšetkým o schopnosť a
zručnosť, ktorá sa dá rozvíjať; je pracovníkovou povinnosťou
vlastnú odbornosť vytvoriť, udržať a prehlbovať.
==> poslanie sociálnej práce - VIESŤ DIALÓG MEDZI TÝM, ČO CHCE
SPOLOČNOSŤ VO SVOJICH NORMÁCH A TÝM, ČO SI PRAJE KLIENT.

==> cieľ sociálnej práce - SÚSTAVNÁ KOORDINÁCIA ZMIEN NA STRANE NORIEM AJ
NA STRANE KLIENTOVÝCH SPÔSOBOV

klientove spôsoby

«

normy spoločnosti

«

pracovníkova odbornosť

==> 3 základné pozície sociálneho pracovníka 1. pracovník ako prostredník

2. pracovník ako obhajca klienta
3. pracovník ako agent spoločnosti

Preberanie kontroly a ponúkanie pomoci

Čokoľvek, čo pracovník v rámci svojej profesie urobí, patrí do jednej kategórie: buď

klientovi pomáha alebo ho kontroluje.

POMOC

- je dohodnutý spôsob spoločnej práce, ktorú si klient praje, pracovník ju ponúkol a klient

zvolil

-

pomoc je užitočná rešpektujúca a príjemná, pretože je založená na spolupráci

rovnocenných; pomoc je nepretržitým pozývaním druhého k dialógu

- “test" - overenie, či to, čo konám vo vzťahu ku klientovi, je skutočne pomoc

1. klientova objednávka
2. pracovníkova ponuka
3. dojednávanie - kontrakt, dohoda

KONTROLA

-

od pomoci ju možno rozlíšiť tým, že je postavená na záujmoch iných ľudí ako toho
človeka, o ktorého je postarané, akokoľvek v bežnej reči hovoríme, že je to v jeho
záujme, akokoľvek je to nevyhnutné, účelné a potrebné /"páchanie dobra" alebo inak
“cesta do pekiel je dláždená dobrými úmyslami"/

-

rozhodujúci je prvý krok - ide o to, kto sa rozhodol postarať na základe svojej domnienky,
že druhý práve toto potrebuje - posunutie druhého do podriadenej pozície

 javy súvisiace s kontrolou - socializácia, kanalizácia /pojem zo sociálnej psychológie/

 je rýchlejšia ako dojednávanie, čo môže byť v rôznych prípadoch príčinou jej voľby

nebezpečenstvo zneužívania/

 napriek tomu kontrola je nevyhnutná, účelná a potrebná

2

dojednávanie pomoci

pomáhanie

vykonanie kontroly

vyjasňovanie, riešenie následkov

Oboje patria do technickej výbavy pracovníka, oboje sú potrebné a majú svoje miesto v práci s
klientom, oboje sú profesionálne spôsoby konania.

Príklad : Ak pracovník vykonáva dozor nad dodržiavaním práv dieťaťa, nebráni to

pracovníkovi v tom, aby súčasne ponúkal pomoc zameranú na posilnenie rodiny;
- pracovník však musí mať vždy jasno v tom, kto je jeho klient - matka s dieťaťom, otec

alebo rodina ako celok...

Prečo je dôležité rozlišovať medzi kontrolou a pomocou
 kto to vie, vie aj to, že nemožno súčasne pomáhať aj kontrolovať

 ten, kto vie rozlíšiť, vie aj to, že ak kontroluje, “nepomáha"

ten, kto kontroluje preberá zodpovednosť

 ten, kto to vie, vie aj zaradiť nasledovné profesionálne spôsoby práce do kategórii pomoci

alebo kontroly...

Profesionálne spôsoby práce

Pomoc a kontrolu možno naplniť, či uskutočniť ôsmimi profesionálnymi spôsobmi. Aby

boli skutočne profesionálne, musia splniť dve podmienky:
1. zvolený spôsob práce musí byť výsledkom voľby /min. 2 alternatívy; je znakom

neprofesionálnosti, ak pracovník nie je schopný uvažovať o alternatíve/

2. užitočnosť pomoci aj kontroly musí posudzovať klient a úlohou pracovníka je, aby klient

túto podmienku mohol splniť

- tretia podmienka profesionality je iba estetická a týka sa iba poskytovania pomoci; vyžaduje,
aby pomoc bola pre klienta pekná a príjemná, t.j. “pomoc nemá bolieť"

Profesionálne spôsoby práce = môžu prebiehať len medzi pracovníkom /profesionálom/ a

klientom.

Profesionálne spôsoby kontroly: opatrovanie
dozor

presvedčovanie vyjasňovanie

Profesionálne spôsoby pomoci: sprevádzanie
vzdelávanie
poradenstvo
terapia

1. Opatrovanie

Sociálny pracovník preberá na seba starostlivosť o klienta, prípadne aj vrátane základnej

opatery. Rozhodol sa brať /alebo klient je/ klienta ako toho, kto nie je schopný sa o seba sám
postarať. Klienta zastupuje potom vo všetkých potrebných úkonoch, čo môže byť ako v
právnom, tak v bežnom slova zmysle. Pracovník preberá na seba zodpovednosť a kontrolu nad
klientovými vecami a starosťami. Vedie ho k tomu presvedčenie, že klient si zaslúži viac.

2. Dozor

Pracovník vybral pravidlá, prebral kontrolu a dozerá nad tým, ako ich klient dodržuje.

3

Dokáže vidieť klienta iba ako toho, kto nieje schopný. Vždy však v kútiku duše verí v
klientove zdroje a má tak nádej na zmenu. Ak by ju nemal, predal by klienta príslušným
orgánom -justícii alebo polícii, /probačný pracovník/Jedná sa o dočasný spôsob ako
preklenúť obdobie klientovej nedostatočnej zodpovednosti.

3. Presvedčovanie

Sociálny pracovník si berie na starosť kontrolu toho, ako je klient motivovaný, aké má

postoje, názory, aké zdieľa hodnoty a aké by podľa pracovníka zdieľať mal. /normy
spoločnosti/Pracovník vidí ako nedostačujúce sú súčasné klientove možnosti, názory a
postoje, vidí ako s nimi nemôže v spoločnosti dôstojne obstáť. Verí však v klientov potenciál a
je len ňom aby zvolil tvorivý a individuálny prístup ako nájsť spôsob, ako klienta presvedčiť,
aby chcel to, čo mu doporučuje.

4. Vyjasňovanie

Pri vyjasňovaní pracovník čo najviac otvára príležitosť, aby klient mohol sformulovať

svoje priania, svoju objednávku. Pracovník hľadá spoločné témy, otázky, významy. Ešte
nepočuje klientovu objednávku. Rozvíja príležitosti pre vyslovenie a spoločné pochopenie
klientových prianí. Súčasne objasňuje svoju pozíciu, možnosti či poslanie a vytvára tak
zrozumiteľné hranice možnej spolupráce.
_____________________________________________
5. Sprevádzanie

Je spoluprácou pracovníka s klientom, ktorá začína v situácii, kedy klient prichádza pre

pomoc v súvislosti s ťažkosťami, ktorú nemožno zmeniť. Neočakáva zmenu tohto, čo je dané,
ale chce niekoho, kto mu na základe svojej naučenej schopnosti a zručnosti zvládať ťažké
situácie pomôže všetko niesť, znášať a zvládať. Niekoho, kto má odvahu neľaknúť sa ani
najťažších tém a profesionalitu ľudsky hovoriť aj o najviac ohrozujúcich otázkach. Na to musí
byť pracovník pripravený teoreticky aj prakticky.

Zároveň si pracovník overuje, či pomáha tak ako si to klient praje, /klientova objednávka/

Základnou ponukou je prijatie a poskytnutie dostatočnej opory.

6. Vzdelávanie

Je spoluprácou klienta s pracovníkom. Klient prichádza, keď zistil, že má medzery vo

svojich znalostiach, skúsenostiach, vedomostiach, ktoré si výslovne praje zaplniť
informáciami, vysvetlením, poučením alebo si ich potrebuje overiť alebo potvrdiť.
Predpokladom, aby pracovník vedel pomôcť je, že má potrebné vzdelanie, informácie alebo k
nim pozná cestu. Dôležité však je, či pracovník nakladá s vedomosťami múdro, overuje ako sú
klientovi prospešné a či vôbec poskytuje to, čo klient chce.

7. Poradenstvo

Je spoluprácou klienta s pracovníkom. Pomoc sa rozvíja na základe klientovho priania,

ktorým mieri k rozvinutiu vlastných možností. Klient u seba pociťuje prekážky, ktoré mu
znemožňujú dosiahnuť ciele, a ktoré chce odstrániť. Praje si rozšíriť vlastný repertoár
možností.

Pracovník na to odpovedá ponukou rád, návodov, nápadov a námetov, čo vyžaduje veľké

skúsenosti, ale aj zručnosť obratne a kreatívne ich využívať práve pre túto príležitosť a pre
tohto klienta. Pracovník klientovi pomáha nájsť najužitočnejšie cesty, pričom
posudzovateľom užitočnosti zostáva klient sám.

8. Terapia

O terapii hovoríme vtedy, ak si klient praje zbaviť sa svojho trápenia, zmierniť bolesť a

4

zároveň má predstavu, že by to bolo možné. Spoločne s pracovníkom hľadajú spôsoby, cesty
ako nájsť riešenie, ako problém rozpustiť. Pracovník stavia na klientovej schopnosti riešiť
problémy, verí v hĺbku jeho zdrojov a počuje /cíti/ klientove prianie spolupracovať.

Pracovník zároveň využíva ocenenie, splnomocňuje a posilňuje klienta v rozvíjaní

riešenia, vďaka ktorému sa problém rozpustí.

Voľba jednotlivých spôsobov profesionálnej práce je podmienená nielen situačne, aleje

určená aj mierou v akej si pracovník trúfa pribrať klienta do spolurozhodovania

Všetkým profesionálnymi spôsobmi práce sa prelína základná axióma - Cieľom sociálnej

práce je rozvoj ľudského potenciálu. Pri kontrole veríme v potenciál človeka a v pomoci už
ide o samotný rozvoj ľudského potenciálu. Jeho rozvoj môže zrealizovať iba človek sám a iba
vtedy, ak prijme zodpovednosť za kvalitu svojho života. T.j. nie je závislý na pracovníkovi a
neprenáša na neho svoj diel zodpovednosti

VYBRANÉ METÓDY SOCIÁLNEJ PRACE

Sociálna práca a jej prax čerpala z rady vedných disciplín, čo je naj zreteľnejšie v

oblasti INDIVIDUÁLNEJ PRÍPADOVEJ SOCIÁLNEJ PRÁCI. Tu je možné sa stretnúť s
radou rozdielnych prístupov ako v sociálnej diagnostike, tak v sociálnej terapii. Najviac sa
uplatňuje prístup psychosociálny a behaviorálny. /Schimerlingová, Novotná/

Voľba metódy má byť daná problémom, nie požiadavkou, aby problém vyhovoval

metóde. Pracovník musí preto disponovať akýmsi balíčkom vlastných metód, ktoré vie
kreatívne a operatívne používať a využívať v práci s klientom. Mnohé metódy môžu byť
vzájomne kombinované. Platí však pravidlo, že metódy psychosociálne a behaviorálne
nemôžu byť vzájomne kombinované. /Coulshedová/

PSYCHOSOCIÁLNY PRÍSTUP
História:

- základné tézy formulovala M. Richmondová - “Social diagnosis'71917/ - navrhla základné
diagnostické a metodické postupy, ktoré tvorili jadro individuálnej sociálnej práce
- 50-te roky 20. stor. bol model pozorovanie - diagnóza - intervencia podrobený kritike a bol
navrhnutý “MODEL ORIENTOVANÝ NA RIEŠENIE PROBLÉMOV" /H. Perlmanová/,
ktorý vznikol ako jeden z mala prístupov priamo v rámci sociálnej práce.

Problém

Obr. 1- Konštrukcia prístupu zameraného na úlohy reflektuje tieto sociálne aspekty:

žiadúci výsledok sociálnej služby a zoznamy termínovaných úloh pre klienta, osoby

blízke klientovi, pre sociálneho pracovníka a pre ostatný personál

Súčasťou psychosociálnej intervencie sú:

·

modifikácia prostredia /environmental modification/

·

psychologická podpora /psychological support/

5

·

posilňovanie schopnosti klienta vnímať jasne externú realitu /clarification/

·

posilňovanie schopnosti klienta vnímať jasne intrapersonálne realitu /insight-giving/

ß

Cieľom psychosociálneho prístupu je súbežné:

·

riešenie problémov prostredia - prostriedkom je klarifikácia - vedie k jasnému
vnímaniu

·

externej reality - posilňovanie vnútornej rovnováhy intrapsychických síl - prostriedkom
je poskytovanie vhľadu - vedie klienta k jasnému vnímaniu vnútornej reality

ß

Preto obecný teoretický rámec psychosociálneho prístupu vychádza z “teórie systémov" a
“ekologického ponímania", čo umožňuje zachovávať centrálny pohľad “človek - v - situácii"
+ využívanie “psychodynamických konceptov", aby sa psychosociálny prístup dokázal
vyrovnávať s intraindividuálnymi procesmi
+ využívanie aktuálnych poznatkov humanitných a sociálnych vied

ß

pozitíva psychosociálneho prístupu: - oceňovaný pre svoju pripravenosť doplňovať svoju
teoretickú základňu

negatíva: na druhej strane táto flexibilita je príčinou neistoty pri snahe o presné vymedzenie
jeho teoretických základov

Psychosociálna diagnostika sa sústreďuje na súčasné a minulé charakteristiky.

Posudzujú sa klientove potreby, problémy, rod, etnicita, rasa, životná etapa, sociálne role,
charakteristiky jeho intrapersonálneho fungovania, schopnosť zvládať životné nároky,
vzťahy, stresory v prostredí a dostupná sociálna podpora.

Pr.:Typickým prípadom psychosociálnej práce s klientom je prípadová sociálna práca
podľa Krakešovej. Nevychádza z psychoanalytického poňatia, ktoré sa silno prejavilo v
americkej sociálnej práci, ale jej prístup je psychosociálny.

Teoretické východiská

Sociálnu diagnózu opiera o teóriu, že sociálny problém u rady klientov pramení z

narušených vnútorných a vonkajších vzťahov a postojov klienta k jeho najbližšiemu okoliu. K
narušeniu došlo v priebehu života klienta. Preto je treba zistiť tie skutočnosti, ktoré mali
vplyv na utváranie jeho osobnosti, a to psychogenetickým rozhovorom. Ten má objasniť
skutočnosti týkajúce sa troch období jeho života- detstvo, dospievanie a dospelosť.

Nejde však iba o fakt, že takéto nepriaznivé okolnosti existovali vo vývoji a v živote

klienta, ale o ich pôsobenie a rekcie klienta na ne a na kvalite ich prežívania /typ emócií
-žiarlivosť, zatrpknutosť, sklamanie, smútok alebo reakcie - rozchody, úteky, izolácia.../

Hodnotí a mapuje sa nielen výskyt týchto skutočností, ale aj sociologické skutočnosti,

v rámci ktorých tento vývoj klienta prebiehal.

Krakešová skúsenosti reflektujú domnienku, že klientom je možné pomôcť sociálno-

výchovným pôsobením za predpokladu, že nie sú psychiatrickými pacientami /psychózy/

Výchovný program

Styk klienta s pracovníkom sa musí stať výchovným prostredím. Náplňou výchovného

programuje utváranie realistického názoru klienta na svoju sociálnu situáciu, svoj život, svoje
okolie a má zvýšiť vlastnú schopnosť zaujať správne vzťahy, /nevyhnutnosť výcvikov a
supervízie/

Výchovný program je pripravovaný tak, aby zodpovedal typu klienta a sociálnemu

problému. Vo výchovnom pôsobení sa snaží pracovník doplniť nedostatočné skúsenosti klienta
priamym poučením alebo výchovnými príležitosťami, /kurzy, sprostredkovanie skúseností

6

iných../

Autorita a rešpekt

Krakešová považuje použitie autority a získanie rešpektu klienta k sociálnemu

pracovníkovi za nutný predpoklad psychologicko-výchovného pôsobenia najmä u klientov
neadaptovaných, nedisciplinovaných, ponechaných v detstve bez výchovy. Výchovno-sociálna
terapia sa osvedčila tak u klientov, ktorí sami vyhľadali pomoc a vedenie, ako aj u klientov,
ktorí o vlastnú sociálnu prevýchovu nestáli, bránili saje a vzdorovali.

BEHAVIORALNA SOCIÁLNA PRÁCA
-objavuje sa v druhej polovici 60-tych rokov a v prvej 70-tych rokov
-nový prístup k terapii či výchovnému pôsobeniu v sociálnej práci - “terapia chovania" alebo
“úprava chovania"
-vychádza z premisy, že človek si správanie osvojuje učením
správanie pozitívne vnímané a prežívané---►tendencia k opakovaniu správania

správanie negatívne vnímané a prežívané---►tendencia k vyhýbaniu sa opakovaniu
správania
-

v súvislosti s tým hovoríme o termínoch “potrestanie" a “posilnenie" - t.j. dostávame
spätnú väzbu z okolia, v ktorom žijeme - rodina, priatelia, pracovné a kultúrne prostredie

-

I. P. Pavlov - “klasické podmieňovanie" - schéma S - R /stimul - reakcia/

-

B. F. Skinner - “operantné podmieňovanie" - schéma S - (r - s) - R /stimul-vnútorná
reakcia-vnútorný stimul-reakcia/

Kritika prístupu

nemožno sa spoliehať len na sily z okolia, ktoré správanie určujú, pretože je tu ešte
vnútorný svet - myslenie a celá rada ľudských schopností, ktoré pôsobia na naše správanie

Pozitívum prístupu

-

úspech tohto pristupuje založený aj na tom, že je aplikovateľný na veľmi rôznorodé

skupiny klientov, čo je v oblasti sociálnej práce veľké pozitívum
-

vo Veľkej Británii sa napríklad ustanovila Behavioral Social Work Group a na

univerzite v Leicestri možno získať diplom z tejto disciplíny

Druhy učenia /Coulshedová/
1. respondentné - opakované a stupňované vystavovanie klienta situácii /podnetu/,

z ktorého má strach a učí klienta odvahe a adekvátnej reakcii. Postupuje sa od
jednoduchšieho a ľahšie zvládnuteľného k zložitejšiemu a emocionálne náročnejšiemu

2. operačné - dochádza k podmienenej odpovedi, ktorá prinesie odmenu. Povzbudzovanie a

odmeňovanie musí nasledovať bezprostredne a dôsledne až po požadovanom správaní.
Postupne so zvyšovaním úspešnosti sa pomaly od odmeňovania upúšťa.

- využíva sa aj negatívne povzbudenie - znamená povzbudenie požadovaného správania tým,

že sa odníme klientovi niečo, čo si praje /v rámci kompetencie a kontraktu s klientom/

3. učenie pozorovaním - j e proces učenia “na diaľku". Konkrétnym príkladom je metóda

hrania rolí.

4.

poznávacie učenie - poznanie je základom pre terapeutický postup, ktorý sa užíva

najmä u depresívnych pacientov. Vychádza sa z predpokladu, že ich nálada bola ovplyvnená
“naučenou bezmocnosťou". Beck tvrdí, že zmena správania i postoja môže byť dosiahnutá tým,
že sa zmení vnútorný rozhovor, ktorý vedie každý so sebou. To privádza klienta k novému
poznaniu a k novým možnostiam
Behaviorálna sociálna práca sa tiež vo veľkej miere využíva resp. je vhodná pre kurátorov v
probácii a sociálnych pracovníkov vo väzniciach.

Kognitívno-behaviorálna teória

Zatiaľ čo behaviorálna teória stavia na tézach “empiricizmu", kognitívna potom vychádza z

7

“racionalizmu". Empiristi predpokladajú, že poznávanie sa môže uskutočňovať výhradne
prostredníctvom zmyslov, racionalisti sa domnievajú, že každý človek sa rodí s vrodenou
potrebou nachádzať význam a že to čo vnímame, je determinované interpretáciou viac ako
povahou samotných stimulov.

 KBT terapia - bližšie v stati o terapii v sociálnej práci

KRÍZOVÁ INTERVENCIA
- má mimoriadny význam, pretože jej prostredníctvom sociálni pracovníci intervenujú do
životnej situácie, v ktorej je často ohrozené klientovo prežitie, /ohrozený život a zdravie/
KRÍZA - stav emocionálneho rozrušenia, ktoré je často sprevádzané pocitmi zmätku, úzkosti,
depresie, hnevu a dezorganizácie vo vzťahoch a sociálnom fungovaní.
K ďalším charakteristikám patria tiež pokles sebaúcty, znížená schopnosť koncentrácie,
narušenie psychosociálnej rovnováhy
-Krízová teória definuje krízu ako nebezpečnú udalosť /stres/ a nasledujúcu reakciu na ňu.
-obidve polarity krízy /záťaž i príležitosť/ vyjadruje jej čínske označenie “wei-ji". “Wei" =
nebezpečie a “Ji" = šancu. V krízovej intervencii nemožno jedno poňatie od druhého
odčleniť.

Fázy krízy podľa Kastovej /2000/

1. Fáza poprenia Je charakteristická šokom. Charakterizuje ju veta: “ To nemôže byť pravda"
2. Fáza protestu Prejavuje sa hnevom a protestom. Charakterizuje ju veta: “ Prečo práve
ja?”
3. Fáza bilancovania Človek si premieta to, čo bolo doposiaľ. Bilancuje. Snaží sa nájsť, čo
bolo v jeho živote hodnotné.
4. Fáza reorganizácie života Človek sa zmierňuje so svojím obmedzením /choroba, smrť/
Nachádza osobný zmysel životnej situácie.

Etické východiská krízovej intervencie /K. O' Haganová/

1. Základom krízovej intervencie musí byť systém hodnôt, ktorý zásadne odmieta

diskrimináciu vo všetkých formách

2. Predpokladom výkonu krízovej intervencie je dostatočná znalosť, skúsenosť a

sebaistota.

3. V krízovej intervencii je potrebné dbať na to, aby sociálny pracovník vo zvýšenej miere

reflektoval využívanie moci a sily. /podstatné napr. pri presadzovaní práv klienta/

4. V krízovej intervencii musí byť posúdená adekvátnosť zdrojov všetkých

participantov /vrátane sociálneho pracovníka -je napr. neetické odňať dieťa z rodiny,
pokiaľ mu nemôžme zaistiť uspokojujúcu náhradu/

Vedľa týchto charakteristík možno krízu tiež chápať ako šancu na zmenu a vývoj

REALITNÁ TERAPIA

realitná terapia je antitézou psychoanalýzy

prístup založený na princípe reality a responsibility/zodpovednosti/
Cieľ terapie
-viesť klientov k tomu, aby jednali zodpovedne a aby hodnotili svoje správanie ako
správne či nesprávne v súlade s platnými spoločenskými a právnymi normami

-aby prijali zodpovednosť za vlastné správanie v plnom rozsahu a neospravedlňovali ho
ako výsledok minulých zážitkov, psychického stavu, alkoholu a pod.

-pomocou kľúčovej osoby získavať silu a povzbudenie, aby bol schopný sa vyrovnávať s
realitou

-je zameraný skôr na správanie ako na postoje, pretože zmena správania vedie pomerne

8

rýchlo aj k zmene postoja a môže prispieť k ďalšiemu zlepšeniu správania

Proces

- podľa realitnej terapie nemá cenu zaoberať sa minulosťou; klient sa má upnúť na svoje
úsilie na prítomnosť a uvažovať o svojej budúcnosti; jediné čo môžeme meniť je
prítomnosť /tu a teraz/

- nie je potrebné zaoberať sa podvedomými duševnými procesmi, pretože proces
uspokojovania potrieb, ak má byť účinný, musí byť vedomým

- mlčanie klienta je vnímané ako obranný mechanizmus, kedy človek nechce komunikovať o
témach, a tým sa snaží poprieť realitu

- pracovník podporuje klienta, no nepreberá za neho zodpovednosť; naopak ak sa podarí
vyvolať v klientovi pocity viny alebo ich posilniť, pracovník neminimalizuje klientom
prežívanú vinu, ale ubezpečí ho že náprava nie je ľahká, ale ťažká, bolestná, ale možná.
- pritom ide o uspokojovanie vlastných potrieb spôsobom, ktorý nebráni druhým ľuďom v
uspokojovaní ich potrieb

SOCIÁLNA PRÁCA SO SKUPINOU
rozšírenie okruhu ľudí, s ktorými pracovník pracuje ako s klientami - /rodina/, užšie
okolie klienta - susedia, priatelia.., prirodzené i umelo vytvorené skupiny - spolupracovníci a
pod.
zmyslom sociálnej práce so skupinou je psychosociálne pôsobenie na ľudí s nejakým
spoločným znakom s cieľom, aby sa stali celistvou osobnosťou /rast, zrenie/, či znovu ich
objavili.
využívajú sa zákonitosti fungovania skupiny, skupinová dynamika, skupinové procesy kladie
väčší dôraz na profesionálnu pripravenosť a skúsenosti sociálneho pracovníka

KOMUNITNÁ SOCIÁLNA PRÁCA

obdobne ako je tomu v individuálnej a skupinovej sociálnej práci, prislúchajú aj ku
komunitnej sociálnej práci diagnostické a intervenčné techniky
k diagnostickým sa počítajú napr. brainstorming, t.j. intenzívna analýza problémov a
pobádanie k návrhom riešenia v rámci skupiny osôb s rôznymi znalosťami o danej
problematike
delfská metóda - metóda stretávania sa odborníkov a kritickej analýzy problémov
technika nominálnej skupiny - porovnanie analýz alebo komentárov problematiky
získaných bez predchádzajúcej diskusie od všetkých účastníkov a ďalej zhodnotenie podľa
frekvencií odpovedí a podľa následnej diskusie
metóda hodnotenia potrieb - špecifická štatisticky podložená analýza výskytu problému /need
assessment/
intervenčné metódy
využívanie komunikačných médií, organizovanie stretnutí s predstaviteľmi obce a stretnutia s
občanmi
foundraising - získavanie finančných prostriedkov zo súkromných a verejných zdrojov
lobbying, hájenie práv občanov, analýza procesu lokálnej politiky a jej ovplyvňovanie,
práca v poradných a problémových komisiách, poskytovanie informácií predstaviteľom
legislatívy a exekutívy, príprava novej legislatívy

-

organizovanie spoločenských akcií k charitatívnym, solidárnym, rekreačným alebo
kultúrnym účelom

Študent získava prehľad o metódach používaných v sociálnej práci štúdiom a účasťou

9

na sociálno-psychologických výcvikoch...

ROLE SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV
Sociálni pracovníci zastávajú pri svojej profesionálnej činnosti radu rolí, ktoré sa
vzájomne prelínajú. Možno však vyčleniť niekoľko odlišujúcich sa typov. V praxi môže jeden
alebo druhý prístup prevládať podľa požadovanej pracovnej náplne, charakteru zariadenia,
štýlu vedenia organizácie, cieľov a prostriedkov jej programu a pod.. Čistý typ v praxi
pravdepodobne neexistuje. Je napriek tomu užitočné uvažovať o možnosti “vyčistenia"
jednotlivých prístupov a to podľa povahy problému a typu klientely, s ktorou pracujú. Mať
jasno v tom, o ktorú rolu sa v konkrétnych prípadoch jedná j e tiež potrebné aj z hľadiska
konfúzie jednotlivých rôl, ktoré sa môžu za istých podmienok vylučovať, /napr. ak má
pracovník byť obhajcom práv zanedbávaného dieťaťa, ťažko to zlúčiť s obhajobou práv rodiča,
ktorý hrubým spôsobom zanedbal svoje rodičovské povinnosti/.

Opatrovateľ alebo poskytovateľ služieb napomáha klientom v ich dennom živote tam,

kde vzhľadom k postihnutiu, ochoreniu, slabosti alebo inej neschopnosti sami nezvládnu
vykonávať dôležité činnosti. Takéto služby sa poskytujú v pobytovom zariadení alebo v
domácnostiach klientov.

Sprostredkovateľ služieb pomáha klientom získať kontakt s potrebnými soiálnymi

zariadeniami, prípadne inými zdrojmi pomoci. Sieť sociálnych služieb niekedy nebýva dobre
koordinovaná, klientom nie sú vopred známe existujúce zariadenia, niekedy je tiež nutné
stanoviť hierarchiu potrieb služieb podľa ich naliehavosti. Sociálny pracovník zastáva funkcie
situačného diagnostika, odhadcu dostupných zdrojov pomoci, informátora klienta, toho, kto
klientovi prípadne doporučuje iné zariadenie, obhajca jeho potrieb a koordinátora osôb
zúčastňujúcich sa práce s klientom.

Cvičiteľ /učiteľ/sociálnej adaptácie napomáha klientom modifikovať ich správanie

tak, aby mohli účinnejšie riešiť svoje problémy. V rámci tejto činnosti zastáva funkcie učiteľa
alebo trénera sociálnych a adaptačných zručností /SPV/, povzbudzovateľa zmien v správaní a
preventívneho činiteľa v situácii potenciálnej krízy.

Poradca alebo terapeut pomáha klientom získať náhľad na ich postoje, pocity a

spôsoby jednania, so zámerom pomôcť ich osobnému rastu alebo adaptabilnejšiemu jednaniu.
V tejto roli sa chápe ako funkcia psychosociálneho diagnostika, poradenského pracovníka,
socioterapeuta, prípadne výskumníka v praxi.

Prípadový manažér - rola identifikovaná a presadzovaná na Západe až v poslednej

dekáde, usiluje o zaistenie, koordináciu, vhodný výber a súvislé poskytovanie tzv. kontinua
služieb, najmä u klientely s väčším množstvom sociálnych a zdravotných potrieb. Medzi jeho
funkcie patrí - prípadová diagnostika, plánovanie služieb alebo terapie, nadväzovanie
funkčných väzieb k iným poskytovateľom sociálnych služieb, pravidelné sledovanie
poskytovaných služieb a hájenie záujmov klientov.

Podstatou role prípadového manažéra je, že pomerne dlhodobo hrá rolu agenta najatého

klientom k tomu, by v sieti nápomocných služieb zaistil ich pokiaľ možno efektívne zladenie v
záujme určitého vopred stanoveného cieľa. Táto rola sa uplatňuje najmä u problémových rodín
alebo postihnutých osôb /osobný asistent/

Manažér pracovnej náplne v zariadení, t.j. organizátor často nadmerného objemu

práce, plánuje načasovanie a dávkovanie intervencie, sleduje kvalitu poskytovaných služieb a
priebežne spracováva informácie. V tejto súvislosti ide najmä o profesionálov vo väčších
zariadeniach, ktoré majú rozsiahlu klientelu a vyžadujúcu si operatívne rozhodovanie.

Personálny manažér /personalista/je osoba zaisťujúca výcvik a výučbu, supervíziu,

konzultácie a riadenie pracovníkov zariadenia. Často sa jeho funkcie spojujú s funkciami
administrátora, ale niekedy ide o špecialistu slúžiaceho niekoľkým zariadeniam súčasne alebo
záväzne.

Administrátor, t.j. vedúci pracovník alebo riaditeľ zariadenia, plánuje rozvíja a zavádza

10

spôsoby práce, služby a programy v sociálnych a iných zariadeniach slúžiacich príslušnej
klientele. K jeho funkciám patrí najmä manažérska funkcia, ďalej funkcia vnútorného a
vonkajšieho koordinátora, najmä v dlhodobom plánu rozvoja zariadenia, funkcie plánovača a
presadzovateľa rozvoja zariadenia a jeho programov a konečne tieže funkcie odborného
hodnotiteľa programov.

Činiteľ sociálnych zmien, t.j. človek angažujúci sa pri identifikácii a riešení širších

spoločenských problémov /v protiklade k individuálnym problémom klienta, prípadne jeho
rodiny/. V rámci tohto pôsobenia na seba berie funkciu analytika sociálnych problémov,
mobilizátora vôle komunity, skupinového advokáta a povzbudzovateľa sociálnej iniciatívy,
prípadne mobilizátora politických hnutí. Tradičnej šie - ide o komunitného sociálneho
pracovníka angažujúceho sa v správnych a legislatívnych orgánoch, poprípade v politickej
oblasti v širšom záujme klientely a nápomocných profesií.

TERAPIA V SOCIALNEJ PRÁCI

V oblasti pomáhajúcich profesií sa stretávame s viacerými postupmi, prístupmi, či

metódami, ktorých spoločný základ je terapia. Hovorí sa o muzikoterapii, ergoterapii,
arteterapii, psychoterapii, socioterapii a pod. Možno povedať, že východiskovým bodom pre
terapiu v sociálnej práci je socioterapia resp. sociálna terapia.

Sociálna terapia je jednou z piatich základných fáz práce sociálneho pracovníka s

klientom. Strieženec ju definuje ako “činnosť zameranú na obnovu, zlepšenie, ozdravenie
alebo zmiernenie sociálneho stavu, v ktorom sa klient nachádza; ide o odstránenie porušenej
rovnováhy medzi klientom a prostredím".

Sociálnu terapiu ďalej popisuje ako spoločné ovplyvňovanie sociálneho správania

klienta sociálnym pracovníkom a samotným klientom. Keďže však hovoríme o “ sociálnej "
terapii, musí táto obsahovať a zohľadňovať i elementy širšieho sociálneho prostredia ako sú
ľudia v širšom i užšom okolí a vlastnosti prostredia, v ktorom klient žije a koná. Chceme tým
naznačiť, že v sociálnej terapii nepôjde len o ovplyvňovanie sociálneho správania klienta, ale
aj o celý komplex činností a zásahov v prostredí klienta, ktoré sú súčasťou želaných zmien, a
ktoré nemožno od sociálnej terapie oddeľovať. Nepôjde teda len o činností obsahujúce
jednotlivé terapie, ale o komplex všetkých opatrení, ktoré si vyžaduje zmena, aby boli
dosiahnuté vytýčené ciele v rámci v rámci plánu sociálnej terapie /čo je predchádzajúca /
druhá/ fáza práce s klientom/

Najrozšírenejšou, teoreticky najprepracovanejšou formou terapie vo všeobecnosti

je psychoterapia. Spoločným priestorom psychoterapie a sociálnej práce je každodenný
život. Problémy, prekážky a výzvy každodenného života, ktorých spoločným menovateľom je
neschopnosť, nevedomosť alebo nedostatok síl na strane klienta zvládať a vyrovnávať sa s
úlohami, ktoré pred nás predkladá každodenný život.

Podobne sa volá aj kniha Nossrata Peseschkiana, ktorý je autorom pozitívnej

psychoterapie, a ktorý vo svojej knihe Psychoterapia v každodennom živote uvádza príklad
často diferencovaného, ale neodôvodneného postoja ľudí k poruchám
telesným /fyziologickým/ a poruchám duševným /psychickým/.

/Psychológie dnes, č. 6/7. ročník, s. 22/

Ide v podstate o to, že ak napr. jeden z členov rodiny ochorie, často sa ostatných k

nemu zmení v tom zmysle, že ho /ju/ opatrujú, robia veci, ktoré predtým bežne nerobili,
prejavujú súcit, účasť a odhodlanie pomôcť. Pesischkian upriamuje pozornosť na prípady
neurotického správania, porúch správania alebo hlbších psychiatrických porúch a na fakt, že v
týchto prípadoch už na “symptómy tejto poruchy" nepozeráme podobne ako pri telesných

11

dysfunkciách. Otázka znie, v čom sú tieto dysfunkcie iné, že si nezasluhujú podobný prístup.

Možno tieto úvahy posunúť aj do oblasti sociálnej, kedy rovnako aj na množstvo

sociálne ťaživých situácií je spôsobených nedostatkom síl, nevedomosťou, neschopnosťou, čo sú
v istom zmysle tiež dysfunkcie napr. v procese integrácie do spoločnosti, v procese zvládania
vývinových úloh v jednotlivých etapách života a pod..

Ide o popis dysfunkčných prvkov, ktoré signalizujú isté volanie po zmene resp. po

raste. Všetko sa vyvíja a pokiaľ sa v našich životoch vyskytne taká životná konštelácia, ktorá
zabraňuje rastu a sami si s ňou nedokážeme poradiť, potrebujeme pomoc profesionála.

Peseschkianova koncepcia pozitívnej psychoterapie pritom vychádza z tézy, podľa

ktorej každý človek - nezávisle na svojom doterajšom vývoji, veku, pohlaví, rase, triede, typu,
chorobách i sociálnych “odchýlkach" - disponuje dvoma základnými schopnosťami: 1.
schopnosť poznania

2. schopnosť lásky

pozn. možno vidieť, že v týchto východiskách sa premietajú základné hodnoty v sociálnej práci
a ich styčným bodom je, tak ako to už bolo naznačené v úvode každodenný život a
vyrovnávanie sa s požiadavkami každodennosti.

Schopnosť poznania sa vyvíja v súlade s úspechom alebo neúspechom, uspokojením a

zlyhaním, ktoré človek prežíva. Keď dieťa v škole dostáva zlé známky, škola ho čoskoro
prestane baviť. Prestane sa vyhýbať plneniu úloh, na čo zase zareagujú rodičia. Opačná
skúsenosť vytvára predpoklady pre opačné /pozitívne/ postoje.

Schopnosť lásky môžeme vnímať v dvoch základných rovinách: schopnosť aktívne

nadväzovať citové vzťahy /teda milovať/ a schopnosť prijímať a znášať citovú náklonnosť /
teda byť milovaný/.

Schopnosť poznania a schopnosť lásky patria k podstate každého človeka. Čo

znamená len jedno: Človek je vo svojej podstate dobrý!

Poruchy teda nemajú so základnými schopnosťami nič spoločného: neexistujú špatní

ľudia /vo svojej podstate/ - to je posolstvo Peseschkianovej teórie aj pre sociálnu prácu,
osvojenie tohto postoja vedie sociálneho pracovníka k ďalším sekundárnym postojom a
dispozíciám, napr. kompetencia úspešne pracovať resp. vôbec pracovať s rôznymi cieľovými
skupinami sociálnej práce.

Priestor pre psychoterapiu sa otvára v mnohých konkrétnych oblastiach sociálnej práce:

sociálnej patológii, sociálnych dysfunkciách alebo jednoducho v oblasti rozvoja potenciálu
osobnosti, skupiny resp. komunity. Jeden z často využívaných prístupov, a to nielen v oblasti
sociálnej práce, je kongitívno-behaviorálna terapia /KBT/.

Príklad intervencií KBT s klientami trpiacimi sociálnymi fóbiami.
Sociálna fóbia - podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb, k základným rysom sociálnej fóbie
patrí: intenzívny a trvalý strach zo skúmavých pohľadov iných ľudí v rôznych sociálnych
situáciách, intenzívny a trvalý strach zo situácií, v ktorých je nutné podať výkon, pri ktorom
môžu nastať ťažkosti a poníženia a vyhýbanie sa obávaným situáciám.

V pozadí tohto strachu stojí obava z negatívneho hodnotenia ostatnými. Veľmi často sa
týka napr. rečníckeho prejavu na verejnosti, stretnutie s neznámymi ľuďmi alebo písanie, či
telefonovanie pred ostatnými. Sprievodnými javmi takýchto stavov sú telesné prejavy úzkosti -
chvenie a búšenie srdca, potenie, sucho v ústach, bolesť hlavy a pod. Ak je postihnutý človek
osamote, všetok strach a úzkosť sú preč. Poruchou trpia približne 2-3 ľudia zo 100, na
vlastnej koži zažije sociálnu fóbiu až 16% populácie, no skutočné čísla môžu byť oveľa vyššie.
Kognitívno-behaviorálna liečba sociálnej fóbie využíva štyri základné metódy: poučenie o
sociálnej fóbii a jej liečbe, nácvik sociálnych zručností, spochybňovanie úzkostných
myšlienok a expozícia voči obávaným situáciám v predstave aj v skutočnosti.

12

1. Poučenie o sociálnej fóbii

Na úvod terapie je potrebné zoznámiť klienta s modelom vzniku a udržovania

sociálnej fóbie a informovať o tom, že je možné ju liečiť. Následne sa vysvetľujú jednotlivé
liečebné metódy.

2. Nácvik sociálnych zručností

Systematický nácvik sociálnych zručností je základnou metódou liečby sociálnej fóbie.

Nacvičovanie prebieha v skupine klientov a postupuje sa od úloh jednoduchších k zložitejším.
Nacvičujú sa neverbálne prejavy, zahájenie a ukončenie konverzácie, poskytovanie a
prijímanie pochvaly, odmietnutie neoprávnenej požiadavky, vyjadrenie kritiky, empatické
počúvanie a pod.. Pri nácviku sa využíva najmä metóda hrania rolí a spätná väzba v skupine,
pričom je dôležitá najmä pozitívna /ale reálna/ spätná väzba, čo zvyšuje klientove
sebavedomie.

3. Spochybňovanie negatívnych myšlienok

V priebehu výcviku sa klientovi pomáhajú identifikovať negatívne myšlienky,

ktoré vyvolávajú a zvyšujú riziko jeho úzkosti. Cieľom je v skupine tieto myšlienky
spochybňovať a nachádzať na ne racionálne odpovedi. Klient by sa mal postupne naučiť
používať tento postup sám v reálnych situáciách.

4. Expozícia voči obávaným situáciám

Ďalšia dôležitá metóda liečenia, ktorú využívame až po zvládnutí nácviku

základných sociálnych zručností 12. fáza/ v skupine na nečisto. Ak by sa zvolila expozícia
príliš skoro, hrozí nebezpečenstvo, že klient situáciu nezvládne, čo môže viesť k tomu, že sa
jeho negatívne sebahodnotenie a nízke sebavedomie ešte upevní. Zároveň platí, že ani
naučenie sa správnym reakciám v skupine život klienta nijak nezmení, pokiaľ si získané
skúsenosti nevyskúša v reálnom živote.

5. Expozícia vo fantázii

Klient sa cez expozíciu vo fantázii môže konfrontofať a pripraviť sa na situácie,

ktoré ho vonku čakajú a prehrať si ich v rôznych variantách. Tiež možno klienta vo fantázii
vystaviť rôznym katastrofickým variantám, ku ktorým v skutočnosti dochádza veľmi zriedka,
ale ktorých sa klient veľmi obáva. Ak klient vypracuje takýto katastrofický scenár, opakovane
ho čítame v skupine tak dlho, až jeho miera úzkosti poklesne, prípadne až mu scenár prestane
pripadať hrozivý a uvedomí si, že môže byť vnímaný napríklad ako smiešny.

6. Expozícia in vivo

Klient dohodnuté situácie nacvičuje medzi sedeniami, výsledky zaznamenáva a

svoje skúsenosti prináša na ďalšie sedenie. Je potrebné zdôrazňovať klientom, že ak majú byť
výsledky terapie trvalé, je potreba, aby svoje sociálne zručnosti neustále trénovali v reálnych
situáciách. Mali by preto zmeniť aj svoj aj svoj životný štýl tak, aby im poskytoval dostatok
príležitostí k sociálnym kontaktom.

Ďalšími teoretickými konceptami terapie sú napr.:

-

Psychodynamická terapia

-

Rogersovská terapia

-

Transakčná analýza

-

Existenciálna analýza a logoterapia

Využívanie terapeutických prístupov v sociálnej práci vychádza z jednej zo základným

paradigiem v sociálnej práci - terapeutickej paradigmy, /prednáška o rozporuplnostiach v

13

sociálnej práci/. V sociálnej práci sa však stretávame s požiadavkou čo možno
najkomplexnejšej intervencie, ktorá zároveň musí kombinovať prístupy charakteristické pre
všetky paradigmy v sociálnej práci, aby sa eliminovali jednostrannosti a nedostatky
jednotlivých metodických prístupov.

Terapeuticky orientovaný prístup napríklad do značnej miery postráda pochopenie

štrukturálnych súvislostí problémov klienta, čo je však napríklad pozitívom a silnou stránkou v
sociálnej práci vyvinutého úlohovo orientovaného prístupu, ktorý spadá do poradenskej
paradigmy sociálnej práce. Úlohovo orientovaný prístup kladie dôraz nielen na individuálne
potreby, ale aj na súvislosti klientovho problému so sociálnym prostredím. Na druhej strane
nie je prítomná často potrebná hlbšia intervencia a analýza a tiež je tu badateľný nezáujem o
klientovu históriu /resp. históriu vzniku problému/

Odpoveďou na požiadavku komplexnejších intervencií sociálnych pracovník ponúkajú

rôzne modifikované eklektické prístupy, ktoré sú kombináciou rôznych metodických
prístupov. Takéto prístupy vytvárajú priestor pre zohľadňovanie širších sociálnych podmienok
klientových problémov a zaoberajú sa riešením praktických problémov klienta. Predpokladom
je práca s vnútornými faktormi /prežívanie, jedinečnosť osobnosti klienta, aktivita a motivácia
atd'./ a s jeho vonkajšími faktormi /požiadavky sociálneho prostredia, prístup k informáciám,
médiám, sociálnym službám a pod./

Záverom je dôležité zdôrazniť ešte jednu podmienku využívania psychoterapie v sociálnej

práci. Každý sociálny pracovník môže vykonávať psychoterapiu až po získaní príslušnej
kvalifikácie, ktorou sú akreditované dlhodobé sebaskúsenostné výcviky, /spravidla min. 4-5
ročné/jednotlivých psychoterapeutických škôl. Profesia sociálneho pracovníka je jednou z
pomáhajúcich profesií, ktorej nadstavbou môže byť takýto výcvik a organizácia, ktorá
zastrešuje a háji záujmy profesnej skupiny psychoterapeutov j e Slovenská terapeutická
spoločnosť.

POVAHA SOCIÁLNEJ PRÁCE V DANOM ZARIADENÍ /VLÁDNY A NEVLÁDNY SEKTOR/
Charakter výkonu sociálnej práce závisí okrem:

- makrosociálne pôsobiacej sociálnej legislatívy

- a mikrosociálne uplatňovaných formách sociálnej práce /súvisí s tým kto, t.j. osobnosť
sociálneho pracovníka a ako t.j. a používané metódy/ aj na

- charaktere zariadenia, v ktorom sa sociálna práca realizuje

V anglosaskom prostredí, najmä v Spojených štátoch, došlo v priebehu a po druhej

svetovej vojne k významným zmenám. Štátny sektor a sektor miestnej samosprávy v oblasti
nápomocných disciplín svojím dominantným postavením výrazne presiahol svojou veľkosťou
nevládny sektor, v tej dobe spravidla súkromné charitatívne organizácie a ich zariadenia. Tieto
organizácie mali až do konca tridsiatych rokov dominantné postavenie v oblasti sociálnych
služieb a dominantné postavenie a tiež silné finančné zázemie. Od polovice tridsiatych rokov
však došlo k výraznému rozvoju “pečovateľského" štátu a ťažisko sociálnej práce sa začalo
presúvať zo súkromného sektoru do štátneho. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia tento
trend ešte zosilnel v súvislosti s rastom tzv. “osobných služieb". Od tejto doby na seba štát
berie rolu hlavného riešiteľa ťaživých sociálnych problémov. Je to vývoj, ktorého výsledky nie
sú jednoznačné. Na jednej strane systém podpôr, dávok a dôchodkov, ktorý sa v povojnových
rokoch značne rozšíril, pravdepodobne zmenšil rozsah chudoby u znevýhodnených
obyvateľov /ľudia s duševným, telesným alebo zmyslovým postihnutím, rodín osamelých
matiek, nezamestnaných a pod./, ale zároveň učil tieto osoby výraznej závislosti na tomto
systéme, pretože starostlivosť z rodín a ich komunít sa preniesla od často centralizovaných
domovov a podobných zariadení odtrhnutých od života. Naviac takýto systém bol často
nedostatočne koordinovaný, nepružný a voči spoločnosti a voči spoločnosti iba čiastočne

14

zodpovedný aparát riadený byrokraticky. Podobný vývoj sme zaznamenali aj v našich
podmienkach.

Zmena prišla v osemdesiatych rokoch, kedy sa v anglosaskom prostredí kladie otázka, či

osobné sociálne služby v tej podobe, do akej sa rozvinuli v období relatívneho blahobytu, sú
vôbec efektívne a teda únosné. Postupne dochádza k spätnému procesu
“deinštitucionalizácie" a “deetatizácie" formou čiastočného návratu k nevládnej charitatívnej
činnosti a k prirodzenému poskytovaniu podpory a pomoci v podmienkach mestských štvrtí a
obcí, pri súčasnom znižovaní administratívy a posilňovaní koordinácie vládneho a nevládneho
sektoru a ich zariadení. Takýto vývoj viedol k zrušeniu viacerých nápomocných programov /
dávky, podpory, dôchodky/, no na druhej strane to viedlo k spružneniu služieb, v niektorých
ohľadoch ich zľavenie, ale najmä ich prispôsobenie potrebám klientov. V tomto ohľade zohrali
významnú úlohu organizácie súkromného sektoru, ktorý má potenciál v mnohom predčiť
štátny sektor: vynaliezavosť, motivovanosť, možnosť rýchlej a priamej spätnej väzby, pružnú
orientáciu na miestne problémy, úspornosť, využitie bezplatnej dobrovoľníckej práce a lacnej
“laickej" práce, relatívne neformálnu atmosféru v zariadeniach a osobnejší prístup ku klientom
/aj keď nemožno paušalizovať/.

V súčasnosti prebieha podobný proces deinštitucionalizácie a deetatizácie aj v SR. Sme

svedkami rozsiahleho prenosu kompetencií na nižšie stupne riadenia a bližšie k občanovi /v
rámci procesu decentralizácie/ a pripravovaného rozsiahleho procesu reštrukturalizácie a
“zoštíthľovania" štátnej správy. Ide teda o trendy, ktoré už na západe prebehli, pričom často
využívame konkrétne skúsenosti týchto krajín, preberáme vhodné modely a modifikujeme na
domáce prostredie, /aj v rámci úpravy legislatívy SR -proces aproximácie právneho systému/

Řezníček ďalej píše “najviacej možností uplatnenia sociálnych pracovníkov je zatiaľ v

štátnej a miestnej správe. Na Slovensku to platí aj za cenu reformy a zoštíhľovania štátnej
správy, pretože v oblasti vzdelávania je stále viac ako 90 % zamestnancov štátnej správy
nekvalifikovaných /prieskum MPSVaR/ pričom vzdelanie týchto pracovníkov je v širokom
spektre profesií od humanitného až po technické vzdelanie.

Sociálna práca v oblasti štátnej správy kladie dôraz najmä na tieto oblasti práce s

klientmi: - starostlivosť o ohrozené rodiny /matky a deti/

- starostlivosť o sociálne potrebné osoby v dôchodkovom veku

- pomoc spoločensky neprispôsobivým osobám

V súčasnosti však ťažisko tejto práce zostáva v udeľovaní sociálnych dávok, terénnych

šetreniach k nim /preverovanie nárokov/ a vyhotovovanie úradných záznamov ako dokladov k
administratívnemu a súdnemu rozhodovaniu.

Poradenské inštitúcie tvoria paletu štátom organizovaných alebo aj neštátnych

subjektov, ktoré poskytujú prevažne špecializované pedagogické a psychologické služby a
sociálna práca je v nich skôr druhotná alebo podriadená. Možnosti v tejto oblasti sú otvorené,
pretože styčných bodov medzi aplikovanou psychológiou, pedagogikou a sociálnou prácou v
oblasti poradenstva.

Ďalšími významnými miestami k práci s klientami sú štátne, obecné a súkromné

reziduálne zariadenia, ako domovy dôchodcov, kojenecké ústavy, domovy pre deti a mládež,
sanatória a rehabilitačné zariadenia, denné stacionáre, liečebne, kliniky a nemocnice. V týchto
zariadeniach prevažuje činnosť vychovávateľská, zdravotnícka a rehabilitačná. Klasické
pobytové ústavy majú tendenciu k izolovanosti od vonkajšieho sveta občianskej spoločnosti,
čo sa však v poslednom období mení a rozvíjajú sa viaceré spoločné aktivity. Možno tiež
konštatovať, že možnosti sociálnej práce v týchto zariadeniach bývajú často nevyužité.

Sociálni pracovníci sú tiež činní v sektore zdravotníctva. Česká a slovenská sociálna

práca majú v tomto ohľade hlbokú tradíciu, pretože sa od svojich počiatkov v našich krajinách
delila na zdravotnícku a civilnú. Vďaka profesii sociálnych sestier, čo boli zdravotnícke

15

pracovníčky so sociálnou nadstavbou, sa v minulosti sociálna práca udržala organizačne.
Dôraz kladený na zdravotnícku prípravu bráni sociálnym pracovníkom pracovať v
nemocniciach a klinikách. Možnosti sa však rozširujú vzdelávaním sociálnych pracovníkov na
Trnavskej univerzite a svetovými trendami rozvoja klinickej sociálnej práce.

Špeciálnym zdravotníckym odborom je starostlivosť o duševne chorých. Ťažisko

práce s týmito osobami na západe je pomoc a sprevádzanie v ich prirodzenom prostredí a
vytváranie poradenských stredísk alebo tímov alebo budovanie denných stacionárov resp.
kliník, ktoré sú k dispozícii klientom a ich rodinám.

V poslednom období sa rozvíjajú podmienky pre sociálnu prácu najmä v neštátnych

organizáciách. V našich podmienkach k nim patrí v oblasti charity najmä Slovenská katolícka
charita so sieťou vlastných zariadení, ale aj množstvo občianskych združení a neziskových
organizácií, ktoré aktívne rozvíjajú svoju činnosť. Cieľom týchto organizácií je rozšíriť také
služby klientom, ktoré verejný sektor neposkytuje alebo nemá záujem poskytovať, prípadne
doplnenie tých, ktoré štát a samospráva ponúkajú. Vzájomne sa však líšia hierarchizáciou,
dôrazom na špecializované odbornosti psychologické, klinické alebo pedagogické, inde sa zase
kladie dôraz na zaujatie a motiváciu alebo náboženské zameranie.

Veľké možnosti sa otvárajú v oblasti skupinovej a komunitnej sociánej práce,

výskume, hájenia práv klienta a podporovania svojpomocných skupín klientov a ich
rodín.

Výkon sociálnej práce závisí od :
makroúroveň - sociálna legislatíva, sociálne normy, sociálna politika
mezoúroveň - typ organizácie alebo zariadenia, zažitá koncepcia práce, typ

klientely,

odbornosť a náplň práce personálu, medziosobné vzťahy, spôsob vedenia inštitúcie,
podniková sociálna práca
mikroúroveň - osobnostné a metodické predpoklady, t.j. konkrétnym pracovníkom

uplatňované formy sociálnej práce, praktická realizácia sociálnej práce

Historický pohyb ťažiska výkonu sociálnej práce - neštátne a charitatívne organizácie & štát /
welfare state/

Horizontálne a vertikálne členenie typov zariadení
 horizontálne - napr. štátne zariadenia, obecné a neštátne + charita
 vertikálne - napr. MPSV a R, Krajský úrad a Okresný úrad

1. SOCIÁLNA NÁUKA CIRKVI
Cirkev už sto rokov /počnúc encyklikou Leva XIII. Rerum novaruni/ stavia do služieb ľudskej
spoločnosti a sociálnej spravodlivosti svoje sociálne učenie.

I keď je primárne poslanie Cirkvi výlučne náboženské, Cirkev ako mravná autorita

vychováva ľudí, aby konali zodpovedne a presadzuje etické zásady a všeobecne platné
princípy tak v spoločenskom, ako aj hospodárskom živote.

Základným cieľom SNC je život spoločenstiev, národov a štátov v slobode, v

prosperite a istote.

KONŠTITUUJÚCE PRVKY SNC
SNC chce prispieť k riešeniu nahromadených sociálnych otázok dneška ako sú:

zachovanie mieru, odstránenie násilia, ochrana rodín, zníženie nezamestnanosti a
zabezpečenie pracovných príležitostí, ochrana vlastníctva, životného prostredia a mnohých
ďalších.

16

Pramene SNC: výklad jednotlivých tém sociálneho učenia sa opiera o Učiteľský úrad Cirkvi a
pápežské encykliky. Primárnymi prameňmi SNC sú prirodzený rozum /prirodzený zákon/ a
nadprirodzené zjavenie /Božie zjavenie/
SNC je autonómnou vedeckou disciplínou v rámci širokej a komplexnej oblasti morálnej
teológie a sociálnej morálky. Každá veda si osebe robí nárok na pravdu. SNC si však nielen
nárokuje na pravdivosť svojho učenia, ale aj zaväzuje svojich veriacich toto učenie pokladať
za pravdivé. Ide tu o rešpektovanie cirkevnej autority, t.j. Učiteľského úradu Cirkvi, ktorý
garantuje pravdivosť cirkevnej sociálnej náuky.
Základom a cieľom SNC je dôstojnosť človeka s jeho neodcudziteľnými právami.
Rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti klienta

Predpokladom tohto morálneho postulátu je vzťah sociálneho pracovníka k sebe

samému. Ak mám vnímať a rešpektovať dôstojnosť inej osoby, musím najprv vnímať a
rešpektovať dôstojnosť seba samého. Súčasťou sociálnej práce je potom prezentácia tohto
postoja navonok a vedenie klientov k budovaniu si obdobného vzťahu aj k vlastnej osobe.
Na dôstojnosť človeka sa možno pozrieť z dvoch základných hľadísk:
1. z pohľadu viery, ktorú reprezentuje sociálna náuka cirkvi, a ktorá odvodzuje prirodzenú

dôstojnosť zo stvorenia človeka Bohom na svoj obraz

2. z pohľadu evolúcie t.j., že človek je svojimi schopnosťami a možnosťami nadradený nad

ostatné živé tvory, každý je jedinečnou a neopakovateľnou bytosťou, z čoho plynie jeho
právo na rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti človeka. Tieto argumenty však môžu viesť
o úvahách o antropocentrizme, a preto je potrebne vnímať prirodzené práva človeka už len
preto, že JE /existuje/, a túto morálnu axiómu nemôže sociálny pracovník spochybňovať.

V konečnom dôsledku však, i keď z rôznych uhlov, dospievame k rovnakému záveru, ktorý je
najvyšším princípom regulovania celej sociálnej sféry - dôstojnosť ľudskej osoby.
Ktorý sociálny pracovník je lepší, veriaci alebo neveriaci?
Ako premietnuť sociálnu dôstojnosť s ohľadom na neochotu alebo neschopnosť rešpektovať
sociálne normy?
V takejto situácii spravidla dochádza zo strany porušovateľa noriem k priamemu alebo
nepriamemu zásahu do práv a slobôd iných a spoločnosť si v takom prípade uplatňuje svoje
právo pristupovať diferencovaným spôsobom. Ten by však vždy mal rešpektovať ľudskú
dôstojnosť.
Preto aj v prípade reštrikčných opatrení vykonávaných sociálnym pracovníkom, je zároveň
potrebné poskytnúť týmto osobám pomoc príp. náležitú starostlivosť.
SVÄTÉ PÍSMO A OTÁZKY HOSPODÁRSKEHO A SOCIÁLNEHO PORIADKU

Úlohou SNC je formulovať etické zásady, základné mravné princípy, platné v

sociálnom a hospodárskom živote.

Dlhý čas sa katolícke sociálne učenie opieralo najviac o prirodzený zákon vo svojich

argumentáciách, čiže o rozumové poznanie a kresťanskú filozofiu. Druhý vatikánsky koncil sa
však vo svojej teologickej orientácii zameral viac na Sväté písmo, ktoré sa tak stalo
aktuálnejším i pri úvahách o spoločenskom a hospodárskom živote. Sväté písmo samo osebe
neobsahuje však nijakú náuku o hospodárstve alebo štáte. Tento posun je veľmi citeľný v
encyklike Jána Pavla II. Laborem exercens, ktorá je preniknutá citátmi Svätého písma, ktoré
slúžilo ako teologická argumentácia.
Na druhej strane Sväté písmo neobsahuje smernice pre politický a hospodársky poriadok
spoločnosti, ani odpovede na mnohostranné procesy moderného hospodárstva. Preto musí SNC
hľadať pomoc v profánnych /svetských/ vedách /sociológia, ekonómia../ Úlohou SNC je teda
vybrať z výrokov Svätého písma, ktoré sa viažu na židovskú epochu spred dvetisíc rokov,
vybrať pre súčasnosť nadčasové myšlienky a aplikovať ich na dnešnú spoločenskú situáciu.
Cirkev má právo, ba povinnosť apelovať na svedomie zodpovedných orgánov, ako sú vlády,
politické strany a iné, keď ide, povedzme o otázky nezamestnanosti, práce, pracovného času,
školstva, daní a podobne. No riešiť tieto otázky nieje úlohou SNC, čo platí tiež pre sociálne

17

reformy vo svete. Cirkev ,zároveň samotnou existenciou SNC, sa nesnaží vzťahovať ju na
svetské záležitosti. Potvrdzuje ich autonómiu. Tak ako umenie sa má posudzovať podľa
vlastných zákonitostí, aj hospodárstvo máme posudzovať podľa ekonomických zákonitostí. To
však vôbec neznamená, že sa tieto oblasti v dôsledku vlastných zákonitostí môžu vyhnúť
mravnému hodnoteniu.

ZÁUJEM CIRKVI O SOCIÁLNE POLOŽENIE ČLOVEKA
Záujem Cirkvi o sociálne položenie človeka nieje len v oblasti teoretickej, ale od počiatkov
existencie Cirkvi sa prejavoval aj v oblasti charitatívno-sociálnych akcií. Na jednej strane to
bola obrana a ochrana chudobných a utláčaných a na strane druhej podpora nemocníc,
sirotincov, útulkov pre pútnikov a cudzincov. Núdzni, ktorých Cirkev pravidelne podporovala
sa volali “matricularri", t.j. zapísaní do cirkevnej matriky chudobných. V roku 251 mala
rímska Cirkev 1500 matrikovaných chudobných a pápež Kornel píše, že prostriedky vystačili
pre všetkých. Neskôr sa zaužívalo pravidlo. Pápež Lev XIII. - encyklika Rerum novarum -
položila základy pre ďalší rozvoj SNC
- vyložil v nej princípy sociálnej náuky, ktoré mali prispieť k riešeniu žalostného položenia
robotníctva v 19. storočí. Radikálne tiež odmietol myšlienky ujímajúceho sa socializmu, ktorý
budoval na násilnom riešení sociálnych otázok.

Pius XI. - o 40 rokov neskôr, keď priemyselná revolúcia viedla stále k väčšej koncentrácii
kapitálu a moci v rukách nepočetnej skupiny a stále väčšej koncentrácii kapitálu a moci v
rukách nepočetnej skupiny a stále ostrejšiemu boju medzi masou robotníctva a
zamestnávateľmi. Vo svojej encyklike Quadragesimo anno uvažoval o priemyselnej spoločnsti
a zdôrazňuje, že kapitál, ako aj práca musia napomáhať spravodlivý spoločenský poriadok.
Táto encyklika formuluje aj jeden zo základných princípov sociálnej náuky -princíp
subsidiarity.

Ján Pavol II. - vydáva sociálnu encykliku Laborem exercens práve v časoch novej
spoločenskej krízy v 80-tych rokoch vyvolanej zvýšením ropy na svetových trhoch, čím došlo k
veľkému nedostatku pracovných príležitostí.

Názov disciplíny: Teória sociálnej práce II.
Vyučujúci: Dr. Tvrdoň Miroslav Mgr.

Tomka Milan

Mgr.

PolákováMartina

ECTS kredity: 4
Forma ukončenia: písomný test

PARADIGMY A DILEMY SOCIÁLNEJ PRÁCE

- Čo študuješ?
- Sociálnu prácu..
- A je aj asociálna práca ?..

I.

Poslanie a cieľ sociálnej práce

Jedna zo starších definícií sociálnej práce tvrdí, že sociálna práca je jednoducho to, čo

robia sociálni pracovníci. Hanvey a Philpot túto definíciu v inverznej podobe aktualizovali a
tvrdia, že sociálna práca je často to, čo iní - zdravotné sestry, lekári, pedagógovia, polícia atď.
nerobia. D obdobné vymedzenie sociálnej práce je síce pružné, ale hranice sociálnej práce
definuje veľmi difúzne V histórii vývoja sociálnej práce bolo formulovaných mnoho cieľov,
často aj protichodných:
a) cieľom SOCP je pomáhať klientom
b) cieľom SOCP je sociálna kontrola a riešenie, či prevencia sociálnych problémov

18

c) cieľom SOCP je okrem kontroly aj podpora zmeny /indivídua, sociálnych vzťahov,

sociálneho prostredia../ a sociálne zachovanie /t.j. pomoc pri zachovaní akceptovateľného
spôsobu života tých, ktorí toho nie sú schopní vlastnými silami/

d) - v súčasnosti sa často cieľ SOCP opiera o koncept sociálneho fungovania

Navrátil a Musil upozorňujú, že termín sociálne fungovanie označuje komplex
nasledujúcich činností:

-ľudia a prostredie sú trvalo v interakcii
-prostredie kladie na človeka určité požiadavky /očakávania - sociálne role/ a človek je nútený
na ne reagovať

-medzi požiadavky prostredia a človekom je obvykle rovnováha; ak sa človeku nedarí tieto
požiadavky napĺňať, rovnováha je rozkolísaná a vzniká napätie a problém
-niektorí ľudia sú schopní adekvátne reagovať na vzniknuté požiadavky, iní túto schopnosť
nemajú a svoju situáciu nezvládajú
-príčinou môže byť

- nedostatok sociálnych kompetencií
 neprimeranosť požiadaviek prostredia voči nemu

 nemožnosť prístupu k hodnotámspoločnosti

-predmetom intervencie sociálneho pracovníka je:
 interakcia medzi klientovou sociálnou kompetenciou /t.j. schopnosťou zvládať/ a

požiadavkami a očakávaniami prostredia
 podpora sociálneho fungovania

a) podpora získavania informácií, nadobúdania zručností, ktoré umožnia klientovi

zvládať požiadavky prostredia

b) ovplyvňovať tie nároky prostredia, ktoré sú nadmerné či inak problematické

Ak sociálny pracovník bude vychádzať z predstavy, že cieľom sociálnej práce je podpora
sociálneho fungovania, mal by si ujasniť dva aspekty pojmu:

1. ktoré faktory sociálneho fungovania považuje za podstatné /závisí od paradigmy/
2. ktoré situačné faktory /bariéry a predpoklady/ sociálneho fungovania zohrali alebo

zohrávajú v živote klienta alebo skupiny rozhodujúcu úlohu /závisí od situácie/

Identifikácia týchto faktorov bude závisieť od paradigmy, ktorú si sociálny pracovník zvolí ako
východziu, pretože zástanci každej z nich považujú za dôležité iné faktory, od ktorých závisí, čo
si bude pracovník všímať pri riešení konkrétneho problému klienta.

Navrátil a Musil však v tejto súvislosti upozorňujú, že mechanické uplatňovanie

ktorejkoľvek paradigmy ku klientovi môže viesť k tragickému opomenutiu niektorej dôležitej
okolnosti klientovho života. Je tiež preto nevyhnutné venovať pozornosť individuálnej
konfigurácii bariér a predpokladov sociálneho fungovania označovanej ako životná situácia.

II. Paradigmy sociálnej práce
* paradigma - model alebo koncept, ktorý dospieva k cieľu sociálnej práce vlastnou cestou -
vlastné metódy, prostriedky, vlastná interpretácia pojmu “sociálne fungovanie" a s kladením
dôrazu na inú profesnú výbavu sociálneho pracovníka

V sociálnej práci sa v priebehu 20. stor. vykryštalizovali tri odlišné prístupy, ktoré

Payne ľ911 označuje ako tzv. malé paradigmy. Podľa Payneho sociálna práca doposiaľ
nedisponuje tzv. veľkou paradigmou, ktoré by rozpracovávala teoretické, výskumné a
praktické postupy do konzistentného celku.

(pozn. z tohto hľadiska nieje ani systemický prístup jednou z paradigiem sociálnej práce, ako
je tomu v psychológii, aleje vnímaný ako praktická teória, t.j. definuje konkrétne pracovné
postupy)

1. SOCIÁLNA PRÁCA AKO TERAPEUTICKÁ POMOC /terapeutická paradigma/

19

-hlavný faktor sociálneho fungovania je - duševné zdravie a pohoda človeka
-cieľ - zabezpečiť jednotlivcom, skupinám i komunitám psychosociálnu pohodu
-prostriedkom - podpora a uľahčovanie ich rozvoja s dôrazom na komunikáciu a
budovanie vzťahu
-praktická teória: humanistické, napr. Rogersova humanistická koncepcia,
existencialistické a sociálnopsychologické teórie
-profesná výbava sociálneho pracovníka sa opiera o psychologické vedomosti a
terapeutický výcvik

2. SOCIÁLNA PRÁCA AKO REFORMA SPOLOČENSKÉHO PROSTREDIA

/reformná paradigma/

-hlavný faktor sociálneho fungovania - spoločenská rovnosť v rôznych dimenziách
spoločenského života; v rámci toho sa hovorí o elitách, ktoré akumulujú a obnovujú
spoločenskú moc a zdroje vo svoj prospech - tak vzniká útlak jedných druhými
-cieľ - zmocňovanie /z čes. zmocňování, ang. empowerment/ jednotlivcov a skupín v smere
zvyšovania podielu klientov na tvorbe a zmenách spoločenských inštitúcií

-kontrola a moc klienta nad vlastným životom sa dosahuje /na rozdiel od terapeut, a porád,
prístupov/ cez signifikantnú spoločenskú zmenu.
- budovanie spoločnosti na rovnostárskych princípoch


prostriedky - podpora spolupráce a solidarity v rámci určitej spoločenskej skupiny

- praktické teórie - radikálne a antiopresívne teórie, štrukturálny model atď.


vzdelanostná výbava - politológia, sociálna filozofia, sociológia

3.SOCIÁLNA PRÁCA AKO SOCIÁLNO-PRÁVNA POMOC /poradenská paradigma/
 sociálno-právna pomoc

 cieľ - podpora osobného a komunitného rastu, zmena spoločnosti a jej inštitúcií, aby

lepšie zodpovedali potrebám občanov, no v praxi sa zameriavajú na malé, individuálne zmeny,
ktoré obvykle nevedú k väčšej sociálnej zmene /tak ako sa o to snažia reformné prístupy/

- prostriedky - pomoc klientom prostredníctvom poskytovania informácií, kvalifikovaným
poradenstvom, sprístupňovaním zdrojov a mediáciou
- praktický prístup - úlohovo orientované prístupy a systémové prístupy


teoretické zázemie sociálneho pracovníka - psychológia, sociológia a právo
Vzťah medzi jednotlivými paradigmami u predstaviteľov krajných pozícií môže byť

veľmi kritický, ale dochádza tiež k tomu, že stúpenci jednej paradigmy oceňujú význam časti
inej koncepcie.

III. Dilemy /rozporuplnosť/ sociálnej práce

V 19. a 20. storočí sa vo vývoji sociálnej práce prejavilo viacero protichodných
tendencií. Tieto tendencie sú tak súčasťou vývoja, ako aj problematikou súčasného
rozvoja sociálnej práce.

1. Formalizácia a deformalizácia
-zatiaľ čo v 19. storočí bola sociálna práca prevažne iniciatívou súkromných a cirkevných
organizácií, je 20. storočie obdobím rozšírenia štátom organizovaných služieb
-v priebehu sociálnopolitického myslenia vznikla pochybnosť, či formálne organizovaná
sociálna práca je schopná riešiť sociálne problémy úspešnejšie a vo svojich dôsledkoch
lacnejšie, ako keď sa veciam nechá voľný priebeh - tak vznikla snaha o deformalizáciu
-deformalizácia má viacero rovín

návrat sociálnej práce do prirodzeného prostredia klienta

20

rozvoj neziskového sektoru, kde sa sociálna práca vykonáva tak na profesionálnom

základe ako aj na princípe občianskej vzájomnosti a solidarity

-“proces deprofesionalizácie odstraňuje rozporuplnosť nápomocných služieb v modernej
spoločnosti, ktorá v záujme vyššej racionalizácie a efektívnosti svojho fungovania neustále
zaberá jednotlivcom, rodinám a spoločenstvám viac prirodzených činností a robí ich
predmetom formálne organizovaného, financovaného a centralizovaného úsilia" » »
nerešpektovanie princípu subsidiarity

2.Profesionalizácia a deprofesionalizácia /veľmi úzko späté s predchádzajúcou dilemou/
-profesionalizácia znamená, že profesná skupina vyvíja snahu kontrolovať, typizovať a
štandardizovať prácu v okruhu svojej kompetencie
-profesionalizáciu sprevádzajú tieto procesy

a) vznik nových foriem vzťahov medzi sociálnymi pracovníkmi a klientami

b) ovplyvňovanie rozhodovania o vhodných metódach poskytovania služieb, o smere

budúceho vývoja praxe /tvorba profesných organizácií a odb. školstva/

c) budovanie profesného statusu v hierarchii ostatných profesií
d) tvorba profesného etického systému
e) polemiky o rozsahu kompetencií medzi príbuznými profesiami

-deprofesionalizáciu požadujú tzv. prívrženci alternatívnej sociálnej práce, ktorý má otvoriť

prístup k sociálnej práci aj laikom

-sociálna práca poskytovaná priateľmi, rodinou, susedmi, kňazom a dobrovoľníkmi podľa
nich vedie k výraznejším výsledkom ako odborný prístup

-Možný v tejto súvislosti konštatuje, že profesionálna intervencia prináša početné výhody práve
svojou racionalitou, orientáciou na praktický výsledok, profesionálnou kompetenciou, ale
miera účinnosti takejto formy pomoci je aj tak často veľmi nízka

3. Normatívnosť a nenormatívnosť
-sociálna práca sa v počiatkoch zadefinovala ako profesia pomáhajúca ľuďom stojacim mimo
tzv. majoritnú spoločnoť, aby sa prispôsobili tejto spoločnosti, čím sa prihlásila k
normatívnemu princípu; sociálna práca si kládla za cieľ sprostredkovať základné kultúrne
hodnoty a životný štýl majoritnej spoločnosti príslušníkom sociálnych minorít / chudobní,
bezdomovci, prisťahovalci a pod./ ►viesť ich k životu podľa noriem majority -v 20. storočí
sa z charitatívnej práce dobrovoľníckych združení postupne stala etablovaná disciplína so
svojím vlastným etickým kódexom, psychosociálnou metodikou, formálnym spôsobom výučby
a so silnými finančnými a organizačnými vzťahmi k štátnej správe; zo svojich počiatkov si
však naďalej zachovala normatívnu funkciu, t.j. umožniť čo možno v najširšej miere takzvane
normálny život ľuďom, ktorým z rôznych dôvodov nieje prístupný.
-až v 60-tych rokoch sa proti tomuto prístupu v práci s klientami stavajú marxistický
orientovaní prívrženci, ktorí sociálnu prácu chápu ako mobilizáciu chudobných vrstiev a
prevzatie politickej moci; k nim sa pridávajú kritici reziduálnych zariadení /ústavy, liečebne,
domovy pre postihnutých/, t.j. nie prispôsobovanie sa normám väčšiny, ale presadzovanie
vlastných predstáv, štýlu, potrieb...
-snahou bolo potom logicky tiež zrušenie hierarchických rozdielov medzi personálom a
klientmi, uvolnenie formálneho režimu a prenášanie poskytovaných služieb do prirodzeného
prostredia klientov (súvislosť s formalizáciou a deformalizáciou sociálnej práce)
-v sociálnej práci tento prístup spochybnil ponímanie práce ako povinnosti a obecnú
uplatniteľnosť konzumnej životnej orientácie mimo kultúru západného sveta, čím sa nabúralo
ponímanie sociálnej práce ako profesie, ktorá definuje sociálne problémy ako riešiteľné obtiaže
konkrétnych osôb a pretvárajú do roviny boja proti majoritnej spoločnosti /t.j. chyba nieje v

21

indivíduu, ktorému treba pomôcť, ale nastolila sa otázka sociálnej spravodlivosti a sociálna
práca sa stala bojom minorít za spravodlivejšiu spoločnosť/
-podobne aj na Slovensku dochádza postupne po r. '89 k ústupu od dávkovej a represívnej
agendy k návratu k tradíciám liberálnej spoločnosti.
-zároveň k problematike normatívnosti sociálnej práce môžeme zaradiť aj fakt, že sociálna
práca je vo svojom pôsobení závislá na občianskom povedomí o tom, čo sociálne problémy sú
a ako by sa mali riešiť, /t.j. kto určuje čo je norma a čo nie/

4. Pomoc a sociálna kontrola
 na jednej strane predovšetkým sami sociálni pracovníci sú presvedčení, že najvlastnejším

cieľom sociálnej práce je úsilie pomáhať klientom, na strane druhej považujú najmä
politici za cieľ sociálnej práce sociálnu kontrolu

 rozvoj sociálneho štátu a sociálnej práce priniesol po II. svetovej vojne nekontrolovateľný

rast výdajov a demotivačný a destabilizujúci vplyv sociálnych dávok; tým dochádza v
občianskom povedomí k spájaniu obmedzenej účinnosti sociálneho štátu so sociálnou
prácou, ktorá tým získava problematickú povesť

 na druhej strane pri snahe o presadzovanie princípu slobodného rozhodovania a osobnej

zodpovednosti klienta dochádza k vedomému potlačovaniu kontrolnej funkcie sociálnej
práce, čím sa môže obmedziť jej účinnosť

5. Polyvalencia a špecializácia
-ďalšia dilema sociálnej práce vznikla v súvislosti s organizáciou sociálnych služieb
-polyvalencia má dve roviny - sociálny pracovník v rámci svojej územnej kompetencie: a)
poskytuje služby v najrozmanitejších životných situáciách /problematika mladistvých aj
dospelých delikventov, občanov invalidnými a starými, práca s rodinami..../
b)pri poskytovaní služieb sa sociálny pracovník zameriava na ovplyvňovanie a sanáciu
širšieho sociálneho prostredia, najmä rodinného; čiže poskytovať pomoc nielen jednotlivcovi,
ale ovplyvňovať aj ďalších členov rodiny, komunity z dôvodu vzájomnej súvislosti a
podmienenosti vzniku a šírenia sociálnych problémov v interakcii so sociálnym prostredím
-ak polyvalencia je prístup, kedy kompetencia sociálneho pracovníka je založená na územnom
princípe, špecializácia je také ponímanie sociálnej práce, kedy sa sociálny pracovník v rámci
svojho profesionálneho pôsobenia zaoberá iba určitým sociálnym problémom alebo jedným z
jeho aspektov.

6. Sociálna práca ako veda a umenie

-profesiu ako umenie je možné si osvojiť iba do určitej miery. Osvojiť šije možné vedomosti,
metódy, prístupy, mnohé je možné si prečítať, odpozorovať, ale umenie sa týmto spôsobom
nedá osvojiť, je potrebný aj talent a odhodlanie; podstatou umenia pomáhať sú spôsoby,
ktorými sa uberá pracovníkova myseľ pri práci; tieto spôsoby sa dajú cvičiť, rozvíjať a
precizovať; Úlehla hovorí “Akonáhle sa vydáte na cestu skúmania vlastného myslenia, nie je
už cesta späť"
-sociálna práca je umením, ktoré vyžaduje veľkú škálu zručností t.j. porozumenie pre potreby
druhých, osobné nasadenie, schopnosť pomáhať tak, aby sa klienti nestali závislí na pomoci
zvonku - označujeme ako princíp kontrolovaného osobného zaujatia
-sociálna práca je tiež vedou, pretože disponuje teóriami a ďalej vytvára nové teórie
vysvetľujúce vznik a riešenie sociálnych problémov


zároveň sociálna práca ako každý iný samostatný vedný odbor musí spĺňať tieto

atribúty:



vlastný predmet odborného záujmu



vlastné metódy práce

22



systém vlastných poznatkov



vzťahy s hraničnými a ostatnými vednými disciplínami



dejiny myslenia, výskumu a praktickej činnosti

Aj keď sociálna práca má spoločné poznatky a metódy, zajíma v systéme vied samostatné
postavenie. To čo ju odlišuje od ostatných vied je dôraz na sociálne fungovanie klienta.

+ Kopřiva - Lidský vztah jako součást profese - s. 21- 27 /Paradoxy profesionálneho
pomáhania/

SOCIÁLNA PRÁCA A SYSTÉMOVÁ TEÓRIA

Systemická teória má svoje korene v terapeutickej práci s rodinami. Prvé počiatky práce
orientovanej na rodinu nájdeme už v sociálnej práci minulého storočia. Už v roku 1890
kritizovala americká sociálna pracovníčka Zilpa Smithová svojich kolegov: “Väčšina z vás sa
stará o jednotlivých chudobných alebo chorých ľudí bez toho, aby ste videli ich rodinné
vzťahy. My sa však staráme o rodinu ako celok, väčšinou s cieľom zachovať ju, niekedy tiež
pomôcť k jej rozpusteniu" /Broderick a Schrader, 1981, s. 6/

V histórii bolo viacero zvučných mien, ktoré pripravovali cestu systémovo

orientovanému spôsobu pohľadu: napr. Jacob Moreno, zakladateľ psychodrámy, ktorý
považoval človeka a jeho sociálnu sieť za nedeliteľnú súčasť alebo Alfréd Adler, ktorého teória
je z podstatnej časti teóriou sociálnej determinácie ľudského chovania.

Živnou pôdou systemickej teórie sú napríklad modely vied o systémoch rozvíjajúcich sa

najmä po druhej svetovej vojne, ako sú kybernetika, teória informácie, obecná teória systémov
a pod.. Tu vidíme styčné body sociálna práca - systémová teória - systemická teória.

Systemický prístup bol pražským Inštitútom pre systemickú skúsenosť zadefinovaný

ako disciplína skúmajúca systémy ako konštrukty pozorovateľa používané v psychoterapii,
sociálnej práci, medicíne, lingvistike ale aj v oblasti služieb ako je podnikanie, sociálny
management, správa a politika.

Teória systémov sa vyvíjala najprv v biológii a vo fyziológii. Prielom zaznamenala po

druhej svetovej vojne ako kybernetika /náuka o riadení technických systémov/. Nie náhodou
začal systemický rodinný výskum v Palo Alto “Silicon Valey" v roku 1950 v stredisku
amerického počítačového výskumu. Ústredným problémom bolo udržanie ROVNOVÁHY v
rodinnom systéme, t.j. priblíženie sa k žiadúcemu stavu /homeostáze/ vykonávaním cielených
zásahov v smere “má byť".Tento vývoj však nepriniesol, čo sľuboval. Predstava cieleného a
plánovaného riadenia systémov sa ukázala klamnou.

Vo fyzike a v chémii však boli neskôr popísané fenomény, kedy za určitých podmienok

môžu systémy samy seba organizovať, utvárať nové systémy, meniť sa, t.j. nielen stabilizovať
už staré štruktúry /v smere má byť/

Tým bola opustená homeostáza ako ústredný pojem teórie systémov a zaujímavou sa

stala ZMENA v systémoch, ktorá sa nepredvídateľne, lokálne neplánovite a často
ireverzibilné vyvíjala z pôvodne zdanlivo stabilného systému do nových, často prekvapivých
foriem. Túto zmenu charakterizuje formulácia tzv. “druhého zákona pre systémy", podľa
ktorého “veci sa stávajú viac usporiadanejšími, ak ich ponecháme samy sebe", (aj vo výchove)

Pre prácu s klientom to znamená: - pracovníci /terapeuti, poradcovia, sociálni

pracovníci/ sa vzdali myšlienky, že by mohli kontrolovať dianie v systéme, naďalej si však
uvedomovali možnosť rozrušenia systému zvonku, takže tieto myšlienky neznamenali koniec
terapeutickej zodpovednosti.

Ak však dianie v systémoch podlieha aj tak ich sebaorganizácii a tento vývoj nemožno

zastaviť, pracovník nemôže svoje systémy preto ani objektívne popísať /nepredvídateľne
podlieha zmene/, ani inštruktívne riadiť. Tým pádom sa však menia aj predstavy o roli
terapeutov a poradcov. Sú teraz menej odborníkmi na vec - nikto nepozná situáciu lepšie ako

23

klienti sami -, skôr sú expertmi na to, ako uviesť do chodu pomáhajúce procesy, sú viacej
zvedaví na logiku svojich klientských systémov /rodina, škola, trieda, partia/

Čo je systém

Systém nemožno definovať ibajeho vnútorným svetom. Systém ako taký je

rozpoznateľný až vtedy, keď ho možno rozlíšiť od jeho prostredia, a to evidentne nieje možné
bez pozorovateľa, ktorý rozhoduje o tom, čo považuje za systém a čo za prostredie.

Prvé rozlíšenie, ktoré je možné urobiť, je rozlíšenie živých a neživých systémov. Je

zrejmé, že majú úplne rozdielnu dynamiku. Plasticky sa to javí, ak porovnáme otázky, ktoré si
kladieme, ak uvidíme “bouli" na aute priateľa a na jeho hlave: /situácia po týždni/
auto - “Prečo si to ešte neodstránil?"
hlava - “Ako to, že to ešte máš na hlave?" t.j. “Čo si robil pre to, že si si tú hrču na hlave
udržal?"
Živé systémy sa vyznačujú zvláštnou vlastnou dynamikou, ktorú aktívne udržujú. Pre živé
systémy teda platí toto: “Všetko sa mení, s výnimkou situácie, kedy sa niekto alebo niekto
postará o to, aby to zostalo tak, ako to je" /Simon/
Živé, dynamické systémy, oproti neživým zjavne disponujú potenciálne nekonečne
veľkým množstvom možností správania.
--► príklad z čiernou bedňou - štyri tlačítka v štyroch farbách a štyri žiarovky... s. 42
- klient je najkompetentnejšia osoba, ktorá má najväčší potenciál prísť na to, čo treba, čo chce
a ako to chce., úlohou pracovníka je viesť dialóg s klientom tak, aby boli vytvorené podmienky
k tomu, že klient svoj potenciál využije..

- Systemický prístup pomenoval základnú terapeutickú dilemu, pred ktorú je pracovník vždy
postavený: “jednaj účinne, bez toho, aby si vopred vedel ako" Súčasne tvrdí, že prekročiť túto
dilemu nie je možné expertnou cestou, ale ponúka inú cestu, cestu spolupráce. Pracovníkovi
potom zostáva definovať jediné, čo môže definovať, totiž seba. Všetko ostatné sú výpovede
mimo neho a majú fenomenologický základ-výpoveď o javoch /ako veci /ľudí/ vnímame a nie
výpoveď o podstate týchto vecí. Nárok na pravdu a objektívne posudzovanie tým stráca
význam/.



Gianfranco Cecchin povedal:,, Najnebezpečnejší je ten pracovník, ktorý verí, že to, čo

hovorí, je pravda."
Preto bolo možné sformulovať nasledujúce pravidlá:
Pracovník má mať vieru v klientovu schopnosť rozpoznať, čo je pre neho dobré.
Ďalej je to predpoklad, že klient je schopný svoje problémy riešiť a v minulosti tak činil.
Spoločné ciele určuje a špecifikuje klient.
Klient je expert na vlastný život, a ak má byť v rozhovore niekto chytrý, tak je to on.
Heinlain: “Experti sa na ostatné stvorenia dívajú skrze prsty a v hĺbke duše skrývajú
tajné poznanie, že oni, jedine oni, vedia žiť"
Užitočnosť kontaktu určuje a kontakt ukončuje klient.

Stabilita systémov

 pre udržanie stability je systém od určitého stupňa komplexity nútený vytvárať

podsystémy, pretože pri vysokom stupni prepoj enosti bez vytvárania subsystémov klesá
stabilita. Hovorí sa potom o “systéme preťaženom prepojenosťou" /too richly cross- joined-
system/ V teórii sociálnej psychológie sa tiež uvádza, že skupina /čo je tiež systém/ nad 7
osôb sa automaticky začína vnútorne diferencovať a vytvárajú sa podsystémy.

 v rodine /ako systéme/ nachádzame tiež viacero subsystémov - rodičia a súrodenci, muži a

ženy, “futbalisti" a “telenovelistky"...

 tak ako je potrebné pre sociálneho pracovníka vedieť KTO je jeho klient /stať o

profesionálnych spôsoboch práce/, tak by mal poznať, s ktorým systémom pracuje a kto /
čo/je jeho súčasťou. Potrebuje teda vedieť, kde sú hranice systému.

24

 Vo fyzike alebo chémii sú tieto hranice určené atomárnymi elektromagnetickými alebo

gravitačnými silami, v biológii membránami buniek. V sociálnych systémoch vznikajú
hranice dohodami o tom, kto a čo má patriť do systému a kto a čo tam patriť nemá. Ako
príklad môže poslúžiť aj obraz nukleárnej rodiny, kde nepatria starí rodičia, otcova
vedúca, dcérin nastávajúci a pod.

Názov disciplíny: Teória sociálnej práceII.
Vyučujúci: Dr. Tvrdoň Miroslav

Mgr. Tomka Milan
Mgr.Poláková Martina
ECTS kredity: 4
Forma ukončenia: písomný test

SOCIÁLNA PRÁCA - POJEM A TEÓRIA

“Nikdy nič nikto nemá považovať za definitívne, pretože nikdy nič nikto nemôže vedieť, čo sa

môže stať."

I.

Definície sociálnej práce



v histórii vývoja sociálnej práce bolo viacero definícií, ktoré sa pokúsili výstižne

vyjadriť podstatu sociálnej práce



napriek tomu, či sa to viac či menej podarilo, aj sociálna práca, či už ako teória alebo

praktická činnosť podliehajú zmene

 všetko je v pohybe, nič nie je stále a definitívne platné

 podľa Matthesa /73/, keďže sú praktické postupy sociálnej práce závislé od spoločensko-

rámcových dát, ako i od cieľa a hodnotových predstáv, podlieha sociálna práca neustále
procesu zmien, ktorý sa musí odzrkadliť v jej teórii. To isté sa týka i adresátov sociálnej práce.
Zmeny pôsobia spätne i na prostredie. Ciele a prostriedky sa musia neustále určovať.
-

Ponuka niekoľkých definícií:

Americká národná asociácia sociálnych pracovníkov (NASW) definovala sociálnu

prácu vr. 1973 ako:

“Sociálna práca je profesionálna aktivita zameraná na pomáhanie jednotlivcom,

skupinám či komunitám zlepšiť alebo obnoviť ich schopnosť sociálneho fungovania a na
tvorbu spoločenských podmienok priaznivých pre tento cieľ."

doc. Strieženec : sociálna práca odborná disciplína, ktorá špeciálnymi pracovnými

metódami zaisťuje sociálnu starostlivosť o človeka na profesionálnom základe. Vychádza zo
systému poznatkov mnohých spoločenských vied a aplikuje vedecké poznatky do praktickej
činnosti

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov 1988 - Sociálna práca je činnosť, ktorá

predchádza alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín, komunít, vznikajúce z konfliktov
potrieb jednotlivcov a spoločenských inštitúcií.

Koncepcia prevencie sociálno-patologických javov - Sociálna práca je základným

teoretickým a praktickým nástrojom usmerňovania a zlepšovania sociálnych procesov a
vzťahov, predchádzania a riešenia stavov hmotnej a sociálnej núdze občana, pričom v záujme
dosahovania požadovanej kvality a efektivity sociálnej práce musí byť vykonávaná na
profesionálnom základe

zákon č. 195/98 o sociálnej pomoci definuje SP v § 3 takto: Sociálna práca je

získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku alebo možného vzniku hmotnej alebo
sociálnej núdze a o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, voľba a uplatňovanie foriem
sociálnej pomoci a sledovanie účinnosti ich pôsobenia.

25

Rezolúcia č. 67/19 námestníkov ministrov krajín Rady Európy z r. 1998: “Sociálna práca

je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa
jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a k rozvíjaniu sebaúcty a
vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím schopností osôb,medziľudských vzťahov a
zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Je činnosťou v prospech klientov /jednotlivcov, skupín,
komunít/, ktoré možno charakterizovať pojmami pomoc, podpora a sprevádzanie"

Definícia prijatá v kanadskom Montreale v júli 2000 na svetovej konferencii

sociálnych pracovníkov: “Sociálna práca ako profesia zlepšuje riešenie problémov v ľudských
vzťahoch, riešenie sociálnych zmien, posiľňuje a oslobodzuje ľudí a posiľňuje spoločnosť.
Intervenuje v oblastiach, kde ľudia vstupujú do vzťahov so svojím prostredím a využíva na to
teórie ľudského správania a teórie sociálnych systémov. Princípy ľudských práv a sociálnej
spravodlivosti sú základom sociálnej práce"



montrealská definícia je na rozdiel od predchádzajúcich definícií veľmi

širokospektrálna, vyzdvihuje princípy ľudských práv a sociálnej spravodlivosti, má širší
sociálno-politický rámec a zdôrazňuje rozvoj ľudského potencionálu.



OTÁZKA: čo spôsobuje tento trend v sociálnej práci?

- odpoveďou je podľa môjho názoru trend, kedy aj v oblasti humanitných vied dochádza k

syntéze a vzájomnej previazanosti /istý druh ,,globalizácie'7, v našom prípade poznatkov
rôznych odborov. Nieje možné donekonečna deliť vedy na dielčie - existuje tu aj protitlak,
a tým j e súhrn, syntéza funkčných prvkov jednotlivých vied, najmä humanitných, pretože
človeka možno ťažko parcelovať na zamerania psychológie, pedagogiky, sociológie, práva
a pod.. Priestor pre túto komplexnú syntézu vytvára práve sociálna práca -jej
interdisciplinárny a multidisciplinárny charakter a snaha kreovať a rozvíjať tímovú
prácu, ako možno jednu z ťažiskových metód sociálnej práce -prirodzene z rešpektovaním
pôsobnosti iných vied/.

II. Teória integrácie

alebo niekoľko argumentov na podporu tvrdenia...

Tieto trendy sa odrážajú aj histórii vývinu sociálnej práce, kedy v 60-, 70- tých rokoch

vrcholila vo svete odborná diskusia týkajúca sa vedeckosti sociálnej práce. Predmetom
diskusie bolo dokázať, že konanie v sociálnej práci je založené na vedeckej činnosti /praktická
sociálna práca/, a že sociálna práca sa od svojho počiatku usilovala o uplatnenie vedeckých
princípov. /Podľa Brinkmanna /s. 67/, urobiť zo sociálnej práce vedu je možné iba vtedy, ak budeme
hovoriť o výkone integrácie, budeme o sociálnej práci uvažovať ako o interdisciplinárnej vede, ktorej
špecifikom bude spracovávanie všetkých faktorov týkajúcich sa pomeru osoby a prostredia./
Výsledkom týchto diskusií bolo spracovanie rady teórií sociálnej práce. (Žilová navrhuje
označenie disciplíny “Náuka sociálnej práce" práve z dôvodu existencie viacerých teórií)
Medzi najznámejšie patrí psychosociálna teória konania, ekosociálna teória, humanistické a
existenciálne teórie, kognitívno-behaviorálne teórie atď..

Vzťah teória - veda
pozn. teória sociálnej práce je súčasťou sociálnej práce ako vedy, ktorá je zase spätne
priestorom pre rozvoj teórie

Dominantné postavenie si v teoretickej rovine na rozhraní 70-, 80-tych rokov získala

systémová teória sociálnej práce /početné zázemie má v Nemecku, kde je uvádzaná ako
najvhodnejšie teoretická základňa pre rozvoj komplexne chápanej sociálnej práce/ Je to
smer, ktorý si vyžaduje tak v teórii ako aj v praxi komplexný prístup k riešeniu individuálnych
problémov, pričom samotný prístup komplexity nemôže prevážiť nad individuálnym
prežívaním a vnímaním konkrétnej sociálnej situácie klientom.

Systémová teória istým spôsobom prekonáva teoretické hranice rozličných vied a

vychádza z tézy, že vo vzťahu k problémom konania v sociálnej práci je mysliteľná integrácia
poznatkov týchto vied. V sociálnej práci musia byť rôzne roviny konania a reality navzájom

26

spojené.

Pri definovaní rôznych úrovní reality sa pohybujeme v priestore “príroda, človek,

spoločnosť a kultúra" /preto tak široký záber štúdia sociálnej práce/

Autori Haag a kol. /'73/ udávajú tri funkčné roviny konania v sociálnej práci, ktorých

ťažiska sa nachádzajú v spoločensky čiastkových systémoch:
1. sociálna práca ako sociálna a spoločenská politika
2. sociálna práca ako sociálne plánovanie a sociálna administratíva
3. sociálna práca ako sociálna terapia

Načrtnuté systémovo teoretické myslenie je filozoficky a vedecky odôvodneným

mysliacim nástrojom, ktorý dokáže vedecky spracovať súvislosti medzipartikulárnymi
otázkami. /Brinkmann/ Takýto vzťahový rámec, ktorý pramení zo sociálnej práce umožňuje
oslobodenie sa od núteného ohraničovania v myslení. Formulácia pre zodpovedajúce povolanie
v sociálnej práci by preto mohlo znieť špecializovaná generalistika, špecializovaný generalista.
Príkladom z histórie je Hull-House v Chicagu, založený Jane Adamsovou. / nositeľka
Nobelovej ceny vr. 1931, celý život sa venovala sociálnej práci, venovala sa problematike
prisťahovalcov v Chicagu, založila Hull-House, z ktorého neskôr vznikol sociálny ústav, ktorý
účinne pomáhal prekonávať telesnú i duševnú biedu v prisťahovaleckej štvrti Chicaga/
Schimerlingová, s. 30

Špecifikom profesie sociálnej práce je, že ide o povolanie, ktorého polia pracovnej

pôsobnosti sa rozprestierajú vo všetkých spoločenských úrovniach, zatiaľ čo napríklad v
psychológii, sociológii, práve, atď. podávajú vždy len čiastočné vysvetlenia pre komplexnú
realitu, ako i rôzne, často protikladné, prípadne navzájom sa ohraničujúce formulácie /Staub-
Bernasconi./ Preto subsumácia sociálnej práce cez pedagogiku, sociológiu, psychológiu, právo
atď. nedáva jednoznačnú odpoveď na konštituovanie sociálnej práce, črtá sa potreba
komplexného systému vedného odboru sociálnej práce.

Strieženec o systémovom prístupe píše.. Systémový prístup obsahuje aj metodický

prístup, efektívny štýl myslenia, ktorý je adekvátny pri skúmaní objektov s mnohými
rozmanitými a navzájom úzko spätými komponentami. Chápanie systému sa historicky odvíja
od jednotne usporiadaného celku, až po moderné poňatie vedy v predstavách o stabilite,
rozsahu a rovnovážnosti.

III. Procesuálno-systematický obrazec myslenia
Konštrukčné elementy v teórii konania podľa Silvie Bernasconi
- rozlišujeme dve formy vedomostí:
1. vedomosti týkajúce sa vzťahov k problému /?okolnosti a celkový kontext problému -

sociálna diagnostika? - no neviem, systémová resp. systemická teória diagnostiku v
podstate odmieta/

2. vedomosti potrebné na riešenie problému

a) všetky znalosti jednotlivých vied, ktoré sa použijú v riešení problému. Ide o teórie

týkajúce sa anorganickej, organickej /biologicko-ekologickej/, psychologickej,
sociálnej a kultúrnej oblasti. Tuje naznačená odpoveď na otázku, čo by mohlo byť
základom teórie sociálnej práce, t.j. žiadna tradícia psychológie, pedagogiky, sociológie
a práva ako teoretický základ sociálnej práce ako vedy, ale len prípad od prípadu v
inom pomere využívané poznatky týchto vied/

b) znalosť hodnôt alebo znalosť kritérií t.j. normatívne orientácie - umožňujú hodnotenie

situácie, postupov ako aj návrh želateľných stavov. Odvodzujeme ich z antropológie,
náboženstva, etiky, politických orientácií ako sú solidarita a participácia rovnoprávnosť.

c) vlastná znalosť predmetu ^problémov, ako ťažiskový bod vývoja teórie;

27

- pokusov definovať sociálny problém bolo nespočetne, vhodnejšie sa javí objasňovať obsah
tohto pojmu podľa toho, či sa viaže k objektívnemu faktoru /sociálnej situácii/ alebo k
subjektívnemu faktoru /zhodnotenie stavu, prežívanie/.

TOTO UŽ NEDÁVAŤ...

Bernasconi uvádza nasledovné formy problémov:
I. problémy výbavy

1.externé prostredie (EP) - socioekonomické a sociokultúrne vlastnosti /prostredia/
2.interné prostredie (IP) - telesné vlastnosti, čiastočne meniteľné a čiastočne
nemeniteľné /indivíduum, ale aj skupina ako systém/
3.kompetencie poznania (KP) - poznanie, príjem informácií a ich spracovanie, citový
zážitok, vnímanie
4.model (M) - významové štruktúry, predstavy hodnôt, teórie, ciele, symboly.

5.akcia (A) - vlastnosti viac-menej významového správania sa a konania
ad 1 - 5 » » prípadová analýza - identifikácia vlastností vedúcich k poškodeniu a
identifikácia potenciálu potrebného k vyriešeniu vzťahových problémov a možnej tvorby
výmenných vzťahov /viz. 11./
 znalosť o konštelácii problémov však neznamená, že sú problémy prostredníctvom sociálnej

práce riešiteľné. Skutočne riešiteľné nie sú problémy nikdy, čo je vidieť na problémoch
alkoholizmu, chudoby, kriminality, /v zmysle spoločensky riešiteľné -problém alkoholizmu
nikdy nevymizne/ Aktivita sociálnej práce sa len mení na problémami dotknutý, sociálny okruh
ľudí.

 aj Strieženec v tejto súvislosti hovorí “Nemajme priveľké očakávania, maximálny

efekt dosiahneme, aj keď sa nám podarí len obrúsiť hrany.."

Procesuálno-systemický vzorec myslenia slúži pre prácu s rozličnými sociálnymi

jednotkami /indivíduum, rodina, organizácia/. Nie je však možné pracovať na všetkých
rovinách a so všetkými dimenziami.

II. Výmenné vzťahy

sú vzťahy medzi jednotlivcami a kolektívmi /jednotlivec -jednotlivec; sociálne systémy

jednotlivec; sociálny systém - sociálny systém/.
-hlavné charakteristiky vzťahov:
-ekvivalencia /rovnocennosť/ výmenných statkov - materiálnych aj duchovných
-reciprocita - vzájomnosť a obojstrannosť vzťahu - teda rovnováha medzi braním a dávaním
Roviny výmenných vzťahov

1. komunikácia
2. ko-reflexia
3. kooperácia
4. výmenné formy - cez telo, dotyky, sexualita..
5. koexistencia - výmena statkov /práca za peniaze/

V konkrétnych prípadoch intervencia smeruje k nastoleniu resp. poskytnutiu relatívnej
rovnováhy vzťahov vo vyššie uvedených rovinách.
V profesionálnych vzťahoch je tento pomer prirodzene iný. Konštelácia sociálny
pracovník a klient predstavuje zvláštnu formu výmenného vzťahu, pretože ideál tzv.
pomáhajúceho vzťahu sa vlastne v praxi nedá nájsť. Aspekty moci sú v každom prípade dané.
Svoju moc však využíva na upevnenie deficitné vybavených systémov svojimi vlastnými
mocenskými možnosťami.

28

III.

Mocenské vzťahy

- sú vertikálne vzťahy medzi indivíduami, indivíduami a sociálnymi systémami alebo medzi
sociálnymi systémami.
Obmedzujúca moc - moc sa problematizuje, keď zabraňuje vývoju a znemožňuje prístup.
Ohraničená moc - poskytnutie možnosti účasti na statkoch, prípadne umožňuje sociálnu
výmenu /rovina komunikácie, výmeny statkov.../, redukovať prekážky, likvidovať ich alebo
vôbec nepripustiť ich vznik.
- úlohou sociálnej práce je posilniť a podporovať v záujme klientov, premenu obmedzujúcej
moci » » ohraničenú moc.
Vo vzťahu sociálny pracovník & klient platí, že čím väčšiu právomoc má pomáhajúci, tým
väčšia je tendencia klienta /skupiny, komunity/ k odstupu a nedôvere.
IV.

Kritériá alebo hodnotové systémy

Analýza problému v jeho zdrojoch nevyžaduje len konštatáciu, ale aj hodnotenie. To sa

vzťahuje na ľudské, prípadne na spoločenské alebo prírodné hodnoty napr. pravosť,
nefalšovanosť, morálnosť, pravdivosť.

Problémy vznikajú vtedy, keď sa existujúce kritériá nevyužívajú /napr. práva muža a

ženy/ alebo v prípade, keď pre určité problémy neexistujú kritériá.

Hodnotové východiská umožňujú formulovať ciele, spoznávať zodpovedajúce

intervencie a zároveň ich zdôvodňovať.

Procesuálno-systemický vzorec myslenia slúži pre výsluch rozličných sociálnych

jednotiek /indivíduí, rodín, organizácií - všetko systémy/. Nieje však možné pracovať na
všetkých rovinách so všetkými dimenziami ??. Nedostatočné základné vedomosti, ktoré sú
potrebné pre výkon povolania však vzorec myslenia nemôže nahradiť

Názov disciplíny: Teória sociálnej práce II.
Vyučujúci: Dr. Tvrdoň Miroslav

Mgr. Tomka Milan

Mgr.Poláková Martina
ECTS kredity: 4
Forma ukončenia: písomný test

SYSTÉM KONANIA V SOCIÁLNEJ PRÁCI

ROVINY KONANIA V SOCIÁLNEJ PRÁCI

V sociálnej práci je obsiahnutých niekoľko rovín konania:
1. Mikro-rovina - ktorú označujeme aj ako personálne systémy - t.j. konanie indivídua,

ľudské aktivity

2. Mezo-rovina - sú systémy, ktoré pozostávajú z predchádzajúcich personálnych systémov.

Delíme ich na:
interakčné systémy: rodiny, skupiny, interakcie sociálna práca - klient organizačné
systémy: inštitúcie, spolky, podnikateľské subjekty, politické strany - pomocné systémy:
sociálna infraštruktúra, organizácia sociálnej práce, sociálne plánovanie

3. Makro-rovina: sociálna a spoločenská politika, systémy sociálneho zabezpečenia, funkčné

určenie sociálnej práce
Rozličné roviny sú chápané vo všeobecnom zmysle ako kontexty systémov poukazujúcich

na spoločenské členenie, /t.j. nie sú chápané len ako funkčné roviny sociálnej práce/ Ako
vidieť, priestor pre sociálnu prácu sa odkrýva vertikálne na úrovni všetkých spoločenských
systémov - vo všetkých úrovniach konania.

Podľa niektorých autorov /Thierscha, Rauschenbacha/, a z uvedenej štruktúry to

29

vyplýva, že úlohy sociálnej práce sú príliš komplexné na to, aby sa mohli dedukovať z nejakej
všeobecnej teórie, /potvrdzuje to aj existencia malých paradigiem/

PROFESIONALITA A KOMPETENCIA V KONANÍ

Výskumy chápania a realizácie konania v sociálnej práci sa snažia teoreticky postihnúť

jadro profesionálneho konania. Pojem profesionalizácie je výrazom želania formovať sociálnu
identitu sociálneho pracovníka s týmito aspektami:
snahy ohraničiť jeho pracovné pole, /v celej šírke úloh sociálnej práce/
definovať teoreticky podložené konanie /teda na základe teoretického konceptu
vlastného sociálnej práci/

dosiahnutie spoločenskej vážnosti a zlepšenie statusu sociálnej práce Existujú autori
/Petersov/, ktorí tvrdia, že profesionalizácia sociálnej práce sa nevydarila. Takéto vyhlásenie
bolo však výsledkom porovnania sociálnej práce s klasickými profesiami / ako lekár, právnik/,
ktorých kritériá profesionality sa vo svojej celosti ukazujú ako skutočne nevhodné pre
sociálnu prácu /napr. obmedzenie odbornej autority na jednu oblasť & polyvalencia;
kontrola nad výchovou profesionálneho dorasu & na príprave sociálnych pracovníkov sa
podieľajú aj odborníci z iných profesných skupín; zabezpečenie monopolného postavenia &
sociálny pracovník pracuje v tíme t.j. profesionálni sociálni pracovníci, iní profesionáli,
neprofesionáli a pod./

Profesionalizácia sa takto odvodzovala z porovnania z inými profesnými skupinami

namiesto toho, aby sa meradlá profesionality odvodzovali z požiadaviek samotného
pracovného poľa sociálnej práce.

Hľadisko, ktorým sa však sociálna práca líši od klasických pomáhajúcich profesií, je

jej kontrolný aspekt. Sociálna práca je prevažne, aj keď nie výlučne, činná z poverenia
inštancií nezávislých od adresáta konania. Často sú to právne podložené poverenia rôznych
inštitúcií, ktoré vyžadujú v tradičnom ponímaní sociálnej práce jej kontrolnú funkciu. Napr.
pri poskytnutí materiálnej pomoci, dávok sociálnej pomoci alebo vzhľadom na blaho detí a
mládeže.

Konanie z poverenia bez toho, aby sa nedôvera stala štruktúrnym elementom vzťahov

sociálny pracovník - klient je problematické. Ak zároveň dochádza k poradenským
činnostiam, ktorých predpokladom je dôvera, dochádza nutne k difúzii rôl na oboch stranách.
Faktom teda je, že posudzovanie činnosti sociálneho pracovníka ako čistej pomoci na
všeobecne humanitárnej alebo kresťanskej báze obchádzajú profesijnú realitu /rozlišovanie
pomoci a kontroly v systemickom význame/

Sociálna práca je svojou podstatou viazaná na dva typy konania:

a) administratívno-juristický, ktorý chápeme ako už spomenutú dimenziu sociálnej kontroly,

kde často ide o byrokratické konanie s anonymizovanou klientelou na základe
stanovených pravidiel

b) profesionálny typ konania so znakmi poradenstva, vzdelávania a terapie - táto dichotómia

viedla ku klasifikácii sociálnej práce ako semiprofesie

V praktickom konaní sa musí sociálna práca pohybovať medzi týmito protikladnými

funkčnými imperatívmi. Prejavuje sa to napr. v požiadavke účinkovať s nasadením osobnosti,
spolupatričnosťou, spoluúčasťou pričom sa zachová profesionálny odstup. Profesionálnu
kompetenciu vidno už v tom, že sa za takých podmienok zachová schopnosť konať.

U sociálneho pracovníka definujeme jeho kompetenciu v dvoch uhlov: “Sociálna

kompentencia" - schopnosť prispôsobiť sa resp. priblížiť sa klientom a ich potrebám a
požiadavkám, vedieť premýšľať o situácii samotnej a nestratiť sa v nej. /reflexia vzťahu s
klientom, priblížiť a zároveň si zachovať odstup od klienta/

30

“ Reflexívna kompetencia " - vedieť získať odstup od seba samého, aby pracovník vedel získať
z rozdielu medzi sebaobrazom a sebapozorovaním informácie o vlastnom operačnom prístupe
/reflexia vlastného prístupu a svojej pozície v procese/

Gildemeister hovorí o paradoxnej logike, keď v profesionálnom konaní sociálnych

povolaní sa používajú stratégie expertov a súčasne nesmú byť porušené pravidlá
každodenného sveta a predpoklady komunikácie.

ÚSPEŠNOSŤ A NEURČITOSŤ

V sociálnej práci sa problémy väčšinou neriešia s konečnou platnosťou /pr.

alkoholizmus, chudoba, kriminalita; mení sa len okruh problémom dotknutých osôb/. Z
pohľadu systémovej teórie, ťažko zadefinovať, vzhľadom na šírku póla sociálnej práce,
všeobecné kritériá úspešnosti a neúspešnosti pre rozličné pracovné polia. Často sa považuje
za úspech to, čo sa stanovuje externe - právne normovanými podmienkami Kritériá
úspešnosti v sociálnej práci sa však rozlišujú najmä medzi klientom a sociálnym pracovníkom,
a to na základe hodnotových predstáv a očakávaní. Preto následné zhodnotenie úspešnosti
bude možné len tam, kde sa začalo na báze dohody /kontraktu/, (súčasťou kontraktu je
zadefinovanie čo klient chce, očakáva a zreálnenie, príp. zredukovanie týchto očakávaní) Za
úspech sa potom môže považovať aj neprítomnosť ďalších negatívnych javov, t.j. žiadna
recidíva.

Ak sociálny pracovník v sebe prechováva sociálno-pedagogický optimizmus v tom

zmysle, že sa nenechá znechutiť ani neúspechmi alebo dokonca klientovým odmietaním,
môže takýto postoj v sebe skrývať aj isté nebezpečenstvo. Tým je tendencia naďalej udržiavať
prípady, subsumovať známe ťažkosti a správanie klienta pod stanovenú definíciu odchýlky či
problému a tak perpetuovať pomoc.

Profesionálna pomoc potom môže v konečnom dôsledku zosilovať problémy

klienta, teda sociálny pracovník vykonáva klientifikáciu. V oblasti motivácií sociálneho
pracovníka k takému konaniu hovoríme o pomocníckom syndróme.

SYSTÉMOVO ORIENTOVANÉ SPÔSOBY KONANIA V SOCIÁLNEJ PRÁCI
“alebo každý cigáň svojho koňa chváli"

Spôsob chápania konania v sociálnej práci možno najlepšie vysvetliť na základe

štruktúrnych znakov systémovej rodinnej terapie a systémového rodinného poradenstva.

Nemnohé empirické štúdie ukazujú, že systémová rodinná terapia je takisto efektívna

ako aj iné poradenské a terapeutické opatrenia. Ohľadom kritérií úspešnosti sa neukázali
žiadne signifikantné rozdiely medzi jednotlivými formami terapie. Ale u dvoch vedľajších
efektov, úspory času a práce bola systémovo orientovaná práca mnohonásobne kratšia. Ďalší
pozitívny efekt sa ukázal v tom, že úspechy alebo zlepšenia pripisovali skôr sami sebe a nie
terapeutom ako expertom zvonka.


klient a rodiny sa pri práci so systémovo orientovaným pracovníkom prežívajú ako

samostatne zodpovedné za dosiahnuté zmeny, čo predstavuje explicitný cieľ tohto prístupu.


za určitých okolností môže mať tento prístup pozitívne ekonomické dôsledky, keďže

sa znižujú náklady na prípad


systémovo orientovaný prístup tiež pracuje silnejšie na osobnostných a rodinných

štruktúrach a silnejšie sa orientuje na rodinné potenciály, čo zodpovedá aj najnovšej
definícií sociálnej práce prijatej v Montreale v r. 2000.
ďalšie tendencie ako sa takáto orientácia prejavuje v praxi


sociálni pracovníci nerobia rozhodnutia za klientov; ich zodpovednosť sa vzťahuje na

organizáciu rozhodovacieho procesu, nie na samotné rozhodnutie; zodpovednosť zostáva
na klientovi a sociálny pracovník sa snaží zostať nestranný


vystupujú predovšetkým ako sprostredkovatelia a organizátori pričom sa orientujú

31

podľa existujúcich kompetencií t.j. vychádzajú a rešpektujú možnosti a aktuálny
potenciál klienta


v prípadoch plnenia očakávaní iných funkčných systémov /škola, justícia/, ktoré sa

stále orientujú na tradičné chápanie sociálnej práce ako kontrolnej a intervenčnej
úradníckej autority sa systémovo orientovaní sociálni pracovníci snažia vysporiadavať z
protichodnosťou medzi princípmi vlastného prístupu a očakávaniami týchto systémov


orientácia na systémový poradenský koncept sprostredkúva viac istoty pre sociálnych

pracovníkov /hranice zodpovednosti/

Systémovo orientovaná pomoc si tiež kladie otázku, aké následky a účinky nastanú, ak

budú súčasne v činnosti viaceré systémy pomoci, či nepríde ku kontraproduktívnym
interakciám. Štruktúrne problémy jednotlivých sociálnych služieb ako nedostatočne vytvorená
sieť, chýbajúce dohody a rozdielne hodnotové orientácie môžu viesť k tomu, že sa klienti cítia
byť vystavení navzájom si odporujúcim požiadavkám. Podľa Schweitzera, môžu nastať medzi
systémami pomoci nasledujúce konštelácie, ktoré môžu zosilovať problém klienta.
1. a) otvorená konkurencia zúčastnených systémov pomoci alebo

b) kooperácia so skepsou; oficiálne sa aktivity iného pomocníka uznajú; latentné sa však

naznačí, že opatrenie druhého sa nepovažujú za zmysluplné

2.eskalácia intervencie - masívne intervencie vedú k stiahnutiu sa klienta, po čom nasleduje
“viac toho istého", teda k zosilneniu intervencie, ktorá vedie k ďalšiemu dištancovaniu sa;
vytvára sa tak bludný kruh /špirála/ opakujúcich sa akcií a reakcií, ktoré klienta izolujú v jeho
probléme.

Eskalácia intervencie sa vyskytuje väčšinou tam, kde klienti nechcú pomoc, ale

zároveň tretia strana vyvíja tlak na sociálneho pracovníka. K tomu môže dôjsť v prípade, že
záujmy inštitúcie sú nadradené procesu pomoci, ktoré môžu spočívať napr. v získavaní nových
skupín klientov alebo vo vynímaní existujúcich skupín klientov /selekcia/, aby sa napríklad:
- zaistil prísun finančných prostriedkov
- zachoval určitý inštitucionálny profil
- aby počty klientov neklesli pod resp. nestúpli nad určitú kritickú líniu
Takéto záujmy teda ovplyvňujú výber klientov, definície problémov a spôsob podpory. 3.
Poukazovanie klienta ďalej /napr. inému poskytovateľovi pomoci/ a teda zbavenie sa
vlastnej zodpovednosti.

Tak sa môže stať, že už spomenuté inštitúcie /škola, justícia/, na popud ktorých sa

sociálna práca realizuje, majú často najskôr nešpecifické očakávanie, aby sa niečo urobilo. Už
aktivita sa pokladá za riešenie. Či to, čo sa urobí, sľubuje úspech alebo nie, je otázka, ktorú si
musí položiť preberajúci, pričom poukazujúci /škola, justícia/je bez záťaže.

Ak by ale na druhej strane pracovník nekonal s dôvodu kontraproduktívnej

intervencie, vystavuje sa riziku, že sa mu pripíšu možné zhoršenia alebo omeškanie. Aktivita
v takom prípade by bola len ospravedlnením “aspoň som to skúsil". Neintervencia alebo
nekonanie by teda mala byť jednou z možných reakcií v prípadoch kontraproduktívnej
pomoci.

K ponúknutým kontraproduktívnym modelom pomoci sa ponúkajú tieto alternatívy:

1. pokus získať prehľad o zúčastnených systémoch pomoci, spoznať zúčastnených

pomocníkov a dosiahnuť výmenu predstáv o práci

2. pokúsiť sa znížiť počet zúčastnených pomocníkov
3. preveriť, ako často už aktuálny pokus o riešenie zlyhal /ak to nezaberá, treba skúsiť niečo

iné/

4. vychádzať z toho, že aj ostatní urobili, čo bolo v ich silách;
5. a zodpovednosť nechať tomu, kto ju práve má alebo jasne definovať kompetencie

v oblasti zodpovednosti

32

SEBAKONTROLA A KONTROLA ZVONKA

 systémovom myslení dochádza k prechodu od tradičného kontrolného modelu

k autonómnemu modelu.

 kontrolnom modeli sa chápu systémy /jednotlivec, rodina, skupina../ ako

podliehajúce vplyvu vonkajšieho riadenia. Základný interakčný modus je inštrukcia.

Predstava systému, ktorý preberá z prostredia informácie, spracúva a uchováva ich,

predstavuje len jednostranný mechanistický koncept, ktorý zachytáva asimiláciu na prostredie.
Na základe zistení neurobiológie, ako aj niektorých poznatkov teórie poznania založenej na
evolučnej biológii /Riedl 1980, Vollmer 1981/ sa pripravila pôda k zmene chápania živých
bytostí ako autonómnych systémov, pre ktoré je charakteristická:

-

organizačná uzavretosť

- selektívnosť vplyvov prostredia na základe vlastnej štruktúry

» » Cieľ systému je v ňom samom, v zachovaní jeho organizácie a tým aj jeho identity.
Z týchto zistení pramenia aj dôsledky pre konanie v sociálnej práci akými sú:
-otázka možnosti a podmienky zmeny
-kauzality
-sebaurčenia a zodpovednosti

Z hľadiska štruktúrneho determinizmu nie je možné automaticky spôsobiť štruktúrnu

zmenu zvonka. Kauzalita v zmysle akcia a očakávaná reakcia je z hľadiska štruktúrneho
determinizmu epistemologickým omylom, pretože len sama systémová štruktúra rozhoduje
k akej premene v dôsledku spúšťacích udalostí v prostredí príde. Ako príklad uvádza Dell
príklad z praxe, keď rovnaké výchovné techniky jednej matky sa pri jednom dieťati ukážu ako
pozitívne, avšak pri druhom dieťati môžu zlyhať.

Je potrebné preto brať do úvahy nielen podmienky socializácie, motiváciu, vplyv

sociálnych vzťahov, špecifiká prostredia, z ktorého indivíduum čerpá podnety a informácie,
ale aj fakt, že každý systém selektuje tieto vplyvy prostredia, rôzne ich spracováva a iba
niektoré pracujú ako spúšťače zmeny.

V kontexte teórie sebareferenčných systémov je terapia možná len ako vlastný výkon

terapovaného systému. Zároveň prirodzene nieje možná bez terapeuta, ktorého úloha spočíva
vo vytváraní podmienok pre možnosť sebaorganizácie.

Preto Ludewig, s rešpektom k osobnej zodpovednosti klienta a jeho potenciálu, navrhuje

robiť terapiu bezcieľne, lebo užitočné intervencie vyplývajú z kontextu situácie samé.
Odmieta tiež stanovovanie diagnóz, pretože zužujú terapeutovo vnímanie. Úlehla k tomu píše:
Čím dlhšie dokáže pracovník zostať otvorený všetkým možnostiam, ako veciam rozumieť, čím
ďalej dokáže nezvoliť “ správnu metódu ", tým väčšiu má šancu sa s klientom dohovoriť. U
ľudí je to už tak zariadené, že akonáhle má pracovník pocit, že na to prišiel, uľaví sa mu.
Súčasne ale zloží vejár všetkých ostatných možností a zostáva jediná. "

Terapeut sa má podľa Ludewiga obmedziť na kladenie otázok alebo dávanie podnetov.

Nemá ich orientovať ani podľa predsavzatých cieľov, ani podľa želaných efektov, ale podľa
toho, čo aktuálne vyplýva z komunikačného procesu, čo klient do procesu prináša. Odmieta
plánovaný postup zacielený na priamu zmenu a vystupuje prevažne za intuíciu a non-
direktivitu.

Spomínaná teórie sebaorganizácie má k dispozícii útechu pre tie prípady, v ktorých

napriek mimoriadnemu úsiliu nenastávajú očakávané zmeny a zdôvodnenia pre tie, v ktorých
nebola prevzatá zodpovednosť zostávajúca na sociálnych pracovníkoch /v prvom aj druhom
prípade zodpovednosť leží na klientových pleciach/

33