DOC

Teória sociálnej práce - vypracované tézy

Formát: DOC
Veľkosť: 1,3 MB
Pridané: 2008
Stiahnutí: 20 136
Hodnotenie: 4,5/5

Preber si túto poznámku so svojou AI

Skopíruj pripravený podklad a vlož ho do ChatGPT, Claude alebo inej AI — bude ťa učiť alebo skúšať len z tejto poznámky.

Nauč ma to Vyskúšaj ma

Otvoriť AI: ChatGPT · Claude · Gemini

Náhľad poznámky

Katedra sociálnej práce a soc. vied FSV UKF v Nitre

TEÓRIA

EÓ

SOCIÁLNEJ

SOCIÁLN

PRÁCE

PRÁ

Tézy k Magisterským skúškam skúškam v odbore sociálna práca

Teória sociálnej práce

Strana 2 z 274

OBSAH

Teória sociálnej práce

Strana 3 z 274

1 ZÁKLADNÉ KATEGÓRIE SOCIÁLNEJ PRÁCE

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

SP je špecifická odborná činnosť, ktorá je zameraná na predchádzanie

problémom alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín a komunít, ktoré
vznikajú z konfliktov potrieb jednotlivcov a spoločenských inštitúcií. Jej
zámerom je zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí. Sociálna práca by nemala
len odpovedať na rýchle sociálne zmeny a nové kvality sociálnych potrieb a
vzťahov tým, že sa im prispôsobí prax sociálnych pracovníkov, ale mala by
sama ovplyvňovať uskutočňovanie vhodných sociálnych zmien.

Základné kategórie sociálnej práce - (Podľa -Strieženec)

Klient

Profesiové zásady sociálnej práce

Osobnosť sociálneho pracovníka

Etika sociálnej práce

1. KLIENT

LIEN

, - jednotlivec, skupina, komunita

typy klientov: Dobrovoľný - prichádza sám

Nedobrovoľný
Depresívny
Manipulatívny
Agresívny
Mlčanlivý klient

Pri práci s klientom je dôležité dodržiavať určité zásady:
 rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti klienta - každý človek má

právo žiť životom podľa svojich predstáv a že to platí aj na práva
iných, nemôže dochádzať k obmedzovaniu a poškodzovaniu práv
ostatných členov spoločenstva, jeden na úkor druhého;

•

Dôstojnosť človeka - vyplýva z nadradenosti nad ostatnými

živočíchmi. Základným prvkom soc. práce a soc. politiky je
rešpektovanie absolútnej povinnosti uznať všetky osoby v mene ich
dôstojnosti, bez závislosti od spoločenského postavenia človeka.

•

Sociálna dôstojnosť

- je rešpektovanie jedinečnosti,

neopakovateľnosti človeka

Celkový prístup sociálneho pracovníka ku klientovi vychádza z

partnerského vzťahu, ale súčasne aj z čo najplnšieho rešpektovania
osobnej zodpovednosti klienta za komplexnosť zodpovednosti uplatnenia
sa v živote.

Teória sociálnej práce

Strana 4 z 274

 rešpektovanie slobodného rozhodovania klienta
• klienti zostávajú riešiteľmi svojich sociálnych problémov a soc.

pracovníci nie sú za konanie klientov zodpovední. Soc. prac. spolu s
klientom hodnotia súčasný stav, a pritom dbajú, aby klienta neodsudzovali

 Dodržiavanie dôvernosti informácií o klientovi

2. PROFESIOVÉ

ROFESI

ZÁSADY

ZÁSA

•

zachovanie sféry pôsobnosti sociálnej práce - je určovaná aj

vzťahom k iným odborom, ako sú soc. pedagogika, psychoterapia,
psychoanalýza, sociálne plánovanie, personalistika.

•

využívanie vlastnej osobnosti v sociálnej práci - váha vlastnej

osobnosti je v prvom rad podmienená odbornou kvalifikáciou, odborné
vedomosti, zručnosti, skúsenosti, je dôležité, aby ich soc. prac. Využíval
v prospech klienta

•

objektívne posudzovanie svojich úloh a miesta samotným

sociálnym pracovníkom
 rešpektovanie participácie klienta
•

konanie klienta - spoluúčasť klienta na sociálnej práci je

východiskom a cieľom konania klienta.

•

sociálna participácia klienta - spoluúčasť samotných občanov na

riešení sociálnych otázok na vlastnom sociálnom zabezpečení v čase
nepriaznivých životných situácií

•

Sociálne konanie - zmysluplné konanie človeka, ktoré vedie k

určitému významnému sociálnemu výsledku

•

Kapacita klienta: rozlišujeme kapacitu:
interakčnú

emočnú
mentálnu
senzorickú
pozornosť

Soc. pracovník musí odhadnúť kapacitu klienta najmä pri

stanovovaní plánu terapie a terapeutických postupov.

• Manipulácia - o manipulácii hovoríme vtedy, keď je potieraná

vlastná aktivita klienta, keď by sme požadovali mechanické konanie klienta
bez pochopenia a zdôvodnenia si vlastného konania samým pred sebou

Teória sociálnej práce

Strana 5 z 274

OSOBNOSŤ

OSOBN

SOCIÁLNEHO

SOCIÁLNEH

PRACOVNÍKA

PRACOVN

Profesia sociálneho pracovníka - Osobnosť sociálneho pracovníka sa

odvíja od kvalitného vzdelania, sociálneho rozhľadu, integrovaného súhrnu
povahových čŕt (poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť,
vzbudzovanie dôvery ľudí), profesionálnych predpokladov a schopností,
schopností komunikácie s klientom, inštitúciami a spoločenskými
organizáciami.

Aby mohol soc. prac. aplikovať svoje sociálne postoje a konanie,

potrebuje:
 základné intelektuálne schopnosti

 všeobecnú ľudskú inteligenciu -je nutným predpokladom pre

povolanie soc. pracovníka

Štatút sociálneho pracovníka - každé povolanie má svoj štatút ako

základné ustanovenie v určitom období, označenie vnútorných,
organizačných noriem platných v celospoločenských súvislostiach,
spoločenských organizáciách

Ustanovenie miesta , činnosti, postavenia soc. pracovníka sa zatiaľ

vyšpecifikováva. V oblasti penitenciárnej a postpenitenciárnej je
vymedzený taxatívne, vrátane spolupráce s odborníkmi a inštitúciami.
Ďalšie postupné vymedzenie obsahuje zákon o sociálnej pomoci.

Jazyk sociálneho pracovníka - je hlavný komunikačný prostriedok

medzi soc. pracovníkom a klientom. Má byť zrozumiteľný, pri výbere slov
musí sociálny pracovník prihliadnuť na potenciálnu bázu jazykovej kultúry
klienta. Patrí sem aj plynulosť reči, intenzita prejavu, tón reči, čas trvania
prejavu. Soc. prac. musí správne artikulovať(zreteľné vyjadrovanie
myšlienok) z dôvodu:



vedieť presne artikulovať svoj zámer



prispôsobiť artikuláciu schopnostiam, primeranosti
klienta, rešpektovať špecifickosť a neopakovateľnosť
klienta



rešpektovať okamžitý stav klienta a podriadiť tomu
artikuláciu. Významným prvkom pri komunikácii je
používanie humoru

Schopnosť pracovať v tíme - práca v tíme je súčasťou pracovnej

výbavy soc. pracovníka, pretože tento bude stále spolupracovať s ľuďmi,
ktorí sa sústreďujú na spoločné dielo.

Teória sociálnej práce

Strana 6 z 274

Predpokladom práce tímu je :

zaviazanosť členov tímu k cieľu

relatívne malý počet členov tímu

schopnosť členov tímu

možnosť častej komunikácie zoči-

voči
-

vzájomné dopĺňanie aktivít

Ďalej sociálny pracovník by mal mať:

o vlastnosť zrelej osobnosti - má byť citovo stabilný, aby nepodliehal

emóciám

o schopnosť empatie
o životný optimizmus
o vlastné životné skúsenosti
o pracovná disciplína a dôvera klientov v diskrétnosť soc. pracovníka

ETIKA

SOCIÁLNEHO

SOCIÁLNEH

PRACOVNÍKA

PRACOVN

Základné etické problémy, s ktorými sa sociálny pracovník stretáva a o

ktorých musí rozhodovať:

 kedy musí alebo môže zasahovať do života ľudí, skupiny, ich rodiny

alebo obce

 ktorým sociálnym problémom musí dať prednosť
 koľko pomoci a starostlivosti má klientovi poskytnúť aby ho stimuloval,

aktivizoval k spolupráci a aby jeho snaha nebola zneužívaná

 kedy prestať so sociálnou terapiou a poskytovaním sociálnych

služieb a dávok sociálnej starostlivosti

Pri práci s klientom sa sociálny pracovník riadi určitými etickými

princípmi alebo princípmi efektívnej práce. Sú to:

1. individualizácia, čiže uznanie vlastnej jedinečnej kvality

osobnosti klienta a z toho vyplývajúci individuálny prístup bez
stereotypov a predsudkov.

2. vyjadrovanie pocitov. Má nechať klienta voľne vyjadriť svoje

pocity či už sú pozitívne alebo negatívne

3. empatia, snaha sociálneho pracovníka o vcítenie sa do pocitov

a situácie klienta.

4. akceptácia, znamená vnímať klienta takého, aký je, vrátane

jeho slabých a silných stránok, podporovať u klienta vedomie
jeho vnútornej dôstojnosti a hodnoty.

Teória sociálnej práce

Strana 7 z 274

5. nehodnotiacim postojom, nemoralizovaním by sociálny

pracovník nemal pripisovať klientovi vinu. Ak to považuje za
vhodné pri práci s klientom, môže sociálny pracovník hodnotiť
klientove postoje alebo jeho jednanie, ale nehodnotí osobnosť
klienta.

6. právo na sebaurčenie musí rešpektovať právo a potrebu

klienta slobodne sa rozhodovať a vyberať si medzi možnosťami.
Toto právo je limitované úrovňou klientovej schopnosti pozitívne
a konštruktívne sa rozhodovať, právnymi predpismi a
všeobecne platnou morálkou.

7. diskrétnosť - zachovávanie dôverných informácií o klientovi. Je

základným právom klienta, etickým záväzkom sociálneho
pracovníka voči klientovi a základom efektívnej práce s
klientom. Toto právo však nie je absolútne. Limitom je
zodpovednosť sociálneho pracovníka voči sebe,
zamestnávateľovi, spoločnosti a tiež k ostatným klientom. Aby
mohol sociálny pracovník dôverné informácie o klientovi
zverejniť, mal by toto vopred prediskutovať s klientom.

Ďalšími predpokladmi, na ktorých je sociálna práca založená, sú:



úcta ku klientovi,



presvedčenie o sociálnej povahe človeka



viera v každého jedinca, že je schopný zmeny, rastu a
sebazdokonaľovania.

Teória sociálnej práce

Strana 8 z 274

2 INŠTITUCIONALIZÁCIA SOCIÁLNEJ PRÁCE, OD 19. STOROČÍ A V SÚČASNOSTI.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Historické počiatky sociálnej práce sa odvíjajú od filantropických a

charitatívnych organizácií. Začiatky sú v organizovanej charitatívnej a
nápravnej činnosti dobrovoľných a prevažne náboženských organizácií.
Dobročinnosť má svoje korene aj v kresťanskom učení a demokratických
tradíciách spoločnosti, ktoré uznávajú hodnoty každého človeka.

Prvky sociálnej práce sa objavujú ako reakcie súdržnosti ľudského

rodu, ľudského vzťahu človeka ku človeku, spolupatričnosti, pochopenia a
spoluzodpovednosti i za iných, osvojovanie rovnosti a spravodlivosti
zametených jedincov.

Začiatkom 19. storočia sa v Anglicku a v USA začína presadzovať

individuálna starostlivosť (poukazovanie na bývanie, výučbu a kurzy vo
väzniciach, plánovanie pomocných akcií, venuje sa pozornosť
prisťahovalcom, a pod.). Ďalšie sociálne aktivity sa rozvíjajú koncom 19.
storočia v Amsterdame, v Berlíne 1908, v Londýne 1915, v Amerike (New
York 1915), v Číne, Indii, Austrálii.

Počiatky sociálnej práce nachádzame v „prípadovej práci" (case

work), ktorá bola používaná od roku 1890 ako konkrétna systematická
práca so sociálne potrebnými klientami.

Počiatky formovania sociálnej práce ako špecifickej profesie s

vlastnou teóriou a metodikou možno uvádzať začiatkom 20. storočia, keď
dochádza k prvým výcvikom sociálnej práce. V roku 1917 vychádza kniha
„Social Diagnosis" od M. Richmondovej, ktorá potvrdzuje systematický
prístup k postupnému zbieraniu informácií o klientoch ako podkladu pre
sociálnu diagnostiku.

Postupne začínajú vznikať samostatné školy sociálnej práce. Prvé

pokusy výcviku sociálnych pracovníkov sa uskutočňovali krátkodobými
kurzami (New York 1889, Nemecko 1899, Praha 1917, Sokol, YWCA). M.
Richmondová (1922) popisuje intuitívnu sociálnu prácu; v Anglicku Thomas
Chalmers poukazuje na potrebu skúmať jednotlivé prípady biedy a núdze;
Octavia Hillová sa venovala intenzívnemu riešeniu bytovej problematiky,
zriaďovaniu dielní, klubov; Elizabeth Frydová začala vr. 1913 navštevovať
väznice a poriadala tam kurzy šitia; Jana Addamsová (USA) v r. 1889
založila „Hull House" a za svoju sociálnu činnosť a mierové snahy dostala v
r. 1931 Nobelovu cenu.

Teória sociálnej práce

Strana 9 z 274

Začiatkom 20. storočia výraznejšie začína ovplyvňovať formovanie

sociálnej práce rozvoj spoločenských vied. V 20. a 30. rokoch ovplyvňuje
sociálnu prácu psychológia Freud, Adler, Mayer a neskoršie Rank,
Sullivanová, Horkenyová (Krakešová, 1973).

Zakladateľkou „prípadovej sociálnej práce" (case work) je

Američanka M. Richmondová („Social Diagnosis", 1917, a „What is social
case work?", 1922), ktorá jej prostredníctvom rieši individuálne životné
situácie človeka. Uvedené diela sú považované za prvé pokusy vedeckého
prístupu k riešeniu sociálnych problémov jednotlivca. Klienta sleduje ako
člena rodiny s objektívnym posúdením materiálnej potrebnosti s tendenciou
spravodlivého poskytnutia sociálnej pomoci.

Sledovanie klienta plne využíva dovtedajšie poznatky z psychológie,

najmä motiváciu individuálneho správania, uspokojovanie životných potrieb
a ponára sa do predchádzajúcich skúseností s návratom do detstva.

V 40. rokoch V Robinsonová svojimi prácami („Odborné vedenie v

prípadovej sociálnej práci". 1936: „Meniaca sa psychológia v prípadovej
sociálnej práci", 1938) prekonáva sociologicky orientované prístupy
diagnostikovania. M. Richmondová vychádza z pozície chápania klienta
ako individuálnej psychologickej jednotky. Nové požiadavky na
sociálneho pracovníka predpokladajú jeho profesionálne vedomosti,
schopnosti, a tým aj nové požiadavky na jeho osobnosť. V roku 1938 sa
odhaduje vo svete asi 300 škôl sociálnej práce.

Po II. svetovej vojne F. Hollisová („Sociálna práca prípadová ako

psychosociálna terapia", 1965) a H. Perlmanová („Sociálna práca
prípadová ako proces riešiaci problémy", 1957), sú ovplyvňované
Freudovou psychoanalytickou teóriou, ale súčasne je tu prejav
rešpektovať tzv. „funkčný" smer sociálnej práce.

50. a 60. roky sú charakteristické rozvojom sociálnej starostlivosti

najmä v priemyselne rozvinutých krajinách. Dynamika zmien priemyselnej
spoločnosti prináša technické, ekonomické a sociálne zmeny, ktoré jedinec
buď bude rešpektovať, alebo bude sústavne prichádzať do sociálnych
konfliktov.

V anglosaskej literatúre sa v súvislosti s meniacou sa spoločnosťou

otvára nová problematika sociálneho uplatňovania jednotlivcov a
skupín (changing society). Výrazne ovplyvňuje aj vzdelávanie v sociálnej
práci, napr. E. Younghusbandová (Social Work In Great Britain, 1950-
1978), N. Titmus (1964, 1967), R Leonard (1966), J. Moffet (1968).

Teória sociálnej práce

Strana 10 z 274

V 80. rokoch sa sociálna práca orientuje na vedné disciplíny, ktoré sa

venujú integrálnemu skúmaniu človeka. Popri rešpektovaní zvláštností
osobnosti človeka sa výraznejšie venuje pozornosť prírodnému a
spoločenskému prostrediu človeka. Rešpektuje prispôsobovanie sa
človeka prostrediu a súčasne jeho aktívnemu pretváraniu, napr. sociológia
integrálneho skúmania človeka a integrálna antropológia.

Na základe historickej analýzy a funkčnosti sociálnej práce vyplýva, že

sociálna práca sa začala formovať so zámerom pomoci „sociálne
slabým" ľuďom, ako sociálna ochrana so sociálnym diagnostikovaním,
sociálnou terapiou, sociálnym poradenstvom.

Priestor pre vedu o budúcom vývoji „každodenného života" je veľmi

široký, sprostredkovanie medzi osobnosťou (jedincom) a spoločnosťou v
reálnych sociálnych podmienkach je nenahraditeľné pre ďalšiu stabilizáciu
spoločnosti, relatívne bezkonfliktovú socializáciu človeka v celoživotnom
priereze (od prípravy prostredia a narodenia, „každodenného života",
prípravy na tvorbu hodnôt a dôstojného užitia), až po jeho odchod.

V súčasnosti sa vo svete sociálni pracovníci pripravujú na viac než

1600 univerzitách a školách.

Aby sa v súčasnosti sociálna práca realizovala profesionálne,

koncepčne, komplexne a zodpovedne, vyžaduje si aj vytvorenie
inštitucionálnych základov sociálnej práce (nielen sociálnej politiky), a
to:



na globálnej úrovni, resp. v rámci európskych štruktúr (profesijné
združenia, odborné kongresy, vedecké konferencie a pod.)



na úrovni štátu, resp. štátnej správy (napr. Ministerstvo práce,
sociálnych vecí a rodiny, odbory sociálnych vecí štátnej správy a
samosprávy a nimi zabezpečované služby sociálnej pomoci, kurately,
domovy dôchodcov, protidrogové liečebne a iné),



na úrovni iných nevládnych spoločenských organizácií, združení,
nadácií a pod. (napr. kluby dôchodcov, psychologické po radne,
ubytovne pre sociálne odkázané matky s deťmi, zariadenia pre pomoc
bezdomovcom a iné),



vzájomnou spoluprácou nevládnych inštitúcií a štátu, resp.
samosprávy obcí a miest.

Teória sociálnej práce

Strana 11 z 274

3 DEJINY SOCIÁLNEJ PRÁCE (FORMY, INŠTITUCIONALIZÁCIA, ZMENA FILOZOFIE

EURÓPSKOM KONTEXTE, V OBDOBÍ STAROVEKU, STREDOVEKU, NOVOVEKU.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Sociálna práca ako interdisciplinárny vedný odbor vzniká až na

určitom stupni vývinu sociálneho, filozofického, ekonomického a
spoločenského myslenia, ale úvahy o sociálnej starostlivosti o človeka
sprevádzali ľudskú spoločnosť počas celej jej existencie. Vyvíjali sa od
izolovaných myšlienok, cez úvahy až k vypracovaniu ucelených koncepcií
sociálneho zabezpečenia občanov. Historický vývin sociálnej práce
poukazuje na zmeny v jej chápaní, a to v rozsahu starostlivosti, ako aj v
spôsoboch a formách jej poskytovania.

Vývoj sociálnej práce nadväzuje na činnosť filantropických a charita-

tívnych organizácií a zanietených jednotlivcov. Sociálna starostlivosť sa
vyvíjala postupne od rodinnej a rodovej vzájomnosti, cez pomoc
chudobným, chorým a opusteným, až po komplexnú sústavu sociálnej
starostlivosti a inštitúcií, ktoré zabezpečujú ľudské právo na existenciu,
život, prácu a vzdelanie. Jej vývoj ovplyvňovali sociálne myšlienky a teórie,
ktoré mali dosah na sociálno-politické postoje, úsilie a formovanie inštitúcií
v histórii našej civilizácie.

Členenie a obsahové zameranie dejín sociálnej práce

Teória a prax sociálnej práce vo všetkých formách ich existencie a v

konkrétnych súvislostiach historického procesu predstavujú vnútorne
diferencovaný celok, ktorý sa z hľadiska prístupu ku skúmanej problematike
člení na všeobecné a národné dejiny sociálnej práce.
 Všeobecné dejiny sociálnej práce skúmajú historický proces

postupného prechodu od jednoduchších foriem k vyšším formám so-
ciálnej starostlivosti, sociálnych inštitúcií, sociálneho zabezpečenia a
sociálnej práce, ako aj rozvoj sociálnej teórie v jednotlivých etapách
spoločenského vývinu, skúmajú proces vývoja sociálnej starostlivosti,
sociálneho zabezpečenia, teórie a praxe sociálnej práce na presne
vymedzenom území, teda v určitom štáte, krajine.

 V rámci národných dejín sociálnej práce k detailnejšiemu poznaniu

všetkých stránok vývoja teórie a praxe sociálnej práce prispievajú
regionálne dejiny sociálnej práce. Zaoberajú sa historickým
procesom sociálnej starostlivosti, teórie a praxe sociálnej práce
menšieho, historicky a geograficky vymedzeného teritória. Teda
regionálne dejiny skúmajú časť národných dejín a sú ich organickou
súčasťou. V tomto zmysle môžeme hovoriť o dejinách sociálnej práce v

Teória sociálnej práce

Strana 12 z 274

obci, okrese, oblasti a pod.

Teória sociálnej práce

Strana 13 z 274

Pri členení dejín sociálnej práce z chronologického hľadiska má

podstatný význam stanovenie medzníkov a ich rozdelenie na jednotlivé
historické epochy.

Pri periodizácii všeobecných dejín sa používa periodizácia na jednotlivé

historické epochy: pravek, starovek, stredovek, novovek, alebo podľa
kultúrnych a filozofických smerov: obdobie antiky, scholastiky, humanizmu
atď. Tiež sa uplatňujú historické udalosti svetového významu, napr. pád
Rímskej ríše v r. 476, Milánsky edikt z r. 313 a pod. Môžu sa používať i
všeobecnejšie vymedzenia, ako napr. začiatok alebo koniec storočia.

V národných dejinách sa ako medzníky využívajú udalosti, ktoré výrazne

ovplyvnili vývoj danej krajiny, napr. v slovenských dejinách rok 1867, 1918,
1939, 1948 a pod. Periodizačné medzníky majú len orientačnú hodnotu a
pracovný charakter.

Z hľadiska vývoja sociálnej práce môže byť medzníkom

inštitucionalizácia sociálnej práce. Potom sa dejiny sociálnej práce budú
deliť na obdobie do inštitucionalizácie sociálnej práce a na obdobie po
inštitucionalizácii sociálnej práce ako profesie.

Z vecného hľadiska môžeme dejiny sociálnej práce deliť podľa

obsahového zamerania na jednotlivé štrukturálne súčasti. Vychádzajúc z
vymedzeného predmetu dejín sociálnej práce, môžeme ich členiť na dve
základné oblasti:

Dejiny teórie sociálnej práce, zahrňujúce:

 vývoj sociálnych myšlienok a teórií v jednotlivých obdobiach vývinu

spoločnosti,

 vývoj empirického poznania a metodiky sociálnych výskumov,

 vznik a vývoj teórie sociálnej práce.

Dejiny praktickej sociálnej práce, zahrňujúce:

 vývoj sociálnych inštitúcií a sociálneho zabezpečenia od

rodinnej a rodovej vzájomnosti, cez filantropickú a charitatívnu
činnosť, až po komplexnú sústavu inštitúcií zabezpečujúcich
sociálnu pomoc,

 genézu a vývoj sociálnej politiky a jej výrazných predstaviteľov,
 vývoj sociálnej starostlivosti o jednotlivé skupiny občanov (sta-

rých ľudí, opustené deti atď.),

 vývoj foriem a metód sociálnej práce ako profesie (intuitívna,

prípadová, integrovaná, individuálna, skupinová,
komunitná atď.).

Teória sociálnej práce

Strana 14 z 274

Uvedené oblasti tvoria koncepciu dejín sociálnej práce, ktorú možno

rozpracovať z hľadiska všeobecných i národných dejín. Koncepciu treba
chápať ako otvorený systém, v ktorom sa okruh problémov v ďalšom
období bude rozširovať a dopĺňať.

FILOZOFICKÉ VÝCHODISKÁ SOCIÁLNEJ PRÁCE

Sociálna práca ako veda sa formovala z praktických dôvodov, svojim

skúmaním sa blíži k realite každodenného života – skúma praktický život
jednotlivca, komunity, skupiny v konkrétnom prostredí a upozorňuje na
problémy. Hlavným dôvodom jej formovania je snaha pomôcť sociálne
slabým, chorým - čiže ako sociálna ochrana, terapia, poradenstvo.

Sociálna práca vznikla oveľa skôr ako jej teoretici stanovili metódy

a zásady. V myslení o začiatkoch prosociálnych činností môžeme
uvažovať, že sa začali realizovať spoločne s rozvojom vnímania ľudských
bytostí a s vnímaním efektu najprv spontánnej, neskôr uvedomelej pomoci
v prípade núdze toho druhého.

Zásady činnosti, ktorá sa postupne formovala až do povahy sociálnej

práce, môžeme hľadať už v staroveku, keď si ľudia navzájom pomáhali pri
chorobe, duševnom či telesnom znevýhodnení, starobe a pod.
Samozrejme, podľa možností a schopností a v závislosti od ich
spoločenského postavenia.

Židovské náboženské učenie

Vývoj myslenia, hodnôt a noriem smerujúcich k sociálnemu správaniu

a formujúcich sociálne cítenie jednotlivcov výrazne ovplyvnilo židovské
náboženské učenie, ktoré prikazovalo ctiť a poslúchať Boha, ctiť svojich
rodičov, príbuzných a blížnych, z čoho vychádzala aj vzájomná pomoc
v núdzi.

Kresťanské učenie

Z tradície židovského učenia vychádza kresťanstvo, ktoré tvorí základ

etického, morálneho a sociálneho učenia a správania sa v európskych
spoločnostiach.

Kresťanská náuka učí, že všetci ľudia sú deti Božie a ako také sú si

všetci bratia a sestry a tak sa majú navzájom voči sebe aj správať.

V stredoveku vzťah človeka k človeku výrazne formovala náuka

o slobodnej vôli človeka, o osobnej zodpovednosti človeka za svoje
konanie. Základným princípom konania človeka však zostávala kresťanská
láska a povinnosť pomáhať blížnemu, čo sa odrazilo v zriaďovaní
lazaretov, sirotincov, chudobincov, najskôr pre chorých a chudobných,
neskôr pre nevyhnutne odkázaných na pomoc druhých.

Teória sociálnej práce

Strana 15 z 274

Filozofia extrémneho individualizmu

Proti náboženskej filozofii chápania človeka a vzťahov medzi ľuďmi

a spoločnosťou navzájom bola postavená filozofia extrémneho
individualizmu Nietzscheho (1844 – 1900). Jeho filozofia vychádza
z tvrdení, že boj o život je vždy východiskom väčšej dokonalosti, preto
slabí a nedokonalí podliehajú silnému a zdravému. Súcit v jeho
filozofii nemá miesto.

Filozofiu pomoci človeka a štátu rozvíjali vo svojich prácach sociálni

utopisti počnúc od 16. stor., ktorí boli súčasťou európskeho humanisticky
orientovaného myslenia. Hlavnými predstaviteľmi boli: Thomas Moore
(1873 – 1958), Thomasso Campanella (1568 – 1639), Claude Henri de
Saint-Simon (1760 – 1825), Charles Fourier (1772 – 1837), Robert Owen
(1771 – 1858) a iní, z našich radov napr. Berbard Bolzano (1781 – 1848)
(utopizmus v Čechách).

Marxizmus

Marxizmus patrí k jednému z filozofických prúdov, ktoré výrazne

ovplyvnili sociálne myslenie konca 19. a v 20. storočí. Jeho zakladateľmi
a najväčšími predstaviteľmi boli Karol Marx (1818 – 1883) a Fridrich Engels
(1820 – 1885).

Tento myšlienkový prúd vznikol v 19. stor. a do ľudskej kultúry sa dostal

najmä vďaka svojej veľkej idei budúcej beztriednej spoločnosti, ktorá má
pretvoriť ľudstvo.

Dielo zdokonalenia človeka, ktoré začalo kresťanstvo, sklamalo. Sny

utopistov a mysliteľov 18. stor., ktorí videli v nadchádzajúcom období vlády
rozumu obdobie dokonalosti ľudského rodu sa skončilo rozčarovaním.

Marxizmus sformoval vedeckú teóriu dokonalej spoločnosti a poukázal

na spoločenské sily, ktoré ju mali vybudovať a zároveň poukázal na
nepriaznivé podmienky života robotníkov.

Na základe uvedených (ale aj iných) filozofických názorov vznikla,

formovala a rozvíjala sa sociálna práca, ktorá sa postupne
inštitucionalizovala a profesionalizovala do súčasnej podoby.

Teória sociálnej práce

Strana 16 z 274

4 FORMOVANIE SOCIÁLNEJ PRÁCE AKO SAMOSTATNÉHO VEDNÉHO ODBORU,

NAJVÝZNAMNEJŠIE

OSOBNOSTI A ICH PRÍNOS V PROCESE VÝVOJA SOCIÁLNEJ PRÁCE A

ICH

PRÍNOS PRE ROZVOJ SP AKO VEDNEJ DISCIPLÍNY.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

SOCIÁLNA PRÁCA AKO VEDNÝ ODBOR

Sociálna práca je vedná disciplína, ktorá svojimi poznatkami

pomáha človeku, predchádza problémom, zabezpečuje starostlivosť
o človeka a skvalitňuje jeho život.

Vychádza zo systému poznatkov mnohých vied a aplikuje ich do

praxe - psychológie (skúma reakcie ľudí), sociológie (adaptácia,
socializácia), filozofie, práva (normy, zákony), lekárskych vied (situácia
alkoholika, drogovo závislých, starých, zdravotne postihnutých),
ekonomiky, pedagogiky (sociálne ciele výchovy, príprava človeka na život),
etiky atď.

Zároveň sa sociálna práca svojou činnosťou snaží o optimálne

fungovanie sociálnych inštitúcii.

PREDMET SOCIÁLNEJ PRÁCE

Predmetom sociálnej práce je klient, jeho problém, situácia v ktorej

sa nachádza.

Črtajú sa praktické úlohy, spolupôsobenie s klientom na riešení jeho

sociálneho problému, v ktorom sa nachádza alebo ktorý potenciálne
ohrozuje klienta a on sám nie je schopný ich predvídať a vysporiadať sa
s nimi.

Sociálna práca skúma príčiny, za ktorých dochádza k sociálnym

problémom u jednotlivcov, skupín, komunít. Stanovením reálnej diagnózy
vytvára predpoklad na riešenie sociálnych problémov (sociálna terapia)
a súčasne skúma možnosti prevencie, resocializácie a hodnotí dosiahnuté
zmeny a výsledky vlastnej činnosti.

OBSAH SOCIÁLNEJ PRÁCE SPOČÍVA



vo vytváraní vlastných metód,



zaoberaní sa resocializáciou,



humanizovaní - rešpektovaní, že každý život je jedinečný
a neopakovateľný



pomáhaní vytvárať reálne životné podmienky,



pomáhaní vytvárať reálne dôstojné prostredie pre individuálny život,
bez ohľadu v akom stave sa jednotlivec, skupina nachádza a čo

Teória sociálnej práce

Strana 17 z 274

spôsobilo existujúci stav.

Úlohy sociálnej práce sú:



riešenie problému klienta,



spolupráca s klientom,



nájdenie optimálneho riešenia.

VZNIK A VÝVOJ SOCIÁLNEJ PRÁCE

Jej počiatky nachádzame v dobrovoľnej práci – najmä charitatívne

a náboženské organizácie (zbierka pre vyhorelú dedinu...). Väčšinou sa
touto činnosťou zaoberali učitelia, kňazi, lekári, sudcovia – ľudia „dobrého
srdca“, ktorí poznali ľudské reakcie, povahy. Základom bol ľudský súcit,
spolupatričnosť.

Až 19. storočie priemyselnou revolúciou zahajuje obdobie

organizovanej zákonom podloženej sociálnej práce. V Anglicku a USA
sa začína presadzovať individuálna starostlivosť, ďalšie sociálne aktivity sa
rozvíjajú koncom 19. stor. v Amsterdame, Berlíne, Amerike, Číne, Indii,
Austrálii.

Stručný prehľad významných udalosti, ktoré ovplyvnili vývoj

sociálnej práce

r.1883 – v Nemecku 1. uzákonené sociálne poistenie

r.1895 – v Londýnskych nemocniciach a v r.1914 – aj v berlínskych

nemocniciach začínajú pracovať sociálne sestry

r.1917 – vo Francúzsku sa sociálne sestry zamerali na úmrtnosť dojčiat

a boj proti alkoholizmu

r.1938 – 1. sociálne sestry v pražských nemocniciach

Na našom území (ČSR):

r.1908 – v Prahe založená Sekcia sociálneho lekárstva

r.1919 – v Prahe a v Brne sa postupne otvárajú Vyššia sociálna škola,

Masarykova státní škola sociálnozdravotní péče, vysoké sociálne školy

r.1925 – na Slovensku v Martine – 1. Stredná škola s maturitou pre soc.

pracovníčky Štefánikova stredná škola

Teória sociálnej práce

Strana 18 z 274

Najaktívnejšie a najplodnejšie obdobie – asi 30 rokov sociálnej práce

(1919 – 1951) sa najviac rozvíja v 5 oblastiach :

 v zdravotníctve (nemocnice, školské lekárstvo, ústavy TBC),

 v organizáciách a inštitúciách (prednášková a poradenská činnosť),

 v rôznych spolkoch (Masarykova liga proti TBC, Abstinenský zväz),

 v Československom červenom kríži,

 v Charite (detské domovy).

Predstavitelia sociálnej práce

Elizabeth Fryová – v r. 1913 začala navštevovať ženské väznice,

poriadala kurzy šitia pre väzenkyne, škola pre ich deti a pod. Tým sa
zmenila klíma vo väznici a čas tam prežitý nebol už strateným.

M. Richmondová – popisuje prácu sociálnej pracovníčky so slepou

a hluchou dievčinou. Stala sa jej súkromnou učiteľkou a pod jej výchovným
a sociálnym vedením sa dievčine podarilo vyštudovať. O svojej práci
a pokrokoch dievčiny si Richmondová viedla denník. Rieši tak individuálne
životné situácie s cieľom získať rodinu. V celej práci sa spája láskavosť so
znalosťou psychiky postihnutého dievčaťa a znalosťami z oblasti sociálnej
pomoci. Je zakladateľkou prípadovej sociálnej práce.

Thomas Chalmers - poukazuje na potrebu pomoci biednym

a chudobným.

Octavia Hillová – pri svojej práci medzi chudobnými zistila, že

odstránením chudoby a zlých podmienok bývania sa zlepší aj morálka
a čiastočne odstráni chorobnosť. Zariaďovala dielne, kluby a ihriská.

Jana Addamsová – po celý život sa venovala sociálnym pomerom

vysťahovalcov. V r.1889 založila preslávený HULL HOUSE , z ktorého sa
neskôr vytvoril sociálny ústav. Rovnako sa venovala boju proti TBC
a prostitúcii. V r. 1931 bola ocenená Nobelovou cenou za mierové snahy
a sociálnu činnosť.

U nás sa sociálnej práci venovali najmä :

Masaryková – riešenie sociálnej problematiky obcí

Bláha– vymedzuje druhy sociálne – patologických javov

Macháčová Mária – pokus o kompletný pohľad na klienta

Krakešová Mária – bola výrazne ovplyvnená predovšetkým americkou

školou SP, sa zaoberala individuálnou sociálnou prácou, ktorá je v jej
chápaní "začiatkom významného odvetvia vedeckého úsilia o
rekonštrukciu nešťastných a nežiaducich životov". Predmetom SP
potom podľa nej je konkrétny sociálny prípad.

Teória sociálnej práce

Strana 19 z 274

Vypracovala teóriu „vzniku sociálneho prípadu“ a tento rozvinula na

báze psychologicko-výchovného pôsobenia. Individuálna sociálna práca
= práca s jedným prípadom, ktorého cieľom je zaradiť sa do spoločenského
života

Sociálnym prípadom je človek, ktorí nie je schopný vlastnými silami

prekonávať životné problémy a prekážky. S týmito problémami sa stretne
pri plnení svojich ľudských funkcií a úloh: vo funkcii rodičovskej,
manželskej, pracovnej, hospodárskej a živiteľskej, či vo funkcii gazdinej.
Najčastejšie mu nerobí ťažkosti len jediná funkcia, ale neobstojí a zlyháva
vo viacerých funkciách súčasne. Nedokáže samostatne a nezávisle živiť a
starať sa o svoj u rodinu.

Machotka – rozlišoval dva typy ľudí

1. Sociálny typ
2. Sociálno- psychický

Arnošt Inosent Bláha – charakterizoval SP ako nápravnú činnosť,

ktorej cieľom je zabránenie vzniku sociálneho zla, alebo odstránenie
existujúceho zla, a to posilňovaním a rozvíjaním sociálnych kladov. Podľa
Blahu je SP "činnosť“ ktorá smeruje k odstráneniu nedostatkov /represia/
ako aj k predchádzaniu vzniku nedostatkov /prevencia/. Rozlišuje dva typy
ľudí:

1. Ideálny typ
2. Skutočný typ

Bakošová Zuzana – sa zaujímala o náhradnú rodinnú starostlivosť. Je

poskytovaná deťom, pokiaľ nie je zabezpečovaná v rodine. Je vykonávaná
v detských domovoch a ústavoch sociálnych služieb.

Na Slovensku sa ešte začiatkom 90. rokov vnímala sociálna práca

prevažne ako praktická činnosť vykonávané "štátnymi úradníkmi" alebo
ako činnosť niektorých nemocničných sestier, pracovníkov vo väzniciach a
podobne.

Až po roku 1991 sa aj v rámci bývalého Česko-slovenska začína

študovať na vysokých Školách nový odbor - sociálna práca .

A tak sme aj na Slovensku v prevažnej miere priklonili k chápaniu

sociálnej práce v zmysle vymedzenia Medzinárodnou federáciou
sociálnych pracovníkov z roku 1988, a to, že „sociálna práca je činnosť,
ktorá predchádza, alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín či
komunít, vznikajúcich z konfliktov potrieb jedincov a spoločenských
inštitúcií.“ Jej poslaním je zlepšiť: kvalitu života všetkých ľudí .

Teória sociálnej práce

Strana 20 z 274

Slovenská definícia sociálnej práce sa prijala na jar r.1998 keď sa na

národnej konferencii „Systém sociálneho školstva na Slovensku„
poriadanej pod záštitou MPSVaR jej účastníci zhodli na nasledovnom
chápaní SP: "Sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá
smeruje k zlepšeniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov,
rodín, skúpim a sociálneho prostredia, v ktorom žijú, k rozvíjaniu
sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov
schopností osôb a s využitím medziľudských vzťahov a zdrojov
poskytovaných spoločnosťou. Je činnosťou v prospech klientov,
ktorých možno charakterizovať pojmami pomoc, podpora
a sprevádzanie“.

Tato definícia ktorá sa zatiaľ na Slovensku medzi vzdelávateľmi SP

chápe ako oficiálna, najviac postihujúca podstatu SP, a teda
najvyhovujúcejšia, je značne ovplyvnená českou definíciou prijatou v r.
1997 .

Do tohto počtu definícií a vymedzení SP je potrebne zahrnúť aj jej

vymedzenie z hľadiska legislatívnej normy v oblasti sociálnej práce a to
zákona č. 195/98 Z. z. o soc. pomoci, ktorý definuje soc. pomoc
nasledovne:

„Sociálna pomoc je sociálna prevencia a riešenie hmotnej núdze

alebo riešenie sociálnej núdze, v ktorej dôsledku si občan nemôže
sám ani s pomocou rodiny zabezpečiť základné životné podmienky
a riešenie sociálnej núdze občana s ťažkým zdravotným postihnutím
kompenzáciou sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného
postihnutia.“

Teória sociálnej práce

Strana 21 z 274

5 PRAKTICKÉ OBLASTI SOCIÁLNEJ PRÁCE, ROLE SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Starostlivosť o rodinu, deti a mládež

- SP je zameraná najmä na poradenstvo, prípravu na manželstvo,

rodičovstvo, ohrozené deti v disfunkčných rodinách, na sociálno-
preventívnu ochranu detí. - tento typ poradenstva sa realizuje v centrách
poradensko-psychologických služieb (CPPS)

Starostlivosť o rodinu ako celok

- pôsobenie v rodinách alkoholikov, narkomanov, neúplných rodinách , v

rodinách, kde jeden je vo výkone trestu, v pestúnskych rodinách
rodičovské poradenstvo - je dominantne zamerané na problémy v
rodičovskej role

- rodinné poradenstvo - svoju pozornosť orientuje na interakciu medzi

ľuďmi, rodinné programy, ktoré sú zamerané na poskytovanie špecifických
informácií, na rozvíjaní komunikačných zručností rodičov, ich schopnosti
identifikovať pozitívne správanie detí a vhodne ho posilňovať

Poradenstvo pre handicapovaných - poradcovia sa upriamujú na

riešenie špecificky vyostrených životných problémov, konfliktov a
náročných situácií súvisiacich s poruchami zdravia, s problémami rodičov a
rodinnej výchovy, adjustáciou na meniace sa i nové podmienky v
pracovnom, rodinnom a sociálnom živote;

Gerontologické poradenstvo: poradenstvo pri:

generačných rozporoch

rodinnom spolužití

neschopnosť vhodnej komunikácie

pomoc pri adaptácii pri umiestnení občana v zar. soc. služieb

Poradenstvo pre nezamestnaných:

v praxi sa stretávame s požiadavkou trojúrovňového systému

poradenstva pre nezamestnaných:

základná úroveň

- poskytovanie poradensko-informačného servisu

stredná úroveň

- poradenstvo v oblasti profesionálnej orientácie -

rozvoj podnikateľských aktivít

špecializované poradenstvo

pre ľudí traumatizovaných stratou

zamestnania, ktorí majú problém presadiť sa na trhu práce

Teória sociálnej práce

Strana 22 z 274

Starostlivosť o pracujúcich:

- je zameraná na organizovanie sociálnych služieb (záv. stravovanie,

zdravotnícka starostlivosť, rekreácia, kultúrno-záujmová činnosť
preventívne pomáha riešiť problémy mladistvých, pracujúcich žien,
osamelých matiek, pracovníkov dlhodobo odlúčených od rodín práca je
zameraná na problémy rekvalifikácie, prepúšťanie a riešenie následkov
nezamestnanosti

Starostlivosť o skupinu emigrantov:

- zahŕňa nielen výchovné pôsobenie na minoritnú skupinu, aby sa

adaptovala na nové prostredie, ale aj na majoritu, aby túto skupinu prijala,
aby im poskytla konkrétnu pomoc

Starostlivosť o spoločensky neprispôsobivých občanov:

- je súčasťou resocializačného procesu. Cieľom je začlenenie do

spoločnosti a dosiahnutie zmeny postojov, zvýšenie zodpovednosti

Postpenitenciárna starostlivosť

sleduje vytváranie predpokladov na zaradenie sa do občianskeho

života. Pripravuje ľudí na rešpektovanie zákonov, spoločenskej morálky,
sociálnych noriem. Pozornosť sa venuje aj obmedzovaniu negatívnych
vplyvov výkonu trestu na osobnosť.

Pri odstraňovaní subjektívnych príčin trestnej činnosti sa venuje

pozornosť najmä postojovej, hodnotovej a emocionálnej sfére osobnosti, a
to prostredníctvom skupinových sociálnych výcvikov, individuálnych alebo
skupinových poradenských a psychoterapeutických postupov. Tým sa roz-
víjajú a podporujú pozitívne osobnostné vlastnosti, úcta k iným, sebaúcta,
pozitívny vzťah k rodine a celkový zmysel jedinca pre zodpovednosť.

Role sociálneho pracovníka

Sociálni pracovníci vykonávajú pri svojej profesionálnej činnosti rad rolí,

ktoré sa navzájom prelínajú. V praxi prevládajú prístupy podľa požadovanej
pracovnej náplne, charakteru zariadenia, štýle vedenia organizácie, cieľov
a prostriedkov jej programu. Čistý typ v praxi asi neexistuje.

Ošetrovateľ alebo poskytovateľ služieb napomáha klientom v ich

dennom živote tam, kde vzhľadom k postihnutiu, onemocneniu, slabosti
alebo inej neschopnosti sami nezvládnu vykonávať dôležité činnosti (v
pobytových zar. alebo v domácom prostredí)

Sprostredkovateľ služieb pomáha klientom získať kontakt s potrebnými

sociálnymi zariadeniami, prípadne inými zdrojmi pomoci.

Teória sociálnej práce

Strana 23 z 274

Cvičiteľ (učiteľ) sociálnej adaptácie napomáha klientom modifikovať ich

správanie tak, aby mohli účinnejšie riešiť svoje problémy. V rámci toho
zastáva funkciu učiteľa alebo trénera sociálnych a adaptačných zručností.

Poradca alebo terapeut pomáha klientom získať náhľad na ich postoje,

pocity a spôsoby jednania so zámerom nápomoci ich osobnému rastu.

Prípadový manažér usiluje o zaisťovanie a koordináciu, vhodný výber a

súvislé poskytovanie služieb u klientely s väčším množstvom sociálnych a
zdravotných potrieb. Medzi jeho funkcie patrí prípadová diagnostika,
plánovanie služieb, terapie, pravidelné sledovanie poskytovaných služieb
(problémové rodiny, postihnuté osoby vracajúce sa do bežného života)

Manažér pracovnej náplne sleduje kvalitu poskytovaných služieb a

priebežne spracováva informácie. Ide najmä o profesionálov vo väčších
zariadeniach, kde treba operatívne rozhodovanie a zasahovanie.

Administrátor - vedúci pracovník alebo riaditeľ zariadenia - plánuje,

zavádza a rozvíja spôsoby práce, služby, programy v soc. a iných
zariadeniach slúžiacich príslušnej klientele.

Personálny manažér - personalista - osoba zaisťujúca výcvik a výuku,

supervíziu, konzultáciu a riadenie pracovníkov zariadenia. Často spojená s
funkciou administrátora.

Teória sociálnej práce

Strana 24 z 274

6 ETIKA SOCIÁLNEJ PRÁCE A ETIKA SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA (ETICKÝ KÓDEX A JEHO

ANALÝZA

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

TEORETICKÉ OTÁZKY PROFESIONÁLNEJ ETIKY SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA

Rozvíjanie koncepcie profesionálnej etiky sociálnej práce či sociálneho

pracovníka vyžaduje ujasnenie, adekvátne definovanie a používanie
základných pojmov.

To umožňuje aj správne pochopenie vzťahu všeobecnej a profesionálnej

etiky, osobitostí rôznych profesionálnych etík a vzťahov medzi nimi. G. I.
Beljakovová podnetne upozornila na rozdiel, ktorý jestvuje v úrovni
mravných vzťahov medzi profesiou, v ktorej predmetom práce je nejaký
súbor prírodných, vecných komponentov, a na druhej strane profesiou,
v ktorej predmetom práce sú „samotné ľudské indivíduá alebo celé
sociálne skupiny".

V prvom prípade profesionálna etika síce postihuje kvalitu práce a jej

produktu, cez ktorý sa prejavuje vzťah človeka - výrobcu a človeka -
konzumenta, no priamymi, nesprostredkovanými morálnymi vzťahmi sú
vzťahy spolupracovníkov určitej prevádzky.

V druhom prípade ide o priamy vzťah pracovníka (lekára, učiteľa,

manažéra a pod.) a ľudí, ktorí sú „predmetom" jeho práce, a kde podľa
hodnotenia Beljakovovej „výsledky práce príslušníkov týchto profesií môžu
ovplyvniť životné sily, povahu a osudy mnohých ľudí". Do tohto druhého
prípadu predmetu práce patria aj pracovníci v oblasti rôznych foriem
sociálnej práce a s ňou úzko spojenej sociálnej politiky.

Uvedená osobitosť vytvára východisko aj na pochopenie vzájomného

vzťahu profesionálnej etiky sociálneho pracovníka a niektorých iných
profesionálnych etík, najmä etiky lekára a zdravotníka, psychológa, učiteľa
a právnika. Je to dané tým, že v niektorých súvislostiach sa predmet a
obsah práce sociálneho pracovníka prelína s predmetom a obsahom práce
uvedených profesií.

Napríklad okrem sociálnej terapie zameranej na „obnovu, zlepšenie,

ozdravenie alebo zmiernenie sociálneho stavu; v ktorom, sa klient
nachádza," a „odstránenie porušenej rovnováhy medzi klientom a
prostredím", ako to vyjadril Š. Strieženec, do obsahu rôznych foriem
sociálnej práce môžu vstupovať aj úlohy, ktoré sú priamo spojené s
výkonom zdravotnej starostlivosti (napr. starostlivosť o bezvládnych,
invalidných alebo chorých klientov).

Teória sociálnej práce

Strana 25 z 274

V týchto prípadoch ide o zdravotnú terapiu a je prirodzené, že sociálny

pracovník, ktorý ju vykonáva, musí byť na ňu pripravený a súčasne sa na
neho vzťahujú aj normy vyplývajúce takpovediac z Hippokratovej prísahy,
teda z profesionálnej etiky lekára a zdravotníckeho pracovníka. Z takýchto
prípadov vyplývajú aj špecifické psychologické nároky.

Takmer všetkými formami a metódami sociálnej práce prestupuje

potreba uplatňovať psychologický prístup či hľadisko. Okrem toho
jestvujú špecifické formy sociálnej starostlivosti (napr. v stavoch
osamotenosti, liečenia z drogovej závislosti, v stavoch na rozhraní formality
a psychopatológie, ktoré ešte nie sú predmetom psychiatrie a pod.), ktoré
od sociálneho pracovníka vyžadujú ovládať a uplatňovať rôzne formy
psychoterapie. Z toho vyplýva potreba dodržiavať príslušné normy
profesionálnej etiky psychológa.

Rôzne formy sociálnej práce (napr. so skupinou nezamestnaných

potrebujúcich rekvalifikáciu, s etnickými skupinami - napr. s Rómami, so
skupinou mladých ľudí, ktorí nenašli uplatnenie na trhu práce, v domovoch
a kluboch dôchodcov pri organizovaní tvorivej a kultúrnej náplne voľného
času atď.) sú spojené so vzdelávaco--výchovným pôsobením a kultúrno-
osvetovou činnosťou alebo jej organizačným zabezpečením.

V týchto prípadoch si práca sociálneho pracovníka vyžaduje poznať a

uplatňovať princípy, metódy a formy pedagogickej práce (vo vzťahu k
dospelým osobitne andragogiky) a vstupovať do pedagogického vzťahu s
objektom pôsobenia. Prirodzene, že v takejto práci sa žiada dodržiavať
etiku a etiketu pedagóga vrátanie rešpektovania osobitostí rôznych
komunít.

Osobitnú povahu má vzťah sociálneho pracovníka k profesionálnej etike

právnika. Vyžaduje sa totiž jeho vecná znalosť zákonov upravujúcich
sociálnu prácu a sociálnu politiku. Sociálny pracovník je často prvým
poradcom aj v rade právnych otázok. Musí sa orientovať v etických i
právnych základoch spravodlivosti. Medzi právom a morálkou je rozdiel v
tom, že právne normy ochraňuje zákon a určený aparát štátu, no
dodržiavanie mravných noriem zabezpečuje len verejná mienka, ktorá sa
dá rôzne manipulovať.

Preto súčasná spoločnosť dáva celý rad etických hodnôt pod ochranu

zákona, lebo verejná mienka by nestačila na ich ochranu. Etická hodnota
obsahu takýchto právnych noriem sa nestráca - morálne a právne sa tu
prelínajú. Tak je to napr. s hodnotou života alebo s celým súborom
základných ľudských práv, zakotvených v rôznych medzinárodne platných
dokumentoch. Mravné a právne vedomie sociálneho pracovníka majú
teda byť v súlade.

Teória sociálnej práce

Strana 26 z 274

Konečným cieľom v príprave sociálneho pracovníka nie je len

sformovanie jeho vedomia pomocou určitej koncepcie profesionálnej etiky
a jej kognitívne osvojenie vzdelávaním. Konečným cieľom je osvojenie si
profesionálnej morálky v celom jej komplexe. To predpokladá nielen
poznanie a verbálne uznávanie určitých mravných ideí, noriem a v nich
obsiahnutých hodnôt, ale aj rozvinutie príslušných mravných citov a
schopnosti vstupovať do profesionálnych medziľudských vzťahov na báze
týchto hodnôt a praktickým konaním ich meniť na životnú realitu.

Ak doteraz povedané zhrnieme, v koncepcii profesionálnej etiky je

potrebné uvedomiť si tri základné roviny jej obsahu:

 aplikácia všeobecne etických princípov, zákonitostí, hodnôt a noriem

na oblasť medziľudských vzťahov určitej profesie;

 osobitné etické normy vyplývajúce z určitého špecifického

profesionálneho zamerania práce či predmetu práce v danej profesii;

 pravidlá etikety, ktoré majú vo výkone danej profesie aj morálno-

etický význam a dosah, ak spĺňajú predpoklady morálky a nielen
etikety.

Takto to platí aj v koncipovaní profesionálnej etiky a etikety sociálneho

pracovníka.

Významnou otázkou je spôsob formovania všeobecne etického

profilu sociálneho pracovníka. Myslíme si, že morálku nie je možné
natrénovať. Mravné návyky sa formujú v súlade s mravným vedomím a
hromadením mravnej skúsenosti a jej etickým zovšeobecnením.

Sú záležitosťou ľudského vyzrievania, a nie niekoľkohodinového

tréningu. V. Gluchman opodstatnene vyjadril názor, že „bez hodnotového
základu etiketa a výchova k prosociálnosti sú prázdnou formou bez
obsahu".

Vážnou etickou otázkou je vzťah sociálneho pracovníka k práci, jej

nezištnému angažovanému vykonávaniu v podmienkach spoločnosti
založenej na trhovom hospodárstve.

Aj sociálny pracovník je človek majúci prirodzené potreby, majúci rodinu,

ktorú treba zabezpečiť a. pod., a to sa v podmienkach trhového
hospodárstva nedá bez sprostredkujúcej funkcie peňazí.

K. Kopřiva provokatívne, ale vecne odôvodnene vyjadril tento problém

ako paradox a na jeho pomenovanie prijal formuláciu Wolfganga
Schmidbauera, podľa ktorej vystupuje „skutočná láska k blížnemu ako
tovar".

Teória sociálnej práce

Strana 27 z 274

V podmienkach, keď práca je tovarom, nemôže ním nebyť ani práca

sociálneho pracovníka. Z toho vyplýva, že sociálny pracovník dostáva za
pomoc trpiacemu mzdu, teda peniaze. Ako je možné sa s týmto problémom
eticky vyrovnať?

Prijímame základné stanovisko K. Kopřivu, že „pre pomáhajúceho

pracovníka je primerané považovať zárobok za súčasť pracovného
prostredia. Je nutný na to, aby človek mohol svoju prácu vykonávať.
Pomáhajúci by si mal obstarať taký zárobok, aby nežil v pocite stresu
a núdze, aby sa nemusel ustavične zaoberať myšlienkami o
peniazoch."

Treba prijať toto realistické stanovisko. Je v súlade s morálkou a etikou

sociálnej práce. K narušeniu etických princípov sociálnej práce by došlo
vtedy, ak by sa sociálny pracovník pokúsil urobiť si zo svojej práce biznis,
ak by prepadol dehumanizujúcemu vplyvu odcudzenia trhu a podľahol
fetišu peňazí, ak by sa mu za takýmto cieľom stratil hlavný cieľ a humánny
zmysel jeho činnosti.

K PRINCÍPOM ETICKÉHO KÓDEXU SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA

Vo väčšine profesionálnych etík jestvujú snahy vyjadriť ich celostný

model orientácie a určité normatívne zhrnutie v podobe kódexu. Hoci
všetkým takýmto kódexom hrozí určitý normatívny schematizmus a tým aj
určité umŕtvenie živých hodnôt, etické kódexy majú v zásade orientačný
význam a prispievajú k plneniu regulatívnej funkcie profesionálnej etiky.

Takýto kódex, ak nie je pochopený ako dogma, je akýmsi normatívnym

koncentrátom, ktorý chráni profesionálne etické uvažovanie pred
neurčitosťou etického relativizmu. Správne chápanie a koncipovanie
etického kódexu chráni teda pred krajnosťami tak dogmatického
schematizmu, ako aj relativizmu.

K. Kopřiva upozornil na to, že ak sa sociálny pracovník uspokojuje s

výkonom svojej profesie a tento samotný výkon sa mu stáva zmyslom,
môžu sa z neho vytratiť ľudia. Pomáhajúce profesie, a tak aj profesia
sociálneho pracovníka, sa voči takémuto odľudšteniu bránia etickými
zásadami profesie, zakotvenými v kódexe.

Na adresu rôznych kódexov pomáhajúcich pracovníkov K. Kopřiva

vyjadril kritické stanovisko, že niektoré určujú požiadavky (normy), ktoré sa
nedajú uskutočniť, a môžu byť len nedosiahnuteľným ideálom. Podľa
nášho názoru ideál nemusí byť v zásade nedosiahnuteľný, lebo je rozdiel
medzi reálnym ideálom a ilúziou. Prirodzene, aj reálny ideál je určitou
abstrakciou, ktorá sa v živote napĺňa rôznymi úrovňami približovania sa k
jeho podstate.

Teória sociálnej práce

Strana 28 z 274

V našich úvahách o kódexe profesionálnej etiky sociálneho pracovníka

vychádzame z podnetov K. Kopřivu, ale aj z medzinárodne
najfrekventujúcejších modelov takéhoto kódexu. Jedným z nich je
Medzinárodný etický kódex profesionálnych sociálnych pracovníkov
ktorí bol spracovaný v roku 1976 Medzinárodnou federáciou sociálnych
pracovníkov (IFSW – International Fedration of Social Workers); a začal
pôsobiť ako základ či východisko národných etických kódexov.

Roku 1992 na svetovej konferencií o sociálnej práci predložila IFSW De-

klaráciu etických princípov sociálnej práce. Vzorový vplyv mal a má aj
kódex Anglickej asociácie sociálnych pracovníkov, v ktorom sú
zahrnuté princípy zamerané na prax sociálnej práce na úrovni sociálnych
pracovníkov ku klientom.

V našich podmienkach transformácie a hľadania optimálneho modelu je

žiaduce zohľadňovať skôr širšie poňatie, v ktorom by sa mal kódex
vzťahovať nielen na sociálnych pracovníkov na charitatívnej úrovni, ale aj
na úrovni štátnych a verejnoprávnych sociálnych organizácií, teda na
vládnej i nevládnej úrovni.

V našich podmienkach by model etického kódexu sociálneho

pracovníka mal zohľadňovať a obsahovať tieto princípy a normy (podľa
prof T. Halečka):

1. Profesionálne odborné vedomosti, zručnosti a skúsenosti po-

zitívne používať na prospech všetkých členov a častí obce a ko-
munity, ktoré sú predmetom sociálnej práce.

2. Profesionálnu zodpovednosť uprednostňovať pred osobnými zá-

ujmami a uplatňovať ju pri dodržiavaní štandardnej úrovne služieb.
Sociálny pracovník je pripravený vnímať vlastnú nedokonalosť,
ktorá sa v jeho práci prejavuje, a usilovať sa o zlepšenie, stavu.

3. Zodpovedne sa usilovať o ďalšie vzdelávanie a výcvik s cieľom

zdokonaľovať úroveň sociálnej práce. Uskutočňovať sebareflexiu
vlastných nedostatkov, usilovať sa o ich prekonanie, a ak sa to
nedarí, požiadať o svoju výmenu v plnení úloh konkrétneho prí-
padu.

4. Keď nestačí práca jednotlivca na riešenie určitej úlohy, uplatňovať

zmysel pre tímovosť a spoluprácu s ostatnými pracovníkmi v
záujme klientov.

Teória sociálnej práce

Strana 29 z 274

5. Ponechať klientom možnú mieru sebaurčenia a možnosť, aby

sa zúčastňovali na rozhodovaní a stanovení potrebných služieb.
Sociálnu prácu rozvíjať s aktívnou spoluúčasťou klientov
a nepripustiť v nej nijaké násilie.

6. Vážiť si klientov ako samostatné osobnosti, chrániť ich indivi-

dualitu, dôstojnosť, práva a integritu a nepripustiť v sociálnej práci
nijakú diskrimináciu. Usilovať sa o porozumenie klientovi, ale
nenahradzovať ho vlastným hodnotením.

7. V správaní voči klientom a v komunikácii s nimi uplatňovať takt,

slušnosť a zdvorilosť a to nielen ako vonkajšie formy, ale ako
výraz ľudského etického vzťahu. Usilovať sa o vytvorenie vzťahu
dôvery medzi sebou a klientom, o jej udržanie ako predpoklad
takého vzťahu ku klientovi, ktorý u neho vyvoláva pocit istoty
a bezpečia.

8. Dodržiavať zásadu diskrétnosti a dôvernosti Informácií

o klientovi či klientoch a zverejniť ich len s jeho (ich) súhlasom
alebo výnimočne v situácii vážneho nebezpečenstva či ohrozenia
klienta alebo skupiny (komunity) klientov.

9. Prejavovať o klientov trvalý záujem, ktorý pre nich môže byť

oporou aj vtedy, keď im nie je možné účinne pomôcť alebo keď je
nutné, aby sa sami bránili.

10. Objasňovať verejnosti, či ide o osobný záujem klienta alebo

organizácie, ktorá mu poskytuje sociálne služby. Na tomto základe
získavať pre konkrétne ciele organizácie sponzorskú podporu a
porozumenie verejnosti. Usilovať sa získať verejnosť, aby si
uvedomila, že rozsah a úroveň sociálnej práce závisí v mnohom od
úrovne celospoločenských vzťahov.

11. V sociálnych službách organizovaných v rámci štátnych

a verejnoprávnych inštitúcií ako súčasti sociálnej politiky nedovoliť,
aby sa tieto služby zbyrokratizovali a aby sa tým potlačil a
deformoval ich humánny zmysel.

12. Vo všetkých štátnych, verejnoprávnych i nevládnych sociálnych

inštitúciách chrániť nedotknuteľnosť finančných prostriedkov a
dbať, aby boli používané len na uskutočňovanie a kvalitu
sociálnych služieb. Nedovoliť ich zneužitie s cieľom osobného
obohatenia.

Teória sociálnej práce

Strana 30 z 274

13. V uskutočňovaní sociálnych služieb podporovať uplatnenie et-

nických, kultúrnych odlišností v ich forme a organizovaní,
ktorými sa dosahuje zvýšenie účinnosti týchto služieb v daných
komunitách.

14. Pri rozvíjaní sociálnych služieb netolerovať a prekonávať

predsudky založené na pôvode, rase, spoločenskom postavení a
statuse, pohlaví, sexuálnej orientácii, veku, zdravotnom postihnutí,
viere, svetonázorovom či politickom presvedčení.

15. Na sociálnom pracovisku ako v zamestnaní usilovať sa o také

podmienky, ktoré by umožňovali dodržiavať tieto princípy
profesionálnej etiky sociálneho pracovníka.

V tomto návrhu modelu etického kódexu sociálneho pracovníka sa

usilujeme o syntézu uvedených zdrojov a podnetov i vlastných názorov.
Opakujeme, že výsledok pokladáme za variant, ktorý by mal byť podnetom
k diskusii.

Tvorba kódexov profesionálnej etiky vôbec a tak aj kódexu sociálneho

pracovníka neznamená, že uznanie kódexu stačí a všeobecne ľudské
mravné hodnoty netreba zohľadňovať. Naopak, práve morálny profil
sociálneho pracovníka, založený na všeobecných etických hodnotách, je
predpokladom zmyslu pre ľudskosť a pre zvnútornenie aj noriem kódexu v
zameranosti osobného svedomia.

Š. Strieženec v tejto súvislosti uvádza význam „jednotného svedomia"

sociálnych pracovníkov, ktoré by ich spájalo v pracovnom úsilí. Prob-
lematika si však zasluhuje pozornosť systémovo orientovaného výskumu,
ktorý by mohol svojimi výsledkami obohatiť teóriu i prax sociálnej práce.

ETICKÝ KÓDEX SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA

Vydáva ho profesná asociácia. V súčasnej dobe medzinárodne platná

Deklarácia etických zásad, ktorá bola prijatá v roku 1994, vychádza z
etického kódexu prijatého Medzinárodnou federáciou sociálnych
pracovníkov v roku 1976.

11 vedomosti, zručnosti a skúsenosti sociálneho pracovníka sú využívané

v prospech všetkých častí obce a komunity

11 vážiť si klientov ako individuálne osobnosti a chrániť ich dôstojnosť a

práva

11 meniť predsudky a netolerovať predsudky ostatných pre pôvod, rasu,

spoločenské postavenie, sexuálnu orientáciu, vek, zdravotné
postihnutie, vieru alebo preto, akým prínosom je pre spoločnosť

Teória sociálnej práce

Strana 31 z 274

11 ponechať klientovi plnú moc, aby sa zúčastňoval na rozhodovaní a

stanovení potrebných služieb

11 prejavovať trvalý záujem o klienta, ktorý im môže byť oporou, aj keď nie

je možné im pomôcť alebo kde je nutné, aby sami seba bránili

11 profesionálna zodpovednosť má prednosť pred osobným záujmom
11 zodpovedať za štandardnú úroveň služieb a za ďalšie vzdelávanie a

výcvik

11 spolupracovať s ostatnými v záujme klientov
11 objasňovať verejnosti, či sa jedná v osobnom záujme klienta alebo

organizácie

111 podporovať potrebné etnické a kultúrne odlišnosti v službách
111 dodržiavať dôvernosť informácií a zverejniť ich len so súhlasom

klienta alebo výnimočne ako dôkaz vážneho nebezpečenstva

111 snažiť sa o také podmienky v zamestnaní, ktoré by umožnili dodržiavať

tieto princípy

Etický kódex sociálneho pracovníka vyjadruje rešpekt ku klientom a

ich sebaurčenie tým, že stavia na hodnotách ľudských práv, jedinečnosti
človeka, potrebe sebarealizácie klienta, vedení klienta k vlastnej
zodpovednosti, hľadaní možností, ak klienta zapojiť do riešenia problému.

Pravidlá etického správania sociálneho pracovníka vo vzťahu k

spoločnosti, vyjadrené v kódexe znamenajú, že sociálny pracovník sa
zasadzuje o zvyšovanie sociálnej spravodlivosti, upozorňuje na
možnosť spravodlivého rozdelenia spoločenských zdrojov a zaistenie
prístupu k týmto zdrojom.

V téme profesijnej integrity a vzťahov ku kolegom sa jedná v etickom

kódexe o záväzok udržať a zvyšovať svoju odbornú úroveň, usilovať sa
o osobný rast, spolupracovať s kolegami a tak zvyšovať úroveň kvality
služieb.

Kódex nie je presným návodom, podľa ktorého by sociálny pracovník

bezmyšlienkovite jednal. Ak by to tak bolo nemal by priestor pre vlastný
úsudok a rozhodovanie a etické dimenzie by sa z jeho jednania vytratili

Základné etické problémy, s ktorými sa sociálny pracovník stretáva a o

ktorých musí rozhodovať:

 kedy musí alebo môže zasahovať do života ľudí, skupiny, ich rodiny

alebo obce

 ktorým sociálnym problémom musí dať prednosť

Teória sociálnej práce

Strana 32 z 274

 koľko pomoci a starostlivosti má klientovi poskytnúť aby ho stimuloval,

aktivizoval k spolupráci a aby jeho snaha nebola zneužívaná

 kedy prestať so sociálnou terapiou a poskytovaním sociálnych

služieb a dávok sociálnej starostlivosti

Pri práci s klientom sa sociálny pracovník riadi určitými etickými

princípmi alebo princípmi efektívnej práce. Sú to:

1) individualizácia, čiže uznanie vlastnej jedinečnej kvality

osobnosti klienta a z toho vyplývajúci individuálny prístup bez
stereotypov a predsudkov.

2) vyjadrovanie pocitov. Má nechať klienta voľne vyjadriť svoje

pocity či už sú pozitívne alebo negatívne

3) empatia, snaha sociálneho pracovníka o vcítenie sa do pocitov

a situácie klienta.

4) Akceptácia, znamená vnímať klienta takého, aký je, vrátane

jeho slabých a silných stránok, podporovať u klienta vedomie
jeho vnútornej dôstojnosti a hodnoty.

5) Nehodnotiacim postojom, moralizovaním by sociálny

6) právo na sebaurčenie musí rešpektovať právo a potrebu

klienta slobodne sa rozhodovať a vyberať si medzi
možnosťami. Toto právo je limitované úrovňou klientovej
schopnosti pozitívne a konštruktívne sa rozhodovať, právnymi
predpismi a všeobecne platnou morálkou.

7) diskrétnosť - zachovávanie dôverných informácií o klientovi.

Je základným právom klienta, etickým záväzkom sociálneho
pracovníka voči klientovi a základom efektívnej práce s
klientom. Toto právo však nie je absolútne. Limitom je
zodpovednosť sociálneho pracovníka voči sebe,
zamestnávateľovi, spoločnosti a tiež k ostatným klientom. Aby
mohol sociálny pracovník dôverné informácie o klientovi
zverejniť, mal by toto vopred prediskutovať s klientom.

Ďalšími predpokladmi, na ktorých je sociálna práca založená, sú:

 úcta ku klientovi,
 presvedčenie o sociálnej povahe človeka

Teória sociálnej práce

Strana 33 z 274

 viera v každého jedinca, že je schopný zmeny, rastu

a sebazdokonaľovania.

Teória sociálnej práce

Strana 34 z 274

7 PROFESIJNÉ ZÁSADY SOCIÁLNEJ PRÁCE. OSOBNOSŤ SOC. PRACOVNÍKA, JEHO

PROFESNÁ

PRÍPRAVA, VZDELÁVANIE DOMA I V ZAHRANIČÍ

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Predpokladom sociálneho pracovníka je vedieť sociálne problémy

vnímať, nielen im rozumieť, ale vedieť ich analyzovať a v spolupráci s
klientom aj pomôcť produktívne riešiť. V podstate vždy stojí pred novou
polohou problému a to si vyžaduje nutnosť sociálnej inteligencie, aby
rešpektoval oprávnené sociálne požiadavky klienta.

Medzi predpoklady SPr. patrí ľudský cit, vedieť sa vcítiť( empatia),mať

dostatočné úsilie a správanie, rozumieť sociálnym súvislostiam a vedieť ich
aj rozpoznať, pochopiť funkčnú závislosť soc. inštitúcií a ich mechanizmov.

Zásady:

11 Zachovanie sféry pôsobnosti sociálnej práce - je určovaná

vzťahom k iným odborom, ako je sociálna pedagogika, špeciálna
pedagogika, liečebná pedag., psychoterapia, psychoanalýza,
sociálne plánovanie, manažment,....

11 Využívanie vlastnej osobnosti v sociálnej práci - váha vlastnej

osobnosti je v prvom rade podmienená odbornou kvalifikáciou.
Odborné vedomosti, schopnosti, zručnosti a návyky sú potrebné na
výkon tejto zložitej činnosti a ide o to, aby ich sociálny pracovník
využíval v prospech klienta.

11 Rešpektovanie participácie klienta - spoluúčasť klienta na

sociálnej práci je východiskom a cieľom konania klienta. Sociálna
participácia klienta - spoluúčasť samotných občanov na riešení
sociálnych otázok, na vlastnom sociálnom zabezpečení v čase
nepriaznivých životných situácií. Je tu dôležitá kapacita klienta -
potenciál, schopnosť klienta, určitá hranica výkonov. Povinnosť soc.
pracovníka je citlivo zvládnuť reálnu kapacitu klienta pri stanovovaní
terapeutických postupov. Sociálny pracovník nesmie s
klientom manipulovať. O manipulácii hovoríme vtedy, keď je
potieraná vlastná aktivita klienta, keď by sme vyžadovali len
mechanické konanie klienta bez toho, aby klient pochopil a
zdôvodnil si vlastné konanie pre sebou samým.

11 Uplatnenie zodpovednosti voči klientom, zamestnávateľom,

samosprávam, spoločnosti - profesionálny prístup soc. pracovníka
je determinovaný zladením spoločenských záujmov so záujmami
konkrétneho klienta.

Teória sociálnej práce

Strana 35 z 274

11 Profesionálna zodpovednosť za rozvoj sociálnej práce - je

profesionálnou povinnosťou sociálneho pracovníka podieľať sa na
rozvíjaní sociálnej práce a trvalým vzdelávaním zvyšovať kvalitu
sociálnych činností.

Osobnosť sociálneho pracovníka.

1.Profesia sociálneho pracovníka - Osobnosť sociálneho pracovníka

sa odvíja od kvalitného vzdelania, sociálneho rozhľadu, integrovaného
súhrnu povahových čŕt (poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť,
pracovitosť, vzbudzovanie dôvery ľudí), profesionálnych predpokladov a
schopností, schopností komunikácie s klientom, inštitúciami
a spoločenskými organizáciami.

Aby mohol soc. prac. aplikovať svoje sociálne postoje a konanie,

potrebuje:

 základné intelektuálne schopnosti

 všeobecnú ľudskú inteligenciu - je nutným predpokladom pre

povolanie soc. pracovníka

2. Štatút sociálneho pracovníka - každé povolanie má svoj štatút ako

základné ustanovenie v určitom období, označenie vnútorných,
organizačných noriem platných v celospoločenských súvislostiach,
spoločenských organizáciách

Ustanovenie miesta , činnosti, postavenia soc. pracovníka sa zatiaľ

3. Jazyk sociálneho pracovníka - je hlavný komunikačný prostriedok

 vedieť presne artikulovať svoj zámer
 prispôsobiť artikuláciu schopnostiam, primeranosti

klienta, rešpektovať špecifickosť a neopakovateľnosť
klienta

 rešpektovať okamžitý stav klienta a podriadiť tomu

artikuláciu Významným prvkom pri komunikácii je
používanie humoru

Teória sociálnej práce

Strana 36 z 274

Schopnosť pracovať v tíme - práca v tíme je súčasťou pracovnej

výbavy soc. pracovníka, pretože tento bude stále spolupracovať s ľuďmi,
ktorí sa sústreďujú na spoločné dielo. Predpokladom práce tímu je :

 zaviazanosť členov tímu k cieľu

 relatívne malý počet členov tímu

 schopnosť členov tímu

 možnosť častej komunikácie zoči-voči

 vzájomné dopĺňanie aktivít

Ďalej sociálny pracovník by mal mať:

•

vlastnosť zrelej osobnosti

- má byť citovo vyrovnaný a stály, aby znášal psychické,

emocionálne a fyzické zaťaženie ide o primerané reagovanie na
situácie, ktoré vyplývajú zo styku s klientom

- má byť citovo stabilný - nepodliehať emóciám

- nesmie si pripustiť hlboký súcit s klientom, nepriaznivo by

ovplyvňoval schopnosť objektívne posúdiť situáciu klienta

- musí ukazovať citový záujem o klienta ako o človeka sebe

rovného, ktorému je ochotný kedykoľvek pomôcť

- klient nesmie mať dojem, že sa soc. prac. zaujíma o neho a jeho

soc. problém len z úradnej povinnosti

•

schopnosť empatie - vžitie sa do pocitu druhých, soc.

pracovníkovi pomáha porozumieť nevhodným a neúmerným reakciám
ľudí v rozličných situáciách a v rôznom sociálnom prostredí

•

citová stabilita - pomáha soc. prac. pri sebaovládaní a

sebakontrole. Pri zoznamovaní sa s životnými osudmi druhých ľudí mu
bráni v tom, aby uplatňoval svoje osobné situácie

•

životný optimizmus - optimizmus prameniaci z viery v ľudí, v

možnosť pozitívneho ovplyvnenia ich osobnosti.

- základom budovania soc. práce a metód je presvedčenie o tom,

že v každom človeku sú nejaké kladné vlastnosti, ktoré je možné
rozvíjať a negatívne odstraňovať alebo usmerňovať

- je potrebný vo všetkých etapách SP

- neúspechy a nezdar môžu viesť k strate optimizmu a dôvery v

schopnosť ľudí

Teória sociálnej práce

Strana 37 z 274

•

autorita soc. pracovníka u klientov - patrí sem pracovná

disciplína, dôvera klienta v diskrétnosť s akou bude soc. pracovník
zaobchádzať s jeho intímnymi informáciami.

•

vlastné životné skúsenosti - SP by mal sám seba dobre poznať,

analyzovať svoje pocity, reakcie a z týchto poznatkov potom čerpať.

Odborná príprava je základným predpokladom kvalitného výkonu

sociálneho pracovníka. Sociálne školstvo vzniklo ako reakcia na
nevyhovujúci obsah vzdelávania. Názory odborníkov na otázku, kedy
vznikla prvá škola sociálnej práce, sa rôznia.

V Nemecku bola v roku 1908 otvorená Akadémia sociálnej práce

V Anglicku vznikla sociálna škola v Londýne vr. 1915. Približne v tom

čase vznikli aj školy v Číne, Japonsku, Indii a Austrálii.

V Poľsku bola v r. 1925 otvorená prvá vysoká škola pre sociálne

pracovníčky

V Čechách v Prahe bola vr. 1917 otvorená Ženská vyšší škola pro

sociálni peci. Po vzniku I.ČSR navrhla Alice Masarykova zriadiť aj na
Slovensku školu, ktorá by poskytovala potrebné vzdelanie sociálnym
pracovníčkam. Otvorená bola v r. 1925/26 v Martine - Dvojročná škola pre
sociálno-zdravotnú starostlivosť.

V ďalšom rozvoji sociálneho školstva v I.ČSR sa prejavili dva

najvýraznejšie smery:

 tzv. medicínsky smer, reprezentovaný lekármi
 spoločenskovedný smer, reprezentovaný sociológmi, pedagógmi

Po druhej svetovej vojne bola v Prahe zriadená Vysoká škola politická a

sociálni.

Súčasné školstvo v niektorých európskych krajinách



štáty v ktorých sa základné vzdelávanie pre soc. prac. realizuje v
prevažnej miere mimo vysokoškolských inštitúcií - Belgicko,
Francúzsko, Holandsko, Nemecko, Rakúsko



štáty, v ktorých je možné získať vzdelanie pre odbor sociálna práca
rovnako na vysokých školách, ako aj v iných inštitúciách -
Nórsko, Švajčiarsko, Dánsko, Bulharsko, Grécko, Poľsko, Maďarsko,
Slovenská republika



štáty v ktorých je možné získať potrebné vzdelanie pre oblasť sociálnej
práce v rámci vysokoškolského vzdelávacieho systému - Taliansko,
Španielsko, Rumunsko, Švédsko

Teória sociálnej práce

Strana 38 z 274

Súčasný stav vzdelávania soc. pracovníkov na Slovensku



stredné školy - stredné vzdelanie na úrovni maturity



vysoké školy - bakalársky stupeň, magisterský stupeň, doktorandské
štúdium

Vysokoškolské vzdelávanie v sociálnej práci sa na Slovensku realizuje

na piatich univerzitách:

UK v Bratislave

Prešovská univerzita

Trnavská univerzita

UKF Nitra

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici

Teória sociálnej práce

Strana 39 z 274

8 ETAPY SOCIÁLNEJ PRÁCE, ICH DÔLEŽITOSŤ, POSTUPNOSŤ A VYUŽITIE

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

V sociálnej práci - bez ohľadu na jej zameranie na jednotlivca, skupinu,

či komunitu -môžeme rozoznať päť základných etáp:

I. ETAPA

SOCIÁLNEJ

SOCIÁL

EVIDENCIE

EVIDEN

A PRVÝ

KONTAKT

KONTA

S KLIENTOM

KLIENT

znamená zoznámiť sa s klientom a jeho sociálnym
problémom tak, ako sa javí v prítomnosti, s jeho
predpokladaným rozsahom, spoločenskou závažnosťou a
časovou naliehavosťou.

Základné údaje a informácie o klientovi a jeho probléme získava

sociálny pracovník buď priamym kontaktom s ním alebo osobou či
orgánom, ktorý na problém upozornil.

Prvý priamy kontakt s klientom môže mať dve formy:

Klient prichádza sám, vyhľadá soc. prac. (spontánny klient)

- klient je pripravený na zmeny

, ktoré môže očakávať, je motivovaný

a má predstavu, ako by mohla jeho situácia byť riešená. Prichádza
obvykle skorej ako sa jeho situácia stane kritickou alebo
neriešiteľnou.

Dosiahnutie alebo vyhľadanie klienta na základe sociologického

šetrenia, na základe oznámenia alebo doporučenia tretej osoby alebo na
základe správneho alebo súdneho rozhodnutia.

- klienti posielaní do poradne svojimi partnermi

, rodičmi či inými

autoritami návšteve klienta zväčša predchádza návšteva
partnera, ktorý referuje o základnom probléme a poskytuje
poradcovi svoju charakteristiku partnera. Poradca by si nemal na
základe týchto informácií vytvárať obraz o klientovi.

- klienti distribuovaní do poradne z rôznych inštitúcií a zariadení

najčastejšie to býva škola, sociálne oddelenie úradu, súd,
zdravotnícke zariadenie, úrad práce. Často ešte pred návštevou
dostane poradca o klientovi relevantné ústne alebo písomné
informácie. Tieto informácie môžu ovplyvniť poradcu - na to si treba
dať pozor.

Už v tejto prvej etape je nutné rozhodnúť, či problém vyžaduje

bezodkladné riešenie, alebo či by sa riešením problému nemali
zaoberať iní odborníci alebo iný orgán. Táto etapa je uzatváraná
predbežnou sociálnou diagnózou, na základe ktorej sa rozhoduje o ďalšom

Teória sociálnej práce

Strana 40 z 274

postupe.

Teória sociálnej práce

Strana 41 z 274

Sú tri druhy sociálnej evidencie, ktoré je treba rozlíšiť podľa toho, či z

nich môže sociálny pracovník urobiť záver:

 evidencia skutočností o ktorých sa možno presvedčiť

vlastnými zmyslami, to je evidencia reálna,

 evidencia svedecká, ktorá je tvrdením druhých osôb o

skutočnostiach, ktoré sami spozorovali, alebo o nich počuli

 evidencia podľa okolností, ktorá obsahuje všetko, čo

nie je priamym pozorovaním alebo reprodukciou oznámené
druhými osobami

II. ETAPA

DIAGNOSTICKÁ

DIAGNOSTIC

- je zameraná na zisťovanie a hľadanie

príčin, ktoré viedli k sociálnemu problému, či prispievajú k
jeho prehĺbeniu. K stanoveniu sociálnej diagnózy môžeme
dospieť na základe zámerných rozhovorov s jednotlivcom -
klientom.

V prvom rade je potrebné urobiť s klientom sociálnu anamnézu.

Prebrať jeho životný beh vo všetkých jeho obdobiach z hľadiska
sociálneho, ako sa vyrovnával so životnými problémami a adaptoval sa na
ne.

Diagnostický proces má určiť, ako problém vznikol, prečo a ako sa

vyvinul. Vychádza sa pritom z poznatkov, že minulé udalosti ovplyvňujú
funkčné činnosti v prítomnosti.

Prvým krokom diagnostickej etapy je zhodnotenie všetkých výpovedí a

rozhodnutie, či ide o sociálny problém alebo sociálnu situáciu, ktorú
môžeme hodnotiť ako nežiadúcu. Ak je sociálnemu pracovníkovi situácia
prezentovaná už ako problém, musí vziať do úvahy, že takéto hodnotenie
už bolo urobené.

Problém treba skúmať z troch hľadísk:

 z hľadiska súčasných sociálnych podmienok a sociálnej

situácie

 z hľadiska ľudí, ktorí správanie hodnotili ako problémové či

nežiadúce

 z hľadiska príčin alebo dôvodov, pre ktoré k takémuto

hodnoteniu došlo

Zároveň musí sociálny pracovník poznať spôsoby správania alebo

sociálne podmienky ľudí, ktorí hodnotia situáciu ako nežiadúcu a dôvody
pre ich hodnotenie.

Teória sociálnej práce

Strana 42 z 274

Jedna a tá istá situácia môže byť totiž hodnotená celkom odlišne v

rôznych systémoch a subsystémoch (napr. škola - žiak usilovný, múdry,
sused - uličník , kradne mu hrušky)

Poznanie a hodnotenie sociálnych problémov klientov v diagnostickej

etape umožňuje:



sociálny rozhovor (interview) - ktorý má upresniť a doplniť informácie
klienta, u skupiny či komunity ide o sondu, prieskum, event.
sociologické šetrenie ( môžeme spomenúť komunikáciu v poradenskom
procese)



pozorovanie - ako sa klient správa v prostredí v ktorom žije, ako
jedná so svojim okolím, ako nakladá s vecami, aká je jeho úroveň
života a hmotného prostredia



posudky a správy odborníkov ktoré si podľa povahy problémov
sociálny pracovník vyžiada alebo spontánne obdrží od lekára, školy,
bezpečnostných orgánov, súdov...

Sociálny pracovník podrobuje všetky informácie a výsledky analýze.

Nepodstatné vyraďuje a syntézou podstatných informácií dochádza k
formulácii sociálneho problému, sociálnej situácii a sociálnej diagnóze. Pre
nasledujúcu etapu sociálnej terapie je veľmi prospešné poznať príčiny
problémov a narušeného správania alebo aspoň mať pravdepodobné
vysvetlenie, na ktorom je možné stavať sociálne - výchovné pôsobenia.

III. ETAPA

SPRACOVANIA

SPRACOVA

PLÁNU

PLÁ

SOCIÁLNEJ

SOCIÁL

TERAPIE

TERA

- Plán

sociálnej terapie a pomoc sociálneho pracovníka by sa mal
týkať dvoch stránok

1. vonkajšia stránka obsahuje všetky objektívne prekážky v živote

jednotlivca, rodiny, či komunity

2. vnútornú stránku chápe ako nedostatok síl túto prekážku prekonať

alebo sa jej prispôsobiť

Plán sociálne - výchovného pôsobenia alebo psychosociálnej

terapie stavia sociálny pracovník na pozitívnych vlastnostiach klienta.
Využíva jeho pozitívne skúsenosti v oblasti medziľudských vzťahov, ktoré
by bolo možné aktivizovať v prospech socializácie a adaptácie na životné
podmienky, v ktorých žije, event. v prospech zmien týchto podmienok.

Sociálny pracovník musí zvážiť reálne možnosti a schopnosti klienta,

jeho ambície a želania na jednej strane. Na druhej strane musí posúdiť
možnosti orgánov a organizácií, ktoré by sa mali na riešení sociálnej
situácie podieľať alebo spolupôsobiť.

Návrh na riešenie problémovej situácie by mal obsahovať jednu alebo

Teória sociálnej práce

Strana 43 z 274

viacej variant ako postupne dosiahnuť odstránenie sociálneho problému
alebo aspoň zlepšenie života či zmiernenie utrpenia klienta.

Je na klientovi, aby po vysvetlení, diskusii a úvahe sa rozhodol pre

niektorú z variant, prípadne podľa svojich predstáv návrh modifikoval. Jeho
predstavy a návrhy však musia byť reálne a spoločensky prijateľné.

Už v tejto tretej etape sa má klient presvedčiť a uistiť o úprimnom

záujme sociálneho pracovníka na zlepšení jeho medziľudských vzťahoch a
snahe pomôcť mu pri prekonávaní spoločensky nevhodných až
neprijateľných názorov a postupov.

IV. ETAPA

SOCIÁLNEJ

SOCIÁL

TERAPIE

TERA

- je najnáročnejšou.

Sociálno-výchovné pôsobenie je proces uvedomelého a súčasne

cieľavedomého snaženie o formovanie názorov, presvedčenia, postojov ,
citov, a jednania sociálnych klientov, jak jednotlivcov, tak skupín či
komunity. Proces je založený na dynamickej interakcii medzi klientom a
sociálnym pracovníkom. Pri ňom klient dostáva informácie, rady a pomoc,
aby rozvinul svoje schopnosti v záujme lepšieho uplatnenia a vzťahu k
spoločnosti.

V sociálnej terapii môže prevládať buď snaha dosiahnuť optimálny

vývoj klienta tak, aby sa lepšie zžil so svojim okolím, alebo snaha pomôcť
klientovi, aby sa lepšie adaptoval na svoju situáciu, ktorú s najväčšou
pravdepodobnosťou nejde zmeniť.

Nástrojom sociálnej terapie je osobný kontakt s klientom, skupinou, či

komunitou,. Frekvenciu kontaktov navrhuje sociálny pracovník po zvážení
závažnosti problému. Pre klienta je každý kontakt možnosť zúčastniť sa
analýzy zmien svojej problémovej situácie.

Sociálny pracovník musí posúdiť, kedy neutrálne prostredie kancelárie

bude pre klienta najvhodnejšie, a kedy bude vhodnejšie klienta navštíviť.
Ku každej návšteve musí mať soc. pracovník dôvod, ktorý oznámi klientovi.
Po dohode s klientom zvolí čas návštevy.

Základným prostriedkom sociálnej terapie je terapeutický rozhovor.

Jeho ciele je možné charakterizovať takto:



informovať klienta o sociálnej situácii a možnostiach, ako ju
upraviť,



informovať o sociálnom probléme a možných následkoch
neprimeraného správania, postojoch a o spôsoboch, ako by
mohol klient sám zmierniť až prekonať sociálny problém



použiť dosiahnutých čiastkových či postupných cieľov sociálnej
terapie a zlepšení, na ktorých sa klient aktívne podieľal, k

Teória sociálnej práce

Strana 44 z 274

vysloveniu uznania, pochvaly a znovu hovoriť o úlohách, v
ktorých sklamal

Terapeutický rozhovor, ( nikdy nie monológ sociálneho pracovníka)

má dať príležitosť klientovi čo najaktívnejšie sa ho zúčastniť, vyjadrovať
svoje postoje, myšlienky a názory k preberanej problematike.

Vzťah sociálneho pracovníka a klienta jednou z dôležitých podmienok

k úspechu sociálne -výchovného pôsobenia je vytvorenie dobrého vzťahu
medzi klientom a sociálnym pracovníkom. K tomu prispeje hlavne . keď
sociálny pracovník:

 uznáva každého klienta pre jeho jedinečné kvality,

rešpektuje jeho práva a potreby prameniace z jeho
prostredia a životných skúseností, to vyžaduje
individualizované jednanie;

 ponechá klientovi možnosť, aby vyjadril svoje odôvodnené

emócie a primerane bez emocionálneho zaujatia odpovedá
na klientove potreby a citové prejavy;

 akceptuje, prijíma klienta takého, akým v skutočnosti je,

jedná s ním ako s človekom, ktorý má svoju vnútornú
hodnotu a osobnú cenu;

 neodsudzuje klienta pre jeho zovňajšok, vystupovanie a

činy

 plne rešpektuje klientovo právo na sebaurčenie a právo

robiť vlastné rozhodnutia

 starostlivo zachováva dôvernosť oznámení, ktoré klient

odhalil v rozhovoroch so sociálnym pracovníkom

V každom vzťahu soc. pracovníka a klienta je potrebná určitá autorita

soc. pracovníka, ktorá vyplýva z jeho z úspešnej práce. Akonáhle však
získa klient viac kontroly nad svojim jednaním, môže soc. pracovník plniť
menej dominantnú úlohu, a ponechať klientovi väčší priestor k vlastnému
rozhodovaniu.

V. ETAPA

OVEROVANIA

OVEROVA

VÝSLEDKOV

VÝSLEDK

SOCIÁLNO

SOCIÁL

-VÝCHOVNEJ

VÝCHOVN

TERAPIE

TERA

je významná z hľadiska hodnotenia jej účinnosti.

Sociálny pracovník sleduje súhrnne účinnosť vykonaných
opatrení a iných foriem zásahu do životnej situácie klienta,
dávok a služieb sociálnej pomoci, riešenia bytového
problému....

Je rovnako významná z hľadiska prevencie recidív a opakovania

sociálnych problémov a situácií v ďalších generáciách, t.j. detí a vnukov.

Teória sociálnej práce

Strana 45 z 274

Sociálno-výchovná terapia a sanácia prostredia končí buď úplným

alebo čiastočným vyriešením sociálneho problému, zmiernením
konfliktov klientov so spoločnosťou, alebo je prerušená alebo ukončená pre
absolútny nezáujem či odmietavý postoj klienta.

Niektoré okruhy sociálnych problémov vyžadujú, aby sociálny pracovník

sledoval všetky dielčie kroky klienta pri adaptácii na novú situáciu, aby
nedošlo k zlyhaniu klienta. V tejto dobe by mal sociálny pracovník udržiavať
s klientom kontakt, povzbudzovať ho a poskytovať mu oporu či radu pri
prekonávaní prekážok, ktoré sa nedali predvídať.

Rovnako sledovanie klienta s úspešne vyriešeným sociálnym

problémom je prospešné, pretože posilňuje sociálneho pracovníka v jeho
náročnej práci a prináša mu uspokojenie.

Teória sociálnej práce

Strana 46 z 274

9 ZARIADENIA A INŠTITÚCIE SOC. SLUŽIEB PODĽA ZRIAĎOVATEĽA, PODĽA

POSKYTOVANÝCH

SLUŽIEB, PODĽA ZLOŽENIA KLIENTELY

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Soc. služby (SS) a sociálna práca (SP) v nich sú jedným z dôležitých

nástrojov realizácie sociálnej politiky. Sociálne služby môžeme rozdeliť do
dvoch skupín:

SS štátne a obecné

- sociálne služby sú financované a riadené štátom. Aby mohol štát

realizovať vlastnú sociálnu politiku, je potrebné, aby v rámci verejného
sektoru boli zriaďované služby:

- na udržanie minimálnej všeobecnej životnej úrovne

- služby, ktorými štát vykonáva i kontrolnú činnosť, napr. v oblasti

sociálno-právnej ochrany detí

- služby, ktoré sú ekonomického hľadiska výhodnejšie pri organizácii

štátom Tieto inštit. zriaďujú okresné úrady, krajské úrady a obce

SS neštátne

Súkromný sektor , služby sú poskytované súkromnými fyzickými či

právnickými osobami a môžu vznikať ako:

*ako alternatíva k štátnym službám (starobinec)
*ako doplnok k štátnym službám - také služby, ktoré štát

neposkytuje vôbec

Dobrovoľníctvo - sektor je tvorený malými spolkami miestneho významu

až po veľké, profesionálne organizácie. Dobrovoľníctvo svojim charakterom
pôsobí ako doplnková služba k službám zriaďovaným štátom

Sociálne služby sú špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo

sociálnej núdze. Do tohoto súboru činností patria predovšetkým činnosti
zamerané:

1) na zabezpečovanie primeraných životných podmienok pre

ľudí, ktorí svoju situáciu nevedia zvládnuť sami;

2) na vytváranie vhodných podmienok, ktoré by

zabránili vzniku alebo nárastu negatívnych
spoločenských javov;

3) na vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzia

nepriaznivému sociálnemu vývinu jednotlivca, rodiny, či

Teória sociálnej práce

Strana 47 z 274

spoločnosti.

Teória sociálnej práce

Strana 48 z 274

Aj štátne alebo obecné služby môžu byť zmluvne zverené neštátnym

organizáciám alebo skupine občanov. Sú však vždy regulované štátom, sú
realizované ako verejnoprávne a zákonným spôsobom financované. Ďalej
môžu vznikať súkromnoprávne sociálne služby povolené štátom alebo
prevádzkované so štátnou podporou.

Sociálne služby sú:

(zák.č.195/1998 o soc. pomoci)



opatrovateľská služba



organizovanie spoločného stravovania



prepravná služba



starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb



sociálna pôžička

1. Opatrovateľská služba

Človek, ktorý si nedokáže pre svoj nepriaznivý zdravotný stav

zabezpečiť nevyhnutné životné úkony, nevyhnutné práce v domácnosti
alebo kontakt so spoločnosťou, potrebuje pomoc. Táto pomoc sa poskytuje
ako opatrovateľská služba prostredníctvom sprievodcu, tlmočníka v
posunkovej reči pre nepočujúce osoby a predčítavaním pre nevidiacich.
Opatrovateľská služba sa poskytuje prednostne v byte občana.

2. Spoločné stravovanie

Ďalšou službou je spoločné stravovanie. Organizuje sa pre občanov,

ktorým stravovanie nie je možné zabezpečiť inak a ktorí sú poberateľmi
starobného dôchodku alebo z dôvodu ich nepriaznivého zdravotného stavu,
ak sú na túto službu odkázaní. Táto služba sa poskytuje najmä v jedálňach
pre dôchodcov.

3. Prepravná služba

sa poskytuje občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí sú

odkázaní na individuálnu prepravu. Táto služba pomáha človeku v
integrácii do normálneho života.

4. V zariadeniach sociálnych služieb

sa poskytuje starostlivosť občanom, ktorým nemožno poskytnúť inú

sociálnu službu, alebo ak poskytnutie inej služby dostatočne nerieši ich
hmotnú alebo sociálnu núdzu. V zariadeniach sociálnych služieb sa
poskytuje celoročná, týždenná alebo denná starostlivosť.

Teória sociálnej práce

Strana 49 z 274

Medzi zariadenia sociálnych služieb patria :

a) domovy sociálnych služieb sa zriaďujú pre ľudí s telesným

alebo zmyslovým postihnutím, s duševnou poruchou alebo
poruchou správania. Okrem poskytovania nevyhnutnej
starostlivosti akou je poskytnutie stravy, bývanie a zaopatrenie,
sa občanom poskytuje aj výchova, poradenstvo, záujmová a
kultúrna činnosť, pracovná terapia, rekreačná a
rehabilitačná činnosť.

b) domovy dôchodcov poskytujú starostlivosť občanom, ktorí sú

poberateľmi starobného dôchodku, alebo z vážnych dôvodov
potrebujú túto starostlivosť. J im tu zabezpečovaná nevyhnutná
starostlivosť, poradenstvo, záujmová a kultúrna činnosť, osobné
vybavenie. Nezanedbateľnou službou je podpora účasti na
spoločenskom živote.

c) detské domovy zabezpečujú starostlivosť pre deti od

narodenia po plnoletosť, do osamostatnenia, najdlhšie však do
25 rokov veku. Táto starostlivosť by mala nahrádzať deťom ich
prirodzené rodinné prostredie. Poskytuje sa im tu nevyhnutná
starostlivosť, výchova, liečebno-výchovná starostlivosť,
poradenstvo, záujmová a kultúrna činnosť, rekreačná činnosť a
osobné vybavenie.

d) Pre občanov so zdravotným postihnutím, ktorí musia byť

schopní viesť samostatný život s pomocou inej osoby sú určené
zariadenia chráneného bývania.

e) Domovy pre osamelých rodičov sú zariadenia určené pre

tehotné ženy, ktoré sa ocitli v stave sociálnej núdze tým, že
stratili rodinné prostredie a pre osamelých rodičov s maloletým
dieťaťom.

f) Stanice opatrovateľskej služby sú určené pre deti od dvoch

rokov do veku skončenia povinnej školskej dochádzky. Sú to
deti, ktorých „náhradní rodičia" si nemôžu určitý čas plniť voči
nim povinnosti. Deťom sa tu poskytuje nevyhnutná starostlivosť,
pomoc pri príprave do školy, sprevádzanie do školy a výchovná
činnosť .

g) Zariadenia pestúnskej starostlivosti poskytujú náhradnú

rodinnú starostlivosť deťom, najmä súrodencom,
prostredníctvom občanov - pestúnov

Teória sociálnej práce

Strana 50 z 274

h) Útulky sú určené pre občanov, ktorí sú bez prístrešia a sú v

hmotnej núdzi alebo dosiahli plnoletosť a zrušila sa im ústavná
starostlivosť alebo ochranná výchova. Útulky poskytujú
prístrešie, zaopatrenie, poradenstvo, sociálnu prevenciu a
stravovanie.

Krízové strediská majú pomáhať maloletým s poruchami
správania, s vážne narušenou alebo ohrozenou výchovou a s
neskončenou prípravou na povolanie. Činnosť týchto stredísk je
zameraná na výchovnú starostlivosť na predchádzanie sociálno-
patologickým javom a na ich zmiernenie, liečebno-
výchovnú starostlivosť, poradenstvo, sociálnu prevenciu a
vytvorenie podmienok na záujmovú činnosť.

Resocializačné strediská poskytujú starostlivosť drogovo
závislému maloletému občanovi so skončenou povinnou
školskou dochádzkou alebo dospelej osobe po skončení liečby
v zdravotníckom zariadení na liečbu drogových závislostí.
Snaha týchto zariadení je zameraná na aktiváciu vnútorných
schopností jedinca, aby prekonal osobnostné a sociálne
dôsledky drogových závislostí a zapojil sa do života

k) Rehabilitačné strediská sú určené pre občanov s ťažkým

zdravotným postihnutím. Cieľom je rehabilitácia takéhoto
občana tak ,aby sám dokázal zmobilizovať svoje vnútorné
schopnosti a snažil sa prekonať osobnostné a sociálne
dôsledky svojho postihnutia.

Zariadenia opatrovateľskej služby poskytujú starostlivosť tým
občanom, ktorí sú odkázaní na zabezpečenie nevyhnutných
životných úkonov, pretože rodina mu túto pomoc nedokáže
zabezpečiť a ani mu nemožno poskytnúť opatrovateľskú
starostlivosť v jeho byte. Úlohou sociálnej práce v tomto
prípade je zabezpečiť človeku stravovanie, bývanie, zaopatrenie
a nevyhnutné životné úkony.

m) Domov - penzión pre dôchodcov poskytuje starostlivosť

poberateľom starobných alebo výsluhových dôchodkov ak sú
títo starší ako 60 rokov a nie je možné pre nich zabezpečiť
bývanie iným spôsobom a ich zdravotný stav nevyžaduje
sústavnú starostlivosť inou osobou.

Ďalšími zariadeniami sociálnych služieb pre poberateľov starobných

dôchodkov alebo občanov s nepriaznivým zdravotným stavom sú určené
kluby dôchodcov, s podmienkami pre záujmovú a kultúrnu činnosť a
udržiavanie fyzickej a psychickej aktivity.

Teória sociálnej práce

Strana 51 z 274

V neposlednej miere sú to jedálne pre dôchodcov, v ktorých sa

poskytuje spoločné stravovanie.

Pre občanov, ktorým sa poskytuje opatrovateľská služba, alebo sú z

dôvodu sociálnej neprispôsobenosti bez prístrešia, sú zriadené strediská
osobnej hygieny a práčovne na pranie osobných odevov.

Resocializačné a krízové strediská sú novovytvorené strediská, ktoré sú

reakciou na zvyšujúci sa počet sociálno-patologických javov v našej
spoločnosti.

Verejný sektor - sociálne služby sú financované a riadené štátom. Aby

mohol štát realizovať vlastnú sociálnu politiku, je potrebné, aby v rámci
verejného sektoru boli zriaďované služby: -na udržanie minimálnej
všeobecnej životnej úrovne

- služby, ktorými štát vykonáva i kontrolnú činnosť, napr. v oblasti

sociálno-právnej ochrany detí

- služby, ktoré sú ekonomického hľadiska výhodnejšie pri organizácii

štátom

Tieto inštit. zriaďujú okresné úrady, krajské úrady a obce

Súkromný sektor , služby sú poskytované súkromnými fyzickými či

právnickými osobami a môžu vznikať ako:

- ako alternatíva k štátnym službám (starobinec)

- ako doplnok k štátnym službám - také služby, ktoré štát

neposkytuje vôbec

Dobrovoľníctvo - sektor je tvorený malými spolkami miestneho významu

až po veľké, profesionálne organizácie. Dobrovoľníctvo svojim charakterom
pôsobí ako doplnková služba k službám zriaďovaným štátom

Teória sociálnej práce

Strana 52 z 274

10 FILOZOFIA PRÍSTUPU K PROBLEMATIKE: ZÁVISLOSTI NA DROGÁCH, STAROBY,

BEZDOMOVCOV

, UTEČENCOV, ZDRAVOTNE POSTIHNUTÝCH, SPOLOČENSKY

NEPRISPÔSOBIVÝCH

, SLOBODNÝCH MATIEK, ETNICKÝCH ŠTRUKTÚR V SPOLOČNOSTI

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Za posledné 3 roky pribúda v klientele čoraz viac ľudí, ktorí zápasia

s existenčnými problémami a žijú na hranici alebo za hranicou
hmotnej a sociálnej núdze.

Túto početnú skupinu tvoria jednotlivci i celé rodiny : mladí absolventi

škôl bez zamestnania, rodiny s dlhodobo nezamestnaným členom, mladé
rodiny bez samostatného bývania, slobodné matky, neúplné rodiny, rodiny
so sociálnymi dávkami, ľudia so slabo platenými robotníckymi povolaniami,
rodiny s dlhodobo chorým členom rodiny, rodiny s drogovo závislým
členom, bezdomovci, azylanti, ľudia po ukončení výkonu trestu, Rómovia,
a iní.

DROGOVÉ ZÁVISLOSTI

Problematika konzumácie drog a vzniku drogových závislostí

predstavuje vážny sociálno-patologický jav s narastajúcou tendenciou a
narastajúcim globálnym spoločenským významom.

O drogách hovoríme najčastejšie ako o dvoch veľkých kategóriách



tzv. legálnych, t. j. sociálne akceptovaných, ktorých konzumácia nie
je v rozpore s platnými zákonmi našej krajiny, a o nelegálnych
(zakázaných, našej kultúre cudzích), a teda aj nebezpečnejších,
i keď v nejednom prípade v porovnaní s legálnymi drogami menej
často konzumovaných. Tzv. legálne drogy neznamenajú z hľadiska
sociálnej práce menší problém, príp. menšie spoločenské
nebezpečenstvo, práve preto, že máme v ich prípade dočinenia s
drogami, ktorých užívanie je kultúrne integrované, t. j. že mnohí z nás
sa s legálnymi drogami „naučili" zaobchádzať.

Keď hovoríme o závislosti, spravidla vždy ide o biologický a súčasne i

sociálny jav. Tento vzťah je ďalej sprevádzaný následným zotročovaním
osobnosti drogou, ktorý sa prejavuje vo fyzickej alebo v psychickej a
sociálnej sfére osobnosti. Podľa toho hovoríme najčastejšie o závislosti
fyzickej alebo psychickej.



O fyzickej závislosti hovoríme vtedy, keď je prerušenie konzumácie
drogy sprevádzané príznakmi presne opačnými, ako sú tie, pre ktoré
jednotlivec drogu vyhľadával a užíval. Mechanizmus vzniku fyzickej
závislosti spočíva v prispôsobovaní sa organizmu v dôsledku

Teória sociálnej práce

Strana 53 z 274

konzumovania drogy a reakciami na porušovanie homeostázy.



Psychická závislosť býva označovaná ako neodolateľné nutkanie a
potreba pokračovať v konzumovaní drogy. Manifestuje sa správaním,
v ktorom prevláda usilovné vyhľadávanie drogy, a to i napriek tomu,
že konzument vie o rizikách dopadu na svoje zdravie. Psychická
závislosť spravidla predchádza závislosti fyzickej, ale treba upozorniť i
na to, že nie vždy musí fyzická závislosť nastať, hoci dochádza
napríklad i k poškodeniu organizmu.

Donedávna používaný veľmi nepresný a neurčitý pojem návyk

(addikcia) bol považovaný za stav súčasnej psychickej i fyzickej závislosti.

Závislosť býva spravidla rôzneho stupňa a intenzity. Niekedy ho-

voríme o štádiách závislosti (najčastejšie o štyroch štádiách), pričom
ocitnutie sa vo štvrtom štádiu veľmi často znamená smrť. Východiskom
býva substitučný (napr. methadonový) program, ktorý nahrádza
konzumáciu drogy (najčastejšie heroínu) menej nebezpečnou drogou.

Syndróm náhleho odňatia drogy - tzv. abstinenčný syndróm vzniká

ako pravidelný sprievodný jav tolerancie. Jeho výskyt a intenzita
významnou mierou závisí od stupňa vytvorenej fyzickej závislosti.
Abstinenčný syndróm môže byť mierny, pomaly odznievajúci, ale i
explozívny, spojený s celým radom negatívnych fyzických i duševných
prejavov.

Najhrubším triedením drog je už spomínané triedenie na tzv. legálne,

t. j. neodporujúce zákonom (napr. káva, víno, čaj, destiláty, tabak a pod.) a
nelegálne, ktoré sú zákonnou normou zakázané.

Triedenie drog podľa ich účinku:

drogy s prevažne sedatívnym účinkom,

drogy s prevažne povzbudzujúcimi účinkami (stimulanciá),

halucinogény,

narkotické látky,

steroidy.

Drogy sa dostávajú do organizmu viacerými cestami. Samotný spôsob

vpravovania drog do organizmu do značnej miery ovplyvňuje jej ďalšie
účinky v tkanivách a orgánoch ľudského tela. Najčastejšie sa drogy
dostávajú do ľudského tela:

o inhaláciou, t. j. vdychovaním a čuchaním,
o rezorpciou cez sliznicu (ústnej dutiny alebo zažívacieho traktu,

cez sliznicu pošvy, konečníka, nosa,), ale aj cez neporušenú
ľudskú kožu,

Teória sociálnej práce

Strana 54 z 274

o parenterálne (najčastejšie injekčnou striekačkou do svalu, do

žily, podkožné).

Predchádzanie drogovým závislostiam sa nazýva prevencia. Je vždy

výhodnejšia, ako terapia drogových závislostí, ktorá musí byť vždy spojená
s dlhodobým a zložitým procesom odvykania a zaraďovania sa do
normálneho života. Podmienkou jej úspešnosti je profesionalizácia a
znalosť drogovej scény.

V tejto súvislosti hovoríme:

 O drogovej prevencii primárnej alebo generálnej, týkajúcej sa

najvšeobecnejších podmienok predchádzania vzniku závislostí, kedy
nevieme vlastne nič o jej účinnosti, lebo je určená všetkým, ohrozeným
aj neohrozeným, mladým aj starým, chlapcom aj dievčatám bez
rozdielu.

 O prevencii sekundárnej, čiže adresnej, ktorá sa už netýka všetkých,

ale ktorá je zameraná na ohrozené skupiny obyvateľstva, kedy už
vieme, s kým máme vlastne „dočinenia".

 O prevencii terciárnej, ktorá má zabrániť recidíve drogovo závislých,

ktorí absolvovali liečenie alebo nejakú terapiu.

Uskutočňovanie drogovej prevencie je mimoriadne zložité a náročné.

Súčasťou zvyšovania odborného prístupu v prevencii je i poznanie
etiológie drogových závislostí, poznanie incidencie a prevalencie, osobitne
v prevencii primárnej, ako i metód a techník ovplyvňovania postojov
jednotlivcov i skupín (bližšie: Ondrejkovič, 1998). Dôležitú úlohu zohrávajú
tzv. peer-programy a svojpomocné skupiny a hnutia.

Z hľadiska prevencie drogových závislostí zohrávajú viaceré

spoločenské inštitúcie špecifické úlohy. Napr. legislatíva, polícia a
súdnictvo môžu prispieť k zníženiu ponuky drog a k sťaženiu prístupu k
drogám. Kľúčovú úlohu zohrávajú učitelia a sociálni pracovníci, ich
pregraduálna i postgraduálna príprava, výcvik a vedomosti, prostred-
níctvom ktorých môžu významným spôsobom ovplyvniť verejnú mienku,
celé skupiny obyvateľstva, osobitne mládeže, pokiaľ ide o zníženie dopytu
po drogách. K významným mienkotvorným činiteľom v tejto oblasti patria i
masovokomunikačné prostriedky.

Zdravotne znevýhodnené osoby.

V legislatívnej terminológii (zákon o sociálnom zabezpečení, zákon o

sociálnej pomoci, zákon o zamestnanosti a iné), ale aj v odborných
publikáciách sú títo občania označovaní ako zdravotne postihnuté osoby.
V odbornej terminológii aj v bežnej komunikácii s týmito občanmi sa skôr
prikláňame k používaniu pojmu zdravotne znevýhodnení.

Teória sociálnej práce

Strana 55 z 274

Toto znevýhodnenie môže byť v dôsledku vlastného fyzického

(telesného), psychického ochorenia alebo ich kombináciou do takej miery,
že jedinec, ktorého sa to týka, má obmedzené alebo znemožnené
vykonávanie konkrétnej činnosti obvyklým spôsobom alebo v obvyklom
rozsahu, ako je to bežné u zdravého jedinca rovnakého veku, pohlavia a za
rovnakých podmienok.

Do takto vymedzenej skupiny osôb tvoriacej sociálnu minoritu na

princípe nerovnakých zdravotných predpokladov (a možností) zaradujeme
osoby so zdravotným postihnutím, osoby ťažko choré, dlhodobo choré,
choré so zvláštnym režimom života (napr. chorí na AIDS) onkologický
choré osoby s progresívnym vývojom ochorenia a pod.

Druhá európska konferencia ministrov zodpovedných za

integračnú politiku pre ľudí so zdravotným postihnutím1 sa konala
v roku ktorý EU vyhlásila za Európsky rok ľudí s telesným postihnutím .

Väčšina krajín informovala o prijatých legislatívnych a iných opatreniach

(vrátane vytvorenia rôznych poradných orgánov vlády pre riešenie otázok
týkajúcich sa ľudí so zdravotným postihnutím - v našich podmienkach Rada
vlády pre problematiku občanov so zdravotným postihnutím).

Prijaté legislatívne opatrenia jednotlivých členských štátov, ktoré

smerovali k dosiahnutiu rovnakých príležitostí pre ľudí so zdravotným
postihnutím, bolo možné rozdeliť do troch základných oblastí:

 zapracovanie antidiskriminačných opatrení priamo do ústavy,

 prijatie osobitného antidiskriminačného zákona,

 problematika je upravená v osobitných špeciálnych právnych

normách pre konkrétne oblasti života (napr. školstvo,
zdravotníctvo, výstavba, sociálna oblasť, zamestnanosť).

Mnohé krajiny informovali o skvalitnení sociálnych služieb pre ľudí so

zdravotným postihnutím (od zrušenia veľkokapacitných zariadení, resp.
vytvorenia zariadení rodinného typu, a hlavne vytvárania sociálnych služieb
priamo v komunite, kde ľudia s postihnutím žijú) až po prijatie opatrení
podporujúcich „nezávislý život", ale aj o pretrvávajúcich problémoch pri
diskriminácii žien so zdravotným postihnutím alebo ľudí so zdravotným
postihnutím, najmä starých, prípadne ľudí s mentálnym a psychiatrickým
postihnutím, ktorí sú umiestňovaní a segregovaní v neľudských
podmienkach v sociálnych inštitúciách, resp zneužívaní, okrádaní, a to aj
svojimi najbližšími.

7.-8. 5. 2003 Malaga, Španielsko; prvá bola v r. 1991 v Paríži.

Teória sociálnej práce

Strana 56 z 274

Jednotlivé vystúpenia, ako aj diskusie sa zameriavali na problematiku

zdravotného postihnutia z hľadiska ľudských práv, ľudskej dôstojnosti,
rovnakých príležitostí, nezávislého života, aktívnej účasti ľudí so
zdravotným postihnutím na živote v komunite, t. j. plného občianstva.

Na druhej stranu bolo zdôraznené, že pre kvalitatívnu zmenu života ľudí

s postihnutím nestačí prijať len legislatívu, ktorú má takmer každá krajina
v nejakej podobe, ale je potrebné zmeniť postoje verejnosti, ignoranciu
ostatných ľudí k nim, a to rôznymi nástrojmi a mechanizmami (vytváranie
pozitívneho imidžu o ľuďoch so zdravotným postihnutím v médiách,
špecifické programy v TV, zavedenie posunkovej reči).

Nemenej dôležitou oblasťou, ktorá bola predmetom diskusie, bola

oblasť architektonických bariér a prístupu ľudí so zdravotným
postihnutím k budovám a prístupu v doprave a osobitne prístupu k informá-
ciám.2

Hlavným cieľom konferencie, ktorej ústrednou témou bol rozvoj kvality

života ľudí so zdravotným postihnutím, ich rodín a zvýšenie koherentnej
politiky, aby sa ľudia so zdravotným postihnutím mohli integrovať a plne
zúčastňovať v spoločnosti, bolo definovať a identifikovať oblasti, v ktorých
je potrebné urobiť pokrok, príležitosťou prediskutovať, ako postupovať v
budúcom období, aby sa ľudia so zdravotným postihnutím mohli plno-
hodnotne podieľať na živote spoločnosti a byť jej prínosom.

Toto úsilie vyústilo v závere konferencie do sformulovania politickej

deklarácie, ktorá deklaruje spoločné princípy a je návodom pre prácu vlád v
nasledujúcej dekáde v oblasti zdravotného postihnutia a bude aj
východiskom na tvorbu Európskeho akčného plánu pre ľudí so
zdravotným postihnutím.

Starnutie a staroba

Starnutie a staroba je súčasne problém spoločenský i problém indi-

viduálny, a preto je problematika staroby vždy komplexná. Má súčasne
podobu biologickú (somatickú), sociálnu a psychologickú.

Nárast počtu staršieho obyvateľstva vo vyspelých spoločnostiach vedie

zákonite k zvýšeniu pozornosti k otázkam starnutia, najmä v sociálnych,
medicínskych a v poslednom čase i psychologických vedách.

Dôvodom tejto pozornosti je poznatok, že starnutie v posledných

desaťročiach získava u súčasnej populácie nové vlastnosti a kvality.
Zmenili sa základné časové parametre života tak s ohľadom na pracovný,

Pilotný projekt Veľkej Británie - ľudia so zdravotným postihnutím mali možnosť voliť

v komunálnych voľbách prostredníctvom telefónu, pošty alebo cez internet.

Teória sociálnej práce

Strana 57 z 274

profesionálny, ako aj súkromný a rodinný život.

Prechod do obdobia staroby neprebieha u každého človeka bez

konfliktov, ale často prináša so sebou viacero problémov subjektívneho i
objektívneho charakteru, s ktorými sa musí osobnosť vyrovnať. Proces
vyrovnávania emocionálneho napätia vznikajúceho ako dôsledok -
sprievodný jav procesu starnutia - je determinovaný vlastnosťami
osobnosti.

K jeho optimalizácii môže prispieť i psychologicko-sociálna

starostlivosť realizovaná prostredníctvom poradenských služieb rôzneho
problémového zamerania. Tieto služby sú vo svojom globálnom cieľovom
zameraní orientované na pomoc pri aktivizácii starších ľudí na živote v
spoločnosti, na zvyšovanie kvality života, a to najmä v mikro a
mezosociálnych vzťahoch.

Medzi základné problémové okruhy, určené pre ľudí vyšších vekových

kategórií, patrí redukcia a kompenzácia následkov závažných
životných udalostí (kríz) osobnostného charakteru.

Popri individuálnej schopnosti zvládnuť záťažové - krízové stavy má

byť človeku k dispozícii účinná metodológia, ktorá je schopná navodzovať
rezistenciu (odolnosť) na stres v biologickej, psychologickej a sociálnej
sfére. Je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že čím je človek starší, tým
pomalšie a ťažšie sa prispôsobuje novým, komplikovanejším situáciám.

V ich hierarchii sú najzávažnejšie ekonomické zmeny po odchode do

dôchodku, smrť manželského partnera, odchod detí z rodiny, celkove alebo
čiastočné vylúčenie z pracovného a následne spoločenského života.

Svet prechádza bezprecendentnou demografickou transformáciou.

Predpokladá sa, že počet 60-ročných a starších osôb narastie približne zo
600 miliónov v roku 2000 na takmer 2 miliardy v roku 2050 a podiel týchto
osôb na celkovom počte obyvateľov sa zdvojnásobí - vzrastie z 10 % na 21
%, kým podiel detí sa zníži takmer o tretinu (z 30% na 21 %).

Priemerná očakávaná dĺžka života pri narodení stúpla vo svete od roku

1950 o dvadsať rokov, t. j. na 66 rokov veku a očakáva sa, že do roku 2050
stúpne o ďalších 10 rokov. Na Slovensku vzrástla priemerná očakávaná
dĺžka života pri narodení (stredná dĺžka života pri narodení) z 58,94 rokov v
roku 1950 na 69,14 rokov v roku 2000.

Hlavným faktorom starnutia obyvateľstva je pokles pôrodnosti a

zníženie úmrtnosti vo vyšších vekových skupinách. Pokles pôrodnosti si
vyžaduje osobitnú analýzu a opatrenia v rodinnej politike.

Teória sociálnej práce

Strana 58 z 274

Na druhej strane zvyšovanie strednej dĺžky života v mnohých regiónoch

sveta ocenilo Druhé svetové zhromaždenie o starnutí v Madride 8. -12.
apríla 2002 ako jeden z najväčších výdobytkov ľudstva, pričom sa kladie
dôraz na zvyšovanie kvality života a sebarealizáciu človeka počas celého
života vrátane jeho neskorších fáz.

Sociálne neprispôsobiví občania. Pod týmto pojmom chápeme širšie

spektrum osôb, než aké vymedzuje zákon o sociálnej pomoci, t. j. skupinu
tzv. bezdomovcov. Do .tejto sociálnej minority zaradujeme osoby sociálne
deviantné3, osoby drogovo či inak závislé4, osoby počas výkonu trestu a po
ňom5.

Pôsobnosť sociálnej práce v tejto oblasti má široký priestor, ale výsledky

práce nie sú merateľné aktuálne, okamžite. Často totiž ide o snahu
podnietiť a vyprovokovať u nich zmenu postojov, hodnôt, prijatia iných
vzorov a noriem správania atď. čo je dlhodobý proces.

Nezamestnané osoby, ktoré si tento sociálny status vybrali, alebo im

bol vnútený spoločnosťou - vytváraním nedostatočných podmienok, alebo
nevytváraním dostatočného priestoru na trhu práce na ich uplatnenie.

Mimoriadne problémovou skupinou nezamestnaných sú dlhodobo

nezamestnaní, ktorí postupne s predlžujúcou sa nezamestnanosťou

Sociálna deviácia - porušenie alebo podstatná odchýlka od niektorej sociálnej

normy správania alebo od skupiny noriem. Sociálna deviácia môže byť vnímaná pozitívne a
negatívne. Negatívna sociálna deviácia je porušenie normy. Pozitívna sociálna deviácia je
„preháňanie" a dodržiavanie príslušnej normy až do krajnosti, napr. prehnaný alkoholizmus a
militantná abstinencia, chudoba a bohatstvo a pod. (M. Petrusek a koľ, 1996, s. 199).
4

Závislosť a občania závislí od drog, alkoholu, patologického hráčstva a pod. Droga

je pôvodný názov „liečiva", lieku vo všeobecnosti. V súčasnom chápaní je tento pojem
vysvetľovaný ako látka, ktorá vyvoláva stav telesnej alebo psychickej závislosti u osôb, ktoré ju
používajú pravidelne alebo nepretržite. Termín drogová závislosť nahrádza v súčasnom
slovníku starší termín narkománia alebo toxikománia. V tejto súvislosti chceme ešte
pripomenúť, že drogová závislosť je stav, nie „sklon alebo túžba či nutkanie" na užívanie
psychotropných látok.

Pri práci s drogovo závislými osobami sociálny pracovník musí mať vždy na pamäti,

že z drogovej závislosti (vrátane dlhodobého alkoholizmu) existujú tri možné východiská:
abstinencia, psychóza a samovražda .
5

Penitenciárna a postpenitenciárna pomoc v rámci sociálnej práce je poskytovaná

osobám v čase výkonu trestu odňatia slobody a výkonu väzby a po ukončení tohto výkonu.
Vždy na inej úrovni, v inej oblasti a adekvátnymi metódami sociálnej práce. Zameraná je na
edukáciu väznených a prepustených, rozvoj ich sociálno-psychologických a sociálnych
zručností, obnovenie a rozvoj komunikačných zručností s potenciálne bezprostredným
sociálnym okolím, t. j. počnúc od členov vlastnej rodiny až po zamestnávateľa, kontakt s
úradmi a pod. Tiež je zameraná do oblasti ekonomickej, organizačnej, technickej a inej
pomoci v rámci sociálnej práce pre danú skupinu osôb.

Teória sociálnej práce

Strana 59 z 274

strácajú nielen záujem, ale aj schopnosť zamestnať sa.

Výraznou podskupinou v tejto sociálnej minorite sú osoby

neumiestniteľné na trhu práce, t. j. osoby, ktorých zamestnávatelia nie sú
ochotní prijať do zamestnania za nijakých, a teda ani zvýhodňujúcich
podmienok.

Teória sociálnej práce

Strana 60 z 274

Do tejto kategórie patria osoby poznačené rôznymi druhmi závislosti

(alkohol, drogy, patologické hráčstvo a iné), prípadne aj s kombináciou
zdravotného alebo sociálneho znevýhodnenia.

Bezdomovci

Bezdomovectvo je jeden z prejavov chudoby. Jedinec trpiaci

bezdomovectvom je postihnutý stratou domova, ktorá sa nechápe ako
strata obydlia. Bezdomovec môže mať prístrešok (ubytovňu, nocľaháreň,
opustený dom, chatku a pod.), ale tento nevytvára vhodné prostredie na
udržiavanie sociálnych vzťahov, ktoré sa uskutočňujú v prostredí domova.

V zmysle definície domova sa základné sociálne vzťahy utvárajú v

rodine, na pracovisku alebo v rámci záujmových skupín. Pre ich utváranie a
udržiavanie je potrebný práve domov.

Strata domova sa môže realizovať na viacerých úrovniach:

a) Strata domova je totožná aj so stratou obydlia - t. j. bezdomovec

nemá kde bývať? prespáva na ulici, vonku. Táto forma bezdomovectva je
najťažšia a je príznačná len pre malú skupinu ľudí. Bezdomovci touto
formou trpia väčšinou len určité obdobie.

b) Strata domova nie je úplne totožná so stratou obydlia -

bezdomovec neprespáva na ulici, ale snaží sa vytvoriť si vlastný náhradný
domov. Ide o rôzne spôsoby bývania, ktoré sa oficiálne neevidujú.
Najčastejšie je to bývanie v opustených domoch, záhradných chatkách,
pivniciach, v kanáloch, či v provizórnych obydliach, ktoré si bezdomovec
sám postaví.

V tomto prípade sa bezdomovec snaží vyrovnať so stratou domova,

jeho spôsob života sa najviac približuje spôsobu života človeka, ktorý
domov má. Takéto obydlia len zriedkakedy obýva jeden človek, väčšinou to
bývajú skupiny ľudí. Tieto skupiny bývajú relatívne stabilné a izolované od
ďalších skupín bývajúcich v podobných podmienkach. Tvoria ich väčšinou
skupiny kamarátov alebo páry.

Bývanie s takouto skupinou je však založené na princípe silnejšieho. Ak

nejaký z obyvateľov začne byť pre ostatných nepohodlný, či sa znepáči
agresívnejšiemu spolubývajúcemu musí jednoducho uvoľniť miesto inému,
dokonca často býva zo svojho provizórneho ubytovania vyhodený.

Keďže bývanie v takomto obydlí nie je právne vymáhateľné a

spolubývajúci nemôžu byť nijako potrestaní, býva takéto vylúčenie z
obydlia dosť časté, a preto sa zloženie skupiny relatívne rýchlo mení.
Vidíme, že ani toto nie je vhodné prostredie pre vytváranie sociálnych
vzťahov potrebných na vytvorenie domova, neplatí preň taký systém
sankcií (či už kladných alebo záporných), aký je prijímaný väčšinovým

Teória sociálnej práce

Strana 61 z 274

spoločenstvom.

c) Strata domova nie je úplne totožná so stratou obydlia, pretože

bezdomovec využíva podpornú sieť ubytovania vytvorenú sociálnym
systémom krajiny. V najlepšom prípade ide o ubytovne, potom nasledujú
nocľahárne, azylové domy, resocializačné zariadenia atď. Bezdomovec
využíva oficiálne možnosti na ubytovanie a stáva sa podnájomníkom
jednotlivých inštitúcií.

Takýto spôsob väčšinou využívajú jednotlivci, málokedy skupiny (ak sú

to skupiny, tak ide väčšinou o rodiny alebo časti rodín). V tomto prípade je
veľmi ťažké vytvoriť si náhradný domov (ubytovňa sa nestáva domovom,
plní len funkciu prístrešia), pretože v každom takomto zariadení sa dá
bývať len dočasne? dĺžka bývania je podmienená buď vnútorným
poriadkom inštitúcie, ktorá ju určuje, alebo finančným poplatkom, plateným
najčastejšie v mesačnom intervale.

Najčastejšie sa stáva, že bezdomovec strávi v takomto zariadení

niekoľko týždňov až mesiacov. Pri takejto rýchlosti zmeny obydlia, ktorá
súvisí aj so zmenou okolitého spoločenstva nie je možné vytvárať
pevnejšie sociálne väzby. Bezdomovectvo sa vyznačuje marginalizáciou.
Strata domova, ktorá súvisí so stratou veľkej časti sociálnych väzieb,
odsúva bezdomovca na okraj spoločnosti.

Bezdomovec prestáva byť súčasťou väčšinového spoločenstva,

prestáva sa riadiť jeho pravidlami. Spoločnosť má voči jedincom
marginalizovaných skupín určité predsudky, na základe ktorých im pripisuje
rôzne negatívne vlastnosti, ktoré narúšajú ich identitu.

Správanie, spôsob života marginálov sa odlišuje od normatívneho

poriadku (náboženského, filozofického, právneho, atď.) spoločnosti, v ktorej
žije. Nedodržiavanie ustanovených systémov hodnôt a noriem odsúva
marginalizovaného človeka na druhú stranu spoločnosti? spoločnosť sa
voči nemu vydeľuje a izoluje ho.

Z uvedeného vyplýva, že bezdomovectvo, tak ako chudoba, sa

vyznačuje nielen materiálnym, ale najmä sociálnym nedostatkom.

Chudoba nie je, žiaľ, žiaden okrajový jav v spoločnosti, ale dotýka sa

podľa obdivuhodne jednotných odhadov mnohých expertov približne
tretiny obyvateľstva našej planéty (bližšie: Nohlen, Nusche-ler, (Hrsg.),
1993). Nemožno prehliadať, že chudoba nemá iba svoju individuálne
prežívanú podobu, ale i svoju spoločnosťou a štátom formovanú a
internacionálnu, ba aj globálnu tvár. Vo svojej radikálnej podobe znamená
chudoba bezdomovectvo, nedostatok a bezbrannosť, biedu a
bezmocnosť.

Teória sociálnej práce

Strana 62 z 274

V tejto súvislosti často hovoríme o tzv. absolútnej chudobe, kedy nemá

človek zabezpečený ani minimálny životný štandard vo výžive, ošatení a
bývaní.

Významný prínos pre zmierňovanie následkov chudoby predstavuje

sociálna práca, charita, individuálna pomoc, osobitne existencia tzv.
welfare štátu (Wohlfahrtstaat, štát verejného blaha).

Existenciou štátu verejného blaha rozumieme v užšom slova zmysle

systém štátnych a verejných (mimovládnych) zariadení, ktoré slúžia
nasledovným cieľom:

 zabráneniu nedôstojnej chudobe a existenčnej núdzi (napr. pro-

stredníctvom sociálnej pomoci),

 zabezpečeniu

proti hroziacim štandardným rizikám

(prostredníctvom dôchodkového, nemocenského, havarijného,
nehodového a pod. poistenia, vrátane poistenia pre prípad
nezamestnanosti),

 odstráneniu neželateľných foriem sociálnych nerovností

(napr. prostredníctvom tzv. progresívneho zdaňovania,
chránených pracovísk a pod.),

 nastoleniu rovnakých životných podmienok, resp.

základných predpokladov každodenného správania (prípravou
vhodnej infraštruktúry a prístupu k verejnému bohatstvu).

I keď sa podarilo vo vyspelejších štátoch (štátoch sociálneho blaha)

chudobu ako sociálno-patologický jav utlmiť alebo aspoň zmierniť, v
celosvetovom meradle je problém chudoby považovaný za nerie-
šiteľný, lebo vystupuje ako globálny jav, spočívajúci v diskrepancii
medzi expanzívnymi tendenciami ľudských požiadaviek a populačného
rastu na strane jednej a obmedzenosťou zdrojov na našej planéte na
strane druhej.

Na Slovensku sa Výskumný ústav práce, sociálnych vecí a rodiny v

Bratislave vo svojich koncepčno-metodologických prístupoch usiluje o
komplementárne využívanie všetkých uvedených možností. Treba si
uvedomiť, že neriešenie komplexu otázok chudoby a opomínanie jej
výskumu môžu mať za následok vážne integračné problémy práve v
dôsledku chudoby.

Teória sociálnej práce

Strana 63 z 274

Poradenstvo je zamerané na

a) občanov, ktorí potrebujú osobitnú pomoc - poradenstvo zamerané
spravidla na osamelých ľudí, mladých ľudí, ktorí nespĺňajú podmienku
nezaopatrenosti dieťaťa a nie sú zabezpečení vlastnými príjmami: ako
nové sa profilujú skupiny presídlencov, utečencov a občanov, ktorí z
dôvodov vojnových udalostí žiadajú pomoc na prechodnú dobu v
Slovenskej republike,

b) spoločensky neprispôsobení občania



na občanov, ktorí najmä z dôvodu nedostatku primeraných
sociálnych návykov nie sú schopní prispôsobiť sa akceptovaným
spoločenským normám správania,



na občanov, ktorí stratili spravidla svoje rodinné zázemie, sú závislí
na alkohole alebo iných návykových látkach alebo ukončili trest
odňatia slobody a zlyhávajú vo všetkých sociálnych rolách
(rodičovskej, profesijnej, občianskej).

Z uvedeného vyplýva, že sociálne poradenstvo má široké možnosti

uplatnenia a je pre prácu jednotlivých pracovníkov na úrovni odborov
sociálnych vecí veľmi významné. Problémy sociálneho poradenstva v
praxi sú spôsobené nedostatočnou prípravou pre výkon poradenstva,
nedostatočným definovaním sociálneho poradenstva v sociálnej oblasti a
nedostatočnými priestorovými a materiálnymi podmienkami.

Etnikum ako sociálna minorita

F. Barth definuje etnikum ako populáciu s týmito znakmi:



je prevažne biologicky sebareprodukujúca,



vyznáva spoločné základné kultúrne hodnoty,



tvorí jedno komunikačné a interakčné pole,



príslušnosť k tejto populácii (členstvo v etniku) sa samoidentifikuje, je
identifikovaná inými a vytvára tak kategóriu, ktorá sa odlišuje od iných
kategórií toho istého radu.

Dôležité znaky etnika sú tie, ktoré príslušníci daného etnika sami

považujú za charakteristické, za niečo, čo ich odlišuje od iných etník.

Podlá počtu členov jednotlivých etník existujúcich na geograficky a

štátnymi hranicami vymedzenom území hovoríme o majoritnom (počtom
väčšinové obyvateľstvo) a minoritnom (počtom menšinové obyvateľstvo)
etniku.Etnické minority existujú v tradičnom postavení, ktoré vnímame ako
dlhodobé spolužitie s majoritným etnikom, ale aj v pozícii cudzincov,
imigrantov.

Imigranti existujú ako dôsledok (regionálnej) migrácie spôsobenej najmä

Teória sociálnej práce

Strana 64 z 274

sociálnymi a ekonomickými rozdielmi medzi bohatými a chudobnými
krajinami, ale aj v dôsledku politického prenasledovania, vojnových
konfliktov, ekologických katastrôf a pod. alebo na základe vlastného
rozhodnutia tiež donucujúcich či osobu ohrozujúcich dôvodov.

Podľa J. Šiklovej migrácia a imigranti sú prínosom pre krajinu (národ),

do ktorej emigrujú, pretože emigrujú vždy tí schopnejší, aktívnejší,
„mobilnejší", mladí a viac kvalifikovaní ľudia. Lenže keď je ich priveľa
a prisťahujú sa v krátkej dobe neadaptujú sa, ale naopak, podstatne menia
svoje správanie i prostredie a kultúru krajiny, do ktorej prišli a kde sa
usadili.

Do akej miery sa s takýmto vplyvom na kultúru (hodnoty, normy, vzory

správania, tradície atď.) dokáže vysporiadať pôvodné obyvateľstvo, resp.
majoritné etnikum?

U majoritného (väčšinového, v prevažnej miere pôvodného) oby-

vateľstva veľmi často vystupujú do popredia predsudky, xenofóbia až
rasizmus voči etnickej minorite.

Najvýraznejším negatívnym postojom voči etnickej minorite vznikajúcej

alebo už existujúcej je rasizmus.

Nie každá etnická minorita je sociálnou minoritou. U tých, ktorí sa

sociálnou minoritou stávajú, často je nutné intervenovať opatreniami
sociálnej práce, v spektre sociálneho poradenstva a sociálnej pomoci ako
napr.:

 podporou sociálnej identity a eliminácie sociálnej diverzity u prí-

slušníkov etnickej minority. Tieto dva pojmy vnímame ako
mentálny proces. Sociálna identita vzniká ako proces
komparácie s inými skupinami, ohraničením a definovaním
rozdielnosti, a najmä akceptovaním týchto rozdielností. Identitu z
tohto hľadiska nechápeme ako homogénnu, ale ako mnohorakú,
nie však ambivalentnú;

 rozvojom osobnosti (osobný a profesionálny rast, schopnosť

akceptácie, rozvoj zodpovednosti za vlastnú pozíciu v sociálnom
prostredí, poznávanie hodnôt, noriem a iných prvkov kultúry
majoritného etnika atď.);

 sociálnou pomocou v nevyhnutnom, resp. primeranom rozsahu

formou korektívnych alebo kuratívnych opatrení sociálnej politiky
štátu prostredníctvom sociálnej práce.

Teória sociálnej práce

Strana 65 z 274

Tieto problémy môžu vznikať ako dôsledok rozdielnej kultúry

(hodnoty, normy, vzory správania, tradície, náboženstvo), rozdielnej
histórie, zdrojov živobytia, sociálnych a rodinných vzťahov, rozdielneho
fyzického vzhľadu, doterajších príp. aj negatívnych skúseností na oboch
stranách s iným etnikom a spolunažívaním s ním atď.

Slovensko zatiaľ nie je krajinou s výrazným záujmom emigrantov, t.č.

je skôr „tranzitnou krajinou", ale často sa stáva tým „menším dobrom“ ak
je pre nich nedosiahnuteľná iná, atraktívnejšia, „lepšia" krajina.

A čím bude ekonomika Slovenska prosperujúcejšia, tým viac bude

Slovensko zaujímavejšie pre cudzincov.

To nie je hrozba, to je výzva pripraviť sa na túto alternatívu aj z pohľadu

akceptácie tých druhých bez násilnej zmeny ich identity a prijatia ich
rozdielnosti.

Samozrejme, je potrebné vytvoriť aj konkrétne mechanizmy vplyvu na

etnickú minoritu, ktoré by nepoškodzovali ani ju, ani majoritnú skupinu
obyvateľstva s cieľom naučiť ich akceptovať rozdielnosť majoritného
etnika.

Tento problém v Slovenskej republike nevzniká len s prichádzajúcimi

migrantskými etnickými minoritami, ale aj v súvislosti s tradičnými
minoritami, ako je napr. rómska, maďarská, rusínska, ukrajinská či od
roku 1993 vzniknutá česká minorita.

Minorita etnická maďarská

Maďarská menšina je sústredená v 13 okresoch južného Slovenska. V

dvoch okresoch (Dunajská Streda a Komárno) tvorí viac ako 70 %
obyvateľstva, v ďalších šiestich od 30 % do 50 % obyvateľstva.

Minorita etnická rómska

Slovensko sa relatívnym počtom Rómov radí na jedno z prvých miest

na svete. Prirodzený prírastok je v porovnaní s prirodzeným prírastkom
majoritnej spoločnosti niekoľkonásobne vyšší. Postupy centrálnych orgánov
štátnej správy v riešení tzv. rómskej otázky od roku 1958 možno začleniť
do troch koncepcií:

 koncepcia sociálnej asimilácie Rómov. Zákon o trvalom usídlení

kočovných osôb sledoval usadenie všetkých Rómov

 koncepcia riadeného rozptylu Rómov
 koncepcia integrácie Rómov do spoločnosti

Teória sociálnej práce

Strana 66 z 274

Slobodné matky

Výskyt počtu mimomanželsky narodených detí je v porovnaní so

západnými krajinami pomerne nízky, pred tromi rokmi tvorili necelých
sedemnásť percent zo všetkých narodených detí.

Ako dnes vníma spoločnosť slobodnú matku? Uvoľnenejšie, napriek

tomu na vidieku a v jednotlivých regiónoch zväčša pretrvávajú ,,klasické“
postoje: je to ľahká žena, prespanka. Dívajú sa na ňu kritickejším okom ako
na ženu, ktorá si nechá dieťa vziať...

Slobodné matky sú určitou menšinou, u ktorej dnes už viac

akceptujeme inakosť. So zvyšujúcou sa anonymitou väčších miest sa
zväčšuje aj miera tolerancie. Nejde o to, že by sme boli menej morálni, ale
jednoducho sa o druhých až tak nezaujímame.

Situácia na pracovisku stále nie je pre slobodné mamičky príliš ružová,

skôr traumatizujúca. Podobne ako u rozvedených žien. Nadriadení a
kolegovia sa obávajú jej výpadkov kvôli dieťaťu, pritom opak často býva
pravdou.

Klinická psychologička Barbora Kuchárová uvádza príklad pomoci

takýmto ženám v Nemecku: „Ženy s deťmi pracujú na skrátený -
šesťhodinový pracovný úväzok, mnohé napriek tomu, že majú významné
funkcie. Rozdiel vo finančnom príjme pritom kompenzuje štát.“

Materský pud slobodných matiek je často úžasný. Dokážu sa

neuveriteľne motivovať, a nielen z trucu - však ja im všetkým ukážem.
Motiváciou je uživenie dieťaťa, jeho zabezpečenie. Vlčica, keď má mladé,
je schopná zlikvidovať aj omnoho väčšie zvieratá... Tieto ženy dokážu ísť
veľmi rýchlo dopredu, bývajú mimoriadne úspešné.

,,Poznáme dva póly ľudí v núdzi,“ vraví B. Kuchárová. ,,Buď ju

využijú vo svoj prospech, alebo sa stanú profesionálnou obeťou a ich
poslaním je sebaľútosť, neustále sťažovanie sa na život.“

Existujú teórie, že aj vojny zohrali svoje v pozitívnejšom nazeraní na

slobodné mamičky. Vo vojne aj po vojne ich zostalo veľa. ,,Zmeniť postoj
nás núti aj samotná realita,“ vysvetľuje B. Kuchárová a dodáva: ,,Keď sa
niečo začne v spoločnosti viac a dlhší čas vyskytovať, či sa nám to páči,
alebo nie - a môžeme s tým veľa rokov bojovať - časom meníme postoje.
Následne môže dochádzať až k nejakým právnym úpravám, rámcujúcich
realitu.“

Jedným z problémov súčasnej rodiny je rozpad klasickej sociálnej

úlohy otca a matky. Muži už nie sú až takí dominantní, ženy už tak
nepacifikuje prílišná tichosť, podriadenosť. Neplatí vzor sociálneho
pohlavia. „Ženy sú veľmi samostatné, mnohé agilné.

Teória sociálnej práce

Strana 67 z 274

A nie je to preto, že muži sú slabí. Dieťa však má mať vzory mužského

aj ženského správania. Slobodná matka i jej dieťa hľadajú takého človeka.
No psychologickou figúrou nemusí byť len biologický otec, ale aj starý otec,
strýko, tréner či kňaz,“ hovorí B. Kuchárová.

Mnoho slobodných matiek si aktívne overuje svoje postupy. Chodia do

poradní a zisťujú, či majú dobrý výchovný prístup, či dieťa nebude
traumatizované, že nežije s otcom. Aby, keď nevyrastá v úplnej rodine,
nebolo hendikepované. Pretože aj takéto možnosti má dnešná slobodná
matka.

Teória sociálnej práce

Strana 68 z 274

11 SOCIÁLNA STAROSTLIVOSŤ, SOCIÁLNA POMOC, SOCIÁLNA SLUŽBA, SOCIÁLNA PRÁCA,

ZÁCHRANNÁ

SOCIÁLNA SIEŤ V SR; NÁSTROJE SOCIÁLNEJ POMOCI, SOCIÁLNE

ODKÁZANÍ

- ŽIVOTNÉ MINIMUM, HMOTNÁ A SOCIÁLNA NÚDZA.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Sociálna starostlivosť pomáha uspokojovať spoločnosti objektívne

uznávané potreby občanov. Je súčasťou sociálnej politiky štátu, územných
samosprávnych orgánov a obcí. Stará sa o uspokojovanie potrieb
jednotlivcov alebo skupín a to tak, že odbornou starostlivosťou im
umožňuje, aby sa adaptovali svojmu sociálnemu prostrediu. Takáto
starostlivosť môže spočívať v pôsobení:

 na človeka, ktorý pomoc potrebuje
 na sociálne prostredie, ktoré ho obklopuje a spôsobuje mu

ťažkosti

Neobmedzuje sa len na zásahy do hmotnej oblasti, ale pôsobí v oblasti

biologickej, psychickej, spoločenskej a kultúrnej. Zameriava sa tiež na
potreby občanov z hľadiska prevencie nežiadúcich vplyvov, ohrozujúcich
ich zdarný vývoj a zmysluplný život

Sociálna pomoc je súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť

základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť
sociálnu nezávislosť. Sociálna pomoc je:



sociálna prevencia a



riešenie hmotnej núdze alebo riešenie sociálnej núdze, v dôsledku
ktorej si občan sám ani s pomocou rodiny nemôže zabezpečiť základné
životné podmienky



riešenie sociálnej núdze občana s ťažkým zdravotným postihnutím
kompenzáciou sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia

Cieľom sociálnej pomoci je zmierniť alebo prekonať s aktívnou

účasťou občana hmotnú alebo sociálnu núdzu, zabezpečiť základné
životné podmienky občana v prirodzenom prostredí (jedno teplé jedlo
denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie), zabraňovať príčinám vzniku,
prehlbovania alebo opakovania porúch psychického, fyzického a
sociálneho vývinu občana a zabezpečiť integráciu občana do spoločnosti.

Uplatňuje sa v situáciách, keď iné zdroje, ktoré by mohli pomôcť

jednotlivcovi alebo rodine prekonať ohrozujúcu životnú situáciu nie sú k
dispozícii a občan nie je vlastnými silami schopný ju prekonať.

Teória sociálnej práce

Strana 69 z 274

Sociálne služby sú špecializované činnosti na riešenie hmotnej núdze

alebo sociálnej núdze. Sociálne služby sú:

•

opatrovateľská služba

•

organizovanie spoločného stravovania

•

prepravná služba

•

starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb

•

sociálna pôžička

Sociálna práca

Je získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku alebo

možného vzniku hmotnej núdze alebo sociálnej núdze a o potrebe
poskytovania sociálnej pomoci, voľba a uplatňovanie foriem sociálnej
pomoci a sledovanie účinnosti ich pôsobenia.

Je odborná činnosť, ktorá špeciálnymi pracovnými metódami zaisťuje

sociálnu starostlivosť o človeka na profesionálnom základe. Zaoberá sa
optimálnym fungovaním sociálnych inštitúcií zameraných na komplexnú
starostlivosť, o človeka, na efektívne fungovanie sociálneho zabezpečenia
a pomoc jednotlivcom, rodinám, skupinám alebo komunitám.,

Sociálna práca je profesionálna činnosť, ktorá vyžaduje vysokú

odbornú prípravu, osobnú zrelosť, životné skúsenosti, vyhranené
etické postoje.

Záchranná sociálna sieť označuje systémové usporiadanie sociálneho

poistenia, sociálnych podpôr a sociálnej pomoci, ktoré zabezpečuje, aby v
období ekonomických reforiem nebol ani jeden občan existenčne ohrozený.

Podstatou koncepcie záchrannej sociálnej siete je urobiť nevyhnutné

sociálne opatrenia pre tých občanov, ktorí budú ekonomickou
transformáciou najviac postihnutí a nemajú silu a schopnosť postarať sa
sami o seba (starí, invalidi, veľké rodiny) Cieľom je, aby v dôsledku
ekonomickej transformácie ani jeden občan neklesol pod hranicu
existenčného alebo sociálneho minima. Záchranná sociálna sieť
zabezpečuje, aby :



nikto nezavinené neklesol do situácie núdze ( odkázanosti)



si sústava sociálnych príjmov udržiavala reálnu hodnotu dávok



sa sociálne podmienky v SR nestali prekážkou pre vstup do EU

Garantom sociálnej siete je štát, ktorý môže:



poskytnúť peniaze alebo zaručiť príjem



poskytnúť ambulantnú službu namiesto peňazí, keď je to pre občana
výhodnejšie



poskytnúť azyl ako krajný prostriedok pri sociálnych haváriách.

Teória sociálnej práce

Strana 70 z 274

Moderný štát musí byť schopný bezprostredne reagovať na sociálne

oslabenie občana či skupiny občanov.

Funkcie záchrannej sociálnej siete :



poskytuje určitú ochranu sociálne odkázaným občanom



zabezpečuje ekonomicky aktívnemu obyvateľstvu minimálnu výšku
pracovného príjmu garantovaním tzv. minimálnej mzdy



garantuje nevyhnutnú výšku príjmov sociálne odkázaným rodinám
či občanom stanovením výšky životného minima a výšky
minimálneho starobného dôchodku



aktívne pôsobí v politike zamestnanosti stanovením systému
aktívnej a pasívnej politiky zamestnanosti



poskytuje ústavnú sociálnu starostlivosť



realizuje tzv. valorizáciu, čo je prispôsobenie mzdových a
sociálnych príjmov vývoju životných nákladov

nástroje sociálnej pomoci

sa pokladá najmä:

a) sociálna prevencia

b) riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze, v dôsledku ktorej si

občan nemôže sám ani s pomocou rodiny zabezpečiť základné
životné podmienky

c) sociálna rehabilitácia - jej cieľom je odstrániť alebo aspoň

zmierniť následky sociálnych problémov do takej miery, aby
bola zabezpečená spoločenská sebestačnosť daného subjektu

d) služby sociálnej pomoci - útulky pre bezdomovcov

e) sociálne poradenstvo - je odborná činnosť zameraná na

zistenie rozsahu a charakteru hmotnej núdze alebo sociálnej
núdze, na zistenie príčin vzniku, na poskytovanie informácií o
možnosti riešenia hmotnej alebo sociálnej núdze . Slúži na
odstránenie, zmiernenie negatívnych návykov správania
klienta a jeho začlenenie do spoločenského rámca, rodiny,
komunity.

f) sociálno-právna ochrana - je činnosť na ochranu práv a

právom chránených záujmov občanov, najmä maloletých

g) výchovná činnosť

h) organizovanie náhradnej rodinnej starostlivosti, výkon

kolízneho pracovníka, podávanie návrhov na súd

i) dávky sociálnej pomoci

Teória sociálnej práce

Strana 71 z 274

Životné minimum

Zákon 125/1998 ustanovuje životné minimum ako spoločensky

uznanú minimálnu hranicu príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav
hmotnej núdze.

Rozlišujeme niekoľko druhov alebo hladín životného minima :

1. existenčné minimum ako hranica biedy - najspodnejšia

prípustná hranica životnej úrovne, pri nedosiahnutí ktorej by došlo
k ohrozeniu zdravia a života. Je spätá s racionálnym
uspokojovaním základných fyzických a fyziologických potrieb
človeka - potrava, odievanie a obúvanie, bývanie, osobná hygiena.

2. Sociálne minimum ako hranica chudoby - úroveň spotreby, pri

ktorej sa v minimálnej miere uspokojujú spoločensky uznané
potreby jednotlivca alebo domácnosti - existenčné minimum
zvýšené o aktivity spojené s kultúrou, dopravou, vzdelávaním,
ochranou zdravia, využívaním voľného času.

3. Minimálny komfort - táto kategória je spätá so značne

subjektívnym posudzovaním života a jeho jednotlivých aktivít. Je
odvodený od potenciálnych možností ekonomiky. Vyjadruje
teoreticky nie reálne výšku uspokojovania sociálnych potrieb
človeka.

Životné minimum plní dve funkcie:

1) primárna - v subsystéme soc. pomoci má zabezpečovať

dočasnú ochranu pred dočasnou príjmovou
nedostatočnosťou na spodnej hranici ešte prijateľnej
chudoby ( horná hranica núdze)

2) sekundárna - v subsystéme štátnej sociálnej podpory má

byť kritériom pre adresné poskytovanie dávok v závislosti
od pomeru skutočného príjmu občana ( spoločne
posudzovaných osôb ) a výšky životného minima
zodpovedajúcej posudzovaným osobám. Od tohto pomeru
závisí vznik nároku na dávku, i výšku poskytovanej dávky.

Hmotná núdza je stav, keď príjem občana nedosahuje životné

minimum ustanovené osobitným predpisom Je to stav keď:

- príjem občana nedosahuje životné minimum
- príjem nieje možné z objektívnych príčin zvýšiť
- občan nedisponuje iným zdrojom príjmu či majetku na získanie

prostriedkov.

Teória sociálnej práce

Strana 72 z 274

Dôvody pre ktoré sa občan ocitol v hmotnej núdzi sú:

a. objektívne - ak si nemôže vlastným pričinením zabezpečiť

alebo zvýšiť príjem vzhľadom na svoj vek alebo nepriaznivý
zdravotný stav (za vlastné pričinenie sa považuje predovšetkým
vlastná práca)

b. subjektívne - ktorí sa nesnažia vlastným pričinením prekonať

stav hmotnej núdze

Sociálna núdza je stav, keď si občan nemôže sám zabezpečiť

starostlivosť o svoju osobu, starostlivosť o svoju domácnosť, ochranu a
uplatňovanie svojich práv a právom chránených záujmov alebo kontakt so
spoločenským prostredím najmä vzhľadom na vek, nepriaznivý zdravotný
stav, sociálnu neprispôsobenosť alebo stratu zamestnania.

Za sociálnu núdzu sa považuje aj stav, keď občan s ťažkým zdravotným

postihnutím potrebuje zmierniť alebo prekonať sociálne dôsledky tohto
postihnutia.

Teória sociálnej práce

Strana 73 z 274

12 VÝZNAM KOMUNITNEJ SOCIÁLNEJ PRÁCE, SVOJPOMOC A DOBROVOĽNÍCTVO AKO

FENOMÉN

SOC. PRÁCE, VÝZNAM TRETIEHO SEKTORU

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Komunitná práca - slovo komunita pochádza z latinského slova

communitas, čo znamená spoločenstvo, pospolitosť, obec.

Je najmenej rozpracovaná oblasť sociálnej práce. Je výrazne

sociologicky orientovaná. Jej špecifiká spočíva v tom, že pomáha ľuďom v
konkrétnych životných situáciách na určitom územnom celku. Je
interdisciplinárna a rešpektuje biologické, etnické, psychologické, kultúrne,
sociálne, ekonomické a ekologické potreby obyvateľov komunity.

Sociálny pracovník v komunite musí počítať s neustálim napätím

medzi spoločenskými potrebami a zdrojmi ich uspokojovania a
konfliktnými požiadavkami rozličných spoločenských skupín s odlišnými
ideami cieľmi, ale i názormi na to, aká kvalita spoločenských zmien je
objektívne najžiadúcejšia.

Rodina, príbuzní, priatelia, susedia a miestne dobrovoľné a dobročinné

organizácie poskytujú potrebnú vzájomnú oporu a starostlivosť v rámci
komunity. Soc. pomoc a sociálne služby sú iba partnerom tejto prirodzenej
siete. Záujmom sociálnej práce je v komunite vytvoriť účinnú spoluprácu
medzi prirodzenou sieťou, ktorá spontánne pomáha formálnymi oficiálnymi
službami.

Ciele SP s komunitou:

1. poznanie sociálnych potrieb a problémov v určitej

územnom celku - zhromaždenie základných demografických a
všeobecných informácií

2. vykonanie hromadných šetrení - sociologický výskum, výskum

verejnej mienky, sondáže zamerané na konkrétnu sociálnu
problematiku

3. spracovanie návrhov na riešenie vo forme projektov a sociálne

nápravných postupov s ktorými komunita súhlasí a je ochotná sa
na nich spolupodielať

4. zapojenie všetkých schopných obyvateľov, dostupných

prostriedkov a možností komunity do sociálnej aktivity, aby sa
návrh uskutočnil a nové opatrenia, prípadne zmeny boli vykonané

5. konečné hodnotenie a overovanie výsledkov, ktoré môže

poskytnúť základ pre vzájomné porozumenie a spoluprácu
sociálnych pracovníkov z rôznych oblastí pri plánovaní,
financovaní a poskytovaní soc. služieb a dávok soc. zabezpečenia

Teória sociálnej práce

Strana 74 z 274

Sociálna práca s komunitou zahŕňa činnosť:

riadiacu

koordinačnú

sociálne výchovnú

sociálno-zdravotnú

vzdelávaciu

administratívne

správnu

Z hľadiska sociálnych väzieb členov komunity rozoznávame dve

formy komunity:

1) sídelná (regionálna) komunita, má charakteristiky, ktorými sa

odlišuje od širšieho sociálneho prostredia:



majú charakteristické citové, intelektuálne a kultúrne vzťahy
k ostatným členom komunity,



majú konkrétne vzťahy k miestu bydliska



môže ich viazať spoločný osud, pozitívne aj negatívne životné
situácie



sú v podobnej ekonomickej situácii a na konkrétnej spoločenskej
úrovni



majú podobné a často zhodné etické normy a hodnoty

Vnútornú štruktúru sídelnej komunity tvoria jednotlivé skupiny,

podskupiny a jednotlivci. V štruktúre podskupín komunity najvýraznejšie
funkcie plnia skupiny primárne - rodiny, priateľské, záujmové a pracovné
skupiny, prostredníctvom ktorých je pripravovaná a realizovaná sociálna
práca v komunite.

2) Duchovná komunita - je nová forma komunity, jej vznik je spojený s

rozvojom modernej spoločnosti. Charakteristická je tým, že členovia
komunity sú ľudia duchovne spriaznení, zdržujú vzájomný kontakt, ktorý
nieje podmienený osobným kontaktom.

Svojpomoc: svojpomocné inštitúcie formou organizácií, klubov,

záujmových skupín sú zamerané na vlastné sily, schopnosti a často sú
mimo rámca oficiálnych, profesionálnych služieb.

Dobrovoľníctvo - túto prácu robia ľudia z vlastnej vôle na báze

dobrovoľnosti. Takáto práca sa vykonáva predovšetkým v neziskových
organizáciách. Zahŕňa akýkoľvek typ činnosti v prospech iných.

Teória sociálnej práce

Strana 75 z 274

Medzi hlavné zásady práce dobrovoľníkov patrí:

 presvedčenie o správnosti takéhoto konania

 radosť s práce s ľuďmi

 možnosť pomáhať tým, ktorý to potrebujú

 získavanie nových poznatkov , skúseností a zručností

 možnosť dočasného uplatnenia

 potreba a možnosť vrátiť , čo dostali

 morálne, náboženské a politické zásady

Tretí sektor

Neoddeliteľnú súčasť každého demokratického spoločenského

systému tvorí popri súkromnom a štátnom sektore aj tzv. tretí sektor. Plní
úlohu:

 sprostredkovateľa medzi štátom a občanmi

 prispieva k riešeniu problémov a tvorbe kompromisov medzi

rôznymi skupinami v spoločnosti

 upozorňuje vládnych činiteľov, orgány a inštitúcie na záujmy občanov

 povzbudzuje jednotlivcov pri aktivitách pre verejné blaho a

napomáha pri riešení sociálnych, ekonomických a politických otázok

Tvoria ho neziskové organizácie, ktoré pôsobia v priestore medzi štátom

a trhom. Predstavujú jeden zo základných pilierov spoločnosti

Pojmy ako sa označuje daná oblasť:

Tretí sektor - ide o sektor, ktorý pôsobí v priestore medzi štátom a

trhom

Neziskový sektor - absentuje ziskový motív. Ak sa aj nejaký zisk

dosiahne, nerozdelí sa medzi vlastníkov, ale vracia sa späť do ďalších
verejnoprospešných programov.

Dobrovoľný sektor - vyzdvihuje podiel dobrovoľníkov, aj keď v sektore

pôsobia aj platení zamestnanci

Mimovládny sektor - označuje nezávislosť sektora od štátu a trhu

Ďalej sa môže používať označenie: mimovládne organizácie,

charitatívne, humanitárne, filantropické, dobročinné organizácie,
sektor oslobodený od daní.

Na Slovensku ich je okolo 10 000.

Teória sociálnej práce

Strana 76 z 274

Charakteristika organizácií, ktoré tvoria tretí sektor:

1. pôsobia vo verejnoprospešnom záujme na základe dobrovoľných

aktivít ľudí v rôznych oblastiach spoločenského života (kultúra,
vzdelávanie, ochrana ľudských práv, sociálna starostlivosť)

2. sú do určitej miery inštitucionalizované ( sú to právnické osoby,

zriadené a zaregistrované v súlade s platnou legislatívou a sú oprávnené
vstupovať do zmluvných vzťahov

3. ich cieľom nie je dosahovať zisk

4. sú inštitucionálne oddelené od štátu (sú nezávislé, mimovládne,

súkromnoprávne, nie sú súčasťou štátnej správy)

5. sú samosprávne (majú vlastné kontrolné mechanizmy, určené

správnou alebo dozornou radou, členskou základňou)

6. sú doplňujúcimi zdrojmi na riešenie verejných problémov, pričom

vystupujú ako partneri súkromného a štátneho sektoru

V našich podmienkach rozlišujeme štyri základné typy neziskových

organizácií:

Nadácie - zákon 207/1996 vymedzil nadáciu ako „ účelové

združenie vecí, peňažných prostriedkov, cenných papierov a iných
peniazmi oceniteľných hodnôt, ktoré zriaďovateľ určil na plnenie
všeobecne prospešného účelu" Nadácia sa zriaďuje najmä za účelom
rozvoja duchovných hodnôt, realizácie a ochrany ľudských práv alebo
iných humanitných cieľov, ochrany a tvorby životného prostredia,
zachovania prírodných a kultúrnych hodnôt a na podporu zdravia a
vzdelávania. Najtypickejšou cieľovou skupinou nadácií sú deti a mládež
a zdravotne postihnuté deti a dospelí

Občianske združenia - organizácie združujúce fyzické alebo

právnické osoby. Iniciátormi vzniku občianskych združení môžu byť
napr. mestá a obce, cirkvi.

Najčastejšími adresátmi činnosti občianskych združení v tejto oblasti sú:

 Zdravotne postihnutí občania

 Starší občania

 Mládež

 Bezdomovci

 Neúplné rodiny

 toxikomani

Teória sociálnej práce

Strana 77 z 274

Najčastejšie poskytovanými službami sú:

 sociálne poradenstvo

 terénna sociálna rehabilitácia

 denný stacionár

Neinvestičné fondy - sú neziskové právnické osoby, ktoré

združujú peňažné prostriedky určené na plnenie všeobecno-prospešného
účelu alebo na plnenie individuálne určenej humanitnej pomoci pre
jednotlivca alebo skupinu osôb, ktoré sa ocitli v ohrození života alebo
potrebujú naliehavú pomoc pri postihnutí živelnou pohromou. Prospešným
účelom je najmä:

 rozvoj a ochrana duchovných hodnôt

 ochrana ľudských práv

 ochrana a tvorba životného prostredia

 zachovanie prírodných a kultúrnych hodnôt

 ochrana a podpora zdravia a vzdelávania

 rozvoj sociálnych služieb

Nezisková organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby.

Je to právnická osoba, ktorej predmetom je poskytovanie týchto všeobecne
prospešných služieb: rozvoj a ochrana duchovných a kultúrnych hodnôt,
tvorba a ochrana životného prostredia, humanitná starostlivosť,
doplnkové vzdelávanie pre deti a mládež.



rozvoj a ochrana duchovných hodnôt



ochrana a tvorba životného prostredia



humanitná starostlivosť



doplnkové vzdelávanie mládeže a detí



poskytovanie sociálnych služieb

Podľa charakteru činnosti ich delíme na pôsobiace v oblasti:



kultúry a rekreácie



vzdelávania



sociálnych služieb



zdravotníctva -rozvoj a bývania



životného prostredia



obhajoby záujmov skupín občanov



nadácie a fondy

a neziskové organizácie, medzi ktoré patria:



nadácie a fondy -náboženské organizácie



podnikateľské organizácie, organizácie zamestnancov, asociácie
profesionálov a profesijné komory.

Teória sociálnej práce

Strana 78 z 274

Zameranie neštátnych subjektov na Slovensku smeruje najmä na

seniorov, zdravotne postihnutých a sociálne odkázaných občanov. Ťažisko
činnosti neštátnych subjektov spočíva v poskytovaní ambulantných služieb
- základnej opatrovateľskej služby, sociálneho poradenstva a organizácie
spoločného stravovania.

Teória sociálnej práce

Strana 79 z 274

13 SOCIÁLNE UČENIE CIRKVÍ, CHARITA A ICH VZŤAH K SOCIÁLNEJ PRÁCI.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Polyteistické náboženstvá nemali učenie, v ktorom by bola zdôraznená

súcitnosť a pomoc s trpiacimi. Až kresťanské učenie formulovalo
pomoc blížnemu ako cnosť, ktorá bola zapracovaná do pravidiel
správania, ktorými jedinec môže dosiahnuť spasenie a večnú blaženosť.
Základy sociálneho učenia, na základe ktorého sa rozvíjala pomoc a
sociálna starostlivosť, poskytlo učenie cirkvi v náboženských textoch, ktoré
položili základy filantropie.

Prvý bol Starý zákon, ktorý napísali Židia. Hospodin bol pre nich

predovšetkým „Bohom zmluvy a mravných prikázaní" a verilo sa, že svoju
vôľu prejavuje ústami prorokov. Starozákonní proroci kritizovali bohatých a
mocných kvôli utláčaniu chudobných a slabých. Žiadali, aby sa Židia riadili
zásadami charitatívnej etiky knihy Mojžišovej.

„Keď budeš žať obilie svojej pôdy, nezožneš ho až k samej zemi a nezoberieš klasy,

ktoré na zemi zostávajú. Ani na vinici nebudeš zbierať hrozná a zrná, ktoré padajú k

zemi, ale necháš, aby si ich zozbierali chudobní a cudzinci...." (Vašek, 1941,s. 17-18).

Zo starozákonnej tradície vystúpil Ježiš ako Mesiáš, ktorý zmenil

starozákonnú tradíciu na novú kresťanskú tradíciu. Pred ľudstvo postavil
novú absolútnu hodnotu, večný život cez spasenie duše. Tejto hodnote
podriadil ostatné hodnoty, ako zdravie, moc a bohatstvo.

Jeho myšlienky sú uvedené v Novom zákone. Kľúčovým motívom je

kresťanská láska, chápavý nadhľad nad dobovými sociálnymi problémami
a apel na ideál Božieho kráľovstva. Kresťanská láska je univerzálna. Z
lásky k Bohu má každý milovať seba a svojich blížnych.

Láska k blížnemu sa má prejavovať skutkami a nesmie sa naslepo

rozdávať, pretože tí, čo nechcú pracovať, by sa iba podporovali v
povaľačstve. Každý sa v prvom rade musí snažiť, aby jeho najbližší neboli
na ťarchu iným.

Prah filantropie prekročili niektoré reformné kresťanské smery, ktoré sa

usilovali o sociálnu rovnosť. Medzi nimi bolo najvýraznejšie husitstvo,
ktorého vznik je spojený s menom Jana Husa (1373 -1415).

Hus vypracoval program, ktorý sa neobmedzoval len na náboženskú

otázku, ale tiež na oblasť národnú a sociálnu. Kresťanské rovnostárstvo,
ktoré hlásali jeho kazatelia, malo spotrebnú povahu.

Teória sociálnej práce

Strana 80 z 274

Otázka starostlivosti o ľudí v núdzi je v pozornosti cirkvi i v období

reformácie. Martin Luther (1483 - 1546) mal súcit s utrpením chudobných
a prišiel s myšlienkou, aby sa obce a mestá starali o svojich chudobných.

Podľa neho, každé mesto by mohlo vyživiť svojich chudobných a v

prípade, že by bolo veľmi malé, má vyzvať okolité dediny, aby tiež prispeli.
Mal by sa ustanoviť akýsi správca alebo poručník, ktorý pozná všetkých
chudobných, a ten rade obce alebo farárovi oznámi, čo chudobní potre-
bujú.

Súčasná sociálna koncepcia cirkvi je založená na sérii encyklík

vydávaných pápežmi. Za základ súčasného sociálneho učenia cirkvi sa
považuje encyklika Rerum novarum, vydaná pápežom Levom XIII. vr.
1891. V nej pápež reagoval na vtedajšie dianie v spoločnosti a na Marxov
socializmus.

Vyčítal prívržencom socializmu, že zlé postavenie robotníkov chceli

riešiť podnecovaním nenávisti chudobných voči bohatým. Nesúhlasil s ich
úsilím zrušiť súkromné vlastníctvo a miesto toho navrhoval zaviesť
spoločný majetok všetkých. Považoval to za nespravodlivé, lebo podľa
neho by sa takýmto spôsobom páchalo násilie na zákonných majiteľoch.

Bol to prvý dokument katolíckej cirkvi, v ktorom pápež zaujal postoj k

vážnej, až kritickej hospodársko-sociálnej problematike života ľudí jeho
doby, zameraný na obranu robotníkov proti vykorisťovaniu a ponižovaniu.
Ním sa v dejinách po prvýkrát v náboženskom duchu zaoberal pápež
výslovne sociálnou otázkou. Od tohto roku (1891) sa rozvíjajú dejiny
sociálnej náuky cirkvi rozpracované v sociálnych encyklikách pápežov a v
dokumentoch 2. vatikánskeho koncilu.

Po Levovi XIII. aj ďalší pápeži vydali svoje stanoviská k pálčivým

sociálno-spoločenským otázkam 20. storočia. Pápež Pius XI. sa v
encyklike Quadragesimo anno z r. 1931 okrem iných otázok v druhej časti
pod názvom Kapitál a práca zaoberal najmä otázkou spravodlivej mzdy.
Mzda mala byť primeraná potrebám rodiny a zároveň sa mal brať zreteľ i
na situáciu podnikov a podnikateľov.

V encyklike Mater et Magistra z r. 1961 pápež Ján XXIII. rozvinul

sociálne názory predchádzajúcich pápežov. Za nóvum v sociálnej otázke
považoval nepomer medzi rozvinutým priemyslom a zaostalosťou
poľnohospodárstva, čo malo za následok biedu na dedinách a odchod
najmä mladých ľudí do miest. Na zlepšenie tohto stavu pápež odporúčal
budovať dopravné a komunikačné siete, zdravotníctvo a školstvo na
vidieku.

Teória sociálnej práce

Strana 81 z 274

Za samozrejmé považoval zmodernizovanie poľnohospodárstva. Pre

túto encykliku bolo charakteristické, že za dôležité pápež považoval
odstraňovanie spoločenských rozdielov na princípe sociálnej
rovnosti.

Encyklika Pavla VI. z r. 1967, Populorum progressio, hovorila o

spoločenstve národov, ktoré by malo byť realizované na báze bratstva
a vyzývala na pomoc slabým, hlavne deťom, ktoré trpia podvýživou a
umierajú hladom. Pápež považoval za nutné pomôcť chudobným a
rozvojovým krajinám. Požadoval vytvoriť svetový fond na prekonávanie
biedy, ktorý by mal byť vydržiavaný z časti zbrojárskych výdavkov.

Súčasný pápež Ján Pavol II. k týmto dokumentom pridal Prejav na

Valnom zhromaždení OSN v r. 1979 a v r. 1981 encykliku Laborem
exercens, v ktorej sa venuje problematike ľudskej práce, ktorú považuje
za najpodstatnejší kľúč pri riešení sociálnych otázok. V r. 1987 vydal
encykliku Sollicitudo rei socialis, pápež poukazuje na nerovnosť medzi
hospodársky rozvinutými a zaostalými národmi, na problém
nezamestnanosti a medzinárodného zadĺženia. Za vážny problém
považuje nielen výrobu zbraní, ale aj obchod so zbraňami, a tiež odsudzuje
terorizmus.

Vr. 1991 vydal encykliku Centesimus annus. Reaguje na sociálne

otázky, ktoré majú už dlhšiu dobu celosvetový rozmer. Vyslovuje sa hlavne
k problému morálky, chudoby a nespravodlivého rozdelenia práce.
Posudzuje udalosti v r. 1989 v strednej a východnej Európe a pripomína
niektoré činitele, ktoré spôsobili pád totalitných režimov. Kriticky konštatuje,
čo je zlé v hospodársko-sociálnej oblasti, ale zároveň uvádza aj pozitívne
prvky trhového hospodárstva, ktorého jednotlivé prvky musí spájať
spoločné dobro.

Sociálne učenie cirkvi je založené na týchto troch princípoch:

1. Princíp spoločného dobra, ktoré je chápané ako najvyšší zákon

sociálnej spravodlivosti. Sociálna spravodlivosť je zameraná na
všetkých, každý má mať podiel na tom, aby všetci ľudia mohli žiť
dôstojne a čo najlepšie sa rozvíjať podľa svojich schopností.

2. Princíp solidarity, ktorá sa chápe ako pevné a dôsledné rozhodnutie

jednotlivca angažovať sa za spoločné dobro, za dobro všetkých a
každého jedného, nakoľko ľudia sú odkázaní jeden na druhého a všetci
sú zodpovední za všetkých.

3. Princíp subsidiarity (vzájomnej podpory, pomoci), v zmysle ktorého

má verejná moc pomáhať jednotlivcom a skupinám ne schopným riešiť
svoje sociálne problémy.

Teória sociálnej práce

Strana 82 z 274

Stredoveká filantropia6 a kresťanská charita7

V stredoveku, keď najmä v ranom období bol spoločenský poriadok

založený na poľnohospodárstve, platila zásada, že pán sa postará o
svojich poddaných.

Nikto sa nestaral o tých, ktorí vypadli z tohto systému. Ľudia „bez

pána" mali problémy so zabezpečením si živobytia, pretože vyradením zo
systému stratili možnosť spolupodieľať sa na primárnych procesoch
rozdeľovania.

Chudoba je najstarší sociálno-politický problém, ktorý v histórii

ľudstva bolo potrebné riešiť.

Starostlivosť o ľudí, ktorí sa ocitli v nepriaznivej životnej situácii a

potrebovali pomoc, mala filantropický charakter. Filantropická činnosť
nemala charakter systémovej starostlivosti, bola to činnosť náhodná,
dobrovoľná a individualizovaná.

S rozvojom kresťanstva čoraz viac impulzov na pomoc tým, ktorí to

potrebovali, prichádzalo od Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá nabádala k
pomoci chudobným a trpiacim. V najstarších dobách kresťanstva existovala
dobročinnosť súkromná, ktorú realizovali jednotlivci, a verejná, ktorú
realizovala cirkev. Veriaci odovzdávali predstavenému prinesené naturálne
a peňažné dary, ktorý ich rozdelil na charitatívnu činnosť. Obetované
dary boli symbolicky položené na oltár a po bohoslužbách rozdelené podľa
potrebnosti chudobným. Zámožní jednotlivci pre chudobných tiež
usporadúvali obedy.

Jednou z popredných povinností kresťanov bolo pomáhať vdovám s

malými deťmi a sirotám, ktoré žili v biede. Ďalej sa starali o chorých,
chudobných a práceneschopných, ktorí boli v tomto období všeobecne
považovaní za príťaž. Tiež sa starali o pochovávanie zosnulých, ktorí
nemali príbuzných alebo boli veľmi chudobní. Cirkev pomáhala pocestným
a cudzincom, ktorí, vzdialení od svojho domova, sa dostali do ťažkostí,
poskytnutím nocľahu a stravy.

Po Milánskom edikte mala charita viaceré podoby. Okrem almužny pri

kostoloch a kláštoroch bola starostlivosť o chudobných uskutočňovaná aj v
kláštoroch, ktoré zabezpečovali stravovanie, ošatenie, niekedy i nocľah pre
chudobných, chorých, starých a nevládnych. Túto činnosť cirkvi podporoval
i štát poskytovaním subvencií cirkevnej charite. Karol Veľký už v 9. storočí
poskytol kostolom a kláštorom pomoc a nariadil, aby kláštory zriaďovali tzv.

Filantropia (gr.) - ľudomilstvo, dobročinnosť, snaha jednotlivcov zmierňovať ľudskú

biedu.
7

Charita (lát.) - trpiacim preukazovaná dobročinnosť, ktorá je organizovaná.

Teória sociálnej práce

Strana 83 z 274

hosťovské domy a chudobince.

Charita organizovaná v jednotlivých farnostiach vytvárala v dobách

mieru a dobrej úrody v spoločnosti rovnováhu. Bola to však len lokálna
rovnováha, pretože vojny, hladomory a epidémie, ktoré dávali do pohybu
chudobné obyvateľstvo, viedli k nárastu požiadaviek, pričom slabol lokálny
charitatívny systém.

Obce sa zbavovali cudzích chudobných a podporu obmedzovali len pre

miestnych chudobných. Chudobní vyhnaní z jednej obce však pridávali
problémy ostatným obciam. Z tohto dôvodu postupne začali vznikať
strediská charity, ktoré slúžili na udržanie nielen lokálnej, ale aj
regionálnej rovnováhy.

Jedným z hlavných prostriedkov starostlivosti o chudobných v

stredoveku boli špitále, ktoré vznikali od 11. storočia. Predstavovali
osobitné charitatívne, sociálne a zdravotnícke zariadenia, ktoré
poskytovali trvalý útulok, duchovnú a v obmedzenej miere i zdravotnícku
starostlivosť. Počet ubytovaných bol limitovaný. Špitále zriaďovali biskupi,
farári a kláštory, neskoršie aj mestá.

Za účelom ich budovania a vedenia začali vznikať i špeciálne bratstvá,

pre svojich členov ich zriaďovali i rôzne cechy. Stávalo sa, že niektorí
jednotlivci poskytli určitému rádu budovu alebo finančné prostriedky na
vybudovanie a prevádzkovanie zariadenia pre chudobných. Činnosť
špitálov financoval zriaďovateľ, t. j. cirkev, cech, mesto a pod. zo svojich
prostriedkov a z dobrovoľných príspevkov jednotlivcov.

Nárast chudoby v 13. a 14. storočí spôsobil, že cirkevné inštitúcie neboli

schopné starať sa o všetkých, ktorí to potrebovali. V tomto období bola pre
viacerých starých, chromých, slepých a zmrzačených hlavným zdrojom
obživy almužna zo žobrania. Pomoc žobrákom do určitej miery
poskytovali obce. Niektoré obce žobranie regulovali prideľovaním „práva"
žobrať.

V dôsledku vyvlastňovania a vyháňania z pôdy sa zvyšoval počet ľudí

bez práce, tulákov, žobrákov, ktorí odchádzali do miest, ktoré boli nútené
postarať sa o nich. Mestské právo ukladalo obecným radám povinnosť
starať sa o chudobných. Zakladali chudobince, ktoré i keď boli odkázané
na dobrovoľné príspevky, postupne sa stali verejnoprávnymi inštitúciami.

Teória sociálnej práce

Strana 84 z 274

14 PODNIKOVÁ SOCIÁLNA PRÁCA A MANAŽMENT SOCIÁLNEJ PRÁCI.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Sociálna práca podniková - jej obsahom je riadenie, komunikácia,

sociálna štruktúra, sociálna klíma, sociálna mobilita, účinky pracovného
procesu a sociálne správanie, hierarchická sústava nadriadenosti a
podriadenosti a jej sociálne účinky, vonkajšie vzťahy medzi podnikom na
jednej strane, odvetvím a spoločnosťou na strane druhej, konflikty,
záujmová činnosť, rekvalifikácia atď.

Podniková sociálna práca ako individuálna, tak i skupinová, má v

porovnaní s mimopodnikovými špecializovanými inštitúciami svoje
zvláštnosti. Úlohou hospodárskych organizácií je v prvom rade plniť
výrobné úlohy, pritom poskytovať príslušné služby, vytvárať zodpovedajúce
pracovné a životné podmienky svojim pracovníkom, aby dané úlohy mohli a
chceli plniť.

Sociálny rozvoj a zvyšovanie kvalifikácie pracovníkov ako jeho

súčasť zahrňuje starostlivosť o pracovné prostredie, ale aj sociálne
zabezpečenie v jeho rozmanitých formách. Organickou súčasťou života
podniku je i jeho podniková kultúra, ktorá je vytváraná ľuďmi daného
podniku a výrazne ovplyvňuje vzťah k práci, pôsobí na pracovnú morálku,
na pracovnú disciplínu, kvalitu práce, tvorivosť atď.

Záber podnikovej sociálnej práce je skutočne široký - bezpečnosť práce

a pracovné prostredie, bytová politika, vzdelávacia podniková sociálna
politika, využitie voľného času atď.

Ideový zámer podnikovej sociálnej politiky

Mal by sa zameriavať na:

1. materiálnu a sociálnu istotu (sociálna prevencia),
2. pracovné uspokojenie a uznanie,
3. vytváranie optimálnych vzťahov

 medzi zamestnancami a zamestnávateľmi,

 medzi odbormi a zamestnávateľmi,

 medzi odbormi a zamestnancami,

 medzi zamestnancami navzájom,

 medzi zamestnancami a pracovným prostredím,

 medzi zamestnancami a vonkajším okolím tak, aby sa

dosiahla spokojnosť a spätnou väzbou trvalo rastúca
efektívnosť pri stabilite a lojálnosti k firme.

Teória sociálnej práce

Strana 85 z 274

Priority podnikovej sociálnej politiky a možné očakávané efekty

A) Vytváranie vhodných podmienok na prácu zamestnancov

V oblasti pracovného prostredia a ochrany práce

tejto oblasti je potrebné zamerať sa na:



zvyšovanie kultúry práce, odstránenie rizikových pracovných
podmienok,



využitie technického rozvoja na zvýšenie efektívnosti a odstránenie
namáhavej fyzickej práce,



rozpracovanie systému výchovy zamestnancov v oblasti bezpečnosti
práce,



zabezpečovanie účinnejších ochranných pracovných prostriedkov,



usilovať sa o zníženie rizika pracovných úrazov a chorôb z povolania.

Pokiaľ to nie je možné z ekonomických alebo technických dôvodov,

potom podniková sociálna politika musí orientovať svoje úsilie na utvorenie
vhodných kompenzácií nevýhod, ktoré zamestnancom prináša práca
v takomto prostredí ( napr. v oblasti odmeňovania, rekreácie, rehabilitácie,
zabezpečovania ochranných pomôcok, úpravy pracovného času a pod.).

V oblasti sociálno – hygienických podmienok práce (sociálna

vybavenosť pracoviska)

tejto oblasti je potrebné zamerať sa na:



utváranie a udržiavanie zdravých, vzdušných a svetlých pracovných
miestností,



udržiavanie dokonalej hygieny pracovného miesta,



zabezpečovanie osobného pracovného hygienického vybavenia,



utvorenie podmienok na trávenie prestávok v práci tak, aby si
zamestnanec skutočne oddýchol, nabral síl a mohol sa v príjemnom
prostredí občerstviť,



budovanie šatní a iných úložných priestorov a ich zabezpečenie proti
škodám.

V tejto oblasti je potrebné predovšetkým garantovať minimálne

(povinné) vybavenie pracovísk vo forme objektívne stanovených noriem
a normatívov sociálnej vybavenosti podnikov zariadeniami tvoriacimi
sociálno-hygienické podmienky práce úmerne pracovným podmienkam
v podniku.

Teória sociálnej práce

Strana 86 z 274

V oblasti pracovnoprávnych podmienok a vzťahov

tejto oblasti je nevyhnutné:



utvorenie systému sociálnych istôt ako hlavného nástroja stabilizácie
zamestnancov,



zohľadnenie nepretržitého pracovného pomeru (verní a lojálni
zamestnanci)



v súvislosti s nepoužitím práva podniku dať výpoveď,



utváranie podmienok na zavádzanie definitívy v oblasti
zamestnaneckých vzťahov.

Oblasť pracovnoprávnych podmienok a vzťahov je prvoradou úlohou

kolektívneho vyjednávania. Podnik musí dať záruku za dodržiavanie
základných pracovnoprávnych podmienok a vzťahov, ale mal by utvárať aj
ďalšie aktivity v prospech skvalitnenia pracovnoprávnych podmienok
a vzťahov svojich zamestnancov.

Pri stanovení režimu pracovného času a odpočinku

Je vhodné sústrediť pozornosť na:

o znižovanie fondu pracovného času,
o priority pri znižovaní fondu pracovného času orientovať na

rizikovosť, fyzickú námahu, psychické zaťaženie a sociálne
faktory,

o diferencovanie pracovného času využívať ako nástroj na

zvýšenie príťažlivosti niektorých profesií,

o vhodná úprava začiatku a konca pracovného času, prípadne

stanovenie individuálneho pracovného času a pružného
pracovného času (napr. pre osoby so ZPS, matky s malými
deťmi, tvorivých zamestnancov),

o znižovanie nadčasovej práce zavinenej zlou organizáciou práce,
o dodržiavanie nepretržitého odpočinku počas práce,
o dodržiavanie nepretržitého odpočinku v priebehu týždňa ( dni

pracovného pokoja),

o pri čerpaní dovolenky rešpektovať nielen ekonomické záujmy

podniku, ale i potreby a špecifickú situáciu pracovníka ( napr.
nadväzovať na prázdniny detí, dodatková dovolenka, ďalšie dni
osobného voľna či platených dní absencie zo zdravotných
dôvodov a pod.).

Stanovenie dĺžky pracovného času, hlavne jeho začiatku a konca by

malo vychádzať nielen z ekonomického hľadiska, ale je potrebné prizerať aj
na potreby sociálneho rozvoja zamestnancov.

Teória sociálnej práce

Strana 87 z 274

Pritom treba brať do úvahy aj pracovný čas obchodov a služieb na

území podniku, ale i dopravné podmienky.

V otázke kvalifikačnej štruktúry a kvalifikačného rastu

tejto otázke je potrebné:



utváranie dynamického súladu medzi štruktúrou pracovných miest
a štruktúrou im zodpovedajúcich pracovných síl,



starostlivosť o rozhodujúce profesie,



rozširovanie a zmeny kvalifikácie zamestnancov,



kompenzovať prípadné straty na mzde pri zvyšovaní, resp. rozširovaní
kvalifikácie,



využívanie kvalifikácie zamestnancov,



zvýšenú pozornosť venovať pracovnému zaradeniu a adaptačným
procesom,



orientovať sa na výchovné pôsobenie a nové formy organizácie práce,



venovať pozornosť príprave mladistvých, aby si bezpečne teoreticky aj
prakticky osvojili svoju profesiu,



zaraďovanie nových zamestnancov na pracovné miesta tak, aby
zodpovedali ich schopnostiam a kvalifikácii,



zabezpečovať adaptáciu na pracovné prostredie, pracovné povinnosti
i na sociálne prostredie na pracovisku,



zohľadňovať osobné pracovné perspektívy a utvárať možnosti
pracovného postupu.

Základnou podmienkou žiadúceho sociálno - ekonomického rozvoja

zamestnancov je aktivizácia ľudských zdrojov, ktorú nemožno
uskutočňovať bez žiadúcej podnikovej politiky. Na zlepšenie sociálnej
politiky v tejto oblasti je potrebné utvoriť i personálne a organizačné
podmienky.

V oblasti doplňujúcej kompenzácie miezd

V tejto oblasti je vhodné:

a) uplatňovať kolektívne formy kompenzácie, ktoré sa týkajú všetkých

zamestnancov:



dodatočné poistenie,



zľavy na výrobky podniku,



prázdninový plat,



vianočný plat,



ďalšie zamestnanecké výhody a služby:



naturálne pôžitky,



príspevky na dovolenku,



náhrada stravy,

Teória sociálnej práce

Strana 88 z 274



poukážky na jedlo.

b) výberové formy kompenzácie, ktoré sú viazané na výkonnosť

zásluhovosť:



otvorenie účtov sporenia,



pôžičky,



poradenstvo (právne, finančné),



predaj účastín,



krátkodobé stimulačné platby najmä pre vedúcich manažérov
a najvýkonnejších zamestnancov,



príspevok na ošatenie, prípadne zabezpečiť reprezentačné obleky,



dotácie na telefón,



bezplatné poskytovanie služobného vozidla,



náhrada benzínu,



členstvo v kluboch,



pôžičky,



životné poistenie,



dotované bývanie,



pomoc pri kúpe domu,



bezplatný telefón,



pôžička na nízky úrok.

Cieľom týchto aktivít je posilniť priame peňažné odmeny o ďalšie

odmeny, ktoré majú povahu nepriamych peňažných odmien, ale aj
o morálne ohodnotenie práce.

Pri realizácii dodatočného ohodnotenia je možné vychádzať aj zo

zásluhovosti, či už aktívnej, ktorá je založená na pracovnej aktivite
a iniciatíve, alebo pasívnej, pri ktorej ide o vykonávanie práce v zložitých
podmienkach, prípadne vykonávanie neatraktívnej práce, zdravotne alebo
inak rizikovej práce.

V otázkach aktivizácie ľudského činiteľa

Je potrebné zamerať sa na:



stimulácia a motivácia smerujúca k aktívnej úlohe
zamestnanca najmä prostredníctvom spravodlivého
odmeňovania,



stabilita zamestnania,



podniková kultúra vzťahov zamestnávateľ –
zamestnanec – odbory,



formovanie zdravých medziľudských vzťahov,



formovanie žiadúceho rozvoja ľudského činiteľa a jeho
rodinného zázemia,



identifikácia zamestnancov so svojím podnikom.

Teória sociálnej práce

Strana 89 z 274

B) Zdokonaľovanie životných podmienok a

kvality života

zamestnancov

V otázkach ochrany a tvorby životného prostredia

Je nutné:



čo najúčinnejšie chrániť životné prostredie pred škodlivými
vplyvmi, ktoré svojou činnosťou ohrozujú zdravie zamestnancov,
ich rodinných príslušníkov a ostatných osôb žijúcich na území
pôsobenia podniku,



financovať a uskutočňovať opatrenia na odstránenie škôd,
vzniknutých činnosťou podniku a opatrenia na tvorbu a ochranu
všetkých zložiek životného prostredia, ohrozovaných jeho
činnosťou,



budovať zariadenia na ochranu životného prostredia, uvádzať
ich do prevádzky spoločne s príslušným výrobným alebo
nevýrobným zariadením a trvale zaisťovať ich plynulý a účinný
chod.

Narušené prírodné prostredie má i bezprostredný ekonomický vplyv. Ide

predovšetkým o reálne a vôbec nie vzdialené nebezpečenstvo ohrozujúce
výrobu potravín a pitnej vody, a tým i nebezpečenstvo zhoršujúcich sa
možností uspokojovania základnej ľudskej potreby – výživy. Znečistené
ovzdušie a voda potom priamo negatívne ovplyvňuje zdravotný stav
človeka. Narušené prírodné prostredie nepriaznivo ovplyvňuje i ďalšie
oblasti sociálneho rozvoja človeka, najmä odpočinok, rekreáciu, trávenie
voľného času. Negatívny dopad sa prejavuje i v oblasti reprodukcie
ľudských zdrojov.

Zdravotná starostlivosť

záujme kvalitného pracovného výkonu je potrebné:



zabezpečiť podnikovú zdravotnú starostlivosť
(všeobecný a zubný lekár),



zdravotná prevencia (povinné pravidelné prehliadky,
vstupné prehliadky),



špecializovaná zdravotná starostlivosť,



rehabilitačná starostlivosť,



poskytovanie ambulantnej kondičnej rehabilitácie,



zabezpečiť ochranu zdravia a prevenciu úrazov,



možnosť využívať služby podnikových odborníkov
v oblasti psychológie a sociológie práce,



zdravotná osveta.

Teória sociálnej práce

Strana 90 z 274

Podniková zdravotná starostlivosť môže prizerať vo zvýšenej miere na

zdravotné riziká a požiadavky práce a dôslednejšie sa orientovať na
zdravotnú prevenciu diferencovanú podľa povahy práce a pracoviska.
Nemusí pritom ísť o všeobecnú zdravotnú starostlivosť, ale i o zdravotnú
starostlivosť špecializovanú, rehabilitačnú starostlivosť zodpovedajúcu
povahe práce a pracoviska. Významnou úlohou podnikovej zdravotnej
starostlivosti je i zdravotná osveta, ktorá má nezastupiteľnú úlohu i v oblasti
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

Stravovanie

oblasti stravovania je vhodné sa venovať tomuto okruhu problémov:



zabezpečenie stravy a zaistenie priestoru na jeho konzumáciu
v zodpovedajúcich podmienkach,



podávanie hlavných jedál a zabezpečenie bežného
občerstvenia,



estetická úroveň stravovania,



pitné režimy,



vitamínové programy,



prispievať na stravu zamestnancov formou paušálnej finančnej
sumy,



rešpektovanie zdravej výživy.

Dôležitou úlohou podnikového stravovania je utvoriť rovnaké

podmienky pre zamestnancov všetkých zmien a na všetkých pracoviskách
podniku a pritom rešpektovať zásady zdravej výživy. Utvoriť podmienky na
diferencované uspokojovanie potrieb zamestnancov v tejto oblasti
s ohľadom na vykonávanú prácu a pracovné podmienky, pri tvorbe
jedálneho lístku rešpektovať i zdravotný stav zamestnancov, charakter
a obsah práce v podniku.

Doprava do zamestnania

Mobilita pracovnej sily je dôležitá skutočnosť, ktorou je potrebné sa

zaoberať a v záujme jej zvýšenia:

o pôsobiť na okresné úrady a podniky prevádzkujúce verejnú

osobnú dopravu v smere formovania dopravných sietí
a cestovných poriadkov, rozmiestňovania zastávok,

o budovanie komunikácie a starostlivosti o ňu tak, aby dochádzka

zamestnancov do práce bola uľahčená,

o zaisťovať dopravu vlastnými podnikovými autobusmi,
o poskytovať príspevok na dopravu zamestnancov,

Teória sociálnej práce

Strana 91 z 274

o utvárať vhodné podmienky na parkovanie či úschovu

dopravných prostriedkov pre zamestnancov, ktorí využívajú
vlastné dopravné prostriedky.

Hustota a frekvencia verejnej dopravy výrazne ovplyvňuje veľkosť

spádového územia podniku, má vplyv na úroveň zmennosti (neochota
pracovať v odpoludňajšej a nočnej zmene), ale i štruktúru mimopracovného
času a veľkosť voľného času. Riešenie dopravy do zamestnania by malo
predovšetkým znížiť straty pracovného výkonu dochádzajúcich
zamestnancov súvisiace s únavou z dochádzania.

Možnosti bývania

Možnosti bývania pomáhajú vytvárať vhodnú zásobu ľudského

potenciálu podniku a preto je potrebné:



utvárať zdroje pre podnikovú bytovú výstavbu,



pomoc pri individuálnej bytovej výstavbe či už vo forme
výhodných pôžičiek alebo technickej a organizačnej pomoci,



výstavba a prevádzkovanie podnikových ubytovní
a slobodární,



starostlivosť o obytné prostredie (obchody, služby, kultúrne
a telovýchovné zariadenia a pod.),



budovanie detských ihrísk,



zvyšovanie estetickej hodnoty obytného prostredia.

Starostlivosť o bývanie sa v súčasných podmienkach často stáva

prvoradým stabilizačným faktorom. Značný význam má i oblasť bývania
i pre reprodukciu obyvateľstva.

Využívanie voľného času

Voľný čas a jeho kvalitné využitie vplýva na regeneráciu pracovnej sily

a preto je vhodné:



zabezpečenie účelného využívania voľného času a možnosti jeho
rozširovania,



podpora rôznych regeneračných a športových aktivít typu
rekondičných a relaxačných centier, golfových či tenisových klubov
a pod.,



utvárať možnosti na rekreáciu zamestnancov vo vlastných, ale aj
cudzích rekreačných zariadeniach,



zamerať sa i na krátkodobú – víkendovú či každodennú rekreáciu
spojenú napr. so športovaním a záujmovou činnosťou,



organizovať vnútroštátnu alebo zahraničnú turistiku,



podpora kultúrnych aktivít,



budovať a prevádzkovať rekreačné zariadenia, športové ihriská,
kultúrne zariadenia,

Teória sociálnej práce

Strana 92 z 274



budovať a prevádzkovať kluby, knižnice, čitárne,



budovať a prevádzkovať letné tábory,



zabezpečovanie vhodných pozemkov pre záhradky.

Zabezpečením účelného využívania voľného času sa utvárajú

podmienky na odpočinok, hlavne aktívny, a tiež na rozvoj schopnosti nielen
vlastných zamestnancov, ale i rodinných príslušníkov a ďalších obyvateľov
územia. Významná je orientácia na mládež a mladých zamestnancov.

Starostlivosť o rodinné zázemie

Rodinné zázemie môže ovplyvniť kvalitu a stabilitu pracovného výkonu

a preto je vhodné sa zaoberať:

o sociálnymi problémami zamestnancov vstupujúcich do manželstva

a zakladajúcich si rodiny (problém bývania),

o starostlivosť o deti predškolského veku (umiestnenie detí do

predškolských zariadení),

o starostlivosť o deti školského veku (letné tábory, jazykové kurzy),
o budovanie zábavných a športových zariadení pre verejné

stravovanie a pre zábavné programy, ihriská, tenisové kurty,
kúpaliská - prístupné aj rodinným príslušníkom,

o organizovanie zábavných programov (plesy, detské dni so

zábavným programom),

o organizovanie športových aktivít (lyžiarsky výcvik, plavecký výcvik),
o organizovanie kultúrnych akcií pre zamestnancov, ich rodinných

príslušníkov, prípadne bývalých zamestnancov pri príležitosti
významných sviatkov,

o možnosti zvýhodnenej rekreácie aj pre rodinných príslušníkov,
o dary pri mimoriadnych rodinných príležitostiach,
o hľadanie vhodných pracovných príležitostí pre rodinných

príslušníkov zamestnancov,

o pomoc v zložitých životných situáciách,
o pomoc v prípade prírodnej katastrofy, požiaru a pod.

Z hľadiska formovania a stabilizácie zamestnanca má značný význam

starostlivosť podniku o rodinných príslušníkov, tak manželských
partnerov, ako aj deti, prípadne priateľov, ktorá má spätný vplyv nielen na
dosahovanie ekonomického úspechu, ale aj na zvyšovanie atraktívnosti
podniku.

Teória sociálnej práce

Strana 93 z 274

Zriaďovanie a materiálne zabezpečovanie sociálnych služieb

tejto oblasti sa odporúča:



poskytovať služby sociálnoprávnej ochrany,



zabezpečovať ďalšie druhy služieb, napr.:



pečenie koláčov a iného pečiva,



oprava odevov,



čistenie kobercov a čalúnenia.

Realizácia tejto priority podnikovej sociálnej politiky predstavuje zároveň

uvedomovací proces, ktorým sa u zamestnancov utvára priaznivý vzťah
k podniku. Predovšetkým vedomie toho, že podnik je pre svojho
zamestnanca ekonomickou a sociálnou istotou. Každý podnik by si mal
uvedomiť, že starostlivosť o zamestnancov vo zvýšenej miere prináša mu
ekonomický úspech.

Zlepšovanie sociálno – psychologických vzťahov – sociálna práca

tejto oblasti je potrebné sa zamerať na:



psychologické poradenstvo,



rešpektovanie osobnosti každého zamestnanca,



rešpektovanie životnej situácie zamestnanca,



sledovanie dopadov práce na fyzický a psychický stav
zamestnanca,



práca s niektorými skupinami pracovníkov, napr. so sklonom
k požívaniu



alkoholu, zamestnancov, prichádzajúcich z výkonu trestu,
novonastupujúcich zamestnancov, a pod.



orientácia na výchovné pôsobenie a nenásilné formovanie
žiadúcich



medziľudských vzťahov.

Zlepšovanie sociálno – psychologických vzťahov má úzke

prepojenie na charakteristiky pracovného a mimopracovného správania,
konkrétne na ochotu pracovať nadčas, pracovnú morálku, zodpovednosť,
inovačné aktivity, aktívny prístup k práci z hľadiska pracovného správania
a na angažovanosť mimo podniku, rodinný život, spôsob trávenia voľného
času, osobné vzťahy mimo pracoviska – z hľadiska mimopracovného
správania.

Teória sociálnej práce

Strana 94 z 274

C) Zvyšovanie starostlivosti o

vybrané skupiny zamestnancov

Vrcholový manažment a najlepší odborníci

Tejto skupine pracovníkov je potrebné vytvoriť špeciálne pracovné

podmienky a to najmä v týchto oblastiach:

o individuálny alebo pohyblivý pracovný čas,
o umožnenie práce doma alebo v prostredí, ktoré im najlepšie vyhovuje,
o individuálne riešenie bývania,
o predplatenie novín, časopisov, knižných publikácií domov,
o príspevky na telocvične, golf,
o členské v kluboch,
o reprezentačné,
o pripoistenie.

Ide o utváranie takých pracovných podmienok a pracovného prostredia,

ktoré by ich stimulovali k väčšiemu pracovnému úsiliu a umožňovali lepšie
využívať ich tvorivý potenciál.

Dlhodobo odlúčení zamestnanci od rodín, aj od sídla organizácie

Je vhodné venovať pozornosť týmto zamestnancom a to najmä

v otázkach:



zabezpečenia primeraného ubytovania, stravovania, zábavy,
dopravy na pracovisko, zásobovania bežnými životnými
potrebami,



individuálne riešiť úpravu pracovného času,



hradiť náklady spojené s cestami k rodine,



poskytovať kompenzačné dávky ( napr. odlučné),



poskytovať prednostné rekreácie pre celú rodinu.

Ide o zamestnancov na montážach, pri výstavbe energetických sietí,

dopravných trás, obchodných manažérov a ďalších pracovníkov, ktorí sú
dlhšie resp. Častejšie odlúčení od svojich rodín aj od sídla organizácie.

Uvoľňovaní pracovníci

Táto skupina tvorí špeciálnu kategóriu a

je vhodné im poskytnúť:



psychologickú prípravu týchto zamestnancov na
očakávané zmeny,



utváranie možností na znovuzapojenie zamestnanca
do pracovného procesu (ponuka novej pracovnej
možnosti),

Teória sociálnej práce

Strana 95 z 274



využitie možnosti rekvalifikácie (hradenie nákladov),



finančné vyrovnanie straty vyplývajúcej z uvoľnenia
(vyplatenie 3-5 platov).

Uvoľnenie zamestnanca z podniku znamená rad sociálnych problémov,

či už zníženie životnej úrovne, problémy s hľadaním nového pracovného
miesta, atď., sociálna politika podniku by mala smerovať k širšej sociálnej
pomoci najmä zamestnancom, ktorí v podniku odpracovali minimálne 5
rokov a svoju prácu vykonávali zodpovedne.

Ženy s nezaopatrenými deťmi, osamelé matky

Ženy sú v pracovnom procese diskriminované z dôvodu materstva

a preto je vhodné:

o rešpektovať pracovnoprávnu ochranu žien,
o zriaďovanie prevádzok služieb a nákupných stredísk v areáli

podniku alebo v jeho bezprostrednom okolí,

o zabezpečenie špecializovanej zdravotnej starostlivosti,
o organizovanie rôznych kurzov,
o pomoc pri starostlivosti o deti.

Zvýšenú starostlivosť treba venovať aj tehotným ženám, ktoré

vykonávajú fyzicky a psychicky namáhavú prácu, ohrozujúcu ich materské
poslanie, a ženám, ktoré sa starajú o zdravotne postihnutú osobu (dieťa).

Osoby so ZPS

Pri zamestnávaní osôb so ZPS je potrebné sa zamerať na:



utváranie vhodných pracovných miest pre týchto
zamestnancov,



prispôsobenie pracoviska a pracovných nástrojov
možnostiam týchto zamestnancov,



venovať zvýšenú starostlivosť rodinám osôb so ZPS,



poskytovať zľavy na rekreácie,



sociálno-právne poradenstvo,



zvýšená zdravotná starostlivosť, vrátane rehabilitácie,



finančná pomoc v čase núdze.

V rámci tejto sociálnej skupiny zvýšenú pozornosť venovať osobám so

ZPS s ťažkým zdravotným postihnutím a zdravotne postihnutej mládeži.
Preventívne je potrebné zvýšenú starostlivosť venovať aj zamestnancom,
ktorí sú ohrození na zdraví rizikovými faktormi pracovného procesu,
a zamestnancom, ktorí vykonávajú fyzicky alebo psychicky náročnú prácu,
ako ja zamestnancom, ktorí pracujú v zdravotne nevhodnom prostredí.

Sociálny manažment - teória a metodika personálneho riadenia,

Teória sociálnej práce

Strana 96 z 274

efektívneho prednášania a komunikácie s klientmi sociálnej práce

Teória sociálnej práce

Strana 97 z 274

Dôchodkový vek

V prípade odchodu do dôchodku je vhodné podnikovú sociálnu politiku

orientovať na:



psychologická príprava na odchod do dôchodku,



venovať zvýšenú pozornosť sociálnej situácii odchádzajúcich
pracovníkov,



možnosť poskytnúť práce na čiastočný pracovný úväzok,
krátkodobé



pracovné príležitosti,



možnosť stravovania v podnikových jedálňach,



využívanie podnikovej zdravotnej starostlivosti,



využívanie rekreačných zariadení ( možnosť poskytnutia zľavy),



organizovať besedy, prednášky, záujmovú činnosť,



nezabudnúť na životné jubileá,



poskytovanie určitej opatrovateľskej služby.

Prechod z ekonomickej aktivity do neaktivity predstavuje pre človeka

závažnú psychickú, sociálnu a ekonomickú zmenu. Výrazne sa znižuje
príjem, a tým i životná úroveň, človek stráca svoje obvyklé sociálne
kontakty, pocit užitočnosti, narastajú v ňom obavy z budúcnosti. Sociálna
politika podniku v dôchodkovom veku je dôležitým sociálnym faktorom
stabilizácie mladších pracovníkov, pripútava ich k podniku, zvyšuje v nich
pocit sociálnej istoty.

Zamestnanci s nízkou sociálnou a kultúrnou úrovňou

a s protispoločenskými prvkami správania

Pri tejto skupine pracovníkov sa orientácia zameriava na:

o vyhľadávanie vhodných pracovísk a vhodnej práce,
o venovať sústavnú a individuálnu starostlivosť s výrazným

prvkom výchovného pôsobenia,

o kontrola ich pracovnej morálky,
o neposkytovať im príležitosť na požívanie alkoholu, užívanie drog

na pracovisku, na poškodzovanie alebo rozkrádanie
vlastníctva podniku,

o pomáha im pri resocializácii a reintegrácii.

K tejto skupine môžeme zaradiť zamestnancov po výkone trestu,

zamestnancov, ktorí sa vrátili z protialkoholického alebo protidrogového
liečenia, prípadne mladistvých z nápravnovýchovných zariadení.

Práve tieto prieskumy by mali odhaľovať špecifické črty a podmienky

pohybu sociálnej reality podniku a byť východiskovým materiálom na
formulovanie priorít a voľbu prostriedkov podnikovej sociálnej politiky.

Teória sociálnej práce

Strana 98 z 274

15 TRANSFORMÁCIA SOCIÁLNEJ SFÉRY A SOCIÁLNA TRANSFORMÁCIA SLOVENSKEJ

SPOLOČNOSTI

DNES - JEJ DOPAD NA OBYVATEĽOV

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Koncepcia transformácie sociálneho zabezpečenia je založená na

realizácii troch pilierov sociálneho systému:

sociálne poistenie

štátna sociálna podpora

sociálna pomoc

Transformácia soc. sféry je obsahová a inštitucionálna zmena

postavenia človeka ako sociálnej bytosti v štruktúre spoločenských
vzťahov, ktoré sa zakladajú na trhovej ekonomike a pluralitnej občianskej
spoločnosti, - je to relatívne nezávislá súčasť celkovej transformácie
spoločnosti

 je výrazne závislá, najmä v prvých fázach , na ekonomickej

transformácii( zdroje) a na hospodárskej politike, od ktorej závisí jej
konkrétne tempo i formy, atmosféra napätia.

 je potrebná z dôvodu prechodu od direktívne riadenej ekonomiky a

spoločnosti k trhovej a občianskej spoločnosti

 v prvej fáze vyvoláva zhoršenie sociálneho postavenia časti populácie,

zmenu hodnotových postojov

Transformácia soc. sféry je súčasťou historického experimentu, pre

ktorý neexistujú ani praktické skúsenosti ani potrebná teoretická výbava.

Soc. postavenie človeka a jeho rodiny musí byť viazané na jeho

skutočnú ekonomickú aktivitu.

Cieľ transformácie soc. sféry - je utvoriť nové sociálne vzťahy a

mechanizmus sociálne spravodlivej spoločnosti, ktorá funguje v
podmienkach trhovej ekonomiky, ktorej by mala pridať sociálny rozmer. V
takom prípade hovoríme o sociálne orientovanej trhovej ekonomike.
Princípy TSS:

 odštátnenie sociálnej sféry - predpokladá, že štát je zbavený

monopolného postavenia v sociálnej sfére, zaniká štátny paternalizmus
a tým sa utvára priestor pre fungovanie princípov plurality, demokracie
a privatizácie. Odštátnenie je východiskovým krokom TSS

Teória sociálnej práce

Strana 99 z 274

 pluralizácia sociálnej sféry - realizuje prechod od štátneho

byrokratického modelu k aktívnej úlohe nielen občana, ale aj ďalších
subjektov sociálnej politiky a sociálneho zabezpečenia. Ide o
pôsobenie sociálneho partnerstva, tripartizmu a kolektívneho
vyjednávania, o vznik a pôsobenie neštátnych subjektov sociálnej sféry

 Demokratizácia sociálnej sféry - umožňuje osobnú participáciu ľudí

na riešení svojho sociálneho postavenia, rešpektovanie
prirodzených vlastníckych práv občanov, participácie a
samosprávu utvárania verejných a verejnoprávnych inštitúcií

 privatizácia sociálnej sféry - zakladá sociálne kompetencie a

zodpovednosti občana. Tento princíp zvýrazňuje spoluvlastnícke
dimenzie človeka a jeho finančnú účasť na sociálnom zabezpečení

 štátne garancie sociálnej sféry

 vyjadruje nové postavenie štátu v soc. sfére.

 štát poskytuje občanovi garancie v prípade, že sa ocitol nie svojou

vinou v sociálnej núdzi, že sa sám alebo za prispenia iných z nej
nemôže dostať.

 je vymedzená právnymi úpravami a inštitúciami pre konkrétne

prípady a skupiny ľudí.

 občan má mať vytvorené podmienky na zabezpečenie svojich

potrieb: pracovný príjem, sociálne poistenie, individuálne
zabezpečenie

 štát garantuje pomoc občanom a rodinám v tých prípadoch, keď si

tieto potreby nemôžu zabezpečiť

Úspešnosť TSS závisí od spoločenského konsenzu, ktorý je

podmienený rešpektovaním sociálnej únosnosti a miery sociálnej
tolerancie.

TSS má zabezpečiť:

1. presadenie základných princípov solidarity, participácie, adresnosti,

ochrany, osobnej zodpovednosti, štátnej garancie, sociálnej
spravodlivosti

2. sociálnu únosnosť politických a hospodárskych zmien a

udržanie a rozvoj ľudských zdrojov

3. sociálny rozvoj, sociálnu stabilitu a sociálny mier
4. podiel SR na integrácii sociálnej sféry v európskych a svetových

dimenziách Transformácia sociálnej sféry sa chápe ako súčasť
transformácie ekonomiky.

Zdôrazňuje sa, že proces integrácie krajín Európy do EU

charakterizuje snaha udržiavať rovnováhu medzi ekonomickou a

Teória sociálnej práce

Strana 100 z 274

sociálnou dimenziou.

V sociálnej oblasti prechádza SR komplexnou transformáciou a

štrukturálnymi zmenami. SR si zvolila špecifický spôsob legislatívnych
zmien a približovania sa legislatíve vyspelým demokratickým
spoločnostiam. Vláda SR prijala uznesením č.944 z 12.12.1995 Koncepciu
transformácie sociálnej sféry ako komplexnú systémovú zmenu celého
pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia.

Plnenie cieľov novej sociálnej politiky bolo podmienené prijatím

zásadných legislatívnych noriem pre jednotlivé oblasti sociálnej sféry,
ktorých realizácia prebiehala podľa týchto základných koncepčných
dokumentov:
 Koncepcia politiky zamestnanosti

 Zákon č.387/1996 o zamestnanosti

 Zákon č. 1/1992 o mzde a novela zákona o mzde

 Zákon č.7/1993 o zriadení národnej poisťovne a o financovaní zdrav.

Poistenia

 Uznesenie vlády o princípoch koncepcie štátnej rodinnej politiky

 Zákon 195/1998 o sociálnej pomoci

Teória sociálnej práce

Strana 101 z 274

16 ZÁKLADNÉ KATEGÓRIE ÚSTAVNÉHO PRÁVA VO VZŤAHU K SOCIÁLNEJ PRÁCI;

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Predmet ústavného práva

V najvšeobecnejšom slova zmysle je predmetom ústavného práva ako

každého iného právneho odvetvia, určitý súhrn právnych noriem. Tieto
právne normy vytvárajúce odvetvie ústavného práva sa od právnych
noriem iných právnych odvetví odlišujú

svojím osobitným špecifickým obsahom,

svojou formou a osobitne právnou silou,
Predmet ústavného práva tvorí súhrn právnych noriem upravujúcich:

a) obsah verejnej moci v štáte a jej vzťah, či odvodenie od občana,

a to najmä

a1) v oblasti uplatňovania priamej demokracie, pričom tu ide

o otázky

- ľudových hlasovaní ako na celoštátnej i miestnej úrovni a osobitne

uplatňovanie ústavného inštitútu referenda,

- územných samospráv (najmä z pohľadu šírky ich kompetencií),

- konfesných a iných záujmových samospráv (napríklad rôzne

komory, ako je Komora súdnych exekútorov, Advokátska komora,
ale aj Komora kominárov);

a2) v oblasti nepriamej demokracie, pričom tu ide najmä o otázky:

- politického pluralizmu,

- volebného práva,

- združovacieho práva,

- právomoci, postavenia a

činnosti NR SR;

právny status jednotlivca v spoločnosti a v štáte, a to najmä

v oblasti:

- Ľudských práv a slobôd,
- tzv. menšinových práv,
- štátneho občianstva;

Teória sociálnej práce

Strana 102 z 274

c) pozíciu štátu vo vzťahu do vnútra i navonok, a to vo vzťahu:

c1) do vnútra

oblasť tvorby práva,

inštitucionálny a procesný systém štátneho donútenia ako
rozhodujúceho definičného znaku práva,

oblasť vzťahov štátu k iným mocenským subjektom tak
legálnym (napríklad cirkev a iné náboženské spoločnosti),

ako aj nelegálnym (napríklad mocenské inštitúcie vytvárané
tzv. organizovaným zločinom);

c2) navonok

vzťahy štátu k nadštátnym inštitúciám a organizáciám a ich
orgánom (napríklad OSN, Európska únia, Rada Európy, pričom
zvlášť dôležité je to pri tých nadštátnych inštitúciách, v ktorých
členstvo je spojené s podstatnou stratou suverenity štátu),

vzťahy v oblasti medzinárodného práva s osobitným akcentom
na medzinárodné zmluvy a ich inkorporáciu do
vnútroštátneho právneho poriadku;

d) zásady organizácie a činnosti štátnych orgánov, pričom osobitne

ide o otázky:

rozdelenia výkonu štátnej moci,

kontroly dodržiavania zásad výkonu rozdelenej moci,

kreovania/ utvárania/ štátnych orgánov (osobitne ústredných),

organizačnej štruktúry najvyšších štátnych orgánov,

základných zásad činnosti najvyšších štátnych orgánov;

e) kontrolu ústavnosti z pohľadu inštitucionálno-organizačného

zabezpečenia ako aj procesných zásad činnosti orgánov
ochrany ústavnosti.

Ústavné (štátne) právo je východiskom pre všetky právne odvetvia.

Upravuje základné spoločenské vzťahy spojené s realizáciou štátnej moci,

Teória sociálnej práce

Strana 103 z 274

základy organizácie štátu a spoločnosti, základné princípy hospodárstva
štátu, organizáciu štátu a jeho územnú samosprávu, uplatňovanie
zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, ako aj základné práva a slobody
občanov, práva národnostných menšín a etnických skupín a štátne
symboly ( znak, vlajka, pečať, hymna).

Prameňom štátneho práva je Ústava SR, ktorá je vrcholným zákonom s

najvyššou právnou silou.

Štát je verejno-právna korporácia, ktorej inštitúcie (štátne orgány a

organizácie), ich usporiadanie, funkcie, vzájomné vzťahy, vzťahy k
obyvateľstvu, ich práva a povinnosti ustanovuje vnútroštátne a
medzinárodné právo. Štát je právna inštitúcia. Špecifické znaky štátu sú:



štátne územie



štátna moc



právny systém štátu



ekonomický a finančný systém štátu



štátne symboly (hymna, zástava, znak, pečať)

Štátna suverenita - nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci vo

vnútri štátu ako aj navonok, mimo hranice štátu.

1. vnútorná suverenita štátu - štát je na svojom území najvyššou mocou,

štátna moc sa realizuje nezávisle od iných politických inštitúcií,
štátna moc výlučne disponuje prostriedkami vlastnej
realizácie( polícia, armáda, súdy, prokuratúra - celý štátny aparát),
mocenské príkazy vydáva iba jej prislúchajúcimi formami

2. Vonkajšia suverenita štátu - štát vo svojej zahraničnej činnosti

nepodlieha žiadnej inej moci . Zmluvy sinými štátmi sú tvorené
výlučne na základe prejavu slobodnej vôle a na základe rovnosti.

Štátne územie - štátna moc sa uplatňuje na obyvateľstve presne

určeného geografického územia, ktorý sa nazýva štátne územie

Štátna moc - odlišuje štát od iných inštitúcií -je to sila, ktorá je spôsobilá

prostredníctvom práva ( v prípade nutnosti i právom stanovených foriem a
metód násilia), zabezpečiť sformovanie, upevnenie a ochranu
ekonomických , sociálnych, politických, kultúrnych a ďalších spoločenských
vzťahov, ktoré vyhovujú vládnucej reprezentácii.

Štátny mechanizmus (je nositeľom štátnej moci)- sústava štátnych

orgánov, ktoré realizujú štátnu moc. Hlavné súčasti štátneho mechanizmu
sú:

1. Zastupiteľská sústava (NR SR až po mestské zastupiteľstvá)
2. Byrokratická sústava (vláda až miestne úrady)

Teória sociálnej práce

Strana 104 z 274

3. Súdy a prokuratúra
4. armáda a polícia

Teória sociálnej práce

Strana 105 z 274

V demokratickej spoločnosti štátna moc nemôže zostať v rukách jednej

inštitúcie a jedného človeka. Štátna moc sa delí na :

 zákonodarnú - legislatíva ( NR SR)

 výkonnú ( exekutívnu ( vláda, prezident)

 súdnu ( Ústavný súd SR)

Najvyšší orgán zákonodarnej moci je parlament. Najvyšší orgán moci

vládnej a výkonnej - vláda a hlava štátu (prezident). Najvyšší orgán súdnej
moci - najvyšší súd (ústavný súd) Súčasťou štátnej moci je aj
samospráva a miestna správa

Samospráva - mechanizmus riadenia spoločenských a štátnych

záležitostí a je výrazom nezávislosti a autonómnosti určitých územných
celkov a záujmových združení vo vzťahu k centru. Jej základom je obec -
samostatný správny celok združujúci občanov podľa územného pobytu. Je
právnym subjektom s vlastným majetkom, vlastnými príjmami, finančnými
zdrojmi a so samostatnou ekonomickou a správnou pôsobnosťou

Miestna správa - špecifický priesečník vo vzťahu medzi štátom a

občanom, vzťahov medzi štátnou správou a prvkami miestnych samospráv
v rámci územných spoločenstiev ľudí. Jej úroveň a mechanizmus
ovplyvňuje postavenie každého občana, je výrazom a garantom jeho práv a
neoddeliteľnou súčasťou fungujúceho demokratického politického režimu.

Horizontálna deľba moci - ide o deľbu moci v rámci najvyšších

štátnych orgánov. Je založená na dvoch princípoch :

princípe odolnosti, samostatnosti a nezávislosti zákonodarnej,

výkonnej a súdnej moci



orgány reprezentujúce zákonodarnú výkonnú a súdnu moc sú od
seba oddelené a nie sú hierarchicky usporiadané



nie sú medzi nimi vzťahy nadriadenosti a podriadenosti



nemôže sa medzi nimi uplatňovať ústavnopolitická zodpovednosť



právna zodpovednosť sa realizuje v rámci funkčného obdobia v
obmedzenom rozsahu



medzi mocami existuje kreačná nezávislosť - jeden orgán
nevytvára druhý a ani sa jeho vytvárania nezúčastňuje



medzi orgánmi existuje nezlučiteľnosť výkonu funkcií v oblasti
zákonodarnej, výkonnej a súdnej.

princ. rovnováhy vzájomných kontrolných bŕzd a protiváh medzi

mocami.



nestačí rozdelenie moci, ale je potrebné vytvoriť sústavu kontrolných
mechanizmov, ktoré zabraňujú tomu, aby niektorá z nich nezískala
dominantné postavenie

Teória sociálnej práce

Strana 106 z 274

takéto mechanizmy sú:



zákonodarná voči výkonnej - právo určovať obsah, formu a
prostriedky prijímaných zákonov, osobitne prijímaním štátneho
rozpočtu a daňového zákonodarstva. Má tiež vyšetrovaciu a
kontrolnú moc voči výkonnej.



výkonná voči zákonodarnej - má právo suspenzívneho veta, právo
určovať dĺžku a čas zasadania zákonodarného zboru, prípadne ho
rozpustiť a vypísať nové voľby



zákonodarná voči súdnej - právo určovať obsah a formy činnosti
súdov, ich sústavu a postup konania. Súdna moc môže kontrolovať
súlad zákonov



výkonná voči súdnej - právo nariadiť aby sa súdne konanie
nezačalo, a ak sa začalo aby sa v ňom nepokračovalo, právo
zmierňovať tresty alebo ich odpúšťať, právo rozhodovať o
zahladení odsúdenia, právo menovať sudcov,



súdna voči výkonnej - právo preskúmavať zákonnosť rozhodnutí
správnych orgánov, (právo správneho súdnictva)

vertikálne usporiadanie štátnej moci - ide o rozčlenenie moci medzi

ústredné a miestne orgány štátu.

Forma štátu je organizácia štátnej moci a režim jej fungovania. Tvoria ju:

forma vlády

štátne zriadenie

štátny režim

Forma vlády

- formou vlády rozumieme štruktúru a zloženie

najvyšších orgánov štátu, spôsob ich tvorenia, vzájomné vzťahy medzi
týmito orgánmi a zároveň vzťahy orgánov štátu k obyvateľstvu.

Vyjadruje štruktúru a zloženie najvyšších štátnych orgánov( parlament,

najvyššie orgány vládnej a výkonnej moci a najvyšší súdny orgán ) ,
spôsob ich kreácie a vzájomné vzťahy medzi nimi. Forma vlády
odzrkadľuje možnosti účasti občanov na kreácii štátnej moci, možnosti
občanov na realizácii štátnej moci - demokratická forma vlády. Ak
neumožňuje účasť občanov na kreácii štátnej moci a realizácii štátnej moci
- nedemokratická forma vlády Podľa hlavy štátu delíme formy vlády na :

republikánsku (republika)

monarchistickú ( monarchia )

Na čele

monarchie

stojí monarcha, nadobúda funkciu dedením na princípe rodu - funkcia

prechádza na potomkov pôvodného monarchu podľa rôznych systémov
následníckeho práva. Monarcha vykonáva svoju funkciu doživotne, má

Teória sociálnej práce

Strana 107 z 274

osobitné prerogatívy a nie je zodpovedný za výkon funkcie

Republika

Na čele štátu stojí prezident, ktorý má viac ako čestné reprezentatívne

funkcie. Volí sa na časovo ohraničené obdobie ( 5 rokov)

V prípade monarchie a republiky je hlava štátu obsadzovaná legitímne,

t.j. v súlade s ústavno-politickým systémom.

Ak je hlava štátu obsadená nelegitímne( vojenský prevrat) hovoríme o

diktátorských formách vlády

Štátne zriadenie - základná zložka formy štátu - vyjadruje deľbu

moci podľa organizácie územia. Štátna moc sa uskutočňuje v určitých
hraniciach, ktoré vymedzujú územie štátu. Toto územie sa delí na územné
časti , ktoré sú spravované miestnou štátnou mocou alebo samosprávou:
Štátna moc je rozdelená medzi najvyššie a najnižšie orgány štátu, ktoré
stoja na čele územných častí. Tieto Časti môžu mať povahu
administratívno-správnych jednotiek alebo štátnych celkov. Takto
rozoznávame dve základné skupiny štátov

a.) štáty jednotné - unitárne
b.) štáty zložené

Unitárny štát - jednotný - je rozdelený na administratívno-správne

jednotky - obce, okresy, kraje a pod. Je ho časti nemajú povahu štátnych
útvarov. Územie unitárneho štátu je jednotné a nedeliteľné ani z hľadiska
colného a menového. Vyznačuje sa :



jednotnou sústavou najvyšších orgánov (orgány moci
zákonodarnej, výkonnej a súdnej)



jediným občianstvom



jedinou sústavou štátnych symbolov, jeden právny poriadok na
čele s Ústavou

Podľa miery podriadenosti orgánov územnej časti centrálnym orgánom

delíme unitárny štát

na :

centralizovaný

decentralizovaný

Unitárny štát vystupuje ako subjekt medzinárodného práva. Jeho

súčasťou môže byť aj autonómia

Zložený štát

- vzniká dobrovoľným spojením dvoch alebo viacerých

samostatných štátov na základe medzinárodnej dohody, alebo rozdelením

Teória sociálnej práce

Strana 108 z 274

pôvodného unitárneho štátu. Štáty si ponechávajú právo dobrovoľného
vystúpenia z federácie. Federácia môže byť otvorená alebo zatvorená.

Zložený štát sa vyznačuje .

 existencia spoločného základného zákona štátu - ústavy

 existencia ústav štátov zloženého štátu

 dvojaká sústava štátnych orgánov ( zväzové orgány

majú odvodenú právomoc a republikové majú pôvodnú
právomoc)

 dvojkomorový parlament - najvyšší orgán štátnej moci

 dvojaké zákonodarstvo

 dvojaké štátne občianstvo

 najčastejšie formy zloženého štátu sú federácia

Federácia sa skladá sa z dvoch alebo viacerých štátov, spojených do

jedného štátu na základe zmluvy. Štáty si ponechávajú časť kompetencií a
časť sa prenáša na spoločný federálny štát.

Konfederácia - medzinárodno-právne nadštátne spojenie inak

suverénnych štátov. Má spoločné štátne orgány, ktoré nemajú vlastnú
suverenitu. Ich uznesenia musia byť schválené orgánmi členských štátov.

3. Štátny režim - zložka formy štátu vyjadruje mechanizmus fungovania

štátnej moci, ovládania spoločnosti, miesto jednotlivca v tejto spoločnosti z
hľadiska občianskeho a ľudského. Vo svojom súhrne vyjadruje dosiahnutý
stupeň demokracie v štáte. Obsahom pojmu štátny režim je uplatňovanie
rôznych metód riadenia, ktorými štát riadi spoločnosť a postavenie členov
spoločnosti:

o určuje právne postavenie človeka a občana tým, že mu garantuje

občianske a ľudské práva

o určuje činnosť spoločenských a záujmových skupín, v ktorých sa

jednotlivci združujú

o právom upravuje vzťahy medzi sociálnymi skupinami (zákon o

voľbách listina ľudských práv a slobôd)

o reguluje ostatné sféry spoločenského života, ekonomiku, kultúru,

školstvo, zdravotníctvo, ekológiu.

Z hľadiska používania metód a spôsobov, ktoré štátna moc využíva,

môžeme rozlišovať štátne režimy:

demokratický

nedemokratický

kombinovaný

Teória sociálnej práce

Strana 109 z 274

Demokraticky štát, režim -jeho princípy :

 št. moc sa uskutočňuje iba na základe práva a v medziach práva

 princíp limitovanej väčšiny

 št. moc právne a fakticky garantuje práva a slobody a zakotvuje

ich v ústave štátu

 št. moc právne garantuje fungovanie slobodnej trhovej

ekonomiky

 št. moc vzniká z vôle občana v slobodných demokratických

voľbách, ktoré sú všeobecné, rovné, priame a tajným
hlasovaním

 existuje súdna kontrola ústavnosti a zákonnosti

 princíp zákonnosti , stabilita verejného poriadku a vedomie

právnej istoty u prevažnej časti spoločnosti

 -štát vytvára právne garancie slobodného náboženstva

apolitického a záujmového združovania, ktoré nesmú však stáť
nad štátne orgány

 jednotlivé druhy moci realizujú oddelene orgány štátu na základe

princípu konkurencie jednotlivých moci, alebo na princípe ich
spolupráce

 štátna moc garantuje slobodu vyznania, presvedčenia a pluralitu

ideológií

Demokratický štátny režim

pri uskutočňovaní svojich funkcií využíva aj mimoprávne metódy -

pôsobenie prostredníctvom štátnych zariadení, elektronických médií na
právne vedomie ľudí, na verejnú mienku, pôsobenie prostredníctvom
školstva, kultúry. Takýto demokratický štátny režim označujeme ako právny
štát.

Nedemokratický štátny režim

totalita, diktatúra, tyrania, despocia, autoritatívny štát

Despocia - je neobmedzenou vládou dedičného, alebo armádou

zvoleného panovníka, ktorý stojí nad spoločnosťou i zákonmi štátu.
Despotizmus a tyrania - dve formy vlády, ktoré zaobchádzali s poddanými
ako s otrokmi.

Absolutizmus - moc sústredená v rukách jedného neobmedzeného

a nekontrolovateľného panovníka Plutokracia - vláda úzkej skupiny
najbohatších ľudí nad celou spoločnosťou

Oligarchia - vláda niekoľkých najbohatších osôb a rodín

Totalitarizmus - znamená zrušenie hranice medzi štátom a

spoločnosťou, človekom a občanom, právom a povinnosťou, verejným a

Teória sociálnej práce

Strana 110 z 274

súkromným životom. Uplatňuje metódy stáleho zastrašovania, násilia,
teroru, vytvára obraz nepriateľa, ktorý ohrozuje všetkých.

Nedemokratický št. režim sa vyznačuje:

 totalitnou ideológiou, ktorá pozostáva z oficiálnej doktríny a

zahŕňa všetky dôležité hľadiská ľudskej existencie

 existenciou jedinej politickej strany

 monopolom strany a vlády nad prostriedkami masovej

komunikácie, tlačou rozhlasom a televíziou

 -

celospoločenským plánovaním, direktívnym riadením a

byrokratickou kontrolou vo všetkých oblastiach národného
hospodárstva, výchovy a kultúry

 nerešpektovaním trhovej ekonomiky

 štátna moc buď vôbec negarantuje ľudské práva, alebo ich

garantuje len v obmedzenej miere v podobe občianskych práv

 vedúce osobnosti nie sú závislé na demokratickom procese

volieb a ľudovej kontroly -príslušný byrokrat je vo svojom obvode
pôsobenia hlavným nositeľom a vykonávateľom štátnej moci a
určuje obsah a metódy činnosti všetkých podriadených štátnych
a neštátnych zložiek

kombinovaný štátny režim - ide o rôzne varianty zoskupenia

demokratických a nedemokratických metód realizácie štátnej moci, resp.
kombinácie demokratických a nedemokratických princípov. Môže byť ako :

 obmedzený demokratický štátny režim
 št. režim s jednotlivými prvkami demokracie
 demokratický št. režim, v ktorom dočasne a v

obmedzenom rozsahu používajú nedemokratické
metódy vládnutia.

Teória sociálnej práce

Strana 111 z 274

17 ÚSTAVA SR - ZÁKLADNÝ ZÁKON MODERNÉHO ŠTÁTU, VZNIK A TYPY ÚSTAV;

Ústava Slovenskej republiky (Teória ústavy)

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona

č. 244/1998 Z. z., ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. a ústavného zákona č.
90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č.
460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Ústava Slovenskej republiky sa skladá z Preambuly a deviatich hláv,

ktoré sa členia na jednotlivé oddiely a články. Štruktúra Ústavy Slovenskej
republiky je nasledujúca: Preambula,

 Základné ustanovenia (Prvá hlava),

 Základné práva a slobody (Druhá hlava),

 Hospodárstvo Slovenskej republiky a Najvyšší kontrolný úrad

Slovenskej republiky (Tretia hlava),

 Územná samospráva (Štvrtá hlava),

 Zákonodarná moc (Piata hlava),

 Výkonná moc (Šiesta hlava),

 Súdna moc (Siedma hlava),

 Prokuratúra Slovenskej republiky (Ôsma hlava),

 Prechodné a záverečné ustanovenia (Deviata hlava).

Ústava Slovenskej republiky

je základným štátoprávnym

dokumentom. Vytvára ústavné podmienky existencie a foriem prejavu
zvrchovanosti štátu. Ústava Slovenskej republiky je právnym vyjadrením
dlhoročného politického a duchovného úsilia slovenského národa o vlastnú
štátnosť.

Predstavuje a garantuje právny základ národného, občianskeho,

spoločenského, ekonomického, sociálne a kultúrno-duchovného života
občanov Slovenskej republiky i spolupráce s inými štátmi. Je zdrojom
právneho poriadku, ktorého kvalita závisí od jej axiologickej úrovne. Ústava
je nielen zdrojom nového právneho poriadku, ale i metodologickým
základom a nositeľom demokratického ducha interpretácie a aplikácie tých
zákonov, ktoré majú svoj pôvod v období česko-slovenského unitárneho a
federatívneho štátu. Je základným štátoprávnym dokumentom vytvárajúcim
ústavné podmienky existencie a foriem prejavu zvrchovanosti štátu.

Najobsiahlejšou a z hľadiska postavenia občana najdôležitejšou

časťou slovenskej ústavy je druhá hlava (Základné práva a slobody).
Východiskom úpravy základných práv a slobôd sa stala na federálnej
úrovni v roku 1991 prijatá Listina základných práv a slobôd, ktorá sa opiera
o všetky významnejšie medzinárodnoprávne dokumenty. Základné práva a
slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Teória sociálnej práce

Strana 112 z 274

Z oblasti hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sa do

obsahu ústavy premietol aj obsah Európskej sociálnej charty, najmä v
oblasti práva na prácu. Ústava upravuje práva spojené s voľbou
povolania, ochranou pracovných podmienok, hmotného zabezpečenia v
starobe a chorobe, s osobitnou ochranou mladistvých, detí a žien,
ochranou zdravia a pod. Úprava týchto otázok podčiarkuje myšlienky
sociálne orientovanej trhovej ekonomiky.

Typológia ústavy

Ústavu chápe veda štátneho práva v dvoch základných významoch slo-

va: ústavu v materiálnom zmysle a ústavu vo formálnom zmysle.

Ústava SR je ústavou v materiálnom zmysle, pretože pri úprave

základov organizácie štátu, jeho formy a štruktúry i zásad vzájomných
vzťahov medzi štátom a občanmi, vychádza z východiskových princípov
moderného konštitucionalizmu, akými sú: suverenita ľudu, deľba moci,
pluralizmus, právny štát, samospráva, ochrana ľudských a občianskych
práv a pod.

Tieto princípy sa premietajú do jednotlivých ustanovení ústavy pri

konštruovaní vzťahov medzi najvyššími štátnymi orgánmi vrátane spôsobu
ich tvorby (forma vlády), ale aj pri ustanovení vzťahov medzi štátom ako
celkom a jeho časťami (štátne zriadenie) a napokon aj do mechanizmu
fungovania štátnej moci, najmä vzhľadom na postavenie jednotlivca v
spoločnosti, osobitne jeho účasť na správe verejných vecí (štátny režim,
formy demokracie).

Ak vnímame Ústavu SR ako ústavu v materiálnom zmysle, máme na

mysli nielen jej pôvodný text, či ústavné zákony, ktoré ju menia a dopĺňajú,
ale aj ďalšie zákony napomáhajúce jej realizácii. Povedané inými slovami -
ak hovoríme o Ústave SR v materiálnom zmysle, chápeme ňou všetky
právne pravidlá určujúce základné mocenské pomery v našom štáte, jeho
organizácii, fungovaní a stanovujúce vzťahy voči jednotlivcovi (prípadne
iným štátom) a to bez ohľadu na to, či sa nachádzajú v ústave alebo
obyčajnom zákone, náleze ústavného súdu, či v medzinárodnej zmluve.

Ústava SR je aj ústavou vo formálnom slova zmysle. Potvrdzuje to

nielen jej písomná forma, ale aj nadpis a ústavodarná procedúra prijímania
(ale aj zmien a doplnkov).

Súčasťou nadpisu ústavy - tak ako pri každom právnom predpise - je

určenie formy právneho aktu, evidenčné číslo v publikačnom orgáne (zbier-
ke) a názov (označenie). Názov (označenie) právneho predpisu má v skrat-
ke vyjadriť jeho obsah.

Teória sociálnej práce

Strana 113 z 274

Keďže ústavy obsahujú úpravu fundamentálnych8 spoločenských

vzťahov, používa sa na ich označenie názov „ústava". Tak je to aj v prípade
Ústavy SR, ktorá je v Zbierke zákonov označená ako „Ústava SR č.
460/1992 Zb." Pokiaľ ide o formu právneho predpisu, ktorým sa ústava
mení, táto forma nie je ústavou výslovne predpísaná (ako napr. v Českej
republike, kde ústava v čl. 9 ods. 1 stanovuje, že ústava môže byť
zmenená iba ústavným zákonom).

Z hľadiska ústavodarného a zákonodarného procesu sa rozdiely môžu

prejaviť v štyroch oblastiach:

 okruh (počet) subjektov majúcich ústavodarnú iniciatívu,

 spôsob prerokovania ústavodarného návrhu,

 orgán oprávnený schváliť predložený návrh a

 požadovaná väčšina pre schválenie návrhu.

V našich podmienkach rozdiel medzi ústavodarným a zákonodarným

procesom je iba v požadovanej väčšine potrebnej k schváleniu návrhu
(absolútna väčšina prítomných poslancov NR SR - obyčajný zákon, 3/5
väčšina všetkých poslancov NR SR - ústava, ústavný zákon).

Keďže v teórii štátneho práva neexistuje jeden univerzálny pojem ústavy

(našťastie), rôznia sa náhľady štáto-vedcov aj na ideálnu ústavu spájajúcu
jej formálny, ale hlavne materiálny rozmer a obsah. Možno povedať, že
ideálne vyjadrenie materiálnej ústavy v ústave vo formálnom zmysle ani
neexistuje.

Ústava Slovenskej republiky je právnou ústavou, čoho potvrdením sú

najmä tieto skutočnosti:



zakotvuje demokratické ústavné zriadenie,



mení a dopĺňa sa spôsobom, ktorý sama zakotvuje (čl. 84 ods. 3),



konštituuje ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti, pričom
iba ústavný súd rozhoduje o neplatnosti právnych predpisov podľa
návrhu oprávnených subjektov (čl. 152 ods. 3);



výklad ústavy a ústavných zákonov vykonáva ústavný súd, ak je vec
sporná, pričom takýto výklad je všeobecne záväzný (čl. 128);



výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných vše
obecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou
(ústava ako interpretačné pravidlo) - čl. 152 ods. 4.

základných

Teória sociálnej práce

Strana 114 z 274

Z hľadiska uplatňovania ústavy v každodennom živote je dôležité

odpovedať na otázku, aká je zhoda medzi literou ústavy a skutočnosťou
(law in book a law in action). Ako je známe, ústavy v tomto zmysle delíme
na reálne a fiktívne. Je nutné si uvedomiť, že pojem fiktívna ústava nie je
synonymický s pojmom fiktívne ustanovenia ústavy. Ak sa jadro ústavy
realizuje, že jej reálnosti nič nemení fakt, že jej niektoré ustanovenia nie sú
dočasne naplnené, resp. že súlad niektorých ustanovení ústavy a reálna
prax nevykazujú absolútne parametre. V naznačenom chápaní je ústava
Slovenskej republiky reálnou ústavou.

Z hľadiska spôsobu svojho vzniku (prijatia) považujeme ústavu nášho

štátu za dohodnutú. Jej príprava a hlavne proces schvaľovania boli
výsledkom rozhodujúcich politických síl, predstavovali konsenzus - v
niektorých otázkach skôr kompromis - medzi koaličnými a opozičnými
stranami pôsobiacimi v Národnej rade SR v čase prijímania jej pôvodného
textu.

Na tomto konštatovaní (t. j. že ide o ústavu dohodnutú) nemení nič ani

skutočnosť, že poslednú novelu ústavy SR (úst. zák. č. 90/2001 Z. z.)
schválil parlament najnižšou možnou väčšinou potrebných hlasov (za
novelu ústavy hlasovalo 90 poslancov, medzi ktorými nebol ani jeden
poslanec z opozičných strán). Je pravdou, že podobný postup je v
štandardných demokratických krajinách neobvyklý - doslova výnimočný -
avšak ústavu je nutné vnímať ako celok a zároveň pripomenúť, že pre jej
hodnotenie podľa daného kritéria je rozhodujúci spôsob vzniku a až v
druhom rade spôsob novelizácie. Navyše nemožno zamieňať vedecké
kritériá hodnotenia ústavy s politickou (ne)kultúrou členov ústavodarného
orgánu.

Ústava SR je ústavou pôvodnou, pričom si uvedomujeme, že toto naše

tvrdenie si vyžaduje krátke vysvetlenie. Bez pochýb je pôvodnou v grama-
tickom zmysle. Pravdou je, že pri tvorbe ústavy, koncipovaní jej
jednotlivých inštitútov, využil ústavodarca nielen skúsenosti z ústavného
vývoja československého a slovenského konštitucionalizmu, ale v mnohých
situáciách sa inšpiroval skúsenosťami prevzatými z iných demokratických
štátov. Na druhej strane ústava využívajúc rôzne zdroje použité pri jej
vzniku, pôsobí v našich konkrétnych podmienkach, upravuje konkrétne
spoločenské pomery charakterizujúce život v našom štáte a je nepochybné,
že tieto skutočnosti ovplyvňujú jej obsah, funkcie i význam.

Podľa zostávajúcich, klasicky formálnych, znakov je Ústava SR písaná

(okrem pôvodného textu publikovaného v Zbierke zákonov ako úst. zák. č.
460/1992 Zb. ju dopĺňajú a menia ďalšie tri ústavné zákony - úst. zák. č.
244/1998 Z. z., úst. zák. č. 9/1999 Z. z. a úst. zák. č. 90/2001 Z. z. Všetky
tieto normy na seba časovo i obsahovo nadväzujú a vytvárajú kompaktný

Teória sociálnej práce

Strana 115 z 274

celok je rigidná - tuhá (mení a dopĺňa sa osobitnou procedúrou
vyžadujúcou kvalifikovanú 3/5 väčšinu všetkých poslancov Národnej rady
SR).

Teória sociálnej práce

Strana 116 z 274

18 NOVODOBÁ HISTÓRIA ÚSTAVNOSTI NA SLOVENSKU (1918-1939, 1939- 1945,

1945-1968, 1968-1993);

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Pre ústavný vývoj Česko-Slovenska je charakteristické, že vznik a život

ústav i fakticky ústavný režim sa viažu na rozhodujúce štátne a politické
zmeny, pričom v priebehu celého obdobia boli tieto zmeny vždy viac či me-
nej ovplyvňované, opakovane sa vynárajúcou otázkou štátoprávneho uspo-
riadania vzťahov Čechov a Slovákov na princípe rovnoprávnosti.

V priebehu existencie Česko-Slovenska, v jeho vnútornom ústavnom

vývoji možno na základe hodnotenia ústavných dokumentov a
spoločensko-politických udalostí vyčleniť niekoľko dejinných etáp:

a) obdobie tzv. ústavného provizória v rokoch 1918 - 1920

b) obdobie platnosti ústavy ČSR z r. 1920 (prakticky platila do r. 1938,

formálne do prijatia Ústavy 9. mája v r. 1948). V rámci tohto obdobia
možno rozlíšiť dve prechodné obdobia:



obdobie rokov 1938 - 1945 charakterizované okupáciou,
zriadením Protektorátu Čechy a Morava, vznikom Slovenskej
republiky, Slovenským národným povstaním a postupnou
obnovou demokratickej ústavnosti v nadväznosti na postupné
oslobodzovanie Československa,



obdobie rokov 1945 - 1948 charakterizované nástupom
Národného frontu, vytvorením Ústavodarného národného
zhromaždenia, prípravou novej ústavy a osobitnou úpravou
štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov v obnovenom
Česko-Slovensku.

c) obdobie platnosti Ústavy 9._ mája z r. 1948 do r. 1960,

d) obdobie platnosti Ústavy ČSSR z r. 1960 ako ústavy unitárneho

štátu9 do r. 1968,

e) obdobie po prijatí ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o

česko-slovenskej federácii charakterizovanom federatívnym
usporiadaním štátu.

Forma územného usporiadania štátu v ktorom je nositeľom suverenity len štát ako

celok, nie jeho územné časti. Územné časti majú povahu administratívno-správnych celkov.
Unitárny štát má jednu ústavu, jednu sústavu najvyšších štátnych orgánov, jednu sústavu
zákonodarstva a jednotné štátne občianstvo.

Teória sociálnej práce

Strana 117 z 274

f) obdobie ústavného vývoja v rokoch 1989 - 1992 charakterizované

obnovou politického pluralizmu, demokracie, trhového hospodárstva,
panstva práva, vrátane obnovy a garantovania základných
politických práv, prípravou nových ústav vrátane pokusov o nové
štátoprávne usporia danie spoločného štátu, ktoré napokon viedli k
rozdeleniu ČSFR.

Ad a) OBDOBIE ROKOV 1918 AŽ 1920 označujeme ako obdobie tzv.

ústavného provizória. Vtedy sa začal profilovať a konštituovať nový ústavný
systém samostatného česko-slovenského štátu, nové usporiadanie
štátnopolitických a mocenských pomerov v štáte.

Prvým ústavnoprávnym aktom bol zákon o zriadení samostatného

česko-slovenského štátu prijatý 28. októbra 1918 Národným výborom.
Tento zákon označovaný ako prvé ústavné provizórium, fixoval vznik
nového štátneho útvaru. Jeho prijatím začal svoju činnosť Národný výbor
ako orgán jednomyseľnej vôle národa.

Forma vlády nového štátu bola upravená v zákone č. 37/1918 S. zák. a

napr. o dočasnej ústave, ktorý sa označuje ako druhé ústavné
provizórium a prijatím ktorého skončila činnosť Národného výboru. Tento
zákon zakotvoval štruktúru najvyšších štátnych orgánov, ich utváranie a
vzájomné vzťahy v duchu teórie deľby moci. Z hľadiska formy vlády bol
česko-slovenský štát založený ako parlamentná republika.

Ad b) DOČASNÝ ÚSTAVNÝ REŽIM vystriedala definitívna ústava z r. 1920.

Národné zhromaždenie dňa 29. februára 1920 schválilo text ústavy
publikovaný ako zákon č. 121/1920 Sb. zák. a nař., ktorým sa uvádza
Ústavná listina Česko-slovenskej republiky. Hlavnou náplňou Ústavy
ČSR z roku 1920 bolo zakotvenie podoby štátnych orgánov, ich
pôsobnosti, právomoci, vzájomných vzťahov na princípe trojdelenia štátnej
moci a tiež tradičných práv a slobôd občanov pri uplatnení
prirodzenoprávnej teórie.

Ústava sa skladala zo zákona, ktorým sa uvádzala Ústavná listina ČSR

(obsahoval preambulu a 10 článkov) a z vlastnej ústavnej listiny, ktorá mala
134 paragrafov začlenených do šiestich hláv.

Ústavná listina obsahovala niektoré nikdy nerealizované postuláty.

Medzi také možno zaradiť napr. postulovanú samosprávu Podkarpatskej
Rusi, požiadavku zastúpenia občanov v nižších úradoch štátnej správy
či inštitút ústavného súdu, ktorý začiatkom 30-tych rokov nebol vôbec
ustanovený.

Teória sociálnej práce

Strana 118 z 274

Na druhej strane ústavné zakotvenie fikcie jednotného

československého národa a jej presadzovanie v praktickom živote
spôsobilo neuznávanie existencie Slovákov ako svojbytného národa,
čo vyvolávalo napätie a stupňovalo požiadavky autonómie pre Slovensko.

Nerovnoprávne postavenie oboch súčastí republiky bolo vyhrocované aj

hospodárskou politikou štátu znamenajúcou narastajúcu nezamestnanosť
na Slovensku a vysťahovalectvo. Počas celého trvania predmníchovskej
republiky, ktorej vznik bol nepochybne významným medzníkom v štátnom
vývoji českého a slovenského národa, sa vzťahy týchto dvoch národov v
štátoprávnej rovine neriešili a požiadavky sebaurčenia Slovákov boli odmie-
tané ako nesprávne a neprijateľné.

Prakticky koniec (suspendovanie) ústavy z roku 1920 nastal po mní-

chovskom diktáte v roku 1938. Na jej troskách bola neskôr založená
postupná obnova ústavného poriadku a kontinuita česko-slovenskej
štátnosti.

Národné zhromaždenie bolo vylúčené z účastí na zákonodarstve, legis-

latíva vrátane zmien ústavy bola zverená prezidentovi a vláde, čo
znamenalo negáciu ústavy. V tomto zložitom pomníchovskom období bol
prijatý ústavný zákon č. 299/1938 Sb. zák. a nař. o autonómii Slovenskej
krajiny, ktorým česko-slovenská vláda vyhovela požiadavkám obsiahnutým
v Žilinskej dohode zo dňa 6. októbra 1938 na určitú formu autonómie v
podobe decentralizácie vládnej a výkonnej moci. Vytvoril sa tak základ
asymetrického modelu usporiadania Česko-Slovenska. Vzhľadom k
nastupujúcemu fašizmu a následnému rozbitiu ČSR bol však aktom márnej
nádeje.

Snem Slovenskej krajiny vyhlásil 14. marca 1939 samostatnú Sloven-

skú republiku ústavným zákonom č. 1/1939 SI. zákonníka. Nemecká ríša
16. marca 1939 zriadila výnosom vodcu a ríšskeho kancelára č. 75/1939
Sb. zák. a naň Protektorát Čechy a Morava. Nastalo tak zložité obdobie
skrytých či otvorených foriem okupácie.

Ústava Slovenského štátu bola schválená 21. júla 1939 a publikovaná

ako úst. z. č. 185/1939 SI. zák. o ústave Slovenskej republiky. Z formálnej
stránky sa skladala z Vyhlásenia (preambuly), trinástich hláv a 103
paragrafov. Ústava zdôrazňovala božský pôvod moci a práva a
udržanie slovenského národa v Bohom mu určenom priestore, ako aj
základnú funkciu štátu združovať mravné a hospodárske sily národa do
kresťanskej a národnej pospolitosti. Text ústavy vyjadroval najmä zásady
kresťanského štátu, autority jednotlivca a stavovského zriadenia,
vodcovský princíp, princíp obetavosti jednotlivca pre celok, princíp
všeobecného blaha a kolektívnej cti a iné.

Teória sociálnej práce

Strana 119 z 274

V záujme objektívneho hodnotenia tejto ústavy treba mať na pamäti

konkrétnu spoločensko-politickú situáciu, v ktorej sa Slovensko
nachádzalo. Predovšetkým vazalský vzťah slovenského štátu k nemeckej
ríši, stúpajúci tlak Nemecka na fašizáciu Slovenska, začiatok druhej
svetovej vojny, postupné formovanie protifašistického a
národnooslobodzovacieho zápasu doma i v zahraničí.

V tomto ťaživom a protirečivom období pre oba národy sa najmä v

slovenskom prostredí utvrdzovala a silnela myšlienka obnovenia
spoločného štátu na zásadách rovnoprávnosti Čechov a Slovákov.
Londýnska emigrantská vláda na čele s E. Benešom nebrala tieto signály
zo Slovenska na zreteľ a zotrvávala na ideách čechoslovakizmu a
unitarizmu.

V súvislosti s otázkou charakteru obnovenej republiky malo osobitný

význam Slovenské národné povstanie, v ktorom sa sformovala idea
štátneho spolužitia oboch národov v spoločnom demokratickom štáte na
princípe rovný s rovným resp. na princípe federatívnom. Definitívne
riešenie štátoprávnych otázok vrátane vzťahu Čechov a Slovákov sa však
ponechávalo na povojnové obdobie.

Tieto myšlienky našli svoje vyjadrenie v Košickom vládnom programe,

prvom vládnom programe ČSR prijatom v Košiciach 5. 4. 1945. Ten okrem
iného uznal svojbytnosť slovenského národa, proklamoval zásadu rovný s
rovným a uznal SNR za reprezentantku suverenity slovenského národa a
držiteľka zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku. Obsahoval
tiež konštitučný záväzok, že pri budúcom ústavnom riešení vzťahov české-
ho a slovenského národa sa princíp rovnosti vyjadrí aj inštitucionálne.

Vzťahy medzi SNR a orgánmi ČSR upravovali tzv. pražské dohody.

Možno konštatovať, že výsledkom Košického vládneho programu a prvej
pražskej dohody uzavretej 2. júna 1945 bol kompromis v podobe
unitárneho štátu s osobitným postavením slovenských národných orgánov,
ktoré sa vyznačovalo pomerne širokou autonómiou najmä v oblasti
výkonnej moci a ich výlučnou právomocou vo vybraných záležitostiach.

Obdobie rokov 1946 až 1948 je charakterizované výsledkami

parlamentných volieb, vytvorením Ústavodarného Národného
zhromaždenia a prípravou novej ústavy vnútri štátu a atmosférou
začínajúcej studenej vojny a formovaním veľkých mocenských blokov
zvonku. V tomto zložitom období sa postupne odbúravali inštitucionálne
prvky rovnoprávneho a svojbytného postavenia Slovákov v spoločnom
štáte. Naznačila to už druhá pražská dohoda uzavretá 11. marca 1946,
ktorá obsahovala ustanovenia o posilnení právomocí česko-slovenskej
vlády a prezidenta republiky v dôležitých personálnych otázkach a vo
vymedzení kompetencii tak, aby sa zamedzilo duplicite zákonodarnej

Teória sociálnej práce

Strana 120 z 274

činnosti.

Vývoj vnútropolitickej situácie výrazne ovplyvnili výsledky volieb (v r.

1946) do Ústavodarného národného zhromaždenia, ktoré na Slovensku
dopadli v prospech demokratického a národno-kresťanského
programu, zatiaľ čo v českých krajinách evidentne v prospech programu
socialistických (komunistických) síl.

Teória sociálnej práce

Strana 121 z 274

Vzhľadom na volebný systém celkový výsledok volieb v ČSR vyznel v

prospech komunistov, hoci na Slovensku jednoznačne zvíťazila
Demokratická strana (získala 61,4% hlasov voličov). Víťazstvo demokratov
na Slovensku navodilo strach a obavy z prípadného slovenského
separatizmu a preto tretia pražská dohoda (z júna 1946) v nadväznosti na
výsledky volieb priniesla radikálne obmedzenie právomoci slovenských ná-
rodných orgánov. Zákonodarná činnosť SNR a výkonná moc Zboru povere-
níkov bola postavená pod kontrolu, resp. úplne podriadená česko-
slovenskej vláde. Začal sa proces centralizácie a potlačenia
akýchkoľvek federalistických tendencií.

Ad c) OBDOBIE PLATNOSTI ÚSTAVY 9. MÁJA.

Hlavnou úlohou Ústavodarného národného zhromaždenia po voľbách v

roku 1946 bolo pripraviť a prijať novú ústavu česko-slovenského štátu. V
priebehu priprav bolo predložených viacero návrhov, prijatý však bol návrh
KSČ. Nová vláda Národného frontu Čechov a Slovákov predstúpila pred
Ústavodarné národné zhromaždenie so svojím akčným programom „víťaz-
stva pracujúceho ľudu", ktorý v skutočnosti potvrdzoval a programoval
vládu komunistov a ideológiu marxizmu-leninizmu.

Ústava bola schválená 9. mája 1948 (odtiaľ jej názov), publikovaná ako

ústavný zákon č. 150/1948 Zb. zák. a nar. a skladala sa z Prehlásenia,
dvanástich Základných článkov a Podrobných ustanovení ústavy, ktorej
178 paragrafov bolo včlenených do desiatich kapitol.

Ústava 9. mája formálne nadväzovala na ústavu ČSR z r. 1920 vrátane

niektorých tradičných republikánskych hodnôt, obsahovo však vyjadrovala
predovšetkým úsilie KSČ o socialistickú, marxisticko-leninskú orientáciu
štátu, o zavedenie socialistických princípov do hospodárstva a organizácie
štátu. Z hľadiska štátoprávneho usporiadania ústava síce deklarovala
svojbytnosť slovenského národa a rovnoprávnosť oboch národov,
inštitucionálne však potvrdila už známy model unitárneho štátu s
asymetrickým usporiadaním pre Slovensko. Tento model pretrval až do
prijatia úst. zák. č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii.

Ad d) OBDOBIE PLATNOSTI ÚSTAVY ČSSR Z ROKU 1960 DO ROKU 1968.

V roku 1960, podľa názorov vtedajších predstaviteľov KSČ i predstavite-

ľov vtedajšej štátovedy, Ústava 9. mája splnila svoju úlohu, boli položené
základy socializmu a dozrel čas pre novú ústavu. Tá mala zakotviť
dosiahnutý stupeň a vytýčiť ďalšie perspektívy spoločenského
rozvoja. Nesprávnosť a nereálnosť týchto predstáv vrátane nezmyselného
násilného prispôsobovania všetkých foriem spoločenského života cudzím
tradíciám či vplyvom plne potvrdil neskorší vývoj.

Teória sociálnej práce

Strana 122 z 274

V poradí tretia česko-slovenská ústava bola schválená 11. júla 1960 a

publikovaná ako ústavný zákon č. 100/1960 Zb. Táto ústava v úplnosti
platila do roku 1968, v zásadne modifikovanej podobe v priebehu
existencie federatívneho usporiadania Česko-Slovenska do r. 1989 a v
podobe fragmentov jej pôvodného textu až do zániku ČSFR, t. j. do 31. 12.
1992.

Ústava z roku 1960 proklamovala víťazstvo socializmu, zmenila

názov štátu na ČSSR a sčasti aj štátne symboly. Bola vytvorená na
zásadách marxisticko-leninskej štátovedy, ktoré sa plne prejavili v jej
obsahu i forme. Zakotvovala princíp vedúcej úlohy KSČ, prioritu záujmov
spoločnosti pred záujmami jednotlivca a mnoho ďalších proklamatívnych a
programových ustanovení, v dôsledku ktorých vlastne právny poriadok
chránil štátnu moc pred jednotlivcami a nie jednotlivca pred štátnou mocou.
Za jeden z hlavných problémov

V otázke štátoprávneho usporiadania bola táto ústava centralistická so

známym asymetrickým modelom a zrušením zboru povereníkov v rámci
pokusu o nové riešenie výkonných orgánov SNR ešte zvýraznila inštitucio-
nálnu nerovnosť slovenského národa. Došlo k ďalšiemu zúženiu
právomoci slovenských národných orgánov. Potvrdil sa tým známy
poznatok, že asymetrický model sa v podmienkach spolužitia Čechov a
Slovákov v spoločnom štáte nevžil a ukázal sa ako nevhodný a nespôsobilý
realizovať zásadu rovný s rovným.

Ad e) OBDOBIE FEDERATÍVNEJ ČSSR OD PRIJATIA ÚST. ZÁK. Č. 143/1968

ZB. DO R. 1989.

V druhej polovici 60-tych rokov, osobitne po januári 1968 spoločensko-

politická situácia naznačovala, že bude možné nastúpiť cestu
demokratizácie a postupne riešiť nahromadené problémy a kľúčové
otázky spoločnosti, štátu, politického systému i hospodárstva, ako aj otázku
štátoprávneho usporiadania na báze federalizácie Česko-Slovenska, ktorá
môže riešiť rovnoprávne postavenie subjektov takého štátu. Požiadavka
federácie vytrvalo zaznievala v postojoch a vyjadreniach slovenských
národných orgánov a ich predstaviteľov.

Proces liberalizácie štátnopolitického systému bol zmrazený vstupom

sovietskych vojsk a armád ďalších štátov Varšavskej zmluvy v auguste
1968. Vďaka neutíchajúcej iniciatíve a tlaku zo strany Slovenska sa však
podarilo udržať a presadiť myšlienku federácie. Výsledkom bolo prijatie
úst. z. č. 143/1968 Zb. o československej federácii s účinnosťou od 1. 1.
1969. Súčasne s týmto ústavným zákonom bol prijatý aj úst. z. č. 144/1968
Zb. o postavení národností v ČSSR. Prijatý ústavný zákon o česko-
slovenskej federácii podstatným spôsobom zmenil Ústavu ČSSR z r.
1960.

Teória sociálnej práce

Strana 123 z 274

Zrušil všetky tie časti, ktoré boli dotknuté odlišnou štruktúrou štátnych

orgánov vo federácii.

Z pôvodného textu ústavy z r. 1960 zostali v platnosti len Vyhlásenie, l.

hlava - Spoločenské zriadenie, II. hlava - Došlo k premene
československého unitárneho štátu na štát zložený - federatívny. Vznikli
dve národné republiky, Česká socialistická republika (ČSR) a Slovenská
socialistická republika (SSR) ako subjekty federácie, čím sa proklamovaná
zásada rovný s rovným premietla aj v inštitucionálnej rovine.

Podľa ústavného zákona sa konštituovala sústava federálnych

orgánov (dvojkomorové Federálne zhromaždenie, prezident, federálna
vláda, federálne ministerstvá, Generálna prokuratúra, Najvyšší súd a
Ústavný súd federácie) a sústava orgánov republík (ČNR a SNR,
republikové vlády, ministerstvá, najvyššie súdy v republikách a mali sa
zriadiť aj ústavné súdy národných republík). Pôsobnosť bola rozdelená
medzi federáciu a republiky tak, že výlučná pôsobnosť federácie a
pôsobnosť federácie vo veciach spoločných bola explicitne vypočítaná v
ústavnom zákone. Ostatné veci boli zverené do pôsobnosti republík.

Počas celého trvania federácie neboli prijaté ústavy republík, ktoré

ústavný zákon o česko-slovenskej federácii požadoval. Federalizačné
prvky sa cestou právnou i faktickou čoraz väčšmi oslabovali, takže bolo
možné hovoriť o silne unitarizovanej federácii.

V osemdesiatych rokoch postupne narastala potreba radikálnych zása-

hov do politickej, štátnej a hospodárskej oblasti a znovu sa objavili a silneli
signály nespokojnosti s takýmto centralistickým mechanizmom fungovania
federácie, najmä v Slovenskej republike. Ústavné garancie národnoštátnej
existencie Slovákov boli opäť naštrbené.

Federálne politické a štátne centrum však tieto signály prehliadalo, o

čom svedčí aj proces prípravy novej ústavy, ktorá mala nahradiť Ústavu
ČSSR z r. 1960 a ústavný zákon o česko-slovenskej federácii z r. 1968.
Všetky štátoprávne návrhy sa totiž týkali iba celoštátnej ústavy (ústavy
federálneho štátu) a o ústavách republík sa z úrovne federálneho
štátnopolitického centra nehovorilo, hoci ich prijatie výslovne predvídal čl.
142 ods. 2 úst. z. č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii.

V roku 1987 sa začali práce na novej ústave ČSSR. Návrh ústavy bol

založený na koncepcii „trojjedinosti" t. j. mala plniť úlohu federálnej
ústavy a zároveň funkciu ústav republikových. Táto koncepcia však
narazila najmä v SNR na nečakaný odpor, a tak na rokovania v národných
radách i vo Federálnom zhromaždení bol predložený len návrh, označený
ako návrh federálnej ústavy.

Teória sociálnej práce

Strana 124 z 274

Jej prijatie v navrhovanej podobe by bolo znamenalo popretie

suverenity republík a likvidáciu základných teoretických postulátov
federalizmu.

Ad f) ÚSTAVNÁ SITUÁCIA V OBDOBÍ ROKOV 1989 - 1992

November 1989 začal zložité obdobie ústavného systému v Česko-

slovensku charakterizované zásadnými

zmenami spoločensko-

politického systému a v nadväznosti na to i akceleráciou vzťahov Čechov
a Slovákov a otvorenie priestoru úvahám o ústavnoprávnej podobe novej
kvality federácie.

Po novembri 1989 prijali parlamenty (Federálne zhromaždenie, Česká

národná rada a Slovenská národná rada) celý rad ústavných zákonov,
ktoré znamenali postupné a obsahovo podstatné zmeny platnej ústavy a
ústavného zákona o česko-slovenskej federácii. Tieto zmeny tvorili základ
utvárajúceho sa demokratického zriadenia a upravovali celý rad inštitúcií
štátneho práva.

Bol zrušený čl. 4 ústavy o vedúcej úlohe KSČ, vypustené

ustanovenie o Národnom fronte, zmenený názov štátu, zavedené nové
štátne symboly, zavedená vlastnícka sloboda a rovnosť foriem
vlastníctva, bol položený základ miestnej samosprávy.

Okrem toho boli prijaté ďalšie významné ústavné dokumenty ako

Listina základných práv a slobôd (úst. z. č. 23/1991 Zb.), ktorej význam
je nesporný a ktorá svojou vnútornou štruktúrou predurčuje novú ústavnú
úpravu. Ďalej úst. z. č. 91/1991 Zb. o ústavnom súde ČSFR ako súdnom
orgáne ochrany ústavnosti, úst. z. č. 327/1991 Zb. o referende, ktorý popri
nepriamej zakotvuje aj priamu demokraciu.

Mnohé otázky boli regulované zákonnou úpravou. Medzi

najdôležitejšie možno zaradiť zákon o politických stranách, petičný zákon,
zákon o združovaní, volebné zákony, zákon o slobode zhromažďovania,
ktorými sa položili základy demokratického pluralitného systému a
trhového hospodárstva.

Práce na návrhu tzv. trojjedinej ústavy boli prirodzene zastavené, ale

otázka vypracovania novej ústavy ČSFR a ústav národných republík bola v
súvislosti so spoločensko-politickými zmenami a vzhľadom na existujúcu
pluralitu a neprehľadnosť ústavných predpisov stále naliehavejšia. Prijatie
nových ústav sa stalo jednou z hlavných úloh zastupiteľských zborov, ktoré
vzišli zo slobodných a demokratických volieb konaných v júni r. 1990. Preto
tiež ich volebné obdobie bolo určené na dva roky.

Práce na nových ústavách sa rozbehli hneď po voľbách. Čoskoro sa

ukázalo, že najzložitejším problémom pri ich príprave je otázka novej

Teória sociálnej práce

Strana 125 z 274

úpravy štátoprávnych vzťahov federácie a republík, ktorá by vyjadrovala
racionálny rozsah pôsobnosti spoločného štátu a ktorá by nahradila
doterajší deformovaný systém. Tieto názory a tendencie akcelerovali najmä
v slovenskom prostredí.

Aktuálnym sa preto stalo nové rozdelenie pôsobnosti medzi federáciu

republiky, ktoré by inak určovalo mieru politickej a štátoprávnej nezávislosti
republík. V súvislosti s riešením tohto problému sa uskutočnili v drúhej
polovici r. 1990 viaceré oficiálne rokovania predsedov federálnej a re-
publikových vlád a ďalších predstaviteľov politického života, vrátane prezi-
denta republiky V. Havla.

Na základe týchto rokovaní bol vypracovaný návrh ústavného zákona,

ktorý 12. decembra 1990 Federálne zhromaždenie schválilo ako úst. z. č.
556/1990 Zb., ktorým sa mení úst. z. č. 143/1968 Zb. o čs. federácii. Tento
„kompetenčný zákon" výrazne zasiahol do štátoprávneho usporiadania
tým, že novým spôsobom vymedzil kompetencie medzi federáciou a
republikami. Možno konštatovať, že posilnil postavenie národných republík
v oblasti zahraničnej politiky, obrany a ďalších významných hospodárskych
odvetví a rozšíril právomoc republikových orgánov pri prijímaní federálnych
zákonov. Kľúčové rozhodnutia zostali stále v rukách federálnych orgánov.

Iniciatíva v príprave nového ústavného systému sa preniesla na pôdu

národných rád. V druhej polovici roka 1991 a začiatkom roka 1992 sa
uskutočnil celý rad zložitých rokovaní predsedníctiev ČNR a SNR a ich
expertných skupín, ktoré napokon vyústili vo februári 1992 v Milovách do
návrhu Zmluvy o zásadách štátoprávneho usporiadania spoločného
štátu. Niektoré otázky v obsahu návrhu zmluvy však zostali sporné.
Predsedníctvo SNR tento návrh neschválilo (hlasovanie skončilo pomerom
10:10).

Vzhľadom na skutočnosť, že najspornejšie otázky v návrhu zmluvy sa

nepodarilo odstrániť, i vzhľadom na blížiace sa parlamentné voľby, sa roko-
vania predsedníctiev ČNR a SNR prerušili. Vo vzťahoch medzi politickými
partnermi začala prevládať v súvislosti s nastávajúcimi voľbami rivalita.
Tým sa v podstate skončili rozhovory o možnom prijatí základných
postulátov novej úpravy spoločného štátu, vyčerpali sa politické
možnosti hľadania konsenzu o spôsobe spolužitia v spoločnom štáte.

Súbežne s prípravou federálnej ústavy prebiehali tiež práce nad

návrhom Ústavy Slovenskej republiky. Ústavná komisia vedená prof.
Karolom Plankom, predsedom Najvyššieho súdu SR, predložila koncom
roku 1991 návrh ústavy Slovenskej národnej rade. V priebehu januára 1992
bol návrh ústavy predložený na všeľudovú diskusiu. Vzhľadom na
prerušenie rokovaní o novom štátoprávnom usporiadaní s Českou
republikou sa aj prijatie Ústavy SR presunulo na obdobie po parlamentných

Teória sociálnej práce

Strana 126 z 274

voľbách.

Po parlamentných voľbách v júni 1992 víťazné politické strany - Ob-

čianska demokratická strana a Hnutie za demokratické Slovensko - už
rokovania o udržanie spoločného štátu neobnovili a nehľadali východisko
na dohodu. Otvoril sa priestor pre koncepciu konštituovania samostatných
zvrchovaných republík.

Obidva zvíťazivšie politické subjekty začali intenzívne pracovať na

návrhoch pre ústavné rozdelenie ČSFR a začali prakticky postup k
rozdeleniu federácie vrátane predpokladov pre rozvoj rozmanitých foriem
spolupráce v jednotlivých oblastiach spoločenského života medzi
nástupníckymi štátmi.

Súčasne prebiehala postupná decentralizácia federácie a od

začiatku septembra 1992 boli pripravované zmluvy medzi Českou
republikou a Slovenskou republikou ako spôsob riešenia vzťahov medzi
nimi v jednotlivých oblastiach spoločenského života, vrátane všeobecnej
zmluvy o dobrom susedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci po zániku
federácie.

Novozvolená SNR nadväzujúc na tento proces prijala už 17. júla 1992

Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky, v ktorej sa na základe
medzinárodne uznávaného prirodzeného práva národov na sebaurčenie
vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu
slovenského národa.

Schválenie Deklarácie urýchlilo prípravné práce na návrhu Ústavy SR i

priebeh rokovaní o návrhu ústavného zákona o zániku ČSFR.

Návrh Ústavy Slovenskej republiky z júla 1992 vypracovala skupina od-

borníkov SNR pod vedením prof. Milana Čica. Po zapracovaní pripomienok
z verejnej diskusie bol tento návrh ústavy ako vládny návrh predložený do
parlamentu. Ústava Slovenskej republiky bola v SNR schválená 1.
septembra 1992 a slávnostne podpísaná na Bratislavskom hrade 3.
septembra 1992. V Zbierke zákonov bola publikovaná pod č. 460 dňa 1.
októbra 1992 a týmto dňom sa stala účinnou.

Federálna štátna moc sa rozpadávala. Federálna vláda sa považovala

za orgán určený k usmerňovaniu rozpadu štátu a tým, že nemala iné
ústavné zábrany (vykonávala i funkciu prezidenta) svoj cieľ bez prekážok
uskutočňovala.

Z historického hľadiska je pozoruhodné, že Federálne zhromaždenie

volené ako parlament česko-slovenskej federácie rozhodlo o zániku tejto
federácie aj o zániku seba samého. Ústavným základom rozdelenia
ČSFR sa nestalo referendum, hoci bolo ústavnou možnosťou. V tom čase

Teória sociálnej práce

Strana 127 z 274

bolo referendum upravené ústavným zákonom č. 327/1991 Zb. o
referende.

Tento predpokladal použitie referenda o zásadných otázkach

štátoprávneho usporiadania česko-slovenskej federácie (fakultatívne
referendum) a o otázke vystúpenia ČR alebo SR z ČSFR (obligatórne
referendum).

Nepoužitie ustanovení citovaného zákona možno čiastočne odôvodniť

nie celkom jednoznačným vymedzením predmetu referenda, ťažkosťami s
plnením procesných podmienok vyhlásenia referenda, či s problémami pri
prípadnej realizácii jeho výsledkov. Najmä však nedošlo k dohode
predstaviteľov politických strán o otázke referenda a prednosť bola daná
dohode politických garnitúr vo federálnom parlamente vyjadrenej formou
ústavného zákona.

Teória sociálnej práce

Strana 128 z 274

19 PRÁVOMOC A PRÍSLUŠNOSŤ SÚDOV.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Ústavné poslanie a právomoc súdov rámcovo vymedzuje čl. 142 ods.

1 ústavy. V zmysle tohto ustanovenia súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci, ak tak stanoví zákon.

Toto ústavné ustanovenie je konkretizované v § 3 z. č. 335/1991 Zb. o

súdoch a sudcoch tak, že úlohou súdov je najmä:



rozhodovať o právach, povinnostiach a právom chránených
záujmoch fyzických a právnických osôb a štátu, pokiaľ zákon
neustanovuje inak,



rozhodovať o vine obžalovaného a ukladať zákonom
ustanovené tresty, prípadne iné opatrenia,



preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ak
zákon neustanovuje inak,



preskúmavať zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných
zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Takto vymedzené úlohy vytvárajú predpoklady k tomu, aby reálne exis-

tovalo všeobecné právo na súdnu ochranu ako základný spôsob ochrany
všetkých subjektívnych práv pred nestranným, nezávislým a spravodlivým
súdom.

Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v

občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na
zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinnosti a na úctu k právam
spoluobčanov.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a

iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené
dobrovoľne, a zameriavajú svoju činnosť na to, aby nedochádzalo k
porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Teória sociálnej práce

Strana 129 z 274

DRUHÁ HLAVA

SÚDY

Právomoc

§ 7

(1) V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
družstevných, ako aj z obchodných vzťahov (včítane podnikateľských
a hospodárskych vzťahov), pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.

(2) Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom

konaní, len ak to ustanovuje zákon.

§ 8

Ak sa má pred konaním na súde konať u iného orgánu, súdy môžu

konať len vtedy, ak nebola vec v takomto konaní s konečnou platnosťou
vyriešená.

§ 8a

Spory o právomoc

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje spory o právomoc medzi

súdmi a orgánmi štátnej správy.

Príslušnosť

§ 9

(1) Na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

(2) Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa

a v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky poskytnutej

neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi
zamestnávateľom a príjemcom tejto dávky podľa právnych
predpisov o sociálnom zabezpečení,

b v sporoch medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia

a zamestnávateľom o náhradu škody vzniknutej nesprávnym
postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia,

c v sporoch týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich

diplomatické imunity a výsady, ak tieto spory patria do
právomoci súdov Slovenskej republiky,

d v sporoch o určenie, či návrh na registráciu politickej strany

alebo politického hnutia nemá nedostatky, ktoré by bránili jeho
registrácii,

Teória sociálnej práce

Strana 130 z 274

e v sporoch o platnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre

nedostatok náležitostí uvedených v osobitnom predpise.

(3) Krajské súdy rozhodujú ďalej ako súdy prvého stupňa ako

obchodné veci bez zreteľa na to, či účastníci záväzkového vzťahu sú
podnikatelia, spory

a) z právnych vzťahov súvisiacich so zakladaním a vznikom

obchodných spoločností alebo družstiev,

b) zo vzťahov medzi obchodnými spoločnosťami alebo družstvami

a ich zakladateľmi, medzi obchodnými spoločnosťami alebo
družstvami a ich spoločníkmi, štatutárnymi orgánmi obchodnej
spoločnosti, akcionármi alebo členmi, a to aj bývalými, ako aj
medzi spoločníkmi, štatutárnymi orgánmi obchodnej
spoločnosti, členmi, a to aj bývalými, alebo medzi zakladateľmi
navzájom, ak vznikli zo vzťahov upravených osobitným
predpisom,

c) z burzových obchodov a ich sprostredkovania,
d) zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho časti a z právnych

vzťahov, ktoré vznikajú v súvislosti s predajom podniku alebo
jeho časti,

e) zo zmluvy o tichom spoločenstve,
f) z cestovného šeku,
g) z práv k predmetom priemyselného vlastníctva upravených

osobitnými predpismi,

h) z právnych vzťahov vzniknutých pri zabezpečení záväzkov

podľa písmen a) až g),

i) o platnosti rozhodnutí orgánov obchodnej spoločnosti alebo

orgánov družstva,

j) z právnych vzťahov medzi prokuristom a podnikateľom, ktorý

prokúru udelil, a ak bola prokúra udelená viacerým osobám,
z právnych vzťahov medzi týmito osobami navzájom a
z právnych vzťahov medzi obchodným zástupcom a
podnikateľom, ktorý obchodného zástupcu poveril okrem
sporov z pracovnoprávneho vzťahu,

k) z právnych vzťahov týkajúcich sa zmeniek, iných cenných

papierov alebo šekov vrátane sporov z vydaných zmenkových
(šekových) platobných rozkazov a sporov týkajúcich
sa zmenkových protestov,

l) z právnych vzťahov týkajúcich sa ochrany hospodárskej súťaže

a nekalej súťaže,

m) zo vzťahov vznikajúcich z medzinárodného obchodného styku

právnických osôb a fyzických osôb vrátane sporov, v ktorých

Teória sociálnej práce

Strana 131 z 274

bola právomoc súdu Slovenskej republiky založená písomnou
zmluvou účastníkov.

(4) Krajské súdy ako súdy prvého stupňa ďalej

a prejednávajú konkurzy a vyrovnania vrátane sporov týmto

konaním vyvolaných a súvisiacich okrem vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

b rozhodujú o návrhu na vyhlásenie uznesenia členskej schôdze

družstva o rozdelení likvidačného zostatku za neplatné,

c rozhodujú v prípadoch, ak osobitný predpis ustanovuje, že

rozhoduje súd.

§ 10

(1) Krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

(2) O odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

§ 10a

(1) O dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako odvolacích

súdov rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

(2) O dovolaniach proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ako odvolacieho súdu rozhoduje iný senát tohto súdu.

(3) O mimoriadnych dovolaniach proti rozhodnutiam súdov rozhoduje

Najvyšší súd Slovenskej republiky.

(4) O mimoriadnych dovolaniach proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu rozhoduje iný senát tohto
súdu.

§ 11

(1) Konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne

príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase
začatia konania, a trvá až do jeho skončenia.

(2) Ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na

ktoromkoľvek z nich.

(3) Ak ide o vec, ktorá patrí do právomoci súdov Slovenskej republiky,

ale podmienky miestnej príslušnosti chýbajú alebo ich nemožno zistiť,
Najvyšší súd Slovenskej republiky určí, ktorý súd vec prejedná
a rozhodne.

Teória sociálnej práce

Strana 132 z 274

§ 12

(1) Ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú

vylúčení, musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

(2) Vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu

vhodnosti.

(3) O prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne

nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Teória sociálnej práce

Strana 133 z 274

20 TRESTNÉ PRÁVO VO VZŤAHU K SOCIÁLNEJ PRÁCI

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Právny systém je skĺbený poriadok, ktorý tvoria navzájom späté právne

normy. Každá právna norma nižšej právnej sily má svoje zdôvodnenie a
oporu vnorme vyššej právnej sily a všetky právne normy musia byť v
súlade s ústavou Slovenskej republiky z 1. 9. 1992.

Vzťahy medzi manželmi, rodičmi, rodičmi a deťmi pojednáva zákon o

rodine, ale i trestný zákon, trestný poriadok.

Trestné právo vo vzťahu k sociálnej práci v oblasti hmotného práva

taxatívne vymedzuje zákonné ustanovenia jednotlivých protiprávnych
skutkov v šiestej hlave trestného zákona - trestné činy proti rodine
a mládeži (dvojmanželstvo, opustenie dieťaťa, zanedbanie povinnej výživy,
týranie blízkej a zverenej osoby, obchodovanie s deťmi ...), Nevyhnutnou
súčasťou procesných úkonov je sociálny pracovník, pedagóg, pracovník
orgánov povereného starostlivosťou o mládež, rodič, zákonný zástupca.

Trestný poriadok sa zaoberá mladistvými osobami v devätnástej hlave

I oddielu - konanie proti mladistvým (obhajoba, zistenie pomerov, väzba
mladistvého, konanie pred súdom ...).

Orgány činné v trestnom konaní, prokurátor, vyšetrovateľ poverený

policajný orgán Policajného zboru postupujú tak, aby zistili skutočný stav
veci a pri svojom rozhodovaní vydával z neho objektívne stanovisko,
uznesenia a podobne.

Občanov nemožno nútiť, aby svedčili proti sebe. To však neznamená,

že môžu krivo vypovedať, uvádzať falošné dôkazy, klamať a podvádzať
súdne orgány a orgány činné v trestnom konaní. Takéto konanie je trestné.
Trestné právo a právny systém v SR. nepripúšťa vynútené priznanie, preto
ani polícia a orgány činné v trestnom konaní nesmú podozrivého fyzicky ani
psychicky týrať.

Na ochranu jednotlivca pred porušovaním ľudských práv a základných

slobôd sa vytvorila celá sústava prostriedkov, ktoré sú rozčlenené na
vnútroštátne a medzinárodné. Sú to konkrétne mechanizmy politickej moci,
nezávislé súdnictvo, výchova a vzdelanie v oblasti ľudských práv. vo vyše
50-tich štátoch sveta pôsobí ako ochrana ľudských práv aj ombudsman.

Teória sociálnej práce

Strana 134 z 274

Pri realizácii základných práv a slobôd v každodennom živote je

potrebné, aby sa každý občan domohol bez zbytočných formalít rýchlej
právnej ochrany v prípade ak sa domnieva, že sú jeho práva a slobody
akýmkoľvek spôsobom porušené na základe konania, rozhodovania alebo
nečinnosti orgánov štátnej správy, územnej samosprávy, alebo právnických
a fyzických osôb, ktoré podľa osobitného zákona rozhodujú o právach
a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej
správy.

Inštitút verejného ochrancu práv je zakotvený v Ústave Slovenskej

republiky (ôsma hlava, druhý oddiel - verejný ochranca práv).Verejný
ochranca práv je nezávislý orgán, ktorý sa v rozsahu a spôsobom
ustanoveným zákonom podieľa na ochrane základných práv a slobôd
fyzických osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo
nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo
nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo s princípmi
demokratického a právneho štátu. V SR. Vykonáva funkciu ombucmana
Doc. JUDr. Pavel Kandráč.

Postavenie sociálneho pracovníka vo vzťahu k trestnému právu je

nevyhnutnosťou hlavne ak je o to požiadaný orgánom činným v trestnom
konaní pri výsluchu osoby mladšej ako 15 rokov, ale môže to byť aj
pedagogický pracovník orgánu povereného starostlivosťou o mládež,
vychovávateľ, rodič, zákonný zástupca a pod.

Najčastejšími obeťami domáceho násilia sú rôzne vekové skupiny

medzi ktoré patria predovšetkým maloleté deti, osoby staršie a prestárle,
nevládne a pod. V poslednom období prevláda domáce násilie páchané
voči ženám. A tu sa vyžaduje práve najväčšia pomoc obetiam násilia zo
strany sociálnych pracovníkov spoločne s orgánmi činnými v trestnom
konaní.

Rodinné právo a trestné právo úzko utvárajú reálne vzťahy medzi

manželským spolunažívaním, rodičmi a deťmi atď. zovšeobecňujú ich a
vytvárajú vzory riešenia istých situácií a konfliktov. Pojmy, pravidlá, postihy
dávajú do vzájomných vzťahov tvoriac z nich systém a vytvárajú
samostatnú vedu o práve - jurisprudenciu.

Spoločnosť organizovaná v štáte chráni svoj nerušený rozvoj proti

všetkým javom a útokom, ktoré v konečnom dôsledku smerujú priamo
alebo nepriamo proti spoločenskému vývoju, proti základným hodnotám
demokratickej spoločnosti. Za porušenie najdôležitejších chránených
záujmov sa ukladajú tresty ako prostriedky represie, pripadne prevýchovy.

Teória sociálnej práce

Strana 135 z 274

Trestné právo zabezpečuje túto ochranu v normách trestného práva

hmotného ( trestný zákon), ako aj v normách trestného práva
procesného (trestný poriadok). Základom trestného práva je trestný zákon.
(č.140/1961 Zb.) v znení neskorších predpisov a zákon č.141/1961 v znení
neskorších predpisov - Trestný poriadok.

Účelom trestného zákona je chrániť práva a oprávnené záujmy

fyzických osôb a právnických osôb, záujmy spoločnosti a ústavné zriadenie
SR.

Prostriedky na dosiahnutie účelu trestného zákona sú hrozba trestami,

ukladanie a výkon trestov a ochranné opatrenia.

Trestami a ochrannými opatreniami sa sleduje ochrana dôležitých

záujmov spoločnosti, aby sa zabránilo trestnému činu, aby sa mu predišlo a
výchova páchateľa, ako aj ostatných členov spoločnosti.

Popri trestoch je možné ukladať aj ochranné opatrenia. Sankcie sú

opatrenia štátneho donútenia, ktoré v mene štátu ukladajú príslušné súdy.
Tresty aj ochranné opatrenia možno ukladať vedľa seba a pri splnení
zákonných podmienok je možné trest nahradiť ochranným opatrením. V
niektorých prípadoch sú čo do intenzity tresty a adekvátne ochranné
opatrenia rovnaké - obmedzenie osobnej slobody.

Druhy ochranných opatrení

Ochranný dohľad, ochranné liečenie, ochranná výchova a zhabanie

veci. Ochrannú výchovu možno uložiť iba mladistvému. Ochranný dohlad je
upravený osobitným zákonom.

Trest - je sním spojené negatívne hodnotenie činu a osoby jeho

páchateľa. Ukladá sa v závislosti od závažnosti činu, ktorý je určovaný
stanovenými kritériami hodnotenia jeho spoločenskej nebezpečnosti.

Hrozba trestu plní preventívnu úlohu. Trestné právo SR je založené na

zásadách humanizmu a preto ustanovenia o účele trestu a ustanovenia
určujúce kritériá pre určenie druhu trestu a jeho výmery vychádzajú z
princípu úmernosti trestnej represie. Sú zakázané kruté, neľudské alebo
ponižujúce tresty. Výkonom trestu nesmie byť ponížená ľudská dôstojnosť.

Osobitným prípadom hrozby trestu je podmienečné odsúdenie,

podmienečné prepustenie a podmienečné upustenie od výkonu zvyšku
trestu, zákazu činnosti alebo zákazu pobytu.

Na to aby tresty, vrátane celého trestného konania lepšie plnili svoj účel,

môžu prispievať aj záujmové združenia občanov, možnosťami uvedenými v
trestnom poriadku.

Teória sociálnej práce

Strana 136 z 274

Ochranné opatrenia na rozdiel od trestu neobsahujú morálne odsúdenie

a ukladajú sa zásadne tak, aby splnili svoj účel. Intenzita ochranných
opatrení závisí viac od osobnosti páchateľa ako od povahy a závažnosti
trestného činu.

Páchateľom trestného činu (subjektom) je osoba, ktorá naplnila všetky

znaky trestného činu, ale aj spolupáchateľ a účastník. Podľa nášho TZ
môže byť páchateľom len fyzická osoba, ktorá je v čase spáchania činu
príčetná a dovŕšila 15 rokov veku.

Príčetnosť - spôsobilosť byť páchateľom trestného činu. Závisí od

duševnej spôsobilosti páchateľa chápať význam svojho činu, rozpoznať
jeho nebezpečnosť pre spoločnosť, alebo ovládať svoje konanie.
Nepríčetný je taký páchateľ, ktorý pre duševnú poruchu v čase spáchania
trestného činu túto schopnosť nemal, lebo mu chýbala rozpoznávacia
(nechápal zmysel svojho konania) alebo ovládacia schopnosť.

Podľa časového momentu je možné rozlišovať:

11 pokračovanie v trestnom čine - také konanie, ktorého

jednotlivé čiastkové útoky vedené jednotným zámerom napĺňajú
skutkovú podstatu rovnakého trestného činu, sú spojené
rovnakým alebo podobným spôsobom vykonania a blízkou
súvislosťou

11 trestné činy trvacie - páchateľ ním vyvolá protiprávny stav, a

ten naďalej udržuje

11 hromadné - také trestné činy pri ktorých na trestnú

zodpovednosť nestačí vykonanie jedného útoku.

Objektom trestného činu sú spoločenské vzťahy, ktoré sú v súlade so

záujmami celej spoločnosti a sú chránené právom. Určitý trestný čin je vždy
namierený proti konkrétnym záujmom, na ochranu ktorých daná skutková
podstata slúži.

Objektívna stránka trestného činu - charakterizuje ju samotné

konanie ( prejav ľudskej vôle) a tiež spôsob konania, následok trestného
činu, príčiny vzťah medzi konaním a následkami.

Subjektívna stránka trestného činu - zahŕňa vnútorné znaky, ktoré sa

týkajú psychiky človeka. Pri posudzovaní subjektívneho vzťahu páchateľa
ku konaniu, skúmame najmä zavinenie a jeho stupeň, pohnútku a
motiváciu konania.

Účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov,

zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k
tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobil aj na ostatných

Teória sociálnej práce

Strana 137 z 274

členov spoločnosti. Výkonom trestu nesmie byť ponížená ľudská
dôstojnosť. Funkciu ochrany spoločnosti plní trest voči páchateľovi prvkami:



represie - zabránenie trestnej činnosti



individuálnej prevencie - výchova k riadnemu životu a voči
potenciálnym páchateľom - generálna prevencia

Rešpektovanie osobnosti odsúdeného je zároveň nevyhnutným

predpokladom úspešnej prevýchovy a resocializácie odsúdeného. Od
potrestania páchateľa možno upustiť :

 ak vzhľadom na povahu trest. činu a doterajší život páchateľa možno

očakávať, že už prejednanie veci pred súdom postačí na jeho nápravu

 ak súd prijme záruku za nápravu páchateľa, a vzhľadom na výchovný

vplyv toho, kto záruku ponúkol, povahu spáchaného činu a osobu
páchateľa sa uloženie trestu nejaví nevyhnutným.

Penitenciárna a postpenitenciárna soc. práca

Sleduje vytváranie predpokladov na zaradenie sa do občianskeho

života. Pripravuje ľudí na rešpektovanie zákonov, spoločenskej morálky a
sociálnych noriem. Pozornosť sa venuje obmedzovaniu negatívnych
vplyvov výkonu trestu na osobnosť. Pre každého odsúdeného sa vypracuje
individuálny resocializačný program ako súhrn výchovných , liečebných a
ďalších prostriedkov. Na vypracovaní programu sa podieľajú
psychológovia, pedagógovia, sociálny pracovníci ...

Základnými formami sú individuálna a skupinová sociálna práca.

Komunitný systém vytvára predpoklady na ich aktívne využitie.

Pri odstraňovaní subjektívnych príčin trestnej činnosti sa venuje

pozornosť najmä postojovej, hodnotovej a emocionálnej sfére osobnosti, a
to prostredníctvom skupinových sociálnych výcvikov, individuálnych alebo
skupinových poradenských a psychoterapeutických postupov. Rozvíja a
podporuje pozitívne osobnostné vlastnosti, úctu k iným sebaúctu, pozitívny
vzťah k rodine a celkový zmysel pre zodpovednosť.

Penitenciárna sociálna práca vo väzenstve - rozumie sa ňou

uplatňovanie osobitne náročných postupov, cieľov, ktorých je riešenie
sociálnych problémov odsúdeného. SP sa zameriava na :

a) diagnostiku rozsahu a závažnosti soc. udalosti

b) stanovenie prostriedkov a metód sociálnej pomoci a ich uplatňovanie v

praxi. Sociálny pracovník vo väzenstve plní najmä:

c) pomáha udržiavať kontakty odsúdených so širším sociálnym okolím a

kladie dôraz na posilnenie vedomia zodpovednosti odsúdených za

Teória sociálnej práce

Strana 138 z 274

seba a svojich blízkych

d) koná náročné osobitné odborné činnosti sociálneho poradenstva

odsúdeným

e) spracúva podklady poradným orgánom riaditeľa ústavu

f) spracováva sociálne anamnézy pri soc. problémových odsúdených.

g) informuje odsúdených o spôsobe soc. zabezpečenia

h) pri riešení problémov preveruje rodinné a pracovné údaje

i) vyjadruje sa k návrhom na odpustenie trov väzby alebo trestu

j) spracúva a vybavuje žiadosti odsúdených o starobné a invalidné

dôchodky

k) zabezpečuje individuálne pohovory, besedy, prednášky sociálneho

poradenstva

l) podľa potreby sa zúčastňuje návštev odsúdených

m) u odsúdených v uzavretých ústavoch , ktorí sú tam viac ako 5 rokov

zabezpečuje tréning sociálnych zručností potrebných po ukončení
výkonu trestu

n) zabezpečuje overovanie podpisov obvinených a odsúdených

prostredníctvom matriky

o) na dožiadanie zasiela zoznamy osôb vo výkone trestu sociálnemu

kurátorovi spolupráca soc. prac. vo väzenstve

p) formou konzultácií spolupracuje s pedagógom, psychológom,

lekárom a inými kvalifikovanými prac., kde získava poznatky k
sociálnej diagnóze, k soc. terapii - ide o zmeny postojov a zmeny
sociálnej situácie

q) vykonáva osobitné výchovné postupy

r) podieľa sa na príprave odsúdených k prechodu do občianskeho života,

kde sprostredkúva stretnutie odsúdených so soc. kurátormi,
zástupcami štátnych a neštátnych sociálno-výchovných zariadení a
organizácií.

s) spolupracuje s KÚ, OÚ, MÚ, ÚP, so zdravotnými poisťovňami

t) pomáha riešiť sociálne problémy klientov v oblasti postpenitenciárnej

pomoci

u) zaisťuje v spolupráci s kurátormi umiestnenie prepustených osôb z

väzby a výkonu trestu do zariadení s ústavnou soc. pomocou podľa

Teória sociálnej práce

Strana 139 z 274

trvalého bydliska

Základné etické zásady soc. prac:

11 kedy zasahovať do života klienta a jeho rodiny, skupiny

obce

11 ktorým soc. prípadom dať prednosť, čas na dlhodobo-

výchovné pôsobenie

11 koľko pomoci, starostlivosti poskytovať klientom tak, aby

to nezneužívali

11 kedy prestať so soc. terapiou a poskytovaním služieb a

dávok soc. pomoci

11 klientom by nemal byť rodinný príslušník, známy človek
11 udržanie mlčanlivosti
11 nemanipulovať klientov, navyhrážať sa im
11 nezhadzovať kolegov, pracovať zodpovedne,

profesionálne

Soc. pracovník by mal mať kladné vlastnosti ako poctivosť,

spravodlivosť, pravdovravnosť a pracovitosť, emocionálnu vyrovnanosť,
stálosť, sebakontrolu.

Postpenitenciárna (poväzenská) pomoc

Patrí k najúčinnejším spôsobom prevencie recidivizmu. Patrí do

kompetencie rezortov sociálnej starostlivosti a spravodlivosti. Jej výkonom
sú poverení kurátori, ktorí pôsobia v rámci obecných úradov.

Funkciu kurátora by mal vykonávať:

 vzdelaní jedinec

 absolvent štúdia psychológie, sociológie, špecializovaného

štúdia soc. prac. pri pedagogických fakultách

V praxi ide najmä o starostlivosť o recidivistov i prvopáchateľov s

nedostatočným či žiadnym sociálno-ekonomickým zázemím.

Forma pomoci soc. kurátora :

1) pomoc pri pracovnom umiestnení - v spolupráci s ÚP pomáha

zistiť voľné prac. miesta a vybaviť formality u zamestnávateľa.

2) pomoc pri ubytovaní - v obecných alebo mestských

ubytovniach, domovy charitatívnych organizácií

3) materiálna pomoc - formou jednorázových finančných

Teória sociálnej práce

Strana 140 z 274

príspevkov, finančnej pôžičky, či vecnej pomoci.

4) poradenská činnosť - týka sa najmä problémov medziľudských

vzťahov pri znovuzačlenení sa do rodiny, prac. kolektívov,
spoločenských, záujmových a cirkevných organizácií. Značnú
časť klientely kurátorov činia rómsky občania so špecifickým
okruhom problémov.

Rekodifikácia Trestného zákona

Nový zámer kodifikácie vychádza z idey, že ochranu práv a slobôd

občanov a ochranu ich života, zdravia a majetku, vrátane ochrany
demokratického zriadenia je treba dosiahnuť mimotrestnými prostriedkami.
Úloha trestného práva musí byť iba subsidiárna. Potlačovanie kriminality
je možné vyváženou prevenciou a represiou. Trestné právo môže plniť
preventívnu funkciu iba v najvšeobecnejšej rovine, preto sa preventívna
činnosť týka nielen rezortu spravodlivosti, ale aj iných ministerstiev.

Cieľom nového Trestného zákona bude v prvom rade zvýrazniť ochranu

každého občana a špecificky poškodeného ako obete trestného činu. Na
dosiahnutie tohoto cieľa, bude predovšetkým potrebné prehĺbiť
diferenciáciu a individualizáciu trestnej zodpovednosti fyzických osôb, novo
zaviesť, na základe striktne vymedzených podmienok, aj trestnú
zodpovednosť právnických osôb ( štát bude z tejto zodpovednosti vyňatý),
komplexne upraviť trestnú zodpovednosť mládeže, zmeniť filozofiu
ukladania trestných sankcií tak, aby v jej rámci bol trest odňatia slobody
chápaný ako ultima ratio ( ak už niet inej možnosti ) a široko využívať
alternatívne sankcie a odklony ( všetko v záujme tak ochrany spoločnosti,
ako aj pozitívnej motivácie páchateľa ).

Typové znaky trestuhodnosti činu, vyjadrujúce jeho závažnosť, budú

v zákone špecifikované:

Pokiaľ ide o

kategorizáciu činov súdne trestných

, táto bude spočívať

na bipartícii – zločin a prečin. Upustí sa teda od doterajšieho poňatia
jednotného deliktu. Pojem “trestný čin” môže byť, ale iba ako nadradený
termín pre zločin a prečin.

Bipartícia bude vychádzať z odstupňovanej typovej závažnosti

súdne trestných činov, ktoré budú vyjadrené trestnou sadzbou.

Prečinom bude čin, na ktorý zákon stanoví trest odňatia slobody do

troch rokov (alternatíva I). Nedbanlivostné trestné činy budú vždy iba
prečinom.

Ostatné činy uvedené v osobitnej časti Trestného zákona budú

označené ako zločiny. V rámci tejto kategórie budú ako obzvlášť
závažné zločiny hodnotené také zločiny, ktorých dolná hranica trestnej

Teória sociálnej práce

Strana 141 z 274

zodpovednosti bude najmenej osem rokov a trestné činy uvedené v teraz
platnom § 62 (vlastizrady, teroru , terorizmu, nedovolenej výroby a držby
omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania
s nimi, týranie blízkej osoby a zverenej osoby, znásilnenia, sexuálneho
násilia...) Trestného zákona s príslušnou úpravou, podľa novo
stanovených kritérií na tieto trestné činy.

Prirodzene, navrhnutá kategorizácia sa sekundárne premietne aj do

Trestného poriadku a bude základom na vytvorenie príslušných typov
konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní, vrátane súdov.
V podstate štandardné trestné konanie sa bude vykonávať vždy
o zločinoch. Pri prečinoch by mali prevažovať zjednodušené formy
konania – odklony a potrebné alternatívne riešenia, najmä uplatnenie formy
probácie a pod.

Trestnosť činu musí byť založená na jeho protiprávnosti a na základe

zavineného konania. Platný Trestný zákon rieši túto otázku v zásade na
úrovni ostatných kontinentálnych krajín. Preto aj naďalej zostane základom
trestnosti činu stanovený fyzický vek a plná príčetnosť. Úmyselné
zavinenie vo forme priameho a nepriameho úmyslu plní svoju funkciu.
Zavinenie z nedbanlivosti, taktiež vo dvoch formách – vo forme vedomej
a nevedomej nedbanlivosti – treba naďalej akceptovať.

Podmienky trestnej zodpovednosti preto v zásade možno stanoviť

tak, že na trestnosť činu trestne zodpovedného subjektu z hľadiska veku
a príčetnosti je potrebné úmyselné zavinenie, ak Trestný zákon výslovne
neustanovuje, že postačí zavinenie z nedbanlivosti.

Osobitnou otázkou, vyžadujúcou zrejme interdisciplinárny prístup, je

stanovenie fyzického veku, ako jedného zo základných predpokladov
trestne zodpovedného subjektu. Súčasná právna úprava – platná prakticky
päťdesiat rokov – predpokladá dovŕšenie 15. roku veku páchateľa v čase
spáchania trestného skutku. Štatistiky nám však predkladajú nelichotivé
čísla o stúpajúcom počte páchateľov vo veku pod 15 rokov, ktorí páchajú
závažné trestné činy proti životu a zdraviu, proti slobode a ľudskej
dôstojnosti, ako aj majetkové trestné činy.

Je známe, že v posledných desaťročiach došlo k akcelerácii fyzického

i psychického dospievania detí. Vývin detí je rýchlejší, svet okolo nich
prechádza a nepochybne bude prechádzať rýchlymi zmenami. Rodičia
a vychovávatelia, pokiaľ si to vôbec uvedomujú, vychovávajú deti pre svet,
ktorý vlastne vôbec nepoznajú. Paradoxne z toho vyplýva, že detstvo sa
stále predlžuje a neprechádza priamo do dospelosti, ako prednedávnom,
ale dáva jedincovi čas na dlhé dospievanie a úplné dospievanie.

Teória sociálnej práce

Strana 142 z 274

Otázka potom môže znieť - dokedy má spoločnosť tolerovať, “akože”

dlhotrvajúce dospievanie mladistvého jedinca a z toho pre neho ( alebo
pre iných ) plynúce “výhody” aj trestného zákonodarstva, keď v súčasnosti
platný zákon o sociálnej pomoci priznáva nárok na vyživovaciu povinnosť
( alternatívne na podporu štátu ) až do 28. roku veku.

V rámci rekodifikačných prác bude nevyhnutné požiadať o spoluprácu

pedopsychológov a pedopsychiatrov na zodpovedanie ťažkej otázky - aký
je reálny stav psychickej schopnosti súčasného dospievajúceho človeka
rozpoznať a posúdiť následky svojho konania a ďalšie trestnoprávne
dôsledky. A tu pôjde nielen o posúdenie kategórie mladistvých v zmysle
teraz platného zákona ( 15 až 18 rokov ), ale aj o mladšie osoby ( 10 až
14 rokov ) a o osoby, ktoré zákon označuje ako osoby blízke veku
mladistvých a perspektívne aj o osoby nazývané mladí dospelí ( 18 až 20
rokov, resp. 20 až ?? rokov ).

Rezumé z týchto úvah z pohľadu trestného práva znamená, že bude

treba rozhodnúť, či predpokladom trestnej zodpovednosti páchateľa bude
dovŕšenie 14. roku veku v čase spáchania trestného činu pre všetky trestné
činy alebo dovŕšenie 15. roku veku v čase spáchania trestného činu,
s výnimkou trestných činov taxatívne uvedených v Trestnom zákone,
u ktorých bude predpokladom trestnej zodpovednosti páchateľa dovŕšenie
14. roku veku.

Fyzický vek v čase spáchania trestného činu a v čase rozhodovania

súdu diferencuje páchateľov na mladistvých, mladých dospelých
a dospelých, a tým zároveň diferencuje aj použiteľné prostriedky trestného
práva na ich resocializáciu so zreteľom na základné zásady trestania.

Účinnosť trestu odňatia slobody nevykazuje vzhľadom na rastúcu

recidívu svoju efektivitu. Podstata tohto problému prirodzene nie je len
v obsahu a výkone tohto trestu. Ak neexistujú alebo zlyhávajú
postpenitenciárne aktivity, nedá sa tento problém riešiť izolovane iba
sprísňovaním represie. Ak stále z postpenitenciárneho pohľadu platí, že ak
odsúdený po výkone trestu odňatia slobody nezíska do 6 mesiacov
zamestnanie a bývanie, zrecidivuje, potom ide zrejme viac o sociálny ako
penologický problém.

Z týchto dôvodov musí zákon zaistiť naplnenie základného princípu,

podľa ktorého bude trest odňatia slobody chápaný ako ultima ratio.

Teória sociálnej práce

Strana 143 z 274

Trest odňatia slobody, výkon ktorého bol podmienečne odložený,

nemá efektívny systém kontroly správania sa odsúdeného počas skúšobnej
doby ( samosprávne orgány nemajú na tento účel prostriedky, pričom
štátna správa rieši sociálnymi kurátormi len malý počet vecí zo širokého
spektra sociálnej problematiky ). Primerané obmedzenia ( pozitívne alebo
negatívne ), ktoré má súd možnosť ukladať podmienečne odsúdenému, sa
z tohto dôvodu dostatočne nevyužívajú.

Bude nevyhnutnosťou zaviesť takú úpravu podmienečne odloženého

trestu, ktorého podstatou bude dohľad nad odsúdeným - teda probácia.

Dohľad by vykonával probačný úradník, ktorý by bol organizačne

začlenený do justičného aparátu, čo by bolo z hľadiska operatívnosti
a efektívnosti výkonu dohľadu najúčinnejšie. Probačný úradník by
vykonával po určitú dobu stanovenú súdom dohľad nad páchateľom, ktorý
by bol na slobode.

Súd by bol oprávnený určiť páchateľovi v priebehu skúšobnej doby

určité obmedzenia, napr. v pozitívnom zmysle, aby navštevoval špeciálne
rekvalifikačné kurzy alebo iné resocializačné kurzy na odstránenie
záporných postojov v medziľudských vzťahoch a pod. V prípade inej
situácie to môže byť uloženie povinnosti vykonávať určité všeobecne
prospešné práce zdarma vo voľnom čase. Ak odsúdený nesplní uložené
povinnosti, hrozí mu výkon trestu odňatia slobody.

Z hľadiska ukladaných obmedzení odsúdenému v rámci probácie by

bolo vhodné v záujme ochrany obetí násilia, zaviesť nový inštitút
“opustenia spoločnej domácnosti na určitú dobu” pre páchateľov,
ktorým bolo dokázané násilie páchané v rodine.

Úlohou probačného úradníka by však nemal byť len dozor nad životom

odsúdeného, ale mal by mu aj pomáhať prekonávať rôzne obtiaže
rodinného, sociálneho a iného charakteru v záujme predídenia recidívy.
Pôjde o značne ambivalentnú situáciu, ktorá sa za súčasnej právnej úpravy
významne prekrýva s prácou sociálnych kurátorov.

Legislatívnou úpravou ďalších zákonov by ale bolo možné tento

problém preklenúť. Bude nevyhnutné upraviť zákonom probačnú službu.
Obsah probačného dohľadu bude uvedený priamo v Trestnom zákone.
Probačnými úradníkmi by mohli byť nielen doterajší sociálni kurátori ale
napr. aj absolventi pedagogickej fakulty, katedry sociálnej práce.

Paralelne bude potrebné zaoberať sa s novým druhom trestu – trestom

verejnoprospešných prác, ktorý by mal charakter samostatného druhu
trestu a bol by ukladaný iba so súhlasom páchateľa (zákaz nútenej práce ).
Bude alternatívou k trestu odňatia slobody.

Teória sociálnej práce

Strana 144 z 274

Odsúdený, ak by bol zamestnaný, vykonával by bezplatne, po určitú

zákonom stanovenú dobu po výkone svojho zamestnania, práce potrebné
pre obec alebo mesto. Nezamestnaný odsúdený by mal štátom
garantované životné minimum, ale musel by byť nielen v zmysle
predpisov v sociálnej oblasti, k dispozícii samosprávnym orgánom na
prípadné pracovné zaradenie. Aj na výkon všeobecne prospešných prác
bude treba prijať nový zákon.

Nové skutkové podstaty trestných činov sa budú vytvárať tam, kde

bude treba chrániť a zvýšiť bezpečnosť jednotlivcov ( napr. násilie
v domácnosti, homosexuálne znásilnenie a pod. ). Spresnenie skutkových
podstát sa bude týkať najmä nedbanlivostných úpadkových trestných činov,
trestných činov pri zaobchádzaní s povzbudzujúcimi látkami (dopingové
látky) a pod.

Teória sociálnej práce

Strana 145 z 274

21 SPRÁVNE PRÁVO VO VZŤAHU K SOCIÁLNEJ PRÁCI: ŠTÁTNA SPRÁVA AKO VÝKONNÁ A

NARIAĎOVACIA

ČINNOSŤ - ŠTÁTNA SPRÁVA VO FUNKČNOM ORGANIZAČNOM ZMYSLE

- ORGÁN ŠTÁTNEJ SPRÁVY – DRUHY ORGÁNOV ŠTÁTNEJ SPRÁVY – VZŤAHY K INÝM
ŠTÁTNYM

ORGÁNOM. SAMOSPRÁVA – ÚZEMNÁ A ZÁUJMOVÁ , OBCE - ICH

POSTAVENIE

A PÔSOBNOSŤ - ORGÁNY MIESTNEJ SAMOSPRÁVY - PODIEL OBČANOV

MIESTNEJ SAMOSPRÁVE - POSTAVENIE A ÚLOHY ZÁUJMOVEJ SAMOSPRÁVY -

VEREJNOPRÁVNE

INŠTITÚCIE - TECHNICKO – ORGANIZAČNÉ PRINCÍPY VEREJNEJ

SPRÁVY

. POJEM SUBJEKTU VEREJNEJ SPRÁVY - KOMPETENCIA ORGÁNOV VEREJNEJ

SPRÁVY

- ORGÁNY ŠTÁTNEJ SPRÁVY - VLÁDA – MINISTERSTVÁ A INÉ ÚSTREDNÉ

ORGÁNY

ŠTÁTNEJ SPRÁVY (VŠEOBECNÉ A ŠPECIÁLNE) – POSTAVENIE OBCÍ AKO

SUBJEKTOV

VEREJNEJ SPRÁVY - FYZICKÉ OSOBY A PRÁVNICKÉ OSOBY AKO SUBJEKTY

VEREJNEJ

SPRÁVY.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

ŠTATNÁ SPRAVA

Štátna správa predstavuje jeden zo základných zložiek verejnej správy,

je najrozsiahlejším druhom štátnej činnosti. Výkonom štátnej správy sa
zabezpečuje realizácia všetkých funkcií štátu - vnútorných i vonkajších.

Štátna správa je predovšetkým činnosťou výkonnou a nariaďovacou.

Termín výkonná činnosť vyjadruje vzťah štátnej správy k zastupiteľskej

sústave, ktorá je prezentovaná Národnou radou Slovenskej republiky.
Spočíva v bezprostrednom vykonávaní zákonov a ostatných právnych
aktov štátnej moci, prostredníctvom ktorých sa realizujú základné otázky
štátnej správy, predovšetkým zabezpečovanie hospodárskeho, sociálneho
a kultúrneho rozvoja.

Nariaďovacia činnosť vyjadruje vo vzťahu k fyzickým a právnickým

osobám určitú metódu. Správne orgány, sú oprávnené vydávať normatívne
a individuálne správne akty a uskutočňovať aj iné opatrenia, používať
štátne donútenie, ak sú na to splnomocnené zákonom. Do popredia
vystupuje organizačný charakter štátnej správy, ktorý zahŕňa každodennú
riadiacu, koordinujúcu a kontrolnú činnosť, vytvárajúcu potrebné podmienky
pre uspokojovanie potrieb občanov, a pod.

Štátna správa ako činnosť výkonná a nariaďovacia je činnosťou

podzákonnou, je vykonávaná na základe zákona. Zákon určuje jej
zameranie a stanovuje aj hlavné prostriedky, najmä právne - na
dosiahnutie cieľov správy.

Štátnu správu vykonáva osobitná skupina orgánov štátu, ktoré

Teória sociálnej práce

Strana 146 z 274

nazývame orgány štátnej správy.

Teória sociálnej práce

Strana 147 z 274

Jednotlivé orgány štátnej správy vykonávajú svoju činnosť nie vo

vlastnom mene, ale v mene štátu. Za prípadnú škodu spôsobenú
občanom alebo organizáciám nezákonným rozhodnutím štátnej správy
nezodpovedá priamo orgán, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, ale štát,
ktorý je povinný škodu aj nahradiť.

So skutočnosťou, že štátna správa je vykonávaná v mene štátu, veľmi

úzko súvisí ďalší znak štátnej správy, a síce že štátna správa je činnosť, za
ktorou stojí donucovacia moc štátu.

Uplatnenie donucovacou mocou štátu prichádza do úvahy len v tých

prípadoch, keď nedochádza k dobrovoľnému plneniu právnych povinností
vyplývajúcich predovšetkým z administratívnoprávnych noriem.

Uplatnenie donucovacej moci štátu je presne upravené právnymi

normami, z ktorých vyplývajú tieto najzákladnejšie podmienky.

 donútenie môže uplatniť len kompetentný orgán štátnej správy,

 donútenie musí byť primerané vymáhanej povinnosti,

 donútenie nemožno realizovať ľubovoľnými formami a

prostriedkami, ale len tými, ktoré ustanovujú platné právne pred-
pisy.

Štátna správa je verejnou správou uskutočňovanou štátom, pričom v

každej spoločnosti je štátna správa súčasťou verejnej správy a má v nej
nezastupiteľnú úlohu. V tomto zmysle slova je štátna správa jadrom
verejnej správy. Svojím charakterom je štátna správa osobitným druhom
spoločenského riadenia uskutočňovaného štátom.

Činnosťou orgánov štátnej správy a plnením jej úloh dochádza k

realizácii vzťahov štátnej správy, medzi subjektmi štátnej správy a medzi
inými objektmi.

V prvom prípade môžeme hovoriť o činnosti, ktorá je zameraná do

vnútra organizácie štátnej správy, teda hovoríme o vnútornej činnosti, v
druhom prípade ide naopak o vonkajšiu činnosť štátnej správy.

Vnútorná činnosť štátnej správy je vnútorno-organizačnou záležitosťou

a z pohľadu plnenia úloh a ich realizáciu je systém orgánov štátnej správy.

Činnosť, ktorou sa realizuje vlastné poslanie štátnej správy, v

rozhodujúcej miere je činnosťou vonkajšou, zameranou na usmerňovanie
procesov, ktoré sa uskutočňujú v inej sústave, než je štátna správa.
Adresátmi pôsobenia štátnej správy sú v týchto prípadoch občania ako
fyzické osoby, ale aj najrôznejšie právnické osoby, voči ktorým štátna
správa smeruje a je vykonávaná.

Pri vlastnom výkone štátnej správy ide teda o realizáciu vzťahu so

Teória sociálnej práce

Strana 148 z 274

zásadne rozdielnym postavením subjektov a objektov správy.

Subjektom štátnej správy ako činnosti štátu je sám štát,

predstavovaný jednotlivými príslušnými orgánmi štátnej správy, a správa
nie je realizovaná len v mene štátu, ale taktiež, a to je rozhodujúce, v jeho
záujme. Prostredníctvom štátnej správy štát realizuje štátnu politiku, ktorá
je výrazom jeho záujmov a vôle, a realizuje ju vo vzťahu k objektom, ktoré
sú povinné sa tomuto pôsobeniu podriadiť.

Orgány, ktoré popri svojej prevažnej činnosti vykonávajú na základe

zákonného splnomocnenia aj činnosť, ktorá má charakter štátnej správy
(napríklad starosta obce, dekan fakulty), sa v právnych predpisoch i v
právnickej literatúre zahrnujú pod pojem „správne orgány".

Pojmom štátna správa možno chápať samostatný druh organizujúcej

činnosti štátu, ktorá má výkonný a nariaďovací charakter, uskutočňuje sa
v mene štátu a aj za pomoci jeho donucovacej moci, pričom ciele i metódy,
formy a spôsoby uskutočňovania tejto jej činnosti reguluje právo.

V užšom vymedzení patria medzi orgány štátnej správy tie štátne

orgány, ktoré právne predpisy výslovne označujú ako orgány štátnej
správy.

V širšom poňatí do tohto pojmu zaraďujeme nielen orgány štátnej

správy, ale aj ostatné orgány, ktoré disponujú správnoprávnou aktivitou.

Rozoznávame tieto základné črty orgánov štátnej správy:

a) z pohľadu svojho postavenia v spoločnosti je orgán štátnej

správy štátnym orgánom, má všetky základné znaky štátneho
orgánu, je vybavený pôsobnosťou a právomocou a má možnosť
použiť prostriedky štátneho donútenia;10

b) ide o osobitný druh štátneho orgánu. Osobitosť sa prejavuje

v tom, že od iných štátnych orgánov sa odlišuje v druhu činnosti,
ktorú vykonáva;

c) orgán štátnej správy tvorí relatívne samostatnú organizačnú

jednotku, ktorá je oddelená od iných organizačných jednotiek v
štátnom aparáte, napríklad od zastupiteľských orgánov, súdov,
prokuratúry, ako aj od iných orgánov štátnej správy.

Orgánom štátnej správy teda rozumieme orgán štátu, ktorý vystupuje

v jeho mene, uskutočňuje úlohy a funkcie štátu výkonnou a nariaďovacou

Pod právomocou rozumieme súhrn právnych prostriedkov, ktoré sú zverené

orgánu štátnej správy na plnenie jeho úloh; pôsobnosťou rozumieme okruh otázok, ktoré
tento orgán prejednáva, rozhoduje, realizuje a nesie za ne zodpovednosť

Teória sociálnej práce

Strana 149 z 274

činnosťou štátu a je zriaďovaný zákonom alebo iným právnym aktom ako
organizačno-právna jednotka so samostatnou pôsobnosťou a právomocou
a jej zodpovedajúcou organizačnou štruktúrou.

Rozhodujúci význam pre právne postavenie a charakteristiku

rôznorodých orgánov štátnej správy majú predovšetkým tieto kritériá:



právny základ vzniku orgánu,



vecný rozsah jeho pôsobnosti,



územný rozsah jeho pôsobnosti,



zloženie orgánov a spôsob, akým rozhoduje vo veciach svojej
pôsobnosti.

SAMOSPRÁVA

Samospráva je jeden z ďalších komponentov, ktoré tvoria verejnú

správu. Poznáme územnú a záujmovú samosprávu. Samosprávu
uskutočňujú iné verejnosprávne subjekty, než je to v štátnej správe. Ide
predovšetkým o subjekty korporatívneho charakteru.

Samospráva predstavuje vo verejnej správe výkonné pôsobenie a

ovplyvňovanie spoločenského života prostriedkami

neštátneho

charakteru.

Štátna správa sa však so samosprávou podieľa na jej úlohách a má

zodpovednosť za realizáciu verejných záležitostí.

Pojmom samospráva treba rozumieť výkon určitých presne

vymedzených úloh správy štátu samostatnými, štátom uznanými
verejnoprávnymi subjektmi. Samospráva zahŕňa takú oblasť verejnej
správy, ktorá je zákonom zverená subjektom, ktorých sa bezprostredne
dotýka. V tomto zmysle je samospráva časťou správy štátu
decentralizovanou na subjekty neštátneho cha rakteru.

Okrem subjektov sa samospráva v rámci verejnej správy od štátnej

správy odlišuje metódami a formami pôsobenia na spravované objekty.
Základná odlišnosť spočíva predovšetkým v tom, že ide o prostriedky, ktoré
nemajú povahu štátnomocenského charakteru. Na druhej strane
samospráva ako forma verejnej správy so štátnou správou má niektoré
spoločné črty.

Základným predpokladom územnej samosprávy je vytvorenie

optimálneho spojenia medzi parlamentarizmom, osobnou slobodou
jednotlivca - občana a komunálnou slobodou.

Územná samospráva bola budovaná ako organizačná zložka verejnej

správy, ktorá slúži na zabezpečenie určitých úloh spoločenstva občanov,
ktoré sú vytvárané na územnom základe. Základom spoločenského

Teória sociálnej práce

Strana 150 z 274

usporiadania samosprávy sú obce.

Teória sociálnej práce

Strana 151 z 274

Základnou prioritou v súčasnosti by malo byť výraznejšie posilnenie

právomoci samosprávy, ktorá v porovnaní s inými európskymi
demokratickými štátmi disponuje minimálnymi právomocami.

Presun právomoci na obce (okrem subjektívnych príčin) má

prevšetkým objektívny charakter. Obec má právo združovať sa s inými
obcami v záujme dosiahnutia spoločenského prospechu. Obce sa môžu v
záujme plnenia spoločných úloh, na zastupovanie svojich záujmov a
potrieb alebo z iných dôvodov združovať do stálych alebo dočasných
republikových, regionálnych a záujmových združení.

Samozrejme, predpokladá to súhlas 3/5 väčšiny poslancov obecného

zastupiteľstva. Spoločný obecný úrad by bol výkonným orgánom
združených obcí. Zároveň chceme zdôrazniť, že obce by nezanikli, mali by
svoju identitu, starostu a riešili by niektoré samosprávne otázky.

S pojmom a charakteristickými črtami verejnej správy úzko súvisí pojem

reforma verejnej správy, ktorá je zakotvená vo vládnom vyhlásení.

VEREJNOPRÁVNE INŠTITÚCIE (KORPORÁCIE)

Verejnoprávne korporácie predstavujú jeden zo základných pojmov

verejnej správy.

V tom najvšeobecnejšom zmysle slova pod pojmom korporácia

rozumieme združenie osôb za účelom sledovania určitého účelu v tej
forme, ako sa takéto združenie konštituuje na základe právneho predpisu.
Korporácia ako právny subjekt vzniká teda právnym osamostatnením
smerom do vnútra vo vzťahu k svojim členom, ale aj navonok - vo vzťahu
iným právnym subjektom.

Pojem verejnoprávna korporácia je spätý s jej podielom na verejnej

moci. Organizačný systém verejnej správy môžu tvoriť okrem inštitúcií
štátnych i neštátne, také, ktoré nemajú povahu samosprávnych
korporácií; v zahraničnej literatúre sa označujú ako „nevládne organizácie"
(non-government).

Tieto organizácie sa vyznačujú osobitným okruhom činnosti, a

podporujú plnenie štátnych, resp. iných verejných úloh. Spravidla sú to
verejnoprávne korporácie zriaďované zákonom a financované čiastočne zo
štátnych prostriedkov a vo svojej činnosti podliehajúce štátnemu dozoru.
Typickým príkladom verejnoprávnej korporácie v podmienkach verejnej
správy Slovenskej republiky sú najmä Slovenská televízia a Slovenský
rozhlas.

Teória sociálnej práce

Strana 152 z 274

TECHNICKO-ORGANIZAČNÉ PRINCÍPY " VÝSTAVBY VEREJNEJ

SPRÁVY

Pod technicko-organizačnými princípmi vo verejnej správe rozumieme

určité zásady a organizačné možnosti, ktoré využívame pri budovaní
jednotlivých orgánov verejnej správy.

Účelom využívania technicko-organizačných princípov je vybudovanie

efektívneho fungovania verejnej správy tak po línii vertikálnej, ako aj
horizontálnej.

Technicko-organizačné princípy môžeme rozdeliť na:

a. územné, odvetvové a funkčné princípy,
b. kolegiátny a monokratický princíp,
c. princíp volebný a vymenúvací,
d. princíp centralizácie, decentralizácie, dekoncentralizácie a

koncentrácie.

Ad a): Územný princíp predstavuje vybudovanie orgánov verejnej

správy podľa územného hľadiska. To znamená určenie pôsobnosti a
právomoci len na určitej časti územia. Cieľom tohto princípu je zabezpečiť
také vzťahy orgánov štátnej správy k občanom, aby boli rešpektované
potreby a oprávnené záujmy obyvateľov územného regiónu. Typickým
príkladom uplatňovania tohto princípu je jeho uplatňovanie v miestnych
orgánoch štátnej správy.

Odvetvový princíp vyžaduje, aby sa utvárali orgány štátnej správy v

rámci ucelených odvetví sústavy štátnej správy. To znamená, že orgán
štátnej správy riadi len určité záležitosti rovnakej povahy. Napríklad
Ministerstvo školstva SR, Ministerstvo zdravotníctva SR, Ministerstvo
kultúry SR a pod.

Funkčný princíp obsahuje požiadavku, aby sa budovali orgány verejnej

správy prierezové, to znamená, aby realizovali rôznorodé funkcie,
prostredníctvom ktorých by sa zabezpečovali väzby medzi rôznymi
odvetviami štátnej správy (Ministerstvo financií SR, Ministerstvo
hospodárstva SR, a pod.).

Ad b): Kolegiátny princíp sa vyznačuje kolektívnym rozhodovaním

členov orgánu verejnej správy, napríklad pri najvyššom výkonnom orgáne
moci, t. j. vlády SR.

Monokratický princíp predstavuje orgán verejnej správy s jediným

zodpovedným vedúcim. Minister je plnoprávnym a zodpovedným vedúcim
ministerstva. Do jeho pôsobnosti patrí využívanie všetkých oprávnení, ktoré
má k dispozícii na zabezpečovanie úloh ministerstva.

Teória sociálnej práce

Strana 153 z 274

Ad c): Volebný a vymenúvací princíp predstavuje spôsob

ustanovovania osôb do funkcií v jednotlivých správnych orgánoch. Volebný
princíp sa uplatňuje najmä v územných samosprávnych orgánoch (voľba
starostu) a vymenúvací princíp v ústredných a miestnych orgánoch štátnej
správy (vymenovanie ministrov, prednostov).

Ad d): Centralizačný princíp zvýrazňuje požiadavku, aby sa v sústave

centrálnej štátnej správy budoval jeden orgán štátnej správy. Opakom je
princíp decentralizačný, pri ktorom sa uplatňuje požiadavka vybudovania
jedného centrálneho orgánu a viacerých orgánov na nižších stupňoch
verejnej správy.

Dekoncentralizačný princíp umožňuje vecné rozdelenie štátnej správy

(najmä z pohľadu správnej činnosti) do viacerých nepodriadených orgánov.

SUBJEKTY SPRÁVNEHO PRÁVA

POJEM SUBJEKT SPRÁVNEHO PRÁVA

Subjektom správneho práva je potencionálny alebo skutočný účastník

právnych vzťahov, ktorý je spôsobilý byť nositeľom práv a povinností.

Z toho vyplýva, že subjekt správneho práva musí mať právnu

subjektivitu, t.j. spôsobilosť byť subjektom právneho vzťahu a mať práva a
povinnosti v rozsahu určenom v normách správneho práva.

Okruh subjektov správneho práva nie je v súčasnosti ustálený. Medzi

subjekty správneho práva začleňujeme predovšetkým orgány štátnej
správy, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby, právnické osoby a
pod.

Subjektivita orgánov štátnej správy je vymedzená spravidla

právomocou týchto orgánov, t. j. vymedzením oprávnení a povinností
týchto orgánov určitým spôsobom konať a vstupovať do právnych vzťahov.
Vymedzenie práv a povinností je určené v právnych normách. Obdobne je
ustanovená aj subjektivita orgánov územnej samosprávy.

Právna subjektivita fyzických osôb vzniká spravidla narodením a

zaniká smrťou. Je predpokladom na to, aby mohli mať spôsobilosť na
právne úkony. Pojem právna subjektivita občanov nie je identický s pojmom
spôsobilosť na právne úkony. Právne úkony sú prejavom vôle smerujúcej k
vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s
takýmto prejavom spájajú. Musí ísť o taký prejav vôle, ktorý smeruje k
vytvoreniu a zániku právneho vzťahu. Právny úkon je teda právnou
skutočnosťou spočívajúcou v ľudskom správaní, ktoré je právom dovolené.

Teória sociálnej práce

Strana 154 z 274

Subjektom správneho práva sú tiež právnické osoby, ktoré podľa

noriem správneho práva majú spôsobilosť byť nositeľom práv a povinností.
Na rozdiel od fyzických osôb sa právna subjektivita právnických osôb
chápe ako celok, právne úkony v mene právnických osôb vykonávajú jej
jednotlivé orgány.

Ak by sme mali zovšeobecniť pohľady na právnu subjektivitu, môžeme

konštatovať, že do jej okruhu spravidla zahŕňame:

 spôsobilosť mať práva a povinnosti ustanovené normami

správneho práva,

 spôsobilosť na právne úkony, t. j. spôsobilosť nadobúdať prá va

a povinnosti vlastnými právnymi úkonmi,

 deliktuálnu spôsobilosť, t. j. mať právnu zodpovednosť za pro

tiprávne konanie,

 procesnú spôsobilosť, t. j. spôsobilosť byť účastníkom konania a

samostatne vystupovať v konaní.

DRUHY SUBJEKTOV SPRÁVNEHO PRAVÁ

ORGÁNY ŠTÁTNEJ SPRÁVY

Pojem orgán štátnej správy sa používa v dvojakom význame. V užšom

zmysle pre tie štátne orgány, ktoré právne predpisy označujú ako orgány
štátnej správy. V teórii správneho práva sa pojem orgán štátnej správy
chápe aj v širšom zmysle; v takomto prípade je pojem orgán štátnej
správy totožný s pojmom správny orgán.

Pojem orgán štátnej správy treba vymedziť z hľadiska nasledujúcich

kritérií: jeho postavenia v spoločnosti, z hľadiska druhu činnosti štátu, ktorú
vyvíja, a ako organizačno-právna jednotka.

Základné črty orgánov štátnej správy:

a z hľadiska svojho postavenia v spoločnosti je orgán štátnej

správy štátnym orgánom, má všetky základné črty štátneho
orgánu, je vybavený právomocou a pôsobnosťou a má možnosť
použiť prostriedky štátneho donútenia;

b orgán štátnej správy je osobitným druhom štátneho orgánu.

Osobitosť, ktorá ho odlišuje od iných druhov štátnych orgánov,
spočíva v druhu činnosti štátu, ktorý vykonáva. Orgán štátnej
správy vykonáva štátnu správu, uskutočňuje úlohy a funkcie
štátu metódami a prostriedkami štátnej správy;

c orgán štátnej správy tvorí relatívne samostatnú organizačnú

jednotku, ktorá je oddelená od iných organizačných jednotiek v
štátnom aparáte, napríklad od súdov a prokuratúry, a pod.

Teória sociálnej práce

Strana 155 z 274

Vláda a ústredné orgány štátnej správy

Úlohou vlády a ústredných orgánov štátnej správy je vykonávať štátnu

správu a zabezpečovať jej výkon na území celej republiky. Vláda, ako
najvyšší v orgán výkonnej moci, s ústrednými orgánmi štátnej správy
zabezpečuje spoločne medzinárodné, obranné, politické, ekonomické a iné
záujmy štátu.

Právnym základom na vymedzenie činnosti vlády je Ústava Slovenskej

republiky. Pôsobnosť ústredných orgánov štátnej správy je predovšetkým
vymedzená zákonom.

Vláda Slovenskej republiky predovšetkým zabezpečuje úlohy, ktoré sú

spojené s realizáciou funkcií na úseku bezpečnosti krajiny, zahraničnej
politiky a hospodárskou výstavbou. Do popredia vystupuje
organizátorský charakter výkonnej činnosti vlády.

Vláda SR si môže zriadiť na výkon svojej bežnej rozhodovacej činnosti

predsedníctvo vlády.

Na prípravu materiálov a iných podkladov sa zriaďuje Úrad vlády. (Úrad

vlády je zároveň ústredným orgánom štátnej správy pre výkon štátnej
kontroly.) Jeho základnou úlohou je pripravovať odborné stanoviská k
vnútropolitickým, zahraničným, hospodárskym a iným otázkam, ktoré
predkladajú ministri do vlády.

Pre širšie odborné posúdenie návrhov, ktoré majú byť prerokované a

rozhodnuté vo vláde, sú vytvorené pre rôzne úseky a okruhy problematiky
pôsobnosti vlády poradné orgány vlády (Legislatívna rada vlády, Rada
pre národnosti, Hospodárska a sociálna rada, a pod ).

Návrhy týchto orgánov majú charakter odporúčací, neprijímajú

rozhodnutia, ale len posudzujú rôzne analýzy, expertné a oponentské
posudky a pod. Tieto poradné orgány nemajú vlastný aparát, využívajú pri
svojej práci aparát Úradu vlády.

Medzi, ústrednými orgánmi štátnej správy sú ministerstvá a ostatné

ústredné orgány štátnej správy. Podľa povahy úloh a pôsobnosti môžeme
ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy rozdeliť na tri
skupiny:

1. Ministerstvá, ktoré vykonávajú pôsobnosť v oblasti hospodár-

stva

(napr. Ministerstvo hospodárstva SR, Ministerstvo

pôdohospodárstva SR, atď.).

2. Ministerstvá, ktoré realizujú administratívno-politické úlohy

štátu, riadia a spravujú miestne orgány štátnej správy (Ministerstvo
vnútra SR, Ministerstvo obrany SR, atď.).

Teória sociálnej práce

Strana 156 z 274

3. Ministerstvá, ktoré zabezpečujú plnenie úloh v kultúrno-

sociálnej oblasti (Ministerstvo školstva SR, Ministerstvo kultúry
SR, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, atď.).

Ministerstvá sú vecne špecializované ústredné orgány štátnej správy s

odvetvovým alebo funkčne vymedzeným súhrnom úloh a pôsobnosti na
čele s ministrom, členom vlády, ktorý je vymenovaný na návrh predsedu
vlády prezidentom Slovenskej republiky. Základné právne postavenie
ministra je zakotvené v Ústave SR. Ministri majú priame, ústavou
stanovené vzťahy k najvyšším štátnym orgánom, riadia ministerstvo a za
jeho vedenie a činnosť zodpovedajú vláde, ako aj najvyššiemu
zastupiteľskému orgánu, t. j. Národnej rade SR.

Minister riadi všetku činnosť ministerstva a vykonáva jeho právomoc, a

to buď osobne, alebo prostredníctvom štátnych tajomníkov.

Základným poradným orgánom ministra je jeho kolégium, v ktorom sú

prerokovávané zásadné a osobitne dôležité otázky práce ministerstva.
Minister predsedá kolégiu, ktoré sa skladá zo štátnych tajomníkov a z
niektorých vedúcich pracovníkov ministerstva, ako aj ďalších významných
osôb, ktorých vymenúva a odvoláva minister.

Útvary ministerstva usmerňujú činnosť podriadených orgánov a

organizácií z odbornej stránky, kontrolujú a vykonávajú rozbory j ich
činnosti, navrhujú opatrenia na odstránenie zistených závad a môžu
vydávať na úseku svojej pôsobnosti metodické návody.

Okrem ministerstiev pôsobia v rámci štátnej správy ostatné ústredné

orgány štátnej správy. Na rozdiel od ministerstiev predstaviteľ iného
ústredného orgánu štátnej správy nie je členom vlády (napr. Štatistický
úrad SR, Protimonopolný úrad SR atď.).

Miestne orgány štátnej správy

Podľa zákona č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy

sa na výkon miestnej štátnej správy zriaďujú krajské a okresné úrady, iným
orgánom štátnej správy, obciam alebo iným právnickým osobám môže
výkon miestnej štátnej správy zveriť len osobitný zákon.

Krajské a okresné úrady spolupracujú s inými štátnymi orgánmi, s

orgánmi územnej samosprávy a s inými právnickými osobami pri plnení
spoločných úloh, najmä pri dodržiavaní zákonnosti a verejného poriadku,
ochrane práv a slobôd obyvateľov, zabezpečovaní starostlivosti o zdravé
životné podmienky obyvateľov a odstraňovaní následkov mimoriadnych
udalostí.

Teória sociálnej práce

Strana 157 z 274

Krajské úrady a okresné úrady vykonávajú štátnu správu vo svojich

územných obvodoch. Územným obvodom krajského úradu je kraj,
územným obvodom okresného úraduje okres.

Z dôvodu verejného záujmu, najmä na priblíženie štátnej správy

občanom, môže krajský úrad zriadiť na výkon štátnej správy stále alebo
dočasné pracovisko okresného úradu aj mimo sídla okresného úradu.
Zároveň určí obce patriace do pôsobnosti stáleho alebo dočasného
pracoviska okresného úradu.

Krajský úrad koordinuje plnenie spoločných úloh s inými orgánmi štátnej

správy a orgánmi územnej samosprávy pri zabezpečovaní ekonomického
a sociálneho rozvoja územia. Na tento účel môže od týchto orgánov
požadovať potrebné podklady, najmä informácie, číselné údaje, rozbory a
vyhodnotenia.

Krajský úrad koordinuje činnosť okresných úradov, iných štátnych

orgánov a obcí v kraji počas ohrozenia života alebo zdravia občanov alebo
majetku v dôsledku nebezpečenstva mimoriadnej udalosti alebo po vzniku
mimoriadnej udalosti.

Okresný úrad štátnej správy je v prvom stupni vecne príslušný na

konanie, v ktorom o právach alebo o povinnostiach fyzických osôb a
právnických osôb v oblasti štátnej správy rozhodujú orgány štátnej správy.

Okresný úrad koordinuje činnosť štátnych orgánov a obcí v okrese, ak

hrozí nebezpečenstvo vzniku mimoriadnej udalosti alebo počas
mimoriadnej udalosti

Ak hrozí nebezpečenstvo vzniku mimoriadnej udalosti alebo počas

trvania mimoriadnej udalosti, je prednosta okresného úradu oprávnený
ukladať úlohy a vydávať príkazy vedúcim štátnych orgánov, starostom obcí,
štatutárnym orgánom právnických osôb a jednotlivým občanom, ktoré
smerujú k zamedzeniu pôsobenia alebo k odstráneniu následkov
mimoriadnej udalosti.

Krajský a okresný úrad v rozsahu svojej pôsobnosti môže nadväzovať

vzťahy s orgánmi verejnej správy iných štátov, najmä s cieľom vzájomnej
výmeny skúsenosti pri zabezpečovaní úloh štátnej správy.

Krajský úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá prednosta. Prednostu

krajského úradu vymenúva a odvoláva vláda na návrh ministra vnútra.

Okresný úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá prednosta. Prednostu

okresného úradu vymenúva a odvoláva vláda.

Teória sociálnej práce

Strana 158 z 274

Krajský a okresný úrad v rámci organizačnej štruktúry pre jednotlivé

úseky svojej činnosti zriaďuje odbory, organizačné útvary, ktoré sa môžu
členiť na oddelenia.

Štátnu správu vykonávanú krajskými a okresnými úradmi riadi a

kontroluje vláda.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

koordinuje podľa rozhodnutí vlády činnosť ministerstiev pri riadení a

kontrole výkonu štátnej správy uskutočňovanej krajskými a
okresnými úradmi a pri budovaní a realizácii automatizovaného
informačného systému miestnej štátnej správy,

v spolupráci s Ministerstvom financií Slovenskej republiky a

príslušnými ministerstvami určuje počty zamestnancov krajských a
okresných úradov,

usmerňuje v spolupráci s príslušnými ministerstvami krajské a

okresné úrady pri utváraní odborov a ďalších organizačných útvarov,

zabezpečuje v spolupráci s príslušnými ministerstvami odbornú

prípravu zamestnancov krajských a okresných úradov a určuje
skladbu pracovných funkcií krajských a okresných úradov,

riadi a kontroluje spisovú službu na krajských úradoch a

okresných úradoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Doterajšia pôsobnosť špecializovaných miestnych orgánov štátnej

správy v rámci horizontálnej integrácie prechádza do pôsobnosti orgánov
všeobecnej miestnej štátnej správy podľa § 13 zákona č. 222/1996 Z. z. o
organizácii miestnej štátnej správy. Z toho vyplýva, že sa zrušili úrady
životného prostredia, lesné úrady, veterinárske správy, pozemkové úrady,
školské správy, katastrálne úrady a správy Zboru požiarnej ochrany.

ÚZEMNÁ SAMOSPRÁVA

Základom územnej samosprávy je obec, ktorá tvorí samosprávny celok.

Obec združuje občanov, ktorí majú na jej území trvalý pobyt. Obec je
právnickou osobou.

Ukladať obci povinnosti alebo zasahovať do jej oprávnení možno len

zákonom.

Teória sociálnej práce

Strana 159 z 274

Obyvateľ obce sa zúčastňuje na samospráve obce. Má právo naj

mä:



voliť orgány samosprávy obce a byť zvolený do orgánu samo-
správy obce,



hlasovať o dôležitých otázkach života a rozvoja obce (miestne
referendum),



zúčastňovať sa na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, na
verejných zhromaždeniach obyvateľov obce a vyjadrovať na
nich svoje názory,



používať obvyklým spôsobom obecné zariadenia a ostatný ma-
jetok obce,



obracať sa so svojimi podnetmi a sťažnosťami na orgány obce,



požadovať pomoc v čase náhlej núdze.

Obce samostatne rozhodujú a uskutočňujú všetky úkony súvisiace so

správou obce a jej majetku, ak osobitný právny predpis takéto úkony
nezveruje štátu alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe.

Samosprávu obce vykonávajú obyvatelia obce prostredníctom orgánov

obce hlasovaním obyvateľov obce a verejných zhromaždení
obyvateľov obce.

Základnými orgánmi obce sú obecné zastupiteľstvo a starosta obce.

Obecné zastupiteľstvo zriaďuje podľa potreby, alebo ak to ustanovuje
osobitný zákon, ďalšie svoje orgány, najmä obecnú radu, komisie,
obecnú políciu, obecný požiarny zbor a iné stále alebo dočasné výkonné a
kontrolné orgány a určuje im náplň práce.

Obecné zastupiteľstvo je zastupiteľský zbor obce zložený z poslancov

zvolených v priamych voľbách obyvateľmi obce.

Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce,

najmä:

 určuje zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a

s majetkom štátu dočasne prenechaným do hospodárenia obce,

 schvaľuje rozpočet obce,

 určuje organizáciu obecného úradu a určuje poriadok

odmeňovania pracovníkov obce,

 zakladá, zriaďuje a kontroluje obecné podniky a rozpočtové a

príspevkové organizácie,

 uznáša sa na nariadeniach obce.

Teória sociálnej práce

Strana 160 z 274

Na plnenie úloh samosprávy obce alebo ak to ustanovuje zákon, obec

vydáva pre územie obce všeobecne záväzné nariadenia. Nariadenie
nesmie odporovať ústave ani zákonu. Vo veciach, v ktorých obec plní úlohy
štátnej správy, môže vydať nariadenie len na základe splnomocnenia
zákona a v jeho medziach.

Obecné zastupiteľstvo sa schádza podľa potreby, najmenej však raz

za dva mesiace. Jeho zasadnutia zvoláva a vedie starosta obce. Urobí tak
aj v prípade, ak o to požiada aspoň tretina poslancov obecného
zastupiteľstva. Program rokovania sa oznamuje a zverejňuje na úradnej
tabuli aspoň tri dni pred zasadnutím obecného zastupiteľstva.

Obecné zastupiteľstvo rokuje vždy v zbore. Je spôsobilé rokovať a

uznášať sa vtedy, keď je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých
poslancov. Na prijatie uznesenia obecného zastupiteľstva je potrebný
súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, na prijatie
nariadenia je potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny prítomných
poslancov.

Najvyšším výkonným orgánom obce je starosta. Volia ho obyvatelia

obce v priamych voľbách.

Starosta je štatutárnym orgánom obce v majetkovoprávnych a v

pracovnoprávnych vzťahoch. V administratívnoprávnych vzťahoch je
správnym orgánom.

Starosta predovšetkým zvoláva a vedie zasadnutia obecného

zastupiteľstva a obecnej rady a zároveň podpisuje ich uznesenia.

Starosta môže pozastaviť výkon uznesenia obecného zastupiteľstva,

ak sa domnieva, že odporuje zákonu alebo je pre obec nevýhodný. Ak je
zriadená obecná rada, starosta prerokuje uznesenie obecného
zastupiteľstva pred pozastavením jeho výkonu v obecnej rade. Ak starosta
výkon uznesenia obecného zastupiteľstva pozastavil z dôvodu že je pre
obec zjavne nevýhodné môže ho zrušiť obecné zastupiteľstvo,
trojpätinovou väčšinou prítomných poslancov do 14 dní po tom; čo bolo
napadnuté uznesenie zverejnene v obci.

Obecné zastupiteľstvo môže zriadiť obecnú radu.

Počet členov obecnej rady tvorí najviac tretinu počtu poslancov

obecného zastupiteľstva. Obecná rada je iniciatívnym, výkonným a
kontrolným orgánom obecného zastupiteľstva. Zároveň plní funkciu
poradného orgánu starostu.

Teória sociálnej práce

Strana 161 z 274

Obecné zastupiteľstvo môže zriaďovať komisie ako svoje stále alebo

dočasné poradné, iniciatívne a kontrolné orgány. Komisie sú zložené z
poslancov obecného zastupiteľstva a obyvateľov obce zvolených obecným
zastupiteľstvom.

Výkonným orgánom obecného zastupiteľstva a starostu je obecný

úrad. Zabezpečuje administratívne a organizačné veci obecného
zastupiteľstva a starostu, ako aj ďalších zriadených orgánov obecného
zastupiteľstva.

Obecný úrad najmä:



zabezpečuje písomnú agendu všetkých orgánov obce,



zabezpečuje odborné podklady a iné písomnosti na rokovanie
obecného zastupiteľstva a obecnej rady,



vypracúva písomné vyhotovenia všetkých rozhodnutí starostu
vydaných v správnom konaní,



vykonáva nariadenia, uznesenia obecného zastupiteľstva a
rozhodnutia starostu.

Okrem týchto orgánov si obec musí zriadiť hlavného kontrolóra. Je

zamestnancom obce, vykonáva kontrolu obce najmä pokladničné operácie
a účtovníctvo obce, ako aj nakladanie s majetkom obce. Vypracúva
odborné stanoviská k návrhu rozpočtu a záverečného účtu obce pred ich
schválením v obecnom zastupiteľstve.

Do funkcie ho vymenúva na dobu neurčitú obecné zastupiteľstvo na

návrh starostu. Za svoju činnosť zodpovedá obecnému zastupiteľstvu.
Výsledky kontroly predkladá obecnému zastupiteľstvu.

Obecné zastupiteľstvo môže zriadiť ako svoj poriadkový útvar obecnú

políciu. Obecnú políciu vedie jej náčelník, ktorí zodpovedá za svoju
činnosť starostovi.

Okrem územnej samosprávy poznáme aj záujmovú samosprávu. V

odbornej literatúre sa tento druh samosprávy označuje aj ako personálna
samospráva.

Osobitnú kategóriu záujmovej samosprávy predstavujú profesijné

inštitúcie, ktoré vznikajú a pôsobia ex lége a spravidla majú povinné
členstvo, na ktoré sa viaže výkon určitých činností. Napríklad Slovenská
advokátska komora, Slovenská lekárska komora a pod. Povinné členstvo
ich odlišuje od profesijných združení s dobrovoľným členstvom (napr.
Spolok právnikov).

Teória sociálnej práce

Strana 162 z 274

Základným znakom záujmovej samosprávy je samosprávny spôsob ich

vnútornej činnosti a úsilie o väčšiu či menšiu účasť na organizácii
spoločenského a politického života.

Zatiaľ čo pri územnej samospráve občan je do tohto systému

automaticky zaraďovaný podľa miesta bydliska, intenzita jeho skutočnej
účasti na samospráve je ponechaná na jeho vôli. Do záujmovej
samosprávy vstupujú občania dobrovoľne, podľa vlastného uváženia a
rozhodnutia.

FYZICKÉ OSOBY AKO SUBJEKTY SPRÁVNEHO PRÁVA

Rozhodujúcim faktorom pre určenie právneho postavenia fyzických osôb

(ďalej „občanov") vo verejnej správe je právna subjektivita. Právna
subjektivita občana obsahuje jeho spôsobilosť na práva a povinnosti, ako aj
jeho spôsobilosť na právne úkony.

Občan môže mať všetky práva a povinnosti, ktoré sú ustanovené v

právnej norme, ale musí splniť určité podmienky, ktoré sú viazané na vznik
určitých práv a povinností. Napríklad každý môže byť študentom vysokej
školy, avšak subjektom práv a povinností sa stáva, až keď boli splnené
podmienky, ktoré sú ustanovené na prijatie na vysokú školu.

Právna subjektivita občana vzniká narodením, trvá po celý život a

zaniká jeho smrťou.

Zánik právnej subjektivity nastáva smrťou. Výnimočne môžu nastať

prípady, keď smrť občana nemožno preukázať úmrtným listom, vtedy sa
nahradzuje (osvedčenie smrti) rozhodnutím súdu o vyhlásení osoby za
mŕtvu.

Spôsobilosť na práva a povinnosti je predpokladom na právne úkony, t.j.

vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti. Táto spôsobilosť
vzniká, až keď občan dovŕši určitý vek, jeho dosiahnutím získa také
rozumové schopnosti, aby mohol rozpoznať význam a následky svojho
konania.

V administratívnoprávnych normách je spôsobilosť na právne úkony

diferencovaná. Napríklad od 15 rokov vzniká právo na vydanie
cestovného dokladu, povinnosť mať občiansky preukaz, zodpovednosť za
spáchanie priestupku, od 21 rokov môže riadiť požiarne a zdravotnícke
vozidlá, a pod.

V tých prípadoch, ak právna norma výslovne neustanovuje vekovú

hranicu na spôsobilosť na právne úkony, aplikuje sa ustanovenie
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spôsobilosť vlastnými úkonmi
nadobúdať práva a povinnosti vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou, t. j.
dovŕšením 18. roku veku.

Teória sociálnej práce

Strana 163 z 274

V praxi môžu nastať prípady, že aj keď občan dosiahol vekovú hranicu

spôsobilosti na právne úkony, nemôže konať samostatne, pretože mu v
tom bráni nedostatok rozumových schopností rozpoznať význam a
následky svojho konania.

V takých prípadoch sa vyžaduje rozhodnutie súdu, ktorý môže vydať

rozhodnutie o čiastočnom obmedzení spôsobilosti na právne úkony alebo o
úplnom pozbavení spôsobilosti na právne úkony.

Pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony súd zruší

alebo zmení, ak odpadnú dôvody, pre ktoré k takémuto rozhodnutiu došlo.

PRÁVNICKÉ OSOBY AKO SUBJEKTY SPRÁVNEHO PRÁVA

Medzi subjekty správneho práva patria aj právnické osoby (ďalej

„organizácie"), ktoré združujú občanov a materiálne, ako aj finančné
prostriedky na realizovanie hmotných a kultúrnych potrieb občanov.

Subjektom správneho práva je organizácia, ktorá má podľa noriem

správneho práva spôsobilosť na práva a povinnosti vo verejnej správe.

Na určenie obsahu a rozsahu právnej subjektivity organizácie je

dôležité, aké úlohy plní a aké má ciele. Má teda vymedzenú právnu
subjektivitu. Právna subjektivita je odvodená od vzniku a zániku
organizácie.

Rozlišujeme štátne organizácie (hospodárske, rozpočtové, prí-

spevkové atď.) a neštátne organizácie (súkromné, družstevné,
spoločenské atď.).

Podľa druhu organizácie je diferencovane upravený spôsob

nadobudnutia právnej subjektivity tej-ktorej organizácie. Napríklad štátne
hospodárske organizácie nadobúdajú právnu subjektivitu zápisom do
obchodného registra, rozpočtové organizácie okamihom účinnosti
právneho aktu, ktorým boli zriadené, družstevné organizácie nadobúdajú
právnu subjektivitu okamihom, keď sa väčšina delegátov dohodla na
založení takejto organizácie, aj keď sa zapisujú do obchodného registra,
zápis má len deklaratórny účinok.

Osobitnú úlohu plnia neštátne dobrovoľné organizácie ako subjekty

správneho práva. Občania majú právo slobodne sa združovať pričom na
výkon tohto práva nieje potrebné povolenie štátneho orgánu.

Združenie vzniká registráciou, pričom návrh na registráciu môžu

podávať najmenej traja občania, z ktorých aspoň jeden musí byť starší ako
18 rokov.

Návrh musí obsahovať predpísané náležitosti (názov združenia, sídlo,

cieľ jeho činnosti, orgány združenia a spôsob ich ustanovenia, zásady

Teória sociálnej práce

Strana 164 z 274

hospodárenia). Návrh na registráciu sa podáva na Ministerstvo vnútra SR,
pokiaľ Ministerstvo vnútra SR nezistí dôvod na odmietnutie registrácie,
vykoná registráciu do 10 dní od začiatku konania.

Združenie zaniká dobrovoľným rozpustením alebo zlúčením s iným

združením alebo právoplatným rozhodnutím ministerstva o jeho rozpustení.

Teória sociálnej práce

Strana 165 z 274

22 ZÁKON O SOCIÁLNEJ POMOCI A JEHO NOVELIZÁCIE. ORGANIZÁCIA SOCIÁLNEHO

ZABEZPEČENIA

. PRÁVNE PREDPISY PLATNÉ V OBLASTI SOCIÁLNEHO ZABEZPEČENIA.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Právne vzťahy pri poskytovaní sociálnej pomoci upravuje zákon z 19.

mája 1998 tak, že cieľom sociálnej pomoci je zmierniť alebo prekonať s
aktívnou účasťou občana „hmotnú alebo sociálnu núdzu, zabezpečiť
základné životné podmienky občana v prirodzenom prostredí, zabraňovať
príčinám vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického
vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu občana a zabezpečiť
integráciu občana do spoločnosti".

Ďalej stanovuje, čo je sociálna pomoc, právo na zabezpečenie

základných životných podmienok a sociálnu prácu.

Zákon o sociálnej pomoci vymedzuje miesto a úlohy sociálnej práce

v právnych vzťahoch sociálnej pomoci a uvádza, že „sociálna práca je
získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku alebo možného
vzniku hmotnej núdze alebo sociálnej núdze a o potrebe poskytovania
sociálnej pomoci, voľba a uplatňovanie foriem sociálnej pomoci a
sledovanie účinnosti ich pôsobenia".

Ďalej zákon vymedzuje sociálnu prevenciu „je to odborná činnosť na

predchádzanie a zabraňovanie príčinám vzniku, prehlbovania alebo
opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu alebo sociálneho
vývinu občana".

Stanovuje formy, obsah a určenie sociálnej prevencie:

a) vyhľadávacia činnosť,
b) nápravná činnosť.
c) rehabilitačná činnosť,
d) nesocializačná činnosť,
e) organizovanie výchovno-rekreačných táborov.

Právnu formu nadobúdajú riešenia hmotnej a sociálnej núdze a

stanovuje formy riešenia:

a sociálne poradenstvo,

b sociálnoprávna ochrana.

c sociálne služby,

d dávka sociálnej pomoci,

e sociálne služby a peňažné príspevky na kompenzáciu.

Teória sociálnej práce

Strana 166 z 274

„Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na zistenie rozsahu

a charakteru hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, na zistenie príčin
vzniku, na poskytovanie informácií o možnostiach riešenia hmotnej núdze
alebo sociálnej núdze a na usmernenie občana pri voľbe a uplatňovaní
foriem sociálnej pomoci."

„Sociálno-právna ochrana je činnosť na ochranu práv a právom

chránených záujmov občanov."

„Sociálne služby sú špecializované činnosti na riešenie hmotnej núdze

alebo na riešenie sociálnej núdze." Zákon uvádza:

a) opatrovateľská služba,
b) organizovanie spoločného stravovania,
c) prepravná služba,
d) starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb,
e) sociálna pôžička.

„Dávka sociálnej pomoci sa poskytuje občanovi, ktorý je v hmotnej

núdzi, na zabezpečenie základných životných podmienok, ak tento zákon
neustanovuje inak."

Sociálne služby a peňažné príspevky na kompenzáciu vychádzajú z

toho, že „kompenzácia je určená na prekonanie alebo zmiernenie
sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia za podmienok
ustanovených zákonom". Ako formy sú preferované:

a) sociálne služby,
b) peňažné príspevky.

V zákone sú vymedzené napr. peňažné príspevky na osobnú asistenciu,

zaobstarávanie pomôcok, opravu pomôcky, na kúpu osobného vozidla, na
prepravu, na úhradu bytu a garáže, na kompenzáciu zvýšených výdavkov.

Organizácia sociálnej pomoci

Zabezpečovanie nových kvalitatívnych úloh sociálnej práce, priorita

postavenia zamestnanca pôsobiaceho v sociálnej oblasti ako navrhovateľa
a realizátora rôznych foriem sociálnej pomoci si vyžaduje jeho primeranú
prípravu a sústavný odborný rast, preto bolo potrebné upraviť aj osobitné
kvalifikačné predpoklady na výkon náročných činností v oblasti sociálnej
pomoci.

Sociálnu prácu ako vysokošpecializovanú odbornú činnosť by mali

zabezpečovať prevažne zamestnanci s vysokoškolským vzdelaním, resp.
so stredoškolským vzdelaním doplneným o dlhodobé cyklické pravidelné
overovanie osobitných kvalifikačných predpokladov.

Teória sociálnej práce

Strana 167 z 274

Zákon taxatívne ustanovuje pôsobnosť štátnych orgánov sociálnej

pomoci. Štátne orgány sociálnej pomoci sú:

a) ministerstvo,
b) krajské úrady,
c) okresné úrady,
d) Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.

Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže je orgán

štátnej správy s pôsobnosťou na území Slovenskej republiky. Jeho sídlom
je Bratislava. Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže
riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva
minister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

Sociálna práca v sociálnom zákonodarstve

Po vyhlásení Slovenskej republiky a jej členstva ako samostatného štátu

v OSN stojí pred nami vstup a aktívne zaradenie sa do Európskej únie. V
mnohovrstvových zmenách po roku 1989 je potrebné konkrétne úlohy v
integračných procesoch jasne artikulovať aj v oblasti sociálnej práce ako
spolurealizátora sociálnych zmien.

Dotvára sa koncepcia sociálneho zabezpečenia ako súboru orgánov

a činností, opatrení, ktorých cieľom je , zaistiť, zabezpečovať život
občanov, garantovať sociálne istoty, odstraňovať alebo kompenzovať
nepriaznivé sociálne následky rôznych životných situácií, do ktorých sa
občan či už zavinene alebo nezavinené dostáva.

Základom sociálneho zabezpečenia je sociálne poistenie, štátna

sociálna podpora a sociálna pomoc. Sociálne zabezpečenie nie je len
otázkou redistribúcie príjmov medzi rôzne kategórie občanov, je to systém,
ktorý usiluje o určitú mieru sociálnej spravodlivosti pri kompenzácii
spoločenského rizika.

Efektívnosť sociálnej práce je podmienená:

 tvorivým rozvojom ako vedného odboru a súčasne aj ako

akademickej disciplíny,

 byť v neustálom súlade so sociálnym zákonodarstvom,

verifikovať ho a ďalej tvorivo rozvíjať,

 vytvoriť zázemie sociálneho vzdelávania na území Slovenska

(praktického, rezortného a akademického, vrátane koncepčných
možností udeľovania akademických hodností).

Teória sociálnej práce

Strana 168 z 274

Nevyhnutnou sa javí sociálna reforma, stálu pozornosť venovať

záchrannej sociálnej sieti i transformácii sociálnej reformy a za
najpodstatnejší pokladáme zákon o sociálnej pomoci, ktorý stanovuje
najvšeobecnejšie kritéria štátnej sociálnej starostlivosti z podstatného a
výkladového pohľadu. Ide najmä o postupné zlaďovanie súčasného stavu a
rešpektovanie preventívnej sociálnej práce v ďalšom vývoji Slovenska.

Strategické úlohy sociálnej práce sú zamerané:

 prostredníctvom logiky rozvíjania sociálnej práce zabezpečovať

koncepčnú rozvojovú tendenciu slovenskej spoločnosti,

 plne rešpektovať osobnú slobodu jedinca a skupín a riešiť

problémové sociálne situácie v záujme koncepčného rozvoja
spoločnosti, jedinca, s výraznou pomocou mimovládnych
organizácií.

Z takéhoto ponímania sociálnej práce vyplýva nutnosť spoločného

prístupu štátneho sektora, „tretieho sektora" vrátane nezastupiteľnej
charity smerom k jedincovi a sociálnym skupinám.

Postupné usporadúvanie sociálnych vzťahov vyvoláva aj dostatočná

angažovanosť

súkromného sektora, sponzorstvom aktívnych

mimovládnych organizácií, starostlivosťou o handicapovaných, a tiež
podnikovou sociálnou prácou.

Sociálna ochrana, sociálna starostlivosť a sociálne zabezpečenie je

veľmi citlivé na plošné, resp. nediferencované prístupy. Ani Slovenská
republika sa neubránila sociálnej pasci, stavu, kedy je skoro výhodnejšie
poberať rôzne dávky ako byť zárobkovo činný.

U nás je dôkazom minimálna mzda a životné minimum, ktoré po roku

1989 pôsobia demotivačne.

Adresnosť sociálnych dávok, poskytovanie sociálnej pomoci rodinám je

aktuálne vo všetkých postkomunistických krajinách.

Teória sociálnej práce

Strana 169 z 274

Právne predpisy platné v oblasti sociálneho zabezpečenia



ZÁKON č. 54/1956 Zb. o nemocenskom poistení

zamestnancov



ZÁKON č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení



ZÁKON č. 125/1998 Z.z. o životnom minime a o ustanovení

súm na účely štátnych sociálnych dávok



ZÁKON č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci



ZÁKON č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení,

financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,
podnikových a občianskych zdravotných poisťovní



ZÁKON č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni



ZÁKON č. 387/1996 Z.z. o zamestnanosti



ZÁKON č. 311/2001 Z.z. ZÁKONNÍK PRÁCE



ZÁKON č. 543/1990 Zb. o štátnej správe sociálneho

zabezpečenia



ZÁKON č. 281/2002 Z.z. o prídavku na dieťa a o príspevku

k prídavku na dieťa



ZÁKON č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti



ZÁKON č. 413/2002 Z.z. z 29. mája 2002 o sociálnom

poistení

Teória sociálnej práce

Strana 170 z 274

23 POJEM SOCIÁLNEJ PSYCHOLÓGIE A HISTÓRIA SOCIÁLNEJ PSYCHOLÓGIE -

DEFINÍCIE

, ŠTRUKTÚRA SOCIÁLNEJ PSYCHOLÓGIE, MIESTO SP V SYSTÉME

PSYCHOLOGICKÝCH

VIED, VZŤAH SP K PSYCHOLOGICKÝM A INÝM VEDÁM. VÝVIN

NÁZOROV

NA PREDMET SP V RÁMCI FILOZOFICKÝCH SYSTÉMOV, VPLYV A VÝZNAM

SOCIOLÓGIE

, G. LE BON, G. TARDE, W. MC DOUGALL, W. WUNDT. ROZVOJ

SOCIÁLNEJ

PSYCHOLÓGIE AKO VEDY, KRÍZA SOCIÁLNEJ

PSYCHOLÓGIE,

SÚČASNOSŤ

, VZŤAHY A SÚVISLOSTI SOCIÁLNEJ PSYCHOLÓGIE A SOCIÁLNEJ PRÁCE.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Vznik a rozvoj sociálnej psychológie

Sociálna psychológia patrí medzi najstaršie psychologické disciplíny.

Jej vznik a rozvoj bol podmienený predovšetkým poznaním, že bez
pôsobenia ľudskej spoločnosti na jednotlivca, bez kontaktu človeka s
ostatnými ľuďmi, by sa nemohli rozvinúť typické ľudské znaky osobnosti.

Jednotlivec je od prostredia závislý tak, že môžeme hovoriť o priamej

závislosti kvality prevažnej väčšiny ľudských vlastností a znakov od úrovne
prostredia. Preto sociálna psychológia bola jednou z prvých disciplín, ktoré
významným spôsobom ovplyvňovali nielen teóriu výchovy, všeobecné
pedagogické myslenie, ale aj konkrétnu výchovnú prax.

Bezprostrednou podmienkou vzniku sociálnej psychológie bol vlastne

výrazný rozvoj dvoch základných vied: psychológie a sociológie. V
psychologických vedách sú stále badateľné snahy zdôrazňovať dôležitosť
faktorov medziľudskej komunikácie a interakcie, dôležitosť a význam
ovplyvňovania človeka človekom a nevyhnutnosť regulovať vlastné
správanie aj z hľadiska vonkajších podmienok.

Podobne aj v sociológii sa korene spoločenských javov začali hľadať v

ich nositeľoch, teda vo vede, ktorá skúma psychiku človeka. Preto ako
uvádza G. M. Andrejevová (1984), vo vývoji dvoch vied: psychológie a
sociológie sa prejavil akýsi stretávací trend, ktorý musel vyústiť do
vytvorenia novej vedy - sociálnej psychológie.

Konkrétnejšie môžeme povedať, že zdrojom vzniku a ďalšieho rozvoja

sociálnej psychológie boli také teórie, ako je psychológia národov,
psychológia más a teória inštinktov.

Psychológia národov (predstaviteľ W. Wundt) je proti individuálnemu

vedomiu, ktoré by bolo nezávislé, autonómne. Priorizuje vedomie národa,
teda to spoločné, čím sa príslušníci daného národa vyznačujú. Na tomto

Teória sociálnej práce

Strana 171 z 274

základe je plne závislý aj individuálny rozvoj osobnosti.

Teória sociálnej práce

Strana 172 z 274

To prakticky znamená, že u jednotlivcov sa viac alebo menej prejavujú

spoločné črty, „národné charakteristiky", ktoré sa potom u jednotlivcov
prejavujú, alebo sa im pripisujú už z toho samotného faktu, že sú
príslušníkmi toho-ktorého národa.

Psychológia más (G. Tarde, G. Le Bon) vychádza z toho, že existuje

spoločnosť ako masa, ktorá je v podstate neusporiadaná, chaotická, a
preto pre svoju normálnu funkciu potrebuje vodcovskú elitu. Jednotlivec je
vo vleku silnej osobnosti, ktorý nekriticky prijíma všetko, čo vodca
požaduje. Tým vlastne jednotlivec v mase stráca svoju individualitu a jeho
správanie je prevažne iracionálne.

Teória inštinktov (E. Ross, J. M. Baldwin) vychádza v podstate z toho,

že príčinou sociálneho správania nie je to, čo sa jednotlivec naučí v
priebehu života, ale najdôležitejšie sú vrodené inštinkty.

Začiatky sociálnej psychológie ako samostatnej vednej disciplíny v rámci

psychologických vied sa datujú na koniec 19. a začiatok 20. storočia. V
tomto období však ešte išlo o relatívne izolované snahy hľadať vzťahy a
súvislosti medzi jednotlivými osobnostnými črtami, sociálnym správaním
ľudí a vonkajšími spoločenskými podmienkami.

V tejto súvislosti aspoň na ilustráciu môžeme uviesť niekoľko príkladov.

V roku 1890 francúzsky vedec G. Trade vydáva prácu Zákony imitácie,
kde sú načrtnuté základy sociálnych procesov, ktoré vznikajú v dôsledku
spoločenskej nápodoby.

Prvé adresnejšie zmienky o sociálnej psychológii sa objavujú v roku

1897. Ich autormi sú predstavitelia teórie inštinktov, najmä J. M. Baldwin
(1897), ktorý ako prvý použil pojem sociálna psychológia no o jeho
rozšírenie a presadenie sa viac pričinil CH. H. Choley (1902) najmä svojim
dielom o ľudskej povahe a sociálnom usporiadaní.

V roku 1899 začal E. A. Ross prednášať sociálnu psychológiu na

Stanfordskej univerzite, čím sociálnu psychológiu inštitucionalizoval ako
univerzitnú vednú disciplínu.

Z neskoršieho obdobia je známa práca F. Znanieckeho Poľský sedliak

v Amerike (1918-1920). V tridsiatych rokoch M. Scherif na základe
výsledkov experimentálnych výskumov poukázal na vplyv sociálnych
činiteľov na procesy vnímania. Osobitný význam v tomto období mali práce
J. M. Morena (autora sociometrie a psychodrámy), ktorý sa pokladá za
zakladateľa vedy o sociálnych vzťahoch v skupine.

Začiatkom 20. storočia začínajú vznikať aj prvé systematické učebnice

sociálnej psychológie.

Teória sociálnej práce

Strana 173 z 274

Za vznik sociálnej psychológie sa neoficiálne považuje rok 1908. Tento

rok sa ako medzník uvádza aj preto, že práve v tomto čase nezávisle od
seba dve základné diela z oblasti sociálnej psychológie. Jednou z prvých je
práca W. Mc Dougalla Úvod do sociálnej psychológie, hoci ešte nespĺňa
kritériá systematickej učebnice a E. A. Ross, ktorý je autorom knihy
Sociálna psychológia.

V roku 1924 vydal F. H. Allport dielo Sociálna psychológia, kde sa

nastoluje otázka, ako sa jednotlivec mení v dôsledku špecifických
podmienok vonkajšieho prostredia. Značný význam mala aj práca G.
Murphyho a kôl. Experimentálna sociálna psychológia.

Zo spomínaných prístupov k analýze sociálnopsychologických javov

najväčší význam aj pre súčasnosť mal experimentálno-empirický postup.
Veľké množstvo výskumov bolo zameraných na problémy sociálnej
facilitácie, t. j. do akej miery je výkon človeka ovplyvnený už samotnou
prítomnosťou iných ľudí. Známe sú v tomto smere výskumy N. Triplleta, F.
H. Allporta, R. B. Zajonca.

Obsah sociálnej psychológie

V rámci ľudského bytia sa utvárajú určité medziľudské vzťahy. Takými

sú napr.:

vzťahy sociálne (spoločenské), ktoré sú spravidla z hľadiska

jednotlivca spočiatku vonkajšie. V priebehu ontogenézy sa však
zvnútorňujú a v ich rámci vznikajú bezprostredné

vzťahy psychologické, vzťahy medzi ľuďmi sa prejavujú v ich správaní

a vo vzájomnom pôsobení, kde sú medziľudské vzťahy prežívané,
poznávané a pretvárané, menia sa.

V procese vznikania a rozvoja sociálnej psychológie sa postupne

vyčlenilo niekoľko ďalších typických problémových okruhov, ktorým venuje
pozornosť. Takými sú napr.:



vznik a rozvoj vzťahov medzi jednotlivcami, ich psychický
odraz v individuálnom vedomí, socializácia jednotlivca a jeho
správanie v rôznych (jednoduchých i zložitých) situáciách,



problémy týkajúce sa sociálnej interakcie a komunikácie (v
tomto problémovom okruhu ide o otázky vzájomného pôsobenia
a dorozumievania),



problémy tykajúce sa sociálnej percepcie (vnímanie človeka
človekom).



problémy súvisiace s otázkou postojov, ich formovania,
fixácie a pre tvárania,

Teória sociálnej práce

Strana 174 z 274

 problémy súvisiace so vzťahom jednotlivca a malej

sociálnej skupiny

 problémy týkajúce sa správania jednotlivca v dave,

 problémy analyzujúce vzťah jednotlivca ku kolektívu a celej

spoločnosti.

Sociálna psychológia však neobchádza ani také jednotlivé prejavy

sociálneho správania, ako je agresia, predsudky, vedenie (vodca a
vodcovstvo), správanie ľudí v rôznych životných situáciách. Rieši aj
otázky ako pomáhať iným, resp. diskriminovať iných a pod.

Vzhľadom na to treba uviesť, že sociálna psychológia skúma:

tak masové psychologické a sociálne javy a procesy, ako aj, či

najmä jednotlivca, jeho postavenie v interakcii rôznych sociálnych
zoskupení

Podľa iných autorov sa sociálna psychológia orientuje na tieto základné

teoretické problémy:

 problematika osobnosti v sociálnej psychológii,

 skupinová činnosť a jej sociálno-psychologické aspekty,

 problematika sociálneho styku v sociálnej psychológii,

 psychológia malých sociálnych skupín a i.

Sociálna psychológia

skúma a triedi zákonitostí vývinu správania a regulácie osobnosti v

dôsledku pôsobenia sociálnych vplyvov.

Ide tu o zisťovanie, ako sa osobnosť pod vplyvom vonkajších spoločen-

ských podmienok vyvíja a ako sa v týchto špecifických podmienkach
správa.

Na ilustráciu ešte uvedieme niektorých autorov a ich konkrétne vyme-

dzenie (definovanie) predmetu sociálnej psychológie.

Th. M. Newcomb (1950) zaviedol do sociálnej psychológie pojem

„interakcia" a podľa neho „predmetom sociálnej psychológie je
interakcia". Tento pojem prevzal aj významný rakúsky autor W. Herkner
(1991), podľa ktorého „sociálna psychológia je veda o interakciách
medzi indivíduami".

Poľský psychológ S. Mika (1972) podal širšiu definíciu. Sociálna

psychológia je veda, ktorá sa zaoberá „skúmaním psychických
procesov a správania osôb nachádzajúcich sa v sociálnych
situáciách".

Teória sociálnej práce

Strana 175 z 274

V. Kačáni (1997) uvádza, že sociálna psychológia skúma, „ako sa

človek vplyvom spoločenských podmienok vyvíja, formuje, mení a
ako sa v týchto Špecifických podmienkach správa".

L. Strmeň - J. Ch. Raiskup (1998) uvádzajú, že „sociálna psycholó-

gia sa zaoberá psychologickými procesmi a správaním jednotlivcov v
sociálnych procesoch, interakciou medzi jednotlivcami v skupine a v
dave; skúma vplyv spoločenských činiteľov na utváranie psychiky".

Sociálna psychológia je predovšetkým prepojenie so všeobecnou

psychológiou, sociológiou a kultúrnou antropológiou

Ak sa v sociálnej psychológii aplikuje princíp systémového prístupu,

je z hľadiska rozsahu ich pôsobenia možné uviesť nasledujúce systémy (O.
G. Briman 1975, E. H. Witte 1989):

o individuálny systém - ide v podstate o relácie medzi znakmi

jednotlivej osoby;

o mikrosystém - týka sa relácií medzi znakmi malej sociálnej skupiny

(manželstvo, rodina, školská trieda, skupina rovesníkov a pod.);

o mezosystém - ide o organizované spolupôsobenie väčšieho počtu

osôb na určitom mieste napr. škola, firma, podnik či iná konkrétna
inštitúcia;

o makrosystém - ide o spolupôsobenie osôb na už nie jednoznačne defi

novanom mieste, so spoločným cieľom (konkrétne sa to týka napr. prá
va, vzdelania či inej abstraktnej organizácie);

o celá spoločnosť.

Sociálna psychológia má svoje ťažisko predovšetkým v

individuálnom systéme a z tohto hľadiska je jej predmetom interakcia v
individuálnom systéme a mikrosystéme a medzi nimi, pričom sa
neberie širšie zreteľ na interakcie v mezosystéme a makrosystéme.

Špecifickosť sociálnej psychológie spočíva v tom, že

skúma len tú časť prežívania a správania, ktorá nastáva v dôsledku

interakcie jednotlivca s inými ľuďmi.

To sa považuje za úzke, dalo by sa povedať veľmi opatrné, vymedzenie

sociálnej psychológie. No aj keď nieje takéto vymedzenie sociálnej
psychológie ojedinelé, predsa môžeme nájsť autorov, ktorí jej cieľ
načrtávajú tak, že

sociálna psychológia má byť jedným z efektívnych nástrojov

„riadenia" spoločenského života a predchádzania sociálnym
konfliktom,

Teória sociálnej práce

Strana 176 z 274

Podľa názoru J. Výrosta a I. Slaměníka (1989) treba vidieť najvýraznej-

ší vklad sociálnej psychológie v takých oblastiach spoločenskej praxe, ako
je: zdravotníctvo, školstvo, ekonomika V sociálno-ekonomickej oblasti
sa to týka napr. zákonitostí efektu reklamy, spotrebiteľského
správania, otázok riadenia, personalistiky a pod.

Súčasná sociálna psychológia sa začína rokom 1970 a trvá doteraz.

Analýza dostupných údajov za posledných 30.-40. rokov ukazuje, že

sociálna psychológia je pod výrazným vplyvom prác amerických

autorov.

Potvrdzuje to napr. počet publikovaných prác z oblasti sociálnej

psychológie. Je možné uviesť, že napr. do roku 1977 bolo v USA
vydaných viac ako 100 učebníc so sociálno-psychologickou orientáciou
(išlo pritom len o prvé vydanie v USA). Neskôr (okolo roku 1995) sa
usudzuje, že v celom kultúrňom svete bolo vydaných viac ako 180
učebníc sociálnej psychológie a z toho v USA asi 150. Aj v súčasnosti sa
konštatuje, že viac ako 80 percent produkcie pochádza od anglicky
píšucich autorov, prevažne z USA.

U týchto autorov (autori prevažne z USA) môžeme nájsť charakteristiku

predmetu sociálnej psychológie vychádzajúcu z dvoch hľadísk:

1. hľadiska štrukturálneho, podľa ktorého sa sociálna psychológia

zaoberá:



štruktúrou osobností, pričom sa prioritný dôraz kladie
predovšetkým na problematiku sociálnej podmienenosti
osobnosti,



otázkami, ktoré spadajú do oblasti tzv. dyadických vzťahov,
ktoré prekračujú rámec štruktúry osobnosti,

 otázkami analýzy zložitých súvislostí vznikajúcich pri formovaní

vzťahov jednotlivec - sociálne prostredie,



problémami, ktoré súvisia s oblasťou tzv. sociálnej
mikroštruktúry,



ktorá nachádza svoje konkrétne vyjadrenie v pojme malá
sociálna skupina (rodina, parta, pracovná skupina, školská
trieda a pod.),



problémami, ktoré spadajú do oblasti tzv. sociálnej
makroštruktúry, to znamená, že tu ide o otázky týkajúce sa
veľkých sociálnych skupín, sociálnych inštitúcií a pod.

Teória sociálnej práce

Strana 177 z 274

2. Z hľadiska procesuálneho, podľa ktorého sa sociálna psychológia

sústreďuje na zložité a mnohorozmerné vzťahy jednotlivca a jeho
sociálneho prostredia.

Tu nieje podstatné to, či ide o vzťahy na úrovni jednotlivec -jednotlivec,

jednotlivec - malá sociálna skupina, alebo jednotlivec - sociálna inštitúcia,
ale o kauzalitu tohto vzťahu. Možno to aj tak povedať, že nezáleží na tom,
či ide:

 o prípad prevládajúceho vplyvu sociálneho prostredia na

jednotlivca (pričom sa používajú také pojmy, ako je sociálna
determinácia, socializácia a i.),

 o prípad prevládajúceho vplyvu jednotlivca na sociálne

prostredie (personálny vplyv, vodcovstvo či dominacia a podobne).

V našich, to znamená československých podmienkach, po oslobodení,

najmä okolo 50. rokov 20. storočia, prevládali názory, že sociálna
psychológia ako vedná disciplína vznikla v kapitalistickej spoločnosti,
vedome jej slúžila, a preto by bolo absurdné, aby sa rozvíjala ako
marxistická vedná disciplína.

Aj niektorí slovenskí psychológovia a filozofi- marxisti boli toho názoru,

že problémy, ktoré by mala skúmať sociálna psychológia sú totožné s
problémami, ktoré skúma historický materializmus. Po tomto útlme (skončil
sa okolo roku 1970) sa však v bývalej ČSSR začala sociálna psychológia
rozpracúvať a vznikli viaceré pozoruhodné diela od takých jej
renomovaných predstaviteľov, ako boli J. Čečetka, A. Jurovský a ako sú J.
Janoušek, M. Nakonečný, Zd. Helus, T. Kollárik, V. Kačáni, V. Bačova, L.
Lovaš, ale najmä J. Výrost a L Slaměník a ich spolupracovníci, ktorí sú
autormi série vynikajúcich sociálno-psychologických diel a štúdií.

Teória sociálnej práce

Strana 178 z 274

24 OSOBNOSŤ A SOCIALIZÁCIA OSOBNOSTI - POJEM A PODSTATA SOCIALIZÁCIE,

SOCIÁLNE

UČENIE, MECHANIZMY A FORMY SOCIALIZÁCIE, SOCIALIZAČNÉ

ČINITELE

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Problém osobnosti v sociálnej psychológii

V literatúre sa môžeme stretnúť s dvoma protichodnými a vyhranenými

názormi na miesto osobnosti v štruktúre predmetu sociálnej psychológie.
Tieto tendencie

môžeme zhrnúť zhruba tak, že kým jedni považujú osobnosť a jej

skúmanie za výlučnú doménu sociálnej psychológie, iní tvrdia, že osobnosť
do sociálnej psychológie vôbec nepatrí, lebo táto vedná disciplína sa má
orientovať viac na oblasť psychológie skupiny ako na jednotlivca.

Dnes sa už všeobecne uznáva, že osobnosť nemôže absentovať v

sociálnej psychológii predovšetkým preto, že práve aspekt sociálnej
determinácie a sociálnej činnosti je jedným zo základných činiteľov, ktoré
tvoria podstatu osobnosti každého jednotlivca. Na rozdiel od sociológie
osobnosti, ktorá skúma osobnosť ako reprezentanta určitej sociálnej
skupiny, psychológia osobnosti, ktorá analyzuje osobnosť z hľadiska
podstaty, štruktúry, vlastností a vzťahov jednotlivých komponentov
osobnosti, sociálna psychológia osobnosti sa zameriava na problémy
skúmania interakcie osobnosti so skupinou (napríklad akým spôsobom sa
uskutočňuje vplyv podmienok spoločenského prostredia na jednotlivca). Ide
tu vlastne o proces socializácie osobnosti.

Logickým dôsledkom tejto orientácie je skúmanie, ako si osobnosť

osvojuje prvky sociálnej činnosti, ako sa v podmienkach aktívneho
sociálneho učenia a styku správa. V tomto zmysle ide najmä o sociálne
postoje, sociálnu motiváciu, prispôsobivosť a sociálne postavenie
jednotlivca v skupine a v spoločnosti, ako aj ďalšie stránky osobnosti.

Práve sociálna činnosť, ktorá smeruje k sebarealizácii v interakcii s

ostatnými ľuďmi a spoločenskými podmienkami vôbec, je najtypickejším
produktom človeka. Z hľadiska vývinu a zabezpečenia optimálneho rozvoja
každého jednotlivca sú tu potenciálne možnosti „včleniť" žiaka čo do
najširších školských a mimoškolských aktivít tak, aby ich mohol úspešne
zvládnuť.

Teória sociálnej práce

Strana 179 z 274

Socializácia ľudského jednotlivca (sociálne učenie)

Socializáciu, respektíve sociálne učenie v najvšeobecnejšej podobe

charakterizujeme ako proces, prostredníctvom ktorého sa indivíduum
postupne začleňuje do spoločnosti. Prebieha prakticky od narodenia až
po ukončenie života. Vo všetkých etapách životnej cesty sa socializačný
proces uskutočňuje špecifickým spôsobom, prebieha v typických fázach a s
osobitnou kvalitou. Ináč povedané, ide o sociálne učenie, ktoré sa realizuje
v sústavnom kontakte človeka s ostatnými príslušníkmi spoločnosti. Jeho
výsledkom je osvojenie si špecifických ľudských kvalít a spôsoby
reagovania na konkrétne spoločenské podmienky.

I keď sa človek rodí prevažne ako biologická bytosť, už na tento svet si

prináša základné predpoklady aktívne sa adaptovať práve do
spoločenského prostredia.

Socializácia jednotlivca predstavuje postupný proces, ktorý je závislý

tak od vnútorných podmienok, ako aj od vonkajších okolností, najmä od
kvality spoločenského prostredia. Od každého človeka spoločnosť očakáva
určitý spôsob správania, ktorý sa vyvíja, formuje nielen v dôsledku
bezprostredných, náhodných spoločenských kontaktov, ale aj vplyvom
zámerného úsilia jednotlivých výchovných činiteľov a prirodzene aj
samotného jednotlivca.

Socializačný proces detí a mládeže má dve základné stránky, ktoré sú

predmetom záujmu sociálnej psychológie aplikovanej na podmienky školy:

 ako pôsobí sociálne (školské a mimoškolské) prostredie na žiaka,

 ako žiak prostredníctvom sociálnej činnosti, individuálnej aktivity

pôsobí na prostredie, ako sa v tomto prostredí správa.

Ide vlastne o neustále premeny a zmeny kvality sociálnej stránky

osobnosti žiaka. Ako zdôrazňuje M. Nákonečný (1970, s. 135), k nim
„dochádza v procese socializácie, t. j. v procese zospoločenštenia, ktorý
má v podstate charakter sociálneho učenia".

Medzi základné formy sociálneho učenia patria: napodobňovanie

(imitácia), stotožňovanie (identifikácia) a preberanie úloh.

a Napodobňovanie predstavuje preberanie určitých spôsobov
správania iných rudí. Ním žiak získava veľké množstvo vlastností, najmä
v raných vekových obdobiach.

b Stotožňovanie je taká výrazná forma preberania vzorov správania,
keď dochádza k úplnej vedomej a nevedomej identifikácii s inou osobou,
a to na základe uznania jej spoločenskej, morálnej a intelektuálnej
hodnoty.

Teória sociálnej práce

Strana 180 z 274

c Preberanie úloh znamená racionálne osvojenie si určitých tvrdení,
zásad, spôsobov riešenia od iných osôb. Je to vlastne v istom zmysle
výsledok, ale aj významný prostriedok socializácie.

Všetky tieto formy sa realizujú najmä vtedy, ak jednotlivec cíti, že je

výhodné a oprávnené preberať určité spôsoby správania od iných
jednotlivcov. Modelom napodobňovania žiaka môže byť jednotlivec alebo
skupina. Proces napodobňovania je ovplyvňovaný predovšetkým vzorom,
ale aj samotným jednotlivcom, ktorý napodobňuje

Socializácia - je proces sociálneho učenia , v ktorom si jednotlivec

osvojuje kultúru vlastnej spoločnosti a formuje sa ako sociálna bytosť i ako
individuálna osobnosť. V procese socializácie nadobúda vedomosti a
schopnosti nahromadené spoločnosťou, osvojuje si hodnoty a normy
regulujúce život v spoločnosti i vzory správania potrebné na to, aby sa
mohol zapojiť do života v spoločnosti. Bez osvojenia si kultúry nemôže
človek v spoločnosti plnohodnotne žiť. Osvojenie si sociálnych noriem a
iných prvkov kultúry sa nazýva internalizácia.

skratke ide o



proces, v ktorom sa človek vďaka aktívnemu kontaktu so
spoločenským prostredím vyvinul z biologického tvora na
osobnosť,



učenie sa sociálnym rolám



proces zoznamovania sa človeka so sociálnym prostredím,



proces začleňovania sa do spoločnosti, realizuje sa pomocou
sociálneho učenia, chápeme ho ako postupné nadobúdanie a
získavanie spôsobov a zručnosti v interakcii (vzájomné
pôsobenie človeka na okolie a okolia na človeka) s inými ľuďmi

Socializácia plní dve hlavné úlohy:

a) jednotlivcom umožňuje stať sa plnohodnotnými členmi

spoločnosti

b) spoločnosti zabezpečuje prežitie, a to odovzdávaním

nahromadenej kultúry novým generáciám

Socializácia sa uskutočňuje hlavne výchovou čiže cieľavedomým

pôsobením najmä rodičov (ale aj učiteľov a iných vychovávateľov) v
dospievaní a dospelosti aj sebavýchovou. Hovorí sa aj o
zvnútorňovaní, t.j. osvojovaní si, prijímaní za svoje.

Teória sociálnej práce

Strana 181 z 274

Socializácia je celoživotný proces, ktorý ma 2 základné fázy:

1. Primárna fáza -uskutočňuje sa v období detstva a

dospievania.

Túto fázu socializácie charakterizuje asymetrický (nesúmerný) vzťah

jednotlivca a spoločnosti, v ktorom dominuje proces učenia a výchovy
jednotlivca. V tejto fáze si človek rozvíja najmä svoje jazykové schopnosti,
formuje svoju osobnosť, sám seba si uvedomuje ako človeka i ako člena
sociálnych skupín a celej spoločnosti. Primárnu fázu charakterizuje
anticipačná socializácia (nacvičovanie, učenie sa budúcich sociálnych rolí,
typickým príkladom je hra detí na rodičov). Hlavým cieľom tejto fázy
socializácie je pripraviť jednotlivca na plnohodnotný život v dospelosti.
Hlavnými spôsobmi dosiahnutia tohto cieľa sú výchova a vzdelávanie
Hlavné socializačné činitele prezentuje v primárnej fáze rodina, skupina
rovesníkov, predškolské zariadenia, škola a masmédiá.

2. Sekundárna fáza - prebieha v období dospelosti a môžeme

ju rozdeliť na socializáciu v období pracovnej aktivity a v
starobe (produktívnom a postproduktívnorn období života
dospelého)

Má dva ciele:

a) rozvíjať a využívať nadobudnuté skúsenosti, vedomosti a

schopnosti

b) prispôsobiť sa novým situáciám, ktoré prináša život v

spoločnosti

Socializácia osobnosti ( sociálna práca)

Je celoživotný proces sociálneho učenia, prostredníctvom ktorého si

človek osvojuje sociálne normy, hodnoty, postoje a formy sociálneho
správanie. Stáva sa spoločenským tvorom.

Začína narodením dieťaťa. Každý človek je individuálna

a neopakovateľná bytosť. Má charakteristiky, ktoré odvodiť od kultúry.
Kultúra – produkt života ľudí, kde ľudia spoločensky organizovane žijú
a rôzne kultúry majú rôzne charakteristiky. Obsahuje ľudské produkty :

 fyzické

 umelecké

 ideové produkty spoločnosti

 normy spoločenského života

Teória sociálnej práce

Strana 182 z 274

poznáme dve podoby socializácie :

11 socializácia ako prenášanie kultúry zo spoločnosti na

jednotlivca

11 socializácia ako proces poľudšťovania jednotlivca.

Dosahuje to, že človek je schopný sa správať ako člen určitého

sociálneho zoskupenia.

Ak neprebehne S uspokojivo, jednotlivec nie je schopný vstupovať do

sociálnej interakcie s druhými.

Negatíva socializácie:

1. ak sa prenášajú nie len kultúry ale aj spoločenské nerovnosti
2. ľudia sa úspešne zaradia aj do skupín, ktoré nevyznávajú pozitívne

hodnoty a normy

Základné aspekty socializačného procesu.

a) na každom sociálnom procese sa podieľajú vždy minimálne

dvaja ľudia a majú rôzne úlohy. Hovoríme o objekte
a subjekte socializácie ( objekt vplýva na subjekt)

b) subjekt socializácie prenáša v procese socializácie určitý

obsah. Ten je odvodený z kultúry, doby a zo spôsobu života

c) mechanizmus socializácie – hlavným mechanizmom je

sociálne učenie

Poznáme tri formy sociálneho učenia (mechanizmy sociálneho

učenia):

A. imitácia – napodobňovanie – je väčšinou neúmyselná. Opičenie

sa detí

B. identifikácia – napodobňovanie so zjavným úmyslom –

vnútorné stotožnenie sa s objektom socializácie.

Model môže byť hocikto – niekto kto je blízko pri mne, môže byť aj

sprostredkovaný ( hrdina z rozprávky)

Môže ísť o

modely :

a) fyzicky prítomné - s ktorými sme v priamom kontakte

b) pôsobiace sprostredkovane - prostriedkami masovej

komunikácie

c) exemplárne modely – predkladané spoločnosťou svojim

členom formou povestí, rozprávok, bájok

Teória sociálnej práce

Strana 183 z 274

C. preberanie rolí a úloh – na základe priameho spojenia, v dieťati

sa upevňujú kladné alebo záporné reakcie reakciou druhých
osôb.

Ak je sociálne učenie riadené je spojené s odmenou a trestom

 Odmena – darček, všetko čo je príjemné

 Trest - každá negatívna reakcia vo vzťahu k tomu, koho

socializujeme – zlý pohľad, odmietnutie, nezáujem

Formy priebehu socializácie :

 formálna podoba – inštitucionalizovaná forma soc. Je to celé

vzdelávanie, školstvo, socializátori

 neformálna podoba – neinštitucionalizovaná. Všetky tlaky

a interakcie, do ktorých sa človek dostáva

Socializačné učenie – jeden zo špecifických spôsobov učenia. Také

učenie, pri ktorom na človeka pôsobia iní ľudia a tí sa svojim pôsobením
spolupodieľajú na vytváraní výsledkov tohoto druhu učenia.

Aktívne soc. učenie – je zámerné, riadené. Je to proces zvyšovania

sociálnej spôsobilosti jedinca v špecifických cvičných situáciách

Kategórie sociálizácie ( ciele):

1. systém hygienických a pracovných návikov
2. systém vedomostí, znalostí a zručností
3. prijatie určitého systému hodnôt a jeho hierarchie – t.j. výraz

kultúry

4. vytvorenie primeraných vzorov emocionálneho reagovania. Je

to tlak na to, aby sa vytvárala osobnosť s emocionálnou

Hlavné socializačné činitele sú rodina, ktorú si už jedinec sám založil,

pracovné, susedské a priateľské skupiny, rôzne organizácie a masmédia.

V priebehu socializácie najmä v sekundárnej fáze dochádza k

resocializácii - človek si osvojuje nové sociálne roly, hodnoty, normy,
poznatky, prípadne sa aj odúča od starých, ktoré si pôvodne osvojil, ale
časom sa stali spoločensky nevhodnými, prekonanými, pretože už
nevyhovujú spoločenským podmienkam v spoločnosti.

Sociálny; status - je sociálna pozícia (v skupine, spoločnosti) spojená s

istými právami a povinnosťami:

 vrodený (pripisovaný) status, ktorý jednotlivci nemôžu

ovplyvniť (určuje ho napr. vek, rasa, pohlavie)

 získaný status – jedinec ho môže nadobudnúť vlastným

pričinením (profesia, vzdelanie)

Teória sociálnej práce

Strana 184 z 274

 vnútený status - ktorý jedincom vnúti spoločnosť, alebo

sociálna skupina (nezamestnanosť)

Sociálna rola - je vzor správania spojený s určitým sociálnym statusom.

Je to teda štandardné správanie, aké od nositeľa určitého statusu
očakávajú ostatní členovia spoločnosti, prípadne sociálnej skupiny.

Procesy socializácie:



disociačny proces - je proces socializácie, ktorý vykazuje isté
znaky, ktoré sú v rozpore so spoločnosťou (u detí - krádeže,
drogy, záškoláctvo)



opakom je asociačný proces - je proces socializácie, ktorý
vykazuje pozitívnu tendenciu, ktorej náplňou je vlastná kultúra
(estetický vkus, vzťah k ľuďom a okoliu)

Sociálne učenie - socializácia sa uskutočňuje pomocou sociálneho

učenia. Toto učenie má celý rad foriem, najčastejšími sú však tieto štyri:

 učenie priamym vedením - dieťa priamo vedieme (napr. ako si

má umývať zuby)

 učenie napodobňovaním - (dieťa jednoducho odpozerá

správanie a napodobňuje ho, takto si môže osvojiť aj nežiadúce
správanie)

 učenie identifikáciou - dieťa sa v určitých situáciách stotožňuje

so svojím rodičom, vychovávateľom či iným významným
dospelým vo svojom okolí a preberá jeho postoje a formy
správania

 učenie poučovaním - dieťaťu vysvetľujeme a zdôrazňujeme,

prečo sa má v istej situácii správať tak alebo onak a ono sa
podľa toho radí

Sociálne učenie sa však netýka len detí a nesúvisí len s ich vývinom.

Uplatňuje sa v celom priebehu života. Vlastne na jeho základe sa človek
adaptuje na nové spoločenské podmienky, ktoré nastanú napr. pri zmene
zamestnania, pri presťahovaní sa do iného prostredia atď. Sociálnym
učením človek „vrastá" do svojho sociálneho prostredia, prijíma jeho
hodnoty a normy, začína používať a preberať formy správania., ktoré sú v
ňom bežné.

Teória sociálnej práce

Strana 185 z 274

25 RODINA AKO SOCIALIZAČNÝ ČINITEĽ, SOCIÁLNY PRACOVNÍK AKO SÚČASŤ

SOCIALIZÁCIE

, KONCEPT NAUČENEJ BEZMOCNOSTI.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Socializačná funkcia rodiny

Rodina je najdôležitejšia sociálna skupina, ktorá je ekonomickou,

sociálnou bunkou spoločnosti s viacerými úlohami. Jej hlavnou úlohou je
reprodukcia a výchova resp. socializácia potomstva.

Ako spoločenská inštitúcia je tiež základným článkom sociálnej štruktúry

spoločnosti. Je to skupina najmenej dvoch osôb, ktorú tvorí manželský pár,
prípadne ich slobodné deti, označovaná ako úplná rodina. Je to tiež
slobodná, ovdovená alebo rozvedená osoba a jej slobodné deti mladšie
ako 25 rokov, označovaná ako neúplná rodina.

V rodine sa zabezpečuje obnovovanie a výchova generácií, a preto je

základnou bunkou spoločenského života. Rozlišujeme rodinu:

 úplnú (otec, matka, aspoň jedno dieťa),

 neúplnú (chýba jeden z rodičov),

 rozšírený typ rodiny (skladá sa z dvoch alebo viacerých jaderných

rodín),

 polygamnú,

 rekonštituovanú (zmiešaná po rozvode alebo ovdovení) atď.

V poslednej dobe na seba upriamuje pozornosť nový typ rodiny -

homosexuálny, najmä problematikou osvojenia dieťaťa.

Rodinný stav - sociálny, právny, štatistický a demografický indikátor, na

základe ktorého sa diferencuje obyvateľstvo podľa väzby na rodinu a
manželstvo. Na základe rodinného stavu rozlišujeme ľudí slobodných,
ženatých (vydatých), rozvedených a ovdovelých. „Slobodný" nevyjadruje, či
človek žije sám alebo v nejakej rodine. Vzťah druha a družky nie je pod-
chytený v rodinnom stave.

V rodina ako v základnej socializačnej jednotke sa dieťa dostáva po

prvý raz do sociálnych vzťahov a v rámci rodiny sa stáva sociálnou
bytosťou. Pre úspešnú socializáciu sú dôležité tieto charakteristiky:

1) súdržnosť rodiny a jej celková atmosféra – je daná vzťahmi

medzi manželmi s pohľadu dieťaťa

2) aplikované výchovné techniky zo strany rodičov – môže byť

autokratická alebo liberálne miesto dieťaťa v rodine a jeho
postavenie v hierarchii detí v rodine

Teória sociálnej práce

Strana 186 z 274

Činitele ovplyvňujúce vznik a riešenie konfliktových situácií

Vznik a riešenie konfliktových situácií ovplyvňujú nasledujúce základné

Činitele:

a) Hlavným činiteľom, ktorý formuje sociálne vzťahy dieťaťa je rodina -

najdôležitejšia skupina z hľadiska socializácie a vývinu osobnosti
človeka. Vo vzťahoch dieťa - matka, dieťa - otec, dieťa - súrodenec, vo
vzájomných vzťahoch medzi rodičmi, v štýle výchovy a v rodinnej
atmosfére môžu vznikať mnohé problémy a konfliktové situácie, ktoré
vedú u dieťaťa k ťažkým reaktívnym prejavom.

b) Ďalším činiteľom je škola, kde môžu negatívne ovplyvňovať duševné

zdravie žiaka záporné vzťahy medzi učiteľom a žiakom, nedostatok
pedagogického taktu, neurotizujúco pôsobiace vlastnosti a správanie
učiteľa, chyby v organizácii a realizácii výchovno-vzdelávacieho
procesu.

c) Konfliktové situácie môžu vyvolávať aj rozličné neformálne skupiny,

ktoré nadobúdajú pre jednotlivca v školskom veku a najmä v období
dospievania veľký význam.

Rodina

Pôsobenie rodiny závisí od jej štruktúry, sociálnych a kultúrnych

pomerov, foriem výchovy, vzájomných vzťahov medzi jej členmi,
osobnostných kvalít rodičov a ďalších činiteľov.

Podmienkou uspokojovania potreby istoty a bezpečia, ktorá je

jednou z najdôležitejších potrieb človeka, je väzba na matku. Bez nej sa
objavujú také črty, ako je nesmelosť a neistota a v neskoršom veku aj
agresivita alebo plachosť. Tieto deti nadväzujú ťažšie sociálne vzťahy a
môžu trpieť aj deprivačným syndrómom. Podľa V. Švejcara (1975) nemôže
osamelý otec nahradiť v prvých rokoch dieťaťa úlohu matky, na ktorú nie je
telesne ani duševne vybavený.

Neprítomnosť otca vo výchove, najmä ak ho v rodine nezastúpi iný

primeraný mužský vzor, môže mať pre zdravý psychický vývin taktiež
negatívne následky. Podľa D. Bartka (1975) je neprítomnosť otca
významná pre vznik problémov pri nadväzovaní sociálnych vzťahov,
nedisciplinovaného, agresívneho, asociálneho správania.

Z hľadiska vyrovnania sa dieťaťa so stratou rodiča je dôležité, v akom

veku sa rodina narušila. Kým ročné dieťa si neuvedomuje chýbanie rodiča,
v piatich –šiestich rokoch sa domáha jeho náhrady, aby sa vyrovnalo
ostatným deťom a v pätnástich sa bráni tomu, aby niekto cudzí zaujal
miesto v rodine.

Teória sociálnej práce

Strana 187 z 274

Závažným problémom v neúplnej rodine je chýbanie vzoru na

vytvorenie pohlavnej identity dieťaťa. Chlapec vychovávaný matkou môže v
prípade, ak otca nenahradí iný vhodný vzor mužského správania (strýko,
starý otec) v budúcnosti zlyhávať v úlohe muža, manžela, otca. Podobne
dievča vychovávané otcom môže bez prítomnosti ženského vzoru prebrať
od otca správanie a prejavy, ktoré perspektívne spôsobia ťažkosti v role
manželky a matky.

Vývin osobnosti dieťaťa viac podmieňuje kvalita vzťahov v rodine, než

jej úplnosť či neúplnosť.

Konfliktové situácie môžu vznikať aj u detí, ktoré vyrastajú v úplnej a

navonok bezproblémovej rodine. Primárnou príčinou je neuspokojivý citový
vzťah dieťaťa s rodičmi.

Z tohto aspektu vývin osobnosti podľa E. Syřišťovej (1972) najviac

narušujú tieto škodlivé vplyvy:

)

patogénna symbióza rodiča (najmä matky) s dieťaťom - prehnane
úzkostlivý a protektívny postoj rodiča k dieťaťu, ktorý môže
znemožňovať autonómny vývin, sebarealizáciu a utváranie zrelých
sociálnych vzťahov,

)

ambivalentné citové vzťahy k dieťaťu - kolísanie citového vzťahu
medzi krajnosťami, nadsadenou láskou a ľahostajnosťou až
negatívnym postojom, ktoré znemožňujú integráciu osobnosti,

)

nadmerné akceptovanie alebo potláčanie iniciatívy a potrieb
dieťaťa - priveľmi tolerantný, ale najmä priveľmi potláčajúci postoj k
reakciám dieťaťa, ktorý sťažuje jeho dobrú sociálnu adaptáciu.

Tieto nežiadúce vplyvy znemožňujú človeku vytvorenie obranných

mechanizmov proti neskorším prípadným frustráciám a stresom. Výskumy
v tejto oblasti dokazujú, že pôsobenie týchto vplyvov v detstve môže
vytvárať predispozície k patologickým prejavom v neskoršom veku
(neurózy, psychopatické prejavy).

Medzi zdroje konfliktov vyplývajúcich z rodinnej atmosféry patria hádky

a rozpory medzi rodičmi, rodina, kde jeden alebo obaja rodičia sú
alkoholici, duševne chorí, neurotici, majú nežiadúce osobnostné vlastnosti
(agresivita, egoizmus, nečestnosť), stratili k sebe citový vzťah. Takéto
konfliktové situácie majú v dôsledku chronickej traumatizácie dieťaťa viac
disponujúci vplyv na vznik porúch duševného zdravia, než jednorazové
pôsobenie psychotraumy.

Teória sociálnej práce

Strana 188 z 274

Disharmónia v rodine sa často podieľa na citovej labilite a zlej sociálnej

adaptácii detí. Táto disharmónia môže byť aj skrytá - manželstvo rodičov
navonok funguje, hoci neplní svoju funkciu a narušená rodinná atmosféra
sa stáva zdrojom nepriaznivých vplyvov pôsobiacich na sociálny, citový a
mravný vývin žiaka.

Počet a vzájomné vzťahy detí v rodine patria medzi faktory, ktoré

môžu ovplyvňovať psychické stavy žiaka a vyvolávať niektoré poruchy. V
prípade jedináčika ide o problém nedostatku príležitostí nadväzovať
interpersonálne vzťahy s inými deťmi, ak ide o staršieho z dvoch
súrodencov, môže vzniknúť žiarlivosť na mladšie dieťa. U mladšieho z
dvoch detí môže zohrať negatívnu úlohu jeho prípadná snaha dohnať
fyzický náskok staršieho súrodenca. Pri troch deťoch je najväčšmi
ohrozené stredné dieťa. Nie všetci rodičia sú schopní pristupovať k svojim
deťom tak, aby bolo každé z nich presvedčené, že rodičia sa k nim
správajú rovnako. Priveľký vekový rozdiel či preferovanie jedného dieťaťa
nad ostatnými môžu byť zdrojom konfliktových situácií.

Škola

V škole sa v rámci triedneho i školského, ale aj mimovyučovacieho

kolektívu vytvára zložitá štruktúra sociálnych vzťahov, ktoré sú významným
činiteľom primeranej sociálnej adaptácie žiakov. Z hľadiska duševnej
hygieny a zdravého vývinu osobnosti žiaka sú najzávažnejšie vzájomné
vzťahy medzi učiteľom a žiakom.

Medzi zdroje konfliktových situácií tu možno zaradiť niektoré

negatívne osobnostné črty učiteľa, neurotizujúce vlastnosti učiteľa,
vzájomnú alebo jednostrannú antipatiu medzi učiteľom a žiakom, nadmerné
požiadavky na žiaka, nesprávne ohodnotenie a cit krivdy u žiaka,
neschopnosť učiteľa vytvoriť priaznivú sociálnu atmosféru v triede a
podobne.

Vstupom do školy žiak prvý raz vstupuje aj do takých vzťahov, v ktorých

si musí svoju pozíciu získať a udržať. Vzťah dieťaťa k spolužiakom môže
prinášať mnohé psychohygienické problémy. Podľa D. Bartka (1975) môže
byť tento vzťah:

a) Symbiotický - vzťah telesne slabšieho, ale nadaného žiaka k
silnejšiemu, menej nadanému. Tento vzťah u jedného brzdí samostatné
myslenie, u druhého vytvára nedostatok schopností brániť sa a u
obidvoch ťažkostí v prekonávaní Prekážok vlastnými silami.

Teória sociálnej práce

Strana 189 z 274

Parazitický - vzťah telesne silnejšieho žiaka, ktorý si agresivitou a

hrozbami vynucuje pomoc pri odpovediach, domácich úlohách a
podobne. Z hľadiska nežiadúceho pôsobenia na duševnú hygienu je
tento vzťah ešte závažnejší, lebo u jedného žiaka sa rozvíja agresivita a
hrubosť, u druhého strach a poddajnosť. Tento vzťah môže byť zdrojom
vážnych porúch duševného zdravia.

c) Vzťah vzájomnej spolupráce - je najvhodnejšou formou vzťahov

medzi žiakmi a utvára predpoklady na správne vzťahy jednotlivca v
budúcnosti.

Žiak, ktorý sa akýmkoľvek spôsobom odlišuje od priemeru, sa veľmi

často dostáva v triede do výnimočného postavenia, v ktorom sa buď izoluje
od spolužiakov, alebo hľadá iné, často nevhodné formy uplatnenia.

Trojrozmerná teória interpersonálenho správania ( SCHUTZ) –

sociálne skúsenosti v detstve majú význam pre formovanie osobnosti. Je
postavená na štyroch postulátoch :

11 postulát interpersonálnyhc potrieb

111 postulát kontinuity vzťahov

1111 postulát kompatability

1V1 postulát vývoja skupiny

Hovorí že:

 interpersonálne správanie jednotlivca je výsledkom jeho

skúseností z detstva

 interpersonálne správanie a javy možno vysvetliť na základe

vzťahov troch potrieb - inklúzie, kontroly a afekcie.

Vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi dochádza k uspokojeniu alebo

neuspokojeniu interpersonálnych potrieb. Možno určiť štyri typy správania
vyvolané negatívnymi skúsenosťami z detstva – neuspokojenie interpers.
potrieb

1) deficitné správanie - jednotlivec sa priamo nesnaží uspokojiť

svoju potrebu

2) excesívne správanie - jednotlivec sa neustále snaží uspokojiť

svoju potrebu

3) patologické správanie vyvolané pozitívnymi skúsenosťami

z detstva - uspokojenie interpers. potrieb

4) ideálne správanie - potreby sú uspokojené

Teória sociálnej práce

Strana 190 z 274

Identifikácia je najrannejší prejav citovej väzby na inú osobu a ktorý je

na začiatku oidipovského komplexu - vzťah malého syna k otcovi - otec je
jeho ideál, chcel by byť taký ako on, súbežne vzťah k matke, ktorý má
sexuálny obsah. Existujú určitú dobu vedľa seba až raz sa stretnú a
dochádza k vzniku oidipovského komplexu. Chlapec zisťuje, že otec mu je
prekážkou k matke a jeho identifikácia s otcom nadobúda nepriateľské
zafarbenie. (na podobnom princípe vzniká homosexualita)

Rodina je predobraz všetkých soc. foriem správania mimo nej.

Vzťahy v nej sú poznačené veľkou emocionálnosťou, sú vzájomné, veľmi
intímne až osobné. Každá rodina má svoju identitu a podľa toho sa jej
členovia správajú.

 Vplyv otca – je inštrumentálny vodca, predstaviteľ navonok, stará

sa o poznanie

 Vplyv matky – citový šéf, udržuje rodinnú harmóniu, istotu, sitové

vzťahy.

Rodina má svoju štruktúru, ktorá sa v priebehu života mení, deti rastú,

postupne sa rodičia stávajú závislými na deťoch.

Sociálny pracovník ako súčasť socializácie - etika sociálneho

pracovníka zahrňuje humanistické tendencie, ktoré sa vyvíjajú v priebehu
života jedinca. Sociálny pracovník vychádza z obecne uznávaných pravidiel
v tej spoločnosti, v ktorej žije.

Pomáha jedincovi pri riešení jeho závažnej životnej situácie. Pomáha

mu vyriešiť jeho situáciu a je mu nápomocní pri začleňovaní sa do
spoločnosti.

Sociálny pracovník musí zvážiť schopnosti a predpoklady klienta a

možnosti inštitúcií. Po diskusii s odborníkmi sociálny pracovník stanovuje
niekoľko možností postupov, plánu, ktorý spolu s klientom môže
modifikovať. Plán musí byť jasný a pochopiteľný. Životné plány mnohých
klientov bývajú často ťažko definovateľné súbory nádejí, snov, osobných
cieľov, ktoré si so sebou klient nosí celý dovtedajší život. Treba im dať
konkrétnu a reálnu podobu s maximálnym využitím osobnostnej aktivity
samotného klienta.

Základné princípy pri práci sociálneho pracovník - musí hlásať k

princípy sociálnej politiky na pomoc klientovi, poskytnúť pomoc bez rozdielu
rasy, vyznania ..... rešpektovať ľudské práva, ďalej - zásada súkromia,
zásada dôvernosti, mlčanlivosti a postup v záujme klienta, empatia,
spravodlivosť, pracovitosť, kultivovanosť, životný optimizmus

Teória sociálnej práce

Strana 191 z 274

Naučená bezmocnosť

Pojem zaviedol Seligman na základe pozorovania traumatických

udalostí, pri ktorých je kontrola človekom minimálna alebo žiadna. Objavuje
sa vtedy, keď jedinec zistí, že nemôže urobiť nič na odvrátenie udalosti

Postupne sa prejavuje v troch zložkách:

 v emocionálnej – jedinec zažije emocionálny rozvrat v situácii,

nad ktorou nemá kontrolu

 v redukcii motivácie – správa sa pasívne, vzdáva sa, vyvíja

len malé úsilie uniknúť škodlivému podnetu

 v kognitívnom deficite – ktorý interferuje so schopnosťou

vnímať vzťahy medzi odpoveďami a posilnením v iných,
podrobných situáciách, v ktorých je možná kontrola.

Na odstránenie naučená bezmocnosti odborníci v laboratórnych

podmienkach umožnili ľuďom zažiť úspech pri zvládaní určitých úloh krátko
po tom, ako boli vystavení podnetom, ku ktorým cítili odpor, ale ich
pôsobeniu nemohli zabrániť.

Teória sociálnej práce

Strana 192 z 274

26 POSTOJE - POJEM POSTOJ, CHARAKTERISTIKA POSTOJA A ORGANIZÁCIA

POSTOJOVEJ

SÚSTAVY, UTVÁRANIE A ZMENY POSTOJOV, PREDSUDKY, POSTOJE

SOCIÁLNEJ PRÁCI.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Postoje

Patria do základného psychologického uspôsobenia jednotlivca. Sledujú

sa v projektoch sociálnej a politickej psychológie, psychológie výchovy,
marketingu, reklamy a v iných špecifických odvetviach modernej
psychológie.

Podľa D. Kováča je možné postoj najstručnejšie vyjadriť, ako

emocionálnu skúsenosť človeka.

Skúsenosť vyjadruje poznávaciu zložku postoja a emocionálnosť jeho

individuálno-zážitkovú sféru. Podľa J. Vyrosta jedného z najlepších
znalcov tejto problematiky u nás, sa pojem postoj „používa na označenie
emocionálnej príťažlivosti alebo odpudivostí objektu na danú osobu".

Postoje môžeme vyjadriť rôznym spôsobom. Podľa toho, ktorá „norma"

prevláda, môžeme postoje deliť na:



mienky - to sú vlastne verbalizované postoje,



senrimenty - to sú emocionálne akcentovane postoje,



názory - to sú postoje, v ktorých prevažuje názorová zložka



vychádzajúca z predstáv,



zmýšľanie - to sú racionálne založené postoje,



predsudok - to sú často negatívne akcentovane postoje.

Sú psychológovia, ktorí postoj vymedzujú:

 ako stálu formu reakcií charakterizujúcu jednotlivca i skupinu,

 ako relatívne stabilný a konzistentný spôsob reagovania,

 ako isté človekom zaujímané stanovisko vo vzťahu k problémom,

cieľom a úlohám, ktoré má pred sebou.

Základom postojov sú rozhodovacie názory subjektu na veci a javy

života a s nimi súvisiace afektívne komponenty. Tie poskytujú živnú pôdu
konaniu a správaniu. Okrem toho:

 umožňujú relatívne trvalú selekciu cieľov a prostriedkov pre život

jednotlivca,

 zabezpečujú stabilitu a kontinuitu správania, konzistentnosť v

Teória sociálnej práce

Strana 193 z 274

hodnotiacich názoroch,

Teória sociálnej práce

Strana 194 z 274

 sú výrazom smeru, prejavujú sa v pozitívnych aj negatívnych

stanoviskách a vzťahoch k predmetom a javom sveta, v ktorom
jednotlivec žije.

Formovanie postojov

Vlastné formovanie postojov jednotlivca nezávisí len od podnetov z

prostredia a ešte menej od bezduchých poúčaní a príkazov. Postoje veľmi
úzko súvisia s adekvátnosťou subjektívneho odrazu objektívnej
skutočnosti, a najmä so sebahodnotením.

Jednotlivec si systém a štruktúru postojov v procese vývinu

vytvára sám v sebe a pre seba. Deje sa tak v bezprostrednej súčinnosti s
ľuďmi (s kamarátmi a priateľmi, pod vplyvom rodičov a učiteľov, pôsobením
spoločnosti, jej inštitúcií, organizácií a zariadení).Postoje takmer nezávisia
od vrodených činiteľov. To znamená, že sa nededia.

Jednotlivci si ich formujú sami, aj keď treba zdôrazniť, že v prevažnej

časti za spoluúčasti žijúcich autorít.

Na základe súčasného stavu poznania je možné uviesť, že:

 čím je jednotlivec mladší, tým ľahšie sa u neho postoje formujú,
 postoje veľmi úzko súvisia s procesom socializácie, s ktorou je ich

formovanie bezprostredne zviazané,

 k najefektívnejším metódam, spôsobom a prostriedkom formovania

po stojov patrí napodobňovanie, účasť na aktivitách neformálnych i
formálnych skupín, identifikácia s týmito skupinami,

 typickou osobitosťou formovania postojov je to, že sa prejavujú v

individuálnej podobe a v závislosti od poznávania, prežívania,
emocionálnej a motivačnej sféry.

Takýmto spôsobom si jednotlivec vytvára svoj vlastný, len pre neho

typický systém postojov, ktorý sa stáva súčasťou jeho osobnostnej
štruktúry. Tým sa práca jednotlivca na sebe, na formovaní svojich postojov
stáva:

a dovŕšením procesu, ktorým sa vedome začleňuje do životných

podmienok spoločnosti,

b tvorcom svojho subjektívneho systému názorov a mienok ako

najvýznamnejšej súčasti jeho osobnosti,

c nositeľom toho všetkého, pretože jednotlivec sa svojimi postojmi vlast-

ne prispôsobuje tomu, čo sa v danej spoločnosti hodnotí ako správne,
hodnotné, podnetné.

Teória sociálnej práce

Strana 195 z 274

Intenzita a poznanie postojov

Intenzita postojov u jednotlivých ľudí nie je rovnaká. Závisí od

pospájanosti či izolovanosti postojov, od ich mnohostrannosti či
jednostrannosti. Tak napr. v súvislosti so sympatiou alebo antipatiou u
mládenca môže ísť o mnohostranný postoj, to znamená, že napr. dievča
odmieta konkrétneho nápadníka, nielen pre jeho vzhľad, zovňajšok, telesnú
stavbu, ale aj pre jeho rozumové danosti, pre jeho morálku, vystupovanie,
sociálny pôvod, alebo aj pre jeho nepriebojnosť, ustráchanosť, vznetlivosť,
prchkosť, nerozvážnosť a i.

Poznanie postojov jednotlivca sa považuje za dôležité. Preto je

pochopiteľné, že na ich poznávanie, či presnejšie meranie, boli vyvinuté
viaceré techniky, počínajúc slovným opisom vlastných postojov cez
organizované a presné formálne dotazníky a meracie škály až po projekčné
a laboratórne testy a terénne experimenty (A. Jurovský, 1974).

V súvislosti s postojmi si však treba uvedomiť, že sa nedajú merať

priamo. Možno ich merať na základe záverov vyvodených z odpovedí
jednotlivca vzhľadom na predmet, okolnosti, situácie. Rozšírené a asi
najfrekventovanejšie používané sú tzv. škály postojov, ktoré sa konštruujú
podľa Likertovej stupnice, známej ešte z roku 1932. Táto stupnica stavia
proti sebe dve protichodné stanoviská (postoje) k tej istej veci.

Postoje nemôžeme považovať za vlastnosti osobnosti. K vlastnostiam

však majú veľmi blízko. Postoje sa potom vymedzujú ako:

o pomerne trvalé charakteristiky človeka, ktoré vyjadrujú jeho

pozitív ne (alebo aj negatívne) stanovisko na určitú oblasť danej
skutočnosti,

o vyjadrujú nielen základnú poznávaciu orientáciu človeka v jeho

za- členenosti do okolitého sveta, ale aj jeho hodnotový systém a
jeho snahovú zameranosť

Nie sú teda u človeka niečím druhoradým, ale priamo jeho podstatnou

časťou, napr. aj preto, že úzko súvisia s potrebami, záujmami, životným
štýlom, spôsobom života, so vzormi, ideálmi, sklonmi, ašpiráciami a pod.
Obvykle sú rezistentné voči zmene.

Sociálne postoje

Postoje sú relatívne stále psychické sústavy, vyjadrujúce vzťah človeka

k svetu a k jeho zložkám. Sociálny postoj sa chápe ako označenie
subjektívnych orientácií indivíduí ako členov skupiny na určité hodnoty,
ktoré predpisujú sociálne uznávané spôsoby správania, mechanizmy
autoregulácie, stability a sociálneho správania, celého procesu socializácie.

Teória sociálnej práce

Strana 196 z 274

Cieľové postoje určujú stabilitu priebehu činnosti. Postoj sa líši od

motívu tým, že je trvalejší a obsažnejší. Postoj má významnú úlohu pri
pôsobení na klienta v konkrétnej sociálnej práci.

Postoj je vždy zameraný na určitý objekt, ktorý sa nachádza v sociálnej

realite. Je to individuálna alebo subjektívna stránka hodnoty. Tým sa ľudia
líšia od seba. Stáva sa psychologickým, keď sa viaže na indivíduum.

Charakteristiky postoja

 vzhľadom na objekt - prežívanie vzhľadom k

objektu - je zameraný na určitý objekt

 vzhľadom na hodnotu

Štruktúra postoja - zložky postojov (Smith) :

1) poznávacia (kognitívna) - vyjadruje stupne vedomosti o

predmete postoja

2) emocionálna (afektívna,citová) - vyjadruje emócie a

citové vzťahy vzhľadom na predmet rozvoja

3) konatívna - vyjadruje tendencie konať v zmysle

existujúceho postoja

Všetky 3 zložky postoja sa líšia vo valencii a mnohorakosti.

Valencia11 postoja vyjadruje jeho stupeň priaznivosti, môže byť

pozitívna alebo negatívna (mám rád- nemám rád). Mnohorakosť postoja
vyjadruje jeho viacdimenzionálnosť, mnohorozmernosť celku i jeho
jednotlivých zložiek, zaznamenáva šírku postoja.

Konzistentnosť postoja - ako sú všetky 3 zložky prepojené, hovorí

o pevnosti postojovej štruktúry vzájomné väzby sa prejavujú ako
súdržnosť, zoskupenosť, stupeň zhodnosti medzi jendotlivými postojmi.

Špecifický druh postojov sú predsudky - ide o niečo vopred vytvorené,

prevzaté.

Podstatné znaky predsudkov :

11 sú to emočne silné akcentované postoje

11 ako také sú veľmi odolné voči zmenám

mocenstvo

Teória sociálnej práce

Strana 197 z 274

Predsudky sú :

 iracionálne, neprístupné racionalizácii

 rigidné (neohybné)

 pevne zafixované

 afektívne založené

 uzatvorené

 izolované

Utváranie a zmeny postojov :

Postoje získavame socializáciou, nerodíme sa s nimi. Osvojovanie si

postojov v skupine sa môže uskutočňovať spontánne alebo formou určitého
skupinového nátlaku.

Aj keď sa postoje považujú za relatívne stále psychické sústavy, nie sú

nemenlivé.

Druhy možných zmien postojov :



súrodé (kongruentný postoj) - uskutočňujú sa v smere
existujúceho postoja



nesúrodé ( inkongruentný postoj) - presunutie postoja cez
stredový bod k inému znamienku

Tak ako sa postoje tvoria, tak sa aj menia rozlišujeme postoje:

- centrálnejšie (nepodliehajú tak zmenám, sú pevnejšie)
- periférnejšie

Na tvorbu postojov vplýva masovo-komunikačný systém.

Zmena sa môže dosiahnuť :



persuáziou - jednostranné pôsobenie, nevyužíva sa
aktivita jedinca, napr. reklama



stratégiou aktívnej účasti - vtiahne jedinca



sociálnou identitou - akceptuje celostný prejav jedinca
pri zmene

Faktory od ktorých závisí zmena postojov :

- znaky samotného postoja
- príslušnosť ku skupine
- osobnosť nositeľa
- zdroj informácií
- formy ich predkladania

Teória sociálnej práce

Strana 198 z 274

Meranie postojov

Dotazník – na predznačené výroky, vety, konštatovania sa vyžaduje

odpoveď od respondenta. Sú v ňom vyznačené možnosti odpovedí.
Jednotlivé druhy a typy postojových škál poskytujú rôzne možnosti
odpovedí, čo je dané najmä ich štruktúrou a charakterom.

Osobitnou metódou merania postojov je sémantický diferenciál.

Pozostáva z pojmov, ktoré sa posudzujú v rámci sedembodovej stupnice
tieto pojmy sa týkajú najčastejšie :

- hodnotenia (pojmy ako dobrý - zlý)
- sily (silný - slabý)
- aktivity (rýchly - pomalý).

Ďalej sa využívajú matematicko-štatistické postupy, napr. Q

-metodológia

Postoje treba považovať za dôležité motivačné činitele, pretože v

mnohom determinujú každodennú činnosť, správanie a postupy človeka.
Vznikajú v procese výchovy a sociálneho styku. Dôležité je ukazovať
pozitívne postoje k tým problémom a otázkam, ktoré sú pre život človeka i
danej spoločnosti principiálne.

Teória sociálnej práce

Strana 199 z 274

27 SOCIÁLNA PERCEPCIA - PODSTATA SOCIÁLNEJ PERCEPCIE, OBJEKT A SUBJEKT,

SOCIÁLNA

PERCEPCIA, KATEGORIZÁCIA, STEREOTYPY, ATRIBÚCIA KAUZALITY,

SOCIÁLNE

POZNÁVANIE V SOCIÁLNEJ PRÁCI.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Sociálna percepcia :

Sociálnu percepciu môžeme považovať za špeciálny prípad

percepcie, lebo percipovaným objektom je osoba, ktorá je tiež schopná
byť v interakcii s percipujúcou osobou. vzťah medzi percipujúcim a
percipovaným je teda recipročný. Súčasne ako osoba A percipuje osobu B,
je tiež osoba A percipovaná osobou B.

Dnes sa používa aj pojem sociálna kognícia, pretože tu ide o

vytváranie obrazu druhej osoby, ktorý nezahŕňa len jej fyzické, ale hlavne
psychologické charakteristiky a to aj také, ktoré sú odvodzované z toho, čo
je vnímané, napríklad úmysly.

Sociálna percepcia je vnímanie človeka na úrovni vzťahu, ako ho

vidíme. Termín sa používa na označenie sociálnej podmienenosti vnímania
a vnínamia sociálnych objektov subjektom.

1) Vnímanie je sociálne podmienené (postoje, predsudky,

hodnoty, normy, potreby atď.) mienenie o predchá-
dzajúcej skúsenosti. Je to stretnutie vnímaného objektu
so subjektom, buď pripraveným alebo nepripraveným na
vnemovú situáciu - percepcia. Vnímaná osoba vplýva,
snaží sa transformovať predstavy o sebe, ktoré
vyhovujú jej cieľom.

2) Vnímanie sociálnych objektov, (tzv. interpersonálne

vnímanie) vnímanie iných sociálnych objektov, jedincov
alebo sociálnych útvarov. Praktický povedané,
vytváranie si na základe informácií dojem o ľuďoch.

Na sociálnom vnímaní sa podieľajú faktory ako : predsudky, hodnoty,

stereotypy, emócie, potreby, predstavy, sociálna pozícia vnímaného objek-
tu, presvedčenie a i.

Subjektom vnímania môže byť jednotlivec alebo skupina. Za

najzákladnejšie rozlíšenie sa pokladá: vnímanie medziosobné, vnímanie
samého seba a vnímanie medziskupinové.

Teória sociálnej práce

Strana 200 z 274

Dôležité je uvedomenie si, že pri vnímaní jednotlivcov i v sociálnej práci

môže dochádzať k rade chýb, ako napr. autoprojekcia, chyba kontrastu,
haló efekt, chyba prvého dojmu, podobnosť, typologizácia, profesná
„deformácia", stereotyp, predsudok, „povesť", sociálna pozícia vnímaného
voči vlastnej sociálnej pozícii, emócie atď.

Vnímanie osôb a ich posudzovanie má nasledujúce charakteristiky:

a vnímanie sa organizuje okolo vonkajšieho zjavu a

povrchových kritérii

b je určená centrálna vlastnosť, napr. dôveryhodnosť a jej

bezprostredné implikácie sa berú ako dané

c osoba je zobrazená ako vzorec k sebe sa hodiacich

vlastností

d osoba je vnímaná ako komplexná štruktúra, ktorá

zahŕňa aj protiklady

Odlišnosť sociálneho poznávania od poznávania neživých

objektov:

1. v sociálnej percepcii sú objekty, ktoré sledujeme

dynamické a aktívne (menia sa)

2. je tu málo pravidelnosti a zákonitosti
3. sociálna percepcia nie je úplne čistá, t.j. nie je len

kognitívna, ale je silne prepojená na iné psychologické
javy, hlavne emocionálne a motiváciu

4. sociálna percepcia je prepojená s určitými hodnotami a

normami, ktoré sú pre človeka významné

5. sociálna percepcia poskytuje možnosť zmysluplne sa

orientovať vo svete, ktorý bezprostredne žijem,
prežívam

Rozlišujeme 3 základné typy poznávania :

1. intuitívne poznanie založené na vcítení sa do situácie a stavu

druhého človeka

2. na základe telesných znakov človeka

3. na základe prejavov správania

Človek ako súčasť prírody disponuje množstvom znakov, ktoré

majú objektívny charakter a ktoré sa ľudia naučili posudzovať a hodnotiť -
vek, oblečenie, výzor tváre, gestikulácia a pod. Dáva vlastnými prejavmi
správania (slušnosť, agresívnosť, panovačnosť) podnety a signály pre
svoje hodnotenie..

Teória sociálnej práce

Strana 201 z 274

Poznáme 3 základné komponenty vnímania :

i. atribučný - vnímanej osobe priraďujeme určité

charakteristiky, znaky vlastnosti

ii. očakávací - kde sa prejavujú očakávania

vnímajúcej osoby

iii. afektívny - afektívne reagovanie na osoby a ich

správanie

Zložky sociálnej percepcie

V sociálnej percepcii rozoznávame tri základné zložky:

Expektačná, či očakávacia zložka

Spočíva v zameraní (usmernení) interpersonálneho vnímania určitým

spôsobom. Tým ovplyvňuje výber a spracovanie informácie o inom človeku.

Očakávanie (expektácia) je pritom pripravené a napĺňané nielen pred-

chádzajúcou vlastnou skúsenosťou, ale aj tým, čo nám o danom človeku
povedia iní. Expektačná zložka na jednej strane, vnímanie iných uľahčuje a
na strane druhej môže viesť ku klamným informáciám (napr. vtedy, ak sme
od iných ľudí získali nepravdivé informácie). Na expektáciu vplývajú aj
zvyky, postoje, predsudky.

Afektívna zložka

Súčasťou sociálnej percepcie je aj afektívna zložka, vlastne

emocionálno-afektívna reakcia. Tá sa prejavuje v tom, že ľuďom nielen
prisudzujeme určité vlastnosti, ale na nich aj emocionálno-citovo
reagujeme. Dôležité pritom je, že naše emocionálno-citové reakcie na iných
ľudí spätne ovplyvňujú naše úsudky a zmýšľanie o nich. To znamená, že
na základe efektívnej zložky emocionálnych reakcií jednak:



dotvárame si dojem o druhom človeku,



umožňujú nám istú selekciu. Na ich základe robíme
výber informácií z celkového obrazu o inom človeku.

Atribučná zložka

V sociálnej psychológii sa venovala najväčšia pozornosť práve

atribučnej zložke interpersonálneho vnímania. Považuje sa za najdôležitejší
komponent vnímania človeka človekom. Hovorí sa jej aj sociálna
atribúcia.

Sociálnou atribúciou rozumieme: prisudzovanie (pripisovanie) rôznych,

ale pritom podstatných vlastností, čŕt, motívov, zámerov správania iným
ľuďom. Môžeme povedať aj tak, že sociálna atribúcia je procesom

Teória sociálnej práce

Strana 202 z 274

prisudzovania základných a stálych osobnostných charakteristík
ľuďom,

Toto prisudzovanie vychádza z pozorovania ich vonkajšieho

správania. Často sa môže zdať, že prisudzovanie pozorovaných vlastností
iným ľuďom je jednoduchou záležitosťou. No nieje to celkom tak, pretože:



ľudia sa usilujú skryť (utajiť) svoje zámery, úmysly, motívy
konania;



často nehovoria to, čo si myslia;



správajú sa (prirodzene, nie stále) v rozpore s hodnotami,
ktoré uznávanie sú si vedomí svojich pravých motívov,
alebo nemajú svoje zámery vyjasnené. To potom znamená,
že aj keby chceli, nemôžu ich povedať.

Správanie človeka je často určované vonkajšími situačnými faktormi,

ktoré nieje možné kontrolovať. Takéto správanie sa vysvetľuje na základe
vonkajších príčin, a nie príčin vnútorných (motívy, úmysly). Preto je jednou
z najdôležitejších úloh sociálnej atribúcie určiť, či je dané správanie
determinované vonkajšími, alebo vnútornými príčinami

Na tento účel boli rozpracované dve atribučné stratégie. Prvá spočíva

v zameraní na také prejavy správania, pre ktoré môže mať človek len jeden
dôvod (alebo len málo dôvodov). Je to vlastne eliminačná stratégia.

Ako druhú atribučnú stratégiu uvedieme zameranie na také prejavy

správania, ktoré sa líšia od ustálených spoločenských zvyklostí. To zna-
mená, že si všímame predovšetkým tie prejavy, ktorými sa daný človek líši
od iných.

V rámci štruktúry vnímania rozlišujeme 3 faktory :

11 Zdroje vnímania - fyzický zjav a správanie sa vnímaného

človeka

111 Zložky týkajúce sa vnímaného človeka - jeho schopnosť

vnímať a posudzovať iných ľudí, skúsenosti, postoje

1111 Dopad vnímania - formovanie obrazu vnímaného, priradenie

mu určitých vlastností, zaujatie vzťahu k nemu, voľba
určitých foriem správania

V priebehu života sa u človeka vytvára určitý systém vnímania a

hodnotenia sveta, relatívne stály systém poznávacích aktivít osobnosti,
označovaný ako kognitívny štýl. Sociálna percepcia je proces nepretržitý
a prebieha každodenne.

Teória sociálnej práce

Strana 203 z 274

Rozlišujeme subjekt a objekt sociálnej percepcie.

Objekt vnímania je osoba, ktorá je vnímaná druhou osobou, alebo

skupinou. Znaky človeka, ktoré môžu byť objektom vnímania sú
predovšetkým vonkajšie, objektívne znaky :oblečenie, upravenosť,
príslušnosť k nejakej spoločenskej skupine (napr. vojenská uniforma),
postava chôdza a držanie tela -z toho môžeme usudzovať jeho pohlavie,
odhadnúť vek, fyzickú silu, nervozitu a pod. výrazy tváre - mimika,
dokážeme vnímať veselosť depresie a pod.

Subjekt vnímania t.j. vnímajúca, alebo vnímajúce osoby, prípadne

skupina. Je to ten ktorý poznáva a vytvára si obraz o tom druhom.

Vnímanie sociálnych objektov má mnoho špecifických čŕt, ktoré ho

kvalitatívne odlišujú od vnímania neživých predmetov. Soc. objekt
( indivídum, skupina) nie je pasívny a indiferentný vo vzťahu k
vnímajúcemu subjektu. Vnímaná osoba vplýva na subjekt vnímania a
snaží sa transformovať predstavy o sebe do podoby, ktorá vyhovuje jej
cieľom.

Pozornosť subjektu sa nesústreďuje na obraz ako výsledok odrazu

vnímanej reality, ale hlavne na zmyslovú, hodnotnú i kauzálnu (atribúcia
kauzálna) interpretáciu objektu vnímania. Vnímanie soc. objektov sa
vyznačuje spojením poznávacích a emočných komponentov, závislosťou
od motivačno-zmyslovej štruktúry činnosti vnímaného subjektu. V tejto
súvislosti nadobúda termín „percepcia".

Základné rozlíšenie vnímania: Vnímanie medziosobné

Vnímanie samého seba
Vnímanie medziskupinové

Determinanty posudzovateľa ovplyvňujúce proces formovania

dojmu :

Implicitné teórie osobnosti - je laická chyba, ktorá
spočíva v rozvíjaní určitej zistenej vlastnosti do ďalších
charakteristík

Stereotyp - je súbor charakteristík o ktorých sa
predpokladá, že vystihujú určitú vymedzenú skupinu, či
kategóriu ľudí

Kognitívne heuristiky - sú to isté zjednodušenia, ktoré
umožňujú riešiť zložité problémy redukciou na
postupnosť jednoduchších operácii

Motivačné a emocionálne faktory - ľudia si v radostnej
nálade formujú pozitívnejší obraz o iných, lebo venujú

Teória sociálnej práce

Strana 204 z 274

viac pozornosti pozitívnym informáciám

Teória sociálnej práce

Strana 205 z 274

Jednostrannosť a neúplnosť informácii o druhom
človeku - máme možnosť vnímať iba určité znaky, často
v izolovanej podobe a tie nám neposkytujú komplexný
pohľad

Závažným psychologickým faktorom je prenášanie osobných

kritérii do hodnotenia a vnímania iných. Každý z nás hodnotí
iného z vlastného aspektu, vychádza z predpokladu, že
psychológia iného človeka je taká istá, ako jeho

Proces tvorby sociálnej percepcie :

1. Kategorizácia

Mechanizmus, pomocou ktorého sa uskutočňuje sociálna percepcia Je

to zaraďovanie vnímaných objektov, či sú to osoby, veci alebo udalosti do
určitých tried podľa zhodnosti znakov. Sociálna kategorizácia je
usporiadanie sociálneho prostredia tak, že jedinec si zoskupuje ľudí
spôsobom, ktorý je preňho zmysluplný.

Sú s ňou spojené 3 javy :

a Stereotypy - má ich každý. Ľuďom alebo skupinám

pripisujeme určité vlastnosti,(napr. Škóti sú lakomí).
Nezískavajú sa procesom sociálneho poznávania, ale
ich preberáme. Stereotypy sú na jednej strane funkčné
ale sú veľmi zavádzajúce

b Sociálna rola – pripisovanie podľa postavenia

( pozíciu, status)

c Kauzálna atribúcia – ide o to, ako dochádza k

vnímaniu príčin vlastného a cudzieho správania.

Vzťahuje sa ku konkrétnemu jedincovi. Rozlišujeme 2 základné

atribučné prístupy :

 externaliosti majú tendenciu vidieť príčiny svojich činov v

situáciách, v okolí, v iných ľuďoch, náhode

 internálne

- internalisti majú tendenciu vidieť príčiny svojich

činov sami v sebe

Teória sociálnej práce

Strana 206 z 274

Atribučné tendencie, ktoré ovplyvňujú a skresľujú poznanie

vzťahov :

a. atribučný omyl - konajúci prisudzuje

zodpovednosť za konanie situačným faktorom,
vnímajúci zase vlastnostiam konajúceho

b. omyl intencionality konajúceho - spočíva vo

výbere situácie, konajúci si vybral situáciu, preferuje
dispozičnú sebaatribúciu

c. egedefenzívna atribúcia - jednotlivci preberajú väčšiu

zodpovednosť za pozitívne správanie a menšiu za
negatívne správanie

d. efekt falošného konsenzu - jednotlivec hodnotí svoje

voľby ako všeobecne platné a vhodné, kým alternatívy
posudzuje ako nevhodné

e. atribučná tendencia - predpovede vnímajúceho sa

odkláňajú od všeobecne prijatých vzorov

II. Selekcia

Selekcia spočíva v tom, že z množstva podnetov, ktoré na jedinca v

každej situácii pôsobia, venuje pozornosť len niektorým, vlastne len menšej
časti týchto podnetov (napr. človek vojde do miestnosti a zaujme ho kus
nábytku ale nie to, čo je na ňom položené, to si všimne iba zbežne. )

III. Inferencia - do vnímania sa vnáša niečo, čo je mimo zmyslov. napr.

z vnímaného výrazu tváre sa usudzuj jeho emočný stav.

Súhra týchto troch procesov vedie k vytvoreniu toho, čo sa v oblasti

sociálnej percepcie osôb označuje ako obraz toho druhého, prípadne obraz
samého seba.

Základné činitele ovplyvňujúce sociálnu percepciu :



informácie (fyzický zjav, expresívne a motorické prejavy,
verbálne chovanie)



premenné vnímajúceho (predchádzajúce pocity a
poznatky o vnímaných stimuloch

 dojmy zo stimulujúcej osoby

Naše dojmy z druhých osôb sú formované 3 činiteľmi (podľa

Secorda a Backmana):



množstvom dosiahnutých informácii



rozsahom interakcii medzi vnímajúcim a vnímaným



stupeň dobre ustaveného vzťahu medzi vnímajúcim a vnímaným

Teória sociálnej práce

Strana 207 z 274

Chyby pri vnímaní a posudzovaní

Pri vnímaní a posudzovaní iných ľudí sa môžeme stretnúť s viacerými

chybami. Niektoré uvedieme a charakterizujeme:

Efekt intencionality - znamená, že vo všeobecnosti máme tendenciu

prisudzovať každému správaniu určitý cieľ, zámer, zmysel (urobil to preto a
preto). No celý rad prejavov správania je nezámerný. Človek môže robiť
veci bez konkrétneho zámeru.

Haló efekt - o ňom hovoríme vtedy, keď sa človek dá strhnúť prvým

dojmom, a najmä vlastnosťou, ktorá je najzreteľnejšia a vystupuje do
popredia ako dominantná. Pod vplyvom tejto vlastnosti posudzujeme
ďalšie. Prvý dojem je ako magnet. Priťahuje každú informáciu, ktorá s ním
nejak súvisí. Ostatné ako keby odpudzoval. Tak sa upevňuje a subjektívne
nadobúda charakter skutočného poznatku (presvedčenia) o inom človeku,
hoci objektívne môže byť pseudopoznatkom.

Efekt pozície - človek má tendenciu percipovať a posudzovať iných

podľa ich spoločenského postavenia, najmä ak ich sociálna pozícia nejako
súvisí s ich pracovnou pozíciou. Napríklad učiteľ posudzuje žiakov podľa
pozície (postavenia) rodičov.

Efekt podobností - človek má tendenciu percipovať a hodnotiť iného

ako seba samého, najmä ak vidí nejaké, aj malé, podobnosti (známe
príslovie „Podľa seba súdim teba!").

Efekt dobroty - prejavuje sa v tendencii vidieť na svojich blízkych,

priateľoch, alebo sympatických ľuďoch len to dobré a neprijímať negatívne
informácie. Môžeme sa stretnúť aj s tendenciou opačnou.

Efekt generalizácie - spočíva v tom, že posudzované vlastnosti a

črty osobností, ktoré spolu nejako súvisia, sú hodnotené podobne.
Napríklad na základe priemerného prospechu študenta usudzujeme, že má
priemernú inteligenciu, čo nemusí byť správne, pretože študijné výsledky
(prospech) nezávisia len od inteligencie.

Efekt želania - iných percipujeme veľmi často nie takých, akí skutočne

sú, ale takých, akých si ich želáme vidieť.

Sociálne poznávanie v sociálnej práci - v tomto prípade je sociálny

pracovník subjektom, ktorý si vytvára obraz o objekte – klientovi. Sociálny
pracovník si musí pri svojej práci dávať pozor, aby sa nedopúšťal hlavne
chýb pri poznávaní klienta. Najčastejšou chybou je chyba prvého dojmu,
ktorá ovplyvňuje interakciu až na 70%.

Teória sociálnej práce

Strana 208 z 274

Záverom môžeme uviesť, že sociálna percepcia (jednoducho povedané,

vnímanie človeka človekom, formovanie dojmu o človeku) je veľmi zložitý,
nielen analyticko-syntetický, ale aj psychologický proces. Sú v ňom
kombinované informácie najrôznejšieho pôvodu, kvality a spoľahlivosti. No
faktom je, že veľmi často formovanie celkového dojmu o človeku závisí:

 od informácií (pravdivých, či nepravdivých), ktoré o danom človeku

máme,

 od našej pohotovosti (dispozícií) hodnotiť ľudí pozitívnym, či

negatívnym spôsobom.

Celkový dojem je výsledkom váženého priemeru obidvoch týchto

tendencií. Každú informáciu, ktorú berieme do úvahy pri utváraní si dojmu o
inom človeku, zvažujeme podľa takých kritérií, ako sú:

 kritérium dôveryhodnosti - informácia z dôveryhodného zdroja má

pre nás väčšiu váhu,

 kritérium relevancie - informáciu zvažujeme podľa dôležitosti, ktorú

má z hľadiska nášho usudzovania,

 kritérium prvotnosti - väčší dôraz prikladáme informácii, ktorá je v

poradí prvá,

 kritérium zápornej hodnoty - väčší význam je vo všeobecnosti pri

sudzovaný negatívnym informáciám o inom človeku ako
informáciám pozitívnym.

Ak zhrnieme to, čo sme o percepcii povedali, tak je jasné, že obsahom

sociálnej percepcie nie je len vnímanie (videnie) toho druhého, čiže tzv.
teba percepcia, ale aj videnie seba samého, svojho ja - seba percepcia. No
nielen to. Sociálnu percepciu zaujíma aj to, čo a ako sa vníma. V tejto
súvislosti, ako sme to uviedli, ide napr. o problém prvého dojmu z druhého
človeka a jeho pripadnú zmenu, o sociálnu atribúciu, atraktivitu, empatiu a
pod.

Teória sociálnej práce

Strana 209 z 274

28 KOMUNIKÁCIA - POJEM SOCIÁLNEJ KOMUNIKÁCIE, VERBÁLNA I NEVERBÁLNA

KOMUNIKÁCIA

, KOMUNIKAČNÉ VZORCE, FORMY NEVERBÁLNEJ KOMUNIKÁCIE,

KOMUNIKAČNÉ

SIETE, KOMUNIKÁCIA - ZÁKLADNÁ METÓDA PRÁCE SOCIÁLNEHO

PRACOVNÍKA

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Sociálna komunikácia

Vymedzenie pojmu sociálna komunikácia

Komunikácia je odovzdávanie a prijímanie významov v procese

priameho alebo nepriameho sociálneho kontaktu (Nákonečný, M.,
1970, Janoušek, J., 1988). Je vlastne základným prostriedkom
odovzdávania informácií. Pre ľudskú komunikáciu je charakteristické, že
okrem prenosu sa daná informácia aj formuje, rozvíja a spresňuje.
Prostredníctvom komunikácie sa človek adaptuje na spoločnosť a
ovplyvňuje celú sieť spoločenských vzťahov.

Komunikácia je predpokladom normálneho duševného vývinu a

dôležitým faktorom psychickej stability. Prípady izolácie (väzni v
samoväzbe, stroskotanci na mori, polárni bádatelia) ukázali, že ak trvá
izolácia dlhší čas, môže viesť k úplnému fyzickému a psychickému
zrúteniu.

Predpokladom komunikácie sú spoločné poznatky, potreby a postoje

ľudí, lebo akákoľvek výmena informácií môže vzniknúť len vtedy, ak medzi
jednotlivcami existuje jednotný systém znakov, ktorý vlastne umožňuje
vzájomné porozumenie.

Formy komunikácie

V sociálnej komunikácii vôbec, ktorú možno plne aplikovať aj na

výchovno-vzdelávací proces, rozoznávame tieto špecifické formy:

a) priama reakcia (útek od zdroja nebezpečia),

b) neverbálny výraz (ukázanie gestom na zdroj nebezpečia),

c) konanie (priamy zásah pri odstránení zdroja nebezpečia),

d) symbolická komunikácia (komunikácia rečou).

Pre človeka najvýznamnejšou formou styku je symbolická komunikácia,

ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom komunikačných symbolov.
Symboly sú javy, bytosti alebo udalosti, ktoré niečo zastupujú (Nákonečný,
M., 1970). Medzi komunikačné symboly patrí predovšetkým reč, ktorá
predstavuje sústavu znakov alebo symbolického správania.

Teória sociálnej práce

Strana 210 z 274

Rozoznávame zvukovú, písanú, mimickú a gestikulačnú reč.

Prostriedkom hovorovej reči je jazyk a základným prvkom reči je slovo.
Prostredníctvom reči môžu ľudia komunikovať aj na veľkú vzdialenosť
(rozhlas, televízia, telefón), prekonávať časové bariéry. K ďalším formám
symbolickej komunikácie patrí napríklad matematická, chemická symbolika,
dopravné značky, určité spôsoby správania so špecifickým významom
(uklonenie sa na znak úcty, pokývanie hlavou na znak súhlasu).

Komunikačný proces

Komunikačný proces má nasledujúce zložky:

komunikátor — oznamovateľ, od ktorého vychádza informácia,
komuniké - obsah informácie,
komunikačný kanál - spôsob prenosu informácie,
kontunikant - prijímateľ, na ktorého sa informácia prenáša.

Účinok sprostredkovanej informácie závisí od správnej funkcie všetkých

štyroch uvádzaných foriem. No najdôležitejšou podmienkou je obsahová a
formálna sprostredkovanosť vzhľadom na úroveň komunikanta.

V procese komunikácie môžu vzniknúť aj rôzne deformácie, čo má za

následok, že klienti nepochopia informáciu tak, ako sa myslela. Dochádza k
tzv. pseudokomunikácii, čo má za následok dezorientáciu žiaka, ktorý si
najmä na nižšom vekovom stupni ešte nevie overiť objektívnosť toho, čo sa
mu ponúka.

Komunikácia to je vzájomná výmena informácií, správ,

významov medzi jednotlivcami či skupinami.

Sociálnu komunikáciu:

o v užšom chápaní rozumieme len ako oznamovanie,

t.j. ako výmenu informácií;

o v širšom chápaní si jednotlivci v priebehu socioku|

túrnej a ekonomickej činnosti vzájomne vymieňajú svoje
myšlienky, predstavy, názory, po stoje, záujmy, dojmy,
pracovné skúsenosti, životné zážitky a pod.;

o treba odlíšiť od technickej komunikácie, pri ktorej

nejde o sociálnu komunikáciu, ale o komunikáciu, ktorá
prebieha medzi dvoma či viacerý mi strojmi
(technickými systémami). Tento typ komunikácie je
spravidla jednoduchší ako sociálna (medziľudská)
komunikácia.

Podľa J. Janouška (1988, 1992) je „sociálna komunikácia

Teória sociálnej práce

Strana 211 z 274

odovzdávanie a prijímanie významov" (informácií) „ v procese
priamehoalebo nepriameho sociálneho kontaktu".

Pojem informácia sa zvykne definovať ako pomer toho, čo sa vie pred

prijatím novej správy, k tomu, čo sa vie po jej prijatí. Týka sa to tak
kvantitatívneho hľadiska (množstvo informácií v bitoch), ako aj
kvalitatívneho (subjektívnej hodnoty informácie), teda toho, čo sa označuje
ako informačný tok, čiže množstva informácií, ktoré konkrétnym
informačným kanálom prechádza za časovú jednotku.

Informácia v procese komunikácie „prechádza" z jedného miesta na

druhé. Inak povedané - informáciu jedna osoba odovzdáva druhej, alebo si
ju zaobstaráva z iného konkrétneho zdroja (napr. z učebnice, výkladového
slovníka z masmédií a pod.). Tým sociálna komunikácia:



umožňuje orientáciu jednotlivca v spoločnosti;



umožňuje adaptáciu jednotlivca na spoločenské podmienky a
situácie;



umožňuje účasť na formovaní a ovplyvňovaní siete sociálnych
vzťahov jednotlivca;



je jedným z predpokladov normálneho psychického vývinu a
faktorom psychickej stability jednotlivca.

Verbálna komunikácia

Je dorozumievanie sa za pomoci prirodzeného jazyka, ktorý je

najdôležitejším prostriedkom odovzdávania informácií v interpersonálnom
styku. Nieje však prostriedkom jediným.

Pojem sociálna komunikácia sa v súčasnosti používa aj v spojitosti s

mimoslovným oznamovaním informácie. Z tohto hľadiska má verbálna
komunikácia tri navzájom úzko spojené roviny:

1. Lingvistická rovina komunikácie

znamená:

 že verbálnymi prostriedkami komunikácie sú slová, reč

(jazyk),



že významným znakom reči je jej spoločenská povaha,



že reč, t.j. schopnosť dorozumievať sa prostredníctvom
jazyka je jedna z najdôležitejších foriem komunikácie.

Reč môže byť hovorená a písaná (grafická). Ďalej poznáme reč ako

dyadický dialóg (rozhovor medzi dvoma ľuďmi), reč v malej sociálnej
skupine (debaty, diskusie, porady), reč k veľkej skupine (rečnícky
prejav), reč ako samovrava (človek hovorí sám k sebe, pre seba).

Teória sociálnej práce

Strana 212 z 274

Prostredníctvom reči môžu ľudia komunikovať na veľké vzdialenosti

(telefón, rozhlas, televízia), môžu prekonávať časové bariéry, využívať
skúsenosti minulých generácií a predpokladať budúce udalosti a pod.

2. Paralingvistická rovina komunikácie

Paralingvistika sa zaoberá takými písomne nezaznamenateľnými

charakteristikami reči, ktoré nie je možné oddeliť od verbálneho
prejavu. Ide o informácie, ktoré nie sú prenášané pomocou znakov,
ale pomocou rôznych výrazových prejavov a celkového správania.

Podľa výskumov z paralingvistického hľadiska boli najpozitívnejšie

hodnotené prejavy:



hovorené celkom prirodzene ale viac pomaly ako rýchlo,



hovorené rýchlejšie, ale s prejavom snahy meniť výšku hlasu,
základný tón,



horšie je hodnotený ten, kto hovorí vysokým tónom, pomaly a
monotónne,



najhoršie sa hodnotí ten, kto hovorí nepresne, nesprávne
vyslovuje a má hrdelné či nosové sfarbenie hlasu.

Z hľadiska

emocionálneho pôsobenia a presvedčivostí

paralingvistického prejavuje možné uviesť, že jednotlivec, ktorého reč je:

 pokojná, vyrovnaná a objektívna - je hodnotený ako

dôveryhodný, príťažlivý a so záujmom o ľudí,

 vzrušená a s veľkým vnútorným nasadením - je

hodnotený ako silne motivovaný, sebaistý, usilujúci sa
presadiť svoju vec za každú cenu,

 prednášaná s istotou, „bez papiera", rýchlejšie a

hlasnejšie s pauzami pri uvádzaní novších
zmysluplných myšlienok (slov) - je hodnotený ako
odborník nadšený pre danú tému, nie ako akýsi jej
„reproduktor".

Z ďalších paralingvistických doplnkových prostriedkov rečového prejavu

spomenieme:

 intenzitu hlasového prejavu (hlasnosť) - týka sa

toho, ako hovorí ten, kto práve hovorí, ako sa mení
intenzita jeho hlasu počas prejavu (veľmi hlasný,
normálne hlasný prejav, šeptanie, kričanie a p.);

Teória sociálnej práce

Strana 213 z 274

 výšku tónu hlasu - ide predovšetkým o intonáciu

hlasu, jeho melódiu, resp. monotónnosť, prirodzenosť,
či prehnanú intonáciu (spievanie). Nejde tu teda len o
tenor, soprán, alt či bas a pod.;

 sfarbenie hlasu - týka sa spektrálneho zloženia

akustickej formy rečo vého prejavu, ktorá umožňuje o.
i. určiť kto hovorí, jeho emocionálno-citový stav a pod.;

 objem reči, produkovanie slov - môže byť:



veľmi malý, napr. pri veľkej psychickej tiesni, úzkosti,
strachu, alebo ak sa komunikuje o osobných
stanoviskách k niečomu, o problémoch. Prejavuje sa v
strohosti, v odmlkách, no napr. v šoku sa reč môže
úplne zablokovať;



veľký až veľmi veľký, napr. pri psychickom vzrušení,
keď človek hovorí rýchle, často nesúvislo, „bez ladu a
skladu";



stretávame sa však aj s prípadmi, keď objem a
rýchlosť reči je celkom plynulý - „hovorí ako z
knihy";

 chyby reči - prejavujú sa vo výslovnosti, ktorá môže

byť bez chýb, no môže byť aj nedbalá, nesprávna, ale
aj dôrazná až prehnaná a pod.

 kvalita reči - sa týka jednak vecnosti, napr. primeraný

alebo strohý až úsečný štýl, no môže byť aj mimoriadne
rozvláčny, plný fráz, bez prestávok a členenia medzi
myšlienkami, resp. prílišné členenie až trhanie reči.

3. Extralingvistická rovina komunikácie

V pravom zmysle slova ide o komunikáciu neverbálnu (pozri ďalej),

to znamená, že pri nej ide o oznamovanie informácií (významov) bez
slov.

Extralingvistická komunikácia má celý rad prejavov. Patrí sem

vzdialenosť, v akej sa hovoriaci jednotlivci nachádzajú, ich
bezprostredný dotykový kontakt, mimika, pantomimika, gestiká a
samozrejme pohľad do očí a i.

Výskumné je zistené, že každý človek má tzv. interpersonálne zóny

vzdialenosti, či osobné zóny. Rozlišujeme:

 zónu intímnu - 0-0,45 m - umožňuje bezprostredný osobný kontakt

(napr. haptický dotyk),

Teória sociálnej práce

Strana 214 z 274

 zónu osobnú - 0,45-1,2 m, ktorá ešte umožňuje dotyk rukou,

Teória sociálnej práce

Strana 215 z 274

 zónu sociálnu -1,2-3,6 m -je príznačná pre formálny styk medzi

ľuďmi,

 zónu verejnú - ktorej hranice sú 3,6-7,2 m.

Samotný priestor vzdialenosti medzi ľuďmi má svoje psychologické

hranice. Tie sú ukazovateľom sociálnej dištancie. Ak sa prekročí táto
hranica interpersonálnej vzdialenosti, nasleduje emocionálno-citovo
vzrušená, často negatívna reakcia.

Ako zaujímavá vystupuje otázka orientácie v priestore. Ak je možnosť

slobodnej voľby vieme, že keď sú dvaja jednotlivci v kooperatívnom vzťahu,
sadajú si vedľa seba, pri diskusii, resp. nezáväznej konverzácii si sadajú
častejšie cez roh stola. Dôležité je aj to, či obidvaja sedia, alebo či jeden z
nich stojí a pod.

Extralingvistické prostriedky majú aj ďalšie funkcie:

 pomocou nich sú komunikované interpersonálne postoje a city,

osobná náklonnosť, záujem o priblíženie alebo žiadosť o väčší
odstup a pod.,

 podporujú verbálnu komunikáciu tým, že dopĺňajú zmysel

slovného oznámenia,

 prispievajú k synchronizácii komunikačných aktov,

 poskytujú hovoriacemu spätnú väzbu (informujú o tom, akú

reakciu vyvolávajú jeho slová),

 signalizujú pozornosť,

 nahrádzajú reč, ak treba, ak je to nevyhnutné alebo vhodné.

Neverbálna komunikácia

Fylogenetický a ontogeneticky je prvotná. U človeka bola vývinom

reči odsunutá na druhé miesto. Neverbálna (nonverbálna) komunikácia
je významná preto, že:



dopĺňa a podporuje verbálnu komunikáciu, čím umožňuje
informáciu (oznam) lepšie pochopiť;



neraz informuje spoľahlivejšie ako reč, ktorú ak treba,
nahrádza.

Neverbálna komunikácia

je dôležitá pri oznamovaní emócií, vytváraní dojmu a osobnej

príťažlivosti (resp. odpudivosti), pri ovplyvňovaní postojov, mienky, pri
regulácii sociálneho styku a pod. Nemálo ľudí stotožňuje neverbálnu
komunikáciu len s mimikou. Aj keď je mimika ako prostriedok komunikácie
mimoriadne dôležitá, neobsahuje celé neverbálne bohatstvo komunikácie.

Teória sociálnej práce

Strana 216 z 274

V ostatných rokoch sa neverbálnej komunikácii venovalo veľa

výskumov, ktoré poukázali na viacero jej spôsobov. Napríklad:

 proxemika

reč priestorových vzdialeností, kde komunikátor a komunikant

naznačujú svoj vzťah približovaním a vzďaľovaním sa.

 haptika

ide sa o reč dotykov, telesného kontaktu na oznamovanie rôznych infor-

mácií. Haptický dotyk môže byť realizovaný pôsobením tepla, chladu,
vibrácií, chvenia, alebo aj bolestivými podnetmi. Môže ísť napr. o podanie
ruky, pohladkanie, objatie, bozk, potľapkáme po pleci a pod.

Ako spôsoby neverbálnej komunikácie sú ďalej zo sociálno-

psychologického hľadiska, a najmä personálnej komunikácie dôležité:

 pohľady - reč očí sú to najčastejšie spôsoby komunikovania,

pričom sa sleduje:

 nasmerovanie pohľadu na určitý objekt (najcitlivejší je

okamih po hľadu „z očí do očí", stretnutie zorných osí dvoch
jednotlivcov);

 trvanie času jedného pohľadu z „očí do očí" (kto skôr

začal poze rať, kto skôr uhne a pod.);

 početnosť a sled pohľadov - prejavuje sa v citlivosti

jednotlivcov na počet pohľadov, aj keď sa obvykle takéto
pohľady nepočítajú;

 uhol pootvorených viečok - môže byť pri pohľade na

jednotlivca rôzny, pričom môže súvisieť so zvraštením
obočia, pokrčením čela a pod.;

veľkosť zrenice - je závislá nielen od intenzity podnetového poľa

(osvetlenia) ale aj od intenzity emocionálno-citového prežívania človeka
(ak má niekto veľký priemer zreníc, môže ísť o vysokú hladinu jeho
emócií).

 Mimika

to znamená „reč tváre" človeka, jeho tvárových svalov. Mimické

výrazy tváre sú pravdepodobne najuniverzálnejšími prejavmi citov.
Také prejavovanie emocionálno-citových vzťahov ako radosť, strach,
odpor, zlosť a pod. sú zhodne identifikované príslušníkmi najrôznejších
kultúr (výskumy v USA, Japonsku a na Novej Guinei to potvrdili). Údajne
už bolo popísaných 20 tisíc rôznych prejavov mimiky.

Teória sociálnej práce

Strana 217 z 274

Môže ísť o tradované gestá tváre sprostredkované mimikou, ktoré sa

označujú ako:

•

primárne, dané akousi nepísanou normou, napr. šťastie,

nešťastie, prekvapenie, strach a úzkosť, radosť a smútok, pokoj a
rozčúlenie (zlosť), spokojnosť a nespokojnosť, záujem, nezáujem a
i.;

sekundárne alebo odvodené mimické prejavy,

 reč pohybov - pantomimika

aj reč pohybov súvisí s emocionálnym prežívaním, najmä s

intenzitou emócií. Výskum sa tu sústredil prevažne na pohyby krku a
hlavy. Je známe, že aj minimálnym pohybom hlavy sa dá vyjadriť
súhlas aj nesúhlas, že strnulé držanie hlavy vyjadruje neúčasť, vzdor a
pod. Sú však autori, ktorí tvrdia, že reč pohybov informuje o
celkovom obraze fyzického postoja, držaní tela a jeho polohy.
Rozlišujú:



posturológiu

ide o také držanie tela, postoj, ktorý vyjadruje, ako sa ľudia cítia,

ako im je. Inú polohu zaujíma človek, ktorý sa medzi ľuďmi cíti dobre
a inú, ktorý prežíva napätie, cíti sa nepríjemne, prežíva bolesť. Z
telesných postojov je možné usúdiť na aktuálny psychický stav
človeka;



kinetiku (kineziológiu, kineziku)

t. j. pohyby tela a končatín. Zaoberá sa pohybmi tela, ktoré sú prirodze-

né, spontánne (gestá sem nepatria, pretože tie sa považujú za kultúrne
normalizované pohyby). Výskumy ukázali, že:



je zhoda medzi tým, čo dvaja ľudia hovoria a tým, ako to
sprevádzajú „rečou pohybov tela a končatín",



vyslovenie slov a viet je koordinované s pohybmi tela a končatín,



tieto pohyby sa prejavujú nielen u hovoriaceho, ale aj u počúvajúce-
ho,



synchronizácia pohybov tela a končatín je výraznejšia u ľudí, ktorí si
rozumejú, napr. u priateľov.



gestika - gestikulácia (gestá)

sa považuje za reč kultúrne normalizovaných pohybov. Gestá slúžia

na doplnenie slov, niekedy ich môžu celkom nahradiť. Rozlišujeme
gestá:

* synsémantické - sú zrozumiteľné len v rámci konkrétnej reči,

Teória sociálnej práce

Strana 218 z 274

súvisia s dôrazom a vecným výrazom slov, sprevádzajú citové
prejavy, hyperbolizujú silu výrazu, resp. ilustrujú obsah
hovoreného;

* autosémantické - tvrdí sa, že práve ony sú najviac schopné v

určitých situáciách nahradiť reč. Dôležité pritom je, aby
použité gestá rovnako chápali adresáti aj ich autori.



„reč" zovňajšku a emblémov

tvoria také špecifické neverbálne komunikačné prostriedky, ktoré sa

týkajú spôsobov obliekania, úpravy účesov, rôznych ozdôb, doplnkov,
make up a i. Môžu:



vyjadrovať príslušnosť ku skupine, hlásenie sa k určitému
životnému štýlu (napr. úprava a oblečenie pankerov):



signalizovať určitý postoj, nejakú hodnotu, orientáciu, vyznanie.

Emblémy

sa menia v rozličných epochách a sú pre každú spoločnosť, či

spoločenskú skupinu špecifické.

5.2.7 Komunikačné bariéry

Komunikačnou bariérou môže byť napr.:

 používanie hrozieb, vydieranie, nátlak, falošné sľuby s cieľom

manipulo vať ľudí (zamestnancov) a i.;

 zatajovanie, resp. aj skresľovanie údajov a informácií,

ohováranie partne ra, šikanovanie, či iné komunikačné
„techniky", s ktorými sa žiaľ bežne u niektorých ľudí (aj
manažérov) stretávame.

Komunikačnou bariérou môže ďalej byť aj:

 uzavretosť partnera - aj po opýtaní sa od neho ťažko dozvieme

jeho postoj, názor,

 v sociálnej psychológii sa v takomto prípade hovorí o

nekomunikabilite jednotlivca, ktorá nemusí byť vždy
úplná (obrazne sa hovorí o „pritvorení dverí" tam, kde
prevláda antipatia, alebo je tu akýsi filter dôvery a
nedôvery),

 v psychológii sa ako extrémny prípad uvádza tzv.

autizmus, to znamená naprosté uzavretie sa,
odmietanie rozhovoru, akéhokoľvek nadviazania
kontaktu.

Blížiac sa k záveru kapitoly o sociálnej komunikácii zdôrazňujeme,

Teória sociálnej práce

Strana 219 z 274

že komunikujeme preto, aby sme si ujasnili a odovzdali svoje myšlienky,
postoje, názory a rozhodnutia a tým, aby sme ovplyvnili postoje, názory,
konanie a správanie iných ľudí.

Z nášho hľadiska je dôležité to, aby sme vedeli, v čom je zmysel a cieľ

našej komunikácie, aby sme mali istú predstavu ojej dopade, o tom kedy a
akú možno očakávať reakciu, ktorá nám ukáže, či a nakoľko bola naša
komunikácia úspešná alebo neúspešná. V. Farkašová (1994, s. 36) uvá-
dza vo vzťahu k cieľom, ktoré sa komunikáciou sledujú, štyri jej spôsoby
realizácie:

Prvým je informovanie - znamená poskytovanie potrebných informácií

iným. Vychádza sa z poznania, že čím viac sú ľudia (napr. manažéri)
informovaní, tým lepšie a efektívnejšie rozhodujú.

Druhým je prikazovanie - ním sa sleduje úsilie (niekedy aj direktívne)

zmeniť správanie ľudí, ovplyvniť ho tak, ako by možno za iných okolností
nekonali.

Tretím je motivovanie - pri motivovaní, presviedčaní, ale aj povzbudzo-

vaní sa sleduje určitá špecifická zmena v správaní ľudí, alebo sa sleduje
ako predísť zmene, ku ktorej by mohlo dôjsť vtedy, keby sme v našej
komunikácii neboli úspešní.

Napokon štvrtým spôsobom je vyhľadávanie - to je do značnej miery

opakom informovania, pretože pri tomto spôsobe komunikácie dávame
možnosť ľuďom, aby rozprávali, vyslovovali svoje názory, postoje, mienky,
stanoviská a pod. Aby sme ich rozprávanie podnietili, môžeme klásť
vhodne volené otázky, vyslovovať svoje názory a informácie, alebo
jednoducho mlčíme, a dávame voľný priestor na rozprávanie iných.

Celkom na záver k problematike sociálnej komunikácie je vhodné

poznamenať, že aj z uvedeného je zrejmé, že:



schopnosť komunikovať nie je nedosiahnuteľným umením,
ktoré je niekomu (ako napr. nadanie) dané a inému nie;



v každom jednotlivom človeku:

má základňu, ktorú je možné vhodným spôsobom nacvičiť a rozvíjať;
má nadstavbu, ktorá sa z tejto základne rozvíja v podobe tvorivých a v

typicky svojráznych individuálnych aktivitách;

Komunikácia základná metóda sociálneho pracovníka

Každý jedinec sa nachádza v konkrétnom prostredí, ktoré je vytvorené

súhrnom životných podmienok, okolností a vplyvov vzťahujúcich sa na
určitú osobu alebo skupinu a bezprostredne alebo sprostredkovane sa ho
dotýka. Jedinec je s prostredím v neustálej interakcii.

Teória sociálnej práce

Strana 220 z 274

Predpokladom aktívnej komunikácie s klientom je rešpektovanie a

využívanie poznania, napr. koncepcie „ja" v celej ľudskej šírke:



reálna (súčasná predstava o sebe);



ideálna (akým by subjekt mal byť);



dynamická (akým sa chce stať);



vysnená (akým by chcel byť. keby to bolo možné).

Komunikácia sociálna - spojenie, výmena, sprostredkovanie, aby sa

spoločne niečo dosiahlo. V literatúre sa rozlišujú rôzne typy a druhy
sociálnych komunikácií: podľa kritérií a východísk (interpersonálna,
intrapersonálna, priama, nepriama, sprostredkovaná tretím faktorom,
jednosmerná a obojsmerná, súkromná a verejná); podľa náväznosti; podľa
a priestorového vymedzenia; podľa použitia technických zariadení (tlač,
rozhlas, tele vízia); podľa toku (vertikálna, horizontálna a diagonálna
sociálna komunikácia.)

Sociálna komunikácia je svojím zmyslom oriente vaňa na partnera

(jedinca, sociálny útvar), rovnakého druhu, je interakčným procesom
vzájomného dorozumievaní a výmeny informácií. Sociálna komunikácia je
jednou z podstatných zložiek sociálneho života, umožňuje vzájomný
sociálny styk a vzťahy a. tým aj podmieňuj' socializáciu a kultúru. Vlastný
komunikačný proces predpokladá:

11 vytvorenie referenčných systémov významov;
11 systém znakov, označujúcich významy;
11 komunikujúcich (komunikanta - príjemcu a komunikátora -

pôvodcu), ktorí sú približne na rovnakom stupni vedomostí o
predmete komunikácie (čo má vplyv na výsledok komunikácie);

11 významy, ktoré sa majú komunikovať;
11 komunikačný prostriedok;
11 komunikačné kanály;
11 sociálnu situáciu;
11 výsledok (porozumenie);
11 spätné väzby (zmeny smeru komunikácie).

V komunikačnom procese rozlišujeme dva druhy referenčných

systémov významu. Konvencionálna sústava významov a individuálna,
špecifická, platná pre každú osobnosť. Spätná väzba je verifikáciou
dosiahnutého výsledku. Predstavy o cieli, konečnom stave určujú jednotlivé
kroky komunikácie.

Teória sociálnej práce

Strana 221 z 274

Základné metódy práce sociálneho pracovníka:

 zaobchádzať s klientom bez predsudkov, priateľský

 pozorne počúvať čo klient rozpráva

 klientovi vysvetľovať zrozumiteľne, aby sa zabránilo

nedorozumeniu

 soc. pracovník sa musí pripravovať na kontakt a

rozhovor s klientom

 soc. pracovník má byť čestný a úprimný

 ak občan odmieta vysvetlenie, znovu mu všetko

vysvetliť, v prípade neúspechu sa treba poradiť so
skúsenými spolupracovníkmi

 klienta vždy ukľudniť, aj keď nás provokuje

 ak je tu pocit, že klient je agresívny, treba si pri druhom

stretnutí svoje pocity vysvetliť

 klientov neprovokovať slovom, ak to robia oni nám

Komunikačné siete:

Rozlišujeme 5 základných schém alebo sietí :

1. Reťaz - možnosť komunikácie je iba medzi 2 členmi, ktorí sú

blízko seba, pričom dvaja z nich sú na periférii komunikačnej siete
(napr. pacienti v nemocničnej izbe). Komunikácia v tejto sieti môže byť

- jednostranná
- obojstranná

2. Hviezdica alebo koleso : štyria sú na periférnej pozícii bez

vzájomných komunikačných väzieb, jedna osoba je centrálna a na ňu je
viazaná komunikácia

3.Ypsilon – dve centrálne osoby a tri periferné. Pozícia centrálnych

osôb nie je taká silná ako u predchádzajúcej

4. Kruh : nie je centrálna osoba, informácie tečú dookola, každý

člen môže komunikovať s dvomi členmi

5. Úplná (všekanálová) : každý môže komunikovať s každým

všetci majú rovnakú pozíciu a možnosti komunikovať,

Pri sledovaní komunikácie v sieti sledujeme :

- efekt spokojnosti
- efekt výkonnosti komunikačnej siete
- dynamiku skupín

Neoficiálna komunikačná sieť – nie je oficiálne daná

Akúkoľvek komunikačnú sieť používa určitá skupina, vždy nastanú

Teória sociálnej práce

Strana 222 z 274

šumy. Tak dochádza ku skresleniam, čím trpia predovšetkým periferné
osoby.

Teória sociálnej práce

Strana 223 z 274

29 SOCIÁLNE SPRÁVANIE - VŠEOBECNÉ FORMY SOCIÁLNEHO SPRÁVANIA, ŠPECIÁLNE

FORMY

A ICH UPLATNENIE V SOCIÁLNEJ PRÁCI: KOOPERÁCIA – KOMPETITÍVNOSŤ,

PROSOCIÁLNE

- HOSTILNÉ SPRÁVANIE, RIZIKOVÉ - KONZERVATÍVNE SPRÁVANIE,

SPRÁVANIE

V ZÁŤAŽOVÝCH SITUÁCIÁCH, ASERTÍVNE SPRÁVANIE.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

ASERTIVITA

- je schopnosť presadiť sa, ale nie na úkor iných. Je to rešpektovanie

svojich práv a aj práv ostatných ľudí. Pri asertivite rozoznávame tieto typy
ľudí:

11 asertívny človek, ktorý uznáva práva seba aj ostatných,

11 agresívny človek, ktorý uznáva len svoje práva a

11 neasertívny, pasívny človek, ktorý uznáva len práva ostatných.

10 asertívnych práv:

11 Právo posudzovať svoje činy a rozhodovať o svojom správaní a

niesť zaň plnú zodpovednosť.

11 právo nenavrhovať ospravedlnenia a výhovorky,

11 právo posúdiť, nakoľko a či som zodpovedný za problémy iných,

11 právo meniť svoj názor,

11 právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný,

11 právo povedať- ,ja neviem",

11 právo povedať- Ja ti nerozumiem",

11 právo povedať- ,je mi to jedno",

11 právo byť nezávislý na dobrej vôli ostatných a

111 právo robiť nelogické rozhodnutia.

Pri asertívnom správaní a asertívnom riešení problémov sa využívajú

tieto techniky:

Technika otvorených dverí - nepopierať kritiku, nebrániť sa,

nereagovať odvetnou kritikou, uznať, že kritik môže mať aj taký názor, aký
má- Ten, kto kritizuje, očakáva obranu, odpor a protiútok.

Teória sociálnej práce

Strana 224 z 274

Ak sa mu podarí nás vyprovokovať, dávame mu najavo, že má pravdu a

jemu sa podarilo nás zmanipulovať. Ak priznáme, že kritik môže mať
pravdu a môže mať v danom momente svoj názor a svoj pohľad, nedáme
sa vyprovokovať, kritik nám pripomína niekoho, kto sa rozbehol proti
zatvoreným dverám a preletel cez ne, nenašiel odpor.

Dôležité je uvedomiť si, že uznanie chyby je prejavom sebadôvery,

istoty, úcty k sebe a zároveň aj k tomu, kto na chybu upozorňuje.

Technika obohranej platne - jej podstatou je kľudné a opakované

vymáhanie si svojej požiadavky, ale bez urážania a útokov na toho druhého
človeka, napr. v obchode vám dajú zlý tovar a vy žiadate jeho výmenu,
predavačka sa na vás osopí, že tovar je dobrý, Že ona nemá Čas a hľadá
ďalšie výhovorky ako sa výmene tovaru vyhnúť. Vy ale neustále opakujete:
Áno, ja viem, že vás zdržiavam, ale chcem tovar vymeniť...

 Neasertívny pasívny človek - nevyjadruje to, čo chce, svoje

city a myšlienky, jeho úmysel je páčiť sa, nevie prijať,
znevažuje svoje pozitíva, je slabý, je osamelý,
nekomunikatívny, vidíme na ňom tenziu, sklopené oči, tichý
hlas, veľká vzdialenosť od nás.

 Asertívny človek vyjadruje, čo chce, pocity vyjadruje priamo,

jeho úmysel - komunikovať, prijíma s potešením - „d'akujem",
je pozitívny, obľúbený, uvoľnený, jeho pohľad smeruje do očí,
má primeraný hlas, je v sociálnej vzdialenosti.

 Agresívny človek vyjadruje, čo chce, svoje pocity na úkor

iných, jeho úmysel je dominovať, prijíma dostatočne - „to si
myslím", je slabý a osamelý, lebo sa nadraďuje, má bojový
postoj, zaťaté ruky, kričí, je vo väčšej vzdialenosti od nás.

Normy a deviácie, kooperácia a súperenie

Vyčlenením sociálneho správania ako tretej zložky interakcie

vyjadrujeme najmä jej objektivizovanú stránku, teda tú, ktorá sa prejavuje
navonok vo vzťahu ľudí, pri vzájomnom kontakte, styku. Na základe ich
priebehu, charakteru a foriem najčastejšie usudzujeme na vzťahy medzi
účastníkmi sociálnej situácie. Život Človeka zahŕňa v sebe spleť
vzájomných vzťahov, ktoré sa objektivizujú vo vzájomnom správaní.

To môže byť orientované dvomi smermi:

1. formy a prejavy správania, ktoré sa viažu na plnenie úfoh a

cieľov skupiny a

2. správanie v sfére medziľudských vzťahov.

Teória sociálnej práce

Strana 225 z 274

Každý sociálny systém má vybudovaný vlastný systém noriem a kritérií

na sociálne správanie svojich členov - očakávané správanie. Normy sú buď
striktné, pevné alebo tolerantné, voľné.

Deviáciou nazývame tolerovanú mieru odklonu v správaní od

požadovanej normy. Hovoríme o pozitívnej devíácíí - pretrvávajúce
prejavy agresívny, útočnosti, panovačnosti a negatívnej deviácii -
pretrvávajúca podriadenosť, submisivnosť, poddajnosť.

Rešpektovanie noriem správania môže byť spontánne, alebo pod

nátlakom, keď sa jedinec podriaďuje a prispôsobuje skupine. Ide
o konfonnitu - podrobenie sa nátlaku skupiny správať sa požadovaným
spôsobom.

Skupina k tomu využíva rôzne formy nátlaku ako tresty, odmeny...,

skupina chce tým dosiahnuť svoje skupinové ciele. Ale v živote človeka sa
môžu vyskytnúť skupiny, ktoré sú pre neho príťažlivé, kde si členstvo váži,
ale ich ciele sa nemusia navzájom zhodovať, ba dokonca môžu byť
nezlučiteľné.

Manžel a otec s homosexuálnymi sklonmi sa musí vyrovnať s normami

vlastnej rodiny, ale i s normami svojich mužských sexuálnych (i
spoločenských) partnerov. Nátlak skupiny na členov byť konformný je silný.
Väčšina klasických výskumov konformity viedla k záveru, že väčšina
uplatňuje silnejší sociálny vplyv na menšinu. Neskôr sa ukázalo, že aj
menšina je schopná takéhoto vplyvu.

Centrálnym pojmom interakcie je kooperácia, ktorú možno

charakterizovať ako správanie orientované na dosiahnutie spoločného
cieľa. Je základnou podmienkou pozitívneho pôsobenia malej a veľkej
skupiny, a to v oblasti plnenia cieľov, ako aj v oblasti formovania
medziľudských vzťahov. Kooperácia sa viaže na spoločný cieľ, ktorý má
prioritné postavenie. Tento cieľ si ako spoločný musia osvojiť a prijať všetci
Členovia a k jeho dosiahnutiu musí smerovať úsilie členov skupiny.

Kvalita a priebeh kooperácie sú determinované situačnými, úlohovými

a osobnostnými faktormi- Situačné faktory predstavujú zloženie a skladba
skupiny, vzájomné medzi osobné vzťahy medzí jednotlivými Členmi,
súdržnosť skupiny, ujasnenosť cieľov, začlenenie skupiny v rámci širšieho
sociálneho prostredia. Úlohové faktory súvisia s charakterom úlohy, jej
zložitosťou, zameraním i významom pre jednotlivých členov. Osobnostné
faktory sú sýtené najmä potrebou kooperácie, schopnosťou kooperácie a
vlastnosťou- kooperatívnosťou. Potreba kooperácie vyplýva zo sociálnej
podstaty človeka, z potreby začlenenia, spolupatričnosti, uznania...

Teória sociálnej práce

Strana 226 z 274

Kooperatívnosť ako osobnostná vlastnosť sa formuje v priebehu života

človeka a vyjadruje relatívne stabilnú osobnostnú dimenziu, ktorá je
predpokladom kooperácie.

Určitým protipólom kooperácie môže byť súperenie, ktoré možno

charakterizovať ako snahu jednotlivcov alebo skupín byť lepší ako tí druhí,
dosiahnuť skôr cieľ, výsledok. Súperenie môže byť v rámci skupiny, kde
môže dôjsť k ohrozeniu skupiny a medzi skupinami, čo spôsobí zvýšenie
ich vnútornej súdržností. Vlastné skúsenosti a osobné pocity uspokojenia
alebo sklamania nám dávajú predpoklady správať sa súperivo alebo
kooperatívne. Na lepšie poznanie seba samého (kooperatívnosti alebo
súperivosti v nás), psychológovia vyvinuli experimentálne hry.

PROSOCIÁLNE HOSTILNÉ SPRÁVANIE.

Formy a druhy správania orientovaného smerom k ľuďom alebo proti

rum možno ohraničiť extrémnymi formami - hostilitou, hostilným správaním
a prosocialitou, prosociálnym správaním.

Hostilné správanie, odvodené z latinského „hostis“ - protivník,

nepriateľ, možno chararakterizovať ako nepriateľské agresívne, útočné
správanie, zamerané na ublíženie ba až zničenie toho druhého.

Týka sa to verbálnych prejavov ako posmech, zhadzovanie, psychické

zraňovanie, prejavy nenávisti a snahy o fyzickú likvidáciu, zničenie
protivníka. Má antisociálny charakter. Zdrojom hostilného správania sú v
zložkách osobnosti, vonkajšom prostredí ale aj vo vzniknutých situáciách.

Miller a Dollard sú autormi teórie, ktorá hovorí, že agresívne správame

vždy predpokladá frustrácia vždy vedie k niektorej forme agresie.

McDougall zase postavil svoju teóriu na predpoklade, že hybnými

silami správania jednotlivca sú inštinkty. Formujú sa v priebehu
prírodného výberu a zabezpečujú prežitie druhu. Hovorí o sociálnych
inštinktoch, ktoré majú tri časti:

 aferentnú, ktorá zabezpečuje vnímanie,
 centrálnu, pomocou ktorej sa prežívajú a spracúvajú

podnety a

 eferentnú, ktorá určuje reakcie na predmety. Vychádza

z existencie snahy u ľudí dosiahnuť cieľ. Preto hovorí o
vlastnej psychológií ako o cieľovej alebo hormickej, čo
neskôr používa namiesto inštinktov.

Preto sa hovorí aj o tzv. hormickej koncepcii, podľa ktorej hybným

čitateľom správania je vrodená energia, ktorá určuje celkové vnímanie
objektov a zameranie organizmu na cieľ.

Teória sociálnej práce

Strana 227 z 274

Existuje väzba medzi inštinktom a emóciami -emócie sú akoby

vnútorným vyjadrením inštinktov. Z týchto inštinktov sa podľa McDougalla
odvodzujú sociálne inštitúcie - rodina, trh a rôzne spoločenské procesy,
napríklad vojna.

PROSOCIÁLNE SPRÁVANIE

ide o správanie aktívnej pomoci jedného človeka druhému na základe

precítenia jeho situácie a vžitia sa do jeho stavu. Základom práce
sociálneho pracovníka je otvorená komunikácia, rešpektovanie sa
navzájom a tolerancia. Tieto faktory sú súčasťou prosociálneho prístupu,
ktorý sa stal základom práce v sociálnej sfére a v kontakte s človekom ako
takým. Prosociálnosť je nasmerovaná k ľuďom, k človeku.

10 krokov k prosociálnemu správaniu:

11 dôstojnosť ľudskej osoby, úcta k sebe,

11 postoje a spôsobilosti medziľudských vzťahov,

11 pozitívne hodnotenie správania iných,

11 kreativita a iniciatíva,

11 komunikácia a vyjadrenie vlastných citov,

11 empatia,

11 asertivita,

11 reálne prosociálne modely,

11 prosociálne správanie - pomoc, priateľstvo, spolupráca,

111 prosociálnosť ako komplexnosť.

Reálne prosociálne modely - pozitívne vzory.

Pozorovanie prosociálneho vzoru významne podporuje osvojovanie si

istého druhu správania. Niekedy sa môže vyskytnúť aj napodobňovanie a
štylizovanie sa do roly, ktorá človeku nepatrí, ale tento stav trvá len krátko,
lebo okolie ho pomerne rýchlo odhalí.

Sociálny pracovník je pre mnohých klientov pozitívnym vzorom v

týchto okamihoch: napriek zložitosti spoločenských problémov je
optimistický, je oporou inštitúcie, prináša vždy niečo nové, vie poskytnúť
primeranú pomoc, nezištne pomáha v danej situácií, má značný rozsah
pomoci - právomoci soc. pracovníka, má zmysel pre humor, má istotu a
ovláda zákon a situáciu.

Pomoc, spolupráca, priateľstvo

Vzájomné medziľudské vzťahy by mali byť založené na týchto

princípoch, pretože pomoc a spolupráca pomáhajú riešiť množstvo
problémov, zvládať záťažové situácie a vyrovnávať sa s ťažkosťami a
prekážkami. Preto by nemali chýbať ani v práci soc. pracovníka, aj keď v
určitej únosnej miere, aby nestratili svoju identitu a udržali si profes. odstup

Teória sociálnej práce

Strana 228 z 274

od klientov.

Prosociálnosť ako komplexnosť

Význam prosociálneho správania sa je v živote každého človeka a celej

spoločnosti, pretože je založené na princípoch ľudskej morálky, demokracie
a tolerancie. Sú to všetko momenty, ktoré v sociálnej práci, ako v práci s
ľuďmi, s klientmi, nesmú chýbať aj napriek tomu, že sa pomerne ťažko
zavádzajú do praxe. Je to predovšetkým filozofiou, ktorú keď človek
nepozná a nežije podľa nej, ťažko sa podľa nej bude správať k ostatným.

Pojem prosociálne správanie sa najvýraznejšie prejavuje v tzv.

humanistickej psychológií. W. James zvýrazňuje užitočnosť pre človeka,
t.j. všetko, čo je pre človeka užrtočné, tvorí základ jeho
sebauvedomenia. Medzi ne zaraďuje aj príslušnosť k skupine a jeho
posudzovanie inými, človek si vytvára rôznu sociálnu identitu podľa
príslušnosti k skupinám, na mienke ktorých mu záleží. Preto sa človek javí
v rôznych skupinách rôzne.

Z humanistickej psychológie sú dôležité tieto myšlienky: sociálna

podstata, človeka, človeka, ktorý žije v sociálnom prostredí a v rámci
ktorého formuje interpersonálne väzby, realizuje seba samého formuje svoj
self (osobnosť) a uspokojuje potreby viažuce sa na sociálnu sféru.

Z tohto hľadiska treba chápať prirodzenú tendenciu človeka starať sa a

pomáhať druhým, čo možno označiť ako prosociálne správanie.
Základom sú tri prístupy:

 podriadenie vlastného záujmu záujmom inej osoby,
 rovnováha vlastných a cudzích záujmov,
 upustenie od správania, ktoré by bolo pre človeka výhodné,

ale pre iného by bolo škodlivé.

V tomto prípade hovoríme o akejsi spontánnosti, ale poznáme aj iný

prístup k prosociálnemu správaniu, ktorý je postavený na stratégií zisku a
straty, čiže akejsi kalkulácie, ale i vzájomnej kontroly.

Thibauth a Kelley chápali sociálne pôsobenie s ohľadom na jeho

výsledok t.j. odmeny a straty, ktoré účastník interakcie získava.

Na podobnom princípe je postavená aj teória elementárneho sociálneho

správania Homansa, ktorý formuluje tzv. pravidlo rozdelenej
spravodlivosti (distributive justice), podľa ktorého každý účastník
interakcie očakáva spravodlivý pomer medzi nákladmi a odmenou.
Porušenie teda môže viesť k emocionálne podloženému správaniu.

Teória sociálnej práce

Strana 229 z 274

Z hľadiska prosociálneho správania tieto odmeny môžu nadobudnúť

podobu, ako je spokojnosť z úspešnej pomoci, zvýšenie sebaúcty, vďaka a
príchylnosť druhého, zvýšený status jednotlivca, sociálna akceptácia.

ZÁŤAŽOVÉ SITUÁCIE A SPRÁVANIE ĽUDÍ

V živote človeka sa stretávame so situáciami, v ktorých dochádza k

malej, strednej a silnej záťaži, sú určované najmä mierou konfliktu,
frustrácie a stresu.

Konflikt je súčasné pôsobenie najmenej dvoch síl približne rovnakej

intenzity a opačného smeru. V medziľudských vzťahoch sa prejavuje ako
výsledok rozdielnych názorov, postojov, záujmov, plánov, odlišných
foriem správania a prejavuje sa formou hádky, sporov, nedorozumení a
rôznych rozporov. Konflikt je sprievodným znakom každého sociálneho
útvaru a v podstate si nemožno predstaviť bezkonfliktný život.

Konflikt, ktorý sa vyskytuje napr. v skupine, je vonkajším konfliktom.

Konflikt, ktorý sa odohráva vo vnútri človeka ako výsledok neuspokojenia
potreby, nedosiahnutia cieľa, najčastejšie sa prejavujúce ako narušenie
rovnováhy, vznik napätia, je psychologickým konfliktom Súvisí najmä s
potrebami, normami a rolou jednotlivca..

V klasickej teórii sa zdôrazňovali dva možné konflikty: konflikt medzi

„ja“ a „rolou" a konflikt medzi rolami, ktoré neskôr boli označované ako
medzirolové a vnútrorolové.

Frustrácia je jav, ak jedincovi alebo skupine na ceste k uspokojeniu

potreby, prípadne dosiahnutiu cieľa, stojí prekážka. Môžu ňou byť rôzne
fyzikálne činitele, faktory sociálneho prostredia, zložitosť úlohy a
nedosiahnuteľnosť cieľa, neprítomnosť objektov potrebných na uspokojenie
potrieb. Medzi závažné frustrujúce situácie sa považuje zabránenie
sociálnemu kontaktu a styku s ľuďmi. Pri dlhodobej frustrácii ide o jav
označovaný ako deprivácia.

Stres je nadmerná záťaž pôsobiaca na človeka. Môže mať fyzikálny,

biologický, sociálny, časový charakter a javí sa ako určité bremeno, tlak,
záťaž na organizmus. Môže mať individuálny alebo skupinový
charakter.

Vyskytujú sa dva účinky pri reakciách na tieto záťažové situácie: tie prvé

smerujú k odstráneniu záťažovej situácie a jej riešeniu, tie druhé majú
terapeutický význam v uvoľnení a odstraňovaní napätia u jednotlivcov
alebo skupín. Podľa smeru môže ísť o pozitívne správanie- riešenie
situácie, uvoľnenie napätia a o negatívne správanie, ktoré nesmeruje k
daným účinkom. Dôsledky samotnej situácie a jej riešenia sa môžu týkať
somatickej i psychologickej oblasti človeka.

Teória sociálnej práce

Strana 230 z 274

Rober a Tihnan rozlišujú nasledovné formy správania.

A. Negatívne reakcie na záťaž

1. Agresívne správanie - je správanie zamerané na určitý predmet,

ktorý je, alebo si osoba myslí, že je, zdrojom frustrácie, záťaže. V tomto
prípade môže ísť o extrapunitívne reakcie, keď správanie smeruje k
predpokladaným zdrojom frustrácie - predmety, ľudia, sú sprevádzané
hnevom a intrapunitívne reakcie, keď si subjekt priznáva, že sám je
zdrojom frustrácie, sú sprevádzané pocitom viny, hanbou.

2. Neagresívne správanie:

Únik- vzdanie sa cieľa, volí sa teda cesta úniku, pričom človek použije

vlastné argumenty na sebaospravedlnenie.

Fixácia - rigidné zotrvávanie na svojich plánoch a túžbach, ktoré z

objektívnych príčin nie je možné zrealizovať. Napríklad pracovník, ktorý vo
svojej platovej stupnici dosiahol finančný strop, stále predkladá žiadosť o
zvýšenie platu. Objektívne však neberie do úvahy, že jeho preradenie do
vyššej kategórie, a tým do novej platovej stupnice, je nemožné. Svoju
reakciu fixuje a pri každej príležitosti si podáva žiadosť o zvýšenie platu.

Regresia - ide o návrat k predošlým spôsobom správania v podobných

situáciách. Štvorročný chlapec začne napodobňovať reč svojho mladšieho
súrodenca ako reakciu na to, že sa dostal mimo pozornosti príbuzenstva a
tá sa sústreďuje na mladšieho súrodenca. Verí, že sa mu týmto spôsobom
podarí získať pôvodne prezentovanú pozornosť a postavenie.

Potlačenie - spočíva v tom, že niektoré priania, túžby a potreby

„vytlačíme" z vedomia a volíme sociálne prijateľné formy správania.
Potlačíme ich a nepripustíme, aby sme ich v našom správaní prezentovali.
Napríklad niekoho môžeme kritizovať, ale nedopustime sa jeho fyzickej
likvidácie, pretože by sme sa odhalili ako agresívni a nebezpeční ľudia.

B. Pozitívne reakcie na záťaž - hľadáme nimi nové riešenie, a tým

odstránenie vlastného napätia.

1. Progres - spočíva v tom, že záťažová situácia núti človeka hľadať

nové riešenia, prekonávať zabehané mechanizmy, existujúca prekážka je
prekonateľná.

2. Prijatie riešenia- spočíva v. tom, aby sa z rôznych alternatív prijalo

jedno, ktoré sa považuje za správne. Odstraňujete napätie a vyvoláva
konfrontáciu prijatého riešenia s dôsledkami jeho realizácie.

3. Racionálnosť človeka- týka sa tzv. rozumného riešenia situácie,

kedy človek nezostáva iba v prvej alternatíve, ale zvažuje mnohé ďalšie,
zvažuje najmä dôsledky prijatých rozhodnutí, uvedomuje si sociálne
potreby a hodnoty, ktoré preveruje.

Teória sociálnej práce

Strana 231 z 274

Správanie človeka môže získať u druhých ľudí podporu, na druhej

strane spoločnosť môže vyvíjať silnú sociálnu kontrolu, tlak na jeho
konformnú, je teda sťažujúcim momentom. Všeobecne možno povedať, že
správanie ľudí je sociálne facilitované (uľahčované), t.j. prítomnosť iných
ľudí môže pôsobiť pozitívne na výkon v určitých činnostiach, ale môže mať
brániaci účinok pri vyvodzovaní záverov a prejavovaní úsudkov.

Teória sociálnej práce

Strana 232 z 274

30 EMPATIA - VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA PROCESU, EMPATIA AKO CHARAKTERISTIKA

OSOBNOSTI

, PREDPOKLADY A ROZVOJ EMPATIE, EMPATIA V PRÁCI SOCIÁLNEHO

PRACOVNÍKA

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

V každom človeku existuje schopnosť vžiť sa do psychického stavu

druhého, do jeho emócií, spôsobu myslenia, do jeho postojov. Vlastne len
takto sa môžeme navzájom skutočne pochopiť, takto sa dozvieme, čo
druhý cíti, po čom túži, čo ho znepokojuje. Táto schopnosť sa nazýva
empatia - vžitie, vcítenie.

Slovo empatia v starogréckom jazyku znamenalo silnú emóciu, vášeň.

Empatia nie je jedinou možnosťou poznávania a pochopenia druhého
človeka, je iba jednou zo špecifických možností. Empatia je vcítenie,
schopnosť vžiť sa emočne do situácie druhej osoby, alebo sa s ňou
identifikovať natoľko, aby bolo možné porozumieť jej chovaniu.

Búda podáva komplexnú charakteristiku vcítenia: Je to taká schopnosť

osobnosti, pomocou ktorej sa osobnosť v rámci bezprostrednej
komunikácie s druhým človekom vie vžiť do jeho duševného stavu.

Na základe tohto vžitia vie vycítiť a pochopiť v tom druhom také

emócie, motívy a snahy, ktoré tento človek nevyjadruje v slovách priamym
spôsobom a ktoré nevyplývajú zákonite zo situácie medziľudského vzťahu.
Hlavný nástroj pochopenia a vcítenia je v tom, že prostredníctvom empatie
sa vo vlastnej osobnosti vybavujú pocity a rozličné napätia toho druhého.
Základom celého procesu empatického správania je fakt, že každý
medziľudský kontakt navodzuje sociálne poznávanie a vytváranie si dojmov
o určitých osobách.

Sú jednotlivci, ktorí akosi prirodzene vedia presnejšie identifikovať svoj

náprotivok, majú niečo dané. Nikdy nemôžeme mať istotu, že naše dojmy o
iných úplne vystihnú myslenie, a najmä cítenie druhého človeka. Chápanie
iných nemožno oddeliť od chápania seba samého. Sebahodnotenie je
jedným z najdôležitejších činiteľov utvárania si obrazu o iných. Podstatou
empatie je tvrdenie podložené pozorovaním, skúsenosťou a úsudkami, že
človek má špecifickú schopnosť vžívať sa do psychického stavu iného
človeka, prostredníctvom ktorých si človek vie vyvolať obsahy afektov,
emócií a myšlienok, ktoré prebiehajú v inom človeku a ich súvislosti atak
dospieva k pochopeniu druhého človeka.

Schopnosť uplatňovať zásady empatie v každodennom živote sa

postupne utvára na pozadí vlastnej životnej skúsenosti. Predovšetkým
učenie obohacuje empatickú schopnosť človeka ktorá sa následne prejaví

Teória sociálnej práce

Strana 233 z 274

v praktickej komunikácii.

Ak charakterizujeme empatiu, je potrebné hovoriť o potrebe utvárania si

čo najreálnejších predstáv - čo iný prežíva, aké má ciele, životné ideály a
aké má postoje a svetonázor. Najobjektívnejším kritériom overenia si, či
naše predstavy o inom človeku zodpovedajú realite, je jeho vlastná
výpoveď, správanie, ktoré poprie alebo potvrdí utvorenú mienku. Do
empatie možno zahrnúť aj schopnosť meniť o inom predstavy, ak sú iné
ako predtým utvorený dojem.

Empatiu vymedzujeme ako schopnosť, ktorá človeku v rámci

bezprostredného kontaktu pomocou procesov komunikácie s druhým
človekom umožňuje vžiť sa do jeho psychického stavu, zakúsiť jeho city,
ambície, úspechy a neúspechy. Pojem vcítenie neznamená prežívať také
isté stavy ako poznávaná osoba. Ak sa chceme vžiť do duševného sveta
iného, predpokladá to aspoň sčasti poznať nielen to, ako sa správa, ale aj
to, čo sa odohráva v jeho vnútri.

Samotné vcítenie môžeme považovať za prejav empatie, vtedy keď

zážitok vedome spracujeme a súvislosti, ktoré sme v druhom človeku
pochopili( jeho city, motívy, hodnotovú orientáciu), pre vlastnú potrebu
pomenujeme a interpretujeme. Na základe „vžitia sa" možno u iného
človeka vycítiť a pochopiť aj také motívy, emócie a snahy, ktoré
nevyjadruje priamo, verbálne a ktoré logicky nevyplývajú z konkrétnych
sociálnych situácií. Hlavným nástrojom pochopenia a vcítenia je to, že
človek sa vžije do situácie tak, akoby premietal seba samého do iného
jednotlivca. V dôsledku ľudských kontaktov tieto signály ustavične
prichádzajú, pôsobia na nás.

Vžívanie je pokusom o rozlúštenie týchto signálov a pozornosť je v

podstate zameraná na presnejšie vnímanie. K dôležitým stránkam
empatie patria aj kognitívne (myšlienkové) procesy. Neplatí tu však , že
vysoký stupeň myslenia a všeobecných rozumových schopností by priamo
predurčovali aj vyššiu mieru empatie, súčasťou empatie ako javu je
správanie osobností nachádzajúcich sa v komunikačnom vzťahu a ich
základný postoj ku komunikačnej situácii.

Ak sa človek, ktorého chceme empaticky pochopiť, uzavrie do seba,

ak nechce dať nič zo svojho vnútra na javo, tak sa empatie nemôže
dostatočne rozvinúť. Dôležitá je aj pravdivosť, hodnovernosť komunikácie
človeka, ktorý sa pokúša o empatiu, a najmä o jednoznačné prejavenie
toho, že cieľom a zmyslom empatie je pomôcť. Podmienkou empatie nie je
napríklad ani intelektuálna vyspelosť, ba čo viac, niekedy sa uvádza, že
prevaha rozumu je empatii skôr na prekážku, aj keď samotná empatia je v
podstate poznávacia činnosť, kde myslenie má svoje opodstatnenie.

Teória sociálnej práce

Strana 234 z 274

Miera poznania jednotlivca do veľkej miery ovplyvňuje aj naše reakcie

voči nemu. Iný obsah a postup komunikácie volíme, ak ide o vysoko
vzdelaného a nadpriemerne inteligentného človeka, a iný, keď
komunikujeme s priemerným jednotlivcom. Svoj význam má aj motivácia,
ktorá akoby dokresľovala celkové prežívanie jednotlivca, ktoré potom úplne
akceptujeme a usilujeme také pochopenie jeho duševného stavu dať
najavo.

Základom empatie je správna komunikácia, t.j. výmena signálov medzi

ľuďmi, dialóg v priestore neobmedzeného medziľudského styku. Empatia
je založená predovšetkým na intenzívnom spracúvaní signálov neverbálnej
komunikácie a metakomunikácie.

Predpokladom empatie je sociálna situácia a bezprostredný

komunikačný kontakt medzi osobnosťou uplatňujúcou empatiu a
osobnosťou empaticky pochopenou. Empatia sa obvykle odohráva medzi
dvoma osobami, no môže prebiehať aj tak, že niekto empaticky pôsobí na
viacero ľudí. Môže to trvať neobmedzene dlho bez prerušenia, rezonanciu
na iného človeka je možné udržať len určitý čas. Hlavnou zárukou ďalších
predpokladov empatie má byť neprotirečivosť a hodnovernoť komunikácie
osobnosti pokúšajúcej sa o empatiu. Keď človek zistí, že sa ho niekto
usiluje pochopiť preto, aby mu pomohol a že na to sú potrebné informácie
získané vžívaním, tak takúto napomáhajúcu empatiu nebrzdí, ale sa s ňou
usiluje skôr spolupracovať. Základ empatie tvoria komunikačné procesy,
ktoré si neuvedomujeme.

Schopnosť empatie spravidla závisí od vývinovej úrovne osobnosti, od

množstva zážitkov a ľudských vplyvov, z toho vyplýva, že nie je trvalou
vlastnosťou a v rozličných úsekoch života sa môže zmeniť. Schopnosť
empatie je tým väčšia, čím hlbšie je vžívanie. V ktoromkoľvek období života
sa môže prejaviť zmena v tom, že rozličné okolnosti môžu napomáhať
uplatneniu empatie alebo mu zabraňovať. Okolnosti pôsobia na aktuálny
stav osobnosti, a tým uľahčujú alebo sťažujú empatiu.

Empatickú schopnosť môžeme rozložiť na dva činitele.

 Jedným je komunikačná otvorenosť voči druhému

človeku, schopnosť porozumieť jeho neverbálnej
komunikácii. Tento činiteľ rozhoduje o tom nakoľko je
niekto schopný .rezonovať" na emocionálne stavy toho
druhého, nakoľko s ním „sympatizuje" v zmysle
preberania emócií.

 Druhým činiteľom je schopnosť spracovať a uvedomiť

si zachytené informácie. To je už dôsledok istého
záujmu, poznatkov a praxe myslieť a vytvárať vzťahy.

Teória sociálnej práce

Strana 235 z 274

Výsledkom pôsobenia týchto dvoch činiteľov je empatia.

Veľká otvorenosť dáva možnosť naladiť sa na druhého, čo sa

odzrkadľuje hlavne na vzájomnom vzťahu, čiže v správaní človeka
zachytávajúceho emocionálne stavy druhého. Tieto dva činitele sa v
empatickom vývinovom procese neobjavujú spoločne. Empatia závisí aj od
veku. Schopnosť empatie má spravidla každý človek, nie však u všetkých
je rovnako rozvinutá. Môže sa prejaviť výraznejšie a to tak v pozitívnom
ako i negatívnom zmysle.

Sú jednotlivci, ktorí majú akosi prirodzene vysoké predpoklady na

uplatnenie princípov empatie, ale aj takí, ktorým rôzne nepriaznivé
osobnostné črty a vlastnosti bránia uznať právo iného človeka na svojský
život a na jeho mnohostranné prejavy. Empatia prejavujúca sa v
každodennom živote je v celku viazaná na nejakú situáciu a jej optimálne
úrovne majú prirodzené hranice.

Búda rozlišuje šesť úrovní empatie:

1) premyslenie situácie druhého logickou substitúciou,
2) pochopenie citových vzťahov druhého,
3) správne vysvetlenie a pochopenie promotívnej zložky komunikácie,

promotívnou zložkou rozumieme tie komunikačné prejavy, ktoré
okrem toho, že sprostredkovávajú informácie, súčasne obsahujú
skrytý odkaz druhému, že má alebo nemá niečo urobiť,

4) empatické chápanie citových rozporov a ambivalentností,
5) pochopenie vnútornej logiky kognitívnych a citových procesov

prebiehajúcich ,

6) pochopenie vývinových aspektov skrytých v psychických procesoch,

ide o časť vnútorných súvislostí zážitkov, ktorá siaha do minulosti.

Empatia sa uplatňuje a rozvíja v takých ľudských vzťahoch, v ktorých

osobnosť, predmet empatie hovorí. Rozvoj empatie uľahčuje, ak sa
rozprávanie vzťahuje aj na „ ja", vlastnú osobu, no nie je to
bezpodmienečná požiadavka, uľahčuje ho ak sa dve osoby už predtým
poznali, no nie je to nevyhnutné. Na empatiu je potrebné, aby bola
osobnosť na druhého cieľavedome zameraná, sústredená, hoci empatia
môže vzniknúť aj tak, že vedome ani nezaregistrujeme, že sme na niekoho
zameraní.

Vplyvy rozvíjajúce empatiu rozhodujúce je predovšetkým množstvo

životných skúseností, životných situácií a špecifických zážitkov. Presné
činitele, ktoré by pôsobili na rozvoj empatie nie sú známe. Je
pravdepodobné, že isté črty rodinnej výchovy a rodinnej atmosféry rozvíjajú
schopnosť empatie.

Teória sociálnej práce

Strana 236 z 274

Empatickú schopnosť rozvíjajú úzke medziľudské vzťahy s

emocionálnym nábojom, pretože v ich rámci sa ustavične objavujú situácie,
kde sa nemožno orientovať podľa navyknutých schém, kde je potrebné
pochopiť partnerove individuálne a osobité zážitky.

Keďže osobnosti veľmi záleží na udržaní vzťahu, pochopenie podnecujú

veľké motivačné sily. Vplyvom týchto motivačných síl empatická
schopnosť pomaly zosilnie. V každodennom živote má rozvíjajúci vplyv
intímnych vzťahov svoje prirodzené hranice, určované kultúrnymi a
spoločenskými podmienkami.

V súčasnosti sa ľudia spravidla ľahšie zoznamujú, a to aj vo

formálnych vzťahoch (na pracovisku ) je viac intimity ako predtým. Vzniká
akási osobitá kultúra ľudského spolunažívania a priateľských vzťahov. Vo
vzťahoch je viac kríz a napätí, toto všetko spolu rozvíja empatiu. Práca s
ľuďmi vždy znovu vytvára problematické situácie, ktoré treba pochopiť a
riešiť. Pracovisko však rozvíja empatiu iba vtedy, keď sú vzťahy aspoň
relatívne rovnocenné.

Spoločenská nadradenosť nenapomáha rozvoju empatie. Ak je osoba

v nadradenej pozícii, spôsobuje druhý človek oveľa menej citových starostí,
lebo jeho správanie je možné ľahko regulovať mocou. Ak sa aspoň občas a
symbolicky zmierňujú sociálne rozdiely, iba vtedy a môžu udalosti dotknúť
nadradeného človeka tak, že naňho pôsobia rozvíjajúce. Empatiu rozvíjajú
aj mnohé nešťastia a katastrofy individuálneho osudu každá existenciálne
kríza si môže vynútiť prehodnotenie medziľudských vzťahov.

Neraz kríza sama prináša situácie ktoré formou zážitku osvetlia, čo cíti

a ako rozmýšľa ten druhý človek, o ktorom osobnosť doteraz nevedela nič.
Takéto životné situácie môže priniesť strata spoločenského postavenia či
choroba. Inokedy zasa životné nebezpečenstvo a spoločenská katastrofa
môžu vyvolať u ľudí nový spôsob správania a zmeniť naše vzťahy.k nim.
Zvláštna uzavretosť, odkázanosť môžu byť pre mnohých ľudí osobitným
„kurzom" empatie (Napr. spoločenstvo v prenasledovaní, zajatie, vojenčina,
väzenský život).

Zvýšená vzájomná odkázanosť aj u členov spoločenských menšín

stupňuje spravidla empatickú schopnosť. Rôzne choroby alebo rodinné
krízy tiež podnecujú rozvoj empatie. Rovnako aj prítomnosť človeka s
telesnými chybami mobilizuje viac komunikačných schopností teda aj viac
empatických schopností. Telesným chybám alebo chorobe sa aj dospelý
človek najlepšie prispôsobuje tak, že pristupuje k ľuďom novým spôsobom,
s väčšou empatiou. Človek ktorý si vie Všímať druhého a mať preňho
pochopenie, je v akomkoľvek vzťahu príjemnejším partnerom, empatia je
teda bezprostredným činiteľom vo vzťahoch jednania sa, je výmennou
hodnotou.

Teória sociálnej práce

Strana 237 z 274

Životné situácie, skúsenosti a vzťahové zážitky iba nepatrne zvyšujú

citlivosť na neverbálne komunikácie druhého človeka, pomáhajú skôr si
uvedomiť obsahy zachytené empatiou a použiť ich v správaní. Zvyšuje sa
schopnosť načúvať tomu druhému, čo hrá v empatii hlavnú úlohu.
Spomedzi vplyvov, ktoré vo zvýšenej miere rozvíjajú empatiu, treba
spomenúť aj intenzívny vzťah k umeniu a audiovizuálnym
masovokomunikačným prostriedkom. Umenie rozvíja cit pre formu a štýl,
vytvára u človeka schopnosť hľadať za formami a znakmi štýlu význam a
zmysel.

Literatúra vyvoláva záujem zobrazovaním duševných stavov, dáva

vzory, koncepcie na opis zážitkov súvisiacich z druhým človekom, jedným
zo základných prostriedkov audiovizuálnej masovej komunikácie je, že ak
je to pre pochopenie zobrazovanej interakcie dôležité, ukazuje mimiku,
gestá, a držanie teľa v zábere zblízka. Rozšírenie a využívanie filmu a
televízie takisto rozvíja empatickú citlivosť v súčasnej spoločnosti, takýto
vplyv má aj rozhlas. Empatickú schopnosť rozvíja aj kontakt s cudzími
kultúrami.

Už obyčajná cesta do krajiny, kde sa hovorí cudzím jazykom nás núti

venovať zvýšenú pozornosť neverbálnej komunikácii. No naozaj je človek
nútený používať empatiu až vtedy, keď dlhší čas žije v prostredí s cudzou
kultúrou a nové medziľudské vzťahy si vytvára v jazyku tejto krajiny. Po
dlhoročnom pobyte v cudzine sa zvyčajne každý vracia domov zmenený s
väčšou dávkou empatie, prirodzene i len vtedy, keď sa oddal cudzej
kultúre a nežil medzi svojimi krajanmi vo vlastnom jazykovom
spoločenstve. Dlhší pobyt v cudzine pôsobí v smere všeobecného rozvoja
empatických schopností.

Teória sociálnej práce

Strana 238 z 274

31 MALÁ SOCIÁLNA SKUPINA - POJEM, KLASIFIKÁCIA, CIELE A NORMY SKUPINY,

ŠTRUKTÚRA

A ATMOSFÉRA SKUPÍN, DYNAMIKA SKUPINY, KONFORMIZMUS,

VODCOVSTVO

A VEDENIE, POZÍCIA, STATUS, ROLA, MALÉ SOCIÁLNE SKUPINY

SOCIÁLNEJ PRÁCI.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Malá sociálna skupina

Človek nežije ako izolovaná bytosť. Od začiatku svojich dejín sa

spájal (spolčoval, združoval) do skupín. Tie mu poskytovali ochranu,
zabezpečovali súdržnosť, stabilitu, a tým aj lepšiu šancu na prežitie a
uspokojovanie potrieb.

Vzťahy medzi jednotlivcami sa realizujú v sociálnych skupinách.

Skupiny jednotlivcov, ktoré sa vytvárajú na základe
psychologických vzťahov, označujeme ako malé sociálne skupiny.

Skupiny jednotlivcov, ktoré sú vytvárané na základe sociálnych

vzťahov, nazývame organizácie, inštitúcie a podobne.

Malé sociálne skupiny sú subskupinami (subsystémami) väčších

sociálnych celkov, najčastejšie inštitúcií a organizácií.

Kvantitatívny pohľad

Všeobecne sa uznáva, že malú sociálnu skupinu tvoria minimálne

dvaja jednotlivci (vytvárajú tzv. dyádu) a maximálne 30-40 jednot-
livcov, ktorí sa veľmi dobre poznajú a medzi ktorými sa vytvorili
psychologické vzťahy.

Veľkú sociálnu skupinu tvoria: spoločenské triedy a vrstvy, národy a

etnické celky, masové politické a spoločenské organizácie,
územnoregionálne skupiny a iné.

Určitým medzistupňom sú stredné skupiny. Vyznačujú sa presnou

priestorovou lokalizáciou, formou vzťahov, ktoré ešte môžu byť aj
bezprostredné. Takými sú napríklad skupiny administratívnych
pracovníkov, skupiny ekonómov, skupiny záchranárov a podobne.

Kvalitatívny pohľad

Zahŕňa charakteristiky, ktoré určujú a ovplyvňujú formy pôsobenia

skupiny. Týka sa to napr. vzťahov medzi členmi skupiny, úrovne a
spôsobov komunikácie, sociálnych noriem a cieľov skupiny, štýlu
vedenia, súdržnosti, atmosféry v skupine a podobne. Z tohto hľadiska
malú sociálnu skupinu charakterizujeme ako vysokoorganizovanú

Teória sociálnej práce

Strana 239 z 274

jednotku utvorenú z jednotlivcov, ktorých spájajú určité sociálne
normy, ciele a vzťahy.

V malých sociálnych skupinách zohráva dôležitú úlohu fenomén

reciprocity. To vlastne znamená akési poskytovanie si rovnakých alebo
podobných služieb, odmien, vzájomnej pozornosti a podobne.

Ciele v činnosti malej sociálnej skupiny

Malá sociálna skupina spravidla vystupuje ako subjekt činnosti.

Prostredníctvom činnosti je začleňovaná do spoločenských vzťahov a
zameraná na určité ciele.

Cieľ tu chápeme ako bezprostredne uvedomovaný

smer činnosti (aktivity),resp. ako postulovaný konečný
efekt racionálne plánovanej a vedome zameranej činnosti.

Na skupinové ciele sa pozeráme ako na hýbatele, regulátory, určovatele

činnosti skupiny. Životaschopnosť skupiny si vyžaduje od jej členov súhlas
so skupinovými cieľmi. Vhodné je, ak sa ciele skupiny stanú aj cieľmi
jednotlivcov. Skupinové ciele súvisia s uspokojovaním potrieb. Jednotlivec
spravidla ochotne plní skupinové ciele vtedy, ak ich dosiahnutím uspokojí
svoje vlastné potreby.

Ciele v činnosti malej sociálnej skupiny môžu byť rôzne:

 môže to byť dosiahnutie nejakej materiálnej výhody,

 vytvorenie nejakého spoločného diela,

 naštudovanie zložitej učebnej látky,

 dobrá spoločenská zábava a i.

Skupinové ciele vznikajú buď priamo v interakcii členov skupiny, alebo

sú určené zvonka (vonkajšie ciele), dané nadriadenou sociálnou skupinou
(inštitúciou). Vonkajšie ciele bývajú skupine dané viac-menej jasne a
presne. Skupina sa s nimi postupne identifikuje (niekedy aj nie).

Dochádza tu k akejsi skupinovej interiorizácii vonkajších cieľov a k ich

premene na vnútorné. Skupinové ciele nie sú akceptované všetkými
členmi rovnako. Samotná miera prijatia skupinových cieľov, ich
interiorizácia jednotlivcom, závisí od mnohých činiteľov.

Sociálne normy v malej sociálnej skupine

To sú pravidlá (zásady), ktoré sa vzťahujú ku konkrétnym sociálnym

subjektom, skupine, obyvateľom istého teritória, krajiny, štátu. Sú súčasťou
a prirodzeným produktom sociálneho života. Popisujú to, čo človek má a
čo nemá robiť. Funkcia sociálnych noriem spočíva v regulácii myslenia a
správania človeka.

Teória sociálnej práce

Strana 240 z 274

Niektoré normy sú preskriptívne - určujú (predpisujú), čo sa mi robiť.

Iné sa označujú ako poskriptívne - určujú (predpisujú), čo sa nemá robiť.
L. Lovaš (2000) uvádza tzv. injunktívne normy. Podľa neho práve tie
určujú, čo sa má a čo sa nemá robiť. Sú príkazom na dodržiavanie normy a
na zdržanie sa všetkého, čo normu (zmluvu) porušuje.

Sociálne normy:

• vymedzujú nielen práva, ale aj povinností členov skupiny,
• určujú prípustné spôsoby správania,
• determinujú správanie svojich členov v mnohých dimenziách jeho
utvárania a prejavovania.

Z hľadiska dosahovania cieľov, plnenia úloh a koordinácie individuálnej

činnosti členov skupiny môžeme sociálne normy členiť na:



normy týkajúce sa úloh - určujú rozsah a spôsoby ich
dosahovania,



normy týkajúce sa postojov (mienky) - sú prijímané
predovšetkým názory tzv. skupinových expertov s cieľom
dosiahnuť vzájomné porozumenie,



týkajúce sa správania - umožňujú predvídať správanie, sú
akousi prevenciou medziosobnostných konfliktov,



týkajúce sa oblečenia, účesu a vôbec úpravy vonkajšieho
vzhľadu.

Významným prvkom sociálnych noriem sú sankcie. Môžu byť verbálne,

fyzické, politické, ekonomicko-hospodárske, etické a pod. Úzko nadvä-
zujú na to, čo sa má a čo sa nemá robiť. Vo všeobecnosti sa uvádza, že
sankcie sú prostriedky na posilnenie sociálnych noriem. V konkrétnej
skutočnosti sa takmer vždy hodnotia negatívne a veľmi často sa prežívajú
ako trest.

Personálne normy

To sú pravidlá, ktoré prijíma jednotlivec pre seba. Norma je pre

jednotlivca normou len vtedy, ak ju sám ako normu vníma,
akceptuje a vedome rešpektuje.

Personálne normy jednotlivec dodržiava preto, že ich sám chce a

potrebuje rešpektovať. Veľmi úzko súvisia s hodnotami. Nemusia pritom
tvoriť nejaký hierarchický poriadok, ale skôr akýsi subjektívny sieťo-
vý systém, v ktorom sa aktivizuje invariantný sebaregulačný kontrolný sys-
tém, u človeka bežne označovaný ako svedomie, morálka, princípy,
alebo super-ego, resp. aj ako osobnostný permanentný regulačný
dozor nad správaním. Sociálne a personálne normy sa prelínajú.

Teória sociálnej práce

Strana 241 z 274

Vznik sociálnych (aj personálnych) noriem predpokladá:

• určenie jasných pravidiel,

ktoré upresňujú spôsob

spoločenského správania,

• utvorenie sociálnej kontroly, t. j. akéhosi trvalého dozoru nad
členmi skupiny, aby sa zistilo, či sú dané pravidlá dodržiavané,

• určenie odmien za dodržiavanie a trest za nedodržiavanie noriem
(pravidiel), t. j. stanovenie príslušných sankcií.

Osvojenie si noriem môže byť celkom podvedomé, napr.

napodobňovaním, pozorovaním správania iných členov (najmä s vyššou
sociálnou pozíciou), sledovanie sankcionovania (pochvala, trest až
vylúčenie zo skupiny).

Veľmi často sa sociálne normy osvojujú pomocou tzv. sociálneho

učenia. Využíva sa tu o. i. pozorovanie rozdielov medzi vlastným
správaním a správaním iných v skupine (aby pokleslo napätie, treba
individuálne správanie prispôsobiť, dať do súladu so skupinovými
normami. Takéto postupy sú nevyhnutné u tých jednotlivcov, ktorí chcú v
skupine zostať.

Sociálne normy, sociálny status, sociálne roly

Pri pokuse o ich vzájomné porovnanie zisťujeme, že:

 sociálny status a sociálne roly sú viac individuálnymi

charakteristikami, týkajú sa prevažne jednotlivca;

 sociálne normy sú viac skupinovou charakteristikou, ale

týkajú sa tak jednotlivca, ako aj skupiny a spoločnosti vôbec;

 sociálne roly majú takmer zhodné „postavenie" ako

sociálne normy. Sú to „predpisy" určujúce ako sa správať v
určitých situáciách, avšak:

 rozdiel je v tom, na koho sa vzťahujú (už sme uviedli, že

sociálne normy majú širšiu pôsobnosť);

 každá rola je v istom zmysle normou, ale nie každá

norma je rolovou špecifikáciou (pozri aj L. Lovaš, 2000).

Sociálna atmosféra v malej sociálnej skupine

S problematikou filozofie v skupine veľmi úzko súvisí sociálna atmosfé-

ra. Je jej neodmysliteľným vnútorným znakom. Vyjadruje jej aktuálny
sociálny stav. Je určovaná:



vonkajšími (mimoskupinovými), ale najmä vnútornými
skupinovými činiteľmi;

Teória sociálnej práce

Strana 242 z 274



vlastnými aktivitami jednotlivcov a ich sociálnymi väzbami;



sociálnym ovzduším, ktoré vyjadruje úroveň a kvalitu
vnútroskupinového života;



kvalitou sociálnych a psychologických vzťahov v malej sociálnej
skupine.

Sociálna atmosféra je základným ukazovateľom vzťahov v skupine,

noriem a hodnôt skupiny v medziľudskej oblasti, vzájomnej dôvery, nálady,
porozumenia, vzájomnej podpory, otvorenosti a úprimnosti vzťahov, úrovne
„psychológie" skupiny. Je to reálny znak malej skupiny, ktorý sa dá
zachytiť a diagnostikovať na individuálny a skupinový index hodnotenia, čo
vytvára akési „pole" sociálnej atmosféry vyjadrené jednotlivými členmi
skupiny (T. Kollárik, 1990, s. 508).

Jednotlivec v malej sociálnej skupine (ale nielen v nej) dotvára sociálnu

atmosféru aj tým, že neprezentuje len svoje postoje k iným.

Štruktúra a členenie malých sociálnych skupín

Členenie malých sociálnych skupín

Malé sociálne skupiny sa členia na:

a) Primárne a sekundárne

Primárne - členovia primárnej skupiny sú navzájom spätí

silnejšími väzbami, kontakty medzi nimi sú dôvernejšie, vyznačujú
sa intímnym spojením typu „face-to-face" a spoluprácou. Takéto
dôverné a citové väzby formujú osobnosť jednotlivca veľmi
intenzívne. Typicky primárnou sociálnou skupinou je rodina;

Sekundárne - vyznačujú sa viac náhodnými vzťahmi, vznikajú v

dôsledku určitých cieľov, úloh, záujmov. Typicky sekundárnou
skupinou je napríklad školská trieda, dielňa, športový klub a iné.

b) Členské a referenčné

Členské - sú také, ktorých členom jednotlivec skutočne je, patrí

do nej; Referenčné - sú sociálne skupiny, ktoré sú pre jednotlivca
príťažlivé. Jednotlivec nieje ešte ich členom, ale chcel by sa ním
stať, pretože sa mu páči ich program, ciele, organizácia. Hodnotí
ich pozitívne.

c) Vlastné a cudzie

Vlastné - sú také malé sociálne skupiny, ktoré jednotlivec

pociťuje a hodnotí tak, že k nim patrí, na rozdiel od skupín iných
ľudí, ktoré sú cudzie;

Teória sociálnej práce

Strana 243 z 274

Cudzie - to sú skupiny ľudí, ku ktorým daný jednotlivec nepatrí.

Vzťah ku skupine vlastná - cudzia sa výrazne odráža v situáciách
súperenia, no aj v tom, že členom vlastnej skupiny sa obvykle
pripisujú lepšie vlastnosti, ako členom cudzej skupiny.

d) Formálne a neformálne

Formálne - sú skupiny, ktoré sa utvárajú na základe saturovania

určitej potreby, požiadavky, úlohy, cieľa. Tie určujú aj skladbu ich
členov; Neformálne - sú skupiny, ktoré vznikajú na základe hlbších
osobných vzťahov medzi členmi. Sú podmienené'napríklad
spoločnými záujmami, hodnotami, postojmi, pohlavím a podobne.

e) Situačné a stále

Situačné - sú skupiny, ktoré vznikajú len v určitých situáciách,

spravidla za účelom splnenia nejakej úlohy. Akonáhle okolnosti
(situácia) pominú (úloha sa splní) skupina sa rozpadá;

Stále - sú skupiny pôsobiace dlhší čas a dlhodobejšie plnia určité

úlohy v rôznych situáciách.

Niektorí autori uvádzajú skupiny s dobrovoľným a automatickým

členstvom. To znamená, že do niektorých skupín sa jednotlivec dostane
automaticky (napríklad narodením sa do rodiny). Dobrovoľné členstva v
skupine znamenajú, že si jednotlivec najskôr vypestoval nejaký vzťah ku
skupine a až potom sa stal jej členom. U skupín s automatickým členstvom
je to inak- do nich je jednotlivec najskôr začlenený a vzťah si formuje až
neskôr.

Človek môže byť a aj je členom rozličných skupín, ktoré vo vzťahu k

nemu plnia rôzne funkcie. Pokiaľ ide o dôvody (príčiny) členstva
jednotlivca v skupine, tie môžu byť rôzne: pracovné, záujmové,
spoločenské, politické a iné. Existujú skupiny, ktorých členstvo sa
jednotlivcovi jednoducho nanúti. Tak je tomu napríklad v rodine (dieťa sa
do rodiny narodí), na vojenčine (povolávací rozkaz určí, kde mladý muž
bude vojenčiť).

Skupiny môžeme definovať aj podľa toho, či je členstvo v nich

zrušiteľné, alebo nezrušiteľné (napríklad členstvo v rodine je zo dňa na deň
nezrušiteľné, v manželstve áno). Sú skupiny, kde si jednotlivec členstvo
vyberá, volí podľa ich významu, cieľov, zloženia.

Teória sociálnej práce

Strana 244 z 274

K základným znakom malej sociálnej (ale napr. aj pracovnej) skupiny

zaraďujeme:

 spoločné ciele, ktorými sa malá sociálna skupina „odlišuje"

od svojho okolia,

 spoločné činnosti, realizáciou ktorých malá sociálna

skupina dosahuje tieto spoločné ciele,

 vnútornú štruktúru malej sociálnej skupiny, pozície a roly

jej členov,

 častosť vzájomných osobných kontaktov Členov,

stretávanie a komunikovanie tvárou v tvár (na rozdiel od
veľkej skupiny, kde komunikácia vyžaduje určitých
sprostredkovateľov),

 relatívne trvalé psychologické a sociálne vzťahy medzi

členmi,

uvedomovanie si neformálnej príslušnosti členstva v malej

sociálnej skupineŠtruktúra malej sociálnej skupiny

Vlastná vnútorná štruktúra malej sociálnej skupiny vzniká na

základe sociálnej interakcie jej členov. Je to vlastne systém
psychologických a sociálnych vzťahov, ktoré sa utvárajú v sociálnom
styku, pričom môže ísť o:



formálnu Štruktúru - takou je napríklad rodina, školská
trieda, úrad a podobne;



neformálnu štruktúru - táto sa utvára takmer v každej
skupine. Napríklad v školskej triede sa utvára na základe
kamarátskych vzťahov a vôbec na základe sympatií a
antipatií medzi spolužiakmi. Tak vznikajú rôzne podskupiny
a roly, ako „šplhúni, biťľoši, experti, hviezdy či miláčik triedy,
obetný baránok" a iné.

Sociálnu interakciu môžeme charakterizovať aj ako vzájomné

sociálno-psychologické pôsobenie jednotlivcov, ktoré sa uskutočňuje:

o na rôznych úrovniach spoločenskej činnosti a
o na rôznych úrovniach sociálnych vzťahov.

Najčastejšie sa s ňou stretávame v takých situáciách, keď jeden

človek pôsobí na druhého tak, že ho pozoruje, že mu niečo hovorí,
dáva príkaz, alebo ho hodnotí a pod. Môže pritom ísť o tieto typy
sociálnej interakcie:

Teória sociálnej práce

Strana 245 z 274

a) • interakcia typu spolupráce - ide o taký spôsob riešenia

situácie, ktorú možno vyriešiť len vzájomnou kooperáciou
všetkých, pričom mieru spolupráce ovplyvňuje:

(i) voľba vhodnej stratégie spolupráce;

(ii) charakter hodnôt (výskumy ukázali, že bola

dosahovaná oveľa vyššia kooperácia, ak išlo o
významné hodnoty);

(iii) kooperácia sa dotýka najmenej troch, no spravidla

viacerých účastníkov. Všetci spoločne pôsobia na
objekt činnosti a na seba navzájom;

(iv) zvláštností osobnosti - na spoluprácu negatívne

pôsobia také črty osobností, ako je autoritárstvo,
neúprosnosť až bezohľadnosť, neujas-nenosť v
sociálnych vzťahoch a pod.;

b) • interakcia typu súperenia - ide o taký druh situácie, v

ktorej sa o konečný efekt usiluje viacero jednotlivcov
(subjektov), ale dosiahnuť ho môže len jeden. Je to
interakcia, v ktorej jeden zvíťazil a druhý prehral;

a) interakcia typu pomoci - súvisí s interakciou typu

spolupráce a je protikladom interakcie typu súperenia (pozri
kapitolu Prosociálne správanie).

Ďalej sa pokúsime o stručnú sociálnopsychologickú charakteristiku

prostredia (pozícia, status, rola jednotlivca) vo vzťahu k malej sociálnej
skupine. Vychádzame z toho, že rozvoj poznania a získavania
individuálnych skúseností sa odohráva v užšom, či širšom
sociálnom prostredí

Kontakt jednotlivca s prostredím vytvára základné predpoklady pre jeho

sociálny vývin a začlenenie do sociálnej skupiny (resp. spoločnosti). Z
tohto hľadiska treba zdôrazniť, že pre formovanie jednotlivca ako sociálne
rozvinutej osobnosti má veľký význam:

1. Výchovné prostredie

Je všeobecne známe, že popri biologických činiteľoch sa na utváraní

osobnosti zúčastňuje aj prostredie a výchova. Sú to tie činitele, pomocou
ktorých človek získava skúsenosti s prírodnými aj sociálnymi javmi a ktoré
pôsobia istým spôsobom na duševné stvárňovanie a vývin človeka.

Teória sociálnej práce

Strana 246 z 274

2. Spoločenské prostredie

Tu máme na mysli predovšetkým sociálne (spoločenské) vzťahy, ktoré

obklopujú človeka. Dôležité sú pritom také konkrétne znaky spoločenského
prostredia ako, je:

Obyvateľstvo

• jeho rozmiestnenie a hustota, pretože na tom záleží častosť a

rôznorodosť spoločenských stykov,

• jeho profesijná štruktúra, ktorá súvisí s ekonomickou aj

kultúrnou úrovňou ľudí (obyvateľstva),

• jeho veková štruktúra, ktorá súvisí s biologickou dynamikou

jednotlivcov,

• jeho vzdelanostná štruktúra, ktorá sa považuje za jednu zo

základných kritérií a charakteristík spoločenského prostredia.

Z povedaného vyplývajú danosti, na základe ktorých môžeme súhrnne

dedukovať viaceré základné dimenzie typické pre malú sociálnu skupinu a
jej dynamiku. Takými dimenziami (Bedrnová, E., Nový I., 1998) sú:

 veľkosť a súdržnosť skupiny veľmi úzko súvisia s mierou

identifikácie jednotlivých členov so skupinou,

 flexibilita pružné prispôsobovanie sa členov malej sociálnej

skupiny chápané ako ovplyvniteľnosť spoločne akcentovaných
postojov, hodnôt a neformálnych sociálnych noriem,

 uzavretosť či otvorenosť ako miera ochoty členov malej sociálnej

skupiny prijímať (neprijímať) nových členov,

 polarizácia ako prejavovanie homogenity či heterogenity orientácie

členov malej sociálnej skupiny na spoločný cieľ. Polarizácia sa
zvyšuje v závislosti od rozdielnosti v obsahu a intenzite identifikácie
členov so spoločným cieľom,

 stabilita (nestabilita) ktorá je popri iných činiteľoch výrazne

určovaná stálosťou alebo nestá-losťou (fluktuáciou) členov malej
sociálnej skupiny,

 intimita môže byť rôzna, ale vždy vyjadruje obsah a intenzitu

vnútorných vzájomných psychických vzťahov a väzieb členov malej
sociálnej skupiny,

 príťažlivosť je vo vysokej miere určovaná atraktivitou, autoritou a

postavením malej sociálnej skupiny ako takej,

 participácia je mierou, v akej sa členovia malej sociálnej skupiny

podieľajú na jej živote, na rozhodovaní o cieľoch a na jej aktivitách,

 autonómia je vyjadrením miery voľnosti, ktorú v malej sociálnej

skupine nachádzajú jej členovia vo svojej činnosti a správaní.

Teória sociálnej práce

Strana 247 z 274

V sociálnom (spoločenskom) prostredí zaujíma jednotlivec určité

postavenie. Ide o také postavenie jednotlivca v skupine, ktoré sa označuje
ako sociálna pozícia, sociálny status, sociálna rola.

Sociálna pozícia jednotlivca v skupine

Jednotlivec v sociálnom prostredí (situácii) zaujíma určité miesto, ktoré

prezentuje jeho spoločenskú funkciu. V sociálnej psychológii to
označujeme ako sociálna pozícia jednotlivca. Tá vyjadruje jeho posta-
venie, funkciu, prestíž, alebo spoločenskú preferenciu. Vo všeobecnosti sa
hovorí o piatich základných pozíciách:

 pozícia súvisiaca s vekom a pohlavím (dieťa - dospelý, muž -

žena, dospelý - starec);

 pozícia súvisiaca so zamestnaním (úradník, učiteľ, kňaz a

pod.);

 pozícia súvisiaca s rodinou (otec, matka, dieťa, manžel,

manželka, brat, sestra atd'.);

 pozícia súvisiaca s prestížou (majster - robotník, učiteľ - žiak,

šéf -podriadený);

 pozícia vnútri skupiny (vedúci - člen).

Získanie určitej pozície závisí od viacerých osobných (individuálnych),

vonkajších a spoločenských okolností a podmienok. Istú úlohu tu môže zo-
hrať:

 osobná príťažlivosť (popularita)- čím je väčšia,

tým môže byť vyššia aj sociálna pozícia,

 obluba- to napríklad znamená, koľko sociálnych

väzieb a volieb jednotlivec dosahuje vo formálnej
alebo neformálnej skupine, či je akceptovaný, alebo
neakceptovaný, respektíve odmietaný a podobne.

Úroveň sociálnej pozície má význam pre uplatnenie túžob a predstáv

jednotlivca, jeho sociálnej akceptovanosti. Sociálna pozícia je dôležitá
nielen zo subjektívneho hľadiska (prežívanie jednotlivca), pretože je
známe, že väčšina ľudí s vysokou pozíciou má podstatne väčší vplyv na
ostatných členov skupiny. Často sú uznávaní ako (neformálni) vodcovia
skupiny.

Sociálny status jednotlivca

Treba ho chápať ako miesto, ktoré jednotlivec zaujíma v spoločenskej

situácii, a to na základe toho:

 čo získal od svojich predkov,

 čo získal reálne v priebehu ontogenézy a

 čo mu okolie pripisuje a prisudzuje.

Teória sociálnej práce

Strana 248 z 274

Na rozdiel od sociálnej pozície sociálny status vyjadruje trvalejší stav a

označuje sa ako:

 vrodený status - predstavuje predovšetkým zdedené, stále

danosti. Takým je napríklad pohlavie, ktoré napriek tomu, že
sa nemení v priebehu životnej cesty, nadobúda v každom
vekovom období (vývinovom štádiu) špecifické znaky;

 získaný status -je vlastne všetko, čo človek v procese vývinu

nadobudne (napríklad prestíž, obľuba, vplyv) a ako sa to
odrazí v jeho správaní;

 pripísaný status -je to, čo sa určuje (pripisuje) niektorým

jednotlivcom najmä z hľadiska ich spoločensko-ekonomickej
situácie (napríklad riaditeľ podniku je veľmi dobrý manažér a
má vysokú autoritu).

Sociálny status vyjadruje miesto jednotlivca v skupine z hľadiska

potreby, prestíže, významu a hodnoty pre skupinu. Na zvýraznenie
statusu existujú aj rôzne symboly (označenia), prostredníctvom ktorých sa
príslušníci určitého statusu („stavu") rozlišujú aj navonok. Napríklad
označenie v armáde, v doprave, u maturantov zelená stužka a iné.
Sociálna pozícia, ale aj status si od každého jednotlivca vyžaduje, aby „ako
ich nositeľ, plnil aj primerané úlohy".

Sociálna rola jednotlivca

Chápeme ju ako predstavu očakávaného spôsobu správania

každého jednotlivca, ktorý zaujíma určité postavenie, nachádza sa v
určitej sociálnej pozícii, statuse, v určitej sociálnej situácii. Očakávanie
sa týka nielen práv a povinností (napr. manažéra, zamestnanca,
študenta), ale aj celého súboru spoločensko-ekonomických činností.
Rolu potom môžeme definovať, podľa M. Vágnerovej (1999, s. 195), ako
súbor normatívne vymedzeného, v tejto pozícii očakávaného
dovoleného i vyžadovaného správania.

Sociálne roly jednotlivcov, aktívnych v sociokultúrnych a ekonomických

činnostiach, sú značne rôznorodé a diferencované. Každá rola:



je človekom individuálne spracovaná, prežívaná a hodnotená,
má pre človeka istý význam;



sa nejako prejavuje, je určitým spôsobom realizovaná v konaní
a správaní;



vyplýva z určitej sociálnej pozície, ktorú človek v procese
svojho rozvoja získal a zastáva a



stáva sa dôležitým činiteľom sociálnej interakcie človeka, ako
osobnosti.

Teória sociálnej práce

Strana 249 z 274

Z hľadiska uplatnenia určitej sociálnej roly sa predpisuje, ako sa má

jednotlivec správať práve z tohto aspektu, to znamená, že má pomerne
presne vymedzený systém noriem správania.

Z povedaného môžeme usúdiť, že sociálna rola a sociálny status sú

vlastne len „dve stránky tej istej mince". Nemožno ich od seba oddeliť.
To znamená, že každému statusu sa určujú typické roly a všetko
ostatné správanie, ktoré nezodpovedá očakávaným normám a zaužívaným
zvyklostiam, sa považuje za negatívne a spoločensky nežiaduce. Také
správanie človeka, ktoré je v súlade s očakávaním z aspektu určitej roly,
nazývame„rolové" správanie. Koncepcia roly determinuje možné reakcie
a uľahčuje ich výber.

Na presnejšie odlíšenie a pochopenie, aj keď neveľkých rozdielov medzi

rolou, pozíciou a statusom (M. Nakonečný, 1999) sa uvádza schéma:

 STATUS - spoločenská hodnota pozícia – prestíž

 ROLA - čo sa očakáva

 POZÍCIA - miesto jednotlivca v systéme spoločenských funkcií

 NORMA - čo sa má robiť

Roly a ich členenie

Roly môžeme členiť v závislosti od spôsobu ich získania, od zastávanej

pozície alebo aj od toho, či sú človeku dané, alebo závisia od jeho voľby. Z
tohto hľadiska poznáme:

tzv. roly obligatórne, z ktorých sú mnohé človeku
určené jeho existenciou v určitej spoločnosti, alebo
vyplývajú automaticky zo životnej situácie človeka.
Tieto roly môžu byť určené:



vývinovou fázou, napr. rola rodiča, dospelého, starca;



pohlavím, napr. rola mužská, ženská;



sociálnou pozíciou, napr. rola žiaka, lekára, manažéra;



zdravotným stavom, napr. rola zdravého, chorého.

Tieto roly si človek nevyberá. Môže ich aspoň do istej miery vykonávať

individuálne variabilným spôsobom, aj keď treba pamätať na to, čo je rolou
normatívne vymedzené.

Blízke k týmto obligatórnym rolám sú:

formálne roly, ktoré majú vymedzené veľmi presné
pravidlá a aj metódy a spôsoby, ktorými ich človek môže
získať. Ide napr. o rolu vysokoškoláka, riaditeľa školy,
poslanca a pod.

Teória sociálnej práce

Strana 250 z 274

voliteľné, alternatívne roly - človek si ich spravidla volí
a vyberá na základe určitej motivácie, ašpirácie a
záujmov. Také sú:

 roly spojené so spoločenským stavom, napr. rola

slobodného, ženatého,

 rozvedeného;

 roly profesie, napr. rola učiteľa, lekára, kominára,

predavačky;

 roly rodičovské, napr. žena sa stáva matkou, muž sa stáva

otcom;

 roly vymedzené výberovým vzťahom k určitým ľuďom, napr.

rola priateľa, manžela, milenca.

Tieto roly sú individuálne špecifické. Trvajú dovtedy, kým majú pre

človeka význam. Potom končia a sú nahradené inými rolami. Súvisia s
hodnotovou orientáciou človeka a pre jeho poznanie majú väčší význam
ako roly obligaórne, uložené či vnútené (M. Vágnerová, 1999). Blízke k
týmto voliteľným (alternatívnym) rolám sú:

neformálne roly, ktoré nemajú žiadne presné pravidlá,
vznikajú spontánne, ich obsah nieje presne vyhranený,
človek si ich sám volí, alebo sa mu prisudzujú. Takými sú
napr. rola kamaráta, sťažovateľa, notorického kritika a
pod.

Vodcovstvo

Každá skupina musí prejsť procesom stabilizácie. V tomto procese

prekonáva rad väčších alebo menších krízových situácií a prekážok na
ceste k vytýčeným cieľom.

Vodca skupiny je ten, kto má na ostatných členov skutočný vplyv,

a nie vždy ten, kto bol určený ako jej formálny vodca.

Ako vodca sa označuje jednotlivec, ktorý má v skupine dominantné

postavenie. Vodcom sa spravidla stáva jednotlivec, ktorý má nápady,
podáva návrhy, je iniciatívny, ten kto je nasledovaný. Ten sa môže „vynoriť"
ako vodca.

Od iných sa odlišuje veľkosťou svojho vplyvu. Pojem „vodca" sa

niekedy zamieňa s pojmom „vedúci". Dôvody môžu byť štylistické. Niekedy
sa pojem „vedúci" rezervuje pre formálneho vodcu skupiny. Pritom sa pre
rôzne úlohy a činnosti môžu určiť rôzne vodcovské roly, ktoré môžu plniť
rôzni členovia skupiny.

Teória sociálnej práce

Strana 251 z 274

Takéto „vynorenie" vodcu je neraz žiaduce najmä:

1. v situácii, keď je skupina ohrozená. Ohrozenie môže byť vnútorné

alebo vonkajšie. Je zistené, že:

- vnútorné ohrozenie spočíva vo vzniku názorových a iných

rozporov v skupine (úlohou vodcu je dosiahnuť „obnovenie
rovnováhy");

- vonkajšie ohrozenie môže mať rôzny charakter. Väčšinou je to

nejaká prekážka, ktorá bráni v postupe skupiny dosiahnuť cieľ;

2. v situácii, keď formálny vodca skupiny plní svoju funkciu

neprimerane. Podľa D. Krecha a iných (1968) môže vodca plniť v skupine
viaceré funkcie.

Základné črty vodcovstva, to znamená, vlastnosti, ktoré sú požadované

od vodcu skupiny. Ide o také črty (vlastnosti), ako je:

 uznanlivosť a snaha porozumieť členom skupiny;

 iniciatívnosť a organizačné predpoklady;

 výkonnosť v súvislosti s motiváciou členov skupiny;

 sociálna citlivosť spojená so starostlivosťou o členov

skupiny.

Veľká väčšina osobnostných vlastností vodcu sa vyvíja s

vodcovskými činnosťami. Spomínané a ďalšie vlastnosti sa rozvíjajú v
aktivitách spojených s vedením ľudí a sú z veľkej časti výsledkom
sociálneho učenia. Spravidla však nestačí mať len vodcovské vlastnosti.
Vodca by mal spínať aj isté očakávania zo strany ostatných členov skupiny.
To napríklad znamená, že:

 členovia skupiny by mali vodcu vnímať ako „jedného z nich".

Inak by sa s ním nemohli identifikovať. Mal by mať s členmi
skupiny relatívne rovnaké záujmy, postoje a tendencie
konania;

 vodca skupiny by mal byť vnímaný ako „väčšina z nich", ako

člen skupiny, ktorý do značnej miery stelesňuje normy a
hodnoty, ktoré majú v skupine ústredné postavenie;

 vodca skupiny by mal byť vnímaný ako „najlepší z nich" - to

je požiadavka diskutabilná, napríklad vo vzťahu k
predchádzajúcej požiadavke („byť jeden z nich!"). Možno by
tu bola vhodná korekcia v zmysle vodca skupiny, nemal byť
„oveľa lepší od nich!".

Teória sociálnej práce

Strana 252 z 274

Štýly vodcovstva

Ak sa jednotlivec stane vodcom, môže používať rôzne štýly (spôsoby)

vodcovstva. Efektivita rôznych štýlov vodcovstva závisí od podmienok, v
ktorých vodca pôsobí a, samozrejme, od jeho pozície v štruktúre moci. Čím
vyššia je pozícia v hierarchii moci, tým efektívnejšie môže viesť skupinu
autokratickým štýlom a, naopak, čím nižšie sa v tejto hierarchii nachádza,
tým efektívnejší je štýl demokratický.

Autorita vodcu

Už v roku 1921 identifikoval M. Weber tri zdroje vodcovskej

autority:



autorita racionálna - vyplýva z presvedčenia, že vodca je
reprezentantom legitímnych noriem a zákonov;



autorita tradičná - vyplýva z viery v dôležitosť tradície a
kontinuity;



autorita charizmatická - je dôsledkom povahy vodcu.

R. F. Bales (1970) uvádza a charakterizuje dva typy vodcov:

I. prvý je špecialista na úlohy- má prvoradý záujem, aby

skupina dosiahla ciele, splnila úlohy. Ide o tzv. úlohovú
iniciatívu, to znamená, ako vodca štruktúruje a organizuje
riešenie úloh, ktoré sa aktuálne objavia;

II. druhý je špecialista na emócie - to znamená, že ak vodca

jedná s inými ľuďmi, ide mu o personálne vzťahy, sociálne
vzťahy vnútri skupiny a motiváciu jej členov.

Konformita v malej sociálnej skupine

Skupina núti svojich členov, aby mysleli, jednali a konali v súlade s jej

ideológiou. Člen, ktorý sa správa podľa noriem skupiny, je konformný.
V sociálnej psychológii sa popri konformite rozlišuje uniformnosť a
konvenčnosť.

Konformita - to je vlastne podrobenie sa jednotlivca normám

skupiny, a ak je to nevyhnutné, aj nátlaku skupiny.

Uniformnosť - (rovnosť, jednotnosť, vynútená jednota názorov) -

sama osebe ešte nie je dostatočným kritériom konformnosti. Požiadavka
uniformnosti môže byť celkom účelová, racionálne zdôvodnená.

Konvencia - (dohovor, dohoda) - je už niečo hotové, zavedené (spô-

soby), niečo čo uľahčuje spoločenský styk (J. Kulka: „Sú to dobre
naolejované drážky spoločenského správania.").

Teória sociálnej práce

Strana 253 z 274

Poznáme konfonnitu účelovú, pri ktorej jednotlivec navonok so sku-

pinou súhlasí a konformitu skutočnú, pri ktorej jednotlivec skupinový
tlak akceptuje tak, že sa dostáva do súladu so skupinou vnútorne aj
navonok.

Skupinový tlak, ktorého výsledkom je konformné správanie, pôsobí

bezprostredne a sprostredkovane. Bezprostredný tlak sa uplatňuje
pomocou zvnútornených (interiorizovaných) skupinových noriem, pričom
názory (postoje, hodnoty), ktoré nie sú v súlade so skupinovými normami,
sú odmietané. Sprostredkovaný tlak sa uskutočňuje používaním sankcií
(trestov) pre nekonformných členov. Najčastejšie sa používa pri účelovej
konformite. Ak ide o skupinu málo zaujímavú (málo atraktívnu), alebo len o
prechodnú účasť v nej, tak je potom snaha o konformitu malá.

Keby sme uvažovali o príčinách konformizmu, tak by sme mohli dôjsť k

takýmto záverom:

a) konformizmus je neraz dôsledkom lenivosti myslenia a

zafixovaných stereotypov v činnosti jednotlivca, ale aj
skupiny;

b) konformizmus je veľmi často brzdou iniciatívy, novátorstva,

zlepšovania;

c) v konformizme môžeme hľadať psychické podhubie pre

malomeštiactvo, konzumné správanie, pre mechanické
preberanie názorov a spôsobov konania a správania;

avšak aj opozícia za každú cenu, ako črta osobného
anarchizmu je konformizmus.

Menej konformní sú:

a) jednotlivci inteligentnejší, s väčšou schopnosťou

abstraktného myslenia,

b) jednotlivci s väčšou sebadôverou a presvedčením o

vlastnej kompetencii v danej oblasti,

c) jednotlivci, ktorí sú vo vyšších skupinových pozíciách,

resp. ktorí sú skupinou vysoko akceptovaní.

Viac konformní

sú naproti tomu:



jednotlivci, ktorí majú nízke sebahodnotenie,



ktorí si neveria a



jednotlivci, ktorí sú v skupine málo akceptovaní

Teória sociálnej práce

Strana 254 z 274

Pri charakteristike jednotlivca - konformistu ako osobnosti (t. j. takého,

ktorý vo zvýšenej miere podlieha konformizmu) je možné uviesť:

 že jeho myslenie je menej pružné a málo originálne,

 že sa ťažšie vyrovnáva so záťažovými situáciami,

 že je úzkostlivý a v citových prejavoch málo spontánny,

 že je málo sebavedomý, so sklonom k menejcennosti, s malou

sebadôve-rou a s horším chápaním seba samého,

 je menej realistický.

Konformista prejavuje postoje, názory a hodnotenia, ktoré sú

konvenčné a moralistické, je dogmatický a autoritársky, prejavuje
záujem o iných, no tento záujem je viac-menej pasívny, nedokáže presne
posudzovať vlastnosti iných.

Za opak konformizmu môžeme považovať nezávislosť úsudku a

konania, kritické alebo objektívne myslenie, ktoré sa opiera o
hodnoverné fakty, pozitívnu skúsenosť a progresívne trendy.

Súhrnne môžeme uviesť, že pri konformite ide o ochotu, pasívny

súhlas podliehať vplyvom, prispôsobovať sa pomerom, požiadavkám,
postojom, resp. názorom jednotlivca, či skupiny, ktoré sú v danom čase a
podmienkach najsilnejšie. Konformizmus pramení v nedostatočnej
schopnosti a odvahe prejaviť svoj názor, stanovisko, skúsenosť a poznanie
založené na vlastnom kritickom zhodnotení objektívnej skutočnosti.
Konformita - povedané jednoducho, znamená podriadenie sa formálnej či
neformálnej autorite (osobnosti so silným vplyvom).

Do značnej miery závisí od charakterových vlastností a stability

hodnotového systému človeka.

Dynamika skupiny

Skupinovou dynamikou označujeme vnútorné procesy

charakterizované vzájomnými vzťahmi štruktúr a členov
skupiny. Jej podstatou je vzniknuté napätie v skupine,
narušená rovnováha, ktoré sa členovia skupiny v procese
vzájomnej závislosti usilujú odstrániť.

Skupinová dynamika vychádza z predpokladu, že v skupine

je napätie, k zníženiu ktorého majú smerovať procesy
prebiehajúce v skupine. V hlavnej miere ide o vzťahy medzi
členmi a ich orientáciou smerom k dosahovaniu cieľov. Potreby
jednotlivcov a ciele, ktoré sa členstvom v skupine dosahujú sú
východiskovým bodom pre formovanie emocionality v skupine.

Teória sociálnej práce

Strana 255 z 274

Nie však jediným, pretože v skupinovom živote do hry

vstupujú skupinové i mimoskupinové faktory. Napríklad zhoda
alebo rozpor individuálnych a skupinových cieľov, príťažlivosť
skupiny, jej súdržnosť, štýl vedenia a vodcovstva. V rámci
takejto konfrontácie jednotlivca so skupinou vznikajú situácie
konfliktov, frustrácie a stresu, podieľajúce sa na napätí v
skupine a medzi jednotlivcami.

Nie vždy sa napätie darí odstrániť a vytvoriť rovnováhu.

Mnoho záleží na skupine, jej súdržnosti, atmosfére v nej,
príťažlivosti. Významnú úlohu môžu zohrať osoby s vysokou
pozíciou, s neformálnym postavením.

Teória sociálnej práce

Strana 256 z 274

32 SOCIÁLNE PROSTREDIE A PSYCHOHYGIENA - STRES KONFLIKT, FRUSTRÁCIA,

DEPRIVÁCIA

, UPRIAMIŤ NA SOCIÁLNO-PSYCHOLOGICKÉ ASPEKTY, ZVLÁDANIE ZÁŤAŽE,

RIEŠENIE

KONFLIKTNÝCH SITUÁCIÍ AKO FAKTORY SOCIÁLNEJ PATOLÓGIE A DEVIÁCIÍ.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Prostredie sociálne - termín používaný v niekoľkých významoch.

Predstavuje veľkú skupinu faktorov, s ktorými je človek v interakcii.

Zároveň predstavuje súbor vplyvu, ktorý sa s ďalším súborom, súborom
dispozícií (vlôh človeka, skupiny), podieľa na vytváraní sociálno-kultúrnej
osobnosti človeka. Chápeme ho ako súbor určitých skupín, napr.
socioprofesných vrstiev, (lekárske prostredie).

Určitým súborom osôb vytváraná „atmosféra" (kultúrne, nekultúrne,

primitívne, inšpirujúce a pod. prostredie), súbor osôb, skupín, s ktorými je
jedinec, skupina v styku. „Súhrn jednotlivcov, krúžkov, skupín a iných
pospolitostí, s ktorými sa osoba vo svojom živote stýka a ktorí majú vplyv
na jej chovanie".

Sociálne prostredie predstavuje tiež výsledky ľudskej aktivity, a to ako

súčasnej, tak i minulej. V našom pracovnom chápaní budeme za sociálne
prostredie pokladať všetko to, čo je súčasťou života človeka v určitom
sociálnom kontexte (celku), čo bezprostredne klienta obklopuje, pôsobí na
klienta a zároveň všetko to, čo klient ovplyvňuje a na čo pôsobí.

Sociálne prostredie znamená konkrétny, presne vymedzený životný

priestor, v ktorom živá bytosť existuje, nie je však definitívne naň viazaná,
lebo každý jedinec je „otvorený" voči svetu. Preto aj ľudské správanie
označujeme ako „správanie otvorené svetu".

Každý človek komunikuje v konkrétnom sociálnom prostredí. V sociálnej

teórii a politike prostredie znamená súhrn bytostí, podmienok a javov,
medzi ktorými a s ktorými jedinec žije. Ako celok predmetov, javov,
systémov, s ktorými objekt, systém, jednotlivec vstupuje do vzájomného
pôsobenia.

Termín sociálne prostredie je používaný v niekoľkých významoch.

Predstavuje veľkú skupinu faktorov, s ktorými je človek v interakcii a
zároveň spolu so súborom dispozícií predstavuje vplyvy, ktoré sa podieľajú
na vytváraní sociálno-kultúrnej osobnosti človeka.

Chápeme ho ako súbor určitých skupín, napr. socioprofesných vrstiev

(pracovné prostredie, kultúrne prostredie, lekárske prostredie, športové
prostredie, a pod.).

Teória sociálnej práce

Strana 257 z 274

Určitým súborom osôb vytváraná „sociálna atmosféra" (prostredie

kultúrne, nekultúrne, primitívne, inšpirujúce, a pod.), je to súbor osôb,
skupín, atď., s ktorými je jedinec, skupina v styku. Prostredie je súhrn
jednotlivcov, krúžkov, skupín a iných pospolitostí, s ktorými sa osoba vo
svojom živote stýka a ktorí majú vplyv na jej správanie.

Sociálne prostredie predstavuje tiež výsledky ľudskej aktivity, a to tak

súčasnej, ako i minulej. V našom pracovnom chápaní budeme za sociálne
prostredie pokladať všetko to, čo je súčasťou života človeka v určitom
sociálnom kontexte (celku), teda to, čo klienta bezprostredne obklopuje,
pôsobí na neho a čo on môže ovplyvňovať.

V sociálnej práci rešpektujeme všeobecné vlastnosti prostredia v tom,

že:

 prostredie je permanentne otvorený systém (vstupujú a vystupujú z

neho prvky),

 prvky prostredia sa stále menia v rozličnom tempe, smeroch,

následkoch,

 intenzita a spôsob vzájomného pôsobenia medzi prvkami a

indivíduom sú veľmi rozmanité,

 prostredie indivídua je hierarchicky usporiadané.

Sociálne prostredie - rámec, v ktorom sa človek pohybuje. Správanie

ľudí v spoločnosti je stanovené normami. Normy, ktoré platia v spoločnosti
- kultúrne vzorce, sú štyri:

1) obyčaje a zvyky - normy, ktoré sa sformovali v tradíciách a

viažu sa na výskyt určitých situácií vyžadujúcich adekvátnu
formu správania. Často sa viažu na menšie územné celky a ich
porušovanie sa nepostihuje výraznejšími trestami, skôr sa tu
uplatňuje benevolencia, (svadobné zvyky , vítanie jari a iné
formy, ktoré si v priebehu histórie vytvoril ľud.)

2) mravy - závažnejšie kultúrne vzorce, ktoré vyjadrujú morálne

alebo nemorálne správanie sa jednotlivcov i skupín. Tomu
zodpovedá i forma a miera trestov, ako je napr. odpor,
pohŕdanie. Nemorálne je napr. nepostarať sa o chorého
človeka, oddať sa alkoholu a venovať sa hazardom a nepoctivej
práci.

3) zákony - vzorce, ktoré si spoločnosť zahrnula do právneho

systému a ich dodržiavanie zabezpečuje právnou cestou. Ich
porušovanie a nedodržiavanie sa trestá v rámci
inštitucionalizovaných postupov (odsúdenie, väzenie, pokuty).

Teória sociálnej práce

Strana 258 z 274

Zákony presne stanovujú, čo sa nesmie, ako aj výšku trestu
podľa charakteru porušenie zákona.

4) tabu -najvyšší kultúrny vzorec, ktorý vyjadruje prísny zákaz,

jeho dodržiavanie je akoby "posvätnou vecou" a porušenie sa
považuje v civilizovaných spoločnostiach až za patologický
prejav (ľudožrútstvo, sexuálne vzťahy medzi rodičmi a deťmi...)
Tomu potom aj zodpovedá vysoký stupeň odsúdenia v
spoločnosti.

Kultúrne prostredie je systém špecifických životných podmienok, ktorý

vyžaduje špecifické spôsoby adaptácie. Kultúra v psychologickom
ponímaní je svet symbolov, ktorý podnecuje špecificky ľudské spôsoby
správania. 4 psychologické funkcie kultúry:

poskytuje poznatky o svete a jeho pretváraní

prostredníctvom kultúry môžme komunikovať a rozvíjať
medziľudské vzťahy

možnosť projektívneho odreagovania sa (športová
činnosť...)

prenos informácií z generácií na generáciu
prostredníctvom umenia, kultúry.

Psychohygiena - úprava životných podm. človeka, ktorá u neho

vyvoláva pocit spokojnosti, výkonnosti, šťastia. Cieľ: udržať a zveľadiť
psychické zdravie. Jeho barometrom je duševná rovnováha.

Duševné zdravie a duševná hygiena

Duševné zdravie je stav, keď všetky duševné pochody prebiehajú

harmonicky, umožňujú správne odrážať vonkajšiu realitu, primerane a
pohotovo reagovať na všetky podnety a riešiť bežné aj neočakávané úlohy,
stále sa zdokonaľovať a prežívať uspokojenie zo svojej činnosti (Prokupek,
J., 1972; Kondáš, O., 1985).

V súčasnosti sa problematikou duševného zdravia zaoberá

interdisciplinárny vedný odbor, psychohygiena, ktorá skúma možnosti a
spôsoby profylaxie a prevencie porúch psychiky a zachovania
psychického zdravia. Psychohygiena úzko súvisí s medicínou,
psychológiou, pedagogikou, sociológiou, estetikou a ďalšími vednými
disciplínami.

Cieľom psychohygieny nie je len profylaxia, t. j. konkrétne opatrenia

zamerané na ochranu duševného zdravia u predisponovaných osôb a
prevencia, t. j. predchádzania poškodenie duševného zdravia u
zdravých osôb, ale celková úprava životných podmienok človeka v
smere zachovania jeho fyzickej a psychickej výkonnosti. Optimálny rozvoj

Teória sociálnej práce

Strana 259 z 274

osobnosti a jej duševného zdravia musí ísť v súlade s optimálnym
rozvojom celej spoločnosti, aby boli uspokojované potreby ako
jednotlivca, tak celého kolektívu (Prokupek, J., 1972, Bartko, D., 1975).

Psychohygiena zahrnuje širokú škálu problémov človeka od narodenia

až po starobu. Na vývin jednotlivca vplývajú dedičné, konštitučné,
somatické, chorobné a sociálne faktory. Práve tieto faktory majú
zásadný význam v etiológii porúch duševného zdravia. Duševná porucha
je podľa O. Kondáša (1985) forma maladaptácie, neprimeraného, zlého či
narušeného prispôsobenia sa vonkajšiemu prostrediu a vyznačuje sa
zmenami v duševných procesoch a v správaní, pričom vo väčšej alebo
menšej miere zasahuje celú osobnosť. Mimoriadne významnú úlohu pri
vzniku porúch zohrávajú faktory prostredia, ako výchova, primárne
sociálne väzby (najmä rodina), skupinová dynamika a podobne.

Príčiny porúch duševného zdravia vyplývajúce zo

sociálneho prostredia

Medzi najvýznamnejšie príčiny, ktoré negatívne pôsobia na vývin

osobnosti a na jeho duševné zdravie, patrí nedostatok možností
uspokojovania pre život dôležitých potrieb a bezkonfliktových
medziľudských vzťahov. Priaznivé sociálne podmienky, ktoré
umožňujú uspokojovať, podporovať a rozvíjať potrebu aktívneho kontaktu
s okolitým svetom sú nevyhnutným predpokladom zdravého psychického
vývinu. Pri zabezpečovaní optimálnych sociálnych podmienok na vývin a
zachovanie duševného zdravia zohrávajú primárnu úlohu rodina a škola.
Práve v prostredí rodiny a školy nachádzame najčastejšie zdroje
nevyriešených alebo neriešiteľných konfliktových frustračných a
stresových situácií, ktoré narušujú duševné zdravie žiaka.

Náročné životné situácie

V každodennom živote sa jedinec dostáva do situácií, kde sa usiluje

dosiahnuť určitý cieľ, uspokojiť dajaké potreby, splniť svoje zámery.
Často sa stane, že pri tom musí prekonať viaceré väčšie či menšie
ťažkosti. Také situácie, kde musí jednotlivec prekonať istú prekážku, aby
dosiahol vytýčený cieľ, nazývame náročné životné situácie (Čap, J. —
Ditrich, Z., 1966). Pojmom náročné životné situácie označujeme
koniliktové, frustračné, deprivačné a stresové situácie.

O konfliktovej situácii hovoríme vtedy, ak

o dochádza k vnútornému rozporu medzi dvoma či viacerými

tendenciami k protichodným formám správania alebo
konania,

o vznikne tendencia k určitému konaniu alebo správaniu,

Teória sociálnej práce

Strana 260 z 274

ktorá sa však nemôže realizovať.

Teória sociálnej práce

Strana 261 z 274

Frustráciou rozumieme psychický stav, ktorý vzniká v dôsledku

neuspokojovania potrieb človeka alebo zabraňovania pri dosahovaní
určitého cieľa (ak je človek hladný, hovoríme o neuspokojenej potrebe -
frustrácii). Najnepriaznívejšie sa prejavuje vplyv frustrácie potreby
bezpečia a istoty, náklonnosti, spoločenského uznania, zmyslu života.
Veľmi negatívne dôsledky má chronická frustrácia a frustračné situácie v
detstve. Schopnosť znášať stav frustrácie nie je u všetkých rovnaká.
Stupeň odolnosti voči frustrácii sa nazýva frustračná tolerancia.

Deprivácia je psychický stav vznikajúci z nedostatku uspokojovania

základných potrieb človeka alebo dosahovania určitých cieľov. Ide o stav,
keď sú životne dôležité biologické alebo psychické potreby uspokojované
dlhší čas iba na úrovni alebo pod úrovňou existenčného minima (ak je
jednotlivec na dlhší čas zbavený potravy, hovoríme o deprivácii). V
závislosti od druhu neuspokojenej potreby jestvujú rôzne druhy deprivácie,
napríklad výživy, lásky, bezpečia. Medzi škodlivými psychologickými
vplyvmi ohrozujúcimi duševné zdravie stojí na prvom mieste psychická
deprivácia v detstve, napríklad nedostatok lásky a bezpečia v
predškolskom veku znamená vážne ohrozenie celého ďalšieho vývinu
osobnosti.

Stres je stav vznikajúci v dôsledku, veľkej psychickej alebo fyzickej

záťaže organizmu, ktorý smeruje k znovunadobudnutiu ohrozeného
rovnovážneho stavu. H. Selye, (1966), ktorý rozvinul koncepciu stresu, ho
chápal ako tzv. všeobecný adaptačný syndróm, t. j. určitý nešpecifický
súbor prejavov reakcie organizmu na hocijakú záťaž. Podnety, ktoré
vyvolávajú všeobecný adaptačný syndróm, sa nazývajú stresory a možno
ich rozdeliť na telesné a psychické.

Zdroje konfliktov môžu byť vonkajšie alebo vnútorné. Medzi

vonkajšie zdroje možno zaradiť objektívne prekážky, ktoré bránia človeku
voliť alebo dosiahnuť želaný ciel, negatívne vlastnosti a zámery iných ľudí,
ktoré sťažujú jednotlivcovi dosahovať ciel.

K vnútorným zdrojom konfliktov patria somatické a psychické vlastnosti

človeka, ktoré mu bránia dosahovať určitý cieľ, napríklad nedostatočný
telesný vývin, dráždivosť nervovej sústavy, nedostatky vo vedomostiach,
schopnostiach, zručnostiach.

Činitele ovplyvňujúce vznik a riešenie konfliktových situácií

Teória sociálnej práce

Strana 262 z 274

Vznik a riešenie konfliktových situácií ovplyvňujú nasledujúce

základné činitele:

a. Hlavným činiteľom, ktorý formuje sociálne vzťahy dieťaťa je

rodina - najdôležitejšia skupina zhľadiska socializácie a
vývinu osobnosti človeka. Vo vzťahoch dieťa - matka, dieťa
- otec, dieťa - súrodenec, vo vzájomných vzťahoch medzi
rodičmi, v štýle výchovy a v rodinnej atmosfére môžu
vznikať mnohé problémy a konfliktové situácie, ktoré vedú u
dieťaťa k ťažkým reaktívnym prejavom.

b. Ďalším činiteľom je škola, kde môžu negatívne ovplyvňovať

duševné zdravie žiaka záporné vzťahy medzi učiteľom a
žiakom, nedostatok pedagogického taktu, neurotizujúco
pôsobiace vlastnosti a správanie učiteľa, chyby v
organizácii a realizácii výchovno-vzdelávacieho procesu.

c. Konfliktové situácie môžu vyvolávať aj rozličné neformálne

skupiny, ktoré nadobúdajú pre jednotlivca v školskom veku
a najmä v období dospievania veľký význam.

Stres, konflikt, frustrácia, deprivácia - poruchy dynamiky sociálneho

správania. Frustrácia ako situácia, kedy je človeku bránené dosiahnuť svoj
cieľ. Agresivita je prirodzený prvok frustrácie.

Deprivácia - stav dlhodobej frustrácie. Agresia je správanie zamerané

na zničenie, odstránenie prekážky (frustrácie).

Záťaž - malá, stredná, silná. Život prináša krátkodobé alebo dlhodobé

situácie, ktoré si vyžadujú konkrétnu formu správania, voľbu adekvátneho
riešenia vzhľadom k sebe i druhým ľuďom. Tieto situácie, tak ako majú
odlišné časové relácie, líšia sa aj odlišnou mierou zložitosti, trvácnosti,
závažnosti a vzhľadom k osobnosti vytvárajú rôzne formy záťaže. Možno
hovoriť o malej, strednej a silnej záťaži, určovaných najmä mierou konfliktu,
frustrácie a stresu => rôzne osobnostné typy, rôzne časové úseky.

Konflikt -súčasné pôsobenie najmenej 2 síl približne rovnakej intenzity

a opačného smeru.

11 Vonkajší konflikt - vyskytuje sa napr. v skupine a prejavuje sa v

správaní jednotlivcov.

11 Psychologický konflikt - boj odohrávajúci sa vo vnútri človeka ako

výsledok neuspokojenia potreby, nedosiahnutie cieľa => vznik napätia,
narušenia rovnováhy. Konflikt potrieb - v klasických teóriách rolí - 2
konflikty: konflikt medzi ja a rolou a konflikt medzi rolami.

Teória sociálnej práce

Strana 263 z 274

Zvládanie záťaže

Negatívne reakcie na záťaž:

I. Agresívne správanie - správanie zamerané na určitý predmet,

ktorý je alebo si osoba myslí, že je zdrojom frustrácie, záťaže. Nie
vždy ide o negatívne reakcie, najmä z hľadiska dosiahnutia cieľa,
uvoľnenie sa však v takom prípade nedosahuje. Negatívne môže
byť, ak objekt agresie nieje príčinou frustrácie (agresia voči
"obetnému baránkovi").

II. Neagresívne správanie - typy: A) únik; B) fixácia - rigidné

zotrvávanie na svojich plánoch a túžbach, ktoré nie sú reálne;

III. regresia - návrat k predošlým spôsobom správania v podobných

situáciách;

IV. potlačenie - niektoré priania potlačíme a zvolíme prijateľné formy

Pozitívne reakcie na záťaž:

a. progres - záťažová situácia núti človeka hľadať nové

riešenia;

b. prijatie riešenia;
c. racionálnosť človeka

Človek sa dostáva v priebehu života do rúznych situácií, ktoré si

vyžadujú konkrétne formy správania. Majú rôznu mieru zložitosti,
trvácnosti, závažnosti, odlišné časové relácie a vytvárajú rôzne formy
záťaže.

Záťaž môže byť:

- malá
- stredná
- silná

Sú určované mierou :

- konfliktu
- frustrácie
- stresu

Konflikt

- z latinského slova – konfliktus – stretnutie alebo zrážka – súčasné

pôsobenie najmenej dvoch síl, približne rovnakej intenzity a opačného
smeru

Teória sociálnej práce

Strana 264 z 274

Konfliktná siutácia

- situácia, v ktorej na jedinca pôsobia dve približne rovnako silné

tendencie, ktoré sú protichodné alebo nesúhlasné.

V medziľudských vzťahoch sa prejavuje ako:

- výsledok rozdielnych názorov a postojov, záujmov, plánov, odlišných

foriem správania formou hádky , sporov, nedorozumení a rôznych
rozporov.

Konflikty sa líšia :

- v zdrojoch
- intenzite
- časovom trvaní
- v priebehu riešení
- v dôsledkoch

Typy konfliktov:

1. vonkajší konflikt – vyskytuje sa v skupine, prejavuje sa v správaní

jednotlivcov, dochádza k objektívnym prejavom zrážky ich postojov,
názorov, zmýšľania, konania. Prebieha vždy v rámci sociálneho systému.
Podľa počtu účastníkov ich delíme na :

- konflikt dvoch ľudí
- v rámci skupiny
- medzi skupinami

2. psychologický konflikt

- konflikt odohrávajúci sa vo vnútri človeka ako výsledok neuspokojenia

potrieb, nedosiahnutia cieľa, ktorý sa prejavuje ako narušenie rovnováhy,
vznik napätia. Súvisí s potrebami, normami, rolami jednotlivca.

a. konflikt potrieb – ak sú u jednotlivca aktuálne dve

potreby, ktorých uspokojenie sa vzájomne vylučuje

b. konflikt noriem – ak sa jednotlivec dostáva do rozporu

s normami dvoch skupín, členom ktorých je

c. konflikt rolí – 1. konflikt medzi ja a rolou

2. konflikt medzi rolami

3.vzniknuté vnútorné napätie u jednotlivca

– výsledok hodnotenia rôznych situácií
vlastného správania - trápenie, súženie.

Teória sociálnej práce

Strana 265 z 274

Súvisí s psychickým vyrovnaním sa s danou realitou a s osobným

zvládnutím vlastného problému.

Základné druhy konfliktov podľa LEWINa

a. + + konflikt – vyplýva z dvoch kladných pohnútok – obe

sú kladné ale vyžadujú protikladné konanie

b. - - konflikt - pôsobenie dvoch záporných tendencií.

Jedno z dvoch ziel si musím vybrať, ale bojím sa že
dostanem trest

c. + - konflikt – priblíženie, vyhnutie – dieťa sa chce dostať

do partie chlapcov, ale tí mu povedia, že musí najprv
rozbiť okno

d. dvojité priblíženie, vyhnutie - pridal ho MILLER –

rozhoduje sa či si napísať úlohu alebo ísť do kina.
Nechce sa mu písať ale chce dobrú známku. Na druhej
strane chce ísť do kina ale vonku prší

Prostriedky reakcie na konflikt:

- obranné
- adaptačné mechanizmy ( popretie, únik z danej situácie)

2. frustrácia

- z latinského frustrare – zmarenie aktivity, ktorá smeruje k nejakému

cieľu. Je to jav, keď jedincovi alebo skupine na ceste k uspokojeniu potrieb,
dosiahnutiu cieľa stojí prekážka. Je to špecifický duševný stav. Vzniká
vtedy, keď sa človeku zablokuje cesta k cieľu. Deti ju znášajú lepšie ako
dospelí – opak konfliktu. Závisí od frustračnej tolerancie – zóna, v ktorej
frustráty nepôsobia škodlivo. Dá sa rozšíriť výchovnými prostriedkami.

Prekážky:

- fyzické činitele – hluk, klimatické podmienky
- faktory sociálneho prostredia – zlá atmosféra v skupine, časté konflikty
- zložitosť úlohy a nedosiahnuteľnosť cieľa
- neprítomnosť objektov potrebných na uspokojenie potrieb

na frustráciu sa dá reagovať:

- vzdám sa cieľa
- prekonám prekážku
- obídem prekážku
- vytvorím náhradný cieľ
- únik

Teória sociálnej práce

Strana 266 z 274

- útok

Rozlišujeme dva hlavné spôsoby reakcie:

1) útočná – agresia – za každou agresiou sa skrýva nejaká frustrácia.

Dá sa obrátiť do vnútra, proti sebe, človek začne obviňovať seba
samého – šaškovanie, forma hyperkompenzácie

2) únikové – únik z domu, zo školy, únik do fantázie

Zdroje frustrácie v sociálnej sfére:

- zabránenie sociálnemu kontaktu a styku s ľuďmi:

 krátkodobá frustrácia

 dlhodobá frustrácia – deprivácia

3. Deprivácia

- chýbanie alebo krajný nedostatok podnetov, ktoré sú nevyhnutné

k uspokojeniu potrieb. Je to psychický stav človeka kedy mu nie je daná
možnosť uspokojovať svoje základné potreby v dostatočnej miere a po
dosť dlhú dobu. U detí spôsobuje oneskorenie vývinu a to takmer vo
všetkých oblastiach.

Druhy deprivácie:

- biologická - chýba potrava

- senzorická - u slepých a hluchých ľudí

- psychická - a.) - sociálna - chýba dostatok sociálnych kontaktov

b.) - emočná - chýba dostatok emočných citov

4. Stres

- intenzívna, nadmerná záťaž pôsobiaca na človeka. Môže mať

fyzikálny, biologický, sociálny, časový charakter, javí sa ako určité
bremeno, tlak, záťaž na organizmus. Môže ním byť pocit zodpovednosti za
prácu, náročnosť úlohy.

Môže mať:

- individuálny charakter – dotýka sa jednotlivocv
- skupinový charakter – pôsobí na celú skupinu

Stresory psychologického charakteru ( to čo stres vyvoláva)

- nadmerná duševná aktivita
- nedostatok odpočinku a spánku

Teória sociálnej práce

Strana 267 z 274

- rýchlo sa meniace podnety
- nedostatok podnetov
- monotónnosť
- ohrozenie života a perspektívy
- zlé sociálne prostredie
- konfliktné a frustračné situácie

Stresory môžu byť aj ľudia :

- ktorí hovoria povýšene - povyšujú sa
- všetko kritizujú
- často sa rozčuľujú
- vzbudzujú pocit viny
- stále sa sťažujú
- manipulujú svoje okolie
- ukazujú ako sú stále stresovaní
- ukazujú ako sú stále sami

Ľudia liečitelia stresov :

- tí, ktorí pozorne počúvajú
- ktorí prejavujú verbálnu aj neverbálnu úctu
- hovoria pozitívne
- berú na zreteľ city a potreby iných
- jednajú s druhými ako so seberovnými
- nezatajujú čestné informácie a dávajú do popredia pozitívne informácie
- vedia otvorene hovoriť o negatívnych informáciách
- dávajú prime otázky
- dodržujú sľuby
- vyžarujú kľud

Podstata stresu:

o čo si myslíme pod vplyvom stresu - myšlienky

hovoriace o robení si starostí – človek ich môže
kedykoľvek zrušiť, je to vec myslenia, predstavy typu
„ako to len bude“

o čo robíme pod vplyvom stresu - konanie, človek

v strese sa vyhýba každodenným povinnostiam, ktoré
predtým zvládal, znížené sociálne kontakty, vyhýbanie
sa rozhodnutiam, rýchle hovorenie, prípadne mlčanie zo
strachu

o ako reaguje naše telo pod vplyvom stresu - zmeny,

ktoré stres vyvoláva sa prejavujú aj v telesnej oblasti -
potenie, bušenie srdca, , zmeny hmotnosti

Teória sociálnej práce

Strana 268 z 274

Stres je nebezpečný pre dieťa. Silný a dlhotrvajúci stres podporuje vznik

psychosomatických porúch.

Iracionálne myšlienkové vzorce, ktoré spôsobuje stres:

a. je pre mňa absolútne nutné, aby ma každý človek

z môjho okolia uznával a miloval

b. za plnohodnotného človeka sa môžem považovať len

vtedy, ak som v každom ohľade spôsobilý, výkonný
a milovaný

c. niektorý ľudia sú špatní a zlí a za ich špatnosť v konaní

ich treba trestať a karhať

d. je to katastrofa, keď veci nie sú také, ako by som ich

chcel mať

e. ľudské utrpenie má vonkajšie príčiny a preto môžem

svoje problémy ovplyvňovať málo

f. musím byť stále v strehu, robiť si starosti, lebo sa môže

kedykoľvek objaviť nebezpečie

g. je pre mňa jednoduchšie sa starostiam vyhnúť ako im

čeliť

h. mal by som sa spoliehať na iných preto potrebujem

niekoho silnejšieho

i. moja minulosť má rozhodujúci vplyv na moje súčasné

správanie a konanie. To čo ovplyvnilo v minulosti môj
život, bude ho ovplyvňovať aj ďalej

j. musím sa starať o ostatných, musím si teda robiť starosti
k. pre každý problém existuje jedno dokonalé riešenie.

Bude to katastrofa ak ho nenájdem

Formy správania v záťažových situáciách:

11 smerujú k odstráneniu záťažovej situácie a jej riešeniu

111 2 majú terapeutický význam v uvoľňovaní a odstraňovaní napätia

u jednotlivcov a skupín

Smery správania:

pozitívne správanie – má vhodný charakter vzhľadom
na riešenie situácie a uvoľnenie napätia

negatívne správanie – nesmeruje k daným účinkom

Teória sociálnej práce

Strana 269 z 274

TILMAN, ROBER – formy správania:

negatívne reakcie na záťaž

agresívne správanie – zamerané na určitý podnet, ktorý je
zdrojom frustrácie

a. extrapunitívne reakcie – správanie smeruje

k predpokladaným zdrojom frustrácie, sprevádza ich
hnev, rozčúlenie pobúrenie

b. intrapunitívne reakcie – subjekt priznáva, že sám

je zdrojom frustrácie. Sprevádza ich hanba, pocit
viny

neagresívne správanie

typy : - únik

- fixácia – rigídne zotrvanie na svojich plánoch a túžbach,

ktoré nie je možné zrealizovať

- regresia – ide o návrat k predošlým spôsobom správania

v podobných situáciách

- potláčenie – niektoré priania, túžby a potreby vytlačíme

z vedomie a volíme sociálne priateľné formy
správania

pozitívne reakcie na záťaž - tie, ktoré smerujú k použitiu
adekvátnych foriem – hľadanie a nájdenie nového riešenia a tým
odstránenie vlastného napätia

progres – záťažová situácia núti človeka hľadať nové riešenie,
prekonávať zabehané mechanizmy

prijatie riešenia – spočíva v tom, aby sa z rôznych alternatív
prijalo jedno, ktoré sa považuje za správne

iii

racionálnosť človeka – týka sa najmä rozumového riešenia
situácie. Človek zvažuje mnohé alternatívy a dôsledky prijatých
rozhodnutí, uvedomuje si sociálne potreby a hodnoty, ktoré
preveruje

Teória sociálnej práce

Strana 270 z 274

33 VEĽKÉ SOCIÁLNE SKUPINY - SPOLOČENSKÉ A KULTÚRNE FAKTORY, KULTÚRA A

KULTÚRNE

VZORCE.

Pri analýze veľkých skupín rozlišujeme dva okruhy :

a. hľadanie a stanovenie špecifík a charakteristík

jednotlivých spoločenstiev, ich prvkov, ktoré sa prejavujú
v podobe ustálených kultúrnych a spoločenských
znakov, určujú charakteristický štýl života danej
spoločnosti, jej kultúrne vzorce, ktoré tvoria rámec
správania sa svojich členov a rámec determinančých
vplyvov

b. orientácia na sledovanie správania sa ľudí vo veľkých

skupinách, rôznych davových a masových situáciách

Kultúra a kultúrne diferencie:

Pozornosť sa sústreďuje na hľadanie diferencií a zhody medzi rôznymi

spoločenstvami, analýza ich vývoja, formovanie, udržiavanie a aplikovanie
vlastných foriem vplyvu na svojich členov.

Rozdiely medzi spoločenstvami žijúcimi v rovnakých prírodných

podmienkach vyplývajú z charakteristík danej spoločnosti a zo špecifík jej
spoločensko-kultúrneho rámca – postavenie muža a ženy

Kultúra a kultúrne vzorce :

Kultúra môže byť :

o explicitnú (vonkajšiu) - tvoria ju pozorovateľné formy

správania a konania členov spoločnosti, v nej sa
prejavuje typickosť danej spoločnosti a jej kultúry

o implicitná – vnútorná - zahŕňa v sebe kultúrne názory,

hodnoty, normy a idei

Kultúrne vzorce,- nosná zložka kultúry. Vyjadrujú zvláštnosti danej

kultúry v podobe určitých noriem týkajúcich sa správania a zmýšľania ľudí.
V ich zmysle spoločnosť hodnotí a posudzuje správanie svojich členov,
vytvára si systém odmien a trestov za rešpektovanie alebo porušovanie
týchto vzorcov.

Teória sociálnej práce

Strana 271 z 274

Typy vzorcov:

1) Obyčaje, zvyky = normy, ktoré sa sformovali v tradíciách a viažu sa

na výskyt určitých situácii vyžadujúcich adekvátnu formu správania
(svadobné zvyky.....)

2) Mravy - vyjadrujú morálne alebo nemorálne správanie sa jednotlivcov

alebo skupín

3) Zákony = vzorce, ktoré si spoločnosť zahrnula do právneho systému

a ich dodržiavanie zabezpečuje právnou cestou. Presne stanovujú čo sa
smie, výšku trestu podľa charakteru porušenia zákazu

4) Tabu je najvyšší kultúrny vzorec, vyjadruje prísny zákaz. Jeho

dodržiavanie je posvätnou vecou a porušenie sa považuje v civilizovaných
spoločnostiach za patologický prejav. Tomu zodpovedá vysoký stupeň
odsúdenia v spoločnosti.

Jednotlivec si v priebehu života osvojuje zložky svojej kultúry, pretože v

nej žije a pretože jej rešpektovanie mu umožňuje zaradiť sa do nej. Prvky
kultúry využíva vo svoj prospech, narába s nimi, aby dosiahol cieľ.

Manipulačné formy využívania prvkov kultúry: - správanie mnohých ľudí

nemusí byť také nezištné ako sa javí.

Teória sociálnej práce

Strana 272 z 274

34 PSYCHOLÓGIA DAVU - POČIATKY PSYCHOLÓGIE DAVOV, POJEM DAVU, VZNIK A

DYNAMIKA

DAVOV, KLASIFIKÁCIA, ČLOVEK V DAVE.

Psychológia davu

Správanie sa ľudí v dave, mase – správanie sa v situácii rôzneho

charakteru, za prítomnosti väčšieho počtu ľudí. Môže ísť o spoločenské,
politické, kultúrne udalosti, športové podujatia a pod.

Základom je TARDE - dielo : " Zákony napodobňovania " (1890) G.Le

Bon napísal dielo : "Psychológia davu"

SIGHELE „ Zločinný dav“ – zhromaždenie ľudí má nové vlastnosti. Líšia

sa od vlastností jedincov, ktorí ho tvoria. Vedomá osobnosť sa tu stráca
a ľudia v dave a ich vlastnosti nadobúdajú kolektívnu dušu. Myslia, cítia,
konajú inak, ako keď sú sami. V správaní davu sa prejavuje
neuvedomelosť. Sú charakteristické neuvedomelé prvky, ktoré má väčšina
príslušníkov tej ktorej rasy.

Typy davov :

1) davy rôznorodé - a) anonymné ( napr. pouličné)
b) neanonymné (poroty, parlamenty)

2) Davy rovnorodé - a) sekty (politické, náboženské)
b) kasty (vojenská, robotnícka, kňazská)
c) triedy (meštiacka, roľnícka)

3) davy - a) aktívne - útočné, panické – vyvolávajú konflikty

- výrazové, expresívne (koncerty)

b) pasívne (poslucháči) - môžu byť zámerné alebo náhodné

Zvláštne vlastnosti davu určuje :

11 Príslušnosť k davu, kde sa jednotlivec stáva anonymným a to

umožňuje uvoľniť pudy a inštinkty

11 V dave pôsobí nákaza, každý čin a cit je nákazlivý a pod vplyvom

toho sa jednotlivec vzdáva svojich záujmov v prospech davu

11 v davovej situácii pôsobí sugescia, jednotlivec sa stáva súčasťou

davu. Nie je si vedomý svojich činov. Davové správanie je nižšie a
rozumovo je dav pod úrovňou jednotlivca.

Teória sociálnej práce

Strana 273 z 274

Vlastnosti davu (G.Le Bon):

a. popudlivosť, premenlivosť a dráždivosť – je ovládaný

rôznymi podnetmi, je popudlivý, ovplyvniteľný a dráždivý
na rôzne prekážky a tým náchylný na rôzne agresívne
reakcie

b. ľahkovážnosť a sugestibilita – je neobyčajne

ľahkoverný, ľahkovážny – jeho správanie je
neuvedomelé, podliehajúce sugestívnym vplyvom

c. Prehnanosť a zjednodušenie citov v dave –

nevyskytujú sa v ňom stredné prejavy citov, ale iba
extrémne – len veľmi jednoduché alebo prehnané. Ľudia
v dave nemajú pocit zodpovednosti, dopustia sa činov,
ktoré by ako jednotlivci nevykonali

d. Neznášanlivosť, autoritatívnosť a konzervatívnosť –

dav nepripúšťa argumenty a diskusie, názory prijíma
alebo odmieta, je vyhranený vo svojom názore o pravde
a lži, využíva svoju silu.

e. 5) Mravnosť davu - dav je schopný extrémnych činov,

napr. aj zabiť, je schopný experimentovať

Účastníci davu :

 vodca

 aktívni účastníci davu (ľudia, ktorí sa dali

vyhecovať)

 pomáhajúci jedinci -horlivo sa prizerajú, aj keď nič

nerobia, zosilňujú účinok davu

 vzácni jedinci - odporujúci davovej akcii, sú mimo

citovej infekcie

Konkrétnosť správania sa v dave – závisí od charakteru davovej

situácie. Je zbavené racionality a je pod vplyvom afektov. Dochádza
k extrémnym prejavom správania.

Teória sociálnej práce

Strana 274 z 274

Typy správania sa členov davu:

 k sebe – ak členovia pociťujú závislosť od druhých a usilujú sa o

súdržnosť skupiny

 od seba – voľba nezávislých foriem správania, ak členovia

pociťujú nezávislosť riešenia svojej situácie

 proti sebe - správanie zamerané voči iným s úmyslom vlastnej

záchrany

Mechanizmy davu :

a. sugescia – šíri sa na báze emocionálneho zafarbenia

nekriticky a automaticky

b. nákaza - spontánne osvojenie si správania sa iných
c. napodobňovanie - reprodukovanie správania iných,

vedome alebo nevedome

d. ovplyvnenie a presvedčovanie - cieľavedomé

pôsobenie na dav a využívanie argumentov

Panika môže byť vyvolaná :

1. správami, ktoré oznamujú nebezpečie,

vyvolávajú napätie, úzkosť obavu z prežitia. Pritom
môže ísť o nedorozumenie, resp skreslenie správy

2. skutočnými situáciami, ktoré ohrozujú ľudí. Panika

sa zvyšuje tým, čím je ohrozenie aktuálnejšie
a ľudia nenachádzajú možnosti riešenia situácie.
Sprevádza ju psychické zlyhanie a citové vzrušenie

Druhy davových situácii :

 pri hudobných koncertoch

 náboženských obradoch

 zhromaždeniach a manifestáciách

 útočných a agresívnych davoch

 o správaní sa účastníkov športových podujatí

 o davoch v situáciách ohrozenia človeka

Automaticky vygenerovaný textový náhľad. Pre plné formátovanie si stiahnite súbor.

Teória sociálnej práce - vypracované tézy

Preber si túto poznámku so svojou AI

Náhľad poznámky

Ďalšie poznámky z predmetu vypracované štátnicové otázky