Katedra sociálnej práce a soc. Vied FSV UKF v Nitre

METÓDY

ETÓ

SOCIÁLNEJ

SOCIÁLN

PRÁCE

PRÁ

Tézy k Magisterským skúškam v odbore sociálna práca

Metódy sociálnej práce

Strana 2 z 180

Obsah

Metódy sociálnej práce

Strana 1 z 180

1 Pojmológia: metódy, metodiky, techniky, prístupy. Základné delenie

metód z rôznych aspektov (primárne, sekundárne, terapeutické,
poradenské, ekonomické, metóda individuálna, skupinová,
komunitná...)

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

METÓDY SOCIÁLNEJ PRÁCE

Metóda (z gréc. metodos) - postup, návod, ako dosiahnuť vopred stanovený

cieľ. Od metód sa odvíja i myslenie sociálneho pracovníka, ktoré by malo byť
metodické, aby sociálna práca mala nielen zmysel, ale bola na správnom mieste, v
správnom čase, aplikovaná v správnej polohe.

Súbor (komplex) metód sa označuje ako metodika. Pod metodikou rozumieme

súbor pravidiel v konkrétnej sociálnej práci, z ktorého sociálny pracovník vyberá a
aplikuje postupy na konkrétne podmienky v sociálnej práci s klientom, skupinou
alebo komunitou, inštitúciou k dosiahnutiu cieľa.

Sú to konkrétne postupy, spôsoby ako dosiahnuť vopred stanovený cieľ pros-

tredníctvom plánovanej, vedomej činnosti v sociálnej práci. Výber a používanie
jednotlivých metód je prevažne na rozhodnutí sociálneho pracovníka, lebo každý
klient vyžaduje neopakovateľný prístup a postup.

Sú to vopred plánované postupy. Majú prevažne prístupy behaviorálne,

dynamický prístup a humanistický. Používajú sa špecifické techniky. Výber metód
je na rozhodnutí sociálneho pracovníka, lebo každý klient vyžaduje
neopakovateľný prístup a postup.

Základným predpokladom pre výber metód je poznanie klienta, poznanie

všeobecných a špeciálnych metód a preto sa kladie aj vysoká náročnosť na prácu
sociálneho pracovníka. V našej sociálnej práci uprednostňujeme logické metódy,
prostredníctvom ktorých vyvodzujeme závery a odporúčania do praxe.

MEDZI LOGICKÉ METÓDY PATRÍ:

)

a analýza - rozklad problému na dielčie problémy

)

b syntéza - myšlienkové spojenie predmetu alebo javu do celku,

)

c indukcia - spôsob stanovenia téz a zákonov na základe

zovšeobecňovania preskúmaných prípadov

)

d dedukcia - logické odvodzovanie jednotlivého prípadu

)

e dogmatická metóda - neomylná nezvratná

)

f pragmatická metóda – zameranie na efektívnosť a racionálnosť

problému

)

g komparácia - porovnávanie

Metódy sociálnej práce

Strana 2 z 180

Ďalej používame experimentálne metódy, ktoré sa zaoberajú pozorovaním

javov, ich presným meraním. stanovením podmienok, za akých sa sociálne javy
vyskytujú.

MEDZI EXPERIMENTÁLNE METÓDY PATRÍ:

a) rozhovor (psychogenetický - zisťujeme jednotlivé obdobia detstva,

dospievania, dospelosti klienta(

b) pozorovanie (náhodné, zámerné, terénne)
c) dotazník
d) anketa
e) sociometria

V našej sociálnej práci máme dve veľké skupiny metód: všeobecné a špeciálne

1.skupina: VŠEOBECNÉ

ŠEOBECN

METÓDY

METÓ

SOCIÁLNEJ

SOCIÁL

PRÁCI

 metóda sociálnej evidencie

 metóda diagnostická

 metóda navrhovania riešenia a plánovania terapie

 metóda sociálnej terapie

 metóda verifikácie - overovania výsledkov

A. metóda sociálnej evidencie (evidenčná)

Zameraná na zoznámenie sa s klientom, vytvorenie dôveryhodného vzťahu s

klientom a to najmä ako sa javí v prítomnosti.

Pýtame sa na základné identifikačné údaje, pracovné zaradenie, ekonomickú

situáciu, bývanie, záujmy, postavenie v spoločnosti, koľko sociálnych rolí
vykonáva, atď. Je to metóda zoznámenia sa s klientom a jeho sociálnou situáciou
alebo s jeho problémom, tak ako sa javí v reálnej situácii (v prítomnosti).

Zoznámiť sa môžeme viacerými spôsobmi:

)

a priamy spôsob (face to face),

)

b nepriamy alebo sprostredkovaný prístup (prostredníctvom 3.osoby alebo

telefonicky).

Metódy sociálnej práce

Strana 3 z 180

B. Metóda diagnostická

Je zameraná na zisťovanie a hľadanie príčin, ktoré viedli k sociálnemu

problému. K stanoveniu sociálnej diagnózy sociálny pracovník dospeje na základe
rozhovorov alebo na podklade sociologického prieskumu. Najskôr musíme určiť
predbežnú sociálnu diagnózu, v ktorej zisťujeme vonkajšie a vnútorné príčiny
problému a potom (po potvrdení a verifikácii - overení) stanoví diagnózu.

Predbežná sociálna diagnostika:

Slúži ako východiskový materiál k sociálno-psychologickej terapii. Vedie SP

k logickému mysleniu o situácii klienta, rodiny, na základe vonkajších skutočností
umožňuje sociálnemu pracovníkovi vypracovať plán najpotrebnejších zásahov.

Obsahuje:

 stanovenie problémovej situácie

 príčinné faktory, ktoré môžu byť:



vonkajšie (materiálne nedostatky, nezamestnanosť)



vnútorné (skryté, ktoré potrebujú hlbšiu analýzu)

Diagnostické metódy:



metóda pozorovania



analýza materiálov



štandardizovaná diagnostika



dotazníkové testy



činnostná diagnostika



diagnostika pomocou vecí, ktorými je klient obklopený

C. Metóda navrhovania riešenia a plán sociálnej terapie

Sociálny pracovník navrhuje určité alternatívne ponuky a spracováva plán

sociálnej terapie. Plán konkrétnej pomoci by mal smerovať od uspokojenia životne
dôležitých potrieb k potrebám menej naliehavým. Návrh sociálnej terapie stavia
sociálny pracovník na pozitívnych vlastnostiach klienta, ktoré vyzdvihuje. Návrh
obsahuje aj metodickú pomoc, konzultácie s odborníkmi, odporúčania, diskusie s
odborníkmi. Platí tu dôležitý vzorec, tzv. trojbodová agenda:

JA + TY = MY.

JA + TY = MY

Metódy sociálnej práce

Strana 4 z 180

D. Metóda sociálnej terapie

Patrí medzi najnáročnejšie, napr. aj z hľadiska času. Ide predovšetkým o proces

uvedomelého, cieľavedomého snaženia o formovanie názorov, presvedčení,
postojov, citov a jednania klienta. Celý proces je založený na interakcii medzi
sociálnym pracovníkom a klientom.

Nástrojom sociálnej terapie je predo všetkým osobný kontakt s klientom alebo

so skupinou. Používa sa forma návštevy v rodine, alebo v danom zariadení. Musí
byť vopred dohodnutá a nahlásená. Sociálny pracovník používa terapeutický
rozhovor, ktorého cieľom je objektívne informovať klienta o možných následkoch
neprimeraného správania, alebo postojov. Vedieť používať aj aktivačné hry, aby
sme klienta zapojili do riešenia svojho problému a aby sme neustále hovorili o
úlohách, pri ktorých klient zlyhal. Uplatňuje sa tu v plnej miere princíp
participácie.

E. Metóda overovania výsledkov - verifikácia

Je významná z hľadiska prevencie a opakovania sociálnych problémov.

Vykonáva sa prostredníctvom návštev v rodinách, náhodných stretnutí s klientom.
Toto overovanie a sledovanie môže slúžiť ku spracovaniu poznatkov zo sociálnej
diagnostiky.

2.skupina: ŠPECIÁLNE

PECIÁL

METÓDY

METÓ

A.

Prípadová metóda (metóda práce s jednotlivcom)

Patrí medzi najviac používané v praktickej sociálnej práce s klientom.

Vychádza najmä z psychosociálneho prístupu, ktorý rozpracovala M. Krakešová.
Cieľom tohto prístupu je určiť soc. diagnózu, vykonať soc. terapiu. Pritom
používanie tzv. psychogenetický rozhovor, prostredníctvom ktorého je možné
objasniť skutočnosti, ktoré sa týkajú troch období života: detstva, dospievania,
dospelosti.

Cieľom sociálneho pracovníka v tejto fáze je nájsť optimálne riešenie na

základe zistených skutočností a vyriešiť napokon soc. problém. Psychogenetický
rozhovor má : diagnostický a terapeutický význam. Prvý kontakt medzi sociálnym
pracovníkom a klientom zahŕňa:

1. privítanie klienta (spojené s oslovením klienta)
2. navodenie rozhovoru
3. vytvorenie záujmu klienta
4. poskytnutie informácií klientovi

Metódy sociálnej práce

Strana 5 z 180

Súbor otázok, ktoré sú smerované ku klientovi vychádzajú z prostredia klienta,

z usporiadania životne dôležitých potrieb, vzťahu k povinnostiam, disciplíne,
výchove, sú zamerané aj na postoje k zmenám, ktoré sa prejavili v živote klienta
/úraz, choroba,.../ aj na zistenie intelektuálnej úrovne, druhu správania,
temperamentu,....

V prípadovej metóde musíme používať behaviorálny prístup ku klientovi,

ktorí je založený na správaní sa ku klientovi. Samotný humanistický prístup musí
prebiehať v atmosféra dôvery a úprimnosti. Sociálny pracovník používa aj prístup
so zreteľom na špecifiká jeho osobnosti. V prípadovej štúdii využívame
behaviorálny, psychosociálny prístup so zreteľom na špecifiká osobnosti klienta.

B.

Skupinová metóda (metóda práce so skupinou)

Patrí medzi novšie metódy. Od prípadovej sa odlišuje svojím zameraním, ale aj

využívaním sociálnej a psychologickej skupinovej dynamiky. Skupinová metóda v
SP pôsobí ako psychosociálny pôsobenie na skupinu ľudí, ktorí majú rovnaký
alebo podobný problém s cieľom napomôcť skupine vyriešiť problém Skupinová
metóda je náročná na čas, priestor, ale aj na samotnú prípravu sociálneho
pracovníka.

V našej spoločnosti máme niekoľko druhov skupín:
 skupina osôb rovnakého postihnutia alebo s rovnakýrn problémom
 psychoterapeutická skupina (zahŕňa celú škálu klientov od patologických

až po takých klientov, ktorí napomáhajú v osobnom raste).

 skupina pre výcvik ľudských vzťahov (je zameraná predovšetkým na

zistenie vzťahov v skupine, na citlivosť a reakcie na sociálne problémy).

 svojpomocné skupiny (zdôrazňujú vzájomnú pomoc medzi postihnutými

občanmi a nevyžadujú nejakú osobitnú pomoc zo strany sociálneho
pracovníka ( napr. Slovenský červený kríž,....)

 skupina, ktorá je účelovo zameraná (sociálny pracovník pomáha skupine,

je závislý na cieli, ktorí si skupina vytýčila).

 skupina zameraná na dosiahnutie cieľa - s deťmi, starší občania... .

Skupinová metóda pôsobí predovšetkým na uspokojenie potrieb klientov,
má sociálnooterapeutické pôsobenie a má výhodu, že môže pôsobiť na
viacerých klientov. Používajú ju centrá poradenských služieb, na OÚP,
atď.

Metódy sociálnej práce

Strana 6 z 180

C.

Komunitná metóda

Komunita územne ohraničený celok spoločenstva. Má svoj vymedzený priestor

a obvykle ju tvoria osoby, ktoré žijú v tomto priestore a vykonávajú tu každodenné
aktivity. Vyznačuje sa kultúrnymi, psychologickými zvláštnosťami.

Pre takúto metódu je typické to, že sa uskutočňuje v prospech väčšieho

množstva ľudí (komunitná práca obytná, duchovná, výcviková,
psychoterapeutická...) a je k nej potrebná spolupráca s predstaviteľmi štátnych a
neštátnych subjektov.

Úlohou sociálneho pracovníka je predovšetkým koordinovať, riadiť prácu,

z tohto vyplývajú aj činnosti sociálneho pracovníka, t.j.



činnosť koordinačná,



sociálno-výchovná,



sociálnozdravotná,



vzdelávacia,



administratívnoprávna

Na komunitnej práci sa zúčastňuje samotné obyvateľstvo, ktoré vlastne

participuje na riešení soc. problémov. Je zapojené do projektov, výskumov, do
bežných úkonov. Ide o tzv. princíp participácie.

ĎALŠIE ŠPECIÁLNE METÓDY V SP:

A.

Metóda ventilácie

Klienti prichádzajú za sociálnym pracovníkom, aby mohli hovoriť o svojich

ťažkostiach, vo svojom okolí nemajú človeka, ktorému by o nich povedali,
potrebujú tzv. ventilačnú konzultáciu. Ide o odbúranie napätia stresovej situácie.

B.

Metóda povzbudenia

Keď je klient v neistote, napätý a nevie, či bude akceptovaný. Preto je dôležité

hneď v iniciálnej fáze klienta povzbudiť, oceniť, že urobil prvý krok a uistiť ho, že
jeho problémy budú vyriešené. Vhodná u mlčanlivých, introvertných klientov.

C.

Tréningová metóda

Je charakteristická pre behaviorálne prístupy a jej hlavnými zložkami je učenie,

opakovanie, nácvik. Napr. nácvik komunikačných zručností. Prostredníctvom nich
si klienti osvoja konštruktívnejšie prístupy k riešeniu problému, vedia používať
asertivitu.

Metódy sociálnej práce

Strana 7 z 180

D.

Relaxačná metóda

Zahŕňa relaxačné techniky, ktoré slúžia najmä na uvolnenie svalstva, na

psychické povzbudenie. Tieto cvičenia sa robia pod odborným dohľadom. U nás sú
málo používané.

E.

Modelovanie

Patrí medzi činnostné metódy. Modelujeme určité reálne situácie zo života.

Modelovať sa môže proces rozhodovania, riešenia problémov.

-

súvisí s ňou metóda hrania rôl - Brainstoring.

Rozdiel: Hranie rolí - vyberáme si hypotetické situácie zo života. Každý si

môže vybrať svoju rolu, ktorú chce hrať. Napr. využíva sa na úrade práce => hra
miešaný šalát.

F.

Metóda distribúcie

Hovorí, že za sociálnym pracovníkom prichádzajú klienti, ktorých problémy

nepadajú do kompetencie sociálneho pracovníka. Tento ich odošle ďalšiemu
odborníkovi, ktorí má kompetencie, aby mohol nešiť problém klientov.

G.

Behaviorálna metóda

Je metóda správania. Vystupuje pod názvom terapia správania. Čerpá z teórie

učenia a empirického výskumu.

H.

Realitná metóda – autor: Glasser

Cieľom je viesť klienta k tomu, aby jednali realisticky, aby hodnotili svoje

správanie, či je správne, alebo nesprávne, či je v súlade s platnými spoločenskými
a právnymi normami. Je nutné pomôcť klientovi akceptovať reálny svet a
uspokojiť jeho potreby.

I.

Metóda reflexie

Sociálny pracovník preformulováva klientove odpovede v rámci jeho

výpovede, je to metóda vysvetľujúca, interpretačná.

J.

Metóda konfrontácie

Sociálny pracovník upozorňuje klienta na rozdiely a rozpory v jeho tvrdeniach,

chápaní nielen seba, ale aj iných. Klient sa môže dostať do konfrontácie so
sociálnym pracovníkom, hlavne keď každý z nich zastáva iné stanovisko a
dochádza ku konfrontácii názorov medzi jednotlivcami. Treba hľadať kompromis.

Metódy sociálnej práce

Strana 8 z 180

K.

Metóda sprostredkovacia - zmierovacia

Konflikt treba zvládnuť tak, že sa vytvorí neutrálne prostredie. Obe strany sú
povzbudzované tak, aby našli uspokojujúce riešenie svojho problému, ktorý
predniesli. Sociálny pracovník je v roli "mediátora", musí byť nestranný.
Konečným výsledkom je podpísaná zmluva obsahujúca kto a čo má urobiť, kto
zodpovedá za určité vzťahy. Nemožno ju použiť v prípadoch týkajúcich sa násilia
s právnym dopadom.

PRÍSTUPY

V sociálnej práci je metóda spôsobom na dosiahnutie vopred stanoveného cieľa

prostredníctvom plánovanej, vedomej sociálnej činnosti v práci s jednotlivcom,
skupinou, komunitou, inštitúciou, a pod. Postupy majú prevažujúce
charakteristické prístupy (dynamicky, behaviorálny, humanistický) a používajú sa
špecifické techniky.

Psychologické prístupy objasňujú normálny i narušený vývoj jedinca i skupiny,

čím odhaľujú príčiny vzniku problémov i možnosti ako im predchádzať a čeliť.

Dynamický prístup - je založený na tom, že determinuje správanie klienta

(behaviorálne) a využíva princíp kauzality (príčinnosti) snahou je reorganizácia
klientovej osobnosti na základe riešenia neurotického konfliktu. Poradca má byť
pre klienta zrkadlom ktoré odráža iba to, čo klient prináša do procesu.

Behaviorálny prístup - vychádza z predpokladu že každé správanie je

výsledkom toho čo sa človek naučil alebo nenaučil. Mal by byť edukatívny a
predstavuje vzťah učiteľ - žiak. (Nácvik, Tréningová metóda, Modelovanie,
presviedčanie, techniky učenia). Je praktický rieši situácie aj z hľadiska vlastných
skúseností sociálneho pracovníka ktorý sa dostáva do styku s klientami, vie
odhadnúť problém klienta a vie sa orientovať pri hľadaní a poskytovaní jeho služby
klientovi.

Humanistický prístup akceptuje problémy človeka s tendenciou pomáhať pri

riešení negatívnych životných situácií.

Metódy sociálnej práce

Strana 9 z 180

METÓDY SOCIÁLNEJ PRÁCE MÔŽEME ROZDELIŤ:

1. aspekt

i) primárne (individuálna, skupinová, s komunitou /priama práca

s klientom/)

ii) sekundárne (supervízia, výskumná činnosť /nevykonávajú sa

priamo, ale ovplyvňujú sociálnu činnosť/)

2. aspekt

i) terapeutické
ii) poradenské
iii) ekonomické (hmotné /vozík/, materiálne /ošatenie/, finančné /mesačný

príspevok/)

3. aspekt

i) individuálna
ii) skupinová ( rodinná, orientovaná na nejakú tému)
iii) s komunitou (riešenie rovnakej problematiky /drogová závislosť/)

Vo väčšine európskych krajín stúpa potreba individuálnej sociálnej pomoci, a

to na psychologickom základe. Americký smer vychádza z psychoanalýzy, u nás sa
stanovenie sociálnej diagnózy opiera o psychosociálny prístup.

Vychádzame z teórie, že sociálny problém u väčšiny klientov pramení z

narušených vzťahov a postojov klienta k jeho najbližšiemu okoliu. K narušeniu
došlo v priebehu života klienta, preto treba zistiť skutočnosti majúce vplyv na
utváraní jeho osobnosti.

POZOR! Metódy sa navzájom prelínajú: "Kedy akú metódu použiť - vyžaduje

cit a skúsenosť.“

Právom sa hovorí o pluralite metód - veľká pestrosť problémov, rôznorodosť

klientely v sociálnej práci. Hlavný problém možno vidieť v tom, že sociálna terapia
je síce založená na určitom modeli osobnosti, ale pri všetkej snahe o jasnosť a
poriadok v používaní metód sa doposiaľ nedal vypracovať ešte žiadny indikačný
kľúč.

Základný výskum sociálnej práce je dnes len v začiatkoch a zameriava sa napr.

na také problémy, ako je vymedzenie pojmu a začlenenie profesie sociálny
pracovník (socio-terapeut a pod.), na vymedzenie pojmov - sociálna liečba,
socioterapia a iné.

Metódy sociálnej práce

Strana 1 z 180

2 Aplikácia metód iných vedných disciplín do účelovej sociálnej práce.

Metódy sociálnej psychlógie- sociometria, postojové škály,
pozorovacie škály, analýza diskurzu, uplatnenie a použitie v sociálnej
práci; Aplikovaná sociálna psychológia- intervenčné postupy, aktívne
sociálne učenie, sociálno psychologický výcvik, psychoterapia ich
miesto v praktickej činnosti sociálneho pracovníka.

-–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

APLIKÁCIA INÝCH VEDNÝCH DISCIPLÍN DO ÚČELOVEJ SOCIÁLNEJ PRÁCE

V sociálnej praxi využívame logické metódy, prostredníctvom ktorých

uvažovaním o skúmaných javoch vyvodzujeme logické závery.

Experimentálne metódy sa zaoberajú pozorovaním javov, ich presným

popisom, meraním, a stanovením podmienok, za akých sa sociálne javy vyskytujú.
Z experimentálnych metód sa využívajú rozhovor, dotazník, test, anketa,
sociometria, analýza činností a pod.

Najväčší vplyv majú spoločenské vedy sociológia, medicína, právo,

pedagogika, (najmä liečebná pedagogika).

Pod vplyvom medicínskych disciplín sa začala pre jednotlivé etapy sociálnej

práce využívať terminológia z lekárskej praxe (sociálna anamnéza, prognóza
diagnóza, terapia a pod).

Poznatky zo psychológie ovplyvnili sociálnu prax v zmysle sledovania

individuálneho správania, motivácie, pozorovania, predchádzajúcich skúseností.
Súčasne sa zo psychológie využívajú poznatky pri vypracovávaní rôznych testov
(napr.: psychologické testy schopností).

Z pedagogiky sa využíva najmä zisťovanie vedomostnej úrovne klienta.

Veľmi blízky vzťah a cieľ majú sociálna práca a liečebná pedagogika, t.j.

socializácia a uspokojovanie sociálnych potrieb a záujmov jedinca.

V sociálnej práci využívame taktiež logické metódy ako indukcia, dedukcia,

analógia, analýza a syntéza.

Z matematických vied využívame štatistické metódy.

V sociálnej práci sa rôzne metódy navzájom prelínajú a dopĺňajú, pričom

skúsený sociálny pracovník musí pri práci s objektom vedieť včas a vhodne
uplatniť konkrétnu metódu.

Metódy sociálnej práce

Strana 2 z 180

SOCIOMETRIA : vznikla v r. 1934, je to metóda na meranie neformálnych

vzťahov v malej sociálnej skupine, meria sympatie a antipatie, vychádza z
výpovedi členov skupiny o osobných vzťahoch, využíva sa vo všetkých vedách kde
sa pracuje s malou sociálnou skupinou, realizuje sa prostredníctvom
sociometrického testu, ktorý je založený na voľbe, vyjadruje sociofrekvenčný
vzťah.

Typy sociometrického testu:

Alfa - s neobmedzeným počtom volieb
Beta- test s obmedzeným počtom volieb (je vhodnejší ak potrebujeme

zmapovať osobne bližšie vzťahy v skupine)

Na štatistické spracovanie je vhodnejší alfa test

Typy otázok:

1. reálne,

2. fiktívne

 Formy vyhodnocovani

a :

 sociogram

 sociograf

 sociometrická matica

 sociometrický index.

Výsledky sociometrického testu sa nezverejňujú, záver povieme, ale výsledky

nie.

POSTOJOVÉ ŠKÁLY

Postoje sa zisťujú sprostredkovane, sledovaním zjavných verbálnych alebo

neverbálnych prejavov. Najprepracovanejší a súčastne najviac využívaný spôsob
merania postojov je meranie pomocou postojových škál.

Škála je termín pre označovanie výsledkov merania nejakej veličiny.

Škálovanie:



súbor procedúr a techník umožňujúce konštituovanie nejakej škály
merania



použitie meracích procedúr a priraďovanie číselných hodnôt

Postoj je relatívne stála psychická sústava vyjadrujúca vzťah človeka k sebe a

jeho zložkám, trvalá sústava pozitívnych a negatívnych hodnotení emocionálneho
cítenia a tendencie konať pre alebo proti, vzhľadom na sociálne objekty.

Je zaujímavý individuálny, neutrálny proces, ktorý determinuje aktuálne ale aj

potencionálne odpovede človeka k sociálnej realite, ktorá ho obklopuje.

Metódy sociálnej práce

Strana 3 z 180

OSOBNOSŤ = POSTOJ = SOCIÁLNA REALITA

Sociálna realita je potom:

1. vzťah k objektu
2. subjektívny vzťah človeka (emócie)

Utváranie postojov:



proces socializácie,



individuálna skúsenosť,



vplyv emočne silnej alebo traumatizujúcej
udalosti

Mechanizmy postojov:

 imitácia,

 identifikácia,

 poučenie,

 podávanie návodu

Zložky postoja:

a) kognitívna
b) ajektívna
c) konatívna

Vlastnosti postoja:

a) valencia (kladný, záporný)
b) multidimenziorita (ako „JA" upevňujem
postoj v konkrétnej situácii)
c) konzistentnosť (pevnosť postoja)

Meranie postojov:

 metóda sémantického výberu (Doležal)

 škála sociálnej vzdialenosti (Bogárt)

 meria etnický postoj na báze vzdialenosti od

príslušného etnika

POZOROVACIE ŠKÁLY

Balesová interakčná analýza (BIA) je pozorovacia škála, ktorá sleduje formu

správania sa členov skupiny pri riešení problému, zameriava sa ani nie tak na to či
je riešenie správne (postup, obsah) ale na prejavy správania sa človeka, riešenie
problému.

Metódy sociálnej práce

Strana 4 z 180

Pozorovanie správania delíme do troch skupín:

1. emocionálne pozitívne formy správania - napr. ak niekto odľahčuje
situáciu, uvoľňuje napätie

2. emocionálne pozitívne prejavy správania - prejavovanie svojich názorov a
udávanie smeru, požiadanie o názor ostatných, orientácia v probléme

3. emocionálne negatívne prejavy správania - prejavy spomaľujúce riešenie
(napätie, nesúhlas, nepriateľstvo)

ANALÝZA DISKURZU

Je jedna zo základných metód sociálno-psychologického výskumu

a diagnostiky spočíva v rozbore produktov minulej činnosti skúmanej osoby alebo
skupiny osôb. Patrí sem celý rad rozmanitých a značne sa líšiacich metodických
postupov. Ich spoločným znakom je, že sa zaoberajú javmi, ktoré vzniklý bez
výskumných zámerov. Pôvodca týchto javov ani činnosť, ktorá k nim viedla,
nemusí byť u rozboru prítomná.

Analýzu produktov, tak ako sa dnes v sociálnej psychológii sformovala

môžeme rozdeliť na:

 analýzu dokumentov,

 obsahovú analýzu,

 analýzu produktov neverbálnej povahy.

Tieto metódy sa navzájom nevylučujú, ale sa prekrývajú a doplňujú

ANALÝZA DOKUMENTOV:

Dokumentom sa rozumie predmet vytvorený špeciálne pre prenos a zachovanie

informácií (rukopis, tlačený text, magnetofón)

Obsahová analýza sa zameriava na obsah dokumentov a na pôvodcu a

príjemcu.

Skúmame:

o obsah zdelenia,
o príčina zdelenia,
o efekt,
o dôsledok zdelenia.

Analýza produktov neverbálnej činnosti sú produkty všetkých základných

foriem ľudskej činnosti, vrátane výrobnej.

Metódy sociálnej práce

Strana 5 z 180

Sociálna psychológia - psychologická disciplína, ktorá skúma vzájomne

pôsobenie psychických a sociálnych faktorov v živote a činnosti jednotlivca vo
vzájomných vzťahoch indivídua a sociálnej skutočnosti Pozornosť venuje najmä
sociálne stimulujúcim situáciám

Intervenčné postupy – sú procesy alebo postupy zvolené na dosiahnutie zmeny

alebo prerušenia správania, zásad.

SOCIÁLNE UČENIE - osvojovanie si sociálnych noriem zvykov obyčajou v

určitej spoločnosti. Osvojovanie si takého sociálneho správania akým sa prejavujú
ľudia ktorí majú rovnaký sociálny status spoločnosti a rovnaké sociálne role.

Významným sa javí priebeh sociálneho učenia ktorý vychádza z vnútorných

podmienok motivácie klienta:

a) získaním materiálu osvojovaním kognitívnou apercepciou a

interpretovaním formou hľadania, tápania

b) postupným spracovávaním materiálu jeho usporiadavaním pochopením

a pokusmi so začlenením do určitých štruktúr

c) ukladaním, zapamätaním získaného a osvojeného materiálu,

konsolidáciou ako dynamického procesu tj. pričleňovaním nového
materiálu a zabúdaním

d) reprodukovaním uchovaného materiálu vybavovaním a používaním

tvorbou nových asociácii vzťahov

SOCIÁLNO-PSYCHOLOGICKÝ VÝCVIK

V dostupnej literatúre nenachádzame jednoznačné vymedzenie systému

kratšou definíciou. Systém sa väčšinou implicitne definuje na pozadí širších
výkladov o jeho funkciách a metódach.

Všeobecne uznávaná je definícia Křivohlavého. SPV definuje pomocou

etymológií pojmov sociálny (sociálno) psychologický výcvik, ako výcvik,
ktorého pomocou môžeme zlepšiť ľudskú komunikáciu, vzťahy medzi ľuďmi,
zvýšiť sociálnu kompetenciu v najrozličnejších

profesijných úlohách, a tak sa

vyhnúť tomu, čo je v súžití ľudí v menších alebo väčších skupinách nebezpečné.

Pomocou SPV môžeme napríklad rozvíjať už dané sociálne kompetencie

(alebo dispozície). Nemôžeme však klienta naučiť niečo, čo sa úplne (zásadne)
prieči jeho prirodzenosti, na čo nie je ani minimálne disponovaný.

Metódy sociálnej práce

Strana 6 z 180

Sociálno-psychologický výcvik sa zameriava na výcvik spôsobilostí v práci s

ľuďmi (J. Křivohlavý).

Ciele sociálno-psychologického výcviku:

- zlepšenie sociálnych spôsobilostí,
- prehĺbenie sebapoznania,
- osvojenie si schopností empatie, akceptácie, kongruencie.
- uvedomenie si odozvy vlastného správania u druhých ľudí,
- získanie spôsobilostí konštruktívne riešiť interpersonálne konflikty,
- porozumenie skupinovým procesom, ich dynamike,
- optimalizácia vlastnej autoregulácie správania. Priebeh sociálno-
psychologického výcviku má tri stupne:

1.tí, ktorí sa snažia učiť novým formám správania, vstupujú do sociálne
bezpečnej situácie, uvoľnia sa, a to im umožní, aby sa správali inak, než boli
zvyknutí,

2.v psychicky uvoľnenom stave skúmajú a skúšajú nové formy správania,
odstraňujú bariéry, učia sa tvorivosti,

3.pred návratom do reálneho prostredia sa rozhodujú pre najefektívnejšie
formy správania a snažia sa ich v skupine natrénovať.

Súčasťou každého takéhoto tréningu je nácvik vnímania, pozorovania

skupinového diania, jeho rozboru a interpretácie, citlivosti na spätné väzby.

Spätná väzba je oznámenie jednotlivcovi, alebo celej výcvikovej skupine, ako

vnímajú, chápu, prežívajú, akú má emocionálnu odozvu určitý spôsob správania
u ostatných účastníkov výcviku.

PSYCHOTERAPIA - liečba duševných porúch, neuróz a psychosomatickych cho-

robných stavov psychologickými prostriedkami. Používanými prostriedkami sú
najmä rozhovor, sugescia a psychoanalýza

K metódam skupinovej psychoterapie patri psychodráma, sociodrama

(liečebný postup pri ktorom pacienti hrajú určite roly obsahujúce ich vlastne alebo
spoločne konfliktne situácie) a forma liečba slovom.

Rozlišujeme psychoterapiu:

 Individuálnu,

 Skupinovú,

 povrchnú,

 hlbinnú,

 interpretativnu,

 podpornú,

 sugestívnu,

 intenzívnu a pod

Metódy sociálnej práce

Strana 7 z 180

3 Problematika sústavy metód výchovného pôsobenia. (kladenie

požiadaviek, poučovanie, presvedčovanie). Klasifikácia metód
výchovného pôsobenia.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

EDUKAČNÉ ASPEKTY SOCIÁLNEJ PRÁCE

V teórii sociálnej práce existujú vo väzbe na výchovu a vzdelávanie viaceré

myšlienkové prúdy, ktoré sa nachádzajú medzi dvomi krajnými paradigmami:
jedna zdôrazňuje, iná odmieta edukologizáciu (pedagogizáciu)1 praktickej sociálnej
práce.

Paradigma zdôrazňujúca edukologizáciu sociálnej práce vychádza z názorov,

že činnosť v sociálnej práci má v podstate výchovný a vzdelávací charakter, že v
sociálnej práci je len málo činností bez výchovno-zdelávacej intencie (zámeru).

Katalóg americkej učebnice sociálnej práce uvádza len dve z pätnástich čin-

ností v sociálnej práci, v ktorých je otázny pedagogický charakter: ekonomická
pomoc a pomoc starším ľuďom."2

Ch. Sachsse dospel k záverom, ktoré naznačujú tendenciu k pedagogizácii

sociálnej práce. Uvádza tri dôvody:

)

zmenila sa klientela sociálnej práce: sociálna práca sa netýka len okrajových

skupín spoločnosti (bezdomovcov, deviantov a pod.),ale všetkých ľudí spoločnosti
- každý potenciálne patrí k rizikovým skupinám a je objektom preventívnej
sociálnej práce,

)

stále viac sa stierajú rozdiely medzi inštitúciami vzdelávania a sociálnej

práce, sociálna práca stále viac preberá úlohy, ktoré pôvodne patrili vzdelávacím
inštitúciám,

)

metódy, princípy a opatrenia sociálnej práce sa stále viac podobajú metódam

a princípom výchovy a vzdelávania - proces pedagogizácie sociálnej práce je
dôsledkom zospoločenšťovania, socializácie.

1

Edukácia a edukológia sú termíny, ktoré sa v poslednej dobe stále častejšie objavujú v

modernej slovenskej a českej pedagogike. Edukácia je pojem, ktorý sa používa súbežne s
pojmami výchova a vzdelávanie - na označenie ich vzájomnej prepojenosti a nedeliteľnosti.
Edukológia (angl. educational sciences) je termín na označenie integrovanej vedy o výchove a
vzdelávaní detí, mládeže a dospelých. V posledných desaťročiach sa člení na pedagogiku a
andragogiku. Pojmy budeme používať synonymne - edukologizácia v zmysle pedagogizácie,
edukácia v zmysle výchovy a vzdelávania.

2

aj pri týchto dvoch oblastiach vyvstáva problém, či sa dajú robiť bez výchovného zámeru, pretože ľudia vo všetkých vekových kategó riách

(teda aj seniori) by sa mali naučiť zaobchádzať s finančnou podporou, prípadne byť od nej nezávislými.

Je evidentné, že sociálna práca, tradičná i moderná pedagogika (edukológia)

vzájomne mnohostranne súvisia, sú si vzájomne blízke:

historicky - mali súbežný vývoj (v praxi i teórii),
mnohé ciele sociálnej práce sa dosahujú prostredníctvom

výchovy a vzdelávania,

jadrom mnohých činností sociálnej práce je výchova a

vzdelávanie,

spoločne, ale špecifickými spôsobmi zabezpečujú kvalifikovanú

intervenciu do procesu socializácie a resocializácie človeka.

Vo vývoji skúmania sociálnej determinovanosti výchovy sa sformovali dve

súbežné línie: pedagogická a sociologická:.

 PEDAGOGICKÁ LÍNIA.

V začiatkoch tejto línie sa z pedagogiky vyčlenila sociálna pedagogika ako

samostatná disciplína, ktorej predmetom a úlohou bolo:

a) analyzovať spoločenské funkcie výchovy,

b) opisovať javy a problémy, ktoré vo výchove vznikali v

spoločenskom prostredí a v skupinovej výchove detí a mládeže,

c) dokumentovať názory, ktoré vznikli v histórii filozofického a

pedagogického myslenia, spočívajúce v tvrdení, že výchova je
nielen individuálne, ale aj spoločensky významný proces a
fenomén.

Podnetom pre vznik a rozvoj sociálnej pedagogiky boli praktické potreby -

predstava, že pomocou výchovy, vzdelávania a osvety možno riešiť sociálne
problémy miest a obcí a najmä myšlienka „zaviesť'' výchovu do starostlivosti o
chudobných. Za zakladateľov sociálnej pedagogiky sa považujú pedagógovia:
Švajčiar J. H. Pestalozzi a Nemec P. Natorp, ale pojem „sociálna pedagogika"
oficiálne do pedagogickej terminológie zrviedol, v r. 1848 K. Mager. V rámci
charitatívnych a osvetových aktivít sa postupne vyčlenila profesia sociálny
pedagóg.

Výchova a sociálna starostlivosť sa v praxi obsahovo, ale aj postupným

diferencovaním vzťahu k cieľovým skupinám v priebehu času ďalej špecializovali,
rozvíjali, a tým aj vzďaľovali. Postupne sa vydiferencovali aj pojmy na označenie
povolaní: sociálny pedagóg a sociálny pracovník

Popri termíne sociálna pedagogika sa postupne, začal používať termín

sociálna práca.

 SOCIOLOGICKÁ LÍNIA

Výsledkom sociologickej línie vo vývoji poznatkov o sociálnych súvislostiach

starostlivosti o mládež, vzdelávania učiteľov a ďalších sociálnych súvislostí
výchovy je sociológia výchovy.

Ako vedná disciplína sa historicky ideovo vyvinula zo sociálnej pedagogiky a

zo sociológie3, ktorá od počiatkov svojho vzniku bola pre sociálnu pedagogiku
zdrojom poznatkov, nového pojmového aparátu a vedecko-výskumných metód,
vhodných na výskum prostredia výchovy. Sociológia výchovy paradigmatický
(svojím predmetom, metódami a systémom poznatkov) patrí do systému
aplikovaných sociologických disciplín. Nachádza sa v širokom medzivednom
pásme - na rozhraní pedagogických a sociologických vied.

Predmetom sociológie výchovy je skúmať výchovu v širokých sociálnych

súvislostiach, analyzovať vzájomnú determináciu vo vzťahoch medzi výchovou,
vzdelávaním a spoločnosťou. Pre sociológiu výchovy a vzdelávania je
charakteristická heterogénnosť - veľká šírka výskumných tém, čo súvisí s
pestrosťou a množstvom vzťahov, ktoré existujú v realite vzťahov spoločenského
života a výchovy.

Spoločným priestorom vedeckého záujmu sociálnej pedagogiky a sociológie

výchovy sú sociálne javy, ktoré podmieňujú vývojové zmeny (žiaduce i nežiaduce)
v živote jednotlivca, skupín a spoločnosti ako celku. Sociálna pedagogika a
sociológia výchovy sa však odlišujú zorným uhlom, ktorý uplatňujú pri skúmaní
svojho referenčného rámca - výseku sociálnej reality.

Sociológia výchovy sa vyprofilovala ako štruktúrovaná veda s relatívne

samostatnými disciplínami - z aspektu veku sa vnútorne člení na sociológiu
výchovy detí a mládeže, sociológiu výchovy a vzdelávania dospelých.

Predmet sociálnej pedagogiky v súčasnosti

Predmet sociálnej pedagogiky sa v súčasnosti poníma rôzne, napríklad niektorí

autori chápu sociálnu pedagogiku:

 ako pedagogiku prostredia, disciplínu, ktorá analyzuje sociálne podmienky

výchovy, popisuje výchovné prostredia a metódy uľahčujúce
socializáciu osobnosti (R. Wroczyňski, O. Baláž, M. Přadka, S. Klapilová,
Z. Braňki)

3

Sociológia ako veda o spoločnosti (lát. „societas" = spoločnosť, gr. „logos" = veda, slovo)

vznikla v 19. storočí ako výsledok snahy porozumieť spoločnosti a podstate spoločenských
problémov človeka.

 ako disciplínu, ktorá sa zaoberá najmä výchovnými problémami, analýzou ich

sociálnej determinácie na mikro a mezo úrovni - teda výchovnými problémami
v malých skupinách a inštitúciách priameho kontaktu s jedincom (školy,
záujmové združenia a pod.), procesmi sociálnej prevencie, socializácie,
akulturácie, sociálnej terapie a resocializácie (H. Hüpertz a E. Schnizler, J.
Gabura, V. Labáth, E. Kratochvílová, B. Kraus, J. WIodek - Chronowska, J.
Jedlička),

 ako disciplínu, ktorá skúma filozoficko-právne pozadie výchovy človeka -

otázky filozofie, koncepcie výchovy a ich správne zabezpečenie v praxi, otázky
zmyslu života, filozofie výchovy (J. Lukáš, L. J. Mees, M. Cipro),

 ako disciplínu, ktorá chápe výchovu ako pomoc všetkým vekovým kategóriám,

ako celoživotný proces komplexného a pozitív neho formovania osobnosti (J.
Schilling, B. Suchodolski, T. Aleksander)

 a i.

Z hľadiska metodologických odlišností alebo príbuzností sa koncepcie riešiace

vzťah sociálnej práce a sociálnej pedagogiky rozdeľujú na teórie:

 diferenciačné;

 identifikačné;

 konvergenčné.

V diferenciačných teóriách prevláda snaha o diferenciáciu sociálnej práce a

sociálnej pedagogiky, čo je charakteristické najrnä v anglicky hovoriacich
krajinách. Zástancovia rozdielneho zamerania sociálnej pedagogiky asociálnej
práce upozorňujú na odlišné historické korene a na divergentný vývin sociálnej
práce a sociálnej pedagogiky v súčasnosti.

V identifikačných teóriách prevláda prístup stotožňujúci sociálnu prácu a

sociálnu pedagogiku. Je príznačný pre nemecky hovoriace krajiny Európy, kde sa
používa nový termín sociálna pedagogika/ sociálna práca Niektorí autori zastávajú
názor, že dnes nejestvuje rozdiel medzi sociálnou prácou a sociálnou pedagogikou.

V konvergenčných teóriách autori akceptujú autonómnosť sociálnej práce a

sociálnej pedagogiky, zdôrazňujú spoluprácu a postupné zbližovanie sociálnej
práce a sociálnej pedagogiky. Teórie konvergencie sociálnej práce a sociálnej
pedagogiky predstavujú súčasne neutrálne pásmo, nachádzajúce sa medzi
prívržencami diferenciačných a identifikačných teórií.

Názorová hladina v českej a slovenskej sociálnej práci a sociálnej pedagogike

sa v súčasnosti dotvára: poriadajú sa vedecké konferencie a semináre, na ktorých sa
riešia teoreticko-metodologické otázky vzťahu sociálna práca a sociálna
pedagogika. Dochádza k dvom tendenciám:

I. Tendencia k integrácii sociálnej práce a sociálnej pedagogiky do jedného

širokého kmeňového odboru - sociálne štúdie. Je predpoklad, že do rámca
sociálnych štúdií sa postupne včlenia niektoré z ďalších relatívne
samostatných vedných disciplín, ako je sociálna andragogika, feminizmus,
rodové štúdie (gender studies), sociálna geragogika a ďalšie disciplíny z
oblasti vied o človeku a spoločnosti.

II. Tendencia uplatňovať zreteľ na vek - nielen vo výchove a vzdelávaní, ale aj

v sociálnej práci. Vo vedách o výchove, resp. v poňatí sociálnej pedagogiky
dochádza k diferenciácii predmetu skúmania a objektu edukácie podľa veku:
detí a mládeže (v sociálnej pedagogike) a dospelých (v sociálnej
andragogike).

Vek je významným diferenciačným činiteľom v praxi výchovy, vzdelávania i

sociálnej práce. S vekom súvisí sociálna situácia, charakter sociálnych problémov
jedinca i skupín, ale tiež možnosti a obmedzenia potenciálnych riešení. Od veku sa
odvodzujú ciele, obsah, formy a metódy sociálnej i pedagogickej práce. Ukazuje
sa potreba viac, ako doteraz:

 vo vedách o výchove odlišovať sociálnu pedagogiku a sociálnu

andragogiku, chápať ich ako disciplíny, ktoré na báze pedagogickej a
andragogickej metodológie a metodiky integrujú a rozvíjajú poznatky vied
o človeku a spoločnosti a so zreteľom na vek a sociálne situácie človeka
zaoberajú sa špecifickými možnosťami efektívneho edukačného,
preventívneho, terapeutického a reedukačného pôsobenia na deti, mládež a
dospelých,

 uplatňovať zreteľ na vek ako diferenciačný aspekt:

 pri tvorbe teoretických základov sociálnej práce (v

sociálnej práci ako multidisciplinárnej vede
sa ukazuje
potreba odlišovať teóriu a metodiku
sociálnej práce s
deťmi a mládežou a teóriu a metodiku
sociálnej práce s
dospelými),

 v procese profesionalizácii a špecializácie

profesionálnych sociálnych pracovníkov.

SOCIÁLNA ANDRAGOGIKA

Nazýva sa tiež ako edukatívna sociálna práca, ktorej predmetom je edukačné

a resocializačné pôsobenie na dospelých4.

Sociálna andragogika je zameraná na teóriu a metodiku výchovy a

vzdelávania dospelého človeka v rôznych oblastiach sociálnej práce. Predmetom
sociálnej andragogiky je skúmať a riadiť výchovu a vzdelávanie dospelých ako
prostriedok riešenia sociálnych problémov klientov a zvyšovania kvalifikácie
sociálnych pracovníkov.

V rámci andragogiky, resp. súbežne s rozvojom sociálnej andragogiky, sa

postupne konštituujú viaceré disciplíny, ktoré majú bezprostredný vzťah k teórii i
praxi sociálnej práce s dospelými, napr.:

•

Sociálne poradenstvo pre dospelých - teória a metodika poradenstva

riešením sociálnych problémov dospelých klientov: zameraná na pomoc pri
orientácii jedinca v zložitých spoločenských podmienkach a zvládaní
negatívneho dopadu sociálnych problémov na jeho osobnosť a rodinu.

•

Edukačné poradenstvo pre dospelých - teória a metodika poradenstva v

oblasti efektívneho štúdia, plánovania ďalšieho vzdelávania a profesijnej
kariéry: zameraná napr. na pomoc pri voľbe kurzu, odboru či špecializácie
štúdia, pri riešení študijných a výučbových problémov, na poradenstvo
pre andragogických praktikov a i.

•

Sociálny manažment - teória a metodika personálneho riadenia,

efektívneho prednášania a komunikácie s klientmi sociálnej práce.

•

Geragogika - teória a metodika výchovy a vzdelávania seniorov, osôb v

tzv. treťom veku.

•

Resocializačná (špeciálna) andragogika - teória a metodika výchovy,

vzdelávania a poradenstva pre dospelých so špeciálnymi edukačnými
potrebami - pre zmyslovo, telesne a mentálne postihnutých, zdravotne,
sociálne a kultúrne znevýhodnených a pre iné kategórie osôb špeciálnej
edukácie, napr. nevidomí, dlhodobo hospitalizovaní, rekvalifikovaní po úraze,
drogovo závislí, delikventní, nezamestnaní, prisťahovaní z cudziny a pod.

4

Je zameraná na teóriu a prax sociálno-výchovnej starostlivosti a výchovno-

vzdelávacej činnosti pracovníkov úradov práce, sociálnych kurátorov a pracovníkov v oblasti
peniterciárnej a postpeniterciárnej starostlivosti (zameranej na osoby vo výkone a po výkone
väzenského trestu), charitatívnych aktivistov (zameraných na programové organizovanie
rozvojových, rekreačných a iných voľnočasových a edukatívnych činností v domovoch
dôchodcov, ústavoch sociálnej pomoci a pod.) a iných odborníkov, ktorí sa zaoberajú
vzdelávaním dospelých.

VZŤAH SOCIÁLNEJ PRÁCE, SOCIÁLNEJ PEDAGOGIKY A SOCIÁLNEJ

ANDRAGOGIKY

Pedagogika (ako veda o výchove a vzdelávaní detí a mládeže) a andragogika

(ako veda o výchove a vzdelávaní dospelých) sa síce predmetom skúmania
zameriavajú na odlišné vekové skupiny, ale intervenciu do procesu socializácie
ponímajú, spolu so sociálnou prácou, jednotne, t. j.:

 ako celoživotný proces začleňovania sa jednotlivca

a skupín do spoločnosti,

 nielen ako úzko ponímané výchovné intencionálne

pôsobenie, ale aj ako intervenciu do sociálnych
problémov jednotlivca,

 ako angažovanú intervenciu do sociálneho

prostredia, vrátane sociálno-patologických javov.

PRESVEDČOVANIE - PERSUÁZIA je metóda ovplyvňovania prehováraním alebo

poučovaním prostredníctvom hodnotiacich argumentov najmä v oblasti racionálno-
emotívnej. Z persuázneho hľadiska sú jej charakteristickými diferencujúcimi
znakmi alebo princípmi, pojmy, dobrovoľnosť, zainteresovanosť, zúčastnenosť,
uistenosť a zdôvodnenosť. Výsledkom je presvedčenie, ktoré vyjadruje vnútorný
aktívny postoj k spoločenským normám ako celku.

Formuje sa zámernou, cieľavedomou Činnosťou a vplyvom prostredia v

špeciálnej konfrontácii so psychickými osobitosťami jedinca. Z výchovného
hľadiska je presvedčenie ukazovateľom smeru, cieľa konania človeka a výrazným
motivačným činiteľom sebavýchovy.

Argumenty sa majú kombinovať, ale aj zdôrazňovať podľa typu recipienta.

Môže ísť o: faktický typ, logický typ, emocionálny typ, neurčitý typ a
neovplyvniteľných jednotlivcov.

Intencionalitou persuázie rozumieme zameranie ľudského úsilia na určitý

cieľ. Zameranosť a cieľ sú základné pojmy. Zameranosť vyplýva z postojov a má
zložky:

)

a kognitívnu

)

b afektívnu

)

c konatívnu

Osobná zameranosť pod vplyvom persuázie sa formuje aj metódami rozvíjania

motivácie, ako aj interpersonálnou zameranosťou.

Interpersonálna zameranosť môže byť:

)

a egocentrická (berie),

)

b altruistická (dáva),

)

c noscentrická (dáva aj berie)

)

d neutrálne centrická (ani neberie ani nedáva).

Chybné úvody v persuázii:

)

a obvinenia („to sa stalo kvôli tebe..."),

)

b nespravodlivé výčitky („ty sa vôbec o nič nestaráš"),

)

c spomínanie minulosti,

)

d tvrdošijné chytanie za slovo,

)

e hádanie sa pre hocičo,

)

f prchkosť v reči,

)

g absolútne zapamätania si chýb druhého a ich zdôrazňovanie,

)

h útočné a zádrapčivé otázky, pedantnosť, žarty na cudzí účet,

)

i znervózňovanie.

Ciele presviedčania majú byť jasne formulované, primerane argumentované,

starostlivo pripravené, špecifikované podľa cieľa, dôsledkov aj podľa postupu
presvedčenia.

Sprostredkovanie argumentov pri metóde persuázie má byť plynulé, isté,

rýchle, súvislé. Niekedy je výhodná technika „naočkovania" poslucháčov, druhej
osoby, nejakou myšlienkou (inokulácia). Argumenty majú gradovať, a to tak
logické, ako aj emocionálne (amplifikácia). Na konci presviedčania sa majú
zaraďovať najpresvedčivejšie argumenty. Argumenty sa majú prezentovať skôr
dvojstranné, ako jednostranné. Poradie prezentovania argumentov je efektívnejšie,
keď sa skôr prezentujú žiadúce a potom nežiadúce argumenty. Kto skôr
argumentuje, má lepšie vyhliadky na úspech persuázie.

METÓDY

 Metóda interogatívneho presviedčania je taká metóda, pri ktorej sa

persuader opytuje recipienta, kladie mu otázky, a to

 akademické - na ktoré si sám odpovedá,
 anticipačné - na ktoré si sám odpovedá predpokladanou

odpoveďou poslucháčov, recipienta, a

 dialogické otázky, na ktoré skutočne odpovedá recipient.

Metodika interogatívneho ovplyvňovania uznáva tieto zásady:

- na začiatku nedávať podstatné, ale okrajové otázky,
- nie súdne vypočúvanie recipienta, ani nie skúška, ale skôr odhad jeho
reakcií, rozhovor,
- nepýtame sa na osobné, chúlostivé oblasti,
- máme sa vyhýbať sugestívnym otázkam pokiaľ ich nechceme vy užiť na
persuáziu úmyselne,
- otázka by nemala mať viac ako dvadsať slov.

 Metodika kladných odpovedí

V interakcii persuázie podporujeme aktivitu a motiváciu recipienta. Slovom

áno sa správanie reguluje lepšie než slovom nie. Každé presviedčanie predpokladá
názorové rozdiely. Múdry človek nič netvrdí, čo by nemohol dokázať. Ak
nemáte pravdu, priznajte rýchlo a rozhodne.

Pri persuázii používame aj empatickú metódu, pri ktorej sa vciťujeme do

recipienta, sledujeme jeho prežívanie, oči, reč tela. Empatia umožňuje vžiť sa do
márnivosti snoba, náruživosti kartára, slasti narkomana a alkoholika, zvrátenosti
zlodeja a kriminálnika. Pochopenie a vcítenie však nie je to isté čo
ospravedlnenie!

 Metóda rezultatívnych analýz - spôsoby odmietnutia:

- priviesť vety klienta do absurdít, nemožností domyslením, alebo redukciou,

- zdanlivo pripustiť, že nesprávna téza, argument je správny a pravdivý a
domýšľajú sa dôsledky. Nesprávne dôsledky - nesprávna téza,

- metodika protípríkladu - uviesť protipríklad a urobiť jeho rozbor.

 Metóda uplatňovania apelov:

Apel je výzva; príkaz, naliehanie. Rozoznávame:

 apel na rozum: „spolieham sa na tvoju inteligenciu...",

 apel na cit: „veľmi sa ma dotklo", „veľmi nás teší",

 apel na fantáziu: „predstav si, že...",

 apel na vieru: „čestné slovo", „dôveruj mi",

 apel na vôľu: „vydržíš, dokážeš to",

 apel na náladu: „veselá myseľ to dokáže",

 apel na spoločnosť: „keby takto robili všetci..."

Výzvy môžu mať podfarbenie expresívne - vo vzťahu k iným, alebo

impresívne - vo vzťahu k sebe.

Forma apelov:

a) slovný - neslovný apel

b) viac direktívny - menej direktívny apel

Metodika intervenujúcich vplyvov:

1. posilňovanie
2. zverejňovanie,
3. agitácia iných,
4. inscenovanie - prehrať si možnosti konfliktu, sporu.

 Metóda sebapresvedčovania;

- sebainštrukčné programy, sebaodmeňovanie, sebatrestanie,
- dôsledné a spontánne sebapresvedčovanie,
- odosobnenosť, sebapresviedčanie na základe imaginárneho opo nenta.

PREHĽAD DELENIA METÓD VÝCHOVY

Doteraz sa v metódach výchovy najčastejšie uvádzali tieto:

a) metóda požiadaviek,
b) metóda presvedčovania.
c) metóda precvičovania,
d) metóda povzbudzovania.
e) metóda kladného vzoru, príkladu.

Z iného pohľadu delíme metódy výchovy na:

a) slovné (vysvetľovanie, prevedčovanie, sugerovanie).
b) názorné (demonštrácia, ukážky, príklady),
c)činnostno-praktické (cvičenie, nácvik, výcvik, tréning),
d) hodnotiace metódy (odmena, trest, povzbudenie).

Grác delí metódy výchovného pôsobenia na tieto:

))

objasňovanie - klarifikácia,

))

presvedčovanie - persuázia,

))

ukazovacie - demonštrácia,

))

príkladovanie - exemplifikácia,

))

cvičenie - excercitácia,

))

zhodnocovanie - valorizácia.

Zoskupovanie do ešte vyšších kategórií vedie k vymedzeniu troch základných

stratégií rozvíjania psychických funkcií, od ktorých sa potom odvodzujú
konkrétnejšie metódy a techniky. Sú to:

A. stratégie, ktoré využívajú afektívne prežívanie,
B.stratégie kognitívneho zvládania problémov, situácií,
C. stratégie, ktoré cvičia alebo ovplyvňujú reguláciu správania.

V našom prístupe vychádzame z psychických funkcií a Špecifických stratégií

rozvoja. Sú to tieto funkcie:

 Kognitívizácia

 Emocionalizácia

 Motivácia

 Socializácia

 Axiologizácia

 Kreativizácia.

METÓDY ZAMERANÉ NA SOCIÁLNO-PEDAGOGICKÚ POMOC.

(MIRO ZELINA)

 metóda kompenzácie (nahradenie) nevhodných podnetov -ponúknuť

klientovi správnu náhradu

 metóda posilnenia vlastnej kompetencie - ide o rozbor životného štýlu

jedinca, ktorí súvisí s jeho hodnotovou orientáciou. Vhodné je, ak rodič
pochopí, na čo má dieťa právo, t.j. že aj ono má svoje práva, osobnú
slobodu a že spolutvorcom svojho života je každý sám.

 metóda ponuky podnetov vyplývajúcich z individuálnych potrieb - keď sa

nesplnia naše ciele, sme frustrovaní, napr. keď rodičia vkladajú svoje
nesplnené túžby do detí, ale tieto môžu byť v rozpore s vlastnými plánmi
detí

 metóda plánovania pozitívnej perspektívy - je vhodné, ak odborní sociálny

pracovník ponúkne príjemcov svojich služieb. Možnosť vidieť aj iné
perspektívy pre svoj život.

 metóda podpory orientovanej na sebarealizáciu - sebarealizáciou si

človek potvrdzuje svoju identitu, autonómiu, vedie k vnútornej
spokojnosti. Neuspokojenie sebarealizačných potrieb vedie k frustrácii.

 metóda výchovného a sociálneho poradenstva - výchovné a sociálne

poradenstvo má špecifiká, ktoré vyplývajú z momentálnej situácie a
vyžadujú si sociálne pedagogický zásah. Krédo je: „Pomôž mi, aby som to
urobil sám."

 preventívna metóda - môže byť v rovine terciárnej, sekundárnej,

primárnej. Využíva sa pri kontrolnej práci v teréne. Je veľmi žiadúca.

 konzultačná činnosť - poskytuje ju odborník, ktorí participuje na

probléme klienta (psychiater, psychológ, právnik)

 supervízia - metóda, ktorej súčasťou je odovzdávanie spätnej väzby v

interakcii soc. pedagóga a osôb; ktoré potrebujú pomoc. U nás ju
vykonávajú odborníci, ale môžu ju pod dohľadom odborníka vykonávať aj
študenti.

4 Špecifikácia a využitie metód sociálnej práce v oblasti

 poradenstva s jednotlivcom

 poradenstva s komunitou

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

ŠPECIFICKÉ RYSY SOCIÁLNEHO PORADENSTVA

Medzi nové formy sociálnej pomoci, ktoré sa síce živelne využívajú, ale

sociálni pracovníci nie sú na ne profesionálne pripravovaní, patrí aj sociálne
poradenstvo. Systematické sociálne poradenstvo nemá v našej sociálnej práci
takmer žiadnu tradíciu. Budovaná koncepcia poradenstva by mala byť postavená:

na uvoľňovaní asymetrických, výrazne hierarchizovaných vzťahov

sociálny pracovník - klient,

na akceptácii klienta ako partnera, ktorý sa sám, za podpory sociálneho

pracovníka, stáva strojcom svojho osudu,

na minimalizácii centrálne formálne organizovaného úsilia po môcť

klientovi a jednostrannej, neúčinnej finančnej pomoci,

na vytvorení priestoru pre aktívnu participáciu klienta na zmene a riešení

svojej situácie.

Slovo poradenstvo je odvodené od slova radiť, čím sa mylne vytvára dojem, že

poradca je človek, ktorý dáva rady, hotové návody a riešenia, disponuje
prostriedkami, ktoré klientovi okamžite pomôžu zvládnuť situáciu či vyriešiť
problém.

V poradenskom procese má významné miesto sociálny poradca, ktorého

úlohou je minimalizovať neprimerané očakávania klienta, ponúknuť mu aktívnu
participáciu na riešení problému, pričom by ho mal sociálny poradca podporovať,
informovať, vzdelávať, vytvárať podmienky pre zmenu, mal by byť katalyzátorom
procesu riešenia problému, mal by pomáhať klientovi nahliadnuť na rôzne
možnosti a alternatívy konštruktívnej zmeny.

Základným predpokladom prístupu sociálneho poradcu je rešpektovanie

autenticity klienta, akceptovanie jeho odlišnosti, vcítenie sa do jeho aktuálnej
situácie, motivovanie a povzbudzovanie klienta ku zmene, spoločné hľadanie
optimálnych vzorcov správania a fungovania vo svete.

V tejto súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že pre tvorbu komplexného

systému sociálneho poradenstva sú nevyhnutné viaceré zmeny:

•

Zmena prístupu ku klientovi, ktorý bol v administratívno-dávkovom

systéme odsúdený na pasívnu bytosť, ktorej sa zvonku pomáha, ktorá je

celkom závislá na tejto pomoci, nemôže ničím ovplyvniť svoju situáciu. V
nových prístupoch sa klient mení vo vzťahu so sociálnym pracovníkom na
aktívnu bytosť, ktorá spolurozhoduje o svojom osude, aktívne participuje na
riešení svojho problému a preberá primeranú mieru zodpovednosti za seba a
svoje okolie.

•

Zmena pozície vo vzťahu sociálny pracovník - klient, doterajší výrazne

asymetrický vzťah, ktorý je založený na tom, že jedine sociálny pracovník vie,
čo je pre klienta najlepšie (napodobňuje vzťah učiteľ - žiak alebo rodič - dieťa),
sám rozhoduje, prikazuje, určuje a klient sa iba pasívne prispôsobuje. Nový
prístup tento vzťah symetrizuje, monitoruje vzťah človek - človek, akceptuje
sa autonómnosť klienta, jeho jedinečnosť vyplývajúca z individuálnej
životnej histórie, skúseností a zážitkov.

•

Zmena ťažiska sociálnej starostlivosti a pomoci od štátneho

zastrešovania, ktoré vlastne narušilo podpornú funkciu rodiny a
komunity, k diferencovaným aktivitám rôznych nositeľov sociálnej
starostlivosti a pomoci, ktorí sú bližšie ku klientovi, a preto môžu účinne
využívať prirodzené sociálne väzby, uplatňovať systémový a sieťový prístup,
ktoré sú efektívnejšie ako individuálny prístup, pretože riešia problémy klienta
v širších sociálnych súvislostiach .

UPLATNENIE SOCIÁLNEHO PORADENSTVA V PRAXI

Aplikáciu sociálneho poradenstva v sociálnej praxi definuje aj prijatý zákon o

sociálnej pomoci č. 195/98 Z. z. § 11, kde je sociálne poradenstvo
charakterizované ako forma riešenia hmotnej a sociálnej núdze spolu so sociálno-
právnou ochranou a sociálnymi službami.

V § 12 je sociálne poradenstvo charakterizované ako odborná činnosť zame-

raná na zistenie rozsahu a charakteru hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, na
zistenie príčin jej vzniku, na poskytnutie informácií o možnostiach riešenia
hmotnej núdze alebo sociálnej núdze a na usmernenie občana pri voľbe a
uplatňovaní foriem sociálnej pomoci. V bode 2 tohoto paragrafu sa uvádza, že v
rámci sociálneho poradenstva možno občanovi odporučiť poskytnutie odborných
poradenských služieb špecializovanými inštitúciami.

Všeobecne môžeme konštatovať, že sociálne poradenstvo je poskytované v

sociálnej oblasti prostredníctvom:

•

odborov sociálnych vecí, okresného úradu, krajského úradu,

•

sociálnych zariadení (štátnych a neštátnych),

•

úradov práce (okresného úradu práce, krajského úradu práce),

•

sociálnej poisťovne,

•

obcí,

•

občianskych združení,

•

nadácií,

•

nápravno-výchovných zariadení,

•

agentúr zameraných na sociálne poradenstvo.

V súvislosti s prebiehajúcou reformou verejnej správy a vznikom (v r. 2001)

vyšších územných celkov (VÚC) dôjde postupne k prechodu kompetencií
okresných a obecných úradov na VÚC a obce.

ÚROVNE SOCIÁLNEHO PORADENSTVA

Sociálne poradenstvo ako osobitný druh služieb človeku, jednotlivcovi, dvojici,

skupinám alebo inštitúciám sa uskutočňuje v špecifickom type medziľudského
vzťahu alebo v špecifickej sociálnej situácii. Vzhľadom na intenzitu a šírku záberu
jeho pôsobnosti možno rozlíšiť tri základné typy poradenských situácií:

1. mikrosituácie (individuálne - dyadické, triadické, rodinné a
skupinové poradenstvo),
2. mezosituácie (hromadné poradenstvo),
3. makrosituácie (v nich sú poradcovia a poradenské zariadenia iba
jedným z mnohých článkov sociálnej
makroštruktúry poradenstva, zúčastňujú sa na
príprave a realizácii širších sociálnych programov).

Základnou jednotkou sociálneho poradenstva je dyadické, resp. individuálne

poradenstvo, ktoré aplikuje poznatky sociálnej psychológie. Poradca pomáha
klientovi poznať seba samého, jeho schopnosti, záujmy, potreby a pod. Pomáha mu
uvedomiť si jeho pozíciu v spoločnosti, chápať konkrétnu životnú situáciu a usiluje
sa podporiť jeho pozitívny vývin.

Určujúci vplyv na ďalšiu poradenskú prácu má optimálny priebeh prvého

stretnutia poradcu s. klientom. V jeho rámci sa riešia a rozvíjajú viaceré procesy:
utvára sa raport (typ interpersonálneho vzťahu medzi poradcom a iným človekom),
určuje sa štruktúra a prvá orientácia v probléme, situácii. Prvý kontakt by mal byť
prirodzený, neformálny (vzájomné predstavenie, úsmev, autentické správanie a
pod.).

Cieľom úvodnej fázy je prvotná informácia o myslení, cítení, názoroch klienta

na príčiny príchodu do poradne a na riešenie problému. Preto je úvodné interview
potrebné viesť nedirektívne, rovnako ako aktivitu a spôsob prezentácie problému
nechať na klienta. Prvotná orientácia v probléme je vlastne prvou fázou
diagnostického procesu.

Optimálna komunikácia poradcu s klientom je predpokladom úspešnosti a

efektivity práce. Jej východiskom je umenie počúvať klienta. Nemalo by ísť len o
pasívne počúvanie, ale poradca by mal svojou účasťou primerane situácii riadiť
priebeh celého rozhovoru.

Efektívna komunikácia predpokladá zo strany poradcu akceptáciu klienta,

empatiu, otvorenosť vo vyjadrovaní pocitov, transparentnosť a kongruenciu. Do
komunikačného repertoára poradcu patrí tiež poskytovanie spätnej väzby klientovi.
Práca s klientom má rôzne časové dimenzie - od jednej konzultácie až po dlhodobý
poradenský vzťah. Stanovenie konečnej fázy poradenského procesu a jeho
vyhodnotenie sa odvodzuje od stanovených cieľov.

DIAGNOSTIKA V PRAXI SOCIÁLNEHO PORADENSTVA

Diagnostika vznikla ako nástroj poznávania ľudí v praktickej činnosti -

skúmania ich psychickej zrelosti, spôsobilosti pre určité pracovné alebo
spoločenské funkcie a pod. Prebiehajú prostredníctvom všetkých činností, ktoré sú
vykonávané s klientom (pozorovanie správania, interview, testovanie priebehu
problému, vlastné poradenstvo, psychoterapia a pod.).

Sociálna diagnostika sa považuje za východisko práce poradcu (sociálneho

pracovníka) a nástroj, na základe ktorého možno určiť miesto indivídua v
populácii, posúdiť jeho spôsobilosť na výkon v povolaní, zhodnotiť jeho reálne
limity v rôznych krízových situáciách, ako i jeho možnosti sebarealizácie v
spoločnosti. Spočíva v získaní kľúčových informácií o sociálnych problémoch
klienta a v ich zhodnotení. Pred poradenskou intervenciou musí poradca
vyhodnotiť získané informácie tak, aby na ich základe mohol stanoviť proces
pomoci pri zvládnutí krízových situácií. Najzákladnejšou metódou získavania
týchto informácií je riadený rozhovor. Okrem toho sa používajú dotazníkové
metódy, nepriame projektívne metódy, rôzne štandardizované testy, pozorovanie v
prirodzenom prostredí i v modelovej situácii a analýzy existujúcich dokumentov.

Diagnostika má nezastupiteľné miesto v jednotlivých oblastiach sociálneho

poradenstva. Využíva sa v poradenstve pre ľudí s poruchami sociálnej adaptácie,
t. j. v oblasti prevencie a nápravy sociálno-patologických javov, nakoľko poznanie
a objasňovanie príčin protispoločenských a kriminálnych javov je nevyhnutnou
podmienkou pre ich cielené a úspešné odstraňovanie. Diagnostická činnosť je zá-
kladnou bázou pre realizáciu poradenstva pre handicapovaných. Prioritne ide o
aplikáciu psychodiagnostických metód pri stanovení druhu a miery mentálneho
defektu a o problémy v oblasti emočnej reaktivity a štruktúry osobnosti. Sociálna

diagnostika stanovuje stupeň a mieru sociálnej narušenosti osobnosti v dôsledku
základného postihnutia, t. j. do akej miery narúša defekt sociálne väzby jedinca s
okolím.

Miestom uplatnenia diagnostických metód je i gerontologické poradenstvo. V

gerontológii sa psychológ - poradca stretáva s problémami subjektívneho
prežívania vyššieho veku. Objavujú sa problémy s prispôsobovaním, tendenciami
nepochopenia u mladšej generácie, stratou zmyslu života a hľadaním novej
životnej náplne.

OBLASTI SOCIÁLNEHO PORADENSTVA

Predmanželské, manželské, rodičovské a rodinné poradenstvo

Z odborného hľadiska sú centrá poradensko-psychologických služieb

pracoviskami, ktoré využívajú kombináciu sociálneho, psychologického a
zdravotníckeho prístupu k riešeniu problémov klientov. Pracujú v nich
psychológovia, sociálno-administratívne pracovníčky a ďalší odborníci
(sociológovia, pedagógovia a pod.), externe gynekológovia, sexuológovia, genetici,
právnici, psychiatri a iní špecialisti z oblasti zdravotníctva, jurisdikcie a školstva.

Koncepcie predmanželského poradenstva tvoria programy týkajúce sa výberu

partnera, problémy v období „chodenia spolu", porúch vzájomných vzťahov
snúbencov, problémy s plánovaným rodičovstvom, overovanie si správnosti voľby,
problémy zvládania rozchodu s partnerom a pod. Je orientované i na prípravu na
rodičovstvo v širších spoločensko-ekonomických kontextoch. Okrem individuál-
neho poradenského servisu sa výchova k manželstvu a rodičovstvu realizuje i
skupinovými formami, ktoré však nenahrádzajú výchovnú prácu rodiny, ani
odbornú poradenskú činnosť špecializovaných poradenských zariadení.

Poradenstvo pre handicapovaných

Poradcovia sa vo svojej pôsobnosti upriamujú okrem profesionálnej orientácie

duševne a telesne handicapovaných na riešenie špecificky vyostrených životných
problémov, konfliktov a náročných situácií súvisiacich s poruchami zdravia, s
problémami rodičov a rodinnej výchovy, adjustáciou na meniace sa i nové
podmienky v pracovnom, rodinnom a sociálnom živote. Tento typ poradenstva sa
zameriava na diagnostikovanie, zmierňovanie, korigovanie, prekonávanie a
kompenzovanie handicapov.

Pojmom handicap označujeme sociálne dôsledky vyplývajúce z chyby,

postihnutia alebo oslabenia. Ide o znevýhodnenie určitého jedinca v dôsledku
postihnutia, ktoré obmedzuje jeho možnosti spoločenského uplatnenia. Je závislé
od veku, pohlavia, vzdelania, kvalifikácie a ďalších sociálnych a kultúrnych
faktorov. Handicapy môžeme orientačne rozdeliť do nasledujúcich skupín:



handicap v orientácii - poruchy v orientácii vo vzťahu k okoliu,



handicap vo fyzickej nezávislosti - úplná alebo čiastočná závislosť na
prístrojoch, pomôckach, pomoci druhej osoby a pod.,



handicap v zamestnaní - znevýhodnenie vo výbere zamestnania,
možnosť zamestnať sa len za mimoriadnych podmienok, t. j. špeciálne
úpravy pracovného prostredia a pracovného režimu, skrátenie
pracovnej doby a pod.,



handicap v sociálnej integrácii - znevýhodnenie postihnutej osoby vo
vytváraní a udržiavaní spoločenských vzťahov,



handicap v ekonomickej sebestačnosti - handicap vo vzťahu k
sociálno-ekonomickému zabezpečeniu nezávislosti života
postihnutého jedinca, príp. jeho rodiny.

Problémy handicapovanej klientely v systéme sociálneho poradenstva majú

mnohodimenzionálny charakter, ktorý je v základnej rovine určovaný možnosťami
a mierou zapojenia sa jedinca do spoločenského a pracovného prostredia.
Rozoznávame štyri stupne socializácie handicapovaných osôb. Sú to:

a/ integrácia - plné splynutie handicapovaného jedinca so spoločnosťou

zdravých ľudí, a to vo výchove, vzdelávaní, v pracovnom uplatnení a
spoločenskom súžití,

b/ adaptácia - prispôsobenie handicapovaného jedinca spoločenskému

prostrediu, ktoré je však možné len za určitých optimálnych podmienok,

c/ utilita - sociálna upotrebiteľnosť handicapovaného jedinca, t. j. možnosti

jeho rozvoja sú obmedzené,

d/ inferiorita - sociálna „nepoužiteľnosť" handicapovaného jedinca spojená s

vyčlenením zo spoločnosti.

Predpokladom úspešnosť realizácie poradenských Činností

pre

handicapovaných jedincov je to, že sa včas rozpozná a určí rozsah konkrétneho
defektu, rozsah schopností alebo prípadných narušení v psychickej oblasti
jednotlivca - a že sa podá návrh na zabezpečenie vhodnej rehabilitačnej
starostlivosti (liečebnej, pedagogickej, pracovnej, psychologickej a sociálnej).

Gerontologické poradenstvo

Starnutie a staroba je súčasne problém spoločenský i problém individuálny, a

preto je problematika staroby vždy komplexná. Má súčasne podobu biologickú
(somatickú), sociálnu a psychologickú.

Nárast počtu staršieho obyvateľstva vo vyspelých spoločnostiach vedie

zákonite k zvýšeniu pozornosti k otázkam starnutia, najmä v sociálnych,
medicínskych a v poslednom čase i psychologických vedách. Dôvodom tejto
pozornosti je poznatok, že starnutie v posledných desaťročiach získava u
súčasnej populácie nové vlastnosti a kvality. Zmenili sa základné časové
parametre života tak s ohľadom na pracovný, profesionálny, ako aj súkromný a
rodinný život.

Špecifickou oblasťou sociálne orientovaných poradenských činností je

gerontologické poradenstvo, ktoré poskytuje špecializované služby klientele
vyšších vekových skupín v oblasti psychologickej, zdravotnej, sociálnej a právnej.

Medzi základné problémové okruhy, ktoré tvoria bazálnu orientáciu pre

poradenské aktivity programovo určené pre ľudí vyšších vekových kategórií, patrí
redukcia a kompenzácia následkov závažných životných udalostí (kríz)
osobnostného charakteru. Popri individuálnej schopnosti zvládnuť záťažové -
krízové stavy má byť človeku k dispozícii účinná metodológia, ktorá je schopná
navodzovať rezistenciu (odolnosť) na stres v biologickej, psychologickej a
sociálnej sfére. Je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že čím je človek starší, tým
pomalšie a ťažšie sa prispôsobuje novým, komplikovanejším situáciám. V ich
hierarchii sú najzávažnejšie ekonomické zmeny po odchode do dôchodku, smrť
manželského partnera, odchod detí z rodiny, celkove alebo čiastočné vylúčenie z
pracovného a následne spoločenského života.

Poradenstvo pre nezamestnaných

K základným individuálnym a sociálnym charakteristikám človeka patrí okrem

iných určení i jeho uplatnenie sa vo svete práce, nakoľko od pracovného
uplatnenia sa odvodzuje sociálny a ekonomický status človeka.

V kontexte s teóriou sa v praxi stretávame s požiadavkou trojúrovňového

systému poradenstva pre nezamestnaných, a to:

1. základná úroveň - poskytovanie poradensko-informačného servisu,

2. stredná úroveň - poradenstvo v oblasti profesionálnej orientácie, právne
poradenstvo v oblasti rozvoja podnikateľských aktivít, psychologické
poradenstvo pri problémoch súvisiacich so stratou zamestnania,

3. špecializované poradenstvo pre ľudí traumatizovaných stratou
zamestnania, ktorí majú problémy presadiť sa na trhu práce

Presné vymedzenie poradenských činností úradov práce podáva Vyhláška

Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky č. 251/1993 Z. z.
V rámci poradenskej činnosti úradov práce sa poskytujú:

o informačno-poradenské služby, ktoré zahŕňajú poskytovanie informácií a

rád občanom o možnostiach zamestnania, o predpokladoch a požiadavkách
na výkon povolania, o možnostiach vzdelávania a rekvalifikácie a o
hmotnom zabezpečení uchádzačov o zamestnanie,

o špeciálne poradenské služby, ktoré sú orientované na poskytovanie

psychologických služieb a lekárskeho poradenstva pri riešení osobnostných,
sociálnych a zdravotných problémov občanov súvisiacich s ich
nezamestnanosťou.

Skupinové psychologické poradenstvo

charakterizujú interakčné

a komunikačné väzby typu „každý s každým". Lepšiu predstavu získame, keď si
uvedomíme, že základnou situáciou skupinových sedení je sedenie v kruhu. V
skupinovom poradenstve sa stáva súčasťou psychologického pôsobenia celá zložitá
psychológia skupiny resp. skupinová dynamika.

Hromadné skupinové poradenstvo charakterizujú interakčné a komunikačné

väzby „každý s psychológom". Psychológ v hromadnom poradenstve rešpektuje
síce existujúcu skupinovú dynamiku, ale v procese poradenstva ju systematicky
nevyužíva. Práve manipulácia so skupinovou dynamikou tvorí rozdiel medzi
skupinovým a hromadným poradenstvom. V skupinovom poradenstve je skupinová
dynamika hlavným účinným prostriedkom poradenského procesu. V hromadnom
poradenstve je to interakcia so psychológom v osobitných sociálnych
podmienkach.

METÓDY PRACE S KLIENTOM

Individuálna - vo väčšine európskych krajín sa zvyšuje potreba individuálnej

sociálnej práce na psychologickom základe. Americký smer vychádza
z psychoanalýzy, u nás sa stanovenie sociálnej diagnózy opiera o psychosociálny
prístup. Vychádzame z teórie, že sociálny problém u väčšiny klientov pramení
z narušených vzťahov a postojov klienta k jeho najbližšiemu okoliu. K narušeniu
došlo v priebehu života klienta, preto treba zistiť skutočnosti, ktoré mali vplyv na
utváranie jeho osobnosti.

Poradenstvo disponuje širokou paletou rôznych metód a postupov. Pre

ilustráciu sme vybrali niektoré z nich. Uvedené metódy práce neprezentujú žiadnu
poradenskú školu a sú uvedené bez akéhokoľvek kľúča.

Informácia - klienti často do poradne prichádzajú pre určité informácie a

poznatky, ktoré by im mali pomôcť orientovať sa v probléme a hľadať primerané
riešenia. Informačný charakter mávajú právne konzultácie, konzultácie z oblasti
sociálneho zabezpečenia, všetky údaje týkajúce sa kvantity, frekvencie určitých
javov, atď. Klientovi často postačuje poradenská intervencia na úrovni informácie.
Kontakt s takýmto typom klientov býva väčšinou jednorazový.

Distribúcia - ak k poradcovi prídu klienti, ktorých problémy nespadajú do jeho

profesionálnej kompetencie, odošle týchto klientov pracovníkovi poradne, ktorý
disponuje kapacitou odborne pomôcť v týchto problémoch. Do poradne však
prichádzajú aj klienti, ktorých problém nie je možné riešiť v poradni. Týchto
klientov sociálna pracovníčka alebo poradca distribuujú do inštitúcie či zariadenia,
ktoré je kompetentné pre riešenie uvedených problémov a disponuje účinnými
prostriedkami pomoci.

Klarifikácia - klarifikácia je proces, v rámci ktorého si poradca a klient

objasňujú rôzne aspekty prezentovaného problému. Problém, s ktorým klient

prichádza do poradne, často pripomína ľadovec plávajúci v mori. Najprv sa hovorí
o tom, čo vidí klient i poradca - malú časť ľadovca nad hladinou. Obaja však tušia,
že pod hladinou je tá väčšia časť ľadovca, ktorá býva podstatnejšia pre riešenie
prezentovaného problému.

Podhladinová časť je súčasťou klientovho podvedomia či nevedomia. Poradca

môže pomerne rýchlo zistiť na základe svojich odborných znalostí mnohé
informácie o ponorenej časti problému. Nezdržanlivý poradca v roli experta bude
sám prirýchlo direktívne klarifikovať klientovi, o čo vlastne v probléme ide. Ak
klient nie je na takúto klarifikáciu pripravený, môže ho vystrašiť, odradiť,
podráždiť, alebo sa bude brániť jej prijatiu.

Preto je užitočnejšie, ak vedie klienta k tomu, aby si sám objasnil základný

rámec problému, odlíšil podstatné od nepodstatného, hľadal príčiny toho, čo sa
stalo. V tomto procese poradca pôsobí podporne, sumarizuje klientovu prácu,
povzbudzuje ho, motivuje pre hľadanie ďalších alternatív. Niekedy sa v procese
klarifikácie objaví takzvaný "aha efekt", klient pochopí pre neho doteraz skrytú
základnú schému problému a niekedy už nepotrebuje ďalšiu pomoc poradcu.
Klarifikácia patrí medzi pracovné metódy racionálne orientovaného poradenstva
a jej podstatou je rozumová analýza problému alebo situácie.

Ventilácia - mnohí klienti prichádzajú do poradne preto, aby mohli s niekým

hovoriť o svojich ťažkostiach a problémoch. Často v nich prežíva posolstvo z
detstva, že človek sa nemá ponosovať iným so svojimi problémami, nemá
zaťažovať svoje okolie, má sa s problémami vyrovnať sám. Iní klienti zase
zaplavujú okolie svojimi problémami a sťažnosťami tak, že ostatní ich už
odmietajú počúvať.

Preto v poradcovi hľadajú človeka, ktorý im poskytne priestor na

vyrozprávanie sa a s porozumením ich vypočuje. Ventilačná konzultácia pomáha
klientovi zbaviť sa nahromadeného napätia, úzkosti, umožňuje mu hovoriť o
ťažkostiach a problémoch bez obáv zo zosmiešňovania, zhadzovania a
nepochopenia.

Niektorým klientom ventilácia úplne postačuje a nepotrebujú (často ani

nechcú) inú poradenskú intervenciu. Ich základná stratégia nie je orientovaná na
riešenie problému, ale na abreakciu, po ktorej zase na čas vydržia neriešenú
záťažovú situáciu.

Platí to najmä o klientoch so syndrómom "nemôžem žiť s, nemôžem žiť bez",

o klientoch, ktorí majú obavy pred niečím novým, neznámym a preto radšej volia
život v známej nepohode, ako keby riskovali krok do neznáma.

Aj pri práci s bežnou klientelou je ventilácia veľmi užitočná, pretože keď klient

dostane zo seba všetku nespokojnosť, zlosť, sklamanie, vytvorí tým priestor pre
konštruktívnu poradenskú prácu.

Povzbudenie - klienti často prichádzajú do poradne s neistotou, v tenzii,

nevedia, čo ich v poradni očakáva, ako ich bude akceptovať poradca. Preto je
dôležité, aby poradca hneď v iniciálnej fáze klienta povzbudil, ocenil to, že klient
prišiel do poradne, uistil ho, že jeho problém budú spolu v poradni riešiť. Najmä
mlčanlivejších klientov poradca povzbudzuje, aby viac hovorili o prezentovanom
probléme, o svojom prežívaní v poradni, ale aj s partnermi, ktorých sa problém
týka.

Interpretácia - interpretácia je metódou dynamicky orientovaných

poradenských systémov. V určitej fáze procesu prestáva byť poradca celkom
pasívnym a aktívne dopĺňa chýbajúce súvislosti, ktoré doteraz ostávali klientovi
skryté.

O tom, či je interpretácia správna, rozhoduje v konečnom dôsledku klient,

pretože ten prijíma alebo neprijíma interpretáciu a spracováva ju v ďalšom procese.
Optimálne je, ak na základe spoločného hľadania s poradcom klient príde na
interpretáciu sám, pretože potom nemusí prekonávať odpor a nemá pocit, že
interpretácia mu bola implantovaná zvonka.

Poradcovo interpretovanie by malo byť správne načasované, nemal by

interpretovať v stave zvýšenej tenzie klienta, pri nedostatku poznatkov,
interpretácia nemá presahovať klientove chápanie seba a kontextov jeho života,
interpretácia by mala byť načasovaná na obdobie, keď je poradca presvedčený, že
klient dokáže s interpretáciou pracovať.

Tréning - tréning je charakteristická metóda pre behaviorálne prístupy, jeho

hlavnými zložkami sú učenie, opakovanie a nácvik. Tréningom v oblasti klinickej
práce rozumieme odstraňovanie symptómov poruchy, napríklad pri fóbiách
postupné odbúravame strachu. Klient, ktorý sa bojí prejsť cez otvorené
priestranstvo, sa učí najprv pohybovať po jeho okrajoch s doprovodom známych
ľudí, postupne sa vzďaľuje od pevných múrov a približuje do centra námestia,
chodí stále väčšie úseky, až napokon prejde námestie najprv s inými ľuďmi,
neskoršie sám s postupným minimalizovaním strachu.

V poslednom období sa v poradenských programoch objavujú tréningy

optimálnej komunikácie, zvládania konfliktov, asertivity. Klienti cvičia
individuálne s poradcom, párovo, v rodine alebo skupine formy efektívnej
komunikácie. Tieto tréningové programy sa využívajú aj preventívne ako súčasť
osobnostného rastu a sociálnych zručností.

Príkladom takéhoto typu tréningu je nácvik konštruktívnej hádky. Je založená

na tom, že partneri sa učia otvorene ventilovať negatívne pocity, nespokojnosť,
kritické pripomienky, pričom rešpektujú určité pravidlá. Komunikácia potom
prechádza k sebakritike, k pozitívnemu oceneniu partnera a na záver k určitému
riešeniu problému. Klienti si prostredníctvom tréningu osvoja iný, konštruktívnejší
prístup k riešeniu konfliktov.

Hranie rolí - hranie rolí je podobná metóda ako modelovanie. Rozdiel je v

tom, že pre hraní rolí sú vyberané situácie zo života, alebo hypotetické situácie,
ktoré sa môžu stať v blízkej budúcnosti. Pri hraní rolí klient najčastejšie hrá sám
seba v interakcii s reálnym partnerom alebo pri skupinovej práci s inými členmi
skupiny prehrávajú rolu partnera. Užitočnou pre klientov býva výmena rolí.
Prehranie role môže druhému človeku priblížiť prežívanie druhého človeka, jeho
pocity, umožní mu vidieť problém jeho optikou. Po takejto skúsenosti je väčší
priestor pre hľadanie prijateľného riešenia.

Konfrontácia - poradca upozorňuje klienta na rozdiely a rozpory v jeho

tvrdeniach, správaní, v chápaní seba i iných. Klient s poradcom sa však môžu
dostať aj do vzájomnej konfrontácie, keď každý z nich zastáva iné internalizované
stanovisko. Pri párovom alebo rodinnom poradenstve môže prísť ku konfrontácii
názorov a postojov jednotlivých členov rodiny, pri skupinovom ku konfrontácii
medzi názormi jednotlivca a skupiny.

Reflexia - poradca odráža to, čo povedal klient, preformulováva klientove

odpovede, aby stimuloval ďalší klientov vhľad a sebareflexiu, ostáva v rámci
klientovej výpovede, môže formulovať jasnejšie a precíznejšie ako klient alebo
vybrať z výpovede klienta dôležitú pasáž. Reflexia sa niekedy označuje ako
nedirektívna interpretačná technika.

SKUPINOVÉ PORADENSTVO

Človek je sociálna bytosť, preto žije väčšinu svojho života vo formálnych a

neformálnych sociálnych skupinách. Skupina pomáha človeku uspokojovať jeho
potreby, v nej sa učí poznávať iných ľudí i seba samého, napĺňať sociálne role a
riešiť rôzne životné situácie. Skupinové poradenstvo cieľavedome využíva
zákonitosti fungovania skupiny. Skupinová práca nie je výhodná iba z aspektu
ekonomického využitia času a peňazí (viacej klientov na jednom sedení), ale
podstatné je, že monitoruje interpersonálny charakter mnohých problémov. Preto
je pochopiteľné, že problémy takéhoto typu sa môžu efektívnejšie riešiť v sociálnej
interakcii s inými ľuďmi, čo umožňuje práve skupinové poradenstvo.

Za

najúčin

nejšie faktory

skupinovej práce Kratochvíľ považuje:

 členstvo v skupine,

 podobnosť prezentovanej

problematiky,

 pocit spolupatričnosti,

 emocionálnu podporu,

 akceptáciu problémov,

 vzájomné porozumenie,

 kohéziu,

 pomoc sebe i iným,

 možnosť odreagovania sa,

 využívanie spätnej väzby,

 možnosť konfrontácie,

 kolektívnu skúsenosť,

 nácvik nového správania,

 získanie nových informácií,

zručností,

 pochopenie niektorých aspektov

sociálneho správania.

Všetky tieto faktory vytvárajú skupinovú dynamiku. Skupinová dynamika je

vlastne súhrn všetkého, čo sa v skupine deje, a v určitom slova zmysle vlastne
napĺňa aj pojem skupinového poradenstva, ktoré so

Odlišnosť či podobnosť členov poradenských skupín je kritériom rozdelenia

skupín na homogénne (členovia skupiny majú veľmi príbuzné charakteristiky
napríklad vek, pohlavie, stav, profesiu, problém, atď.) a heterogénne (členovia
majú rozdielne charakteristiky).

Podľa obsahového zamerania a využívaných metód práce môžeme poradenské

skupiny deliť na:

-

biografické, v ktorých sa skupinová práca zameriava na individuálnu

históriu jednotlivých členov, významné udalosti v anamnéze, hľadanie paralel
medzi minulosťou a fungovaním v súčasnosti, čo sa odzrkadľuje v procese
skupinovej práce, vo vzťahoch k vedúcemu skupiny i k ostatným účastníkom

-

interakčné, ktoré sú primárne orientované na vzťahy v skupine, skupinová

práca sa orientuje na prítomnosť, pracuje sa tu a teraz, pri práci sa využíva

aktuálne prežívanie, často sa využívajú rôzne techniky stimulujúce interakciu,
skupina sa zaoberá skôr procesom ako obsahom

-

tematické, v ktorých dominuje vopred formulovaná téma, alebo sa využije

téma, ktorá sa objavila pri skupinovej práce a oslovila mnohých členov, v
tomto type práce účastníci môžu referovať o svojich skúsenostiach, zážitkoch v
rámci prezentovanej témy, môže sa viac pracovať s vysvetľovaním,
objasňovaním, informáciami

-

tréningové, tieto skupiny sú orientované na praktický nácvik určitých

sociálnych zručností, riešenie konkrétnych problémov, ovplyvnenie určitých
duševných procesov (vnímanie, kreativita, uvoľnenie, koncentrácia, atd'.).

Takáto striktná kategorizácia zamerania skupín je v praktickej poradenskej

práci možná, ale frekventovanejšia je kombinácia jednotlivých typov skupín podľa
aktuálnych potrieb vývoja skupiny.

Poradenské skupiny môžu mať rôzny štýl vedenia. Vedúci skupiny podľa

Trotzera môže byť v rôznych roliach:

-

rola experta, poradca využíva svoje znalosti a skúsenosti, rozdáva rady,

odobruje kvalitu navrhovaných riešení, práca skupiny je centrovaná na neho,
riziko tohoto prístupu spočíva v tom, že klient sa učí závislosti na niekom
múdrejšom, šikovnejšom

-

rola režiséra, poradca aktívne štrukturuje skupinovú prácu, preberá na

seba zodpovednosť za skupinové dianie, zasahuje do procesu, ochraňuje
skupinu i jednotlivých členov, riziko je v tom, že členovia skupiny sa nenaučia
preberať zodpovednosť, pružnosť skupiny je obmedzená jedným hľadiskom

-

rola facilitátora, poradca uľahčuje členom skupiny sebaotvorenie, vytvára

príjemné prostredie dôvery a spolupráce, necháva zodpovednosť za skupinové
dianie a riešenie problémov na členoch skupiny, upozorňuje na
nebezpečenstvá, riziko tohoto vedenia spočíva v tom, že vedúci sa môže
ocitnúť v roli nerozhodného alebo neistého "rodiča", nemal by iba plávať na
vlnách skupinovej interakcie

-

rola účastníka, poradca je na rovnakej úrovni s ostatnými členmi,

prezentuje sa autenticky a transparentne, problémom môže byť nájsť mieru
osobného angažovania sa bez toho, aby skupine dominoval, aby ustrážil
saturáciu svojich narcistických potrieb a vedel dózovať seba v súlade s
vývojom a cieľmi skupiny

-

rola pozorovateľa, poradca ostáva mimo diania v skupine, vyhýba sa

interakcii, komentuje len nevyhnutné, riziko takto ponímaného vedenia spočíva
v tom, že skupina je frustrovaná neosobnosťou poradcu, účastníkov môže
dráždiť, že sú sledovaní

-

rola moderátora, poradca rozbieha skupinové aktivity, prináša techniky,

komentuje význačné skupinové udalosti, celkový vývin však necháva na
skupine, ak sa dostane skupina do závozu, pomáha jej bez priameho návodu či
rady, riziko tohoto prístupu spočíva v tom, že skupina môže nepríjemne
prežívať menšiu osobnú zaangažovať po radcu, komentáre môžu pôsobiť ako
niečo umelo implantované zvonku.

Skúsenosť ukazuje, že je užitočné, keď skupinu vedú dvaja poradcovia

(optimálne je zloženie muž a žena, pretože do procesu poradenskej práce vnášajú
diferencované pohľady a sú ako dvojica citliví na prežívanie a potreby oboch
pohlaví), pretože si môžu rozdeliť role, zachytiť a využiť oveľa viac
prezentovaného materiálu.

Niekedy pracujú poradenské skupiny bez poradcu, vtedy hovoríme o

samoriadiacich skupinách. Býva pravidlom, že priebeh samoriadiacej skupiny sa
neskôr prediskutuje s poradcom alebo skupina má presný rozkrokovaný program
čo robiť. Skupinové sedenia sú organizované tak, že účastníci sedia v kruhu, aby
všetci na seba videli a mohli byť spolu v kontakte. Jedno skupinové sedenie trvá od
jeden a pol hodiny do troch hodín. Niekedy sa organizujú aj skupinové maratóny,
ktoré trvajú 12 až 24 hodín bez väčších prestávok.

SOCIÁLNA PRÁCA KOMUNITNÁ

Najmenej rozpracovaná oblasť sociálnej práce, ktorá je zameraná na

konkrétne životné situácie v určitých územných celkoch Pomáha ľuďom
v konkrétnych životných situáciách na určitom územnom celku. Rešpektuje tiež
sociálne, ekonomické a ekologické potreby obyvateľov komunity, regiónu
(rómske etnikum, atómová elektráreň Jaslovské Bohunice a pod.). Jej cieľom je
zapojiť všetkých schopných obyvateľov, aby bol projekt zrealizovaný.

Metódy sa navzájom prelínajú, kedy akú použiť vyžaduje skúsenosť a cit.

Úspešnosť zmeniť existujúci stav, dosiahnuť určité sociálne zlepšenia, je

podmienená:

)) zmenou sociálno-politických procesov vo vnútri komunity,

)) zmenou identifikácie individualít v komunite, ich aktivizáciou.

V širokom zmysle možno hovoriť o trvalom napätí medzi spoločenskými

potrebami a zdrojmi a komunitná sociálna práca má predchádzať, zabraňovať
vznikaniu sociálnych problémov a napomáha riešenie už vzniknutých problémov.
Cieľom je tiež hľadať kompromisy, napr. sociálny konsenzus medzi minoritami, so
zásadným prihliadaním na miestne (lokálne) ponímanie demokracie. Jedna z
najdôležitejších stránok je spolupráca s ľuďmi, ktorí majú prirodzenú autoritu v
komunite a pomôžu vyvolať aktivitu u ďalších členov komunity.

Postup v sociálnej práci s komunitou možno zhrnúť:

)

a poznanie sociálnych potrieb a problémov v určitej komunite;

)

b spracovanie návrhov na riešenie, s ktorými komunita súhlasí a je ochotná

podieľať sa na ich riešení;

)

c zapojenie všetkých schopných obyvateľov, dostupných prostriedkov a

možností komunity do sociálnej aktivity, aby sa návrh uskutočnil.

Špecifickými predpokladmi komunitnej sociálnej práce popri vzťahoch medzi

členmi komunity sú:

a) výrazné vzťahy k miestu bydliska,
b) rovnaké nazeranie na problémy etnickou optikou,
c) rovnaká ekonomická a spoločenská úroveň a špecifické vzťahy k
predstaviteľom mocenských štruktúr a obecnej samosprávy.

Používanie sociálnej práce s komunitou je v niektorých prípadoch nutné, lebo

zatiaľ sa javí v niektorých oblastiach ako jediná priechodná forma. I dobre
mienené sociálne a politické opatrenia, zdravotné, výchovné, hygienické opatrenia
sa nestretávajú s predpokladaným výsledkom, pokiaľ nie sú komunitou prijaté.

V rámci komunity vzájomnú podporu a starostlivosť poskytuje rodina,

príbuzní, priatelia, susedia. Vytvára sa akási „prirodzená sieť" a záujmom
sociálnej práce s komunitou je vytvoriť účinnú spoluprácu medzi prirodzenou
sieťou a formálnymi „oficiálnymi" službami. Ide o takú organizáciu komunity a
taký rozvoj komunity, na ktorej by sa mali občania podieľať prostredníctvom
dobrovoľných organizácií spoločenských organizácií, a pod.

Veľmi dôležitá je napr. príprava prezentácie konkrétneho projektu práce s

komunitou.

Podmienky úspešnosti sociálnej práce s komunitou možno zhrnul:

)) dokonalé poznanie problémov a potrieb v konkrétnej komunite a v

územnom celku,

)) také spracovanie návrhov riešenia (projektu), s ktorým komunita súhlasí,
)) berie ho za svoj a prejaví dostatočný záujem na spolupráci,
)) aktívne zapojenie všetkých schopných obyvateľov s využitím dostupných

prostriedkov a možností komunity do sociálnej aktivity, aby sa ciele
komunitnej sociálnej práce splnili.

5 Metódy sociálnej práce na úseku starostlivosti o zdravotne

postihnutých (telesne, zmyslovo, mentálne) niektoré osobitosti
metodológie výskumu v patopsychológii. Definícia a klasifikácia
zdravotného postihnutia(ZPO) podľa WHO, dokument OSN -
Štandardné pravidlá. Princípy subsidiarity, solidarity, zásluhovosti,
vytváranie podmienok pre nezávislý život, kompenzačné pomôcky,
kompenzačné dávky, bezbariérovosť, ekonomické páky, občianske
združenia, informačné systémy, predpoklady plnohodnotného života.
Kúpeľná liečba. Proces socializácie, integrácia a inclussion
(včleňovanie) ľudí s postihnutím do komunít.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
–––––––

Metódy sociálnej práce na úseku starostlivosti o zdravotne postihnutých



POZOROVANIE

POZOROVAN

Sebapozorovanie je u časti postihnutých ešte menej objektívne ako u

nepostihnutých. Od bežného sebapozorovania sa odlišuje rým, že u postihnutých,
ktorí stratili zrak v ranom veku, nemožno predpokladať adekvátne poznatky o
vizuálnych charakteristikách predmetov a javov reálneho sveta, u nepočujúcich sa,
pochopiteľne, prejavuje nedostatok reči pri výpovediach o sebapozorovaní, aj
mentálne postihnutých chýba primeraný úsudok a presnosť pri sebapozorovaní.

Osobám s porušenou hybnosťou chýba primeraná orientácia, čo sa pri

sebapozorovaní môže prejaviť istými nepresnosťami. U chybne hovoriacich sa
môže pri výpovediach v sebapozorovaní zhoršiť ich rečový nedostatok. Istá
zdržanlivosť, nedôvera, chudobná mimika, zvýraznená disciplinovanosť zrakovo
postihnutých vyvoláva problémy pri ich pozorovaní.



ROZHOVOR

ROZHOVO

/INTERVIEW

INTERVI

/

Ak sa táto metóda použije u postihnutých jedincov, vystupuje potreba, aby

medzi psychológom a postihnutým vznikol vzťah vzájomnej dôvery. V opačnom
prípade nemožno túto metódu použiť.

Pri rozhovore s postihnutými sa vyskytuje celý rad problémov. Pre

neskúseného človeka je veľmi zložité viesť interview s nevidiacim, veľmi ľahko sa
môže dopustiť netaktností (napr. pri opise nejakého predmetu povie: „ako
vidíte, ..." a pod.). Ešte zložitejšie je interview s nepočujúcim, resp. s
nedoslýchavým jedincom. Skúsenosti sú potrebné aj pri rozhovore s jedincom s
rečovou poruchou. Preto si rozhovor s postihnutými jedincami vyžaduje
dôkladnejšiu prípravu ako rozhovor so zdravými intaktnými ľuďmi.



DOTAZNÍK

DOTAZN

Túto metódu nemôžeme u postihnutých, najmä v detskom, ale často ešte aj v

mladšom školskom veku jednoznačne použiť pre ťažkosti s čítaním a písaním. Pre
nevidiacich treba dotazník prepísať do slepeckého písma, nepočujúci majú
problémy s pochopením otázok a len na vyššom stupni osvojenia si reči sú schopní
na otázky adekvátne odpovedať. Aj telesne postihnutí môžu mať ťažkostí s
písaním.

Azda najvhodnejšia je táto metóda pre rečovo postihnutých. Pri formulovaní

otázok v dotazníku treba prísne dodržiavať všetky známe zásady, pričom u
postihnutých si treba ešte jasnejšie uvedomiť, či má daná otázka pre daného
jedinca reálny význam. Nemožno sa napr. jednoznačne pýtať nevidiacich na
vizuálne kvality, u nepočujúcich sa treba vopred presvedčiť či chápu správne
abstraktné pojmy použité v dotazníku atď.



EXPERIMENT

EXPERIMEN

Experiment je v každej vede jednou z najdokonalejších výskumných metód.

Pre patopsychológiu má mimoriadny význam.

Kritéria experimentu v patopsychológii podľa S. J. Rubinštejnová (1979).

a) princíp modelovania normálnej psychickej činnosti, vykonávanej v

procese práce, učenia, sociálneho styku. Väčšina experimentov sa
prakticky zameriava na to, že sa dieťaťu uloží vykonať nejakú prácu a
potom sa starostlivo registruje ako si počínalo. Ak sa dieťa pomýli, určuje
sa typ a príčina chyby.

b) zameranie na kvalitatívnu analýzu psychickej činnosti postihnutých detí -

z tohto hľadiska nieje podstatné, či bola daná úloha splnená a aké percento
je vyriešených a nevyriešených úloh. Iba v zriedkavých prípadoch sa
obmedzuje čas, potrebný na splnenie úlohy Pri hodnotení výsledkov
experimentu sa za hlavné považujú kvalitatívne ukazovatele, ktoré svedčia
o spôsobe riešenia, o type a charaktere chýb, o vzťahu dieťaťa k svojim
chybám a ku kritickým pripomienkam experimentátora. Výskumy svedčia
o tom, že rýchlosť myslenia nemusí charakterizovať jeho kvalitu. Je
želateľné, aby experimentátor v procese skúmania pomáhal postihnutému
dieťaťu, aby plne uplatňoval individuálny prístup.

c) Tretí princíp je veľmi jednoduchý. Ide o to, že sa vyžaduje veľmi presná a

objektívna registrácia všetkých, aj zdanlivo nevýznamných faktov. Je
zrejmé, že experimenty, ktoré sa robia s postihnutými (najmä s mentálne
postihnutými) deťmi, nemôžu byť také presné a bezvýhradné, ako je to pri
experimentoch so zdravými deťmi. Mentálne postihnuté deti nielen že
narúšajú poradie činnosti, predpísané inštrukciou, ale niekedy vôbec
nekonajú tak, ako je treba. Je absolútne neprípustné realizovať experiment

bez protokolu! Do protokolu treba zapisovať úkony dieťaťa ako aj jeho
rečové reakcie. Protokol musí odrážať všetky otázky, kritické námietky,
napovedajúce repliky, priame vysvetľovanie a aj to, ako dieťa túto pomoc
prijíma Každý experiment musí poskytnúť objektívne údaje, ktoré môžu
byť potvrdené, ak experiment uskutočnia iní bádatelia, alebo pomocou
iných, kontrolných pokusov.



TESTY

TES

Používanie psychologických testov na skúmanie postihnutých jedincov kom-

plikuje rad problémov. Predovšetkým treba konštatovať, že existuje len veľmi
málo psychologických testov, vyvinutých pre postihnutú populáciu. Psychológovia
sú teda nútení používať testy, ktoré boli vyvinuté pre normálnu populáciu, čo si
však skoro vždy vyžaduje vykonať isté adaptácie. Tak napríklad niektoré psycholo-
gické testy sa pre nevidiacich prepisujú do slepeckého písma.

Testy vypracované špeciálne pre postihnutých, sa dajú len veľmi ťažko

štandardizovať, čo vyplýva jednak z pomerne malého počtu niektorých skupín
postihnutých a jednak zo skutočnosti, že skupiny postihnutých sú z hľadiska
stupňa, etiológie a času kedy došlo k postihnutiu značne heterogénne.

Niektoré osobitosti metodológie výskumu v patopsychológii

Medzi základné požiadavky metodológie psychologického výskumu patrí

použitie kontrolnej skupiny pri manipulácii s akoukoľvek nezávislou
experimentálnou premennou.

Mechanická aplikácia takéhoto výskumného plánu (použitie experimentálnej

skupiny s rôznym stupňom zásahu zo strany experimentátora, resp. podmienok
experimentu a kontrolnej skupiny) však v patopsychológii spôsobuje často nemalé
problémy najmä vo vzťahu k cieľu komponovaného výskumu.

Výskumníci sa dajú pri porovnávaní skupiny postihnutých s intaktnými deťmi

často zviesť možnosťami štatistickej analýzy ku konštatovaniu štatisticky
významných rozdielov medzi experimentálnym výberom postihnutých jedincov a
výberom intaktných jedincov v istej kvantifikovateľnej charakteristike (povedzme
výkonu, schopnosti, času potrebného na zvládnutie úlohy a pod.).

Bolo by to v poriadku, keby sa väčšina výskumov netýkala porovnávania v

charakteristike súvisiacej s postihnutím, prípadne s ním vysoko korelujúcej.
Výsledkom niektorých časovo i technicky náročné komponovaných výskumov
potom často býva konštatovanie, že napr. mentálne retardovaní sú od normálnych
štatisticky významne odlišní vo výkone v čítaní alebo v úrovni abstraktných
operácií či v iných charakteristikách. Alebo sa dozvieme, že slabozrakí sú
významne horší vo vnímaní priestorových súvislostí a pod.

Výskumné zistenia podobného charakteru sú iste v základnom výskume

potrebné, no nemali by byť finálnym efektom akéhokoľvek experimentálneho
skúmania. Sú to totiž veľmi ľahko a logicky predpokladáte! ne výsledky a ich často
zložité a náročné štatistické zdôvodňovanie vytvára dojem samoúčelnosti
nejedného výskumu.

Zdravotne postihnutá osoba je fyzická osoba s trvalým poškodením fyzického

zdravia alebo psychického zdravia.

Zdravotné postihnutie - dlhodobá alebo trvalá zmena zdravotného stavu, ktorá

výrazne zhoršuje kvalitu života postihnutej osoby. Môže byť súčasťou chronického
onemocnenia, následkom vrodenej vady, úrazu, vyliečenej nemoci a pod. (napr.
ochrnutí rôzneho pôvodu, strata zraku, vrodené zníženie rozumových schopností).
Zlepšení kvality života možno dosiahnuť ucelenou rehabilitáciou.

Princípy sociálnej politiky

Kľúčovým princípom sociálnej politiky je sociálna spravodlivosť. Myslí sa

tým:



spravodlivosť v právnom slova zmysle, t. j. súhrn právnych no riem a
zásad a



spravodlivosť sociálna, ktorú možno vymedziť pravidlami, podľa ktorých
sú v spoločnosti rozdeľované predpoklady a prostriedky verejného
blahobytu medzi jednotlivé subjekty.

O sociálnej spravodlivosti sa nedá hovoriť ako o kategórii absolútnej,

jednoznačne vymedziteľnej. Autori doporučujú rozlišovať čiastkové hľadiská pri
posudzovaní sociálnej spravodlivosti.

•

hľadisko výkonu či zásluhovosti,

•

hľadisko súladu medzi vstupmi a výstupmi,

•

hľadisko rovnosti,

•

hľadisko rovnakých príležitostí,

•

hľadisko potrebnosti.

Sociálna spravodlivosť sa potom javí ako vhodná kombinácia rozličných

čiastkových princípov (hľadísk) v rôznych oblastiach sociálnej politiky s tým, že
vo svojom celku môže inklinovať k prevahe určitého princípu.

Strieženec (1999, s. 59) hovorí, že prvkom sociálne spravodlivej spoločnosti sú

sociálne garancie štátu. Zdroje na riešenie tohto problému sú rôznorodé. Patrí sem
systém sociálnej starostlivosti, celospoločenské inštitúcie ako je štát,
verejnoprávny systém sociálneho zabezpečenia (sociálne poistenie, štátna sociálna
podpora a sociálna pomoc), občianske iniciatívy a prvky verejnej, súkromnej a
cirkevnej dobročinnosti.

Sociálna solidarita (vzájomná podpora, spolunáležitosť) vyjadruje úroveň

bezprostredného vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnými členmi spoločnosti.
Základom je poznanie nutnosti harmonickej spolupráce medzi ľuďmi. Človek ako
sociálna bytosť je v istej miere odkázaný aj na druhých ľudí, je závislý na spolužití
spoločnosti ako celku.

Solidarita je výrazom ľudského porozumenia a pospolitosti, vzájomnej

súdržnosti a tiež zodpovednosti.

Je vedená úsilím o zjednocovanie záujmov, najmä pokiaľ sa jedná o hmotné

životné podmienky, a to na základe slobodnej vôle ľudí a ich ochoty podriadiť sa
záujmom širšieho spoločenstva. V praktickom živote sa stretávame s celou ple-
jádou rozličných solidarít. Napríklad štát organizuje solidaritu spoluúčasťou
jedincov i kolektívov (inštitúcií) na tvorbe zdrojov pre financovanie rozvoja
vzdelania, kultúry, pomoci rodinám, sociálne slabým a nevládnym občanom.

V rámci rodiny pozorujeme vnútrorodinnú solidaritu. Významná je tiež

medzigeneračná solidarita (napr. medzi ekonomicky aktívnymi a medzi
neaktívnymi obyvateľmi), solidarita zdravých s chorými, zamestnaných s
nezamestnanými, solidarita bezdetných občanov s rodinami s deťmi a pod.
Prakticky celý systém sociálneho poistenia je založený na solidarite.

Princíp subsidiarity. Pojem subsidium v latinčine znamená pomoc,

poskytovanie pomoci, pritom princíp subsidiarity je spojený s chápaním
subsidiárnej - teda podpornej, pomoc poskytujúcej činnosti.

Podľa princípu subsidiarity je každý povinný najprv pomôcť sám sebe a ak

nemôže, musí mu pomôcť rodina. Takisto rodine náleží, aby si pomohla sama
svojimi silami. Až keď sa dostane do veľkých ťažkostí, volá na pomoc iné
spoločenstvá - priateľov, charitatívne inštitúcie atď. Podobne obec si má vystačiť
sama a až keď nevládze, volá na pomoc regionálny orgán a nakoniec štát.

Úlohou štátu je potom starať sa o vytvorenie takých podmienok, aby si každý

mohol pomôcť vlastným pričinením a sám pomáha až na poslednom mieste, keď
sú ostatné možnosti pomoci vyčerpané.

Napĺňanie princípu subsidiarity predpokladá:

•

výchovu obyvateľstva k prevzatiu vlastnej zodpovednosti,

•

reálnu sociálnu situáciu, t. j. priestor pre samostatné, vlastné, zod

povedné sociálne konanie.

Preto keď štát pre jednotlivé subjekty zabezpečí predpoklady pre pomoc a

svojpomoc, musí tiež stále overovať, nakoľko môžu jednotlivci či skupiny v
konkrétnych jednotlivých prípadoch reálne svoju zodpovednosť aj prevziať.

Princíp sociálnej spravodlivosti

Tento princíp sociálnej politiky patrí k rozhodujúcim a základným princípom.

Vnímanie sociálnej spravodlivosti rôznymi autormi, ale i širokými vrstvami
spoločnosti je čisto subjektívne a je vystavené silným tlakom vonkajších vplyvov,
záujmov.

Keďže sa sociálna spravodlivosť nedá absolútne kategoricky vymedziť, vnímať

nám ju pomáhajú jej čiastkové princípy: výkonový, rovnosti, súladu medzi vstupmi a
výstupmi, rovnakých príležitostí, potrebnosti. Od konkrétnej sociálnej situácie závisí,
ktorý z uvedených čiastkových princípov je závažnejší. V súčasnej etape
transformácie je jednoznačné, že prioritu má na prioritu výkonový princíp
(zásluhovosť. Podľa konkrétnej situácie môže uprednostňovať s určitým časovým
obmedzením určitý čiastkový princíp.

V rozvinutých krajinách sa sociálna spravodlivosť chápe ako výsledok

usilovnosti jednotlivca. Súčasne aj ako jeho vôľa pomôcť slabším, chorým,
nezamestnaným, sociálne odkázaným. Princíp sociálnej spravodlivosti treba chápať
ako relatívny, na ktorý pozeráme z viacerých hľadísk. Spravodlivosť sa v spoločnosti
vníma ako výsledok rôznych čiastkových, subjektívnych hodnotení a chápaní
sociálnych rozdielov a nerovnosti.

Princíp zásluhovosti je ťažiskovým princípom, z ktorého vychádza aj súčasná

právna úprava dôchodkového zabezpečenia.. Zásluhový princíp je dominantným
princípom poistného systému a zahŕňa v sebe zohľadňovanie toho ako dlho poistenec
prispieval do systému (25 rokov - 42 rokov) a akou sumou prispieval do systému (z
minimálneho vymeriavacieho základu - z maximálneho vymeriavacieho základu).
Uplatňovanie tohto princípu je významné pri nemocenských dávkach a osobitný
význam má pri poskytovaní dôchodkových dávok ako dávok dlhodobého charakteru.

Pri poskytovaní starobných dôchodkov je potrebné uplatňovať princíp

zásluhovosti. Keďže starnutie jednotlivca je jasnou a známou záležitosťou, veľkú
časť dôchodkového zabezpečenia je možné zaistiť na báze dobrovoľnej
kooperácie, t.j. sporením v produktívnom veku a presunom spotreby z mladosti do
staroby. Štát bude podporovať rôzne formy dobrovoľného sporenia a poistenia. V
rámci dobrovoľných dôchodkových schém bude možné znášať vyššiu mieru
investičného rizika a podnikanie subjektov poskytujúcich dobrovoľné dôchodkové
zabezpečenie bude značne liberálnejšie než podnikanie subjektov v rámci systému
starobného dôchodkového sporenia.

Cieľom princípu zásluhovosti je posilniť priame peňažné odmeny o ďalšie

odmeny, ktoré majú povahu nepriamych peňažných odmien, ale aj o morálne
ohodnotenie práce.

Sociálna práca na úseku starostlivosti o

zdravotne postihnutých

Postihnutý jedinec, je ten, ktorý trpí určitým druhom trvalého poškodenia

a ktoré mu bez špeciálnej pomoci viac alebo menej znemožňuje spĺňať požiadavky
bežného vzdelávacieho či pracovného procesu.

Hlavné typy postihnutí:



mentálne



sluchové



zrakové



rečové



telesné



psychosociálne

Vnútorné členenie:



stupeň postihnutia (ľahký – „hraničný“, stredný – špeciálne školy, ťažký –
starostlivosť v ústavoch sociálnej starostlivosti)



časový faktor – kedy prišlo k vzniku poškodenia

 úroveň intelektu



úroveň mobility, sebaobslužnosti, komunikácie

 možnosti socializácie
Sociálna práca pri zdravotne postihnutých úzko súvisí so špeciálnou

pedagogikou. Ich spoločným cieľom je socializácia (začlenenie do spoločnosti)
a uspokojovanie základných sociálnych potrieb a záujmov. Rozdiely sú
v metódach, prístupoch a v dĺžke starostlivosti (sociálna. práca starostlivosť po
celý život, špeciálna pedagogika do ukončenia školskej dochádzky).

Sluchové postihnutie

Môžu byť vrodené alebo získané sluchové vady. Dôležité je podnetné rodinné

prostredie, primerane náročný výchovný štýl, spolupráca rodiny s odborníkmi,
integrácia postihnutého dieťaťa do bežnej školy, kde „zdravá časť“ spolužiakov
nadobudne prvú skúsenosť s postihnutým človekom.

Komunikácia:



posunková reč – posunky tváre a celého tela



daktylotika – prstová abeceda



orálna reč – použiteľná iba v prípade, ak bol defekt získaný po 3. roku
veku dieťaťa



totálna komunikácia – využívame všetko



optimálna komunikácia – používame maximálne tri formy

Pomôcky:



individuálne – slúchadlá, signalizácia telefónneho alebo domového
zvončeka, fax, TV s teletextom, protézy



skupinové – počítačová technika a pod.

Zrakové postihnutie

Existuje veľké množstvo poškodení, rozšírené sú krátkozrakosť

a ďalekozrakosť, slabozrakosť.

Vážne sú kombinované zrakové postihnutia: slepohluchí, hluchoslepí, slepí

s poruchami komunikácie, zrakové postihnutie a mentálna retardácia.

Kompenzačné pomôcky:

o pre slabozrakých

- školské – špeciálne písacie potreby, učebnice so zväčšeným písmom
- optické – okuliare, lupy, kontaktné šošovky
- elektronické – zväčšovacie prístroje, osobné počítače

o pre nevidiacich

-

klasické - biela palica, plastické mapy, bodové knihy, 6–bodová tabuľka

atď

- moderné – čítacie stroje, hovoriace kalkulačky, diktafóny a pod.

Rečové postihnutie

Sú to odchýlky, ktoré spoločnosť vníma ako cudzie. Môžu byť vrodené

(zmeny nosových dutín, anomálie jazyka, poruchy v CNS, poruchy spojené
s mentálnou retardáciou) alebo získané (úrazy, sociálne faktory). Cieľom
logopedickej starostlivosti je čo najrýchlejšia korekcia.Niektoré postihnutia:



alália – bezrečovosť u 3-6 ročného dieťaťa



dyslália – porucha výslovnosti hlások



mutizmus – získané bezrečovosť (efektívny mutizmus – hovorí, ak chce )



brblavosť – rýchle tempo reči, a iné.

Telesné postihnutie

Relatívne trvalý, výrazný nedostatok integrity alebo fungovania organizmu.

Patria sem poruchy hybnosti – mobility, poruchy kostry (amélia - nevyvinutie
končatín, dysmélia – neúplné vyvinutie končatín, aplázia – chýbanie orgánu,
hydrocefália – zväčšená mozgová časť hlavy, nanizmus, gigantizmus a pod.),
ortopedické vady – zlé držanie tela atď.

Peňažné príspevky a sociálne služby na kompenzáciu

Využívajú sa najmä na prekonávanie alebo zmiernenie sociálnych dôsledkov

ťažkého zdravotného postihnutia (znevýhodnenie v porovnaní so
zdravým občanom rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok). Pri
posudzovaní sa prihliada aj na osobnostné predpoklady a rodinné prostredie.

Formy kompenzácie sú peňažné príspevky a sociálne služby. Kompenzujú sa

aj zvýšené náklady na diétu, starostlivosť o psa so špeciálnym výcvikom atď.

Zdravotne postihnutí občania majú právo na informácie, pomoc a služby, pri

pomoci sociálny pracovník musí vychádzať z ich sociálnej situácie.

Individuálna a skupinová sociálna práca začína posilňovaním samostatnosti,

prípravou na prijímanie pomoci od iných, preberaním zodpovednosti (sociálny
pracovník preberá zodpovednosť za riešenie situácie, za pomoc) a poskytovaním
služieb sociálnej starostlivosti.

Kúpeľná starostlivosť

O priznaní kúpeľnej starostlivosti rozhoduje vždy pobočka SP príslušná podľa

miesta trvalého pobytu uchádzača o kúpeľnú starostlivosť na základe predloženého
návrhu od ošetrujúceho lekára a stanoviska kúpeľnej komisie pobočky.

Výber uchádzačov v kúpeľnej komisii

1. Pri prerokúvaní návrhu a výbere uchádzača sa prioritne zohľadňuje

poradie zdravotnej naliehavosti.

2. Dbá sa na to, aby bola daná prednosť uchádzačom s chorobami

označenými v indikačnom zozname znamienkom "x", práceneschopným
uchádzačom, uchádzačom pracovne činným na rizikových pracoviskách,
študentom, účastným protifašistického odboja atď.

3. Využívajú sa skúsenosti posudkových lekárov pre účelnú indikáciu

kúpeľnej starostlivosti z posudkového hľadiska.

4. Vo väčšej miere sa využíva možnosť účasti ďalšieho posudkového lekára

v kúpeľnej komisii (ako odborného konzultanta) určeného riaditeľom pobočky.

5. O výsledku zasadnutia kúpeľnej komisie sa informuje riaditeľ pobočky,

najmä pri návrhu v krátkom časovom odstupe od predchádzajúceho absolvovania
kúpeľnej starostlivosti (v tom istom roku, v predchádzajúcom roku).

Projekt

"Zavedenie a rozvoj

komunitnej rehabilitácie v Slovenskej republike"

Bratislava, 2002

Definícia základných pojmov:

Komunita

Pojem komunita má viac významov. Vo všeobecnosti je to miesto, kde ľudia

žijú, pracujú, stretávajú sa, chodia do školy a robia veľa spoločných aktivít.
Týmto pojmom teda môžeme označiť určitý región, obec, malé mesto, časť
veľkého mesta, skupinu žiakov, zamestnancov určitého podniku, alebo členov
určitej pracovnej skupiny.

Slovo k o m u n i t a pochádza z latinského comunitas, vo význame

spoločnosť, spoločenstvo, alebo zmysel pre spoločnosť. V sociologickej literatúre
je pojem komunita chápaný ako obec v najširšom slova zmysle, ďalej vo význame:
spoločenstvo, spoločnosť, sociálna organizácia, sociálny systém, dedina, mesto,
národ a podobne.

Komunitná rehabilitácia (ďalej len "KR")

Komunitná rehabilitácia je stratégiou v rámci rozvoja komunity pre

rehabilitáciu, zrovnoprávnenie príležitostí a sociálnu integráciu všetkých ľudí s
postihnutím. Realizuje sa spoločným úsilím ľudí s postihnutím, ich rodín a
komunít a príslušných zdravotníckych, vzdelávacích, pracovných a sociálnych
služieb.

(ILO, UNESCO, WHO, 1994)

Komunitná rehabilitácia sa v zásade zaoberá tým, že učí ľudí s postihnutiami

nové zručnosti a ako majú maximalizovať svoje súčasné zručnosti a schopnosti.
Pomáha aj komunite pochopiť, že ľudia s postihnutím môžu byť aktívnymi a
rovnocennými členmi komunity.

(Twible a Henley, 1993)

Hlavnými črtami komunitnej rehabilitácie sú partnerstvo, účasť komunity,

posilnenie a zameranie sa skôr na schopnosť, ako na neschopnosť (postihnutie).

(Peat, 1997)

Ciele KR



Zmeniť postoje a správanie sa komunity k postihnutiam



Posilniť ľudí s postihnutím



Sprostredkovať vhodné rehabilitačné vedomosti a zručnosti



Rozvinúť vhodné rehabilitačné služby



Zdokonaliť funkčnú nezávislosť postihnutých ľudí



Zaviesť technológiu, ktorá je vhodná vzhľadom na potreby postihnutých
ľudí

Historický pohľad na KR demonštruje postupný prechod od filozofie, že

spoločnosť musí byť voči ľuďom s postihnutím c h a r i t a t í v n a . Vývoj
postupne poukazuje na potrebu holistickejšieho prístupu k iniciatívam a
programom, ktoré podporujú integráciu, sebestačnosť a kvalitu života ľudí s
postihnutím v rámci komunít.

Definovanie koncepcie KR spočíva na prenose vedomostí a zručností na osoby

s postihnutím, na členov rodiny, poskytovateľov služieb, pracovníkov
neprofesionálnej komunity, či na dobrovoľníkov. Fundamentálnou zásadou KR
je, že osoby s postihnutím, rodinní príslušníci a členovia komunity preberajú
aktívnu úlohu v procese rehabilitácie.

Filozofiou KR sú programy poskytované spôsobmi, ktoré berú do úvahy

jedinečnosť rôznych regiónov, ich kultúru a zvyky. Jednotlivé modely KR sa musia
líšiť v reakcii na potreby komunít, ktorým slúžia.

Svetová zdravotnícka organizácia podporuje KR ako koncepciu vhodnú

jednak pre ekonomicky vyspelé krajiny, ako aj pre transformujúce sa krajiny, či
krajiny rozvojové alebo povojnové.

Informácia o Projekte zavedenia a rozvoja komunitnej rehabilitácie v

Slovenskej republike

Projekt "Zavedenie a rozvoj komunitnej rehabilitácie v SR“ je medzinárodný

kanadsko-slovenský projekt, zameraný na zavedenie a podporu rozvoja komunitnej
rehabilitácie v Slovenskej republike.

Cieľ projektu

Konečným cieľom projektu je zlepšiť na Slovensku schopnosti ľudí s

postihnutím tak, aby žili nezávisle, boli rovnocennými členmi spoločnosti a to tým,
že bude vzrastať povedomie verejnosti v otázkach ľudí s postihnutím, zlepší sa
prístup k širokému rozsahu kvalitných služieb zdravotného, sociálneho a
komunitného sektora. Tento cieľ sa dosiahne pomocou koordinovaného a
partnerského prístupu multidisciplinárneho tímu pracovníkov (rehabilitačných
pracovníkov, sociálnych pracovníkov, lekárov, sestier, psychológov, učiteľov,
tvorcov politiky...) pri koncepcii a praxi komunitnej rehabilitácie.

Aktivity projektu sú zamerané na tri hlavné oblasti:

1. Zriadenie demonštračných pracovísk komunitnej rehabilitácie.
2. Rozvoj a podpora vzdelávania v komunitnej rehabilitácii.
3. Príprava politiky rozvoja komunitnej rehabilitácie.

Realizácia projektu

1. Demonštračné pracoviská

Za účelom presadzovania a realizácie princípov komunitnej rehabilitácie v

Slovenskej republike boli zriadené dve ukážkové demonštračné pracoviská.

Demonštračné pracoviská boli vytvorené v rámci existujúcich štátnych

zariadení - štátneho zdravotníckeho zariadenia - Klinika fyziatrie, balneológie a
liečebnej rehabilitácie FNsP akad. Dérera, ako aj štátneho zariadenia sociálnych
služieb - Domov sociálnych služieb pre deti Gaudeamus, Mokrohájska.

Služby komunitnej rehabilitácie sa javia ako veľmi efektívne. Na pilotnej

skupine klientov sa po vyše roku potvrdilo, že po zdravotnej stránke došlo u
klientov k zlepšeniu napr. pohybového ústrojenstva, zlepšenie vertikalizácie,
možnosti uchopenia = zlepšenie jemnej motoriky.

Po stránke psychickej k zvýšeniu sebavedomia a sebahodnotenia, po stránke

sociálnej k začleneniu sa do skupiny a k zníženiu izolácie. Uvedená starostlivosť je
kladne hodnotená klientmi i členmi komunitného tímu.

Európsky rok ľudí so zdravotným postihnutím

Predsedníctvo Európskej únie Európska rada rozhodnutím č. 2001/903/ES zo

dňa 3. decembra 2001 ustanovila rok 2003 za Európsky rok ľudí so zdravotným
postihnutím. V rámci svojho rozhodnutia stanovila ciele Európskeho roka ľudí so
zdravotným postihnutím a opatrenia na ich dosiahnutie:

Ciele:

- zvýšiť povedomie o právach ľudí so zdravotným postihnutím, v záujme

ochrany pred diskrimináciou a plnohodnotného a rov nakého využívania ich
práv;

- podporiť úvahy a rozhovory o opatreniach potrebných na podporu rovnosti

príležitostí pre ľudí so zdravotným postihnutím v Európe;

- podporiť výmenu skúseností o dobrej praxi a účinných postupoch

navrhnutých na miestnej, národnej a európskej úrovni;

- opätovne posilniť spoluprácu medzi všetkými zainteresovanými stranami,

menovite vládou, sociálnymi partnermi, mimovládnymi organizáciami
(MVO), sociálnymi službami, súkromným sektorom, komunitami, skupinami
dobrovoľníkov, ľuďmi so zdravotným postihnutím a ich rodinami;

- zlepšiť komunikáciu týkajúcu sa zdravotných postihnutí a podporovať

pozitívny obraz o ľuďoch so zdravotným postihnutím;

- zvýšiť povedomie o rôznorodosti ľudí so zdravotným postihnutím a o

rôznych druhoch zdravotného postihnutia;

- zvýšiť povedomie o viacnásobnej diskriminácii, ktorej ľudia so zdravotným

postihnutím čelia;

- venovať osobitnú pozornosť povedomiu o právach detí a mladých ľudí so

zdravotným postihnutím vzhľadom na rovnosť vo vzdelávaní tak, aby sa
podporovala a povzbudzovala ich úplná integrácia do spoločnosti a aby sa
podporoval rozvoj európskej spolupráce medzi tými, ktorí sa profesionálne
zúčastňujú na vzdelávaní detí a mládeže so zdravotným po stihnutím, aby sa
zlepšila integrácia žiakov a študentov so špeciálnymi potrebami v riadnych
alebo špecializovaných zariadeniach a v národných a európskych výmenných
programoch.

Opatrenia, ktoré by mohli pomôcť dosiahnuť tieto ciele, môžu zahŕňať:

•

organizáciu stretnutí a podujatí vrátane otváracích a záverečných konferencií,

•

informačné a podporné kampane zahŕňajúce tvorbu nástrojov a pomôcok

dostupných pre postihnutých v celom spoločenstve,

•

spolupráca s médiami,

•

prehľady a správy,

•

podujatia na poskytovanie informácií, najmä informácií o príkladoch dobrej

praxe,

•

finančná podpora pre iniciatívy na nadnárodnej, národnej, regionálnej a

miestnej úrovni na podporu cieľov Európskeho roka postihnutých.

6 Metódy sociálnej práce na úseku starostlivosti o starých občanov.

Parametre charakterizujúce populáciu (úmrtnosť, natalita, očakávaná
dĺžka života, demografický vývoj a jeho dopad na sociálne potreby a
sociálnu odkázanosť). Fyziologické zmeny počas starnutia,
najčastejšie chronické ochorenia, úrazy a psychické poruchy.
Zaobchádzanie so starými ľuďmi, problémy domácej starostlivosti,
komunikácia, aktivizácia starých ľudí, sebestačnosť a jej
posudzovanie, ekonomické páky pomoci. Sociálna práca s dlhodobo
chorými, s chorými v terminálnom štádiu a s ich rodinami. Zdravý
životný štýl, prevencia chorôb.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Jedným z cieľov sociálnej pomoci starším občanom je zabezpečiť zachovanie

životnej úrovne občana po ukončení aktívnej produktívnej činnosti (zachovať
životnú úroveň, sebestačnosť, dôstojnosť) tak, aby uplatňovanie jej nástrojov
pomoci, ich druh rozsah a forma zodpovedali požiadavke zotrvania staršieho
občana v prirodzenom domácom prostredí.

Sociálne služby, ktoré môžu byť staršiemu občanovi poskytnuté vymedzuje v §

14 zákona NR SR č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších
predpisov (ďalej Zákon o sociálnej pomoci).

Prioritou sociálnej a zdravotnej politiky je zachovanie sebestačností starších

ľudí, aby mohli zostať vo svojom domácom prostredí čo najdlhšie a udržiavali si
svoju ľudskú identitu a dôstojnosť.

Na zvyšovaní priemernej dĺžky ľudského života sa podieľajú rôzne faktory. Ide

najmä o revolučné zmeny v oblastí medicínskej a zdravotníckej starostlivosti
o človeka, spôsob bývania, životný štýl a v neposlednom rade i systém
sociálnej starostlivosti. Nesmieme samozrejme opomenúť aj sociálno-ekonomické
podmienky v spoločnosti.

Ak v predchádzajúcich desaťročiach ekonomický rast umožňoval uspokojiť

rastúce potreby, dnes sa fenomén starnutia zapisuje do kontextu ekonomickej
recesie. Tento demografický vývoj bez precedensu stavia spoločnosti pred celý
balík ekonomických a sociálnych problémov. Každá spoločnosť musela, musí a
bude musieť riešiť -základné otázky, ktoré sa dotýkajú bytia, vzťahov človeka voči
človeku a zodpovednosti, ktorú ľudia voči sebe navzájom prežívajú.

V živote človeka sa často vyskytujú také udalosti a okolnosti, ktoré ho robia

voči okolitému svetu oveľa citlivejším a zraniteľnejším. Ide o také situácie, keď je
človek odkázaný na poskytnutie systematickej a dlhodobej pomoci a podpory, bez
ktorých by len ťažko dokázal prekonať toto životné obdobie bez ďalších
negatívnych dopadov.

Úroveň každej spoločnosti sa hodnotí podľa toho ako sa stará o svojich

najslabších členov, medzi ktorých možno zaradiť i starších ľudí. Hovorí sa, že
staroba je „vinobraním života", ale na druhej strane sa môže stať pre jednotlivca i
tvrdým protivníkom. Poste spoločnosti k starobe sa mení a vyvíja. Existujúci
systém starostlivosti o starších ľudí j« tvorený neoddeliteľnými zložkami, ktorými
sú sociálna pomoc a zdravotnícka starostlivosť.

Popri fyziologicky podmienených sociálnych potrebách, ktoré sú ovplyvnené

vekom, sa človek v priebehu svojho života dostáva do rôznych špecifických
situácií, ktoré sa prejavuje narušením zdravia a sociálneho prostredia. Úlohou
spoločnosti je tieto javy identifikoval a preventívne ich eliminovať, resp. aktívne
ich riešiť za spolupráce samotného občana. V mnohých nepriaznivých situáciách
sú staršiemu človeku nápomocný ich deti, rodiny a známi, ale sú i takí, ktorí sú
osamelí a túto možnosť nemajú.

Starnutie a staroba prinášajú pre väčšinu občanov mnohé problémy, s ktorými

sa vyrovnávajú buď sami, alebo v kruhu svojej rodiny, či za pomoci spoločnosti. V
priebehu staroby sa postupne znižuje schopnosť prispôsobiť sa vonkajšiemu
prostrediu, fyzickej i duševnej práci.

Ľudia vo vyššom veku sú častejšie osamelí pretože strácajú svojich životných

partnerov, príbuzných i priateľov. A ako postupne klesá ich energia
a sebestačnosť, zvyšuje sa závislosť na prostredí a potrebe všestrannej starostlivosti
o nich. Je to normálny proces a nemožno ho pokladať za chorobu alebo chorobný
stav.

V rámci postoja k druhým ľuďom a k spoločnosti sa mení kvalita

medziosobných vzťahov. Niekto sa ťažko zmieruje so zvýšenou závislosťou na
druhých ľuďoch alebo spoločnosti.

Strata spoločenskej prestíže, alebo nedostatočné uznanie zásluh môžu vyvolať

pocity krivdy, kritický, nedôverčivý až nepriateľský postoj k druhým ľuďom a
prípadne aj k spoločnosti.

PARAMETRE CHARAKTERIZUJÚCE POPULÁCIU

Pri teóriách starnutia musíme počítať i s:

Natalitou - pôrodnosťou
Mortalitou - hrubou mierou úmrtnosti,
Morbiditou - chorobnosť,
Polymorbiditou - spojením viacerých chorôb u toho istého jedinca bez

kauzálnej súvislosti,

Priemerná dĺžka života - prognóza

rok

2000

2002

2010

2050

2080

muži

68,5

69,1

68,8

71,6

74,4

ženy

76,9

77,3

77,7

80,3

83,3

DEMOGRAFIA STARNUTIA

V posledných desaťročiach sa úplne zmenila populačná štruktúra. Táto zmena

významne ovplyvňuje vekovú pyramídu, ktorá sa začína vo svojich základoch
zužovať. Druhou významnou zmenou je znižovanie mortality vo všetkých
vekových skupinách, vrátane najstarších. Staroby sa dožíva viac osôb ako v
minulosti.

Celosvetovo narastá absolútny počet i percento starých osôb v populácii. Za

poslednú štvrtinu minulého storočia vzrástlo percento veľmi starých osôb nad 80
rokov o viac ako 60%. Tento jav je označovaný ako dvojité starnutie populácie.

Populačná skupina 75 - 80 ročných má najvyššiu spotrebu zdravotníckych

služieb - ambulantných, nemocničných a dlhodobých ústavných pobytov. Pri
plánovaní štruktúry a spektra zdravotníckych aj sociálnych služieb pre seniorov je
rozhodujúca demografická prognóza. Sleduje trendy pôrodnosti, úmrtnosti a
migrácie obyvateľstva. Iným, významným demografickým ukazovateľom je index
feminity, teda pomer žien k mužom v danej vekovej skupine.

Najvyššie hodnoty pôrodnosti vyjadrené hrubou mierou pôrodnosti, tj. počet

živonarodených na 1000 obyvateľov sa dosiahli v rokoch 1921-1925, kedy
predstavovala 35,3 promile. Postupné klesanie pôrodnosti bolo prerušené v
povojnových rokoch , druhý raz v polovici sedemdesiatych rokov a za posledných
dvadsať rokov, od roku 1976 pôrodnosť sústavne klesá. Najväčší zlom bol
zaznamenaný medzi rokmi 1993/1994, keď v dôsledku zníženia počtu
živonarodených detí takmer o 7 000 hrubá miera pôrodnosti poklesla z 13,8 na 12,4
promile.

Demografické charakteristiky

Ku koncu roka 2001 mala SR 5,4 milióna obyvateľov. Z celkového počtu

obyvateľov prekračuje po celé 90. roky podiel žien 51 %. V zastúpení žien v
populácii sa prejavuje mierna rastová tendencia (o 0,1 % za 3 roky). Od roku 1999
tvoria ženy 51,4 % zo všetkých obyvateľov a takýto podiel sa uchoval aj v roku
2001. Na 1 000 žien už dlhšie pripadá menej ako 950 mužov, v roku 2001 iba 944
mužov.

Veková štruktúra obyvateľstva SR vykazuje pomerne veľké rozdiely podľa

pohlavia. Pri najstarších obyvateľoch je počet žien dvojnásobný než počet mužov,
napr. vekovú skupinu 80-84 rokov tvorilo 35,9 tisíc žien a 18,6 tisíc mužov a

starších ako 85 rokov bolo 34,4 tisíc žien a iba 15,3 tisíc mužov. Percentuálny
podiel žien sa s narastajúcim vekom postupne zvyšuje až na 69,2 % u najstaršej
skupiny obyvateľov.

Zloženie populácie i vývojové trendy podľa veku a pohlavia naznačujú, že

staroba na Slovensku sa feminizuje. Túto tendenciu potvrdzuje aj index starnutia.
Kým v celkovej populácii pripadá na 100 detí do 14 rokov 94 poproduktívnych
obyvateľov, v skupine mužov pripadá na 100 chlapcov iba 62 poproduktívnych
mužov, ale v skupine žien na 100 dievčat až 127 poproduktívnych žien. Starnutie a
rast podielu poproduktívnej populácie prebieha za skupinu žien oveľa
intenzívnejšie.

Očakávaná dĺžka života pri narodení patrí medzi často používané ukazovatele

pri vzájomnom porovnávaní krajín. V komparácii s krajinami západnej Európy SR
dlhodobo zaostáva (o 5-7 rokov), a tento rozdiel sa nepodarilo eliminovať ani
počas 90. rokov. Na Slovensku je u žien vykazovaná hodnota tohto ukazovateľa o
8 rokov vyššia ako u mužov. V roku 2001 mali ženy očakávanú dĺžku života pri
narodení 77,6 rokov a muži 69,5 rokov. V dlhodobom porovnaní sa za 40 rokov
očakávaný vek dožitia pre mužov zvýšil o necelé 2 roky, pre ženy o 5 rokov.

Vývoj celkovej úmrtnosti patrí v SR k najstabilnejším demografickým

procesom. Dlhodobo vykazuje klesajúcu tendenciu, ktorá sa za posledných 20
rokov stabilizovala na hranici okolo 9-10 zomretých na 1 000 obyvateľov a od roku
1992 sa udržuje tesne pod úrovňou 10 úmrtí. V roku 2001 pripadalo na každých 1
000 obyvateľov 9,7 zomretých.

Podľa zahraničných zdrojov významnú úlohu pri zdravotných ohrozeniach

zohráva i sociálne zázemie. Z hľadiska ekonomických súvislostí je zdravie
ovplyvnené nižším príjmom, rastúcou príjmovou nerovnosťou a redukovanými
zdrojmi v systéme zdravotnej starostlivosti. (Women in..., 1999)

Všetky tieto činitele na Slovensku pôsobia v smere rastu zdravotných

ohrození (nedokončená reforma zdravotníctva a nedostatok zdrojov v rezorte,
nedostatok finančných prostriedkov na doplácanie za lieky u niektorých skupín
populácie, insolventnosť nemocníc či zdravotných poisťovní a pod.).

G. Baníková upozorňuje na prehlbujúci sa nezáujem občanov o svoj zdravotný

stav a na situáciu medzi dôchodcami, ktorí si prestávajú kupovať lieky, lebo sú pre
nich drahé.

Pripomína tiež nebezpečenstvo tzv. stresu z chudoby, ktorý môže viesť k

chorobám: "dlhodobý stres má za následok nie len zdravotné problémy, ale aj
zlozvyky, takí ľudia viac pijú a fajčia". Ekonomický nedostatok tiež spôsobuje, že
ľudia nekupujú zdravé, ale lacné potraviny.

Pre demografický vývoj na Slovensku je charakteristický dlhodobý pokles

pôrodnosti a tento trend sa nenarušil ani v posledných rokoch. Počet
živonarodených detí sa znížil z vyše 80 tisíc v roku 1990 na 51 343 v roku 2001. V
prepočte na 1 000 obyvateľov je to pokles z 15,1 na 9,5 detí. Na jednu ženu dnes v
priemere pripadá 1,2 detí (v 50. rokoch to bolo 3,5 detí a v roku 1990 ešte 2,1 detí).

Medzi príčinami klesajúcej pôrodnosti odborníci z oblasti demografie a rodiny

najčastejšie uvádzajú: odklad rodičovstva do neskoršieho veku, zhoršenie
ekonomických podmienok pre založenie rodiny a otvorenie nových možností pre
mladých ľudí sprevádzané diferenciáciou životných stratégií a orientácií.

Klesajúca pôrodnosť mala v nadväznosti na vývoj úmrtnosti (stabilizácia na

úrovni okolo 9,7 úmrtí na 1 000 obyvateľov) za následok postupné znižovanie
prírastku populácie. Každý rok znamenal zníženie prirodzeného, ale i celkového
prírastku obyvateľstva. Začiatkom 90. rokov sa prirodzený prírastok ešte zvyšoval
asi o 4 obyvateľov na každých 1 000, v roku 2000 to už bolo iba 0,4 obyvateľa.

V roku 2001 dosiahla SR po prvý raz vo svojej histórii záporný prirodzený

prírastok - na 1 000 obyvateľov ubudlo 0,2 obyvateľa. Znamená to, že počet
zomretých bol o 844 vyšší ako počet živonarodených. Keďže sa ale v danom roku
viac ľudí prisťahovalo ako vysťahovalo, celkový prírastok populácie sa udržal v
kladných hodnotách (celkovo v SR pribudlo 168 osôb).

Zdravé starnutie (Štátnu politiku zdravia prijala vláda 8. novembra 2000.)



Uplatňovať princíp celoživotnej podpory zdravia.



Zabezpečovať predlžovanie obdobia plného zdravia a aktivity,
odsúvať vznik chronických a degeneratívnych ochorení do
najneskoršieho možného veku a tak znížiť potrebu odkázanosti.



Podporovať čo najdlhšiu samostatnú existenciu starých ľudí a
zabezpečiť prostriedky ako aj prostredie pre maximálnu, veku
primeranú, kvalitu života.



Vytvoriť podmienky na dobudovanie siete geriatrických ambulancií a
geriatrických centier.

Priemerná alebo stredná dĺžka života = hovorí o počte, ktoré priemerne

prežije daná generácia narodených detí, ak sa predpokladá, že počas celého ich
života, pri prechode z jedného veku do druhého, úmrtnosť sa bude rovnať
existujúcej úrovni úmrtnosti v jednotlivých vekových skupinách.

Priemerná dĺžka života sa vzťahuje na tých, ktorí sa rodia teraz. Avšak každá

veková skupina má priemernú dĺžku života. Pre 70- ročných je priemerná dĺžka
ďalšieho života asi 12 rokov.

Sebestačnosti starších ľudí v bežnom živote, podľa výsledkov výskumu

(VÚPSVR) bráni spravidla zdravotný stav. Viac ako polovica z nich trpí dvoma aj
viac závažnejšími chorobami s najvyššou frekvenciou výskytu chorôb na prvých
troch miestach - pohybového ústrojenstva, obehového ústrojenstva a poruchy
látkovej premeny a žliaz s vnútornou sekréciou.

Okrem fyzických bariér kontaktu so širším okolím, riziko sociálneho vylúčenia

sa spája aj so sociálno-ekonomickou situáciou obmedzujúcou uspokojovanie
životných potrieb, ktorú opýtaní takmer v polovici prípadov považovali za
najproblémovejšiu. Napriek tomu, v porovnaní s rodinami s deťmi, viac ako 60%
hodnotí svoje príjmy za „dostačujúce na všetko, pretože žijeme skromne."

V prvom rade poskytuje pomoc seniorovi resp. gerontovi rodina a to pri

výkonávaní ťažších prác, vybavovaní na úradoch, nákupoch ako i pri iných
činnostiach, druhé v poradí sú zdravotnícke zariadenia ktoré poskytujú
rehabilitačné služby, kompenzačné pomôcky a ďalšie v poradí sú orgány miestnej
štátnej správy s poskytovaním dávok a služieb, obec vypomáha pri zabezpečovaní
voľnočasových aktivít, v neposlednom rade susedia a známi.

Signalizované zmeny v štruktúre obyvateľstva smerom k starnutiu populácie si

vynútia okrem iného potrebu rozvoja existujúcich sociálnych služieb a ďalších
druhov služieb, napr. poradenských služieb pre výmenu bytov. Vysokým vekom
znižujúca sa sebestačnosť otvára tiež otázku rozvoja chráneného bývania starších
ľudí.

Dysaptibilita je neschopnosť vykonávať veku primerané aktivity,

neprimeraný vplyv choroby na fyzickú a psychickú zdatnosť človeka a jeho
schopnosť začleniť sa do spoločenských aktivít. Je indikátorom nepriaznivého
vplyvu ochorenia na fyzickú a psychickú zdatnosť človeka i na jeho schopnosť
začleniť sa do spoločenských aktivít.

V staršom veku je dysaptibilita a morbidita výrazne ovplyvňovaná sociálnymi

faktormi. Jednočlenná domácnosť, bezdetné rodiny, sociálna izolácia,
nevyhovujúce bytové podmienky, nízky dôchodok, úmrtie partnera, neznalosť
sociálnych služieb a iné zhoršujú prognózu choroby i šancu na prežitie.

Starobné sociálne zmeny - odchod do dôchodku spôsobuje prudký, pokles

príjmov, zmenu spoločenského postavenia (umenie vedieť odísť (prejavuje sa
ťažšie u mužov)), syndróm „prázdne hniezdo“- odchod detí z domova žiarlivosť,
strata životného partnera, stávajú sa závislými na pomoci.

Problém rodinných vzťahov - neschopnosť rodiny sa o starých ľudí (rodičov,

starých rodičov) postarať, pasivita starých ľudí, snaha prekonať starnutie (farbenie
vlasov u mužov), agresivita obrátená proti sebe samým.

Potreby starých ľudí - stravovanie, hygiena, bezpečnosť, zdravotnícka

starostlivosť

Stravovanie - Problémy so stravovaním: ekonomické faktory, zdravotný stav,

strata zubov, problémy s prípravou stravy, závislosti od zdravotného stavu a
zdravotného problémov), problém s obstarávaním potravín nakupovanie (u
dementných ľudí je problém s prípravou stravy)

Zabezpečovanie stravovania: donáška potravín, jedálne pre starých ľudí,

dovoz stravy domov, stravovanie v domovoch dôchodcov.

Problém stravovania dementných ľudí – neporiadok nesprávny postup prípravy

stravy a pod. Niektorých starých ľudí je potrebné kŕmiť.

Zaistenie hygieny: Neschopnosť samostatnej starostlivosti o telesnú hygienu

 zabezpečiť na tieto úkony školený personál). Pri určitých zdravotných, najmä

telesných problémoch nutné zabezpečiť ošetrovanie odborne školeným
pracovníkom.

Zaistenie zdravotnej starostlivosti - Je nutné zabezpečiť doprovod k lekárovi,

pravidelne kontrolovať užívanie liekov (druh, množstvo, dobu) a pod.

Bezpečnosť - Prevencia úrazov zabezpečiť priestory pre bezpečný pohyb,

ľahkú dosiahnuteľnosť nimi používaných predmetov/pomôcok a pod. Možnosť
privolania pomoci (telefón).

V ich okolí vytvoriť vhodné orientačné body (farebné rozlíšenie dverí); časová

orientácia - rozmiestnenie hodín kalendárov.

Pomôcky pre ľahšiu mobilnosť (výťahy, zvýraznenie schodišťa najmä

posledného schodu, protišmyková úprava podlahy, zábradlia), kvalitnejšie
osvetlenie priestorov a pod.. Nábytok: stoličky pevné, stabilné s operadlami na
chrbát, prípadne na ruky.

V sociálnych zariadeniach vhodné umiestnenie držadiel (vo vani alebo pri

vani, pri toalete). Pri pacientoch na invalidnom vozíku zabezpečiť bezbariérové
prístupy (aj do dopravných prostriedkov), prispôsobiť výšku umývadla, alebo
vybavenia WC).

KOMPLIKÁCIA ZDRAVOTNÉHO STAVU NÁROČNÁ NA STAROSTLIVOSŤ..

Cievna mozgová príhoda – psychické poruchy, narušené udržania moču, častá

citová labilita, striedavé nálady (náhly plač, apatia). Z dôvodu narušenia zorného
poľa je dôležité k nim pristupovať zo strany, ktorá nebola postihnutá.

Prihliadať na rozsah pohyblivosti a tomu prispôsobiť pomôcky (palica,

pomôcky na spevnenie nohy).

Zaistenie príjmu potravy (pokrájaná alebo strúhaná/mixovaná potrava;

kŕmenie).

Neudržanie výkalov môže byť prejavom choroby prejavom choroby. Je

dôležité zvykať človeka na pravidelnosť močenia a stolice, prípadne používať
jednorázové plienky, dôležité je udržať hygienu.

Komunikácia môže byť narušená zo sociálnych príčin (pocit zbytočnosti a

pod.). Dôležitá je komunikácia so starými ľuďmi, a to jednako sociálneho hľadiska
dôvodu zistenia zdravotného stavu (starí ľudia zvyčajne zatajujú príznaky z dôvodu
strachu), z dôvodu zabránenia upadnutia do depresie.

Prejavy poruchy zraku a sluchu treba kompenzovať pomôckami, alebo štýlom

komunikácie:



používanie načúvacích zariadení,



hovoriť zo strany, na ktorú lepšie počuje,



komunikovať s ním v tichom prostredí,



apatické(slovníky(karty),



presvedčiť sa, či rozumel otázke alebo informácii,



pri demencii komunikovať s jeho opatrovníkmi.

Psychické poruchy

Depresia - spomalenie myslenia, smútok, neschopnosť samostatnej

starostlivosti. Nasadenie antidepresív. Pomýšľanie samovraždu dôležité je zmienky
o samovražde brať vážne

Demencia - poruchy poznávacích funkcií. Alzheimerova choroba (ubúdanie

mozgových buniek) => zlepšovanie funkcie pomocou liekov Prejavy - problémy s
hľadaním slov, používanie nepresných výrazov, poruchy správania a spánku
blúdenie, nedostatočná hygiena.

Komunikácia – hovorí veci, ktoré nie sú pravdivé, hovorí stále to isté

(staropamäť hovorí o minulosti. Pri prerušení hovoru treba pomôcť zopakovaním
slova alebo poslednej vety; pri napomínaní sa prejavuje agresivita; ťažkosti pri
sledovaní televízie (vyberať jednoduché a vhodné programy hudobné programy,
prírodopisné filmy a pod.).

Pri komunikácii je dôležité tiché a nerušivé prostredie, zvýšenie pozornosti

(napr. držaním za ruku), medzi vetami robiť krátke prestávky, dôležitá je intonácia
hlasu (zvýraznenie kľúčového slova), otázku formulovať pre jednoduchú
a jednoznačnú odpoveď (áno/nie).

Blúdenie dementných ľudí porucha orientácie, zabúdanie. Pomoc - uzamknutie

určitých priestorov, aby neodišli, všitie. identifikácie (mena a adresy) do šiat
zamestnať ho vhodným spôsobom (práca v záhrade), Prispôsobenie priestorov
(kruhové chodby, vytvoriť priestor pre nočné blúdenie.

Agresivita - nepríjemný stav, (zvyčajne zapríčinený alkoholom). Dôležité je

človeku vopred zreteľne vysvetliť úkon, ktorý s nim bude vykonávaný (z dôvodu
strachu z úkonu či neznámeho prostredia); nevhodná je snaha opatrovateľa
presadiť nasilu svoju vôľu.

Agresivita býva častejšia u mužov prejavuje sa najmä verbálne. Dôležité je aby

sa nedostal do stresu, a to pokojným povzbudivým správaním, vyhýbaniu sa
konfrontácii Nebezpečné je vysmievať sa mu alebo ho trestať za jeho správanie.

Všeobecné problémy

. – Zmena spánku (zaspávanie, prebúdzanie, častejšie

nočné močenie, častejší denný spánok, snaha zabrániť dennému spánku),
nepodávať kávu a čaj v popoludňajších hodinách. Príčinou nespavosti môže byť aj
„nočný hlaď“ preto je vhodné pred spaním podať nejakú ľahkú potravu
(napolitánka, čokoláda a pod.

Rizikové skupiny starých ľudí:



veľmi staré osoby,



staré ženy v jednočlenných. domácnostiach,



starí ľudia žijúci v ústavoch,



bezdetní starí



starí ľudia s postihnutím zdravia



staré páry, kde jeden z členov je ťažko chorí



starí ľudia s minimálnym príjmom. J

Zdravotnícka starostlivosť

Je zabezpečovaná praktickými lekármi a špecialistami.

Geriatria - pacient trpiaci viacerými ochoreniami - ťažší pacienti. Dôležité je

posúdenie stavu starého človeka, či sa dokáže o seba postarať, podľa aktivít
denného života (hygiena, stravovanie a pod.) Inštitucionálne aktivity denného
života, (znelosť telefonovania, cestovania a pod.).

Oddelenie geriatrie

:

1) liečebne pre dlhodobo chorých (36 dní - potom presun de USS (?))
2) geriatrické oddelenie (krátkodobé pobyty)
3) zaistenie domáceho ošetrovateľstva – zdrav. Činnosť, zdrav. vzdelanie;

Neinštitucionálna starostlivosť - pomoc (pomôcky, finančná výpomoc)

Poloinštitucionálna starostlivosť - denný pobyt

Inštitucionálna starostlivosť - SOS - krátkodobý celodenný pobyt - DPD -

(domov pre dôchodcov"?) - malometrážne byty - DD (domov dôchodcov) - nieje
zaručená intimita.

Ďalšie problémy

Inštitucionalizácia stráca sa individuálna osobnosť človeka (stáva sa

podriadený dennému režimu zariadenia (raňajky, obed, večera, vychádzka,
hygiena). Problémy sú v týchto zariadeniach s adaptáciou jedincov na nové
prostredie a režim, čo má za následok aj vysokú úmrtnosť v domovoch dôchodcov
(najmä v prvých mesiacoch).

Zo zdravotného hľadiska je možné hospitalizovať pacienta iba na určitú dobu,

pričom nieje doriešený problém „Čo s ním ďalej?".

Zo sociálneho hľadiska stanovená dĺžka pobytu jedinca v zariadení, t.j. ľudia

v týchto - zariadeniach dožívajú, pretože niet ich kam umiestniť, nemajú kam ísť.

Zlé zaobchádzanie so starými ľuďmi

Zlé zaobchádzanie sa vyskytuje častejšie, ako sa štatisticky predpokladá

(najmä v rodinách).

)) Pasívne - nedostáva potrebné alebo predpísané lieky, je hygienicky

zanedbaný, je zanedbaný po spoločenskej stránke (nedostatočná
komunikácia/záujem), šikanovanie na úradoch alebo iných zariadeniach.

)) Aktívne - psychické alebo fyzické násilie finančné vydieranie, zlosť

a vyhrážanie sa zo strany opatrovateľa; ťažko mobilný pacient bez
sprievodu (na úradoch, návštevy u lekára a pod.); strach z opatrovateľa
(prejavuje sa ustrašeným a stresovaným správaním v jeho prítomnosti);
neliečené problémy (zapálené alebo hnisajúce rany preležaniny časté
hospitalizácie alebo návštevy u lekára; rozpory vo výpovedi opatrovateľa a
opatrovaného; časté zranenia ....

U takýchto pacientov sa prejavuje syndróm vyhasnutia pasivita, apatia životný

nezáujem. Takéhoto konania sa dopúšťajú väčšinou muži, narkomani, stresovanej
alebo duševne narušené osoby, osoby s finančnými problémami. Zle sa zaobchádza
najčastejšie so starými ľuďmi, ktorí vyrušujú v nočných hodinách
(blúdia/“buntošia“).

Posudzovanie týchto nevhodných prejavov správania k starým ľuďom musí

byť diskrétne a nestranné. Prevencia je vo vybudovaní účinného systému na
zabránenie tomuto konaniu

STAROSTLIVOSŤ O UMIERAJÚCICH

V minulosti zomierali ľudia väčšinou doma. Dnes sa tento proces odohráva

väčšinou v zdravotníckych zariadeniach, (nemocniciach alebo v sociálnych,
zariadeniach, kde títo ľudia v tejto konečnej fáze života cítia osamelo, odlúčene
a v cudzom prostredí.

Preto je dôležité udržať kvalitu života týchto ľudí až do ich posledných chvíľ,

najmä prístupom k nim. Snažiť sa medikarnentózne tíšiť bolesti (ak sú), umožniť
prítomnosť príbuzných pri umieraní.

Dôležité je vedieť, čo povedať umierajúcemu, t.j. personál má vedieť ako sa

má správať, čo a ako mu má povedať. Je vhodné zabezpečiť pre umierajúceho
kňaza. Jednou z problematík týkajúcej sa tejto etapy života je aj otázka eutanázie.

Sociálne umieranie je stav keď človek síce žije, ale je vylúčený z dôležitých

interpersonálnych a sociálnych vzťahov, je izolovaný od spoločnosti. Sociálna
smrť nastáva oveľa skôr ako smrť biologická.

Sociálna práca s dlhodobo chorými, v terminálnom štádiu (a s ich

rodinami).

V starostlivosti o starých a chorých občanov hrá sociálna práca významnú

úlohu.

Jednak v poskytovaní konkrétnej starostlivosti (opatrovateľská služba) a

súčasne aj pomoc týmto jednotlivcom pri prekonávaní sociálnej izolácie v
nemocničných zariadeniach alebo zariadeniach sociálnych služieb (domovy
dôchodcov).

Špecifickou črtou dlhodobo chorých občanov je ich apatia, „bezmocnosť“,

nervozita u niektorých prípadov hraničiaca až s agresivitou. Preto jednou z úloh je
vzbudiť u nich záujem o dianie okolo seba, o podporovanie, resp. rozvíjanie ich
záujmov a tým odpútanie od zdravotných problémov.

Poskytovať im starostlivosť, ktorá by zmiernila ich fyzické utrpenie (bolestivé

prípady), spoločenský kontakt, rozptýlenie, pocit spolupatričnosti ("nie je na
obtiaž"), čo výrazne prispieva k psychohygiene jedinca.

V nadväznosti na to je preto veľmi dôležitá práca s rodinou, t.j. členmi rodiny

takéhoto človeka. Poradenstvo a výchova členov rodiny (najmä v prípadoch, ak sa
takýto človek nachádza v domácej opatere) - denný režim, stravovanie, užívanie a
podávanie liekov, osobná hygiena a pod.

Hľadiska práce s

dlhodobo chorými:

 Konkrétna starostlivosť (opatrovateľská služba).

 Prekonávanie sociálnej izolácie v zariadeniach sociálnych

služieb a v nemocničných zariadeniach.

 Vzbudiť záujem o dianie kolom seba.

 Podporovanie resp. rozvíjanie ich záujmov.

 Spoločenský kontakt, rozptýlenie, pocit spolupatričnosti (že nie

je na obtiaž).

 Práca s rodinou – priateľstvo a výchova členov rodiny, ak sa

starý človek nachádza v domácej opatere (denný režim,
stravovanie, užívanie a podávanie liekov, osobná hygiena).

METÓDY STAROSTLIVOSTI O STARÝCH OBČANOV A INŠTITÚCIE, KTORÉ JU

ZABEZPEČUJÚ

Ak si pripomenieme priebeh životného cyklu, vidíme, že starnutie je zákonitý,

dovršujúci proces vývinu človeka. Rozbor životného cyklu vymedzuje hranicu
staroby ktorá u nás i vo väčšine štátov je 65 rokov, t. j. obdobie odchodu väčšiny
ľudí do dôchodku.

Nad oficiálnym vekom staroby a skutočnou starobou sú však veľké , rozdiely.

Staroba je obdobie so znížením duševných i fyzických síl a schopností. Toto však
nemusí nastať už vo, veku 65 rokov. Problém staroby nie je totiž v kalendárnom
ale vo fyzickom veku. Medzi kalendárnym vekom a začiatkom fyziologických
zmien v dôsledku starnutia býva rôzne dlhé obdobie, niekedy 5 až 20 rokov.
Niekedy však môžeme pozorovať aj opak, predčasné starnutie začínajúce od 50
rokov alebo ešte skôr.

Ustavične sa zvyšuje počet ľudí starších ako 60 rokov. V roku 1750 bol

priemerný vek ľudí v Európe 30 rokov. V roku 1850 to bolo už 40 a v súčasnosti:
je to asi 68 až 74 rokov.

Vedný odbor, ktorý sa zaoberá problematikou ľudskej staroby, je gerontológia.

Je to odbor, ktorý zhŕňa poznatky z rôznych vedných disciplín. Skúma všetko, čo
sa týka starého človeka v zdraví i v chorobe.

Gerontológia sa delí na tri odbory:

 teoretická - ktorá vytvára teoretický základ starostlivosti o

starého človeka,

 klinická - ktorá sa zaoberá chorobami staroby, ich príčinami

a patogenézou a nazýva sa geriatria (geriatrická medi-
cína),

 sociálna - ktorá sa zameriava na vzájomné vzťahy medzi

starým človekom a spoločnosťou.

Poznatky gerontológie i dlhoročné skúsenosti z praxe umožnili koncipovať

nové prístupy v starostlivosti o starých občanov. Vychádzame z poznatku, že o
kvalite staroby sa rozhoduje omnoho skôr ako človek zostarne. Staroba je
odrazom celého života a prejavujú sa v nej dlhodobo pôsobiace faktory —
zdravotný stav, psychika a vonkajšie podmienky života človeka.

Na realizácií úloh prípravy na starobu sa podieľa viacero inštitúcií /

organizácií a spoločenských zložiek.

PREVENTÍVNE OPATRENIA SENIORSKÉHO VEKU

Je potreba spomenúť faktory, ktoré spôsobujú predčasné starnutie a sú

civilizačnými chorobami dnešnej doby:

-

arterioskleróza = kôrnatenie ciev

-

vysoký krvný tlak

-

cukrovka (diabetes mellitus)

-

obezita

-

fajčenie požívanie alkoholu

-

odchod do dôchodku

Aj posledný uvedený faktor môže spôsobiť veľké škody, ak na túto zmenu v

ľudskom živote nie je človek dostatočne pripravený. Svoje záujmy musí orientovať
tak, aby prinášali nielen osobnú spokojnosť, ale aj užitočnosť pre rodinu, priateľov,
celú spoločnosť.

Pocit zbytočnosti je ťaživý, deprimujúci. Vedomie užitočnosti pomáha

prekonávať mnohé telesné, ale najmä duševné ťažkosti. Veselá myseľ sa nedá
ničím nahradiť. Do duševne podlomeného človeka sa potom ľahšie chytá aj každá
choroba. Život skracujú predovšetkým choroby.

Väčšina ľudí by nemusela trpieť, keby si vedela usporiadať životosprávu a

prispôsobiť sa, upraviť celý režim svojho života k svojmu duševnému a telesnému
stavu. V staršom veku nie je vhodné jesť celkom podľa chuti a už vôbec nie
prejedať sa.

Vhodné sú chudé, biele mäsa z hydiny, diviny, rybie mäso a jeho produkty.

Najsýtejším zdrojom vitamínov a biologických prvkov sú zelenina a ovocie.
Dôležitý je i pitný režim - nezabúdať na príjem bielkovín a nevzdávať sa polievok,
ktoré sa už samy o sebe dajú pripraviť výdatné a biologicky hodnotné. Večera má
byť čo najľahšia. Múčne jedlá sú pre starších zdravšie ako tučné jedlá. Bielkoviny
z mäsa výborne nahradia strukoviny.

Telesná námaha má byť primeraná, aby bolo z nej cítiť príjemný pocit únavy.

Treba sa naučiť potláčať zlozvyky, nefajčiť, nepiť alkoholické nápoje, otužovať sa
nezabúdať piť tekutiny. Holdovať osobným záľubám, udržiavať kontakty s ľuďmi.

Telesný pohyb a práca, to sú činnosti, ktorých sa ani v seniu nemožno vzdať.

Pohyb je život. Je vyjadrením schopnosti existencie. Pohyb človeka musí byť
primeraný jeho zdravotnému stavu. Nesmie presahovať hranice únosnosti.
Hranicou je príjemná, osviežujúca únava. Ak ju človek pocíti mal by prestať
pracovať.

Zaťaženie až do vyčerpania je škodlivé, môže mať vážne následky pre

organizmus. Záťaž, ktorá človeku vyhovuje je individuálna, ktorú si musí každý
otestovať sám. Okrem práce v domácnosti, či v záhrade, sú veľmi vhodné
prechádzky, chôdza, rýchla chôdza a pod.

Dôležité je zachovať si pocit spolupatričnosti a lásky, uchovať si súkromie,

stabilizovať podmienky života, vytvoriť si vlastný životný rytmus. Venovať sa
koníčkom, na ktoré v mladosti nebol čas.

RODINA ALEBO ZARIADENIE?

Proces starnutia nie je nevyhnutne spätý s nástupom bezvládnosti, treba však

pripustiť, že pravdepodobnosť rozvinutia rôznych funkčných obmedzení u
gerontov vzrastá V dnešnej dobe nie každý chce a môže nechať u seba svojich
rodičov, keď zostarnú a zostanú bezmocní Väčšina starých ľudí túži mať svoje
miesto doma, kde ho majú radi, kde sa o neho postarajú. Rodina, ktorá sa rozhodne
pre takéto riešenie berie na seba veľký záväzok, ktorý môže trvať niekoľko rokov.
Je to počin, ktorý má hlboké korene, ktorý vznikol z dlhodobého pevného citového
vzťahu.

Spoločnosti by malo ísť o to, aby rodina svojho starého člena udržala, čo

najdlhšie v kruhu rodiny, podľa možností navždy. Štát, spoločnosť môže poskytnúť
gerontovi ubytovanie, stravu, lekársku starostlivosť môže sa pokúsiť naplniť mu
deň nejakým program, ale nemôže mu poskytnúť citové zázemie a pocit, že je
potrebný a že má pre koho žiť.

RODINA V ŽIVOTE SENIORA

Prežívanie staroby je vo vysokej miere ovplyvnené fyzickými a psychickými

dispozíciami seniora, od jeho pripravenosti na starobu, ako aj od prostredia, v
ktorom žije. Ľudia, ktorí už počas svojho aktívne pracovného veku majú
predstavu, kde a s kým budú starobu prežívať, spravidla pozitívne reagujú na
zmeny tohoto obdobia, sú vyrovnanejší, spokojnejší.

Veľa žien vo vyššom veku zostáva bez partnera. Sú pre ne dôležité vzťahy

medzi ženami. V tomto období častejšie ako inokedy sa človek dostáva do situácie,
kedy sa učí vyrovnávať s ovdovením.

Uvádza sa, že osamelí muži trpia v seniu viac ako osamelé ženy. Dokážu sa o

seba postarať horšie, uvariť si, vyprať atď. Významnú úlohu v tomto procese
zohráva rodina, rodinné prostredie naplnené láskou, úctou, porozumením. Pocit
človeka, že ho má niekto rád, že je potrebný a užitočný pozitívne ovplyvňuje jeho
život.

TYPY SOCIÁLNYCH ZARIADENÍ PRE DÔCHODCOV.

Sociálne služby (§ 14, zákon NR SR, č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci) sú

špecializované činnosti na riešenie hmotnej núdze alebo na riešenie sociálnej
núdze.

Sociálne služby sú:

a) opatrovateľská služba,
b) organizovanie spoločného stravovania,
c) prepravná služba,
d) starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb,
e) sociálna pôžička.

Opatrovateľská služba

 Opatrovateľskú službu možno poskytovať a) občanovi, ktorý pre svoj

nepriaznivý zdravotný stav potrebuje pomoc inej osoby pri zabezpečovaní

o nevyhnutných životných úkonov,
o nevyhnutných prác v domácnosti alebo
o kontaktu so spoločenským prostredím, najmä sprievodom,

tlmočením v posunkovej reči

Organizovanie spoločného stravovania

Spoločné stravovanie možno organizovať pre občana, ktorého stravovanie

nemožno zabezpečiť inak a ktorý

a) je poberateľom starobného dôchodku alebo

b) pre svoj nepriaznivý zdravotný stav je odkázaný na spoločné stravovanie.

Spoločné stravovanie sa poskytuje najmä v jedálňach pre dôchodcov a v

ďalších zariadeniach sociálnych služieb, kde sa poskytuje stravovanie.

Prepravná služba

Prepravnú službu možno poskytovať občanovi s ťažkým zdravotným

postihnutím, ktorý podľa posudku príslušného orgánu je odkázaný na individuálnu
prepravu. Účel a rozsah prepravnej služby určí príslušný orgán v posudku.

Starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb

Starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb možno poskytovať občanovi,

ktorému nemožno poskytovať inú sociálnu službu podľa tohto zákona alebo ak
poskytnutie inej sociálnej služby podľa tohto zákona dostatočne nerieši hmotnú
núdzu alebo sociálnu núdzu tohto občana.

Na poskytovanie starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb obec a

príslušný orgán zriaďuje tieto zariadenia sociálnych služieb:

a) domov sociálnych služieb,
b) domov dôchodcov,
c) zariadenie chráneného bývania,
d) zariadenie pestúnskej starostlivosti,
e) útulok,
f) resocializačné stredisko,
g) rehabilitačné stredisko,
h) zariadenie opatrovateľskej služby.

Obec zriaďuje okrem zariadení sociálnych služieb uvedených aj

a) klub dôchodcov,

b) jedáleň pre dôchodcov,
c) stredisko osobnej hygieny,
d) práčovňu

V zariadeniach sociálnych služieb sa starostlivosť poskytuje celoročne,

týždenne alebo denne; možno ju poskytovať aj prechodne na určitý čas. Pri
dennej starostlivosti sa starostlivosť poskytuje v pracovných dňoch a v
pracovnom čase. Pri dennej starostlivosti sa neposkytuje bývanie. Pri týždennej
starostlivosti sa neposkytuje starostlivosť počas sobôt a nedieľ, štátnych
sviatkov a sviatkov.

Domov sociálnych služieb

V domove sociálnych služieb možno poskytovať starostlivosť občanovi

a) s telesným postihnutím,
b) s duševnými poruchami a poruchami správania,
c) so zmyslovým postihnutím alebo
d) s kombináciou postihnutí.

V domove sociálnych služieb sa:

 poskytuje nevyhnutná starostlivosť, ktorou je

o stravovanie,
o bývanie,
o zaopatrenie,

 poskytuje ďalšia starostlivosť, ktorou je

o výchova,
o poradenstvo,
o záujmová činnosť,
o kultúrna činnosť,
o pracovná terapia,
o rekreačná činnosť,
o rehabilitačná činnosť,

 utvárajú podmienky na pracovné uplatnenie,

Domov dôchodcov

V domove dôchodcov možno poskytovať starostlivosť občanovi, ktorému

nemožno poskytovať inú sociálnu službu alebo poskytnutie inej sociálnej služby
dostatočne nerieši hmotnú núdzu alebo sociálnu núdzu tohto občana

V domove dôchodcov sa:

I. poskytuje nevyhnutná starostlivosť, ktorou je



stravovanie,



bývanie,



zaopatrenie,

II. poskytuje ďalšia starostlivosť, ktorou je



poradenstvo,



záujmová činnosť,



kultúrna činnosť,

III. poskytuje osobné vybavenie, ak sa starostlivosť v domove dôchodcov

poskytuje občanovi celoročne a občan nemá osobné vybavenie,

IV. podporuje účasť na spoločenskom živote,

Zariadenie chráneného bývania

V zariadení chráneného bývania možno poskytovať bývanie a dohľad občanovi

a) so zdravotným postihnutím
b) s duševnou poruchou

Dohľad je sledovanie správania a činnosti občana, ktorému sa poskytuje

starostlivosť v zariadení chráneného bývania.

Útulok

V útulku možno poskytovať starostlivosť občanovi, ktorý je bez prístrešia a

a) je v hmotnej núdzi alebo
b) sa zrušila ústavná výchova alebo ochranná výchova po dosiahnutí jeho

plnoletosti.

I. V útulku sa

a) poskytuje

1. prístrešie,
2. zaopatrenie,
3. poradenstvo,
4. sociálna prevencia,

b) zabezpečuje stravovanie alebo utvárajú podmienky na

prípravu stravy.

Resocializačné stredisko

V resocializačnom stredisku možno poskytovať starostlivosť drogovo

závislému občanovi po skončení liečby v zdravotníckom zariadení na liečbu

drogovo závislých osôb na základe odporúčania tohto zdravotníckeho zariadenia.

V resocializačnom stredisku sa

a) poskytuje

 resocializácia a rehabilitácia s cieľom aktivizovať vnútorné schopnosti

občana na prekonanie osobnostných dôsledkov a sociálnych dôsledkov
drogových závislostí a na zapojenie sa do života v prirodzenom
prostredí,

 nevyhnutná starostlivosť, ktorou je stravovanie, bývanie a zaopatrenie,
 liečebno-výchovná starostlivosť
 ďalšia starostlivosť, ktorou je poradenstvo, záujmová činnosť,

kultúrna činnosť a pracovná terapia,

b) utvárajú podmienky na pracovné uplatnenie.

Rehabilitačné stredisko

V rehabilitačnom stredisku možno poskytovať starostlivosť občanovi s

ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý je podľa posudku príslušného orgánu
odkázaný na obnovu najvyššie dosiahnuteľného individuálneho stupňa
osobnostného vývinu a fyzickej výkonnosti.

V rehabilitačnom stredisku sa poskytuje

a) rehabilitácia s cieľom aktivizovať vnútorné schopnosti občana na

prekonanie osobnostných dôsledkov a sociálnych dôsledkov
ťažkého zdravotného postihnutia,

b) nevyhnutná starostlivosť, ktorou je stravovanie, bývanie a

zaopatrenie,

c) poradenstvo súvisiace s ťažkým zdravotným postihnutím.

Zariadenie opatrovateľskej služby

V zariadení opatrovateľskej služby možno poskytovať starostlivosť občanovi,

ktorý podľa posudku príslušného orgánu je odkázaný na zabezpečenie
nevyhnutných životných úkonov, ak tomuto občanovi

a) nemôže pomoc zabezpečiť rodina,
b) nemožno poskytnúť opatrovateľskú službu v jeho byte.

V zariadení opatrovateľskej služby sa poskytujú

a) nevyhnutná starostlivosť, ktorou je

1. stravovanie,
2. bývanie,
3. zaopatrenie,

b) nevyhnutné životné úkony.

Klub dôchodcov

V klube dôchodcov sa utvárajú podmienky na záujmovú činnosť, kultúrnu

činnosť a na udržiavanie fyzickej aktivity a psychickej aktivity občana, ktorý je
poberateľom starobného dôchodku, alebo občana s nepriaznivým zdravotným
stavom.

Jedáleň pre dôchodcov

V jedálni pre dôchodcov možno poskytovať spoločné stravovanie občanovi,

ktorého stravovanie nemožno zabezpečiť inak a ktorý

a) je poberateľom starobného dôchodku alebo
b) pre svoj nepriaznivý zdravotný stav je odkázaný na spoločné stravovanie.

Stredisko osobnej hygieny

V stredisku osobnej hygieny možno zabezpečovať osobnú hygienu občanovi,

ktorému sa poskytuje opatrovateľská služba, alebo občanovi, ktorý je z dôvodu
sociálnej neprispôsobenosti bez prístrešia.

Práčovňa

Práčovňa slúži pre občana, ktorému sa poskytuje opatrovateľská služba, alebo

pre občana, ktorý je z dôvodu sociálnej neprispôsobenosti bez prístrešia, na pranie
osobného šatstva a iného textilu, ak nemožno pranie zabezpečiť inak.

SOCIÁLNE SLUŽBY A PEŇAŽNÉ PRÍSPEVKY NA KONPENZÁCIU

FUNKČNÁ PORUCHA je nedostatok telesných schopností, zmyslových

schopností alebo duševných schopností občana, ktorý z hľadiska predpokladov
vývoja zdravotného postihnutia trvá dlhšie ako jeden rok.

Za občana s ťažkým zdravotným postihnutím sa považuje občan, ktorého

miera funkčnej poruchy je najmenej 50 %.

Občanovi, ktorý v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia má zníženú

pohybovú schopnosť alebo orientačnú schopnosť, sa poskytuje kompenzácia na

zmiernenie znevýhodnenia a prekonanie znevýhodnenia v prístupe k veciam
osobnej potreby a k stavbám, najmä k stavbám občianskeho vybavenia a na
uľahčenie orientácie.

Znížená pohybová schopnosť alebo orientačná schopnosť je obmedzená

schopnosť samostatne sa premiestňovať v dôsledku narušenia telesných funkcií,
zmyslových funkcií a duševných funkcií.

Formy kompenzácie zníženej pohybovej schopnosti alebo orientačnej

schopnosti sú:

 sociálne služby, a to



prepravná služba,



opatrovateľská služba,



starostlivosť v zariadení sociálnych služieb,

 peňažné príspevky na



zaobstaranie pomôcky,



opravu pomôcky,



kúpu osobného motorového vozidla,



prepravu,



osobnú asistenciu,



úpravu bytu, rodinného domu alebo garáže.

Občanovi, ktorý v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia má narušenú

schopnosť dorozumievania, sa poskytuje kompenzácia na umožnenie styku so
spoločenským prostredím a na sprístupnenie informácií. Narušená schopnosť
dorozumievania je obmedzená schopnosť dorozumievať sa v dôsledku poškodenia
alebo straty telesných funkcií, zmyslových funkcií alebo duševných funkcií.

Formy kompenzácie narušenej schopnosti dorozumievania sú:

 sociálne služby, a to



opatrovateľská služba,



starostlivosť v zariadení sociálnych služieb,

 peňažné príspevky na



zaobstaranie pomôcky,



opravu pomôcky,



osobnú asistenciu.

Občanovi, ktorý v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia má obmedzenú

schopnosť alebo stratil schopnosť vykonávať nevyhnutné životné úkony alebo
nevyhnutné práce v domácnosti sa poskytuje kompenzácia zameraná na
zabezpečenie týchto úkonov, prác alebo činností.

Obmedzenie schopnosti alebo strata schopnosti vykonávať nevyhnuté životné

úkony alebo nevyhnutné práce v domácnosti je stav, keď občan v dôsledku
poškodenia alebo straty telesných funkcií, zmyslových funkcií alebo duševných
funkcií nemôže vykonávať tieto úkony, práce alebo činnosti sám.

Formy kompenzácie obmedzenej schopnosti alebo straty schopnosti vykonávať

nevyhnutné životné úkony alebo nevyhnutné práce v domácnosti sú:

 sociálne služby, a to



opatrovateľská služba,



starostlivosť v zariadení sociálnych služieb,

 peňažné príspevky na



zaobstaranie pomôcky,



opravu pomôcky,



osobnú asistenciu.

Občanovi sa v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia kompenzujú aj

zvýšené výdavky

 na diétne stravovanie,
 na zabezpečenie prostriedkov osobnej hygieny a bytovej hygieny,
 súvisiace



s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia,



so zabezpečením prevádzky pomôcky,



so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla,



so starostlivosťou o psa so špeciálnym výcvikom.

Formy kompenzácie zvýšených výdavkov sú peňažné príspevky na zvýšené

výdavky.

CHOROBY SENIORSKÉHO VEKU

Choroby typické pre seniorský vek možno rozdeliť na choroby:

1. Choroby s primárnym a priamym etiopatogenetickým (príčinný vznik
choroby) vzťahom ku starobe:

Rôzne formy predčasného starnutia: Skutočný (funkčný) vek sa líši od veku

kalendárneho, na testovanie funkčného potenciálu sa používajú tzv. funkčné
diagnostické vyšetrenie, jedná sa o komplexné vyšetrenie starého pacienta, kedy
okrem stanovenia klinickej diagnózy, získavame poznatky aj o zhodnotení
pacientových schopností a zdravotnom handicape, získavame celiství pohľad na
človeka ako bio-psycho-sociálnu entitu existujúcu v určitých socio-ekonomických
podmienkach.

Funkčné vyšetrenie v sebe zahŕňa

:

1) bio-medicínská oblasť

- klinická diagnóza sa dopĺňa údajmi o vplyve

choroby na funkčný stav, informácie o užívaných liekoch, zameriava sa na
screening najčastejšie sa vyskytujúcich porúch a fyzickú zdatnosť,

2) psychická oblasť

- screening na prítomnosť kognitívnej poruchy a

depresie, resp. ďalšie psychické symptómy, osobná charakteristika,
schopnosť a pôsob vyrovnávania sa so starobou, motivácia, hodnotový
systém, spôsob vyrovnávania sa so záťažou,

3) sociálne-ekonomická oblasť

- obvyklá sociálna anamnéza, množstvo

sociálnych vzťahov, soc. kontaktov, zapojenie sa do spoločenských aktivít,
možnosť rodiny a priateľov v starostlivosti o chorého, postoje voči
ústavnej starostlivosti, orientačne zisťujeme kvalitu bývania a ekonomickú
situáciu chorého a jeho rodiny , a celkové funkčné schopnosti v
základných všedných činnostiach,

Vzácne sú geneticky podmienené syndrómy predčasného starnutia:

a) Hutchinsonov-Gilfordov syndróm - kombinácia infantilizmu a predčasného starnutia

Wernwrov syndróm - príznaky predčasného starnutia sa začínajú prejavovať po 20
roku veku, postava je malá, vlasy šedivejšie alebo úplne vypadané, objavuje sa
artérioskleróza s kalcifikáciami, senilné škvrny na koži, vypadávajú zuby, je prítomná
osteoporóza a vysoký výskyt nádorov.

b) špecifické syndrómy patologického presénia a sénia - psychosomatický syndróm

patologického presénia a sénia, vyskytuje sa u mužov i žien na konci stredného veku
alebo začiatku vyššieho veku, psychické a somatické poruchy, znížená schopnosť
sústredenia a pozornosti, zábudlivosť, úzkosť, strach, únava, nespavosť, nechutenstvo,
sexuálne poruchy, patologické sénium reprezentuje syndróm Jekylla a Hyde - vyskytuje
sa u starých ľudí s ťažkým chronickým ochorením.

Pri prepustení z ústavnej starostlivosti do domácej starostlivosti sa človek

dramaticky zmení po psychickej stránke, bez toho, že by sa zhoršila „somatická"
choroba. Prejavuje sa hostilným správaním voči tým, ktorí chorého ošetrujú doma.
Po návrate späť do ústavu sociálnych služieb sa situácia opäť dramaticky upraví.

c) choroby vyskytujúce sa výhradne vo vysokom veku - senilná demencia, esenciálny

senilný pruritus

d) choroby, ktoré sa vyskytujú v každom veku, ale ak sa objavia po prvýkrát v séniu majú

špecifické zvláštnosti - starecký diabetes, primárny žalúdočný vred, pľúcny emfyzém

e) choroby, ktoré sú výrazom kvalitatívne vystupňovaných „fyziologických“ znakov

starnutia- senilná osteoporóza

2. Choroby s fakultatívnym vzťahom ku starobe - môžu sa objaviť aj v
nižšom veku, ale ich výskyt v starobe je tak značný, že sa choroba
so starobou automaticky spája (arterioslkeróza, hypertrofia prostaty)

3. Choroby bez priameho vzťahu k starobe - človek si chorobu do staroby
už priniesol, choroba „starne" s nim, pričom sa jej klinický obraz môže meniť

Ergoterapia

- liečba pracou – súčasť liečebnej rehabilitácie a psychoterapie. Prispieva k

liečbe zdravotne postihnutých osôb vhodne vybranou pracovnou, záujmovou, popr.
sebaobslužnou činnosťou.

Ergoterapia uznáva tri základné pravidlá každá práca, ktorá sa v ergoterapii

používa:

 má starého človeka baviť,

 ma mať zreteľný cieľ

 má byť dovedená do konca.
U starých občanov umiestnených v zariadení sa vychádza z poznatkov

získaných pri každodennom styku, z ich životných skúseností i súčasných
záujmov.

U starých občanov treba dosiahnuť, aby ergoterapiu vykonávali s radosťou,

lebo len taká má vplyv na zlepšenie ich psychickej kondície.

Zhoršovanie zdravotného stavu starých ľudí značne ovplyvňuje ich duševný

život. Pokračujúca skleróza mozgových ciev, zhoršovanie zraku i sluchu a

obmedzené možnosti pohybu pôsobia, že starý človek sa niektorými duševnými
vlastnosťami odlišuje od človeka dospelého. Pri ergoterapii je nutné tieto zmeny
brať do úvahy.

Ergoterapiu v zariadeniach sociálnej starostlivosti pre starých občanov možno

definovať ako súbor opatrení, ktoré majú za cieľ:

 odstrániť nudu, pocity neužitočnosti a menejcennosti a zvýšiť dôveru

vo vlastné schopnosti

 udržať, prípadne zlepšiť telesnú kondíciu starého občana,

predovšetkým udržať schopnosť samostatného pohybu a starostlivosť
o vlastnú osobu

 občana nesocializovať, to znamená vrátiť späť do spoločnosti, do

kolektívu ostatných

Pre starého človeka je preto lepšie robiť niečo než nič, niečím sa aktívne

zaoberať, než pasívne ležať na lôžku.

DLHOVEKOSŤ

Podľa WHO sa ľudia starší ako 90 rokov považujú za dlhovekých. Patria k nim

aj 100- roční a tí, ktorí majú viac ako 100 rokov. Dlhovekí žijú v oblastiach s
chladným aj teplým podnebím, v horách aj na rovinách. Títo ľudia aj napriek svojej
dlhovekosti nie sú vždy zdraví, ako by sa dalo predpokladať. Často sa u nich
diagnostiku aj viacero chorôb. Jedná sa najmä o hypertenziu, ICHS, aterosklerózu.

Dá sa predpokladať, že dlhovekosť charakterizuje vysoká úroveň vitauktu,

ktorého adaptačné mechanizmy zabezpečujú dlhý život.

Vitaukt (z latin. slova, vitá = život, actum = zvyšujúci).

Vitaukt stabilizuje životné funkcie organizmu, zvyšuje jeho adaptačné

schopnosti a možnosti. Jedná sa o dlhodobosť adaptácie, od ktorej bude napokon
závisieť dĺžka života. Čím dlhšie bude organizmus schopný zachovávať vysokú
úroveň adaptácie, tým dlhšie bude žiť. Čiastkové mechanizmy procesu vitauktu sú
napr. regenerácia, kompenzácia, reparácia bunkových štruktúr a pod.

7 Metódy sociálnej práce na úseku starostlivosti o detskú populácie.

Stručný prehľad o komplexe problémov- sociálnych príčin a
následkov zdravého i chorého dieťaťa. Význam prevencie,
skríningové vyšetrenia, depistáž (hypotéza, pilotáž, prieskum, výskum,
teória). Význam plánovania rodičovstva, sterilita, genetické záťaž
niektorých ochorení, demografické ukazovatele a činitele.
Hospitalizácia, úrazy, otravy, samovražednosť + CAN syndróm,
týranie a zneužívanie detí.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Na úseku sociálnoprávnej ochrany detí a mládeže sa používajú všetky známe

metódy s ktorými sa bežne pracuje vo vedných odboroch zameraných na človeka.
Patrí sem napr. rozhovor, pozorovanie, dotazník, metódy sociometrické, rôzne
terapeutické metódy, metóda prípadová a iné.

Z hľadiska rozsahu ich pôsobnosti ich môžeme rozdeliť na dve skupiny. A to:

1./ špecifické metódy práce používané aj iných oblastiach
2/ špecifické metódy sociálno-právnej ochrany používané v štátnej správe

1./ ŠPECIFICKÉ METÓDY PRÁCE POUŽÍVANÉ AJ INÝCH OBLASTIACH

Metóda izolácie:

Cieľom tejto metódy je, izolovať dieťa od niečoho. V oblasti sociálnoprávnej

ochrany dieťaťa ide o izolovanie maloletého, respektíve mladistvého od
nevhodného pôsobenia jeho sociálneho prostredia Táto metóda sa v sociálnej práci
uplatňuje vo vzťahu k problémom vyplývajúcich z

- nevhodného rodinného

prostredia,

-

porúch správania klienta,

-

páchania trestnej činnosti či už samotným klientom, alebo osobami v jeho

bezprostrednej blízkosti a podobne.

Metódy izolácie majú jeden spoločný prvok - zabránenie v kontakte s určitým

okruhom osôb.

Metódy posilňujúce odolnosť dieťaťa:

Typickými metódami posilňujúcimi odolnosť dieťaťa sú napr. priama dohoda,

útecha, prognózovanie, príprava na zvládnutie situácii spôsobených nevhodnou
sociálnou klímou rodiny a pod. Táto metóda, ktorá je založená na racionalizácii
správania sa dieťaťa, na prevzatí zodpovednosti za vlastný vývoj samotným
dieťaťom, predpokladá Častý, možno až každodenný kontakt soc. pracovníkom,
ktorý vedie dieťa k posilňovaniu žiadúceho správania.

Metódy ochranné

Tieto metódy sa opierajú o pozitívny kontakt medzi dieťaťom a dospelým,

respektíve dieťaťom a dieťaťom, kedy prichádza k vytvoreniu citovej väzby -
priateľstva, alebo dieťa si vytvorí vzťah založený na dôvere v ochranu a pomoc
dospelej osoby

Metódy rekonštrukčné

Sú zamerané predovšetkým na rodinu. Ich cieľom je znovuvýstavba, oprava,

čiže rekonštrukcia vzťahov uprostred rodiny. Majú napomôcť k vzájomnej
komunikácii všetkých členov rodiny, majú im pomôcť vybodovať ich vlastné
rodinné pravidlá Používajú sa pri dlhodobom odlúčení jedného z rodičov, pri
návrate dieťaťa do rodiny a pod

Metóda zážitková

Je založená na pozitívnych zážitkoch, prostredníctvom ktorých má dieťa

možnosť zažiť niečo nové, budoval si nový sebaobraz, ktorý vedie k
sebaakceptácii, posilneniu vôľového konania Odporúčajú sa najmä pri deťoch s
poruchami správania, pri delikventnej mládeži, kedy sledujú cieľ vybudovania
nových stereotypov a správaní klienta

Metódy intervenčné

Intervenčné metódy sa zameriavajú na podporu, posilnenie rodiny, alebo

jednotlivca. Na podnietenie jeho schopností zvládnuť sociálnu realitu v ktorej sa
ocitol Súčasťou môže byť krátkodobá priama pomoc klientovi v situácii, ktorú
nieje schopný vyriešiť sám

Metóda pozitívnej aktivizácie Je zameraná na podnecovanie užitočnej pre

klienta prínosnej obohacujúcej činnosti.

Väčšina spomínaných metód sa používa vo vzájomnej kombinácií s využitím

rôznych techník. Soc. pracovník musí konkrétnu metódu zvoliť adekvátne
potrebám dieťaťa a jeho skúsenostiam, schopnostiam ako aj osobnostnej zrelosti
detského klienta

Metódy situačné

Tieto metódy sú založené na konfrontácii klienta s konkrétnou situáciou, ktorá

je pre klienta problémovou

Metódy inscenačné

v inscenačnej metóde ide o navodenie simulovanej životnej situácie. Musí byť

dostatočne pripravená a každému z aktérov musí byť pridelená konkrétna pozícia
Dôležitou súčasťou je záverečné zhodnotenie inscenácie

Metódy exemplifikácie - Exemplikácia je pôsobenie príkladu ako prostriedku

alebo metódy medziľudského ovplyvňovania, ktorý sa môže výrazne meniť alebo
utváral vzťah a výkon človeka. Výsledkom by malo byť posilnenie požadovaného
modelu správania klienta je tu i riziko prevzatia negatívnych, asociálnych vzorov

Metódy

zmeny postojov

Sociálny postoj môžeme chápať aj ako realizáciu potreby sociálneho zaradenia

jednotlivca, jeho stotožnenia sa s určitou skupinou, alebo s jej odmietnutím.

2./ ŠPECIFICKÉ METÓDY SOCIÁLNOPRÁVNEJ OCHRANY POUŽÍVANÉ

V

ŠTÁTNEJ SPRÁVE

Sociálno-právna ochrana je súhrn opatrení na ochranu práv a právom

chránených záujmov fyzických osôb, predovšetkým detí a mladistvých

Najvýznamnejšími špecifickými metódami práce soc. pracovníkov sú metóda

prevencie, metóda rodinnej rekonštrukcie, metóda vyhľadávania ohrozených detí,
náhradná rodinná starostlivosť, ukladania výchovných opatrení, opatrovníctvo
(opatrovník, kolízny opatrovník), výchovno-poradenská starostlivosť.

Podľa výkonu môžeme metódy deliť:

A./ výkony súvisiaca to sociálnou ochranou
B./ výkony súvisiaca s právnou ochranou
C./ výkony súvisiaca s prevenciou. ako špecifickou metódou práce

A./ Výkony súvisiaca so sociálnou ochranou

Sociálna ochrana mladistvých hovorí o ochrane dieťaťa - mladistvého

uprostred prirodzenej rodiny Je potrebné, aby rodina bola vhodným prostredím pre
výchovu dieťaťa ako po stránke ekonomickej, sociálnej, zdravotnej tak i
výchovnej, aby bola schopná zabezpečiť aspoň základné životné potreby
nezaopatreným deťom. Sociálna pomoc v zmysle zákona je formou poskytovaných
služieb a dávok. K úlohám soc. pracovníka patrí aj poradenstvo v orientácii v
dávkach, informácie o vzniku, respektíve zániku nároku na príslušnú dávku

B. Výkony súvisiaca s právnou ochranou

Právna ochrana dieťaťa alebo mladistvého sa spája priamo s ochranou dieťaťa

v jeho základných právach -pravo na život, na meno, právo na dôstojný život, na
vzdelanie a pod. Sú to predovšetkým činnosti späté s okamžitým umiestnením
dieťaťa do náhradnej výchovy, zastupovanie dieťaťa pred súdom, s podávaním
návrhov súdu na nariadenie alebo zrušenie ústavnej výchovy, resp iných
výchovných opatrení uložených súdom, návrh na obmedzenie alebo pozbavenie
rodičovských práv a pod.

Výchovné opatrenia.

Vhodnými výchovnými opatreniami sa sleduje odstránenie závadného stavu vo

výchove maloletých detí. Výchovné opatrenia môžu byť uložené okresným
úradom - odborom soc. vecí, alebo súdom. Výchovné opatrenia obmedzujúce
rodičovské práva sú výhradne v kompetencii súdu. K výchovným opatreniam
patria napomenutie, dohľad, obmedzenie.

a) Napomenutie - v menej závažných prípadoch sa môže uložiť
napomenutie - dieťaťu, rodičom alebo iným občanom zodpovedným za
výchovu dieťaťa, prípadne občanom, ktorí ohrozujú alebo narušujú priaznivý
vývoj dieťaťa.

b) Dohľad v závažných prípadoch, ak boli predchádzajúce napomenutia
neúčinné určí odbor soc. vecí dohľad nad maloletým alebo mladistvým. Pri
výkone dohľadu sa sústavne pôsobí na maloletého, jeho rodičov alebo iné
osoby zodpovedné za jeho výchovu.

c) Obmedzenie uloží okresný úrad maloletému, ak ho treba osobitne
chrániť pred nežiadúcimi, respektíve Škodlivými vplyvmi (napr. na zákaz
návštevy podnikov, alebo zábav preň nevhodných a pod.).

Výchovné opatrenia môže zrušiť ten orgán, ktorý ich uložil.

Opatrovník maloletého vychováva, zastupuje ho a spravuje jeho záležitostí

namiesto rodičov. Kolízny opatrovník sa najčastejšie stanovuje v prípade
rozvodového konania rodičov dieťaťa, nárokov na výživné, náhradnú formu
rodinnej výchovy a pod. Funkcia kolízneho opatrovníka je obvykle časovo a vecne
obmedzená.

C./ Výkony súvisiace s prevenciou, ako špecifickou metódou práce

V § 5 Zákona o sociálnej pomoci č. 195/1998 Z.z. sa soc. Prevencia

charakterizuje ako odborná činnosť na prechádzanie a zabraňovanie príčin
vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického
vývinu alebo sociálneho vývinu občana.

Vo vzťahu k neplnoletým členom spoločnosti, uvedený zákon hovorí, že

sociálna prevencia sa vykonáva najmä vtedy:

- ak doterajšia výchova je vážne ohrozená alebo vážne narušená:
- ak ide o dieťa s poruchami správania,
- ak ide o žiaka, ktorý zanedbáva povinnú školskú dochádzku,
- ak ide o dieťa, ktorému bola súdom nariadená ústavná výchova alebo

uložená ochranná výchova,

- ak sa maloletý (mladistvý) dopusti konania so znakmi trestného čínu.

Z hľadiska vecnej postupnosti môžeme hovoriť o sociálnej prevencii

primárnej, sekundárnej a terciárnej. K najznámejším metódam primárnej
prevencie, ktorá je zameraná na vytváranie najvhodnejších podmienok pre vývoj
detí a mládeže ako aj na skvalitnenie ich sociálneho usmernenia, patria tzv. večery
otázok a odpovedi, zábavné popoludnia a iné.

Pri sekundárnej prevencii, ktorej cieľom je zabrániť prehlbovaniu už

vzniknutých porúch, volia sa predovšetkým metódy zamerané na posilňovanie
vôľového konania, zvyšovanie emočnej a stresovej odolnosti, situačné či
inscenačné metódy a pod.

Z metód používaných v terciárnej sociálnej prevencii majú najväčší význam

individuálne programy, resocializačné metódy a techniky, postpenitenciárna
starostlivosť a ďalšie.

Najvýznamnejšou metódou, viažucou sa k sociálnej prevencii, je

vyhľadávacia činnosť sociálneho pracovníka. Ak chceme dosiahnuť aspoň
minimálnu úspešnosť, či už v prevencii alebo v oblasti riešenia akútnych stavoch
detských klientov, je potrebná predovšetkým širokospektrálna spolupráca
všetkých zainteresovaných odborníkov.

VÝZNAM PREVENCIE, SKRÍNINGOVÉ VYŠETRENIA, DEPISTÁŽ

Výrazným znakom súčasnej spoločnosti je výskyt čí šírenie sa sociálno-

patologických javov, od drobných problémov v správaní cez závažnejšie delikty až
po delikvenciu, kriminalitu či toxikomániu, Ohrozená je najmä mládež, ktorá
hľadá riešenia svojich problémov neadekvátnymi cestami.

Sociálno-patologické javy majú svoje špecifikum v tom, že majú dlhú genézu a

vo väčšine sa dostávajú do centra pozornosti až vtedy, keď nadobudnú neúnosné
rozmery a stávajú sa vážnym spoločenským problémom. Náklady na ich riešenie v
rozvinutej fáze vývoja sú nielen nákladnejšie a časovo náročnejšie, ale aj menej
efektívne, než investície do prevencie ich výskytu.

Preto je nevyhnutné systematické a komplexné riešenie týchto javov v

postupnosti; skríning (metódy hromadného zisťovania určitých začiatočných
porúch zdravia) - depistáž - diagnostika - komplexná multidisciplinárna
prevencia - terapia.

Za sociálno-patologické fenomény v správaní deti a mládeže pokladáme všetky

behaviorálne prejavy v detskom a adolescentnom veku, ktoré sú spoločnosťou
pokladané za negatívne, a ktoré svojim nositeľom spôsobujú problémy doma, v
škole i v širšom sociálnom prostredí (do r 1990 sa označovali ako - negatívne
javy).

Ak chápeme prevenciu sociálnej patológie ako proces tvorby sústavy a

realizácie opatrení štátu a spoločnosti, ktoré smerujú k znižovaniu jej výskytu,
resp. k neutralizácií príčin a podmienok jej vzniku, potom je potrebné rozlíšiť tri
základné úrovne jej uskutočňovania.

1. Primárna prevencia - zahrňuje vytváranie optimálnych podmienok pre telesný,

psychický a sociálny vývin jednotlivca. Zabezpečovanie týchto podmienok a
predpokladov je celospoločenská úloha, ktorá má byť zahrnutá do programov školskej,
zdravotníckej a sociálnej politiky štátu.

2. Sekundárna prevencia - má zabrániť vzniku porúch sociálneho a psychického vývinu,

zachytiť ich v počiatočnom štádiu a okamžite zabezpečiť potrebné opatrenia pre
ohrozených jedincov. Na tejto úrovni by sa mali najviac angažovať psychologické,
zdravotnícke a sociálne služby a výchovné inštitúcie, vrátane školy a rodiny.

3. Terciárna prevencia - má predchádzať zhoršovaniu stavu, recidívam a znižovať

následky sociálno-patologických javov Na tejto úrovni by sa mali uplatňovať
predovšetkým úzko špecializovaní odborníci.

Prístupy rodičov a jednotlivých rodín k starostlivosti o geneticky postihnuté

dieťa sú veľmi individuálne. Od odmietnutia prevzatia akejkoľvek starostlivosti
hneď z pôrodnice až po obetavú starostlivosť v rodine po celý. život postihnutého.
Záleží samozrejme na konkrétnej miere genetického postihnutia a na vlastnostiach
a prístupoch rodičov a tiež na ich ekonomickej a sociálnej situácii.

Dospelí musia vytvárať pre deti bezpečné prostredie, pretože to má prvoradý

význam pri úrazovej prevencii. Chovanie dieťaťa, orientované na bezpečnosť,
závisí na somatických a psychických vlastnostiach a schopnostiach, ktoré sa v
priebehu detstva vyvíjajú postupne.

K úlohám lekára, pedagóga, psychológa a ďalších odborníkov, pracujúcich v

oblasti starostlivosti o dieťa patri, aby rodičom umožnili získať vedomosti o
nebezpečiach hroziacich deťom v danej vekovej kategórii.

Úrazom sú ohrozené hlavne deti hyperaktívne, agresívne, extrovertné so

sklonom k rizikovému chovaniu i deti, vystavené stresu alebo mimoriadnej
psychickej záťaži.

Stále je treba mať na pamäti, že detská fantázia je nevyčerpateľná a ako zdroj

rizík nemá hranice. Jedným z najdôležitejších preventívnych oparení je preto
dozor, ktorý deti neobťažuje alebo o ňom nevedia.

SYNDRÓM TÝRANÉHO. ZNEUŽÍVANÉHO A ZANEDBÁVANÉHO DIEŤAŤA (CAN) je

súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu a vývoja dieťaťa i
jeho postavenia v spoločnosti, predovšetkým v rodine. Tieto príznaky sú
výsledkom väčšinou úmyselného ubližovania dieťaťu, spôsobené najčastejšie
jeho najbližšími príbuznými, najmä rodičmi.

Zdravotná organizácia Rady Európy požíva na označenie syndrómu týraného,

zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa skratku CAN (Child Abuse and
Neglect).Tento pojem od roku 1992 zahŕňa: telesné týranie, pohlavné týranie,
citové vydieranie, zanedbávanie, systémové týranie.

K tomu aby mohol sociálny pracovník kompetentne rozhodnúť o tom či dieťa

bolo, respektíve nebolo týrané, musí byť schopný rýchlo a jednoznačne
diagnostikovať príznaky týrania na dieťati.

Dôležité je aby nielen sociálni pracovníci ale aj pedagogickí pracovníci,

psychológovia, vyšetrovatelia, sudcovia čiže všetci, ktorí prichádzajú do možného
kontaktu s prejavmi syndrómu CAN ho vedeli rozpoznať.

Problematika syndrómu CAN sa vo všeobecnosti rozdeľuje na štyri základné

oblasti:

1. zanedbávanie - pasivita, nezáujem rodičov, alebo aj úmyselné konanie rodiča také,

dôsledkom ktorého dieťa: - je podvyživené; trpí chronickou únavou; je zanedbané po
stránke obliekania;



môže dlhodobo až trvalo trpieť hladom;



odičia nedodržujú základné pravidlá hygieny;



dieťaťu nie je včas poskytovaná potrebná medicínska starostlivosť,
povinné očkovanie, matka nechodí s dieťaťom na povinné kontrolné
vyšetrenia a pod.

telesné týranie, alebo fyzické týranie je výsledkom aktívneho nepriateľského vzťahu rodiča
(alebo inej dospelej zodpovednej osoby) k dieťaťu, K najčastejšie sa vyskytujúcim znakom
fyzického týrania deti patria:

 poranenia alebo popáleniny nevysvetliteľného pôvodu, najmä opakujúce sa

zranenia;

 modriny, po bití - pásové, otlačky prstov na rukách tvárí, hrdle a pod.;

 zlomeniny - sprevádzané nepravdepodobnými zdôvodneniami

zodpovedných dospelých osôb;

K doprovodným prejavom patria:

 úteky z domova; zvýšená agresivita; zhoršený prospech;

 strach dieťaťa byť v blízkosti dospelého, zvýšená nervozita pri príchode

rodiča - trýzniteľa;

 neochota sa prezliekať pred spolužiakmi napr. pri telesnej výchove;

 dieťa aj v horúcom počasí nosí telo zahalené (ak to nevyplýva z etnických,

náboženských alebo iných názorov rodiny) a iné.

3. psychické týranie - patrí sem veľká škála rôznych foriem psychického týrania od tých

najľahších foriem – nadávky osočovanie, šikanovanie, vydieranie, ponižovanie,
vyhrážanie až po opustenie dieťaťa.

Odhaliť psychické týranie dieťaťa je veľmi obtiažne. Je to akt, ktorý sa naplno

odohráva v duši dieťaťa. Dieťa trpí nespokojnosťou rodiča, jeho nezáujmom,
neustálymi kritikami, trpí pocitom menejcennosti, nehodnosti rodičovskej lásky,
býva presvedčované o tom, že je hlúpejšie, nešikovnejšie, škaredšie ako ostatné
detí.

Dieťaťu chýba najzákladnejšia istota - istota rodičovskej lásky. Ako dôsledok

takéhoto zaobchádzania tieto detí môžu:



oneskorovať sa vo fyzickom, mentálnom alebo emocionálnom vývoji;
neustáte sa podceňujú;



neurotické prejavy v správaní - neadekvátne ich veku; neúmerne reagujú
na kritiku;



nevedia nadväzovať kontakty, nevedia si nájsť a udržať kamarátov;



majú strach z neznámych situácií; nedôverujú dospelým a pod.

4. sexuálne zneužívanie - rozumieme ním využívanie osoby mladšej ako 15 rokov k

získaniu sexuálnych pôžitkov, uspokojenia alebo iného prospechu osobou plnoletou,
poväčšine táto osoba je výrazne staršia.

Syndróm CAN predstavuje zvlášť závažný, multifaktoriálny problém, čo do

svojho vzniku, prejavov i dôsledkov. Jeho podstatou je obzvlášť hrubý, hostílný,
odmietavý či ponižujúci prístup k dieťaťu, pod vplyvom ktorého dochádza k
vážnemu telesnému alebo psychickému ubližovaniu dieťaťu.

 Primárna prevencia predstavuje celospoločenské pôsobenie zamerané na

celú verejnosť formou osvety.

Obsahom primárnej prevencie je:

- široká osveta verejnosti a všeobecné opatrenia v prospech rodín s deťmi,
- špecifická informovanosť medzi rodičmi a vychovávateľmi o potrebách dieťaťa,

prístupoch k dieťaťu a metódach výchovy,

- výchova mladých ľudí k zodpovednému rodičovstvu,
- vytypovanie a sledovanie rizikových skupín z hľadiska prevencie

potencionálneho násilia na deťoch.

 •

Sekundárna prevencia svoju úlohu zohráva vtedy, ak už k násiliu

došlo. Okrem správneho diagnostikovania je úlohou sekundárnej
prevencie stanoviť prognózu a určiť ochranné, terapeutické a iné opatrenia
na zmiernenie, eliminovanie alebo odstránenie nedostatkov.

Ak sa ukáže dysfunkčnosť alebo afunkčnosť rodiny a každé opatrenie sa míňa

účinku, je nevyhnutné zabezpečiť pre dieťa vhodné podmienky. Tu vzniká potreba
začleniť dieťa do niektorej z foriem náhradnej rodinnej výchovy.

Syndróm CAN ( Child Abuse and Neglect, ktorý bol definovaný Zdravotnou

komisiou Rady Európy v r. 1992 ), ktorý zahŕňa :



fyzické týranie,



emocionálne týranie,



sexuálne zneužívanie,



inštitucionálne (systémové) týranie,



zanedbávanie.

Na diagnózu príde často lekár, učiteľ, obvinenie je veľmi závažné a veľakrát

ťažko dokázateľné. Najčastejšie sa týrania dopúšťa matka, potom otec (otčim),
zriedka súrodenci. Rodičia sú často alkoholici, často boli sami týraní.

Fyzické týranie – jedná sa o vedomé telesné ubližovanie dieťaťu, ale

i nezabránenie takémuto zaobchádzaniu. Nachádzajú sa stopy po bití, popálení,
modriny, jazvy, môže dôjsť k trvalému poškodeniu až smrti.

Formy: neprimerané bitie rukou či rôznymi nástrojmi, kopanie do dieťaťa,

údery päsťou, bodné rany, vytrhávanie vlasov, škrtenie, silné trasenie, odňatie
spánku, potravy a pod.

Emocionálne týranie – chladný, hostilný postoj 1 alebo oboch rodičov,

odmietanie alebo preferovanie iného súrodenca, ponižovanie, urážanie, vyhrážky,
neprirodzená kontrola, izolácia, šikanovanie v škole, cieľavedomé vyvolávanie
strachu, ale i zaťahovanie dieťaťa do konfliktov a sporov medzi rodičmi, bránenie
v kontakte s druhým rodičom po rozvode a pod.

Sexuálne zneužívanie – zahŕňa všetky formy správania so sexuálnym

podtextom. Zneužívateľom môže byť v podstate ktokoľvek, ale často to býva
osoba, ktorú dieťa pozná. Zneužitie otcom sa označuje incest, matka veľakrát vie
o situácii ale mlčí, otec sa vyhráža. Je dosť časté, ale zriedka sa na túto skutočnosť
príde.

Inštitucionálne týranie – je týranie systémom, ktorá pôvodne vznikol na

ochranu dieťaťa. Formy: dlhodobý pobyt v zariadení ústavnej výchovy,
umiestnenie od narodenia v zariadeniach a neuvoľnenie týchto detí na adopciu,
zrušenie pestúnskej starostlivosti, keď si dieťa na pestúnov zvykne, zbytočné
lekárske vyšetrenia, zlá starostlivosť v kolektívnych zariadeniach a pod.

Zanedbávanie



hygienické, výživové a zdravotné – nevhodné hygienické pomery
a hygienická starostlivosť, skladba stravy, zlá výživa až podvýživa,
nerešpektovanie očkovaní



výchovné a sociálne – nezáujem o dieťa, nezabezpečenie povinnej
školskej dochádzky



citová deprivácia – opustenie dieťaťa

Týrané dieťa má aj psychické príznaky – strach, nepokoj, plač. Na

hospitalizáciu tieto deti reagujú dobre, sú veselšie.

Ťažisko práce sociálneho pracovníka spočíva v práci v teréne, poznaní

„svojich“ rodín.

Zvláštnou kategóriou sú deti s traumou, ktoré zažili traumatickú skúsenosť

(živelná pohroma, viacnásobné tragické úmrtia v rodine, sexuálne zneužívanie
otcom a podobne).

SOCIÁLNA PRÁCA NA ÚSEKU STAROSTLIVOSTI O

DETI

Sociálna práca a starostlivosť o deti a mládež sú ovplyvnené v každej krajine

zvláštnosťami kultúrnych a sociálnych hodnôt.

Vyžaduje zaoberať sa širším sociálnym prostredím – rodinou, inými

sociálnymi systémami, ktorými postupne prechádzajú a ovplyvňujú ich vývoj
(škola, party, organizácie, ktoré dieťa navštevuje atď.).

Dieťa je znevýhodnená skupina, čo sa týka závislosti ekonomickej, sociálnej,

emocionálnej – vo viacerých veciach je závislé od svojich rodičov.

Neustále pribúdajú problémy spojené s osamelosťou a izoláciou detí, vzrastá

delikvencia mladistvých, konzumácia alkoholu, zneužívanie a týranie detí, častejšie
sa vyskytujú psychiatrické problémy, množia sa úteky a opustenia rodín, zvyšuje
nezamestnanosť mladistvých.

Častou príčinou je nestabilita súčasnej rodiny – jej rozpad, rozvody, sociálna

patológia rodičov, ich pracovná zaneprázdnenosť a neschopnosť nájsť si dostatok
času pre svoje deti.

Sociálny pracovník sa zameriava na deti, ktoré sa nachádzajú v tzv. okraji

spoločnosti, získava a pripravuje adopcie, pestúnske rodiny, pracuje s komunitou,
obhajuje porušované práva dieťaťa.

Sociálnym problémom je poškodené dieťa. Sociálny pracovník pri práci

s rodičmi musí byť ohľaduplný, empatický, pomáha pri vybavení výhod
a sociálnych dávok, zapája rodinu, predchádza rozpadu rodiny, čo je častým
prípadom pri narodení poškodeného dieťaťa, informuje nielen rodičov ale
i súrodencov o situácii.

Rodičia reagujú väčšinou v 4 fázach:

 Šok,

 hľadanie liekov, odborníkov, ktorí by vyvrátili diagnózu,

 hľadanie príčin, čo to vyvolalo, prečo práve mne, zvaľovanie chyby na

zdravotníkov i na seba,

 vyrovnanie sa s problémom a počúvanie.

Pre dieťa je neprirodzené prerušenie kontaktu s matkou pri jeho hospitalizácii.

Narušuje sa prirodzený vzťah dieťa – matka, odlúčením sa vyvolá odpor. Pri
chybách, ktoré sa nedajú liečiť ambulantne je snaha prijať i matku dieťaťa. Dieťa si
lepšie zvykne na nové prostredie, lekárov i úkony v nemocnici.

Vážnym problémom sú samovraždy u detí a mládeže. Štatistika ukazuje na

väčší počet u dievčat ako u chlapcov. Poukazuje to na istý nedostatok, ktorý
dieťaťu chýba – v rodine, škole a podobne. Je to typický spôsob riešenia stresových
situácii mladistvých.

PREVENCIA OCHORENÍ

1. Primárna
a) špecifická

- konkrétne zabránenie infekčných chorôb očkovaním

i) Aktívna - podávame očkovaciu látku na

vytvorenie protilátok samotným
organizmom

ii) Pasívna – podávanie hotovej protilátky

b) nešpecifická

- zvyšovanie odolnosti - navykáme dieťa na rôzne podmienky

(otužovanie, správna výživa atď.)

2. Sekundárna - choroba vznikla, ale bránime jej recidíve.
3. Terciárna - u chorého človeka vytvoríme nové profesné možnosti pre

jeho sociálne uplatnenie.

4. Skríning – jednoduché, masové, nebolestivé, resp. málo bolestivé

relatívne lacné vyšetrenie (krv, moč, iné) na zistenie skrytých, zatiaľ
nepríznakových ochorení. Vyšetrujeme nimi hlavne:

a) fenylketonómiu - zvyšovanie toxických látok v krvi novorodenca

b) hypotirózu - nedostatok hormónu štítnej žľazy→ ťažká mentálna

retardácia

Skríning má význam, ak vieme ním odhalenú chorobu aj liečiť, vykonáva sa u

novorodencov, aby sa choroba mohla včas diagnostikovať a liečiť.

Skríning psychomotorických funkcií na stanovenie vývojových štádií:

Motorika, reč, zmysly, sociálne správanie.

Nikotinizmus.

Je to návykový typ správania, pri ktorom jedinec potrebuje nikotín na nervové

povzbudenie, či ukľudnenie. Po prvom použití pociťuje jedinec nevoľnosť, no pri
ďalších „dávkach" sa tento syndróm odstraňuje až sa stáva návykový. Pri návyku
na látku sa opätovne dostavujú rôzne príznaky, ak látku do tela nedodávame, tzv.
abstinenčný syndróm. Príznaky môžu byť psychické, vegetatívne, orgánové.

Alkoholizmus

Alkohol je návykovou látkou rýchlo vedúcou k patologickým zmenám (najmä

u mladých ľudí). Zasahuje rôzne orgány v tele, najmä mozog, pečeň a zažívací
trakt. Má niekoľko stupňov. - od príležitostného pitia až po trvalú závislosť na
alkohole.

Pri absencii alkoholu sa u alkoholika prejavujú abstinenčné príznaky -

vegetatívne, delirantné. Pri chronickom alkoholizme sa psychická činnosť úplne
ruinuje - od straty psychických činností až po demenciu.

Alkoholizmus je sociálne ochorenie. Spoločnosti sa však oplatí investovať

náklady na odvykanie a prevenciu, pričom v tejto oblasti sa dosahujú lepšie výsled-
ky ako pri boji s nikotinizmom. Dôležité je, aby prevencia prebiehala už v rodine.

Toxikománia

Návyk na drogy vyvolávajúce euforizujúce pocity spojené s novými zážitkami

a prežitkami. Návyk vyžaduje postupné zvyšovanie dávky (v závislosti od rastúcej
tolerancie organizmu) a zároveň jej pravidelný prísun. Pri absencii sa pomerne
rýchlo a intenzívne dostavujú abstinenčné príznaky.

Droga pôsobí najmä na centrálnu nervovú sústavu, ale aj na pečeň (ako

detoxikačný orgán) a iné orgány v tele, t.j. zasahuje celý organizmus závislého
jedinca. Vedie k zmene až k rozvratu osobnosti. Príčinou vzniku toxikománie býva
zvyčajne možnosť dostať sa do styku s drogou.

Diagnostika toxikománie je relatívne ľahká (dobrovoľné prihlásenie,

abstinenčné príznaky, zmena správania osobnosti a pod.) no v počiatočných
štádiách sa diagnostikuje veľmi ťažko. Liečenie môže prebiehať ústavnou formou
alebo ambulantne, pričom to závisí od konkrétneho prípadu.

Juvenilná delikvencia

Juvenilná delikvencia je:

antisociálna činnosť mladistvých (problémy s trestným postihom,
trestná zodpovednosť mladistvých je stanovená od 15. r. života)

každá činnosť poškodzujúca zdravie, život a majetok

Ide o skupiny jedincov dopúšťajúcich sa delikventnej činnosti. Väčšinou sú to

jedinci s narušenou mozgovou činnosťou, ktorí v tejto činnosti nachádzajú odmenu
a uspokojenie. Delikvencia sa prejavuje už v mladšom veku, ale postupne s vekom
naberá na intenzite až po kriminálnu činnosť, a to bez ohľadu na pohlavie. Príčiny
tohoto problému možno hľadať v rodinnej a osobnej anamnéze.

Predstupne delikvencie sú - záškoláctvo, poruchy učenia, poruchy mozgovej

činnosti a narušené rodinné prostredie.

Prevencia sa zaoberá liečením týchto .príznakov, resp. predznakov v spolupráci

dieťa + rodina + učiteľ (škola).

DELIKVENCIA:

)

a sociálna - skupina, kde jedinec dostáva podporu a odmenu;

náprava jedinca je možná.

)

b charakterová - je závažná, jedinec si sám určuje pravidlá

správania; je ťažko liečiteľná.

)

c neurotická - jedinec vykonáva delikventné činy, no zároveň na ne

upozorňuje, robí ich pred svedkami;

- upozorňuje na nedostatok dobrých vzťahov k sebe (často

to bývajú jedinci z tzv. „ dobrých rodín ").

1) Depistáž - termín označujúci techniky a metódy zacielené na

diagnostikovanie, resp. vyhľadávanie občanov, u ktorých potrebne a
vhodné predchádzať sociálnym kolíziám. Zaraďujeme sem hypotézu
(tvrdenie prijímané bez prešetrenia jeho pravdivosti, prípadne štádiu
ďalšieho overovania a zamerané na rozpracovanie ďalších logických
dôsledkov).

2) Pilotáž - sondáž pokusný vyhľadávajúci typ výskumu uskutočňovaný

pred hlavným výskumom. Obsahuje:

zber informácií o dostupnosti,
variabilite,
adekvátnosti materiálu
príprava jednotlivých metód a techník,
zistenie časových a finančných nárokov,
uskutočnenie výskumu.

V pilotáži sa kombinuj interview,. pozorovanie, diskusiami pod.

3) Prieskum - prieskum potrieb a služieb je najzákladnejším predpokladom

koncepčnej a efektívnej koncepčnej starostlivosti.

4) Výskum - základná forma činnosti podľa zvolených vedeckých metód

techník a procedúr s bezprostrednými cieľom získať pravdiví obraz
skúmaného predmetu, overenia konkrétnych javov, ich vzťahov a
platnosti.

VRODENÉ VÝVOJOVÉ CHYBY

 orgánové

 funkčné

 metabolické

 na podklade genetiky napr. Downov syndróm (47 chromozómov)

Možnosť napadnutia hociktorého orgánu v tele. Niektoré sú opraviteľné

(fenylketonúria, hypotiróza) alebo operovateľné (vrodené vady srdca) alebo
napraviteľné pomôckami (slepota, hluchota). Prenatálnou diagnostikou je možné
zistiť, aký je stav plodu.

PLÁNOVANÉ RODIČOVSTVO

Je to teoretický prístup k výchove mladých aby realizovali svoje potomstvo

v dobe zdravotne, psychicky, sociálne vyhovujúcej. Ideálne by bolo, aby jedna
rodina mala 3 deti.

Plánovanie rodiny znamená mať deti, alebo obmedziť ich počet alebo

obmedzovať sterilitu. Prerušenie tehotenstva nespadá do oblasti plánovaného
rodičovstva, do tejto oblasti spadá len antikoncepcia (mužská i ženská)

Genetické poradenstvo – je disciplína, ktorá prostredníctvom genetickej

diagnostiky zistí možnosť rizika mať poškodené deti (predchádza sa chybnej
populácií)

Bio-psycho-sociálna charakteristika zdravotníctva

Biologické

problémy

Psychologické problémy

Sociálne problémy

Doras

t

rast

sexuálne zrenie

vyrovnanie sa s učením

vyrovnanie sa so

správaním

riešenie sporov /

problémov

sociálne vpravenie sa do

spoločnosti

Chronické poskočenie - je ťažké poškodenie, ktoré trvá viac ako 3 roky alebo

aj keď nieje súvislé, často sa opakuje v priebehu roka.

Chronické chyby:telesné

zmyslové (hluchota, slepota)
psychické (mentálna retardácia, demencia)

Telesnú alebo zmyslovú chybu možno preklenúť určitým výchovnými

metódami a adaptovať jedinca na život s touto vadou.

Chybný jedinec, či jedinci, by mali byť viac zaintegrovaní medzi normálnych

jedincov, nemali by byť od nich izolovaný. neizolovať ho, ale zaintegrovávať ho
do normálneho života. Týmto spôsobom je možné sa správať aj k jedincom z časti
mentálne retardovaným.

Je dôležité, aby psychicky a zmyslovo poškodené deti boli vedené tak, aby

neupadali do depresie, či na druhej strane, aby sa u nich nezačala prejavovať

agresivita.

Rodičia po oznámení, že majú chybné dieťa prekonávajú štyri fázy:



šok



hľadanie liekov



pátranie po príčine => snažia sa hľadať vinníka



vyrovnávanie sa skutočnosťou

Z týchto dôvodov je dôležité prejaviť rodičom ochotu pomôcť, aby sa predišlo

hromadeniu napätia v rodine snažiť sa im poskytnúť všetky možné sociálne
výhody. Dôležité je nielen naučiť rodičov vyrovnávať sa so situáciou, ale aj
súrodencov, príbuzných a celú spoločnosť.

SOCIÁLNE PROBLÉMY

Prvoradou úlohou sociálneho pracovníka je diagnostikovanie problému a po

tomto diagnostikovaní sa snaží hľadať pomoc v rôznych ústavoch (spolupráca s
inými odborníkmi).

Mentálna retardácia

Je to psychomotorické zaostávanie dieťaťa, charakteristické sťažením

zapamätávaním vybavovaním spomienok, abstrakciou a syntézou Príčinou je
nedostatočne vyživovaný mozog z dôvodu zápalov, odumieranie mozgového
tkaniva.

Rozoznávame 4 stupne mentálnej retardácie:

a) ľahká

- jedinec je schopný určitého vzdelávania a má

zodpovednosť za svoje činy

b) stredná - jedinec je schopný špecifickej prípravy a čiastočne

zodpovedá za svoje činy

c) ťažká - jedinec je schopný niektorých samoobslužných činností
d) hlboká – vegetatívna funkcia.

Liečba mentálnej retardácie neexistuje dá sa však zlepšiť špeciálnou výchovou.

Diagnóza - osobitný vzhľad tváre, neistá chôdza, správanie môže byť slušné,

no môže sa u niektorých jedincov vyskytnúť aj agresivita.

- normalizácia - výchova do takej miery, aby sme ho mohli vziať do

spoločnosti. Zvyknúť si na spoločnosť a spoločnosť na neho.

- integrácia - vpravenie sa do spoločnosti seberovných jedincov (MŠ, ZŠ).

Vzniku mentálnej retardácie možno predchádzať, a to prevenciou rizikového

rodičovstva.; diagnostikou skrytých chorôb, a ich včasnou liečbou a pod.

NARUŠENIE A

PORUCHY SPRÁVANIA

Prejavuje sa tým, že dieťa je vtieravé, nepríjemné, agresívne, prípadne

neurotické alebo sa správa neprimerane svojmu veku (neprimerane detské). Hraničí
s disocialitou a asocialitou. Takto sa správajú aj mentálne retardovaní jedinci,
ktorí nie sú vy chovaní.

Za nesprávne správanie sa nepovažuje jednorazové, ale systematické.

Správanie je dôležité poruchy správania odhaliť včas. Náprava môže nastáť
špeciálnou výchovou v spolupráci s rodičmi a predovšetkým trvalou
starostlivosťou.

Jedinci s poruchou správania sú často členmi rôznych gangov, čo je

zapríčinené ich psychickou labilitou, ľahkou ovplyvniteľnosťou a možnosťou
manipulácie.

Liečenie je relatívne ťažké a dlhodobé dôležitá je odmena za dobré správanie.

Poruchy učenia sa vyskytujú len vtedy, ak sú primárne, nemajú príčinu v

ochorení alebo mentálnej retardácii. Vyskytujú sa najmä u detí v školskom veku
(poruchy písania, poruchy čítania, poruchy sluchu, „ťarbavosť). Ako chybu možno
brať aj fóbiu pred školou.

Nesprávne posúdenie a hodnotenie týchto detí môže ľahko zapríčiniť nezáujem

o školu.

Chyby možno odstrániť v spolupráci škola + rodina.

HOSPITALIZÁCIA DIEŤAŤA

Niektoré choroby nie je možné liečiť ambulantne, a preto je nutné dieťa

hospitalizovať, avšak aj odlúčenie dieťaťa od matky vyvoláva u dieťaťa stres (už aj
u kojencov).

Už pri hospitalizácii vystavujeme dieťa inému, než domácemu režimu, preto je

v súčasnosti snaha prijímať s dieťaťom do zdravotníckeho zariadenia aj matku tzv.
priateľská nemocnica prípadne matka za dieťaťom do nemocnice denne dochádza
a trávi s ním celý deň.

V súčasnosti je maximálna snaha liečiť čo najviac ochorení doma, vykonávať

čo najmenej bolestivých úkonov, pri niektorých úkonoch prijímať k dieťaťu aj
matiku, čím zároveň je možné matke ukázať a vysvetliť spôsob liečby, ako aj
spôsob zaobchádzania s dieťaťom.

Týrané dieťa

Týranie dieťaťa môže byť mechanické, fyzické, psychické, chemické,

sexuálne.

Je veľmi obtiažne zistiť týranie dieťaťa, pričom na týranie ako diagnózu,

príde najmä lekár (chirurg) pri ošetrovaní dieťaťa, s ktorým rodičia prichádzajú,
avšak obvykle veľmi neskoro.

Na dieťati sú znateľné rôzne fyzické a psychické patologické javy. Rodičia

často nejavia o dieťa záujem, radi a často ho nechávajú na starostlivosť
zdravotníckym zariadeniam.

Príčiny týrania môžu byť – zvyk rodičov na spôsob výchovy, alebo disociálni

rodičia.

Najčastejšie týra:

- matka
- otec alebo otčim
- súrodenci

lncest - je druh týrania (najmä otec – dcéra zriedkavejšie matka syn), najmä v

rodinách, kde je matka pasívnym členom domácnosti členom domácnosti. Na túto
úchylku sa prichádza zriedka aj keď je relatívne častá.

Samovražednosť

Je to psychopatické správanie k svojej osobe končiace smrťou. Je to typický

spôsob riešenia stresových situácií rôzneho pôvodu. Pred samovraždou je viditeľné
tzv. resucidálne správanie (neprospech samotárstvo a pod,). Tieto príznaky by
mali vybadať najmä rodičia.

Samovražednosť sa viac vyskytuje u dievčat (snaha upozorniť na seba, na

určité nedostatky). U chlapcov je jednanie také že samovražedný „pokus“ zväčša
dokonajú.

ÚRAZY A OTRAVY

Majú veľký význam zo sociálneho hľadiska, pretože môžu skončiť

invalidizáciou jedinca. Úrazy sú častou príčinou úmrtí u detí (2 - 4 roky) najmä ak
sa ponechajú na starosť veľmi starých ľudí. V staršom veku sú to najmä dopravné
úrazy.

Predchádzanie: - dopravná výchova, - ochranné opatrenia (mreže, zábradlia a

pod.).

Prevencia: pri určitých úkonoch a hrách zabezpečíme zodpovedný dozor,

dbáme na veci a okolnosti, ktoré by mohli byť príčinou úrazu.

Paliatívna medicína

Nový smer starostlivosť o ťažko chorých jedincov ktorých choroba je bežne

neliečiteľná. Zriaďovanie tzv. „Hospice“ ktorých sa liečia najmä bolestivé prípady
chorých detí o ktoré sa nemôže starať rodina (napr. onkologické ochorenia). V
týchto zariadeniach je lepšia možnosť poskytnutia účinných liekov (napr. morfín).

Ide o tzv. „ľudské umieranie“ aby človek pri zomieraní netrpel bolesťami.

Rieši sa tým problém eutanázie.

8 Metódy sociálnej práce v starostlivosti o psychicky chorých (rozhovor,

poradenstvo, sociálna rehabilitácia a jej formy). Kategorizácia
duševných porúch. mechanizmy psychických a psychopatologických
aktivít osobnosti, kompenzačné mechanizmy, poruchy vlastností
osobnosti, poruchy čŕt osobnosti, globálne poruchy osobnosti,
špeciálne poruchy osobnosti, osobnosť, psychopatológia a rodinná
terapia. Informácia o komplexe problémov- sociálnych príčin a
následkov u psychóz, u drogovo závislých (druhy drogových
závislostí). Odraz nezamestnanosti na psychiku, vplyv migrácie na
psychiku. Význam prevencie duševných záťaží a možnosť zásahu
sociálneho pracovníka.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

ZÁKLADNE PSYCHOLOGICKÉ METÓDY

Psychológia disponuje množstvom metód, ktoré je možné používať tak pri

získaní údajov o druhom človeku, ako aj pri ich spracovaní.

Pozorovanie Pri realizácii pozorovania je potrebné jednoznačne stanoviť cieľ,

premyslieť plán pozorovania, ktorý do určitej miery zabezpečí i jeho
systematičnosť.

Pri samotnom priebehu pozorovania nastávajú najčastejšie problémy, čo presne

pozorovať a ako kategorizovať pozorované správanie, najmä správanie v
sociálnych skupinách, príp. komunitách.

Za účelom uľahčenia týchto problémov utvoril americký metodológ Bales

niekoľko kategórií reakcií jedincov v skupine, ktoré nám umožňujú zaradiť, a tým
diagnostikovať a ohodnotiť pozorované správanie. Navrhol nasledovné kategórie
správania:

•

reakcie citovo kladné - tu môžeme zaradiť prejavy solidarity,

uvoľňovania napätia, žartovanie, smiech, súhlas, prispôsobovanie sa,
zvyšovanie statusu druhých,

•

reakcie citovo negatívne - kam Bales zaradil prejavy nepriateľstva,

nesúhlas, odmietanie pomoci druhým, prejavovanie napätia, znehodnocovanie
statusu druhých členov v skupine,

•

reakcie zamerané na riešenie problémov - odpovede - za ktoré autor

považuje podávanie návrhov a usmernení, oznamovanie mienky iným členom
v skupine, podávanie hodnotenia a analýzy, poskytovanie orientácie,
informácie a objasňovanie problémov v skupine,

•

reakcie zamerané na riešenie problémov - otázky - ktoré autor označuje

ako žiadosť o informácie, ktoré vedú k riešeniu problémov v skupine.

Ďalšou metódou, ktorá sa univerzálne používa v praxi sociálneho pracovníka,

je rozhovor. Je to metóda, za pomoci ktorej dostávame obraz o vlastnostiach,
záujmoch, postojoch a iných charakteristikách klienta. Priamy kontakt pri
rozhovore nám umožňuje posudzovať nielen obsah povedaného, ale aj expresívne
správanie.

Z hľadiska formy rozlišujeme riadený, neriadený (poloriadený nahovor).

Rozdiel medzi nimi spočívajú v príprave otázok na vodenie rozhovoru, ktoré sú v
riadenom rozhovore vopred presne pripravené a stanovené je aj poradie
položených otázok.

Vo voľnom rozhovore je stratégia rozhovoru síce vytýčená, ale taktika je

voľná. V poloriadenom rozhovore sú otázky čiastočne pripravené, aleje možné
situačne formuláciu, poradie i obsah otázok meniť. Voľba použitia toho ktorého
typu rozhovoru závisí od predmetu rozhovoru, od osobnosti klienta i sociálneho
pracovníka.

Písomnou podobou riadeného rozhovoru je metóda zvaná dotazník. Je to

metóda, ktorá slúži na hromadné zisťovanie údajov o záujmoch, postojoch,
vzťahoch a vlastnostiach určitej skupiny ľudí.

Základným prostriedkom sociálnej terapie je terapeutický rozhovor. Jeho ciele

je možné charakterizovať takto:



informovať klienta o sociálnej situácii a možnostiach, ako ju upraviť,



informovať o sociálnom probléme a možných následkoch
neprimeraného správania, postojoch a o spôsoboch, ako by mohol
klient sám zmierniť až prekonať sociálny problém



použiť dosiahnutých čiastkových či postupných cieľov sociálnej
terapie a zlepšení, na ktorých sa klient aktívne podieľal, k vysloveniu
uznania, pochvaly a znovu hovoriť o úlohách, v ktorých sklamal

Terapeutický rozhovor, ( nikdy nie monológ sociálneho pracovníka) má dať

príležitosť klientovi čo najaktívnejšie sa ho zúčastniť, vyjadrovať svoje postoje,
myšlienky a názory k preberanej problematike.

Metóda rozhovoru sa delí na : vstupnú časť (motivačnú), vlastný rozhovor a

záver

Dôležité je :

- udržovať respondenta pri aktívnej spolupráci

klásť primerané a presne formulované otázky
za určitých podmienok zaznamenávať aj neverbálne reakcie
respondenta
záver má vyznieť ako potvrdenie dobrého vzťahu medzi
dotazovateľom a respondentom

Významným aspektom je vedomie choroby, predstava o miere ohrozenia

vlastnej budúcnosti a života (tak ako si ju je nemocný ochotný pripustiť). Závažná
choroba prináša človeku mnoho nepríjemných zážitkov, nemocný získava au-
tomaticky novú, kvalitatívne horšiu sociálnu rolu.

Pod vplyvom samotnej choroby, i v dôsledku jej sociálneho významu sa mení

sebavnímanie nemocného. Zhoršuje sa jeho sebahodnotenie a znižuje sa jeho
sebaúcta. Človek vie, že sa menia jeho kompetencie, a pod vplyvom záťaže sa
môžu meniť i niektoré osobnostné vlastnosti. V tomto prípade ide o akúsi sekun-
dárnu reakciu, ktorá síce funguje v závislosti na telesnom stave, ale je ich možno
viac ovplyvňovať, napr. rozhovorom s nemocným.

SOCIÁLNE PORADENSTVO

Poradenstvo je založené na vzťahu, pomoci, podpore, rozvoji, optimálnom

uplatnení jednotlivca, lepšej orientácii v živote.

Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na zistenie rozsahu a

charakteru sociálnej kolíznej situácie, hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, na
zistenie príčin ich vzniku, poskytovania informácií o možnostiach ich riešenia
alebo zmierňovania a na usmernenie občana v pracovnom povolaní a uplatňovania
foriem sociálnej pomoci.

Slúži na odstránenie, zmiernenie negatívnych návykov správania

klienta a jeho začlenenie do spoločenského rámca, rodiny, komunity. V rámci
sociálneho poradenstva možno občanovi odporučiť poskytnutie odborných
poradenských služieb špecializovanými inštitúciami (Zákon o sociálnej pomoci,
1998).

Sociálne poradenstvo sa zameriava aj na aktivizáciu pri prekonávaní alebo

náprave nepriaznivej sociálnej situácie a na poskytnutie špecifických odborných
poradenských informácií v rámci sociálnej pomoci. Má skutočne veľmi široký
záber, a tým kladie na sociálneho pracovníka vysoké nároky.

Sociálne poradenstvo v praktickej podobe prebieha v týchto fázach:

o stretnutie sociálneho pracovníka, manažéra s klientom, pomôcť

mu vyriešiť pracovné problémy,

o hlboké sondovanie a skúmanie najosobnejších oblastí ľudského

života,

o venovanie pozornosti a seriózneho prístupu manažéra ku

klientovi.

o vytvoriť podmienky, aby klient bol schopný hľadať, nájsť a

vyjasniť možnosti, ako si poradiť so životom, s problémami a
smerovať ho k úspešnosti,

o vedieť, kedy končí úloha manažéra a nastupuje odborník.
o poradenstvo v zdravotníctve (diabetická poradňa, antikoncepčná

poradňa), poradenstvo pre ľudí závislých (nikotín, alkohol,
drogy, hazardné hry);

o novovznikajúce poradenstva pre klientov nachádzajúcich

sa v sociálnych kolíziách (hazardné hry, adaptácia v starobe, a
pod.).

Sociálne udalosti môžu spôsobiť krízu, haváriu, až kolaps, a tým mať za

následok odkázanosť občana na pomoc iným subjektom a v rôznych intenzitách.
Rozpoznanie príčin vzniku a charakteru jej prejavu je indikátorom na posúdenie
naliehavosti poskytnutia sociálnej pomoci, napr. sociálne poradenstvo, sociálna
rehabilitácia kompenzovanie existujúceho stavu dávkami, a pod. Rozhodujúce je
rešpektovanie aktívnej účasti občana na riešení sociálnej udalosti. Sociálna
udalosť je spoločnosťou uznaná životná udalosť, na prekonanie ktorej je potrebná
sociálna pomoc.

SOCIÁLNA REHABILITÁCIA

- jej cieľom je odstrániť alebo aspoň zmierniť následky sociálnych

problémov do takej miery, aby bola zabezpečená spoločenská sebestačnosť daného
subjektu je sústava opatrení (sociálne, ekonomické, zdravotnícke, pracovné,
psychologické, pedagogické a i.) zameraných na predchádzanie dočasnej či trvalej
straty pracovných schopností a včasné navrátenie postihnutých občanov do
spoločnosti, znižovanie závislosti na iných osobách,

Rehabilitačné stredisko

V rehabilitačnom stredisku možno poskytovať starostlivosť občanovi s ťažkým

zdravotným postihnutím, ktorý je podľa posudku príslušného orgánu odkázaný na
obnovu najvyššie dosiahnuteľného individuálneho stupňa osobnostného vývinu a
fyzickej výkonnosti.

V rehabilitačnom stredisku sa poskytuje:

a) rehabilitácia s cieľom aktivizovať vnútorné schopnosti občana na

prekonanie osobnostných dôsledkov a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného
postihnutia,

b) nevyhnutná starostlivosť, ktorou je stravovanie, bývanie a zaopatrenie,

c) poradenstvo súvisiace s ťažkým zdravotným postihnutím.

SOCIÁLNA PRÁCA NA ÚSEKU STAROSTLIVOSTI O

PSYCHICKY CHORÝCH

Duševné poruchy:

Psychoreaktívne vzťahy – vieme ich pochopiť, chorí si uvedomujú tieto

ťažkosti, sú to reakcie na denné udalosti



poruchy nálad ( eufória, blaženosť, depresie a i.)



neurózy (poruchy spánku, pomočovanie, koktavosť, najťažšia je hystéria –
záchvaty v prítomnosti iných )



emočné oploštenie – fóbie (klaustrofóbia, arachnofóbia atď. )

Endogénne psychózy – nemajú vonkajšiu príčinu, prejavuje sa aj v kontakte

s inými ľuďmi



schizofrénia - prejavuje sa v 18. – 25. roku, človek žije vo
viacerých svetoch, používa sa aj názov „vypustená duša“



parafrénia - bludy, halucinácie, začína v neskoršom veku – viac
u žien, je to chronická choroba, lieky neúčinkujú



paranoia - začína v zrelom veku – viac u mužov, kriticky hodnotia
svoje okolie, chýba im však sebakritika

Organické duševné poruchy – súvisia s poruchou mozgu



demencia - degenerácia mozgových buniek, starí ľudia (po 70-tke)
strácajú intelekt = tzv. starecké hlúpnutie



závislosti - alkohol, tabak, drogy , to sú závislosti na návykových
látkach



automaty, kariéra, počítače, tzv, závislosti na činnostiach



psychopatie - trvalé poruchy osobnosti, človek je zodpovedný za
všetky svoje činy, ktorými trpí okolie, bola tu zanedbaná citová
stránka zo strany rodičov, zlá výchova

Psychoterapia – liečebné pôsobenie, založené na vzťahu pacienta a lekára

MECHANIZMY

PSYCHICKÝCH

A

PSYCHOPATOLOGICKÝCH

AKTIVÍT

OSOBNOSTI

Jestvujú rozličné procesy, ktoré sú typické len pre psychický život a prebiehajú

ako zákony pohybu. Nedá sa o nich vopred povedať, či slúžia určitému cieľu, čo sa
ukáže až neskôr, v dodatočnom rozbore.

Patria sem katarzia, zákon kondenzácie a difúzie, projekcia, introjekcia a

osamostatnenie.

KATARZIA

Výraz pochádza z antiky a pôvodne znamenal očisťujúci zážitok vyvolaný

umeleckým dielom, najmä drámou. Chápeme ho ako očistenie z určitého
vnútorného napätia.

Uvolnenie či zníženie emocionálneho napätia a pretlaku; môže prebiehať

spontánne, pomocou mentálneho i fyzického cvičení alebo podaním
psychofarmatík. Katarziu predchádza zážitok postihujúci celú osobnosť a vyvoláva
tak emocionálne uvolnenie; púhym vedomím a myslením ku katarzii nedochádza.

Katarziou sa osobitne zaoberá psychológia umenia.

ZÁKON KONDENZÁCIE A DIFÚZIE

V priebehu psychických funkcií jestvuje raz tendencia na jeho zhustenie,

inokedy uvoľnenie. Napr. určitá obava sa môže koncentrovať a klasifikovať ako
depresia alebo ako strach. Opačne, konkrétna obava sa môže premeniť na difúzny
strach, ktorý sa už ani nedá bližšie opísať. Tieto procesy majú veľkú úlohu napr. v
emóciách a myšlienkach.

PROJEKCIA A INTROJEKCIA

Jav projekcie spočíva v tom, že určitý psychický stav pacienta sa vyjadruje v

iných psychických procesoch, „premieta" sa do nich. Projekcie majú významnú
úlohu v tzv. projektívnych testoch pri psychodiagnostike.

Príkladom je tranzitivizmus, pri ktorom má pacient dojem, že je depresívny

nielen sám, ale aj ostatní ľudia, s ktorými sa stretáva.

Opačne je to pri introjekcii, keď pacient začína pri opise choroby alebo pri

pohľade na chorého pociťovať jeho symptómy. Introjekcia je často známa ako
internalizácia. Príklad: dieťa prežíva cudzie príkazy alebo zákazy ako vlastné tým,
že ich prijíma za svoje, čím sa stávajú takpovediac jeho svedomím.

OSAMOSTATNENIE

Pod týmto pojmom rozumieme skutočnosť, že jav, ktorý sa formuje v priebehu

zážitkov, sa osamostatní a potom pôsobí ako samostatná sila. Príkladom je
skúsenosť, ktorá sa stáva zásadou, alebo chorobný stav, ktorý sa stane chronickým
a už nereaguje na liečebné zásahy tak ako doteraz. Inými slovami psychický jav
nadobúda už samostatnú existenciu (napr. reziduálny blud).

KOMPENZAČNÉ MECHANIZMY

Patria sem tie procesy, ktorými sa automaticky vyrovnávajú niektoré slabosti,

a to bez účasti vedomia alebo chcenia. Rozoznávame mechanizmy kompenzácie a
hyperkompenzácie.

Kompenzácia

Ide o vyrovnanie sa s určitým handicapom či jednostrannosťou. Napr. učiteľ

matematiky sa veľmi usilovne venuje štúdiu cudzích jazykov alebo dejín; človek,
ktorý má ťažkosti s chôdzou, sa môže stať výborným plavcom a pod.

Hyperkompenzácia

Ide o pokus vyrovnania sa s postihnutím alebo nedostatkom, ale

neprimeraným spôsobom. Napr., ak sa bojazlivý človek stane krikľúňom.
Hyperkompenzácia má významnú úlohu pri vzniku neuróz práve preto, že nevedie
k nijakému cieľu.

PORUCHY VLASTNOSTÍ OSOBNOSTI

ZÁUJMY

Záujmy sú časté a rozmanité. Vyskytujú sa v početných diagnózach, skoro pri

všetkých psychózach, ale aj neurózach. Môžeme ich opísať buď len ako chorobne
znížené alebo chorobne úchylné.

a) Chorobne znížené záujmy nachádzame tam, kde je celkový formát
osobnosti oklieštený. Môže to byť i dočasný jav napr. pri depresii, pri ktorej
ostávajú centrálne záujmy - starosti o rodinu, o deti a pod. — zachované.

b) Úchylný, napr. zvýšený záujem, keď sa pacient chytá každého javu v okolí,
pozorujeme pri mánii. Pri neurózach sa stretávame s náhradnými záujmami,
„koníčkami", ktoré často vyplývajú z nespokojnosti s bežným životným
obsahom. Chorobne zvýšený záujem vidíme pri toxikomániách, pri ktorých to
súvisí so zvýšeným abnormálnym, neodbytným pudením po drogách.

Záujmy sú menlivé, môžu zo dňa na deň vymiznúť a čiastočne sú meradlom

hĺbky meniacich sa chorobných javov.

SCHOPNOSTI

Táto časť spadá popri inteligencii najmä do normálnej psychológie. Občas sme

svedkami toho, že pri difúznych zmenách sa niektoré talenty strácajú, ale vrodené
schopnosti sú pomerne odolné voči odbúraniu.

V detskom veku je rast alebo zaostávanie schopností dôležitým meradlom

vývoja psychického života, keďže sa schopnosti zväčša prejavujú od ranného veku
až do puberty.

Podľa vzniku

rozoznávame:

a) vrodené poruchy: oligofrénia alebo slabomyseľnosť, subnorma, debilita,
imbecilita, idiotia;
b) získané poruchy: demencia, deteriorácia, organický psychosyndróm,
lokálny psychosyndróm, endokrinný psychosyndróm, farmakogénny
psychosyndróm.

PORUCHY ČŔT OSOBNOSTI

Osobnostné črty spadajú prevažne do variantov normy. Nebolo by správne

hodnotiť všetko, čo sa už aj minimálne odchyľuje, ako psychopatologické. V
prípade väčších zmien jestvuje tiež veľká psychopatologická rozmanitosť.

Podľa jednotlivých čŕt rozlišujeme aj jednotlivé úchylky.

CELISTVOSŤ

Všetci normálni ľudia nie sú harmonicky založení. Sú aj takí, ktorí sú

nejednotní, ba až nevyspytateľní. Jednotlivé stránky osobnosti sú až protichodné a
často nechápeme, ako môžu byť vedľa seba bez vnútorného konfliktu.

Týka sa to práve tak postojov, ako aj citov, záujmov a motívov. Najvýraznejšie

sú tieto zmeny u schizofrenikov a psychopatov. Nestačí, keď pri týchto stavoch
berieme zreteľ len na veľké poruchy, ako je rozpad osobnosti, ale treba poukázať
už aj na jej značnú nejednotnosť alebo neucelenú skladbu.

KOHÉZIA

Ak nie je konzistencia osobnosti pevná, prípadne je nejednotnosť veľká, môžu

spomenuté črty celistvosti viesť k rozpadu, odštiepeniu a rozštiepeniu osobnosti.

V prípade rozpadu chýba obraz jednotnej osobnosti, napr. myslenie sa

nezhoduje s cítením, prípadne protichodné city sa nezhodujú s výrokmi alebo s
konaním. Skrátka na takého človeka sa nemožno spoľahnúť. Pritom nie je
vylúčené, že jeho intelekt v jednotlivých úkonoch vyniká.

ODSTIEPENIE

Je to jav, keď pri zachovaní v podstate jednotnej osobnosti sú len niektoré

stránky konania čudne osamostatnené, akoby automatické a nezlučiteľné s celou
osobnosťou.

Najčastejšie sú tieto poruchy spojené s hysterickou alteráciou vedomia, hoci

nemusia byť prítomné ani pri nej. Hysterik sa napr. díva na vlastnú chorobu
ľahostajne, takmer objektívne, akoby to nebol on, kto trpí na tieto poruchy.

ROZŠTIEPENIE

Rozštiepenie až roztrieštenie nastáva vtedy, keď sa osobnosť rozdelí akoby na

dve osobnosti jestvujúce buď vedľa seba, alebo za sebou. Vidíme to napr. po
vojnových úrazoch, keď človek v cudzom prostredí začína ako nová osobnosť, lebo
na predošlú existenciu, má amnéziu.

Často ide len o rozštiepenie vedomia, pričom osobnosť má tie isté vlastnosti

ako aj predtým. Niekedy dochádza skutočne k pretrhnutiu kontinuity osobnosti
(transformácia).

PREGNANTNOSŤ

Výraznosť či nápaditosť osobnosti nie je v akomsi priamo úmernom vzťahu k

poruche jedinca. V neodborných kruhoch je rozšírený názor, že duševne chorý
človek priam padne do oka, teda že ho možno poznať ako takého na prvý pohľad.

Je to však opačne - nápadné sú len pominuteľné, zavše chvíľkové symptómy.

Tak, ako sú výrazné telesné znaky (veľký nos, vysoké čelo, malformácie),
mimoriadne vycibrené bývajú aj psychické znaky (pamäť, skúposť, výbuchy
zlosti).

Sú to normálne znaky a necharakterizujú psychickú anomáliu, ako je napr.

psychopatia. Len pri nej sa nachádzajú trvalé pregnantné symptómy, ako je
spomenutá výbušnosť. Inak nemá pregnantnosť osobitné miesto v psychopatológii,
lež iba v psychológii.

DIFERENCOVANOSŤ

Diferencovanosť sa týka - spolu so sprimitivizovaním - mnohých psychických

kvalít. Ako taká môže byť porušená pri niektorých demenciách a toxikomániách či
vôbec v rámci charakteropatií. Niekedy je zvýšená v procese neurotizácie, keď
citová diferenciácia kontrastuje s mentálnou primitívnosťou. Treba ešte dodať, že
medzi poruchy osobnosti sa rátajú aj mechanizmy osobnosti.

GLOBÁLNE PORUCHY OSOBNOSTI

Tieto poruchy sa týkajú všetkých zložiek a vlastností, ako aj čŕt osobnosti.

Zväčša sprevádzajú demenciu, prípadne oligofréniu, pričom však obraz nie je ten
istý. Pri demencii nastáva úpadok osobnosti a pri niektorých diagnózach i
odbúranie diferenciácie. Oligofrénia má osobitný obraz primitívnej osobnosti.

Pred odbúraním osobnosti sa často odohráva viditeľný vnútorný boj, ktorý

predchádza procesu odbúrania (napr. pri schizofrénii). Odbúranie znamená teda
ochudobnenie osobnosti, zníženie záujmov, pokles diferenciácie, často aj
jednotností.

ŠPECIÁLNE PORUCHY OSOBNOSTI

Patria k nim poruchy čŕt osobnosti. Sú tri skupiny týchto porúch: poruchy

sebavedomia, apersonalizácia a transformácia osobnosti.

PORUCHY SEBAVEDOMIA

Zvýšenie dôležitosti vlastnej osobnosti sme poznali ako jednu formu zmeny

idiognózie. Pacient si nemyslí iba, že je dôležitý, ale týmto presvedčením je
preniknutá jeho celá osobnosť. Pri bližšom pozorovaní zisťujeme, že si vysoko
cení svoj vlastný spoločenský zástoj, svoje pracovné výsledky, svoje vynálezy a
objavy. Niekedy býva táto porucha spojená s bludmi. Pri úkorových bludoch (napr.
pri autoakuzácii) pacient zase znižuje význam svojej osobnosti.

Osobitnou formou je sebapreldínanie a sebanenávisť, ktoré sú častými

príčinami samovraždy.

APERSONALIZÁCIA OSOBNOSTI

Ide tu najmä o subjektívne presvedčenie o zmene vlastnej osobnosti, často ako

následok bludu. Že takéto presvedčenie je subjektívne, vidieť z prípadu, keď si
pacient namýšľa, že je napr. cisárom. Pritom mu neprekáža vykonávať jednoduché
práce (napr. umývať riad) a ani inak sa nespráva tak, aby dával najavo
presvedčenosť o svojej významnosti.

TRANSFORMÁCIA OSOBNOSTI

Keby v uvedenom prípade požadoval pacient aj pocty od okolia, nebola by to

len zmena myslenia, ale zmena celej osobnosti. Takejto zmene hovoríme transfor-

mácia. Pri nej sa hlboko zmení pacientov charakter, záujmy, črty atď. Nejde teda
len o vonkajšie správanie.

OSOBNOSŤ, PSYCHOPATOLÓGIA A RODINNÁ TERAPIA

Pri úvahách o súvislosti medzi systémom dysfunkčnej rodiny a

psychopatologickými zmenami niektorého jej člena treba mať na pamäti, že
individuálne prejavy psychopatológie sú spoluurčované rozličnými etiologickými
príčinami - genetickými, biologickými, psychologickými a sociálnymi. Ak sa
psychopatologický symptóm alebo syndróm zjaví u niektorého člena, môže
prispievať k udržovaniu „patologickej homeostázy" dysfunkčnej rodiny (ako to
býva pomerne časté v rodinách alkoholikov); pritom sa podporuje pretrvávanie
príznakov, čím rodina napokon prispieva k odporu svojho člena proti
psychopatologickému riešeniu situácie.

No pri pokuse o liečebné ovplyvnenie neslobodno zabúdať na to, že aj pri

psychoterapii by sa mal evidovať celkový stav organizmu vrátane mozgu - a nie
iba výlučne psychopatologický nález či psychoterapiou liečený psychologický
problém. Psychiatrická liečba musí byť súhrnom biologických, psychologických a
sociálnych podnetov, ktorými možno alebo zmierniť, alebo celkom odstrániť,
prípadne inak modifikovať príznak či skupinu príznakov, ktoré nachádzame u
chorobne sa meniacej alebo už zmenenej osobnosti.

Príčiny emočného stavu alebo afektu (napr. radosť — zlosť) môžu byť

rozdielne, zato následky, t. j. ich prejavy a prežívanie, sú výrazovo i obsahovo
limitované a patria k biologickej výbave druhu.

V druhej skupine chorôb sa patogenetické mechanizmy formujú predovšetkým

v ontogenéze, t. j. v procese vzájomného spolupôsobenia určitých etiologických
faktorov a organizmu človeka.

Pôvodne sa tieto základné, globálne mechanizmy chápali najmä ako tzv.

„mechanizmy osobnosti.

Pri psychoterapeutickom pôsobení na patologicky zmenené správanie alebo

prežívanie ide predovšetkým o pôsobenie na úrovni týchto globálnych
mechanizmov, ktoré sú v podstatnej miere dané biologicky, v druhovej človeka ako
spoločenského tvora. Práve na tieto mechanizmy pôsobia nešpecifické faktory
psychoterapeutického vplyvu. Napr. identifikácia je mechanizmom osobnosti,
pretože celá osobnosť sa neuvedomeným spôsobom usiluje vyrovnať sa inej osobe.

Pritom záleží na usmerňujúcom terapeutickom vplyve, akú náplň daný

mechanizmus dostane: či pôjde napr. o napodobnenie terapeuta v názoroch,
hodnotách, ale i v oblečení, tóne reči a pod. alebo o identifikáciu s negatívnym
disoäálnym vzorom.

Z tohto pohľadu je jedinec, u ktorého sa vyskytne diagnostikovateľná forma

psychopatologjckej poruchy, určitým spôsobom označeným nositeľom „nálepky"
(label). Preto môže prijať rolu chorého, no nie je reálne možné ho vyliečiť, ak sme
terapeuticky neovplyvnili aj ďalšie osoby z jeho základného sociálneho prostredia,
najmä rodiny.

SOCIÁLNA PROBLEMATIKA DROGOVO ZÁVISLÝCH

V minulosti sa o závislostiach hovorilo v súvislosti s alkoholom a liekmi.

Tento termín je však potrebné chápať v širšom kontexte. Rozdiely v jednotlivých
typoch závislostí sú najmä v stupni nebezpečenstva pre jedinca i pre spoločnosť.

Drogová závislosť je liečiteľná choroba, treba si uvedomiť, že narkomanovi

hrozí smrť.

Sociálny pracovník musí rešpektovať individualitu narkomana. Jeho miesto je

predovšetkým v prevencii (predchádzanie, ochrana).

Prevenciu delíme na:



primárnu – je to akoby „prvý krok“ na rázcestí „vziať či nevziať drogu“,
je zameraná na to, aby problém vôbec nevznikol



sekundárnu – vyhľadanie problému a zabránenie jeho rozšíreniu, sociálny
pracovník pracuje priamo s ohrozenými, zabraňuje ďalšej drogovej kariére



terciálnu – zabraňuje recidíve závislých, ktorí absolvovali liečbu

Prevencia môže byť individuálna i skupinová.

Pri začínajúcom drogovom probléme si možno všimnúť:

a) nedostatok financii – začínajú drobné krádeže a trestná činnosť
b) hrubé a agresívne správanie, mení sa vzťah k ľuďom
c) strata záujmov – objavovanie nových kamarátov, často pochybného

vzhľadu

d) zanedbávanie starostlivosti o seba, zhoršenie vzhľadu
e) zhoršenie sa v učení
f) nespoľahlivosť

Významné činitele, prečo sa človek rozhoduje vziať drogu: nuda, zvedavosť,

„móda“, snaha patriť do skupiny a podobne.

Pomoc spočíva v:



podporovaní pozitívnych aktivít



chválení splnenia cieľa i snahu



psychoterapia

Najdôležitejšie je začať už v školskom veku s prevenciou zameranou na

naučenie detí asertivite, pochopeniu seba samého, zodpovednosti za svoje konanie
a vedieť povedať droge nie.

Druhy drogových závislostí:

Drogy rozdeľujeme podľa rôznych kritérií:

-

Podľa postoja spoločnosti:

drogy spoločensky tolerovaná (legálne) napr. káva, tabak, alkohol drogy

spoločensky netolerovaná (nelegálne) napr. pervitin, heroin

-

Podľa pôsobenia a miery rizika: drogy mäkké (ľahké) napr. marihuana

drogy tvrdé (ťažké) napr. heroín

Od termínov mäkká a tvrdá droga sa v poslednom období upúšťa a začína sa

používať termín drogy s akceptovateľnou (prijateľnou) mierou rizika a drogy s
neakceptovateľnou (neprijateľnou) mierou rizika.

-

Najbežnejšie zavedené rozdelenie je:

Alkohol
Konope a jeho produkty - marihuana, hašiš
Stimulačné drogy - legálne, napr. tabak, káva
- nelegálne, napr. pervitín, amfetamín, kokaín
Opiáty, napr. ópium, morfín, heroín,
Haluciogeny, napr. LSD, Meskalin, Durman, Muchotrávka červená
Prchavé látky, napr. toluén
Tlmivé látky, napr. sedatíva, hypnotika

Dlhodobá nezamestnanosť najviac postihuje:

 osoby s kumulovanými osobnými a sociálnymi hendikapmi,

 zdravotne postihnutých jednotlivcov,

 nepružnú, dlhodobo nezamestnanú pracovnú silu,

 príslušníkov etnických skupín a migrantov,

 osoby s nízkymi príjmami, nekvalifikovanú pracovnú silu a v rámci

nej najmä ženy s nízkym mzdovým ohodnotením, z čoho potom
vyplýva malý rozdiel medzi pôvodnými príjmami a sociálnym
príjmom,

 obyvateľov vidieckych oblastí,

 mladistvých, najmä problémových jedincov, čerstvých absolventov

škôl a na druhej strane starších nezamestnaných ľudí, ktorí majú
väčšie ťažkosti znovu zaradiť sa do nového zamestnania,

 podľa pohlavia majú muži tendenciu mať vyšší podiel na dlhodobej

nezamestnanosti ako ženy.

Dlhodobá nezamestnanosť súvisí so štrukturálnymi zmenami na trhu práce,

s regionálnymi disproporciami v ponuke a dopyte po práci na pracovnom trhu
alebo migráciou pracovnej sily. Je aj sociálnym fenoménom, na ktorom sa
podieľajú nielen faktory ekonomické, ale aj osobnostno-psychologickej povahy.

Hlavným ekonomickým dôsledkom nezamestnanosti je nevyužitie potenciálu

pracovnej sily. Sociálnymi dôsledkami je najmä marginalizácia vrstiev
nezamestnaných, narastanie napätia v spoločnosti, narušenie sociálneho zmieru a
zníženie kultúrnej úrovne. Sociálno-patologickými javmi sú nárast kriminality,
vzostup delikvencie mládeže a detí, nárast brutálneho správania, nárast drogových
závislostí.

Nezamestnanosť a dlhodobá nezamestnanosť spôsobujú na celom svete

ťažkosti. Stanoviť jednotný súbor zásad na riešenie neumožňujú rozdielne
ekonomické, politické, demografické, sociálne podmienky v jednotlivých
krajinách. Riešenie tohto problému by sa malo stať prioritou hospodárskej politiky.

Na základe Bielej knihy Komisie EÚ o raste, konkurencieschopnosti

a zamestnanosti bol vypracovaný akčný plán boja proti nezamestnanosti. Opatrenia
vyplývajúce z tohto sú zamerané najmä:

a) na mladých ľudí, ktorí opúšťajú školu bez zodpovedajúcej

kvalifikácie,

b) na prevenciu vzniku nezamestnanosti,
c) reintegráciu postihnutých, aby nedochádzalo k sociálnym problémom.

Členské krajiny EÚ si uvedomujú potreby súboru diferencovaných opatrení,

ktoré by uľahčili prístup postihnutých(nezamestnaných, bez vzdelania) k:



získaniu rekvalifikácie,



zamestnaniu,



odbornému výcviku,



zvýšeniu motivácie.

Koncom roku 1994 schválila Rada EÚ tri navrhované programy, ktoré majú

dosiahnuť špeciálne ciele týkajúce sa znevýhodnených skupín na trhu práce:

Program Socrates má tri základné atribúty:



partnerstvo medzi školami (rovnosť príležitostí),



výchova deti migrujúcich pracovníkov, Rómov a ľudí bez stáleho
bydliska,



zlepšovanie kvalifikácie učiteľov (kolokvia).

Program Sokrates úspešne odštartoval koncom januára 1997 aj na Slovensku.



Program Leonardo má plniť viacero cieľov zameraných na pomoc
znevýhodneným skupinám na trhu práce.

Program Leonardo má prispieť k vyššej efektívnosti odborného vzdelávania

a výcviku pomocou transnacionálnych pilotných projektov, rozširovaním
informácií a spolupráce. Prioritu v programe majú špecifické metódy a projekty pre
ľudí so sťaženým uplatnením na trhu práce, predovšetkým nekvalifikovaných
mladých.

Program Mládež pre Európu je špecifický zameraný na mladých ľudí

a zahrňuje i nečlenské štáty vrátane bývalých postsocialistických. Cieľom je
povzbudiť mladých ľudí k aktívnemu zapojeniu sa do života spoločnosti.

Komisia EÚ zároveň prijala rámcovú iniciatívu zamestnanosti a rozvoja

ľudských zdrojov. Táto má tri špecifické prúdy:

1. Employment-Now zameraný na podporu rovnosti príležitosti pre ženy so

zameraním na odborný výcvik a prístup ženám do nových povolaní
a funkcií,

2. Employment-Horizont zameraný na zlepšenie vyhliadok na zárobkovú

činnosť invalidov a ďalších znevýhodnených skupín,

3. Employment-Youthstart zameraný na podporu integrácie mladých ľudí do

pracovného života najmä bez náležitej a dostatočnej kvalifikácie.

Sociálna prevencia je činnosť na predchádzanie a zabraňovanie príčin vzniku,

prehlbovania alebo opakovania porúch psychického, fyzického alebo sociálneho
vývinu občana.

SOCIÁLNA PREVENCIA

Sociálna prevencia je odborná činnosť na predchádzanie a na zabraňovanie

príčin vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu,
fyzického vývinu alebo sociálneho vývinu občana. Je prierezovou odbornou

činnosťou uplatňovanou v rámci celej sociálnej pomoci. Vykonáva sa v troch
úrovniach:

- primárnej,
- sekundárnej,
- terciárnej.

Výkon sociálnej prevencie v pôsobnosti rezortu práce, sociálnych vecí a

rodiny sa zameriava hlavne na oblasť sekundárnej a terciárnej prevencie a
nadväzuje na výkon sociálnej prevencie v pôsobnosti iných zúčastnených
subjektov.

Primárna prevencia napomáha občanovi, skupine či väčšiemu celku v danom

prostredí vytvárať najvhodnejšie podmienky na jeho zdravý vývoj. Je zameraná na
nenarušený terén.

Sekundárna prevencia napomáha zabraňovať prehlbovaniu už vzniknutých

porúch psychického a sociálneho vývinu občana, ale zameriava sa tiež na pomoc
občanom, ktorí sú ohrození sociálno-patologickými javmi.

Terciárna prevencia je zameraná na predchádzanie zhoršovania stavu hmotnej

a sociálnej núdze a znižovanie sociálnych, zdravotných a osobnostných dôsledkov
sociálno-patologických javov. Cieľom je začleniť občana do spoločnosti.

Vykonáva sa:



pre maloletých, ktorí zanedbávajú povinnú školskú dochádzku,
s poruchami správania, s nariadenou ústavnou alebo ochrannou výchovou
a ktorí sa dopustili konania so známkami trestného činu,



pre plnoletých prepustených z výkonu trestu, zo zdravotníckeho zariadenia
na liečbu drogovo závislých, ktorým bol výkon trestu podmienečne
odložený,

pre ťažko zdravotne postihnutých občanov a občanov s nepriaznivým

zdravotným stavom.

Ďalšiu skupinu tvoria ťažko zdravotne postihnutí a tí, ktorí majú nepriaznivý

zdravorný stav.

Formy sociálnej prevencie

sú:

1. vyhľadávacia činnosť,
2. nápravná činnosť,
3. rehabilitačná činnosť,
4. resocializačná činnosť,
5. organizácia výchovno-rekreačných táborov.

Jednotlivé formy (fázy) sociálnej prevencie sa vykonávajú najmä

prostredníctvom sociálnej práce, ktorej cieľom je prevencia vzniku a náprava
sociálnych problémov jednotlivca, skupiny alebo komunity, ktoré vznikli v

dôsledku nepriaznivých životných situácií.

9 Špecifikácia sociálnej práce vo vzťahu k etnickým minoritám. Rasa,

etnikum, národ, národnostné a etnické minority. Predsudky,
diskriminácia a stigmatizácia, rasizmus, nacionalizmus. Práva minorít
podľa „Listiny ľudských práv“. Migrácia, imigranti, emigranti.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Na základe znalostí etnických odlišností a pri ich rešpektovaní uplatňuje

sociálny pracovník metódy sociálnej práce (individuálne, skupinové a
komunitné) v starostlivosti o etnické skupiny. Cieľom sociálnej práce je aby
klient vedome zlepšil spôsob svojho života, a to zvýšením svojej vzdelanosti
a zamestnanosti (školská dochádzka, zaradenie do učebných a pracovných
pomerov), osvojenie si hygienických návykov a správnej životosprávy, priamou
účasťou na zlepšenie svojich bytových pomerov a pod. Spolupôsobí pri prevencii
a riešení častejšie sa vyskytujúcej sociálnej a sociálno-zdravotnej problematiky v
etnickej skupine (alkoholizmus, delikvencia, kojenecká úmrtnosť, niektoré
prenosné choroby atd.).

ETNIKUM AKO SOCIÁLNA MINORITA.

F. Barth definuje etnikum ako populáciu s týmito znakmi:

• je prevažne biologicky sebareprodukujuca
• vyznáva spoločné základné kultúrne hodnoty
• tvorí jedno komunikačné a interakčné pole
• príslušnosť k tejto populácii (členstvo v etniku) sa samoidentifikuje je

identifikovaná inými a vytvára tak kategóriu ktorá sa odlišuje od iných kategórii toho
istého radu

Dôležité znaky etnika sú tie ktoré príslušníci daného etnika sami považujú za

charakteristické za niečo, čo ich odlišuje od iných etník.

Podľa počtu členov jednotlivých etník existujúcich na geograficky a štátnymi

hranicami vymedzenom území hovoríme o majoritnom (počtom väčšinové
obyvateľstvo) a minoritnom (počtom menšinové obyvateľstvo) etniku

Etnické minority existujú v tradičnom postavení ktoré vnímame ako dlhodobé

spolužitie s majoritným etnikom, ale aj v pozícii cudzinovcov imigrantov. Imigranti
existujú ako dôsledok priestorovej (regionálnej) migrácie spôsobenej najmä sociálnymi
a ekonomickými rozdielmi medzi bohatými a chudobnými krajinami, ale aj v dôsledku
politického prenasledovania, vojnových konfliktov, ekologických katastrôf a pod.,
alebo na základe svojho vlastného rozhodnutia bez donucovacích či osobu
ohrozujúcich dôvodov.

Podľa J. Šiklovej migrácia i migranti sú prínosom pre krajinu do ktorej emigrujú

pretože emigrujú vždy tí schopnejší, aktívnejší, „mobilnejší“, mladý kvalifikovaní
ľudia.

Lenže keď je ich priveľa a prisťahujú sa v krátkej dobe neadaptujú sa ale naopak,

podstatne menia svoje správanie i prostredie a kultúru krajiny, do ktorej prišli a kde sa
usadili. V tejto krajine tvoria etnickú minoritu.

Do akej mieri sa s takýmto vplyvom na kultúru (hodnoty, normy, vzory správania,

tradície atd. ) dokáže vysporiadať pôvodné obyvateľstvo, resp majoritné etnikum?

U majoritného (väčšinového, v prevažnej miere pôvodného) obyvateľstva veľmi

často vystupujú do popredia predsudky, xenofóbia až rasizmus voči etnickej minorite.

Predsudky vnímame ako postoje a názory ktoré si človek podvedome osvojuje v

sociálnom prostredí vplyvom neho alebo výrazných osobnosti Pomocou nich si
jedinec formuje vzťah ku skutočnostiam s ktorými sa aktuálne stretáva a poznáva ich
Používa ich využíva ich na ilustráciu zdôvodnenie svojho vzťahu k týmto
skutočnostiam v našom prípade k etnickým minoritám

Xenofóbia (i gréckeho slova xénos - prichádzajúci a fóbos - bázeň úcta) podľa H

Frinštenskej je strach z toho kto prichádza z cudziny z cudzieho prostredia mimo
vlastného sociálneho útvaru Je to prejav určitej nedôvery a strachu z neistoty
vyplývajúcej z odlišnosti (rozdielnosti) tých druhých.

Najvýraznejším negatívnym postojom voči etnickej minorite vznikajúcej alebo už

existujúcej je rasizmus. Rasizmus je ideológia ktorá vychádza z xenofóbie obhajuje
ju a rozvíja svoje myšlienky na predpoklade fyzickej a duševnej nerovnováhy ľudských
rás Všetky rasové teórie sú podložené predstavou že ľudstvo je pôvodne rozdelené
na nižšie a vyššie rasy

Nie každá etnická minorita je sociálnou minoritou v zmysle chápania ako sme

uviedli vyššie. U tých ktorí sa sociálnou minoritou stávajú často je nutne
intervenoval opatreniami sociálnej prace v spektre sociálneho poradenstva a sociálnej
pomoci ako napr.

• podporou sociálnej identity a eliminácie sociálnej diverzity u príslušníkov

etnickej minority. Tieto dva pojmy vnímame ako mentálny proces. Sociálna identita
vzniká ako proces komparácie s inými skupinami ohraničením a definovaním
rozdielnosti a najmä akceptovaním týchto rozdielností. Identitu i tohto hľadiska
nechápeme ako homogénnu, ale ako mnohorakú nie však ambivalentnú.

• rozvojom osobnosti (osobný a profesionálny rast schopnosť akceptácie rozvoj

zodpovednosti za vlastnú pozíciu v sociálnom prostredí poznávanie hodnôt noriem a
iných prvkov kultúry majoritného etnika atď.)

• sociálnou pomocou v nevyhnutnom resp. primeranom rozsahu formou

korektívnych alebo kuratívnych opatrení sociálnej politiky štátu prostredníctvom
sociálnej práce.

Tieto problémy môžu vznikal ako dôsledok rozdielnej kultúry (hodnoty, normy

vzory správania, tradície, náboženstvo) rozdielnej histórie, zdrojov živobytia,
sociálnych a rodinných vzťahov, rozdielneho fyzického vzhľadu, doterajších príp. aj
negatívnych skúsenosti na oboch stranách s iným etnikom a spolunažívaním s nim atd.

Slovensko zatiaľ nie je krajinou s výrazným záujmom emigrantov tč. je skôr

„tranzitnou krajinou", ale často sa stáva tým „menším dobrom", ak je pre nich
nedosiahnuteľná iná, z hľadiska ich záujmu atraktívnejšia, „lepšia" krajina. A čím bude
ekonomika Slovenska prosperujúcejšia, tým viac bude Slovensko zaujímavejšie pre cu-
dzincov (potenciálnu etnickú minoritu). To nie je hrozba, to je výzva pripraviť sa na
alternatívu aj pohľadu akceptácie tých druhých bez násilnej zmeny ich identity a
prijatia ich rozdielnosti.

Samozrejme, je potrebné vytvoriť aj konkrétne mechanizmy vplyvu na etnickú

minoritu, ktoré by nepoškodzovali ani majoritnú skupinu obyvateľstva s cieľom naučiť
ich akceptovať rozdielnosť majoritného etnika.

Tento problém v Slovenskej republike nevzniká len s prichádzajúcimi

(imigrantskými) etnickými minoritami, ale aj v súvislosti s tradičnými minoritami ako
je napr. rómska, maďarská, rusínska, ukrajinská či od roku 1993 vzniknutá česká
minorita.

PREDSUDKY

Predstavujú zvláštny komplex v podstate nezdôvodnených postojov a

stanovísk, ktoré si ľudia osvojujú nenápadne pod vplyvom prostredia.

Za predsudok v širšom ponímaní považujeme priaznivý alebo nepriaznivý

pocit voči určitej osobe alebo veci, ktorá predchádza skutočným skúsenostiam
alebo sa na nich zakladá.

V užšom ponímaní sa za predsudok považuje odsudzujúca nepriateľská averzia

vytvorená proti určitej osobe na základe toho, že predmetná osoba patrí k určitej
skupine, a teda sa predpokladá, že aj ona disponuje negatívnymi vlastnosťami
charakterizujúcimi túto skupinu.

V individuálnom predsudku sa aktivizuje predovšetkým cit. Jednotlivci si

môžu vytvoriť predsudky týkajúce sa celých skupín alebo vedeckých otázok. Ak sa
takýto individuálny predsudok stane nemenným a súvisí s asociálnymi dôsledkami,
z predsudku sa stane monománia, čo je často výrazom duševnej choroby.

Najvšeobecnejším druhom systému spoločenských predsudkov je morálny

predsudok. Rasové, náboženské, národnostné predsudky považujeme za predsudky
skupinové. Realizujú sa proti spoločnosti ľudí z dôvodu ich príslušnosti k určitej
pospolitosti.

RASA - antropologický termín, vzťahujúci sa k druhovej diferenciácii ľudských

plemien. Ide tu o súhrn spoločných dedičných rysov, ktorým sa vyznačuje istá
skupina ľudí (3 hlavné druhy, rasy – kaukazoidná, mongoloidná a negroidná.

Rasizmus ma dve polohy.: ľudovú a ideologickú. Obidve majú sklon vyústiť

do organizovaných akcií. Tá prvá spočíva v jednoduchom manévre, ktorý
sociológovia označujú slovom stigmatizácia.

Rasizmus je ideológia ktorá predstavuje súbor koncepcií vychádzajúcich zo

strachu z cudzieho (xenofóbia) a tvoriaceho jeho ideologickú nadstavbu.
Predpokladá fyzickú a duševnú nerovnosť ľudských plemien rozhodujúci vplyv
rasových odlišností na dejiny kultúru i ľudstva. Všetky rasové teórie sú podložené
predstavou, že ľudstvo je pôvodne rozdelené na nižšie a vyššie rasy. Vyššie rasy sú
tvorivé a sú nositelia civilizácie a pokroku sú určené k vládnutiu. Nižšie rasy sú
charakterizované neschopnosťou kultúrnej tvorivosti a je treba ich viesť.

Delenie rasizmu:

 mäkký rasizmus - je i latentný spoločenský postoj (neprejavuje sa ako

premyslená a verejne hlásaná ideológia jej nositeľom sú akékoľvek
zoskupenia. napr. politické, ale i spoločenské organizácie.

 tvrdý rasizmus - je agresívna podoba tohto postoja, prejavy verejne

proklamovaných ideológií, napr. fašizmus, šovinizmus,
nacionalizmus. .Jeho nositeľom sú rôzne spoločenské a politické
organizačné zoskupenia.

Rasový problém - ľudské rasy sú veľké skupiny ľudí charakterizované

spoločnými biologickými včasnosťami a spoločným pôvodom. V rasových
konfliktoch sa však najčastejšie odrážajú závažné sociálne nerovnosti, a to
predovšetkým vtedy, keď ľudia patriaci k jednej rase pochádzajú z iného
kultúrneho prostredia (vidiek, nízke vzdelanie, malé možnosti pre postup).

Rasová diskriminácia - zahrňuje dva druhy chovania:

- diskrimináciu úmyselnú - vedomú
- diskrimináciu štrukturálnu

Obsahom prvého druhu chovania je úmyselné chovanie, smerujúce k

jednotlivému príslušníkovi diskriminovanej skupiny. V druhom prípade je
diskriminácia vlastnosťou určitých systémov a procedúr, ktoré by chceli
diskriminovať určitú handicapovanú skupinu ľudí.

Výraz rasová diskriminácia teda znamená akékoľvek rozlišovanie,

vylučovanie, obmedzovanie, alebo znevýhodňovanie založené na rase, farby pleti,
národnostnom a etickom pôvode, jeho cieľom je znemožnenie alebo obmedzenie
uznania užívania ľudských práv a základných slobôd na základe rovnosti
v politickej, hospodárskej, sociálnej a kultúrnej oblasti verejného života.

DISKRIMINÁCIA – (z lát. discriminatio - rozlíšenie, oddelenie) rozlišovanie,

obmedzovanie alebo odňatie práv určitej kategórii obyvateľov pre jej pohlavie,
rasu, národnostnú, náboženskú, triednu alebo politickú príslušnosť.

Konkrétne prejavy diskriminácie môžu mať politické zámery, národnostné,

minoritné, xenofóbie a pod.

Sociálna diskriminácia je taký prípad sociálnej diferenciácie, keď sú poprie

zásady rovnosti a platnosti sociálnych noriem pre všetkých členov sociálnych
útvarov. Je to neoprávnené rozlišovanie jedincov, skupín (tried, vrstiev), hodnôt
(noriem, zásad, princípov, úzusov) na základe príslušnosti k určitej sociálnej alebo
biologickej kategórii (politické, náboženské, stratifikačné, rasové a pod.).

O diskriminácii hovoríme vtedy, keď ide o zvýhodňovanie jedných pred

druhými. Východiská a určenia práv obsahujú: Všeobecná deklarácia ľudských
práv, Európska sociálna charta, Ústava SR, Generálna dohoda, kolektívne
zmluvy, Zákonník práce atď.

Rozlišujeme aj medziskupinovú diskrimináciu - stanovenie rozdielov medzi

vlastnou a inou skupinou. Najčastejším následkom medziskupinovej diskriminácie
býva tendencia rozdielne a pozitívne hodnotiť vlastnú skupinu (favorizmus).
Pozitívne a rozdielne hodnotenie inej skupiny môže pri extrémnych prejavoch
viesť k oslabeniu vnútro skupinových vzťahov, k devalvácii vnútroskupinových
hodnôt, k destabilizácii skupiny.

Prameňom každej diskriminácie je individuálny alebo skupinový egoizmus

ktorý vedie k prijatiu takej závislosti štruktúry medzi jednotlivcami a skupinami, že
niektorí z nich majú väčšie životné šance ako iní.

Rozoznávame tieto druhy diskriminácie:

1. celospoločenská - kvôli pohlaviu a rase,
2. vnútroštátna - určité sociálne skupiny sú pokladané za občanov nižšej

kategórie

3. medzinárodná - obmedzuje suverenitu malých, kultúrne a hospodársky

zaostalých štátov

4. náboženská - spočíva v nepriateľskom postoji k vyznávačom iného

náboženstva alebo - vierovyznania.

STIGMATIZÁCIA

V súčasnej dobe je stigmatizácia skôr prejavom hanby ako telesných dôkazov.

Slovo STIGMA používame v dvojakom význame:

1) stigmatizovaná osoba predpokladá, že danú vlastnosť prítomní už poznajú

alebo sa musí stať známou (diskreditácia)

2) stigmatizovaná osoba predpokladá, že danú vlastnosť prítomní nepoznajú a

v danej chvíli ani nemôžu poznať (možnosť diskreditácie)

Je potrebné rozlišovať rôzne typy stigmát:

a. telesné nedostatky (fyzické deformácie)

b. škvrny v doterajšom živote jednotlivca (tieto vlastnosti môžu vyplývať zo

známej minulosti napr. predchádzajúce potrestanie, alkoholizmus,
homosexualita a pod.)

c. stigmatá charakterizujúce príslušnosť k určitej rase, náboženskému

vyznaniu, k národnostnej skupine.

Všetky tri disponujú rovnakými charakteristickými sociologickými

vlastnosťami. Jednotlivec, ktorý by aj mohol byť prijatý medzi ľudí, nemôže byť
prijatý, pretože disponuje takými povahovými vlastnosťami, že ľudia dostávajúci
sa s ním do kontaktu sa od neho odvracajú.

Nacionalizmus – ideológia a politika v národnostnej otázke, ktorej základ tvorí

myšlienka o národnej nadradenosti: poňatie národa ako najvyššej nadhistorickej
a nadradenej formy pospolitosti, využívajúca národné cítenie. Obvykle vedie k
nenávisti voči iným národnostiam a etnikám.

Spočíva v preceňovaní hodnôt vlastného národa na úkor iných národov.

Nacionalizmus súvisí na jednej strane so šovinizmom a na druhej strane s
pohŕdaním s inými národmi.

Šovinizmus je krajná podoba nacionalizmu; je to slepá viera v nadradenosť

svojho národa a menejcennosť národov iných. Môže súvisieť s iredentou (úsilím
pripojiť územie národnostnej menšiny v jednom štáte k susednému štátu,
obývaného tým istým národom), rasizmom a antisemitizmom (negatívnym
postojom voči Židom).

Inou krajnosťou je kozmopolitizmus, spočívajúci v nedoceňovaní hodnôt

vlastného národa a v podriaďovaní sa všeľudským ideám.

Od týchto dvoch tendencií treba odlišovať internacionalizmus ako správnu

rovinu pre snahy všetkých národov. Zakladá sa na rešpektovaní národných hodnôt
a súčasne na otvorenosti voči všeľudským hodnotám.

VŠEOBECNÁ DEKLARÁCIA ĽUDSKÝCH PRÁV

Na základe návrhu vypracovaného Komisiou pre ľudské práva prijalo a

vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN 10. 12. 1948 ako spoločný cieľ všetkých
národov Všeobecnú deklaráciu ľudských práv.

Deklarácia ustanovuje a zaručuje (okrem iných) tieto najzákladnejšie práva:

Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti a v právach, každý má

právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť
krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, každý, kto
je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, pokiaľ sa zákonným
postupom nepreukáže jeho vina, každý človek má ako člení spoločnosti právo na
sociálne zabezpečenie, každý má právo na prácu, odpočinok a zotavenie, každý má
povinnosť voči spoločnosti, v ktorej jedine môže voľne plne rozvinúť svoju
osobnosť.

Práva ustanovené v Deklarácii sa zaručujú všetkým bez rozlišovania podľa

rasy, farby pleti, pohlavia jazyka, náboženstva, politického či iného zmýšľania,
národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Všeobecná deklarácia, i keď nemá právnu silu, formulovala určité štandardy

ľudských, vrátane sociálnych práv a výrazne ovplyvňuje vedomie ľudstva.

Od nadobudnutia účinnosti v roku 1965 má Rada Európy obsažnú sociálnu

chartu.

Cieľom Európskej rady je pevnejšia jednota medzi členmi pre ich ekonomický

a sociálny pokrok, zvlášť dodržiavaním a ďalším uskutočňovaním ľudských práv a
základných slobôd človeka. Členské štáty sa dohodli zabezpečiť svojim
obyvateľom občianske, politické práva a slobody uvedené v Charte (18. 10. 1961 v
Turíne).

Charta zaručuje rovnoprávne využívanie základných práv: právo na prácu,

spravodlivé pracovné podmienky, spravodlivú odmenu a rekvalifikáciu, právo na
ochranu zdravia, vzdelanie, sociálne zabezpečenie, sociálnu a lekársku

starostlivosť, právo na poradenskú službu, sociálnu a lekársku starostlivosť, právo
na poradenskú službu, právo detí a matiek na sociálnu a ekonomickú ochranu. Ide
o užívanie sociálnych práv bez rozlišovania rasy, farby, pohlavia, náboženstva,
politického zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu.

LISTINA ĽUDSKÝCH PRÁV:

Práva národnostných a etnických menšín:

čl.24 - Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej alebo etnickej skupiny

menšine nesmie byť nikomu na ujmu.

čl.25 - Občanom tvoriacim národnostné alebo etnické menšiny sa zaručuje

všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny rozvíjať
vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku a
združovať sa v národnostných združeniach.

Občanom, ktorí patria k národnostným a etickým menšinám, sa za podmienok

ustanovených zákonom zaručuje aj

- právo na vzdelanie v ich jazyku,
- právo používať ich jazyk v úradnom styku,
- právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných a

etnických menšín.

- Protokol, ktorý prijala NRSR od Rady Európy v roku 1993: - základné

práva, ktoré tento protokol obsahuje:

o právo všetkých príslušníkov menšiny zakladať vlastné

organizácie, vrátane politických,

o právo slobodne používať materinský jazyk v súkromí a na

verejnosti,

o právo, používať svoje priezvisko a krstné mená vo svojom

jazyku a právo na úradné uznanie svojho priezviska a krst.
mena

o právo príslušníkov menšiny používať v regiónoch, kde tvoria

podstatnú časť obyvateľstva, svoj materinský jazyk v
úradnom styku a v konaní pred súdmi

o právo označovať v regiónoch, kde tvoria podstatnú časť

obyvateľstva príslušníci národnostnej menšiny, vo svojom
jazyku miestne názvy, označenia, nápisy viditeľné na
verejnosti

o právo učiť sa v ich materinskom jazyku
o právo príslušníkov menšiny používať prostriedky na

uplatnenie práva pred štátnymi orgánmi v prípade, ak sa
potvrdilo porušenie práv chránených Protokolom.

MIGRÁCIA (lat. migratio - sťahovanie, presťahovanie sa) Premiestňovanie ľudí

v priestore, pohyb ľudí ktorého cieľom je zmena miesta trvalého alebo
prechodného pobytu v rámci krajiny, ako z jedného krajiny do druhej.

Fakt vysťahovania sa z jedného spoločenského prostredia do iného prostredia

iného prostredia sa nazýva imigrácia.

Migrácie zohrávali dôležitú úlohu v demografickom rozvoji tak v minulosti,

ako aj v prítomnosti. Prispôsobenie sa migrantov novému prostrediu sa nazýva
termínom akulturácia, asimilácia, integrácia. Delí sa na:

-

nenávratnú (s konečnou zmenou miesta trvalého pobytu)

-

dočasnú (presídlenie na dlhú, ale obmedzenú dobu)

-

sezónnu (premiestňovanie behom určitých období roka)

-

kyvadlovú (pravidelné dochádzanie za pracou, do školy za hranice
vlastného pobytu).

IMIGRANTI

- prisťahovalci, prisťahovalectvo; obyvatelia z jedného štátu sa sťahujú do

iného štátu, a to buď natrvalo, alebo na dočasný pobyt. Príčiny imigrácie môžu byť
ekonomické, politické, náboženské a pod.

EMIGRANTI

- nútene alebo dobrovoľne vysťahovaní ľudia zo svojej vlasti do inej krajiny

prevažne z hospodárskych, politických, náboženských alebo iných dôvodov.
Napríklad za obdobie 1850-1940 sa vysťahovalo zo Slovenska do zámoria a
európskych štátov 1,1 mil. obyvateľov. Z územia Slovenska boli po 2. svetovej
vojne 3 vlny emigrácie.

10 Poradenstvo, sociálna diagnóza, terapia a sociálna rehabilitácia.

Diagnostický proces v poradenstve, problematika informácií
z hľadiska poradenstva, komunikácia a informácie v procese
poradenstva, komunikačné a informačné efekty, poruchy výmeny
informácií a ich dôsledky, informácie ovplyvňujúce obraz seba,
profesionálne informácie, komunikácia v direktívnom a
nedirektívnom poradenstve, špecifické sociálne informačné systémy,
interview v poradenskom procese, typy interview, špecifické druhy
interview, intervencie v priebehu interview , supervízia ako metóda
sociálnej práce

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
–––––––

SOCIÁLNE PORADENSTVO je jednou z foriem riešenia sociálnej a hmotnej

núdze, je odbornej činnosťou zameranou:



na zistenie rozsahu a charakteru hmotnej núdze alebo sociálnej núdze,



na zistenie príčin jej vzniku,



na poskytnutie informácií o možnostiach riešenia hmotnej núdze alebo
sociálnej núdze,



na usmernenie občana pri voľbe a uplatňovaní foriem sociálnej pomoci.

Prostredníctvom sociálneho poradenstva získava občan dostatočný rozsah

informácií:

 o nárokoch, možnostiach a spôsoboch riešenia nepriaznivej život nej situácie,

 o inštitúciách a zariadeniach, ktoré sociálnu pomoc zabezpečujú,

 o podmienkach poskytnutia sociálnej pomoci, jej nástrojoch a rozsahu

možnej sociálnej pomoci.

Sociálne poradenstvo ako forma riešenia sociálnej núdze alebo hmotnej núdze

je založená na výmene informácií medzi poradcom a občanom (sociálnym
klientom), na ich vzájomnej interakcii a spolupráci pri prekonávaní nepriaznivej
sociálnej situácie a jej predchádzaní. Zároveň je realizované ako podpora možností
optimálneho fyzického, psychického a sociálneho rozvoja občanov, prípadne
odstránenie a eliminácia problémov, ktoré tomuto rozvoju bránia.

Sociálne poradenstvo sa tiež zameriava na aktivizáciu občanov pri prekonávaní

alebo náprave nepriaznivej sociálnej situácie, t. j. na odhalenie a rozvinutie
vlastných potenciálnych zdrojov a možností riešenia situácie a zdrojov a možností
jej riešenia v rámci vlastnej rodiny.

Konečným cieľom sociálneho poradenstva je teda mobilizácia, aktivizácia a

obnova vlastných zdrojov občana pri riešení sociálnej alebo hmotnej núdze
(prípadne obidvoch). Efekt pomoci k svojpomoci je tu rovnako dôležitý a
významný, ako pri ostatných druhoch sociálneho poradenstva (psychologické
poradenstvo, lekárske poradenstvo, poradenstvo pre nezamestnaných atď.).

Sociálne poradenstvo ako forma riešenia sociálnej núdze sa uplatňuje vo

všetkých fázach sociálnej práce a môžeme ho považovať za základný nástroj
sociálnej pomoci. Sociálne poradenstvo pri riešení hmotnej núdze a sociálnej núdze
zabezpečujú okresné úrady a krajské úrady všeobecnej štátnej správy.

Podľa toho, ktorým vekovým kategóriám obyvateľstva je poradenská činnosť

určená, môžeme rozlišovať:

•

poradenské služby pre deti a mládež,

V moderných koncepciách poradenstva sa uplatňujú v podstate dva prístupy a

ich kombinácie:

1. Guidance (vedenie) - predstavuje pomoc jedincovi s cieľom realizovať

vhodnú (adekvátnu) voľbu - rozhodnutie. Ťažisko tejto formy spočíva v
racionálnom rozhodovaní, v poznávacej stránke poradenského procesu.

2. Couseling (rada, poradenská pomoc) - predpokladá nadviazanie hlbokého

osobného kontaktu medzi klientom a poradcom. Vychádza zo sebapoznania
klienta a má v zásade nedirektívny charakter, i keď mnohé poradenské školy
(dynamická škola, behaviorálna škola, rodinné poradenstvo) majú jednoznačne
direktívne východisko.

DIAGNÓZA

Je zameraná na zisťovanie a hľadanie príčin, ktoré viedli k vzniku sociálneho

problému či prispeli k jeho prehĺbeniu.

K stanoveniu sociálnej diagnózy môžeme dospieť na základe zámerných

rozhovorov s klientom, s členmi prirodzenej skupiny alebo jednaním
s prirodzenými vodcami komunity, alebo na podklade sociologického vyšetrenia.

Problém je nutné skúmať z

troch pohľadov :

 z pohľadu sociálnych podmienok a sociálnej situácie
 z pohľadu ľudí, ktorí správanie hodnotili ako problematické či nežiaduce
 z pohľadu príčin a dôvodov, pre ktoré k takémuto hodnoteniu došlo

Zároveň musí sociálny pracovník poznať spôsoby správania a sociálne

podmienky ľudí, ktorí hodnotili sociálnu situáciu ako nežiaducu a dôvody ich
hodnotenia. Jedna situácia môže byť hodnotená úplne odlišne podľa rôznych
systémov. Napr.: v škole je Miško usilovný a šikovný žiak, ale hodnotenie suseda,
ktorému kradne hrušky sa líši, alebo systém hodnôt Rómov proti systému
majoritnej spoločnosti a podobne.

Poznanie a hodnotenie sociálnych problémov klientov v diagnostickej etape

umožňuje :

 sociálny rozhovor, ktorý má upresniť a doplniť informácie klienta, u

skupiny či komunity ide o sondu, prieskum, event. sociologické šetrenie
( môžeme spomenúť komunikáciu v poradenskom procese)

 pozorovanie ako sa klient správa v prostredí v ktorom žije, ako jedná so

svojim okolím, ako nakladá s vecami, aká je jeho úroveň života a
hmotného prostredia

 posudky a správy odborníkov, ktoré si podľa povahy problému sociálny

pracovník vyžiada alebo spontánne obdrží (správa lekára, školy, súdu
a pod.).

Sociálny pracovník nepodstatné údaje vyškrtáva a prichádza k formulácii

sociálneho problému, sociálnej situácie a sociálnej diagnózy.

DIAGNOSTIKA V PRAXI SOCIÁLNEHO PORADENSTVA

Diagnostika vznikla ako nástroj poznávania ľudí v praktickej činnosti -

skúmania ich psychickej zrelosti, spôsobilosti pre určité pracovné alebo
spoločenské funkcie a pod.

Sociálna diagnostika sa považuje za východisko práce poradcu (sociálneho

pracovníka) a nástroj, na základe ktorého možno určiť miesto indivídua v
populácii, posúdiť jeho spôsobilosť na výkon v povolaní, zhodnotiť jeho reálne
limity v rôznych krízových situáciách, ako i jeho možnosti sebarealizácie v
spoločnosti. Spočíva v získaní kľúčových informácií o sociálnych problémoch
klienta a v ich zhodnotení.

Pred poradenskou intervenciou musí poradca vyhodnotiť získané informácie

tak, aby na ich základe mohol stanoviť proces pomoci pri zvládnutí krízových
situácií. Najzákladnejšou metódou získavania týchto informácií je riadený
rozhovor. Okrem toho sa používajú dotazníkové metódy, nepriame projektívne
metódy, rôzne štandardizované testy, pozorovanie v prirodzenom prostredí i v
modelovej situácii a analýzy existujúcich dokumentov.

Diagnostika má nezastupiteľné miesto v jednotlivých oblastiach sociálneho

poradenstva. Využíva sa v poradenstve pre ľudí s poruchami sociálnej adaptácie,
t. j. v oblasti prevencie a nápravy sociálno-patologických javov, nakoľko poznanie
a objasňovanie príčin protispoločenských a kriminálnych javov je nevyhnutnou
podmienkou pre ich cielené a úspešné odstraňovanie.

Miestom uplatnenia diagnostických metód je i gerontologické poradenstvo. V

gerontológii sa psychológ - poradca stretáva s problémami subjektívneho
prežívania vyššieho veku. Objavujú sa problémy s prispôsobovaním, tendenciami
nepochopenia u mladšej generácie, stratou zmyslu života a hľadaním novej
životnej náplne. Komplexné využitie sociálnej diagnostiky je v celom systéme
partnersko-maritálneho poradenstva, nakoľko z dynamiky partnerských,
rodinných a rodičovských vzťahov je možné vyčítať mnoho informácií o typickom
sociálnom chovaní a vyvodiť z nich závery o možnej účinnosti rôznych typov
intervencie v prospech klienta.

SOCIOTERAPIA (SOCIÁLNA TERAPIA)

Svetová zdravotnícka organizácia vymedzuje poslanie socioterapie takto:

Poskytnúť chorému alebo chorobou ohrozenému možnosti vytvoriť si sociálne
kontakty priaznivé pre udržanie alebo znovuutvorenie jeho primeraného sociálneho
správania. Jej úlohou je posilniť, obnoviť a udržať pacientov záujem o reálny
spoločenský život a reálne vzťahy v ňom (Sokolowska, 1986).

REHABILITÁCIA - predstavuje procesy obnovovania pri nerozvinutí, strate

alebo poškodenia určitých schopností človeka.

Sociálna rehabilitácia - spájajú sa aspekty spoločenské a výchovné -

predmetom je celý človek a jeho vzťahy k prostrediu - prostriedok prevencie,
integrácie. V diagnostickom a prognostickom zmysle hľadá a buduje na
možnostiach človeka s postihnutím z jeho pozitívnych stránok a dôsledkov
postihnutia (nie negatívnych).

Je sústava opatrení (sociálne, ekonomické, zdravotnícke, pracovné,

psychologické, pedagogické a i.) zameraných na predchádzanie dočasnej či trvalej
straty pracovných schopností a včasné navrátenie postihnutých občanov do
spoločnosti, znižovanie závislosti na iných osobách.

Komprehenzívna (komplexná) rehabilitácia - jej podstata a význam je proces

žiť s vadou, proces prevencie i odstraňovanie handicapov. Konečným výsledkom je
akceptácia postihnutia, životná pohoda, integrácia. Význam - humanitárny,
spoločenský, ekonomický. SR - tretí sektor - neštátne subjekty, rehabilitačné
ústavy, špeciálne školy, DSS, domáce služby, ambulantné služby. Metóda
redukcie, kompenzácie postihnutia.

ZÁKLADNÉ METÓDY A PRINCÍPY KOMUNIKÁCIE S KLIENTOM

Pod pojmom komunikácia v širšom slova zmysle sa rozumie spojenie človeka

s vonkajším svetom, ktoré umožňuje získať informácie o všetkom, čo ho
obklopuje. V užšom slova zmysle možno komunikáciu definovať ako proces
odovzdávania informácií od človeka k človeku, prostredníctvom ktorého je možné
sociálne konanie.