humanizmus.txt

Humanistický prístup a osobnosť

Carl Rogers (1902 - 1987) vo svojej teórii osobnosti pokladá za najdôležitejší pojem ja - self (sebaponímanie). Self sa skladá zo všetkých myšlienok, vnemov a hodnôt, ktoré charakterizujú „ja“. Obsahuje vedomie „čo som“ a „čo dokážem“. Toto vnímané self naopak ovplyvňuje to ako človek vníma svet a svoje správanie. Rogers tvrdí, že jedinec hodnotí každú skúsenosť vo vzťahu k tomuto sebaponímaniu.. Jedinec sa musí brániť pravde, jeho pocity a skúsenosti sa nezhodujú s jeho predstavou o sebe a citom k sebe. Pravda ho zúskostňuje. Schopnosť adaptácie sa zhoršuje a jedinec sa stáva viac a viac zraniteľný.

Za základnú motivačnú silu považuje Rogers vrodenú tendenciu k rastu - aktualizačnú tendenciu. Táto sila chráni a zároveň rozvíja organizmus, je v nej obsiahnutá múdrosť. Preto Rogers nazerá na podstatu človeka ako v prirodzenosti dobrú. Na úrovni rozvoja osobnosti hovorí o sebaaktualizačnej tendencii (Gabura - Pružinská, 1995). Čím viacej bude nútený odmietať svoje vlastné pocity a prijímať hodnoty druhých, tým bude mať nepríjemnejší pocit zo seba samého. Bude neautentický.

Išlo o to, aby sa človek naučil dôverovať silám vo vnútri seba, ich múdrosti a tak prekonával inkongruenciu, ktorú pomocou väčších či menších ťažkostí zvládal. Výsledkom takejto práce s človekom je plne prežívajúca osoba, t.j. človek, ktorý sa otvorene a úprimne stavia voči všetkému s čím sa stretáva, čo prežíva a je natoľko silný, že si nepotrebuje pred sebou tieto zážitky sa skúsenosti zakrývať. Prijíma ich do svojho self-conceptu (obrazu o sebe) a až vtedy, keď sú plne uvedomené objaví sa zmena, ktorá je výsledkom väčšieho sebaprijímania jedinca.

Abrahám Maslow (1908- 1970) ako ďalší predstaviteľ humanistického prístupu, vychádzal z predpokladu existencie hierarchie potrieb od biologických ku zložitejším motívom, ktoré sa stávajú dôležité až vtedy, keď sú uspokojené základné potreby.