1. Justiniánske Digesta – právny a historický pohľad

+

2. Vnútorná štruktúra Digest
Digesta
- z lat. digere = členiť, triediť, usporadúvať
-gr. PANDEKTA = všetko zahrňujúce, všetko obsahujúce
-nie zákonník v modernom slova zmysle, ale kodifikácia z diel:

1. jednotlivých rímskych právnikov od čias Augusta až do vlády Alexandra Severa (2. stor. nl.)
2. veteres alebo starých právnikov (v posledných dvoch desaťročiach republiky)

-v Ríme vplyv jurisprudencie podstatne silnejší ako inde – venovali sa štatistike alebo právnej vede
-rímska právna veda = rímska jurisprudencia

-začiatok 2. stor. pnl. rímski pránici píšu prvé právnické diela a spisy, týkajúce sa rímskeho práva
-okolo roku 100 pnl. zmena – rímski právnici začínajú usporadúvať svoje spisy, začínajú si uvedomovať základný rozdiel
medzi pohľadávkou (ako relatívnym subjektívnym právom) a vecným právom (ako absolútnym subjektívnym právom)

-na vznik a rozvoj má vplyv grécka filozofia:

a) Quintus Lucius Scaevola

-pôsobil v 1. stor. pnl
-v prameňoch označovaný aj ako Quintus Lucius Scaevola Pontifex
-štátny úradník – konzul + najvyšší kňaz (pontifex maximus)
-významný rímsky právnik
-dve významné kauzy z rímskeho dedičského práva:
1. causa curiana
2. cautio Muciana

b) Servius Sulpicius Rufus

-jeden z najvýznamnejších republikánskych právnikov, rečník
-zachovalo sa okolo 180 diel (spisov)

-pojmy, ktoré sú prebrané z gréckej filozofie:

1. ľudskosť = humanitas – zo stoicizmu – základná myšlienka: dať každému, čo mu patrí
2. spravodlivosť = iustitia
3. slušnosť = equitas

-dve základné axiómy:

1. Ulpianus: „Iuris precepta sunt hec: honestae vivere, altrum non laedere, suum cuique tribuere.“

Základnými právnymi pravidlami sú: čestne žiť, nikomu neubližovať, každému dať, čo mu patrí.

2. Paulus: „In omnibus quidem maxime tamen in iure, equitas spectanda est.“

Vo všetkom, ale najmä v práve by sa malo prihliadať na slušnosť.

-samotný pojem ius je od iustitia = spravodlivosť (Ulpian)
-rímski právnici boli novátormi v tom, že zaviedli bona fides = dobrú vieru, dobromyseľnosť – toto neposkytla grécka
filozofia
-význam mala interpretácia (výklad) jednotlivých právnych noriem alebo zákonov

-do konca republiky bol výklad len doslovný
-od konca republiky do konca principátu už nestačí vedieť doslovne jednotlivé ustanovenia, ale je potrebné poznať ich
zmysel a účel (už aj rozširujúci a zužujúci výklad)

-najvýznamnejší rímski právnici:

-za Augusta (principát):



Sabinus – zástanca cisára



Labeo – odporca cisára

-za Hadriána:



Julián



Celsus

-za dynastie Severovcov:



Papinianus



Ulpianus



Paulus

-za Marca Aurelia:



Gaius

-títo vylepšili rímsku jurisprudenciu, zaviedli:

1. nové žalobné formuly, aby povýšili princíp bona fides
2. vypracovali zásadu zavinenia – v prípade nesplnenia dlhu dlžníkom, ak dlžník nemal pre svoje nesplnenie dlhu právne

odôvodnenie
-v klasickom práve miera zodpovednosti za:

a) dolus – ak vedome alebo úmyselne spôsobil nesplnenie
b) v prípade mimodolózneho zavinenia – custodiam praestare:

zodpovednosť za kustódiu (krádež zverenej veci, bez ohľadu na svoje zavinenie)

+nová miera zavinenia – culpa = nedbanlivosť – zanedbanie starostlivosti alebo svedomitosti (diligencia), ktorá

vyplývala z jeho vzťahu voči veriteľovi
-úplné rozpracovanie culpy urobil Quintus Lucius Scaevola: „nedbanlivosť prichádza do
úvahy vtedy, ak niekto nepredvídal to, čo by mal starostlivý človek predvídať“
-ďalšie rozčlenenie culpy urobili až právnici za principátu:
a)

culpa lata – hrubá nedbanlivosť

b)

culpa levis – ľahká nedbanlivosť

-Augustus: ius publice respondendi es auctoritate principis – právo dávať dobrozdania/právne rady/odporúčania v mene cisára
– získali ho niektorí kvalitní rímski právnici; časom sa stalo záväzné aj pre sudcov – aj ke´d sa týkali konkrétnych sporov,
mohli byť v rámci analógie použité aj v obdobných prípadoch

-3. stor. nl.:
-hospodárske krízy, občianske vojny, vpád barbarov
-koniec rozkvetu rímskej jurisprudencie
-staré právo označované ako ius sa ďalej nerozvíja
-nové právo označované ako leges – tvorcami cisári

-urobiť poriadok na poli leges sa rozhodli cisár Theodosius II. a Valentinián III. - Theodosius II. poveril právnikov, aby
zozbierali najstaršie leges až do jeho čias a aby boli vydané v jednej kodifikovanej zbierke – KODEX THEODOSIANUS
(438-439) = kodifikácia cisárskych zákonov (leges)
-usporiadať ius sa počas vlády Theodosia II. nepodarilo
-7. november 426 – citačný zákon – v Theodosiovom zákonníku
-sudcovia na súdoch viazaní citačným zákonom a ako pomôcky používali aj Učebnicu Gaia v štyroch knihách
a Paulisentenciae (rozhodnutia Paula v určitých kauzách)

-1. apríl 527 – nastupuje Flavius Justinianus = Justinián I. –synovec cisára Justína
-jeho cieľom bolo zozbierať ius – unifikovať všetko dobré z diel rímskych právnikov na konci republiky a od Augusta do
Severovcov
-začiatkom 5. stor. vznikli dve štátne právnické školy, a to v Beirute/Berite a v Konstantinopoli
-15.december 530 – začali sa práce na Digestach – Justinián poveril Triboniana ako magistra oficiorum (prednosta cisárskej
kancelárie), aby vybral zo svojich spolupracovníkov zo štátnych právnických škôl a zo súdu prefectus pretorio orientis =>
=> konštitúcia Deo auctore = s božou pomocou – začiatok konštituovania Digest
-16. december 533 – Justinián prijal konštitúciu Tanta (gr. Dedoken) – vyhlasuje dielo ako Digesta

-dve teórie toho, prečo boli Digesta hotové už za tri roky (a nie za desať, ako predpokladal pôvodný plán)
1. teória nemeckého právneho romanistu Fridricha Bluhmena:
v štruktúre Digest možno rozlíšiť 4 najdôležitejšie vrstvy/masy:

a) masa SABINIÁNSKA

-spracovanie ius civile
-komentáre, ktoré vypracovali Ulpián, Paulus ku dielam právnika Sabina

b) masa EDIKTUÁLNA

-komentáre rímskych právnikov k prétorskému ediktu/prétorskému právu

c) masa PAPINIÁNSKA

-questiones et responsa (otázky a odpovede) predovšetkým Papiniána, Paula a Ulpiána

d) masa APENDIKTÁLNA

-pri prvých troch vrstvách podľa Bluhmena spracovatelia rozdelení do komisií – objavili sa práce ďalších 11
klasických právnikov – vytvorili štvrtú vrstvu (apendix = dodatok) – na tejto vrstve pracovali všetky komisie
spolu

2. teória právneho romanistu Hansa Petersa
už existovali spracované diela klasických rímskych právnikov, a teda komisia len prebrala to, čo už bolo spracované
existencia Praedigest

-dnes sa prikláňajú k prvej teórii

-Justinián povýšil Triboniana za ministra spravodlivosti = kvestor sakri palacii
-najväčším nedostatkom bolo, že boli možné zásahy v pôvodných prácach rímskych právnikov = interpolationes

-exegéze Digest sa začali venovať Jacobus Cuiacius a Anton Faber – právni humanisti, 16. storočie
-následne 300 ročné vákuum – až do 19. stor. – súvislosť s občianskymi zákonníkmi v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku
-v 19. stor. sa znova začínajú právni romanisti venovať interpolačným problémom
-Fritz Schulz a Oto Gradenwitz – rozmohol sa názor, že celé Digesta sú prepracované (všetko je pozmenené, nič nie je
pravé)
-právny romanista Salvatore Ricobono – korektná kritika Digest – Digesta sú interpolované, ale interpolácie sú obvyklých
rozmerov

-originál Digest sa nezachoval, rozmanité rukopisy – najkvalitnejší v meste Florencia = LITERA FLORENCIA – pochádza z
6/7 stor. nl. – do 12. stor. v meste Amalfi, potom Pizza, 1409 do Florencie (v paláci Palaco Vekio, od 1786 v Laureciánskej
knižnici)
-právni romanisti:
Fr. Denys Godefroa – 1583 – v Ženeve vydáva po prvýkrát dielo CORPUS IURIS CIVILIS ako vedeckú exegézu Digest
Nem. Teodor Momsenn – rektor Humboltovej univerzity, 19/20 stor., nositeľ Nobelovej ceny, dielo Dejiny Ríma, pri

spracovaní Digest vychádzal z Litera Florentina, po prvýkrát 1870 DIGESTA IUSTINIANUM

-po 1870 reedícia Digest v rokoch 1962-1963

-v súvislosti so vznikom ES/EÚ sa otvára nová etapa znamenajúca možnosť pri realizácii európskej legislatívy opierať sa o
nadnárodné právo = rímske právo
-rímske právo dalo právu európskemu:

1. zneužitie práva, zneužitie šikany
2. teoretická náuka o právnych úkonoch – predovšetkým v prípade, ak niekto, kto má záujem zámerne spôsobiť to, že sa

podmienka nesplní, právo finguje, že sa podmienka splnila

3. otázka nascitura s rezerváciou dedičských práv
4. prísne rozlišovanie medzi vlastníckym právom a držbou a vecným právom k cudzej veci
5. súkromnoprávne obmedzenia vlastníka na základe susedského práva
6. koncepcia požívacieho práva (ususfructu) ako nescudziteľného a nezdediteľného práva
7. teória o osobnej a vecnej garancii záväzkov (ručenie – rukojemníctvo, typy záložného práva)
8. koncepcia jednotlivých zmlúv (systému zmlúv – konsenzuálne a reálne zmluvy), rozdiel: typová voľnosť zmlúv
9. obsah záväzkov – predmetom záväzkov nemôže byť nemožné, nemravné alebo protiprávne plnenie
10. celý princíp náhrady škody, princíp zavinenia spojený so zodpovednosťou dlžníka za nesplnenie samotnej zmluvy

a protiprávne alebo nedovolené konanie

11. mora debitoris = omeškanie dlžníka – dlžník splatnú/zročnú/žalovateľnú pohľadávku, ktorú mal voči nemu veriteľ

v stanovenej lehote nesplnil

12. mora creditoris = omeškanie veriteľa – ak veriteľ z príčin, ktoré spočívali na jeho strane neprijal plnenie v stanovenej

lehote, v stanovenej kvalite

13. zásada: pater est quem nuptiae demonstram (Ulpian) – za otca dieťaťa sa považuje manžel matky – rodinné zákonníky

prijali ako prvú domnienku otca dieťaťa

14. zásada: dedič zodpovedá veriteľom zomrelého iba do výšky aktív dedičstva, ale len za predpokladu, ak pred prijatím

dedičstva požiadal súd o spísanie inventáru dedičstva

3. Jurisdikcia konzulov a kvestorov
-o dôvode vzniku týchto úradov – Pomponius (D 2,2)
-konzulovali o SPQR
-aby nedochádzalo k zneužitiu moci jednou osobou, každý rok boli menovaní:
praetores maiores = dvaja vyšší prétori

-od vzniku tohto úradu boli kompetentní prejednávať všetky štátne záležitosti, ktoré neboli výslovne
určené iným magistrátom
-spoločne s rímskym senátom



pripravovali a viedli vojny



menovali rímskych dôstojníkov



mali ius cum populo agendi – právo zvolávať ľudové zhromaždenie



právo predkladať ľudovému zhromaždeniu návrhy zákonov



právo zvolávať rímsky senát

-podľa úradujúcich konzulov sa datovali akékoľvek verejné alebo súkromné listiny
-mali právomoc prejednávať nesporovú agendu – uskutočňovanie adopcií, adrogácií, emancipácií
-uskutočňovali vnútroštátnu politiku a vo výnimočných prípadoch ich mohol rímski senát poveriť
osobitným uznesením/rozhodnutím = senatusconsultum ultimum, aby s cieľom zachovania ústavného
poriadku štátu zvládli spoločenskú situáciu v štáte aj neústavnými prostriedkami (za použitia ozbrojeného
násilia) =>

=> také prvýkrát 121 pnl. – v súvislosti s potlačením vojenskej revolty, ktorej pôvodcom bol v Ríme Gaius
Sempronius Gracchus – zabitie jeho aj 3000 jeho stúpencov

-až do roku 367 pnl. úrad konzula výlučne v rukách patricijských rodín
-v roku 367 pnl. prijatá Lex Licinia Sextinia – prinášala:

1. po prvýkrát vyhradila jedno z miest plebejcom
2. ustanovila nový úrad prétorov – ten vyhradený len pre plebejcov

-oslabenie úradu rímskych konzulov

-ostali im už len čestné právomoci

-v súdnom konaní kompetencia iba v konaní extra ordinem (odlišné od formulového a kogničného procesu)
-v zásade stratili všetky právomoci => zvýšený záujem o tento úrad =>
=> vždy 1. januára menovali dvoch nepravidelných consules ordinarii
+ počas roka k nim ešte pribudlo niekoľko ďalších = consules sufecti, ktorí mali napomáhať činnosti hlavných

konzulov

-zmena nastala počas obdobia dominátu:

-konzuli strácajú akékoľvek faktické právomoci aj kompetencie v konaní extra ordinem

RÍMSKI KVESTORI
- Pomponius (D 2,2)
-úrad kvestorov bol zavedený v polovici 5. stor. pnl.
kvestores paricivi – prvý druh kvestrov (od paricivium = zavraždenie príbuzného alebo v širšom zmysle vlastizrada)
-pribudli k nim: kvestores urbani = kvestores erarium – mali na starosti finančnú agendu s eráriom (štátna pokladnica – aj
počas obdobia principátu, na rozdiel od fisku – ten vznikol od obdobia principátu a týkal sa len súkromného majetku cisára)
kvestores militares – vojenskí kvestori

-boli dvaja každým rokom
-mali pomáhať konzulom
-spravovali vojenskú korisť a jej prerozdeľovanie
-privlastniť si viac ako zákonom stanovenú mieru = verejný trestný čin (crimen publicum) – peculatus –
trest smrti, ktorý neskôr Augustus zmiernil na finančnú pokutu vo výške 4-násobku straty + vypovedanie
z rímskeho štátu (deportatio, religatio)

kvestores clasici – vznik súvisí s troma púnskymi vojnami a snahou o vybudovanie rímskeho loďstva (3. stor. pnl.)

-ich úlohou bolo financovanie budovania rímskeho loďstva
-mohli na základe splnomocnenia ________??________ – iba na území Itálie

kvestores provinciales – vymenovali každému miestodržiteľovi provincie

-miestodržiteľ mal jedného kvestora, ktorého úlohou boli finančné otázky + získal tú istú
kompetenciu, ktorú mali v Ríme kurulskí edilovia (mohol predsedať súdom, riešiť všetky kauzy
týkajúce sa platnosti/neplatnosti kúpnopredajných zmlúv)

kvestores pro praetore – dočasne boli poverení konzulmi alebo rímskym senátom, aby spravovali konkrétnu rímsku

provinciu
-mali všetky práva, ktoré mal miestodržiteľ provincie

kvestor aquarius – v Ríme zabezpečovanie vodovodov
kvestor ostiensis – vymenovaný len v súvislosti s mestom Rím (Ostia = časť Ríma)

-zabezpečovanie pravidelných dodávok zásob (predovšetkým potravín) do mesta Rím

-počas celého principátu a v období dominátu:
kvestores augusti = kvestores caesaris

-ich počet kolísal (2-4)
-úloha: osobné prečítanie návrhov jednotlivých cisárov – oratio principis

-až v období dominátu:
kvestor sacri palacii – tzv. minister spravodlivosti alebo hlavný poradca cisára

-až v Justiniánskom období:
kvestor urbis – týka sa mesta Konstantinopol – výlučne len tam

-dozeral na pobyt cudzincov v meste Konstantinopol

-všetky, ktoré vznikli = nižšie rímske magistratúry
-najviac vymenovaných kvestorov:



počas obdobia Sullovej diktatúry (82 pnl.)



počas panovania Caesara



za vlády Augusta

-ich počet sa pohyboval od 20 do 40 každým rokom

4. Jurisdikcia prétorov
-úrad prétora zriadený 367 pnl. (Lex Licinia Sextia) – akoby odškodnenie patricijov
-do roku 337 pnl. ho mohli zastávať len patricijovia – po tomto roku už aj plebejci
-prae-itor =ten, kto kráča v čele ľudu
-značovaní ako praetores minors = collegae minor
praetor urbanus – zriadený na základe Lex Licinia Sextia (bol vlastne druhým účelom tohto zákona)

-vznik tohto úradu znamenal uľahčenie vybavovania právnej agendy konzulom
-mal na starosti sporovú agendu
-právo zvolávať ľudové zhromaždenia a senát
-voči akémukoľvek rozhodnutiu mal konzul ius intercedendi – právo zrušiť/anulovať súdne rozhodnutie
prétora urbanus
-prispel k tomu, že ius civile bolo ich činnosťou doplňované, vylepšované a pozmeňované

praetor peregrinus – cudzinecký prétor

-vznik v roku 242 pnl.
-mal na starosti akékoľvek riešenie sporov záväzkového práva

-so zväčšovaním územia sa vytvárajú nové provincie + zriaďovanie súdov questiones perpetuae – trestných súdov, ktoré mali
rozdelenú trestnú agendu => počet prétorov sa zvyšuje – oni predsedali týmto súdom
-neustále rozširovanie počtu prétorov – v 1. stor. pnl. – vládne Lucius Cornelius Sulla – ich počet je 16 – ujímali sa svojej
funkcie žrebovaním
-také súdy boli výlučne v meste Rím – tí, čo týmto súdom predsedali sa nesmeli vzdialiť z mesta Rím na viac ako 10 dní
-každý prétor mal voči inému ius intercedendi – mohol zrušiť rozhodnutie svojho kolegu
-rozkvet v období principátu – závislosť od poverenia rímskym cisárom
praetor erarius – spoločne s kvestorom erarii má na starosti finančnú agendu spojenú so štátnou pokladnicou
praetor de liberalibus causis – všetky tzv. určovacie spory – meritórne rozhodnutie, či osoba je štátnym občanom alebo je

otrockého statusu

praetor fideicomisarius – úrad zriadený cisárom Klaudiom

-právo prejednávať a rozhodovať všetky spory týkajúce sa platnosti/neplatnosti neformálnych
odkazov určených dedičovi poručiteľom, aby z dedičstva poskytol plnenie tretej osobe/osobám
-konanie extra ordinem

praetor fiscalis – úrad zriadený cisárom Klaudiom

-všetky spory, ktoré viedol fiskus (cisár vystupoval ako súkromná osoba v sporoch s treťou osobou)

praetor hastarius – úrad zriadený cisárom Augustom

-stál na čele centumvirálneho súdu (mal pozostávať zo 100 rímskych občanov, ale bežne prejednával
kauzy v počte 10) – prejednával dedičské kauzy, všetky spory týkajúce sa nehnuteľností (pôdy)

praetor iuventutis – od vlády cisára Augusta na čele všetkých, ale iba dovolených spolkov zlatej mládeže (pochádzala

z vrstvy senátorov)
-mal riešiť všetky spory, ktoré sa dotýkali činnosti týchto mládežníckych spolkov

praetor tutelarius – úrad zriadený Marcom Aureliom

-všetka agenda týkajúca sa právneho inštitútu poručníctva – otázky vymenovania/stanovenia poručníka
-mal právomoc prejednávať právne spory medzi poručníkom a poručencom za predpokladu, že tento
poručenecký stav sa ukončil (u chlapcov 14. rokom)

5. Jurisdikcia miestodržiteľov v provinciách
-miestodržiteľ provincie = praeses provinciae
-Paulus: za miestodržiteľa považoval nielen osobu, ktorá stojí reálne na čele konkrétnej provincie, ale aj prokonzulov
(bývalých konzulov), cisárskych legátov a niekedy aj senátorov, ktorí nemusia reálne spravovať provinciu
-má ius imperii voči všetkým obyvateľom provincie, no môže ho vykonávať, len ak sa nachádza na úrovni územia provincie –
ak opustí územie provincie, stáva sa z neho súkromná osoba
-výnimočne ius imperii aj voči cudzincom nachádzajúcim sa na území provincie, ak sa dopustili násilných trestných činov
-má najvyššiu právomoc v provincii, ale až po cisárovi
-keď bol zriadený, spájal sa iba s provinciami cisára, neskôr aj v senátnych provinciách
-podstata ius imperii: úplná civilná a trestná právomoc
-počas obdobia dominátu – synonymicky sa mu hovorí aj rektor provinciae

-stráca vojenské kompetencie, súdne kompetencie – jeho súd je iba prvou inštanciou – je možnosť
odvolať sa k cisárovi

-významné miesto leges repetundarum:



lex Calcurnia de repetundis (149 pnl.)
-repetundis = zneužitie právomoci praesesa provinciae (úplatkárstvo, vydieranie)
-zriadila súd – osobitný trestný tribunál ___??_____ - prejednával repetundes



lex Acilia
-zmenila postup prejednania tohto repetundis

1. súkromný charakter zmenil na verejný
2. smeroval na nahradenie 2-násobku reálnej hodnoty škody, ktorej sa miestodržiteľ dopustil
3. ak žaloba úspešná, poskytla/udelila peregrinovi/cudzincovi, ktorý informoval o tom, že miestodržiteľ sa
dopustil repetundis plné rímske občianstvo



lex Corneliae
-zaviedol Lucius Cornelius Sulla
-postihoval repetundis, ale nebol veľmi prísny, lebo v tomto období boli ľuďmi v úradoch tí, ktorým to Sulla
udelil za odmenu
-odsúdenie na vrátenie iba 1/3 nepoctivo získaného majetku



lex Iulia de repetundis
-zaviedol Gaius Iulius Caesar
-platil aj za Justiniána
-udeľoval najväčší postih – odsúdenie na zaplatenie 4-násobku reálne spôsobenej škody a aj voči dedičom bolo
možné použiť túto žalobu (bola pasívne zdediteľná aj voči dedičom miestodržiteľa, ale len na simplum, teda to,
čím sa miestodržiteľ obohatil, teda 1-násobok)

11. Obsah a predpoklady uzavretia manželstva – zastávanie úradu a zamestnanie
-osoba spôsobilá uzavrieť manželstvo stráca ius conubii buď všeobecne alebo vo vzťahu k presne určeným osobám, a to
z dôvodu zastávania úradu alebo zamestnania
-dôvodom mohlo byť právne postavenie:

a) vojakov
b) ríšskych/cisárskych úradníkov
c) poručníkov

a) vojaci
-repblikánska právna norma zakazovala vojakom uzatvárať manželstvá počas ich aktívnej vojenskej služby
-manželstvo, ktoré právoplatne uzavreli pred nástupom, zostáva v platnosti
-v oveľa prísnejšej forme potvrdil Augustus počas principátu – formou bol cisársky mandát adresovaný miestodržiteľom
provincií a veliteľom armád

b) ríšski/cisárski úradníci
-cisárski úradníci v provinciách, kde vykonávali svoj úrad, nesmeli počas vykonávania funkcie uzatvárať manželstvá so
ženami, ktoré sa narodili alebo mali domicil v provincii, kde vykonávali svoj úrad
-podľa Paula sa však nevzťahoval na ríšskych úradníkov a vyšších vojenských dôstojníkov, ktorí vykonávali túto službu vo
svojej rodnej provincii alebo v provincii Itália
-manželstvo, ktoré sa uzatvorilo napriek tomuto zákazu, nebolo právoplatné, bolo to iba manželstvo de facto – konvalidáciou
sa mohlo stať aj de iure, ale len vtedy, ak úradník prestal vykonávať svoj úrad a súčasne musela byť prejavená obojstranná
vôľa pokračovať v tomto zväzku – konvalidácia však nemala retroaktívne účinky vo vzťahu k deťom, teda zákonnými deťmi
boli iba tie, ktoré sa buď narodili alebo boli počaté po uplynutí výkonu úradnej funkcie manžela

c) poručníci
-kvôli hrozbe potentatus – možnosť zneužitia postavenia poručníka – stanovil Marcus Aurelius a Comodus senatus consultum,
v ktorom sa zakazovalo uzatvárať manželstvá medzi poručníkmi a ženskými poručenkami
-zákaz sa však nevzťahoval na situácie, ak:

1. pater familias už zasnúbil ženu poručníkovi alebo jeho descendentovi
2. pater familias v testamente výslovne uviedol, aby jeho dcéra uzavrela manželstvo s poručníkom alebo jeho

descendentom

-zákaz sa výkladom vztiahol aj na opatrovnícky pomer
-aj pri poručníctve, aj pri opatrovníctve sa stanovil navyše jeden rok, počas ktorého poručník alebo opatrovník nemohli
uzavrieť manželstvo so svojou zverenkyňou – v tomto období mohla zverenkyňa podať žalobu, ak zistila majetkové
nezrovnalosti

12. Darovanie medzi manželmi
-donatio = bezplatné dobrovoľné a úmyselné obohatenie obdarovaného z majetku darcu
-môže mať podobu:

1. reálnu (prevod vlastníckeho práva)
2. obligačnú (prevod pohľadávky)
3. faktickú

-nie je samostatným právnym úkonom, ale je iba dôvodom, teda kauzou k uzatvoreniu majetko-právneho konania akéhokoľvek
druhu
-darovanie je iba tam, kde takéto konanie bolo uzatvorené donationis causa
-v RP sa dary javili ako nehospodárne konanie – iracionálne konanie
-zákonné obmedzenie v lex Cincia:

 zákaz darovania medzi manželmi alebo akýmikoľvek osobami nad stanovenú hodnotu

 nebolo to leges perfekte

-zákaz darovania medzi manželmi zmiernilo oratio Severi et Caracalle (206 nl.)

 stanovilo, že smrťou darcu počas trvania manželstva – predtým neodvolané darovanie sa stáva platné

-zákaz darovania sa týkal prípadov, ak boli splnené súčasne tri podmienky:

1. obohatenie obdarovaného
2. zmenšenie majetku darcu
3. animus donandi darcu = úmysel darovať – darovanie je však dvojstranný právny úkon, a preto potrebný aj úmysel

prijať dar obdarovaným

15. Majetkové vzťahy medzi manželmi
právny účinok manželstva na majetkové pomery manželov:
I. manželstvá, kde sa žena podriadila manželovi (cum manu)
-uxor in manu

 má rovnaké postavenie ako filia familias

 nie je spôsobilá mať vlastný majetok

 všetko, čo nadobúda, nadobúda to nevyhnutne a priamo manželovi alebo jeho pater familias, ak je mu podriadený

 nemôže sa vo vzťahu k tretím osobám platne zaväzovať

-ak conventio in manu (podriadenie) – prechádzajú všetky jej majetkové práva na manžela, pričom prechod bez ďalšieho sa
nazýva adquisitio per univerzitatem
-všetky dlhy a záväzky zanikajú síce podľa ius civile na základe capitis deminutio minima, ale na základe prétorského práva sú
voči nej alebo jej manželovi prípustné žaloby utiles actiones res cisa capitis deminutione – akoby zrušovali capitis deminutio
minima
-ak manželku manžel neochráni, neujme sa pozície žalovaného namiesto ženy, je uskutočnené misio in posesionem do
všetkého jej predošlého majetku
-ak sa dostala do manus žena, ktorá bola in patria potestas – nemala žiaden majetok – otec alebo akákoľvek tretia osoba jej
poskytla dos = veno na náhradu nákladov v manželstve

II. uzavretie manželstva sine manu
-manželka sa nepodriaďuje manželovi, nadobúda buď pre seba alebo pre svojho otca
-manželkin majetok je z hľadiska práva oddelený od majetku manžela a je právne samostatný
-onera matrimonii – náklady na manželstvo sú na strane manžela
-usus: manželka sama alebo jej otec alebo ktokoľvek tretí poskytol dos
-mohla nastať situácia, že veno bolo poskytnuté, ale bol tu ešte majetok manželky – ten ostal jej majetkom a označoval sa
gréckym pojmom parafera = označuje všetko, čo je mimo vena
-manželka mala k parafovanému majetku vlastnícke právo:



ak sa manžel rozhodol spravovať parafovaný majetok => culpa in concreto



manželka mala zákonné záložné právo na majetok manžela



po skončení manželstva, ak manžel nechcel vydať, ďalšie držanie manželom = condictio sine causa – skončením
manželstva prestal mať , právny titul na držbu tohto parafovaného majetku



najčastejšie ho tvorili šaty, šperky, veci osobnej spotreby

-manželia mohli uskutočňovať akékoľvek právne úkony vo vzťahu k tretím aj voči sebe navzájom, aj žalovať jeden druhého
-výnimky:

1. darovanie medzi manželmi je zakázané – týka sa to len manželstva sine manu

-Marcus Cincius Alimentus: Lex Cincia – 204 pnl.

2. manželia majú k dispozícii beneficium competentiae – môžu byť žalovaní a odsúdení len do výšky svojho majetku

-cisár Justinián rozšíril a stanovil nevyhnutné prostriedky na prežitie = životné minimum

3. pokiaľ manželstvo trvá, nesmú vzájomne použiť žaloby infamujúce, predovšetkým je vylúčená actio furti (namiesto

nej actio rerum amutarum – žaloba vecí, ktoré boli „odložené“ – je reipersekutórna žaloba (znela na vydanie veci)
-actio furti bude k dispozícii:



po skončení manželstva, ak si žena prisvojí manželove veci



ak počas manželstva otrok ženy spácha krádež voči manželovi



ak sa manžel stane dedičom obete z krádeže alebo sa vec „odloží“ pred uzavretím manželstva

-actio rerum amutarum:



aktívne aj pasívne zdediteľná



ak sa manželstvo ukončilo smrťou manžela, jeho dediči mali voči manželke actio hereditatis alebo actio ad
exhibendum (žaloba na vydanie veci) a condictio sine causa



nevylučuje následné podanie žaloby na navrátenie vena = actio rei uxoriae



ak manžel alebo manželka zaplatí súdom stanovenú hodnotu „odložených“ vecí – z hľadiska práva ide
o kvázikúpu – osoba chránená prétorským právom a dokonca, ak by tieto veci boli „odložené“ takejto žene
alebo mužovi tretou osobou, manželka alebo manžel má k dispozícii vecnú žalobu

16. Dos v manželstve
-základný predpoklad: existencia platného manželstva
-môže byť poskytnuté alebo odovzdané už pred uzavretím manželstva, ale dotálny pomer vzniká až samotným uzavretím
manželstva
-dos existuje pri voľnom aj prísnom manželstve
-zriadenie vena nie je nikdy darovanie, ale môže by darovaním voči manželke a to vtedy, ak dos poskytla osoba, ktorá to
z hľadiska práva nie je povinná poskytnúť
-zriaďuje sa buď v prospech manžela alebo osoby, ktorá má manžela v právomoci
-zriaďovateľom vena môže byť:



žena samotná (sui iuris) alebo jej otcovský ascendent = dos profectitia



akákoľvek tretia osoba = dos adventitia

-zriadenie vena môže byť uskutočnené inter vivos alebo mortis causa
-nemusí sa jednať len o prevod vlastníckeho práva k nejakým veciam, ale aj prevod pohľadávky, prevzatie dlhu/záväzku, ktorý
má manžel prevezme na seba otec manželky, odpustenie dlhu
-niekedy sa strany môžu dohodnúť, že predmetom vena nemá byť to, čo bolo odovzdané alebo poskytnuté, ale presne
stanovená dohodnutá oceňovacia hodnota týchto vecí
-ak predmetom vena nemala byť reálne poskytnutá vec, ale dohodnutá oceňovacia hodnota veci, rímski právnici to považovali
za predaj veci a z tejto dohody prináležala vecná žaloba actio empti a platili všetky právne pravidlá týkajúce sa
prevodu/prechodu nebezpečenstva za zhoršenie alebo zničenie veci (periculum est emptoris)
-muselo to byť vyvážené, commodum = zisk, ktorý vyťažil z predmetu vena patril jemu (cuius periculum eius commodum)
-spočiatku, čo bolo poskytnuté ako veno, stávalo sa vlastníctvom manžela, nadobúdal vlastnícke právo ku všetkému, čo vyťažil
z predmetu vena
-neskôr stanovená obligačná povinnosť vrátiť všetko, čo bolo predmetom vena tomu, kto ho poskytol – na základe lex Iulia de
fundo dotali = o dotálnych pozemkoch – zákaz scudiť tieto dotálne pozemky, nebolo ich možné manželom založiť
-podľa Justiniána manžel nikdy nenadobudol vlastnícke právo k predmetu vena, ale iba ususfructus (požívacie právo), no môže
si však ponechať všetko, čo z predmetu vyťažil

-pri zániku manželstva:

 manželka mala actio rei uxoriae

 ak sa manželstvo skončilo smrťou manželky:

dos profektitia mala byť vrátená otcovi
dos adventitia zostávala manželovi

 pri rozvode alebo smrti manžela

dos profektitia a dos adventitia patrili v prvom rade manželke a v druhom rade otcovi manželky

 actio rei uxoriae zaniká smrťou oprávnenej osoby – manželky alebo jej otca, ak dos poskytol on

dedičom patrí táto žaloba ak:
1. manžel bol už v omeškaní s vydaním dotálnych vecí
2. už bol existujúci spor o predmet vena a vec bola lis litiscontestata

 niekedy si manžel mohol uplatniť actio rei uxoriae, ak išlo o určité zrážky (retentiones):

1. vtedy, ak sa manželka dopustila nejakého morálneho poklesku
2. ak sa v manželstve nenarodili deti
3. za všetko to, čo počas manželstva daroval manželke
4. za všetky veci, ktoré mu manželka „odložila“ (=ukradla)

-niekedy samotný režim vena mohli čiastočne modifikovať pacta dotala, ktoré si strany mohli dohodnúť, ale nikdy nemohlo
byť právne postavenie manželky zhoršené a nikdy to nemohlo byť contra bonos mores

19. Lex Iulia de adulteris coercendis – obsah a interpretácia
-o cudzoložstve
-cisár Augusus v súvislosti s morálnym úpadkom rímskej spoločnosti
-fakultatívne priniesol súdnu právomoc prejednávať všetky mravnostné trestné činy z judicium domesticum (domáci súd) na
verejný súd questio perpetua
-zrušil všetky dovtedajšie zákony, ktoré upravovali mravnostné trestné činy a predovšetkým zrušil právo manžela alebo otca
manželky zabiť manželku, ktorá spáchala mravnostný trestný čin (až na niektoré výnimky)

-z hľadiska podania žaloby:

-primárne právo mal manžel
-sekundárne právo mal otec
-ak však títo nekonali do 30 dní od spáchania tohto činu, potom mohol podať žalobu ktokoľvek = actio populares

-upravoval skutkové podstaty týchto mravnostných trestných činov:

1. adulterium = cudzoložstvo
2. stuprum = smilstvo
3. lenocinium = kupliarstvo
4. incestum = krvismilstvo

ADULTERIUM
-mohli spáchať iba stavom slobodné osoby (status libertatis)
-aj otrokyňa, ale v jej prípade nebola k dispozícii táto žaloba, ale actio servi corrupti

actio legis aquiliae
actio iniuriarum

-mohli spáchať iba vydaté ženy a

ženatí muži

-dôležité, či manžel prichytil svoju manželku in flagranti (priamo pri čine), ak ju prichytil v dome manžela alebo v dome
svojho otca, mohol manželku aj milenca zabiť
-rozdiel v spoločenskom postavení milenca (z vyšších vrstiev...)

STUPRUM
-mohli spáchať iba nevydaté/neženaté osoby
-osobitne sa rozoznávalo stuprum cum masculo (smilstvo s mužmi, homosexuálny vzťah) – trest: relegatio, deportatio

LENOCINIUM
-osoba, ktorá akýmkoľvek spôsobom profitovala z cudzoložstva alebo smilstva ženy
-ako kupliar mohol byť označený aj manžel cudzoložnej manželky, ak sa s ňou po tomto skutku nerozviedol

INCESTUM
a) incestum iure gentium – incest podľa ius gentium

-týka sa osôb pokrve príbuzných v priamej línii

-trest: relegatio, deportatio

b) incestum iure civile – incest podľa ius civile

-týka sa osôb pokrvne príbuzných v bočnej línii do tretieho stupňa

-ženy zásadne zodpovedné za spáchanie incestu len podľa ius gentium s výnimkou, ak by pred spáchaním incestu vedeli a
úmyselne sa chceli dopustiť incestu podľa ius civile

20. Protiprávne činy ( súkromné, verejné )
Rimania delili protiprávne konania na:

1. ťažké porušenia verejného záujmu, tzv. verejné delikty (crimina publica), ktoré stíhal štát vo verejnom trestnom

procese ( napr. vlastizrada, sakrálne previnenie, vražda, násilie ).

Ako sa Rím stával centrom ríše, škála verejných trestných činov sa výrazne rozšírila:



od cisára Augusta trestné činy proti cudnosti,



od Claudia intrigánstvo, úmyselné bezdôvodné zabitie otroka,



od Severa úžerníctvo, únosy, potraty atď



od Diokleciána bigamia,



od Konštantína únos ženy, konkubinát slobodnej ženy s otrokom a zabitie dieťaťa



od Jusiniána čarovanie, heréza, rúhanie

Pri verejných trestných činoch novodobý vývoj posilnil zásadu „niet trestného činu bez zákona“ (nullum crimen sine
lege ) a v poklasickej dobe sa niektoré súkromné delikty zaradili medzi verejné ( napr. krádež, lúpež ).

2. ľahké protiprávne činy, tzv. súkromné protiprávne delikty (delicta privata), ktoré štát ponechával v oblasti

súkromného práva a jeho ochrane (napr. krádež, podvod, urážka).

V Digestách sa len 2 knihy venovali protiprávnym konaniam a to 47 kniha o súkromných deliktoch (de privatis delictis) a 48
kniha o verejných procesoch (de publicis iudiciis).

21. Krádež ( pojem, prvky )
Krádež ( furtum ) - protiprávne odcudzenie cudzej hnuteľnej veci alebo jej užívania alebo jej držby za účelom zisku +
prípady podvodu a sprenevery
Podstatné prvky krádeže:

1. odcudzenie ( contrectatio

) - odňatie z moci iného alebo užívanie alebo ponechanie si cudzej veci

a niekedy aj vlastnej veci, ak niekomu patrilo právo ju držať alebo užívať

2. protiprávnosť, zlý umysel u

zlodeja ( animus furandi )

3. zištnosť

= úmysel mať z cudzej veci zisk ( uznaný až v poklasickej dobe )

4. hnuteľná vec

- v klasickej dobe

Okradnutý mal právo na domovú prehliadku páchateľa, ktorú mohol urobiť len „lance et licio“ ( = so zásterou a misou ).

22. Krádež ( druhy, žaloby )
Druhy krádeže:

1. furtum manifestum - zlodeja pri krádeži pristihli



ak poškodený pristihol zlodeja pri čine → mohol ho zbičovať a zlodej sa mohol stať jeho otrokom



ak poškodený pristihol zlodeja v noci alebo za dňa so zbraňou v ruke → mohol ho aj zabiť, musel však
kričať, volať susedov

2. furtum nec manifestum - zlodeja pri krádeži nepristihli
3. furtum conceptum - u koho pri domovej prehliadke našli ukradnutú vec
4. furtum prohibitum - podozrivý z krádeže, ktorý sa bránil domovej prehliadke
5. furtum oblatum - niekto podstrčil ukradnutú vec inému
6. furtum nec exhibitum - kto odopieral vydať uňho nájdenú vec

Odstránil sa trest smrti za krádež.
V prétorskom práve nachádzame pri krádeži 2 žaloby:

1. actio furti - žaloba patriaca poškodenému proti zlodejovi, návodcovi a pomocníkovi, ktorá znela na pokutu ( poena )

 pri furtum manifestum, prohibitum a nec exhibitum - znela na 4-násobok

 pri furtum conceptum a oblatum - znela na 3-násobok

 pri furtum nec manifestum - znela na 2-násobok

2. condictio furtiva - žaloba patriaca vlastníkovi odcudzenej veci proti zlodejovi, ktorá znela na vrátenie veci alebo na

náhradu škody.

Ak vec bola odňatá násilne, poškodený mal aj žalobu z lúpeže - actio vi bonorum raptorum, ktorá znela na 4-násobok.

23. Extraordinárny trestný čin krádeže dobytka zo stáda (crimen obigeatus)
-trestný čin
-upravené v 47. knihe Digest
-Ulpián: vychádzal z Adriana – tento zločin musí byť čo najprísnejšie potrestaný, ale hlavne tam, kde je mimoriadne rozšírený

-sankcia:
pre nižšie vrstvy: trest smrti, nútené práce v baniach
pre vyššie vrstvy: pozbavenie/obmedzenie občianskych práv, vypovedanie na ostrov
I. kritérium:
a) vyhnanie z pastvy od stáda – považované za trestný čin
b) odvedenie zo stajne (Callistratus) – najprísnejšie – považované za trestný čin
c) zviera sa zatúla v divočine a potom sa ho niekto zmocní – považované za obyčajnú krádež
II. kritérium – druh zvieraťa:
a) prasatá, kozy, baran
b) kôň, vôl – prísnejší trest
III. kritérium:
počet zvierat – zavádza Callistratus – 10 koní = stádo

-rozhodnutie Trajána: nebude potrestaný len páchateľ trestného činu (zlodej dobytka), ale aj každý, kto ukrýva zlodeja dobytka
(trest: vyhnanstvo na 10 rokov)

24. Lúpež
Lúpež ( rapina ) - bola to kvalifikovaná krádež spáchaná za priťažujúcich okolností s použitím násilia. Na konci republiky
prétor Terentius Lucullus roku 77 pred n. l. upravil lúpež ako samostatný delikt a priznal žalobu z lúpeže ( actio vi bonorum
raptorum ), ktorá do roka znela na 4-násobok a po roku na 1-násobok škody. Rovnako ako actio furti bola to žaloba
infamujúca a nemohla sa použiť, ak sa použila actio furti.

25. Urážka
Urážka ( iniuria, contumelia ) - bolo to akékoľvek iné fyzické alebo morálne bezprávie spáchané na osobe.
Podľa Zákona 12 tabúľ poškodený mohol siahnuť po odvete v prípade ublíženia na tele ( pri zničení celého údu ), ak sa s ním
škodca nevyrovnal. Za každé iné ublíženie na tele sa platil istý počet asov ( peniaze ). Trestom smrti bol potrestaný ten, kto na
adresu niekoho verejne vyslovoval zaklínacie a preklínacie formuly alebo vyspevoval hanobiace piesne.
Actio iniuriarum bola infamujúca a neprechádzala na dedičov. Sudcovi bola ponechaná možnosť určiť výšku pokuty podľa
okolností konkrétneho prípadu.
Prétor vytvoril všeobecný pojem urážky ( contumelia ) v zmysle znevažovania osobnosti, ublíženia na cti, dôstojnosti
slobodného občana. Patrila sem každá forma urážky aj ublíženie na tele a rušenie domového pokoja.

26. Protiprávne poškodenie cudzej veci a jeho právna úprava
Protiprávne poškodenie cudzej veci (damnum iniuria datum) - bolo to úmyselné alebo z nedbanlivosti spôsobené
poškodenie cudzieho majetku. Bolo vymedzené už v Zákone 12 tabúľ. Ale hlavná úprava bola v Akviliovom zákone (Lex
Aquilia - 286 pred n. l.). Je obsiahnutý v 9. knihe Digést a je rozdelený na 57 fragmentov, z nich najviac pochádza od Ulpiana
(22). Zákon sa delil na 3 kapitoly, ale poškodenie bolo upravené len v 1. a 3. kapitole:

1. kapitola - protiprávne zabitie cudzieho otroka alebo štvornohého zvieraťa z čriedy
2. kapitola - postih vedľajšieho veriteľa, ktorý odpustil dlh dlžníkovi formou akceptilácie.
3. kapitola - iné druhy spôsobenia škody:

a) spálením, zlomením, alebo zničením cudzej hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci,
b) zranením cudzieho otroka alebo štvornohého zvieraťa z čriedy,
c) zabitým alebo zranením iného zvieraťa.

Pre poškodeného vyplývala actio legis Aquiliae, ktorá sa postupne priznávala ako actio utilis alebo ako actio in factum.
Pôvodne to bola penálna žaloba (znejúca na pokutu), neskôr prevzala aj reiperzekutórnu funkciu (tzn.actio mixtae - každý
spolupáchateľ zaviazaný na náhradu celej škody). Neskôr sa vykryštalizovala žaloba len o náhradu spôsobenej škody.

Pôvodne sa pokuta určovala najvyššou hodnotou poškodeného otroka, zvieraťa alebo veci v poslednom roku (v prípade zabitia
otroka alebo zvieraťa), prípadne v posledných 30 dňoch (v prípade iného poškodenia). Neskôr sa prijala zásada, že
poškodenému sa má nahradiť všetka škoda ( id quod interest), ktorú utrpel protiprávnym činom (napr. liečebné náklady, iný
ušlý zisk).

26. Protiprávne poškodenie cudzej veci a jeho právna úprava
-upravoval už Zákon XII. tabúľ, ale hlavná úprava bola v plebiscite Lex Aquilia (286 pnl.)
-v 9. knihe Digest, je rozdelený na 57fragmentov (najviac ich je od Ulpiana – 22)
-lex Aquiliae upravoval rôzne druhy poškodenia cudzieho majetku:

a) occidere – zabitie, zničenie
b) mortis causa praestare – spôsobenie príčiny smrti
c) urrere – spálenie
d) praegere – zlomenie
e) corumpere

-prvá (obsahuje úpravu a), b)) a tretia kapitola upravujú poškodenie cudzej veci

27. Objekt deliktu ppcv podľa 1. kapitoly legis Aquiliae
-vznik majetkovej škody usmrtením otroka a štvornohého zvieraťa z čriedy
-patrí tu len usmrtenie živých tvorov, lebo occidere = usmrtiť a to možno len živú vec

-nepatrí tu zranenie!!!
-štvornohé zvieratá z čriedy: kone, muly, osly, voly, ovce, kozy – majú sa pásť

+ podľa Justiniana aj ošípané (inšpiroval sa Homérom)
nie: psy, levy, medvede
+ podľa Gaia aj ťavy, slony – lebo sú využívané ako ťažné zvieratá

-škodca mal vlastníkovi zaplatiť za otroka toľko, akú najvyššiu hodnotu mal otrok alebo zviera v poslednom roku

28. Objekt deliktu ppcv podľa 3. kapitoly legis Aquiliae
-prvá kapitola sa vzťahovala iba na otroka a štvornohé zviera z čriedy
-upravovala iné poškodenia vzniknuté spálením, zlomením alebo iným zničením hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci

1. zranenie otroka a štvornohého zvieraťa z čriedy – objektov z prvej kapitoly
2. zabitie ostatných zvierat
3. zničenie ostatných hnuteľných a nehnuteľných vecí

-táto kapitola vznikla až oveľa neskôr ako prvá kapitola
-škodca musel zaplatiť toľko, akú hodnotu mala poškodená vec v 30tich dňoch (chýba ustanovenie najvyššia a je nejasné či 30
dní pred alebo po)

29. Väzba príslušných ustanovení Aquiliovho zákona k trestnoprávnej úprave
(problematika zavedenia trestnosti zabitia otroka)
-C. Th. 9,12,1 Theodosiov kódex – rozhodnutie cisára Konštantína 319 nl.
-vlastník síce môže dať otrokovi určité práva, ale nemôže využívať svoje práva bez obmedzení
-na vlastníka sa pozerá ako na páchateľa vraždy vtedy,:

1. ak ho vedome zabije kyjakom alebo nejakou zbraňou
2. ak prikáže, aby bol povesený na povraze
3. ak mu podá jed
4. ak pazúrmi dravej zvere dá rozdrápať jeho boky
5. ak mu dá spáliť údy rozžhaveným železom
6. ak mu spôsobí smrť na mučidlách spôsobom podobným barbarom

-boli náznaky zlepšovania postavenia otrokov:

1. zakázané svojvoľné zabíjanie otrokov
2. Antonius Pius: vlastník za usmrtenie svojho otroka zodpovedá rovnako ako za usmrtenie cudzieho otroka + dovolil

otrokom hľadať azyl v chrámoch a pri sochách cisárov

3. prétor môže vlastníka donútiť, aby otroka predal, ak s ním kruto zaobchádzal
4. Pekuniov zákon: zakázané vydávať otroka na boj s divou zverou

30. Predpoklady zodpovednosti za delikt ppcv (podľa legis Aquiliae)
-doplniť z knihy!!!
-nie každý kto spôsobil inému škodu, bol zodpovedný
-zodpovedný bol vtedy, ak:

1. poškodený bol vlastník
2. škoda bola majetková
3. škodu spôsobil protiprávne
4. spôsobil zavinenie
5. bol tam príčinný vzťah

31. Protiprávnosť (iniuria) v širšom a užšom zmysle
-v širšom zmysle:
protiprávnosť v spojitosti s predpokladmi zodpovednosti za ppcv na základe lex Aquilia
-v užšom zmysle:

urážka ako samostatný delikt – protiprávne a úmyselné poškodenie inej osoby spôsobené útokom proti jej telesnej integrite
alebo proti jej dobrej povesti
-oba delikty sa odlišovali:
a) podstatou – urážka – neúcta

- ppcv – strata spôsobená zničením alebo poškodením veci (majetkovou stratou)

b) osobou – urážka – vzťahovala sa na poškodenie slobodných osôb (!!!otroka nemožno uraziť!!!)

- ppcv (damnum iniuria) – mala miesto v situáciách zabitia alebo zranenia cudzieho otroka alebo poškodenia iných
predmetov vlastníckeho práva

32. Dôvody vylučujúce protiprávnosť
-škodca bol zodpovedný len vtedy, ak škodu spôsobil protiprávne
-ak spôsobil, ale z nejakého dôvodu, ktorý vylučuje protiprávnosť, zodpovedný nebol

1. keď škodu spôsobil v krajnej núdzi

lex Aquiliae uvádza:
-šíri sa požiar, strhnem strechu susednému domu, aby sa požiar nešíril na môj dom a ďalej
-prípady prerezania kotvy alebo siete cudzej lode (pri zakliesnení dvoch lodí na mori)

2. keď vlastník dal súhlas

-aby sa jeho otrok zúčastnil na verejnom zápase (a zomrel by pri ňom)

3. na základe splnomocnenia zákonom

-Zákon XII. tabúľ – pri krádeži (v noci, vo dne so zbraňou v ruke, ak sme ho prichytili pri čine)

4. konanie v nutnej obrane

-právo nutnej obrany dala ľuďom príroda – proti násiliu je násilie dovolené – proti násiliu je nutné brániť sa násilím
(právo na život, právo na telesnú neporušiteľnosť + postupné rozšírenie na ochranu osobných práv: právo na slobodu,
na meno, na česť a to jednak seba samého ako aj najbližších osôb
-právo stanovilo aj predpoklady nutnej obrany:
a) protiprávnosť útoku
b) primeranosť obrany proti tomuto útoku – ak ide o neprimeranosť, som zodpovedná
-ak v úsilí brániť sa netrafím útočníka, ale okoloidúceho – som zodpovedná, lebo biť možno len útočníka a to len
z dôvodu, ak by sa tak stalo z obrany a nie z pomsty

33. Zavinenie a vylúčenie zavinenia
-v najstaršom práve platil všeobecne princíp zodpovednosti bez zavinenia
-už staré právo vychádzalo z princípu výsledku a nie zavinenia – bez ohľadu na zavinenie
-v novšom práve protiprávne konanie zakladalo zodpovednosť len vtedy, ak páchateľ škodu zavinil
-najstarším právnym poriadkom neboli známe rôzne formy zavinenia – poznali ich až neskôr
-pozri knihu: § 64 II.
úmysel
nedbanlivosť – hrubá (culpa lata)

-ľahká (culpa levis)
-veľmi ľahká (culpa levissima)

-RP poznalo 4 delikty – pri krádeži, lúpeži, urážke len úmysel

– pri ppcv úmysel aj nedbanlivosť

vylúčenie zavinenia
keď škodu spôsobil duševne chorý (furiosus) alebo dieťa (infant)
právnik Pegasus: keď spôsobili oni škodu, nebolo možné podať žalobu z legis Aquiliae, lebo neovládanie vlastného rozumu
považoval za dôvod zakladajúci vylúčenie zavinenia

34. Spoluzavinenie poškodeného
-vtedy, keď ku škode došlo okrem zavinenia samého páchateľa aj spoluzavinením poškodeného
-pramene uvádzajú viacero takýchto prípadov:
1. prípad:
Ulpian (D 9,2,9,4): ak na ihrisku hádzalo viacero ľudí oštepom a otrok v tom čase prechádzal cez ihrisko, jeden oštep otroka
zasiahol a otrok zomrel – kto bude zodpovedný? – oštepár alebo si o to otrok zavinil sám? (zavinenie otroka = zavinenie jeho

pána) => otrok prechádzal cez ihrisko, prechádzal v nevhodnom čase, konanie oštepára – či využil situáciu a či konal úmyselne
alebo či otroka trafil len náhodou
Pomponius: ak si niekto z vlastnej viny spôsobil škodu, považoval sa za nepoškodeného => otrok si svoju smrť privodil sám,
jeho nepozornosť prevládla nad zodpovednosťou oštepára, a teda oštepár bol zbavený zodpovednosti; oštepár by bol
zodpovedný v prípade, ak by tak konal úmyselne; ak ho chcel len vyľakať a náhodou ho trafil, bude zodpovedný, lebo bol
nedbanlivý
2. prípad:
Ulpian (D 2,2,11, pr.): otrok sa nechal oholiť holičom, ktorý si postavil holičské kreslo vedľa športového ihriska s loptovými
hrami (alebo obdobný prípad v blízkosti rušného prechodu), holičovi spadla na britvu lopta v dôsledku čoho podrezal otrokovi
hrdlo, otrok zomrel – vlastníkovi vznikla škoda – za škodu je zodpovedný ten, kto ju zavinil – prichádzajú do úvahy 3 osoby
(otrok, holič, hráč s loptou)
Mela: za usmrtenie otroka zodpovedá ten, kto zavinil (nevyjadril sa presne, neurčil danú osobu priamo)
Proculus: zodpovedný je holič, lebo mal chrániť verejnú bezpečnosť, bol ľahkomyseľný a teda predstavoval nebezpečenstvo
pre širokú verejnosť, preto mal byť potrestaný v záujme mnohých, ktorí by v budúcnosti boli pred takýmto nezodpovedným
konaním a ľahkomyseľnosťou holiča chránení => vlastník otroka mohol dať žalobu na holiča
Ulpian: otrok, keďže sa nechal holiť na nebezpečnom mieste, je za škodu zodpovedný sám, aj keď dôveroval holičovi, mal
predvídať škodlivý následok podobne ako podľa Procula mal predpokladať nebezpečnosť situácie holič => odmietol nárok
vlastníka otroka, ten teda nemohol holiča žalovať

+ ďalšie prípady spoluzavinenia:
ak pri loptovej hre spoluhráč postrčil otroka, pričom otrok si zlomil nohu
ak niekto išiel cez cudzí pozemok a trafili ho konáre, ktoré hodil strihač stromu

???

35. Príčinná súvislosť
-vzťah medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou
1. najstaršom období (v pôvodnom zákone) sa za príčinný vzťah medzi činom a poškodení uznávalo len priame telesné
poškodenie (udriem otroka kyjakom – otrok zomrie => actio legis aquiliae)
2. analógiou pod vplyvom jurisprudencie a prétorskej interpretácie sa obsah zodpovednosti rozšíril, zodpovedný bol aj ten, kto
na vec nepôsobil priamo telesne (zavriem otroka a nechám ho vyhladovať, zoberiem otrokovi šaty a nechám ho zamrznúť =>
nepoužijem actio legis aquiliae, ale len actio utilis, acti in factum)
3. rozšírenie aj na situácie pôsobenia na vec bez porušenia jej telesnej celistvosti (otrokovi dám dole putá a on utečie => len
actio utilis, acti in factum)

36. Právne prostriedky ochrany v súvislosti s deliktom ppcv
-v starom práve platí svojpomoc a odveta
-Zákon XII. tabúľ – svojpomoc v prípade krádeže, urážky; platí zásada oko za oko, zub za zub
-poškodený nemal žiadnu reparačnú, ale len satisfakčnú funkciu
-svojpomoc postupne zakázaná (považovaná za primitívnu), poškodený sa mohol brániť už len prostredníctvom žalôb (náhrada
v podobe pokuty)
actio legis Aquiliae
-spočiatku mal iba vlastník
-ak páchateľ neuznal vinu, žaloba znela na dvojnásobok =>
=> pozitívne na tom bolo, že strany si museli uznať vinu a zbytočne sa nezaťažovali porotcovia
negatívne bolo, že na obžalovaného bol vyvíjaný nátlak, takže sa priznal aj keď škodu nespôsobil
-niekedy je škoda povinný zaplatiť nie len hodnotu zabitého otroka alebo zvieraťa z čriedy, ale aj ďalšiu škodu, ktorá sa
k pôvodnej pridala, a to vtedy, ak niekto usmrtil:

1. jedno zviera z páru mulíc
2. jedného koňa zo štvorzáprahu
3. jedného otroka z hereckej spoločnosti

-neskôr ju mohli mať aj iné osoby ako vlastník a bolo ju možné použiť aj proti vlastníkovi a to vtedy, ak:

síce škodu spôsobil otrok, ale s vedomím svojho pána, tak zodpovedný nebude konajúci otrok, ale jeho pán (Ulpián)
bol zodpovedný sám vlastník, teda vtedy, keď zabil svojho vlastného otroka, na ktorého mal užívacie právo niekto iný

37. Interpretácia významu slovesa occidere podľa Ulpiána a Juliána
-occidere = zabiť, usmrtiť

Ulpián: len keď niekto otroka usmrtí priamo, násilím a telesne

1. použitím vlastného tela, a to:

a) rukami (udusenie, uškrtenie)
b) inými časťami tela (hlavou, nohami)

2. použitím zbrane, a to:

a) takej, ktorú držím v ruke (kyjak)
b) takej, ktorú hodím (oštep)

Julián: rieši otázku konvenčnej zbrane
-podľa niektorých právnikov som zodpovedná aj keď je usmrtenie spôsobené ťažkým predmetom (nákladom, ktorý nesiem) –
mala som ísť s menším nákladom, alebo v prípade šmykľavej cesty

38. Faktory komplikujúce predpoklady zaradenia jednotlivých prípadov pod
occidere
-problematické bolo zabitie otroka viacerými osobami, ak sa nedalo rozhodnúť, koho úderom vlastne zomrel => zodpovední sú
všetci
-ak viacerí niesli ťažké brvno, to im spadlo a usmrtilo otroka => zodpovední sú všetci
-v tlačenici spadnem na vlastného otroka a vlastnou váhou ho usmrtím
-stojím na moste, zhodím otroka do rieky, on sa utopí – potrebné rozlišovať to, či nevedel plávať, alebo či vedel plávať ale už
nevládal, či sa pri skoku buchol o kameň => zodpovednosť je otázna – musela nastať táto okolnosť okamžite alebo až neskôr

39. 40.
Spôsobenie príčiny smrti
-nepôsobím na otroka telom ani zbraňou, ale som len spôsobila príčinu smrti = mortis causam praestere
-v prípadoch, ak :

1. pôrodná asistentka podala otrokyni liek, tá zomrela

-rozlišuje sa, či:
a) asistentka sama naliala liek a vlastnoručne ho podala otrokyni
b) asistentka len naliala liek a otrokyňa si ho sama zobrala a sama ho i vypila

2. podám šialencovi meč a ten spácha samovraždu

-nezabila som ho, len som spôsobila príčinu jeho smrti

3. presvedčím cudzieho otroka, aby zišiel do studne, ale on sa pošmykne a zabije sa
4. vyplaším koňa, na ktorom sedel otrok, zhodil ho do rieky a otrok sa utopil
5. bude spolupôsobiť človek a zviera (niekto využije zvieraciu silu)

-ak niekto poštval psa takým spôsobom, že pes uhryzol cudzieho otroka a dohrýzol ho na smrť
Julián: zodpovedný bude na základe priamej žaloby iba vtedy, ak psa držal na obojku; ak ho nedržal, zodpovedný
nebude (dôležité je meradlo fyzickej blízkosti)
Proculus: nerobí žiadne rozdiely, tvrdí, že zodpovedný bude či držal alebo nedržal

41. Druhy kauzality v RP
-kauzalita = príčinná súvislosť
-3 druhy:
1. kumulatívna
-vyjadruje pôsobenie viacerých škodcov na rovnaký predmet súčasne
-ak viacerí nesú ťažké brvno, spadne im a usmrtí otroka
-konanie jedného nie je možné bez iného (jeden nemôže niesť ťažké brvno)
2. alternatívna
-ak do úvahy prichádzajú viaceré osoby, ale nie je možné s istotou zistiť, ktorá z nich spôsobila škodlivý následok
-ak viacerí bijú otroka, otrok zomrie, ale nedá sa presne zistiť, koho úderom zomrel => zodpovední sú všetci spoločne
3. prerušená

-najdôležitejšia
-ak nejaká udalosť reálne spôsobila škodu, ale aj iná udalosť by bola mala za následok tú istú škodu, keby ju nebolo predbehlo
iné konanie; tá istá škoda by vznikla aj keby sme si odmysleli druhý škodiaci čin
-pri jej vzniku pôsobí viacero škodcov ako pri kumulatívnej a alternatívnej kauzalite, ale za sebou
-osoba A podá jed obeti, obeť nestihne zomrieť, lebo príde osoba B a obeť zabije zastrelením (obeť teda nestihne zomrieť na
otravu, a teda podanie jedu a skutočná smrť nie sú priame)
-v RP: osoba A smrteľne zraní cudzieho otroka takým spôsobom, že otrokova smrť je istá, je len otázkou času, kedy otrok na
zranenie zomrie, skôr ako sa tak stane, vstúpi do diania osoba B, ktorá o nejaký čas otroka definitívne zabije
- príčinná reťaz je prerušená inou udalosťou, ktorá definitívne otroka usmrtí

42. Rozdielne názory Juliána a Celsa na problémy prerušenia kauzality (názor
Juliána)
-vychádzal z toho, že A síce zasadil smrteľné zranenie, ale smrť nenastala, B síce nezasadil smrteľné zranenie, ale bolo to jeho
zranenie, v dôsledku ktorého prišiel otrok o život
-obidvaja budú zodpovední rovnako a síce za zabitie podľa prvej kapitoly
-podľa neho síce sú zodpovední len tí, ktorí zranili otroka takým spôsobom, že zomrel okamžite, ale aj tí, ktorí otroka zranili,
ale zomrel po dlhšom čase
-jeho rozhodnutie ovplyvnilo rozhodovanie starých právnikov, ktorí rozhodli, že ak viacerí bili otroka a nebolo možné zistiť,
na čie zranenie zomrel, zodpovední mali byť všetci spoločne

43. Rozdielne názory Juliána a Celsa na problémy prerušenia kauzality (názor
Celsa)
-k nemu sa pripojil aj Ulpián
-zodpovední by mali byť obaja, ale nie rovnako
-rozhodol, že za zabitie bude zodpovedný B, lebo je tu jasná kauzalita (príčinná súvislosť)
-A bude zodpovedný za zranenie podľa tretej kapitoly
-zranenie nechápal ako zabitie – čiže vlastník nemohol vzniesť proti A žalobu proti zabitiu lebo jeho zranenie nespôsobilo
okamžitú smrť
-za zabitie len B, lebo je tu jasná súvislosť medzi konaním B a smrťou

44. Vývoj náhrady škody z deliktu v RP
-viaceré medzistupne viedli k náhrade škody (genéza vývoja):
1. svojpomoc
-v prípade krádeže Zákon dvanástich tabúľ umožnil zlodeja usmrtiť alebo zbičovať
2. odveta
-oko za oko zub za zub
-pri urážke ju dovoľoval Zákon dvanástich tabúľ - ak niekto zlomil niekomu úd, ten mu to mohol vrátiť
3. dobrovoľný výkup z odvety
4. obligatórny výkup z odvety
5. pokuta na základe súkromnoprávnych žalôb
6. náhrada škody

45. Telesný trest a jeho premena na trest peňažný
-typické telesné trestanie: usmrtenie ale aj iné (pri krádeži zbičovanie)
-škodca a poškodený sa mohli dohodnúť, že poškodený nesiahne k odvete, ale že sa škodca z odvety môže vykúpiť
-poškodený si mohol určiť sumu akú chce, škodca mohol prijať alebo nie
-bolo na poškodenom akú protihodnotu bude požadovať
vývoj:
dohodnutá suma sa neskôr zmenila na kompenzáciu obligatórnu, teda povinný výkup – sumami, ktoré určil štát alebo ich aspoň
maximalizoval

výhody:
-určitý pokrok v tom, že sa aspoň aké – také odškodnenie dostane
-už sa neuplatňuje trest smrti a telesné tresty, ktoré sú typické pre primitívne spoločnosti
nevýhody:
-poškodený mohol žiadať koľkokoľvek (akúkoľvek hodnotu) – škodca teda zaplatil viac ako bola škoda
-nevýhoda pre nemajetných, výhoda pre majetných
-nevýhoda v posúdení výkupu, či ho možno chápať ako trest alebo išlo o to, ako sa trestu vyhnúť

46. Peňažný trest a prechod od peňažného trestu k náhrade škody
-štát zrušil telesné tresty, tým pádom odpadla idea výkupu, lebo ak neexistovali telesné tresty, tak sa nebolo z čoho vykúpiť –
stíhanie deliktov prebral štát tým, že poškodený si mohol vymáhať súkromne pokutu a to zvláštnymi žalobami actiones
poenales
-aj Aquiliovým zákonom:
-zákonodarca neuznal za správne vziať za základ odškodnenia hodnotu, ktorú mala vec v momente skutku (zranenia alebo
zabitia), ale hodnotu, akú mala v určitom období pred skutkom alebo akú by mala vec v určitom období po skutku
-odškodnenie ako podľa prvej kapitoly, ako podľa tretej kapitoly tu patrí

48. Liečebné náklady a ušlý zisk
-k náhrade škody patrí skutočná škoda – teda všetko to, o čo sa zmenší majetok a ušlý zisk (lucrum cesans ??) – teda všetko to,
čo by mal, ak by nebolo došlo k škode
liečebné náklady
-v staršom práve: nenahrádzali sa – neboli predmetom náhrady škody
-v novšom práve: nahrádzali sa a mohli byť samostatne žalovateľné
-problémom bola výška, lebo v prípade zranenia neboli všetky škody viditeľné naraz
-napr. obuvník poučil otroka ako má robiť – jemu to nešlo, obuvník ho capol po hlave, otrok si ihlou vrazil do oka
-ak by to bolo len bežné ľahké potrestanie – obuvník by nebol zodpovedný
-ak by to nebolo len bežné ľahké potrestanie - obuvník bol zodpovedný
-neskôr Ulpián: obuvník mal uhradiť: ušlý zisk + liečebné náklady na liečenie otroka
ušlý zisk
-treba hradiť, ale len vtedy, ak nebol príliš špekulatívneho charakteru (pôvodu)
-niekedy bol, inokedy nebol súčasťou odškodnenia
-nenahradzoval sa, ak sa loď dostala do rybárskej siete a nebolo ju možné oslobodiť inak ako rozrezaním siete – kapitán
nahrádzal len skutočnú škodu (rybársku sieť), ušlý zisk (ryby, ktoré by sa chytili do siete) nenahrádzal, lebo nie je isté, či by sa
skutočne chytili, ak by k poškodeniu nedošlo
-nahrádza sa, ak bol usmrtený otrok, ktorý bol už skôr ustanovený za dediča, pripája sa k skutočnej škode (smrti otroka) aj
ocenenie dedičstva

49. Ujma, ktorá nebola predmetom odškodnenia
1. len tá škoda sa zohľadňovala, keď došlo k finančnej majetkovej ujme. Keď nebola majetková škoda, nezohľadňovala sa.



PRÍKLAD - keď niekto dal vykastrovať chlapca - otroka, vlastník podľa Akviliovho zákona nemal nárok na
škodu, bola tu len žaloba z urážky.

2. keď išlo o nejaké drobné zranenie ( žaloba z urážky )
3. neprichádza do úvahy ani citový záujem vlastníka k otrokovi. Škoda nevychádzala zo zvláštnej obľuby, ale zo

všeobecného merítka

4. do ocenenia škody nepatrilo ani bolestné, pretože bolesti otroka neboli ujmou z hľadiska záujmu pána a slobodný človek

nebol oceniteľný v peniazoch.

5. diskutabilné - či sa nahrádza zohyzdenie otroka
6. v prípade spoluzavinenia, ak by poškodujúca udalosť priniesla poškodenému zároveň aj prospech → tento prospech sa mu

zarátal do škody. Nezaratávali sa tie náklady, ktoré by bol mal aj samotný vlastník



PRÍKLAD
a) ak niekto obral zrelé ovocie, vlastník tým neutrpel žiadnu majetkovú ujmu; bola mu ušetrená námaha za zber,
lebo by ich musel obrať
b) ak by niekto to ovocie pozbieral pre seba, dopustil by sa krádeže → vlastník mohol žalovať z krádeže

c) ak niekto pozbieral nezrelé plody, vlastník mohol žalovať žalobou z Akvíliovho zákona (bola to majetková
ujma)



PRÍKLAD - keď niekto postína stromy zrelé na zrúbanie (podobne ako pri ovocí)

50. Recepcia rímskeho práva


rímske právo vzniklo antického impéria. Od 12 stor. sa na jeho základe rozvinula samostatná právna kultúra, ktorá sa stala
zložkou pre vývoj feudalizmu a aj neskôr. Bolo to z 3 dôvodov:
1. dovtedy sa neprestalo používať vo svojej pôvodnej vlasti, v Itálii
2. princíp personality práva, na ktorom bolo založené staré rímske ius civile → tento princíp znovu ožil v primitívnych

pomeroch feudalizmu.

3. cirkev si na rímskom práve budovala svoju mocenskú pozíciu



v súvislosti s recepciou sa vyskytli 2 problémy:
1. problém → kde možno hovoriť o

recepciu (v ktorých štátoch)

- recepcia = preberanie rímskeho práva

- o preberaní rímskeho práva možno hovoriť len tam, kde chýbali staršie rímskoprávne tradície (nie teda v Itálií,
v južnom Francúzku)

2. problém → ako chápať recepciu

-je mylná predstava, že to bolo len mechanické preberanie rímskoprávnych prameňov bez akéhokoľvek tvorčieho
prínosu. Pravdou je opak, lebo:

(a) stal sa podnetom k rozvoju nového právneho myslenia
(b) vo feudálnom zastaralom myslení došlo k zvedečťovaniu právnického života, a teda rímska kultúra mala

podiel na vzniku právnej kultúry a pomáhala vytvárať nové právne teoretické a technické pojmy.

TALIANSKO
- v Bologni sa zásluhou Irneria vytvorilo glosátorstvo → glosy vysvetľovali obtiažne miesta Digest, odkazovali na podobné
miesta a pripájali vlastné myšlienky. Táto škola trvala 2 storočia.
- postglosátori - komentovali rímske pramene a spájali ich s praxou. Na rozdiel od glosátorov sa nevenovali len rímskemu
právu, ale aj právu, ktoré platilo v Itálii a právu stredovekej cirkvi.

ANGLICKO
- rímske právo tu preniklo v 12. storočí. Obdobie používania rímskeho práva netrvalo dlho. Uznesenie snemu v Mertone v r.
1236: „ Neprajeme si, aby anglické právo bolo menené“. Je to zmienka proti rímskemu právu.
- 16. storočie - obnova rímskeho práva, ale na krátku dobu.

51. Usus modernus pandectarum


Usus modernus pandectarum = moderné užívanie Digést



ide o recepciu rímskeho práva v Nemecku



15. storočie - prudký rozmach rímskoprávnej vzdelanosti v Nemecku → považovalo sa to za národné nešťastie, pretože
ich domáce právo bolo narušené cudzím právom.



v Nemecku 2 etapy:

1. do konca 15. storočia - raná ( teoretická ) recepcia → recepcia v teoretickej, filozofickej rovine
2. od konca 15. storočia - plná ( praktická ) recepcia → tu už teoretické princípy prenikajú do praxe



pojem tzv. lotárska legenda - jej jadrom je tvrdenie, že cisár Lothar 3. v ¼ 12. storočia zaviedol platnosť rímskeho práva
v celej ríši zákonov



Nemecko bolo rozdrobené, každý feudál robil, čo chcel



1643 - nemecký učenec a polyhistor Heman Corning - platnosť rímskeho práva nebola daná zákonom, ale jeho autorita
bola zaistená inak a to obyčajom → začala ho rešpektovať prax. Z rímskeho práva teda platilo len to, čo sa v právnej praxi
skutočne osvedčilo, čo sa ukázalo praktické.



VPLYV NA NEMECKÝCH PRÁVNIKOV:

1. na počiatku recepcie musel byť právnik znalcom predovšetkým rímskeho práva ( 15.storočie )
2. neskôr v 16.- 17. storočí sa už nezaobišiel ani bez znalosti domáceho práva. Musel poznať pandekty, aj ich

moderné užitie => vznik pojmu usus modernus pandectarum.

52. Predvolanie na súd ( osoby vylúčené z predvolania )
1. vylúčené boli osoby, ktoré vykonávali činnosť v záujme štátu → všetci úradníci, konzuli, prétori, kňaz, osoba

vykonávajúca akt svadby, sudca, ktorý v danom momente prerokovával prípad.

2. osoby, ktorým mal byť preukázaný prirodzený rešpekt → prirodzení rodičia, adoptívni rodičia a patrón



Prirodzení rodičia - zahŕňaní aj predkovia



Pomponius - chápal ich až do 5. pokolenia



Casius - chápal ich ako všetkých predkov ( do nekonečna )



Adoptívni rodičia - vzťahovalo sa to len na konkrétnych rodičov. Vzdialenejšie pokolenia už neboli považované za
rodičov

3. osoby, ktoré sa v konkrétnom momente zúčastnili pohrebu, pripravovali nejaké náboženské obrady, osoba vystupujúca

ako svedok, šialenci, nedospelé deti, nezaopatrené dievča v puberte



nemôže byť niekto predvolaný na súd z vlastného domu násilím



ak niekto porušil znenie zákona, bola tu žaloba na 50 zlatých. Ak bol insolventný, tak ho mohol potrestať nejakým iným
spôsobom prefekt mesta.