Medzinárodné právo verejné I. [29.9.] ----- F

Medzinárodné právo verejné I.

2008

fosokles ©2008

HISTORICKÝ VÝVOJ MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA

VEREJNÉHO

Vnútroštátne právo dosiahlo počas historického vývoja vysoký stupeň formálnej
dokonalosti, tento proces si však vynútil riešiť otázky mimoštátneho záujmu, kt. sa
nedali riešiť vnútroštátnymi pravidlami, ale inými, pravidlami riešiacimi vzťahy
„navonok“.

Už v staroveku sa vyvinuli prvé medzinárodnoprávne normy (napr. praetor peregrinus,
vydávanie zločincov, mierové zmluvy a pod.), tieto normy sa líšili od vnútroštátnych
konsenzuálnym charakterom, ale často sa stávalo, že väčší a silneší štát vnucoval svoju
vôľu menším štátom (napr. aj Dohoda o dočasnom pobyte vojsk na území ČSSR v r. 1968
alebo „mníchovský diktát“, „viedenská arbitráž“ atď.).

Rímske právo bolo veľmi vyspelé a vytvorili sa prvé skutočné základy medzinárodného
práva, ius gentium bolo možné aplikovať na všetky národy – bola to skôr fikcia, prétor
aplikoval toto právo na základe vlastného uváženia → prvý právny dualizmus.

Z obsahovej a formálnej stránky bolo medzinárodné právo skromnejšie oproti
vnútroštátnemu právu, medzinárodné právo dobiehalo vnútroštátne počas
historického vývoja a dokonca aj preberalo niektoré inštitúty (najmä oblasť
medzinárodného súdnictva).

Neustále sa vynárala otázka ako riešiť vzťahy medzi civilizovanejšími štátmi a tími
menej civilizovanejšími štátmi → jednalo sa o regionálne pravidlá, medzi určitými
susednými oblasťami; boli lokálnejšieho, ale aj globálnejšieho charakteru. Menej vyspelé
územia označovali doslovne ako: „tu sú levy“ – hic sunt leones, čo znamenalo územie,
možno s určitými prvkami štátu, avšak málo rozvinuté.

Cirkev bola do 13. – 14. st. garantom medzinárodných zmlúv, bola výborne organizovaná
a dokonca niektorí považovali medzinárodné právo za súčasť cirkevného. Svoje
postavenie stratila po 30-ročnej vojne, vtedy nastáva sekularizácia („ani cirkev
nedokázala zabrániť hrôzam vojny“), aj oddelenie od medzinárodného práva. Cirkev
nemá v súčasnom medzinárodnom práve výsadné postavenie.

Rozvoj medzinárodného práva vzniká počas kolonizácie, od 15. st., kedy nastal veľký
rozdiel medzi vyspelosťou jednotlivých častí sveta. Dovtedy predmet medzinárodného
práva bol veľmi chudobný – jednalo najmä o vojnu a mier, teda malo skôr politický
charakter, postupný rozvoj existoval aj počas stredoveku, ale až od námorných výprav
nastal prudší rozvoj – bolo to najmä:

1. námorné právo

– napr. vtedajšie Španielsko a Portugalsko si nárokovali na

celé plochy oceánov, bol to dovtedy neupravovaný právny artikel

2. diplomatické právo

– tu bola najskôr len príležitostná alebo nárazová (ad

hoc) diplomacia, čo bolo napr. cesty panovníkov do cudziny a pod.; rozvoj nastal
v stálu diplomaciu v italských mestských štátoch, kt.boli schopné v obchode, ale
slabé vojensky – práve preto potrebovali včasné informácie od okolia

Medzinárodné právo verejné I.

2008

fosokles ©2008

3. vojenské právo

– voľakedy boli vojny totálne, nepriateľ bol každý kto nebol

príslušníkom danej armády na bojisku, ale cirkev a medzinárodné spoločenstvo
tlačili na miernejšiu formu vojen; dotedy totiž neexistovali žiadne právne
prekážky konfliktu, iba formálne (napr. nezaútočime, pretože sú silnejší, pretože
je sviatok atď.) →postupne prevládla myšlienka, že protivník = štát,
predstavovali len jeho ozbrojené zložky, nie všetko obyvateľstvo; takto vznikli
pravidlá humanizácie konfliktov, tiež sa pripája aj snaha zakázať konflikty,
bohužial bez úspechu; až dnes Charta OSN čiastočne zakazuje konflikty

Výzmané osobnosti medzinárodného práva:

-

Alberico Gentili – talianský diplomat, bol právnik a zaoberal sa medzinárodným
právom, presadil koncepciu diplomatickej imunity (počas obvinenia šp. veľ.
Mendosa) v Anglicku za vlády Alžbety I.

-

Hugo Grotius – nadviazal na Gentiliho, za základ medzinárodného práva
považoval ius gentium (referoval na Digestá, napr. pacta sunt servanta) – čiže
abstraktné pravidlá.

Od 18. st. vzniká dôležité centrum, kt. udávalo vývoj medzinárodného práva – štáty
západnej Európy, oni riešili vzťah k novoobjaveným územiam – rozhodlo sa, že nie sú
štátmi, v dôsledku nevyspelosti, ich územia sa považovali za res nullius a podliehali
vyvlastneniu. Niektorí napriek tomu s nimi obchodovali (aj keď za smiešne sumy)
a považovali ich za subjekty právnych vzťahov. Aj Hugo Grotius tvrdil, že zásady
humanitárneho práva sa majú aplikovať len na národy, kt. dosiahli určitý stupeň
civilizovanosti – takže ich nepovažoval za subjekty medzinárodného práva.

Takto nastala diferenciácia vzťahov európskych štátov k týmto územiam a vznikali rôzne
územné zoskupenia – protektoráti, kolónie a pod. → dôsledky:

často, ak kolonizátori opustili dané krajiny, nechali ich v žalostnom stave
povolili vznik štátu, ale často sa tým len posilnili domorodé kmeňové väzby, alebo

nastal úpadok pôvodnej federácie

Zmena nastáva od 17. – 18. st., kedy sa vytváral

systém aliancií, kt. boli podobne

silné a tak sa nedovážili do seba pustiť – cieľom bolo, aby jeden štát príliš nezosilnel
a nediktoval ostatným; to pretrvalo až dodnes. Ak si štáty chceli nazvzájom niečo
vyriešiť, zvolali medzinárodné kongresy.

Neskôr sa vytvorili

medzinárodné spoločnosti – Spoločnosť národov, no ukázalo

sa, zhruba po 20. rokov, že tento nápad nefunguje (2. svetová vojna). Zrušili sa aliancie,
zriadila sa OSN, čo bol ďalší pokus o medzinárodnú spoločnosť, a jej Bezpečnostná rada,
kt. mala riešiť konflikty, ale aj to sa ukázalo ako neúčinné (studená vojna) a už v 1949 sa
zriadila NATO a neskôr, napr. v 1955 Varšavská zmluva, teda systém aliancií je plne aj
dnes zachovaný.

Medzinárodné právo verejné I.

2008

fosokles ©2008

Pojmy historického vývoja:

-

kapitulačné zmluvy (ich obsah – členil sa na kapituly, nejednalo sa o žiadnu
kapituláciu) – vyspelé štáty využívali takéto zmluvy na vlastný prospech (zmluva
USA – Japonsko), vyplývalo im veľa práv, mali často vlasného konzula a
importované vnútroštátne právo v danej krajine; zanikli po 1. svetovej vojne

-

inštitút uznania štátu – do 20. st. bol takmer výlučne vo forme konštitutívnej
povahy („ak sme ťa uznali, si štát, ak nie, tak nie si“), dnes je vo forme fakticity
(čiže trio – územie, obyvateľstvo, št. moc = to sú faktické podmienky), ale často sa
k znakom štátu prikladá aj vôľa národa – realizácia práva národa na sebaurčenie
(teda nie umelo vytvorený štát)

Medzinárodné právo verejné I.

2008

fosokles ©2008

SUBJEKTY MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA VEREJNÉHO

Neexistuje žiadna norma, kt. by určovala čo je a čo nie je subjekt medzinárodného práva,
avšak existuje určitá doktrína medzinárodného práva, kt. sa pripôsobuje potrebám
vývoja. Vo všeobecnosti je subjekt práva spôsobilý na PP a na PÚ, ale nie všetky
subjekty v medzinárodnom práve majú rovnaký rozsah právnej subjektivity –
v minimálnej miere spôsobilosťou na PP a v maximálnej miere aj na PÚ.

S rozvojom vedy a techniky nastáva vznik špecializovaných oblastí úpravy
medzinárodného práva → medzinárodné medzivládne organizácie (Greenpeace, ELSA);
takto vznikol ďalší subjekt medzinárodného práva okrem štátu, a nakoniec (od pol. 20.
st.) aj jednotlivci. Najväčšiu úlohu majú však naďalej štáty.

Teda subjekty medzinárodného práva sú tri základné:

1. štát

Štát je zriedkavejším subjektom vo vnútroštátnom práve, skôr v medzinárodnom práve,
tam je základným subjektom, on rozhoduje aj o ďalších subjektoch – v dôsledku štátnej
suverenity.

Proces uznania štátu

ako medzinárodnoprávneho subjektu je politickoprávny

proces, napr. Izrael bol prijatý do OSN aj keď nemal pevné hranice, alebo Chorvátsko,
vtedajšia vláda ovládala len 1/3 územia a pod. Berie sa preto do úvahy aj spôsob vzniku
štátu, právo národa na sebaurčenie (Severocyperská republika zriadená viac-menej
tureckou armádou).

Vyplýva tu aj otázka, či sa dápovažovať za štát určité územie ako napr. dnešný
Irak, Somálsko, Afganistan a dašlie; prax ukázala, že je to často nevhodné.

Či je štát zložený alebo jednotný, je z medzinárodného práva určené spôsobom
zastupovania – keď federácia je zastupovaná len federatívnymi orgánmi, je z hľadiska
medzinárodného práva jednotným štátom.

Zánik štátu ako subjektu medzinárodného práva, je totožný s príkladmi spomínanými
v štátovede.

2. medzinárodné medzivládne organizácie

Ich korene sú na prelom 19. a 20. st., 20. st. sa dokonca nazýva aj storočie
medzinárodných medzivládnych organizácií. Je pre nich typické, že

štáty im zverujú

určitú kompetenciu – základ ich subjektivy má právnu povahu, nie faktickú ako pri
štáte. Vznikajú na základe zmluvy a ich cieľ je špecializovaný.

Čo sa týka ich kompetencií – niektoré sú spôsobile v rozsahu svojej pôsobnosti uzatvárať
medzinárodné zmluvy, napr. so štátmi a existuje tu aj zodpovednosť za protiprávne
konanie

Medzinárodné právo verejné I.

2008

fosokles ©2008

Popri medzinárodných medzivládnych organizáciách existujú aj dočasné subjekty
medzinárodného práva ako –

národnooslobodzovacie hnutia (najmä palestínske,

to vystriedalo už množstvo prostriedkov boja) – tie sú dočasné subjekty medzinárodného
práva, vznikli spolu s právom národov na sebaurčenie v 19. st. – hneď vyplynula otázka,
či sa dá tohto práva domôcť vojenskou cestou (národnooslobodzovacieho hnutia), dnešná
úprava povoľuje –

vojenskou cestou vytvoriť vlastný štát → treba však rozlišovať

medzi národnooslobodzovacími a povstaleckými hnutiami, povstalecké sa snažia zvrhnúť
vtedajší politický režim, národnooslobodzovacie hnutia nie.

Pre takéto hnutia je dôležité ovládať aspoň určitú čast územia – štát v stave zrodu (in
statu nascendi), niekedy dokonca nemajú žiadne územie a operujú spoza hraníc.

Takéto subjekty in statu nascendi môžu uzatvárať zmluvy, majú aj pobočky (napr.
palestínske hnutie v Prahe) – keď uspejú vo svojom boji, tak ich vedia rýchlo
pretransformovať na štátne pobočky.

Dočasnými subjektami sú aj

povstalecké hnutia – tam sa jedná už o štát, teda bolo

realizované právo národa na sebaurčenie. Jedná sa o pokus o vytvorenie novej vlády
vojenskou cestou – napr. v ústave sú defekty, temperament obyvateľstva si to nedokáže
inak vymôcť atď. → povstalci sa snažia vytvoriť

novú výkonnú moc a snažia sa aj

o uznanie, tiež majú pobočky, uzatvárajú zmluvy.

Centrálne vlády sa tomu priečia, znamená to, že štát nie je schopný výkonu vlády
na celom území, znižuje sa jeho kredibilita na poli medzinárodnom. Tiež je otázny
aj ekonomický osud novovzniknutých štátov a ďalšie faktory.

Nevládne organizácie, tie nemajú právnu subjektivitu (nie sú subjektami MPV),
pretože ich nezaložili štáty. Môžu sa však podieľať na vzniku nových pravidiel pre
medzinárodné právo, monitorujú dodržiavanie zmlúv a pod. Keďže nie sú subjektami
MPV, vznikajú na základe medzinárodného súkromného práva.

3. jednotlivci

Jednotlivec dlho nebol subjektom medzinárodného práva, skôr bol odberateľom výhod
a nevýhod záväzkov štátu; jedným z prvých subjektov sa stali námorní piráti – trebalo
ochrániť slobodu morí – aby pirát mohol byť zodpovedný, musel sa stať subjektom
medzinárodného práva.

Vyplynula otázka, či sa za porušenie medzinárodnej zmluvy môže zobrať na
zodpovednosť aj jednotlivec – Wilhelm II. bol takto prvýkrát bratý na zodp. za
porušenie svätých zákonov vojny.

Existujú aj ďalšie

špecifické subjekty ako Červený kríž, Rád Maltézskych Rytierov,

Svätá Stolica; alebo aj napr.mestá so špecifickým statusom – existuje viacero štátov, kt.
si nárokujú na ich územie.

Medzinárodné právo verejné I.

2008

fosokles ©2008

POJEM, PREDMET A OSOBITOSTI MEDZINÁRODNÉHO

PRÁVA VEREJNÉHO

Je to súbor právnych noriem, kt.upravujú vzťahy medzi subjektami, štátmi a inými
subjektami medzinárodného práva; čo sa týka jednoduchej definície. Tu treba rozlišovať
aj

medzinárodné právo súkromné – to neupravuje vzťahy medzi štátmi, ale

vnútroštátne vzťahy s cudzím prvkom (napr. manželstvo s cudzincom).

Popri medzinárodnom práve sa rozlišuje aj

právo medzinárodných organizácií – to

upravuje zmluvy medzi štátmi a medzinárodnými medzivládnymi organizáciami a
takýmito org. navzájom.

Predmet úpravy vnútroštátneho práva je vždy uvedený v niektorom z článkov
medzinárodnej zmluvy. Medzinárodné právo môže upravovať

akúkoľvek otázku,

predmet úpravy, je to to, čo zmluvné strany zaujíma – potvrdilo sa to byť užitočné
a nevymedzovať presne predmet jeho úpravy, aj preto, že pokrok prináša stále nové
oblasti úpravy medzinárodného práva (letectvo, kozmický priestor, životné prostredie).

Obmedzenia pre predmet úpravy:

1. stále existujú otázky, kt.

štáty považujú za svoju vnútroštátnu záležitosť –

toto je relatívny termín, je to to, čo štát nechce v danom období upravovať –
medzinárodné právo často zatláča predmet vnútroštátneho práva

2. otázky, kt.

sú v rozpore s kogentnými pravidlami medzinárodného práva –

existujú pravidlá, napr. vo Viedenskom dohovore z r. 1961, kt. sa nazývajú
kogentné, tieto nemôžu byť v rozpore s predmetom zmluvy s inými štátom, org.
a pod. s nálsedkom okamžitej absolútnej neplatosti – nulitá zmluva

Osobitosti medzinárodného práva (oproti vnútroštátnemu) existujú v oblasti subjektov,
prameňov a sankcií:

1. základným subjektom sú štáty – sú si právne rovné, aj keď napr. ekonomicky

nie sú (platí: „1 štát, 1 hlas“); vylučuje sa akákoľvek podriadenosť štátu
-

systém medzinárodného práva má konsenzuálnu povahu

-

stále existovala snaha zúžitkovať ekonomickú silu štátov, čo bolo bežné
dávnejšie, pri absencii právnej rovnosti

2. pramene a ich tvorba – štáty sami pripravujú návrhy zmlúv, neexistuje jeden

centrálny org.; no existuje napr. Komisia pre medzinárodné právo pri OSN, kt.
pripravuje návrhy zmlúv, štáty ale podpisujú, čiže sa jedná o pomocný orgán
-

aj tu platí konsenzuálny charakter – norma musí mať súhlas najmenej 2
štátov

3. všeobecne platný mechanizmus sankcií neexistuje – existujú:

a. svojpomocné, individuálne sankcie – je otázne, či sú dostačujúce; po druhej

svetovej vojne prevládol názor, že nie sú dostačujúce

b. systém kolektívnych sankcií – sú v Charte OSN a rozhoduje o nich len

Bezpečnostná rada OSN – pri kolektívnych sankciách existujú aj kolektívne
sankcie s použitím ozbrojených síl – pri individuálnych sa nemôžu použiť

Medzinárodné právo verejné I.

2008

fosokles ©2008

PRAMENE, SANKCIE A VZŤAH MEDZINÁRODNÉHO

PRÁVA VEREJNÉHO A VNÚTROŠTÁTNEHO PRÁVA

Pramene medzinárodného práva – neexistuje jednoznačné pravidlo, kt. pramene treba
považovať medzinárodnoprávne, napr. čl. 38 Štatútu medzinárodného súdneho dvora
hovorí – v spore môže pôsobiť aj vnútroštátne právo, medzinárodné zmluvy, obyčaj a
všeobecnoprávne zásady používane civilnými národmi.

Základné pravidlá pre pramene:

1) medzinárodná zmluva – líšili sa podľa obdobia, bolo tu aj „lovenie v kalných

vodách“, kedy sa viac používali obyčaje ako výslovné články zmlúv – bolo vždy pre
niekoho výhodnejšie; od 20. st. sa jednoznačne začínajú používať viac zmluvy, ich
záväzky sú v písomnej podobe a ľahko identifikovateľné
-

nie vždy bolo výhodné jednoznačné znenie a tak vznikli kompromisné zmluvy
→ medzinárodné súdy vykladajú medzinarodné právo v týchto zmluvách

2) obyčajové pravidlá – vznikajú z praxe štátov, napr. pri úprave kozmického

priestoru, prelietavanie družíc cez územie štátov – tu vznikajú rôzne postoje, či sa
jedná o vzdušný alebo nevzdušný priestor; podmienky pre nepísané pravidlá:
a. usus longaveus
b. opinio iuris sive necessitates
-

obe sú condition sine qua non; obyčajové pravidlá často vyvolávali kalné vody
v medzinárodnom práve

Sankcie v medzinárodnom práve verejnom sú:

1. vojnové – napr. za použitie zakázanej zbrane
2. proti mieru – napr. za rozpútanie vojny
3. proti ľudskosti – napr. za genocídu

Zločinci môžu byť súdení pred vnútroštátnymi orgánmi alebo medzinárodnými orgánmi,
napríklad vojnoví zločinci mohli zaútočiť na viacero krajíny a tak je tu snaha
o zabezpečenie neutrality pri rozhodovaní a vine a treste.

Nastala potreba presunúť aj ochranu základných ľudských práv a slobôd na
medzinárodnú úroveň, pretože často sa štáty odvolávali ako na svoju vnútroštátnu
záležitosť. Prvý pokus nebol na úrovni medzinárodnej zmluvy, ale deklarácie –
Deklarácia ľudských práv, prijalo ju Valné zhr. OSN; stala sa však dobrým východiskom
pre ďalšie akty medzinárodného spoločenstva.

Východiskom pri ľudských právach je prirodzenoprávna úprava – právo platné pre
každého bez rozdielu. Tomu zodpovedá aj materiálna úprava – tiež každej oblasti
zodpovedá daný výbor; okrem súdu v Haagu sa vytvorili aj ďalšie príslušné súdy pre
rôzne oblasti života.

Štáty často priznali materiálne práva, ale nepripustili poškodených k súdu – existovali
rôzne obmedzenia, postupne sa rušili.

Medzinárodné právo verejné I.

2008

fosokles ©2008

Jedna z najdôležitejších otázok v priebehu historického vývoja medzinárodného práva –
aký je vzťah záväzkov vnútroštátnych a medzinárodnoprávnych – prijal sa názor, že
záväzky z medzinárodnoprávnych zmlúv sa musia plniť bez ohľadu na vnútroštátny
poriadok – nepriamo sa

nadradili nad vnútroštátne právo. Je to bez ohľadu na

situáciu v štáte.

Modely :

1. uzavretý – dualistická teória – tu platí oddelenosť právnych systémov (Írsko);

medzinárodná zmluva sa tu nemôže stať súčasťou vnútroštátneho práva,
transformačný proces je zložitý a nemusí byť komplexný

2. polouzavretý – nie všetky zmluvy možu byť aplikované, napr. prepúšťajú sa len

zmluvy o ľudských právach (self-executive treaties), tieto majú prednosť pred
vnútroštátnou úpravou; preto treba určiť prednostné usporiadanie a spôsob
uverejnenia (napr. v zbierke)

3. otvorený – monistická koncepcia – tu neexistuje transformačný proces, je to

pružné reagovanie na prijatie nejakej medzinárodnej zmluvy – sú tu doložky pre
usporiadanie existujúcich vnútroštatnych predpisov