Medzinarodne pravo I. ZS

HISTORICKÝ VÝVOJ MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA VEREJNÉHO

Vnútroštátne právo dosiahlo počas historického vývoja vysoký stupeň formálnej
dokonalosti, tento proces si však vynútil riešiť otázky mimoštátneho záujmu, kt. sa
nedali riešiť vnútroštátnymi pravidlami, ale inými, pravidlami riešiacimi vzťahy
„navonok“.
Už v staroveku sa vyvinuli prvé medzinárodnoprávne normy (napr. praetor peregrinus,
vydávanie zločincov, mierové zmluvy a pod.), tieto normy sa líšili od vnútroštátnych
konsenzuálnym charakterom, ale často sa stávalo, že väčší a silneší štát vnucoval
svoju vôľu menším štátom (napr. aj Dohoda o dočasnom pobyte vojsk na území ČSSR
v r. 1968 alebo „mníchovský diktát“, „viedenská arbitráž“ atď.).
Rímske právo bolo veľmi vyspelé a vytvorili sa prvé skutočné základy medzinárodného
práva, ius gentium bolo možné aplikovať na všetky národy – bola to skôr fikcia, prétor
aplikoval toto právo na základe vlastného uváženia → prvý právny dualizmus.
Z obsahovej a formálnej stránky bolo medzinárodné právo skromnejšie oproti
vnútroštátnemu právu, medzinárodné právo dobiehalo vnútroštátne počas historického
vývoja a dokonca aj preberalo niektoré inštitúty (najmä oblasť medzinárodného
súdnictva).
Neustále sa vynárala otázka ako riešiť vzťahy medzi civilizovanejšími štátmi a tími
menej civilizovanejšími štátmi → jednalo sa o regionálne pravidlá, medzi určitými
susednými oblasťami; boli lokálnejšieho, ale aj globálnejšieho charakteru. Menej
vyspelé územia označovali doslovne ako: „tu sú levy“ – hic sunt leones, čo znamenalo
územie, možno s určitými prvkami štátu, avšak málo rozvinuté.

Cirkev bola do 13. – 14. st. garantom medzinárodných zmlúv, bola výborne
organizovaná a dokonca niektorí považovali medzinárodné právo za súčasť cirkevného.
Svoje postavenie stratila po 30-ročnej vojne, vtedy nastáva sekularizácia („ani cirkev
nedokázala zabrániť hrôzam vojny“), aj oddelenie od medzinárodného práva. Cirkev
nemá v súčasnom medzinárodnom práve výsadné postavenie.
Rozvoj medzinárodného práva vzniká počas kolonizácie, od 15. st., kedy nastal veľký
rozdiel medzi vyspelosťou jednotlivých častí sveta. Dovtedy predmet medzinárodného
práva bol veľmi chudobný – jednalo najmä o vojnu a mier, teda malo skôr politický
charakter, postupný rozvoj existoval aj počas stredoveku, ale až od námorných výprav
nastal prudší rozvoj – bolo to najmä:
1.

námorné právo – napr. vtedajšie Španielsko a Portugalsko si nárokovali na celé

plochy oceánov, bol to dovtedy neupravovaný právny artikel
2.

diplomatické právo – tu bola najskôr len príležitostná alebo nárazová (ad hoc)

diplomacia, čo bolo napr. cesty panovníkov do cudziny a pod.; rozvoj nastal v stálu
diplomaciu v italských mestských štátoch, kt.boli schopné v obchode, ale slabé
vojensky – práve preto potrebovali včasné informácie od okolia
3.

vojenské právo – voľakedy boli vojny totálne, nepriateľ bol každý kto nebol

príslušníkom danej armády na bojisku, ale cirkev a medzinárodné spoločenstvo tlačili
na miernejšiu formu vojen; dotedy totiž neexistovali žiadne právne prekážky konfliktu,
iba formálne (napr. nezaútočime, pretože sú silnejší, pretože je sviatok atď.) →postupne
prevládla myšlienka, že protivník = štát, predstavovali len jeho ozbrojené zložky, nie
všetko obyvateľstvo; takto vznikli pravidlá humanizácie konfliktov, tiež sa pripája aj

snaha zakázať konflikty, bohužial bez úspechu; až dnes Charta OSN čiastočne
zakazuje konflikty

Výzmané osobnosti medzinárodného práva:
-

Alberico Gentili – talianský diplomat, bol právnik a zaoberal sa medzinárodným

právom, presadil koncepciu diplomatickej imunity (počas obvinenia šp. veľ. Mendosa) v
Anglicku za vlády Alžbety I.
-

Hugo Grotius – nadviazal na Gentiliho, za základ medzinárodného práva

považoval ius gentium (referoval na Digestá, napr. pacta sunt servanta) – čiže
abstraktné pravidlá.
Od 18. st. vzniká dôležité centrum, kt. udávalo vývoj medzinárodného práva – štáty
západnej Európy, oni riešili vzťah k novoobjaveným územiam – rozhodlo sa, že nie sú
štátmi, v dôsledku nevyspelosti, ich územia sa považovali za res nullius a podliehali
vyvlastneniu. Niektorí napriek tomu s nimi obchodovali (aj keď za smiešne sumy) a
považovali ich za subjekty právnych vzťahov. Aj Hugo Grotius tvrdil, že zásady
humanitárneho práva sa majú aplikovať len na národy, kt. dosiahli určitý stupeň
civilizovanosti – takže ich nepovažoval za subjekty medzinárodného práva.
Takto nastala diferenciácia vzťahov európskych štátov k týmto územiam a vznikali rôzne
územné zoskupenia – protektoráti, kolónie a pod. → dôsledky:
•

často, ak kolonizátori opustili dané krajiny, nechali ich v žalostnom stave

•

povolili vznik štátu, ale často sa tým len posilnili domorodé kmeňové väzby, alebo

nastal úpadok pôvodnej federácie
Zmena nastáva od 17. – 18. st., kedy sa vytváral systém aliancií, kt. boli podobne silné
a tak sa nedovážili do seba pustiť – cieľom bolo, aby jeden štát príliš nezosilnel a
nediktoval ostatným; to pretrvalo až dodnes. Ak si štáty chceli nazvzájom niečo vyriešiť,
zvolali medzinárodné kongresy.
Neskôr sa vytvorili medzinárodné spoločnosti – Spoločnosť národov, no ukázalo sa,
zhruba po 20. rokov, že tento nápad nefunguje (2. svetová vojna). Zrušili sa aliancie,
zriadila sa OSN, čo bol ďalší pokus o medzinárodnú spoločnosť, a jej Bezpečnostná
rada, kt. mala riešiť konflikty, ale aj to sa ukázalo ako neúčinné (studená vojna) a už v
1949 sa zriadila NATO a neskôr, napr. v 1955 Varšavská zmluva, teda systém aliancií je
plne aj dnes zachovaný.

Pojmy historického vývoja:
-

kapitulačné zmluvy (ich obsah – členil sa na kapituly, nejednalo sa o žiadnu

kapituláciu) – vyspelé štáty využívali takéto zmluvy na vlastný prospech (zmluva USA –
Japonsko), vyplývalo im veľa práv, mali často vlasného konzula a importované
vnútroštátne právo v danej krajine; zanikli po 1. svetovej vojne
-

inštitút uznania štátu – do 20. st. bol takmer výlučne vo forme konštitutívnej

povahy („ak sme ťa uznali, si štát, ak nie, tak nie si“), dnes je vo forme fakticity (čiže trio
– územie, obyvateľstvo, št. moc = to sú faktické podmienky), ale často sa k znakom
štátu prikladá aj vôľa národa – realizácia práva národa na sebaurčenie (teda nie umelo
vytvorený štát)

SUBJEKTY MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA VEREJNÉHO

Neexistuje žiadna norma, kt. by určovala čo je a čo nie je subjekt medzinárodného
práva, avšak existuje určitá doktrína medzinárodného práva, kt. sa pripôsobuje
potrebám vývoja. Vo všeobecnosti je subjekt práva spôsobilý na PP a na PÚ, ale nie
všetky subjekty v medzinárodnom práve majú rovnaký rozsah právnej subjektivity – v
minimálnej miere spôsobilosťou na PP a v maximálnej miere aj na PÚ.
S rozvojom vedy a techniky nastáva vznik špecializovaných oblastí úpravy
medzinárodného práva → medzinárodné medzivládne organizácie (Greenpeace,
ELSA); takto vznikol ďalší subjekt medzinárodného práva okrem štátu, a nakoniec (od
pol. 20. st.) aj jednotlivci. Najväčšiu úlohu majú však naďalej štáty.

Teda subjekty medzinárodného práva sú tri základné:

1.

štát

Štát je zriedkavejším subjektom vo vnútroštátnom práve, skôr v medzinárodnom práve,
tam je základným subjektom, on rozhoduje aj o ďalších subjektoch – v dôsledku štátnej
suverenity.
Proces uznania štátu ako medzinárodnoprávneho subjektu je politickoprávny proces,
napr. Izrael bol prijatý do OSN aj keď nemal pevné hranice, alebo Chorvátsko, vtedajšia
vláda ovládala len 1/3 územia a pod. Berie sa preto do úvahy aj spôsob vzniku štátu,
právo národa na sebaurčenie (Severocyperská republika zriadená viac-menej tureckou
armádou).
Vyplýva tu aj otázka, či sa dápovažovať za štát určité územie ako napr. dnešný Irak,
Somálsko, Afganistan a dašlie; prax ukázala, že je to často nevhodné.
Či je štát zložený alebo jednotný, je z medzinárodného práva určené spôsobom
zastupovania – keď federácia je zastupovaná len federatívnymi orgánmi, je z hľadiska
medzinárodného práva jednotným štátom.
Zánik štátu ako subjektu medzinárodného práva, je totožný s príkladmi spomínanými v
štátovede.

2.

medzinárodné medzivládne organizácie

Ich korene sú na prelom 19. a 20. st., 20. st. sa dokonca nazýva aj storočie
medzinárodných medzivládnych organizácií. Je pre nich typické, že štáty im zverujú
určitú kompetenciu – základ ich subjektivy má právnu povahu, nie faktickú ako pri štáte.
Vznikajú na základe zmluvy a ich cieľ je špecializovaný.
Čo sa týka ich kompetencií – niektoré sú spôsobile v rozsahu svojej pôsobnosti
uzatvárať medzinárodné zmluvy, napr. so štátmi a existuje tu aj zodpovednosť za
protiprávne konanie
Popri medzinárodných medzivládnych organizáciách existujú aj dočasné subjekty
medzinárodného práva ako – národnooslobodzovacie hnutia (najmä palestínske, to
vystriedalo už množstvo prostriedkov boja) – tie sú dočasné subjekty medzinárodného
práva, vznikli spolu s právom národov na sebaurčenie v 19. st. – hneď vyplynula otázka,
či sa dá tohto práva domôcť vojenskou cestou (národnooslobodzovacieho hnutia),
dnešná úprava povoľuje – vojenskou cestou vytvoriť vlastný štát → treba však
rozlišovať medzi národnooslobodzovacími a povstaleckými hnutiami, povstalecké sa
snažia zvrhnúť vtedajší politický režim, národnooslobodzovacie hnutia nie.
Pre takéto hnutia je dôležité ovládať aspoň určitú čast územia – štát v stave zrodu (in

statu nascendi), niekedy dokonca nemajú žiadne územie a operujú spoza hraníc.
Takéto subjekty in statu nascendi môžu uzatvárať zmluvy, majú aj pobočky (napr.
palestínske hnutie v Prahe) – keď uspejú vo svojom boji, tak ich vedia rýchlo
pretransformovať na štátne pobočky.
Dočasnými subjektami sú aj povstalecké hnutia – tam sa jedná už o štát, teda bolo
realizované právo národa na sebaurčenie. Jedná sa o pokus o vytvorenie novej vlády
vojenskou cestou – napr. v ústave sú defekty, temperament obyvateľstva si to nedokáže
inak vymôcť atď. → povstalci sa snažia vytvoriť novú výkonnú moc a snažia sa aj o
uznanie, tiež majú pobočky, uzatvárajú zmluvy.
Centrálne vlády sa tomu priečia, znamená to, že štát nie je schopný výkonu vlády na
celom území, znižuje sa jeho kredibilita na poli medzinárodnom. Tiež je otázny aj
ekonomický osud novovzniknutých štátov a ďalšie faktory.
Nevládne organizácie, tie nemajú právnu subjektivitu (nie sú subjektami MPV), pretože
ich nezaložili štáty. Môžu sa však podieľať na vzniku nových pravidiel pre medzinárodné
právo, monitorujú dodržiavanie zmlúv a pod. Keďže nie sú subjektami MPV, vznikajú na
základe medzinárodného súkromného práva.

3.

jednotlivci

Jednotlivec dlho nebol subjektom medzinárodného práva, skôr bol odberateľom výhod a
nevýhod záväzkov štátu; jedným z prvých subjektov sa stali námorní piráti – trebalo
ochrániť slobodu morí – aby pirát mohol byť zodpovedný, musel sa stať subjektom
medzinárodného práva.
Vyplynula otázka, či sa za porušenie medzinárodnej zmluvy môže zobrať na
zodpovednosť aj jednotlivec – Wilhelm II. bol takto prvýkrát bratý na zodp. za porušenie
svätých zákonov vojny.
Existujú aj ďalšie špecifické subjekty ako Červený kríž, Rád Maltézskych Rytierov,
Svätá Stolica; alebo aj napr.mestá so špecifickým statusom – existuje viacero štátov, kt.
si nárokujú na ich územie.

POJEM, PREDMET A OSOBITOSTI MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA VEREJNÉHO

Je to súbor právnych noriem, kt.upravujú vzťahy medzi subjektami, štátmi a inými
subjektami medzinárodného práva; čo sa týka jednoduchej definície. Tu treba rozlišovať
aj medzinárodné právo súkromné – to neupravuje vzťahy medzi štátmi, ale vnútroštátne
vzťahy s cudzím prvkom (napr. manželstvo s cudzincom).
Popri medzinárodnom práve sa rozlišuje aj právo medzinárodných organizácií – to
upravuje zmluvy medzi štátmi a medzinárodnými medzivládnymi organizáciami a
takýmito org. navzájom.
Predmet úpravy vnútroštátneho práva je vždy uvedený v niektorom z článkov
medzinárodnej zmluvy. Medzinárodné právo môže upravovať akúkoľvek otázku,
predmet úpravy, je to to, čo zmluvné strany zaujíma – potvrdilo sa to byť užitočné a
nevymedzovať presne predmet jeho úpravy, aj preto, že pokrok prináša stále nové
oblasti úpravy medzinárodného práva (letectvo, kozmický priestor, životné prostredie).

Obmedzenia pre predmet úpravy:
1.

stále existujú otázky, kt. štáty považujú za svoju vnútroštátnu záležitosť – toto je

relatívny termín, je to to, čo štát nechce v danom období upravovať – medzinárodné
právo často zatláča predmet vnútroštátneho práva
2.

otázky, kt. sú v rozpore s kogentnými pravidlami medzinárodného práva –

existujú pravidlá, napr. vo Viedenskom dohovore z r. 1961, kt. sa nazývajú kogentné,
tieto nemôžu byť v rozpore s predmetom zmluvy s inými štátom, org. a pod. s
nálsedkom okamžitej absolútnej neplatosti – nulitá zmluva

Osobitosti medzinárodného práva (oproti vnútroštátnemu) existujú v oblasti subjektov,
prameňov a sankcií:
1.

základným subjektom sú štáty – sú si právne rovné, aj keď napr. ekonomicky nie

sú (platí: „1 štát, 1 hlas“); vylučuje sa akákoľvek podriadenosť štátu
-

systém medzinárodného práva má konsenzuálnu povahu

-

stále existovala snaha zúžitkovať ekonomickú silu štátov, čo bolo bežné

dávnejšie, pri absencii právnej rovnosti
2.

pramene a ich tvorba – štáty sami pripravujú návrhy zmlúv, neexistuje jeden

centrálny org.; no existuje napr. Komisia pre medzinárodné právo pri OSN, kt. pripravuje
návrhy zmlúv, štáty ale podpisujú, čiže sa jedná o pomocný orgán
-

aj tu platí konsenzuálny charakter – norma musí mať súhlas najmenej 2 štátov

3.

všeobecne platný mechanizmus sankcií neexistuje – existujú:

a.

svojpomocné, individuálne sankcie – je otázne, či sú dostačujúce; po druhej

svetovej vojne prevládol názor, že nie sú dostačujúce
b.

systém kolektívnych sankcií – sú v Charte OSN a rozhoduje o nich len

Bezpečnostná rada OSN – pri kolektívnych sankciách existujú aj kolektívne sankcie s
použitím ozbrojených síl – pri individuálnych sa nemôžu použiť

PRAMENE, SANKCIE A VZŤAH MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA VEREJNÉHO A
VNÚTROŠTÁTNEHO PRÁVA

Pramene medzinárodného práva – neexistuje jednoznačné pravidlo, kt. pramene treba
považovať medzinárodnoprávne, napr. čl. 38 Štatútu medzinárodného súdneho dvora
hovorí – v spore môže pôsobiť aj vnútroštátne právo, medzinárodné zmluvy, obyčaj a
všeobecnoprávne zásady používane civilnými národmi.
Základné pravidlá pre pramene:
1)

medzinárodná zmluva – líšili sa podľa obdobia, bolo tu aj „lovenie v kalných

vodách“, kedy sa viac používali obyčaje ako výslovné články zmlúv – bolo vždy pre
niekoho výhodnejšie; od 20. st. sa jednoznačne začínajú používať viac zmluvy, ich
záväzky sú v písomnej podobe a ľahko identifikovateľné
-

nie vždy bolo výhodné jednoznačné znenie a tak vznikli kompromisné zmluvy →

medzinárodné súdy vykladajú medzinarodné právo v týchto zmluvách
2)

obyčajové pravidlá – vznikajú z praxe štátov, napr. pri úprave kozmického

priestoru, prelietavanie družíc cez územie štátov – tu vznikajú rôzne postoje, či sa jedná
o vzdušný alebo nevzdušný priestor; podmienky pre nepísané pravidlá:
a.

usus longaveus

b.

opinio iuris sive necessitates

-

obe sú condition sine qua non; obyčajové pravidlá často vyvolávali kalné vody v

medzinárodnom práve

Sankcie v medzinárodnom práve verejnom sú:
1.

vojnové – napr. za použitie zakázanej zbrane

2.

proti mieru – napr. za rozpútanie vojny

3.

proti ľudskosti – napr. za genocídu

Zločinci môžu byť súdení pred vnútroštátnymi orgánmi alebo medzinárodnými orgánmi,
napríklad vojnoví zločinci mohli zaútočiť na viacero krajíny a tak je tu snaha o
zabezpečenie neutrality pri rozhodovaní a vine a treste.
Nastala potreba presunúť aj ochranu základných ľudských práv a slobôd na
medzinárodnú úroveň, pretože často sa štáty odvolávali ako na svoju vnútroštátnu
záležitosť. Prvý pokus nebol na úrovni medzinárodnej zmluvy, ale deklarácie –
Deklarácia ľudských práv, prijalo ju Valné zhr. OSN; stala sa však dobrým východiskom
pre ďalšie akty medzinárodného spoločenstva.
Východiskom pri ľudských právach je prirodzenoprávna úprava – právo platné pre
každého bez rozdielu. Tomu zodpovedá aj materiálna úprava – tiež každej oblasti
zodpovedá daný výbor; okrem súdu v Haagu sa vytvorili aj ďalšie príslušné súdy pre
rôzne oblasti života.
Štáty často priznali materiálne práva, ale nepripustili poškodených k súdu – existovali
rôzne obmedzenia, postupne sa rušili.
Jedna z najdôležitejších otázok v priebehu historického vývoja medzinárodného práva –
aký je vzťah záväzkov vnútroštátnych a medzinárodnoprávnych – prijal sa názor, že
záväzky z medzinárodnoprávnych zmlúv sa musia plniť bez ohľadu na vnútroštátny
poriadok – nepriamo sa nadradili nad vnútroštátne právo. Je to bez ohľadu na situáciu v
štáte.

Modely:
1.

uzavretý – monistická koncepcia s primátom vnútroštátneho práva – tu platí

oddelenosť právnych systémov (Írsko); medzinárodná zmluva sa tu nemôže stať
súčasťou vnútroštátneho práva, transformačný proces je zložitý a nemusí byť
komplexný
-

uplatňovala sa ako prvá, súvisí to s obdobím jej uplatňovania – 19. st. je char.

budovaním samostatných národných štátov
-

existencia medzinárodného práva bola často spochybňovaná

2.

polouzavretý – nie všetky zmluvy možu byť aplikované, napr. prepúšťajú sa len

zmluvy o ľudských právach (self-executive treaties), tieto majú prednosť pred
vnútroštátnou úpravou; preto treba určiť prednostné usporiadanie a spôsob uverejnenia
(napr. v zbierke)
-

teória tu predbehla prax – Hans Kelsen nadraďoval medzinárodné právo

vnútroštátnemu (hierarchické usporiadanie noriem)
3.

otvorený –– tu neexistuje transformačný proces, je to pružné reagovanie na

prijatie nejakej medzinárodnej zmluvy – sú tu doložky pre usporiadanie existujúcich
vnútroštatnych predpisov
-

na zač. 20. st., medzinárdné právo sa považuje už za samostaný právny systém

-

používajú sa rôzne metódy na recepciu medzinárodných zmlúv, určia si ju sami

štáty

Medzinárodná právna občaj je špecifická pre recepciu – deje sa to často pomocou
inkorporácie – nestráca svoju formu, ani obsah; iné formy recepcie prestavujú riziko, že
môže dôjsť k rozporom, ak normatívny vývoj obyčaje nebol ukončený.
-

súdy sav rámci svojej rozhodovacej činnosti môžu dovolávať medzinárodnej

obyčaje

PRAVIDLÁ MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA A ICH ROZDELENIE

Je to systém svojpomocných pravidiel, kt. možno rozdieliť do rôznych skupín.
Najčastejšie je to delenie na:
a.

materiálne pravidlá – tie pramene (zmluvy, obyčaje, záväzky), kt. vzájomne

vytvárajú určité právne režimy – teda ukladajú práva a povinnosti
b.

procesné pravidlá – vyvýjali sa neskôršie, slúžia k lepšiemu poznaniu

materiálnych pravidiel, zabezpečujú ochranu v prípade porušenia materiálnych
prameňov, riešenie sporov, otázky zodpovednosti
-

po dlhé obdobie malo medzinárodné právo deficit týchto pravidiel

-

procesné pravidlá neovplyvňujú obsah materiálnych pravidiel a naopak

-

ich význam stále vzrastá, je to dané neustálym vývojom a diferenciáciou MPV

Procesné pravidlá upravujú dve základné druhy sporov v rámci MPV:
i.

spor neohrozujúci medzinaŕodnú bezpečnosť

ii.

spor ohrozujúci medzinárodnú bezpečnosť

Delenie podľa obsahu a významu – nie všetky štáty majú záujem na riešení rovnakých
otázok v rovnakom čase – napr. veľké zaoceánske lode na mori, to je všeobecná
otázka, menšie lode, to už nie je vždy problematika všetkých štátov, a niekoľkomiestne
lode sú väčšinou predmetom dvojstranných zmlúv:
a.

všeobecné (univerzálne) – odrážajú záujem veľkého počtu štátov; čím je obsah a

význam problematiky dôležitejší, tým viac pozornosti štátov priťahuje (ľudské práva,
humanitárne zásady, úprava zaoceánskej dopravy)
b.

partikulárne (regionálne) – nepriťahujú pozornosť toľkých štátov, dané opäť

predmetom ich úpravy (riečna doprava – dohoda pobrežných štátov, napr. Belehradský
dohovor z r. 1948 upravujúci dopravu na Dunaji – geografická špecifickosť)
-

medzi regionálne pravidlá patria aj napr. Európska charta ľudských práv a

Interamerická charta ľudských práv – vymykajú všeobecnému medzinárodnému
štandardu
-

fragmentácia medzinárodného práva – medzinárodné právo sa rozpadá na

fragmenty, napr. zmlúv je veľmi veľa (napr. prostriedky súdnej ochrany ľudských práv –
Strassburg, Luxemburg, Geneva – sťažovať sa dá kdekoľvek); upozorňuje na to už
Komisia pre medzinárodné právo
c.

dvojstranné pravidlá – je ich veľké množstvo, predmet ich úpravy je skromný,

avšak môže byť pre jednotlivé štáty veľmi dôležitý (úprava hraníc)
Podľa časového hľadiska:
a.

časovo obmedzené – kodifikačné dohovory, iné všeobecne záväzné pravidlá –

tieto sú väčšinou časovo neobmedzené (je to dané tiež aj ich predmetom úpravy)
-

platí tu interpretačné pravidlo – lex posterior derogat legi priori

b.

časovo neobmedzené – tak isto ako vo vnútroštátnom práve, kde to sú najmä

vykonávacie predpisy; v MPV sú to protokoly, štáty ich potrebujú na určitý čas (napr.
obchodné, kultúrne protokoly)
Podľa konkrétnosti obsahu:
a.

obsahovo všeobecnejšie – zodpovedajú im skôr medzinárodné obyčaje; často

ich štáty vkladajú do poriadku vo všeobecnej podobe, tým si buď splnia
medzinárodnoprávnu povinnosť, alebo zámerne chcú nechať ich definovanie na
medzinárodnoprávnej praxi (napr. čl. 2 ods. 4 – Charta OSN, o zákaze hrozby silou a
použitia ozbrojenej sily; nedefinovali presne pojem ozbrojenej sily, predovšetkým preto,
že tento pojem sa vyvýja s časom a vždy sa objavujú nové definície – odráža to
technologický pokrok, napr. je to aj ekonomické vydieranie, laserové rakety a pod.);
alebo je to iným spôsobom zovšeobecnenie zhromaždených konkrétnych noriem
medzinárodneho práva (ochrana ľudských práv, právne zásady)
b.

obsahovo konkrétnejšie – napr. dvojstranné zmluvy upravujúce konkrétny

problém
-

obe typy sú záväzné, líšia sa len obsahom

Podľa spôsobu zmeny týchto pravidiel:
-

existujú aj MPV právidlá, tzv. ústavné pravidlá medzinárodného práva (napr. čl.

53 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve – každá medzinárodná zmluva, kt. v čase
jej uzavretia je v rozpore s kogentnou normou, je nulitá), sú obsahovo najdôležitejšie
pravidlá → čím je norma dôležitejšia, tým ťažšie je ju zmeniť, tým viac sa približuje ku
kogentnej
a.

dispozitívne pravidlá – môže byť nahradená vôľou štátov, kt. ju stanovili (napr.

normy dvojstrannej zmluvy)
b.

kogentné právidlá – norma, od kt. nie je dovolené odchýliť sa a je možné ju

zmeniť len inou normou rovnakého charakteru (teda kogentnej povahy) – z
Viedenského dohovoru je známa definícia kogentnej normy – medzinárodné
spoločenstvo (to sú všetky civilizačné oblasti tedajšieho sveta) musí uznať normu za
kogentnú, nie je to nikdy vec dvoch štátov
Kogentnú normu charakterizuje:
-

na jej určenie je potrebný súhlas celého medzinárodného spoločenstva

-

neexistujú presné výpočty všetkých kogentných noriem, s určitými výnimkami,

napr. „7 zásad medzinárodného práva“ – majú povahu kogentných pravidiel, zas iné
právidlá vytyčuje medzinárodný súdny dvor – ako zákaz otroctva, genocídy a pod.
-

záväzky podoby kogentných noriem môžu vzniknúť aj jednostranným vyhlásením

– napr. Čína r. 1960 a ZSSR r. 1962 – jednostranne vyhlásili, že nepoužijú jadrové
zbrane ako prvé; avšak zákaz požitia jadrových zbraní zmluvne neexistuje); podobnú
povahu majú ďalej rozsudky Medzinárodného súdneho dvora (aj my sme prijali taký
rozsudok v prípade Gabčíkovo – zaviazali sme sa ho prijať, to bol záväzok kogentného
charakteru)

KODIFIKÁCIA MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA

Štáty zo začiatku súborne reagovali na novovzniknuté situácie, vývoj prebiehal živelne.
O kodifikácií sa začína uvažovať až vtedy, keď sa prejavujú nevýhody roztrieštenia
medzinárodného práva, to bol prelom 19. a 20. st. – no aj tak pre niektoré štáty bolo
obyčajové vyjadrenie výhodné, pri „lámaní chleba“ dochádzalo k rôznym interpretáciám

ustanovení – znižovala právna istota, vymožiteľnosť práva, medzinárodnoprávna
zodpovednosť.
Od 19. st. prenikajú do medzinárodného práva témy, na kt. úprave majú záujem mnohé
štáty. Spočiatku vznikla snaha kodifikovať medzinárodné právo v celku – to boli
neúspešné pokusy, z kt. vyplynulo pozitívne zistenie, že medzinárodné právo nemožno
kodifikovať v celku, ale len čiastkovo – dospelo sa k tomu, že kodifikovať sa budú
odvetvia, kt. na kodifikáciu „dozreli“.
Hágska konferencia bola prvým prelomom v kodifikačnej činnosti, boli dve:
1.

1899

2.

1907

Podarilo sa kodifikovať pokojné riešenie sporov a niektoré oblasti ozbrojených konfliktov
– bol to relatívne úspešný kodifikačný pokus, komisiu zvolal ruský cár, a dokonca
pôvodne sa vôbec nechcela kodifikovať táto téma, ale nakoniec sa dospelo k tejto
kodifikácií.
V r. 1930 sa dostavila ďalšia konferencia – št. občiastvo, šírka pobrežných vôd a ďalšie
– bolo tu veľa tém, a poriadne sa nekodifikovalo nič, no priebiehali živé diskusie –
dospelo sa k tomu, že kodifikacia sa musí pripraviť dôkladne. Potom prišla vojna a
ďalšie konferencie sa nekonali.
Po vojne sa prijala Charta OSN, vyvorili státly kodfikačný orgán (čl. 13) – Valné
zhromaždenie OSN, a pri nej Komisia pre medzinárodné právo (má 34 členov), je
pomocný orgán, kt. pripravuje dokumenty pre VZ. Dôležité je, že kodifikačné úsilie sa
inštitucionalizovalo – vznik permanentného orgánu pre kodifikáciu; najkôr boli vyjadrené
14 okruhov kodifikácie, dnes ich je 40 – množstvo z nich sa skončilo úspešne.
-

napr. zodpovednosť štátov za medzinárodné protiprávne konanie – táto

kodifikácia skončila v r. 2001

Kodifikačný proces:
1.

vhodný výber tém, kt. sú predmetom medzinárodného práva, sú to témy vhodné

pre kodifikáciu; takéto odvetvia zabezpečujú:
a.

pokrokový rovoj medzinárodného práva

b.

kodifikáciu medzinárodného práva – obsahové, tematické a systematické

usporiadanie pravidiel medzinárodného práva – odvetvia, kde sa za dlhé obdobie
nazhromaždilo veľké množstvo pravidiel si žiadajú systemetizáciu – tieto témy
rozpracovala vo svojom štatúte KMP v r. 1947
-

temer vždy sa tieto princípy podarilo naplniť, aj keď sa úplne striktne

nedodržiavajú
-

medzinárodné kozmické právo bolo odvetie rýchlo skodifikované – už v roku

1967 (len 10 rokov po otvorení tejto témy) – prax totiž nenašla tak rýchlo pravidlá pre
pokrokový rozvoj medzinárodného práva; ďalšie dynamické odvetvie je ochrana
životného prostredia
-

VZOSN môže rozhodnúť o témy, kt. sa stane predmetom kodifikácie

-

momentálne je na zreteli zodpovednosť MMO, diplomatická zodpovednosť štátov

c.

ak sa VZOSN rozhodne, že matériu zaradí do kodifikácie – vymenuje zvláštneho

spravodjacu (judge reporter), on predloží analýzu, neskôr návrh článkov – prebehne
diskusia (o jednom článku sa môže diskutovať aj rok)
d.

pripravý sa celý návrh článkov, kt. sa schváli komisiou (prvé čítanie – first

reading) – návrh Komisie, kt. pripomienkuje VZ v určitej lehote (pripomienkujú ho
jednotlivé členské štáty
e.

Komisia posúdi pripomineky a schváli návrh v druhom čítaní, a celú matériu

pošle so svojím odporúčaním (to môže byť aj také, že odporúča nekonať, napr. ak
nevovlala odovzvu v štátoch – téma nespôsobilá kodifikácie; alebo odporúči schváliť
rezolúciu v danej veci; ale nechá matériu na schválenie, že ich práca je skončená a
schváli ju napr. len 16 štátov; najtypickejšie je odporúčanie zvolať kodifikačnú
konferenciu – napr. 1958 Vieden, Geneva 1961)
f.

na kodifikačnej konferencii štáty poskytujú posledné pripomienky – zmluva je

pripravená na podpis odstatných členov (výsledkom môže byť dohovor, rezolúcia)
-

v 1958 Ženevský dohovor riešil otázku pobrežných vôd a nakoniec vzišli až 4

medzinárodné dohovory; ale predmet sa môže aj zúžiť na konferencii, ak by nebudil
dostatočný záujem
-

60. roky – zlatý vek kodifikácií

V kodifikácií sú obyčajové pravidlá nahradené ustanovneniami zmluvy; pri jasných
pravidlách sa zvyšuje právna istova a zodpovednostný a sankčný mechanizmus.
-

odvetie medzinárodného práva – existujú špecifické skupiny noriem, kt. je možné

od seba odlíšiť – podľa predmetu úpravy (letecké právo, morské právo, diplomatické
právo)
Nie všetky pravidlá sa kodifikovali v prost. komisií – niektoré kodifikácie prebiehali
svojpomocne (skupiny štátov – napr. skupina 66); aj napr. konferencie v 1899 a 1907.
Kodifikuje sa aj medzinárodné právo obchodné (UNCITRAL) aj súkromné (Stála
Hágska konferencia medzinárodného práva skúkromného). Predmetom kodifikácie
môže byť ktorákoľvek otázka medzinárodného práva, aj otázky mimo medzinárodného
práva – napr. znenie vnútroštátneho predpisu – sú to problémy, kt.by mali byť na poli
medzinárodnom jednotné.
Dôležitou úlohou bolo aj nájsť prostriedky riešenia sporov – riešenie ozbrojenou silou,
riešenie sporov inak ako ozbrojenou silou – najčastejšie to bolo ozbrojenou silou,
okolnosti, kt. nútili štáty, aby riešili spory bez ozbrojenej sily, boli faktické. Do Briad-
Kelogovho paktu nebolo zakázané použitie ozbrojenej sily – dovtedy tu boli možnosti –
napr. MST alebo silou.
Od r. 1945 majú štáty k dispozícií len pokojné prost. riešenia sporov (všeobecný zákaz
použitia sily a hrozby silou, samostatné právidlo, má autonómnu povahu, je zakotvené v
Charte OSN) – došlo k revitalizácií systému zavedenému v Haagu.
Ak dôjde k sporu, štáty sú povinné spor riešiť, môžu si vybrať ako riešiť tento spor,
avšak riešiť ho môžu len pokojnou cestou – dôležité je pravidlo včasného riešenia
sporu; táto zásada má kogentný charakter, zaväzuje všetky štáty.
Aby bolo možné začať sporové konanie, je potrebný súhlas obidvoch strán – nemôžno
nanúť štátu riešenie určitého sporu. Medzinárodné právo v dnešnom období plodí
najmä právne spory (kvôli rozsiahlosti MPV) a tak prevláda otázka judicizácie sporov
(dajme právne spory právnikom). Silnie aj judicizácia európskeho komunálne práva.
MMO si prinášajú vlastné systémy riešenia sporov (UNESCO, MOAE) – riešia sa spory
s predmetom, kt. upravujú tieto orgánizácie. Predstavuje opnujúci systém v rámci
riešenia sporov medzi štátmi – štáty môžu riešiť spory aj v rámci MMO – majú takto k
dispozícií množstvo prostriedkov na riešenie sporov; problém je v ochote ich využitia.

Čl. 34 Štátútu MSD – spory sa môžu riešiť aj medzi štátmi; Washingtonský dohovor o
ochrane chránených druhov (CITES) – spory medzi štátom a jednotlivcom – a ďalšie
procesné pravidlá.

POKOJNÉ RIEŠENIE SPOROV

-

MSK v užšom slova zmylse – zmierčie komisie, vyšetrovanie

-

MSK v širšom slova zmysle – predloženie tretiemu nezávislému orgánu (MSD a

MAD)
1.

spôsob – priame rokovanie – (diplomatické) najbežnejšie riešenie sporov, strany

si udržiavajú nad sporom kontrolu, tu otvorená možnosť iného spôsobu riešenia sporov;
je tu priame predkladanie návrhov, je prost.:
a.

vnútorného riešenia sporu – meritórne vyriešenie sporu

b.

výsledkom môže byť aj dohoda o riešení sporu (Gabčíkovo – dohodli sme sa, že

MSD rozrieši konflikt)
-

dôležité je, aby štáty mali vždy k dispozícií prost. na riešenie sporov – spory sa

musia stále riešiť – neriešený spor zvyčajne nezlepšuje situáciu
2.

dobré služby a sprostredkovanie – sú tu strany, kt. sa rozhodli prijať za

účastníkov sporu aj iné strany, od kt. očakávajú isté služby (štát, pápež, organizácia) –
poskytuje priestor pre rokovania, prenos odkazov; napr. pri Iracko-Iránskej kríze bol
tajomník OSN sprostredkovateľom
-

1907 v Hágskom dohovore

3.

vyšetrovacie a zmierovacie konanie – pri vzniku sporu neexistuje mechanizmus,

kt. by určoval, čo je predmetom sporu; komisári príjdu, aby vyšetrili podstatu sporu so
súhlasom štátu (sú to zmiešané komisie, alebo nezávislé komisie); zmierovacie komisie
– jej cieľom je nielen zistiť faktické okolnosti prípadu, ale aj predložiť návrh riešenia
(polosúdna cesta riešenia), výsledok tejto komisie je však právne nezáväzný a
nemožno ho nanútiť, aj keď
To je MSK v užšom slova zmysle.

Stály arbitrážny dvor – rieši spory súdnej povahy; podstata arbitráže – strany sa
obávajú vzniku sporu v zmluve – doloží sa do nej arbitrážna doložka (konsenzuálny
základ), že sa strany dohodnú na arbitráži.
-

arbitrážny dvor nepredpokladá prítomnosť arbitrážnych strán, každý štát má

právo doložiť členov do medzinárodnej arbitrážnej komisii
-

strany majú pri arbirážii širokú vôľový rozsah, arbitra si strany nemôžu vybrať, len

rozsah a zloženie arbitrážneho tribunálu (ľudia sú už tam k dispozící – zloženie napr.
1:1:1; hlavný arbiter a arbitri vybraní stranami)
-

prvý-krát tu nezávislý orgán aplikoval záväzné právidlá medzinárodného práva

-

výsledkom je arbitrážne rozhodnutie, kt. musia strany rešpektovať; nie je tu

vynucovací mechanizmus, proti štátu neplniacemu dohodu sú tu svojpomocné sankcie
-

pri arbitráži, aj po nej je možné zstaviť konanie, alebo zrušiť rozhodnutie ak sa na

tom dohodnú strany a začať rokovať (plynú však škody v dôsledku súdnych trov)
MSD – okupuje celý mierový palác v Haagu, nielen niekoľko
-

SDMS netvoril súčať systém MSN, bol od nej viac-menej nezávislí a preto sa

nekritizoval po 2. svetovej vojne; bolo otázkou či sa udrží a rozhodlo sa, že sa nahradí

MSD (COSN, čl. 94 – jeden zo súdnych orgánov OSN, dnes rieši aj spory nečlenských
štátov)
-

bol včlenený do org. OSN a trebalo vymedziť jeho postavenie oproti ostatným

orgánom OSN; nič nebráni MSD, aby riešil politický problém, kt. rieši aj BROSN – to bol
najkritickejší vzťah
-

čl. 93 – všetky štáty OSN sú ipso facto aj zúčastnenými štátmi na Štatúte MSD;

prost. inštitútu tretích štátov (nečlenské štáty) sa stal orgánom s celosvetovou
pôsobnosťou
Zloženie MSD:
-

poskytuje sporovým stranám menší priestor pre ich autonómiu; 15 sudcov- ich

nezávislosť je garantovaná (predstavujú hlavné demografické systémy – dr. Tomka je
slovenský súdca, do r. 2011; dvaja sú aj z východnej a str. Európy)
-

má 2-, 3- a 7- (pre životné prostredie) senáty; problém bol so zainteresovaním

strán – vznikol inštitút ad hoc sudcu (Gabčíkovo – my sme nemali a Maďarsko malo, tak
sme si zvolili ad hoc sudcu) – tak môže mať MSD až17 sudcov (2 ad hoc pre
zaineteresované strany)
-

má prísny postup, napr.neopakovanie matérie z písomnej časti v ústnej časti

konania – aby sa spružnilo konanie
-

konanie je verejné, rozsudok je záväzný a MSD má k dispozícií donucovací

mechanizmus politického charakteru – jednanie pred BROSN, kt. má prinútiť štát, aby
rozhodnutie akceptoval (čl. 94, ods. 2)

Subjekty a typy sporov:

-

o konanie môžu požiadať len štáty, ale vo svojom rámci si vytvára orgány na

riešenie rôznych sporov (senáty)
-

rieši akékoľvek sporové otázky, stači dokonca aj žaloba – jednostranný akt, v

rámci porušenia nejakej medzinárodnej dohody (dvojstrannosť tam musí byť daná)
-

čl. 36 – opčné prehlásenia

-

konanie je buď sporové (rozsudkové) – aplikácia práva alebo výklad

medzinárodnej zmluvy; alebo posudkové – zvláštne konanie, podáva výklad k spornej
otázke MMO a iným subjektom, kt. napr. napĺňajú cieľ OSN (napr. Kosovo, použitie
zbraní hromadného ničenia) – posudky nie sú záväzné, ale môžu mať veľký faktciký
dopad
To tvorí MSK v širšom zmysle.
Pokojné riešenie sporov pred OSN – kapitola 6, čl. 33 – pokojným spôsobom majú riešiť
aj spory ohrozujúce bezpečnosť MS. Modifikačná povinnosť – VZOSN, GTOSN môžu
upriamiť pozornosť BROSN k danému problému – medzinárodný spor sa dostáva pod
drobnohľad OSN.
Nemajú výraznejšie právomoci, len odporúčacie; avšak pri nedodržaní môže dôjsť ku
kolektívnym sankciám.
Zodpovednosť štátu za protiprávne konanie:
-

aj subjkety medzinárodného práva nedodržiavajú pravidlá medzinároného práva,

mali by za to niesť zodpovednosť
-

dlhé obdobie neboli písané pravidlá a preto sa štáty vyhýbali zodpovednosti

-

ak štát neplní povinnosti, vzniká mu ex lege akcesorický vzťah, kt. vzniká len ak

neplní povinnosti – o ňom štáty dispozitívne nerozhodujú; podľa zodpovednostného
konania musí splniť náhradu škody, pričom primárne povinnosti trvajú
-

komisia neupravila zodpovednosť MMO a jednotlivcov; upravená je len

zodpovednosť štátov
Garcia Amador (spravodajca)
1.

subjektívny prvok zodpovednsoti – kt. konanie je štátu pričítateľné a kt. mu

zakladá sankčnú povinnosť; štáty zastupujú zákonodarné orgány – oni sú zastupovania
spôsobilé
2.

objektívny prvok zodpovednosti – takéto konanie musí byť v rozpore s

medzinárodným záväzkom
Škoda nie je samostatným (autonómny) elementom vzniku zodpovednosti, ale často je
súčasťou – avšak škodlivé spektrum je veľmi široké (materiálna, morálna škoda).
Zodpovednosť sa nesmie zlúčiť s okolnosťami, kt. vylučujú protiprávnosť konania –
KMP uvádza 6 dôvodov – konanie, kt. by za normálnych okolností bolo protiprávne, nie
je.
1.

predchádzajúci súhlas štátu – napr. pri zmene zmluvných podmienok; súhlas

musí byť daný dopredu, orgánom spôsobilým, musí byť dostatočne notifikovaný,
slobodný, daný a pod.
-

dodatočný súhlas nevylučuje protiprávnosť, ale má dopad na aplikovanie

medzinárodnoprávnej zodpovednosti
-

zodpovednosť vylučuje predošlý súhlas

2.

sebaobrana štátu – (čl. 58 – právo agovať na použitie ozbrojenej sily) napr.

napadnutie nejakým štátom – použitie ozborojenej sily v dôsledku sebaobrany; to treba
hlásiť BROSN – treba tu vymedziť agresora a obeť; protiprávnosť vylučuje prvotný vpád
iného štátu
3.

protiopatrenia štátu (represárie) – druhý štát (poškodený) môže použiť

protiopatrenia – tie by boli protiprávne, majú formu individuálnej sankcie; tu vylučuje
protiprávnosť prvotné protiprávne opatrenie štátu
4.

vis maior – (náhoda ) OSN podniká študie spojené so vznikom VM v súvislosti

gloalneho oteplovania; napr. zaplavenie cesty – zrušenie zmluvných podmienok; štát sa
nesmie podieľať na vzniku situácie (napr.experimenty s počasím)
5.

tieseň – oblasť pôsobenia je obmedzená (najmä letecké a námorné právo);

núdzové pristátie – ochrana života, majetku a pod.; dôležitá je proporcionalita –
výváženie rizík
6.

stav núdze – v situácií ohrozenia je samotný štát; nezachovala by sa jeho

existencia štátu ak by neporušil MPV – na to sa odvolávalo Maďarsko pri stavbe
Gabčíkova; je to dosť nevyjasnený inštitút (napr. nigérijský tanker – ochrana životného
prostredia, použitie zápalných bômb; kozmické objekty s jadrovým zdrojom pohonu, ak
by spadli a zamorili prost. – použitie zbraní v medzinárodnom prostredí
Nie sa ich možné dovolávať pri porušení humanitárnych zásad a kogentných pravidiel.

ZODPOVEDNOSŤ V MEDZINÁRODNOM PRÁVE

Môže byť sprevádzaná škodou, ale nemusí, škoda sa uplatňuje pri zodpovednostnom
konaní. Štáty by mali zodpovednosť – sekundárnu povinnosť plniť samostatne, ak sa
tak nestane, tak prichádza väčšinou k individuálnym sankciám.

V prípade porušenia kogentnej normy – štát porušiteľ a štát poškodený, dôležité tu je (v
právnej rovine), že poškodenie týchto noriem má dosah na všetky štáty
medzinárodného spoločenstva – všetky majú záujem na danej problematike.
Praktický režim uplatňovania zodpovednosti – dôležité je vymedziť, kto sa môže
domáhať zodpovednosti za protiprávne konanie, z logických súvislostí je to štát, resp.
skupina štátov, kt. sa protiprávne konanie dotklo. Poškodené štáty majú oficiálne
škodcu na plnenie zodpovednostnej povinnosti, prípadne vyčísliť škodu (čl. 3 návrh
KMP) – poškodený štát vymedzuje škodcu, on sám posúdiť, či bolo spáchané
protiprávne konanie – ďalšie posudzovanie škôd, ale aj samotného konania môže byť
ponechané na iné inštitúcie a tam sa preukázať aj opak.
Čl. 48 Charty OSN – porušenie pravidla prekračuje individuálny záujem štátu (záväzky
erga omnes a záväzky regionálneho char.) – aj tretí štát (nepriamo poškodený) sa môže
domáhať zodpovednostného konania, ale škoda tu je len v právnej rovine (napr.
medzištátna sťažnosť štátu za porušenie ľudských práv).
Štát odmieta upustiť od protiprávneho konania – poškodený štát môže siahnuť k
individuálnym opatreniam (je to jedna z okolností vylučujúcich protiprávnosť). Sú to
konania, kt. by považované za normálnych okolností za protiprávne, spôsobuje škodu
prvotnému škodcovi, ten by mal na základe vzniknutej škody upustiť od svojho
protiprávneho konania.
Platia tu podmienky:
1.

časovo obmedzené

2.

namierené len proti škodiacemu štátu

3.

rozsah musí byť primeraný (proporcionálny)

Zvyčajne sa používajú opatrenia v ekonomickej oblasti.
Nahradenie škody spôsobenej protiprávnym konaním – môže mať širokú povahu:
1.

materiálne – preferuje sa restitutio in antem (integrum) – napr. ak boli zabraté

isté artefakty, treba ich vráti; alebo najjednoduchší spôsob – finančná kompenzácia, ak
je škoda vyčísliteľná.
2.

nematriálne – satisfakcia, ospravedlnenie, sľub a pod. – treba dodržiavať

pravidlá proporcionality
Zodpovednosť MMO nie je kodifikovaná.

Existuje aj činnosť kedy nie je možné presne vymedziť zodpovednosť konkrétneho štátu
– aj tu však platí režim zodpovednosti, je to režim zmluvnej zodpovednosti (napr.
spadne družica NASA z vesmíru na územie určitého štátu → Dohovor štátov k
zodpovednosti štátov za škody spôsobené kozmickými objektami – platí len finančná
satisfakcia) – to je činnosť, kt. nie protiprávna, ale je riziková.
Režim absolútnej zodpovednosti vždy závisí od uzavretia zmluvy.
Zodpovednosť za škodlivé dôsledky za činnosti medzinárodnoprávne nezakázané, sú to
nerizikové činnosti – napr. podozrenie cudzoštátnej lodi, že je pirátska – ak sa to
preukáže, tak nevzniknú problémy, ale ak nie, tak jej zabavením môže vzniknúť štátu,
alebo majiteľovi škoda za činnosť medzinárodnoprávne povolenú.

SANKCIE V MEDZINÁRODNOM PRÁVE

Tu neexistujú centrálne donucovacie mechanizmy ako vo vnútroštátnom práve. Platilo

dlhé obodbie, že sankcie je možno vykonávať s použitím ozbrojenej sily (represárie s
použitím sily) a bez použitia ozbrojenej sily. Nebolo niekedy jasné, kedy štát využíva
individuálne sankcie a kedy vedie vojnu – terminológia sa vyčistila po r. 1945, kedy
nastal zákaz použitia sily, iba v dôsledku kolektívnych opatrení medz. spol. a v prípade
sebaobrany; na druhej strane použitie sily je dovolené aj počas ozbrojeného konfliktu
štátov.
Od 20. st. pristupuje systém kolektívnych sankcií – tie vniesla OSN a ??? – skúsenosť
ukázala (vojny v 20. st.), že proti agresorovi treba reagovať kolektívnymi sankciami.
1.

individuálne protiopatrenia – sú základom medzinárodnoprávnych sankcií,

nastupujú ak štát porušiteľ odmieta splniť svoju zodpovednostnú povinnosť; podmienky:
-

májú fakultatívnu povahu

-

je tu zakázané použitie ozbrojenej sily

-

cielenosť sankcií – musia smerovať len voči štátu, kt. konal protiprávne

-

dočasnosť sankcií

-

nemôžu porušiť kogentné pravidlá medzinárodného práva (záujmy nadradené

individuálnym)
a.

retorzívne protiopatrenia – reagujú na konanie, kt. je málo priateľské, štát tu

nekoná nič nedovolené, ale aj niektoré nezakázané činnosti môžu spôsobovať škodu
2.

kolektívne sankcie – najmä pri porušení kogentných noriem, odtiaľ sú vyňaté

podmienky pokojného riešenia sporov, avšak priestor pre štáty dohodnúť sa tu je vždy –
spočiatku to boli ľudské práva a slobody –
a.

SN zakozvila prvý sankčný mechanizmus – (čl. 16) ten štát, kt. siahne k vojne, to

by malo voči nemu ostatné štáty vyburcovať; každý členský štát indivudálne rozhodol o
použití ozbrojenej sily – takže sa jednalo o systém indivudálneho rozhodovania
včlenený do kolektívneho, neosvedčilo sa to – jednalo sa tu skôr o odoporúčania SN
b.

OSN zaviedla druhý sankčný mechanizmus – tu je prepracovanejší systém,

hlávnú zodpvednosť za udržanie mieru a zodpovednosti má BROSN, tá ma kolektívne
sankcie s použitím a bez použitia ozbrojenej sily – rada rozhoduje o porušení práva a aj
o použití sily – štáty sa vzdali zopdovednosti v prospech BR
Existuje pri kogentných zákazoch pri rôznej intenzite – uváži to samotné medzinárodné
spoločenstvo (ohrozenie mieru a bezpečnosti).

BR OSN musí:

právna kvalifikácia situácie – tu sa rozlišuje:
a.

ohrozenie mieru

b.

porušenie mieru

c.

útočný čin – najzávažnejšie porušenie

-

je to buď priama alebo nepriama agresia (napr. ponúknutie územia pre agresora

– aj tu došlo k porušeniu, ale nie až tak závažné)
-

tu treba brať do úvahy právo veta jedného zo stálych členov (čl. 27) – hlasuje sa

9 kladnými hlasmi vrátane všetkých stálych členov
-

kolektívne veto – 7 záporných hlasov nestálych členov

-

ak sa stály člen zdrží hlasovania – pre prax sa rozhodlo (Čínska ľud. rep. v istom

období nesedela stále v BR a preto sa to bralo ako zdržanie hlasovania), že to nie je
veto

-

čl. 41 – hovorí o tom aké opatrenia môže BR zaviesť (bez ozbrojenej sily), ich

účinnosť je rôzna, je to dané rôznymi podmienkami (napr. dlhodobé sankcie proti Iraku
nezasiahli jeho vládu, skôr mali dopad na obyvateľstvo) – sankcie môžu smerovať aj
voči konkrétnym osobám, sankcie majú dnes inovovaný charakter – napr. zmrazenie
účtov danje osobe (v prípade Al Kaidi sa to vzdialilo od kokrétneho štátu, vo kt. neboli
prijaté sanckie
-

čl. 42 – sankcie s použitím ozbrojonej sily, predpokladal vytvorenie ozbrojených

síl OSN
-

čl. 43 – všetci členovia poskytnú prost. na vytvorenie ozbrojených síl pre

udržanie mieru a bezpečnosti
§

tu sa prejavil duch studenej vojny – nedohodli sa na zložkách, umiestnení a pod.

(Rusko – pechota, USA – letectvo; základne budú buď v jed. štátoch alebo v jed.
konkrétnom štáte a iné)
§

idea ozbrojených síl OSN zlyhala, ožil aliančný systém

-

pri konflikte v Kóreí – rezulúcia uniting for peace – proti Charte OSN –

splnomocňuje VZ OSN, aby vyslalo vojská do určitej problémovej časti sveta
-

konflikt v Sueze – ďalší porblém, kde členovia BR boli zainteresovaní; ďalej v

Kongu → ozbrojené sily zaslané BR neplnili funkciu kolektívnych sankcií, vojaci tam nie
sú na to, aby zaútočili na agresora, zabraňujú rozširovaniu konfliktu – usadia sa v tzv.
nárazníkovej zóne a sterilizujú konflikt (Golanské výšiny, Cyprus)
-

to sa stalo najúspešnejšia aktivita OSN a tieto ozbrojené sily, nepredpokladané

Chartou OSN získali aj nobelovú cenu mieru
-

skúsenosť ukazuje, že tým sú tieto zložky úspešnejšie