speters@stonline.sk

Sociológia práva – skúšobné

otázky

1) Vznik, pojem a pramene vzniku sociológie
Sociológia je mladá disciplína.
Všeobecná sociológia je jedna z novodobých spoločenských vied, zaoberá sa životom ľudí
v spoločnosti.
Vznikla v 1. polovici 19. storočia osamostatnením sa od iných vied (história, filozofia).
Spoločenský vývoj poukázal na potrebu samostatnej vednej disciplíny, ktorá by skúmala
spoločenské javy a procesy ako relatívne samostatné predmety skúmania.
Pojem – sociológia – vznikol spojením dvoch slov:
latinského slova „societas“ – spoločnosť
gréckeho slova „logos“ – učenie, myslenie, rozum
Sociológia je z etymologického hľadiska v najvšeobecnejšom slova zmysle učenie o spoloč-
nosti. Tvorcom pojmu sociológia je August Comte, ktorý prvýkrát použil tento pojem v diele
„Kurz pozitívnej filozofie“ v roku 1839.

Predstavitelia veľkých sociologických smerov 19. st.
Gabriel TRADE
-francúzsky sociológ, predstaviteľ psychologického smeru
-sociológia je veda o spoločenských javoch
Ch. H. COOLEY
-predstaviteľ interakcionizmu
-sociológia je veda o vzájomnom pôsobení ľudí (= o vzájomnej interakcii).
G. SIMMEL
-nemecký predstaviteľ empirického smeru
-sociológia je veda o sociálnych vzťahoch a ich formách
E. DURKHEIM
-predstaviteľ sociologického smeru
-sociológia je veda o sociálnych javoch (sociálnych faktoch)
M. WEBER
-nemecký sociológ, predstaviteľ sociologického smeru
-sociológia je veda o sociálnom konaní indivíduí
T. G. MASARYK
-sociológia je veda o organizovaní a vývoji spoločnosti
M ROSENBERG
-sociológia je vedecké štúdium spoločnosti a sociálnych vzťahov, z ktorých je zložená.
I. ROBERTSON
-sociológia je vedecké štúdium spoločnosti a spoločenského správania.

Pramene vzniku sociológie
-teoretické zdroje, z ktorých sociológia ako veda čerpala pri vzniku:
sociálno-politické a filozofické teórie 16. – 18. storočia (Hobbes, Lock, Holbach, Helvetius)
filozofia dejín – osobitná filozofická disciplína, jej názov a základy vytvoril Voltaire, ide o fi-
lozofické teórie a dejiny ľudskej spoločnosti, dominantní predstavitelia sú Hegel a Kant

1

speters@stonline.sk
klasická politická ekonómia – prispela kategóriou „práca“ ako základný zdroj bohatstva
spoločnosti i „spoločenská deľba práce“ ako príčina nerovnosti medzi ľuďmi a vzájomnej
závislosti
koncepcie utopických socialistov – koniec 18. – začiatok 19. storočia, predstaviteľom je
Saint-Simon
vedecké výsledky z rôznych spoločenských a prírodných vied – etnológia (veda o popise ľud-
ských kultúr), história… Prírodné vedy mali význam u sociologických škôl 19. storočia (bio-
lógia, fyzika).

2) Zakladatelia klasickej sociológie
H. C. Saint-Simon
-dôsledne požaduje vytvorenie novej spoločenskej vedy. Dielo Náčrt vedy o človeku z roku
1813, v ktorom poukazuje na skutočnosť, že veda o človeku bola až doposiaľ iba vedou, ktorá
sa „dohadovala“, a preto navrhol, aby bola pozdvihnutá na úroveň pozitívnych (prírodných)
vied a založená na pozorovaní. Napriek utopistickým prvkom je dielo považované za základ
sociológie.
-zistenie, že spoločenský život podlieha zákonitostiam a sociologická veda má skúmať zá-
konitosti spoločenského vývoja

August Comte
spravidla je považovaný za zakladateľa („vlastného otca“) sociológie. Priniesol myšlienku po-
zitivizmu do sociológie, t.j. že vo vede možno uznávať iba fakty. Dielo Kurz pozitívnej filo-
zofie (1839), v ktorom sa prvýkrát objavuje pojem sociológia. Predtým sa používal pojem so-
ciálna fyzika, ktorý označoval vedu o spoločnosti.
Pri skúmaní spoločnosti presadzuje systémový prístup, t.j. spoločnosť chápe ako organický
celok zložený z určitých častí, ktoré sú nevyhnutne vzájomne prepojené a môžu byť pochope-
né iba v jednote. Uskutočnil klasifikáciu vied:
Abstraktné – základným poslaním je skúmanie zákonov určitých kategórií javov. Patrili sem
matematika, astronómia, fyzika, chémia, biológia (prírodné vedy) a sociológia (spoločenská
veda) – najzložitejšia a najdôležitejšia
Konkrétne – aplikujú zákony v praxi.

Podstatnú časť jeho sociológie tvorí vypracovanie metód, ktoré sa používajú pri skúmaní
spoločnosti, a to: pozorovanie, porovnávanie, experiment a historická metóda.

Samotnú sociológiu členil na:
sociálnu statiku – skúma nemenné konštantné podmienky a zákony fungovania spoločenské-
ho poriadku (teória spontánneho poriadku spoločnosti, kde je veľká pozornosť venovaná rodi-
ne).
sociálnu dynamiku – zaoberá sa zákonmi spoločenského vývoja a zmenami sociálnych systé-
mov (teória nutného a neustáleho vývoja ľudstva, sociálna mobilita, zmeny sociálnych
vzťahov).
V rámci sociálnej dynamiky formuloval ZÁKON TROCH ŠTÁDIÍ, ktorými prechádza
spoločnosť, jednotlivec i veda:
štádium – teologické – dianie v spoločnosti si ľudia vysvetľujú pomocou nadprirodzených síl,
bohov.
štádium – metafyzické (abstraktné) – ľudia si vysvetľujú skutočnosť pomocou istých ab-
straktných pojmov – príčinnosť, nevyhnutnosť, zákonitosť
štádium – pozitívne (reálne) – doň práve ľudstvo vstúpilo, človek nehľadá podstatu, úloha ve-
dy nesmie byť špekulatívne vysvetľovanie skutočnosti, veda má podať ucelený a systematic-
ky usporiadaný súbor vedeckých poznatkov o základnej oblasti spoločnosti.
Základné heslo Comtovej sociológie: „Láska ako princíp, poriadok ako základ, pokrok ako
cieľ“.
K. Marx, F. Engels (marxistická vetva sociológie) – zakladatelia marxistickej filozofickej
koncepcie, t.j. chápanie spoločenského vývoja ako prírodno-historického procesu. Sústredil sa

2

speters@stonline.sk
na vedeckú analýzu kapitalistickej spoločnosti, objavili príčiny a podstatu rozdelenia spoloč-
nosti na triedy.
Predmetom vedy o spoločnosti sú skutočné indivíduá, ich činnosť, materiálne podmienky ich
života. Materiálna existencia tvorí nielen obsah ľudských predstáv a spoločnosti, ale javí sa
ako vonkajšia nutnosť pôsobiaca na ľudí a určujúca ich myslenie, motiváciu a činnosť.
V praktickej činnosti sú to spoločenské vzťahy.
Marx a Engels prispeli k vytvoreniu metód a techník výskumu.
Diela –

K. Marx – Robotnícka anketa
F. Engels – Postavenie robotníckej triedy v Anglicku

3) Vývojové smery klasickej sociológie (naturalistický smer)
19. storočie je obdobím veľkých sociologických smerov. Rozoznávame štyri základné smery
vo vývoji sociológie:
naturalistický
psychologický
empirický
sociologický
Naturalistický smer
Vychádza z tvrdenia, že spoločnosť je súčasťou prírody, a preto vývin spoločnosti vysvetľujú
na základe vplyvov prírody a pôsobenia prírodných zákonov. Dôsledkom toho je absolutizá-
cia vplyvov prírody na ľudskú spoločnosť. Ide buď o precenenie vplyvu biologických fakto-
rov alebo o precenenie geografického prostredia, demografických prvkov, či mechanických
zákonitostí.
Školy naturalistického smeru
biologicko-sociálna škola
geografická škola
demografická škola
mechanistická škola
1 – Biologicko-sociálna škola: reprezentujú ju tri teórie:
Teória organizmu – predstaviteľ H. Spencer – anglický sociológ 19. st., hlavný predstaviteľ
biologicky zameranej sociológie (biosociológie), kde metodologickým východiskom pri
skúmaní ľudskej spoločnosti je funkčná analógia medzi biologickým organizmom a ľudskou
spoločnosťou. Ľudskú spoločnosť považuje za druh zložitého biologického organizmu.
Na biologických analógiách je založená idea sociálnych evolúcií – evolučná teória v socioló-
gii. Podstatou je, že ľudská spoločnosť podobne ako biologický organizmus vzniká, rastie,
zdokonaľuje sa, rozkladá sa a zaniká.
Ľudskú bytosť chápe ako konečný problém biológie a počiatočný problém sociológie.
Teória sociálneho darvinizmu – predstaviteľ W. Bagehot – anglický sociológ ovplyvnený
Darwinovou teóriou vývoja a ako prvý aplikoval Darwinovu teóriu prirodzeného výberu v so-
ciálnej vede na ľudskú spoločnosť. Na rozdiel od Darwina jeho teória zdôrazňovala pojem
skupinového boja – t. j. boj medzi ľuďmi nie ako medzi individualitami, ale predovšetkým
medzi skupinami, pričom charakteristické je pre úsilie jednej skupiny získanie nadvlády nad
ostatnými skupinami, čo považuje za základný sociálny zákon (slabší sú ovládaní silnejšími).
L. Gupmplowitz – predstaviteľ teórie sociálneho darvinizmu, boj o život znamená hybnú silu
spoločenského vývoja, ktorý má za následok vznik rôznych sociálnych skupín, tried a más.
Teória antroporasizmu – predstavitelia: J. Gobineau – odporca všetkých foriem sociálnych
rovností. Na prvom mieste je rasová nerovnosť a tá vyplýva z existencie troch rás: bielej, žltej
a čiernej.
H. S. Chamberlain – vyzdvihuje teutónsku rasu, ktorá sa v najčistejšej podobe nachádza v Ne-
mecku – kde neprenikol nemecký prvok, tam doteraz niet civilizácie.
2 – Geografická škola – snaží sa vysvetľovať spoločenské procesy geografickými činiteľmi,
ktorých vplyv na spoločnosť absolutizuje. Reprezentujú ju dve teórie:

3

speters@stonline.sk
mechanický geografický determinizmus – absolutizoval význam pôsobenia prírodného pro-
stredia na ľudskú činnosť.
absolútny kultúrny determinizmus – absolutizoval úlohu kultúry pri vnímaní a pôsobení pro-
stredia na človeka, pričom podceňoval tú skutočnosť, že kultúrne možnosti ľudí sú rôzne
v jednotlivých prírodných podmienkach.
3 – Demografická škola – základným činiteľom určujúcim vývoj spoločnosti je počet obyva-
teľov a hustota osídlenia. Na jej predstaviteľov zapôsobilo učenie T. R. Malthusa (britský
ekonóm), ktorý sformuloval večný populačný zákon, podľa ktorého počet obyvateľstva sa
zvyšuje geometrickým radom, existenčné prostriedky ale aritmetickým radom.
V priebehu 19. storočia sa objavujú aj opačné názory zdôrazňujúce blahodárne účinky počet-
ného vzrastu obyvateľstva na rozvoj hospodárstva.
Treťou vrstvou tejto školy sa stala skupina „kompromisníkov“ – zástancovia ekonomického
optima – t.j. počtu obyvateľstva primeraného ekonomickému potenciálu Zeme.
4 – Mechanistická škola – porovnáva sociálne procesy a javy s fyzikálnymi a využíva pri vy-
svetľovaní sociálneho sveta pojmy mechaniky, energetiky, fyziky v širšom zmysle. Vychádza
z predpokladu, že spoločenské prejavy a procesy sú formou premeny energie a ak nájdeme
spôsob, podľa ktorého sa premena uskutočňuje, je možné vyvodiť sociológiu podľa vzoru
mechaniky.
mechanistická vetva – predstaviteľ H. Ch. Carey – človek je len molekulou spoločnosti a aso-
ciácia len odrazom „veľkého zákona molekulárnej príťažlivosti“.
fyzikalizmus – vychádza z monistickej koncepcie sveta, kde všetky útvary a udalosti sa riadia
jediným všeobecným zákonom. Medzi nimi existuje osobitná kategória predmetov – ľudia,
ktorými sa zaoberá sociológia.

4) Vývojové smery klasickej sociológie (psychologický smer)
Psychologický smer sa snaží sociálne javy a procesy vysvetľovať na základe psychologických
faktorov, chápe ich ako prejavy duševného života jednotlivcov a má niekoľko škôl:
psychológia národa
psychologizmus
psychológia davu
psychoanalytická škola
behaviorizmus
– Psychológia národa – za základ duševného života považuje nepretržitý proces javov vedo-
mia, medzi ktorými prebieha tvorivá syntéza určujúca individuálnu psychiku. Skutočný život
je možný len pri vzájomnom styku ľudí, preto psychológia národov je nevyhnutným doplne-
ním individuálnej psychológie.
Predstaviteľ W. Wundt – nemecký sociológ – poukazuje na to, že ako individuálne vedomie
je tvorivou syntézou pocitov, aj národné vedomie je tvorivou syntézou individuálnych vedomí
a prejavuje sa hlavne v jazyku, v mýtoch a v morálke.
– Psychologizmus – pokúša sa vysvetľovať sociálne javy tak, že ich prevádza na javy psy-
chické a považuje sociológiu za odvetvie psychológie. Základné sociálne sily vidí v túžbach a
citoch zakorenených v ľudskej psychike a dedične odovzdaných.

Predstaviteľ G. Trade – francúzsky sociológ – sociálne javy sú vymedzené ako javy svo-
jou povahou psychické, spočívajúce vo vzájomnom pôsobení individuálnych rozumov.
Tvrdí, že tam, kde je psychická interakcia jednotlivcov, tam je aj spoločnosť a tam, kde
nie je, tam nemožno hovoriť o spoločnosti.

Sociológia má skúmať elementárne sociálne fakty, t.j. psychologický stav indivídua vyvolaný
pôsobením iného indivídua. Tvrdí, že sociálne elementárne fakty vznikajú rôznym spôsobom,
najmä imitáciou – napodobňovaním. Spoločnosť je súbor bytosti, ktoré sa vzájomne napodob-
ňujú alebo sú si podobné a majú spoločné znaky vytvorené odvekým nasledovaním modelu
vytvoreného napodobňovaním.
V rámci psychologizmu rozoznávame tri odrody:

4

speters@stonline.sk
inštikntivizmus – predstaviteľ W. McDougalla – svoju psychologickú teóriu rozšíril na
spoločnosť, pričom za každým spoločenským javom videl inštinkt alebo celú skupinu inštin-
ktov. Ku každému inštinktu priradil určitú emóciu:
inštinkt úteku, jeho citovou zložkou je strach
inštinkt odmietania, ktorý sprevádza odpor
inštinkt zvedavosti (pocit obdivu)
inštinkt bojovnosti (hnev)
inštinkt ponižovania (menejcennosť, negatívny sebacit)
inštinkt ja (nadradenosť, pozitívny sebacit)
inštinkt rodičovský (nežnosť)
introspektivizmus – je založený na pozorovaní vlastných vnútorných psychických javov (na
sebapoznávaní)
interakcionizmus – ide o vzájomné pôsobenie indivíduí. Jednotlivec, ktorý je subjektom toh-
to vzájomného pôsobenia nie je chápaný ako abstraktné indivíduum, ale ako spoločenská by-
tosť patriaca k určitým skupinám a plniaca sociálne role. Predstaviteľom je Ch. H. Cooley.
– Psychológia davu – vzniká ako dôsledok neúspešného vysvetlenia podstaty sociálnych
javov prostredníctvom individuálnej psychológie národa. Zvýrazňuje davovú psychológiu, sú-
streďuje sa na skupinové masové správanie.
Predstaviteľom je G. Le Bon, francúzsky sociológ, Dav je náhodný zhluk ľudí (individuálna
duša sa stráca v kolektíve), pre ktorý je charakteristická vysoká citlivosť (prehlušuje racionali-
tu), stálosť intelektuálnych vlastností a silný sklon k sugescii.
Dav môže byť (vo všeobecnosti):
útočný (teroristický, lynčujúci)
únikový (panický)
výrazový (demonštračný sprievod)
získavací (rabovanie obchodov, väzenská vzbura)
– Psychoanalytická škola – zapôsobila na sociológiu hlavne myšlienkami o pudovej biopsy-
chickej energii, ktorá je zdrojom všetkej ľudskej aktivity, teórii o štruktúre osobnosti a jej
vnútorných konfliktoch.
Zakladateľ bol S. Freud – pre konanie človeka má rozhodujúci význam sexuálny pud (libido)
a iné pudy. Uspokojovanie pudov je základným východiskom psychoanalytického chápania
osobnosti.
– Behaviorizmus – zakladateľ je J. Watson.
Behaviorizmus odmieta vedomie a ďalšie subjektívne psychické javy ako je vnem, predstava,
prianie, myšlienka, cítenie a pod. Považuje ich za nevysvetliteľné a preto aj v psychológii za
nepoužiteľné. Zameriava sa na skúmanie reakcií človeka na podnety alebo podráždenia a zis-
ťovanie vonkajších prejavov konania človeka. Absolutizuje vonkajšie prvky správania sa.
Niektorí sociológovia ho považujú len za kritiku predchádzajúcich škôl psychologického
smeru.

5) Vývojové smery klasickej sociológie (empirický smer)
Zameriava sa na jednostranné zvýrazňovanie významu skúseností a priameho poznania spolo-
čenských skutočností, t.j. konkrétneho sociologického výskumu. Empirické sociologické vý-
skumy boli skôr ako sa formuje pojem sociológie. V počiatočných epochách konštituovania
sociológie sa sociologické smery a empirické sociálne výskumy vyvíjali paralelne, ale boli
vzájomne málo prepojené.
Predstaviteľ A Quételet – jeden z najvýznamnejších štatistikov 19. storočia. Prínosom jeho
prác bolo odhalenie určitých štatistických zákonitostí spoločenského bytia – koncepcia
priemerného človeka, realizoval štatistiku trestnosti.
F. Le Play – skúmal vývoj v spoločnosti, aby odhalil príčiny vzniku revolúcií. Hlavným ob-
jektom jeho pozorovania bola rodina ako základná bunka každej spoločnosti. V rodine videl
všetky špecifiká spoločnosti, príčiny jej stálosti a nestability. Jeho prínosom bolo rozpracova-

5

speters@stonline.sk
nie monografickej metódy cestou pozorovania a popisu na základe všestranného preskúmania
rodín.
Formálna škola – jej stúpenci zastávali názor, že sociológia sa má zaoberať štúdiom foriem
sociálnej interakcie, socializácie, sociálnych procesov a pod.
Odtrháva formu od obsahu – sociológia má študovať len formu bez ohľadu na obsah (druhy,
typy…)
Predstaviteľ – G. Simmel – požaduje od sociológie, ak sa má stať samostatnou vedou, aby
mala špecifický predmet a vlastný prístup k sociálnej skutočnosti. Sociológia má skúmať for-
my sociálnej interakcie a osobitnú pozornosť v rámci sociálnej interakcie venuje sociálnym
konfliktom, pretože majú pre spoločnosť progresívny význam.
F. Tönnies – chápanie sociológie ako Simmel. Empirickú sociológiu nazýva sociografia,
ktorá skúma fakty života spoločnosti. Vo svojej práci POSPOLITOSŤ A SPOLOČNOSŤ rozoberá
dve základné formy existencie a organizácie ľudstva:
pospolitosť – vzniká prirodzeným spôsobom a je historicky staršia. Je to komplex jednotliv-
cov spájaných príbuzenským zväzkami. Vládne tu porozumenie, prirodzená solidarita a auto-
rita, tradícia, všeobecné normy a zvyky.
spoločnosť – je mladšia, je rozdelená a nejednotná. Vzniká na základe racionálnej individuál-
nej vôle – ľudia sa zjednocujú preto, aby dosiahli určité ciele a uspokojili svoje záujmy.
Spolupráca je nahradená konvenciami a úsilím o zisk, čo cháni štát a právo. Prirodzená autori-
ta je nahradená byrokraciou. Dominujú individuálne záujmy, vládne konkurencia a špekulá-
cia, ľudia sú si vzájomne cudzí až nepriateľskí.
Tonnies prejavuje obdiv ľudským vzťahom v pospolitosti – ideálny typ.

6) Vývojové smery klasickej sociológie (sociologický smer)
Vzniká na prelome 19. a 20. storočia ako kritika naturalistického a psychologického smeru.
Kvalitatívne odlišuje prírodu a spoločnosť a pôsobenie prírodných a sociálnych zákonov.
Spoločenské javy považuje za svojrázne predmety poznania a snaží sa ich vysvetľovať zo
seba samých (z ich podstaty).
Zakladateľom bol E. Durkheim – francúzsky sociológ, najvýznamnejšia osobnosť sociológie
na začiatku 19. storočia. Od sociológie požadoval prísne vymedzenie premetu a vlastnú soci-
ologickú metódu.
Pozornosť venuje sociálnemu javu, odmieta biologický a psychický pôvod podstaty sociál-
nych javov a odmieta podriaďovanie týchto javov fyzike, mechanike, biológii a pod.
Podstatu sociálneho javu je potrebné hľadať vo vnútri spoločnosti, vo vnútri sociálnych pro-
stredí, sociálnych interakcií a vysvetliť sa dajú len zo spoločenských súvislosti. Odmieta vy-
svetlenie spoločenských javov prostredníctvom individuálnej psychológie – spoločnosť nie je
len jednoduchý súčet jednotlivcov a odmieta introspektívnu metódu.
Dielo O spoločenskej deľbe práce – všíma si deľbu práce a špecializáciu pri vysvetľovaní
spoločenských zmien a pokroku. Morálka a náboženstvo sú autonómne činitele, ničím
nedeterminované, pôsobia sami od seba podľa neodhaliteľných zákonov.
Dielo Samovražda – chápe samovraždu ako najindividuálnejší sociálny jav. Analyzuje príčiny
a podáva typológiu samovrážd.
M. Weber – nemecký sociológ, požaduje úplnú objektivitu a upustenie od hodnotenia úsud-
kov. Obracia pozornosť na indivíduum a hľadá sociálne prvky v jeho konaní.
Jeho prínosom je, že rozpracoval teóriu sociálneho konania a sociálneho systému. Sociálne
konanie je konanie, ktoré obsahuje dva momenty:
subjektívna motivácia indivídua, bez ktorého konanie neexistuje
orientácia na iného človeka, bez ktorého by konanie nebolo sociálnym
Sociológiu chápe ako vedu o sociálnom konaní.
Spoločnosť vysvetľuje prostredníctvom sociálneho konania, t.j. len suma sociálnych konaní
jednotlivcov
Vytvoril typológiu sociálneho konania:
účelové racionálne konanie – základným kritériom tohto konania je dosiahnutý úspech

6

speters@stonline.sk
hodnotové racionálne konanie – odhliada od praktických účinkov. Na zreteli nemá úspech
konania, ale dôsledné uplatňovanie hodnotových kritérií
afektívne konanie – riadi sa afektami a citovými stavmi
tradičné konanie – uskutočňuje sa prostredníctvom tradícií a zvykov
Ideálnym typom konania je účelové racionálne konanie. Jednotlivé typy sa prelínajú a naše
konanie má zmiešanú podobu.
Zásadný rozdiel medzi Durkheimom a Weberom: Durkheim postupuje od spoločnosti
k človeku; Weber postupuje od človeka ku spoločenským skupinám až ku spoločnosti. Durk-
heimov sociologizmus je prototypom sociologického realizmu – spoločnosť je niečo viac než
jednoduchý súhrn ľudí, z ktorých sa skladá – je to entita existujúca prinajmenšom rovnako re-
álne ako existujú jednotlivci, z ktorých sa skladá. Weberov sociologizmus je prototypom so-
ciálneho nominalizmu – existujú iba konkrétni jednotlivci a spoločnosť je vnímaná ako súhrn
jednotlivcov.

7) Predmet sociológie
Najčastejšie je sociológia charakterizovaná ako veda o spoločnosti. Neexistuje ani jeden vše-
obecne uznávaný pojem „spoločnosť“ – možno ho chápať minimálne v dvojakom zmysle:
spoločnosť ako synonymum pre ľudské pokolenie, ľudský rod (brané vo vzťahu k nižším ži-
vočíchom)
spoločnosť ako spoločenstvo ľudských jedincov funkčne zorganizovaných a spojených vzá-
jomnými vzťahmi a väzbami.
Sociológia je definovaná rozličnými formuláciami, napr.:
sociológia je veda o nepríjemnej skutočnosti spoločnosti (Dahrendorf)
sociológia je veda o spolužití (B. de Haan)
sociológia je náuka o javoch sociálnych (I. A. Bláha)
sociológia je vedecko-systematické štúdium všeobecných štruktúr spoločenského života, jeho
pohybu a vývojových zákonitosti, jeho vzťahu k prírodnému prostrediu, ku kultúre všeobecne
i k jednotlivým oblastiam života a jeho vzťahov k sociálno-kultúrnej osobnosti človeka (R.
Koning)
Sociológovia sú jednotní v tom, že ide o špeciálnu vedu a postupne získavala relatívne auto-
nómne a rovnoprávne postavenie v systéme spoločenských vied vydelením zo sociálnej filo-
zofie, všeobecnej kultúrnej histórie, etiky a iných.
Predmetom sociológie je spoločnosť ako celok a dielčie časti, aspekty spoločenskej reality.
Vzťah predmetu sociológie k predmetom iných vied (tri typy názorov):
pôvodné ranoencyklopedické – univerzalistické – chápanie – chápe sociológiu ako všeob-
siahlu sústavu spoločenských vied. Samostatnosť existencie iných spoločenských vied mimo
rámca sociológie je zamietnutá, všetky ostatné spoločenské vedy existujú v rámci sociológie
(Comte, Durkheim)
sociológia ako syntéza výsledkov odborných spoločenských vied, ich teoretický základ. Sa-
mostatná existencia spoločenských vied sa nepopiera (Spencer, Small)
sociológia ako jedna z odborných, špeciálnych, spoločenských vied, ktorá sa od iných odlišu-
je špecifickými hľadiskami a prístupom k spoločenskej skutočnosti. Špecifikum sociológie
je chápané ako vyšší stupeň všeobecnosti a komplexnosti skúmania – koncepcia aktuálna pre
súčasnosť.

8) Aplikovaná sociológia
Sociológiu možno deliť na:
všeobecnú – ako disciplína základná a teoretická
aplikovanú – rad špeciálnych sociológií.
Aplikovaná sociológia vychádza zo všeobecnej, osamostatňujú sa, rozvíjajú a opätovne vše-
obecnú sociológiu dopĺňajú. Jednotlivé oblasti aplikovanej sociológie sú relatívne samostatné,
a to ako teórie, tak aj oblasť výskumu.

7

speters@stonline.sk
Aplikovaná sociológia – sú odborné disciplíny vytvárajúce ucelený systém poznatkov získa-
ných relatívne samostatným skúmaním určitých oblastí spoločenského života (označuje sa
ako odvetvová sociológia).
Druhy aplikovanej sociológie
Sociologické disciplíny zaoberajúce sa vzťahom spoločenských procesov k jednotlivým pod-
mienkam spoločenského života (ekológia a demografia), ak vychádzajú zo sociologických
hľadísk a tým získavajú charakter sociologickej disciplíny, vzniká:
sociológia obyvateľstva – disciplína, ktorá je špecifickým splynutím demografie a sociológie,
jej predmetom je obyvateľstvo a procesy v ňom prebiehajúce, pričom k poznaniu týchto pri-
stupuje na základe sociologických metód
sociológia ekológie – skúma vplyv prírodných podmienok na ľudskú spoločnosť
Sociologické disciplíny zaoberajúce sa skúmaním jednotlivých oblastí spoločenského života:

sociológia práva
sociológia ekonomiky
sociológia politiky

sociológia náboženstva
sociológia morálky
sociológia kultúry

Sociologické disciplíny, ktorých predmetom sú spoločenské skupiny
sociológia mládeže
sociológia staroby

sociológia rodiny
sociológia mesta a vidieka

Sociologické disciplíny zaoberajúce sa subjektívnymi aspektmi sociálnych procesov, respektíve jednotli-
vými stránkami spoločenského vedomia:
sociológia postojov
sociológa emócií
sociológia hodnôt
sociológia hodnotenia

sociológia poznania
sociológia verejnej mienky
…

Základné sociologické disciplíny:
sociológia:
práva
práce
priemyslu

rodiny
mesta
vidieka

politiky
náboženstva
morálky

kultúry
inteligencia

Sociometria: - socius – druh, spoločník, priateľ (lat.); metron – meranie (gr.). Ide o meranie, zisťovanie
priateľstva v malých sociálnych skupinách.

9) Sociálna štruktúra
Štruktúra (pojem prevzatý z biológie a mechaniky) – spôsob usporiadania častí a vnútorná skladba určité-
ho celku.
Prístupy chápania sociologickej štruktúry v sociológii:
staršie chápanie – reprezentuje ho Herbert Spencer – naturalistický smer vo vývoji sociológie – socioló-
giu chápe ako viac alebo menej zreteľné usporiadanie špecializovaných a vzájomne závislých inštitúcií
novšie chápanie reprezentuje Leopold von Wiese – predstaviteľ formálnej školy v rámci empirického
smeru – sociologická štruktúra je usporiadanie pozícií alebo statusov a udržiavanie siete sociálnych
vzťahov medzi osobami – z toho vychádza súčasný pojem sociálnej štruktúry:
Sociálna štruktúra je relatívne pevný a stály spôsob usporiadania sociálnych vzťahov medzi jednotlivý-
mi sociálnymi pozíciami.
Relatívnosť – vývoj sociálnej štruktúry, jej dynamika – je reprezentovaná sociálnou mobilitou (presun so-
ciálnej pozície) a svedčí o vývoji sociologickej štruktúry.
Sociálna pozícia – zahŕňa vzťahy jednotlivcov k sebe navzájom, ale aj vzťahy každého člena spoločnosti
voči sociálnemu celku.
Delenie sociálnej štruktúry:
Formálna sociálna štruktúra – je taký typ sociálnej štruktúry, ktorého spôsob usporiadania sociálnych
vzťahov medzi jednotlivými sociálnymi pozíciami je vopred určený nejakou sociálnou normou (formál-
nou).
Neformálna sociálna štruktúra – je taký typ sociálnej štruktúry, ktorého spôsob usporiadania sociál-
nych vzťahov medzi jednotlivými sociálnymi pozíciami vznikol spontánne, z vôle a z rozhodnutia členov
príslušného sociálneho celku.

8

speters@stonline.sk

je založená na neformálnych sociálnych vzťahoch
vnútorná interakcia sa riadi neformálnymi normami (zvyky, obyčaje)
typická pre malé sociálne skupiny
Rozčlenenie spoločnosti z hľadiska sociálnych štruktúr:
Spoločenský život sa delí podľa rôznych kritérií:
biologické (rasa, pohlavie)
vekové (deti, mládež, dospelí, starí)
historicko-etnické (rod, kmeň, národnosť, národ)
konkrétno-etnické (Slovania, Arabi…)
geografické (Američania, Ázijci)
kvalifikačno-ekonomické (robotníci, úradníci, vedci)
politické (straníci, nestraníci)
záujmové (záhradkári, poľovníci)
zárobkové (nižšie platení, vyššie platení)
Niektoré kritériá sú trvalo aktuálne (rasové, národnostne) a niektoré nie sú trvalé – sú historicky aktuálne
(záujmové, politické…)
Delenie sociálnej štruktúry:
HORIZONTÁLNE – existencia sociálnych skupín a iných foriem sociálnych pospolitostí (dav…)
VERTIKÁLNE – ide o sociálnu stratifikáciu (spoločenské vrstvy)

10) Sociálna stratifikácia, teórie stratifikácie
Sociálna stratifikácia je vrstevnatosť sociálnej štruktúry, je často označovaná ako sociálne rozvrstvenie.
je charakteristickým znakom každej spoločnosti – je univerzálna (triedna, stavovská)
znamená, že spoločnosť netvorí sociálne homogénny celok, ale je vnútorne rozdelená do jednotlivých
vrstiev (je zložitý systém rozličných vrstiev)
je vlastnosťou makroštruktúry
Sociálna stratifikácia je vertikálne hierarchické členenie spoločnosti na horizontálne sociálne vrstvy.
Vertikálne – predstavujú diferenciáciu
Horizontálne – predstavujú integráciu (stretávajú sa rovní ľudia)
Základ slova stratifikácia – stratum – vrstva.
Sociálne vrstvy sú široké skupiny ľudí (pospolitosti), ktoré sa vzájomne odlišujú podľa rôznych spolo-
čensky uznávaných kritérií.
Hlavné kritériá:
sociálno-ekonomické kritérium (materiálne) – vlastníctvo a veľkosť majetku, výška príjmu, bývanie, po-
volanie, životný štýl a štandard
kultúrno-ideové kritérium – vzdelanie, sociálne správanie, kultúrna úroveň
politické kritérium – účasť, podiel na politickej moci
Tvoria sociálne hľadiská, nerovnomerné rozdelenie moci – sociálna nerovnosť. Stratifikácia je vyjadre-
ním sociálnej nerovnosti a väčšina sociológov za základné kritériá stratifikácie spoločnosti považuje
pracovnú činnosť, bohatstvo a moc. Vyvinuli sa teórie stratifikácie, ktoré poskytujú vysvetlenia ako exis-
tencie, tak aj povahy i samotnej potreby sociálnej stratifikácie.
Teória stratifikácie:
A – Funkcionalistická – je reprezentovaná americkými sociológmi 40. rokov 20. storočia (Davis, Moor).
Podľa nich stratifikácia je nevyhnutná a potrebná v každej spoločnosti, je zdrojom spoločenskej stability.
Najdôležitejšie pozície v spoločnosti obsadzujú najschopnejší a najpripravenejší. Stratifikácia je hodnote-
ná pozitívne ako pozitívny jav. Je prirodzená, nie je to niečo, čo by sa malo nahrádzať sociálnou rovnos-
ťou a nehovoria nič o triedach, nepoužívajú pojem trieda alebo vrstva.
B – Konfliktualistická – je funkčná len pre elitu a nie pre všetkých členov spoločnosti, pre väčšinu je
škodlivá. Je prostriedkom a zdrojom disharmónie. Predstaviteľ: K. Marx – za základné prvky sociálnej
stratifikácie považuje historické páry tried. Podľa neho príslušnosť k triede sa identifikuje podľa vlastníc-
tva kapitálu.
Ralf Dahrendorf – na rozdiel od Marxa – príslušníkmi vládnucej triedy sú nielen vlastníci kapitálu, ale aj
priemyselní manažéri, členovia zákonodarných zborov, špičky vládnucej byrokracie.

9

speters@stonline.sk

Predstavitelia tejto teórie považujú stratifikáciu za príčinu existencie stáleho sociálneho konfliktu spoloč-
nosti, je zdrojom nestability a sociálnej zmeny.
C – Multidimenziálna – predstaviteľom je Max Weber, je atypickou v tom, že ide o reakciu na názory
Marxa. Podľa Webera určujú sociálne postavenie jednotlivca v stratifikačnom systéme rôzne kritériá:
trieda, status, moc.
Marx – dichotonomické členenie spoločnosti.
Weber – polytonomické členenie spoločnosti (horná, dolná a stredná trieda).

11) Sociálna skupina (charakteristika, klasifikácia skupín)
Sociálna skupina je určitý počet osôb vystupujúcich vo vzájomnom hodnotovom vzťahu, ktorým sa odli-
šujú od iných.
Charakteristika:
skupiny sú ustanovujúcimi prvkami spoločenskej štruktúry
vznikajú ako produkt spoločenského vývoja
predstavujú špecifický sociálny útvar vytvorený určitým počtom a určitým spôsobom k sebe
prináležiacich členov
majú aspoň niektoré spoločné ciele činnosti
sú spojené určitými formálnymi alebo neformálnymi väzbami
sú v určitom sociálnom styku
predstavuje systém, ktorý má svoju vnútornú štruktúru a realizuje svoje funkcie.
Nikdy nehovoríme o sociálnej skupine všeobecne, ale hovoríme o konkrétnej skupine. Jednotlivec nemô-
že existovať mimo sociálnych skupín a sme vždy členmi viacerých sociálnych skupín súčasne.
V sociálnych skupinách prebieha socializačný proces.
Klasifikácia skupín:
Podľa veľkosti:
veľké – početne a priestorovo rozptýlene, členovia sa nepoznajú (politická alebo hospodárska organizá-
cia)
malé – maximálne 25 – 30 členov, stýkajú sa zoči-voči, neformálnosť, majú zásadný vplyv na osobnosti.
Podľa miery sociálnej dištancie:
primárne (prvotné) – bezprostredné osobné styky a neformálne väzby, ide o obmeny malých skupín
(rodina, okruh dôverných priateľov)
sekundárne (druhotné) – neosobné správanie, vznikajú na základe špecializovaných záujmov (kluby,
dielne, školská trieda, seminárna skupina)
Podľa spôsobu vzájomnej viazanosti členov:
formálne – prvotné sú funkcionálne zväzky, osobné vzťahy sú druhotné (hospodárska organizácia)
neformálne – bezprostredný kontakt, spoločné záujmy a činnosť, relatívna stálosť členov, malý počet
(rodina…)
Podľa zamerania činnosti:
pracovné – zamerané na plnenie určitých úloh, vzťahy určované na základe pracovnej činnosti (vlaková
čata, …)
rekreačné – činnosť zameraná na oddych, záujmové oblasti, nachádzajú uplatnenie osobné vlastnosti
(záujmový krúžok, …)
Podľa dĺžky trvania:
reálne – založené na relatívne trvalých vzťahoch (školská trieda,…)
efemérne – vznikajú náhodne, krátkodobo (zájazd)
virtuálne – možná skupina, vykazuje iba niektoré počiatočné znaky, ale charakter skutočnej skupiny mô-
že získať až v budúcnosti (skupina študentov na prijímacích skúškach)
Podľa miery prístupnosti:
otvorené – členstvo možné v neobmedzenom či širokom rozsahu (záujmová organizácia)
uzatvorené – bez záujmu o nových členov
výberové – prijatie nových členov len na základe určitých podmienok (politická strana, náboženská sek-
ta)
Podľa vzťahu jedinca ku skupine:

10

speters@stonline.sk

vnútorná – vzťah jedinca je určovaný tým, že sa ako člen často až nekriticky stotožňuje so skupinovou
ideológiou, hodnotami, normami, cieľmi
vonkajšia – za jej príslušníka sa jedinec nepovažuje, jej členom by sa nechcel stať, lebo jej normy od-
mieta
referenčná – jej hodnoty a normy jedinec prijíma ako vodidlo vlastného konania, hoci nie je jej členom
(rád by bol)
Podľa charakteru zaradenia jedinca:
skupiny s dobrovoľným členstvom – na základe vlastného rozhodnutia (záujmová organizácia, športový
klub…)
skupiny s mimovoľným členstvom – príslušnosť nie je určená slobodnou vôľou člena (rodina, národ…)
Uvedené kritériá nemožno chápať izolovane, ale v ich vzájomnej súvislosti. Napr. rodina je skupinou:
malou, primárnou, neformálnou, rekreačnou, reálnou, relatívne uzatvorenou, najčastejšie vnútornou,
s dobrovoľným členstvom (uzavretie manželstva) a mimovoľným členstvom (deti).

12) Iné formy sociálnych pospolitostí
Pospolitosť zahŕňa zoskupenia ľudí, v ktorých vznikla a udržuje sa, hoci na krátky čas, určitá spoločen-
ská väzba.
Sociálne pospolitosti:
Organizované formy pospolitých vzťahov:
byrokratický typ
demokratický typ
Iné formy sociálnych pospolitostí
Iné formy sociálnych pospolitostí:
pár – vzniká na základe osobných alebo vecných stykov a je najmenším a najčastejším zoskupením, vzni-
ká z rôznych dôvodov
spoločenský okruh – osoby opierajúce sa o styky, ktoré majú slabú inštitucionálnu základňu bez trvalej
väzby medzi členmi; stretávajú sa pravidelne, ale bez výraznejšej vnútornej organizácie (známi z kaviar-
ne, stáli návštevníci sauny…)
účelové združenie – častá forma pospolitosti, od skupiny sa líši hlavne tým, že vo vzťahoch medzi člen-
mi dominuje účelnosť, snaha o dosiahnutie žiadúceho prospechu, úžitku; uplatnenie v ňom nachádza len
ten, kto môže prispieť k realizácii cieľa ostatných členov
verejnosť – je pospolitosť teritoriálna (dedina, mestská časť…), Členovia bývajú blízko, majú podobný
spôsob života a spájajú ich lokálne a komunálne problémy
sociálne hnutie – dobrovoľné združenie osôb zorganizované v koordinovanom úsilí o zmenu sociálnych
vzťahov v rámci celej spoločnosti (Občianske fórum, VPN)
komunita – vyznačuje sa určitým spoločne prijatým spôsobom života jej členov v určitej oblasti (sekta,
…)
publikum – pospolitosť založená na podobnosti správania, jej členovia môžu prejaviť vysokú akcie-
schopnosť:
publikum zhromaždené na jednom mieste (auditórium), môže sa zísť príležitostne (divadlo) alebo zámer-
ne (prednáška)
publikum nezhromaždené (disperzné) – je spájané jedným predmetom, médiom (čitatelia, poslucháči roz-
hlasu)
dav – založený na podobnom správaní, ide o väčšie množstvo ľudí viditeľne a prechodne zhromaždených
na jednom mieste, vystavených pôsobeniu rovnakých podnetov; dav nerozmýšľa, neuvažuje, je impulzív-
ny, nestály, netolerantný, sugestívny, nekritický; môže sa prejaviť ako útočný, získavací, únikový, výra-
zový
Pospolitosť nemožno zamieňať so spoločenským súborom, t.j. súhrnom ľudí vyznačujúcim sa určitou
spoločenskou vlastnosťou, poznateľnou vonkajším pozorovateľom bez ohľadu na to, či si ju príslušníci
uvedomujú (napr. súbor vysokých mužov, štíhlych žien…)
Spoločenský súbor možno členiť na kategórie podľa veku, profesie, pohlavia. V rámci súboru vznikajú
väzby či inštitúcie, čo vyvoláva premenu na niektorú z foriem pospolitostí.

11

speters@stonline.sk

13) Sociálne zákony a sociálne normy
Sociálne zákony ako zákony uvedomelej činnosti ľudí sú zovšeobecnené zákony konkrétnej spoločnosti
a činnosti ľudí v nej žijúcich.
Charakteristika sociálnych zákonov:
označujú pravidelnosti určitých procesov, ich výskytu, priebehu, vnútorných a vonkajších vzťahov a pod.
za určitých podmienok a súvislosti, ktoré sa považujú za štandartné, ustálené
majú charakter deskriptívnych, tzv. popisných zákonov
sú získané empíriou, preto sa označujú ako empirické zákony
ich platnosť je daná zákonom veľkých čísel – na čím väčší počet prípadov sa vzťahujú, tým je väčšia
pravdepodobnosť ich potvrdenia
odlišnosť od prírodných zákonov je v tom, že opakovateľnosť javov, vzťahov, zmien má povahu odlišnú
od opakovateľnosti v prírode. Realizuje sa ako „opakovateľné v neopakovateľnom“, t.j. ako všeobecná
podstata množstva jedinečných obmien jednotlivcov, odlišnosti v konaní jednotlivých osobností či skupín
ľudí spôsobujú, že tieto zákony vystupujú ako vyjadrenia priemerných hodnôt;
sú ďalšími poznatkami a overovaním doplňované, modifikované príp. rušené
Význam sociálnych zákonov:
empirický výskum je bezprostredne spojený s odhaľovaním sociálnych zákonov
poznanie sociálnych zákonov je jednou z podmienok spoločenského pokroku, ale dokumentuje aj nárast
spoločenskej úrovne.
Tvorca prípadov sociálnych zákonov – Jacob Levi Moreno:
zákon sociálnej nasýtenosti – hovorí, ak dosiahne sociálny útvar vstupom ďalších členov bod nasýtenia,
dochádza k štiepeniu útvaru. Nestanovil počet členov, teda bod nasýtenia. Ponechal to na hodnotenie.
Týmto vysvetľuje delenie skupín tak v mikro- ako aj v makroštruktúre.
zákon sociogenetický – vo vývoji organizácie skupín predchádzajú nižšie formy formám vyšším (rod,
kmeň, národ) – globálnym sociálnym skupinám.
Sociálne normy
Pojem je novodobý, 50. – 60. roky 20. storočia.
H. M. Johnson – jeho prístup k vymedzeniu pojmu:
Sociálna norma je abstraktný vzor uchovaný v pamäti, ktorý vymedzuje v spávaní určité hranice a ktorý
je hoden nasledovania aktuálnym správaním.
Sociálna norma by mala obsahovať:
kto očakáva
od koho
čo má robiť alebo čoho sa má zdržať
za akých okolností
aké tresty budú nasledovať pri nedodržaní sociálnej normy
aká odmena bude nasledovať pre toho, kto koná v súlade
aké okolnosti budú považované za poľahčujúce
určenie, kto bude vykonávať tresty alebo poskytne odmenu
Sociálna norma v najvšeobecnejšom zmysle – je určité pravidlo správania sa ľudí a ich vzájomného sty-
ku.
Bližší pojem – vzor, či pravidlo správania, ktoré vzniká ako výraz vzťahov kolektívnych skúseností
členov spoločnosti k určitým relatívne sa opakujúcim situáciám.
Klasifikácia sociálnych noriem:
subzistentné – implicitné – neformálne normy, ktoré nie sú výslovne vyjadrené, sú väčšinou odovzdávané
tradíciou (napr. zvyky, obyčaje, mravy, móda, skupinové normy)
slovné – explicitné – formálne normy, ktoré sú výslovne formulované a stanovené (náboženské a právne)
Vznik sociálnych noriem:
spontánne: mravné normy
zámerne organizovaná tvorba: právne normy
Sociálne normy regulujú správanie v troch sférach:
v oblasti správania sa voči iným indivíduám
v oblasti správania sa voči spoločnosti ako celku
správane jednotlivca voči sebe samému

12

speters@stonline.sk

Význam sociálnych noriem:
regulujú sociálne vzťahy a procesy
nimi sa vymedzujú a upravujú formy sociálnej interakcie vo vnútri príslušného sociálneho útvaru
nachádzajú uplatnenie v celom socializačnom procese
najdôležitejšie sociálne normy sú zakotvené v zákonoch a ich dodržiavanie sleduje štát
väčšina sociálnych noriem je neformálna a ich dodržiavanie je zaručené prostredníctvom neformálnej so-
ciálnej kontroly (stravovacie zvyklosti, štýl obliekania, normy sexuálneho života)
jednotlivé skupiny sociálnych noriem vytvárajú, s ohľadom na svoju platnosť na iné skupiny obyvateľ-
stva, relatívne samostatné normatívne systémy (právny, morálny, náboženský, politický)

14) Sociálne vzťahy
Konanie jednotlivcov a činnosť sociálnych skupín spájajú sociálne vzťahy.
Sociálne vzťahy sú relatívne trvalé stránky spoločenských činností, ktoré sa v týchto činnostiach vytvára-
jú a na ne spätne pôsobia.
nie sú statické, vyvíjajú sa
sú výsledkom objektívne existujúceho začlenenia alebo sociálneho útvaru v štruktúre spoločnosti
sú to vzťahy medi ľuďmi, ktoré zahŕňajú široké spektrum (ekonomické, politické, národné, etnické,
náboženské, rodinné, morálne, právne vzťahy)
do sociálnych vzťahov ľudia vstupujú nielen ako indivíduá, ale aj ako členovia iných sociálnych útvarov
(členovia skupín, predstavitelia organizácií, nositelia sociálnych pozícií a rolí)
vznikajú aj medzi veľkými sociálnymi útvarmi
Rozoznávame tri úrovne sociálnych vzťahov:
mikrosociálna – vzťahy medzi jednotlivcami, aj medzi jednotlivcami a skupinami
medzisociálna – vzťahy medzi inštitúciami, organizáciami, skupinami a pospolitosťami
makrosociálna – súhrn vzťahov na celospoločenskej úrovni
Typológia sociálnych vzťahov:
Podľa spôsobu vzniku:
neformálne (spontánne) – sú to vzťahy medzi ľuďmi, ktoré vznikajú na základe vzájomného osobného
výberu partnerov (z vnútra) – dôvod vzniku je daný rozhodnutím jeho členov, jeho zrušenie je tiež v ru-
kách členov.
formálne (normatívne) – oficiálne stanovené a inštitucionálne zakotvené vzťahy medzi ľuďmi dané
zvonku. Vznikajú na základe predchádzajúceho rozhodnutia (norma, akt), sú vopred určené (pracovné
vzťahy nadriadenosti a podriadenosti)
Z hľadiska dĺžky trvania:
krátkodobé – vznikajú v dočasnom zoskupení ľudí (brigáda, zájazd, dav)
dlhodobé – relatívne trvalé vzťahy medzi ľuďmi (dlhodobé pracovné vzťahy, škola, manželstvo)
Z hľadiska činností, v ktorých sociálny vzťah vzniká:
riadiace
informačné
komunikačné
výrobné a pod.
Z hľadiska výsledku:
asociatívne (zlučovacie) – sú to vzťahy, ktoré vedú k združeniu i zlučovaniu jednotlivcov i sociálnych út-
varov. Upevňujú už existujúce sociálne vzťahy medzi partnermi. Charakteristické sú – spoločnými cieľmi
a záujmami; kooperáciou a dodržiavaním pravidiel
disociatívne (rozlučovacie) – vzťahy, kde dochádza k rozpadu sociálnych vzťahov tak medzi jednotlivca-
mi, ako aj medzi sociálnymi útvarmi a jednotlivcami a sociálnymi útvarmi.
Veľkosť disociácie môže byť od málo badateľných konfliktných konkurencií, sporov, až po rozpory,
antagonizmy, boje vedúce k zániku sociálneho vzťahu.

Asociatívne a disociatívne vzťahy môžu do seba navzájom prechádzať.

Základné dimenzie sociálnych vzťahov vytvárajú tri navzájom späté, vzájomne sa prelínajúce stránky
vzájomného sociálneho styku:
komunikatívna – spočíva v odovzdávaní, prijímaní informácií – sociálna komunikácia

13

speters@stonline.sk

interaktívna – organizácia a priebeh vzájomného pôsobenia ľudí – sociálne interakcia
perceptívna – predstavujúca proces vzájomného pozorovania, skúmania, vnímania človeka človekom –
sociálna percepcia.

15) Sociálna komunikácia
Jej význam stúpol hlavne v poslednom období. Je nevyhnutnou podmienkou existencie ľudskej spoloč-
nosti i jej jednotlivých útvarov. Medzi jej predstaviteľov patria nemeckí sociológovia:
J. Habernas – vytvoril „teóriu komunikatívneho konania“, podľa ktorej je komunikácia predpokladom
interakcie, je konaním v pravom slova zmysle
N. Luhmann – podobnú ústrednú úlohu má sociálna komunikácia v jeho „funkcionalistickej teórii systé-
mov“, kde sociálne systémy sa neskladajú z ľudí, rovnako ako sa neskladajú z konaní, ale z komunikácií.
Sociálna komunikácia je prenos informácií a výmena významu v rámci sociálneho styku (orientovaná na
partnera).
Prebieha v dvoch podobách:
komunikačný akt – zahŕňa jednotlivé prípady komunikácie (rozhovor, porada). Ide o ohraničený celok
s nerovnaký časovým trvaním
komunikačný proces – skladá sa z niekoľkých komunikačných aktov, často opakovaných s rôznou
pravidelnosťou (vzdelávací kurz, televízny seriál)
Sociálna komunikácia má svoju komunikačnú schému, ktorá ju reprezentuje ako systém zložený z prv-
kov:
kto
hovorí čo
akým kanálom
komu
s akým efektom
Subjekty sociálnej komunikácie:
oznamovateľ – komunikátor
príjemca – komunikant
Komunikačné spojenie:
obojstranné – zložené z podnetu (vysielania) a odpovede – spätná väzba
jednostranné (napr. informácie odovzdané prostredníctvom masmédií)
Komunikačný kanál je súhrn hmotných podmienok dovoľujúci partnerom komunikovať (technické apa-
ratúry, zmyslové orgány)
Predmetom komunikačného aktu je oznámenie obsahu, ktorý musí byť zrozumiteľný obom partnerom.
Základným znakom sociálnej komunikácie je jej sprostredkovateľnosť – t.j. voľba vyjadrovacích pros-
triedkov a rozoznávame znaky:
verbálne, reč hovorená, písaná – verbálna komunikácia
neverbálne, gestikulácia, mimika, haptika – dotyky
Každý komunikatívny akt a proces vychádza zo zámeru smerujúceho k dosiahnutiu nejakého efektu.
Význam – je jednou z podstatných zložiek sociálneho života, umožňuje socializáciu a vzájomný styk.
Náš život je naplnený sociálnou komunikáciou.
Komunikačná stratégia a taktika – nie každý zámer dosiahne svoj skutočný efekt. Medzi oznamovate-
ľom a príjemcom dochádza často k tomu, že príjemca hľadá obranu proti zámerom oznamovateľa, alebo
si stanoví protizámery a znižuje tak skutočný efekt pôvodného zámeru komunikačného aktu.

16) Sociálna interakcia
Jeden z ústredných pojmov sociológie, sociálnej psychológie, všeobecnej psychológie. Sociálna psycho-
lógia je jedna zo základných psychologických disciplín, má veľmi úzky vzťah k sociológii, k utváraniu
psychiky človeka, má vplyv na spoločnosť.
Sociálna interakcia je stránka sociálneho styku, v rámci ktorej dochádza k vzájomnému pôsobeniu,
ovplyvňovaniu ľudí v ich správaní.
Charakteristika:

14

speters@stonline.sk

v sociálnej interakcii sa správanie jedného človeka stáva podnetom pre iného človeka a jeho reakcia sa
stáva podnetom pre prvého – bezprostredná priama interakcia; alebo podnetom pre ďalšieho – tretieho –
sprostredkovaná nepriama interakcia.
behavioristickí sociológovia tvrdia, že ide o výmenu podnetu a reakcií (podnet nie je len vonkajšie
správanie, ale aj vnútorné prežívanie istej sociálnej situácie)
Vzťah sociálnej interakcie a sociálnej komunikácie – sociálna interakcia predpokladá sociálnu komuniká-
ciu v zmysle odovzdávania informácií.
Vzťah sociálnej interakcie k sociálnym vzťahom – sociálna interakcia je dôsledkom existencie sociálnych
vzťahov, ale na základe sociálnej interakcie sa môžu utvárať sociálne vzťahy.
Druhy sociálnej interakcie
Podľa cieľa a podmienok možno rozlišovať štyri druhy sociálnych interakcií:
spolupráca (kooperácia) – konajúci prijíma spoločný cieľ a predpokladom pre dosiahnutie tohto cieľa je
realizovanie vzájomne podmienených činností.
súťaženie – dosiahnutie spoločného cieľa, je motivované snahou o prvenstvo
výmena činností – dosiahnutie cieľa jedného človeka je podmienené činnosťou druhého
konflikt – ciele konajúceho sú odlišné a úspech činnosti jedného vylučuje úspech činnosti druhého
Negociácia – vyjednávanie – je uzavretie dohody bez použitia násilia.
Štruktúru sociálnej interakcie ovplyvňujú hlavne dva faktory:
spoločenské hodnoty a spoločenské normy
sociálna pozícia a rola
Spoločenské hodnoty a spoločenské normy
Spoločenské hodnoty sú historicky premenlivým odrazom vlastností spoločenských či prírodných javov,
ktorým je pripisovaný spoločensky preferovaný význam. Všeobecne vyjadrujú to, čo je všeobecne pova-
žované za žiadúce, t.j. správne, príjemné a dobré.
Spoločenské normy sú vzormi či pravidlami správania, ktoré vznikajú ako výraz vzťahu kolektívnej
skúsenosti členov spoločnosti k určitým relatívne sa opakujúcim situáciám. Vznikajú spontánne (mravné
normy) alebo zámerne na základe organizovanej tvorby (právne normy).
Regulujú správanie človeka v troch sférach:
v oblasti správania voči iným indivíduám
v oblasti správania voči spoločnosti ako celku, či voči skupinám
v správaní jednotlivca voči sebe samému
Rozdiel medzi hodnotami a normami je v tom, že hodnoty sú späté s cieľmi činnosti, potrebami ľudí, nor-
my regulujú spôsob uspokojenia týchto potrieb, výber prostriedkov na ich dosiahnutie.

17) Sociálna percepcia
Sociálna percepcia je psychický proces, prostredníctvom ktorého je vnímaný iný človek, skupina ľudí,
organizácia, inštitúcia, pospolitosť.
Je to stránka sociálneho styku. Má významnú úlohu v rámci spoločenských vzťahov. Na základe sociálnej
percepcie nielen poznávame, ale aj chápeme druhého človeka a na základe pochopenia druhých formu-
jeme aj vlastnú osobnosť. Preto je percepcia tesne spätá s úrovňou vlastného vedomia, s hĺbkou sebapoz-
nania.
Poznávať, chápať, resp. vnímať druhých môžeme na základe:
vlastnej skúsenosti
skúsenosti sprostredkovanej inými ľuďmi
informáciou od samotného vnímaného človeka
Základné mechanizmy percepcie:
Inferencia – t.j. úsudok, podľa pravidiel má dve podoby:
identifikácia – úsudok na základe vonkajších prejavov
asociácia – utvorenie obrazu na základe ustálených väzieb, dôležitá je opakovanosť prejavov, pôsobí
minulá skúsenosť
Empatia – t.j. schopnosť vcítiť sa do iného človeka. Dočasne opustíme svoje ja a vžívame sa do iného,
aby sme ho lepšie poznali
Recipatia – formovanie dojmov o človeku, opak empatie. Charakterizujeme pocity, ktoré v nás druhý
človek vyvoláva (odpor, sympatia)

15

speters@stonline.sk

Nežiadúcim javom v rámci sociálnej percepcie je vytváranie stereotypov (ustálený obraz typu človeka a
vlastností s ním spojených). Môže viesť k zjednodušovaniu a povrchnosti poznávania druhého človeka,
ku vzniku predsudkov.
Medzi základné vplyvy, ktoré rozvíjajú schopnosť percepcie patrí rodinná výchova, vyvinutý vzťah
k umeniu a pod. Schopnosť percepcie znižujú duševné choroby, strach, úzkosť, neuspokojené potreby a
pod.

18) Sociálna pozícia, sociálna rola
Každý človek má určité miesto v štruktúre spoločenských vzťahov, určitú sociálnu pozíciu. Každá spolo-
čenská pozícia je realizovaná prostredníctvom sociálnych rolí.
Sociálna pozícia je súhrn práv a povinností, ktoré spoločnosť (skupina, pospolitosť, inštitúcia) človeku
určuje, vymedzuje alebo priznáva prostredníctvom spoločenských (skupinových) hodnôt a spoločenských
(skupinových) noriem.
Sociálna rola je štandardom správania, ktorý je očakávaný od jedinca v určitej sociálnej pozícii.
Charakteristika sociálnej role:
stanovuje kedy, kde a čo má vykonať, čo sa od jedinca v určitej roli očakáva, ale aj čo sa môže očakávať
od druhých v prípade, že danú rolu prijme alebo neprijme
je schémou potrieb a činiteľov (názorov, citov, postojov) hodnôt a činností, ktoré by mali podľa očakáva-
nia členov spoločnosti charakterizovať typického predstaviteľa pozície
rola je čosi, čo je dané, predpísané sociálne, ale konkrétna podoba je vytváraná nositeľom sociálnej pozí-
cie
Rozlišujeme:
Ideálnu rolu – v zmysle očakávaného správania
Reálnu rolu – konkrétne aktuálne správanie sa, vlastný výkon role:
role rodinné (matka, syn…)
role povolania (učiteľ, lekár…)
role v sociálnych skupinách – z hľadiska postavenia jednotlivca v skupine (vodca, pomocník, pasívny
člen, periférny člen), z hľadiska spoločenskej príťažlivosti (interpersonálna atraktívnosť – populárny, ob-
ľúbený, neobľúbený)
očakávané správanie nemusí byť identické so skutočným správaním
väčšinu rolí nadobúdame v priebehu života v rôznych sociálnych situáciách
učenie sa rolám je dôležitou súčasťou socializácie
každý hrá mnoho rolí, prinajmenšom toľko, koľko máme sociálnych pozícií (ku koľkým sociálnym útva-
rom prináležíme)
v jednom sociálnom útvare je aj viac rolí (napr. žena v rodine)
rola predstavuje dynamický aspekt pozície
Rolové dispozície
Dôraznosť – jedinec bráni svoje práva, je sebaistý a húževnatý. Opakom je sociálna plachosť
Dominantnosť – jedinec je sebavedomý, dôveruje si, je orientovaný na moc, má pevnú vôľu, rád rozkazu-
je, udáva smer. Opakom je poddajnosť.
Spoločenská iniciatíva – jedinec organizuje ľudí, nerád ostáva v pozadí, predkladá návrhy, ochotne prebe-
rá vedúcu rolu. Opakom je spoločenská pasivita.
Nezávislosť – jedinec dáva prednosť vlastným plánom, veci si vybavuje svojsky, je citovo sebestačný, ne-
hľadá podporu ani rady. Opakom je závislosť.
Predstieranie role – jedinec zámerne reguluje priebeh interakcie a pomocou predstierania určitej role
vmanipuluje partnera do interakcie, ktorá je pre neho žiadúca.

19) Sociálna mobilita
Sociálne vzťahy nie sú nemenné. Dynamika ich vývoja a pohybu je vyjadrená pojmom sociálna mobilita.
Sociálna mobilita je proces, v ktorom dochádza k zmene postavenia jednotlivcov a skupín v rámci so-
ciálnej štruktúry spoločnosti.

16

speters@stonline.sk

Označuje sa ňou pohyb osôb medzi sociálnymi pozíciami v rámci sociálnej štruktúry spoločnosti, teda po-
hyb osôb z jednej sociálnej pozície do druhej.
Vyjadruje aj dynamiku sociálnych vzťahov, ktoré nie sú nemenné.
Druhy sociálnej mobility
Potenciálna (možná) a vyžadovaná (nutná) – potenciálna vyplýva z priania jednotlivca alebo malých
skupín (zmena stavu zamestnania, rekvalifikácia) a vyžadovaná je presadzovaná na základe záujmov veľ-
kých sociálnych skupín (voľba predsedu strany, dekana…)
Vertikálna a horizontálna – vertikálna – je pohyb osôb z jednej sociálnej pozície do druhej, pričom sa
nám môže javiť ako sociálny vzostup alebo zostup. Znamená zvyčajne prechod z jednej sociálnej vrstvy
do druhej. Horizontálna je pohyb osôb z jednej sociálnej pozície do druhej odohrávajúci sa vo vnútri
jednej sociálnej vrstvy.
Intrageneračná a intergeneračná – intrageneračná, t.j. zmeny sociálnej pozície, ku ktorým dochádza
v živote jednotlivca v rámci tej istej generácie. Intergeneračná – zmeny sociálnej pozície medzi prísluš-
níkmi dvoch a viacerých generácií.
Afluentná a defluentná – afluentná – typ sociálnej mobility charakteristický prílivom jednotlivcov do ur-
čitej sociálnej pozície (absolventi VŠ do praxe). Defluentná je typ sociálnej mobility charakterizovaný
odlivom jednotlivcov z určitej sociálnej pozície
Okrem sociálnej mobility existuje aj fyzická mobilita nazývaná aj geografická, priestorová, ako fyzický
pohyb osôb v rámci určitého geografického celku – migrácia
Druhy migrácií:
z vidieka do miest a naopak
migrácie vo vnútri miest a medzi mestami (zmena bydliska, pohyb medzi trvalým a prechodným bydlis-
kom)
medzinárodná migrácia – pohyb medzi krajinami:
imigrácia – prisťahovalectvo
emigrácia – odsťahovanie
hromadná nárazová migrácia, napr. medzinárodná turistika, v minulosti sťahovanie národov; kolonizácia
– migrácia do neosídlených oblastí.

20) Sociálne procesy, sociálna situácia
Sociálny proces je taký proces, ktorý prebieha medzi dvoma skupinami alebo medzi skupinou a jednot-
livcami.
Základné druhy sociálnych procesov
Proces asimilačný – znamená prispôsobovanie, splývanie medzi skupinami alebo medzi jednotlivcom a
skupinou
Proces disimilačný – znamená oddialenie, odcudzenie, dištanciu, opozíciu
Proces socializačný – proces, v ktorom sa všeobecne jednotlivec stáva schopným sociálne žiť v príslušnej
spoločnosti, proces začleňovania jednotlivca do systému spoločenských vzťahov
Proces individualizačný – proces formovania človeka v samostatnú osobnosť prejavujúci sa v individuál-
nych odchýlkach k jednotlivcom (podľa niektorých autorov individualizačný a socializačný proces pre-
biehajú spoločne)
Proces kooperačný – jeden zo základných procesov, bez neho je nemysliteľná existencia spoločnosti. Ide
o kooperovanie jednotlivcov a skupín v záujme dosiahnutia výsledkov, ktoré presahujú rámec individuál-
nych možností a schopností, prípadne ide o kooperovanie dvoch skupín.
Výsledkom kooperačného úsilia kolektívnej tvorby je samostatná reč, právo… - nemohlo vzniknúť úsilím
jednotlivca.
Kategória súvisiaca so sociálnymi procesmi:
Sociálna dištancia – sociálna vzdialenosť, odstup, vzniká vtedy, keď sa priestor medzi skupinou a
členom alebo medzi skupinami vyplní vzťahmi nedôvery, nesúhlasu, odporu, nepriateľstva (medzi rasa-
mi).
Sociálna situácia
Tvorí ju rámec sociálnych vzťahov.
Druhy sociálnych situácií
Bezprostredné

17

speters@stonline.sk

situácie, v ktorých ľudia vystupujú ako individuálne osobnosti, s ktorými sa človek stretáva zoči-voči
situácie, v ktorých iní ľudia vystupujú ako členovia určitej sociálnej skupiny
situácie, v ktorých ľudia vystupujú ako členovia rôznych foriem pospolitostí (napr. sociálne hnutie, účelo-
vé združenie, dav)
situácie, kde iní ľudia vystupujú ako predstavitelia inštitúcií
Sprostredkované
situácie, v ktorých je človek sprostredkovaný produktom svojej materiálnej činnosti (materiálnou kultú-
rou)
situácie, kde ľudské sprostredkovanie má povahu duchovnú (jazyk, normy, mravy…)
Vzťahy v sociálnych situáciách usmerňuje medziľudské správanie. Typy:
pohyb smerom k ľuďom (Bude ma mať ten druhý rád?)
pohyb proti ľuďom (Ako silného protivníka mám proti sebe?)
pohyb smerom od ľudí (Budú ma ovplyvňovať, nechajú ma na pokoji?)
Jednotlivé typy sa prelínajú v závislosti od vlastností človeka.

21) Proces socializácie a psychologické vzťahy
Človek je na jednej strane produktom spoločenských vzťahov a na druhej strane ich aktívnym tvorcom.
Tým, ako si osvojuje kultúrne bohatstvo, postupne sa vyvíja na spoločenskú osobnosť, zospoločenšťuje
sa. Pre jeho osobnú perspektívu a rozhodovanie je určujúci súbor materiálnych a duchovných hodnôt vy-
tvorených v danej etape spoločenského vývoja.
Socializácia je proces utvárania osobnosti človeka a jeho kultivácia v rámci osvojovania si kultúry
spoločnosti a začleňovania jednotlivca do systému spoločenských vzťahov.
Inak povedané ide o premenu vonkajších zložiek (spoločenské hodnoty, spoločenské normy) sociálneho
systému na autoregulatívne princípy.
Všeobecné rysy procesu socializácie
správanie jednotlivca je reakciou na vonkajšie podnety, riadenou jeho potrebami, záujmami, sympa-
tiami…
každé správanie jednotlivca vyvoláva odozvu okolia v podobe kladného alebo záporného hodnotenia
opakované reakcie sociálneho okolia upevňujú konkrétne správanie jednotlivca
Sociálne učenie je osvojovanie rôznych názorov, postojov, hodnôt, noriem a sociálnych rolí – nadobúda-
nie sociálnej inteligencie.
Kognitívne mapy si vytvára jednotlivec, ide o predstavy o tom, čo kde vedie, čo za čím nasleduje, čo
s čím súvisí a pod. Tu sa uplatňuje vplyv skupín, v rámci ktorých dochádza k premene individuálneho na
skupinové a naopak.
V procese socializácie vystupuje človek v dvoch rovinách:
subjekt sociálnych vzťahov – ako nositeľ určitej pozície a role
subjekt psychologických vzťahov – ako neopakovateľná ľudská individualita, osobnosť
Sociálne vzťahy medzi ľuďmi sú také vzťahy, ktoré sa zakladajú nie na individuálne prežívaných sympa-
tiách či antipatiách, ale na vzájomnosti sociálnych rolí – sú výsledkom objektívne existujúceho začleňo-
vania jednotlivca alebo nejakého sociálneho útvaru v štruktúre spoločnosti.
Človek v nich nevystupuje ako indivíduum, jedinečná osobnosť, ale ako predstaviteľ, člen, reprezentant
sociálnej skupiny.
Psychologické vzťahy
sú dôsledkom správania konkrétnych jednotlivcov na emocionálnom základe.
Vznikajú pri sociálnom styku a môžu výrazne kladne či záporne ovplyvniť uskutočňovanie sociálnych
vzťahov.
Každé sociálne správanie človeka ako osobnosti je motivované, má určitý motív, hoci neuvedomovaný.
Motívom správania je to, čo je pre danú osobnosť hodnotné. Hodnotou je potom to, čo vedie k uspokojo-
vaniu nejakých potrieb, čo má pre jednotlivca význam.
Pod potrebou rozumieme stav nejakého nedostatku či nadbytku v organizme a jeho psychike. Niektoré
potreby sú späté s biologickými funkčnými systémami organizmu, iné so systémami psychosociálnymi.

18

speters@stonline.sk

22) Charakteristika a druhy výskumov. Predmet, ciele a úlohy sociologicko-právneho výskumu
Výskum je tvorivá poznávacia činnosť v oblasti vedy smerujúca k odhaleniu vlastností, príčin a pod-
mienok jednotlivých zákonitostí konkrétnych javov v prírode a ľudskej spoločnosti.
Charakteristika sociologického výskumu
Ide o proces:
poznávací – výskum vychádza z určitého poznania poznatkov smerom ku skutočnosti a vracia sa ku sys-
tému poznatkov a tie mení tak, že ich obohacuje o nové poznatky alebo spresňuje, alebo dopĺňa poznatky
terajšie
zámerný – cieľavedomý – odlišuje sa od bežného poznania v skutočnosti, pristupuje ku skúmaniu spoloč-
nosti plánovito
systematický – výskum ako systém je zložený z určitých prvkov, pričom tieto prvky sú reprezentované
v podobe fáz výskumu.
Sociologický výskum sa vyznačuje intencionalitou – zameraním sa na objekty, smerovaním k objektu.
Druhy výskumov – tradičné delenie:
Výskum základný – teoretický – čistý – ide o výskum zameraný na rozvoj vedy, zaoberajúci sa vypraco-
vaním a overovaním teórií a hypotéz, ktoré sú vedecky zaujímané a aktuálne, ale ktorých využitie
v súčasnej dobe nie je z rôznych dôvodov možné a budú prípadne aplikované až v budúcnosti (napr. ná-
vrh zákona)
Výskum aplikovaný – praktický – ide o výskum problémov súvisiacich s potrebami praxe, pričom jeho
prostredníctvom môžu riešiť problémy napr. životnej úrovne, lepšej organizácie práce.
V súčasnosti sa rozdiely medzi nimi stierajú.
Druhy výskumov – iné druhy výskumov:
Metodologický – zaoberá sa metodológiou výskumu, rieši problematiku využitia jednotlivých výskum-
ných metód a rôznych teoretických prístupov ku skúmaniu spoločenskej reality.
Komplexný – pri výskume určitého javu, skúmame všetky jeho stránky a znaky
Parciálny – čiastočný, pri výskume určitého javu skúmame len niektoré jeho stránky a znaky
Individuálny – výskumný pracovník pracuje sám
Skupinový – tímový, účasť väčšej či menšej skupiny výskumných pracovníkov
Popisný – iba zisťuje a popisuje, že došlo prípadne za akých okolností k určitému sociálnemu javu došlo
(dynamika skúmania trestnej činnosti)
Korelačný – popri zistení a popise javu zisťujeme jeho koreláciu, vzájomný vzťah, vzájomnú súvislosť
s inými sociálnymi javmi (kriminalita a alkoholizmus)
Kvalitatívny – druh výskumu, ktorý zásadne používa iba kvalitatívne metódy zisťovania a spracovania
dát (typologická metóda)
Kvantitatívny – používa iba kvantitatívne metódy spracovania dát (štatistická metóda)
Komparatívny – na základe výsledkov z minimálne dvoch výskumov je možné porovnávanie získaných
údajov a na tomto základe získanie nových poznatkov (oblasť trestnej činnosti)
Monografický – týka sa jedného predmetu skúmania (mesto, obec, podnik, jednotlivec)
Reprezentatívny – výskum vybranej časti populácie – reprezentatívnej skupiny
Sociometrický – skúma kvalitu a kvantitu interpersonálnych sociálnych skupín

Predmet, ciele a úlohy sociologicko-právneho výskumu
Sociologicko-právny výskum – ide o výskum poznávací, t.j. vychádza z určitého systému poznatkov a
výsledkami získanými na základe konkrétneho empirického výskumu sa do nich zase vracia, aby daný
systém poznatkov obohatil alebo menil.
Predmetom je pôsobenie práva v spoločnosti, v najrôznejších oblastiach spoločenského života, v spolo-
čenských skupinách, u jednotlivca a pod.
Ciele sú hlavné smery zamerania výskumu:
vedecké poznanie reálne existujúcej spoločenskej a v jej rámci i právnej skutočnosti
získavanie nových vedeckých poznatkov o konkrétnych právnych javoch, ich vlastnostiach a stránkach
prenikanie do podstaty právnych javov a vzájomných vzťahov v oblasti ich spoločenského pôsobenia
rozvoj teórie práva i právnej praxe
Úlohy:
poznať reálnu právnu podstatu sociálnej skutočnosti

19

speters@stonline.sk

meniť na základe poznatkov sociologicko-právnych výskumov sociálnu skutočnosť
prognózovať na základe získaných poznatkov, prijímať opatrenia a prognózovať trend vývoja a potreby
právneho systému v súlade s trendom vývoja spoločnosti

23) Charakteristické znaky a predmet sociologického výskumu. Teoretická a empirická rovina sociolo-

gického poznania

Každú spoločenskú vedu charakterizuje nielen osobitný predmet skúmania, ale aj metódy, ktoré používa.
Charakteristické znaky sociologického výskumu
Komplexné chápanie predmetu – konkrétne spoločenské javy a procesy vo svojej organickej celistvosti,
rozhodnosti…
Uplatnenie špecializovaných metodologických techník pri konkrétnych výskumoch
Široká využiteľnosť výskumných výsledkov nielen v oblasti teoretickej, ale aj v oblasti riadenia a usmer-
ňovania procesov, t.j. praxe
Predmet sociologického výskumu
Z najzákladnejších prvkov spoločenskej skutočnosti, ktorých poznanie je cieľom sociologického vý-
skumu, môžeme vymedziť tieto predmety sociologického bádania:
Spoločenské zoskupenia (národy, triedy, vrstvy, spoločenské kategórie, spolky, zväzy, územné zoskupe-
nia a pod.)
Spoločenské inštitúcie alebo organizácie, t.j. zariadenia vytvorené jednotlivými skupinami na plnenie ur-
čitých funkcií (hospodárske, vojenské, náboženské, zábavné a pod.)
Sociálne procesy a javy, ktoré vyplývajú zo spolužitia a vzájomného pôsobenia ľudí.
Teoretická a empirická rovina sociologického poznania
Vzťah teórie a empírie sa premieta v celom sociologickom prístupe ku sociálnej skutočnosti. Najprv vy-
chádzame z teórie – štúdium literatúry, materiálov, záverečných výskumných správ už realizovaných vý-
skumov, použitých metód a technik. Sociologický poznávací proces (výskum) ako celok prebieha v dvoch
rovinách, empirickej a teoretickej.
Empirická rovina poznania
Na jej základe poznávame reálne objekty a procesy v ich mnohotvárnosti, časovej a priestorovej určenos-
ti. Najčastejšie je používaná technika pozorovania. Empirický stupeň poznávacieho procesu umožňuje
popísať reálne objekty a reálny priebeh sociálnych procesov. Z tejto roviny vyplýva prvá funkcia socioló-
gie – deskriptívna funkcia sociológie – sociografická – sociografia
Teoretická rovina poznania
Je to vyššia úroveň poznania, kde sociologické poznanie spoločnosti dospieva k vysvetleniu – explanácii
jej dielčích strán, t.j. druhá funkcia sociológie – explanačná funkcia sociológie – vysvetľujúca – teoretic-
ká.
Ak v sociologickom skúmaní prechádzame od otázok typu – ako určitá skutočnosť vyzerá, aké vlastnosti
má určitý sociálny jav, ako prebieha určitý proces – k otázkam typu prečo je skutočnosť taká, aká je, pre-
čo má jav určité vlastnosti a prečo určitý proces prebieha tak, ako prebieha – hovoríme, že javy a procesy
vysvetľujeme.
Z hľadiska typu vysvetlenia môžeme teórie deliť podľa toho, ako odpovedáme na otázku, prečo je jav ta-
ký, aký je a prečo prebieha proces určitým spôsobom:
kauzálne – jav či proces je vysvetlený jeho príčinami
funkcionálne – jav či proces je vysvetľovaný dôsledkami pre iné javy či súbor javov
genetické – javy či procesy sú vysvetľované na základe svojho vzniku a vývoja
teleologické – javy či procesy sú vysvetľované účelom alebo cieľom, ktorému slúžia alebo ku ktorému
majú dospieť

24) Priebeh sociologického výskumu (fáza prípravná)
Priebeh sociologického výskumu rozdeľujeme do štyroch fáz:
prípravná
zbierania dát
spracovania údajov

20

speters@stonline.sk

interpretačná
Prípravná fáza
Začatie príprav výskumu znamená predovšetkým správne formulovanie problému, zvolenie objektu a
stanovenie výskumného cieľa. Platí, že čim všeobecnejší cieľ, tým väčšie sú nároky na prípravu a organi-
záciu výskumu a menšia nádej na úspech.
Výsledkom riešenia všetkých začiatočných otázok v ucelenej písomnej forme je projekt výskumu, ktorý
obsahuje:
stručnú charakteristiku cieľa, jeho zdôvodnenie
predbežné predstavy o tom, čo možno od výskumu očakávať
zmienka o modeli sociálnych javov, podrobné spracovanie pracovných hypotéz, stanovenie operatívnych
definícií, výber merateľných javov
popis súboru respondentov, zdôvodnenie jeho veľkosti a zloženia
návrh na použitie zvolených technik a spôsobu spracovania výsledkov
stanovenie miesta a času realizácie výskumu
zloženie výskumného tímu s vymedzením kompetencie a deľbou činnosti
predbežný finančný rozpočet
Významnou časťou prípravnej fázy je predvýskum, ako spôsob overovania zrozumiteľnosti a jednoznač-
nosti formulácie otázok, overenia vhodnosti zvolených metód, techník… Ide vlastne o formu „doladenia“
všetkých nástrojov pripravených na použitie v rámci výskumu.
Predvýskum umožňuje tzv. pilotáž – t.j. spresnenie pracovných hypotéz výskumného cieľa. Čím viac po-
zornosti je venované predvýskumu, tým väčšiu nádej má výskum na úspech.

25) Metódy, procedúry a techniky sociologického výskumu
Metóda označuje postup (spôsob), ktorým sa dosiahne určitý cieľ.
Klasifikácia metód
Všeobecná – teoreticko-empirická metóda. Proces skúmania vychádza zo všeobecných poznatkov špe-
ciálnych vied a z výsledkov sociologických výskumov jednotlivých oblastí spoločenského života, čím sa
završuje teoretická fáza.
Empirická fáza spočíva hlavne v príprave, vykonávaní a vyhodnotení sociologických výskumov.
Základné metódy sociológie sú:
logická metóda – predstavuje sústavu logických prostriedkov, ktorými je analyzovaná štruktúra javov a
súvislostí medzi rôznymi zložkami, kauzálne, t.j. príčinné a dialektické závislosti.
historická metóda – založená na sústave poznávacích prostriedkov na postihnutie vývoja javov širších
historických súvislostí. Je nutným doplnením metódy logickej predovšetkým u tých spoločenských javov,
ktoré nemožno skúmať bez zreteľa na ich historický vývoj.
Špeciálne metódy – sú to také postupy, ktoré sú používané v rámci sociologického výskumu:
procedúry
techniky
Procedúra
zahŕňa prístup k problému, postup zhromažďovania a spracovania dát – výberu terénu, jednotiek vý-
skumu, ich početnosť, postupnosť činností, celková organizácia výskumu, ako aj súhrnné spracovanie in-
formácií.
Každá z procedúr má svoje výhody a nevýhody, a preto sa kombinujú. Základné procedúry sú:
štatistická – vyberá zo štatistiky niektoré metódy, techniky a postupy, ktoré uplatňuje ako celok v soci-
ologickom výskume. Má dva varianty:
vyčerpávajúca – zisťovanie sa týka všetkých prípadov v danom územnom rámci. Pozorujú sa všetky
jednotky (sčítanie obyvateľstva)
výberová – zisťovanie berie do úvahy vyberaný súbor, ktorý je oveľa menší ako základný súbor, pričom
výber môže byť: náhodný alebo zámerný.
monografická procedúra – využíva sa vtedy, keď predmetom výskumu je jeden objekt alebo jedna
osobnosť, jeden prípad, ktorý je skúmaný z rôznych hľadísk ako celok. Cieľom je podať prostredníctvom
procedúry systematický popis daného prípadu.

21

speters@stonline.sk

Štatistické a monografické procedúry sú spôsobom poznávania javov a procesov, ktoré už existujú (ex po-
st factum – dodatočne), museli najprv nastať, a až potom mohli byť pozorované.
typologická procedúra – vychádza z empirických informácií, ktoré analyzuje a usporadúva do typov
(napr. údaje o televíznych divákoch). Obmenou typov sú rôzne modely – význam rastie s vývojom výpoč-
tovej techniky. Môžu byť kvantitatívne, kvalitatívne, grafické, číselné…
historická procedúra – slúži potrebám sociologického výskumu a nie potrebám teoretických štúdií, po-
užíva sa všade tam, kde možno určité skutočnosti objasniť len na základe historických dokumentov.
Vzťahuje sa na genézu – vývoj určitého spoločenského javu či útvaru (rodina, otec, závod).
Často sa spája so štatistickou procedúrou, a to vtedy, ak máme k dispozícii štatistické údaje.
Technika
Nástroj na zachytenie empirických dát, a sú to:
pozorovanie
rozhovor
dotazník
anketa
experiment
štúdium dokumentov

26) Techniky sociologického výskumu (dotazník)
Technika je nástroj na zachytenie empirických dát: pozorovanie, rozhovor, dotazník, anketa, experiment,
štúdium dokumentov.
Dotazník je v podstate štandardizovaným súborom otázok, ktoré sú vopred pripravené na určitom formu-
lári.
K dotazníku obvykle patria:
nezávislé premenné – ide o identifikačné znaky respondenta (pohlavie, vek, bydlisko a jeho typ – mesto,
dedina…)
závislé premenné – predstavuje hlavné pole dotazníka.
Dotazník môže byť anonymný alebo neanonymný.
Všeobecné zásady formulácie otázok:
voľba otázok musí zodpovedať úrovní dopytovaných
vyhýbanie sa dotieravým a provokačným otázkam
otázky musia byť obsahovo a jazykovo zrozumiteľné
musia byť jednoznačné
primerané dlhé, nenáročné na pamäť
Poradie otázok – najdôležitejšie otázky by mali byť umiestnené uprostred dotazníka. Na začiatku sa
umiestňujú otázky, ktoré vyvolávajú záujem dopytovaného, identifikačné údaje kladieme spravidla na
koniec.
Pri umiestňovaní otázok je nutné dbať na tzv. „haló efekt“, teda na to, že predchádzajúca otázka ovplyv-
ňuje výpoveď dopytovaného na otázku nasledujúcu.
Druhy otázok:
zatvorené otázky – odpovede na otázky sú vopred formulované a dopytovaný si vyberá odpoveď, ktorá
sa najviac blíži k jeho názoru.
dichotomické – respondent si môže vybrať z dvoch variantov
polytomické – vyberá si z viacerých variantov, pričom môžu byť s výberom jednej alternatívny odpovede
alebo s výberom niekoľkých alternatív s uvedením poradia alternatív.
otvorené (voľné) – ponecháva na respondenta, aká bude jeho odpoveď. Výhodou je autentičnosť, nevý-
hodou obtiažnosť spracovania.
polozatvorené otázky – kombinácia otázky zatvorenej a voľnej. Najčastejšie sa jedná o doplnenie otázky
variantom „iná odpoveď“.
filtračné – filtrujú dopytovaných na nasledujúce otázky (druhá otázka je určená len tým, ktorí kladne /
záporne odpovedia na prvú otázku)
projekčné –
respondentovi predkladáme na posúdenie konanie, názory a postoje iných ľudí

22

speters@stonline.sk

predkladáme rôzne formulácie nedokončených viet, smerujúce na zistenie asociácie
kontrolné – kladieme ich tam, kde potrebujeme overiť pravdivosť výpovede. Napr.:
Viete, kto napísal knihu Na východ od raja?
Áno
Nie
Steinbec je autorom knihy:
Juh proti Severu
Na východ od raja
Keď nastali dažde
trikové – ich podstata je v tom, že chceme oklamať pozornosť dopytovaného. Predstierame záujem o
otázky určitého druhu (trikové), otázky, čo nás zaujímajú kladieme mimochodom.

27) Techniky sociologického výskumu (pozorovanie, rozhovor – interview)
Technika je nástroj na zachytenie empirických dát: pozorovanie, rozhovor, dotazník, anketa, experiment,
štúdium dokumentov.
Pozorovanie je zámernou činnosťou a predpokladá vymedzenie objektu a cieľa, na ktorý sa orientuje. Po-
zorujúci jednotlivec sa zdá skôr ako nástroj na získanie príslušných údajov, aby vedecké pozorovanie
nebolo individuálne orientované a obmedzené.
Druhy pozorovania
Podľa spôsobov získavania informácií:
priame – je pozorovanie skúmaného objektu priamo v teréne
nepriame – spracúva sekundárne informácie, ktoré sú uchovávané v podobe písomných materiálov,
v iných formách.
nezúčastnené – výskumník sa nestáva súčasťou pozorovaného prostredia (napr. zbežné pozorovanie pri
návšteve väznice)
zúčastnené – bádateľ sa stáva na určitú dobu súčasťou skúmaného prostredia, pritom môže vystupovať
ako výskumník alebo cieľ jeho práce je utajený.
Rozhovor možno definovať ako systém verbálnych kontaktov medzi pýtajúcim sa a dopytovaným
s cieľom získať informácie prostredníctvom otázok, ktoré kladie pýtajúci sa.
Druhy rozhovorov

1)
kategorizovaný (štandardizovaný) – prebieha na základe vopred pripravených otázok, drží sa pripravenej
formulácie a poradia. Jeho prednosťou je lepšia spracovateľnosť.
nekategorizovaný (neštandardizovaný) – otázky sú vopred pripravené len rámcovo. Výhodou je, že sa
približuje bežným životným situáciám.
2)
zjavný – tajný
3)
individuálny – hromadný
4)
mäkký – medzi pýtajúcim a respondentom prebieha dialóg, pri ktorom vyslovuje pýtajúci sa svoje názory
tvrdý – je v podstate výsluchom, pýtajúci je autoritatívny
5)
neutrálny – používa sa v sociologickom výskume najčastejšie. Pýtajúci sa iba navodzuje tému a kladie
otázky.

28) Techniky sociologického výskumu (anketa, experiment, štúdium dokumentov)
Anketa je najjednoduchšia výskumná technika, ktorá sa najčastejšie používa pri prieskume. Nemala by
obsahovať viac ako 5 – 10 otázok.
Rozoznávame niekoľko druhov ankiet: poštová, novinová, rozdávaná, telefonická, rozhlasová, televízna.
Výhody – lacnosť a rýchlosť

23

speters@stonline.sk

Nevýhody – samovýber respondentov (odpovedajú len tí, ktorých to zaujíma)
Experiment spočíva vo vytvorení určitého javu takým spôsobom a pre taký cieľ, aby bolo možné
uskutočniť dôkladné pozorovanie a na základe tohto pozorovania zistiť vzájomnú závislosť medzi dvoma
činiteľmi.
Podstata experimentu je teda v tom, že sa určitá situácia vyvolá umelo. Z množstva faktorov pôsobiacich
na jav sa niektoré odstránia a pozorujú sa len účinky jedného faktora.
Druhy experimentov:
Projektovaný experiment – pokus sa robí s dvoma izolovanými spoločenskými skupinami a zisťuje sa,
ako na ne pôsobí určitý prvok
Experiment ex post facto – zisťuje sa, či v súčasnej dobe pozorované rozdiely sú následkom určitých
podnetov, ktoré sa uskutočnili v minulosti.
Laboratórny experiment – skúma sa správanie osôb v skupine pod vplyvom nejakého podnetu.
Spravidla sa pre experiment zostavujú dve skupiny: Experimentálna – podrobuje sa vplyvu faktorov,
ktorých účinky skúmame. Kontrolná – ponecháva sa v normálnom stave.
Štúdium dokumentov – ide o klasickú metódu. Spoločenské javy sa skúmajú na základe oficiálnych,
osobných či iných dokumentov. Sociologické informácie sú z nich získavané na základe obsahovej analý-
zy, čo je najúčinnejšia metóda písomných dokumentov.
Na základe analýzy osobných dokumentov bola vypracovaná samostatná výskumná metóda – biografic-
ká. Za jej zakladateľov sú považovaní W. Thomas a F. Zaniecki, ktorí osobné dokumenty použili pri na-
písaní svojej knihy „Poľský sedliak v Európe a v Amerike“.

29) Priebeh sociologického výskumu (fáza zbierania, spracovania dát a fáza interpretačná)
Fáza zbierania dát
táto fáza nasleduje po definitívnom vypracovaní projektu výskumu a prevedení výskumu
jej priebeh je závislý od charakteru skúmaného problému a zvolenej metodiky
ťažisko práce spočíva na čo najúplnejšom a najpresnejšom zachytení výskumných údajov prostredníc-
tvom techník (dotazník, anketa, rozhovor, pozorovanie, experiment, štúdium dokumentov)
Fáza spracovania dát
V tejto fáze je hlavné úsilie zamerané na roztriedenie získaného materiálu, zistenie vnútorných súvislostí
a overovanie, či získané údaje sú úplné a spoľahlivé (reliabilita) a ďalej pravdivé a platné (validita).
umožňuje spojenie empíriou získaných poznatkov s teoretickými úvahami
používa sa pre túto fázu aj pojem vedecký opis, t.j. zachytenie výsledkov konkrétneho sociologického vý-
skumu pomocou vybraného systému označení (znakov) a vyjadrenie týchto výsledkov v jazyku vedy.
Súčasťou spracovania dát je:
kategorizácia – presné vymedzenie znakov, s ktorými budú prevádzané ďalšie operácie pri zoskupovaní
získavaných údajov (napr. osoby podľa znaku pohlavia kategorizujeme na mužov a ženy)
triedenie – jeho úlohou je zistiť, koľko jedincov zo sledovaného súboru má ten či onen znak, či viac
znakov (napr. muž, robotník, vek 30 – 40 rokov, bývajúci na dedine…). V tejto fáze sú používané aj roz-
ličné štatistické operácie (t.j. poskytnutie číselnej charakteristiky, ktorú možno jednoducho interpretovať).
typologizácia – hľadanie stálych spojení vlastností sociálnych objektov, či javov v systéme premenných,
ktoré sa na tento objekt vzťahujú, pričom vychádzame zo základu teoretického alebo empirického.
empirický model – t.j. súhrnný popis faktorov a zákonitostí, ktoré sa vzťahujú na daný objekt. Je účelný
hlavne vtedy, ak bol v prípravnej fáze výskumu zostavený model konceptuálny (vyplývajúci z koncepcie
výskumu a pracovných hypotéz), s ktorým možno porovnávať.
Fáza interpretačná
Nebezpečenstvom sociologického výskumu je nesprávnosť interpretácie, a môže byť zapríčinená:
chybami v procese skúmania (chybné technické postupy)
chybným spracovaním údajov
chybným pochopením sociálnej role alebo výskumnej role dopytovaného
Interpretačná fáza je zameraná na podstatu skúmaného objektu nielen na základe empirických výsledkov,
ale aj tým, že daný objekt podradíme určitému teoretickému postulátu, zákonu, téze, t.j. vysvetlenie (ex-
planácia) je dvojstupňové:
prvý stupeň zahŕňa tvrdenia, ktoré charakterizujú vysvetľovaný objekt (explanandum)

24

speters@stonline.sk

druhý stupeň je súhrnom vysvetľujúcich tvrdení (explanans)
Súhrn výsledkov sociologického výskumu má obvykle podobu záverečnej výskumnej správy, ktorá ob-
sahuje:
úvodné zoznámenie s projektom výskumu
informácie o tom, akým spôsobom (metódy, procedúry, techniky) boli dáta získané a zamyslenie sa nad
problematikou zvoleného postupu
rozbor parametrov sledovaného súboru
obsahovú analýzu získaných výsledkov (s priloženou dokumentáciou)
zhodnotenie validity (pravdivosť, platnosť) a reliability (úplnosť, spoľahlivosť) záverov
návrhy na praktické sociálne opatrenia, na dielčie riešenie
obsahový rozbor výsledkov vždy tvorí samostatný oddiel
rekapituláciu, jej predmetom sú nielen vyriešené, ale aj nedoriešené problémy
analýzu príčin, ktoré komplikovali priebeh výskumu
podrobný popis všetkých stupňov a fáz prevedeného výskumu
dôsledné rešpektovanie metodologického aparátu tak, ako bol stanovený v prípravnej fáze

30) Sociometria (pojem a vývoj)
Sociometria – vymedzenie pojmu nie je presné a jednotné. Existujú dve skupiny autorov:
sociometria je len metóda, technika sociologického výskumu
sociometria je špeciálna sociologická disciplína, ktorá má svoje špeciálne techniky
socius – druh, spoločník, priateľ (lat.)
metria – meranie (gr.)
Sociometria umožňuje meranie kvantity a kvality ľudských vzťahov v malých sociálnych skupinách.
Zakladateľ – Jacob Levi Moreno
Sociológia vo svojom vývoji prebiehala dvoma fázami:
fáza (30. roky) – je spojená s menom J. L. Morena a jeho kategóriou „sociálneho atómu“ ako základňou
neformálneho zoskupenia ľudí.
Sociálny atóm je systém socioemocionálnych vzťahov (sympatií a antipatií), súhrn psychologických
vzťahov jednotlivca k iným jednotlivcom.

Komplex malých sociálnych skupín, v ktorom prevažujú socioemocionálne vzťahy, ktoré sú posti-
hnuteľné sociometrickými prostriedkami vytvára podľa Morena mikroštruktúru spoločnosti.

Pre vzťah mikro- a makroštruktúry platí sociogenetický zákon.
Sociogenetický zákon – vo vývoji organizovaných skupín predchádzajú nižšie formy formám vyšším.
Preto je sociálna makroštruktúra nevysvetliteľná bez pochopenia zákonitostí mikroštrukturálneho sveta.

„Kto prežije“ – Základné dielo sociometrickej literatúry (Moreno).

fáza (40. roky) – charakterizované snahou o ďalšie zdokonaľovanie sociometrických techník, a to hlavne
v dvoch smeroch:
do oblasti psychoterapeutických a sociotechnických aplikácií (napr. použitie takých techník ako je psy-
chodráma, sociodráma, skupinová terapia…)
snahami o integráciu sociometrie do pozitivistických snáh o rozvíjanie sociológie ako „prírodnej vedy“
s dôrazom na kvantifikáciu javov.
Súčasné chápanie sociometrie
Je to súbor kvantitatívnych postupov pri analýze a poznávaní vzťahov malých sociálnych skupín zisťova-
ním socioemočných preferencií (voľby sympatie a antipatie) medzi jednotlivými členmi skupín.
Predovšetkým technikou sociometrického testu (dotazník, pozorovanie, rozhovor) sa zaznamenávajú a
kategorizujú vzájomné voľby a na ich základe sa spoznávajú vzťahy v skupine.
Význam- v exaktnom postihnutí určitého typu individuálneho či maloskupinového správania, resp. ten-
dencie k tomuto správaniu.
Sociometrické techniky smerujú inými postupmi nepostihnuteľnými aspektmi vzťahov (autorita, obľúbe-
nosť, záporné, kladné, neutrálne) medzi jednotlivými osobami v malých sociálnych skupinách.

25

speters@stonline.sk

31) Sociometrické techniky (sociometrický test)
Medzi základné sociometrické techniky sa zaraďujú:
test zoznámenia
sociometrický test
test rolí
test vzájomného pôsobenia
test spontánnosti
psychodráma
sociodráma
živé noviny
terapeutický film
všeobecné štúdium konania in situ (na svojom mieste)
Sociometrický test je výskumnou technikou v pravom slova zmysle, de facto, ostatné majú skôr charakter
terapeutickej metódy (psychodráma a sociodráma) respektíve súčasťou iných techník.
Sociometrický test umožňuje zisťovanie sociopreferenčných (prednostných) vzťahov, a to ako explicit-
ných, tak aj implicitných (nemusia byť navonok prejavované).
Ide o postihnutie určitých prvkov štruktúry malých sociálnych skupín tým spôsobom, že v teste majú
všetci členovia skupiny možnosť sami si voliť svojich partnerov pre určité situácie každej spoločenskej
činnosti. Na základe testu môžeme získať relevantné údaje o postavení jednotlivých členov skupiny i
závery o vzťahoch v skupine vôbec.

32) Sociometrické techniky (psychodráma, sociodráma)
Psychodráma
je metóda používajúca dramatické improvizácie na liečebné, diagnostické, výchovné či výskumné účely –
jej podstatou je improvizované divadlo.
Účastníci nielen o sebe hovoria, ale vyjadrujú sa konaním, mimikou, gestikuláciou, a to viac-menej na
javiskovej úrovni, čo vyvoláva nielen hlbšiu psychologickú angažovanosť v skupinových vzťahoch, ale aj
pohotovejšiu a bezprostrednejšiu možnosť priezoru do medziľudských vzťahov a reakcií.
Sociodráma
hovoríme o nej vtedy, ak je psychodráma používaná na tlmočenie problémov všeobecne ľudských (naprí-
klad rasové rozpory) týkajúcich sa širších sociálnych skupín.
Spoľahlivosť sociometrických techník je spojená so súborom premenných, ktoré sú často charakterizova-
né a kvantifikované inými ako sociometrickými postupmi, a sem patria napríklad:
socioekonomické postavenie (jedinci vykazujú tendencie na výber osôb, ktoré majú vyšší socioekonomic-
ký status než oni sami)
veľkosť rodiny (jedináčikovia – ku skupina a naopak)
etnická príslušnosť (heterogénne a nerovnorodé skupiny majú tendencie na vytváranie homogénnych,
rovnorodých skupín)
pohlavie (prvotné kritérium výberu)
fyzická blízkosť (jedinci, ktorí sú si fyzicky blízki, sa vyberú pravdepodobnejšie, ako jedinci fyzicky
vzdialení)
postoje (jedinci, ktorí sa vzájomne vyberajú, majú podobnú štruktúru postojov)

26

speters@stonline.sk

1) Predmet sociológie práva

Vymedzenie sociológie práva z hľadiska jej postavenia v rámci iných vied je zložité, lebo právo ako pred-
met skúmania sociológie práva presahuje hranice dvoch samostatných vedeckých disciplín, a to socioló-
gie a právnej vedy.
Sú rôzne názory, pričom ich východiskom sa stáva otázka, ktorému sa prisudzuje prvoradý význam – so-
ciológii alebo právu.
skupina autorov vyzdvihuje v sociológii práva prvok sociologický. Na základe toho sociológiu práva po-
važujú za jednu zo špeciálnych sociologických disciplín v rámci aplikovanej sociológie. Používajú názov
sociológia práva. Predstaviteľom je Arnošt Inocent Bláha.
skupina autorov vyzdvihuje právny prvok. Sociológia práva sa nahrádza pojmom právna sociológia.
V tomto zmysle je buď pomocnou disciplínou v rámci právnej vedy alebo sa úplne osamostatnila a vytvo-
rila zvláštnu vedeckú disciplínu, ktorá ale skôr patrí k právnym vedám, než k sociológii. Predstaviteľ –
Vladimír Kubeš.
Sociológiu práva stotožňujú s právnou vedou – František Šmalík.
Predmet sociológie práva
V najvšeobecnejšej rovine je predmetom sociológie práva skúmanie vzťahu práva a spoločenskej reality.
Skúma tri základné okruhy:

1) Vzájomný recipačný vzťah práva a spoločenskej reality

Všeobecné mechanizmy pôsobenia práva
Spoločenské funkcie, úlohu a význam práva v spoločnosti
AD. 1: Vzájomný recipačný vzťah práva a spoločenskej reality

Ak chceme skúmať túto oblasť, berieme do úvahy tieto väzby:

vzťah práva a jednotlivých oblasti spoločenského života – sociológia práva skúma ako právo ovplyvňuje
ekonomiku, politiku, morálku, náboženstvo, výchovu a iné oblasti spoločenského života a na druhej
strane ako tieto oblasti spätne ovplyvňujú právo.
vzťah práva a spoločenských skupín – tu sociológiu práva zaujíma analýza podielu jednotlivých spolo-
čenských skupín na tvorbe a realizácii práva, ako aj vplyv práva na vzťahy medzi spoločenskými skupi-
nami.
vzťah práva a spoločenských činností a procesov – sociológiu práva zaujíma skúmanie efektívnosti práv-
nej úpravy jednotlivých pracovných činností na tvorbu nových právnych vzťahov.
vzťah práva a patologických javov – sociológiu práva zaujíma výskum patologických javov ako
alkoholizmus, narkománia, kriminalita, samovražednosť.
AD. 2: Všeobecné mechanizmy pôsobenia práva

Predmetom sa môžu stať:

oblasť právnych vzťahov – právny vzťah buď v podobe modelového vzťahu oprávnení a právnych povin-
ností vymedzených právnou normou pre určitý druh subjektov alebo ako vzťah, v ktorom konkrétne sub-
jekty skutočne realizujú svoje práva a povinnosti, t.j. reálny spoločenský vzťah regulovaný právnou nor-
mou. Na základe porovnania modelového a reálneho právneho vzťahu možno zistiť ako je právo spoloč-
nosťou akceptované.
oblasť právneho vedomia – sociológia práva skúma úroveň znalosti práva, hodnotenie práva, predstavy o
práve, teda oblasť psychologickú
oblasť verejnej mienky – verejná mienka predstavuje súhrn názorov jednotlivcov, spoločenských skupín i
celej spoločnosti, v ktorej sa odzrkadľuje hodnotenie niektorých významných alebo aktuálnych problé-
mov spoločenského života. Predmetom verejnej mienky môže byť i právna oblasť
činnosť inštitúcií realizujúcich právo – možno rozdeliť na dve skupiny:
inštitúcie, ktoré realizujú právne normy, t.j. štátne orgány aplikujúce právo – súdy, správne orgány…
inštitúcie, ktoré dozerajú na dodržiavanie právneho poriadku a zákonnosti – prokuratúra, kontrolné orgá-
ny.
Kvalita činnosti oboch skupín je veľmi dôležitá.
Sociológia skúma efektívnu činnosť týchto inštitúcií.
sociálno-psychologický vplyv práva na ľudské správanie – motivačné pôsobenie práva, ktoré orientuje
myslenie a motivačné pôsobenie práva, ktoré orientuje myslenie a správanie jednotlivcov spoločensky
žiadúcim smerom. Ide o výskum postojov k právu.

27

speters@stonline.sk

vzťah právnej sankcie a spoločenského pôsobenia práva – sociológia práva zaujíma primeranosť použitej
sankcie, čo skúma rozborom právneho cítenia spoločnosti.
AD. 3: Spoločenské funkcie, úloha a význam práva v spoločnosti

Sociológia práva skúma, ktoré funkcie a ako právo v spoločnosti plní a konfrontuje ich s fun-

kciami, ktoré by pri 100% efektívnosti plniť malo.
Najzákladnejšou a najvšeobecnejšou funkciou je regulatívna funkcia. Výskum by mal odhaliť to, ktoré
funkcie právo v spoločnosti neplní.

2) Vzťah sociológie práva a právnej vedy

Odlíšenie sociológie práva od právnej vedy
právna veda je vedou normatívnou, ktorá sa zaoberá hlavne otázkami právnych noriem
právna veda ako pozitivisticky orientovaná poskytuje interpretáciu pozitívnej právnej úpravy, čo má pre
sociológiu práva nepostrádateľný význam
sociológia práva ako veda sa nezaujíma o právo len ako sumu platných právnych noriem, ale hlavne ako
živé právo.
sociológia práva je vedou o sociálnej skutočnosti práva, o tom ako právo skutočne v spoločnosti pôsobí,
akú reálnu funkciu plnia právne normy, ako sa ľudia skutočne rozhodujú vo vzťahu k právnym normám a
pod.
v sociológii práva ide o zvýraznenie faktičnosti oproti normativite.
Napriek rozdielom je medzi nimi úzky vzťah.
Prínos sociológie práva pre právnu vedu
poskytuje súbor sociologických pojmov a kategórií, ktoré pomáhajú riešiť zložité teoreticko-právne prob-
lémy. Napr. sociálna norma a právna norma, sociálny a právny vzťah, sociálna komunikácia a právna
komunikácia, sociálny postoj a právny postoj (postoj k právu).
umožňuje aplikovať všeobecné sociálne zákony a poznatky sociálnych smerov na štát a právo (sociolo-
gicko-právne teórie).
poskytuje súbor sociologických výskumných metód, procedúr a techník, ktoré sú využívané pri vý-
skumoch v rámci právnej vedy.
Sociológia práva má najbližšie k teórii práva, ale aj k učeniu o štáte a politológii.
Sociológia práva má úzky vzťah k odvetvovým právnym disciplínam (občianske, trestné, obchodné,
správne právo…). V tomto smere sociológia práva skúma:
sociálny dopad právnych noriem jednotlivých právnych odvetví
vzťah medzi právnymi normami a skutočným správaním sa ľudí
príčiny porušovania právnych noriem jednotlivých právnych odvetví
otázky právnej informovanosti o právnych predpisoch jednotlivých právnych odvetví
Najbližšie má sociológia práva k vede trestného práva a kriminológii (cez deviačné správanie a cez vý-
skumy kriminality).
Sociológia práva má veľký význam aj pre právnu prax – ide o oblasti, kde štátne orgány majú možnosť
uváženia v práve a pri aplikácii práva berie na zreteľ širší sociologický aspekt (napr. sociálne podmienky
života jednotlivca, rodinné pomery, príslušnosť k sociálnym skupinám – posúdenie rozvrátenosti man-
želstva súdom v konaní o rozvod manželstva).
Sociológia v oblasti poznania realizuje sociologicko-právny výskum, ktorý vychádza z metodologických
princípov všeobecnej sociológie a sociologického výskumu samotného i právnej vedy.

3) Sociologicko-právne teórie (Eugen Ehrlich)

Eugen Ehrlich je považovaný za zakladateľa a hlavného predstaviteľa európskeho sociologického hnutia
v práve.
Právo – sú pravidlá, podľa ktorých sa má človek správať a sudca súdiť.
Sociológia – skutočná vedecká náuka o práve.
Základnou myšlienkou je, že ťažisko všetkého právneho vývoja nespočíva v zákonodarstve, ani v práv-
nej vede, ale v spoločnosti samotnej. Ehrlich sa pokúša o spresnenie.

28

speters@stonline.sk

Dôležitým pojmom, s ktorým operuje, je spoločenský zväz, t.j. väčšina ľudí, ktorí uznávajú vo vzájom-
nom styku určité pravidlá konania a aspoň povrchne sa podľa nich správajú (patrí sem štát s úradmi, rodi-
ny, korporácie, družstvá). Právo nie je jediným poriadkom v spoločnosti – je tu ešte napr. poriadok mrav-
ný, náboženský alebo slušnosti, avšak právna norma je príchuťou každého hospodárskeho zväzu.
Právne normy – pri ich charakteristike usudzuje Ehrlich, že donútenie nie je zvláštnosťou právnej nor-
my, lebo i ostatné normy pôsobia určitým tlakom. Tlak práva spočíva v trestoch a v ich vymáhaní a vy-
chádza od zväzkov, aby nikto nekonal proti ich záujmom a tým sa z nich sám nevylučoval. Vyslovuje
myšlienku, podľa ktorej spoločenský nátlak pôsobí na zločincov viac po návrate do spoločnosti než pô-
sobenie samotného väzenia.
Skutočnosti predchádzajúce vzniku práva:
Prax – vzťahuje sa najmä na hlavu zväzu a práva a povinnosti jeho príslušníkov. Ak je právna norma iná
než prax, ľudia sa dovolávajú praxe, pokiaľ je pre nich prospešná. Jediným zväzom, kde dosiaľ všetko
závisí na praxi je podľa Ehrlicha rodina.
Panstvo- vzniká ukradnutím ľudí (otrokov vo vojne). Je dôsledkom nedostatku ovládaných a právo pan-
stva je dané hospodárskym zriadením. Panstvo teda charakterizuje násilie.
Držba – možnosť faktického nakladania s vecou, faktická moc nad ňou. Na inštitút držby potom nadvä-
zuje právna úprava vlastníctva, ktorého obsah je opäť daný hospodárskym zriadením spoločnosti.
Prejav vôle – smerujúci ku zmluvám a závetom.
Zdrojom praxe sú pravidlá, ktoré zväz stanovuje sám – nie štát. Spoločenská prax je uprednostnená pred
právnymi pravidlami.
Zdrojom práva je štát. Štátne právo obsahuje:
normy 1. stupňa – ústava, úprava vyučovania, priemyslu, financií
normy 2. stupňa – majú udržať danú úpravu (trestné právo a civilný proces)
Podstatné znaky právnej normy
právna norma ustanovuje (aspoň podľa pocitov členov) nejakú látku veľkej dôležitosti
na rozdiel od iných noriem sa dá vyjadriť vždy v jasných, určitých slovách
vyplýva zo skutočnosti práva
Právnik by mal poznať nielen predpisy, ale i život

1) Sociologicko-právne teórie (záujmová jurisprudencia, sociologický realizmus)
Záujmová jurisprudencia
Rudolf von Ihering (1818 – 1892): Snaží sa vysvetliť právo z jeho spoločenského kontextu a skúma i
právo obyčajové a ostatné zložky kultúry, zasahujúce do života spoločnosti svojimi normami, ako sú mó-
da, obyčaj, resp. mrav, mravnosť. Nevychádza teda už len z právnych noriem, ale i zo skúmania denného
života.
Právo plní v živote dve funkcie:
zaručuje spravodlivosť
zaručuje právnu istotu
Právo vyrastá z morálky, čoho dôkazom je pôvod slova.
Philip Heck (1858 – 1934): Zákony sú výslednicou konfliktov protichodných záujmov (materiálnej,
národnostnej, náboženskej či mravnej povahy) súperiacich vo vnútri spoločnosti.
Úlohou práva je zabezpečiť, aby tieto konflikty neprerástli určitú hranicu stanovenú zákonmi.
Špecifickú pozornosť venuje úlohe sudcov – sudca sa musí pridržiavať práva a ak má predpis medzery
alebo nedostatky, musí sudca zistiť záujem, ktorému dal zákonodarca prednosť. Medzi konfliktnými záuj-
mami je potom sudca povinný dať prednosť tomu záujmu, ktorý je preferovaný právom. Úlohou sudcu a
aplikačnej praxe je realizovať ideály odhalené teoretickou činnosťou záujmovej jurisprudencie. Sudca tak
popri zákonodarcovi vystupuje ako praktický tvorca práva.
Sociologický realizmus
Theodor Geiger (1891 – 1952) – právo je iba jedným z typov spoločenského poriadku, akýmsi najvyš-
ším typom, ktorý vyrastá z predprávnych poriadkov.
Pokúsil sa o rozlíšenie práva a morálky – „Ak porušíš právnu normu, stane sa niečo tebe, ak porušíš
mravnú normu, stane sa niečo v tebe.“

29

speters@stonline.sk

Právo a moc – vo vzťahu k tomuto vyslovuje názor, že právo a moc nie sú protikladmi, avšak k tomuto
výsledku dospieva viac na základe pojmového rozboru (odlíšením ľubovôle od moci), než rozborom
spoločenskej skutočnosti.
Právne vedomie - možno ho poznávať na základe výpovedí, ktoré môžu byť klamlivé a pomocou konaní,
ktorých skutočné pohnútky sa dajú ťažko zistiť. Tzv. pozitívne právne vedomie sa ideálne orientuje na
právo, ktoré je v účinnosti a spočíva v tom, že konajúci, ktorý pozná právne normy, si je vedomý, aké ná-
sledky môžu nastať pri určitom konaní.

2) Sociologicko-právne teórie (teória voľného práva, teória spoločenskej kontroly)
Teória voľného práva
Herman Kantorowicz (1877 – 1940) – voľné právo je obnovou prirodzeného práva v zmenenej podobe.
Voľné právo má totiž s prirodzeným právom spoločné to, že i ono si robí nárok na platnosť nezávisle na
štátnej moci.
Voľné právo môže mať dve formy:
individuálne voľné právo – vzniká ako dôsledok presvedčenia jednotlivca a uznávania určitých pravidiel.
spoločenské voľné právo – vzniká uznávaním záväznosti pravidla na základe všeobecného presvedčenia
spoločenstva.
Obidve tieto formy môžu vo vzťahu k určitému pravidlu splývať. Voči štátnemu právu, t.j. právnym nor-
mám vydávaným štátom, môže byť voľné právo v dvojakom vzťahu:
buď je totožné so štátnym právom
je s ním v rozpore
Podľa voľnoprávnej teórie sa právna veda stáva popri zákone prameňom práva, stáva sa voľným nachá-
dzaním práva tam, kde sa objavuje spoločenské právo a vedie k jeho použitiu a voľnou tvorbou práva
tam, kde objavuje individuálne právo a pomáha mu, aby sa uplatnilo.
Voľnoprávna škola odpútava právnu prax od všeobecnej záväznosti a preferuje značne voľné nachádzanie
práva.
Teória spoločenskej kontroly
A. Ross (1866 – 1951) – tvorca teórie spoločenskej kontroly, ktorý si pod týmto pojmom predstavuje
spoločenské vplyvy, pôsobiace na jednotlivcov alebo skupiny. Rossov prínos pre sociológiu práva
spočíva v tom, že zdôrazňuje úlohu práva v usporiadaní ľudského života a že v porovnaní s ostatnými
spôsobmi spoločenskej kontroly (verejnou mienkou, vierou, obradmi) považuje právo za najšpecializo-
vanejšie a najdokonalejšie zariadenie kontroly, ktoré udržiava civilizáciu pokope. Jeho koncepcia ve-
die k tomu, že nakoniec všetky sociálne problémy vyúsťujú do otázok spoločenskej kontroly.
Samostatnú sociálnu kontrolu delí na dva druhy:
vonkajšiu – kontakt človeka s okolitým svetom
vnútornú – kontroluje a preveruje ľudskú povahu
Pri výklade sociálnej kontroly argumentuje tým, že stabilita primitívnych spoločností bola inštinktívna,
pretože spočívala v prvotných morálnych princípoch, ktoré spôsobovali, že prostriedky spoločenskej kon-
troly (morálka, náboženstvo, právo) neboli od seba odlíšené. S rozvojom neosobných spoločenských
vzťahov, pre ktoré bol charakteristický zmluvný charakter, sa spoločenské inštinkty oslabujú a ich úlohu
regulátora zachovania spoločenskej stability preberá inštinkt spoločenskej kontroly. Dôležitým pros-
triedkom tejto kontroly, ktorá sa stala funkciou štátu, je právo ako vysoko špecializovaný a dokonalý ná-
stroj spoločenskej kontroly.
Charles Ellwood – tiež označoval právo za prostriedok spoločenskej kontroly, ale právo samo osebe ne-
stačí, nakoľko nemôže preniknúť do hĺbky a zabezpečiť najvyšší typ spoločenského poriadku. Znamená
skôr minimum ako maximum kontroly.

3) Sociologicko-právne teórie (sociologická jurisprudencia, právny realizmus)
Sociologická jurisprudencia
Rascou Pound (1870 – 1964) – vymedzil právo ako spoločenské zaradenie, ktoré má uspokojovať sociál-
ne potreby, nároky a požiadavky, dané existenciou civilizovanej spoločnosti.
Pojem práva má trojaký význam:

30

speters@stonline.sk

súhrn zákonných predpisov v danej politicky organizovanej spoločnosti
súčasť spoločenskej kontroly, právneho poriadku, režimu usporiadania ľudskej činnosti za sústavného po-
užívania násilia
súdne konanie
Právo považuje za integrujúci prvok celkového procesu spoločenskej kontroly, pričom je hlavným a naj-
dokonalejším druhom kontroly, uskutočňovanie prednostne pomocou štátu.
Úlohou právnych vedcov je skúmať právny poriadok a nie diskutovať o podstate práva. Právo má byť
predovšetkým sociálnym inžinierstvom – t.j. prostriedkom k udržiavaniu spoločenskej rovnováhy. Pound
chápe právo ako neustály proces vyvažovania skupinových a individuálnych záujmov, ktoré spolu súpe-
ria. Z tohto dôvodu má právnik plniť úlohu určitého „inžiniera kompromisu“, teda tzv. spoločenského
inžiniera, ktorý vďaka právnym normám dokáže udržať spoločnosť v harmónii.
Ťažisko sociologickej jurisprudencie vidí Pound jednak v požiadavke skúmania toho, ako právo fakticky
pôsobí v spoločnosti (law in action) na rozdiel od práva knižného (law in books) a jednak v požiadavke,
aby právna veda obmedzila skúmanie právnej normy a sústredila sa na pôsobenie práva v spoločnosti.
Právo plní funkciu sociálnej kontroly a regulácie, a to tým, že usmerňuje individuálny inštinkt v prospech
inštinktu sociálneho.
B. N. Cardozo – na právo pozerá ako na prostriedok smerujúci k dosiahnutiu určitého cieľa, ktorého zá-
kladnou črtou je zmierňovať a riešiť rozpory a záujmy spoločnosti.
Právny realizmus
Realisti k právu pristupujú ako ku spoločenskej inštitúcii, ktorej pôsobenie môže byť skúmané empiric-
ky – bez presne vypracovaného teoretického základu. Za právo považujú iba rozhodnutia súdu (príp. štát-
neho orgánu). Podľa ich mienky nie je rozhodnutie konkrétneho sporu viazané ani právnou normou, ani
precedentom, ale záleží iba na sudcovi, ktorý rozhoduje na základe svojej voľnej úvahy.
K. N. Llewllyn – právo ako existujúca spoločenská inštitúcia, ako súhrn variabilných elementov
dvojakej povahy:
prvá skupina je tvorená prvkami spojenými so štátnym donútením (sankcia, disciplína, prinútenie)
druhú skupinu tvoria elementy, ktoré sú na štátnej moci nezávislé
Právo v jeho úvahách vystupuje ako určitý regulátor konfliktov.
Jerome Frank – pojem práva redukuje na platné rozhodnutie konkrétneho sporu a predvídanie tohto roz-
hodnutia. Pokiaľ súd nerozhodne o určitom prípade, potom pre tento prípad právo neexistuje a jediné, čo
je možné za právo považovať je iba mienka právnikov a odhad toho, ako súd rozhodne.
Vzhľadom k určitému prípadu rozoznáva:
skutočné právo, t.j. prijaté a platné rozhodnutia daného prípadu
pravdepodobné právo, t.j. predpokladané budúce rozhodnutia

4) Francúzska sociológia práva a poľská sociológia práva
Henri Lévy-Bruhl (1884 – 1964) – zaujímal sa predovšetkým o techniku výkladu práva zo sociologic-
kých pozícií, o spoločenské zdroje záväzkov v občianskom práve a sociologické stránky práva. Venoval
sa tiež kriminálnej sociológii.
Rozoznáva trojaké chápanie práva:
spiritualistické (právo vyvierajúce z ľudského vnútra)
marxistické
sociologické, ku ktorému sa sám hlási
Sociologické chápanie práva – označuje ho ako súhrn záväzných pravidiel určujúcich spoločenské
vzťahy, ukladaných trvalo skupinou, ku ktorej ľudia patria.
Zo zdrojov práva dôraz kladie na obyčaj ako právotvorného činiteľa, vytvárajúceho nové právne pravidlá
i ústavy. Právo pretvárajúce obyčaj je podľa neho výrazom vôle skupiny rovnako ako zákon.
Georges Gurvitsch (1894 – 1965) – právo považuje za spoločenský jav, spätý užšie so životom spoloč-
nosti, ako napr. morálka alebo náboženstvo, pretože je podľa neho založené vždy na určitom spoločen-
skom uznaní, bez ktorého by nemohol vzniknúť vzťah medzi záväzkami jedných a nárokmi druhých.
Poslaním práva je:
zmierňovanie spoločenských konfliktov
uskutočniť v danom spoločenskom rámci spravodlivosť

31

speters@stonline.sk

Roger Pinto – právne javy vytvárajú súvislý celok dostatočne odlišný od ostatných skupín spoločenských
javov, aby sa mohli stať predmetom zvláštnych sociologických výskumov.
Popiera možnosť vysvetlenia právnych útvarov skutočnosťami zemepisnými, biologickými alebo psycho-
logickými a rovnako nepripúšťa výklady napodobňovaním. Záleží najmä na hospodárskej základni,
spoluvytváranej prírodnými i ostatnými spoločenskými činiteľmi. Pri výklade spoločenských javov je po-
trebné prihliadať predovšetkým na technológiu (teda na spôsob výroby) a na zrýchlené tempo vývoja.
Jean Carbonier – predstaviteľ súčasnej sociológie. Rozlišuje:
sociológiu práva- skúma iba primárne právne javy, ktoré charakterizujú právo ako také a sú s ním totož-
né (napr. zákon, súdne rozhodnutie a pod.)
právna sociológia – sa okrem primárnych javov zaoberá i skúmaním javov elementárnych, ktoré nie sú
výlučne doménou právnou, ale obsahujú určitý právny prvok (napr. rodina, vlastníctvo a pod.). Prikláňa
sa k tomuto chápaniu.

Poľská sociológia práva

Adam Podgorecki – svoje názory zverejnil v knihe Sociológia práva. Sociológia práva je vedným od-
borom, ktorý popisuje pôsobenie práva a vplyv na právo.
Rozoznáva smery v právnej sociológii:
realistický (Marx, Petrazycki, Ehrlich, Pound)
pojmovo špekulatívny (Duguit, Gurvitsch, Timasheff,…)
encyklopedický (Laswell, McDougall)
sociometrický (Strodbeck, Mentschikoff)
Právo:
platné
živé
intuitívne
právne cítenie
obyčajové
Rozvíjanie sociológie práva bude mať za následok prehodnotenie problematiky právnych vied. Bude nut-
né venovať sa otázkam, ktoré majú význam pre právnu politiku, ako je otázka znalosti práva, otázka jeho
pôsobenia, otázka činiteľov ovplyvňujúcich formu a obsah práva, hraníc právnych úprav a pod.
Zastáva názor, že právna norma ako model situácie (hypotéza) stanovuje alebo dovoľuje konkrétny va-
riant konania z radu možných, vynutiteľný mocensky (sankcia) alebo dosahovaný prostredníctvom pod-
netov (odmena), je prostriedkom disciplíny, integrácie, výchovy a motivácie činnosti. Je predpokladom
istoty človeka v spoločenských vzťahoch.
Analýza sociálnej genézy a spoločenských funkcií práva umožňuje účinnejšie využívanie práva pre
riadenie, orientáciu a kontrolu spoločnosti. Je predpokladom vedeckej legislatívnej činnosti, zabezpečujú-
cej maximálnu efektívnosť právnych predpisov.

5) Československá sociológia práva
Emanuel Chalupný (1879 – 1958) sa pokúsil o ucelenú sústavu všeobecnej sociológie, ktorá bola vyda-
ná v desiatich zväzkoch. Vydal prvú českú sociológiu práva – Sociológia a filozofia práva a mravnosti.
Zdôrazňuje, že ten, kto chce právo poznať, musí ho „prežiť, precítiť, pretrpieť a tiež tvoriť“. Do jeho vý-
kladov prenikajú i osobné zážitky, sympatie a antipatie. Prevažnú väčšinu javov v práve považuje za amo-
rálne, t.j. ani nie mravné, ani nemravné. Mravné zásady sa môžu v práve uplatňovať iba vtedy, pokiaľ to
právo pripúšťa.
Pozornosť venuje kompromisom v práve, často vysvetliteľným formálnou povahou práva a vyskytujúcim
sa už pri tvorbe práva pôsobením politických vplyvov alebo pri rôznych konfliktov vedomia.
Prepracoval myšlienku, že rýdze, t.j. izolované právne javy sa takmer nevyskytujú, že sa vždy miešajú
s inými javmi. Ukázal ako subjektívne nálady vykonávajú vplyv na objektívne právo: ľudia si škodia
nielen tým, že nebránia svoje práva, ako im to zákon dovoľuje, ale tiež naopak tým, že sa priečia a pôso-
bia si predlžovaním sporu značnú škodu, ktorú mohli včas odvrátiť.
Výnimkou z amorálneho práva je uchýlenie sa k ekvite, t.j. vyššej spravodlivosti, syntéze morálnych a
právnych prvkov. Každé zásadné spojenie práva s morálkou považuje za vylúčené a požaduje odlíšenie
práva od morálky.

32

speters@stonline.sk

Zaoberal sa aj spojením amorálnych právnych javov s právnymi javmi, ako sú javy:
psychické (pri nebezpečnom vyhrážaní)
politické (zákaz pátrať po otcovi nemanželského dieťaťa, aby bolo uľahčené postavenie francúzskych
vojakov v Napoleonovom občianskom zákonníku)
hospodárske
Z toho Chalupný vyvodil:
úplnú neistotu práva pri riešení obtiažnej komplikácie faktov
podriadenie práva iným zložkám kultúry (politike, hospodárstvu)
sila obyčaje vo všeobecnom vedomí je objektívne nesprávna, subjektívne nemravná i neodôvodniteľná.
Účelom práva je zabezpečiť v zložitom a premenlivom živote spoločnosti oblasť pokoja, istoty a bezpeč-
nosti, a tak umožniť jej život. Právo definuje ako výtvor civilizácie (kultúry).
Hlavnými znakmi práva sú:
relatívnosť- v každom štáte platia iné zákony
formálnosť – napr. zložité prípady sa riešia kompromisným rozhodovaním väčšiny
priamočiarosť a racionálnosť – právo zjednodušuje zložitú skutočnosť pomocou schém.
Zatiaľ čo právo pôsobí zvonku, morálka pôsobí na človeka vnútorne, útočí na jeho svedomie, všíma si
jeho pohnútky. Právo upokojuje vytváraním právnej istoty, mravnosť znepokojuje.
Inocent Arnošt Bláha – zakladateľ tzv. brnianskej sociologickej školy.
Právo považuje za sociálny jav, jeden z najmocnejších činiteľov sociálneho poriadku. Sociálny jav chá-
pe ako prejav viacerých jedincov pod tlakom kolektívnej potreby.
Vladimír Kubeš – chápe právnu sociológiu ako základnú aplikáciu sociologických metód v práve, ako
samostatnú vednú disciplínu, ktorá skôr patrí k právnym vedám.
Úlohy právnej sociológie:
Skúmať, aké príčiny vyvolávajú vznik nových právnych noriem a akých, a to všeobecných i konkrétnych
a ako je týmito predprávnymi faktormi ovplyvnený obsah právnych noriem.
Skúmať ekonomickú a sociálnu pôsobnosť právnej normy, ktorá už existuje, za predpokladu, že zostane
nezmenená. Skúmať vzájomný vzťah ekonómie a práva.
Určiť, ktorý právny poriadok je ako celok v priemere fakticitný.
Pomôcť riešiť problém spravodlivosti samotnej. Prevádzať starostlivé sociologické prieskumy právnej is-
toty, účelnosti a slobody človeka.

6) Luhmannova sociológia práva
Niklas Luhmann
jeden z najvýznamnejším súčasných nemeckých sociológov
vo svojich pojmoch používa viac sociológie ako práva
Právo je výsledkom evolúcie ľudskej spoločnosti, pričom evolúciu Luhmann chápe ako narastanie kom-
plexity, t.j. zložitosti a mnohotvárnosti spoločnosti.
Aby sa stal takýto komplexný svet prehľadným, je nutné určité elementy vybrať a zvýrazniť a iné po-
tlačiť, príp. úplne obmedziť. Tento proces nazýva Luhmann redukcia komplexity.
Potlačené (obmedzené) prvky skutočnosti však svoju existenciu neustále pripomínajú a tým vnášajú do
vedome vybranej skutočnosti nepokoj. Sú schopné pripravovať riziká a sklamania, pričom táto možnosť,
príp. pravdepodobnosť sklamania sa nazýva kontingencia.

Očakávanie:
1)
jednoduché (jednostranné) – očakávanie, že k niečomu dôjde, že niečo nastane. Implikuje určitú
pravidelnosť (alimenty)
očakávanie očakávania (dvojstranné, sebareflexívne) – určité správanie očakáva subjekt od iných, ale
súčasne sa snaží získať aj predstavu o tom, čo sa očakáva od neho.
2)

33

speters@stonline.sk

kognitívne – založené na poznaní a skúsenosti. V prípade sklamania má konajúci možnosť prispôsobiť sa
situácii (poučí sa zo skúsenosti).
Hodnotenie: „Moje očakávanie bolo nesprávne“.
normatívne – v prípade sklamania trvá subjekt na očakávaní, teda sa situácii neprispôsobuje. Sklamanie
zo správania spracované na základe hodnotenia: „Moje očakávanie bolo správne a konanie druhého bolo
nesprávne.“
Štruktúra:
Každá štruktúra je súhrnom očakávaní. Za štruktúru Luhmann považuje aj právo – vo vzťahu k iným
štruktúra je štruktúrou nepostrádateľnou.
Každá štruktúra vzniká na základe procesu dvojitej selektivity, ktorý má dva kroky:
spočíva v drastickej redukcii komplexity (voľba predvoľbou)
spočíva vo voľbe konkrétnych obsahov alebo tematických okruhov
Možnosť sklamania – „Nie len pre notorickú zlomyseľnosť ľudí, ale hlavne preto, že je možné mýliť sa
pri určení kontextu (vecnej súvislosti).“
„Veľa prvkov skutočnosti totiž spadá do rôznych vecných kontextov a tieto je treba vedieť správne rozo-
znať, naviac niektoré kontexty sú už vo svojej podstate dvojzmyselné.“
„ Sociálne systémy sa neskladajú z ľudí, ich konaní, ale zo sociálnych komunikácií.“ – absolutizácia –
(akýkoľvek rozhovor o práve je súčasť práva).

7) Právna regulácia spoločenských vzťahov
Existencia spoločnosti je spätá s normativitou, t.j. pôsobením rozmanitých systémov regulácie ľudského
správania: právny, morálny, náboženský, politický normatívny systém.
So zreteľom na špecifické znaky, ktoré má právny normatívny systém na rozdiel od ostatných normatív-
nych systémov hovoríme na jednej stane o práve a právnych normách a na strane druhej o neprávnom
systéme regulácie správania, čiže neprávne normy.
Následkom toho dochádza k tlaku, ktorý je vyvíjaný na správanie jednotlivca.
Právo a neprávne systémy správania regulujú:
vzťahy jednotlivcov k sebe samým
vzťahy medi jednotlivcami a skupinami navzájom
vzťahy jednotlivcov a skupín k spoločnosti ako celku.
Úloha práva je pri regulácii spoločenských vzťahov nezastupiteľná. Právo vstupuje ako univerzálny sys-
tém organizácie spoločenského života.
Základnou funkciou práva je regulatívna funkcia.
Predpoklady právnej regulácie
tvorba práva – právne normy regulujúce správanie subjektov práva
realizácia právnej normy adresátmi v právnych vzťahoch
Základ právnej regulácie:
existencia právnej normy
existencia právnych vzťahov vznikajúcich pri realizácii oprávnení a plnení právnych povinností subjek-
tom práva
Objekt právnej regulácie
Spoločenské vzťahy – širší objekt
Základný a bezprostredný objekt regulatívneho pôsobenia práva v spoločnosti je vedomie a konanie
ľudí, t.j. adresátov právnych noriem.
V procese právnej regulácie nedochádza len k zmenám vedomia a konania ľudí, ale menia sa aj spoločen-
ské vzťahy, ktoré tvoria predmet právnej regulácie.
Pojem
Právna regulácia je cieľavedomé pôsobenie zamerané na formovanie ľudského vedomia a konania
v právnych vzťahoch v súlade s potrebami a záujmami jednotlivcov, skupín a celej spoločnosti, ktoré sú
základom normotvorby.
Regulátory – podnety, ktoré pomocou hrozby donútenia, zodpovednosti, verejnej mienky, mimoprávne-
ho donútenia sú schopné ovplyvniť správanie adresáta právnej nory, t.j. zabezpečiť dosahovanie cieľov
právnej regulácie.

34

speters@stonline.sk

Sú to právne normy, ale aj neprávne spoločenské normy, ktoré pôsobia v súlade s právnou reguláciou
(tam, kde sa požiadavky normatívnych systémov stotožňujú).
Podporujú právnu reguláciu.
Deregulátory – sú to sociálne normy, hodnoty, potreby, ktoré sú v rozpore s požiadavkami práva a ktoré
sú spôsobné ovplyvňovať správanie regulatívneho systému, oslabovať dosahovanie cieľov právnej regulá-
cie.
Úlohy zákonodarcu – mal by poznať sociálny terén, kde bude právna normy pôsobiť, ako sa bude dotýkať
sociálnych vzťahov. Mal by uvážiť možnosť a nutnosť regulácie, teda či je nutné do určitých spoločen-
ských vzťahov zasahovať právnou reguláciou alebo neregulovať. často je prospešnejšie ponechať tieto
vzťahy v regulácii inými než právnymi normami.

8) Právna komunikácia a spôsoby právnej komunikácie
Právna komunikácia
Všeobecne odovzdávanie a prijímanie právnych informácií (o procese a výsledkoch tvorby práva, o reali-
zácii a aplikácii práva, o požiadavkách na dodržiavanie právnych noriem a pod.)
konkrétnejšie – odovzdávanie a prijímanie právnych informácií:
o cieľoch, forme a význame platného či pripravovaného normatívneho aktu
o obsahu právnych noriem (z normatívneho právneho aktu vyberáme právnu normu – zákonník práce –
možnosť ukončenia pracovného pomeru)
o predpísanom spôsobe realizácie oprávnení a právnych povinnostiach subjektov práva (konkrétne pod-
mienky uzavretia dohody o rozviazaní pracovného pomeru)
o ďalších okolnostiach a javoch (otázky pôsobenia právnej normy – časová, priestorová…)
Subjekty právnej komunikácie
komunikátor – odosielateľ právnej informácie
komunikant – príjemca právnej informácie – subjekt práva

9) Právne informácie
Právo je prameň informácií, ktoré slúžia na orientáciu správania sa ľudí v určitých spoločenských
vzťahoch.
Pôvodné (prvotné) právne informácie obsahujú:
oznámenie o existencii právnej normy
informácie o štruktúre právnej normy (klasická – hypotéza, dispozícia, sankcia)
objasnenie termínov, či pojmov jazyka práva (interpretácia práva)
argumentácia alebo interpretácia spätá s realizáciou – aplikácia právnej normy.
Tieto prvotné (pôvodné) informácie sa týkajú platného práva. Mnohé informácie sú späté s praxou
v procese jeho tvorby a realizácie, informácie, ktoré súvisia so štúdiom, výskumom práva, prípadne s jeho
vývojovými tendenciami.
Mnohé informácie sú obsiahnuté v odborných článkoch, vedecko-politických dokumentoch, ale aj v bež-
nom rozhovore – to sú iné ako prvotné.
Právna informovanosť – je súhrn informácií získaných akýmkoľvek spôsobom o práve a všetkých proce-
soch či javoch s ním spojených.
Klasifikácia právnych informácií
podľa charakteru ich zdroja:
právne – s normatívnym obsahom
faktografické – právne informácie získané z výsledkov sociologicko-právnych výskumov, tabuľkové in-
formácie, ktoré majú vzťah k právu
I.

podľa účelu, ktorému slúžia:

a) legislatívne – týkajúce sa tvorby práva
b) justičné – týkajúce sa činnosti sudcov
c) správne

II.

podľa záväznosti užívateľa:

a) záväzné – napr. informácie o odvolaní proti rozsudku

35

speters@stonline.sk

b) nezáväzné – od iných ľudí

III.

podľa autentickosti:

a) autentické – informuje ten, kto vydal rozhodnutie
b) neautentické – napríklad získané z tlače

IV.

podľa prameňa právnej informácie:

a) normatívne – priamo z právneho aktu
b) aplikačné – z aktu aplikácie práva
c) literárne – z literárnych diel (súdničiek, novín)
d) politické – z politických rozhodnutí, ktoré sa dotýkajú práva

Prenos právnych informácií
1) Priamo – z autentického textu právneho aktu (v popredí je význam komunikatívnosti textu, formulá-

cia právnej normy)

2) nepriamo – sprostredkovane cez iný informačný zdroj (najčastejšie – interpretácia, realizácia, apliká-

cia práva, právna výchova)

3) mimoprávne – pôsobením hodnôt a noriem iných normatívnych systémov na adresáta právnej normy

(keď sa požiadavky normatívnych systémov stotožňujú)

Prenos právnych informácií je prevažne nepriamy – sprostredkovaný, nie priamo poznávaním textu práv-
nej normy v normatívnom právnom akte.
Sprostredkovateľ právnych informácií:
a) jednotlivci (advokát, komerčný právnik, vodcovia či autoritatívne typy v spoločenských skupinách) –

vyznačujú sa zvýšenou komunikatívnou aktivitou

b) hromadné oznamovacie prostriedky – veľmi významné vďaka technickým možnostiam – veľké

množstvo informácií pre množstvo príjemcov. Závisia od časových možností vnímania právnych in-
formácií v rámci štádií daného režimu. Najlepšie je na tom tlač, televízia, rozhlas.
Hlavnými znakmi sú – hromadnosť, jednostrannosť prenosu právnej informácie

c) informačná konzerva – ide o prostriedky, ktorými sa informácie uchovávajú, „konzervujú“ v materiál-

nej podobe (napr. na papieri, Zbierka zákonov, právna príručka, videozáznam…) a v tejto fáze sú rôz-
nymi cestami prenášané subjektom.

Činitele, subjekty sprostredkovaného prenosu právnej informácie
Interpretátor – človek alebo inštitúcia autoritatívne vykladajúca obsah právnej informácie jej príjemcovi
(komentátor masmédií, predseda súdu). Základným znakom je, že podáva odborne kvalifikovaný výklad.
Tvorca právneho vedomia – môže, ale nemusí byť totožný s interpretátorom. Ide o osoby, ktoré sú
s príjemcom právnej informácie v styku (napr. vodcovia, vedúci pracovníci). Títo ovplyvňujú ostatných
v názoroch na právny problém ako aj rozhodnutia v právnych situáciách.
Základným znakom je faktický neformálny osobný vplyv na názory príjemcu právnej informácie a formo-
vanie jeho právneho vedomia.
Komunikant – človek, ktorému je určená právna informácia.
Spätná väzba – ukazuje nám, ako právne informácie boli pochopené. Vystupuje vo vzťahu:
-

subjekt práva (komunikant)
-

tvorca právneho vedomia

-

interpretátor
-

normotvorca

10) Právna komunikácia v sociálnych skupinách
Osobitnosť právnej komunikácie nie je iba v jej prevládajúcej sprostredkovanosti, ale aj v tom, že právna
informovanosť sa odlišuje podľa demografických, sociálno-triednych a ďalších vzťahov, ktorých je
človek (príjemca informácie) účastníkom.
Právna informovanosť závisí od:
oblasti právnej regulácie – rozdiel v stupni informovanosti o pracovnom, občianskom, trestnom, rodin-
nom, správnom práve a pod.
konkrétnych spoločensko-ekonomických podmienok života jednotlivcov – pohlavie, životné pro-
stredie, pracovisko, povolanie, vzdelanie, územná príslušnosť, veľkosť obce a pod.

36

speters@stonline.sk

Medzi faktormi ovplyvňujúcimi mieru právnych informácií má mimoriadne postavenie spoločenská
skupina:
Malé skupiny – ich základnou vlastnosťou je bezprostredná komunikácia (platí predovšetkým o skupi-
nových normách). Tieto sú charakteristické intimitou väzieb, ktoré ovplyvňujú mieru možných deformá-
cií jednotlivca.
Veľké formálne skupiny – zaujímajú v procese právnej komunikácie najdôležitejšie postavenie v oblasti
hospodárskej, kultúrnej, či politickej.
Vyznačujú sa tromi zložkami:
riadiaca
výkonná
funkčnými medzi zložkami
Prebieha v nich komunikácia priama i sprostredkovaná a sú v nich vytvárané neosobné väzby. Pohyb in-
formácií je v nich zabezpečovaný pravidelnými predpísanými komunikačnými procesmi. Veľký význam
majú komunikačné spojenia, ktoré sú zamerané predovšetkým na fungovanie riadiacich procesov (vrátane
spätnej väzby), ktorých súčasťou sú aj právne informácie.

11) Obsah a efekt právnej komunikácie
Obsah – právna informácia s určitým významom.
Právna informácia môže vytvárať komunikačnú istotu či neistotu, keďže vyvoláva určité očakávanie
jednotlivca, ktorého splnenie (nesplnenie) vytvára základ pre príjem ďalších informácií (napr. rozpor
medzi čítaním právnej normy a vlastnými skúsenosťami).
Efekt – základným efektom právnej informácie je znalosť práva, teda úroveň právnej informovanosti.
Proces poznávania práva prebieha na rôznych úrovniach od získania elementárnych poznatkov o konkrét-
nych právnych predpisoch a normách cez orientáciu v platnej právnej úprave až k pochopeniu podstaty a
funkcie práva ako spoločenského javu.
Znalosť právnej normy dosahuje rôznu úroveň:
znalosť právnej normy, ktorá reguluje určitú oblasť spoločenských vzťahov
znalosť prameňov práva spojená so schopnosťou vyhľadať príslušnú právnu normu
znalosť interpretačných pravidiel a postupov spätá so schopnosťou previesť výklad zistenej normy
znalosť formálne spojená so schopnosťou ju oznámiť inému
znalosť obsahu právnej normy spojená so schopnosťou ju použiť v praxi
Pre bežné laické vedomie je dôležitá znalosť existencie právnej normy a znalosť obsahová. Úroveň a
miera znalosti práva sú podmienené jednak:
objektívne – možnosťou poznávať právo dané jednotlivcovi zo strany štátu a spoločnosti. Dôležitú rolu
zohráva právna výchova a otázka minima znalosti práva (neznalosť práva neospravedlňuje), ktorú by mali
tvoriť:
informácie základné (základné znalosti)
informácie, ktoré sú nutné vzhľadom na požiadavky vyplývajúce z rôznych spoločenských rolí subjektu
(znalosti rolového minima)
informácie potrebné na bežné prijímanie rozhodnutí, t.j. znalosti ad hoc – to čo ma vie orientovať v zá-
kladných právnych otázkach
subjektívne – t.j. schopnosti, záujmy a celková zameranosť človeka. Účinnosť každej právnej informácie
je závislá od jej vzťahu k prvkom osobnosti jednotlivca. Podstata každého jednotlivca tiahne k súladu zís-
kaných informácií so svojím subjektívnym svetom, k rovnováhe so svojím vnútorným cieľom. Právne in-
formácie preto vníma selektívne, tzn. že nepripúšťa tie, ktorými sa cíti ohrozený, s ktorými zásadne nesú-
hlasí…

V prípade nesúladu získaných informácií so svojím vnútorným svetom, snaží sa jednotlivec o pre-
konanie vnútorného napätia rôznymi psychickými postupmi, medzi ktoré patrí najmä:

prispôsobovanie (adaptácia) – v podobe kompromisu medzi vlastnými predstavami a názormi a
požiadavkami právnej normy
pozitivácia – t.j. pripísanie právneho charakteru normám už osvojeným z iných normatívnych systémov
(napr. pomôcť blížnemu)

37

speters@stonline.sk

prenášanie obsahu – t.j. osvojenie právnej normy v tej podobe, akú získala interpretáciou osôb či inštitú-
cií, ktoré ju uvádzajú do života
Efekty právnej komunikácie
informačný – prejavujúci sa v miere znalosti práva
motivačný – právna informácia zasahuje racionálne (znalosť práva) a iracionálne prvky (hodnoty, emó-
cie) a motivuje k istému správaniu
reálny – akčný – prejavuje sa v rámci správania sa človeka. Je záverečným vyústením pôsobenia všet-
kých zložiek procesu právnej informácie.
Objektívne faktory znalosti práva
Do popredia vystupuje podiel zodpovednosti spoločnosti za dostupnosť, množstvo a povahu právnych in-
formácií.

12) Základné problémy právnej komunikácie
Medzi základné problémy právnej komunikácie patrí:
neprehľadnosť – často môže vyústiť do deformovanosti, čím je viac medzizložiek, tým sa viac prejavuje.
Príkladom sú terciárne normy (odvodené od odvodených) – často sú v rozpore s ustanoveniami primárne-
ho normatívneho právneho aktu.
fungovanie spätnej väzby – vplyv medzizložiek, ktoré ovplyvňujú spätnú väzbu minimálne dvoma spô-
sobmi:
selekciou – výberom informácií, každá medzizložka má svoj informačný filter – „hore“ prejdú len tie in-
formácie, ktoré daná zložka považuje za vhodné, spojené je s ňou nebezpečenstvo blokovania informácií
(utajovanie). Môže to byť aj skresľovanie. Uvedené javy spôsobujú nežiadúci jav komunikácie – infor-
mačný šum.
zhusťovanie – formulácia súhrnu údajov, poznatkov. Súčasťou je aj zovšeobecňovanie.
Komunikačné procesy v riadiacej, informačnej a organizačnej sfére sa nezaobídu bez špeciálneho aparátu
– administratívnej zložky, niekedy plní aj mocenské funkcie a často vytvára umelé mocenské cesty a
siete, čo zvyšuje informačné šumy.
Pre právnu komunikáciu je neodmysliteľný automatizovaný informačný systém. Ide o súbor materiálnych
a nemateriálnych prvkov (počítače a ich technické vybavenie a programové vybavenie), ktoré umožňujú
automatizované spracovanie, uskladňovanie a vyhľadávanie informácií. Vytváranie automatizovaných
systémov vyvolalo vznik novej právnej disciplíny – právnej informatiky.

13) Proces právnej motivácie
Právne normy vymedzujú podmienky a spôsoby ľudského správania, čim ovplyvňujú vlastnosti jednotliv-
ca a formu, typ osobnosti, aby zodpovedal povahe a perspektívam spoločnosti. Tým, že orientujú mys-
lenie a správanie jednotlivca (subjektu práva) spoločensky žiadúcim smerom, plnia svoju motivačnú fun-
kciu.
Právna norma motivuje správať sa tak, ako je predpísané a motivačná funkcia právnej normy je zahrnutá
kdesi v rámci funkcie regulačnej. Motivačné pôsobenie práva je hlboko psychologická záležitosť. Psychi-
ka jednotlivca na pôsobenie právnej normy reaguje adekvátnymi vnútornými zmenami. Zhromažďuje im-
pulzy tohto pôsobenia a zapája ich ako reálne faktory do rozhodovania, ktoré vyústi do právneho alebo
protiprávneho konania.
Významnú úlohu v procese právnej motivácie zohráva individuálne právne vedomie a jeho úroveň.
Individuálne právne vedomie
Formuje sa v procese sociálneho učenia ako odraz existencie a spoločenského pôsobenia práva. Predme-
tom individuálneho právneho vedomia je ten aspekt práva, na ktorý je zameraná pozornosť subjektu určo-
vaná motívmi jeho činnosti.
Obsah individuálneho právneho vedomia – je tvorený tými vlastnosťami práva, ktoré si subjekt uvedomu-
je, respektíve ktoré vníma vlastným originálnym spôsobom.
Za stále zložky individuálneho právneho vedomia možno považovať:
prvky poznávacie – koginitívne (znalosti, informácie) – u týchto prvkov ide o poznanie právnych noriem
prezentujúcich stránku individuálneho právneho vedomia – de lege lata. Právo je poznávané v procese

38

speters@stonline.sk

právnej komunikácie prostredníctvom informácií. Platí, že ľudia si lepšie osvojujú informácie, ktoré sú
v súlade s ich záujmami, potrebami. Úroveň a miera znalosti práva je podmienená subjektívnymi a objek-
tívnymi faktormi. Pri poznávaní práva ide o odpoveď na otázku: „Čo platí ako právo?“
prvky emocionálneho hodnotenia – hodnotenia, úsudky a názory na právo. Ide o hodnotenie práva
(dobré, zlé). Reprezentujú stránku individuálneho právneho vedomia de lege ferenda.

Hodnotenie práva – špecifická forma vzťahu človeka k právu, psychický proces, v ktorom jednotlivec
konfrontuje právo so svojimi hodnotovými kritériami a výsledkom je priradenie určitého významu,
hodnoty právu.

Objektívna stránka hodnotenia práva – je určovaná tým, že právo je samo osebe významnou spoločen-
skou hodnotou, ktorá garantuje a chráni iné spoločenské hodnoty. Je nástrojom spoločenských premien a
sociálnej aktivity.
Subjektívna stránka hodnotenia práva – je spätá s hodnotovou orientáciou osobnosti a jej vlastnosťami.
Jednotlivec odpovedá na otázku „aký význam má právo v jeho živote, ako prispieva k uskutočňovaniu
jeho cieľov?“ (Dobrý občan dodržiava aj zlé zákony.)
prvky postojové, rozhodovacie – stereotypy, zaužívané postupy a postoje. Ide o výsledok, rozhodnutie.
Činitele významné v procese právnej motivácie:
Motívy – podnet, pohnútka, popud, ktorý z hľadiska práva má povahu:
sporadický – pôsobí jednorazovo, občas, zriedkavo
trvalý – opakovanie určitých podnetov, na ktoré subjekt postupne reaguje ustáleným spôsobom

14) Právne situácie
Pre právnu motiváciu má význam nielen počet a pravidelnosť podnetov, ale aj charakter právnych situ-
ácií, ktoré delíme na:
donucujúce – príčinou vzniku je snaha o uspokojenie akútnej potreby. Rozhodujúca je vysoká intenzita
potreby, ktorá núti subjekt k výberu variantu správania vedúceho k uspokojeniu. Možno predpokladať
zvýšenú tendenciu na výber variantu správania, ktoré je v rozpore s právom (napr. získanie vytúženého
predmetu dopustením sa trestného činu krádeže).
láskavé – sú charakteristické snahou zlepšiť podmienky, s čím súvisí menšia intenzita potreby, preto pô-
sobenie právnej normy pri týchto situáciách je omnoho účinnejšie ako pri právnych situáciách donucujú-
cich.
V praxi dochádza ku kombinácií prvkov oboch situácií. Je to dané tým, že:
mechanizmus zvyku na výhodné podmienky spôsobuje, že zlepšené pomery začínajú byť po určitom čase
normálne a perspektíva návratu k predchádzajúcemu stavu býva pociťovaná ako pravdepodobnosť zhor-
šenia vytvárajúca situáciu donucujúcu.
rovnaký mechanizmus (zvyk) môže spôsobiť, že zhoršené podmienky sa po čase môžu javiť ako normál-
ne, perspektíva obnovy predchádzajúcich lepších pomerov vytvára situáciu lákavú.
vznikajú situácie, keď si subjekt nie je istý, čo os svojho správania môže očakávať, či zhoršenie alebo
zlepšenie podmienok. Taká situácia je označovaná ako podnecujúca.
Výsledkom pôsobenia motívov a právnych situácií je voľba riešenia, teda záverečné rozhodnutie jednot-
livca, pričom záverečné rozhodnutie ako končená voľba určitého variantu správania jednotlivca môže byť
takáto:
v súlade s právnou normou – vymedzujúce spôsoby, ktorými subjekt realizuje potrebu k svoju
uspokojeniu (žiadosť o povolenie stavby, pridelenie bytu, ktorá je kladne vybavená)
v súlade s právnou normou – vymedzujúce podmienky po splnení ktorých subjekt nedosiahne z rôznych
dôvodov uspokojenie potreby, pričom psychickým výsledkom sa stáva roztrpčenie (žiadosť vybavená
záporne)
v súlade s právnou normou – zakazujúcou správanie, ktorým subjekt pôvodne zamýšľal uspokojiť svoju
potrebu, avšak z obavy pred sankciou od tohto správania (cieľa) upustil – psychickým výsledkom je
zmierenie (upustenie od neoprávneného podnikania)
v rozpore s právnou normou – ktorú sa subjekt rozhodne vedome porušiť, lebo predstava uspokojenia
jeho potreby potláča obavy z právnej sankcie (trestný čin proti majetku)

39

speters@stonline.sk

v rozpore s právnou normou – ktorú subjekt porušuje nevedome, pri dosiahnutí cieľa dochádza
k uspokojeniu, ak je však následne uplatnený právny postih, nasleduje roztrpčenie (dodatočné zistenie ne-
platnosti zmluvy)

15) Postoje k právu (všeobecná charakteristika)
Psychologické vzťahy sú ovplyvňované sociálnymi postojmi, ktoré sú výsledkom odrazu vonkajšieho
sveta vo vedomí jednotlivca, určitým stavom vedomia a nervového systému, vyjadrujúcim pohotovosť
k reakcii a organizovaným na základe predchádzajúcich skúseností s orientujúcim vplyvom na ľudské
správanie.
Každý postoj jednotlivca je výslednicou pôsobenia troch zložiek:
hodnotovej – vytvárajúcej sa na základe poznania a hodnotenia
citovej – utváranej na základe emócií a citových prežitkov
konatívnej – obsahujúcej tendencie ku konaniu
Postoj plní v zásade štyri funkcie:
adaptačná – zameriava subjekt na tie objekty, ktoré slúžia na dosahovanie cieľov
orientačná – sprostredkuje inštrukcie o spôsobe konania vo vzťahu ku konkrétnemu objektu
sedatívna – je prostriedkom uvoľnenie subjektov od vnútorného napätia
obranná – umožňuje riešenie vnútorných konfliktov osobnosti
K právu si môže subjekt vytvoriť postoj len vtedy, ak existujú v jeho vedomí nejaké predstavy o práve,
presvedčenie a znalosti o jeho povahe. obsahu a poslaní. Predpokladom formovania postojov k právu je
odovzdávanie informácií v rámci procesu komunikácie ako formy sociálneho styku.
Základ postoja tvoria potreby. Pre človeka získava právo význam iba vtedy, ak sa stane rámcom pre spl-
nenie jeho potrieb, či prekážkou uspokojenia.
Postoj k právu vystupuje ako forma prejavu a objektivizácie právneho vedomia v prejavených názoroch
na právo a v reálnom správaní subjektu práva.
Možno ho charakterizovať ako:
sociálne naučenú, t.j. empíriou potvrdenú a právnou informovanosťou rozvíjanú orientačnú dispozíciu
jednotlivca, subjektu práva
reagovať relatívne ustáleným spôsobom
na požiadavky právnej normy a iným právnych podnetov
verbálnym alebo akčným správaním
Podľa charakteru právnych podnetov a situácií z najvšeobecnejšieho hľadiska možno právne postoje roz-
deliť na:
pozitívne
negatívne

16) Pozitívne postoje k právu
Pozitívne postoje k právu sa zásadne prejavujú prijatím, teda akceptáciou štátom stanoveného pravidla
správania (právnej normy), využívaním subjektívnych práv a plnením právnych povinností na základe
platného práva, t.j. právnym konaním.
Úcta k právu – základom takého postoja je materiálne hodnotenie právnej normy (hodnotenie právnej
normy ako matérie), teda konfrontácia jej obsahu s hodnotovými kritériami subjektu. Je výrazom dôvery
nielen v nevyhnutnosť, ale aj v odôvodnenosť, v morálnu a spoločenskú hodnotu práva.
Legalizmus – ide o prípad navonok prejavenej tendencie rešpektovať právo, pretože „je právom“, resp.
preto, že „každé správanie, ktoré je v súlade s právom je aj dobré, slušné, spravodlivé“. Má dve podoby:
formálny – je výrazom formálneho uznania nutnosti autority systému práva ako aj každej jeho normy bez
ohľadu na obsah. Tu totiž neprebieha materiálne hodnotenie právnej normy. Vyjadruje všeobecnú pripra-
venosť subjektu bezpodmienečne a za každých okolností zachovať platné právne normy – „slepé rešpek-
tovanie práva, pretože je považované za čosi, čo je sväté“.
inštrumentálny – je odrazom akceptácie najzákladnejších cieľov, ktoré štát realizuje pomocou práva,
resp. odrazom presvedčenia, že porušovanie práva by spôsobovalo napätie a chaos v spoločenskom systé-
me – „právo považované za prostriedok zabezpečenia stability“.

40

speters@stonline.sk

Konformizmus – je to najčastejšie sa vyskytujúci postoj k právu. Jednotlivec akceptuje alebo odmieta al-
ternatívne správania obsiahnuté v právnej norme, pretože ju akceptujú alebo odmietajú tí, ktorí sú pre
neho vzťažnou rovinou. Materiálne hodnotenie právnej normy sa nevylučuje, ale ustupuje do pozadia.
Podstatným sa stáva súhlas alebo nesúhlas skupiny, ktorej je subjekt členom, resp. ktorá je referenčná.
Čím viac sa jednotlivec identifikuje so skupinou, tým je jeho postoj konformnejší.
vnútorná konformita- jednotlivec sa síce stotožňuje s požiadavkami práva, avšak len prostredníctvom
identifikácie s požiadavkami a hodnotami referenčnej skupiny, takže uspokojovanie mu neprináša samot-
né rešpektovanie práva (ako je to v prípade úcty k právu eventuálne legalizmu), ale skôr súlad jeho po-
stoja so skupinovými nárokmi.
konformita vonkajšia – (konformita konania) – subjekt právnu normu vnútorne neuznáva, nesúhlasí
s ňou, ale aj napriek tomu s jej podriadi, pričom tento postup je motivovaný napr. obavou zo straty prestí-
že v skupine, z izolácie, ale aj obavou z právnej alebo skupinovej sankcie.
Oportunizmus – má najmenej pozitív. Prejavuje sa ako ochota rešpektovať právnu normu len vtedy, keď
sa subjektu z hľadiska jeho cieľov a osobných východ javí právna alternatíva výhodnejšia ako protiprávne
konanie. Subjekt pristupuje k právu ako k prostriedku na realizáciu svojich cieľov. Prejavuje sa aj pri
nedostatku zábran pri obchádzaní práva, využívaní medzier. O jednotlivcoch majúcich takýto vzťah
hovoríme, že majú obchodný vzťah k právu. Prispôsobujú sa, ak im to vyhovuje, nemajú zábrany porušiť
právo.

17) Negatívne postoje k právu
Negatívne postoje k právu sa prejavujú v názorovej negácii (v odmietaní) určitého štátom stanoveného
správania formou protiprávneho konania.
Právny anarchizmus – je živelným postojom spočívajúcim v odmietaní legálnych spôsobov správania
bez odôvodnenia, bež odvolania sa na nejaké hodnoty. Je charakteristický pre asociálne živly.
Negatívna deviácia – je protikladom oportunizmu. To, čo pri oportunistickom postoji motivuje subjekt
k právnemu konaniu, vedie subjekt pri negatívnej skladbe ku konaniu protiprávnemu, t.j. vlastný pros-
pech, získanie mocenského postavenia a pod.
Nonkonformizmus – je opakom konformity. Jeho základom je prejavený nesúhlas so skupinovými a
spoločenskými normami, hodnotením a vzormi správania. Ide o neskrývanú zaujatosť proti očakávaniu
spoločnosti alebo referenčnej skupiny. Prejavuje sa negativizmom, nepriateľstvom v skupine. Jednotlivec
aktívne oponuje, rozširuje názorové rozdiely, ba dokonca zavrhuje stanoviská a postoje skupiny.
Nezávislý postoj – je nonkonformizmu veľmi blízky, má však vyššiu hodnotovú úroveň. Prejavuje sa ako
postoj k právnym normám, ktorý spočíva v akceptácii hodnôt chránených právom, ale nelegálnymi pros-
triedkami. Tým sa dostáva do protikladu s legalizmom.

Nositeľ nezávislého postoja spravidla zvažuje v priebehu motivácie normatívnu sústavu spoločnosti
(skupiny), ale vnútorne ju neuznáva a nerešpektuje, pretože koliduje s jeho hodnotovou hierarchiou.
Avšak svojmu stanovisku dáva publicitu, snaží sa ho zdôvodniť a presadiť v mene „vyšších princí-
pov“. Nezávislý postoj nemusí znamenať posun do asociálnej roviny, nemusí ani vyústiť do protipráv-
neho konania.

18) Voľba, záverečné rozhodnutia v procese právnej motivácie
Motív v právnej sfére je do značnej miery určovaný intenzitou potreby, ktorú subjekt hodlá uspokojiť.
Ďalším určujúcim činiteľom je vzťah (postoj) subjektu k požiadavkám právnej normy, resp. k právu vše-
obecne.
Výsledkom pôsobenia oboch uvedených faktorov je voľba riešenia, teda záverečné rozhodnutie jednot-
livca, pričom záverečné rozhodnutie ako končená voľba určitého variantu správania jednotlivca môže byť
takáto:
v súlade s právnou normou – vymedzujúce spôsoby, ktorými subjekt realizuje potrebu k svoju
uspokojeniu (žiadosť o povolenie stavby, pridelenie bytu, ktorá je kladne vybavená)
v súlade s právnou normou – vymedzujúce podmienky po splnení ktorých subjekt nedosiahne z rôznych
dôvodov uspokojenie potreby, pričom psychickým výsledkom sa stáva roztrpčenie (žiadosť vybavená
záporne)

41

speters@stonline.sk

v súlade s právnou normou – zakazujúcou správanie, ktorým subjekt pôvodne zamýšľal uspokojiť svoju
potrebu, avšak z obavy pred sankciou od tohto správania (cieľa) upustil – psychickým výsledkom je
zmierenie (upustenie od neoprávneného podnikania)
v rozpore s právnou normou – ktorú sa subjekt rozhodne vedome porušiť, lebo predstava uspokojenia
jeho potreby potláča obavy z právnej sankcie (trestný čin proti majetku)
v rozpore s právnou normou – ktorú subjekt porušuje nevedome, pri dosiahnutí cieľa dochádza
k uspokojeniu, ak je však následne uplatnený právny postih, nasleduje roztrpčenie (dodatočné zistenie ne-
platnosti zmluvy)

19) Profesionálne právne vedomie
Právnika môžeme popísať ako špecialistu, ktorý absolvoval právnické (vysokoškolské) štúdium, tzn., že
disponuje profesionálnymi (základnými a špeciálnymi) právnymi znalosťami, ktoré aplikuje a rozvíja
v praktickej činnosti. Z tohto hľadiska je:
Profesionálne právne vedomie – formou skupinového právneho vedomia, ktoré sa prejavuje v súbore
kognitívnych, hodnotovo-emocionálnych a vôľových prvkov právneho vedomia pospolitosti ľudí zaobe-
rajúcich sa právnou činnosťou, ktorá je podmienená špeciálnym vzdelaním a praktickou prípravou.
Obsah profesionálneho právneho vedomia, ako aj formy jeho prejavu sú podmienené postavením danej
profesionálnej skupiny či podskupiny (advokáti, sudcovia, komerční právnici, referenti štátnych orgánov,
pracovníci legislatívy a pod.) v systéme spoločenských vzťahov.
Individuálnym základom je sociálna skupina a profesionálna pozícia konkrétneho právnika a šírka jeho
spoločenských väzieb k okoliu.
Právnikom je vlastné „právnické myslenie“, v ktorom pomocou „právnického jazyka“ nachádzajú odraz
právne javy, inštitúty a procesy. Pomocou neho dokážu hodnotiť fakty spoločenského života, resp.
správanie ľudí zo špeciálneho juristického hľadiska, prostredníctvom noriem platného práva či zamýš-
ľanej právnej úpravy, princípu spravodlivosti a vymedzených právnych inštitútov jednotlivých právnych
odvetví. Toto môže viesť na druhej strane k stereotypom v uvažovaní, rutinérstvu v rozhodovaní, k šabló-
novitému rozhodovaniu, resp. k účelovému alebo formálnemu prístupu.
Právnická kultúra – možno ju chápať ako súhrn právnych správaní, ktoré sú uskutočňované právnikmi
v rámci ich profesionálnej činnosti v určitom časovom priebehu. Jej úroveň je podmienená obsahom
profesionálneho právneho vedomia.
Profesionálna etika – súhrn morálnych princípov, pravidiel a vzťahov pracovníkov, ktorých profesionál-
nou činnosťou je torba či aplikácia práva. Zahŕňa dva znaky:
prítomnosť osobitných podmienok, ktoré modifikujú všeobecné etické postuláty, ktoré sú dané hlavne
predmetom pracovnej činnosti
neopakovateľnosť situácií, ktoré sú vlastné iba danej profesii (vzťah súdu a procesnej strany, prokurátora
a obžalovaného, obhajcu a obvineného, ktorý môže vyvolať napr. mravnú kolíziu medzi nutnosťou
správať sa v zmysle právnej normy a morálnym odsúdením procesnej strany aplikujúcim právo a naopak).

20) Charakteristika sociálnej deviácie
Pojem sociálna deviácia sa začal všeobecne používať v americkej a britskej sociológii v 40. rokoch tohto
storočia.
Deviatio (lat.) – niečo sa odchyľuje.
Sociálna deviácia – ľudské správanie sa odchylne od správania predpísaného akoukoľvek normou.
Opak deviácie – konformita – zhodnosť, súlad, prispôsobenie svojho správania k určitej norme.
Sociálna deviácia sa odlišuje od pojmov vymedzujúcich nežiadúce javy v spoločnosti, napr.:
Sociálny negatívny jav – označuje nežiadúce sociálne procesy (rast počtu rozvodov, pokles pôrodnosti).
Protispoločenské správanie – je zámerné alebo nezámerné správanie narušujúce ekonomické a politické
záujmy a morálne základy spoločnosti. Obsahuje jednoznačne zápornú charakteristiku správania – na roz-
diel od sociálnej deviácie, ktorá môže byť aj pozitívna.
Protiprávne konanie – je pojmom užším ako sociálna deviácia – vzťahuje sa na konanie, ktoré je v roz-
pore s právnou normou.

42

speters@stonline.sk

Anómia – vyjadruje stav, keď prestávajú platiť zákony – nejasnosť, neistota, nesúdržnosť alebo absencia
pravidiel a noriem.
Sociálna patológia – vymedzuje nezdravé, nemorálne všeobecne nežiadúce spoločenské javy. Zameriava
sa hlavne na štúdium príčin ich vzniku a existencie.
Sociálna deviácia je pojem:
široký (neuvádza konkrétnu normu, od ktorej sa správanie odchyľuje)
neutrálny (nevypovedá o tom, či smer odchýlky je pozitívny alebo negatívny)
emocionálne indiferentný (nehovorí o tom, či konkrétne deviačné správanie je dobré alebo zlé)

rôznorodosť sociálnych deviácií prevyšuje rôznorodosť spoločenských noriem, pretože deviácie sa môžu
prejavovať vo viacerých smeroch
jeden typ deviačného správania môže znamenať porušenie niekoľkých noriem súčasne
deviácia sa neobmedzuje iba na jeden čin, často ide o celý systém činov (správanie človeka, spôsob živo-
ta)
Pri zložitosti a rôznorodosti deviácie je dôležité vymedzenie toho, čo je normálne – normálne správanie je
také, ktoré je primerané a riadi sa podľa všeobecne prijímaných vzorov:
sociálne zvyky – vyplývajú zo sociálnej skúsenosti, na základe ktorých môže aj v budúcnosti nastať
podobné správanie. Ak nastane odklon od sociálneho zvyku – líši sa len od normálu.
mravy a konvencie – ktorých dodržiavanie je prísne požadované a porušenie sankcionované
spoločenské normy – t.j. pravidlá správania vystupujúce v úlohe vzoru, meradla, kritéria hodnotenia ľud-
ského správania.
Kde nie je norma, nie je ani deviácia a naopak.
Žiadna norma nie je nikdy dodržiavaná úplne presne a rovnako, a preto existuje tolerančný limit, ktorý je
variabilný v čase a priestore. Sociálna deviácia je z historického hľadiska premenlivá a relatívna. To, čo
bolo normou, je deviáciou a naopak.

21) Prvky sociálnej deviácie
Sociálnu deviáciu možno z najvšeobecnejšieho hadiska chápať ako celistvý, dynamický útvar (proces)
tvorený prvkami, z ktorých sú najpodstatnejšie:
A – Systém hodnôt – sociálne deviácie sú obvykle spojené s trvalými deformáciami v tých vrstvách a
skupinách obyvateľstva, ktoré sa deviačného správania dopúšťajú. Deviačné správanie napomáha ďalšej
deformácii hodnôt.
Deformácia systému hodnotovej orientácie sa môže prejaviť ako:
neúplnosť systému hodnotovej orientácie a absencia niektorých ideí a predstáv (zanedbávanie úcty
k ľuďom)
rozpornosť systému a jeho nestabilita (rozpor v predstavách jednotlivca a spoločnosti o spravodlivosti)
Deformácia hodnôt u konkrétneho jednotlivca je predovšetkým spätá s defektmi pri utváraní osobnosti
(ich príčinou môžu byť rozpory medzi hodnotami, ktoré sú deklarované a tými, ktoré reálne fungujú).
B – Sociálna inštitúcia – môžeme ich rozdeľovať na inštitúcie:
určené na zabezpečovanie organizácie stránok života
uskutočňujúce sociálnu kontrolu
Niektoré inštitúcie plnia obe funkcie (napr. rodina).
Nesúlad medzi činnosťou inštitúcie a charakterom spoločenských potrieb vedie k zníženiu významu jej
poslania, ku degenerácii jednotlivých funkcií na fiktívnu činnosť.
Deformácia sociálnych inštitúcií je sama osebe sociálnou deviáciou a môže byť príčinou a následkom
deviácie v iných zložkách sociálneho života. Táto väzba vyvoláva nasledujúce dôsledky:
s deformáciou inštitúcie vzniká napätie a konflikty
to vedie k snahám vymeniť – nahradiť – neefektívne inštitúcie (neplnenie obchodného systému vyvoláva
oživenie čierneho trhu).
dlhodobá deformácia inštitúcií sa negatívne odráža v mravnom vývoji osobnosti, hlavne v systéme hodnôt
a motivácii správania
oslabenie kontrolných funkcií inštitúcií vedie k zvýšeniu delikvencie
dôsledkom je oslabenie spoločenského systému

43

speters@stonline.sk

C – Spoločenské normy – aj tieto môžu byť deformované, ich deformácia alebo malá efektívnosť sa mô-
že stať prvkom samotného procesu sociálnej deviácie.
Deformácia spoločenskej normy môže byť spôsobená:
odtrhnutím normy od konkrétnej historickej reality
nestabilitou alebo neurčitosťou normy
oslabením jej faktickej aplikácie (beztrestnosť tých, ktorí ju porušujú)
Deformácia spoločenských noriem súvisí aj s tzv. tieňovou normotvorbou, ktorá je realizovaná rôznymi
sociálnymi skupinami (normy kriminálneho podsvetia).
D – Spoločenské vzťahy- sú deformované tým silnejšie, čím vážnejšie sú deformované hodnotové orien-
tácie v jednotlivých vrstvách obyvateľstva a čím efektívnejšie sú sociálne normy a sociálne inštitúcie.
E – Osobnosť aktéra – každá sociálna deviácia je realizovaná prostredníctvom psychiky subjektu. Vznik
sociálnej deviácie: z hľadiska osobnosti môže byť podmienený geneticky, pôsobením socializácie… Exis-
tujú komplexy rysov osobnosti, ktoré sú charakteristické pre deviáciu, ale neexistujú rysy, ktoré by
predurčovali k sociálnej deviácii.

22) Klasifikácia sociálnej deviácie
V západnej sociológii sú rozlišované deviácie :
negatívne
pozitívne
Účelom je poukázať na to, že každá odchýlka od normy je deviáciou.
Lemern rozlišuje deviácie:
primárne – porušenie normy na základe primárneho podnetu, impulzu alebo zdroja (alkoholizmus ako
reakcia na smrť blízkeho)
sekundárne – je dôsledkom reakcie indivídua na označenie jeho správania ako deviačného.
Podľa typu porušenej normy (najrozšírenejšie):
právne
mravné
náboženské
národné
medzinárodné
Podľa subjektu deviácie rozlišujeme deviácie, ktorých sa dopúšťajú:
jednotlivci
formálne alebo neformálne skupiny
Podľa objektu sa deviácia môže vzťahovať na:
rôzne sféry spoločenského života (ekonomika, politika…)
oblasti sociálnej orientácie (proti záujmom osobnosti, skupiny, spoločnosti)
k rôznym hodnotám a záujmom, ktoré sú bezprostredným objektom porušenia normy (život, zdravie,
česť, dôstojnosť)
Podľa cieľovej orientácie príslušného správania a jeho motivácie sa deviácie členia na:
deviácie zištné (spojené so snahou získať materiálne výhody)
deviácie agresívne (vyvolané motívom nepriateľstva, nenávisti či neúcty k človeku)
deviácie pasívneho typu (ako ľahostajnosť k plneniu povinností, nedostatok zmyslu pre povinnosť…)
Z právneho hľadiska je veľmi dôležité delenie spojené s objektom aj so sociálnou stránkou deviácie, pod-
ľa ktorého rozlišujeme:
úmyselné správanie – pre spoločnosť najväčšie nebezpečenstvo a je ho možné deliť na dve skupiny:
správanie orientované na vonkajšie prostredie (trestné činy, priestupky)
správanie orientované k jednotlivcovi samému (alkoholizmus, drogová závislosť, samovražda)
správanie nedbanlivostné

44

speters@stonline.sk

23) Vybrané druhy deviačného správania
A – Kriminalita – je to trestné správanie alebo správanie kriminálne vyjadrené súhrnom trestných činov,
ktoré úmyselne alebo z nedbanlivosti spáchali trestne zodpovední páchatelia na určitom území a v urči-
tom časovom období.
Kriminalita je sociálne podmienený jav hromadnej povahy, ktorej príčiny spočívajú v rozporoch a nedos-
tatkoch každej spoločnosti a v osobných rysoch páchateľov.
Kriminalita môže byť:
zjavná – t.j. odhalená a štatisticky registrovaná
skrytá – (latentná), o ktorej sa polícia, prokuratúra a súdy z rôznych dôvodov nedozvedia
Pri rozpore príčin kriminality je potrebné zobrať do úvahy:
hľadisko biogénne – dané významom biologických faktorov, hlavne v súvislosti s problémom genetic-
kých osobností delikventa
hľadisko psychogénne – sa prejavuje v konflikte osobnosti delikventa
hľadisko sociálne – súvisí so spoločenskými vzťahmi, ich zmenami, životnými podmienkami konajúce-
ho, ale aj s tým ako sa sociálne vzťahy dotýkajú jednotlivca. Vzniká hlavne ak spoločnosť nie je schopná
zabezpečiť rozumné potreby jednotlivca.
B – Drogová závislosť – ide o psychickú resp. somatickú túžbu, sklon či nutkanie používať psychaktívne
látky.
Predpokladom pre vznik drogovej závislosti je užívanie drogy sústavne bez prerušenia. Okrem psychickej
závislosti môže vzniknúť aj fyzická závislosť (zhoršenie funkcie orgánov, ak sa droga neberie).
Vznik drogovej závislosti ovplyvňujú tieto faktory:
farmakologické – existencia psychaktívnej látky, drogy
somatické a psychologické – rysy osobnosti vytvárajú dispozície k vzniku závislosti na droge
environmentálne – zvýrazňujúce vplyv okolia a prostredia
provokujúce – osobitné situácie, ktoré môžu byť podnetom na užívanie drogy
Tolerancia znamená nevyhnutnosť stále zvyšovaná dávky, aby bol vyvolaný rovnaký zážitok.
Pokiaľ ide o množstvo požívanej drogy, frekvenciu a dobu aplikácie rozoznávame:
Úzus – užívanie drogy v zhode s oprávnenými záujmami
Abúzus – zneužívanie drogy, môže byť s návykom alebo bez návyku.
Miniúzus – nadužívanie drogy, hlavne nevhodná aplikácia liekov.
C – Samovražda – ako vedomé, dobrovoľné a s rozmyslom uskutočnené správanie, ktorým si človek ničí
vlastný život.
Vzniká ako dôsledok duševnej rovnováhy, obvykle vyplývajúci z ťaživej situácie (stres) – individuálna aj
skupinová.
Základné kategórie samovrážd
príčiny vnútorné, majúce pôvod v osobnosti
príčiny vonkajšie, majúce pôvod v okolitom prostredí
Motivácia môže byť rozličná – protest, odplata, potrestanie seba.

24) Pojem, kritériá hodnotenia efektívnosti právnej normy
Efektívnosť je často zamieňaná s účinnosťou.
Účinnosť právnej normy označuje časovú pôsobnosť.
Efektívnosť právnej normy je pomer medzi fakticky dosiahnutým výsledkom realizácie právnej normy a
cieľom jej vydania. V tomto zmysle efektívnosť právnej normy súvisí s týmito vzájomne prepojenými
elementmi:
cieľ vydania normy (cieľ pôsobenia právnej normy)
právna norma ako prostriedok realizácie cieľa
výsledný stav (hodnotený z hľadiska dosiahnutia cieľa)
AD A.:
Cieľ možno charakterizovať ako ideálnu predstavu žiadaného a očakávaného výsledku, spojeného s vý-
znamom, obsahom a pôsobením právnej normy. Cieľ právnej normy je určovaný vo vzťahu k výsledku,
tzn. k novému vzťahu či stavu, ktorý má vzniknúť. Všeobecnosťou právnej normy je daný rôzny stupeň
všeobecnosti cieľa.

45

speters@stonline.sk

Z hľadiska štruktúry systému práva a z hľadiska štruktúry normatívneho právneho aktu môže byť cieľ vy-
jadrený:
v ústavných zásadách
vo všeobecných ustanoveniach (leges generales) alebo vo všeobecnej časti normatívneho právneho aktu
v ustanoveniach normatívneho právneho aktu, ktorým je vymedzovaný rámec právneho inštitútu
v konkrétnych ustanoveniach normatívneho právneho aktu (leges speciales)
AD B.:
Vznik právnej normy znamená začiatok jej pôsobenia ako prostriedku na dosiahnutie určitého cieľa.
Právna norma je vydávaná v štátom stanovenej forme normatívneho právneho aktu (zákon, vyhláška…),
publikovaného alebo evidovaného v Zbierke zákonov či iným štátom predpísaným spôsobom. Normatív-
ny akt nemožno s právnou normou stotožňovať – rozdielnosť je daná obsahom a formou. Normatívny
právny akt (právne normy v ňom obsiahnuté) má určitú časovú, osobnú a priestorovú pôsobnosť. Zá-
kladom právnej normy je dispozícia (práva, oprávnenia, záväzné opatrenie či oznámenie). Hypotéza –
podmienky jej realizácie, sankcia – následok.
AD C.:
Výsledkom pôsobenia právnej normy nie je len vznik, existencia a realizácia subjektívnych práv a práv-
nych povinností. Právna norma nepriamo pôsobí i na skupinové záujmy, normy a hodnoty, materiálny
svet človeka, jeho ideologický a psychologický vývoj.
Základné varianty výsledkov pôsobenia právnej normy:
optimálny efekt – v súlade s cieľom právnej normy
problematický efekt – okrem predvídaných výsledkov aj nepredvídané výsledky, ktoré môžu a nemusia
byť v súlade s cieľom právnej normy
negatívny efekt – v rozpore s cieľom právnej normy
Z hľadiska nižších spoločenských úrovní rozlišujeme efektívnosť:
všeobecnú – celospoločenský efekt právnej normy
osobitnú – efekt v rámci určitého druhu spoločenských vzťahov
špeciálnu – efekt v konkrétnom právnom vzťahu.
Môže sa stať, že celospoločenský efekt je pozitívny, zatiaľ čo špeciálny negatívny.

25) Predpoklady efektívnosti pri tvorbe právnej normy
Predpoklady efektívnosti právnej normy možno rozdeliť do dvoch vzájomne prepojených oblastí:
tvorba právnej normy
realizácia právnej normy
Tvorba právnej normy – výsledný efekt právnej normy je úzko spojený s kvalitou normotvorného
procesu a táto kvalita je závislá od nasledujúcich podmienok:
reálnosť a správnosť odhadu spoločenskej potreby právnej normy – uvážlivý výber spoločenských
vzťahov, ktoré majú byť regulované, musia byť zostavené tak, aby zahŕňali aj správny odhad ďalšieho
vývoja – aspekt kvality a stability právnej normy.
správne stanovenie cieľa právnej úpravy – ujasnenie predstavy očakávaného výsledku – stimul efekti-
vity.
komplexné posudzovanie navrhovanej úpravy – (aspekt vedeckosti) – zahŕňa zváženie možných so-
ciálnych dôsledkov z hľadiska postavenia občanov a organizácií, vplyvu právnej normy na činnosť štát-
nych orgánov, inštitúcií a pod., ako aj porovnanie s úpravou a sociálnymi dôsledkami v iných krajinách.
zhoda s princípmi politického systému – (morálno-politický súlad) a všeobecnými mravnými zásadami
spoločnosti
zhodnotenie existujúcej právnej úpravy – zváženie jej predností a nedostatkov, príp. porovnanie všet-
kých predchádzajúcich úprav rovnakého stupňa – historické kontinuum.
vylúčenie obsahového rozporu právnej normy s platnými normami – rovnakého stupňa alebo vyš-
šieho stupňa právnej sily – normatívny súlad
dodržiavanie všetkých požiadaviek stanovenej legislatívnej procedúry – pri vydávaní právnej normy –
legislatívno-technický aspekt
text právnej úpravy musí byť formulovaný tak, aby bol prehľadný, prístupný odborníkom, verejnosti,
zrozumiteľný – jazykový a interpretačný stimul

46

speters@stonline.sk

zahrnutie do systému normatívnych právnych aktov – aspekt systematický, súvisí s ním aj požiadavka
vylúčenia duplicitných úprav
reálnosť a úmernosť finančnej rozvahy – finančný aspekt, t.j. rozpis nákladov vynaložených na tvorbu
a realizáciu právnej normy.

26) Predpoklady efektívnosti realizácie právnej normy
Predpoklady efektívnosti právnej normy možno rozdeliť do dvoch vzájomne prepojených oblastí:
tvorba právnej normy
realizácia právnej normy
Realizácia právnej normy
Predpoklady efektívnosti realizácie právnej normy sú spojené hlavne s mierou dodržiavania noriem for-
mou využívania subjektívnych práv a plnenia právnych povinností subjektami práva, resp. formou apliká-
cie práva štátnymi orgánmi.
Základnou podmienkou overenia efektívnosti určitej právnej normy je jej uplatnenie v spoločenskej praxi.
Predpoklady efektívnosti právnej normy:
Predpokladaná frekvencia využívania a držiavania právnej normy, vrátane vzájomného pomeru
týchto správaní. Norma, ktorá je masovo porušovaná, má problematický alebo negatívny efekt. Neporušo-
vané, nevyužívané či neaplikované normy sú nadbytočné, neefektívne – upravujú napr. zaniknuté vzťahy.
Kvalitná činnosť orgánov, ktoré právnu normu realizujú – tu je potrebné rozlišovať:
aplikačné orgány – štátne orgány
realizačné orgány – orgány neštátne (napr. orgány hospodárske či orgány záujmových skupín).

V oboch prípadoch je potrebné vylúčiť pomalé vybavovanie, chybné, zdĺhavé alebo zložité
riadenie, nedostatky v materiálnom zabezpečení, v odborných kádroch. Hlavne u štátnych or-
gánov je dôležitá kultúrnosť prejednávania, včasnosť konania, odbornosť a dôslednosť, kvalita
rozhodnutí a pod., čo všetko prispieva k efektívnosti právnej normy.

Súlad obsahu právnej normy s právnym vedomím jednotlivca a spoločenských skupín – ak zodpo-
vedá predstava obsahu právnej normy s vlastnou predstavou účastníkov konkrétneho právneho vzťahu,
tak sú vytvorené podmienky pre jej žiadúcu realizáciu, pre jej optimálny efekt. Ak sú v rozpore – efekt
problematický (subjekt je vnútorne presvedčený alebo nerešpektuje právnu normu).
Uplatňovanie princípov zákonnosti – nerešpektovaním tohto predpokladu efektívnosti realizácie práv-
nej normy dochádza k obchádzaniu, resp. porušovaniu právnej normy (legitimácia ilegality). Oslabuje au-
toritu štátnej moci, právnu istotu a pod.
Prekonanie deformácie právneho vedomia – medi nežiadúce tendencie skupinového právneho vedomia
patrí napr. alibistický prístup k realizácii právnej normy, keď efekt právnej normy je účelovo znižovaný
(napr. podnikateľ čakajúci na súdne rozhodnutie, rozhodnutie o nepochybnej a nespornej povinnosti urči-
tého plnenia). Často je efekt právnej normy problematizovaný tým, že jej dodržanie je vzápätí „za-
hladené“ uplatnením možnosti, poskytnutou inou právnou normou (náhrada škody uplatnená voči pracov-
níkovi, kompenzovaná poskytnutím mimoriadnej odmeny). Nežiadúce sú aj tendencie zneužívania mož-
ností daných normou.
Dostatočná znalosť príčin porušovania právnych noriem – ak právna norma nevyvoláva zmýšľané
účinky (je masovo porušovaná), je potrebné previesť rozbor príčin – vytvoriť základný predpoklad k ná-
prave.

27) Empirické sociálne výskumy
Empirické sociálne výskumy majú staršie dejiny ako akademická sociológia, pretože boli realizované
dávno predtým, ako sa objavil pojem „sociológia“. Obrovský rozmach dosiahli koncom 18. a začiatkom
19. storočia.
V počiatkoch sa sociologická teória a empirické sociálne výskumy vyvíjali paralelne a boli vzájomne
málo prepojené. Boli stimulované pre zdôvodnenie sociálnych noriem. Východisko hľadali teórie a
učenia, ktoré chceli poznať príčiny záporných javov. Boli to učenia rôznych reformátorov a filantropov.

47

speters@stonline.sk

John Howard (1726 – 1790) – bojoval za reformu anglických väzníc. Výskum spočíval v súčte väzníc,
väzňov, dôvodov ich odsúdenia, v zoznamoch dozorcov a ich platov, zdravotnom stave väzňov a ich
hygienickom stave – výsledkom bolo schválenie zákona o reforme väzení z roku 1774.
John Sinclair – dielo Štatistický prípis Škótska – o problémoch dedinského života a obyvateľstva. Zo-
stavil dotazník venovaný geografii, minerálnym zdrojom, dejinám farnosti a obyvateľstvu (vek, pohlavie,
povolanie, profesia, náboženstvo, pôrodnosť, úmrtnosť, samovraždy…)
V prvej tretine 19. storočia boli uskutočňované pravidelné sčítania obyvateľstva, každých 10 rokov. Vzni-
kali štatistické spoločnosti. Najviac pozornosti bolo venované ekonomickej štatistike a tzv. morálnej
štatistike (pojem od Gueryho).
Normálna štatistika – zaoberala sa údajmi, ktoré umožňovali úsudok o mravoch, právnych názoroch a
morálke obyvateľstva – pozorovania o samovraždách, zločinnosti, pôrodov mimo manželstva, počte od-
súdených a väzňov, sexuálne správanie a pod.
Charles Booth (1840 – 1916) – dielo Život a práca v Londýne (časti Chudoba, Priemysel, Náboženské
vplyvy) – významné výskumy chudoby. Zdrojom materiálov bolo – sčítanie obyvateľstva, pozorovanie
školských inšpektorov, rozhovory s políciou, správcami bytov…
Analýzu príčin chudoby rozdelil do troch skupín: práca, zvyky, obyčaje.
V časti Priemysel vypracoval novú klasifikáciu obyvateľstva. Rozdelil ho do troch tried:
vyššej
strednej
nižšej
Kritériom bol počet miestností a služobných. Vytvoril farebné mapy jednotlivých obvodov podľa skupín
obyvateľstva. Bol predchodcom „ekológie mesta“.
Jeho práca viedla k prijatiu zákonov o minimálnej mzde, dôchodkovom zabezpečení, opatrení v neza-
mestnanosti. Vypracoval techniku skúmania veľkého mestského spoločenstva.
L. Vilarmé – sociálno-hygienický smer skúmania vo Francúzsku. Práce o otázkach hygieny a úmrtnosti
pracujúcich a prieskum väzenstva.
Alexander Paran-Duchatelet – oblasť sociálnej hygieny – dielo Prostitúcia v Paríži – skúmal životný
spôsob, charakteristiky. Cieľom bol boj s prostitúciou.
Guery – prispel k rozvoju kriminálnej štatistiky – Náčrt morálnej štatistiky Francúzska. Za rozhodujúce
pre vzdelanie i trestnosť považoval úroveň priemyselného rozvoja.
Quételet – najvýznamnejší štatistik 19. storočia. Dielo O sklone k trestnosti v rôznych vekových skupi-
nách – skúmal na základe pravdepodobnostných metód rozdelenie fyzických charakteristík ľudí a štatisti-
ku trestnosti.
Prínosom bolo objavenie určitých štatistických zákonitostí spoločenského bytia. Za zákon sociálneho
sveta považoval stálosť priemerných fyzických vlastností, stáleho priemerného percenta samovražednosti
a trestnosti v spoločnosti, stála úroveň sobášov. Na týchto základoch vytvoril tzv. priemerného človeka,
ktorý je ukazovateľom základných fyzických i morálnych vlastností národa.
Frederic Le Play (1806 – 1882) – hlavný objekt jeho pozorovania bola rodina ako najjednoduchší model,
ako bunka každej spoločnosti. Najmä v rodine, podľa jeho presvedčenia, sú uložené všetky špecifiká
spoločnosti, príčiny jej stálosti alebo nestability.

28) Európska empirická sociológia
Ferdinand Tonnies (1855 – 1933) – nemecký sociológ, predstaviteľ formálneho smeru: dielo Pospoli-
tosť a spoločnosť.
Empirická sociológia čiže sociografia skúma fakty života súčasnej spoločnosti, metódou pozorovania a
porovnávania. Za východiskové údaje považoval štatistické údaje.
Predmetom výskumov bola delikvencia, samovražednosť, demografické zmeny, priemysel, činnosť
politických strán.
Jeho štúdium delikvencie úzko súviselo s ekonomicko-demografickou analýzou. Zaujímal sa o nasledov-
né údaje:
delikventov pôvod (miestny alebo cudzí)
ekonomicko-geografická charakteristika rodiska (dedina alebo mesto)
rodinné pomery (pozornosť venoval slobodným a rozvedeným)

48

speters@stonline.sk

vzdelania a jeho kvalita
profesia
miesto trvalého pobytu, zmeny bydliska
Sociografia pre neho znamená oblasť praktickej sociológie, t.j. praktickej sociálnej a politickej činnosti.
Emile Durkheim – Francúzsky sociológ, dielo Samovražda – snažil sa prepojiť empíriu s teóriou.
Vysvetľujúce faktory samovraždy – považoval za ne najmä sociálne príčiny.
Navrhol typológiu samovraždy na:
egoistickú – súvisí so zanedbaním spoločenských ideálov
anomickú – je spôsobená dezorganizáciou spoločnosti alebo náhlym oslabením spoločenských pravidiel
altruistickú – dochádza k oddanosti ku spoločenskej skupine. Samovražednosť stúpa alebo klesá ne-
priamo úmerne so stupňom integrácie spoločnosti (náboženskej, rodinnej a politickej).
Základné Durkheimove generalizácie sa dajú zhrnúť:
stupeň samovražednosti je vyšší v lete ako v zime
muži vykazujú vyšší stupeň samovražednosti ako ženy
starší ľudia vykazujú vyššiu samovražednosť ako mladí
samovražednosť je vyššia v mestách než v dedinách
vojaci páchajú samovraždu častejšie ako civilisti
protestanti majú vyšší stupeň samovražednosti ako katolíci
samovražednosť je vyššia u osamelých, rozvedených, vdovcov
u bezdetných je samovražednosť vyššia než u tých, ktorí majú deti.
K jednotlivým tvrdeniam podal empirické dôkazy.

29) Empirická sociológia v USA
Charakter sociológie sa zmenil, keď zakotvila v USA. V 20. rokoch 20. storočia boli uskutočnené prvé
veľké empirické výskumy. Vychádza práca Williama I. Thomasa a Floriana W. Znanieckeho Poľský sed-
liak v Európe a v Amerike.
V 20. a 30. rokoch pôsobila tzv. Chicagská škola, ktorej predstavitelia Robert Ezra Park a Ernest W.
Burges sú považovaní za zakladateľov sociológie mesta.
Ďalšie významné momenty v rozvoji empirickej sociológie boli:
1) Elton May – empirický výskum v priemyselnom podniku, mal význam pre vznik teórie human relati-
ons a dokázal, že zmeny v oblasti fyzického prostredia pôsobia na pracovnú skupinu v oveľa menšej
miere, ako sociálne väzby medzi členmi navzájom.
May položil základy industriálnej sociológie a sociológie organizácie
2) Jacob Lévi Moreno – vznik sociometrie, dielo Kto prežije. Moreno položil základy mikrosociológie,
t.j. empirického výskumu malých sociálnych skupín.
Skutočná amerikanizácia sociológie začala vtedy, keď sociológia na základe empirických výskumov za-
čala navrhovať praktické opatrenia. Vznikla nová funkcia sociológie – sociálne inžinierstvo. Sociológia
začala pracovať priamo na objednávku veľkých podnikov a sociológ sa zmenil z vedca na experta a
poradcu. Táto orientácia našla svoje filozofické zdôvodnenie v novopozitivizme, ktorého hlavní pred-
stavitelia sú Lundberg, Dodd a iní.
Dôraz na empirický výskum a bezprostredné praktické využitie sociológie má svoje podstatné následky:
metodologicko-teoretické – sociologicky možno skúmať len to, čo možno skúmať empiricky
predmetné – výskum sa orientuje na dielčie časti spoločenskej skutočnosti a vytráca sa štúdium veľkých
sociálnych štruktúr. Prevláda mikrosociálna orientácia.
Toto malo význam v rozvoji výskumných metód a technik (škálovanie, obsahová analýza, sociometria a
pod.) a viedlo k výraznej špecializácii sociologických disciplín (sociológia mesta, priemyslu, práva,
politicky a pod.).
Po druhej svetovej vojne nasledovalo opäť hľadanie veľkej sociologickej teórie, ktorou sa stal štrukturál-
ny funkcionalizmus s paralelným vznikom tzv. liberálno-kritických tendencií (Mills, Marcuse, Fromm).

49