SOCIOLÓGIA PRÁVA

2006/2007

I. časť

1. Vznik, pojem a pramene vzniku sociológie
Sociológia je mladá disciplína.
Vznikla v I. polovici 19. storočia osamostatnením sa od iných vied (história, filozofia). Spoločenský vývoj
poukázal na potrebu samostatnej vednej disciplíny, ktorá by skúmala spoločenské javy a procesy ako
relatívne samostatné predmety skúmania.
Všeobecná sociológia je jedna z novodobých spoločenských vied, zaoberá sa životom ľudí v spoločnosti.

Názory na ľudskú spoločnosť sú staré ako ľudstvo samo. Názvom protosociológia (gr.proto = pra, prvo)
označujeme sociologický spôsob myslenia v období predchádzajúcom vzniku sociológie ako vedy.

Pojem – sociológia – vznikol spojením dvoch slov:
latinského slova „societas“ – spoločnosť
gréckeho slova „logos“ – učenie, myslenie, rozum
Sociológia je z etymologického hľadiska v najvšeobecnejšom slova zmysle učenie o spoločnosti.
Tvorcom pojmu sociológia je August Comte, ktorý prvýkrát použil tento pojem v diele „Kurz pozitívnej
filozofie“ v roku 1839.

Predstavitelia veľkých sociologických smerov 19. stor.
Gabriel TARDE
-francúzsky sociológ, predstaviteľ psychologického smeru
-sociológia je veda o spoločenských javoch
Ch. H. COOLEY
-predstaviteľ interakcionizmu
-sociológia je veda o vzájomnom pôsobení ľudí (= o vzájomnej interakcii).
G. SIMMEL
-nemecký predstaviteľ empirického smeru
-sociológia je veda o sociálnych vzťahoch a ich formách
E. DURKHEIM
-predstaviteľ sociologického smeru
-sociológia je veda o sociálnych javoch (sociálnych faktoch)
M. WEBER
-nemecký sociológ, predstaviteľ sociologického smeru
-sociológia je veda o sociálnom konaní indivíduí
T. G. MASARYK
-sociológia je veda o organizovaní a vývoji spoločnosti
M ROSENBERG
-sociológia je vedecké štúdium spoločnosti a sociálnych vzťahov, z ktorých je zložená
I. ROBERTSON
-sociológia je vedecké štúdium spoločnosti a spoločenského správania.

Pramene vzniku sociológie
-teoretické zdroje, z ktorých sociológia ako veda čerpala pri vzniku:

1. sociálno-politické a filozofické teórie 16. – 18. storočia (Hobbes, Lock, Holbach, Helvetius)
2. filozofia dejín – osobitná filozofická disciplína, jej názov a základy vytvoril Voltaire, ide o

filozofické teórie a dejiny ľudskej spoločnosti, dominantní predstavitelia sú Hegel a Kant

3. klasická politická ekonómia – prispela kategóriou „práca“ ako základný zdroj bohatstva spoločnosti i

„spoločenská deľba práce“ ako príčina nerovnosti medzi ľuďmi a vzájomnej závislosti

4. koncepcie utopických socialistov – koniec 18.-začiatok 19. storočia, predstaviteľom je Saint-Simon
5. vedecké výsledky z rôznych spoločenských a prírodných vied – etnológia (veda o popise ľudských

kultúr), história… Prírodné vedy mali význam u sociologických škôl 19. storočia (biológia, fyzika)

1

2. Zakladatelia klasickej sociológie
H. C. Saint-Simon
-dôsledne požaduje vytvorenie novej spoločenskej vedy
-dielo Náčrt vedy o človeku z roku 1813, v ktorom poukazuje na skutočnosť, že veda o človeku bola až
doposiaľ iba vedou, ktorá sa „dohadovala“, a preto navrhol, aby bola pozdvihnutá na úroveň pozitívnych
(prírodných) vied a založená na pozorovaní. Napriek utopistickým prvkom je dielo považované za základ
sociológie.
-zistenie, že spoločenský život podlieha zákonitostiam a sociologická veda má skúmať zákonitosti
spoločenského vývoja
August Comte
-spravidla je považovaný za zakladateľa („vlastného otca“) sociológie
-francúzsky filozof, zakladateľ pozitivizmu
-priniesol myšlienku pozitivizmu i do ním založenej sociológie
-hlásal, že vo vede možno uznávať iba fakty
-dielo Kurz pozitívnej filozofie (1839), v ktorom sa prvýkrát objavuje pojem sociológia. Predtým sa
používal pojem sociálna fyzika, ktorý označoval vedu o spoločnosti.
-základná úloha sociológie:

1. odhaľovať zákony, ktoré sú chápané ako trvale sa opakujúce vzťahy medzi javmi
2. pri skúmaní spoločnosti presadzuje systémový prístup – spoločnosť chápe ako organický celok

zložený z určitých častí, ktoré sú nevyhnutne a vzájomne prepojené a môžu byť pochopené iba
v jednote

-uskutočnil klasifikáciu vied:

1. abstraktné (teoretické) vedy – základným poslaním je skúmanie zákonov určitých kategórií javov.

Patrili sem matematika, astronómia, fyzika, chémia, biológia (prírodné vedy) a sociológia
(spoločenská veda) – najzložitejšia a najdôležitejšia

2. konkrétne (praktické) vedy – aplikujú zákony abstraktných vied v praktickom živote, v praxi;

neuvádza príklad, konštatuje, že vývoj týchto vied sa ešte len začína

-tvrdil, že sociológia je najdôležitejšia, ostatné jej len slúžia
-v každom odbore je metóda dôležitejšia ako veda sama
-významnú časť jeho práce tvorí vypracovanie metód, ktoré sa používajú pri skúmaní spoločnosti:
pozorovanie, porovnávanie, experiment a historická metóda
-samotnú sociológiu členil na:

1. sociálnu statiku – (teória spontánneho poriadku spoločnosti, kde je veľká pozornosť venovaná

rodine) skúma nemenné konštantné podmienky a zákony fungovania spoločenského poriadku

2. sociálnu dynamiku – (teória nutného a neustáleho vývoja ľudstva, sociálna mobilita, zmeny

sociálnych vzťahov) zaoberá sa zákonmi spoločenského vývoja a zmenami sociálnych systémov

-dnes sú obe časti v jednote – sú neoddeliteľné

-v rámci sociálnej dynamiky formuloval zákon troch štádií, ktorými prechádza vo svojom vývoji
spoločnosť, jednotlivec i veda:

1. teologické štádium– vysvetľuje dianie v spoločnosti pomocou nadprirodzených síl, bohov
2. metafyzické štádium (abstraktné) – ľudia si vysvetľujú spoločenskú skutočnosť pomocou istých

abstraktných (nepozitívnych) pojmov – príčinnosť, nevyhnutnosť, zákonitosť

3. pozitívne štádium (vedecké) – doň práve ľudstvo ale i veda vstúpili; úlohou pozitívnej vedy je

najprv získanie, potom triedenie a následne systematizácia pojmov

-základné heslo jeho koncepcie: „Láska ako princíp, poriadok ako základ, pokrok ako cieľ.“
K. Marx, F. Engels
-marxistická vetva sociológie
-chápanie spoločenského vývoja ako prírodno-historického procesu pričom javy a procesy spoločenského
života sú vysvetľované v ich vývojovej vzájomnosti, prepojené vnútornými a vonkajšími protikladmi, teda
dialogicky
-objavili príčiny a podstatu rozdelenia spoločnosti na triedy a sústredili sa na vedeckú analýzu kapitalistickej
spoločnosti a jej tried
-predmetom vedy o spoločnosti sú skutočné indivíduá, ich činnosť, materiálne podmienky ich života
-podľa nich ľudia prostredníctvom praktických činností vstupujú do vzájomných vzťahov, t.j. spoločenských
vzťahov
-prínos v rozvoji metód a techník sociologického výskumu
-diela: K. Marx: Robotnícka anketa

F. Engels: Postavenie robotníckej triedy v Anglicku (pozorovanie a rozhovor)

2

3. Vývojové smery klasickej sociológie (naturalistický smer)
-19. storočie je obdobím veľkých sociologických smerov
-rozoznávame štyri základné smery vo vývoji sociológie:

I. naturalistický

II. psychologický

III. empirický

IV. sociologický

I. Naturalistický smer
Vychádza z tvrdenia, že spoločnosť je súčasťou prírody, a preto vývin spoločnosti vysvetľujú na základe
vplyvov prírody a pôsobenia prírodných zákonov. Dôsledkom toho je absolutizácia vplyvov prírody na
ľudskú spoločnosť. Ide buď o precenenie vplyvu biologických faktorov alebo o precenenie geografického
prostredia, demografických prvkov, či mechanických zákonitostí.
-školy naturalistického smeru:

1. biologicko-sociálna škola
2. geografická škola
3. demografická škola
4. mechanistická škola

1. Biologicko-sociálna škola
-reprezentujú ju tri teórie:
a) teória organizmu
-H. Spencer – anglický sociológ 19. st., hlavný predstaviteľ biologicky zameranej sociológie (biosociológie)
-metodologickým východiskom pri skúmaní ľudskej spoločnosti je funkčná analógia medzi biologickým
organizmom a ľudskou spoločnosťou, ktorú považuje za druh zložitého biologického organizmu
-na biologických analógiách je založená jeho idea sociálnej evolúcie (evolučná teória v sociológii), ktorej
podstata je v tom, že ľudská spoločnosť podobne ako biologický organizmus vzniká, rastie, zdokonaľuje sa,
rozkladá sa a zaniká

b) teória sociálneho darvinizmu
-W. Bagehot – anglický sociológ ovplyvnený Darwinovou teóriou vývoja a ako prvý aplikoval Darwinovu

teóriu prirodzeného výberu na ľudskú spoločnosť
-na rozdiel od Darwina jeho teória zdôrazňovala pojem skupinového boja – t. j. boj medzi
ľuďmi neprebieha medzi nimi ako indivíduami, ale medzi skupinami národov, pričom úsilie
jednej skupiny o nadvládu nad ostatnými považuje za základný sociálny zákon (slabší sú
ovládaní silnejšími)

-L. Gupmlowitz – podľa neho boj o život znamená hybnú silu spoločenského vývoja, ktorý má za následok

vznik rôznych sociálnych skupín, tried a más

c) teória antroporasizmu
-J. Gobineau – francúzsky predstaviteľ, odporca všetkých foriem sociálnych rovností. Na prvom mieste je

rasová nerovnosť a tá vyplýva z existencie troch rás: bielej, žltej a čiernej.

-H. S. Chamberlain – anglický predstaviteľ, vyzdvihuje teutónsku rasu ako najhodnotnejšiu, ktorá sa

v najčistejšej podobe nachádza v Nemecku (kde neprenikol nemecký prvok, tam
doteraz niet civilizácie)

2. Geografická škola
-snaží sa vysvetľovať podstatu spoločenských javov a procesov na základe pôsobenia prírodného prostredia,
teda geografickými činiteľmi, ktorých vplyv na spoločnosť absolutizuje
-dve teórie:
a) mechanický geografický determinizmus
-absolutizoval význam pôsobenia prírodného prostredia na ľudskú činnosť
-je považovaný za geografickú školu v pravom slova zmysle
-predstaviteľ: K. Ritter

b) absolútny kultúrny determinizmus
-absolutizoval úlohu kultúry pri pôsobení prírodného prostredia na človeka
-v istom zmysle vyššia forma geografickej školy

3

3. Demografická škola
-ideovým základom je tvrdenie, že základným činiteľom určujúcim vývoj spoločnosti je počet obyvateľov a
hustota osídlenia
-význam bol v tom, že sa stala prameňom vzniku sociológie obyvateľstva (sociológia demografie,
demografická sociológia)

((Na jej predstaviteľov zapôsobilo učenie T. R. Malthusa (britský ekonóm), ktorý sformuloval večný
populačný zákon, podľa ktorého počet obyvateľstva sa zvyšuje geometrickým radom, existenčné prostriedky
ale aritmetickým radom.
V priebehu 19. storočia sa objavujú aj opačné názory zdôrazňujúce blahodárne účinky početného vzrastu
obyvateľstva na rozvoj hospodárstva.
Treťou vrstvou tejto školy sa stala skupina „kompromisníkov“ – zástancovia ekonomického optima – t.j.
počtu obyvateľstva primeraného ekonomickému potenciálu Zeme.))

4. Mechanistická škola
-východisko: porovnávanie sociálnych javov a procesov s fyzikálnymi procesmi a javmi, pričom pri
vysvetľovaní sociálneho sveta využíva pojmy fyziky v najširšom slova zmysle (mechaniky, energetiky...)
-vychádza z predpokladu, že spoločenské prejavy a procesy sú formou premeny energie
-v 20. stor. sa pretransformovala do fyzikalizmu

((mechanistická vetva – predstaviteľ H. Ch. Carey – človek je len molekulou spoločnosti a asociácia len
odrazom „veľkého zákona molekulárnej príťažlivosti“.
fyzikalizmus – vychádza z monistickej koncepcie sveta, kde všetky útvary a udalosti sa riadia jediným
všeobecným zákonom. Medzi nimi existuje osobitná kategória predmetov – ľudia, ktorými sa zaoberá
sociológia.))

4. Vývojové smery klasickej sociológie (psychologický smer)
-sociálne javy a procesy sa snaží vysvetľovať na základe psychologických faktorov, chápe ich ako prejavy
duševného života jednotlivcov
-5 škôl:

1. psychológia národa
2. psychológia davu
3. psychologizmus
4. psychoanalytická škola
5. behaviorizmus

1. Psychológia národa
-za základ duševného života považuje nepretržitý proces existencie javov vedomia (myšlienka, cítenie,
vnem…), medzi ktorými prebieha tvorivá syntéza určujúca individuálnu psychiku
-W. Wundt – nemecký psychológ – poukazuje na to, že ako individuálne vedomie je tvorivou syntézou

javov vedomia, národné vedomie je tvorivou syntézou individuálnych vedomí a prejavuje sa
navonok hlavne v jazyku, v mýtoch a v morálke

2. Psychológia davu
-vzniká ako dôsledok podľa nej neúspešného vysvetlenia podstaty sociálnych javov a procesov
prostredníctvom individuálnej psychológie a psychológie národa, oproti nim zvýrazňuje davovú psychológiu
((sústreďuje sa na skupinové/masové správanie))
-G. Le Bon – francúzsky sociológ; podal charakteristiku a typológiu davov a vytvoril teóriu davového

správania
dav = náhodný zhluk ľudí ((individuálna duša sa stráca v kolektíve)), pre ktorý je
charakteristická vysoká citlivosť ((prehlušuje racionalitu)), slabosť intelektuálnych vlastností a
silný sklon k sugescii

-W. Brown – súčasná typológia davu

-

útočný ((teroristický, lynčujúci))

-

únikový ((panický))

4

-

výrazový ((demonštračný sprievod))

-

získavací ((rabovanie obchodov, väzenská vzbura))

3. Psychologizmus
-sociológiu považuje za odvetvie psychológie, pričom sociálne javy vysvetľuje pomocou javov psychických
(inštinktov, citov, emócii, myšlienok…)
-G. Tarde – francúzsky sociológ; sociálne javy vymedzuje ako javy svojou povahou psychické, spočívajúce

vo vzájomnom pôsobení individuálnych rozumov (psychických interakcií) - tvrdí, že tam, kde
nie je psychická interakcia (vzťahy) jednotlivcov, tam nemožno hovoriť o spoločnosti
-elementárny sociálny fakt = psychologický stav indivídua vyvolaný pôsobením iného indivídua
-napodobňovanie (imitácia) – ním charakterizuje aj pojem spoločnosť, keďže tvrdí, spoločnosť je
súbor bytosti, ktoré sa vzájomne napodobňujú ((alebo sú si podobné a majú spoločné znaky
vytvorené odvekým nasledovaním modelu vytvoreného napodobňovaním)); napodobňovanie
dnes radené k nižším formám soc. učenia

-má 3 teórie:
a) inštinktivizmus
-W. McDougall – svoju psychologickú teóriu rozšíril aj na spoločnosť a za každým spoločenským javom
videl inštinkt alebo celú skupinu inštinktov – je zakladateľom inštinktivistickej teórie
((Ku každému inštinktu priradil určitú emóciu:

-

inštinkt úteku, jeho citovou zložkou je strach

-

inštinkt odmietania, ktorý sprevádza odpor

-

inštinkt zvedavosti (pocit obdivu)

-

inštinkt bojovnosti (hnev)

-

inštinkt ponižovania (menejcennosť, negatívny sebacit)

-

inštinkt ja (nadradenosť, pozitívny sebacit)

-

inštinkt rodičovský (nežnosť)))

b)introspektivizmus
-je založený na pozorovaní vlastných vnútorných psychických javov, teda sebapoznávaní = introspekcií (len
to, čo si uvedomujeme)

c) interakcionizmus
-interakcia = vzájomné pôsobenie indivíduí; jednotlivec, ktorý je subjektom tohto vzájomného pôsobenia nie
je chápaný ako abstraktné indivíduum, ale ako konkrétna spoločenská bytosť patriaca k určitým konkrétnym
sociálnym skupinám a plniaca sociálne roly
-predstaviteľ: Ch. H. Cooley

4. Psychoanalytická škola
-zapôsobila na sociológiu hlavne myšlienkami o pudovej a biopsychickej energii, ktorá je zdrojom všetkej
ľudskej aktivity, teóriou o štruktúre ľudskej osobnosti a jej vnútorných konfliktoch
-S. Freud – psychológ, zakladateľ tejto školy; pre konanie človeka má rozhodujúci význam sexuálny pud,

(libido) a iné pudy, pričom uspokojovanie pudov je základným východiskom psychoanalytického
výkladu osobnosti
-význam: ovplyvnil jednu z aplikovaných disciplín sociológie – sociometriu (Moreno)

5. Behaviorizmus
-J. Watson – zakladateľ; Američan

-odmieta vedomie a ďalšie subjektívne psychické javy (vnem, predstava, prianie, myšlienka,
cítenie...), považuje ich za nevysvetliteľné a preto aj v psychológii za nepoužiteľné
-predmetom záujmu sú vonkajšie reakcie organizmu na podnety, vonkajšie prejavy správania
človeka (mimika, gestikulácia, pohyby tela…)
-odmietaním vnútorných prvkov ľudskej psychiky a absolutizáciou vonkajších prejavov je skôr
kritikou predchádzajúcich škôl psychologického smeru než jeho školou v pravom slova zmysle

5

5. Vývojové smery klasickej sociológie (empirický smer)
-gr. empiria = skúsenosť
-zameriava sa na jednostranné zdôrazňovanie významu skúsenosti a priameho poznania spoločenských
skutočností, t.j. empirického výskumu sociálnej reality (empirické soc. výskumy) – v súčasnosti sociologický
výskum
-empirické sociologické výskumy boli skôr ako sa formuje pojem sociológie, v počiatočných epochách
konštituovania sociológie sa sociologické smery a empirické sociálne výskumy vyvíjali paralelne, ale boli
vzájomne málo prepojené
-dnes teória a empíria v sociológii vystupujú v jednote
-za jediný zdroj poznania považuje empirické fakty v podobe výskumných údajov (dát), odmietanie teórie
ako zdroja hypotéz a východiska skúmania (za to je kritizovaný)

-A. Quételet – jeden z najvýznamnejších štatistikov 19. storočia

-zakladateľ empirických sociologických výskumov vôbec
-prínosom jeho prác bolo odhalenie určitých štatistických zákonitostí spoločenského bytia so
zameraním na štatistiku trestných činov (výskum kriminality)
-zakladateľ využívania štatistickej metódy v sociológii vôbec

-F. Le Play – francúzsky sociológ 19. storočia

-skúmal vývoj ľudskej spoločnosti v snahe pochopiť príčiny soc. revolúcií
-hlavným objektom jeho pozorovania a výskumu bola rodina, v nej videl všetky špecifiká
spoločnosti, príčiny jej stability a nestability
-zakladateľ monografickej metódy v sociológii – objekt/predmet výskumu je jeden objekt
druhovo (rodina)
-reprezentant kvantitatívneho výskumu v sociológii

Formálna škola
-jej stúpenci zastávali názor, že sociológia sa má zaoberať štúdiom foriem organizácie spoločnosti, sociálnej
interakcie, socializácie, sociálnych procesov…
-odtrháva formu od obsahu – sociológia má študovať len formu bez ohľadu na obsah
-G. Simmel
-nemecký sociológ; zvýrazňuje u sociológie jej špecifický predmet a vlastný prístup k sociálnej skutočnosti =
metódu. Sociológia má podľa neho skúmať formy sociálnych vzťahov a formy sociálnej interakcie
(spolupráca, súťaženie, výmena činnosti, konflikt) a osobitnú pozornosť venuje sociálnym konfliktom ako
jednej z foriem sociálnej interakcie, považuje ju za ústrednú, má pre spoločnosť progresívny význam.
F. Tönnies
-nemecký sociológ; chápanie sociológie ako Simmel
-empirickú sociológiu nazýva sociografia – podľa neho skúma fakty života spoločnosti a jej základnou
metódou je pozorovanie a na jeho základe prevádzané porovnávanie
-tvorca klasického sociologického diela Gemeinschaft und Gesellschaft (Pospolitosť a spoločnosť – 1887) -
analyzuje dve základné formy existencie a organizácie ľudstva (základné typy sociálnych útvarov):

1. pospolitosť – je historicky staršia (predchádzala spoločnosti), je organická a jednotná, vzniká

prirodzeným spôsobom. Je to komplex jednotlivcov spojených príbuzenským zväzkami. Vládne tu
porozumenie, prirodzená solidarita a autorita, tradícia, všeobecné normy a z noriem predovšetkým
zvyky; prevládajú všeobecné záujmy nad záujmami individuálnymi

2. spoločnosť – je mladšia, je rozdelená a teda nejednotná; ľudia sa tu spájajú a zjednocujú preto, aby

dosiahli určité ciele a uspokojovali svoje záujmy. Dominujú individuálne záujmy, vládne
konkurencia, vo vzájomných vzťahoch špekulácia, ľudia sú si vzájomne cudzí až nepriateľskí.

-prejavuje obdiv ľudským vzťahom v pospolitosti – ideálny typ

6. Vývojové smery klasickej sociológie (sociologický smer)
-vrcholný smer vo vývoji sociológie
-vzniká na prelome 19. a 20. storočia ako kritika naturalistického a psychologického smeru
-kvalitatívne odlišuje prírodu a spoločnosť a pôsobenie prírodných a sociálnych zákonov
-spoločenské javy považuje za svojrázne predmety poznania a snaží sa ich vysvetľovať zo seba samých (z
ich podstaty)

6

E. Durkheim
-francúzsky sociológ, zakladateľ sociologického smeru, najvýznamnejšia osobnosť sociológie na začiatku
19. storočia
-pozornosť venuje sociálnemu javu (sociálnemu faktu), odmieta biologické a psychické objasňovanie
podstaty sociálnych javov a procesov a ich podriaďovanie fyzike, mechanike, biológii, psychológii
-podstatu sociálneho javu je potrebné hľadať vo vnútri spoločnosti samotnej, vo vnútornom sociálnom
prostredí, teda podstatu sociálneho javu možno vysvetľovať len zo spoločenských súvislosti = sociologizmus
-diela: O spoločenskej deľbe práce (1893) – všíma si deľbu práce a špecializáciu pri vysvetľovaní

spoločenských zmien a pokroku.

Samovražda (1897) – podal charakteristiku a typológiu samovrážd; samovraždu chápe ako

najindividuálnejší sociálny jav

M. Weber
-nemecký sociológ, výrazne ovplyvnil myslenie o spoločnosti v 20. storočí
-podstata práce sociológie: žiada pri sociálnych útvaroch prekročiť prosté zisťovanie (popisovanie)
sociálnych javov a procesov a dosiahnuť ich vysvetľovanie v porovnaní s jednoduchým popisovaním, na
základe porovnávania je toto interpretatívne vysvetľovanie špecifikom sociologického poznania –
reprezentant tzv. interpretatívne chápajúcej sociológie
-obracia pozornosť na indivíduum a hľadá sociálne prvky v jeho konaní
-rozpracoval teóriu sociálneho konania a sociálneho systému
-sociálne konanie je konanie, ktoré obsahuje dva prvky:

1. subjektívna motivácia indivídua (zmysel konania), bez ktorého nemožno hovoriť o konaní
2. orientácia na iného človeka (partnera konania), bez ktorého nemožno konanie chápať ako sociálne

-sociálne konanie = konanie, ktoré je svojim zmyslom orientované na partnera/partnerov konania
-absolutizuje význam pojmu sociálne konanie, z čoho potom:

-

sociológia ako veda je podľa neho veda o sociálnom konaní indivíduí

-

spoločnosť je podľa neho len suma (množstvom) sociálnych konaní jednotlivcov alebo indivíduí

-vytvoril typológiu sociálneho konania:

a) účelovo-racionálne – základným kritériom je dosiahnutý účel vo forme úspechu (pri voľbe

prostriedkov sleduje vytýčený cieľ konania a jeho úspešné dosiahnutie);
považuje ho za ideálny

b) hodnotovo-racionálne – odhliada od praktických účinkov, na zreteli nemá úspech konania, ale

dôsledné uplatňovanie či rešpektovanie hodnotových kritérií, je to konanie
v súlade s hodnotami hodnotového systému konajúceho a vyznačuje sa
uvedomením si tejto zhody

c) afektívne – riadi sa afektami a citovými stavmi – prevaha emocionálnej zložky nad racionálnou
d) tradičné (tradicionálne) – uskutočňuje sa na základe tradícií a zvykov; veľké množstvo nášho

každodenného konania sa blíži tomuto typu, je to najčastejší typ sociálneho konania

-uvedená typológia podľa neho nie je vyčerpávajúcou a naše reálne konanie má zmiešanú podobu prvkov
viacerých týchto typov soc. konania

Zásadný rozdiel medzi Durkheimom a Weberom
Durkheim
-postupuje od spoločnosti k

človeku

(od širšieho k užšiemu)

-jeho učenie je prototypom sociologického realizmu – označuje tie prúdy sociologického myslenia, ktoré
vychádzajú z predpokladu, že spoločnosť je niečo viac než jednoduchý súhrn ľudí, z ktorých sa skladá – je to
entita (podstata) existujúca prinajmenšom rovnako reálne ako existujú jednotlivci, z ktorých je zložená

Weber
-postupuje od človeka vyššie ku sociálnym skupinám a k spoločnosti ako celku
-jeho teória je prototypom sociálneho nominalizmu – označuje tie prúdy sociologického myslenia, ktoré
vychádzajú z predpokladu, že reálne existujú iba konkrétni jednotlivci a spoločnosť je súhrnom týchto
jednotlivcov, vzťahov medi nimi a ich konaním

-oba tieto prúdy sa vzájomne dopĺňajú, je typický tzv. komplementárny vzťah medzi nimi

7

7. Predmet sociológie
Najčastejšie je sociológia charakterizovaná ako veda o spoločnosti.
Neexistuje ani jeden všeobecne uznávaný pojem „spoločnosť“ – možno ho chápať minimálne dvojako:

1. spoločnosť ako synonymum pre ľudské pokolenie, ľudský rod (vo vzťahu k nižším živočíchom)
2. spoločnosť ako zoskupenie, súhrn jednotlivcov, ktorí sú funkčne zorganizovaní a spojení

vzájomnými vzťahmi a väzbami (u väčšiny sociológov preferované)

-jeden z najširších a najvšeobecnejších pojmov v sociológii vôbec (celé ľudstvo, spoločnosť, v ktorej
sociológ žije, malé sociálne skupiny)

-predmetom sociológie je:

1. spoločnosť ako celok
2. parciálne časti spoločnosti, aspekty spoločenskej reality (soc. štruktúra, soc. stratifikácia, soc.

vzťahy, soc. skupiny a iné soc. javy a procesy)

((Sociológia je definovaná rozličnými formuláciami, napr.:

-

sociológia je veda o nepríjemnej skutočnosti spoločnosti (Dahrendorf)

-

sociológia je veda o spolužití (B. de Haan)

-

sociológia je náuka o javoch sociálnych (I. A. Bláha)

-

sociológia je vedecko-systematické štúdium všeobecných štruktúr spoločenského života, jeho

pohybu a vývojových zákonitosti, jeho vzťahu k prírodnému prostrediu, ku kultúre všeobecne i
k jednotlivým oblastiam života a jeho vzťahov k sociálno-kultúrnej osobnosti človeka (R. Koning)

Sociológovia sú jednotní v tom, že ide o špeciálnu vedu a postupne získavala relatívne autonómne a
rovnoprávne postavenie v systéme spoločenských vied vydelením zo sociálnej filozofie, všeobecnej
kultúrnej histórie, etiky a iných.))

Vzťah predmetu sociológie k

predmetom iných vied

-tri typy názorov:

1. pôvodné ranoencyklopedické/univerzalistické chápanie – chápe sociológiu ako všeobsiahlu sústavu

spoločenských vied. Samostatnosť existencie iných spoločenských vied mimo rámca sociológie je
zamietnutá, všetky ostatné spoločenské vedy existujú v rámci sociológie (Comte)

2. sociológia ako syntéza výsledkov odborných spoločenských vied a súčasne ich teoretický základ,

samostatná existencia ostatných spoločenských vied sa nepopiera (Spencer)

3. koncepcie aktuálne pre súčasnosť – sociológia ako jedna z odborných spoločenských vied, ktorá sa

od iných odlišuje svojimi špecifickými hľadiskami a špecifickým prístupom k spoločenskej
skutočnosti:

a) vyšší stupeň všeobecnosti
b) komplexnosť skúmania
c) systémovosť
d) teoreticko-empirický prístup

-sociológia je vedou teoreticko-empirickou (v jednote) a multiparadigmatickou (prezentuje sa v podobe
koexistujúcich a súperiacich smerov, škôl, teórii a paradigiem – špecifických pohľadov na spoločnosť)

8. Aplikovaná sociológia
Sociológiu možno deliť na:

a) všeobecnú – ako disciplína základná a teoretická
b) aplikovanú – rad špeciálnych sociológií

Aplikovaná sociológia vychádza zo všeobecnej, jej jednotlivé disciplíny sa osamostatňujú, rozvíjajú a
opätovne všeobecnú sociológiu dopĺňajú. Jednotlivé oblasti aplikovanej sociológie sú relatívne samostatné, a
to ako teórie, tak aj oblasť výskumu. Medzi všeobecnou a aplikovanou sociológiou je úzky vzťah.

Aplikovaná sociológia
-tvoria ju špeciálne odborné sociologické disciplíny vytvárajúce ucelený systém poznatkov získaných
relatívne samostatným skúmaním určitých oblastí spoločenského života
-označuje sa aj ako odvetvová sociológia

8

-4skupiny špeciálnych sociologických disciplín:

1. disciplíny zaoberajúce sa vzťahom spoločenských procesov k

jednotlivým podmienkam

spoločenského života a naopak
(soc. obyvateľstva – disciplína, ktorá je špecifickým splynutím demografie a sociológie, jej
predmetom je obyvateľstvo a procesy v ňom prebiehajúce, pričom k poznaniu týchto pristupuje na
základe sociologických metód;
soc. ekológie – skúma vplyv prírodných podmienok na ľudskú spoločnosť)

2. disciplíny zaoberajúce sa oblasťami spoločenského života

(sociológia práva, sociológia ekonomiky, sociológia politiky, sociológia náboženstva, sociológia
morálky, sociológia kultúry…)

3. disciplíny zaoberajúce sa spoločenskými skupinami

(sociológia detí, sociológia mládeže, sociológia staroby - gerontosociológia, sociológia rodiny,
sociológia mesta a vidieka…) – napr. sociometria

4. disciplíny zaoberajúce sa subjektívnymi aspektmi sociálnych procesov, respektíve jednotlivými

stránkami spoločenského vedomia
(sociológia postojov, sociológa emócií, sociológia hodnôt, sociológia hodnotenia, sociológia
poznania, sociológia verejnej mienky…)

Základné sociologické disciplíny:
sociológia práva, práce, priemyslu, rodiny, mesta, vidieka, politiky, náboženstva, morálky, kultúry…

9. Sociálna štruktúra
Štruktúra
-pojem prevzatý z biológie a mechaniky
-spôsob usporiadania častí a vnútorná skladba určitého celku

Prístupy chápania sociologickej štruktúry v sociológii

1. staršie chápanie – reprezentuje ho Herbert Spencer (naturalistický smer vo vývoji sociológie) –

sociálnu štruktúru chápe ako viac alebo menej zreteľné usporiadanie špecializovaných a vzájomne
závislých inštitúcií

2. novšie chápanie – reprezentuje Leopold von Wiese (formálna škola v rámci empirického smeru) –

sociologická štruktúra je usporiadanie pozícií alebo statusov a udržiavanie siete sociálnych vzťahov
medzi osobami – z toho vychádza súčasný pojem sociálnej štruktúry

Sociálna štruktúra
-je relatívne pevný a stály spôsob usporiadania soc. vzťahov medzi jednotlivými sociálnymi pozíciami
-relatívnosť – vývoj sociálnej štruktúry
-dynamika – je reprezentovaná sociálnou mobilitou (presun sociálnej pozície) a svedčí o vývoji sociologickej
štruktúry
-sociálna pozícia – zahŕňa vzťahy jednotlivcov k sebe navzájom, ale aj vzťahy každého člena spoločnosti
voči sociálnemu celku (soc. útvaru)

Delenie sociálnej štruktúry

a) formálna sociálna štruktúra

-je taký typ sociálnej štruktúry, ktorého spôsob usporiadania sociálnych vzťahov medzi jednotlivými
sociálnymi pozíciami je vopred určený nejakou sociálnou normou (formálnou)
-je založená na formálnych sociálnych vzťahoch (vzťahy právne)
-typická vo veľkých sociálnych skupinách (organizácie, inštitúcie)

b) neformálna sociálna štruktúra

-je taký typ sociálnej štruktúry, ktorého spôsob usporiadania sociálnych vzťahov medzi jednotlivými
sociálnymi pozíciami vznikol spontánne, z vôle

a z rozhodnutia členov príslušného sociálneho celku,

teda z vnútra
-je založená na neformálnych sociálnych vzťahoch
-vnútorná interakcia sa riadi neformálnymi normami (zvyky, obyčaje)
-typická pre malé neformálne sociálne skupiny (rodina, skupina priateľov)

-z toho vyplývajú pojmy makrosociológia a mikrosociológia

9

Rozčlenenie spoločnosti z

hľadiska sociálnych štruktúr

-v dnešnom svetovom spoločenstve sa najčastejšie uplatňujú tieto diferenciačné kritériá:

1. biologické (rasa, pohlavie)
2. vekové (deti, mládež, dospelí, starí)
3. historicko-etnické (rod, kmeň, národnosť, národ)
4. konkrétno-etnické (Slovania, Arabi…)
5. geografické (Američania, Ázijci…)
6. kvalifikačno-ekonomické (robotníci, úradníci, vedci…)
7. politické (straníci, nestraníci…)
8. záujmové (záhradkári, poľovníci, ochranári prírody…)
9. zárobkové (kvalifikovaní robotníci, manažérska elita…)

-niektoré kritériá sú trvalo aktuálne (rasové, národnostne) iné sú historicky aktuálne (záujmové, politické…)

Delenie sociálnej štruktúry

1. HORIZONTÁLNE – existencia sociálnych skupín a iných foriem sociálnych pospolitostí (dav…)
2. VERTIKÁLNE – ide o sociálnu stratifikáciu (spoločenské vrstvy)

10. Sociálna stratifikácia, teórie stratifikácie
Sociálna stratifikácia
-základ slova stratifikácia: stratum – vrstva (prevzaté z argeológie)
-je vertikálna vrstevnatosť sociálnej štruktúry, je často označovaná ako sociálne rozvrstvenie
-je charakteristickým znakom každej spoločnosti – je univerzálna (triedna, stavovská)
-znamená, že spoločnosť netvorí sociálne homogénny celok, ale je vnútorne rozdelená do jednotlivých
vrstiev (zložitý systém rozličných vrstiev)
-je vlastnosťou makroštruktúry (veľkých sociálnych útvarov – spoločnosť)

-je vertikálne hierarchické členenie spoločnosti na horizontálne sociálne vrstvy
-vertikálne – predstavujú diferenciáciu do jednotlivých vrstiev
-horizontálne – predstavujú integráciu v rámci jednej vrstvy (stretávajú sa rovní ľudia)

Sociálne vrstvy
-sú to široké skupiny ľudí (pospolitosti), ktoré sa vzájomne odlišujú podľa rôznych spoločensky
uznávaných kritérií
-hlavné kritériá:

1. sociálno-ekonomické (materiálne): vlastníctvo a veľkosť majetku, výška príjmu, bývanie, povolanie,

životný štýl a štandard

2. kultúrno-ideové: vzdelanie, sociálne správanie, kultúrna úroveň
3. politické: účasť, podiel na politickej moci

-tvoria sociálne hľadiská, nerovnomerné rozdelenie moci – sociálna nerovnosť

-stratifikácia je vyjadrením sociálnej nerovnosti a väčšina sociológov za základné kritériá stratifikácie
spoločnosti považuje pracovnú činnosť, bohatstvo (bohatstvo = veľkosť majetku + výška príjmu) a moc

Teórie stratifikácie
-vyvinuli sa teórie stratifikácie, ktoré poskytujú vysvetlenia ako existencie, tak aj povahy i samotnej potreby
sociálnej stratifikácie; dokumentujú existenciu nerovnosti

a) funkcionalistická

-je reprezentovaná americkými sociológmi 40. rokov 20. storočia (Davis, Moor)
-stratifikácia je nevyhnutná a potrebná v každej spoločnosti, je zdrojom spoločenskej stability
-najdôležitejšie pozície v spoločnosti obsadzujú najschopnejší a najpripravenejší
-stratifikácia je hodnotená pozitívne ako pozitívny jav. Je prirodzená, nie je to niečo, čo by sa malo
nahrádzať sociálnou rovnosťou a nehovoria nič o triedach, nepoužívajú pojem trieda alebo vrstva.

b) konfliktualistická

-je funkčná len pre elitu a nie pre všetkých členov spoločnosti, pre väčšinu je škodlivá
-je prostriedkom a zdrojom disharmónie

10

-K. Marx – za základné prvky sociálnej stratifikácie považuje historické páry tried, podľa neho
príslušnosť k triede sa identifikuje podľa vlastníctva kapitálu.
-Ralf Dahrendorf – na rozdiel od Marxa tvrdí, že príslušníkmi vládnucej triedy sú nielen vlastníci
kapitálu, ale aj priemyselní manažéri, členovia zákonodarných zborov, špičky vládnucej byrokracie
-predstavitelia tejto teórie považujú stratifikáciu za príčinu existencie stáleho sociálneho konfliktu
spoločnosti, je zdrojom nestability a sociálnej zmeny

c) multidimenziálna

-je atypickou v tom, že ide o reakciu na názory Marxa
-Max Weber – podľa neho sociálne postavenie jednotlivca v stratifikačnom systéme určujú rôzne
kritériá (trieda, status, moc)

Marx – dichotonomické členenie spoločnosti
Weber – polytonomické členenie spoločnosti (horná, dolná a stredná trieda)

11. Sociálna skupina (charakteristika, klasifikácia skupín)
Sociálna skupina
-je to určitý počet osôb vystupujúcich vo vzájomnom hodnotovom vzťahu, ktorým sa odlišujú od iných
-charakteristika:

-

skupiny sú ustanovujúcimi prvkami spoločenskej štruktúry

-

vznikajú ako produkt spoločenského vývoja

-

predstavujú špecifický sociálny útvar vytvorený určitým počtom a určitým spôsobom k sebe
prináležiacich členov

-

majú aspoň niektoré spoločné ciele činnosti

-

sú spojené určitými formálnymi alebo neformálnymi väzbami

-

sú v určitom sociálnom styku

-

predstavuje systém, ktorý má svoju vnútornú štruktúru a realizuje svoje funkcie

Nikdy nehovoríme o sociálnej skupine všeobecne, ale hovoríme o konkrétnej skupine. Jednotlivec nemôže
existovať mimo sociálnych skupín a sme vždy členmi viacerých sociálnych skupín súčasne.
V sociálnych skupinách prebieha socializačný proces.

Klasifikácia skupín
I. podľa veľkosti:

a) veľké – početné a priestorovo rozptýlené, členovia sa nepoznajú (politická alebo hosp. organizácia)
b) malé – max. 25-30 členov, stýkajú sa zoči-voči, neformálnosť, majú zásadný vplyv na osobnosti

II. podľa miery sociálnej dištancie:

a) primárne (prvotné) – bezprostredné osobné styky a neformálne väzby, ide o obmeny malých skupín

(rodina, okruh dôverných priateľov)

b) sekundárne (druhotné) – neosobné správanie, vznikajú na základe špecializovaných záujmov

(kluby, dielne, školská trieda, seminárna skupina)

III. podľa spôsobu vzájomnej viazanosti členov:

a) formálne – prvotné sú funkcionálne zväzky, osobné vzťahy sú druhotné (hospodárska organizácia)
b) neformálne – bezprostredný kontakt, spoločné záujmy a činnosť, relatívna stálosť členov, malý

počet (rodina…)

IV. podľa zamerania činnosti:

a) pracovné – zamerané na plnenie určitých úloh, vzťahy určované na základe pracovnej činnosti

(vlaková čata, …)

b) rekreačné – činnosť zameraná na oddych, záujmové oblasti, nachádzajú uplatnenie osobné

vlastnosti (záujmový krúžok, …)

V. podľa dĺžky trvania:

a) reálne – založené na relatívne trvalých vzťahoch (školská trieda,…)
b) efemérne – vznikajú náhodne, krátkodobo (zájazd)
c) virtuálne – možná skupina, vykazuje iba niektoré počiatočné znaky, ale charakter skutočnej skupiny

môže získať až v budúcnosti (skupina študentov na prijímacích skúškach)

VI. podľa miery prístupnosti:

a) otvorené – členstvo možné v neobmedzenom či širokom rozsahu (záujmová organizácia)

11

b) uzatvorené – bez záujmu o nových členov
c) výberové – prijatie nových členov len na základe určitých podmienok (politická strana, náboženská

sekta)

VII. podľa vzťahu jedinca ku skupine:

a) vnútorná – vzťah jedinca je určovaný tým, že sa ako člen často až nekriticky stotožňuje so

skupinovou ideológiou, hodnotami, normami, cieľmi

b) vonkajšia – za jej príslušníka sa jedinec nepovažuje, jej členom by sa nechcel stať, lebo jej normy

odmieta

c) referenčná – jej hodnoty a normy jedinec prijíma ako vodidlo vlastného konania, hoci nie je jej

členom (rád by bol)

VIII. podľa charakteru zaradenia jedinca:

a) skupiny s dobrovoľným členstvom – na základe vlastného rozhodnutia (záujmová organizácia,

športový klub…)

b) skupiny s mimovoľným členstvom – príslušnosť nie je určená slobodnou vôľou člena (rodina,

národ…)

Uvedené kritériá nemožno chápať izolovane, ale v ich vzájomnej súvislosti. Napr. rodina je skupinou: malou,
primárnou, neformálnou, rekreačnou, reálnou, relatívne uzatvorenou, najčastejšie vnútornou, s dobrovoľným
členstvom (uzavretie manželstva) a mimovoľným členstvom (deti).

12. Iné formy sociálnych pospolitostí
Pospolitosť
-zahŕňa zoskupenia ľudí, v ktorých vznikla a udržuje sa, hoci na krátky čas, určitá spoločenská väzba

Sociálne pospolitosti
1. organizované formy pospolitých vzťahov:

a) byrokratický typ
b) demokratický typ

2. iné formy sociálnych pospolitostí

Iné formy sociálnych pospolitostí
a) pár – vzniká na základe osobných alebo vecných stykov a je najmenším a najčastejším zoskupením,

vzniká z rôznych dôvodov

b) spoločenský okruh – osoby opierajúce sa o styky, ktoré majú slabú inštitucionálnu základňu bez trvalej

väzby medzi členmi; stretávajú sa pravidelne, ale bez výraznejšej vnútornej organizácie (známi
z kaviarne, stáli návštevníci sauny…)

c) účelové združenie – častá forma pospolitosti, od skupiny sa líši hlavne tým, že vo vzťahoch medzi

členmi dominuje účelnosť, snaha o dosiahnutie žiadúceho prospechu, úžitku; uplatnenie v ňom nachádza
len ten, kto môže prispieť k realizácii cieľa ostatných členov

d) verejnosť – je pospolitosť teritoriálna (dedina, mestská časť…), členovia bývajú blízko, majú podobný

spôsob života a spájajú ich lokálne a komunálne problémy

e) sociálne hnutie – dobrovoľné združenie osôb zorganizované v koordinovanom úsilí o zmenu sociálnych

vzťahov v rámci celej spoločnosti (Občianske fórum, VPN)

f) komunita – vyznačuje sa určitým spoločne prijatým spôsobom života jej členov v určitej oblasti (sekta,

…)

g) publikum – pospolitosť založená na podobnosti správania, jej členovia môžu prejaviť vysokú

akcieschopnosť:

-

publikum zhromaždené na jednom mieste (auditórium), môže sa zísť príležitostne (divadlo) alebo
zámerne (prednáška)

-

publikum nezhromaždené (disperzné), je spájané jedným predmetom, médiom (čitatelia, poslucháči
rozhlasu)

h) dav – založený na podobnom správaní, ide o väčšie množstvo ľudí viditeľne a prechodne

zhromaždených na jednom mieste, vystavených pôsobeniu rovnakých podnetov; dav nerozmýšľa,
neuvažuje, je impulzívny, nestály, netolerantný, sugestívny, nekritický; môže sa prejaviť ako útočný,
únikový, výrazový, získavací

12

Pospolitosť nemožno zamieňať so spoločenským súborom, t.j. súhrnom ľudí vyznačujúcim sa určitou
spoločenskou vlastnosťou, poznateľnou vonkajším pozorovateľom bez ohľadu na to, či si ju príslušníci
uvedomujú (napr. súbor vysokých mužov, štíhlych žien…)
Spoločenský súbor možno členiť na kategórie podľa veku, profesie, pohlavia. V rámci súboru vznikajú
väzby či inštitúcie, čo vyvoláva premenu na niektorú z foriem pospolitostí.

13. Sociálne zákony a sociálne normy
Sociálne zákony
-ako zákony uvedomelej činnosti ľudí sú zovšeobecnené zákony konkrétnej spoločnosti a činnosti ľudí v nej
žijúcich
-charakteristika:

-

označujú pravidelnosti určitých procesov, ich výskytu, priebehu, vnútorných a vonkajších vzťahov a
pod. za určitých podmienok a súvislosti, ktoré sa považujú za štandartné, ustálené

-

majú charakter deskriptívnych, tzv. popisných zákonov

-

sú získané empíriou, preto sa označujú ako empirické zákony

-

ich platnosť je daná zákonom veľkých čísel – na čím väčší počet prípadov sa vzťahujú, tým je väčšia
pravdepodobnosť ich potvrdenia

-

odlišnosť od prírodných zákonov je v tom, že opakovateľnosť javov, vzťahov, zmien má povahu
odlišnú od opakovateľnosti v prírode. Realizuje sa ako „opakovateľné v neopakovateľnom“, t.j. ako
všeobecná podstata množstva jedinečných obmien jednotlivcov, odlišnosti v konaní jednotlivých
osobností či skupín ľudí spôsobujú, že tieto zákony vystupujú ako vyjadrenia priemerných hodnôt

-

sú ďalšími poznatkami a overovaním doplňované, modifikované príp. rušené

-význam:

-

empirický výskum je bezprostredne spojený s odhaľovaním sociálnych zákonov

-

poznanie sociálnych zákonov je jednou z podmienok spoločenského pokroku, ale dokumentuje aj
nárast spoločenskej úrovne

-Jacob Levi Moreno - tvorca prípadov sociálnych zákonov

1. zákon sociálnej nasýtenosti – ak dosiahne sociálny útvar vstupom ďalších členov bod nasýtenia,

dochádza k štiepeniu útvaru. Nestanovil počet členov, teda bod nasýtenia. Ponechal to na
hodnotenie. Týmto vysvetľuje delenie skupín tak v mikroštruktúre ako aj v makroštruktúre

2. zákon sociogenetický – vo vývoji organizácie skupín predchádzajú nižšie formy formám vyšším

(rod, kmeň, národ) – globálnym sociálnym skupinám

Sociálne normy
-novodobý pojem (50. – 60. roky 20. storočia)
-všeobecné, spoločensky prijímané, uznávané a tým záväzné pravidlá vymedzujúce viac či menej
očakávané štandardizované spôsoby správania príslušníkov určitého sociálneho útvaru

-H. M. Johnson: sociálna norma je abstraktný vzor uchovaný v pamäti, ktorý vymedzuje v spávaní určité
hranice a ktorý je hoden nasledovania aktuálnym správaním.
-sociálna norma by mala obsahovať:

-

kto očakáva

-

od koho

-

čo má robiť alebo čoho sa má zdržať

-

za akých okolností

-

aké tresty budú nasledovať pri nedodržaní sociálnej normy

-

aká odmena bude nasledovať pre toho, kto koná v súlade s normou

-

aké okolnosti budú považované za poľahčujúce

-

určenie, kto bude vykonávať tresty alebo poskytne odmenu (sankcia v soc. zmysle = akýkoľvek
postup, ktorý vedie k posilneniu pôsobenia soc. normy)

-v najvšeobecnejšom zmysle

: je určité pravidlo správania sa ľudí a ich vzájomného styku

-užší zmysel: vzor či pravidlo správania, ktoré vzniká ako výraz vzťahov kolektívnych skúseností členov

spoločnosti k určitým relatívne sa opakujúcim situáciám

13

-klasifikácia:
I. podľa formálnej stránky:

a) subzistentné – implicitné – neformálne normy, ktoré nie sú výslovne vyjadrené (kodifikované), sú

väčšinou odovzdávané tradíciou (napr. zvyky, obyčaje, mravy, móda, skupinové normy)
a neformálnym sociálnym kontaktom

b) slovné – explicitné – formálne normy, ktoré sú výslovne vopred formulované a stanovené

(náboženské a právne)

II. podľa oblasti spoločenského života, v ktorej pôsobia:

právne, morálne, náboženské, jazykové, politické, estetické

-vznik:

1. spontánne (mravné normy) – faktické správanie sa podľa nich
2. zámerne organizovaná tvorba (právne normy)

-regulujú správanie v troch sférach:

1. v oblasti správania sa voči iným indivíduám
2. v oblasti správania sa voči spoločnosti ako celku (voči soc. skupinám)
3. správane jednotlivca voči sebe samému

-význam:

-

regulujú sociálne vzťahy a procesy

-

nimi sa vymedzujú a upravujú formy sociálnej interakcie vo vnútri príslušného sociálneho útvaru

-

nachádzajú uplatnenie v celom socializačnom procese

-

najdôležitejšie sociálne normy sú zakotvené v zákonoch a ich dodržiavanie sleduje štát

-

väčšina sociálnych noriem je neformálna a ich dodržiavanie je zaručené prostredníctvom
neformálnej sociálnej kontroly (stravovacie zvyklosti, štýl obliekania, normy sexuálneho života)

-

jednotlivé skupiny sociálnych noriem vytvárajú, s ohľadom na svoju platnosť na iné skupiny
obyvateľstva, relatívne samostatné normatívne systémy (právny, morálny, náboženský, politický)

14. Sociálne vzťahy
-spájajú konanie jednotlivcov a činnosť sociálnych skupín
Sociálne vzťahy
-relatívne trvalé stránky spoločenských činností/správaní, ktoré sa v týchto činnostiach/správaniach
vytvárajú a na ne spätne pôsobia
-charaktristika:

-

nie sú statické, vyvíjajú sa

-

sú výsledkom objektívne existujúceho procesu začlenenia jednotlivca alebo sociálneho útvaru
v štruktúre spoločnosti

-

sú to vzťahy medi ľuďmi, ktoré zahŕňajú široké spektrum vzťahov (ekonomické, politické, národné,
etnické, náboženské, rodinné, morálne, právne vzťahy)

-

základný faktor vytvárania sociálnych vzťahov a procesov

-

do sociálnych vzťahov ľudia vstupujú nielen ako indivíduá, ale aj ako členovia iných sociálnych
útvarov (členovia skupín, predstavitelia organizácií, nositelia sociálnych pozícií a rolí)

-

vznikajú aj medzi veľkými sociálnymi útvarmi

-rozoznávame tri úrovne sociálnych vzťahov:

a) mikrosociálna

-vzťahy medzi jednotlivcami, aj medzi jednotlivcami a skupinami – skúma mikrosociológia

b) medzisociálna

-vzťahy medzi inštitúciami, organizáciami, skupinami a pospolitosťami – skúma makrosociológia

c) makrosociálna

-súhrn vzťahov na celospoločenskej úrovni – skúma makrosociológia

-typológia sociálnych vzťahov:
I. podľa spôsobu vzniku:

a) neformálne (spontánne) – sú to vzťahy medzi ľuďmi, ktoré vznikajú na základe vzájomného

osobného výberu partnerov (z vnútra) – dôvod vzniku je daný rozhodnutím jeho členov, jeho
zrušenie je tiež v rukách členov.

14

b) formálne (normatívne) – oficiálne stanovené a inštitucionálne zakotvené vzťahy medzi ľuďmi dané

zvonku. Vznikajú na základe predchádzajúceho rozhodnutia (norma, akt), sú vopred určené
(pracovné vzťahy nadriadenosti a podriadenosti)

II. z hľadiska dĺžky trvania:

a) krátkodobé – vznikajú v dočasnom zoskupení ľudí (brigáda, zájazd, dav)
b) dlhodobé – relatívne trvalé vzťahy medzi ľuďmi (dlhodobé pracovné vzťahy, škola, manželstvo)

III. z hľadiska činností, v ktorých sociálny vzťah vzniká:

a) riadiace
b) informačné
c) komunikačné
d) výrobné a pod.

IV. z hľadiska výsledku:

a) asociatívne (zlučovacie) – sú to vzťahy, ktoré vedú k združeniu i zlučovaniu jednotlivcov i

sociálnych útvarov. Upevňujú už existujúce sociálne vzťahy medzi partnermi. Charakteristické sú –
spoločnými cieľmi a záujmami; kooperáciou a dodržiavaním pravidiel

b) disociatívne (rozlučovacie) – vzťahy, kde dochádza k rozpadu sociálnych vzťahov tak medzi

jednotlivcami, ako aj medzi sociálnymi útvarmi a jednotlivcami a sociálnymi útvarmi.
Veľkosť disociácie môže byť od málo badateľných konfliktných konkurencií, sporov, až po rozpory,
antagonizmy, boje vedúce k zániku sociálneho vzťahu.

Asociatívne a disociatívne vzťahy môžu do seba navzájom prechádzať.

-základné dimenzie sociálnych vzťahov vytvárajú tri navzájom späté, vzájomne sa prelínajúce stránky
vzájomného sociálneho styku:

1. komunikatívna – spočíva v odovzdávaní, prijímaní informácií – sociálna komunikácia
2. interaktívna – organizácia a priebeh vzájomného pôsobenia ľudí – sociálne interakcia
3. perceptívna – predstavujúca proces vzájomného pozorovania, skúmania, vnímania človeka

človekom – sociálna percepcia.

15. Sociálna komunikácia
Jej význam stúpol hlavne v poslednom období. Je nevyhnutnou podmienkou existencie ľudskej spoločnosti i
jej jednotlivých útvarov.
Medzi jej predstaviteľov patria nemeckí sociológovia:
J. Habernas – vytvoril „teóriu komunikatívneho konania“, podľa ktorej je komunikácia predpokladom

interakcie, je konaním v pravom slova zmysle

N. Luhmann – podobnú ústrednú úlohu má sociálna komunikácia v jeho „funkcionalistickej teórii

systémov“, kde sociálne systémy sa neskladajú z ľudí, rovnako ako sa neskladajú z konaní, ale
z komunikácií.

Sociálna komunikácia
-prenos informácií a výmena významu v rámci sociálneho styku (orientovaná na partnera)
-prebieha v dvoch podobách:

1. komunikačný akt –jednotlivý prípad komunikácie (rozhovor, porada, prednáška); ide o ohraničený

celok s nerovnakým časovým trvaním

2. komunikačný proces – skladá sa z niekoľkých komunikačných aktov, opakovaných s určitou

pravidelnosťou (vzdelávací kurz, televízny seriál, cyklus prednášok)

-má svoju komunikačnú schému, ktorá ju reprezentuje ako systém zložený z prvkov:

-

kto

-

hovorí čo

-

akým komunikačným kanálom

-

komu

-

s akým efektom, teda efektom

-subjekty:

-

oznamovateľ – komunikátor

-

príjemca – komunikant

15

-komunikačné spojenie:

a) obojstranné – zložené z podnetu (vysielania) a odpovede (spätná väzba – svedčí o účinkoch

komunikácie) – je to základné spojenie

b) jednostranné (napr. informácie odovzdané prostredníctvom masmédií)

-komunikačný kanál

-

je súhrn hmotných podmienok dovoľujúci partnerom komunikovať (technické aparatúry, zmyslové
orgány)

-predmet komunikačného aktu

-

oznámenie obsahu (má svoju obsahovú i formálnu stránku), ktorý musí byť zrozumiteľný obom
partnerom

-znaky:

-

základným znakom sociálnej komunikácie je jej sprostredkovateľnosť – t.j. voľba vyjadrovacích
prostriedkov

-

rozoznávame znaky:

a)

verbálne: reč hovorená, písaná – verbálna komunikácia

b)

neverbálne: gestikulácia, mimika, haptika – dotyky

-každý komunikatívny akt a proces vychádza zo zámeru smerujúceho k dosiahnutiu nejakého efektu – ten je
daný splnením cieľa komunikácie
-význam:

-

je jednou z podstatných zložiek sociálneho života, umožňuje socializáciu a vzájomný styk. Náš život
je naplnený sociálnou komunikáciou.

-komunikačná stratégia a taktika:

-

nie každý zámer dosiahne svoj skutočný efekt. Medzi oznamovateľom a príjemcom dochádza často
k tomu, že príjemca hľadá obranu proti zámerom oznamovateľa, alebo si stanoví protizámery a
znižuje tak skutočný efekt pôvodného zámeru komunikačného aktu.

16. Sociálna interakcia
Jeden z ústredných pojmov sociológie, sociálnej psychológie, všeobecnej psychológie. Sociálna psychológia
je jedna zo základných psychologických disciplín, má veľmi úzky vzťah k sociológii, k utváraniu psychiky
človeka, má vplyv na spoločnosť.
-z etymologického hľadiska: činnosti (akcia – z lat. actio) medzi (lat. inter) určitými osobami

Sociálna interakcia
-stránka sociálneho styku, v rámci ktorej dochádza k vzájomnému (A-B-A) pôsobeniu, ovplyvňovaniu
ľudí v ich správaní
-charakteristika:

-

v sociálnej interakcii sa správanie jedného človeka stáva podnetom pre iného človeka a jeho reakcia
sa stáva podnetom pre prvého – bezprostredná priama interakcia; alebo podnetom pre ďalšieho –
tretieho – sprostredkovaná nepriama interakcia

-

behavioristickí sociológovia tvrdia, že ide o výmenu podnetu a reakcií (podnet nie je len vonkajšie
správanie, ale aj vnútorné prežívanie istej sociálnej situácie)

-vzťah sociálnej interakcie a sociálnej komunikácie

-

sociálna interakcia predpokladá sociálnu komunikáciu v zmysle odovzdávania informácií.

-vzťah sociálnej interakcie k sociálnym vzťahom

-

sociálna interakcia je dôsledkom existencie sociálnych vzťahov, ale na základe sociálnej interakcie
sa môžu utvárať sociálne vzťahy

-vzťah k pojmom sociálna rola, sociálna pozícia

-

súvis so soc. hodnotami a normami

-interakčný časopriestor

-

v určitej soc. situácii, v určitom čase a priestore

-druhy sociálnej interakcie:
I. podľa cieľa a podmienok, v ktorých je interakcia realizovaná, možno rozlišovať štyri druhy sociálnych
interakcií:

16

1. spolupráca (kooperácia)

-konajúci prijímajú rovnaký cieľ a predpokladom pre dosiahnutie tohto cieľa/cieľov je realizovanie
vzájomne podmienených činností – žiadaná forma interakcie

2. súťaženie

-dosiahnutie rovnakého cieľa, ale jeho dosiahnutie jedným konajúcim vylučuje alebo zmenšuje
možnosť jeho dosiahnutia druhým – realizovaná snaha o prvenstvo

3. výmena činností

-odlišné ciele, ale dosiahnutie cieľa jedného človeka je podmienené činnosťou druhého konajúceho

4. konflikt

-ciele konajúcich sú odlišné pričom dosiahnutie cieľa jedným konajúcim vylučuje dosiahnutie cieľa
druhým konajúcim
-môže nastať aj pri rovnakých cieľoch – konflikt hrozí pri výbere prostriedkov, pri dosiahnutí tohto
cieľa

-negociácia = vyjednávanie – je to spôsob dosiahnutia kompromisu (dohody) bez použitia násilia

-štruktúru sociálnej interakcie ovplyvňujú hlavne dva faktory:

1. spoločenské hodnoty a spoločenské normy
2. sociálna pozícia a rola

Spoločenské hodnoty a spoločenské normy
Spoločenské hodnoty
-sú historicky premenlivým odrazom vlastností spoločenských či prírodných javov, ktorým je pripisovaný
spoločensky preferovaný význam
-všeobecne vyjadrujú to, čo je všeobecne považované za žiadúce, t.j. správne, príjemné a dobré – niečo, čo
v sebe zahŕňa pozitívny obsah

Spoločenské normy
-sú vzormi či pravidlami správania, ktoré vznikajú ako výraz vzťahu kolektívnej skúsenosti členov
spoločnosti k určitým relatívne sa opakujúcim situáciám
-vznikajú spontánne (mravné normy) alebo zámerne na základe organizovanej tvorby (právne normy)
-regulujú správanie človeka v troch sférach:

-

v oblasti správania voči iným indivíduám

-

v oblasti správania voči spoločnosti ako celku, či voči skupinám

-

v správaní jednotlivca voči sebe samému

-rozdiel medzi hodnotami a normami je v tom, že hodnoty ovplyvňujú našu zameranosť a sú späté s cieľmi
činnosti, potrebami ľudí, normy regulujú spôsob uspokojenia týchto potrieb, výber prostriedkov na ich
dosiahnutie
-súvislosť medzi hodnotami a normami je v tom, že každá norma je spätá s ochranou určitej hodnoty (má
hodnotový základ), hodnoty sú podstatnou súčasťou tak našej osobnej i soc. identity

17. Sociálna percepcia
Sociálna percepcia
-psychický proces, prostredníctvom ktorého je vnímaný iný človek, skupina ľudí, organizácia,
inštitúcia, pospolitosť

Je to stránka sociálneho styku. Má významnú úlohu v rámci spoločenských vzťahov. Na základe sociálnej
percepcie nielen poznávame, ale aj chápeme druhého človeka a na základe pochopenia druhých formujeme
aj vlastnú osobnosť. Preto je percepcia tesne spätá s úrovňou vlastného vedomia, s hĺbkou sebapoznania.

-poznávať, chápať, resp. vnímať druhých môžeme na základe:

a) vlastnej skúsenosti
b) skúsenosti sprostredkovanej inými ľuďmi
c) informáciou od samotného vnímaného človeka, teda objektu vnímania (súvis so soc. komunikáciou)

17

-základné mechanizmy (formy prejavu) percepcie:

1. inferencia – t.j. úsudok, usudzovanie podľa pravidiel;

má dve podoby:

-

identifikácia – úsudok na základe vonkajších prejavov; nemusí zodpovedať realite, je
povrchným usudzovaním

-

asociácia – úsudok, utvorenie obrazu na základe ustálených väzieb, dôležitá je opakovanosť
prejavov, pôsobí minulá skúsenosť (nejde o jeden prejav); vyššia forma inferencie už viac
zodpovedajúca realite

2. empatia – t.j. schopnosť vcítiť sa do iného človeka; dočasne opustíme svoje ja a vžívame sa do

psychiky, duševného stavu iného, aby sme ho lepšie poznali, prípadne mu pomohli

3. recipatia – formovanie dojmov o človeku, opak empatie; charakterizujeme pocity, ktoré v nás druhý

človek vyvoláva (odpor, sympatia, antipatia, nepokoj…) a pýtame sa na ich príčiny – zameriavame
sa na seba

-empatia a recipatia sú vyššie formy percepcie

Nežiadúcim javom v rámci sociálnej percepcie je vytváranie stereotypov (ustálený obraz typu človeka a
vlastností s ním spojených). Môže viesť k zjednodušovaniu a povrchnosti poznávania druhého človeka, ku
vzniku predsudkov.
Medzi základné vplyvy, ktoré rozvíjajú schopnosť vyšších foriem percepcie patrí rodinná výchova, vyvinutý
vzťah k umeniu, estetické cítenie a pod. Schopnosť percepcie znižujú duševné choroby, strach, úzkosť,
neuspokojené potreby a pod.

18. Sociálna pozícia, sociálna rola
Každý človek má určité miesto v štruktúre spoločenských vzťahov, určitú sociálnu pozíciu. Každá
spoločenská pozícia je realizovaná prostredníctvom sociálnych rolí.

Sociálna pozícia
-súhrn práv a povinností, ktoré spoločnosť (skupina, pospolitosť, inštitúcia) človeku určuje,
vymedzuje alebo priznáva prostredníctvom spoločenských (skupinových) hodnôt a spoločenských
(skupinových) noriem
-miesto, postavenie jednotlivca v štruktúre spoločenských vzťahov = status
-každá soc. pozícia je realizovaná prostredníctvom soc. roly

Sociálna rola
-štandard správania, ktorý je očakávaný od jednotlivca v určitej sociálnej pozícii
-charakteristika sociálnej roly:

-

schéma názorov, postojov, hodnôt a činností, ktoré by mali podľa očakávania členov spoločnosti
charakterizovať typického predstaviteľa určitej sociálnej pozície

-

stanovuje kedy, kde a čo má vykonať, čo sa od jedinca v určitej roli očakáva, ale aj čo sa môže
očakávať od druhých v prípade, že danú rolu prijme alebo neprijme

-

je schémou potrieb a činiteľov (názorov, citov, postojov) hodnôt a činností, ktoré by mali podľa
očakávania členov spoločnosti charakterizovať typického predstaviteľa pozície

-

rola je čosi, čo je dané, predpísané sociálne, ale konkrétna podoba je vytváraná nositeľom sociálnej
pozície

-rozlišujeme:

1. ideálnu rolu – v zmysle očakávaného správania
2. reálnu rolu – konkrétne aktuálne skutočné správanie sa, vlastný výkon roly

a)

roly rodinné (matka, syn…)

b)

roly povolania (učiteľ, lekár…)

c)

roly v sociálnych skupinách – z hľadiska postavenia jednotlivca v skupine (vodca,
pomocník, pasívny člen, periférny/okrajový člen), z hľadiska spoločenskej príťažlivosti
(interpersonálna atraktívnosť – populárny, obľúbený, neobľúbený)

-očakávané správanie nemusí byť identické so skutočným správaním

-väčšinu rolí nadobúdame v priebehu života v rôznych sociálnych situáciách
-učenie sa rolám je dôležitou súčasťou socializácie

18

-každý hrá mnoho rolí, prinajmenšom toľko, ku koľkým soc. útvarom prináleží, koľko máme sociálnych
pozícií (ku koľkým sociálnym útvarom prináležíme)
-v jednom sociálnom útvare je aj viac rolí súčasne(napr. žena v rodine)
-rola predstavuje dynamický aspekt pozície

Rolové dispozície

1. dôraznosť – jedinec bráni svoje práva, je sebaistý a húževnatý; opakom je sociálna plachosť
2. dominantnosť – jedinec je sebavedomý, dôveruje si, je orientovaný na moc, má pevnú vôľu, rád

rozkazuje, udáva smer; opakom je poddajnosť

3. spoločenská iniciatíva, aktivita – jedinec organizuje ľudí, nerád ostáva v pozadí, predkladá návrhy,

ochotne preberá vedúcu rolu; opakom je spoločenská pasivita

4. nezávislosť – jedinec dáva prednosť vlastným plánom, veci si vybavuje svojsky, je citovo

sebestačný, nehľadá podporu ani rady; opakom je závislosť

-predstieranie roly – jedinec zámerne reguluje priebeh interakcie a pomocou predstierania určitej roly
vmanipuluje partnera do interakcie, ktorá je pre neho žiadúca

19. Sociálna mobilita
Sociálne vzťahy nie sú nemenné. Dynamika ich vývoja a pohybu je vyjadrená pojmom sociálna mobilita.
Sociálna mobilita
-psychický proces, v ktorom dochádza k zmene postavenia jednotlivcov a skupín v rámci sociálnej
štruktúry spoločnosti
-označuje sa ňou pohyb osôb medzi sociálnymi pozíciami v rámci sociálnej štruktúry spoločnosti, teda pohyb
osôb z jednej sociálnej pozície do druhej.
-druhy soc. mobility:

1. potenciálna (možná) a vyžadovaná (nutná)

-potenciálna vyplýva z priania jednotlivca alebo malých skupín (zmena stavu zamestnania,
rekvalifikácia)
-vyžadovaná je presadzovaná na základe záujmov veľkých sociálnych skupín (voľba predsedu
strany, dekana…)

2. vertikálna a horizontálna

vertikálna – je pohyb osôb z jednej sociálnej pozície do druhej, pričom sa nám môže javiť ako
sociálny vzostup alebo zostup; znamená zvyčajne prechod z jednej sociálnej vrstvy do druhej
-horizontálna je pohyb osôb z jednej sociálnej pozície do druhej odohrávajúci sa vo vnútri jednej
sociálnej vrstvy

3. intrageneračná a intergeneračná

-intrageneračná – zmeny sociálnej pozície, ku ktorým dochádza v živote jednotlivca v rámci tej istej
generácie
-intergeneračná – zmeny sociálnej pozície medzi príslušníkmi dvoch a viacerých generácií.

4. afluentná a defluentná

afluentná – typ charakteristický prílivom jednotlivcov do určitej sociálnej pozície (absolventi VŠ do
praxe)
-defluentná – typ charakterizovaný odlivom jednotlivcov z určitej sociálnej pozície

Okrem sociálnej mobility existuje aj fyzická mobilita nazývaná aj geografická, priestorová, ako fyzický
pohyb osôb v rámci určitého geografického celku – migrácia
-druhy migrácií:

1. z vidieka do miest a naopak
2. migrácie vo vnútri miest a medzi mestami (zmena bydliska, pohyb medzi trvalým a prechodným

bydliskom)

3. medzinárodná migrácia – pohyb medzi krajinami

-

imigrácia – prisťahovalectvo

-

emigrácia – odsťahovanie

4. hromadná nárazová migrácia, napr. medzinárodná turistika, v minulosti sťahovanie národov;

kolonizácia – migrácia do neosídlených oblastí.

19

20. Sociálne procesy, sociálna situácia
Sociálny proces
-proces, ktorý prebieha medzi dvoma skupinami alebo medzi skupinou a jednotlivcami.
-základné druhy sociálnych procesov:

1. asimilačný – znamená prispôsobovanie, splývanie medzi skupinami alebo medzi jednotlivcom a

skupinou

2. disimilačný – znamená oddialenie, odcudzenie, dištanciu, opozíciu
3. socializačný – proces, v ktorom sa všeobecne jednotlivec stáva schopným sociálne žiť v príslušnej

spoločnosti, proces začleňovania jednotlivca do systému spoločenských vzťahov

4. individualizačný – proces formovania človeka v samostatnú osobnosť prejavujúci sa

v individuálnych odchýlkach k jednotlivcom (podľa niektorých autorov individualizačný a
socializačný proces prebiehajú spoločne)

5. kooperačný – jeden zo základných procesov, bez neho je nemysliteľná existencia spoločnosti. Ide o

kooperovanie jednotlivcov a skupín v záujme dosiahnutia výsledkov, ktoré presahujú rámec
individuálnych možností a schopností, prípadne ide o kooperovanie dvoch skupín
-výsledkom kooperačného úsilia kolektívnej tvorby je samostatná reč, právo… - nemohlo vzniknúť
úsilím jednotlivca

Kategória súvisiaca so sociálnymi procesmi:
Sociálna dištancia –sociálna vzdialenosť, odstup, vzniká vtedy, keď sa priestor medzi skupinou a členom
alebo medzi skupinami vyplní vzťahmi nedôvery, nesúhlasu, odporu, nepriateľstva (medzi rasami).

Sociálna situácia
-tvorí ju rámec sociálnych vzťahov
-druhy sociálnych situácií:

I. bezprostredné

1. situácie, v ktorých ľudia vystupujú ako individuálne osobnosti, s ktorými sa človek stretáva zoči-

voči

2. situácie, v ktorých iní ľudia vystupujú ako členovia určitej sociálnej skupiny
3. situácie, v ktorých ľudia vystupujú ako členovia rôznych foriem pospolitostí (napr. sociálne

hnutie, účelové združenie, dav)

4. situácie, kde iní ľudia vystupujú ako predstavitelia inštitúcií

II. sprostredkované

1. situácie, v ktorých je človek sprostredkovaný produktom svojej materiálnej činnosti

(materiálnou kultúrou)

2. situácie, kde ľudské sprostredkovanie má povahu duchovnú (jazyk, normy, mravy…)

-vzťahy v sociálnych situáciách usmerňuje medziľudské správanie

-typy:

a) pohyb smerom k ľuďom (Bude ma mať ten druhý rád?)
b) pohyb proti ľuďom (Ako silného protivníka mám proti sebe?)
c) pohyb smerom od ľudí (Budú ma ovplyvňovať, nechajú ma na pokoji?)

-jednotlivé typy sa prelínajú v závislosti od vlastností človeka

21. Proces socializácie a psychologické vzťahy
Človek je na jednej strane produktom spoločenských vzťahov a na druhej strane ich aktívnym tvorcom. Tým,
ako si osvojuje kultúrne bohatstvo, postupne sa vyvíja na spoločenskú osobnosť, zospoločenšťuje sa. Pre
jeho osobnú perspektívu a rozhodovanie je určujúci súbor materiálnych a duchovných hodnôt vytvorených
v danej etape spoločenského vývoja.

Socializácia
-proces utvárania osobnosti človeka a jeho kultivácia v rámci osvojovania si kultúry spoločnosti a
začleňovania jednotlivca do systému spoločenských vzťahov
-inak povedané, ide o premenu vonkajších zložiek (spoločenské hodnoty, spoločenské normy) sociálneho
systému na autoregulatívne princípy

20

-všeobecné rysy procesu socializácie:

-

správanie jednotlivca je reakciou na vonkajšie podnety, riadenou jeho potrebami, záujmami,
sympatiami…

-

každé správanie jednotlivca vyvoláva odozvu okolia v podobe kladného alebo záporného hodnotenia

-

opakované reakcie sociálneho okolia upevňujú konkrétne správanie jednotlivca

Sociálne učenie
-osvojovanie rôznych názorov, postojov, hodnôt, noriem a sociálnych rolí – nadobúdanie sociálnej
inteligencie
Kognitívne mapy
-vytvára si jednotlivec, ide o predstavy o tom, čo kam vedie, čo za čím nasleduje, čo s čím súvisí a pod.
-uplatňuje sa tu vplyv skupín, v rámci ktorých dochádza k premene individuálneho na skupinové a naopak

-v procese socializácie vystupuje človek v dvoch rovinách:

1. subjekt sociálnych vzťahov – ako nositeľ určitej pozície a role
2. subjekt psychologických vzťahov – ako neopakovateľná ľudská individualita, osobnosť

Sociálne vzťahy medzi ľuďmi
-sú to také vzťahy, ktoré sa zakladajú nie na individuálne prežívaných sympatiách či antipatiách, ale na
vzájomnosti sociálnych rolí – sú výsledkom objektívne existujúceho začleňovania jednotlivca alebo nejakého
sociálneho útvaru v štruktúre spoločnosti
-človek v nich nevystupuje ako indivíduum, jedinečná osobnosť, ale ako predstaviteľ, člen, reprezentant
sociálnej skupiny.

Psychologické vzťahy
-sú dôsledkom správania konkrétnych jednotlivcov na emocionálnom základe
-vznikajú pri sociálnom styku a môžu výrazne kladne či záporne ovplyvniť uskutočňovanie sociálnych
vzťahov
Každé sociálne správanie človeka ako osobnosti je motivované, má určitý motív, hoci neuvedomovaný.
Motívom správania je to, čo je pre danú osobnosť hodnotné. Hodnotou je potom to, čo vedie
k uspokojovaniu nejakých potrieb, čo má pre jednotlivca význam. Pod potrebou rozumieme stav nejakého
nedostatku či nadbytku v organizme a jeho psychike. Niektoré potreby sú späté s biologickými funkčnými
systémami organizmu, iné so systémami psychosociálnymi.

22. Charakteristika a druhy výskumov.

Predmet, ciele a úlohy sociologicko-právneho výskumu

Výskum
-tvorivá poznávacia činnosť v oblasti vedy smerujúca k odhaleniu vlastností, príčin a podmienok
jednotlivých zákonitostí konkrétnych javov a procesov v prírode a ľudskej spoločnosti
-charakteristika sociologického výskumu
ide o proces:

1. poznávací – výskum vychádza z určitého poznania poznatkov smerom ku skutočnosti a vracia sa ku

systému poznatkov a tie mení tak, že ich obohacuje o nové poznatky alebo spresňuje, alebo dopĺňa
poznatky terajšie

2. zámerný – cieľavedomý – odlišuje sa od bežného poznania v skutočnosti, pristupuje ku skúmaniu

spoločnosti plánovito

3. systematický – výskum ako systém je zložený z určitých prvkov, pričom tieto prvky sú

reprezentované v podobe fáz výskumu.

4. sociologický výskum sa vyznačuje intencionalitou – zameraním sa na objekty, smerovaním

k objektu

-druhy výskumov – tradičné delenie:

1. základný – teoretický – čistý – ide o výskum zameraný na rozvoj vedy, zaoberajúci sa overovaním

teórií a hypotéz, ktoré sú vedecky zaujímavé a aktuálne, ale ktorých praktické využitie v súčasnej
dobe spravidla ihneď po realizácii výskumu nie je z rôznych dôvodov možné a budú prípadne
aplikované až v budúcnosti (napr. návrh zákona)

21

2. aplikovaný – praktický – ide o výskum problémov súvisiacich s potrebami spoločenskej praxe,

pričom jeho výsledky môžu bezprostredne riešiť problémy (napr. životnej úrovne, lepšej organizácie
práce, výskum trhu, riadenie podnikov

-v súčasnosti sa rozdiely medzi nimi stierajú

-iné druhy výskumov:

1. metodologický – zaoberá sa metodológiou výskumu, rieši problematiku využitia jednotlivých

výskumných metód, techník a rôznych teoretických prístupov ku skúmaniu spoločenskej
skutočnosti; výskum o výskume samotnom

2. komplexný – pri výskume určitého javu, skúmame všetky jeho stránky a znaky
3. parciálny – čiastočný, pri výskume určitého javu skúmame len niektoré jeho stránky a znaky
4. individuálny – výskumný pracovník pracuje sám
5. skupinový – tímový, účasť väčšej či menšej skupiny výskumných pracovníkov
6. popisný – iba zisťuje a popisuje, že došlo, prípadne za akých okolností k určitému sociálnemu javu

došlo (dynamika skúmania trestnej činnosti)

7. korelačný – vzťahový – popri zistení a popise javu zaznamenáva aj jeho koreláciu, vzájomný vzťah,

vzájomnú súvislosť s inými sociálnymi javmi (kriminalita a alkoholizmus)

8. kvalitatívny – druh výskumu, ktorý zásadne používa iba kvalitatívne metódy zisťovania a

spracovania dát (typologická, monografická procedúra)

9. kvantitatívny – používa iba kvantitatívne metódy zisťovania a spracovania dát (štatistická

procedúra)

10. komparatívny – na základe výsledkov z minimálne dvoch výskumov je možné porovnávanie

získaných údajov a na tomto základe získanie nových poznatkov (oblasť trestnej činnosti)

11. monografický – týka sa jedného predmetu skúmania nie z hľadiska počtu, ale z hľadiska druhu

(mesto, obec, podnik, jednotlivec)

12. reprezentatívny – výskum na vybranej časti populácie – reprezentatívnej skupine alebo vzorke
13. sociometrický – skúma kvalitu a kvantitu interpersonálnych vzťahov v malých soc. skupinách

Rozdiel medzi výskumom a

prieskumom

-prieskum

-

sleduje základné orientačné a informačné ciele

-

slúži na získanie poznatkov o určitom jave v krátkom časovom období

-

má popisný – diagnostický charakter

-

nevypracuváva sa pri ňom projekt (pri výskume jednoznačne musí byť)

Sociologicko-právny výskum
-ide o výskum poznávací, t.j. vychádza z určitého systému poznatkov a výsledkami získanými na základe
konkrétneho empirického výskumu sa do nich zase vracia, aby daný systém poznatkov obohatil alebo menil.
-predmet

-

faktické pôsobenie práva v spoločnosti, v najrôznejších oblastiach spoločenského života,
v spoločenských skupinách, u jednotlivca a pod.

-

je totožný s celkovým zameraním predmetu sociológie práva ako vedy

-

napr. funkcie práva, postoje k právu, informovanosť o práve, efektívnosť práva (právnych noriem),
príčiny porušovania práva

-ciele sú hlavné smery zamerania výskumu:

-

vedecké poznanie reálne sociálnej skutočnosti (reality práva)

-

prenikanie do podstaty právnych javov a vzájomných vzťahov v oblasti ich spoločenského pôsobenia

-

získavanie nových vedeckých poznatkov o konkrétnych právnych javoch, ich vlastnostiach a
stránkach

-

rozvoj teórie práva i právnej praxe

-úlohy

-

poznať

reálnu právnu podstatu sociálnej skutočnosti (poznať sociálnu realitu práva)

-

meniť

na základe poznatkov sociologicko-právnych výskumov sociálnu skutočnosť

-

prognózovať

na základe získaných poznatkov, prijímať opatrenia a prognózovať trend vývoja a

potreby právneho systému v súlade s trendom vývoja spoločnosti

22

23. Charakteristické znaky a predmet sociologického výskumu.

Teoretická a empirická rovina sociologického poznania

-každú spoločenskú vedu charakterizuje nielen osobitný predmet skúmania, ale aj metódy, ktoré používas
-charakteristické znaky:

-

komplexné chápanie predmetu skúmania – konkrétne spoločenské javy a procesy vo svojej
organickej celistvosti, rozpornosti a vzájomnom podmieňovaní

-

uplatnenie špecializovaných metodologických procedúr a techník pri konkrétnych výskumoch

-

široká využiteľnosť (uplatnenie) výskumných výsledkov nielen v oblasti teoretickej, ale aj v oblasti
vedeckého riadenia a usmerňovania spoločenských procesov, t.j. praxe

-predmet

-

najrôznejšie oblasti života spoločnosti, zložitá spoločenská skutočnosť

-

z najzákladnejších prvkov spoločenskej skutočnosti, ktorých poznanie je cieľom sociologického
výskumu, môžeme vymedziť tieto predmety sociologického bádania:

1. spoločenské útvary (skupiny, iné formy soc. pospolitostí, soc. vrstvy a pod.)
2. spoločenské inštitúcie a organizácie, t.j. zariadenia vytvorené jednotlivými skupinami na plnenie

určitých funkcií (hospodárske, vojenské, náboženské, zábavné a pod.)

3. sociálne procesy a javy, ktoré vyplývajú zo spolužitia a vzájomného pôsobenia ľudí
-vymedzenie predmetu výskumu je priamo určené tým, čo tvorí predmet sociológie ako vedy

Teoretická a empirická rovina sociologického poznania
Vzťah teórie a empírie sa premieta v celom sociologickom prístupe ku sociálnej skutočnosti. Existuje už
nultá teoretická rovina. Najprv vychádzame z teórie – štúdium literatúry, materiálov, záverečných
výskumných správ už realizovaných výskumov, použitých metód a technik. Sociologický poznávací proces
(výskum) prebieha v dvoch rovinách, empirickej a teoretickej. (T => E => T)

1. empirická rovina poznania
Na jej základe poznávame sociálne javy a procesy v ich mnohotvárnosti, časovej a priestorovej určenosti.
Najčastejšie je používaná technika pozorovania. Empirický stupeň poznávacieho procesu umožňuje popísať
sociálne javy a reálny priebeh sociálnych procesov. Z tejto roviny vyplýva prvá funkcia sociológie –
deskriptívna funkcia sociológie – sociografická – sociografia

2. teoretická rovina poznania
Je to vyššia úroveň poznania, kde sociologické poznanie dospieva k vysvetleniu

– explanácii podstatných

javov a procesov, t.j. druhá funkcia sociológie – explanačná funkcia sociológie – vysvetľujúca – teoretická.

Ak v sociologickom skúmaní prechádzame od otázok typu – ako určitá skutočnosť vyzerá, aké vlastnosti má
určitý sociálny jav, ako prebieha určitý proces – k otázkam prečo je skutočnosť taká, aká je, prečo má jav
určité vlastnosti a prečo určitý proces prebieha tak, ako prebieha – hovoríme, že javy a procesy vysvetľujeme
(prechádzame od ako k prečo => prechádzame od popisnosti k vysvetľovaniu => od empírie k teórii)

-z hľadiska typu vysvetlenia môžeme teórie deliť podľa toho, ako odpovedáme na otázku, prečo je jav taký,
aký je a prečo prebieha proces určitým spôsobom:

a) kauzálne – jav či proces je vysvetlený jeho príčinami
b) funkcionálne – jav či proces je vysvetľovaný dôsledkami pre iné javy či súbor javov
c) genetické – javy či procesy sú vysvetľované na základe svojho vzniku a vývoja
d) teleologické – javy či procesy sú vysvetľované účelom alebo cieľom, ktorému slúžia alebo ku

ktorému majú dospieť

24. Priebeh sociologického výskumu
Priebeh sociologického výskumu rozdeľujeme do štyroch fáz:

1. prípravná
2. zbierania dát
3. spracovania údajov
4. interpretačná

23

Prípravná fáza
Začatie príprav výskumu znamená predovšetkým správne formulovanie problému, zvolenie objektu a
stanovenie výskumného cieľa. Platí, že čim všeobecnejší cieľ, tým väčšie sú nároky na prípravu a
organizáciu výskumu a menšia nádej na úspech.
Výsledkom riešenia všetkých začiatočných otázok v ucelenej písomnej forme je projekt výskumu, ktorý
obsahuje:

-

stručnú charakteristiku cieľa, jeho zdôvodnenie

-

predbežné predstavy o tom, čo možno od výskumu očakávať

-

zmienka o modeli sociálnych javov, podrobné spracovanie pracovných hypotéz, stanovenie
operatívnych definícií, výber merateľných javov

-

popis súboru respondentov, zdôvodnenie jeho veľkosti a zloženia

-

návrh na použitie zvolených technik a spôsobu spracovania výsledkov

-

stanovenie miesta a času realizácie výskumu

-

zloženie výskumného tímu s vymedzením kompetencie a deľbou činnosti

-

predbežný finančný rozpočet

Významnou časťou prípravnej fázy je predvýskum, ako spôsob overovania zrozumiteľnosti a
jednoznačnosti formulácie otázok, overenia vhodnosti zvolených metód, techník… Ide vlastne o formu
„doladenia“ všetkých nástrojov pripravených na použitie v rámci výskumu.
Predvýskum umožňuje tzv. pilotáž – t.j. spresnenie pracovných hypotéz výskumného cieľa. Čím viac
pozornosti je venované predvýskumu, tým

väčšiu nádej má výskum na úspech.

25. Metódy, procedúry a techniky sociologického výskumu
Metóda
-označuje postup (spôsob), ktorým sa dosiahne určitý cieľ
-klasifikácia metód:
I.

Všeobecná – teoreticko-empirická metóda. Proces skúmania vychádza zo všeobecných poznatkov
špeciálnych vied a z výsledkov sociologických výskumov jednotlivých oblastí spoločenského života,
čím sa završuje teoretická fáza.

Empirická fáza spočíva hlavne v príprave, vykonávaní a vyhodnotení sociologických výskumov.
II.

Základné metódy sociológie sú:

1. logická metóda – predstavuje sústavu logických prostriedkov, ktorými je analyzovaná štruktúra

javov a súvislostí medzi rôznymi zložkami, kauzálne, t.j. príčinné a dialektické závislosti

2. historická metóda – založená na sústave poznávacích prostriedkov na postihnutie vývoja javov

širších historických súvislostí. Je nutným doplnením metódy logickej predovšetkým u tých
spoločenských javov, ktoré nemožno skúmať bez zreteľa na ich historický vývoj.

III.

Špeciálne metódy – sú to také postupy, ktoré sú používané v rámci sociologického výskumu:

1. procedúry
2. techniky

Procedúra
-zahŕňa prístup k problému, postup zhromažďovania a spôsoby spracovania dát – výberu terénu, jednotiek
výskumu, ich početnosť, postupnosť činností, celková organizácia výskumu, ako aj súhrnné spracovanie
informácii
-každá z procedúr má svoje výhody a nevýhody, a preto sa kombinujú
-základné procedúry sú:

1. štatistická procedúra

-najviac využívaná; použije sa všade tam, kde sa objavia kvalitatívne pojmy, je používaná pri
hromadných – početných javoch
-vyberá zo štatistiky niektoré metódy, techniky a postupy, ktoré uplatňuje ako celok v sociologickom
výskume
-má dva varianty:

a) vyčerpávajúca – zisťovanie sa týka všetkých prípadov v danom územnom rámci. Pozorujú

sa všetky jednotky (sčítanie obyvateľstva)

b) výberová – zisťovanie berie do úvahy vyberaný súbor, ktorý je oveľa menší ako základný

súbor, pričom výber môže byť: náhodný alebo zámerný.

24

2. monografická procedúra

-využíva sa vtedy, keď predmetom výskumu je jeden objekt, jeden prípad, ktorý je skúmaný
z rôznych hľadísk ako celok
-cieľom je podať prostredníctvom procedúry systematický popis daného prípadu

-štatistická a monografická procedúra sú spôsobom poznávania javov a procesov, ktoré už existujú (ex
post facto – dodatočne), museli najprv nastať, a až potom mohli byť skúmané
3. experimentálna procedúra

-odlišuje sa od predchádzajúcich dvoch tým, že nečaká až na javy a procesy nastanú, ale javy
a procesy sama uvádza – vytvára
-málo využvaná

4. typologická procedúra

-vychádza z empirických informácií, ktoré analyzuje a usporadúva do typov – typizuje (napr. údaje o
televíznych divákoch)
-obmenou typov sú rôzne modely – význam rastie s vývojom výpočtovej techniky – môžu byť
kvantitatívne, kvalitatívne, grafické, číselné…

5. historická procedúra

-slúži potrebám sociologického výskumu a nie potrebám teoretických štúdií, používa sa všade tam,
kde možno určité skutočnosti objasniť len na základe historických dokumentov, prameňov, výpovedí
-vzťahuje sa na genézu – vývoj určitého spoločenského javu či útvaru (rodina, otec, závod)
-častá je jej kombinácia so štatistikou, ak máme štatistické údaje z minulosti

Technika
-nástroj na zachytenie empirických dát, a sú to:

1. pozorovanie
2. rozhovor
3. dotazník
4. anketa
5. experiment
6. štúdium dokumentov

26. Techniky sociologického výskumu (dotazník)
Technika
-nástroj na zachytenie empirických dát: pozorovanie, rozhovor, dotazník, anketa, experiment, štúdium
dokumentov

Dotazník
-je v podstate štandardizovaným súborom otázok, ktoré sú vopred pripravené na určitom formulári
-k dotazníku obvykle patria:

-

nezávislé premenné – ide o identifikačné znaky respondenta (pohlavie, vek, bydlisko a jeho typ –
mesto, dedina…)

-

závislé premenné – predstavuje hlavné pole dotazníka.

-môže byť anonymný alebo neanonymný

-všeobecné zásady formulácie otázok:

-

voľba otázok musí zodpovedať úrovní dopytovaných

-

vyhýbanie sa dotieravým a provokačným otázkam

-

otázky musia byť obsahovo a jazykovo zrozumiteľné

-

musia byť jednoznačné

-

primerané dlhé, nenáročné na pamäť

-poradie otázok:

-

najdôležitejšie otázky by mali byť umiestnené uprostred dotazníka. Na začiatku sa umiestňujú
otázky, ktoré vyvolávajú záujem dopytovaného, identifikačné údaje kladieme spravidla na koniec

-

pri umiestňovaní otázok je nutné dbať na tzv. „haló efekt“, teda na to, že predchádzajúca otázka
ovplyvňuje výpoveď dopytovaného na otázku nasledujúcu

25

-druhy otázok:

1. zatvorené otázky

-odpovede na otázky sú vopred formulované a dopytovaný si vyberá odpoveď, ktorá sa najviac blíži
k jeho názoru

a) dichotomické – respondent si môže vybrať z dvoch variantov
b) polytomické – vyberá si z viacerých variantov, pričom môžu byť s výberom jednej

alternatívny odpovede alebo s výberom niekoľkých alternatív s uvedením
poradia alternatív

2. otvorené (voľné)

-ponecháva na respondenta, aká bude jeho odpoveď
-výhodou je autentičnosť, nevýhodou obtiažnosť spracovania.

3. polozatvorené otázky

-kombinácia otázky zatvorenej a voľnej
-najčastejšie sa jedná o doplnenie otázky variantom „iná odpoveď“

4. filtračné

-filtrujú dopytovaných na nasledujúce otázky (druhá otázka je určená len tým, ktorí kladne / záporne
odpovedia na prvú otázku)

5. projekčné

a) respondentovi predkladáme na posúdenie konanie, názory a postoje iných ľudí
b) predkladáme rôzne formulácie nedokončených viet, smerujúce na zistenie asociácie

6. kontrolné

-kladieme ich tam, kde potrebujeme overiť pravdivosť výpovede. Napr.:

1. Viete, kto napísal knihu Na východ od raja?

a) Áno
b) Nie

2. Steinbec je autorom knihy:

a) Juh proti Severu
b) Na východ od raja
c) Keď nastali dažde

7. trikové

-ich podstata je v tom, že chceme oklamať pozornosť dopytovaného
-predstierame záujem o otázky určitého druhu (trikové) a otázky, čo nás zaujímajú kladieme
mimochodom

27. Techniky sociologického výskumu (pozorovanie, rozhovor – interview)
Technika
-nástroj na zachytenie empirických dát: pozorovanie, rozhovor, dotazník, anketa, experiment, štúdium
dokumentov

Pozorovanie
-je zámernou činnosťou a predpokladá vymedzenie objektu a cieľa, na ktorý sa orientuje. Pozorujúci
jednotlivec sa zdá skôr ako nástroj na získanie príslušných údajov, aby vedecké pozorovanie nebolo
individuálne orientované a obmedzené
-druhy pozorovania:

I. podľa spôsobov získavania informácií:

a) priame – je pozorovanie skúmaného objektu priamo v teréne
b) nepriame – spracúva sekundárne informácie, ktoré sú uchovávané v podobe písomných

materiálov, v iných formách

II. a) nezúčastnené – výskumník sa nestáva súčasťou pozorovaného prostredia (napr. zbežné

pozorovanie pri návšteve väznice)

b) zúčastnené – bádateľ sa stáva na určitú dobu súčasťou skúmaného prostredia, pritom môže

vystupovať ako výskumník alebo cieľ jeho práce je utajený.

Rozhovor
-možno definovať ako systém verbálnych kontaktov medzi pýtajúcim sa a dopytovaným s cieľom získať
informácie prostredníctvom otázok, ktoré kladie pýtajúci sa

26

-druhy rozhovorov:
1. a) kategorizovaný (štandardizovaný)

-prebieha na základe vopred pripravených otázok, drží sa pripravenej formulácie a poradia. Jeho
prednosťou je lepšia spracovateľnosť

b) nekategorizovaný (neštandardizovaný)

-otázky sú vopred pripravené len rámcovo. Výhodou je, že sa približuje bežným životným situáciám

2. a) zjavný

b) tajný

3. a) individuálny

b) hromadný

4. a) mäkký

-medzi pýtajúcim a respondentom prebieha dialóg, pri ktorom vyslovuje pýtajúci sa svoje názory

b) tvrdý

-je v podstate výsluchom, pýtajúci je autoritatívny

5. neutrálny

-používa sa v sociologickom výskume najčastejšie. Pýtajúci sa iba navodzuje tému a kladie otázky.

28. Techniky sociologického výskumu

(anketa, experiment, štúdium dokumentov)

Anketa
-najjednoduchšia výskumná technika, ktorá sa najčastejšie používa pri prieskume
-emala by obsahovať viac ako 5 – 10 otázok
-druhy ankiet: poštová, novinová, rozdávaná, telefonická, rozhlasová, televízna
-výhody: lacnosť a rýchlosť
-nevýhody: samovýber respondentov (odpovedajú len tí, ktorých to zaujíma)

Experiment
-spočíva vo vytvorení určitého javu takým spôsobom a pre taký cieľ, aby bolo možné uskutočniť dôkladné
pozorovanie a na základe tohto pozorovania zistiť vzájomnú závislosť medzi dvoma činiteľmi
-podstata je teda v tom, že sa určitá situácia vyvolá umelo, z množstva faktorov pôsobiacich na jav sa
niektoré odstránia a pozorujú sa len účinky jedného faktora
-druhy experimentov:

1. projektovaný experiment

-pokus sa robí s dvoma izolovanými spoločenskými skupinami a zisťuje sa, ako na ne pôsobí určitý
prvok

2. experiment ex post facto

-zisťuje sa, či v súčasnej dobe pozorované rozdiely sú následkom určitých podnetov, ktoré sa
uskutočnili v minulosti

3. laboratórny experiment

-skúma sa správanie osôb v skupine pod vplyvom nejakého podnetu

-spravidla sa pre experiment zostavujú dve skupiny:

1. experimentálna – podrobuje sa vplyvu faktorov, ktorých účinky skúmame
2. kontrolná – ponecháva sa v normálnom stave

Štúdium dokumentov
-ide o klasickú metódu
-spoločenské javy sa skúmajú na základe oficiálnych, osobných či iných dokumentov. Sociologické
informácie sú z nich získavané na základe obsahovej analýzy, čo je najúčinnejšia metóda písomných
dokumentov.
Na základe analýzy osobných dokumentov bola vypracovaná samostatná výskumná metóda – biografická.
Za jej zakladateľov sú považovaní W. Thomas a F. Zaniecki, ktorí osobné dokumenty použili pri napísaní
svojej knihy „Poľský sedliak v Európe a v Amerike“.

27

29. Priebeh sociologického výskumu

(fáza zbierania, spracovania dát a fáza interpretačná)

Fáza zbierania dát

-

táto fáza nasleduje po definitívnom vypracovaní projektu výskumu a prevedení výskumu

-

jej priebeh je závislý od charakteru skúmaného problému a zvolenej metodiky

-

ťažisko práce spočíva na čo najúplnejšom a najpresnejšom zachytení výskumných údajov
prostredníctvom techník (dotazník, anketa, rozhovor, pozorovanie, experiment, štúdium
dokumentov)

Fáza spracovania dát

-

hlavné úsilie zamerané na roztriedenie získaného materiálu, zistenie vnútorných súvislostí a
overovanie, či získané údaje sú úplné a spoľahlivé (reliabilita) a ďalej pravdivé a platné (validita)

-

umožňuje spojenie empíriou získaných poznatkov s teoretickými úvahami

-

používa sa pre túto fázu aj pojem vedecký opis, t.j. zachytenie výsledkov konkrétneho
sociologického výskumu pomocou vybraného systému označení (znakov) a vyjadrenie týchto
výsledkov v jazyku vedy

-súčasťou spracovania dát je:

1. kategorizácia

-presné vymedzenie znakov, s ktorými budú prevádzané ďalšie operácie pri zoskupovaní
získavaných údajov (napr. osoby podľa znaku pohlavia kategorizujeme na mužov a ženy)

2. triedenie

-jeho úlohou je zistiť, koľko jedincov zo sledovaného súboru má ten či onen znak, či viac znakov
(napr. muž, robotník, vek 30 – 40 rokov, bývajúci na dedine…)
-v tejto fáze sú používané aj rozličné štatistické operácie (t.j. poskytnutie číselnej charakteristiky,
ktorú možno jednoducho interpretovať)

3. typologizácia

-hľadanie stálych spojení vlastností sociálnych objektov, či javov v systéme premenných, ktoré sa na
tento objekt vzťahujú, pričom vychádzame zo základu teoretického alebo empirického

4. empirický model

-súhrnný popis faktorov a zákonitostí, ktoré sa vzťahujú na daný objekt. Je účelný hlavne vtedy, ak
bol v prípravnej fáze výskumu zostavený model konceptuálny (vyplývajúci z koncepcie výskumu a
pracovných hypotéz), s ktorým možno porovnávať

Fáza interpretačná
-nebezpečenstvom sociologického výskumu je nesprávnosť interpretácie, a môže byť zapríčinená:

-

chybami v procese skúmania (chybné technické postupy)

-

chybným spracovaním údajov

-

chybným pochopením sociálnej role alebo výskumnej role dopytovaného

-interpretačná fáza je zameraná na podstatu skúmaného objektu nielen na základe empirických výsledkov,
ale aj tým, že daný objekt podradíme určitému teoretickému postulátu, zákonu, téze, t.j. vysvetlenie
(explanácia) je dvojstupňové:

-

prvý stupeň zahŕňa tvrdenia, ktoré charakterizujú vysvetľovaný objekt (explanandum)

-

druhý stupeň je súhrnom vysvetľujúcich tvrdení (explanans)

-súhrn výsledkov sociologického výskumu má obvykle podobu záverečnej výskumnej správy, ktorá
obsahuje:

-

úvodné zoznámenie s projektom výskumu

-

informácie o tom, akým spôsobom (metódy, procedúry, techniky) boli dáta získané a zamyslenie sa
nad problematikou zvoleného postupu

-

rozbor parametrov sledovaného súboru

-

obsahovú analýzu získaných výsledkov (s priloženou dokumentáciou)

-

zhodnotenie validity (pravdivosť, platnosť) a reliability (úplnosť, spoľahlivosť) záverov

-

návrhy na praktické sociálne opatrenia, na dielčie riešenie

-

obsahový rozbor výsledkov vždy tvorí samostatný oddiel

-

rekapituláciu, jej predmetom sú nielen vyriešené, ale aj nedoriešené problémy

-

analýzu príčin, ktoré komplikovali priebeh výskumu

-

podrobný popis všetkých stupňov a fáz prevedeného výskumu

-

dôsledné rešpektovanie metodologického aparátu tak, ako bol stanovený v prípravnej fáze

28

30. Sociometria (pojem a vývoj)
Sociometria
-vymedzenie pojmu nie je presné a jednotné
-existujú dve skupiny autorov s rozličnými typmi názorov:

1. sociometria je len metóda, technika sociologického výskumu
2. sociometria je špeciálna sociologická disciplína, ktorá má svoje špeciálne techniky

-etymologické hľadisko:

-

socius – druh, spoločník, priateľ (lat.)

-

metria – meranie (gr.)

-umožňuje meranie kvantity a kvality ľudských vzťahov v malých sociálnych skupinách.
-zakladateľ – Jacob Levi Moreno

-vo svojom vývoji prebiehala dvoma fázami:
I. fáza (30. roky)

-

je spojená s menom J. L. Morena a jeho kategóriou „sociálneho atómu“ ako základňou neformálneho
zoskupenia ľudí
sociálny atóm je systém socioemocionálnych vzťahov (sympatií a antipatií), súhrn psychologických
vzťahov jednotlivca k iným jednotlivcom

-

komplex malých sociálnych skupín, v ktorom prevažujú socioemocionálne vzťahy, ktoré sú
postihnuteľné sociometrickými prostriedkami vytvára podľa Morena mikroštruktúru spoločnosti

-

pre vzťah mikro- a makroštruktúry platí sociogenetický zákon
sociogenetický zákon – vo vývoji organizovaných skupín predchádzajú nižšie formy formám
vyšším, preto je sociálna makroštruktúra nevysvetliteľná bez pochopenia zákonitostí
mikroštrukturálneho sveta

-

základné dielo sociometrickej literatúry – Moreno: Kto prežije

II. fáza (40. roky)

charakterizované snahou o ďalšie zdokonaľovanie sociometrických techník, a to hlavne v dvoch
smeroch:
-

do oblasti psychoterapeutických a sociotechnických aplikácií (napr. použitie takých techník ako
je psychodráma, sociodráma, skupinová terapia…)

-

snahami o integráciu sociometrie do pozitivistických snáh o rozvíjanie sociológie ako „prírodnej
vedy“ s dôrazom na kvantifikáciu javov

-súčasné chápanie sociometrie
Je to súbor kvantitatívnych postupov pri analýze a poznávaní vzťahov malých sociálnych skupín zisťovaním
socioemočných preferencií (voľby sympatie a antipatie) medzi jednotlivými členmi skupín.
Predovšetkým technikou sociometrického testu (dotazník, pozorovanie, rozhovor) sa zaznamenávajú a
kategorizujú vzájomné voľby a na ich základe sa spoznávajú vzťahy v skupine.
Význam- v exaktnom postihnutí určitého typu individuálneho či maloskupinového správania, resp. tendencie
k tomuto správaniu.
Sociometrické techniky smerujú inými postupmi nepostihnuteľnými aspektmi vzťahov (autorita, obľúbenosť,
záporné, kladné, neutrálne) medzi jednotlivými osobami v malých sociálnych skupinách.

31. Sociometrické techniky (sociometrický test, psychodráma, sociodráma)
-medzi základné sociometrické techniky sa zaraďujú:

1. test zoznámenia
2. sociometrický test
3. test rolí
4. test vzájomného pôsobenia
5. test spontánnosti
6. psychodráma
7. sociodráma
8. živé noviny
9. terapeutický film
10. všeobecné štúdium konania in situ (na svojom mieste)

29

Sociometrický test
-je výskumnou technikou v pravom slova zmysle, de facto, ostatné majú skôr charakter terapeutickej metódy
(psychodráma a sociodráma) respektíve súčasťou iných techník
-umožňuje zisťovanie sociopreferenčných (prednostných) vzťahov, a to ako explicitných, tak aj implicitných
(nemusia byť navonok prejavované)
-ide o postihnutie určitých prvkov štruktúry malých sociálnych skupín tým spôsobom, že v teste majú všetci
členovia skupiny možnosť sami si voliť svojich partnerov pre určité situácie každej spoločenskej činnosti
-na základe testu môžeme získať relevantné údaje o postavení jednotlivých členov skupiny i závery o
vzťahoch v skupine vôbec

Psychodráma
-je metóda používajúca dramatické improvizácie na liečebné, diagnostické, výchovné či výskumné účely –
jej podstatou je improvizované divadlo.
-účastníci nielen o sebe hovoria, ale vyjadrujú sa konaním, mimikou, gestikuláciou, a to viac-menej na
javiskovej úrovni, čo vyvoláva nielen hlbšiu psychologickú angažovanosť v skupinových vzťahoch, ale aj
pohotovejšiu a bezprostrednejšiu možnosť priezoru do medziľudských vzťahov a reakcií

Sociodráma
-hovoríme o nej vtedy, ak je psychodráma používaná na tlmočenie problémov všeobecne ľudských
(napríklad rasové rozpory) týkajúcich sa širších sociálnych skupín
-spoľahlivosť sociometrických techník je spojená so súborom premenných, ktoré sú často charakterizované a
kvantifikované inými ako sociometrickými postupmi, a sem patria napríklad:

-

socioekonomické postavenie (jedinci vykazujú tendencie na výber osôb, ktoré majú vyšší
socioekonomický status než oni sami)

-

veľkosť rodiny (jedináčikovia – ku skupina a naopak)

-

etnická príslušnosť (heterogénne a nerovnorodé skupiny majú tendencie na vytváranie
homogénnych, rovnorodých skupín)

-

pohlavie (prvotné kritérium výberu)

-

fyzická blízkosť (jedinci, ktorí sú si fyzicky blízki, sa vyberú pravdepodobnejšie, ako jedinci fyzicky
vzdialení)

-

postoje (jedinci, ktorí sa vzájomne vyberajú, majú podobnú štruktúru postojov)

II. časť

1. Predmet sociológie práva
Vymedzenie sociológie práva z hľadiska jej postavenia v rámci iných vied je zložité, lebo právo ako predmet
skúmania sociológie práva presahuje hranice dvoch samostatných vedeckých odborov, a to sociológie a
právnej vedy.
Sú rôzne názory, pričom ich východiskom sa stáva otázka, ktorému sa prisudzuje prvoradý význam –
sociológii alebo právu:

-

skupina autorov vyzdvihuje v sociológii práva prvok sociologický. Na základe toho sociológiu práva
považujú za jednu zo špeciálnych sociologických disciplín v rámci aplikovanej sociológie. Používajú
názov sociológia práva. Predstaviteľom je Arnošt Inocent Bláha.

-

skupina autorov vyzdvihuje právny prvok. Sociológia práva sa nahrádza pojmom právna sociológia.
V tomto zmysle je buď pomocnou disciplínou v rámci právnej vedy alebo sa úplne osamostatnila a
vytvorila zvláštnu vedeckú disciplínu, ktorá patrí k čiastkovej disciplíne právnym vedám, než
k sociológii. Predstaviteľ – Vladimír Kubeš.

-

dnes je sociológia práva považovaná za interdisciplinárny vedný odbor s rovnako blízkym vzťahom
k vede sociologickej ako k právnej

-predmet sociológie práva
-v najvšeobecnejšej rovine je predmetom sociológie práva skúmanie vzťahu práva a spoločenskej reality
-je možné ho štrukturalizovať na 3 druhy (základné položky):

1. vzájomný recipročný vzťah práva a spoločenskej reality
2. všeobecné mechanizmy pôsobenia práva
3. spoločenské funkcie, úloha a význam práva v spoločnosti

30

1. vzájomný recipročný vzťah práva a spoločenskej reality
-ak chceme skúmať túto oblasť, berieme do úvahy tieto väzby:

a) vzťah práva a jednotlivých oblasti spoločenského života – sociológia práva skúma ako právo

ovplyvňuje ekonomiku, politiku, morálku, náboženstvo, výchovu a iné oblasti spoločenského života
a na druhej strane ako tieto oblasti spätne ovplyvňujú právo

b) vzťah práva a spoločenských skupín – tu sociológiu práva zaujíma analýza podielu jednotlivých

spoločenských skupín (cirkev, odbory) na tvorbe a realizácii práva, ako aj vplyv práva na vzťahy
medzi spoločenskými skupinami

c) vzťah práva a spoločenských činností a procesov – sociológiu práva zaujíma efektívnosť (proces

tvorby : proces realizácie) právnej úpravy jednotlivých spoločenských činností a procesov a vplyv
nových ľudských činností na tvorbu právnych noriem (reštitúcia, rehabilitácia, interrupcia,
eutanázia…)

d) vzťah práva a patologických javov – sociológiu práva zaujíma výskum efektívnosti právnej úpravy

deviačných správaní ako alkoholizmus, narkománia, kriminalita, samovražednosť

2. všeobecné mechanizmy pôsobenia práva
-predmetom sa môžu stať:

a) oblasť právnych vzťahov – ide o frekvenciu využívania a dodržiavania právnych noriem, právny

vzťah buď v podobe modelového vzťahu oprávnení a právnych povinností vymedzených právnou
normou pre určitý druh subjektov alebo ako vzťah, v ktorom konkrétne subjekty skutočne realizujú
svoje práva a povinnosti, t.j. reálny spoločenský vzťah regulovaný právnou normou. Na základe
porovnania modelového a reálneho právneho vzťahu možno zistiť ako je právo spoločnosťou
akceptované.

b) oblasť právneho vedomia – sociológia práva skúma úroveň znalosti (poznania) práva, hodnotenie

práva, predstavy o práve, teda oblasť psychologickú + emócie vo vzťahu k právu
oblasť verejnej mienky – tiež sa dotýka práva; verejná mienka predstavuje súhrn názorov
jednotlivcov, spoločenských skupín i celej spoločnosti, v ktorej sa odzrkadľuje hodnotenie
niektorých významných alebo aktuálnych problémov spoločenského života. Predmetom verejnej
mienky môže byť i právna oblasť

c) činnosť inštitúcií realizujúcich právo – možno rozdeliť na dve skupiny:

-

inštitúcie, ktoré realizujú (aplikujú) právne normy, t.j. štátne orgány aplikujúce právo – súdy,
správne orgány…

-

inštitúcie, ktoré dozerajú na dodržiavanie právneho poriadku a zachovávanie zákonnosti –
prokuratúra, kontrolné orgány

-kvalita činnosti oboch skupín je veľmi dôležitá
-sociológia skúma efektívnu činnosť týchto inštitúcií

d) sociálno-psychologický vplyv práva na ľudské správanie – ide o výskum právnych postojov k právu;

motivačné pôsobenie práva, ktoré orientuje myslenie a motivačné pôsobenie práva, ktoré orientuje
myslenie a správanie jednotlivcov spoločensky žiadúcim smerom.

e) vzťah právnej sankcie a spoločenského pôsobenia práva – sociológia práva zaujíma primeranosť

použitej sankcie, čo skúma rozborom právneho cítenia spoločnosti; skúmanie efektívnosti práva
z pohľadu použitej sankcie

3. spoločenské funkcie, úloha a význam práva v spoločnosti
-sociológia práva skúma, ktoré funkcie a do akej miery právo v spoločnosti plní a konfrontuje ich
s funkciami, ktoré by pri 100% efektívnosti plniť malo
-najmä funkcie:

1. regulatívna/regulačná– najzákladnejšia a najvšeobecnejšia funkcia
2. motivačná
3. kontrolná

-výskum by mal odhaliť to, ktoré funkcie právo v spoločnosti neplní

31

2. Vzťah sociológie práva a právnej vedy
Odlíšenie sociológie práva od právnej vedy

-

právna veda je vedou normatívnou, ktorá sa zaoberá hlavne otázkami právnych noriem

-

právna veda ako pozitivisticky orientovaná poskytuje interpretáciu pozitívnej právnej úpravy, čo má
pre sociológiu práva nepostrádateľný význam

-

sociológia práva ako veda sa nezaujíma o právo len ako sumu platných právnych noriem, ale hlavne
ako živé právo.

-

sociológia práva je vedou o sociálnej skutočnosti práva,

 tom ako právo skutočne v spoločnosti pôsobí

 akú reálnu funkciu plnia právne normy

 ako sa ľudia skutočne rozhodujú vo vzťahu k právnym normám vo svojom správaní

 či a ako sa podľa právnych noriem ich adresáti riadia…

-

sociologicko-právny aspekt je zvýraznením faktickosti oproti normativite (vo zvýraznení faktického
pôsobenia práva v spoločnosti)

-napriek rozdielom je medzi nimi úzky vzťah
-medzi sociológiou práva a pozitivistickou teóriou práva je symbiotický vzťah daný prínosom jednej vedy
pre druhú

Prínos sociológie práva pre právnu vedu
-sociológia práva so svojim prepojením so všeobecnou sociológiou:

1. poskytuje súbor sociologických pojmov a kategórií (vrátane interpretácie), ktoré pomáhajú riešiť

zložité teoreticko-právne problémy. Napr. sociálna norma a právna norma, sociálny a právny vzťah,
sociálna komunikácia a právna komunikácia, sociálny postoj a právny postoj (postoj k právu)
=>súvzťažnosť pojmov

2. umožňuje aplikovať všeobecné sociálne zákony a poznatky sociálnej teórie o vzťahoch závislosti

medzi soc. javmi na oblasť práva a využívať ich pri riešení právnej problematiky (sociologicko-
právne teórie) => právo je súčasť spoločenskej reality, nie je možné ho vytrhnúť zo spoločenského
kontinua

3. poskytuje súbor sociologických výskumných metód, procedúr a techník, ktoré sú využívané pri

výskumoch v rámci právnej vedy.

-sociológia práva má najbližšie k teórii práva, ale aj k učeniu o štáte a politológii.
-sociológia práva má úzky vzťah k odvetvovým právnym disciplínam (občianske, trestné, obchodné, správne
právo…) – v tomto smere sociológia práva skúma:

-

sociálny dopad právnych noriem jednotlivých právnych odvetví

-

vzťah medzi požiadavkami právnych noriem a skutočným správaním sa ľudí

-

príčiny porušovania právnych noriem jednotlivých právnych odvetví

-

otázky právnej informovanosti jednotlivcov o právnych predpisoch jednotlivých právnych odvetví

-najbližšie má sociológia práva k vede trestného práva

a kriminológii (cez deviačné správanie a cez výskumy

kriminality).

-závery sociológie práva majú veľký význam aj pre právnu prax – ide o oblasti, kde štátne orgány majú
možnosť uváženia v práve a pri aplikácii práva berie na zreteľ širší sociologický aspekt (napr. sociálne
podmienky života jednotlivca, rodinné pomery, príslušnosť k sociálnym skupinám – posúdenie rozvrátenosti
manželstva súdom v konaní o rozvod manželstva)
-sociológia v oblasti empirického poznávania realizuje sociologicko-právny výskum, ktorý vychádza
z metodologických princípov všeobecnej sociológie a sociologického výskumu samotného i právnej vedy

3. Sociologickoprávne teórie (Eugen Ehrlich)
Eugen Ehrlich
-považovaný za zakladateľa a hlavného predstaviteľa európskeho sociologického hnutia v práve
-právo – sú pravidlá, podľa ktorých sa má človek správať a sudca súdiť
-sociológia – skutočná vedecká náuka o práve

Základnou myšlienkou je, že ťažisko všetkého právneho vývoja nespočíva v zákonodarstve, ani v právnej
vede, ale v spoločnosti samotnej. Ehrlich sa pokúša o spresnenie.

32

Dôležitým pojmom, s ktorým operuje, je spoločenský zväz, t.j. väčšina ľudí, ktorí uznávajú vo vzájomnom
styku určité pravidlá konania a aspoň povrchne sa podľa nich správajú (patrí sem štát s úradmi, rodiny,
korporácie, družstvá). Právo nie je jediným poriadkom v spoločnosti – je tu ešte napr. poriadok mravný,
náboženský alebo slušnosti, avšak právna norma je príchuťou každého hospodárskeho zväzu.

Právne normy – pri ich charakteristike usudzuje Ehrlich, že donútenie nie je zvláštnosťou právnej normy,
lebo i ostatné normy pôsobia určitým tlakom. Tlak práva spočíva v trestoch a v ich vymáhaní a vychádza od
zväzkov, aby nikto nekonal proti ich záujmom a tým sa z nich sám nevylučoval. Vyslovuje myšlienku, podľa
ktorej spoločenský nátlak pôsobí na zločincov viac po návrate do spoločnosti než pôsobenie samotného
väzenia.

-skutočnosti predchádzajúce vzniku práva:

1. prax – vzťahuje sa najmä na hlavu zväzu a práva a povinnosti jeho príslušníkov. Ak je právna norma

iná než prax, ľudia sa dovolávajú praxe, pokiaľ je pre nich prospešná. Jediným zväzom, kde dosiaľ
všetko závisí na praxi je podľa Ehrlicha rodina.

2. panstvo- vzniká ukradnutím ľudí (otrokov vo vojne). Je dôsledkom nedostatku ovládaných a právo

panstva je dané hospodárskym zriadením. Panstvo teda charakterizuje násilie.

3. držba – možnosť faktického nakladania s vecou, faktická moc nad ňou. Na inštitút držby potom

nadväzuje právna úprava vlastníctva, ktorého obsah je opäť daný hospodárskym zriadením
spoločnosti.

4. prejav vôle – smerujúci ku zmluvám a závetom

-zdrojom praxe sú pravidlá, ktoré zväz stanovuje sám – nie štát. Spoločenská prax je uprednostnená pred
právnymi pravidlami.
-zdrojom práva je štát – štátne právo obsahuje:

-

normy 1. stupňa – ústava, úprava vyučovania, priemyslu, financií

-

normy 2. stupňa – majú udržať danú úpravu (trestné právo a civilný proces)

-podstatné znaky právnej normy:

1. právna norma ustanovuje (aspoň podľa pocitov členov) nejakú látku veľkej dôležitosti
2. na rozdiel od iných noriem sa dá vyjadriť vždy v jasných, určitých slovách
3. vyplýva zo skutočnosti práva

-právnik by mal poznať nielen predpisy, ale i život

4. Sociologicko-právne teórie

(záujmová jurisprudencia, sociologický realizmus)

Záujmová jurisprudencia
Rudolf von Ihering
-snaží sa vysvetliť právo z jeho spoločenského kontextu a skúma i právo obyčajové a ostatné zložky kultúry,
zasahujúce do života spoločnosti svojimi normami, ako sú móda, obyčaj, resp. mrav, mravnosť. Nevychádza
teda už len z právnych noriem, ale i zo skúmania denného života.
-právo plní v živote dve funkcie:

1. zaručuje spravodlivosť
2. zaručuje právnu istotu

-právo vyrastá z morálky, čoho dôkazom je pôvod slova

Philip Heck
-zákony sú výslednicou konfliktov protichodných záujmov (materiálnej, národnostnej, náboženskej či
mravnej povahy) súperiacich vo vnútri spoločnosti
-úlohou práva je zabezpečiť, aby tieto konflikty neprerástli určitú hranicu stanovenú zákonmi
-špecifickú pozornosť venuje úlohe sudcov – sudca sa musí pridržiavať práva a ak má predpis medzery alebo
nedostatky, musí sudca zistiť záujem, ktorému dal zákonodarca prednosť. Medzi konfliktnými záujmami je
potom sudca povinný dať prednosť tomu záujmu, ktorý je preferovaný právom. Úlohou sudcu a aplikačnej
praxe je realizovať ideály odhalené teoretickou činnosťou záujmovej jurisprudencie. Sudca tak popri
zákonodarcovi vystupuje ako praktický tvorca práva.

33

Sociologický realizmus
Theodor Geiger
právo je iba jedným z typov spoločenského poriadku, akýmsi najvyšším typom, ktorý vyrastá
z predprávnych poriadkov.
Pokúsil sa o rozlíšenie práva a morálky – „Ak porušíš právnu normu, stane sa niečo tebe, ak porušíš mravnú
normu, stane sa niečo v tebe.“
Právo a moc – vo vzťahu k tomuto vyslovuje názor, že právo a moc nie sú protikladmi, avšak k tomuto
výsledku dospieva viac na základe pojmového rozboru (odlíšením ľubovôle od moci), než rozborom
spoločenskej skutočnosti.
Právne vedomie - možno ho poznávať na základe výpovedí, ktoré môžu byť klamlivé a pomocou konaní,
ktorých skutočné pohnútky sa dajú ťažko zistiť. Tzv. pozitívne právne vedomie sa ideálne orientuje na právo,
ktoré je v účinnosti a spočíva v tom, že konajúci, ktorý pozná právne normy, si je vedomý, aké následky
môžu nastať pri určitom konaní.

5. Sociologickoprávne teórie

(teória voľného práva, teória spoločenskej kontroly)

Teória voľného práva
Herman Kantorowicz
-voľné právo je obnovou prirodzeného práva v zmenenej podobe. Voľné právo má totiž s prirodzeným
právom spoločné to, že i ono si robí nárok na platnosť nezávisle na štátnej moci.
-voľné právo môže mať dve formy:

1. individuálne

voľné právo

-vzniká ako dôsledok presvedčenia jednotlivca a uznávania určitých pravidiel.

2. spoločenské

voľné právo

-vzniká uznávaním záväznosti pravidla na základe všeobecného presvedčenia spoločenstva

-obidve tieto formy môžu vo vzťahu k určitému pravidlu splývať

-voči štátnemu právu, t.j. právnym normám vydávaným štátom, môže byť voľné právo v dvojakom vzťahu:

1. buď je totožné so štátnym právom
2. je s ním v rozpore

-podľa voľnoprávnej teórie sa právna veda stáva popri zákone prameňom práva, stáva sa voľným
nachádzaním práva tam, kde sa objavuje spoločenské právo a vedie k jeho použitiu a voľnou tvorbou práva
tam, kde objavuje individuálne právo a pomáha mu, aby sa uplatnilo
-voľnoprávna škola odpútava právnu prax od všeobecnej záväznosti a preferuje značne voľné nachádzanie
práva

Teória spoločenskej kontroly
E. A. Ross
-tvorca teórie spoločenskej kontroly, ktorý si pod týmto pojmom predstavuje spoločenské vplyvy, pôsobiace
na jednotlivcov alebo skupiny
-zdôrazňuje úlohu práva v usporiadaní ľudského života
-v porovnaní s ostatnými spôsobmi spoločenskej kontroly (verejnou mienkou, vierou, obradmi) považuje
právo za najšpecializovanejšie a najdokonalejšie zariadenie kontroly, ktoré udržiava civilizáciu pokope
-jeho koncepcia vedie k tomu, že nakoniec všetky sociálne problémy vyúsťujú do otázok spoločenskej
kontroly
-samostatnú sociálnu kontrolu delí na dva druhy:

1. vonkajšiu – kontakt človeka s okolitým svetom
2. vnútornú – kontroluje a preveruje ľudskú povahu

-pri výklade sociálnej kontroly argumentuje tým, že stabilita primitívnych spoločností bola inštinktívna,
pretože spočívala v prvotných morálnych princípoch, ktoré spôsobovali, že prostriedky spoločenskej
kontroly (morálka, náboženstvo, právo) neboli od seba odlíšené. S rozvojom neosobných spoločenských
vzťahov, pre ktoré bol charakteristický zmluvný charakter, sa spoločenské inštinkty oslabujú a ich úlohu
regulátora zachovania spoločenskej stability preberá inštinkt spoločenskej kontroly. Dôležitým
prostriedkom tejto kontroly, ktorá sa stala funkciou štátu, je právo ako vysoko špecializovaný a dokonalý
nástroj spoločenskej kontroly.

34

Charles Ellwood
-tiež označoval právo za prostriedok spoločenskej kontroly, ale právo samo osebe nestačí, nakoľko nemôže
preniknúť do hĺbky a zabezpečiť najvyšší typ spoločenského poriadku, a preto znamená skôr minimum ako
maximum kontroly

6. Sociologicko-právne teórie (sociologická jurisprudencia, právny realizmus)
Sociologická jurisprudencia
Rascou Pound
-vymedzil právo ako spoločenské zaradenie, ktoré má uspokojovať sociálne potreby, nároky a požiadavky,
dané existenciou civilizovanej spoločnosti.
-pojem práva má trojaký význam:

1. súhrn zákonných predpisov v danej politicky organizovanej spoločnosti
2. súčasť spoločenskej kontroly, právneho poriadku, režimu usporiadania ľudskej činnosti za

sústavného používania násilia

3. súdne konanie

-právo považuje za integrujúci prvok celkového procesu spoločenskej kontroly, pričom je hlavným a
najdokonalejším druhom kontroly, uskutočňovanie prednostne pomocou štátu
-úlohou právnych vedcov je skúmať právny poriadok a nie diskutovať o podstate práva. Právo má byť
predovšetkým sociálnym inžinierstvom – t.j. prostriedkom k udržiavaniu spoločenskej rovnováhy. Pound
chápe právo ako neustály proces vyvažovania skupinových a individuálnych záujmov, ktoré spolu súperia.
Z tohto dôvodu má právnik plniť úlohu určitého „inžiniera kompromisu“, teda tzv. spoločenského inžiniera,
ktorý vďaka právnym normám dokáže udržať spoločnosť v harmónii.
-ťažisko sociologickej jurisprudencie:

1. v požiadavke skúmania toho, ako právo fakticky pôsobí v spoločnosti (law in action) na rozdiel od

práva knižného (law in books)

2. v požiadavke, aby právna veda obmedzila skúmanie právnej normy a sústredila sa na pôsobenie

práva v spoločnosti.

-právo plní funkciu sociálnej kontroly a regulácie, a to tým, že usmerňuje individuálny inštinkt v prospech
inštinktu sociálneho

B. N. Cardozo
-na právo pozerá ako na prostriedok smerujúci k dosiahnutiu určitého cieľa, ktorého základnou črtou je
zmierňovať a riešiť rozpory a záujmy spoločnosti.

Právny realizmus
-realisti k právu pristupujú ako ku spoločenskej inštitúcii, ktorej pôsobenie môže byť skúmané empiricky –
bez presne vypracovaného teoretického základu
-za právo považujú iba rozhodnutia súdu (príp. štátneho orgánu)
-podľa ich mienky nie je rozhodnutie konkrétneho sporu viazané ani právnou normou, ani precedentom, ale
záleží iba na sudcovi, ktorý rozhoduje na základe svojej voľnej úvahy

K. N. Llewllyn
-právo ako existujúca spoločenská inštitúcia, ako súhrn variabilných elementov dvojakej povahy:

-

prvá skupina je tvorená prvkami spojenými so štátnym donútením (sankcia, disciplína, prinútenie)

-

druhú skupinu tvoria elementy, ktoré sú na štátnej moci nezávislé

-právo v jeho úvahách vystupuje ako určitý regulátor konfliktov

Jerome Frank
-pojem práva redukuje na platné rozhodnutie konkrétneho sporu a predvídanie tohto rozhodnutia. Pokiaľ súd
nerozhodne o určitom prípade, potom pre tento prípad právo neexistuje a jediné, čo je možné za právo
považovať je iba mienka právnikov a odhad toho, ako súd rozhodne.
-vzhľadom k určitému prípadu rozoznáva:

-

skutočné právo, t.j. prijaté a platné rozhodnutia daného prípadu

-

pravdepodobné právo, t.j. predpokladané budúce rozhodnutia

35

7. Francúzska sociológia práva a poľská sociológia práva
Francúzska sociológia práva
Henri Lévy-Bruhl
-zaujímal sa predovšetkým o techniku výkladu práva zo sociologických pozícií, o spoločenské zdroje
záväzkov v občianskom práve a sociologické stránky práva
-venoval sa tiež kriminálnej sociológii
-rozoznáva trojaké chápanie práva:

1. spiritualistické (právo vyvierajúce z ľudského vnútra)
2. marxistické
3. sociologické, ku ktorému sa sám hlási – súhrn záväzných pravidiel určujúcich spoločenské vzťahy,

ukladaných trvalo skupinou, ku ktorej ľudia patria

-zo zdrojov práva dôraz kladie na obyčaj ako právotvorného činiteľa, vytvárajúceho nové právne pravidlá i
ústavy. Právo pretvárajúce obyčaj je podľa neho výrazom vôle skupiny rovnako ako zákon.

Georges Gurvitsch
-právo považuje za spoločenský jav, spätý užšie so životom spoločnosti, ako napr. morálka alebo
náboženstvo, pretože je podľa neho založené vždy na určitom spoločenskom uznaní, bez ktorého by nemohol
vzniknúť vzťah medzi záväzkami jedných a nárokmi druhých
-poslaním práva je:

-

zmierňovanie spoločenských konfliktov

-

uskutočniť v danom spoločenskom rámci spravodlivosť

Roger Pinto
-právne javy vytvárajú súvislý celok dostatočne odlišný od ostatných skupín spoločenských javov, aby sa
mohli stať predmetom zvláštnych sociologických výskumov
-popiera možnosť vysvetlenia právnych útvarov skutočnosťami zemepisnými, biologickými alebo
psychologickými a rovnako nepripúšťa výklady napodobňovaním a tvrdí, že záleží najmä na hospodárskej
základni, spoluvytváranej prírodnými i ostatnými spoločenskými činiteľmi
-pri výklade spoločenských javov je potrebné prihliadať predovšetkým na technológiu (teda na spôsob
výroby) a na zrýchlené tempo vývoja

Jean Carbonier
-predstaviteľ súčasnej sociológie
-rozlišuje:

1. sociológiu práva

-skúma iba primárne právne javy, ktoré charakterizujú právo ako také a sú s ním totožné (napr.
zákon, súdne rozhodnutie a pod.)

2. právna sociológia

-sa okrem primárnych javov zaoberá i skúmaním javov elementárnych, ktoré nie sú výlučne
doménou právnou, ale obsahujú určitý právny prvok (napr. rodina, vlastníctvo a pod.)
-prikláňa sa k tomuto chápaniu

Poľská sociológia práva
Adam Podgorecki
-svoje názory zverejnil v knihe Sociológia práva
-sociológia práva je vedným odborom, ktorý popisuje pôsobenie práva a vplyv na právo
-rozoznáva smery v právnej sociológii:

1. realistický (Marx, Petrazycki, Ehrlich, Pound)
2. pojmovo špekulatívny (Duguit, Gurvitsch, Timasheff,…)
3. encyklopedický (Laswell, McDougall)
4. sociometrický (Strodbeck, Mentschikoff)

Právo:

-

platné

-

živé

-

intuitívne

-

právne cítenie

-

obyčajové

36

Rozvíjanie sociológie práva bude mať za následok prehodnotenie problematiky právnych vied. Bude nutné
venovať sa otázkam, ktoré majú význam pre právnu politiku, ako je otázka znalosti práva, otázka jeho
pôsobenia, otázka činiteľov ovplyvňujúcich formu a obsah práva, hraníc právnych úprav a pod.
Zastáva názor, že právna norma ako model situácie (hypotéza) stanovuje alebo dovoľuje konkrétny variant
konania z radu možných, vynutiteľný mocensky (sankcia) alebo dosahovaný prostredníctvom podnetov
(odmena), je prostriedkom disciplíny, integrácie, výchovy a motivácie činnosti. Je predpokladom istoty
človeka v spoločenských vzťahoch.
Analýza sociálnej genézy a spoločenských funkcií práva umožňuje účinnejšie využívanie práva pre riadenie,
orientáciu a kontrolu spoločnosti. Je predpokladom vedeckej legislatívnej činnosti, zabezpečujúcej
maximálnu efektívnosť právnych predpisov.

8. Československá sociológia práva
Emanuel Chalupný
-pokúsil sa o ucelenú sústavu všeobecnej sociológie, ktorá bola vydaná v desiatich zväzkoch
-vydal prvú českú sociológiu práva – Sociológia a filozofia práva a mravnosti
Zdôrazňuje, že ten, kto chce právo poznať, musí ho „prežiť, precítiť, pretrpieť a tiež tvoriť“. Do jeho
výkladov prenikajú i osobné zážitky, sympatie a antipatie. Prevažnú väčšinu javov v práve považuje za
amorálne, t.j. ani nie mravné, ani nemravné. Mravné zásady sa môžu v práve uplatňovať iba vtedy, pokiaľ to
právo pripúšťa.
Pozornosť venuje kompromisom v práve, často vysvetliteľným formálnou povahou práva a vyskytujúcim sa
už pri tvorbe práva pôsobením politických vplyvov alebo pri rôznych konfliktov vedomia.
Prepracoval myšlienku, že rýdze, t.j. izolované právne javy sa takmer nevyskytujú, že sa vždy miešajú
s inými javmi. Ukázal ako subjektívne nálady vykonávajú vplyv na objektívne právo: ľudia si škodia nielen
tým, že nebránia svoje práva, ako im to zákon dovoľuje, ale tiež naopak tým, že sa priečia a pôsobia si
predlžovaním sporu značnú škodu, ktorú mohli včas odvrátiť.
Výnimkou z amorálneho práva je uchýlenie sa k ekvite, t.j. vyššej spravodlivosti, syntéze morálnych a
právnych prvkov. Každé zásadné spojenie práva s morálkou považuje za vylúčené a požaduje odlíšenie práva
od morálky.
-zaoberal sa aj spojením amorálnych právnych javov s právnymi javmi, ako sú javy:

-

psychické (pri nebezpečnom vyhrážaní)

-

politické (zákaz pátrať po otcovi nemanželského dieťaťa, aby bolo uľahčené postavenie
francúzskych vojakov v Napoleonovom občianskom zákonníku)

-

hospodárske

-z toho vyvodil:

-

úplnú neistotu práva pri riešení obtiažnej komplikácie faktov

-

podriadenie práva iným zložkám kultúry (politike, hospodárstvu)

-

sila obyčaje vo všeobecnom vedomí je objektívne nesprávna, subjektívne nemravná i
neodôvodniteľná

-účelom práva je zabezpečiť v zložitom a premenlivom živote spoločnosti oblasť pokoja, istoty a
bezpečnosti, a tak umožniť jej život
-právo definuje ako výtvor civilizácie (kultúry).
hlavnými znakmi práva sú:

1. relatívnosť- v každom štáte platia iné zákony
2. formálnosť – napr. zložité prípady sa riešia kompromisným rozhodovaním väčšiny
3. priamočiarosť a racionálnosť – právo zjednodušuje zložitú skutočnosť pomocou schém.

-zatiaľ čo právo pôsobí zvonku, morálka pôsobí na človeka vnútorne, útočí na jeho svedomie, všíma si jeho
pohnútky. Právo upokojuje vytváraním právnej istoty, mravnosť znepokojuje.

Inocent Arnošt Bláha
-zakladateľ tzv. brnianskej sociologickej školy
-právo považuje za sociálny jav, jeden z najmocnejších činiteľov sociálneho poriadku.
-sociálny jav chápe ako prejav viacerých jedincov pod tlakom kolektívnej potreby.

Vladimír Kubeš
-chápe právnu sociológiu ako základnú aplikáciu sociologických metód v práve, ako samostatnú vednú
disciplínu, ktorá skôr patrí k právnym vedám

37

-úlohy právnej sociológie:

-

skúmať, aké príčiny vyvolávajú vznik nových právnych noriem a akých, a to všeobecných i
konkrétnych a ako je týmito predprávnymi faktormi ovplyvnený obsah právnych noriem

-

skúmať ekonomickú a sociálnu pôsobnosť právnej normy, ktorá už existuje, za predpokladu, že
zostane nezmenená. Skúmať vzájomný vzťah ekonómie a práva

-

určiť, ktorý právny poriadok je ako celok v priemere fakticitný

-

pomôcť riešiť problém spravodlivosti samotnej

-

prevádzať starostlivé sociologické prieskumy právnej istoty, účelnosti a slobody človeka

9. Luhmannova sociológia práva
-jeden z najvýznamnejším súčasných nemeckých sociológov
-nadväzuje na sociologické učenie E. Durkheima a M. Webera
-vo svojich pojmoch používa viac sociológie ako práva

-právo je výsledkom evolúcie ľudskej spoločnosti, pričom evolúciu Luhmann chápe ako narastanie
komplexity, t.j. zložitosti a mnohotvárnosti spoločnosti
-aby sa stal komplexný a zložitý svet prehľadným, je potrebné určité elementy vybrať a zvýrazniť a ostatné
potlačiť, príp. úplne obmedziť – tento proces nazýva Luhmann redukcia komplexity
Potlačené (obmedzené) prvky skutočnosti však svoju existenciu neustále pripomínajú a tým vnášajú do
vedome vybranej skutočnosti nepokoj. Sú schopné pripravovať riziká a sklamania, pričom táto možnosť,
príp. pravdepodobnosť sklamania sa nazýva kontingencia.
-pre vznik práva je relevantná práve tá skutočnosť, že sa nikdy nepodarí zredukovať komplexitu úplne a teda
sa musí počítať s rizikom sklamania

-venuje osobitnú pozornosť pojmom očakávanie a sklamanie
-očakávanie

1. a) jednoduché (jednostranné)

-očakávanie, že k niečomu dôjde, že niečo nastane (seminár skončí)
-väčšina v sebe implikuje určitú časovú pravidelnosť (alimenty)

b) očakávanie očakávania (dvojstranné, sebareflexívne)

-spočíva na zložitejšom mechanizme a vyplýva zo vzájomného pôsobenia ľudí – soc. interakcie
(láska bude opätovaná)
-určité správanie očakáva subjekt od iných, ale súčasne musí mať aj jasnú predstavu o tom, čo sa
očakáva od neho

2. a) kognitívne

-založené na poznaní a skúsenosti
-v prípade sklamania má konajúci možnosť prispôsobiť sa situácii (poučí sa zo skúsenosti)
-hodnotenie: „moje očakávanie bolo nesprávne“ (neúspech strany pri voľbách)

b) normatívne

-v prípade sklamania subjekt na svojom očakávaní trvá, teda sa situácii neprispôsobuje
-sklamanie zo správania spracované na základe hodnotiaceho kritéria: „moje očakávanie bolo
správne a konanie druhého bolo nesprávne“

-štruktúra
-každá štruktúra je výlučne súhrnom očakávaní
-za štruktúru Luhmann považuje aj právo – vo vzťahu k iným štruktúram je štruktúrou nepostrádateľnou
-každá štruktúra vzniká na základe procesu dvojitej selektivity, ktorý má dva kroky:

1. spočíva v drastickej redukcii komplexity (voľba predvoľbou)
2. spočíva vo voľbe konkrétnych obsahov alebo tematických okruhov

((-možnosť sklamania – „Nie len pre notorickú zlomyseľnosť ľudí, ale hlavne preto, že je možné mýliť sa pri
určení kontextu (vecnej súvislosti).“
„Veľa prvkov skutočnosti totiž spadá do rôznych vecných kontextov a tieto je treba vedieť správne rozoznať,
naviac niektoré kontexty sú už vo svojej podstate dvojzmyselné.“
„ Sociálne systémy sa neskladajú z ľudí, ich konaní, ale zo sociálnych komunikácií.“ – absolutizácia –
(akýkoľvek rozhovor o práve je súčasť práva) ))

38

-definícia noriem: normy sú kontrafakticky stabilizované očakávania, čo znamená, že platia nezávisle na
tom, či sú uskutočňované (dodržiavané) – norma porušením nestráca svoju platnosť
-právo má podľa neho zabezpečovať istotu a kontinuitu, nesmie preto podliehať dennodenným zmenám
-právo je štruktúrou inštitucionálne podporených normatívnych očakávaní
-istotu očakávania zabezpečujú u právnych noriem sankcie (členom spoločnosti musí byť jasné, čo sa stane,
keď je očakávanie sklamané)

10. Právna regulácia spoločenských vzťahov
-právne vzťahy sú formou spoločenských vzťahov – sú upravované právnymi normami
-spoločenský vzťah je pojem širší ako právny vzťah
-existencia spoločnosti je spätá s normativitou, t.j. pôsobením rozmanitých systémov regulácie ľudského
správania (právny, morálny, náboženský, politický normatívny systém)
-so zreteľom na špecifické znaky, ktoré má právny normatívny systém na rozdiel od ostatných normatívnych
systémov hovoríme:

1. o práve a právnych normách
2. o neprávnom systéme regulácie správania, čiže neprávne normy

-následkom toho dochádza k tlaku, ktorý je vyvíjaný na správanie jednotlivca
-právo a neprávne systémy správania regulujú:

1. vzťahy jednotlivcov k sebe samým
2. vzťahy medi jednotlivcami a skupinami navzájom
3. vzťahy jednotlivcov a skupín k spoločnosti ako celku.

-úloha práva je pri regulácii spoločenských vzťahov nezastupiteľná – právo vstupuje ako univerzálny systém
organizácie spoločenského života
-právo je prostriedkom štátneho zásahu do spoločenských vzťahov, nástrojom kontroly a podriadenia štátu
a spoločnosti, ale aj ochrany spoločnosti – je teda zároveň ochranou a obmedzením spoločnosti, jednotlivých
sociálnych skupín a jednotlivcom
-právo stanovuje hranice zakázaného, dovoleného a prikázaného správania, pričom záruky ich dodržiavania
opiera v krajných prípadoch o hrozbu či aplikáciu štátneho donútenia
-veľký význam zohráva úvaha zákonodarcu v medziach:

1. možnosti regulovať
2. nutnosti regulovať

-rozhodnutie zákonodarcu regulovať závisí hlavne na:

1. povahe regulovaných spoločenských vzťahov
2. význame a roli týchto vzťahov v spoločenskej štruktúre
3. úvahe zákonodarcu a vzťahu spoločnosti k tejto úvahe
4. aktuálnym pomerom štátu a spoločnosti

-právo zabezpečuje istotu, ale na druhej strane je obmedzením

-základnou funkciou práva je regulatívna funkcia

Právna regulácia
-cieľavedomé pôsobenie zamerané na formovanie ľudského vedomia a konania v právnych vzťahoch
v súlade s potrebami a záujmami jednotlivcov, skupín a celej spoločnosti, ktoré sú základom normotvorby

-predpoklady právnej regulácie:

1. tvorba práva – právne normy regulujúce správanie subjektov práva
2. realizácia právnej normy adresátmi v právnych vzťahoch

-základ právnej regulácie:

1. existencia právnej normy
2. existencia právnych vzťahov vznikajúcich pri realizácii oprávnení a plnení právnych povinností

subjektom práva

-objekt právnej regulácie

1. širší objekt: spoločenské vzťahy
2. základný a bezprostredný objekt: vedomie a konanie ľudí, t.j. adresátov právnych noriem

-v procese právnej regulácie nedochádza len k zmenám vedomia a konania ľudí, ale menia sa aj spoločenské
vzťahy, ktoré tvoria predmet právnej regulácie

39

Regulátory
-podnety, ktoré pomocou hrozby donútenia, zodpovednosti, verejnej mienky, mimoprávneho donútenia sú
schopné ovplyvniť správanie adresáta právnej nory, t.j. zabezpečiť dosahovanie cieľov právnej regulácie

-právne normy, ale aj neprávne spoločenské normy

-

pôsobia v súlade s právnou reguláciou (tam, kde sa požiadavky normatívnych systémov stotožňujú)

-

podporujú právnu reguláciu

Deregulátory
-sú to sociálne normy, hodnoty, potreby, ktoré sú v rozpore s požiadavkami práva a ktoré sú spôsobné
ovplyvňovať správanie regulatívneho systému, oslabovať dosahovanie cieľov právnej regulácie

Úlohy zákonodarcu – mal by poznať sociálny terén, kde bude právna normy pôsobiť, ako sa bude dotýkať
sociálnych vzťahov. Mal by uvážiť možnosť a nutnosť regulácie, teda či je nutné do určitých spoločenských
vzťahov zasahovať právnou reguláciou alebo neregulovať. často je prospešnejšie ponechať tieto vzťahy
v regulácii inými než právnymi normami

11. Právna komunikácia a spôsoby právnej komunikácie
Právna komunikácia
-špecifický druh sociálnej komunikácie
-všeobecná rovina: odovzdávanie a prijímanie právnych informácií (o procese a výsledkoch tvorby práva, o

realizácii a aplikácii práva, o požiadavkách na dodržiavanie právnych noriem a pod.)

-konkrétnejšia rovina: odovzdávanie a prijímanie právnych informácií:

1. cieľoch, druhu a význame normatívneho právneho aktu
2. o obsahu právnych noriem(z normatívneho právneho aktu vyberáme právnu normu – zákonník práce

– možnosť ukončenia pracovného pomeru),
o predpísaných spôsoboch realizácie oprávnení a právnych povinnostiach subjektov práva
(konkrétne podmienky uzavretia dohody o rozviazaní pracovného pomeru)

3. ďalších okolnostiach a javoch (otázky pôsobenia právnej normy – časová /platnosť, účinnosť/

priestorová…)

-subjekty právnej komunikácie:

-

komunikátor – odosielateľ právnej informácie (zákonodarca, advokát)

-

komunikant – príjemca právnej informácie (subjekt práva, adresát právnej normy)

-prenos právnej informácie:

1. priamo = bezprostredne

-z autentického textu NPA (PN) – dôležitá je komunikatívnosť textu samotného

2. nepriamo = sprostredkovane

-prostredníctvom interpretácie, realizácie, aplikácie, právnej výchovy

3. mimoprávne

-pôsobením hodnôt a noriem iných neprávnych normatívnych systémov na adresáta právnej normy
(keď sa požiadavky normatívnych systémov stotožňujú – sú súzvučné)

-môžu sa vyskytnúť v rôznych kombináciách
-prenos právnych informácií je prevažne nepriamy – sprostredkovaný, nie priamo poznávaním textu právnej
normy v normatívnom právnom akte (akty sú ťažko zrozumiteľné pre právnych laikov)

Sprostredkovanie právnych informácií
-prostredníctvom sprostredkovateľov, činiteľov:
a) jednotlivci

-napr. advokát, podnikový právnik, vodcovia či autoritatívne typy v sociálnych skupinách
-vyznačujú sa zvýšenou komunikačnou aktivitou

b) hromadné masovokomunikačné oznamovacie prostriedky

-veľmi významné vďaka technickým možnostiam – veľké množstvo informácií pre množstvo príjemcov
-účinnosť ich pôsobenia je závislá od časových možností prijímania právnych informácií príjemcom
v rámci štádií denného režimu – najlepšie je na tom tlač (kedykoľvek a kdekoľvek), televízia, rozhlas
-hlavnými znakmi sú – hromadnosť, jednostrannosť prenosu právnej informácie

40

c) informačná „konzerva“

-ide o prostriedky, ktorými sa informácie uchovávajú, „konzervujú“ v materiálnej podobe (napr. na
papieri: zápisnica zo súdneho pojednávania, Zbierka zákonov, právna príručka, videozáznam,
inštruktážne filmy…) a v tejto fáze sú rôznymi cestami prenášané subjektom
-je spojená s tlačou

Činitele, subjekty sprostredkovaného prenosu právnej informácie

1. komunikátor – odovzdávateľ právnej informácie
2. Interpretátor – osoba s odbornými právnickými znalosťami podávajúca výklad zmyslu a obsahu

platnej právnej normy jej príjemcovi (predseda súdneho senátu, pracovník štátneho orgán,
advokát…)
-základným znakom je odborne kvalifikovaný výklad

3. tvorca právneho vedomia – môže, ale nemusí byť totožný s interpretátorom; ide o osoby, ktoré sú

s príjemcom právnej informácie v priamom styku (napr. názoroví vodcovia, vedúci pracovníci,
mienkotvorný činiteľ) a v dôsledku svojho autoritatívneho postavenia ovplyvňujú ostatných v ich
názoroch na právnu problematiku, ich postoje k právu a rozhodovanie v právnych situáciách(riaditeľ
podniku, rodič, triedny učiteľ…)
-základným znakom je faktický neformálny osobný vplyv na názory príjemcu právnej informácie a
formovanie jeho právneho vedomia

4. komunikant – človek, ktorému je určená právna informácia, príjemca právnej informácie

-veľmi dôležitá je spätná väzba – ukazuje nám, ako právne informácie boli pochopené a osvojené, vystupuje
vo vzťahu:
-

subjekt práva (komunikant)
-

tvorca právneho vedomia

-

interpretátor
-

normotvorca

12. Právna komunikácia v sociálnych skupinách
-osobitnosť právnej komunikácie nie je iba v jej prevládajúcej sprostredkovanosti, ale aj v tom, že právna
informovanosť sa odlišuje podľa demografických, sociálno-triednych a ďalších vzťahov, ktorých je človek
(príjemca informácie) účastníkom
-právna informovanosť závisí od:

1. oblasti právnej regulácie – rozdiel v stupni informovanosti o pracovnom, občianskom, trestnom,

rodinnom, správnom práve a pod.

2. konkrétnych spoločensko-ekonomických podmienok života jednotlivcov – pohlavie, životné

prostredie, pracovisko, povolanie, vzdelanie, územná príslušnosť, veľkosť obce a pod.

-spoločenská skupina – faktor, ktorý mimoriadne ovplyvňuje mieru právnych informácií

a) malé skupiny – ich základnou vlastnosťou je bezprostredná komunikácia (platí predovšetkým o

skupinových normách)
-sú charakteristické intimitou väzieb, ktoré ovplyvňujú mieru možných deformácií jednotlivca

b) veľké formálne skupiny – zaujímajú v procese právnej komunikácie najdôležitejšie postavenie

v oblasti hospodárskej, kultúrnej, či politickej
-vyznačujú sa tromi zložkami:

a)

riadiacou

b)

výkonnou

c)

funkčnými medzi jednotlivými zložkami

-prebieha v nich komunikácia priama i sprostredkovaná a sú v nich vytvárané neosobné väzby

-pohyb informácií je v nich zabezpečovaný pravidelnými predpísanými komunikačnými procesmi
-veľký význam majú komunikačné spojenia, ktoré sú zamerané predovšetkým na fungovanie riadiacich
procesov (vrátane spätnej väzby), ktorých súčasťou sú aj právne informácie

41

13. Obsah a efekt právnej komunikácie
Obsah
-právna informácia s určitým významom (nie len o platnom práve, ale aj informácie spojené s praxou
v procese jeho tvorby a realizácie, informácie súvisiace so štúdiom práva, teoretickým výskumom práva,
vývojovými tendenciami v práve…)
-právna informovanosť – súhrn informácii získaných akýmkoľvek spôsobom o práve a všetkých procesoch či
javoch s ním spojených (3 spôsoby prenosu právnej informácie)
-právna informácia môže vytvárať komunikačnú istotu či neistotu, keďže vyvoláva určité očakávanie
jednotlivca, ktorého splnenie (nesplnenie) vytvára základ pre príjem ďalších informácií (napr. rozpor medzi
čítaním právnej normy a vlastnými skúsenosťami)

Efekt
-informačný efekt – základným efektom právnej informácie je znalosť práva, teda úroveň právnej
informovanosti. Proces poznávania práva prebieha na rôznych úrovniach od získania elementárnych
poznatkov o konkrétnych právnych predpisoch a normách cez orientáciu v platnej právnej úprave až
k pochopeniu podstaty a funkcie práva ako spoločenského javu.

-znalosť právnej normy dosahuje rôznu úroveň:

1. znalosť existencie právnej normy, ktorá reguluje určitú oblasť spoločenských vzťahov
2. znalosť prameňov práva spojená so schopnosťou vyhľadať príslušnú právnu normu
3. znalosť interpretačných pravidiel a postupov spätá so schopnosťou previesť výklad zistenej normy
4. znalosť formálne spojená so schopnosťou ju oznámiť inému
5. znalosť obsahu právnej normy spojená so schopnosťou ju použiť v praxi
-body 1-5 vytvárajú profesionálne právne vedomie právnika

-pre bežné laické vedomie je dôležitá znalosť existencie právnej normy a znalosť obsahová

úroveň a miera znalosti práva sú podmienené jednak:

a) objektívne
b) subjektívne

Objektívne faktory znalosti práva
-do popredia vystupuje podiel zodpovednosti spoločnosti za:

1. dostupnosť, množstvo, povahu právnych informácií
2. za jednotlivcovu orientáciu v rámci platnej právnej úpravy

-možnosť poznávať právo dané jednotlivcovi zo strany štátu a spoločnosti
-dôležitú rolu zohráva právna výchova a otázka minima znalosti práva (neznalosť práva neospravedlňuje)
-právna komunikácia by mala zabezpečiť 3 základné okruhy právnych informácií:

-

informácie základné (základné znalosti) – napr. poznanie ústavy, oblast ZPaS

-

informácie, ktoré sú nevyhnutné pre výkon spoločenských rolí subjektu (znalosti rolového minima) –
roly rodinné a roly pracovné

-

informácie potrebné na bežné prijímanie rozhodnutí, t.j. znalosti ad hoc – to čo ma vie orientovať
v základných právnych otázkach (občianske právo)

subjektívne faktory znalosti práva
-schopnosti, záujmy a celková zameranosť človeka
-účinnosť každej právnej informácie je závislá od jej vzťahu k prvkom osobnosti jednotlivca
-podstata každého jednotlivca speje k súladu

získaných právnych informácií s jeho subjektívnym svetom,

k rovnováhe s jeho vnútornými hodnotami, znalosťami a postojmi
-právne informácie preto vníma selektívne (nepripúšťa tie, ktorými sa cíti ohrozený, s ktorými zásadne
nesúhlasí…)
-v prípade nesúladu získaných informácií so svojím vnútorným svetom, snaží sa jednotlivec o prekonanie
vnútorného napätia rôznymi psychickými postupmi, medzi ktoré patrí najmä:

1. prispôsobovanie (adaptácia)

-v podobe kompromisu (hodnotového alebo postojového) medzi vlastnými predstavami a názormi a
požiadavkami právnej normy

2. pozitivácia

-pripísanie „právneho charakteru“ normám už osvojeným z iných normatívnych systémov (napr.
pomôcť blížnemu) – ak sú normatívne systémy súzvučné (konsonantné)

42

3. prenášanie obsahu

-osvojenie právnej normy v tej podobe, akú získala interpretáciou osôb či inštitúcií, ktoré ju
uvádzajú do života (prispôsobenie ale na základe vplyvu iného – interpretátora)

Efekty právnej komunikácie

1. informačný – vstupný – prejavujúci sa v miere znalosti práva, úrovni informovanosti
2. motivačný – rozhodovací proces indivídua – právna informácia zasahuje racionálne (znalosť práva)

a iracionálne prvky (hodnoty, emócie) a motivuje k istému správaniu

3. reálny – akčný – prejavuje sa vo výslednom faktickom správaní jednotlivca, v rámci výsledného

správania človeka je záverečným vyústením pôsobenia všetkých zložiek procesu právnej informácie

14. Základné problémy právnej komunikácie
Medzi základné problémy právnej komunikácie patrí:

1. neprehľadnosť

-často môže vyústiť do deformovanosti, čím je viac medzizložiek, tým sa viac prejavuje
-príkladom sú terciárne normy (odvodené od odvodených) – často sú v rozpore s ustanoveniami
primárneho normatívneho právneho aktu

2. fungovanie spätnej väzby

-vplyv medzizložiek, ktoré ovplyvňujú spätnú väzbu minimálne dvoma spôsobmi:

a) selekciou

-výberom informácií, každá medzizložka má svoj informačný filter – „hore“ prejdú len tie
informácie, ktoré daná zložka považuje za vhodné, spojené je s ňou nebezpečenstvo
blokovania informácií (utajovanie)
-môže to byť aj skresľovanie
-uvedené javy spôsobujú nežiadúci jav komunikácie – informačný šum

b) zhusťovaním

-formulácia súhrnu údajov, poznatkov
-účasťou je aj zovšeobecňovanie

-komunikačné procesy v riadiacej, informačnej a organizačnej sfére sa nezaobídu bez špeciálneho aparátu –
administratívnej zložky, niekedy plní aj mocenské funkcie a často vytvára umelé mocenské cesty a siete, čo
zvyšuje informačné šumy
-pre právnu komunikáciu je neodmysliteľný automatizovaný informačný systém
-

ide o súbor materiálnych a nemateriálnych prvkov (počítače a ich technické vybavenie a programové
vybavenie), ktoré umožňujú automatizované spracovanie, uskladňovanie a vyhľadávanie informácií

-

vytváranie automatizovaných systémov vyvolalo vznik novej právnej disciplíny – právnej informatiky

15. Proces právnej motivácie
Právne normy vymedzujú podmienky a spôsoby ľudského správania, čim ovplyvňujú vlastnosti jednotlivca a
formu, typ osobnosti, aby zodpovedal povahe a perspektívam spoločnosti. Tým, že orientujú myslenie a
správanie jednotlivca (subjektu práva) spoločensky žiadúcim smerom, plnia svoju motivačnú funkciu.
Právna norma motivuje správať sa tak, ako je predpísané a motivačná funkcia právnej normy je zahrnutá
kdesi v rámci funkcie regulačnej. Motivačné pôsobenie práva je hlboko psychologická záležitosť. Psychika
jednotlivca na pôsobenie právnej normy reaguje adekvátnymi vnútornými zmenami. Zhromažďuje impulzy
tohto pôsobenia a zapája ich ako reálne faktory do rozhodovania, ktoré vyústi do právneho alebo
protiprávneho konania.

-ide o zložitý proces, v ktorom má nezastupiteľnú úlohu:

1. úroveň právneho vedomia
2. motívy
3. právne situácie

Individuálne právne vedomie
-formuje sa v procese socializácie prostredníctvom sociálneho učenia ako odraz existencie a spoločenského
pôsobenia práva

43

-predmet (objekt)

-

ten aspekt práva alebo jeho prejavu, na ktorý je zameraná pozornosť subjektu určovaná motívmi jeho

činnosti (je to to, na čo sa práve budem orientovať)

-obsah

-

stále zložky alebo prvky:

1. prvky poznávacie – koginitívne (znalosti, informácie)

-informácie o práve a na ich základe získané znalosti
-predstavujú proces poznania práva (právnych noriem)
-prezentujú stránku de lege lata právneho vedomia
-právo je poznávané v procese právnej komunikácie prostredníctvom informácií (platí, že ľudia si
lepšie osvojujú informácie, ktoré sú v súlade s ich záujmami, potrebami)
-pri poznávaní práva ide o odpoveď na otázku: „Čo platí ako právo?“
-úroveň a miera znalosti práva je podmienená subjektívnymi a objektívnymi faktormi

2. prvky emocionálneho hodnotenia

-hodnotenia, úsudky a názory na právo
-ide o hodnotenie práva (dobré, zlé)
-predstavujú stránku de lege ferenda právneho vedomia
-hodnotenie práva – špecifická forma vzťahu človeka k právu, psychický proces, v ktorom

jednotlivec konfrontuje právo so svojimi hodnotovými kritériami a výsledkom
je priradenie určitého významu, hodnoty právu.

a) objektívna stránka hodnotenia práva

-východiskom posudzovania práva ako spoločenskej hodnoty je poznanie, že je
objektívne nevyhnutným nástrojom regulácie spoločenských vzťahov a spoločenských
zmien
((-je určovaná tým, že právo je samo osebe významnou spoločenskou hodnotou, ktorá
garantuje a chráni iné spoločenské hodnoty; je nástrojom spoločenských premien a
sociálnej aktivity))

b) subjektívna stránka hodnotenia práva

-je spätá s hodnotovou orientáciou osobnosti a jej vlastnosťami
-jednotlivec v procese hodnotenia práva hľadá odpovedá na otázku „aký význam má
právo v jeho živote, ako prispieva k uskutočňovaniu jeho cieľov a uspokojovaniu jeho
potrieb?“ (Dobrý občan dodržiava aj zlé zákony.)

3. prvky postojové, rozhodovacie

-stereotypy (zaužívané postupy) a postoje
-ide o výsledok, konečné rozhodnutie jednotlivca vo vzťahu k právu
-rozhodovacia stránka súvisí s aktívnym správaním jednotlivca v procese výberu konečného variantu
správania vo vzťahu k právnej norme
-najväčší význam majú postoje k právu

-delenie je schematické a prvky sú vo vzájomnej súvislosti

-v procese právnej motivácie zohrávajú okrem IPV význam aj motívy a právne situácie

motív
-psychický podnet, pohnútka, popud
-z hľadiska práva môže mať dvojakú povahu:

časové kritérium:
-

sporadický – o jeho existencii hovoríme vtedy, keď právna norma alebo iný prejav práva
pôsobia bez opakovania (jednorazovo) alebo sporadicky (občas, zriedkavo, ojedinele)
-napr.: uzavretie manželstva, vznik rozvodovej situácie, rozviazanie pracovného pomeru,
získanie dedičstva, účasť na súdnom pojednávaní…

-

trvalý – o jeho existencii hovoríme vtedy, keď právna norma alebo iný prejav práva pôsobia
opakovane alebo nepretržite (trvalo)
-napr.: každomesačná úhrada nájomného, výživného na dieťa…

-súčasne sa k nim viažu aj právne situácie

44

16. Právne situácie
Pre právnu motiváciu má význam nielen počet a pravidelnosť podnetov, ale aj charakter právnych situácií,
ktoré delíme na:

a) donucujúce – príčinou vzniku je snaha o uspokojenie akútnej potreby. Rozhodujúca je vysoká

intenzita potreby, ktorá núti subjekt k výberu variantu správania vedúceho k uspokojeniu. Možno
predpokladať zvýšenú tendenciu na výber variantu správania, ktoré je v rozpore s právom (napr.
získanie vytúženého predmetu dopustením sa trestného činu krádeže).

b) láskavé – sú charakteristické snahou zlepšiť podmienky, s čím súvisí menšia intenzita potreby, preto

pôsobenie právnej normy pri týchto situáciách je omnoho účinnejšie ako pri právnych situáciách
donucujúcich.

V praxi dochádza ku kombinácií prvkov oboch situácií. Je to dané tým, že:

1. mechanizmus zvyku na výhodné podmienky spôsobuje, že zlepšené pomery začínajú byť po určitom

čase normálne a perspektíva návratu k predchádzajúcemu stavu býva pociťovaná ako
pravdepodobnosť zhoršenia vytvárajúca situáciu donucujúcu.

2. rovnaký mechanizmus (zvyk) môže spôsobiť, že zhoršené podmienky sa po čase môžu javiť ako

normálne, perspektíva obnovy predchádzajúcich lepších pomerov vytvára situáciu lákavú.

3. vznikajú situácie, keď si subjekt nie je istý, čo os svojho správania môže očakávať, či zhoršenie

alebo zlepšenie podmienok. Taká situácia je označovaná ako podnecujúca.

Výsledkom pôsobenia motívov a právnych situácií je voľba riešenia, teda záverečné rozhodnutie jednotlivca,
pričom záverečné rozhodnutie ako končená voľba určitého variantu správania jednotlivca môže byť takáto:

a) v súlade s právnou normou – vymedzujúce spôsoby, ktorými subjekt realizuje potrebu k svoju

uspokojeniu (žiadosť o povolenie stavby, pridelenie bytu, ktorá je kladne vybavená)

b) v súlade s právnou normou – vymedzujúce podmienky po splnení ktorých subjekt nedosiahne

z rôznych dôvodov uspokojenie potreby, pričom psychickým výsledkom sa stáva roztrpčenie
(žiadosť vybavená záporne)

c) v súlade s právnou normou – zakazujúcou správanie, ktorým subjekt pôvodne zamýšľal uspokojiť

svoju potrebu, avšak z obavy pred sankciou od tohto správania (cieľa) upustil – psychickým
výsledkom je zmierenie (upustenie od neoprávneného podnikania)

d) v rozpore s právnou normou – ktorú sa subjekt rozhodne vedome porušiť, lebo predstava

uspokojenia jeho potreby potláča obavy z právnej sankcie (trestný čin proti majetku)

e) v rozpore s právnou normou – ktorú subjekt porušuje nevedome, pri dosiahnutí cieľa dochádza

k uspokojeniu, ak je však následne uplatnený právny postih, nasleduje roztrpčenie (dodatočné
zistenie neplatnosti zmluvy)

17. Postoje k právu (všeobecná charakteristika)
-pojmologicky je to forma prejavu a objektivizácie právneho vedomia v prejavených názoroch na právo
a v reálnom správaní subjektu práva

-psychologické vzťahy sú ovplyvňované sociálnymi postojmi, ktoré sú výsledkom odrazu vonkajšieho sveta
vo vedomí jednotlivca, určitým stavom vedomia a nervového systému, vyjadrujúcim pohotovosť k reakcii a
organizovaným na základe predchádzajúcich skúseností s orientujúcim vplyvom na ľudské správanie

-každý postoj jednotlivca je výslednicou pôsobenia troch zložiek:

1. hodnotovej – vytvárajúcej sa na základe poznania a hodnotenia
2. citovej – utváranej na základe emócií a citových prežitkov
3. konatívnej – obsahujúcej tendencie ku konaniu

-postoj plní v zásade štyri funkcie:

1. adaptačná – zameriava subjekt na tie objekty, ktoré slúžia na dosahovanie cieľov
2. orientačná – sprostredkuje inštrukcie o spôsobe konania vo vzťahu ku konkrétnemu objektu
3. sedatívna – je prostriedkom uvoľnenie subjektov od vnútorného napätia
4. obranná – umožňuje riešenie vnútorných konfliktov osobnosti

45

K právu si môže subjekt vytvoriť postoj len vtedy, ak existujú v jeho vedomí nejaké predstavy o práve,
presvedčenie a znalosti o jeho povahe. obsahu a poslaní. Predpokladom formovania postojov k právu je
odovzdávanie informácií v rámci procesu komunikácie ako formy sociálneho styku.
Základ postoja tvoria potreby. Pre človeka získava právo význam iba vtedy, ak sa stane rámcom pre splnenie
jeho potrieb, či prekážkou uspokojenia.

-postoj k právu možno charakterizovať ako:

-

sociálne naučenú, t.j. empíriou potvrdenú a právnou informovanosťou rozvíjanú orientačnú
dispozíciu jednotlivca, subjektu práva

-

možnosť reagovať relatívne ustáleným spôsobom na požiadavky právnej normy a iným právnych
podnetov verbálnym alebo akčným správaním

-podľa charakteru právnych podnetov a situácií z najvšeobecnejšieho hľadiska možno právne postoje
rozdeliť na:

1. pozitívne
2. negatívne

18. Pozitívne postoje k právu
-zásadne sa prejavujú v prijatí (akceptácii) štátom stanoveného pravidla správania (právnej normy),
využívaním subjektívnych práv a plnením právnych povinností na základe platného práva, t.j. právnym
konaním

-patrí sem:
1. úcta k právu

-základom tohto postoja je materiálne hodnotenie právnej normy (hodnotenie právnej normy ako
matérie), teda konfrontácia jej obsahu s hodnotovými kritériami subjektu
-je výrazom dôvery nielen v nevyhnutnosť, ale aj v odôvodnenosť, v morálnu a spoločenskú hodnotu
práva
-predstavuje žiadaný ideál

2. legalizmus

-základom legálneho postoja je generálna akceptácia vzorov správania stanovených právom
-ide o prípad navonok prejavenej tendencie rešpektovať právo, pretože „je právom“, resp. preto, že
„každé správanie, ktoré je v súlade s právom je aj dobré, slušné, spravodlivé“
-má dve podoby:
a) formálny – je výrazom formálneho uznania nutnosti autority systému práva ako aj každej jeho

normy bez ohľadu na obsah, vyjadruje všeobecnú pripravenosť subjektu práva bezpodmienečne a
za každých okolností zachovať platné právne normy – „slepé rešpektovanie práva, pretože je
považované za čosi, čo je sväté“

b) inštrumentálny – je odrazom akceptácie najzákladnejších cieľov, ktoré štát realizuje pomocou

práva, resp. odrazom presvedčenia, že porušovanie práva by spôsobovalo napätie a chaos
v spoločenskom systéme – právo je vnímané ako nástroj spoločenského dobra, je považované za
nástroj (inštrument)/prostriedok zabezpečenia stability

-základný rozdiel medzi úctou k právu a legalizmom:

-

rešpektovanie práva pri úcte k právu je výsledkom uznania jeho hodnoty

-

rešpektovanie práva v pri legalizme je výsledkom uznania jeho nutnosti

3. konformizmus

-je to najčastejšie sa vyskytujúci postoj k právu
-jednotlivec akceptuje alebo odmieta alternatívne správania obsiahnuté v právnej norme, pretože ju
akceptujú alebo odmietajú tí, ktorí sú pre neho vzťažnou rovinou (sociálne prostredie, v ktorom
s pohybuje, sociálna skupina)
-materiálne hodnotenie právnej normy sa nevylučuje, ale ustupuje do pozadia a podstatným sa stáva
pozorovanie faktického správania skupiny, ktorej je subjekt členom, resp. ktorá je preňho referenčná
-čím viac sa jednotlivec identifikuje so skupinou, tým je jeho postoj konformnejší

46

-má dve podoby:

a) vnútorná konformita – jednotlivec sa síce stotožňuje, vnútorne súhlasí s požiadavkami práva,

avšak len prostredníctvom identifikácie s požiadavkami a hodnotami sociálnej skupiny, takže
uspokojovanie mu neprináša samotné rešpektovanie práva (ako je to v prípade úcty k právu
eventuálne legalizmu), ale skôr súlad jeho postoja a správania so skupinovými nárokmi
(konformita v pravom slova zmysle)

b) vonkajšia konformita – subjekt právnu normu vnútorne neuznáva, nesúhlasí s ňou, ale aj napriek

tomu s jej podriadi, vonkajšie správanie bude v súlade s právom (môže byť motivované obavou zo
straty prestíže v skupine, z izolácie, ale aj obavou zo skupinovej sankcie)

-základný rozdiel medzi legalizmom a konformizmom:

-spôsobuje ho odlišná referenčná rovina (niečo, čo má význam pre rozhodovanie a konanie)
-

pri legalizme: samotné platné právo garantované inštitucionalizovanou štátnou mocou

-

pri konformizme: len sociálna skupina a postoj či postup iných

4. oportunizmus

-vo vzťahu k právu sa prejavuje ako ochota rešpektovať právnu normu len vtedy, keď sa subjektu
z hľadiska jeho cieľov a osobných východ javí právne konanie ešte stále výhodnejšie ako protiprávne
konanie
-rešpektovanie práva nie je výsledkom uznania jeho hodnoty (úcta k právu), resp. nutnosti (legalizmus)
ani výsledkom stotožňovania sa so soc. skupinou (konformizmus), ale len výsledkom kalkulácie
a zameranie sa na osobný prospech či výhody
-je vnímaný ako hraničný postoj
-v postojovej sfére života jednotlivca sa zväčša stretávame s rozmanitou intenzitou postojov
a prepojenosťou, kombináciou jednotlivých druhov postojov v závislosti aj od právnej situácie, na ktorú
jednotlivec reaguje

19. Negatívne postoje k právu
-prejavujú sa v názorovej negácii (v odmietaní) určitého štátom stanoveného správania formou
protiprávneho konania
-patrí sem:
1.

právny anarchizmus
-je živelným postojom spočívajúcim v odmietaní legálnych spôsobov správania bez odôvodnenia, bež
odvolania sa na nejaké hodnoty
-je charakteristický pre asociálne živly

2.

negatívna deviácia
-je protikladom oportunizmu, to, čo pri oportunistickom postoji motivuje subjekt k právnemu konaniu,
vedie subjekt pri negatívnej skladbe ku konaniu protiprávnemu, t.j. vlastný prospech, získanie
mocenského postavenia a pod.

3.

nonkonformizmus
-je opakom konformity
-jeho základom je prejavený nesúhlas so skupinovými a spoločenskými normami, hodnotením a
vzormi správania
-ide o neskrývanú zaujatosť proti očakávaniu spoločnosti alebo referenčnej skupiny
-prejavuje sa negativizmom, nepriateľstvom v skupine, jednotlivec aktívne oponuje, rozširuje názorové
rozdiely, ba dokonca zavrhuje stanoviská a postoje skupiny

4.

nezávislý postoj
-je nonkonformizmu veľmi blízky, má však vyššiu hodnotovú úroveň
-prejavuje sa ako postoj k právnym normám, ktorý spočíva v akceptácii hodnôt chránených právom,
ale nelegálnymi prostriedkami – tým sa dostáva do protikladu s legalizmom
-nositeľ nezávislého postoja spravidla zvažuje v priebehu motivácie normatívnu sústavu spoločnosti
(skupiny), ale vnútorne ju neuznáva a nerešpektuje, pretože koliduje s jeho hodnotovou hierarchiou.
Avšak svojmu stanovisku dáva publicitu, snaží sa ho zdôvodniť a presadiť v mene „vyšších princípov“
-nezávislý postoj nemusí znamenať posun do asociálnej roviny, nemusí ani vyústiť do protiprávneho
konania

47

20. Voľba, záverečné rozhodnutia v procese právnej motivácie
Motív v právnej sfére je do značnej miery určovaný intenzitou potreby, ktorú subjekt hodlá uspokojiť.
Ďalším určujúcim činiteľom je vzťah (postoj) subjektu k požiadavkám právnej normy, resp. k právu
všeobecne.
Výsledkom pôsobenia oboch uvedených faktorov je voľba riešenia, teda záverečné rozhodnutie
jednotlivca, pričom záverečné rozhodnutie ako končená voľba určitého variantu správania jednotlivca môže
byť:
1. v súlade s právnou normou – vymedzujúce spôsoby, ktorými subjekt realizuje potrebu k svoju

uspokojeniu (žiadosť o povolenie stavby, pridelenie bytu, ktorá je kladne vybavená)

2. v súlade s právnou normou – vymedzujúce podmienky po splnení ktorých subjekt nedosiahne z rôznych

dôvodov uspokojenie potreby, pričom psychickým výsledkom sa stáva roztrpčenie (žiadosť vybavená
záporne)

3. v súlade s právnou normou – zakazujúcou správanie, ktorým subjekt pôvodne zamýšľal uspokojiť svoju

potrebu, avšak z obavy pred sankciou od tohto správania (cieľa) upustil – psychickým výsledkom je
zmierenie (upustenie od neoprávneného podnikania)

4. v rozpore s právnou normou – ktorú sa subjekt rozhodne vedome porušiť, lebo predstava uspokojenia

jeho potreby potláča obavy z právnej sankcie (trestný čin proti majetku)

5. v rozpore s právnou normou – ktorú subjekt porušuje nevedome, pri dosiahnutí cieľa dochádza

k uspokojeniu, ak je však následne uplatnený právny postih, nasleduje roztrpčenie (dodatočné zistenie
neplatnosti zmluvy)

21. Profesionálne právne vedomie
-právnik

-

špecialista, ktorý absolvoval právnické (vysokoškolské) štúdium, tzn., že disponuje profesionálnymi
(základnými a špeciálnymi) právnymi znalosťami, ktoré aplikuje a rozvíja v praktickej činnosti

-profesionálne právne vedomie

-

forma skupinového právneho vedomia, ktoré sa prejavuje v súbore kognitívnych, hodnotovo-
emocionálnych a vôľových prvkov právneho vedomia pospolitosti ľudí zaoberajúcich sa právnou
činnosťou, ktorá je podmienená špeciálnym vzdelaním a praktickou prípravou.

-

obsah ako aj formy jeho prejavu sú podmienené postavením danej profesionálnej skupiny či
podskupiny (advokáti, sudcovia, komerční právnici, referenti štátnych orgánov, pracovníci
legislatívy a pod.) v systéme spoločenských vzťahov

-

individuálnym základom je sociálna skupina a profesionálna pozícia konkrétneho právnika a šírka
jeho spoločenských väzieb k okoliu

-

právnikom je vlastné „právnické myslenie“, v ktorom pomocou „právnického jazyka“ nachádzajú
odraz právne javy, inštitúty a procesy; pomocou neho dokážu hodnotiť fakty spoločenského života,
resp. správanie ľudí zo špeciálneho juristického hľadiska, prostredníctvom noriem platného práva či
zamýšľanej právnej úpravy, princípu spravodlivosti a vymedzených právnych inštitútov jednotlivých
právnych odvetví – toto môže viesť na druhej strane k stereotypom v uvažovaní, rutinérstvu
v rozhodovaní, k šablónovitému rozhodovaniu, resp. k účelovému alebo formálnemu prístupu

-právnická kultúra

-

možno ju chápať ako súhrn právnych správaní, ktoré sú uskutočňované právnikmi v rámci ich
profesionálnej činnosti v určitom časovom priebehu

-

jej úroveň je podmienená obsahom profesionálneho právneho vedomia

-profesionálna etika

-

súhrn morálnych princípov, pravidiel a vzťahov pracovníkov, ktorých profesionálnou činnosťou je
torba či aplikácia práva

-

zahŕňa dva znaky:

1. prítomnosť osobitných podmienok, ktoré modifikujú všeobecné etické postuláty, ktoré sú

dané hlavne predmetom pracovnej činnosti

2. neopakovateľnosť situácií, ktoré sú vlastné iba danej profesii (vzťah súdu a procesnej strany,

prokurátora a obžalovaného, obhajcu a obvineného, ktorý môže vyvolať napr. mravnú
kolíziu medzi nutnosťou správať sa v zmysle právnej normy a morálnym odsúdením
procesnej strany aplikujúcim právo a naopak)

48

22. Charakteristika sociálnej deviácie
-deviatio (lat.) – niečo sa odchyľuje
-pojem sociálna deviácia sa začal všeobecne používať v americkej a britskej sociológii v 40. rokoch 20. stor.

-sociálna deviácia
-ľudské správanie sa odchylne od správania predpísaného akoukoľvek normou
-nerešpektovanie požiadaviek, ktoré na indivíduum alebo soc. skupinu sociálne normy kladú
-charakteristika: predstavuje odklon od normálu (štandardného správania) a prekračuje tolerančný limit
príslušného sociálneho útvaru
-výskyt deviačného správania v masovom merítku v spoločnosti pôsobí rozhodne disfunkčne
-opak deviácie: konformita – zhodnosť, súlad, prispôsobenie svojho správania k určitej norme
-odlišuje sa od pojmov vymedzujúcich odchýlku od normálu:

1. negatívny sociálny jav

-označuje súhrn správaní, ktoré v podstate nie sú faktickým ani typickým porušením spoločenskej
normy, ale predstavujú nežiadúci prvok z hľadiska celospoločenského vývoja (rast počtu rozvodov,
pokles pôrodnosti)

2. protispoločenské správanie

-je zámerné alebo nezámerné správanie narušujúce ekonomické a politické záujmy a morálne
základy spoločnosti, ktoré obsahuje jednoznačne len zápornú charakteristiku správania – na rozdiel
od sociálnej deviácie, ktorá môže byť aj pozitívna.

3. protiprávne konanie

-je pojmom užším ako sociálna deviácia (tá je odchýlkou od soc. normy akejkoľvek, nie len právnej)
-vzťahuje sa na konanie, ktoré je v rozpore s právnou normou

4. anómia

-vyjadruje kritický stav spoločnosti , keď prestávajú platiť zákony – nejasnosť, nesúdržnosť alebo
absencia pravidiel a noriem regulujúcich správanie členov spoločnosti
-stav „bez noriem“ (revolučné obdobia, vojenské konflikty)
-pojem zaviedol E. Durkheim – potenciálna neregulovateľnosť vývoja spoločnosti

5. sociálna patológia

-vymedzuje nezdravé, nemorálne všeobecne nežiadúce spoločenské javy. Zameriava sa hlavne na
štúdium príčin ich vzniku a existencie.

-pojem sociálna deviácia je:

-

široký (neuvádza konkrétnu normu, od ktorej sa správanie odchyľuje)

-

neutrálny (nehovorí o tom, či smer odchýlky je pozitívny alebo negatívny)

-

emocionálne indiferentný (nehovorí o tom, či konkrétne deviačné správanie je dobré alebo zlé)

-až určením konkrétneho druhu deviačného správania sa určia bližšie všetky tieto znaky alebo vlastnosti
(napr. kriminalita, krádež)

-vzťah sociálna norma a

sociálna deviácia

-

platí: kde nie je norma, nie je ani deviácia (opačne to neplatí)

-

rôznorodosť sociálnych deviácií prevyšuje rôznorodosť sociálnych noriem, pretože deviácie sa môžu
prejavovať v dvoch smeroch (a teda deviácií je viac ako noriem)

-

jeden typ deviačného správania môže znamenať porušenie niekoľkých druhov sociálnych noriem
súčasne (normatívne systémy sú konsonantné)

-

deviácia sa neobmedzuje iba na jeden čin, často ide o celý systém činov (správanie človeka, spôsob
života) (napr. prostitúcia, bezdomovectvo)

-pri zložitosti a rôznorodosti deviácie je dôležité vymedzenie toho, čo je normálne:

-

normálne (štandardné, bežné, ustálené) správanie je také, ktoré je priemerne primerané a riadi sa
podľa všeobecne prijímaných vzorov, teda sociálnych noriem:
a) sociálne zvyky – vyplývajú zo sociálnej skúsenosti, na základe ktorých môže aj v budúcnosti

nastať podobné správanie. Ak nastane odklon od sociálneho zvyku – líši sa len od normálu.

b) mravy a konvencie – ktorých dodržiavanie je prísne požadované a porušenie sankcionované
c) spoločenské normy – t.j. pravidlá správania vystupujúce v úlohe vzoru, meradla, kritéria

hodnotenia ľudského správania; väčšina soc. noriem je neformálneho charakteru

-žiadna sociálna norma nie je nikdy v spoločnosti dodržiavaná úplne presne a všetkými ľuďmi rovnako, a
preto existuje v každom spoločenstve nepísaný tolerančný limit, ktorý je variabilný v čase (z historického

49

hľadiska je sociálna deviácia premenlivá a relatívna aj v rámci jednej krajiny) a v priestore(spôsobené
rôznosťou kultúr), po prekročení ktorého sa dané správanie hodnotí ako deviačné
-deviačnému správaniu je možné porozumieť iba v kontexte kultúry a spoločnosti, ktorej sa deviácia týka

23. Prvky sociálnej deviácie
-sociálnu deviáciu možno z najvšeobecnejšieho hadiska chápať ako celistvý, dynamický útvar (proces)
tvorený prvkami, z ktorých sú najpodstatnejšie:
1. systém hodnôt

-sociálne deviácie sú obvykle spojené s trvalými deformáciami v tých vrstvách a skupinách
obyvateľstva, ktoré sa deviačného správania dopúšťajú
-deviačné správanie napomáha ďalšej deformácii hodnôt
-deformácia systému hodnotovej orientácie sa môže prejaviť ako:

-

neúplnosť systému hodnotovej orientácie a absencia niektorých ideí a predstáv (zanedbávanie
úcty k ľuďom)

-

rozpornosť systému a jeho nestabilita (rozpor v predstavách jednotlivca a spoločnosti o
spravodlivosti)

-deformácia hodnôt u konkrétneho jednotlivca je predovšetkým spätá s defektmi pri utváraní osobnosti
(ich príčinou môžu byť rozpory medzi hodnotami, ktoré sú deklarované a tými, ktoré reálne fungujú)

2. sociálna inštitúcia

-môžeme ich rozdeľovať na inštitúcie:

-

určené na zabezpečovanie organizácie stránok života

-

uskutočňujúce sociálnu kontrolu

-niektoré inštitúcie plnia obe funkcie (napr. rodina)
-nesúlad medzi činnosťou inštitúcie a charakterom spoločenských potrieb vedie k zníženiu významu jej
poslania, ku degenerácii jednotlivých funkcií na fiktívnu činnosť
-deformácia sociálnych inštitúcií je sama osebe sociálnou deviáciou a môže byť príčinou a následkom
deviácie v iných zložkách sociálneho života – táto väzba vyvoláva nasledujúce dôsledky:

-

s deformáciou inštitúcie vzniká napätie a konflikty

-

to vedie k snahám vymeniť – nahradiť – neefektívne inštitúcie (neplnenie obchodného systému
vyvoláva oživenie čierneho trhu).

-

dlhodobá deformácia inštitúcií sa negatívne odráža v mravnom vývoji osobnosti, hlavne
v systéme hodnôt a motivácii správania

-

oslabenie kontrolných funkcií inštitúcií vedie k zvýšeniu delikvencie

-

dôsledkom je oslabenie spoločenského systému

3. spoločenské normy

-aj tieto môžu byť deformované, ich deformácia alebo malá efektívnosť sa môže stať prvkom samotného
procesu sociálnej deviácie
-deformácia spoločenskej normy môže byť spôsobená:

-

odtrhnutím normy od konkrétnej historickej reality

-

nestabilitou alebo neurčitosťou normy

-

oslabením jej faktickej aplikácie (beztrestnosť tých, ktorí ju porušujú)

-deformácia spoločenských noriem súvisí aj s tzv. tieňovou normotvorbou, ktorá je realizovaná rôznymi
sociálnymi skupinami (normy kriminálneho podsvetia)

4. spoločenské vzťahy

-sú deformované tým silnejšie, čím vážnejšie sú deformované hodnotové orientácie v jednotlivých
vrstvách obyvateľstva a čím efektívnejšie sú sociálne normy a sociálne inštitúcie

5. osobnosť aktéra

-každá sociálna deviácia je realizovaná prostredníctvom psychiky subjektu
-vznik sociálnej deviácie môže byť z hľadiska osobnosti podmienený geneticky, pôsobením
socializácie…
-existujú komplexy rysov osobnosti, ktoré sú charakteristické pre deviáciu, ale neexistujú rysy, ktoré by
predurčovali k sociálnej deviácii

50

24. Klasifikácia sociálnej deviácie
I. v západnej sociológii sú rozlišované deviácie :

a) negatívne
b) pozitívne – je skôr výnimkou (disidentské hnutie v bývalom režime = ostrovčeky pozitívnej

deviácie, militantské abstinentstvo

-cieľom je poukázať na to, že každá odchýlka od normy v akomkoľvek smere je sociálnou deviáciou,
teda nie len porušenie a nedodržanie sociálnej normy, ale aj jej preháňanie a dovádzanie do krajnosti
(idem nad normu) => chudoba/nadmerné bohatstvo, prehnané dodržiavanie/porušovanie noriem etikety

II. Lemert rozlišuje deviácie:

a) primárne – porušenie normy na základe primárneho podnetu, impulzu alebo zdroja (alkoholizmus

ako reakcia na smrť blízkeho)

b) sekundárne – je dôsledkom reakcie indivídua na označenie jeho správania ako deviačného; vzniká

na základe spoločenských reakcií a pripisovania rolí a jej podstata je v tom, že táto deviácia je
výsledkom spoločenskej reakcie na primárne deviačné správanie, kde na základe primárnej deviácie
je prisúdená „nálepka“ deviant, ktorá môže ovplyvniť jeho ďalší vývoj a byť príčinou jeho ďalšieho
vývoja a byť príčinou ďalších deviácií + môže viesť až k osvojeniu deviačnej roly

III. podľa typu/druhu porušenej normy (najrozšírenejšie):

a) právne
b) mravné
c) náboženské
d) etické
e) estetické
f) …
-rôznorodosť deviácií zodpovedá rôznosti noriem

IV.

a) národné - vnútroštátne
b) medzinárodné

V. podľa subjektu deviácie rozlišujeme deviácie, ktorých sa dopúšťajú:

a) jednotlivci
b) sociálne skupiny

VI. podľa objektu – deviácia sa vzťahuje na:

a) rôzne sféry spoločenského života (ekonomika, politika, právo…)
b) sféry sociálnej orientácie (proti záujmom osobnosti, skupiny, spoločnosti)
c) k rôznym hodnotám a záujmom, ktoré sú bezprostredným objektom porušenia normy (život, zdravie,

česť, dôstojnosť)

VII. podľa cieľovej orientácie:

a) zištné (spojené so snahou získať materiálne výhody)
b) agresívne (vyvolané motívom nepriateľstva, nenávisti či neúcty k človeku)
c) deviácie pasívneho typu (ako ľahostajnosť k plneniu povinností, nedostatok zmyslu pre povinnosť)

VII. zo sociálnoprávneho hľadiska:

a) úmyselné deviácie – pre spoločnosť najväčšie nebezpečenstvo a je ho možné deliť na dve skupiny:

-

správanie orientované na vonkajšie prostredie (trestné činy, priestupky) – iný jedinec, iná
skupina (kriminalita)

-

správanie orientované na seba samého – k jednotlivcovi samému (alkoholizmus, drogová
závislosť, samovražda)

b) správanie nedbanlivostné

51

25. Vybrané druhy deviačného správania
1. kriminalita

-je to trestné správanie alebo správanie kriminálne vyjadrené súhrnom trestných činov, ktoré úmyselne
alebo z nedbanlivosti spáchali trestne zodpovední páchatelia na určitom území a v určitom časovom
období
-sociálne podmienený jav hromadnej povahy, ktorej príčiny spočívajú v rozporoch a nedostatkoch každej
spoločnosti a v osobných rysoch páchateľov
-môže byť:

a)zjavná – t.j. odhalená a štatisticky registrovaná
b) skrytá – (latentná), o ktorej sa polícia, prokuratúra a súdy z rôznych dôvodov nedozvedia

-pri rozbore príčin kriminality je potrebné zobrať do úvahy hľadisko:

-

biogénne
-dané významom biologických faktorov, hlavne v súvislosti s problémom genetických osobností
delikventa

-

psychogénne
-prejavuje sa v konflikte osobnosti delikventa

-

sociálne
-súvisí so spoločenskými vzťahmi, ich zmenami, životnými podmienkami konajúceho, ale aj s tým
ako sa sociálne vzťahy dotýkajú jednotlivca
-vzniká hlavne ak spoločnosť nie je schopná zabezpečiť rozumné potreby jednotlivca

2. drogová závislosť

-ide o psychickú resp. somatickú túžbu, sklon či nutkanie používať psychaktívne látky
-predpokladom pre vznik drogovej závislosti je užívanie drogy sústavne bez prerušenia
-okrem psychickej závislosti môže vzniknúť aj fyzická závislosť (zhoršenie funkcie orgánov, ak sa droga
neberie)
-vznik drogovej závislosti ovplyvňujú tieto faktory:

a)farmakologické – existencia psychaktívnej látky, drogy
b) somatické a psychologické – rysy osobnosti vytvárajú dispozície k vzniku závislosti na droge
c)environmentálne – zvýrazňujúce vplyv okolia a prostredia
d) provokujúce – osobitné situácie, ktoré môžu byť podnetom na užívanie drogy

-tolerancia znamená nevyhnutnosť stále zvyšovaná dávky, aby bol vyvolaný rovnaký zážitok.
-pokiaľ ide o množstvo požívanej drogy, frekvenciu a dobu aplikácie rozoznávame:

- úzus – užívanie drogy v zhode s oprávnenými záujmami
- abúzus – zneužívanie drogy, môže byť s návykom alebo bez návyku
- miniúzus – nadužívanie drogy, hlavne nevhodná aplikácia liekov

3. Samovražda

-vedomé, dobrovoľné a s rozmyslom uskutočnené správanie, ktorým si človek ničí vlastný život
-vzniká ako dôsledok duševnej nerovnováhy, obvykle vyplývajúci z ťaživej situácie (stres) –
individuálna aj skupinová
-základné kategórie samovrážd

- príčiny vnútorné, majúce pôvod v osobnosti
- príčiny vonkajšie, majúce pôvod v okolitom prostredí

-motivácia môže byť rozličná – protest, odplata, potrestanie seba

26. Pojem, kritériá hodnotenia efektívnosti právnej normy
Efektívnosť právnej normy
-pomer medzi fakticky dosiahnutým výsledkom realizácie právnej normy a cieľom jej vydania
-v tomto zmysle efektívnosť právnej normy súvisí s týmito vzájomne prepojenými elementmi:

a) cieľ vydania normy (cieľ pôsobenia právnej normy)
b) právna norma ako prostriedok realizácie cieľa
c) výsledný stav (hodnotený z hľadiska dosiahnutia cieľa)

52

ad a)
Cieľ
-ideálna predstava žiadaného a očakávaného výsledku, spojeného s významom, obsahom a pôsobením
právnej normy
-cieľ právnej normy je určovaný vo vzťahu k výsledku, tzn. k novému vzťahu či stavu, ktorý má vzniknúť;
všeobecnosťou právnej normy je daný rôzny stupeň všeobecnosti cieľa
-z hľadiska štruktúry systému práva a z hľadiska štruktúry normatívneho právneho aktu môže byť cieľ
vyjadrený:

-

v ústavných zásadách

-

vo všeobecných ustanoveniach (leges generales) alebo vo všeobecnej časti normatívneho právneho
aktu

-

v ustanoveniach normatívneho právneho aktu, ktorým je vymedzovaný rámec právneho inštitútu

-

v konkrétnych ustanoveniach normatívneho právneho aktu (leges speciales)

ad b)
Vznik právnej normy znamená začiatok jej pôsobenia ako prostriedku na dosiahnutie určitého cieľa.
Právna norma je vydávaná v štátom stanovenej forme normatívneho právneho aktu (zákon, vyhláška…),
publikovaného alebo evidovaného v Zbierke zákonov či iným štátom predpísaným spôsobom. Normatívny
akt nemožno s právnou normou stotožňovať – rozdielnosť je daná obsahom a formou. Normatívny právny
akt (právne normy v ňom obsiahnuté) má určitú časovú, osobnú a priestorovú pôsobnosť. Základom právnej
normy je dispozícia (práva, oprávnenia, záväzné opatrenie či oznámenie). Hypotéza – podmienky jej
realizácie, sankcia – následok.

ad c)
Výsledkom pôsobenia právnej normy nie je len vznik, existencia a realizácia subjektívnych práv a právnych
povinností. Právna norma nepriamo pôsobí i na skupinové záujmy, normy a hodnoty, materiálny svet
človeka, jeho ideologický a psychologický vývoj.
-základné varianty výsledkov pôsobenia právnej normy:

a) optimálny efekt – v súlade s cieľom právnej normy
b) problematický efekt – okrem predvídaných výsledkov aj nepredvídané výsledky, ktoré môžu a

nemusia byť v súlade s cieľom právnej normy

c) negatívny efekt – v rozpore s cieľom právnej normy

-z hľadiska nižších spoločenských úrovní rozlišujeme efektívnosť:

a) všeobecnú – celospoločenský efekt právnej normy
b) osobitnú – efekt v rámci určitého druhu spoločenských vzťahov
c) špeciálnu – efekt v konkrétnom právnom vzťahu.
-môže sa stať, že celospoločenský efekt je pozitívny, zatiaľ čo špeciálny negatívny

27. Predpoklady efektívnosti pri tvorbe právnej normy
-predpoklady efektívnosti právnej normy možno rozdeliť do dvoch vzájomne prepojených oblastí:

a) tvorba právnej normy
b) realizácia právnej normy

Tvorba právnej normy
-výsledný efekt právnej normy je úzko spojený s kvalitou normotvorného procesu a táto kvalita je závislá od
nasledujúcich podmienok:

1. reálnosť a správnosť odhadu spoločenskej potreby právnej normy

-uvážlivý výber spoločenských vzťahov, ktoré majú byť regulované, musia byť zostavené tak, aby
zahŕňali aj správny odhad ďalšieho vývoja
-aspekt kvality a stability právnej normy.

2. správne stanovenie cieľa právnej úpravy

-ujasnenie predstavy očakávaného výsledku
-stimul efektivity

3. komplexné posudzovanie navrhovanej úpravy

-aspekt vedeckosti

53

-zahŕňa zváženie možných sociálnych dôsledkov z hľadiska postavenia občanov a organizácií,
vplyvu právnej normy na činnosť štátnych orgánov, inštitúcií a pod., ako aj porovnanie s úpravou a
sociálnymi dôsledkami v iných krajinách.

4. zhoda s princípmi politického systému a všeobecnými mravnými zásadami spoločnosti

-morálno-politický súlad

5. zhodnotenie existujúcej právnej úpravy

-zváženie jej predností a nedostatkov, príp. porovnanie všetkých predchádzajúcich úprav rovnakého
stupňa
-historické kontinuum

6. vylúčenie obsahového rozporu právnej normy s platnými normami rovnakého stupňa alebo

vyššieho stupňa právnej sily
-normatívny súlad

7. dodržiavanie všetkých požiadaviek stanovenej legislatívnej procedúry pri vydávaní právnej

normy
-legislatívno-technický aspekt

8. text právnej úpravy musí byť formulovaný tak, aby bol prehľadný, prístupný odborníkom,

verejnosti, zrozumiteľný
-jazykový a interpretačný stimul

9. zahrnutie do systému normatívnych právnych aktov

-aspekt systematický, súvisí s ním aj požiadavka vylúčenia duplicitných úprav

10. reálnosť a úmernosť finančnej rozvahy

-finančný aspekt, t.j. rozpis nákladov vynaložených na tvorbu a realizáciu právnej normy

28. Predpoklady efektívnosti realizácie právnej normy
-predpoklady efektívnosti právnej normy možno rozdeliť do dvoch vzájomne prepojených oblastí:

c) tvorba právnej normy
d) realizácia právnej normy

Realizácia právnej normy
-predpoklady efektívnosti realizácie právnej normy sú spojené hlavne s mierou dodržiavania noriem formou
využívania subjektívnych práv a plnenia právnych povinností subjektami práva, resp. formou aplikácie práva
štátnymi orgánmi
-základnou podmienkou overenia efektívnosti určitej právnej normy je jej uplatnenie v spoločenskej praxi

-predpoklady efektívnosti právnej normy:

1. predpokladaná frekvencia využívania a držiavania právnej normy

vrátane vzájomného pomeru týchto správaní. Norma, ktorá je masovo porušovaná, má
problematický alebo negatívny efekt
neporušované, nevyužívané či neaplikované normy sú nadbytočné, neefektívne – upravujú napr.
zaniknuté vzťahy

2. Kvalitná činnosť orgánov, ktoré právnu normu realizujú – tu je potrebné rozlišovať:

-

aplikačné orgány – štátne orgány

-

realizačné orgány – orgány neštátne (napr. orgány hospodárske či orgány záujmových
skupín)

-v oboch prípadoch je potrebné vylúčiť pomalé vybavovanie, chybné, zdĺhavé alebo zložité riadenie,
nedostatky v materiálnom zabezpečení, v odborných kádroch; hlavne u štátnych orgánov je dôležitá
kultúrnosť prejednávania, včasnosť konania, odbornosť a dôslednosť, kvalita rozhodnutí a pod., čo
všetko prispieva k efektívnosti právnej normy

3. Súlad obsahu právnej normy s právnym vedomím jednotlivca a spoločenských skupín

-ak zodpovedá predstava obsahu právnej normy s vlastnou predstavou účastníkov konkrétneho
právneho vzťahu, tak sú vytvorené podmienky pre jej žiadúcu realizáciu, pre jej optimálny efekt
-ak sú v rozpore – efekt problematický (subjekt je vnútorne presvedčený alebo nerešpektuje právnu
normu).

4. Uplatňovanie princípov zákonnosti

-nerešpektovaním tohto predpokladu efektívnosti realizácie právnej normy dochádza k obchádzaniu,
resp. porušovaniu právnej normy (legitimácia ilegality)

54

-oslabuje autoritu štátnej moci, právnu istotu a pod.

5. Prekonanie deformácie právneho vedomia

-medzi nežiadúce tendencie skupinového právneho vedomia patrí napr. alibistický prístup
k realizácii právnej normy, keď efekt právnej normy je účelovo znižovaný (napr. podnikateľ čakajúci
na súdne rozhodnutie, rozhodnutie o nepochybnej a nespornej povinnosti určitého plnenia)
-často je efekt právnej normy problematizovaný tým, že jej dodržanie je vzápätí „zahladené“
uplatnením možnosti, poskytnutou inou právnou normou (náhrada škody uplatnená voči
pracovníkovi, kompenzovaná poskytnutím mimoriadnej odmeny)
-nežiadúce sú aj tendencie zneužívania možností daných normou

6. Dostatočná znalosť príčin porušovania právnych noriem

-ak právna norma nevyvoláva zmýšľané účinky (je masovo porušovaná), je potrebné previesť rozbor
príčin – vytvoriť základný predpoklad k náprave

29. Empirické sociálne výskumy
-empirické sociálne výskumy majú staršie dejiny ako akademická sociológia, pretože boli realizované dávno
predtým, ako sa objavil pojem „sociológia“
-obrovský rozmach dosiahli koncom 18. a začiatkom 19. storočia
V počiatkoch sa sociologická teória a empirické sociálne výskumy vyvíjali paralelne a boli vzájomne málo
prepojené. Boli stimulované pre zdôvodnenie sociálnych noriem. Východisko hľadali teórie a učenia, ktoré
chceli poznať príčiny záporných javov. Boli to učenia rôznych reformátorov a filantropov.

John Howard
-bojoval za reformu anglických väzníc – výskum spočíval v súčte väzníc, väzňov, dôvodov ich odsúdenia,
v zoznamoch dozorcov a ich platov, zdravotnom stave väzňov a ich hygienickom stave – výsledkom bolo
schválenie zákona o reforme väzení z roku 1774.
John Sinclair
-dielo: Štatistický prípis Škótska – o problémoch dedinského života a obyvateľstva
-zostavil dotazník venovaný geografii, minerálnym zdrojom, dejinám farnosti a obyvateľstvu (vek, pohlavie,
povolanie, profesia, náboženstvo, pôrodnosť, úmrtnosť, samovraždy…)

V prvej tretine 19. storočia boli uskutočňované pravidelné sčítania obyvateľstva, každých 10 rokov. Vznikali
štatistické spoločnosti. Najviac pozornosti bolo venované ekonomickej štatistike a tzv. morálnej štatistike
(pojem od Gueryho).

Normálna štatistika
-zaoberala sa údajmi, ktoré umožňovali úsudok o mravoch, právnych názoroch a morálke obyvateľstva –
pozorovania o samovraždách, zločinnosti, pôrodov mimo manželstva, počte odsúdených a väzňov, sexuálne
správanie a pod.

Charles Booth
-dielo: Život a práca v Londýne (časti Chudoba, Priemysel, Náboženské vplyvy) – významné výskumy
chudoby
-zdrojom materiálov bolo: sčítanie obyvateľstva, pozorovanie školských inšpektorov, rozhovory s políciou,
správcami bytov…
-analýzu príčin chudoby rozdelil do troch skupín: práca, zvyky, obyčaje
-v časti Priemysel vypracoval novú klasifikáciu obyvateľstva. Rozdelil ho do troch tried:

a) vyššej
b) strednej
c) nižšej

-kritériom bol počet miestností a služobných; vytvoril farebné mapy jednotlivých obvodov podľa skupín
obyvateľstva – bol predchodcom „ekológie mesta“
-jeho práca viedla k prijatiu zákonov o minimálnej mzde, dôchodkovom zabezpečení, opatrení
v nezamestnanosti
-vypracoval techniku skúmania veľkého mestského spoločenstva

55

L. Vilarmé
-predstaviteľ sociálno-hygienického smeru skúmania vo Francúzsku
-vypracoval práce o otázkach hygieny a úmrtnosti pracujúcich a prieskum väzenstva

Alexander Paran-Duchatelet
-venoval sa oblasti sociálnej hygieny – dielo: Prostitúcia v Paríži – skúmal životný spôsob, charakteristiky;
cieľom bol boj s prostitúciou

Guery
-prispel k rozvoju kriminálnej štatistiky
-Náčrt morálnej štatistiky Francúzska
-za rozhodujúce pre vzdelanie i trestnosť považoval úroveň priemyselného rozvoja

Quételet
-jeden z najvýznamnejších štatistikov 19. storočia
-dielo O sklone k trestnosti v rôznych vekových skupinách – skúmal na základe pravdepodobnostných metód
rozdelenie fyzických charakteristík ľudí a štatistiku trestnosti
-prínosom bolo objavenie určitých štatistických zákonitostí spoločenského bytia
-za zákon sociálneho sveta považoval stálosť priemerných fyzických vlastností, stáleho priemerného
percenta samovražednosti a trestnosti v spoločnosti, stála úroveň sobášov -na týchto základoch vytvoril tzv.
priemerného človeka, ktorý je ukazovateľom základných fyzických i morálnych vlastností národa

Frederic Le Play
-hlavný objekt jeho pozorovania bola rodina ako najjednoduchší model, ako bunka každej spoločnosti –
najmä v rodine, podľa jeho presvedčenia, sú uložené všetky špecifiká spoločnosti, príčiny jej stálosti alebo
nestability

30. Európska empirická sociológia
Ferdinand Tönnies
-nemecký sociológ, predstaviteľ formálneho smeru
-dielo: Pospolitosť a spoločnosť
-empirická sociológia čiže sociografia skúma fakty života súčasnej spoločnosti, metódou pozorovania
a porovnávania, za východiskové údaje považoval štatistické údaje
-predmet výskumov: delikvencia, samovražednosť, demografické zmeny, priemysel, činnosť politických
strán
-jeho štúdium delikvencie úzko súviselo s ekonomicko-demografickou analýzou
-zaujímal sa o nasledovné údaje:

-

delikventov pôvod (miestny alebo cudzí)

-

ekonomicko-geografická charakteristika rodiska (dedina alebo mesto)

-

rodinné pomery (pozornosť venoval slobodným a rozvedeným)

-

vzdelania a jeho kvalita

-

profesia

-

miesto trvalého pobytu, zmeny bydliska

-sociografia pre neho znamená oblasť praktickej sociológie, t.j. praktickej sociálnej a politickej činnosti

Emile Durkheim
-francúzsky sociológ
-dielo: Samovražda – snažil sa prepojiť empíriu s teóriou
-vysvetľujúce faktory samovraždy – považoval za ne najmä sociálne príčiny.
-navrhol typológiu samovraždy na:

1. egoistickú – súvisí so zanedbaním spoločenských ideálov
2. anomickú – je spôsobená dezorganizáciou spoločnosti alebo náhlym oslabením spoločenských

pravidiel

3. altruistickú – dochádza k oddanosti ku spoločenskej skupine samovražednosť stúpa alebo klesá

nepriamo úmerne so stupňom integrácie spoločnosti (náboženskej, rodinnej a politickej)

56

-základné Durkheimove generalizácie sa dajú zhrnúť:

-

stupeň samovražednosti

je vyšší v lete ako v zime

-

muži vykazujú vyšší stupeň samovražednosti ako ženy

-

starší ľudia vykazujú vyššiu samovražednosť ako mladí

-

samovražednosť je vyššia v mestách než v dedinách

-

vojaci páchajú samovraždu častejšie ako civilisti

-

protestanti majú vyšší stupeň samovražednosti ako katolíci

-

samovražednosť je vyššia u osamelých, rozvedených, vdovcov

-

u bezdetných je samovražednosť vyššia než u tých, ktorí majú deti.

-k jednotlivým tvrdeniam podal empirické dôkazy

31. Empirická sociológia v USA
Charakter sociológie sa zmenil, keď zakotvila v USA. V 20. rokoch 20. storočia boli uskutočnené prvé veľké
empirické výskumy. Vychádza práca Williama I. Thomasa a Floriana W. Znanieckeho Poľský sedliak
v Európe a v Amerike.
V 20. a 30. rokoch pôsobila tzv. Chicagská škola, ktorej predstavitelia Robert Ezra Park a Ernest W. Burges
sú považovaní za zakladateľov sociológie mesta.
Ďalšie významné momenty v rozvoji empirickej sociológie boli:
1. Elton May – empirický výskum v priemyselnom podniku, mal význam pre vznik teórie human relations a
dokázal, že zmeny v oblasti fyzického prostredia pôsobia na pracovnú skupinu v oveľa menšej miere, ako
sociálne väzby medzi členmi navzájom.
May položil základy industriálnej sociológie a sociológie organizácie.

2. Jacob Lévi Moreno – vznik sociometrie, dielo Kto prežije. Moreno položil základy mikrosociológie, t.j.
empirického výskumu malých sociálnych skupín.

Skutočná amerikanizácia sociológie začala vtedy, keď sociológia na základe empirických výskumov začala
navrhovať praktické opatrenia. Vznikla nová funkcia sociológie – sociálne inžinierstvo. Sociológia začala
pracovať priamo na objednávku veľkých podnikov a sociológ sa zmenil z vedca na experta a poradcu. Táto
orientácia našla svoje filozofické zdôvodnenie v novopozitivizme, ktorého hlavní predstavitelia sú
Lundberg, Dodd a iní.

Dôraz na empirický výskum a bezprostredné praktické využitie sociológie má svoje podstatné následky:
a) metodologicko-teoretické – sociologicky možno skúmať len to, čo možno skúmať empiricky
b) predmetné – výskum sa orientuje na dielčie časti spoločenskej skutočnosti a vytráca sa štúdium veľkých
sociálnych štruktúr. Prevláda mikrosociálna orientácia.
Toto malo význam v rozvoji výskumných metód a technik (škálovanie, obsahová analýza, sociometria a
pod.) a viedlo k výraznej špecializácii sociologických disciplín (sociológia mesta, priemyslu, práva, politicky
a pod.).

Po druhej svetovej vojne nasledovalo opäť hľadanie veľkej sociologickej teórie, ktorou sa stal štrukturálny
funkcionalizmus s paralelným vznikom tzv. liberálno-kritických tendencií (Mills, Marcuse, Fromm).

57