Vypracoval Ivan Mrva:
Kopírovanie len so súhlasom autora:
III. Pätnásťročná vojna s Turkami a povstanie
Štefana Bočkaja.
1. Vypuknutie vojny, koniec Fiľakovského
sandžaku.
Na hraniciach s Osmanskou ríšou dochádzalo neustále
k potýčkam a útokom. Pred Turkami neboli bezpečné ani
oblasti vzdialené niekoľko desiatok kilometrov od hranice.
V júni 1590 veľký turecký oddiel prepadol Dolnú Mičinú
v susedstve Banskej Bystrice a odvliekli 140 obyvateľov, o rok
neskôr podobný osud postihol aj neďalekú Vlkanovú.
Zhromaždenie Zvolenskej stolice o tom upovedomil arciknieža
Mateja, ktorý protestoval u Budínskeho pašu aj u veľkovezíra
Sinána v Istambule.
Roku 1591 sa zintenzívnili zrážky v Chorvátsku.
Bosninasky paša Hasan sa trikrát neúspešne pokúšal dobyť
pevnosť Sisak. Po tretej porážke roku 1593, ktorú utrpel od
cisárskeho a uhorského vojska sa na úteku utopil v rieke Kupe.
Po tomto incidente sultán Murad III. (1574-1595) formálne
vypovedal vojnu Habsburgovcom. Početná osmanská armáda
obľahla a napokon aj dobyla Sisek. Zmocnila sa aj pevnosti
Vesprému a Paloty ležiacich medzi Balatonom a Dunajom.
Potom ju však veľkovezír stiahol na zimovisko. To využili
cisárske sily vedené preddunajským kapitánom Mikulášom
Pálfim a Hardegom. Dobyli Stoličný Belehrad a porazili
Turecké oddiely vyslané na pomoc obliehaným. Ďalšia časť
uhorského vojska vedená novozámockým veliteľom Krištofom
Tiefenbachom dosiahla na na území južného Slovenska
dosiahlo viacero úspechov. Už 27. novembra 1593 sa po
dvojdňovom obliehaní vzdala aj pevnosť Fiľakovo, ktorá bola
takmer polstoročie sídlom sandžaku. Potom padla aj neveľká
pevnosť Sobôtka pri Rimavskej Sobote, najsevernejší oporný
bod Turkov na našom území. Nasledovalo oslobodenie
viacerých hradov v Novohradskej a Hontianskej stolici. Cisárski
sa zmocnili Divína, Modrého Kameňa, Šomošky, Sečian,
Hajnáčky a Novohradu. .

2. Sedmohradské spojenectvo.

Začiatkom roku 1594 sa podarilo cisárskej strane zhromaždiť
značné sily, ktoré pod vedením Štefana Ilešháziho začalo
obliehať Ostrihom. Pevnosť však odolala. Na sklonku jari
vtiahli cez karpatské priesmyky oddiely krymských Tatárov,
ktorých sultán povolal na uhorské bojisko. Na severovýchode
vyplienili rozsiahle oblasti a pomohli veľkovezírovi Sinanovi
k vojenským úspechom za Dunajom. Tomu sa podarilo dobyť

Spojenecká zmluva
medzi Žigmundom
Bátorym a

Rudolfom

II. podpísaná 25.
januára 1595.
1. Spoločne budú bojovať
proti Turkom a neuzavrú
separátny mier. Do
spojenectva tiež priberú
Moldavské

a Valašské

kniežatstvá.
2. Územia, ktoré si
vybojuje Rudolf II.
pripadnú Uhorsku, územia
vybojované Žigmundom
Bátorym Sedmohradsku.
3. Žigmund Bátory a jeho
nastupci budú dedične
užívať titul kniežaťa, budú
podriadení

uhorskému

kráľovi, ale rozsah ich
právomocí

zostane

nezmenený.
4. Rudolf bude knieža
Bátoryho brániť proti
Turkom a ak ho títo vyženú,
postará sa o jeho primerané
zaopatrenie.
5. Knieža Bátory dostane
za manželku jednu z dcér
arcivojvodu Karola, ktorá
obdrží veno 100 – tisć
zlatých.
6. Ak by po Žigmundovi
nezostali

žiadni

potomkovia, Semohradsko
bude súčasťou uhorskej
koruny, ale s vlastným
kniežaťom na čele. .

Po podpise zmluvy
pripadla

Štefanovi

Bočkajovi delikátna
úloha, vybrať niektorú
z dcér

arcivojvodu

Karola pre svoje knieža.
Po chvíľke váhania sa
začiatkom marca 1595
v Grazi rozhodol pre
Máriu Kristiernu.

Mikuláš Pálfi

10.9. 1552 + 23.4. 1600

Mikuláš Pálfi bol
zakladateľom moci a slávy
šľachtického

rodu

Pálfiovcov.

Vynikol

predovšetkým

ako

vojvodca a odvážny
protiturecký bojovník, bol

Tatu a prinútil veliteľa Rábu grófa Ferdinanda Hardegga ku
kapitulácii. Ten bol síce za vydanie pevnosti nepriateľovi
popravený, ale pád Rábu vyvolal znepokojenie, lebo Turci mali
cestu k Viedni prakticky uvoľnenú. Veľkovezírov pokus
o dobytie Komárna však stroskotal a nastávajúca zima ho
prinútila stiahnuť hlavné sily z oblasti bojov.
Napriek týmto neúspechom sa pre Habsburgovcov priaznivo
vyvíjala situácia v Sedmohradsku. Knieža Žigmund Bátory
poslal svojho jezuitského spovedníka Alfonza Carilla
k Rudolfovi a ďalšieho splnomocnenca k pápežovi s ponukou
vytvoriť na východe protiosmanský blok. Jeho plány striasť
sa tureckého jarma a tesnejšie pripútať krajinu k habsburskej
ríši však narážala na odpor u prevažnej časti protestantskej
šľachty, ktorá jeho plán na vojenské vystúpenie proti Turkom
zdarne marila pri snemovom rokovaní. S podporou
varadínskeho kapitána Štefana Bočkaja sa však v lete 1594
drasticky vysporiadal s opozíciou. Dal zatknúť popredných
predstaviteľov tzv. mierovej strany a desiatich z nich bez súdu
nechal sťať. Ostatných pripravil o majetky a uväznil. Štefana
Bočkaja vyslal do Prahy k Rudolfovi II. Na konci januára bola
podpísaná spojenecká zmluva medzi cisárom a Žigmundom
Bátorym. Jej súčasťou bol aj plán na spojenectvo s Valašskom
a Moldavskom, ale aj záväzok vydať habsburskú princeznú za
sedmohradské knieža. Tomu sa zatiaľ podarilo získať tesnejšie
si pripútať vládcu Valašska Michala. Po intervencii
v Moldavsku nahradil vojvodu Arona, ktorý nebol naklonený
protitureckej koalícii, Stefanom Razvanom.
Turci vyslali proti nebezpečnému zoskupeniu nepriateľa
početné sily na čele s veľkovezírom Sinanom, ale na konci
októbra 1595 v bitke pri Giurgiu utrpeli veľkú porážku.
Vysúpenie Žigmunda Bátoryho a jeho spojencov oslabilo
pozíciu osmanskej armády na uhorsom bojisku.
Koncom júna cisárske a uhorské oddiely v počte asi 70-tisíc pod
vedením Karola Mansfelda prekročili Dunaj pri Komárne
a obľahli Ostrihom. Po dvojmesačnom obliehaní sa pevnosť
vzdala (3.9.) Tým zanikol aj Ostrihomský sandžak, ktorého
súčasťou bola oblasť medzi dolným Považím a Pohroním.
V nasledujúcich týždňoch boli Turci vyhnaní z Višegrádu
i Vacova. Hranica medzi osmanským a habsburským panstvom
sa posunula ďalej na juh.

Ťaženie sultána Mehmeda III. roku 1596, pustošenie
Slovenska.

Vedenie vojny si vyžadovalo veľké finančné a materiálne
prostredky. Z dôvodov katastrofálnej neúrody, ktorá postihla
veľké časti Slovenska viazlo zásobovanie posádok a to
spôsobovalo ich rozklad. Situácia si vyžadovala, aby aj
privilegované vrstvy načreli hlbšie do svojho vrecka. V januári

aj obratným diplomatom
a obchodníkom. Vo veku
12 rokov sa Mikuláš Pálfi
stal pážaťom na dvore
cisára

a

kráľa

Maximiliána II. vo Viedni.
Napriek nízkemu pôvodu i
veku získal vysoké
hodnosti, za čo mohol
ďakovať nielen svojim
schopnostiam a priazni
Habsburgovcov, ale aj
manželskému zväzku.
Zobral si nie veľmi
príťažlivú, ale bohatú
Máriu Fuggerovú, ktorej
venom bol hrad Červený
Kameň aj s rozľahlým
panstvom. Roku 1580 sa
stal

Bratislavským

županom a o krátky čas aj
hlavným

veliteľom

Nových Zámkov a celého
Preddunajského
vojenského okruhu. Po
vypuknutí 15 ročnej vojny
s Turkami roku 1593
patril k najvýznamnejším
vojvodcom

cisárskej

armády. Turkov porazil
celkovo v 26 bitkách a z
ich moci vydobyl 20
pevností a hradov medzi
nimi aj Fiľakovo, Divín,
Modrý Kameň či
Ostrihom. Za hrdinstvo
preukázané

pri

oslobodzovaní Györu roku
1598 mu cisár Rudolf II.
udelil titul ríšskeho grófa
a rakúske stavy sa mu
odvďačili

vzácnym

pohárom. Svoje bohatstvo
zväčšoval tak, že vojská,
ktorým velil, zásoboval
produkciou vlastných
panstiev. To mu umožnilo
podstatne rozšíriť sieť
majetkov. Okrem hradu a
panstva Červený Kameň
sa stal majiteľom Stupavy,
Bratislavského,
Svätojurského, Pezinského
a Plaveckého panstva.
Piatim synom a trom
dcéram zanechal také
bohatstvo, že sláva a moc
rodu

Pálfiovcov

nevybledla

ani

v

nasledujúcich

troch

storočiach.

Juraj Turzo 1567-
1616

1596 zvolal panovník snem do Bratislavy. Viaceré zákony mali
mobilizačný charakter s cieľom využiť vojenský a ekonomický
potenciál krajiny na boj Turkami. Stavy sa napokon uzniesli,
že aj magnáti, preláti a majetní šľachtici prispejú na armádu
z vlastného mešca. Z každej poddanskej porty vo svojom
vlastníctve museli obetovať po 9 zlatých. Z týchto peňazí mali
vystrojiť dobre vyzbrojených jazdcov alebo pešiakov a od 15.
mája ich po dobu šiestich mesiacov vydržiavať v poli (6.
1596). Stavy však v zákonnom nariadení zdôraznili, že sa je
to iba pre tento prípad a staré šľachtické slobody nesmú byť
porušené. V prípade nedodržania zákona hrozila vinníkovi
exekúcia a trojnásobná výška oprávnenej sumy. Zákon
nariadil šľachte aj osobnú insurkeciu v prípade, že sa kráľ
osobne dostaví na bojisko. Uhorským vojakom bolo zakázané
najímať sa do cudzích vojsk, s výnimkou pápežských.
Dokonca aj tí čo slúžili ako registrovaní Kozáci či v iných
vojenských oddieloch v zahraniči, mali sa vrátiť domov
a bojovať proti Turkom. Z kráľovského Uhorska bolo zakázané
vyvážať sanitru potrebnú na výrobu pušného prachu, ale aj
meď, z ktorej sa liali kanóny. Zákon prísne nariadil, že meď sa
nesmie predávať Turkom, čo však naznačuje, že v hospodárske
vzťahy medzi stredoslovenskou banskou oblasťou, kde sa
výroba medi koncentrovala, a Turkami boli obchodné styky
realitou aj za vojny, pravdepodobne však prostredníctvom
rôznych prekupníkov.
V Istambule však po smrti otca Murada III. nastúpil jeho
energický syn Mehmed III. (1595-1603). Osobnesa vypravil na
čele veľké vojska na uhorské bojisko. Turecká armáda 21.
septembra 1596 obkľúčila. Jáger. Po krátkom obliehaní kapitán
Pavol Ňári a velitelia žoldnierov, českí páni Ján Jakub z
Thurnu a Viliam Trčka pevnosť 11. októbra 1596 odovzdali za
slobodný odchod. Pád Jágru znamenal hlboký prielom do
uhorskej protitureckej obrany. Velenie cisárskeho vojska sa
rozhodlo, že sa pokúsi dobyť Jáger späť, lebo si uvedomovalo
strategickú dôležitosť pevnosti. Na tejto akcii sa chcel zúčastniť aj
sedmohradský knieža Žigmund Báthory. Cisárske vojská sa
spojili so sedmohradskými a 26. októbra sa pri Mezokeresteši
zrazili s tureckou armádou. Boj trval tri dni a Turci so šťastím
zvíťazili. Bitka rozhodla o ďalšom osude Jágru, ktorý zostal v
rukách Turkov a vynahradil stratu Fiľakova. Pevnosť sa stala
základňou pre vpády Turkov a Tatárov na slovenské územie. V
priebehu niekoľkých rokov si Osmani podrobili mnoho dedín,
patriacich predtým k fiľakovskému sandžaku, ale jeho niekdajší
rozsah už nedokázali obnoviť. Novým rozšírením tureckej moci
do východnej časti územia Slovenska vzrástol vojensko-
strategický význam Košíc, ktoré sa stali hlavným centrom
obrany severovýchodnej časti uhorského kráľovstva. Na územie
Slovenska ušli z Jágru aj významní cirkevní hodnostári. Jágerská
kapitula si našla sídlo v Jasove, ale biskup sa utiahol do
prevažne protestantských Košíc, čo v priebehu niekoľkých rokov
viedlo k vyhroteniu náboženských sporov.

Povstanie v

Anatólii, ktoré vypuklo už v roku 1596 a hrozba ozbrojeného

Bol najstarším synom
Františka Turzu a jeho
druhej

manželky

Kataríny Zrínskej, dcéry
hrdinského

obrancu

Sihote

(Szigetu)

chorvátskeho

bána

Mikuláša Zrínskeho.
Narodil sa na hrade
Lietava Bol magnátom
pôvodu

čisto

slovanského, po otcovi
Slovák, po matke
Chorvát. Ako 17 ročný
účinkoval na dvore
arcikniežaťa Ernesta.
Jeho prvou manželkou
bola Žofia Forgáčová,
ktorá však roku 1590
zomrela. V novembri
1592 si vzal za ženu
Alžbetu Coborovú. Roku
1604 mu cisár Rudolf II.
daroval oravské panstvo
a udelil mu hodnosť
dedičného

župana

Oravskej stolice. Staral
sa nielen o zriadenie
evanjelickej cirkvi, ale
finančne podporoval aj
študentov zo Slovenska
počas ich štúdií na
zahraničných
univerzitách.

Tak

napríklad v roku 1608 na
doporučenie

Eliáša

Lániho udelil Jánovi
Krmanovi, rodákovi z
Prievidze, štipendium
300 zlatých. Za túto
sumu Krman študoval
najprv v Prahe a potom
vo Wittenbergu. A práve
Eliáš Láni, od roku 1607
evanjelický kňaz v Bytči
a Turzov dvorný kazateľ,
mal podiel na tom, že
Juraj Turzo sa angažoval
vo veciach evanjelikov.
Láni bol významným
slovenským náboženským
spisovateľom svojej doby.
Bol Turzovým vrstovníkom
a spolu boli aj vo
vzdialenom príbuzenskom
pomere. Smrť zastihla
Juraja Turzu, 24. decembra
1616 na zámku v Bytči, keď
mal iba 49 rokov. Pre
evanjelikov znamenala smrť

konfliktu s perzským šachom, prinútili Mehmeda III.
koncentrovať svoju pozornosť do východných častí svojej ríše.
Po stiahnutí časti tureckých vojsk z Uhorska bol priebeh bojov
v znamení výpadov oboch strán spojený so snahou zmocniť sa
kľúčových pevností. Na konci marca 1598 sa Mikulášovi
Pálfimu podarilo prekvapujúcim nočným útokom oslobodiť
Ráb. V nasledujúcom roku Turci spoločne so spojeneckými
oddielmi krymských Tatárov niekoľkokrát vpadli na územie
Slovenska. Ich pustošenie malo katastrofálne následky.
Začiatkom leta vyplienili niekoľko desiatok dedín v oblasti
bývalého fiľakovského sandžaku. Neskôr prenikli až k Novej
Bani a vypálili veľa obcí na podhorí pohoria Tribeč. Najhoršie
následky mal vpád Tataŕov na západné Slovensko. Niektoré
oddiely prenikli až k Prievidzi, iné k Beckovu a Trenčínu.
Podarilo sa im prekročiť Váh a množstvo dedín a mestečiek na
dolnom Považí obrátili na popol. Podľa správ kronikárov
odvliekli do zajatia asi 30-tisíc ľudí. Iba na území Nitrianskej
stolice vypálili 100 dedín a spôsobili škody za 300 000 zlatých,
čo bol štyridsaťnásobok štátnej dane vybranej na jej území za
jeden rok. Do zajatia odvliekli 12 000 obyvateľov a zmocnili
sa ohromných stád dobytka. Počet zdanených domov
Nitrianskej stolici klesol v nasledujúcom z 18- tisíc na 12-tisíc,
teda o tretinu.
Veľkým nešťastím pre Slovensko bolo aj každoročné
zimovanie cisárskych vojsk. Krutosťou sa smutne preslávili
najmä oddiely Valónov. Bez zábran vydierali mestá a dediny,
páchali násilnosti, ba aj vraždy. Medzi žoldniermi a domácim
obyvateľstvom dochádzalo k ozbrojeným zrážkam. Dôsledkom
bola všeobecná únava z vojny, šírila sa nenávisť voči cudzím
vojakom. Ťažko skúšaný ľud ich nevnímal ako svojich
ochrancov, ale predstavovali pre neho podobné zlo ako Turci.

Rozpad protitureckej koalície.
Vojna s Turkami so striedavými úspechmi na oboch stranách
pokračovala aj v prvých rokoch 17. storočia. Roku 1600 sa
Turci sa zmocnili pevnosti Veľká Kaniža na juh od Balatonu.
Potom sa arciknieža Matej, Rudolfov mladší brat, opäť ujal
velenia vojsk a v roku 1601 sa mu podarilo obsadiť Pešť a
obľahnúť Budín. Turecká posádka odolala opakovaným
útokom.
Vývoj vojny ovplyvnil rozklad protitureckého spojenectva a
všeobecný chaos v Sedmohradsku vyvolaný vnútornými
rozpormi a trojnásobnou rezignáciou kniežaťa Žigmunda
Bátoryho. Viedenský dvor sa rozhodol skoncovať so
sedmohradskou nezávislosťou. Cisársky generál Basta spolu s
moldavským vojvodom Michalom obsadili územie
Sedmohradska a v roku 1599 porazili Turkami podporované
knieža Ondreja Bátoriho. Mocenské ambície vojvodu Michala
viedli k jeho násilnému odstráneniu na rozkaz Bastu v roku

ich mocného ochrancu a
podporovateľa veľkú stratu.
V roku 1617 zomrel i Eliáš
Láni, vo veku 47 rokov. Aj
jeho smrť boal pre
slovenských evanjelikov
citeľnou stratou.

Mobilizačné

zákony

prijaté na smene roku
1596:
Viaceré zákony nepriamo
poukazujú na to, aký
význam malo Slovensko
počas 15 ročnej vojny,
nielen ako zdroj ľudských
síl, ale aj ako zdroj
materiálnych zásob pre
armádu a výstavbu
opevnení:
Zákon číslo 52 nariadil v
súvislosti s plavbou pltí a
iných plavidiel po rieke
Hron , aby boli odstránené
všetky mlyny, ktoré jej
prekážajú a to bez ohľadu
na to, komu patria. Toto
úlohou boli poverení
podžupani

príslušných

stolíc. Podľa znenie zákona
plte dopravovali drevo,
vápno a iné veci potrebné
na

urýchlenú

znovuvýstavbu opevnení
Ostrihomu.

Pustošenie západného
Slovenska Tatármi roku
1599 opísané uhorským
historikom Mikulášom
Ištvánfim:

Keď Ibráhím v tábore
pri Ostrihome skončil
svoju reč, ozval sa
mohutný súhlas a bojové
výkriky sa rozliehali na
všetky strany. On sám sa
však dlho nezdržiaval,
vybral naj bojovnejšie
skupiny Tatárov, pred-
volal si ich vodcu i
Ahmataga a vyslal ich
smerom k Novohradu a
Palanke, kde mali
rozpútať teror a spustošiť
okolie. Ďalšiu časť vojsk
poslal s príkazom pustošiť
územie po oboch
brehoch Váhu. Potom
rozdelil do

dvoch

silných šíkov Turkov a
vydal im rozkaz, aby
pustošili ohňom a mečom
všetko, čo im príde do

1601. Valašské spojenectvo s Viedňou sa skončilo. Okupácia a
pustošenie Sedmohradska cisárskymi vojskami narazili na
odpor šľachty vedenej

Mojžišom Sékeľom.

Časť

sedmohradskej šľachty si ho zvolila za knieža, ale v roku 1603
Bastove oddiely ho v bitke pri Brašove porazili a zabili. Basta
si nedokázal zaistiť úplnu kontrolu nad krajinou a jeho
násilnícke spôsoby spolu rozširovali rady protihabsburky
naladených šľachticov podporovanej Turkami. Udalosti v
Sedmohradsku mali veľký vplyv na postoj šľachty v
kráľovskom Uhorsku, kde sa na začiatku 17. storočia
vyostrovali rozpory medzi stavmi a dvorom.

Nástup rekatolizácie. Odpor uhorských stavov.
Náboženské pomery v Uhorsku na prelome 16. a 17. storočia
nemali obdobu vo vtedajšej Európe. Na čele krajiny bol síce
katolícky panovník, ale katolícke bohoslužby boli na mnohých
miestach zakázané a katolícky klérus vystavený ponižovaniu i
fyzickým útokom. Zemepáni trestali poddaných a mestá
svojich obyvateľov pokutami ak sa odvážili navštíviť katolícku
omšu. Za panovania Rudolfa I.(II.) sa situácia začala postupne
meniť.
Kráľ bol vychovávaný v katolíckom Španielsku jezuitmi. Jeho
otec si neskoro uvedomil, že prostredie, ktoré nástucu na tróne
v Španielsku obklopovalo ho môže negatívne ovplyvniť.
S nádejou, aby sa syn v budúcnosti nedostal do náboženského
konfliktu s protestantskou väčšinou v krajinách ovládaných
rakúskymi Habsburgovcami predčasne ukončil Rudolfov pobyt
v Španielsku, ale už bolo neskoro. Syn bol rozhodným
prívržencom a podporovateľom katolíckej reštaurácie, ale až do
začiatku 17. storočia sa o ňu vážnejšie nepokúšal. Prvé
rekatolizačné kroky podnikol Ferdinand Štajerský v Hornom
Rakúsku a Štajersku.

Jeho energické počínanie a

neodškriepiteľné úspechy

inšpirovali Rudolfa I.

(II.). Pokúsil sa o rekatolizáciu dvoch slobodných kráľovských
miest- Levoče a Košíc. Princíp Augsburského náboženského
mieru z roku 1555 – cuius regiu ilius et religio (koho je panstvo
toho i náboženstvo) síce v Uhorsku oficiálne neplatil, ale užívali
ho všetci- protestantskí i katolícki zemepáni. Panovníkovi boli
priamo podriadené všetky slobodné kráľovské mestá a preto sa
Rudolf I. cítil byť oprávnený zasiahnuť do náboženských
pomerov v meste, ale narazil na odpor. Prevzatie luteránskych
a reformovaných kostolov v Košiciach, vrátene katedrály sv.
Alžbety a vyhnanie protestantských farárov začiatkom januára
1604 bolo uskutočnené len s vojenskou podporou veliteľa
cisárskeho vojska v Hornom Uhorsku, generála Giacomo
Barbiano de Belgiojoso. Rekatolizácia Košíc bola síce
namierená len proti mešťanom, ale spôsobila veľké rozhorčenie
aj medzi uhorskou protestantskou šľachtou. Na sneme v
Bratislave na jar roku 1604 ostro protestovali proti činom
generála Barbiana a proti rozhodnutiu cisára. Rudolf sľúbil,

cesty. Sám postupoval
medzi Novými Zámkami
a Levicami páliac a ničiac
všetko až po mestečko
Urmín, nie veľmi
vzdialené od Nitry, kde si
v akomsi lesnatom údolí
bohatom na rybníky a
lesy,

poskytujúcom

možnosť zaopatriť si
vodu a drevo, rozložil
tábor. Tak postupovali
nepriateľské vojská od
Novohradu smerom k
Trnave a odtiaľ ďalej až
k Beckovu a Trenčínu
cez územia, ktoré ležia
medzi Hronom, Ipľom a
Váhom, pálili a ničili
ich, obyvateľstvo sčasti
povraždili,

sčasti

odviedli

do zajatia,

zaobchádzajúc s ním s
najväčšou ukrutnosťou.

Za riekou Váh ležia

kúpele

nazvané

Piešťany na

liečenie

rozličných

neduhov

podivuhodnou
vlastnosťou

prameňov

vody, vyvierajúcich zo
zeme . . . Do týchto
kúpeľov sa v neskorú
jeseň nahrnul veľký
počet chorých, ale aj
zdravých. Väčšinu z
nich prekvapil nečakaný
a netušený vpád
nepriateľa, ktorý prešiel
cez rieku po kolovom
moste. Tých, ktorých
nemohli pre choroby a
telesnú slabosť odvliecť,
nepriateľ

pozabíjal,

ostatných odviedol do
krutého otroctva. Od
Piešťan

sa nepriateľ

prehnal po brehu Váhu
až k bránam mestečka
Beckova a krvavými
vraždami sa vybúril na
tých, čo mu prišli do
cesty. Vypálil obec
Borovce a odvliekol do
zajatia zemianske ženy
a deti Jána Bologha a
Pavla

Vizkeletiho.

Potom zamieril na
Nádasdyho majetky, t.
j. na Kostoľany,
Vŕbové a iné mestečká
a dediny, ktoré tiež
vypálil a odvliekol z
nich do zajatia veľký
počet obyvateľstva,.

že sa o tejto veci bude debatovať potom, čo sa preberú iné
dôležité otázky, najmä financovania vojny s Turkami. Ale
hneď po odhlasovaní peňžnej podpory stavmi rozpustil snem a
z vlastnej iniciatívy pridal k schváleným snemovým zákonom
dodatočný článok. Ten obnovoval všetky dovtedajšie zákony
proti " bludným učeniam", ktoré boli dovtedy prijaté, vrátane
drastaických nariadení z rokov 1523 a 1525 o upaľovaní
šíriteľov Luterových myšleinok a ich podporovateľov. .
Navyše pod hrozbou obvinenia a trestu zo zrady, zakázal na
sneme diskutovať o náboženských otázkach. Rudolfov zákon
rozhorčil protestantskú šľachtu nielen tým, že porušil princípy
uhorskej autonómie a snemového práva, ale aj zjavným útokom
na ich náboženstvo.
V tom istom čase, keď zvesť o zákone proti protestantom
rozbúrila verejnú mienku v celom Uhorsku pod habsburskou
kontrolou, sa Turci pokúšali o znovudobytie Ostrihomu. Veľká
časť cisárskej armády bola presunutá z východného Uhorska a
Sedmohradska na západ, čo oslabilo sily generála Barbiana de
Belgiojoso, ktorý sa pokúšal konfiškovať majetky vplyvného
sedmohradského šľachtica Štefana Bočkaja, podozrivého z
konšpirácie s Turkami a protihabsburskou opozíciou.
Barbianova intervencia však dopadla pre cisárske vojská
katastrofálne.

Povstanie Štefana Bočkaja.
Bočkajovi sa podarilo zhromaždiť húfy nespokojencov a v
bitke pri Álmosde a Dioseku v Biharskej stolici v októbri
1604 porazil cisárske oddiely. V prvej fáze Bočkajovho
vystúpenia zohrali významnú úlohu oddiely hajdúchov. Boli
to pôvodne ozbrojení pastieri dobytka, ktorí sa živili
príležitostnou vojenskou službou a lúpežami. Prebývali v
tureckej pohraničnej oblasti, kde mali dostatok príležitostí k
obom zdrojom živobytia. Počas 16. storočia ich počet
neobyčajne vzrástol a to najmä z toho dôvodu, že sa k nim
pripojili utekajúci nevoľníci. Barbiano de Belgiojoso mal vo
svojej armáde viac ako 3 000 hajdúchov, ktorí prebehli na
Bočkajovu stranu a stali sa hlavnou silou povstaleckého
vojska. Barbiano sa po svojej porážke pokúsil stiahnuť
časti svojich zdecimovaných vojsk do Košíc. Košičania mu
však odmietli otvoriť mestské brány, keďže si ešte živo
pamätali na násilné odobratie kostolov. Neváhali však do mesta
prijať povstaleckých veliteľov a 11. novembra 1604 sa mesto
stalo Bočkajovým hlavným stanom. Z Košíc poslal patriotickú
výzvu na obranu pravého kresťanského náboženstva a slobody
národa všetkým stoliciam a kráľovským mestám. Bočkajove
memorandum sa stretlo s rozpakmi najmä v mestách
Pentapolitany. Vyslanci Prešova, Sabinova, Bardejova, Košíc a
Levoče sa síce už predtým dohodli, že protestantskú vieru budú
brániť aj so zbrňou v ruke, ale divoké tlupy hajduchov šíriace
vlastenecké heslá a protinemeckú nenávisť naháňali

Ťažko pritom odhadnúť,
aký

bol

počet

nešťastných a úbohých
ľudí, ktorých buď zabili
alebo zajali. Povrávalo
sa, že ich nebolo menej
než desaťtisíc. Mnohí
však vyhlasovali, že ich
bolo oveľa viac. Od tých,
ktorým sa podarilo zo
zajatia vykúpiť alebo
akýmkoľvek

iným

spôsobom z neho
dostať, sa zistilo, že
zajatcov

obojeho

pohlavia a rôzneho veku
bolo trinásťtisíc, okrem
veľkého

množstva

drobného i väčšieho
dobytka.

Keď spustošili celý

kraj, vracali sa naložení
korisťou

smerom na

mestečká

patriace

Thurzovcom, t. j. na
Hlohovec, Prievidzu,
Nitr. Pravno, Bojnice,
ďalej na Kýr a Ivanku
pri Nitre a na priľahlé
osady patriace k Novým
Zámkom, t. j. Tvrdošovce,
Narhíd a Čifáre. Posledné,
hoci boli poplatné
Turkom, veľmi kruto vy-.
lúpili a vzápätí zapálili
hádzaním

horiacich

fakieľ. Odvliekli stáda
dobytka a naznášali na
hromady úrodu tohto
veľmi bohatého kraja a
obrátili ju na popol.
Veľkým

nákladom

vybudované obydlia
šľachty

taktiež

vydrancovali a podpálili.
Tých obyvateľov, čo so
svojimi ženami a deťmi
prešli rieku Váh a strhli
za

sebou mosty v

domnení, že budú už v
bezpečí, stihol rovnaký
osud, pretože nepriateľ
prebrodil rieku. Naši sa
iba bezmocne prizerali z
neďalekého tábora na dy-
miace sa strechy a na
oheň, ktorý vyžaroval na
všetky strany.

Štefan Bočkaj 1557-1606.
Narodil sa v Kluži (Cluj,
Rumunsko) Spočiatku patril
medzi

prohabsbursky

orientovanú sedmohradskú
šľachtu. Patril k hlavným

meštianstvu v Pentapolitane veľký strach.
Bočkaj zatiaľ úspešne vyjednával o tureckej vojenskej podpore.
Prostredníctvom solnockého bega Husseina mu bol od veľkého
vezíra doručený ochranný list (athname) napísaný v
sultánovom mene. Athname titulovalo Bočkaja ako
sedmohradské knieža a kráľa uhorského národa. Sultán prevzal
uhorský národ pod svoju ochranu a povzbudil Bočkaja
potrestať "tvrdohlavých nemeckých neveriacich". Na stranu
vzbúrencov sa postupne pridávali šľachtici , najmä z
východného Slovenska. Väčšina z nich len z dôvodu obáv o
svoje majetky. Vojenská rada vo Viedni sa spočiatku
domnievala, že povstanie bude možné potlačiť desaťtisícovou
armádou generála Juraja Bastu. Basta v novembri 1604 porazil
Bočkajove vojská pri Ožďanoch a neskôr v bitke na rieke
Bodve rozprášil aj turecké pomocné jednotky, ale jeho
obliehanie Košíc bolo neúspešné a musel sa stiahnuť do
Prešova. Keď sa Basta Prešovčanom zaviazal, že bude
rešpektovať slobodu ich vyznania, nielenže mu otvorili
brány mesta, ale prisahali aj vernosť cisárovi Rudolfovi II.
Bočkaj bol posilnený nielen krachom Bastovej výpravy, ale aj
príchodom nových tureckých pomocných oddielov a svojim
zvolením za sedmohradské knieža vo februári 1605. Na jeho
stranu sa pridalo niekoľko vplyvných veľmožov (Valentín
Druget, Štefan Illésházy). Zhromaždením šľachticov
kráľovského Uhorska v Serenči (Szerencs, Maďarsko) bol v
apríli 1605, bol zvolený aj za uhorské knieža. Obržal
právomoc konfiškovať a svojim partajníkom prideľovať
majetky šľachticov, ktorí ostali ešte lojálni Habsburgovcom.
Zhromaždenie vydalo memorandum ospravedlňujúce rebéliu
určené nielen domácej, ale aj európskej verejnosti. Dokument
ostro odsúdil Rudolfa I. a jeho vládu. Bol preplnený
prehnanými a zveličujúcimi obvineniami. Na jar roku
1605 prevzal Bočkaj vojenskú iniciatívu. Získal kontrolu nad
Považím, banskými mestami a 5. mája 1605 mu otvorila
mestské brány aj Trnava. Po kapitulácii Nitry ovládol celé
západné Slovensko s výnimkou Bratislavy. Lúpežné výpady
hajduchov do rakúskych krajov a na Moravu zmarili sympatie s
Bočkajovým odbojom u protestantskej opozície v susedných
krajinách.
U domácej šľachty podporujúcej povstanie vyvolalo zdesenie,
keď sa v októbri 1605 Turci s Bočkajovou pomocou zmocnili
Ostrihomu. V tej dobe už poverenci arcikniežaťa Mateja, ktorý
dostal od cisára Rudolfa II. splnomocnenie na vyriešenie krízy v
Uhorsku, rokovali v Košiciach so Štefanom Bočkajom o
podmienkach mieru. Ale jeho prehnané požiadavky dvor
spočiatku natoľko pobúrili, že najprv padlo rozhodnutie
pokračovať vo vojne. Až keď sa cisárovi vyslanci vrátili z
Ríma, Španielska, Nemeckej ríše i z Anglicka bez konkrétnych
prísľubov rýchlej vojenskej pomoci, bolo rozhodnuté obnoviť
mierové rokovania. Turci si hodlali Bočkaja ešte tesnejšie

oporám kniežaťa Žigmunda
Bátoryho. Istý čas pôsobil
ako poradca na dvore
Rudolfa I. (II.) v Prahe.
Sklamaný z pomerov v
okolí panovníka, utiahol sa
na svoje panstvá a
nadviazal

styk

s

protihabsburskou
sedmohradskou opozíciou a
Turkami. . V obave o stratu
majetkov podnietil na jeseň
roku 1604 vzburu vo
východných

častiach

krajiny. S využitím hesiel o
náboženskej a politickej
slobode sa mu podarilo
vyvolať

všeobecné

povstanie. Aj vďaka
tureckej vojenskej pomoci
sa v roku 1605 zmocnil
celého Slovenska a
vyplienil pohraničné obalsti
Moravy a Rakúska. Na
vrchole moci ho zvolili za
sedmohradské knieža a
uhorské stavy mu udelili
titul knieža celého Uhorska.
Bočkaj nechcel, aby z jeho
odboja príliš profitovali
Turci, a preto uzavrel s
Habsburgovcami mier (+
29. 12. 1606).

Stanislav Turzo (*24.7.
1576 +1.5. 1625)

Syn Alexeja Turzu a
Barbory Zrínskej, rodák z
Bojníc.

Protiturecký

bojovník a krajinský
hodnostár.

Príslušník

spišskej vetvy rodu bol
horlivým evanjelikom i keď
na istú dobu konvertoval na
katolicizmus. Podporoval
evanjelické školstvo na
Slovensku a zaslúžil sa o
vytvorenie samostatných
štruktúr evanjelickej cirkvi
na východnom Slovensku
organizovaním Spišskej
synody v roku 1614. V roku
1622 bol zvolený za
palatína. Bolposledným
evanjelikom v tejto funkcii.

Chronológia udalostí v
rokoch 1604-1606

6.1. 1604 Hornouhorský
kapitán Giacomo Barbiano
de Belgiojoso odobral
košickým

evanjelikom

kostoly a dal ich katolíckej
cirkvi.

pripútať a prekaziť tak možné zmierenie s Habsburgovcami.
Veľkovezír Lala Mohamed mu v Pešti 11. novembra 1605
slávnostne odovzdal kráľovskú korunu a v sultánovom mene ho
vymenoval za kráľa Uhorska.
Viedenský mier.
Bočkaj však zostal k tureckej iniciatíve zdržanlivý, vidina
kráľovského titulu ho vzhľadom na neistú podporu veľkej časti
šľachty príliš nelákala. Koncom novembra 1605 sa vzbúrené
uhorské stavy zišli na sneme v Krupine. Väčšina prítomných si
uvedomila, že spojenectvo s Turkami bude mať nedozierne
následky pre celú krajinu a osvedčila sa za rýchle ukončenie
konfliktu. Iniciatívy sa ujal Štefan Ilešházi, ktorý od januára
1606 rokoval vo Viedni s arcikniežaťom Matejom o mierových
podmienkach. 23. Júna 1606 bol napokon vo Viedni podpísaný
mier, ktorý sa stal medzníkom v ďalšom politickom vývoji
Uhorska. Štefan Bočkaj a uhorská šľachta si dokázali presadiť
takmer všetky svoje požiadavky. Najdôležitejším výsledkom
viedenského mieru bolo zaručenie náboženskej slobody pre
magnátov, šľachtu, kráľovské mestá, privilegované mestečká
patriace ku korunným majetkom a pre vojakov uhorských
pohraničných posádok. Prijatá bola aj zásada, že pritom nemôžu
byť rušené práva rímsko-katolíckej cirkvi, čo pri
nejednoznačnom výklade zasievalo semeno budúcich svárov.
Viedenským mierom bola potvrdená uhorská autonómia, ktorú
do tých čias habsburskí panovníci neveľmi rešpektovali. Po
polstoročí (od r. 1554) si šľachta mohla na nasledujúcom
sneme opäť slobodne zvoliť palatína. Ústredné uhorské úrady a
veliteľské funkcie v pohraničných posádkach mali byť v
budúcnosti obsadzované len šľachticmi domáceho pôvodu.
Štefan Bočkaj bol uznaný za sedmohradské knieža a na
doživotie mu bola priznaná vláda v stolici Satmárskej,
Berežskej a Ugočskej, ležiacich na severovýchode krajiny, čím
sa územie Uhorska kontrolovaného Habsburgovcami ešte viac
zmenšilo.

Koniec 15-ročnej vojny. Žitavský mier.
Uzavretie viedenského mieru urýchlilo aj skončenie vojny s
Turkami. Od júna 1606 sa obe strany dohodli na prímerí a
potom predložili konkrétne podmienky.

Po trojtýždňových rozhovoroch zástupcovia Osmanskej ríša,

panovníka v prítomnosti Bočkajových splanomocnencov
podpísali 11. novembra 1606 mier v tábore pri ústí rieky Žitavy
do Váhu. S predbežnou dobou platnosti na dvadsať rokov. Na
rozdiel od predchádzajúcich mierových dohôd bola zmluva
významným medzníkom nielen vo vzájomnom vzťahu
Osmanskej ríše s Habsburgovcami, ale vôbec k európskym
štátom. Turci prvýkrát uznali svojho partnera za rovnocenného,
čo sa prejavilo aj v jednotlivých bodoch mierovej zmluvy. Oproti
niekdajším prímeriam na osem rokov, ktoré boli vykupované

12.2. 1604 generál Basta
obvinil šľachticov na
sedmohradskom sneme v
Kluži z prípravy vzbury a
zatkol ich.

Troch

šľachticov spolu s
hajduckým kapitánom dal
bez rozsudku obesiť, ostatní
sa vykúpili.

Február 1604 mesto Bračov
a okolité saské obce
zaplatili generálovi Bastovi
965-tisíc zlatých výpalné.

(Vojnová daň Uhorska bola
v tom období okolo 60-tisíc
zlatých)

Marec 1604 Štefan Bočkaj
poslal k veľkovezírovi Lala
Mohamedovi

svojho

dôverníka s posolstvom
ohľadne svojich ašpirácii na
Sedmohradský kniežací
stolec. Veľkovezír mu
prisľúbil, že ho podporí aj
vojensky.

1. 4. 1604 Rudolf I.
Rozpustil uhorský snme v
Bratislave a k 21 článkom
pripojil povestný 22. čo v
krajine vyvolalo veľké
znepokojenie

5.9. 1604 nemeckí žoldnieri
bez boja prenechali Pešť
Turkom. V nasledujúcich
dňoch sa veľký vezír Lala
Mohamed

podobným

spôsobom zmocnil Vacova
a Hatvanu. Koncom
septembra Lala Mohamed
obľahol Ostrihom.

8. 9. 1604 čiastkový snem
Hornouhorských stavov ,
ktorý sa konal v Galseči v
Zemplínskej stolici vydal
vyhásenie , že ak nebude
22. zákonný článok
odvolaný, stavy siahnu na
svojju obranu po zbrani.

10.10. 1604 ozbrojení
levočskí mešťania vyhnali
kráľovského miestodržiteľa
a biskupa Martina Peteho I
jeho vojakov z mesta, keď
sa pokúšali ododobrať
evanjelikom kostoly.

15.10. 1604

medzi

Almosdom a Diosekom
napadol Bočkaj časť vojska
Barbiana

Belgiojosa.

každoročným tribútom (harádžom) 30 000 zlatých, sa doba
trvania mieru predĺžila na dvadsať rokov a ročný tribút nahradil
jednorazový dar 200 000 toliarov. Turci neužívali ani
ponižujúcu formulu pre habsburských vládcov „viedenský
kráľ", ale uznali mu titul „rímsky cisár".

Viaceré body sa týkali mierového spolunažívania. Zakazovali

vpády jednej či druhej strany na územie protivníka. Aj
dobýjanie pevností zbraňami alebo ľsťou boli zakázané a ak k
takému niečomu došlo, mala byť pevnosť vrátená. Porušenia
mieru sa mali hlásiť vyšším veliteľom a previnilci mali byť
potrestaní podľa zákona. Sťažnosti mal príjmať cisársky
predstaviteľ v Rábe alebo chorvátsky bán, na tureckej strane
beglerbegovia v Jágri, Temešvári a Kaniži. Ak nedošlo k ná -
prave, sťažnosť mala byť prednesená budínskemu
miestodržiteľovi.
Bola dohodnutá aj výmena zajatcov, ale tí, ktorých výkupné
už bolo pred prímerím stanovené, mali byť prepustení až po
zaplatení výkupného. Chytení zajatci mali byť prepustení bez
zaplatenia výkupného. Obe strany sa dohodli, že pevnosti
zostanú v pôvodnom stave, stavba nových sa zakazovala.
Posledné body mieru upravovali režim v pohraničných
oblastiach. Dediny, ktoré sa podrobili Turom v Jágri , Ostrihome
a Harvani im naďalej majú platiť dane. Iné dediny v pohraničí ak
platia dane obidvom stranám, majú aj naďalej tak platiť.
Mier vlastne nepriniesol výhodu ani jednej z oboch bojujúcich
strán.

Roztržka v Habsburskej rodine.

Rudolf II. sa zdráhal zmieriť s Turkami a odmietal uznať aj
viedneský mier dojednaný arcikniežaťom Matejom. V Uhorsku
vypukla vlna nespokojnosti, sprevádzaná násilnosťami
hajdúskych oddielov. Od ratifikácie viedenského mieru závisela
totiž ich budúcnosť. Keďže boli hlavnou oporou
protihabsburského odboja, ešte na povstaleckom sneme v
Krupine v decembri 1605 Štefan Bočkaj vydaním jednej listiny
povýšil vyše 9-tisíc hajdúchov do šľachtického stavu a vykázal
im sídla v Sabolčskej a Biharskej stolici.
Viedenský mier spôsobil ťažkosti aj v zahraničí. Pápežský
nuncius protestoval proti jeho náboženským princípom , ale
arciknieža mu v odpovedi pripomenul neochotu poskytnúť
vojenskú pomoc, z čoho sa napokon vyvinula nepríjemná
diplomatická zápletka. Rudolf II. napokon súhlasil s uzavretím
mierovej zmluvy s Turkami.
Krátko po uzavretí mieru s Turkami v štefan Bočkaj zomrel v
Košiciach na vodnatieľku. Rozpory medzi arcikniežaťom
Matejom a duševne chorým cisárom Rudolfom II. sa po
Bočkajovej smrti vystupňovali. Rudolf nebol ochotný
ratifikovať Žitavský a Viedenský mier a uznať hajduchom
zemianske výsady udelené Bočkajom, čo vyvolalo ďalšie
nepokoje. Uhorskú šľachtu pobúrilo Rudolfovo vymenovanie
Františka Forgáča za miestodržiteľa, čo bolo v rozpore s

Hajdusi bojujúci pod
cisárskou zástavou prešli na
Bočkajovu stranu. Zvyšky
Belgiojosových oddielov
ušli do Veľkého Varadína.
Na druhý deň Bočkaj na
čele vzbúrencov vtiahol do
Debrecína.
16.10. 1604 mestá
Pentapolitany

(Košice,

Levoča, Prešov, Sabinov a
Bardejov) sa dohodli, že
protestantské náboženstvo si
budú hájiť aj zbraňami.
Drhuhá polovica októbra
1604 na stranu vzbúrencov
prešlo viacero hradných
posádok v Hornom
Uhorsku, Szendro, Putnok a
aj Krásna Hôrka. 29.
októbra aj kráľovský hrad
Kalov (Kalló) zásluhou
kapitána Michala Kátaja,
ktorý sa neskôr stal
Bočkajovým sekretárom.

30.10. 1604 po istom
váhaní otvorili brány
Bočkajovmu veliteľovi
Blažejovi Lipajovi aj
Košice.

11.11. Bočkaj slávnostne
vtiahol do Košíc, ktoré sa
stali jeho hlavným stanom

17.11. v bitke pri Ožďanoch
vojská generála Bastu
porazili hajduské oddiely
Štefana Bočkaja

28.11. v bitke pri Edelíne
(Edelényi) hajdusi a
pomocné turecké zbory pod
vedením Štefana Bočkaja
opäť utrpeli porážku od
generála Juraja Bastu

3.12. 1604 Basta začal
obliehať Košice, ale po
troch dňoch odtiahol do
Prešova, kde zvyšky jeho
vojsk prezimovali

12.12. 1604 Bočkaj vyzval
sedmohradské stavy, aby sa
pripojili k boju za
“slobodu”

5.1. 1605 Rudolf I. Zvolal
snem do Bratislavy, ale
dostavili sa zástupcovia iba
pitich stolíc a niekoľkých
kráľovských miest.

List Michala Šuškoniča
neznámemu adresátovi o
výčinoch vojsk generála

viedenským mierom. Krajine hrozilo ďalšie povstanie.
Iniciatívy sa však ujal arciknieža Matej. Napriek protestom
cisára Rudolfa II. na január 1608 zvolal do Bratislavy snem. Tu
uzavrel s uhorskými a rakúskymi stavmi konfederáciu na
obranu viedenského a žitavského mieru, v skutočnosti však
namierenú proti Rudolfovi. Rakúske a uhorské šľachtické
vojsko sa v apríli 1608 vydalo na pochod na Prahu. V Znojme
sa k Matejovi pripojili aj moravské stavy. Osamotenému
Rudolfovi napokon nezostávalo nič iné, iba prijať podmienky
diktované bratom. Libenskou zmluvou 25. júna 1608 sa
Rudolf II. vzdal uhorskej koruny, vlády v rakúskych krajinách a
na Morave v prospech mladšieho brata .

Oddelenie evanjelickej a katolíckej cirkvi. Žilinská synoda.
Korunovačný snem v Bratislave, ktorý bol zvolaný na jeseň
roku 1608, sa stal triumfom uhorskej protestantskej šľachty.
Hlavný strojca viedenského mieru, evanjelický magnát Štefan
Ilešházi bol zvolený za palatína. Prvý snemový zákon
pojednával o náboženských záležitostiach. Je pozoruhodné, že
jeho znenie sa podstatne líšilo od zásad vytýčených
viedenským mierom v roku 1606. Náboženská sloboda bola
výslovne povolená síce len šľachte, mešťanom a pohraničným
posádkam, ale zároveň sa v zákone uvádzalo , že náboženstvo
sa môže slobodne vykonávať po mestách a dedinách a nikým
nesmie byť rušené. Rovnako sa zo zákona 1/1608 vytratila
zmienka o nerušení práv katolíckej cirkvi zdôraznená
jedným bodom viedenského mieru. Tento právny dualizmus
nebol v nastávajúcom období odstránený a to viedlo k mnohým
konfliktom. Matej II. bol však od protestantských stavov úplne
závislý a predovšetkým im vďačil im za úspešné skončenie
sporu s Rudolfom. Po predčasnej smrti Illésházyho (1609) sa
znovu zišiel snem do Bratislavy, aby zvolil jeho nástupcu.
Mená štyroch kandidátov, ako to predpisoval viedenský mier -
dvoch katolíkov a dvoch evanjelikov – boli predložené snemom
panovníkovi. Za palatína bol zvolený veľmož slovenského
pôvodu Juraz Thurzo. Na jeho podnet sa v Žiline roku 1610
zišla prvá synoda evanjelických zborov augsburského vyznania.
Jednalo sa zbory z desiatich stolíc Uhorska, ktoré pôvodne
patrili pod jurisdikciu Ostrihomského arcibiskupstva. Evanjelici
sa na tejto synode definitívne oddelili od katolíckej cirkvi a na
teritóriu západného a stredného Slovenska vytvorili tri
superintendencie.

Za superintendentov (biskupov) boli zvolení traja Slováci –
Eliáš Láni, Samuel Melik a Izák Abrahamides. Ich voľba
potvrdzovala veľkú prevahu slovenského živlu na tomto území.
Zároveň boli na synode zvolení aj traja inšpektori, dvaja
nemecky hovoriaci a jeden maďarský luterán. Ďalšia
evanjelická synoda bola zvolaná v roku 1614 z iniciatívy
Krištofa Turzu, ktorý krátko na to konvertoval naspäť ku
katolicizmu a potom sa opäť stal luteránom –

Bastu v Bánovciach a na
ich okolí v apríli 1605.

Potom,

čo

vojsko

osvieteného pána Bastu
pritiahlo do nášho kraja už
dňa 25. tohto mesiaca
celkom nenazdajky vtrhli
jeho vojaci do majera jeho
(kráľovskej ) výsosti v
Pečeňanoch a odtiaľ
odviedli nielen všetok
dobytok, ale zobrali aj
všetko, čo sa dalo zjesť. Iní
vojaci medzitým prešli cez
okolité dediny, ktoré z časti
vyplienili a z časti vypálili
a tak ich obrátili navnivoč.
Z Pečenian hneď tiahli do
bánovského majera, ktorý
rovnakým

spôsobom

vyplienili a odviedli odtiaľ
všetok

dobytok.

Nasledujúceho dňa 26.
apríla sa objavili pri
mestečku

Bánovce,

obyvatelia

prestrašení

týmto bezočivým vojskom
zavreli brány, no boli si istí,
že nebudú obliehaní. Ale
vojaci to považovali za
odpor a vtrhli do mestečka,
kde hneď zťali richtára a
poprednejších občanov a
spomedzi

ďalších

obyvateľov 25 pripravili o
život. Tých, ktorých
ponechali nažive surovým
mučením donútili, aby im
dali peniaze a ďalšie
poschovávané veci. Poctivé
panny a ženy hanebne
pripravili o česť a pre
ukojenie svojej chlípnosti
všemožné veci spáchali. Po
tejto záhube obyvateľov
mestečka vojaci obkľúčili
kaštieľ a hrozbami nás
žiadali, aby sme ich
okamžite vpustili dnu. Keď
sme im odpovedali, že
kaštieľ patrí jeho cisárskej
Výsosti a my sme jeho
ponížení a verní služobníci
a žiadali sme , aby pokojne
od kaštieľa jeho Výsosti
odišli, boli sme zahrnutí
nadávkami. Vykrikovali na
nás, že my nie sme
služobníci jeho výsosti, ale
hajdúsi a tvrdili, že ak by
kaštieľ patril jeho Výsosti,
jeho Výsosť by v ňom
osadila posádku nie z
Uhrov, ale z Nemcov.
Potom nás žiadali nás, aby
sme im dali jeden či dva

zriadila superintendenciu pre Spišskú a Šarišskú stolicu a
samostatnú pre pre mestá Pentapolitany na východnom
Slovensku. Arcibiskup František Forgáč zvolal roku
1611 synodu do Trnavy, ktorá nielenže odsúdila Žilinskú
synodu, ale z iniciatívy Petera Pázmaňa potvrdila povinný
celibát kňazov a prisluhovanie eucharistie pod jedným
spôsobom. Cirkevný dozor a disciplína kňazov mali byť tiež
uplatňovaná prísnejšie. Jezuiti boli znovu pozvaní do Trnavy,
kde roku 1615 založili kolégium. Trnava sa stala dôležitým
centrom ich misijnej aktivity na západnom a neskôr aj na
strednom Slovensku.

Úspechy rekatolizácie.
Evanjelické aj katolícka synoda znamenali definitívny rozchod
katolíckej a evanjelickej cirkvi. V tom čase boli evanjelici
takmer štyrikrát početnejší ako katolíci. V roku 1613 bolo len v
štyroch stoliciach na Slovensku: Nitra, Liptov, Orava a Turiec -
len 50 000 katolíkov, ale 180 000 evanjelikov. Ale situácia sa
rýchlo začala meniť v prospech katolíkov. V priebehu troch
desaťročí sa väčšina magnátov a šľachty, čo bola rozhodujúca
politická moc v krajine, vrátila späť ku katolíckej viere.
Katolícka obnova začala plnou silou po tom, čo sa jezuita
Peter Pázmáň stal ostrihomským arcibiskupom (1616).
Pázmáň sa narodil v kalvínskej rodine, ale zásluhou jezuitov v
mladosati konvertoval ku katolicizmu. Jezuitské školy mu
poskytli vynikajúce vzdelanie. Ako profesor na
univerzite v Grazi (1603-1607) sa dostal do kontaktu s
Ferdinandom Štajerským, ktorý ho neskôr, ako Ferdinand II.,
podporoval v jeho úsilí o rekatolizáciu Uhorska. Pázmáň sa
najskôr zameral na napísanie a rozšírenie teologickej a
polemickej literatúry, v ktorej dovtedy dominovali protestanti.
Napísal viacero diel v maďarčine a útočil na protestantov
pomocou logiky, ako i satiry. Jeho činnosť, umocnená
sľubmi ekonomických výhod zo strany Habsburgovcov,
priviedla späť ku katolicizmu 30 rodín vysokej šľachty.
Medzi nimi boli Forgáčovci, Baťáňovci, Révajovci,
Ilešháziovci, Drugetovci, Esterháciovci, Nádašdiovci a ďalší.
Pázmáň ďalej dohliadal na zvýšenie vzdelanosti a kvality
zborových kňazov. Aby domáci klérus mohol získať vyššie
teologické vzdelanie, založil pri teologickej fakulte vo Viedni v
roku 1619 mimoriadnu rezidenciu pre študentov z Uhorska,
tzv. Pazmaneum. Svoj vplyv na druhej strane využíval aj na to,
aby zabránil protestantom v Uhorsku založiť si svoju vlastnú
univerzitu. To nútilo protestantských študentov dokončiť svoje
štúdiá v zahraničí, k čomu si mnohokrát museli vypýtať
povolenie od svojich zemských pánov. Pázmaň a aj jeho
nástupcovia sa tiež usilovali, aby sa striktne dodržiavalo
nariadenie vydané Rudolfom II. v roku
1579, podľa ktorého bolo na zriadenie tlačiarne potrebné získať
kráľovskú licenciu, ale aj iné nariadenia a zákony, zakazujúce

súdky vína, či piva, no keď
sme im prisahali, že v
kaštieli sa nenachádza ani
kvapka, neverili nám.
Nakoniec po dlhšom
vyjednávanísme si všimli,
že sa chystajú násilím
vthnúť do kaštieľa, keď ešte
ich rady posilnilo niekoľko
oddielov so zástavami,
pristúpili sme na to, že
nech vyšlú dvoch spomedzi
seba do kaštieľa, aby sa
sami presvedčili, že sa tu
žiadne víno a pivo
nenachádza a potom
pokojne odídu. Keď sme
však našim obliehateľom
pootvorili bránu, aby sme
tých dvoch vpustili, mnoho
ich vtrhlo do kaštieľa a
olúpili mňa i služobníkov
kaštieľa o všetky veci a
taktiež úbohých poddaných,
ktorí sa do kaštieľa
ukryli.Niekoľkých z nás,
ktorí sme spolu s
poddanými ušli dostihli na
ceste Valóni a obrali nás o
šaty, zanechajúc nás tam
polonahých.
Dnes ráno sme sa pánom
trenčianskym provizorom
vybrali na koňoch k
Bánovciam, aby sme zistili,
čo sa tam deje, keď sme sa
priblížili, z mestečka sa
vyhrnulo asi 200 Valónov a
prenaledovali nás na
vzdialenosť jednej míle,
keďže vďaka milosti Božej
ďalej už nemohli, šťastne
sme vyviazli.
Záverom Vás ctihodný a
urodzený pane zverujeme
Božej ochrane
Dané v Trenčíne dňa 27.
Apríla

1605

Najoddanejší sluha Michal
Šuškovič

Lat odpis: Magyar országos
levéltár

Budapešť,

Maďarsko
Archív uhorskej Komory,
Torténelmi emlékek E 144
Nr. 206 pag. 538

Viedenský mier obsahoval
15 bodov. Samostatnou
súčasťou bolo 31 bodov
týkajúcich

sa

Sedmohradska

a

samotného Bočkaja.

1, Ruší sa 22. Snemový

tlač, dovážanie a distribúciu, či dokonca vlastnenie
"heretických" kníh. Rekatolizácia veľmožov ovplyvnila aj časť
nižších šľachtických vrstiev, keď väčšina stredného
šľachtického stavu a zemianstva zostali aj naďalej
protestantské.
Vyššia šľachta ako patróni jednotlivých kostolov na svojich
panstvách, s konečnou platnosťou rozhodovali, kto bude
ustanovený za kňaza alebo kazateľa. Postupne zamenili
protestantských farárov za katolíckych kňazov a skonfiškovali,
ak to bolo nutné tak aj s použitím donucovacích prostriedkov,
kostoly a školy, ktoré boli v rukách luteránov a reformovaných,
a to najmä na juhozápadnom Slovensku. Dvor vo Viedni im na
dôvažok k tomu ponúkol svoju plnú podporu a
odmeňoval ich zásluhy o rekatolizáciu rôznymi poctami, ba
dokonca aj majetkom. Stále napätejšie vzťahy medzi cirkvami
sa odrazili aj v odmietaní reformy kalendára zo strany
evanjelikov. Väčšina seniorátov sa uzniesla, že jubileum
reformácie budú roku 1617 sláviť podľa julianského kalendára,
aj keď v Uhorsku už viac ako tri desaťročia záväzne platil
gregoriánsky a za pridržiavanie sa starého kalendára hrozili
vysoké pokuty.

Doba tridsaťročnej vojny. Zostrenie politických a
náboženských konfliktov.
Situácia v krajine po vypuknutí odboja v Čechách.
Protihabsburský odboj v Čechách, ktorý vypukol v roku 1618,
mal v Uhorsku okamžitú odozvu. Obavy, že Ferdinand
Štajerský prevezme po Matejovi II. vládu, sa koncentrovali
najmä v radoch protestanstskej šľachty vo všetkých krajinách
habsburského súštátia. Rozhodujúcim faktorom na ďalší
vývin v habsburskom Uhorsku sa v tomto období stalo
Sedmohradské kniežatstvo, kde od roku 1613 vládol Gabriel
Betlen. Jeho ambíciou bolo upevniť nezávislosť Sedmohradska
a rozšíriť mocenský i politický vplyv krajiny na úkor
Habsburgovcov v Uhorsku. V roku 1619 nadviazal spojenie so
vzbúrenými českými stavmi. Aj prestavitelia protestantskej
opozície v Uhorsku na čele s Jurajom Rákocim vyzvali Betlena
na vojenskú výpravu proti Viedni. Ferdinand II. mal v Uhorsku
v tej dobe len málo prívržencov. Časť šľachty na čele s
Imrichom Turzom potajomky vyjednávala s českými stavmi o
možnom spojenectve.
Panovník tiesnený vojskom vzbúrených českých stavov zvolal
na 26. máj 1619 do Bratislavy snem a nechal v Uhorsku
zverbovať 6000 vojakov, ktorí pod vedením Mikuláša
Forgáča, Mikuláša II. Pálfiho, Pavla Esterháziho a Mateja
Šomodiho mali podporiť operácie jeho žoldnierov v Čechách.
Ešte pred začatím snemu ozývali sa z Rakúska, Moravy a
Čiech žiadosti a prosby adresované uhorským magnátom, aby

článok z roku 1604.
Všetky stavy a rady v
kráľovstve Uhorskom
teda magnáti, šľachtici,
slobodné kráľovské mestá,
privilegované mestečká,
ktoré sú súčasťou
korunných majetkov a
uhorskí

vojaci

v

pohraničných oblastiach
sú vo svojom náboženstve
a vo vyznaní slobodní a
nikto im v tejto slobode
nemôže brániť. Touto
slobodu vierovyznania sa
však nemôžu rušiť práva
rímsko-katolíckej cirkvi a
a jej klérus, chrámy a
kostoly musia zostať
slobodné a nedotknuté.

2, Nech sa uzavrie aj mier
s Turkami

3, Na najbližšom sneme
bude zvolený palatín a
panovník nech má
uhorských radcov.

4, Nech sa po uzavretí
mieru koruna sa opäť
uloží v Bratislave.

5, Za kráľovského
pokladníka má byť
zvolená osoba svetská a
domáceho pôvodu a
nesmie sa do iných
záležitostí miešať. Dane a
kontribúcie sa majú
vyberať

obvyklým

spôsobom Panovníkovi
zostáva právo vyberať a
voliť si biskupov podľa
svojho uváženia, ale
takých, čo pochádzajú zo
šľachtických rodín. 8,
Uhri nesúhlasia, aby
jezuiti mali v krajine
vlastnícke práva

9,10, Svetské úrady a
hodnosti nech sú
udeľované iba rodeným
Uhrom bez ohľadu na
vierovyznania.

14,

Všetky

donácieudelené Bočkajom
zostávajú v platnosti, ale
ešte ich bude musieť
preskúmať

snem.

Rovnako i nobilitácie sú
platné, ale listiny musia
byť

na verejných

zhromaždeniach šľachty.

Bočkajovi bola priznaná
vláda v Sedmohradsku, v

bola konfederácia stavov dohodnutá ešte roku 1608
zachovaná. Ferdinand II. sa na sklonku jari 1619 nachádzal v
zdanlivo bezvýchodiskovej situácii. Veliteľ českých
stavovských vojsk gróf Thurn táboril začiatkom júna 1619 na
viedenskom predmestí (na Lanadstrasse) a zdalo sa, že je
otázkou krátkeho času, kedy mu mesto otvorí brány. Ale
neočakávaný príchod dampierovského pluku a víťazstvo
cisárskeho veliteľa Buquoia nad Mansfeldom v Čechách v
poslednej chvíli zvrátili situáciu v prospch Ferdinanda II.
Snemovanie v Bratislave odzkadľovalo nielen narastajúcu
náboženskú polarizáciu v Uhorsku, ale aj vystupňovaný
konflikt medzi panovníkovou mocou a stavmi v jednotlivých
častiach habsburského súštátia. Ferdinand II. nebol na sneme
prítomný, lebo jeho nastávajúca voľba a následná korunovácia
za rímsko-nemeckého cisára (9. septembra 1619) si vyžadovala
neodkladnú cestu do Frankfurtu. Dal plnú moc palatínovi
Forgáčovi, aby dojednal jeho volebnú kapituláciu, ktorú sľúbil
podpísať ešte pred svojou korunováciou za uhorského kráľa.
České stavy vyslali do Bratislavy svojich poverencov Fridricha
Tiefenbacha, Jána Skorbenského a Jána Hinku, ale tí nemohli
dosiahnuť ani jednu zo svojich hlavných úloh - získať prísľub
uhorských stavov na obnovenie konfederácie z roku 1608 a
vynútiť si stiahnutie uhorských oddielov z vojsk Dampiera a
Buquoya operujúcich v Čechách. Úsilie vyslancov českých
stavov zdarne blokoval arcibiskup Peter Pázmáň, ktorý bol v
skutočnosti najdôležitejšou osobnosťou celého snemového
rokovania. Počas rokovaní sa stále naliehavejšie dostávala do
popredia náboženská otázka. Evanjelici predostreli svoje
sťažnosti na čo im katolícki preláti a klérus vedený Pázmáňom
oponoval rovnako ostrými sťažnosťami. Tiefenbach sa
presvedčil, že uhorské stavy mu nemôžu poskytnúť istú
vojenskú pomoc a svoje nádeje vkladal do Gabriela Betlena.
Vyslal k nemu poverenca Jaroslava Zmeškala, ktorý
prostredníctvom ďalších ľudí vybavil aj turecký súhlas s
Betlenovou vojenskou akciou.
Povstanie Gabriela Betlena. Banskobystrický povstalecký
snem.
26. augusta 1619 , v ten istý deň ako si české stavy zvolili za
panovníka Fridricha Falckého, Gabriel Betlen s tureckým
súhlasom začal prvé ťaženie do Uhorska. Už 20. septembra
1619 slávnostne vtiahol do Košíc, kde sa vyhlásil za ochrancu
nekatolíckeho náboženstva.
Uhorská protestantská šľachta i mnohí katolícki magnáti na
čele s palatínom Žigmundom Forgáčom a strážcom koruny
Petrom Révajom sa pridali na jeho stranu. Začiatkom októbra
bola 35-tisícová Betlenova armáda už pri Trnave a na konci
mesiaca sa mu po tvrdých bojoch podarilo obsadiť i Bratislavu.
Spojené vojská českých, moravských a uhorských stavov

Čiastkach a troch
stoliciach – Statmárskej,
Ugočskej a Berežskej.
Obdržal aj hrad Tokaj i
titul ríšskeho kniežaťa.

Art. 1/1608 De negotio
Religionis:

Ut Religionis exercitium,
tam Baronibus, Magnatibus,
Nobilibus, quam etiam
Liberis Civitatibus, ac
universisi Statibus, et
Ordinibis Regni in suis, ac
Fisci bonis, item in
Confiniis quoqoe Regni
Hungariae,

militibus

Hungaris, sua cujusque
religio et Confesio: Nec non
Oppidis, et Villis eam
sponte, ac libere acceptare
volentibus, ubique liberum
relinquatur. Nec quisquam
omnium in libero ejusdem
usu, ac exercitio, a
quoquam impediatur.

Voľba superintendentov
na Žilinskej synode

Po spísaní článkov a
formuly superintendetskej
prísahy 30. Marca 1610,
pokračovala synoda voľbou
troch superintendentov. Do
úradov

zhromaždení

narvrhli

po

troch

kandidátoch. Na voľbu
superitendenta

stolíc

Trenčianskej, Liptovskej a
Oravskej

kandidovali

zástupcov horno –
trenčianskeho a dolno –
trenčianskeho kontubernia
Eliáša Lániho a Jána Laziča
( Lazitius) ako aj kňaza z
Veličnej Mikuláša Batiča
(Baticius).

Na

superintendenta

stolíc

Turčianskej, Zvolenskej,
Hontianskej

a

Novohradskej
navrhliSamuela Melika z
Brezna, Mateja Lochmana z
Mošoviec a kandidáta
bratstva novohradského,
ktoré však nemalo na
synode zastúpenie. Na
superintendenta

stolíc

Bratislavskej, Nitrianskej
a Tekovskej kandidovali
neprítomného

Izáka

ohrozovali Viedeň. V dobe príprav rozhodujúcej ofenzívy na
hlavné mesto cisára vpadol Juraj Druget s oddielmi
naverbovanými v Poľsku na východné Slovensko a odrezal
Betlenove spojenie so Sedmohradskom. Betlen odvolal svoje
vojská od Viedne, aby čelil Drugetovi a nevyužil možnosť
rozhodujúcim spôsobom sa vysporiadať s Ferdinandom II. V
januári 1620 obaja uzavreli deväťmesačné prímerie, keď zo
strany cisára boli Betlenovi tajne prisľúbené veľké územné
zisky a politické ústupky. Dohoda umožnila Ferdinandovi II.
skoncentrovať vojenské sily na potlačenie českého povstania.
Na základe prímeria mohol Betlen zvolať uhorské stavy do
Banskej Bystrice. O dianie na sneme bol veľký záujem, lebo
okrem poverencov Ferdinanda II. sa do Bystrice dostavili aj
francúzski, poľskí, tureckí, moravskí a sliezski vyslanci.
Rokovania o mieri s Ferdinandovými povereníkmi však rýchlo
stroskotali, čo zradikalizovalo prívržencov sedmohradského
kniežaťa medzi zídenými stavmi. Aj s ohľadom na odporúčanie
tureckého sultána 25. augusta 1620 zvolili Gabriela Betlena
za uhorského kráľa. Betlenovým cieľom bolo upevnenie
Sedmohradska a aby si nezahatal cestu k možnému zmieru s
Ferdinandom II. nedal sa korunovať. Viaceré zákony prijaté na
bystrickom sneme boli mimoriadne ostro namierené proti
katolíckej cirkvi. Okrem obmedzenia počtu biskupstiev na tri
(Nitra, Ráb a Jáger), jezuiti i ostrihomský arcibiskup Peter
Pázmaň mali byť vypovedaní z krajiny. Výrazne sa
obmedzovai cirkevno-právne úkony katolíckej cirkvi a
sekularizovali jej majetky.
Po vypršaní prímeria sa v septembri 1620 obnovil boj medzi
vojskom Betlena a cisárskymi jednotkami vedenými generálom
Dampierrom. Zrážky sa koncentrovali v rakúsko-uhorskom
pohraničí a na okolí Bratislavy. Vojenskú zaujatosť oboch strán
využil budínsky paša a v novembri 1620 sa zmocnil Vacova.
Bitka na Bielej Hore v novembri 1620 rozhodla o osude
českého odboja a začala novú etapu v konflikte medzi
Habsburgovcami a Sedmohrdským kniežaťom. Betlenova
symbolická vojenská pomoc českým stavom do bitky ani
nezasiahla.

Mikulovský mier. Ďalšie Betlenove výpravy.
Na jar 1621 sa začala protiofenzíva armády Ferdinanda II.
Cisárski vojaci sa 29. apríla 1621 zmocnili Bratislavy , Trnavy
a 25. mája obsadili aj Nitru. Na konci mája začali obliehať
Nové Zámky, ale 10. júla 1621 pod hradbami pevnosti utrpeli
od Betlena porážku. Ferdinand II. bol po tomto neúspechu
naklonený k mierovému riešeniu a Betlen musel brať do úvahy
silnejúce hlasy prevažnej časti uhorskej šľachty volajúce po
urovnaní konfliktu. Jednanie o mier bolo ukončené zmluvou v
Mikulove 6. 1. 1622. Ferdinand II. udelil Betlenovi titul

Abrahamidesa z Bojníc,
Jána Fabriciusa z Hlohovca
a Ján Ponického z Čachtíc.
Kandidáti boli odvedení do
osobitej miestnosti a ostatní
zhromaždení mohli o nich
slobodne prednášať svoje
úsudky. Napokon sa
hlasovalo. Všetky tri stavy
hlasovali oddelen, no vo
svojich skupinách verejne.
Kňazi, magnáti i zemani sa
zišli v osobitných
miestnostiach, kde spisovali
svoje hlasy. Po odobratí a
sčítaní hlasov povolal
palatín kandidátov a v
latinskej reči ich oboznámil
s výsledkom volieb. Najviac
hlasov obdržali na
jednotlivé
superintendentúry Eliáš
Láni, neprítomný Izák
Abrahamides a Samuel
Melik. Melik i Láni sa
zdráhali prijať úrad, no
palatín podvrátil všetky
nimi uvedené príčiny, pre
ktoré by ho zastávať
nemohli a tak napokon
obaja superintendentúru
prijali.

Zo sťažností evanjelickej a
katolíckej frakcie na
bratislavskom sneme na
jar 1619:

Evanjelici poukazovali na
činnosť

ostrihomského

arcibiskupa, ktorý nechal zo
Šale a okolitých dedín
vyhnať

evanjelických

kňazov. Na čo Pázmáň
údajne prehláil, že radšej
nech budú arcibiskupské
obce prázdne a bez
obyvateľov ako by mal v
nich trpieť protestanstké
kostoly.

Bratislavský župan Štefan
Pálffi nechal v Šamoíne
postaviť šibenicu pre
kazateľa a obyvateľov
mestečka, ktorrí by sa bez
jeho vedomia odvážili
povolať do Šamorína
evanjelického duchovného.

Sťažnosti katolíkov boli tiež
podopreté konkrétnymi
údajmi o vyhnaní katolíckch
kňazov, o pokutách pre
poddaných, ktorí sa
odmietali zúčastňovať na
evanjelických bohoslužbách
atď.

ríšskeho kniežaťa a odstúpil mu opolské a ratiborské
kniežatstvo v Sliezsku. Uznal jeho zvrchovanosť nad siedmymi
uhorskými stolicami na severovýchode krajiny - Satmárskou,
Sabolčskou, Ugočskou, Berežskou, Boršodskou, Zemplínskou
a Abovko-novohradskou aj s Košicami. Po Betlenovej smrti
mali všetky opäť pripadnúť k Uhorsku. Betlen sa vzdal titulu
uhorského kráľa a opustil všetky hrady a pevnosti, ktorých sa
počas svojho ťaženia zmocnil. Všeobecná amnestia a
potvrdenie práv a privilégií z roku 1606 a 1608 uspokojili
vzbúrenú uhorskú šľachtu. Uzavretie mikulovského mieru
nebolo pre ambiciózneho Betlena prekážkou, aby vojenské
ťaženia proti Ferdianndovi II. nezopakoval. Ako spojenec
českého trónu pozbaveného Fridricha Falckého a nemeckých
protestantských kniežat podnikol v roku 1623 ďalšiu vojenskú
výpravu. V priebehu mesiaca obsadili jeho vojská Slovensko a
začiatkom novembra obkľúčili cisárske sily v opevnenom
tábore pri Hodoníne. Ale nadchádzajúca zima odradila jeho
tureckých spolubojovníkov od dlhšieho obliehania a tak sa
Betlen uspokojil s novou mierovou zmluvou vo Viedni, ktorá
obsahovala takmer totožné princípy ako pred dvoma rokmi v
Mikulove. Po neúspešnom Betlenovom pokuse získať za
manželku dcéru Ferdinanda II. Renátu Cecíliu, pričom bol
ochotný konvertovať ku katolíkom, uzavrel v Košiciach v roku
1626 manželstvo s Katarínou Brandenburskou. Tento zväzok
ho ešte viac pripútal k protihabsburskému táboru Únie,
Anglicka, Dánska, Holandska a Švédska. Na sklonku 1626
pochodovali Betlenove vojská cez územie Slovenska smerom
na západ, aby pomohli zvyškom armády protestantského
vojvodcu Mansfelda, ktorá po porážkach v Sliezsku unikala
pred zbormi cisárskeho veliteľa Valdštejna. Betlenova výzva
slovenským stoliciam a mestám, aby sa pripojili k jeho ťaženiu,
zostala tentoraz bez odozvy. Účinnú pomoc mu poskytol len
budínsky paša Murteza. Začiatkom októbra 1626 sa pri
Sečanoch a Drégeli Mansfeldove jednotky spojili s
Betlenovými oddielmi. Valdštejn, ktorý so svojim zbormi
prenasledoval Mansfelda sa do rozhodujúcej bitky s Betlenom
neodvážil. Cisárske vojsko sužované epidémiou moru po
niekoľkých týždnoch odtiahlo do Rakúska. Bratislavský mier
podpísaný v decembri 1626 uzavrel aj tretie Betlenove ťaženie
proti Ferdinandovi II. Ctižiadostivé plány na realizáciu
protihabsburského spojenectva so svojim švagrom švédskym
kráľom Gustávom Adolfom pretrhla Betlenova nečakaná smrť
v novembri 1629. V poslednom období jeho vlády sa
aktivizovala aj sedmohradská katolícka aristokracia. S jej
podporou plánoval palatín Mikuláš Esteházi opätovné
spojenie Sedmohradska a Uhorska, pričom o svojej inciatíve
neinformoval ani viedenské dvorské kruhy a ani arcibiskupa
Petra Pázmáňa, čo vyvolalo napätie medzi oboma
predstaviteľmi Uhorska.

Tridsaťročná vojna.

Trisaťročnou

vojnou

nazývame súhrn vojenských
ťažení, ktoré sa konali v
strednej Európe v rokoch
1618

–1648

proti

panovníkom Habsburského
rodu . Príčinou jej vzniku
boli náboženské pomery v
Nemeckej ríši, kde od roku
1608 proti sebe stála
katolícka

Liga

a

protestantská

Únia,

rekatolizačné

úsilie

Habsburgovcov, mocenské
záujmy Francúzska a
Švédska na európskom
kontinente a hospodársky
úpadok

Nemecka.

Podnetom k vpuknutiu
vojny bolo povstanie
českých stavov, ktoré v
roku 1618 zahájili odboj
proti

nastupujúcemu

panovníkovi Ferdinandovi
II. /1619-1637/. K nim sa
pripojili stavy Sliezska,
Lužice, Moravy a Horného
Rakúska.

Vzbúrencov

podporovala aj uhorská a
sedmohradská

šľachta.

Povstanie českej šľachty
zahájilo prvú etapu
tridsaťročnej vojny, tzv.
vojnu česko- falckú /1618
-1624/, v ktorej mali
spočiatku prevahu povstalci.
Vojvodcovia

českých

stavov Peter Ernst
Mansfeld/ 1580-1626/ a
Jindřich Matej Thurn /
1567-1633/ dobyli Čechy a
ohrozovali aj Viedeň, ale
cisár Ferdinand II. s
pomocou vojsk katolíckej
Ligy rozhodne zvíťazil v
bitke na Bielej Hore v
novembri 1620. Po porážke
povstalcov Habsburgovci
skoncovali s vojenskou
mocou protestantskej Únie
na pôde Nemecka.
Holandsko, zamestnané
vojnou so Španielskom,
nedokázalo včas poskytnúť
pomoc

nemeckým

protestantom. Keď sa zdalo,
že Habsbugovci úplne
ovládnu Nemecko, vystúpil
v roku 1625 na ich ochranu
dánsky kráľ Kristián IV.
/1588 -1648/. Dánska
vojna /1625 -1629/ bola

Zápas o sedmohradský trón. Povstanie Petra Čására.

Po Betlenovej smrti sedmohradské stavy začiatkom roku 1630

prisahali vernosť vdove Kataríne Brandenburskej a tým, že

gubernátorom krajiny sa má stať brat nebohého Štefan Betlen. Stavy

proklamovali náboženskú slobodu a potvrdili formálnu závislosť od

Osmanskej ríše.

O Kataríne ale koloval chýr, že jezuiti a prívrženci Ferdinanda II. ju

získali pre katolicizmus, a preto sa netešila veľkej obľube. Bola

pozbavená svojej hlavnej opory, katolíckeho magnáta Štefana

Čákyho, ktorý musel Sedmohradsko opustiť. Po niekoľko mesiacov

trvajúcich treniciach bol napokon za sedmohradské knieža zvolený

Juraj I. Rákoci, populárny medzi hajduchmi a kalvínmi. Výhodou

boli aj jeho rozsiahle majetky v Uhorsku aj Semohradsku,

rozmnožené manželským zväzkom so Zuzandou Lorantfiovou o

výnosné panstvo Blatný Potok (Sáros Patak) v Zemplíne. Rákociho

voľbu akceptoval turecký sultán a aj Viedeň, lebo Ferdinandovi II. sa

zdal byť prijateľnejší ako ktorýkoľvek z Betlenovcov.

S voľbou však nesúhlasil palatín Mikuláš Esterházi. Počiatkom roku
1631 prišiel s vojskom do Košíc, aby spojil Uhorsko so
Sedmohradskoma vyhnal Rákociho, ale v bitke pri Rakamaze bol 15.
marca 1631 porazený. Následne bol uzavretý s knieťažom mier v
Košiciach. Ferdinand II. uznal Juraja I. Rákociho za sedmohradské
knieža a vládcu pripojených častí. Knieža uznal kráľovu zvrchovanosť
na území siedmych

hornouhorských stolíc, zaviazal sa, že jeho

územie nenapadne a skrotí nepokojných hajduchov na Tise.
Neustále akcie cisárskych vojsk a sedmohradských oddielov,
uvrhli do krajnej núdze obyvateľstvo vo východnej časti
krajiny. Sedliaci z Abovskej, Turnianskej, Boršodskej a
Zemplínskej stolice sa vzbúrili proti drancujúcej soldatestke,
ale aj proti svojim zemepánom. Významnú úlohu v ich odboji
zohrali sedliacke stolice- ozbrojené milície regrutované z radov
poddanského obyvateľstva na obranu a udržiavanie poriadku
zriadené ešte v predchádzajúcom storočí. Na čelo povstalcov
podporovaných aj Turkami sa postavil schudobnelý zeman
Peter Čásar. Snažil sa získať pomoc od Juraja I. Rákociho, ale
ten nebol ochotný angažovať sa v prospech sedliakov. Naopak,
hornouhorskému kapitánovi Mikulášovi Forgáčovi, ktorý
potláčal protifeudálne hnutie poslal pomocné oddiely. V marci
1632 bol Peter Čásar rozštvrtený v Košiciach a povstanie sa
skončilo.
Juraj I. Rákoci sa v prvom období svojej vlády sústredil na
upevnenie svojej moci v Sedmohradsku a na rozšírenie
rodinných majetkov a preto viac ako desaťročie do pomerov v
Uhorsku významnejšie nezasiahol. To ťažko znášala
evanjelická sedmohradská opozícia na čele s kapitánom
Sikuľov Dávidom Zvolenským (Zolyómi), ktorý sa predtým o
Rákociho zvolenie veľmi zaslúžil. Knieža ho dal zatknúť,
skonfiškoval mu majetky a nechal ho zhniť vo väzení.
Rekatolizácia prerušená Betlenovými ťaženiami sa po nástupe
Juraja I. Rákociho mohla opäť obnoviť. Veľký počet
nekatolíckych exulantov z Čiech a Moravy síce posilnil rady
protestantov na Slovensku, ale napokon na rekatolizáciu nemal
výraznejší vplyv. Už na sneme v roku 1638 mali katolíci medzi

druhou etapou tridsaťročnej
vojny a skončila sa
porážkou Kristiána IV.
Cisársky vojvodca Albrecht
z Valdštejna / 1583-1634/ sa
zmocnil celého severného
Nemecka. Ohrozil tým
záujmy Švédska v tejto
oblasti a preto švédsky kráľ
Gustáv Adolf /1611-1632/
ochotne vyhovel volaniu
nemeckých protestantov o
pomoc, ktorých vyburcoval
ku krajnému odporu
reštitučný edikt Ferdinanda
II. Švédska vojna /1630-
1635/ bola v znamení
počiatočných úspechov
švédskej armády vedenej
Gustávom Adolfom. Švédi
sa zmocnili takmer celého
Nemecka, ale v bitke pri
Nordlingene 1634 utrpeli od
cisárskych vojsk porážku.
Opätovné

obsadenie

južného Nemecka a Porýnia
Habsburgovcami zvýšili
napätie medzi Viedňou a
Parížom a viedlo nakoniec
ku vstupu Francúzska do
vojny po boku Švédska, čím
sa začala vojna švédsko-
francúzska /1635-1648/.
Kým doposiaľ bolo
hlavným

dejiskom

vojnových akcií územie
nemeckej ríše, vystúpením
Francúzska

proti

španielskym a rakúskym
Habsburgovcom sa boje
rozšírili do Talianska,
Španielska a Španielskeho
Nizozemska. Nebezpečiu
vyplývajúcemu z mocnej
aliancie Švédska a
Francúzska Habsburgovci
čelili

odvolaním

reštitučného ediktu a
uzavretím Pražského mieru
s niektorými nemeckými
protestantskými kniežatmi a
ríšskými mestami. Víťazný
postup Švédov v Nemecku a
v Čechách v rokoch 1639-
1642 zastavila vojna medzi
Švédskom a Dánskom,
ktorá vypukla v roku 1643.
Po jej skončení v roku 1645
sa obnovil švédsky útok na
dedičné

krajiny

Habsburgovcov. Medzitým
Francúzi

porazili

Španielov / 1643/ a
Bavorsko /1645/, ale pre
všeobecnú

únavu

protihabsburská koalícia

magnátmi výraznú väčšinu.

Povstanie Juraja I. Rákociho. Francúzsko-Švédske spojenectvo.

Nádeje do defenzívy zatlačených protestantov sa upierali na
Juraja I. Rákociho, ktorý na sklonku tridsiatych rokov 17.
storočia nadviazal diplomatické styky so Švédmi a Francúzmi.
Nespokojnosť so situáciou v habsburskom Uhorsku
neprejavovali len protestanti. Aj mnohí katolícki magnáti boli
podráždení centralistickými snahami viedenského dvora a
neustálym obmedzovaním uhorskej šľachtickej autonómie.
Palatín Mikuláš Esterházi (od r. 1625), inak horlivý katolík,
niekoľkokrát osobne protestoval proti nerešpektovaniu
uhorskej ústavy a viac razy hrozil abdikáciou. Tridsaťročná
vojna vyčerpávala cisársku pokladnicu a tak obvyklé príspevky
na udržiavanie protitureckých pohraničných pevností a na
platenie posádok z Viedne alebo z krajín spojených pod
habsburským žezlom neprichádzali. Obranné zaraidenia boli v
dezolátnom stave a ich posádky po celé mesiace nedostávali
žold a tak si svoju obživu zaobstarávali plienením a lúpežou
najmä v pohraničných oblastiach pod tureckou kontrolou.
Lúpežné výpravy nedisciplinovaných cisárskych vojakov boli
zámienkou pre tureckú odvetu a tak sa drobná pohraničná
vojna ešte viac zintenzívnila. Čo to znamenalo pre obyvateľov
ilustruje trojdňová trestná výprava ostrihomského bega
Mustafu do Nitrianskej stolice v roku 1642. 11 dedín bolo
vylúpených a spálených, dvesto ľudí prišlo o život, viac ako
tisíc odvlečených do otroctva.
Po vstupe Francúzska do tridsaťročnej vojny a zintenzívnení
švédskych útokov sa Ferdinand III. začiatkom štyridsiatych
rokov dostal do defenzívy. Protihabsburská koalícia
európskych štátov s nádejami upierala zrak na Juraja I.
Rákociho, ktorý mohol jediným ťažením proti Viedni
rozhodnúť o výsledku celej tridsaťročnej vojny. Pre Ferdinanda
III. bolo v danej situácii

veľkým šťastím, že jeho

povereníci v marci 1642 v dedinke Szöny na brehoch Dunaja
druhýkrát predĺžili mierovú zmluvu s Turkami o dalších
dvadsať rokov. (Prvý raz bol Žitavský mier predlžovaný v roku
1627)
Porážku habsburských vojsk pri Breitenfelde v novembri 1642
využili švédske vojská na inváziu do Čiech a na Moravu. Pod
dojmom švédskej vojenskej prevahy, ale aj z osobných
dôvodov sa Juraj I. Rákoci rozhodol aktívne vstúpiť do
vojnového konfliktu na strane protihabsburskej koalície. V
apríli 1643 uzvrel so švédskou kráľovnou Kristínou a

rozhodujúce

víťazstvo

nedosiahla. Od roku 1643 sa
medzi

znepriatelenými

stranami viedli mierové
rozhovory, ktoré nakoniec
viedli v roku 1648 k
podpísaniu kompromisného
Vestfálskeho mieru.

Reštitučný edikt cisára
Ferdinanda II.

Bol vydaný počas
tridsaťročnej vojny 6. marca
1629

po

veľkých

víťazstvách vojsk katolíckej
Ligy vedených Valdšetjnom
a Tillym. Nariaďoval vrátiť
katolíckej cirkvi všetky
majetky a majetkové práva
v Nemecku , ktoré jej boli
svetskou šľachtou odobraté
od

Augsburského

náboženského mieru v roku
1552. Šlo predovsetkým o
vlástníctvo

veľkých

kláštorov a opátstiev v
Brémach, Magdeburgu,
Windene a Halberstadte.
Zároveň

priznával

katolíckym stavom v
Nemecku právo potláčať
protestantizmus. Reštitučný
edikt bol príčinou ďalšej
eskalácie tridsaťročnejvojny
a jeho presadenie sa
nakoniec ukázalo ako
nemožné. Ferdinand II. pri
podpise Pražského mieru v
roku 1635 reštitučný edikt
odvolal.

Vestfálsky mier.

Podpísaním

mierovej

dohody vo vestfálskych
mestách Münster a
Osnabrück 24.10. 1648 sa
skončila tridsaťročná vojna.
Mierom boli kompromisne
vyriešené všetky politické a
náboženské spory, pre ktoré
sa vojna viedla. Potvrdil
augsburský náboženský
mier z roku 1555 a s
katolíkmi a evanjelikmi
zrovnoprávnil na území
Nemecka aj kalvínov. Vo
veci zabraných cirkevných
majetkov bolo stanovené, že
sa obnoví stav k 1. 1. 1624.
Proti ústupkom voči
protestantom, bezvýsledne
protestoval pápež Inocent
X./1644-1655/. Francúzsko

francúzskym kráľom Ľudovítom XIII. zmluvu, ktorá mu počas
jeho ťažnia proti Viedni aspoň na papieri zaručovala veľkorysú
finančnú, vojenskú a politickú podporu. .
Od roku 1643 sa v krajine šírili povesti o pripravovanom vpáde
Juraja I. Rákociho do Uhorska. Hlavný veliteľ švédskych vojsk
generál Torstensen bol už s Jurajom I. Rákocim dohodnutý na
spoločnom vojenskom postupe, ale vojna Švédov s dánskym
kráľom Kristiánom IV. narušila ich plány. Rovnako aj
zavraždenie Rákocimu nakloneného tureckého veľkovezíra
Kara Mustafu v januári 1644 bolo pre sedmohradské knieža
nepríjemným prekvapením. Jeho nástupca Mehmed paša
odmietol mu poskytnúť účinnejšiu vojenskú pomoc a tak bol
odkázaný len na podporu pohraničných tureckých veliteľov.
Napriek tomu vo februári 1644 Rákociho vojsko v počte asi 15
tisíc vojakov sa zo Sedmohradska vydalo na pochod s cieľom
zmocniť sa čo najrýchlejšie slovenských stolíc a na Morave sa
spojiť so Švédami. Oprávnenosť svojho vojenského podujatia
odôvodnil vyhlásením, že bojuje za obnovenie náboženskej a
politickej slobody v Uhorsku. V proklamácii vyzval uhorské
stavy, aby sa k nemu pripojili a nasleovali príklad Portugalcov,
ktorí sa v tej dobe zbavili cudzej Habsburskej dynastie a zvolili
si národného kráľa. Tento otvorený útok na Habsburgovcov
nenechal Ferdinand III. bez odpovede a protiproklamáciou
vypočítal všetky svoje dobrodenia preukázané Rákociovcom a
potvrdil, že po zbrani siaha len preto, aby potlačil vzburu a
zachoval krajinské slobody. Na účinný boj však Ferdinand III.
v Uhorsku nemal dostatok síl, keď aj časť šľachty a niektoré
mestá sa pridali na stranu sedmohradského kniežaťa.
Rákociho vojaci začiatkom marca 1644 obsadili Košice a s
pomocou Turkov sa v priebehu mesiaca zmocnili aj
stredoslovenských banských miest. 9. apríla 1644 sa jeden prúd
sedmohradského vojska, postupujúci údolím Váhu, stretol v
bitke pri Hlohovci s cisárskymi, kde však utrpeli porážku.
Ďalšia časť sedmohradskej armády vedená Pavlom
Bornemisom posilnená uhorskými povstalcami smerovala od
banských miest k Nitre, ale vzhľadom na núspech pri Hlohovci
sa stiahla na východ. Cisársky generál Götz a uhorský palatín
Mikuláš Esterházi zatlačili vojsko Juraja I. Rákociho a
domácich rebelov ďalej na východ až k Blatnému Potoku a
obľahli Košice. Juraj I. Rákoci prejavil záujem o rokovanie. V
neprehľadnej vojenskej situácii zvolal palatín Mikuláš
Esterházi začiatkom augusta 1644 snem do Trnavy. V tom
istom čase snemovali aj prívrženci Juraja I. Rákociho v
Košiciach. Zatiaľ čo účastníci snemu v Košiciach i samotné
sedmohradské stavy boli naklonené uzavrieť mier, prívrženci
Ferdinanda III. v Trnave boli odhodlaní pokračovať v boji a
odhlasovali aj prostriedky na získanie nových síl v Uhorsku a
Poľsku. Nedostatok potravín a morová epidémia však natoľko
oslabili cisárske zbory, že začiatkom jesene nariadil generál

si vestfálskym mierom
rozšírilo svoje územie o
Alsasko a stalo sa
európskou

mocnosťou.

Švédsku bola priznaná
držba

Pomoranska,

niektorých

baltických

prístavov a vojnová náhrada
5 miliónov zlatých.
Švajčiarsko a Holandsko
boli uznané ako úplne
nezávislé krajiny a prestali
byť súčasťou rímsko-
nemeckej ríše. Mier oslabil
postavenie cisára v
Nemecku, pretože kniežatá
získali právo uzatvárať
spolok

s

cudzími

mocnosťami i medzi sebou,
ten však nesmel byť
namierený proti ríši a
cisárovi. Mierom sa
upevnilo

mocenské

postavenie Francúzska a
Švédska, naopak nemecká
ríša sa stala voľným
zväzkom a jej význam
poklesol. Do mierových
rokovaní neboli zahrnuté
dedičné

krajiny

Habsburgovcov a tak v nich
mohla

protireformácia

nerušene pokračovať.

Chronológia udalostí v
Sedmohradsku:
1648 okt. 11. Po smrti
Juraja I. Rákociho sa
sedmohradským kniežaťom
stal jeho najstarší syn Juraj
II. , ktorého voľba bola
zabezpečená už v roku
1642.
1654 december: Rákociho
povereníci vyslaní do
Anglicka, Švédska, Dánska
a Holandska sondujú
možnosť

spoločného

vojenského ťaženia proti
Habsburgovcom.
1655 jún: Juraj II. Rákoci
posiela vojenskú pomoc
Konstantinovi Šerbanovi,
valašskému vojvodovi
1656 september 7: V Albe
Julii (Rumunsko) bolo
uzavreté spojenectvo medzi
Jurajom II. Rákocim,
valašským

vojvodom,

moldavským vojvodom
Jurajom

(Gheorge)

Štefanom a kozáckym
hajtmanom

Bohdanom

Chmeľmickým namierené

Götz ústup k banským mestám. V cisárskom tábore sa prejavili
nezhody medzi nemeckými žoldniermi a v prevažnej miere
slovanským uhorsko-poľským vojskom. Na stranu Juraja I.
Rákociho a povstalcov sa pridali aj poddaní v Nitrianskej,
Turčianskej a Trenčianskej stolice, podráždení prechmatmi
cisárskych vojsk. Uhorskému odboju a vojenskému snaženiu
Juraja I. Rákociho výrazne pomohol švédsky postup do Čiech
na jeseň 1644. Juraj I. Rákoci mohol postúpiť ďalej na západ,
aby sa konečne spojil so Švédmi, ale cestu k mierovému
urovnaniu si nechával otvorenú. Počas jesene a zimy
pokračovali mierové rokovania Rákociho povereníkov v
Trnave. Vojenské úspechy protihabsburskej koalície
povzbudzovali inak opatrné sedmohradské knieža stupňovať
požiadavky. Tak ako Gabriel Betlen aj on žiadal sliezske
kniežatstvá Opole a Ratibor a sedem stolíc na východe krajiny.
Odpor uhorských katolíckych magnátov na čele s palatínom
Mikulášom Esterházim a všetkých prelátov vyvolali Rákocim
požadovaná úplna sloboda vierovyznania. Po obdržaní
francúzskej finančnej pomoci v januári 1645 sa nároky
sedmohradského kniežaťa ešte viac vystupňovali. Do dedičnej
držby okrem siedmych stolíc žiadal celý hornouhorský
kapitanát, čo však nebolo po vôli ani v Istambule, kde pomaly
dozrievalo odhodlanie skrotiť ambície svojho vazala.
Kompromis medzi Ferdinandom III. a Jurajom I. Rákocim
dojednaný v Trnave nemal dlhú platnosť, lebo po víťazstve
Švédov pri Jankove v marci 1645 sa mu otvorili ďalšie
možnosti. Stal sa pánom situácie v celom Uhorsku. Ferdinand
III. odvolal svoje vojská na obranu Viedne a ku kniežaťovi
poslal svojich povereníkov, aby s ním dojednali mier za každú
cenu. V máji obsadili povstalecké vojská celé Slovensko s
výnimkou Bratislavy a potom, čo im 28. mája 1645 Trnava
otvorila brány postupovali na Moravu. Spolu so Švédmi
obliehal 14 tisícový zbor sedmohradskej armády od júla 1645
Brno. Zatiaľ však ľahké poľné Rákociho jednotky, hajdúsi a
pomocné turecké oddiely nehodiace sa na obliehanie sužovali
obyvateľstvo najmä na Morave a západnom Slovensku.
Linecký mier. Zavedenie všeobecnej náboženskej slobody.
Po nezdare pod Brnom v polovici augusta 1645 sa Juraj I.
Rákoci rozhodol, že radšej uzavrie s Ferdinandom III. výhodný
mier ako by mal pokračovať v dobrodružstve so Švédmi. K
ochote pristúpiť na mierové riešenie prispela aj intervencia
tureckého sultána, ktorý Rákocimu vytýkal, že ako jeho vazal
nesmie viesť vojnu proti cisárovi. V septembri sa vydal na
spiatočný pochod do Sedmohradska. 16. decembra 1645
Rákociho vyslanci uzavreli v hornorakúskom meste Linec
mierovú dohodu s cisárom Ferdinandom III. Štyri hlavné body
sa týkali náboženských záležitostí. Znova boli potvrdené
hlavné závery viedenského mieru o náboženskej slobode
stavov, miest, privilegovných mestečiek a pohraničných

proti Poľsku
1656 december 6: V Albe
Julii bolo podpísané
spojenectvo Sedmohradska
a Švédska
1657 jan. 6 Juraj II. Rákoci
začal vojenskú výpravu
proti Poľsku.
apríl 7 sedmohradské
vojsko dobylo Krakov

jún, poľské vojská

spustošili severozápadné
časti Sedmohradska
jún 9 Juraj II. Rákoci na
čele

sedmohradsko-

švédskeho vojska vtiahol
do Varšavy
jún 22. Švédske vojenské
jednotky sa začali sťahovať
z Poľska
júl 22 Juraj II. Rákoci sa s
300 vojami vrátil do
Sedmohradska
31.

júl

katastrofa

sedmohradského vojska pri
Kamenci. 20 tisíc vojakov
na čele s veliteľom Jánom
Keméňom bolo zajaté
Tatármi.
August: tatári spustošili
sikuľské

stolice

Sedmohradska.
November 2: Sedmohradský
snem v Albe Julii zvolil za
knieža Františka Rédeiho.
1658

január 14.

Sedmohradský snem v
Mediasi

(Medgyes,

Rumunsko) opätovne zvolil
za knieža Juraja II.
Rákociho
január- marec Turci vyhnali
z Valašska a Moldavska
Rákociho

spojencov

kniežatá Serbana a Štefana.
Máj 3. Veľkovezír Mehmed
Koprulu sa vydal na
výpravu

proti

Sedmohradsku
September 3. Turci dobyli
pevnosť Jeno
September 5. Tatárske
vojská

vpadli

do

Sedmohradska
September 14 : Veľkovezír
Koprulu vymenoval za
sedmohradského vojvodu
Akoša Bárčaiho (Barcsay),
ktorého

snem

v

nasledujúcom mesiaci uznal
1659 marec 30 Juraj II.
Rákoci sa po druhýkrát
zriekol kniežacieho titulu
august, vojská Juraja II.
Rákociho napadli oddiely
Akoša Bárčaiho
september 27 sedmohradský

posádok. Okrem toho bola prijatá zásada slobodného vyznania
viery pre poddaných, čo bolo v porovnaní s predchádzajúcim
stavom rozšírenie práv. Podľa jeho znenia ani zemepán nesmel
rušiť slobodu vierovyznania svojich poddaných a nútiť ich
pretúpiť na iné náboženstvo. Vyhnaní kňazi sa mohli navrátiť
do svojich farností, tam kde si to ľud želal a protestantom
odobrané kostoly sa mali reštituovať. Potvrdenie mieru a
reštitúcia chrámov boli však záležitosťou snemu, ktorý sa zišiel
v Bratislave v auguste roku 1646. Komplikované snemové
rokovania trvali celých 10 mesiacov. Proti ratifikácii
Lineckého mieru protestoval v mene uhorského kléru
ostrihomský arcibiskup Juraj Lipaj. Jeho príklad nasledovali
viacerí katolícki magnáti. Nakoniec bola mierová zmluva
zavedená do snemových dekrétov s dodatkom, že protesty
kléru a niekoľkých magnátov sú neplatné, čo však nebolo
dobrým znamením do budúcnosti. Pôvodná požiadavka
protestantov na reštitúciu 400 kostolov, ktoré prešli od roku
1606 do rúk katolíkov, sa ukázala ako nereálna. Za štyri
desaťročia deliace viedenský a linecký mier urobila
rekatolizácia veľké pokroky aj na vidieku a tak snem napokon
na všeobecnú nespokojnosť protestantov odsúhlasil navrátenie
90 kostolov v 18 stoliciach. Z nich o niečo viac ako dve tretiny
(62) ležalo na území dnešného Slovenska.
Charakter protihabsburských povstaní v období 30-ročnej
vojny a ich výdobytky.
Juraj I. Rákoci zomrel v októbri 1648, v čase, ked v Münsteri a
Osnabrücku sa vyslanci francúzskeho kráľa, švédskej
kráľovnej a cisára Ferdinanda III. chystali pripojiť svoje
podpisy pod mierovú zmluvu, ktorá ukončila tridsaťročnú
vojnu. Ťaženie Juraja I. Rákociho a predtým aj tri výpravy
Gabriela Betlena boli súčasťou tohto veľkého európskeho
konfliktu. Vojnové akcie oboch sedmohradských kniežat
zároveň vyvolali protihabsburské povstania uhorských
šľachticov, nespokojných s rekatolizáciou a politikou Viedne
Vďaka vojenskej podpore sedmohradských kniežat, Turkov a
rovnako priaznivej situácii v Európe, kde sa sformovala silná
protihabsburská koalícia, boli tieto povstania úspešné.
Špecifické podmienky v Uhorsku vytvorené tureckou
prítomnosťou a vzrastom moci sedmohradských kniežat boli
príčinou odlišného politického a spoločenského vývoja v
porovnaní s ostatnými krajinami pod vládou Habsburgovcov. V
rovnakej dobe, keď Ferdinand II. nechal na Staromestskom
námestí v Prahe popraviť predstaviteľov českého odboja, musel
vzbúrených magnátov v Uhorsku potvrdzovať do najvyšších
krajinských úradov. Uhorská šľachta zaznamenala v boji s
habsburským absolutizmom v 1. polovici 17. storočia výrazné
úspechy. Dokázala si obhájiť stavovské a náboženské slobody
a zachovala si svoje dominantné postavenie. Spoločenský
vývoj sa tým do istej miery zakonzervoval, čo sa v

snem zvolaný Rákocim do
mesta Tirgu Mures
(Marosvásarhely,Rum.)
ho opät povolal na kniežací
stolec.
Október 6: Juraj II. Rákoci
žiada pomoc od uhorských
magnátov
Novembe : Rákociho pokus
Rákociho dosadiť späť do
Moldavska knieža Šerbana
sa skončil porážkou od
pašu Silistrie

Osobnosti:
Bárčaj Akoš (Bárcsay)
1619-1661
Sedmohradské knieža z
vôle Turkov v rokoch
1658-1661. Po porážke
svojich vojsk Jánom
Keméňom v decembri
1660 sa vzdal kniežacej
hodnosti. Keďže ani
potom neprestal
intrigovať, dal ho v júli
1661 Ján Keméň
zavraždiť.

nasledujúcich obdobiach prejavilo všeobecným zaostávaním
Uhorska za väčšinou západoeurópskych a stredoeurópskych
krajín. Spoločenskú a hospodársku stagnáciu Uhorska, výrazne
pociťovanú najmä od polovice 18. storočia, až do zániku
monarchie, nespôsobila do takej miery turecká okupácia ako sa
mylne usudzuje, ale úspechy šľachtického boja s absolutizmom
a centralizáciou a obhájenie tzv. zlatých slobôd uhorských
stavov.

Prvá severná vojna. Úpadok Sedmohradska.
V roku 1654 švédska kráľovná Kristína z rodu Vasa
prestúpila v Innsbrucku na katolícku vieru a vzdala sa koruny.
Katolícka línia švédskeho kráľovského rodu Vasa panujúca v
Poľsku (od 1586) vzniesla nároky na opustený trón Švédsky
snem rozdelený do 4 kúrií (šľachta, duchovenstvo, meštianstvo
a sedliaci) však za kráľa zvolili bratranca bývalej
panovníčky protestantského vojvodu z Zweibruckenu. Ten
sa stal kráľom ako Karol X. Gustav (1654 –1660). Dynastický
spor vyústil do prvej severnej vojny (1655-1660) medzi
Švédskom a Poľskom V počiatočná fáza vojny bola v znamení
víťazstiev švédskych zbraní. Vnútornými spormi a 6 ročnou
krvavou kozáckou vojnou oslabené Poľsko nedokázalo
vzdorovať. Výčiny švédskych okupačných posádok a zázračná
obrana národného pútnického miesta – pavlínskeho kláštora v
Čenstochovej prebudili vôľu Poliakov k odporu a vyvolali
vlnu patriotizmu. V roku 1656 sa Švédi dostali v Poľsku do
ťažkostí a tak si hľadali vhodných spojencov. Na ich stranu
postavil brandenburský kurfurst Fridrich Wilhelm I (1640-
1688). Švédska diplomacia získala prísľubom poľskej koruny
ešte jedného významného spojenca – Sedmohradsko. V
januári 1657 sa knieža Juraj II. Rákoci. (1648-1658/1660)
vydal na pochod k Varšave s početnou takmer 20 tisícovou
armádou. Tvoril ju najmä výkvet domácej šľachty , ale aj
pomocné oddiely podunajských kniežatstiev Valašska a
Moldavska, v ktorých sa presadil mocenský vplyv
Sedmohradsaka na úkor Osmanskej ríše. K švédsko poľskej
aliancii sa pridal aj kozácky hetmana Bohdan Chmeľnický. Na
území Poľska sa k sedmohradskému vojsku pripojilo 20 tisíc
záporožských kozákov. Rákociho plány boli mimoriadne
ambiciózne. V stredovýchodnej Európe chcel zo
Sedmohradska, veľkých častí Poľska a podunajských
kniežatstiev vytvoriť nový štátny útvar ovládaný rákociovskou
dynastiou. Podcenil však situáciu v Osmanskej ríši, kde po
nástupe energického veľkovezíra Koprulu Mehmeda Pašu
(1656 –1661) došlo k rozsiahlym reformám, ktoré zastavili
rozklad štátneho aparátu a výrazne posilnili bojaschopnosť
armády. Rákoci nebral ohľady na protesty Porty i nevôľu
Viedne a pustil sa do osudného poľského dobrodružstva.
Nebezpečenstvo rozdelenia Poľska prinútilo habsburský

dvor k energickým krokom. Na sklonku marca 1657 dvorská
komisia osobitne ustanovená na riešenie poľskyćh záležitostí
odporučila vstúpiť do vojny. Účasti 16 tisícového
habsburského zboru v severnej vojne nezabránila ani
nečakaná smrť Ferdinanda III. ( 2. Apríla 1657) a nástup jeho
druhorodeného syna, v tom čase iba 17 ročného Leopolda I.
Viedenskému dvoru sa podarilo vtiahnuť do vojny aj dánskeho
kráľa Fridricha III. (1648-1670), ktorý už dlhší čas s obavami
sledoval úspechy Švédov. V máji 1657 vypovedal Karolvi X.
Gustavovi vojnu. Protišvédsky front sa v priebehu niekoľkých
mesiacov rozrástol aj o Brandenbursko a Holandsko.
Spojeným silám piatich krajín už Švédi nedokázali
vzdorovať. Predčasná smrť Karola X. Gustava vo februáari
1660 urýchlila uzavretie mieru v Olive. Tretieho mája 1660
bola spečatená mierová zmluva medzi cisárom Leopoldom I.
Poľskom, Brandenburskom a Švédskom. Švédi si podržali
všetky územia v baltskej oblasti a poľský kráľ Ján Kazimír sa
vzdal nárokov na švédsku korunu. Účasť v prvej Severnej
vojne mala pre Juraja II. Rákociho nedozierne následky.
Po počiatočných úspechoch bolo jeho vojsko Poliakmi
vytlačené ďaleko na východ. Pri Kamenci Tatári zajali 20 tisíc
sedmohradských vojakov na čele s hlavným veliteľom Jánom
Keméňom (Kemény). Zajatci boli odvlečení na Krym , kde
väčšina z nich zahynula. Rákocimu sa ešte pred touto
katastrofou podarilo podpísať s Poliakmi prímerie a oddeliť sa
od hlavných síl. Domov sa vrátil iba s niekoľkými stovkami
bojovníkov.
Na pokyn sultána v auguste 1657 Tatári vpadli do
Sedmohradska a sikuľské stolice. Na sneme v Albe Julii v
októbri 1657 bol na základe písomných príkazov sultána
Mohameda IV. , veľkovezíra Ahmeda Kopruluho a Tatárskeho
chána Juraj II. Rákoci zosadený a stavy si za knieža zvolili
Františka Redeja (Rhedey) synovca Gabriela Betlena.
Rákoci sa však rozhodol pre boj s Osmanskou ríšou. Vyhlásil
sa za obrancu slobôd vlasti a v januári 1658 sa nechal
opätovne zvoliť na sedmohradské knieža. So žiadosťou o
vojenskú podporu sa obrátil do Viedne , ale vzhľadom na
blížiacu sa voľbu Leopolda I. za rímsko - nemeckého cisára
dostal len vyhýbavú odpoveď. Turci medzitým vyhnali
valašského vojvodu Konstantina Serbana i jeho moldavského
kolegu Štefana Gheorgeho, ktorí boli Rákciho spojencami a
obsadili pohraničnú pevnosť Jeno. V auguste 1658 sa opakoval
vpád Tatárov, ktorý bol ešte ničivejší ako v predchádzajúcom
roku. Veľké oblasti kniežatstva boli spustošené. Súčasníci
odhadovali počet zabitých a odvlečených na 100 000.
Veľkovezír Koprulu vymenoval v septembri 1658 za knieža
Achacia Bárčaja. Juraj II. Rákoci naoko ustúpil a začiatkom
jari 1659 sa opäť vzdal kniežacej hodnosti. Mal však dostatok
prívržencov a značnú vojenskú silu , aby sa pustil do boja s
tureckým vazalom Bárčajom. Čiastkový sedmohradský snem,

Krutosti Turkov
8.9.

1663 v tureckom poľnom
tábore

nedaleko

Hlohovca dal budínsky
paša usmrtiť tristo
starších, chorých a
zranených zajatcov,
ktorých

v

predchádzjúcich dňoch
Turci a Tatári pochytali
na Záhorí a na Morave.

Insurekcia

Trenčianskej šľachty:

V septembri 1663 v
súvislosti s postupom
Turkov na sever palatín
František

Vešeléni

nariadil trenčianskemu
županovi uskutočniť v
celej župe všeobecnú
šľachtickú insurekciu
(mobilizáciu). Na dôkaz

ktorý sa zišiel v Marmarošskom Sigete v septembri 1659 opäť
povolal Rákociho na kniežací stolec. Ten sa obráatil so
žiadosťou o pomoc na uhorských magnátov. Bárčaj požiadal o
podporu Portu. Nasledovala krvavá občianska vojna v
Sedmohradsku. O jej výsledku napokon rozhodol budínsky
paša Ahmed Sejdi. Začiatkom mája sa vydal na pomoc
Bárčaimu, ktorého rákociho jednotky zablokovali v meste
Sibiu. Rákoci zanechal obliehanie a tiahol v ústrety Turkom.
V bitke pri Szászfenesi. podľahol tureckej presile a o
niekoľko dní aj početným zraneniam , ktoré počas boja utrpel.
Turci využili svoje víťazstvo a obľahli Veľký Varadín (Oradea,
Nagyvárad, Rumunsko). Bola to najdôležitejšia pevnosť v tejto
časti pohraničia. Po 45 dňovom obliehaní sa posádka vzdala.
Z Varadína urobili Turci sídlo nového pašalíku.
Obsadenie Varadína bolo porušením Žitavského mieru, ale
Viedeň sa aj napriek urgenciám uhorských magnátov
neodhodlala k ráznemu vojenskému vystúpeniu. V
Sedmohradsku však zostalo ešte veľa prívržencov Rákociho
strany ochotných s podporou Habsburgovcov bojovať proti
Bárčaimu a Turkom. Na ich čelo sa v novembri 1660 postavil
Ján Kéméň, ktorý sa v predchádzajúcom roku za vysoké
výkupné vyslobodil z tatárskeho zajatia. Podarilo sa mu poraziť
Bárčaiho oddiely a prinútiť Turkami vymenované knieža k
abdikácii. V januári 1661 sedmohradský snem zvolil za knieža
Keméňa. Osmanská ríša sa nehodlala nečinne prizerať na vývoj
v Sedmohradsku. Pod vedením belehradského pašu Aliho
vtrhla na územie kniežatstva veľká turecká armáda. Dvorská
vojenská rada sa rozhodla pomôcť Keméňovi. Do
Sedmohradska boli vyslané značné vojenské sily vedené
generálom Raimundom Montecuccollim. Pri Satu Mare
(Szatmár, Rumunsko) sa Keméňove oddiely spojili s
cisárskymi. Medzitým však Turci obsadili najdôležitejšie časti
Sedmohradska. Na príkaz Ali pašu sa v Tirgu Mureš zišli
sedmohradské stavy a 14. Septembra 1661 si za knieža zvolili
Michala Apafiho (Apaffy). Keď sa Monteccucolli presvedčil o
tom, že Turci nehodlajú natrvalo obsadiť Sedmohradsko
ponechal v severozápadnej časti kniežatstva niekoľko posádok
a hlavným silám nariadil odchod s krajiny. Jána Keméňa
zanechal svojmu osudu. V januári 1662 ho počas bitky s
Turkami zabili.
Vojnami a tatárskymi vpádmi spustošené Sedmohradsko síce
Turci neobsadili, ale výrazne si tu posilnili vplyv. Politický i
vojenský význam ekonomicky oslabenej krajiny výrazne
poklesol. Pre uhorských protestantov mal úpadok
Sedmohradska fatálne následky. Michal Apafi už nemohol ako
jeho predchodcovia vystupovať v roli ochrancu neaktolíckeho
náboženstva v Uhorsku. Na dôvažok už v auguste 1660 Žofia
Bátoriová, vdova po Jurajovi II. Rákocim aj so svojim
maloletým synom Františkom konvertovala na katolicizmus.

akútneho nebezpečenstva
poslal županovi krvavý
meč. Do vojska prikázal
zahrnúť všetkých, čo
prekročili šestnásty rok
života. Každého, čo by
rozkaz odoprel mali
nastoknúť na kôl a
skonfiškovať

mu

majetok.

Devolučné vojny

Názov dvoch vojnových
konfliktov v rokoch
1667/1668 a 1670-1679,
ktorý je odvodený od
latinského

slova

devolvere pripadnúť. Ich
hlavným motívom bol
vo Francúzsku a
Flandersku zaužívaný
princíp dedenia v
ženskom pokolení pri
zohľadnení
prvorodenstva. Na jeho
základe si francúzsky
kráľ Ľudovít XIV. po
smrti svojo svokra Filipa
IV. žiadal Španielske

Stupňovanie vnútorného napätia, rotržka na sneme roku
1662.

Od polovice 17. storočia sa náboženský konflikt v Uhorsku
vystupňoval. Postavenie protestantov sa rýchlo zhoršovalo,
lebo ich rady redli u najvplyvnejších vrstiev. Niekdajšie opory
protestantizmu ako Ilešháziovci, Rákociovci, Nádašdy a aj
František Vešeléni, zvolený v roku 1658 za palatína, sa stali
horlivými katolíkmi. Všeobecné oslabenie Sedmohradska po
neúspechu Juraja II. Rákociho v boji o poľskú korunu v prvej
severnej vojne nedávali veľké nádeje protestantským stavom
zaistiť si účinnú podporu. Katolícku cirkev najmä na
východnom Slovensku posilnili aj úspešné pokusy o
arcibiskupa Lipaja o úniu grécko- východnej cirkvi s
katolíckou. Na majetkoch Drugetovcov v okolí Humenného sa
od polovice 17. storočia s počiatočnými problémami zápasiacu
grécko- katolícku cirkev podarilo udržať a v nasledujúcich
desaťročiach aj rozšíriť medzi Rusínmi v Šarišskej, Spišskej a
Zemplínskej stolici, kde do tej doby dominovalo pravoslávie.
Leopold I. pri svojej bratislavskej korunovácii v júni 1655 bol
nútený prisahať, že bude dodržiavať ustanovenia Viedenského
a Lineckého mieru, no uhorský klérus sa necítil byť viazaný
zachovávaním týchto mierových dohôd. V roku 1658 sa zišli
katolícki biskupi v Trnave a dohodli sa, že budú bojovať za
neplatnosť oboch mierových zmlúv. Vzťahy medzi katolíkmi
a protestantami sa vyostrovali. Konflikty spôsobilo nielen
odňatie kostolov a fár, ale aj rôzne reprsívne opatrenia. Po
strate chrámov sa protestantské bohoslužby slúžili aj ďalej,
často ilegálne v súkromných domoch, v stodolách a nezriedka
aj v prírode. Voči tomu však katolícki zemepáni často prísne
zakročili. Komposesoriálni držitelia beckovského panstva
zakázali konanie protestantských boholužieb pod holým nebom
a prípadným účastníkom pohrozili telesnými trestami. Zároveň
poddaným nariadili povinnú účasť na katolíckych omšiach.
V prípade neúčasti muž dostal tri rany palicou a ženu zavreli do
klady.
V tej dobe sa najväčšia pozornosť uhorskej šľachty
sústreďovala na Sedmohradsko. Zápasa Juraja II. Rákociho a
neskôr aj Jána Keméňa s Turkami a ich favoritom Acháciom
Bárčajom jej nebol ľahostajný. Najvýznamnejší magnáti,
medzi nimi aj palatín Vešeléni, boli rodinnými zväzkami
spútaní so sedmohradskou šľachtou. Ich záujmom bolo, aby
sa skupina rákciovsko-keméňovská udržala vo svojom
postavení. Viac ako rodinné vzťahy však uhorskú šľachtu
motivovali politické pohnútky. V silnom a nezávislom
Sedmohradsku nachádzala prirodzeného spojenca v zápase s
habsburským absolutizmom. Preto uhorskí magnáti naliehali
na Leopolda I. aby poskytol Jurajovi II. Rákocimu účinnú
pomoc ešte skôr ako sa on sám v októbri 1659 o ňu vo Viedni

Nizozemsko, keďže bol
manželom prvorodenej
dcéry španielskeho kráľa.
Účastníkom

2.

Devolučnej vojny 1670-
1679 bol aj Leopold I.

uchádzal.
A tak správy o Keméňovej porážke a smrti zaúčinkovala na
uhorské stavy, ktoré sa na jar 1662 schádzali na snem do
Bratislavy. Väčšina šľachty predpokladala, že sa bude rokovať
o vojenskej podpore Sedmohradsku. Nečinné Montecucoliho
vojsko znamenalo pre Uhorsko mimoriadnu záťaž a čoraz
častejšie dochádzalo k ozbrojeným konfliktom medzi domácim
obyvateľstvom a nemeckými žoldniermi. Ich nasadenie do
bojov alebo okamžitý odchod z krajiny by priniesol všeobecnú
úľavu. Viedeň si neželala stupňovanie konfliktu s
Osmanskou ríšou aj keď mohla počítať s podporou Benátok.
Republika už od roku 1645 viedla s Portou vojnu a preto by jej
prišlo vhod angažovanie Viedne v Sedmohadsku v prospech
protitureckej frakcie. Napokon snem paralyzovali spory o
náboženských záležitostiach. Evanjelici mali väčšinu v
dolnej komore, katolíci ovládali hornú. Protestantská opozícia
predložila svoje sťažnosti na zaberanie kostolov. Vplyvných
katolíckych magnátov Pavla Esterháziho a Juraja Erdodyho, ale
aj konvertitov Gabriela Ilešháziho a Františka Nádašdyho
obvinili z prenasledovania evanjelikov. Leopold I. odpovedal
na memorandum veľmi stroho a odkázal vyriešiť veci
prostredníctvom súdov. Roztržka napokon viedlo k odchodu
väčšiny evanjelických vyslancov zo snemu. V stoliciach, kde
mali prevahu vyhlásili snemové ustanovenia za jeho
ustanovenia za neplatné. Vnútorná kríza krajiny sa ešte viac
prehĺbila. Ale aj katolícki magnáti dávali najavo svoju nespokojnosť s
ľahostajnosťou Viedne voči spojencom v Sedmohradsku a s prílišnou
ústertovosťou voči Osmanskej ríši. V Istambule to pokladali za prejav
slabosti a začali s veľkými prípravami na vojnu. Leopold I. si uvedomoval
nedostatok vojenských síl a poslal k Porte vyjednávačov. Rokovania sa však
skončili nezdarom.

Vojna s Turkami 1663-1664
21. marca 1663 sa takmer stotisícová turecká armáda pod vedením
vezírovho syna Ahmeda Köprüluzadeho vydala na pochod z Adrianopolu
do Uhorska. V polovici júla bolo turecké vojsko už Budíne. Po krátkej
porade sa Turci rozhodli, že cieľom ich ťaženia bude kľúčová pevnosť
protitureckej obrany Nové Zámky. V polovici augusta 1663 sa začalo
obliehanie Nových Zámkov. Moderná pevnosť niekoľko týždňov odolávala,
no nakoniec musel veliteľ Adam Forgáč prijať čestné podmienky
kapitulácie ponúkané Turkami a 25. septembra 1663 Nové Zámky opustil aj
so zvyškom posádky. Po dobytí pevnosti sa Turci bez boja zmocnili Nitry,
Levíc a Hlohovca. Celé Považie až po Trenčín a údolie rieky Nitry boli
vydané na pospas tureckému pustošeniu. Cisár Leopold I. disponoval len
menšími jednotkami, ktoré si netrúfali merať sa v otvorenej bitke s oveľa
početnejšími Turkami. Dostalo sa mu síce prísľubu vojenskej podpory z
ríše, ale pomoc prichádzala do krajiny pomaly a s veľkým oneskorením. U
domáceho obyvateľstva prevládala tendencia dohodnúť sa s Turkami a
prijať ich zvrchovanosť, čo sa pre mnohých zdalo aj výhodnejšie. Turci si
vytvorili z Nových Zámkov sídlo kraja (ejáletu), ktorý sa rozprestieral
medzi Váhom a Hronom. Severná hranica novozámockého ejálatu sa tiahla
k Trenčínu a k Prievidzi. Na konci roka 1663 sa situácia začala obracať k
lepšiemu, pretože do Trenčianskej a Nitrianskej stolice, ktoré boli najviac
ohrozené, prišli cisárske jednotky a oddiely spojencov z Nemecka. Po
počiatočnej panike a bezradnosti sa podarilo zhromaždiť pomerne veľký

Daňové povinnosti obce
Hrádok, ktorá sa poddala
Turkom:

Po vojenských úspechoch
osmanskej armády v roku
1663, boli obyvatelia dedín
a mestečiek na Považí
južne od Trenčína
vystavení

sústavným

útokom Turkov a Tatárov.
Koncom septembra 1663
poslal Husejn paša, veliteľ
Nových

Zámkov

obyvateľom obcí severne
od Hlohovca výzvu, aby
uznali

tureckú

zvrchovanosť.

Tým

dedinám, ktoré odmietnu
poddať sa Turkom hrozil
záhubou. Dediny na
pravom brehu Váhu
nemali inú možnosť, len sa
podrobiť, pretože po
obsadení Nových Zámkov
a Hlohovca nestála
Turkom v ceste žiadna
prekážka. Urobili tak aj
obyvatelia

Hrádku,

ležiaceho severne od
Piešťan. Obec bola
začlenená

do

Novozámockého ejáletu
( kraja) a Nitrianskej
náhije ( okresu)..

Turci spísali nových
poddaných do osobitného
daňového súpisu (defteru)

počet vojakov a na jar v roku 1664 kresťanské vojská prešli do ofenzívy. V
máji 1664 16 tisícová armáda pod vedením generálov Štefana Koháriho,
Rajmunda Montecuccoliho a generála Louisa de Souchesa vyhnala Turkov
z Levíc a Nitry. Začiatkom augusta 1664 spojenecké vojská vybojovali
víťaznú bitku s hlavnými silami Turkov pri mestečku Svätý Gothard,
ležiacom na rakúskych hraniciach. Krátko po tomto úspechu uzavrel cisár
Leopold I. v mestečku Vašvár s Turkami mier za nie veľmi výhodných
podmienok. Podľa mierovej zmluvy Nové Zámky zostali v tureckých
rukách , no cisár si mohol ako náhradu na pravom brehu Váhu vybudovať
nové opevnenie. Už v roku 1665 nitriansky biskup Selepčéni vysvätil
základy pevnosti, ktorá dostala meno Leopoldov. Strata Nových Zámkov
znamenala podstatné rozšírenie tureckej moci na území Slovenska. Turci si
aj naďalej vynucovali zvrchovanosť nad sídlami , ktoré sa im poddali počas
ich veľkého náporu na jeseň v roku 1663. Odmietnutie, alebo zanedbanie
platenia daní a robotných povinností tvrdo trestali. A tak v nasledujúcich
dvoch desaťročiach sa predovšetkým na západnom Slovensku množili
turecké lúpežné vpády a trestné výpravy.

Vešeléniho sprisahanie.
Výsledky vojny s Turkami priniesli novú vlnu nespokojnosti.
Mier bol narýchlo podpísaný bez vedomia a súhlasu uhorskej
politickej reprezentácie.
K tomu sa pridružil odpor protestantov proti rekatolizácii
Množiace sa protesty aj zo strany vysokej uhorskej katolíckej
šľachty spočiatku prinútili Viedeň k politickému
manévrovaniu. V lete roku 1665 zvolal Leopold I. uhorských
magnátov a prelátov na poradu do Bratislavy. Panovník žiadal
od nich súhlas s posilnením pohraničných posádok, aby sa
zamedzili výpady Turkov. Uhorská reprezentácia na čele s
palatínom Vešelénim odmietala príchod ďalších cisárskych
vojakov do krajiny. Ako hlavný dôvod uviedla neznesiteľné
prechmaty nemeckých žoldnierov. Situáciu v krajine
zhoršovala surovosť a časté rekvirácie cudzieho vojska,
rovnako aj turecké nájazdy. Napriek mierovej zmluve sa Turci
nerozpakovali robiť výpady aj do hĺbky sto kilometrov od
pohraničných pevností. Keď cisársky veľvyslanec v Istambule
protestoval u veľkovezíra Ahmeda Koprülüho proti tureckým
nájazdom a žiadal zachovávanie mieru, vezír odpovedal, že
výpad s 5 000 chlapmi bez delostrelectva nie je žiadne rušenie
pokoja. Za takýchto okolností rozdiel medzi mierom a
vojnovým stavom bol len iluzórny. V novembri 1665 sa zišli
vyslanci 13 stolíc v Košiciach rozhorčení situáciou a ostro
protestovali proti mieru s Turkami uzavretému vo Vašvári.
Vydali dokonca vyhlásenie, v ktorom vyjadrili podozrenie o
tajnej dohode medzi viedenským dvorom a Turkami s cieľom
úplne zničiť krajinu.
K tomu sa pridružil odpor protestantov proti rekatolizácii
Množiace sa protesty aj zo strany vysokej uhorskej katolíckej
šľachty spočiatku prinútili Viedeň k politickému
manévrovaniu. V lete roku 1665 zvolal Leopold I. uhorských
magnátov a prelátov na poradu do Bratislavy. Panovník žiadal

a vyrúbili jej obyvateľom
daň.

21 vlastníkov domov, každý
po 50 akče, spolu 1050 akče

deistok z obilia 135 kila
spolu 2700 "

dvojnásobný desiatok 45
kila spolu 450

desiatok z muštu 91 pínt
spolu 455

na odmenu hájnikovi a daň
za pasenie spolu 315

desiatok zo včelínov spolu
125

daň z oviec spolu 60

daň za drevo a seno spolu
450

daň z mlyna o jedno 300

daň z ošípaných spolu 275

Spolu 6180 akče

Akče: Drobný turecký
peniaz, 180 akče bol jeden
uhorský zlatý

Blaskovics J: Az újvári
ejálet török adóösszeírásai, .
Bratislava 1993, s. 309

Hlavné body mieru vo
Vašvári 1664

-Rakúšania i Turci
vypracú sa zo
Sedmohradska;
Apafy uznaný bude
od oboch za knieža
sedmohradské;
- stolice: Satmárska a
Sabolčská zostanú v
držaní Leopoldovom ;
-Nové Zámky,
Novohrad, Veľký
Varadín zostanú
Turkom
-Leopold pre obranu
považskej čiary môže
si vystaviť novú
pevnosť pri Váhu;
-Leopold pošle za
štyri mesiace
sultánovi dar 200.000
toliarov a sultán na
vzájom poctí
Leopolda tiež

od nich súhlas s posilnením pohraničných posádok, aby sa
zamedzili výpady Turkov. Uhorská reprezentácia na čele s
palatínom Vešelénim odmietala príchod ďalších cisárskych
vojakov do krajiny. Ako hlavný dôvod uviedla neznesiteľné
prechmaty nemeckých žoldnierov. Situáciu v krajine
zhoršovala surovosť a časté rekvirácie cudzieho vojska,
rovnako aj turecké nájazdy. Napriek mierovej zmluve sa Turci
nerozpakovali robiť výpady aj do hĺbky sto kilometrov od
pohraničných pevností. Keď cisársky veľvyslanec v Istambule
protestoval u veľkovezíra Ahmeda Koprülüho proti tureckým
nájazdom a žiadal zachovávanie mieru, vezír odpovedal, že
výpad s 5 000 chlapmi bez delostrelectva nie je žiadne rušenie
pokoja. Za takýchto okolností rozdiel medzi mierom a
vojnovým stavom bol len iluzórny. V novembri 1665 sa zišli
vyslanci 13 stolíc v Košiciach rozhorčení situáciou a ostro
protestovali proti mieru s Turkami uzavretému vo Vašvári.
Vydali dokonca vyhlásenie, v ktorom vyjadrili podozrenie o
tajnej dohode medzi viedenským dvorom a Turkami s cieľom
úplne zničiť krajinu.
Za takýchto pomerov sa aj v kruhoch najvyššej uhorskej
katolíckej šľachty formovala opozícia s cieľom zbaviť krajinu
Habsburgovcov. Hlavným organizátorom sprisahania sa stal
palatín František Vešeléni, s ktorým tajne spolupracoval
ostrihomský arcibiskup Juraj Lipaj, chorvátsky bán Peter
Zrínsky a najvplyvnejší magnát na severovýchode krajiny
František I. Rákoci. Ako možní zahraniční spojenci sa črtali
Francúzsko, Sedmohradsko a Osmanská ríša. Na tajných
poradách Vešeléni navrhoval ponúknuť uhorskú korunu
niektorému zo synov francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a tým
si ho zaviazať na poskytnutie účinnej pomoci. V auguste 1666
Vešeléni a ďalší šľachtici na Muránskom hrade vyjednávali s
poverencami sedmohradského kniežaťa Michala Apafiho -
Michalom Telekym a Mikulášom Betlenom. Prostredníctvom
Apafiho bolo Turkom ponúknuté spojenectvo a záväzok, že
Uhorsko bude pod protektorátom Osmanskej ríše s ročným
tribútom 60 000 zlatých. Na stranu sprisahancov sa pridal aj
krajinský sudca František Nádašdy. Opozičné hnutie oslabila
smrť ostrihomského arcibiskupa Juraja Lipaja 3. januára 1666.
Jeho nástupca Juraj Selepčéni nebol naklonený podporovať
sprisahancov. Ešte väčšou ranou bola predčasné Vešeléniho
úmrtie. V radoch opozície zavládli zmätky a neistota. Nádašdy
a Zrínsky sa stali formálnymi náčelníkmi celého hnutia, ale
napätie medzi nimi silnelo. Povstanie ešte zďaleka nebolo
pripravené a už jeho vodcovia vzájomne súperili o tituly a
funkcie. Nádašdy chcel byť palatínom, Zrínsky túžil stať sa
zadunajským kniežaťom, Rákoci sa zas videl v hodnosti
kniežaťa východného Uhorska. V roku 1667 veľkovezír
Ahmed Koprülü odmietol podporovať povstanie v Uhorsku, s
výhovorkou, že nechce porušiť mier. Prostredníctvom
tlmočníka sedmohradských vyjednávačov sa o plánoch

darom:
Mier bude trvať 20
rokov.
Ale s týmto mierom
neboli

spokojní

hlavní hodnostári kra-
jinskí a veľmoži,
menovite:

palatín

Fraňo

Vesselinyí,

arciciskup

Juraj

Lippay,

krajinský

sudca Fraňo Nádašdy,
generál košický Fraňo
Čáky a iní. O bodoch
mieru ani nevedeli ale
bolo jasné, že Nové
Zámky a Veľký
Varadín

zostanú

Turkom a to bez ich
vedomia. Namietali:

že kráľ uzavrel

mier bez privolenia
krajiny, hoci sa
zaviazal
korunovačným
diplomom

a

prísahou, že mier aj
prímerie

s

nepriateľom uzavierať
bude vždy s vedomím
a radou krajinských
hodnostárov;
- že už aspoň Nové
Zámky nemalý byť
prenechané Turkom,

-že po dobytom
víťazstve mal byt
Turek

ďalej

prenasledovaný,

a

nemalo sa s ním
jednať

že tento mier je horší
ako prehratá bitka.

Vláda až v októbri do
Viedne

pozvala

uhorských
kráľovských radcov a
niektorých zemanov,
aby ich informovala o
mieri,

pozvaní ale

neprišli

Počiatkom

decembra

na

uhorských sprisahancov dozvedel aj cisársky vyslanec v
Istambule Casanova. Sprisahanci sa ocitli v úplne izolácii, keď
Francúzi zapletení do vojny so Španielskom, neboli ochotní
podporiť ich plány vzhľadom na cisárovu neutralitu. Zrínsky sa
rozhodol konať na vlastnú päsť a vyzval aj svojho zaťa
Františka I. Rákociho, aby vzbúril sever a východ krajiny. Na
Rákociho podnet sa v januári 1670 v Zemplíne zhromaždili
stavy a pod zámienkou ochrany proti Turkom nariadili postaviť
vojsko. Bola to príprava na protihabsburský odboj. 12. marca
1670 chorvátsky bán Peter Zrínsky a jeho švagor Krištof
Frangepán vyzvali poddaných na svojich majetkoch v
Chorvátsku , aby sa chopili zbrane a sľúbili im uľahčenie
zemepánskych dávok. Zatiaľ čo šľachta zo severovýchodných
stolíc Uhorska sa pomaly schádzala do Blatného Potoka
(Sárospatak, Maďarsko), v Chorvátsku utrpeli povstalci fiasko.
Sedliakom sa do boja za svojich pánov nechcelo a dvor zbavil
Zrínskeho hodnosti bána a za miestodržiteľa vymenoval
Mikuláša Erdödyho. Cisársky radca Lobkovic potlačil vzburu
bez väčšieho krviprelievania. Zrínskeho i Frangepána
prísľubom milosti vylákal do Viedne, ale namiesto audiencie u
Leopolda I. ich čakalo uväznenie. František I. Rákoci zistil, že
zostal osamotený a zatrúbil na ústup. Hlavná časť povstalcov
zložila 1. mája 1670 zbrane. V priebehu niekoľkých týždňov
cisárske oddiely poslané na severovýchodné Slovensko
potlačili ojedinelé ohniská vzbury. Nasledoval hromadný útek
uhorských šľachticov zapletených v sprisahaní do
Sedmohradska a začala sa hromadná konfiškácia ich majetkov.
Hlavní organizátori odboja Zrínsky, Nádašdy, Frangepán boli
odsúdení na smrť. Hoci za nich intervenovali viacerí panovníci
a aj pápež Klement X. boli všetci 3O. apríla 1671 popravení.
František I. Rákoci si zachránil život iba vďaka intervenciám
svojej matky, hrolivej katolíčky Žofie Bátoriovej. Za milosť
musel zaplatiť pokutu 400 tisíc zlatých a do svojej pevnosti
Mukačevo prijať nemeckú posádku.

Počiatky kuruckého hnutia a povstanie Gašpara Piku.
Mimoriadne súdy najprv v Levoči a potom v Bratislave pod
predsedníctvom Jána Rotala súdili 230 šľachticov. Rozsudok
smrti bol iba jeden, ale dlhoročné tresty väzenia a rozsiahle
konfiškácie mali oslabiť vplyv a moc odbojnej šľachty a
naplniť neustále prázdnu štátnu pokladnicu. Mnohí šľachtici
ušli zo strachu pred činnosťou Rotalovej vyšetrovacej komisie
do Sedmohradska. K nim sa pripojili vojaci prepustení zo
služby v pohraničných pevnostiach. Skupiny utečencov, ktorí
sa spájali do väčších oddielov a z Potisia, alebo z hornatých
oblastí severozápadného Sedmohradska podnikali vojenské
nájazdy na východné i stredné Slovensko, ľud nazval kurucmi.
Pre ich protivníkov- cisarskych vojakov sa ujala hanlivá
prezývka labanci. Boje medzi kurucmi a labancami trvali s
krátkymi prestávkami nasledujúce štyri desaťročia. Už vo

opakované pozvanie už
mnohí prišli.
Minister

Václav

Lobkovic
ospravedlňujúc
uzavretie

pokoja,

povedal jim, že vláda
musela ho uzavreť,
lebo

pomoc

francúzska a nemecká
nebola trvanlivá, i
mohlo obojej vojsko
hockedy

byť

odvolané.

Strata

Nových Zámkov podľa
Lobkovica nebude
znamenať veľa keď
cisár vystaví novú
pevnosť.

Týmto

mierom získané je
Sedmohradsko, aby sa
nestalo

pašalíkom

tureckým a že konečne
cisár ani neuzavrel
pokoj bez vedomia
Uhrov, lebo že veď
podobné výminky
pokoja pojednávané
boly i na sneme roku
1662.

Charakter zápasov v
sedemdesiatych rokoch 17.
Storočia.

13 júla 1675 zomrel v
Košiciach hornouhorský
kapitán Paris von Spankau.
Jeho nástupcom sa stal
generál Strassoldo a po ňom
sadista Cobb. Po dedinách a
mestečkách trinástich stolíc
nechal nosiť krvavý meč,
naostrený kôl a koleso ako
varovanie všetkým, ktorí by
paktovali s nepriateľom. V
Košiciach hneď odpravil
šiestich zajatých kurucov,
ale aký spôsobom. Jedného
nechal rozštvrtiť koňmi,
ostatných kat zodral z kože,
opekal ich na ohni a
nakoniec ich napichol na
kôl.

Načo kuruci podobným
spôsobom znárnili 600
nešťastných nemecov.

Kassai kalvinista krónika
1644-1944

svojich počiatkoch dosiahlo mohutnejúce kurucké hnutie
niekoľko pozoruhodných vojenských úspechov. Kuruci pod
vedením Štefana Petróciho aj vďaka pomoci
veľkovaradínskeho pašu i podpore zo Sedmohradska v
septembri 1672 v bitke pri Haniske neďaleko Košíc porazili
cisárskeho generála Parisa Špankaua. Zmocnili sa
východoslovensých miest Prešova, Bardejova, Sabinova a
Kežmarku. Šľachte i mešťanom sa vyhrážali smrťou ak sa k
nim nechceli pripojiť. Jeden kurucký oddiel vedený Gašparom
Pikom prenikol aj na Oravu, kde sa v októbri 1672 vzbúrili
evanjelickí sedliaci. Pod Pikovým vedením ovládli aj Oravský
hrad. Porážka hlavných kuruckých síl na sklonku októbra však
znamenala aj koniec povstania slovenských sedliakov na
Orave. Prvý kurucký nájazd na východné a severné Slovensko
sprevádzalo zaberanie katolíckych kostolov spojené s
vyháňaním niekde i s krvavým prenasledovaním katolíckych
kňazov.

Násilná rekatolizácia. Gubernium.
Na západnom Slovensku v tom istom čase zemskí páni, krajinskí
hodnostári ale aj príslušníci katolíckej hierarchie aj s vojenskou asistenciou
zaberali evanjelické kostoly a školy a vyháňala z nich kňazov. Najprv boli
evanjelikom odobraté kostoly v mestách- Bratislave, Trnave, Trenčíne,
Banskej Štiavnici a potom prišiel na rad vidiek. Počas násilnej rekatolizácie
došlo na mnohách miestach ku krvavým výtržnostiam i vzburám, ktoré
však vojsko bezohľadne potlačilo. Najväčšie nábožensky motivované
nepokoje sa odohrali v evanjelických oblastiach na západnom Slovensku v
Turej Lúke (1672) a v Senici (1673).
Viedenský dvor využil likvidáciu protihabsburského sprisahania na
upevnenie panovníkovej autority a moci v Uhorsku. Uhorská ústava a
autonómia boli suspendované, úrad palatína zrušený a snem sa nezvolával.
Plnou mocou a správou krajiny bol od februára 1673 poverený nový úrad -
Gubernium, sídliaci na Bratislavskom hrade. V jeho čele stál veľmajster
rádu nemeckých rytierov Ján Gašpar Amrpinger. Nariadením Leopolda I.
boli niekoľkonásobne zvýšené dane, na ktorých musela participovať aj
šľachta a zavedená nová spotrebná daň za víno, pivo, pálenku a mäso. Z
daňového výnosu sa malo financovať vojsko. Proti novým daňovým
poriadkom nerešpektujúcim šľachtickú daňovú imunitu ostro protestovali
najmä uhorskí preláti kaločský arcibiskup Juraj Séčeni a ostrihomský Juraj
Selepčéni. Selepčéni ako vicepalatín sa cítil byť osobne urazený zriadením
Gubernia. Ako satisfakciu dostal od viedenského dvora voľnú ruku na
rekatolizačné opatrenia. Spolu s nitrianskym biskupom Leopoldom
Koloničom a veľkovaradínskym Jurajom Báršoňom sa iniciatívne podieľal
na dvoch veľkých súdnych procesoch s protestantskými kňazmi a učiteľmi v
Bratislave. V roku 1673 súdili tridsiatich troch prevažne slovenských (boli
medzi nimi piati Nemci a dvaja Maďari) evanjelických duchovných zo
stredoslovenskej banskej oblasti (banského seniorátu). Boli obvinení, že
aktívne podporovali kurucké hnutie, búrili ľud, hanobili katolícku cirkev a
panovnícku rodinu. Leopold I. odvrátil od nich hroziaci trest smrti, ale
všetci boli nútení zriecť sa svojich úradov a opustiť krajinu. V
nasledujúcom roku boli do Bratislavy predvolaní všetci protestantskí
duchovní a učitelia z územia pod habsburskou kontrolou, prevažne však zo
Slovenska. Spolu ich malo ich byť 700, ale do Bratislavy sa ich dostavila asi
polovica. Súd mal podobný priebeh , ale viac ako 60 kazateľov odmietlo
konvertovať, alebo emigrovať. Formálne boli všetci odsúdení na smrť,
rozsudok však vykonaný nebol. Najprv boli uväznení na niekoľkých

írta Dr.. Szabó Lajos

Košice 1944, s. 67

Artikulárne kostoly_

V roku 1681 na sneme v
Šoproni sa zákonmi 25 a 26
sa obnovila náboženská
sloboda pre protestantov,
ale držbu kostolov a tým aj
fár a škôl obmedzili na dva
v každej stolici, pravda len
na území, ktorú kontroloval
kráľ Leopold I. Bolo to 11
stolíc.
Vo Vašvárskej mali kostoly
v Domolku ( dnes
Celdomolk) Nemes Csó a
vo Felso Or ( dnes Oberwart
v Rakúsku).
V Šopronskej: Vadosfalva a
Nemeskor
V Bratislavskej: Reca a
Pusté Úľany
Nitrianska:

Nitrianska

Streda a Stráže pri Vrbovom
Trenčianska: Súľov a
Uhrovec
Tekovská: Šimonovany
(snes Partizánske) a
Sľažany)
Zvolenská: Hronsek a Ostrá
Lúka
Oravská: Horný Kubín a
Istebné

hradoch a v marci 1675 bolo spolu 41 protestantských duchovných
odtransportovaných na galeje do Neapola a do Bakaru pri Jadranskom mori.
Počas cesty viacerí z nich zomreli. Iba zákrok holandského admirála de
Ruytera v Neapoli a intervencie Saska a Pruska ich zachránilo od galejí.

Zosilnenie kuruckého hnutia.
Kurucké hnutie zosilnelo, keď sa na jeho čelo bol v roku 1675
zvolený Michal Teleki, bohatý sedmohradský magnát a
kancelár kniežaťa Apafiho. So sedmohradskou a tureckou
podporou kuruci podnikali vpády do oblastí pod kontrolou
Habsburgovcov. Kurucké nájazdy do Potisia, na východné a
stredné Slovensko boli zamerané proti cisárskym vojskám, no
ešte viac proti šľachte, ktorá stála na strane Viedne. Vpády
kurucov mali charakter náboženskej vojny, lebo počas nich
bola nemilosrdne prenasledovaná katolícka cirkev a
obyvateľstvo. Neslýchané krutosti na oboch stranách boli
sprievodným javom tejto smutnej doby. Zajatci bez ohľadu či
sa jednalo o cisárskych vojakov alebo kurucov boli obvykle
napichnutí na kôl, lámaní v kolese, alebo štvrtení koňmi.
Vzrastajúce protihabsburské hnutie v Uhorsku sa rozhodol
finančne podporiť francúzsky kráľ Ľudovít XIV. aby vojenské
sily cvisára Leopolda I., jeho hlavného protivníka v prvej
devolučnej vojne, boli čo možno najviac viazané v Uhorsku.
Prostredníctvom francúzskeho vyslanca v Poľsku bola najprv v
sedmohradskom Fogaraši dojednaná a v máji 1677 vo Varšave
podpísaná zmluva medzi Ľudovítom XIV. , Michalom Apafim
a kurucmi. Francúzsky kráľ sa zaviazal finančne aj vojensky
podporovať protihabsburské hnutie. V septembri 1677 sa ku
kurucom pripojil dvojtisícový francúzsky zbor pod vedením
plukovníka Bohama a už o necelý mesiac ich spojené vojská
spôsobili v Ugočskej stolici cisárskej armáde ťažkú porážku.
Víťazstvom povzbudení kuruci podnikli na sklonku leta 1678
ťaženie na východné a stredné Slovensko.
Hlavným strojcom kuruckých úspechov bol mladý magnát
Imrich Tököly. Zatiaľ či Michal Teleki s časťou kurucov
bezvýsledne obliehal Prešov, veliteľ druhej skupiny kuruckých
vojsk Imrich Tököly ovládol takmer celé stredné Slovensko aj s
banskými mestami, kde sa zmocnil nesmiernej koristi. K
úspechom mu pomohlo aj to, že na severnom a východnom
Slovensku ležala prevažná časť jeho rodových majetkov.
Zároveň však ako príslušník hornouhorskej šľachty dobre
poznal mentalitu slovenského ľudu a vedel ju v
protihabsburskom ťažení náležite využiť. Aj keď Tökölyho
oddiely utrpeli začiatkom novembra 1678 pri Svätom Kríži
(Žiar nad Hronom) porážku a museli sa stiahnuť na východ,
protihabsburský odboj natoľko zmohutnel, že dvorské kruhy vo
Viedni sa začali zaoberať myšlienkou radikálnej zmeny
politiky voči Uhorsku. Kurucké hnutie oslabila strata
francúzskej podpory po uzavretí mieru v Nijmegene v roku
1679 medzi Leopoldom I. a Ľudovítom XIV.

Turčianska: Ivankovce a
Necpaly
Liptovská: Veľká Paludza a
Hybe
Spišská: Toporec, Hrohov a
Batizovce ak nebudú
protesty proti tomu
V slobodných kráľovských
a banských mestách si
evanjelici mohli mimo
hradieb na vyznačenom
mieste postaviť kostol,
školu a faru. V Šoporni
zostal stav nezmenený.

Prenasledovanie
katolíkov:

V roku 1684 podával Juraj
Selepčéni zprávu o stave
katolíckej cirkvi v Uhorsku
pápežovi.

Medziiným

napísal:" Luteráni vyhnali
jezuitov z Košíc, Prešova,
Gyongyoša , Levoče,
Banskej Bystrice, Štiavnice
a z iných rezidencií a misijí,
sochu bl. Panny Márie z
hlavného oltára chrámu
bansko- bystrického zrútili a
vyhodili. Ukrutnosti od nich
podstúpili

nasledujúci:

Štefan Dobiš, kanonik
ostrihomský a správca
arcibiskupského panstva
ako aj Mikuláš Svelencej,
paulínsky mních, boli v
Bzovíku sťatí a ich mŕtvoly
zostali v hradnej priekope
viac

ako

týžden

nepochované.

Ambróz

Paskor, farár z Pribiliny a
Tomáš Konacký , farár v
Bodiciach sem- tam boli
vláčení až konečne
zavraždení.

Jánovi

Transociusovi, farárovi
dolnokubínskemu, na rozkaz
jeho otca Juraja predikanta,
hrdlo bolo podrezané.
Farár v Sklenom bol zbitý
tak, že zanedlho zomrel.
Farár z Liskovej bol zbitý a
potom zastrelený. Druhý
farár tamojší musel utekať
medzi dvomi katami k
stromu, kde bol zabitý. Juraj
Bohuš, farár v Mošovciach,
z farského domu bol na
námestia vytiahnutý a tam
zoťatý. Hieroným Seneček,
farár v Slovenskom Pravne ,
olúpený a ubitý tak, že
zanedlho zomrel. Ján
Černel, farár v Púchove,

V januári 1680 si kuruci na čelo svojho hnutia zvoli Imricha
Tökölyho, ktorý sa snažil osamostatniť od závislosti na
Sedmohradsku a nahradiť chýbajúcu franacúzsku podporu
orientáciou na Portu. V lete roku 1680 kurucké vojská prenikli
na Považie a za podpory domáceho obyvateľstva sa pokúšali
vpadnúť na Moravu a do Sliezska.

Snem v Šorponi. Riešenie náboženskej otázky.
Leopold I. ponúkol Tökölymu prímerie a v dôsledku vojnovej
hrozby z Francúzska a Osmanskej ríše sa usiloval spacifikovať
vzburu v Uhorsku. Bol ochotný prinavrátiť krajine autonómne
postavenie a obnoviť náboženskú slobodu. Zrušil guberniálnu
správu a po devätnásťročnej prestávke sa na jar roku 1681 l v
Šoproni zišiel snem, na ktorom bol obnovený palatínsky úrad
a potvrdené šľachtické výsady. Najzložitejšie rokovania
prebiehali o náboženskej otázke. Snem napokon prijal zákony,
ktoré čiastočne obnovili náboženskú slobodu, ale pre
protestantov boli sklamaním. Evanjelické bohoslužby bolo
možné konať len na zákonom vyhradených miestach.
Obmedzenie sa však netýkalo území na osmanskej hranici ani
východoslovenskej oblasti, ktorú mali kuruci pod kontrolou.
Nespokojnosť protestantov s výsledkami rokovaní na
Šopronskom sneme bola pre Tökölyho vítanou zámienkou na
poračovanie v odboji. Svadbou s katolíčkou s bohatou vdovou
po Františkovi I. Rákocim Helenou Zrínskou si upevnil
mocenské postavenie. K siedmym stoliciam na východe
krajiny, ktoré v predchádzajúcich obdobiach boli pod
zvrchovanosťou sedmohradských kniežat, Imrich Tököly
pripojil aj Spišskú, Šarišskú a Gemerskú. Toto územie sa stalo
základňou ďalšieho kuruckého odboja.

Povstanie Imricha Tokolyho.
Začiatkom roka 1682 si Tököly v Istambule zabezpečil prísľub
priamej tureckej pomoci, aby sa vymanil zo závislosti od
intrigujúceho Telekiho a nerozhodného kniežaťa Apafiho. Na
priamy príkaz veľkovezíra Kara Mustafu sa na sklonku júla
1682 budínsky paša Ibrahim s početným tureckým vojskom
pripojil ku kurucom. Cieľom prvého spoločného ťaženia sa
stali Košice. 14. augusta 1682 mesto otvorilo Tökölymu brány.
O mesiac sa kurucko-turecká armáda zmocnila Fiľakova, kam
si Ibrahim paša pozval sedmohradské a hornouhorské stavy,
aby sa zúčastnili slávnostného vyhlásenia Imricha Tökölyho za
vládcu Horného Uhorska. Ibrahim paša odovzdal náčelníkovi
kurucov kniežacie insígnie a ochrannú zmluvu sultána
Mohameda IV.,ktorou sa zaviazal za 40 tisíc zlatých ročnej
dane ochraňovať knieža a ľud krajiny. Otvorené spojenectvo s
Turkami vojensky Tökölymu prospelo, ale politicky uškodilo,

keď sa z odpustkového
miesta vracal domov,
úkladne bol prepadnutý a
zavraždený. Juraj Hunkay,
farár v Ratkovej, po
vzhrážkach zo strany
predikantky, v dome
farskom prepadnutý a
zabitý".....

Represálie však nepostihli
len katolícke duchovenstvo,
ale aj ich poddaných. V
správe sa totiž konštatuje:"
Zo svätokrížskych ( Žiar n.
Hronom) arcibiskupských
poddaných bolo viac než
1000 odvlečených a boli
buď predaní Turkom, alebo
ako lotri sťatí".

Slovenský letopis IV. s.
237-238

Richtár Herekeľ z
Vavrečky spomína na
utrpenie ľudu na Orave v
rokoch 1682 –1683, keď
Tokolyho povstalci spolu s
tureckými spojencami
ovládli severné Slovensko.
Podľa rozprávania svojej
matky zaznamenal Ján
Herkeľ (1786 - 1831):

Keď bol pekný čas, sedával
náš dedko pod touto lipkou,
tam sa

Modlieval a nás ku
všetkému

dobrému

vyučoval- aby sme sa dobre
riadili,

mudrejšieho

poslúchali, staršieho uctili,
pracovali a všetko ostatné
na Pána Boha zverili, lebo
Pán Boh a cnosť sú naša
ochrana na tomto svete. To
som ja skúsil, hovoril
dedko, keď ma kuruci dolu
hlavou na konár zavesili
preto, že ako dedinský
richtár nevedel som
povedať, kde je dedinská
mládež, kde je chudoby
statok. Vtedy lúpežník
lúpežníkovi dvere otváral,
kto bol mocnejší, bol
spravodlivejší. Dnes nás
lúpili Tekeľčané, zajtra
psohlavci. Syna staršieho
Pavla vzali mi do vojny na
cisársku a o rok druhého
Jozefa na kuruckú stranu
ako zlodeja poviazaného.
Prišli s Podzámku
( Oravského) - plať! Prišli z

lebo sympatie k nemu opadli. Jeho výzvy na podoru odboja sa
stretli len s malým ohlasom a veľká časť šľachty ho
podporovala, len pod hrozbou straty mejetku. Vďaka tureckej
vojenskej pomoci ovládol do konca jesene banské mestá a v
kremnickej mincovni nechal raziť vlastné toliare. Pochod
kuruckých vojsk a ich tureckých spojencov bol sprevádzaný
násilnosťami a rabovaním. Najväčšiemu prenasledovaniu boli
vystavení katolícki kňazi. V Ostrihomskej arcidiecéze ich bolo
22 povraždených. Aj poddaní na mejtkoch ostrihomského
arcibiskupa sa stali terčom pomsty. Na okolí Svätého Kríža ich
kuruci vyše 1000 pochytali a predali Turkom. Aj keď pred
príchodom zimy sa väčšina tureckých a sedmohradských
pomocných oddielov stiahla do svojich domovov, nedostatok
vojenských síl prinútil Viedeň ponúknuť Tökölymu prímerie,
ktoré mu zabezpečilo kontrolu všetkých dobytých území až po
dolný tok rieky Hron.

Ťažnie Turkov proti Viedni a ich porážka.

Na jar roku 1683 sultán Mohamed IV. vypovedal vojnu
Leopoldovi I. Turecké vojsko o sile viac ako 100 000 mužov
vedené veľkovezírom Kara Mustafom vydalo na pochod z
Belehradu s cieľom dobyť Viedeň. V júni sa Tököly v Osijeku
radil s Kara Mustafom o ďalšom postupe a jeho povereníci
zatiaľ vo Viedni vypovedali prímerie uzavreté na jeseň
minulého roku. Cisárske vojská sa sťahovali k obrane hlavného
mesta a tak kurucom už nič nestálo v ceste. Povstalecké tlupy
vtrhli na západné Slovensko. 18. júla 1683 prisahala Tökölymu
vernosť Trnava a o týždeň neskôr aj Bratislava otvorila brány
kurucom. Bratislavský hrad zostal v rukách cisárskych vojsk.
Kuruci a ich tureckí spojenci vyplienili mnohé obce na
západnom Slovensku a spôsobili mnoho škôd a utrpenia. Ale
najväčšia tragédia postihla v tomto období Trnavu.
Tokolyovci ju na viacerých miestach podpálili, pričom
mestské brány zostali uzamknuté. V meste, kde sa zdržiavalo
množstvo utečencov z okolia aj s dobytkom, vypukla panika a
takmer 4 tisíc ľudí prišlo o život.
O osude kuruckého odboja sa rozhodlo pod hradbami Viedne.
Dvojmesačné obliehanie hlavného mesta Habsburskej ríše sa
skončilo neúspechom osmanskej armády. 12. septembra 1683
spojené vojská Jána Sobieskeho, Karola Lotrinského a
Maximiliána II. Emanuela Badenského uštedrili Turkom
zdrvujúcu porážku. Panstvo polmesiaca v Uhorsku sa začalo
rúcať. Zásluhou pápeža Inocenta XI. sa na jar roku 1684
sformovalo mohutné protiturecké spojenectvo Svätá liga za
účasti Leopolda I. Poľska a Benátok. Podpora nemeckých
kniežat zaistila cisárovi veľkú vojenskú prevahu. Turecké

Kubína- plať! Prišli kuruci -
plať! V tom čase naša
dedina ešte pri starom
mlyne stála, ale kuruci ju
vypálili, mládež a statok
odohnali, nemluvňatá a
starcov, ktorí do hôr utiecť
nemohli, často pomordovali.
Tak i ja som s mojou ženou
a s dvoma dietkami, ktoré
mi zostali často do hôr
utekal, keď varta kričala:
Idú kuruci! Na tento krik
kto mohol so sebou niečo
pobrať, pobral a utekal, kde
ho oči viedli. Tak mi
nakoniec len jedna jalovička
zostala, aj tú nemôžuc ju so
sebou náhle hnať, psohlavci
zobrali. V lesoch sme nijaký
odpočinok nemali, len sme
sa sem tam túlali, húštinu
sme hľadali a hubami,
malinami,

jahodami,

brusnicamia korienkami
sme sa živili. Najmladšia
dcéra moja Mariša ešte pri
prsiach (matkinych) bola,
jej matka od strachu a hladu
ochorela, čo si tu počať
biedny človeče. Do
štefanovskej húštiny som sa
vtiahol, kolibu z chvojiny
som urobil a tam s mojou
biednou čeliadkou som sa
prichýlil. Nemocná žena v
kolibe stoná, nemluvniatko
len kozicou a sladicou
živené je polomŕtve, ale ani
tu bezpečne nebolo. Kuruci
často do lesov vtrhli, na
skrytý ľud ako na zverinu
poľovali, volajúc: Jano!
Juro ! Ondrej ! -poď z hory,
kuruci už odišli - a tak
niektorých vyvábených
polapli a často ukrutne
pomordovali. V takom
strachu a biede som 3
týždne bol, nebohá žena
moja tam na siedmy deň
zomrela, tam aj leží, tam pri
kolibe som ju pochoval,
chvojinou prikryl a to
miesto aj dnes každému
ukážem v štefanovskej hore.

Prišla potom cisárska
ochrana, ľud od poly mŕtvy
z lesov vychádzal. Kde obec
stála bolo spálenisko, bol
veľký hlad, siatiny
pošlapané, popasené, ľud
padal ako muchy, takže z
celej obce nezostalo viac
ako 50 hláv. Privliekol sa aj
môj starší syn Pavel z vojny

neúspechy preriedili rady Tökölyho stúpencov. 12. januára
1684 Leopold I. v otvorenom liste uhorským stavom prisľúbil
nielen úplnú amnestiu každému povstalcovi , ktorý mu zloží
prísahu vernosti, ale aj skoré oslobodenie krajiny spod
tureckého jarma. Veľkorysú ponuku panovníka do konca
februára využilo 17 stolíc, 12 slobodných kráľovských miest a
14 magnátov. Západné a stredné Slovensko bolo bez väčších
ťažkostí očistené od kurucov. Cisárske oddiely narazili na väčší
odpor iba na východe, kde bola hlavná mocenská báza
kuruckého hnutia. V septembri 1685 sa generálovi Schulzovi
po dvojmesačnom obliehaní vzdal Prešov a zakrátko aj Košice.
Varadínsky paša Ahmed nechal Tökölyho uväzniť a svojho
vodcu zbavení kuruci húfne vstupovali do cisárskych oddielov,
aby sa zúčastnili oslobodzovacej vojny. Až do januára 1688
zotrvávala v odpore už iba Tökölyho manželka Helena Zrínska
na Mukačevskom hrade s nádejou na znovuoživenie kuruckého
hnutia. Aj keď jej muža Turci z väzenia prepustili, aby ho
využili v boji proti Leopoldovi I. jeho výzvy na povstanie už
nemali žiadny ohlas. Bez ohľadu na chabé pokusy Tökölyho
prívržencov o vzkriesenie odboja spojenecké vojská
pokračovali v ofenzíve proti Turkom. Ešte v júli 1685 pod
vedením Karola Lotrinského obľahli Nové Zámky.
Najvýznamnejšia turecká pevnosť na území Slovenska sa
vzdala 19. augusta. To však ešte zďaleka nebol koniec vojny. 2.
Septembra 1686 vojská protitureckej koalície dobyli niekdajšie
hlavné mesto krajiny Budín. V nasledujúcich troch rokoch
víťazné ťaženie pokračovalo. Roku 1687 bol oslobodený Jáger,
o rok neskôr Lippa a Belehrad. Turci boli zatlačení ďaleko na
juh a zdalo sa, že ich definitívna porážka je otázkou krátkeho
času.
Sedmohradsko pod kontrolou Habsburgovcov.
Úspešné vyháňanie Turkov z Uhorska účinkovalo aj na zmenu
postoja sedmohradských stavov. Knieža Michal Apafi a
sedmohradská šľachta uznali Leopolda I. za svojho kráľa. Roku
1690 panovník osobitným privilégiom potvrdil (Diploma
Leopoldina) Sedmohradsku zvláštne postavenie. Zaručil
zachovať stavovskú samosprávu, dedičnú moc kniežaťa a
náboženskú slobodu. Keďže Michal Apafi I. práve zomrel a
jeho syn ešte nedospel, povolil stavom zvoliť si gubernátora,
kým nástupník nedospeje. Michala Apafiho II. však nechal
internovať vo Viedni, kde ho síce obdaril titulom ríšskeho
kniežaťa a zahranul ho aj inými poctami, ale až do smrti roku
1713 mu nebolo dovolené vrátiť sa do vlasti a ujať sa svojej
funkcie.

Záležitosti Sedmohradska riadil dvor

prosatredníctvom novozaloženej Sedmohradskej dvorskej
kancelárie (1693). Hlavné slovo v krajine mal však generál
Rabutin, Leopoldom I. menovaný za najvyššieho vojenského
veliteľa Sedmohradska.

a mladší už predtým domov
od kurucov utiekol. Paloše,
ktoré doniesli, teraz na
povale visia na pamiatku
smutenej kuruckej vojny.

Ján Herkel : Premena,
almanach Zora, ročník
1836(II.) s. 211 -215

Prešovské jatky 1687.

Drastické verejné popravy
24 prívržencov Tökölyho
povstania vykonané v
dňoch 5.3. - 12.9. 1687 v
Prešove

dostali

pomenovanie Prešovské
jatky.

Príčinou

rozsiahleho vyšetrovania
bola

sprisahanecká

činnosť namierená proti
panovníkovi.

Cieľom

sprisahancov

bolo

obnovenie moci Imricha
Tökölyho. Tajným heslom
a pozdravom osôb
zapletených do celej akcie
bolo " vivat Petrus", čo
však znamenalo knieža
Imrich Tököly je spása
kráľovstva Uhorského /
Princeps

Emericus

Thoekeli Regni Hungariae
Salus/.

Po odhalení sprisahania bol
v Prešove zriadený
delegovaný súd na čele s
generálom Wallisom. Ten
bol však onedlho nahradený
talianskym

generálom

Antoniom Caraffom. Po
krutom mučení podozrivých
nasledovala rýchla poprava
a konfiškácia majetkov.
Všetci popravení boli
prívržencami evanjelického
vierovyznania a preto sa
prešovskému

súdu

neoprávnene pripisuje aj
náboženské pozadie. Medzi
obeťami bolo aj niekoľko
nevinných ľudí, čo bolo
príčinou

všeobecných

protestov na panovníckom
dvore. Kráľ Leopold I.
snemovým nariadením v
októbri 1687 činnosť
delegovaného súdu zrušil.

Podľa

odhadov

ostrihomského
arcibiskupa /od r. 1695/
Leopolda Koloniča,

Po Apaffiho smrti vymenoval sultán Sulejman III. za knieža
Sedmohradska Imricha Thokolyho. Ten však nenašiel u
sedmohradských stavov žiadnu podporu a to aj napriek
nesporným vojenským úspechom, keď sa mu podarilo obsadiť
časti kniežatstva a vytlačiť z nich cisárske oddiely. Po
konsolidácii situácie začala Viedeň s opatrným okliešťovaním
náboženskej slobody a prisľúbenej samosprávy Sedmohradska.
Niekoľko protestanstských kostolov bolo zabratých v prospech
katolíkov, ale rekatolizácia ani zďaleka nenadobudla také
rozmery ako v kráľovskom Uhorsku. Z iniciatívy jezuitov a s
podporou kardinála Koloniča silnelo unionistické hnutie medzi
pravoslávnymi veriacimi a duchovenstvom. V roku 1701
prešla časť pravoslávnych Rumunov pod vedením biskupa
Athanasia ku grécko-zjednotenej cirkvi a uznala tak
zvrchovanosť pápeža. Konvertovanie bolo spojené aj s
výhodami pre kňazov. Dostali rôzne finančné dary a daňové
zľavy. Zvýšilo sa aj ich spoločenské postavenie.

Prešovské jatky a bratislavský snem 1687.
Už v prvých rokoch 13 rokov trvajúcej oslobodzovacej vojny
v období víťaznej eufórie sa stále častejšie z kruhov
viedenského dvora ozývali hlasy, že za oslobodenie, ktoré
vybojovali víťazné cisárove vojská, bude musieť Uhorsko
zaplatiť rezignáciou na niektoré svoje výnimočné slobody a
práva a užšie sa pripútať k dedičným krajinám. Uhorskí
politickí predstavitelia proti tomu oponovali, že krajina na boj s
Turkami prispela veľkými finančnými a ľudskými obeťami. V
skutočnosti sa na financovaní oslobodzovacej vojny, ktorá stála
cisársku pokladnicu asi l50 miliónov zlatých, Uhorsko
podieľalo takmer polovicou. Daňové údaje z tých čias
potvrdzujú, že práve slovenské stolice niesli najväčšiu ťarchu.
Napriek tomu po potlačení Tökölyho povstania sa cisárske
vojská správali na území Uhorska ako v dobytej krajine.
Bezohľadnosť s akou dôstojníci a vojaci vymáhali finančné
príspevky a vojenské potreby sa pre väčšinu obyvateľstva stala
každodennou realitou. Násilie vyvrcholilo činnosťou
delegovaného súdu zasadajúceho pod dozorom generála
Antonia Caraffu v Prešove. 22 popravených a viac ako 300
konfiškácií bolo výsledkom jeho sedemmesačnej činnosti od
februára roku l687. Caraffovi a jeho niektorým sekundatom na
viedenskom dvore sa podarilo pomocou justičného teroru
zlomiť rezistenciu uhorskej šľachty a prinútiť ju k radikálnym
ústupkom. Snem zvolaný na október roku 1687 do Bratislavy
sa stal medzníkom v politickom vývoji krajiny. Vyslanci
zastupujúci šľachtu, cirkev i slobodné kráľovské mestá po
miestami aj búrlivom rokovaní napokon jednomyseľne
schválili dedičnosť Svätoštefanskej koruny v mužskom
pokolení habsburského rodu a vypustili z krajinskej ústavy

ktorý bol v rokoch l672
- 1684 predsedom
Uhorskej

komory,

zaplatili

obyvatelia

cisárom kontrolovanej
časti Uhorska iba v
roku l685 armáde 4 798
000 zlatých.

Palatín

Pavol Esterházy vo
svojej sťažnosti podanej
Leopodovi I. tvrdil, že za
roky 1683-1690 Uhorsko
bez Sedmohradska a
novodobytých území
prispelo na vojsko sumou
30 miliónov zlatých.

Pre porovnanie v
spomínanom roku l685
išlo do cisárskej
pokladnice z Čiech 672
tisíc zlatých, Morava
prispela sumou 307 tisíc,
Sliezko 600 tisíc a
rakúske krajiny sa na
vydržovaní

armády

podieľali sumou 900 tisíc
zlatých.

V roku 1696 platili tri
slovenské

stolic

Trenčianska, Nitrianska a
Oravská kontribúciu vo
výške 245 000 zlatých.
Naproti tomu plochou
oveľa väčšie a úrodnejšie
južné stolice Peštianska,
Fejérska,

Biharská,

Čongrádska ,Sabolčská,
Hevešská, Vesprímska,
Stredný Solnok a
Aradská odviedli na
vojenskú kontribúciu
dohromady

244000

zlatých.

Dokument

Obyvatelia Starej Lehoty
pred vyberačmi daní ušli
do hôr. Dokument
potvrdzuje,

že

nezaplatenie kráľovských
daní

(tu porcie)

znamenalo

exekúciu

vojskom, ktorej sa síce
obyvatelia vyhli, ale vojaci
vybrali peniaze od
zemepána Čákiho a ten
následne od poddaných.

Roku 1687, dňa 22 júna

Ja Zahon Mikloš, dvorský

sporný 31. článok Zlatej buly Ondreja II. dovoľujúci šľachte
ozbrojený odpor voči kráľovi, ktorý by nerešpektoval jej
slobody. Výmenou za tento veľký ústupok bol súhlas Leopolda
I. s rozsiahlou amnestiu a reštitúciou skonfiškovaných
majetkov. Obnovenie náboženských zákonov prijatých na
Šopronskom sneme pred šiestimi rokmi malo prispeť k
upokojeniu náboženských pomerov.
Leopoldovi I. sa podarilo upevniť si svoju moc, ale hlavný
problém- vyriešiť daňovú otázku- nedokázal pre odpor šľachty
presadiť. V masách poddanského obyvateľstva a u väčšej časti
meštianstva vládla všeobecná nespokojnosť, ktorú neutlmilo
ani víťazné ukončenie vojny s Turkami. Neúplná náboženská
sloboda a ďalšie obmedzenie existencie protestantských cirkví
nariadením Leopolda I. v roku 1691 (Explanatio Leopoldiana)
znova radikalizovali na Slovensku evanjelikov, ktorí boli ešte
na sklonku 17. storočia v početnej prevahe. Aj u katolíckych
magnátov a vyššej šľachty vládla nespokojnosť s
obmedzovaním ich politického vplyvu a centralizáciou. Vo
verejnosti sa šírili povesti, že dvor chce kolonizovať v
dôsledku tureckej vojny vyľudnené územia len Nemcami, s
úmyslom oslabiť nespokojných a sklonmi k rebelantstvu sa
vyznačujúcich Maďarov. Aj dielo “Einrichtungswerk in
Ungarn” (Nové zriadenie v Uhorsku) vypracované kardinálom
Leopoldom Koloničom roku 1687 obsahovalo podobné úvahy,
čo vyvolávalo vlnu nespokojnosti.
Posledná fáza vojny. Mier v Karlovaci.
Po reorganizácii tureckej brannej moci v roku 1690 a
vypuknutí vojny medzi Leopoldom I. a Ľudovítom XIV. sa
víťazné ťaženie cisárskych vojsk zastavilo. Turci sa opätovne
zmocnili Belehradu, ale na veľkú ofenzívu ich sily nestačili.
Vojna s Turkami pokračovala ešte nasledujúcich 9 rokov. Až
po uzavretí mieru v holandskom Rijswicku s Ľudovítom XIV.
umožnilo dvorskej vojenskej rade vo Viedni presunúť väčšie
sily na bojisko v južnom Uhorsku. Za hlavného veliteľa
cisárskej armády bol vymenovaný najspochpnejší veliteľ a
startég v službách Habsburgovcov, francúzsky princ Eugen
Savojský. 11 . spetembra 1697 uštedril v bitke pri Zente
Turkom rozhodujúcu porážku. Mier v Karlovaci roku 1699
ukončil dlhu vojnu. Turci sa museli vzdať všetkých území,
ktoré podlruha storočia v Uhorsku ovládali s výnimkou
Temešváru a priľahlej oblasti.
Mierová zmluva s Turkami v Karlovaci bola príčinou veľkej
nespokojnosti. Na mierové rokovania nebol prizvaný žiadny
predstaviteľ Uhorska a jednotlivé body zmluvy sa s uhorskou
reprezentáciou vôbec nekonzultovali, hoci zákon stanovoval
opak. Ľud bol vydráždený pre vysoké dane, roboty a dávky.
Veľká nespokojnosť panovala najmä medzi hajduchmi žijúcimi
v oblasti rieky Tisy a Bodrogu, keďže ich prestali najímať do

Moravanský osvíceného
pána grófa Csáky Istvána
služebník, znamost činim s
tímto svojim psaním komu
bi se kolvek prednášelo.
Poneváč pred porciami ušli
Staro Lehotane do hor, že
jim veliku taškost činili o
penize, tedy vojaci prišli do
kaštíla na pána grófa, takže
osvícený pán gróf položil ti
peníze za svu chudobu
svoje. Nazatím ked sa
domov zebrali museli každý
čo na koho docházalo
peníze položit, kterí mal
jako, lichva sa zajímala
kterí nemali. A tak ponevač
Klbása nemal žadnej lichvy
odkat zaplatit čo nan
pricházalo, tedi na roskaz P.
O. grófa založev som ja
dvorský jeden kus Lučky v
Sedlistách

tomuto

poctivému susedovi menem
Janovi Balažovému, aby
slobodne užíval, dokud sa
mu peníze nepoloža f. 5, to
jest 5 zlatý. Ti peníze sem
prijal v dome pána richtára
Jura Kvinty

Mikulás Záhon

MOL Budapešť, archív rodu
Čáki, P-71, fasc. 98, s. 8

František II. Rákoci (27.3.
1676 + 8. 2. 1735).

Bol synom chotvátskej
šľachtičnej Heleny Zrínskej
a najbohatšieho uhorského
magnáta Františka I.
Rákociho. Narodil sa
v Borši na východnom
Slovensku. V útlej mladosti

pohraničných strážnych oddielov. Roku 1697 sa dokonca
chopili zbrane a k nim sa pridali aj sedliaci. Revolta zachvátila
najmä východné časti krajiny a koncentrovala sa južne od
Košíc, v podhorí Tokajských vrchov. Cisárskym vojskám sa
ju však podarilo poľahky potlačiť. Ale nespokojnosť panovala
aj medzi privilegovanými vrstvami obyvateľstva. Mešťania
tiež trpeli veľkým daňovým bremenom a ich hnev stpňovalo
aj šikanovanie protestantských cirkví.
Šľachta aj magnáti sa cítili byť obmedzovaní viedenským
dvorom a niektorými krokmi samotného panovníka.
Rozhorčenie u vyššej a strednej šľachty vyvolala aj činnosť
komisie pre novozískané územia (commisio neoaquisitica),
ktorá pracovala predovšetkým v réžii vysokých cisárskych
dôstojníkov a dvorských úradníkov. Korupcia a podvody pri
udeľovaní majetkov, či zdĺhavé a nákladné vybavovanie
reštitučných nárokov pre šľachtu, ktorá pred poldruhastoročím
musela svoje panstvá opustiť, patrili k sprievodným javom
práce tohto orgánu. Benátsky vyslanec pri cisárskom dvore
Carlo Ruzzini v roku l699 predpovedal v Uhorsku povstanie
veľkého rozsahu a budúcnosť mu dala za pravdu. .

Vypuknutie vojny o španielske dedičstvo. Oživenie
opozičného hnutia.
Smrť bezdetného španielskeho kráľa Karola II. v roku 1700
spôsobila európsku krízu. Leopold I. a francúzsky kráľ
Ľudovít XIV. si nárokovali na rozsiahle španielske dedičstvo,
ktorého súčasťou bolo aj Neapolsko, Milánsko, Španielske
Nizozemsko a zámorské dŕžavy. Ľudovítovi XIV. sa podarilo
dosadiť svojho vnuka Filipa z Anjou na španielsky trón. S tým
však Leopold I. nesúhlasil a žiadal španielsku korunu pre
svojho syna Karola. Z obavy pred francúzskou hegemóniou sa
na jeho stranu postavilo Anglicko, Holandsko a Prusko a
vytvorili protifrancúzsku koalíciu. Spojencom Francúzska sa
stalo Bavorsko a Savojsko. Vojna sa naplno rozhorela až roku
1702, ale už v čase smrti posledného španielskeho kráľa bolo
jasné, že Viedeň a Paríž budú opäť viesť vojnu. Očakávaný
konflikt Leopolda I. s Ľudovítom XIV. sa rozhodla využiť aj
malá skupina vysokej šľachty na severovýchodnom Slovensku
na čele s dedičným županom Šarišskej stolice a príslušníkom
odbojného rodu Františkom II. Rákocim (1676-1735). Jeho
tajné styky s francúzskym kráľom boli však prezradené a
Rákoci aj s ďalšími sprisahancami skončil vo väzení, odkiaľ sa
mu však na sklonku roka 1701 podarilo uniknúť do Poľska. Tu
nadviazal kontakty s vyslancom francúzskeho dvora vo
Varšave markízom du Heronom a predostrel mu svoje plány na
ozbrojené povstanie v Uhorsku. V tej dobe sa v lesnatých
oblastiach severovýchodného Uhorska naplno rozhorela
drobná kurucká vojna a krajinu zachvátil nepokoj. 16.

stratil otca a zanedlho aj
matku, ktorá po porážke
kuruckého

povstania

vedeného jej druhým
manželom

Imrichom

Tökölim (Thököly) odišla
do exilu v Turecku. Mladý
Rákoci bol vychovávaný
jezuitmi v Čechách, no po
dosiahnutí

plnoletosti

pripravoval odboj proti
Habsburgovcom. Roku
1701 ho zatkli v kaštieli vo
Veľkom Šariši a uväznili vo
Viedenskom Novom Meste
(Wiener

Neustadt,

Rakúsko). Skôr ako bol pre
velezradu postavený pred
súd, podarilo sa mu z
väzenia ujsť do Poľska, kde
sa spojil s ďalšími
uhorskými exulantmi na
čele s Mikulášom Berčénim
(Bercsény).

Priazeň

vplyvnej poľskej kňažnej
Zieniawskej a peniaze
francúzskeho

kráľa

Ľudovíta XIV. mu umožnili
návrat do vlasti na čele
oddielu žoldnierov, s
ktorým v júni 1703 začal
protihabsburské povstanie.
Obyvateľstvo nespokojné s
vládou Leopolda I. sa na
Rákociho výzvy chopilo
zbrane. Ešte pred uzavretím
mieru v Satu Mare
(Rumunsko) roku 1711
Rákoci odišiel do cudziny.
Najprv žil vo Francúzsku,
ale roku 1717 obdržal od
tureckého sultána Ahmeda
III. list, s výzvou na
spoločný boj proti
Habsburgovcom. Sultán mu
prisľúbil mu finančnú
podporu 2.5 milióna zlatých
ako aj obnovu integrity a
nezávislosti

Uhorska.

Rákoci sa nechal zlákať
jeho ponukou a vypravil sa
na územie Osmanskej ríše.
Medzitým boli sultánové
vojská viackrát porazené
cisárskymi oddielmi a tak sa
plánované protihabsbrské
povstanie v Uhorsku
nemohlo

uskutočniť.

Rákociho plány stroskotali,
a tak zostal v tureckom
exile natrvalo. Na brehoch
Marmarského mora v
malom mestečku Rodosto
(Tekirdag,

Turecko)

v spoločnosti Mikuláša
Berčéniho a ďalších

Júna 1703 Rákoci vstúpil na územie severovýchodného
Uhorska. Aj keď bola jeho skupina pozostávajúca zväčša zo zle
ozbrojených sedliakov porazená, žoldnierske oddiely najaté v
Poľsku za peniaze francúzskeho kráľa Mikulášom Berčénim na
začiatku júla zvrátili nepriaznivý vývoj povstania.

Vypuknutie povstania Františka II. Rákociho.
V júli a v auguste 1703 sa povstalci zmocnili väčšiny hradov a
miest v severovýchodnej časti krajiny. Šľachta Satmárskej,
Sabolčskej, Marmarošskej stolice i obyvateľstvo hajdúskych
miest sa pridali na stranu Rákociho. Nepokoj zachvátil aj ľud v
slovenských stoliciach. Emisári povstalcov i bývalí kuruckí
velitelia z čias povstania Imricha Tökölyho vyzývali
poddaných , aby sa chopili zbrane. V Zemplíne, na Spiši, v
Gemeri i v Novohrade sa sformovali prvé kurucké oddiely
pozostávajúce najmä z ozbrojeného sedliactva. Terčom ich
útokov boli panské kaštiele a šľachtické kúrie. Šľachta sa
spočiatku zľakla tohto sociálneho výbuchu a ukryla sa na
hradoch, alebo za hradbami miest. Šľachtici sa na stranu
povstalcov pridávali len postupne, keď vedúce osobnosti
povstania potvrdili stavovský charakter odboja. Na sklonku
septembra 1703 sa Rákociho kuruci zmocnili
stredoslovenských banských miest. V bitke pri Zvolene v
polovici novembra početnejší povstalci rozprášili cisárske
vojská vedené generálom Šlikom a domácu uhorskú milíciu,
ktorej velil generál Šimon Forgáč.
Po neúspechu cisárskych síl na strednom Slovensku nasledoval
rýchly postup kurucov na juhozápad k Dunaju a Morave. Vo
Viedni sa ozvali vážne obavy o ďalší osud nielen Uhorska, ale
aj Rakúskych krajín a Moravy, lebo v dôsledku vojny o
Španielske dedičstvo nebolo naporúdzi dostatok vojska. Do
konca decembra 1703 ovládli kuruci pod vedením najvyššieho
vojenského veliteľa Mikuláša Berčéniho celé Slovensko s
výnimkou niekoľkých opevnených miest a hradov. Slovensko
sa stalo najdôležitejšou hospodársko-politickou základňou
Rákociho povstania.
Hlavné sily rebelov vedené Alexandrom Károlym prešli ešte
začiatkom januára 1704 cez zamrznutý Dunaj a behom
zimných mesiacov si podrobili celé územie až k Sáve a k
rakúskym hraniciam. Pod vplyvom prevahy povstalcov sa na
východe Rákocimu poddali obliehané mestá Prešov a Košice a
na západnom Slovensku pevnosti Nitra, Bojnice a Nové
Zámky. V rukách cisára Leopolda I. zostal len Trenčín,
Leopoldov, Komárno a Bratislava. František II. Rákoci
dosiahol aj výrazné vojenské úspechy v Sedmohradsku, kde ho
podporovala časť šľachty a obyvateľstva. V júli 1704 bol
zvolený za sedmohradské knieža, ale narazil na odpor

emigrantov si krátil dlhý
čas umeleckým rezbárstvom
a spomienkami na slávne
časy. Sen o návrate do vlasti
sa mu splnil až roku 1906,
keď jeho telesné pozostatky
slávnostne preniesli do
Košíc a uložili v Dóme
svätej Alžbety. (+ 8. 2. 1735

Medzi spomínaných 16
slovenských stolíc na
sečianskom

sneme

patrili:

Bratislavská,

Nitrianska, Trenčíanska,
Tekovska, Turičianska,
Zvolenská, Liptovská ,
Oravská, Novohradská,
Hontianska,
Malohontianska,
Gemerská, Šarišská,
Spišská, Turnianska a
Zemplínska stolica. S
výnimkou posledných
dvoch v ostatných
dominovalo slovenské
obyvateľstvo.

Denník

Jána

Žambokrétyho z čias
povstania Františka II.
Rákociho (1703 -1711)

Ján

Žambokréty,

slovenský zeman z
Trenčianskej stolice si
počas rákociho povstnia
písal denník najprv v
latinskom a neskôr aj v
slovenskom jazyku. Jeho
zápisky sú cenné aj preto,
lebo zaznamenal udalosti,
ktorých bol očitým
svedkom.

8. apríla 1704 prešli
Moravania s nemeckým
vojskom cez Bošcky
priesmyk, obkolesili Bošácu
a Podhradie ( Zemianske) a
zabili asi 110 ľudí. Obec
Podhradie celú podpálili,
nenechajúc na pamiatku ano
kostol.... O týždeňnapadli
Moravania

Moravské

Lieskové.

1. mája 1704 boli odvody v
Hornom Srní ( pre
kurucov),keď prišla správa,
že sa blíži cisársky generál
Ričán s vojskom a s
Hanákmi. V ústrety mu
vytiahol kapitán Vizkelety

sedmohradských Sasov, Rumunov a aj časti Sikuľov. V
auguste roku 1705 cisárovi prívrženci v Sedmohradsku
vyhlásili voľbu Rákociho za neplatnú.
Rákoci na vrchole moci
Na sklonku mája kuruci porazili cisárske vojská v krvavej bitke
pri Smoleniciach. Nasledovali lúpeživé vpády kuruckých
vojsk na Moravu a do Rakúska, kde viackrát oohrozili aj
Viedeň. V tej dobe tiahla dole Dunajom smerom k Viedni
početná Francúzsko-bavorská armáda a hrozilo, že Rákociho
povstalci sa s ňou spoja. Veľkým šťastím pre cisára Leopolda I.
bolo, že v bitke pri Hochstadte v auguste 1704 jeho vojská
Francúzov porazili a zastavili ich postup. Napriek neúspechu
francúzsky kráľ zvýšil finančnú, diplomatickú a vojenskú
pomoc uhorským povstalcom. Rákocimu mesačne posielal 16
000 zlatých a v roku 1705 vyslal do Uhorska skupinu
francúzskych vojenských odborníkov

pod vedením

plukovníka markíza Des Alleursa. Ten mal na vedúce
osobnosti povstania veľký vplyv a všetkými prostriedkami sa
usiloval, aby k zmiereniu s Habsburgovcami nedošlo.
Po víťazstve pri Hochstädte sa zvýšila aktivita cisárskych
jednotiek v boji proti vzbúrencom v Uhorsku. Práve oblasť
Považia sa stala miestom, kde sa sústreďovali sily oboch
bojujúich strán. Cisárske vojská bránili tri hlavné oporné body
pri rieke Váh: Trenčín, Leopoldov a Komárno. Povstalecká
armáda sa snažila blokovať a izolovať posádky v týchto
opevneniach a tak v ich okolí dochádzalo k neustálym
šarvátkam, ale aj veľkým bitkám. Cisársky generál Sigibert
Heister na sklonku decembra 1704 porazil kuruckú armádu
pri Trnave a uvoľnil blokádu okolo Leopoldova. Ale
víťazstvo nedokázal využiť, lebo jeho vojská sa správali
mimoriadne brutálne a nemohli sa na rozdiel od kurucov
oprieť o podporu domáceho obyvateľstva. Dlhé a
vyčerpávajúce boje odohrávajúce sa najmä na území
západného Slovenska spôsobili hospodársky rozvrat a
čiastočné vyľudnnie celých oblastí. Ale aj ojedinelý finančný
experiment povstalcov prispel

ku všeobecnému

ekonomickému úpadku. František II. Rákoci zaviedol do
obehu medené mince – tzv. libertáše. Mali nahradiť
strieborné obeživo, ktoré bolo stiahnuté z obehu. Získané
striebro sa použilo na krytie potrieb armády, keďže Rákoci na
začiatku povstania zrušil dane. Libertáše však nemali hodnotu
a ľudia sa ich zdráhali príjmať. Hlavný hospodársky orgán
povstalcov- ekonomická rada (consilium economicum)
vydával rôzne cenové a mzdové nariadenia, aby zabránil
inflácii a každému, kto neprijal medenú mincu hrozil
konfiškáciou tovaru alebo majetku. Aj napriek tomu hodnota
libertášov klesla na jednu desatinu ich ceny a hospodársky
úpadok sa neustále prehlboval.

so 16 zástavami kuruckého
vojska. Kuruci boli porazení
a cisárske vojsko sa
utáborilo poniže obce
Liborča. Asi 15 ľudí bolo
zabitých, ostatní zajatí.
Skoro všetci ľudia i my s
rodinami a dobytkom sme
sa presťahovali na druhú
stranu do lesov pri
Krivosúde a Stankovciach,
kde sme sa zdržiavali asi 3
týždne.

2. mája utiekli kuruci z
Trenčína a zanechali tu 4
delá. Generál Ričan s
vojskom vnikol do
Trenčína.

3. mája Nemci napadli a
vyplienili Beckov. V
nasledujúcich dňoch napadli
obce pri Váhu: Lieskové,
Kochanovce, Žabokreky,
ktoré dôkladne vyplienili. Z
hôr odohnali veľké stáda
dobytka, ľudí zabíjali, alebo
brali do zajatia. Potom
podpálili

Drietomu,

Záriečie, Kostolnú, Istebník,
Hanzlikovú a čiastočne aj
Orechové.

1705

23. mája vypustili Nemci z
Trenčína na podruha sta
najmä čeľade, detí a tiež
mešťanov. V Trenčíne bol
hlad a začala sa šíriť
choroba skorbut. V meste
zavretí najmä Nemci do
toho času zjedli 9 koní a
všetky mačky v meste.

11. augusta stretli sa Nemci
s kurucmi v bitke pri
Budmerciach.

Nemci

kurucov premohli. Kurucov
padlo 156. Nemci ukoristili
25 kanónov a pechotu
všetku rozohnali.

9.septembra pohol som sa z
Dubnice na Rákoš ( snem)
do Sečian, kam som prišiel
18. septembra. Tam už bolo
rokovanie v prúde. ...

Generála Berčéniho zvolili
za hlavného veliteľa
povstaleckých vojsk. Potom
prisahali pod krajinským
stanom, najprv župani,
potom notári. Potom
prisahali všetci zemani a ich
mená boli zaprotokolované.
Na druhý deň prisahali

Riešenie náboženskej otázky a povstalecký snem v
Sečanoch.
Aby si Rákoci zabezpečil podporu evanjelikov a kalvínov
proklamoval náboženskú slobodu. Jej súčasťou bola aj
reštitúcia kostolov všade tam, kde protestanti boli vo
väčšine. Na území kontrolovanom povstalcami protestantské
cirkvi obnovili do tej doby veľmi obmedzenú činnosť.
Prenasledovaný superintendent

východoslovenských

kráľovských (hornouhorských) miest Jakub Zabler po dlhom
období strávenom v ilegalite sa ujal svojej funkcie.
Evanjelici Preddunajského dištriktu si po 33 rokoch opäť
mohli slobodne voliť superintedenta. Stal sa ním Daniel
Krman, popredný vzdelanec svojej doby.
Do búrlivého vývoja krajiny v dobe Rákociho povstania
významne zasiahlo aj rokovanie povstaleckého snemu v
Sečanoch v septembri roku 1705. František II. Rákoci bol
zvolený za hlavu a vodcu (caput et dux) konfederácie
vzbúrených uhorských stavov. Podľa poľského vzoru bol
ustanovený 25 členný senát, zložený z prelátov, magnátov a
šľachty. V mase nižšej šľachty dominoval slovenský
evanjelický živel.
Šľachta zo Slovenska bola na sečanskom sneme najhojnejšie
zastúpená. Z 25 stolíc zúčastnených na sneme bolo iba 9
neslovenských a medzi zástupcami zvyšných šestnástich stolíc.
Pokus stoličnej šľachty a miest, vytvoriť dolnú tabuľu ( snemovňu) na čele
so slovenským zemanom Jánom Radvanským sa napokon neuskutočnil.
Reprezentanti vyšších stavov protestovali proti tomuto kroku a dôrazne sa
dožadovali rozpustenia samozvaného orgánu. Medzi nižšou, prevažne
evanjelickou šľachtou a katolíckymi magnátmi sa objavila zreteľná trhlina.
Rovnako však silnelo napätie medzi katolíkmi a protestantami. Snem
nepriniesol proklamované zjednotenie stavov bojujúcich za obnovenie
slobody. Prijal zákon, že uhorskí šľachtici, ktorí sa ku konfederovaným
stavom nepripoja, budú ako zradcovia vlasti vypovedaní z krajiny a ich
majetky skonfiškované. Šľachta a aj kňazi boli zaviazaní zložiť predpísanú
prísahu vernosti konfederovaným stavom a ich vodcovi. Nespokojnosť
vyvolalo aj ustanovenie o reštitúcii kostolov evanjelikom na základe stavu z
roku l647. Za viac ako polstoročie sa na mnohých miestach pomenili
náboženské pomery a to v prospech katolíkov, ktorí sa cítili byť týmto
nariadením ukrivdení. Napokon boli ustanovené osobitné komisie, ktoré
mali sporné kostoly a fary prideliť tej cirkvi, ktorej prívrženci boli v obvode
farnosti vo väčšine, alebo riešiť celú vec podľa uváženia. Niekde sa spory
mali utlmiť kompromisom a to tak, že kostol bude v niektoré dni týždňa
katolícky a v iné dni mal zas patriť evanjelikom. Ale v tej dobe ešte
tolerancia a vzájomný rešpekt veriacich z oboch táborov bol len zriedkavým
javom a tak pokusy o riešenie náboženských sporov neuspokojil ani jednu
stranu.
V apríli 1707 sa evanjelici zišli na generálnej synode v Ružomberku.
Vzhľadom na veľkú prevahu slovenských kňazov a šľachticov, možno
považovať ružomberskú synodu za prvý kongres slovenskej inteligencie.
Synoda riešila najmä najmä teologické otázky, vzhľadom na šírenie nového
smeru - pietizmu. Snažili sa aj o zaistenie peňažnej pomoci evanjelickému

urodzení páni a generáli a
potom všetko kňazstvo,
biskupi a iní, ktorí sa ťažko
rozhodovali k prísahe .
Nakoniec prisahal sám
Rákoci. Potom dával Rákoci
hostinu, na ktorú ppozval
všetky stolice, najmä
zemanov. Na tejto hostine
som bol aj ja a spolu s
ostatnými som sedel za
stolom. Vína bolo dosť.
Cudobnejší si posadali na
lúku do kruhu , kde im
dávali pečené mäso, kto mal
nejaký hrniec, mal aj vína
dosť.

Minulo sa ho 300 okovov.
Pri tejto hostine odťaljeden
hajdúch druhému hlavu bez
všetkej príčiny. Inému ruku
odťali. Mnohých, ktorí sa
opili vzala stráž do väzby
ako sa to stalo môjmu
bratovi

Pavlovi

Žambokrétymu,

ktorý

strieľal a volal: vivat !

1. októbra vpadli Nemci na
Hornú Súčua zabili asi 20
ľudí. Dedinu vyrabovali a
potom ju vypálili. Zhorel aj
kaštieľ, stodola i panský
pivovar, takže ostali len 4
domy.

23. októbra začali v
Trnavemierové rokovania.
Poslovia olandského a
anglického kráľa boli ako
sprostredkovatelia.

1707

6. februára udreli Nemci na
Myjavu a Očkajimu vzali 50
koní. Z dediny sa stratilo 40
ľudí.

16. mája začal sa snem v
Ónode, na ktorý boli
zavolaní všetci zemani. Na
sneme sa čítal list
turčianskej stolice 1, ktorý
veľmi rozhorčil Rákociho a
po jeho reči nastalo veľké
pobúrenie proti prítomným
zástupcom Turčianskej
župy. Všetci obviňovali
rakovského. najprv hlavný
generál Berčéni vytasil svoj
paloš a verejne na
Rakovského napľul. Potom
ho začali rúbať aj iní, takže
okamžite skonal. Potom
začali rúbať Krištofa
Okoličániho

ako

školstvu. Synoda vyslala posolstvo ku švédskemu kráľovi Karolovi XII.
Viedol ju superintedent Daniel Krman. Plánoval u švédskeho panovníka
získať aj politickú podporu pre uhorských evanjelikov augsburského
vyznania, ktorými boli vo veľkej väčšine Slováci. Ale Karol XII. bol
v bitke pri Poltave roku 1709 porazený ruským cárom Petrom I. Nádeje
slovenských evanjelikov sa nesplnili.

Pokusy o mier.
Dňa 5.mája l705 zomrel cisár Leopold I. Jeho nástupca Jozef
I. už dávnejšie prejavoval nesúhlas s otcovou politikou voči
Uhorsku. Nesklamal nádeje,ktoré do neho vkladali kruhy
naklonené k mierovému riešeniu i umiernení prívrženci
povstalcov a prisľúbil širokú amnestiu a prostredníctvom
palatína Pavla Esterháziho sa dištancoval od predchádzajúcich
prechmatov voči Uhorsku. Panovník polsal k Rákocimu aj
jeho manželku, dovtedy internovanú v Sliezsku, aby pôsobila
na muža v prospech mierového urovnania. Jozef I. musel brať
ohľad aj na želania svojich spojencov Holandska a Anglicka,
kde boli vo verejnosti výrazné sympatie s odbojnými
uhorskými stavmi a to nielen z dôvodov náboženských (v
oboch krajinách prevažovali nekatolíci), ale aj politických. Na
sklonku decembra 1705 sa začali najvyšší vojenský veliteľ
Mikuláš Berčéni cisársku stranu zastupoval český kancelár Ján
Václav Vratislav. Ako sprostredovatelia boli určení spojeneckí
diplomatickí predstavitelia Anglicka a Holandska Stepney a
Bruyinx.
Ale až v máji 1706 konfederáti po prvý raz jasne formulovali
svoje podmienky a uzavrelo sa prímerie na celé dva mesiace.
Viaceré bol cisár Jozef I. ochotný akceptovať, ale nechcel
pristúpiť na požiadavku obnovenia 31. bodu Zlatej buly
Ondreja II. o práve šľachty na ozbrojený odpor a taktiež v
otázke Sedmohradska. 2l. júĺa l706 boli mierové jednania
definitívne prerušené a skončilo sa aj prímerie. Hlavnú zásluhu
na pokračovaní vojny v Uhorsku mal francúzsky kráľ Ľudovít
XIV. Prostredníctvom markíza Des Alleursa vyvíjal
diplomatický nátlak na Františka II. Rákociho a keď to inak
nešlo snažil sa získať ich priazeň darmi. Rákocimu kúpil
panstvo v Poľsku, Berčénimu poslal drahocenný príbor a
stotisíc livrov. Cieľom Ľudovíta XIV. bolo, aby Jozef I. jeho
hlavný protivník v boji o dedičstvo španielske, bol oslabovaný
zápasom s uhorskými povstalcammi. Krach mierových
vyjednávaní bol pre mnohých prívržencov konfederácie
veľkým sklamaním . Ich želaním bola obnova politickej
autonómie Uhorska a reštitúcia náboženskej slobody, čo cisár
bol ochotný splniť.

Opozícia a snem v Ónode

Z prívržencov mierového riešenia sa začala formovať opozícia najmä
v radoch slovenského zemianstva. V januári 1707 sa predstavitelia

turčianskeho župana. Ten
však utekal a spadol na zem
a hoci dostal mnoho rán, bol
by sa z nich vyhojil, ale
snem ho odsúdil na smrť.
Najprv ho kat mučil a
potom ho sťal. Iných
turčanskych

zemanov

uväznil, títo sa však
čoskorovyslobodili, iba
Pavol Okličáni zostal vo
väzení.

Počas rokovania snemu v
Ónode vyrazili Nemci z
Bratislavy a dodali zásoby
Leopoldovu.

21. júla 1708 cisárske
vojská vypálili Myjavu,
Brezovú, Krajné a Starú
Turú.

18. novembra 1708
zemianstvo Horného okresu
Trenčianskej stolice prešlo
na stranu cisársku. V Žiline
muselo zložiť prísahu
vernosti a za protekciu
zaplatiť po 8 zlatých.

22. novembra som prišiel do
Trenčína a zložil som
prísahu.

1709

1. januára bol pri Vrbovom
chytený Ladislav Očkaj 2,
potom bol odvedený do
Nových Zámkov a tam bol
sťatý.

Potom vypukol veľký mor
na hornej zemi, v
Liptovskej a Trenčianskej
stolici, v Žiline, Nitre,
Hlohovci, Trnave Komárne
a inde.

29. júla som bol vo veľkom
nebezpečenstve. Aj kuruci
aj Nemci sem tam behajúc
ma hľadali, ja som však bol
na panskej nive v Nemšovej
prikrytý ražnými snopmi.
Keby ma boli našli dozaista
by ma sťali.

Johannis

Zsambokréty

Dubnicensis ... revolutionis
Rakoczyanae kurucká vojna
dictae Diarium....

1, Turčianska stolica sa 1.
januára 1707 obrátili listom
na okolité stolice so

Turčianskej stolice obrátili listom na susedné stolice, v ktorom vyčítali
povstalcom stále rozsiahlejšie prechmaty a vyzvali ich, aby požadovali
ukončenie povstania. Rákoci a ď

alší povstaleckí náčelníci sa

s opozičným hnutím vysporiadali na sneme v Ónode v júni
1707. Vyslanci Turčianskej stolice slovenskí šľachtici Krištof
Okoličáni a Melichior Rakovský boli obvinení, že svojou
činnosťou ohrozujú jednotu boja za slobodu a boli napadnutí
rozvášnenými stúpencami tvrdej línie. Rakovského rozsekali
šabľami a ťažko zraneného Okoličániho o niekoľko dní
popravili. Rákoci zrušil Turčiansku stolicu, nechal roztrhať jej
zástavy, zlomiť pečate a územie pripojil k susedným stoliciam.
Mnohých šľachticov dal uväzniť a skonfiškoval im majetky.
Zavraždenie vyslancov chránených imunitou nahnalo
účastníkom snemu strach a tak bez protestov odhlasovali
detronizáciu Habsburgovcov z uhorského trónu, aj keď
väčšina s týmto krokom nesúhlasila. Snem v Ónode znamenal
zlom v ďalšom vývoji povstania. Rákoci a Berčéni stratili
posledné zvyšky sympatií u širokých más, ale aj domácej
šľachty. S detronizáciou v skutočnosti iba málokto súhlasil.
Znamenala totiž ďalšie vystupňovanie vojny v čase, keď všetci
túžili po mieri. V oblastiach pod kontrolou kurucov narastal
teror a násilie.

Trenčianska porážka

Situácia cisára a jeho spojencov vo vojne o španielske
dedičstvo sa v roku 1707 zlepšila. Vojenská rada vo Viedni
mohla na rok 1708 poskytnuť vrchnému veliteľovi cisárskych
vojsk v Uhorsku Sigibertovi Heisterovi niekoľko nových
plukov, aby zlomil kurucký odboj. 3. augusta 1708 sa pri
Trenčíne odohrala bitka, ktorá rozhodla o osude Rákociho
odboja . Cisárski generáli Siegibert Heister a Ján Pálfi so silami
o polovicu slabšími uštedrili jadru kuruckej armády takú
porážku, z ktorej sa už povstalci nikdy nespamätali. Kurucké
vojsko bolo po trenčianskej porážke v úplnom rozklade.
Viacerí vojenskí velitelia povstalcov aj so svojimi jednotkami
prešli na stranu cisára. Tri mesiace po nezdare pri Trenčíne boli
kuruci vytlačení zo západného a časti stredného Slovenska.
Stratili hospodársky dôležitú oblasť banských miest, ktorá im
dosiaľ zabezpečovala zdroj príjmov drahých kovov a kde bola
sústredená i významná časť zbrojnej produkcie.
Územia, ktoré zostali pod kontrolou povstalcov zachvátil chaos
a anarchia. Mikuláš Berčéni, ako najvyšší veliteľ povstaleckých
síl, zaviedol krutý režim oveľa horší ako voľakedajšie
prechmaty cisárskeho vojska. Potom ako množstvo šľachty
opustilo rady povstaleckej konfederácie a po zastavení
finančnej pomoci z Francúzska povstanie pomaly dohasínalo.
Morová epidémia, ktorá sa rozšírila na území Slovenska v roku
1709 zdržala vojenské operácie cisárskych síl.

žiadosťou o spoločný
postup. V liste zaznela ostrá
kritika pomerov za
Rákociho povstania a snaha
o urýchlené

uzavretie mieru s Viedňou.

2, L. Očkaj , rodák z
Očkova pri Piešťanoch, bol
jeden z najslávnejších
kuruckých

veliteľov.

Nikoľko dní po porážke
kurucov pri Trenčíne v
auguste 1708 prešiel na
cisársku stranu.

Okov - stará miera na víno
a pivo, obsahoval 55 litrov

Satmársky mier
1, Kniežaťu Františkovi II.
Rákocimu sa dávajú ešte tri
týždne času, aby prijal
milosť a tým si bude môcť
zachovať svoje majetky pre
seba a pre svojich synov.
Do toho termínu musí vydať
všetky svoje pevnosti.
Prísahu

vernosti

panovníkovi môže vykonať
aj neskôr a to aj pomocou
prostredníka a potom si
môže sám určiť, či sa chce
trvalo zdržiavať v Poľsku,
alebo v Uhorsku.

2, Taká istá amnestia bude
poskytnutá aj všetkým
prívržencom

kniežaťa

Rákociho, i tým, ktorí sú i
teraz s kniežaťom v Poľsku
a to aj s navrátením
všetkých ich majetkov bez
akýchkoľvek prekážok, keď
v priebehu troch týždňov
vykonajú prísahu vernosti.
Rákociho

vojaci,

pochádzajúci z Uhorska,
môžu vstúpiť do radov
cisárskeho vojska, alebo sa
vrátiť domov. Keď boli
poddaní slúžiaci vo vojsku
pre svoje hrdinstvo
oslobodení z poddanstva a
uznaní libertínmi, túto
slobodu si budú môcť
ponechať,

no

bez

poškodenia zemepánskych
práv. Cudzincom budú
poskytnuté pasy na návrat
do vlasti, prebehlíci sa
musia hlásiť u svojich
bývalých regimentov, kde
budú potrestaní.

3, Panovník sa zaručuje

Napriek skoro bezýchodiskovej situácii František II. Rákoci a
Mikuláš Berčéni nepomýšľali na zloženie zbraní. Posledné
nádeje vkladali do diplomatických rokovaní s ruským cárom.
Ten po zničení Švédov opäť opanoval Poľsko.
Koniec povstania. Satmársky mier.
Cisár Jozef I. na jeseň 1710 vymenoval za hlavného veliteľa
svojich vojsk v Uhorsku Jána Pálfiho. Na sklonku roka prenikli
cisárske jednotky do Šariškej a do severnej časti Zemplínskej
stolice. Zvyšky povstaleckých oddielov sa stiahli do
severovýchodnej časti krajiny. Hlad, mor a výčiny rozpadajúcej
sa kuruckej soldatesky, boli posledným dejstvom tragickej
kuruckej vojny. Ján Pálfi nadviazal písomný styk s popredným
kuruckým generálom Alexandrom Károlym a žiadal ho o
rýchle uzvretie mieru. Zložité rokovania komplikované
zahraničnými aktivitami Rákociho a Berčéniho priniesli
nakoniec vytúžený mier. Ten bol oboma stranami podpísaný v
tábore neďaleko Satmáru, dnešného Satu Mare 29. 4. 1711.
Predovšetkým hlavný vyjednávač Ján Pálfi sa presadením
veľkorysých mierových podmienok postaral o trvalé zmierenie.
Všeobecná amnestia, zaručenie autonómnych práv Uhorsku a
Sedmohradsku a sloboda náboženského vyznania podľa
prijatých zákonov ponúkali oveľa viac ako mohli povstalci v
danej situácii očakávať.
Satmársky mier skončil obdobie nepokojov a
protihabsburských stavovských povstaní. S trochou nadsázky
môžeme konštatovať, že došlo k prvému rakúsko-uhorskému
vyrovnaniu. Uhorské stavy sa vzdali práva na ozbrojený odpor,
na druhej strane Vieden uznala ich stavovské slobody. Mier
zbavil krajinu permanentnej krízy vo vzťahoch medzi dvorom a
stavmi a zabezpečil krajine dlhé obdobie vnútornej stability.
Mierová zmluva podpísaná v Satmári bola za daných okolností
pre uhorskú šľachtu víťazstvom, ale následky osemročnej
kuruckej vojny boli pre Slovensko katastrofou. Je isté že zo
všetkých častí Uhorska utrpelo najväčšie materiálne i ľudské
straty. Odhaduje sa , že povstanie si vyžiadalo na území
Slovenska 80 tisíc obetí, čo bola takmer desatina z celkového
počtu obyvateľstva.

chrániť všetky akceptované
náboženstva a to v rozsahu
určenom

krajinskými

zákonmi.

Sloboda

vierovyznania v Uhorsku a
Sedmohradsku

bude

zachovaná podľa prijatých
zákonov, rovnako budú
zaručené aj príjmy
duchovných. Aj tým, čo
budú amnestovaní bude
dovolené svoje sťažnosti vo
veciach

náboženských

predniesť

panovníkovi

alebo snemu.

4,Majetky po padlých
pripadnú vdovám a sirotám
a nie kráľovskému fišku.

5, Tí, čo sa zdržujú ďaleko
od krajiny, budú mať
možnosť obdržať amnestiu
aj po stanovenom termíne.
Sedmohradčanov, ktorí sa
zdržujú vo Valašsku a
Moldavsku, má poverenie
amnestovať

generál

Steinville. Každý bude
môcť požiadať o svoju
predchádzajúcu funkciu
alebo úrad a Ján Pálfi bude
tieto žiadosti podporovať.
Obvody Jazygov, Kumánov
a Hajdúchov obdržia svoje
niekdajšie slobody.

6,Mierové podmienky a
milosť sa vzťahujú aj na
všetkých zajatcov.

7, Všetky škody, spôsobené
počas prímeria, budú
nahradené.

8, Ratifikácia mieru
cisárskym dvorom bude
všade slávnostne vyhlásená.

9, Kráľ bude dodržiavať
všetky slobody Uhorska a
Sedmohradska.
Amnestovaní nesmú byť
prenasledovaní a urážaní.

10,

Nasledujúci

celokrajinský snem bude
riešiť všetky sťažnosti a
nedostatky. Dvor sa
zaväzuje prejaviť svoju
náklonnosť k Uhorsku a
uhorská šľachta sa zaväzuje
zachovať vernosť k
panovníkovi.

Etnické zmeny v 16. a 17. storočí.
Pod tlakom tureckého výboja sa národnostné pomery v Uhorsku a aj na Slovensku
začali meniť. Po vpádoch Turkov do Slavónska a východných častí Chorvátska v
rokoch 1520 a 1521 ušli tisícky Chorvátov na sever. Masový chorvátsky exodus
pokračoval aj v nasledujúcich dvoch desaťročiach. Usadili sa vo vyľudnených
oblastiach na rakúskej hranici v západnej časti Uhorska, na západnom Slovensku aj na
južnej Morave. Občianska vojna medzi Ferdinandom Habsburským a Jánom
Zápoľským a turecká invázia spôsobili presuny ďalších etník. Už počas vojny o
uhorskú korunu v rokoch 1527-1538 došlo k prvým etnickým čistkám najmä
nemeckého obyvateľstva slobodných kráľovských miest. V roku 1529 nechal
Zápoľský vyhnať Nemcov z Budína, v roku 1535 musela na jeho príkaz opustiť
Košice väčšina nemeckých mešťanov. Ešte väčší pohyb však spôsobil prienik Turkov
do centrálnej časti krajiny. Od začiatku tridsiatych rokov na bezpečnejší sever
smerovali ďalšie skupiny Chorvátov, ale aj Maďari a Srbi. Chorváti sa vo veľkom
počte usadili na okolí Bratislavy. Využívali oslobodenie od poddanských a daňových
povinností zo strany zemepána a štátu a po uplynutí stanovenej lehoty počas ktorej
nemuseli vrchnosti nič platiť, sa zas odsťahovali na iné miesto. Preto je ich
prítomnosť v priebehu 16. storočia zaznamenaná vo väčšom počte obcí. Do
niektorých obcí na Záhorí rodina Bakičovcov priviedla srbských migrantov.
Bakičovci ušli do Uhorska tesne pred Moháčskou bitkou a za svoje služby získali
na západnom Slovensku rozsiahle majetkové vlastníctvo.
Pod tlakom osmanskej expanzie sa od polovice 16. storočia slovensko-maďarská
etnická hranica posúvala na sever. Hlavný maďarský prúd smeroval ku Košiciam.
Opevnené mesto s početnou posádkou poskytovalo bezpečnejšiu existenciu V tejto
časti Slovenska prenikol prúd maďarských migrantov ešte ďalej až do údolia rieky
Torysy v Šarišskej stolici. V mnohých prípadoch si priviedli uhorskí šľachtici svojich
maďarsky hovoriacich poddaných z juhu krajiny do čisto slovenského prostredia.
Rodina Coborovcov usídlila utečencov z juhu na svoje panstvá Holíč a Šaštín v
západnom cípe Slovenska. Mesto Nitra s pôvodným obyvateľstvom slovenským a
nemeckým pomaďarčil v roku 1532 Valentín Török, ktorý tu usadil svojich
poddaných od Balatonu, ohrozovaných Turkami. Maďarskí sedliaci však smerovali na
Slovensko aj samovoľne. Pred Turkami hľadali útočište za sústavou protitureckým
pevností. Usadzovali sa na dolnom Považí, pri Hlohovci a na okolí Trnavy. Z
politických a aj sociálnych dôvodov bol najvýznamnejší exodus maďarskej
šľachty. V oblasti ovládanej Turkami šľachtické výsady zanikli a tak maďarsky
hovoriaca šľachta opustila svoje pôvodné sídla a utiekla z južných oblastí na sever.
Ešte počas oslobodzovacej vojny s Turkami, na sklonku osemdesiatych rokov 17.
storočia, nastal nový migračný pohyb. Začalo sa osídľovanie spustošených území v
stredných a južných častiach Uhorska. Roku 1690 pred osmanským terorom ušlo na
územie kontrolované cisárskymi vojskami 40-tisíc srbských rodín pod vedením
patriarchu Arsenija Petroviča. Usadili v susedstve Osmanskej ríše a boli poverení
strážením hranice, za čo obdržali od Leopolda I. rôzne výsady.
V dôsledku tureckého panstva a dlhej vojny takmer ľudoprázdne územia lákali aj
Slovákov, keďže obývali značne preľudnené a málo úrodné horské oblasti. Na
sklonku 17. storočia vznikli prvé slovenské osady za Dunajom v Komárňanskej a
Peštianskej stolici. Slováci z Myjavy obnovili roku 1701 spustnutú dedinu Oroslán.

Osídľovanie Dolnej zeme, na ktorej sa zúčastnilo aj maďarské obyvateľstvo z územia
dnešného Slovenska, ale aj Rumuni zo Sedmohradska a Nemci z územia ríše sa za
povstania Františka II. Rákociho prerušilo a obnovilo sa až po uzvretí Satmárskeho
mieru.
Ešte v 16. storočí národnostné pomery najmä na západnom Slovensku spestril aj
príchod početných skupín anabaptistov pôvodom zo Švajčiarska, Nemecka a
Tirolska. Po vyhnaní z Rakúska a Moravy sa tu usadzovali od roku 1545. Napriek
protestom Ferdinanda I. ich prílev sa nezastavil. Ďalšia vlna anabaptistov- v počte asi
5000 osôb- prišla na územie západného Slovenska krátko po porážke českého
šľachtického odboja už v roku 1621.
Po vydaní nariadení Ferdinanda II. pre protestantov v Čechách a na Morave v rokoch
1627 a 1628 s príkazom do šiestich mesiacov prestúpiť na katolicizmus alebo opustiť
krajinu, začal sa ich masový exodus. Nariadenie sa týkalo len privilegovaných vrstiev,
šľachty, mešťanov a kňazov. Následne smerovali zástupy moravských a v menšej
miere aj českých evanjelikov na západné Slovensko, kde sa usadili najmä v blízkosti
hraníc. Sem prichádzali aj prenasledovaní príslušníci Jednoty bratskej. Väčšina
zemských pánov ovládajúca pohraničné panstvá boli v tej dobe ešte prívržencami
evanjelického vierovyznania. Pre migrantov z Čiech a Moravy pripravili vhodné
podmienky kazatelia z Čiech a Moravy v evanjelickej cirkvi na Slovensku v dobe
predbielohorskej. Iléšháziovci dediční páni Trenčína, Ňáriovci na Branči, Nádašdy a
Druget v Čachticiach, Rákociovci v Lednici, Ostrožičovci v Ilave a ďalší ochotne
príjmali laikov aj kňazov. Vlny náboženských emigrantov v druhej polovici
dvadsiatych rokov 17. storočia znamenali aj nemalý hospodársky prínos. Niektoré
oblasti na západnom a severozápadnom Slovensku boli vyľudnené po nájazdoch
Turkov a protihabsburských povstaniach. Svoju rolu zohrala aj jazyková príbuznosť s
domácim obyvateľstvom ako aj blízkosť hranice Českého kráľovstva. Každý exulant
dúfal v možný návrat. Exulanti významne posilnili rady evanjelikov na Slovensku a
rozšírili vrstvu slovenskej inteligencie.
V 16. a 17. storočí pokračovala na území Slovenska v predchádzajúcom období
započatá valašská kolonizácia. Jedna časť valašského elementu prišla na Slovensko z
juhovýchodu. Druhá a početnejšia skupina migrovala z horských oblastí východných
Karpát a na ceste sa zmiešala s rusínskym obyvateľstvom. Etnicky zmiešaný
rumunsko - rusínsky ľud horských pastierov osídlil vyššie položené blasti najmä na
Orave, na Liptove a Horehroní. Podobne ako exulanti z Čiech a Moravy aj Valasi
rýchle splynuli s domácim obyvateľstvom.
V 17. storočí migrovali na územie Slovenska z iných častí habsburského súštatia aj
židia. Už v stredoveku boli neodmysliteľnou súčasťou obyvateľstva niektorých
slobodných kráľovských miest. Po osmanskej invázií väčšina židov Uhorsko
opustila. Vo viacerých prípadoch došlo k ich prenasledovaniu, lebo ich podozrievali
z tajnej spolupráce s Turkami. Aj keď vyhladenie celej pezinskej židovskej
komunity roku 1529 pre obvinenie zo spáchania rituálnej vraždy bolo ojedinelým
javom, počet židov v celom Uhorsku v priebehu 16. storočia rapídne klesol.
Židia sa v poddanských mestečkách a na vidieku vo zvýšenom počte objavujú až v
polovici 17. storočia. Väčší počet židov sa v tomto období na Slovensko prisťahoval
z východného Poľska, kde za kozáckeho povstania Bohdana Chmeľnického (1648-
1654) boli masovo vraždení. Aj v dôsledku posledného pogromu na židov vo Viedni
v roku 1679 početne vzrástli židovské komunity najmä na západnom Slovensku. V
tomto období migrujú na Slovensko aj židia z Moravy a od zemepánov získavajú

rôzne privilégiá. Roku 1689 potvrdili beckovskí komposesori slovenskou listinou
výsady židom usadeným na tunajšom panstve, tie však museli kompenzovať
každoročným odvedením značných súm do panskej pokladnice. Už v poslednej
tretine 17. storočia židovskí finanční podnikatelia disponovali značným kapitálom a
ich peniaze do istej miery ovplyvnovali aj politický vývin. Leopold I. využíval na
financovanie armády pôžičky židovskej rodiny Oppenheimovcov. Penažnú podoru
Imrichovi Tökölymu poskytoval židovský finančník Efraim.

Rozvoj slovenskej národnosti.
Natio Hungarica
Slováci boli súčasťou mnohonárodného Uhorska a dokonca aj zákony ich popri iných
uznávali za osobitnú národnosť. V už spomínanom Tripartite Štefana z Vrbovca
(Verboci) zostavenom v roku 1514 autor rozdeľuje uhorský ľud na dve skupiny-
vyznavačov pravej viery a tých, ktorí sú oddaní gréckej schizme. Do prvej skupiny
popri Maďaroch, Sasoch, Nemcoch, Čechoch zaradil aj Slovákov.
Medzi schizmatikov patrili podľa Verbociho obyvatelia južných a východných častí
krajiny Rumuni, Srbi a Rusíni. Nešľachtickí Slováci, Maďari, Nemci, Rumuni,
Rusíni a Srbi boli uznávaní za samostatné národnosti, ale len v genetickom zmysle.
Politická národnosť, ktorá bola nositeľkou všetkých prerogatív, bola však len jedna-
tzv. Natio Hungarica- alebo uhorský národ. Pojem "Hungari" neoznačoval
príslušníkov maďarskej národnosti , ale celú skupinu privilegovaných osôb, teda
šľachtu, ktorá užívala politické práva. Národnostné rozdiely v tomto politickom
národe sa neuplatňovali. Jeho príslušníkom bol každý, kto sa narodil ako príslušník
šľachtickej vrstvy, alebo bol do nej povýšený. Slovenský, chorvátsky, rusínsky ,
rumunský i nemecký šľachtic sa s týmto národom stotožňoval rovnako ako šľachtic
maďarský. Bez ohľadu na národnosť nemaďarskí šľachtici bojovali za stavovské
práva rovnako dôsledne ako šľachtici maďarskí.
Slovensko ako etnicko-geografický pojem.
V 16. a 17. storočí prekonalo slovenské etnikum komplikovaný vývin, podmienený
politickým a spoločenským vývojom v celom stredoeurópskom priestore. Turecká
okupácia centrálnych častí Uhorska a osamostatnenie Sedmohradska prispeli k tomu,
že územie obývané Slovákmi sa vyčlenilo ako samostatný celok. V 2. polovici 16.
storočia je geografický pojem Slovensko celkom bežným javom najmä v Českom,
Poľskom a aj Rakúskom prostredí. ( V roku 1586 bola u nakladateľa Jičínskeho v
Prahe vydaný leták, kde sa v súvislosti s udalosťami na Slovensku používa termín
Slovakia. Autor textu nepokladal za potrebné čitateľom ho bližšie identifikovať- teda,
že leží v Uhorsku, resp. jeho severnej časti, čo je dôkazom, že v tej dobe bol v
Čechách pojem Slovensko už všeobecne známy a zaužívaný.)
Samotní Slováci a aj Maďari používali takéto označenie už v predchádzajúcom
období, no turecká invázia zmenšením územia pôvodného Uhorska o dve tretiny,
paradoxne zvýraznila dosť nejasné etnicko - teritoriálne kontúry Slovenska.
Slovenský ľud nazýval územie, ktoré obýval Slovenskom azda už vo včasnom
stredoveku, i ked to potvrdzujú písomné doklady až neskoršej doby. Naopak
Uhorskom- Uhrami boli v reči ľudu nazývané južnejšie oblasti, kde dominovalo
madarské etnikum. Pre severnú časť Uhorska sa aj medzi rodenými Madarmi bežne

užívalo označenie Slovensko alebo aj Slovenská krajina (Tót ország), čo potvrdzujú
aj písomné pramene zo 17. storočia. Imricha Tökölyho, ktorého moc sa koncentrovala
prevažne na strednom a východnom Slovensku, nazývali jeho vrstovníci spomedzi
Viedni vernej šľachty, i ked trochu s posmechom aj slovenským kráľom. Pojem
Slovenská krajina a aj Slovenské impérium častejšie používali v osobnej
korešpodencii aj vodcovia posledného protihabsburského povstania František II.
Rákoci a Mikuláš Berčéni, rovnako ako aj Tököly, rodáci zo Slovenska. Z hľadiska
zemepisného sa územie Slovenska zvyklo označovať aj ako Horné Uhorsko, alebo
Horný vidiek (Felvidék). Aj medzi Slovákmi bol tento názov až do 20. storočia
značne rozšírený.

Posilnenie národného sebavedomia.
Odčlenenie území prevažne obývaných Maďarmi malo na vývoj slovenskej
národnosti praznivý vplyv. V okyptenom Uhorskom kráľovstve sa Slováci stali
dominantným národom, čo sa prejavilo v pozitívnom vývine celého slovenského
etnika. Vytvorenie stabilného habsburského súštatia v strednej Európe, ktoré
zahrnovalo aj krajiny koruny českej, bolo pre Slovákov rovnako prínosné. Hoci
Uhorsko a České kráľovstvo boli personálnou úniou už za vlády Jagellovcov, k
rozvoju živých spoločenských a kultúrnych stykov medzi Slovákmi, Moravanmi a
Čechmi došlo až za habsburskej vlády. K zintenzívneniu vzájomných vzťahov ako aj
k urýchleniu národno-uvedomovacieho procesu Slovákov prispela aj reformácia.
Myšlienky reformácie v prostredí miest s prevahou slovenského etnika (Trenčín,
Skalica, Žilina, Nové Mesto nad Váhom a i.) šírili predovšetkým kazatelia z Čiech,
Moravy a Sliezska, hovoriaci príbuzným jazykom. Pod vplyvom národno-
uvedomovacieho procesu za reformácie sa v mestských komunitách vyčlenujú
jednotlivé cirkevné zbory na etnickom princípe. Častým javom sa v mestách na
Slovensku stáva existencia dvoch evanjelických cirkvných zborov- slovenského a
nemeckého, niekde spestrená aj tretím zborom maďarským. Separácia jednotlivých
národností v nejednom prípade viedla k rozšíreniu pocitov nadradenosti a etnickej
výlučnosti. S týmto javom sa pomerne často stretávame u Nemcov a aj u Slovákov.
Niektoré nemecké cechy mali vo svojich štatútoch zakázané príjmať do cechového
spoločenstva slovenských tovarišov a majstrov. Slovenský cech krajčírov v
Trenčíne však už v priebehu 16. storočia zakázal v cechovom zhromaždení hovoriť
po uhersky (t.j. maďarsky), ale len po slovensky a po moravsky. Za porušenie
nariadenia hrozila pokuta. Na posilnenie národného sebavedomia nepochybne
vplýval aj ten fakt, že najvyšší svetskí a cirkevní hodnostári boli Slováci a za svoj
slovenský pôvod sa nehanbili ako tomu bolo o dve storočia neskôr. Jeden z
najvýznamnejších krajinských činiteľov na začiatku 17. storočia Juraj Turzo bol
Slovákom. Aj keď Turzova manželka Alžbeta Coborová pochádzala
z maďarského magnátskeho rodu, na palatínovom dvore v Bytči panovala
slovenčina.
Vedomie príslušnosti do veľkej rodiny slovanských národov malo na Slovákov
nesporne pozitívny vplyv. Hrdosť na slovenčinu, ktorá na základe starých tradícií
bola považovaná za matku všetkých slovanských jazykov, nebola zriedkavosťou
ani u popredných krajinských hodnostárov. Strážca uhorskej koruny a jeden z
najvplyvnejších magnátov svojej doby Peter Révaj (1568- 1622) napísal rozpravu o
dejinách svätoštefanskej koruny a Uhorska (De monarchia et Sacra corona Regni
Hungaria centuriae septem.) Tlačou vyšlo až roku 1659 zásluhou jeho vnuka,
krajinského sudcu Františka Nádašdyho. Revajovo dielo je oslavou Slovanov

rozšírených v Európe i Ázii. Svojich krajanov poučuje, že so slovenčinou prejdú pol
Európy a veľkú časť Ázie. Slovenské a slovanské cítenie Revaj nadobudol nielen
vďaka prostrediu v ktorom vyrastal, ale nesporný vplyv na jeho zmýšľanie mala aj
matka Anna Bakičová, ktorá pochádzala zo srbského šľachtického rodu
zdomácneného v Uhorsku. V diele je publikované aj pravdepodobne zfalšované
privilégiium Alexandra Macedónskeho pre Slovanov, ktoré dokazuje
starobylosť a slávnu minulosť slovanského kmeňa. K zvýšeniu sebavedomia
Slovákov prispeli aj dejepisné výskumy vo vatikánskych archívoch. Z iniciatívy
vesprímskeho biskupa Jána Jakušiča z Orbovy, ktorý bol rodom Chorvát, vykonával
jezuitský učenec Melchior Inchofer (1584-1648) rozsiahly výskum a na jeho
základe vzniklo dielo Annales ecclesiastici regni Hungariae (Rím 1646). Po prvýkrát
tu sprístupnil dovtedy neznáme dokumenty týkajúce sa veľkomoravského obdobia
a kristianizačnej misie sv. Cyrila a Metoda. Na Inchofera nadviazal ďalší jezuita,
ružindolský rodák Martin Čeleš (1641-1709) za svojho dlhého pobytu v Ríme. Po
návrate pôsobil ako profesor trnavskej univerzity. Tieto poznatky si osvojili viacerí
univerzitní pedagógovia na čele s najvýznamnejším polyhistorom svojej doby
Martinom Sentivánim (1663-1705). Z jeho pera pochádza aj prvá vedecká
encyklopédia v Uhorsku (Curiosora er selectiora variarum scientiarum
Miscellanea). V nej predstavil Slovákov ako najstarších obyvateľov Karpatskej
kotliny, ktorí tu pod menom Panónci bývali už od antických dôb. Zásluhou učencov
a pedagógov z okruhu Trnavskej univerzity sa začína obnovovať storočia iba
driemejúca veľkomoravská a cyrilometodská tradícia, ale aj slovenské a zároveň
slovanské povedomie u príslušníkov vzdelanej vrstvy Slovákov. Uvedomenie si
príslušnosti k veľkému slovanskému kmeňu obývajúceho rozľahlé končiny v tej dobe
známeho sveta a zároveň aj k najstaršiemu, ba dokonca autochtónnemu národu v
Uhorsku, ktorý sa mohol pýšiť preduhorskými štátnymi tradíciami a prijatím
kresťanstva ešte v 9. storočí bolo pre mnnohých Slovákov nielen príťažlivé , ale
poskytovalo aj dôležitý argument v prípade národnostných sporov. Prehlbovanie
poznatkov o najstarších dejinách Slovákov a Slovanov viedlo ku vzniku barokového
slavizmu, ucelenej sústave názorov o minulosti Slovanstva. Myšlienky barokového
slavizmu a slovanského historizmu sa súčasne šírili aj v Poľsku, Čechách a
Chorvátsku a ich ohlas na Slovensku bol značný.

Národnostné zápasy v mestách. Národnostný zákon.
Zvýšenie národného sebavedomia Slovákov v 16. storočí sa prejavilo v
národnostných zápasoch predovšetkým v prostredí slobodných kráľovských miest,
ktoré mali aj sociálne a politické pozadie. Prílev utečencov maďarskej národnosti
pred Turkami v mestách so zmiešaným slovensko – nemeckým obyvateľstvom
vyvolával národnostné trenice. K najväčším nepokojom došlo v roku 1545 v Trnave.
Napokon ich musel riešiť panovník. Ferdinand I. Ten nariadil, aby mestskú radu
volila celá komunita popredných mešťanov, v ktorej by mala rovnaké zastúpenie
každá národnosť. Funkciu richtára mali striedavo zastávať Slovák, Nemec a Maďar.
Na sklonku 16. a na začiatku 17. storočia sa národnostné napätie vystupňovalo.
Najmä v stredoslovenských banských mestách sa množili konflikty nemeckých
mešťanov so Slovákmi a Maďarmi. Bočkajove povstanie a s ním súvisiace oslabenie
moci dvora, odkiaľ mali Nemci výdy zabezpečenú podporu, využli Slováci a
Maďari na národnostné zrovnoprávnenie. Na základe 15. článku viedenského mieru
bol uhorským snemom v roku 1608 prijatý vôbec prvý národnostný zákon v

Európe. Zaručoval Slovákom a Maďarom neobmedzené nadobúdanie majetku v
slobodných kráľovských a banských mestách a rovnoprávne postavenie v orgánoch
mestskej samosprávy. Nemecké obyvateľstvo sa s týmto nariadení nedokázalo
zmieriť a tak už roku 1609 zákon novelizovali a za jeho nedodržiavanie hrozili
pokutou 2 000 zlatých.
Národnostný zápas v mestách pokračoval aj po zosilnení účinnosti zákona, lebo
nemecké meštianstvo nehodlalo ustúpiť zo svojich pozícií. V roku 1613 došlo k
národnostným nepokojom v Krupine, neskôr aj v Banskej Bystrici a za Tökölyho
povstania aj v Levoči a na mnohých iných meistach. Počas celého 17. storočia Slováci
a Maďari obvykle spoločne zápasili s nemeckými mešťanmi, ktorí mali hospodársku
aj politickú prevahu. Keď sa im podarilo nemecké etnikum potlačiť, dostali sa do
vzájomnej roztržky, čo sa prejavilo najmä za posledného protihabsburského povstania
vedeného Františkom II. Rákocim.

Vplyv českého jazyka, používanie slovenčíny.
Rozšírenie reformácie prispelo aj k zvýšeniu vplyvu českého jazyka medzi Slovákmi.
Čeština ako reč kultivovaná a Slovákom dobre zrozumiteľná získava pôdu na úkor
latinčiny, ktorej dokonalé ovládanie si vyžadovalo intenzívne štúdium. V 16. storočí
sa čeština stala diplomatickou rečou v niektorých mestách a užívala ju aj šľachta, ale
jej dokonalou znalosťou sa mohli pýšiť len niektorí jednotlivci. Zvolenský farár
Nikodém Sartorius roku 1591 v jednom zo svojich rukopisov poznamenal, že ….lidé
obecní mezi našimi Slováky hlubokým slovum českým nerozumějí a z té príčiny mnozí
Slováci ráději čtú latinské, nežli české knihy….
Prílev početnej vrstvy českej inteligencie po porážke českého stavovského povstania
posilnil postavenie Češtiny u slovenských evanjelikov. Čeština sa pre nich stala
liturgickým a literárnym jazykom aj keď slovakizačné tendencie sa pri jej používaní
čoraz častejšie prejavovali.
U katolíckej časti slovenského obyvateľstva sa až taký zásadný príklon k českému
jazyku neudial, naopak v prvých desaťročiach 17. storočia sa u katolíkov presadili
opačné tendencie. Nariadenie rímskej kongregácie pre šírenie viery, založenej v roku
1622, ktoré pri rekatolizačných misiách medzi slovanskými národmi odporúčalo
používanie jazyka miestneho zafarbenia, prispelo k rozvoju slovenského jazyka už
v 1. polovici 17. storočia. Aj arcibiskup Peter Pázmáň doporučil kňazom ostrihomskej
arcidiecézy používanie ľudovej reči pri kázňach, cirkevných obradoch a
katechizovaní. Tým sa mali Slováci odpútať od vplyvu množstva českých
evanjelických kazateľov, ktorí v pobielohorskej dobe prichádzali na Slovensko. Podľa
Pázmaňovych predstáv používanie slovenčiny malo do katolíckych kostolov
pritiahnuť čo najviac Slovákov. Tak Už roku 1625 vyšiel v Bratislave ostrihomský
rituál, bohoslužobná kniha pre katolíkov s dôslednými slovenskými formami.
Tento nábeh k stredoslovenským nárečiam bol však v nasledujúcom období
potlačený zosilnením vplyvu češtiny aj v katolíckom prostredí.
Napriek tomu sa v rámci kultúrneho a spoločenského rozvoja slovenskej národnosti sa
slovenčina čoraz viac uplatňovala v písomnej forme a to najmä v súkromnej
korešpodencii, v agende miest, panstiev a aj v stoličnej administratíve smrtom k
podriadeným zložkám. V multietnickom Uhorsku si však latinský jazyk aj naďalej
udržiaval svoje dominantné postavenie, čo väčšinu Slovákov, ktorí dosiahli vyššie
vzdelanie, zvádzalo k ľahostajnosti voči materinskému jazyku. Slovák Vavrinec

Benedikty z Nedožier, autor českej gramatiky (Grammatica Bohemica) z roku 1603
v úvode tohto diela svojim krajanom vyčíta zanedbávanie vlastného jazyk a
používanie pololatinčiny u vzdelanejších Slovákov.
Kultúrno-lieterárny vývin v 16.-17. storočí.
Divadlo.

Významnú kultúrno-spoločenskú úlohu v 16. a najmä 17. storočí zohrávalo

divadlo. V období zápasu referomácie a rekatolizácie slúžilo obidvom stranám ako
propagačný prostriedok, ale využívalo sa aj ako prostriedok šírenia osvety, morálky
alebo zábavy. Medzi najvýznamnejších dramatických autorov patrí evanjelický kňaz
Pavol Kyrmezer, pôvodom z Banskej Štiavnice, ktorý okolo roku 1560 prišiel na
Moravu. Až do smrti roku 1589 účinkoval v Uhorskom Brode. Jeho Komedie česká o
bohatci a Lazarovi napísaná roku 1566 patrí medzi naše prvé dramatické diela.
Podobným javom bol aj Juraj Tesák Mošovský (1545-1617), rodák z Mošoviec v
Turci. Ako evanjelický kňaz účinkoval najprv na Slovensku a potom na viacerých
miestach v Čechách a nakoniec v Prahe, kde zomrel. Po česky napísal šesťdejstvovú
biblickú drámu Komédie z knihy zákona božího jenž slove Ruth (Praha 1604). Bol
aj autorom príležitostných básní v latinskom jazyku a tlačou mu vyšli aj niektoré
kázne.
Divadelné predstavenia sa využívali v pedagogickom procese vo forme školských
drám. V nich dominovali výchovné ciele, aby sa žiaci naučili pred verejnosťou
prednášať namemorované texty. Školy sa mali takýmto spôsobom reprezentovať aj
pred obecenstvom. Postupne sa do týchto predstavení dostávalo čoraz viacej divadelných
prvkov, najmä nákladná scénická výprava, charakteristická pre barokové divadlo.
Školské drámy, ktorých bolo napísané veľké množstvo prevažne v latinskom jazyku,
obsahovali však aj medzihry v slovenčine, aby obecenstvo neznalé latinčiny mohlo
sledovať dej. Divadelné predstavenia škôl viedli profesori a podporovali ich vrchnosti,
ktoré sa starali o školstvo.

Veľkú pozornosť venovali divadelným predstaveniam najmä jezuitské školy. Prvé

predstavenie sa na Slovensku uskutočnilo na jezuitskom kolégiu v Šali roku 1601.
Do roku 1773 usporiadali jezuiti na svojich školách v Uhorsku asi 10-tisíc
predstavení, z toho väčšinu na Slovensku. Strediskom jezuitského divadelníctva sa
stala Trnava, kde si roku 1692 s pomocou palatína Pavla Esterháziho zriadili stálu
divadelnú sálu s javiskom a množstvom dekorácii a kostýmov dovezených z
Benátok. Aj na piaristických školách (Nitra, Podolínec, Prievidza) sa uskutočňovali
divadelné predstavenia. Na rozdiel od jezuitských neboli poznačené prísnym
univerzalizmom, a preto na ich javiskách často dominovala reč ľudu - slovenčina a
popri tom aj komické prvky. Piaristi využili divadlo aj ako prvok rekatolizačného
úsilia. Množstvo divadelných predstavení uskutočnili aj evanjelické školy vyššieho
typu. Po Bardejove, Košiciach, Kremnici a Bratislave sa v polovici 17. storočia
najvýznamnejším strediskom evanjelickej školskej drámy stal Prešov, kde roku 1661
odohrali latinskú školskú drámu o prešovskom lýceu napísanú Izákom Cabanom
(1632- 1707). Popredným autorom školských hier a podobne ako Caban zároveň aj
pedagógom a filozofom bol aj rektor prešovského kolégia Eliáš Ladiver ( 1633-
1686).

Historické spevy.

Popredné miesto v našej literatúre v 16-17. storočia patrí veršovanej epike s
historickou tematikou v národnom jazyku. Reaguje na významné udalosti a
obsahuje i pozoruhodné básnické hodnoty.

Píseň o zámku Muránskom líči, ako kráľovské vojsko r. 1549 dobýjalo Muráň a

popravilo jeho majiteľa, lúpežného rytiera Bazalda (v skutočnosti Mateja Baša) Jej
autorom bol účastník trestnej výpravy Martin Bošňák.

Píseň o Sigetském zámku (1566) ospevuje hrdinskú obranu pevnosti proti Turkom,

jej dobytie a smrť veliteľa posádky Mikuláša Zrinského.

K ľudovej balade sa blíži Píseň o Modrom Kameni a Divine (1596), spievajúca o

udatnej obrane týchto zámkov, ktoré sa museli Turkom poddať, keď vyčerpané a
zradené posádky nedostávali pomoc. Obranu proti Turkom opisuje aj pieseň o
Jágri (1596).

V spevoch zo 17. storočia, keď prebiehajú náboženské zápasy, zaznieva už len tón

protihabsburský. Taká je skladba o Tompierovi, ktorá formou jarmočnej piesne
opisuje snahy cisárskeho generála Dampiera podrobiť si protestantské západné
Slovensko. Búrlivé ovzdušie Bethlenovho povstania, zachytáva pieseň Myjava a
kozáci (1621); neznámy autor, asi myjavský rechtor, s hrdosťou opisuje obetavosť
Myjavcov, ktorí statočne odrážali trestnú výpravu kozákov.

Historická epika pokračuje i v období baroka, teda hlboko v 17. stor. a začiatkom

18. storočia. Sem patrí predovšetkým pieseň o Nových Zámkoch.

Náboženská literatúra, katechizmy.
V dôsledku reformácie a nastupujúcej rekatolizácie sa začínajú písať piesne,
modlitby, biblické príbehy v národnom jazyku, určené širokým vrstvám. Ich
rukopisné zbierky nazývané Agendy sa stali dôležitou súčasťou náboženského života
evanjelikov. Niektoré diela tohto určenia vychádzajú tlačou. Roku 1581 vyšiel v
Bardejove preklad Luterovho katechizmu, ktorý je najstaršou doposiaľ známou
tlačou v národnom (českom) jazyku na našom území. Už o dva roky neskôr bol v
Hlohovci vydaný katechizmus zostavený rechtorom tamojšieho gymnázia Jánom
Prunom –Fraštackým (1560-1586), doplnený modlitbami a duchovnými piesňami.

Roku 1634 v levočskej tlačiarni vydal Daniel P r i b i š Katechizmus D. M. Luthera
z Nemeckého jazyka na Slowenssky preložený... rozšírený o viac ako 100
duchovných piesní v národnom jazyku. Daniel Pribiš syn evanjelického kňaza,
narodený roku 1580 v Liptovskej Teplej venoval katechizmus dcére palatína
Thurzu, Kataríne, vydatej za Štefana Tokoliho staršieho, lebo ona umožnila knižné
vydanie diela, ako sa to často stávalo v starších epochách, keď knihy vychádzali s
podporou majetných jednotlivcov. Katechizmus bol určený žiakom, ale mohli ho
užívať aj širšie ľuové vrstvy, čo vysvitá aj vysvitá aj z jazyka v akom je napísaný a
ktorý sám autor nazýva slovenským. Pravopisné sa pridŕža češtiny, no výrazovo a
frazeologicky sa od nej v mnohom odchyľuje. Aj evanjelici pre lepšiu zrozumiteľnosť
museli prisvojený český jazyk prispôsobovať domácej slovenskej hovorovej reči.

Duchovná poézia
Spoločenské pomery spôsobili, že njrozšírenejším literárnym prejavom slovenských
autorov na konci 16. a v priebehu 17. storočia bola náboženská poézia. Živú ozvenu
v nej našli trpké časy stavovských a náboženských zápasov, drancovanie Turkov a
žoldnierov, ale aj sociálne rozpory. Medzi prvých autorov tohto žánru patrí trnavský
rodák Ján Silván (1493-1573), ktorý pôsobil na Morave a neskôr v Čechách ako
sekretár Jana Popela z Lobkovic v Horšovskom Týne. Jeho Písne nové na sedm

žalmu kajícich i jiné žalmy patria medzi najvýznamnejšie diela renesančnej
náboženskej poézie.
K významným autorom, ktorí tvorili na prelome 16. a 17. storočia patrí aj rodák zo
Slovenského Pravna Eliáš Lani (1570 – 1618). Pôsobil ako slovenský evanjelický
kazateľ v Mošovciach a na dvore palatína Turzu v Bytči. Roku 1610 sa stal
superintendentom (biskupom), ale na vrchole tvorivých síl zomrel. Z jeho tvorby
sa zachovalo iba niekoľko modlitieb a piesní. (Jezu, prispéj k spomožení, Ač mne Pán
Búb ráči trestati). Lániho melodický a rytmický verš patril vo svojej dobe k
najvyspelejším básnickým literárnym prejavom. Hoci je jeho poézia preniknutá
počiatočným barokovým mysticizmom, priniesol do našej literatúry svieže tóny.

Slovenskí vzdelanci v českom prostredí.
Všestranným literárnym autorom viac humanistického ako náboženského zamerania
je slovenský zeman Martin Rakovský (1535-1579) Narodil v Rakove v Turci v
starej zemianskej rodine. Študoval v Bardejove a Wittenbergu, napokon v Prahe.
Pôsobil v Čechách aj na Slovensku vo funkcii turčianskeho podžupana. Zomrel v
Kutnej Hore. Je autorom latinských aj slovenských príležitostných básní, elégií
inšpirovaných smutných stavom svojej uhorskej vlasti, aj jedinečným opisom mesta
Louny, kde pôsobil ako učiteľ. Za najvýznamnejšie Rakovského práce s politicko-
spoločenským zameraním sa považujú veršované diela Libellus de partibus
reipublicae et causis mutationum (Knižka o rozvrstvení obyvateľstva a o príčinách
pevratov, Viedeň 1560) a De magistratu politico (O svetskej vrchnosti, Lipsko 1574),
ktorými potvrdil svoju rozhľadenosť ale aj umelecké nadanie.
Rakovský, Silván, Kyrmezer, Tesák- Mošovský a Vavrinec Benedikty patria do
početnej skupiny slovenských vzdelancov, ktorí našli uplatnenie v Českom
kráľovstve, kde panovali priaznivejšie pomery ako v ich rodisku. Nepatria medzi
ojedinelé javy. Možno k nim pripočítať aj svetoznámeho lekára, ale aj publicistu a
neveľmi úspešného politika Jána Jeseniusa – Jesenského (1566-1621), ktorý svoju
životnú púť skončil rukou kata spolu s ďalšími českými pánmi na pražskom
staromestskom námestí. Jesenský sa narodil vo Vratislave v Sliezsku, kam sa jeho
otec, slovenský zeman pôvodom z Horného Jasena v Turci, vysťahoval pre nežičlivé
pomery doma. Aj Pavol Jesenský jeden z prekladateľov Kralickej biblie do českého
jazyka, znalec klasických jazykov bol pôvodom Slovák a pochádzal z toho istého
rodou ako Jesenius. Slovenské korene mal aj pedagóg a učenec biskup Jednoty
bratskej Ján Amos Komenský (1592-1671), ktorého otec sa narodil v Pobedíme a
pôvodne sa volal Segeš.

Českí vzdelanci na Slovensku.
V druhej štvrtine 17. storočia sa situácia do značnej miery zmenila. Vzdelnaci a
učenci z Čiech, ktorí neboli ochotní zmeniť svoju vieru nachádzajú útočište na
Slovensku. Svojim účinkovaním posilňujú slovenskú literárnu tvorbu a podieľajú sa
na duchovnom a kultúrnom rozvoj. Medzi nimi treba spomenúť utrakvistického
kňaza pôvodom z Kutnej Hory Jakuba Jakobea (1591-1645). Jeho najznámejším
dielom je bezpochyby latinská báseň Gentis Slavonicae suspiria et vota (Slzy
vzdychy a prosby slovenského národa) Dielo venoval Ježišovi Kristovi a aj Martinovi
Záborskému, Martinovi Fejérpatakymu a Martinovi Rotaridesovi, o ktorých autor
píše, že sú najlepšími právnikmi v Uhorsku a jeho priaznivcami. O slovenskom
národe sa vyjadruje ako o starobylom.

Jakobeus bol aj autorom autorom prvých dejín Slovákov v latinskom jazyku a tie
aj preložil do slovenčiny. Jeho dielo Viva gentis slavonicae delineatio, ktoré vyšlo
v Levoči roku 1642 sa nám žial nezachovalo, aj keď Jakobeovým nasledovníkom a
vrstovníkom bolo známe a používané.
Osobnosťou s podobnými osudmi bol aj Juraj Tranovský Narodil sa roku 1592 v
Českom Tešíne Od roku 1629 pôsobil ako evanjelický kazateľ na Slovensku.
Prenasledovaný nepriazňou osudu a osobnými nezdarmi zomrel na vrchole tvorivých
síl v Liptovskom Mikuláši roku 1637. Ale dielo, ktoré po sebe zanechal, pretrvalo
storočia. Bol zostavovateľom a aj spoluautorom evanjelického spevníka Cithara
sanctorum- Písne duchovní staré i nové, ktorý vyšiel v Levoči roku 1636 a
obsahoval vyše 400 zväčša náboženských peisní. Až do 20. storočia bol Tranovského
spevník, nazývaný aj Tranoscius najviac vydávanou knihou na Slovensku, keďže
poznáme až 40 vydaní. Takmer 300 rokov bol každodenou duchovnou potravou
každej evanjelickej rodiny.
Sološiho Katolícky spevník.
Podobný význam malo pre katolíkov dielo jezuitu Benedikta Solosiho (1609-1656).
Z podnetu arcibiskupa Lipaja zostavil a roku 1655 v Trnave vydal Cantus
Catholici. Pysne katolicke, latinské y slowenské, nowé y starodawné, z kterými
krestiané v Pannonygi na wyročné swátky, slawnosti pri službe Boží a w ginem
obzlaštnem času z pobožnosti swé krestianske ozýwagí….
Spevník obsahuje 280 náboženských piesní, z nich je 40 domáceho pôvodu v
západoslovenskom nárečí.
V latinskom úvode poukazuje na slávnu minulosť Slovákov, ktorý je preslávený
mnohými pamätihodnosťami dávnych pokolení a za kráľa Svätopluka hlásaním
Kristovej viery apoštolskými mužmi Cyrilom a Metodom primkol sa ku Kristovi.
Sološi - Rybnický, pochádzajúci z dediny Rybník v Tekove ako jeden z prvých
poukazuje na stále živú cyrilometodskú tradíciu na Slovensku I kď v podobe v
ľudovom jazyku spievanej omša a pripomína (i keď nepresne) aj výsadu používania
slovanskej liturgie udelenú pápežmi v 9. storočí.

Predstavitelia šľachtickej poézie.

Pozoruhodným literárnym zjavom v prechodovom období z renesancie do baroka
nazývanom aj manierizmus bol Peter Benický (1603 — 1664). Pochádzal zo
šľachtickej rodiny z Beníc a básnil po maďarsky i po slovensky. Roku 1664 boli v
Trnave tlačou vydané jeho maďarské básne pod názvom Magyar rithmusok. V
rukopise zostali Benického Slovenské verše z roku 1652. Tlačou vyšli až v
roku 1875. Obidve básnické zbierky boli súhrnom všeobecných právd o
výchove, boji a vzdelaní, cti, pracovitosti a záhaľke. Benický je typickým
predstaviteľom jazykového dualizmu v slovenských šľachtických rodinách, ktorý
sa vďaka manželským zväzkom šíril po tureckej okupácii južnejších oblastí a
hromadnom úteku šľachty na bezpečnejší sever. K podobným zjavom patrí aj
najväčší maďarský renesančný básnik Valentín Balaša (1554-1594), skladajúci
príležitostne aj slovenské ľubostné verše. Rovnako aj jeho súčasník a
obdivovateľ Ján Rimaj ( 1570 - 1631), rodák z Dolnej Strehovej, diplomat a
kazateľ. Písal svetskú a náboženskú poéziu prevažne v maďarčine, ale poznáme aj
jeho slovenské básne. O Rimajovi je známe, že aj keď jeho verejná činnosť ho

priviedla do prostredia sedmohradských magnátov v ktorom panovala maďarčina,
modlil sa vždy iba po slovensky.

Slovenskí literárni autori v 2. polovici 17. storočia.

Od polovice 17. storočia sa v literárnej tvorbe slovenských autorov čoraz viac
presadzujú svetské námety. V súvislosti s búrlivými udalosťami a náboženským
prenasledovaním vznikajú cenné diela memoárového charakteru. Medzi
významnejších autorov nielen svojim literárnym štýlom, ale aj pohnutými osudmi patrí
očovský rodák Štefan Pilárik (1615- 1693). Po štúdiách pôsobil ako kazateľ na
Dolnej Strehovej, neskôr v Beckove a Senici, odkiaľ ušiel pred mimoriadnymi súdmi do
exilu v Sasku. Tu žil ako farár v novozaloženej exulantskej obci Neusalza až do
svojej smrti. Bol autorom viacerých náboženských spisov. Pozoruhodná je jeho
epicko-reflexívna báseň Sors Pilarikiana - Los Pilárika Štepána (Žilina 1666). V nej
podal svoje osobné zážitky z tureckého zajatia, do ktorého upadol na jeseň roku 1663
pod hradom Branč. Z formálnej stránky sa skladba vyznačuje silne slovenčiacim a
expresívnym jazykom. Ďalšie diela napísal vo vyhnanstve po nemecky. Závažným
prameňom pre poznanie myslenia a života autora a pre štúdium cirkevnej histórie je
Pilárikova autobiografická próza Currus Jebovae mirabilis (Podivuhodný voz boží,
Wittenberg 1678).
Memoárovú a cestopisnú literatúru pestovali aj evanjelickí kňazi podobných
osudov Juraj Láni (1646-1701), Ján Simonides (1648-1708) a Tobiáš Masník
(1640-1697). Kým Láni vydal pútavo prerozprávané vlastné osudy v nemčine,
rodák zo Spišských Vlách Ján Simonides bol literárne najlepším tlmočníkom
osudov vyhnaných a prenasledovaných evanjelických kňazov. Cenný je jeho
latinský rukopisný cestopisný denník Brevis consignatio eorum, quae facta sunt
cum ministris evangelicae ecclesiae hungaricae (Krátke opísanie toho, čo sa stalo s
kňazmi uhorskej evanjelickej cirkvi, okolo r. 1677). Simonides patrí medzi tých
slovenských evanjelických vzdelancov, ktorí vedome slovenčili spisovný jazyk
(biblickú češtinu). Svedčí o tom úvod ku katechizmu Vysvetlení kresťanského učení
(Žitava 1704), v ktorom autor vyhlasuje: „Nezrozumitedlných slov českých (se)
vystríhal..., pročež jako my v Uhrích z vetší částky mluvíme, tak i psáti máme." Po
návrate z exilu účinkoval ako evanjelický kňaz v Banskej Bystrici, kde vydal aj zbierku
svojich kázní.
Posledným z trojice je Tobiáš Masník, pôvodom Zemianskych Kostolian. Za
náboženského prenasledovania bol roku 1674 odsúdený na galeje so šťastím sa
dostal sa však do Nemecka. Po návrate r. 1683 bol kazateľom v Ilave a od roku
1688 v Uhrovci, kde aj zomrel. Masník svoje zážitky z väzení a cesty na galeje
opísal v slovenskom cestopisnom denníku Vezení i vysvobození k. T. Masniciusa
Cyrkve Ilavske v Uhrych kaplana (1676, rukopis) a v nemeckej próze Unerhorter
Geffängnuss-Proces . . . Neslýchaný proces s väzňami. . ., Halle 1676). V úvode týchto
prác autor vysvetľuje, ako došlo k mimoriadnym prešporským súdom, na ktoré bolo
citovaných údajne 700 potestantských kňazov. Kto neprestúpil na katolicizmus,
musel podpísať reverz, že sa vzdáva kňazského úradu alebo že dobrovoľne
odchádza z vlasti. Niektorí kňazi sa vzopreli (medzi nimi aj Masník, Simonides a
Lani), preto ich odviezli do Leopoldova a potom s okovami na nohách pripojili k
vojsku, ktoré šlo do Talianska. V Neapoli ich čakali španielske galeje. Lani zo
sprievodu ušiel, Masníka a Simonidesa po úteku chytili a uväznili. Keď ich vykúpil
nemecký obchodník Juraj Weltz, odišli z Talianska cez Alpy do Nemecka.

Spoločnou knihou Masníka a Simonidesa je aj memoárová a cestopisná próza
Gottes Kraft und Gnade (Božia moc a milosť, Wittenberg, 1681). V exile vydal aj
dejiny reformácie s názvom Vyvolená boží vinice obnovená (Drážd'any 1682). Kniha
je venovaná „národu svému a českému," a aby použitý azyk (biblickú češtinu) spravil
pre slovenského čitateľa zrozumiteľnejším, mnohé výrazy zámerne poslovenčil.
Po návrate sa Masník usadil v Uhrovci, kde napísal Zpráva písma slovenského
(Levoča 1697), prvá príručka správneho písania pre Slovákov. V nej nabáda rodákov
k štúdiu a pestovaniu svojho jazyka a ta pr´klad im dáva Čechov, Maďarov a
Nemcov.

Nepochybne najsvetlejším zjavom medzi spisovateľmi 17. storočia je Daniel
Sínapius Horčička, narodený v Sučanoch roku 1640. Po štúdiách doma a vo
Wittenbergu stal sa rektorom v Jelšave a v Kameňanoch, farárom v Liptovskej Teplej
a v Radvani, kde žil až do protireformačného prenasledovania a povestného
delegovaného súdu v Bratislave. Roku 1673 odišiel do vyhnanstva v Slizesku,
neskôr sa dostal do Poľska Horčička písal latinsky, slovensky a nemecky. Pred
vynúteným odchodom vydal latinské dišputy a panegyriky. Vo vyhnanstve mu vyšli
povestné diela Hortulus anitnae piae (Záhradka dušičky pobožné, Drážďany 1676) a
predovšetkým Neoforum La-tino — Slavonicum, Nový Trh Latinsko —
Slovenský, na kterémž se nektere do hospodárstvy slovenského potrebné
tovary prodajné nacházejí, vystavený a ustanovený od Daniele Sinapiuse,
nekdy Spravce Cyrkve Radvanské. Dielo vyšlo roku 1678 v poľskom Lešne a
je zbierkou 1250 prísloví a porekadiel, z ktorých je 558 slovenských. V latinskom
úvode vyzdvihuje Slovanstvo a slovenský národ v duchu barokového slavizmu, s
ktorým sa nepochybne identifikoval v poľskom prostredí. Dielo venoval
plnokvetnej mládeži slávnych zemianskych rodín Horváth-Stančičovskej
Kubíniovskej, Rakovskej, Benických,

Jussthovcov, Záthureckovcov,

Rakšánovcov, Bulovských a Revických, aby ju podnietil pestovať si svoj
materinský slovenský jazyk. Horčička je oduševnelým Slovákom a zároveň
Slovanom. Za kolísku Slovanstva považuje Tatry. S veľkým zanietením opisuje
slovanské kmene a k najvýznamnejším osobnostiam Slovanstva radí rímskych
cisárov Decia, Aureliana, Diokleciana a Proba aj svätých Hieronýma a Martina.
Po návrate z exilu ho povolali ho za kazateľa a inšpektora škôl do Levoče, kde
pracoval aj ako redaktor a korektor v tamojšej tlačiarni a vydával svoje i cudzie
diela. Medzi nimi bol roku 1685 aj známy Orbis pictus od Jána A. Komenského, v
ktorom uviedol stovky stredoslovenských termínov.
V katolíckej literárnej spisbe prevažne náboženského charakteru sa stále častejšie
dostávajú do popredia slovenské formy. V takomto duchu je napísaná a roku 1677 v
Trnave vytlačená Konfesia katolícka od Matúša Reitmullera. Ešte ďalej v slovenčení
zachádza františkán Benignus Smrtník vo svojom roku 1681 vydanom Poklade
serafínskom. Od neznámeho spisovateľa vyšla v Trnave roku 1698 knižka:
Zlatý prameň, vedúci k životu večnému, ktorej autor sa zbavuje českých
foriem. Podobne slovenskú knihu pod názvom Pravá katolická ručná knižka
spísal a vydal roku 1691 v Trnave vydal ž i l i n s k ý z e m a n M i k u l á š T a m á š i .
B o l t o p o l e m i c k ý s p i s p r o t i e v a n j e l i c k é m u t e o l ó g o v i H o e m u ,
v e n o v a n ý „Illustrissimo Comiti Georgio Erdodymu. Je to zároveň dôkaz, že
aj najvyššia šľachta v tej dobe priala slovenskej literatúre. Gróf bol hlavným
županom Oravskej, Šarišskej, Tekovskej stolice, kráľovským radcom a
komorníkom a aj direktorom panstiev Orava a Lietava. Spomedzi ďalších
autorov z tohto obdobia stojí za zmienku aj Peter Hrabovský z
Hrabového, veliteľ budatínskeho zámku. Bol autorom slovensko-

maďarsko-latinského slovníka: Manuale Latino-Hungarico-Slavonicum,
ktorý vyšiel v Bardejove roku 1662.
Štruktúra feudálnej spoločnosti.

Feudálna spoločnosť sa delila na dve základné vrstvy, privilegovanú a
neprivilegovanú. Privilegované triedy sa označovali výrazom krajinské stavy. Iba
táto vrstva bola oprávnená rozhodovať o celokrajinských alebo aj o regionálnych
záležitostiach, teda na snemovej alebo stoličnej úrovni.
Stavy boli rozdelené na štyri hlavné skupiny: Vysoký katolícky klérus (preláti) ,
magnáti, šľachta a slobodné kráľovské mestá. Prvé tri tvorili v zmysle
spoločenského delenia šľachtický stav, pričom každej osobe príslušnej k týmto trom
stavom patrili šľachtické práva. Jednotlivec z mestského stavu však šľachtické práva
nemohol užívať. Štvrtý stav, teda meštianstvo bol považovaný za kolektívneho
šľachtica, čo vyjadrovala aj snemová prax. Všetky slobodné kráľovské mestá mali od
roku 1687 až do štyridsiatych rokov 19. storočia spoločne iba jeden hlas.
Šľachta
Rozhodujúcou spoločenskou vrstvou bola šľachta, ktorá sa v období novoveku
diferencovala na štyri zložky aj keď teoreticky v právach a povinnostiach boli všetci
príslušníci šľachtického stavu seberovní bez ohľadu na majetok a hodnosť.
Najdôležitejšiu vrstvu tvorili magnáti a preláti. Magnáti (veľkomožní páni) boli
držiteľmi rozsiahlych panstiev s desiatkami dedín a mestečiek a tisíckami
poddaných. Vrstva magnátov sa vo svojej hierarchickej štruktúre stabilizovala až v
17.storočí. Jej politický a hospodársky vplyv bol dominujúci. Medzi magnátov sa
počítali držitelia barónskeho a grófskeho titulu, kniežatá, dediční župani a krajinskí
hodnostári. Preláti boli nositelia najvyšších cirkevných hodností (biskupi a
arcibiskupi) a k nim prislúchajúcich majetkov a svetských hodností. Teoreticky
nemuseli ani pochádzať ani zo šľachtického stavu, čo bolo však v priebehu 16. a 17.
storočia ojedinelé. Nižšie stála vrstva strednej šľachty, ktorých nazývali aj
šľachtici-statkári (nobiles bene possesionati). Aj táto vrstva bola majetkovo značne
diferencovaná, ale základom príslušnosti bolo podmienkou, že mali poddaných. V
tejto skupine boli takí, čo vlastnili jednu, až dve dediny a počty ich poddaných sa
počítali na desiatky, ale aj takí, čo mali len jednu poddanskú rodinu. Stredná šľachta
v priebehu 17. storočia majetkovo upadala a tým sa zmenšila aj jej spoločenská váha.
Zachovala si vplyv na riadenie a adminsitráciu stolíc.
Na konci rebríčka bola masa najnižšej šľachty, tzv. zemanov, ktorí sa okrem
šľachtického titulu a výhod vyplývajúcich z ich stavu, nemohli pýšiť majetkom.
Pôdu obvykle o rozsahu jednej usadlosti si sami obrábali. Bohatší zemania sa
nazývali kurialisti, keďže mali trocha lepší dom-kúriu. Chudobnejších volali aj
armalisti. Bola to najnižšia trieda privilegovanej šľachtickej vrstvy. Vlastnili len
armáles, teda privilegiálnu listinu, ktorou boli povýšení do šľachtického stavu a
dostali právo užívať erb. Ich výhodou bolo, že nepodliehali žiadnemu zemepánovi a
štátne dane platili len v obmedzenej miere. Ale ich majetkové pomery sa neveľmi
líšili od ostatných poddaných.
Táto najpočetnejšia šľachtická vrstva vzniká od 15. storočia povýšením poddaných do
šľachtického stavu. V priebehu 16. a 17. storočia rady zemanov narastajú, keďže v
časoch dlhých vojenských konfliktov sa mnohí poddaní v boji vyznamenali a boli
odmenení šľachtickým titulom a erbom.
Preto aj počet šľachticov v samotnom Uhorsku bol v porovnaní s ostatnými krajinami
Európy neobyčajne vysoký, pričom v období tureckej expanzie na území Slovenska sa

ešte zvýšil. ( V druhej polovici 18. storočia bolo v Uhorsku 75 tisíc šľachtických
rodín, kým vo väčšom a ľudnatejšom Francúzsku 26 tisíc. V Čechách jeden šľachtic
pripadal na 855 obyvateľov, v Uhorsku na dvadsiatich. Vysokú koncentráciu šľachty
na Slovensku potvrdzuje aj skutočnosť, že v prvej polovici 19. storočia v
Novohradskej stolici bol každý desiaty človek šľachticom, v Bratislavskej a
Turčianskej každý deviaty a v Komárňanskej každý ôsmy.)
Za panovania Jagellovcov vplyv šľachty vzrástol v priamej úmere s úpadkom
kráľovskej moci. Vyjadrením šľachtickej prevahy nad osobou panovníka bola náuka o
svätej korune v spomínanom diele Štefana z Vrbovca - Opus Tripartitum. Koruna
mala byť symbolom štátnej zvrchovanosti a všetkého práva , ktorý na nu preniesol
národ- chápaný v tej dobe ako spoločenstvo všetkých šľachticov. Korunovaním síce
prešla moc na kráľa, ale nie úplne, lebo časť moci patrí národu. Preto kráľ nesmie
vydávať zákony sám, ale len so súhlasom šľachtického stavu.
Teória o šľachte ako jedinom predstaviteľovi národa, užívateľovi slobody a
vykonávateľovi práva v štáte sa natoľko zakorenila, že bola hlavnou oporou v boji
proti habsburskému absolutizmu a účinnou zbranou na hájenie práv a šľachtických
slobôd. Ako sa však rýchlo ukázalo, náuka o korune a šľachtickej zvrchovanosti sa
stali hlavnou prekážkou hospodárskeho a spoločenského rozvoja.
V dôsledku politických otrasov v krajine spôsobených bojom o uhorskú korunu a
tureckou expanziou šľachtická vrstva mravne upadla. Svoje osobné záujmy
bezohľadne uprednostňovala, čo sa začalo prejavovať už v dobe panovania
Jagelovcov. Vyslanec kráľa Ferdinanda I., ktorý sa zúčastnil mierových rozhovoroch
so Zápoľského stranou v Kremnici v roku 1533 si poznamenal: Uhorskí páni zo
strany Ferdinandovej i Zápoľského rovnako sa protivia mieru, lebo keby bol pokoj,
museli by poslúchať. Uhorským šľachticom je jarmo poslušnosti neznesiteľné, na život
pod zákonom nie sú zvyknutí a pre záujmy kresťanstva a vlasti nemajú ani citu, ani
zmyslu.
V druhej polovici 16. storočia došlo k postupnému vymretiu tradičnej pozemkovej
aristokracie, ktorá svoje bohatstvo nadobudla ešte v 15. storočí a za vlády
Jagellovcov. Majetky Zápoľských, Ujlakiovcov, Orságovcov, Lošonciovcov,
Bánfiovcov, Kanižajich a dalších prechádzajú do rúk novej magnátskej vrstvy, ktorú
reprezentujú predovšetkým rody Pálfiovcov, Esterháziovcov, Ilešháziovcov,
Nádašdych, Tökölyovcov, Turzovcov, Rákocich, Forgáčovcov, Révajovcov a dalších.
Zakladatelia moci a slávy týchto rodov začínali ako úradníci nízkeho rangu (Tomáš
Nádašdy), nižší dôstojníci (Štefan Ilešházi), banskí podnikatelia (Ján Turzo). Väčšina
z príslušníkov týchto bohatých magnátskych rodov využívala vojnovú konjunktúru a
bohatla na zásobovaní amrád, bojujúcich proti Turkom. Časť financií na zabezpečenie
protitureckej hranice, ktoré prichádzali do Uhorska z ostatných krajín habsburského
súštátia, z Nemecka, či od pápeža končila tak v rodových pokladniciach týchto
novodobých vojnových podnikateľov. Svoje majetky si rozmnožovali aj tak, že
využívali finančné problémy panovníkov a za symbolické sumy získavali rozsiahle
panstvá po vymretých rodoch.
Rýchla majetková diferenciácia šľachty sa prejavila reorganizáciou uhorského snemu
v roku 1608, ked bola vytvorená horná tabuľa (tabula superior, tabula magnatum). V
hornej tabuli, či snemovni zasadali všetci magnáti, najvyšší krajinskí úradníci, hlavní
župani, niektorí dediční baróni a tiež vysokí preláti (Sídelní biskupi s kapitulou a
prepošti kapitúl, ktoré neboli pod biskupskou právomocou) Dolná tabuľa sa skladala
zo zástupcov stoličnej šľachty, vyslancov slobodných kráľovských miest a kapitúl.

Stoličná správa v rozháraných pomeroch 16. a 17. storočia zostala v moci stoličnej
šľachty, ktorá bedlivo strážila autonómne postavenie týchto územno- správnych
celkov. Od 15. storočia si drobná šľachta postupne posilnovala vplyv na správu
stolice. Na začiatku 16. storočia bolo nariadené, že hlavný župan nesmie požupana
ustanoviť bez súhlasu a zvolenia stoličnej šľachty. V roku 1548 získala stoličná
šľachta právo zvoliť si podžupana a všetkých stoličných úradníkov. Tým nadobudol
úrad podžupana väčšiu dôležitosť až sa v 17. storočí stal najdôležitejším orgánom
celej stolice, pričom hlavné županstvo užívané zvyčajne dedične poprednými
magnátskymi rodinami, sa transformovalo na formálnu funkciu, ktorá nemala na
priame dianie v stolici významnejší vplyv.
Uhorská šľachta mala okrem svojej početnosti výhodu, že mohla s tureckou a
sedmohradskou pomocou úspešne čeliť habsburskému absolutizmu. Zatiaľ čo v iných
krajinách habsburského súštátia zvíťazil absolutizmus a moc stavov bola obmedzená,
šľachta v Uhorsku si dokázala obhájiť svoje pozície v pomere k panovníkovi, ale aj v
pomere k poddanému.

Poddanské obyvateľstvo.
Najpočetnejšou skupinou obyvateľov Slovenska ako aj celého Uhorska boli poddaní.
Postavenie poddaného a jeho životné podmienky nikdy neboli ľahké, ale v priebehu
16. storočia sa neobyčajne zhoršili. Krajinský zákon prijatý na sneme v polovici 16.
storočia o situácii poddanskej vrstvy na území Slovenska skonštatoval: " Ľud do takej
chudoby upadol, že nie je spôsobilý nič vykonať nemajúc ani každodennej výživy.
Vojaci mu chlieb vydrapujú, od hladu umiera a aj pod Turkov alebo i do Poľska a či
hocikde inde sa sťahuje, kde by mohol bezpečnejšie a pokojnejšie žiť."
Podstatný zlom v postavení poddanského obyvateľstva nastal v roku 1514, ked po
potlačení sedliackeho povstania Juraja Dóžu bol prijatý celý rad zákonov, ktoré mali
charakter kolektívneho trestu pre celú poddanskú vrstvu. Zákony rušili už v tej dobe
dosť obmedzenú slobodu sťahovania a pripútavali poddaného k pôde. Šľachta mala
byť odškodnená za škody a ujmy spôsobené sedliackou revoltou vo forme bezplatnej
práce poddaného stanovenej zatiaľ na jeden den v týždni z jednej celej usadlosti,
penažnej renty vo výške jedného zlatého, naturálnych dávok a darov. V tej dobe
vzniká aj uhorský právny kodex- známe Tripartitum (prvýkrát vydané vo Viedni v
roku 1517), ktorým sa zhrnuli hlavné zásady právneho zriadenia. Tripartitum
definovalo pojem národa z neho však poddaní boli vylúčení. Vymedzil pomer pána a
poddaného vo veciach dedičstva, súdnictva a materiálnych záväzkov. Podľa jeho
autora- Štefana z Verbovca- mohol byť držiteľom a vlastníkom pôdy len šľachtic,
ktorý ju prenajímal poddanému za určité dávky a služby. Zákony z roku 1514 a
Tripartitum vytvorili základ agrárneho zriadenia v Uhorsku, ktoré sa s neveľkými
zmenami zachovalo až do roku 1848. Zabrzdili prirodzený hospodársky, spoločenský
a kultúrny vývoj krajiny na viac ako tri storočia, tým, že najpočetnejšiu vrstvu
obyvateľstva uvrhli do bezprávneho postavenia a navyše ju urobili úplne závislou od
vôle zemepána.
V období bojov o uhorskú korunu bola síce viackrát obnovená sloboda sťahovania
poddaných, ale zákony z roku 1548 a v roku 1608 posilnili v tomto smere právomoci
stolice, čím sa slobodné sťahovanie poddanského obyvateľstva stalo prakticky
nemožným.

V priebehu 16. storočia sa poddanské obyvateľstvo diferencovalo na 3 základné
skupiny. Toto delenie záviselo od rozsahu užívanej pôdy. Na najvyššom stupni boli
sedliaci (coloni). Vlastnili dom v obci aj s pozemkom a záhradou a v extraviláne
užívali pôdu spravidla o rozsahu celej i (12-16 ha v závislosti od jej bonity) alebo
polovičnej usadlosti. To však platilo do polovice 16. storočia. Postupne sa výmera
pôdy sedliackych usadlostí zmenšovala, či už následkom delenia medzi dedičov
alebo v dôsledku odobratia pôdy zemepánom a tak na našom vidieku narastajú počty
štvrtinových a osminových sedliakov, teda tých čo obrábali pozemky o výmere
jednej štvrtiny a osminy usadlosti ( asi 2 ha). Nižšou kategóriou poddanského
obyvateľstva boli želiari (inquilíni). Tí mali v obci vlastný dom a v extraviláne
pozemok o rozsahu menšom ako šestnástina usadlosti ( asi 1 ha). Počet želiarov v
obciach postupne narastal a v priebehu 17. storočia tvorili často najpočetnejšiu vrstvu
obyvateľstva obcí aj miest. Živili sa ako nádenníci na majeroch aj ako sluhovia u
bohatších sedliakov, prípadne vykonávali remeslo, obchodovali alebo prevádzali iný
druh obživy. Poľnohospodárstvo bolo len doplnkovým zdrojom ich existencie.
Poslednou kategóriou boli podželiari (subinquilíni), ktorí nemali ani dom ani pôdu a
bývali v prenajatých priestoroch.
Medzi privilegovaným obyvateľstvom a poddanými jestvovali aj akési medzivrstvy.
V horských oblastiach to boli slobodní valasi, na juhu Slovenska arcibiskupskí
predialisti a po vidieku roztrusení slobodníci alebo libertíni. Títo boli zemepánmi
oslobodení spod poddanstva, ale inak nemali žiadne privilégiá.
Šľachta a duchovenstvo boli v Uhorsku oslobodené od daní a tak celá ťarcha
daňového zaťaženia ležala na pleciach poddaných. Privilegované vrstvy museli tiež
prispievať do štátnej pokladnice určitou sumou, no o jej výške rozhodoval snem
zložený hlavne zo zástupcov šľachty a duchovenstva. Preto príspevky šľachty nikdy
neprekročili únosnú mieru. Aj keď sociálne cítenie a starosti o "úbohý ľud " niekedy
prejavoval samotný panovník i humánne založení príslušníci svetskej a cirkevnej
hierarchie, na veľmi zlom položení poddaných sa nič nemenilo, ba skôr naopak. So
vzrastajúcimi potrebami armády počas protitureckých bojov narastali i daňové
povinnosti ľudu. Najväčšie zaťaženie predstavovala mimoriadna daň, zvaná rováš,
ale aj subsidium, dica alebo contributio-kontribúcia, ktorú odhlasoval snem na jeden
či dva roky. V 16. storočí bola snemom požadovaná už tak často, že sa jej platenie
stávalo pravidelným. Výška tejto štátnej dane bola najprv jeden, neskôr dva zlaté na
jednu poddanskú portu.
(V 17. storočí sa do jednej porty počítali štyria poddaní s dvojzáprahom, alebo ôsmi s
jednozáprahom , či šetsnásť poddaných nevlastniacich žiaden záparah.)
Za vlády Leopolda I. sa táto dávka prudko zvýšila, aj keď v súvislosti s obrovskou
produkciou mexických strieborných baní dochádza k poklesu hodnoty mince. Na
jednu portu sa vyžadovalo až 40 zlatých a suma 8-9 zlatých ročnej dane od jedného
prosperujúceho sedliaka sa nepovažovala za neúnosnú. Okrem toho bola zavedená aj
spotrebná daň za víno, pivo, pálenku a mäso.
Do konca 16. storočia sa vyberala ešte i bežná daň, nazývaná zisk komory (lucrum
camarae). V 14. storočí za vlády Karola Roberta i jeho syna Ľudovíta I. bol poplatok
určený na 18 denárov ročne z každej porty. Za Žigmunda v roku 1411 stúpol na 30
denárov. V priebehu 16. storočia vzhľadom na pravidelné platenie kontribúcie
poddanými táto daň zanikla. Medzi ďaľšie platby poddaného patril i korunovačný dar,
vyberaný v roku korunovania kráľa vo výške jeden zlatý. V rokoch 1609-1670 sa
pravidelne vyberal i tzv. korunný peniaz na plat strážcov kráľovskej koruny a

korunovačných klenotov. Najprv to bolo pol zlatky, neskôr sa suma zdvojnásobila.
Občas sa vyskytli aj iné mimoriadne povinnosti požadované na základe snemového
výnosu od poddaných.
Šľachta bola oslobodená od pravidelné platenia štátnej dane, čo bolo veľkou výhodou.
Za túto výsadu boli šľachtici v prípade potreby povinní konať vojenskú službu v
rámci stoličného insurekčného šľachtického vojska. Výzbroj i koňa si museli obstarať
na vlastné náklady. Ak zeman nemohol z nejakých príčin nastúpiť do vojenskej
služby, musel za seba poslať buď náhradu, alebo sa vyplatiť finančným príspevkom.
Vojenská povinnosť sa v súvislosti s tureckým nebezpečím vzťahovala i na
poddaných. Zákon č. 22. prijatý na sneme v Banskej Bystrici roku 1543 povoľoval
hradným kapitánom v prípade nebezpečia pribrať do zbrane i poddaných. V roku
1545 bolo nariadené, že poddaný obrábajúci jedno poplužie mal si obstarať pušku,
prach a olovo.
Poddaný obrábajúci polovičnú výmeru sa mal v prípade potreby vyzbrojiť lukom,
šípmi, štítom a mačom.
Počas 16. a 17. storočia vyšlo niekoľko ďalších zákonných nariadení, určujúcich z
koľkých poddanských usadlostí sa na obranu proti Turkom musí postaviť jazdec,
alebo pešiak. Náklady na jeho výstrojenie a vyzbrojenie , zaopatrenie i žold znášali
ostatní poddaní spoločne.
Protiturecké vojny aj tak dosť skromné zásoby poddaného značne odčerpávali. Zákon
z roku 1545 oprávňoval podžupana určiť množstvá potravín, ktoré boli poddaní nútení
odpredávať za úradnú cenu. V roku 1553 sa zakázalo brať poddaných na vojenské
práce, no o rok neskôr sa to opäť povolilo s tou podmienkou, že dostanú mzdu.
Rovnako sa poddaným určila povinnosť dodávať vojsku poťahy za peňažnú náhradu.
V roku 1559 boli poddaní povinní pracovať na opevneniach, každá porta 6 dní v roku
zdarma, v roku 1567 bola povinnosť zvýšená na 12 dní. V dobe vojen alebo presunov
vojska boli od poddaných požadované aj dalšie služby ako zásobovanie armád a
dovoz materiálov, ubytovanie a pod.
Povinnosti voči štátu predstavovali len časť z toho, čím bol každoročne zaťažený
poddaný. Značné boli i cirkevné poplatky, ktoré poddaný platil farárovi. Okrem
platieb štólových príspevkov (za rôzne cirkevné úkony) odovzdávali cirkvi naturálne
dávky (obvykle desiatok z úrody obilnín, vína a jahniat) alebo alikvotnú sumu v
peniazoch.
Najväčším bremenom poddaných boli ich povinnosti voči zemepánovi.
Svoje záväzky si musel plniť v troch oblastiach. Dával peňažný poplatok za dom a
pôdu, odvádzal naturálne dávky , vykonával robotu. Niekedy od neho zemepán
požadoval i dary pri rôznych príležitostiach, akými bol sobáš, krst, pohreb. Ak upadol
zemepán do zajatia Turkom, či povstalcom, od poddaných sa vyzbierala suma
potrebná na jeho prepustenie. Ďalšie mimoriadne poplatky boli rôzne pokuty za
priestupky poddaných, niekedy spôsobené aj neúmyselne. Záväzok rešpektovať
panské monopoly, čo sa hlavne týkalo predaja často nekvalitného vína, takisto
odčerpával značné prostriedky z veľmi skromného poddanského príjmu.
Povinnosti poddaných voči štátu a zemepánovi záviseli od veľkosti ich majetku,
najmä od výmery obrábaných rolí. Presný rozsah všetkých podlžností, ktoré musel
plniť svojmu zemskému pánovi sa zachytili v súpisoch nazývaných urbár.

V priebehu 16. a 17. storočia poddanské povinnosti neustále rástli, predovšetkým však
robota. V súvislosti s rozvojom šľachtického podnikania sa rozširovali plochy, ktoré
si obrábal zemepán vo vlastnej réžii. Bezplatnú pracovnú silu na obrobenie plôch stále
početnejších šľachtických majerov poskytovali poddaní. Hoci zákon z roku 1514 určil
robotnú povinnosť na jeden den v týždni, na sklonku 17. storočia na mnohých
panstvách táto kvóta vzrástla troj- až štvornásobne.
Mestá a ich obyvateľstvo.
Sídla mestského charakteru sa sústredovali prevažne v severných oblastiach Uhorska.
Zákon z roku 1514 vymenoval celkovo 15 kráľovských miest z nich 8 bolo na území
Slovenska (Košice, Bratislava, Trnava, Bardejov, Prešov, Levoča, Skalica a Sabinov).
Ostatné ležali na prevažne maďarskom etnickom území- Budín, Starý Budín,
Ostrihom, Stoličný Belehrad, Segedín, Pešť a Šopron. Ku spomínaným pätnástim
kráľovským mestám zákon priradil aj stredoslovenské banské mestá, pričom však
spomenul len Kremnicu, Banskú Bystricu a Zvolen.
V časoch tureckej invázie a protihabsburských povstaní sa koncentrácia kráľovských
miest na Slovensku ešte zvýšila. Uhorský snem roku 1638 (zákonný čláanok LXIII)
súhlasil, že na budúce zasadanie sa majú pozvať aj zástupcovia Svätého Jura a
Pezinka, čím sa vlastne obe sídla stali slobodnými kráľovskými mestami. Roku 1655
boli ešte povýšené Brezno a Kežmarok, ktoré dlhú dobu viedli ostrý zápas o
Nadobudnutie štatútu kráľovského mesta. Tým sa však proces na dlhú dobu zastavil.
Roku 1687 príjma uhorský snem zákon (XVII), ktorým sa odporučilo panovníkovi
nezvyšovať počet slobodných kráľovských miest. Ak by sa to malo diať, tak len v
prípade výnimočných zásluh. Tu sa prejavila dlhodobé úsilie značnej časti uhorskej
šľachty smerujúce k potlačeniu mestkého stavu a k zakonzervovaniu urbanistických a
spoločenských pomerov. Rešpektovať takýto zákon bolo však proti zdravému rozumu
i v rozpore s dlhodobým spoločenským vývojom. Napriek tomu aj v 18. storočí
postupne vzrastal počet slobodných kráľovských miest.

Na začiatku 18. storočia bolo na Slovensku 24 z celkového počtu 39 slobodných
kráľovských miest celého Uhorska. Viaceré z nich boli mestami už len podľa mena a
zdedených výsad, lebo predcházajúca doba podlomila ich niekdajšiu ekonomickú silu.
Hospodársky a politický vývoj, ktorý krajina prekonala v 16. a 17. storočí bol však
pre rozvoj mestského života nepriaznivý a tak väčšina miest upadla a zretľne zaostala
v porovnaní s vývojom mestkých sídiel v iných častiach Európy. V roku 1720 bolo
najľudnatejším mestom na Slovensku Komárno s 8 300 obyvateľmi, nasledovala
Bratislava 7900, Banská Štiavnica 7 000, Kremnica 5300, Skalica 4 000, Pezinok 3
300, Levoča 3 200, Kežmarok 3 000, Trnava 2 900, , Banská Bystrica 2700, Modra
2300 a Košice 2 000. Trenčín, Bardejov, Krupina, Nová Baňa, Sväatý Jur, Brezno,
Sabinov a Zvolen mali menej ako dve tisíc obyvateľov. Počet obyvateľov Ľubietovej,
Pukanca a Banskej Belej nedosahoval ani tisícku. V slobodných kráľovských mestách
žilo spolu 65 tisíc ľudí, čo nebola ani desatina z celkového počtu obyvateľov
Slovenska ( asi 915 tisíc)
Zámorské objavy na prelome 15. a 16. storočia a postupné presunutie ťažiska
európskeho kontinentu do atlantickej oblasti spolu s tureckou expanziou spôsobili
výraznú ekonomickú stagnáciu miest na východnom Slovensku (Košice, Bardejov,
Prešov, Sabinov a Levoča) už v polovici 16. storočia. Diaľkový obchod medzi

baltskou a stredomorskou oblasťou, ktorý bol hlavným zdrojom príjmov týchto miest
sa utlmil.
Ale hlavnou príčinou úpadku slobodných kráľovských miest bol masový príchod
šľachty. Turci nerešpektovali princípy európskeho feudálneho práva i spoločenského
systému a šľachtické privilégiá neuznávali. Všetci podrobení obyvatelia sa stali
poddanými tureckého sultána s rovnakými povinnosťami a právami. Poddanským
vrstvám tento stav vyhovoval, no šľachticom vôbec nie. A tak sa v tridsiatych rokoch
16. storočia začal exodus šľachty prevažne maďarského pôvodu. Sťahovali sa do
bezpečia na sever, kde ich ešte považovali za privilegovaný stav. Príchod šľachty do
miest vyvolával rôzne konflikty, lebo šľachtici sa nechceli podielať na spoločnom
znášaní mestských tiarch, dovolávajúc sa svojich privilégií a tak narušila spoločenské
i ekonomické pomery v mestách. Mestá sa spočiatku prílivu šľachty bránili, ale zákon
z roku 1563 povoľoval šľachte nadobudnúť v mestách domy, ale aj šľachtický majiteľ
sa musel podieľať na znášaní mestských tiarch. O osemdesiatštyri rokov neskôr, v
roku 1647, zákon opäť umožnil slobodné usadzovanie šľachty v mestách, no zároveň
potvrdzoval jej šľachtické výsady aj na mestskej pôde. Týmto opatrením mestské
výsady stratili na svojom význame. Šľachtické dedičské práva, nezdaniteľnosť a
sloboda podnikania otriasli ekonomickou sústavou miest. Slobodné kráľovské mestá
sa postupne dostali pod právomoc stolíc a výrazom ich všeobecného úpadku bolo, že
na sklonku 17. storočia ich zástupcovia mali v dolnej tabuli uhorského snemu
spoločne iba jeden hlas. Zákony šľachte povolili kupovať si v mestách domy a
slobodne sa usadiť, ale museli si plniť záväzky ako ostatní mešťania. Oslabenie
mestskej autonómie a postupné prenikanie šľachtického živlu do mestského
prostredia. Šľachta utekajúca pred Turkami z juhu krajiny zaplavila slovenské mestá,
ale s mestskou komunitou nesplynula a dokázala si obhájiť svoje výsady. Výsledkom
bolo zruinovaniu meštianskej vrstvy.
Osbitnou skupinou v kategórii slobodných kráľovských miest bolo sedem banských
miest na strednom Slovensku. Ich rozkvet a úpadok viac závisel od darov prírody
podzemného bohatstva ako od zásahov ľudí a tak niektoré z nich (Banská Bystrica,
Banská Štiavnica a Kremnica ) prežívali aj v nepriaznivých dobách obdobia
konjunktúry.
Okrem citeľných obmedzení autonómie a starých práv postihli kráľovské mestá na
Slovensku všetky pohromy nepokojného 17. storočia: vojenské ťaženia spojené s
rabovaním alebo výpalníctvom, časté ubytovanie vojska, náboženské a sociálne
zápasy spestrené konfliktami medzi šľachtou a mešťanmi a národnostnými trenicami.
V 1. polovici 17. storočia nastal pomerne priaznivý demografický vývoj na území
Slovenska, ktorý sa prejavil aj v početnom vzraste Slovákov . Slovenský element
výrazne pribudol vo všetkých mestách a postupne dochádza aj k slovakizácii
mnohých pôvodne nemeckých obcí najmä na strednom, ale aj západnom Slovensku.
V slobodoných kráľovských mestách ako Skalica, Trenčín, Zvolen a Brezno až na
nepatrné výnimky žilo v 2. polovici 17. storočia čisto slovenské obyvateľstvo. V
dalších mestách počet Slovákov vzrástol najmä prisťahovaním z okolia a postupnou
slovakizáciou nemeckého etnika.

Hospodársky vývoj a životné pomery obyvateľov.

Poľnohospodárstvo
Základom hospodárstva aj v prvých dvoch storočiach novoveku zostávalo
poľnohospodárstvo, ktoré bolo pre väčšinu obyvateľstva jediným zdrojom obživy. Na
poliach Slovenska sa pestovali v závislosti od klimatických podmienok všetky štyri
základné druhy obilnín- pšenica, jačmeň, raž a ovos, ale aj dnes menej rozšírené
druhy - pohánka a proso. Populárne boli rôzne miešanky ako suržica, polovník
a iné. Rozšírené bolo aj pestovanie strukovín. Dominovali hrach a šošovica, ktoré sa
jedli v pôstnych obdobiach. Chudobnejším poddaným nahrádzali mäso po celý rok
a boli dôležitým zdrojom bielkovín. Na poliach v blízkosti domov boli kapustnice a
repištia, zeleninové a aj ovocné záhrady. Svahy v južnejších častiach Slovenska boli
vysadené vinohradmi. V 16. storočí sa začal vo veľkom pestovať šafran, keďže
dobre rástol na suchšej a piesočnatej pôde. Bol veľmi obľúbený pre svoje široké
použitie. Vysušený sa dával do polievok ako korenina, pridával sa do piva, farbili sa s
ním látky, používal sa ako liek na rôzne neduhy, predovšetkým na srdcové choroby.
Nové plodiny ako kukurica a zemiaky pôvodom z Ameriky sa rozšírili až v druhej
polovici 18. storočia. Kukuricu k nám priviezli Turci ešte v 17. storočí. Preto sa jej
ľudovo hovorilo turešina a v latinských písomnostiach je zaznamenaná ako turecká
pšenica (triticum turcicum).
Zatiaľ čo v stredoveku prevažoval dôraz na reprodukciu v súvislosti s tureckou
expanziou sa zmenilo určenie poľnohospodárskej výroby. Zásobovanie vojsk v
pohraničných pevnostiach a v dobe vojnových ťažení potravinami si vyžadovalo ich
zvýšenú produkciu. Úmerne s potrebami rástli aj ceny potravín a tak sa
poľnohospodárstvo stalo ziskovou činnosťou. Z toho ťažili najmä vojnoví dodávatelia
medzi ktorými nachádzame príslušníkov významných magnátskych rodín Pálfiovcov,
Turzovcov, Tökölyovcov, Esterháziovcov a ďalších. Potravinová konjunktúra
ponúkala príležitosť na poľnohospodárske podnikanie najmä vyšším šľachtickým
vrstvám s roziahlejším pozemkovým vlastníctvom. Lacná pracovná sila v podobe
povinnej roboty poddaného zabezpečovala slušné zisky. Od polovice 16. storočia
rástol na Slovensku počet panských majerov a o preteky sa rozširovala rozloha
panskej pôdy na úkor polí obrábaných poddanými. V stredoveku ojedinelé
hospodárenie zemepána vo vlastnej réžii sa jedno storočie po Moháčskej porážke
stalo masovým javom. Poddaní vytlačení z najúrodnejších častí chotára si boli nútení
získavať náhradu za stratené pozemky namáhavým kultivovaním neplodnej pôdy,
klčovaním lesa a jeho premenou na pasienky, na ktorých sa začína intenzívny chov
dobytka. V súvislosti s tureckou hrozbou sa dobytkárstvo stalo veľmi rozšíreným
často aj jediným možným druhom poľnohospodárskej činnosti v širokých pásmach
krajiny ohrozenej tureckými vpádmi. (Dobytok bolo možné v prípade nebezpečenstva
zahnať do úkrytov, obilie na poliach však nie). Vysoká produkcia hovädzieho dobytka
sa v priebehu 16. storočia prejavovala vo zvýšenom exporte do zahraničia, najmä do
Rakúska, Čiech a Nemecka. Ďalším dôležitým exportným artiklom zostávalo víno. V
dôsledku klimatických zmien zanikli vinohrady v Poľsku. Výpadok vlastnej
produkcie sa nahradil dovozom z Uhorska. Najžiadanejším exportných artiklom sa
stali Tokajské vína z východných časti krajiny. V priebehu 16. storočia sa začala
presadzovať aj Malokarpatská vinohradnícka oblasť. Zisky z vývozu vína na Moravu,
Čiech a do Sliezska výrazne pomohli mestečkám pod Malými Karpatmi- Svätému
Juru, Modre a Pezinku. Ešte v prvej polovici 17. storočia zaradili medzi slobodné
kráľovské mestá.
Už na sklonku 16. storočia sa šírilo pálenie alkoholu. Výroba pálenky či páleného
sa stali významným zdrojom obživy, keďže dopyt po nej neustále stúpal. Ešte v 1.

polovici storočia sa pálenka užívala len výnimočne ako liek na rôzne neduhy. Z
tohto dôvodu sa pred jej konzumáciou aj dnes zvykne hovoriť “ na zdravie“.
Štátna vrchnosť si však uvedomovala nebezpečie, ktoré plynulo z tohto druhu
podnikania, najmä veľkú spotrebu obilia, z ktorého sa pálilo. Následkom nadmerného
užívania raži na výrobu alkoholu, hrozil nedostatok tejto obilniny, ba aj hlad. Preto
roku 1676 gubernátor Uhorska Ján Gašpar Ampringer osobitým nariadením zakázal
výrobu pálenky z raže pod trestom konfiškácie. Povolilo sa len pálenie z ovocia. To
však viedlo k rozšíreniu ovocinárstva, v ktorom hlavnú rolu hralo pestovanie sliviek.

Remeselná výroba
Pôvodne sa remeselná výroba sústreďovala v mestách a v podhradských sídlach. V
polovici 16. storočia začína zlatá éra remesiel na území Slovenska. Bariéry, ktoré
slobodným kráľovským mestám v oblasti výroby zaručovali výlučné postavenie, sa
prelomili. Ich hegemónia sa skončila a remeselná výroba sa udomácnila v
zemepánskych mestečkách, ale aj na vidieku. Jednou z príčin tejto premeny bola
podnikateľská činnosť šľachty. Tá postupne zväčšovala alodiálnu pôdu a tým nútila
poddaných hľadať si další zdroj obživy. Zemepáni podporovali rozvoj remesiel na
území svojho panstva v snahe zvýšenia svojich ziskov. Remeslá sa rozširujú aj v
dôsledku dlhej vojny s Turkami a prítomnosťou žoldnierskych armád na osmansko-
habsburskej hranici. Výzbroj, výstroj a zásobovanie rôznymi potrebami z veľkej časti
poskytujú obyvatelia Slovenska. Žoldnieri platia hotovými peniazmi, ktoré na
protitureckú obranu posielajú nemecké štáty, české krajiny, Španielsko i pápež a tie sú
pre každého veľkým lákadlom. Hoci kráľovské mestá zostávali najdôležitejšími
centrami remesiel, zemepánske mestá sú od 17. storočia ich vážnymi konkutentmi.
Remeselníci pôsobiaci v menších sídlach sa po vzore mestských kolegov združujú do
profesných korporácií - cechov. O rozvoji remesiel v období ranného novoveku, teda
v 16. a 17. storočí, svedčí ich početný vzrast. Kým na sklonku stredoveku bolo na
Slovensku asi 100 cechov, koncom 17. storočia je už na Slovensku vyše 1 000
cechov. V priebehu 17. storočia väčšina nových cechov prijala svoje cechové
poriadky, tzv. artikule. Tie si nechala potvrdiť svojmu zemepánovi alebo aj
panovníkovi. Mnohé z nich sú napísané v staroslovenčine, teda v zmesi češtiny a
moravsko-slovenského nárečia. Jednotlivé body cechových poriadkov regulovali
vnútorný život cechu, určovali minimálnu kvalitu výrobkov a určoval vzťahy medzi
majstrami a to tak, aby si nekonkurovali, ale vzájomne pomáhali. Za nedodržanie
niektorého bodu cechového poriadku sa dávali pokuty. V prípade ťažšieho previnenia
bol majster z cechu vylúčený.

Obchod

V priebehu 16. a 17. storočia ďiaľkový obchod výrazne zaostával s predchádzajúcim
obdobím, čo zapríčinila turecká expanzia a už spomínaný presun ťažiska námorného
obchodu zo stredomorskej oblasti na pobrežia Atlantického oceána. Úpadok sa
prejavil najmä vo východoslovenských mestách. Bardejov, Sabinov, Košice i Prešov
výrazne schudobneli. Postup Turkov do centra Uhorska v prvej polovici 16. storočia
zablokoval domáce aj medzinárodné obchodné spojenia. Po obsadení Budína roku
1541 viedlo jediné bezpečné spojenie z Viedne do Horného Uhorska, teda ku
Košiciam, ale aj do Sedmohradska a Podunajských kniežatstiev len cez Bratislavu,

Trnavu, Považie a popod Tatry ďalej na východ. Táto trasa sa zostala hlavnou
spojovacou osou v smere západ-východ v kráľovskom Uhorsku až do začiatku 18.
storočia. Pre mestá, ale aj mestečká ležiace priamo na tejto trase sa otvorili nové
možnosti. Naopak , upadol obchodný ruch na Českej ceste, ktorá pôvodne viedla z
Prahy cez Brno, Skalicu a Trnavu do Budína. Od 16. storočia sa obchodný ruch
čiastočne presúval z mestských centier do prostredia zemepánskych mestečiek a na
vidiek. Veľké množstvo trhových privilégií, vydaných Habsburgovcami do začiatku
18. storočia pre viaceré vidiecke sídla svedčí o výrazných štrukturálnych zmenách v
obchodnom podnikaní.
Baníctvo a spracovanie rúd.
Dôležitou oblasťou hospodárskeho života bolo baníctvo a s ním súvisiace
spracovávanie rúd. Aj keď sa banským podnikaním môžeme v tejto dobe stretnúť na
mnohých miestach Slovneska , najdôležitejšie boli len dve: stredoslovenská a
spišsko-gemerská. Na sklonku 15. storočia sa v Kremnici, ktorej zlaté bane v
predchádzajúcej dobe boli najproduktívnejšie v celej Európe, začali prejavovať
ťažkosti v hlbších baniach spôsobené spodnou vodou. Preto produkcia zlata poklesla,
no i tak dosahovala na začiatku 16. storočia 250 kilogramov ročne. Tažba striebra
kolísala medzi 6-8 tisíc kilogramami.
V tej dobe sa začala nová etapa v medenorudnom baníctve na strednom Slovensku.
Pôvodom krakovský mešťan a podnikateľ Ján Turzo postupne prebral viaceré bane
na medenú rudu na okolí Banskej Bystrice. Aby si zabezpečil potrebné investície
spojil sa s nemeckou obchodníckou rodinou Fuggerovcov. S pomocou ich kapitálu
sa mu podarilo oživiť upadnuté rudné bane a zdokonaliť výrobu medi do takej miery,
že na začiatku 16. storočia nastalo pre banskobystrický rudný revír obdobie rozkvetu.
Meď zo Slovenska sa v nasledujúcich desaťročiach stala dôležitým vývozným
artiklom a stredoslovenská banská oblasť bola celé storočie najväčším producentom
medi v Európe. Badateľný rozvoj banskej a hutnej výroby sa v 17. storočí začal
spomaľovať. V roku 1627 v Banskoštiavnickom banskom revíre použil pušný prach
pri ťažbe rudy, čím získali svetový primát, ale pozvoľne sa baníctvo opäť dostalo do
krízy. Prevažná väčšina vydolovaných drahých kovov putovala do večne prázdnej
erárnej pokladnice a na potrebné investície neboli prostriedky. Za štyridsať rokov
vlády Leopolda bol čistý zisk eráru z kremnických a štiavnických strieborných žíl 80
miliónov zlatých, ale na sklonku 17. storočia väčšinu baní zatopila spodná voda a
ťažba prudko poklesla. K obnoveniu baníckej slávy došlo až v prvej tretine 18.
storočia.

Životné pomery- zbojníctvo
Zmena politických i mocenských pomerov, ktorá nastala po moháčskej porážke sa na
živote obyvateľov Slovenska prejavila negatívne. Od roku 1530 bolo územie južného
Slovenska trvalo vystavené tureckej hrozbe. V polovici 16. storočia Turci prenikali na
Považie, na Hornú Nitru , do stredoslovenskej banskej oblasti, i do dolín Slovenského
Rudohoria. Na habsbursko- osmanskej hranici ani po podpísaní mieru nepanoval
pokoj. Doknca výpravy do 5 tisíc vojakov bez použitia ťažkého delostrelectva sa
nepovažovali za porušenie mierovej zmluvy a tak obyvateľstvo trpelo nečakanými
tureckými vpádmi. K bežnej praxi patrili únosy význačnejších osôb za výkupné a
predaj ľudí do otroctva. V čase tzv. Dlhého mieru (1606-1663) bolo z územia pod
habsburskou kontrolou odvlečených asi 80 tisíc ľudí, ktorí boli zväčša predaní do
otroctva. Obyvateľstvo Slovenska však neohrozovali iba Turci, ale paradoxne aj

vojaci, ktorí ich mali brániť. žoldnieri tvoriaci posádky protitureckých pevností a
príslušníci oddielov, ktorí prechádzali územím Slovenska v dobe veľkých vojenských
stretnutí boli príčinou utrpenia všetkých spoločenských vrstiev. Množstvo šťažností
na hrubé zaobchádzanie , na bezohľadné vymáhanie vojenských potrieb, na surovosti,
pričom nechýbali prípady zabitia, znásilnenia, či rabovania - takmer každoročne
podávali slovenské stolice palatínovi , alebo priamo panovníkovi. Pomery, ktoré
nemali daleko od všeobecnej anarchie i malú možnosť vynutiteľnosti práva a
zákonnosti využívali živly rôzneho druhu, ktorí prichádzali do tejto oblasti zo
všetkých kútov Európy. Ale ani domáca šľachta a príslušníci neprivilegovaných
vrstiev nezostávali pozadu v páchaní násilia. Už počas bojov Ferdinanda I. so
Zápoľskovcami lúpežní šľachtici ovládli celé oblasti. Na Považí a v povodí rieky
Nitry v štyridsiatych rokoch 16. storočia šarapatili bratia Ján a Rafael Podmanickí.
Hrad Muráň na strednom Slovensku, na ktorom sídlil lúpežný šľachtic Matej Bašo,
musel v roku 1549 dobýjať Ferdinandov hlavný vojenský veliteľ v Uhorsku Mikuláš
Salm. Hoci Salm dal Baša na mieste obesiť, iba málokoho to odstrašilo. Lúpeží a
násilností sa dopúšťali aj vysokí hodnostári dosadení do svojich funkcií samotným
Ferdinandom I. ako napríklad hontiansky hlavný župan Melchior Balaša. Na sklonku
16. storočia sa stal postrachom stredného Považia Michal Telekeši, majiteľ hradu a
panstva Lednica. Neďaleko Púchova roku 1600 prepadol vyslancov valašského
vojvodu Michala, ktorí niesli Rudolfovi II. diplomatické posolstvo a mnohé dary,
medzi nimi aj antické pamiatky. Za túto trúfalosť ho napokon obesili, ale ani prísne
tresty neznížili počet lupičov, kým násilie a bezprávie vládli v slovenských krajoch.
Obdobie ohraničené moháčskou porážkou a Satmárskym mierom je dobou
mimoriadne rozšíreného zbojníctva. Početné zbojnícke skupiny sa vytvárali najmä
pomedzi poddanského obyvateľstva a preto sa ich účinkovanie niekedy stretlo s
kladným ohlasom u ľudových vrstiev. Z obdobia zlatého veku slovenského zbojníctva
všetkých ostatných zatienila legendárna postava Juraja Jánošíka, najväčšieho hrdinu
mnohých zbojníckych piesní a povestí slovenského ľudu, popraveného v Liptovskom
Mikuláši v roku 1713.
Napriek istým sympatiám zbojníci boli obvykle negatívnym javom. Znamenali stále
nebezpečenstvo na verejných komunikáciách, neraz prepadli a vyplienili celé obce i
menej chránené mestečká. Rozmach zbojníctva poznamenal ekonomické i
spoločenské pomery. Všeobecnú hospodársku stagnáciu a úpadok obchodu v 16. i 17.
storočí možno čiastočne pripísať tomuto fenoménu.

Školstvo a vzdelanosť.
Školstvo a vzdelanosť boli v stredovekom Uhorsku na nízkej úrovni. Negramotnosť
bola u šľachty bežným javom, ba ešte v 14. storočí sa medzi príslušníkmi nižšieho
kléru našli takí, čo nevedeli písať a čítať. O zaostalosti Uhorska vo vzdelanosti
vyšších vrstiev svedčí aj tá skutočnosť, že ešte na sklonku 15. storočia medzi
najvyššími krajinskými hodnostármi prevažovali úplni, alebo čiastoční analfabeti. S
nástupom humanizmu, renesancie a reformácie v 16. storočí sa začína aj nová etapa
vo vývoji školstva a vzdelanosti. Kým na konci stredoveku bolo v celom Uhorsku asi
100 škôl, na konci 16. storočia bola stovka evanjelických škôl iba v samotnej
Nitrianskej stolici a ďalšie školy katolícke. S rozvojom školstva sa zyšovala aj jeho
kvalita.

Už v polovici 16. storočia dosahovali niektoré mestské školy veľmi solídnu úroven
ako napríklad v Bardejove, Levoči, Košiciach, či Banskej Bystrici. Pod vplyvom
reformácie si protestantská šľachta začala zriadovať vlastné školy. Dôraz sa kládol na
osvojenie latinčiny a rétoriky, pričom nechýbali ani praktické predmety ako základy
práva. Lutherova výzva k svetským vrchnostiam, aby zakladali a udržiavali školy
mala odozvu aj medzi uhorskými magnátmi a šľachtou. Už v roku 1530 vznikla
šľachtická škola v Považsej Bystrici z iniciátívy zemského pána Balašu. Nasledovali
školy v neveľkých obciach založené a vydržiavané šľachticmi: 1535 Bytča (Turzo),
1554 Liptovský Ján (Sentiváni), 1570 Ružomberok (Doršic), 1570 Radvaň
( Radváni), 1577 Margecany (Mariáši), 1580 Hlohovec (Turzo), 1589 Mošovce
(Révaj), 1590 Strážky (Horvát- Stančič), 1598 Bánovce (Ilešházi). Zakladateľmi
šľachtických škôl boli absolventi významných univerzít, ovplyvnení humanistickými
myšlienkami. Takým bol aj Juraj Horvát- Stančič, ktorý zriadil školu v maličkej obci
Strážky, neďaleko Popradu. Vyštudoval univerzity v Bazileji a v Štrasburku. Na škole
aj sám vyučoval rétoriku a etiku. Napriek výbornej úrovni škola po smrti jej
zakladateľa (1597) zanikla.
Katolícke školstvo sa zreorganizovalo v dôsledku nariadení Tridentského koncilu.
Zásluhou ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha sa centrom katolíckeho školstva
v 16. storočí stala Trnava. Oláh spojil trnavskú mestskú a kapitulskú školu a zaviedol
do výučby filozofické predmety. Trnavská škola sa stala prototypom pre neskoršie
katolícke a protestantské kolégiá. Najvýznamnejšiu úlohu v rozvoji katolíckeho
školstva od začiatku 17. storočia zohrávali jezuiti. Spočiatku pôsobili iba v Trnave,
Kláštore pod Znievom a v Šali. Neskôr jezuitský rád zriadil gymnáziá v Bratislave,
Komárne, Trenčíne v Košiciach a inde. Na začiatku 18. storočia bolo z dvadsiatich
gymnázií na území Slovenska 14 jezuitských a zvyšné piaristické. V 17. storočí
vznikli na Slovensku vysoké školy, čo prispelo k rozvoju vzdelanosti Slovákov. Za
povšimnutie stojí, že až do poslednej štvrtiny 18. storočia sa v rámci Uhorska
koncentrovali vysokoškolské vzdelávacie inštitúcie na slovenskom etnickom území.
Tu sa prirodzene sústredil vzdelanostný , duchovný a vedecký potenciál Uhorska.
Zásluhou Petra Pázmana bola v roku 1635 v Trnave zriadená univerzita- jezuitské
studium generale. V tom istom roku trnavskú univerzitu cisár Ferdinand II.
konfirmačnou listinou vzal pod svoju ochranu a potvrdil jej všetky výsady a práva. Na
univerzite sa od počiatku vyučovalo na dvoch fakultách- filozofickej a teologickej. V
roku 1667 bola zriadená aj právnicka fakulta. V tom čase na univerzite vyučovalo už
20 profesorov.
V rokoch 1635-1711 dosiahlo bakalársky alebo magisterský stupeň univerzitného
vzdelania 1952 študentov. Takmer tri štvrtiny z nich pochádzali zo Slovenska.
(Študentov z Nitrianskej stolice bolo 336, z Bratislavskej 252, Trenčianskej 140 a z
Tekovskej 77). Z takmer dvoch tisíciek absolventov bolo len 30 študentov zo
zahraničia a 68 z krajín habsburského súštátia, pričom to boli hlavne Moravania (34)
a Slezania (17) a iba traja Česi.

Trnavská univerzita nebola jedinou vysokou školou na území Slovenska. V roku 1657
zriadil jágerský biskup Benedikt Kišdy tzv. Studium generale aj v Košiciach. Už v
nasledujúcom roku sa na košickej univerzite začal filozofický a teologický kurz. V
čase najväčšieho rozkvetu ju navštevovalo 400-500 študentov.

V prvej polovici 17. storočia sa významní predstavitelia evanjelických stavov
zaoberali myšlienkou založenia evanjelickej vysokej školy na území Uhorska, alebo
Sedmohradska. Plán Gašpara Ilešháziho zriadiť evanjelickú univerzitu v Trenčíne,
kde by vyučovali profesori pozvaní z Nemecka sa pre nedostatok financií napokon
nerealizoval. Pod tlakom rekatolizácie evanjelické, resp. protestantské školstvo na
Slovensku od polovice 17. storočia upadalo. Mnohé školy poklesli na nižšiu úroven a
stratili charakter gymnázií. Prestúpenie magnátov na katolícku vieru pripravilo
väčšinu škôl o podporu a peniaze a preto rýchlo zanikali. Napriek tomu sa z iniciatívy
rektora prešovského evanjelického gymnázia Jána Bayera podarilo v roku 1667
zriadiť v Prešove evanjelické kolégium, ktoré malo nahrádzať vysokú školu. Pohnuté
osudy kolégia počas náboženských nepokojov a protihabsburských povstaní boli
prekážkou plnohodnotného využitia sľubne sa rozvíjajúcej školskej ustanovizne. Po
roku 1711 prešovské kolégium a jeho majetok s definitívnou platnosťou prevzali
jezuiti. Napriek zlepšeným možnostiam štúdia v domácom prostredí, tradícia získať
vzdelanie na zahraničných univerzitách v slovenskej spoločnosti pretrvávala aj po
vzniku domácich vysokých škôl v 17. storočí. Študenti pôvodom zo Slovenska
navštevovali univerzity vo Viedni, Krakove, Padove, ale aj v Štrasburku, Prahe i
Paríži. Pre evanjelikov bola tradične najpríťažlivejšou univerzita vo Wittembergu. V
16. storočí ju absolvovalo asi 1000 študentov z Uhorska, z nich väčšina pochádzala zo
Slovenska.
S rozvojom školstva a vzdelanosti súvisel aj rozmach kníhtlačiarstva, ktorý sa na
území Slovenska začal v druhej polovici 16. storočia. Hoci sa predpokladá že už v
okolo roku 1480 kratšiu dobu jestvovala v Bratislave tlačiaren, skutočný rozmach
tlače sa na území Slovenska začal až o jedno storočie neskôr. Rodák zo Slovenska a
absolvent krakovskej univerzity Mikuláš Bakalár Štetina bol v rokoch 1498 -1513
tlačiarom v Plzni, ale rozhárané pomery v prvej polovici 16. storočia boli veľkou
prekážkou pre rozvoj knižnej produkcie a tlačiarstva na Slovensku. Stále tlačiarne
vznikli v poslednej štvrtine 16. storočia v Bardejove (1577) a Trnave (1578). V 17.
storočí počet tlačiarní postupne narastal. Koncentrovali sa najmä na západnom
Slovensku (Trnava, Bratislava, Trenčín, resp. Zilina) a vo významných
východoslovenských mestách- (Bardejov, Levoča, Košice). Produkciou vynikala
tlačiaren v Levoči, kde sa počas storočia vytlačilo 900 titulov. K významným patrila
aj univerzitná (od r. 1635) tlačiaren v Trnave so 600 vytlačenými titulmi. Od roku
1674 pracovala pre potreby akadémie pracovala tlačiaren v Košiciach. Pre vydávanie
knižných titulov v slovenskom a českom jazyku mali veľký význam tlačiarne českých
exulantov. Najvýznamnejšia bola v Trenčíne (od r. 1637) neskôr presťahovaná do
Ziliny. Celá knižná produkcia Uhorska bola v 16. a 17. storočí sústredená na
slovenskom etnicko úmzemí a tento trend pretrval aj v prvých desaťročiach 18.
storočia. V tlačiarnach na Slovensku sa tlačili knihy predovšetkým v latinskom, ale aj
v nemeckom, slovenskom , madarskom i chorvátskom jazyku. Produkciu tlačí
ovplyvnili v 17. storočí predovšetkým náboženské zápasy. Viac ako polovica kníh
mala teologický charakter.

Hoci sa v dôsledku tureckej invázie Slovensko ocitlo prakticky na periférii

kresťanskej Európy izolovanosť od európskych ideových prúdov sa nedostavila.
Myšlienky humanizmu a renesancie prenikali do tunajšieho prostredia už na sklonku
15. storočia. Ich hlavnou základnou bol spočiatku kráľovský dvor v Budíne, no
čoskoro si ich osvojila predovšetkým najbohatšia vrstva mestského obyvateľstva.
Humanizmus a renesancia sa udomácnili aj na dvoroch niektorých magnátov a
prelátov. Spomedzi magnátov v tomto smere vynikal najmä Juraj Turzo (1567-1616).
Jeho rezidencia v Bytči sa stala významným kultúrnym strediskom nadregionálneho

charakteru. Medzi cirkevnými hodnostármi boli poprednými šíriteľmi humanistických
myšlienok ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh a nitriansky biskup Zachariás
Rohožník- Mošóci.

Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov humanizmu bol trnavský rodák Ján Boza Sambuccus.
Vynikal všestrannými záujmami aj vedomosťami. V rokoch 1567—1587 bol dvorným
historiografom Habsburgovcov. Okrem filológie, antickej literatúry a histórie sa venoval aj
medicíne. Humanistickou osobnosťou bol aj prešovský notár Juraj Werner, ktorý sa neskoršie
ako správca Spišskej komory stal šľachticom. Jeho dielo o minerálnych vodách a prameňoch (De
admírandis aquís) týka sa prevažne slovenského územia. Do okruhu humanistov môžeme zaradiť aj
štiavničana Pavla Rubigalla, ktorý latinskou básňou tlmčil svoje dojmy z cesty do Carihradu a najmä
Jána Dernschwama, fuggerovského úradníka v Banskej Bystrici, pôvodom z mesta Most v Čechách.

Umenie
Len s nepatrným časovým oneskorením v porovnaní so západnou Európou na územie
Slovenska preniklo aj reformačné učenie neskôr obohatené Melanchtonovým
humanizmom. Melanchtonov vplyv v reformácii napomáhal v našom prostredí šíreniu
antickej kultúry a vyvolal záujem o hlbšie filologické štúdium.
Badateľný kultúrny posun sa v 16. storočí odohral nielen v už spomínanej oblasti
literárnej a dramatickej tvorby, ale aj v umení i architektúre. Za doby Jagelovskej
vrcholilo neskorogotické tabuľové maliarstvo a sochárstvo. Na Slovensku bolo na
sklonku 15. a na začiatku 16. storočia zhotovené veľké množstvo bohato zdobených
krídlových oltárov. Umelecká tvorba tohto smeru sa koncentrovala predovšetkým v
oblasti Spiša. Vplyvy spišského neskorogotického tabuľového maliarstva a sochárstva
sa prejavovali aj v susedných slovenských stoliciach, najmä na Liptove a v Šariši, ale
aj v stredoslovenskej banskej oblasti.
Najvýznamnejšou umeleckou osobnosťou tohto obdobia bol majster Ján Pavol z
Levoče. V roku 1517 vytvoril hlavný oltár levočského farského kostola neobyčajných
rozmerov a estetického účinku.
Po Moháčskej porážke sa začalo šíriť renesančné umenie a sochárstvo a tabuľová
maľba slúžiaca výzdobe kostolov aj v súvislosti s reformáciou prestali hrať
významnejšiu rolu.

Renesancia sa presadila najmä v architektúre. Vplyv na jej vývoj mali talianski

majstri, ktorí z poverenia viedenského dvora vykonali prestavbu starších hradov
(Zvolen, Červený Kameň, Orava) a výstavbu nových pevností (Banská Štiavnica,
Komárno, Nové Zámky). Od polovice 16. storočia dominuje stavba rozsiahlych
šľachtických renesančných kaštieľov. Okrem obytnej mali aj fortifikačnú funkciu:
Bytča, Strážky, Necpaly, Diviaky. Na východnom Slovensku vznikol pri
kaštieľových stavbách dokonca zvláštny typ renesančnej architektúry (tzv.
východoslovenská renesancia), v ktorom sú stavané kaštiele v Betlanovciach,
Fričovciach a mestský hrad v Kežmarku a mnohé iné. V mestskom prostredí v
renesančnej architekrúre dominovali predovšetkým verejné budovy ako radnice v
Levoči, Kežmarku, Bratislave a inde. Renesančné obytné domy sa dodnes nachádzajú
v každom väčšom meste, ale ich najväčšia koncentrácia je v Banskej Bystrici, Levoči,
Kežmarku, Kremnici a Banskej Štiavnici. Architektúru miest dopĺňali v tomto období
mimoriadne populárne mestské veže. Najznámejšie sú v Košiciach, Banskej Bystrici
a vo viacerých spišských mestách. Účelovou a aj v európskom merítku ojedinelou
stavbou je renesančný sobášny palác v Bytči. Dal ho začiatkom 17. storočia postaviť
Juraj Turzo, aby mohol pohodlne poriadať svadobné hostiny pri vydaji svojich
štyroch dcér.

V prvej polovici 17. storočia doznievajú na Slovensku neskororenesančné

umelecké formy a nastupuje barok. K jeho rozšíreniu prispeli podobne ako pri
renesancii talianski majstri ako projektanti a stavitelia cirkevnej a aj fortifikačnej
architektúry. K najvýznamnejším stavbám tohto určenia patria pevnosti Leopoldov,
rozsiahla prestavba bratislavského hradu a opevnenie nitrianskeho hradu. Na
sklonku prvej tretiny 17. storočia sa obnovuje výstavba cirkevnej architektúry.
Staviteľstvo raného baroka vychádzalo najmä z potrieb protireformačných.
Mohutné chrámové stavby, budované zväčša jezuitmí, vyzdobené bohatou maľbou
a plastikou, mali slúžiť na propagovanie katolíckej cirkví a viery. Tu dominuje
predovšetkým univerzitný kostol v Trnave (dokončený 1637), podľa projektu
talianskeho architekta P. Spazza, ktorý sa stal vzorom pre dalšie stavby tohto druhu
na území Slovenska. Inou významnejšou ranobarokovou stavbou je jezuitský
(neskôr piaristický) kostol v Trenčíne, postavený v rokoch 1653—1657. Svetské
staviteľstvo v barokovom štýle je v tomto období zriedkavosťou. Stavali sa prevažne
verejné budovy ako sídla komôr v Banskej Bystrici a v Banskej Štiavnici, stoličné
domy v Trenčíne a Košiciach a aj evanjelické lýceum v Prešove. V súvislosti s
rozhodnutím šopronského snemu si od roku 1681 protestanti budovali kostoly na
artikulárnych miestach, ktorých vzhľad i použitý materiál podliehal rôznym
obmedzeniam. Veľký rozkvet svetského (ale aj cirkevného) barokového staviteľstva
nastáva u nás až v čase vrcholného baroka v 18. stor. v dobe Karola III. a Márie
Terézie.

Ani baroková plastika a maliarstvo nezaznamenali u nás v 17. stor. pre
nepriaznivé a nepokojné časy ešte väčší rozmach a ich rozkvet spadá až do
nasledujúceho storočia. Napriek tomu zrodilo Slovensko v 17. stor. niekoľko
vynikajúcich jednotlivcov, ktorí pre nepriaznivosť domáceho prostredia mohli
rozvinúť svoj talent iba v cudzine. Takým bol predovšetkým Ján Kupecký,
narodený roku 1666 v Pezinku, potomok českých exulantov. Preslávil sa svojimi
portrétmi na nemeckých kniežacích dvoroch. Ďalším vynikajúcim maliarom zo
Slovenska bol prešovský rodák Jakub Bohdan (1660- ) Uplanil sa ako
anglický dvorný maliar a z umeleckého hľadiska vynikajú jeho kvetinové
zátišia maľované pre anglických panovníkov.